Datasets:

xguman
/

hw5_text_dataset

Dataset card Data Studio Files Files and versions Community

Split (1)

train · 2.8k rows

text stringlengths 0 622k	file_name stringlengths 11 121
B. C. D.[1][A1]SORS PILARIKIANALos Pilárika Štěpána,služebníka Boha Pána,v zavedení přežalostném,vysvobození radostném,5když naši zemi uherskú,z částky nemalé moravskú,Turek, Tatar plný zlostipálil, plenil bez lítosti.S písní, chválú spravedlnosti10boží, hanú naších zlostí,s upřimným díkův činěními zvláštním vykřikováním,oferován všechněm stavům,učeným, pánům, měšťanům,15slavným, bohatým, vznešeným,sprostným, chudým, poníženým.Roku 1666.Vytlačeno nákladem pana Jana Pilárika.\|[2][1]Pred v. 1:B. C. D. — pravdepodobne skratka Benedicamus Christo Domino (lat.), t. j. Vzdávajme chválu Kristu Pánu (alebo… Celsissimo Domino, t. j. Najvyššiemu Pánu?); Sors Pilarikiana — Los Pilárika Štěpána — (lat.) los, osud pilárikovský, Pilárikov.[2]Vytlačeno nákladem pana Jana Pilárika — Ján, Pilárikov brat, farár v Očovej.	Pilarik_Sors-Pilarikiana-Los-Pilarika-Stepana.html.txt
OsobyJURO KREMENÁK, bohatý sedliak v DúbravkáchZUZANKA, jeho ženaMARIŠKA, ich dcéraONDREJ LIESKOVAN, rychtárKATRUŠA, jeho ženaPAĽKO, ich synŠULÍČKA, vdova po mlynároviEVUŠA, jej chovanicaMARTIN DÚBRAVSKÝ, statkárADAM MAŤUCHA, gazda na statku DúbravskéhoJOŽKO, skleničkárMIŠO, obecný sluhaHANA, jeho ženaPETER, sluha u LieskovanovANIČKA, slúžka u KremenákovJULKA, chyžná u DúbravskýchDORKA, TEREZKA, robotnice na statku DúbravskéhoĽud z obce Dúbravky. — Robotníci. — Skleničkári.Deje sa v Dúbravkách; prvé dve dejstvá na spoločnom dvore Kremenákovcov a Lieskovanov, tretie o 5 rokov neskoršie na statku Dúbravského.	Urbanek_Skriatok.html.txt
Medový hrnčekZa slniečka, skoro zrána, vstala včielka vybúvaná. Vstala — a už letí, hej! po lúčine zelenej. Na lúčine v slnka jase na stá kvetov rastie v kráse, prvosienky, kašky — hľaď, kto by ich chcel vyrátať! A už včielka ku nim sadá a už prosí, čo by rada: „Kvietky-krásky, nože, hej! Dajte šťavy medovej!“ A tie kvety a tie krásky hneď ju pozývajú z lásky do svetlice ružovej, ku hostinke hotovej. A sa smejú, smejú stíška a jej lejú do kalíška, do hrnčíčka lejú jej vonnej rosy medovej. Pije včielka, chtivo pije, u kašky i u ľalie zbiera sladký peľ i mok — až má plný hrnčíčok! Letí včielka poľom, v lese, hrnčíček si s medom nesie, keď tu kopŕc! premilá hrnčíček si rozbila! Rozbila, jaj! hrnček, sklienku, rozliala si medovienku! Poďte, kto má medík rád, poďteže si pochutnať!	Podjavorinska_Isli-svrcky-poza-bucky.html.txt
Poslední počestnost spící dýmkyBylo to dne 14. Listopadu b. r. když sem při prostém stolíku sede z turecké dýmky klamný, mámivý, marnotratný svět velikými kotaučemi zatemnoval. Mnohá myšlenka se v hustých dýmových oblacích zatopila; mnohá ač jako nešťastný plavec z utonutí vybredla predce neprečistilosti se jen dymovau myšlenkau zustála. — V podobných myšlenkách zatopeného ducha prekvapil můj přítel pán Lud. Račko a veselým svím humorem na jednu jim konec učinil. Tebe mi, mluvil sem, prozřetelnost fajčarů seslala, neb sem již v kotaučech dymu, jako mesíc v oblacích byl utonul, a tys mne z nebezpečí vytrhnul. Raduji se, pravil můj přítel, že sem ti spomohl, jako se teší pastýr nad navratem ztracené ovce: ale radujte se s radujícimi a plačte s plačícími, mluvil dále, teráz máme něco težšího na zadymenem srdci, které krvácí nad nebeským pokrmem. Kýho čerta? ozval sem se, copak se vám stálo? Máš zvědet příteli, jen pak se ustroj, abys podílu bral na našem zármutku. — Tak pak vstana od stolíka rekl sem, nezabíjej znova procitlého ducha přítele! Jen pojď a všeho se dozvíš, a budeš očitím svědkem, to ti ale predce povím, aby ti napnutá zvědavost neuškodila, že budeme slávít smutnau počestnost spící dýmky. Co? septam se a již sem byl s ním tam nejle(?). Vejda do jeho obydlí, uzřím dlauhý jedlový stůl černým sauknem prikritý a na nem položená mezi rajským kvítím odpočívající, krásné, nezménene a jakoby spící dítko — chtěl sem říci krasnau, poraněnau dýmku. Smích utajiti nemoha, septal sem se, až mi srdce pukalo, a tato je sa poslední smutná počestnost? ha! ha! ha!. Prátelé jeho shromaždení Páni Farári a Pán Rechtor z kocaurkova mi pohrozil, abych se tišeji choval, anť prý, jen dýmka usnula, a nemírným smíchem se probudivší, lehce by laupání do údů dostála. Čekal sem co z toho jen vypadne. Na to mne za stůl usadili, a Dominus Humanissimus[1]mne požádal, abych mu zpívati pomohl, anť prý, mu právě dnes jeden mendík ochorel. Vděčně sem zastál místo mladého škrekláka. Mezi tím se pán Rechtor obzřel volá na zvonáře, ten ale ješte tu nebyl, neb se mu neobyčejné neštestí udalo. On totiž chtěl sobě po švačine vypráhlé hrdlo splaknauti, a studený žaludek zahráti, an mezi tím nekolik zlodějú vludivše se do jeho zvonice nejlepší a nejtežší zvon mu z lešení snali a sebau odnesli. Neočekávaně prekvapil zločin tento zvonáře, a celý pomaten vybehnul na ulici, když práve kravy z pole se vracely.[2]Neboj se, zvonáři, smělil sám sebe, a chytiv jednu z nich zvonec ji odepnul a bázlivě s ním se navrátil, když prave jen na jeho zvonění se čekalo.[3]Začně tedy zvonit, jako když kočka mraučí[4]a pes skučí. Nám to bylo i k jedu i k smíchu: než ale pri této příležitosti, ani jedno na svetlo nevystaupilo. Po tomto milém vyzvonění ustrojení Páni Farári za vrch stolu se posadili, a můj přítel podeprev sobě hlavu, sklopenýma očima stratu svau oplakával. Začaly se tedy obrady s kolectau:[5]„Blahoslavení“ a t. d. Panem Farárem Humarem zpívanou. Načež Pan Rechtor „Amen“ odpověděl. — Nasledovala pohrební píseň, kterau Pan Rechtor k tomu cíli byl uspořádal, a líbezne předříkal nasledujícího obsahu:Osude preukrutnýJenž všecko zničuješA ukrutenstvím smutnýTen svět zarmucuješO zavři již železnéNěkdy své pazauříAť víc tak nelíbezněNa ten svět nezauří.— — —Jak šťastný bude v ten časTento smrtelný světOzívať se bude hlasO rajský rajský květKdyž bude nekonečnýPlamen plápolatiV dýmkách a z nich pak věčnýtam dým vydávati.— — —Když kapsa nám chudobnýmŽákům vyprázněnáNebude ni osudnýmLosům podroběna.O vyslyš prosbu našiTak přesmutně znícíA vytrhni nás z našíBídy trvající.Za ní nasledovalo kázání z predmetu: „Devečka neumrela, ale spí!“ od Dv. P. Humare asi následně:Susp.[6]Žádná věc na věky netrvá na světě,Hyne na jar, v jeseň, v zimě nebo v létě. Am.Tak hle! Truchlivé shromaždení! aby sme neštastnau příhodau zahynulé dýmky, poslední počestnost vykonali. Byla v nejkrásnejším kvétě, vyplnila let — nekolik měsíců, nekolik týdnů, nekolik hodin a okamžení od velikého zármutku vypočítati mi nelze. Ach, ona byla! nyní ale odebrala se na cestu věčného nenavrácení, pozustavila zde jenom sirotka za ní oplakávajícího; zanechala zde jen pratelů a sausedů za ní težce hořekujících a bědujících. Největší žel, největší ránu při zahynutí tak slavné a znamenité dýmky pocíti Tabačáři proto, že se do ní mnoho tabáku natisklo, z ní se veliké kotuče dýmu hrnuli nasledovně že i mnoho tabáku kupovalo. Ach! a co koněčně poveděl by na to její mistr a původce, který ji do světa na vandrovku vyslal k tomu cíli, aby tabaka kazila, a dýmem svým svět zatemnovala? Co by povedal na to vida svau dceru vlastní rukau vypěstovanau; a teď tak neštastnau smrtí, šlakem totiž trafenau, zahynulau? Jistě, ach jistě by plačem spolu i s sirotkem po ní pozustalým zašel, zahynul. Než co se stálo, více se neodstane, a ona již leží uprostřed nás sucha bez močky, prázná bez tabáku. My pročež pro ulevení slz sirotka osiralého, pro potešení práťelů a sausedů zde truchlivě shromaždených, těžce a horce naříkajících: budiž nám dovoleno promluviti nekolik slov. — Prve však než by sme se k tomuto rozjímaní oddali, modlime se jakž nasleduje:Ty, co lidem uchvacuješDýmky život i jmění;Ty je zase navracuješZemi ku potešení. Amen.Povstanuce lásky vaše z míst svých budau moci preslyšeti vypověd písma Svatého, která se čte a nalezá u Sv. Matauše v 9. Kapitole v verši 24., nasledujícím porádkem:„Nebo neumrela děvečka, ale spí.“ — Tolik jest slov dněšního Evangelického, zvláště vybraného textu.„Nebo neumrela děvečka, ale spí.“ Tuto tak znamenitau, ale pritom i radostnau vypověd písma Svatého, položíme sobě za základ dnešního rozjímání našeho. Kděžto uvidíme:1. ní Část. Že neumrela a2. hu Část. Že jen spí.Již sama slova tato: pohreb, rakev a hrob cosi smutného a hrozného vyznamenávají, tak že člověk jedině s hruzau a plačem na věci títo patřiti musí, a to tím více, čím více se s jeho rodyny a prátel někdo do věčnosti odstehuje a ubíra. — Než jako zde žalost tak z druhé strany radost se projevuje tam, kde nejaková malička náděje života pozustává. Nenacházým slov, kterými by nad děvečkau projevenau radost otec že neumrela, vyslovil. — Pročež i my smutné shromaždení! v té naději jakožto žáci a dobří fajčáři žíti musíme, že našá slavna dymka nezahynula neumrela. Znak jistý smrti jest porušení těla a rosipání částek tohože těla. Již ale popatříme li na dýmku není ani porušená ani rosipaná, co nam jistým dukazem může býti, že neumřela. Pročež neplač a nesmokli se ubohá a opauštěná sirotko! nenaříkejte vy přátelé a sausede zde smutně sedící, ale raději hleďte i sebe i sirotka v plači pohříženého potešiti a presvedčiti tím, že neumrela. Presvedčíte jej tak, když z dýmky oné hodné kotůče půšteti budete. Naše povinost jest radovati se s radujícími a plakati s plačícími nikoli ale tak, že by nám až srdce usedalo, anebo snád, že by sme pro plač ani nejedli ani hlaubějí do poharů nenahlíželi; nebo opět jinde stojí: zármucené a opuštěné potěšujte. — Neopustíte jej když nás i on spolu i s tovaryšem svým ustavičným neopustí:, potěšujme jej těmi slovi, aby naději setrvával, že dýmka tak pametna, tak draha, a slávna neumřela, nebo nenacházíme z ní drtiny a črepy, neumřela ona nybrž jak to v druhé častce uvidíme:Že ona jen spí. Jako matka obávajíc se od nejakového nepřítele jejího nastávající smrti se utají tak, že malé znamky života po sobě pozustaví a necháva; tak podobně i přítomná teď oplakávající dýmka dala znamení svého nebytí jsa v rukách cizího člověka a k tomu cíli, aby jí tento neužíval, ale čím spíš panu svému oddal, ve vší tichosti a pokoře. Ona se utajila snád i proto, že jí tento tak nehověl jako páni vlastní; snád proto, že ji tiskl všelijakau neužitečnau a smrďutau zelinku do hrdla; snád proto, že tam jen někdy tu pak častějí pokrm a potravu dostávala; — snád proto že tam méně spoludružek svých měla nežli zde. Utajila se, od hněvu praskla a usnula. Ach! ona spí a bude spáti dokuď se čelo sirotka jejího nevyjasní. Spí a čeká celá zemdlená a vyschlá na potravu pána svého. Spí, aby sobě odpočinula od bolestí a od nepravého z ní nakladání. Pročež nezarmucuj se nevolná a utrápená sirótko! nevylévej slz, které by tvé oči zakaliti a znivečiti mohli, nestoň a neachkaj, nebo prach byla a v prach se zase obrátí, nenaříkej nebo neumrela děvečka ale spí; ži v náději, nebo nezahynula slávná dýmka, ale jen praskla.Po krátičkém kázání přečetl nám Dv. Pán Fabian krátky rozmanity životopis spící poraněne dýmky jenž jest tento:Čím víc který strom raměna svá na všecky strany roztírá a svých neviných sausedů přikriti se snaží, čím se víc blankytu nebeskému blížiti snaží, chtěje trůnu svých blížných upevniti, a všech pozor na se obrátiti, — tím větší moc větrů pocituje, tým více bojovati musí aby na svém stupni vysokosti obstál; čím meně v dlažbě která skála s jinymi urovnaná jest tím více se na ní potkýnáme; čím látkau znamenitější, formau ozdobnější, baky rozmanitější, pupakem znamenitější, diplomem baníckým, na půl stríbrném pupaku vyznačenejší, a co nejvíc zaslaužilostí milší, byla táto mrtvola: tím větší se jí bohužel bauře naproti stavěli, aby milému majiteli otci obětována, určeného cíle nedosáhla. — V nic jest obrácená! — a aspoň tak raněná, že více na památku dána býti nemůže, pro neopatrnost v užívaní jednoho člověka! milá ba nejmilejší býti musela když z slavného Kralovského Banského města Štavnice všech znamenitých dýmek otčiny pochodila i tu z těch nejznamenitějšich, totíž z fabriky Slovutného Fajkáře Höniga. Dobre vyhářela, vyborně vylévala, na trubke jakoby ulátá stála, ne dlauho ale dost trvala, a kotaučky dýmu jako vulkán házela, slovem, šeckými se znamenitostmi dýmek vyznačovala, — A hle! hroznau ranau raněna zde! zde leží půlboká! — Nadobudnutá byla za 1. zlatý 30 Kr., aneb krejcárů v sumě 90,[7]aneb co tolik činí půl krejcárů 180. — 180 půl krejcarů! suma za kterau by se třiidvacet Hronek[8]i s pipsári kaupiti dalo. — Jak že by tedy nemisel litovati a plakati člověk nad zhubau tak zvláštní fajky. — Měla i jiné zásluhy: jako nejmilší i mnoho cestovala s Panem majitelem přes hory, vrchy, doliny, vsi i města rozličné. — Měla tehdy skaušenost a síce velikou kdyby živá byla znala by erzelovat[9]že pochodila: Antal, Beleju a Badau, — Drášovce, Tesari a Lazan, — Semerovce, Horvath, Moravce, Lišu, Bath, Almáš, Bohunice, Pukanec, Dřienice, — byla i v Prandorfe, — Sandovcách, Čankave, v Síleši první krát na pipasár daná a tak až do Prešporku svau nastávající otčinu šteslive vnesená, kdež věrne slaužila pana majitele. I v Nitranské při hráni divadla byla, odkud se při veliké pozornosti šťastlive vrátila. Potom byla jen velkau prosbau na statečnost jedného člověka dána, a u tohoto či náhodau či neopatrností zhubená! Nedivme sa tehdy nad plačem majitele, nybrž prispejme mu radejí potešením, nebo kdož uveří a pokrstí se spaseň bude. Am. —Za tímto nasledující odu rečnoval Pan Krpelán:Smrt je hrozná, smrt je zláOna ostrau kosu má. —Vy však při tom milí páni!Buďte bez všeho lekáníŽe ja začínám od smrti —Smrt! — ach! tá všetko zaškrtí,I nám teprv — smrt nemilá, —Hoj! až mi strach lomí kečkuKdyž si spomnu zaškrtilaPlačkovu krásnou Faječku.Vidíte milí kresťanéJak mocná jest ruka páně —Jak se vše na zemské kůliPodrobuje jeho vůliVždyť i to jeho svatá vůle bylaBy si fajka něco z boka odrazilamarný život, marný světěKdyž smrt všecko k hrobu zmeteOsud! ten má srdce chladne,Štestí to jest celé zradné. —Ubohá Fajka! zavčasne,Padlas v náruč smrti ďasnéSlaužilas jen na krátky čas.Byla to fajka než juž více neníUbohý vdovče kde tvé potešeníKdo ti již dodá útěchy v žalostiNikdo — ach nikdo! pravda jestit síceŽe v svete Fajek širokém jest dosti,než takovéto, Ach! už není více.Spomeň si vdovče! Kde jsau již ti dnoveKdyž se ti z fajky milené kuriloAž se ti srdce v košeli tešilo —Oni pryč prchli co zdanlivy snové —Prchli — aniž se spatky vratit chtějíNení víc fajky tak jich hlasy znějíFajko! faječka! nesmrtelné chvályTys zaslaužila by tě sprovadzaliCťitelé tvojí, v tauto smutnau dobuDo ukrutného studeného hrobu, —Zaslaužila si, by se na tvém hroběSkvěly pomníky k poctě fajko toběJenž by i pozdním potomkům hlásaliV jakové někdy poctě fajky stály. —Naposledy dokonal knežské obrady Pan Frntolín svým pronikavým žalozpěvem takto:Jestli že si smutnau umko kdy spívala píseňNuž hlásej smutnau ústami teď naozaj.Neb mělalis větších posavád ku nařeku příčinJak co před krátkým tvé srdce bodlo časem?Jestližes nad popely slávných měst truchlila někdyStyď se umko za to, to byli jen popelé;Truchlilalis někdy po utěklych náhle radostechPro sobě slávy si tím zyskala né velikéKdyby si jen po takýchto ničomnostech měla mysliSlídit a nad nimi vždycky se smautiti jen:Tak by tvůj básník s bobkem neokausil omáčky,A rádej ti teráz z kořene krk vylomil.Sber tedy o milená muzo své síly a zalkejNad tím co popele co i radosti činí —Na márách zde leží jenž usnula v Pánu pipečkaNemerkovností jednoho z vás o lidé —Hanba ty hanba ty O! osvícené člověčenstvo,Hanba devětnáctý tobě věku vzdelaný —Hanba ti, že takových posavád v svém sdržuješ lůněJenžto si tak vzácnau vážiti věc neumí. —Ač ty nelítostný, ty neměrkovný člověčisko.Cos ty vykázal viz, viz rany otvorené. —Vyz potoky z dvau Lajovych plynaucích okálíAž pltě, až parné nésti by mohli lodě. —Pozři na uplakané vůkol zde tváře sedícíchA nad svým zločinem, lkat a se trásti musíš.A však nechme ho již co osyčny trasti se lístekPotešmež smutné raději Lajka srdce.Neskuč roztomily za mnau více takto ku toběZ nadzemských výší pipka se nadrapujeJestli sem i hroznau vzala skázu, jest to telem jenDuch můj tam k nebi, v ráj roztomilý vyletěl.Tam on svým voňavým dýmkem ovívá i saméhoTvůrce, i anjelské zástupy oblezuje. —Až všeckým po plné teče slina spatno se dívat,Pipce a po slastech co tuto vám ja činím. —Ai tak již zustaň, tuto meškati déle nemůžemNeb se mi po ráji stískati již začalo;Zustaň a neplač, ja ta letím kde mi postlali lůžkoZustaň ach a zpomni si na mne také.Po těchto obradech nasledovala píseň dle té pohrební: „Rozžehnejme se s tím tělem,“ kterau také zde od slova k slovu uvázím:Ach já preneštastná fajka!Zanechávam Plačku LajkaMého velkého PatrónaNeb můj život se dokonáOsud divy osud směšny!Svět je márný a falešnýNechám tě však ale troškuPozri na mně můj Lajošku:Pozri na mně neb mne víceNeponeseš k světlu svíceMé svleky se položí v hrobTeď naposled mě slzau skrop.Při tomto všem vyslovném vyvedění, jedině smích panování převzal. A můj pán přítel pán Plačko Lajko, musil neborák se smíchem i žalostí plač spojiti. — Stálo to pravda víc než fajka tabáku, dve to ale sotvý bylo hodné. Co nasledovalo bylo víc, mnohem víc hodné, neb podle našého Staroslovanského ješte obyčeje, dával se tež kar, při kterém se již ze spící dýmky velikánové kotauče dýmu z úst kydaly majitelových. Naposledy pozorných činím všech dobrých fajčarů, na tuto počestnost strašte odhánející, myšlenky zapuzující, svět klamný kaurící dýmky, aby, událi se jím kdy to neštestí, že se jím dýmka roztluče duši i tělo sesbírali a k mému příteli k podobné počestnosti doručili. Poznamenati však sluší že vaček jejich musí královskýma parsuny dýchat, nebo Actores et Cantóres amant humores,[10]je již odjakživa skutečností potvrzeno. Při takovéto však příležitosti, prosím, něch na mně s nějakým úradkem nezabývají.Dopisovatel* Právě o pul noci, když v nejedné vínem zmyté hlavě strašiti zvyklo došel nás prítomný dopis po větřové štafetě. Ponevadž pak tež zanímavý a pro jednoho každého, jemuž se z huby rado kauří na nejvýš důležitý jest: sdelujeme ho hned za tepla aby tím štastněji na všech oniž se dýmce koří učinkovati mohl Vtipnému Čtenárstvu. Račiž pročež Vtipné Obecenstvo čtenárské láskavě prominuti, že sme nakrojené články na bok na tento čas odložili, ujišťujíce, že je hned v budaucím čísle po obyčejném porcií Vtip. Obecenstvu čtenárskému predkládati budeme, pokud se totiž neminau. A až se minau — pak — hm — jen tak mezi námi anticipato[11]budiž řeknuto, že nám dobrau — ach dobrau lahůdku pro lačné žaludky — pak — nu — co tedy — pak — mu jí predložim, a budu predkladati, až se totiž opět nemine — a až se mine — potom necháď Vt. Ob. se také učlověčí a neco dobrého našemu bubnu na pohůdku zašle.Redaktor[1]Dominus Humanissimus(lat.) — najmilší pán[2]Paně dopisovatel jen že tak velmi nelžete. Redactor.[3]Nic se nečekalo, ponevadž se hněd zazvonilo. Redactor.[4]Jak nepodarene přirovnání chtěl snad říci Pan Dopisovatel, jako starý hrnec. Redactor.[5]S kolectau(lat.) — druhom modlitby[6]Susp(irium)(lat.) — vzdych[7]Krejcárů v sumě 90— vtedajší zlatý mal 60 grajciarov[8]Třiadvacet Hronek— Kuzmányho časopisu (vyšli z nej tri diely, čiže ročníky v r. 1836 — 1838)[9]Erzelovat(z nem.) — rozprávať[10]Actores et Cantores amant humores(lat.) — herci a speváci milujú vlahu[11]Anticipato(lat.) — vopred	Kalinciak_Posledni-pocestnost-spici-dymky.txt
Osoby:ĎURKO LANGSFELD, učiteľJÁN, otec, krajčírKATA, jeho ženaJANKO, synZUZKA HRUŠKÉ, verenicaOTEC LILGO, farbiarJOZEF, študent, synPAĽKO, synJANKO JESENSKÝ, SAMUEL ŠTEFANKO, kapitáni, študenti, dobrovoľníciIZÁK, GAZDÍK, ŠÍPKA, KÚŽEĽ, KAZIMÍR ČIŠONSKI, VÁCLAV DVOŘÁK, študenti, dobrovoľníciKUČERA, ZACHAR, kupci, dobrovoľníciKRUPEC, kováč, dobrovoľníkKĽUCH, klerik, dobrovoľníkZAJATÍ MUŽI, ŽENY A DIEVČATÁ, HÁJNIK ČABIAK, STRÁŽMAJSTER BOTKA, HONVÉD, DÔSTOJNÍK, MAJOR ARMIN GÖRGEY, BURRAY, ŽALOBCA, OBRANCA, PISÁR, ŠARHOV TOVARIŠ, PROFÓS, KAPRÁL, HONVÉDI, DVAJA SUDCOVIA, ADJUTANT, POSOLRok 1849.	Tajovsky_Smrt-Durka-Langsfelda.html.txt
I. Vplyv českej reformácie na SlovenskoJán Silván (Joannes Silvanus). Jur Třanovský (Tranoscius), „Cithara sanctorum“. Daniel Horčička (Sinapius), „Neo-forum latino-slavonicum, Nový trh latinsko-slovenský“. Horčičkove vzory. Jakub Jacobaeus, „Idea mutationum“, „Ecclesiarum evangelico-bohemicarum status modernus“, „Viva gentis Slavicae delineatio“, „Gentis Slavicae Lacrumae“. Štefan Pilárik, „Currus Jehovae mirabilis“, „Sors Pilarikiana, Los Pilaříka Štepána“.Aj na Slovensku českí vysťahovalci po belohorskej katastrofe našli útočište u protestantského panstva a u zemianstva i v protestantských mestách; i slovenskej krajine pribudol v nich pracovitý a kultúrne vyspelý živel, ktorý, zasahujúc do všetkých odvetví spoločenského ustrojenia, posilnil alebo v istom zmysle skôr roznietil domáculiterárnu činnosť, ktorá postupovala v duchu spoločných predbelohorských tradícií národa a zachovala ich, za podmienok vo vtedajšom Uhorsku politicky i nábožensky o niečo priaznivejších, do obdobia obrodenia; tiež však na Slovensku prílevom protestantského živlu priostrili sa protiklady v konfesijnom boji oboch domácich strán náboženských alebo cirkevných, čoho potom využila protireformácia podobným spôsobom ako v Čechách a na Morave.Nekatolícki vysťahovalci neprinášali svoje idey do severného Uhorska po prvý raz, teda neprichádzali na neskyprenú pôdu. Už v XV. storočí husitstvo a v XVI. storočí protestantizmus zapustili hlboké korene vo vtedajšom Uhorsku, a to nielen v severnom.Už vpády husitských vojsk do Uhorska v rokoch 1430 — 1432, keď kráľ Žigmund, protivník husitstva, ako nemecký cisár zdržoval sa v zahraničí, nezostali bez vplyvu na vývoj slovenského duchovného života: vtedajší víťazný husitský živel šíril svoj vplyv nielen zbraňou, ale i písmom, najmä rozličnými teologickými traktátmi, ktoré i Slovensko oboznamovali s ideami českej reformácie.Tento vplyv od r. 1440 na viac než štvrťstoročie sa ešte rozšíril a prehĺbil.Po bitke pri Lipanoch r. 1434 sa zbytky premoženej radikálnej husitskej strany uchyľujú zväčša do Uhorska, kde sa dávajú najímať do vojenských služieb proti Turkom, alebo sa usádzajú na severe krajiny medzi domácim obyvateľstvom s príbuzným jazykom. A keď Ján Jiskra z Brandýsa v záujme kráľovskej vdovy Alžbety r. 1440 začal obhajovať nároky Ladislava Pohrobka v Uhorsku, husitstvo sa stalo na Slovensku rozhodujúcim živlom, a to rozhodujúcim nielen vojensky a vo verejnom administratívnom živote, lež i cirkevne a jazykove. Osemadvadsať rokov, teda vyše štvrťstoročia temer neobmedzenej Jiskrovej vlády na všetkých hradoch a vo všetkých mestách aj v ich okolí v oblasti všetkých vtedajších hornouhorských stolíc, zanechalo na slovenskom vývoji znateľné stopy. Dodnes staré chrámové stavby, miestne názvy, prostý cirkevný rítus evanjelickej bohoslužby, piesne zo starých českých kancionálov atď. svedčia o tomto období. A keď sa konečne Jiskra pokoril kráľovi Matejovi, stal sa jeho poradcom a priateľom a husitskí osadníci nadobudli domáce občianske právo.Aké prenikavé boli účinky husitstva XV. storočia v severnom Uhorsku, zjavné je najmä z významu, aký tam malačeštinaako jazyk vtedajšejverejnej správy. Po česky píše, ako vieme zo zachovaných listín, Jiskra i jeho vodcovia rozličným osobám i domácim mestám, i nemeckým banským mestám, a tieto húževnaté cudzie osady dokonca po česky odpovedajú; po česky začína sa úradovať v slobodných kráľovských mestách, po česky sa vedú i mestské knihy; kráľ Matej a jeho nástupca píšu po česky napr. Trnave, Prešporku a inde; ba po česky číta sa napr. i na sneme uhorskom zmluva medzi Vladislavom a Maximiliánom.Aký mocný bol vplyv českého jazyka v severnom Uhorsku v druhej polovici XV. storočia, príznačné je i zo zlomkukatolíckej káznez jeho sedemdesiatych rokov, ktorý svedčí, že čeština vládla nielen v mnohých novozaložených cirkevných husitských sboroch[1]na Slovensku, ale prenikla i do kostolov katolíckych.Takto sa husitské idey a kultúrna váha českého jazyka zachovali v severnom Uhorsku do prvej tretiny XVI. storočia, do západnej reformácie.Za týchto okolností reformačné snahy sa ujímali veľmi rýchlo: priamy styk severouhorských osád s Nemeckom a staré husitské tradície na Slovensku vychádzali novému hnutiu prajne v ústrety.Reformácia znamenala nielen návrat k biblii a k apoštolskému kresťanstvu, ale i vládu národného jazyka v bohoslužbe, v škole i v literatúre.Bohoslužba a školstvo v národnom jazyku rozkvitali na evanjelickom Slovensku po celé XVI. storočie. Nebolo mesta a mestečka, ktoré by nebolo malo svoj chrám, kde sa spievalo z českých kancionálov, i svoje školy, v ktorých sa učilo pomocou českého jazyka.Jednako sa domácejliteratúre, písanej v tom období na Slovensku po česky, ešte nedarilo. Rastúca latinská učenosť a humanistická pseudoučenosť odcudzovala najlepšie hlavy a najobratnejšie perá.Jediné meno z tejto doby zasluhuje zvláštnu zmienku, aj to vlastne prináleží Čechám.Ján SilvánaleboJoannes Silvanus, „natione Panonius“, ako o ňom poznamenáva jeho priateľ, kronikár Prokop Lupáč, presťahoval sa zo Slovenska do Čiech a žijúc v klatovskom kraji ako pisár Jana Popela z Lobkovíc r. 1572 zomrel v Domažliciach. Bol príslušníkom Jednoty bratrskej, rok pred smrťou (r. 1571) vydal v Prahe „Písně novéna sedm žalmů kajících a na jiné žalmy“, z ktorých hovorí vrúcny náboženský cit a tichá melanchólia od sveta odvrátenej duše.Živší slovesný ruch v českom jazyku, pravda, predovšetkým iba v odvetví cirkevnom, nastal na území slovenskom až v XVII. storočí.Vývoj náboženských pomerov v Uhorsku pokračoval od rokov reformačných podobným smerom ako v krajinách českých.Šľachta, meštianstvo i ľud hneď na začiatku dvadsiatych rokov XVI. storočia húfne pristupovali k učeniu wittemberskému; ale kráľovská a cirkevná moc na krajinských snemoch hneď vzápätí prísne potláčala nové učenie. Snemové uznesenie z r. 1523 napr. všetkých vyznavačov náuky Lutherovej ako kacírov odsudzovalo na smrť a na stratu majetku, a iné uznesenie z r. 1525 dokonca nariaďovalo ichza živa upaľovať. Tento krutý spor dvoch mocností so striedavým zdarom trvá potom po celé storočie.Ako v Čechách, tak i v Uhorsku protestantská strana napriek všetkým prekážkam rastie a organizuje sa. Lenže v súre stálych tureckých nájazdov, za ktorých bola oslabená kráľovská moc, vzrástla samovláda šľachty a samospráva miest, protestantstvo malo v Uhorsku omnoho priaznivejšie podmienky rozvoja. Za Maximiliána Slováci a Nemci majú už svoju pevnú cirkevnú organizáciu na základe Lutherovho učenia, a Maďari podľa náuky Kalvínovej čiže reformovanej; obe protestantské vierovyznania sú zabezpečené krajinskými zákonmi. Aký rozmach dosiahli v krajine, vidno napr. z toho, že vtedajší správca ostrihomského arcibiskupstva oznamuje pápežovi už čoskorý zánik katolíctva v Uhorsku, pretože z deväťsto farností jeho obvodu už len sto je vraj katolíckych, zo všetkých veľmožov uhorských len traja zostali verní starej cirkvi a rímsky obrad v krajine vraj poklesol už len na čisto bezvýznamný súkromný úkon.Ale ako v Čechách, tak i v Uhorsku životné korene protestantského sveta hlodali vtedy nezmieriteľnéprotikladyoboch jeho konfesií; a ako tu, tak i tam s úspechom prevádzala protireformáciu organizovanájezuitskápropaganda, spojená s centralizujúcoukráľovskoumocou.Od r. 1561 jezuitská rehoľa aj v Uhorsku nadobúda pevnú pôdu, zriaďuje svoje kolégiá, konvikty a školy, ovláda šľachtické rodiny a vysoké úradníctvo, získava myseľ a svedomie, a v období presláveného agitátora Petra Pázmányho, či Pázmána, odpadlého syna reformovaných rodičov a od r. 1616 ostrihomského arcibiskupa, vedúce postavenie protestantstva v Uhorsku je už úplne oslabené.K jeho zničeniu do tej miery, ako sa stalo cez obdobie pobelohorské v krajinách českých, síce v Uhorsku nikdy nedošlo, lebo výkonnú kráľovskú moc značne zoslabovali povstalecké úspechy oboch Rákóczich, sedmohradských kniežat, Gábora Bethlena, Tököliho, tureckého panstva a ešte vždy značná moc šľachty, takže k podobnej katastrofe, ako bola belohorská, nikdy nedošlo — predsa však od čias Rudolfa II. do obdobia jozefínskeho i protestanti v Uhorsku prechádzajú ťažkou školou utrpenia.Aj keď mier viedenský r. 1606, mikulovský r. 1621, linecký r. 1645, šopronský r. 1681, satmársky r. 1711 znovu a znovu slávne dával, uznával a potvrdzoval krajine náboženskú slobodu — vrchnosti svetské i cirkevné s vojenskou a misionárskou pomocou obmedzovali snemami zaručené práva, preberali evanjelické kostoly a konfiškovali cirkevné majetky, odsudzovali, žalárovali, mučili, vešali a vyháňali kňazov a učiteľov, prenasledovali a násilím obracali ľud.Najmä za dlhého, temer polstoročného panovania Leopolda I. v druhej polovici XVII. storočia protestantstvo v Uhorsku stenčilo sa na najmenšiu mieru a jeho cirkevné úkony obmedzili iba na bohoslužbu, z milosti trpenú v najtichšom súkromí rodinnom, ale aj tam stále zužovanú a sužovanú. Povestné desaťročie prenasledovania medzi rokmi 1671 — 1681 číta sa ako kronika z utrpenia prvých kresťanov.Za takýchto okolností prišla po r. 1620 druhá hromadná výprava českých a moravských protestantských vysťahovalcov na Slovensko, prinášajúc so sebou reformačnú predbelohorskú českú literatúru, i zakladala v svojom duchu nové farnosti, školy, tlačiarne,[2]posilňujúc tak protestantizmus na slovenskom území, čím, pravda, vyvolala žiarlivosť a nepriateľstvo domácej protireformačnej strany.Emigranti a českí exulanti, ktorí sa vtedy usadili na Slovensku, pochádzali z Moravy a z blízkych pohraničných krajov v Čechách, z Poličky, Nemeckého Brodu atď. Pohostinstvo našli predovšetkým na hornom Považí, najmä v okolí Púchova, kde mal svoje majetky knieža Juraj Rákóczi, a v Trenčianskej i Nitrianskej stolici, kde prisťahovalcov prijali predovšetkým gróf Gašpar Illésházy, gróf Thurzo, šľachtici Nádasdy, Nyári, Révai a iní, ako i mnohé protestantské šľachtičky. Neskoršie sa z týchto krajov, blízkych Morave a Čechám, keď už nebolo nádeje na návrat domov, českí vysťahovalci šírili hlbšie do oblasti slovenskej, najmä na východ, stavali si príbytky, kupovali pozemky a prevádzali živnosti. Z tohto úspechu nových českých osád vznikali časté rozopre na uhorských snemoch (ako napr. r. 1635 a r. 1638), kde katolícka strana dokazovala, že slobody, v Uhorsku priznané protestantom, týkajú sa iba usadlého obyvateľstvadomáceho. Ale českí evanjelickí osadníci nachádzali horlivých ochrancov medzi šľachtou, ktorá ich chránila pred novým vyhnanstvom, pokiaľ to len bolo možné.Netreba menovať mnohých týchto exulantov duchovného i svetského stavu. Stačí vari všimnúť si jedného alebo dvoch významnejších, ktorí vravia za všetkých ostatných.Ešte dnes u evanjelických Slovákov v chrámoch pri bohoslužbe, doma večer po dennej práci alebo v nedeľu odpoludnia, v škole pri nacvičovaní spevu, v komôrke výmenkára, medzi svadobnými darmi nevesty, na čelnom mieste v domácich skriniach a na stole, prikrytom čistým obrusom — všade nájdeš objemnú knihu veľkého formátu, švabachom tlačenú, v koži pevne viazanú a kovanú meďou alebo i striebrom. V zámožnejších rodinách každý člen má svoj výtlačok; v niektorej rozsiahlejšej farnosti počíta sa až pätnásťtisíc exemplárov. Dosiaľ vyšlo tejto knihy asi osemdesiat veľkých vydaní. Je to popri biblii najváženejšia náboženská kniha evanjelických Slovákov, stručne nazvaná„Tranoscius“.Táto obsiahla zbierka evanjelických cirkevných piesní, čiže kancionál s názvom „Cithara sanctorum, Písně duchovní staré a nové“, vyšla prvý raz v Levoči r. 1636.Skladateľom, či vlastne zostavovateľom tohto kancionálu jeJur TranovskýaleboTřanovský(alebo latinizovane, podľa vtedajších zvyklostí,Tranoscius); r. 1591 narodil sa v sliezskom Těšíne, vychovaný bol vo Wittembergu. Pred r. 1620 učil na škole u sv. Mikuláša v Prahe, potom v Holešove a vo Valašskom Meziříčí, odkiaľ ho r. 1625 uhorský šľachtic Szunyogh povolal za evanjelického kazateľa do Belska, potom r. 1627 ho urobil svojím dvorným kazateľom na Oravskom zámku gróf Gašpar Illésházy, a od r. 1631 do smrti, r. 1637, bol kňazom v Lipt. Sv. Mikuláši.Tranovského kancionál je zaujímavá kniha.[3]Pôvodne obsahoval len štyristo piesní, čiastočne preložené staré latinské hymny, čiastočne nemecké reformačné, väčšinou však piesne, prevzaté zo starých husitských a českobratských spevníkov a popri nich vlastné skladby Tranovského a viacerých jeho súčasných spolupracovníkov z radov evanjelického slovenského duchovenstva. A je pozoruhodné, že nemenej ako poldruha sta piesní tohto spevníka prešlo doň zo starších bratrských kancionálov.Podľa tohto výberu i duch knihy má svoj ráz. Je to pasívne, do vnútra ľudského obrátené rozjímanie, odvrátenie sa od sveta, útek k Bohu, k jeho milosrdenstvu, poteche, pomoci v tisícorakom utrpení a dôvera v prostredníctvo Kristovo. Melanchólia utláčanej a prenasledovanej menšiny, stiesnený duch evanjelictva XVII. storočia vtláča významnú pečať Tranovského kancionálu, a tento ráz si v podstate zachoval dodnes.Za odchovanca českých exulantov na Slovensku možno do istej miery pokladaťDaniela Horčičku, ktorý sa latinizovane písalSinapius. Pochádzal z Turčianskej stolice (zo Sučian), od r. 1660 bol na niekoľkých miestach školským učiteľom, r. 1673 však (vtedy pôsobil v Radvani pri B. Bystrici) vypovedali ho za hranice. Pobudol potom v Sliezsku (v Břehu a Vratislavi), do r. 1683 bol rektorom školy v poľskom Bojanove a od r. 1684 opäť pôsobil v Levoči ako evanjelický kňaz a dozorca gymnázia do r. 1706, kedy zomrel.Z kníh vydaných Horčičkom zvláštnu zmienku zasluhujú: Komenského „Orbis pictus“, v Levoči r. 1685, po prvý raz s textom českým (trochu poslovenčeným); Tranovského „Cithara sanctorum“, r. 1684 novoupravená, s niekoľkými piesňami Horčičkovými; a najmä knižka s názvom: „Neo-forum latino-slavonicum, Nový trh latinsko-slovenský, na kterémž se některé do hospodárství slovenského potrebné tovary prodajné nacházejí, vystavený a ustanovený od Daniele Sinapiuse, někdy správce církve Radvanské. Roku Páně 1678.“ (Bez miesta tlače.)Táto knižka, ktorá vyšla v čase Horčičkovho vyhnanstva (bezpochyby v Lešne), je najstaršia dosiaľ známa zbierka slovenských prísloví a má zrejmý ráz školskej učebnej pomôcky.Horčičkov „Nový trh“ skladá sa z dvoch častí: z obšírneho latinského predhovoru a z latinských výkladov prísloví alebo sentencií latinsko-českých, či vlastne latinsko-československých.Svoj spis Horčička venuje mladým šľachticom slovenským, pravdepodobne svojim bývalým žiakom, v ktorých vidí nádej vlasti. Ľutuje, že ako vyhnanec nemôže poskytnúť im nič významnejšie, než je zbierka ľudových porekadiel, na ktoré sa pamätá ešte z čias útleho detstva. Dúfa však, že i týmto malým príspevkom aspoň trochu obohatí náš starobylý a čistý jazyk, v ktorom dosiaľ, bohužiaľ, vyšlo málo kníh, u nás práve tak ako u iných Slovanov.A predsa slovanský národ, ako Horčička tvrdí, je národ slávny. Podľa Eneasa Silvia Česi vznikli už pred stavbou Babylonskej veže.Jacobus Jacobaeus, bývalý evanjelický farár u sv. Michala v Starom Meste pražskom a neskoršie, ako vyhnanec, evanjelický kazateľ v Prešove, hovorí v svojom spise, ktorý vyšiel v Levoči r. 1642(„Viva gentis Slavicae delineatio“), že Česi pochádzajú od Jafeta, syna Noemovho. List Alexandra Veľkého národom ilýrskym (známy výtvor XV. storočia, ktorý aj Rosa cituje v predhovore k svojej „Grammatike“), bol napísaný vlastne Slovanom. Slovania, ktorí prišli z Ázie, v Európe sa rozšírili až k Baltickému moru a ich vymierajúce zbytky na Labe zachovali sa až dodnes, t. j. do rokov Horčičkových. Jazyk slovanských kmeňov, ktoré sa v Európe usadili, ako vychádza najavo zo slovníka Zikmunda Hrubého z Jelenia, je príbuzný s jazykmi iných európskych národov. Slovania mali slávnych mužov už od najstarších čias. Preto i cudzinci sa učili ich jazyk a Karol IV. odporúčal ho „Zlatou bulou“ kurfirstom. A preto sa týmto jazykom nesluší opovrhovať — odrodilci sú hodni zavrhnutia.Týmto svojím predhovorom Horčička-Sinapius hlási sa ku skupine knižných národných horlivcov, ktorí v druhej polovici XVII. storočia, za nášho kultúrneho i národnostného a jazykového úpadku, historickými svedectvami o starobylom pôvode Slovanov, opisovaním ich číselnej sily a zemepisnej rozlohy, krásy ich jazyka atď. obracali pozornosť na upadnutú českú reč a národnosť a poskytovali jej mravnú podporu. Tak činil Balbín, Pěšina, Šteyer; tak písal Rosa, Horný (vydavateľ Srncových prísloví), Hammerschmidt a iní až do Dobnera a obrodenské obdobie koncom XVIII. storočia, kedy tzv. obrany jazyka a českej národnosti znova používajú ako zbraň celej tejto skupiny.Druhá časť Horčičkovho „Nového trhu“ podáva jadro spisu: zbierku a výklad prísloví.Takéto sborníčky však mali spoločný vzor v zbierkeErasma Roterdamského„Adagiorum chiliades“,[4]kde sa staroklasické sentencie, humanistickými spisovateľmi často opakované, podávajú v skupinách po stovkách (centurie), a sa zase spojujú do tisícových skupín (chiliades). Táto Erasmova zbierka bola u humanistov XVI. storočia jednou z najobľúbenejších pomôcok; obšírne ju komentovali, rozmnožovali a pretláčali nielen pre účely vyučovacie, ale i pre praktické používanie, na okrasu slohovú pri spisovaní, aj na učené vyšperkovanie spoločenského hovoru.U nás príklad Erasma Roterdamského tiež i po tejto stránke často nasledovali. Priamym jeho stúpencom bolJakub Srnec z Varvažova, ktorý pre žiakov svojej súkromnej školy zostavil podľa Erasma zbierku latinských sentencií a medzi ne vkladal české príslovia; jeho zbierka vyšla r. 1582, r. 1599, r. 1682 a ešte r. 1705 ju znovu vydalFrantišek Ondřej Horný, vychovávateľ grófa Jana Arnošta Kajetána Thuna.Okrem Srnca najmä spisovatelia z Jednoty bratrskej zaoberali sa skutočným zbieraním českých prísloví a porekadiel, pretkávajúc nimi kázne pre väčšiu názornosť i odporúčajúc ich spisovateľom na osvieženie a prikrášľovanie slohu vôbec. Takým zberateľom bol brat Červenka; zbierku jeho rozmnožil a k svojej gramatike pripojil brat Blahoslav; české príslovia do svojho „Dictionaria“ včlenil Veleslavín; a zbierku Srncovu, vlastnými príspevkami rozmnoženú, do svojho česko-nemeckého slovníka prijal iKomenský, ktorý ich zároveň zostavil a pripojil k svojej „Bráne jazykov“ s názvom„Moudrost starých předkův“; táto zbierka sa dnes pripojuje k jeho českej „Didaktike“.Sinapiovi-Horčičkovi, vydavateľovi Komenského knihy „Orbis pictus“, mohla byť známa i Komenského zbierka českých prísloví. Bezpochyby však dobre poznal zbierku Erasma, ktorej rozdelenia i usporiadania sa očividne pridŕža.V tridsiatich dekúriách rozoberá Horčička po latinsky staroklasické i humanistické sentencie a paralelne ich dopĺňa prísloviami a porekadlami československými. Viet by malo byť teda dokopy tristo; je ich však päťsto tridsaťštyri, pretože sa v knižke vždy počítajú všetky príslovia synonymné iba za jedno.Keby to všetko boli príslovia skutočne ľudové, mali by sme v Horčičkovej zbierke poklad vzácnej hodnoty, hľadiac najmä na obdobie, v ktorom vznikla. Toho však niet. Ako už i latinské vety sú vlastne umelé sentencie a gnómy, tak aj mnohé z viet českých sú urobené umele; je to často iba zrejmý rýmovaný preklad latinskej predlohy pre školsky didaktické účely.Napr.: „Chceš-li štěstí v práci míti, hlediž od Boha začíti. — Komu se masa nedostane, nech na polévce prestane. — Kdo jiného chce trestati, musí sám zlého prestati. — Pozdě tu až skúpým býti, když sud začíná zvoniti. — Kdo má peníze v hrsti, ten má prátelův dosti. — Kdo chce co jinému dáti, nemá se ho: ,Chceš-li?‘ ptáti. — Nemá: ,Dej vína!‘ volati, kdo nerad za víno platí.“ Atď.Pravda, i medzi týmito rýmovanými prísloviami, charakteru skôr umelého, sú niektoré zrejme ľudového pôvodu. Napr.: „Kdo prv do mlýna prináší, prv vrece s múkú odnáší. — Kdo se rád učí, bricha netučí. — Dobré víno, ryby, panna bez viechy bývá prodána.“ Atď.A bezpochyby sú prostonárodného pôvodu nerýmované príslovia a porekadlá, ako napr. tieto: „Ako kto slúži, tak mu platia. — Za predními kolesami zadnie sa vlečú. — Na malom zajačku učia sa psi srny jesť. — Nechýbava mu krem kačičie mlieko. — Zažmuročky bych trafil.“ Atď.Z päťsto štyridsiatich prísloví Horčičkovej zbierky je bezpečne ľudových z domáceho, slovenského podania len štyriaosemdesiat; asi dvesto je neurčitého pôvodu, t. j. nemožno určiť, či sú domáce, alebo, ak by tomu tak bolo, či sú ľudové alebo vzdelanecké; z nových živých jazykov je ich jedenásť; vlastných Horčičkových výtvorov, t. j. umele vytvorených, je ich asi osemdesiat; ale i tieto príslovia sú upravené podľa istého vzoru, z ktorého ako z priameho prameňa Horčička prevzal stopäťdesiat sentencií, chýbajúcich do celkového počtu päťsto štyriatridsať. Týmto prameňom je objemné dielo „Thesaurus latino-polono-graecus“, ku ktorého III. zväzku jeho skladateľ, PoliakGregor Knapski, pripojil zbierkupoľskýchprísloví.Sinapius-Horčička teda poľským prostredníctvom spája severnú i južnú oblasť našej exulantskej slovesnosti.Ako bolo už povedané, v predhovore k svojmu „Novému trhu latinsko-slovenskému“ Daniel Sinapius-Horčička medziiným sa odvoláva na Jakuba Jacobaea, ktorý sa vraj z chrámu sv. Michala v Starom Meste pražskom po rokoch vyhnanstva stal evanjelickým farárom v Prešove, v severnom Uhorsku, a v neďalekej Levoči vraj r. 1642 vydal spis „Viva gentis Slavicae delineatio“,[5]kde dokazuje, že praotcom Čechov bol Jafet, syn Noemov — teda celkom v duchu našich historikov XVII. storočia, ktorí sa v ponížení a roztrúsení národa utešovali nielen zemepisnou rozšírenosťou Slovanov a nielen krásou a bohatstvom ich jazyka, lež i dejinnou starobylosťou, ktorá siahala až do prvých dôb ľudstva.Tento majsterJakub Jacobaeusje tiež v radách českých exulantov významná postava, ktorí dokonali svoj život na území slovenskom.Narodil sa už niekedy v predposlednom desaťročí XVI. storočia v Kutných Horách, vzdelanie získal doma i v cudzine, od r. 1615 do r. 1621 bol utrakvistickým farárom u sv. Michala v Prahe; s vypovedanými evanjelickými kňazmi pôvodne sa mienil odobrať ku grófovi Gašparovi Illésházymu do Trenčína. Zatiaľ sa však pripojil k družine Fridricha Falckého a usadil sa v Holandsku. Tam, v Amsterdame r. 1624, vydal dôležitý spis: „Idea mutationum Bohemo-evangelicarum ecclesiarumin florentissimo regno Bohemiae“,[6]venovaný spomínanému grófovi, v ktorom spise Jacobaeus podáva nielen náčrt minulého protestantského vývinu, lež i hodnoverné zprávy o posledných perzekučných udalostiach ako očitý svedok, a tým sa stáva jedným z najdôležitejších dejepisných prameňov tej doby.Tiež v Amsterdame vyšiel r. 1632 druhý podobný Jacobaeov spis,„Ecclesiarum evangelico-bohemicarum status modernus“,[7]ktorý je doplnkom predošlého, opisuje súčasný stav českého protestantstva a svojím obranným stanoviskom pridružuje sa k Stránskeho preslávenej knihe „Respublica Bojema“, ktorá o dva roky neskoršie (r. 1634) vyšla na tom istom holandskom území.Keď vyšiel druhý Jacobaeov spis, jeho skladateľ zdržoval sa už naSlovensku, kam sa predsa odhodlal uchýliť, majúc v osobe grófa Illésházyho stále verného ochrancu. Do r. 1635 Jacobaeus bol učiteľom, potom však až do r. 1660 evanjelickým farárom v Prešove, kde toho istého roku vo vysokej starobe zomrel. Široko rozvetvená rodina Jacobaeovcov dodnes žije na Slovensku.Smer a duch, ktoré charakterizujú spomenuté „Živé opísanie národa slovanského“, čiže„Viva gentis Slavicae delineatio“z r. 1642, jasne sa hlási aj z rozsiahlej latinskej Jacobaeovej básne, vydanej v Levoči bez označenia miesta a roku, iste však čoskoro po r. 1642. Je to„Gentis Slavicae Lacrumae, suspiria et vota“(t. j. „Slzy, vzdychy a prosby národa slovanského“).Básnik vo svojich veršoch (sú to hexametre, humanisticky vyzdobené antickou mytológiou) pokladáSlovanov, ktorými však mieni vlastne iba svoj národ, za nevestu Spasiteľovu, pretože kedysi tak ochotne uverili v evanjelium. Preto tento národ tak trpezlivo znáša všetky krivdy, ktorými ho Boh skúša: porobu tureckú, vnútorné povstalecké rozbroje, mor, národné odrodilstvo i odpadlíctvo od viery atď. Zaujímavé je, že u Jacobaea „natio Slava“ alebo „natio Slavorum“, čím myslí vlastný národ, vystupuje už ako neskoršia, v období obrodenia u nás symbolizovaná „matka Sláva“.Pre charakteristiku obdobia i ľudí je dôležitý ešte jeden spisovateľ zo skupiny evanjelických Slovákov druhej polovice XVII. storočia, akýsi protipól už vyobrazeného Horčičku-Sinapia.Bol toŠtefan Pilárik, narodený r. 1615 v Očovej, v stolici Zvolenskej, bol evanjelickým kňazom v Senici, v stolici Nitrianskej, popri tom však striedavo ešte v šiestich iných cirkevných sboroch, tri razy ho vyhnali z krajiny, Turci ho zajali a väznili, až konečne v Novom Salzi (Neusalz) v Meissen našiel pokoj a tam ako evanjelický kazateľ zomrel r. 1678.Pilárik je živou ukážkou stavu protestantstva v Uhorsku za Ferdinanda III. a Leopolda I. Svoje osobné osudy opísal dva razy, po česky veršom a po nemecky prózou, a v nich jednoducho síce, ale pravdive sa odráža stav jeho prenasledovanej cirkvi.Pilárikova nemecká knižka vyšla vo Wittenbergu r. 1678 s titulom „Currus Jehovae mirabilis, das ist: ein wunderbarer Wagen des Allerhöchsten“[8]atď.Jej obsah už predtým obšírne vyrozprávali verše, vydané v Žiline r. 1666 pod názvom nemenej zovrubným:Sors Pilarikiana. Los Pilaříka Štěpána, služebníka Boha Pána, v zavedení přežalostném, vysvobození radostném“… Pilárikove osudy názorne charakterizujú vtedajší stav verejných pomerov v Uhorsku.Pilárika, vtedy evanjelického kňaza v Beckove, jeho katolícky patrón gróf Nádasdy vyhnal, a pod ochranu ho vzal protestant gróf Nyári, ktorý ho usadil na fare v Senici. Keď Pilárik r. 1663 pred tatárskymi húfmi tureckého vojska, ktoré vtedy pustošilo Nitriansku a Trenčiansku stolicu, chcel sa ukryť na zámku Branč, keď už predtým poslal do bezpečia svoju rodinu, padol cestou do tureckého zajatia[9]a odvliekli ho na trh. Ktorýsi valašský vojvoda bol by ho kúpil, ale jezuita páter Luigio prehovoril kupca, aby za taký tovar nedával peniaze. Predsa však ho kúpil valašský stotník Vulkuli za päťdesiat toliarov, chcejúc ho použiť ako domáceho učiteľa svojich dvoch synov. Valašskí vojaci mali s novým otrokom súcit a chceli ho tajne prepustiť. Nepodarilo sa to však a utýraný kňaz ťažko onemocnel. Páter Luigio chcel Pilárika pohnúť k tomu, aby prestúpil, ale jeho námaha bola márna. Nakoniec Pilárika vyslobodil vojvodov poradca Konštantín. Rakúsky veliteľ na Dunaji dal ho odviesť do Komárna; odtiaľ sa Pilárik dostal do Rábu, odkiaľ potom s pomocou spoluveriacich rôznymi okľukami sa ocitol v Prešporku, kde sa zišiel so svojimi dvoma synmi. Z Prešporka s pomocou svojho patróna, grófa Nyáriho, vrátil sa do Senice, kde sa opäť usadil na fare.Sedem rokov žil tam pomerne pokojne. R. 1670 začali však chodiť sem kráľovskí komisári a chceli zabrať pre katolíckeho kňaza kostol; keď ich ale Pilárik niekoľko ráz odmietol, obžalovali ho z buričstva. Pilárika mnoho ráz predvolávali na súd a vypočúvali, a len náhodou unikol zajatiu, ktoré mu chystal plukovník cisárskeho vojska, a skryl sa vo Veľkých Levároch u grófa Krištofa Kollonicsa.Keď vojsko odtiaľ Pilárika márne vymáhalo, jeho ochranca ho zaprel, poslalo do Senice komisára, ktorého tam však vzbúrení sedliaci zabili. Starhemberský pluk i zdivočení Collaldovi Chorváti dostali nato rozkaz, aby v Senici previedli exekúciu. Kantora, organistu, zvonára a päť iných občanov zlapali, niektorých z nich ihneď obesili a ostatných uväznili na hrade Branč.Zatiaľ Pilárik, ktorý za najväčšieho nebezpečenstva po okolí kázal a krstil, v spoločnosti dvoch židov, obchodujúcich s lojom, šťastlivo sa dostal za hranice, až do Vratislavi, odkiaľ r. 1673 odišiel do Žitavy a Budyšína, nakoniec r. 1674 usadil sa ako kazateľ v Novom Salzi v Meissen, kde dokonal svoj život.Pilárik zrýmoval svoje utrpenie v tureckom zajatí naivným poloľudovým tónom, skoro by sme povedali jarmočným; preto aj domáci ľud dodnes rád číta Pilárikovu knižku, r. 1804 znovu vydanú Bohuslavom Tablicom.*Toľko o slovenských protestantských spisovateľoch z druhej polovice XVII. storočia, stúpencoch českých exulantov, ktorí sa medzi nimi usadili a stali sa im popudom k literárnej práci.Celkove ich činnosť poskytuje málo potešujúci obraz. Dokresľujeme ho úsudkom staršieho slovenského literárneho historika, dr. Hurbana, ktorý, sám horlivý evanjelik, napísal o domácom protestantizme XVII. storočia r. 1847 tieto slová: „Vyjmeme-li Horčičku, Pilaříka a málo jiných, celý ten věk je samý pláč a proklínání. Domáci krb a pokojný kus chleba je účelem prací ducha; charakteru, mravní ráznosti, posvěcení za ideu, uvědomělosti, potěchy v utrpeních, ani rozvitější lásky k národu není v této době (medzi domácim obyvateľstvom) na Slovensku… S veškerým utrpením těchto slovenských vyhnanců nebyl spojen duch národní, na osudy jejich nebyly připjaty věky budoucích sympathií, nedostatek zápalu činil z nich naříkající Ovidy. Lidí těchto nelze přirovnati k velikým postavám vyhnanců českých, těch mužů myslí svou silných… pamätných sloupů národního zápalu, kteří nepláčí nad sebou, nýbržnad vlastí, již zanechali do naha svlečenou,nad národemubitým, rozprášeným, pokořeným, (bez věrných synů zůstaveným. Zato v daleké cizině pracují o slávě a památce jeho, v žalu svém nehynou, nýbrž vtělují jej do skutků, hlásajících čest jména českého. Nejen literárně — i vojensky, stavitelsky zůstavili stopy své také na Slovensku, kraje, hrady, města, dědiny v Hontě, Heveši, Boršodě, v župách saladské, šomodské, biharské, novohradské a jinde. Tohoto ducha marně bychom hledali u Slováků za těch dob“, t. j. v období XVII. storočia.Pravé vlastné obrodenie na Slovensku nastáva až o sto rokov neskoršie.[1]Niet dokladov, že by na Slovensku v druhej polovici XV. storočia bolo „mnoho novozaložených cirkevných husitských sborov“.[2]Dve z nich boli pre literatúru zvlášť významné: v Trenčíne bola jedna, viedol ju Václav Vokál, a druhá v Levoči, patriaca Vavrincovi Bräuerovi (Brewerovi).[3]Podľa odhadu dr. Jána Čaploviča v „Tranovského sborníku“ z roku 1936 vyšlo do roku 1932 na 125 vydaní „Tranoscia“ doma i v zahraničí.[4]„Adagiorum chiliades“ — „Tisícky prísloví“[5]„Viva gentis Slavicae delineatio“ — „Živý (súčasný) opis národa slovanského“[6]„Idea mutationum Bohemo-evangelicarum ecclesiarum in florentissimo regno Bohemiae“ — „Obraz premien (dejov) česko-evanjelických cirkví za vrcholného rozkvetu kráľovstva českého“[7]„Ecclesiarum evangelico-bohemicarum status modernus“ — „Cirkví evanjelicko-českých prítomný stav“[8]„Currus Jehovae mirabilis, das ist: ein wunderbarer Wagen des Allerhöchsten“ — t. j. „Obdivuhodný voz Najvyššieho“[9]Slovo „tatarského zajatia“ sme zmenili kvôli presnosti na „tureckého“.	Vlcek_Kapitoly-zo-slovenskej-literatury.html.txt
Mikuláš DohnányMikuláša už nieto viacej medzi nami. Ako vidieť na čele tohto čísla,[1]odišiel k otcom dňa 2. t. m. Jeho nemoc bola vážna. Jej prvý výpad sa na nebohom prejavil dňa 22. mája. Vyšiel z domu okolo desiatej hodiny a rovno sa pobral na mestský radný dom, kde bola práve zhromaždená rada. Prichádzal s takou istotou a s takými vážnymi posunkami, že nikomu z radných sluhov neprišlo na um ho zastaviť. V plnej rade — na údiv všetkých prítomných — začal hovoriť o hviezdach so zjavnými dôkazmi pomätenosti. Pán mestský kapitán, pozorujúc to, vstal a vyviedol chorého do susednej paloty, kde ho chcel priviesť k pamäti. Na jeho slová sa nebohý skutočne aj spamätal a pobral sa prudkým krokom domov. Doma sa správal pokojne, len v tlačiarni, ktorú častejšie navštevoval, vydával odporujúce si rozkazy a dal sádzať týchto niekoľko slov: „V mene blahoslavenej Trojice povolávam na 30. mája všetkých verných Slovanov do Trnavy“, podľa čoho aj sadzač Pohľadov zastavil svoju prácu a pán domu p. Ďurgala[2]hneď poslal po redaktora. Z 22. na 23. mája písal Mikuláš v upokojenejšom stave svojho ducha list, ktorý sme uverejnili v 21. čísle zo dňa 26. mája[3]a kde sa zrejme javí temná rozpomienka jeho duše na mimoriadny stav jeho ducha pri prvých útokoch ťažkej nemoci, keď zreteľne vraví: „Akési videnia mávam a terajším svojim krokom ešte dokonale nerozumiem.“ Jeho rozmarín, ktorý si s podivnou nežnosťou zo päť týždňov opatroval a mával ho pri písacom stolíku, bol na niektorých miestach poodštikovaný. Všetky svoje veci si usporiadal, len veci expedície uviedol do zmätku. Nad ránom dňa 23. už zúril, takže potrieskal i daktoré náradia v izbe. Ráno dňa 23. mája však už celkom vybuchla nemoc pomätenia mozgu. Vyvinul takú silu, že štyria chlapi ho ledva ovládali. Pán mešťanosta hneď poslal koč a potrebných ľudí — a nášho chorého odviezli do mestského špitála, odkiaľ ho hneď p. stoličný fyzikus doktor Dévan prijal do stoličného špitála. Ale tu ho nemoc neopúšťala ani len na okamih, ustal, až keď bola vysoptená celá sila a celý život jeho nervov. V deň smrti prijal raňajky a s chuťou jedol polievku, podobne aj obed, popoludní pil aj vodu; nato o 6. hodine vypustil ducha.Nechýbalo ľudí, čo túto žalostnú udalosť najprv chceli obrátiť na posmech Slovákov, ale keď ich hneď odsúdila obecná mienka, hodili sa pri jeho smrti na pole iného ohovárania a trúbili nečistými jazykmi, že „chudáka hladom umorili“, čím sa zrejme chcelo ublížiť zdravotným a obecným úradom. Žalostný je to stav ľudskej spoločnosti, keď ani také osudné udalosti nie sú vstave upozorniť niektorých ľudí na ich vlastnú krehkosť a mdlobu. Napokon s uspokojením a hlbokou vďakou k väčšine poctivo a ľudsky zmýšľajúceho veľacteného trnavského obecenstva oznamujeme, že zemské ostatky nášho brata boli oddané do matky zeme za veľkej spoluúčasti celého mesta dňa 4. t. m. Pohrebný sprievod bol taký, aký vídavame len pri zvláštnych a neobyčajných prípadoch. Pred sídlom redakcie odspievala evanjelická školská mládež dojímavú pohrebnú pieseň so sprievodom hudby; o túto časť služby božej má osobitnú zásluhu tunajší učiteľ p. Imrich Šulek;[4]potom odspieval hlbocký kaplán p. Ľudovít Semian[5]modlitbu a pohrebný text, načo sa pri speve a hudbe pohol sprievod. Na vezenej truhle bol upravený velikánsky veniec kvetov poprepletaných lipovým lístím. Na hrobitove držal krátku reč tunajší ev. p. farár Karol Stelczer[6]v nemeckom jazyku, v ktorej krásnou výrečnosťou a slovami pohýnajúcimi k slzám odostrel zrakom poslucháčov minulý život nebohého i význam tejto žalostnej udalosti. Po ňom hovoril po slovensky J. M. Hurban, v krátkosti vylíčiac život a trudoviny nebohého a vo vzťahu k stranám zhromaždeným okolo tejto udalosti preriekol slovo napomenutia i slovo nábožnej múdrosti, keď vysvetlil vetu, žeHynutie časné všetkým je dedičné,[7]Duch si však znovu tvorí svety večnénajprv tým, čo sa tešievajú z pádu blížneho, potom tým, s ktorými nebohý hľadal jeden cieľ — len inou cestou, a potom tým, s ktorými sledoval ten istý cieľ tou istou cestou. Prvým privolal: dnes mne a zajtra tebe, druhým ospravedlnil právo ducha utvárať si pôvodný život, tretích potešil dedičstvom nášho časného hynutia a duchom nebohého, ktorého činnosťou si vystaval u nás nezabudnuteľnú pamiatku. Tak odovzdal zemi, čo zo zeme povstalo a požehnal hrob, v ktorom odpočíva nezabudnuteľný Mikuláš Dohnány. Štyria kňazi a neprehľadné množstvo ľudstva rôzneho stavu i povolania sa v zármutku navrátilo domov. K tejto pohrebnej počestnosti sa dostavilo aj veľa priateľov nebohého zo vzdialenejších strán, aj Jozef a Gustáv Dohnányovci[8]si odprevadili milovaného brata do hrobu.Nemôžeme ešte nepripomenúť ľudomilnosť a blahoslužnú spanilodušnosť pánov mestského kapitána a mešťanostu, ako aj celej slávnej mestskej rady, ktorí, ako prv nemocnému preukázali skutok kresťanskej lásky, tak aj teraz pri pohrebnej počestnosti jasným dôkazom vyjadrili nám pozostalým svoju pozornosť i svoju sústrasť. So zvláštnou vďačnosťou musíme tiež pripomenúť, že viac tunajších pánov mešťanov sa bez všetkého vyzvania, najmä keď sa dozvedeli, že pohreb vyšiel drahšie, než sa čakalo, prihlásilo v redakcii Slovenských pohľadov, berúc na seba tiež časť pohrebných výdavkov. Tak pán Ján Sadloň 5 zl. str., p. Jozef Mechl 2 zl. str., p. M. Hájiček 1 zl. str. obetovali na tento cieľ. Vonkajších nepripomíname.Toto všetko sú viditeľné dôkazy krásneho ducha a šľachetného srdca. Pridáme ešte pár slov o živote Mikuláša Dohnányho.Deň narodenia nebohého nepoznáme,[9]no vieme s istotou, že naplnil 26. rok svojho života. Školy vychodil v Trenčíne, Rábe, Prešporku a v Levoči. Zavčasu sa v ňom prebudila iskra poézie. Jeho myseľ bola náklonná k dumaniu. Jeho povaha — zádumčivosť. Bezpríkladná usilovnosť v štúdiu. Ňou vystrojený nadobudol si dôkladné poznanie starých jazykov gréčtiny a latinčiny, z nových angličtiny, francúzštiny; po nemecky a po maďarsky vedel tak, že v týchto rečiach aj písal do viacerých časopisov. Poznal všetky slovanské nárečia, ako slovenský spisovateľ obratne písal v oboch u nás bežných nárečiach. Po ukončení škôl sa oddal vychovávaniu detí p. Szemereho.[10]V tom čase, zdržiavajúc sa pri týchto deťoch v Levoči, vydal činohruPodmanínovci, v januári a februári 1848. Revolučný terorizmus nebol vstave vyhodiť ho z koľají, do ktorých ho bol raz uviedol jeho vedou odchovaný duch. Príhlas slovenskej schôdzky liptovskej z 11. mája 1848[11]on sám ešte v tlači obstarával a päťtisíc výtlačkov z neho aj šťastne pred zhabaním vypravil na cestu; druhých päťtisíc nachodivších sa v tlači, bolo zhabaných. Pri teroristickom vyšetrovaní sa správal rázne a s opovrhnutím hľadel na tých, čo moc zákona používali na nečlovečenské trýznenia Slovákov.Prvý čas revolučného paroxyzmu prežil bez činnosti uprostred trenčianskych teroristov; po oslobodení týchto končín sa postavil medzi dobrovoľníkov a až do 20. novembra 1849 konal službu dôstojníka v tomto zbore. Potom sa doma odovzdal štúdiu najnovších slovenských pohybov a napísalHistóriu povstania slovenského z roku 1848, ktorá vyšla na svetlo v Skalici u Škarnicla roku 1850. Okrem toho písaval do veľa novín slovanských a nemeckých. V apríli roku 1851[12]prišiel k tomuto časopisu a pri ňom pracoval až do posledných chvíľ svojho života.Poézia bývala jeho najmilšie kochanie ducha. Čítal v pôvodnom jazyku Shakespeara i Byrona a na jeho stolíku pri spomenutom lístku ležali Ossianove spevy v angličtine — The Poems of Ossian.[13]A jeho denníček,[14]posledný svedok rúcajúceho sa ducha Dohnányho, svedčí, že aj keď stratil jednotu myšlienok v rozpúšťajúcom sa rozume, srdce horelo čistou láskou k slovenskému národu. Tu jeho nebeské vzdychy:Žiaľom, bolestiamNiet ešte koncaPod Tatrami,Slziam, nerestiamAni utrpeniam!Bože, láska večná,Zmiluj sa, zmilujNad Tatrami.Černobog tam ešteTrápi duše dobréA blesky svetla tvojhoPlášťom noci prikrýva.Alebo:Čo tá podo mnou hruda?Po tej ja mám chodiť?Snívalo sa mi dlho — dlho,Ach, a hrozné — bôľne sny!V tejto podobe tela mámS harmóniou v duši —Po hrude — — —Mám v tele tomto uväznenýBlúdiť a blúdiť?Jediný pohľad na tieto kusy jeho srdca je dostatočný, aby sme videli tento neobyčajný boj. Jeho život je obeť jeho ducha prinesená národu; a jeho smrť je tragická obeť oddaná sile slovanského života. Pri pohrebe tohto básnika plakal aj nejeden suchý človek. Ovzdušie, v ktorom sme stáli — a pohybovali sa, pochovávajúc ho, malo čosi magnetické, priťahovalo k veľkému zástupu skoro všetko živé, kým sme nehodili každý svoju hrudku na Mikulášovu rakvu. Ach, pravdu si napísal naposledy:Žiaľom, bolestiamNiet ešte koncaPod Tatrami!Tvoj osud je nové rozhojnenie našich žiaľov a bolestí. My nateraz nevieme už viac napísať, iba ak i tu ešte povieme, čo sme riekli včera nad jeho hrobom:Dokonané je. Zavri sa, osudný hrob! Milá duše jeho milenka, láska jeho, ovievaj tichým večierkom jeho studený hrob; milá ducha jeho myšlienka, svieť mu do temnej komôrky; jeho duchom nedosiahnutá výšina nebeská, kleň a zaoblievaj sa nad jeho krížikom, tým znamením Spasiteľa ukrižovaného pre duchovnú ríšu! A ľudia? Ach, vy si pomyslite, žeHynutie časné všetkým je dedičné,Duch jeho si však stvoril svety večné!V Trnave dňa 5. júna[1]Ako vidieť na čele tohto čísla…— Hurbanove Slovenské pohľady zo dňa 9. júna 1852 priniesli v čiernom rámci na úvodnej strane toto oznámenie: Pánu života a smrti zaľúbilo sa z tejto trudnej časnosti do lepšieho života povolať Mikuláša Dohnányho, slovenského spisovateľa a bývalého dobrovoľníckeho dôstojníka. Po dvanásťdennom trápení usnul v Pánu dňa 2. júna o 6. hodine večernej v tunajšom stoličnom špitáli a síce na celkové oslabenie nervov; vyplnil 28 rokov života posväteného svojmu národu. Túto žalostnú správu uvádzajú priatelia zosnulého na známosť úctivým pozvaním k pohrebnej počestnosti, ktorá sa vykoná dňa 4. júna t. r. o 5. hod. večernej, a síce v Pekárskej ulici, číslo domu 199. V Trnave dňa 3. júna 1852. — V tom istom čísle uverejnil J. M. Hurban Dohnányho životopis.[2]Pán domu p. Ďurgala— ide pravdepodobne o Martina Ďurgalu (nar. 1783), sprvu učiteľa, od r. 1827 súkromníka a mešťana v Trnave[3]List, ktorý sme uverejnili v 21. čísle…— v Slovenských pohľadoch zo dňa 26. mája 1852 uverejnil J. M. Hurban nasledujúce oznámenie: Žalostnú správu podávame o spolupracovníkovi našom p. Mikulášovi Dohnánym a to, že veľmi nebezpečne ochorel minulú nedeľu. V sobotu 22. mája prijal podpísaný od neho list, z ktorého usúdil jeho rozorvanosť ducha. V noci prišiel posol, zvestujúci, že jeho choroba sa toho dňa ukázala v hovorení bez zmyslu, na čo sa hneď aj podpísaný odobral do Trnavy. V nedeľu ráno 23. mája nemoc celkovo vyvrcholila. Blúznil a vôbec dával znaky neriadneho stavu svojej duše. Násilím ho odviezli do stoličnej nemocnice. Posledný jeho nedokončený a neodoslaný lístok je zo soboty 22. mája večer alebo z nedele (23. mája) tohto obsahu:Veľactený pane. Vaše správičky som dostal. Ale bohvie, čo je to, moja fantázia ma nechce opustiť. Akési videnia mávam a svojim terajším krokom ešte dokonale nerozumiem. Ráčte, prosím Vás, ešte Vy stáť pri mojom boku. Ešte do budúcnosti dobre nenahliadam. A moja myseľ nie je na svojom mieste. Vy viete, ako stoja veci, oznámte mi, prosím Vás, a napravte ma ešte raz do životnej koľaje. Moja fantázia je hrozne rozpálená a myšlienka výrazná. Poručeno bohu. Povolaný zaujme miesto. Želmíra a Rozmarín mu ustúpi.Podávajúc tieto vzdychy duše navštívenej ťažkým bojom a silou života vyhodenej z koľají vymeraných životu, porúčame tohto vyvoleného syna nášho národa do modlitby všetkých dobrých ľudí a milosti božej. Dá boh, že pod opaterou slávneho lekára dr. Dévana sa nachádzajúci spanilodušný Mikuláš Dohnány, vráti sa k životu. — J. M. Hurban, redaktor. Porov. aj R. Chmel: Listy a denníky Mikuláša Dohnányho, 1971, str. 81.[4]Imrich (Emerich) Šulek, učiteľ v Trnave.[5]Ľudovít Semian(1817 — 1891), v tomto čase kaplán u J. M. Hurbana.[6]Karol Stelczer(1813 — 1876), ev. farár v Trnave.[7]Hynutie časné všetkým je dedičné…— nevieme identifikovať[8]Jozef a Gustáv Dohnányovci— Jozef (nar. asi okolo r. 1832), študoval v Modre, potom bol úradníkom v Necpaloch a v Kremnici. Gustáv (1838 — ?)[9]Deň narodenia nebohého nepoznáme— Mikuláš Dohnány sa narodil v Dol. Držkovciach 28. 11. 1824, umrel teda vo veku 28 rokov, a nie ako uvádza Hurban — 26 rokov; Hurbanove nesprávne údaje sme opravili.[10]Detí p. Szemereho— Szemere György (? — 1852), hlavný slúžny Užhorodskej stolice. Dohnány učil a vychovával jeho synov.[11]Príhlas slovenskej schôdzky liptovskej z 11. mája 1848— ide o mikulášske Žiadosti slovenského národa, ktoré Dohnány pomáhal expedovať[12]V apríli roku 1851…— v polovici marca 1851 sa Dohnány presťahoval do Skalice, kde sa stáva redaktorom Slovenských pohľadov. V apríli 1852 prechádza spolu s redakciou SP do Trnavy.[13]The Poems of Ossian— Škótsky spisovateľ James Macpherson (1736 — 1796) vydal tzv. Ossianove spevy, ktoré mali veľký vplyv na európsku romantickú poéziu. Neskôr sa dokázalo, že ide o falzifikát.[14]A jeho denníček— Porov. Rudo Brtáň: Denníky Mikuláša Dohnányho, Litteraria II, 1959, s. 187 a R. Chmel: Listy a denníky Mikuláša Dohnányho, 1971.	Hurban_Mikulas-Dohnany.txt
Malá RoquováIPosel Médéric Rompel, jemuž venkované důvěrně říkali Médéri, vykročil v obvyklou hodinu z poštovní budovy v Roüy-le-Tors. Prošel městečkem dlouhými kroky bývalého vojáka, přerazil nejprve luka u Villaumes, aby se dostal k břehu Brindilly, a pak její tok vede jej ke vsi Carvelinu, kde počínával roznášeti.Šel rychle podél úzké říčky, která pěnila se, hrčela, kypěla a pádila v travnatém korytu pod klenbou vrbin. Objemné balvany zadržovaly proud a měly kolem sebe vydutý prstenec vody, jakýsi nákrčník zakončený uzlem pěny. Místy peřeje stopu vysoké, často neviditelné, silně hučely, hněvivě i mírně, pod listím, pod úponky, pod krytem zeleni; pak dále příkré svahy se šířily a přišlo se k pokojnému jezírku, kde pluli pstruzi ve všelikých zelených vlasinách, jaké se vlnívají na dně klidných potoků.Médéric šel a šel, ničeho z toho nevida a uvažuje pouze: „První psaní jest pro Poivronovy, pak mám psaní pro pana Renardeta; musím tedy vysokým.“Jeho modrá bluza, v bocích stažená černým koženým opaskem, kvapnou a pravidelnou chůzí míjela zelenou hradbu vrbin; a jeho hůl, silný cesminový obušek, kráčela mu po boku týmž tempem co nohy.Překročil tedy Brindillu po můstku, jímž byl jediný strom hozený z břehu na břeh a kde zábradlím byl jedině provaz mezi dvěma kolíky zatlučenými do svahů. Vysoký les náležející panu Renardetovi, carvelinskému starostovi a největšímu místnímu statkáři, byl zvláštní hvozd starobylých, ohromných stromů, rovných jako sloupy, a prostíral se na půl míle zdéli po levém břehu potoka, jenž ohraničoval tuto nesmírnou listnatou klenbu. U vody vyrazily veliké kře, neboť zahřívány byly sluncem; ale pod vysokým nebylo ničeho než hustý, příjemný a měkký mech, šířící v stojatém vzduchu lehký pach plísně a odumřelých větví.Médéric zvolnil krok, sňal černou čapku ozdobenou červeným prýmkem a otřel si čelo, neboť bylo již teplo na lukách, ač nebylo ještě ani osm hodin z rána.Právě pokryl zase hlavu a bystřeji dal se do kroku, když tu zpozoroval nůž pod stromem, dětský nožík. Když jej sbíral, objevil ještě náprstek, potom o dva kroky dále jehelníček.Vzal tyto předměty a pomyslil si: „Svěřím je panu starostovi;“ a vydal se na další cestu; nyní však napínal zrak, stále očekávaje, že ještě cosi nalezne.Náhle stanul rázem, jako by byl narazil na trám; neboť deset kroků před ním leželo na mechu dětské tělo, rozprostřeno na znaku, úplně nahé. Bylo to dvanáctileté děvčátko. Paže byly rozpiaty, nohy roztaženy, obličej pokryt šátkem. Něco krve třísnilo stehna.Médéric přiblížil se po špičkách, jako by se obával nějakého nebezpečí, a boulil oči.Co to! Nejspíše spí? Pak uvážil, že nikdo nespí takto úplně nah v půl osmé ráno v chladu pod stromy. Tedy jest mrtva; a ocitl se před zločinem. Při tomto pomyšlení studený mráz přeběhl mu po zádech, ač byl starým vojákem. A mimo to vražda přiházela se tak zřídka v kraji, a docela vražda dítěte, že nevěřil zraku. Ale neměla rány, pouze ssedlou krev na noze. Jak tedy byla zabita?Stanul těsně u ní; pozoroval ji opřen o hůl. Jistě ji zná, protože znal všechny obyvatele v okolí; avšak neviděl jejího obličeje a nemohl uhodnouti jméno. Sklonil se, aby sňal šátek kryjící její tvář; ale když vztáhl ruku, zarazil se, zadržen úvahou.Měl právo hnouti čím ve stavu mrtvoly před soudním zjištěním? Představoval si spravedlnost co jakéhosi generála, jemuž nic neunikne a jenž ztrátě hole přisuzuje stejnou důležitost jako ráně nožem do břicha. Snad pod tímto šátkem by se nalezl hlavní důkaz; ostatně byl to průvodní předmět, jenž třeba by ztratil svou moc, kdyby dotkla se ho neohrabaná ruka.Tudíž zvedl se, aby běžel k panu starostovi; ale opět jiná myšlenka jej zadržela. Je-li děvčátko náhodou dosud živo, nesmí je takto opustiti. Poklekl úplně potichu, z opatrnosti hodně daleko od ní, a vztáhl ruku k její noze. Byla ledová, studila oním strašlivým chladem, jímž mrtvé tělo nás tak vyděsí a jenž nepřipouští již pochyb. Jak listonoš později vyprávěl, cítil, že žaludek se mu převrací a sliny schnou v ústech. Prudce se zdvihl a rozběhl se pod vysokým k domu pana Renardeta.Běžel poklusem, hůl měl pod paží, pěsti zaťaty, hlavu do předu; a kožený vak plný listů a novin bil mu stejnoměrně do beder.Obydlí starostovo stálo na konci lesa, který byl mu parkem, a smáčelo celé jedno nároží svých zdí v rybníčku, jejž Brindilla tvořila na tomto místě.Veliký dům do čtverce, z šedých kamenů, velmi starobylý, odolával kdysi obležením a vybíhal v ohromnou věž dvacet metrů vysokou, zbudovanou ve vodě.S výše této tvrze byl dříve střežen celý kraj. Říkalo se jí věž Liščí, du Renard, aniž se dobře vědělo, proč; z tohoto názvu nejspíše vzniklo jméno Renardet a tak zvali se majitelé tohoto manství, které setrvávalo v téže rodině prý již přes dvě stě let. Neboť Renardetové náleželi k měšťanstvu téměř šlechtickému, jaké se hojně vyskytalo po venkově před revolucí.Listonoš vrazil skokem do kuchyně, kde snídala čeleď, a vzkřikl: „Je vzhůru pan starosta? Hned s ním musím mluvit.“ Věděli, že Médéric je vážný, úřední muž, a ihned pochopili, že se přihodilo cosi vážného.Pan Renardet byl zpraven a nařídil, aby jej uvedli. Bledý, udýchaný posílák, drže čapku v ruce, zastal starostu za dlouhým stolem pokrytým rozházenými papíry.Muž ten byl tlustý a velký, těžkopádný a červený, silný jako býk, a byl v kraji velmi oblíben, ač byl prudký až výstředně. Jsa stár bez mála čtyřicet let a vdovcem již půl roku, žil na svých statcích jako venkovský šlechtic. Svou prchlou povahou zapletl se často do trapných případů, z nichž ho vždy vyprostily úřady v Roüy-le-Tors co shovívaví a mlčenliví přátelé.Což neshodil kdysi s kozlíku průvodčího dostavníku, protože by mu byl málem přejel stavěcího psa Micmaca? Nezpřerážel žebra hajnému, který proti němu zakročil, protože s puškou na rameni šel přes pozemek patřící sousedovi? Nechopil za límec dokonce podprefekta zastavivšího se ve vsi na úřední objíždce, kterou pan Renardet prohlásil za objíždku volební? Neboť dle rodinné tradice byl odpůrcem vlády.Starosta se otázal:„Tak co je, Médéricu?“„Našel jsem malé mrtvé děvče ve vašem vysokém.“Renardet se vztyčil, v tváři byl rudý jako cihla:„Jak pravíte… malé děvče?“„Ano, pane, malé děvče docela nahé, na znaku, s krví a mrtvé, dočista mrtvé.“Starosta zaklel:„U všech čertů; sázím se, že jest to malá Roquová. Právě mi bylo oznámeno, že se včera večer nevrátila k matce. Na kterém místě jste ji nalezl?“Listonoš popsal místo, sdělil podrobnosti, nabíd se, že starostu tam dovede.Avšak Renardet vyjel:„Ne. Nepotřebuji vás. Pošlete mi okamžitě polního hlídače, obecního tajemníka a lékaře a pokračujte ve své obchůzce. Rychle, rychle, jděte a řekněte jim, aby mne dohonili pod vysokým.“Posel byl sám rozkaz, poslechl a vzdálil se, zuřiv a zkormoucen, že nebude při zjištění.I starosta vyšel, uchopil klobouk, velký měkký klobouk z šedé plsti s okrajem velice širokým, a zastavil se na několik vteřin na prahu svého obydlí. Před ním prostíral se širý trávník, kde stkvěly se tři velké skvrny, červená, modrá a bílá, tři široké záhony rozvitých květin, jeden proti domu a ostatní po stranách. Opodál čněly až k nebi první stromy vysokého, kdežto na levo za Brindillou v rybník rozšířenou bylo viděti dlouhé lučiny, celý zelený a plochý kraj, protínaný strouhami a řadami vrb, jež podobaly se nestvůrám, zavalitým trpaslíkům, a stále byly okleštěny, nesouce na krátkém, náramném pni chvost z chvějivého pápěří tenounkých větviček.Na pravo za stájemi, kolnami, za všemi budovami příslušejícími k statku počínala bohatá ves, obývaná pěstiteli dobytka.Renardet pomalu sestoupil po stupních vnějšího schodiště, obrátiv se v levo dorazil k břehu vody a šel podle ní, složiv ruce za zády. Kráčel s čelem skloněným; a chvílemi rozhlížel se kolem, zda nezpororuje osob, pro které byl poslal.Když došel pod stromy, stanul, smekl a osušil si čelo jako dříve Médéric; neboť žhavé červencové slunce dopadalo na zemi jako ohnivý dešť. Pak starosta vydal se dále, zase stanul, vrátil se touž cestou. Náhle sehnuv se smočil kapesník v potoce, který plížil se u jeho nohou, a rozprostřel si šátek na hlavě pod kloboukem. Vodní krůpěje stékaly mu po skráních, po uších stále fialových, po mohutném, rudém krku a kapka po kapce vnikaly pod bílý límec košile.Ježto nikdo dosud se neobjevoval, zadupal, pak zavolal: „Hej! hej!“Z prava odpovídal hlas: „Hej! Hej!“A lékař objevil se pod stromy. Byl to hubený mužík, bývalý vojenský ranhojič a v okolí byl považován za velmi schopného. Byl zraněn ve službě a kulhal, při chůzi pomáhal si holí.Pak bylo viděti polního hlídače a tajemníka obecního úřadu, kteří zpraveni byli současně a tudíž přicházeli pospolu. Tváře jich byly vyjeveny, supěli v běhu, chvíli kráčeli a chvíli klusali, aby si přispíšili, a mávali rukama tak silně, jako by konali jimi větší práci než nohama.Renardet řekl lékaři: „Víte, oč jde?“ — „Ano, mrtvé dítě v lese nalezeno Médéricem.“ — „Dobrá. Pojďme!“Vykročili vedle sebe a oba muži šli za nimi. Kroky na mechu nečinily hluku; oči jejich pátraly v před do dálky.Doktor Labarbe pojednou vztáhl rámě:„Hleďte, tamhle!“Velmi daleko pod stromy bylo zříti cosi světlého. Kdyby nebyli věděli, co to jest, nebyli by uhodli. Zdálo se, že to svítí a jest tak bílé, že dalo by se považovati za spadlé prádlo; neboť sluneční paprsek proklouzl větvemi a ozařoval bledou pleť velkým kosým pruhem přes břicho. Blížíce se rozeznávali znenáhla tvar, zahalenou hlavu k vodě obrácenou a obě paže roztažené jako na kříži.„Je mi ukrutně horko,“ řekl starosta. A skloniv se k Brindille, opět smočil kapesník a přiložil jej poznovu nad čelo.Lékař, zaujat objevem, zrychlil krok. Jakmile se ocitl u mrtvoly, sklonil se, aby ji vyšetřil, ale nedotkl se jí. Nasadil si skřipec, jako když se díváme na zajímavý předmět, a úplně tiše otáčel se kolem.Ani se nevzpřímiv pravil: „Zjišťujeme právě násilí a vraždu. Ostatně tato dívenka jest skoro ženou, pohleďte na její šíji.“Dva prsy již dosti silné ssedaly se na hrudi, neboť změkly smrtí.Lékař lehce sňal šátek kryjící obličej. Objevila se černá, hrůzná tvář, vystouplý jazyk, vytřeštěné oči. Děl: „Probůh, byla zardousena po hotovém činu.“Ohmatal krk: „Zardousena rukama, aniž zbylo ostatně zvláštních stop, ani známky nehtu, ani otisku prstu. Velmi dobře. Opravdu jest to Roquovic děvče.“Jemně přiložil jí opět šátek: „Nemám tu co činit; jest mrtva již aspoň dvanáct hodin. Nutno zpraviti soud.“Renardet stál, ruce za zády, a upřeně zíral na tělo zrakům vystavené na trávě. Zahučel: „Co to za bídáka! Měli bychom shledat šaty.“Lékař sahal na ruce, paže, nohy. Pravil: „Bez pochyby byla právě po koupeli. Budou jistě na břehu vody.“Starosta poručil: „Ty, Principe (to byl jeho tajemník), budeš mi hned hledat šatstvo podle potoka. Ty, Maxime (to byl polní hlídač), poběžíš do Roüy-le-Tors a přivedeš mi vyšetřujícího soudce a četnictvo. Ať jsou zde v hodině. Rozumíš.“Oba muži čile se vzdálili a Renardet řekl doktorovi: „Který asi otrapa v našem kraji byl by provedl takový kousek?“Lékař zahučel: „Kdož ví? Každý jest tohoto schopen. Každý o sobě a nikdo povšechně. Co na tom, byl to asi nějaký tulák, nějaký dělník bez práce. Od té doby, co máme republiku, potkáváme plno takových na všech cestách.“Oba byli bonapartisty.Starosta odvětil: „Ano, byl to jistě jen cizinec, pocestný, vagabund bez přístřeší, bez krbu…“Lékař dodal se zákmitem úsměvu: „A bez ženy. Neměl ani dobrého lůžka, ani dobré večeře, opatřil si tedy ostatek. Nevíme ani, jak mnoho jest lidí, kteří v daném okamžiku jsou schopni zločinu. Věděl jste, že toto děvčátko zmizelo?“A koncem hůlky na mrtvole dotýkal se tuhého prstu po prstu, tlače na ně jako na klávesy piana.„Ano. Matka přišla ke mně včera večer k deváté hodině, že dítě se nevrátilo v sedm hodin k večeři. Volali jsme po všech cestách až do půlnoci; ale nepomyslili jsme na vysoký. Ostatně bylo potřebí denního světla, abychom provedli pátrání opravdu s úspěchem.“„Chcete doutník?“ děl lékař.„Díky, nemám chuti kouřit. Taková podívaná mi dodá.“Oba stáli tak před křehkým tělem dospívající dívky, tak bledým na tmavém mechu. Zavalitá moucha s modrým bříškem procházela se po stehně, zastavila se u krvavých skvrn, vydala se dále, stoupala výš a výše, přeběhla bok čilou a přetrhávanou chůzí, vylezla na prs, pak sestoupila a prozkoumala druhý prs, hledajíc, čeho by se napila na mrtvé. Oba muži pozorovali tento černý bloudící bod.Lékař pravil: „Jak hezká jest moucha na kůži. Dámy minulého století měly věru pravdu, že lepily si mušky na tvář. Proč zanechaly toho zvyku?“Jak se zdálo, starosta ho neposlouchal, pohřížen v úvahu.Avšak náhle se ohlédl, neboť byl překvapen ruchem; žena v čepici a modré zástěře běžela pod stromy. Byla to matka, Roquová. Jakmile uzřela Renardeta, zaječela: „Má ceruška, depak je má ceruška?“ a byla tak omámena, že ani nepohlédla na zemi. Pojednou ji uviděla, rázem stanula, sepiala ruce a zalomila jimi vzhůru, vyrážejíc ostrý a srdcervoucí jek, jek mrzačeného zvířete.Pak vrhla se k tělu, padla na kolena a pozdvihla šátek kryjící tvář, jako by jej byla odněkud vyškubla. Když spatřila tvář hrůznou, černou, křečovitě staženou, vztyčila se na ráz, pak skácela se obličejem k zemi a ječela do houště mechu hrozným, nepřetržitým křikem.Velké hubené tělo, na kterém oděv lpěl, trhalo sebou, otřásáno křečovitými záchvaty. Bylo zříti, jak kostnaté kotníky a suchá lýtka v tlustých modrých punčochách strašlivě se chvějí; a hloubila zemi prsty hákovitě zakřivenými, jako by chtěla vyhrabati díru a skrýti se v ní.Lékař zahučel dojat: „Ubohá stařena!“ V útrobách Renardetových ozval se podivný zvuk; pak vydal jakési hrmotné kýchnutí, jež vyrazilo mu nosem i ústy zároveň; vyňal šátek z kapsy a jal se plakati do něho, při čemž kašlal, vzlykal a hlučně smrkal. Bleptal: „U… U… u všech… u všech čertů, tisíc hromů na prase, které tohle udělalo… Já… já… bych ho rád viděl pod guillotinou…“Avšak tu objevil se Princip s tváří strápenou a prázdnýma rukama. Hučel: „Nenašel jsem nic, pane starosto, nic a nic nikde.“Starosta vyjeveně odpověděl blekotavým hlasem utopeným v slzách: „Co jsi nenalezl?“„Šatstvo děvčete.“„Nuže, … nu… ještě hledej… a… a… najdi je… nebo… budeš mít se mnou co jednat…“Muž věděl, že starostovi nesmí se odporovati, a odešel malomyslně, mrštiv po mrtvole kosým, bázlivým pohledem.Vzdálené hlasy zvedaly se pod stromy, zmatený hukot, hluk blížícího se davu; neboť Médéric při své obchůzce roztrousil novinu od dveří k dveřím. Vesničané byli zprvu ohromeni a hovořili o tom přes ulici od prahu k prahu; pak se srotili; tlachali, přetřásali a posuzovali událost po několik minut; a nyní sem šli.Přicházeli v tlupách, trochu váhali a byli znepokojeni, ježto báli se prvního dojmu. Když postřehli tělo, zastavili se, neodvážili se blíže a mluvili potichu. Potom se osmělili, učinili několik kroků, zase stanuli, opět se přiblížili a brzo kol mrtvé, matky, lékaře a Renardeta utvořili hustý kruh, jenž se zmítal, hlučel a úžil se pod náhlými nárazy těch, kdo přišli naposled. Brzo dotýkali se mrtvoly. Někteří se i schýlili, aby na ni sáhli. Lékař je odehnal. Tu však starosta pojednou probral se ze své strnulosti, rozzuřil se, a uchopiv hůlku doktora Labarba, vrhl se na své osadníky bleptaje: „Kliďte se mi s cesty… kliďte se mi… dobytku… kliďte se mi s cesty.“ Ve vteřině řetěz zvědavců rozšířil se o dvě stě metrů.Roquová se zdvihla, obrátila se, posadila a plakala teď do rukou, přitisknuvši je na tvář.V davu se rokovalo; a dychtivé oči hochů slídily po mladém, odhaleném těle. Renardet zpozoroval to a zdvihnuv kvapně svůj plátěný kabát, hodil je na děvče, takže úplně zmizelo pod objemným oděvem.Zvědavci se potichu zase blížili; vysoký se plnil lidem; ustavičný hukot hlasů stoupal pod hustým listovím velikých stromů.Starosta s rukávy košile stál tu v bojovném postoji, drže hůl v ruce. Zdál se rozhořčen zvědavostí lidu a opětoval: „Jestliže někdo z vás se přiblíží, rozbiju mu hlavu jako psu!“Vesničané měli veliký strach před ním; setrvávali opodál. Doktor Labarbe kouřil a posadiv se vedle Roquové promluvil k ní, hledě rozptýliti její mysl. Stařena ihned sňala ruce s obličeje a odpověděla záplavou plačtivých slov, vylévajíc svůj žal s překypující výmluvností. Vyprávěla o celém svém životě, o svém manželství, o smrti svého muže, honáka skotu, který byl usmrcen ranou rohu, o dětství dceřině a jak bídný vdovský život bez prostředků vedla s děvčetem. Měla jen tuhle, svou malou Louisu: a zabili ji; zabili ji tady v lese. Náhle se jí zachtělo podívati se na ni, smýkala se po kolenou až k mrtvole, nadzvedla cíp šatu, jenž ji pokrýval; pak jej upustila a znovu dala se do řvaní. Dav umlkl a dychtivě pozoroval všechny pohyby matčiny.Avšak pojednou nastal veliký rozruch; lid křičel:„Četníci, četníci!“Dva četníci se objevili v dálce a blížili se rychlým poklusem, provázejíce svého kapitána a malého pána s ryšavými licousy, který tančil jako opice na vysoké, bílé klisně.Polní hlídač správně vyhledal pana Putoina, vyšetřujícího soudce, právě když vsedal na koně, aby se vydal na svou každodenní projíždku, neboť k velikému veselí důstojníků hrál si na výborného jezdce.Sestoupil s kapitánem, stiskl ruku starostovi a doktorovi a vrhl pátravý pohled na plátěný kabát, jejž nadouvalo tělo vespod ležící.Když byl zevrubně zpraven o události, dal nejprv odstraniti obecenstvo; četníci zahnali je z vysokého, avšak brzy objevilo se na louce a utvořilo hráz, velikou hráz podrážděných a nepokojných hlav podél celé Brindilly, na druhém břehu potoka.Lékař podával dobrozdání, jež Renardet zapisoval tužkou do svého zápisníku. Všechna zjištění byla provedena, zanesena a poznámkami opatřena, ale neobjasnila ničeho. Také Maxim se vrátil nenašed ani stopy oděvu.Toto zmizení všechny překvapilo, neboť nikdo nedovedl si je vysvětiti leč krádeží, ale protože hadříky neměly ceny ani dvacíti sous, byla i krádež nemyslitelna.Vyšetřující soudce, starosta, kapitán a doktor sami dali se do hledání dva a dva, rozhrnujíce i nejmenší větévky podle vody.Renardet řekl soudci: „Jak to, že bídník skryl nebo odnesl šaty a zůstavil tak tělo pod širým nebem, všem na odiv?“Úskočný a bystrozraký soudce odvětil: „Ó, ó! Snad lest? Tento zločin byl spáchán buď zhovadilcem nebo prohnaným darebou. Buď jak buď, jistě docílíme, že bude vypátrán.“Na zahrčení kočáru otočili hlavy. Přijížděl zástupce navládního, soudní lékař a zapisovatel. Počalo znovu šetření za živého hovoru.Renardet pojednou pravil: „Víte, že si vás zamlouvám na snídaní?“Všichni přijali s úsměvem a vyšetřující soudce shledávaje, že pro dnes se již dosti zabývali Roquovic děvčetem, obrátil se k starostovi:„Smím dát donésti tělo k vám, ne-li? Máte snad jizbu, kde byste mi je ponechal do večera?“Starosta byl zmaten a koktal: „Ano, ne… ne… Abych pravdu řekl, byl bych raději, aby nepřišlo ke mně… k vůli… k vůli… mým sluhům… ti… ti již povídají o strašidlech ve… v mé věži, v Liščí věži. Víte… Neudržel bych pak ani jediného… Ne… Raději bych ho neměl doma.“Úředník se pousmál: „Dobrá… Dám je dopraviti ihned do Roüy k zákonnému vyšetření.“ A obrátiv se k zástupci: „Smím použíti vašeho kočáru, že ano?“„Ano, beze všeho.“Všichni vrátili se k mrtvole. Roquová teď seděla vedle dcery, držela ji za ruku a hleděla před sebe neurčitým a tupým pohledem.Oba lékaři pokusili se ji odvésti, aby nespatřila, jak odnášejí děvče; avšak pochopila ihned, co hodlají činiti, vrhla se na tělo a chopila je do náručí. Ležela na něm a křičela. „Nedostanete jí, je moje, teďka je moje. Zabili mně ji; já si ji nechám, nedostanete ji.“Všichni muži stáli kolem ní zmateni a nerozhodni. Renardet poklekl, aby jí domluvil: „Poslyšte, Roquová, jest toho třeba, abychom zvěděli, kdo ji zabil; jinak bychom nezvěděli; opravdu je nutno ho vyhledat a potrestat. Vrátíme vám ji, až ho nalezneme, slibuji vám.“Tento důvod zviklal ženu a v jejím pomateném zraku probudila se zášť: „Tedy ho chytnou?“ řekla.„Ano, slibuji vám.“Povstala a byla odhodlána, že těmto lidem nebude brániti; ale když kapitán zahučel: „Toť úžasné, že nenalézáme oděvu,“ nová myšlenka, na kterou dosud nepřipadla, vstoupila rázem do její vesnické hlavy a tázala se:„Depak sou její šaty? sou moje. Já je chci. Kampak ste je dali?“Vysvětlili jí, že nelze a nelze jich nalézti; tu dožadovala se jich se zoufalou umíněností, plakala a naříkala:„Sou moje, já je chci; depak sou, já je chci?“Čím více se namáhali ji upokojiti, tím více vzlykala, stála na svém. Nežádala již mrtvoly, chtěla oděv, dceřin oděv, snad stejnou měrou z neuvědomělé hrabivosti chuďasů, kterým stříbrný peníz značí jmění, jako z mateřské něhy.A když tílko bylo zavinuto do pokryvek, pro něž došli k Renardetovi, a zmizelo v kočáře, stařena stála pod stromy, podporována starostou a kapitánem, a křičela: „Nemám nic a nic a nic na světě, nic, ani alespoň její čepeček, její čepeček; nemám nic a nic, ani alespoň její čepeček.“Právě přicházel farář; docela mladý kněz a již otylý. Uvolil se odvésti Roquovou a odešli pospolu ke vsi. Matčina bolest tála pod slazenými slovy duchovního, který jí sliboval tisícero náhrad. Leč opětovala bez ustání: „Kdybych měla alespoň její čepeček…“ a zarytě trvala na této myšlence, jež na ten čas převládala nad všemi ostatními.Renardet vzkřikl z dálky: „Snídáte s námi, pane abbé. O hodině.“Kněz se ohlédl a odpověděl: „Rád, pane starosto. Budu u vás v poledne.“A všichni zamířili k domu, jehož šedé průčelí a velikou věž strmící na břehu Brindilly bylo viděti mezi větvemi.Hostina trvala dlouho; mluvilo se o zločinu. Shledalo se, že všichni jsou téhož mínění; byl spáchán nějakým tulákem, jenž tudy náhodou šel, právě když děvče se koupalo.Pak úředníci obrátili se do Roüy, oznámivše, že vrátí se nazítří časně ráno; lékař a farář odešli domů, kdežto Renardet po dlouhé procházce po lukách zašel opět do vysokého a procházel se tu do noci volnými kroky, ruce za zády.Ulehl velmi časně a příštího dne ještě spal, když vnikl do jeho pokoje vyšetřující soudce. Mnul si ruce; vyhlížel spokojeně; řekl:„Ach, ach, vy ještě spíte! Nuže, můj milý, dnes máme něco nového.“Starosta se posadil na loži: „Co to?“„Ó, cosi zvláštního. Jistě si vzpomínáte, jak matka včera dožadovala se nějaké památky po své dceři, zvláště jejího čepečku. Nuže, dnes ráno otvírajíc dveře nalezla na prahu dřeváčky dítěte. To dokazuje, že zločin byl spáchán někým zdejším, někým, komu se jí zželelo. Mimo to listonoš Médéric mi tu přinesl náprstek, nůž a jehelníček mrtvé. Tedy muž, odnášeje šaty do úkrytu, vytrousil předměty, jež byly v kapse. Co mne se týče, přikládám důležitost zejména příhodě s dřeváky, neboť prozrazuje jistou mravní kulturu a schopnost něžného hnutí u vraha. Projděme tedy spolu, ovšem je-li vám libo, přehledem přední usedlíky vašeho kraje.“Starosta vstal. Zazvonil, aby mu donesena byla teplá voda k holení. Pravil: „S radostí; ale bude to dosti dlouhé a můžeme započíti ihned.“Pan Putoin posadil se koňmo na židli a tak i v bytě pokračoval ve své jezdecké náruživosti.Renardet zatím natíral si bradu bílou pěnou a shlížel se v zrcadle; pak nabrousil břitvu o řemen a počal:„Přední usedlík v Carvelinu jmenuje se Josef Renardet, starosta, bohatý statkář, mrzout, který bije hajné a kočí…“Vyšetřující soudce se zasmál:„Stačí; přejděme k dalšímu…“„Druhý co do důležitosti jest pan Pelledent, náměstek starostův, pěstitel dobytka, rovněž bohatý statkář, mazaný sedlák, velmi potměšilý, velmi prohnaný ve všech peněžních otázkách, ale dle mého mínění neschopen dopustiti se takového zločinu.“Pan Putoin děl: „Dále.“Tak při holení a mytí pokračoval Renardet v mravnostní přehlídce všech obyvatelů carvelinských. Po dvou hodinách rozprávky podezření jejich zastavilo se u tří individuí dosti záhadných: pytláka jménem Cavalla, rybáře pstruhů a rakaře jménem Paqueta a honáka skotu jménem Clovise.IIPátrání trvalo celé léto; zločinec nebyl nalezen. Kdo upadli v podezření a byli zatčeni, dokázali snadno svou nevinu a soudu bylo se zříci stíhání vinníka.Zdálo se však, že tato vražda dojala celý kraj zvláštním způsobem. V duších obyvatelů utkvěl nepokoj, neurčitý strach, pocit tajemného děsu, nejen proto, že nebylo možno ani stopy odhaliti, ale také a především pro onen podivný nález dřeváků příštího dne u dveří Roquové. Jistota, že vrah byl přítomen zjištění, že bez pochyby žije dosud ve vsi, strašila v mysli všech, mučila je a jako by se vznášela nad krajem co ustavičná hrozba.Vysoký ostatně stal se obávaným místem, jemuž se vyhýbali a kde prý strašilo. Dříve obyvatelé se tu procházívali co neděli odpoledne. Usedali na mech pod velkými, ohromnými stromy nebo rádi chodili podél vody a slídili po pstruzích ujíždějících pod travinami. Chlapci hráli si v kuličky, v kuželky, korkem, míčem, na jistých místech, kde odkryli prsť, zarovnali a upěchovali; a dívky, čtyři nebo pět v řadě, se procházely držíce se kolem krku a ječivými hlasy vřískaly písně drásající sluch, jejichž falešné tony bouřily klidný vzduch a dráždily zubní čivy jako kapky octa. Nyní již nikdo nechodil pod hustou a vysokou klenbu, jako by se obával, že po každé nalezne tam ležící mrtvolu.Přišel podzim, spadalo listí. Padalo dnem i nocí, okrouhlé a lehké snášelo se v kruzích podél velikých stromů; a již již bylo zříti nebe větvemi. Někdy, když zadutí větru táhlo vrcholy, zdlouhavý a nepřetržitý ten déšť náhle zhoustl, stával se lijavcem neurčitě šelestícím, jenž pokrýval mech hustým, žlutým kobercem, poněkud praštícím pod kročeji. A šum skoro neslyšitelný, vlající, neustálý, sladký a smutný šum tohoto opadávání podobal se nářku a listy stále padající podobaly se slzám, velikým slzám kanoucím z velkých truchlivých stromů, které dnem i nocí oplakávaly konec roku, konec vlahých zoří a mírných soumraků, konec teplých vánků a jasných sluncí, a snad také zločin, na nějž patřily, když páchán byl v jejich stínu, a dítě zprzněné a zabité u jejich kmenů. Plakaly v mlčení pustého a prázdného lesa, opuštěného a obávaného lesa, kde samotinká prý bloudila duše, malá dušička malé mrtvé.Brindilla rozvodnila se prívaly, rychleji proudila žlutá a hněvivá mezi suchými, příkrými svahy, mezi dvojí hrází hubených a nahých vrb.A tu Renardet pojednou počal zase choditi na procházku do vysokého. Den co den, když snášela se noc, vycházel z domu, volnými kroky sestoupil po vnějším schodišti a ruce v kapsách, chodil zadumán pod stromy. Dlouho kráčel po vlhkém a měkkém mechu co legie havranů, která slétla se z celého okolí přenocovat ve velkých korunách, rozprostřela se prostorem v podobě nesmírného smutečního závoje vlajícího větrem, a vyrážela divoký a příšerný skřek. Někdy usedali a jako černé skvrny poseli spletené větve na rudém nebi, na krvácejícím nebi podzimního soumraku. Pak náhle vzletěli s ohyzdným krákoráním a znovu rozvíjeli nad lesem dlouhé, tmavé, půlkruhové věncoví svého letu.Konečně spustili se do nejvyšších hrotů a znenáhla ustávali hlučeti, co houstnoucí noc mísila jejich černé peří s černotou prostoru.Renardet dosud bloudil zvolna pod stromy; potom, když neprůhledné temnoty bránily mu již v chůzi, vracíval se, jako kámen klesal do své lenošky před jasným krbem a natáhl k ohništi mokré nohy, z nichž dlouho se kouřilo proti plamenům.Tu jednoho rána veliká novina prolétla krajem: starosta dával káceti svůj vysoký les.Dvacet drvoštěpů již pracovalo. Počali rohem nejblíže domu a rychle postupovali za přítomnosti pánovy.Nejprve klestiči šplhali po kmenu.Připevnivše se k němu obojkem z provazu, nejprve obejmou jej, potom zdvihnou nohu a silně do něho udeří ocelovým hrotem připevněným na podešvi. Hrot vnikne do dřeva, utkví v něm a muž nadzvedne se jako při chůzi a zabodne druhou nohu také opatřenou hrotem, na kterém se pak drží, a zase počne hrotem prvním.A při každém stoupnutí posune výše provazový obojek, jenž jej poutá ke stromu; na bedrech svítí a blýští se mu ocelová sekyrka. Stále, potichu šplhá jako příživný živočich útočící na obra, těžce stoupá po nesmírném sloupu, objímá jej, bodá ostruhou a spěje utnout mu hlavu.Jakmile dorazí k prvním větvím, zastaví se, odpoutá od boku ostrý kosíř a buší. Buší zdlouhavě, soustavně, naříznuv rámě stromu těsně u pně; a náhle větev zapraští, zlomí se, nakloní, odtrhne se a řítí se, lehce narážejíc pří pádu na sousední stromy. Pak rozdrtí se o zemi za velikého praskotu lámajícího se dřeva a všechny její útlé větévky dlouho se chvějí.Půda pokrývala se tříští, kterou ostatní muži rozřezávali, vázali do otepí a hromadili v kupy, kdežto stromy, dosud strmící podobaly se nezměrným tyčím, obrovitým kolům, jež břitká ocel kosířů zbavila údů a vyholila.A když klestič dokončil svůj úkol, ponechal na vršku přímého a tenkého pně obojek provazový s sebou přinesený a sestupoval pak ranami ostruh po kmeni koruny zbaveném, na nějž pak drvoštěpové doráželi a bušili silnými údery rozléhajícími se po celém ostatním hvozdě.Když rána na úpatí zdála se dosti hluboká, několik lidi vyrážejíc pokřik do taktu, tahalo za provaz upevněný na vršku a nesmírný stěžeň náhle praštěl a padl k zemi s temným zaburácením a otřesem vzdáleného dělového výstřelu.A les menšil se den ze dne, ztráceje své pokácené stromy jako voj ztrácí vojíny.Renardet ani neodcházel; dlel tu od rána do večera, ruce za zády, nepohnutě přihlížel k pomalé smrti svého hvozdu. Když padl strom, položil naň nohu jako na mrtvolu. Pak zdvihl oči k dalšímu s jakousi tajnou a tichou netrpělivostí, jako by na konec této řeže cosi očekával, v něco doufal.Zatím lidé blížili se k místu, kde byla nalezena malá Roquová. Konečně dospěli tam jednou večer za soumraku.Protože se smrákalo pod zataženým nebem, drvoštěpové chtěli zaraziti práci a odložiti na zítřek skácení ohromného buku, ale pán vzepřel se a žádal, aby v tu chvíli oklestili a porazili obra, jenž stínil zločin.Když klestič jej obnažil a dokončil jeho odsouzenecký ústroj, když drvoštěpové mu podťali spodek, pět lidí zatáhlo za provaz přivázaný na vršku.Strom odporoval; mohutný kmen, ač byl až doprostřed rozťat, byl tuhý jako železo. Všichni dělníci společně jakýmisi pravidelnými výskoky napínali provaz a lehali až na zem a z upachtěných hrdel vyráželi výkřiky, jež jevily i řídily jejich námahu.Dva drvoštěpové stáli proti obru a třímali sekery v pěsti jako dva kati připravení k dalším ránám a Renardet, drže ruku na kůře, nepohnutě s neklidným a nervosním rozčilením očekával pád.Kterýsi z mužů mu řekl:„Jste příliš blízko, pane starosto; až bude padat, třeba by vás to poranilo.“Neodpověděl a neuhnul se; zdálo se, že jest připraven chopiti sám do náručí buk a povaliti jej jako zápasník.Pojednou v patě vysokého dřevěného sloupu ozvalo se lámání a zdálo se, že běží až k vrcholku jako bolestný otřes; a sloup nakloniv se byl na spadnutí, ale ještě odporoval. Rozlícení muži napiali paže, vzepřeli se s větším úsilím; a když strom se ulamoval, kácel, náhle Renardet pokročil, pak stanul a nastavil ramena, aby přijal neodvratný úder, smrtelný úder, jenž by ho na zemi rozdrtil.Ale buk poněkud se odchýlil, zavadil mu jen o bedra a mrštil jím na tvář o pět metrů stranou.Dělníci se vyřítili, aby jej pozdvihli; ale zvedl se již sám na kolena, byl omámen, oči jeho těkaly a rukou přejel si čelo, jako by se probouzel ze záchvatu šílenství.Když postavil se na nohy, mužové s úžasem se ho vyptávali, nechápajíce, co to učinil. Blábolivě odpovídal, že na okamžik se pomátl, či spíše na vteřinu zdětiněl, že se domýšlel, že má ještě čas projíti pod stromem, jako uličníci přeběhnou cestu před uhánějícím kočárem, že zahrál si s nebezpečím, že již od týdne cítil, jak vzmáhá se v něm tato choutka, neboť kdykoli zapraštěl strom před pádem, tázal se u sebe, zda bylo by možno ještě projíti a nebýti zasažen. Přiznával, byla to hloupost; ale každý má takové minuty nepříčetnosti a taková pokušení dětinského zpitomění.Vyjadřoval se zdlouhavě, hledaje slova, dutým hlasem; pak odešel řka: „Zítra, přátelé, zítra.“Jakmile se navrátil do svého pokoje, usedl za stůl, jejž ozařovala lampa, opatřená stínítkem, a vloživ čelo do dlaní, zaplakal.Plakal dlouho, pak osušil oči, pozdvihl hlavu a pohleděl na hodiny. Nebylo ještě šest hodin. Pomyslil: „Mám čas do oběda,“ šel a zavřel dveře na klíč. Pak se vrátil a usedl za stůl; vytáhl prostřední zásuvku, vyňal z ní revolver a položil jej na své listiny do plného jasu. Ocel zbraně se třpytila, metala odrazy podobné plaménkům.Renardet chvíli na ni hleděl kalnýma očima opilce; pak vstal a jal se choditi.Kráčel komnatou z rohu do rohu, čas od času stanul a ihned zase vykročil. Náhle otevřel dveře šatny, ponořil ubrousek do džbánu vody a máčel si čelo jako tenkráte ráno v den zločinu. Pak zase počal choditi. Kdykoli šel kolem stolu, skvoucí zbraň přitahovala jeho pohled, znepokojovala mu ruku; ale pohlédl kradmo na hodiny a pomyslil: „Mám ještě čas.“Tlouklo půl šesté. Tu chopil se revolveru, s hrozným šklebem otevřel ústa do kořán a do nich pohroužil hlaveň, jako by chtěl ji pozříti. Tak po několik vteřin zůstal bez hnutí, prst maje na spoušti, pak náhle otřásl se mrazivou hrůzou a vyplil bambitku na koberec.A klesl do lenošky vzlykaje: „Nemohu. Netroufám si! Bože! Bože! Co dělat, abych nabyl odvahy a zabil se.“Bylo zaklepáno na dveře; zmateně se vztyčil. Sluha řekl: „Pánův oběd jest připraven.“ Odpověděl: „Dobře. Přijdu dolů.“Tu zdvihl zbraň, zavřel ji opět do zásuvky, pak shlížel se v zrcadle na krbu, zda jeho obličej není snad příliš strhán. Byl zarudlý jako vždy, snad poněkud zarudlejší. Nic víc. Sešel a zasedl za stůl.Pojídal pomalu jako ten, kdo úmyslně protahuje oběd, kdo nerad by se ocitl opět o samotě se sebou samým. Pak vykouřil v jídelně několik dýmek, zatím co se uklízelo se stolu. Pak vystoupil do svého pokoje.Jakmile se tu uzavřel, nahlédl pod postel, otevřel všechny skříně, prozkoumal všechny kouty, prohrabal všechen nábytek. Na to rozžehl svíce na krbu a otočiv se několikrát kolem sebe, přelétl zrakem celý příbytek v strašlivé úzkosti, která mu stahovala tvář, neboť dobře věděl, že jako každou noc uvidí malou Roquovou, malé děvče, které znásilnil, pak zardousil.Noc co noc opakovalo se protivné vidění. Zprvu nastalo v uších zvláštní hučení, jako hluk mlátičky nebo vzdálená jízda vlaku po mostě. Tu počínal supěti, dusiti se a bylo nutno rozepnouti límec košile a pás. Chodil, aby krev se rozproudila, pokoušel se čísti, pokoušel se zpívati; nadarmo; myšlenky proti jeho vůli vracely se ke dni vraždy a vyvolávaly mu jej do nejtajnějších podrobností, s všemi i nejprudčími dojmy od první minuty do poslední.Když vstával onoho jitra, jitra hrozného dne, pocítil slabé omámení a bolest hlavy, což přičítal vedru, zůstal tedy ve svém pokoji, až byl zavolán k snídaní. Po jídle odebral se k odpočinku; pak na sklonku odpoledne vyšel nadýchat se čerstvého a konejšivého vánku pod stromy svého vysokého lesa.Ale jakmile se ocitl venku, těžký a rozpálený vzduch pláně jej sklíčil tím více. Slunce stálo ještě vysoko na obloze a na zžehnutou, suchou a vyprahlou zemi lilo proudy žhavého světla. Ani větérek nepohnul listím. Všichni živočichové umlkli, ptáci i kobylky. Renardet došel k velikým stromům a dal se po mechu, kde z Brindilly odpařovalo se něco svěžesti pod nesmírným krytem větví. Leč pociťoval, že mu jest nevolno. Jako by neznámá neviditelná ruka mu svírala hrdlo; a nemyslil téměř na nic, mělť obyčejně málo představ v hlavě. Jediná, neurčitá myšlenka již po čtvrt roku se mu stále vracela, myšlenka, aby se po druhé oženil. Trpěl osaměním, trpěl duševně i tělesně. Po deset let byl zvyklý pociťovati na blízku ženu, navykl si její neustálé přítomnosti, jejímu každodennímu objetí, měl potřebu, naléhavou a nejasnou potřebu jejího ustavičného doteku a pravidelného polibku. Od smrti paní Renardetové trpěl bez ustání, ani jasně nechápaje, proč; trpěl tím, že již necítí, jak její šat zavadí mu co chvíli o nohy, a především, že již nemůže se uklidniti a seslabiti v její náruči. Byl vdovcem sotva půl roku a již pátral po okolí, kterou dívku neb vdovu by pojal za choť, až smutek bude u konce.Duše jeho byla čistá, ale přebývala v mohutném, herkulském těle a smyslné obrazy již kalívaly mu spánek a bdění. Zaháněl je; vracely se; usmíval se sobě a šeptal si chvílemi: „Jsem jako svatý Antonín.“Toho rána měl několik takových dotěrných vidění, i zatoužil pojednou vykoupati se v Brindille, aby se osvěžil a uklidnil žár krve.O něco dále věděl o širokém a hlubokém místě, kde venkované se někdy v létě šplýchali. Tam zašel.Husté vrby zakrývaly jasnou nádrž, kde proud odpočíval, poněkud dřímal před další cestou. Když Renardet se blížil, měl za to, že zaslechl lehký šum, slabé šplouchání, ne však jako potok o svahy. Tiše rozhrnul listí a díval se. Dívčinka úplně nahá, velmi běloučká pod průzračnou vlnou, bila oběma rukama do vody a v ní poněkud tančila, otáčejíc se dokola ušlechtilými pohyby. Nebyla již dítětem, nebyla dosud ženou: byla plná a pevných tvarů a měla vzhled přezrálé uličnice, která rychle se rozvila a skoro již dospěla. Nehnul se ani, ochromen úžasem, úzkostí, dech se mu trhal podivným, bodavým rozčilením. Tak čekal a srdce mu bilo, jako by některý chlípný sen právě se mu byl uskutečnil, jako by necudná čarodějka byla vykouzlila před ním tuto znepokojivou a příliš mladistvou bytost, malou vesnickou Venuši, zrozenou z bublin potůčku, jako velká Venuše zrodila se z vln mořských.Pojednou dítě vystoupilo z koupele a nevidouc ho; šlo k němu, aby shledalo šaty a obléklo se. Jak blížila se váhavými krůčky, bojíc se ostrých křemenů, cítil, že pudí ho k ní neodolatelná síla, zvířecí záchvat, jenž vzbouřil mu celé tělo, jenž omamuje duši a otřásá jím od hlavy k patě.Na několik vteřin stanula za vrbou a byla jí zakryta. Tu ztrativ všechnu rozvahu, rozdělil větve, vrhl se na ni a chopil ji do náručí. Padla, k odporu jsouc příliš ustrnulá, k volání o pomoc příliš poděšená, a užil jí, nechápaje, co činí.Probudil se ze zločinu jako ten, kdo procitne z tlaku můry. Dítě dalo se do pláče.Řekl: „Mlč, mlč přece. Dám ti peníze.“Než neposlouchala; vzlýkala.Opakoval: „Ale mlč přece. Mlč přec. Mlč přec.“Vřískala a svíjela se, aby se mu vymkla.Pochopil najednou, že jest ztracen; a uchopil ji za krk, aby zadržel jí v ústech sdcervoucí, strašlivé skřeky. Když dále se bránila zoufalou silou tvora, který snaží se uniknouti smrti, sevřel obří ruce kol malého hrdla napiatého křikem a zaškrtil ji v několika okamžicích, tak zuřivě ji tiskl, ač nezamýšlel ji zabiti, jen umlčeti.Pak vztyčil se ohromen hrůzou.Ležela před ním, krvácela, její tvář byla černá. Hodlal uprchnouti, když tu v jeho rozrušené duši vyvřel tajemný a zmatený pud, jaký v nebezpečí vede každého tvora.Málem byl by hodil tělo do vody; avšak jiný popud hnal jej k šatům, i učinil z nich drobný balíček. Ježto míval motouzy v kapsách, svázal jej a skryl v hlubokém výmolu potoka, pod kmenem stromu, jehož úpatí koupalo se v Brindille.Pak odešel kvapnými kroky, dorazil na luka, učinil nesmírnou okliku, aby byl spatřen venkovany, bydlícími velmi daleko odtud na opačné straně kraje, vrátil se k obědu v obvyklou hodinu a vyprávěl sluhům, co vše se mu přihodilo na procházce.Té noci přece usnul; spal tupým spánkem hovad, jako snad někdy spí odsouzenci k smrti. Otevřel oči až při prvním zábřesku dne a očekával hodinu, v kterou jindy obyčejně procital, mučen strachem před odhalením zločinu.Pak bylo mu účastniti se celého zjišťování. Konal vše na způsob náměsíčníků, v halucinaci, v níž jako v jakémsi snu jevili se mu lidé i věci v mrákotách opilství, v pochybách o skutečnosti všeho, jimiž duch bývá zakalen ve chvílích velikých pohrom.Až srdcervoucí křik Roquové mu projel srdcem. V tom okamžiku byl by málem se vrhl k nohám staré ženy a křičel: „Já jsem vrahem.“ Ale ovládl se. Přece v noci šel, vylovil dřeváky mrtvého děvčete a zanesl na matčin práh.Pokud trvalo vyšetřování, pokud bylo na něm, aby i spravedlnost vedl i s cesty zaváděl, byl klidný, pánem sebe, prohnaný a usměvavý. Pokojně s úředníky rozbíral všechny domysly, jež jim proletěly hlavou, potíral jejich mínění, bořil jejich vývody. Pociťoval dokonce jistou pronikavou a bolestnou rozkoš, když mátl jejich pátrání, pletl jim pojmy, hájil nevinu těch, které podezřívali.Avšak od toho dne, kdy bylo zanecháno vyhledávání, znenáhla stával se nervosní, ještě dráždivější než dříve, ač potlačoval svůj hněv. Při nenadálém hluku vyskočil strachem; chvěl se pro nejnepatrnější příčinu, třásl se někdy od hlavy k patě, když moucha mu usedla na čelo. A tu uchvacovala jej naléhavá potřeba pohybu, nutila jej k neuvěřitelným pochodům, udržovala jej ve bdění po celé noci, kdy obcházel po pokoji.Ne že by byl znepokojován výčitkami. Brutální jeho povaha se nepoddávala nijakému odstínu citu neb mravní bázně. Byl mužem síly, ba i násilí, zrodil se k vedení války, k pustošení dobytých krajin a k řežím poražených, a jsa naplněn divokými pudy loveckými a vojenskými, nepočítal příliš s lidským životem. Ačkoliv z politických důvodů měl v úctě církev, nevěřil ani v Boha ani v ďábla, tudíž neočekával ani trestu ani odměny v příštím životě za skutky života pozemského. Místo veškeré víry měl mlhavou filosofii, kterou utvořil si ze všech myšlenek encyklopedistů minulého století; a mínil, že náboženství jest mravním potvrzením zákona a že obojí vynalezli lidé, aby jimi upravovali společenské poměry.Usmrtiti někoho v souboji, nebo ve válce, nebo v hádce, nebo náhodou, nebo ze msty, nebo i z chvastounství bylo by se mu zdálo čímsi zábavným a po čertech zchytralým a nebylo by v jeho myslí zůstavilo více stop než rána z pušky za zajícem; ale pro vraždu onoho dítěte cítil hluboké vzrušení. Dopustil se jí zprvu, protože byl omámen neodolatelným opojením, v jakési smyslné bouři, unášející všechnu rozvahu. A zbyla mu v srdci, zbyla v jeho mase, zbyla mu na rtech, zbyla až i v jeho vražednických prstech jakási zvířecí láska k dívence, kterou přepadl a zbaběle zabil, a zároveň vyděšená hrůza před ní. Co chvíli vracely se jeho myšlenky k onomu strašlivému výjevu; a ač usiloval zapuditi obraz ten, ač zaháněl jej s děsem, hnusem, cítil, že toulá se v jeho mysli, čeká neustále na okamžik, kdy by se znovu objevil.Tehdy již bával se večerů, bával se stínů, padajících kolem. Nevěděl dosud, proč se mu zdá, že temnoty jsou strašné; ale lekal se jich pudem, tušil, že jsou naplněny hrůzami. Jasné denní světlo nepřeje děsům. Tu vidíme věci i bytosti, též setkáváme se tu jen s přirozenými věcmi a bytostmi, které mohou se ukázati ve světle. Ale noc, neprůhledná noc, hustší než zeď a prázdná, noc nekonečná, tak černá, tak širá, v níž lze zavaditi o hrůzné věci, v níž, jak cítíme, bloudí a toulá se tajemný děs, noc jako by skrývala neznámé, blízké a hrozivé nebezpečí! Jaké?Věděl dobře. Když seděl kdysi v lenošce, značně pozdě večer, kdy nemohl usnouti, měl zato, že uviděl, jak záclona u okna se pohnula. Znepokojen čekal a srdce mu tlouklo; opona se již nehýbala; pak náhle zazmítala sebou poznovu; aspoň myslil, že se zazmítala. Netroufal si vstáti, netroufal si vydechnouti; a přece byl statečný; často se bil a byl by rád, kdyby v bytě zastihl zloděje.Pohnula se opravdu záclona? Tázal se tak sama sebe z obavy, že zrak ho šálí. Ostatně bylo to cosi tak nepatrného, lehký záchvěv látky, jen jakési třesení záhybů, sotva takové zavlnění, jaké působí vítr. Renardet s upřeným zrakem, napiatým krkem čekal; a náhle zastyděv se za svůj strach, vstal, popošel čtyři kroky, uchopil záclonu oběma rukama a široce ji rozhrnul. Zprvu viděl jen černé sklo, černé jako desky lesklého inkoustu. Noc, veliká, neproniknutelná noc prostírala se za nimi, až k neviditelnému obzoru. Stál tak proti těmto bezmezným tmám; a pojednou postřehl světlo, pohybující se světlo, jako v dálce. Tu přiblížil obličej k tabuli, domnívaje se, že nejspíše některý rakař pytlačí v Brindille, neboť minula půlnoc a světlo plazilo se po břehu vody pod vysokým. Renardet, ježto dosud nerozeznával, zaclonil si oči rukama; a rázem světlo stalo se jasem a spatřil malou Roquovou, nahou a krvácející na mechu.Couvl hrůzou shroucen, narazil na křeslo a padl na znak. Tak zůstal několik minut, do duše sklíčen, pak posadil se a jal se uvažovati. Byl to přelud, nic víc; přelud vznikl tím, že některý noční záškodník kráčel po břehu vody se svítilnou. Což divu ostatně, že vzpomínka na zločin někdy vzbouzí v něm přízrak mrtvé dívky.Povstal, vypil sklenici vody, pak usedl. Přemítal: „Co činit, bude-li se to opakovati?“ A že bude se opakovati, cítil, byl tím jist. Již okno znepokojovalo jeho pohled, volalo, přitahovalo. Aby ho neviděl, otočil židli; pak uchopil knihu a pokusil se čísti; ale brzy zdálo se mu, že zaslechl, jak cosi zmítá se za ním, a prudce zatočil pohovkou kol jedné nohy. Záclona hýbala se zas; tentokráte jistě se pohnula; nebylo již možno pochybovati; vymrštil se a chytil ji rukou tak surově, že ji strhl i s lištnou; pak dychtivě přitiskl tvář k tabuli. Neviděl nic. Vše venku bylo černé; a oddechl si radostí člověka, jehož život byl právě zachráněn.Tedy vrátil se a usedl; ale téměř ihned pojala ho touha pohleděti opět oknem. Poněvadž záclona spadla, tvořilo okno jakýsi tmavý, přitažlivý, děsivý otvor do ztemnělé roviny. Aby nepodlehl tomuto nebezpečnému pokušení, svlékl se, shasil světla, ulehl a zavřel oči.Nehnutě ležel na znaku, kůže jeho byla teplá a vlhká, a tak očekával spánek. Veliké světlo pojednou proniklo mu víčky. Otevřel je domnívaje se, že hoří dům. Vše bylo černé, i opřel se o loket a namáhal se rozeznati okno, které stále, nepřekonatelně ho přitahovalo. Ježto úsilně se snažil něco postřehnouti, zpozoroval několik hvězd; a vstal, tápaje přešel pokoj, rozestřenýma rukama vyhledal tabule a přiložil na ně čelo. Dole pod stromy dívčino tělo zářilo jako fosfor a osvětlovalo tmu kolem sebe!Renardet vykřikl a uprchl na lože, kde až do rána ukrýval hlavu pod poduškou.Od onoho okamžiku život jeho byl již nesnesitelný. Trávil dny v strachu před nocemi; a noc co noc opětovalo se vidění. Sotva uzavřel se ve svém pokoji, pokoušel se zápasiti s ním; leč marně. Neodolatelná síla ho nadzdvihla a pudila ke sklu, aby tím jaksi zavolal přízrak, a uviděl jej ihned, jak leží nejprve na místě zločinu, leží a paže jsou rozprostřeny a nohy jsou rozprostřeny, právě jak tělo bylo nalezeno. Pak mrtvá se zdvihla a odcházela malými krůčky, jako dítě kráčelo, když vystoupilo z říčky. Šla tiše, úplně přímo, ponechavši stranou trávník i záhon uschlých květin; pak vznesla se do vzduchu k oknu Renardetovu. Přicházela k němu, k vrahu, jako přišla v den zločinu. A on couval před zjevením, couval až k lůžku, a klesl v ně, dobře věda, že děvčátko vešlo a mešká nyní za záclonou, jež v tu chvíli se asi pohne. A až do úsvitu strnulým zrakem hleděl na onu záclonu, neustále očekávaje, že uzří vycházeti odtamtud svou oběť. Avšak již se neobjevila; dlela tam za látkou, kterou někdy zmítal záchvěv. A Renardet skroucenými prsty svíral ložní prádlo, jako byl svíral hrdlo děvčete. Naslouchal odbíjení hodin; slyšel, jak v tichu tiká kyvadlo a jeho srdce bije hlubokými údery. A bídník ten trpěl více, než kdy trpěl který člověk.Potom jakmile bílá čára objevila se na stropě, zvěstujíc blízký den, cítíval, že jest vysvobozen, že jest konečně sám, sám v pokoji; a opět uléhal. Tu spával několik hodin neklidným a horečným spánkem a ve snu často se mu opakovalo hrozné vidění z probdělé noci.Když později sešel k polední snídani, cítil se schvácen jako po neuvěřitelné námaze; a téměř nejedl, týrán stále bázní, že ji zase asi uzří příští noci.Přece dobře věděl, že není to zjevení, že mrtví se nevracejí a že jeho chorá duše, jeho duše mučená jednou myšlenkou, jednou nezapomenutelnou vzpomínkou, jest jedinou příčinou jeho útrap, jedinou zaklínačkou, která křísí mrtvou dívku, vyvolá a postaví mu ji před oči, do nichž se trvale vtiskl nevyhladitelný obraz. Avšak věděl též, že se neuzdraví, že nikdy neunikne divokému pronásledování, jímž stíhá jej jeho pamět; a odhodlal se raději zemříti než snášeti déle taková muka.I hledal, jak by se zabil. Přál si něčeho prostého a přirozeného, v čem by nebylo možno tušiti sebevraždu. Neboť dbal své pověsti, jména předky odkázaného; a kdyby vzniklo podezření o příčině jeho smrti, bez pochyby pomyslilo by se na nevysvětlený zločin, na nevypátraného vraha a neváhali by viniti ho z hrozného skutku.Připadl na podivnou myšlenku, totiž aby se dal rozdrtiti stromem, pod nímž zavraždil malou Roquovou. Rozhodl tedy, že dá vykáceti vysoký a zaviní zdánlivou nehodu. Ale buk odepřel mu rozbíti páteř.Vrátiv se domů a uchvácen zběsilým zoufalstvím, chopil se revolveru a pak neměl odvahy vystřeliti.Odbila hodina obědu, pojedl, pak vystoupil do poschodí. A nevěděl, co činit. Cítil se nyní zbabělcem, že poprvé něčemu se vyhnul. Před tím byl hotov, silen, odhodlán, pánem své odvahy a svého rozhodnutí; teď byl sláb a strachoval se i smrti i mrtvé.Blábolil: „Neodvážím se toho již, neodvážím se;“ a s děsem zíral brzy na zbraň na stole, brzy na záclonu zakrývající okno. Také zdálo se mu, že cosi strašlivého se udá, jakmile jeho život ustane! Cosi? Co? Snad se s ní setká? Číhá na něj, čeká, volá jej a objevuje se co večer jen proto, aby teď zas ona se ho zmocnila, aby jej vlákala ve svou pomstu a dohnala k smrti.Zaplakal jako děcko a opakoval: „Již se toho neodvážím, neodvážím se.“ Pak klesl na kolena a blábolil: „Bože, Bože!“ Třeba že nevěřil v Boha. A vskutku netroufal si pohleděti k oknu, kde jistě choulí se zjevení, ani k stolu, kde třpytil se revolver.Když povstal, pravil nahlas: „To nemůže potrvat, nutno vše skončit.“ Při zvuku hlasu v mlčenlivém pokoji projel mu údy mrazivý záchvěv strachu: ale protože se vůbec neodhodlával k rozhodnutí, protože dobře cítil, že prst jeho ruky vždy by se zpěčoval stisknouti spoušť zbraně, šel a skryl hlavu pod pokryvky lůžka a přemítal. Bylo nutno nalézti něco, co by ho donutilo k smrti, vymysliti sám na sebe takovou lest, že by mu pak již nebylo možno ani kolísati ani odkládati ani litovati. Záviděl odsouzencům, že jsou vedeni na popraviště v průvodu vojínů. Ó, kéž by mohl někoho poprositi, by ho zastřelil; kéž by mohl přiznati se k svému duševnímu stavu, přiznati se k zločinu spolehlivému příteli, který by ho nevyzradil, a přijati od něho smrt. Ale koho požádat o takovou strašnou službu? Koho? Hledal mezi lidmi, které znal. Lékaře? Ne. Později nejspíše vše by vyprávěl. A náhle podivná myšlenka projela mu hlavou. Dopíše vyšetřujícímu soudci, s nímž se zná důvěrně, a udá se. V listu tom vše mu vypoví, i o zločinu, i jaká muka snáší, i že odhodlal se k smrti, i jak otálel, i jakého prostředku používá, aby ochablou odvahu donutil k činu. Úpěnlivě jej bude prositi ve jménu starého přátelství, aby zničil list, jakmile zví, že vinník vykonal na sobě spravedlnost. Bylo možno spoléhati na tohoto úředníka, Renardet věděl o něm, že jest spolehlivý, mlčelivý a není schopen ani lehkomyslného slova. Byl z lidí, jejichž neoblomnému svědomí vládne, předpisuje, směr dává jedině jejich rozum.Sotva že utvořil si tento plán, divná radost uchvátila jeho srdce. Byl nyní kliden. Pomalu napíše list, pak za úsvitu vloží jej do schránky přibité na zdi dvorce, potom vystoupí na věž, aby viděl přicházeti listonoše, a až muž s modrou blůzou odejde, vrhne se střemhlav na skály, na nichž spočívají základy domu. Bude hleděti, aby nejdříve jej spatřili dělníci kácející les. Snad tedy aby vylezl na výstupek nesoucí stožár, kde vztyčuje se prapor o slavnostech. Přelomil by stožár jedinou ranou a sřítil by se s ním. Jak pochybovati o nehodě? A zabil by se nadobro, hledě k jeho váze a výši věže.Ihned vstal s lože, došel ke stolu a počal psáti; neopomněl ničeho, ani jediné podrobnosti zločinu, ani jediné podrobnosti života plného úzkostí, ani jediné podrobnosti muk svého srdce a na konec prohlásil, že se sám odsoudil, že ihned vykoná rozsudek, a prosil přítele, svého dávného přítele, aby bděl, by jeho památka nebyla obviňována.Skončiv dopis zpozoroval, že nastal den. Zavřel, zapečetil list, nadepsal adressu, pak sešel lehkými kroky, běžel k malé bílé schránce upevněné na zdi na nároží statku a vhodil do ní papír, jenž ruku jeho zbavoval síly, rychle se vrátil, zavřel za sebou závory vrat a vystoupil na věž, aby čekal na příchod posla, jenž odnese jeho rozsudek smrti.Nyní cítil, že jest kliden, vysvobozen, zachráněn!Studený, suchý vítr, ledový vítr vanul mu po tváři. Dychtivě jej vdechoval otevřenými ústy, vpíjel jeho mrazivé hlazení. Nebe bylo rudé, žhavě rudé zimní rudostí a celá pláň, bílá jíním, se třpytila v prvních paprscích slunečních jako poprášena tlučeným sklem. Renardet stál s nepokrytou hlavou a zíral na širý kraj, na louky v levo, na ves v pravo, kde komíny počínaly kouřiti, neboť zatápělo se na snídaní.U svých nohou viděl, jak Brindilla proudí ve skalinách, na nichž za chvíli bude rozdrcen. Cítil se znovuzrozen za těchto krásných lednových červánků a pln síly, pln života. Světlo jej koupalo, obklopovalo, pronikalo jako naděje. Tisíce vzpomínek dotíralo naň, vzpomínek na podobná rána, na chvatnou chůzi po utuhlé zemi zvonící pod kroky, na šťastné lovy na břehu jezer, kde spávají divoké kachny. Vše příjemné, co miloval, všechny příjemnosti života sběhly se v jeho vzpomínkách, bodaly jej novými žádostmi, probouzely všechny bujaré choutky jeho mohutného a činného těla.A on chystá se k smrti? Proč? Chce se usmrtiti na ráz, protože strachuje se stínu? strachuje se ničeho? Jest bohat a dosud mlád! Jaké šílenství! Však dostačilo by mu rozptýlení mysli, vzdálenost, cesta a zapomněl by! Vždyť této noci nespatřil dítěte, protože jeho myšlenky byly zaměstnány a zabloudily jinam. A bude-li i nadále strašiti zde v domě, jistě nepůjde za ním jinam! Země jest široká a budoucnost dlouhá! Proč zemříti?Pohled jeho bloudil po lukách, i postřehl modrou skvrnu na stezce podle Brindilly. Přicházel Médéric, aby doručil dopisy z města a odnesl listy ze vsi. Renardet se vymrštil, tak bolestný pocit jím projel, a vrhl se k točitým schodům, aby zachytil svůj list, aby vyžádal si jej zpět od listonoše. Teď málo mu záleželo na tom, bude-li viděn; běžel travou, v níž pěnil se lehký noční led, a ke skřínce na rohu statku dorazil právě současně s poslem.Muž otevřel již dřevěná dvířka a vybíral několik papírů, jež sem vložili okolní obyvatelé.Renardet mu řekl:„Dobré jitro, Médéricu.“„Dobré jitro, pane starosto.“„Pomyslete, Médéricu, vhodil jsem list do schránky a potřebuji ho. Jdu vás požádat, abyste mi jej vrátil.“„Dobře, pane starosto, dáme vám jej.“A listonoš pozvedl oči. Stanul ohromen vzezřením Renardetovým; jeho tváře byly fialové, zrak kalný, zapadlý do důlků, černé kruhy kolem, vlasy v nepořádku, vous scuchán, nákrčník rozepnut. Bylo zřejmo, že ani neulehl.Muž otázal se: „Jste churav, pane starosto?“Ten pochopil pojednou, že jeho chování jest asi podivné, ztratil rozvahu a zakoktal: „Ale ne… ale ne… Jen seskočil jsem s postele, abych vás požádal o list… Spal jsem… Rozumíte?“Nejasné podezření prošlo myslí starého vojáka.Opáčil: „Jaký list?“„Ten, který mi chcete vrátiti.“Médéric nyní váhal, počínání starostovo nezdálo se mu přirozené. Bylo snad tajemství v dopise, politické tajemství. Věděl, že Renardet není republikánem, a znal všechny kličky a úskoky, kterých užívá se při volbách.Ptal se: „Komu že je adressováno to psaní?“„Panu Putoinovi, vyšetřujícímu soudci; víte dobře, panu Putoinovi, mému příteli!“Posel hledal v papírech a nalezl dopis, který byl na něm žádán. Tu jal se jej prohlížeti, obraceje jej v prstech sem a tam, a byl velmi zaražen, velmi popleten obavou, že dopustí se těžké chyby nebo učiní si starostu nepřítelem.Renardet, vida jeho váhání, učinil pohyb, aby list uchopil a vytrhl mu. Tento prudký posun přesvědčil Médérica, že jde o důležitou tajnost a rozhodl se konati svou povinnost stůj co stůj.Vhodil tedy obálku do vaku a zavíraje jej odpověděl:„Ne, nemohu, pane starosto. Jak psaní jde na soud, nemohu.“Hrozná úzkost sevřela srdce Renardetovo a zakoktal:„Ale vždyť mne dobře znáte. Poznáváte snad i mé písmo. Pravím vám, že potřebuji toho listu.“„Nemohu.“„Hleďte, Médéricu, víte, že nejsem schopen vás oklamat, pravím vám, že ho potřebuji.“„Ne. Nemohu.“Hněv zalomcoval násilnou duší Renardetovou.„Ale u sta hromů, dejte si pozor! Víte, že já nežertuji a že vás mohu dát vyhodit z místa, človíčku, a to bez prodlení. A potom dle všeho jsem zdejším starostou; a teď vám nařizuji, abyste mi vrátil list.“Posel pevně odpověděl: „Ne. Nemohu, pane starosto.“Tu Renardet ztratil hlavu, uchopil jej za ramena, aby mu odňal vak; ale muž zbavil se ho na ráz, couvl a zdvihl tlustou cesminovou hůl. Úplně klidně prohlásil: „Ó, pane starosto, nedotýkejte se mne, nebo uhodím! Dejte pozor. Já konám svou povinnost!“Renardet cítě, že jest ztracen, náhle stal se pokorný, mírný, škemravý jako plačící děcko.„Hleďte, hleďte, příteli, vraťte mi list, odměním se vám, dám vám sto franků, slyšíte, sto franků.“Muž otočil se na patě a vydal se na cestu.Renardet spěchal za ním, supěje a blábole:„Médéricu, Médéricu, poslyšte, dám vám tisíc franků, slyšíte, tisíc franků.“Posel šel dále a neodpovídal. Renardet opakoval: „Založím vaše štěstí… slyšíte… co budete chtít… Padesát tisíc franků… Padesát tisíc franků za ten list… Co vám na něm záleží?… Nechcete? Nuže, sto tisíc… pomyslete… sto tisíc franků… chápete!… sto tisíc franků… sto tisíc franků.“Listonoš se obrátil s tvrdou tváří a přísným pohledem: „Dost toho, nebo věru že budu opakovat soudu vše, co jste mi právě tu řekl.“Renardet rázem se zastavil. Bylo po všem. Neměl již naděje. Obrátil se a prchal k domu, uháněje tryskem jako štvaná zvěř.Tu i Médéric stanul a omráčen díval se na tento útěk. Viděl, že starosta zašel domů, a ještě čekal, jako by nutně se mělo státi ještě cosi úžasného.Vskutku brzy vysoká postava Renardetova objevila se nahoře na Liščí věži. Pobíhal po plošině jako šílenec; pak chopil se stožáru a zuřivě jím zatřásl, ale nepodařilo se mu jej zlomiti; potom náhle jako plavec, jenž skáče po hlavě do vody, vrhl se do prázdna rukama napřed.Médéric vyřítil se na pomoc. Běže parkem zočil drvoštěpy jdoucí do práce. Zahoukl na ně a křiče zpravil je o neštěstí, a nalezli na úpatí zdiva krvácející tělo, jehož hlava se roztříštila o skálu. Brindilla obkličovala skálu a bylo viděti, jak na jejích jasných a klidných vodách, na tomto místě šíře se rozlévajících, řine se dlouhá, růžová nitka mozku smíšeného s krví.	Maupassant_Povidky-o-zenach.html.txt
OsobyŠTEFAN, gazdaZUZKA, jeho ženaANKA, slúžkaJANO, sluhaMARA, jeho ženaDIEVČAPRVÝ KOSECDRUHÝ KOSECPRVÁ HRABÁČKADRUHÁ HRABÁČKADej odohráva sa na dvore Štefanovom od poludnia do večera.	Tajovsky_V-sluzbe.html.txt
Románová spisba a jej kritikaNemožno nevidieť, tým menej tajiť veľkú významnosť románovej spisby v svetovej literatúre. A ak by sme my zo svojho osobitného národného stanoviska svojím záujmom románovú spisbu snáď za viac škodnú ako užitočnú považovať mali — čo všeobecne vysloviť sa nemôže — predsa návalu ohromnému tejto literatúry na žiaden prípad by sme odolať v stave neboli. Lebo obkľúčení sme zo všetkých strán spisbou tohoto druhu velikých svetových národov v takej miere, že vzdor našej vôli pole to, na ktorom ono účinkuje, by úplne cudzím živlom zaplavené a z rúk našich vyrvané bolo. I tak posiaľ v národe našom slovenskom len na malý kruh čitateľov ohraničená je literatúra naša, ostatné kruhy veľkej väčšiny čítajúceho obecenstva sýtia sa plodmi susedných veľnárodov — nemeckého, francúzskeho, anglického, no a tiež vo značnej čiastke maďarského.Zaznať stav vecí z našej stránky bolo by chybou osudnou, nenapraviteľnou, ba počiatkom nepredstaviteľných záhubných následkov. Len slepý totižto nevidí, že všetka temer výchova odrastlej vzdelanšej mládeže leží v objatí románovej literatúry. Pozrime na stolíky, ručné bibliotečky tých najvyšších a najnižších vrstiev spoločnosti vzdelanej, čo vidíme? Diela starších, novších a najnovších spisovateľov románov, pravda, vybraných dľa rozličných náhľadov a vkusov.Tak ďaleko rozplavil sa tento druh písomníctva po všetkých vrstvách vzdelanej spoločnosti ľudskej, že mužovia naslovovzatí, spisovatelia prísnejší, nevšední, nemôžu vplyvu tomuto vyhnúť, a obracajú svoj zreteľ na pole toto. Áno, nielen to, lež štátnici prvej veľkosti neopovrhujú, nepoviem, čítaním, lež aj spisovaním románov. Ba, vďaka Angličanom a Rusom, román dospel do umeleckej dokonalosti a stal sa nosičom hýbajúcich ľudstvom ideí.Čoby tedy mládež nehodila sa s celým svojím mladistvým ohňom a zápalom na vyúžitkovanie dotyčne čítania románov? Z románov ona doplňuje svoju suchopárnu, často nezáživnú školskú výchovu a vzdelanosť na všetky strany a smery.To platí vôbec o mládeži, ale nadovšetko o mládeži krásneho pohlavia. Umné a vtipné hlavičky krásavíc znajú si vytvoriť celé nové svety vo všetkých oboroch vedy a spoločenského života z čítaných románov. Často celá vzdelanosť historická a etnografická, ba i etická má pôvod v čítaní románov. Pravda, či tieto známosti, vedomosti a presvedčovanosti na skutočnosti a historickej pravde sa zakladajú, to je iná otázka, na ktorú by sme nemohli absolútne „áno“ povedať. Faktum ale predsa zostane faktum. Či potom divno, že máme mládež vôbec, a menovite ženskú, exaltovanú, začasto fantastických náhľadov toho najrôznejšieho a najpodivnejšieho smeru a spôsobu chovania sa a žitia? Aká povaha, taký život; aké idey, taký duch; aký duch človeka, taký pochop a spôsob pôsobenia životného!Preto hádam zatracujem čítanie románov? Nie! Abusus non tollit usum, hovorí sa. Zneužitie dobrej veci alebo vecou dobrou stať sa mohúcej nemôže sa napísať rozumným spôsobom na jej rováš.Lež — bárs síce „omne simile claudicat“ — ja bych tu vyslovil, ponechajúc, pravdaže, patričné pole výnimkám, že: aké kto veci číta a v nich zaľúbenie má, takého ducha je a spôsobu žitia a bytia!Je sa tomu čo diviť? — Z mojej stránky naskrze nie.V školách tlčieme do hláv a hlavičiek tie najrozmanitejšie pochopiteľné a nepochopiteľné vedomosti, idey, a to často tým najodióznejším, najodpornejším spôsobom, vzdor vôli a chuti, vzdor nespôsobnosti a nadanosti, často s hrozbou a pokutou, v strachu a plači, a to bez rozdielu: či sú to svojhlaví šarvanci, abo citlivé, nežné devušky. Niet divu, keď chytia odrastlí mladoni vyšších letov, balzamov najnežnejších pocitov i snívaných sladkých myšlienok zvlnených ňadier i pŕs v túžbach neznámych sa rozplynujúce devy, knihu jednu-druhú románov, kde bez hrozby a kliatby, bez ostudy a pokuty, bez násilenstva a ponuku, ako nektár sladký, vonný, mile, cituplne: tu v rozkošných podobách lákave, tu v hrôzyplných výjavoch neistotou výsledku vábiace prednášky sa im držia; niet divu, hovorím, že dychtivo a nenásytno hlcú prednášané vedomosti a do mäkkých svojich sŕdc i duší voľne a ochotne nechajú si vtláčať pochopy, city, obrazy a presvedčenosti. Veď duch ľudský a srdce človeka nikdy nie je také spôsobné, ba prahnúce po obohatení sa potrebnými a žiadúcimi známosťami a vedomosťami, nežli v tom najpeknejšom veku žitia ľudského, veku májovej mladosti! Ako prútik nežný, tenký skláňa sa mladík a mladica na všetky strany a spôsoby žitia ľudského pružnosťou nikdy predtým a potom nejestvujúcou, kdekoľvek a odkiaľkoľvek sila magnetická svojou priťahujúcou alebo odstrkujúcou mocou na nich pôsobí. Srdce je ako tabula vosková, horúčosťou nevýslovnej sladkej lásky životnej zmäknutá, a preto voľno poddáva sa všetkým vtlakom a účinkom, aby prijala formy nikdy viac nevymazateľné.Či je ale všetko, čo v románoch jesto, pravdou, skutočnosťou, alebo aspoň rozumné, čestné, statočné, so zákonami mravouky vôbec — a menovite kresťanskej — sa zrovnávajúce a vznešeným ideám sa neprotiviace? Táto otázka je iste na mieste, lež o tom trocha niže prehovoríme.Teraz nám však prichodí siahnuť na samý základ veci: t. j. či vlastne románová spisba oprávnená je jestvovať a dejstvovať ohľadom idey najvyššej morálky, pravdy historickej a náboženskej?Otázka to veľká, dôležitá, významná! My ohraničíme sa tu na daktoré podstatné odvetvy na otázku túto; všestranné vyčerpanie a zodpovedanie jej ponechávame iným, povolanejším perám.Mohli by sme riecť, že ak vskutku jestvuje v takých rozsiahlych pomeroch a s povedomím celého vzdelaného sveta, o oprávnení jestvovania bolo by zbytočné slovo šíriť; bo dľa starých pravidiel logiky: „Ab esse ad posse valet consequentia.“ Lež my tu nechceme konštatovať púhe jestvovanie; ale jestvovanie právne pred zákonami božskými, rozumu, potreby, úžitku. A tu nám staré pravidlo hovorí: „Ab esse ad debere non valet consequentia.“No my však i túto vyššiu oprávnenosť románovej spisby jednoducho uznávame. Románová spisba stojí na tej skutočnej postati, že život človeka nielen rastie, lež aj kvitne. Príroda nezná skokov; nikto z veku detinstva neskočí razom do veku mužského alebo staroby. Keď sa v románoch opisuje mladosť, jej žitie a bytie, jej sily a slabosti, jej vyššie duševné lety a poblúdilosti, jej krása a pôvabnosť, nízkosť i podlosť, jej cnosti, šľachetnosti i zápal svätý, a zas jej necnosti, hriechy, divé náruživosti — či tu ako v zrkadle nevidí čitateľ seba, z tej lebo onej stránky znázorneného? Koľká tu príležitosť a pohnútka nielen poznania seba, ale prispôsobenia sa s vytýčeným ideálom a zapálenia sa k primeranej činnosti životnej?! — A potom, veď je román nielen pre mladosť; i stárež čerpať môže z neho radostné chvíle a poučenie. Preto často vidíme i starších otvárať duchaplnú knihu románovú; obraz a zrkadlo citov ľudských. No dospelému mužskému veku patrí určovať smer a cieľ, riadiť kroky samé a mierniť vybuchujúce náruživosti a plamene mládeže z medzí pravých.Snáď erotické líčenia románové sú neoprávnené ohľadom na svoj vplyv na mladé srdcia? Nie, ony sú tiež oprávnené.Ani rozum v jeho najprísnejších výrokoch, ani mravnosť a náboženstvo nemôže, ani nechce zaznávať to faktum neodškriepiteľné, že spoločnosť ľudská stojí na spojení a pomere dvoch rozdielnych pohlaví: muža a ženy. A čím pravidelnejšie, primeranejšie božským cieľom je toto spojenie, tým istejšie je blaho spoločnosti ľudskej. Erotický pomer v medziach zákona božieho, či to nie je dotýkanie sa neba, zeme, či to nie je napodobnenie spôsobu žitia oných vyšších duchov anjelských, ktorí milujú a ľúbia sa preto, že sú dobrí a milujú stvorenie božie a v stvorení tom samého boha?! Či to nie je, pravdaže, nedostatočné napodobňovanie večnej slasti duševnej, ktorá odložená je dušiam ľudským, v bohu žijúcim? Boh je láska, a kto v láske žije, v bohu žije! Či to nie je závdavok toho sľubu: že boh žiada, aby každý človek šťastný a blažený bol, že on nechce smrť, t. j. záhubu, ale radosť a potešenie večné pre človeka?No dokonalosti niet na svete. Spokojní byť musíme, keď k tej dokonalosti túžia naši románoví poeti. Veď i sám život je čistý i nečistý. Keď mladoň a deva zahorí citom nežnej, čistej, nevinnej lásky, či nemajú predcit nebeskej slasti? Či necítia tak, že mizne pred nimi každý hmotný pôžitok? Či nie sú vtedy schopní zápalu za tie najsvätejšie veci a záujmy človečenstva a viery, národa a vlasti, rodiny a priateľstva? Či by neobjímali celý svet láskou nezištnou, svätou, milosrdnou, obetavou? A či aj vskutku tomuto nadšeniu a rozochveniu v tom čase i primerané činy nezodpovedajú? — Že to na krátko trvá? Čo potom! Lepšia jedna minúta citu takéhoto zbožno-milostného než celé stoletia hriešnej náruživosti a hryzoty svedomia! Lepšie zrno horčičné skutku z lásky božej pôsobeného ako celé deje a histórie skutkov z hriešnych náruživostí, v zlobe a nenávisti konaných!Veď keby sa to románmi docieľovalo! To sa však docieľovať má a musí, a dobrými, umeleckými románmi sa i docieľuje.Romány majú maľovať obrazy zo života a pre život. Deje skutočné alebo len v obrazotvornosti spisovateľa jestvujúce, ničmenej ale predsa zo života a pre život vzaté, a ako také pravdivé, a to zo všetkých vrstiev a pre všetky vrstvy spoločnosti ľudskej, v svetle nadšenia básnického, k jednomu istému cieľu zložené tak, aby sa skutočný prirodzený vývin vecí a deja zo všetkého zračil. Pravda, i tu platí, ako pri všetkých dielach básnických: „Pictoribus atque poetis quidlibet audiendi semper fuit aequa potestas“; avšak tak, že monštróznosti nadovšetko chrániť sa má. Život zidealizovať, život rodinný, obecný, spoločenský k ideálom pravého života napravovať, viesť a takrečeno nevedomky čitateľov eticky vychovávať a zaujímať, považujem za hlavnú úlohu románopisca. Že tu treba ideálom týmto obrazy zo života práve odporné dovádzať, to netrpí tázky: svetlo niet viditeľné bez tieňu, tieň nepochopiteľný bez svetla. Len tak možné je zobraziť tú miešaninu života skutočného, zlého s dobrým, pravého s nepravým, ctného s nectným, statočného s nešľachetným, vznešeného s podlým, dobrodejného so zločinným; a z toho pre svoj cieľ úžitok tiahnuť, ale vždy len tak, aby keď najpodlejšie a najčernejšie účinky ľudské a deje primeranými živými farbami maľujeme, z toho následok má byť ten, že čitateľ s opovrhnutím, s hrôzou alebo s hnusením odvracia sa v duši svojej od obrazov špatných a prilipne láskou k obrazom vznešeným a ku skutkom dobrým. Dobro má víťaziť, zlo má podľahnúť, keď aj nie v deji románu, aspoň v duši čitateľovej.Pravda, to nie je ľahká práca! Lebo kto má v moci svojej všetky city, spôsoby myslenia, charaktery a časové naladenie, alebo moc a silu náruživosti a vášní ľudských, dotyčne čitateľov a čitateliek tak, aby ich dľa svojej vôle a dobrozdania viesť a sem-tam nakloňovať mohol? — Preto, vzdor všetkej vôli a snahe šľachetnej, môže spisovateľ práve odporný účinok spôsobiť, poťažne zapríčiniť, pri mnohých čitateľoch a čitateľkách svojich. Tak o Hegelovi, jednom z najhlbších filozofov nášho veku, sa hovorí, že on síce nebol panteista, ale že mnohí jeho učedlníci takými sa stali. Že tomu tak je, pochybovať nemožno; lebo ktorému i z tých najvýtečnejších spisovateľov možno je svoj rýdzi pochop veci do hlavy drahého bezprostredne v rovnej miere naliať? Tak mnohí románopisci, ktorí ani nesnívali o terajšom spôsobe socializmu a nihilizmu, bo cieľ bol a snaženie ich hrádze položiť tejto náplave, tejto nebezpečnej spoločenskej cholere, a predsa v tisícich čitateľoch a čitateľkách nechtiac napomohli vyliahnutie nebezpečných ideí týchto. Môže sa im to za vinu pripočítať? Myslím, že takýto smelý výrok ťažko je vyriecť. Kto môže za to, že čitateľ a čitateľka práve to zatracované, odcudzované a takými farbami čiernymi maľované, že samo sebou zdá sa každú zdravú dušu od seba odrážať, si zaľúbi, zamiluje, a to aj v živote nasleduje? Máme toho príklad v románe Otcy i deti od Turgeneva, ktorým nevdojak posmelil zablúdencov. Toho výjavu príčina nie je spisovateľ, ale ten dedičný hriech človeka, ktorý zlé ľúbi a dobré nenávidí. Veď i boh predkladá človeku dvojakú cestu a zreteľne vyjavuje: že jedna vedie k smrti a druhá k životu, a predsa množstvo je tých, ktorí radšej idú cestou smrti ako cestou života.Tu iba to požadovať sa môže od spisovateľa: aby všetko, čo v jeho moci stojí, vynaložil pri spisovaní diela svojho k účelu vzdelávania, zošľachtenia mravov, vôbec k pravej osvete svojich čitateľov — za ostatné účinky nie je zodpovedným! Lež aby pri všetkej svojej šľachetnej snahe nespravil chybu, vyhľadáva sa od neho, aby pri vypracovaní a prevedení hlavnú váhu nekládol na efekt a šteklenie citov, napínanie, zvedavosť, ale nadovšetko na to: aký účinok, aký etický dojem urobí na čitateľa. Pravda, zabúdať nesmie pri všetkom umeleckú dôstojnosť.Bohužiaľ však, sú spisovatelia, ktorí iba pre zábavu a priazeň obecenstva svoje diela uspôsobujú, a aký kedy prúd ducha v spoločnosti ľudskej veje, tak i oni k zaľúbeniu jemu svoje práce pristrihujú. Odtiaľ tie triviálnosti a plebejnosti, hriech a prostitúciu na obdiv svetu v celej svojej nahote v tisícich dielach románopisných predstierajú! Odtiaľ tie chorobné zgrmančené, spotvorené a otrávené pochopy o rodinnom, občianskom, štátnom, vôbec spoločenskom živote! Takí spisovatelia sú jedotravci toho najnebezpečnejšieho a najhroznejšieho spôsobu; lebo oni otravujú duše, a to práve toho mladého pokolenia, na ktorom budúcnosť človečenstva leží.Povedal som, že románová spisba má jednu zvláštnu a záslužnú úlohu popri svojom básnickom a zábavnom zástoji: t. j. pomáhať vychovávať človečenstvo, a to v jeho najpeknejšej, najprístupnejšej a najnadanejšej čiastke. Nie je v moci našej, zrušiť alebo pretvoriť spôsob a rozmery literatúry svetovej a menovite literatúry románovej. My musíme ju tak vziať, ako je, a hľadieť iba na to, aby sme pre ciele naše národnej kresťanskej osvety možná najväčší úžitok z nej tiahnuť mohli. Čoby sme práve i mohli i chceli túto literatúru k svojim zvláštnym pomerom a svojmu duchu prispôsobiť a pristrihnúť, to by sa iba pomaly, časom stať mohlo; nateraz musíme sa my k spôsobu nám už danému, jestvujúcemu a ohromnými literatúrami okolitých veľnárodov užívanému, a tým potvrdenému prispôsobiť pri spisovateľstve našom, a z toho východiska pohliadať na naše pomery. Ináč budeme písať pre svet nejestvujúci a pre ľudí kdekoľvek inde bytujúcich, len nie na terajšej nízkej našej zemi. My so svojím malým národom nie sme v stave ohromný prúd zastaviť, najviac možno nám prúd ten k našim pomerom skloňovať a záujmom našim priaznivejším spôsobovať.Keď hovorím, že románová spisba má pomáhať vychovávať obzvlášť mlaď, nerozumiem tu obyčajné prísne učenie a vychovávanie, ale učenie v spôsobe zábavného čítania a vychovávanie vtláčaním do duše obrazov a dejov zo skutočného alebo iba napodobňovaného života v románopisných dielach. Tu sa rozumie vôbec ono učenie a vychovávanie, ktoré sebe človek sám samostatne čítaním, považovaním a asimilovaním sa k čítanému alebo k videnému a k cítenému dáva. A ako veľmi mnoho na tom záleží, netreba o tom slova šíriť, keď poviem, že len to, čo samostatne do seba prijímame, nás najviac k samostatnému účinkovaniu vedie.Obyčajné učenie a vychovávanie mládeže v učilištiach a vychovávacích ústavoch tuto nami nedotknuté zostáva v svojom úplnom práve vážnosti a potrebnosti; čo len preto podotýkam, aby snáď dakto na tú myšlienku neprišiel, že ja učeniu a vychovávaniu mládeže kroz romány snáď dáku prednosť alebo len totožnosť vážnosti podávam. Nie! Tu sa rozumie učenie a vychovávanie vne školy, najviac popri škole, a to len preto, že to okolnosti už jestvujúcej literatúry podobnej samo sebou vyhľadávajú. Myslím tiež, že nie je potreby podotýkať nesmierny účinok na vzdelanie človečenstva ostatných diel literatúry mimo románopisnej, o čom ale rozjímať a pojednávať nie je terajší môj úkol. Že taký dôraz kladiem na románopísomníctvo k potrebe vzdelania a vychovávania mladého pokolenia, robím to preto: že vskutku nielen mládež, ale aj dospelí, áno, starci ženú sa a prahnú po čítaní románov, pre ich zábavný a vábivý obsah. Tu teda v úplnej miere platí poskytovať čitateľom: „utile dulci“, so zábavným a obveseľujúcim aj poučiteľné a vzdelávateľné. Má iste zábava tiež svoju oprávnenosť ako vôbec v živote, tým viac v spisbe tohoto druhu; lebo duch i telo žiada pookriatie a obživu k ďalším prísnejším výkonom života; avšak len pre samú a púhu zábavu písať romány, a to pri terajšej naladenosti takrečenej vzdelanej spoločnosti ľudskej k samým, často nezmyseľným, ba hriešnym zábavám, považoval bych za úplne pochybenú vec, jestli nie za dačo horšieho.Lež na čo všetku svoju pozornosť a umelectvo spisovateľské obracať má románopisec, sú tie milostné pomery jeho hrdinov a hrdiniek románu. Tento magnetický, nežný plameň má ovšem zohrievať, ale nie páliť popredné jeho hrdinské osobnosti; má ich osvecovať, ale nie oslepovať; má ich viesť, ale nie zavádzať. Nikdy nemá za pohnútku slúžiť čitateľom a čitateľkám k znižovaniu sa k náruživostiam zverským, k zločinským účinkom a k hlúpym, neznabožským, telo a pôžitky zmyseľné nad boha vyvyšujúcim výbuchom zúfalosti alebo fantastickým dobrodružstvám. Naproti tomu má on byť plameňom, ktorý zožiera a páli tie tisíceré podlosti obecného pôžitkového žitia, tie neviazanosti a bujnosť zmyselného človeka; a po spálení toho má z neho vystupovať akoby sfinx prečistených milostných citov, len v sebe a kroz seba horiacich šľachetných zápalov za všetky ideály života rodinného, občianskeho, národného v svetle a v slnci viery a náboženstva, hotovej obetavosti za všetko, čo podporuje blaho jednotlivcov, celých národov a veškerého človečenstva.Majstrovské dielo potom, ak sa to komu podarí. No dokonalosti iste nemožno očakávať v tamto ohľade ani od najväčšieho výtečníka. Preto tu už blíženie sa k tomuto cieľu za zásluhu považovať sa musí, bo ako latinák hovorí: „Hic iam voluisse sat est.“(1882)	Krizan-Ziransky_Romanova-spisba-a-jej-kritika.html.txt
Martin SkalákNehovorím, že Martin Skalák bol zvrchovane mravný človek. Lebo bol trochu lepší, ako bývajú priemerní mládenci. Isteže oklamal Ondra Beloňa a jeho ženu, keď nahovoril ich dcéru, aby rodičom predstierala, že sa musí za Martina vydať, lebo čosi s ňou nie je v poriadku. Marka ho poslúchla a prchký Ondro v prvom srde prebil Martinovi drúkom hlavu, takže ho krv zaliala a musel si dať ranu od lekára zašiť. Aby ho Martin nežaloval a on sa nedostal do žalára, dal mu radšej dcéru za ženu. Dať dal, ale zároveň zanevrel na oboch a dobre padlo jeho duši, keď ich mohol pri vydelení Markinho podielu z majetku poriadne ukrátiť. Beloň bol zámožný gazda, mal gruntu skoro sto jutár, z čoho polovica bola oráčina, a mal len tri deti. Jednako nedal Marke viac ako nejakých päťdesiat jutár, z čoho aspoň desať jutár bola na kopci ležiaca krovím zarastená zem, nesúca ani na pasienok, lebo mal len málo trávnatých plošín. Mala však tú výhodu, že kopec je úložistý a celý deň svieti naň slnce, lebo je na juh obrátený. Preto rástli na nej chýrečné trnky, drienky, lohyne a najmä lieskovce.Okrem toho im daroval viac z posmechu s jeho domom susediaci dvor so starou, nachýlenou chalupou a trochu lepšou stajňou.Proti tomuto nadeleniu brojila nielen Marka, ale i jej mater, pravda, len na potešenie otcovo, lebo ten by nebol mal z toho všetkého nijakú radosť, keby to bola bez slova prijala, ako to urobil Martin, ktorý sa len usmieval, ako to bolo jeho zvykom.— Nerob si z toho nič, Marka, — tešil ju, — akosi si dáme rady. — Pred sobášom Martin vybehol do Novote a predal svoju tamojšiu usadlosť bratovi za slušnú cenu, s ktorou boli i on i jeho brat spokojní. Len nový drevený dom, ktorý tam pred dvoma rokmi postavil, nepredal, ale rozobral a doviezol do svojho nového bydliska, kde ho postavil na miesto roztrepanej chalupy. Bolo to rúče stavisko v čistom oravskom slohu s chutnou pavlačou napredku a cez dvor, ktoré v Braňove každému milo napadlo. Beloňa mrzelo, keď ho videl, lebo jeho, hoci trochu väčší dom, robil popri ňom ošumelý dojem.— Hrom sa mu do matere! — to bolo jeho uznanie, keď obzrel hotový domec.Hnevalo ho i to, čo Martin urobil s grošíkmi, ktoré dostal za svoj majetok. Nasilu chcel, aby odkúpil grunt starého korheľa Jána Treskoňa, ktorý chcel ísť do Ameriky, kde ho veru nebolo treba. Pravda bola, že ten grunt bol naozaj lacný, ale zasa ho Martin nechcel kúpiť, ako si jeho tesť myslel, len preto, aby mu protiveň urobil. Martin tie zeme poznal veľmi dobre, a ako hovoril, nechcel ich ani zadarmo.— Je to samá jama a kopec a medzi tým mokraď. Veď je to hotový zadok braňovského chotára. Slnce tam len podvečer fľochne a stratí sa tak rýchlo, ako len môže, lebo ho tam oziaba; vyvážať odtiaľ je hotový kríž, ešte šťastie, že niet ani veľmi čo, lebo sa tam máločo urodí. Kúpte si to pre svojich synov, keď myslíte, že je to taká dobrá kúpa, máte z čoho.A ani ho nekúpil, hoci mu i Marka i matka dohovárali, aby to urobil, už otcovi kvôli. Možno, že by sa potom udobril s ním a že by im niečo pridal, a čo len dve ovce.Najväčšmi pohlo Beloňa, keď videl, čo Martin urobil so svojimi peniazmi.Keď koncom leta pozvážal, najal chlapov za drahé peniaze a s nimi vyklčoval celé to lúčisko na kopci a ohradil na jeseň všetko ovocnými stromkami.Nielen Beloňovci, ale skoro celá dedina sa smiala na ňom. Veď mu to Braňovčania všetko rozkradnú a polámu, už i preto, lebo im bol ako cudzí protivný a navyše chcel byť i múdrejší ako oni. Chudinka Marka si mohla oči vyplakať, čo je to za drak ten jej Martin! Išla zaň len z dôvery k jeho rozumu. Nahovoril jej toľko, ako sa jej videlo, múdrych vecí, že mu verila, ako prorokovi, ale teraz už vidieť, že je to len akýsi pochábeľ.Martin sa len usmieval. Iba to ho mrzelo, že mu tesťovci Marku búrili. I to ich veľmi pohlo, keď videli, ako to ovocie riedko posadil. Mysleli, že tam nebude ani ovocia, ani sena.— No, tomu pán boh raz rozum vzal! — rehotal sa na ňom jeho milý tesť.Braňovčanov mrzelo, keď videli, že na jar ani jeden stromček nebol ani ukradnutý, ani poškodený. Ako to dosiahol proti všeobecnej zlomyseľnosti svojich nových spoluobčanov, bolo veľmi jednoduché. Postavil v novej záhrade búdy pre troch veľkých ovčiackych psov, ktorí i smelému chlapovi nahnali strach, a tak sa nikomu nechcelo kvôli iným niesť svoju kožu na trh.Na jar skoro všetky stromčeky pekne vypučili, lebo boli múdro vysadené človekom, ktorý sa rozumel do veci, do ktorej sa pustil.Niektoré mali i trochu ovocia, čo len na ukážku. A nie div, lebo zem bola pre záhradu ako stvorená, čo dokazoval i bujný vzrast kríkov. Nemal ani straty z pozemku, lebo ho celý preoral a posýpal umelým hnojivom a zasial trávou, ktorá narástla tak bujne, že ju až tri razy skosil. Následok toho bol, že Beloň skoro ochorel od závisti a keď prišiel domov najstarší syn z Košíc, kde slúžil pri vojsku, stále sa s nimi vadil a škriepil, čo to urobil za hlúposť, že dal celý ten kopec Martinovi, hoci on sám bol s výskokom za to, aby ho takým spôsobom vyplatil.Jediná ich nádej bola, že z toho ovocia nebude mať nič, a ak by sa niečo urodilo, že mu ho všetko rozkradnú, napriek psom. Veď so psami sa ľudia ľahko skamarátia, takže ešte oni ukážu, kde je najlepšie. Lenže Martin mal tiež svoj rozum, a keď tretí rok stromy dosť obstojne obrodili, zobral jedného pekného dňa psov na voz, a išiel s nimi bohviekde, a vrátil sa s inými divochmi, ktorí ešte v Braňove nikoho nepoznali, a tak ani priateľstvo s nikým nedržali.Nasledujúci rok si Martin postavil i včelín do záhrady, z čoho mal osoh nielen on, ale i jeho stromy.Zo záhrady mal z roka na rok väčší osoh, hoci i nie bez práce, keďže ovocné stromy vyžadovali opateru, ak mali rodiť, ako sa patrí. Lenže i to je pravda, že v okolitých obciach už poznali jeho ovocie a bili sa oň a dávali mu zaň ceny, o ktorých iní predavači nemali tušenia. K tomu závistliví ľudia ešte preháňali Martinove dôchodky, pričom nebrali do ohľadu, že bez práce nie sú koláče a najmä, že sa to nedá urobiť bez značných výdavkov. Martin mal toľko rozumu, že nikomu nevešal na nos, čo mu záhrada donáša, už i pre financov, lebo podľa zdravej občianskej morálky nepovažoval za hriech ošmeknúť ich, kde sa dalo. On len Marke pošepkal, koľko zarobil, aby si zvýšil u nej svoju hodnotu. Marka musela prisahať na všetko sväté, že to nikomu neprezradí, a najmä nie matke. Marka prisahala, ako keby ju najal a hneď prvé, čo urobila, bolo, že utekala k materi, ktorú zase ona vzala na prísahu, čo tá vďačne urobila, že to mužovi nepošepne. Rozumie sa, že svoj sľub práve tak nezadržala, ako jej dcéra, čím urobila Ondrovi taký zlý deň, aký už dávno nemal. Veď kto to slýchal, vziať za ovocie toľké peniaze! Veď to netreba ani presekávať, ani okopávať!Syn Jano sa i telesne i duševne podal na otca. Hoci nebol práve zlého srdca, ale bol celkom taký prchký, a tak sa v svojej nerozvážnosti s otcom často zrazil. Veru bolo nepokojov u Beloňov pre prchkosť chlapov do sýtosti. Zriedkakedy minul deň bez vady a kriku. Zato u Martinov sa ozýval smiech a spev, čo Beloňa zakaždým pohlo. Vyčítal im to ako ľahtikárstvo, že ich za to musí pánboh potrestať.Martin počítal s tým, že sa Jano musí čím najskôr oženiť a že potom nebude v dome na vydržanie.Jano sa skutočne musel oženiť, lebo veď bez ženy gazdovať nemohol, už i preto nie, lebo mater pomaly ustávala. Našlo sa i podarené dievča, ktoré Beloňovcom v každom ohľade zodpovedalo; šumné, zdravé, poslušné, bohabojné a nie bez majetku. Veru bolo treba pohľadať ešte také dievča, ako bola Katka Bodorovie. Videla sa nielen Janovi, ale i jeho rodičom. A Katka bola i k Janovi i k jeho rodičom ako číry, tečúci med. A tak sa uzhodli, že sa na fašiangy zoberú.Keď na jeseň Martin popredal svoje ovocie, kúpil za čiastku zisku v dedine dobre vysušené drevo na stavbu domu a dal z neho napíliť trámy a dosky. A ako to mal hotové, pustil sa do prístavku k svojmu domu vo dvore. Dal vymurovať peknú pivnicu a na ňu postaviť pohodlnú izbu, komoru, pitvor a kuchynku. Izba mala obloky do záhrady a skoro celý deň svietilo do nej slniečko od západu. Každý sa v tej izbe cítil ako v sláve nebeskej.Beloň sa dopytoval Martina, čo zmýšľa s tým prístavkom; ten mu povedal, že sa mu rodina rozrastá, potrebuje pre seba a pre deti takú izbu. Teraz má na to čas a peniaze, nuž postaví. Ľudia už dávno privykli, že Martin všetko ináč robí ako iní a dali si s tým zázrakom pokoj. Smiali sa mu, ako vždy, hovorili, že pchá peniaze podaromnici do domu, z ktorého nič nemá, keďže by mu v sporiteľni mohli niesť úroky. Pravdaže, hovorili to i ľudia, ktorí sa báli sporiteľne ako čert svätenej vody.I jeho dobrý kamarát, Pavo Kočiar, mu preto robil výčitky. Martin sa len zasmial.— Pavko máš pravdu. Škoda bolo tie groše vyhodiť nemilobohu. Poviem ti pravdu: najviac ma mrzí, keď musím ešte i asekuráciu[1]platiť za to sprosté domisko. A čo to len berú za taký drevený dom. Je to hotové zbojníctvo. Nuž ale čo mám teraz robiť? Podpáliť ho už len nepodpálim. A kôň má štyri nohy a rovnako sa potkne.I tesťovi urobil raz po vôli a dal mu za pravdu. Škrabal sa za uchom: — Veru, otec, máte pravdu. Možno sa mi podarí ten dom niekomu predať. A možno i zarobím na ňom. Postavený je, ako sa patrí.Ale to hovoril, len aby sa otca striasol, lebo mu ani nenapadlo, že by ten dom predal. Vedel dobre, načo sa mu zíde.Prišli fašiangy a Bodorovci urobili druhú svadbu, na ktorej celé dva dni jedli, pili a dobrú chvíľu si robili. Pravdaže, Beloňovci sa tiež preukázali a vystrojili ešte jednu svadbu, ktorou prevýšili Bodorovcov ešte zbytočnejším pitím a jedením.Nuž, ako som povedal, Katrenka bola v každom ohľade podarené stvorenie, a predsa už po nejakých dvoch-troch týždňoch bola pre ňu skoro každý deň vzbura v dome. Inde by to vari ani nebolo bývalo tak zle ako u Beloňov, kde boli dvaja takí náramní chlapi spolu. Každá žena na svete musí, či chce, či nechce, každý deň niečo tak odložiť, že to musí hľadať, lebo nemajúc na šatoch vrecká, nemá to kde vložiť.Jano vyšiel z drevárne a zavolal: — Katka, dones mi nový pílnik zo sypárne.Katka vybehla poslušne z domu na dvor: — A kde je kľúčik od sypárne?— Nuž, veď si pred chvíľou bola tam, ty si ho mala. Už len budeš vedieť, kde si ho dala.— Ja som ho materi dala, keď som utekala do stajne, lebo býk nepokojne hrkal reťazou a ja som si myslela, že sa do nej zaplietol.Jano vošiel k matke do kuchyne: — Mamo, dajte mi kľúč od sypárne.Matka odpovedala, ako veľmi urazená osoba: — Nuž či ja viem kde je? Veď ani neviem, kedy som ho videla. Opýtaj sa Katky.— Katka, mater ani nevie, kedy videla ten kľúč. Už si ho len ty musela kdesi zapoverušiť.Jano a Katka sa dali do hľadania kľúča. Keď ho hľadali asi pol hodiny, začal Jano stobohovať, najprv na kľúč, potom na Katku. Bolo to moc od neho, že sa hneď do nej nepustil, lebo ho veľmi poďkalo, aby to urobil. Ale predsa ju len mal rád, a tak ho tá láska trochu hatila v nadávaní. Napokon bolo toho hľadania primoc, a tak musel povedať svoju mienku.Katka sa bránila, ako vedela. Nadávala Janovi tiež, lebo veď on bol príčina všetkého, keďže zle uviazal býka. Koniec bol, že začala žalostne nariekať, na čo jej Jano ešte väčšmi nadával. Na ten harmatanec prišiel otec, starý Beloň. Ten mal Katku rád, lebo sa mu videla a lichotila sa mu a hľadala jeho dobrú vôľu. Keď počul, ako s ňou Jano surovo zachádza, dlho nerozmýšľal, ale sa pustil doňho.— Veď ty nie si tej osoby hoden. Veď by poriadny človek tak ani s besným psom nezachádzal, ako ty s tou ženou narábaš! Veď je to strach a hrôza!— Ňaníčko môj drahý, tak zaobchodím s ním, ako s maľovaným vajcom a on ide do mňa ako zbojník, ktorý sedemdesiatsedem dedín vypálil! Ja takto nedám so sebou narábať, ja pôjdem domov, mám sa kde podieť.— Pre mňa choď do pekla horúceho a trať tam kľúče a čo ti do rúk príde. Nikdy som takú hlúpu babu nevidel! — jedoval sa Jano.— A vy, ňaňo, držte tiež jazyk za zubami, lebo sa vám môže tiež zle povodiť!Katka odbehla do stajne, kde mala hneď ísť hľadať ten nešťastný kľúč, keby bola rozumom pohla. Tam ležal na poličke pri samých dverách, mal jej do očí skočiť, keď vošla. Vyšla s ním von ku chlapom, ktorí stáli proti sebe, ako kohúti, len sa do bitky pustiť. Na šťastie ich Katka svojou radostnou zvesťou uchlácholila.Ono to bolo tak, že keď otec niečo hľadal, čo Katka niekde pohodila, on jej nadával, a Jano ju zastával, a zasa, keď Jano hľadal, otec ju zastával. Či tak, či onak, vada musela byť.Keďže nebolo dňa, že by Katka nebola niečo súrne potrebné stratila, nálada v dome bola napnutá. Okrem straty sa pridala ešte nejaká maličkosť, ktorá ani nestála za reč, a už bol medzi Janom a otcom boj, ktorý by sa bol často i bitkou skončil, keby ženy tomu neboli bránili z celej sily.Jedného dňa starý uložil do Roľníckej pokladnice niekoľko tisíc korún, ktoré dostal za voly a dal Katke knižočku, aby ju vložila do kasničky, kde ju starý vždy držiaval. Katka išla práve po drevo s košíkom a otec jej hodil knižku doň. Katka pravda, zabudla na ňu. Popoludní mu zišlo na um a pýtal sa jej, kde ju položila. Katka najprv myslela, že celkom iste musí byť v kasničke, kde vždy býva, a keď tam nebola, pomyslela si, že iste bude niekde v drevárni. Knižočky v drevárni nebolo, mohli ju hľadať ako ihlu v sene, a Beloň začal milej Katke nemilosrdne nadávať. Jano sám pokladal Katkino previnenie za pomerne vážne, veď v tej knižočke bolo zapísaných vyše sedemdesiattisíc korún a Beloňovoi skoro tak hľadeli na tú vec, ako keby sa boli peniaze samy stratili.Otcovo nadávanie Katke Jano ešte len preniesol, ale keď ju začal socať, takže spadla na kolená a ukrutne nariekala, bolo mu toho primoc a chytil milého otca za prsia a hodil ho o skriňu, že, ako sa hovorí, všetky kosti v ňom sprašťali. Hoci sa to len hovorí. Beloň sa len tak nedal a vytresol drahému synovi niekoľko zaúch, ktoré tiež stáli za to. Jano zauchá statočne vrátil. Parom vie, čo by sa bolo stalo, keby Katka nebola utekala do Martinovie obloka a kričala na ratu.Martin preskočil cez plot ako nejaký šarvanec a utekal do Beloňov, kričiac na ratu z celej sily. Keď vošiel do izby a zazrel, ako sa otec so synom držia za hrdlá, kričal: — Rata, ľudia, horí-í!Martinov krik znel tak postrašene, že sa všetci zľakli, a tak sa tí zúrivci pustili.— Kde horí? — skočili naň všetci.— Ale nuž tu u vás, blkom! Do hroma, ľudia, majteže rozum!Jeden na druhého vyrozprávali Martinovi, čo sa stalo a ako Katka zasa stratila vkladnú knižku a ako sa preto tí dvaja schlpili.Martin sa podozvedal, čo a ako sa to stalo, a šiel rovno do kuchyne a tam vyhádzal drevo z košíka a doniesol knižku a hodil ju na stôl.— Ľudia boží, keby ste vy len raz rozumom pohli a nie hneď jazykom a päsťami! Či je to ozaj taká ťažká robota trochu drgnúť rozumom? V tých vašich hlavách musíte mať ktorési háky popustené. Ale vám je darmo hovoriť. Inakší vy už raz nebudete.Beloňovci sa nevedeli znášať pod jednou strechou. Boli tam stále nepokoje, ktoré ženy s ťažkou biedou vyrovnávali. Koniec bol, že sa po jednej väčšej pračke starí Beloňovci presťahovali do domu, ktorý Martin pristavil k svojmu. Keby ho nebolo bývalo, boli by sa ďalej krtušili, kým by prípadne neboli nejaké veľké nešťastie zapríčinili.Pravda, keď sa prenášali, Beloň prisahal, že on na tom vyhnanci vo dvore bývať nebude. Že si on postaví svoj dom hneď a hneď. Ale keď tam poboli niekoľko dní, zdalo sa im tam tak útulne, že prestali myslieť na novú stavbu.Koniec bol, že sa Beloňovci i s Martinom celkom vyrovnali. Tesť napravil krivdu, ktorú deľbou Martinovi urobil a tento prepustil Janovi polovicu záhrady, za ktorou mu tak duša pišťala. Jano jednako nemal z nej veľký úžitok, lebo sa mu nechcelo s ňou tak trápiť ako Martinovi. Jeho polovica za niekoľko rokov spustla.Martin vychoval veľkú rodinu, ktorú celú zaopatril. Dve dcéry a syna dal vyučiť, dcéry za učiteľky a syna za lekára, ostatným každému nechal slušné gazdovstvo a murované domy a poriadne vedľajšie stavby.Čo ako, nie je len tak ľahko na tomto svete žiť.Lebo dr. Jozef Skalák sa udal na otca a rád i mnoho rozmýšľal, možno až primoc a bol i veľmi dobrý človek, a predsa pre samú múdrosť a mnohé rozmýšľanie mal viac ťažkostí ako nejeden hlupák.[1]asekurácia— (zast.) poistenie	Nadasi-Jege_Martin-Skalak.html.txt
Stará rozprávkaV zimný, dlhý večer sedel som pri matke, ktorá dovršovala hodvábny, sobášny oblek pre srbské dievča. Brat spal. Otec — keďže mu zle išlo remeslo — ešte v jeseň odišiel ďaleko do Sriemu a tam v Binguli dostal miesto výpomocného učiteľa. Ako švagor nebohého kulpínskeho farára Kolényiho mal príležitosť počuť, čítať a od jeho piatich synov študentov sa aj poučiť.Pri matke sediac, bol som za krátky čas hotový s učením; nemajúc inej práce, čistil som „puclíkom“ nahorený knôt smutne tlejúcej lojovej sviečky, alebo som na tenké drôtiky sklenené pátriky zbieral, z ktorých matka robila ozdobu na hlavu srbským dievčencom. Tieto ozdoby nám okrem peňazí i chlieb prinášali. Mojou prácou bolo „kopfpuce“ roznášať v obci a po susedných srbských obciach: Starej Šove, Starom Kýre a do odľahlého Sentivánu. Dobre pamätám, že som sa neraz vyplakal na ceste pod ťarchou jedného väčšieho alebo dvoch menších pecníkov chleba. Matka ma zavše tešila, že ak sme teraz aj chudobní, príde čas, keď sa budeme dobre mať, keď ma dajú do škôl a zo mňa sa stane veľký a bohatý pán. Takýmito nádejami mi zotierala z čela pot a z očí slzy; vzbudzujúc vo mne ctižiadosť, vzbudzovala vôľu a slabé, neotužené sily k práci. Môj brat bol neposlušný nezbeda. Keď ho matka i prinútila v niečom mi pomôcť, koniec toho bolo, že ma ako mladší vybil, preto som radšej sám konal naloženú mi prácu. Odmena za moju prácu boli rozprávky, ktoré mi matka po večeroch rozprávala. V spomenutý večer, keď matka po vyspievaní niekoľkých nábožných piesní — svetské som ju nikdy nepočul spievať — zamlkla, žiadalo sa mojej mladej, rojčivej duši počuť rozprávku. Preto som prosil, aby mi niečo rozprávala. Matkine rozprávky neboli naše milé prostonárodné, tie som si sám prečitoval, ale zo života čerpané. Matka mi začala rozprávať bez toho, že by bola oči odtrhla od práce.— Boli raz chudobní rodičia — takí ako my — a mali viacero detí. Najstarší Janko sa dobre učil a o krátky čas mal skončiť dedinskú školu. Jeho učiteľ videl, že chlapec je usilovný a má vlohy k učeniu. Toto oznámil rodičom a radil im, aby ho dali do škôl. Títo sa vyhovárali na svoju chudobu, preto sa učiteľ obrátil na miestneho mladého farára a požiadal ho o radu, ako by Jankovi umožnili vyštudovať. Dobrák farár po krátkom premýšľaní sa odhodlal, že chlapca k sebe vezme a pripraví ho na skúšky z nižších gymnaziálnych tried.Rodičia vďačne dali Janka farárovi. Chlapec sa pilne učil a v slobodných hodinách posluhoval, pracoval po dvore a v záhrade. Skúšky ku všeobecnej spokojnosti každoročne výborne skladal. V piatej triede ho prijali za posluhu v alumneu — v ústave, v ktorom chudobní žiaci dostávali lacno, za pol ceny, alebo i celkom bezplatne stravu. Šatstvo a obuv mu posielali rodičia. Horko-ťažko zložil skúšku dospelosti. S výtečným svedectvom, s plnou hlavou vedy a s peniazmi, ktoré dostal ako odmenu za pilnosť, s dobrou, veselou mysľou vstúpil do chudobného rodičovského domu.Janko cez prázdniny trávil čas u svojich dobrodincov, farára a učiteľa. Prvý bez vedomia Jankovho porobil kroky u akademického učbárskeho zboru v meste P., aby Janka bezplatne prijali na bohoslovie. Prisľúbili mu to, a Jankovi ako výtečnému žiakovi zabezpečili najvýnosnejšie štipendium. Učiteľ nezaostal za farárom, a tiež vopred pracoval u priateľa v Prahe na tom, aby Janka prijali na tamojšiu univerzitu za medika a podporovali. Stalo sa podľa žiadosti učiteľovej.Títo dobrí ľudia najprv skúmali Janka, k akému životnému povolaniu by mal náklonnosť. Janko dobre vedel z narážok jedného i druhého, čo si želajú, aby sa z neho stalo, ale nechcel ani jedného uraziť, preto im vyhýbavo odpovedal. Prázdniny sa chýlili ku koncu. Raz boli všetci traja na prechádzke. Farár trochu pozastal a uprene hľadiac Jankovi do očí, preriekol:— Janko, prázdniny sa už končia. Už som všetko možné vykonal, aby ťa prijali na bohoslovie v P. Mám už všetko v rukách, pôjdeš sa za kňaza učiť?Janko nemal kedy odpovedať, lebo ho učiteľ predbehol, rieknuc:— Odpusťte, pán farár, poznám Jankovu povahu, on nie je súci za kňaza, z neho bude dobrý lekár, a preto som i ja kroky porobil, žeby bol v Prahe prijatý za medika. I ja mám už všetko prisľúbené…Dobrodincovia sa dali do tuhej hádky, čo sa pre Janka lepšie hodí. Žiarlivosť vyznievala z ich rečí, obaja mu chceli dobre urobiť a nech ich Janko nepretrhne, boli by sa zaiste aj povadili a pohnevali. Janko ticho a odhodlane riekol:— Som vám veľmi povďačný obidvom, páni moji, že sa otcovsky staráte o moju budúcnosť. Musím vám však úprimne riecť, že ani k jednému z uvedených povolaní necítim v sebe náklonnosť, — a obšírne im dokazoval, prečo sa chce venovať právnictvu. Dodal i to, že sa bude usilovať z vlastnej práce vyštudovať, bude učiť panské deti alebo si nájde prácu v pravotárskej kancelárii.Farár i učiteľ boli prekvapení Jankovým vyznaním a teraz už zmierení mu dokazovali, prečo byť advokátom nie je pre neho. Už vraj nedbajú, či si zvolí medicínu a či teológiu, len nie právnictvo.Janko zostal pri svojom, dôvodiac, že sú nášmu národu i takí ľudia potrební, ktorí sa svedomite starajú o práva i hmotné záležitosti ľudu.V septembri sa Janko zapísal na právnickú akadémiu v P. Dostal deti vyučovať za päť zlatých mesačne, čo mu stačilo na byt. Na odev a obuv si zarábal odpisovaním pravotárskych listín. Stravu, obed a večeru dostal bezplatne v alumneu ako senior, ktorý tam udržuje poriadok a modlí sa pred jedením i po ňom.Nemravným lumpačkám svojich spolužiakov sa vyhýbal, preto títo hľadeli na neho spol pleca a za nič ho nemali. Keď však učbári začali Janka všade vyznačovať i tým, že si ho na prechádzky so sebou brali, hovoriac a dišputujúc s ním o vážnych predmetoch už v druhom semestri, začali si ho všímať a vyhľadávali aj jeho priateľstvo. Janko sa neučil len pred samými skúškami, ako to robila väčšina, ale navštevoval prednášky, tie si usilovne značil a o nich rozmýšľal, čítajúc aj diela právnické z obsažnej knižnice. O tomto sa dozvedeli nielen jeho profesori, ale aj kolegovia. Preto nadutým právnikom začal chudobne oblečený Janko imponovať.V druhom ročníku Jankovi kolegovia, nehľadiac na jeho chudobu, vyhľadávali jeho spoločnosť a chodili s ním do mestskej záhrady, kde mávala dostaveníčko inteligencia mesta. Tu rozoberal Janko ťažšie predmety svojim spolužiakom, kým iní dvorili pekným dievčencom. I Janko mal srdce, i jemu sa páčili pekné dievčence, ale jeho chudoba mu zabraňovala dvoriť im.Bolo v nedeľu popoludní, koncom mája. Povetrie bolo presýtené vôňou. Starší, mladší plnou hruďou sali do seba svieži vzduch. Všetko bolo veselo naladené.Skupina, v ktorej bol aj Janko, stála na bočnom chodníku a pozerala na mimoidúcich. Zjavilo sa odrazu samotné dievča; všeobecne sa hovorilo, že je prvá krásavica v meste. Bola to jediná dcéra najučenejšieho advokáta kriminalistu. Advokát Trnka si vlastnou prácou nadobudol nielen značný majetok, ale i chýr dobrého pravotára. Mal i troch pomocníkov, a každý právnik sa za šťastného považoval, keď sa k nemu mohol dostať.Keď pekná, šestnásťročná Oľga prešla pred nimi, všetci ako na povel sa jej poklonili. Potom hľadeli za jej strojnou postavou.— Vieš, Janko, čo ti chcem navrhnúť? — oslovil Janka bohatý právnik. — Ja sa ti mojím čestným slovom zaväzujem, že ak tu verejne toto dievča bozkáš, zabezpečím ťa peniazmi, kým neskončíš štúdiá…— Ale Karol, si ty len chrapúň, keď ako právnik žiadaš od chudobného Janka také niečo, čo mu môže budúcnosť zničiť. Veď je to i proti mravom i proti zákonom, — karhal navrhovateľa rozvážny Vilo.— To je jeho vec, či chce a ako to chce urobiť, — poznamenal Karol.Janko sa zamyslel a potom podávajúc ruku Karolovi, riekol:— Ak to urobím, splníš sľub? Daj na to ruku, — a Jankove oči sa zajagali pri myšlienke, že ak sa mu to podarí, bude si žiť bezstarostne a venuje svoj čas len učeniu.Karol mu podal ruku a pred svedkami ustálili podmienky. Janko si tiež vyžiadal, že celá spoločnosť sa smie len z úkrytu naň pozerať.Ticho a dôstojne kráčal oproti vracajúcemu sa dievčaťu. Srdce mu skoro z hrude vyskočilo. Nič netušiacemu dievčaťu sa hlboko uklonil a pozdraviac sa, trhane a rozčúlene ho oslovil:— Ctená slečna, mám k vám prosbu, dovoľte, aby som vás sprevádzal.— Nech sa páči, — riekla Oľga a nesmelo pozrela na Janka.— Ďakujem… Som Janko Drieň, právnik. Som syn chudobných rodičov a ako taký nemám rodičovskej podpory. Biedne živorím, čo môžete i na mojom zovňajšku spozorovať. Teraz sa mi naskytla príležitosť pomoc prijať a tak bezstarostne sa oddať učeniu. Vy ste tá, ktorá mi tu môžete pomôcť.— Ak to odo mňa závisí, vďačne vám pomôžem. Chcete azda, aby som vás oteckovi do kancelárie odporúčala? — a dievča spokojne hľadelo svojimi peknými nezábudkovými očami do Jankových čiernych očí.— Nejde o to, slečna, ale… — a Janko v krátkosti vyrozprával, za akých podmienok mu sľúbil jeden kolega, že ho bude podporovať.Dievča sprvu obledlo, potom sa začervenalo a urazene rieklo:— Pane, ako sa opovažujete odo mňa také niečo žiadať? Čo povedia moji rodičia, čo povie na to svet?— Poznám šľachetné srdcia vašich rodičov, veď oni nejedného hladného nakŕmia, nahého oblečú a vôbec každému biednemu pomôžu. Oni by vám to ani nezazlievali. Spomenuli ste svet. Tomu nikto nikdy neuhovie. Keby sa dnes pravda božia na zemi zjavila, svet by ju znova ukrižoval. Tá pravda i to hlásala: „Kto môže dobre robiť a nerobí, hriech činí.“ Ak sa mi dovolíte tu bozkať, urobíte šľachetný čin. Potom, prosím vás, oznámte to svojim rodičom a ja sa podrobím akejkoľvek pokute i súdu, ktorý ma, viem, neodsúdi, lebo čestne zmýšľam…Dievča odhodlane zastalo. Pozrelo Jankovi priamo do očí, naklonilo peknú hlavičku, nadložilo svoje ružové líce a Janko ju rýchle bozkal. Oľga podala mu ruku a rozčúlene riekla:— Urobila som to ako kresťanka. Rodičov odprosím a svet nech hovorí, čo chce… Zbohom!Janko trasúcu sa ruku dievčaťa bozkal a skoro nezrozumiteľne šeptal:— Ďakujem vám slečna! — v jeho očiach sa sperlili slzy vďaky, v ktorých sa dievča zhliadlo ako v krištáľovom zrkadle. Dievča sa splašilo ako splašená srnka.Janka jeho druhovia hlučne privítali. Všetci mu tisli ruku a blahoželali. Vilo poznamenal:— Drž sa, svrčku, už si v hrsti! Janko, teraz sa chystaj i na to najhoršie. Dievča má otca najzbehlejšieho kriminalistu, a ten urobí všetko možné, aby ťa potrestal!— Ako boh dá, — ticho, s vyjasneným čelom hovoril Janko, — ak ma zatvoria, nemusí Karol na mňa troviť… Potom, zaviažuc všetkých čestným slovom, že nikomu nevyzradia, čo videli a čo im povie, dopodrobna im vyrozprával, ako si vydobyl bozk od Oľgy.— Ja som bol truľo, keď som ti to navrhol. Radšej som ju sám mal bozkať, — povedal namrzený Karol, aj keď vedel, že to nemohol a nesmel urobiť. — Od dneska budeš bývať so mnou, ošatím ťa od hlavy do päty, aby si mi bol poriadnejší, keď sa s Oľgou stretneš.Veselá spoločnosť, prv ako by sa bola rozišla, pobrala sa na pohár piva. Janko prvý raz v živote sadol si za krčmársky stôl a prvý pohár piva vypil.*Keď Oľga prišla domov, zdôverila sa matke. Matka ju tešila a zotierajúc jej slzy, hovorila:— Dieťa moje, vyrozprávaj to aj oteckovi. Ako ho ja poznám, keď sa presvedčí, že mladík v čestnom úmysle požiadal ťa o bozk, istotne odpustí i tebe i jemu…Oľga po večeri najprv otca vybozkávala a potom mu vyrozprávala, čo vykonala, prosiac ho o odpustenie.— Len vtedy ti odpustím, keď vec vyšetrím, — hovoril otec vážne, — a presvedčím sa, že to nebolo zneuctenie našej rodiny.O niekoľko dní si dal k sebe zavolať Karola. Prijal ho prívetivo a poprosil ho, aby mu povedal, kto je a aký je Janko a z akého úmyslu navrhol Jankovi jeho dcéru bozkať.Karol vychválil Janka do neba, najmä jeho mravné chovanie a usilovnosť. Ostatne o tom sa môže pán doktor dozvedieť od samých učbárov. Prezradil mu, že je to syn chudobných rodičov a že mu je otec remeselníkom. Na ostatnú otázku mu bolo najťažšie odpovedať, ale aj tu si pomohol:— Návrh, aby môj druh bozkal vašu dcéru, učinil som zo samopaše, zo žartu. Môj kolega to urobil, keď som mu sľúbil, že mu budem pomáhať na štúdiách. Dnes už na moje trovy študuje a je veľmi šťastný, že sa môže bezstarostne učeniu oddať. Odpustite nám obom, pán doktor, bol to len žart, ktorý sa dobre skončil.— Ďakujem, mladý priateľ. Nezmieňte sa o našom rozhovore pred vaším druhom.Oľgin otec dostal veľmi priaznivé svedectvo od učbárov o Jankovi. Tohoto si dal zavolať o pár dní, v nedeľu predpoludním k sebe do kancelárie.Janko zronený kráčal, nevediac si ani predstaviť, ako ho pravotár prijme. Nevedel ani, ako sa má za svoj čin zodpovedať pred prísnym mužom i otcom. Zamyslene vstúpil pod pravotárovu bránu. Oľga práve zo schodov schodila a zapáliac sa podala Jankovi ruku:— Len smelo…! Otecko má zlaté srdce. Zbohom!Janko si zhlboka vydýchol a zaklopúc na dvere, vošiel do kancelárie. Predstavil sa.Pravotár začal hovoriť bez okolkov:— Pán právnik, myslím, že tušíte, prečo som vás dal k sebe pozvať. Ako otec dievčaťa sa vás pýtam, ako ste sa opovážili verejne moju dcéru bozkať?— To som urobil s dovolením vašej slečny dcéry. Týmto, azda pre pochopu ľudí neslušným činom, som chcel koniec urobiť mojej núdzi. — A tu úprimne vyrozprával, za akých okolností dosiaľ študoval. Potom spomenul návrh svojho druha Karola a doložil: — Nejdem sa však na nikoho vyhovárať, lebo som to nevykonal z nečestného úmyslu. Verte mi, že by som bol radšej hladom zahynul, akoby som bol vašu dobrosrdečnú dcéru zneuctil. Prosím v mene ľudskosti za odpustenie, ak vám je to možné. Ak nie, podrobím sa akémukoľvek súdu…— Celé mesto o tom už rozpráva. Nechcem byť horší od mojej dcéry. Oddnes vás prijímam do mojej kancelárie so začiatočným platom 25 zlatých. Stravu budete mať v mojom dome, len byt nech vám ten váš pokušiteľ dá, aby nasucho neprešiel a za svoju samopaš nech platí.Do kancelárie vstúpila Oľga a riekla:— Milý otecko, nech sa ti ľúbi obedovať.— Odteraz bude aj pán Drieň u nás jedávať. Preto, dieťa moje, aj jeho volaj k obedu.Oľga láskyplne pozrela na otca a Jankovi milo pozrela do očí.Oľga si zvykla otca bozkávať, ale dnes sa mu toľko bozkov dostalo po obede od nej, že trochu mrzuto ju odtisol a povedal:— Ale, dieťa, už je toho dosť…! Pánovi Drieňovi som odpustil, ale tebe ešte nie… Prosím ťa, nepýtaj sa ma, kedy ti odpustím. To potom budeš počuť.Janko doma vyobjímal a vybozkával Karola, ďakujúc mu, že ho zo žartu urobil šťastným.— Janko môj, teba ešte len teraz šťastie čaká, — a pozrel mu významne do očí.Tých pár rokov, v priebehu ktorých sa Janko stal pravotárom, rýchle odletelo. Janko statočne a svedomite konal svoju prácu a zastupoval svojho principála, ktorý sa so všetkým naňho spoľahol.Oľga vyrástla v krásnu pannu. Jankov bozk — na prechádzke obdržaný — ju stále na tom jednom líci pálil, a neprestal ju páliť len potom, keď jej Janko lásku vyznal a bozkal ju aj na líce druhé. Obe líca stáli potom v súvahe, ako sa účtovníci o tom vyslovujú.Pravotár Trnka pred zasnúbením svojej milej dcéry Oľgy vážne jej povedal:— Dieťa moje, už teraz mi nič nestojí v ceste, aby som ti neodpustil ako otec previnenie, že si sa dala bozkať Jankovi. To ti teraz odpúšťam a žiadam od tvojho budúceho muža, aby ti i on tak vďačne odpúšťal chyby, ako ja. Boh vás žehnaj…Oľga, vybozkávajúc si otca, žartovne riekla:— Otecko, máš zlaté srdce. Stŕpam, že ťa v budúcnosti nebudem domŕzať svojimi bozkami…A tak sa stalo, čo sa muselo stať. Oľga sa stala šťastnou ženou ešte šťastnejšieho Janka, ktorého tesť prijal za druha a, neskoršie, keď sa utiahol na odpočinok, odovzdal mu celú kanceláriu.Janko často navštevoval svojich rodičov, ktorých aj hmotne podporoval a ktorým aj Oľga, ako nevesta, zo srdca všetko dopriala. Raz, keď bol na návšteve u svojich dobrodincov, farára a učiteľa, svoju Oľgu im takto predstavil:— Moja milá žienka bozkom vydobytá… — a vyrozprával pri veselej nálade udalosť s tým bozkom.Sedliačky obdivovali drahé čierne šaty na Jankovej žene a prvá suseda sa Janka spýtala:— A malého Janka nemáte?— Ak bude božia vôľa, budeme mať aj malého Janka.No vidíš, Berci môj, aj chudobné deti sa môžu vyučiť. Či by si nemal vôľu chodiť do škôl?V mojej detskej fantázii som si už predstavil, ako sa budem učiť, akým budem veľkým pánom, aj moja žena bude mať čierne hodvábne šaty a ak budem mať syna, bude sa volať Janko. Všetko sa mi splnilo, až na to, že som sa nestal „veľkým pánom“, ale len obyčajným dedinským učiteľom.	Martis_Stara-rozpravka.html.txt
Fako Ďura KotúlkuČrtaEva Kotúlková natešená vystrájala si muža do jarmoku.„A už len dobre kúp!“ nakladala mu, hojne mastiac mu vlasy lojovým škvarkom, aby bol, ako sa patrí. „Nech je koníček pekný, spôsobný, aby sme sa zaňho nezahanbili. Ale nech je nie drahý!“ doložila výstražne, čo Ďurovi mohlo znieť ako hrozba. „Najviac ak dáš štrnásť-pätnásť zlatých. Veď keby aj nebol veľmi vykŕmený — nič nerobí: ovsa máme dosť, popravíme ho.“„Veru tak!“ prízvukoval Ďuro, a keď ho Eva ešte upomenula, aby pravou nohou vykročil z domu, pohol sa na cestu.Po jeho odchode Eva bežala k hornej i k dolnej susede pochváliť sa, že jej Ďuro šiel kúpiť koňa. Potom zašla si ku kmotre a ešte ku dvom-trom tetkám — a o poludní už celá dedina vedela, že Kotúlkovci budú mať koňa. Eva už i to rozprávala, aký bude: pekný, tučný, červenej srsti. Nôžky bude mať ako struny a do skoku — „ako oheň“!Ale veru keď večer Kotúlka veselý, rozjarený priviedol koňa, Eva razom spadla z neba svojich predstáv. Milý Fako, ktorého Kotúlka priviedol, nebol červený, ale akejsi neistej farby. Ani nebol tučný, ale vychudnutý, až mu kosti vyčnievali. Na ľavej strane krku mal hodnú odreninu, a čo viac, hodne napádal na prednú nohu. Kotúlka hrdo rozkladal, že ho kúpil „iba“ za pätnásť zlatých, ale Eva len-len že nezaťala sa obom do štice — totiž Fakovi a Ďurovi.„Kde si len podel rozum, človeče!“ letela do svojho ináč milého Ďura, „za takú kožku dať pätnásť zlatých!“„No, a kosti nič?“ ohlásil sa Ďuro tak spokojne, akoby išlo o výhru z lutrie, ktorú práve zhrnul do vrecka.„Kosti, kosti!“ odvrávala Eva zlostne; „čo tam po kostiach, keď mäsa ani za vrabca.“Kotúlka poklepal si ukazovákom na čelo a usmial sa. „No, to je už pravda: dlhé vlasy, krátky rozum. Hneváš sa, že som kúpil koňa s kožou a kosťami: a čo, keby som bol kúpil koňa bez kostí? Keby mal samé mäso a nôh nič, ako by som ťa na ňom zaviezol do mesta, haáá? A vieš: v meste je i ten rozóliš onakvejší ako toť u Mojžiša…“„No, ty si predsa len múdry človek,“ povedala Eva s vyjasnenou tvárou, lebo reč o vozbe do mesta zmierila ju s niektorými nedostatkami Fakovej krásy. „Nuž a keď si už toho koníka kúpil, azda nezaškodí, keby sme išli oprobovať, ako pôjde. Vieš: v Orechovom budú v nedeľu hody, nuž kmotra hovorila, že by rada ta k sestre, a vraj i my by sme mohli ísť. Hoviadku ten kúsok cesty neškodí, no a patrí sa, aby sme sa oproti kmotrovcom učlovečili. A vieš, u Strnádkov varievajú hriate s cukrom a starým sadlom — až sa tak ťahá.“„No, ja nedbám,“ prerušil Kotúlka svoju Evu, pregĺgajúc sliny, čo sa mu pri spomienke hriateho zbehli v ústach; „len sa schystajte, veď vás ja zaveziem. Ale, vieš, Fako nemusel mať kdesi veľmi chýrne zimovisko, nuž musíme mu trochu lepšie pohadzovať, azda sa ešte dotiaľ popraví. Lebo ľahko by sa človek na prespolí zahanbil— nuž a keď sa nemusí…“Eva radostne prisvedčila a ochotne bežala pribrať ešte za mierku ovsa.Celý týždeň mal sa Fako, akoby sám bol na hodoch. Kotúlka nosil mu ovos, čo žena videla, a i potajomne mu prisýpal, no a Eva tiež neskupánila. Len aby Fako bol čím jarejší do skoku, keď ich povezie do Orechového na hody. Chceli ako zázrakom za týždeň premeniť Faku na pekného tučného koníka. A naozaj, už za štyri dni priviedli to s ním natoľko, že ho už nemuseli biť hrubším koncom bičiska, keď chceli, aby Fako prešiel ku studni, ku válovu. Bolo ho treba len trochu pozatínať bičom — už šiel.„No, bude čosi!“ potešil sa Kotúlka. „Počkaj, žena, ani sa nenazdáš, taký koník bude z neho, až radosť!“„Ale kuľhá — ohava!“ odľahčila si Eva.„Kuľhá! kuľhá!“ odvrával Kotúlka. „Veď on vykuľhá, nech len príde čas. Bol zakovaný, nuž a to nejde tak ľahko, ako by si si myslela. To drží koňa ako — nehodno primeriavať — starú babu kašeľ. Ale napokon predsa popustí.“Eva zazrela bokom na Faku a vošla do pitvora, v duchu veriac sa, že radšej ostane doma, ako ísť na hody na krivom koni.Ale v nedeľu predsa schystala sa a spolu s kmotrovci sadla na drabinovec, ktorý Kotúlka deň predtým dokonale nakolomažil, aby to šlo len ľahko. Kotúlka sadol si široko na sedisko, opraty vzal do pravej ruky, ľavou posotil klobúk do tyla, zaťal Faka bičom a — šli. Kmotra sa vopred chválila, že povezú sa do Orechového na hody, a že sú Luskovičania hrozne zvedaví, na ulici bolo plno ľudu. Fako vykračoval si vážne, noha za nohou, ani sa neobzerajúc z boka na bok — ale čože, keď pri každom kroku, napádajúc na nohu, kývol hlavou k zemi. Zbehnutí zvedavci smiali sa ako na nájom. Eva ozelenela, kmotra sa zapálila, kmotor sa nepokojne hniezdil na sedisku. Na šťastie Kotúlka trafil zaťať Fakovi na citlivé miesto, medzi uši — ten pustil sa do zúfalého behu. A možno, že sa mu to zaľúbilo, lebo už potom vykračoval si dosť bystro, že i Eva začala láskavejšie pozerať naň, a keď dochádzali k Orechovému, nezdržala sa, aby ho nepochválila.„No, čo hovorím?“ hrdo sa vztýčil Kotúlka. „Však som povedal: popraví sa, nech si len trochu vypočinie.“„Však takto parsún, ten ho má, ako patrí,“ ohlásil sa kmotor. „Len keby tej odreniny nemal tamto na krku!“„No, čo len to!“ povedala Eva, „sčeše sa mu hriva na jednu stranu a je zakrytá. Keby len tá noha…“Ako na vyvrátenie hany, Fako pustil sa do behu. Bolo dolu vrchom, voz šiel ani po masle. Eva sa usmievala.„No, lacný bol!“ rozjaril sa Kotúlka, posotiac si klobúk do tyla, „nepreplatil som, nech je, ako chce.“„Veru nie,“ prisviedčal kmotor; „neublížim svojej duši, keď rečiem: dvadsať zlatých je hoden! Toľko stojí otcu-materi…“A v najlepšej nálade vtiahli do Orechového.U Strnádkov prijali ich, ako patrí, voviedli do izby, usadili za stôl. Len Kotúlka zostal ešte vonku, aby Fakovi pohodil kúsok sena. Nevypriahol ho — len tak pri oji nech si zažerie trochu. Aby Strnádkovci nemysleli, že sa chcú usalašiť na dlho. Ani do dvora ho nedal, nechal ho na ulici. Aspoň ho bude mať na očiach.Kotúlková neprepínala, keď chválila, aké hriate varia u Strnádkov. Sladké, samý cukor, až sa tak ťahá, no a sadlo v ňom voňavé, ozaj staré, vraj trojročné. A veľa! Môže to hriate na chlieb natierať, nech ho len trochu nechá postáť. Veru, keď Strnádkovci hriate varia, celá dedina rozvoniava sťa nejaký voňavkársky krám.Strnádková zvŕta sa po izbe. Ani nevie, čím by si hostí uctila. Z pitvora už tuho zaváňajú klobásy. Sú dobré, vyschnuté: veď viseli od Lucie v „pekelci“. Teraz udrie na dve-tri vajcia. Znak, že sú hostia milo videní, keď im „napražia“. Kým sa to schystá, zatiaľ núka hostí syrovou homôlkou, v mlieku rozpustenou. Natierajú si ju na „mrvinky“ a zapíjajú hriatym s cukrom a starým sadlom. Hja, veď sú u Strnádkov! Tí vedia uctiť!Pred večerom rozpomenul sa Kotúlka na svojho premilého Faku a vyšiel ho napojiť. Vypriahol ho a vedie ho ku studni k válovu. Kotúlka je veľmi veselý, ale sa akosi nevyzná vo dvore. Všetko zdá sa mu akosi pomiešané v ňom. A i na ulici! Toť pri plote akési tyčky, žrde a hen — aha! to je oje z jeho voza. Priviazal Faku oň a vošiel dnu.Zobrali sa, už bolo celkom tma, ale veselí, rozjarení. Strnádková vyprevadila ich až predo dvere, ale Strnádka zostal v izbe. Chcel i on, ale hlava mu ovisla na roh stola ako nalomená makovica. Kmotrovci a Eva už sedia na voze. Kotúlka hľadá opraty a horko-ťažko štverá sa hore. No, chvalabohu, už sedí! Posotil klobúk do tyla a zamával bičom. „No, Fako!“ čosi ho drglo do boku. Aha, už sa hýbu! Kmotor ešte raz kričí „zbohom!“, kmotra melie čosi dve na tri, Eva ľapoce, že voz ide akosi dookola…Kotúlka sklonil hlavu na prsia a zažmúril oči.„Híí, nech som dobrý, veď stojíme!“ zvolal kmotor, ktorému sa po hodnej chvíli trochu rozjasnilo pred očami. „Pán kmotor, kde máte Faku?“„Nuž tam, kde má byť: pri oji!“ odsekol Kotúlka v polosne.„A veru, kmotre, tam ho niet!“ ohlasoval kmotor.„Bol by čert! A kde sa podel?“„Čo ja viem? Kde je, tam je — ale tu ho niet.“„Len by ste netárali, kmotre!“ vraví Kotúlka, štverajúc sa z voza. Ide na miesto, kde kôň stáva — tam ho niet.„Nech som Kubo, niet!“ ohlasuje zničene. „Veď som ho tuto priviazal, tuto na toto miesto, a teraz tu ani srsti. Panebože, veď i oje je preč! Odrezal ho ktosi, nebodaj —: hľa, tu len kúsok…“Kmotor krbáľa sa dolu z voza. Ide sám pozrieť, ak by Kotúlka nedovidel dobre. „No, ste vy, kmotor, ste vy! Veď je to rázvora!“ Oba sa smejú veľmi chutne — ale smiech im prejde, keď konečne Faku ani pri oji nenájdu. „Niet ho — vari ho zlé čosi vychytilo, či čo?!“ hromží Kotúlka.„Pst, ticho, ak ste z Boha!“ tíši ho kmotra, „nevystavujte sa na svetský posmech. Radšej poďme ticho domov. Veď Fako príde — ak má prísť. Nebodaj je to nie po dobrom…“„Húú, bosorky!“ zašeptala Eva s hrôzou, a už obe kmotry melú sa dolu. Zdá sa im, akoby sa celý svet krútil v bosoráckom tanci, a pochytiac každá svojho Ďura, ťahajú ich čím skorej z dediny. Je tma a cesta, sťaby blúdili po očistci. Konečne im svitlo trochu v očiach: už sú v šírom poli. Kotúlka odpľúva.„Fi — aby ťa všetci milônski — — vari sa prepadol!“ hundre popod nos. „Veď som ho ta priviazal o oje, a už ho nič.“„Tvoju strapatú kotrbu si priviazal!“ ohlásila sa Eva. „Keby si bol priviazal, bol by tam, ale keď si nepriviazal, nuž ho niet. Veru, pekný gazda: dosť naničhodné kúpi a ani to nevie zachrániť!“Kotúlka sa práve potkol o kameň, a to tak akurátne, dobre mu krpec iskru nevydal. Evina reč ho už dopálila.„Žena, mlč, lebo na moj dušu hriešnu…!“„A vari nemám pravdu?“ dopaľovala Eva, motkajúc sa z koľaje po koľaj. „Dal si pätnásť zlatých, vykŕmil si tri merice ovsa, a naposledy koňa stratíš a ideš domov peši.“„Ale, pani kmotra, nechajte ho tak!“ prerušila ju kmotra, tušiac búrku na manželskom nebi Kotúlkovie. „Však ono sa koníček nestratí: najskôr mu bolo dlho, nuž zašiel domov. A my už len akosi dôjdeme.“„Dôjdeme — dôjdeme!“ odvrávala Eva, „ale čo s vozom? Ta si pôjdeš ráno poň a ľudia budú na teba prstom ukazovať,“ obrátila sa k Ďurovi.„Zázrak akýsi!“ ozval sa kmotor, ktorý doteraz mlčal. „Kríva to ako starý čert, a ešte sa mu chce utekať!“V Eve vzbúrila sa krv spravodlivým hnevom na túto hanu.„No, nemusíte vy nič hovoriť,“ odsekla nasrdeno. „Keď sa vám neľúbilo, nemuseli ste ísť; ale do Faku zabŕdať nemusíte. Aký je, taký je; vy ani takého nemáte, a preto posmech nerobte!“Kmotor azda i v deň svojich prvých narodenín mal viacej chuti do žartu ako teraz. On chcel kmotre zalichotiť, keď žehral na Faku — a ona to brala za posmech. To ho už dopálilo.„Nevídali, máte sa čím chváliť,“ povedal, veľmi zlostne sa usmievajúc. „Ani dva týždne nebudú, čo ho ponesiete na drúkoch.“„A nás môžete pozvať na kar,“ doložila kmotra, štuchajúc svojho muža lakťom.„Ja, to ja viem, že by ste prišli! Vy ste hotoví — len nech je čo zliznúť…“„Chráňte sa!“ nadskočil kmotor, mávajúc päsťou kmotre nad samou hlavou. „Chráňte sa, aby ste aj vy nezlizli — lebo na moj pravdu… Váš skôr nevyleje ako ja, no a vy — vy tiež radi vzchopíte pod čepiec.“Eva sa zlostne zasmiala. „Vaša veru nevezmepod čepiec— lebo ani toho nemá.“„Híí!“ zdúpnela kmotra. „Ale či počuješ: že vraj nemám čepca! Ach, zázrak zázračný! Vraj nemám čepca!“„Veru nie!“ dotvŕdzala Eva zlomyseľne.No to už bolo viacej, ako ináč krotký kmotor mohol zniesť. V prvej chvíli neprišlo mu na um nič iné, ako presvedčiť Kotúlkovcov, že jeho žena čepiec skutočne má, a priskočiac k nej, strhol jej šatku z hlavy; ale vtom sa ozval výkrik Evy Kotúlkovej a v nasledujúcej chvíľke pocítil desať nechtov vo svojej štici. On totiž — lebo vraj „v noci ako potme“ — miesto šatky z hlavy svojej ženy strhol šatku kmotrinu. Jeho žena tiež nelenila, a priskočiac, pochytila kmotru za vlasy. Mesiac sa práve vykubľal z mraku a osvietil toto božie dopustenie… Teraz už ani Kotúlka nemohol váhať a…Mesiac zašiel, hustá opona noci zastrela tento žalostný obraz, ktorý sme doteraz pozorovali. Preto ani nežiadajte, aby som vám ho i ďalej čaril pred oči. Poviem vám len toľko, že „výsledok“ nebol taký strašný, ako by ste si mysleli: kmotor nemal obe uši natrhnuté, iba jedno, pravé, ani Eva nemala všetky vlasy vykmásané. Len čepiec odbehla tam kdesi na bojišti. No a Kotúlkovi nestalo sa práve nič, čo by zasluhovalo spomenutia. Iba ak to, že podkova kmotrovej čižmy so všetkými piatimi klincami odrazila sa mu na čele.Na druhý deň ešte na svitaní behala kmotra po dedine rozprávať, že si Kotúlka koňa stratil — čo ostatne nebola pravda, lebo ho už našiel doma, pekne pri válove. Na krku kolembal sa mu drúk, o ktorý ho Kotúlka, miesto o oje, priviazal. Nuž keď zatúžil za stajňou, ľahko mu bolo ísť domov. Ale keď Kotúlka šiel po voz, celá dedina bola zbehnutá, čo Eve tak padlo na srdce, že keď sa vracal z Orechového, zavrela pred mužom dvere. Nech sa vraj neopováži Faku ešte raz cez prah jej domu previesť! Nech si ho podeje, kde chce, ale pod ich strechou viacej nebude. Ešte keby nekríval — ale takto vystavení budú na večný posmech. Nech si ho predá alebo čo.No jednako sa Eva dala uprosiť a Faku pustila pod strechu. Ale Kotúlka musel sa jej svätosväte zabožiť, že pôjde s ním na prvý jarmok.A naozaj šiel. ,Dám ho keď aj lacnejšie,‘ zaumieňoval si po ceste. ,Mám toť uschované niekoľko zlatých, čo Eva nevie, nuž radšej doložím. Doložím dve-tri zlatky — len aby sa Eva nevŕšila na mne. A veru tak bude najlepšie: Faku predám a doložím zo svojho.‘Ľahko povedať, ale vykonať ťažšie. Veď nič horšieho, ako musieť predať to, čo nikto nechce. A ešte ak je to kôň, ktorý kuľhá! Môžeš chváliť, koľko chceš; môžeš spúšťať, až ťa duša bolí — kupec sa ti len usmeje.I Kotúlka darmo chválil, darmo upozorňoval na niektoré dobré vlastnosti Fakove —: či že stal ľavou nohou z postele a či sa Fako ozaj nikomu nepáčil, už bolo dobre popoludní a on ho ešte vždy mal, ako sa hovorí „na krku“. Známi sa mu smiali, neznámi si Faku ani nepovšimli.„No, poručeno Pánu Bohu!“ vzdychol Kotúlka, keď už nemal výhľadu, že by Faku predal. „Pôjdem domov, čo ma Eva hneď umučí. Čo robiť? Predať ho už nepredám, a darmo tiež nemôžem dať. Nech sa Eva škrká, koľko chce, ja ho predsa len domov dovediem!“Zašiel si do krčmy trochu sa posilniť. Pri prvom poháriku smutne myslel na privítanie, akého sa mu doma dostane. Pri druhom si povedal, že nech sa robí, čo chce, on nemohol inak. Pri treťom si umienil, že sa nedá a nedá. On je v dome pánom — a Fako je jeho. Keď si Eva aj hneď hlavu otrhá, on Faku nedá!Prisadol si k nemu jeden dohadzovač z jarmoku; Kotúlka znal, že to šibal a posmeškár od koreňa, ale nadišla ho neodolateľná túžba zdôveriť sa mu. Ponúkol ho pálenkou a vyrozprával mu celú históriu, ako kúpil Faku, ako sa mu Eva zastrojila, a že ho on predať nemôže a nemôže.„Ale, za niečo dobre tak!“ rozhovára sa, potískajúc si klobúk do tyla; „koníček je to ináč pekný, spôsobný — len že kríva. Ale veď on vykríva,“ potešuje sa chytro. „A keď sa tebe, žena, aj neľúbi, ty mlč! Kôň je môj — aj bude môj — a teba naučím!“ zastrájal sa hrdinsky.„Ja, keby to bolo tak ľahko!“ usmial sa dohadzovač. „Myslíte, že je to len tak: ženu naučiť?! Ženu nenaučíš, čo sa hneď na hlavu postavíš. Myslíte, že neviem? Oj, veru viem, veď i moja je taká! Čertovo plemeno! Ak ju len dobre nepozatínaš…“„Povrazom, povrazom!“ duploval Kotúlka.„Teda povrazom. Ale ju, aby sa jej odnechcelo zabŕdať, do čoho ju nič…“Kotúlka pil už piaty pohárik. Pred chvíľou bol bledý, teraz očervenel a cíti v sebe silu a smelosť, že by sa teraz postavil zoči-voči i svojej Eve.„Veru tak,“ dôrazne pokyvuje hlavou ku stolu; „ženu iba povrazom, aby bola krotká. Lebo inak s ňou ani všetci čerti neobstoja. A neobzerať sa, nech si robí, čo chce —“ Zamyslel sa na chvíľku — oči mu nevdojak zablúdili k obloku. Ním videl Faku, ako stojí priviazaný o plot. Stojí na troch nohách — štvrtú nadvihuje. Špinavožltá hriva visí mu ako chumáč kúdelí, a to tak, že odreninu vidno ako na dlani. Teraz sklonil hlavu a obhrýza povrieslo, čo sa tam kdesi pri ňom vzalo. V Kotúlkových očiach sa zahmlilo…„Ale radšej by som bol, keby som ho nemusel domov viesť,“ vraví veľmi skrúšene, dôverne sa kloniac cez stôl k dohadzovačovi.„Nuž, nevoďte!“ zasmial sa mu tento do očú.„A kde ho podejem?“ znova sa rozohnil Kotúlka. „Vari ho darujem niekomu, či čo?“„Utopte ho,“ vraví dohadzovač pokojne, akoby povedal niečo, čo sa rozumie samo sebou. „Aspoň sa vaša dobre nahnevá. Uvidíte, ako sa bude srdiť! (Kotúlka sa začal usmievať.) Nechcela koňa, nech nemá nič, ani peňazí. A tá sa bude hnevať…“„Utopím ho, bohuprisám, utopím!“ zasmial sa Kotúlka.Vstal, zaplatil, vezmúc Faku, zastal až pri Váhu. Kompa -ského prievozu kolembala sa na hladine. „Ta pôjdem,“ rozvažoval, pevne odhodlaný vydať neboráka Faku smrti. „Stanem na kompu a prostred Váhu ho zhodím. Nech som dobrý, zhodím. Nebude ma ten viac hnevať!“ Zasmial sa veľmi veselo. „A Eva — bude sa tá škrkať! Nuž rozložím jej pekne: nechcela si Faku, preto že bol krivý — teraz nemaj nič.“Zavolal na prievozníkov. Tí ochotne pristali ku brehu. Rozložil im, čo chce urobiť. Prievozníci popozerali na seba veľmi významne a smiali sa.„A nebojíte sa, čo vám povie žena?“ spytovali sa akoby veľmi zadivene. Kotúlka sa usmial. Zachcelo sa mu ukázať svoje hrdinstvo.„Čo by som sa bál!“ vraví veľmi veselo. „Nech si robí, čo chce, ja sa nebojím. Nechcela koňa, pretože kríva — predať ho nemôžem, nuž kde ho podejem? Utopím — a koniec!“„No, my nedbáme; ale môžte byť istý, že vás žena vykmáše za uši…“Kotúlka sa zamyslel. Uznával pravdu v slovách prievozníkov, ale ľúto mu bolo zriecť sa svojho plánu. Zrazu udrel sa päsťou do čela.,Aha! už viem: mám toť vo vrecku štrnásť zlatých, čo žena nevie; nuž poviem, že som Faku predal. (Čo ma po peniazoch, keď nemám pokoja od Evy? pomyslel si v duchu.) Bude rada, a ja ho predsa utopím! Inak nestrasiem sa — ohavy!‘Prievozníkov bavilo to veľmi. Popozerali jeden na druhého a veselo odrazili kompu od brehu. Nič zlého netušiaci Fako pokojne stál na kompe a zádumčivo díval sa do vody.Prievozníci preukázali sa veľmi vynachádzavými. Tam, kde sa schádza z kompy, nadložili dosku. Faku postavia na dosku, ona sa preváži a Fako čľups! do vody.Kotúlka sa smial, až sa za boky chytal.„Dám oldomáš — nech som dobrý, dám!“ volal veselo.No už sú prostred Váhu. Napravili Faku na dosku. Kotúlka zaťal ho bičom raz-dva — —Vtom cítil, ako mu ubúda pôdy pod nohami — akýsi chlad zaliezol mu za golier a — —Spamätal sa až vtedy, keď ho už ťahali hore na kompu. On totiž — ako mu to prievozníci vysvetlili — vo svojej horlivosti zaťal Faku tak nepozorne, že stratil rovnováhu a padol spolu s Fakom do vody. Prievozníci pri hlučnom smiechu vytiahli ho síce hneď, ale čože, mokrého až na kožu.„Híí, aby ťa! Veru som si dal!“ škaredil sa, otriasajúc vodu z haleny, ktorú mal na sebe i pri tomto výkone.„Nič to — uschne to!“ smiali sa prievozníci akosi veľmi potuteľne. „Nech je len kôň utopený, nič nerobí, čo ste sa aj zamočili trochu. Mal, chudák, ľahkú smrť! Ako spadol, viac ani nohou nepohol. Zaslúžili sme dobrý oldomáš.“Kotúlka nepovedal nič. V kúpeli vytriezvel — a teraz drkocúc zubmi, pocítil čosi ako ľútosť za Fakom. No už bolo pozde, už toho nikto viac nevzkriesi… Siahol do vrecka, že dá prievozníkom na oldomáš — ale čo to? Vo vrecku peňazí nebolo! Prekutal všetky vrecká — nikde nič. „Panebože!“ zahorekoval žalostne, „tu som ich mal, tu v tomto vrecku v koženom mešteku. Štrnásť zlatoviek ako srieň…“„Ak ste mali, máte ich tam, ale my sme nevideli,“ ohlásil sa jeden z prievozníkov. „Alebo nebodaj vám vo vode ostali.“„No — samé tam neostali!“ povedal Kotúlka, veľmi podozrivo pozerajúc na prievozníkov. „Veď som ich mal priviazané — a tu, hľa, remienok odrezaný! A keď som šiel na kompu, bol ešte meštek na ňom.“„A ľaľaď ho!“ napaprčil sa najstarší prievozník. „Naostatok poviete, že sme vám ich my vzali?“Kotúlka nepovedal nič, ale odpoveď dala sa čítať z jeho tváre.„A naposledy ste ich ani nemali. Kto vám môže veriť? Takému človeku, čo si schválne hoviadko utratí, nehodno veriť. Lebo i tak nemá svedomia. Keby ho mal, nešiel by koňa utopiť — neboráka! Čo sa natrápil, kým ho smrť zachvátila! Trepal hlavou, hádzal kopytami sem-tam, sem-tam…“Prievozník, možno nevdojak, v horlivom predstavovaní predsmrtného boja Fakovho, trafil tak štuchnúť Kotúlku do boku, že ten nečakal ďalšieho, ale pustil sa do behu z tohto neblahého miesta, kde ho zachvátilo toľké nešťastie. Až teraz videl, čo vykonal, a želenie, ľútosť zovrela ho ako kliešte. „Panebože, veru som vykázal!“ horekoval, utierajúc si slzy rukávom haleny a motkajúc sa mokrý, ako obliaty sysel, domov. „Čo mi len povie Eva?“ trudí sa ďalej. „A veru zaslúžim, aby ma dobre… ale dobre… Ja, blázon starý, koňa si utopím a peniaze, čo som mohol mať na druhého, si stratím…! Čo jej len teraz poviem?! Čože o peniaze! O tých Eva nevedela — ale Fako!“ Razom prišlo mu veľmi ľúto za ním. Takto si ho zmárniť! Možno, bolo by ešte niečo z neho. Azda ozaj bol by vykríval a opeknel. Mohol mať koníka až hej! a teraz…Čím bližšie dochádzal domov, tým viac trápili ho výčitky svedomia a myšlienka o prijatí, akého sa mu dostane od Evy. Ani netrúfal si za svetla domov. Na mrku kradol sa ako zlodej. „Ani do izby nepôjdem,“ zastrájal sa v útrapách; „utiahnem sa do stajne a ľahnem si na otiepku.“ Aspoň dnes nech nemusí Eve pred oči —: ráno už ako bude, tak!Zakradol sa sticha do dvora; srdce mu búchalo ako centové kladivo, až mu dych ustával. V izbe bolo tma; tichučko prešiel násypom k stajni, položil ruku na kľučku, otvoril dvere a — od strachu sa mu podlomili kolená: stál zoči-voči svojej Eve.Zažmúril oči. Nečakal iné, ako že teraz pochytí ho cez pás, ako chytávajú chlapca, keď príde zo sánkovania s rozdrapeným kolenom, — prehne cez koleno a…„Vykríval, starý, chvalabohu, vykríval!“ zaznel radostný hlas Evin. Od zadivenia vytreštil oči — a čo vidí?! Fako, jeho milý, utopený a ťažko oželený Fako stojí pri válove — stojí na všetkých štyroch nohách a chutne chrumká si ovos, čo mu Eva nasypala.„Nuž ale — zas ťa odbehol?“ vraví Eva veľmi veselo. „Pribehol pred večerom cvalom. A nebodaj mu to poslúžilo, že už nekríva: najskôr mal kameň v kopyte alebo čo… Nuž aj tak dobre, že si ho nepredal. Nech je už, ako chce…“Kotúlka zavýskol, pochytil Evu a pustil sa s ňou do tanca, až sa Fako obzeral. Ani na ich svadbe ju tak radostne nevyzvŕtal ako dnes.	Podjavorinska_Fako-Dura-Kotulku.html.txt
Staroba radí. EpigramyKeď sa oddáš Bohu,Boh vždy nájde teba,tam, kde vložíš nohu,budeš mať kus neba.— — —Neoddaj sa smútku,vieš, kde je raj Boží;v každom tvojom skutku,ak on lásku množí.— — —Boh je štedrý, Bohu sláva,nespi, keď Boh dary dáva,lepšie je mať — ako nemať,pri modlitbe nemáš driemať.— — —Nerob pletky, nesúď ľudí,nech tých druhých Pán Boh súdi,nešpiň na to Božie pole,anjelom to oči kole.— — —Hnevy nie sú lahôdkami,temnými sú chmúravami,nenaješ sa z nich, keď hrmí,hrom nikoho nenakŕmi.— — —Múdry mlčí, nehovorí,ani keď ho život morí,hlúpemu však jazyk blčí,rozpráva viac ako mlčí.— — —O tých, čo sa živia v láske,nevrav zle, len snívaj pekne;veď kto sníva o klobáske,zlého slova nepreriekne.— — —Nebi ľudí, keď ťa bijú,trp a znášaj, tak to má byť;čože, keď ťa hlava bolí,mal by si ju kyjom zabiť?— — —Nehľadaj ty už viac mladosťna zajačom chvoste,nenájdeš tak ľahko centana deravom moste.— — —Kuje Cigán, kuje klince,pri kolibe kuje tuho,aké si kto šťastie ukul,tak s kolibou poputuje.— — —Spia pod vánkom i na vánkua vždy šumia vŕby;človek vraví i zo spánku,keď ho jazyk svrbí.— — —Hľadíš na strom, na jablká,na tú zakázanú misu,ku záhrade ženieš vlka,v každom plote štrbiny sú.— — —Keď je človek malý,hrýzol by aj skaly,keď je starý, hmyz je,v svedomí ho hryzie.— — —Preto sme už veľkí,že aj umrieť máme;ak máš ešte mamu,nepovedz to mame.— — —Žime pekne ako svoji,poddajní a skromní, tichí,ani smrť nás nerozdvojí,rozdvojí len naše vzdychy.— — —Spanilo sa rozprávajme,či po búrke, či pred búrkou,spokojne sa pohladkajme,bez nechtov a bez pazúrkov.— — —Keď je človek zádrapčivý,nemá lásky v svojom zrne,nedočkáš sa chleba skyvy,na tých rukách rastú tŕne.— — —Treba žiť, ó, pomestia sadvaja starkí do chalúpky,ľudia o nich povedia raz:žili si jak dva holúbky.— — —Žili dobre, mali grunty,on bol vážny, ona bodrá,on by stratil aj tri funty,ona, chráňboh, ani kvódra.— — —Šomral na jej milodary,peňaženku vždy mal tenkú,nezašomral nikdy vari,keď šiel dolár na pálenku.— — —Raz sa pred ním hviezdy triasli,pýtal sa ich: koľko vás je?potom starnul, hviezdy hasli,a dnes sa mu brada trasie.— — —Nie je leto, never tomu,zavri okná, duje z borín,vietor letí kolo domu,doletí až na cintorín.— — —Pekné šaty si už zodej,smrť len to chce, čo jej treba,ona príde ako zlodeja ukradne iba teba.— — —Neukladaj nič pod hlavu,nezašívaj nič vo futre,veď smrť za tým nikdy nejde,ani to len nevykutre.— — —Iní prídu hľadať zlostne,poprehrabať slamník hrubý,a smrť chladno, nemilostneukáže im veľké zuby.— — —Čo tu môže človek šípiť!Povedz, načo si sa trápil!Keby si smel po smrti piť,i tam by si ten žiaľ zapil.— — —Necieľ nikdy vedľa,múdra rada vraví:soľ daj vždy do jedla,nikdy nie do kávy.— — —Keď už nevieš spávať v stohu,nekľaj, že až stena puká,vzdychni si len tíško k Bohu,nech tam vonku sova húka.— — —Modlievaj sa znova,nech noc nie je pustá,kto má čisté slová,tomu Boh dal ústa.— — —Nie je v tvojej mocipovedať dňom: bežte,porátaj si noci,koľko ich máš ešte.— — —V sne každý všetko jasne vidí,dobre, že oči nevypúli,a škuľavému snívalo sa,že jedinečne, krásne škúli.— — —Kdekto chcel včera motýľka mať,treba ho bolo včera lapiť,nad včerajšími motýľkaminetreba sa už dneska trápiť.— — —Plané sny púšťaj dolu riekou,za každým nech je jedna bodka;keď sa ti stratí sen na vodách,to je len papierová loďka.— — —Vždy cesta naša ľudskánebude iba hladká,neraz ty budeš volať:mamička moja, matka!— — —A roky budú padať,to ako keď strom zotne,jar prejde do jesenea dom tvoj osamotnie.— — —Napokon príde zima,rozloží svoj chlad všetoka povie: spinkaj, anjel,snívaj, môj drahý kvietok!— — —Kedysi spievali sme,zvýskli sme si do vôle;teraz nás v kĺboch láme,zapeká, v boku kole.— — —A sme si zatančili,ľahučkí ako vtáky;a dneska si bez tancastúpame na otlaky.— — —Vždy zábav bolo hojne,a aby nenastala hádka,v noci sme tak šli domov,že nevŕzgali vrátka.— — —Mladosť sa pominula, iba hlúpyz odpadkov chcel by tu med lízať;a je po všetkom, život skúpylen kosti vám dá poobhrýzať.— — —Šanujte svoju skromnú silu,netriafajte sa šľakmi;keď ľudia majú dlhú chvíľu,nevravia inak, iba znakmi.— — —Neberte do rúk tvrdé drúčkya varechy, keď v dome hnev je,utíšiť dá sa potichučky,že sused o tom ani nevie.— — —Keď ráno slnko vyjdea hlási sa deň nový,nehľaď, či žltnú trávy,či schne peň jabloňový.— — —A keď sa večer blíži,nech ti nešumí do plešiny,či v krčme Cigán hrá,ten starý, či už iný.— — —K tvojim dňom pieseň jarúktože ti ešte pridá!Pálenku svoju vypia vyplať žida.— — —Nežmurkaj, z cudzích záhradťa už nič nepoteší,potoky nepreskakuj,choď dookola peši.— — —Ak by si videl hviezdu,mladosti svojej šťastie,už odbilo jej dvanásť,už po nej tráva rastie.— — —Už ti nepomôžepúšťať sa po oblohe,hnať sa tam o palici,blúdiť o krivej nohe.— — —Mnohí z nás mali plány:ktosi nás zaopatrí;a ostali len rany,každá sa večne jatrí.— — —Takí, čo deti mali,sladkosti neoblízli,z detí sa straky stali,vzali, čo mohli, zmizli.— — —Akoby dvermi buchol,akoby bičom praskol,všetko tu vietor zdúchol,len vzlyk na ústach zaschol.— — —Neraz sa zamyslíme:kde chodí naše šťastie?Čo bolo, už je v dyme,čo nie je, nenarastie.— — —Život je plný záhad,nevieme, čo má na dne,vie dávať a vie váhať,i daruje, i kradne.— — —Múdry, kto svoju pieseňnemení podľa vánkua každú tklivú tieseňuloží na noc k spánku.— — —V biede sa prehrýzamecez bôle v lete, v zime,aj kde sa vynecháme,ťažko sa pomestíme.— — —Mučí nás večne lámkaa nervy, klanie, kŕče,staroby je to známka,ubíja nás do hrče.— — —Také sú naše súžby,krčíme sa do prachu,pre večnosť máme túžby,ale aj plno strachu.— — —Boh neopustí, mávaodkryté srdce pre nás,milosrdenstvo dáva,lásku, ten vzácny peniaz.— — —Na rany nosí liekya zdvihne úbožiaka,kde tečú žiaľu rieky,tam na nás večne čaká.— — —Kvetmi i v starobe sme,v tých svetoch svojich malých,raz dobrý Pán Boh vezmetíško náš plný kalich.	Dilong_Staroba-radi-Epigramy.html.txt
I. Prostonárodnie hádky či hádanky. Sostavil a sosbieral: Pavel Dobšinský1. Skalkami chlieb drví, a metličkou do studničky zametá? —Ústa.2. Medzi dvoma vrchma biely brav leží? —Múka na koryte.3. Piati bratia vždy pod strechou čušia a vždy sú mokrí; druhí piati jejích bratia vždy vonku behajú a predsa sú vždy suchí? —Prsty priadkyné.4. Prišla štvornožka ku trojnožke, prevrhla trojnožku; prišla na to dvojnožka, bila štvornožku, že prevrhla trojnožku? —Mačka, rajnica (pánvica), žena.5. Visí visí visúnik, pod ním behá behúnik, keď behúnik odpadne, behúnik ho uchmatne? —Jablko na jabloni a ošípaná pod ňou.6. Hora hučí, baran bľačí a kôň ťahá? —Husle.7. Nemá duše ani tela, a každý deň k Bohu volá? —Zvon.8. Leze leze po železe, najde dierku do nej vleze? —Kľúč.9. Šum šumí, hrm hrmí: — a predsa sňah padá? —Mlyn.10. Čtyria bratia na veky sa doháňajú a nikda sa nedohonia? —Kolesá na voze.11. Nerodí sa, nekrstí sa, a predsa spasené býva? —Tráva.12. Menšie je od kopyta a zodvihne kylu žita? —Nácesta.13. Pannou v hore, babou v dome; hlavu dole, nohy hore; po izbe beháva, pod lavicou spáva? —Metla z brezy.14. Stojí tľaponoha bez chvosta jednorohá; prišla ku nej dvojnoha nohou ju pristúpila, za roh lapila: a tu do nej sekom sek štekom štek!? —Trlica.15. Beží beží, nezaleží; nemá vôz ani sane, predsa nikda neustane? —Čas.16. Dvanásť bratov jeden pri druhom, žiaden na kraji? —Špice v kolese.17. Okrúhlo na okrúhlo; pohladí, posladí; dlhé do ruky, fuk do diery? —Ťapša (bľach), koláč, lopata.18. Dolu stojí, dve má nohy; hore stojí, dva má rohy; na rohy si naberá, a človek naň pozerá: keď na rohy naberie, človek mu ho požerie? —Vydličky. (Hádajú pri stole, a zahádač v ruke držiac vidličky dvojnačky najprv dolu, potom hore postaví, naberie si jedla a sje.)19. Ražeň z mäsa, a na ňom zlaté prasä? —Prsteň.20. Do kostola nechodila a spasená predsa bola? —Lúka.21. Sedí pán na streše, fajčí si a nekreše? —Komín.22. Čo bolo, nebude, keď jablčko jiesť bude?[1]—Nevesta.23. I jablčko jiesť bude i hriato piť bude i čo bolo bude? —Stará dievka.24. My máme také stromy, čo v zime, v lete, nikda po celom svete lísťa z ních neopadá? —Maľované stromy.25. Bez bylia, bez kvetu, a slúži celému svetu? — Alebo: Nemá koreňa ani kvetu, a predsa slúži celému svetu? —Soľ.26. Pridaj, menšie je; odním, väčšie je? —Diera.27. Som bez mäsa, bez krve; nosím mäso a krev; mocný som ako lev a znám cestu, po ktorej žiaden neprejde? —Koráb, loď.28. Vidíš ho, nezdvihneš ho; nevidíš ho, zdvihneš ho? —Hvizdák (t. j. červivý lieskovec).29. Vševidúci Bôh nikda ho nevidel ani neuvidí, pápež vída ho len zriedka, kráľ častejšie, sedliak každý deň? —Sebe rovného.30. Zahádam ti hádku, na pol lakťa krátku; vieš ju, zješ ju, neuhádneš ju? —Klbáska.31. Po hlave ma bijú, pod kamene dajú; cez vodu a oheň prejdem; nožmi ma režú — a predsa celý svet živím? —Chlieb.32. Osem skáče, čtyry kláče, dva tlkáče a dva pomrdkáče? —Dva bijúci sa barani (nohy, rohy, čelá, chvosty).33. Hlávka je vždy v súši, a letnička jej mokne? —Snopka v streche.34. Mám takého vola, čo sám si staju spraví, všetek sa do staje vmestí, len rohy mu von trčia? —Nebožiec.35. Kým som živá bola, ako mŕtva, tak som nechodila; po smrti po živom chodím a živých nosím? —Jedla na plť zrobená.36. Dávno som hotová, a každý deň ma poprávajú; bohatí i chudobní rádi ma majú, a predsa nik nerád býva dlho na mne? —Posteľ.37. Opýtal sa čuchan čvrkana: či je doma hopcup? —Myš, cvrček, mačka.38. Medzi dvoma horama bije baran rohama? —Srdce vo zvone.39. Otec doma sedí, syn po svete chodí, z múdrych ľudí bláznov robí? —Vínový kmen, víno.40. Tenšie je od vretenice a vyššie než väža? —Dážď.41. Krivé nohy, veľké brucho; malý pištek, veľké ucho? —Rajnica.42. Od prvého do desiateho češ, od desiateho do šestnásteho strež, a v šesťnástom ďakuj tomu, kto ti ho odnesie z domu? —Dievčä.43. Ukúsil otec psa, zapuchla stupka ako noha, aby ste dali orech ako smoly — čo to? —Tak pýtal syn u susedov v strachu a náhlosti smoly na ukúsanú, zapuchnutú nohu otcovú.44. Kým som živá, živých chovám; keď som mrtvá, mrtvých nosím a od živých nosená bývam? —Jedla na máry zrobená.45. Veliký dom, bez gruntu som; prišiel lístok nepísaný doň, — povedz mi, čo som? —Voda a v nej list zo stromu.46. Po hore sa túlalo, šilo, bodalo; i tam sa najedlo i domov donieslo? —Jež.47. Bielym kvitne, zeleným odvisne, červeným odpadne. —Jablko.48. Dobre som tam nezkapal od divu? súsed mi ukázal na myš živú (Zahádač drží pri tom mačku na lône)? —Mačka.49. Kto ho zbáči, nah ho potlačí; kto ho chce chovať, musí sa varovať. Dávaj mu hlúpo, i to len skúpo. Ak mu dáš masť, bude rasť; ked narastie, bude krasť, bude zbíjať, mečom okol hlavy zvíjať; i z domu ťa vypere i všetko ti pred očima požere? —Oheň.50. Matka ma porodila; ale zas na to porodil som ja matku? —Ľad.51. Nežije, a predsa chodí a človeka dobre vodí? —Hodiny.52. Ide jeden híč, nesie plnú kapsu bíč; ej hiču, hiču, daj mi jednu biču; veď ti ja ju dám, keď sa nadudám? —Lyžičiar a lyžica.53. Kým je živé, ani vidieť ho nechceme; keď je mrtvo, aj prsty si od neho lížeme? —Prasä.54. Malô je, čierno je, ostrô je, na chodníku hopsa! (t. j. bosý vyskočí pred ním)? —Trn.55. Na dreve stojí, Boha sa bojí; kričí, volá z hora do dola; ľudí budí, — a nik sa neohlási? —Kazateľ.56. Čtyry oči, šesť nôh; dve papule, jeden chvost? —Jazdec.57. V dubovom kri mocný piják? —Pálenô v sude.58. Večer zadrdaj a ráno oddrdaj? —Okenica.59. Menšie od myši, a viac má oblokov ako dom biskupov? —Náprstok.60. Môj gazda má dve ruky, dvanásť žien, šesťdesiat synov a šesťdesiat dcér? —Hodiny, minuty, sekundy.61. Bol jeden dom a gazda v ňom; uletel dom obločkom von, zostal gazda v ňom? —Voda a ryba v saku.62. Kýho čerta robíš pod tou traslenicou? Tajde ti hundala s drganicou! Zavolaj sebe psíka, vezmi si holopútníka, nah ti vráti hundadala drganicu? —Čo robiš pod tou kolibou? Tajde ti vlk s ovcou. Zavolaj psa, sadni na koňa, odním ovcu.63. Bez klobúka pod perom, s ostrohami bosí; dolu nohou boritáš, nohavíc nenosí? —Kohút.64. Keď sa otec tamto smeje, a tam matka slzy leje: panna diera v také časy sedmorakej krásy pásy oblieka si? —Dúha.65. Ďaleko som po svete, nikde nechodievam, beznohý na chrbáte korytá nosievam. A zase som dvojnohý, chodím z hora dola; lež ma svet nenávidí, že neoriem polia; sám sebe som veľký pán, kaštiel oddelený mám, bez paripy ostrohy, červený dolomán? —To more, a ten More (t. j. cigáň).66. Čtyry figy, dve hadvigy; v každej fige po hadvige? —Svíjadlá na priadzu.67. Nemkiňa tichá ráda sa pichá; keď do nej vstrčí, hneď ona zvrčí? —Dbenka (zbelka, mútovník).68. Po šírom sa mori točí, ani mak sa nezamočí; hvízda a píšťalky nemá, počuje ho i pušť nemá? —Veter.69. Medzi všemi sama som najväčia panna: zahrám akú rozkážete, veselú či smutnú chcete; každý len mňa vyzerá, kto sa ku nám poberá? —Väža.70. Z kovu som ja, predsa horím, keď s mojím kmotrom hovorím? —Ocielka a kremen.71. Išiel sedliak z trhu a mal sebou vlka, kozu a hlavu kapusty; na prievoze pres Váh smel len jedno z ních odrazu previezť. Ako jich popreváža, aby mu ani vlk kozu ani koza kapustu nesjedla? —Najprv prevezie kozu (kapustu s vlkom na prvom brehu nahajúc) na druhý breh, potom vlka a kozu vezme nazpät na prvý breh; po tretie preváža sa s kapustou k vlkovi a po čtvrté navráti sa zase pre kozu.72. Jeden oheň, a dvoma troma komínmi dym ide? —Fajka a fajčenie.73. Nemám konca ani kraja, čo ma budú hľadať dvaja? —Tanier, Okrúžeľ.74. Keď ma mlatci v rukách majú, do kola si so mňou nôťa; keď naopak oči ma čítajú, pri mne pekári sa potia? —Cep. Pec.75. Kto ju robí, nechce ju; kto ju káže robiť, nepotrebuje ju; kto ju potrebuje, nevie o nej? —Umrlčia truhla.76. V povetrí letí, nie je vták; železo nosí, nie je kováč? —Guľa vystrelená.77. Čtyry rohy, žiadne nohy; chodí to, stojí to; hádaj, čo je to? —Dvere.78. Brucho drevenné, črevá slamenné, zuby železné? —Sečkárska truhla.79. Sedí pani v okne, sukienka jej mokne; prišiel k nej býk, on do nej mik! a ona mu pšš pšš!? —Šiška (krapňa) v mastí a vidličky.[1]Hádky č. 22 a 23 rozumej poťahom na svadobné obyčaje, dľa nichž neveste privezenej do domu mladoženicha dávajú jablko jiesť a hriatoho (páleného s mädom) okoštuvať. — Dievka mimo obyčaja tohto tiež účastná súc svadby jie jablká, môže piť i hriato; ale ostane len dievkou. — P. D.	Chrastek_Prostonarodnie-hadky.txt
PredmluvaHovoria, že rozum starých ľudí nevydrží konkurrenciu so vždy napredujúcim rozumom mladšieho, zvlášte namysleného a od pýchy nadutého pokolenia, a preto — vraj — rozum starých ľudí prinútený je retirirovať a zpiatočne sa koncentrirovať — (Rückwärts-koncentrirung) — k detskému rozumu. Znalci ľudských modzgových truhličiek, čili hláv ľudských to tvrdia, že modzog človeka je len električná batteria rozumu a myšlienok, ktoré sú produkt fosforescencie, ktoré myšlienky tak vystupujú hore z tej modzgovej batterie, jako vidíme v noci vystupovať jasnobledé svetielko z vlhkých fosforových zápaliek, ktoré sa pomaly tratí a zmizne, až konečne len suchá mrtvola drevená z tej zápalky zostane.Ja som už tiež starý, teda aj môj rozum sa rückwärts koncentriruje k detskému rozumu, ku ktorému sa konečne najväčšia čiastka starých ľudí na tejto zpiatočnej rakovej dráhe vlečie. Preto teda starí ľudia radi rozprávajú o svojich detinských zkúsenostiach, o svojom detinskom živote alebo aspoň o časoch mladého veku svojeho. Tu máš starých pensionistov, už či sú cibili, či vojaci, oni pri detinských pohárikoch radi rozprávajú o lepších časoch svojeho mladistvého veku, jako to vtedy ináč a lepšie bývalo, nežli včuľ.Preto aj nikto mi zazlievať nebude, keď ja tu svoje rozpomienky a život i časy detského svojeho veku, teda tých lepších časov na papier fixirujem prv, nežli by mi myšlienky vyfosforovaly, zmizly a len prázdnu škorupinu modzgovú, umrlčiu hlavu holú by mi pre hrobára jako lobdu nechaly. Zkúsil som, že mnohí starí ľudia radšie čítajú také spisy, ktoré sa akomodujú k detskému rozumu, nežli hlboké, široké, rozsiahle, vysoké, ťažké argumentácie, dôvody, konklusie, závraty ťažkej filosofie, ktoré nie sú už súce pre ošúchané, rozhegľané, zodrané modzgy.Nuž ale aj mladí ľudia elastičných ešte modzgov, ktorí si robia posmešky zo starých, najdú tu jedno-druhé zrniečko užitočného povšimnutia, ktorého nemusia sa obávať, že im zaskočí v dycháku jako husi; veď aj oni dôjdu na chodníky starých ľudí, aj ich modzgový apparát ztratí pružnosť a zostane hračkou detskou.	Gaspar-Zaosek_Rozpomienka-na-jeden-trnavsky-piknik.html.txt
Smädní„Žaba kaluž nájde.“V istom špitáli za hranicou ležali sme raz traja Slováci medzi stále prichádzajúcimi a odchádzajúcimi Poliakmi, Čechmi a Nemci.Jeden bol z Turca, dobre mi známy gazda a richtár. Takto prebudený, povedomý Slovák, ale slabý voči pánom a tým slabší, že bol richtárom a myslel, že on ako úradský predsa len nemôže celkom otvorene, smele držať so slovenskou stranou: ale že mu treba počúvať trocha na notára, trocha na slúžneho, trocha na vicišpána.[1]Preto, keď prišli k nemu o dačo Slováci, prijímal ich okúňavo, a vždy skorej viac nasľuboval, ako urobil. Dal s národom robiť, keď stoličné voľby prišly,[2]čo židia, pisári, notár, slúžny chceli. On nešiel radšej na voľbu, spravil sa chorým. Keď sa volil ablegát,[3]len natoľko premohol v sebe bázeň pred notárom, slúžnym a stoličným domom, že na mnohé chodenie a prehováranie so strany slovenskej povedal rozumnejším občanom, aby urobili tak, aby sa podelili, polovička na slovenskú, polovička na maďarskú stranu, aby bol aj vlk sýty aj baran celý. Maďarská stránka potom, pravda, tajne zaplatila židovi-krčmárovi, a ten potom celý mesiac pred voľbou zvádzal voličov a častoval ich „zadarmo“ pálenkou, bryndzou, cigarami, dohánom, a ľudia sa mu sľubovali, takže potom bola na voľbe len tretina voličov na slovenčinu, druhí všetci na maďarčinu — a všetko číri Slováci. Richtár povedal, že už je darmo, že už ruku dal slúžnemu aj vicišpánovi, že bude s nimi; ale že na Nový rok poďakuje z úradu, a že potom nech sa mu len ukáže dáky maďarón v chyži, ako ho vystrčí.Sľúbil, a z richtárstva nemá nič — dvadsať zlatých ročne — ale páči sa mu tá tabuľka na rohu,[4]a keď prídu nové voľby — bodaj by nebolo horšie ako dosiaľ!Keď som ja do špitála prišiel, richtár už ležal a boli sme obidvaja radi, že sa budeme môcť poshovárať.Ponosoval sa mi na žalúdok, že nemôže jesť a že už tam doma pochodil všetkých doktorov, a že mu je nič nie lepšie. Prišiel teda sem probovať a chválil si.„No a len od tejto vody,“ ukázal mi akúsi červenú medicínu.„Nuž ale veď takúto vodu hádam aj u nás majú?“„Pravdaže, v apatieke budú mať, lenže to je to, že nemohol na ňu ani jeden z tých doktorov trafiť. Ej, veď si ja budem pýtať recept,“ tešil sa richtár.Odpoludnia zaprosil a doktor dal mu recept. Do rána si to rozmyslel, že čo už teraz má tu za posteľ platiť, keď je recept v hrsti. Opýtal sa doktora, či by mohol odísť? Ten sa usmial a povedal, že môže. Napoludnie podal mi richtár ruku, že už ide domov.„Trocha — vraj — drahý recept, ale len keď je tu,“ a bol o polovičku zdravší, že zašanoval pár zlatých.Tretí som bol ja, a druhý bol, ako som z tabuľky nad jeho posteľou vyrozumel, Jano Dacík, štyridsaťosemročný Kysučan, s plnou tvárou, hrubými fúzmi, ostrihanou, trocha plešivou hlavou. Patrne musel byť vojakom. A keď potom o tri týždne sa obliekol, videl som na ňom taký sedliacko-panský kroj: malý čierny klobúk, dobré čižmy a z toho som súdil, že to bude majetnejší gazda. Povedal mi potom aj odkiaľ je, ale už veru neviem tú dedinu menovať, lebo som na Kysuciach nie známy.Nebol by som sa o ňom hneď dozvedel, ale našli sa shovorčiví ľudia, opýtali sa ma, kto som, čo som a potom mi už ukázali, že aj tam, hľa, leží, jeden Slovák.Išiel som hneď k nemu, ale ma upozornili, že ho len predvčerom dnu v prsiach operovali, že je slabý a nemôže hovoriť. — Kysučan všetky tieto reči iste počul, ale videl som, že krome očima nemôže ani údom pohnúť, iba čo hlasne stene, až si tak zhlboka oddychuje.Mne vydelili posteľ síce v tom rade, ale až piatu od neho, a tak som len tak ponad druhých vše pozeral naň a vo dne, keď som vstal, obyčajne spal a aj o týždeň ešte len vždy na znaku, alebo hľadel len tak do prázdna, a sťahovalo mu, iste od bolesti, tvár. A keď som sa ho predsa dačo opýtal, kýval mi iba hlavou, a keď chcel dačo povedať, chrchlalo mu na prsiach a tak som sa ho bál veľa vypytovať. Museli sme byť, ako by sme neboli ani jednej reči bývali. Iba som vše kukal naňho, alebo mu hlavou kýval, alebo vše v noci, keď veľmi vzdychal, šiel som ho kuknúť, či už neumiera. Lebo v špitáli je vám to chytro. Čo som ja bol za štyri týždne: dvoch našli ráno studených a jeden zomrel tak predpoludním a to všetko v tej jednej izbe, kde sa nás nezmestilo viac ako šestnásť.O pár dní potom sa môj Kysučan mohol už trošku obrátiť, hlavu mu mohli podvihnúť a prestali ho kŕmiť mliekom po rúrke. Pil potom z takej šálky s lievikom, a sám. Ale na prsiach mu stále chrčalo, hovoril šepmo a málo. A ku mne bol akýsi nedôverný, práve snáď zato, že som tak často k nemu zašiel a chcel sa ho vypytovať o jeho chorobe, rodine a gazdovstve.Dacík najradšej obcoval s jedným Poliakom, čo mu posluhoval. V špitáli je totiž taký poriadok, že zdravší musia posluhovať takým, čo ležia, a tu pridelili Dacíkovi Poliaka, podľa tabuľky šesťdesiatročného, s dlhým nosom, vyholenou tvárou a obelených, vždy troška zaslinených úst. Pravda, hneď sa skamarátili, a keď bol Dacík lepšie, často si spolu čosi šuškali, lebo sipelo aj Poliakovi na prsiach a tak sme ostatní nepomysleli, že by mohli mať dáku tajnosť medzi sebou. Poliak ale len vždy, čo mu Dacík raz dačo šepnul, kýval hlavou aj rukou, že nie a nie, nemožno!Dacík sa ale jeden večer nedal uspokojiť, tisol čosi Poliakovi do ruky a kýval mu aj rukami, aby už šiel. Ten stiahol hlavu medzi plecia a nevoľný vyšiel.Špitálny sluha práve bol vyšiel s popolom, vyhrabaným z veľkých kachieľ.Poliak nesmelo pokročil za ním, potom ho odtiahol nabok a tisol mu päť krajciarov do dlane. Sluha vyvalil oči a nechcel vziať. Ale Poliak zavieral mu dlaň, prižmuroval oči, hádzal hlavou s boka na bok, ako by ho len chcel prehovoriť, aby vzal.„A čo chcete?“ podržal sluha päták v ruke.Poliak vytiahol dva šestáky a poobzeral sa, šepkal sluhovi, aby im doniesol za dva šestáky pálenky.„Čo?!“ razom sa nahneval sluha a strčil nazpät Poliakovi päták. „Čo si vy myslíte, že sa ja dám za päť krajciarov zo služby vyhnať? Ani za všetky vaše peniaze! Sem sa nesmie bez dovolenia ani chleba doniesť, nie to ešte pálenky. By ma pán direktor ešte aj zavrieť dal,“ poučoval sluha.Poliak stál celý zarazený a počal sluhovi svedčiť, že on to vedel, že je to zakázané, ale že „ten Slovák“ nedá mu pokoja, len aby dajak doniesol pálenky.„No už ja vám ju nedonesiem,“ vzal sluha popol a šiel.Poliak ako nevádzaný vošiel k Slovákovi a už vo dverách kývnul mu rukou, že nič z toho.Dacík smutne odvrátil oči a ako obarený vypočúval Poliaka, čo mu sluha povedal.„Ah,“ hodil Dacík na Poliaka rukou a odvrátil hlavu a zavrel oči sklamaním.Poliak vstal a odišiel od neho zarmútený, nie preto, že sa Dacík od neho odvrátil, ale že aj on mal chuť na sklenku.Večer a v noci obsluhoval Poliak Slováka, ani sa neshovárali, ačkoľvek mali postele len na krok jednu od druhej.Do rána Dacík vzdychal, Poliak premýšľal, ako by prekabátili všetky zákazy a ťažkosti, spojené s donesením pálenky do špitála. Poliak bol na šťastie natoľko v meste známy, že vedel, že od špitála na sto krokov je krčma tak na rohu, a zo špitálnej dolnej záhrady bolo ju aj vidieť. Keby on mohol do mesta! Ale tu, kto si raz v špitáli, vrátny ťa nepustí iba s kartičkou od direktora do mesta, a direktor radšej ti dá to, čo potrebuješ, ako kartičku. Poučil sa už na príkladoch. Dá, čo potrebuješ — lenže choď od neho pálenky vypýtať, čo ti povie?Dopoludnia boli Slovák s Poliakom ako pohnevaní od veľkého žiaľu, že sa im včera po chuti nestalo.Ale Poliak už prichodil na spôsob. A poobede osmelil sa zaklopať na dvere jednému chorému pánovi v osobitnej izbe, ktorému tiež vše poslúžil — a úctive zapýtal dáku fľaštičku. Pánovi tomuto donášala pani aj druhí jeho priatelia dobré víno na posilnenie, dal teda Poliakovi fľašku. Poliakovi zdala sa veľmi súcou a len ho tak triaslo, kým mu ju pán do ruky podal.Potom išiel k Dacíkovi a šepnul mu, že už možno dačo bude, že už má fľašku aj celý plán, ako čo počne.Dacík sa srdečne potešil, a opáčil si jazykom ústa, aké má suché.Poliak sa o chvíľu obliekol, že — na prechádzku do špitálnej záhrady. Fľaška už bola v záňadrí.Prechádzal sa, prechádzal, až si uhľadel miesto v dolnej záhrade za kružinou pri plote, kde by ho zo záhrady nebolo vidieť a poobzeral sa, fuk za kríčky. Popod vysoký murovaný a ešte aj železnými šramkami opatrený plot záhrady prechodili všelijakí ľudia, páni, panie, deti — ako v meste po ulici, ale Poliak radšej chvíľu počkal, až sa naťapil robotník, toho smele oslovil a ten ochotne odbehol do známej krčmy na rohu i pálenky doniesol.Poliak privoňal a nezdržal sa hneď za kríkmi pustiť si z nej na jazyk, aby ochutnal, aká je. Zbavila.Strčil fľašku za košeľu, uhľadel si chvíľu, aby to čím menej prechádzajúcich videlo, a poď hore k Dacíkovi. Žmýkalo mu trocha v svedomí, lebo si myslel, že každý vie, čo on v záňadrí nesie.Trvalo to aj hodinu, a Dacík mal si oči vyočiť, čo v každom, kto vstúpil, chcel poznať Poliaka.„Predsa raz!“ ukázal sa kamarát vo dverách, ale taký opustený, svätý, na Dacíka ani nepozrel, celú izbu prešiel, aj kabát vyzliekol, a ani okom nehodil, žeby ho bol uspokojil.„Tu je, ticho, ani hnúť, lebo beda, ak nás dochytia, nebudeš ju piť,“ hovoril Poliak, nehľadiac na Dacíka, ale sa zohnul pod posteľ, ako by dačo hľadal. „A musíme počkať, kým sa trocha sotmí,“ pripomínal mu hneď, aby Dacíkovi nenapadlo fľašku pýtať. Sused jeho s ľavej strany leží síce chrbtom doň, ale druhí chodia po izbe, sestry-ošetrovateľky stále sa vrázdia.V novembri je už tma o štvrtej.Dacíkovi bolo vskutku horúce od dlhého čakania, ale jednak kázal sa Poliakovi zakryť pokrovcom a „daj sem“. Poliak ho zakryl a pod pokrovec podal mu fľašku. Dacík zatiahol pokrovec až na hlavu, zubmi vytiahol štoplík a napil sa. Poliak zatiaľ čosi kutral pri ňom v kasničke a vlastne zakrýval ho pred ostatnými.„Na,“ podával Dacík fľašku pod pokrovcom a Poliak zbadal, že je odopchatá, zapchal ju teda palcom, vopchal za košeľou pod pazuchu, pritisol rukou a po chvíli vytratil sa von a tam pokojne dopil, čo mu Dacík nechal.To sa im teda podarilo. Na druhý deň boli by pristali tiež. Aj doniesol Poliak tak ako včera. Lenže keď pod plotom v náhlosti koštoval, polial si bradu a stieklo mu aj na prsia, a Poliak to ešte dlaňou rozotrel. Nebolo by nič bývalo, ale na chodbe stretol sestru, tá ho zavoňala, zastavila:„Vy smrdíte pálenkou.“Poliak by sa bol zabožil, keby mu sestra nebola hapla na odstatú košeľu, a Poliak voľky-nevoľky musel fľašu vytiahnuť. Povedala, že to ukáže doktorovi, a márne Poliak aj tri razy chodil za ňou, vyhováral a prosil, konečne mu povedala, že to musí, a keď večer prišiel doktor prezerať, tak ho pred všetkými vyctil, že mu mohlo byť aj do plaču. Ale Poliak uniesol všetko sám, Slováka nevyzradil. A to bolo pre nich dobre.Pálenku nechali do týždňa tak.Potom ale, na druhú nedeľu, čo Dacík nevymyslel?! Nemohol vydržať. Bol už zdravší.V sobotu večer povie sestre, že by on už rád domov ísť.„Dobre, ja to oznámim pánu doktorovi, uvidíte, čo vám povie.“Cez noc Dacík rozpovedal celý plán Poliakovi, že chce domov ísť a z vďačnosti za opateru že by ho rád uctiť. Ten pristal.V nedeľu ráno prišiel ale doktor a veľmi dobroprajne vyložil Dacíkovi jeho stav, že nemôže ísť, lebo že má ranu ešte otvorenú, že sa mu môže pri strmšom otrasení krv pustiť a že veď vlastne nie vstať, ale ani sedieť nemôže. Aby ešte vydržal aspoň týždeň — desať dní, ale že však aj potom bude musieť doma ešte ležať — lenže aspoň prevezenie bude bezpečnejšie.Dacík ale osvedčil, že musí aspoň na jeden deň domov, že má veľkú robotu pre majetok so ženou.„Nuž keď musíte, my vás tu držať nemôžeme, ale na žiaden pád nepustíme vás samotného. Musíte dakoho požiadať, čo vás domov vyprevadí.“Poliak tam stál a Dacík k nemu, ako by ten ešte o ničom nebol vedel: „Či by si ty nešiel so mnou? Ti zaplatím.“Poliak krútil hlavou, nuž ale že pôjde.Doktor nato, či je tam známy koľko-toľko?A že hej, že robil tam, keď železnicu stavali.Dacík sa ešte naobedoval, potom mu doniesli šaty, posadil sa horko-ťažko, obliekli ho, sluha musel obstarať vozík a okolo tretej zaniesli ho Poliak so sluhom na koč a dali sa zaviezť na stanicu. Tam ho složili. Poliak ho vzal pod pazuchu a Dacík dodával si sily, čo len vládal, a tak došli k stolu a posadili sa v šenku a jedálni treťotriednych cestovateľov.Dacík kázal Poliakovi rozkazovať, on že bude platiť.A ten rozkázal najprv piva po pohári, ale taká horká voda sa Dacíkovi nepáčila a horúce mu nebolo, ačkoľvek sa potil, lenže od slabosti.Dali si teda dva deci slivovice a mäsa. Dacík ožil, Poliak tobôž. Pojedli, a Dacík kázal znovu dva deci.Ešte nedopili, už začalo byť Dacíkovi zle, že ho musel Poliak odvliecť k takému stolu, kde sa mohol o stenu oprieť. Zaspal.„Čo teraz?“ myslí si Poliak. „Pôjdeme, či zostaneme tu, či ako?“ a nevedel si s Dacíkom rady.Večer iba keď hrčia kolesá pod oknami. Koč zastal. O chvíľu doniesli dvaja sluhovia Dacíka na nosítkach, stenal ako na úmore a za nimi tackal sa opitý Poliak.Sbehli sme sa všetci. Sestry bežaly po doktora. Pribehol rovno k Dacíkovej posteli. Dacík dýchal celými ústami a doktor hneď vedel, čo je. Pokrútil hlavou a nahneval sa. Poliak stál ako pribitý, iba čo ho ťažká hlava vše zohla, ale hľadel sa priamo držať. Doktor obrátil sa k nemu a najprv mu vážne rozpovedal, že Dacíka zahubil aspoň na dva týždne, a potom ho ale nemilosrdne vyhrešil.Poliak sa vyhováral, že sám Dacík chcel piť…„Nemali ste mu dať!“ a kázal doniesť akúsi medicínu pre Dacíka. Sestra doniesla. A doktor, keď mu ju dával, hovoril čosi po nemecky o Slovákoch a Poliakovi zakázal sa k Dacíkovi aj len priblížiť, a naložil sestrám a všetkým nám pozor dávať na nich a Dacíkovi menoval druhého, čo mu poslúži.Ja som aj odišiel, aj som sa Dacíkovi viac neprihovoril. Hanbil som sa, že je Slovák ako aj ja, a spravil sebe i mne takú hanbu.[1]Trocha na vicišpána(lat.-maď. viceišpán), podžupana. Bol to prvý úradník a skutočná hlava stolice, kým hlavný župan bol viac len na reprezentáciu.[2]Keď stoličné voľby prišly,voľby členov stoličného výboru[3]Keď sa volil ablegát(lat.), poslanec na snem[4]Tabuľka na rohu,totiž richtárska, ukazujúca, že v tom dome býva hlava obce.	Tajovsky_Smadni.html.txt
Tajní boháčiNavštívil som priateľa lekára na Čadci.Zavolali ho k nemocnému. Šiel som aj ja s ním.Po ceste vo vagóne a zo stanice do dediny rozprával nám posol, starík okolo šesťdesiatročný, nízky, zarastený, bystrých drobných očiek, neobyčajne dôverný a shovorčivý, fajkajúc si pritom, asi takto:„Už by sme vás (lekára) aj neboli ustávali, ale pán kaplánko, keď ho včera zaopatrovali, povedali: ,Už môžete poslať po doktora.‘“Ďalej súdil starík:„Veľa ten… onom toto…“Starík vyňal čútorku, do hrsti utrel si ústa, pomlčal, zarazený, že skoro sa mu vymĺzlo z jazyka zľahčujúce slovo, ale ešte sa včas spamätal a, odpľujúc si, začal znovu a sladšie:„No, dakedy predsa len aj pomôže… ak je nie ešte veľmi zle. Ale ak má človek zomrieť, jednak zomrie. Božej moci sa nič nenaprotivíš. Iba hriech — pokúšať Pána Boha. Či je nie tak?“ chcel mať prisvedčené, že neublížil.„Že však dá aspoň na posilnenie.“ Tak sme všetci, hoc nemocný už nikoho nechcel.„Už viem, že sa mi priblížila posledná hodinka, a tak teda s tým lebo bez toho, všetko jedno je mi zomrieť.“ Ale jeho krstná: „Len prejdite, strýčik, aby svet nepovedal, že som taká lakomá, len pobrať a ich ta, zahrabať čím skorej. Nešlo mi o to, keď prišli ku mne s celou stovkou. Majú ešte — totiž nemocný,“ vysvetľoval starík, „trinásť zlatých, truhla je už v komore, háby tiež prichystané, azda im to vyjde aj doktorovi ešte, aj za pohreb.Viete, on mal dvesto zlatých zgazdovaných z drotárčiny. Ale stovku požičal Maruniakovcom na Prednom kŕči — trocha sú mu rodina — a len tak na dobré slovo. Tí sa síce netaja, ale že teraz nemajú. Že ju složia na fundáciu za jeho dušu. Vie o tom už aj veľkomožný…[1]S druhou stovkou uchýlil sa k tej krstnej. Ale horký vaša krstná. Pán Boh vie, kto ju odriekal. Dotkla sa žihľava plota… Ale to sa už takí ľudia nájdu, a po Bohu všetci sme rodina. Taká nešťastná ženská; však ju uvidíte. Nemá ničoho, ako na tej dlani, len tú chalúpku a čo si rukami zarobí… A to dieťa, tak na štvrtý rok mu bude. Nuž ale povedal, že čo po ňom zostane, to bude jej za opatrovanie, a čo by mal zajtra zomrieť… to už ako že v jeseni rok minul.Prišiel zo sveta chorý a že už nevládze sa túlať, dýchať nedá…„Veď sme hádam ľudia,“ hovorí ona, „a keď ste ku mne mali dôveru, zostaňte, opatrím vás.“Chyža neveľká, ale chlap vo svete alebo už aj Pán Boh vie kde,“ rozkladal nám voľne starík, „zmestili sa. Viete, taký nečlovek, ten jej chlap… Nažila ho s ním,[2]a nevzal ju. Že ide dačo zarobiť, aby bolo za čo svadbu vystrojiť…My sme jej hneď: „Agnesa, parom vás tam po hostine, len sa vy dajte aj pred Bohom oddať; akože je to? Nepusť ho, kým ťa nevezme; nebude ti mať dieťa ani mena.“ Zaslepená ženská! Pustila ho. Teraz už tri roky preč, čo sa nevracia, ani nikto o ňom nechyruje, kde je, čo je… tulák! Ale možno, že sa mu to aj svedomie naložilo túlať svetom, aj ona aby bola potrestaná. Všelijako to Pán Boh rozsudzuje. Žandárovi hej, ale svedomiu neujdeš. Mohli sa vziať a žiť, ako druhí ľudia žijú. Teraz ani on ničím, ani ona. A čože on, ale na nej to každý vidí. A starý hriech, nová hanba.Teda táto, taká osoba ho pritúlila, rovno ako zo sveta došiel. Tak ho to už vari vnuknutie k nej zaviedlo. A ona povedá:„Dreva si donesiete, múky, masti si kúpite a čo si dáte, to vám uvarím. A na peci nespáva nik… Ak vám bude vysoko vychodiť, postelte si na lavici. Za to mi, keď pôjdem do roboty, prizriete dieťa. Inšie od vás nežiadam.“„Dobre, dcéra moja,“ hovorí on, „ja som prišiel domov zomrieť. Ale ak sa budem vládať ešte začas, budem ti takým strážcom domu aj decka, ak sa ma nebude báť,“ a poslal hneď po koláč, a dievča ho volá „ťaťo“ a vinie sa k nemu ako ozaj k otcovi. A akú mu pamiatku spravil! Onehdy dal zavolať richtára aj celý úrad a spravili písmo, že tejto sirote porúča tamtú stovku. Jedni mu to,“ prikývol starík hlavou, „že mal radšej na svoju dušu pamätať, druhí zase, že však veľkomožný má dosť! Aj je pravda, že veru má…“ prikývol ešte hlbšie. „To že za jej lásku a opateru.“Takto poriadna osoba, keby nie tá chyba.Veď ono by sa bolo viac ľudí chytilo na tú opateru, keby tak do týždňa, za dva, a čo za pol roka, no… Lenže smrť istá, ale hodina neistá. A stovka sa môže minúť, s druhou nevedelo sa, čo urobí… no zabiješ ho kyjanicou a či vyložíš na cestu? Dnes, prosím vás, všelijaký svet, našli by sa aj takí. Ale Agnesa nie je tá stvora! V jeseni popustila mu posteľ a teraz od Vianoc len čo ho prekladá, už dvanásť týždňov. Ale už pôjde. Marec, poberaj sa starec. A on už vyše šesťdesiat rokov. Starší ako ja, starší. Ale nech by tak ja uľahol, či mňa moje deti tak opatria? Starého vola len obuškom po hlave… Načo je na svete, keď ťahať nevládze? Tak aj človek. Ja len prosím Boha všemohúceho, aby mi nedal dlho ležať, toť, ako tomu. To je človek ešte aj po smrti zunovaný deťom, ešte ich ruky bolia, že ťa musely dvíhať. Ty že si ich za roky nosil, na to nepomyslia. Aj potom, ako by ťa ešte vždy obchodily. Najlepšie: ľahnúť si, spraviť s rodinou a svetom poriadok, porátať sa s Pánom Bohom a zomrieť. Ale nie každému je to dané. Koľkí aj po dva-tri razy prijmú Pána Boha,[3]a zomrieť len nemôžu… To ide všetko, ako si si zaslúžil od Boha za tvojho živobytia. Veru tak!Adam, hovorí svet, nebol síce taký planec, lenže zase — božia vôľa. Alebo aj to možno, že mal Pán Boh doň vinu. Nebol, viete, nikdy ženatý… a takým že vraj budú na druhom svete čerti hrach na chrbte mlátiť… A keď si tu vynosí z toho kríža koľko-toľko, bude mu tam ľahšie.Ale ťažké on mal remeslo aj tu. Skoro ako by človek po žobraní šiel. Ak si kúpiš za svoje, nezostane ti deťom, žene… a pánom, kňazovi, rechtorovi že čo? Aj tí nám slúžia. A na staré dni, keď ti žily stŕpnu, tiež aby si pamätal. Lebo tam ti nedôjde, lebo tu nezvýši. Preto sa, hádam, Adam neženil, aby nemusel nikomu nič dať. A teraz ho Pán Boh prividel, a musí dať všetko. Ale aspoň na seba pamätal. Dve stovky zgazdoval za tie roky. Neveľa za tridsať-štyridsať rokov, ale práve koľko mu bolo dosť, a to je tá najväčšia výhra… Viete, v tej poslednej chvíľočke, aby si mohol pokojne… že totiž neťahajú handry zpod teba, že nie sú tvoje…“Striasol sa starík, utrel si päsťou slzu, vydýchol a pokračoval:„Ale robotník že bol dobrý! Ktože ho vie. Vravia, čo ho vo svete stretali, lebo on len vždy sám, ako ten palček, že takto poriadne žil. Lebo domov len aj za päť-šesť rokov raz došiel. Nie je to pekne, tak zabudnúť na svoju dedinu, neprísť sa podívať na tú vežičku, pod ňou ťa krstili, a tú chalúpku, kde si sa zrodil. A potom, čo aj v hrobe, ale vari že to ten prach nevie? Dobre on to vie, kto po ňom chodí, a patrí sa už len, predsa patrí sa ti rozpomenúť na rodinu, otca, mater a známych, aby zase na teba dakedy nezabudli, keď budeš hniť… A svetu, čo ťa odchoval, alebo ti chleba podal, dobré slovo… patrí sa tiež aspoň pozdravenie prísť vše povedať. To potom taký človek, ako by mu srdce obmrzlo.Tak tu sme. Ja idem ohlásiť skrz tú príležitosť,“ a posol — starík zvrtol sa zpät.My vošli sme pod cestu do chalúpky, čo zvonku vyzerala, ako by jej už všetky sruby boly kľakly: nizučká, naklonená, okienca skoro nerozoznáš. Steny upchaté machom a obložené na kuse lístím suchým a v priechode lieštím, palivom.Naproti nám vyšly dve baby: Agnesa a stará jej suseda.Agnesa okolo tridsaťročná, strápená, vychudnutá, takmer ožlknutá ženská s veľmi ostrým nosom a prenikavým pohľadom. Bola zakrútená v bielej plachte, vítala nás suchým sipľavým hlasom a obe nám chcely ruky bozkávať. Nemo vprevadily nás dnu.V chyžke skutočne bolo tak tesne, že ani nemožnej veci. Vidí sa ti, že ovca by sa tam nemohla obrátiť, k tomu oblôčik zapchatý machom, v izbe tma.Na peci sedelo, nakoľko som sa stačil rozhľadieť, učupené a zahúlené tučné, biele, veľkých čiernych očú dievčatko, v bielej plachtičke. Nosievam sebou cukríky; hneď som mu podával, ale nevzalo, iba skrz susedu. Na posteli, sbitej z hrubých dosák, ležiac sedel nemocný, starček v čistej plátennej košeli, len kosť a koža a dlhočizné čierne vlasy.Keď sme vošli, chápal sa, zohlo ho dopredku, oči mal meravé, vystúpené z jamiek, po brade dlhé riedke kostrnky šedivé, a dýchal otvorenými ústami, ťažko, že sa mu celá hlava dvíhala, a ako vdýchol, zase ukloňovala. Hľadel, čo to doktor vykladá, rozkrúca, ale nič, že by dáke zvláštnejšie pohnutie, oživenie, ako to býva v prítomnosti lekára. Hovoriť mu už nedalo. Odpovedala zaň Agnesa, a čo tá nevedela, to suseda. Na všetko pristal, prikývol hlavou, hodil rukou, len keď sa lekár opýtal, koľko má rokov a Agnesa odpovedala, že vari šesťdesiatštyri, zakýval prstom, pokrútil hlavou a na ruke vystrel dva prsty. Hádam, že by do šesťdesiatich štyroch mal ešte dva roky života. Lebo ináč čo by mu bolo záležalo na proteste… Doktor pozrel mu však srdce a povedal, že umiera. Adam sa zodvihol, pozrel naň, ako by nemohol pochopiť, a lekár položil ho nazpät na posteľ. Hľadel nehybnými veľkými očima, aj mu tak ostaly stĺpkom stáť, dych rednúť, ale hlbším byť.Náš posol už bol tíško došiel, teraz pristúpil k nemu a, vidiac, čo sa robí, vzal mu ruku do svojej a prihováral sa mu:„Tak už ideš, Adamko náš? Pozdrav tam moju Katru, ženu, aj kmotra, Jana brata, aj celú rodinu od všetkých nás aj detí. Že sa opatrujeme s trápením… Tak v mene božom,“ a bral mu ruku do svojej a oči podlialy mu slzy.Agnesa nato ticho fikajúc vzala s pece dievča, postavila ho na nôžky a viedla k umierajúcemu ruku bozkať, že „ťaťo idú tatatá…“Dievčatko naplašené, obzerajúc sa po nás, chytilo sa mu ruky, ale bálo sa, lebo nevedelo, čo je to bozkať.Ozval sa posol: „Bokaj, bokaj, máš mu začo.“Agnesa nežne pritisla hlavičku decka k ruke umierajúceho, ona mu ju tiež poľúbila a vyložila dieťa na pec, a to ťahalo sa do kútika.Suseda so založenými rukami stála zatiaľ u nôh a šepkala modlitbu. Doktor si už bol pozakrúcal inštrumenty. Agnesa zaplatila mu za cestu, a doktor tiež pristúpil k Adamovi a hlasne mu volal:„Sbohom, sbohom, starký!“Ale ten už nepohol ani okom, len kedy-tedy ešte dýchol, už dokonával.Agnesa vzala s kozúbka svätenú vodu, suseda priniesla horiacu sviecu, vtisly mu ju do ruky, kľakly a začaly sa modliť za umierajúcich…Svetlo sviečky na červeno zapálilo mu čiernu tvár, a bol strašný, ale už pokojný… Už bol zomrel, ani som isto nepostihol, kedy.Suseda vstala, otvorila dvere, aby duša mohla vyletieť…[4]Vyšli sme aj my, dojatí tajnými duchovnými bohatstvami týchto drobných, opustených ľudí.[1]Vie o tom už aj veľkomožný,miestny katolícky farár[2]Nažila ho s ním,výraz sa vzťahuje na dieťa, ktoré Agnesa „nažila“ s tým „jej chlapom“, ako ho spomína starec[3]Aj po dva-tri razy prijmú Pána Boha,totiž v hostii, z príležitostí katolíckej spovede[4]Aby duša mohla vyletieť…,druh povery	Tajovsky_Tajni-bohaci.html.txt
Bolo i budeVeje vietor, vejeod Tatry k Dunaju:Smutné hlasy idúpo slovenskom kraju.Po slovenskom krajutaké idú hlasy:už sa pominulitie slovenské časy: —Časy naše, časy,časy našej slávy,keď nad Nitrou vialislovenské zástavy.Hoj, Nitro, zlatý trónkráľa Svätopluka,čo raz naň pomyslím,srdce vo mne puká.Boli sme my, bolimedzi národami,ako ten náš Kriváňnad tými Tatrami.Bol ten náš kraj v kvete,ale ten kvet zvädol:Dobrú noc, Slováci!Váš deň už zapadol. —A keď aj zapadol,veď on zase svitne;ten náš slovenský krajv nový kvet vykvitne.Hore sa, Slováci!Hore sa! — a Boh dá:bude Slovák ešte,čím býval inohdá.Stojí ešte, stojíKriváň nad Tatrami:bude Slovák, čím bolmedzi národami.	Chalupka_Bolo-i-bude.html.txt
Bláznivá„Starý tatko, ja si idem k vám sadnúť!“„Nie, ja si idem!“ — „Ba ja si idem!“ —Takto tislo sa viac chlapcov a dievčat okolo starého tatku Rejkova. Volali ho všeobecne len tatko Rejkovie. Ale prečože deti hrnuly sa tak ku nemu? Tatko Rejkovie vedel rozprávať pekné rozprávky, a preto deti obsadly ho zavše ako kurence kvočku, medzi nimi aj jeho traja vnukovia.„Tatko, prosíme vás pekne, nože nám rozprávajte o tej bláznivej. Teraz je tu aj Marienka s Darinkou, nech aj tie počujú.“„Ak budete ticho, a sľúbite, že si dobre zapamätáte, čo vám bude rozprávať.“„Budeme, budeme!“ volaly deti a shrnuly sa bližšie k nemu.„A teraz už ticho!“ povie starý tatko. „Vy, staršie dievčatká, poďte sem bližšie a dobre pozorujte na to, čo vám budem rozprávať, lebo to, čo vám rozpoviem, stalo sa za mojich mladých rokov. I ja som bol taký mladý, ako ste vy, aj mne kvitla mladosť v srdci i na tvári, aj ja rád som sa priatelil s mojimi spolužiakmi, no aj so spolužiačkami, a medzi týmito aj s Ilonou Staroňovie. Bola ona dosť pekné dievčatko, ale pre jej veľké chyby, nesnášali sme sa s ňou dobre. Bola až neslýchane vysokomyseľná, hlavatá a zanovitá. Snívala vždy len o panskom živote a o vysokých rodoch. A musím vám povedať, že Ilona bola u Brozkov len za svoju vzatá; jej rodičia umreli boli v choleru. Brozková bola dobrá priateľka s Iloninou matkou, a nemajúc vlastných detí, vzala si Ilonu za svoju. — Ilona mala u Brozkov, čo jej len srdce zažiadalo, no vzdor tomu necítila sa u nich dobre, a to len preto, že Brozkovci boli roľníci. Často ju Brozko napomínal: „Dievča, dievča! ty budeš kedysi veľmi nešťastná, pamätuj na moje slová!“ Ilonu v domácnosti nič netešilo, a to Brozku veľmi bolelo, lebo prilnul bol ku nej otcovsky. Keď bol aký sviatok, Brozkovci vždy Ilone kúpili niečo nového, lebo mali zkade; no oddanosť Iloninu, ktorou im bola predsa povinná, nezískali si ani tým činom. Dievča rástlo, ale nezmáhalo sa v dobrom; pýcha udusila v nej pokoru i útlocit.Raz — bolo to v kvetnú nedeľu, — sedeli sme pod lipami pred kostolom, čakajúc na ostatné žiactvo, aby sme po treťom zvonení hromadne vstúpili do chrámu Božieho, Ilona bola tiež medzi nami. Ja som bol na ten čas prvým v škole, a ako taký bol som poverený s dozorstvom nad ostatnými žiakmi.Ako bol čas k tretiemu zvoneniu, začal som si moju čatu sriaďovať do poriadku. Už sme sa mali hnúť, keď po strmých hlasoch poznal som, že sa dievčatá prudko medzi sebou hádajú; menovite Ilonin hlas prerážal všetky ostatné. Obzrem sa, a tu vidím, ako sa Ilona chce násilne vytrhnúť prvej žiačke z ruky, kričiac: „Ja sa s Johankou Vŕbovie neidem chytiť; ona je len pastierova dcéra. Radšej idem domov a predsa sa s ňou nepovediem!“ — Prvou žiačkou bola vtedy terajšia stará pani na fare, pani farárkina matka. Volali sme ju dobrou Boženkou“, lebo bola bez všetkej pýchy a dobrá ku každému. Keď sa jej Ilona takto oproti postavila, Boženka ju ticho a vážne premerala pohľadom, a riekla:„Ilona! tedy sa ty hanbíš za našu spolužiačku Johanku? Akú máš k tomu príčinu? Nemáš jej iného vytýkať, len to, že je pastierova dcéra? Hanbi sa za svoju pýchu, ktorá ťa tisíc ráz väčšmi ponižuje, nežli Johanku jej rod! Choď, Ilona, staň si pred dievčatá na moje miesto, ja sa povediem s Johankou.“A myslíte, dietky moje, že Boženka týmto skutkom zahanbila Ilonu? Ani najmenej! Ako jej Boženka riekla, aby šla na jej miesto, vztýčila hore hlavu a pyšná ako páva, kráčala do kostola. Na druhý deň pokarhal ju pán učiteľ v škole pre pyšné chovanie; u Brozkov ju prosili, napomínali, aby nebola taká nadutá, poučovali ju, že pýcha predchodí pád, ale všetko to dotklo sa Ilony len tak, ako hrach steny.Takýchto kúskov mohol by som vám mnoho rozprával o nej, ale trvalo by to dlho, a preto prejdem z jej detského do jej panenského veku.S vekom rástly Ilone i rohy; nielen že sa neusilovala napraviť svoje chyby, ale bola čím ďalej tým horšia. Pomery, v ktorých žila, boly jej primalicherné; pyšne sa niesla nad kamarátky svoje a znevažovala svojeť. Brozkovci si zúfali, vidiac, že Ilona kráča istému nešťastiu v ústrety; žialili, plakali, že sa v nej sklamali, keď Ilona, ktorá bola predmetom ích lásky, ích nádejou a potechou, nechcela sa polepšiť!„Ale, starý tatko!“ prerečie Darinka, veď ju mohli preč poslať, keď ich tak neposlúchala.“„Jaj, dieťatko moje, veď by bolo aj dobre bývalo, ale keď Brozkovci sami nemohli sa s ňou rozlúčiť.Tak, hľa, rástla Ilona medzi nami síce, ale bez nás. Poznajúc jej hriešnu pýchu, ani nežiadali sme si ju medzi seba, lebo kdekoľvek ukázala sa medzi mládežou, tam nemohlo byť bez hnevu. Brozkovci, statoční ľudkovia, niesli to pravda veľmi ťažko, keď videli, že ích chovanicu obchodí bližší i ďalší, že medzi družkami nemá kamarátky. Ale čo bolo robiť? Statočný Brozko i žena jeho poručili všetko na Pána Boha, neustávajúc v každodenných modlitbách prosiť, aby Hospodin prepálil srdce ích chovanice vierou a myseľ pokorou.Zrazu jedného rána rozniesol sa chýr, že pre Ilonu prišiel akýsi skvostne oblečený pán v nádhernom koči, že to jej strýk, bezdetný vdovec a veľký boháč z mesta P.Brozkovi pukalo srdce, keď videl, ako raduje sa Ilona, ako bez najmenšieho bôľu a plná radosti strojí sa k odchodu. Jemu bolo by bývalo pravou útechou, keby jeho chovanica aspoň jediným slovom alebo vzdychom bola prejavila, že jej je ľúto, že opúšťa dobrých opatrovníkov svojich; jemu i žene jeho bolo by to bývalo odmenou za mnohé starosti a žiale, ktorých príčinou bývalo im toto dievča. Ale ona ani najmenej! Srdce Ilonino bolo zavreté, neprístupné nežnejšiemu citu; čo ju zaujímalo, bol na dvore stojací strýcov kočiar, ktorý pod chvíľou chodila obzerať. Márnivá Ilona cítila sa byť na najvyššom stupni svojho šťastia.Odchádzajúc ani neodobrala sa od známych; áno i Brozkovcom len tak chladne zaďakovala; a títo dobrí ľudia až zalievali sa v slzách, keď ích bývala Ilona vstupovala do kočiara. Napriek veľkým chybám, prirástlo to dievča statočným Brozkovcom k srdcu. Aj ja som bol medzi divákmi a ešte teraz vidím Brozku, ako tisnul si šatku na oči, i Brozkovú, ako zásterkou utierala si s tváre potok sĺz.Ilona ľahko zabudla na svoje rodisko i na pestúnov svojich. Len po roku písala do Brozkov, oznamujúc im, že sa vydáva za akéhosi veľkého pána. Odtedy nebolo o Ilone ani počuť. —Ubehlo viac rokov. U Brozkov mali smútok. Príkladný hospodár, dobrý a šľachetný Brozko bol už v zemi. Pre osamelú Brozkovú bola smrť manželova ranou nevysloviteľnou. No žiaľ a smútok svoj znášala s kresťanskou oddanosťou do vôle Hospodinovej; preto i teraz, keď navštívila ju ruka Pánova, v častej modlitbe a nábožnom speve neprestávala volať, že čo Boh činí, dobre činí!Ilona od vydaju svojho nedala o sebe chýru, a to neborkú Brozkovú veľmi rmútilo; nemala nikoho blízkeho, i nie div, že v osamelosti svojej často zatúžila za chovanicou svojou a napriek dokázanej nevďake, neprestávala ju matersky milovať. „Keby som ju ešte aspoň raz mohla videť!“ bývaly jej slová, ktorými zakončievala myšlienky svoje o Ilone. —Bolo to raz v jaseni, keď z príčiny dákehosi pokonávania bol som navštívil pána farára. Sotva som vstúpil do fary, zaklopal ktosi na dvere a na zavolané „voľno!“ vstúpila dnu Brozková, bledá a taká strápená, že sme ju sotva poznali. Keď ju pán farár privítal a usadil, podala mu akýsi list a prosila o poradu, čo by bolo urobiť. List ten bol od Ilony. Pán farár čítal:„Matka moja drahá! Nešťastná a ťažko ztrestaná chovanica vaša prosí vás so srdcom zlomeným za odpustenie ťažkej viny, akej dopustila sa naproti vám v nesmyseľnej márnivosti svojej. Odpusť i ty, duchu otcovského dobrodinca môjho, ktorému už Všemohúci vo večnosti odpláca šľachetnosť, s ktorou zaujal sa opusteného, biedneho tvora, a lásku, ktorou napriek čineným mu príkorám, pečoval o nevďačnicu. Ach, Bože! že nevedela som si uctiť dobrotu vašu v dňoch šťastia! Prečo nežije môj dobrodinec, abych mu aspoň teraz na kolenách mohla ďakovať? Pozde je už dovolávať sa mrtvých. Matička dobrá! Zabudla som na lásku a dobrotu vašu v šťastí, ktoré mi Hospodín na krátky čas poprial, aby ma podľa zaslúženia tým väčšmi pokoril: utiekam sa teraz k vám v nešťastí, čo žena najbiednejšia na svete. Ak odstrčíte ma, ako by som zasluhovala, vypočujte aspoň moje nešťastie. — Rok za tým, ako ma môj dobrý strýk od vás odviezol, vydala som sa, ako som vám to bola oznámila listovne. Za prvé tri roky bolo naše manželstvo šťastné, ale potom stala sa osudná zmena. Dobrý môj strýk umrel, zanechajúc mi celý svoj veľký majetok, a — toto bolo mojím nešťastím. Veľký majetok zaslepil muža môjho, stal sa z neho márnik; prosba ním nepohla a hrozba nestačila: on mrhal, až premrhal všetko. Upadli sme do dlhov, a koniec všetkého bol, že nám všetko spredali. S biedou vtiahlo do príbytku nášho aj iné nešťastie, to, že muž môj nakladal so mnou veľmi zle a trýznil i mňa i dieťa. Konečne nevystalo ani to najhoršie: dnes týždeň doviezli mi domov jeho mrtvolu! — Drahá, drahá matka! Pred Bohom i svetom pokorená, od ľudí opustená, stojím na tejto ďalekej zemi! Neopusťte ma aspoň vy, smilujte sa nad úbohým dieťaťom mojím. Stojím na kraji zúfalstva, a ustavične mi zneje v ušiach časté napomenutie dobrého otca-pestúna, akoby mi ho ešte z druhého sveta privolával: „Boh sa pyšným protiví, ale pokorným dáva milosť!“ — Ó, milosť, Bože! milosť za toľké utrpenia! — Boh s vami, drahá matka! poľutujte vašu nešťastnú Ilonu.“Keď pán farár dočítal, stáli sme všetci ako omráčení. Stará Brozková plakala, a my ostatní tiež sme pocítili slzu sústrasti v očiach. Pán farár ochotne poslúžil Brozkovej žiadanou poradou a uznal za najprimeranejšie, aby ona sama vybrala sa za nešťastnou a doviezla ju sem na dedinu. — Hľa, deti moje, kto by si bol kedy pomyslel, že keď Ilona bude o pomoc prosiť, že vtedy tá ňou opovrhovaná pastierova Johana bude prvou gazdinou v našej dedine? Ale tak riadi Pán Boh cesty života nášho! On povyšuje i ponižuje, a cnosti i viny naše prísne zapisuje do knihy večnosti.Prešiel týždeň a Ilona bola už tu. Prišla v noci a nikto ju nevidel. Ani von sa neukázala, hoci už dva mesiace boly pominuly odtedy, čo presťahovala sa sem. I ja videl som ju len vtedy, keď bol pohrab jej dvanásťročnému dievčaťu. Ľudstva bolo až hrúza na tom pohrabe; mnohý len zo zvedavosti, aby Ilonu videli. Ale Ilony nebolo pri truhličke, — ležala chorá. Až keď začali zvoniť, a my už mali sme sa pohýňať zo dvora, tu vybehla Ilona na dvor, a trhala si vlasy z hlavy. Hneď sme ju obstúpili, prehovárali a potešovali, ale ona vytrhla sa nám, a hodiac sa na truhlu, vykríkla: „Boh sa pyšným protiví, ale pokorným dáva milosť!“ a padla bez seba na zem. Rozumie sa, že zmätok bol veľký. Ilonu odniesli do izby; niektoré ženičky zostaly pri nej a opatrovaly ju; my ostatní vyprevadili sme jej jedinú potechu na hrobitov.Na druhý deň hovorilo sa len o tom, že sa Ilona zbláznila. A bohužiaľ, bolo tak. Na dobrú Brozkovú to tak bolestne účinkovalo, že so dňa na deň chradla, až sme ju o rok uložili na odpočinok. Umierajúc, poručila polovicu majetku svojho tomu, kto by vzal nešťastnú Ilonu do opatery. Aj našli sa dobrí ľudia, čo by ju boli vďačne opatrili, ale ona, ako vidíte, iba sem-tam behá, či v noci, či vo dne a či v búrke, jej je to všetko jedno. Najviac býva na cintoríne.„Ba čo len trvá v nej, starý tatko, veď je taká biedna, strašná! A či ozaj k tej Johanke išla dakedy?“ spytovala sa Darinka.„Ba veru išla, aj chodí, dietky moje! a dobrá, Johanka ju zavše chcela nachovať a v zime ohriať, ale ona nechcela nič od nej prijať, len si sadla na prah; a robí to ešte aj teraz, vzdychá, plače, a potom sa zchytí hore a kričí: „Johanka dobrá, Boh sa pyšným protiví, ale pokorným dáva milosť. Mňa tresce, ale ty si šťastná… Dieťa, dieťa moje!“ a potom uteká, čo jej nohy stačia.Tak vidíte, deti moje, aký nešťastný býva človek, ktorý nedbá na dobré naučenia. Ilona v svojej pýche a vysokomyseľnosti zabudla i na Pána Boha; lebo keby bola dúfala v neho, nebola by pri prvom nešťastí zúfala, ale nádej a viera v Hospodina bola by ju udržala, ako udržuje tisíce iných ľudí v strasťach života.“„Jaj, starý tatko, čože je to za krik?“ zvolaly nastrašené deti a stúlily sa okolo starčeka.„Ticho, ticho, detičky! To je, neborká Ilona; s plačom a smiechom beží do tmavej noci, do takej tmavej, aký je i jej život!“Dietky so složenými rukami vzdychaly:„Ach, Pane Bože, zachráň srdcia naše od pýchy, a udeľ nám svätej pokory!“	Lojkova_Blazniva.html.txt
Svätojanské ohne na SlovenskuKu dňu Sv. Jura na Slovensku zachoval sa starodávny zvyk oslavovania Jara-Vesny aj pálením takzvaných Júrskych ohňov. No ďaleko viac rozšírený je zvyk na oslavu letného slnovratu pálením ohňov Svätojanských a s nimi spojených obradov, i majú tu podľa krajov rozličné názvy ako: Ohne Svätojanské, Páliť Vajana, Vajano, Vajanuo, Vajanka, Vajanok, niekde volajú ich aj Turícami. Vajano rozložené na Va- a Jano znamená: svätý alebo svetlý Jano (podobne ako Va-noce znamenajú sväté, svetlé noce). Vo východných župách Slovenska majú tieto ohne meno: Sobotky v Radome v Šariši: Sobutky, v Markušovciach v Spiši: Sobotačky, v Poľsku: Sobotky. Ján pochodí z hebrejčiny: Jechochanan, t. j. Bohdan; od toho je aj v nemčine: Johannes. Názvu Ivan užívajú menovite pravoslavní Slovania a — Maďari; tak majú Srbi: Ivan-dan a Maďari: Szent Iván napja (deň sv. Ivana, ačkoľvek Jána volajú ináč Jánoš). Sobotky jedni odvodzujú od hebr.: Sabbat — sviatok, iní od soviet — shromaždenie (congressus), diminut, sovietky — sobotky.U Juhoslovanov ohne letného slnovratu volajú sa: Kresi, od čoho i mesiac jún zovie sa tam Kresník. V Dalmácii tieto ohne nazývajú sa Lietska Koleda alebo Veliká Koleda, ktoré zapaľujú sa na návrší Koledíšť. Na Rusi zovie sa Kupalo, pod ktorým menom rozumie sa tam i boh úrody zemských plodín, jemu žertoval pred žatvami (pred sobiranijem chleba“) na deň sv. Agripiny, ktorú národ preto nazval Kupalnicou. Na Rusi i teraz v predvečer sv. Jána shromaždia sa mládenci a panny a pletú vence z rozličného kvieťa, ktoré kladú si na hlavy a okolo pásov. Rozložiac k večeru oheň, pochytajú sa za ruky, skáču okolo ohňa a ospevujú Kupalo. Potom ohne preskakujú a veľa besov činia.Tieto ohne na Slovensku pálievajú na vyvýšených miestach, na kopcoch, na stráňach, vrchoch alebo i na holiach a vrchoch pastieri a na horách drevorubači. Vo všetkých obciach majú na to už svoja starodávne miesta, ktoré aj podľa toho zovú; tak ku pr. na Bystričke v Turci: Vajanský Vršok, v Jabríkovej vo Zvolenskej pod horou Háj zvanou je malá pastvina, podnes Vajanom menovaná; v Závade v Trenčianskej majú vršok: Na Vajanku.Pri slávnostiach Pálenia Vajana spievajú sa na Slovensku zvláštne „Vajanské Spevy“, alebo „Svätojánske Pesničky“. Sú piesne, ktoré osobite spievajú sa v týždňoch pred svätým Jánom, ktorými chodia „Príchod Jána ohlašovať a Chváliť Jána“. Osobitné piesne spievajú, keď tiahnu ohne klásť, iné pri kladení ohňov, iné počas tanca okolo ohňa, iné počas preskakovania ohňa, iné pri párení sa, pri pochode s fakľami, pri ovievaní fakieľ a konečne iné nazad idúci. I slovinská mládež tiahne po západe slnca spievajúci k ohňu. — Vo Veľkej u Strážnice na Morave konaly sa v noci svätojanskej dievčenské závody spevecké. Z každej časti osady sišly sa dievky na inom kopci. Tam nakladúc oheň svätojanský, spievaly piesne sväté i svetské. Súsedia vychádzali z osady a načúvali, ktorá družina najkrajšie spieva. Tá potom dostala pochvalu.Svätojanské ohne predchádzajú dvojtýždňové predspevy dievocké: Chválenie Jána. V Liptovskom Jamníku dvoma týždňami pred Jánom Krstiteľom sijdú sa dievčatá každý večer na Hôrku vršok pri dedine a spevami chvália Jána. Pritom posadajú si na zem do radu alebo do polkruhu a v pesničkách oženia všetkých mládencov počnúc od nižného konca až po vyšný a pri takomto speve sotrvajú až pozde do noci. Piesne tieto sú:Ej, Jáne náš, Jáne!kde ťa chváliť máme?Na jamnickej stráne,tam ťa chváliť máme.Koho oženíme?Jána Ďurišovie.Kohože mu dáme?Zuzku Gajdošovie.Vyletela sojkazpoza Ružomberka.Nebola to sojka,ale Chudých dievka.Povedala chmára,že to bude pára:Jano Ďurišovie,Zuzka Gajdošovie.Konopa, konopa,zelená konopa,Jána Ďurišovieshodili do šopa.Shodili, shodili,už ho viac neshodia,u Gajdošov dvereuž viac neotvoria.Okop si kapustu,bude ti hlavatá,Usiluj sa robiť,budeš i bohatá!Na Slovensku večer pred svätým Jánom Krstiteľom, teda 23. júna, býva hlučno všade okolo miest a dedín. V tento večer na vrškoch a stráňach v nočnej tme dlho plápolajú veľké ohne, vatry a mihotajú sa rady pohybujúcich sa svetiel blízko i ďaleko, nízko i vysoko, po úbočiach hôr i na temänách vrchov a od všade zaznieva ťahavý, silnozvučný spev. To pália Vajana.Mládež v ten večer soberie všetky staré metly, škrabne — ony si ich dievky niekde na to celý rok odkladajú a niekde ich až v ten deň po obci sháňajú — natrú ich kolomažou a vyhrnú sa s nimi za dedinu na vrštek. Tam nakladú ohňa zo snopkov a dreva, od neho zapália si metly, s ktorými potom ako s fakľami do kolesa alebo v rovnej rade chodiac vyspevujú svätojanské piesne. Čo bystrejší chlapci vatry preskakujú a horiace metly vysoko vyhadzujú. Stárež vyjde si na pokraj dediny a sa díva na túto obradnú zábavu svojej mladi.Niekde chodia páliť Vajana len devy, inde mládež obojeho pohlavia.V Košťanoch v Turci mládež chodieva hore na cintorín Vajanka páliť. Metly nastrčia si na dlhé palice a zapália. Spievajúc chodia s nimi po cintoríne, kde rozložia aj hodnú vatru. Keď prídu s cintorína do dediny, dievčatá prechádzajú sa po dedine do 11.-12. hodiny a spievajú rozličné piesne. Býva to len na Jána Krstiteľa, v iný čas v dedine nepočuť spevu. V Lubinej v Nitrianskej večer celý zástup mládeže vychádzal do poľa na vyvýšené miesto, naložil tam veľkú vatru, okolo ktorej prevádzal tance, spieval obradné letné piesne a mládenci plameň preskakovali; to volali: Pálenie janského ohňa.V Markušovciach i na viac miestach v Spiši mládež poberie všetky staré metly z celého roku, vyjde na pahorok von z dediny, poleje metly petrolejom, na jednom konci zapáli metlu a potom krúti ňou píšuc ohnivé kolá v povetrí, pričom spieva a vrieska. Keď metla dohára, že ju už nemôže viac v ruke udržať, zahodí ju čím vyššie a čím ďalej od seba. Na to povedia: Sobotačky páliť. Niekde metly dohorievajúce položia na hromadu, aby z toho povstala vatra, okolo ktorej potom tancujú. V Jamníku, ako aj inde v Liptove, kde chodievaly dievky pred Jánom vyspevovať príchod Jána: Chváliť Jána, v jeho predvečer nakladú ohňa a pália Jána. Piesne i teraz sú tie isté, lenže miesto „chváliť“ spievajú „páliť“, teda:Ej, Jáne náš, Jáne,kde ťa páliť máme?Na jamníckej stráne,tam ťa páliť máme, atď.V Novohrade:Keby ja vedela,kedy bude Jána,ver by som nakládlana tri strany ohňa:jeden by nakládlaod slnca východu,druhý by nakládlaod slnca západu,tretí by nakládlamojemu milému,mojemu milému,šuhaju švárnemu.V Turci:Nože, povedz, náš Jáne,kde teba páliť máme?Na vrch na Strážnikuna bielom chodníku.Jane náš!V Ponikách vo Zvolenskej týždeň pred Jánom podvečer mládenci kladú oheň, preskakujú ho a dievky spievajú:O, Jána, Vajana!zelená je dúbrava!Keby ja vedela,koho budem žena,o, Jána, Vajanaveru by nakládlavo tri strany ohňa,o Jána, Vajana! atď.Jánske ohne obyčajne kladú na vyvýšených miestach menovite na strán pri kostole. Keď sa už do chuti vyspievali a v dlhých veršoch vytúžili si všetky slasti a strasti prosia Vajana, aby vyslyšal ich srdečné prosby, končia s humorom:Akí tamto dvaja idú,Akí tamto dvaja idú,dvaja idú!Dreveného koňa majú,dreveného koňa majú,koňa majú!Akože ho poháňajú?Čihí-mihí, kým si živý,a keď zdochneš budeš druhýbudeš druhý!Pri tomto sa rozchodia pravda tiež spevavo, ale viac posmešne na valachov, ktorí ich rozháňajú. Valasi a bačovia majú totiž poveru, že pokiaľ tento spev zajde potiaľ ovce ztratia mlieko a preto hnevajú sa na jánske spevy a kde len môžu, rozháňajú mládež a prekazia vajanské ohne.V Liptove v predvečer Jána spievajú:Jano milý, Jano!zobúdzaj včas ráno,včas ráno, ráničko,keď výnde slniečko!Jano, Jano, Vajano!priletela holubička včas ráno;priletela druház červeného kruha;priletela tretiazo zahrady z kvieťa.Jano, Jano, Vajano!Vo Zvolene:Uvej Jána Zimého!Uvej Jána Zimého!Koho oženíme?Maru z Lubietovej!Jáne náš!Oj, veru náš Jano,zobuď nás včas ráno,ráno pred kravami,štyrmi hodinami!Jano náš!Kravičky podojiť,na pole vyrúdiť,na lúku zelenú,na rosu studenú!Jano náš!Vo Zvolene:O Jana, Jana, Vajana!:Na prostreď Zvolena jest lipka zelená.O Jana, Jana, Vajana!:Daj dobrý čas počať a lepší dokonať!O Jana, Jana, Vajana!:O Jano, Janečko! zobuď ma ránečko!O Jana, Jana, Vajana!:ráno pred zorami troma hodinami:O Jana, Jana, Vajana!:kravy podojiti na pašu vyhnati.O Jana, Jana, Vajana!:na pašu zelenú, na rosu studenú.O Jana, Jana, Vajana!:Svätého Jána páľa, plná deckov jama.O Jana, Jana, Vajana!:Aký je ten mesiac pekne ohradený,O Jana, Jana, Vajana!:peknými vdovami, krajšími pannami.O Jana, Jana, Vajana!:Svätho Jána pália, čerti mníchov chvália.V Nitre (Horné Bzince):Narodil sa nám Svätý Ján prostred leta,kedy bolo prínajvácej kúkola a synokveta.Hoj Jano, Jano!Založíme si ohníčka cichučkého,napečeme si chlebíčka vysokého.Hoj Jano, Jano!zarodzil: Bziňané pod horami.Prišli na ne Hrušované s kabelami,Hoj Jano, Jano!V Šáriši (Giraltovce):Jana, Jana, na svätého Janakúpala še svätá Anna.Jak še ona vykupala,tak na Jana zavolala:Jane, Jane, daj mi rúčku,neb zahynem pri potučku.Jane, Jane, svätý Jane!Osvetíš ty všecko zelé:majiran i fijalkuGiraltovskú krasnu dívku!V Solčanoch v Nitrianskej okolo 18. júna, keď nechce pršať ide mládež večer „ohníček sv. Jána robiť“. Naberú slamy, zapália, radom to preskakujú a spievajú:Pochválen buc Ježiš Kristus, svätý Ján — ó Jáno!Dala by ma moja mamka rada zaň — ó Jáno!Ojanice, ojanice,ztrateu Jano nohavice — ó, Jáno!a Mara sa za ním vlečí,že mu ich ona obleči — ó, Jáno!Pred Velkovci kopa sena,tam je dívka roztrasená — ó, Jáno!Pred Špankovci tam je višňa,tam je dívka velmi pyšná — ó, Jáno!Keď idú od „ohníčka“ spievajú:Dobrú noc ti, môj ohníček, dobrú noc — ó, Jáno!prídeme ti zajtrá večer na pomoc — ó, Jáno!Kerá dívka na ohníček neprišla — ó, Jáno!tá nerada pec, ohnište odišla — ó, Jáno!Tak to robia, pokiaľ neprší ešte i týždeň po Jáne.V Šarišskej na Jána večer robia Sobutku. Čeľaď: parobci i dievky vyjdú vyše valala na uhory, zrobia tam zo slamy oheň, preskakujú ho a spievajú:A na Jana, na svateho Jana,kúpala še svata Hana,na Janička zavolala:Na, Janičku, pravu ručku,bo zahynem toho ročku.V Radome trvajú Sobutky za tri týždne.V Pozdišovciach i v Brežnici v Zemplínskej až hen v sobotu večer pred Rusadlami (Turícami) vyberie sa dospelejšia mládež z dediny na chotár nesúc snopky slamy, urobí z nich hromádky, zapáli ich a preskakuje, pričom mládenci za dievčatmi behajú a spoločne spievajú. Toto sa deje každú sobotu až do Jána. Odtiaľ ich volajú Sobotkami, Sobotečkami.V Zemplíne (Pozdišovce):Jaká naša Sobotečka krasna,co vedľa nej čeladočka jasna:a Ložinska to lem taka cmava,bo pri nej už čeladočka stara.A na Jána, svatého Janička,kupala še čarna lastovička.Jak še ona kupala, kupala,na Janička svojho zavolala:„A ty, Jane, Jane, Svaty Jane,maš ty hyrju (hrču) strašnu na kolene.“A hyrja že še už rozpučila,ta nam Sobotečku zahasila.V Zemplíne (Kiadzany):(Spieva sbor dievčat i šuhajov spolu):Kladzeme my Sobotečku,s rozmarijou izopečku.Kto na našu Sobotku neprídze,do roka ho hlava bolec budze.Naša Sobotečka jasna,pri nej čeladočka krasna,a Hencovska taká cmavaa pri nej čeladka plugava.(Dievčatá spievajú):Červený pohar horičervenými jahodami.A ktože ho hašic budze,kedz tam parobkou nebudze?Šumne dzevočky ho haša,u vienočkoch vodu noša;kelo v tym vienočku vody,telo v dzevočce cnoty.(Šuhajci spievajú):Červeny pohar hori,červenymi jahodami.A ktože ho hašic budze,kedz tam dzevoček nebudze?Šumni parobci ho haša,u pokretkoch vody noša;kelo v tej pokretce vody,telo v parobkoch svobody.(Sbor dievčat i chlapcov):Na roztoče, na potoce,dva holubky vodu piju,koho oni slučic maju?Jest u šušeda šumna dzevka,treba by to verne slučic,budze to še verne ľubic,verne, verne, potajomne,o rok, o dva nedaromne.Kto na totu Sobotku nepridze,do ročka ho hlava bolec budze.Ja na totu Sobotečku prišla,do roka ja budu frišna.Po Jáne už viac nespievajú vajanské piesne.V niektorých obciach dľa starodávneho zvyku pália svätojanské ohne i na viac miestach. Mesto Brezno ešte i teraz býva v podvečer so štýr strán sveta otočené ohňami, od ktorých rozlieha sa slávnostný spev a veselý pokrik: od východu nad Dolinkou čiže na Kliepke a Klepuši, od západu na Viselniciach, od juhu nad Oplzlým, od severu na Dúbravke, kde shromaždila sa mládež. Devy sbieraly a odkladaly po celý rok staré brezové metly, šuhajci nakresali fakiel a doniesli sebou aj iné horiace látky; tie tuná zapalujú a potom s nimi všelijak ponad hlavy i okolo seba krútiac, sem i tam pobehujú. Dievčence sedia a spievajú. Toto je tak rečené Vajanuo.V okolí Žiliny mládenci i dievky shromažďujú sa 23. júna pred polnocou mimo dediny na istom od dávna na to užívanom mieste. Tu zapália oheň práve o 12. hodine nočnej. Keď plamene už vysoko šľahajú, začnú dievčatá a mládenci spievať. Medzi spevom mládenci rozostavia sa pri ohni s prava a s ľava do dvoch radov, dievčatá však ustúpia od ohňa na 15-20 krokov. Na to dievčatá jednotlivé posmelované preskakujú oheň alebo aspoň namáhajú sa ho preskočiť. Ktorá dobre preskočila oheň tak mládenci ako sudcovia vyhlásia, že to dievča na takto rok bude už vydaté. Keď však tie-ktoré dievča pred samým ohňom ztratí smelosť a bojí sa oheň preskočiť, alebo, keď aj vyskočí, ale padne do ohňa, mládenci so smiechom vyhlásia, že dievča bude mať síce milého, ale do takto roka ju oklame a opustí. Za každým posudkom nasleduje 1—2-minútová prestávka. Načo zase iné dievča zkusuje svoje šťastie. Keď všetky dievčatá vypočuly svoje výroky, je koniec preskakovaniu ohňa. Nato mládenci idú domov, ale dievčatá nakradnú trávy a v hodnej diaľke od ohňa každá osobite uložia sa na odpočinok, položiac si hlavu na ukradnutú trávu, lebo na to je len kradená tráva príhodná. Čo sa dievčaťu v noci prisnije, to sa jej vraj i splní.V Perkovciach v Nitrianskej dievča, ktoré preskočí oheň bez nehody, na budúce fašiangy sa vydá. Na tento zvyk vzťahuje sa perkovské porekadlo: „Odskočila ako perkovská dievka vydaj“. Raz jedno dievča totiž pri preskakovaní svätojanského ohňa srazilo sa so silným mládencom a padla do ohňa, spálila si tvár a preto nemohla sa vydať. Podobne zo skákania dozvie sa báčianska dievka, či sa na fašiangy vydá alebo nie. Keď oheň dlho trebárs i tri dni horí, v tom roku bude veľa svadieb.V Jabríkovej zo Zvolenskej už len tí najstarší ľudia vedia rozprávať o pálení Vajana, lebo zaniklo ono pred 70-80. rokmi. A stalo sa to tak, že keď na takzvanom Hornom vrchu v Jabríkovej, kde je teraz Kalvaria, mládež obojeho pohlavia vydržiavala slávnosť Vajana, z nenazdania prišly do kremnických vrchov čierňavy a veľký víchor, ktorý z horiacej vatry vychytil horiace hlavne, ktoré potom lietaly nad dedinou. V dedine nastal poplach, že z toho vznikne požiar a rychtár i prísažní rozháňali mládež od vatry Vajanovej, chystať vodu na hasenie možného požiaru. Ľud bol uistený, že v tom víchre letel Černokňažník na drakovi. Od tých čias je zakázané v Jabríkovej pálenie Vajana.Avšak niekdy úplne nemecká, teraz už viacej slovenská Kremnica a jej nemecké dediny doposiaľ zachovávajú slávnosť pálenia Vajana (Johannisfeuer). Asi dva týždne pred Jánom po večeroch chodia 10—12-roční chlapci — dospelejší by sa hanbili — so žrďou na pleciach po bočných uliciach a vyvolávajú v tej starej pospolitej nemčine, aby im dali staré metly koše a opálky, čo si potom všetko na žrď sotknú a tak idú ďalej, pokiaľ majú dosť čo niesť. Toto sbieranie opakuje sa častejšie po večeroch až do 23. júna. V deň pálenia Vajana vynosia to všetko na patričné miesta, lebo svätojánske ohne pália na viac miestach po vrškoch. Staré koše, opálky a metly snosia na hromadu, k tomu nanosia ešte kdejakej raždiny do prostriedku postavia malú jedličku, ktorú ozdobia farbistými stužkami papierovými — a Vajano je prichystané. Tam poschodí sa i dospelejšia mládež s harmonikami, pištoľami, mažiarmi vystrojená, a keď počína sa zvečerievať, započne sa na všetkých stranách streľba. Asi okolo 9. hodine večer zapália na bok odložené metly a s týmito, ako s horiacimi fakľami chodia so spevom a krikom okolo prichystanej hranice (kopy), pričom streľba a muzika spolu účinkuje — až konečne podpália kopu pri jasote drobnej mládeže. Táto zábava trvá dlho do noci. Slávnosť letného slnovratu na Slovensku zachovali si Nemci aj v okolí Nemeckého Právna v Nitrianskej župe.Kedysi pálievali vajanské ohne nielen na vrškoch a mimo obcí, ale i na uliciach pred každým domom. Na to poukazuje i poznámka Bartholomaeidesova v jeho Memor. Prov. Csetnek str. 218: „Dobre si se opáči i ten, kdoby smel na sv. Jana oheň klásti pred domom na uliciach.“ Medzi Horvátmi a Maďarmi v Subotici kladú sa sv.-janské ohne na uliciach alebo na dvoroch, Srbi v Bikite v Báčke tiež kladú ohne pred každým 4. domom. V New Yorku v Amerike chlapci na uliciach kladú ohne z čohokoľvek.Ohne na oslavu slnca — teda i oheň svätojanský — zapalovaly sa pôvodne pomocou kremeňa a ocielky, poťažne ešte driev trením dvoch kusov dreva, čo mohli urobiť len poctiví mládenci. Zvyk tento zachoval sa doposiaľ v Novohrade a v Báčke, kde zapaľujú ho tak menovite pastieri. Vo vrchovatom vidieku baraňarskej župy (v dnešnej Maďarii) v predvečer sv. Antona obecný sluha chodí s prísnym rozkazom po dedine, že na druhý deň ráno (13. júna) nikto nesmie zapáliť sirku alebo si doma ohňa naklásť — do „Nového ohňa“. Ono by sa vtedy nikto aj bez rozkazu neopovážil tento zvyk prestúpiť. Na sv. Antona ráno na svitaní sijdú sa chlapci z celej dediny a na nejakom kláte z tvrdého dreva začnú mäkkým polenom trieť. Niekdy trápia sa viacej hodín, kým následkom trenia nejaká iskra vyletí. Na to strežie už s práchnom 14 — 16-ročný šuhajec, o ktorom predpokladajú, že jeho poctivosť je bezvadná, aby zachytil iskru. Ak je šuhaj skutočne panenský tak práchno mu hneď začne horeť, ktoré vstrčia do hrste slamy a túto ovievajú s ním do tých čias, kým nevzplanie „nový oheň“. Ak ale ich voľba šuhaja bola mýlna musia procedúru s iným šuhajom znovu začínať. Novým ohňom potom zapália po predku už pripravenú hranicu, na ktorej si najprv zapália všetci mužskí svoje fajočky; hneď prichádzajú z každého domu ženy a zpod zásterky vyťahujú si hrnčeky, do ktorých si naberajú žeravého uhlia, aby s ním doma spravily si ohňa. Nato konečne z vyhorenej hranice žeravé uhlie rozhádžu pred mostom po celej širine cesty a cez toto tri razy preháňajú dedinský statok (dobytok), aby im mor ani nič zlého nepoškodilo.Vo východnom Prusku večer pred svätým Jánom zahasia v dome každý oheň a potom na kole do zeme vbitom krútia koleso, pokým nezažne sa plameňom.S novým ohňom súvisí aj chodenie detí po domoch s ocielkou za včas rána po viacej krajoch Slovenska. Zapaľovanie nového ohňa zakladá sa na povere, že domáci oheň sa znečisťuje, preto ho treba celkom obnoviť.V Abauj-Torňanskej župe niekde na deň Sv. Jána strežú na prvé zakikiríkanie kohúta a vtedy rýchle zažnú oheň. V Liptove zapaľujú zakresaným práchnom suché kvety a keď už z nich šľahajú hodné plamene, kladú na ne jedľovú čečinu.U korutánskych Slovincov Krešov oheň zapaľuje panna. Názov tento u Horvátov: Kreš, Kris; u Srbov: Krijes vznikol asi z toho, že oheň na oslavu letného slnovratu zapaľoval sa kresaním.Dôležitá čiastka tohoto zvyku jepreskakovanie ohňa a tancovanieokolo neho. Niekde preskakujú oheň len parobci (mládenci), inde parobci a dievky rovnako, podujímajú sa na to inde — ako sme videli v okolí Žiliny — len dievky. Slovinci v Salanskej: mládenci so svojimi milenicami — v Medzimurí Horvati majú zvyk, že pri svätojanskom ohni žartovne sostavuje páry stará panna. Také dievčatá svojim vyvoleným mládencom podávajú v najbližšiu nedeľu kyticu kvetov, začo mládenec vďačí sa deve stužkou. Ktorý však kyticu neprijme, tu je znak, že s párením nesúhlasí.Vo Sv. Ivane v Torontálskej Srbi medzi „skákaním“ držia v rukách metly z bylín „psieho mlieka“. V Liptove dievky kvietimozdobenéa s mládenci rukami do kruhu spojenéobtancuvávajúoheň, alebo ako v Kláštore pod Zniovom nakláňajú sa jedon k druhému. — Báčianski Srbi tancujú „Kolo“ okolo ohňa a po skončenom preskakovaní dievčence spievajú a tancujú okolo ohňa. — Podobne Slovinci oheň preskakujú, tancujú, obstávajú a spievajú obradné piesne. — V Báčke preskakujú oheň s vencami na ramenách, uvitých z kvetov svätojanských.Ovievaníe (krútenie)horiacimi metlami, faklami avyhadzovanieich hore do vzduchu má byť napodobenie búrky, potrebnej ku vývinu vegetácie. V západnej Maďárii bývajúca slovinská mládež dávnejšie v predvečer sv. Jána naviazala si na palicečerešňovej kôry, ktorú zapáliac, s veľkým krikom ako s „horiacimi lampami“ v povetrí nad sebou ju do kruhu ovievala a pri zvukoch fujary niekedy aj do polnoci tancovala. Kôru z divej čerešne 2-3 týždne pred Jánom odlupujú a sušia. —V Železnej stolici olupujú a sušiabrezovúkôru na svätojánske ovievačky. —Faklové pochodyrobia sa okolo ohňa alebo od neho v rovnej čiare. V Kláštore pod Zniovom horiacimi metlami ovievajúc, chodia od ohňa ku ohňu. Inde so zapálenými snopkami slamy priviazanými na žrdiach, s východom hviezd behajú vo vlnitej čiare alebo postavia sa s nimi do podoby kríža. — V Žiline horiace metly vyhadzujú do neba.Pálenie kolesa a kruhu.Koleso i kruh sú obrazmi slnca. V Novohradskej naviažu na vozne koleso slamy, to zapália a do tých čias ho ženú, pokým slama nezhorela. — V Rabsku (v záp. Maďarsku) kedysi priviazali slamu na koleso z dvojkolky, ocielkou a kremeňom nakresali do neho ohňa a potom s vyvýšeného miesta, dľa možnosti blízko k hrobitovu, v nočných hodinách pustili dolu. — V Bavorsku a v Korutánsku dosiaľpália koleso. Alpskí Slovinci a Nemci, ako aj v Nemecku a v Anglii je zvyčajnékývanie ohnivého kruhu(Scheibenschlagen).Stromy v ohni.Videli sme, že v Kremnici postavili do ohňa ozdobenújedličku. V Nemeckom Pravne mládenci prinesú v dopoludňajších hodinách najkrásnejšiujedluz hory a postavia ju na vyvýšenom mieste na konci dediny, alebo i mládež jednej ulice postaví si svoj strom na konci ulice, ozdobia ho vencom zo živých kvetov a slamy a keď sa zošerí, v prítomnosti temer celej obce ho zapália. — V Kapnikbáni každý rok prvú sobotu pred 24. júnom večer vydržujú takzvanépálenie košiny. V ten deň banícki mládenci na obed tiahnu so sekerami do hory a tam sotnú už vopred vyhľadnutý najvyšší a najrovnejší strom a očistia ho od listnatých konárov, nechajú len krátke konáre otŕčať a na vrchu nechajú polmetrovú korunu s listami. Takto upravený strom naložia si na plecia a snesú na miesto pálenia košiny, ktoré je od pradávnych čias vždycky to samé. Predtým „košinovú žrď“ zvážali štyrmi volmi ozdobenými. Pokým mládenci so stromom prijdú, deti nasbierajú hodnú hromadu haluzín, raždia a nasháňajú po obci starých nôš, košov a košín. Mládenci tieto koše, — ktorých je niekedy 60 — 80 kusov — povešajú na bočné konáre stromu a na vrchol postavia papierovú korunu, ktorú niektorá z týchto mládencov milenka vyhotovila. Takto vystrojený strom košinový zakopú pevne do zeme a okolo nahromadia nasnášané haluzy a raždia. Pod nimi na spodku nechajú štyri otvory naproti štyrom stranám sveta, na ktoré položia suché lístie a stružliny ku samému pňu stromu. Takéto „košiny“ postavia na štyroch stranách obce večer asi o pol 8. hodine, štyria mládenci vlezú do dier a naraz zapália so štyroch strán „košinu“. Medzitým okolostojací dajú znak trúbením ostatným paličom košín, postavených na iných stranách obce načo hneď aj tí podpália svoje stromy. V Polanke na Morave (Vsatsko) na výpuste za dedinou chasapostaví máj; pod ním naložia oheň z borievča. Okolo mája pri muzike tančia až do bieleho rána. Keď sa rozchádzajú, povalia máj. Keby túto slávnosť zameškali, postihol by kamenec úrody.Na Piargu v Teľkove do vatry kladenej na temäni vrchu, postavia konáristú žrď jedľovú, na ktorú zavesia hore veniec z kvetov. Nato muzika zahraje a parobci a dievky okolo v kruhu tancujú. Keď oheň najlepšie horí, ráňajú dolu „korunu“ (veniec). Spadnuté kvety chytajú, berú sebou, kladú si ich doma pod hlavnicu a potom už v noci snívajú o tom, ktorý má byť ich budúcim mužom.V Nemeckom Pravne a na okolí v predvečer Jána zapaľujú „Jánsky strom“. Parobci totiž odpoludnia sotnú v hore najkrajšiu svrčinu a postavia pri obci na niektorom vyvýšenom mieste, vyzdobia ju vencami zo živých kvetov a slamou, a keď sa zotmilo, v prítomnosti temer celej obce ju zapália. Slamu na strom chlapci si vyžobrú po obci a vence uvijú devy. Pokým strom horí všetko vyskakuje, vykrikuje, klobúky vyhadzuje. Keď strom asi z polovice obhorel tak ho vyvalia, a keď vtedy s koruny stromu nepoškodený veniec padne k niektorému dievčaťu, to, dľa povery do roka sa vydá.Slovinci na Drávestavajúkorunný strom (i kohutí strom), ktorý je z brezy. Stavajú ho staré ženy, ktorý z hory na voze samy doviezly, postavily a ozdobily, pričom mu obetovaly 12 súdkov piva.NaSlovenskutiež hojne piť, veselo tancovať, to boly„hody a chvály svätojanské“. I porekadlo hovorí:Na svätého Jána,každá je pijaná;keď my také budeme,aj my píjať budeme.A ja moju ženuzaženiem na vojnuna svätého Jána,keď bude pijana.Takto do svätojanského ohňa postavený strom jeMájový stroma je vraj symbolom ducha vegetácie. Jeho spálenie neznamená vyničenie vegetácie, ale znamená smrť jej vzrastu škodiaceho vplyvu.	Sochan_Svatojanske-ohne-na-Slovensku.html.txt
1Keď slnko zájde skonom a noc temné krídlahviezd oky posiate v šír rozstrie ponad zem:jak včely do úľa hneď každý záujemsa vracia z poľa činov v úkryt svojho bydla.Do seba vstúpi človek, sňatý s motovidla,kde ako Ixion sa svíjal tam a sem,do seba vojde zas, otrasúc šatný lem,v sieň, ktorú vyzdobily vidín maľovidlá.Tu doma je, kam vlastne dľa poslania patrí,z pút smyslov unikol jak vtáča nástrahe,a žije plným žitím pre seba a v sebe.Len keď strasť zemskú vrhol do večernej vatry,len vtedy octne sa zas človek na dráhe,po nejž, i kým tu hlivie, zájsť môž’ na čas v nebe.	Orszagh-Hviezdoslav_Sonety.html.txt
Krásne časy rokokaŽelezničný robotník Maťo Koňko-Trpas doniesol mi starú plesňou zapáchajúcu knihu. Chcel mi ju darovať, lebo mu jeho Mara povedala, že lepšie obíde, keď mi ju daruje, ako keby mi ju predal. Pán doktor je vraj pán a väčšmi sa ti zavďačí za dar, ako by ti dal pri kúpe. Lenže tá špekulácia sa nevydarila. Presvedčil som sa, že knižka: Die Abenteuer des Baron Jakob Friedrich Gustav Walter von Schroffstein,[1]vydaná Bärenstecherom v Chemnitzi roku 1742, patrí Čaplovičovskej bibliotéke v Dolnom Kubíne, od ktorej si ju vypožičal vir nobilis[2]Andreas Trnovský a zabudol vrátiť. Časom našla svoje miesto na pôjde jeho kúrie, ktorá sa stala majetkom Maťa Koňka-Trpasa. Zemianstvo si vždy mnoho namýšľalo na svoju povýšenosť a prevahu nad ostatnou ľudskou háveďou, a jednako kedysi nadutých Trnovskovcov premohli poloidioti, v ktorých sa za pokolenia vyvinul len dar úmorného kopania čakanom. Časom každá práca premôže každú nadutosť.Vyslovil som Maťovi rozsudok:— Pošlite sem Maru, lebo s vami sa nemožno zhovárať.Maťo hundrúc odišiel a ja som vzal knihu a vyniesol ju von na slnko, lebo bola vlhčinou zlepená. Do večera vyschla, i vzal som si ju do postele, aby som ju pred spaním poprezeral.Knižku písal sám barón, pochádzajúci z dosť zámožného rodu; chyba bola, že tých Schroffsteinovcov bolo priveľa, a tak Jakub hoci bol i prvorodený, nemohol hrať takého pána, ako by si to bol žiadal. Nepokojná krv ho vyhnala k vojsku, kde bol ešte len ritmajstrom pri Knechthuberových dragúnoch, keď pobadal, že jeho vojenčenie dlho nepotrvá. Mal niekoľko rán, ktoré sa mu zavše otvárali, a o podagre vedel viac rozprávať z vlastnej skúsenosti ako desať felčiarov z kníh. Domov ho neťahalo, lebo ho bratia vyplatili a peniaze sa dávno rozkotúľali. Boli by ho len hore-dolu socali. Naoko bol hodný, urastený chlap, a tak si pomyslel, že poslúchne svojho priateľa Daniela Mačkássyho, prejde k neďaleko bývajúcemu zemanovi Palóczimu a bude sa uchádzať o jeho dcéru Zuzanu. Nie je ani pekná, ani celkom mladá, ale je jediné dieťa a starý je známy boháč. Bolo tam už viac uchádzačov, ale ani jeden nemohol korisť uchytiť.Myslel som, že knihu o niekoľko minút odložím, ale čím ďalej, tým väčšmi ma pútalo opisovanie vtedajšieho života. Ritmajster nebol umelec, ale čo videl a zažil, rozprával bez okúňania.Tak som prišiel v duchu s ním do kaštieľa Palócziho, kde sa predstavil ako furažujúci dôstojník.Hľadel som s ním so začudovaním na Palócziho. Bolo to chlapisko bruchaté a vysoké ako hora. Fúzy mu viseli až na prsia a očami pichal ani pikami. Hrubé pery sa srdito stáčali v kútikoch k brade. Ako som si ho tak dobre predstavil, prišlo mi z očí, všetko sa skrútilo so mnou, a keď som sa prebral, našiel som sa v tmavej, lojovou sviečkou osvietenej izbe. S prekvapením som pobadal, že namiesto ritmajstra ja stojím v jeho starodávnej rovnošate pred domácim pánom. Bolo mi v tom okolí veľmi nevoľno. Palóczi spustil na mňa najprv po maďarsky, ale o chvíľu preskočil na slovenčinu, lebo po nemecky nevedel a maďarčina mu šla biedne.— Urodzený pán, poslali ma, aby som od vás kúpil krmu pre naše kone. Prosím, vypomôžte nám.Palóczi sa vytiahol a nadul líca:— A aký ste vy pán?Zdalo sa mi, že mám byť barón Schroffstein, a vyprsil som sa hrdo:— Ja som westfálsky barón von Schroffstein, ritmajster v pluku dragúnov von Knechthuberových. Máte krm, či nemáte?Palóczi ďobol do mňa ukazovákom:— Máte peniaze, či nemáte?— Máme, — povedal som sebavedome, nahrádzajúc duševným majetkom, čo mi chýbalo v hmotnom.— Máte? Hotové, či poukážky?— Dobré poukážky na kasu mesta Ružomberka, ktorá je povinná ich vyplatiť.— Hihahaha, hohohoho! — rehotal sa Palóczi a pliaskal sa po stehnách. — Ale by ste ma vyplatili! Ja dobré poukážky nepoznám. Nemám, nemám ani stebla slamy, ani zrnka ovsa!Smial sa tak nahlas, že sa veľká izba len tak ozývala a razom sa otvorilo na nej troje dverí, v ktorých sa zjavili štyri ženské — zdali sa byť paniami — dvaja hajdúsi a akýsi popanštený chlap.— Preboha, aký je to krik! Ešte i ja som ho počula, ani keby hrmelo! — kričala staršia pani, o ktorej som nevdojak vedel, že je to domáca pani a že je hluchá ako peň.Sluhovia zostali ponížene pri dverách a popanštený, akosi vo dvoje ohnutý sa prišmotkal k Palóczimu.— Máme ho chytiť? — pýtal sa prešibane, ukazujúc na mňa.Vtom predstúpila medzi mňa a Palócziho mladšia dáma.— Pán otec, a čo sa vám stalo? Urobil vám niečo tento — oný?Obzrel som napochytro osobu, pre ktorú som v podobe Schroffsteina prišiel. Prvé, čo ma zarazilo, bolo, že veľmi rozmanite páchla: trusom, potom akousi kyselinou; druhé, že mala hrubý, červený nos, okrúhle oči ako sova a zlé zuby. Urastená bola dobre.— Pakujte sa všetci von! Nebolo vás tu treba: marš! — zareval Palóczi.Celá spoločnosť zmizla, akoby sa bola prepadla.— Kreuz-Himmel-Donnerwetter![3]— zasmial som sa. — U vás je všetko ako na šnúrke!— Je! — i buchol sa po prsiach. — Viete čo, barón, ja vám krm nedám, ale vám poradím, kde ho dostanete, a dám vám dobrú večeru, ak chcete tu prenocovať. Práve dnes sme museli zaklať krásne prasa, lebo skapíňalo na akúsi chorobu. Také bolo ako anjel. Môžete sa ho smelo napukať do sýtosti a nadrať ani kanón. Mne je do skapania od dlhej chvíle, čo som sa rozkmotril so susedmi, a budem rád, keď si tu posedíte, hoci i dva-tri týždne. Zostaňte tu.Bola to voda na môj mlyn. Myslel som si: „Krm nedostanem — ani mi na tom nezáležalo — ale možno, že mi tú maškaru dá za ženu.“ Keďže som sa cítil len zástupcom baróna a nešlo o moju kožu, myslel som si, že si ju skutočný barón nebude musieť vziať, ak sa mu nebude vidieť. Vezme — nevezme, ako bude pri groši a ako ho bude podagra naháňať.— Zostanem, Herr Bruder.[4]Priateľsky ma ťapol po pleci, že som poriadny človek.— Tak, poďme do panskej, môžeme sa i pri víne pozhovárať.Potom zakričal do chodby, že sa v celom dome ozývalo:— Juro, hop, hop!Hajdúch sa ako divom zjavil s dvoma sviečkami v strieborných svietnikoch. Čudoval som sa, ako pána Palócziho jeho ľudia nepochopiteľne chytro obsluhovali. O deň neskoršie som sa dozvedel, čo bolo kľúčom tohto tajomstva.Panská izba bola veľká, nízka, sklepená sieň, s ťažkým dubovým nábytkom obtiahnutým remeňom. Stolice a pohovky boli tvrdé ako dereše. Keď si sede] na jednej štvrť hodiny, musel si sa stále mykať.Po dlážke poľovali ježe na švábov a mali dobrý revír. Z povaly visel luster s lojovými sviečkami, z ktorých len niekoľko bolo zapálených, a preto bolo tak tma, že človek sotva videl pohár a studené pokrmy na stole. Sadli sme si za stôl a hajdúsi nám donášali naplnené fajky.— Pite, jedzte, fajčite, ako sa vám páči, — ponúkol ma Palóczi.Mne sa nepozdávalo napchávať sa pred samou večerou takými sýtymi jedlami. Ale Palóczi si odrezal poriadny kus šunky, a chytiac ho do prstov, odhryzoval z neho, pričom skoro za každým hltom vypil pohár vína plnými ústami. Medzi jedením neprestával hovoriť a mliaskať ani prasa.— Viete, barón, choďte len k Bukovičovi. To je tu, hľa, môj ľavý sused. On sa vám dá napáliť. A ja vám žičím, aby sa vám podarilo ošmeknúť ho, lebo je to sprostá sviňa.— A prečo sa tak hneváte na neho? — povedal som, obzeral sa po izbe a poťahoval z fajky dym zo záhradného tabaku. Myslel som, že mi prepáli dieru do jazyka.— Bohdaj na tom diabli hrach mlátili! Vystrelil mi na úradníka, lebo mu prešiel s vozom cez žito. Má plný chrbát brokov. Hohohoho, keby ste ho boli videli, ako sa vrtel a škrabal! Mali sme sa od smiechu popučiť na ňom!— To je ten skrčený pán, čo ma chcel vyhodiť?— To je on. Ináč poriadny človek. Už sa mu i odslúžil a odstrelil mu najlepšieho poľovného psa a zavesil mu ho pred obloky na strom. Malo ho poraziť, keď ho zazrel. Hohohoho!— A s inými susedmi ako ste?— To je všetko samá háveď!Palóczi vyše hodiny rozprával, ako nažíva so svojimi priateľmi. Je to samá škriepka, klebeta, cudzoložstvo, faloš. Do očí si budú dobrí, za chrbtom nemajú dobrého slova pre seba.Kým takto rozprával, zbadal som, že sa musím stále škrabať. Bolo mi to divné, lebo som dosiaľ nemal nikdy blchy.Tak sa míňal čas do večere dosť všelijako, čo sa rozličných pôžitkov týka. Na večeru nás zavolali do inej izby zariadenej s väčším prepychom, kde nás už čakala väčšia spoločnosť pánov a dám, medzi ktorými boli i oné, ktoré som už mal príležitosť vidieť. Čudoval som sa, že teraz mali všetky dámy parochne a boli vyobliekané do nemeckých šiat. Prišlo mi na um, že sme boli v časoch Márie Terézie, keď sa i naša šľachta opičila za aristokraciou, vysedávajúcou vo Viedni.Panička Zuzička — mala už hodne vyše dvadsať rokov — sadla si ku mne a usmievala sa mi a prihovárala bez prestania. Možno by som ju i nejako zniesol, keby len nebola tak všelijako voňala. Ale jej pôvodný zápach bol pomiešaný s akýmisi voňavkami, a to bolo naozaj na nevydržanie. Pritom sa bez prestania mykala a škrabala na nohách, bokoch, chrbte, ba i v hlave pod parochňou pomocou tenkých kostených paličiek, čo ináč robili všetky dámy. Keďže sa i ostatní hostia bez prestania škrabali, nečudoval sa tomu nikto, len ja.Večera bola i množstvom i rozmanitosťou jedál taká hojná, že by bola postačila i pre trojnásobný počet hostí. A ako tí ľudia jedli, bolo hodno pozerať! A pili! Dámy možno ešte viac ako páni.V polvečeri boli všetci takí samopašní, že som najmä ja mal čo robiť, aby som sa obránil aspoň najdotieravejším ľúbeznostiam Zuzičky. Všetci hľadeli len na nás a ja som nevedel, či mám brať jej láskanie vážne a či to len žarty robí so mnou pre zábavu ostatného obecenstva, ktoré sa do popuku smialo na iste stereotypných, ostatným všeobecne známych fígľoch, ktoré so mnou vyvádzala. Šteklila, štípala, hladila a bozkávala ma. Okrem toho sa bavili na stále opakovanom vtipe, že čo najhlasnejšie ventilovali zbytočným jedením v nich nahromadené plyny grganím, a to i pod stolom.Napokon sa okolo polnoci skončilo toto panské supé.[5]Vydýchol som si. Ale, beda, teraz prišlo pre mňa najhoršie. Zuzička vzala svietnik a šla mi ukázať moju spálňu. Zbledol som od strachu. Pravda, odprevádzali ju ešte dve dámy, ale tie zostali predo dvermi a len ona všuchla ku mne. Našťastie mi prišlo na um robiť sa opitejším, ako som v skutočnosti bol. Vstávajúc od stola, tackal som sa dosť dobre, a keď som v spálni videl, že i Zuzička vošla so mnou, hodil som sa na dlážku ako prázdne vrece. Švárna dáma postavila svietnik na stolík a zohla sa nado mnou. Chrápal som. Drmala a kopala ma. Potom pohŕdavo vyšla. Našťastie som sa hneď nezozbieral, lebo o chvíľu otvorila dvere a pozrela i s ostatnými dámami, čo robím. Keby som bol vstal, nebol by som sa jej striasol. Takto sa rozosmiali a odbehli. Zostal som z opatrnosti ešte dosť dlho ležať. Potom som poobzeral so sviecou izbu. Náradie bolo parádne, ale plné kadejakého hmyzu: bĺch, vší, ploštíc a švábov. V posteli bol len slamník a veľmi špinavé koberce; bielizeň nebola vymenená možno od roka. Ale na stolíku pri posteli musela stáť kanvica vína. Nečudo, že všetci tak pili, i ženské dostávali na noc svoj „šláftrunk“[6]— lebo veď triezvy človek by v takom brlohu ani nemohol zaspať.Všetky izby boli samá vlhčina a preplnené muchami. Moja spálňa vyzerala dvoma oblokmi na dvor, rovno na trusové kopy, za ktorými stála veľká otvorená pajta.Príšerne mi bolo v tom dome: cítil som sa ani medzi kanibalmi. Bol som presvedčený, že by ma starý Palóczi veľmi ľahko dal zavrieť do nejakého priepadliska, keby som ho nahneval, lebo keď ma pri večeri Zuzička trochu väčšmi uštipla a ja som jej ruku nervózne odsotil, zazrel na mňa takým spôsobom, že som bol načistom, že by so mnou veľkú parádu nerobil, keby som sa, podľa jeho mienky, voči jeho drahej dcére niečím previnil.Dlho som sa motal po izbe, stúpal po práskajúcich šváboch, až som natoľko ustal, že som sa nad ránom hodil oblečený na posteľ a zaspal. Slnko už stálo vysoko, keď ma zobudili strašne žalostný krik a hlasný rehot.Pred pajtou stálo všetko panstvo a hodne čeľade. Celá spoločnosť sa náramne dobre zabávala a smiala ako šialená.Spýtal som sa najbližšie stojaceho sluhu, ktorý sa tichým smiechom chutne smial, aká sa to tu robí komédia?Povedal, že v pajte radom perú lieskovicami dve dievčatá a troch mládencov po holom tele.— A prečo, prepánajána?— Nuž, lebo je dnes piatok, i vyplácajú ich za všelijaké priestupky, ktorých sa predchádzajúci týždeň dopustili. Poriadok musí byť. Len ich cvičiť!Teraz mi svitlo v hlave, prečo pána Palócziho tak pohotovo obsluhujú.Celý dom a všetci ľudia v ňom sa mi stali nielen protivní, ale hrozní. Triasol som sa, aby som sa čím skôr dostal odtiaľ preč. Ešte odpornejší sa mi zdali tí otroci ako ich páni.Pri obede Palóczi nebol. Jeho rodina sa zdala ako-tak ustaraná. Zuzička mi dala so svojimi ľúbeznosťami pokoj a pošepla mi, že je s pánom otcom zle-nedobre, ale nechcela povedať, čo je s ním.Neopovážil som sa jej prezradiť, že chcem od nich utiecť, a preto som jej povedal, že pôjdem popoludní k Bukovičovi po seno a ovos a že sa večer vrátim. Usmiala sa mi tak ľúbezne a mnohosľubne, že ma až striaslo. Chytila ma za rameno a šepla mi:— Ale nesmiete toľko piť ako včera večer. Vy málo znesiete.Sľúbil som jej, že iste nie.Keď sme asi o dve hodiny neskoršie prechádzali okolo záhrady pri kaštieli, počuli sme neslýchaný rev. Ponášalo sa to na bolestné ryčanie býka.Spýtal som sa svojho sluhu:— Aké je to zasa katovanie, Ondriš, koho to mučia?— To sú teraz na drholci[7]pán urodzený, pán Palóczi. Ráno prišli dvaja majstri, čo vyrezávajú močové kamene. Nuž tí ho teraz obrábajú v pajte. Na tom istom dereši, na ktorom ráno mlátili čeľaď, drhnú teraz pána. Nech mu je pán boh milostivý, je to zlá hostina!…Brr! Striasol som sa a pretrel oči. Panebože, aký to len bol strašný sen! Cítil som ťarchu knihy na prsiach a jej strašný zápach dávnou plesňou.Prudko som knihu šmaril ďaleko do kúta.[1]Die Abenteuer des Baron…— (nem). Dobrodružstvá baróna Jakuba Fridricha Gustáva Waltera Schroffsteina.[2]vir nobilis— (lat.) muž urodzený[3]Kreuz-Himmel-Donnenwetter— (nem.) nemecké zahrešenie[4]Herr Bruder— (nem.) pán brat[5]panské supé— (z fr.) panská večera[6]šláftrunk— (z nem.) pohárik alkoholu pred spaním[7]drholec— (zastar.) dereš	Nadasi-Jege_Krasne-casy-rokoka.html.txt
HorehronieKrásne je to naše Slovensko, a jedna z najkrajších jeho stolíc je stolica Zvolenská. Nehovorím to pro domo.Máme tam krásne vrchy, hole, lesy, háje, doliny a údolia, máme potôčiky a bystriny, a konečne Hron, ktorý síce nie je taký mohutný ako Váh, alebo vonkoncom Dunaj, ale je aspoň rovnako — mokrý.Máme v stolici zdravý slovenský ľud, ba máme zvláštny slovenský typ: Detvana, ktorému treba hľadať rovniaka. Máme v mestách a mestečkách priemysel a kupectvo a konečne máme sem a tam i zemanov — nie veľa, ale len tak dľa vôle božej.Zámky na Považí, v Turci atď. sú v rozvalinách, ale na Pohroní stoja ešte dnes zámky Zvolenský a Ľupčiansky, a keď som ako sedemročný chlapec po prvý raz vyšiel na Ľupčiansky, tak som na schodišti obdivoval trofej: býčiu hlavu odťatú jedným úderom meča v zámockej záhrade mojím priateľom a bývalým kapitánom zámku Pavlom Rubigallom.[1]A na tohto priateľa bol som pyšný.Nie je div, že tento krásny kraj každému sa zazdá, kto ho raz uvidí.Nie sú to kraje alpské s ich divou, veľkolepou scenériou; nie sú to ani úrodné síce, ale pre horniaka náramne nudné stepi a pusty; ale je to tá pravá krajinárska streď, to „juste milieu“, o ktorom radí mudrc ľuďom: „medium tenuere beati“ (čo raz veľký latinák a rétor bystrického gymnázia preložil do slovenčiny takto: „Betku držte okolo pása“).Ale ani sociálne niet vo Zvolenskej stolici veľkých protív. Niet tam veľkých pánov a veľkých boháčov, ale niet tam ani veľkej hromadnej biedy. Všetko pracuje a drží sa pravidla: „medio tutissimus ibis“ (čo zas ten istý latinák slávne preložil do slovenčiny, „že je Ibis v prostriedku najistejší“).Keď sme so starším bratom dorástli natoľko, že sme mohli dobre vykračovať, otec nás vo vakáciách čiastočne vozmo, čiastočne peši vodieval po všetkých krajoch stolice. Každý niesol svoju kapsu alebo malú tanistru sám a privykli sme na to tak, že nám viac neboli proti srsti ani väčšie prechádzky, osem — desať hodín denne. Väčšia polovica cesty zásadne vždy odbavila sa zavčas rána.Poznali sme týmto spôsobom kraj a ľud a celkom samo sebou vštepilo nám to za mladi pojem a pocit prírodných krás, ktorými je stolica tak štedro obdarovaná. Prevandrovali sme ju krížom-krážom od hraníc liptovsko-turčianskych až k Hontu a Novohradu o od hraníc gemerských až do Kremnice. Ako najkrajšie obrazy z tých čias zostali mi v pamäti: cesta z Brezna cez Polhoru a Diel do Tisovca, Muráňa, Jelšavy (až k hraniciam Torny, k Agtelekskej jaskyni), potom cesta cez Harmanec do Mošoviec, k baniam na Španej Doline, cesta z Bystrice cez vrch Vepor do Kremnice a naspäť a konečne cesta Horehroním z Bystrice až k Červenej skale.Navštívili sme rad-radom Samka Tomášika v Chyžnom, Jána Chalupku v Brezne, Samka Chalupku na Lehote, Pepicha v Ľubietovej a mnohých iných, ktorých už dávno kryje zem pod Ďumbierom, Jarabou a pod Kráľovou hoľou.Korunou prechádzok na Horehroní je cesta Bystrou dolinou medzi Babou hoľou a Veľkým Gápľom na Ďumbier, najvyšší vrch v Nízkych Tatrách, s utešeným výhľadom ponad Považie na liptovsko-oravské hory a na Vysoké Tatry a na celú Zvolenskú stolicu od juhu a juhozápadu. Východne od Ďumbiera vedie povestná cesta v hlbokom prieseku Čertovicou na Bocu a Malužinú; inak je výhľad východne ohraničený Kráľovou hoľou a len ďaleko juhovýchodne vidieť južnú čiastku Gemera; severná je krytá strmým svahom zvolensko-gemerských hôr.Nad Brezovou vteká do Hrona malý potôčik Hnušno, a dolinkou vedie chodníček vedľa cesty do Hornej Lehoty, kde žil a básnil náš nezabudnuteľný Samko Chalupka. Hneď potom otvára sa pri Piesku Bystrá dolina, do ktorej vteká pri dedine Bystrá Štiavnička. Cesta Bystrou dolinou vedie ďalej pod Krupovú hoľu nad Veľkým Príslopom a vstup na najvyšší štít Ďumbiera odrážal sa vpravo nad Volovcom, asi pol hodiny pred Veľkým Príslopom.Podávam mená tak, aké boli za onoho času, lebo medzitým prekrstili Brezovú na Zólyom-Brezó — čo ju náramne teší, — Bystrú na Sebesér, čomu tam nikto nerozumie, a Valašskú na Olaszi, lebo vraj od tých čias z tých Slovákov urobili sa samí Taliani…— — —Cez vakácie roku 184* otec nás zaviedol z Bystrice pod Brezovú; odtiaľ poslal voz do Brezna a my sme stúpali hore dolinkou do Hornej Lehoty.Bolo nás štvoro: otec, brat Karol, kamarát Janko Ch. a ja; kráčali sme ľahko a veselo, tak ako si len študent cez vakácie môže vykračovať; každý si sám niesol malú tanistru, kde okrem najpotrebnejších vecí každý sme mali pár zásobných bagančí, bez ktorých sme sa vôbec na ďalšie cesty nikdy nesmeli hnúť z domu.Prišli sme na faru, kde nás uvítala pani farárka a kde už čakal na nás učiteľ z Brezna, ktorý nám v nasledujúce dni mal slúžiť za mentora poručníka.Samko Chalupka bol vo včelíne a zjavil sa hneď, ako počul o našej návšteve. Bolo to prvý raz, čo som ho v svojom živote videl, a ešte dnes ho vidím a počujem, ako s dlhou fajkou v jednej ruke a pár popísaných papierových listov v druhej vítal nás srdečne svojím menivým hlasom a objímal otca, neodložiac z rúk ani fajky ani manuskriptu, ktoré sa pritom krížom stretli na otcovom chrbte.Zostali sme tam na obed. Samko Chalupka viedol živý rozhovor pri stole s otcom o svojich básňach a konečne sadol si na svojho zaľúbeného koníčka — na starožitnosti. Spomínal posekanec Bomburov na breznianskej bráne a vychvaľoval, ako zdravo a chrabro bránil mesto proti nepriateľským Tatárom a či Turkom. Potom spomínal, že nepochybne obďaleč Hornej Lehoty, za Suchým potokom na Hrádku (pod Suchou) ležia starožitnosti; postará sa odkryť ich.Pozdejšie, v rokoch 186*, dal tam kopať; neviem určite s akým výsledkom. Raz som bol pri tom, ale celý rezultát bol: znamenitý guláš a dobrá zábava.Po obede ukázal nám svoju pýchu — včelín, kde veľmi rád sedával a písal svoje básne. Bol to krásny a tichý básnický kútik.— — —Otec zostal cez noc na Hornej Lehote, my brali sme sa v sprievode pána učiteľa cez Horný Diel — malé površie deliace Hnušno od Bystrej — a prišli sme popoludní do Bystrej. Tam nás očakával valach krčmára z Mýta, ktorý nás mal viesť na salaš pod Krivú na nocľah.Valach bol obstarný tuhý chlap, rodom zo Stratenej na Horehroní. Mal pre nás od krčmára v Mýte prichystaný proviant: mäso, slaninku, chlieb a p. vo veľkom cedile, a po malom odpočinku vydali sme sa na cestu, vedúcu medzi Oslanou a Horným Dielom rovno k Ďumbieru.Pán učiteľ mal veľkú plechovú, na zeleno natretú okrúhlu škatuľu a ako náruživý botanik zbieral pilne po ceste rozličné byliny, na ktoré je dolina Bystrej taká bohatá. Valach už pár rokov salašil pod Ďumbierom, rozprával nám po ceste o Jánošíkovi, ktorý vraj — v minulých časoch — častejšie ukazoval sa na Bystrej doline, keď mu liptovskí páni stúpali na päty. Prešiel on vraj raz za jeden deň cez Poľanu, Pálenicu a Veľký Gápeľ na Starú Bocu, čo dnes tak ľahko nikto nedokáže.Ukázal nám Babiu hoľu, vysoký vrch na západnej strane doliny, za ňou Pálenicu a rovnou čiarou pred nami Veľký Príslop, nad ktorým bolo vidieť — už v hrebeni Ďumbiera — Krupovú hoľu. Najvyšší štít Ďumbiera leží trochu vpravo.Za tri hodiny voľnej chôdze prišli sme podvečer na salaš na Krivej, západne od Veľkého Gápľa.Ešte dobrej pol hodiny pred salašom privítali nás dva veľké ovčiarske psy. Boli to krásne exempláre silných bielych psov s oceľovými páskami na hrdlách, prepletenými bodľačou z hrubého drôtu. Spočiatku sa k nám správali neveľmi dôverčivo, ale na valacha skákali plné radosti, div že ho nezvalili.— Dajte že si pokoj, štence, — tíšil ich valach a ťapkal im huňaté hlavy ako svojim deťom. — Máme ich tam pri ovciach piatich — sú jeden ako druhý, — povedal nám valach, — a keď sa tak dostanú na vlka, nech mu je pán boh milostivý.— A stáva sa to častejšie? — pýta sa ho učiteľ.— Toho roku bolo chyrovať len o dvoch, ale zato lanského roku sme mali s nimi veľkú biedu; nedali pokoja, potrhali nám vyše pätnásť kusov, a keby mesto a stolica neboli vystrojili na nich poľovačku, tak veru neviem, ako by sme boli obstáli. Ono síce vlk aj tej poľovačke len na čas ustúpi a vráti sa zas do toho chotára, kde vie, že pasú.— A medvede vám neprekážajú?— Čože medvede! — povie nato valach a popráva si malú drevenú fajočku na krátkom pipasári medzi zubmi. — Medveď je múdry a dobrý zver; nažerie sa malín, černíc a ovsa, a keď si tak aj dopraje tu i tu jednu „jarnú“, tak sa to stáva len v čas veľkej núdze, hneď zjari alebo v pozdnú jeseň. Ale vlk, ten to škrtí, čo priam ani polovicu z toho nezožerie, a nedá pokoj celý rok.— Zdá sa, že žijete teda s mackom v dobrom priateľstve?— Báť sa ho nebojíme, skorej on sa nám vyhýba. A o veľkej škode u nás neslýchať. Pred týždňom prišli z Liptova dvaja do chotára a pásli sa ďalej k Čertovici; prešli vyše Jarabej na Beňúšsko.— To mi už aj pán waldberajtiar[2]v Brezne o tom hovorili a povedali, že vypravia na nich poľovačku, — povie pán učiteľ.Pri tom rozhovore sme stúpali vždy vyššie a vyššie. Slnce začalo zapadať za Babou hoľou a ožiarovalo akoby ohňom celú stráň Ďumbiera, keď sme prišli na salaš. Hrebeň Babej hole až k Príslopu naproti nám sa čoraz väčšmi pritmieval.Ovce už boli v košiaroch a bača sedel v kolibe pri vatre, nad ktorou visel ohromný kotol plný žinčice. Miešal ju veľkou drevenou lopatou.Privítal nás veľmi srdečne a rozprával nám, že veru toho roku veľmi málo pánov navštevuje Ďumbier a že okrem pána doktora z Brezna a pána šafára z Polhory ešte nikto tam nebol.— Zato vlani bolo živo, — dodal, a raz ich nocovalo u mňa jedenásť — sedem pánov a štyri panie a dievčatá. Ako sa popchali do koliby a do búdy, ani sám neviem, ale popchali sa. Boli medzi nimi tri dievčatá, a bisťuže dade, tie vám boli driečne ako ružičky a spievali ako škovránky!— Nuž a či ste ich dobre uhostili?— Čo som mal oštiepky a parenice, to som vďačne dal. Ale veľa toho nepotrebovali, lebo hen Mišo, — ukazujúc na valacha, čo nás priviedol, — priniesol im mäso a chlieb a každý z tých pánov niesol poriadny kulač s vínom. Tá staršia pani varila guláš, a veru znamenitý! Boli by zostali sedieť pri ohni celú noc, keby som ich nebol poduril na seno.— A skadiaľže boli?— Prišli oni hen z Jelšavy a Tisovca, z Gemerskej stolice, a museli byť veľkí páni, lebo jeden z nich mi ráno dal pri rozlúčke dva tvrdé toliare, a Mišovi, ktorý ich viedol z Bystrej na Ďumbier a dolu, tiež toľko. Okrem toho mi darovali plný mešec takého dohánu, akého ani len anjelíčky v raji nefajčia.— A akože medzi sebou hovorili? — spýta sa učiteľ.— Navlas tak ako Ratkovania, — povedá bača. Medzitým valach Mišo rozložil ohník pred kolibkou a nastrkal rozkrájanej hovädziny na ražeň; medzi mäso vždy dal kúštik slaniny a všetko dobre solil, pričom ani s korením negazdoval. O pol hodinky potom udeľoval nám pán učiteľ každému na kruh chleba porciu znamenitej „zbojníckej pečienky“. Dostalo sa aj bačovi, aj Mišovi a ja som sa nemohol zdržať riecť, že veru to musela byť radosť byť zbojníkom, keď dostávali takú dobrú pečienku.— A ešte takú lacnú, za päť prstov kupovanú! — dodal bača.My sme zalievali tú pečienku dobrou žinčicou, čo nám podával bača v pekných, z dreva vyrezávaných črpákoch; pán učiteľ pil vína z kulača a núkal ním baču aj Miša, ktorým to navidomoči veľmi chutilo.Na polici v kolibe bol celý rad oštiepkov a pareníc, ktoré sa údili v dyme. Komína nebolo a dym si sám musel hľadať cestu, či už dvermi či strechou. Zato i drevené steny koliby a podstrešia boli tým dymom a sadzou skoro na čierno zafarbené a v celej kolibe voňalo ako v udiarni.Večer bol príjemný a teplý; posadali sme si pred kolibu. Večerná žiara slnca osvetľovala už len najvyššie končiare Ďumbiera ružovým svetlom. Údolie mizlo čoraz väčšmi v tme.Naproti nám, na druhej stráni doliny, medzi Príslopom a Krupovou hoľou, videli sme končiar Chopka, začiatok Ďumbierskeho pohoria od západu.— Z liptovskej strany tých hôr, Osredka a Poľany, vykĺzol Jánošík liptovským pánom, — povedá valach Mišo, ukazujúc fajkou v tie strany.Koniec doliny Bystrej je divá kotlina a Babia hoľa, Príslop, Krupová, Ďumbier a Veľký Gápeľ vystupujú dosť príkro 3 — 4000 stôp nad prostrednú výšku doliny. Vegetácia je bujná vzhľadom na južnú polohu a lesy jedľové, smrekové a bukové boli vtedy skoro nedotknuté.Trápili sme a prosili baču a valacha, aby nám rozprávali niečo z tých hôr, ale obaja sa bránili a posielali nás na seno, lebo že vraj zajtra musíme už o štvrtej ráno byť na ceste, aby sme došli na Ďumbier a spiatočnou cestou ešte večer cez Mýto do Brezna.Valach nám sľúbil, že nám zajtra ukáže z Ďumbiera na liptovskej strane „Širokú“, kde za starodávna žil Loktibrada, odkiaľ chodieval na Javorinu a Maguru dráždiť a plašiť Nemcov, čo tam začali kopať železnú rudu.Nemohli sme sa dosť nadívať na tie tisíce a tisíce blýskajúcich sa hviezd, z ktorých tu i tu zletel meteor (po slovensky: spadla hviezda), ale konečne sme museli poslúchnuť a ľahnúť si do sena v búde, kde o chvíľu snívalo sa nám o Ďumbieri, Jánošíkovi a Loktibrade. Ani mak nás nemýlilo, že nás blchy žrali ako vítaný pospas. Len pán učiteľ zle spal; povedal, že tých pažravcov bolo viac ako toho „piesku v mori“ v Svätom písme.Keď nás na druhý deň valach Mišo vyduril zo sena, poriadne sme sa umyli pri hrante pri kolibe, čo nám dokonale vyhnalo ospalosť. Voda bola čistá ako krištáľ a studená ako ľad.Oviec už nebolo v košariskách — bolo dávno po dojení — bača už zas sedel na vysokom stolci pri kotle.Napili sme sa čerstvej žinčice a zajedli kúštik slaninky s chlebom. Bača nám požičal na cestu krásne z dreva vyrezané poháriky na vodu s rukoviatkou; jeden z nich odkúpil mu pán učiteľ. Vyzerali ako polovička veľkého jablka prerezaného vodorovne, a boli z krásneho javorového dreva.Od tej včerajšej prechádzky mali sme spočiatku stuhnuté hnáty; o malú chvíľu sa to podalo a my sme vykračovali zasa veselo za valachom, ktorý nás viedol.Chodník — keď to, kadiaľ sme šli, sa tak môže nazvať — vedie cez lúku do jedľovej a smrekovej hory, vždy väčšmi a väčšmi rednúcej. Stromy začali krnieť, tu a tam bolo vidieť kostry starých jedlí, čiastočne obhorených.— To obstaráva hrom, — vysvetľuje nám valach. Išli sme západnou stranou Veľkého Gápľa a keď sme prišli do kosodreviny, tak sme razom uvideli pred sebou končiar Ďumbiera už v plnom slnci, kým my sme boli ešte v pološere.Stráň je dosť príkra a museli sme poriadne vykračovať za valachom, ktorý stúpal vždy rovným ľahkým krokom ako srna. Zrazu zostal stáť a zohnúc sa, dal nám rukou znamenie, aby sme sa tiež zastavili a pričupili k zemi. Ukázal nám potom na čosi, vyzerajúce ako useknutý peň stromu, tak asi na dvesto krokov pred nami.— Potvora! — povie.— Čo je? — spýta sa šeptom učiteľ.— Hvizdák!Dívali sme sa chvíľu na to nevídané zviera; sedelo na zadných nohách a krútilo hlavou, potom razom zmizlo.— Aby ťa čert vzal! — povie valach. — Už je zas v diere.— A je ich mnoho na Ďumbieri? — spýta sa učiteľ.— Je ich dosť, — odpovie valach; — ale dostať ich je ťažko. Veď to má oči a uši sto ráz ostrejšie ako človek.Posledná polhodinka cesty na vrch nebola taká strmá, všade bola krátka suchá tráva a pán učiteľ mal hojnú žatvu na rozličné hôrne byliny, ktoré vraj v celej stolici inde nerastú ako na Ďumbieri.Asi za dve hodiny — počítajúc od salaša — boli sme na končiari Ďumbiera a výhľad na všetky strany bol utešený. Videli sme celé Vysoké Tatry a horný Liptov s Považím. Najviac, lebo boli k nám najbližšie, vystupovali Kriváň, Ježová s Bystrou, Vysoký vrch nad Pribylinou a Baníkov vrch, všetko vyššie hory ako Ďumbier. Na juh a západ Pohronie, Gemer a Novohrad, až ta, kde sa nížiny ťahajú k Vacovu a Pešti.Poznal som pozdejšie mnoho krásnych vyhliadkových miest v nižších Alpách, ale Ďumbier, čo do rozsiahlosti rozhľadu, nepotrebuje sa skrývať. Vrchol Ďumbiera je dosť pohodlná pláň, zato je stráň na liptovskej — polnočnej — strane ohromne príkra a skalistá a prístup odtiaľ cez Štiavnickú — Bystrú — a Ludovárovú hoľu oveľa náročnejší ako zo Zvolena.Valach nám menoval všetky hory a ukazoval poriskom valašky Kráľovu hoľu, potom Horehronie, neďaleko odtiaľ vraj leží Stratená, jeho rodisko.Ešte hore idúc nazbieral súšia z kosodreviny, a preto, lebo valach bez vatry nedá sa ani myslieť, rozložil za chvíľu dosť poriadny oheň, na ktorý, keď sa hodne rozhorel, prikladal celú kopu chvojí, čo vysoko blčalo.— Loktibrada bude skákať od zlosti, až uvidí vatru, — povie valach, a usmievajúc sa, ukazuje prstom dolu západne od nás na skalnatý vrch Širokú pod Krupovou holou. — To je jeho kaštieľ. Nemôže vystáť, keď sa mu vraj ľudia pletú a túlajú v jeho kráľovstve, lebo Ďumbier a všetky zvolensko-liptovské vrchy pokladá za „svoje“.Pán učiteľ vytiahol z vrecka studenú pečienku od včera večera a tam sme si zahrýzali veselo pri rozhľade na Tatry a Pohronie.Valach nám radil, aby sme, keď vôbec chceme ísť cez Mýto do Brezna, zišli do Mlynej; že pri tom usporíme najmenej dve hodiny cesty a on nás odprevadí až do Mýta — či hoci až do Brezna.Tak sa i stalo.Keď sme boli tak asi dve hodiny na vrchu, viedol nás valach po hrebeni dolu ku Králičej a tam sme sa spustili strmou stranou do Mlynej, úzkej a malej doliny medzi Malým a Veľkým Gápľom.Niečo nad Mýtom vteká potôčik do Štiavničky. Prvej, ako sme sa ta dostali, videli sme vysoko nad nami lietať ohromného vtáka, na ktorého nás upozornil valach.— To je skalný orol, — povedá. — Bolože by mu jahňa alebo sŕňa, zbojníkovi!Orol len zvoľna kolesil nad nami, zavreštiac chvíľkami prenikavo „čáj, čáj!“.— Ej, keby som mal flintu! — vzdychol si valach. — Veď by ti ja dal čaju!Na ceste sme prišli pri samom potôčiku k malému mlynku; bol zavretý a neukázalo sa živej duše.V Mýte sme boli na poludnie a poriadna krčmárka za krátky čas vystrojila nám znamenitý obed. Nepotrebujem azda pridať, že sme sa doňho dali ako vlci.Krčmár, vysoký silný chlap rodom z Brezna a kamarát môjho otca z chlapčenských rokov, mal z nás veľkú radosť. Bol to zámožný, vzdelaný človek a mal mnoho oviec na salašoch. (I ten na Krivej bol jeho.) Predával ich po Liptove a po Zvolene; mal vždy na holiach pár sto kusov.— Z krčmárenia nevyžiješ, — riekol nám, — lebo cesta na Bocu cez Čertovicu je zďaleka nie taká živá ako Šturec.Po obede nás sám vyprevadil kus cesty, vedúcej spočiatku zasa do vrchu, a o dve hodiny sme boli v Brezne, kde nás u starej matky očakával otec.Prebehal som od tých čias Alpy a vrchy vo Švajčiarsku, Tirolsku a Korutánsku a vyškriabal som sa na nejeden štít, ktorým by Ďumbier nedosiahol do pásu, ale ešte dnes pamätám sa živo a s radosťou na svoj prvý turistický výstup, keď som ako desaťročný chlapec vyšiel na najvyšší končiar v Zvolenskej stolici — na Ďumbier.[1]S menom týmto som sa stretol po dvadsiatich šiestich rokoch v Aaraue (vo Švajčiarsku), kde ho ako Paula Rothhanna za sedliackej vzbury zajali a na lúke pri Aaraue sťali. Či to ozaj nebol ten bývalý kapitán Ľupčianskeho zámku?[2]„Waldberajtiar“(z nem. Waldbereiter) bol titul lesného úradníka kráľovských lesov na Horehroní; býval v Brezne, menoval sa Göllner a mal vdovicu po môjom starom otcovi za ženu.	Kuzmany_Horehronie.html.txt
Všeličo z Bošáckej dolinyDobre sa pamätám z môjho detinstva, že v mojom rodisku Lubine nebolo vídať iného rúcha u ľudu, len samý národný kroj, z ktorého mi najlepšie utkvelo v pamäti, že dospelejšie panny chodievali do kostola v partách, jaké teraz len poctivé nevesty k sobášu nosievajú, v damaškových, kvetovaných kamizolkách a v rukávcoch a zásterkách vyšívaných, okolky ale, zastupujúce miesto sukni, boli biele plátenné a v páse okolo tela vyšívané. Mužské rúcho záležalo z bielych súkenných nohavíc, kabanice a haleny, len málo modrými šnúrami cifrovaných, modrého súkenného prucľa (vesty), a hlavu pokrýval širák s veľmi širokou strechou, nohy ale bývali obuté vo veliké boty, so širokým pyskom, u členkov zhŕňané. V lete chodievali ľudia bosí, len v nedeľu, alebo na pohreby a iné slávnostné príležitosti, dopriali si luxus obuvi. Ale aj krpce sa ešte zhusta nosievali. Krpce si sami robievali a naťahovali ich na hrubé vlnené pančuchy, do pol lýtok siahajúce a krajom čiernou vlnou ornamentované. Takéto pančuchy plietavali chlapi, keď vo valche „váľali“ súkna. Na valchu nemuseli ustavične dozerať, lebo keď si súkno do válova dobre uložili, o to sa postarali, aby súkno, na ktoré ťažké drevené „hlavy“ rytmicky dopadali, vždy bolo mokré, a koleso aby sa riadne otáčalo. Mali dosť času na preberanie i čistenie vlny a pletenie pančúch. V zime sa nosievali biele súkenné papuče. „Širák“, iste pre veľmi širokú strechu tak zvaný, zastupoval znamenite v lete slnečník, a v čas pŕšky — dáždnik, a keď bol dlhým nosením na mastnej hlave cele masťou presiaknutý, ani sa ho voda nechytila, a musela byť často zo zhrnutých nahor okrajov zlievaná. Taký širák bol dobrý i napiť sa vody. Dalo sa totiž na strechu širáka aj za holbu vody načreť, krajom na ústa naložiť a tak sa schuti napiť. V zime nosievali mnohí baranice. Len kováč nosil rúcho čierne. Cigáň sa odieval do toho, čo kde dostal, alebo čo obnoseného za lacný groš kúpil.Pred rokom 1848 stávala pred richtárskym domom masívna klada, do ktorej aj dvaja odsúdenci bývali za nohy zacviknutí, a za pár hodín, sediac na zemi, túto zhanobujúcu pokutu vytrpeť museli. Pred obecným domom stála trlica, do ktorej za hrdlo a obe ruky ženy zatvorené bývali. V klade som nevidel nikoho sedieť, ale v trlici som videl jednu ženu zacviknutú, a na stĺpe trlice za hlúb pribitú kapustnú hlávku, na znak, že sa tá žena pomýlila a do cudzej zelnice na kapustu chodila. Takéto trlice patrievali v Trenčiansku v XVI. — VIII. storočí k inventáru kostolnému, lebo sa často stávalo, že slobodných priestupníkov 6. prikázania Božieho len potom smel kňaz zosobášiť, keď si pokutu v trlici, pred kostolnými dvermi, po 2-3 nedele počas služieb Božích vytrpeli a cirkev pri oltári odprosili. Zemianske privilégiá aj v takýchto pádoch zostávali v platnosti, lebo zemianske osoby túto náramne ponižujúcu a zahanbujúcu pokutu mohli vykúpiť dvoma alebo troma zlatými.Mne sa to vždy oškliví, keď o takýchto zhanobujúcich, barbarských trestoch v starých listinách čítam, lebo to bol predsa posmech a veliké poblúdenie, že ani kresťanské duchovné súdy nevedeli ináče napravovať porušené mravy, než takýmto potupným a potupujúcim spôsobom, ktorý leda otrocký strach, pokrytectvo, cit a žiadosť pomsty a rafinovanú opatrnosť v hriechu, ale nie kajúci cit ľútosti nad poblúdením a pevné predsavzatie polepšenia vzbudiť môže. Myslím, že by viac boli vykonali tí sudcovia úprimnou domluvou, srdečným napomenutím, tichým pokáraním medzi štyrmi očima, než takým zhanobením, snáď z ľahkomyseľnosti alebo z neopatrnosti padnuvšej osoby, ktorá má beztak krutý trest v povedomí svojej viny. I palicovanie bolo takým divným korektívom skazených mravov. Duša zhrešila — a za to palicovali telo. Hlava, myseľ, vôľa vohnali človeka, neznajúceho alebo nechcejúceho sa ovládať, do zlých činov a múdry súd riekol: ta ho na dereš, a vytnite mu na tú čiastku tela, ktorá ani žiadnu účasť na tom zlom skutku nemala, čím najviac palíc! A justícia mala dušu na mieste.Raz som bol ako chlapec prítomný voľbe richtára v Lubine. Notárov syn bol mojím vrstovníkom, s ktorým sme sa často schádzali. Počujúc raz náramný hukot hlasov na obecnom dome, šiel som sa ta podívať. Jedni kričali: „Hoden je!“ — iní do toho hluku spustili svoju nótu: „Nyne hoden!“ — až ten, za ktorého jeho strana hlasovala, bol prekričaný a prehlasovaný, lebo tých bolo viac, a hádam mali aj lepšie hrdlá, ktorí volali: „Nyne hoden!“ Na chvíľku sa stalo utíšenie, až zase iný kandidát prišiel na rad, na ktorého väčšina hlasovala výkrikom: „Hoden je!“ a bolo po voľbe. Nato sa hrnul zástup ľudu k starému, prehlasovanému richtárovi, kde štyria chlapi vzali spopred jeho domu ťažkú kladu a doniesli ju s veľkou slávou pred dom nového richtára. Klada pred domom a silná lieskovica v ruke boli symbolom richtárskej moci a hodnosti. Dereš na spôsob prenosnej lavice alebo vozíka som v Lubine nevidel, zato mali tam dereš pred obecným domom, za cestou, ktorý záležal z dvoch okresaných, do zeme asi na krok jeden od druhého zakopaných stĺpov, ktoré u samej zeme spojené boli okresaným trámom, na ktorý si odsúdenec musel ľahnúť, a keď bol nad pásom silnou, cez stĺpy dereša prepchanou, drieňovou palicou pripevnený, aby im neušiel alebo velice sa nemrvil, vyťal mu „hajtman“ nasúdený počet palíc na nohavice, ale tých palíc muselo byť vždy do páru, 6 — 12, lebo keby sa bol hajtman pomýlil a 13 palíc vyťal na odsúdenca, to by bývalo najväčšie potupenie, lebo 13 korbáčov alebo palíc dávali len potulným ženským osobám, ktorým Latináci hovorili „Venus vulgivaga“. Nepočul som, že by richtár bol koho odsúdil na viac než 12 palíc. Len u pánskej stolice bývali s palicami štedrejší, kde sa poddaným udeľovalo od 25 palíc (to nebolo zhanobujúce tak, ako 13!) vyše, snáď zo samej úradníckej vďačnosti za bezplatné robotovanie slávnemu panstvu. — Bez kriku sa žiadna voľba nevykonávala, ešte ani voľba hlásnika. Že si ale občania kandidátov hlásnictva náležite chceli vyprobovať, musel každý pred zhromaždenou obcou na próbu zahlásiť, a ktorý vedel najlepšie kričať, že by ho bolo až do Hrušového počuť, ten sa stal hlásnikom a hneď mu doručili aj starú hrdzavú halapartňu, na vazovú rúčku nastrčenú, aby ho v noci nepokúšalo. Hlásnik nielen v noci po dedine hlásil: „Uderila desátá hodina, chváľ každý duch Hospodina, i Ježiše, jeho syna. Opatrujte svetlo, oheň, aby nebol ľuďom škoden.“ Ale aj v lete vo dne, keď bol veľký víchor, musel po dedine spevavo ľudí napomínať, aby na oheň pozor dávali.Že som si tu, na počiatku, odskočil do Lubiny, to, myslím, sa mi nebude príliš zazlievať, lebo veď práve tu som už v detinstve pozoroval a poznal u ľudu, čo ma potom v Bošáckej doline, počas mnohoročného tu prebývania, vo vysokej miere zanímalo a zaníma dosiaľ. Veď ten ľud je náš a my sme jeho. A čo by to bol za človeka, ktorý by si svojeti nevšímal a o ňu nestál? Salónov nemáme, alebo len veľmi málo, v kaštieľoch nebývajú našinci — alebo len prevelice zriedka.Čo som o richtárovej voľbe, o klade a trlici povedal pri Lubine, to všetko, len s malými odchýlkami, platí aj o Bošáci. V čas môjho príchodu do Bošáckej doliny už o kladách a trliciach nebolo tu ani chyrovať. Ale starí ľudia mi rozprávali, že tieto korekčné nástroje aj v Bošáci stávali pred obecným domom. Aspoň sa zhlasovanému richtárovi usporil ten žiaľ a tá hanba, že od jeho domu preniesli kladu k domu sokovmu. Až asi do r. 1850 bývali v Bošáci obecnými notármi — ktorí bývali vlastne len pisármi richtárovými, a nie tak mocnými pánmi, jako teraz — spôsobnejší, bežne písať znajúci, majetnejší občania, ktorí za skrovnú prácu a dajaké sportle vedeli svoje kancelárske práce k spokojnosti občanov a vrchností zastať. Zemianski, pánski synkovia, neboli by sa ani hlásili za obecných notárov, lebo jako pisári v dajakej fiškálskej kancelárii hrávali väčších pánov, než jakými boli obecní notári, richtárovi podriadení. Že si richtári na svojej hodnosti mnoho zakladali, toho dôkazom je výpoveď jedného podhradského sedliackeho richtára, ktorého som nezadlho po mojom príchode sem pochoval: „Richtár v dzedzine, císar v krajine.“ V Lubine som neraz jako chlapec videl obecné súdy. Za vrch stola sedel richtár a po oboch stranách úradní, všetci s velikými širáky na hlavách, na konci stola sedel notár, majúc písma pred sebou a brkové pero za uchom. Na stole stál hodný džbán vína alebo piva, z ktorého si členovia obecného súdu len tak naspamäť poťahovali, aby sa im v hlavách rozjasnilo a oni spravodlivý súd vyriekli. Často sa stávalo, že keď sudcovia dlho otáľali s výrokom, lebo pre krik stránok neboli na čistom, komu majú dať za pravdu a komu nie, energická pani notárka si podoprela boky a spor rozsúdila. A bolo dobre. Lebo jedna sporná stránka bola s výrokom spokojná, a tá, ktorá na súde prehrala, nebola by bývala spokojnou, ani keby odsudzujúci výrok bola trebárs septemvirálna tabuľa vyniesla. Či sa práve tak konali obecné súdy aj kedysi v Bošáci? Neviem. Ale myslím, že rozdiel mohol byť len nepatrný. Ľudí, ktorí sa pre každú pletku súdia a jako „žalobné baby“ s ustavičnými žalobami sem-tam lietajú, býva všade dosť. Mnoho súdov zapríčiní alkohol. Preto hovorí trefne jedno bošácke príslovie: „Kde sú sudy, tam sú súdy.“ Podhradskí zemäni mávali až do r. 1848 svojho osobitného richtára a osobitný úrad, takže im sedliacky richtár do zemianskej kaše dúchať nesmel. Ale ani zemäni sa sedliakom do vnútorných záležitostí obce nemiešali. Tento dualizmus ale prestal nadobro r. 1850 a teraz sa volí richtár bez ohľadu na to, či je zemän alebo nezemän, alebo práve Žid. Ale od 45 rokov nebol Žid richtárom ani v jednej k okresnému notariátu bošáckemu patriacej obci. Ba som veľmi zvedavý, či by Židia — sionisti, keby sa im podarilo tak pošušky, alebo za pár miliónov peňazí, späť vydobyť Palestínu — lebo zbrojou sa im to nikdy nepodarí — tiež tak liberálne zákony pre Nežidov utvorili, jakým sa oni tešia v kresťanských krajinách? O tom veľmi pochybujem. Ba s istotou tvrdím, že by to neurobili. Ostatne, o tom škoda je hovoriť, lebo Židia radšej budú svetom rozlezení, než aby sa dobrovoľne vysťahovali do Palestíny a odložiac ríf a fľašku, starootcovskú spustošenú zem vzdelávali, jeden z druhého žili.Kroj bošáckych sedliakov bol pred polstoročím voskrz národný, u žien a dievčat krásnymi výšivkami zdobený, čisto biely, plátený, len vyšívané zásterky nosievali dakedy modré. V zime nosievali aj ženy a devy vkusné, biele, súkenné kabáty a v čas nepohody haleny, len skrovno modrými šnúrami obrúbené. Mužskí nosili úzke, modré nohavice, v páse remeňom stiahnuté, spredu tmavo-modrými šnúrami vycifrované, modré vesty a biele kabáty a haleny. Nohy mali obuté do bôt a hlavu pokrytú širokým širákom. Kto by si vtedy bol obul foremnejšie čižmy, toho považovali za frčkára. Košele nosievali mužskí so širokými otvorenými rukávmi. V lete záležal celý odev mužský z gatí, košele a klobúka. Vlasy nosili mužskí dlhé, až po plecia splývajúce, a tvár si cele holili. Zemäni nosili modré nohavice, vesty a tmavé kabáty, alebo modré, niečo niže pása siahajúce kabátky, menšie klobúky a čižmy. Zemianky nosili tmavé sukne a fertušky, farbisté kabátky s filigránovými gombami a na hlave ručník farbistý, a nie škrôbku, na nohách čižmy. Zemianske panny nosili vlasy vo dva copy spletené a v tyle do kolečka stočené, pár stužkami vycifrované. Mnoho Bošáčanov chodievalo s plťami dolu Váhom a Dunajom až na južné hranice Uhorska, rozvážajúc metly, lúkote na kolesá, dosky, hlinený riad a v podjeseň jablká a hrušky. V zime dodávali do Pešti kvíčaly a sušené ovocie a ktorýsi sa tam potĺkali, predávajúc potajmo bošácku borovičku, ktorú však zo špiritusu, bôrkového oleja a vody sami fabrikovali. Ak bol taký ambulantný borovičkár prichytený, musel náležite chlp pustiť. Borovičku mu vzali a peňažite ho pokutovali, alebo na pár dní zavrzli do chládku. Takí borovičkári a kvíčelári roznášavali svoj tovar aj po Nitriansku, až do Skalice. Pltníci obchodovali so židovským kapitálom, a že vysoké úroky platili, von z domu voľne žili. Celý obchod ich len málo úžitku im priniesol, mnohí o všetko prišli. Ktorí tak po svete chodili, vrátili sa obyčajne s fúzami domov, ktoré tu však zholili. Jeden taký, obstojne majetný „kupec“ — vdovec, namluvil si v Bošáci pannu. Tá ale zatiaľ sa zaňho nechcela vydať, zakiaľ fúzy nezholil.Teraz už národného kroju ubýva, ač ešte v prevažnej väčšine sa ho ľud drží. Škrôbky už málo vídať a miesto nej prišli do módy u dievčat a mladých žien tylkové alebo farbisté ručníky. Dievčatá už haleny nenosia, ale sa zakrývajú v zime a v čas nepohody vlnenými, tmavými ručníkmi. Sukne a farbisté šaty sa preto rozširujú, jako aj barchantové kabáty, že je to všetko lacnejšie, než doma zrobené, krásne vyšívané rúcho. Boty už ani kopaničiari nenosia, kde ešte aj krpčiarov vídať, ale len foremné čižmy, ktoré nielen na jarmokoch v Novom Meste kupujú, ale aj tunajším ševcom šiť si dávajú. Pre dievčatá vyšívajú ševci na päte čižmy zeleným hodvábom rozmaríny. Keby pred 40 rokmi boli videli sedliaka lebo zemänčeka s dáždnikom, boli by naňho deti jazyk vyplazovali a ostatní ľudia boli by sa vysmiali a mu do maznákov nadali. Veď od čoho je široký širák a halena, ktorej štvorcový krágeľ dal sa nad hlavu natiahnuť? Zemäni ale nosili „širice“ alebo „kepene“ z bieleho, halenového súkna, s mnohými krágly, ktoré strechovito jeden ponad druhý, vždy kratší a kratší, poprišívané boli. Zemän by to bol za urážku považoval, keby sedliak tú „širicu“ bol „halenou“ pomenoval. Kopanický Cigáň menom Krivo…tý, bol prvý, ktorý začal chodiť s dáždnikom. Tohoto Cigáňa markantnej cigánskej tvári, s jeho „Švetličou“ a letným, z bukových listnatých haluzí utvoreným pavilónom, bol Wiliam Ritter odfotografoval, a že som náhodou blízko toho Cigáňa stál, budem bez pochyby aj ja na tej fotografii figurovať. Predtým nosievali mužovia dlhé vlasy, až na plecia splývajúce. Teraz len starí majú vlasy dlhé, mladí sa naporad na krátko strihajú, a mnohí si nechávajú fúzy rásť, košeľu so širokými, otvorenými rukávy už nevídať, ale nosia rukávy u spodku s vyšívaným obojkom a na haklík zapnuté.Tunajší Cigáni, ktorých je v Bošáci prostred dediny a na hornom konci, medzi potokmi, iste asi 50 duší, tvoria dve malé republiky. V Podhradí, vo Štvrtku a v Bohuslaviciach majú len po jednej rodine cigáňskej. Už aj títo počínajú privykať k trvalej práci, lebo mladí Cigáni chodia na celé leto na poľné roboty a z výrobku sa preživia až do jari. Všetci tunajší Cigáni sú drobní kováči a kujú reťaze, dlábca, nebožiece a iné drobnosti, a pritom si radi zahrajú v karty, a to aj „ferbľu“, keď nájdu v daktorej krčme takého pasionátneho kartára, ktorý sa im dá o peniaze obhrať. Že by sa tunajší Cigáni väčšej krádeže alebo práve zbojstva dopúšťali, o tom neslýchať. A keď sa daktorý pomýli a kradne, vtedy ukradne najviac kus železa, kus suchej slivy na uhlie, ovocie, pár hláv kapusty alebo nakope si zemiakov, rozvláči ploty a podobné. Ale hotová pliaga sú cudzí „hromádkoví Cigáni“, ktorí sa, jako nomádi, na vozoch rozvážajú, a kde si šiatre rozložia, tam na okolí kradnú všetko, čo len môžu. Od pár rokov ich ale v Bošáckej doline nebolo.Dôležitým živlom v obciach našich sú Židia, skrz-naskrz ľudia praktickí, ktorí všetko vedia k svojmu zisku vykoristiť. Je ich tu zopár bohatých, ale veliká väčšina ich sú chudobní! Jeden môj, falošným priateľom naštvaný, láskavý pomluvač, vyslovil sa vraj, aj pred mojimi farníkmi o mne, že som ja hnilý klát, lebo že počas môjho dlhého tu úradovania Židia sa rozmnožili a zbohatli. Keď mi to jeden, tej peknej reči svedok rozprával, zasmial som sa a riekol som mu, že som ja nikdy ani vo dne, ani v noci so Židmi nekartoval, ani nebiliardoval, ani v žiadnom kamarátstve s nimi nebol, a že zo mňa, chudobného človeka, ktorý nie som percentový alebo tantiémový národovec, ba ani len kongrui som sa nedomáhal; žiaden človek, ani kresťan, ani Žid, zbohatnúť nemohol. Potom, reku, ja som neprišiel sem vyháňať Židov do Amsterdamu, alebo ako sa to v čase prvých, protižidovských hurhajov, v predrevolučnej dobe hovorilo, do „Haštrdámu“ — ale aby som si hľadel svojho úradu a ľudu. Nuž, reku, či som ja tých Židov pomáhal rozmnožovať? To ani ten duchaplný pomluvač pozachrbtový tvrdiť nebude nikdy. Verím, že je to najlacnejší spôsob, vynášania seba ohováraním druhého, vydávať len seba za priateľa ľudu a na inom, nepohodlnom človeku nenechať chlpa zdravého, do očú sa poklonkovať a za chrbtom jazyk vyplazovať. Ale poctivé, ba ani len rozumné to nie je. Nebránim sa, lebo v tomto ohľade sa brániť ani nepotrebujem. Len mimochodom spomínam toto, na dôkaz tej príslovnej rozkydanosti našej. A keď som už toto spomenul, nezamlčím ani úsudok jedného kopaničiara o mne. Ten kopaničiar sa nevedel nijako zniesť so svojím zaťom, výborným robotníkom, zručným tesárom, murárom a pokrývačom. A keď sa raz podohadovali tak, že zať odbehol ženu a tesťa, prišiel zať ku mne — asi pred 5 rokmi — a riekol, chtiac tesťa u mňa očierniť: „Veďá, čo povedal náš starý o nich?“ — „Nože, reku, spusť, Martine!“ Na to môj Martin, ktorý po mnohých chválitebných vlastnostiach má tú nechvalnú, že rád kuká fľaškám až na dno: „Že oni sú veru dobrý kazateľ, ale zlý gazda.“ Na to ja: „Chvála Bohu, Martine, kéž je tomu tak. Lebo kebych ja bol dobrý gazda, ale zlý kazateľ, bolo by to mne hanba a celej cirkvi veliká škoda.“ A Martin sa nevedel prenadiviť, že som sa na jeho tesťa nenahneval.Jedným vrzom vyrozprávam aj to, že sa mi dostalo od veľmi mne milého človeka, skrz-naskrz dobráka, titulu „všiváka“! Bolo to hodne dávno, na roku nič nezáleží, ale na skutku. Bol som navštívil nebohého švagra Augusta Roya na Starej Turej, kde som našiel veľmi smutného a zrazeného nebohého Lajka Semiana, farára turolúckeho, ktorý žalostným hlasom rozprával, jak velice ho okradli a jakú škodu mu urobili kmíni. Dopytoval som sa ho seriózne na podrobnosti, čo mu všetko tí dlhoprstáci odvliekli. A keď mi to všetko vyrozprával, riekol som mu: „Vidíš, Lajko, nie je to dobré byť takým žgrlákom, jako si ty, lebo potom si prídu kmíni jako na hotové.“ Na to mi Semian odpovedal: „Veď máš pravdu, však to takého všiváka, jako si ty, neokradnú!“ Tak sme si navzájom do tej polynkovej nálady naliali pár kvapiek humoru, a to všetko smiechom pomiešali. Ale, čo sa nestalo? Sotva minulo pár týždňov od tej doby, vylámala a vykradla tunajšia interkonfesionálna banda aj moju komoru a poodvláčala všetko, čo sa odvliecť dalo. Ešte v tú istú noc napísal som Semianovi kartu, že si ten titul, ktorým ma bol nedávno na Starej Turej poctil, vyprosím, lebo tejto noci aj moju komoru kmíni náležite vymiškovali. Nebohý Geduli sa nad tým tak rozosmial, že ho slzy zaliali.Odpustíte mi, že mi tak ďaleko od Židov pero odskočilo. Po tejto odbočke sa vrátim zase k našim Židáčkom. Pred komasáciou mal každý Bošáčan a kopaničiar právo v utorok a piatok drevo voziť zo spoločných hôr. To drevo predávali tunajším Židom, ktorí ho potom na siahy porezané aj za trojnásobnú cenu v zime do Nového Mesta vyvážali. Koľko ráz som videl kopaničiara zasňaženého, uvláčeného, na utrmácanej lichve viezť fúrku surového dreva do dediny, za ktoré málokedy viac než 50-60 krajciarov dostal. Mrzol a namáhal sa v hore s rúbaním a nakladaním dreva ťažkého na voz alebo na sane, humploval po zlých cestách lichvu, dral voz alebo sane, zmeškal pritom celý deň, a keď si to drevo dňom predtým nachystal, aj pol druha dňa. A za to všetko dostal 60 krajciarov! Ľúto mi bolo ľudí i hoviadok. Takéto hospodárenie s horami od komasácie prestalo, a ľud za tým nebanuje. Keby dnes niekto povedal Bošáčanovi alebo kopaničiarovi: Zapriahni kravičky alebo volky do voza alebo do saní a choď na Biele brehy alebo na Grúň, obráť sa tam a prídi prázdny, dostaneš 60 grajciarov, ani by sa nepohol z miesta. Urbárnici dedinskí dostali vydelenej hory 800 jutár a kopaničiari 300 jutár, a že temer každý má pri lúkach buky alebo duby, neni tu biedy o drevo. Iný, a to výdatnejší prameň dôchodkov židovských, bývali tí mnohí pltníci a obchodníci, ktorí za požičané peniaze vysoké úroky brávali. To už z väčšej čiastky prestalo. Nie menší dôchodok mávali Židia z rožnej lichvy, ktorú kúpili a gazdíkom na chovanie dávali pod ťažkými podmienkami. Ale aj toto už prestáva, odkedy v novomestskej ľudovej banke peniaze za mierne úroky dostať možno. Teraz by si gazdík ľahko krky podrezal, keby vzal na chovanie drahú jalovičku, lebo jakby sa málo krmy urodilo a lichva by spadla z ceny, miesto úžitku by ešte musel doplácať tomu, kto mu ju dal na chovanie. Podiely hôr vonkajších komposesorov zväčša Židia pokúpili. Drevo vyrúbali a predali, a rubiská dali kopaničiarom do árendy. Keď ale zavoňali, že rubiská, ktoré boli lesom zarastené v čas komasácie, znovu vysádzať sa musia, dali sa ich neopatrným kopaničiarom predávať. Už pred rokmi varoval som kopaničiarov pred kupovaním rubísk. Ktorýsi poslúchli, a teraz sú tomu radi. Daktorí sa ale vysádzania nebáli a rubiská kúpili, a teraz sa škrabú za ušami. Ono sa to vysádzanie rubísk preťahuje, ale naposledy predsa vykonať musí. S obsievaním árendovaných rubísk si mnohí kopaničiari znamenite na nohy pomohli, lebo mávali tam bohaté úrody.Praktickí Židia — s chatrnými výnimkami — vedia si obľahčiť bremeno výdavkov na plácu slúžok tak, že ich posielajú nádenníčiť cez celé leto, až do jesene, pri okopávaní cukrovky a zemiakov, a potom pri vykopávaní týchto plodín. Čo zarobia, musia oddať „pánovi“, a ten ich z toho o Všechsvätých vypláca. Počul som o jednom chudobnom Židovi, ktorý na jedno oko slepé služobné dievča posielal na celý týždeň do Bohuslavíc, dajúc chúďaťu dievčaťu 6 na tvrdo uvarených vajec a kus chleba. Pred 30 rokmi boli v Podhradí dve poriadne dievčatá, dvojičky. Jedno slúžilo u mňa, druhé u bohatého Žida, mäsiara a čachrovníka s lichvou. Koľko ráz sa to úbohé dievča žalovalo svojej sestre u nás, že jeho pán skupuje od žobrákov krajíčky chleba a dievčaťu po kúsku dáva. Na veľkonočné sviatky navarila Židovka hrniec kapusty a dala dievčaťu, aby si to zanieslo k susedom, a za celý týždeň si po troche zohrievalo a jedlo, ale milosrdní susedia chovali dievča za celý týždeň u svojho stola.Pred 40 rokmi boli pláce služobníkov a nádenníkov veľmi chatrné. Sám som mal za viac rokov veľmi poriadnu, poslušnú a pracovitú slúžku, ktorá ani viac pláce nežiadala, než 14 zlatých na rok. Nádenníkovi sa platilo denne 10 kr. a chova, bez chovy 20 kr. Len v žatve a kosbe sa platilo viac. Dnes má slúžka priemerne 45 — 50 zl. ročne a celé zaopatrenie, a nádenník 50 — 60 kr. Vtedy bol starý funt mäsa 10 kr., teraz je kilogram za 64 kr. Môžeme teda aj my povedať, že sa nám výdavky od 40 rokov nie o 30, ale 100 i viac percent zvýšili, a žiadať značné povýšenie našej civillisty. Lenže nesmieme zabúdať, že sa na ten produktívny ľud toľko bremien navaľuje, že sa tomu diviť musíme, že to ešte znášať stačí! Nie je teda ani radno, ani slušno, ani možno, pokúšať ľud domáhaním sa ustavičných „podvyškov“, ale je treba zvýšiť svoju uznalosť a spokojnosť, a naťahovať sa len natoľko, nakoľko duchna stačí. Lebo kto na väčšieho pána si chce zahrávať, než nakoľko mu para a skrovný dôchodok stačí, skoro vyjde na psí tridsiatok.U Židov vidno i na najodľahlejších dedinách, zvlášť u ženských, veľký luxus v rúchu. Skrsne-li jaká móda, a keby bola jak nechutná, Židovky sú prvé, ktoré sa jej chytia a v nej parádu vykonávajú. Človek by sa nazdával, že tie, v najnovšej parížskej móde sa presúšajúce Židovky, vo vzdelanosti ďaleko vynikajú nad našimi ženičkami a dievočkami, ale nie je tomu tak. Mimo toho, že Židovky hovoria slovensky a nemecky, a daktoré sa namáhajú ostentatívne aj maďarsky hovoriť, keď inšie nie, aspoň „álaszolgája“, „kérem“ a „izí“ je úroveň ich vzdelanosti len toľká, jako u sedliačok, alebo ani toľká. Jedna mladá, znamenitého semitského typu Židovka, ktorá kdesi aj maďarskú školu navštevovala, prišla raz moju ženu prosiť o kvety na presádzanie, lebo to je lacnejšie, než keby si dala spraviť teplú hradu a sama si tam dochovávala sádzaničky, a rozprávala, že jej babička umrela, ktorú vložili do kovovej rakve, a potom „aromaticky zatvorenú“ (aromatisch verschlossen) odviezli do inej obce. Tejto „vzdelanej“ Židovke sa plietlo čosi v pamäti o hermetickom uzavretí, a ona z toho spravila aromatické. Že sú Židia práve takí poverčiví, alebo ešte poverčivejší, než náš pospolitý ľud, o tom by najlepšie vedela rozprávať podhradská „bohyňa“, ktorá, jak to aj v mojej prítomnosti hovorila slávnemu českému spisovateľovi Jiráskovi, má zvláštne zariekacie a zaklínacie formule pre Židov, a nebohý súľovský Križan mi rozprával, že aj Židia chodievajú k nemu i zo Sliezska, i z Haliča, mimo našich vlasteneckých Židov — na luteránsku čiernu omšu. Darmo sa Križan vyhováral, keď som mu domlúval, aby nenapomáhal poveru, že však sa on len z knihy, čierno zaviazanej, s ľuďmi, na tú čiernu omšu prichádzajúcimi, v kostole privátne modlí, lebo nechával ľudí v tom domnení, že tá modlitba jakési magické účinky mať musí. Raz som mu nahnal smrteľných úzkostí, keď som mu povedal, že napíšem článok o súľovskom haruspexovi.V piatok večer, pred započatím šábesu, behá židovský „chlopkár“ po dedine a dreveným kladivom každému Židovi trikrát silno na dvere zaklope, a tak za malú chvíľu pobehá po všetkých židovských domoch, aby sa brali na modlenie do synagógy, ktorú majú vystavenú naprostred dediny, napravo od obecného domu. Starú, neúhľadnú, v kúte zarazenú synagógu adoptovali si na školu s dvoma učebňami. V sobotu okolo 10. hodiny predpoludním chlopkár neklope, ale lieta jako vietor a pred každým židovským domom fufnavo zavolá: „In die Schül!“ a tak zozváňa do synagógy. Že je to klopanie a vykrikovanie teraz, keď sú v každom dome hodiny a Židia verejne k modlitbám sa schádzať môžu, úplne zbytočné, no to neberú ohľad. Buď to ale Židom k chvále rečeno, že si svojej bohoslužby nezanedbávajú, a nielen najchudobnejší, ale aj najbohatší, pilne na svoje bohoslužby chodia a svoje náboženstvo v úcte majú. Nie tak, jako nejeden pokrstený človek, ktorý, keď hladu nepoznáva a materiálne si lepšie stojí, než mnoho chudobných, už si radšej zasadne k fľaške alebo ku kartám, než aby, jako kresťanovi sluší, zasvätil deň sviatočný.„Nedeľný pokoj“ zachovávajú obchodníci len po väčších mestách. Tu v dedinách vidíme, že si toho zákona o nedeľnom odpočinutí naši Židia nevšímajú, ale svoje krámy majú i v nedeľu celý deň otvorené, a vzdor kresťanskému potravnému spolku, ktorý im je ako tŕň v päte, práve v nedeľu a vo sviatky najlepšie obchody robia, preto, že sa práve v dni sviatočné najviac kopaničiarov do dediny dohrnie a temer každý niečo, čo potrebuje, kúpi, či za hotové, či len na kriedu. Ale na šábes sú krámy židovské pozatvárané, ač temer každý bočnými dvermi kupujúcich do krámu vpustí a predá, čo môže, len aby ho druhý Žid nevidel. Je tu v Bošáci aj Žid-roľník, ktorý svoje zemičky sám obrába a pritom aj s maličkosťami kupčí.V čas môjho príchodu do Bošáckej doliny mali sme najbližšiu poštu v Považskom Novom Meste, na viac než zemepisnú míľu od Bošáce vzdialenom, odkiaľ nám listy, noviny a balíky dva razy cez týždeň nosieval chudobný Židáčik, otec bohatého syna, ktorý ale chudobným rodičom, ač bol mäsiarom, ani len funt mäsa darovať nechcel, jako sa na to jeho matka u nás žalovávala a syna hrozne preklínala. To bolo tým podivnejšie, čím častejšie sú pády rodičovskej lásky k deťom a detí k rodičom — u Židov. Pozdejšie sme mali poštu v Moravskom Lieskovom, a keď tam poštár čosi pobabral a poštu mu odňali, preložili Bošácu a Podhradie k pošte do Melčíc, kde ale dlho nezostala naša pošta, lebo sme dostali poštu do Bošáce, a keď poštár-organista umrel, prenajala poštu jeho vdova a vedie ju dosiaľ so vzornou akurátnosťou a výslužnosťou. Od pár rokov máme aj telegrafickú službu v Bošáci, takže nám k pohodliu nič nechýba, len odbočka železnice od Bohuslavíc Bošáckou dolinou do Moravy. Aké to boli ešte roku 1850 starosti, keď pošty boli ďaleko, a keď kto chcel sa dať asekurovať proti ohňu, musel ísť do Trenčína, alebo, ako v Lubine — až do Trnavy. Teraz je asekuračných agencií v každom kúte plno. Poľné cesty bývali dešperátne, lebo sa neštrkovali a neopravovali. Teraz máme od Podhradia až po hradskú u Bohuslavíc cestu výbornú, vyštrkovanú, vždy v dobrom stave pilným pohrabáčom Jurkom Petréch udržovanú vicinálnu cestu, že by po nej aj automobily jachať mohli. Hradská a vicinálne cesty sa najviac kazia v jeseň, keď sa v pľušti tisíce centov cukrovky vyváža k železnici.Pred 40 rokmi bolo veľmi mnoho prielohov (viacročných úhorov) po vŕškoch Bošáckej doliny, ktoré sa obyčajne ovsom posievali. Jak ale nastali železné pluhy, ktorými sa ľahšie a lepšie orie a ľudia sa oboznámili s bôľhojom (Anthyllis vulneraria), len ledakde vidieť prieloh neužitočný. Bôľhoj sa zaseje s ovsom alebo s jačmeňom, ktoré semená nech sa podaria, lebo nie, na druhý rok tá roľa vydá hojnosť krmy. Po skosení sa raz alebo dva razy preorie, zaseje žitom — a toto vydá často lepšiu úrodu než na doline. Od výborných hospodárov moravských naučili sa aj naši roľníci lepšie hospodáriť. Okrem maštaľného hnoja užívajú už od pár rokov umelé hnojivá, zamieňajú semená, lepšie orú, majú aj naporad rozličné hospodárske stroje: sečkovice, mláťačky, fukary na vitie zrna, sejú nie rukou, ale strojom cukrovku, ktorej sa tu veľmi mnoho dorába, dbajú o dobrú fajtu dobytka. Vôbec — pozorovať na hospodárskom poli potešiteľný pokrok. Tunajšia veľkostatkárka, pani Ostrolúcka, mi koľko ráz hovorila, že zakiaľ svoj tunajší i ivanovský statok sama dala obrábať, na podhradský a bošácky statok musela pravidelne doplácať — a dakedy aj na väčší ivanovský. Teraz platí od rokov arendátor ivanovský 9000 zl. a podhradský do 3000 zl., a pritom sa dobre má, lebo rozumne obrábané role vydávajú dobrý úžitok. Pravda, keď sa obrábanie toľkých rolí zverí na nešikovného a nespôsobného človeka, nemôže byť výsledok takého hospodárenia lepší než bol. Ale moravský, inteligentný, príčinlivý a skúsený roľník trafil veci na kĺb a vyčaroval zo zeme také úžitky, jakých predtým nikdy nevydávala. Čo sa v čas môjho sem príchodu nacapkali ľudia cepami pri mlátení obilia! Pánski mlatci temer celú zimu mlátievali, a ako to už býva, kde náležitého dozoru neni, jedno vreco po druhom odvláčavali — za pálenku, a aj krmy behom zimy mnoho centov rozvláčili. Teraz si obilie zväčša mláťačkami za pár dní omlátia, na fukare ovejú — a majú pokoj. Ale aj žatva vykonáva sa omnoho rýchlejšie než pred polstoročím. Vtedy sa všetko len kosákmi žalo. A keby koho boli videli kosou žito alebo raž kosiť, boli by ľudia nad tým ruky zalamovali a koscovi nadali, že zrno vyráža. Teraz sa všetko kosí kosami a len málokto žne kosákom. Ani sa človek nenazdá, a už je krásne obilie Bošáckej doliny pokosené, poviazané a pozvážané. Tie, na Hradiskách nahádzané bronzové srpy, sotva na piaď dlhoké a málo ohnuté, dávajú nám s úplnou istotou zatvárať na spôsob žatvy pred 2 000 rokmi, že zožínali len klasy a slamu buď spálili alebo čiastočne vytrhali. Je to veľmi ťažká robota — za viac dní jedno za druhým kosiť. Ale omnoho ťažšie je v oblúku zohnutému človeku za celý deň alebo celý týždeň žať. A predsa túto prácu rád a s veselou mysľou vykonáva.V čas môjho príchodu sem chodievali chudobnejší ľudia do žatvy a mlatby na pár týždňov do južnejších krajov. Tam vyžaté a vymlátené obilie doviezli si domov a z toho žili, zakiaľ stačilo. A keď sa to pominulo, žilo sa na dlh. Že tak zo žravých starostí a z biedy chudobný ľud nevychádzal, je samozrejmé, lebo doma nebolo zárobku temer žiadneho. Až keď sa počal ľud hrnúť na celé leto do poľných robôt, hlavne do Mošoňu na arcikniežacie statky a stadiaľ prinášal pekné sumy peňazí, vychádza ich odvtedy každoročne veľmi mnoho nielen do Mošoňu, ale aj do Dolných Rakús, na Moravu, ba boli ktorési tlupy už aj v Čechách a v Haliči. Ale v Haliči zle pochodili a viac ta ísť nechcú. Naši poľní robotníci odchodia z domu o Veľkej noci a navracajú sa až v novembri. Len veľmi zriedka sa stane, že daktorý celý zárobok tam prefúka a príde s holými dlaňami domov. Každá tlupa robotníkov má svojho „gazdu“, ktorému pán týždenne vydáva potraviny: múku, ryžu, soľ, masť a iné pre celú tlupu, čo gazda rozdeľuje medzi páry. Tomu hovoria naši robotníci „vydaná“. Jak je gazda statočný človek, majú robotníci hojne potravy. Jak je kujon a utrhuje robotníkom, aby jemu viac zostalo, je medzi robotníkmi nespokojnosť, a viac s takým gazdom na roboty ísť nechcú, takže je na rok prinútený iných verbovať, ktorí ho ešte neznajú.I v Budapešti je značný počet ľudí z nášho kraja. Jedni sú robotníci v parných mlynoch, iní v skladoch dreva. Spoločnosť kupcov s metlami, ktorých dovážajú hodne vyše pol milióna kusov, záleží tiež z viac osôb. Ostatní sú podomoví predavači čerstvého a sušeného ovocia. Pochvaľujú si, že vychádzajú denne na 2 zl. aj vyše, a pritom lepšie žijú než doma, ale na zelenú ratolesť sa len máloktorý z nich dostane, kdežto hmotného a mravného úpadku príkladov je viac než dosť. Bošáčanovi ísť do Pešti bolo tak, jako zabehnúť za humná.Od pár rokov lomcuje ľudom aj tu zimnica vysťahovalecká — do Ameriky. Dvaja Židia, jeden z Bošáce, druhý klampiar z Podhradia, boli prvými tykadlami, probujúcimi svoje šťastie v Amerike. Asi od štyroch rokov odplavil sa značný počet tunajšieho pracujúceho ľudu za oceán. Mám ich tam dosiaľ z mojej farnosti 49 osôb v najlepšom veku. Temer všetci sú v Pensylvánii v železolejárňach, v kamenouhoľných baniach a v rozličných fabrikách, iní po iných štátoch a miestach, ale temer všetci len vo východných krajoch, kde je hrúza robotníkov nahromadená, a práve preto aj pláce sú nižšie, než ďalej na západe. Jeden z mojich farníkov tam umrel na týfus, o jednom sa nevie, kam sa podel, ostatní pilne dopisujú domov a posielajú mnoho peňazí svojim. Jedna Podhraďanka, ktorá v máji odcestovala do Ameriky za svojím ženíchom a tam sa dala civilne a cirkevne osobášiť, mi nedávno zaujímavý list písala, v ktorom medziiným hovorí: „Ja som, chvála Pánu Bohu, šťastlivo sem došla. Veľmi krásne časy sme mali na mori. More bolo také, ako zrkadlo, také tiché a pekné. Len jedenkrát bolo zbúrené, ale to též nerobilo ništ, a já som cestuvala z Budapešti 24 dní, to je 18 dní na mori a ostatné na mašine (železnici). Dlhé je to cestuvanie, a každý môže radšej doma každý deň suchý chlieb jesť, jako tu bárs čo, lebo tu je všetko nechutné… Chlapi, ktorí doma ženy majú, tu sa druhýkrát oženia, a potom žena môže čakať na neho, lebo tu žiadne svedectvo nepotrebuje. A tak, ktorý sa chce oženiť, ožení sa, a keby tá prvá prišla, tak jeho zaprú do takého miesta, kde delať musí, a potom čo tam vyrobí, musí dať tej, s ktorou sa v Amerike sobášil, lebo len tá má k nemu právo. Ale keby sa chcela rozsobášiť, tak jej dovolia, ale hneď nie. Tak tá prvá ništ nedostane, a to je veľmi smutno pre tie ženy, ktoré svých mužov samých do Ameriky pustia. Iný Bošáčan mi píše z Hannastonu v Pensylvánii, že sa má dobre a robí vo fabrike. Ale že je tam viac mladých ľudí z Gemerskej stolice, ktorí od 3-4 rokov ničoho neusporili, lebo jeden týždeň pracujú a potom za týždeň „dobre žijú“. Jedno asi 16-ročné dievča z Podhradia, nezadlho po svojom príchode do Newarku, mi písalo, že je tam veľmi mnoho „Čajnov“ (Číňanov), ale samých mužov, lebo že ich ženy nechcú do Ameriky pripustiť, pretože „liahnu po 4-5 detí naraz!“ Obratom pošty som dievčaťu napísal, aby neverilo všetkému, čo jej tam dajakí prefíkaní šibali nahovoria, lebo Číňanky rodia deti práve tak, jako u nás ženy. Je to smutný úkaz, že sa náš slovenský ľud tak húfne hrnie do Ameriky! Chuti mu k tomu dodávajú aj dopisy z Ameriky, ktoré chvália tamejšie zárobky a tamejšiu slobodu. Keby sa ľud doma dobre cítil, netúžil by za Amerikou. Jaké muky vystál náš ľud pri vykopávaní a odvážaní cukrovky, keď sa tá práca konať musela v daždivom, studenom čase, že sa robotníkom dopukali ruky, do puklín sa im blata natlačilo, čo im veľké bolesti spôsobilo, a vozy, repou naložené, ledva troma páry volov mohli byť z role vytiahnuté na tvrdšiu cestu. To bola krvavo zaslúžená pláca 60 — 70 krajciarov na deň!Pred 40 rokmi boli tu školy: jedna evanjelická v Podhradí, jedna katolícka v Bošáci a tamže jedna židovská. Po kopaniciach písma znalí kopaničiari učili deti čítať, písať, spievať nábožné piesne a katechizmus. Práve tak sa učili deti vo Štvrtku. Majetnejší v kopaniciach, vo Štvrtku a v Haluziciach posielavali svoje deti — evanjelici do Podhradia, katolíci aj z Bohuslavíc do Bošáce. Škola sa začínala hodne pozde — až v novembri, a končievala sa v Kvetnú nedeľu. Teraz majú katolíci v Bošáci úhľadnú školu na poschodie s dvoma učiteľmi, Židia zo starej synagógy upravili si tiež dve učebné siene, v Podhradí boli osobitne vystavené dve priestranné učebné siene a zo starej školy upravený je byt pre druhého učiteľa. Vo Štvrtku postavili evanjelici pred štvrťstoročím peknú školu a vedľa nej úhľadnú vežu s dvoma zvonmi, katolíci upravili z kúpeného domku tiež školu, i v Bohuslaviciach si postavili novú školu s bytom pre učiteľku. Vo všetkých tu spomenutých školách sú diplomovaní učitelia a učiteľky. I v kopaniciach si postavili jak katolíci, tak evanjelici nové školy. Katolícky učiteľ mal tam vlani v jednej sieni 179 žiakov a evanjelický 80 žiakov. Školy kresťanské sa začínajú 15. septembra alebo 1. októbra a končia sa koncom mája alebo počiatkom júna. Židia začínajú školu 1. septembra a končia koncom júna. Židom je to možné, lebo nikdy som nevidel židovské deti pásť husi a rožný statok, na zelinu chodiť, otcovi pri oraní lichvu vodiť a iné práce vykonávať. Židom deti leda doma zavadzajú, a aby sa nadarmo po ulici netúlali, rodičia ich radi do školy posielajú, ale pre skrze kresťanské deti nájde sa vždy robota, keď inšia nie, aspoň menšie deti zavarujú, keď sú rodičia v práci. Dobre by bolo, keby deti nemuseli pásť husi a lichvu, ale keď si gazdinká dochová 10-20 husí a tie potom odrastené predá, zapraví utŕženými peniazmi nejednu dieru dlhov, alebo nakúpi „šúchov“ (=šiat) pre deti, a že pre lichvu spoločného pastviska nieto a málokto chová lichvu celoročne na maštali, musia deti aj k paseniu upotrebené byť. Následkom toho býva celoročne mnoho pol dní školu zameškajúcich, a keby sa mali rodičia za každý poldeň zameškanej školy peňažite pokutovať, zapríčinilo by to osudné vrenie v ľude. Ja si školu tak predstavujem, aby bola požehnaním a dobrodením jak pre deti, tak aj pre rodičov, ale škola, ktorou dakto straší alebo ňou hrozí, bola by kliatbou a krutým trestom, a musela by sa minúť cieľom. A jako chodievali tie detváky pred 45 rokmi do školy! Sotva jedno sa našlo, ktoré by bolo malo slušné, naň odmerané a preň ušité šaty. Keď nemrzlo, chodili bosé, a keď mrzlo, vytiahli rodičia dajaké škarbale z kúta a postavili do nich žiaka, ktorému sáry až takmer po rôzkroky siahali, že sa v nich ledva vláčil. Na telo mu zavesili otcovu odhodenú vestu, ktorá mu až kolená zakrývala, za kabát mu slúžil obnosený kabátik, pod hrdlom žinkou uviazaný, ktorého rukávy sa žiačkovi po zemi vláčili. Na hlavu mu postavili deravú čapicu, spadajúcu žiačkovi až na plecia. Mnohý vyzeral jako ambulantný strašiak do konopí. Práve do takejto oktroyrky rôznych odhodených zdrapov obliekavali i žiačky. Deti museli dodierať to, čo starší bratia a sestry alebo rodičia dodrať nevládali. Teraz tie deti naporad nosia primerané, na ne šité šaty, čižmičky pre ne ušité, klobúčky alebo čapice na ich hlavu sa hodiace, a dievčatká tiež majú rúcho primerané svojmu veku a postave, a nechodia jako mátohy. Mnoho detí, od školy vzdialenejších, chodieva na celý deň do školy. Keď sa škola o pol dvanástej na poludnie rozpustí a domov k obedu pospiechajúce deti sa rozpŕchnu, povyťahujú si tu ostávajúci birdáši svoje uzlíky, porozkladajú si obedy a najedia sa, až im za uchom praskne. Chlieb a v ňom vo vykrojenej jamke lekvár, suché ovocie, kúštik slaniny, syr, po zabíjačkách klobásy, oškvarky, a čo tie dobré mamičky chutného doma majú, to všetko po troche dávajú deťom do školy. Ale bez chleba neni ani jedno dieťa, a keby nebolo práve chleba doma, dostane u pekára kúpenú caletku. Rozkošné je dívať sa na tieto cez poludnie hodujúce deti, ako s jedlami čachrujú, aby menu väčšiu rozmanitosť vykazovalo. Keď pojedia, chlapci svoje „luskáče“ (žabidráčiky na špagáte vo vestovej dierke uviazané) pozavierajú a do vrecka vestového vložia, ruky od lekváru alebo iného zababrané o nohavice poutierajú, rukávom cez ústa a popod nos sem-tam pretiahnu a už sú hotoví, jak je pekný čas, okolo kostola sa naháňať, duby váľať, vŕby stavať, šibenice preskakovať, na fazuľky sa hrať alebo sa trošku popasovať. Dievčatá sa hrajú osobitne. A tak to trvá až do druhej hodiny popoludní. V kopaniciach je pravidelné navštevovanie školy úplne nemožné, lebo keď sú mnohé pŕšky a potoky rozvodnené, by sa deti ľahko mohli potopiť. Keď sú kruté zimy, by vzdialenejšie od školy, často na hodinu i pol druhej, pomrzli. Keď sú sňahové fujaky, by ich zavialo sňahom. Keď sú poľadovice, mohli by ruky, nohy zlámať. V takých nepohodách musia deti, ďaleko od školy bývajúce, doma zostať, a tomu neodpomôže ani najprísnejší zákon. Vzdor tomu sotva pár analfabetov sa nájde na kopaniciach. Veď keby sme mali dostatočné prostriedky, dali by sme nastavať pekných, všetkými možnými pomôckami bohate zásobených, všetkým zdravotným požiadavkám zodpovedajúcich škôl, pre každých 40 žiakov by sme osadili spôsobných učiteľov, alebo učiteľky, opatrili by sme ich aspoň 800 — 1000-zlatovým platom, aby nemuseli zápasiť s nedostatkom. Ale keď tých prostriedkov nemáme, nuž konáme len to, čo môžeme. Daktorí majú chorobnú idiosynkrasiu proti učiteľkám a kde len môžu, tam ich zľahčujú. A predsa sa nájdu medzi nimi aj výtečné učebné sily, ktoré uznalosť a chválu zasluhujú.Pred pár rokmi bol ma navštívil jeden pán z Prahy. Medzi rozhovorom o tunajších pomeroch a ľuďoch zadivil som sa jeho výpovedi, že so strachom prekročil hranice Uhorska pri Skalici, lebo že očakával, že sa často bude stretať s opilými Slovákmi, keďže počúval mnoho rozprávať o rozšírenom na Slovensku korheľstve, ale že, ač už štyri týždne cestuje Slovenskom, ešte ani jedného opilého Slováka nevidel. Nuž, reku, nie je to u nás všade tak zle, ako sa to rozhlasuje. Čím väčšia kde bieda, tým častejšie a záhubnejšie je pitie pálenky. Lebo keď sa žalúdku nedostáva záživného pokrmu a on sa k svojmu právu hlási, vleje hladový chudák doňho špiritusu, aby ho ukrotil. A keď sa to často opakuje, je skaza alkoholizmu hotová. Nevysmievajte sa mu, ani neopovrhujte ním preto, ani mu nenadávajte a nezlorečte, ale radšej ho poľutujte a premýšľajte nad tým, ktorí medzi tak biednym ľudom žijete, jako by bolo možno prácou mu zaopatriť taký zárobok, ktorý by mu umožnil ľudskejšie sa živiť. Omnoho špatnejšie je to, keď sa človek zdravým a dostatočným pokrmom každodenne živí, ba i hojné tabule si dopriať môže, a predsa sa ochlastáva a ožiera, alebo práve aj v spoločnosti sa donešvári. V Bošáckej doline a na okolí ľud lepšie žije jako v biednom kraji horného Trenčianska, preto je tu nemiernych pijanov tak málo, že by ich mohol na prstoch jednej ruky počítať. Môžem zo skúsenosti povedať, že v čase môjho príchodu sem omnoho viac opilých ľudí bolo vídať než teraz. Žil tu vtedy jeden nešťastný človek, ktorý bláznil od opilosti. Raz prišiel ku mne a táral dve na tri. Až potom som zvedel, s kým mám do činenia. Ledva som sa ho podobrotky striasol. Keď zas druhý raz omotaný do fary sa tackal, zavrel som dvere pred ním a riekol mu, že ak má čo so mnou, aby prišiel triezvy, vďačne sa s ním pozhováram a poslúžim mu, čím budem môcť. Nuž ale opitému môže aj anjel z neba hovoriť, to všetko neni po chuti, lebo on mele vždy len svoje blúzniny. I tento sa napálil a spýtal sa ma, či je tá fara moja? Ja, veru, reku, zakiaľ som ja v nej živý, je moja a ďakujte Bohu, že neni vaša, lebo by ste ju už dávno hrdlom boli prehnali. S nadávaním odišiel. Raz prišiel v jakejsi rodinnej záležitosti celkom triezvy a rozumno, slušne rozprával. Keď si vec vybavil a odchádzal, riekol som mu: „Vidíte, človek sa s vami rád pozhovára, keď ste triezvy a rozumno, slušne hovoríte. Prosím vás, nepite toho jedu.“ Podíval sa mi do očú a riekol: „Keď oni nebudú jesci, ja nebudem piť!“ „Dobre, reku ja nebudem tak jesť, aby sa o mne hovorilo, že žeriem jako vlk, a vy nepite tak, aby sa o vás hovorilo, že slopete jako sviňa. Ruku na to!“ Len hlavou pokrútil a porúčal sa. Iný, alkoholom presiaknutý, poľutovaniahodný dobrák, keď má motolicu v hlave, len veľmi mudruje a je samá žaloba na ženu. Vtedy je škoda púšťať sa s ním do reči. Vlani som ho stretol v uličke pri synagóge celkom triezveho a dal som sa s ním do reči. Keď som sa za hodnú chvíľu s ním porozprával, riekol som mu: „Vidíš, Adam, s tebou je radosť zhovárať sa, keď si triezvy, ale keby si sa videl, jaký si, a keby si vedel, jako blúzniš, keď si opilý, sám seba by si sa naľakal.“ Na to mi odpovedal: „Ja neviem, či to nešťastie mám od Boha alebo od iného!“ „Ej, reku, nepchaj ty svoje hriechy Pánu Bohu za sáru, ale uznaj svoju vinu, a tak sa napravíš na dobrú cestu. Len mi povedz: či, keď vytriezvieš, nemrzí ťa to, že si bol tak napitý, až si sa na čierno dozarážal?“ Odpovedal mi skrúšeno, so slzami v očiach: „Ej, veru ma to mrzí a bolí!“ „Nuž teda,“ reku, „počúvaj na ten hlas svedomia a neobanuješ.“ Za čas sa držal, ale chvíľami nevie odolať pokušeniu.Raz v lete bol som v poli, keď prišli s krstom a asi za hodinu museli na mňa čakať. Keď som sa domov vrátil, povedal kmotor asi 50-ročný, ktorého prezývali krélikom, kaplanom, dekanom: „Už som prám to dzieta sám scel okrstit, lebo šak aj já som kňaz.“ „Ej,“ reku, „ale ste mali škaredú inštaláciu!“ a ukázal som prstom na jeho oko, okolo ktorého bolo vidno všetky dúhové farby a pod ním podbehnutý čierny fľak, lebo sa bol s kýmsi pobil a toto znamenie kurážnosti mu zostalo. Kmotrovia sa dali do smiechu a on povedal: „No, radšej som sa mohel nechváliť, že som kňazom.“Môj predchodca v úrade, Samuel Štúr, brat našich slávnych Štúrovcov, Ľudovíta, Karola a Janka, vlani v Trenčíne pochovaného, bol ešte jako tunajší kaplán založil „Spolok miernosti“, ktorý sa ale ešte za jeho života rozpadol. V cirkevnom archíve podhradskom opatruje sa kniha kvartová, v zelenom plátne zaviazaná, s nápisom na bielom štítku: „Údové Spolku mírnosti v Cirkvi Ev. Zemansko-Podhradské od r. 1845, v 1. Ned. Adventní založeného“. Na prvom liste sú vypísané, jako mottá slová Izaiáša XXII.13.14., a Pavla Filip.IV.5. Za tým nasleduje na 5 stranách vypísanie pohnútky k založeniu tohoto Spolku miernosti, spôsob prijímania do spolku, obšírna modlitba a zaväzovanie všetkých jeho nástupcov v úrade k udržaniu toho spolku. Konečne je na 10 stranách 335 podpisov k spolku pristúpivších členov, z ktorých sa ale vlastnoručne len 67 podpísalo, ostatných podpísal temer všetkých sám Štúr a oni len krížik urobili pri svojom mene do kolečka. Medzi podpísanými sú prví: „Samko Štúr, kaplán podhradský, Pavel Mikulík, školní učitel.“ Pozdejšie sa podpísali: „Gustáv Ostroluczky, Alexander Bangya, János Obetko V.R.“ O dobrej vôli a poctivom úmysle Štúrovom svedčí jeho zápiska v tejto knihe, ktorú jako dôležitý dokument, vzdor jeho spúchrelého štýlu, tu doslovne podávam v jeho vlastnom pravopise.„Ve jméno Boha Otce, Syna, i Ducha S. Amen. — Duch devatenáctého století je tu, v kterém malí i velicí národové se hýbú a k sebepovědomosti přicházejí, tak že oni nejen z ohledu světského a národního, ale i z ohledu cirkevního a náboženského nový život žíti započínají. Každý, kdo se jen bistřejším okem po dějinách krajiny naši poohlédá, uznati musí, že jen před několika roky v životě světském a národním panovala jakovási nadobičejná lhostejnost, v životě pak církevním a náboženském bezpříkladná chladnost a nevšímavost. Prvního stavu příčina jest soběckost a nevšímavost života veřejného, druhého pak zkaženost mravú a převrácené rozumověrství, které se již i do nižších stavú silně prodírati počalo. Domáhání sa jiných národú k právúm národnosti prislúchajícím, vzbudila se i v nás ta sama myšlenka, a poněvádž krajina naša z těch rozdílných národú záleží, nevyhnutelně povstati muselo tření a revnení všech třech národú, čím se i stalo, že jeden každý z národú těchto vzkříšení života národního slávil. Než ale dávno vyslověná pravda uznati se musila i v naší krajine, že oběc bez církve a národnost bez pravé nábožnosti nemúže míti takové spasitelné následky, jakové by měla spojená súc v úplném súzvuku s Církví a s pravú nábožností. I skutečne začala se krajina naša ohlédati po prostředcích, kterákby neduhu tomuto odpomohla, t. j. kterákby Církev životní mocí a trvajičnosti a pojistěná státi mohla. I chopila se prostředkú opravdu krásných, kdyby všecky bez výminky i do skutečnosti byli prorazili. Tak na př.: učitelú povýšila do radú čestných údú krajiny, postarala se o dúkladnější vychovávání mládeže, kdeby se větší pozornost na národní povědomost obrácela, učitelum odměny pilnosti a činnosti se dávali, knihy pro mládež školskú mravnost a nábožnost rozšírující se tiskli a rozdávali, a.j. avšak k rozseknutí uzle gordického nebylo muže, kterýby by byl sáhnul po meči a slovo víry, pravdy a dobra ke krajanúm uherským mocně promlúvil. Konečně predci povzbudil Búh muže Veleb. p. Štěpana Závodníka Vel. Divinského farára, který r. 1844. první opovážil se hlásati, že i krajinský i cirkevní dobrobit nemúže se jináče povýšiti, jedině tak, když mravnost hluboce upadlú vzkřísíme, toto pak opět jináče vykonati není možno jedině tak, když s celú sílu boj proti nápojúm vypalovaným povedeme a blahodárné Spolky Mírnosti založíme.Právě sem toho času cestoval po těch stranách a viděl sem, jak mnohonásobné úžitky přináší Spolek Mírnosti Vel. Divinským obyvatelúm, i přisáhl sem Bohu, že posadíli mne kde Búh o úřadu veřejného, s celú duší a se vší síly své pracovati budem na tom, aby sem podobný Spolek Mírnosti čím nejdříve založil a rozšíril. Sám Búh to chtěl, aby sem se já, ačkoli podivnými cestami, do Sl. Zemansko-Podhradské Církvi za kaplána dostal, a posvěcen sem byl právě na den Sv. Michala r. 1845. Hlas můj pozdvihnul sem v první Neděli Adventní tohože roku proti vypalovaným nápojům a na budúci Neděli dostal sem do Sp. Mírnosti čtyrech údú, mezi kterými nalezl se i zdejší p. Učitel, který nemalý podíl v boji tomto protipálenčeném bere a s celú duší sukromně i veřejně Sp. Mírnosti napomáha. Boj povstal tuhý, překážky se jedna za druhú hrnúli, ačkoli né neočekávaně, posměchům pak a pronásledování nebylo ani konce ani kraje, o čem ale všem mlčeti zde budem. Dosti na tom, že sem nepodvratnú mocí jedenástkráte proti vypalovaným nápojům v chrámě božím při četném shromáždění ludu veřejně kázal. Nemalú službu proukázala i Nedělné škola u nás založená a Slovenskje Národnje Novini, které se i v škole čítajú i jednotlivým posílají. Při všech těchto nesnázech a překážkach, které se mu v cestu kládli a ustavičně ještě kladú, Spolek náš Mírnosti počítuje nyní údú 300, medzi kterými jako jasný měsíc mezi hvězdami ligoce se Sl. St. Trenčanskéj druhý podžupan Gustáv Ostroluczky jako nepodvratitelná podpora všeho toho, co krajinu blaženú učiniť může. S postupem času, když se Spolek mírnosti hodně rozšíří, založíme i jiné ústavy k tomu cíli, aby sme se den co den duchovně i telesně samostatnějšími stávali.Zpúsob, kterým do Spolku Mírnosti přijímám, je tento:Odříkáteli se skutečně, že vypalovaných nápoju pod jakýmkoli jménem by oni byli ani sám piť ani jinému dávať nebudetě, odříkáteli se? — Odříkám! —Slibujete-li tento váš slib, který nyní před Bohem a před tímto křesťanským lidem skládáte, věrně a svědomitě až do vaší úplné smrti zachovati, slibujete-li? — Slibujem! —Na dúkaz toho podáte mi pravú ruku, a tak jako slibujete, nech vám tak pomáhá Búh Otec, Syn i Duch Sv. Amen.Po tomto následuje zápis ve fáre!Někdy po kázání slova božího odsíláme i vrúcí modlitbu za udržení a rozšíření Spolku Mírnosti.“ (Tu je na troch stranách vpísaná tá modlitba. Konečne píše S. Štúr:)„Naposledy pak, jestliby Búh tak naložil se mnú, žeby sem anebo zemřel, anebo jinám odšel, vrúcne kladem na srdce všem nástupníkům mojim, ktorým je milejší spasení lidu našého nežli marné poklady, milejší pravda nebeská nežli přízeň světská, aby Spolek Mírnosti, Nedělní školu, vychovávání mládeže s tímto pak cirkevní i občanský dobrobyt krajiny naší věrně napomáhali a rozširovali. Odplaty nečekejte, nebo odplata Vaše jest v nebesích! Připraveni buďte k útržkám a k nepohodlnostěm. Ale spolu i znejte, že bez boje není vítězství, bez kříže není nebe! K čemnuž dopomáhej náš milý Otče nebeský! Amen! — Psáno v Zemanském Podhradí dne 14. června r. 1847. Samko Štúr, na ten čas kaplán evanjelický Zemansko-Podhradský, v.r.“Podal som tento spisok Štúrov — s vynechaním len modlitby — aby sa videlo, s jakým ohňom sa dal do zakladania Spolku miernosti a s jakou horlivosťou si spočiatku dal záležať na rozmnožovaní členov tohože spolku. Po smrti Ondreja Hlaváča bol S. Štúr r. 1847 za jeho nástupcu zvolený a úradoval tu nepretržite až do februára 1861, v ktorom roku umrel. Jako sa stalo, jako nie? Už dávno pred jeho smrťou nebolo tu ani stopy po Spolku miernosti! Veľká, z prílišnej a nerozvážnej horlivosti za dobrú vec pochádzajúca chyba to bola, že nielen dospelí, ale konfirmandi, v 12. roku stojací, boli vábení do Spolku miernosti. A deťom to iste lahodilo, keď mohli v nedeľu pred oltárom spolu s dospelými alebo starými ľuďmi sľubovať, že nikdy nebudú prepaľovaných nápojov piť. Mám všetky tie podpisy v rukách, a mohol by som na nejedno meno prstom ukázať, jehož nosič bol v čas môjho príchodu sem notórnym pijakom a zbytkárom. Tými slávnostnými sľuby, ktoré — okrem dvoch-troch — nikto nedodržal, viac sa poškodilo mravnosti, než keby sa Spolok miernosti, ktorý bol toho času len takým sportom, vôbec ani nebol založil. Väčší účinok má na ľud dobrý príklad, úprimná a srdečná domluva, než 11 lebo aj viac jedno po druhom povedaných, a trebárs s tentorským hlasom odrečených kázní. Počul som raz kázeň proti opilstvu, takým hrmotným hlasom kázanú, že temer vakovka z kostolných stien opádala a v tejto kázni sa opilcom také vyberané nadávky a hrozby o hlavy hádzali, že, keby mi kazateľa a ľudu nebolo bývalo srdečne ľúto, bol by som sa dal do hlasitého smiechu, jako pri kapucináde v Schillerovom Wallensteine.Nedávno som bol v Piešťanoch a navracajúc sa domov popoludňajším vlakom, prišiel som k stanici, jako obyčajne, asi pol hodinou pred odchodom vlaku. Že som tam nemal známych, bavil som sa pozorovaním fyziognómií poľských rabínov, ktorí sa tam v chĺpkoch prechádzali a placho medzi sebou sa potichu zhovárali. Mne za pätami chodil ustavične jeden územčistý, tučný Židáčik so širokou tvárou, jako palacinka hrozienkami vykladaná. Keď som vyšiel pred stanicu, liezol za mnou. Keď som sa obrátil a vykročil som na cestu, stál môj Židáčik medzi dvermi a fixiroval ma. Až naposledy sa osmelil a s veľkou poklonou pokorne sa ma spýtal, že či ja nie som bratom lubinského pána farára, lebo že sa naňho veľmi ponášam. Áno, reku, pätami sa na každého človeka ponášam, ale okrem mňa nemá lubinský farár viac bratov. Židáčikovi sa tvár vyjasnila a potom mi rozprával mnoho o Lubine a Lubinákoch, že práve jedného viezli do prešporskej nemocnice, lebo blázní od opilosti, a že takých ľudí je tam viac. Zakiaľ, vraj, píjavali pálené, neupadali ľudia do bláznovstva. Ale odvtedy, čo pijú rozličné rumy, ešte aj čiernu kávu s rumom, sú také pády častejšie. Ten Žid môže mať pravdu. Lebo rumy po dedinských krčmách predávané ani nevideli cukrovej trsti, ale sú miešanina silného špiritusu s dajakou voňavkou a barvivom, aby to vyzeralo a voňalo ako rum. U nás nikomu nezíde na pamäť, aby sa nápoje a potraviny po dedinách predávané — znalcami, bárs aj chemicky, preskúmali, či neobsahujú zdraviu škodlivé ingrediencie. Kto nepije pálenky obyčajnej, ale pije rum, víno, pivo bez miery, vyháňa diabla Belzebubom. Ba počul som aj „konák“ (cognac) jako fajnovú kvapku spomínať. Nie som taký prílišne rigorózny, že by som dával každému rovnú maršrutu do horúceho pekla, kto víno, pivo, rum, cognac, slivovicu, borovičku alebo likéry pije, lebo s rozumom sa to všetko v miernych dávkach a v príhodný čas piť môže. Všetko to sú jedy, ale v malých dávkach nepomútia človeku rozum. A aj Kristus Pán hovorí u Marka XVI. 17, 18: „Znamení pak ti, kteříž uvěří, tato míti budou… jestližeby co jedovatého pili, nikoliť jim neuškodí.“ Ale kto sa ocicia až do nemoty lebo blúznenia, všetko jedno, jakým nápojom, a všetko jedno, jaké rúcho nosí alebo jaký titul mu patrí, to je hotové nešťastie a hotová skaza, často i celej nevinnej rodiny. Ale nechajme túto smutnú kapitolu a poďme k niečomu radostnejšiemu.V čas môjho príchodu sem, mimo farárov, notára a tunajšieho veľkostatkára, a dvoch-troch Židov, nikto nedržal noviny a okrem biblie, Nového zákona, kancionálu a modlitebnej knihy, málokto si dajakú knihu kúpil. Ešte skôr „Snár“ než kalendár sa našiel u pospolitého ľudu. Teraz sem chodí hromada novín, kalendárom je bezmála každý dom zaopatrený a aj iné spisy nachádzajú cestu medzi pospolitý ľud. Dobre sa pamätám, že okolo r. 1854 Lichardove výborne redigované Slovenské Noviny, ktoré stáli ročne 6 zl., traja susední kňazi dohromady držali a po mendíkoch si ich posielavali. A keď si každý k tomu kúpil za zlatku Lichardovu dobropovestnú Pokladnicu, a jak tá nevyšla, dajaký iný kalendár — to bol celý výdavok na literatúru. Čo my vydávame za rozličné tiskopisy, nad tým by tí naši už v hroboch odpočívajúci starí rukami zalamovali a do ľahkomyseľných márnotratníkov nadali! Vtedy sa málo tlačilo a tak i málo čítalo. Ale čo sa čítalo, čítalo sa dôkladne a opätovne, preto sa to čítané aj lepšie vpilo do pamäti. Nie tak, jako teraz, kde sa číta mnoho, obyčajne povrchne, a to deň po dni. Nuž sa to tak pomúti a pomieša v pamäti, že nám ťažko prichodí nájsť niť pamäti, na ktorú by sme to čítané ponavliekať mohli. A potom: načo by kto nabíjal pamäť, keď o všetkých predmetoch okamžite nájde poučenie a objasnenie v Riegrovom alebo Ottovom konverzačnom slovníku? Nehovorím, že by nám to teraz zaškodilo, keď máme — jak máme! — čím najdôkladnejšie vedomosti a známosti. Lebo celé bibliotéky konverzačných slovníkov nemôže všade so sebou teperiť, aby sme do nich v čas potreby nahliadli. Ale pravda je, že mnohým čítaním rôznopredmetových a rôznej vnútornej hodnoty kníh a iných tlačív vyhládzajú sa záhyby pamäti, jako záhyby rúcha žehličkou. Na daktoré veci mávajú ľudia zázračne vyvinutú pamäť, na daktoré nemajú žiadnej. Len sa na dakoho krivo podívaj, a nezabudne ti to do smrti. Urob mu ale dobre, ešte v ten deň na to zabudne. Hádam sa nemýlim, keď poviem, že mnohí z milých čitateľov v tomto ohľade majú vzácne skúsenosti. Že sa naši slovenskí inteligenti v Budapešti o tamojší robotný ľud slovenský starajú, s ním do potyku prichádzajú, kedy-tedy nezávadnú zábavu mu pripravujú, k čítaniu ho povzbudzujú, toho dobré účinky badať zvlášte na mladších mužoch, ktorí občas domov dochádzajú a o svojich skúsenostiach rozprávajú. Jeden švárny, ženatý Bošáčan sa mi chválil, že keď v Pešti slovenské divadlo hrali, jeden herec mal jeho šaty oblečené, a že mu veru lepšie svedčali, než tie čierne háby.Bude na mieste, keď tu spomeniem aj remeselníkov, jakých v Bošáckej doline máme. Na celej doline je 14 mlynov, a síce v Bošáci 9, desiaty bol vlani rozváľaný, v Podhradí dva a v kopaniciach tri, štvrtý, u samej hranice moravskej stávavší, pred štvrťstoročím bol zanedbaný a rozpadol sa. Mlyny sú čiastočne dľa nového spôsobu upravené, ba je tu aj jeden valcový mlyn, ktorý aj najfajnejšiu, výbornú múku melie a zväčša do Moravy vyváža. Staromódne mlyny pomaly zanikajú, lebo nevydržia konkurenciu s novoupravenými mlyny. Ešte v čas môjho príchodu sem mávali mlynári veľké ornamentované džbány, z ktorých meláčom pálenky zavdávali. Však si to mlynári na mierke z meliva dotiahli. Mlynárov premŕzavali rozhovorom mlynára so ženou a s deťmi. Mlynár sa pýtal ženy: „Ženo, vzalas mierku?“ — „Vzala,“ odpovedala ona. Na to mlynár syna sa pýtal: „Jožo, vzals mierku?“ „Vzal,“ odpovedal syn. Dcéry sa pýtal: „Kačo, vzalas mierku?“ A keď odpovedala: „Vzala“, riekol mlynár: „Sto striel do vašej materi! Aj ja som vzal!“ Mlynári vlastne nie sú remeselníci, ale priemyselníci, lebo nepracujú rukami, ale strojmi. Pri jednom mlyne je aj píla, ku ktorej z celého okolia dovážajú klady, aby ich dali na dosky popíliť. Asi pred 20-30 rokmi boli vyše Podhradia píly na furníry, a keď zhoreli, viac vystavené neboli. Pri dvoch mlynoch v Bošáci sú upravené aj mláťačky, vodou hnané, kde si ľudia dajú obilie a ďatelinu na semeno mlátiť. Temer všetci mlynári sú aj zruční tesári, ktorí si čiastky mlyna sami spravujú. Jeden mlynár bol aj veľmi šikovným tokárom, a svoj nový mlynský stroj aj s kolesami temer sám si spravil. Keď varil zo slív lekvár, upravil si rúčku na vesle ku kolesu tak, že sa mu lekvár tým veslom v kotle miešal, a nebolo treba pritom rúk ľudských. Keď umrel, banovali za ním všetci mlynári, lebo ho dosiaľ nenahradil nikto. Keď som spomenul píly a dosky, prišlo mi na myseľ, že som v Lubine veľmi často počul spomínať „trenice“, ktoré slovo sa aj v Bošáckej doline užíva. „Trenica“ namiesto „doska“ je slovo veľmi starobylé a pochodí iste z tej pradávnej doby, keď sa drevo veľmi primitívnymi, snáď ešte kremennými pílkami pri rezaní „trelo“. Tento výraz čítame aj v šesťdielnej biblii u Izaiáša X. 15: „Zdališ se honositi bude pila nad toho, kdož ní tře?“ Ešte pred 40 rokmi potrebovali naši ľudia len v tunajších mlynoch namletú múku. Teraz sa množstvo múky z parných mlynov dováža, a i najchudobnejšia gazdinka berie na koláče takú fajnovú múku, ačkoľvek aj daktoré tunajšie mlyny veľmi dobrú a jemnú múku melú. V Bošáckej doline sotva jedna rodina sa nájde, ktorá by nemala celoročne chleba v dome. A keď tunajší mnohí gazdíkovia na chlieb si dávajú mlieť raž s jačmeňom pomiešanú, alebo pri zarábaní kvasu na chlieb do ražnej múky miešajú jačmennú, poľní robotníci, na celé leto na roboty odchádzajúci, keď sa v jeseni so zárobkom domov vrátia, nakúpia si peštianskej múky alebo z tunajšieho valcového mlyna a majú chlieb pekný, biely. Minulého leta dostal som od stoličného fyzikusa, jemu dr. Kerekesom, zdravotným inšpektorom z Budapešti, poslaný dotazný hárok o chlebe, aby som ho ja zodpovedal a zrovna Dr. Kerekesovi odoslal. Boli tam otázky: Z čoho sa tu chlieb pečie? Či len na jeden deň alebo na viac dní? Jako sa zarába a miesi cesto? Jaké sú zvyky, obyčaje a povery pri pečení chleba? Atď. I kúštik tunajšieho chleba si žiadal Dr. K. na ukážku. Zodpovedal som tie otázky, ako som najlepšie vedel a poslal som mu v bedničke päť krajíčkov rozličného, u nás pečeného chleba. Dr. Kerekes sa strojí na základe týchto dotazových hárkov, ktoré po celej krajine rozposlal, spísať obšírne dielo o chleboch v Uhrách užívaných.Tokár je v Bošáci jeden, ktorý na leto chodí na majere do poľnej práce a len cez zimu tokári točky, špunty do sudov, války, luskáče na lieskovce a iné drobnosti. Výrobky svoje hromadne predáva do N. Mesta. Kováči sú: v Bohuslaviciach jeden, v Bošáci a v Podhradí po dvoch, v kopaniciach jeden a vo Štvrtku jeden. Tí majú celoročne dosť práce. Cigáni sú drobní kováči, jako som už spomenul. Krajčírov je tu viac, ktorí potrebujú už šijacie stroje. Ševcov je mnoho a príštipkárov ešte viac. Švec, ktorý nemá roličiek a vlastného domu, ináč tu nevyžije, len tak, keď si čo zarobí inou robotou. Garbiar je jeden a tomu dobre ide. Murárov a tesárov, ba aj pokrývačov, je tu nadostač a že majú svoje domy a role, dobre sa majú. Stolári spôsobní sú traja. Pred 40 rokmi hobľovali a zbíjali umrlčie truhly alebo rakve v dome zomrelého, aj keby to bol býval i najmajetnejší gazda. Teraz je u jedného stolára rakví od najmenších do najväčších, jednoduchých a politírovaných a zlatými bordúrami ozdobených a i najchudobnejší kúpi si pre svojho mŕtveho hotovú rakev, lebo mu to nielen lacnejšie príde, ale ani s robením rakve nemusí čas tráviť. Pekári sú dvaja, Židia. Lenže pečie len jeden a ten druhý už prestal piecť, kupuje pečivo a sám i s jedným sluhom ho roznáša po kopaniciach. Chlieb na predaj sa pečie v troch domoch. Židovskí mäsiari sú v Bošáci dvaja, v Podhradí jeden a dvaja mäsiari kresťanskí v Bošáci, ktorí však len bravčové mäso sekajú. Pred komasáciou bolo v Bošáci s kopanicami do 60 židovských krčiem, teraz ich je značne menej. Krčmu má v Bošáci aj jeden kresťan a aj kresťanský potravný spolok má licenciu na vymeriavanie opojných nápojov. Pálenice majú daktorí Židia, ale aj kresťania. Tohto roku sa napáli v Bošáckej doline veľmi mnoho slivovice. Ešte nezrelé slivy skupovali po 7 korún metrický cent, potom poskočila cena až do 8 korún. Kto sa obrátil a slivy skoro obral, dobre pochodil, lebo keď slivy začali najlepšie dozrievať, prišli pŕšky dlhotrvanlivé, slivy sa na stromoch popraskali a poocerovali, kôstky z nich vypadali a dopukané ovocie hnilo a opadalo. Ktorí čakali ešte na vyššie ceny, veľmi zle pochodili. Ani najstarší ľudia nepamätajú, že by to kedy boli videli, čo vidia dnes. Všetky slivy na stromoch sú roztrhané a rozpľaštené, cupkajú ustavične na zem a hnijú, takže sa na inšie nehodia, leda do kvasu na slivovicu. Kupci, ktorí z iných krajov na vozoch prišli, aby tu nabrali slív a „na Uhry“ ich na predaj odviezli, museli sa vrátiť, lebo dopukané a rozpľaštené slivy potrebovať nemôžu. Pre takú vysokú cenu čerstvých slív — teraz slivy v sušierni nikto nesuší, lebo by sa to nevyplatilo a mnohé sušierne sú už rozváľané alebo kde-tu na kutierky pre najchudobnejších bezzemkov premenené. Ale lekváru si ľudia navaria, zvlášte tí, ktorí deti majú, aby im mohli dávať cez zimu čo lízať. Čerešieň, jabĺk, hrušiek urodilo sa tohto roku málo, orechov obstojno, lieskovcov mnoho. Mám tu na blízku na jednom vŕšku kus pastviny a na nej asi na 5-6 jutrách temer samé liesky. Už počiatkom augusta sa tam hemžilo deťmi lieskovce zbierajúcimi, keď ešte zrno ani dopoly nebolo narastené. Veď ja to tým detvákom zo srdca doprajem, nech si pooberajú tie lieskovce. Len to ma mrzí, že im nedajú ani dozrieť, zo strachu, že by ich iný predbehol. — Hej, majúže bošácki Cigáni tejto sychravej jesene zlaté časy! Orechy sa od mnohých dažďov na stromoch škeria a opadávajú, lebo v daždi a na mokré stromy nikto nemôže ísť orechy „klátiť“. Ešte ani dobre nesvitá, už sa vyrojí kŕdeľ Cigáňov do sadov, kde im je každý strom dobre známy, a čo sa uchytiť dá, uchytia a ako ježi obopchaní utekajú do búdy, aby tam korisť z košele vytriasli a hajde zasa do iného sadu! Nedávno ukradol jeden Cigáň, vyslúžilý vojak, jednej vdove vo dne zo dvora suchú slivu, aby si z nej uhlia napálil. Keď žena domov prišla, hneď zbadala, že jej kus slivového dreva, ktorý si bola zo sádku na palivo dodala, chýba. I zalamovala rukama, že kto jej tú slivu ukradol. Sused jej povedal, že veru on videl toho hlavatého Cigáňa Jana kus slivy z jej dvora vliecť. Žena sa rozbehla hneď k Cigáňom a pýtala sa starej Cigánky: „Kde je ten Jano, čo mi tú slivku ukradol?“ Na to Cigánka: „Čo, jaký Jano? Ja nemám žádného Jana!“ „Ale, čo by ste nemali? Toho s tú velikú hlavú!“ „To je Manó, a žáden Jano!“ povedala Cigánka. Ale že si okradená o drevo netrúfala prezerať búdu, kam ten Manó slivu ukryl, nechala všetko tak.Máme v Bošáci aj majiteľa dvoch parných mláťačiek, opatrených elevátorom, aby sa ľudia nemuseli namáhať s vynášaním slamy na stohy. Týmito parnými mláťačkami za krátky čas omláti všetko obilie väčších tunajších statkov a chodí s nimi aj po okolí. I jeden Lieskovan má benzínovú, menšiu mláťačku, s ktorou dochodí aj do Bošáce. Majetkové pomery ľudu sú teraz omnoho priaznivejšie, než boli pred pol storočím. Ľud skrovno žije, rozumno hospodári, nádhery v rúchu a náradí neprovodzuje a najtiaž sa strasie dlhov, je hotovým pánom, ktorý nezávisí od žiadneho človeka. Že sa kde-tu objaví aj zbytkár, výstupečník, zlodej — to je pravda. Ale to sú len smutné výnimky, dľa ktorých sa tunajší ľud posudzovať nemôže a nesmie. Ale aj o krádežiach nepočuť toľko, jako pred pol storočím. Keď ma raz jeden evanjelický farár z Nemecka bol navštívil a videl u dverí drevenú závlačku z dubového dreva, ktorá sa na deň vsúvala do steny a na noc sa vytiahla a do protivnej steny vpravila, aby tak dvere pred násilným otvorením zvonku chránila, naľakal sa môj bodrý Nemec a spýtal sa ma celý prestrašený, že či je tu toľko kmínov, že sa pred nimi tak chrániť musíme. Odpovedal som mu, že my tie dvere viac z opatrnosti, než zo strachu pred zbojníkmi tým drevom zapierame, aby mi nevykonali to, čo raz jednému katolíckemu farárovi vykonali. Že, vraj, čo? Nuž, reku, vlámali sa k nemu zbojníci. Jeden si stal pred jeho posteľ s pištoľou a dvaja pootvárali všetky kasne a fioky, a keď peňazí nenašli, stiahli ho z postele a riekli: „Huncút! Nemáš ani ženy, ani detí, jako gazduješ, keď nemáš ani groša“ — a vyťali mu 24 palíc. Ja by som, reku, niečo odjednal, lebo mám ženu a deti, ale aspoň 12 palíc by som dostal. Preto dvere závlačkou zapieram. Kde ja, reku, vo dne nič nenájdem — čo by tam mal zbojník v noci hľadať? Väčšie krádeže sú tu veľmi zriedkavé. Ale v poli niečo uchytiť, hrste odvláčiť, sena odhrabať, ovocia otriasť, repy si naťahať — to, nech ho len nechytia, mnohý ani za hriech, ani za hanbu nepovažuje.Vinohradov v našom okolí nemáme. Ešte pri mojom príchode sem bolo pár viníc vo Štvrtku a v Bošáci, a v Podhradí sa aj oberačky so streľbou a veselosťou odbývali. Že sa ale vinice nevyplácali, klčovali ich rad-radom, a teraz sú tam buď role, alebo tráviny. Neviem, či to o podhradských alebo beckovských vinohradoch a v nich sa rodiacom víne dajaký furták tú anekdotu vymyslel, že farár a rechtor dostávali od farníkov v čas oberačiek zlevku vína, ktoré, keď vykyslo, rechtor sa spýtal farára: „Jaké víno dostali?“ — „Nech sa ma ani nepýtajú, domine humanissime,“ — riekol farár, „lebo keď ho pijem, jako by mi kocúr liezol dolu hrdlom, tak driape!“ — „Hja,“ — povedal rechtor, „to je ešte tokajčina oproti môjmu! Lebo, keď ho pijem, jako by mi toho kocúra za ocas naspäť ťahal, tak ma to drhne!“ Tunajší veľkostatkár p. O. má ešte staré podhradské víno, ktoré je síce kyslasté, ale silné a voňavé. Dnes už nemá nikto vínneho prešu, jakých ešte v čas môjho príchodu bolo viac, lebo veď ho viac nikto nepotrebuje. Ovocinárstvo je tu na okolí veľmi rozšírené a veľmi často sú valy rolí na svahoch vŕškov dlhými radmi ovocných stromov vysadené a aj po humnách je mnoho ovocného stromu, a to nielen na doline, ale aj po kopaniciach, i tých najvýš ležiacich na svahoch Lopeníka, kde majú najviac slív, mnoho jabloní a hrušiek, ale aj orechov. Žil tu v Podhradí starý zemän, statočný človiečik, ale podivín. O tom mi rozprávali ľudia, že keď stromy sadil, zasadil do jednej jamy orech, čerešňu a hrušku, do druhej jabloň, slivu a hrušku dohromady. A keď sa ho pýtali, prečo to tak dohromady trepe, odpovedal im, že sa aspoň voľaktorý stromček ujme. Či je to pravda? Alebo to naňho dajaký posmeškár spískal? Neviem. Ale vyzeral tak, jako by to z neho bolo mohlo vystať.Z bošáckych hôr sa každoročne tisíce fúr dreva vyvezie, nielen majiteľmi hôr, ale chodievajú na drevo aj Bzinčania, Hrušovania a Lubináci, ktorí ho nemajú doma nadostač. A je to veru drahé drevo pre nich, keď sa musia ešte za tmy z domu pohnúť a pozde večer, potme domov dorazia a drevo kúpiť musia. V pánskych horách si naberú vŕšia a kadejakých klád za 50 kr. takú fúru, jakú len uviezť vládzu. Keď je cesta suchá, ešte to ujde. Ale keď je blatnatá, ľudia i lichva mnoho vystoja. Keď som kedysi botanizovával po Javorine, rástli pod lúkou, hrebeňom rozloženou, samé javory. Teraz sú tam ihličnaté stromy. Keď koncom XVIII. storočia probovali na Morave z javorovej šťavy vyvárať cukor, nariaďovali vrchnosti vysádzať javorové lesy. Na Javorine ale bol javor samorostlý. Ale aj našich bošáckych a podhradských hôr tvar sa mení, lebo kde sa buková hora vytne, musí sa vysádzať buď žaluďom, alebo ihličnatými stromkami. Budú tedy tam, kde dnes samé buky rastú, o 30-40 rokov jedle, smreky a duby zem pokrývať. Dľa podania bola medzi Bošácou a Moravským Lieskovým jedľová hora a v Bošáci sa ukazuje ešte teraz stará, brvenná stodola, na ktorú sa drevo z tej hory dovážalo. Pohraničný vrch Kykuľu som pred 30-40 rokmi viac ráz bol pochodil a naposledy bol som tam pred tromi rokmi. Keby ma tam dakto bol vo vreci vyniesol a vysypal, nebol by som uhádol, kde som. Tam, kde bola bujná lúka, je už pekný ihličnatý les a z lúky o krátky čas nezostane ani znaku. Ale Bošácka dolina má v kopaniciach aj veľmi mnoho výborných horských lúk, z ktorých sa tisíce fúr sena každoročne vyváža, ač sa tie lúky len raz kosia, a len v doline samej sa kosieva i otava. Neviem, či sa v Trenčiansku nájde druhá dolina, ktorá by tak mnoho lúk mala. Dolina naša sa delí asi hodinu cesty vyše Podhradia vidlato: jedno rameno sa ťahá k Brezovej v Morave a druhé k Viškovcu. Do týchto dvoch dolín ústia zas menšie doliny a do tých ešte menšie dolinky a všetkých úbočiny pokryté sú lúkami, medzi ktorými kopanické domky a stodoly so sady a roľami vyzerajú jako ostrovy v mori, jestli sa tak vysloviť smiem. Vždy je dobre s kopaničiarmi, keď majú hojnosť sena, lebo môžu rožný statok dobre chovať. Ale bieda je hotová, keď sa v čas suchoty len máličko sena dorobí, lebo musia odpredať dakoľko kusov lichvy za čokoľvek. Každý kopaničiar je na jar veselý, keď sa môže pochváliť, že „trávy pekne zasedajú“. Na hrabanie sena vychádzajú ženy a dievčatá pekne, čisto oblečené, lebo je to robota čistá, pri ktorej sa rúcho nezababre. A potom — vidí ich tam každý, a v tom „každý“ sú aj mládenci a mladí vdovci. Čo by si tí pomysleli, keby ich videli umazané a zašpinené, akoby pece vymazávali? Milý je aj pohľad na zvážanie sena v peknom počasí. Na vysokých, pekne poukladaných a bokmi hrabľami sčesaných fúrach voňavého sena sedí dakedy celý kŕdeľ žien a dievčat žartujúcich a smejúcich sa. Len škoda, preškoda, že sa z roka na rok zriedkavejšie ozýva spev národných piesní po lúkach.Do tohoto „Všeličoho“ mohol by som ešte niečo priložiť, ale nechcem ďalej unúvať čitateľov, ač sa mi tak vidí, že sa týmto „Všeličím“ už navždy odoberám od našich Pohľadov, a sotva mi už zbývať bude času, abych sa tu ešte dakedy ohlásil.(Slovenské pohľady XVI. — 1906, str. 577 — 601.)	Holuby_Obrazy-zo-zivota.txt
Ohlas na „Hlas z Martina“[1][2]„Čo to od Tatier za hlas odbitýkrajnou, svetom šíro zvoní?Ktos’ to odvážil udrieť na štíty —budiť spiace milióny?Kto búri krajnu v osudnej chvílinádejného preporodu?Kto otcov vlasti v poradách mýli,pracujúcich za slobodu?“ —Tak — farizeji! Neznámy vám hlasducha času, hlas slobody?Hlas zvona na deň búri, múti vás,čo zo sna budí národy?Nečisté duše! Ta, či vy chcetetitanský boj biť s tým duchom?No znajte: plevy víchor rozmetie,slnko nezroníš obuchom!Čože lajete, keď Slovák vstáva?Čo značí ten štrk reťazí?Či vy života delíte práva —vy? slobody veľkí kňazi!Čože škrečíte, vy zhavranelí,keď sa brat s bratom priatelí?Milšie vám vraždy kainské budúa mŕtvy, hnilý pach ľudu?Čo ho sociate — jak by jej nebol —od matky vlasti do stínu?Ktože vám dal ten čudský monopol:predávať lásku matkinu? —Oj! ty Uhria, otčina milá,pekná ty mať mnohých detí!Čis’ ty len jedno z nich obľúbila,druhés’ mu vrhla k obeti?!Nevesta slávna Štefana kráľa,nezabúdaj jeho slová;bo ruka jeho by ťa preklialaa zastihla kára nová!Oj, priviň všetky dietky své mladék prsiam matersky, dobrá mať!Potom v tom živom ľúbosti hradepokojne si môžeš dumať!Tak pokoj, pokoj tomuto hlasu,bo hlas ten z neba pochodí,slúchajte hlas ten, hlas ducha času,slúchajte všetky národy!Bo kto neslúcha hlas časov ducha,tomu smrť večná súdená;pamiatka jeho bude noc hluchá,potomok — bludár bez mena.Slyšte ho i vy, vlasti otcovia!On génij dobrý, poznáte;on vám odkryje právd večných slová,slobody cesty zaviate.R. 1861[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Spevy 3.[2]Prvý raz v Dobšinského Sokole II, 1861, str. 147, 5. júla: Ohlas na hlas Martina. Taký má titul v Sobraných spevoch 1873, ale roku 1879 má už názov Ohlas na „Hlas z Martina“. V obidvocih rukopisoch k veršu „nezabúdaj jeho slová“ má poznámku, ktorú pre Sokola (str. 147) a napokon pre Spevy (str. 223) upravil takto: „Nevesta slávna Štefana kráľa, nezabúdaj jeho slová: Decret Stephani, cap. VI, § 3 a cap. VIII, § 4. Lebo kráľovstvo jednoho jazyka a zvyku je slabé. A ktorý Grék spravoval by Rimanov gréckym, alebo ktorý Riman Grékov rímskym jazykom? Žiaden.“	Botto_Ohlas-na-Hlas-z-Martina.html.txt
Legendárne1. V javor zakliata dcéraMať prekľaje si dcéru, na čo sa táto premení v javora. Hudci si poodtínajú z toho dreva na husle, na bičík a na kolčeky, na čo drevo prevraví a vyzradí kliatbu.Ballada táto je všeeuropejská. Má ju J. Kollár: Zpievanky II., str. 4., K. A. Medvecký: Detva. Str. 248., Slovenské Spevy I. 19. a II. 49. Skoro stejný variant podala Karolína Krutošíkova z Bukova (Trenčiansko). K. Jar. Erben: Prostonár. písne a říkadlá (z Budejovicka); Fr. Sušil 143; Roger (poľský) 70; Meinert I. 22.Nálezištia: Detva (Zvol.), Pliešovce (Zvol.), Podbrezová (Zvol.), Budička (Zvol.), Benuša (Zvol.), Buková (Trenč.), Tisovník (Novohr.)2. Dole pod smolenským zámkom…Dve husičky — dve sestričky zaklnuté od mamičky.Nálezište: nezistené3. V širokej doline…V srnku zakliata panenka.Nálezištia: Ľubietová (Zvol.), Prochoť (Tekov)4. Keď sa Janko do vojny bral…Milá nedočkáva za milým na vojne, prekľaje ho, na čo sa jej on zjaví mŕtvý.Je to ponáška, možno snáď práve originál Burgerovej Lenory.Nálezištia: Švainsbach (Brat.), Budička (Zvol.)5. Počujte panny…Rodičia zbraňujú milým, aby sa pobrali. Milý odíde na to do sveta, kde zomrie. Milá v nedočkavosti ho prekľaje, na čo si milý z hrobu príde po milú.Odchylný variant podala M. Padúchová z Lipt. Trnovca. J. Kollár: Zpievanky. II. 12, Matičný Archiv I. 197. Bartoš: č. 67.Nálezištia: Trnovec (Lipt.), Biely Potok (Lipt.), Dubová (Orava), Dolmáň (Trenč.), Jarabá (Zvol.)6. Vyskočilo slunečko…Roztopašná Katarína uchvátená do pekla.Nálezištia: Vranov (Zemplín), Kľačany (Tekov)7. Išla sirôtka v obci…Zlá macocha.Nálezište: Slov. Ľupča (Zvol.)8. Na tej hore vysokej…Milý zkúša milú, či je poctivá. V zkúške milá neobstojí a preto zomiera.Variant podal J. Párička z Dubovej (Orava.)Nálezište: Dubová (Orava)9. Sedí sokol na topoli…Allegoria poddanstva slovenského ľudu. Polesný chce zastreliť sokola, ten toho však prosí, aby mu daroval život, lebo má doma sokoliatka — drobné deti.Nálezište: Západné Nitriansko	Medvecky_Sto-slovenskych-ludovych-balad-Legendarne.html.txt
I. Pri ohni— Nemám rada chudobných ľudí, — povedala Anička namrzene, sadnúc si a začínajúc pliesť.Vychovávateľka vyvolala ju zo záhrady, kde sa Anička vesele hrala so svojím malým jazevčíkom Puntíkom, aby ukončila pletenie vlneného nákrčníka, určeného za dar pre malého chlapca s bledou tvárou a nôžkami, tenkými ako triesočky.— Nemám rada chudobných ľudí, — opakovala Anička, zlostne potrhujúc ihlicami, zatiahnuc raz vlnu tak silne, že bola celá zauzlená, potom zas tak voľne, že očká visely, ako diery.— Ó, ty nemilosrdná! — povedala vychovávateľka, dvíhajúc prst. — Dobrí ľudia majú chudobných radi.— Čo ma do toho, čo majú dobrí ľudia radi, — odpovedala Anička. — Ja nemám rada chudobných.Aničkina izba bola veľmi pekná. Bola ružová. Jej steny boly ružové, záclony ružové, postieľka ružovo-biela, a nad ňou visela gypsová postava anjela s rozpiatymi krídlami; polorozvinutý svitok s pestro-maľovaným nápisom: „Nechajte maľučkých ku Mne prísť“, a na oboch stranách podobizne Aničkinho otca a matky v strieborných rámoch.Po celej izbe boly navešané obrazy: — boly tam obrazy vtákov, zvierat a rýb, — malých chlapcov a dievčat, i pekných krajiniek. Aničkin najobľúbenejší obraz predstavoval rytiera vo výzbroji, sediaceho na vojenskom koni. Vo svojej obrnenej ruke držal bielu zástavu, na ktorej sa skvel červený kríž; na prekrásnom hrdom koni popri jeho boku sedela žena, bledá a omdlievajúca, akoby šla umreť. Rytierova ochraňujúca ruka vinula sa okolo nej; Anička vedela, že ju vedie domov. Mamička jej často hovorievala poviedky o tomto rytierovi a nazvala ho rytierom Červeného kríža. Bol to rytier útrpnosti, pomáhajúci a zachraňujúci tých, ktorí boli v núdzi a nebezpečí. Malé dievčatko často si vymýšľalo rozprávky o ňom, ale dnes nechcelo sa jej pozreť na rytiera Červeného kríža.Namiesto toho pozrela na Gašparka. Možno preto, že bola jediným dieťaťom, bez bratov a sestier, s ktorými by sa mohla shovárať, Anička zvláštne rozmýšľala o svojich hračkách. Najpodivnejšie predstavy mala o Gašparkovi. Od cesty na Severnú točnu bola ešte väčšmi presvedčená, ako kedykoľvek predtým, že Gašparko je začarovaným trpaslíkom. Bola istá, že keby mohol hovoriť, vykladal by jej tie najobdivuhodnejšie poviedky.— Ach Gašparko, keby si hovoril! — povedala, pozerajúc dolu naň a potrasúc ním trošku. Gašparko sa len ďalej usmieval svojím pochmúrnym úsmevom, ale neprehovoril ani slova.Anička oprela sa v stoličke nazad a hľadela do ohňa. Mala záľubu pozerať do ohňa, keď sa cítila byť osamelá. Zistila, že na tisíce utešených vecí sa odohráva v červených uhlíčkoch.Vždy bolo možno videť tam húf drobnučkých postáv, ktoré prichádzaly a odchádzaly, ponáhľaly sa, okúňaly, menšily, vzrastaly, ustavične sa meniac a miznúc. A tam pod horiacimi uhlíkmi vždy vyspevoval akýsi hlas, — čistý, jasný, drobnučký hlas. Spieval si to sám sebe duch krbu, — tvoriac si poviedky o ohňových obrazoch v horiacich uhlíkoch?Aj dnes bol oheň Aničke takým zaujímavým, ako vždy. Tu bolo dievčatko s poletujúcimi vláskami; malo košík v ruke; išlo do školy? A tu utekal chlapčok, taký chudý, s nožičkami ako triesočky. Veľký chlap bežal za ním a zaháňal sa palicou; mal krutú tvár a chcel vybiť chlapca. Chlapcove tenké nôžky bežaly rýchle, ale krutý chlap bežal rýchlejšie. Ach, práve ho chytil, keď vtom, hľa, spadla iskra a prekrásny anjel s vystretými krídlami postavil sa medzi dieťa a chlapa, ktorý mu chcel ublížiť. A za celý ten čas čisťunký hlas si vyspevoval. Bol to hlas víly žeravých uhlíkov?Čosi sa pohlo. Drobnučká postava v rúchu dymovej farby, s milou, svietiacou tvárou stála pred Aničkou. V ruke držala horiaci čarovný prút.— Som duch krbu, — hovorila postava a jej hlas bol taký, ako čo Anička počula vyspevovať pod popolom. — Splním ti jedno želanie, — len jedno. Čo to má byť?— Chcem, aby Gašparko hovoril, — zvolala Anička bez váhania.— Nuž, ty si veru sprostučká! — povedal krákorivý hlas. Anička vyskočila, oči sa jej od údivu naširoko otvorily, ruky sovrely.Bol to Gašparko, ktorý hovoril.Gašparko, ktorý už neležal na jej lone, ale Gašparko, veľký, ako dospelý muž, sediaci v stoličke naproti nej, a ohrievajúci si nohy pri ohni.— Ó, Gašparko! Aká som len rada! — povedala Anička, hľadiac na neho s úprimným úsmevom. Bol jej múdrejší, milší, smiešnejší, ako kedykoľvek predtým. Jeho oči tak jasne svietily. Jeho tvár bola samá vráska, ako pohužvaný papier. Šaty mal čistunké. Aničke bol na pohľad utešený.— Jaj! Jaj! — stonal Gašparko. — Poď, poď, poď! — skríkol, vstávajúc a berúc Aničku za ruku.Viedol ju k ohňu.— Rob, čo ja budem robiť, — povedal.— Dobre, — odpovedala Anička pokorne.Gašparko sa sohol a strčil si hlavu do plameňov.— Ó! — zvolala Anička, odťahujúc sa.Ale, chcejúc-nechcejúc, musela to urobiť. Sklonila hlávku a strčila ju do plameňov. Okolo nej akoby bolo na každej strane tancovalo na miliony sviečok: modrých, zelených, žltých, červených; boly obrátené dolu hlavou; knísaly sa, vyskakovaly, prevaľovaly sa, plápolaly, ako vo vytržení. Potom počula bzučanie, pískanie, vzdychanie, jačanie. Čoskoro vzrástlo to na rev. Či to mohol byť ten nežný hlas ducha krbu, oplakávajúci a odsudzujúci toto votrenie sa do jeho územia? Anička však napriek tomu musela ísť dnu; najprv hlava, potom plecia, potom celé telo, až Anička celá bola v ohni.	Corkran_Anickina-navsteva-v-Zemi-Nedostatku.html.txt
„Zuza“„Chutnejší chlieb na slobode, ako koláč v službe.“(Nár. porekadlo)Môj sused, kováč, je veľký milovník zvierat krome takých koní, čo sa nechcú dať podkovať.Teraz má celý zverínec: kavku — Katku, straku — Hermínu, dve veverice — Miša a Micku a sovu — Zuzu, vlastne Zuzu už od včera nemá.„A škoda Zuzy, nebol by ju dal za piatku,“ lamentuje sused, a každému, kto do šmikne vojde, rozpráva o jej živote, múdrosti a konci.Ja som Zuzu tiež často vídal, aj mi o nej rozprával sused aj s tovarišom. Čo teda o nej viem, ak chcete, tu to máte napísané.Ako, kedy a kde sa Zuza uliahla, to sa určite nevie a Zuza, ačkoľvek dobrý pochop by bola mohla mať podľa hlavy, za štyri týždne nenaučila sa vravieť, iba ak trocha pišťať ako kuriatko. A potom už aj od rodu bola do učenia hnilá a túto zlú vlastnosť nepremáhala v sebe, radšej zdochla.Ale ako humenná sova, zaiste vykľuvala sa v humne a podľa zovňajšku vyzerala ešte mladou.K susedovi dostala sa Zuza tak, že cez noc byvši kdesi na hostine, obžrala sa vrabci a myšami, zaliala ich voľákou tuhou mlákou a zaspala na plote pri humne a tam ju chytil susedov paholok ráno po tretej.Kým sa sova spamätala, počala driapať a štípať — už boly krídla fuč a dali jej meno — Zuza.Hanbila sa, ako keď mládencovi na záletoch halenu vezmú; prižmúrila veľké čierne oči a vtiahla sa v šmikni do kúta za mech.Ostrihaná, iba večer začala sa trocha striasať, obzerať, skúmať, kde je a čo sa to s ňou porobilo.Pomaly na druhý-tretí večer pustila sa potme opatrne po šmikni skackať, a — hrúza jej srdce stisla.Len by mohla čím skorej uvrznúť, bola jej jediná myšlienka.Lebo ačkoľvek ju pán ustavične dosiaľ choval či surovým, či obareným mäsom, Zuza stále myslela na svoju slobodu v humne a po celom záhumní, kde kraľovala nad vrabci a myšami, bývala, spávala, ako a kde len chcela, či v plevách, či na snopoch a či vysoko pod štítom na krokvici, a teraz také otroctvo pod mechom a navôkol rozhádzané kladivá, pílky, kosy, kliny, kusy železa, oheň, voda…Ani sa nenazdá, ako môže prísť aj o život.K tomu ten nepokoj, buchot, iskry celý deň fŕkajú, a každý ju okrikuje, spať jej nedá; chlapci aj starí chodia sa kukať na jej hanbu, ako na komédiu…O ostatných by aj nedbala, ale pán keď zavolá strmým hlasom — Zuza! — cíti sa povinnou obzrieť, ohlásiť.Veď predsa on ju kŕmi, a aspoň kým jej tie krídla narastú a bude môcť na slobodu, je mu zaviazaná, aby ju hladom, smädom neumoril.Eh, taký život, nepokoj, neistota a to otroctvo! Len by jej trocha tie krídla… sa ona dostane na slobodu.Ale zatiaľ ticho, aby nezbadali jej nespokojnosť a ju ešte k tomu všetkému aj nepriviazali. —„Tak veľmi zle mi je tu síce vari nie, a hlavná vec, že nemusím sa za tými huncútmi vrabci do dier pchať a tie opice, myši, vyčkávať celé noci, kým mi druhé poza chrbát alebo popod nohy v slame behajú.“„Tu ale ten hluk v kováčskej dielni, odvislosť od každého, kto sa ukáže. Ešte len aj pes, Muro, len tak cez plece hľadí na mňa.“„A ak pánovi konečne napadne taká vôľa a začne ma skúšať, koľko hladu vydržím, alebo či to musí byť na každý môľ mäsko? — Ako aj včera, už mi chlieb pchal… Nevzala som ho ani z vďačnosti. Akože to môj žalúdok znesie?! Ačkoľvek zvykneš vraj aj na šibenici.“„Eh, ale keď chlieb, tak aspoň na slobode!“„Zajtra už probujem…“A skutočne, na tretí týždeň, ako sa stmilo, probovala Zuza na klát…Na tretí raz vyskočila.Ďalej na oblok…Nešlo. Cupla na zem a udrela sa.„Musím ešte počkať.“Na druhý deň zase skúšala krídla a nohy.Ešte nešlo.Na štvrtý späla všetky svoje sily a tak zachytila sa pazúrmi a zobákom, a dostala sa na okno.Tu, taká ukonaná, začala ešte raz uvažovať o predošlej svojej slobode, ale starostlivom, pracnom živobytí a o terajšej dobrej strave, bez práce, ale v poddanstve, otroctve…Veď ju o život môžu pripraviť! I tak už predvčerom pribehol jeden chudý pán s takou riedkou bradou, ošklbanými fúzmi a šepkal si čosi s pánom o mne a Slovenskom múzeu.„A pán ani sem, ani tam; ale čert nespí — povzbudí.“„A dnes na fruštik dostala som len chlieb v mlieku omočený. Pani že mi odkázala, že dneska nebudeme mäso variť.“„Ej, sloboda, sloboda, slobodienka moja!“ a drgla zobákom do okna, ako keď väzeň mreže probuje.Ďobla lepšie celou hlavou, okno sa puklo, ale pod nohami rozsypala pánovi otvorený paklík dohánu.„Bude zle!“Teraz už ozaj nevážiť.Hodila sa celá do obloka, pokrvavila si zobák, ale tabla zahrčala, Zuza bola na slobode.„Júj, lenže aká to sloboda!?“Prší, vietor duje, zima…Ej, predsa len sloboda!Skok, a bola na dvore. Vráta boly otvorené, vzala sa na krídla a poď po kuse do susedovie humna.Kým preletela, ochladla jej krv, bolo po radosti. Sadla na hradu, že ju aspoň dáka myš, vrabec poteší.Čakala celú noc, dážď s vetrom až do humna pral, myši, vrabce čušaly…Ráno šla slobodná, ale hladná spať a mohlo sa jej snívať o peknom obarenom kúsku mäsa.„A čo by len aj toho chleba s mliekom bolo bývalo,“ napadlo jej, keď napoludnie, odvyknutá od riadneho odpočinku, precitla.Nič.Do večera musela ďalej driemať o hlade.Cez noc potom chytila iba jednu maličkú, chudú myšku, mladú, len taká bľakotina, ako z podsvinčaťa. Lepilo sa jej na zobák.Na druhú noc našla iba zdochnutého vrabca v hniezde.„Eh, nebudem ho, sa len trafí…“Počula, že v susednom humne ako by myši lebo vrabce čvirikaly.„Ale čo sa budem za nimi shánať, a možno, že to len dvere vŕzgajú, lebo vietor… Dosiaľ ma chovali, teraz sa máš, Zuza moja, nabehať, kým dačo do huby dostaneš.“A začala uvažovať, že vlastne vyviedla hlúposť, keď od kováča odišla.„Konečne mi zle nebolo, nemusela som sa aspoň trápiť, čo do hrtana a pre tej trocha slobody… Ticho! Vrabce čvirikajú v susednom humne. Idem ich kuknúť. Eh, fučí. Do rána dáko vydržím a naráno sadnem si vyše dvier, príde paholok, vidí ma, vezme, ja sa budem naoko brániť, ale budem rada, že konečne čo aj služba, ale nepreťahovali ma, a aspoň sa mi nažrať dali… Ale ako ma tam prijmú? Oblok, dohán…“„Prezviem sa.“K ránu preletela Zuza nad susedovu šmikňu a počúvala, čo sa o nej shovárali.Nechválili ju. Ba nadávali jej do pľúh, do takých a takých. Že čo zhltala a že ešte okno, dohán…Druhí zase hovorili o slobode, ale čo, to už dobre nechápala.Z pánových a tovarišových rečí však vyrozumela, že by jej to všetko odpustili, len by sa vrátila.Urobila tak, ako si to včera premyslela.Druhý deň ráno, keď paholok do humna prišiel, nespala, ale schválne prižmúrila oči, aby ju chytil, a predsa sa nenazdal že sa mu ponúka.Tak hľa, už bola zabudla, že koľkú to má cenu, keď kto chce a môže mať svoju vôľu, sám keď rozhoduje nad sebou, a je si pánom!Zuza už o tom nemyslela: za myšami, vrabcami sa sháňať a tak vlastnou silou a prácou si živobytie obstarať, už sa jej odnechcelo. Šla dobrovoľne, za ten kúštik žrádla do otroctva.Napoludnie už som ju našiel za mechom spokojne, s plným hrvoľom, driemať.Prihovoril som sa jej. Otvorila trocha jedno oko, ale ako by bola vedela, čo si o nej myslím, hneď ho zase od hanby prižmúrila.A tak so dňa na deň sa viac vžívala do okolností, oddávala otroctvu, keď len bolo toho mäsa dosýta.Dostala vše len aj chleba, lebo pani susedu počalo to zunúvať, že starý najlepšie mäso odkladá Zuze, Kate, Hermíne…Vše však bol chlieb aj kyslý, mäso smradľavé a málo…Zuze sa začala služba znevídať, zalietla vše na plot, do záhrady, ale na predošlú svoju slobodu nevedela si už sotva spomenúť, a keď pán zavolal: „Zuza, ideš domov!“ priletela mu až k nohám.Za kúštik mäsa dala by sa aj na retiazku uviazať, veď najtiaž len privyknúť, potom je to už nič prenášať, myslela.Zuza začala brucho pásť, nevychádzala už ani zo šmikne, len hrču mäsa a čo aj chleba a spať.Zlenivela tak, že ani obzrieť, keď si sa jej prihovoril… iba ak pánovi.Ba začala si namýšľať a kavku, straku vše tak uštípala, ak sa jej len zblížily, ako keď otrok dostane akú-takú moc nad ostatnými.Ale panstvo jej v otroctve netrvalo dlho. V hltavosti nechcelo sa jej už ani oči otvoriť, a požrala prekysnutý chlieb, staré mäso a čo jej podali.Obžrala sa, a včera večer jej zle začalo byť od žalúdka.Vyšla na priedom, do dvora, pila vodu, probovala na plot, potom obzerala sa po humnách, ako by jej v slabom zotročenom mozgu boly ožívaly mladé časy. Ale nie, bolo už neskoro.Bola nechtiac otrávená.Vrátila sa do šmikne. Na prahu ju prevalilo.Pán ju zbadal: „Zuza, čože ti je? Zuza!“Spišťala. Probovala na nohy, ale zle, len zle a horšie.Hodilo ju a trepalo znovu.Dali jej slaninky, korenia, mliečka sladkého do pysku, ale nič… zle, zle…Šiel som povedľa.Zavolali ma, že Zuza zdochýna.„Hľa, reku, dosť som sa ti navravel o slobode, ale ty hádam ani teraz nemyslíš, že chutnejší chlieb na slobode, ako koláč v službe.“Ešte ju pár razí vyhodilo a potom zdochla.	Tajovsky_Zuza.txt
IJano Labuda pracoval ťažko na koľajách. Kto vie, čo to značí, ten mi vďačne prisvedčí, že je to ťažká robota. Od svitu do mraku zaháňať sa už či čakanom, či lopatou; dvíhať ťažké náklady, železné šíny,[1]či v zime, či v teple, či v daždi, či v snehu — to veru nie je žart. A pláca mizerná, vlastne mnoho na umretie a málo na výživu. Denne jeden dolár a štvrť.No Labuda bol človek mierny, sporivý, nuž nielen vyžil, ale každý mesiac stačil i žene do kraja toľko poslať, že ona zasa tam mohla čestne živá byť. Veď čože ženskej treba? Chalúpku mala, i kúsok poľa, a keď z tej zlatej vraj Hameriky doletelo desať dolárikov, tak to znamenalo dvadsaťpäť zlatých, alebo ako sa teraz ráta, celých päťdesiat korún.Zbohatnúť pravda, nemohli, ale zachránení boli od krajnej biedy. Len daj bože zdravia!No stalo sa, že Jano stúpil do akéhosi klinca. Noha počala mu puchnúť a od bolesti tak bedákal, že priatelia-krajania i navzdor jeho protestom dali ho odviesť do mestskej nemocnice.Tu doktori — obzrúc ho — počali strúhať veľmi vážne tváre a čosi-kamsi vyriekli, že Labuda má otrávenie krvi a že noha musí byť vyše členkov amputovaná,[2]to jest odpílená, akže Jano nechce naisto umrieť.Jano nato odpľul a čosi pošomral pod fúzy, začo by ho páni neboli pohladkali, a potom povedal rázne a rozhodne, že keď umrieť, tak umrieť, ale nohu si rezať nedá. On kalikou[3]nebude, radšej nech ho pochovajú.Čo bolo robiť! Bez vlastného privolenia nikomu nemožno nohu rezať. Lekári pokrčili plecami, zdanlivo útrpne sa usmiali a liečili Janovu nohu bez pílky. Prezerali spodnú opuchlinu, vyčistili ju, striekali do nej čosi, zaviazali a Jano o dva týždne bol zasa chlap. Mohol trebárs i hajduchovať.Lenže úbohému Janovi nebolo do tanca. Nahý šiel do nemocnice a nahý z nej vyšiel — bez centa.[4]A práce nikde nemohol nájsť. Jeho starý kontraktor dokončil svoju prácu a inde nedajbože dostať sa k dačomu. Do fabriky nebol súci a práca na koľajach redla, keďže nastúpila zima, a to veľká a plná snehu.Každý si vie predstaviť, čo to znamená byť v cudzom svete bez práce i bez peňazí a chudák. Jano dlhý rad týždňov musel to skusovať.Spočiatku podporovali ho krajania, no — ako naše porekadlo hovorí — i najhlbšia studňa sa vyčerpá. Nuž a ľudská láska vyčerpá sa najskorej. Jano blúdil po uliciach o smäde, o hlade, a tu raz v jeden večer koplo ho šťastie, ako sa to u nás vraví.Našiel na ulici balík bankoviek.Spočiatku bol zdesený a od ľaku nohy počali sa mu triasť, ale potom chvejúcou sa rukou schytil zložené bankovky a strčiac ich do vačku strmým krokom uháňal ďalej.Kam? Kde by ich mohol nepozorovane prečítať a presvedčiť sa, či sú dobré, a nie dáke falošné?Domov ísť nemohol a pod dákou lampou nech ho vidí policajt, už je v bubnoch.Naslepo štúril ruku do vačku medzi bankovky a vytiahol jednu. Bola dvojdolárnička a dobrá ako zlato. Ale predsa ešte bojazlivo vošiel do vedľajšej krčmy a rozkázal si pohár piva. Keď mu čapovník bez okolkov vydal, rozkázal si i jedlo, veď už dávno nemal nič teplé v žalúdku. Medzitým sa vytratil a v bočnej miestnosti preskúmal svoj nález. Mal rovných osemsto dolárov, zväčša v menších bankovkách.Zajasal, ale i žasol. Čo teraz, a ak by ho chytili? Bol od mladi vo viere a svedomí vychovaný a ani za okamih nedržal nález za svoj. I to dobre vedel, že v Amerike neplatí (ako ináč ani v kraji nie je platné) slovenské príslovie, že „kto si stratil, nech si hľadá, kto si našiel, nech si nedá“.No ľudské svedomie je veľmi pružné, obzvlášť keď zvláštne, takzvané nutné a rozkazujúce okolnosti a príčiny naň vplývajú.Labuda bol v tej najväčšej biede, aká sa len zamyslieť dá. Nemal čo jesť, nemal ani kde spať, žil horšie než opravdový žobrák.A teraz náhoda poskytne mu pomoc. Či ju má odkopnúť a zahynúť ako pes? Či sa on niečím pričinil k tomu, aby ten ktosi stratil tých osem stovák?Tomuto — rozumie sa, nesprávnemu — rozumkovaniu dalo záver pivo a niekoľko pohárikov páleného, a to v tom zmysle, že Jano podrží si nález, ale iba ako dočasnú pôžičku. I ďalej bude si hľadať robotu a akonáhle ju dostane, bude sporiť a celý obnos vráti tomu, kto to stratil, ak sa totiž dozvie jeho meno; ak nie, tak dá to súdu alebo polícii. A tým bola vec odbavená. Jano mal svedomie spokojné.A čiastočne i urobil zadosť danému si sľubu. Pilne si hľadal prácu, zo dňa na deň. No robil to tak, ako robia tuláci, ktorým robota smrdí: obyčajne sa hlásil o ňu tam, kde určite vedel, že ju nedostane. I to je pravda, že nedal sa voziť od ofisy do ofisy. Chodil pešo, ale tie zastávky (v krčmách) viac vyniesli než povozné. Konečne napadlo i jeho krajanom, že nežobre a do krčiem naziera. Otázkam nebolo konca-kraja.„Kdeže robíš? Skadiaľ máš peniaze? Či si žida zabil?“ Tak a podobne.To ho akosi omínalo, ale najviac počala ho domŕzať ohláška, uverejnená i v miestnych slovenských novinách, ktorá znela:DOBRÁ ODMENADňa 15. decembra, večer okolo 8. hodiny na ulici Eagle, stratil som osemsto dolárov. Poctivému nálezcovi dám z nich čiastku. Som vdovec, mám šesť drobných detí a ťažko pracujem na každý cent. Teda sútrpnosť! Mlčanlivosť zaručená. Hlásiť sa treba uMichala Leitera195 E. 45 Street.Janovi Labudovi horela pôda pod nohami nie preto, že sa to tak hovorí, ale preto, že si on tie peniaze schoval do topánok.Vdovec a šesť detí! Bože milostivý!Nuž ale, čože je desiata čiastka — osemdesiat dolárov, mal by teda vrátiť sedemsto dvadsať. A tých už nebolo pokope.Len tomu sa divil, prečo tak pozde, skoro po dvoch mesiacoch, oznamujú.No či tak, či onak, Jano na druhý deň opustil mesto a pobral sa do New Yorku. Tam totiž mal najmenej krajanov, a potom, veľké mesto, človek sa v ňom stratí ako kvapka v mori.Odtiaľto mu bolo prvou vecou poslať žene dvesto zlatých, aby chudera netrpela biedu (lebo jej už dávno nebol nič poslal) a aby si kravu kúpila.Ale daromný bol jeho útek, tŕň v svedomí niesol so sebou.Vdovec, chudobný a šesť detí!Jano počal zúfať. Občas hladal úľavu v nápoji, no nenašiel ju v ňom.A sám ako prst, nikomu sa nemôže zveriť, vyžalovať.Časom vkradol sa do kostola a učupil sa dakde v kútiku, no keď v kázni len spomenuté bolo prikázanie „Nepokradneš!“, vytratil sa z neho ako pes korbáčom vyhnaný z kuchyne.Modliť sa nemohol, ba ani slovo „bože“ neopovážil sa vysloviť, lebo sa bál, že ho hrom z čista-jasna zahluší. Avšak peniažky sa míňali deň čo deň. Jano by ich bol zubami-nechtami držal, ale nebolo možné. Už teraz vážne hľadal si robotu, no tu, bez známych, ešte ťažšie ju bolo dostať než na predošlom mieste.Prestal piť, stratil chuť do jedla a celé noci prebdel, váľajúc sa z jednej strany na druhú. Chradol.Konečne sa odhodlal a odišiel ku kňazovi na svätú spoveď. Dostal príkaz vrátiť aspoň to, čo ešte zvýšilo a chýbajúce odpykať.Zaraz písal žene, aby predala kravu i roľu a aby mu hneď poslala peniaze, lebo on ich našiel a musí ich vrátiť, ináč bude zavretý. Potom mu na čas odľahlo. Akonáhle dostane tie groše, vyhľadá toho úbohého vdovca a vráti mu aspoň zvyšok. Za ostatné nechže ho trebárs i obesia.Z hodiny na hodinu, zo dňa na deň, vyratoval, kedy už príde odpoveď, no tá dlho nechodila a keď prišla, Jano zabudol na všetky svoje chválitebné predsavzatia.Žena mu písala, že či je blázon — kto si stratil, nech si hľadá. A či on už počul, že by sa z kraja peniaze posielali do Ameriky? Roľu nedovolí predať richtár (Janov bratanec), ináč bola by ju ona už dávno predala, keď jej tak dlho ani grajciara neposlal. Kravu poslať nemôže, bo zdochla, no ak chce, tak mu pošle, tam je v hnoji zahrabaná, len nech pošle na cestu.Janovi navreli žily na sluchách a v hlave počalo mu hučať. Čo je to za reč? Čo sa to porobilo s jeho ženou?Na druhý deň bol na lodi, ktorá práve odchádzala do Európy.[1]šíny— koľajnice na železnici, tyče železné[2]amputácia— chirurgické odstránenie končatiny alebo inej časti tela[3]kalika— mrzák, človek s telesnou vadou[4]cent— americká drobná minca, jednotka americkej meny, stotá čiastka dolára	Marsall-Petrovsky_Okradnuti-zlodeji.html.txt
OsobyDr. IVAN STRÁNSKY, pravotárOĽGA, jeho ženaFLORIÁN JABLONICKÝ, TEREZA, jeho žena; rodičia OľgyMIŠKO ŠTETKA, PAĽKO STRAKA; priatelia StránskehoKATKA, chýžna u StránskychPETRIK, sluha u JablonickýchJURO BUMBÁLEK, hostinský „Pod lipou“MILKA, ĽUDKA; jeho dcéryABRAHÁM, kšeftárFOTOGRAFISTASKLEPNÍCIMUZIKANTIHOSTIAPrvé a tretie dejstvo odohráva sa u Stránskych, druhé dejstvo v hostinci „Pod lipou“.	Urbanek_Slobodni-manzelia.html.txt
Apoliena„Ja a môj pán majster začali sme naraz robiť remeslo, lenže on ako majster, a ja zase ako učeň u neho. On sa potom hneď oženil, kdežto ja dosiaľ nepoznám tých familiárnych radostí.Potom sme si vzali ešte druhého učňa, Jana, a prvý rok nepotrebovali sme slúžky. Po dome a v kuchyni vrteli sme sa s mladou paňou, po meste behal som ja s Janom.Druhý rok narodilo sa nám dieťa.Probovali sme okolo neho zpočiatku len sami. Ale keď nám to s Janom nešlo, hoc nás aj pán majster oflinkami a remeňom, pani majstrová zase metlou horlive mali k tomu, aby vreštiak bol čisto opatrený, nie, radšej sme sa dali šticovať a plieskať, len aby sme prinútili pána vziať k faganovi slúžku.Prišla, lenže aká!Nie to, že bolo dievča z hôr a sedliačťa, ale že malo vraj pätnásť rokov a bolo len ako päsť. Taký kŕč opálený a ruky ako švíbalka. Oči ako plánky, zelenô, biednô, začuchranô a hluchô.Ani by ho nebola pani vzala, ale jeho mať prosila, že sa ono spraví, a že pláca — aká bude, len dáke hábočky aby si vyslúžilo.S Apolienou, či — ako sme ju my prezvali — s Polenom, sme sa chytro skamarátili, ale zato musela obsluhovať zpočiatku ešte aj nás. Ak nám dačo kázali, čo ktorý z toho mohol, rád potisol na ňu. A ona, sprosták, všetko spravila, a keď bolo zle, a nás vytĺkli, vyhrážali sme sa jej, nadúvali proti nej líca, buchnátovali ju, alebo rozvrteli na dvorci a — pustili.Povážte, ako robia takí vybíjaní šarvanci, keď dostanú mača do rúk, kutľujú ho, kým nezdochne, alebo dáko neujde.A nielen my, učni, ale ako takého sprostáčika, nemala ju rada ani pani, že jej nemohla len povedať, rozkázať, ale musela všetko ukazovať, ako sa čo robí.Nakričala na ňu, namykala sa jej aj tá dosť.A Poleno bola rada, že sa môže najesť, a o pár dní už hneď krajšie vyzerala. Páčilo sa jej, kývla mi hlavou, keď som jej raz na to otázku do ucha zatrúbil.Na druhú, či tretiu nedeľu prišlo druhé dievča k nám, ako by bolo našej Apoliene z oka vypadlo, lenže bolo čistejšie a krajšie oblečené, nie obrúsok, ale šatôčku malo na hlave. Ináč ale celkom taká bočka.Prišlo, zasmialo sa, zavolalo celým krikom pozdravenie a chcelo panej ruku bozkať. Len sme tak oči vytŕčali, ja totiž aj s Janom.„A kde-že-je-moja-sestra?“ opýtala sa hrubým hlasom, ako by bola mala zemiak v ústach.„To bude dáka pochabá, alebo ako naše Poleno,“ zasmial sa Jano, ba aj ja.Ale Apoliena videla ju z kuchyne, vyšla von, zasmialy sa jedna proti druhej, tá vzala jej dieťa z rúk, bozkala ho, Apoliena ju mykla za sukňu a vošly obe do kuchyne.Už sme asi hádali, že aj tá je hluchá, a tá veľká podobnosť našej Apoliene utvrdila nás v tom, že to budú sestry.Z kuchyne na dvorec nebolo počuť slova, krome keď vše zavrešťal malý Julík. Išli sme ich pozrieť, shováraly sa posunkami.Na druhú nedeľu prišla zase mať a pobrala Apoliene hábočky na pranie.O týždeň ich jej doniesla a prišlo s ňou aj malé, asi osemročné dievča, i to také, ako tie dve, najmladšia sestrička. Toto ešte vedelo pár slov trhave vypovedať, ale tiež viac kývalo hlavou, mihalo očkami a ukazovalo, ako vravelo.„To je, ženička, však tiež vaše?“ — pýtala sa pani majstrová. (Pán — ak by ste boli zvedaví, bol na kolkárni, hral kolky aj karty razom. To ale nepatrí sem.)„Aj to veru, aj.“„Ale to vari počuje?“„Počuje, ale od tejto a staršej, čo tu bola dnes týždeň, naučilo sa tiež ukazovať, a teraz tiež, už ho aj vše ubijem, a len keď čo chce, ukazuje a nepovie. Aj do školy som ho zaviedla, že sa tam naučí lepšie vravieť, ale ťažko mu to ide. A potom deti: keď im ono ukazuje, ukazujú mu ony tobôž.“„Ale muž váš, už ačak má príklady dva, toto nebije?“„Na hlavičku mu už tak neletí, ale horkýže aj nie. Keď sa nahlce, čože ten dbá, prečo udrie a kade, či poza uši, či po tvári, či po chrbte. Taká som vše aj ja, celá belasá,“ hovorila žena, ale tak chladne, že sme jej to neverili.„Nuž ale prečože neujdete od neho, keď vás bije, aj deti vám ožobráčil?“„A kdeže ujdem, mladá pani moja? Nuž či sa po dobrých ľuďoch potĺkať, na zárobok chodiť, keď mám okolo svojho dosť práce! Nuž musím len prežrieť a dobre s ním. Veď je on nie vždy taký! Ba ešte aj horší sa nájdu. Len keď už začne hltať, potom je už bez všetkej rozvahy, tlčie, bije, čo pochytí. Ale je už starší ako mladší, dá Pán Boh, že na starosť, ak sa jej dožije, síde mu to na um, čo sa nám naubližoval a nabil mňa aj svojich detí a koľko ráz bez všetkej príčiny, ako by si dobrú vôľu plnil. Teraz ešte pije, ale keď už nebude môcť, a začne si to čistou mysľou rozvažovať…“ hovorila s takým akýmsi presvedčením, ako by sa to muselo stať a otec musel sa polepšiť.„No, to si ja, žena moja,“ pretrhla ju pani majstrová, „raz neviem ani pomyslieť, ako by mohol byť daktorý otec taký kat, a tak bez poriadku biť svoje deti, že ich ohluší… Ale vám sa divím, veď aby sa ten môjho dieťaťa bez príčiny, ale čo by mal hneď aj tú najväčšiu príčinu, ale deti by som si ožobráčiť predsa nedala!“ rozhorlila sa naša pani majstrová, že sme sa s Janom ani nehli. Ako by nás bola najprísnejšie hrešila.„Bože, nuž či som sa s ním málo natrhala, alebo málo nautekala sa s nimi ako mačka s mladými pred psom, a prišiel za mnou, a ešte cudzí ľudia mali s ním oštaru. A keď sa zle, pani moja, dlho nerobí.“„Jano,“ reku, „poďže sem. Počuješ, od čoho je naša Apoliena hluchá?“„Od bitky.“„Tá tej iste viacej musela zniesť, ako my.“„Nás predsa tiež dosť hlušia, a ešte sme ani neokriveli, ani neohluchli, ba ani ti len nepoznať,“ robil som narážku na včerajší Janov výprask od pána, v ňom mu ruka a plece obelasely, a len preto, že zhltol Julíkovi cukor a pol rožteka.„No len — aj ty si ešte nie tovarišom.“ Vyšli sme na ulicu a počali sme sa prekárať, ako, kedy a koľko ktorý dostal. Ja som tvrdil, že Jano viac, on zase, že ja lepšie, lebo mne že už raz tiež vraj za dva dni v uchu cvendžalo.„Len aby sme neohluchli, ako naša Apoliena od bitky.“„A ešte, chudina, od ruky otcovej. Ešte keď ťa cudzí, no, to je cudzí, ale otec…“A od tých čias, kým Apoliena u nás slúžila, aj keď nás bili, nebolelo nás to tak, lebo sme si pripomínali, že Apoliena viac vystála, keď od zauškovania ohluchla a prestali sme na ňu húkať a sa jej posmievať.Keď Julko mal počať hovoriť, vzali mu druhú slúžku, ale nám bolo Apolieny srdečne ľúto.Ba, kde sa to ozaj, chúďa, tlčie…?Ale možno, že už má aj isté miesto, len nikto o ňom nevie…“	Tajovsky_Apoliena.html.txt
Bič— Nalejú mi ešte kalištek toho rozolišu! — rozkazoval si paholok z Nového majera, rapavý, škuľavý, už starší chlap v skliepku kramára a pekára Tadlánka.Pekárka, snedá vysoká ženská, naliala. Bol to už tretí kalištek. Z príchodu vypil paholok kalištek rascovej, pre chuť a zahriatie. Až potom padla mu do oka pekná veľká zelená fľaša s rozolišom. Tekutina ligotala sa cez zelené sklo na dennom svetle tak kúzelne, tak vábne, ako by mu chcela učariť. Nemohol s nej oči odtrhnúť, kým si nedal naliať. Kalištek vyprázdnil na jediný dúšok a labužnícky mliaskajúc zajedal rožkom.— Dobré, čo? — ozvala sa pekárka, smierená aspoň na chvíľu s tým, že pre pár šestákov zárobku zanedbá zasa plno práce v domácnosti.— Slabé — poznamenal obstarný chlap šibalsky.— Hja, tak sa ten svet kazí! Za mojich mladých čias, keď boly šenkárky statočnejšie, bolo človeku dosť jedného kališku. Teraz nemá dosť ani troch — uškeril sa zahnedlými zubami na pekárku, tešiac sa, že ju napaprčil.— Grobian grobiansky! — durdila sa pekárka. Líca jej očervenely od hnevu. Ohmatala si rukou vlasy, sviazané napochytre tkaničkou a zakryté šatkou, hľadiac na paholka uprene, či sa azda nesmeje na nedostatkoch jej toalety. — Radšej zaplaťte starú dlžobu! — roztvárala podlhovastú počarbanú knihu na pulte. — Má toho nabrané ani baran na rohy a ešte by človeka urážal — zaútočila na jeho hrdosť. Dúfala, že tak príde ešte najskôr k svojim peniazom.— Azda sa len neboja o tých pár krajciarov?! Jedným vrecom zaplatím polovic toho ich krámu — posmieval sa rozjarený chlap.Počernou vysokou ženskou zalomcoval hnev i ľútosť odrazu. V očiach sa jej zatmelo. Skoro sa potočila, taká slabosť prišla na ňu znenazdajky. Veď sa toho len dožila! Kadejaký ožraný galgan trúfa si otvárať na ňu papuľu, ba ešte aj to živobytie jej znevažovať. A nemá ho kto zavrátiť. Muž sa o ňu ani neozre, nie aby sa jej zastal. I teraz kto vie, kde sa tára. Ale ak i zašiel na pole, bude sa beztak iba okúňať okolo roboty. Ešte, že na to jedenie prísť domov nezabudne. A chlapci, pastorčatá, sú ešte mladí, slabí, nebožatá, ani muchy. Ešte by dostali zrádnik, keby ju mali obrániť pred voľakým.Hej, sama je, sama ako prst, bez pomoci, bez zastania, vydaná surovému svetu na pospas! Na prsia sadal jej veliký tupý žiaľ ako ťažký kameň. Zprvoti pobúrily ju tie paholkove posmešné slová. Ale teraz, keď precítala zo skleslosti, musela nevdojak uznať sama pred sebou, že ten surovec má vlastne skoro pravdu. Lebo veď v kráme nebolo toho ozaj mnoho: pár bochníkov chleba a hromádka pečiva, na pulte slamienka s pár vajci, a pred pultom pri stene — človek si musel dať dobrý pozor, aby do toho nezakopol — tri prútené košíky so zvädnutou zeleninou a poloprázdnym vreckom lacnej rýže — to bolo všetko. Ináč bol nezametený priestraný sklep skoro prázdny.— Nuž, zaplaťte, keď sa tak rozhadzujete. Ale začnite so starou dlžobou. Už je toho triadvacať korún šesdesiat. A dnes tri dvacať, máme dohromady dvacať šesť osemdesiat. Platiť, pán Repka, platiť!— Vedia čo, pani šenkárka? — rozpustilý paholok dákosi naraz skrotol. — Donesiem im to na budúci týždeň. Dostanem peniaze za staré remene.Chudorľavá barnuša sa zamračila. Zasa len vytáčky, a peňazí nič.— Budem ja čakať na vaše staré remene — ozvala sa podráždená. — Beztak ma vodíte už druhý mesiac za nosom. Ešte si s remeňami začínajte, aby vás vyhnali zo služby alebo zavolali na vás četníkov, paskudník voľáky! Platiť a basta! Ja už nečakám! — podoprela si boky a podívala sa na paholka vyzývave.— Ale keď im hovorím, nemám a nemám! — cúval paholok šibalsky. Pri posledných slovách bol už vo dverách.Pekárka sčervenela, ako by ju bol horúcou vodou oblial. Z čiernych očí vyšľahly jej zlovestné blesky. Rozbehla sa za obstarným chlapom, ktorý už vyskakoval pred skliepkom na voz.— Bez platenia nepôjdete! — vykríkla zúfale, odhodlaná vymáhať si svoje trebárs pouličnou scénou.— Podívajmeže sa! Azda ma len nezajmú i s koňmi! — posmieval sa vydráždenej ženskej, ktorej sa rozplietly pod šatkou vlasy, skĺzly sa rozpustené na plecia, a na zadku pod pásom objavil sa na sukni zradný biely rázporok.Celá zúfalá od strachu, že príde o peniaze, skočila odrazu k vozu, schytila bič a odskočila s ním do dverí. Paholkovi, čo rozohnal sa za ňou, klesla ruka naprázdno.— Bodaj si si ju zlámal, zbojník jeden! — zašomrala pekárka slová kliatby pre seba.— Škoda, to by bolo luplo! Aby som tak skočil za nimi! — ozývalo sa s voza.— Šudier, klamár klamársky! — odľahčovala si zúfalá ženská, celá zadychčaná od vzrušenia. Na čele jej vyrazil pot, v ušiach jej hučalo, keď ustupovala s bičom v ruke do skliepku.Celé dopoludnie nie a nie sa upokojiť, tak zbičovala, dokrvavila jej dušu surová raňajšia príhoda s paholkom. Zdalo sa jej, že zasa rozumie lepšie tomu, prečo a jako ľudí šliak triafa. Srdce jej klopalo, trepotalo sa nepokojne ako neposedné mladé vtáča, trasúce sa pred dravcom, žily na sluchách jej navrely a tĺkly, kolená sa jej podlamovaly. Nie, nebola by toho mnoho potrebovala, a bol by prišiel koniec. Síce aj tá závratná slabosť bola dákasi sladšia, než ten každodenný gápeľ, v ktorom žije už pár rokov ako kôň v mangli, behajúci bez oddychu ustavične dookola, aby raz padol či zadusil sa zmorený, vysilený a nevstal viacej. Nebolo by lepšie stratiť smysly, padnúť a nevedeť viac o ničom, čo trápilo a bolelo?! Rozcítila sa, roznežnela, jako už dávno nie, a so slzami v očiach rozpomínala sa na svoje detstvo. Videla sa malým dievčaťom, čo skáče s kamarátkami po zelenej lúke a pletie si púpavové vence, zavše rozbehne sa za pestrým motýľom, a bolo jej skoro ľúto, že nezomrela vtedy, keď bola taká šťastná, bezstarostná. Veď sa beztak hovorí, že deti, malé, nevinné deti najľahšie umierajú. Bola by teraz tam kdesi v nebeských výšavách krásnym bucľatým veselým anjelíkom a nemusela sa brodiť v čiernej zemskej špine.Neskôr sa síce zviechala, napila sa teplej kávy, do ktorej nadrobila si predvčerajšieho chleba, čo jej bol v sklepe zvýšil. Zavše niekto zacengal, bolo treba skočiť do sklepa. Povinnosť kriesila ju k životu. Ale zato celý poldeň strávila jakoby v inom, nevšednom svete, odpútajúc sa od svojho okolia a zaoberajúc sa konečne trochu sama so sebou.Dnes ráno ukázal sa jej život v celej svojej nahote. Málo chýbalo, že ju ten surovec, zlodej opovážlivý jakýsi neudrel pred celou ulicou alebo nevyšľahal horšie, než to hoviadko. Taká hanba sa jej mohla stať, viselo to iba na vlase. Síce i tak sa svet na to díval, ako sa s tým oplanom ťahá; vie dobre, že okná domov naproti boly samé oči, samé zvedavé, ak nie priam rozveselené tváre, baviace sa na jej útrapách. Stať sa jej tak niečo, ťažko by sa bola pomoci dovolala. Kým by sa bol starý, večne podgurážený policajt Hanko s tými lámkovitými stehny dovliekol, mohol byť záškodník za horami za dolami. Ona si za všetku svoju námahu utŕži tak či tak leda svetský posmech.Hrdlo zaliala jej horkosť. Načo sa ona tak trápi, načo sa tak ponižuje? Muž jej nemá rád, nemá u neho vďaky ani zastania, čo by si hneď ruky po lakte zodrala. A k tomu živorí u neho horšie, než posledná žobráčka. Často nieto doma ani tých pár korún na nové topánky alebo dáku tú handru. Bolo jej to treba vydávať sa za takého bedára?! — Hneď, keď ten vydaj zaň prišiel do reči, mala dákesi mrcha tušenie. I sny jej dávaly výstrahu. Ale brat a švagor nedali jej pokoja. — Ty si, Ružena, blázon! — hovoril jej Karol. — Drhneš v tej fabrike ako otrok a vydajom by si pohrdla. Mladší je od teba, rohový dom má, dobré remeslo, k tomu kus poľa, kravy. U toho sa ty nemusíš biedy obávať. Že je vdovec a má deti?! Nuž, veď ty si tiež nie dnešná a tiež nebola si po celý čas v kláštore zatvorená. Aspoň si ťa bude skôr vážiť, keď je na ženu utisnutý, či už pre deti, či pre remeslo a gazdovstvo. Len ty nerob dlho komedie, lebo ten človek si to môže rozmysleť. Fešný chlapík je dosť, nejedna mladica by sa naň ulakomila. A to s lepšou pomocou, než mu ty donesieš. — Darmo sa vyhovárala na staručkú neduživú matku, ako tú opustí, akože ju nechá na cudzie ruky. — Vezme sa jej pomoc, alebo vezmeme ju k nám — rozsúdil nakrátko. A švagor sa ho tiež nevedel vynachváliť, aký je, vraj, dobrák, ako krásne nažíval s nebožkou. A keď už nevedel ináč, počínal spomínať siroty, akože tie budú bez matere, chudiatka?! Azda ju, ozembuch, na tie deti nachytal, tak ich jej prišlo ľúto.Nuž, navnadili ju, nachytali. Šlo to tým ľahšie, že to bolo v priateľstve. Tri švagrinie pomáhaly bratovi, ako vedely. Líškaly sa jej, objímaly ju, sľubovaly jej všetko možné. A keď ju dostaly, ochladly hneď. I na sľuby zabudly. Veď čože by sa im ona mohla rovnať, trochárka takým paniam?! A teraz ju majú iba za ošlapok, je u nich piatym kolom u vozu. Hanbia sa za ňu. A keď je čo medzi ňou a mužom, chytajú zakaždým stranu bratovi a všetku vinu váľajú na ňu, posudzujú ju pred príbuzenstvom. Že by mala byť k nemu milšia a ústupčivejšia a nerobiť hneď z komára vola. Lebo tie vedia bračeka ospravedlniť, ba i poľutovať, že si, vraj, vzal takú hesteru svárlivú.Hej, už vtedy, keď dávala vo fabrike výpoveď, cítila sa tak nejak čudne. Čosi ako by jej bolo šeptalo: neprenáhľuj sa ty, stvorička! Aj keď si šla do sporiteľne úspory vyberať, mala taký divný pocit. Ale vtedy preca len ešte nevedela, že ju zapredali. Iba keď už bola jeho. Až keď povyplácalo sa z jej mozoľov so pár účtov, počínalo jej v hlave svitať. Lebo veď ten človek bol samá dlžoba na všetky strany. A keby len to. Ale keď ju súsedy počaly na ulici chytať, či vie, ako si pán vdovec sebevoľne žil, ako sa so ženskými spriahal. Chabzdová, tá škuliba vycerená, čo varila predtým koľké roky četníkom, sama za ním do domu chodievala, deťom sa líškala. Veru, tá kľampa zostala tam neraz iste aj spať. — Pán Tadlánek sem, pán Tadlánek tam, ja mám niečo, vy máte niečo; čo, aby sme to dali dohromady? Mohli by sme mať oba dobrý život. Ja mám tých vašich synáčkov tak rada. Ešte za vašej nebožkej ženy, keď išli okolo nás do školy a stála som vonku, koľko razy som sa nemohla zdržať, aby som ich nepohladila. —A on? Nuž, ako mužský. Usmieval sa a túlil ženskú k sebe, nehanblivicu voľáku všetečnú iste aj pred deťmi.A Chabzdová nebola jediná. S koľkými bol ten už v chýre, že si ich ide brať! Že ste sa vy na to dali, škoda vašej podoby — ľutovaly ju.Kým tie jej groše trvaly, mal sa k nej ešte ako-tak. Ale keď sa minuly, obrátil aj on. Keď v niečom prevriedila, počal ju hneď rečmi pichať, že veď sa, vraj, oženil, vzal si ženu starú a peňazí mu nedoniesla ani na jalovú kravu. Ako by sa neboly nimi jeho pekárske a kramárske účty povyplácaly. Ktože ho mohol za to, že stačily iba na so pár z nich, že mal toľko na rohy nabrané, taký svetský dlžník?! Koľké roky na tých pätnásť stovák sporila, aj bielizne, na dve postele perín mu doniesla, nalopotila sa mu! A za to ju ani do polovice nedal, ako to robí každý poriadny manžel. Nič nemá na seba písané, je u neho horšia, než nádenica, nežli slúžka.A keby to bol aspoň človek ako iní. Leňoch je to, ani sa mu vstávať nechce rožkov napiecť, len by vždy drichmal, váľal sa a pil. Robota mu smrdí. Volá sa pekárom a pečie toho menej, ako posledný trochár; hanba povedať, koľko. A po tom poli sa tiež len obšmieta. A máločo z neho svezie. Je to preň skôr zrečisko, aby mohol, kedy chce, päty z domu vytiahnuť. Kto vie, či zasa dáke frajerky nesháňa, potvorník voľáky! Síce, odkedy ho ten záduch a dýchavičnosť trápi a nohy mu tŕpnu, dáva už takým veciam azda pokoj. Ale jej zato dobrého slova nedá. Všetko na ňu váľa, sám sa o nič neozre. Ešte i do úradov, na mestský dom len ju vypšiká. Síce sám nevedel by, ani keby chcel, nič vykonať. Veď nevie ani poriadne ústa otvoriť, len sa mätie a všetko pobúcha, pomláti dohromady, že by to ani kura nepozobalo. Nuž, radšej ide medzi svet, keď čo treba vykonať, sama. Ale zato si jej nič neváži, ozembuch, a hocikedy ju pred svetom znevažuje… Nie, nemá ten k nej citu ani len za mačný mak.Predtým ešte dúfala, že sa to medzi nimi preca len dáko napraví. Najmä keby mali nejaké dieťa spolu. Ale roky nestoja, prešla už aj cez prechod, muž ochladol k nej ešte väčšmi. Iba si z nej zavše posmech robí, že, vraj, už vyhasla. Ale zato aby bola od svitu do neskorej noci na nohách a hnala sa z jednej roboty do druhej, že ani rúk ani nôh necíti. Líca jej zvädly, tvár sa predĺžila, zvráskavela, do vrkoča vkráda sa šedivý vlas za vlasom, schudla, vnady potratila, že sa skoro sama sebe protiví. A za slobodna lipli za ňou chlapi ako osy za medom. Len-len, že sa nevydala za niektorého tajomníka strany alebo za senátora. Lebo bola aj politicky činná, bola pár rokov miestnou dôverníčkou soc. demokratickej strany a vedela gurážne rečniť, až ľuďom oči iskrily. Iba odkedy sa zadrhla za toho ani pekára ani kramára ani gazdu, zanedbala sa úplne a k ničomu lepšiemu sa nedostane. Iba kravy-zdochliaky dojiť, hnoj z maštale kydať, nad sporákom sa pražiť a lietať do sklepa ako otrok na každé zacenganie.Hej, dávno by už bola vypriahla, nebyť tých dvoch milých chlapcov, čo sa k nej s takou úctou a láskou vinú. Dávno by ho bola odišla, darmožrúta. Ale pre hanbu svetskú nemôže sa odhodlať. A potom sama nevie, kam by sa podela.K obedu prišiel pekár domov. Za ženou ho to nebárs ťahalo. Nuž, ale darmo je, človek sa musí najesť, najmä keď sa naobracal trochu sena na lúke. Vchádzajúc domov, zazrel v rohu za pultom dlhý čierny bič s červenou kystkou, pár uzlíkami, s dlhočizným, do hneda nalakovaným bičiskom.— Ktože si to zabudol? — spýtal sa ženy, ani nepozdraviac.— Nikto. To je záloh — odsekla pekárka mrzute.— Záloh? Nuž, a čí?— Ale Repkov z Nového majera, keď chceš vedeť.— Podívajmeže sa! A koľkože si mu naň dala?— To som mu vzala na starú dlžobu. Má toho už vyše šesťadvacať korún.— Hm, hm, to mi je divné, že ho dal len tak podobrotky.— Musel.— No, len vyčíňaj také somárstva. Aby si sa raz na takom kšefte neopálila, ale poriadne!— To by som sa podívala! A potom veď by si sa ma azda vedel aj ty zastať?— Ja by som sa do toho nemiešal. Čo by si dostala, bolo by tvoje.— No, taká reč ťa ctí! — odchádzala s výčitkou do kuchyne, urazená novou mužovou hrubosťou. Či sa v tom človeku kedy svedomie ozve?! Cediac zemiaky, utierala si rukávom horúce slzy, čo jej tiekly po líci.Podvečer dojila pekárka práve kravu, keď vracal sa pekár s mlynárovie Milom na plnom rebrovci.— Tak počkaj, chlapče, štrngneme si, že si mi tak dobre pomáhal — nalieval pekár do kališkov rozolišu. Zodvihol svoj dychtive k smädným rtom, zamrmlal: „Na zdravie!“ — a vytrúsil ho na dúšok. — Čímže by som sa ti odslúžil?! Aha, vezmi si, Milo, tento bič, zahoď toho svojho mrzáka — podával šuhajovi pekný novotný bič, oprený v kúte za pultom.Synovec prijal vďačne. Hneď bičom na próbu zapraskal.Na druhý deň dopoludnia obliekal sa pekár práve na peľasti postele, keď pribehla zo sklepa pekárka.— Nevzali ste bič, čo bol v sklepe? — obrátila sa k chlapcom, čo sberali sa do školy a dopíjali práve kávu.— Nevzali, mamička. Ja som žiaden nevidel.— Ani ja nie.— Ako by sa prepadol, — odbehla znovu do skliepka, dúfajúc, že sa bič azda sošmykol. Ale v sklepe nebolo po ňom ani stopy.— Čo lietaš ako s keserom?! — ozval sa muž posmešne. — Bič som dal Milovi.— Máš rozum?! A čo, keď si Repka preň príde?— Ten? Kdeže by. Nepríde. Beztak ho niekde uchmatol.— A keby prišiel?— Nuž, sa s tebou poráta. Veď ty ani inšie nezasluhuješ. Načo si trúfaš na takého lotra?!— Ba ty, ty, čo sa mi do mojich vecí miešaš, popit voľáky! Keby si sa radšej o seba staral.— No, veď ty, čertica, mi v tom sklepe aj mnoho osožíš! Dnes-zajtra mi posledného kunčafta vypšikáš.— Keby si bol dákych mal. Keď som sem prišla vyzeralo to v sklepe ako v chlieve. Miesto tovaru mal si spálený bochník chleba a so tri nepodarené žemle, i tie boly včerajšie.— Veď ty si tiež nebola dnešná. A čo si za mnou behala, keď sa ti nevidelo?— Ja že som za tebou behala?! Že ti jazyk nezdrevenie! Ty, ty, načo si behal po celej rodine, aby ma nahovárali? A nebyť tých detí, chúdeniec, bol by si behal, na moj’hriešnu dušu, nadarmo.— No, veď mi tie ich nahováračky aj presadly! Obesiť sa, alebo dostať ženu ako ty, to je všetko jedno.— Ba teba, odroň voľáky, sedmispáč lenivý, čo sa ti do ničoho nechce, iba ak za inými škúliť! O nič sa neozre, do ničoho nie je súci, ale urážať vie. Jednu už do hrobu doniesol, teraz by nedbal ešte mňa — rozplakala sa pekárka znovu.— Hrmen striel sa ti do duše páralo, prestaneš už raz, potvorská ženská, lebo ťa hneď orútim! — praskla pekárovi trpelivosť.— Čože?! Ty mňa orútiť?! — Opováž sa! — vzplanula žena a vyzývave blýskajúc očami, postavila sa pred muža. — Probuj ho udreť, ty zbojník, ty sukniar sukniarsky!— Fuk! — vylepil pekár žene zaucho, že len tak pľasklo. — Nezaslúžiš, len aby ťa bičom. Škoda, že som si ho nenechal!— Jaj! Jaj! Hlava, hlavička moja! — počala pekárka bedákať. — To ti príde draho, ty lotor! — vybehla s plačom na dvor. A keď vytiahol muž z domu päty, sviazala si napochytre do uzlíka dáku tú sukňu, blúzu a trochu bielizne, vzala si pár korún a hybaj cez záhradu a roľu poľným chodníkom k príbuzným do mlyna.*Pekár Tadlánek dlho bez ženy nevydržal. Že je v mlyne, dozvedel sa z listu od sestry-mlynárky, ktorá mu písala hneď na tretí deň. — Ružena sa sama žerie. Šla by, myslím, domov sama, keby sa nehanbila. Tak si pre ňu príď.Tadlánek mal sto chutí. Chlapci si aj poplakali, keď nenašli mamy doma. Ku krave aby človek sháňal ženskú, pre obed aby posielal do hostinca. Doma sa skoro ani neporiadi, a zo sklepa nevytiahol ani päty, ustavične sa ten svet po čo-to tmolí. Kedy napečie rožkov, chleba!? Aby sa roztrhal, a ešte všetko nestihne, iba čo si obchod skazí. A to všetko pre ňu. Aby to všetko čert vzal! Bez ženy to neide. Pôjde si pre ňu.Ale si to rozmyslel. Čo by sa to tak náhlil? Len nie ženskú posadiť na koňa. Cez týždeň sa už voľáko pretlčú. A v nedeľu je Marty, sestrinho mena. Pôjde do mlyna gratulovať. Tam sa síde so ženou, švagor ich pomerí. Pôjde to samo.Čo si umienil, vykonal. V nedeľu vybral sa do mlyna hneď po obede. Vypálilo to dobre. Strávil tam krásne popoludnie, najedol sa, napil, prešli sa po sade, po lúke. Švagor ho pomeril so ženou. Slnko skláňalo sa nad obzor, keď poberali sa domov. Žene vnútila mlynárka kus tej husy a pár buchát pre deti. Švagor a sestra ich vyprevádzali. Pred bránou sa Tadlánek zastavil.— Takto s tebou nepôjdem — zagánil na ženu, držiacu v pravej ruke bič s dlhým bičiskom. — Či som ja dáky paholok, aby som sa pešky s bičom v ruke vláčil, aby sa nám svet smial?!— Milo vám ho vezme, vezie zajtra melivo do Bykoša — navrhoval mlynár.— Ja tu bič nenechám. Čo, aby si tak Repka zajtra preň prišiel? — nedala sa pekárka.— Necháš ho tuná! — Tadlánkove oči zasvietily zlovestne.— Nenechám! - pohodila žena vzdorovite hlavou.— Ľudia, ľudia, nedoháňajteže sa ustavične — dohovárala mlynárka.— Tak so ho vezmi; ale uvidíš, že ťa ním zlúpem! — čertil sa pekár.— Ty mňa zlúpať?! A ty si myslíš, oplan voľáky, že ja pôjdem s tebou? Radšej sa hneď do tej vody hodím! — postavila sa chudorľavá vysoká ženská ešte raz na zadné nohy.— Majte, ľudkovia, rozum, veď ste horší ako malé deti — chcel ich krotiť mlynár. — To som nikdy nevidel, také komedie.— Hneď ti ten bič z tej laby vyrazím — zastrájal sa surovec s vykrútenými čiernymi fúzikami.— Chceš ho dostať medzi oči? — nedala sa pekárka.— Sto striel sa vám do duše páralo! — nahneval sa mlynár a vytrhnúc švagrinej bič z ruky, prelomil ho o koleno. Potom pohrozil oboma polovičkami biča:— Tak vám nafaklím obom, že sa zajdete od vresku! Takýto škandál stvárať! Hneď a zaraz sa pomerte!— Daj pokoj, Jožo! — durdila sa mlynárka.— To ste, švagre, nemali zlomiť — počala pekárka vzdychať. — Čo ja tomu človeku dám, keď príde?— Čo mu dáte? Pošlete ho ku mne, ja sa s ním už porátam… A teraz chcem videť bozk, až to mľaskne, ale hneď, kým tie papeky na vás nedolámem.— To si nechajú na zajtra — miernila mlynárka mužovu horlivosť. — No, tak sa už, ľudia boží, umúdrite a majte sa dobre. Ak dá Boh zdravia, na Maru na hostinu by sme sa k vám podívali.— A že bozkávam chlapcov.A rozlúčiac sa i s mlynárovci bozkom a stiskom ruky, poberali na Tadlánkovci domov. Kráčali za sebou ticho, bez slova. Ona premýšľala, ako to s tým Repkom asi vypáli. A ledva poznávala seba v tej tichej, pokornej osobe, čo kráčala za tým surovcom darmožrútskym do starého gápľa, ako ovca na jatky. Takým sa jej videl svet v tú chvíľu temným, bezútešným! Bola by sa najradšej hodila na zem a zažmúrila oči. Nech sa deje, čo chce.Ale nohy niesly ju ďalej ako stroj.Pekár bol v cele inej nálade. Bol rád, že nebude museť drepeť celý deň v kráme. A ešte radšej, keď si predstavoval znovu a znovu, ako švagor rozlomil bič, čo na ňom žena tak visela. Bol by sa najradšej vrátil a poriadne ho za to vyobjímal.	Kompis_Bic.html.txt
Od trištvrte na osem do ôsmej(Malé črty z veľkého mesta)Totiž, že je už trištvrte na osem ráno. Ako to viem? Hodiniek, pravda, nemám u seba, ale predsa viem: v našom dome zacengal práve obecný „zřízenec“ — neviem, ako to po našsky povedať — a to je znak, že je trištvrte na osem a treba sa brať na prednášky. Uponížil som sa teda z pántu, na ktorom sedávam — z tretieho poschodia — a zišiel do brány. V bráne asi tucet dievčín čaká obecný voz, ktorý odváža z domov popol a smeti. Sluha — furták, hľadí vždy dievčine nasypať popola kdekade; menovite je rád, keď jej ho nasype za voľný kabátik…A čo sa to stalo s mojou ulicou? Vo dne tichá, smutná, teraz oživená, zaplnená ľudstvom, akoby neležala v predmestí, ale niekde v centre samého hlavného mesta. To ľudia idú za svojím denným povolaním.Veru indy v nej všetko značí udalosť. Nech pred večerom, menovite v lete, pes zabreše, všetko hodí sa do okien, čo sa to tamvon robí. Alebo nech pán domovník z čísla dvadsiateho prvého dá si ušiť nový kabát, celá ulica sa háda, koľko zlatých zaň vysypal. Nech pán medicinae univ. candidatus[1]Tuček (dvadsiaty semester) urobí predskúšku z botaniky, idú všeobecné reči o tom, čo si doktori počnú pri takom veľaučenom konkurentovi, ktorý len na botaniku venoval desať rokov štúdia. Nech verklikár nezahrá popoludní „Fischerin du kleine“…[2]ale napríklad: „Nejde to“… alebo: „Vandrovali dráteníci“… celá ulica tuší, že dnes je snáď kritický Falbov deň.[3]Slovom, žije a tyje tu pletka, klebeta a politika malých záujmov, ako kdekoľvek inde, ako i v každom malomestskom hniezde.Ale zato nemožno tvrdiť, že by sa nikdy nič významného nebolo v našej ulici prihodilo. Napríklad pred dvoma rokmi vyšiel z našej ulice ťažký, nízky voz, a síce naložený sudmi, pravda, prázdnymi; hrkotal nesmierne po dlažbe, čo spôsobilo v tichej ulici všeobecný úžas. Ukázalo sa hneď, že sudy boli naložené vo výčape, v našej ulici ležiacom, kde sa meria práčsky ležiak.[4]Urobilo to výčapu takú reklamu, že v ten deň všetko bežalo doň po pivo a na pivo.Áno, život v našej ulici je idylický, malomestský, akoby sa neodohrával desať minút od hlavného mesta, ale niekde ďaleko na vidieku. Zato naša ulica nie je celkom bez významu: nosí meno značného spisovateľa, ba minulého roku dostala sa náhodou i do novín i na plagáty. A to mnoho dopomohlo k jej sláve.Ej, boli to pohnuté časy, akých tu v ulici nikto nepamätá. Naša pani domovnica chodila celé tri dni ako zabitá; zabudla i do lutrie vsadiť, vzdor tomu, že práve v tie dni bol linecký ťah. Stalo sa to takto. Slečne Amálii P…, tridsaťosem a polročnej, „zaběhl se“ psík, malý pinčlík: takej a takej farby, takej a takej srsti a štatúry,[5]s takým a takým obojkom — vôbec bol opísaný verne, dľa prírody, ako kedysi dobrodziej Zalewski, keď to utiekol z Viedne so sto päťdesiatimi tisícmi poštových peňazí. Poctivý nálezca dostane dvadsať zlatých.Philosophiae candidatus[6]Městecký behal celé dni ulicami hlavného mesta — nemal náhodou vtedy privát[7]— zodral jedny podošvy, čo hľadal pinčľa, a nič. Ja sám počal som sa nápadne interesovať o pinčľovské fyziognómie, že mi ho šťastie zaženie na oči. Pán Wopálka, hokynár[8]v našej ulici, u ktorého som riadne kupúval kvargle a reďkev, referoval mi, aká je slečna Amália nešťastná, že sa len toho bojí, že jej pinčlík upadol dákemu lotrovi do ruky, ktorý ho predal do fyziologického ústavu[9]na experimenty. Zúfalosť slečny Amálie som konečne pochopoval. Videl som neraz, čo sa so psíkmi v ústave fyziologickom robí, a nielen so psíkmi, ale i s nešťastnými rigorozantmi.[10]Čo, jestli by ja bol ten poctivý a šťastný nálezca! Slečna Amália má vraj mimo psíka i trojposchodový dom a šparkasovú knižku… Bežím do fyziologického ústavu, prehliadam obete vedy, totiž psíkov v klietkach — ale kde nič, tu nič. Rezignoval som na odmenu, i philosophiae candidatus Městecký, i plagáty po všetkých rohoch ulíc sú zalepené ohromným plagátom, že beseda „lakýrníků“ „Motýl“ bude vtedy a vtedy poriadať závodenie na kolkárni, a síce o živé prasa a škatuľu viržiniek.[11]A tu naraz milý pinčlík vráti sa a to sua sponte[12]k svojej veliteľke. Ale aký! Ublatený, pohryzený až strach. Zunoval sa mu pri starej panne staromládenecký život, zišla mu možno na um naša: „… A ja si za vŕštek zájdem, tam si ja frajerku nájdem“… i vybral sa za dobrodružstvami na necivilizovaný vidiek. Tam mu tak zosekali pľundre[13]jeho sokovia.Od tých čias nebola naša ulica vyrušená v svojom tichom živote ničím, iba vlani, a síce v prostriedku júla, príjemným cengotom spiežovčeka. To prišiel starý pán Franta, čo to kúri z tej krátkej pípky,[14]so svojím šumným vozíkom i do našej ulice, s vozíkom, ktorým rozváža sa po meste zmrzlina vanilková, malinová — vôbec akú si len rozkážete. A bola veľmi dobrá, ako sa všeobecne tvrdilo.Nuž a teraz, o trištvrte na osem takto ožila táto naša krotká ulica! Oproti je c. kr. trafika, v nej môj dvorný dodávateľ tabaku. Pán Filip Zaplatil je značná osoba v našej ulici. Mimo tabaku a mariek predáva i všetky časopisy, okrem konfiškovaných. Hľa, tam sú vo dverách vyvesené. „V úterý dne“ toho a toho, toho a toho roku a mesiaca: teda dnešné číslo. On zná všetky svetové udalosti: kto sa kde obesil, lebo otrávil arzenikom,[15]alebo hlávkami zo švíbaliek, komu včera odhryzol rukáv fiakerský kôň, alebo koho zadlávila tramvaj. Vôbec, je to človek sčítaný, stelesnený lexikon zábavy a vedomostí. Pritom pestuje i vysokú politiku, rúca staré štátne útvary a stavia miesto nich nové, a to s takým úspechom, že pán Vejhodek, „truhlář stavby a nábytku“, po našsky stolár — nemôže pochopiť, prečo nespravili nášho pána Zaplatila dosiaľ aspoň veľposlancom v Majlonde alebo u princeznej Trebizonskej.[16]Ja zas, ako človek od remesla, môžem povedať, že pán sused Zaplatil má živú spisovateľskú fantáziu, ba tlie v ňom nemalý kus talentu do pera. Číta riadne všetky romány, ktoré vyšli a vychádzajú v odpoludníkoch denných listov, čím rozšíril nesmierne svoj obzor. Často pred večerom ponúkne ma v svojej tichej trafike stoličkou a tu, nerušení ničím a nikým, lúštime spoločne všelijaké problémy, napríklad prečo Piperger, pražský kat,[17]zomrel hneď nato, keď popravil tých zločincov v Kutnej Hore. Často sa i radíme spolu, ako by sa tá alebo tá história moja mala skončiť; a pán Zaplatil, hoci nebol nikdy vojakom, predsa je veľmi ukrutný — chce mi všetky figúry pobiť, nechať len mesiac, aby svietil na opustené mohyly mojich úbohých hrdinov…Pán Filip stojí za pultom a pije svoju kávu. „Co vám libo?“ pýta sa ma tak chladno, akoby sme nikdy neboli mali literárnych stykov medzi sebou. Poviem mu, akú cigarku si žiadam — podal mi ju a ponosuje sa, že jeho trafika je veľmi obliehaná, takže už dva razy musel vstať od svojej kávy.„Dobrý ’tro!“ Vbehla akási mladá ženská a schytila nemecký denník z pultu a už letí von. To je slúžka abonenta pána Pernera, hospodárskeho správcu v odpočinku.„Jo, jo!“ prihovára sa žoviálny pán komisár od polície. „Co dělá influenza?“[18]Chcel som mu stisnúť ruku, ale on akoby ma nevidel, berie do ruky škatuľku s kubami.[19]To ma trochu zamrzelo. Práve včera večer som sa s ním zoznámil u údenára Hodysa pri večeri, kde ma pán komisár naučil, ako sa má oblúpiť horúci „poliak“,[20]aby ani kúska mäsa nezostalo na gumovitej koži.Pán komisár obrátil sa k trafikantovi:„No — copak dělají naše ješev? Vyhrály?“„Ale kdepak!“ smeje sa náš Zaplatil a vysvetľuje, že lósy v dobročinný prospech majú tú zvláštnosť, že vyhrá dobročinný cieľ.,Ješev!‘ lámal som si hlavu, musel som uznať, že o podobných lósoch som nikdy nepočul. Chcel som zvedieť vysvetlenie od môjho pána suseda, preto som i zostal, hoci som bol urazený, že ma pán komisár tak nápadne ignoruje.„Musím do kanceláře,“ vyhovára pán komisár u mňa svoj priestupok. A vskutku odišiel, len čo si cigarku zapálil.„Ješev?“ opakoval moju otázku pán Zaplatil, keď som sa ho pýtal, čo to predáva za japanské lósy. „To je tohle,“ a podal mi z nich jeden exemplár.Boli to známe peštianske jó szív lósy.[21]Vyšiel som na ulicu. Valí sa ňou zástup ľudstva, všetko jedným smerom — do mesta. Pridal som sa i ja k ostatným.Predo mnou kráča štíhla dievčina, trochu má zapadlé prsia a dlhé ramená. Dlhé možno od toho, že nosí v rukách knihy. I teraz ich má peknú kôpku. To je slečna učiteľka z dievčenskej normálky.[22]Inokedy rada sa obzerá, ale teraz stúpa rezko a neobzrie sa, vzdor tomu, že ustavične kašlem. Iste jej je tiež náhlo.Pred ňou ide burš[23]vo vysokých čižmách, ale pomaly, takže ho ona predbehne. Obzrel sa na ňu, ale hneď odvrátil od nej zrak. Nebolo to nič pre neho. Prešiel som popri ňom i ja — z náprsného vrecka vyčuhoval mu zložený v dlhú osmorku zošit akýchsi poznámok. Burš ide už raz pozrieť, čo sa s univerzitou robí. Jeho tvár vyráža hlbokú melanchóliu, wertherovský svetobôľ po včerajšom „Kränzchen“[24]u „Zelené žáby“.Oproti nám ide, a síce prostred ulicou, veľmi voľným krokom pán František Kožný, majiteľ domu v našej ulici, domu dvojfrontového — druhý front obrátený je do súbežnej ulice — tučný, nízky pán, ale „čelom dotýka sa hviezd“, ako spieva Horác.[25]Je dôstojníkom mestských gardistov, radným pánom, čili konšelom, členom jednej, druhej, snáď i tretej komisie, čestným členom „podpůrného fondu kominíků“ a mnohých iných vlasteneckých spolkov, zakladateľom spolku toho a toho etc., etc. Dnes vyšiel tak včas na prechádzku preto, lebo slávi deň pamätný, keď totiž práve pred päťdesiatimi dvoma rokmi prvý raz malo svetlo sveta príležitosť ho spatriť. I kapela mestských granátnikov[26]dala mu dnes ráno „zastaveníčko“ čili serenádu na trúbach, bubnoch, flétnach, ťapšiach a cengálkach. Díva sa na okoloidúcich blahosklonne, akoby prijímal ich hold, ktorý by mu mali všetci prinášať. On jediný nejde do úradu.A závidí mu to pán Anton Zaufall (nevie sa, či je to Zufall a či „zoufal“ alebo „coufal“), majiteľ rukavičkárskeho závodu tam v meste. Sklep a sklad má totiž v meste; on i s famíliou, kým nezbohatne, musel sa utiahnuť do predmestia. Je človek nesmierne ctižiadostivý; chcel by prísť dajak do novín a tiež stať sa dvorným dodávateľom kráľa Tippu-Tippa alebo v najhoršom prípade perzského šacha.[27]Na nešťastie šach obišiel na minulej svojej ceste práve toto mesto — plány pána Zaufalla vypadli zúfale. Nedarí sa mu, nedarí: vymyslel i „Excelsior rukavičky“, i rukavičky „a la Emma Turolla“,[28]a nemôže a nemôže vyniknúť nad svojimi mnohými konkurentmi.Tu sedí tučná ženská, červená ani upečený kapún, vôkol seba narozkladala celý systém medených nádob rôzneho kalibru. To je dodávateľka mlieka pre istý počet domov v našej ulici. V najväčšej z tých mnohých medeníc ešte vidno pozostatky tej tekutiny, ktorú ona mliekom nazvala. Pri trotoári stojí jej vozík, pred ním rozvalení psi. Sú veľmi skľúčení — možno sa im dala gazdiná toho mlieka nachloptať a to ich tak hodilo o zem. Pretože nemá inej roboty, oddala sa literárnym pôžitkom: číta včerajší odpoludník ktoréhosi listu; zaujíma ju tuho, či hrdinu románu už konečne obesili a či im zas uskočil — uskočil už tri razy z temnice a raz spod samej šibenice.Pribehlo k nej dievča s nádobami, naplnenými pomyjami a oplakmi. Táto dodávateľka mlieka je spolu i riadnou odberateľkou pomýj z tých istých domov. Čo robí s tými pomyjami? Či totiž idú napred do kravy a len tak do mlieka a či rovno „zo šafľa do šechtára“, vlastne do medeníc; na tom samy doktorské kapacity si lámu dosiaľ hlavu a neprišli dosiaľ k žiadnym výsledkom — ergo, sub judice lis est.[29]Nám laikom predbežne postačí nezvratná istota, že mlieko razí nesmierne pomyjami.„Má úcta!“ volám na pána F… Poznal som ho, hoci je dnes v dôstojníckej uniforme; neviem, prečo sa do nej hodil. Ide tiež do mesta, snáď na vohľady. Pán F… je známy pôvodca vychýrených vojenských noviel,[30]v ktorých hrajú rolu morózni, starí, plešiví, podagrou[31]súžení oberšteri, ako: Ritter von… alebo Baron von…[32]a ich mladé, osemnásťročné, čiernooké a -vlasé, ohnivé, zvodné panie. (Oberšt musí byť aspoň po druhý raz oženený, ak chce prísť do novely.) Pri týchto paniach je nahromadený nebezpečný materiál: adjutanti, ordonanci, lajtnanti[33]— rozumie sa, všetko mladí, pekní a podobná čeliadka. Pani oberštka — sú to obyčajne Maďarky, pardon „Uherky“ — v takých okolnostiach klame starého žiarlivca. Ale konce noviel nebývajú vzdor tomu zúfalé; starý oberšt má dobré srdce, „sladké jadro v tvrdej škrupine“, lajtnanta sekne iba do rebár a hneď nato zomrie na porážku. Lajtnant sa vylíže pod nežnou opaterou mladej vdovy.A pán kolega salutuje mi len z milosti. On síce nebol nikdy ku mne kolegiálny, ani včera, keď nemal na sebe uniformu, ale aspoň ma potľapkal po pleci a spýtal sa: „Jakpak, pane kolego?“ Viem, že ma vždy ľutoval, že sa nehýbem vo vyšších sférach, ale zostávam ako prikovaný kdesi k dedinskému blatu a márnim čas i atrament ospevovaním dedinských krások, ktoré si mastia vlasy a čelo do ligotava vlaňajším sadlom. Ja uznal som vždy, v čom je chyba, ale čo robiť? Arva fuisti, Petre, arva eris,[34]t. j. po slovensky: nebude zo psa slanina — sedliak zostane sedliakom. Dnešné jeho pokračovanie ma predsa len urazilo. Ani sa ma nepýta, kam idem.„Kampak, pane kolego?“ pýtam sa ho zato ja.„Ke kontrole, příteli!“[35]odpovedal, zacengajúc šabľou.Tá uniforma ho tak pomútila.Všetko ide dakam, iba pán Perner, hospodársky správca v penzii, sa nehýbe. Odostrel si oblok, ideme práve popodeň, vidno ním rovno do spálne. Ligoce sa na posteli čosi okrúhleho, ako mesiac v splne: to je plešina na temene pána Pernera. Rozložené ruky držia nemecké noviny, už dnešné. Ej, všetkých nás, všetkých do dobrej penzie a po smrti do neba!Zblízka zaznieva k nám Filipović-marš.[36]Tak ho hrávali vojenské bandy, keď vojsko v Bielu sobotu po Vzkriesení defilovalo pred zbrojmajstrom barónom Filipovićom. Filipović je už na božom súde, ale jeho pochod zostal tu na svetskom blude, žije tu, medzi nami. V mojich ušiach znel predlanským asi dva mesiace: tak som sa ho nasýtil pri spomenutej paráde. Túto rozpomienku na nebohého zbrojmajstra vyvolal v nás hvízdaním pekársky učeň, ktorý vliekol na hlave ohromný kôš, naplnený slanými vekňami.[37]Sú ešte horúce — ale učeň nerobí si z toho nič; hvízda si pochod a fumiguje[38]okolie, kým nezmizne v najbližšom hokynárstve, kde zloží čiastku nákladu. Bol by takto šuhaj dúži, len ľavá noha mu už zakáša — osud to všetkých pekárov. Keď mu začnú zakášať obe, iba potom bude môcť pomýšľať na kúpenie trojposchodového domu v našom predmestí.Tu z brány vyšiel pán stenograf Jozef Pírko, zapäl kabát, natiahol rukavice a vyšiel doprostred ulice z trotoáru. Zastal, pozrel dohora k svojmu bydlu. Usmial sa. V druhom poschodí je otvorený oblok a v oblakoch dymu, ktorý z protejšieho komína rovno sa valí k obloku, nadchyľuje sa mladá, interesantná pani Pírková v bielych nedbalkách a hádže mužíčkovi hubičky, ktoré snáď zabudol bol hore. Pani Pírková zavrie oblok a díva sa zamyslená na ulicu. Sama nevie, čo bude do večera robiť; mužíček vráti sa len okolo piatej, šiestej: po zasadnutí snemu musí usporiadať, odpísať, zredigovať, opraviť, doplniť, zaokrúhliť i dať vytlačiť protokol a v ňom i reči pánov poslancov, čo dakedy vraj veľmi obťažuje prácu — totiž tie reči.„Má služba!“ tak ma pozdravuje pán Wenzel, majiteľ a šéf salónu „pro holení, střihání a kadeření vlasů“. Je, ako vždy, i dnes pekne oholený, učesaný, usmiaty a tak holohlavý robí reklamu svojmu závodu a prezerá si svojich ľudí, ako a kedy prídu do práce. Totiž skoro všetci zverujeme mu svoje životy, ktoré nám on dosiaľ britvou neukrátil ani o vlas, hoci by nás mohol všetkých popodrezávať; jemu majú čo ďakovať naše hlavy, že nevyzerajú ako povestné hlavy drievnych Teutónov.[39]Človek v svojom obore veľmi, veľmi podkovaný! Keď ma strihá, vždy ma vyznačí kreslom oproti farbistému obrazu. Má to byť novoročné prijímanie v paláci elyzejskom.[40]Figúry na tom obraze sú akosi pomútené — tvár jedna ako druhá — a tu iba vidno talent nášho pána Wenzla! On celkom určite vie povedať, kde stojí prezident Grévy a kde jeho lokaj. V tom predstihol nás všetkých svojich klientov. Ako každý odborník, ani on si nedá od diletantov v svojej práci mnoho predpisovať. Preto panuje medzi ním a pánom Volavkom, konduktorom, neviem už ktorej dráhy, stále istá napätosť, ktorá sa často stupňuje v pravý kultúrny boj. Pán Volavka totiž pochytil čosi na vojne z umenia pána Wenzlovho. A tu si namyslel, že neslobodno týkať sa bradavice, ktorú pán Volavka má práve v jamke nad bradou. Pán Wenzel sa s ním síce mnoho neháda, i každú sobotu, keď pána Volavku holieva, sníme so strniskom aj vrštek bradavice. A to býva príčinou tej ustavičnej války, ktorá pán boh vie, kedy prestane.Konečne sme pri hradbách, ktorými Karol IV. obohnal mesto.[41]Medzi naším predmestím a metropolou-matkou je hlboká pôvodne priekopa; avšak tá sa rok za rokom zaplňuje smeťami, ktoré sa ta hádžu. Nechže sa zaplňuje, keď nie zlatom, teda blatom. Nech padnú hrádze a hradby kastovníctva! Na hradbách je rínok pre rožný statok. Preto pri bráne, ktorou sa na rínok príde, stoja mestskí mýtni úradníci. Škoda, že túto bránu neotvoria ľuďom, keď ju mohli otvoriť statku — človek by si do niektorých čiastok mesta nesmierne skrátil cestu. Raz som oproboval, či ma ozaj neprepustia; úradník ma okríkol: „Tady smí jen dobytek!“„Pardon!“ reku, ďakoval som mu vrele, že ma predsa nedrží za ,dobytek‘.Druhý raz som videl, že tým istým smerom kráčal elegantný pán v cylindri. Prešiel spomenutou bránou, úradník ho — nezastavil. Pýtal som sa ho zdvorile, dľa čoho to určuje, koho bránou prepustiť a koho nie. Odpovedal mi s veľkým sebavedomím: „My se již v tom známe…“Vidno, že sa blížime k mestu! Tu stojí prvá drožka, pred ňou čosi koňu podobného s vrecúškom na hlave. Pri koňovi stojí drožkár; tučný človek a červený v tvári. Kôň podhadzuje hlavou, vrecúško — už vyprázdnené — zaopála sa a udrie drožkára po ústach. Tento sa nehnevá. Dobrodušne vyháňa fanty svojmu fakovi z hlavy: „Ne — nemůže ti pomoct; dnes jsme ještě pranic nevydělali…“ Sklamaný fako kloní smutne hlavu a drieme.*Sme práve na hraničnej čiare medzi naším predmestím a hlavným mestom. Na pohľad niet žiadnych znakov, ktoré delia dve oddelené municípiá.[42]A predsa sú tu. Hľa, tu stojí šesť-sedem chlapov, v dlhých kepeňoch — hoci dnes nie je taká treskúca zima — v súkenných, remeňom obšitých kapcoch a úradných čiapkach. To je „colamt“.[43]Veru tak! Uhorský snem musí ešte dlho bojovať, kým dosiahne pre krajinu oddelené clo — tu ho už majú — totiž naše hlavné mesto. Z predmestia do mesta nepreletí ani vrabec, neprebehne fiaker, ani drožka, neprejde ani ovca, ani teľa, neprenesie sa ani pol chleba, aby ho tu na mýte nezastavili. Za všetko sa tu musí zaplatiť. Jeden mýtnik v trhový deň nič iného nerobí, len na čiernu tabuľu zapisuje, koľko prešlo volov, kráv, teliec, svíň do hlavného mesta. Tiež by vám odsekol, že my se již v tom známe…Tu dobehla i rýchlonohá a či rýchlokolá tramvaj, idúc do mesta. Úradník beží k nej a odoberá od kočiša bliašku, ktorú musí tramvajová spoločnosť vymeniť.Zas hrmoce nízky vozisko, na ňom radom poukladané sudy. Zďaleka čuť ich dutý ohlas: znať, že sú prázdne. Ťažké štajerské kone zastali, mýtnik chytí dlhý oceľový prút a durká ním do každého suda zvlášť. Snáď v daktorom pašuje sa tabak alebo piera, alebo dáka pálenka. Sudy odpovedajú jasným ohlasom, akoby chceli označiť, že majú svedomie čisté.Z tých mýtnikov jeden robí dojem nesmierne ostrovtipného chlapa. Tvár má širokú, menovite sedlo nosa je neobyčajne široké, takže oko od oka príde na veľkú dištanciu. K tomu ľavým okom škúli — nevieš, či pozerá na teba, a či tuto na kuchárku pána rady od zemského trestného súdu, ktorá beží do mesta kúpiť bažanta a nesie na ruke umele pracovaný košík. Ale predsa na ňu! Zastavil ju, podvihol na košíku vrchnák, pošepol jej čosi figliarskeho a hľadá u nej vo všetkých, i tajnejších úkrytoch, či by predsa nenašlo sa dačo, čo by mohol potaxovať. Je už deň, všade plno ľudstva — kuchárka sa vzpiera tejto prisvedomitej prehliadke.A ľaľa, kuchárku a mýtnika pozoruje ktosi! Len pred maličkou sekundou ho tu nebolo, ani v blízkom okolí. A ono kde sa vezme, tu sa vezme, ani čo by zo zeme vyrástol! Aký to človek! Predovšetkým vám napadnú jeho nohy. Len si ich predstavte… Ale nie, vaša fantázia si ich nebude vedieť predstaviť — musíte jej pomôcť. Vezmite Pokorného prírodopis,[44]alebo vôbec knihu s vyobrazenými živočíchmi: vyhľadajte v nej nílskeho koňa a prizrite sa mu na širokú papuľu. To sú pysky na čižmách tohto nášho nového známeho. Škoda, že k zavŕšeniu porovnania nemá nílsky kôň[45]na pysku mocný tupý roh — a síce nie dohora, ale nastranu. Taký roh by označil vyčnievajúcu na palci hánku, ktorá ozdobuje nohu tohto človeka. Ostatok tela skrytý je v ohromnom kabáte, kabáte, ktorý je vždy zafŕkaný blatom až po golier. Doložím dlhú bradu, mocné fúzy, nad vrchnou gambou tuho vymastené, tiež dlhé vlasy, vymastené tou samou pomádou a tu máme — hop, bol by zabudol: v pravej ruke dáždnik; ten nesmie chýbať, či je pekne, či mrzko, v ľavej ceruzka a spoza kabáta vyčnievajúci zväzok akýchsi aktov. Teraz už máme pred sebou osobnosť všeobecne známu, ako-tak pred sebou. Je to pán… ale nebudem ho menovať: možno, čo toto píšem, že mi za chrbtom stojí. Je to lokálkár istého tunajšieho denníka. Stelesnený všadebol.V hlavnej ulici zlomilo sa raz koleso na drožke. Drožka vyvalila sa. Bežíme na pomoc, ťaháme z drožky akéhosi starého pána. V tej surme[46]pomyslím si: ej, bola by to pastva pre pána — ako pre toho lokálkára. Už stál pri mne a zapisoval si do aktov číslo drožky, meno kočiša i začiatočnú literu starého pána.Práve si odpisuje z čiernej tabule, koľko kusov statku šlo dnes na trh. Zas pridruží sa k mýtnikovi a pýta sa ho, či sa nič zvláštneho tu alebo v okolí neprihodilo. Áno, má všelijaké spojenia a pramene preto vyzvie všetko. Kým sme my, darebáci, spali, on už obišiel všetky policajné okresy a vyzvedel, čo sa kde v noci prihodilo. Teraz ide na nádražie; vyzvie, kto pricestuje, kto odcestuje, i koľko ľudí šlo tej noci do Ameriky. Medzitým bude pohreb baróna X.... musí tiež tam byť a napísať o ňom referát. Vôbec musí byť všade a všetko vedieť.Ťažko to padne, ale musíme sa prestrcať hŕbou ľudí, zastavených pred „colamtom“. Sotva sme von z tohoto klbka, nájdeme sa pred výkladom plátenníckym. (Tu ho volajú nitiarskym.) Celý je polepený, totiž oblok na výklade a dverách modrými papiermi s nápisom: „Úplný výprodej — Gänzlicher Ausverkauf. Bez konkurence — Ohne Konkurrenz!“ Pred výkladom mnoho žien — do sklepu už máloktorá ide. „Úplný výprodej“ v takýchto závodoch je zjav častý. Znám závody, kde ich bolo, čo moja pamäť siaha, najmenej dvanásť. Tovar pokryje sa do truhál dakde v izbe, sklep napolo vyprázdni a ľudia kupujú zbytky tovaru „za znížené ceny“ — ale v skutočnosti lacný ľahký tovar, ani čo by ho dostávali darmo. Čo za deň zo sklepu ubudne, to sa na svitaní z truhál doplní — „Gänzlicher Ausverkauf“ ťahá sa tým spôsobom, ako morský had, do nekonečna, pravda, s malými pauzami.Tu kráča niekoľko väčších-menších študentov. To sú žiaci reálky a gymnázia. Knihy remeňmi zviazané vlečú pod pazuchou. Ausverkaufu akoby pre nich ani nebolo — zastavili sa radšej pred výkladom cukrárskym. Obdivujú tortu, fantastickými cirádami vyzdobenú, a cukrové virštle, ktoré podobajú sa ozajstným. Na nich je výlučne český nápis: „Jeden kus 5 kr.“,[47]čo Nemec iným spôsobom rozumie. Najväčší zo študentov snáď tiež vie po nemecky, lebo zahľadel sa na driečnu predavačku, nemenej vycifrovanú než tá torta; obdivuje ju, lebo je šumná a mladá a usmieva sa mu, medzitým čo zmetá prach omelom, z kohútích pestrých pier urobeným.Ale tu valí sa nový oddiel gymnazistov, medzi nimi stratia sa i naši šuhaji.Toto je skoro výlučne študentská ulica, aspoň učiace sa pokolenie dominuje v nej. Vedie do reálky, gymnázia, do normálok, vyššej dievčenskej školy, na techniku i k medicínskym ústavom. Tam medzi tlupou hašteriacich sa detí ide vážne technik. Poznáš ho po tabuli, ktorá je jeho nerozlučnou družkou a ktorú i teraz teperí sebou. Zas tam idú snáď učiteľky, snáď kandidátky učiteľstva; hádajú sa veľmi živo o čomsi, pričom nezabudnú obzrieť sa sem i tam, menovite, kde mužských čujú.Medik z prvého roku, pán MUC. Kosina tiež ide na prednášky, s ním vedie sa pod pazuchu švárna Tonička. Zoznámili sa na tanci u „Zlatého hřebene“ a prisahali si hneď večnú a vernú lásku. Vlastne len on jej prisahal — u nej večnosť i vernosť rozumie sa sama sebou. Ale on — kto môže veriť šuhajovi? Stane sa doktorom, snáď fyzikusom,[48]zomrie otec a bohatá tetička — zdedí po nich ťažké tisíce; ako ľahko môže pozabudnúť na chudobnú Toničku, ktorá má prsty ihlou dopichané, lebo je len ševkyňou…Ona má ísť vpravo do mesta, on vľavo do ústavu. Zastanú. Pán Kosina sľubuje Toničke, že pred dvanástou príde jej oproti. Podajú si ruky, akoby to bolo na večitú večnosť, pozrú si do očí hlboko, hlboko… S ťažkým vzdychom obráti sa každý inou stranou. Ale ako na povel obzrú sa obidvaja razom, usmejú sa, kývajú si hlavou na znak uzrozumenia.Tu teda vľavo ide sa do reálky a medicínskych ústavov — vpravo do mesta, do všelijakých škôl, všakových šicích a hudobných ústavov. Vidno i pánov profesorov, ako ponáhľajú sa so všakovými zošitmi — iste opravené žiacke úlohy — do svojich škôl.Práve ide proti mne, smerom k mestu, môj krajan, vlastne náš krajan — drotár. Nepoznal by v ňom človek poctivého Rovňana,[49]tak sa v tomto mestskom ovzduší zmenil. Nohavice už nenosí úzke, biele, ale široké pľundre, ktoré od svojho patróna žida kdesi v Tandlmarku[50]vyhandloval. Ej, zmenil sa tu ten náš krajanko, zaúdil sa celý v tomto večnom mestskom dyme, očernel, zafúľal sa ako ten ochočený bocian v mestskom parku. Hja, darmo je, Slovák je iba vtedy dačo, keď musí ťažko robiť, biedu trieť — tu je drotárovi pridobre a to mu i podrazilo nohy. Hľa, ani nevidno mu na tvári, že by mal určitú prácu alebo cestu pred sebou. Pustil sa naverímboha mestom, hľadať nejakého „mladého pána“, čo by mu udelil groš alebo dva. Už oddávna nežije z remesla, ani z práce rúk svojich: priživuje sa, kde-ako môže. O Vianociach má hody! Chodí po domoch „koledovať“ a dobrosrdeční mešťania obdarúvajú ho štedre za umelecký pôžitok, za ten zdrap našskej poézie, presadenej sem, do tohto ďalekého, a nám predsa tak blízkeho kraja. V lete zas pôjde do blízkej dediny a bude strežať jačmeň, aby ho vrabce „nevypili“. Dostane za to nocľah a dačo pod zuby. Grajciare a groše, ako prídu, tak idú do pálenčeného šenku, ktorému drotár i tu zostal až dojemne verným. I reč už zabudol, aspoň ju silne mieša s mestským žargónom — zostali mu len isté náboženské a spoločenské zásady, ktorými od mladi nasiakol, tie ho vysoko dvíhajú nad mestskú luzu: je verný, poctivý, statočný. Preto i polícia dosť dobrodušne ho tu trpí, bárs oproti tulákom a žobrákom je bezohľadne prísna.Skoro by bol zabudol pozrieť do obloka v prízemí, kde pán Alois Otčenášek každodenne sedáva. Tu je v obloku, zaujíma plecami celú jeho šírku. Práve dopil svoju kávu a teraz kochá sa porcelánovou fajočkou, na ktorej vymaľovaná je baletka, na zimnú sezónu veľmi nedostatočne oblečená. Pán Otčenášek usmieva sa na tento mrzký, začadený svet. Kde by sa i neusmieval, keď spod neho, zo samej pivnice zamreženými oblokmi čuje hrkot a drkot a buchot rôznych kolies a kladív. To je varštať sústružnícky, tokársky nášho pána Otčenáška. Bol vyučený tokár, i remeslo viedol si sám, kým takto nestučnel. Ale neskoršie zbadal, že ako voz, keď sa raz rozbehne, beží sám od seba, menovite ak mu je vdolinu a má namastené kolesá, tak i remeslo, keď je raz v prúde, ide samo sebou. Od tých čias, čo to vynašiel, prestal sa lopotiť nič po nič. Najal tovarišov za lacný groš, má i majstra, ktorý všetko vedie, takže pán Otčenášek žije si nad svojou dielňou ako malý kráľ. Tak i teraz; hoci je už skoro osem hodín, ešte nie je oblečený. A ja prorokujem, že ani na obed sa neoblečie. Veď on nepotrebuje sa fintiť, je už i tak starý a so ženskými má svätý pokoj. Pred mnoho a mnoho rokmi sa fintieval, čo skončilo sa svadbou a to s pani Marjánkou, ktorá dodnes, chvalabohu, tiež v dobrom zdraví žije a mužíčkovi svojmu zo srdca vďačne prepáči, že sa kvôli nej nestrojí. Poobede ľahne si na kanapu a pospí do olovrantu, potom si kávu vypije, oblečie sa úplne a poprechodí s fajočkou po varštate,[51]po dvore i po dome, lebo je spolu majiteľom domu i dvora. Potom vyberie sa na špacír, až hen do susednej ulice, tam si kúpi kubu u trafikanta a vypočuje denné noviny — tak vráti sa do domu, kde ho už večera čaká, a po večeri ide do výčapu u „Zlaté hvězdy“, kde si posedí do jednej alebo druhej po polnoci.Pána Otčenáška chceli zverbovať za člena do spolku „Brouk“, ale sa nedal. Vie, že jeho korene zapustené sú v rodine a v „Zlatej hviezde“, ktoré neslobodno rušať a presadiť do verejného života. Raz ho i študenti zvali do plesu a núkali mu vstupenku za tri zlaté, ale on im riekol: „Já netančím — kdo tančí, ať platí!“ A tak sa zachoval výlučne pre svoju domácnosť a spomenutý oblok v prízemí a pre stoličku vo výčape u „Zlaté hvězdy“.Šťastný pán Otčenášek!A čo to za hurónsky[52]krik tam u ďalších susedov?To bude iste pani Winkoszewská. Musí sa každé ráno dochuti vykričať, ináč by sa jej vraj žlč zahatila a pri obede nebolo by apetítu. Zariadila si túto kúru veľmi pohodlne. Akonáhle pán Winkoszewski odíde do úradu, tu sa hneď začne harmatanc.[53]Obyčajne zmelie sa slúžke, preto u tejto panej najtrpezlivejšia slúžka nevydrží ak pol druha mesiaca. Oproti novej slúžke je prvé dva-tri dni samý med a cukor; aby sa žlč nezahatila, tak si ju vylieva — premena i tak neškodí — na najbližšej partaji, ktorú nešťastný osud zasial do jej susedstva. Taká partaj vydrží nanajviac dva kvartály — potom musí odísť, či chce, či nechce. Ak nechce, tu pani Winkoszewská založí si čierne okuliare na nos a vyberie sa k „domácemu“, ktorý kdesi ďaleko býva. Postaví mu na výber: alebo otázna partaj von — alebo ona vypovedá. Domáci vysoko si cení pani Winkoszevskú, lebo riadne platí, a vypovie nad žalovanou partajou neprajný rozsudok.Taká je pani Winkoszewská potentátka[54]a na to je pyšná. Veď i môže byť. Z kuchárky stala sa takou paňou, ako je dnes.Hodinársky tovariš, Adam Winkoszewski, kým ešte bol v Haliči, urobil si známosť so Zuznou L… Odobrali ho medzi myslivcov a vradili do pluku, čo v tomto meste ležal. Zuzna L… prišla sem za ním a slúžila, kým on bol na vojne. Vodilo sa im dobre. On stal sa strážmajstrom a ona kuchárkou. Kúpila kdesi u kohosi akýsi lós a vyhrala naň tridsať, dľa iných sedemdesiatpäťtisíc. Tak Zuzna L… stala sa bohatou pani Winkoszewskou. Jej muž následkom majetku a protekcie stal sa šacovateľom v jednej zastavárni, a síce v oddelení, kde sa na šperky a klenoty peniaze požičiavajú.Nech iná kuchárka spraví takúto kariéru, neviem, či bude inakšia. Pani Winkoszewská je tak pokorného ducha, že by sa nepochválila za svet, ako ju osud vyvýšil. Tri slúžky hneď v prvom týždni odprášila len preto, že jej tento priebeh z dávnej minulosti spomenuli. Ona si radšej zacigáni — tvrdí, že je dcérou známeho krakovského advokáta L…V každom ohľade šťastná pani! Má tri dcéry, ktoré tiež budú kedysi nosievať čierne okuliare… Ich vnady ospevovať nechcem — dosť na tom, že nejeden akademik hľadal, či kvôli nim, či kvôli tým tisícom, byt v susedstve pani Winkoszewskej. Dcéry sa nehnevali, že nápadne často stretávajú na schodoch mladých, ocvikerovaných pánov; dosť často boli i vľúdne… Ale tu prihrmela mama, ako tigrica na ochranu svojich tigríčat, a urobila veľmi krátky koniec týmto, ináč nevinným zbližovacím nábehom. Páni s cvikermi museli opustiť teritórium,[55]na ktorom pani Winkoszewská tak rozšafne vládne.A jej dcéry? Sú už na vydaj. Vážnym, reálnym návrhom jej materské srdce je vždy otvorené. Podmienky: výťah z gruntovných kníh a „zajištěná existence“. Kto môžeš — hlás sa!Tu v ulici, popri pani Winkoszewskej, vládne už výlučne medicína. Tu je rozsiahly ústav anatomický,[56]do ktorého hrnú sa nádejní synovia Aeskulapovi.[57]Pri širokom vchode smejú sa sluhovia ústavu — tým je vždy veselo. Ulicou proti nám idú dvaja sluhovia zo špitálu, nesú zavretú kasňu, podoby rakvovej. V nej je „materiál“ pre prvo- a druhoročných, ktorý uloží sa predbežne do pivnice, kým nepríde na pitevný stôl.Pánu Brzorádovi, majiteľovi piatich drožiek vezú ohromné vozisko močarného sena. Len ako prejde tá ozruta popod tú nízku bránu! Voz rozohnal sa, vbehol do brány, ale práve v polovici zaviazol; ani v tú, ani v onú stranu. Kočiš kričí, šibe kone; vybehla čeliadka z dvora, tisne za drabiny a lievče. Výčapník z blízkeho výčapu díva sa na scénu a usmieva. Tak sa trápi všetko — kočiš, i kone, i voz dlhú chvíľu. Sluhovia z anatomického ústavu medzitým sa vrátili, teraz už s prázdnou kasňou, a tiež zastali. „Sundejte kola!“ radí jeden a smeje sa. Kočiš je až zelený od jedu.„Nadzvedněte bránu!“ radí druhý sluha.Kočiš by im čosi povedal, ale tá čudná kasňa nadháňa mu veľký rešpekt.Pred špitálom je vždycky, zvlášte ale predpoludním živo a veselo. Áno, i veselo — veď tam denne obráti sa stá a stá mladých, zdravých ľudí; celý zástup doktorov najrozdielnejšej branže[58]a kŕdle medikov tam sa premávajú. Menovite o desiatej, počas akademickej štvrti. Pred bránou i v samom koridore ozýva sa všade veselý hovor a smiech. Slúžky a opatrovnice chorých behajú sem a tam za svojou prácou; nevidno im na tvári, že nachádzajú sa v miestach utrpenia ľudského. Len tu i tu zatíchne táto živá vrava, keď prihrmí fiaker, ku ktorému ihneď priskočí portýr otvoriť dvierka a z fiakra vystúpi ten alebo ten profesor s vážnou alebo zamyslenou tvárou. Takých fiakrov stojí pred bránou celý rad. Drožky sú vytisnuté ďaleko od nej; i tam je dobre koníkom, ktoré, tak sa zdá, celý život prebehali a predriemali. Ej, nejeden by už tiež patril do špitála, keby našiel sa dáky športsman, čo by založil špitál i pre kone. Sotva profesor ujde, zas vráti sa všetko k starému poriadku. Pán medik Mahner lúpa ďalej svoj teplý vuršt a zajedá ho slaným koláčikom. Jeho kolega pán Zahnálek ďalej kúri svoju cigaretu, pán Krut ďalej prezerá v lóži portýrovej vyložené listy, menovite pachtí za istým, jemu dobre známym písmom a poštovou pečaťou „Pardubice — Pardubitz“, pritom sa mu pletie hlavou pieseň: „… nemohu na tebe, potěšení moje, zapomenout…“[59]Tam totiž býva jeho „potěšení“. Pán Žeřicha je reálnejší: študuje avízo[60]na peňažné poukážky — práve by potreboval pár exemplárov bežnej rakúskej mince. Kolega pán Kareš pozerá vyhlášky od dekanátu a zoznam skúšok, ktoré sú na tento týždeň vypísané. Pán MUDr. Brabec, ktorý mal práve minulý týždeň promóciu a od tých čias odspáva prestáte úzkosti pred úkladmi, ktoré mu profesori na rigorózach nehumánne strojili; teraz si robí z čierneho prkna výpisky, kde-aká stanica obvodného alebo okresného lekára je vakantná.[61]Pred špitálom zastal[62]dedinský povoz, celkom obyčajný drabinovec, vystlatý zo všetkých strán slamou. V spúste perín leží starec, ktorého pohonič, snáď jeho syn, s akousi mladou ženskou snaží sa podvihnúť a postaviť na nohy. Niektorých privábi tento výjav, iným výjavy tieto už zovšedneli. Jednému prebehne i akýsi tieň rozosmiatou tvárou, iný sa ďalej smeje… Portýr zatiahne za zvonec, podomkovia sa zjavia s kreslom neseným na remeňoch. Naložia naň starca a odnesú na patričné oddelenie.Do brány vstúpi vidiečan, červený, zdravý muž; ale starší. Obzerá sa na všetky strany, iste nevie sa hnúť. Portýr sa ho pýta, čo chce. Dedinčan vyrečie akési ženské meno: má to byť jeho dcéra, ktorá už vyše päť týždňov tu leží a o ktorej nevie, čo a ako je s ňou. Portýr mu ukáže na bráne pribitú tabuľku, na ktorej stojí, že návštevy od druhej hodiny popoludní slobodno odbavovať. Dedinčan prosí, portýr je neúprosný, musí byť, ak chce udržať poriadok. Dedinčan sa poškrabe za uchom a neochotne vychádza na ulicu. Iste sa utiahne do daktorého výčapu a tam pri pohári dočká druhú, alebo snáď prvým vlakom vráti sa domov…A zas sa dohrnul ten trhan Truksa! Prichádza sem každý deň, akoby si bol umienil nerobiť nič iné, len portýra jedovať. Včera i predvčerom ho portýr vyhodil z brány — a nie, zas je tu. Pokuľháva na pravú nohu; udáva, že ho bolí na nej palec. Vrátny už zná takých vtákov. Truksa chce sa vkradnúť do budovy a žobrať po izbách. Predstavuje si, že by ho tam šestákmi obsypali. Možno, že by chcel chorým i zahrať, lebo na hrdle mu visí na žltej šnúre rozheganá harmonika. Portýr nerobí s ním dlhých ceremónií; chytí ho za golier a pomôže mu „za brány ven“. A Truksa už je medzi drožkármi a rozpráva im čosi veselého, lebo sa všetci smejú. I on sa smeje, zabudol na boľavý palec.Zdnuka vyšiel vysoký muž v dlhom plátennom plášti. Na nohách má iba pančuchy a pantofle. V ruke nesie list, ktorý vpúšťa do poštovej truhličky. Iste oznamuje domov, že je už rekonvalescentom a že majú vtedy a vtedy preň poslať, alebo prísť.Tam vo dvore, kde sú posadené stromy, prechádzajú sa iní rekonvalescenti práve v takých plášťoch a pokurujú si. V budove kúriť neslobodno, preto v zime, keď nemožno do slobodna vyjsť, je na fajčiarov veľmi zle. Stranou od nich stoja ženy — tie sa nepotrebujú prechádzať, radšej si potrkocú jazykom — veď je to žene hotová medicína…A v tomto čudnom svete chorých a menej chorých i zdravých, v svete, ktorý sa hýbe pod bránou, neobmedzene vládne náš pán portýr. Ťažké má povinnosti, ale jeho vysoká, statočná, mocná postava pod nimi neklesá, ale vždy stojí po vojensky narovnaná. Pekný chlapisko! Keď sa čaká dáka neobyčajná návšteva: minister, alebo kardinál-arcibiskup, ktorý každého roku raz v kaplici špitálnej omšu slúžieva a navštívi i izby nemocných a poteší ich vľúdnym, otcovským slovom, tu sa náš portýr hodí do parádnej uniformy, zavesí na prsia svoje medaily, ktoré si na vojne vyslúžil a ktoré sú skoro celkom zakryté jeho dlhou, hustou bradou, postaví si na hlavu dvojrohý klobúk a vezme do ruky dlhú berlu; ej, vtedy vyzerá ani pán generál — radosť naň pozrieť! Dnes, ako vždy, púšťa dym z dlhej viržinky, ktorých má vždy celú…Na veži špitálnej bije osem hodín — treba ísť do prednášky.[1]medicinae univ. candidatus(lat.) — kandidát všetkého lekárstva[2]„Fischerin du kleine“… „Nejde to“… „Vandrovali dráteníci“— kedysi populárne pesničky; Fischerin… (nem.) — Ty malá rybáročka[3]kritický Falbov deň— nemecký prírodovedec Rudolf Falb (1838 — 1903) hlásal, že atmosferické javy, napríklad búrky, povodne a zemetrasenia, vznikajú pôsobením mesiaca a slnka na priestor okolo zeme a na tekutú lávu v zemi, pričom podľa postavenia mesiaca a slnka rozoznával Falb kritické dni 1., 2., a 3. stupňa. Jeho teória kritických dní v počasí bola vyvrátená na začiatku 20. storočia, keď sa dokázalo, že v dňoch „kritických“ je rovnaká pravdepodobnosť zrážok ako v „nekritických“.[4]práčsky ležiak— silné pivo z Práča pri Prahe[5]štatúra(z lat.) — vzrast, postava[6]Philosophiae candidatus(lat.) — kandidát filozofie[7]Priváta(z lat.) — súkromné hodiny[8]hokynár(z nem.-čes.) — kupec[9]fyziologický ústav— ústav pre fyziológiu, ktorá sa zaoberá normálnymi životnými prejavmi a úkonmi[10]rigorozant(z lat.) — študent, podrobujúci sa prísnej skúške na vysokej škole[11]viržinka— cigara[12]sua sponte(lat.) — z vlastnej vôle, dobrovoľne[13]pľundre(z nem.) — široké nohavice[14]pípka(z maď.) — fajka[15]arzenik(z gr.) — jed[16]veľposlancom v Majlonde alebo u princeznej Trebizonskej— tu posmešne: Majlond, Majlant (ľud.), talianske mesto Miláno (často sa užívalo: nedať niečo ani za celý M., t. j. — za nič); Trebizonská princezná, názov operety populárneho francúzskeho hudobného skladateľa Jacquesa Offenbacha (1819 — 1880)[17]Pipperger, pražský kat…— narážka na príbeh z prózy Oldřicha Seykoru Kosteleckého (1857 — 1922), podradného českého humoristického spisovateľa, ktorého práce posudzovali v spolku Detvan v Prahe 24. mája 1888[18]influenza(tal.) — chrípka, španielka[19]kuba— druh cigary, pôvodne z tabaku, privezeného z ostrova Kuba v západnej Indii[20]poliak— druh údeniny[21]jó szív lósy(z maď.) — lósy z dobročinnej lotérie;jó sziv’— dobré srdce[22]normálka— základná škola[23]burš(z nem.) — člen nemeckého študentského spolku, tzv. Burschenschaft[24]wertherovský svetobôľ po včerajšom „Kränzchen“— chmúrny, pesimistický duševný stav, nazvaný podľa duševne rozháraného hrdinu románu Utrpenie mladého Werthera (1788) od nemeckého básnika J. W. Goetheho (1749 — 1832); tu ironicky: stav po lumpačke (Kränzchen — nem. venček, to jest tanečná zábava)[25]„čelom dotýka sa hviezd“, ako spieva Horác— presný citát: Sublimi feriam sidere vertice, t. j. hrdo zdvihnem hlavu k hviezdam; Carmina (Ódy) I, 1, od rímskeho básnika Quinta Horatia Flacca (65 — 8 pred n. l.)[26]granátnik(z lat.) — člen dobrovoľného mestského ochranného sboru v Prahe[27]stať sa dvorným dodávateľom kráľa Tippu-Tippa alebo v najhoršom prípade perzského šacha— žartovne: Tippu — Tip, vlastným menom Hamed bin Mohamed (okolo 1837 — 1905), arabský obchodník s otrokmi, ktorý bol začas guvernérom v Africkom Kongu; šach, titul perzského panovníka[28]vymyslel i „Excelsior rukavičky“, i rukavičky „a la Emma Turolla— t. j. módne:Excelsior rukavičky— rukavičky, pomenované podľa neobyčajne populárneho, umelecky podradného baletu o zápase svetla a tmy, ku ktorému zložil hudbu Romuald Marenco, text Luigi Manzotti, český text Jaroslav Vrchlický. Premiéra v pražskom Národnom divadle so slávnym medzinárodným obsadením (A. Berger, G. Paltrinieri, Františka ze Schöpfů, Mošna, Krössing) bola 1. augusta 1885, ale balet sa udržal veľmi dlho na scéne (hrali ho napr. aj v čase Jubilejnej výstavy r. 1891);rukavičky a la Emma Turolla— rukavičky, pomenované podľa známej talianskej speváčky (nar. 1859, roku 1887 sa pre chorobu vzdala spevu a utiahla do súkromia), ktorá s mimoriadnym úspechom hosťovala v Národnom divadle v Prahe v rokoch 1883, 1884, 1885, 1886 a stala sa miláčikom pražského obecenstva pre svoj spev, hru i zjav.[29]15ergo, sub judice lis est(lat.) — teda spor je v rukách sudcu; to jest, vec ešte nie je rozhodnutá[30]… pôvodca vychýrených vojenských noviel— pravdepodobne narážka na prózu Pavla Albieriho (1861 — 1901, vl. m. Jan Mucek), ktorého Vojenské povely mali v knižnici spolku Detvan[31]podagra(z gr.) — dna, pakostnica, lámka v nohách[32]oberšteri… Ritter von… Baron von…(nem.) — plukovníci… Rytier z… Barón z…[33]adjutanti, ordonanti, lajtnanti(z lat., franc.) — pobočníci, vojenskí sluhovia, poručíci[34]Arva fuisti Petre, arva eris(lat.) — zem si bol, Peter, zemou ostaneš, to jest vôbec sa nezmeníš[35]kontrola, kontrolné zhromaždenie— prehliadka záložníkov[36]Filipović-marš— pochod, nazvaný podľa Jozefa Philippovića z Philipsbergu (1818 — 1889), rakúskeho poľného zbrojmajstra[37]vekňa— druh pečiva podlhovastého tvaru[38]fumigovať(z lat.) — nevšímať si, opovrhovať[39]ako povestné hlavy drievnych Teutónov— podľa rímskych historikov Teutóni, príslušníci germánskeho kmeňa, nosili dlhé bujné vlasy[40]novoročné prijímanie v paláci elyzejskom— populárny obraz, znázorňujúci, ako Francois Jules Paul Grévy (1807 — 1891), francúzsky advokát a štátnik, odporca cisárstva, v r. 1879 — 1887 prezident francúzskej republiky, prijíma gratulantov v Elyzejskom paláci, t. j. sídle francúzskych prezidentov v Paríži[41]pri hradbách, ktorými Karol IV. obohnal mesto— pražské hradby dal vystaviť Karol IV.-Luxemburský (1346 — 1378)[42]municípium(z lat.) — mestská správa s plnou právomocou[43]colamt(z nem.) — colnica[44]Pokorného prírodopis— Alois Pokorný (1826 — 1886), botanik, napísal Obrázkový prírodopis živočíšstva pre nižšie strednie a mešťanské školy, jako i pre Seminária do slovenčiny prepracoval Gustáv Kordoš, Praha 1875[45]nílsky kôň— hroch[46]surma— poplach[47]kus— slovná hračka; po nemecky der Kuss znamená bozk[48]fyzikus(gr.) — mestský alebo okresný lekár[49]Rovňan— obyvateľ Lednického Rovného, skade chodievali slovenskí drotári do sveta[50]Tandlmark(z nem.) — trh so starinou, zvaný aj Tarmark bol v Prahe pred kostolom sv. Havla v pražskom Starom meste[51]varštat(z nem.) - dielňa[52]hurónsky— divý; názov podľa indiánskeho kmeňa Hurónov v Severnej Amerike[53]harmatanc(z maď.) — hrmot, zvada[54]potentátka(z lat.) — vládkyňa, vplyvná osoba[55]teritórium(z lat.) — územie[56]ústav anatomický— ústav anatómie, ktorá skúma stavbu a skladbu ľudských organizmov[57]nádejní synovia Aeskulapovi— študenti medicíny; Aeskulap bol v gréckej mytológii bohom lekárstva[58]branža(z franc.) — odbor[59]Nemohu na tebe, potěšení moje, zapomenout— slová časté v mnohých českých ľudových piesňach, napr. Na tom našem dvoře a i.[60]avízo(z tal.) — oznámenie[61]vakantný(z lat.) — uprázdnený, neobsadený[62]Pred špitálom zastal…— ide o Všeobecnú nemocnicu na Karlovom námestí v budove, ktorá patrila pôvodne ústavu šľachtičiek, založenej r. 1790. Do všeobecnej nemocnice chodieval Kukučín s ostatnými medikmi na prax.	Kukucin_Od-tristvrte-na-osem-do-osmej.html.txt
Když jsem toto kvítí sbíralKdyž jsem toto kvítí sbíral, každý kalich se otvíral, a ozval se květin duch: „Co jsou kvítka na lučině, to jsou dětičky v rodině, a nás všech je otcem Bůh. Luh je kvítkům širým světem, vlasť je drahou matkou dětem, Bůh je otcem národů. Kdo ctí Boha, vlasť miluje, a za národ svůj pracuje, cíti v srdci lahodu.“ Vložte, vložte, milé dítky, tyto rozmanité kvítky ve své mladé srdéčko; pěstujte je neustále, by rozkvetlo k boží chvále i nejmenší kvítečko.Fr. S. Štěpánek	Rizner_Kytka-z-Tatier.html.txt
I. Rybářské závody v SigmarinkáchBylo to v sobotu dne 5. srpna 1876, kdy v hostinci zvaném „Dostaveníčkem rybářů“ byla shromážděna četná a hlučná společnost. Zpěv, křik, cinkání sklenic a potlesk mísily se v ohlušující lomoz, z něhož zaznívaly takřka v pravidelných intervalech výkřiky: hoch!, jimiž Němci mají ve zvyku dávati na jevo nejvyšší stupeň radosti.Okna hostince vedla přímo k Dunaji na konci půvabného městečka Sigmarink, hlavního to města pruské enklávy hohenzollernské, ležícího skoro u pramenů tohoto veletoku střední Evropy.Zůstávajíce věrni nápisu na štítě, skvícímu se v krásných gotických písmenech nad vchodem do hostince, shromáždili se tu členové Dunajské jednoty, mezinárodní to společnosti rybářů, náležejících k různým národnostem pobřežním. Není veselé schůze bez pořádné pitky. Proto pilo se dobré mnichovské pivo z plných džbánků a dobré uherské víno z plných sklenic. Kouřilo se také, a veliká místnost byla zahalena dýmem, jejž dlouhé dýmky neustále chrlily. Jestliže však se členové jednoty neviděli, slyšeli se alespoň, pokud nebylo mezi nimi hluchých.Jsouce lidmi nejtiššími a nejklidnějšími při vykonávání svého povolání, jsou rybáři udičníci největšími hřmotily, jakmile uloží náčiní. Vypravujíce své hrdinské činy, nezůstávají nikterak pozadu za myslivci, a to již něco znamená.Byli právě po vydatné snídani, k níž shromáždilo se tu kolem hostinských stolů asi sto hostí, rytířů to udice, poplavku a háčku.Námahou při ranních závodech vyprahla jim asi pořádně hrdla, soudíc podle množství lahví rozestavených po stole mezi zbytky jídel. Nyní došlo na nejrůznější likéry, jež si objednávali po kávě.Bylo právě o třetí hodině po poledni, když hosté povstávali od stolů s tvářemi již hodně zrudlými. Abychom řekli pravdu, někteří z nich se potáceli a byli odkázáni na oporu sousedův. Ale většina z nich stála na nohou pevně, což bylo svědectvím, že jsou to statní stolovníci, uvyklí dlouhým těm pitkám, jež se opakovaly několikráte do roka, pokaždé, když se konaly rybářské závody Dunajské jednoty.Závody tyto, časté a hlučně oslavované, byly proslulé po celém toku veliké té řeky, žluté, a nikoli modré, jak se zpívá ve známém Straussově valčíku. Závodníci přicházeli z vévodství Badenského, z Würtemberska, z Bavorska, z Rakouska, z Uher, z Rumunska, ze Srbska, ba i z tureckých provincií Bulharska a Bessarabie.Jednota trvala již pět let. Jsouc spravována předsedou, Uhrem Mikleskem, zkvétala utěšeně. Z prostředků stále vzrůstajících bylo jí lze věnovati značné ceny na konání závodů, a prapor její skvěl se slavnými medaillemi, kterých dobyla v tuhých zápasech nad jednotami, jež s ní soupeřily. Její správní výbor, znaje se znamenitě v zákonodárství, týkajícím se říčního rybolovu, podporoval účinně příslušníky jednoty i oproti státu i oproti soukromníkům, a hájil jejich práv a výsad s tou houževnatostí, a lze i říci s tou stavovskou zarytostí, která jest vlastní dvounožci, jenž svými ryboloveckými instinkty plně zasluhuje, aby byl zařaděn do zvláštní kategorie lidstva.Závody, jež se dnešního dne konaly, byly toho roku druhé. Již o páté hodině ranní vyšli závodníci z města a spěchali na levý břeh dunajský, po proudu řeky, opodál od Sigmarink. Měli na sobě stejnokroj jednoty: krátkou blůzu, jež jim nikterak nepřekážela ve volných pohybech, kalhoty zastrčené v botách s pevnou podrážkou a bílou čepici s širokým stinítkem. Měli také ovšem s sebou úplnou sbírku různého náčiní, uvedeného v „Rybářské rukověti“: hole, žerdi, saky, udice zabalené v obalu z daňčí kůže, splávky, olovnice ke zkoumání hloubky, kuličky různých tvarů, umělé mouchy, provázek a sedule. Lov měl býti volný, a to tak, že ryby jakékoli byly platným úlovkem, a že si každý z rybářů mohl na svém místě navnaditi, jak uznal za dobré.Přesně o šesté hodině bylo všech devadesát sedm závodníků na místě, držíce v rukou udice, skloněné dolů, a chystajíce se vrhnouti háček do vody. Na znamení dané zatroubením pozdvihlo se rázem sedmadevadesát udic nad proudem.K závodům bylo vypsáno několik cen, z nichž dvě první, každá po stu zlatých, měly připadnouti jedna rybáři, jenž by nalovil největší počet ryb, a druhá tomu, jenž byl ulovil nejtěžší kus.Po celou dobu lovu nepřihodilo se nic zvláštního až do druhého zatroubení, jímž byly závody o jedenácté hodině ukončeny. Co každý ze závodníků ulovil, bylo předloženo porotě, skládající se z předsedy Mikleska a ze čtyř členů Dunajské jednoty. Nikdo nepochyboval ani dost málo, že by tyto vážné a vynikající osobnosti nepronesly svůj soud zcela nestranně, aby mohly vzniknouti nějaké námitky, ačkoli ve zvláštním tom světě rybářů udičníků není horkokrevná hlava vzácností. Přece však bylo potřebí ozbrojit se trpělivostí, než bude prohlášen výsledek svědomitého toho zkoumání, protože mělo zůstati tajemstvím, komu se dostane té či oné ceny, za množství či váhu, až do chvíle rozdílení odměn, jež se mělo vykonati po této hostině, k níž se sešli všichni závodníci, jako k bratrským hodům lásky.Chvíle ta nadešla. Rybáři, nemluvíc o zvědavcích přibylých ze Sigmarink, čekali, sedíce pohodlně před estrádou, na níž stáli předseda s ostatními členy poroty.Byla tu sedadla, lavice a stoličky, stály tu také stoly, a na nich mázy piva, lahvičky s různými likéry a sklenice i skleničky.Když se každý posadil na své místo, nepřestávaje kouřiti z dýmky plnou parou, povstal předseda.„Slyšte! Slyšte!“ ozývalo se se všech stran.Pan Miklesko vyprázdnil nejprve sklenici pěnivého moku, jehožto pěna uvázla na koncích jeho knírů.„Milí soudruzi,“ promluvil němčinou, jazykem to, jemuž rozuměli všichni členové Dunajské jednoty přes všecku různost národností, k nimž příslušeli, „nečekejte ode mne řeči řečnicky urovnané, s úvodem, rozvinutím a závěrem. Nikoli, nejsmeť tu proto, abychom se rozehřávali officielními řečmi; chci, abychom si promluvili jen o drobných našich zájmech, jakožto dobří přátelé, ba řekl bych, jakožto bratří, ačli se vám zdá tento název oprávněn vzhledem k shromáždění mezinárodnímu.“Tyto dvě věty, poněkud dlouhé, jako bývají zpravidla všecky, jež se vůbec předesílají na počátku řeči, i když řečník nemíní pouštěti se do rozvláčného hovoru, byly přijaty svorným potleskem všech, provázeným voláním: Výborně! Výborně! promíseným četnými „hoch!“, ba i škytáním. Potom, když předseda pozdvihl sklenici, připili mu všichni na zdraví.Pan Miklesko mluvil dále, klada ve svých vývodech rybáře na první místo lidského pokolení. Vytkl všecky vlastnosti a ctnosti, jimiž ho obdařila šlechetná příroda. Pověděl, jaké jest mu zapotřebí trpělivosti, jakého důmyslu, jaké chladnokrevnosti a bystrosti ducha, aby vynikl v tomto umění, neboť není prý to ani tak řemeslo jako umění, jež postavil vysoko nad hrdinská dobrodružství lovecká, jimiž se neprávem honosí myslivci.„Lze-liž přirovnati honbu k rybolovu?“ zvolal.„Nikoli! Nikoli!“ zněla jednomyslná odpověď všeho shromáždění.„Jaká jest to zásluha, zastřelí-li kdo koroptev nebo zajíce, když je vidí na blízku, a když mu je pes — máme my psy? — vyslídí? Každý kus zvěře jest viděti již z dáli, lze naň pohodlně zamířiti, a pak vychrlí se naň spousta broků, z nichž většina přichází úplně nazmar!… Naproti tomu rybu nelze sledovati zraky… Jest ukryta pod vodou… Co jest tu potřebí obratnosti, co dobrých nástrah a bystrosti duševní, aby ji člověk dostal na háček udice, aby ji ,zasekl‘ a ,vyvedl‘ z vody, tu bezvládnou na konci udice, tu třepetající sebou a takřka tleskající vítězství rybářovu!“Nyní zaburácela bouře pochvaly. Předseda Miklesko mluvil ze srdce celé Dunajské jednotě. Věda, že nesmí zacházeti příliš daleko ve chvále svých kollegů, neváhal, beze strachu, že mu kdo vytkne přepínání, stavěti ušlechtilé jejich zaměstnání nade všecka ostatní, vynášeti až do nebe horlivé učně vědy rybolovecké, ba i oživiti vzpomínku na vznešenou bohyni, jež byla protektorkou rybářských her ve starém Římě při obřadech ryboloveckých.Porozuměli posluchači těmto slovům? Patrně, neboť byla provázena nesmírnou bouří nadšení.Potom, oddechnuv si a vyprázdniv džbánek pěnivého piva, mluvil dále:„Nezbývá mi, než zmíniti se se zadostiučiněním o stálém rozkvětu naší jednoty, kteráž vzrůstá rok co rok značným počtem nových členů, a jež si získala již tak zvučného jména po celé střední Evropě. O jejích úspěších nebudu se šířiti. Znáte je, jste jejich účastníky, a jest nemalou ctí, bráti podíl na jejích závodech! Tisk německý, český i rumunský neskrblil nikdy nadšenou, a podotknu hned, zaslouženou chválou; i pokládám za svou povinnost pronésti přípitek, a prosím, abyste připili se mnou novinářům, kteří podporují mezinárodní zájmy Dunajské jednoty!“Všichni připili ovšem s předsedou Mikleskem. Lahvice vyprázdnily se do sklenic a sklenice do hrdel, tak hravě, jako se vlévá voda veletoku a jeho přítoků do moře.Byli by přestali na tom, kdyby řeč předsedova byla se zakončila tímto posledním přípitkem. Ale po něm pronášeny byly přípitky nové, s patrnou touže opportunní tendencí.Předseda vzpřímil se v celé své velikosti mezi tajemníkem a pokladníkem, kteří také stáli. V pravé ruce držel každý z nich číši šampaňského a levou měl položenu na srdce.„Připíjím Dunajské jednotě,“ zvolal pan Miklesko, pohlížeje na shromáždění.Všichni povstali s číšemi pozdviženými do výše úst. Jedni stojíce na lavicích, druzí na stolech, odpověděli všichni přesným sborem na přípitek páně Mikleskův.Když byly číše vyprázdněny, provolal předseda z plna hrdla, přihnuv si dříve z nevysýchajících lahví, stojících před ním a jeho přísedícími:„Připíjím různým národnostem: Badeňanům, Würtemberčanům, Bavorům, Rakušanům, Uhrům, Srbům, Valachům, Multancům, Bulharům, Bessarabianům, kteří náležejí k Dunajské jednotě!“A Bessarabiané, Bulhaři, Multanci, Valaši, Srbové, Uhři, Rakušané, Bavoři, Würtemberčané a Badeňané odpověděli jakoby jedněmi ústy, lokajíce obsah svých číší.Posléze předseda ukončil svou řeč prohlášením, že připíjí na zdraví jednoho každého ze členů jednoty. Protože však členů těchto jest čtyři sta sedmdesát tři, nezbývá mu, bohužel, než pojmouti je všecky v jediný přípitek.V odpověď na to zahřímalo tisíceré „hoch!“, opakující se tak dlouho, až hlasivky vypovídaly službu.Tak bylo odbyto druhé číslo programu, jehožto číslo první skončilo se jídlem a pitkou. Číslem třetím mělo býti prohlášení vítězů při závodech.Každý čekal v pochopitelném napětí, neboť, jak jsme již dříve řekli, bylo to stále ještě tajemstvím poroty. Ale nadešla chvíle, kdy to měli zvěděti.Předseda Miklesko jal se čísti úřední listinu odměn obou kategorií.Podle stanov jednoty měly býti menší ceny prohlášeny napřed, což mělo za následek, že čtení odměn bylo sledováno s pozorností stále stupňovanou.Závodníci odměnění menšími cenami kategorie počtu, jejichžto jména byla vyvolávána, předstupovali před estrádu. Předseda objal každého z nich a odevzdával jim diplom s částkou peněz větší nebo menší, podle pořadí odměn.Ryby v sítích byly z těch, jež každý rybář může chytiti ve vodách dunajských: ježdící, bělice, řízci, cejni, okouni, líni, štiky, jelci a jiné. Těchto menších cen dostalo se zejména Valachům, Uhrům, Badeňanům a Würtemberčanům.Druhá cena, za sedmdesát sedm ulovených ryb, byla přiřčena Němci jménem Weberovi, jehož úspěch byl uvítán upřímným potleskem. Tento Weber byl vskutku velmi dobře znám všem svým kollegům. Častokráte dostalo se mu předních odměn za výkony při předešlých závodech, a očekávalo se vůbec, že dnešního dne dostane se mu první ceny za množství.Ale nikoli; v jeho síti bylo toliko sedmdesát sedm ryb, dobře spočítaných a přepočítaných, kdežto jeden z jeho soupeřů, ne-li obratnější, dojista šťastnější, naplnil svou síť devadesáti devíti rybami.Jméno tohoto mistra rybářského umění bylo nyní prohlášeno. Byl to Uher Ilja Brusch.Shromáždění, jsouc nemálo překvapeno, zdrželo se potlesku, když slyšelo jméno Uhrovo, neznámé členům Dunajské jednoty, jejímžto příslušníkem byl teprve od nedávna.Ježto vítěz neuznával za hodno předstoupiti a přijmouti stozlatovou odměnu, přikročil předseda Miklesko bez prodlení k seznamu vítězů v kategorii váhy. Odměněni byli Rumuni, Slované a Rakušané. Když bylo prohlášeno jméno toho, jemuž dostalo se druhé ceny, ozval se tak bouřlivý souhlas, jako když dříve bylo čteno jméno Němce Webera. Panu Svetozarovi, jednomu z přísedících, dostávalo se zasloužené odměny za jelce, vážícího půlčtvrté libry, který by dojista byl unikl rybáři méně obratnému a chladnokrevnému. Byl to jeden z nejznamenitějších členů a zároveň z nejhorlivějších a jednotě nejoddanějších; jemu dostalo se již největšího počtu odměn. Proto také byl pozdraven bouří jednomyslného souhlasu.Zbývalo jen přiřknouti první cenu této kategorie, a srdce všech mocně bušila v očekávání jména vítězova.Jaký však byl údiv, vlastně více než údiv, jaký byl obecný úžas, když předseda Miklesko hlasem, jehož chvění nedovedl potlačiti, pronesl tato slova:„První v kategorii váhy za sedmnáctiliberní štiku Uher Ilja Brusch!“Ve shromáždění nastalo rázem hrobové ticho. Ruce, jež se chystaly k potlesku, klesaly, ústa, která jižjiž chtěla provolávati slávu vítězi, zůstala němá. Zvědavost jímala mocně všecky přítomné.Objeví-liž se nyní Ilja Brusch? Vystoupí-li, aby přijal z rukou předsedových čestný diplom a s ním dvě stě zlatých?Pojednou zašumělo to shromážděním.Jeden z přítomných, jenž posud pořád stál opodál, zamířil k estrádě.Byl to Uher Ilja Brusch.Soudíc podle jeho obličeje, pečlivě oholeného, vyhlížejícího ze spousty hustých, havraních vlasů, nepřekročil Ilja Brusch posud třicátého roku. Jsa postavy vyšší než prostřední, širokých plecí a statných nohou, byl dojista obdařen nevšední silou. Mohlo to vskutku buditi podiv, že takovýto chlapík nachází zálibu v klidném zaměstnání ryboloveckém, a to do té míry, že dosáhl v nesnadném tom umění mistrovství, o čemž výsledek závodů podával nezvratný důkaz.Jiná zvláštnost, dosti podivná, byla, že Ilja Brusch trpěl nějakou chorobou zrakovou. Bylyť oči jeho zakryty velikými, černými okuláry tak, že nebylo lze rozeznati jejich barvy. A přece jest zrak nejvzácnějším smyslem pro toho, kdo sleduje náruživě každé, sebe menší hnutí splávku udičního, a dobrých očí jest nezbytně potřebí každému, kdo chce překonati nesčíslné lsti, jichž užívají ryby.Ale, ať je jímal či nejímal úžas, nezbývalo jim, než spokojiti se s výsledkem. Ježto nebylo lze podezřívati nestrannost poroty, byl Ilja Brusch beze sporu vítězem závodů, a to za podmínek tak pozoruhodných, že nikdo z členů jednoty se nepamatoval, že by je byl kdy kdo ve své osobě spojil. Shromáždění vybavovalo se tedy pomalu ze své upiatosti, a dosti hlučný potlesk pozdravil vítěze ve chvíli, kdy přijímal diplom a odměny z rukou předsedy Mikleska.Přijav obé, nesestoupil Ilja Brusch ihned s estrády, nýbrž promluvil několik slov s předsedou, načež obrátil se ke zvědavému shromáždění, žádaje pokynem ruky za ticho, jehož okamžitě, jakoby kouzlem, dosáhl.„Pánové a milí kollegové,“ řekl Ilja Brusch, „prosím vás za dovolení, abych směl promluviti k vám několik slov, se souhlasem páně předsedovým.Mouchu by bylo bývalo slyšeti v sále, kde před chvílí bylo tak hlučno. Čeho as měla se týkati tato řeč, o níž nebylo v programu zmínky?„Především vám chci poděkovati,“ mluvil Ilja Brusch dále, „za vaše sympathie a za potlesk, jímž jste mne vyznamenali, ale dovoluji si vás ujistiti, že si nezakládám více než slušno na dvojím úspěchu, jehož jsem právě dosáhl. Vím dobře, že by bylo spíše bývalo po zásluze, aby ho byl došel některý ze starších členů Dunajské jednoty, jež se honosí tolika zdatnými rybáři, a že tu hrála úlohu spíše příznivá náhoda, než moje dovednost.“Skromnosti, vyznívající z těchto slov, dostalo se náležitého ocenění společnosti, z níž zaznívalo potichu nejedno: „Výborně!“„Jest na mně, abych ospravedlnil příznivou tuto náhodu, i pojal jsem k tomuto účelu plán, o němž se domnívám, že nebude bez zajímavosti pro toto shromáždění vynikajících rybářů.Jak vám dobře známo, milí kolegové, jsou v módě rekordy. Proč bychom nenapodobili championy ostatních sportů, dojista méně významných, než jest náš, a nepokusili se stanoviti rybářský rekord?“V posluchačstvu ozývaly se tlumené výkřiky. Bylo slyšeti: „Aj, aj!“ „Vida, vida!“ „Proč pak ne?“ Každý z příslušníků společnosti volil podle své zvláštní letory slova, jimiž dával výraz svým dojmům.Řečník mluvil pak dále:„Když se mi tato myšlenka vyskytla na mysli, nespustil jsem se jí již, a hned jsem také pochopil, za jakých okolností by se měla uvésti ve skutek. Ostatně usnadňovala mi značně řešení tohoto problému okolnost, že jsem příslušníkem Dunajské jednoty. Jakožto člen její mohu žádati jen na Dunaji šťastného výsledku svého podniku. Pojal jsem tedy záměr, plouti po slavné naší řece od jejího vzniku až k Černému moři a živiti se po celou tuto plavbu na vzdálenost tří tisíc kilometrů pouze výtěžkem rybolovu.Štěstí, které mi dnes přálo, zvýšilo ještě, ač bylo-li to vůbec možno, touhu vykonati tuto cestu, jejížto význam dojista všichni oceňujete, a proto vám již dnes ohlašuji svůj odjezd, stanovený na 10. srpna, to jest na příští čtvrtek, vybízeje vás, abyste se se mnou dostavili tohoto dne právě na to místo, kde Dunaj vyvěrá.“Snáze lze si představiti než vylíčiti nadšení, jež vzbudilo toto neočekávané prohlášení. Po celých pět minut ozývala se bouře volání „hoch!“ a hromového potlesku.Ale událost podobného významu nemohla se skončiti jen tak. To pochopil pan Miklesko a jednal, jako vždy, jakožto pravý předseda. Snad poněkud těžkopádně povstal ještě jednou mezi oběma přísedícími.„Na zdraví kollegy Ilji Brusche!“ zvolal pohnutým hlasem, mávaje číší šampaňského.„Na zdraví kollegy Ilji Brusche!“ odpovídalo shromáždění v bouřlivém souhlasu, načež rozhostilo se ihned hrobové ticho, ježto lidé trpí tou politování hodnou vadou, že nemohou křičeti a píti zároveň.Ale ticho to potrvalo jen na krátko. Jiskřivé víno dodalo znaveným hrdlům nové síly, což jim dovolilo pronésti ještě nekonečnou řadu přípitků až do chvíle, kdy za obecného rozjaření skončily se památné ty závody rybářské, konané v sobotu 5. srpna 1876 Dunajskou jednotou v půvabném městečku Sigmarinkach.	Verne_Lodivod-dunajsky.html.txt
Dekameron (I)	Hasek_Dekameron-humoru-a-satiry.txt
Prvý bozkJe máj. Obloha je zatiahnutá šedohnedými oblakmi, miestami tmavšími škvrnami. Vyzerá, ani čo by ju zamazal nezručný maliar. A prší. Prší drobný, hustý dáždik, cez ktorý okolité vrchy prezerajú, ani keby ich zastierala riedka hmla.Do izby mi vojde Mišo Pukáč z Hrabovca, len tak neženírovane, bez klopania, s bičom v ruke a s mokrým čiapčiskom na hlave.— No len keď som vás našiel. Aby ste šli naskutku k žene Jura Pašku.— A čože jej je naraz tak náhlo? Veď je tá už zo dva týždne chorá.— Veď chorá, chorá. Lenže Ondro Kocúr Jurovi natutulíkal, že by mu pohreb drahšie vyšiel ako doktor, nuž preto poslal po vás.— Mišo, to je dosť neistá špekulácia.Pukáč drgol plecom: — Už sa len pridá, že dajedného i vyliečite. Nuž idete, či nie?Pozrel som von oblokom: pršalo husto, drobno, vytrvalo. Hodil som starý ošúchaný gumák s kapucňou na seba a šiel modliac sa cestou — poviem pravdu — diablov ruženec, že ma môj priateľ Juro Paško v takéto časy preháňa. Pravda, keby bola pohoda, nebol by po lekára posielal, lebo vtedy by každý záprah v poli robil. Uvelebil som sa v malom drabinovčeku na truhlici prikrytej mokrým kobercom a vytiahnuc kapucňu hore, sklonil som hlavu a pozeral na zašpinené dosky pod nohami. Z kapucne najprv len kvapkalo, o chvíľu mi tieklo cícerkom pred nosom. Mišo vyskočil na voz a podrmajúc vôdzky zavolal: — Hijo, brna! — Koníky sa dali do kratučkého, pomalého trapu.Už sme na konci mestečka. Obzrel som sa nevdojak na vilu Alexovcov, i zazrel som za záclonou chutnú Ruženku. Ešte som sa i obzrel za ňou. Zrejme vyzerá niekoho. Iste pána nadporučíka Jaroslava Dvoráčka, ktorý v takýto čas, po cvičení, chodieva domov. Každý vedel, že chodí za Ruženkou a že z toho chodenia i niečo vykvitne. Rozmýšľal som o ich pomere, a či sa už ozaj bozkali a kde a ako?Doma bolo tento manéver ťažko previesť, lebo Ruženka má malú sestričku a brata, ktorí ešte nechodia do školy a každý skúsenejší človek vie, že takéto sestry a bratia tvoria v podobných prípadoch temer neprekonateľné prekážky. Dáš im šesták, aby si išli cukríky kúpiť? Vezmú ho vďačne, ale vraj pôjdu len neskôr, keď pôjde aj Marka do sklepu. Prejdeš do druhej izby? Ide za tebou nielen tvoj život, tvoja Ruženka, ale aj títo nepriatelia ľudského pokolenia. Jaroš, ako skúsený vojak, poznal mnohé podvody a tu i tu sa mu podarilo dostať aj von Milinku alebo Ivanka, ale len preto, aby počul ich kvílenie v pitvore. A pustiť sa do vážnejšej operácie s tým povedomím, že ti každú chvíľu môže udrieť nepriateľ do chrbta? Tak si prvý bozk jeden nadporučík iste nepokazí!Nemali iné miesto k nezabudnuteľnému aktu ako záhradu. Ale záhrada bola ešte mladá, stromy v nej riedke. Jediný použiteľný kútik, kam nebolo vidieť ani z domu ani z cesty, bola orgovánová a jazmínová chrasť pri plote, stojacom oproti ulici. Akú stratégiu lásky vyvinula Ruženka, aby práve vtedy musela ísť po kvety, keď išiel popred ňu Jaroš, to by len Venuša, priateľka milujúcich, vedela porozprávať.A ako bolo milo v tej záhrade! Veď bol máj! Všetko kvitlo, voňali orgovány a to falošné májové slniečko predsa len blyslo na kvety vyšperkované dažďovými perličkami. V ľahkej blúzočke, ktorej rukávy pekne kreslili okrúhlosť pliec, vbehla šikovnými nôžkami Ruženka do záhrady a obzrela sa obozretne ako Sioux Indián,[1]či sa neblíži odniekiaľ nejaký nepriateľ. Nie! Pozerá tými hnedými očami túžobne do diaľky, odkiaľ má prísť ten, ktorého čaká, ale ktorému nechce ukázať, že ho očakáva. Ide. Už je pri šrankoch záhrady. Ruženka sa obráti k ružovému kríku a naťahujúc ruku hľadá puky na vyšších konároch. Takto sa lepšie uplatní jej pekný driek s peknou vlnitou čiarou pŕs. Či to ozaj Jaroš vidí?— Ruce líbám, Růženko, — zvolá za šrankami veselý a ach aký milý hlas. Rozumie sa, že sa Ruženka zľakne a že ukrutne nadá nepozornému mladíkovi, že ju tak nastrašil.— Bože, ako som sa vás zľakla, — zvolá s chutným strhnutím sa.Netrvá to dve minúty a Jaroš sa už obchádzkou prikradol do záhrady. Musel obísť dom, aby ho Milinka a iní jeho nepriatelia nezbadali.Môj záprah sa skrútil z hradskej na poľnú cestu, ktorou sme sa cez hájik a lúky mali dostať do Hrabovca. Pravdaže, poľná cesta nebola prvotriedna a najmä cez háj bola samá skala, výmole, koľaje až bieda. Dážď prestal. Už len tu i tu padla kvapka na moju kapucňu, ktorú som preto zhodil z hlavy. Slniečko rozrážalo oblaky, trhajúc v nich dlhé, stále sa zväčšujúce škáry. Smiala sa mi vyumývaná jarná príroda. Tráva sa leskla vlahou a v bielo zakvitnutých tŕňoch a v ružových lôhoch už začali preskakovať a čvirikať vtáčiky. Bolo milo — človek sa tešil, že žije — ako Jaroš a Ruža stáli proti sebe a dívali sa žiadostivými očami na seba. Celú ich bytosť prechádzalo elektrické fluidum lásky, nevedeli — čo riecť.— Pekne je, — bolo všetko, čo vedel zašepkať Jaroš.— Kvety kvitnú a orgovány voňajú, — ustálila trasúcim sa hlasom Ruženka a mimovoľne obrátila kroky k jazmínom a orgovánom. Jaroš kráčal ticho po jej boku.Vošiel som so svojím vozom do hája. Smreky voňali, až zadúšalo. Ich konáre skoro úplne kryli cestu cez lesík. Ach, ako je tu teraz dobre, zavzdychol som hlboko vdychujúc príjemnú vôňu. (A zapálil som si cigaretu.)čo len ten Jaroš s tou Ružou v tom voňavom kríčí vykoná? Iste ju vyoblápa a vybozkáva. Stoja oproti sebe. Růženko drahá, šepká dojate Jaroš, jak tě mám rád, i vystrie k nej ruky. Dievča so sklopeným zrakom podišlo ešte bližšie k nemu. Naraz obrátila blaženú tvár dohora.— Tisíc hrmených, — zvolal som, a chytil sa za bok. Voz trepol dolu jedným skaliskom, pričom ma hodilo o drabinu. „Chlape, daj si pozor, lebo prídeš o rebrá!“ — Mišo, sakramentsky poháňate, veď tu človek príde o život. Zavolajte, keď prídeme zase na také miesto!— Dobre, skríknem, keď bude zle.Ruženka obrátila svoju blaženú tváričku k Jarošovi a podávala mu svoje čerstvé červené ústa.— Tak, máš mně ráda, zlatoušku, máš? — šepkal a oblapil ju okolo drieku.— Huop! — zareval Mišo a už nízke smrekové konáre zmietli čiapku z mojej hlavy a poriadne ma pohladili po tvári. Zozbieral som čiapku a utrel si do nej zmáčanú tvár. — Eh, je to za cestisko tadiaľto!— Veru je to zaslúžené, tmoliť sa takto, — potvrdil Mišo.Pozrel som pred seba, či už nehrozia nablízku konáre. No nebolo nič vidieť, len koniec lesíka už presvital.Nuž Jaroš oblapil Ruženku okolo drieku, dumal som ďalej. — Máš mne ráda? — šepkal zajakajúcim sa hlasom. — Nevypovedateľne ťa ľúbim, ty môj milý, drahý, — i položila mu ruky na plecia a oprela hlavu o jeho prsia. Jaroš jej chytil briadku a dvíhal tvár nahor, skláňajúc svoju, aby bozkal tie drahé, zlaté pery.— Ho, hohohó! no toto už ozaj všetci čerti vymysleli, — zavolal Mišo, váľajúc sa na mokrej lúke popri mne, tiež sa na tej istej lúke koprekajúcemu. Voz padol do hlbokého výmolu na ceste a prevalili sme sa. No nič sa nestalo. Zozbierali sme sa a išli sme teraz už cestou vedúcou vydratou lúkou ďalej. Tu i tu vybehol Mišo na lúku s koňmi i uháňali sme po nej ani po koberci. Hoj, aká je to radosť. I kone potriasali chlpatými hlavami a veselo uháňali vopred.Ako je tu radostne, myslel som si a očami hltal jarnú prírodu okolo seba. Aká utešená je čerstvá zeleň stromov, aká nežná, panenská! Aké sú krásne tie bučinou a smrekmi prerastené skaliská! A obloha skrášlená teraz už riedkymi, bielymi oblakovými záclonami, aká je čisto belasá. Museli ju celkom znova zafarbiť tí skvelí bambínovia z Raffaelovej Sixtínskej madonny[2]a teraz sa koprekajú od radosti, že sa to tak vydarilo na oblakových perinách.Došli sme do Hrabovca. Vošiel som do Paškovho domca a obzrel jeho ženu. Mala nebezpečný zápal pľúc, ktorý už bol po kríze. — No, Juro, nebojte sa, nič jej nebude. — Juro povedal, že veď sa on veru nebál, ale to iní vždy čosi zháňajú.— Juro, to myslíte, že ma ani veľmi súrne nebolo tu treba?— Nuž, keď ste už tu, poraďte aspoň, čo je s našou kravou, keď ste doktor.Rozumiem sa natoľko do zverolekárstva, že s úplnou istotou rozpoznám choroby u rožného dobytka. (Podľa mojej teórie.) Podľa mojej teórie môžu byť pri rožnom dobytku dve choroby, alebo je chorá krava zdutá, alebo zožrala klinec.Išiel som s Jurom do maštale. Krava nebola zdutá, ergo:[3]zožrala klinec. Povedal som Jurovi tento svoj poznatok. Nerobil na mňa dojem, že by som mu bol imponoval, lebo som ho počul, ako rukou hodil a zamrmlal: — Kôň Kristov. — Mohlo sa to vzťahovať na kravu?Keď mi Juro vyplácal za návštevu, rozprával o tom, ako kadejakí naničhodní ľudia len nemilobohu zadarmo berú peniaze od druhých. Dal som mu zapravdu, že veru takých lotrov je hodne. Juro sa ma pýtal, či by sa jeho žena bola aj bez mojej návštevy vyliečila? Ubezpečil som ho, že celkom iste. Chcel som mu totižto spôsobiť radosť. Na to Juro začal nešeredne nadávať na svojho suseda Ondra Kocúra, že je to jedna naničhodná mršina, že ho pán boh musí skárať, lebo ľudí len do škody ženie.Zasmial som sa a sadol som si na lavičku pred domom, dokiaľ kone obriadia. Okolo mňa zobali husi a ufúľané, ale tučné červené detváky sa z bezpečnej diaľky dívali na mňa, ako keby prišla do dediny komédia. Oproti bolo staré humno a cez jeho škáry vytŕčali daktoré z detí palušky na mňa a blýskali svojimi okálikmi, kritizovali ma veľmi. Nevedel som ich prilákať k sebe, len jedno dievčatko prišlo a vytiahnuc prst z úst, prijalo nový lesklý šesták, ktorý potom všetky múdro obzerali. V tomto mihaní obrazov sa mi vše zjavila Ruženkina tvár, ktorá podáva roztúžene svoje ústa milému. Ako na futuristickom obraze som zazrel vše jej hladké líce, vše veľké oko, vše pekné poprsie a už mi do toho vbehla či kura, či pes, či niektoré z detí odháňajúc chutné zjavenie.Nazad šiel so mnou Juro, ktorý nechcel zveriť peniaze za medicínu na Miša. Tí dvaja sa museli poznať.Cestou sme si rozprávali ja o Katke a Juro o krave, čo niekedy dosť smiešne dopadlo, lebo obkladky, ktoré som kázal klásť Katke, chcel Juro krave dožičiť a mladú trávu — málo chýbalo — skoro Katka dostala za pokrm namiesto kravy.Medzi takýmito okolnosťami som so žiaľnym srdcom musel nahliadnuť, že Ruženka a Jaroš zostanú nateraz bez prvého bozku.Keď sme vošli do mestečka, díval som sa ostro na vilu Alexovcov. Posledný oblok do záhrady bol otvorený. Z voza som videl tento obrázok: Na stolíku bola vo váze ohromná orgovánová bukréta. Medzi záclonami stál Jaroš a držiac Ruženku okolo drieku, bozkával ju o dušu spasenú. Z jednej ich strany stála Milinka, z druhej Ivanko a držiac v rúčkach čokoládové štanglíky,[4]dívali sa na nich zbožne.[1]Indián Sioux— Siouxovia, americký indiánsky kmeň na území USA[2]tí skvelí bambínovia z Rafaelovej Sixtínskej madony— Raffael Santi (1483 — 1520), taliansky maliar, sochár a architekt. Z celého radu jeho madon je najznámejší obraz tzv. Sixtínskej madony (madona s dieťaťom na rukách, z jednej strany kľačí pri nej pápež Sixtus II. a z druhej sv. Barbora, na leme obrazu či balustráde sú postavy dvoch anjelikov — Jégé myslí na nich — ktorí ju pozorujú).[3]ergo(lat.) — teda[4]štanglíky(zastar.) — tyčinky	Nadasi-Jege_Prvy-bozk.html.txt
1Prvá od Boha, druhá od ľudí, tretia od čerta…Tento rebrík bol podložený osudom nášmu Ondrejovi Kutráňovie pod nohy. Začal od vrchu, zostúpil po ňom až na ostatnú stupaj, po hranicu zúfania. Kto by ho dnes poznal, sediaceho na prahu so šedivou, do dlaní pochovanou hlavou. Vlasy vyšmykli sa spoza ucha a voľným chumáčom visia a zahaľujú chudú ruku s nabehnutými žilami. Oblek zanedbaný, záplata na záplate. Krpce priviazané domácim výrobkom: konopnými motúzmi, lebo ,na remence sa nedostane, keď sa nezarobí‘, hovorieva jeho žena Mariena, keď jej to susedia vytýkajú.Ostatne niet tvora, na ktorého by sa slniečko aspoň niekedy neusmialo. Usmieva sa i na Ondreja a ohrieva jeho staré údy. Minulej zimy hovorieval, že sa už neohreje na znovuzrodenom slniečku — hľa, ohrieva sa.Vrzli dvere na izbe, do pitvora vstúpila žena. Mariena Kutráňová je práve v najlepších rokoch. Líca červené, dobre sa plameňom nechytia. Čepiec na hlave biely, široký, tvrdý ako šindeľ. Na hrdle kvetovaná, olejkovaná šatka; rukávy na oplecku načuchrené jagajú sa belotou v rannom slnku.„Čože sedíš na tom prahu? Hore sa!“Ondrej neodpovedal slovom, pohliadol na ženu tak výmluvne! Neporozumela mu. Vzdychol si.„Len vzdychaj a vysedúvaj! Čo by si sa nepovaľoval, keď má kto za teba ťahať! Ale…“ Nedokončila. Čakala, že Ondrej dačo povie, že pôjdu potom z reči do reči i že sa rozvinie zas dáko rozjímanie, ktoré ani jedného rána nesmelo chýbať.Ondrej mlčal.„Ja hriešna žena, čo mám robiť? Sedí tu zanemený, akoby bol jazyk prehltol. Ale klebety roznášať: vtedy sa mu jazyk rozviaže!“„Ja neroznášam, bol by to zbytok. Vidí Boh i svet, v čom som.“„Tak, tak!“ pokývala Mariena hlavou. Jej oči zahoreli ako mačke, keď vidí, že sa myš ešte hýbe.„Mňa nevidí, že hrdlujem od rána do večera, že sa trápim, sužujem, že som si mladý svoj vek pri tebe skazila a svet zaviazala. To nevidí! Kto ťa chová — čo by si robil?“„Bodaj by si ma viac nechovala!“ vyšmyklo sa chudákovi Ondrejovi nevdojak z úst. V súžení mu ani nenapadlo, že sa rúhal proti riadeniu božiemu.„Dobre! Aký si ty, taká budem ja. Vstaneš hneď a hneď pôjdeš narúbať triesok.“„Nevládzem.“Podvihol ruku, ktorá mu bez vlády klesla na kolená.„Nevládzeš, keď nechceš. Musíš si chuti akomak pridať. Najtiaž sa len posošiť a uvidíš. To sú nie polená, aby si musel na ne kianicu dvíhať. To je haluzina, čo som ja včera doniesla. Sekeru zodvihneš, haluz je preseknutá. Ťažkú robotu ti nedávam; keď som ju ja mohla doniesť, ty veru ju môžeš posekať.“Ondrej, utíšený trochu miernejšou rečou svojej ženy, pobral sa pod cieňu, k veľkej hŕbe haluziny. Ťažko veriť, že by to žena uvládala na chrbte dovliecť. No kto pozrie na mocnú Marienu, musí uveriť. Chytil sekeru do ruky, ledva ju podvihol. Podložil na klát haluz, sekera padla, haluz sa nepreťala. Čo mocnému chlapovi hračkou, to stalo sa Ondrejovi ťažkou prácou. Pot vystúpil na čelo a oblial vráskovitú tvár, tratiac sa v šedivých kostrnkoch dávno neholenej brady. Ruky klesli do lona ako z olova; sadol si na klát.Dvere na izbe vrzli, pod stenou zastala si gazdiná.„Len to porúb, aby bolo večer čo na oheň položiť. Obed máš pod ohniskom hotový. Na poludnie podojíš kravu, ja len večer prídem od sena.“ Uviazala si na chrbát batôžtek, vzala do ruky hrable a pružným krokom vyšla podstenou na ulicu.Ondrej ťažko vzdychol. Vložil hlavu do dlaní a stratil sa v starých rozpomienkach.Jediný syn bohatého Pavla Kutráňa strávil mladé časy v hojnosti, bez starosti. Všetko, čím môže osud obdariť človeka, všetko mal. Mladosť, zdravie, kamarátov, pole, hory, a nadovšetko rodičov. Pod ich krídlami vyrástol v krásneho junáka. Neokúsil, čo je žiaľ a čo je starosť. Ešte i to srdce, keď vzplanulo prvou láskou, bolo pred horkosťami chránené. Veď tá, ktorá mu bola drahou, skoro od kolísky bola mu rodičmi obecaná.Dvadsiaty rok stal sa mu osudným. Richtár pojal ho do mesta a prívetivo s ním zaobchodil. Cesta nebola smutná; šli s ním všetci vrstovníci podperení, so spevom. On si tiež spieval, ale akýsi nepokoj zvieral jeho srdce. Keď došli do mesta, richtár sa ani neobzrel o ostatných. Pojal ho do hostinca a núkal mu všetko, čo si len duša zažiada. Hostinský založil celý stôl jedením a pitím, ale Ondrejovi chuť na nič neprišla. Richtár ho voviedol do jedného veľkého domu, ktorý sa volá vidieckym (akiste preto, že v ňom vidno mnoho pánov), tam ho v akejsi veľkej izbe povyzvŕtali, pán so šabľou potľapkal ho po pleci a zapísali ho do veľkej knihy.Kamaráti vrátili sa hneď popoludní zas so spevom; Ondrej len večer so zvesenou hlavou, ostrihanými vlasmi a akousi ťarchou na duši.Čo mu osožilo, že ho richtár celý večer traktoval,[1]rozhováral, že celá obec hľadela naň ako na dáku vyššiu bytosť, že mu bolo dovolené vprostred dediny obecný most rozhádzať, kamaráta bez príčiny ubiť, s každým sa vyvadiť a nebáť sa ani richtára? Zo všetkého mu nebolo nič. Prišla jeseň, mať napiekla bielych ako sneh koláčov, poliala ich horkými slzami a poukladala do novej tanistry. Tam boli i biele košele, vyhladené ako list, i richtár doniesol dar od obce: štyri nové košele mušlienové a peňazí toľko, že ich Ondrej ešte nikdy nemal. Pred domom zastal voz, sám richtár ho najal, v ňom zapriahnuté štyri kone ako lasice, stužkami a šatkami vykrášlené ani na svadbu. Skočil do voza, sadol k richtárovi a viezol sa dedinou, ktorá ho celá vyprevádzala. Ruky sa k nemu tisli; on nevidel nič, len stískal ruky občanov naslepo. Oči sa mu zaliali slzami. Iba na okamih videl jasný obraz cez svoje slzy. Na môstku pred domom stojí dievča, akoby ho bol prikoval k zemi. Netisne sa k vozu, ani neplače, hľadí za ním v nemom bôli, len jej oči vravia: „Ľúbim ťa, i budem ťa ľúbiť.“Tri roky ťažkej vojenčiny minuli, Ondrej vrátil sa šťastný do svojej dediny. Otca už na svete nebolo. Ešte do Hôd slávila sa u Kutráňov svadba a Ondrej po troch rokoch odriekania tým živšie sa tešil svojej domácnosti, posvätenej láskou.Bol by sa tešil dodnes, keby dedinu nebol navštívil čierny hosť. Ako každý hosť, tak i tento usalašil sa do najmilšieho domu v celej dedine, do Kutráňov. Snáď sa mu švárna, hodná nevesta popáčila, odvliekol ju sebou. Dosť sa mu ona bránila, dosť sa Ondrej naplakal: prvou obeťou horúčky, prinesenej z Pešti, stala sa Ondrejova mladá žena.Tri roky pokoroval za ňou a bol by pokoroval dodneska, keby nebol musel svojmu domu dať súcu gazdinú. Vyhliadol si tichú, starú vdovu. Čo v nej hľadal, to i našiel. Keby bol hľadal viac, bol by našiel viac. No jeho srdce zostalo zamknuté, zámku od neho s prvou hrudou hodil za svojou prvou do hrobu.Tichá vdova, skľúčená vekom, zomrela. Ondrej zostal druhý raz vdovcom. Urobila ho dedičom i svojho veľmi krásneho majetku.Bol by snáď dodneska zostal vdovcom, ale ľudia nedali pokoja. Ondrej, hoci už skoro šesťdesiatnik, stal sa veľmi vzácnym ženíchom. Mnohé srdce vzdychalo potajomne za ním, vlastne za jeho dvojrynštiakmi, ktoré vraj meral na miery. Z otupelosti prebudili ho zrazu jazyky, i začal sa povedomejšie obzerať vôkol seba. Oko jeho nevdojak stretlo sa s čiernym okom dedinskej krásavice a mimovoľne spočinulo na ňom. Plameň, ktorý z neho šibal, roztopil ľadovú kôru; pod jasom čiernych očí vybledol v srdci jeho obraz prvej lásky. Ondrej cítil, že povinnosťou živých je zabúdať na mŕtvych a tešiť sa so živými…Tak, hľa, prišiel k svojej Mariene. Nešlo to, pravda, tak chytro, ako sa to povie, alebo ako by bol Ondrej žiadal. Mladá žena kládla mnohé podmienky. Kto odolá láske, menovite ak sa hlási takými ružovými ústami ku starému, skoro šedivému vdovcovi? Ondrej podpísal všetko žene, jemu zostala z veľkého majetku len výživa.Výživa u milujúcej ženy stojí viac než poklady Sardanapalove.[2]Ale výživa u mladej, krásnej čertice mení sa v číročistý jed. Týmto jedom kŕmila skoro od tej hodiny Mariena svojho starého muža. Žobrácka palica videla sa mu byť kráľovskou berlou. Bol by sa jej už dávno chytil, ale nemohol sa vymaniť z jarma, ktoré si sám na šiju zložil. Jediným východom zdala sa mu byť smrť; túžby jeho niesli sa jedine k nej ako túžby každého strateného žitia, oslabeného k tomu ešte starobou.Koľko ráz zahrúžil sa takto do starých rozpomienok! To bolo jediné, čo mu ešte zostalo, i kde jeho duša našla trochu uspokojenia.Pod stenou ozvali sa kroky. Ondrej sa strhol. Ak by to bola ona a pristihla ho trochu šťastným? Neopovážil sa podvihnúť hlavu.„Čo tak sedíš, var si chorý?“To bol hlas jeho sestry Žofie.„Nie je mi nič, len oddychujem.“„A načo máš oddychovať, či si dačo robil?“Ondrej ukázal haluz položenú na kláte, a ešte nerozsekanú.„A dala ti rúbať! Nebojí sa, že ju Pán Boh skára? Dala mu rúbať — a vládzeš?“„Ruky sú už ťažké; nevládny som ako mucha, ale…“„Ale — ale… A ty sa jej ešte trápiš! Ale má tá Boha pri sebe? Nedotkni sa tej sekery, lebo, lebo… A kde je ona?“„Šla k senu.“„K senu — za rosy! Tam je ešte rosa, a už šla. Čo tam hľadá? Nemohla si ona sama narúbať, taká mladica! Vieš, čo: nedotkni sa tej haluziny. Nech si kladie na oheň, čo chce. Keď ona nechce, nech si najme rubača; má za čo.“Žofia hovorila chytro, rozochvenie opanovalo celú jej bytosť. Marienu nenávidela v základoch svojej duše. Proti sňatku bratovmu pracovala všetkou prudkosťou hneď od počiatku. Keď nemohla brata sklátiť v jeho láske, zanevrela proti jeho domu a na svadbe sa neukázala. No keď osud bratov chýlil sa vždy k horšiemu, nemohla odolať, prirodzená dobrota priviedla ju opäť k nemu. Ale vzdor všetkému nemohla mu odpustiť poklesok, a koľko ráz sa s ním zišla, zakaždým mu ho vytýkala.„Ej, povedala som ti, povedala — ale nechcel si ma, na nešťastie, slúchnuť. Ako ti mohlo byť… Alebo keby si sa nebol aspoň podpísal — načo si sa len podpisoval?“„Veď to, veď to! Keby si bol ruku radšej odťal. Ej, veď druhý raz by bol i ja múdrejší.“„Tak, tak, ale vtedy si sa hneval. Povedala som ti, aby si sa nedal podviesť. A keby si bol býval mladý, ešte by ma nemrzelo: ale človek v rokoch, pri rozume! Kde sa ti len rozum podel, dať sa tak prekabátiť!“„Dajme tomu pokoj, už je darmo. Pán Boh ma potrestal za moje hriechy. Načo som ho podkúšal; ale tá nešťastná ženba, tá ženba! Ako som sa zariekol po smrti tej prvej, že na druhú ani nepomyslím, a ja — takto…“Ondrejovi slzy vystúpili v očiach. Kedykoľvek mu prišlo na um blaho prvého manželstva, nemohol ich zatajiť. Jeho sestra nebola tak mäkkého srdca. Plakať ju ešte nik nevidel, slzy bratove ju tiež nahnevali.„Čo máš nariekať? Som len krehká žena, ale hanbila by sa. Chyť sa rozumu: nebuď paholkom v svojom dome, ale nauč ju, kto si. Najtiaž jej len raz ukázať.“„Horký môj, horký! To sa už nedá napraviť.“„Rob si, ako chceš, ale taký blázon… Eh, čo ti tu budem dotrízňať? Idem k senu. Dobre sa tu maj. Ale si zachovaj: ak takto budeš povoľovať, ešte nebolo zle, ale bude.“Vyšla na cestu, a Ondrej zostal pod cieňou, pohrúžený v temných myšlienkach.[1]traktovať— hostiť[2]poklady Sardanapalove— Sardanapal bol podľa gréckej mytológie posledný asýrsky kráľ; mal neobyčajne veľké poklady	Kukucin_Tiene-i-svetlo.html.txt
DeľbaPavo Kurtík si myslel o sebe, že je najmúdrejší v celej dedine. Prižmúril oko, posmešne utiahol kútik úst a zachytil jedným palcom otvor kožúška pod pazuchou a povedal svoju mienku o nepodarenej veci ostro a isto. O podarených nehovorieval, lebo pri takých nemohol nadávať do hlupákov. Celá dedina uznala, že má dosť rozumu, už aj preto, lebo ho toľko spomínal.Že zvykol rozmýšľať, je isté; lenže kto vie tak rozmýšľať, aby vynašiel vždy najlepšiu cestu z každej ťažkosti?Pavo Kurtík rozmýšľal, a mnoho rozmýšľal o tom, ako podelí svojich dvoch teraz sa ženiacich synov.Mal toho gruntiska do vôle božej, mal v čom vyberať a tak mal aj hodne príležitosti navariť si hodne a poriadnej kaše. I urobil to práve preto, lebo sa držal za veľmi múdreho.Starší syn Jano bol tichý šuhaj; kde si ho sotil, tam zostal; čo si mu navaril, to zjedol, hoci to bolo i trochu presolené a nemastné. Nič to, — mľasol, zapil vodou a bol spokojný. Svoju robotu statočne odbavil, hlavu si zbytočne nelámal a mal s každým svätý pokoj. Spal ani zarezaný. Málokto ho počul kričať, alebo sa hlasne rehotať.Mladší Mišo bol ako elektrika: nemal nikdy pokoj, v robote sa šiel pretrhnúť. Nikdy nebol s ničím spokojný. Bol hurtoň, vrieskal, rehotal sa a ľahko sa nadurdil; nadal bez príčiny, ale i odprosil. Ale jednako bol tvrdohlavý ako jeho otec a keď jemu ublížili, ťažko sa pomeril.Pavo Kurtík mal hodne poľa a stajne plné dobytka a oviec; peňazí mal tiež hodne odložených. Z drobného gazdíka sa usilovnosťou a triezvosťou zmohol na jedného z najlepších vo veľkej obci. Okrem synov mal i vydatú dcéru, ktorú už vyplatil, takže časom celý jeho grunt mali podediť dvaja synovia. Keď sa však teraz ženili, chcel im vydeliť zeme, aby mali na čom gazdovať.Každý by si myslel, že mu je ľahko synov podeliť rovnako a spravodlivo. Mal na niekoľkých čiastkach chotára pekné tably — horšie-lepšie — a asi 20 jutrovú pašu, ktorá ležala dosť vložisto síce, ale jednako na boku strmého vrchu Jazerník, z ktorého dažde nanosili na ňu nielen hodne prsti, ale aj skál a niektorý rok aj vody prívalom. K tomu bola hustejšie-redšie zarastená daromnými kukučmi, ktoré tônili i na prázdne miesta nie veľmi veselo rastúcej tráve. Bolo to kus zeme, ale sotva ak týždeň sa tam vypásli jeho ovce. Vše myslel, že tú pašu „spraví“, totižto vyčistí, odhora ohradí na nej nazbieranými skalami, a pod touto ohradou nasadí husto hrabu, ale nikdy k tomu neprišiel, lebo mal dosť roboty na ostatnom poli. Pôda pašienka bola dobrá, poprezeral ju i na sto rozličných miestach; bolo tam všade hodne prsti, čiernej, mastnej, len to vyčistiť.I rozmyslel si, že chlapcov takto podelí: Janovi dá len kúsok, asi tretinu pasienku a okrem iných, na rovno rozdelených drobnejších kúskov, jednu krásnu, znamenitú vyrobenú pľacovku, ktorá mala v jednom kuse vyše osem jutár. Mišovi dá z tej pľacovky ešte zvyšujúce dve jutrá a ostatok pašienku. Počítal tak, že ľahostajný Jano by ten pašienok nikdy nevyrobil, ten bude spokojný s tým, čo bude mať, ale Mišo časom iste vyčistí tú pašu a bude mať z nej prvotriednu zem, zo spodnej čiastky, a z vrchnej znamenitú lúku.Druhý človek by si nebol veľmi hlavu lámal, ale by bol zeme jednoducho na rovno rozdelil a bol by mal pokoj.Ale Pavo Kurtík nebol podaromnici múdry a pritom ho i Matúš Zelenec podkušoval, aby tak urobil. A Matúš bol a je múdry a bol by mal i pravdu, keby ho bol Pavo vo všetkom poslúchol. Ale to neurobil a tak sa z tej čiastočnej múdrosti narobilo hodne galiby.Kurtík celej rodine rozpovedal, ako to s tou deľbou zamýšľa urobiť. Jano pristal s výskokom, čože? Veď dostane takú zem, že mu ju bude závidieť celá dedina, ale Mišo veľmi spúšťal nos.— Otec, nuž z čohože to vyžijem? Pôjdem sa pásť na tie liesky, trnky, a borievča?— Budeš mať i tak dosť gruntu a keď po trochu vyčistíš ten pašienok, nebude v dedine lepšieho gazdu ako teba. Ani Zelenec sa ti nevyrovná.— Keď to len tárate také daromné reči! Čože vy chcete so Zelencom? Veď nás ten z jedného vrecka všetkých vyplatí. A ja s mojím prašivým pašienkom, na ktorom len skala rastie, sa chce s ním merať. Majteže rozum. Veru ste ma pekne vydelili!Šlo to ťažko, ale za akýsi týždeň-dva Pavo so Zelencom obrobili Miša, že akosi pristal na tú deľbu. I babky v dome — bolo ich až troje: mať a dve staré matere — prestali hundrať.Lenže tu bola ešte Mišova snúbenica, Žofa Maštiaková, ktorú si mal brať, a to ani nie sama, ale s rodičmi, strýkmi a s totkami!Žofa bolo hodné, urastené dievčatisko i na tvár, hoc jej lícne kosti trochu priokate vystávali — ale pysk, aký tá mala, ľudia boží, tá by bola ľahko i celý obecný výbor prevrátila čím hore, tým dolu. A k tomu mala i okolo päťdesiattisíc hotového groša a myslela si, že si zato kúpi muža, akého ona chce.Ani Žofe, ani totkám, ani strýkom sa tá deľba vonkoncom nepozdávala: Keď vše začala rapčať o pašienku a pľacovke, tak nemohol milý Mišo iné robiť, ako triasť zúrivo dlhou hrivou na temäni hlavy, k slovu neprišiel. Keďže však bol chlap, ktorý tak ľahko nepopustil, čo si do hlavy nabral, tak vadeniu medzi nimi nebolo ani konca ani kraja. Pritom bola chyba, že sa mu Žofa videla.— Tej sa máš čo chytiť, — bola jeho mienka; — tá je súca i na mater i do roboty.Keďže Mišo veru veľmi nehľadel na kadejaké malé znaky, že Žofa akosi chladne voči nemu, nuž ho pri turičnom tanci ukrutne nahnevalo, že ho razom odbehla, keď sa najväčšmi natriasal a ťuhíkal a hodila sa ticho prizerajúcemu Janovi do náručia a strhla ho do víru.Mišo len zaručal: — Júj! — a kým sa Janovi rozležalo v hlave, čo z toho môže byť, už mu jeho druhý brat niekoľkými ohromnými zauchami tak pomiešal všetky myšlienky, že sa ani do rána nespamätal, čo sa to vlastne s ním stalo. A keď Mišo už bol raz pri vyplácaní, tak aj milej Žofe pľasol na jej okrúhle, červené líca. Mládencom sa vytrhol a utekal ani zdivený býk rovno domov, kde mu na nešťastie práve, ako prvý, otec prišiel do cesty.— Čože sa stalo s tebou, že už prichádzaš a taký roztatarený! — zhrozil sa nevinne Kurtík, pukajúc si spokojne zo zapekačky.— To všetko pre tú vašu sprostú deľbu. Teraz ma už i Žofa nechala a Jano oklamal. Keby to len všetko tisíc hrmených striel pobilo i s vami!— Ach, ty naničhodník, ako sa to opovážiš so mnou takto hovoriť!— A čo si vy myslíte, že sa ja vás azda bojím? — i prekáľal ho zlými očami.— Ja ti ukážem, že sa ma bojíš. Čo budeš ako babylonská veža, ja ťa zohnem. — I búšil ho do pŕs.Zdivený Mišo chytil otca obidvoma rukami za kožuch a trepal ním o múr domu.Že sa to všetko bez kriku nedialo, vybehli z kadejakých kútov ženské i ktorási totka, ktorá, nemajúc inú robotu, prišla práve trochu pomlieť jazykom.Roztrhli bijúcich sa. Pavovi sa vlastne ani nič také nestalo; čože, taký citlivý nebol, že by bol veľmi osrkal pre trochu pootĺkanú hlavu, ale keď videl roztrhnutú košeľu na sebe a kus dolu opálajúceho sa kožucha, uľútostnil sa nad sebou. Obzeral sa a naťahoval zdrapy na sebe.— A toto mi urobil môj syn! — zreval žalostne, — celý život som sa mordoval — neprirovnávajúc — ako to hovädo, aby som tým faganom vyrobil na poriadne živobytie a teraz: tu máš odplatu!Mišovi celkom prešiel hnev, keď videl, čo porobil; najradšej by sa bol pred otcom pokoril a prosil ho hoci na kolenách, aby mu odpustil.Ale tie neslušné ženské, nie že by boli mlčali, ale jedna za druhou a spolu sa oborili na Kurtíka, že len on je príčina všetkému so svojou hlúpou deľbou! Veď kto to len kedy slýchal, tak syna vlastného oklamať!Takýmito rečami posadili Miša na koňa a rozľútili Pava natoľko, že stratil celkom hlavu. Zazrel na zase zanovito naň hľadiaceho Miša a preklial ho: — Ty obluda, ty netvor, nechoď mi viac na oči. Prekliata buď hodina, v ktorej si sa uliahol! Pakuj sa mi z domu, nech ťa viac nevidím, lebo ťa zmárnim.Mišo chcel odpovedať, ale ženy, najmä stará Záňka, materina mať, ho zachytila za rukáv a odvliekla takmer nasilu, kým ostatné baby teraz už najašené, chlácholili Pava: — Nože, nie tak, Pavolko, nože nie! Upokoj sa, upokoj! Boh nás zachráň od všetkého zlého! — čím Pava len väčšmi utvrdzovali v jeho srde. Stará Záňka odvliekla Miša do svojej komory a teraz rozľútosteného chlapca kadejako prosila a nahovárala, aby len neodchádzal z domu, že sa otec utíši a udobrí a že ona radšej celý svoj majetok — mala ešte zo päť-šesť jutár — naňho prepíše. Mišo sa následkom toho načisto utvrdil vo svojom hlúpom predsavzatí, že ešte tej noci odíde z domu, lebo vedel, koľko žiaľu tým spôsobí. A teraz mu o to šlo, aby ho spôsobil čím najviac. Nech otec oľutuje, že tak ukrutne nespravodlivo s ním zachádzal. — Nech ma boh skára, nech sa zem podo mnou prepadne, ak ma tu ešte uvidíte!Pozbieral koľkosi korún, čo mal, hodil do vojenského kufríka čosi bielizne a jedny šaty a ušiel nebadane podvečer do mesta k železnici. Ráno bol už v jednej dedine pri kamarátovi z vojny, ktorý mu poľahky našiel miesto paholka u jedného dobrého gazdu.Už včasráno pribehol Matúš ku Kurtíkovi. Mrzelo ho, že sa tak mrzko pobili a že vyhnal syna z domu. Cítil sa za všetko do istej miery zodpovedným, lebo i on bol Pava nahováral na tú deľbu.— Lenže, Pavo, vidíš, — i srkol si kútikmi, — vždy som ti hovoril, nedovoľ, aby sa s tou Žofou splietol, to nebude mať dobrý koniec.Kurtík krútil koleso na studni jednou rukou a druhou si naprával zapekačku v ústach, ktorá mu mala odpadnúť z cievky.— A, veru, čert ma po ňom! Ani keby centy zo mňa sňal, že ho niet tu. Veď mi to ostatné časy ani dobré slovo nedalo a zarevalo na mňa sťa vlk. Nech ho tam parom uchytí, kde je!Matúš hľadel na Pava svätuškársky, ako to zvykol a mädlil si ruky, že mu kosti v nich prašťali. Myslel si: „Ešte nezmäkol. Však ho to popustí, no, popustí. Avšak je aj on vinný pre tú Žofu. Ona sa mu lichotila, nosila mu tabaky z mesta, nové opraty mu kúpila do daru, a ak otecko, tak otecko, ako sváčik, tak sváčik, oblapkávala ho, potvora prebitá, kadejako sa mu natískala, nuž okrútila ho okolo prsta. Somár starý!“Napokon riekol so sladkým úsmevom, prikloniac hlavu nad plece: — Čo porábaš dnes?— Čo, čo? — vytrhol sa Pavo z myšlienok, — ani veľmi neviem. Možno, pôjdem do hory, alebo — hej, do mesta. Mám tam trochu práce.Matúš povedal len toľko: — No, dobre. Zbohom.Prešiel mesiac, o Mišovi nebolo slychu-chýru. Ženy do Pava stále zajedali preň. Žofa Jana tak opantala, že jeho snúbenica Mara Počátok, stále sa chodila preto do Kurtíkov vadiť.A keby to nebolo len také divné dievčatisko, ale s tou nikto nikdy nevedel, na čom je. Povie vám takto: „Zajtra iste bude pekne, pôjdu chlapci kosiť.“ Keď jej odpoviete: — Ale, kdeby, veď je Rozsutec samý oblak, bude sa liať. — Na to vám odpovie: „Veru máte pravdu, i ja tak hovorím. Iste bude pršať.“ A keby ste riekli, že sa možno predsa vyčasí, tak vám zase tak prisvedčí, ako keby to neviem aké sväté písmo bolo. Hovor s takou osobou, čo je ako pĺž a vymkne sa ti z ruky, čo by si ju hocako chcel držať. Namrzený Pavo jej vše povedal: — Choďže ty, dievčisko, už domov po robote. Netrús daromné rozumy, keď je to všetko nič nie hodno.A čo to pomohlo? O hodinu bola zase tam s novým revom.Nasledujúci mesiac Mara prestala chodiť do Kurtíkov. Otec jej sľúbil, že ju zabije, ak ešte raz počuje, že tam bola. Jano sa so Žofou znôtil načisto.Matúš síce Pava veľmi nenahováral, aby ju Janovi doprial — bola mu raz proti srsti — ale zasa keď videl, s akou ľahostajnosťou odvráva Jano vše Žofe na jej dokričanie, myslel si, že toho tak ľahko nevynesie z rovnováhy. A keď by sa jej to raz vraj podarilo, tak ju vymláti a bude zasa svätý pokoj. A päťdesiattisíc korún je jednako päťdesiattisíc korún. To má Pavo pravdu.Celá vec sa predbežne skončila tak, že si jeden večer Mara so Žofou mali oči vyškriabať, a bolo po práve.Minuli sa zasa tri-štyri mesiace, čo sa Mišo ani neohlásil.Kurtík si nemyslel, že Mišo si sám bude musieť vykolčovať ten nešťastný pašienok; teraz ho najmä v dlhé, nespavé noci hrýzlo svedomie, že sa nepresvedčil, či sa to vôbec dá vykolčovať a keď áno, s akou prácou? Možno, že toho chlapca, ktorý mu bol, čo ako, veľmi milý, najmä, keď si spomenul, aký bol podarený predtým, ako začal do školy chodiť a kým ho iní chlapci nerozbúchali, celkom nespravodlivo vyhnal, čo sa vše s ním napýšil pred susedmi, čo sa nasmiali na jeho rečiach a detských kúskoch! A teraz! Veď čert ho vie, či nie je aj on sám vina svojou hlavatosťou. I umienil si, že dá aspoň kus toho pašienka vyčistiť, uvidí, čo z toho bude. Tým aj jeho materi zapchá ústa, lebo tá tiež bez ustania vyplakáva za tým chlapčiskom.I najal chlapov a dali sa do toho čistenia. Kým nezačali, neboli by mysleli, čo je to za robotisko. Čo tam bolo skál! Celý múr z nich nakládli vyše pašienka, ním zamedzili, aby sa nové skaly nenaváľali naň. A koreniská toho kriačia vyčistiť, to bola tiež mordovačka; nuž ale desať-dvanásť chlapov za týždeň-dva len čosi urobilo: Pravda, stálo to pekný groš, ale keď bola tá zem čistá, všetkým sa oči smiali. A prsť bola na nej, že by si lepšej ani v drogérii nekúpil.— Ťáj, ale je to za lúka! — zvolal nie bez závisti Matúš Zelenec, keď ju prvý raz videl. — No, tam bude tráva ani šafrán a taká po pás. Pavo, tú budeš i tri razy do roka kosiť.— Či ju budem tri razy do roka kosiť, to neviem, ale čo to stojí, to viem: zaplať, čo ma to stojí a predám ti ju.Matúš hmkol a riekol: — Bez práce nebudú koláče. Ale teraz i ja viem, čo urobím.— Nuž, čože urobíš, čo? Povedz, — pýtal sa Pavo veľmi zvedavo.— Odkážem Mišovi, aby prišiel domov a nerobil hlúposti.— Matúš, daj si ty s Mišom svätý pokoj; nech si robí, ako sa mu páči. A či ty vieš, kde je?— Ty, Pavo, si zaťatá mršina, veru zaťatá. Nemáš rozum, práve tak, ako to chlapčisko a trápiš jeho a seba. Ja ho dovediem, však si ženy dajú s tebou rady.Pavo potlačil svoju hlavatosť, ktorá brechala v ňom ani mrcha pes. Pýtal sa ešte raz: — A kde je ten chlapec?— Neviem ešte, ale to nie je nijaký fígeľ vyzvedieť sa dnes, kde je. Idem i tak do mesta a dám ho kurentovať. Za týždeň budem vedieť, kde je.Pavo hľadel akosi utrápene na Matúša.— Počuješ, ty si len jednako o moc múdrejší ako ja: všetkému vieš spôsob.Zelenec ťapol ľahkou rukou Pava po pleci.— To ti je tak, Pavolko: vždy je ľahšie byť múdrym pre druhého, ako pre seba samého. Pamätaj si to. Lenže je to chyba, že druhého nikdy tak neposlúchneš, ako by si mal, kýsi čert ťa vždy nabok odtiahne.Už o päť dní odkázal okresný náčelník Zelencovi, aby prišiel do mesta, že mu má čosi povedať.Druhé ráno sa Matúš vybral na cestu: kam šiel, nevedel nikto, len jeho žena, a tá bola naučená držať jazyk za zubami.Náčelník povedal Matúšovi, že nemocenská pokladnica v Novej Vsi odtelefonovala, že Michal Kurtík zo Zorinskej, narodený roku 1906, slúži v tej a v tej dedine ako paholok u gazdu Štefana Cemana. Túto správu potvrdila i četnícka stanica z tej obce.Okolo poludnia Matúš už vykračoval obcou, v ktorej sa nachádzal Mišo. Nešiel rovno k jeho gazdovi, ale sa opytoval, kde by mohol dostať niekoľko metrov žita. Prešiel troch-štyroch gazdov, vypytujúc sa i na Miša. Veľmi ho nechválili. Práve zvonili na poludnie, keď vošiel k Cemanovi, bývajúcemu v starodávnom orýpanom kamennom dome s veľkým, širokým brániskom, za ktorým bol dvor natrepaný drevom a kadejakým gazdovským riadom. Pred stajňou stálo hranaté chlapisko nevľúdnej tváre a vrieskalo, čo mu pľúca stačili. Ľahostajne ho poslúchalo dievčatisko okrúhleho chrbta, majúc skoro biele vlasy v hrubom vrkoči ovinuté okolo hlavy. O dvere stajne opretý stál Mišo a díval sa spurne na gazdu. Matúš sa pomaly priblížil k tej spoločnosti a pozdravil ju. Miša trochu myklo, ale nedal ináč znak, že Zelenca poznal.— Čože, gazda, robíte poriadok, poriadok? — zasmial sa Matúš veľmi vľúdne.— No, a či poriadok, — zareval Ceman, drgnúc na pozdrav trochu hlavou. — Veď mi tento holomok ide dobytok pobiť. Nikdy som neslýchal o takom surovcovi. Už je tu štyri mesiace, sprvu sa ešte zdalo, ale teraz je zo dňa na deň horšie. Ja ťa vyhodím z domu, — vrieskal a triasol Mišovi zaťatými päsťami pred očami, — nebudem tu ani hodinu trpieť takého lotra. Hneď sa mi pakuj do čerta!— Ja sa vaším koňom nedám zabiť. Veď sú to akési divé beštie: kopú, hryzú, čerti sú v nich, — ozval sa Mišo srdito.— Keď poriadne s nimi zachádzaš, také sú ako baránky. Ty zbojník akýsi!Mišo zareval na gazdu a zaťal zuby: — Nenadávajte mi! Vy ste zbojník, nie ja.— Nože, gazda, pozhovejte trochu s touto vašou robotou, však vám neujde, kým sa vás čosi opýtam, — ozval sa Matúš veľmi priateľsky.Ceman odpľul a obrátil sa k Matúšovi.— Tak, čo by ste radi?— Potrebujem niekoľko metrákov žita. Možno i jačmeňa by som vzal, ak by sa mi zvidel. Potrebujem ho na siatie, lebo sa mi moje zrodilo. Nemohli by ste mi pomôcť?— Pomôcť, pomôcť vám pomôžem, za hotové pravda, — odvrkol Ceman, opovržlivo obzrúc Matúša.— Za hotové? — smial sa tento. — To tu aj bez peňazí predávate? To je tu akýsi dobrý kraj.— A odkiaľ ste?— Z Oravy. Tu hľa, tento váš paholok, ktorý sa mi priznať nechce, je z mojej dediny. Však, Miško? — i podával mu ruku, trasúc ju srdečne.Mišo neprijal Matúšovu ruku, len mykol hnevne hlavou a odvrátil sa zanovito mrmlúc medzi zaťatými zubami: — Ak ste po mňa prišli, ja domov nejdem. To môj otec odo mňa neočuje, aby som sa mu prosil a sa pred ním ponižoval. Nemám začo, nech sa tam sám pasie na svojej paši.Matúš si pomyslel: „Počkaj, však ti ja pustím blchu do kožucha.“ Vedel, že by so vzdorovitým chlapčiskom nič nevykonal, keby ho prosil i nahováral, aby šiel domov; ten by len just za to nešiel. I srkol si a hovoril dokonca s úlisnou láskavosťou: — A ver, synku, na tej paši by sa teraz hockto vďačne popásol. To ti je obrobené ako záhrada, a je tam i druhá tráva už po pás. Teraz sa Jano perie o ňu. Dal by neviem čo, keby tú lúku dostal. Ale, ak si ty myslíš, že som ja pre teba prišiel, to sa mýliš. A či som ja vedel, že si tu krky lámeš? Čert ma po tebe; ty si veru nie hoden, aby som sa o teba obzrel. Dobre sa maj. Ale, zdá sa, že nebárs. No, tak poďte, gazda, ukážte mi to zrno, uvidím, či urobíme obchod, či nie.Matúš odchádzajúc ešte mrkol jedným okom na Miša; zazrel, ako sa mu tvár natiahla a ústa roztvorili.Odišiel s Cemanom do humna, kde bolo pozvážané obilie. Vymlátené ešte nebolo a tak len z klasov vymädlili zrno a pozerali ho.Matúšovi sa zrno zapáčilo a zjednal po päť metrov žita a jačmeňa.— Treba mi ho na siatie. Už som mal aj iný raz zrno zo Spiša a vždy sa mi vydarilo.Ceman zapýtal privysokú cenu. Matúš mu ponúkol, čo mienil dať, a na koľko skutočne hodnotil tovar. Ceman sa škriepil, bohoval. Matúš usmievavo stál na svojom. Napokon Ceman prijal Matúšom ponúknutú cenu, a to celkom vďačne. Usmial sa, keď mu Matúš dával závdávok na dlaň:— Vy ste akýsi tvrdý chlap, — riekol Matúšovi, ktorý zazrel, že Mišo bol svedkom ich počínania. — No, veď tak, — pomyslel si.Ceman volal Matúša na obed, ale ten nechcel ísť. Musí sa vraj ponáhľať k vlaku do Novej Vsi. Má čosi merindy so sebou a cestou si z nej uhryzne.Ťapli si a Matúš pomaly odchádzal, obzerajúc sa za Mišom. Videl, že sa šmotle okolo plota záhrady.„Aha,“ pomyslel si, „ten ma bude niekde striezť.“Netrvalo to ani týždeň a Mišo žalostne obanoval, čo bol urobil doma a že utiekol. Bál sa, že ho rozhnevaný otec vydedí a že ho viac neprijme do domu. Ale sa jednako utvrdzoval, že by sa zmárnil alebo odišiel skorej svetom, ako by sa mal pred ním ponižovať. Časom sa však stával stále netrpezlivejším a začal od žiaľu piť, a tak sa i jeho práca stávala taká, že sa gazda s ním stále vadil.Keď zazrel Zelenca, bol si istý, že prišiel poň. Ale, hoci mu srdce od radosti poskočilo, predsa ho hnevalo, že sa gazda s ním práve vadí, a tak sa zase zaťal, že nepôjde a nepôjde domov, čo ho bude Matúš ako vábiť. Myslel si: „Hľa, už posielajú po mňa, však oni načisto zmäknú.“ Lenže chyba bola, že sa sváko Zelenec celkom neobzrel oň. Myslel si, že kúpu obilia len predstiera, aby zakryl vlastnú príčinu príchodu.— Ale, čo by toho diabli uchytili, ten sa ani neobzrie o mňa! — zažralo mu dušu a ukrutne ho ťahalo, aby sa aspoň pozhováral s ním. Nepôjde domov — to už nie — ale čo ako, musí vedieť, ako sa doma majú, čo robia, otec i mater, i tá huncútska Žofa. Dopočul, že Matúš ide zase do Novej Vsi a utekal záhumním na koniec dediny, kde ho v hájiku vyčká.Zelenec si tíško vykračoval, presvedčený, že Mišo vykukne spoza dajakého stromu; ale bol už na konci malého lesíka a Miša nebolo. I zastal a sadol si pod starú jedľu a vytiahol z kapsy chlieb a hodný kus údenej klobásy a jedol. Rozmýšľal, čo teraz? Či by to chlapčisko bolo ozaj také zaťaté, že by neprišlo? A ak je také zdurené, či je hodno sa oň starať? Veď by to bol hotový nečlovek. Myslel si: „Parom ma po ňom, skutočne nehodno sa oň obzrieť.“ Vtom zašuchotalo za jeho chrbtom a keď sa obzrel, videl, že sa to prikráda Mišo.— Aha, tak ty si to, Miško! No, sadni si a zahryzni si so mnou, — ponúkol ho klobásou a chlebom.— A čo ma tam po jedení, ja vám nebudem jesť, — odvrával Mišo, hoci si mal jazyk zhltnúť, tak mu išla chuť na tú „našskú“ klobásu. — Povedzte mi radšej, čo nového doma.— Sadni si a jedz. Nebudeš sa na lačno na mňa dívať, však tak ani ja nemôžem jesť, keď vidím, ako ti hlad vreští z očí.Stiahol ho vedľa seba a Mišo si tiež musel poriadne odkrojiť z chleba a klobásy.— Sváčik, povedzte mi pravdu, však vás to otec po mňa poslal?— Ani tvoj otec, ani nikto nevie, že som tu; ja sám som prišiel zo svojej vôle, lebo mi už bolo ľúto tvojich rodičov, voči ktorým si sa tak mrzko zachoval.— Ja, a mrzko! Veď keď ma otec tak chce podeliť, že všetko dá Janovi a mne nič! Ešte i tá Žofa ma nechala pre to pole. Taký som ako nejaký popolvár! — Skočili mu slzy do očí.Matúš si odhryzol poriadny kus klobásy a chleba a ťažko prežierajúc, hovoril ďalej:— Ty si, synku, hlúpy, nerozvážny chlapec, a Žofa ťa štvala. To je jedna naničhodná osoba, s tou si ty daj pokoj, to nie je pre teba súca žena, s tou by si sa stále len ruval. Tvoji rodičia ti dobre chcú, tvoj otec je múdry človek a ty si hlúpy. Ako si odišiel, dal otec kus pašienky vyčistiť. To pole je viac hodné ako pľacovka: tam je zem ani maslo. I ten kus, čo je už vyriadený, je viac hoden ako tá pľacovka, hoc je ho menej. Ono ho stálo groší a roboty, ale keď si po troche celé za dva-tri roky vyriadiš, nebude gazdu nad teba v dedine. To ti hovorím ja, Matúš Zelenec, ktorý nezvyknem tárať do sveta, — i srkol si kútikmi úst.Mišovi len tak srdce poskakovalo od radosti, ale nechcejúc ukázať svoje uspokojenie odvrával: — To len tak hovoríte, aby ste ma domov vylákali. Však by ma otec zasa vyhnal.— Povedz mi, prečo by som ťa mal domov poďkať, len preto, aby ťa otec znova vyhnal? Či ja zvyknem robiť také nerozvážne veci?— No, pánbohchráň, ja to nehovorím, ale čože mám už teraz urobiť?— Tak šiel by si so mnou domov?— Veď šiel, šiel; ale ma jednako nemal otec tak vyhnať z domu, a čo ak je to s tou pľacovkou nie v poriadku.— A teba srdce nebolí, že si toho starého dobrého človeka tak o múr trepal? Povedzže, ty nečlovek, čo sa ten s tebou natrápil, čo sa nadrhol, aby vám taký majetok spravil, koľko dobroty si od neho užil, há? A čím si sa mu zavďačil, čím, povedzže?Mišo chvíľu mlčal: poschádzalo mu na um, aký bol otec vždy k nemu dobrý, i začal si oči päsťami drieť a fňukať.— Nedbám, pôjdem, nech urobí so mnou, čo chce.— No, vidíš, tak sa mi pozdávaš. Na to si vypijeme; — i vybral z kapsy fľašu vína i poriadne si z nej potiahli.Vrátili sa k Cemanovi, kde si Mišo zozbieral svoje veci. Ceman začal robiť ťažkosti, že Miša nevypustí. A ak chce odísť, tak nech ide, ale on ho nevyplatí.Matúš sa zasmial.— Majteže rozum. Ak vy tohto chasníka teraz nasilu budete zdržiavať v službe, narobí vám toľko škody, že to budete do smrti spomínať. Vyplaťte ho ako statočný človek, bez súdov, lebo pri súde prehráte.Mišo povedal Matúšovi, že on ani nič nebude žiadať od Cemana, len aby ho vypustil. Matúš nebol z tých, ktorý by bol na taký obchod pristal, a tak veru Ceman vyplatil rúče i Mišovu mzdu. A takto sa celkom priateľsky rozišli.V noci prišli domov, do Zelencov.Bohvie, ako sa u Kurtíkov dozvedeli, že Mišo je u Matúša, ale už včasráno pribehla Kurtíčka, či je to pravda? Zvítala sa radostne so synom a utekala naspäť, ale už cestou sa stretla s obidvoma materami, ktoré jedna za druhou sa belhali k Mišovi. Tieto ešte tam mleli jazykmi, keď prišiel i netrpezlivý Kurtík. Ten pravda hľadal Matúša a našiel ho už v maštali pri statku.Pavo chcel najprv kadejako zahovárať svoj príchod, že mu je krava chorá, ale Matúš mu nesadol na lep, ale hneď skočil do prostriedka.— Tak, Pavo, doviedol som ti toho chlapca.— Ty, Matúš, už čo ako, ale si ty len jednako dobrý človek. Len ako sa ti odslúžim, — mrmľal Pavo hanblivo pod nosom.— Také daromné reči! Videl som, čo ste všetci za mamľasi, že si neviete rady dať, i zabehol som po toho čeľadína. Ty, Pavo, ale teraz rozumne s ním. Popusť mu, hoc aj nie celkom. Uvidíš, keď mu necháš po vôli, urobí zasa on všetko, čo ty chceš.— Veď uvidím, veď uvidím. Ale, čo ako by ma mrzelo, keby nepristal na tej deľbe.— Pristane, len múdro s ním. A tú Žofu odprac od neho, radšej nech si ju vezme Jano, ak by už muselo byť. Ale je to nanič dievčatisko, nemá srdce.— Čert sa v tých ženských vyzná. Sama Miša nechala a lipla na Janovi a teraz zasa začína prekrúcať pre tú pašu. Tej, tak sa zdá, nezáleží na chlapovi, ale na podieli.Matúš zavolal Miša z drevárne k otcovi. Vyšiel zahanbene, lámuc triesočku.— No, keď si len tu, Miško, však to nejako urobíme, — privítal ho otec, podávajúc mu ruku.Mišo ju potriasol a pozrel mu zahanbene do očí a hneď zasa na zem.— Ukrutočne ma mrzí, že som vám ublížil. Ale človek je niekedy horší ako besný pes.Mišovi sa lúka veľmi pozdávala. Keď mal stihu, kolčoval pasienok a ono bolo vidieť, že sa to čistí, čistí. Miestami sotva bolo kriačia a skaly sa chytro odpratúvali.A teraz zasa začala Žofa Jana pokúšať, aby si pýtal väčší kus z pašienku. Jano na jej mnohé dohováranie začal pred materami vše popod nos hundrať, že čo ako, ale by mu mal otec len viac dať z tej lúky. (Teraz už hovoril o „lúke“.)A babky zasa začali svoju prácu, nevynímajúc ani Záňku, ktorá Mišovi sľubovala osminu, ak zostane doma.Mišo to chytro pobadal, čo sa proti nemu kuje. Raz, idúc s otcom z poľa s kosami na pleciach, sa ho pýtal:— Čo urobíte s tou lúkou, otec, zostane to, ako ste rozdelili, či urobíte iný poriadok?Žofa len akosi veľmi sedela Kurtíkovi v srdci. Bol by jej vďačne aspoň čiastočne urobil po vôli, ale sa zase okúňal pred Mišom.— Nuž, pováž sám, ako by si si to žiadal? — pýtal sa ho mrzuto, lebo bol i ustatý, i mrzela ho skalka v baganči, pre ktorú sa mu zle kráčalo.— Ja pristanem, ako ste rozsúdili. Nech ho tam parom uchytí. Je to robotisko, ale sa hádam vyplatí.— No, veď uvidím, uvidím, — odpovedal vyhýbavo otec.Mišo neriekol viac ani slovo, len zaškrípal zubami, že to otec dobre počul.— Vám sa akosi ťažko ide, pobehnem chytrejšie, treba kone uriadiť.— No, veď to Jano urobí, — zavolal Kurtík za synom, ktorý už zaberal dlhými krokmi napred.Mišo sa robil, že ho nedočul i neohlásil sa. Bál sa, že sa zasa povadí s otcom, a radšej ušiel. Na záhumní zazrel v Maštiakovej záhrade Žofu. Bolo sparno, mala na sebe len košeľu a spodnú sukňu a vyžínala trávu na dojenie. Mišo zazrel na ňu: — Hrom páral do nej, ale je to kus ženy: — čo tá má za nohy, prsiská a boky!— Miško, neutekaj tak, nie! — Žofa sa vystrela a košeľa sa jej napäla na pevných prsiach; okále sa jej radostne zasvietili a ústa milo usmiali: — Kdeže ste kosili?Mišo popošiel k riedkemu plotu. Užieralo mu srdce, že sa musel Žofy zriecť pre jej úskočnosť, túžil za ňou a zasa i hnev, i vzdor búril v ňom, že tak štve proti nemu, keď mu už i tak toľko žiaľu narobila, že ho tak mrzko opustila.— Ty, Žofa, mne sa zdá, že by si ty zasa radšej za mňa šla, ako za Jana. Vábi ťa tá lúka, čo?Žofa falošne flochla naň. — Veru verím: Ale, čo tam po lúke, Miško, ja už len raz teba mám rada. Ako nám len dobre bolo, kým si ma mal rád, čo sa ja len naplačem za tebou!V Mišovi zovrelo.— Ty cundra, ty rašma jedna! Teraz vidíš, čo z toho pašienku bude a závisť ťa žerie. Nie za mnou ti piští duša, ale za tým poľom. Však je Jano ešte onakvejší chlap, ako som ja, môžeš sa ho nabažiť. Ale to ti hovorím, ak pobadám, že ešte huckáš proti mne pre to prekliate pole, alebo ťa zmlátim na žobráčku, alebo načisto zahluším. Nedbám, odsedím zato tých niekoľko rokov, ale urobím s tebou poriadok. Aby si to vedela! Nech ťa všetci čerti vezmú!Bolo počuť Kutríkove kroky a Mišo odbehol.Večer sedel Matúš na lavici pred domom, fajčiac ostatné puky zo zapekačky. Vystieral údy a zíval, že už pôjde spať, keď pri svetle zachádzajúceho mesiaca pobadal cez plot ešte prichádzajúcu postavu. Pozrel: — Veď je to Pavo, čože ten chlap ešte máta? — I zašiel mu oproti.— Ako dobre, že som ťa ešte dochytil. Nebol by som celú noc spal, keby som sa nebol mohol s tebou dohovoriť.Zašli do záhrady a sadli si na vysoký prah humna, kde ich nikto nečul.Pavo vyrozprával, čo Mišo teraz chce od neho a ako hrozil Žofe, že ju zabije.— Nikdy som neslýchal o takej ženskej, ako je tá Žofa. Veď sa tá zošalie za tou zemou. Čert vie, čo by tá bola vstave urobiť pre ňu.Pavo vzdychol: — Veď s dobrými dobre, nech si chráni svoje a nech sa hľadí i zmáhať, ale čo je moje, to je moje. Čo teraz, poraď, Matúš?Zelenec zdvihol klas zo zeme a medzi rečou vyberal z neho zrná a prehryzoval ich.— Nám roľníkom je grunt všetko. To je náš úrad, naše remeslo, naša kancelária, náš obchod: na ňom a zaň žijeme a mrieme. Úradník môže postúpiť, obchodník môže lepšie obchody robiť, môže špekulovať, my máme len tú zem a nič iné. Nie div, že tak bažíme za ňou a každú brázdičku bránime zubami-nechtami, bez ohľadu na groše. Nediv sa Žofe.— Dobre, dobre, ale nemala by preháňať.— Pavo, tu ti mnoho neostane, ako byť podľa možnosti spravodlivý. Keď si si už raz tej kaše navaril s tou lúkou, tak to skoncuj. Vyčisťte pašienok všetci spoločne a rozdeľ potom celý grunt, ktorý teraz chceš rozdeliť, statočne. Ale tú lúku už teraz Mišovi neber; nahraď škodu Janovi inými zemami, aby nebol ukrátený. Mišo sa už teraz do tej lúky zažral, nedráždi ho. A Jana ožeň s tou Žofou čím skorej, aby už bol raz pokoj a aby nemohla samopašiť. Keď ju Jano bude mať vo svojej moci, dá si s ňou rady.Pavo urobil, ako sa dohodol s Matúšom. O tri roky neskoršie už bol medzi bratmi a rodičmi svätý pokoj, keď aj neboli všetci celkom spokojní, ako ľudia nikdy nebudú, ale preto sa znášali a navzájom si vďačne pomáhali.Mišo si napokon vzal Maru. Neobanoval to. Mara robila iste vždy len to, čo sama chcela, ale vadiť sa s ňou nemohol, lebo mu vždy na všetko prisvedčila. Čo si počneš s takou osobou? I keď jej nadával, prisvedčila mu, že veru má pravdu, že je ona už raz taká a on — Mišo — aký je len múdry. I smial sa i jedoval sa, ale vadiť sa nemohol.Pritom mala tú vlastnosť, že ukrutne rada mala prácu na poli a v záhrade. Bolo ju ťažko dostať domov, keď sa pustila či hrabať, či kopať. Hriadky v záhrade parádila a hladila ich: — Vy moje hriadočky, aké ste mi len pekné. Treba vám vodičky, hnojčeka? Treba vás vyplieť! Vy moje chúďatká! — i plela a riadila ich do neskorého večera.	Nadasi-Jege_Delba.html.txt
1„Hanka, Hana!“ volala z dvier stará Korduľa. „Nože sa ponáhľaj! Ešte ani izbu nemáme zametenú, ani sneh si neodmietla. Čo tam, dievčička, robíš? Nájde nás i poludnie a roboty nič.“„Už idem, tetuška; teliatko sa mi zakosílilo, neviem si s ním rady. Poďte pomôcť!“Korduľa zakrútila si ruky do zástery, prihrbila sa a išla do maštale. O chvíľu obe, nesúc džber vody, vracali sa do chalupy. Pri ohni varili sa už raňajky. V izbe voňalo zelinami. V malých hrnčekoch vrelo a z každého zaváňalo ináč. Hanka oprela v pitvore džber o stenu a vošla do izby. Ruky mala celé premrazené a hriala si ich na sporáku. Stará sadla si na lavicu a zadívala sa do kúta, kde na klinci visela lampička, slabo osvetľujúca izbu. Zdalo sa, že o dačom premýšľa, potom vstala a povedala Hanke:„Dievčička, ja pôjdem do Starej Dediny[1]a ty daj pozor doma. Keď prídu od Zvarov, tak vidíš tento hrnček. Preceď, zlej do fľašky a povedz, aby to Zvarová pila v mlieku na ráno a večer. A ak prídu z Radôstky od Šimáčkov, daj im túto masť. Oni už budú vedieť, čo s tým počať. Len potom daj pozor na všetko, ja prídem popoludní.“„Čo tam budete, tetuška?“„No, všetko chceš vedieť, čo ťa do toho! Vieš, že sa veru starému človeku ta nechce. Ale mus je veľký pán. Zo vzduchu nevyžiješ a zarobiť je dobre.“„No, veď je dobre, ale keď je tu potom tak smutno,“ povedalo dievča…„Mátať ťa nebude, neboj sa. A ak sa bojíš, zamkni sa a daj pozor, kto príde. Veď sa ja poponáhľam.“Dievča sa uspokojilo, prikývlo hlavou a prikladalo do sporáka. Po raňajkách Korduľa odišla do komory, zobrala tam, čo jej bolo treba, odobrala sa a dievča zostalo samotné.Hej, pekné sú to kraje, tie kraje môjho rodiska! Ani im neviem z lásky v duši miesta dať. Tak mi je ako sviatok, keď si pomyslím na ne. Hľa, tam tá Poľana! Ponad Radôstku, ako sa prevaľuje reťaz hôr pri Krasotíne na Vadičov, pri samej hore bývala stará Korduľa. Dolu, niže domca, pár roličiek, pasienok a hore vyššie tajomná hora so spevavým vtáctvom, s tichým okolím a s ďalekým výhľadom z jednej strany k Zborovu, k Novej Bystrici a z druhej až po Lutiše. Po Poľanách vidíš roztratené domce, dovôkol osenie, lúky a v doline potok, kde-tu domy, stromovie a malé rovinky, obsiate zbožím alebo nechané na lúku. Ale ako je tu príjemne v lete, tak ťažko je tu v zime. Prídu mrazy, metelice, chujavy, záveje. Zavejú chodníky, cesty a niet prístupu k osamelej chalupe odnikiaľ. Tupo, pusto tu, až človeku teskno v duši.Korduľa už dávne roky bývala tam v horách. Ľudia už ani nemysleli na to, kedy prišla ta. Nedbali ani o to; málo sa schádzala so svetom, málo sa starali o ňu. Išiel o nej chýr, že je veštica, že je v spojení so zlým. Kto mohol, obišiel ju. Samotárska povaha stareny odpudzovala ľudí a jej prísny, tvrdý hlas znel tak pánovite. Ale zato povesť Kordule ako veštice a pomáhačky bola veľká. Vedela ona lieky proti všetkému; proti suchej nemoci, hostcu, ostudám, vredom, výsypom, kašľu, boleniu v prsiach, polámaninám. A pomáhala i statku. Ľudia sa jej báli. Sprvu síce, keď prišla bývať na radôstskú Poľanu, počali sa jej i vysmievať, keď ju videli behať po horách a poľanách za zelinami, machmi a nazvali ju preto i „kozou“, tak šikovne sa škriabala po skalách za koreňmi; ale smiechy skoro prestali. Od tých čias, ako nebohého richtárov syn, mladý Zubaj, okrivel, nikto sa jej už neposmieva, radšej jej vyhne. Raz sa stalo, že na Kýčere, idúc s batôžkom hore ňou domov, stretla sa s mladým šuhajom, richtárovým synom. Rozpustenec pozrel jej do očí, zastal a pýtal sa jej:„Hej, Koza, odkiaľ idete?“Korduľa postála, zložila batoh na zem a pýtala sa: „A ty, naničhodné chlapčisko, čo štúraš do ľudí, čo majú s tebou pokoj?“„Veď ja nič, tetuška,“ hovoril šuhaj, „ale vás vídam po skalách sa trepať a to vám tak šikovne ide, že to ani koza nevie. Nuž mi to nejako z úst vyšlo.“„Ak ťa otec neučil ľuďom dať statočnosť, tak ťa svet naučí, ty darebák. Dočkaj, obanuješ ty to, kedy si starú Korduľu pohanil…“ a zdvihla proti nemu dve suché ruky, že šuhaja strach pojal. Potom sa svet čudoval, čo sa to s mladým šuhajom robí. Asi o mesiac počalo mu koleno puchnúť, skrivilo mu nohu, a až dodnes chodí o barle.A čím diaľ, tým viac šíril sa chýr o Kordule a svet sa jej bál, aby mu neuškodila. Akási tajomná sila premáhala ľudí, keď s ňou prišli do reči, a obava ich naplňovala, aby im neuškodila, nedoniesla nešťastie na ich rodiny a majetky. Vyhýbali sa jej, keď ju nepotrebovali, hľadali a platili jej, keď im bola treba. A tých, čo ju potrebovali, bolo vždy viac a viac. Zďaleka chodil svet k nej. Horské chodníky z Terchovej, Lysice, Belej, Vadičova, Poviny, Lieskovca, Lodna schádzali sa do jej chalúpky.„Kam, dobrí ľudia, idete?“ pýtal sa svet, vidiaci spoza hôr chodiť k nej ľudí.„Ale otec nám ochorel, bolí ho v prsiach, nuž hľadáme Korduľu, aby mu pomohla!“A druhý, tretí vyhľadal ju pre iné. Tomu kravička ochorela, tam tomu v noci z paše stratil sa kôň, deva chcela zas milého privolať, a Korduľa na všetko vedela odpomôcť. I voľky-nevoľky počali k nej prichádzať ľudia i zblízka a jeden ju žehnal, druhého strach prechádzal pred ňou, ale každý k nej išiel, keď bola potreba a núdza. A nemohol sa nikto požalovať, že by nesvedomite zachádzala s chorým. Keby nie jej ostrého hlasu, prísnych očí, zhrbenej postavy a zvraštenej tváre, na ktorú úsmev nevysadol, ľudia by ju boli mali i radi; ale ona, akoby sa sama vyhýbala dôvernejším stykom, nenadpriadala reči a utekala do svojej samoty. Hanka odbavila si prácu, precedila zelinky a sadla si ku kolovrátku. Deň bol pekný, čistý. Ani obláčika nebolo na oblohe. Iba štipľavý, ostrý vetrík previeval od severu a sneh sa svietil, akoby ho nesčiselnými iskrivými hviezdami posýpal. Zamkla dvere a priadla. Čierny kocúr sadol jej k nohám a priadol tiež. Čas sa míňal; dievča znovu založilo oheň a chytalo sa variť obed. Kocúr vyskočil na prípecok a v teple spokojne žmurkal očami. Hanka práve strojila sa do komory, keď ktosi zabúchal na vráta. Pozrie oblokom von. Predo dvermi stál muž so ženou. Volali, aby otvorila.„Kto ste, čo chcete?“ pýtala sa nesmelo.„Vpusťte nás, ideme z Vadičova a hľadáme starú Korduľku. Matka nám prechorela.“Dievča otvorilo dvere. Do izby vošli dve osoby, ukrútené až po samé uši. Šaty mali srieňom zájdené. Prišli a rozprávali, že pochodili všetkých „dochtorov“ od Varína až po Kysucké Nové Mesto a pomoci nikde. Matku trápi záduch, nedá jej dýchať a lomí ju v nohách. I sadli si, čakajúc na starenu. Hanka ponúkla ich chlebom, sadla si k nim a vypytovala sa ich na všetko možné. Tetka jej mnoho ráz rozprávala o Vadičove. Ona pochodila odtiaľ, i matka Hankina tam leží pochovaná, i rodiny má tam dosť. Ale málokoho zná; veď nechodí nikam, iba ak do kostola na Starú Bystricu, i to nie ako by si žiadala; musí bývať zväčša doma, lebo tetka obyčajne v nedeľu odchádza a vracia sa iba neskorým večerom domov.Ešte ani nezmrklo, keď Korduľka vrátila sa domov. Vypočula pokojne, čo jej o chorobe vyrozprávali, vyspýtala sa na príznaky a potom dala im zelín i masti.„Tento odvar jej dojte na lačné srdce. Potom ju dobre zakrúťte, natrite na handru tejto masti, dajte jej k nohám vrecúško s teplým popolom, aby sa jej zahriali a musí sa potiť až cícerkom potečie z nej pot. A ak bude treba, pošlite dakoho, prídem ju pozrieť.“Už sa mrkalo, keď sa návštevníci brali domov. Korduľka zahľadela sa von a povedala:„Dobrí ľudia, nebude vám už neskoro? Stmie sa čochvíľa a cez hory je teraz ťažko ísť. Ak chcete, zostaňte do rána tu.“„Ale my už len pôjdeme v mene božom. Bohvie čo nás doma čaká. Zdraví tu zostávajte.“Zatým sa začalo už zotmievať. Na oblohe povyskakovali hviezdy a jagali sa ako drahokamy; na západe červeneli sa v dlhom pásme zore, hora sa černela a biely pokrov snehu ako široká, nedohľadná plachta, spočíval na zemi. V dolinách rástla tma, iba kde-tu mihlo sa svetielko. To ľudia zapaľovali svetlá.Stará sa povypytovala dievčaťa na všetko, čo sa v dome prihodilo. Potom išla i s Hankou odbaviť statok. V sporáku veselo blčal oheň, keď sa vrátili. Hanka doniesla na stôl váru, aby povečerali. Nestačila však zložiť zo steny lampičku. Vonku bolo počuť rýchly rozhovor, potom búchanie na dvere. Otvorili. Dnu vošli dvaja chlapi a niesli na čečine mladého muža bledého ako smrť, málo živého. Korduľka vzala lampičku, prizrela sa mu do očí a zvolala:„Veď je to mladý Fojtík! Čo sa mu stalo?“[1]Starou Dedinou volajú v okolí obec Starú Bystricu.	Bielek_Rozpravka-z-Polany.txt
ÚvodTam, kde more s južnej strany bije vždy na poplach, stojí vysoký, holý Špičiak. Prenikol mračná a štrbavým hrebeňom rozčesáva bielu vlnu hmiel, ktorá postupuje v odpoludňajších hodinách od mora ku pevnine ako plynový útok.V kotline jagajú sa okná Pavlovky, potokom dolu sa rozbehla Varvarovka, bokom k nej sa pritúlila maličká osada na výspe, Odrezok, a za vrchami, tam, kde dubové háje a tabakové polia bránia sa závanu slaných morských vetrov, v slnku a bázni božej nažíva arménska dedina Sukko. Ztadiaľ, zo zelených, hlbokých vĺn vychádza slnce, a s večerom sošmykne sa v tú stranu, kde vo vinohradoch Su-Psechu spia omámení psi a ukonaní Gréci. A keď sa dotkne miest, ktoré dávajú tušiť hranice mora a oblohy na obzore, vystieľa zlatú cestu po vode priamo k Anape, kde na bazare arménski šustri zatvárajú svoje búdky so sandálami, v kúpeľných záhradách zaznievajú prvé zvuky hudby a úradníci v sovietskych budovách zamykajú svoje zaprášené regále.A tento chotár piatich dedín, od Su-Psecha k Sukko, je spravovaný su-psech-varvarovským sovietom. Sedia v ňom: Rusi, Ukrajinci, Slováci a Česi, Gréci a Arménci. Bradatí, zarastení, bodrí, čierni od slnca a mastného potu. Sedliacky soviet bez dlhých rečí, s ťažkými rukami, ktoré v tomto úseku založily sochor a vyvracajú starý, vykotlaný strom.Valia sa vlny času.Valia sa vlny historie.Dávno už odznely výstrely ruských vojsk, ktoré v minulom storočí v mene cára pohnojily tieto zeme krvou Čerkesov, Čečencov a Kurdov, aby želiari a bíreši zo švarcen bergských, lichtenšteinských a pálffyovských majerov mohli tu zapiť svoj biely chlieb červeným vínom.Valia sa vlny času.Valia sa vlny historie.A tam, kde Špičiak vysokým brehom o zlomkrky vrhá sa do zelenkavých vĺn mora, dnes hrdza žerie rozbitý čln, na ktorom rudí partyzáni darmo chceli uniknúť v tom veľkom roku tohto storočia zpod paľby bielych.Je dobojovaný boj. Je hotovou historiou.Dnes z buchotu kladív a škripotu radlíc sa stvára nový prúd času, ten zuní prácou, vonia chlebom a napuchá silou.	Jilemnicky_Zuniaci-krok-1.txt
ÚvodomOtázky menšín zaoberajú mysli našej verejnosti. Im je venovaná prvá časť tohto spisu ako pokračovanie môjho r. 1936 vyšlého spisu O jazykovom zákone a o menšinách.V II. časti zaoberám sa s otázkou samosprávy vôbec a samosprávou Slovenska zvlášť, ako s otázkou na Slovensku tento čas aktuálnou.Moje v tejto veci zaujaté stanovisko je troška odchylné od u nás rozšírených náhľadoch o samospráve.Nášmu londýnskemu vyslanectvu ďakujem za opatrenie dát o škótskom štátnom sekretariáte.V Bratislave dňa 10. mája 1938.Dr. Emil Stodola.	Stodola_O-mensinach-a-o-samosprave.html.txt
1. Pozor na kolesá, čo i nie sú zadné„Drotári, drotári, jako dzivé husipo tom šírom svece potúkac sa musí…“Dňa 20. decembra 1913 vybrali sme sa z Punta Arenas na dvoch vozíkoch, na takzvaných sulky.[1]Vyzerá to skôr hračka, než vozidlo. Sedadlo pre dve osoby, potiahnuté kožou — i to iba náhodou a dodatočne: z fabriky vyšlo holé a tvrdé — s operadlom, aby si sa mal kde trochu oprieť, tiež potiahnutým. Pod sedadlo padnú kolesá, vysoké, temer ako mlynské. Ojcia na vidličku, aby sa poriadne priviazali o koníka z jednej i druhej strany: aby koník nemohol stvárať žarty, ak je trochu menej cvičený. Lebo ak by mu čo takého zišlo na um a zastrečkoval napríklad, odvliekol by celú tú spravu ako nič.Nebudí veľkej dôvery takéto vozidlo, to je pravda, menovite čo do solídnosti. No na neveľké vzdialenosti zbaví zvlášte pre výšku kolies na patagónskych blatnatých, neraz i močaristých cestách. Ťažší povoz ľahko zaviazne a nedá sa vytiahnuť zo závozu. No, majúc my pred sebou trochu dlhšiu cestu, ja, vyznám úprimne, zahľadel som sa trochu nedôverčive na tento premávkový prostriedok. Mal som pochybnosti, či vydrží. Čo očakávať od takejto spravy, tak krehkej totiž? Nás je dvoje v jednom, v druhom až hen troje, hoci tretí je chlapec a má spredku sedadielko pri nohách. Je i batožiny čosi, len nevyhnutnej síce, bez čoho sa obísť nemôžeš, ale sa predsa len nazbiera. Tu kožené torby a kapsy, ktoré v páde potreby môžu sa naložiť na koňa a na sedlo. Neostalo nikde miestka prázdneho, keď sme vysadli, každú špáru sme zapchali: tu kepeňom, pokryvnáčom, ručníkom, ručnou kapsičkou, košíkom a čo ja viem. Mnoho toho treba niesť: vraj, kto nosí, neprosí.Do každej tej taligy o dvoch ohromných kolesách zapriahli sme po koni a rušaj v mene božom na Rio Seco (Suchý potok). Taliga posepkáva a kyvká sa podľa toho, ako koník beží. Kyvkanie napred a nazad, lebo sú iba jedny kolesá. Cestovateľ tiež urobí najlepšie, keď prikyvuje i hlavou i telom, akoby prisvedčujúc, že sa mu to veľmi páči, bárs sa mu i vidí, že taká vozba nenie práve najpohodlnejšia.Zunuje sa, a menovite keď trvá dlhšie.Nuž ale čo neurobíš, abys’ vyplnil túžbu, čo ťa trápi a poďká: že treba premeny, a to sa už vie, zábavy. Vieme, že život jednotvárny a bez vyrušenia sa prije: nemáš miesta, kým ho neprerušíš. A život v meste ľuďom-dedinčanom stane sa neznesiteľným. Prv alebo pozdejšie nadíde ich neodolateľná túžba za svojimi obyčajami: pokochať sa trochu v božej prírode, vidieť pred sebou nivy a role, lesy a dúbravy, kvietie a trávu, stromy a chrastie, statok a hydinu, ba i tie ošípané, a čo sú i nie najčistejšie. To je vrodené: užiť, keď už nie čo iného, aspoň voľného výhľadu, čo ti nezahradia domy a komíny.Cesta nás vedie krajom dosť zaujímavým. Kedysi tu boli nepreniknuteľné hory a bahniská. Bydlisko Indiánov a skrýša divých zverov. Teraz tu máme polia takmer holé, ako kde inde v okolí miest. Hory vyhoreli, vlastne ich vypálili a čosi iste i vyrúbali. Indiáni vymreli, alebo vyhynuli. Niečo sa ich, nebodaj, i vykynožilo: možno áno, možno nie, ak áno, tak neostane len ľutovať, že sa to stalo. Divé zvery sa vykynožili tiež, vyhynuli a i zutekali do bezpečnejších miest. Pozemky sa rozparcelovali; na kopcoch a v dolinkách sú dnes prívetivé intravilány, kde sa popásajú kravy, i kôz čosi, kde-tu i ovce. Na miestach vidíš ohradené záhony, vysadené zemiakmi a kapustou. Zeleň je miestami veľmi tuhá, miestami sa veru blyštia proti slncu i mláky, ba i väčšie-menšie jazierka. Okolie jednoduché, hoc nám zaujímavé a milé. Už darmo spomína zašlú krásu, ako obstarná krásavica darmo spomína zašlé vnady, ktorých už nieto.Keď sme prišli do Rio Seco, dedinky, kde sa nachodí veľkolepé priemyslové podujatie na konzervovanie mäsa v zmrznutom stave, zastavili sme sa trochu, že sa rozlúčime s priateľmi, i aby si kone odfúkli. Tu sme urobili, čo hádam bolo lepšie urobiť v samej Punta Arenas, a to hádam včera, alebo ešte lepšie zavčerom: začali sme trochu dôkladnejšie prezerať naše káročky. Zbadali sme, že ráf na jednom kolese šlabikuje, hrká totiž, počína odstávať: ako keď sa podošva odpára, keď je ešte temer celá, od čižmy, tiež nie veľmi obnosenej, ak pán Lačný zabudol posliniť každý klinček, čo vtĺkol do tých štíblí. Vec veľmi povážlivá. Odtrhol sa na tejto krátkej ceste, predo dvermi domu takrečeno, čo sa nestane ďalej, keď sa tá sprava trochu viac rozhegá na patagónskych cestách? Veď keď ráf odpadne, koleso sa rozsype, práve ako sa rozsype dieža, keď jej, bože uchovaj, popukajú obruče, práve keď gazdiná do nej kladie rozožiarené zvariaky, pri zváraní totiž. Čo by sme si počali v ceste s rozsypaným kolesom, kde veru kolára nenájdeš ľahko?Držali sme poradu, čo robiť: a voľky-nevoľky uznali, že múdrejší ustúpi. Viac je hodno vrátiť sa z kratšej cesty, ako hľadať hospodu pešky s batôžkom na chrbte. Taligu sme vyprázdnili a gazda sa vrátil do mesta, zastrájajúc sa kováčovi, že ho vyctí, ako nám to koče prezeral. Nebol by chcel chlípať z takej hubovej polievky, a ostal som radšej v Rio Seco s druhými, kým sa reparácia skončí.Nech sa nám to stane v staré dobré časy, neviem veru, či by nebol celú cestu povesil na klinec, držiac sa starej dobrej rady: „Z cesty sa nehodno vracať…“ No dnes sme iní. Striasli sme sa starých predsudkov a povier; sme čosi viac skeptickí a máme menej nárokov. Nemusí byť všetok zdar a prospech zabezpečený. A potom i šťastiu daj príležitosti, nech môže a má ako zakročiť, ak by sa mu zráčilo.Bolo okolo tretej popoludní, keď sa gazda vrátil. Do vozíkov, teraz už spoľahlivých a celých, pripriahli sme ešte po jednom koňovi. Naša zastávka v Rio Seco nebola len z priateľstva, ale vari viac kvôli tým koňom. Tu sme vzali i malého koňa, Petisa, a to osedlaného, ako sa patrí. Bol to pony — petiso znamená pony — živý, pekne urastený a vytrvalý.Vysadili sme naň Andriju. Ten sa naň štveral s veľkou nedôverou: táto robota sa mu nepáčila bohvieako. Len toť čo prišiel na tieto strany. Toto prvý raz, že ide skúsiť sveta, do poľa. Doma sa veru nenosil na koňoch, a tým menej na takýchto nedorastených; takých na Brači, ba ani po Dalmácii mnoho nevídať. Na mulovi by sa nebál, nech je už akýkoľvek. Veď je mul hoviadko obyčajne veľmi pokojné a rozvažité; často až pripokojné, že bys’ vyskočil z kože nad jeho pripokojnou chôdzou. Naveľa už len vysadol do toho čílskeho sedla, akoby bol sadal na mula. I uzdu mu držal, ako sa drží mula: voľne, nepriťahujúc veľmi.Petisovi sa to zapáčilo. Pohodil hlavou, keď sa jazdec obriadil; vyrazil besným cvalom, ani víchor. Zmizol za prvým kopcom odrazu a my sme stihli iba zazrieť, ako sa Andrija chytil sedla a druhou rukou hrivy, lebo tá sa mu zdala istejšia než uzda. A možno mal pravdu: uzda praskne, alebo sa odopne; hriva sa nevymkne ľahko z ruky.Vysadali sme i my čím skôr, že pôjdeme za ním. Čert nespí, pony ho môže povláčiť a dokaličiť. Keď sme vyšli na kopec, zas sme jazdca videli: uháňal po rovine, čo sa rozkladá na brehu mora sťa vo vetre, a skerujúc okolo kopca, čo mu bol naľavo, zase nám unikol. Naše kone nelenia, zaberajú hodne, sťaby i ony hľadeli pretiecť Petisa. No darmo, zaostávajú za ním.Nie div, že takto letiac, dosť skoro sme došli k hostincu v Chabunco. Pán hostinský nás už vyzeral. A koho nevidíme pred hostincom? Náš Andrija nás čaká, a to pekne v sedle. Nestalo sa mu ničoho, iba čo doletel ako na dostihoch. Na prvý raz bolo toho priveľa. Sám Petiso sa zastavil, ináč náš Andrija by ešte vždy utekal. Petiso je vyškolený koník; cestu do Chabunca robieval často: deti na ňom skoro každý deň jazdievali sem, po tento hostinec. Domáci sa zadivili, vidiac Andriju na ňom, miesto chlapca. Andrija vystál trochu strachu, ale obišiel dobre, že ho hriva udržala. Najmenej mohlo sa mu prihodiť, že by ho bol mohol koník zasiať niekde na ceste a on by bol musel dokuľhať pešky: najväčšia hanba pre jazdca na týchto stranách.Chabunco leží v údolí, v peknom zátiší od vetra. Dolu ním tečie potôčik, ktorý teraz, v lete, je viac jarok. No v odmäk je potok mohutný. V ňom sa nachodia ryby, väčšie od našich hláčov. Mohlo by sa nájsť i rakov, potok má veľmi pekné miesta, výmole a hlbočiny vo vŕbí, no preškoda, rakov v Patagónii vôbec niet. Prisťahovalcov toho druhu dosiaľ sa nenašlo.I tu hory boli vypálené a čosi i vyrúbané. Ale ešte jej dosť i ostalo. Tu menej duje než na druhých miestach, a tiež pre tú horu je Chabunco v lete hojne navštevované Puntarenčanmi, keď sa im zažiada stráviť nedeľu v prírode. Je tu hostinec a ešte jeden domec, okolo ktorého sú bujné pasienky. Táto zem bola by súca i pod hrady; darila by sa v nej kapusta a iné zeleniny.Stadiaľto neďaleko odráža sa bočná cesta na Mina Rica. Odkiaľ to meno, nevedieť; tu na okolí nebolo zlata ani baní. Všade sú len kampy: tým menom tu označujeme pašienky. Ostatne kampy sú bohatou baňou (mina rica — bohatá baňa) pre ich šťastného majiteľa. Má z nich osoh ako z dobrej bane, a nákladov nie veľa.Prišli sme onedlho k osamelému hostincu. Keď sme sa spustili nadol, cesta nás doviedla k brehu mora. I tu sú pašienky, ale i vŕšky pod horou: tiež pekné miesto v zátiší; volá sa San Francisco. Je tiež obľúbené výletné miesto pre tých, ktorí si chcú i zapoľovať na kačice a iné vodné vtáctvo.Cesta ide ďalej pahorkovitým krajom so smutnými pozostatkami hory. Je hora vyhorená, so smutnými kostrnkami, čo trčia ohorené a začmudené z hrčkavých pňov, dnes už bútľavých a odpoly zhnitých. Ako inde, i tu dali zhorieť bujnej hore, alebo ju hádam i schválne podpálili.Myslelo sa vtedy, že hory je primoc, a ono z roka na rok veľmi jej ubýva vypaľovaním a stínaním. Pašienky sa rozmnožujú, to je pravda, ale dreva na okur a ohrev ubýva. Ploty sa pália, popol sa predáva. A mesto potrebuje hodne dreva; zima, hoc i nie tuhá, je mokrá: bez ohrevu sa nezaobídeš.Tu vidíme i prvú lagúnu[2]na našej ceste. V Štiavnici by ju volali „taich“.[3]Lagúna táto je rozložitá, na druhej strane ide až k horám. Kto by vedel, čo je v prostriedku? Plaviť nikto neplavil na nej dosiaľ. Tu pri brehoch je plytká. Na brehy bije voda pod vetrom sťaby to bolo nejaké malé more. V prostriedku sú vlny značnejšie. Keď sa lepšie začneš prizerať na túto zvlnenú vodu, nadíde ťa temer vôľa ochorieť morskou chorobou, cele dľa pomorského zákonníka.Nad lagúnou na briežku je zas hostinec: Cabo Negro.[4]Má preddomovú záhradku so skromnými patagónskymi kvetmi, no záhradka je, a nevedieť skadiaľ ju sem zavialo. Snáď záhradka nás prilákala a my podľahli sme lákadlu. Vypili sme čaj, a kto chcel, pohár piva. Ostatne zastavili sme sa trochu i zo slušnosti a snáď i vypočítavosti. Opatrnosť káže: hostincu v kampe nevyhýbať. Nevieš, či ťa v najbližšom okamžiku dačo nezájde, či snáď nebudeš nútený pýtať pomoci: ako by si sa ukázal v takom dome pýtať úsluhy, ktorý si pred chvíľou zohrdil? Ešte by sa mohli odslúžiť a povedať ti: „Ďakujeme za také priateľstvo!“Tu sme sa už vyplietli z lesného pásma a prikvitli na pampu. Vrchy poodstúpili na stranu, tie čo väčšie; ostal iba drobizg, ktorý ich nemohol dohoniť a musel tu zaostať. No ten už neprekážal výhľadu, takže sa obzor rozšíril. Pampa sa otvorila široko, zvlnená tým drobizgom, ktorý nedorástol ešte: všetko šuté kopce a medzi nimi nehlboké doliny a údolia, ako ich v Patagónii zovieme, kaňadúny.[5]Tu sa i počína vlastne to pravé bohatstvo: veľkolepé kampy, rozsiahle pastviny. Na nich sa ľažú, rastú a tyjú kŕdle oviec, stáda rohatého statku a koní.Dnes sú tieto polia napospol prázdne, akoby vymreté. Zo všetkého toho bohatstva nevídať ani chlpa: statok je na letných pašienkach, v kampách vyššie rozložených. Tie v zime ostávajú pod snehom; v lete zato majú mnoho vody, trávu bujnejšiu a mäkšiu. Letné kampy by sme volali my Oravci hole. Na holiach teda vyhnatý je všetok statok: ovce a lichva, kým neprikvačí sneh.Tieto polia sú takrečeno predo dvermi Punta Arenas, blízko mesta; preto i majú väčšiu hodnotu. Mäso sa odpredáva na jatky; má lepší a výhodnejší odbyt než z ďalekých pašienok. Statok, idúc na jatky, neschudne. Mnoho kŕdľov ho zakupujú i fabriky na konzervovanie mäsa pod ľadom, ako ich my voláme: frigorifiky.[6]Z nich sme videli jednu, sem idúc, a práve z najstarších, v dedine Rio Seco. Tu sa spotrebujú a speňažia i všetky odpadky, ktoré sú cenné; nič sa nezahodí: ani krv, ani hlavy a vnútornosti, jazyky a podobné veci. Blízkosť mesta a prístavu obľahčuje i vyvážanie vlny a koží z týchto strán a dovážanie materiálov a potravných článkov na štance, ako sa tu volajú farmy, a my na Slovensku volali by sme ich salaše.Snehy tu dolu nezaľahujú nadlho, ako snáď na iných stranách. Od mora poťahuje vetrík po poliach: nedá snehu stvrdnúť a zaľahnúť na týždne, alebo hádam mesiace. Nie div, že tieto polia donášajú veľké dôchodky svojim šťastným majiteľom, a bez veľkých nákladkov. Na týchto štancierov pristal by slovenský výraz statkár: sú majiteľmi kŕdľov a kŕdľov oviec a lichvy, ako patriarcha Abrahám. Nebolo by vari preháňaním, keby sme ich nazvali i veľkostatkármi, podajedných i kráľmi oviec a vlny.Bolo minulo šesť hodín, keď sme prišli do Cabeza de mar (Hlava mora). More sa tu hlbokým zálivom vrezáva do pevniny, a kde je tomu zálivu ako hlava, tam je hostinec. Nevyzerá síce skvelý takto zvonku, no nájdeš v ňom všetko, čo môžeš potrebovať v ceste. Nedohrmeli sme s veľkou okázalosťou pred tento útulok pocestných. Priblížili sme sa mu veľmi skromne. Naše kone popustili dosť hodne zo svojho tempa. Nebolo to už, ako keď sme vyrazili z Rio Seco. Badať ich ustatosť. Treba i pripustiť, že sme prituho hnali, či skôr nezadržali ich, kým boli vypočinuté a v prvom ohni. Tešili sme sa, že vynahradíme, čo sa bolo zmeškalo, kým sme v Rio Seco čakali na reparáciu kolesa a či priváranie ráfu.Bolo by hádam múdrejšie bývalo zložiť sa v hostinci na noc, dľa zásady, že pomaly ďalej ujdeš. No skúsenejší v týchto veciach mysleli, že by bola večná škoda vypriahnuť, keď ešte chybí skoro päť hodín do noci. Letný deň v tejto zemepisnej šírke trvá dosť dlho, skoro do jedenástej. Táto mienka konečne i prevládala a my sme sa rozhodli rušať.Cesta nás viedla krásnymi kampmi.[7]Tráva je tu hustá a vysoká sťa v intraviláne. I tieto kampy sú opustené a ako vymreté. Nevideli sme iba jedno desať koní. Prileteli k nám a doprevádzali nás hodný kus cesty, klusajúc z priateľstva popri našich. Videli sme i jednu ovečku s jej potomstvom: dvoma jahňatami. Zaostala nebodaj v nížinách od kŕdľa, ktorý bude kdesi na holi. Prešli sme popri neveľkej lagúne, ktorá je temer na rovine ako na plytkej mise, rozlieva sa naširoko a bude nehlboká. Poznať to i po vlnkách, čo dvíha večerný vetrík. Sú malé, ale zato časté, jedna stúpa na päty druhej: chcú nahradiť akosť hojnosťou. Voda týchto lagún, keď pozeráš zo strany, vyzerá mútna, v nádobe je čistá a priezračná. Ibaže je trochu ťažká, má príchuť slanú. Nám by nebárs chutila, ale statok je druhého vkusu. Pije ju dychtive práve pre tú príchuť a tučnie na nej.Cesta sa dvíha do kopca a tráva redne a nerastie tak dovysoka ako tamdolu. Nájde sa dosť miest i holých a či oholených. Vietor na týchto vyšších miestach pilnejšie vymetá, čistí a odnáša i prsť, hádžuc ju do údolia a zákutí. Ani cesta nenie už najlepšia. Miestami sa nachyľuje taliga a my pocestní sa nachyľujeme nervózne v protivnú stranu, dohora, že pomôžeme utvrdiť rovnováhu veľmi ohroženú. Tu i tu výkrik, menovite od zadného vozíka, kde sú panie. Vozík sa hádam nahol väčšmi, alebo je akoby v rozpakoch, či by mu nebolo snáď lepšie vyvaliť sa a vysypať dolu stráňou celú tú perepúť, čo sa doň natlačila.Práve na takýchto miestach sú koľaje hlbšie, vychodené; ale nie tie z hornej strany ako z dolnej. Medzi koľajami ostáva vystávajúci hrebeň, čo sa tu volá „čampon“, kde je zem vysoká a zarastená trávou, ba i kroviakmi. Hrebeň je tým vyšší, čím väčšmi sú vyjedené koľaje. Neraz siaha do osi a nezabudne rafnúť alebo i zabubnovať o dno taligy. Miestami sa cesta dvíhala príkre, a tu je ťažko koňom. Ich trot už nenie výdatný; zdá sa, že drbolia akoby na jednom mieste, sťaby chceli oklamať nie tak seba, ako pohoniča. Ale jeho neoklamú. Začal prisýpať trochu hojnejšie toho obroku, čo by zaslúžilo menovať patagónskym ovsom: biča, šibania. Koníky si ho veľmi k srdcu neberú, ani nepričiňujú veľmi do chôdze. Vyzerá rozhodne, že drbolia na mieste.Gazda sa obzrel, čo robí zadný vozík, a zas len pošibal trochu živšie podsebného. Bola to Elektrika, dobrá, usilovná kobyla; ťahá tuho a bez šaľbiarenia. Je čierna, veľmi dobre zachovaná, vytrvalá a spoľahlivá. Vzala si veľmi k srdcu to napomenutie, vlastne ho nezaslúžila: zastala razom, akoby ju bol vkopal do zeme. Zas len to povzbudenie bičom. Nahnevala sa naozaj a začala šľahať chvostom odhora nadol, znak, že sa vyvŕši a začne hádzať zadkom, ak jej nedajú pokoja. Medzitým začala cofkať, a to bolo ešte horšie. Miesto nebolo príhodné na také výkony. Vozík sa mohol prekotiť a poletieť dolu stráňou.„Tak sme obriadení,“ zvolal gazda v ustrnutí. „Keď sa Elektrika zatne, nikto ju nenakriatne. Radšej potrhá riady a doláme vozík.“„Ustali,“ nahliadol som i ja. „Tu už nieto pomoci.“„Ona neustala ešte, zaťala sa,“ hnevá sa gazda.A bola by mohla ťahať, ale zunovalo sa jej. Vrtoch, nič ako vrtoch, čo ju nadišiel. A v takúto chvíľu a na takomto mieste! Šibať neosoží, ba je nebezpečné. Závisí všetko od Elektriky, a tá sa zaťala: zbiera fígle a chce nás vysypať. Dali sme jej pokoj; čakali, či sa azda neudobrí. Obzeráme sa naokolo, na pampu tamdolu. No pampa je tichá a šerá, nechce vnuknúť ani súcej myšlienky.„Ešte nám bude prichodiť prenocovať tuná,“ jeduje sa gazda. „Máme pekné miesto,“ a ukázal bičiskom na briežok, za ktorého záštitou je závetrie. Rastie tam i tráva, bujnejšia než kde inde.A prečo i neprenocovať, keby na to prišlo? Noc je jasná, trochu svieža síce, ale v závetrí a pri ohníku nebolo by najhoršie.Už sme sa počali mechriť, že sa steperíme i s kepeňmi a pokrývačmi a rozložíme stánky v kotlinke za briežkom. No človek, ktorý pampu pozošíval z jedného kraja na druhý, neprihne sa tak ľahko. Nájde pomoci i tam, kde pomoc sa zdá nemožná.„Nože zosadni,“ riekol gazda Andrijovi, ktorý sedí na Petisovi[8]sťa noša zemiakov, pridržujúc sa ešte vždy jednou rukou sedla a oblapnúc koníka zúfale kolenami. Zredikal sa z neho dosť vďačne a podupkáva stŕpnutými nohami po tráve. Gazda rozkázal chlapcovi vysadnúť na Petisa a rozpustil lac, ktorý mal Petiso zvinutý do venčeka na sedle, a pripriahol ho na ten lac k Elektrike.Petiso sa drží hrdo. Hoc i teperil nešikovného jazdca celé popoludnie, nebadať na ňom zunovania. Jeho koreň je húževnatejší, než koreň veľkých koní. Tie sa chvastajú a v prvú chvíľu podberajú sa na hocičo, ale zas ochabnú a ľahko stratia vôľu. Jeho rod je skromnejší; nesľubuje mnoho a nemožnosti, ale sa nedá.Keď bol raz pripätý, koník sa posošil, vzoprel a sám sa pohol vozík. Kobyla sa zobrala, azda sa i zahanbila, a začala ťahať i ona: a tak zase len ideme, ideme, ale nevieme, dokedy.Zotmiť sa nezotmilo. Ale v šere nočnom šedá pampa[9]zliala sa v akúsi neurčitú, hmlistú hmotu; nič sa nedá rozoznať, všetko je zliate dovedna. Táto šedivá tma je horšia od čiernej tmy mesta. Mesiaca nieto, i nemáme ho čo čakať. Má v programe vyjsť až na svitaní: neviem, prečo sa mu ustávať, keď bude i bez neho vidno. Slnce vychodí hneď po tretej: no a kde je slnce, mesiaca veru netreba, iba ak by sa chcel ukázať na ozdobu a okrasu.Bolo načim stúpať viac hmatajúc. Ešte šťastie, že sa cesta spustila nadol, na akúsi roveň. Tu koľaje nie sú také vychodené, a sme na rovnom. No zato ani tu nenie najistejšie. Sú tu akési vykopané jarky a garády, snáď aby voda ľahšie stekala v časoch odmäku. I akési môstky, bárs rieky nikde nevidno. Sú to miesta bahnité, ktoré vystlali polenami, aby povozy nezapadli. Naše taligy skackali po nich, až nám zuby hrkotali.Nuž dosť nekaľavné je všetko to, a menovite nám, čo sme začiatočníci, nepoznáme kraj a jeho vlastnosti: čo sme ešte vôbec ani neboli v kampe.Naveľa zasliepňalo svetielko tam kdesi v diaľke. Kone zaraz prisporili, ba dali sa do ozajstného behu. Elektrika zarehtala, snáď čuje nablízku kamarátstvo. Kto by uveril, vidiac ju teraz, že je to tá istá, ktorú sme už mali vypriahnuť, mysliac, že sa nemôže pohnúť?Zabrechal už kdesi zblízka kŕdeľ psov, vyrútiac sa do tmy, nebodaj proti nám, nočným votrelcom. Pekná privítanka! Revú okolo nás zúfale, až sa to v pustom poli desne ozýva. Ukáže sa dlhý pruh svetla: otvorili sa dvere, ba i svetlo sa hýbe proti nám. Čuť prenikavý hlas ženský, ako okrikuje psiu háveď, až ju zahnala kamsi, hádam na záhumnie.O chvíľu sme boli v jedálni hostinca. Okolo nás svetlo, prívetivé tváre dobrých ľudí, ktorí sa majú starostlive okolo nás, sťa okolo starých známych a priateľov. Vypytujú sa, či sa nám čo nestalo, či nám čo nechybí, či rozkážeme večeru… Sme šťastní, že sme pod krovom: tu je lepšie, než tam pod briežkom, bárs i v závetrí. Ďakovali sme božej Prozreteľnosti, že tento dom tuná postavila, k nášmu pohodliu a útulku, ako jej ďakoval jednúc ten profesor zemepisu, že ku každému hlavnému mestu narazila veľkú rieku, aby sa mali ľudia po čom prevážať a kde platiť mostové. A skutočne, i v Patagónii je tak: kamkoľvek sa obrátiš v pampe, nájdeš cele iste hostinec na fruštik, na obed a večeru, ak nie i na olovrant.Pán hostinský je z chorvátskeho Prímoria; drží dom, ako sa držia domy a hostince v jeho domovine: čisto, poriadne a útulne. Lebo čistota, poriadok a sporivosť sú vlastnosti, ktorými sa honosí ten nadaný a čestný ľud. Prišla i večera na stôl, chutná a veľmi dobrá. Nechybovali škopové rebierka, akých sa je málokde. Ak čo chybuje, dobrej baraniny tu nechybuje. Chlieb je biely, pšeničný, maslo čerstvé domáce, ba i syra čerstvého, koľko sa ti ráči. Všetko to pripravené doma, v kuchyni, ktorá sa jagá čistotou. Môžeš piť i víno, a to na výber: čílske, veľmi dobré a dobrých mariek, ale nájdeš i francúzske, a ak chceš, i ohnivé a veľmi dobré španielske. Ovocie máš v konzervách, veľmi dobré a nedrahé, povestné čílske broskyne.Je samota a kamp, ale nájdeš všetkého, čo ti srdce ráči, a dobrých ľudí k tomu.Natešení a sýti, bezpeční pod priateľskou strechou, odobrali sme sa na odpočinok. Postele tiež voňajú bielizňou čerstve opranou.[1]sulky(špan.) — ľahký dvojkolesový vozík[2]lagúna(z tal.) — morská zátoka[3]taich(z nem. Teich) — rybník[4]Cabo Negro(špan.) — Čierny mys[5]kaňadún(zo špan. caňadón) — úžľabina[6]frigorifik(zo špan. frigorífico) — továreň na mrazené mäso, mraziareň[7]kamp(zo špan. campo) — pole, kraj[8]petiso(špan.) — malý poník[9]pampový — pampa(peruán.) — trávnatá rovina bez stromov v Južnej Amerike, najmä v Argentíne	Kukucin_Prechadzka-po-Patagonii-I.html.txt
IDňa 15. júna 1312 rozrumila sa u Rozhanoviec posledná bašta slobody slovenskej. Trenčiansky Matúš žil síce potom ešte asi 8 rokov; avšak panstvo jeho, ktoré kedysi od Holiča k Vyšehradu a až po Košice siahalo, po bitve Rozhanovskej obmedzené bolo už len na Považie po Hlohovec a belohorské Záhorie; dolu nižšie vládol teraz už iba Komárnom a Vyšehradom. Frankovia kam diaľ tým viac množili sa v krajine, usádzaní súc do najlepších úradov a obdarúvaní marnotratným Karolom Robertom najpeknejšími panstvami. Vôkol prestolu kráľovho hromadili sa — s ním do krajiny všantročivší sa — dobrodružní cudzinci, ktorí použijúc ľahkomyseľnosť Karolovu kráľovský dvor pravdy a práva zmenili na krívd a nepravostí peleš, v nejžto pravá nábožnosť ustúpila miesto pokrytstvu, hrdinská udatnosť zženštilým zábavám a cnosť — hriechu.Karol Robert, pravda, prvý základ položil ku svetskej sláve koruny uhorskej, ktorú táto za panovania jeho syna Ľudovíta a i potom neskôr dosiahla, bo pod ním prevahu dostávať počal nad živly slovanskými živel maďarstva, jehož charakterističná známka je tá, že len pod železným žezlom vladárskej ľubovôle k značnejšiemu rozvoju národnej sily prichádza; no, Karol Robert tiež prvý vladár bol, ktorý v mravnom ohľade kvasom hriechu nakazil bujarý strom Ugrie, následkom nehož táto potom o dvesto rokov pozdejšie tým hlbšie upadla. Kým Matúš panoval na Slovensku, ešte i v tábore Karolovom, keď nie iná, aspoň rytierska cnosť pestovaná bola, bo všetky snahy mladistvého kráľa jedine k pokoreniu mohutného veľmoža slovenského, — pána Váhu a Tatier — smerovaly; po páde Matúšovom ale, cítiac sa už dosť upevneným a bezpečným byť na trône: pustil sa do samopašného vladárenia, do žitia bezstarostného.Mladá kráľovna Katarína Mária, dcéra poľského Kazimíra, pľúcnym neduhom zmorená ležala v starom kráľovskom paláci v Ostrihome, kde ju zbožnými slovy tešieval Tomáš[1]arcibiskup ostrihomský, pokým jej manžel neohliadnuc sa na ňu menil sídlovisko svoje dľa toho, aká kde ho zábava pútala k dlhšiemu abo kratšiemu pobaveniu sa. Turnaje, poľovky, radovánky, hostiny, tance, milostné dobrodružstvá a pletichy striedaly sa u dvora, ony boly kráľovo stále zaneprázdnenie a zdaly sa byť jediným života jeho cieľom. Že pri takýchto obstojateľstvách pravá cnosť a ušľachtilosť mravov skorý výhosť dostať musela a síce nie len z palácov šľachty, ale tu i tu už aj z chyžiek nižšieho obyvateľstva: je celkom prirodzené. Ad exemplum regis totus componitur orbis, vraví staré latinské poriekadlo, a tak to vtedy bolo aj v Uhorsku. Kráľ zabával sa a spolu s ním i každý zámok, každé mesto, každá župa, každý vidiek, ktorý Karol Robert prítomnosťou svojou obradoval.Bolo to v prvom týždni mesiaca júna 1315, keď Karol Robert s dlhšieho výletu zase navrátil sa bol do Budína, kde ho nové hlučné zábavy očakávaly. Prvé predpoludnie po príchode svojom medzitým predsa ako tak i vladárskym pokonávkam venoval.Lenivo vrhnúc sa do baršúnového kresla, znudený preňho málo zanímavým rozhovorom prítomných dvoranov, sedel v menšom tereme budínskej paloty a prijímal rozličné, v čas neprítomnosti jeho zo všetkých končín krajiny došlé zprávy, ktoré mu nádvorník Dominik Chosnický[2]prednášal. Dajedny záležitosti zaraz i vybavené boly, a kancelár Ladislav pilne a svedomite značil si rozkazy kráľove, s ktorými prítomní dvorania, medzi nimi aj arcibiskup Tomáš, vždy slepo usrozumení boli, bo nik nechcel milosť kráľovu utratiť, ale každý hľadel udržať sa v nej a tak previesť osobné ciele svoje.Keď zamĺknul nádvorník, prejal slovo arcibiskup Tomáš. Všetko dvoranstvo vopred znalo, keď chopil sa Tomáš slova, čo hovoriť bude. Boly to večné žaloby na Matúša, ako plieni, rabuje, lúpi a vraždí. Reč Tomášova i teraz len okolo tohoto predmetu točila sa; menovite ale spomenul statky benediktínskeho opátstva „de Gron“, ktoré prívrženci Matúšoví opanovali a užívali, v ktorej záležitosti vraj Tomáš už i Sv. Otcovi do Ríma zvláštny list písať prinútený bol.Karol, trochu nemilo dotknutý zprávou, že arcibiskup v Ríme hľadal pomoc, uisťoval Tomáša, že čo možné bude, vykoná, aby statky tie benediktínom prinavrátené boly, len aby vraj mal krátke poshovenie, kým stane sa mu Matúš celkom nepotrebným.Touto potechou ako tak uspokojený Tomáš upomeul kráľa na nedávno učinený mu sľub straniva mesta Komárna, ktoré Matúšovi odňať a arcibiskupovi ostrihomskému darovať prisľúbil. I túto prosbu Karol odporúčaním krátkeho poshovenia odbavil.„Mám ešte jednu poníženú prosbu,“ slovil nato Tomáš. „Naša drahá kráľovná chradne so dňa na deň. Vyber sa, milostivý kráľu, do Ostrihoma, navštív ju, to istotne poteší jej dušu telesnými bolesťami skľúčenú.“„Žiada si to asnáď?“ pýtal sa Karol.„Ona, pravda, slova neriekla; no, ja myslím —“„Pletky!… keď nežiada si ma vidieť, načo pokoj jej búriť? Trebárs bych i ta šiel, pomôcť jej nie som v stave; a pomodliť sa môžem i tuná za ňu. No, či nie?“Všetci dvoranovia prisvedčujúc pokývli hlavami.Vtom vstúpil dverník gróf Hektor[3]do teremu, oznamujúc, že už od týždňa na príchod kráľov v Budíne čakavšie vyslanstvo mesta Benátok predpustené byť žiada, — aby s Karolom straniva vzájomného obchodu a kupectva vyjednávalo. „Zajtra, páni, zajtra!“ zvolal Karol vstávajúc s kresla; „dnes sme toho už nazbyt mali.“ A zase všetci dvorania prisvedčujúc uklonili sa.„Je tu ešte i posol Matúšov,“ doložil gróf Hektor, „ako vraví, s veľmi súrnymi odkazy pána svojho.“„No, nech vstúpi teda,“ nevrlo velel Karol Robert.Hektor odišiel a po chvíli vstúpil do teremu muž asi 40-ročný, driečny, hodný — vo skvelom rytierskom odeve — dôverník Matúšov Felicián Sáh.„Milostivý kráľu!“ počal Sáh po hlbokej poklone, „prichádzam ako dôverník Matúša Trenčianskeho. Vo sviežej pamäti všetkých tu prítomných vysokoctených pánov to ešte byť musí, že keď rakúsky Fridrik s tebou, milostivý kráľu, proti bavorskému Ludvikovi vstupoval vo smluvu, ktorá korune uhorskej dopomohla k stolici a hradu požunskému, vyslaný bol z Budína dôverník tvoj Tomáš zo Sečian, syn Vukov, k Matúšovi na Trenčín s tajnými odkazmi tvojimi. Ty, milostivý kráľu, totižto sľuboval si Matúšovi — možno že nabídnutím Fridrikovým — celkovité pustenie, zabudnutie všetkých stavších sa vecí, pokoj a mier na potom nezrušiteľný a úplné podržanie všetkých zemí a zámkov na Považí od Komárna až po Holič a ku stokom Váhu: jestli pán môj Matúš bavorskému Ludvikovi oddaného českého kráľa Jána na Morave znepokojovať bude. Matúš hotový bol ku všetkému a jediné, čo od dôverníka tvojho, kráľu, žiadal, bolo písomné poistenie toho sľubu kráľovského. Tomáš zo Sečian ale odvolával sa na svoju česť, svoje plnomocenstvo a tvoje kráľovské slovo a všemožne prehováral Matúša, aby len nečakal, bo je to vraj vec veľmi súrna, svätosväte sľubujúc, že žiadané Matúšom písmo o týždeň istotne za ním pošle na Moravu. Pán môj Matúš na sľuby takéto a dané slovo kráľa štyri razy korunovaného, vtrhol na Moravu, a dobyjúc viacej hradov, z tvojho rozkazu, kráľu, všetko až po Znojm a Brno plienil. Avšak Ján český tiež nemeškal pleny naše kárať mocnou rukou. Pri Holiči hlavne obrátilo sa šťastie na stranu českých, statným Jindrichom z Lipy vedených plukov. Matúš ponáhľal sa síce pomocou prispeť obleženému nepriateľmi Holiču, avšak nečetné jeho — len z najbližších zámkov privedené voje proti početným plukom českým dosiaľ statne síce, ale bez značnejšieho výsledku bojujú. Ty, milostivý kráľu, máš početnú posádku v Prešporku;prichádzam teda a prosím ťa v mene Matúša Trenčianskeho, aby si mu čo skorej prispel pomocou, bo jest čo obávať sa, že nie len Holič, lež i celé Záhorie cestou výboja českému Jánovi do rúk padne. Výprava pána môjho na Moravu stala sa i tak len, kráľu, na tvoje vyzvanie, a preto Matúš pevne verí, že mu teraz žiadanú pomoc neodoprieš a zaraz mu i to, Tomášom zo Sečan sľubované písmo skrze mňa odošleš.“Sáh dohovoril, poklonil sa a s napnutím čakal odpoveď kráľovu.Po Karlovej tvári prebehol ľahký úsmev škodoradosti, za chvíľu čakal, usporadujúc si myšlienky svoje a po malej prestávke ujal sa slova: „Pravda, že vyslal som verného môjho Tomáša zo Sečian k Trenčianskemu Matúšovi, no, nie s odkazom takým, aby Matúš Moravu až po Znojm a Brno plienil, lež jedine aby hranice uhorské strážil proti vpádom českých dobrodruhov. Za túto službu, pravda, sľúbil som mu celkovité odpustenie. Že ďalej išiel, ako mu mnou naloženo bolo, tým samým nehodným stal sa odpustenia môjho. On na svoju ruku plienil Moravu, nech bráni sa teraz na svoju ruku. Ja mu žiadanú pomoc dať nemôžem už i preto, že som s českým kráľom písomný mier uzavrel a nasledovne kráľovi dané slovo neomylne zadržať musím, kdežto — čo bych snáď Matúšovi bol i skutočne dačo sľúbil — k zadržaniu odbojníkom daného slova nikoho nič viazať nemôže. To odveta moja. Nech hľadí pán tvoj, ako dostane sa z klepca.“„Ale, milostivý kráľu, ráč povážiť —“„Všetko som povážil! Matúš je nevďačník. Koľko razy som mu všetko odpustil, a on voždy nehodným stal sa odpustenia môjho. A jako nevďačný je proti mne, tak nevďačný je i proti krajine. Dedo jeho Jakub, jenž s Margitou do Uhier prišiel, tuná osadil sa, v úradoch vysokých zbohatol; ujcovia jeho Štefan a Dimiter najvyššie úrady zastávali; rovne otec jeho Petor, jenž z kráľovskej milosti stal sa skoro najbohatším uhorským veľmožom; a, hľa, Matúš posledný konár voždy vernej kráľom rodiny v ustavičnom odboji žije, 15 rokov pracujúc na odtrhnutí horných strán od koruny Svätého Štefana. Nuž, či to vďačnosť, Sáhu? Či by ten starec[4]nemal radšej už na modlitby myslieť, ako na večné úklady a pletichy proti kráľovi svojmu pomazanému?… Nie, nedám mu pomoci. Nech celkom padne; nech zahynie. A ty, Sáhu, hľaď, abys s ním rovno nepochodil. Čas tu ešte; naprav chyby svoje, kým pozde nebude. S Bohom.“A s tým obrátil sa ku dverám svetlice svojej. Pri ostrihomskom arcibiskupovi zastavil sa ešte na chvíľku a šuškal mu do uší: „Otče, blahoželám ti k majetku Komárna.“[1]Tomáš bol arcibiskupom ostrihomským od 1305; † 1321[2]Dominik Veľký z Chosníc bol nádvorníkom 1313 až 1321[3]Hector prišiel s Karolom zo Sicilie; pri Vespríme dostal statky a prädikát „de Hathalom“[4]Matúš narodil sa r. 1243, nasledovne bol r. 1315 už 72 rokov starý. V 26-tom roku života svojho, t. j. r. 1269 bol Matúš Čák už sedmohradským vojvodom, r. 1295 magister agazonum, r. 1297 županom prešporským, r. 1302 nádvorníkom uhorským, roku 1309 „tútorom krajiny“.	Pauliny-Toth_Kralova-zena.html.txt
/1/ObsahZávany jariPo bezvedomíZ vďaky…Ale nevieraSlzavý deňNočné bdenieTúžba po dcérkeUmieranieJarPrvá jarná búrkaHnevPovinnosťUž iba prácaPrírodaAko ďalej?VýtryskPráci na počesťNa návšteveZavše sa pýtamJeseňSnyHľadám ťa, láskaŽelanieOheňMalá radosťStopyZomrieť postojačkyNa oslavu paliceNepadnem na kolenáAko žiť, láska?Precitám z bezvedomiaPred spánkomPrichádza dcérkaJarný pocitZbohomÚzkosťNavečerZávany jariVietor vše jarné vône doženie: No schodisko je neustále nemé… Blíži sa láska, len akosi drieme… Znie spodná voda kdesi v hĺbkach zeme. Po dcérke túžim, zas cniem po žene.Po bezvedomíKým precitol som z hĺbok bezvedomia, pohlo sa slnce zhruba o polrok… Ja opäť dýcham, už som zasa doma a zas ma týra nával otázok.Z vďakyPri tebe trýzeň nie je taká ťažká a tvoje slová bolesť zaženú: mňa, dospelého, meníš v Janka Hraška a ty sa, dieťa, zmeníš na ženu.…Ale nevieraNeznámy z temnôt sa už blíži zasa, na lístí dážď si preberá. Chór mŕtvych za mnou z hája smútku jasá: Nie trýzeň, ale neviera.Slzavý deňTak skončí ten, čo v ničom nemá mieru… Slzavo začína sa dnešný deň: Ženu som stratil a strácam aj dcéru. Od cintorína za mnou kráča tieň.Nočné bdenieSamotou utýra ma, kruté žieňa. Len mlčky na ňu spomínam. Po celé nočné bdenia bývam sám… Len lístie cvendží do tmy utrpenia.Túžba po dcérkeJar v starých stromoch novou miazgou praská. Podriaďuje ich svojmu zámeru… Po slove túžim, myslím na dcéru. To, čo mnou hýbe – to je láska? Láska!UmieranieTo je ťažké, to je dlhé umieranie… A najlepšia by rýchla bola smrť. Znova ma ohne pália v každej rane. No dažde sa už blížia… už ich čuť.JarMŕtvy vzdych blúdi vôkol môjho tieňa. Čakám len, kam sa schúli napokon. Otváram veľké okno do zvonenia a do izby mi vchádza jarný zvon. Vzduch v čírom svetle hustý odvar varí, kým civiem na čierneho pavúka… Čierny vták, slepý z oslnivej žiary, vše na okno mi hlávkou zaťuká. Smrti sa moje ľudské srdce zdráha. Už pociťujem drobnú štipku blaha; pokožkou cítim, ako sála zem… Patrím sem, na zem, veď som zasa živý! Život je čudný. Často robí divy: Ja ešte žijem – zasa milujem!Prvá jarná búrkaCelú noc zavýjajú psiská, vtáky sú v stromoch ukryté. A z tmy sa zlatožlto blýska. Všetko sa končí v úsvite.HnevOblaky ako divé slony revú: Nepríde dcéra – pretrhla sa niť… Nevymaním sa z bezmocného hnevu: tak ako žil som, ďalej musím žiť.PovinnosťUž chápem, čo je prostý ľudský cit. V samote potme vyznávam sa žene a znášam zaslúžené utrpenie. Mám krásnu dcérku – musím teda žiť!Už iba prácaZostáva mi len šálka čiernej kávy bez alkoholu a bez krásnych žien. Už iba práca, tá ma ešte baví: beztvaré slová mením na kremeň.PrírodaPo havárii dneska napadá ma: Čo všetko v živote sa prihodí! Manželka s dcérkou nebude už sama. Nik nevysliedi zámer prírody. Načo aj? Všetko je tak skvele zariadené: veterné mlyny vietor poháňa, podkovy zvonia a vietor sa ženie, po nociach bdiem a robím do rána. A to je všetko, čo chcem od života dotiaľ, kým za mnou nezavrie sa zem… Len jarné vánky po rovinách nôtia. Smrť neustále okolo mňa chodí… Dotiaľ, kým pokoj nájdem: veď stále čakám milosť od prírody.Ako ďalej?Celé dni spytujem sa: ako ďalej? Neodpovedá ozvena. Neskríknem: „Vínečka mi nalej!“ Len blen som dostal do vena. Ja ešte žijem – pre pohrebné nôty, hoci vždy ešte milujem. Umieráčik mi zneje do samoty: čakám, až otvorí sa zem. Ach, ospievať môcť život v jeho sile, soľ, ktorú póry vypotia! A vážiť si smieť tieto vzácne chvíle, môcť rozospievať struny v nervoch ľudí, nech ma ich srdce potom súdi… Ospievať veľkosť života!Výtrysk1 Zasa ten výtrysk človečieho šťastia: koruna z mrakov do spodných vôd vrastá. Hrmí. Dav dubov dal sa na pochod. Do ticha cvendží žblnkot spodných vôd. 2 Mrak zhusta roní slzy na skaliská a vo mne z hĺbky zasa radosť tryská… Čo všetko zbožie dokáže: steblá mi klasmi siahli pod paže.Práci na počesťBol som len telo v bezvedomí spiace. Duby mi v daždi dunia do nôty… Denne ma tešia chvíle roboty, tak oslavujem ťarchu svojej práce.Na návšteve– Kde si sa túlal, láska moja bludná, keď vykročil si vtedy zo dverí? …nové? Nič… Len, že vyschla studňa… Neprinášam ti pozdrav od dcéry. Tá, chúďa, tá sa učí stále: dnes už i tvoje veršíky. Učí sa chápať, čo je dokonalé. A z veršov – zrody, zániky. V samote neviem, čo si počať s hlasom. Dobre, že srdce máme v hĺbke, skryté… – o havárii vravieť počula som: vždy, drahý, bála som sa o teba. Samota v novom prázdnom byte znie vrúcnym bozkom do chleba.Zavše sa pýtamZnova to zneje až odkiaľsi zdola: myslel som si, že: nalievanie žít. Či to smrť zasa z noci na mňa volá, alebo jar ma opäť núti žiť? Zavše sa pýtam: čo so zvyškom žitia? Z výšky mi odpovedá škovránok… V závanoch vetra spevom slnce víta a ja sa teším na uhorský rok.JeseňJelene rykom prihovárajú sa lesu. Ozdobuje ich nové parožie. Dôstojne, pyšné, čistinou sa nesú. Víchry sa zatiaľ bijú na nože.SnyDoznieva clivá hudba po pohrebe, ľudia sa dali na pohrebný krok. Moje sny patria, žena, iba tebe. Denne sa preto teším na spánok. Snov plné lode, moria plné lodí, kypí dnes jarné nebo hviezdami. Len okolo mňa stále ktosi chodí: je to on – ten môj Neznámy. * * * Už zasa čakať na ťažký deň skonu, kým príde onen okamih… Belostné kvety v čiernej vode tonú a vše sa z hlbočiny ozve ťažký vzdych.Hľadám ťa, láskaHľadám ťa, láska, v teplom jarnom daždi, a ty sa neozývaš, teba niet. Už vyšlo slnce, odišla si… navždy? Skôr než ťa nájde, sfarebnie mi svet.ŽelanieDo hynutia mi zavše cvendžia zvony. Tie majú srdcia. Kašlať na telá. Nech odprevadí ma črieda bujných koní. Na zvonkoch klušú. A sú priatelia.OheňV hrudi mi rokmi štipka srdca stvrdla. Spoznal som mlčanlivú rozkoš zla. Boh duje ohňom do Vlčieho hrdla – a možno je to pozdrav od pekla.Malá radosťTo krásne, čo ma v mojej trýzni teší, sú kvety, z ktorých bude silný liek. Krídlaté vtáky zavše chodia peši… Sú horské vody so zábleskmi riek.StopySám sa dnes budím do bieleho rána, v snehu sa rozostiela modrý mráz. A ja ťa čakám, moja milovaná… A v snehu: stopy vtáčat – na dôkaz.Zomrieť postojačkyTo, čo ma v trýzni neustále trápi: Bolí ma mozog, vydiera sa vzdych. Len postojačky zomierajú chlapi! Ach, môcť tak srdcom patriť medzi nich!Na oslavu paliceVietor mi divo sviští v štici. Utrpeniu sa nevzdávam. Už budem chodiť o palici… Viem: bolestivo – ale sám!Nepadnem na kolenáNa teba myslím, milovaná žena: V indickej váze kvety hynúce… V deň smrti nepadnem ja na kolená, ale vždy hrdo: na zem, na srdce!Ako žiť, láska?Písmená lúskam z čiernej abecedy a vychádza mi slovo jed. Pripájajú sa k nemu ďalšie jedy… Ako žiť, láska, ako nezomrieť?Precitám z bezvedomiaNieto tu sestier, už som teda doma. Už ani transfúzií niet. Precitám do dňa z hĺbky bezvedomia, len každý večer navraciam sa späť.Pred spánkomUž ide spánok, šťastné chvíle smrti… Hlavne, že ráno znova precitnem. Srdce ma v hrdle letnou piesňou škrtí: už zasa cítim, jak sa krúti zem!Prichádza dcérkaDnes baraninou všetky struny vrnia a smrť si spieva pošušky. Blíži sa ku mne moje malé škvŕňa a miesto spevu znie hlas dcérušky. Odišlo škvŕňa, vracia sa mi slečna a za ňu vďaka materi! Ó, kvapka z toku môjho nekonečna! Pieseň zas tryská na pery.Jarný pocitAch, koľko spevu, z neba toľko vody! Chýba len kŕdeľ lesných víl!… Dnes je tak krásne, že sa básnik zrodí, aby zas písal – a sa utrápil.ZbohomMožno sa ešte niekto rozpomenie na poblázneného básnika. Po víne túžil, priateľstve a žene, aj človek-básnik jednoducho – zaniká. Tá chvíľa mešká – nuž zablúdi v daždi, keď už ho nechce vzácna sestra – smrť. Pochopte motív jeho samovraždy: len spať chce a – na všetko zabudnúť.ÚzkosťUmieráčik sa vo mne nočnou spiežou chvel. Je ráno, a on ešte stále zneje. Utiahol som sa v strachu na posteľ a lúskal čierne zrnká beznádeje.NavečerPomaličky sa slastne zvečerieva, k oblohe stúpa zlatý dym. Svetlo je sochou z lipového dreva a spánok sladkým nebytím. Nebytie! Jasné svetlo v letnom ráne! Z nás každý smeruje len ta. Je to prach, ktorým sa raz každý stane. Smrť! Dáma čiernym flórom zastretá.	Stacho_Z-preziteho-dna.html.txt
1. Zvesť radosti(40, 1. 2.) „Potešujte, potešujte môj ľud!“ vraví náš Boh; „dajte mu známosť, Jeruzalému, a zvestujte mu, že rabstvu už koniec, že je smazaný hriech, že dvojnásobne ho potrestal Jahve[1]pre priestupky všetky.“ (40, 3 — 5.) Čuj len! voľakto volá: „Pripravte stezku Jahvemu v púšti, schystajte v pustine Bohu nášmu cestu! Priehlbeň každá nechže sa zvýši, nech sa prepadnú všetky vrchy a pahorky, hrbolatosť nech zmení sa v plán a rokle v údolie hladké: i rozloží sa vtedy Jahveho sláva a každá bytosť vzhliadne vovedne, že Jahveho ústa preriekly.“ (40, 6 — 8.) Čuj! dakto vraví: „Káž!“ Na to som vetil: Čože mám kázať? „Je bytosť každá trávnatá byľ a okrasa jej každá sťa poľa kvieťa. Usychá tráva a uvädá kvet, keď naň zavanie dych Jahveho vetra. Ach hej, len trávou je ľud. Usychá tráva a uvädá kvet, však slovo Boha nášho naveky vládne.“ (40, 9 — 11.) Vyjdite na vrch vysoký, vy poslovia Cionu, najmocnejším hlasom hláste, poslovia jeruzalemskí, rozhlasujte, nebojte sa, a zvestujte mestám judským: „Tu hľa Boh váš ide!“ Áno, Pán Jahve, hľa sťa pán mocný kráča s vladárskym ramä’m, odmena, hľa, s ním je a odplata pred ním. Sťa pastier pasie svoje stádo, v ramená schráni baránkov, na hrudi niesť ich bude, kým jahniatko rúče povedie.[1]Meno starozákonného Boha je Jahve a nie Jehova.	Roy_Neznamy-prorok-babylonskeho-vyhnanstva.html.txt
Dedinský jarmokHradskou, hadiacou sa po vysokom vrchu, vidíme letieť malý vozík. Na ňom sedí muž s čiernou bradou, bielou, vráskovitou tvárou a iskriacimi sa, živými očima. Nuž veď je to Áron Mendl, v celom vidieku dobre známy muž. Ako by ho aj neznali, keď od dvadsiatich rokov kupujú zápalky a iné drobnosti len od neho, ktorý je cestujúcim sklepom celého kraja. Len zvláštny hrkot jeho vozíka počujú ľudia, i poznajú, že to on. Deti už zďaleka naň volajú a obdivujú náklad jeho. Pomenuj tohto žida vlastným, rodinným menom, a títo ľudia budú sa ti čudovať a spytovať, kto to, akobys’ im rozprával o japonskom mikádovi. V celej dedine niet človeka (nevynímam ani pána richtára), ktorý by ho po mene znal. Deti ho volajú strýčikom, dospelí ale strýkom. To je to!I nechže dovolí i nám pán Mendl užívať názov tento. Strýčik sedí vo vozíku na vysokej truhlici, držiac niečo v ruke. Bol by to snáď bič, lež nieto na ňom vlastného biča; bolo by to snáď bičisko, už je oblámané celkom. V rukách drží opraty — obdratý povrázok, ktorým riadi svoju ekvipáž, staručkého koníka. Strýčik hlboko dumá, nevšíma si malebného kraja; ba aj koníka ponecháva jeho osvedčenej skúsenosti, popustiac mu opraty. Hlava k prsiam zvesená, oči obrátené k zemi, ktorá letkom tratí sa spod vozíka. Ľahký vozíček hopkuje a osieva sa po štrkovitej ceste, až strýčkove zuby len tak hrkocú. Keď kolá prídu do jarku priekom cesty pretiahnutého, podhodí sa truhlica i s ťarchou svojou, a keby strýčkova čapica nebola tak ťažká, iste by mu spadla pod koleso. Dumá strýčik, dumá, koľko vyťažil z dnešného výletu. Ide z dediny na dedinu, predávajúc svoj tovar. Výpočty sú iste skvelé, lebo úsmev poletuje po bledých jeho perách. Pohliadne v úzadie vozíka, tam ležia vrecia. Bože, ak jedno stratil, alebo ak mu ho niekto ukradol! Jedno, dve, tri… chvalabohu, všetky sú tu! Hej, veď Áron Mendl musí na svoj tovar dávať pozor; svet je tak zlodejský, že statočný človek neuhľadí pred ním ani ten kabát na sebe. A potom, má dvoch synov, jeden bude advokát, druhý lekár. Kde by vzal nákladok na nich, ak by si dal vrecia pokradnúť! A mnoho musí na nich nakladať, on chce mať z nich pánov. Budeže dobre starému Mendlovi, keď jeho synovia budú veľkí páni, pri groši! Spokojne sa uškľabol, až jeho zvraštelá tvár ešte viac zvraštela. On skoro so zvieracou láskou ľne k deťom svojim. Odtrhne od vlastných úst, len aby ony dobre žili; chodí otrhaný ako lipa, len aby sa tí elegantne šatili. ,Žid, čo vie, to je jeho; z toho vyžije.‘ Tým sa riadi Áron aj rasa jeho.Brička veselo hrčí dolu cestou. Zadné kolesá cifrujú, a tak sa zdá, že by rady odbehnúť od osi, lebo pozerajú kamsi vbok a nie dorovna. Do hrmotu vozíka mieša sa klepot, ktorý odškerený ráf na ktoromsi rozsušenom koliesku do taktu improvizuje. Nesmejte sa, ktože by dal už života tomu vozíku! Koľko ráz už premeral túto cestu od desiatich rokov! Strýčik za mladších čias chodieval peškom so svojím krámom; potom si ale kúpil koníka, keď vyrátal, že tento menej podošiev zderie nežli sám, a že sú tie lacnejšie nežli jeho. On, keď na vrch vyjde, nezahamuje vozík, nech aspoň vtedy beží lenivý fako. I teraz len z nútenosti beží to úbohé zviera. Nohy nezhybujú sa už pod ním tak pružno, ako za oných čias; nekladie ich tak graciózne jednu k druhej, ako za mladi. Teraz hýbu sa len dľa zákona nutnosti, lebo sťahák v dolinu ťahá, i nadstavujú sa nohy meravo sťa štuly, aby ťažište nestratil koník a nepadol. Strýčik zvolá vše na koníka: „Dí, fako!“ s tvrdým, surovým prízvukom, ako cifrovaní vozkovia na pyšné, panské kone. „Hijo!“ by ani za svet neskričal, to len sedliaci tak poháňajú. Bože, aký veľký rozdiel je medzi grófskym a týmto koníkom, iste väčší, než medzi grófom a Mendlom. Nebol by div, keby tak v ríši mršín ujal sa socializmus.Vozíček dodrbolil sa konečne do dediny. Slnce stálo už k západu. Hoci je žatva teraz v najväčšom prúde, dedina je predsa veľmi živá, lebo po obede spadlý dážď prekazil prácu jej obyvateľom. Teraz nemá čo robiť gazda v izbe; cíti, že záujem jeho viaže ho k poľu; preto keď v takýto čas prší, potulujú sa ľudia po ulici, zabávajúc sa rozhovorom. Práve k takej tlupe uháňa i vozík strýčikov. Dobre ho poznali, preto už zďaleka jeden chasník kričal na Árona: „Strýčik, strýčik, čakajte!“ ukazujúc veľmi významne rukou na kolo vozíka. Áron zastal, zľaknúc sa, že asnáď ráf odskočil z neho. Nahol sa na jeden i druhý bok, skúmajúc kolá. No vidiac, že je všetko v poriadku, obrátil sa k šuhajovi:„Mišo, čo chceš?“ Každého človeka znal po mene volať.„Pozrite, koleso sa vám krúti.“Zahanbený žid, že sa dal mládencovi oklamať, pohol voz ďalej medzi smiechom veselých občanov. Z tlupy vytratili sa parobci, poberúc sa za Áronom. Vedeli, že len naprostred dediny zastane. Kým ta došli, zdvojnásobil sa ich počet; pripojili sa k nim i druhí, vidiac dolu dedinou uháňajúceho Árona. Sľubovali si na dnes už vopred dobrú zábavu.Strýčik už vykrámil svoje veci. Na štyri liesky pretiahol ponad vozík špagát, povešajúc naň fajky, stužky, prstene atď. Vychrtlý koník už driemal, podoprúc si zadnú nohu a spustiac uši. Nahrbený, smutný ako živá žaloba na macošský osud, ktorý mu nutno znášať. Kosť a cez ňu sťa plachetka pretiahnutá zatvrdlá kožka. Keby ho niekto za ňu lapil a striasol, ihneď by všetky kosti v ňom zhrkotali. Myslím, že by ho bolo treba kolíkom podoprieť. Obroku sa mu dostalo len poskúpno, aby nebol príliš ohnivý a lepšie slúchal pána tyrana svojho. Celý krám obstali parobci, všetečne žmurkajúc na žida.„Za čo táto fajka?“ pýta sa jeden.„Za päť prstov a šiestu dlaň,“ vravia mu iní.„Strýčik, veďže vravte! Donesiem za túto fajku halienku a doplatíte mi na ňu faku.“Žid sa usmieval tak sladko, akoby sa žarty ani netýkali jeho. Nerád sa zajedal s mládežou, lebo vždy za kratšie pri nej ťahal. Tomu mládencovi teda len povedal:„Janko, dones fakovi sena a dám ti fajku i prsteň.“„Seno nemám; dám vám sečky, čo od predjari zvýšila. Máte kreptúch?“[1]„Mám obročnice, tu sú.“Parobok i s inými v živom rozhovore odbehol, nesúc sebou Áronovo vrecko na sečku.Po zriadení krámu pobral sa Áron z vozíka dolu a vytiahnuc olovenú píšťalku, volal:„Hoj, ženičky, ženičky, doneste handričky a kúpte si ihličky i pekné stužtičky; sem dajte handričky, kožtičky, čo máte predať, hé!“Potom zapískal prenikavo na píšťalke, až mládencom v ušiach zŕzalo. Piskot ten nebol príjemný, ako keď handár svoju škovrančiu pieseň vypiskuje; toto bolo jednoduché, bezladné zloženie disonantných hlasov. Potom olovená píšťala nemôže ani tú hladkosť hlasu mať ako bazová. Tento žid ale predsa mal zmysel pre ľud. Vyskúmal tajnosti útrob jeho, i videl, že zložené sú z najjemnejšieho vlákna poézie. Preto i tovar svoj núkal v podobe piesne, no kostrbatej; pritom aj hlas surový, hrubý i trochu zachrípnutý.Pozrime tohto kupca. On pre zisk, pre rozmnoženie obchodu znesie od ľudu útržky, bujný rozmar, posmech, vtipy; on má ešte i milostný úsmev preň, keď najväčšie poníženie treba mu znášať; ba jeho suchý, špekulujúci um chytí sa i poézie kvôli nemu. On pochopil svoje povolanie, vyskúmal všetky maličkosti jeho. On nehnal sa za vyšším cieľom tak, že by maličkosti opovrhoval, práve tieto slúžili mu za schody k nemu. Čo ambícií obetoval, robil to isto, no nekládol príliš mnoho na vážky, aby pri nezdare nestratil všetko. On chcel mať zajaca, čo v chrasti behal, ale zato i vrabca mocne držal. Jemu nebol zajac lepší než vrabec, ale i zajac, i vrabec. Keď sa mu nezdarilo niečo, nezúfal, ale hotový bol znovu sa pokúsiť o to isté. Taký bol Áron Mendl; praktická letora!Pekná strýčkova pesnička osvedčila sa i teraz, ako vždy. Hrnuli sa vrúcne zvolávané ženské, ešte s vrúcnejšie žiadanými handrami. Apatické ťahy kupca ožili, oči divoko iskrili, hltavo obracajúc sa k handrám, ani čo by to boli blýskavé poklady mäkkého Sardanapala.[2]Vychvaľovanie tovaru nemalo konca-kraja; ruky židove len tak lietali v povetrí, ústa púšťali príval atribútov, tovaru lichotiacich. Stál na vozíku, na povýšenom mieste, sťa rečník na tribúne. Jeho ústa vždy sa hýbali a brada sa kývala. S oduševnením opakuje už tisíc ráz vyslovené frázy, rečniac s takým zápalom, akoby sa jednalo o vymoženie černochov z otroctva. Ženy vzdor toľkejto elokvencii stáli nepredpojate, obzerajúc tovar. Truhlica sa pomaly prázdnila, no vrecia v geometrických progresiách rástli a množili sa. A ako by aj nie! Za uzol handár ihla! Teraz prišlo k truhlici dospelé dievča. Hľadalo čosi, no nemôže nájsť. Žid vyčítal jej z očú, čo chce.„Stužky, čo?“ pomáhal Katre. „Hej, počkaj, počkaj, tu sú. Hľa, hľa, aké krásne, olejkované! Chcela to v Bystrom stará baba kúpiť; hej, to, reku, nie, to bude Katre. Pozrite, ľudia, či jej nebude svedčiť; len tak hľadí z teba! To sú tvoje stužky. Dám ti ríf,[3]celý-celučký ríf, ako Pán Boh prikázal. Oj, ja nikdy neklamem… Ale to je málo handár,“ doložil s opovržením, roztrasúc donesené. „Čo je to za taký tovar, ktorý je rovno z Viedne! To by na mizinu vyšiel, ja neborák, čo mám dvoch synov. Ah vaj, to je, Katra, málo.“„Ale, dajte to Katre, strýčik,“ ozval sa ktorýsi chlapec z úzadia, „rada vás vidí a vzdychá za vami ustavične.“Oči starého Árona padli na krásnu Katru. Človek v prajnú nepravdu skôr uverí než v neprajnú pravdu. Jak by bol ochotným to uveriť o Katre. Keď videl tie čierne, neistou túžbou horiace oči, oblé tvary červeného líca, tie plné pery — začali sa v ňom topiť ohľady špekulácie a živý, nespokojno-činný um učičíkal sa na pohodlnej poduške vzniklého citu. Pozrel na ňu tým istým hltavým pohľadom ako predtým na handry; len oči jeho dvojmo zaiskrili. Chytil ríf, nameral naň stužku, ešte štvrtku pripustil a — odstrihol.Teraz sa dral tlupou jeden územčistý chasník k vozíku. Pod pazuchou úzkostlivo krčil hodný balík handár, akoby sa bál, že mu to niekto vezme.„Strýčik, sem prsteň! Pozrite, koľko handár: strieborný musí byť.“S tým ukazoval balík, držiac ho v oboch rukách. Židovi sa utopila duša rozkošou. Stiahol zo špagátu prsteň a ukazoval ho.„Ondrej, čisté striebro, ako sneh; pozri, ako sa ligoce. Hej, budeže ti! Ale to nie tebe, to frajerke chystáš. Hneď som ho tebe držal; to si, reku, Ondrejko môj kúpi.“Oči ostatných mládencov úsmešne hľadeli na žida. I na Ondrejovej tvári badať rozčúlenie i utajovaný smiech. Bádavému zraku Árona to neušlo. Prevzal od Ondreja handry.„Sem prsteň, strýku, chytro, príde moja mať a zoberie vám handry.“„Z ruky do ruky, aby sme nekúpili mačku vo vreci,“ odvetil Áron.Položil balík na truhlicu. Vedel, akí sú chlapci šibali, že zamiešajú do handár aj veci, z ktorých nemožno papieru dorobiť. Zraky žien zbadali s podivením, že sa balík hýbe. Všimol si toho zjavu aj žid, i začal rozvinovať handry. Keď vyšnú rozvinul, vyskočil z nej kocúr. V celej tlupe vypukol homérsky smiech.[4]I tvár Áronova sa rozčúlením pohybovala, ba i blesky hnevu sršali z očú jeho, vidiac prekazený skvelý obchod.„Ty sprosták! Myslíš, že mňa oklameš? To musíš ešte včaššie vstať.“Mládenec nad nezdarom svojho diela do krvi zahanbený, chcel aspoň zbytky svojej cti a slávy ochrániť; preto zvolal na koňa so zvláštnym oným strýčikovým prízvukom:„Fako, dí!“ a tleskol naň, ako obyčaj na panské kone. „Fako, dí; Janko Nebhorák ťa poháňa!“Tu sa všetko zas smialo, až im srdce len tak usedalo.Strýčik sa často žaloval, že je neborák. Pred chasníkom treba to len dva razy povedať, a hneď to pochytí. Tak prischla na ňom i táto prezývka. Náš ľud je v tom veľmi ostrovtipný, často prezývkou označí celý charakter otáznej osoby. To by bol strýčik ešte len zniesol, ale že ho pomenovali Janom, nad tým vzkypela všetka krv jeho. A ešte i na koňa zvolal! Bol by spustil dážď nadávok na Ondreja, no vtom prišiel Janko so sľúbenou sečkou. Doniesol ju v obročnici, temer doplna. Žid pozrel dnu, nedôverujúc už žiadnemu mládencovi, ba i viera v celé ľudstvo bola uňho mocne sklátená. Vzal na dlaň a preskúmajúc ju dôkladne, vsypal ju nazad do vrecka. Ondrejov prsteň octol sa v kešeni Jankovej, ktorý z vďačnosti podal koňovi sečku, zaviažuc mu obročnicu nad ušima.Vyhladnutý koník, ktorý už prv túžobne hľadel k obročnici, chytil sa do žrania, až to chrapšťalo. Ťažké vrecko oprel si na zem, skloniac doňho hlavu. Zrazu zdvihne ju a vydá ryk tak prenikavý z vyschlého hrdla, že všetkým kosti zmŕzali. Hodí hlavu vbok raz-dva, a už vrece padlo naprostred cesty, i vysypalo sa z neho za hrsť žltej sečky. Teraz sa fako začne cofkať, a to prudko, až fajočky na špagátoch zacengali. Kým sa Áron spamätal, už bol vozík v garáde, kde zastal, búšiac o pletený mocný plot, až slabý vozík sprašťal a fajočky na vystretých špagátoch stancovali. Úder bol tak mocný, že i strýčik spadol, na šťastie len do vozíka na mäkkušké vrecia. Chytro sa spamätal a zliezol dolu tíšiť zbúreného faku. Úbohé zviera bolo zostrašené. Ušami strihalo, roztiahnuté nozdry vetrili čosi, chrbát už nie zhrbený, lež pyšno prehnutý, ohon ale bleskurýchle mihal sa v povetrí. Tichý koník bol ako vymenený. Židovi i v tejto tiesni napadlo, že by ho mohol teraz s osohom predať, lebo by ho bol každý držal za mocnú koninu. A vskutku zdalo sa, že sa i s vozíkom vychytí. Trhal sa nepokojne, až šíry prašťali, hádzal zježenou hrivou, ktorú Áron ustavične hladkal; konečne sa utíšil, že Áron mohol ísť svoj tovar obzrieť. Myslel, že všetko je pobité; na šťastie nič sa neskazilo. V údoch cítil ešte dosiaľ bôľ od úderu, no to mu nevadilo, len keď nemá inej škody.Iba teraz uspel rozmýšľať nad príčinou deja tohto. Nevidel nič zvláštneho, len smejúcich sa parobkov (medzi nimi i Ondrej). Šiel k obročnici i zdvihol ju. Pozrie do nej, i vytiahne čosi zakrúteného v papieri, zašlom akousi masťou.„Čo to, povedzte?“ pýta sa chasníkov, lebo hnev vošiel doň a rozlial sa mu po všetkých žilách.„Slanina,“ skríkne Ondrej, „sečku omastiť!“Všeobecný smiech. Áronovi vypadla slanina hrúzou, že chytil tréfno[5]do ruky. No chabosť bola premožená silnejšou zvedavosťou. Rozvinul papier, v ňom čosi sadlu podobného.„Čo to? Chcem vedieť, čo to za otrava; ja to neodpustím!“Chcel ale presvedčiť sa úplne, či to je vlastnou príčinou koníkovej úzkosti, i vstrčil mu to k pyskom. Zviera zryčalo úzkostne, boky sa mu pohybovali prudkosťou zimnice.Vtom pristúpi Jankov otec k Áronovi.„Sem to! Je to medvedie sadlo, a ešte to dáte koňovi k pysku. Kôň má dobrý nos. Môj šibenec vám to dal do sečky. Práve som chcel kolesá tým mastiť, i zbadal som jeho kúsok. Chvalabohu, že to nezožral ten váš fako.“Ľudia sa rozišli, zadúšajúc sa smiechom; strýčik ale zložil svoje krámy a pobral sa preč, tuho si umieniac, že nikdy viac nepredá prsteň za medvedie sadlo.[1]kreptúch— plátenné vrece na seno s dvoma latkami; kŕmia sa z neho kone na cestách.[2]poklady mäkkéhoSardanapala— Sardanapal bol zoženštený asýrsky kráľ, neprestajne uzavretý v háreme, ktorý sa vraj spálil i so svojimi ženami a nesmiernymi pokladmi v kráľovskom zámku, keď vzbúrenci porazili jeho vojská.[3]ríf— stará miera, lakeť (0,779 m).[4]homérskysmiech — hlasný, búrlivý.[5]tréfno— „nečisté“, nezabité rituálnym židovským spôsobom.	Kukucin_Dedinsky-jarmok.html.txt
Duma dňa 1. lipňa 1847[1][2]Ach, hynieš, vädneš, mladý svet,ak mrazom prvší jarný kvet.Tvoja mladosť kape, hynie,ak rosa po ďateline.Tou zemou blúdiš širokouak motýľ kryptou hlbokou,sadneš v trúchlosti na telá —a čakáš svojho anjela.Sadneš na tie suché kosti,i čakáš z neba milosti —čakáš — dokiaľ budeš čakať?Kým ťa nezvraždí dáky kat.Ach, hynieš, vädneš, mladý svet,ak mrazom prvší jarný kvet.Ach, tu tvoje mladé letá,nie — nie — nezažijú sveta.Túžba ťa na uhoľ spáli,duma ťa zožrie pomaly,víchor duše ťa rozmetie —nepovieš, žes’ bol na svete.Ach, hynieš, vädneš, mladý svet,ak mrazom prvší jarný kvet.Ha! — či to dlho má byť tak?Či dlho nezazrieš svoj znak?Kedy spŕchne rosa z neba,oj! kedy spŕchne na teba?!Hyň, vädni biedne, mladý svet,ak mrazom prvší jarný kvet!Zhučí raz dáky hrom v jede,čo ťa za túžbou vyvedie.Nesmúť sa — nesmúť, nebúri.Zanôti — zájdu ti chmúry.Bo pieseň nebeská dcéra —čo dušu v raje zaviera,bo pieseň tá božská panna,ku srdcu Bohom poslaná.Boli časy, boli — ale sa minuli,naše zlaté letá dávno zapadnuli —zapadli, zapadli za hory, za skaly,akby ani nikdy neboli bývali.Čo to za pieseň?To je len pre sen.Novej piesni zhrmieť treba!Čo oči zažne ohňom blýskavice,srdce rozbúri hvizkotom víchrice,čo dušu schváti cez peklá do neba.Novej piesni zhrmieť treba!Bo len tým zrakom možno svet rozšibať,len z toho srdca pomstu naň vykydať;bo len tá duša čuje Mesiáša,čo nad nami sa zavznáša.Novej piesni zhrmieť treba!Čo bude siahať od zeme do neba,ak varyta huk Bojana[3]dumného,ak píšťaly zvuk Lumíra[4]šibkého,ak sila lýry božského Orfea;[5]bo len tou piesňou z skál stane nádeja.Tá pieseň hroby zakliate prelomí,len tá rozdráži tie horúce hromy,aby už daraz do nás uderili —a raz zohnali driemajúce sily! —[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Poézia mladosti / K mladosti.[2]Tamtiež pod číslom 7, str. 185 — 6. Rukopis Dobšinského. V rukopise opravené sú dodatočne tieto dva verše:zanôti— zájdu ti chmúri nazaspievaj— zájdu ti chmúry; čo sanad namizavznáša — čonad svetomsa zavznáša. Ponechali sme na rozdiel od Dobšinského odtlačenia pôvodné verše najmä preto, že oprava „nad svetom“ myšlienku zovšeobecňuje, kým pôvodnénad namisvedčí, že báseň bola adresovaná do Bottovho okolia v Levoči. — Odtlačil Dobšinský v Slovenských pohľadoch III, 1883, str. 470 — 1 s týmto úvodom: „… ostatne na ukážku veci a spolu na dôkaz toho, jak súcítil Botto i so súdruhmi mladosti, s nimiž budil a vzdelával sa k slovenskému životu, a jak i sám povzbúdzal jich, podám ešte jednu báseň, hodiacu sa i na naše časy. Podávam ju napred tak, jako odpísaná je v zábavníkoch žiackych r. 1816/7, zatým, jak nachodím ju v rukopisoch jeho s priloženým rokom 1846, totiž ako rokom pôvodu.“ NasledujeDuma dňa 1. lipňa 1847a potomK mladosti(o nej bude reč nižšie). Znovu odtlačená z rukopisu v Matičnom čítaní 1954, str. 37.[3]Bojan— národný spevec staroruský.[4]Lumír— bájny spevec český podľa tzv. Rukopisu Královédvorského, ktorý sa ukázal ako falzifikát.[5]Orfeus— v gréckych bájach slávny hudobník a spevák, ktorý svojím umením podmaňoval si aj prírodu. Hrou a spevom premohol aj hrôzy podsvetia, odkiaľ vymohol aj milovanú ženu Euridiku, čo mu hadom uštipnutá umrela.	Botto_Duma-dna-1-lipna-1847.html.txt
OsobyZemKAROL BÚRNY, melancholický gavalierŽIAR, básnikHARABURDA, príživníkKOMISÁRŠEDIVEC, statkárŠUDIERNY, vyšetrujúci sudcaCING, čašníkPRESTRI, krčmárJOHAN, sluha BúrnehoTONI, cigánsky muzikantMARTA, Šedivcova manželkaVDOVAMARÍNA, LAURA; jej detiNiekoľko ďalších epizódnych postávNeboVIERA, LÁSKA, NÁDEJ, MÚDROSŤ, KRÁSA; božský senátPRAVDA, obhajcaDIOGENES, súdny zapisovateľTIMON, dozorca nad tieňmiCHARÓN, prievozník tieňovSMRŤ	Grajchman_Melancholicky-gavalier.html.txt
Husiarka[1][2]Behá dievča hore, dole,bujné vetry prebeháva,cez to šíre, pusté poles plačom húsky vyvoláva.Húsky moje! kdeže ste mi?v ktorom svete, v ktorom kraji?Či na nebi, či na zemi,či tam sinom na Dunaji?„Ach, nie sme my, ach, nie sme myna Dunaji, má mamička,nie na nebi, lež na zemi —roztratené strán chodníčka!“Húsky moje, moja sláva,či čujete treskot hromov?Zo všetkých strán búrka vstáva:húsky moje, poďte domov!„Netráp sa ty, naša mati,v dobrom sme my mieste skryté:môžu pre nás hromy prati,môže zúriť vlnobitie.“Škoda bude pierka biele,škoda bude víchrom rvati,škoda hlávky nedospelémútnym vlnám zamárati!„Ej, nenájdu zlé víchorypierka naše — rozosiate;mútna voda nezamoríhlávky skryté — v čiernom blate!“Jaj, vy moje neviňatá!čo ste komu urobili,že vás takto včas do blata,včas do blata zachránili?!Či ste zašli v cudzie nivy —cudzie žitko vypásali?Oj, Bože môj milostivý,čože vám žiť nedopriali?„Choď, mamenko, popri stráni,tam kvet s vŕškom uvädnutým —spýtaj sa len, ten kvet rannýčo urobil mrazom ľútym?Sotva, chúďa, svet zočilo —už mu hynie farba mladá,sotvaže o žití snilo —už mu hlávka dolu padá!“Húsky moje, túžby moje,načo ste sa vy mne zliahli?Nač vám rástlo krídel dvoje,keď ste neba nedočiahli?Ešte som vás len chovalana tej lúčke bielym chlebom,už som o vás snívavala,jak lietate popod nebom.Ja sa pýtam: ach, či viete,húsky moje premilené,kdeže mi je, v ktorom sveteto súdené potešenie?Ešte ste len žibôtkaliokolo mňa rozpasené,už ste vy mne sľubovalimilému niesť pozdravenie.A ja som sa tak tešila,že mu pošlem pierko malô;pierečko som nedovilaa tu ono — opršalo!Húsky moje, túžby moje,načo ste sa vy mne zliahli?Nač vám rástlo krídel dvoje,keď ste neba nedočiahli?„Nermúť sa ty, naša mati,Veď tvoj milý príde k tebe,keď budeme my lietati,keď na zemi bude nebe.“R. 1853[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Spevy 4.[2]Skálnik 1853. V oboch rukop. zošitoch pod názvom Husierka. S tým istým názvom prvý raz odtlačená v Sokole IV, 1865, str. 41, 15. februára.	Botto_Husiarka.txt
IBolo sparno. Slnko pražilo na vyschnutú zem a na veľké staré stromy obšírneho parku. Ohromné lipy, dubiská, hraby a iné stromy stáli nemo, bez šumu, bez pohybu ako skamenené. V takom horúcom bezvetrí ani plno zakvitnutá lipa nevonia; ona zatají svoje dýchanie; vtáctvo mlčí okrem otvrdnutého vrabca, ktorý škrečí vždy. Po nebi vysoko švihajú lastovice, malé šedivé motýliky ospanlivo lietajú ďateliniskom.Uprostred parku, pod hustým, mohutne rozkonáreným divým gaštanom vyvieral bohatý, tuhý prameň, kolmo zo zeme vrel, takže hladina studničky večne sa búrila a vlnila hrubým klokočom. Nad studničkou bola do zeme vsadená kamenná tabla s nápisom:Pútniče, stoj v dlauhé pauti, Ráč zde při mně oddechnauti, Nedej, abych trpěl škodu, Neboť dávám zdravú vodu. Nevinný jsem, květy strážím, Lúky vlažím, lidí blažím. Bůh nech chráni dobrý pramen Až na věky věkův… Amen.Starý nápis, starou českou slovenčinou alebo slovenskou češtinou zložený bol učeným človekom, kedysi poslucháčom univerzity wittenberskej,[1]Gregoriom Columbinim čiže Gregorom Holúbkom, ako sa volal vulgo. Vyryť dal ho pán Šimon Burínsky, veľký a štedrý podporovateľ „literního umení“, majiteľ pozemku. Hovorilo sa, že si Burínsky veľmi ctil „magistrum ludorum Buriniensium“,[2]nie to, čo teraz…Kornélia Kunovičová (tak sa volala mladá deva, čo si práve zastala nad prameňom) pocítila starú pravdu epitafu, keď, vytiahnuc z koženej kapseľky tľapkavý pohár, vo tri vrhy sa napila studenej vody. Skutočne, hodno bolo ísť vyše pol hodiny vyprahnutým, horúčosťou znemeným poľom kvôli takému, telo i dušu posilňujúcemu, nevinnému pôžitku. Ona obzrela sa okolo, prešla ručníčkom horúcu tvár a zahľadela sa na neveľký, na jedno poschodie vysoký dom pri parku.Opustený dom, pamätník dávnych časov! Horné obloky zakryté boli šedivozelenými žalúziami, spodné prosto zabité neohobľovanými doskami. Vôbec celé hniezdo bolo v neobyčajnej zapustenosti. Do parku nebolo treba ísť bránou kaštielika, ale prosto cez pováľané dosky a palisády parkanu. Tade prešla i Nela Kunovičová, bezpečná, že ju nik nepristaví, že nezabreše na ňu pes z opusteného dvora.Temer denne takto chodievala do spustnutej usadlosti pánov Burínskych, lebo doma vo vieske Prachove nemala sa ani kam prejsť, tam bolo suchopárne a nemalebne. Prachov mal žírny chotár, po daždi menil sa v Blatov, nemal stromovia (časté požiare vyhubili sady okolo stodôl, a Prachovania nemali ochoty stromy sadiť), nemal potoka, iba slizavý, z bahien sporo tečúci „jarčok“, kúpeľ pre husi a kačky. Ján Kunovič, otec Nelin, nehľadal krásu, ale úžitok, keď sa zakúpil v Prachove. Prachovská pšenica bola ťažká „ako brok“, jačmeň prvej sorty, pivovarský. Deva teda hľadala kus chládku, zeleň a šero húštiny.Okrem toho i poézia neistých chýrov viala z tohoto zabudnutého kúta. Všeobecne známe bolo, že posledný Burínsky bol fanatickým prívržencom povstania roku 1848; potom, keď ruské vojsko potlačilo revolúciu, rakúske lapalo ozbrojených pri Világoši, medzi nimi chmatlo i Burínskeho. Na šibenicu odsúdený, na doživotný žalár omilostený Burínsky ušiel po sedemročnom živorení v kazematách špilberských.[3]Kam sa podel, nik nevedel. Statky konfiškovali, neskôr oddali jeho žene, ktorá žila vo Viedni. Prachovský majetok, najmenší, temer len vila, zapustol celkom. Hovorili, že Burínsky žije v Amerike, amnestiu neprijal za príkladom Košúta,[4]ale že prichádza každoročne tajne, nocou do kaštielika, prechádza sa izbami, pootvárajúc zaprášené žalúzie. Nik ho sám nevidel, ale každý sa odvolával na hodnoverných svedkov. Zase boli i také chýry, že Amerikán chodieva do Pančavy k Palčíkovi, k tomu záhadnému Palčíkovi, ktorý vrčí na ľudí ako chorý pes a, čudák, má krčmu na samote pre furmanov, krčmu bez pálenky! Má dcéru či chovanicu, vraj veľmi krásnu, a odieva ju nádherne, neukazuje svetu. Málokto ju videl. Ono Pančava ležala hneď na kraji ohromného, suchopárneho boru… i o Palčíkovi kolovali naozaj horské chýry. Tak sa hovorilo, a pre Nelu dodávalo to zaujímavosti parku i kaštieliku.Oddýchnuc si málo, Nela pobehala temer celý park, navštívila obľúbené kútiky, húštinky, a potom sadla vo svojej „svätyni“. Bolo to miesto husto zarastené zo všetkých strán. Starý peň bol jej pohodlným operadlom, nanosila k nemu machu a tak sa vpravila do pohodlného položenia — aby mohla čítať. Z kapseľky vyňala malú knižku. Nablízku bolo počuť slabý, sladký hrkot odtoku z prameňa. Bolo jej veselo a slobodne okolo srdca… Taký slávny mier, taká čistota, sladká lieň, taký ledva čujný dych nekonečnej, plavno tečúcej životnej sily… aká to veleba, aký to nevysloviteľný pôžitok samoty. Ona bola vo veku, v ktorom človek sám seba má rád, zaľúbený je do vlastnej osoby… Ona ľúbila svoje beloskvúce ramienko, s úľubou hľadela na štíhlu, dlhú rúčku, na malé nôžky. Možno, i rozvíjajúca sa ruža tak horí nevinnou samoláskou a planie samoobdivovaním…Knižka bola fádna… skoro ju hodila na lono, oddala sa cele bezmyšlienkovému, bezprostrednému požívaniu odpočinku a duchovnému zabudnutiu.Vtom počula blížiace sa kroky a temný hovor. Dvaja mladí ľudia šli od prielomu hore chodníkom priamo k studničke. Počerný, vysoký, s dlhými ramenami, v dlhom bielom kapute unaveno kráčal; pri jeho boku sviežo šiel druh, pobelavý, niečo nižší, dosť malebne oblečený. Kroky počula Nela už jasne, ba i niektoré slová.„Tu musí byť,“ začula hlboký, prsný hlas, „hoci nebol som tu už od rokov!“„Keby z nej aspoň pivo vyvieralo,“ bolo počuť druhý hlas vo vyššom tóne; „ale ty si vodový cicerone…[5]Chodíme od prameňa k prameňu ako smädné barany…“Prišli k studničke. Bolo počuť jasne každé slovo, ba ešte i dýchanie mladých upachtených ľudí… Nele bolo úzko. Čo robiť? Musela okolo prameňa, a keby i bolo možné húštím stranou, nemohla nevzbudiť šuchotom šiat pozornosť neznámych… Chvíľu čakala nerozhodne.„Pil si takú vodu v tvojich nemeckých metropolách?“ zaznel sonórny hlas.„A ja ti ešte raz tvrdím, len v meste možno žiť po ľudsky, a i to nie v každom…“„Nie, braček; ver mi, ohromná centralizácia musí raz prasknúť, a ľudstvo sa pohrnie nazad do šíriny, po menších grupách… Vlny ľudstva sa roztečú.“„A utvoria smradľavé, stojaté bariny!“„Nie, veliké, zdravé more…“Nele bolo otupno nevdojak špehovať rozhovor neznámych, skryla knižku do kapseľky a pošla k studničke.Mladí ľudia boli prekvapení. Prvý našiel sa pobelavý šuhaj s peknými fúzikmi, strhol klobúk a povedal:„Ah! prameň má svoju vílu… a my sme si nepýtali dovolenie… Odpusťte! Ale tu sme už raz… Janko Kamenec, maliar na štúdiách — to som totiž ja… A tu duplovaný doktor Vladimír Radovský…“ Kamenec tieto slová hovoril po nemecky, stredonemeckým dialektom. Rodom z čistého sedliackeho koreňa, mal veľké vlohy naučiť sa cudzím jazykom, ale i podrečiam.Vladimíra Radovského zamrzel žartovný tón i nemčina Kamencová. On sa zapýril a hnevne pozrel na Kamenca… A nebol by pri svojej vrodenej chúlostivosti oslovil devu — ale mu blyslo, že to môže byť len Kunovičová; pamätal sa na jej veľké brunasté oči, keď ju vídal pred piatimi rokmi v Buríne.„Odpusťte, slečna, môjmu veselému kamarátovi… však ste dcérka pána Kunoviča… my ideme práve k vám… po cestách… chceme urobiť poklonu… Pamätáte sa, v Buríne…“„Veľmi dobre… šach ste hrávali s tatuškom, i na zábave ste boli s nami… Ale tomu už tak dávno, nebola by som vás razom poznala.“„Aká milá romantika,“ zamiešal sa Kamenec. „Obnovenie známosti náhodou, pod gaštanom pri tomto kastalskom prameni…[6]Ostatne je to pre nás oboch dobré omen.“Nela nepozrela na Kamenca, roztvorila slnečník a riekla Vladimírovi:„A tak budem vodcom, tatuška bude rád.“I pošli. Medzi oboma mladými išla Nela svojím ľahkým krokom. Minul jej sedemnásty rok — nie div, že sa jej zaľúbilo dobrodružstvo pri prameni… Ta vyšla sama — a tužibuď, vedie si razom dvoch švárnych, hoci trochu čudných ľudí.[1]… kedysi poslucháčom univerzity Wittenberskej— wittenberská univerzita, na ktorej pôsobil reformátor Luther, ostala cez storočia hlavným sídlom luteránskej teológie. Navštevovali ju hojne v XVI. — XVIII. stor. aj Slováci.[2]… magistrum ludorum Buriniensium— (lat.) učiteľa burínskych škôl.[3]Kazematy špilberské— podzemné väzenia na hrade Špilberku v Brne, kde boli uväznení protihabsburskí revolucionári po r. 1849.[4]… Amnestiu neprijal za príkladom Košúta— po rakúsko-maďarskom vyrovnaní r. 1867 dostali revolucionári amnestiu a mohli sa vrátiť do Uhorska. Kossuth amnestiu neprijal, lebo on požadoval Uhorsko celkom nezávislé od Rakúska.[5]Cicerone— (tal., vyslov čičeróne) sprievodca cudzincov.[6]Kastalský prameň— podľa gréckych bájí prameň na vrchu Helikóne pri Delfách. Pokladal sa za žriedlo básnického nadšenia.	Vajansky_Pustokvet.html.txt
1Pán Michal Kvetoslav Huba vzal klobúk široký, slamený i trstenicu a vyšiel na ulicu. Ani nezbadal, že biely priestranný dom so širokým, pohodlným altánkom, stojí ako deva vo sviatočnom rúchu, keď sa usmieva svojmu milému. Divý vinič, tiahnuci sa hore na strechu, hádže tôňu na altánok i vnáša chlad do izieb otvorenými oblokmi. Všetko ťa prehovára, navádza, núti, silí, aby si zašiel tam do chládku a sadol na kanapu drevenú, z bielych latiek vkusne zostrojenú, alebo na pletenú stolicu o nízkych nohách a širokých operadlách. Nezbadal tiež, že vlastne tu nieto ani dvora, ale že je to park, vysadený smrekmi a lipami — pomedzi ktoré sú hriadky s fialkami, klincami a ktovie s akým kvietím.Zabudol na to všetko, na všetko svoje bohatstvo, na všetku slasť i rozkoš, ktorá sa na bohatstvo vešia. I na kanceláriu a steláže v nej, ktoré sa prehýňajú pod ťarchou súdobných aktov, pozväzovaných remeňmi. Na izby, priestranné i vzdušné a v nich rozostavený nový novučičký riad: kanapy, postele, stolice, zrkadlá, umyváky atď., všetko dľa štýlu, aby vyšla z toho harmónia a aby každá izba mala svoju garnitúru. I na kuchyňu a všetko, čo sa v nej hotuje pod dozorom starej, vyskúšanej „tety“ Žofky, ktorá i vlani sa vyznačila, keď na inštaláciu[1]župana prekvapila stoličnú elitu vyberanou tabuľou.Nevidí ani, že prišiel sluha od okresného súdu a pozdravuje ho veľmi úctive, snímuc pred ním čiapku. Nevidel by on teraz vari ani hlavného župana, ba, bože odpusť hriechy! — ani predsedu kúrie,[2]keby prešiel popri ňom. Nezná teraz nič, nevidí nič, aspoň nič nerozoznáva. Svet ho síce zovie „pán veľkomožný“ i za veľkomožného drží, ale on teraz sa cíti nesmierne málomocným. Čo je za rozdiel medzi ním, chýrnym advokátom, boháčom, vplyvným človekom a najostatnejším občanom? Nič — alebo veľký rozdiel. Žobrák nemá nič, nemôže stratiť ničoho, nebojí sa ničoho, nijakej premeny. On sa musí báť všetkého, lebo má mnoho a každá chvíľa môže doniesť stratu.Aký je teraz nešťastný! Zdá sa mu, že chodí po povraze nad vodopádom Niagary. Každú chvíľu môže pomýliť krok a padnúť do bezodnej hlbiny a neúprosne zahynúť.Vyšiel chvíľku na ulicu, že myšlienky trochu rozoženie. A keď bol na ulici, zaniesli ho nohy po starom zvyku do „társasköru“.[3]Sadol za stôl, nevšímajúc si nikoho a kelner po obyčaji doniesol mu pohár s pivom. Pustil ho na gamby trochu a báda trstenicou do zeme, sťaby mu v hlave mátal dáky veľký problém juridický. A ono tam niet nič — v tej hlave jasnej, v ktorej sú idey, myšlienky, paragrafy poukladané sťa bielizeň v nevestinej truhle, v tej hlave osvietenej nenájdeš teraz nič, čo by ťa upomínalo na chýrneho advokáta. Je tam nesmierny galimatiáš, motanica, ktorú by ani najlepšia advokátska hlava nemohla rozlúštiť.Nie, v takomto klepci nebol ešte nikdy. Keď robil rigoróza, pustil sa na svoju učenosť a nebál sa. Keď mal ťažké kauzy,[4]pustil sa na § a jeho požehnanú elastičnosť a tiež sa nebál. Vôbec vždy sa mal na čo spustiť, i vtedy, keď bol šiel ku starému Tomášovi Dúbravnickému pýtať jeho dcéru Amáliu. Bol istý, že ho ona ľúbi, lebo na stoličnom „Eliten bále“[5]dva razy mu stisla ruku; i starý Tomáš že ho nesmierne ctí pre veľké renomé fiškálske i pekné kone, ktoré si ako mladý advokát už vedel zadovážiť.Teraz sa nemá na čo spustiť, najviac na šťastie, náhodu — všetko veci, ktoré sa nedajú napred určiť, ani vyrátať. Preto mu dochodí chvíľami, akoby ho akási ruka uchvátila za prse a tuho stískala, stískala. Dych je ťažký, sťaby spod balvana musel vychodiť. Drží ho strach, ťažká predtucha, že mu visí nebezpečie nad hlavou. A veľké, úžasné nešťastie, ktoré ho jedným razom prinesie o všetok blahobyt, radosť života i spokojnosť.Veď i vlani sa prihodilo, že kancelistovi[6]Darázsymu žena s prvým dieťaťom umrela. A nebolo pre ňu spásy. I oslobodili ju doktori od bremena, ale pôrod zanechal akúsi chorobu v nej i na tú odišla. Čo, keby Amálka! Je i subtílnejšia, i slabšia a nadovšetko tak útla, útla sťa ľaliový kvet. Či sa vari veľká sila pýta zlomiť taký kvet napoly — od koreňa? Dostačí zlého vetra jedno vanutie…Skočil a vyšiel z dvorany. Zabudol i na pivo a na hostí, ktorí dnu sedeli. Všetci sa dívajú za ním, nevediac, čo ho tak naháňa. I cez ulicu prešiel, nevediac, čo sa tam deje, nepozdraviac pani rešpicientku,[7]s ktorou nejednu hodinku večierkom preklebetil.Vošiel do kancelárie a hodil sa na kanapu. Načúva, či tam, z druhej izby nečuje dáky podozrivý hlas. Na prstoch šiel k dverám a stal na prahu izby a prešiel i cez tú ku dverám zatvoreným. Ticho, nepočuje ani hlasu. Oblial ho studený pot, i gágor mu zaschol.„Nie, nemožno jeto!“ teší sa. „Či len mne má sa to prihodiť? Prečo iba mne? Veď my žijeme tak svorne, tak pekne. A to sa veľmi zriedka prihodí. To je vlastne výnimka, také nešťastie. Rod ľudský by zahynul odrazu, keby to bolo zákonom. To prichodí raz za tridsať rokov.“Trochu obodrený odchýlil dvere, i zazrel sedieť tučnú ženu na malej stoličke. Tvár sa jej rumenila a nos sa svietil. Na posteli leží mladá žena, tvár i okrúhle hrdlo zatemňujú svojou bielotou jagavý blesk batistovej podušky, po ktorej sa rozprestreli mohutné vlny havraních vlasov.Hľa, to je tvoja žena! Či jest ešte druhý taký anjel na svete? Nieto — nieto ho! A ona je v nebezpečenstve. Alebo všetko je už skončené! Možno už ani nežije…Bol by pristúpil k nej, bol by ju budil z ťažkého sna, ale tučná žena mu hrozí prstom, idúc k nemu do dverí. Vyšiel s ňou do kancelárie.„Ako je? Čo nového?“ pýta sa baby.„Dobre je. Čo sa budete trápiť? Vidíte, i doktor odišiel; hovorí, že ho tu nie treba. Pospí si trochu, odpočinie a onedlho sa oslobodí.“Hubovi sa vzdychlo ťažko.„Čo vy myslíte — vy ste v tom skúsená: prejde to hladko?“„Povedám, netrápte sa. Bola som pri tom tisíc ráz a nikdy som nič zlého neskúsila. To je zvláštna, nešťastná náhoda; dieťa zle leží, alebo žena nie celkom pri sile. Ale doktor tu nič nenašiel nebezpečného, všetko je v najlepšom poriadku.“„Ale to už pridlho trvá!“ zavzdychol on.„Pridlho!“ zakríkla ho ona. „Začalo ju ráno nasledovať, i to iba lecikedy. Bôľov ešte nemala, čo by sa mohli volať bôle. Ešte počkáme čas, kým sa to odbaví. Môžete ísť slobodne na kolkáreň. Prejdú i dve-tri hodiny ešte.“Sklonil hlavu na ruku a zapadol do myšlienok. Dobre mu padá každé slovo od tučnej baby. Verí jej a nová potecha leje sa mu do srdca. Každým slovom z jej úst ožije v ňom nádej. Ó, čo by dal, keby mu kto mohol dať istotu, úplnú istotu!„A vy to viete všetko iste?“ pýta sa jej. „Nemôže sa prihodiť dáko nešťastie, dačo, čo nečakáme? Alebo vy ma môžete i klamať, ako klamali Darázsyho. Viem ja dobre, že sa všetko nepovie, ale iba to, čo sa chce…“„Ja už ozaj neviem, čo chcete!“ rozsrdila sa baba. „Robím svedomite a vy ma potvárate! I do poctivosti mi chcete stúpať.“ Odvrátila sa mu a chcela odísť do druhej izby. On ju ešte zastavil a začal ju odpytovať, aby sa nehnevala. To sa mu zdalo byť nevyhnutné, lebo mu prichodilo, že jeho osud i Amálkin leží v týchto tučných rukách. „Uspokojte sa a nerobte komédie! A keď chcete dačo vedieť, choďte k doktorovi. Môžete ho i zavolať do vás.“Chudák, zase chytil palicu a vybral sa k doktorovi. Tento najprv vypočul, čo nového a keď počul, že pacientka spí, sadol za stôl a natočil i sebe i advokátovi do pohára.„Vypi si, Mišo, a buď človek. Veď je to smiešno, čo ty robíš. Nahľadíš sa, ako sa budeš pozajtre hanbiť za túto hlúpu trému a bezzákladnú. Je vyrátané, že za hodinu je tritisíc pôrodov na svete — čo myslíš, že všetky sa končia nešťastne? Ja nevidím príčiny k takýmto komédiám. A potom, to je určenie ženy: nech trpí a nesie svoj diel. Neboj sa, svoj diel ponesieš i ty. Nech sa ti syn narodí, začne ťa dobre šklbať, kým ti nepreriedi kešeňu. Ak dcéra, to je ešte horšie. Synku, neraz sa ty poškrabeš za ušima! Ale to nechajme napotom — teraz na, vezmi a vypime si. Nech žije, kto môže!“Doktor si štrngol o jeho pohár, ale Huba sa ho ani nedotkol.„Nie som nadchnutý za svoje remeslo,“ začal Huba hlasom celkom všedným, „ale ho nedám, bratku, za tvoje.“„A to prečo?“ pýta sa doktor pozorne.„Vaše ubíja city ľudské. Premeňuje vás v bezcitných. Robí z vás magazín všakových čudnovatých kumštov. Čím väčší doktor — tým menej človek. Eh, skry sa i s takým remeslom!“„Ďakujem za kompliment!“ rozosmial sa lekár. „Je to síce pravda, že nelomím teraz rukami spolu so zúfalým manželom. I myslím, nebol bys’ mi vďačný, keby sa začal v tomto obore s tebou pretekať. Amice, ja musím hľadieť na ľudí zo stanoviska čisto ľudského; a to učí, že každý musí umrieť. Už či dnes, lebo zajtra, ale to musí byť. I ty, bratku, ba i ja, bárs sa mi to neprace do mojej kondignácie.[8]To je neúprosný zákon, podmienený životom. Aby ja totiž mohol žiť, musel X lebo Y umrieť. A aby žil dákysi Z, musí doktor N. stúpiť do Hádesu.[9]Známy ti je vari ešte zákon z fyziky o nepreniknuteľnosti telies. Kde je totiž teleso a, nemôže tam obstáť teleso b. Tak je to i s nami. Kde som ja, nemôže tam byť druhý: a aby tam mohol byť druhý, ktorý má väčšie podmienky na život než ja, musím mu ja ustúpiť. To je, myslím, úplne jasné. Nad tým sa škoda dišputovať. To už znajú pubusi v kvarte.“[10]„Pekné teórie!“ rozosmial sa Huba, „Teraz mi už len povedz, na čo ste vy, lekári!“„Nežeň ma do úzkeho, človeče!“ zvolal doktor. „Ja ti na to nemám čo napochytro odpovedať. I neznám, ktorý by odpovedal na to určite. V publikume panujú dve mienky, a veľmi rozdielne. Jedna je tá, že my hamujeme zákon, aby sa nevyplnil, ale to je pripriaznivá. Myslím, ani lekári sami nepridali by sa k nej jednohlasne. Druhá je protivná — že vraj my pomáhame tomu zákonu, aby sa prvej vyplnil… Nuž dávam ti na vôľu, pripoj sa k tejto, lebo tamtej. Ja myslím, že my sme cestári, ktorí odhadzujú kamene, urovnávajú trochu cestu unaveným pútnikom, aby nepadli, nepotkli sa na skalu.“„Ty hovoríš ako Sibyla!“[11]posmieva sa mu advokát. „Ja nerozumiem túto tvoju frázu. Áno, frázou to chcem nazvať.“„Môžeš si to nazvať, ako ti je ďaka. Ja tým rozumiem, že lekár je na oddialenie nebezpečia od zdravých. Stvoriť má podmienky, v ktorých sa zdravie najdlhšie udrží nenaštrbené. Toto je nový prúd, mladá škola — a vykonala mnoho. Viac, než latinská kuchyňa od stvorenia sveta do dneška. Napríklad zlomila všetku silu veľkým epidémiám, ktoré prvej decimovali[12]ľudstvo.“„A ja som sa tu zabudol!“ strhol sa Huba. „A doma, boh zná, čo sa dohodilo!“„A vieš, na čo sme my ešte?“„No?“„Aby sme takýchto bojkov držali na nohách. My, my vám musíme vlievať odhodlanosť, smelosť do srdca, aby ste od strachu neumierali.“„A prostriedky na túto velikú misiu?“„Ako znáš, nie sú materiálne. Sú povahy psychickej. Môžete vy nás potvárať z materializmu, koľko chcete: my často narábame s tzv. psyché.[13]Lekár musí byť psychológ a filozof k tomu. Musí predovšetkým imponovať — a imponuje svojím znaním, ktoré ho robí kňazom v chráme prírody. Prečože pacient ožije, keď vidí pri posteli svojho lekára? Prečo sa nazdáva, že v tom okamihu je bezpečný? Lebo lekár mu vnukol, že viac vie, než kto druhý. Môžeme sa my vystavovať, že stojíme na báze exaktnosti: sme a budeme dedičmi našich tajomstvenných predkov — černokňažníkov a čarodejov.“Huba zabudol trochu, čo sa v jeho dome robí. I sám sa zadivil, že môže tu sedieť a počúvať doktorove mudrovanie. A s takým záujmom ešte. Zobrali sa spolu ku pacientke, advokát omnoho pokojnejšie, než pred hodinou.[1]inštalácia— slávnostné uvedenie do úradu[2]kúria— v bývalom Uhorsku najvyšší kráľovský dvor[3]„társaskör“(maď.) — spoločenský krúžok[4]kausa(z lat.) — súdny spor; žaloba[5]Eliten bál(nem.) — bál elity[6]kancelista— nižší kancelársky úradník, pisár[7]rešpicientka— žena úradníka v bývalej finančnej stráži[8]kondignácia— hodnosť[9]stúpiť do Hádesu— Hádes, podľa gréckej mytológie podsvetie[10]pubusi v kvarte(z lat.) — mládenci v štvrtej triede[11]Sibyla— meno údajnej starovekej veštkyne[12]decimovať(z lat.) — hubiť, vyhubiť, zničiť[13]psyché(gr.) — duša	Kukucin_Syn-vytecnika-1.html.txt
Obyčajné tragikumPred nejakými dvesto rokmi postavil smelý palier pánu Tarkányimu vo veľkom parku pred stoličným mestom barokový kaštieľ. Okolo parku bol kedysi silný múr, ktorému vrchol okrášlili utrápení murári veľkými slamákmi z kameňa a z malty.Kaštieľ stál kedysi v hrdej samote a povaľovala sa v ňom panská spoločnosť. Dnes sa hrdá samota obrátila na perifériu a z oslimáčených múrov si chudoba postavila biedne chalupy. V parku sa parádne cesty a chodníky stali riečišťami riedkeho blata alebo sypkého prachu a v kaštieli sa rozťahujúci úradníčkovia, ktorých do svojho sídla zohnal okres. Úradníci nenašli v meste byty, lebo sa im tie v kaštieli zdali panskejšie a boli lacnejšie.V dvoch izbičkách, v ktorých sa kedysi rodili a mreli panskí sluhovia, býva dnes Justín Šuha, oficiant okresného súdu, so svojou ženou a dcérou. Pravda, boh zachovaj pomenovať manželku jeho „ženou“, lebo ona je „pani“. Aspoň to mu zostalo z panstva a poľovnícky oblek s klobúkom s tetrovím perom.Ináč je pani Šuhová taká otrokyňa, akú by človek siedmou sviatosťou a ani nijakým nájmom nezískal. O piatej vstáva a drhne do deviatej-desiatej. Má len čosi vyše štyridsať rokov a jej ruky sú vyrobené, žily na nich povyťahované, prsty pakostnicou povykrúcané, hrdlo jej hyzdí hrvoľ a pravé oko jej vypálilo vápno pri mazaní. Jej duša je plná závisti, udržuje ju pri živote len túžba za zvesťami, že sa zámožnejším prihodilo nejaké nešťastie.Šuhovci dávno pred Nemcami zaviedli, nielen na prvé nedele v mesiaci, ale na každý od boha deň, jednojedlové obedy. Človeku do žalúdka nevidieť, ale v šatstve a v panskom spôsobe sa nesmie dať zahanbiť!Šuhovci boli z tých statočných ľudí, ktorí neurobili nijaký priestupok, keď ich okrem boha i človek mohol vidieť. Tak pokladali za svoju samozrejmú povinnosť prisvojiť si vo vlaku zabudnutý dáždnik.Z mesačných tisíc sto-dvesto korún vyžiť po pansky trom ľuďom, bývať, kúriť, šatiť sa, navštevovať kino, prispievať na zbierky, fajčiť, čítať noviny, zavše zadovážiť nejakú hnihu, to všetko — a iných sto príhod, ktoré vše neočakávane zajdú čoveka — zariadiť vyžaduje veľkú znalosť života a jeho najrozličnejších švindľov, o ktorých nič nevie nijaká štatistika. Aký tréning v boji s nedostatkom je na to potrebný, to vedia len tí bojovníci s biedou, ktorí z podobných dôchodkov musia viesť panský život. Pýcha bolestnejšie žerie srdce ako hlad!Ich dcéra Ira mala dvadsaťtri rokov a žalostne počítala, ako sa roky míňajú bez toho, že by si vedela urobiť nejakú známosť, ktorá by ju oslobodila od hrozného strachu, že bude mať o niekoľko rokov taký život ako jej matka, ak nie horší!Bola ako skoro všetky priemerné dievčatá, šumná a dobre urastená. Ale z tváre jej žiarila vždy akási neukojená túžba a netrpezlivosť, ako tomu, kto čaká na dlho meškajúci vlak, idúc na dávno vytúženú schôdzu. Bojí sa, že zamešká spojenie s iným vlakom a tým schôdzku. Mala vždy pocit, že zdržiavajúc sa niekde dlhšie, vyhne sa tomu, koho tak túžobne očakáva.Skončila gymnázium, ale na základe maturity nemohla nikde dostať postavenie. Naučila sa šiť a ako umné dievča vedela urobiť slušné a vzhľad dvíhajúce šaty. Vše si spomenula, ako sa tešila, keď mohla šiť prvé šaty na stroji. Aká milá jej bola tá mašina! Ako ju bavilo strihanie nových látok a chytro ubiehajúca práca! A teraz? Po toľkoročnom plahočení ako túžila za tým, aby mala pokoj od prekliateho stroja! Raz videla biednu dýchavičnú mať, nesúcu dieťa hore kopcom. Skoro za každým krokom zastávala a ťažko vydychovala. Vždy jej schádzalo na um, tej materi nepadlo ťažšie niesť to dieťa, ako jej konať stále rovnakú robotu, na ktorú bola odsúdená. A najmä v zime, keď musela sedieť v malej izbičke, pri zamrežovanom obloku, z ktorého mala výhľad len na otrhanú chalupu a ufúľané deti skorheľovaného robotníka. Ako jej dušu ujedala predstava, že možno i ju čaká taká chalupa! Čo môže človek vedieť, kde ho zavlečie osud a vlastná slabosť!V lete mohla šiť na chodbe pri veľkom obloku, z ktorého videla starý, hoci zanedbaný park, ale jednako mala svetlo a prírodu pred sebou. A tá príroda, hoci i zanedbaná, nie je taká hrozná, ako spustnutí ľudia.Ale i keď bol park zanedbaný, jednako sa vše našli ľudia, ktorých práve tá zanedbanosť zvádzala, aby sa po ňom prešli. Zriedkakedy pobadala, že by bol niekto deň po deň šiel chodníkom, ťahajúcim sa len na niekoľko krokov pred jej oblokom.V júlové popoludnie okolo piatej prechádzal ním už niekoľko dní asi tridsaťpäťročný, holohlavý pán s knižočkou v ruke. Čakala ho už, či príde a dobre si ho obzrela. Nebol starostlivo oblečený, na temeni sa mu lisla malá plešina a holil sa ak dva razy do týždňa. Ale jeho výzor nebol odpudzujúci a zdal sa byť dobrým človekom. Ukázala ho otcovi, ktorý ho poznal: bol to inžinier Hlobík z okresného úradu, starý mládenec, nechodiaci do nijakej spoločnosti. Vyhýbal sa ľuďom. Plat mal dosť slušný, mohol sa naň oženiť. — A či! — mienil otec.Ira si sadla k svojmu šitiu, ale kde boli jej myšlienky! Cítila nepremožiteľnú túžbu zísť sa s tým človekom. Veď je to zrejme božia vôľa, ktorá jej ho sem poslala. Potrebuje len ruku vystrieť za ním. Ak túto príležitosť zamešká, nikdy nedostane poriadneho muža.Takto si dala svoje túžby pánom bohom žirovať,[1]čo malo i tú výhodu, že v prípade nezdaru mohla na neho šomrať. Rozvážila si dobre, ako sa oblečie a ako ho osloví.Hlobík už chodil vyše týždňa do parku, pravda, len vtedy, keď bol pekný deň. Raz bolo trochu spŕchlo, a vtedy neprišiel.Obloha bola veľmi zamračená a Ira si umienila, že ak predsa príde, pôjde za ním. Preobliekla sa včas. V svojich svetlohnedých šatočkách robila i tvárou i postavou hodne vábny dojem. Do ruky vzala Lukáčove verše[2]a naštudovala si pred zrkadlom milý úsmev príjemnej dámy.Minulo päť hodín, bolo už skoro pol šiestej a Hlobík nechodil. Zaľahlo jej na duši, i začala sa pomaly zobliekať. Nespustila pritom park z očí. Do otvoru obloka sa vsunula postava mladej ženy a hneď za ňou kráčal Hlobík. Najprv si myslela, že tí dvaja nejdú spolu, ale keď prišli bližšie, počula, že sa zhovárajú.Spadla na stoličku a stisla ruky na prsia.— Už je po všetkom!Bolo jej tak ťažko okolo srdca, že sa bála, že zamdlie. Ale premohla sa.— Aká som šialená! — hrešila sa. — Ako si len môžem namýšľať, že ten človek je už mne súdený! Aká som len sprostá!Hľadela žiaľne za párom: muž kráčal po úzkom chodníku za dámou. Myslela si:— Bude to ľahké futro, tá dámička! A pán inžinier tiež bude len nejaký vybijak!Jednako nespustila z nich oči. Keď mali vojsť do húšťavy, kde by sa jej boli stratili, dáma sa obrátila naľavo a šla cestou, vedúcou do poľa; Hlobík jej len hlavou kývol a stratil sa medzi stromami. Pri rozchode si ani ruky nepodali.Ira vyskočila, akoby bola námesačná, upravila si šaty a bežala za Hlobíkom. Bála sa, že sa jej v kríkoch a stromoví parku stratí. Veď koľko starých ozrút — stromov hralo tam šialivú hru so slnečnými lúčmi a s tôňou! Ako ľahko bolo tam zmiznúť v kríkoch niekomu, kto nebol ani na tri kroky vzdialený!Osud určil, aby sa Ira zišla s Hlobíkom. Na ako dlho? To ani teraz po dvoch rokoch nevieme.Niekoľko krokov od nej sa ozýval čítajúci hlas. Zadychčané dievča zastalo a počúvalo: „…tentýž pocit opojení. — Působením uměleckých děl je podráždení stavu umění tvořícího, opojení… Podstatnou na umění je dokonalost jeho existence, jeho srození úplnosti a plnosti; umění je podstatně přisvědčováním, žehnáním, zbožňováním bytí… Co to je: pesimistické umění? Není to kontradikce? — Je. — Schopenhauer[3]se mýlí…“Ira sa pohla.— Číta akési filozofické dielo.Pokročila ďalej, idúc chodníkom medzi kríkmi, kde stál pod starým dubom Hlobík. Z jeho postoja, ako držal obidvoma rukami knižku a z pomalého, slová na slabiky sekajúceho prednesu bolo poznať, že rozmýšľa nad každou vetou, ktorú si prečítal. Ira sa neočakávane zjavila pred mužom. Medzi lístím duba tancovali na nej slnečné lúče. Pozreli na seba. Hlobík s príjemným prekvapením roztvoril oči i ústa.— Odpusťte pane, že som vás takto prepadla. Počula som váš hlas, i šla som za ním. Hľadám dámu, s ktorou som sa tu mala zísť. Pravda, v tomto labyrinte to nie je celkom ľahko. Nevideli ste azda dámu v sivej sukni, jasnobelasej blúze? Blodínu, mladú, peknú? — i usmiala sa mu.Hlobík je počerný, výrazne veľkých očí. Hoci je i samotár, nie je preto plachý a pred mladým, šumným dievčaťom utiecť mu ani na um neprišlo. Usmial sa.— Nevidel som. A či videl? Ani neviem, veď som sem prišiel s mladou dámou, ktorá len pred niekoľkými minútami odišla v inú stranu. Aká bola a čo mala oblečené?— Pekná blondína v sivej sukni a belasej blúze.Hlobík pokrútil hlavou:— Na moj’ pravdu neviem, či tá dáma bola blondína a čo mala oblečené!— Hahaha, — smiala sa veselo. — Podarené, teraz ste sa s ňou rozišli a už neviete, aká bola a čo mala na sebe.Hlobík pokrčil plecami:— Odpusťte, nezaujímala ma. O vás to budem vedieť!Ira sa zapálila, hanblivo-vďačne pozrela naňho a sklopila oči. Hnevala sa na seba, že prišla do takých rozpakov ako pätnásťročné dievča. Zdalo sa, že ten pán tuší, čo ona s ním zmýšľa.— Nehovorte také reči! Povedzte radšej, akého ste to čítali filozofa. Ste profesor? — pretvárala sa, že nevie, kto je.— Ale nie. Som inžinier. Čo som to čítal? To by vás veľmi málo zaujímalo: nie je to ani verš ani román. Je to Nietzsche.[4]— A vy si myslíte, že ja vám to verím, že vás, slovenského inteligenta, zaujíma ťažšie dielo, ktoré nepatrí do vášho odboru? A najmä filozofické! Také diela nečítame pre skrátenie času. Filozofia, keď jej máme lepšie porozumieť, vyžaduje stále pestovanie, ináč z toho nemáme mnoho, lebo máločo rozumieme.Hlobík prekvapene pozeral na ňu.— Máte pravdu. Nechajme to tak. Nechcem sa s vami škriepiť.Pristúpil k nej a vystrel ruku.— Ukážte, čo to čítate?Ira schovala knihu za chrbát.— Budete ma vysmievať!— No, pravda, ľúbostné veršíky. Veď predstava lásky je niečo hodna, ale nie mnoho. Ukážte tú knihu!Vzal a prezrel podanú mu knihu.— No, pravda, Lukáč. Tu to máte. A vy hovoríte o filozofii, ako keby ste mali o nej tušenie, a čítate neplodné verše.— Máte zvláštne náhľady! Dobré verše sú mnoho hodny, lebo tak výstižne podávajú naše cítenie a myslenie, že nás to uchváti. Veď ste to práve čítali z Nietzscheho. A filozofia musí urobiť to isté, pravda, na inom poli a iným spôsobom.Hlobík vytiahol obrvy dohora.— Kde idete, slečna? Slečna ste, či pani?— Som dievča, nie žena.— Tak slečna. Kde idete? Je vám náhlo? Stálo by za to sa s vami pozhovárať.— Vyšla som si na prechádzku, mám asi hodinu času.— Tak poďme z tejto džungle na širší chodník, na ktorom sa budeme môcť prechádzať.Ira bola šťastná, ale cítila sa pri tom ako žiak, ktorý z polovice úlohy dobre odpovedal a obáva sa, že z druhej to pôjde horšie. Umienila si, že ho bude chváliť a obdivovať jeho vedu a ostrovtip. Vedela, že i rozvážnych mužov možno si nakloniť šikovným lichotením.Prechádzali sa vyše hodiny, hľadeli na seba pôsobiť, pričom Ira rafinovane ťahala z Hlobíka rozumy, dala si jedno-druhé vysvetľovať a prejavovala veľký obdiv k jeho dôkladným znalostiam z rozličných vied a umení. Či to bola skutočná pravda, čo hovorila, bola iná otázka. Hlobíka si však veľmi naklonila a ten samotár a mizantrop, za akého sa vydával, bol šťastný, že našiel takú vzdelanú osobu, ktorá ho tak znamenite chápala a ocenila.Niekoľko dní sa schádzali a bavili znamenite. Potom prišiel mokrý týždeň, v ktorom sa len raz videli, stretnúc sa v meste na ulici. Ale prešlo i niekoľko pekných dní a Hlobík sa neukázal. Ira začala Hlobíka mať rada, lebo veď i lásku si môžeme nasugerovať. Bola veľmi zronená, keď neprichádzal. Až zasa prišiel a potom už boli denne spolu, alebo keď pršalo, zabávali sa doma čítaním a rozhovormi.Ire i jej rodičom začal tento pomer ísť na nervy, lebo sa ťahal bez toho, že by Hlobík i len slovo stratil o svojej príchylnosti k Ire. Správal sa k nej priateľsky, zostal zavše i na večeru a donášal kadejaké drobné darčeky — skoro vždy nejaké jedivo — ale o nejakých vážnych úmysloch nepovedal nikdy nič. A Ire sa zdalo, že by s ním mohla celkom dobre vyjsť i pre jeho dobrú povahu, i pre obstojný plat. Tak túžila dostať sa z tohto svojho biedneho položenia, ako v močiari zapadajúci za pevnou zemou. Bola presvedčená, že by mu každú obeť priniesla, každú lásku preukázala, keby si ju vzal. A nepýtal ju!Pomer už trval vyše pol roka, keď Ira raz Hlobíka s veľkou námahou nahovorila, aby šli spolu na sokolský večierok. Boli tam a Ira sa veľmi zvidela lekárnikovi Dorazilovi, mužovi stredného veku, chudému, chorľavému, známemu kartárovi a pijanovi. Hoci sa jej skoro hnusilo, ako vyciciaval pivo zo svojich dlhých, bledých, do úst mu trčiacich fúzov a jeho zakalené, sťa rybacie oči ju odpudzovali, jednako hľadela naňho milo, keď si pomyslela, že je to človek bohatý, ktorý by jej poskytol taký život, aký by ani vysoký úradník nemohol. A Hlobík ju beztoho len prevádza…Dorazil si ju za krátke dva týždne naklonil. Keď Hlobík videl, že sa lekárnik vážne uchádza o ňu, urobil i on akýsi neurčitý pokus, aby si ju získal. Ale bolo to dosť neurčité. Vcelku si myslel, že keď sa Ira i vydá za lekárnika, bude môcť k nej chodiť a tak bude mať všetky výhody, ktoré poskytuje žena a nebude mať s ňou nijaké výdavky.A tak sa s ťažkým srdcom vydala za Dorazila.Keď prišlo na to, že sa mu mala oddať, zdalo sa jej, že zahynie, taký jej bol neznesiteľný a ohyzdný. Triasla sa na celom tele, hlava ju ukrutne rozbolela a bola bledá ako smrť. Našťastie sa jej muž tak opil, že ani nepomyslel na ňu.Je veru nepochopiteľné, čo ľudia vytrpia pod tlakom ťažkých pomerov. V nebezpečenstve sa prenasledovaný pretisne cez nemožne malý otvor, a žena, pudená záujmom, strpí i hotového netvora. Dorazil bol nečistý, chrchlal, potil sa, páchlo mu z úst, bol málokedy triezvy a bohvie ako, ale Ira žila s ním.Aká musela byť jej hrôza pred neistou budúcnosťou, keď vedela s ním nažívať niekoľko mesiacov. Napokon sa jej to zdalo celkom nemožné a predstierala neznesiteľné bolesti pri každom jeho dotyku.Dorazil, ktorý ako alkoholik bol náchylný na žiarlivosť, bol by sa s ňou i rozsobášil, keby ináč nebola vzorne viedla jeho domácnosť a naučila sa mu i v lekárni pomáhať, takže prevzala celé jej vedenie a on zgazdoval asistenta. Voči mužovi bola pozorná, neurobila mu za nijaké jeho korheľské a kartárske výčiny nikdy ani zlú tvár, takže nemohol nájsť nijakú príčinu, pre čo by sa mal s ňou rozísť. Keď bol opitý, vyhrážal sa jej, keď vytriezvel, bol celkom znesiteľný a zabudol na všetko, čo v opilosti potáral.Po sobáši ju Hlobík vše navštívil. Ale Ira bola duševne taká rozháraná, že ich rozhovory boli veľmi jednoslabičné. A Irina láska, keďže to bol vždy len veľmi umelý kvietok, teraz ešte i uvädla a Hlobík nebol človek, ktorý by ju mohol v nej roznietiť. Pozrel ak raz za mesiac do lekárne, i to len pod zámienkou, že potrebuje nejaký liek. Keď boli náhodou sami, pozeral jej trochu významne do očí, vzdychol a, kývajúc hlavou, odišiel. Ira hľadela za ním a nič sa v nej neozvalo, len ukrutne odporný pocit, keď si pomyslela, že je to tiež muž, — a aký!Bola si istá, že jej nervy onedlho vypovedia službu. Tešila sa tomu. Myslela, že pôjde na niekoľko mesiacov do sanatória a oddýchne si od takéhoto strašného života. Čo bude s ňou, keď sa bude musieť vrátiť, na to radšej ani nemyslela.Ale nestalo sa tak, ako ona dúfala.Dorazil v istú zimnú noc zostal dlhšie na ulici ležať, kým ho nenašli. Dostal zápal pľúc a umrel. Prvé dni po sobáši urobil testament, podľa ktorého celý svoj majetok poručil Ire. O testamente nevedel nikto, okrem verejného notára a jeho kancelárie. Keď bol opitý, často myslel na to, že testament premení, ale keď vytriezvel, odkladal to na neskoršie.Keď sa verejnosť dozvedela, že Ira neočakávane zdedila vyše miliónový majetok, začalo sa hovoriť, že ho otrávila. Súd jednako nenariadil nijaké vyšetrovanie, lebo nijaké vedľajšie okolnosti neboli podozrivé a obidvaja lekári, ktorí ho liečili, jednoznačne vypovedali, že Dorazil umrel na obojstranný ťažký zápal pľúc a na slabosť srdca, ktoré bolo jeho nemiernym požívaním liehovín zničené, takže by bolo bývalo celkom zbytočné ho ešte i otráviť.Pravda však bola, že v posledný večer pred Dorazilovou smrťou sa jeho stav prechodne zdanlivo tak polepšil, že sa Ira celkom zúfalá zľakla, že sa možno vylieči a stratila všetku rozvahu. Bolo to prechodné občerstvenie pri náhlom klesnutí horúčky, po ktorom by bola nastúpila agónia. Pýtal si víno a Ira mu dala doň dosť veľkú dávku morfia, po ktorom v tichosti zaspal.Zo strašného otrasu, ktorý zachvátil jej nervový systém, sa Ira dodnes nemohla zozbierať. Nemôže sa zbaviť predstavy, že vlastne ona zavraždila svojho muža, ktorý ju urobil bohatou, lebo jej úmysel bol usmrtiť ho. Lekári ju presviedčali, že je vylúčené, aby sa vyliečil a ona toho umierajúceho človeka dobila!Zdá sa jej, že by vďačne dala celý svoj majetok človeku, ktorý by ju mohol zbaviť hrozného nepokoja duše.[1]žirovať— prevziať ručenie na zaplatenie zmenky, ručiť[2]Lukáčove verše— E. B. Lukáč (1900 — 1979), slovenský básnik, v medzivojnovom období jeden z najvýznamnejších. Jégé nemal k nemu vyhranený vzťah a jeho meno má len ilustrovať fakt, že mladí učitelia čítali modernú, súčasnú literatúru.[3]Arthur Schopenhauer(1788 — 1860), predstaviteľ voluntarizmu a iracionalizmu v nemeckej filozofii. Popieral možnosť vedeckého poznania a spoločenského pokroku, preto uviazol v pesimizme. Vyslovoval sa aj k otázkam literatúry a umenia.[4]Friedrich Nietzsche(1844 — 1900), významný nemecký filozof, ktorý vyšiel zo Schopenhauerovej voluntaristickej filozofie, ale neskôr sa postavil k Schopenhauerovmu dielu kriticky; vidno to i z ukážky, ktorú cituje Jégé a ktorá sa týka zmyslu a pôsobenia umeleckého diela.	Nadasi-Jege_Obycajne-tragikum.html.txt
IMená dvoch adriatických miest — no náramne rozdielnych a ďalekých druh od druha nie len v jednom ohľade. Prvé, máme nádej, je mesto prítomnosti, hoci ešte malej, a veľkej budúcnosti, druhé je mesto minulosti kolossálnej, tisícletej, na svet hovoriacej. Prvé leží na pevnej skaline, na pôde staroslavianskej, druhé na vratkých ostrovkoch a premožených lagúnach, premožených titánskou silou čudného národa, alebo, lepšie, smesi národov, z ktorej veky vypracovaly zvláštny typ veneciánsky. Prvá je ešte maličká obec, malé municípium — druhé je zovnútorná schránka, relikvia, brilliantami vyložená škatuľa, v ktorej divom divov jestvoval štát, jeden z najmocnejších štátov stredovekej Europy.Že obe mená sú spojené v nápise skromnej práce, zapríčinila moja štrnásťdenná cesta na šiesty kongress slovanských novinárov, počatá dňa 11. mája 1905. Milotou mojich kollegov a hmotnou pomocou dvoch priateľov bolo mi umožneno na dva týždne zanechať kabinet a byť na kongresse a okrem toho navštíviť čudnú krásavicu Adriatického mora. Dávna túžba — splnená, žiaľ, dosť neskoro, keď už vnímavosť, spôsobnosť prijímať dojmy, pružnosť fantázie, ostrotu pohľadu neúprosný čas oslabil a sšarpal! No, šťastnými suďbami, peknoduchým, sympatickým kruhom novinárov, spisovateľov, básnikov a potom krásou a grandióznosťou videného osvežel a zmladil sa cit, napäla sa vnímavosť a ubolená duša nepeknými zjavmi prítomnosti, nešťastím vnútorným i zovnútorným, osvobodila sa, striasla smútok a tešila sa aspoň na krátke chvíle krásotou a ideálmi umenia, zábleskmi nádeje.Túžbu, videť príležitosťou kongressu i blízku Veneciu, vzbudil vo mne náš Ján Kollár svojím klassickým dielom„Cestopis, obsahující cestu do horní Italie… se zvláštním ohledem na slavjanské živly roku 1841. V Pešti, 1843.“ V cestopise venuje Kollár Venecii 63 strany — a všetko, čo hovorí, je povzbudzujúce, geniálne pochopené a umelecky podané. Mňa naskrze nemýli jeho riskované slaviančenie; nemýli ma ani to, že skepticky pozerám na jeho historicko-filologické vývody — ja vidím v tom iba jeho zapálenú krásnu dušu, jeho velikú lásku k svojmu plemenu, silný um a heroizmus veľkého patriota, ktorého nezmýlily ani strašno-šeredné časy, v ktorých žil. Úškľabky robiť si z niektorých etymologických podivnôstok (daň času!) znamená byť — filistrom-človekom. To všetko odpadá samo sebou, ako odpadajú lupinky s kveta jabloňového. Ale sú miesta v jeho cestopise, ktoré dosahujú najvyššie vrchole poezie a poetickej krásy. Jeho apostrofa na more je taká krásna, že málo zneliek v „Slávy Dcere“, ktoré by sa jej mohly prirovnať:„Na mori je všetko velikánske, ohromné, nekonečné, tu zrkadlo večnosti a všemohúcnosti, tu Boh bydlí a pôsobí samotný bez ľudí: obrazy a divadlá pevnej zeme ukazujú sa s tohoto hľadiska malé, slabé a matné; na mori videť prírodu ešte v stave pôvodnosti a nevinnosti, bez premeny,lebo more dnes je také, aké bolo pri stvorení:tvárnosť zeme už dávno ztratila svoj panenský charakter v nezbednom náručí ľudských náruživostí, potrieb a osudov; na mori človeka len nebo so všetkých strán objíma a teší, tu nebo i nad sebou i pod sebou vidíme, lebo sa slnko, hviezdy a celá obloha v ňom zrkadlí, more nás oboma rukami k nebu nesie, hovoriac: ,Syn neba si, a do neba prídeš; duch si, k všeduchu preletíš: na zemi musíš hlavu spínať a oči vyvracať, ak chceš niečo lepšieho videť, než hrudu; čierna ruka tiahne ťa všade do hrobu, a každý krok opätuje ti to smutné heslo: prach si, v prach sa obrátiš; more každé nešťastie na ňom vzniklé hneď i pohltí a pamiatku jeho očiam potomstva smaže…‘ more vedie k novým svetom a divom stvorenstva, k novým národom a krajinám, a rozširuje telesný i duchovný obzor, otvára neprebrané studnice pokladov a bohatstva a pozdvihuje národy k vznešenejším sväzkom a všestrannejšiemu poznaniu človečenstva: zem má úzke hranice — ako vtáčence v klietke tlačia a trú sa tu ľudia a národy jeden o druhého. Preto žialim, že náš veliký národ má taký malý podiel na mori a jeho dobrodiniach. Temer ani jeden národ v Europe nie je taký odrezaný od mora, ako náš. Česi, Poliaci, Srbi, Horvati, Slovinci nie sú ani dotknutí morom; čo majú Rusi, Dalmatínci a Bulhari, to pomerne k veľkosti slavianskeho plemena ani spomenutia nezasluhuje.“Toto boly myšlienky Kollára, plaviaceho sa Brentou k moru Adriatickému a Venecii. Potom zvolá: „Obrátiv sa k západu, zazrel som v ďalekosti plávajúcu nad vodami velikú a hrdú labuť — jej hrdlo veža, chrbát chrám, krýdla predmestia, labutence okolo nej ostrovy: to bola ,Venezia la dominante!‘ Východ slnka na nebi — západ Venecie na zemi! Šparta bez múrov, a predsa bezpečná!“Za detstva som toto čítal, a neraz som túžil ísť za stopami velikého Slováka. A teraz s tichou, uspokojenou dušou môžem povedať, že i ja som bol v Arkadii a pocítil van minulých století a ich velikého umenia.	Vajansky_Volosko-Venecia.html.txt
Kuplety od LeštinskéhoIManželstvo je také čosi, čo nemožno vysloviť: k vôli žene musíš tančiť, skákať, behať, i troviť; keď ti povie: „chcem mať klobúk,“ musíš jej riecť: „tu ho máš,“ síce bude patália, ktorú ťažko urovnáš, urovnáš. Manželstvo je, na môj pravdu, sladšie ako rozóliš: keď ti žienka pyštek hodí, hneď jej všetko povolíš; či chce šaty s dlhým šlepom a či bundu do módy, ak bys’ jej to nemal kúpiť, radšej skoč hneď do vody. My manželia máme radosť z našich driečnych ženičiek, ale často ešte väčšiu z naplnených skleničiek, zvlášte keď je dobré pivo, cítime sa blažene a — keď ráno niet na mäso, vŕšime sa na žene. Riekol manžel svojej žienke, vidiac, že už ide vreť: „sprav večeru; kým navaríš, idem sa prejsť; prídem hneď.“ Ženička sa ponáhľala, stôl bol skoro pokrytý a — mužíček až predo dňom prišiel domov — opitý. Náš praotec starý Noach, keď vinicu okopal, sadol k súdku a tam sa vám dešperátne oslopal; preto sme vraj my potomci verné jeho kópie, bo každému prihodí sa, že si trochu podpije.II(Ten samý nápev.)Majster Hoblík svojej žienke, keď zo sveta odchádzal; najstaršieho tovaryša za manžela narádzal; ženička sa s povďačnosťou na manžela prizrela: „Ach, mužíčko, veď som ja už dávno na to myslela!“ „Jak ďaleko si s doktorom, moja milá Anička?“ pýtala sa svojej dcéry starostlivá mamička; „nepožiadal ťa o ruku? veď vrav! — snáď už, bez mála?“ — „Bol by to už spravil, kebych zo pár tisíc v nej mala.“ „Čo si robil u notára?“ — „Bol som písať testament.“ „Ale, veď máš zajtrá svadbu! ký že je to sakrament?“ — „Veď som preto bol poslednú svoju vôľu vysloviť, bo od zajtra započne už moja Katka hovoriť.“ Pán Dobrôtka má ženičku — hotový to anjelik; ak je s niečím nie spokojný, hneď má v hlave tanierik a chudáčik musí čušať ako dudok pri stole bo ženička doň jazýčkom. strieľa, ako z pištole. „Nežeňte vy, súsed, ešte toho vášho Tomáša; je primladý, ešte veru netreba mu sobáša.“ „Práve to chcem, aby môj syn teraz svoj stav premenil, bo keď by mal lepší rozum, iste by sa neženil.“III(Ten samý nápev.)Katka bola v „ercíhungu“ za pol roka v Bystrici a tam prišla k vzdelanosti — ku klobúku a k štici; tam slovenskú reč zabudla; vraví iba popod nos: „izí, izí, igen, igen, kon nit sláviš, vos, vos, vos?“ Preto kto tú múdru Katku za manželku dostane, bude šťastný, — dopraj že mu toho šťastia, ó Pane! — a náš národ bude mať z nej velikánsku potechu, bo nám to vraj slúži k sláve, čo je iným k posmechu.	Gasparik-Lestinsky_Kuplety.html.txt
Nehody1. Čirem poli rakytaMilý poraní milú palošom, táto vzdor tomu súri sobáš, po ktorom hneď umiera.Slov. Spevy. II. 202.Nálezištia: Košariská (Nitr.), Trenčiansko.2. Ach mamenko, mamenkoMilý smrteľne raní milú za to, že nechce zaňho isť.Nálezište: Nadlice (Nitriansko)3. Na prostried dedinyJanko milú nenazdajky zabil, začo vo väzení upí.Nálezište: Švainsbach (Brat.)4.Susedova bílá stenaŠuhaja porania pri dome jeho milej; ona ho v komore opatruje.Nálezište: Švainsbach (Brat.)5. Poslúchajte máloPri muzika zabili Sirotu Marcina, v Lábe.Nálezište: Láb (Brat.)6. Pod našima humni veľká zátočina— utopil sa šuhaj; topiac sa, volal na súdruhov.Slov. Spevy I. 113, III. 27, II. 73.Nálezištia: Myjava (Nitr.), Rybky (Nitr.), Žilina (Trenč.), Kostolné (Trenč.), Láb (Brat.), M. Slatina (Zvol.), Budička (Zvol.), Jasenica (Zvol.), Lužná (Liptov.)7. Čo sa stalo nedávno— utopiv sa šuhaj v studni.Nálezište: Verešvár (Nitr.)8. F tom šúrovskom poli— dievčence z brehu popadali do Váhu.Nálezište: Verešvár (Nitr.)9. Keď som išiel bez ten lesJanka dosekali — dosť sa bránil, ale krv sa mu liala dolu rukávami.Nálezištia: Kolačkovo (Spiš.), Podlechnice, Hranovnica (Spiš.)10. Tá unínska roľaUjhely z Unína smrteľne ranil Michala Doráčkových, potom ho odprosaval. Matka chcela by ho na žive zachovať, on ale pýta si len kňaza.Mat. Sborník I. 11.Nálezište: Záp. Nitriansko.11. Medzi horamí lipka zelenáJanka zabili miesto jeleňa; milá nad jeho hrobom zomiera.Slov. Spevy I. 35.Nálezištia: Košariská (Nitr.), Lazy (Trenč.)12. Od kostela do mlynaMlynár zabil ženinho milenca; jeho hlavu hodil do vody.Mat. Sbor. II. 93., II. 138., III. 60.Nálezištia: Východná (Lipt.), Vršatské Podhradie (Trenč.), Švainsbach (Brat.), Spiš.13. Išlo dievča cez horuDievča napilo sa zo studničky, hneď dušu pustila.Nálezištia: Východná (Liptov.), Vr. Podhradie (Trenč.)	Medvecky_Sto-slovenskych-ludovych-balad-Nehody.html.txt
Kdybych…Kdybych se na Nový rok ráno probudil jako Pánbůh, — nebo ne, to by nešlo, neboť Bůh nikdy nespí; tedy kdybych se na Nový rok probudil jako svatý Petr, řekl bych si: „Copak bych měl letos udělat pro ty čerchmantské Čechoslováky? Oni jsou to sic kacíři a někdy, hrom do nich!, holota nevděčná; ale něco z nich může být. Já myslím, že mají trochu drsné povětří; snad proto jsou tak zlostní a zarytí. V létě mají horko a bouřlivo, že na sebe podrážděně vrčí; a v zimě jim mrzne tak, že každý myslí jen na sebe a k těm druhým je jako rampouch. To dělá to klima. A proto se jim nic nelíbí; zima je jim příliš studená a léto příliš horké; je-li něco černé, je jim to příliš černé, a je-li něco bílé, je jim to příliš bílé; jakživo jim nic není recht. To si tak zvykli z toho svého počasí. Ale počkejte, darebníci, já vám ukážu; nadělím vám počasíčko jako někde u moře; dám vám vlídné zimy, — se sněhem, to se rozumí, takový snížek je dobrota; a lahodná léta se sluncem i vlažičkou, — to by v tom byl čert, abych vás nepředělal. Kdybyste vy sami byli na sebe vlídnější, bylo by vaše počasí mírnější; ale když nechcete začít vy, začnu já. Pomáhej vám Pánbůh v novém roce!“Kdybych se na Nový rok ráno probudil jako ministerský předseda, moc bych se tomu podivil a v rozpacích bych si hladil bradu. („Aha,“ řekl bych si, „musím se oholit.“) Když bych si po chvíli zvykl na zázračnou změnu své existence, zůstal bych ještě pár minut v posteli, jako jsem dělával, dokud jsem byl obyčejným občanem, ale nespal bych už, nýbrž uvažoval bych asi takto: „Propánakrále, tak letos máme dělat to jubileum republiky. Já vím co: já svolám ministerskou radu a řeknu: Mládenci, tak loni jsme vládli na památku Rakouska; letos musíme vládnout na památku republiky. Koukejte se, musíme to dát nějak dohromady; pravý a levý tábor, to je pro kočku; republika, to je jako — kruh; copak je v kruhu nějaké pravé nebo levé křídlo?“ — Nyní by mě napadlo mnoho jiných argumentů, ale ty bych si nechal až pro ministerskou radu; načež bych vstal, dbaje toho, abych — pro štěstí v novém roce — vstával napřed pravou nohou.Kdybych se na Nový rok ráno probudil jako primátor města Prahy, pohlížel bych chvíli do lepší budoucnosti a pak bych si řekl: „Tak se mně zdá, že má ten Čapek pravdu; ono by se už opravdu mělo začít s tím zeleným pásem kolem Prahy.[1]Když si tak představím pěkné aleje… a louky pro děti… a sem tam háječky… No dobrá, dáme se do toho.“Kdybych se na Nový rok ráno probudil jako milionář a muž vládnoucí prostředky, řekl bych si: „To už je rok dvacet osm? Bože, to to utíká! Nic platno, letos se musí něco s penězi pořídit; něco se musí na památku postavit nebo založit, ale aby to stálo za to. O tom se musí přemýšlet; ale peníze na to budou, o to se už postaráme.“Kdybych se na Nový rok ráno probudil jako dvacetiletý mládenec, obrátil bych se na druhý bok a spal bych dál. Bodejť, budu si po silvestru něco myslet!*Kdybych se na Nový rok ráno probudil jako má čubička Minda, drbal bych se chvíli zadní nohou (neboť měl bych takovou neřádnou blechu na zátylku) a pak bych si řekl: „Letos už nebudu zlobit svého pána, budu pěkně chodit ven, nebudu roznášet kosti po schodech, budu zachovávat čistotu, nebudu spát na kanapi, nebudu v zahrádce běhat po záhonech —“ Načež bych dostal kostku cukru a měl bych nesmírnou radost ze života.[1]s tím zeleným pásem kolem Prahy— zalesněním pražského okolí, navrhovaným Karlem Čapkem	Capek_Kalendar.html.txt
Vlastný životopisMilostivý Pane Bože! dopraj mi, sedemdesiatročnému starcovi,[1]a pomáhaj, čo pred seba beriem a začínam, i dokončiť; občerstvi a zotri slabnúcu pamäť; vystríhaj ma od slabosti samochvály a vnukaj mi pravdu a spravodlivosť naproti každému a všetkému. Amen.Narodil som sa dňa 1. júna 1822. Podľa rodného listu pokrstený som bol 2. júna 1822 v urbariálnej dedine,[2]menovanej po slovensky Hnúšťa v Gemersko-Malohontskej stolici. Podľa tohože rodného listu pri krste dali mi menáJán Samuel. Mena Samuel som ja ani jediný raz neužíval, ba ani nevedel som o ňom, len počiatkom roku 1852, keď som si z príčiny ženenia vytiahol rodný list. Ani rodičia mi ho nikdy nepripomenuli. A tak ani v jednom z mojich vysvedčení a písomností nestojí.Moje po rodičoch a prarodičoch zdedené rodinné meno je: Francisci.Avšak k týmto menám prijal som, a to roku 1836 ku krstnému menu, medzi učeníkmi slovenského Ústavu v Levoči[3]akoby lósom vytiahnuté menoVratislav, a ku rodinnému menu Francisci pripojil som si roku 1840Rimavský, od rieky Rimavy, na ktorej brehu som sa narodil. Toto posledné meno, či v spojitosti s rodinným menom, či len osebe užívané, ostalo mi až dosiaľ.Moji poctiví rodičia boli manželia Ján Francisci a Mária Francisci, rodená Chrapan, dcéra Jána Chrapana, mešťana a podľa povolania súkenníckeho majstra v Tisovci.Môj otec Ján Francisci narodil sa roku 1800 a umrel, bohužiaľ, privčas, v najlepšom veku, vprostred najzdarnejšej činnosti a pri vynikavej sile telesnej i duševnej 30. júla 1836 na sporadickú choleru.Bol vyučeným tenkým krajčírom.[4]Vyučil sa tomu remeslu u istého Labáta v Lučenci. Zdá sa, že krajčírstvo bolo či obľúbeným, či dedičným povolaním našej vetvy Franciscich, lebo i môj starý otec Ferenc Francisci bol krajčírom, ale hrubým, i môj brat Karol Francisci, podobne i tohoto syn Miloslav boli a sú krajčírmi. Dobre pamätám zo svojho detinstva, že môj otec pilne pracúval ako krajčír, a to i s tovarišmi. Ale či silná a mohutná ústrojnosť jeho tela nehodila sa pre vysedávanie pri krajčírstve, čiže krajčírstvo bolo priobmedzeným zamestnaním pre jeho živého, umného, podnikavého, po širšej činnosti túžiaceho ducha, zanechal krajčírstvo a oddal sa na takzvanú špekuláciu a obchod, árendoval mlyny, krčmy, kupčil zbožím, vínom, strovou, slaninou, dohánom atď. Bol vo svojich podnikoch zručný, umný a šťastný, a to bez úžerníctva a zderstva, preto sa mu i darilo a nikto nemal ťažké srdce na neho.Takým činom prišiel nie síce k bohatstvu — lebo privčas, v tridsiatom šiestom roku svojho veku naponáhle zomrel — ale pre pomery, v ktorých žil, k obstojnému majetku. Bol poctivec i po svojich rodičoch, i po svojej domácej výchove i po zložení svojej duše. Čo nemohol vo vtedajších prabiednych miestnych školách k svojmu duchovnému vzdelaniu obdržať, to — nakoľko bolo možné — usiloval sa dohoniť čítaním slovenských, vlastne českých kníh, ktoré si nadobúdal prostredníctvom slepého Mateja Hrebendu,[5]veršovníka a vtedajšieho — aby som tak povedal — kolportéra slovenských kníh, ako tiež obcovaním s kňazmi, učiteľmi a inými inteligentnými ľuďmi okolia. Preto bol i vážený nielen vo svojom rodisku a bydlišti v Hnúšti, ale i všade, kde ho poznali.Moja matka bola nižšej postavy, útlejšej, ale dosť silnej telesnej ústrojnosti, sličnej tvári s príjemným výrazom, zdravá, pobožná, dobrosrdečná, útlejšej, ba mäkkej a ústupčivej duševnej povahy, ktorej čiastku som i ja po nej zdedil. K tejto mäkkej povahe družila sa u nej náklonnosť k mlčaniu a odhodlanému trpeniu a znášaniu bôľov, žiaľov, pozdejšie i utrpení. Bola pracovitá, vždy prácou zaujatá a pri práci obyčajne spievavala si nábožné piesne. Ona znášala všetko s vierou v Boha a oddaním sa do jeho vôle, a veru mala jej bohabojná materinská duša hrozné navštívenia pretrpieť menovite roku 1848 a 1849.Nás, svoje deti, hoci to nejako okázale neukazovala, nekonečne rada mala. Aby len nám celá mohla žiť po odumretí nášho otca, ešte ako dosť mladá vdovica vydať sa nechcela a mala dosť pytačov. Ako vdovica premieňave bývala u brata Karola v Hnúšti a u mňa v Debrecíne, vo Veľkom Varadíne, v Budíne a v Revúcej[6]i po celé roky. Mohla síce i navždy u mňa ostať, ja by ju rád bol mal pri sebe, lebo sme ju radi mali a ctili si všetci, i ja, i moja žena, i moje deti. Ale keď sa jej zažiadalo, odišla bez všetkej inej príčiny ku bratovi Karolovi, a nedala sa prehovoriť. Odišla, len povedala: „Veď ja zase prídem.“Pán Boh osláv jej ústa, citlivú, hrdinskú, trpiteľskú dušu, daj jej pokoj a radosť večnú požívať vprostred svojich verných, predchádzajúcich a nasledujúcich zvečnelých, a mne odpusť, ó, odpusť, čo som sa proti nej či vedomky, či nevedomky a bezúmyselne previnil. Pán Boh ju k sebe povolal po krátkej nemoci 7. augusta 1876 v Hnúšti, a brat Karol, pri ktorom vtedy bývala, ju doopatroval.Moji starí rodičia po otcovi boli Ferenc Francisci a Zuzana Francisci, rodená Chanas, obyvatelia hnúšťanskí. Starý otec narodil sa 28. januára 1778 na Zelenove, fílii poltárskej v Novohrade, ktorého roku 3. októbra jeho otec Ján Francisci tam bol pochovaný.Starý otec bol vysokej plecnatej a svalovitej postavy, peknej a významnej tvári, vzdelanosti — akú mohol v časiech svojho detinstva obdržať, človek poctivý, verný, pokojamilovný a znášanlivý, ale povahy rozhodnej, usilovný, pracovitý a skromný. Štefan Marko Daxner, ktorý, ako i všetci moji spolužiaci, často býval u mňa v dome starého otca, viac ráz povedal, že ja, keď budem starý, budem taký, ako môj starý otec vtedy bol. Starý otec, ako rečeno, narodil sa na Zelenove v Novohradskej stolici, vyučil sa hrubé krajčírstvo v Lučenci. Potom, ja neznám prečo, ale môj brat Karol, ktorý dlhšie žil u starého otca a mohol od neho viac počuť, hovoril mi, že starý otec, aby vyhnul „lapačke“ (rozumej za vojakov), potajne prišiel do Hnúšte, tam sa zdržiaval a priženil sa k Zuzane Chanas, mojej starej matke.Starý otec za mladi možno robil krajčírstvo, ale, čo ja pamätám, už vtedy nezaoberal sa remeslom, ale viedol obchod so všelijakým dreveným riadom, všelijakými lopatami, ktoré hnúšťanskí lopatiari v klenovských a hronských kráľovských pralesoch[7]narobili, a všelijakými drevenými taniermi, vahanmi, vahančekmi, zbelkami a mažiarmi, čiže stupkami,[8]ktoré pilianski a hačavskí tokári z javorového, bukového a čerešňového dreva narobili, ako i všelijakým debnárskym riadom breznianskych a tisovských debnárov.Starý otec takýto riad od dorábateľov skupoval a u seba napohotove držiaval. Odoberali mu ho „vrškovskí“ furmani, t. j. obyvatelia takzvaných „vrškov“, t. j. vrškovatých dedín, ktoré ležia medzi Rimavskou a Jelšavskou, poťažne Revúckou dolinou, ako sú: Hrušovo, Lipovec, Drienčany, Hoštišovce atď. atď. Títo vrškovskí furmani odvážali ten riad na Dolnú zem za Tisu a do krajov medzi Tisou a Dunajom od Tokaja, Jágra počnúc až po najjužnejšie kraje. Tam ho predávali po jarmokoch a trhoch, alebo kočujúc z mesta do mesta, z dediny do dediny tak dlho, kým všetko nepopredali či za hotové, či — a to z najväčšej čiastky — na zámenu za všelijakú úrodu, zbožie, slaninu, strovu, med atď. U starého otca oni brali tovar na úver a keď sa z cesty navrátili, vyplatili mu hotovým alebo dovezenými článkami. Starý otec si pilne a svedomite zapisoval každého dlžníka dlh a splácanie do osobitnej knihy. Spozdilých dlžníkov chodila stará matka tu i tu napomínať, alebo i peniaze od nich vyberať, a často brávala i mňa ako chlapca so sebou na takú cestu. Ale starý otec u nikoho nedal dlžoby súdnou cestou vymáhať. Kde by to iní boli tak urobili a jemu tak urobiť radili, on hovorieval: „Veď mi on zaplatí, keď bude mať, načo by ho mal skaziť, veď mi on už dosiaľ dal zarobiť.“ A značná časť jeho požiadaviek takým spôsobom hynula a pohynula.Stará mať Zuzana Francisci, rodená Chanas, ako sa pamätám, bola vynikavej krásy, zdravá, silná, pracovitá, skromná, hospodárlivá, ale naskrze nie skúpa. Pán Boh starého otcovu prácu požehnával, a čo starý otec zarobil, s tým stará mať vedela rozumne a hospodárlive nakladať. Chudobný nadarmo neprišiel do jej domu. A konala všetko bez zazerania a bez homrania. Bola od prírody živým umom obdarená a energiu mala za chlapa, ale táto nikdy nepresahova1a hranice ženskosti, ani slušnosti. V čas poľných robôt nikto v dedine tak neopatril robotníkov ako ona. Sama varievala, lebo moja matka robievala v poli. Stará mať nosievala do poľa veľké hrnce s obedom pre robotníkov, pri čom som jej ja v čas školských prázdnin pomáhaval. Starý otec obstarával svoj obchod, ale stará mať vždy dozerala pri zapisovaní do knihy a pri účtovaní s dorábateľmi obchodných článkov a s kupcami.A Pán Boh im pomáhal! A veru začali z ničoho, a to z takého ničoho, že, aby mali výživu na zimu, za mladi chodievali obidvaja starí rodičia v čas žatvy na výžinky na Mezőhegyes.[9]Pozdejšie stará mať zdedila jednu urbariálnu štvrť.[10]Tým stali sa moji starí rodičia urbariálnymi poddanými istej Kataríny Kubinyi — starej dievky — a po tejto Silvestra Kubinyiho. Tento Silvester Kubinyi bol intelektuálne veľmi slabý, takže pri stoličných reštauráciách[11]ani on, ani jeho dobre prajúci nevedeli mu nič lepšieho vymôcť, ako úrad stoličného prísažného,[12]čo veľmi málo donášalo. Životaschopnosti nijakej nemal; bol i od ženy bojazlivejší, takže keď hrmelo, zaryl sa do perín a dal si — katolík — luteránske ženy od susedov pozvolávať, aby mu luteránske nábožné piesne spievali. A bol tiež schudobnelý. Okrem urbariálnych povinnovatostí, ktoré starí rodičia povinní boli vykonávať, vystavení boli od zemského pána a jeho sestier temer každodenným rekvizíciám masla, smotany, medu, múky, jahniat, kureniec, vajec, peňažných drobnejších pôžičiek, ktoré sa nikdy nevracali, atď. atď.Pre pokoj znášali starí rodičia to všetko, až kým starý otec na základe zákonného článku VII:1840[13]neodkúpil sa za päťsto zlatých v striebre[14]od urbariálnych dávok a služobnosti. Ale zato rekvizície neprestali.Roku 1851 zomreli obaja starí rodičia, najprv starý otec 9. júna a potom stará matka 26. júla. Pán Boh ich osláv!Z detinstva pamätám sa ešte i na prastarú matku po otcovi, t. j. starej matkinu matku. Za mojej pamäti, ako staručká, len pod kachľami sedávala. Bol ju prijal starý otec k sebe a opatroval ju verne až do jej smrti.Podobne k sebe prijal starý otec i starej matkinu sestru Hanku, ktorá ako stará dievka ostala po zomretí starých rodičov u môjho brata Karola, a tento ju až do jej biednej staroby a smrti verne opatroval. Táto tetka Hanka mňa veľmi rada videla; kde čo mohla, to mi kvôli urobila; všelijaké ovocie cez zimu opatrovala, až kým som zo školy domov neprišiel, alebo mi ho do škôl posielala.Moji starí rodičia po matke boli Ján Chrapan, vážený mešťan a súkennícky majster v Tisovci, a Judita Chrapan, rodená Cibur z Jelšavy. U týchto starých rodičov žil starého otcov staručký otec, teda môj prastarý otec, Ján Chrapan, človek veľmi nábožný. Býval v osobitnej izbe a za mojej pamäti už nič inšieho nerobil, len za stolom sedával a čítaval v biblii, v postilách[15]a iných nábožných knihách. Nebolo nedele, žeby nebol šiel do kostola, a to i v zime so svojou takmer plešivou hlavou. Nebohý superintendent a farár tisovský, Pavel Jozeffy,[16]dovolil mu v zime výnimočne zamatovú čiapočku — ktorú mu môj otec ušil — v kostole mať na hlave.Moji rodičia na výročité sviatky chodievali k starým rodičom do Tisovca. Mňa brávali so sebou, v zime ukrúteného do perín. Keď som podrástol, naučili ma sviatočné vinše, ktoré som ja starým rodičom a prastarému otcovi, tomuto osobitne, odrectúval. Od tohoto som v taký čas, k svojej veľkej radosti, dostával jabĺčko a v ňom zastrknutý strieborný grošík.[17]Pamätám sa tiež, že keď som prvý rok chodil do školy v Hnúšti, vydávala sa mojej matkina sestra Judka za Rosiara. Na tej svadbe ma prastarý otec examinoval, či už viem písať, a keď som odpovedal, že viem, kázal mi napísať moje meno. Nuž som napísal: „Ján Francisci ,áno‘ roku Páne[18]1827.“ Tiež jedna rozpomienka z môjho detinstva.Môj otec mal dvoch bratov, Pavla a Daniela. Daniel umrel ako dieťa. Pavel vyučil sa mäsiarstvo a mäsiaril najprv na Píle, potom v Tisovci, naposledy v Hnúšti. Bol postavy strednej, ale svalovitej a obrovskej sily. Na dôkaz jeho sily pripomínam, že poltreťaokovný súdok, plný vínom, v rukách zodvihol a napil sa z neho vránkou vína. Raz na jarmoku v Rimavskej Sobote jednal voly; k tomu prišiel akýsi Maďar a medzi rečou „zateremtettoval“ strýcovi do „tótov“;[19]strýc, vystrúc ruku, „či vidíš, vraj, ty Maďar, túto medvediu labu? Tak ťa ňou capnem, že nevstaneš viacej“. Maďar naľakaný odišiel. Keď býval v Tisovci, kúpil viac divochov, t. j. volov z pustatiny, ktoré nikdy neboli pod strechou. Horko-ťažko ich vpratali do chlieva. Krm im len z povaly metali do jasieľ. Keď strýc jedného z nich chcel zaviesť na bitúnok, hodili mu z povaly povraz na rohy; strýc ho chytil za roh a chcel ho vyviesť z chlieva; ale predo dvermi povraz sa vyšmykol, či z rohov divocha a či z rúk tých, čo ho držali, divoch vyskočil na dvor a bežal rovno ku hromade klátov, o ktoré državšieho ho za roh strýca už-už mal pritisnúť. V tom okamžení strýc chytil druhou rukou vola za pysk a celou silou a prudkosťou zvrtol mu hlavu. Vôl padol na zem a so zlomeným krkom ostal tam ležať.Tohoto strýca som veľmi rád videl a on rád videl mňa. Ako chlapec býval som uňho i po týždňoch. On ma brával so sebou na salaš, na košiar ku baranom, na pstruhy, na raky po potokoch, hrach pozerať, na postriežku atď. atď., čo sa mi veľmi páčilo. Aj som sa uňho takmer priučil mäsiarstvu, takže som už vedel barana zarezať a celkom obriadiť. Tetka, jeho žena, bola ohomraná, kyslá a nesympatická osoba. Ale s ich deťmi, synom Pavlom a dcérou Uľkou, boli sme veľmi zadobre, ako rodní bratia a rodná sestra. Zvlášte so sesternicou Uľkou, ktorá bola pekná, príjemná a dobrá Slovenka, ráčili sme sa ako brat so sestrou. Bratanec Pavel, mäsiarsky pomocník u otca, v hrozných a dlhých mukách umrel mladý následkom úrazov, ktoré obdržal, keď idúc zo záletov vrchom, spadol zo splašeného koňa so zaseknutou nohou v strmeni a kôň ho dlhšie vláčil za sebou, a pozdejšie na tanci v Klenovci, kde sa samojediný pustil do bitky s tamojšími parobkami. Sesternica Uľka vydala sa za Leopolda Čecha, učiteľa v Kameňanoch, a dosiaľ tam žije ako vdovica.Ja som mal dvoch mladších bratov, Karola a Ferka. Karol narodil sa 1827, Ferko 1833. Karol vyučil sa krajčírstvo. Ako tovariš prišiel na vandrovku do Prešporka práve v taký čas, keď som ja tam už teológiu študoval a býval som členom i úradníkom tamojšieho slovenského Ústavu. Brat Karol robil u Horníka,[20]vtedy jedného z najprednejších krajčírskych majstrov v Prešporku, krajana Ľudovíta Štúra a oduševneného slovenského národovca. Takmer každý deň po skončenej práci brat Karol obcoval okrem mňa s členmi slovenského Ústavu, čítaval slovenské knihy a býval i v spoločnosti Ľudovíta Štúra ako skromný účastník, pozorovateľ a obdivovateľ. Bol v Prešporku i roku 1844, keď po zakázaní Ľudovítovi Štúrovi prednášať v slovenskom Ústave najprednejší Štúrovi žiaci vysťahovali sa z Prešporka do Levoče. So všetkými tými vysťahovalcami bol brat Karol v dobrej známosti a až dosiaľ spomína ich po mene, dopytuje sa na každého z nich a rozpráva, čo s ktorým príjemného a zábavného zažil. Vôbec ním v Prešporku zažité a prežité časy, dojmy a skúsenosti sú i dnes predmetom jeho najradostnejších rozpomienok a oduševnených rozhovorov.Prirodzená vec, že jeho bývanie v Prešporku a dojmy odtiaľ odnesené vychovali z neho rozhodného, činného a odhodlaného slovenského národovca. To dokázal menovite v rokoch 1848 a 1849, pre čo bol so mnou pred štatárium postavený[21]a i odsúdený na ťažký žalár v okovách. Dokázal to i v posledných bojoch cirkvi hnúšťanskej,[22]keď svojvoľné cirkevné predstavenstvá nechceli dopustiť, aby Žigmund Križan[23]bol jej farárom.Brat Karol býva od tých čias, ako sa navrátil z vandrovky, v Hnúšti a žije z krajčírstva a poľného hospodárstva. Ale, chudák, viacerými telesnými neduhmi trápený a nad stavom, do ktorého svojvôľou a násilím vtyranizovaná je hnúšťanská cirkev, rozžialený a zronený prežíva privčasnú starobu v rezignácii a skromnosti. Má dvoch synov, Miloslava, krajčíra, s ktorým vedno býva, a Karola, učiteľa na Píle; dcéra jeho Zuzana je vydatá za Jánom Vargom, učiteľom nateraz v Ochtinej.Najmladšieho brata Ferka, keď vychodil školu doma v Hnúšti, vzal som bol ja k sebe do Levoče, kde som pri vysťahovalcoch zo slovenského Ústavu prešporského trávil roky 1844/45 a 1845/46. Tam chodil brat Ferko do prvej gymnaziálnej triedy a priučil sa trochu nemčine, trochu maďarčine; čítaním slovenských kníh a obcovaním s mladšou vrstvou žiakov Slovákov, počúvaním rečí starších žiakov prijal dosť dobrú prípravu za slovenského národovca. Po rečených dvoch školských rokoch ja odišiel som do Prešova za juristu.[24]Brat Ferko nebol by dbal i ďalej ostať v školách; ale starí rodičia, keď otec ešte roku 1836 bol zomrel, mysleli, že Ferko ako sirota najistejšie bude opatrený, keď sa vyučí remeslo a pôjde k strýcovi Pavlovi Franciscimu, ktorý vtedy býval v Hnúšti, za mäsiarskeho učňa. Stalo sa tak. Brat Ferko vyučil sa mäsiarstvu; ale k mäsiarstvu nemal chuti, radšej zaoberal sa čítaním slovenských, maďarských a nemeckých zábavných kníh, ktoré dostával od daktorých v Hnúšti a okolí bývajúcich, po školách chodiacich zemianskych synkov. I začal sa s týmito kamarátiť. Tak sa stalo, že nebol ani tým, ani tým; ale išiel ku Štefanovi Kuchynkovi, majiteľovi veľkej sklenej huty na Utekáči pri Kokave, za akéhosi manipulanta. Tam sa i oženil a vzal si za ženu Esteru Šramko, ľahkej výchovy osobu, ktorého kroku následkom bola jeho privčasná smrť. Z Utekáča odišiel do Hriňovej pri Detve, tiež za manipulanta dreva pri tamojšej sklenej hute. Za povolaním povinný bol v čase-nečase, v dažďoch, snehoch, vodách, víchroch, mrazoch po celé dni po horách a vrchoch chodiť a to podkopalo jeho tuhé zdravie. Z takej práce jedného dňa v zime prišiel celkom umorený domov a priniesol si zapálenie pľúc. Cieľu neprimerané liečenie a nedbalá opatera zo strany daromnej ženy a na zábavy mysliacej dcéry Oľgy zapríčinili, že upadol do suchôt a umrel 7. marca 1881 v Hriňovej. Brat Karol, trpezlivý, ochotný a obetavý opatrovateľ chorých a k smrti pracujúcich, ktorý i matku i tetku Hanku a viacej cudzích doopatroval, doopatroval i brata Ferka a pochoval ho v cmiteri slatinskom.[25]K doplneniu vývodu o rodine Franciscich v Gemeri poznamenávam, že s mojím starým otcom Ferencom Franciscim, alebo po jeho už priženení sa v Hnúšti, prišiel ta bývať i jeho starší brat Samo Francisci.Komu nebola by známa zemepisná a miestopisná poloha môjho rodiska, Hnúšte, nakreslím ju niekoľkými črtami.Obec Hnúšťa leží v Gemerskej stolici, na Rimavskej doline, hlavné rameno potoka Rimavy vyteká v tisovských vrchoch, na ráztoke gemersko-, užšie rečeno malohontsko-zvolenskej[26]a tečie od polnoci k juhu. Druhé, pobočné rameno Rimavy vyteká vo vrchoch klenovských, volá sa Klenovskou Rimavou, tečie rovno na východ a vpadá do Tisovskej Rimavy v Hnúšti, kde tieto dve Rimavy spolu tvoria dva rovné uhly. Tretie rameno Rimavy vyteká vo vrchoch kokavských, tečie ako klenovské, od západu na východ popri dedine Rimavici a vpadá pri Rimavskej Bani kolmo do Rimavy, ktorá odtiaľ počnúc volá sa už len Rimavou, tečie popri Rimavskej Sobote a vpadá do Šajavy.[27]Dedina Hnúšťa leží na samom vtoku Klenovskej Rimavy do Tisovskej, na oboch brehoch Klenovskej, akoby len opretá o Rimavu Tisovskú.Na ľavom brehu Rimavy, od tisovských vrchov počnúc, vypínajú sa hodne vysoké, nie vŕšky, ale vrchy a tiahnu sa nepretržene až za Rimavskú Sobotu. V polnočnozápadnom uhle Rimavy, od samej dediny Hnúšte, vypína sa vysoký vrch Ostrá a v juhozápadnom uhle tiež vysoký vrch Sinec, ohraničený klenovsko-hnúšťanskou, hnúšťansko-rimavskobanskou a rimavskobansko-kokavskou dolinou.Všetky vrchy boli za mojej mladosti starými, hustými bukovými horami pokryté, len úbočia bývali orané, alebo kosené.Výhľad už zo samej dediny troma dolinami, zvlášte do vrchov tisovských a klenovských, je prekrásny. A čo povedať o výhľade z vrchov, menovite z tisovskej Hradovej, z klenovského Vepra, Oltárneho, z hnúšťanskej i Ostrej a zo Sinca. — Zo Sinca, ako chlapec, chodiac s tetkou Hankou alebo s matkou na maliny, alebo na hrabačku ku Bielej vode — studničke na samom vrchu Sinca, vyvierajúcej z bieleho piesku — kde starý otec mal kosienku[28]zôkol-vôkol starými bukovými horami obrúbenú, zo Sinca, reku, zavše s akousi zbožnou nadšenosťou zadíval a zahľadel som sa, keď mi pri čistom povetrí ukázali a povedali: „Hľa, Janko! či vidíš tam ďaleko za tisovskými vrchmi tie vysoké, biele, končité vrchy v povetrí? — to sú Tatry.“Ach, rád, veľmi rád som sa díval po tých krásnych vrchoch, rád som sa im prizeral, a — Bože môj! — ako rád som chodieval po nich, či ešte len ako chlapec, či ako už dorastajúci so svojimi vrstovníkmi a známymi. Dojmy tých vychádzok, tej radosti z našich vrchov a celej našej vrchovatej prírody a domoviny ostali mi až dosiaľ nevymazateľnými a oživujúcimi. Nadovšetko dojmy Tatier, po ktorých som chodil ako už dorastlý, oduševnili ma nie turistickou, ale akousi zbožnou náladou, ktorú iba len ten pozná, ktorý v tých vrchoch sa zrodil…Tiež rád som chodieval na starého otcovu paseku pod Sincom ku Jánošíkovej skale. Stál na tej paseke veľký hrab s rozvetvenou korunou. Pri ňom samom od východu bola dosť veľká skala. Na vrchu skaly boli akoby skutočne vytlačené hodne zreteľné podoby kozích, alebo ovčích stupají, dvoch krpcov a návlakov,[29]a oproti hrabu priehlbina, akoby od chlapovho chrbta. Povesť hovorila, že tam Jánošík oddychoval opretý o hrab nohami a o skalu chrbtom, na skale že si vysúšal premoknuté krpce a okolo neho po skale že jeho kozy skákali.Či tá skala a ten hrab ešte tam a v akom sú spôsobe, neznám, ale mne sú v pamäti tak, akoby ich teraz videl pred sebou. Okrem rozprávok o Jánošíkovi, o jeho pokladoch, o jeho živote, o pôvode, povahe, vlastnostiach a význame jeho „zbojníctva“, o jeho zradnom zlapaní v Klenovci, o jeho martýrskom usmrtení i táto skala urobila a vypestovala u mňa dojem Jánošíka ako hrdinu a martýra ľudu slovenského.Z predškolského detinstva svojho pramálo pamätám. Hovorili mi, že ako malý chlapec rád som zabehúval do susedného dvora, vtedy od dvora môjho starého otca ešte neprehradeného — lebo ma sused Jano Sudor rád mal. Raz, keď som ta pribehol, sused mal na dvore voly ešte nezapriahnuté. Jeden z volov že ma vzal na rohy a prehodil cez seba. Na šťastie nehoda nemala škodlivého následku pre mňa.Pozdejšie, a na to sa už pamätám, bol som so strýkom Pavlom v poli, kde strýc na koňoch oral. Keď oranie dokončil, pošli sme domov a strýc vysadil ma na ksebného koňa,[30]aby som sa na ňom domov doniesol. Oblačilo sa a muchy štípali kone. Milý kôň, na ktorom som sa niesol, muchou uštipnutý sa striasol a ja som padol medzi kone, ale tak šťastlive, že mi ani kone neublížili, ani pluh, ktorý cezo mňa prešiel. Len mi od ľaku nebolo dobre, takže ma doma uložili do postele.Neznám, či to bolo ešte za môjho predškolského detinstva, a či som už chodil do školy, ale pamätám sa, že som raz v lete bol sám doma s matkou, ostatní domáci boli v poli. Matka varila večeru pre robotníkov i zavolala na mňa: „Janík, tu máš krčah, choď po vodu,“ a postavila krčah na dvor, kde som, neznám, čo robil. Vtedy, myslím, v Hnúšti nikto nepil vody z prídomovej studne, ale len zo žliebkov, aké boli v okolí dediny tri, od východu Hôrka, od polnoci Haviarka a od západu v takzvanom Kotlišti Mujdečka. K nám z tejto poslednej nosievali vodu. I ja som teda mal ta ísť na vodu s krčahom. Ale neznám prečo, prečo nie, nechal som krčah stáť na dvore a nešiel som na vodu. Táto neposlušnosť mi dosiaľ leží na srdci a veľmi ľutujem tým viac, že sa nepamätám na to, že by som sa naproti svojej dobrej matke takou zrejmou neposlušnosťou až do jej skonania bol previnil.Za detinstva od jari do jesene chodieval som len v gaťkách, v košieľke, v klobúčiku a bosý; len v nedeľu a vo sviatok mával som čižmičky obuté a nohavičky oblečené. Ale na zimu ma dobre obliekali. Ba starý otec mi dal ušiť i bundičku z bielych ľahkých barančích kožiek a so sivým kozľacím grznom,[31]z ktorého kozie nôžky dolu chrbtom viseli. S tou bundičkou mal som raz značnú nehodu, onedlho ako som ju bol dostal. Oproti starootcovskému domu mal sused Hunka, kováč, vyhňu. Ja som rád ta chodieval mechy ťahať. Raz som bol v peknej bielej bundičke sánkovať sa. Bol odmäk a pre mňa vtedy ešte pridlhá bundička bola naspodku vyhnutá a gombičkami hore pripätá, takže spodok bol samá biela vlna. Túto bielu vlnu som ja na sanici pri odmäku hodne namočil a taký som išiel do susedovej vyhne mechy ťahať. Keď som sa pri ťahaní mechu napínal a zohýnal, veru som ja mokrú vlnu bundičky čiernym prachom vo vyhni celkom začiernil. Sused kováč, keď to videl, poslal ma domov a ja kajúcne a so strachom prišiel som síce domov, ale veru ani následok takého previnenia nevystal. — Tá bundička trvala až do smrti môjho starého otca, do roku 1851. Viem dobre, že starý otec, už na smrť chorý, vše si ju zahodil na plecia, keď z postele vstal.Ako každé dieťa, zvlášte vnímavejšie, i ja bol som veľkým milovníkom, bedlivým a žiadostivým poslucháčom prostonárodných našich rozprávok. K tomu mal som veľmi dobrú príležitosť. Keď sa na dedine v jeseň priadky započali, vďačne chodievali susedy už vydaté, mladšie i staršie po odbavených domácich denných prácach ku starým rodičom, kde bola priestranná izba, s praslicami na priadky. V kúte v izbe bola veľká kachľová zelená pec a neďaleko nej, útulným kútikom oddelený, kozub. V tom kútiku som ja sedával a na kozub (v Hnúšti „košok“ volaný) polienka prikladajúc, svetlo udržoval. Okolo svietiaceho kozuba posadali si pod praslice stará mať, moja mať, tetka Hanka a susedy a priadli až do desiatej večer. Susedy rozprávali mi rozprávky, ktorá aké vedela — a vedeli ich veru veľmi mnoho. Aby mi susedy ochotne rozprávali, tetka Hanka zavše doniesla z komory za slameník alebo za košík jabĺk a hrušiek „na slinky“.Takto to bývalo každú zimu, kým som v zime doma býval a neodišiel — do Oždian — do školy. Už tam sa zakorenila vo mne zaujatosť za naše prostonárodné povesti, ktorých zbieraniu, ako žiak prešporský, pozdejšie i redigovaním a vydávaním som sa celou horlivosťou a zaľúbením oddával.Do školy ma dali dosť zavčasu. Mal som ešte len päť rokov a tri mesiace. Bolo to roku 1827. Dali ma, rozumie sa, do školy domácej, dedinskej. Učiteľom vtedy bol Ján Wittenberger.Ján Wittenberger, rodom z Polomy, dediny, ležiacej na vrchu nad Hnúšťou, medzi Rimavskou a Balockou dolinou, bol nevysokej postavy a zhrbeného, napred nahnutého držania, rapavej a čiernej tvári, pre čo ho i Čiernym alebo Rapavým Janom volali. Bol pilným včelárom i rybárom; ale i veľkým milovníkom vína a pozdejšie obecnej pálenky. V opilom stave dovoľoval si neslušné reči. Ináče konal svoje povinnosti. Nejakým obzvláštnym organistom nebol. Takzvané „tranzície“[32]pri sprievode spevu v kostole obyčajne tak hrával, že po rozheganej klaviatúre starého organa prebehol prstom od jedného konca k druhému a naspäť a tranzícia bola hotová. Alebo trepal po klávesoch tak horlive, že klávesy vozvysok vyskakovali. Ako učiteľ nevynikal; ale školy nezanedbával a naučil deti, čo naučiť mohol, vedel a vládal. Ja som bol jeho žiakom za tri roky a naučil som sa u neho čítať, písať, rozumie sa, po slovensky, ba i niečo čítať po maďarsky, potom krát a rátať, i keď nie úplne. Naučil som sa tiež výpovede z Písma svätého a cirkevné piesne spievať a niektoré i naspamäť. Keď som sa naučil novú pieseň spievať, zavše pochválil som sa tým spôsobom, že príduc domov na obed zastal som v pitvore a zaspieval som prvý verš pesničky. Samé prvé piesne, ktoré som sa naučil, boli: „Hospodine, uslyš hlas můj“, „Na lože jdouce“, „Jezu Kriste, Pane milý“ atď. Pri tejto poslednej som si často i poplakal. Pozdejšie mi vzácne boli „Hrad přepevný jest Pán Bůh náš“ a „Všickni, jenž skládají v Pánu své doufání“. Táto posledná bola mi veľmi milá a vzácna, menovite v prešporských štúrovských časiech, a je mi taká až dosiaľ.Ako hnúšťanský žiačik, keď som už vedel čítať, mal som v obyčaji v nedeľu po kostole, pri stole pred počiatkom obeda prečítať nedeľný text z Nového zákona.Do kostola som rád chodieval, obyčajne s rodičmi alebo so starým otcom. V kostole som tichý a pozorný býval. Z tých časov sa pamätám, že som na chóre v kúte opretú vídal pekne na bielo olúštenú, vari i na dve siahy dlhú lieskovicu. Nevedel som, načo je tam. A ono mi to vysvetlil kostolník. Keď raz v ktorýsi výročitý sviatok chór bol nabitý parobkami a tí v čas služieb božích začali šantovať, tu kostolník pochytil tú dlhú lieskovicu a kde len začiahol, všade ťahal samopašníkom po hlavách. Nuž aké časy a v nich aké mravy, obyčaje a potreby, taká disciplína; v škole lieskovička, v kostole lieskové štiapy.Už v tých mojich hnúšťanských školských časiech bolo i tam zavedené vyučovanie maďarčine. Toto vyučovanie záležalo v tom, že deti naučili sa niekoľko slov maďarských a tým zodpovedajúcich slov slovenských. Potom to rectovali, menovite pri skúškach, takto: dvaja si stali naprostred izby, jeden proti druhému a začali sa produkovať, napr.:A hodil frčku a povedal „Isten“.B hodil frčku a povedal „Buh“.[33]A hodil frčku a povedal „Lelek“.[34]B hodil frčku a povedal „Duch“ atď.Rodičia a poslucháči sa smiali bezmála takej smiešnej a hlúpej komédii.Z môjho detinstva, pravda, pripomenúť mi prichodí roku 1831 zúrivšiu veľkú choleru, aby sa nezdalo, že som niečo tak neobyčajného zabudol, keď i všelijaké drobnosti pripomínam. Pamätám sa, že všeobecný strach panoval, keď ľudia neboli istí, či do rána druhého dňa dožijú. Aké prostriedky ľudia ku svojej a iných ochrane vedeli, takých upotrebúvali. Dedina bola na všetkých vchodoch postavenými strážami proti príchodu cudzích zavretá. Mŕtvoly, ktoré istý Fasinger, silný kováč, i po dedine a i pri zákaze „po dedine fajčiť“, tuho kúriac z fajky, na voze vyvážal do cmitera, len tak pochovávali. Na cmiteri a na priestrannejších miestach ulíc nazvážanými borievkovými kríkmi a haluzinami povetrie vykiadzali. Ľudia, teda i ja — nosili okolo hrdla uviazané mešteky s akýmisi bielymi práškami atď. Ale ináče, okrem vtedajšej prestrašenosti, to božie navštívenie neurobilo na mňa hlbšieho a trvácnejšieho dojmu možno preto, že ani ja, ani nikto z mojej rodiny neochorel na choleru.Na konci môjho tretieho školského roku, keď som sa bol už začal učiť i po maďarsky čítať, podal mi bol raz otec akúsi maďarskú knižku a kázal mi z nej čítať. Ja, až dosiaľ neznám prečo a z akej príčiny, nechcel a nechcel som čítať. Nebola to naučená alebo namyslená protiveň proti maďarskej reči, lebo veď som bol ešte len osemročný chlapec, a môj otec, hoci bol dobrým Slovákom, nemal nič proti maďarčine, teda ani on, ani iní domáci nevzbudili vo mne nechuť. Ani neposlušný a zaťatý som nebol. Ale veru nechcel som čítať z maďarskej knižky. Otec ma ako neposlušného potrestal a povedal: „No, nebudeš ty narok chodiť ku Čiernemu Janovi, ale pôjdeš do Oždian!“[35]Nuž i tak sa stalo!Ešte mi len osem rokov bolo minulo, už ma otec v jeseň roku 1830 zaviedol do Oždian.V Ožďaniech na ten čas bola ev. a. v. seniorálna škola,[36]ktorú menovite tamojšia zemská pani, bývajúca v kaštieli, vystavenom na povýšenom kopci nad dedinou, vdovica Korponay, mnohonásobným spôsobom podporovala. Školská budova bola vprostred dediny pri hradskej a v susedstve veľkého hostinca. Záležala z dvoch z dreva vystavených priestranných izieb a z pitvora medzi izbami. Jedna izba — tá do dvora — bola učebná sieň a druhá izba — tá na ulicu — bola napolo a cez prostriedok od oblokov až takmer po dvere prehradená policami, naplnenými knihovňou a slúžila za bývanie a spálňu profesorovi. Vo dvore bolo múrané stavanie pre alumneum, bývanie kuchárky a kuchyňa. Profesor nemal ani kuchyne, ani komory, lebo ich ani nepotreboval, keď, ako neženatý, i na obed i na večeru chodieval do kaštieľa ku patrónke Korponayčke, aspoň s mojimi dvoma profesormi[37]tak bolo.Toho istého 1830/31 školského roku, myslím, že na jar 1831, mojich rodičov a starých rodičov postihlo veľké nešťastie. Ich celý dom i s hospodárskymi staviskami zhorel. Príčina požiaru nebola zistená; ale niektorí susedia, ktorí nezhoreli, hovorili, že to bolo podložené, lebo že videli v noci, ako oheň zo zadnej čiastky budov vybúšil. Škoda bola veľká; ale prenasledovanie bolo ešte väčšie. Vyhorelo viacej obyvateľov a medzi nimi aj istý Daňo Madarás, zeman, surový, náruživý človek a na ten čas „hadnaď“,[38]t. j. pandúr. Ten a ním navedení ostatní pohorelci podali proti mojim starým rodičom žalobu, akoby ich zavinením bol požiar vznikol, a žiadali pokutovanie a nahradenie škody. To sa síce ani jedno, ani druhé nestalo; ale mojich starých rodičov vodievali v železách pred súd do Rimavskej Soboty a divoch Madarás strašil a naháňal ich aj v poli pri robotách s flintou. Moju matku, keď ju raz vo mlyne pri mletí našiel, sekerou poudieral.Do oždianskej školy vodievali menovite malohontských a hornonovohradských žiakov. Ale ju volali aj „Turčianskou akadémiou“,[39]pretože i turčianski žiaci chodili ta „na maďarčinu“.Žiakov bývalo šesťdesiat až osemdesiat, a to v jednej sieni razom, pri jednom profesorovi a všetkých vtedajších klás, až po rétoriku a poéziu[40]záverečne, ak boli až toľkí žiaci. A boli vtedy nielen v Ožďaniech, ale i na iných evanjelických školách nasledujúce klasy: novitius donatista, veteranus donatista;[41]novitius grammatista, veteranus grammatista; novitius syntaxista, veteranus syntaxista; novitius rhetor, veteranus rhetor — spolu poeta. To zodpovedalo terajším ôsmim gymnaziálnym triedam.Ako z pomenovania tried vídať, hlavným učebným predmetom boli gramatiky, a to latinského jazyka, po latinsky napísané a vytlačené od „Quot sunt partes orationis“,[42]hneď v donate v prvom roku, až po naučenie sa všetkých „regúl“ latinskej syntaxe, v gramatike J. Rhenia[43]už v šiestom roku alebo v šiestej triede.A to sa mali z dediny prišlí, latinsky nerozumiaci, ba dovtedy vari ani nepočuvší chlapci-počiatočníci naspamäť učiť a naučiť! Profesor nič nevysvetlil, len dal lekciu odtiaľ-potiaľ. Kto sa nenaučil, toho dal vyťať „škutikou“.[44]— Ale o disciplíne nižšie.Okrem latinskej gramatiky učili sa chlapci i maďarskú gramatiku, náboženstvo, akúsi zdravovedu, a čo ja viem čo. Len to viem, že okrem latinskej gramatiky všetko ostatné bolo po maďarsky, a že sme sa i zemepis Uhorska učili, tiež po maďarsky, z tlačenej knihy „Kistűkör“,[45]v ktorej každá stolica odbavila sa štyrmi riadkami, asi takto, čo mi o Nitrianskej stolici dosiaľ ostalo v pamäti:„Nyitra vármegyének van hosszas határa,[46]hol mehetsz, ha tetszik, Ujhelyre, Nyitrára,Bajmócra, Privigyre, Holics, Szakolcára,Érsekujvár, Galgóc, Leopold várára.“Maďarčenie bolo medzi žiakmi tuho zavedené, čoho by ani veľká potreba nebola bývala, keď obyvateľstvo dediny bolo číro-čisto maďarské a v škole učenie tiež také. Naskrze nebolo slobodno chlapcom ani medzi sebou, ani s nikým iným inak prehovoriť, len po maďarsky. Na výstrahu a pokutu bolo zavedenésignum,[47]to jest drevené koliesko s rúčkou. Kto bol postihnutý, že po slovensky preriekol, dostal signum, a u koho signum prenocovalo, musel naspamäť naučiť sa z Donata tri „sententie“[48]po latinsky, po maďarsky a Slovák i po slovensky. Napr.:„Ad calendas Graecas. Soha napján. Na svätého Vida, což nebude nikda.“Kto sa to okrem lekcie nenaučil, dostal korbáčom.Tým signom boli chlapci, rozumie sa, zo strachu pred škutikou, veľmi demoralizovaní, natoľko, že večer chodili so signom pod obloky špehovať Slovákov a ak počuli po slovensky čo len slovo prehovoriť, zaklopali na oblok. „Hic habes signum,“[49]položili signum na oblok a ušli.Môj prvý profesor bol Ján Hoznek,[50]Slovák z Pokoradze, rechtorov brat; ale krutý maďarizátor a surový trýzniteľ chlapcov-žiakov. Býval často chorľavý. Nuž neviem, či to surové trýzniteľstvo bolo vplyvom jeho chorľavosti a či vlastnosťou jeho prirodzenej surovosti. Za jeho panovania bol korbáč v takých rozmeroch v obyčaji, že kto to neskúsil, neuveril by — zvlášte už teraz — že by to bolo možné bývalo. Exekútorom bol istý Laurenci, vyrástnutý, silný chalan, a ten na rozkaz profesora, či za lekciu či za signum, nemilosrdne ťal celé rady chlapcov na lavicu vystretých.Priznať sa musím s ľútosťou, so zhrozením a s opovržením, že aj ja často bol som účastníkom takej barbarskej školskej disciplíny. Lebo, kdeže by ja osemročný, z dediny prišlý chlapec, vstave bol býval zakaždým naučiť sa neporozumenú a nevysvetlenú latinskú lekciu a k tomu niekedy aj pokutu za signum?! Keď som hneď v prvý rok na Vianoce domov prišiel, moja dobrá mať či podľa tušenia, či už podľa chýru o školách, čím vyšších, tým ukrutnejšej zvyklej disciplíny, ráno v posteli prezerala moje telo a keď po ňom zhliadla osinelé pásy, zamlčala sa a rozplakala sa rozžialená.Okrem škutiky bolo i signum nástrojom školskej disciplíny. Kto úlohu nie pekne napísal alebo písanku pošpinil, tomu profesor dal signumom alebo po dlani páčky alebo hrušky po prstoch, do podoby hrušky zložených.Na šťastie zlopovestný Jano Hoznek hneď po prvom roku môjho žiactva uňho bol odišiel do Levoče za profesora a na jeho miesto prišiel Štefan Lucze.[51]Od tých čias som ja, až kým som všetky školy nevychodil, žiadnej, ale žiadnej pokuty nedostal.Lucze bol človek krotkej povahy a humánny. Uňho korbáč celkom vyšiel z užívania. Ja hneď v prvý rok jeho profesorovania bol som akoby premenený. Dostal som dôveru ku profesorovi a chuť k učeniu, takže som už ako veteranus donatista bol druhým žiakom v triede, a to druhým a nie prvým len preto, že ten, ktorý bol prvým, t. j. Karol Bartholomaeides, bol synom kňazským z Uhorského v Novohrade.Za štyri roky môjho učenia sa v Ožďaniech býval som u istého Szántó-Butyu Istvána, gazdu, v slušnej gazdovskej rodine. Za všetko opatrovanie za celý školský rok platil môj otec sedemdesiat zlatých v šajnoch.[52]A mal som v každom ohľade dobrú opateru. Na chuť hovädzej polievky s hrubými rezancami, akú sme mávali po nedeliach, a na chuť trochu priostrej kapusty, na sladkú chuť kukuričného „málé“ a „görhő“[53]dosiaľ znám sa rozpamätať. Tam sa mi, možno hneď v prvý rok, po prvý raz v mojom živote bolo prihodilo, že som bol opitý. Bola pamiatka posviacky kostola alebo hostina. Gazdiná uvarila hriateho s medom. Tým ma ponúkali a ponúkali, až kým som sa neopil, a to ako! Od tých čias bol som vo svojom živote len ešte raz opitý, roku 1850 v Banskej Bystrici, od piva. Ale o tom potom, keď prídem do Bystrice, ak dožijem alebo nezabudnem.Po štyroch rokoch odišiel som z Oždian. V prázdninách bol som si sám pre školské vysvedčenie v Oždaniech. Dobre pamätám, že profesor Lucze, podávajúc mi vysvedčenie, povedal: „Úgy igyekezzél tovább is, hogy boldog lehessél.“[54]V nasledujúci školský rok, t. j. v septembri 1834, otec zaviezol ma do Levoče, že „na nemeckú reč“. Ale som Hozneka už tam nenašiel, bol medzitým zomrel. Tam som vstúpil do klasy syntaxis ako novitius. Profesorom bol Gottfried Osterlamm,[55]Nemec, syn farára Osterlamma, ktorý posledný ešte ako opravdivý nemecký kňaz oblečený chodieval, so širokým klobúkom podoby kňazských, nie doktorských klobúkov, v črieviciach so striebornými prackami, v čiernych pančuchách a s trstenicou striebrom okovanou.Profesor Osterlamm bol dobrý učiteľ, svojmu povolaniu celou dušou oddaný a súci. Aj ako človek mal dobré vlastnosti. V škole mu v istej miere prekážala značná krátkozrakosť. Tam som sa po prvý raz začal učiť nemeckú gramatiku. Ale nemecky som sa v škole veľmi málo naučil, lebo okrem lekcií z nemeckej gramatiky nebolo žiadneho nútenia. So žiakmi som hovoril po slovensky alebo po maďarsky, menovite s tými, čo razom so mnou boli prišli z Oždian, ako Karol Jacko, brádňanského farára syn, s ktorým som prvý rok aj býval, potom Latinákovci Janko a Rudo[56]z Ploského a Kubinyiovci Peter a Gida z Hodejova.Ale Osterlamm počiatkom môjho druhého školského roku v Levoči zomrel. Za celý školský rok nebol iný profesor povolaný a v syntaxi vyučovali všetci traja profesori vyšších klas, t. j. Michal Hlaváček,[57]Pavel Tomášek[58]a Ďuro Müller.[59]Posledný dokončil s nami syntax a bol ináče veruže nesúci za profesora, ale u nás syntaxistov prísnym pridržiavaním k učeniu a vzbudzovaním revnivosti medzi žiakmi docielil značných výsledkov. Menovite hovorieval: „Vtedy budete dobrými syntaxistami, keď položíte syntaxis pod nohy a budete vedieť všetky regule od počiatku až do konca a od konca do počiatku, alebo od ktorejkoľvek počnúc či napredok či nazadok rad-radom a bez chyby rectovať.“ Mnoho myšlienky v tom, pravda, nebolo; ale kto si k tomu dodal chuti, tomu veru priostrilo pamäť. A ja, bez samochvály rečeno, som Rhenii syntaxis[60]tak vedel.V syntaxi učili sme sa okrem iných predmetov aj periodológiu[61]a podľa jej pravidiel cvičili sme sa v hotovení rozličného druhu periód. Ba pokročili sme aj k vyhotoveniu cvičby „complicatio per circumstantias“,[62]na otázky: „Quis, quid, ubi, quibus auxiliis, cur, quomodo, quando?“[63]Istú prípravu dostali sme aj k poézii, učením sa prozódie a takzvaných „versus memorabiles“[64](„Vocalem breviant alia subeunte Latini…“),[65]o metrickej hodnote slabík, ba začali sme aj veršíky strúhať, predbežne len „adonické“.[66]To všetko, rozumie sa, v latinskej reči.Roku 1836 mal som pokročiť do klasy, rečenej rétorika, v ktorej vyučovali sa prvý rok rétorika a druhý rok poézia.Prázdniny toho roku stali sa pre mňa veľmi pamätnými.30. júla naponáhle na sporadickú aziatskú chorobu zomrel môj otec, ešte len tridsaťšesťročný, silný, zdravý, činný, poctivý a vážny človek. V noci dostal hnačku, len v spodných šatách, bosý, s holou hlavou bol viac ráz vo dvore. Nemoc s takou náramnou prudkosťou prišla, že ráno, keď som sa okolo šiestej hodiny prebudil, bol otec už osinutý a starý otec, príduc zo zadnej izby, kde otec ležal, do prednej izby, v ktorej som ja ešte v posteli si hovel, povedal: „Už z toho nikdy nebude chlap.“ Prišli kŕče. Poslali pre doktora do Brezova,[67]starého Mariančeka. Ten dal otcovi, neznám čo užiť a kázal mu prihotoviť teplý kúpeľ. Keď ho matka viac niesla, ako viedla do kúpeľa, padol jej polomŕtvy do kade. Ťažko ho vzkriesili a uložili do postele. Ja som sa na to prizeral postrašený, s plačom. Keď bolo nastalo ticho, starý Marianček sa ma opýtal, kde som chodil do školy a či som sa učil po latinsky. Ja som odpovedal, že som chodil v Levoči do školy ako syntaxista a že som sa učil po latinsky. — Nuž tak budeš rozumieť, čo ti poviem a zapamätaj si to: „Homo sum; nil humani alienum a me esse puto.“[68]Ja som si to zapamätal až dosiaľ; ale zmysel tej výpovede som si len o viacej rokov potom vedel vysvetliť a porozumieť, že sa tá výpoveď vzťahovala na môjho umrieť majúceho otca. Mňa večer uložili. Ráno ma matka prišla rozplakaná zobudiť s tými slovami: „Janík, Janík, už nemáš otca; v noci dokonal.“ Hneď na druhý deň sme ho pochovali, lebo mŕtvola začala brať porušenie.Druhá, pre mňa prepamätná udalosť, ktorá sa stala v prázdninách roku 1836, bola nasledujúca:Môj otec rád kupoval, ako som na druhom mieste hovoriac o ňom už spomenul, Matejom Hrebendom mu donášané slovenské, vlastne české knihy, rád ich čítaval a opatroval. Nebolo ich síce mnoho, lebo veď ich vtedy veľmi málo vychodilo a aj z tých len málo stalo sa predmetom Hrebendovho roznoščíctva.[69]Nezadlho, ako sme otca pochovali, prezrel som po ňom ostavšiu zbierku kníh. Medzi nimi našiel som knižtičku dosť obšúchanú a starobou ožltnutú, asi z dvoch tlačených hárkov záležajúcu, s nápisom:Československá gramatika[70]odŠramku. Aké bolo moje podivenie! Vidieť a zvedieť, že aj slovenská gramatika jest na svete. Veď som sa už od šiestich rokov učil gramatiku latinskú, maďarskú, nemeckú a počul som, že vo vyšších triedach učia sa aj gramatiku grécku a hebrejskú; ale o slovenskej gramatike som nikdy nič neslýchal, ani som netušil, že taká jest na svete. A tu, hľa! na vlastné oči vidím tlačenú slovenskú gramatiku! Obzeral a prezeral som ju a keď som pozoroval, že slovenská reč má viac hlások ako iné reči, že má tiež napr. nielen krátke a dlhéi, í,a tiežeaé,uaú, ale okrem toho ajyaý, ě, ůatď., že slovenské skloňovania majú viac pádov ešte aj ako latinské, nuž moja prvá mienka o slovenskej gramatike bola, že tá slovenská gramatika musí byť ťažká, ťažšia ako maďarská, latinská a nemecká. A tento nález — teraz prichodí mi samému čudno — že tento nález u mňa, ačpráve som vtedy už mal štrnásť rokov, ačpráve som v detinstve od narodenia len po slovensky hovoril, predsa len ten nález po prvý raz vzbudil vo mne uvedomelú pozornosť na slovenskú reč, že veď aj slovenská reč je na svete, že to musí byť taká vzácna ako iné, keď tiež má svoju gramatiku, a že tá reč je moja vlastná, moja materinská.To bolo prebudenie sa vo mne Slováka.Odumretie môjho otca v prázdninách roku 1836 možno aj v treťom ohľade bolo prepamätné pre môj vývin, pre moju budúcnosť, pre môj život a pre moju osobnosť vôbec.Môj otec chcel zo mňa vychovať inžiniera. Domýšľam sa, že ten úmysel uňho vzbudila túžba vychovať ma za samostatného, od nikoho lásky alebo svojvôle nezávisiaceho a pritom výnosného postavenia človeka. V tých časiech nezeman nemal prístupu k žiadnej stoličnej, ani inej verejnej postati, a ak bol dakde nezeman, ako biely havran, advokátom, ten bol len takým pokútnym pisárom.Kňazská postať bola síce ešte vtedy veľmi ctená a vážená, lebo kňazi vtedy boli celkom inakší, ani k prirovnaniu s terajšími či ako ľudia, či ako pastieri ľudu, či ako učení. Ale zdá sa mi, že otcovi nezdala sa tá priviazanosť ku jednému kruhu účinkovania.Lekárstvo bolo síce i nezemanom dostupné, ale otcovi, tuším, nesympatické alebo dlhé učenie sa a veľké náklady požadujúce.Z týchto príčin, myslím, otec chcel vychovať zo mňa inžiniera.Ja som síce mal schopnosť aj chuť ku matematike. Uzavieram to z toho, že už ako takzvaný logik pod výtečným vyučovaním matematiky skrze profesora Michala Hlaváčka v Levoči všetko to, čo on z Martiniho matematiky[71]vyučoval, osvojil som si zavše zo samých prednášok bez toho, žeby som k učeniu bol potreboval a používal Martiniho knihy. Možno, že by som v Levoči bol aj dosť pripravený býval na inžiniersky beh v Pešti.[72]Ale ktozná, či by otec, keby aj bol žil, bol chcel a mohol na mňa nakladať v Pešti, alebo niekde inde okrem Uhorska na vyšších technických učilištiach. Takým činom, dosť ľahko, bol by som sa vyučil len za komasačného a panského inžiniera,[73]t. j. jednoduchého zememerača. A ktozná, či by klík národného povedomia, ktorý vo mne vzbudila Šramkova slovenská gramatika, bol mohol a ako vyvinúť sa.Ale, sláva Bohu, stalo sa ináč, ako to z kroka na krok rozpoviem.Pred započatím školského roku 1836/37 rozhodlo sa tiež, že pôjdem ďalej po školách, ačpráve po odumretí otca nebolo výhľadov na taký dostatok nákladov, ako kým otec žil.Moja matka bola povoľná, stará matka, odhodlanej a energickej povahy, rozhodla a starý otec privolil. Vôbec všetci traja mali dôveru v moju schopnosť, usilovnosť, mravnosť a dobrú povahu. Tá dôvera ich viedla od tých čias aj naďalej tak, že mi viac v ničom nekládli ťažkosti a všetko ponechávali mojej rozvahe a môjmu rozhodnutiu.Vystrojili ma i v tento i v nasledujúce dva školské roky ako alumnistu,[74]a keďže vtedy žiaci v alumneu dostávali len obed, a to dosť biedny, na večeru opatrili ma všelijakou stravou, slaninou, bryndzou a v najhojnejšej miere múkou, z ktorej takmer deň po dni varili sa halušky, kým trvala.V obidva roky rétoriky, t. j. ako novitius rhetor 1836/37 a ako veteranus rhetor 1837/38, alebo ako rhetor a poeta mal som tých istých troch profesorov, ktorí vyučovali i „prímanov“,[75]t. j. filozofov a teológov,[76]Michala Hlaváčka, Ďura Müllera a Pavla Tomáška. Hlaváček vyučoval matematiku a geometriu, Müller náboženstvo (doctrinam fidei christianae)[77]a Tomášek rétoriku, poéziu, štatistiku, dejepis, tuším i literatúru maďarskú atď., slovom všetky ostatné, pre tieto dve triedy predpísané alebo zvyklé predmety.Podľa školského vysvedčenia odbavil som „Classem syntaxistarum & Humanitatis cum Calculo Eminentiae“.[78]V nasledujúci rok 1838/39 pokročil som do filozofie,[79]kde som mal tých istých profesorov, čo v predošlé dva roky; ale utriedenie obdržal som len „Primae cum Eminentia“,[80]pretože už vtedy moja pozornosť a pracovitosť na inšie bola obrátená.Ako taký, ktorý som sa chcel venovať a pripravovať na kňazský úrad, už v tento posledný rok učil som sa i „linguam graecam, linguam hebraeicam, Introductionem in N. T. & Exegesim“.[81]Profesori prednášali i v rétorike i v príme, rozumie sa, i v teológii všetky predmety po latinsky. Ináče by ani neboli mohli, lebo Müller a Hlaváček neznali po maďarsky, a vtedy ešte sa ani tak nenaliehalo na vyučovanie predmetov po maďarsky.Najstarší z menovaných profesorov bol Ďuro Müller. Odkiaľ pochodil, veru neznám, ale iste bol rodom Slovák, lebo dobre pamätám, že hornovidieckou slovenčinou celkom dobre hovoril. Bol už vo veku, za mladi iste peknej a za mojich čias nie nepríjemnej, celkom vyholenej tvári. Nosil vlasy dlhé, za uši začesané. Ako podagrista trpieval na lámku, mal biedny kyvotavý chod a hánky i na nohách i na rukách napuchnuté. Jeho príprava v štúdiách bola starosvetská a jej výsledok dosť skromná zásoba vedy. Ako si napísal zošity — iste v samé prvé roky svojho profesorovania — tak z nich prednášal až do svojej smrti. Jeho vyučovanie záležalo v tom, že z počiatku hodiny vyvolal jedného alebo viac žiakov a dal si rectovať lekciu predošle danú. Nato zo svojich zošitov diktoval lekciu na budúcu hodinu. Ale nevysvetľoval, vyjmúc, že rozpovedal niektoré anekdoty, ktoré mal na kraji zošitu poznačené. Tieto anekdoty často bývali aj veľmi ošklivé a oplzlé, zvlášte na estetike a psychológii, práve „a contrario“ vysvetľujúce.[82]Raz oslovil istého žiaka: „Clarissime Subsylváni[83](tak sa volal jeden žiak, už starší od druhých a tuhý, územčistý chlap, alumnista) — clarissime Subsylváni, si in voce ,Krispina‘ (boli vtedy v móde) permutares literamkin literamf, quid prodiret?“ — Subsylváni vstal a zvolal: „Frisspima, clarissime domine!“[84]Povstal nehorázny smiech a profesor Müller rehotal sa s pochabými žiakmi.V národnom ohľade Müller nebol ničím a nijakým.Podľa veku nasledoval Michal Hlaváček. Bol rodom Skaličan, po slovensky hovorieval skalickým vidieckym nárečím alebo bibličtinou a držal skalické vidiecke nárečie za najkrajšiu slovenčinu. Bol postavy nízkej, kostnatej, zdravej a tuhej, tvári, až na úzku bokombradu, vyholenej, bledopočernej, čela nízkeho, vlasy mal čierne, už vtedy bielym popretkávané, ostré a z čela dohora naježené, nos pri spodku široký, končitý, bradu vypuklú, takže keď mu zuby ešte viac vypadali, takmer sa mu mohol nos brady dotýkať. Oči, na ktorých vždy nosil okuliare, mal pichľavé a pohľadu ostrého. Jeho celý výzor dosť hodne podobal sa podobe, v akej vídal som vykresleného Mefistofela z Goetheho Fausta. Zo všetkých troch profesorov Hlaváček bol najučenejší a k profesorstvu najpripravenejší. Matematiku a geometriu prednášal podľa kompendií[85]Gabriela Kovátsa-Martiniho, tlačených a všeobecne uznávaných; iné predmety bez zošitov, len ústnym vysvetľovaním. Vysvetľovania jeho boli jadrné, určité a jasné, takže žiaci, pozorujúc jeho prednášky, takmer bez upotrebenia knihy mohli osvojiť si predmety, okrem vecí, ktoré bolo treba memorizovať. Učil budúcich teológov gréčtinu a hebrejčinu. Pred zakončením školských rokov obyčajne bývalo, že niektorí žiaci, v týchže rečiach pokročilejší, predniesli v nich odobierku.Hlaváček bol povahy prísnej, ale spravodlivý, dobroprajný človek. Bol v rozhodnutí bystrý a bez váhania a vždy uhádol i jadro i formu i metódu. Kde bolo treba žiakov zaslúžene trestať, tam bol prísny, ináč, kde bolo treba, on jediný bol hotový a vedel žiakov zastávať a tiež on jediný bol, ktorý pri vypuklom v dajednej klase kriku a neporiadku, i kde si iný profesor poradiť nevedel, vedel urobiť utíšenie a poriadok. Pre také jeho vlastnosti žiaci sa ho i báli i mali k nemu dôveru a ctili si ho, ešte len i Maďari, ačpráve vedeli o ňom, že je rozhodný Slovák a že vyučuje slovenských žiakov slovenčine.Najmladší bol Pavel Tomášek, syn farára chyžnianskeho a jeden z troch bratov, z ktorých každý písal svoje meno inakšie. Samuel, farár v Chyžnom v Gemerskej stolici, spisovateľ a básnik slovenský, pôvodca piesne „Hej, Slováci! ešte naša slovenská reč žije“, písal sa Tomášik; druhý brat, Karol, apatekár v Debrecíne, písal sa Tamásy a profesor Pavel písal sa Tomášek.Tomášek študoval teológiu; a v Gemeri počul som o ňom rozprávať, že keď ako teológ svoju prvú kázeň kázal u otca v Chyžnom, otec z kostola idúceho kurátora sa opýtal: „No, pán kurátor, akože sa vám páčila kázeň toho môjho syna?“ Kurátor odpovedal: „Hja, ich milosť, švo kocúr spraví, to hneď myši chytá.“[86]Tomášek bol strednej postavy, zdravý, príjemne usmievavej tvári, z ktorej mu vyzerala úprimná dobrota, ale aj slabosť a nerozhodnosť. A slabosť, vlastne nedostatok energie aj bola jeho charakteristická črta. Ináče bol do poslednej nitky poctivec, vždy pilný a pracovitý. Nielenže býval pre svoju úlohu vždy dostatočne a náležite pripravený, ale aj neúnavne vzdelával sa ďalej a svoje odborné vedomosti rozširoval. On prednášal humanitné štúdiá,[87]ku ktorým si z roka na rok vždy nové zošity, novými opravami a doplnkami rozmnožené a zdokonalené vypracúval. Ako dobrák bez dostatočnej energie často trpel nepríjemnosti od pošetilej rozpustilosti, ktorá je a bola rétorom a poetom vždy a všade s vekom spojenou vlastnosťou.Pavel Tomášek bol rozhodne slovenského národného cítenia a zmýšľania, čo on síce vtedy naproti nám žiakom a pred levočským obecenstvom neprejavil, ale pozdejšie svojimi slovenskými literárnymi prácami dokázal.[88]Michal Hlaváček bol nielen profesorom, ale i farárom ev. a. v. cirkvi slovenskej levočskej. Či tá slovenská cirkev v Levoči ešte dosiaľ jestvuje, neznám; už vtedy v samom meste málo mala členov. Väčšiu časť činila filiálka Iľašovce. Slovenské služby božie odbavovali sa v nedele a vo sviatky predpoludním a večera Pána prisluhovala sa riadne skrze Michala Hlaváčka v lyceálnej bibliotéke, kde trvácne stál pristrojený oltárik. I služby božie i večeru Pána navštevovali aj žiaci, ktorí chceli. A chodievalo ich dosť hodne, takže činili väčšinu prítomných.Michal Hlaváček bol prišiel do Levoče z Prešporka, kde bol kaplánom pri superintendentovi Bilnicovi.[89]V ten čas, v rokoch 1830/31 a 1831/32, bol Hlaváček správcom, alebo predsedom slovenskej Spoločnosti, t. j. Ústavu v Prešporku.[90]Z toho vidno, že bol zaujatý za vzdelávanie sa slovenskej mládeže vo svojej materčine, ale radšej rečeno v česko-slovenčine, a to nielen výlučno gramatickej, ale pod jeho predsedníctvom uviedlo sa v Spoločnosti prešporskej i vysvetľovanie Slávy dcéry.Avšak vtedy, keď som ja roku 1836/37 zase prišiel do Levoče, mládež ho už bola predbehla. Mládež už nebola spokojná len vyučovaním gramatiky, ale mala podľa príkladu prešporského Ústavu tiež už ustrojený Ústav, ktorý záležal okrem prednášania Hlaváčkom česko-slovenskej mluvnice i z praktického cvičenia v štylistických prácach, ich posudzovaní, rečnení a zakladaní knihovne. Zrejmý a vnikavý bol vplyv prešporského Ústavu na Ústav levočský a jeho členov obzvlášte cez školské prázdniny osobnými stykmi, poučovaním, povzbudzovaním, oduševňovaním, piesňami atď. atď.Keď som ja v septembri roku 1836 prišiel do Levoče, bolo to všetko už v prúde. Čo som z toho všetkého pozoroval, to všetko — dokedy som z nájdenej Šramkovej Česko-slovenskej gramatiky zvedel, že i slovenská gramatika je na svete — veľmi napínalo moju zvedavosť a pozornosť. Akási do tých čias neznáma mi moc ponúkala a zase priťahovala ma vstúpiť do toho slovenského Ústavu. V mojej skromnej nerozhodnosti pomohla mi priateľskosť a oduševnenosť členov samého Ústavu, ktorí i poučovaním i povzbudzovaním docielili u mňa, že som vstúpil do slovenského Ústavu medzi mladších členov.Ale hneď na začiatku jedna udalosť takmer zmarila moje dobré úmysly. Bol som medzi tými, ktorí len učením sa gramatiky pripravovali sa k ďalšiemu vzdelávaniu. Gramatiku česko-slovenskú vyučoval Michal Hlaváček, a i pri prednáškach slovenských, ako pri prednáškach akýchkoľvek cudzích a suchých predmetov, napr. matézy,[91]fyziky, gréčtiny, hebrejčiny atď., bol suchý, prísny a netrpezlivý. Tuším hneď pri mojom zjavení sa na slovenskej hodine vyvolal ma k tabuli a kázal mi napísať ktorési slovenské skloňovanie. Ja, rozumie sa, že som ho napísať nevedel, a akože by bol vedel, veď som len pred štyrmi-piatimi týždňami videl slovenskú gramatiku a len vtedy zvedel, že slovenská gramatika vôbec je na svete. Rozumie sa, že som ani nevedel, koľko je slovenských skloňovaní, koľko počtov, koľko pádov v slovenskom skloňovaní. Slovom, latinskú, maďarskú, nemeckú, možno už aj grécku deklináciu bol by vedel napísať; ale slovenské skloňovanie, a k tomu česko-slovenské, naskrze nevedel som. A Hlaváček sa rozsrdil, trepal hánkami kostnatej ruky na tabuľu a vykrikoval, aký to posmech, že rodený Slovák a už rétor, t. j. podľa terajšieho systému sedmoklasník, ešte nevie slovensky skloňovať — a bohvie čo všetko mi vynadal.Táto intráda[92]ma roztrpčila a málo chýbalo, že moje dobré úmysly a oduševňujúce snahy nezmarila.Ale moja dobrá a vrúcna nálada a oduševnenosť priateľov ma zostrašeného a znechuteného zachránili. Splnilo sa na mne to Goetheho „Halb zog sie ihn, halb sank er hin“[93]a stal som sa uvedomelým a oduševneným Slovákom a Slovanom.Žiaci levočského slovenského Ústavu podľa príkladu žiakov prešporského Ústavu boli prijali obyčaj pridávať ku svojim krstným menám ešte aj dajedno historické slovenské alebo slovanské meno. Dialo sa to slobodným vyvolením alebo ťahaním z klobúka hodených doň viacerých ceduliek takých mien. Kto aké meno si vytiahol, také i prijal a obyčajne i podržal. Aj mne dali vytiahnuť si také meno a vytiahol som si Svätopluk. Že Svätopluk bol slávny slovenský kráľ, to som už vedel: ale keď som si meno na vytiahnutej ceduľke prečítal ako také, ktoré by som si bol mal osvojiť, stŕpol som až do špiku kostí nad tou drzou opovážlivosťou, že by ja, také nič, za čo som sa považoval, osvojením si toho mena mal zneuctiť pamiatku najväčšieho Slováka, ktorý žil a slávne kraľoval. I neprijal som ho, ale pri druhom ťahaní vytiahol som si meno Vratislav, o ktorom som ani nevedel, kto to bol ten Vratislav; ale vari práve preto som ho i prijal a podržal.To bolo mojím pokrstením za Slováka. Aspoň ja som to tak i cítil i považoval.Hlaváček, ako rečeno, vyučoval česko-slovenskú mluvnicu a okrem toho s teológmi Slovákmi vydržiaval slovenské homiletické cvičenia,[94]na ktorých teológovia slovenské homiletické práce prinášali a prednášali.Avšak slovenskí žiaci, myslím, že pod vedením jedného zo starších spomedzi seba, ustrojili si a vydržiavali praktické hodiny, na ktoré rad-radom donášali štylistické slovenské práce, tie posudzovali, rečnili, rečnenia posudzovali a mali založenú a rozmnožovanú slovenskú knihovňu. Všetko toto volalo sa slovenským Ústavom. Ústav mal predsedu, zapisovateľa a knihovníka. Podarenejšie do Ústavu prinesené práce zapisovali sa do Pamätnice a z tých najpodarenejších boli pozdejšie, t. j. roku 1840 vybrané a pod nápisomJitrenka, čili výbornější práce učenců československých e. a. v. Levočských, podľa príkladu prešporským Ústavom roku 1836 vydanýchPlodov, tlačou v Levoči vydané. Ústav udržoval dopisovanie s Ústavom prešporským a inými, ba i s čelnejšími vtedy mužmi slovenskými menovite i so superintendentom Pavlom Jozeffym.Do Ústavu donášané práce a posudzovania bývali národne nadchnuté a rečnenia prevažne národného obsahu zneliek zo Slávy dcéry a z Hollého básní.Povedomie slovenské budili rečnenia Kollárových zneliek a Hollého básní. I čítanie kníh z knihovne Ústavu, podobne spievanie slovenských piesní „Hej, Slováci“, „Nitra milá“[95]atď. a rozhovory slovenských žiakov medzi sebou veľmi rozširovali povedomie slovanskosti, takže splnilo sa, že každý uvedomelý Slovák je uvedomelým Slovanom.Tohoto povedomia slovanskosti dôkazom bolo oslávenie slovenským žiactvom v ktorýsi z tých troch rokov, o ktorých teraz hovorím, mena či narodenia Hlaváčka, ktoré on vždy na 6. decembra určoval.V predvečer toho dňa postavili členovia slovenského Ústavu v dievčenskej, s Hlaváčkovým bývaním susednej škole transparent velikých rozmerov s priezračnými okrasami a nápismi vo všetkých slovanských nárečiach a všetkých slovanských písmach. Najväčšiu čiastku transparentu som ja robil s Jožkom Maróthym, bratom básnika Danka Maróthyho[96]— zomrelým o rok zatým, ktorý bol dobrým kresličom. Transparent bol odkrytý a oddaný pri speve a oduševnenom rečnení v prítomnosti všetkých slovenských žiakov a Hlaváčkových hostí.Výstup ten urobil radostný dojem na Hlaváčka a na nás žiakov.Za tri roky bol som členom levočského slovenského Ústavu a čím diaľ som ním bol, tým mocnejšie a neodolateľnejšie vzmáhala sa vo mne túžba na ďalšie učenie prejsť do Prešporka. Už vo všeobecnosti bola mienka, že v Prešporku mladý človek viac sa naučí, keď bude chodiť len okolo školy, ako inde; t. j. v menších mestách, keď bude chodiť do školy. Pre mňa však bol slovenský Ústav prešporský, čo ma priťahovalo.I rozhodol som sa po skončení primae philosophiae,[97]t. j., ako sa skrátka menovala, logiky, ísť do druhej filozofie, t. j. fyziky, do Prešporka. A v septembri 1839 i odišiel som ta.Pred odchodom v prázdninách navštívil bol ma Gašpar Dianiška,[98]rodom Tisovčan, bývalý žiak levočský a člen Ústavu levočského v Levoči, s ktorým som sa teda znal a ktorý už vtedy bol žiakom prešporským a členom slovenského Ústavu v Prešporku. Všetci členovia Ústavu prešporského kde sa zjavili, všade apoštolovali za slovenský Ústav v Prešporku. Tak i Dianiška u mňa. Čím som sa v povedomí svojej nepatrnosti, nepripravenosti a nesúcosti do kruhu takého vznešeného sboru, akým som si ja predstavoval slovenský Ústav v Prešporku, čím som sa ja reku nerozhodnejším ukazoval, Dianiška tým výrečnejšie, tým presvedčivejšie a posmeľovacejšie doliehal na mňa, aby som neomylne vstúpil do prešporského Ústavu.Ale ja, ačpráve som neodolateľne túžil po tom Ústave, predsa vo svojej skromnosti ostal som nerozhodnutým.Príduc do Prešporka, náhodou dostal som sa na hospodu u vdovy Mayerovej, matky už skončivšieho bohoslovca Mayera,[99]priateľa a spolužiaka Ľudovíta Štúra, potom a až do jeho smrti učiteľa v Modre. U Mayerky našiel som uhospodeného Ľudovíta Šnittu[100]šuhaja nálady humoristickej, ktorý pozdejšie ako farár v Novom Meste nad Váhom účinkoval a tam i zomrel. Našiel som tiež tam uhospodeného Samka Michaloviča,[101]vtedy už teológa, rodom Gemerčana, teda krajana, šuhaja živej, veľmi milej povahy a nálady básnickej, ktorý, bohužiaľ, sotvaže stihol dokončiť štúdium, zomrel na suchoty, škoda ho![102]Sotvaže som sa tam usalašil, títo obaja spolu i Janko Mayer začali na mňa účinkovať, chuti mi dodávať a posmeľovať ma, aby som vstúpil do slovenského Ústavu.A tak som sa osmelil vstúpiť do toho milého Ústavu.Ale hlavný účinok v tomto ohľade na mňa mala okolnosť, že Samko Michalovič, ktorý už svojou milou a priateľskou osobnosťou veľmi pútavý dojem urobil a robil na mňa, bol dôverným priateľom Jozefa M. Hurbana a oboznámil ma s ním. Hurban bol vtedy v poslednom roku bohoslovcom, do tých čias už viacej rokov členom slovenského Ústavu a v ten rok, t. j. 1839/40, zapisovateľom, t. j. popri námestníkovi profesora reči a literatúry slovenskej hlavným a najprednejším hodnostárom Ústavu, teda i najvýznamnejším jeho členom. Pravda, vtedy ešte nikto ani tušiť nemohol, čo sa vyvinie z Jozefa M. Hurbana a čím sa on stane pre národ slovenský. Ale už vtedy bola jeho výrečnosť uchvátivá a jeho energia imponujúca.A ja bol som do priateľského styku s takým výtečníkom a zapisovateľom Ústavu uvedený, od neho do priateľstva prijatý a v mojom duchovnom a národnom vývine s pozornosťou sprevádzaný, poučovaním a oduševňovaním napomáhaný.Nezadlho po započatí školského roku bol som oboznámený i s námestníkom profesúry, blahej dobroty Augustom Horislavom Škultétym — dovtedajší námestník Ľudovít Štúr bol vtedy na univerzite v Halle.[104]S týmito obidvoma výtečníkmi a priateľmi mladosti, pozdejšie spoludejateľmi na národa roli dedičnej, stali sme sa nerozlučiteľnými priateľmi až do ich slovenským národom zaslúžene oplakávanej smrti.Našiel som tiež tam známych starších žiakov, členov levočského Ústavu, medzi nimi Janka Ondruša,[105]dvoch bratov Nosákovcov,[106]tiež dvoch bratov Hroboňovcov,[107]Ľudovíta a Samka Bohdana. Tento posledný milej zovnútornosti, krotkej, ale výrečitej a vnikavej povahy, poetickej nálady, ale, bohužiaľ, fantastickej oduševnelosti, takže keď dozrel, tratil sa v utópiách svojich úmyslov a dômyslov na všetkých poliach ľudského myslenia a konania a pominul sa po mnohých doňho skladaných, ale zmarených nádejach bez účinku a bez výsledku. Tento Samko Hroboň má spomedzi členov levočského Ústavu samú prvú a najhojnejšiu zásluhu o prebudenie slovenskosti vo mne a o oduševnenie ma za ňu. Pán Boh mu odplať!Keď som ja prišiel do Prešporka, záležal Ústav zo starších, alebo riadnych, a z mladších, alebo mimoriadnych členov. Staršími boli filozofi, t. j. logici, fyzici, juristi a teológovia, mladšími humanitní žiaci. Ja ako fyzik prijatý som bol medzi riadnych.Škola evanjelická prešporská volala salýceum.[108]Bola vydržiavaná preddunajským evanjelickým dištriktom a prešporskou cirkvou a mala značné fundácie. Na podporu žiactva mala alumneum, značne lepšie ako iné školy, a k tomu konvikt,[109]takzvaný Skaricianum, zo Skariczayho fundácie vydržiavaný pre šesťdesiat žiakov, značne lepšie obedy poskytujúci, a to bezplatne, kdežto za alumneum z hlavnej časti platilo sa. Lýceum malo viaceraké štipendiá, medzi nimi i takzvané Roth-Telekyanum[110]po štyridsať zlatých c. m. Malo dobre usporiadanú veľkú bibliotéku. Malo najpočetnejších, pre tú dobu dobre pripravených, dobre vybraných i dobre platených profesorov. Umiestené bolo v meste korunovačnom a snemovom,[111]teda z každého ohľadu v meste mestského charakteru, s nemeckým obyvateľstvom a v susedstve Viedne. Nie div, že do toho lýcea prichádzalo najviac evanjelického žiactva. Ba prichádzali i Srbi pravoslávni[112]z Dolnej zeme, ba i zo srbského Kniežatstva.[113]Vyučovanie dialo sa v ôsmich triedach gymnaziálnych, v troch triedach filozofických, t. j. v logike, fyzike a jusfilozofii a vo dvoch ročníkoch teológie. Boli tri študentské spoločnosti: slovenská, maďarská a nemecká, a po zakázaní spoločností skrze kráľovskú uhorskú námestnú radu roku 1836 samovzdelávateľnými spolkami pomenované, z ktorých slovenský nazýval saÚstav reči a literatúry Česko-slovenskej.Žiactvo menovalo žargónom študentským gymnazistov „csiribiri“, logikov „cseléd“, fyzikov „kocsis“, juristov a teológov „úr“.[114]Medzi žiakmi rozličných spolkov a národností nebývalo zjavných treníc a prenasledovaní, ale ani priateľského obcovania a druženia sa, len z potreby, keď nebolo možné vyhnúť, alebo po známosti a „krajanstve“, t. j. pochádzaní z jednej stolice.Vyučovanie na prešporskom lýceu vtedy dialo sa v reči latinskej, len vyučovanie maďarskej literatúry a dejepisu Uhorska v reči maďarskej.Na lýceu prešporskom ja strávil som štyri roky, 1839/40 až 1842/43. Tam som skončil filozofický a dvojročný teologický beh. O zložených z oboch behov skúškach dostal som dňa 29. júna 1843 vyhotovené dve vysvedčenia, na roky 1839/40 a 1840/41 prevažne „kitüno“ a pritom i „jeles“,[115]a na teologické roky 1841/42 a 1842/43 takmer samé „kitüno“. Hneď zložil som i kandidatickú skúšku[116]pred Františkom Stromským, superintendentom ev. a. v. preddunajského okolia, a prešporským profesorským sborom a dostal som podľa vysvedčenia, dňa 28. júna 1843 vyhotoveného, známku „laudabile“.[117]Do lyceálneho vysvedčenia napísal mi „Palkovics György, profesor:[118]Annis 1841 & 1842 instituit in ortographia & grammatica linguae Slavicae syntaxistas, anno vero 1842/3 rhetores omnino cum laude“.Na tomto mieste hneď dodám, že príduc domov, zložil som kandidatickú skúšku i pred svojím, potisského okolia superintendentom dr. Pavlom Jozeffym a obdržal som dľa vysvedčenia od 9. augusta 1843 eminenciu.V Prešporku mojimi profesormi boli: Gabriel Kováts-Martini, muž už vo veku, silnej ústrojnosti telesnej a silných čŕt tvári, zdravého výzoru. Napísal a vydal dosť objemné kompendiá matézy a fyziky v latinskej reči, ktoré boli užívané nielen ním, ale i po iných školách evanjelických a ich hodnota uznaná bola i od učencov v Nemeckej. Bol ako učenec pilný, vždy zaujatý vo svojej pracovni, zvlášte fyzikálnymi pokusmi, experimentmi, pri čom mu pomáhavala jeho dcéra, stará dievka, nepodareného vzrastu. Žil vtedy už ako vdovec len v domácnosti a v škole. Ako profesor bol seriózny a vážny. Vyučovanie a vedu považoval bez okázalosti za cieľ a nie vyrazenie, ani nie za zárobok. Preto bol i od žiactva ctený a vážený, ktoré sa nikdy neopovážilo nevrlosť alebo všetečnosť, tým menej nejakú surovosť naproti nemu ukázať. Slovenských žiakov rád videl, ako pilných a solídneho držania sa, ačkoľvek to niečím okázalým neukázal. Ale predsa stalo sa, že raz, robiac pokusy s antliou pneumatickou[119]v škole, chcel ukázať žiakom, aký tlak robí povetrie, keď sa z istého priestoru vytiahne. Vyzval ku katedre najbližších žiakov, aby prikryli dlaňou nádobu, z ktorej mal vytiahnuť povetrie. Ochotne priskočili najbližší fičúri a jeden z nich prikryl nádobu dlaňou. Sotvaže Martini pár ráz skrútol kľukou, už milý ochotník chcel odchytiť ruku, ale nemohol. Povstal smiech, a Martini ho vypustil vpustením povetria do stroja. Proboval i druhý a obišiel tak ako prvý. Pristúpil i Štefan Daxner a ponúkol sa na próbu, i prikryl stroj svojou pevnou, ba od domácich a poľných prác i mozoľovatou dlaňou. Martini skrútol kľukou, keď myslel, že už dosť, ale Daxner len držal a riekol: „Adhuc.“[120]Martini ešte raz skrútol a milý Daxner ani fúzom nemrdol, ale Martini uznal, že dosť, napustil do stroja povetria, vypustil Daxnera a s úsmevom uspokojene riekol: „Videtur, est Slavus.“[121]Matej Ševrlay[122]bol profesorom teológie, výborná hlava, človek učený, že vraj bol i na konkurz pruskou vládou vypísaný, poslal na vojenskú nemocnicu v Berlíne nápis toho znenia: „Laeto, sed non vieto militi“[123]a vypísanú odmenu i obdržal. V rokoch 1834/35 a 1835/36 bol správcom a predsedom praktických zasadnutí slovenského Ústavu. Ale keď som ja prišiel do Prešporka, už vtedy, bohužiaľ, bol upadol i vôbec i vo vážnosti u žiakov. Obzvlášte v hodinách popoludňajších prednášal, vlastne rozprával veci a v spôsobe, ktorými žiactvo do smiechu, ba i do plaču privádzal. A keď žiaci nesamopašili a mlčali, hneval sa, hrešil ich, že nepozorujú, a vyhrážal, že im viac nebude vyprávať. Nato obyčajne povstal krik, ale prosebný. Ináče bol samej dobrej povahy človek, i dobrý Slovák, t. j. taký dobrý Slovák, akí boli i jeho doby, jeho výchovy dobrí Slováci, neublížil, pozitívneho v prospech Slovákov nevykonal, ale nevykonaním mnoho premeškal.Keď som ja pokročil do teológie, už medzitým bol Ševrlay umrel. Na jeho miesto prišiel zo Štiavnice Štefan Boleman[124]za profesora teológie. Boleman bol ešte dosť mladý, zdravý, driečnej postavy a peknej tvári človek. Možno on to sám pridobre vedel, lebo mu bolo poznať po šatení a držaní sa, ba i po spôsobe hovorenia, že to vie a že mu na tom záleží. Hlavným jeho predmetom vyučovania bola dogmatická teológia, ktorú prednášal podľa kompendia Ammonovho.[125]Možno vedel z nej viac, ako bolo vidno z jeho prednášok. Prednášal paragraf za paragrafom mechanicky, vysvetľovania alebo mimo obsahu paragrafu máločo dodal, pri prednášaní ináče monotónnom užíval akýsi afektovaný, neprirodzený a umelý spôsob a hlas, pritom strúhal neprirodzené tváre a grimasy, obzvlášte svojimi silnými čiernymi obrvami, takže jeho prednášanie bolo by lepšie pristalo divadelnému hercovi, ako profesorovi teológie. V národnom ohľade Boleman klonil sa viac k Maďarom ako ku Slovákom. Možno mu k tomu pomáhala móda, ako človeku módy a „slušného držania sa“.Predmety praktickej teológie a historiam patriae prednášal Viliam Šimko,[126]profesor a ev. a. v. slovenský kazateľ. Bol rodom Trenčan, človek mnoho počítavší, ale nás, slovenských žiakov úsudok o ňom bol, že je ingenium[127]široké ako lúka a vysoké ako doska. Postavy bol nízkej, hrbatej s dlhými až po kolená rukami; tvári bledej, vyziablej a celkom holej, bez chĺpka; hlas mal drapľavý a pri prednášaní, alebo keď kázal, jeho hlas bol taký sekľavý, akoby po schodoch hore vyskakoval, alebo dolu hrkotal. Slovom, bol to zjav nepríjemný, odstrkujúci. Preto aj bol mladším žiakom predmetom všelijakých posmeškov a samopašností. Aby som viac dosť smiešnych udalostí neuvádzal, stalo sa raz, že keď prichádzal do klasy prednášať „Magyarország történetei“,[128]za pätami mu išli, aby ich spozoroval, až po samé dvere klasy takí žiaci, ktorí sa boli pripravili na lekciu a chceli, aby ich vyvolal, a ponáhľali sa za ním, aby sa mu dostali na oči až pri samej katedre. Zdnu stáli pri samých dverách žiaci, ktorí nechceli byť vyvolanými a ponáhľali sa Šimkovi stratiť sa z očú prvej, akoby ich spozoroval. I jedni i druhí prepustili Šimku cez dvere; ale za jeho pätami rútili sa jedni dnu, druhí von, vo dverách sa zrazili a vyhodili dvere z návesov; a milí žiaci, čo to urobili, aby neboli spozorovaní a prezradení, s náramným hrmotom utekali chodbou a dolu schodmi. Nato povstal nehorázny smiech a krik, ktorý sa nechcel utíšiť. Šimko zelený od hnevu nevedel, čo robiť. Chcel vyjsť von a odísť, ale jeden do kepeňa zakrútený oprel sa o dvere medzitým zavesené, že vraj: „Én a tiszteletes urat ki nem bocsátom; menjen a katédrára és tanitson!“ (Ja vás, velebný pán, nepustím von; vystúpte na katedru a učte!) Potom povstala jednačka, či utíchnu a budú počúvať, až sa dojednali a Šimko vyšiel na katedru a začal prednášať.Výtečným profesorom a človekom bol Gottfried Schröer,[129]rodom a zmýšľaním Germán, ale priateľ slovenskej mládeže a Slovákov. Odkiaľ pochodilo to priateľstvo, neznám, či odtiaľ, že jeho slovenskí žiaci boli najpilnejší, najsolídnejšieho držania sa a najporiadnejších mravov, a či zo snahy vychovať v Slovákoch odporcov Maďarom, ktorých nenávidel. Na jeho napomínanie stalo sa roku 1835/36, že pri slovenskom Ústave bolo zavedené vyučovanie v slovenčine mladších, t. j. syntaxistov a rétorov, na ktorých ročných skúškach býval i Schröer, menovite roku 1834, a napomínal ich k pilnosti a vytrvalosti. Schröer bol chudý, slabej ústrojnosti telesnej, takže keď išiel do školy a v taký čas vial silný vietor, aby ho nezrútil, oprel sa o múr domu, vedľa ktorého išiel. Ale bol hlava bystrá, jasná, humanista a nemecký uznanej vzácnosti spisovateľ. Písal po nemecky pod menom „Ch. Oeser“, čo sú len poprehadzované písmená mena Schröer. Prednášal menovite estetiku, psychológiu, pedagogiku tak zaujímave, že ho všetko poslucháčstvo vždy len s pozornosťou a úctou sprevádzalo. Mal len skromné zošity, vlastnoručne písané; ale prednášal bez nich, bystriac um, šľachtiac mravy a oduševňujúc za vedu a ideály.Schröera pre jeho dosť častú chorobu zastupoval na lekciách v gymnaziálnych triedach obyčajne Janko Kalinčiak. Niekoľko ráz zastupoval som ho i ja.Mojím profesorom v Prešporku bol ešte i Ondrej Michnay.[130]Prednášal medziiným filozofiu, menovite logiku a metafyziku. Bol ako kaplán pri superintendentovi Bilnicovi po odchode Michala Hlaváčka do Levoče roku 1832/33 i správcom praktických hodín slovenského Ústavu. Ale len že to miesto vyplnil. Ináče ani vtedy, ani od tých čias pre mládež slovenskú ani pre národ slovenský nič nevykonal. Ba čím diaľ, tým viac bol povoľným maďarstvu. Bol slabej ústrojnosti telesnej, mdlého a akéhosi ospanlivého výrazu v tvári a bez energie vôle. Samopašnému žiactvu naskrze neimponoval, ba trpieť musel jeho pestvá a urážky. Akým bol vedomcom, neznám, lebo jeho prednášky bývali nezaujímavé, chladné, meravé, jednotvárne, ba zmotané — slovom, bez ducha a bez vidomej zaujatosti za predmet.Až po môj rok šestnásty bola v hlave mojej a v srdci mojom, okrem z domu donesenej nábožnosti a viery, úplná prázdnota a tma. Bol to následok a výsledok vtedajšieho vyučovania, menovite takmer výlučne trojakých, mne celkom cudzích a jedna od druhej podstatne rozdielnych rečí gramatík, a to len suchých paradigiem[131]bez vysvetľovania ústrojnosti veci a pochopov rečových, čo sa teraz stupňovane deje od najnižšej triedy elementárnej školy počnúc, pritom s úplným obídením, ba bez pripomenutia reči materinskej, takže ja, ako už rečeno, ani nevedel som, že mluvnica reči slovenskej jest na svete. Bol to následok a výsledok maďarizácie už vtedy bez všetkej rozvahy, a to i násilnickými prostriedkami ako „signum linguae“ — ktoré keď u dajedného prenocovalo, ten za pokutu okrem lekcie naučiť sa musel v troch rečiach takých päť výpovedí, ako: „A bove maiore discit arare minor.“[132]— „Tanulj, tinó, ökör lesz beloled.“[133]— „Ako ide starý rak, mladý ide za ním tak“ atď., ináče „scutica“. Bol to následok a výsledok naposledy povrchného a mechanického odbavovania vyučovania zo strany učiteľov.Len po vstúpení do levočského Ústavu začalo sa mi v hlave brieždiť a svitať a v srdci rozhrievať. V hlave začalo sa mi budiť myslenie, nadobývalo sa vedomie o predmetoch, o ktorých do tých čias ani neslýchaval som, počnúc od vedomia, že jest slovenská mluvnica, že reč slovenská je reč moja materinská, teda že som ja synom národa slovenského, ktorý je ratolesťou slovanského veľnároda. A v srdci začala ma rozohrievať láska, oddanosť a vernosť k národu slovenskému, ku všetkým bratom slovanským a vôbec ku Slovanstvu. Naposledy začala sa rodiť túžba a snaha pripravovať sa, aby som prácou a účinkovaním podľa svojich síl mohol stať sa osožným svojmu slovenskému národu a Slovanstvu.Odtiaľ i tá túžba po Prešporku, nadovšetko po tamojšom slovenskom Ústave. Zo všetkého toho, čo som o slovenskom Ústave v Prešporku počul, s akousi pevnou istotou predpokladal som, že v názoroch na svet i duchovný i fyzický môj úzky obzor sa rozšíri, že v učení a vo vedeckých známostiach moja obmedzenosť po stupňoch bude sa rozvinovať, rozširovať a vhlbovať sa na poli vedy, ale predovšetkým, že moja vzbudivšia sa láska k svojmu slovenskému národu a Slovanstvu nájde tam ohnište, z ktorého tá láska po celom Slovensku svieti a hreje a svojím svetlom a svojím teplom budí život.I našiel som to tam v úplnej miere, lebo slovenský Ústav v Prešporku už od počiatku svojho jestvovania a rozvinovania sa, obzvlášte v tie štyri roky, po ktoré som ja tam bol a ktoré boli jeho kulmináciou a vrchovišťom, bol skutočne tým ohnišťom, hýbadlom duchov a dejov a duchovným plemenišťom síl duchovných.Asnáď sa to ukáže i z týchto skromných čŕt môjho života i mojej doby.Avšak, keďže pre národ slovenský takú epochálnu a môžem povedať providenciálnu úlohu[134]pripisujem slovenskému Ústavu v Prešporku, prednesiem v krátkych ťahoch, čím bol, kedy a ako povstal slovenský Ústav v Prešporku. Je to moja obyčaj, že udalosti, deje, predmety a osoby, ktoré držím za podstatné v našom slovenskom národnom živote, keď by sa zdalo i zbytočným, veľmi rád pripomínam, aby nevymizli z pamäti prítomnosti a budúcnosti. Kto by chcel chytiť sa do preskúmania, objasnenia a ocenenia tohoto predmetu, nech zozbiera dáta a ja prajem mu mnoho šťastia a zdaru k tomu.V nedostatku a pri neprístupnosti iných dát ja opieram sa len oKrátky přehled udalostí literatúry na oboru Slovenska v společnosti učenců řeči česko-slovenské(v Plodoch zboru učenců řeči česko-slovanské prešporského 1836), oZprávu o ústavu Slovanském při evangelickém Lyceume v Prešporku na rok 1837/38, ktorú napísal Benjamín Pravoslav Červenák,[135]námestník tamže katedry reči a literatúry česko-slovenskej 1838, opieram sa oTovaryšstvo I. 1893Františka R. Osvalda. Opieram sa tiež ešte o niektoré nepoznačené veľmi skúpe tradície.Nedržím za svoju úlohu skúmať a rozoberať tie príčiny, pre ktoré v slovenskom národe do konca XVIII. storočia národné povedomie ako v celku národa bolo úplne vyhasnuté a u jednotlivcov, ako synov národa slovenského, takmer celkom upadnuté a omdleté. Následkom toho i spisovnosti slovenskej alebo celkom nebolo alebo sa spisovná a literárna činnosť veľmi ťažko a len veľmi slabo prebúdzala a vyvinovať začala. A predsa niečo vnútorného nedopúšťa mi zatajiť moje presvedčenie, že toho úpadku boli činiteľmi Rím a Germánstvo. Ich vinou je, ako najhlavnejšia príčina ďalšieho a úplného úpadku, strata samostatnosti slovenského národa. S tým a následkom toho nasledovalo vykoreňovanie a vykorenenie pravoslávia a pamiatky po ňom medzi Slovákmi, na čom tým dvom činiteľom nielen z náboženského, ale i z národného ohľadu tým viac záležalo, lebo veď spisovnosť slovanská v podobe staroslovienčiny, moje presvedčenie je, že v podobe staroslovienčiny medzi Slovákmi na území Slovákov zaviazala sa a takej ústrojnosti gramaticko-rečovej obdržala, ktorá ústrojnosť dosaváď jestvuje, ale, bohužiaľ, dávno, veľmi dávno nie medzi Slovákmi.Tých dvoch činiteľov, Ríma a Germánstva, národné povedomie u Slovákov ubíjajúci výkon bol vo vlasti Slovákov, t. j. v Uhorskej krajine uvedenie plemennej slovenskej demokratickej povahy Slovákov nielen nezodpovedajúcej, ale celkom odporujúcej ústrojnosti feudálnej, a to nielen vo svetskom, ale i v cirkevnom živote, v podobe tam panujúceho aristokratizmu, tu panujúceho klerikalizmu.Toho následkom a výsledkom bolo uvedenie užívania latinskej, Slovákom celkom cudzej, nezrozumiteľnej a k tomu mŕtvej reči i na cirkevnom i na svetskom poli.Naposledy nástrojom a vykonávateľom toho, národné povedomie Slovákov ubíjajúceho výkonu boli cudzí panovníci. Králi uhorskí a medzi nimi poslední najdlhšie a až dosaváď panujúci Habsburgovia, Nemci a katolíci, ktorí oživotvorili, vypestovali a k panovaniu privádzali a vykŕmili i štátne i kultúrne už celkom upadnuté a ku kultúrnemu dejstvovaniu už podľa svojej povahy nehodiace sa Maďarstvo, a to so zabudnutím na svoje vlastné dynastické interesy a so zaprením panovníckych povinností a zaviazaností.Budičom a hýbadlom národného povedomia a literárnej činnosti u Slovákov, a to samým prvým a najúčinnejším stala sa cirkevná reformácia, a to u evanjelikov pre pripojenie sa k nej a pre účinkovanie za ňu, u Slovákov-katolíkov pre účinkovanie proti nej, t. j. pre kontrareformáciu. Úmysly a snahy boli celkom odporné, a i literárna činnosť vyvinula sa dvojaká v literárne dvoch smeroch, vo dvoch podobách a typoch, ba i vo dvoch literárnych úmysloch a snahách — Len ustrojením Matice slovenskej obe stránky na literárnom poli už určite splynuli v jeden literárny celok.Sláva a večná vďaka buď za to nastrojenie umov a sŕdc láskavému Pánu Bohu. A, Bože, daj, aby tak ostalo.U Slovákov-evanjelikov, ako príznavších a priznávajúcich sa ku znárodnenej cirkvi[136](a to len rečou znárodnenej, lebo povahou svojou evanjelická cirkev je nie slovanská, ale nemecká), ukázala sa potreba vyhotoviť a veriacich opatriť v národnej reči vyhotovenými, teda veriacim zrozumiteľnými knihami. A v tomto ohľade vyvinula sa medzi Slovákmi-evanjelikmi značná činnosť. Ale keďže slovenská, do tých čias celkom zanedbaná reč nebola pre spisovnosť pripravená a potreba cirkevných kníh bola i veľká i súrna, z druhej strany že husitskí Česi i česká emigrácia doniesli na Slovensko veľkú zásobu česky napísaných cirkevných kníh, ktoré hodili sa k vykonávaniu pobožností v domácnosti i pri niektorých cirkevných výkonoch evanjelických Slovákov, a že boli napísané v češtine, Slovákom pre značnú blízkosť vtedajšej češtiny ku slovenčine zrozumiteľnej, evanjelickí Slováci prijali starú, t. j. takzvanú biblickú češtinu za svoju cirkevnú reč a na cirkevnom poli ju i dosaváď užívajú.A tak Slováci-evanjelici to boli prví, v ktorých duši začalo brieždiť povedomie národnej svojskosti, keď sa postavili na postať jazyka slovanského, keď i nie v užšom zmysle svojho, ale len pobratimského, avšak tak blízkeho, že ho začali za svoj vlastný považovať a v ňom i svoje literárne schopnosti probúvať, cvičiť, vyvinovať a dokazovať.Ale že k národnému povedomiu prebúdzajúci sa Slováci začali svoju vlastnú slovenskú reč na stupeň spisovnej reči dvíhať a vzdelávať, to je zásluha katolíckych Slovákov.Či sa to stalo z protivne proti reformácii a všetkému tomu, čo s ňou bolo a je v spojitosti, či z iných a ktorých pohnútok, nejdem rozoberať; ale kultúrnohistorický fakt je, že sa to stalo takto:Valne rozširujúca sa medzi Slovákmi reformácia a valné odpadávanie Slovákov od cirkvi rímskokatolíckej primälo Petra Pázmána[137]zo západu, menovite z Čiech a Moravy previesť i do Uhorska, menovite do západných, Slovákmi obývaných stolíc kontrareformáciu. K tomu výkonu najpovolanejšími mu boli jezuiti ním založenej v Trnave univerzity.[138]Tovarišstvo, t. j. Societas Jesu[139]— odtiaľ pomenovanie i pozdejšie ustrojeného spolku najprv Tovarišstvo literného umeňá, — potom Učené slovenské tovarišstvo — trnavské uznalo, že ku prevádzaniu kontrareformácie menovite v širokých vrstvách národa — magnátske rodiny i tak boli dosť skoro od reformácie odstúpili — je najprimeranejším spôsobom užívanie slova a knihy v národnej, teda národu zrozumiteľnej a sympatickej reči. I pustilo sa Tovarišstvo prevádzať kontrareformáciu ľudu zrozumiteľným a prirodzeným jazykom. Ale úloha kontrareformácie bola súrna, priebehu času netrpiaca, a slovensky tlačených, pre kontrareformáciu slúžiacich kníh, ani k ich napísaniu a vytlačeniu nebolo času. A tak sprvu dalo trnavské jezuitské Tovarišstvo české kontrareformačné knihy pre Slovákov len pretláčať. Potom takéže knihy prerábali alebo vnove hotovili s pridávaním slovenčiny, ako stihli a ako ktorému pôvodcovi napadlo a ako vedel. Rozumie sa, že nakoľko slovenskej ustálenej spisovnej reči nebolo a Trnava vtedy bola sídlom vedy a kultúry, brali materiál a formy reči zo svojho najbližšieho okolia, t. j. z Trnavy a okolia.A dosť skoro nahliadli a cítili národne uvedomelí vynikajúci Slováci — katolíci potrebu slovenský, katolíkmi užívaný jazyk gramaticky upravidelniť a lexikálne zúplniť. Vykonal to talentom vynikavý, za pozdvihnutie a vzdelanie zanedbaného svojho slovenského národa celým zápalom srdca svojho zaujatý, neobyčajne vytrvalou a výdatnou pracovitosťou veľmi zaslúžilý Anton Bernolák, a to tromi gramatickými spismi a svojím veľkým „Slovárom slovenským“,[140]v ktorých ako rodený Oravec, rodom zo Slanice, menovite rečový materiál všestrannejší a neobyčajne bohatý zozbieral.Zrušenie roku 1773 Tovarišstva, t. j. rádu jezuitov, urobilo v tejto činnosti prietrž. Ale už vzbudené u Slovákov — katolíkov národné povedomie a snahu po slovenskej literárnej činnosti napravilo smerom prirodzenejším, literárnejším.Tak ustrojila sa upravidelnená slovenská spisovná reč, nazvaná po Bernolákovi bernoláčtinou.U Antona Bernoláka ešte ako klerika a jeho súdruhov v generálnom semeništi na prešporskom zámku[141]skrsla myšlienka „vystaviť Tovarišstvo literného umeňá“… „k častejšému tlačeňú našich slovenských i duchovných i svetských kníh“. K tomu cieľu„Oznámeňáuž r. 1788/9 v prešporskom zámku našeho literného umeňá milovníci a ochrancové vytlačené“ po krajine rozposlali.Toto Oznámeňá našlo v národe síce nie veľmi valného, ale prajného ohlasu, a keď pre búrlivú dobu aj nie hneď vstúpilo Učené slovenské tovarišstvo do života. Avšak mladý Anton Bernolák, ako kaplán čeklísky, bol už roku 1791 do Trnavy ku arcibiskupskému vikariátu[142]na veľmi významnú stanicu kancelára a tajomníka povolaný. V tomto postavení on nemohol síce len za slovenskú národnosť celou silou svojho zápalu, svojej učenosti a práce účinkovať. Ale iste je jeho dielom, že stanovy Učeného slovenského tovarišstva on zostavil, že dovolenie Tovarišstva u duchovnej vrchnosti a potvrdenie stanov u cenzúry vykonal.Tiež nepochybujem, že dielom Antona Bernoláka a výsledkom výdatnej činnosti Juraja Fándlyho, naháčskeho farára je, že už roku 1792 bol ustrojený Učeného slovenského tovarišstva „hlavný stánok“ v Trnave.Tento hlavný stánok počítal deväťatridsať vyššieho i nižšieho postavenia kňazov, triaštyridsať klerikov, devätnásť svetských, všetko katolíkov a jedného evanjelického kňaza, Michala Mialoviča,[143]slova božieho kazateľa v Zeleniciach, jediného evanjelika, spolu triaosemdesiat tovarišov.Podľa hlavného stánku v Trnave ustrojili sa „pobočné stánky“ v Nitre, v Rovniach, v Banskej Bystrici a v Soľnej Bani (Solivar) v Šariši.Aká bola ústrojnosť týchto stánkov a celého Učeného slovenského tovarišstva, bohužiaľ, neznám, lebo nemohol som dostať stanovy, aby som ich poznal. Ale „najvyšším riditeľom“ Tovarišstva bol Anton Bernolák a Juro Fándly „dohlídačom kasy tovarišskej“.Avšak zo sídel stánkov vidno, že Tovarišstvo organizovalo sa na všetkých stranách, kde Slováci bývajú, pričom je pozoruhodné a záhadné, že v Turčianskej, Liptovskej a Oravskej stolici sa neorganizovalo, alebo len nepatrný počet tovarišov malo. Ináče malo dosť hodný počet tovarišov, pätnásť kanonikov a prepoštov, asi sto tridsať farárov, tiež asi sto tridsať kaplánov a menšej hodnosti kňazov, šesťasedemdesiat klerikov, dvaaosemdesiat svetských, sedemnásť profesorov a rehoľníkov, spolu asi štyristo päťdesiat tovarišov.Tovarišstvo, hneď po niekoľkých rokoch ustrojenia sa počítajúce asi štyristo päťdesiat, medzi nimi bohaté dôchodky požívajúcich tovarišov a majúce takých mužov ako Bernolák a Fándly na čele, Tovarišstvo reku po niekoľkých rokoch svojho jestvovania prestalo sa ďalej organizovať, rozširovať a aj účinkovať. Slovom, Tovarišstvo sa neudržalo. Prečo? Skúmať nepokladám za svoju úlohu. Možno pod bremenom búrlivých vojenných časov na konci predošlého a na počiatku tohto storočia, možno i pre iné neprajné vplyvy.Avšak za zásluhu Učeného slovenského tovarišstva pokladám, že pozdejšie namiesto neho a podľa jeho príkladu, možno i s použitím jeho ústrojnosti, ustrojili a udržiavali prevažne katolícki Slováci v rokoch 1830 a 1840 „Spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej“ s úlohou vydávať a rozširovať slovenské knihy.Ináče úkol i Učeného slovenského tovarišstva ako literárneho spolku i Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej bol dosť úzky, nakoľko úlohou Tovarišstva bolo vydávať a odoberať knihy v nárečí slovenskom a Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej úlohou bolo tiež len vydávať a rozširovať knihy slovenské, t. j. v slovenskom nárečí napísané.Hlavnou zásluhou Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej je, že vydal Básne Jána Hollého v štyroch zväzkoch v Budíne roku 1841 a 1842, ktoré boli vyšli v rozličných vydaniach v rokoch 1824 — 1833, „nákladem istého literatúry slovenskej milovníka“ (Jura Palkoviča,[144]kanonika ostrihomského). Je to vydanie na ten čas skvostné, vydanie diel Jána Hollého, ktorého ako básnika, Slováka a Slovana Svetozár Hurban Vajanský vo svojom výtečnom pojednaní „Nálady a výhľady“,[145]vytlačenom v Národných novinách a aj osobitne vydanom, menovite pod číslom III., č. Národných novín 263,[146]ako dosaváď nikto iný tak zručne, zaslúžile, verne a vyznamenane neocenil.Ale i tento spolok nezadlho po vydaní diel Hollého prestal účinkovať. Avšak jeho zásluhou je, že podržal a viac vytríbil v spisoch ním vydaných slovenčinu-bernoláčtinu.Možno za príkladom na samom konci XVIII. storočia k literárnej činnosti ustrojivších sa Slovákov-katolíkov, ale i za príkladom Čechov a Maďarov, i evanjelickí Slováci vzchopili sa k činnosti národ slovenský z národnej letargie prebúdzať, vzdelávať a osvetu medzi Slovákmi rozširovať, od už vtedy rozožierajúceho odrodilstva ochraňovať a literárne účinkovanie ustrojiť, zorganizovať.I začali sa organizovať i evanjelickí Slováci.Myšlienka organizácie povstala hlavne u troch učenosťou vynikavých, za vzdelanie a povznesenie národa slovenského na ten čas popredne zaujímajúcich sa mužov.Títo mužovia boli: Bohuslav Tablic,[147]rodom z Českého Brezova v Novohrade, posledne farár v Kostolných Moravciach a hontiansky senior. Druhý bol Juraj Palkovič,[148]rodom z Rimavskej Bane v Gemeri, potom profesor reči a literatúry slovenskej na lýceu v Prešporku. Ale najvýznamnejší bol tretí, Martin Hamaliar,[149]rodom z Bátoviec, bývalý profesor na Sarvaši, potom farár v Štiavnici, naposledy superintendent banského okolia, muž obzvláštneho nadania, na svoju dobu vysoko vzdelaný, za osvetu a povznesenie slovenského národa celou vrúcnosťou duše zaujatý a na tej postati i vplyvnou autoritou svojho úradu pracovavší. Všetci traja univerzitanti jenskí, teda „vysoko učení“ — clarissimi.Avšak ich úmysel bol zjavne vyslovený, celý ústrojnosť usporiadať na základe, prostriedkom a v prospech „vzdělaní a zvelebení české, t. j. vypolerované slovenské řeči“.K povedomiu takejto činnosti a organizovaniu mal byť ustrojený „Ústav, t. j. inštitut“. Pomenovanie „Ústav“ odtiaľto pošlo a ostalo užívaným pri prešporskom slovenskom Ústave až do konca jeho trvania, i bolo prijaté od všetkých povstavších po evanjelických školách podobných spolkov.V úvode Tablicom a Palkovičom vypracovaného organizačného návrhu stojí: „Sstupmež se v společnosť, spojme se s Čechy.“ Tým bol i vyslovený úmysel účinkovať odchodne od katolíkov, pridŕžajúcich sa slovenčiny, ba výraz „spojme se s Čechy“ mohol znechutiť katolíkov, keď nie pre inšie, teda preto, že evanjelici za bližších sebe považovali Čechov, ako Slovákov-katolíkov.Organizačný návrh Ústavu mal dve časti:„1. Má se sebrat Slovenská učená Společnost.2. Má se ustanovit učitel neb professor Slovenské řeči na evanjelických školách v Prešpurce.“Podľa tohoto návrhu bol úkol Ústavu značne odchodný od tých podnikov, v ktorých sa katolícki Slováci v tých časiech, ba i pozdejšie pokusovali.Za jedno pre ten Ústav bol zjavne vyslovený úmysel celú ústrojnosť usporiadať na základe, prostriedkom a v prospech „vzdelání a zvelebení české, t. j. vypolerované slovenské řeči“, kdežto katolíci Slováci v tej istej dobe i pozdejšie ustrojovali sa v prospech rozšírenia a zvelebenia reči čisto slovenskej. Takým činom ustrojovala sa činnosť na rozdvojenie slovenského národa.Za druhé domáhali sa evanjelici Slováci ústrojnosti a činnosti omnoho závažnejšej ako len rečovej, mnohostrannejšej a nielen rozvetvenejšej, ale aj hlbšie do národného života zasahovať a vnikavejšie účinkovať majúcej a preto omnoho výdatnejšie a drahocennejšie výsledky sľubovať mavšej, nežli organizácie katolíkov Slovákov.V prvom rade v Ústave zobrať sa mala učená spoločnosť, ktorá záležala by zo správcu, dvoch sekretárov alebo pisárov a z údov.Povinnosťou údov bolo by: Sekretárom ročne jeden zlatý alebo i viac platiť; vydávanie dobrých slovenských kníh napomáhať; spisy, obzvlášte údov Spoločnosti, rozširovať, predávať, odporúčať; dobré knihy a poriadky do cirkví a škôl uvádzať; zbierať slovenské starožitnosti, peniaze, dokumenty k slovenskej histórii, redšie slovenské knihy, rukopisy, nápisy atď.; vypracovať krátke spisy, napr. geografické, štatistické, opísanie niektorých krajov, stolíc, miest, životopisy učených Slovákov; pre Spoločnosť legácie a iné dobrodenia[150]získať; konať a zbierať peniaze, aby mohol byť v Prešporku profesor slovenskej reči.Údov volila by sama Spoločnosť.Spoločnosť vydržiavala by ročne aspoň jedno zhromaždenie, na ktorom by, okrem vybavenia administratívnych záležitostí spolkových, údovia krátke spisy a próby z kníh vydať majúcich čítali a posudzovali atď., atď.V druhom rade ustanoviť sa mal učiteľ slovenskej reči v Prešporku, ktorý by učil slovenskú gramatiku, históriu slovenskej a českej literatúry „s dotčením snáď i ruské a polské“.Učiteľ bol by prostredníkom komunikácie medzi Slovákmi, Čechmi a Moravanmi. Jeho ročný plat bol by päťdesiat dukátov,[151]ktoré preňho ročne Spoločnosti odvádzať vlastnoručným podpisom sväte zaviazali by sa päťdesiati dobrodincovia.Návrh a rozvrh lekcií učiteľ posielal by údom k posúdeniu a opraveniu.Učiteľ nebol by podriadený prešporskému konventu, ani by sa nemiešal do spravovania gymnázia.Návrh ustrojenia Ústavu bol šesťdesiatim mužom s vyzvaním k pristúpeniu k Ústavu doposlaný. Ale prihlásilo sa veľmi skromne. A keďže Slovenská učená spoločnosť mala Ústav ustrojiť a organizovanie previesť, ale pre neprihlásenie sa údov ustrojiť sa nemohla, horlivejší a zaujatejší mužovia rozhodli sa predbežne a dočasne obsadiť miesto správcu Ústavu a tajomníkov. Za správcu opätne požiadali Michala Institorisa Mošovského,[152]evanjelického farára v Prešporku. A keď ten ani na list superintendenta Martina Hamaliara z 15. novembra 1801 správcovstvo prijať nechcel, požiadaný bol o prijatie správcovstva sám superintendent Hamaliar, ktorý správcovstvo i prijal a za tajomníkov vymenoval Jura Palkoviča a Bohuslava Tablica. K týmto bol ešte Michal Sepeši[153]za miestosprávcu požiadaný.Títo mužovia všemožne pracovali na uskutočnení Ústavu; ale pre ľahostajnosť Slovákov evanjelikov k ustrojenstvu Slovenskej učenej spoločnosti ani vtedy, ani pozdejšie prikročiť sa nemohlo. Preto obrátili svoju celú snahu na založenie učiteľstva pre reč a literatúru slovenskú na lýceu v Prešporku. Avšak k tomu bolo treba zozbierať istú základinu. Prvý dar na základinu dal Štefan Stratimirović,[154]pravoslávny arcibiskup karlovský, s ktorým zoznámil sa bol superintendent Martin Hamaliar na vizitácii cirkví[155]roku 1801. Ten dar bol päťsto zlatých v bankovkách.[156]Za tri roky zozbieralo sa na základinu šesťsto triapäťdesiat zlatých v bankovkách. Veru dosť, ba veľmi málo!Pri tom všetkom dočasnú správu Ústavu vedúci mužovia roku 1803 požiadali prešporský konvent,[157]aby im dovolil založiť učiteľskú stolicu reči a literatúry slovenskej na tamojších evanjelických školách. Konvent dal im dosť skoro žiadané dovolenie.Učiteľa mala voliť Slovenská učená spoločnosť, ale že nebola ešte ustrojená, teda jej dočasný správca Martin Hamaliar napísal pozvací list (vocator) dňa 31. marca 1803 Jurovi Palkovičovi. Palkovič prijal pozvanie a 12. novembra 1803 bol do úradu učiteľského uvedený.Malicherné základiny a ešte malichernejšie dôchodky zamýšľali rozmnožiť tým, že by pod menom Ústavu vydávali slovenské noviny a slovenské knihy. I vyšlo pod tým titulom päť kníh; avšak pokračovať sa v tom podniku nemohlo, lebo celá starosť a práca s tým spojená ponechaná bola Palkovičovi, a on sám nútený bol svoju výživu hľadať a zarábať spisovateľstvom a vydavateľstvom svojich spisov.Celý majetok Ústavu stál pod opatrovaním samého učiteľa. Po vysvetlení niektorých námietok Tablica proti Palkovičovi bol celý majetok Ústavu v hotových peniazoch šesťsto triatridsať zlatých v bankovkách a v knihách oddaný preddunajského okolia superintendentovi Michalovi Kovács-Martinimu[158]roku 1825, ako základina učiteľskej stolice. Táto základina obnášala roku 1838 tisíc šesťaštyridsať zlatých, štyriapäťdesiat grajciarov v. č. Kde je teraz, koľko jej je a na čo sa vynakladá — neznám.Palkovič teda nastúpil učiteľstvo reči a literatúry slovenskej roku 1803 a prednášal po latinsky striedave jeden rok gramatiku, druhý rok syntax. Spočiatku prednášal i históriu literatúry česko-slovenskej, ale pozdejšie len príležitostne pri gramatike. Skladal ročite i skúšky.Roku 1828 so suchým a asnáď i zunovaným a to v latinskej reči prednášaním len gramatiky a syntaxe už nespokojní žiaci sami začali zakladať knihovňu a uviedli praktické cvičenia v pracovaní a rečnení. K tomuto poslednejšiemu cieľu, podľa príkladu nemeckých a maďarských spolužiakov, ustrojili sa v Spoločnosť a napísali si stanovy, podľa ktorých na čele Spoločnosti stál správca, potom bol podsprávca a zapisovateľ, títo poslední dvaja spomedzi žiakov.Tí samí prví zakladatelia boli: Samo Chalupka, Karol Štúr,[159]Daniel Lichard,[160]Samuel Godra,[161]Štefan Caltík,[162]Samuel Babylon,[163]Matej Holko[164]a Ďurko Matúška.[165]Toto bol základ pozdejšieho ustrojenia slovenského Ústavu v Prešporku.Správcom Spoločnosti býval vždy profesor alebo profesorátom potvrdený jednotlivec. Prvým správcom Spoločnosti bol Palkovič, potom Ján Mockovčák,[166]Michal Hlaváček, Ondrej Michnay, František Spannagel,[167]kaplán pri superintendentovi Bilnicovi, Daniel Lichard, na ten čas vychovávateľ, a posledný Matej Ševrlay, profesor teológie.Roku 1835/36 Palkovič prestal vyučovať i pre vysoký vek i pre zaujatie spisovateľskými prácami. V ten samý rok nahradil ho predbežne Dobroslav Grossmann,[168]bohoslovec. Avšak i roku 1836/37 podľa ustanovenia dištriktuálneho konventu vymenovali Palkovičovi námestníka v osobe Ľudovíta Štúra, čakateľa bohoslovia, ktorý mluvnicu už v materinskej reči prednášal.Ale hodnosť profesora reči a literatúry slovenskej Palkovič podržal nepretržene a tým stal sa veľmi zaslúžilým ako udržovateľ slovenského Ústavu v Prešporku.Miestosprávcovia Spoločnosti zastupovali správcov v ich neprítomnosti a zapisovatelia viedli riadnu zápisnicu z konaní v zasadnutiach a obstarávali dopisovanie v záležitostiach Spoločnosti.V praktických zasadnutiach, ktoré sprvu vydržiavali sa týždenne raz a od roku 1833/34 dva razy, členovia rečnili podľa svojho výberu práce výtečnejších spisovateľov; rečnenia posudzovali sa, odnášali sa napísané práce a práce boli posudzované z ohľadu i obsahu i spôsobu vypracovania, slohu a jazyka. Poriadok rečnenia, donášania prác a posudzovateľov určoval zapisovateľ vždy vopred.Roku 1830/31 počali v praktických zasadnutiach, keď čas dopúšťal, vysvetľovať Slávy dceru.Za podarenejšie uznané práce zapisované boli do zvláštnej, k tomu účelu slúžiacej zápisnice, z ktorých zase najpodarenejšie vybrané vytlačené boli roku 1836 pod názvom „Plody zboru učenců řeči česko-slovanské prešporského“.Koncom roku 1835/36 za správcovstva profesora Mateja Ševrlayho za miestosprávcu Spoločnosti vyvolený bol Ľudovít Štúr, ktorý roku 1835/36 namiesto vysvetľovania Slávy dcery začal prednášať a za celý školský rok prednášal „Pamětnější stránky z dějin národa slovanského“.Roku 1836/37, v prvom zasadnutí dňa 7. septembra 1836 na návrh Boleslava Alexandra Vrchovského[169]ustrojený bol „výbor“ k obstarávaniu záležitostí Spoločnosti, ktorá ustanovizeň i po Spoločnosti, až do konca Ústavu trvala a veľmi dobrú službu preukazovala.Toto účinkovanie v Ústave ako spoločnosti, ustrojenej podľa príkladu nemeckých a maďarských žiakov, na prešporskom lýceu, trvajúce osem rokov, v tej podstate ďalej trvať nemohlo, keďže kráľovská uhorská námestná rada[170]intimátom[171]od 20. septembra 1836 pod číslom 28380 zakázala všetky spoločnosti na školách, teda i slovenskú Spoločnosť na lýceu v Prešporku. Tento intimát bol vyhlásený 5. apríla 1837.Ale učenci Ústavu, o zákaze námestnej rady ešte pred jeho vyhlásením uvedomení, vo svojom vzdelávaní a účinkovaní prestať nechceli. Ľudovít Štúr totiž, za námestníka profesora reči a literatúry slovenskej na evanjelickom lýceu prešporskom riadnym spôsobom ustanovený, ako taký hneď po vyhlásení zákazu námestnej rady, t. j. už 12. apríla 1837, znova zriadil činnosť Ústavu, ktorá záležala týždenne z dvoch praktických hodín a z jednej hodiny pre dejepis literatúry slovenskej a s podržaním predošlej ústrojnosti.Roku 1835/36 už bola i nižšia mládež, t. j. syntaxisti a rétori, v slovenskej mluvnici a v slovenskom pravopise vyučovaná.Nasledujúceho školského roku, 1837/38, pokračovalo sa pod vedením námestníka Ľudovíta Štúra.Dňa 25. júna 1838 v prítomnosti profesora Palkoviča a lyceálnych profesorov Viliama Šimku a Gottfrieda Schröera bola verejná skúška. Pri tej príležitosti, keďže Ľudovít Štúr na univerzitu do Nemeckej odchádzal, Palkovič s prítomnými lyceálnymi profesormi za svojho námestníka vymenoval kandidáta teológie Benjamína Pravoslava Červenáka.Červenák pokračoval po ceste už narazenej veľmi činne a s dobrým výsledkom vo vyučovaní a vychovávaní slovenskej mládeže za kriesiteľov národného povedomia a účinkovaní v národe slovenskom, ba prednášal i dejepis Slovanstva a k tomu cieľu napísal k upotrebeniu pri prednáškach a k ďalšiemu študovaniu mládeže podľa Šafárikových Starožitností a iných diel „Dejepis Slovanstva“, knihu na dva dobré prsty hrubú kvartového formátu.Benjamín Červenák, starší brat Ondreja Červenáka,[172]výtečného a učeného baníckeho odborníka, bývalého pokladníka Matice slovenskej a účtovníka účast. Sporiteľne v Turčianskom Sv. Martine, bol námestníkom Palkovičovým a predsedom Ústavu roku 1838/39. On napísal „Zprávu o slovanském ústavu v Prešporku na r. 1837/38 (v Prešporku dne 25. října 1838)“, vytlačenú tohože roku. On bol mladík nadaný, horlivý a mnohosľubnej činnosti, bohužiaľ, chorľavý a nezadlho, ako sa vrátil z nemeckej univerzity, zomrel na suchoty.Za dva nasledujúce roky, 1839/40 a 1840/41, námestníkom Palkovičovým a predsedom Ústavu bol August Horislav Škultéty, skromný, beznáročný, básnicky nadaný mladík, pilný pracovník, úprimný priateľ, zápalistý horliteľ za Slovenstvo a Slovanstvo, potom kaplán u superintendenta Pavla Jozeffyho v Tisovci, farár v Hosúsove, direktor slovenského gymnázia v Revúcej a po zrušení tohoto ako farár na biednej fare kraskovskej v martýrstve skončivšia obeť svojej neobmedzenej oddanosti národu slovenskému.Škultéty pokračoval v prednášaní dejepisu Slovanstva, podľa rukopisu Červenákovho, ktorý bol si odpísal a ktorý odpis on bol dal mne, keď som roku 1845/46 s prešporskými vysťahovalcami bol ustrojil Ústav v Levoči — k použitiu pri prednášaní dejepisu Slovanstva, a ja oddal som ho do knihovne Matice slovenskej, keď bola ustrojená.V nasledujúcich rokoch bol námestníkom zase Ľudovít Štúr. V rokoch 1841/42 a 1842/43 bol som tiež jeho poslucháčom a činným učeníkom.Za námestníkov Augusta Horislava Škultétyho a Ľudovíta Štúra zapisovateľmi Ústavu boli: roku 1839/40 Jozef Miloslav Hurban, roku 1840/41 Janko Ondruš, roku 1841/42 Ondrej Braxatoris[173]a roku 1842/43 ja.Za dva roky pod námestníctvom Ľudovíta Štúra, profesora reči a literatúry slovenskej, už aj predtým zdarne vyvinujúci sa a účinkujúci Ústav dosiahol vrcholu svojho vývinu.Ústav záležal z nasledujúcich oddielov: z teoretických a praktických hodín, z vyučovania mladších, t. j. syntaxistov a rétorov alebo terajších päť až osmoklasníkov gymnaziálnych, z knihovne a výboru, v posledný rok ustrojené boli i rečnícke zasadnutia (cvičenia) pre starších.Na čele Ústavu stál námestník profesora Palkoviča, v porozumení s lyceálnym profesorátom ním ustanovený. V hodnosti nasledoval zapisovateľ, členmi Ústavu spomedzi nich vyvolený a námestníkom potvrdený; nasledoval knihovník starší a mladší, vyvolený členmi spomedzi nich a vyučovateľ mladších výborom ustanovený. Členovia výboru boli Ústavom v zasadnutiach slobodne volení. Rečnícke zasadnutia boli súkromnej povahy.Ústrojnosť Ústavu, z času na čas vyvinovaná, bola stanovami označená a ohraničená; ústrojnosť Ústavu bola pôvodne pre Ústav ako spoločnosť ešte roku 1828 navrhnutá a potom podľa okolnosti vyvinovaná, podľa ktorej hlavné závažie padalo na členov a správca alebo predseda mal len taký vplyv, aký pomer navonok vyžadoval. Taká ústrojnosť mohla jestvovanie Ústavu do nesnadného postavenia priviesť. Preto už roku 1841/42 a 1842/43 bol v prúde, myslím samým Štúrom započatý, pohyb za doplnenie a upravidelnenie stanov a organické ustrojenie Ústavu. Štúr i napísal štatút pod nadpisomSaustava Austavu Slovenského v Břetislavě,v ktorom pre prísnejší poriadok, obmedzenie svojvôle a zabezpečenie trvácnosti Ústavu vyznačil vplyvnejší úkol profesorátu. Viedli sa o tom porady a hádky.[174]Mnohí z členov Ústavu chceli podržať dovtedajšie slobody členov, slobodomyseľnejšie ustrojenie Ústavu a obmedzenie vplyvu profesorátu. I Ondrej Braxatoris bol konštitucionalistom, autonomistom, lenže podľa svojej osobnej povahy miernejším; ale zrovna drzý bol jeho krajan, Krupinčan Štefan Launer.[175]Roku 1842/43 bol Štúrom napísaný návrh Saustavy do osobitnej, tuho zaviazanej knihy vpísaný a ním, Štúrom, takto podpísaný: „Mocj a práwem Professoratu, kterýž na ten čas řádne zastává, zákony tyto wšecky stvrzuje Ludevít Štúr v. r., na ten čas řádný náměstník professoratu Slovenského při ústavu Slovenském na Ev. A. W. lyceume Břetislavském.“ A ja som tú Saustavu tamže tiež vlastnoručne takto podpísal: „W znak toho, že zákony tyto za rádné uznáwáme a je plniti, njmi se řjditi a gjm svau wlastný wůli podřizowať se zawazujeme, podpisujeme zde gménem wšech audův Austawu Slovenského v Břetislavě gména swá: Ján Francisci w. r. Zapisovatel Austawu a prednosta Wýboru.“Viac podpisov tam niet, z čoho uzatváram, že sa to stalo koncom roku 1842/43 a že tieto stanovy tohože roku ešte neboli v platnosti.[176]Či boli uvedené do života pozdejšie, neznám, ale pochybujem, lebo nasledujúceho roku 1843/44 nastala kríza Ústavu, ktorá v polovici školského roku skončila sa vysťahovaním sa kvetu Ústavu do Levoče.Kniha, v ktorej je tá Saustava vpísaná, neznám, ako prišla ku mne, je i teraz u mňa, a ja ju oddám do knihovne Národného domu.[177]Teoretické hodiny boli dva razy týždenne verejne v lyceálnej budove, menovite v klase logiky. Tam prednášal Ľudovít Štúr mluvnicu česko-slovenskú a porovnávaciu mluvnicu jazykov slovanských. Prednášal tiež dejepis Slovanstva a filozofiu dejepisu ako predmety historické. Okrem toho držal prednášky v súkromných hodinách a na súkromných hospodách historicko-estetické a výklad Iliady Homérovej[178]podľa gréckeho textu atď. Rozumie sa, všetky tie predmety nie razom, ale jeden za druhým v rozličných dobách. Keďže všetky prednášky boli založené na najnovších výsledkoch výskumov vedeckých, teda nám poslucháčom, kŕmeným kompendiami z čias, keď sa naši profesori za svojej mladi učili, otvárali nové, dosiaľ netušené pohľady a vhľady do vedeckého vzdelania a vývinu vied a človečenstva.[179]Nadovšetko veľký dojem urobili na nás a oduševnili nás prednášky dejepisné vôbec. Tam Štúr vyučoval, že dejepis nemá záležať len z vypočítavania faktov a udalostí ako nesúvisiaceho a bez vnútornej myšlienky materiálu. Ale že treba v tých svetových udalostiach a dejoch hľadať a skúmať základnú myšlienku a ideu vývinu človečenstva. Tak starý grécko-rímsky, antický svet v najvyššom svojom vývine uskutočňoval ideukrásy.Nasledoval svet románsko-germánsky ako uskutočňovateľ a reprezentant ideypravdy.Nasleduje uskutočňovanie ideydobra,a tú vyvinúť a uskutočňovať podľa svojej národnej povahy je povolaný svet slovanský.Takýmito vysvetlivkami a vývodmi bol každý cítiaci a mysliaci poslucháč oduševnený až do extázy za svoj národ a za Slovanstvo, lebo videl, že Slovenstvo a Slovanstvo zahynúť nesmú, ale vyvinovať a rozvinúť sa musia neomylnou potrebnosťou historického vývinu človečenstva za uskutočniteľa a nositeľa zvrchovanej úlohy človečenstva.Z tých historických prednášok Štúr písaval osobitné zošity. Ja mám Štúrov vlastnoručný rukopis tých zošitov dejepisných prednášok a mám i svoj, mnou vlastnoručne napísaný odpis toho rukopisu. Oba sú čiastočne i štrbavé, ale jeden druhým sa úplne dopĺňajú. Mám tiež svoj, podľa Štúrových ústnych prednášok mnou vlastnoručne napísaný rukopis „Prednášky historicko-estetické“.Všetky tieto rukopisy oddám do knižnice Národného domu.Ďaleko by ma viedlo podrobnejšie sa rozpisovať o tejto historickej a iných prednáškach Štúrových; ale povedať mi prichodí, že všetky, keďže na jedných a harmonických základoch spočívajú, od žiactva, aby som tak povedal, hltavo prijímané boli, veľkým a hlbokým dojmom na nich pôsobili a ich zmýšľanie preporodili.Odtiaľ potom ten výsledok, že škola Štúrova stala sa vodičom a najúčinnejším faktorom v živote národa slovenského.Štúrove prednášky, súkromné čítanie kníh z knihovne Ústavu, lýcea a bohatej knihovne Apponyiovskej,[180]obecenstvu týždenne v isté dni otvorenej, malo na mňa, a myslím, i na iných členov Ústavu ten účinok, že som prednáškam profesorov Bolemana, Šimku a Michnaya len toľko pozornosti venoval, koľko bolo treba, aby som na skúškach obstál.Praktické hodiny vydržiavali sa týždenne tiež dva razy pod predsedníctvom námestníka a volali sa v užšom zmysle Ústavom. V týchto hodinách bolo napred rečnenie slobodne vyvolených výtečnejších básnických spisov, menovite národných zneliek Kollárových a národných úryvkov z Hollého básní. Rečnievalo sa aj v iných slovanských nárečiach, rusky, poľsky a chorvátsky. Rečnenia bývali posudzované i od označených i od dobrovoľných posudzovateľov. Potom boli zapisovateľom k tomu vopred označenými členmi donesené práce a ich písomné posudzovania tiež zapisovateľom vopred označenými posudzovateľmi čítané. I práce i posudzovania bývali odbleskom a výrazom prijatých náuk Štúrových a súkromného štúdia a bývali hodne objemné.Zo všetkého toho viedol zapisovateľ riadnu zápisnicu, ktorá podľa prečítaných prác a súdov často vyšla dosť obšírne, i na hárok štvorcovej zápisničnej knihy; čítanie práce a jej posúdenia, ako i ústne posudzovanie oboch často i viac zasadnutí trvalo.Za podarenejšie uznané práce boli zapisované do Pamätnice, k tomu účelu slúžiacej.Vyučovanie mladších dialo sa týždenne dva razy po jednej hodine. Vyučovanie viedol jeden zo starších členov Ústavu, výborom k tomu vymenovaný. Tam bolo okrem vyučovania mluvnice i prednášanie zlomkov zo Štúrových prednášok, budenie národného slovenského povedomia, slovom, príprava za členov Ústavu.Teoretické hodiny a zasadnutia Ústavu boli navštevované i Srbmi na lýceu a na právnickej akadémii študujúcimi.[181]Medzi takými hosťmi navštevovateľmi a horlivými poslucháčmi Ľudovíta Štúra bol i Svetozar Miletić.[182]Knihovňa bola nadobývaná a rozmnožovaná i kúpou, i, a to hlavne, darmi dobrodincov a priateľov Ústavu. Mala výtečné a cenné diela česko-slovenské, ale i ruské, poľské, srbské, chorvátske a bola hodne početná, lebo k jej umiesteniu boli potrebné dve veľké skrine, ktoré bývali v druhej lyceálnej klase. Jej opatrovanie, vydávanie kníh čitateľom atď. obstarával výborom ustanovený knihovník pri pomoci mladšieho knihovníka.V knihovni boli i veľmi vzácne diela, menovite Jungmannov[183]slovník, všetky diela Kollárove, Šafárikove, Hollého, Mickieviczove básnické diela, Czajkowského Kirdžali, Wernihora, Powiesći kozackie, z ruských spisy Puškina, zo srbských Karadžićove[184]Srbské piesne. Mňa zaujímali tieto posledné natoľko, že som ich často a rád čítaval, čím som si srbské nárečie natoľko osvojil, že som so srbskými žiakmi po srbsky obcoval. Z poľských diel menované ma zaujímali okrem blízkosti nárečia poľského k nárečiu slovenskému ľahkosťou či viazanej, či neviazanej formy, živou fantáziou a národným zápalom. Za Poliakov samotných ma neoduševnili, hoci som z ruskej literatúry ešte vtedy máločo bol čítal, pretože prepiata nenávisť, ktorá v poľských dielach akoby naschvál bola pestovaná, ma odstrkovala. Ačpráve vyznať mi prichodí, že hneď v prvé roky môjho príchodu do Prešporka často chodievali ta poľskí emigranti a rozširovali nenávisť proti Rusku a Rusom. Ba i bývalo, že sa nám do rúk dostali rozličné revolucionárske poľské knižtičky, ako Mickiewiczove Księgi naroda polskiego[185]a podobné, ktoré roku 1840 v čase snemu ta prišli poľskí granatieri v medvedích čapiciach boli doniesli a rozširovali. Pravda, tí emigranti a tie knižtičky mladú fantáziu a mladistvú neskúsenosť ľahko mohli pomýliť. Ale ak by sa to pri dajednom aj bolo stalo, Štúrove prednášky vpravili ho do pravej koľaje.Z Czajkowského Kozáckych povestí bol som preložil povesť Ataman Kunicki, ktorý preklad je vytlačený v ktorejsi Tatranke[186]a ja dostal som študentské prímeno „Ataman“.Výbor bol vlastne dušou, hýbadlom a výkonným ústrojom Ústavu. Výbor bol členmi Ústavu spomedzi nich slobodne vyvolený. Výbor sa radil, navrhoval a uzavieral všetko, čo v záujme Ústavu za potrebné a užitočné držal, ba viedol dozor a kontrolu nad všetkými oddielmi Ústavu. Obstarával dopisovanie menom Ústavu a pripravoval a udržiaval spojenie s ústavmi na iných školách ustrojenými, atď., atď. Všetko toto konal výbor v uzrozumení s námestníkom a s jeho odobrením.V posledné časy boli ustrojené rečnícke zasadnutia súkromnej povahy, do ktorých zhromažďovali sa členovia Ústavu, aby sa tam cvičili v rečnení bez prípravy. Predsedom býval zapisovateľ Ústavu a ten v takom zasadnutí určoval i predmety i rečníkov. Často daný bol predmet k dišputácii a označení povinní boli či zarečniť, či dišputovať bez prípravy. Tieto cvičenia napomohli, že učenci slovenského Ústavu v Prešporku, keď vyšli z Ústavu a vstúpili do skutočného života, boli zručnými rečníkmi.Okrem budenia chuti k vede, teoretického vyučovania, súkromného študovania a praktického cvičenia v štylistických prácach Ústav veľký vplyv vykonal na solídne držanie a utvrdzovanie sa v mravnosti. Už vyvinutý v tomto smere duch medzi mládežou Ústavu vykonával ten vplyv a narážal ten smer. Ale ako vo všetkom, tak i v tomto ohľade boli námestníci mojich čias, August Škultéty a Ľudovít Štúr, nielen vychovávateľmi a vodcami, ale vlastnými osobnosťami, neodolateľne účinkujúcimi príkladmi takmer asketickými. Tento asketizmus, prirodzene, i chovancami Ústavu vo väčšej-menšej miere nasledovaný, mal pri týchto ten následok, že vyhýbajúc sa obcovaniu s inými, menovite ženskými, urobil z nich ťarbákov v spoločnosti. Od tejto jednostrannosti zachránilo činné účinkovanie pri divadelných predstaveniach tých, ktorí sa pri tom zúčastnili, teda i mňa, keďže tie divadelné predstavenia a prípravy k nim podávali slušnú príležitosť k slušnému obcovaniu, menovite so ženským obecenstvom.Okrem teoretických a praktických hodín a cvičieb veľmi napomáhali cit a vedomie spolupatričnosti, oduševnenie a bodrosť ducha výlety, aké konali sa na zrúcaniny hradu Devína, kde rečnenia a spevy vzbudzovali rozpomienky na časy zapadlej slávy slovenského národa. Dosť často, zvlášte v príhodné časy, konali sa výlety na Kozí vrch (Gemsenberg) v prešporských horách, k hostinčeku u „Červeného kríža“. Tam bolo spevu na všetky strany a radosti a horlenia k občerstveniu a obživeniu. Naposledy boli spevokoly na spôsob študentských komersov.[187]Tie boli obyčajne ustrojované, keď nejaký prespoľný vzácnejší hosť prišiel. Avšak schválne pripomenúť mi prichodí, že na spevokoloch a výletoch bolo spievania, rečnenia, oduševnenia a radosti dosť a dosť, a to všetko v slušnej miere a bez všetkých akýchkoľvek výstredností, ale veľmi, hovorím, veľmi málo pijatiky, v čom inojazyčných študentov, ba pozdejšie a aj teraz, bohužiaľ, aj slovenských študentov komersy vo veľkej miere vynikajú.V prvé roky môjho bývania v Prešporku, z príležitosti jednej smiešnej udalosti so Samkom Štúrom,[188]že mu totiž pri odchádzaní z konviktu, z obeda, z vysokého klobúka bola vypadla a kotúľala sa pomedzi chovancami bochnička, Štefan Daxner založil písaný humoristický časopisBuben. Daxner sám ozdoboval ho peknými kresbami perom a Ľudovít Gál,[189]ktorý mal pekné a zreteľné písmo, písaval. Buben vychodil týždenne po hárku, i po viac, do konca školského roku. Kde je teraz, neznám. Vyhľadával som ho, ale nenašiel. Bola by ho škoda, ak by dakde bol krky zlomil.Poznačiť mi tiež prichodí, že roku 1842/43 za môjho zapisovateľstva ustrojili a spisovali smeProstonárodný zábavník,t. j. zbierku prostonárodných povestí, piesní, porekadiel atď. Jeho zakladateľom a usporiadateľom bol som ja. Pohnútkou k tomu podniku bolo to, že v prázdninách roku 1842 navštívil som bol svojich dobrých kamarátov Ľudovíta Reussa[190](Kozáka) a Adolfa Reussa[191](Amora), synov evanjelického farára vo Veľkej Revúcej, Samuela Reussa,[192]všeobecne váženého a cteného, učeného a charakterného muža. Pri tej príležitosti mi starý pán ukázal ním vlastnoručne nárečím ľudu tak verne a zručne napísané tri prostonárodné slovenské povesti, akoby boli z úst samého prostonárodného rozprávača vypadli. Tie tri povesti boli, ak sa dobre rozpamätám: Svetská krása,[193]Berona a O kocúrikovi; táto posledná v nárečí gemersko-hronskom.[194]Tie tri povesti i prudkosťou i ohňom vzbudili vo mne účinnejšie oddať sa zbieraniu povestí. Ja zo svojho detinstva mal som hodnú zásobu povestí v pamäti, ktorú som si bol nazbieral v starootcovskom dome v zimných časiech od prichádzajúcich s praslicami susediek, prikladajúc na kozub triesočky. Keď som prišiel do Prešporka z prázdnin, hneď spočiatku školského roku založil a začal som usporadovať Prostonárodný zábavník. Za spolupracovníkov pritiahol som všetkých tých členov Ústavu, ktorí na tom podniku pracovať chceli, a pokračoval som v práci tak, že rozdával som medzi spolupracovníkov čistý, vo štvorec zložený papier toho istého formátu, a keď som niekoľko popísaných hárkov dostal, tie dal som kolovať medzi spolupracovníkmi, aby znali, čo je už napísané a to isté nepísali ešte aj po druhý raz. Do konca roka zozbieralo sa najmenej sto hárkov rukopisu.Podľa tohoto samého prvého podniku pozakladali i na ostatných slovenských školských ústavoch Prostonárodné zábavníky a rozprúdila sa všestranná chtivosť a ochotnosť zbierať prostonárodné povesti, piesne atď. Koľko je tých zbierok, istotne neznám, ale mnou založený a usporadovaný Zábavník je, myslím, označený číslicou I. a poznať ho po tom, že v ňom je kresba Ľudovíta Gábera,[195]farárovho syna na Lovinobani v Novohrade a pozdejšie evanjelického farára na Kokave v Gemeri, kde aj zomrel „Lovinobanský pán richtár“.Aby sa vedelo, kde hľadať tieto zbierky, schválne poznamenávam, že ich pozbierali boli Ľudovít Reuss a Pavel Dobšinský[196]a posledný ich i opatroval. Po jeho smrti ich bol prevzal Juraj Janoška a poslal do knižnice Národného domu v Turčianskom Sv. Martine. Roku 1897 poslal ich Jozef Škultéty profesorovi Pastrnkovi[197]do Prahy, kde sú i teraz, keď toto píšem (1899, 2. mája).[198]Chovanci prešporského slovenského Ústavu veľkú službu národu slovenskému preukazovali tým, že v prázdninách či v letných, či sviatkových ustrojovali divadelné predstavenia. Tieto divadelné predstavenia a prípravy k nim podávali nielen nevinnú a príjemnú zábavu, ale aj nezávadnú príležitosť kriesiť národné povedomie, rozširovať ho a obodrovať.Za mojich žiackych časov v Prešporku hral som štyri razy divadlo, predstavujúc na Myjave[199]v „Divotvornom klobúku“ poľovníka Karla, tiež na Myjave v „Beňovskom“ kozáka Štepanova, v Sobotišti v smutnohre Raupachovej „Izidor a Oľga“ Izidora a v Liptovskom Sv. Mikuláši[200]tiež tú istú úlohu.V prázdninách 1842, idúc do Mikuláša, mali sme tiež predstaviť v Trenčíne[201]smutnohru „Izidor a Oľga“. Mestský kapitán, neznám, kto bol, bol nám už dal dovolenie a sľub prepustiť nám všetky divadelné prístroje, ktoré boli vystavené v ktoromsi hostinci, i hostinský nám bol sľúbil prepustiť dvoranu. Ale keď sme k príprave prikročiť chceli a u mestského kapitána sme sa predstavili, s poľutovaním nám povedal, že sľúbené dovolenie odvolať je prinútený a divadelné prípravy nám neprepustí, keďže niektorí páni za peniaze ponajímali rozpustilých a surových ľudí, aby nám v divadelnom predstavení prekážali a ho nemožným urobili, a on — mestský kapitán, že nemôže dopustiť, aby sa pokoj a poriadok možnými výtržnosťami narušili. I hostinský odvolal prisľúbenie dvorany. Hlavným štváčom a zúrivcom bol akýsi zeman Décsy.Činné zúčastnenie sa na divadelných predstaveniach malo na mňa, na môj celý život vplývajúci blahodarný účinok. Ten účinok záležal za jedno v tom, že pri tých príležitostiach priučil som sa slušnejšiemu a obratnejšiemu obcovaniu s mužskými i so ženskými; za druhé že som sa oboznámil so spanilomyseľnou a horlivou národovkyňou slovenskou Annou Jurkovičovou,[202]dcérou vrúcneho a horlivého slovenského národovca Samuela Jurkoviča,[203]evanjelického učiteľa v Sobotišti. Anna Jurkovičová pozdejšie stala sa manželkou Jozefa Miloslava Hurbana. Moja známosť s ňou bola síce taká, akú menovať zvykli študentskou známosťou, ale možno by k doživotnej trvácnosti bola viedla, keby ja nebol vedel hranicu zachovať a keby nebol i ústne i písomne otcovi vyslovil, že ja som sa posvätil práci národa tam, vtedy a takej, kde, kedy a k akej ma povinnosť a potreba národa povolá a že nemám určitého predsavzatia a povolania pre svoju osobnú budúcnosť. Avšak uznával som vždycky, i teraz ako sedemasedemdesiatročný starec s povďačnosťou uznávam, že známosť s Annou Jurkovičovou a živé rozpomienky na ňu boli ochrancom mojím pred pomýlením sa a poblúdením na zvodných cestách života, čomu zase privlastňujem tú milosť božiu, že som si udržal, keď, pravda, vekom i veľmi oslabenú, ale obstojnú bodrosť tela i ducha.Tiež poznačiť mi prichodí udalosť nielen pre mňa, ale i pre Ústav vážnu, ktorá, ktozná, či aj na jeho osud nevplývala. Totižto roku 1842 blahej pamäti superintendent potisského okolia Pavel Jozeffy odhodlal sa na čele vyslanstva,[204]záležajúceho z Michala Hodžu, Jána Chalupku a Samuela Ferienčíka,[205]ísť do Viedne ku kráľovi a ku vláde s ponosami národa slovenského a s prosbou o ochranu a odpomoženie. Ten akt mal Ľudovít Štúr u seba a vplýval na jeho vyhotovenie. Videl tiež, že málo podpisov naň zozbieraných. Pri poradách so Štúrom odhodlal som sa, že pôjdem zbierať podpisy po evanjelických stranách Prešporskej, Nitrianskej a Turčianskej stolice. Odišiel som bez oznámenia a bez dovolenia profesorátu, lebo som vedel, že ak udám príčinu odchodu, dovolenia nedostanem, vymýšľať očistomok, teda luhať, som nechcel, a cestu držal som v záujme národnom za nevyhnutne potrebnú. I odišiel som a konal som túto cestu, rozumie sa — peši, za dva týždne. Profesorát ma neťahal na zodpovednosť, ba ani mi nedal znať, že ma v škole nevidel. Ale za to bol som vyšetrovaný vyslanstvom generálneho konventu 27. a 29. júna 1843. Ale o tom trochu nižšie.Slovenský Ústav v Prešporku, ako reprezentant slovenského národa, pestoval vzájomnosť menovite s Čechmi, Moravanmi, Srbmi a Chorvátmi. I vyslal roku 1839 v školských prázdninách cestovať na Moravu Jozefa M. Hurbana a roku 1840 do Čiech Augusta H. Škultétyho. So srbskou, na lýceu a na právnickej akadémii študujúcou mládežou, ako členmi Ústavu, boli nepretržité styky a obcovania. S Chorvátmi bol styk hlavne v čas krajinského snemu 1843/44 v najvyvinutejšom prúde. Ako snemoví vyslanci boli tam menovite Bužan[206]a Metel Ožegović,[207]ktorým sme pod vedením Ľudovíta Štúra poklony a návštevy robili. Bol tam i — neznám či Eugen a či Albert gróf Nugent,[208]slovom, syn generála, hraničiarsky podplukovník. Gróf Nugent, muž opravdivej hraničiarskej hrdinskosti, prostosrdečnej povahy a oduševnený Slovan. U toho sme tiež urobili svoje poklony. Mal sluhu, serežana Juraja.[209]Keď sme zavše ta prišli, chcel nám ukázať serežana, čo sme my do tých čias nevideli. Zavše ho zavolal a kázal mu: „Juraj, obući se!“[210]A milý Juraj s úsmechom odvrkol: „Jebem mu mater, opet se moram obući,“[211]— ale sa ochotne obliekol. Na tom sneme bolo viacej mladých Chorvátov ako patvaristov a jurátov.[212]Pamätám sa z nich na Mirka Bogovića,[213]pozdejšie župana Záhrebskej stolice, na Jozefa Ferenca,[214]pozdejšie profesora slovanskej literatúry[215]na peštianskej univerzite a prekladateľa pri kráľovskej uhorskej námestnej rade, neobyčajného znalca európskych jazykov a všetkých slovanských nárečí, ktoré mal v moci i ústne i na písme ako svoje. Bol tam tiež i istý Zorac, výtečný spevák. Tá chorvátska mládež nás Slovákov niekoľko ráz zavolala na svoje, komersu podobné večierky. Podľa ich domáceho spôsobu k vedeniu poriadku bol zavše ustanovený, s osobitnou mocou, ktorej sprotiviť sa nebolo možno, vystrojený „kućigazda“.[216]Také kući gazdovstvo začal ktosi i pri obedoch spoločných v čas zhromaždení matičných napodobňovať. Na tých chorvátskych večierkoch bolo spevu a rečnenia hojnosť, ale i hojnosť pohostenia, menovite vínom. Ale pri víne sme my, Slováci, nevládali nasledovať Chorvátov.Ja som prišiel do Prešporka počiatkom roku 1839/40, ako som už kdesi hore povedal, ačpráve som z celej duše túžil po tom, a tomu kvôli som ta prišiel, predsa ostýchal som sa vstúpiť do Ústavu, v domnienke, že som nesúci, nehodný byť členom takého spolku, za aký pokladal som podľa mienky slovenskej školskej mládeže, mňa ovládajúcej, slovenský Ústav v Prešporku. Ale oboznámenie sa hneď pri príchode a bývanie na jednej hospode so Samkom Mihalovičom, Gemerčanom, už bohoslovcom, a Ľudovítom Šnittom, ich priateľské prijatie a posmeľovanie obodrili ma, vstúpil som do Ústavu a bol som prijatý za riadneho člena.Po tomto pre mňa nielen na ten čas, ale pre celý môj život rozhodnom kroku vyvinul som sa nielen za pilného a účinlivého člena Ústavu, ale i za vrúcneho, z celej duše oddaného syna národa slovenského a Slovanstva a podľa svojich slabých síl i užitočným stať sa snažiaceho dejateľa.Okrem Mihaloviča a Šnittu, hneď po mojom vstúpení do Ústavu, okrem úkonov v Ústave osmelilo a oduševnilo ma priateľské prijatie a obcovanie so mnou najvyšších hodnostárov Ústavu, námestníka, dobrodušného Augusta H. Škultétyho, a zapisovateľa, zápalistého a uchvacujúceho rečníka Jozefa M. Hurbana. A takto šlo s milostivou pomocou božou ďalej.Ja bol som v Prešporku a členom Ústavu slovenského za štyri roky, 1839/40 — 1842/43.Hned v prvý rok dostal som dôveru v samého seba a vyzískal som si dôveru členov a predstavených Ústavu. Už v druhý rok, 1840/41, bol som ustanovený za mladšieho knihovníka k boku knihovníka Jozefa Horváta. Roku 1841/42 bol som knihovníkom a roku 1842/43 zapisovateľom Ústavu. V rokoch 1840/41, 1841/42 a 1842/43, vlastne pol treťa roka bol som vyučovateľom mladších a profesor Palkovič mi do lyceálneho vysvedčenia 1843 vlastnoručne napísal: „Annis 1841 — 1842 instituit in ortographia ac grammatica linguae Slavicae syntaxistas, anno vero 1842/43 rhetores, omnino cum laude.“[217]Ináče, aby som i to poznačil, ako žiak prešporského lýcea, v prvé dva roky bol som alumnistom, v prvý rok za plat, v druhý rok bezplatne, v tretí a vo štvrtý požíval som dobrodenie obedov v konvikte Skariczayovskom bezplatne. Bol som tiež účastným štipendia Roth-Telekyanského, ročných štyridsať zlatých v striebre.Nakoľko mi bolo možné, kupoval som si knihy a obrazy a mal som Kollárove, Šafárikove diela a Hollého básní najnovšie vydanie. Medzi obrazmi mal som i obraz kráľoviča Marka, na ktorý sa Štefan Daxner[218]zavše prizerával a nápadne sa i ponášal, a preto sme ho i nazvali Markom. Meno Marko ostalo mu až do jeho smrti a i potom nosí meno Štefan Marko Daxner.Ale rok 1843 stal sa osudným pre jestvovanie slovenského Ústavu v Prešporku. Stalo sa totižto, že evanjelické duchovenstvo veľmi cítilo natískanie maďarčiny na cirkevnom a školskom poli a vzpieralo sa tomu a namáhalo sa pomôcť si i ponosami i prosbami na cirkevných i nižších i najvyšších konventoch. Ale pod náčelníctvom generálneho inšpektora grófa Karola Zayho[219]a pri agitačnej takmer neodolateľnej činnosti Ľudovíta Kossutha,[220]redaktora a vydavateľa Pesti Hirlapu,[221]nemohli domôcť sa odpomoci. Na čele tohoto antimaďarizujúceho prúdu stál, už síce starý vekom a slabý telom, ale bodrý a mocný duchom, slávny dr. Pavel Jozeffy, superintendent potisského okolia a farár tisovský. Keď na cirkevných fórach bez výsledku bojoval, odhodlal sa podať ponosy a prosby o ochranu najvyššiemu prestolu. I vybral sa roku 1842 v sprievode Michala Hodžu, Jána Chalupku a Samuela Ferienčíka, ako vyslanstva, do Viedne a predložil ponosy a žiadosti Slovákov kráľovi a ministerstvu.[222]To pobúrilo inšpektora Zayho, Kossutha aj iných primipilov[223]generálneho konventu. Už síce na generálnom konvente dňa 8., 9. a 10. septembra 1841 podľa bodu prvého prišlo do reči ponosovanie sa banského okolia so superintendentom Jánom Seberinim[224]na čele proti nariadeniu predsedu grófa Zayho v záležitosti maďarskej reči; ďalej prišli do reči „panslavistické pletichy“ Slovákov, zvlášte medzi slovenskou mládežou v slovenských spoločnostiach na evanjelických školách atď., atď. Následkom toho generálny konvent medziiným uzavrel, že slovenské spoločnosti na evanjelických školách sa vonkoncom zničujú (eltörültetnek).[225]Už vtedy boli prestali.Ale na generálnom konvente pod predsedníctvom Zayho dňa 15. a nasledujúceho júla 1842, podľa druhého bodu zápisnice, poťažne na bod prvý zápisnice 1841, skrze vyslanstvo potisského okolia prišla do reči prosba, ktorú „pri spoluúčinkovaní banského a potisského superintendenta, pod vedením potisského superintendenta (t. j. Pavla Jozeffyho) i z ich okolia kňazi k Jeho Veličenstvu odniesli“ atď., generálny konvent uzavrel zazlenie takého „autonomiu evanj. cirkvi rušiaceho pokračovania“ a uzavrel tiež k vyšetreniu žalôb a prosieb Slovákov vyslať zvláštne vyslanstvo. Toto vyslanstvo záležalo pod predsedníctvom Franca Tihanyho, temešského grófa a hlavného išpána, zo štyriatridsiatich členov svetského, duchovného a učbárskeho sboru zo všetkých strán ev. a. v. cirkvi.Konečný výsledok vyšetrovania[226]a účinkovania tohoto početného vyslanstva mal byť predložený generálnemu konventu, ale aký bol, neznám.Pripojujem výťahy zápisnice[227]generálneho konventu: od 8., 9., 10. septembra 1841 bod 1.; od 15. a nasledujúceho júla 1842 bod 2.; od 15. a nasledujúceho júla 1842 bod 3.; od 3. septembra 1843 bod 3.; od 3. septembra 1844 bod 4.Medzitým roku 1843, či z vlastnej pohnútky grófa Zayho, alebo Jozefa Bajcsyho,[228]mestského richtára a inšpektora v Prešporku, Kossuth vo svojom Pesti Hirlape denuncoval prešporský slovenský Ústav. To ponúklo spomenuté veľké vyslanstvo[229]k tomu, že k vyšetrovaniu slovenského Ústavu v Prešporku zo svojho lona vyslalo nasledujúci výbor: predsedu baróna Gabriela Prónayho,[230]prísediacich Fraňa Benyovszkého,[231]Pavla Májora,[232]Fraňa Pulszkého,[233]Jozefa Bajcsyho, Dávida Perlakyho.[234]Okrem tohoto výboru pri vyšetrovaní prítomní boli i profesori lýcea.Predvolaní boli: profesor Jiří Palkovič, námestník Ľudovít Štúr, zapisovateľ Ústavu Ján Francisci a Ján Kalinčiak, člen Ústavu.Vyšetrovanie dialo sa po práve dokončenom školskom roku 1842/43 dňa 27. a 29. júna 1843 v bibliotéke lýcea.[235]Predvolanie pred vyšetrovanie vzbudilo u nás predvolaných a iných v Prešporku ešte nachádzajúcich sa členov Ústavu veľké rozhorčenie a rozžialenie. Pred hodinou, k výsluchu určenou, zišili sme sa u Štúra. Tam po výlevoch rozhorčenia a rozžialenia zaspievali sme si cirkevnú pieseň „Všickni, jenž skládají v Pánu své doufání“ a išli sme do lyceálnej budovy.Pri výsluchu odpovedal som ja po maďarsky a odpovedal som bez rozmýšľania a hľadania obsahu odpovede, akoby narýchlo, pohotove, určite a pravdive. Ukázal som tiež ochotu a pohotovosť na všetko otvorene a s úprimnosťou odpovedať a ukázať všetko, čo vedieť chceli. To vzbudilo u vyšetrovateľov dôveru v pravdivosť mojich odpovedí, čo zase mne usnadnilo ľahšie odbaviť odpoveďami i také otázky, na ktoré by mi ináče dosť nesnadno bolo padlo odpovedať.Vypočutý bol som o Ústave, o prednáškach Štúrových, o knihovni Ústavu, o mojej ceste k zbieraniu podpisov na jozeffyovskú petíciu, o Prostonárodnom zábavníku atď., atď.Od zovrubného opisovania meritoriálnej i formálnej stránky celého vyšetrovania oslobodzuje ma šťastlivý nález medzi mojimi písomnosťami. Ja som bol hneď po vyšetrovaní, na vyzvanie Ľudovíta Štúra, opísal výsluch zo sviežej pamäti a so stenografickou vernosťou a úplnosťou a oddal Štúrovi. Bezmála i Kalinčiak tak urobil.[236]Akiste Štúr to doplnil opisom svojho a Palkovičovho výsluchu a všetko poslal Jánovi Čaplovičovi[237]do Viedne k použitiu v jeho polemických publikáciách proti Karolovi Zaymu a maďarským publicistom. Ale nepamätám sa, že by to vyšetrovanie bolo dakde vytlačené bývalo.[238]Ján Čaplovič, rodený oravský zeman, bol sekretárom grófa Zichyho alebo Pálffyho, pracoval i pre hotovú prieplavu Bega s dobrým honorárom a bol človek schránlivý, čím sa mu možným stalo nakúpiť takú veľkú bibliotéku, ktorú stolici Oravskej poručil a ktorá teraz v Dolnom Kubíne práchniveje bez užívania. Ján Čaplovič býval vo Viedni i v Prešporku, kde aj zomrel ako starý mládenec.Medzitým stalo sa, že som ja nezadlho po svojom presťahovaní sa do Turčianskeho Sv. Martina, čo sa stalo roku 1870, bol dostal, myslím od Bedricha Baltíka,[239]vtedy profesora na gymnáziu v Banskej Bystrici, opis celého vyšetrovania prešporského slovenského Ústavu, napísaný po nemecky a vypísaný z akejsi knihy, banskobystrickej gymnaziálnej bibliotéky. Ja som na ten odpis bol celkom zabudol. Teraz náhodou nájdený zišiel sa mi veľmi dobre a pripojujem ho týmto svojim rozpomienkam pod A.[240]Ten odpis činí písaných šesť hárkov folio konceptového formátu.Skončiac školské učenie, s rozochveným, obavami a nádejami, nadovšetko vrúcnou povďačnosťou naplneným srdcom, rozlúčil som sa s Ľudovítom Štúrom a odcestoval som spolu tiež so skončivším Jankom Gáberom a Samkom Vozárom[241]domov. Na ceste navštívili sme slávneho Jána Hollého. Príduc do Maduníc, čo sme našli? Z kostola a fary holé múry, dookola tiež holé múry bývaní obyvateľov. Všetko to nedávno predtým bol zničil zúrivší požiar. Príduc do fary, v prvej väčšej, takmer prázdnej izbe, na prostriedku izby, bolo koryto a na koryte žltá kaša. Dverami do bočnej izby videli sme pri písacom stolíku, s opretou o stôl pravou rukou svojou, s krásnou hlavou, sedieť samého Hollého. Všetko to, čo sme videli a pohľad na samého Hollého taký dojem urobilo na nás, že sme takmer na kolená padli pred ním a nevedeli sme tak skoro slova predniesť. Po spamätaní sa predstavili sme sa mu, kto sme, a on nás s otcovskou láskavosťou prijal. Medzi rozprúdeným zhovorom Hollý povedal, tiež popálený, že pôjde na odpočinok ku svojmu priateľovi, farárovi na Dobrej Vode,[242]že „tam, hľa, už mám prihotovenú kašu, ktorú si budem tam varievať“. Nám by bolo veľmi záležalo na tom, aby sme od neho boli mohli dostať dačo na pamiatku, a prosili sme všeličo, aspoň pero, ktorým písaval. A veru, vraj, mám pero, toto, hľa, ktorým som celého Svätopluka napísal, a v tomto klobúku — bol to vysoký poglíbaný a vyšedivelý klobúk — písaval som v Máči pod dubom svoje básne, a v tejto puške — bola to puška z bieleho plechu, v akej napr. posekaný cukor držiavajú — sú všetky moje rukopisy. Za každým takýmto označením predmetu vybúšili z nás najsrdečnejšie, takmer dotieravé prosby, aby nám to, alebo to na pamiatku dal, a predmetov sme sa takmer násilne chytali. Ale on na všetko ticho odpovedal: „Nedám vám ani to, ani to; potom by ste sa z toho iba vysmievali.“S ťažkým srdcom odobrali sme sa a išli sme ďalej.Príduc domov, trávil som prázdniny doma a v okolí. Často som chodieval do Tisovca k Daxnerovi, Augustovi Škultétymu, v ten čas kaplánovi pri boku superintendenta Jozeffyho, a k Jonatanovi Čipkovi,[243]čakateľovi bohoslovia, rodákovi z Tisovca. Pri nich trávieval som i po viac dní a býval som pri svojich starých rodičoch po matke. Títo traja mužovia a moji priatelia zaoberali sa i mnou obľúbenou prácou, t. j. zbieraním a písaním prostonárodných povestí. Všetci traja boli v tejto práci majstri. Ale v písaní prostonárodných povestí a rečňovaniek vynikal a bol majstrom, akého ani vtedy, ani dosiaľ nebolo, Jonatan Čipka.Ináče strojil som sa ako kandidát teológie na cestu, na univerzitu do Nemecka. Už som mal i pas vykonaný, aj dobrotisko moja matka pripravila mi, koľko vládala, tých groší.Ale stalo sa inak.Počiatkom nového školského roku vyberali sa moji priatelia Gemerčania do Prešporka a mali cestou ohlásiť Lajka Gábera na Lovinobani. Ja, vyprevádzajúc ich, pripojil som sa ku Gemerčanom, že ich odprevadím na Lovinobaňu. Tam zase dal som sa nahovoriť, aby šiel s nimi až do Prešporka, že veď môžem na tej istej príležitosti[244]zase prísť domov. Dal som sa zase nahovoriť, že sa s Ľudovítom Štúrom aspoň uvidím a pozhováram.Ale, príduc do Prešporka, Štúra som tam ešte nenašiel; mnohí mi hovorili, že ho každý deň očakávajú. Nuž odhodlal som sa dočkať ho. Medzitým gemerská príležitosť odišla a ja ostal som v jedinom obleku, ktorý mal som na sebe.O pár dní Štúr skutočne prišiel a nahováral ma tam ostať za jeho pomocníka pri redigovaní Národných novín,[245]k čomu privilégium od uhorskej kancelárie z Viedne[246]každý deň očakával.Dal som sa i k tomu nahovoriť, i ostal som v Prešporku a poprosil som matku, aby mi poslala spodné i vrchné šaty, ako i tie na cestu do Nemecka prihotovené groše. Pas prepustil som Michalovi Huľukovi,[247]pozdejšie farárovi v Krupine, ktorý sa mi tým odslúžil, že na moje meno začal robiť dlžoby v Halle. Len iní tam študujúci moji priatelia ma zachránili pred platením Huľukom narobených dlžôb.Medzitým školský rok 1843/44 bol započatý a slovenský Ústav otvorený. Štúr začal zase prednášať. Ale aj Ústav aj prednášky Štúrove trvali len do konca roku 1843, keďže na naliehanie inšpektora Bajcsyho konvent 31. decembra 1843 zakázal prednášať Štúrovi. Dosť sa vzpierali, prosili i hrozili i žiaci i Ústav i Štúr, a orodovali i superintendent Jozeffy a iní, nič nepomohlo.Následok toho bol, že najlepší dvaadvadsiati členovia Ústavu[248]a žiaci lýcea vysťahovali sa na lýceum do Levoče.Na cestu týmto vysťahovalcom dal som zo zvýšených, ešte svojich na cestu do Nemecka určených groší osemdesiat zlatých v striebre.Veľmi ľutujem, že nemôžem zaznačiť mená všetkých tých vysťahovalcov. Siedmi z nich, koncom školského roku školské učenie skončiť majúci, odišli domov pripravovať sa na skúšky, a mená týchto siedmich ani nepamätám, ani zo žiadnych zápiskov dočítať som sa nemohol. Mená ostatných, v dňoch 15. — 17. marca 1844 v tuhých mrazoch a chumeliciach pod vedením Janka Kučeru[249]na liptovských furmanských vozoch do Levoče prišlých trinástich sú: Peter Kellner, Samuel Štúr, Michal Kolpaský, Ľudovít Gáber, Ján Kučera, Ľudovít Gál, Karol Hrenčík, Ľudovít Reuss, Daniel Minich, Karol Hájiček, Gustáv Koričanský, Mikuláš Dohnány.[250]Medzitým míňala sa i zima i jar a privilégium na Národnie noviny Štúrovi neprichodilo. I moje groše na univerzitu sa míňali. V Prešporku ďalej udržovať som sa nemohol. I odcestoval som 5. mája 1844 domov.Príduc domov, vzdal som sa cesty do Nemecka a rozmýšľal som, akú postať mal by som nastúpiť a v čom a kde poslúžiť národu. Prešporský slovenský Ústav bol nadobro už akoby pochovaný. Naproti tomu v Levoči pričinením blahej pamäti potisského superintendenta Jozeffyho bol profesor Michal Hlaváček za profesora jazyka česko-slovenského či zase, a či vnove uvedený a slovenský Ústav ako praktické cvičenie v reči česko-slovenskej ustrojený pod Štefanom Homolom,[251]ako Hlaváčkovým námestníkom. Avšak Homola ešte pred zakončením školského roku odišiel za kaplána, myslím, že do Nyiregyházy.I zatúžil som vidieť sa so svojimi druhmi a priateľmi, vysťahovalcami prešporskými, a pohovoriť si s nimi. Nuž vybral som sa na turíčne sviatky do Levoče a prišiel som ta, myslím, 29. mája 1844. Radosť bola na oboch stranách veľká. Ponavštevoval som svojich bývalých profesorov: Hlaváčka, Tomáška, Müllera. S Hlaváčkom prehovoril som o prednáškach slovenských a rekognoskoval som,[252]či by z jeho a konventu strany nebolo prekážok proti tomu, keby ja ta prišiel za Hlaváčkovho námestníka, vyučovať reči slovenskej. Mienka Hlaváčkova nebola protivná. S dobrými nádejami na oboch stranách rozlúčil som sa so svojimi druhmi a išiel som zase domov. Radil som sa i so superintendentom Jozeffym i so Samuelom Reussom i s Augustom H. Škultétym a Štefanom Daxnerom, ako vec nastrojiť a umožniť, žeby som sa mohol dostať do Levoče za námestníka Michala Hlaváčka, ako profesor reči a literatúry slovenskej.V nasledujúce leto naskytla sa príležitosť urobiť k tomu prípravné kroky. V dňoch 26., 27. a 28. augusta 1844 vydržiavalo sa v Liptovskom Sv. Mikuláši pod predsedníctvom Michala Hodžu prvé a zriaďujúce zasadnutie Tatrína.[253]Tam boli medzi inými i Ľudovít Štúr, Jozef Hurban a prítomný bol som i ja. S menovanými poradili sme sa, čo urobiť, aby som sa ja mohol stať námestníkom Hlaváčkovým v Levoči. I doradili sme sa, že Michal Hodža, Jozef Hurban a ja hneď z Mikuláša pôjdeme do Levoče porobiť prípravné kroky k uskutočneniu dohovoreného úmyslu, a vybrali sme sa hneď na cestu.Ja s Hurbanom chceli sme cestou vyjsť na Kriváň. Pripojil sa k nám Janko Kráľ a v Hybiach dr. Jonáš Guoth.[254]Prenocovali sme vo Východnej a zavčas rána pohli sme sa na Kriváň so sprievodcom, akýmsi Jankom z Východnej, ktorý nám niesol kus chleba, jeden oštiepok a fľašku borovičky, a mal nám cestu ukazovať. Keď slnce spoza Kriváňa vyskočilo, boli sme už pod horou na východnianskom salaši a o jedenástej hodine predpoludním na Kriváni. Hurban a ja chceli sme ísť na noc do Lučivnej, kde sa k nám mal pripojiť Michal Hodža. Dr. Guoth a Kráľ išli dolu z Kriváňa tou cestou, ktorou sme boli prišli hore. Ale nás Janko viedol druhým smerom, smerom k Štrbskému plesu. A tam nám ukázal cestu, vraj, choďte touto cestou a tá vás dovedie do Lučivnej. Nuž išli sme tou cestou. Keď sme celkom vyšli z hory až na mraku, cesta sa nám či stratila, či do druhej vbehla, a my sme o Lučivnej nechyrovali. Náhodou stretli sme sa s akýmsi vozom a toho pohonič nám povedal: „Veď idete do Mengusoviec; do Lučivnej choďte ta!“ Nuž išli sme ta a dostali sme sa do Lučivnej a prenocovali sme v tamojšom hostinci u otca môjho spolužiaka a člena prešporského Ústavu, Andreja Klimu.[255]Na druhý deň včasráno dozvedel sa o nás Klonkay,[256]znamenitý Slovák, priateľ Slovákov, otec štyroch dcér, horlivých Sloveniek, odviedol nás do svojho neobyčajnou pohostinnosťou všeobecne známeho domu. Tam boli sme takmer s okázalou srdečnosťou prijatí.Už tam nás našiel Michal Hodža a odtiaľ išli sme traja, Hodža, Hurban a ja, do Levoče.V Levoči navštívili sme profesora Hlaváčka, Tomáška, Müllera, inšpektora Imricha Andaházyho.[257]Vše orodovali sme za to, aby ja mohol prísť za námestníka Michala Hlaváčka, ako profesor reči a literatúry slovenskej. Michal Hlaváček k tomu ochotne privolil a ostatní profesori a inšpektor Andaházy tiež, zvlášte keď som sa ja osvedčil, že ochotne a bezplatne prijmem i zastupovanie iných, prednáškami obťažených profesorov v prednáškach menej odborných, napríklad statistiky[258]a podobných.Quasi re bene gesta,[259]rozlúčil som sa s Hodžom a Hurbanom a šiel som domov. Ale hneď počiatkom školského roku 1844/45 dostavil som sa do Levoče, a predstaviac sa Hlaváčkovi, s jeho privolením, ako jeho námestník, začal som v ktorejsi klase lýcea prednášať gramatiku a históriu literatúry česko-slovenskej a ustrojil som i praktické hodiny ako Ústav.Ale to trvalo len do Nového roku.Na vianočné sviatky 1844 bol som odišiel s Jankom Kučerom do Mikuláša. Keď som sa vrátil do Levoče, mládež slovenská ma s ustrnutím privítala, že mi vraj na denunciáciu a agitáciu advokáta Francseka konvent zakázal prednášať. A vskutku bolo tak.V takomto položení čo robiť? Verejne prednášať som nemohol. Ale keď som už raz bol v Levoči, odtiaľ odísť mi neprichodilo, ani som nechcel. Nuž uzniesli sme sa s mládežou na tom, že budem držať prednášky a ustrojíme Ústav súkromne. K tomu cieľu bola najatá na poschodí domu istého Springera, puškára v Dolnej ulici, priestranná izba. Aby sa do mňa vnove zadrapiť nemohli, požiadal som, aby tí, ktorí brať chcú účasť na tých prednáškach v Ústave, zhotovili listinu, v ktorej ma vlastnoručnými podpismi žiadajú, aby som im súkromne prednášal, a každý tiež vlastnoručne zapísal istú sumu peňazí podľa ľúbosti, ktorou ma honorovať chcú, o čom som sa ale osvedčil, že ja ten honorár nežiadam, ani nepríjmem. A tak som i ďalej tam ostal ako súkromný platený učiteľ.Ústav bol akési legálne pomenovanie, podržať sme ho nemohli, teda pomenovali sme sa „Jednota“.[260]Tá Jednota záležala z teoretických a praktických hodín. Na teoretických hodinách držal som ja niekoľko prednášok, iné prednášky držiavali starší členovia Jednoty i po iných svojich súkromných hospodách. Na praktických hodinách predsedal som ja.V tento rok udržoval som sa ja súkromným vyučovaním v maďarčine dr. Hlaváčka, lekára, brata profesora Hlaváčka, a istého židáčika, syna bohatého Wintera, ako i pomocou založeného Tatrína, superintendenta Jozeffyho, Samuela Reussa a iných dobrodincov.V prázdninách dostal som listom profesora Gretzmachera pozvanie bohatého a vplyvného muža, Andreja Probstnera,[261]za korepetítora[262]jeho pre dlhšiu nemoc v učení zaostavšieho mladšieho syna Júliusa. A to mi jestvovanie a účinkovanie v Levoči i obľahčilo i zabezpečenejším urobilo.I pokračoval som v národnom účinkovaní.Býval som v jednom Probstnerovskom dome na Mäsiarskej ulici, vo veľkej izbe, so svojím mladším bratom Ferkom, gymnazistom ktorejsi nižšej klasy, sám a sám, len akýsi opatrovateľ domu, obecný murár, býval tam so svojou ženou, ktorá mi kúrila, zametala a vody donášala. V mojej izbe vydržiavali sa porady i niektoré prednášky, ba i divadelné predstavenia.Okrem dosavádnych teoretických prednášok a praktických cvičení roku 1845/46 uviedlo sa vyučovanie a cvičenie i v maďarčine a nemčine, ustrojil sa hudobný sbor a cvičenie v šermovaní, toto posledné pod vedením Ľudovíta Reussa. Uviedli sa taktiež divadelné predstavenia, prevažne slovenské, ale i nemecké a maďarské, pod spravovaním Štefana Mandelíka.[263]Divadelné predstavenia vydržiavali sa takmer každý týždeň v mojej priestrannej izbe, a také predstavenie — nemecké — bolo raz poctené i prítomnosťou rodiny Probstnerovskej. Ženské úlohy hrávali Janko Čajak[264]a Janko Makovický.[265]Programy divadiel som ja, ako vydavateľ svojho zošitu Slovenských povestí a korektor Hodžovho Epigenesa vo Werthmüllerovskej kníhtlačiarni známy, s pomocou Janka Lengvarského, dobrého Slováka, vysadil a vytlačil.[266]Avšak zvláštneho spomenutia zasluhuje, že sme si založili podľa vtedy rozprúdeného účinkovania v slovenskom národeSpolok miernosti.K tomu ma okrem všeobecného prúdu pohla tá skutočnosť, že v Levoči po každej ulici boli isté pivovarské meštianske domy, v ktorých v istom poriadku pivo varievali a za dva týždne vo svojom dome vymeriavať mohli. Pivo bolo veľmi lacné, za šajnový groš holbový pohár. Pivo priťahovalo pijakov zvlášte ta, kde mali pekné dievča, a kde pekného dievčaťa v dome nebolo, vypožičiavali si také od rodiny. Nuž žiaci radi chodievali na pivo a tým svoje skromné groše márnili a učenie a svoje práce zanedbávali. Od toho som chcel zachrániť slovenských žiakov a ustrojil som medzi nimi spolok miernosti taký, v ktorom bolo zakázané nielen pitie pálenky, ale i pitie vína a piva.Tento spolok miernosti mal i navonok znamenité následky, lebo v listoch prihlasoval sa ku hlásateľom miernosti a čelnejším mužom slovenským, a zase od nich dostával pochvalné a povzbudzujúce dopisy.Na turíčne sviatky, v spoločnosti Janka Kučeru, Petra Kellnera[269]a Ľudovíta Gábera, bol som navštívil Jána Andraščíka,[270]katolíckeho farára v Bardejove, pôvodcu a vydavateľa v šarištine a vo veršoch napísanej, na ten čas veľmi znamenitej knižtičky Šenk pálenčený. Andraščik nás priateľsky prijal a zdalo sa, že návštevou našou cítil sa byť potešený i poctený.Ďalší účinok môjho účinkovania pri Jednote levočskej bol, že sme k našej Jednote pripojili i všetky slovenské ústavy na evanjelických školách a všetky spolu zjednotili vJednotu mládeže slovenskej pri evanjelických školách v Uhorskej.Na čele Jednoty stál hlavný správca, akým som bol ja, ako spolu i správcom Jednoty levočskej. Strediskom Jednoty bola Levoča. Jednota vydržiavala v prázdninách všeobecné zasadnutia, na ktoré všetky pojedinné Jednoty posielali svojich vyslancov a svoje za najpodarenejšie uznané práce, nárady a návrhy atď. Takéto všeobecné zasadnutie vydržiavalo sa v auguste 1845 v Liptovskom Sv. Mikuláši v čas zasadnutia Tatrína, čím som chcel Jednotu mládeže do spojitosti priviesť s Tatrínom. Na tomto všeobecnom zasadnutí boli najpodarenejším prácam prisúdené odmeny. Tie odmeny záležali z ručných prác, vyhotovených a k tomu cieľu darovaných horlivými Slovenkami. O zozbieranie týchto prác bol som požiadal vtedy medzi slovenskými ženami najvynikavejšiu národovkyňu, Johanu Miloslavu Lehotskú,[271]rodenú Vyšnú, manželku Jána Lehotského, evanjelického farára v Trnovci. A ona to i ochotne vykonala. Odmenu dostal, ak sa dobre pamätám, i Mikuláš Ferienčík.[272]Na tom všeobecnom zasadnutí v Liptovskom Sv. Mikuláši dohovorená a napísaná bolaSústava Jednoty mládeže slovenskej pri školách ev. a. v. v Uhorskej.Nasledujúceho roku, 1846/47, zložil som predsedníctvo Jednoty levočskej, lebo som odišiel do Prešova na študovanie práv.[273]Ale hlavným správcom Jednoty mládeže slovenskej zostal som ešte i za tento školský rok.Všeobecné zasadnutie Jednoty mládeže slovenskej vydržiavalo sa pod mojím predsedníctvom ešte 4. augusta 1846 v Štiavnici a 2. augusta 1847 v Liptovskom Sv. Mikuláši. Na tomto poslednom zložil som predsedníctvo, lebo som mal odísť na patvariu.Koho by zaujímalo — a zaslúžilo by to — zovrubne poznať moju činnosť v Levoči, ustrojenie a účinkovanie Jednoty mládeže slovenskej, tomu odporúčam — ak má trpezlivosť k tomu — pozorne poprezerať dve tuho zviazané kvartového formátu knihy, ktoré sú teraz u mňa, ale ich oddávam do bibliotéky Národného domu vo Sv. Martine. Jedna má titul:Zápisy ústavu česko-slovenského v Levoči;je písaná rukou rozličných, ale hlavne Paľka Dobšinského; druhá má nápis len olovkom zvonka:Deje Jednoty vzdelávania sa mládeže do roku 1848.Táto druhá je takmer výlučne písaná rukou neúnavného pracovníka a bedlivého pozorovateľa Paľka Dobšinského. V nej sú obšírne zaznačené deje Jednoty a spolku miernosti, i Sústava mládeže slovenskej pri evanjelických školách v Uhrách aVšeobecné zákony spolku miernosti Jednoty slovenskej.V Prešove, kam so mnou prišiel i Mikuláš Ferienčík a Leopold Abaffy,[274]tiež za juristov, a bývali sme spolu, nepodarilo sa mi ani ústav, ani jednotu ustrojiť, i pre málopočetnosť i pre nesúcosť k tomu tamojších vtedy žiakov Slovákov.Pozitívne práva[275]na kolégiu prešovskom prednášal advokát pri tamojšej dištriktuálnej tabule a profesor práv Ondrej Csupka.[276]Civilné uhorské právo prednášal hodne obšírne, iné pozitívne práva len nakrátko odhajduchoval. Roku 1846/47 bolo nás okolo deväťdesiat jeho poslucháčov zo všetkých strán krajiny.Ondrej Csupka bol na ten čas vychýreným juristom, ale nehľadaným advokátom. Prednášal po maďarsky, ale „tótosan“[277]a po šarišsky, t. j. všetko krátko vyslovujúc, napr. „baratim“,[278]čo bolo dosť komické. Prednášal bezplatne, t. j. bez didaktra;[279]ale čo sa mu na mena popodpisovalo a zozbieralo, značne prevyšovalo didaktrum. Prednášal bez kompendia a bez zošitov, len ústne, a z toho, čo kto zachytil, to si zapísal.Okrem poslucháčstva Csupkových prednášok bol som i členom maďarskej spoločnosti na kolégiu prešovskom, pod predsedníctvom Andreja Vandráka,[280]učeného profesora, tuhého Maďara, ale humánneho človeka. I dostal som od tej spoločnosti pochvalné vysvedčenie.V jesenné a jarné časy chodieval som i s Ferienčíkom a Abaffym na telocvičné hodiny a v zimných mesiacoch chodili sme všetci traja do tamojšej kolegiálnej šermovne, kde sme sa hodne pocvičili v šermovaní, a menovite ja prišiel som do povesti výtečného šermovníka. K tej povesti prišiel som menovite takto: šermúval som súkromne s Tomášom Péchym,[281]pozdejšie snemovým predsedom a dištriktuálnym inšpektorom potisského okolia, s Jozefom Bánóm,[282]pozdejšie snemovým vyslancom, a inými, v Prešove bývajúcimi šarišskými mladými zemanmi. Ale tú povesť potvrdilo hlavne to, že na verejnej, v prospech školskej telocvične v mestskom divadle sporiadanej telocvičnej produkcii, na naliehanie profesora Vandráka, dozorcu telocvične, odhodlal som sa i ja i Ferienčík i Abaffy zúčastniť sa a pri tej príležitosti, šermujúc s učiteľom šermovania Walterom, keď mi Walter niekoľko úderov odtajil, tak som ho čapil po maske na hlave, že padol na — starú paniu.Na konci roku nanútil mi rektor Hazslinszky[283]valedikovanie na verejnej skúške. Valedikciu predniesol som po maďarsky naspamäť, bez potknutia sa, s citom a výrečne, takže profesora Csupku a inšpektora Ferenca Malatinského a iných prítomných pohla k slzám a kolegov juristov do takého rozčúlenia, že éljenovaniu,[284]podávaniu rúk a objímaniu nechcelo byť konca-kraja.V čas môjho bývania v Prešove prihodila sa zvláštna udalosť. V Prešove bývalo niekoľko poľských emigrantov, medzi nimi aj istý Burchard, s rodinou príkladne ustrojenou, vo svojom dome nad vodným mlynom, neďaleko „Čarvenej karčmy“. Ja, Ferienčík a Abaffy bývali sme oproti a chodievali sme do Burchardov i s viacerými žiakmi na obed a večeru. Burchard bol veľmi umný, činný, opatrný, a zdalo sa, že i majetný človek, lebo v dome mal fabriku na ocot a na šampanské a kdesi v Šariši árendoval fabriku alebo hutu na sklo. Mal viac synov a dcér. V revolúcii 1848/49 on bol zásobným komisárom Dembińského,[285]jeho syn Július adjutantom ktoréhosi poľského generála, a najmladší syn Konrád bol tiež čímsi pri légiách poľských. Teraz je tento Konrád členom magnátskej tabuly uhorskej, že pre zásluhy pri veľkoindustrii a obchode. Okrem rodiny Burchardovskej[286]býval v Prešove istý Wagner,[287]bývalý ulánsky kapitán v poľskom povstaní, vtedy učiteľ šermovania, aj akýsi menšieho významu Poliak, či popoľštený Malorus, ktorého meno už nepamätám, ako vlásenkár. Po Šarišskej stolici bývalo viac poľských emigrantov, árendovali hospodárstva šarišských zemanov.Kedysi v máji a či v júni 1847 zrazu prišiel do Prešova istý neznámy človek, ktorý hovoril, že sa volá Zielonka[288]a že je poľským emigrantom. Usalašil sa v hostinci, chodil verejne v poľskej, konfederátkou zvanej čapici a bavil sa v Prešove dlhší čas. Ako, ako nie, zoznámil a skamarátil sa s ním istý Marcel Turánszky,[289]vtedy žiak, fyzik, na kolégiu, a skrze Turánszkeho, s ktorým som bol známy, oboznámil som sa aj ja so Zielonkom. Marcel Turánszky bol syn liptovského zemana a matky či Poľky a či popoľštenej Malorusky z Rusko-Poľska. Ako oboznámil sa starý Turánszky s jeho manželkou, neznám; ale hovorilo sa, že pani Turánszka má výnosné panstvá v Rusko-Poľsku. Marcel Turánszky držal sa za Poliaka a chodieval tiež v konfederátke, ináče i vtedy i pozdejšie bol šalabachterom a poľskej šľachtickej, až surovej povahy. So Zielonkom som sa častejšie vídaval a jeho hovory tak zachvátili moju fantáziu, že som napísal akýsi spis,[290]na obsah sa už určite nerozpamätám, ale na to áno, že bol demagogického a poburujúceho obsahu; a dal som ten spis Zielonkovi, ktorý ho mal dať vytlačiť.Zrazu, mnou nepozorovane, milý Zielonka z Prešova odišiel, a Marcel Turánszky ho až na hranicu odprevadil. Vrátiac sa Turánszky rozprával, že na hranici Zielonku aretovali a odviedli, neznám kam. Aretovanie Zielonku ma veľmi naplašilo, lebo som predpokladal, že i môj spis našli uňho a že to môže mať pre mňa nebezpečné následky, ak Zielonka vyjaví, kto ho napísal a jemu dal. Ale mojím vedomím nemalo; možno ak ho rakúska polícia i dostala, považovala ho za nezrelú čarbaninu nezrelého mladocha.Pozdejšie prišiel som k tomu náhľadu, že pod pridaným si menom „Zielonka“ prišiel do Prešova úradník haličskej alebo práve viedenskej polície špehovať držanie sa poľských emigrantov v Prešove a v Šariši, ako i iných vrstiev, a že na hranici, o svojom príchode vopred uvedomiac políciu, schválne dal sa aretovať, aby u odprevádzajúceho ho Marcela Turánszkeho nevzbudil podozrenie proti sebe.Ale i Marcel Turánszky bol podlý darebák. V dajednom menšom spise Františka Palackého, už nepamätám sa v ktorom,[291]som čítal, že v čase slovanského kongresu roku 1848 v Prahe tam tiež prítomný istý M. T. denuncoval polícii, že medzi Slovákmi, menovite v Šarišskej stolici, pripravuje sa rebélia. Ja v M. T. vidím Marcela Turánszkeho, ktorý vedel o mojom, Zielonkovi danom spise a podstrčil mu zmysel rebelantský.Keď som býval v Revúcej, v rokoch 1867 — 1870, Marcel Turánszky býval ako statkár, známy ako svojvoľný a surový „betyár“,[292]v jednej maďarskej dedine, myslím, Levárte, neďaleko Kamenian, a bol s ním známy a často ho navštevoval „na tartlík“ v Kameňanoch ako penzionovaný slúžny bývajúci Michal Bakuliny.[293]Turánszky navštívil i mňa v Revúcej, ale ja som mu návštevu nevrátil.Ako epizódy zo svojho vtedajšieho života zaznačujem nasledujúce: v Prešporku a v Levoči vycvičený som bol za zručného rečníka. Viac ráz kázaval som, a niekedy, keď nebolo času na náležité pripravenie sa, len po dosť krátkom premyslení, i bez prípravy.Tak stalo sa, keď som roku 1847 šiel z Prešova na veľkonočné sviatky do Mikuláša. Idúc ta, navštívil som vo Švábovciach svojho bývalého spolužiaka Ondreja Cénera, už vtedy tam farára. Céner bol na ten čas chorľavý a zdržoval ma zo dňa na deň u seba. Naostatok ma zdržal i cez Zelený štvrtok, žeby som na Veľký piatok čítal pašie a kázal. Ja som sa vzpieral, že veď nie som pripravený, že nemám k tomu súceho obleku. Ale Céner nepopustil, že veď som slušne oblečený, len aby som vzal jeho vysoký klobúk, pod bradu tabličky a na chrbát plášť, takzvaný „schwalbenschwanz“. Bože, odpusť hriechy, i vystúpil som na Veľký piatok pred oltár s plášťom na chrbte, s tabličkami pod zarastenou bradou a s fúzmi, v zelenom takzvanom kvekri a dosť jasnomodrých a brunátno veľkokockovaných kozáckych nohaviciach — a prečítal som pašie. Po pašiách vyšiel som na kanceľ a povedal som, nie vypracovanú, len nemnoho premyslenú kázeň bez prípravy.Stalo sa tiež predtým, keď som roku 1843/44 býval v Prešporku, že som navštívil Jozefa Hurbana v Hlbokom. Pri tejto príležitosti bavil som sa tam viacej dní; myslím, že sme ktorúsi Nitru[294]sklepávali. Ale sme sa dohovorili, že si pôjdeme po okolitých obciach a mestečkách trochu pocestovať. Šli sme každý iným smerom a v istý deň mali sme sa zísť v Hlbokom. Ja som v určený deň prišiel do Hlbokého; ale vo fare nebolo ani Hurbana, ani „Morskej panny“, tak nazval Hurban svoju posluhu, malú, hrbatú starú dievku so zmraštenou bledou tvárou. Šiel som teda do školy. Učiteľ Daniel Mandelík[295]privítal ma týmže: „Chvalabohu, že ste tu!“ — „Nuž a prečo ,chvalabohu‘?“ — „Nuž preto, že nám umrela gazdiná N. N.“ — „Teda si ju pochovajte.“ — „Ale pohreb má byť s kázňou.“ — „Teda čakajte, kým pán farár príde, veď do večera príde, a zajtra ju pochová.“ — „Pohreb musí byť dnes, už je zvrchovaný čas.“ — „Keď tak, teda odbavte vy pohreb.“ — „Ja som necvičený v kázaní, a teraz na kázeň nepripravený; kážte vy.“ — „Ja pohreb odbavovať neviem a na kázeň nie som pripravený.“ — „Veď pohreb odbavím ja a vy len kážte; premyslite si trochu a pôjde vám lepšie, ako by šlo mne.“ — „Nuž dobre!“ Pristal som; rechtor odbavil pohreb, a ja, oblečený do Hurbanovho luteráka, s tabličkami pod bradou, povedal som bez prípravy v kostole z kancľa pohrebnú kázeň. Hurban, prichádzajúc podvečer domov, v poli stretol sa s kostolníkom. „No, Jane, čo nového?“ — „A veru, ich miuosť, nic; co by byuo, enom že nám N. N. umreua.“ — „A kedy má byť pohreb?“ — „Už byu!“ — „S kázňou?“ — „S kázňú!“ — „A kto ju pochoval?“ — „A co ja vím; akýsi chupatý kapuan.“Roku 1844 bolo zhromaždenie za povzbudenie a vzdelanie národa slovenského zaujímajúcich sa mužov dňa 26., 27. a 28. augusta v Liptovskom Sv. Mikuláši. Prítomní boli podľa zaznačenia v zápisnici triadvadsiati, medzi nimi aj ja.[296]Predsedom bol Michal Hodža. Kto bol zapisovateľom neznať, lebo na zápisnici niet podpisu.V porade tohto zhromaždenia hlavným predmetom bol návrh Ľudovíta Štúra na založenie a ustrojenie spolku ku vzbudzovaniu duchovného života a k vzdelávaniu Slovákov. Uzavrelo sa taký spolok založiť pod menomTatrín.Vyhotovili sa stanovy, vyvolený bol za stáleho prednostu Michal Hodža, za pokladníka Gašpar Fejérpataky[297]a výbor. Prevedená ďalšia ústrojnosť spolku. Vyhotovené bolo „Pozvanie k Tatrínu“ atď.Či výbor po tomto zasadnutí držal dáke zasadnutia, lebo nie, nie je zaznačené v zápisnici.Druhé, už valnejšie zasadnutie Tatrína vydržiavalo sa v Liptovskom Sv. Mikuláši dňa 6. augusta 1845. Zápisnice viedol a podpísal som ja.Hneď nato, dňa 7. augusta, držal výbor druhé zasadnutie. Zápisnicu viedol a podpísal Janko Kalinčiak.Tretie zasadnutie Tatrína vydržiavalo sa 16. a 17. septembra 1846 v Liptovskom Sv. Mikuláši pod predsedníctvom Michala Hodžu. Zápisnicu viedol a podpísal Ctiboh Zoch.[298]Na tomto zasadnutí nemohol som byť prítomný, keďže v čas vydržiavania zasadnutia bol som už žiakom na kolégiu v Prešove.Hneď v nasledujúci deň, 17. septembra, bolo tretie zasadnutie výboru. Zápisnicu viedol a podpísal tiež Ctiboh Zoch.Roku 1847 bol požiadal Jozef Urbanovský,[299]rím.-kat. farár v Čachticiach, aby „obecenstvo tatrínsko v príbytku svojom prijať mohol“ — aby sa teda zasadnutie Tatrína tam vydržiavalo.Nuž bolo v Čachticiach dňa 9. augusta 1847 pod predsedníctvom Michala Hodžu vydržiavané štvrté zasadnutie výboru. Zápisnicu viedol a podpísal som ja.Na druhý deň, t. j. 10. augusta, bolo piate zasadnutie Tatrína tamže a pod predsedníctvom Michala Hodžu. Zápisnicu viedol som ja.Zasadnutie bolo valne navštívené, prítomných, v zápisnici po mene zaznačených bolo osemapäťdesiat, medzi nimi vynikajúcich katolíckych kňazov osemnásť, akí sa na tatrínskych zasadnutiach dosiaľ nezúčastňovali.Domáci pán, Jozef Urbanovský, počastoval prítomných naozaj so štedrou slovenskou pohostinnosťou.Tatrín uchádzal sa o povolenie a potvrdenie stanov i vo Viedni i u námestnej rady v Budíne; ale neobdržal.Komu by záležalo na poznaní založenia, ustrojenia a pôsobenia Tatrína, tomu odporúčam k prečítaniu knihu tuho zaviazanú, folio, ktorá má nápis zvonka: „Protokoll Tatrína od roku 1844 dňa 27. srpna“ a zdnu: „Ustanovenja, zápisi a Počti Tatrína v Liptovskom Sv. Mikuláši dňa 17. srpna Roku 1844.“Táto kniha nateraz je u mňa, ale ju oddám do knižnice Národného domu v Turčianskom Sv. Martine.Keď som bol roku 1846/47 na prešovskom kolégiu juristom, ale ešte hlavným správcom Jednoty mládeže slovenskej, dostal som od Ľudovíta Štúra list, 10. decembra 1846 datovaný, v ktorom mi vytýkal, že som sa utiahol, že som nečinný atď., a z ktorého som zavieral, že podobnú, mne neprajnú mienku vyslovil i pred inými. Štúr bol abstraktný idealista, sangvinický optimista, ale i pesimistický melancholik, k výrazu prichádzali pri ňom tieto dve posledné povahy zakaždým, keď mu na národnom poli prajný alebo neprajný chýr, či ako skutočný fakt, a či len ako nezaručený chýr, prišiel do ušú.Ja odpovedal som Štúrovi z jari 1847[300]obšírnym, na troch hárkoch husto písanej osnovy listom prvopočiatočným štúrovským pravopisom. Pôvodná osnova tohoto listu je zachovaná, i teraz ju mám poruke. Zachránila sa viac zabudnutím ako úmyslom a opatrnosťou môjho brata Karola Francisciho. On totiž všetky moje písomnosti, keď v novembri 1848 mňa uväznili a vyšetrovania proti mne a mnohým iným zaviedli, bol spálil, iba pôvodnú osnovu tohoto listu kdesi boli zabudol. Ale vyšetrujúca a dom prekutávajúca komisia našla list a k písomnostiam vyšetrovania bol priložený. Osnova toho listu zaslúžila by si uverejnenia, za jedno ako vyvrátenie proti mne pozdvihnutých bezzákladných obvinení a upodozrievaní, za druhé k poznaniu môjho vtedajšieho zmýšľania a zmýšľania značnejších ľudí slovenských vo vzťahu na vtedajšiu politiku a špeciálne na Slovenské národné noviny a na Orla tatránskeho.[301]Možno uverejnenie sa i stane, ak dajedna z našich redakcií bude chcieť to urobiť.Pripojujem epizódu z cesty k tatrínskemu zasadnutiu do Čachtíc a odtiaľ nazad.Ktorí chceli ísť do Čachtíc, alebo mysleli, že zasadnutie Tatrína bude, ako obyčajne, v Liptovskom Sv. Mikuláši, zhromaždili sa tu, a keď bol čas k odchodu, najali si dve plte, takzvaný zväzok, na ktorom sa mali zviezť dolu Váhom do Nového Mesta. Vysadli na plte a plte odbili. Pri Ondrašovej behom dohonil Štefan Daxner plte a z brehu skočil na jednu. Bola to uradovaná a veselej nálady chasa mladších i starších. Letiac dolu Váhom, ustrojili sa pre zábavu v univerzitu. Rektorom univerzity bol Michal Hodža, dekanmi boli Ctiboh Zoch a Ďurko Matúška; fakultami boli, a to: teologickou August Škultéty, juridickou ja, medicínskou Janko Straka-Godor a filozofickou Janko Štúr.[302]Fiškálom bol Štefan Daxner, pedelom August Krčméry[303]a portášom Móric Jurecký,[304]ktorý nad hocičím sa vedel veľmi chutne zasmiať, z čoho povstalo medzi nami porekadlo: „Vyjdeš na Jureckého smiechoty.“ Ale bolo nás značne viac.O tejto ceste hovorilo sa, že do Čachtíc viezlo sa celé Slovensko na jednej plti. Ale v Čachticiach sa veru každý presvedčil, že to nebolo celé Slovensko na plti.Kdesi pri Púchove pribili sme ku brehu, pltníci urobili z vezených dosák búdy, t. j. strechy, a prenocovali sme na Váhu.Na druhý deň strojili sme sa obedovať v Trenčíne a vypiť si povestného novomestského červeného vína. Cestou Hodža, klasický latinák, zavše zadieral sa po latinsky do Janka Štúra, veru hodne slabého latináka, a ten neomeškal brániť sa a odpovedať tiež po latinsky. Janko Štúr dal si záležať na vychvaľovaní Trenčína ako Dolniakov, a na unižovaní Liptova, Turca atď. ako Horniakov. Keď sme prichádzali k záhradám trenčianskym, tam chlapci už zapálené síce, ale ešte nedozreté slivky na stromoch paškrtili. Janko Štúr, vidiac to, priskočil k Hodžovi a hrdo vyvolal: „Ecce, iam hic etiam silvas decipiunt!“[305]— Hodža sa usmial a odpovedal: „Vere decipiunt.“[306]A smiech bol všeobecný.Stalo sa tiež, že prichádzajúc do Trenčína, Augustovi Škultétymu, ktorého nazvali sme boli, už neznám prečo, „Archanjelom“, padol dáždnik do Váhu a utopil sa. Nad čím povstalo i poľutovanie i smiech. Na túto komicko-smutnú udalosť Janko Straka, zručný improvizátor, zaspieval pesničku:Išli páni do Trenčínadobrého sa napiť vína!A ten ich Archanjelmal veliký maljer:Utopil,utopil,nový ambrel utopil.Stalo sa tiež, že Štefan Daxner, neznám z akej príčiny, z Čachtíc odbočil na Starú Turú,[307]kde u Royovskej rodiny bola dcéra Terka, a mal ten malér, že si tam zabudol penovú fajku. Na to Janko Straka tiež hneď sklepal veršík:Šli páni na Starú Turú,urobili Terke kúru;[308]a ten ich advokátpomýlil sa im tak,zabudol,zabudol,peknú fajku zabudol.V Čachticiach dohovorili sme sa viacerí, ktorí poberali sme sa domov na horné strany, že pôjdeme do Uhrovca navštíviť Štúrových rodičov a odtiaľ do Rudna k farárovi Madvovi,[309]v ten čas vychýrenému i zďaleka hľadanému lekárovi, s ktorým chorľavý Ctiboh Zoch chcel poradiť sa a lieky si vypýtať. Šli sme na vozoch do Uhrovca. Bol spadol tuhý dážď a cesta bola taká blatnivá, že kolesá hlboko viazli; padla tma a my brodili sme sa v blate; ale nás dobrá vôľa neopúšťala. Len Zoch lamentoval. Na to Janko Straka zaspieval:Blato veľké až po uši,na kňaza sa to nesluší;pán Ctiboh bohuje,testamenty kuje;jak stene,tak stene,že viac nepríde k žene.Na druhý deň bola nedeľa a veľmi krásna chvíľa. Slnce svietilo a my sme boli dobrej, veselej vôle. Viezli sme sa na dvoch vozoch, na prvom starší páni, na druhom mladšia chasa. Viezli sme sa poľami popri dedinách, z ktorých, ako z filiálok, nábožní ľudia išli do farských obcí do kostola. My sme neprestajne spievali. Za to nás Miško Hodža harušil: „Ne faciatis scandala!“ No dobrák Ďurko Matúška ho zavše chlácholil: „Ale, braček Miško, nechajže ich, nechaj, veď sú mladí, nechže si zaspievajú.“ Na to ozvala sa z nášho voza pesnička:Zmysleli si, že scandala[310]robí kompánia calá;a ten pán prorektorhnevá sa na náš chór,hnevá sa,hnevá sa,pán prorektor hnevá sa.Miesto orla videl sovu,za tú našu pieseň novúod pána Matúškydostaneme hrušky:Dobrý pán,dobrý pán,dá nám všetko, čo má sám.V Rudne navštívili sme Madvu. Ctiboh Zoch sa s ním radil o svojich neduhoch. Madva ho preskúmal, predpísal mu akési lieky, radil piť dobrú tokajčinu a zakázali mu fajčiť. Potom Madva pozoroval každého v prítomnosti všetkých, zvlášte z tvárí a z očú usiloval sa uhádnuť zdravotný stav. Mne poprizeral sa do tvári a do očú a povedal: „Vám len zlaté oriešky chybia.“Od Madvu prišli sme do Prievidze a tam sme ostali na noc v hostinci. Večer boli všelijaké reči a porady. Ale hlavným predmetom boli Madvom Zochovi dané rady. Fajčiť nesmel, a mal peknú štiavničanku: každý by ju bol chcel, že vraj na pamiatku. A bolo by sa tiež chcelo tej Zochovi Madvom porúčanej tokajčiny. I uzavrelo sa, že sa fajka má vylicitovať a za utŕžené peniaze že sa kúpi tokajčina pre všeobecné dobro. I vyhotovili sme toľko lósov, koľko nás bolo, podľa ich počtu a podľa ceny tokajčiny ustanovila sa cena každého lósu, ustanovilo sa, aby bolo zábavnejšie, že len samý posledný lós vyhrá, a že lósy ťahať má Archanjel. Keď už všetko bolo prihotovené, lósy hodili sa do klobúka, a Archanjel musel vystúpiť na stôl. I vyťahoval lósy jeden za druhým pri všeobecnom smiechu a napnutosti. Ostatnému lósu bola prisúdená a oddaná Zochova fajka. Nepamätám, kto bol tým šťastlivcom. Za utŕžené peniaze ktorýsi hneď a hneď šiel do sklepu naproti kúpiť fľašku tokajčiny, ktorú sme na skoré vyzdravenie Zocha i vypili.Na druhý deň sme sa jeden s druhým rozlúčili a „každý pošiel svojou stranou“ po chlebovej postati.I ja, príduc domov, mal som nastúpiť „chlebovú postať“ bez zrieknutia sa svojich ideálov.Ako som domov prišiel, hlásil som sa za patvaristu, t. j. za politicko-juridického praktikanta, u Gustáva Fáyho, vtedy druhého viceišpána[311]Gemerskej stolice — prvým viceišpánom bol Anton Szentmiklósi. Gustáv Fáy bol synom ovdovelej Terézie Fáy, rodenej Kubínyi, panej nábožnej a dobročinnej, ktorá na svojom, po otcovi zdedenom majetku bývala v mojom rodisku, v Hnúšti, a mala ešte i mladšieho syna Kálmána, s ktorým som bol v dobrom priateľstve a takmer v každodennom kamarátstve.Gustáv Fáy bol po otcovi kalvín, tuhý Maďar, ale hovoril i po slovensky, človek takmer bez vedeckej vzdelanosti, čo vtedy bolo obyčajné pri vidieckych zemanoch, ale praktických náhľadov a snáh. Býval na pustatine osamelej, Bodolló rečenej, v susedstve z jednej strany s dedinou Žíp, z druhej strany s dedinou zemianskou Radnovce, za ktorou nasledovalo mestečko Rimavská Seč.Viceišpán Gustáv Fáy prijal ma za patvaristu, vďaka známosti u jeho matky a brata, dňa 1. septembra 1847. Patvariu začal som tým, že so svojím principálom išiel som na poľovačku do klenovských hôr, okolo Borovej a Oltárneho pri Vepre. Poľovačka trvala za celý týždeň. Pozdejšie, v novembri, poľovali sme za osem-desať dní v tisovských, muránskych a hronských horách okolo Fabovej, Voniacej a Štoškov. A poľovačka bola i na Bodollóve mojím vyrazením a zaujatím, keď bol k tomu čas. Ale som pritom konal i konceptné, odpisovacie a expedičné práce, a býval som výdatným pracovníkom, takže som prácu, ku ktorej by iní boli potrebovali dva-štyri dni, vykonal za jeden deň. Ináče som čítaval, ba i niekoľko svojich klapancií v Iskrách vytlačených[312]som na Bodollóvé sklepal.Manželka Fáyho bola rodená Újházy, dcéra Ladislava Újházyho, zemana v Budimíre v Šarišskej stolici, náruživého a okrem Mikuláša Bánóva takmer jediného opozicionalistu[313]v Šarišskej stolici, ináče veľkého aristokrata a tyrana poddaných. Fáyčka bola skromná, v domácnosti utiahnutá pani, ktorá bola len deťmi a hospodárstvom zaujatá a po návštevách nechodila, ale návštev ani neprijímala. Teda bodollóvsky kaštieľ bol len na seba obmedzený.Na Bodollóve býval som v kaštieli v izbe, takzvanej „patvarii“, s istým Antalom Okolicsányim, z milosti tu prijatým za „išpána“,[314]takého viac hajdúcha, ktorý mal dozerať na robotníkov a na práce okolo gazdovstva. Okolicsányi bol zeman; ale keďže sa nechcel učiť, alebo nemal dostatočných schopností, dali ho, alebo sám zverboval sa za vojaka, a ako obecný vojak, pechúr, vyslúžil celú desaťročnú kapituláciu[315]pri pluku, vtedy Wasa menovanom, kdesi v Haliči. Bol v myslení a spoločenskom živote veľmi zanedbaný, ale ináče dobrý chlap.Môj principál ma so sebou brával kdekoľvek išiel, či na riadne, či mimoriadne stoličné zhromaždenia, či na rozličné komisie, či na súkromné zábavy a domáce bály v zemianskych rodinách. Takým činom bol som poznaný a obznámený takmer po celej Gemerskej stolici.Zaujímavé boli obzvlášte takzvanéfixa,[316]t. j. riadne zhromaždenia, ktoré vydržiavali sa štvrťročne na určitý čas, tri razy v Plešivci, v gemerskom, a raz v Rimavskej Sobote, v malohontskom stoličnom dome.Na fixách bývali najprv zasadnutia stoličného súdu (törvényszék, sedria), pri návale práce i na viac oddelení rozdelené. Mimo predsedu a notára záležal taký stoličný úrad z viac asesorov[317](táblabíró),[318]akých bolo nadostač, lebo zaslúžilejší a značnejší ľudia stolice, zemania, bývali i viacerými stolicami za takých menovaní. Krem toho k doplneniu stoličných súdov bola potrebná prítomnosť slúžneho a boženíka,[319]akým som býval aj ja, pravda len ako ad hoc,[320]keď riadnych prísažných nadostač nebolo.Po zasadnutí stoličného súdu, čo obyčajne za týždeň trvalo, nasledovalo k vybaveniu politických a administratívnych záležitostí stoličné zhromaždenie pod predsedníctvom županského administrátora stolice,[321]na ten čas Jankoviča, ktoré tiež obyčajne za týždeň trvalo. Potom nasledovali všelijaké komisie, trvajúce tiež za týždeň, alebo i za viac.V Plešivci v stoličnom dome bola veľká izba, i s biliardom, v ktorej takmer celý úradnícky sbor razom v spoločnom zasadaní dostával celé stolové zaopatrenie, rozumie sa za peniaze. Po večeri mnohí sme tam ostávali a zabávali sme sa i spevom i hudbou. Kastelán Kriston Lajos, chýrečný bývalý komisár bezpečnosti, hral ako-tak na husliach, druhý syn na malej base, a ja pískal som na flaute: nuž bola banda hotová. Tí, čo tam neostali, rozišli sa alebo po úradníckych izbách v stoličnom dome, alebo do hostincov „Fényes“ a „Rongyos“[322]karty hrať, alebo popíjať.Nuž bolo to pre mňa dosť zábavné bývanie na fixách i v Plešivci i v Rimavskej Sobote.Tuto dovolím si predbežne pretrhnúť rozpravy, bezprostredne spojené s mojím životom, a odbočiť sčiastky do vzdialenejšej doby, sčiastky ku vzdialenejším dejom a udalostiam. Tak myslím, že i deje mojej doby a na ktorých som bral účasť, i súvislejšie i podmienenejšie jedno druhým, i odôvodnenejšie i doplnenejšie sa ukážu. Avšak keďže v tom predmete zovrubnejšie rozjímať nedržím za svoju úlohu, urobím to len pár krátkymi črtami.Napoleonské vojny[323]nielenže rozniesli i slobodomyseľné myšlienky i zatrateniahodné výmysly a poblúdenia veľkej francúzskej revolúcie po celej Európe, ale Napoleon urobil celú revolúciu a rozmanite potarsal i kartu[324]i štáty i národy i dynastie Európy.Keď Európa, hlavne Rusko so svojím cárom Alexandrom I.[325]Napoleona premohlo a viacej nemožným urobilo, sily národov a štátov európskych boli vyčerpané a ustaté, túžba po pokoji stala sa všeobecnou a potreba ustrojenia právnych a stálych pomerov národných, štátnych a dynastických pálčivou.Ku vyhoveniu tej pálčivej potrebe bol hneď po povalení Napoleona roku 1814 a 1815 vydržiavaný vo Viedni takzvaný Viedenský kongres.[326]V tie časy bol vo Viedni ministrom, pozdejšie kancelárom ríše knieža Metternich,[327]človek vynikavých schopností, veľkej činnosti a energie, vycibrený v diplomatických intrigách, absolutista plnokrvný a Germán. Metternich už za napoleonských vojen hral vynikavú, takmer prevažnú úlohu na poli diplomacie, bol úplne oddaný rakúskemu cisárovi a dynastii Habsburgov, a ako taký požíval úplnú dôveru svojho panovníka Františka I.[328]Za cisára a kráľa, dobrotivého, ale veľmi slabého, Ferdinanda[329]bol vlastne Metternich všemohúcim v Austrii.Samo sebou rozumie sa, že na Viedenskom kongrese Metternich vykonával najvplyvnejší údel.Na tom kongrese bola karta Európy viac-menej reštaurovaná, štáty boli ohraničené, dynastie viac-menej rehabilitované, avšak všetko tak ustrojené, že živlu nemeckému moc nad inými národnými živlami, menovite nad Slovanmi, bola ústrojne poistená, ešte len i v talianskych provinciách,[330]v iných provinciách Talianmi nad Slovanmi, v Haliči Poliakmi, ako nepriateľmi Rusov, nad Rusmi postavenými.K udržaniu pokoja a prekazeniu revolúcie v celej Európe bolo vojsko, ako najčetnejší stav v štáte, povýšené a maznané; i v štátoch, kde predtým bývala aká-taká konštitúcia, bol absolutizmus uvedený, takže i v Uhorsku v rokoch 1812 — 1827 nebolo krajinského snemu, a cisár rakúsky, vlastne jeho kancelár Metternich, krutou absolútnou mocou panoval i nad Uhorskom.Metternichovi podarilo sa ustrojiť medzi panovníkmi Austrie, Pruska a Ruska takzvanú „Svätú alianciu“,[331]ktorej účelom bolo po celej Európe udržať zásadu legitimity, reakcie, absolutizmu a protirevolúcie. K tomu účelu uvedená bola i cenzúra tlače taká krutá, že ani vedecké spisy, politicky celkom nevinného obsahu, vydávané byť nemohli, o politických spisoch alebo rozjímaniach, ba ani len narážkach ani nehovoriac.V Uhorsku panština trvala ďalej a zemskopanské súdy, takzvané panské stolice zemanov, nad poddanými podľa dobrej vôle a svojvôle zemských pánov bašovali nemýlene ďalej. Poddanstvo nepožívalo občianskeho práva a výlučne len ono dávalo všetky dávky a odbavovalo všetky služby krajinské, stoličné, obecné, verejné, medzi nimi i vojenské a k tomu bezplatne robotovalo a platilo pod rozličnými titulmi zemskému panstvu.Pri takomto stave nie div, že i pri krutej cenzúre rozširovali sa aspoň omrvinky a trosky z francúzskej revolúcie poroznášaných slobodomyseľných myšlienok a rodili sa i túžby hneď po tej, hneď po inej slobode.A zase vo Francúzsku, kde bola uvedená konštitúcia, menovite v Paríži, roku 1830 stal sa silný revolučný pohyb, takzvaná Júlová revolúcia, za rozšírenie práva volebného. Pri tej príležitosti sa národná garda spojila s demokratickým robotníckym ľudom a prinútila kráľa Ľudovíta Filipa[332]utiecť z Paríža. Následok toho hnutia, pri ktorom vojsko že osemdesiattisíc ľudu usmrtilo, bolo uvedené vo Francii, podľa príkladu anglického, tiež parlamentárne vladárenie.Iste v spojitosti s touto druhou francúzskou revolúciou stála i revolúcia Poliakov proti Rusku[333]roku 1831, po ktorej povalené množstvo Poliakov vysťahovalo sa po Európe, menovite do Paríža, odkiaľ písomne, knižtičkami a cestovaním rozširovali propagandu revolúcie.I predtým i zatým vo Francúzsku premieňali sa dosť často vlády a formy vladárenia: monarchická republikánskou, absolutistická konštitucionálnou, kráľovská cisárskou a republikánskou.V austrijských provinciách vládol absolutizmus a práva jej čiastok a provincií sa neuznávali, ani len kráľovstva Českého. Nadto panovala nemčina, v talianskych provinciách taliančina pri neuznávaní slovančiny, v Haliči poľština nad ruštinou.V Uhorskej, záležajúcej z vlastného uhorského kráľovstva, z trojjediného kráľovstva Chorvátska, Slavónie a Dalmácie s bánom, autonómiou krajinskou a vlastným snemom, z veľkokniežatstva Sedmohradska so svojou autonómiou a snemom — a pod viedenskou vojenskou správou stojacej Vojenskej hranice[334]— i z Prímoria, bol spoločný snem, záležajúci z vyslancov stolíc a z magnátskej tabuly, vydržiavaný do roku 1848 v Prešporku. Stolice, či veľké či malé, posielali po dvoch vyslancoch a kráľovské slobodné mestá po jednom vyslancovi. Vyslanci všetkých kráľovských miest mali síce právo hovorenia, t. j. hlas deliberatívny,[335]ale hlas decizívny[336]všetci len jeden.Plebs, t. j. sedliaci, poddaní urbarialisti — misera contribuens plebs,[337]boli zo snemu úplne vytvorení a nepožívali ani volebného, ani voliteľného práva.Na čele štátu stál, ako kráľovský námestník, palatín.[338]Uhorsko malo svoju štátnosť od prvopočiatku skutočným a nikým neomýleným a do pochybnosti neuvedeným požívaním poistenú. Od vyvolenia Habsburgov na prestol uhorský začala táže dynastia štátom samostatnosť Uhorska zužovať a s Uhorskom ako s inými neuhorskými austrijskými čiastkami a provinciami nakladať. Aby si Uhorsko a dynastia Habsburgov oprávnenosť a trvácnosť panovníckej rodiny a neprerušenosť panovníctva poistili, uzavreli medzi sebou štátny dohovor, takzvanú Pragmatickú sankciu.[339]Pragmatickou sankciou bola štátna samostatnosť Uhorska poistená a pravidlo vyslovené, že Uhorsko nesmie byť spravované na spôsob iných neuhorských austrijských provincií, ale len podľa svojich vlastných uhorských zákonov.Napriek tomu dynastia Habsburgov najmä za vladárenia Metternicha Uhorsku všade prekážala požívať oprávnenú a zákonmi poistenú štátnosť, ba kde a kedy mohla, zužovala ju vo svoj prospech. Vládla zásada Habsburgov: „Hungariam oportet esse catholicam, ignoram et pauperem.“[340]Uhorsko nakladalo s trojjediným kráľovstvom a so Sedmohradskom tak, ako Austria s Uhorskom, a čím diaľ, tým väčšmi zužovalo ich autonómne právo.Poťažne na pomer medzi rozličnými Uhorsko obývajúcimi národmi v skutočnosti platilo pravidlo práva. Neznám, či čítal, či počul som, že medzi Slovanmi ako prvobytnými obyvateľmi a medzi prisťahovavšími sa Maďarmi bolo uzavreté a v platnosti „pactum conventum“.[341]Ja to dokázať neviem, ale za viac ako pravdepodobné držím a myslím, že Slovania, menovite najpočetnejší a v kompaktných masách a žiadnym iným národom nepretrhnutých priestoroch bývajúci Slováci a Maďari boli úplne rovnoprávni a nad iných najoprávnenejší. Zavieram to z toho, že medzi Slovákmi a Maďarmi ani podľa histórie, ani podľa „Corpus juris“[342]žiadnej roztržky a rozopre a nepriateľského deja nebolo. Nebolo ani žiadneho zákerného ustanovenia, ktoré by bolo malo chrániť Slovákov proti Maďarom a naopak. Kdežto všetky ostatné, menovite menšie a slabšie národy, v občianskom živote chránené boli proti mocnejším, rozumieť možno, že len proti Slovákom a Maďarom kráľovskými privilégiami a danými im ochrannými autonómnymi inštitúciami. Teda Slovákov a Maďarov nebolo treba ochraňovať ani jednoho pred druhým, ani pred nikým iným privilégiami, ich ochranou boli spoločné zákony.V jazykovom ohľade bola v Uhorsku úplná rovnoprávnosť a sloboda; len pre spoločné dorozumenie sa, pre pokonávanie spoločných záležitostí a čiastočne pre výučbu bola latinčina či v širšom, či v užšom užívaní, i to len v pozdejších časiech.Len cisár Jozef II.,[343]ktorý vladáril bez snemu, nepridŕžajúc sa uhorských zákonov, len dekrétmi — o ktorom v akomsi rukopise stojí, že by sa bol o uhorských národoch vyslovil: Nevzdelávate svoje rodné reči, naučte sa teda po nemecky — len, reku, cisár Jozef II. uvádzal do verejnej správy krajiny a do škôl nemčinu.Po smrti Jozefa II. na snemoch uhorských pri sprotivení sa jozefovským dekrétom a ním uvedeným novotám, menovite nemčine, začala ozývať sa a v platnosť uvádzať snaha po uvedení do verejného života a výučby „linguae vernaculae“[344]a snaha po jej vzdelávaní. A keďže Austria chcela si utvoriť živel sebe povďačnosťou zaviazaný a ku Slovanstvu pravdepodobne nepriateľským byť majúci, ako tiež pri nespojitosti a akejsi rodnej nezrovnalosti, možno i pri uchlácholovaní a uchlácholenosti i naplašovaní Slovanov, menovite Slovákov, pomáhala Maďarom za „lingua vernacula“ považovať a na dominujúcu v krajine hodnosť a moc dvíhať reč maďarskú.Tak šlo z roka na rok vždy ďalej s dvíhaním a pestovaním reči maďarskej a utískaním a vytískaním reči iných národov do roku 1848, zvlášte nielen podporou, ale i povzbudzovaním palatína arcikniežaťa Jozefa[345]za celých päťdesiat rokov jeho palatínskej hodnosti a moci, až zrejmá bola snaha všetky podmienky národného života a oprávnenosť národného jestvovania nemaďarským národom upierať a odnímať.Na snemoch už riadne vydržiavaných, v stoličných zhromaždeniach[346]a v tlači, nakoľko cenzúra dovolila, hovorilo, písalo a konalo sa mnoho o liberálnych inštitúciách, ale hlavne vymáhali sa práva štátnej uhorskej autonómie krajinskej a samostatnosti, bránilo sa proti reakcii a proti panovitosti Austrie nad Uhorskom. I utvorili sa dve krajinské politické stránky, brojace i naoko i v skutočnosti jedna proti druhej, t. j. stránka liberálna a konzervatívna, pečovičovskou menovaná.[347]Ale domáhať sa a naliehať na riešenie už vtedy i v Európe, ale hlavne v Uhorsku najpálčivejšej otázky, t. j. vyzdvihnutie zemskopanských a poddanských pomerov, zrušenie panštiny a uvedenie občianskej rovnoprávnosti, chránili sa i snem i stolice i tlač.Ba na čele liberálnej stránky stojaci Ľudovít Kossuth, redaktor a vydavateľ denníka Pesti Hirlap a Peštianskej stolice vyslanec na sneme, kráľom Ferdinandom V. na 7. novembra 1847 do Prešporka zvolanom a kráľom už po maďarsky otvorenom, vyslovil sa, že poddanstvo a robota sú osudom pospolitého ľudu.[348]V celom sneme nenašiel sa človek, ktorý by na túto, najmenej rečeno neliberálnu výpoveď bol slova preriekol. Len Slovák, Ľudovít Štúr, vyslanec slobodného a kráľovského mesta Zvolena, v snemovom zasadnutí dňa 21. decembra 1847 vzoprel sa proti tej výpovedi a doktríne a medziiným povedal, že poddanstvo a robota nie sú osudom pospolitého ľudu, ale ľudskou inštitúciou, a zaujímal sa poddaných.Takto stáli na štátnom, politickom, občianskom, cirkevnom, národnostnom a spoločenskom poli v celej Európe, menovite v Austrii a nadovšetko v Uhorsku náhľady, túžby, nároky a snahy, tu prosebne a nádejne, tam vyhýbave a odopierave, tu vymáhave a hrozive, tam silou odrážave vedľa seba, i jedných proti druhým.Vtom, vo februári 1848, vybúšila v Paríži tretia revolúcia a odtiaľ roznieslo sa po celej Európe heslo: sloboda, bratstvo a rovnosť.Táto udalosť sčiastky posmelila Kossutha a jeho stránku naliehavejšie a hrozivejšie vystupovať s politicko-štátnymi požiadavkami proti austrijskej vláde. Na sneme 3. marca 1848 Kossuth držal hrozivú reč, ktorá Viedeň takrečeno vyzývala k revolúcii.A hneď nato vypukla v talianskych provinciách revolúcia proti Austrii, čo prinútilo Austriu všetky disponibilné vojenské sily,[349]menovite i množstvo hraničiarskeho vojska, poslať do Talianskej.Ale tieto dve, jedna za druhou nasledujúce revolúcie naplašili Kossutha a jeho stránku a vzbudili v ňom obavu, že Austria, aby získala a povďačnosťou si zaviazala ku svojej obrane a pomoci, a zase aby Kossuthovej stránke a jej snahám odcudzila poddanstvo, predíde Kossutha vypovedaním slobody a občianskej oprávnenosti poddanstva a zrušenia panštiny.Kossuth predišiel Austriu a v dosť krátkej dobe previedol na sneme donesenie slobodomyseľných, takzvaných marcových zákonov,[350]v ktorých previedol i štátoprávnu neodvislosť Uhorska od Austrie, okrem spoločného panovníka, i uzákonenie neodvislého uhorského ministerstva, i slobodu a občiansku rovnoprávnosť dovtedajšieho poddanstva a zrušenie panštiny a panskej stolice, i zrušenie cenzúry, i privtelenie Sedmohradska k Uhorsku atď., atď., ale i nadvládu maďarstva a maďarčiny, a kráľom Ferdinandom V. 11. apríla potvrdiť dal.Po donesení marcových zákonov, ešte pred ich potvrdením kráľom, radostne roznášalo a rozhlasovalo sa heslo „sloboda, bratstvo a rovnosť“ a na všetky strany vydržiavali sa zhromaždenia, v ktorých sčiastky dával sa výraz uradostnenia nad takým obratom a nad takými zákonnými ustanoveniami, sčiastky vyhotovovali sa predlohy pred snem, pred ministerstvo a pred kráľa, v ktorých prednášalo sa, ako si kde žiadajú, žeby tie slobodomyseľné zákony prevádzané alebo premenené a doplnené byť mali.Pravda, zemianstvu nebolo po chuti uzákonenie občianskej rovnoprávnosti a utratenie výhod a ostatných prerogatív zemianskych[351]a práv urbariálnych, preto ani nebolo veľmi ochotné s dovtedajšími poddanými deliť sa o rovnoprávnosť občiansku. Tým uveličenejšie bolo nad tými zákonmi bývalé poddanstvo a jeho priatelia. Ale keďže tými zákonmi národná rovnoprávnosť nielen ani pripomenutá nebola, ale nadvláda maďarská ešte vo väčšej miere a mocnejšie ako dosiaľ uzákonená bola, nemaďarské národy, používajúc právo slobodného spolčovania sa a petícionovania,[352]vydržiavali zhromaždenia, na ktorých uzavierali petície a žiadosti, podľa ktorých chceli by mať rovnosť nielen občiansku, ale i národnú zákonom prevedenú a poistenú, a predkladali také petície a predlohy krajinskému snemu, ministerstvu a kráľovi.Na slovenských stranách prvé také zhromaždenie ľudu, mnohopočetné, vydržiavalo sa už 28. marca v Liptovskom Sv. Mikuláši, v stoličnom dome. Na tom zhromaždení so zápalistou rečou a jemu vlastnou výrečnosťou vystúpil Michal Hodža, farár mikulášsky, a za ním Samko Bohdan Hroboň a hybský notár Ľudovít Klein[353]prečítal prvý ohlas a prvú žiadosť Slovákov, záležajúcu zo šiestich bodov, ktorá bola jednohlasne prijatá.Nezadlho nato vydržiavalo sa také zhromaždenie vo Vrbovciach,[354]v Nitrianskej stolici.Ale valné a veľmi významné zhromaždenie bolo dňa 28. apríla na Brezovej, v Nitrianskej stolici, z celého okolia. Na tomto zhromaždení uzavrená bola petícia, obsahujúca žiadosť zhromaždeného početného občianstva slovenského. Toto zhromaždenie predišlo 25. apríla valne navštívené divadelné predstavenie na Brezovej. Po skončenom divadelnom predstavení rečnil Peter Kellner-Hostinský Dunina Borkowského báseň „Pieśni slowianske“ a Jozef M. Hurban vzletnou a zápalistou rečou neobyčajne rozohnil a oduševnil obecenstvo. K doručeniu petície stoličnému predstavenstvu cieľom ďalšieho odoslania a podporovania vyslaný bol Daniel Jaroslav Borik,[355]evanjelický farár vrbovčiansky a Ľudovít Šulek,[356]kaplán hlbocký.Ale v Nitre boli obidvaja 11. mája 1848 uväznení. Borikovi podarilo sa po štvrťročnom väznení z väzenia utiecť; ale Ľudovít Šulek, prevedený do komárňanskej pevnosti, po štrnásťmesačnom mučeníckom väzení biedne zahynul. Toto bolo pre Slovákov zo strany zemianstva a vrchnosti prvé vysvetľovanie slobody, rovnosti a bratstva a prvá odpoveď na ich hlásenie sa ku slobode a rovnoprávnosti.Daniel Borik tak vyslobodil sa z väzenia, že staval sa nemocným a ako nemocný preložený bol zo stoličného domu do stoličného, na kraji mesta stojaceho špitála. Tam mal dovolené značnú čiastku dňa stráviť v záhrade, vysokým múrom ohradenej, pod dozorstvom hajdúcha. Borik opojil hajdúcha, a keď hajdúch zaspal, Borik s veľkou námahou vyšiel pri záhradnom múre na vysoký strom, zo stromu na vysoký múr a ušiel.Tiež z Brezovej vyšiel druhý popud rozšírenia národnej slovenskej oduševnenosti tým, že Brezová vyslala s darom národnej slovenskej zástavy, ako znaku priateľstva mestu Myjave, slávnostné a početné vyslanstvo pod vodcovstvom Jozefa M. Hurbana. Toto vystúpenie a uchvacujúce rečnenie Hurbanovo spriatelilo obe početné, majetné mestá slovenského Nitrianska.Možno s istotou povedať, že divadlo a zhromaždenie ľudu na Brezovej a zanesenie Brezovou poslanej zástavy mestu Myjave boli parenišťom, z ktorého prirodzeným vývinom vyrástlo a zmohlo sa slovenské povstanie v septembri 1848.Podľa okolností a iných dát súdiac, tiež kedysi v apríli vyšla vo Viedni tlačou Fraňa Schmida v správnej vtedajšej slovenčine bez dátumu a bez podpisu proklamácia s nadpisomBraťja Slováci,[357]ktorá urobila veľký pohyb medzi Slovákmi a veľkú pozornosť a znepokojenie medzi zemianstvom a u vlády maďarskej.V tej proklamácii obšírne vysvetľuje sa vážnosť doby, príchodu slobody a význam a dôležitosť reči materinskej a slobody národnej. Vyzýva a povzbudzuje Slovákov k hýbaniu a hláseniu sa ku slobode občianskej a národnej. Tým cieľom aby sa Slováci s petíciami obrátili ku kráľovi, palatínovi a ministerstvu za uvedenie rovnoprávnosti národnej. Ako petitum[358]obsahuje tento ohlas od slova do slova šesť bodov žiadostí liptovských od 28. marca. Naposledy tiež podáva sa úprava, ako treba k vyhotoveniu a podaniu takých žiadostí na všetkých, Slovákmi obývaných stranách zhromaždenia vydržiavať a ustrojovať sa.Kto je pôvodcom tejto proklamácie, neznám, ani to, kto ju vydal a rozširoval. Rozposielaná a rozširovaná bola po všetkých stranách Slovenska. Avšak z toho, že obsahuje od slova do slova žiadosti liptovských Slovákov od 28. marca a že nezadlho po marci bola vytlačená, i zo spôsobu jej vyhotovenia a osnovy, domýšľam sa, že je dielom Michala Hodžu, spoločným s Ľudovítom Štúrom.K tejto proklamácii sa ešte vrátim.Marcové zákony hneď po ich potvrdení kráľom boli s veľkým nadšením a veľkou okázalosťou po celej krajine vyhlasované.V Gemerskej stolici bolo tým účelom v Rimavskej Sobote na rínku pred stoličným domom vydržiavané dňa 1. mája valné stoličné zhromaždenie, na ktorom rečené zákony čítali stoličný notár Július Draskóczy a Daniel Győry, asesor stoličného súdu.Tam boli sme prítomní i ja, ešte ako patvarista viceišpána Fáyho, i Štefan Daxner už ako advokát. Kým pozornosť početného obecenstva bola zaujatá čítanými zákonmi, my odišli sme trochu nabok a poradili sme sa, že bude dobre a treba, aby popri jednotlivých, po rozličných stranách vydržiavaných zhromaždeniach vydržiavala sa celonárodná slovenská porada, na ktorej uzavrelo by sa vyhotoviť celonárodné žiadosti Slovákov a tie predložiť i snemu i novoustrojenému ministerstvu i kráľovi. Za miesto držania porady uzhovorili sme Liptovský Sv. Mikuláš a za deň 10. máj 1848. Dohovorili sme sa i o tom, že nakoľko ja bývam u viceišpána na pustatine a obďaleč pošty, a Daxner je už celkom samostatným advokátom, aby pozvacie listy on popísal a rozposlal.Daxner listy i rozposlal, neznám, či len bez podpisu, či len svojím menom a či len tak, že „viacej“ podpísané. A porada sa skutočne zišla 10. mája na fare v Mikuláši, v priestrannej izbe, kaplánkou zvanej.[359]Predsedom porady bol Michal M. Hodža, navrhovateľmi boli viacerí, ale hlavne z Prahy práve ta prišlý Ľudovít Štúr so šabľou pri boku, s bielym perom za klobúkom a so slovenskou kokardou ta prišlý Jozef M. Hurban a Štefan Daxner. Zapisovateľom, ak ma pamäť náramne nemýli, bol som ja[360]a značil som body uzavretých žiadostí.I uzavrelo sa podľa bodov poradou dohovorených vypracovať pred snem, pred uhorské ministerstvo a pred kráľa reprezentáciu celého slovenského národa. Reprezentácia pod nadpisomŽiadosti slovenského národaobsahuje štrnásť bodov.[361]Kto ju zo zápisničných zaznačení zostavil a jej osnovu vyhotovil, neznám.[362]Ani neznám, či prišla na ňu odpoveď, vyjmúc ustanovených krokov vlády a stolíc, ktoré počas týchto rozpomienok pospomínam.Po dokončenej porade išli sme do ondrašovského kúpeľa,[363]ktorý slúžil len pre umývanie sa a pre zábavný výlet a stál vo vŕbovom hájiku, asi na tom mieste, kde je teraz mikulášska železničná stanica. Keď sme ta prišli, starý Jožko Piťo[364]krásne vyhrával slovenské trávnice, menovite „Popíjaj, popíjaj…“ tak majstrovsky, že istý Okolicsányi — krstné meno som už zabudol — stojac pred Piťom rozihraný, podvihoval sa hneď na jednej, hneď na druhej nohe a pokyvoval hneď jedným, hneď zase druhým plecom. Tú scénu nikdy nezabudnem. My sme si posadali, alebo chodili sme po izbe hore-dolu, počúvali sme Piťovu hudbu a prizerali sme sa medzi rozhovormi Okolicsányimu.Zrazu prišiel ta jeden pán, ktorý predstavil sa, že on je slúžny — bol to Janko Lehotský-Múka[365]— a povedal, že má od ministerstva naložené popísať všetkých, ktorí boli na porade na evanjelickej fare. Daxner a ja takmer priskočili sme k nemu a povedali sme, kto sme. I popísal nás všetkých podľa mena, bývania a povolania.Že by v ten deň bol došiel od ministerstva rozkaz, nemožno, lebo ešte vtedy nebolo v Liptove telegrafu, a štafeta z Budína tiež nemohla dobehnúť. Ale možno taký rozkaz bol už prvej vydaný, menovite odkedy na slovenských stranách začali vydržiavať sa zhromaždenia, alebo ak by dakto bol denuncoval vláde, že 10. mája vydržiavať sa má v Liptovskom Sv. Mikuláši také a také zhromaždenie.Keď sa zhromaždenie dokončilo, cezpoľní účastníci sa rozchádzali. Ale Hurbana a Štúra už na ceste uväzniť[366]boli porobené poriadky. Len pomocou svojich a slovenskej národnej záležitosti priateľov podarilo sa im vyhnúť a utiecť za hranicu, na Moravu. Ba i proti osobe Michala Hodžu boli už nástrahy a prípravy na jeho uväznenie nastrojené, takže i on prinútený bol napochytre uchýliť sa za hranicu. Podobne prinútení boli mnohí verní, účinliví a horliví Slováci pred uväznením vysťahovať sa za hranicu alebo ukrývať sa, ako Mikuláš Ferienčík za viac mesiacov v takzvanom štoku[367]v očovskom mlyne svojho otčima, kde ho jeho dobrá matka pred nepovolanými očami starostlive opatrovala.Vysťahovalci poschádzali sa hneď vo Viedni, hneď v Prahe a radili sa i medzi sebou i s mužmi iných slovanských kmeňov, aké stanovisko zaujať, čo počať a akými prostriedkami. I cestovali menovite Ľudovít Štúr a Jozef Hurban k Srbom až do Belehradu,[368]do Karloviec k patriarchovi Rajčićovi, a menovite Štúr do rohičských kúpeľov k Michalovi Obrenovićovi,[369]po Chorvátsku a do Záhreba k bánovi Jelačićovi.[370]V Prahe vydržiavali Slovania rozličných kmeňov, hlavne austrijských, 31. mája 1848 Slovanský kongres, na ktorom poradiť sa mali o solidárnom účinkovaní za ochranu a oprávnenosť kmeňov a jazykov slovanských proti nadvláde Nemcov a Maďarov. Kongres polícia zakázala a rozpustila.[371]Proti slovanskej solidárnosti, tu dohovorenej, Poliaci nezadlho prehrešili sa, vystrojac pod Bemom[372]a Dembińským poľské légie na pomoc Maďarom.[373]Po rozpustení Slovanského kongresu a pre jeho rozpustenie povstala v Prahe veľká rozhorčenosť i medzi českou inteligenciou i medzi širokým obecenstvom a robotníckymi vrstvami, ktorá zmáhala a rozširovala sa hlavne aj agitáciami za vymáhanie si i štátnych i občianskych i jazykových práv. Rozhorčenosť počas niekoľkých dní obdržala i hrozivú podobu. Stávali sa zrážky i s políciou i s vojskom. Ba začali sa stavať barikády. Avšak knieža Windischgrätz[374]zhromaždil vojsko a v turíčne sviatky v pár dňoch po rozpustení Slovanského kongresu, t. j. 12. júna, bombardoval Prahu, vzbury potlačil a uviedol stav obleženia. Mnohí zahynuli, mnohých vojenské súdy odsúdili a do väzenia i na Mukačevský zámok poodvádzali.Na slovenské pohyby, zhromaždenia, reprezentácie a proklamácie bola odpoveď peštianskeho maďarského ministerstva:„Keďže sa národné pohyby ukazujú, povzbudené od kňažstva a rozširovanými príhlasmi, prinútený bol minister vnútorných záležitostí, keď ho i niektoré právomocnosti o to žiadali, náhly súd dať vyhlásiť všade v horných stoliciach a mestách.“Tento náhly súd bol vyhlásený po slovenských stoliciach, vidno, že slovenskými stolicami a mestami žiadaný. Ustanovenie jeho nesie dátum 12. júna 1848.Následkom vyhlásenia tohoto štatariálneho dekrétu boli po všetkých slovenských obciach a po krížnych cestách postavené stĺpy s nápismi na tabuľkách, ktoré boli niekde dosť smiešne.[375]Srbi, bývajúci v Báčke, v Banáte a v Srieme, držali dňa 13. mája 1848 v Karlovciach národné zhromaždenie, na ktorom uzavreli brániť svoju národnú a cirkevnú autonómiu, prosiť o ochranu kráľa a osvedčiť mu svoju oddanosť. Arcibiskup Jozef Rajačić[376]súčasne s bánom chorvátskym Jelačićom odniesli prosby a žiadosti Srbov a Chorvátov cisárovi Ferdinandovi do Innsbrucku.V Sedmohradsku tiež vzopreli sa Rumuni a Sasi proti nadvládnej pánovitosti maďarskej a postavili sa na obranu svojej cirkevnej, politickej a národnostnej autonómie.Vo Viedni ustrojili sa pomery zo dňa na deň hrozivejšie, takže Metternich za dobré uznal z kancelárstva sa poďakovať, ba i samú Viedeň naponáhle opustiť. I cisár Ferdinand, pre nepokoje vo Viedni, 17. mája uchýlil sa do Innsbrucku.Európska revolucionárska strana a demokrati vyvinovali vo Viedni veľkú agitáciu proti vtedajším vrchnostiam a poriadkom; Maďari ich podporovali vo svoj prospech agitáciou, ktorej na čele stál Fraňo Pulszky.[377]Agitácia zjavne verbovala vojsko a nevojsko na maďarskú stranu. Aule pri pomoci ustrojivších sa študentských légií podarilo sa zmocniť vplyvu[378]a moci, ktoré úrady a vrchnosti prestrojovala vo svoj prospech a v nepriateľskom smere cisárskym vrchnostiam. I nastala vo Viedni malomocnosť, nedôslednosť, nedomyslenosť a formálny chaos myšlienok, snáh, nariadení.Medzitým bol vytiahol generál Hrabovsky[379]z naloženia peštianskeho ministerstva z petrovaradínskej pevnosti s vojskom proti Karlovciam a vypálil tam niekoľko domov. Ale ho Juraj Stratimirović[380]odrazil. Tento vyhrážajúci krok maďarského ministerstva pobúril Srbov k ďalšiemu odporu. I zhromažďoval sa srbský národ, podporovaný dobrovoľníkmi, zbrojom, strelivom a peniazmi z kniežatstva, na rozličných miestach, hlavne pri Sv. Tomáši, a organizoval sa pod náčelníctvom arcibiskupa Rajačića do vojny. Srbi vyvolili si c. k. plukovníka Štefana Šupljikca[381]za vojvodu a arcibiskupa Rajačića za patriarchu a hrdinsky bojovali proti Maďarom.Výdobytky a násilné pokračovanie Maďarov pohli Chorvátov a Srbov žiadať si oddelenie od Uhorska.I v Prahe ustrojil sa národný výbor,[382]ktorý žiadal od cisára české ministerstvo, spojenie všetkých zemí svätováclavskej koruny v jeden štát a českú ústavu.Ako rečeno, Srbi organizovali sa do vojny, ba ju čiastočne už i začali, odopreli poslušnosť peštianskemu ministerstvu a vyslovili poslušnosť cisárskej vláde a oddanosť cisárovi a kráľovi.Barón Jozef Jelačić získal si prítulnosť a oddanosť nielen Chorvátov, ale i Srbov. Na žiadosť Chorvátov bol 23. marca za bána trojjediného kráľovstva vymenovaný. Ale pre odpor a intrigy Maďarov len 5. júna 1848 mohol byť inštalovaný, a inštaloval ho pri veľkej slávnosti srbský patriarcha Rajačić.Bán Jelačić, postaviac sa na stranu cisára a dynastie, robil prípravy sprotiviť sa maďarskej vláde a v páde potreby sprotiviť sa jej a účinkovať proti nej a v záujme Chorvátov, Srbov, dynastie a cisára vojennou silou.Naši emigranti, vidiac, že u maďarskej vlády lojálnymi prostriedkami nič vykonať nemožno, ba že za každé prejavenie vôle slovenského národa nasledujú vyhrážky a stíhania a že 12. júna proti nim práve štatárium vyhlásené bolo, čo mali robiť, ako pripojiť sa k Srbom, Rumunom, Sasom a Chorvátom a postaviť sa proti námahám maďarských vladárov, brániť svoj život a oprieť sa o dynastiu, poťažne jej vládu. Ak by vo vývine ďalších udalostí i Slovákom bolo treba postaviť sa zbrojom proti rastúcej nadvláde a násilenstvu maďarských ultristov, i k tomu robiť prípravy.Tým cieľom, ako rečeno, Štúr a Hurban obrátili sa k Srbom i tunajším, menovite k patriarchovi Rajačićovi, i v kniežatstve, a k Chorvátom, menovite k bánovi Jelačićovi o pomoc i vo vojenských prostriedkoch, t. j. v zbroji a munícii, i v peniazoch i v spoludejstvovaní.Pomoc im bola prisľúbená, a myslím, že i daná menovite od Michala Obrenovića.[383]Bán Jelačić ich obodroval a posmeľoval, aby kombinovane s jeho úmyslami, ak on vtrhne do Uhorska, Slováci ozbrojeným povstaním v severných stranách Uhorska k jeho operáciám pomocnú diverziu[384]urobili, zadržaním v tých stranách nachádzajúceho sa, maďarskou vládou podržaného alebo jej poslaného cisárskeho vojska a národných gárd.[385]Nasledovať také náhľady a hotovosť spriateliť sa s ďalšími následkami takých úmyslov bola nálada na celom Slovensku v najširších vrstvách maďarskou svojvôľou a ukrutnými krokmi maďarských vladárov takrečeno vynútená.Nuž naši vysťahovalci konali, čo mohli, menovite vydávali a rozposielali po slovenskom národe rozličné ohlasy a vyzvania. Hlavným takým ohlasom a vyzvaním bol leták „Braťja Slováci!“, o ktorom som sa už zmienil. Povedal som, že podľa okolnosti súdiac myslím, že toto vyzvanie vyšlo v apríli.Už i 1. mája mal ho Štefan Daxner, lebo ho už 1. mája na stoličnom zhromaždení v Rimavskej Sobote niektorým tam prítomným dal.Hneď nato chodili komisie po jednotlivých mestečkách a mestách Gemerskej stolice vyhlasovať zákony marcové. Stalo sa, že jedna taká komisia u evanjelického učiteľa v Drienčanoch[386]našla a zobrala výtlačok ohlasu „Braťja Slováci!“ a podala ho viceišpánovi Antonovi Szentmiklósimu. Viceišpán Szentmiklósi hneď 8. mája pod číslom 1049 vyslal evanjelického seniora Ďura Spišiaka[387]a konseniora Samuela Ferienčíka vyšetrovať, kde vzal drienčanský učiteľ ten ohlas, kto ho vyhotovil, a aby zhabali, kde ho nájdu a láskave poučili ľud o nebezpečenstve takých bludných náhľadov a náuk.Spišiak a Ferienčík dňa 11. mája 1848 podali zprávu o výsledku vyšetrovania, dľa ktorého ohlas „Braťja Slováci!“ na stoličnom zhromaždení v Rimavskej Sobote 1. mája Štefan Daxner dal drienčanskému farárovi Jonatanovi Čipkovi a Čipka všetky tri obdržané výtlačky rozdal iným, menovite i drienčanskému učiteľovi. Ale ináče že je ľud pokojný a celkom dobrého zmýšľania.Viceišpán Szentmiklósi nato, pod číslom tiež 1049, v máji[388]— práve číslo dňa je na patričnej listine vytrhnuté — vyslal hlavného slúžneho Eugena Kubinyiho a hlavného fiškála Fraňa Miklovicsa, „aby hneď a hneď išli do Tisovca, Štefana Daxnera prísne vzali do výsluchu, kto je pôvodcom proklamácie, od koho, akou cestou ju dostal, komu, v koľkých výtlačkoch ju rozdal, a aby uňho asnáď nájdené výtlačky zhabali. V prípadnosti, že by počas vyšetrovania jasne vysvitol úmysel hriešneho poburovania, aby jeho (t. j. Štefana Daxnera), ako pre pokoj štátu nebezpečného jednotlivca, cieľom ostrejšieho vyšetrovania a pokutovania zlapať dať nemeškali“.Hlavný slúžny Edmund Kubinyi vyzval Daxnera, aby dal osvedčenie. Daxner nemeškal podať svoje osvedčenie. Ale ani slúžneho vyzvanie, ani Daxnerovo osvedčenie nemajú dátumu.Daxnerovo osvedčenie je majstrovská práca i politická i juridická i štylistická a zrelý výraz otvoreného a smelého mužného charakteru. V tom osvedčení Daxner bráni nielen seba, ale i samú proklamáciu, jej obsah a jej oprávnenosť, „ačpráve proklamáciu v jej všetkých výrazoch bez výčitky nechať nemôže“.Toto vyšetrovanie Daxnera predbežne nemalo žiadnych následkov, akiste i preto, že slúžny Kubinyi dal viceišpánovi akiste uspokojivú a prajnú mienku, a Kubinyi to urobil, ako sa domýšľam, preto, že kandidoval na vyslanstvo do snemu a Daxner už predtým bol jeho vystavil za kandidáta pre malohontský okres.Toto osvedčenie Daxnerovo dosiaľ ani len spomenuté nebolo, tým menej bolo niekde vo verejnú známosť uvedené. A veru veľmi zasluhuje, aby širokému obecenstvu prišlo na známosť.[389]V tomto osvedčení nehovorí Daxner, kedy prijal proklamáciu „Braťja Slováci“, ale od koho, to áno, a to od Janka Čipku[391]z Brezna.Ja som tú proklamáciu nedostal, lebo som bol vtedy, keď ju Daxner mohol dostať, vzdialený na patvarii u viceišpána Fáyho na osamelej pustatine Bodolló. Ani na stoličnom zhromaždení 1. mája som ju nedostal.Tú proklamáciu po Slovensku roznášal bol Štúrom a Hurbanom vyslaný Andrej Lukáč,[392]viedenský medik-legionár, mladý človek dobrého zmýšľania, ale neskúsený, neopatrný a pre takú úlohu nesúci. Ja som ho pozdejšie dobre znal, lebo mojím pôsobením v päťdesiatych rokoch u cisárskeho vládneho komisára a náčelníka Zvolenskej stolice, Michala Rarusa,[393]Andrej Lukáč slúžil tamže ako podslúžny a mešťanosta slobodného kráľovského mesta Krupiny. Myslím, že na ceste po Slovensku s proklamáciami chytený trpel za trinásť mesiacov vo väzení. Myslím tiež, že Andrej Lukáč roznášal a ktorým dôveroval, tým zveril heslo „Bobrovecká hostina“,[394]ktorým do účinkovania a príprav našich slovenských vysťahovalcov zasvätiť sa a povolanými byť majúci poznávať sa mali.V Gemeri bol Lukáč už v septembri. Michal Bakuliny vo svojom životopise zaznačil: „Pred samým Michalom prišiel ku mne na Kokavu Lukáč, medik z Viedne, vo svojej medickej uniforme, ktorá perse podozrenie vzbudila, cestujúc po Slovensku, opatrený pasom[395]od ministerstva Uhorska.“Ja som nebol s Lukáčom, keď bol v Gemeri, ani som ho nevidel, ani neznám, odkiaľ prišiel na Kokavu ku Bakulinymu.Keď som sa zo zhromaždenia 10. mája 1848 vrátil na pustatinu Bodolló, môj principál viceišpán Gustáv Fáy ma viacej nebral so sebou ani na komisie, ani na zhromaždenia. Z toho som uzavieral, že som mu, ako zúčastnivší sa na zhromaždení 10. mája, na ťarchu. Nuž, keď raz bol kdesi odišiel, napísal som mu pekný poďakovací list, najal som si voz a odpratal som sa domov.Príduc domov do Hnúšte, častejšie chodieval som do Tisovca k Štefanovi Daxnerovi a na Kokavu k Michalovi Bakulinymu. I oni častejšie prichádzali ku mne do Hnúšte. Radievali sme sa, čo robiť.Prvé bolo ustrojiť národnú gardu, čo nový XXII. 1848 zákonný článok počiatočnými slovami predpisoval: „A személyes és vagyonbátorság, a közcsend és belbéke bisztositása az ország polgárainak őrködésére bizatik…“[396]atď. My sme sa predpisov tohto zákona chytili, a Daxner v Tisovci, ja v Hnúšti začali sme samostatne, každý osobitne, organizovať z obyvateľov národnú gardu.Ja som tým cieľom pozval bol v jednu nedeľu popoludní všetko obyvateľstvo hnúšťanské do porady na obecný dom. Do porady prišiel i farár a senior Michal Kolbenheyer, cirkevný inšpektor Anton Kubinyi a viac zemanov. Ja prečítal a vysvetlil som spomenutý zákonný článok a navrhol som, aby sme sa ustrojili v národnú gardu, ktorá by udržiavala poriadok, pokoj a bezpečnosť v obci. Návrh bol prijatý a za predbežného veliteľa gardy bol som ja vyvolený.Nato opatril som si knižky o ustrojení a cvičbe národnej gardy a ustrojil som z hnúšťanských gardistov stotinu, vydržiaval som s nimi vojenskú cvičbu a ustrojil som stráženie nad obecným pokojom a poriadkom. Keď sme boli už ako-tak pocvičení, dali sme si pošiť z domáceho hrubého plátna blúzy a nohavice a dali sme si doniesť čákovy z pekného lesklého čierneho papieru. Keď sme takto vystrojení i do kostola každú nedeľu chodievali, i za dedinu na cvičbu vymašírovali, to i gardistov i celé obecenstvo tešilo.Nepamätám v aký čas v lete, za gardistov popísaní občania mali byť podľa plánu pre stolice vypracovaného ustrojení do stotín a bataliónov a mali si podľa deviateho paragrafu spomenutého zákona voliť dôstojníkov. Gardisti z Hnúšte, Píly, Hačavy, Likera a Rimavského Brezova, asi dvesto päťdesiat chlapov, boli povolaní do Rimavského Brezova. Ta prišiel i major gróf Albert Almássy a predniesol, že gardisti menovaných piatich obcí majú tvoriť stotinu, a vyzval ich, aby si v zmysle zákona slobodne volili oficierov. Všeobecným vykríknutím za kapitána vyvolený bol som ja. Podobne i druhí nižší dôstojníci, všetci, okrem Ľudovíta Malatinského, vyvolení boli priatelia ľudu. V Tisovci boli dve stotiny gardy ustrojené, a za kapitána pre obe stotiny vyvolili Štefana Daxnera. Na Kokave bol Michal Bakuliny tiež tuším za kapitána a či nadporučíka vyvolený.Peštianske ministerstvo, vidiac vzmáhajúce a rozširujúce sa hrozivé pohyby, vykonalo pri sneme, že sa má vyzdvihnúť dvestotisíc honvédov[397]a národná garda mobilizovať. Za veliteľa mobilizovanej národnej gardy 30. augusta vymenovalo Artúra Görgeyho.[398]Nasledoval popis za regrútov súcich jednotlivcov a bolo naložené losovanie.Štefan Daxner s tisovským meštianstvom uzavrel protest proti takému naloženiu neplatného, lebo kráľom nepotvrdeného zákona. Aj k prevedeniu losovačky do Tisovca prišlého gardového majora Gedeona tisovské meštianstvo tak prijalo, že bol rád, že mohol odpratať sa z Tisovca a losovačku nechať tak. Ja ustrojil som so svojou gardovou stotinou voľný, gardistami i negardistami navštívený výlet do Doliny v hnúšťanskom chotári, kde sa uzavrelo, že ani my nebudeme losovať a za honvédov že nepôjdeme, ani za mobilizovanú gardu, len alebo všetci, alebo ani jeden. Bakulinyho kokavská gardová stotina tiež uzavrela nelosovať a neísť.Bán Jelačić pripravoval sa s napnutou silou a vytrvalosťou k vojne proti Maďarom, k obrane Chorvátska, Srbov a k obrane Viedne a kráľa. Zozbieral vojska hraničiarskeho a nehraničiarskeho, koľko mohol v tej dobe, keď hraničiarskeho vojska v Taliansku bolo množstvo a Kossuth svojimi agentmi konal, aby hraničiarske vojsko bolo držané v Taliansku.Keď Jelačić uznal zvrchovaný čas svojej akcie a videl sa byť dosť pripraveným, dňa 11. septembra pri Varaždíne prekročil so štyridsaťtisícom vojska Drávu a generál Roth vtrhol s desaťtisícom zo Slavónie do Uhorska.Slovenskí vysťahovalci, Ľudovít Štúr, Jozef Hurban, Michal Hodža a iní, naverbovali v Prahe a vo Viedni dobrovoľníkov, opatrili si a nakúpili zbroje a munície a dňa 17. a 18. septembra, počtom asi päťsto, po železnici pohli sa na Slovensko a prekročili hranicu na západnej strane Nitrianskej stolice pri Vrbovciach, i započali vojnu na Myjave, Brezovej, Starej Turej atď. Na čele mali ustrojenú Národnú slovenskú radu, ktorá vyhlásila samostatnosť slovenského národa, vojnu proti vláde peštianskej, ktorej vypovedala poslušnosť, vyslovila poslušnosť a oddanosť vláde cisárskej a dynastii, i urobila to vo vydanej a rozposlanej proklamácii.Národ, vyzvaný pripojiť sa, hrnul sa zástupmi pod ich zástavy, takže v pár dňoch zhromaždilo sa dobrovoľníctva do desaťtisíc.[399]Toto dobrovoľníctvo v niekoľkých zrážkach a šarvátkach držalo sa zmužile; ale ďalej postúpiť, ba ani udržať sa nevládalo a bolo cisárskym, k Maďarom prešlým, alebo práve ta komandovaným vojskom a ozlomkrky i z ďalekých krajov ta nakopenou mobilizovanou i nemobilizovanou gardou dňa 28. septembra zase za hranice na Moravu vytisnuté.Pri tomto deji som ja nebol, preto ani neosmeľujem sa, ani za svoju úlohu nepovažujem o ňom obšírnejšie sa rozpisovať a uvažovať. Predsa za potrebné držím pripomenúť, že Národná slovenská rada záležala z nasledujúcich mužov: pri tejto výprave Jozef Miloslav Hurban predseda, Ľudovít Štúr úd, Michal Miloslav Hodža úd, Jaroslav Daniel Borik sekretár, Fraňo Zach[400]hlavný vodca vojenský, Bedřich Bloudek[401]komandant národného vojska a Bernard Janeček[402]vodca národného vojska.Medzi Štúrom, Hurbanom a Hodžom, z ktorých každý chcel, aby povstanie započalo sa v jeho stolici, bolo tak dohovorené, že keď povstanie započne sa v Nitrianskej stolici, predsedom Národnej slovenskej rady má byť Hurban, keď v Trenčianskej, Štúr, keď v Liptove, Hodža. Povstanie započalo sa v Nitrianskej stolici, myslím, že z dvoch príčin: za jedno, že západná hranica Nitrianskej stolice najbližšie leží k Viedni, kde boli robené prípravy k povstaniu a dobrovoľníctva naverbovalo sa do päťsto mužov, za druhé, že v pohraničných obciach Nitrianskej stolice, menovite vo Vrbovciach, na Brezovej, Myjave, Starej Turej a na Kopaniciach obecenstvo viac-menej už pripravené bolo k povstaniu; naposledy, že toto pole účinkovania najbližšie ležalo k bojovému poľu bána Jelačića. Nuž podľa spomenutého dohovorenia predsedom Národnej slovenskej rady pre túto výpravu bol Jozef Miloslav Hurban.Hodža už na Myjave odstúpil od Národnej rady[403]a so Štúrom a Hurbanom ďalej neúčinkoval — prečo a z akých pohnútok, neznám, ani som sa nedozvedel. Len kdesi som čítal, že menovite Štúr bol natoľko pohnutý proti Hodžovi, že ho chcel dať postaviť pred súd[404]a s ním ani hovoriť nechcel.O vojenských členoch Národnej slovenskej rady môžem nasledujúce vývody podať: Jozef M. Hurban, ako zapisovateľ slovenského Ústavu v Prešporku, bol roku 1839 vyslaný na cestovanie po Morave. V Brne zišiel sa Hurban s Bedřichom Bloudkom a s Bořivojom Zachom. O Zachovi písal Hurban roku 1840 svojim priateľom: „S Borivojom som sa dlho a prospešne shováral. Borivoj je ten, ktorí je v stave ňje len pluki kommandovať, ale aj v kabinetu riadiť loď obce v rozbúrenom mori svetopanstva.“ V českom časopise Osvěta, ročník XII., číslo 3., roku 1892 je článok „Ze života generála Zacha“ od dr. Viléma Gablera, podľa ktorého Zach bol posvätencom myšlienky menovite slovanskej. On bol úradníkom v Znojme, roku 1830 opustil svoj úrad a išiel do Poľskej bojovať za slobodu Poliakov, ale prišiel ta až po pokorenom povstaní. Po niekoľkých rokoch odobral sa do Francie a pripojil sa k poľskej emigrácii. Roku 1843 šiel s grófom Zamoyským do Carihradu a osadil sa ako poľský agent v Belehrade.[405]Roku 1848 prišiel do Prahy na Slovanský kongres a tam vytriezvel z polonofilstva. Tam so Štúrom, Hurbanom, Hodžom a s Bloudkom dohovorili výpravu na Slovensko. K nim pripojil sa i Janeček.[406]Bedřich Bloudek pripojil sa k našim vysťahovalcom a Zachovi v Prahe. Bol vtedy chorvátskym hraničiarskym dôstojníkom. Viac o ňom neznám. Ačkoľvek hlavným komandantom vojenským bol Zach, predsa Národná rada viac podporovala a viac dôverovala Bloudkovi. Prečo, neznám. Ale domýšľam sa, že preto, keďže bol v hraničiarskej službe, teda bánovi Jelačićovi blízky a nakoľko bol ako taký spolu cisárskym, teda viedenského hlavného veliteľstva dôstojníkom a bezmála od oboch dostal a dostával úpravy. Pre toto posledné, myslím, Štúr a Hurban tak rozhodne ho podporovali a pridŕžali sa ho, ačkoľvek ho Janeček a Samo Štefanovič[407]nenávideli a do zradcov mu nadávali. Ba i Karol Borik[408]vo svojom životopise a v zpráve o povstaní novembrovom a o priebehu tohoto poslednejšieho, veľmi neprajne, až odsudzujúcim spôsobom vyslovuje sa i o vojenskej súcosti i o charaktere Bloudkovom. Bloudek, zdá sa, bol viac takzvaný „zwanziger“,[409]a či zo sympatie, či z oficierskej ambície a z egoizmu nevedel a nechcel záujmy dobrovoľníctva náležite podporovať a brániť, ani dobrovoľníkov proti austrijským dôstojníkom,[410]ani tu, ani za hranicou a ani v druhom povstaní zastávať a ochraňovať.Tretí vodca národného vojska, Bernard Janeček, bol rodom Čech. On bol bývalý, či kvitovaný, či prepustený austrijský dôstojník. Ale o ňom viacej neviem ako to, čo rozpoviem v ďalších týchto svojich rozpomienkach, obzvlášte o dejoch toho oddielu slovenských dobrovoľníkov, ktorého veliteľom sprvu a začas bol Janeček a v ktorom som slúžil i ja.Septembrové povstanie vedome nebolo v žiadnej spojitosti a podriadenosti s austrijským hlavným veliteľstvom, ani s cisárskou vládou.[411]Bolo samostatné a vystrojilo a ustrojilo sa za svoje peňažné prostriedky, k čomu veľkodušne prispel Michal Obrenović, ktorý k tomu účelu, počul som, že dal desaťtisíc zlatých a či až desaťtisíc dukátov. Oddal ich, ako som počul a ako sa domýšľam, Štúrovi; preto Štúrovi, že s ním bol dobre známy a dôveroval mu. Bol známy s ním odtiaľ, že Štúr držiaval mu prednášky z politických a diplomatických vied. Také prednášky držiaval Štúr aj istému mladému Grékovi, menom Aristarchis,[412]v Prešporku za čias môjho študentstva. Aristarchis bol pozdejšie, v rokoch, myslím, osemdesiatych, tureckým vyslancom sprvu v Berlíne, potom vo Viedni pod menom Aleko paša.[413]Kto by si za úlohu vzal skúmať, uvažovať a oceňovať deje septembrového slovenského povstania, tomu odporúčam, okrem už udaného článku dr. Viléma Gablera, Mikuláša Dohnányho spis „Historia povstaňja slovenskjeho z r. 1848. V Skalici 1850“. Odporúčam tiež článok „Obrazy slovenského povstání 1848. Jeden z svědkův boje minulého na Slovensku“[414](Matej Mikšíček), Koleda, kalendár na rok obyčajný 1851, v Brne. Naposledy odporúčam „Slovenské povstanie z r. 1848/9. Na základe pravdy a skutočnosti sostavil očitý svedok.[415]V Trnave 1886“.Medzitým udalosti takrečeno naháňali jedny druhé. Viedeň a cisárska vláda bola veľmi ohrozená. Vo Viedni šarapatila aula s demagógmi a so študentskými légiami. Vymenovali tí za vojenského veliteľa Bema, poľského revolucionára.Jelačić so svojím vojskom obrátil sa Viedni na pomoc a v náhlosti, alebo z akejsi kombinácie nechal svoju rezervu v Uhorskej. Avšak túto rezervu Görgey 7. októbra sčiastky rozbil, sčiastky zajal.Dňa 28. septembra bol gróf Filip Lamberg,[416]člen uhorskej magnátskej tabuly a v septembri 1848 za generálneho komandanta vojsk v Uhorskej a za provizórneho palatína Uhorska vymenovaný, s kráľovskými plnomocenstvami a nariadením do Pešti poslaný, na reťazovom moste v Pešti zavraždený.30. augusta za veliteľa mobilnej gardy peštianskym ministerstvom vymenovaný Görgey koncom septembra obsadil Csepel, aby prekazil Chorvátom prechod cez Dunaj. Tu mu padol gróf Eugen Zichy[417]do moci a Görgey ho pre agitácie proti zákonnej vláde postavil pred ním samým vedený vojenský súd a 30. septembra dal ho ako zradcu vlasti obesiť.Vo Viedni Fraňo Pulszky, ako veľmi činný a nebezpečný agent Kossuthov, zvlášte po obrátení sa Jelačića na pomoc Viedni, búril vojsko a povzbudzoval k protiveniu sa. S demagógmi a študentmi sprotivili sa cisárskemu vojsku a cisárskej vláde, vtrhli do mesta, grófa Teodora Latoura,[418]v marcových dňoch za cisárskeho ministra vojenských záležitostí vymenovaného, dňa 6. októbra na lampu pred ministerstvom vojenských záležitostí obesili a zmocnili sa vlády. 7. októbra cisár Ferdinand opustil Viedeň a odišiel do Olomouca.Avšak Windischgrätz zobral v Čechách a v Rakúsku vojsko a pri pomoci Jelačića zmocnil sa mesta, vyhlásil štatárium a žiadal vydanie Bema, Pulszkého a vrahov Latoura; 26. októbra bombardoval Viedeň a 30. októbra ju celkom pokoril.Maďari išli Viedni na pomoc; ale ich Jelačić 30. októbra pri Schwechate porazil.Hneď po vtrhnutí 17. a 18. septembra slovenskej výpravy, t. j. 20. septembra, uhorský ministerský predseda gróf Ľudovít Batthyány[419]vydal proti „buričom a podpaľačom“ dekrét, ktorým nakladá ustrojiť štatariálne súdy a vyznačuje päťdesiatzlatovú odmenu za každého chyteného takého buriča.Následkom tohoto vyhlásenia náhleho súdu obesení boli v Senici 13. a 18. októbra štyria, medzi nimi Martin Bartoň,[420]richtár, pre nájdenú pri ňom akúsi slovenskú proklamáciu, a Svatík a v Hlohovci (Fraštáku), napravo od cesty, vydúcej z Hlohovca do Trnavy, obesení boli výteční, inteligentní, vznešeného mužského charakteru mladí ľudia Viliam Šulek[421]a Karol Holuby.Rozumie sa, že i toto druhé nariadenie náhleho súdu bolo vyhlásené i v Gemerskej stolici a v Rimavskej Sobote už bol rozšírený chýr, že na zlapanie mňa, Štefana Daxnera a Michala Bakulinyho je vystavená odmena päťdesiat zlatých.Môj strýc Pavel Francisci doniesol tento chýr z Rimavskej Soboty do Hnúšte z trhu. I rozprávalo sa, že pri Rimavskej Seči v tábore zhromaždená, proti Jelačićovi mobilizovaná národná garda, zvlášte z maďarských obcí, zdráha sa pohnúť, kým nás nezlapajú, lebo sa boja, že by sme v ich neprítomnosti s našimi gardovými stotinami udreli na ich obce a vyrabovali ich. S touto gardou mal odísť i odišiel i prvý viceišpán Anton Szentmiklósi, a jeho miesto zastúpil dosavádny druhý viceišpán Gustáv Fáy.Ja som sa nechcel dať chytiť a s Bakulinym odišiel som 29. septembra na Polhoru. Po niekoľkých dňoch Bakuliny odišiel odtiaľ, ja som viacej dní ostal tam, v jednej osamotenej izbičke s humnom, v horách. Avšak prišiel pre mňa môj brat Karol, že môj starý otec si žiada, aby som prišiel domov, že veď to nebude tak, ako rozchyrujú. Nuž pošiel som domov s bratom.V Tisovci stavili sme sa u nášho ujca Štefana Dianišku, mlynára. Asi o desiatej hodine večer 8. októbra išli sme pri úplnom mesačnom svetle ďalej do Hnúšte, obaja ozbrojení puškami. Niže Píly stretli sme sa s vozíkom, na ktorom viezol sa komisár bezpečnosti Karol Hudoba s dvoma pandúrmi. Hudoba nás zastavil a mňa vyzval, žeby som išiel s ním do Tisovca, že má so mnou a s Daxnerom čosi hovoriť. Nuž kývol som veľkým orlím perom podpereným klobúkom bratovi Karolovi, aby prišiel za mnou a vysadol som na vozík.V Tisovci vtiahli sme do mestského hostinca. Tam som zosadol a povedal, že idem na noc k Daxnerovi, ak Hudoba chce so mnou hovoriť, že tam budem. Ale Hudoba obstúpil ma s pandúrmi a povedal, že keď ma má v rukách, ako môžem myslieť, že ma vypustí? — „Nuž, reku, či som ja zbojník, že ma na ceste lapáte? Ak mňa vrchnosť žiada, nech ma pozve, ja dostavím sa dobrovoľne trebárskedy, kamkoľvek.“Hudoba ma nechcel pustiť a zaviedol ma ku Gašparovi Demianovi, mestskému fiškálovi, na poschodie. Demian už v posteli prijal nás s prekvapením a naplašený. Hudoba postavil ku dverám ozbrojeného pandúra, a ja ozbrojený čakal som, čo bude nasledovať.Nezadlho prišiel pandúr do izby zo dvora oznámiť, že sa na dvore Tisovčania schodia a vyhrážajú. Hudoba išiel dolu, ale sa hneď i vrátil prestrašený, hovoriac Demianovi, že sa na dvore zbieha mnoho Tisovčanov, všeličím ozbrojených, medzi nimi i ženy (boli to, ako sa pamätám, moja tetka Dianišková, Medzibrodská a Zvarová), a žiadajú, aby ma vypustili, nuž, vraj, idem k Daxnerovi, aby ľudí utíšil; on bude za nepokoj zodpovedný. — Nuž, reku, idem aj ja k Daxnerovi. Ale sme sa už na ceste stretli s Daxnerom.Nuž stalo sa to tak, že môj brat prišiel náhle do Tisovca, zobudil ujca Dianišku a jeho suseda Ľudovíta Smyka, kováča, povedal im, čo je vo veci, a potom šli po meste, zobúdzali a zobudení hrnuli sa do hostinca. Potom vystavili stráž a strážili mňa a Daxnera, aby nás Hudoba nemohol odviesť.Na druhý deň, 9. októbra, bola nedeľa. Chýr o mojom uväznení rozšíril sa po meste. Ľudia namiesto do kostola zhromažďovali sa u Daxnerov a v okolí. Rozčúlenosť bola veľká. Daxner a ja tíšili sme národ, ale nadarmo. Na mestskom dome zhromaždilo sa predstavenstvo, zastupiteľstvo a meštianstvo pod predsedníctvom Daniela Fábryho a uzavrelo poslať k viceišpánovi Fáymu vyslanstvo s písmom, v ktorom vyložili, čo sa stalo, a prosia, aby, ak treba, vyšetrovanie dialo sa v Tisovci a nie v Rimavskej Sobote, lebo sa obávajú, že by sa nám tam stalo ublíženie, a že za nás dobre stoja. S vyslanstvom išiel i Daxnerov starší brat Ďurko. Odpoveď Fáyho bola: aby sme šli dobrovoľne do Plešivca, kam i on príde.Na druhý deň sme sa vybrali. Meštianstvo a ženy nechceli nás pustiť, chytili opraty koní. Ale sme ich utíšili a išli sme. Ja bol som s Daxnerom dohovorený, že na Dieliku, v hore na ceste z Tisovca do Muráňa, kočišom nepozorovane z vozíka zídem, v hore dočkám do večera a potom vrátim sa k šťavici, kde ma mal čakať brat Karol s iným oblekom, nožnicami a britvou, aby som sa preobliekol, oholil a ostrihal a tak s pasom tisovským, ako tisovský mešťan, idúci do Haliče voly kupovať, dostal sa za hranicu a potom odplatil tým, ktorí či Daxnerovi, či iným našim by ublížili. Ja som sa k tomu odhodlal, lebo som pokladal seba, ako nezemana, za ohrozenejšieho, a Daxnera, ako zemana, za bezpečnejšieho.Ale v hore, premietajúc o svojom úmysle odpratať sa, prišiel som k náhľadu, že ak ja odskočím, považovať bude sa celá záležitosť za nebezpečnejšiu a i moje previnenie môžu uvaliť na Daxnera.Nuž išiel som síce ku šťavici, ale rozlúčiac sa s bratom, išiel som zrovna za Daxnerom do Revúcej, kde sme obaja prenocovali u farára Samuela Reussa.Dňa 12. októbra prišli sme s Daxnerom do Plešivca a zosadli sme v hostinci „Fényes“. Hneď išli sme do stoličného domu, oznámili sme sa námestnému kastelánovi Lőkösovi — lebo vlastný kastelán Kriston Lajos bol odišiel ako gardista proti Jelačićovi — a dozvedali sme sa na viceišpána Fáyho. Fáy ešte nebol tam. Keď prišiel do Plešivca, dal nám rozkaz, aby sme šli do stoličného domu, tam sa hlásili u kastelána a držali sa podľa jeho rozkazov. Kastelán nám povedal, aby sme z hostinca so všetkým, čo máme so sebou, prišli do stoličného domu bývať. Urobili sme tak, a kastelán Lőkös vyznačil nám jednu úradnícku izbu na spoločné bývanie. O pár dní prišiel hajdúch, že má naložené, aby nám izbu zamkýnal, a zase o pár dní, že nás má zatvoriť každého do osobitnej izby, lebo že nás budú vypočúvať.Za nami prišiel 17. októbra Bakuliny, môj brat i tisovský učiteľ, starý Daniel Lojko, pod strážou. A prichádzalo mnoho iných.Mňa vyšetroval Július Szontagh, hlavný slúžny, s akýmsi pisárikom, mojím bývalým prešovským kolegom-juristom, ako aktuárom, dňa 27. októbra. Keď mi všelijaké otázky s obvineniami napredkladal, a ja na všetky odpovedal som, naposledy oslovil ma, aby som vyznal, že všetko to dohromady berúc, somrebelantom(pártütő)proti krajine.Proti tomuto obvineniu som sa celou silou vzoprel a ohradil. Naposledy mi Szontagh povedal, že nebudem mať obhájcu a žiadnej inej obrany okrem toho, čo som predniesol, ale, ak chcem, že môžem napísať si obranu.Ja som si i napísal dosť obšírnu obranu, v ktorej som sa vynasnažoval účinkovať hlavne na cit sudcov, lebo som myslel, že ak majú či rozkaz, či úmysel zúriť proti nám, tam podľa známeho zayovského „argumenta non opitulantur“.[422]Následkom len veľmi skrátka pripomenutých udalostí i v krajine i v Gemerskej stolici — namiesto Antona Szentmiklósiho za spravujúceho viceišpána postúpivší Gustáv Fáy dňa 17. októbra vyslal hlavného slúžneho Júliusa Szontagha a hlavného fiškála[423]Eduarda Sziklayho, ölim Schmida[424]— aby „v stolici poľutovaniahodnými skutkami zjavujúce sa nepriateľského smeru panslavistické agitácie“ atď., atď. bez meškania vyšetrili a výsledok predložili.Vyslaní hneď začali vyšetrovanie a bez pretrhnutia dňom i nocou sčiastky sami, sčiastky nimi k tomu vyzvanými úradníkmi po celej stolici i previedli a už 28. októbra podali Karolovi Szentiványimu, vtedy županovi a vládnemu komisárovi,[425]svoju zprávu so všetkými mnohostrannými, hromadnými prílohami.V tejto zpráve vyšetrovatelia Szentiványimu narádzali, aby k posúdeniu vinných, podľa ministerských nariadení od 12. júna a 20. septembra, vymenoval z piatich členov záležajúci osobitný náhly súd, ktorý by svoje zákonné účinkovanie v Plešivci započal.Náhly súd bol vymenovaný a jeho členovia boli: Ladislav Bornemisza ako predseda, Ján Szilárdy-Mumhard, Ondrej Jánosdeák, Eduard Sziklay a Július Szontagh ako prísediaci.Náhly súd účinkoval tretieho a v nasledujúcich dňoch novembra. Čím započali svoje účinkovanie, bolo prečítanie výsluchov i obžalovaných a svedkov a ich uhodnovernenie. Pri uhodnovernení len Jánosdeákom čítané a skrze svedkov azda novoprednesené žaloby vyvracal a dokončil som, ako v uhodnovernenej zápisnici doslovne stojí: „Po tomto srdce prenikajúcimi slovami predniesol, že nikdy nemal zlého, vypočítaného úmyslu, okolnosti priviedli ho ta, odkiaľ bol hodený do svojho terajšieho položenia, ako to vo svojej vlastnoručnej prosbe a osvedčení predniesol. Prosí, aby do ohľadu bolo vzaté jeho položenie, a ak smrťou prospeje všeobecnému dobru, hotový je; ak jeho život viac úžitku môže doniesť ako smrť, prosí ušetriť mu život. Ak by toho nedosiahol, prosí milosť pre brata, aby i jeho matka do rúk smrti naponáhle neupadla; naposledy, ak má umrieť, aby nie povrazom, ale guľou bol odpravený.“Dňa 5. novembra večer už pri svetle zaviedla ma ozbrojená stráž do zasadnutia náhleho súdu so sputnanými nakríž rukami. Vo veľkej stoličnej dvorane za zeleným stolom sedeli všetci piati sudcovia s veľmi vážnymi tvárami. Pred každým horela svieca. Jánosdeák ma oslovil, že podľa vyššieho rozkazu každý obžalovaný má svoje zoznanie vlastnoručne podpísať, aby som i ja svoje podpísal. — I sňali mi z rúk putá a podpísal som svoje zoznanie.Nastala tichá prestávka. Ja som sa opýtal, či je súdny výrok už vynesený. Odpovedal mi ktorýsi zo sudcov, že ešte nie, že ho teraz vyniesť majú.Zase nastala tichá prestávka. Po prestávke som ja preriekol: „Takýmto sviatočným predstavujem si to ticho, v ktorom Pán Boh stvoril tento svet. Na toto okamženie Pán Boh do vašich rúk položil všemohúcnosť svoju. Stvorte i vy svet jedného života.“Na toto okamženie, na ten výjav a na tie slová znám sa ešte aj teraz celkom živo a určite rozpomenúť, tak akoby sa to všetko pred hodinou bolo stalo.Už 5. novembra bolo počuť na dvore kresať. Kresali šibeničné stĺpy, neznám koľko, pre nás. Boli tam už aj kat aj kňazi, ktorí nás mali k smrti pripravovať. Mňa mal pripravovať Ján Rőczey, v Levoči môj spolužiak, ale starší, teraz už farár tam v okolí. Rožňavskí a štítnickí Maďari a maďaróni doniesli a ukazovali povrazy. Po dvore, okolo domu a popod oblokmi, kde sme boli zatvorení, stáli dve stotiny gardy z maďarských strán. Moja rozžialená a utrápená matka vypýtala si a dostala dovolenie večer prísť ku mne a odobrať sa. Aké bolo naše rozlúčenie, opisovať nejdem, lebo by mi to i teraz veľmi ťažko padlo.V ktorýsi deň, už v čas zasadania náhleho súdu, bol som strážou zavedený ku Szentiványimu, zdá sa mi, že na jeho žiadosť. Tou izbou, v ktorej som stál a čakal, kým ma Szentiványi osloví, Szentiványi hneď napravo, hneď naľavo prešiel do susedných izieb, sprevádzaný dvoma obrovskej výšky husármi v úplnej paráde, so šabľami a karabinami. Na mňa sotvaže pozrel. Myslím, že mi len chcel ukázať, akým je on veľkým pánom, a že ma chcel len vidieť. Či sa mi prihovoril, alebo nie, určite neviem. Ale určite pamätám, že keď raz prechodil popri mne, ja som mu povedal: „Keby som bol dáky skutok vykonal, bol by som hotový umrieť; ale žiaden skutok nevykonať a musieť zomrieť, je mi ľúto.“ A reč mi zasekla i slzy mi vyhŕkli od jedu a ľútosti.Dňa 6. novembra mala byť sčiastky očakávaná, sčiastky s ustrnutím obávaná exekúcia štatariálneho výroku. Národa i zo slovenských i z maďarských strán stolice bolo veľmi veľké množstvo. Na dvore boli postavené dva rady gardy, pomedzi ktoré nás veľkým dvorom mali viesť zo zadnej budovy stoličného domu do prednej, kde náhly súd zasadal; ku mne prišiel hajdúch-temničiar a s farizejsky skrúšenou tvárou mi povedal: „Prosím za odpustenie, ak by som nebol tak slúžil, ako ste si boli žiadali. Ináče nech Pán Boh bude milostivý vašej úbohej duši.“I vyviedol ma na dvor. Na dvore už stáli v tomto rade jeden za druhým: Daniel Lojko[426]s holou, v Plešivci ošedivenou hlavou, potom môj brat Karol Francisci, Michal Bakuliny, Štefan Daxner a za týmto postavili mňa. Za každým nasledovali po dvaja hajdúsi v celej paráde a s nasadenými bodákmi na puškách.Moja utrápená matka, ktorá už ani sĺz nemala, dívala sa na náš pochod pred náhly súd. Bola so sebou doniesla koniec plátna,[427]že nás obesených dá posnímať a tým plátnom pozakrúcaných pochovať.Do veľkej dvorany vrútilo sa za nami národa, koľko sa len vpratalo. Nás piatich postavili pred súd v takom poriadku, v akom nás priviedli. Keď nastalo ticho a predseda otvoril zasadnutie súdu, Jánosdeák čítal súdny výrok, v ktorom, vypočítajúc previnenia nás piatich, čítal ďalej, že na takéto previnenia naše krajinské zákony predpisujú trest smrti; ale nakoľko by sa asnáď ukázalo potrebným obžalovaných s podobnými obžalovanými z iných stolíc zočivočiť, pravota oddáva sa riadnemu súdu na vybavenie.„Vtedy“ — píše Michal Bakuliny vo svojom životopise — „ujal sa slova Štefan Daxner a začal dôrazne hovoriť k sudcom, ale pre slzy nemohol reč svoju dokončiť; po ňom prejal slovo J. Francisci a tak hovoril k srdcu, tak sudcom ako i obecenstvu, že všetko slzilo spolu s nami.“ Bakuliny rozplakaný nemohol slova preriecť.Moja utrápená matka čakala ma pri východe zo súdnej dvorany na dvore, a keď som vykročil, padla mi so slzami radosti okolo hrdla a len ťažko vedeli sme sa roztrhnúť.Hneď po obede náhly súd doplnený bol na riadny stoličný súd, sedriu, v ktorom nás päťadvadsiatich odsúdili na rozličné ťažšie i ľahšie tresty. Mňa s Daxnerom odsúdili každého na dva roky a tristo šesťdesiat dní samotného väzenia, Michala Bakulinyho na dva roky, môjho brata Karola Francisciho na rok, oboch v železách, mnohých Tisovčanov a Hnúšťanov na dlhšie-kratšie žaláre v ťažkých i ľahších putách, iných na zatvorenie na mesiac-dva, a iných na pokarhanie, ako starého Samuela Reussa, farára revúckeho.Mená odsúdených sú: Ján Francisci, Štefan Daxner, Michal Bakuliny, Karol Francisci, Daniel Lojko, Pavel Ďurina, Samuel Medzibrodský, Jozef Hudec, Ladislav Rosiar, Štefan Dianiška, Ján Zvara, Ladislav Slabej, Ján Smyk, Samuel Bruot, Ludvik Smyk, Ján Dianiška, Jozef Linceni, Ladislav Čipka, Štefan Čech, Ondrej Varga, Samuel Reuss, Samuel Vozár, Ľudovít Gál, August H. Škultéty, Ľudovít Reuss.Prečo mňa a Štefana Daxnera nie na celé tri roky, ale na dva roky a tristo šesťdesiat dní odsúdili, to mne pozdejšie ktosi tak vysvetľoval, že celé tri roky osamote väzenia, podľa vtedajšej praxis criminalis,[428]vyrovnali by sa trestu smrti, a trest smrti musel by byť apelovaný do Pešti, čo nechceli. Prečo nechceli? Či preto, že by sa bolo dlho ťahalo, či preto, že by bol mohol prísť trest tvrdší, alebo vyslobodenie bez trestu, neznám.Keď mal náhly súd zasadnúť, Ďurko Daxner bol prišiel do Plešivca a chodil k Szentiványimu a k sudcom, s celou vrúcnosťou nás bránil a uisťoval, že také nakladanie nezasluhujeme. Mal so sebou i dve pištole, z ktorých jednou strojil sa zastreliť brata Štefana, ak by ho na obesenie odsúdili, a druhou seba; ale to zbadali, pištole mu odobrali a jeho zatvorili na čas trvania súdu.Štefan Daxner zase večer pred očakávanou exekúciou dal si izbu tuho zakúriť, rozbil pohár a ostrým sklom chcel si žily poprerezúvať, aby stiekol z krvi. Ale rozmysliac si odstúpil od toho.Keď môjho brata boli odviedli a videl som ho, bolo to 25. októbra, sklepal som vo svojich Iskrách vytlačené veršíky „Matkine náreky“, a zase 2. novembra večer, predo dňom, v ktorý mal už zasadnúť náhly súd, sklepal som veršíky „Traja sokoli“, ktoré doplnil Štefan Daxner slohou:Hoj, traja sokoli, či váš hrob hlboký?Nie je tak hlboký, ako je vysoký.Keď som bol práve doplnil a prečitoval som večer svoju prosbu a osvedčenie pred náhly súd, navštívil mal bol Samuel Szentpétery, plešivský kalvínsky farár, človek veľmi čestný a dobrý, s ktorým bol som známy z obcovania s ním u kastelánovcov Kristonovcov. Opýtal sa ma, čo robím? — Nuž, reku, práve dopísal som si prosbu a osvedčenie pred náhly súd. — Či by mu ju neprečítal? — Vďačne, reku, a prečítal som mu ju. On mi povedal: „Vidím, že ste zbehlý nielen vo vedách, ale i v maďarskej reči, urobím za vás, čo urobiť môžem.“ I odišiel, ako som počul, ešte v ten večer do Gemera ku Szentiványimu. Čo tam vykonal, neznám.Avšak zdá sa mi, že nie takéto vplyvy, ale prehratá bitka Maďarov proti Jelačićovi 30. októbra pri Schwechate primäli náhly súd a Szentiványiho k preneseniu pravoty náhleho súdu na riadnu sedriu, lebo som počul pozdejšie, že náhly súd už bol vyniesol výrok pre mňa a Daxnera na smrť. Ale keďže od Kossutha bola prišla štafeta so zprávou o schwechatskej porážke a s naložením, že nie je na čase robiť martýrov, k premeneniu štatariálneho výroku vymyslel tú formulku, že štatariálny súd predložil svoj výrok na potvrdenie Szentiványimu, a Szentiványi povedal: „Vy ste boli vyslaní ako náhly súd s úplnou mocou vyšetrovať, odsúdiť a exekvovať; predložením výroku mne narušili ste svoj úkol, nuž pravotu predložím riadnemu súdu na vybavenie.“I boli sme pozatváraní, ja a Daxner osamote, ostatní, každý podľa vyneseného súdu, po dvaja i traja a po viacej spolu.Ale okolo 15. decembra cisárske vojská pod generálom Schlickom[429]blížili sa ku Košiciam. Plešivec je dosť blízko Košíc. I obávali sa, že by nás Schlick alebo iný z jeho vojska, ak by prišiel až po Plešivec, mohol vypustiť na slobodu. Raz večer už za tmy vyviedli Daxnera a mňa na dvor, kde už stáli dva zapriahnuté vozy, dali na nás reťaze a vysadili nás pod strážou gardistov na vozy, že nás odvezú do Rimavskej Soboty.Pozde v noci doviezli nás do Rimavskej Soboty a tam mňa zatvorili do obecnej, všelijakou zberbou nabitej temnice. Kde prenocovali Daxnera, neznám; Bakulinyho priviezli o deň pozdejšie.Nezadlho po nás odpravili i všetkých ostatných našich spoluväzňov do Rimavskej Soboty, kde ich, keď už ta prišli Schlickove vojská, gróf Móric Pálffy,[430]vtedy, myslím, husársky plukovník, v šesťdesiatych rokoch kráľovský gubernátor Uhorska v Budíne, vypustil a pred Schlicka predviedol, a Schlick po napomenutí k vernosti cisárovi s láskavými slovami domov prepustil.V nasledujúci deň na svitaní vypustili ma na dvor na svieže povetrie, kde som takmer celý deň prebudol. Tam vyhľadal ma môj strýc, mäsiar Pavel Francisci — bola sobota, teda trh — s ktorým som sa pozhováral.A zase v nasledujúci deň, v nedeľu, keď sa brieždilo, vysadili nás troch, mňa, Daxnera a Bakulinyho, v reťaziach na vozy pod strážou sobotských gardistov i pod vedením komisára bezpečnosti (csendbiztosa) Lacziho Mártona, a vyšli sme za mesto. Na moste medzi Sobotou a Sobotkou stretli sme sa s vozíkom, na ktorom sa viezla ukrútená moja dobrá matka. Ako ma poznala, prenikave zvolala: „Janko môj!“ Zastali sme. Matka mi dala, čo myslela, že je najlepšie a znamenie jej lásky, t. j. niekoľko kúskov cukru — vtedy bol cukor po dedinách veľmi vzácny — niekoľko strieborných dvadsiatnikov a voľačo bielizne. Ťažko, veľmi ťažko sme sa rozlúčili, a nás viezli ďalej.Na noc dorazili sme do Vadkertu, kde nás prenocovali v hostinci. Na druhý deň došli sme do Vacova a tam sme v akomsi hostinci na kraji mesta obedovali.Po obede, už pred večerom, viezol nás Márton ďalej, a už nepamätám, či hneď z Vacova a či len od Dunakeszi, viezol nás na vozoch so zapriahnutými v nich volmi, viezol nás slimačím krokom do Pešti.Do Pešti prišli sme okolo polnoci. Tam zastali sme pred kláštorom servitov, v ktorom malo úrady vlasť obraňujúce povereníctvo (honvédelmi bizottmány).[431]Márton vošiel dnu a o chvíľu sa vrátil, že vraj tam už niet nikoho, iba Glosza, Jelšavan z Gemera. I viezol nás do Neugebäude[432]a tam nás oddal profózovi.Profóz nás zaviedol do celkom pustej izby, s holými zašpinenými stenami a až po najvyššie dve table doskami zabitými oblokmi. V jednom kúte stála železná piecka. Na tú postavil profóz dopoly obhorenú lojovú sviečku, poobzeral nás a zamkol. Nezadlho prišiel profóz, pustil sa s nami do reči a chcel nepozorovane vyzvedieť, kto sme, čo sme a za čo sme tam. Ale my sme boli zdržanliví. Naostatok sa znovu opýtal: „Ale, páni, prečo ste tu?“ Daxner veľmi dobre odpovedal: „Lebo sme boli slabší ako tí, čo nás sem poslali.“ — Profóz žmurkol jedným okom a povedal: „Rozumiem. — Odpusťte, už teraz len tu prenocujte, pošlem vám slamy. A1e tu nechať vás nemôžem. Tu boli zatvorení Chorváti, vojenskí zajatci, zlapaní pri Móre[433]v bitke proti Rothovi a Filipovićovi. Zajtra vás prevediem do slušného bývania.“Z rečí profóza bolo zrejmé, že mu Márton žiadnych písem o nás neoddal. Ba, zdá sa, že takých ani v honvédelmi bizottmányi nedostal.Profóz, menom Hassenteufel, veľmi pekný čierny chlap, rodom bezmála hraničiarsky Rumun, cisárskeho zmýšľania a vždy v cisárskej rovnošate, na druhý deň hneď ráno previedol nás do kapelníkovho bývania, záležajúceho z dvoch priestranných čistotných, maľovaných a všetkým izbovým náradím vystrojených izieb, s veľkými, ale až na dve vrchné table doskami zabitými oblokmi. Keď sme si stolík ku obloku pristavili, videli sme do dvora. Stravovanie mali sme krajinské, dosť dobré; ale sme chceli dať doniesť dačo inšieho, ba i vína, profóz nám dal doniesť. Donášal nám i knihy na čítanie.Raz príde profóz, či poznáme pána Nosáka, pána Belányho, a pána Rányiho.[434]Poznáme, reku. I tí sú, vraj, tu. — Či by ste ich nepriviedli k nám? O chvíľu ich i priviedol. Teofil Nosák bol evanjelický farár v Sabinove. Rányi, myslím Ján, tiež evanjelický farár vo Vécsi; a Samko Belány,[435]rodom z Ratkovej, učenec na maliarskej akadémii v Prahe. Prečo ich uväznili, neznám. Ale bývali takmer každý deň s nami, len na noc ich profóz odvádzal do ich izieb.V ktorýsi deň, kde sa vezme, tu sa vezme, príde Vilo Pauliny[436]k nám. Ten mal takúto históriu: Kedysi v lete 1848 bol ho ľahtikár Ľudovít Beniczky,[437]vládny komisár, ako evanjelického učiteľa v Kremnici vzal na otázku. Pauliny i podľa dr. Jozefa M. Hurbana[438]„nemoha však ničím Beniczkému poslúžiti, anť sám ničeho nevedel, byv utáhnute živ a nebrav naskrze žádného podílu na ruchu protimaďarském na Slovensku, proto Beniczky mu pristúpiť nemohol, ale chcel mať z neho honvéda“ — nuž ho nahováral, možno že sa mu i vyhrážal. Tak nahováral Beniczky v Martine i Janka Kučeru[439]za honvéda, i vyhrážal sa mu. I Pauliny i Kučera boli vysokej postavy, pekne urastení, silní, mladí šuhaji. Kučera nedal sa nahovoriť, ani nastrašiť a nešiel za honvéda. Ale Pauliny šiel dobrovoľne za honvéda. Tak to rozprával Mikuláš Burray, Paulinyho evanjelický farár v Kremnici Pavlovi Križkovi[440]a Križko napísal to mne v liste od 15. apríla 1899.Paulinyho, zverbovavšieho sa Beniczkému, poslal tento ku honvédom. Ako taký dostal sa Pauliny za Dunaj do Pápy a či Taty. Keď cisárski zatlačili Maďarov k Budínu a za Budín, Paulinyho, honvédskeho kaprála, poslali s nábytkom vojenskej nemocnice, aby ju zachránili, do Pešti. V Pešti celkom riadne oddal zverený mu honvédsky majetok, a keďže už vtedy bola v Pešti trma-vrma a príprava k odprataniu sa z Pešti, Pauliny sa stratil — ako dobrovoľne bol išiel k honvédom, tak dobrovoľne odišiel od honvédov, obliekol si civilný oblek a usalašil sa u Bobčeka,[441]známeho Slováka, mešťana peštianskeho. Tam dozvedel sa, že sme my v Neugebäude, prišiel k nám a tam sa usalašil i na bývanie.Raz, ako sme vyzerali oblokom, videli sme jedného fuhrwesera[442]na dvoch koňoch viezť zo dvora voz, taký ako hnojný, záležajúci zo štyroch zátvoristých dosák. Nevedeli sme si vysvetliť, čo to môže byť. Keď prišiel profóz, opýtali sme sa ho, čo to bolo, a on odpovedal: „Dem ist die Krawatte zu eng geworden.“[443]— No, reku, ak sa to i nám tak stane.Ale väčšmi naplašilo nás 4. januára 1849. Vtedy boli cisárski pod generálom Windischgrätzom a Jelačićom už zatisli Maďarov za Budín. Profóz prišiel a oznámil: „Cisárski sú už pri Budíne, pri Tétényi, niže Promontoru je bitka, až sem počuť hrmieť delá.“ Zmocnila sa nás veľká zvedavosť a napnutosť. Na mraku nastal v celom Neugebäude hrmot, buchot a behanie nad nami, okolo nás. A trvalo to tak až do polnoci. Profóz prišiel povedať, že sa Maďari preč pracú. Ten súdny deň mi nahnal strachu, že ak vedia alebo zvedia o nás, odohnatím rozpajedení Maďari vrútia sa do nášho prítulku a pokolú alebo povešajú nás na klince ako staré kožuchy, a nikto nebude vedieť, kde sme sa podeli.Avšak milosť božia ustrojila dej inak a nás zachránila.Na druhý deň, 5. januára 1849, keď sme na svitaní oblokom vyzreli, videli sme inovaťou obmrznuté cisárske vojsko mašírovať ulicou a profóz prišiel oznámiť: „Páni, cisárski sú tu.“V ktorýsi z najbližších dní prišiel profóz, že „prišla cisárska komisia nás vypočúvať“. Bol to cisársky audítor[444]s pisárom, ktorý nás každého osobitne vyspytoval sa a vypočúval. Protokol bol napísaný a podpísaný.Nepamätám sa určite, ale myslím, že to bolo 12. januára, keď profóz prišiel v úplnej paráde a vyzval nás, aby sa nám páčilo s ním „zu Seiner Exellenz, dem Herrn k. k. General der Kavallerie Grafen Wrbna, k. k. Platzkommandanten von Pest“.[445]Nuž išli sme ta. Wrbna býval v paláci grófa Ladislava Károlyiho s bánom Jelačićom. Pred palácom na ulici bol oddiel serežanov s puškami do kozlov zloženými a pri ohňoch. Wrbna nás prijal prívetive a zvestoval nám, že sme na slobodnú nohu postavení a že môžeme ísť kam chceme. Opýtal sa nás tiež, čo počneme a kam pôjdeme. My sme odpovedali, že domov a ta, kde sú maďarské vojská a maďarské vrchnosti, ísť nemôžeme, lebo že by nás znova uväznili. Ale že si žiadame ísť k Hurbanovi, medzi slovenských dobrovoľníkov; len prosili by sme o pasy, niečo peňazí a poukážky na foršponty.[446]— Tie vám, vraj, dajú v Hauptquartiere v Budíne[447]u hlavného veliteľa, kniežaťa Windischgrätza.Boli sme i u bána Jelačića, ale ten bol veľmi zaujatý a s nami len veľmi málo prehovoril.Teraz sa už Pauliny pustil do roboty a behačky. Počul som síce, a či som dakde čítal, že by Pauliny bol vykonal nám vypustenie na slobodu. Je istá pravda, že Pauliny vykonal v Hauptquartiere Windischgrätza v budínskom kráľovskom zámku pre nás uväznených a s nami i pre seba pasy, niečo peňazí na cestu a poukážky na foršponty; ale neviem, ani nemyslím, že by Pauliny bol vykonal u Wrbnu vyslanie do Neugebäude nás vyslúchajúcej komisie. S väčšou pravdepodobnosťou domýšľam sa, že Wrbna, ako Platzkommandant v Pešti, sám od seba a z úradu poslal do všetkých štátnych väzení, i do Neugebäude, komisiu vypočuť štátnych väzňov a i profóza.[448]Keď si tak rozmýšľam, čo sa veľmi často stáva — o našom uväznení, zavše nevdojak naplní sa mi srdce nekonečnou povďačnosťou naproti milostivému riadeniu božiemu a obdivovaním jeho nevyspytateľných ciest. Také bolo menovite prehratie bitky pri Schwechate 30. októbra súčasne s naším súdením. Ale i ľudskej, už či schválnej a vypočítavej, a či len náhodilej — ťažko rozhodnúť — šetrnosti znamenia vidím v tom, že Fáy upravil nás do tichého kúta Plešivca, namiesto náruživosťami a zúrením proti nám sfanatizovanej Rimavskej Soboty; že Szentiványi tiež do Plešivca a nie do Rimavskej Soboty vyslal náhly súd; že nás komisár Márton viedol z Gemerskej stolice nocou nepozorovaných; že tenže Márton vo Vacove nás zložil v hostinci na samom kraji mesta a potom na volských záprahoch až o polnoci doviezol do Pešti, aby sme i cestou i v Pešti boli nepozorovaní a neinzultovaní; naposledy, že Márton nemal alebo len neoddal písomnosti o nás ani v honvédelmi bizottmányi, ani profózovi v Neugebäude. Týmto posledným premeškaním Mártona stalo sa, že tí, ktorým by ináče bolo záležalo na nás, nevedeli o nás a my i v búrlivej noci zo 4. na 5. januára boli sme v Neugebäude ušetrení, tam nechaní a neodvedení do Debrecína alebo Segedína.Keď sme už boli na slobode, navštívili sme Kollára,[449]ktorému sme i povedali, že sa strojíme ísť k slovenským dobrovoľníkom. On nás prepustil s týmito slovami:„No, len choďte s Bohom a robte či dobre, či zle, len nech vedia, že Slováci žijú.“A keď sme z jeho izby vychádzali, žehnajúc nás, urobil kríž za nami.Navštívili sme aj iných známych Slovákov, mešťanov, menovite Bohuráda, Ivanoviča, Bobčeka a u tohoto posledného Janka Kráľa, ktorý v posteli ležal s odratými členkami a nohami od ťažkých pút, v ktorých ho zlapaného v Hontianskej stolici, že vraj pre demagogické búrenie v Cerove,[450]s tamojším učiteľom Rotaridesom[451]boli priviedli do Pešti.Sotva sme boli opatrení tým, čo sme potrebovali a pokúpili, čo kto potreboval — ja som si kúpil sivý vojenský pechúrsky kepeň, v ktorom som celé dobrovoľníctvo vyslúžil — nemali sme viac strpenia v Pešti a preplavili sme sa, keď Nosák a Rányi nechceli ísť s nami, piati, Daxner, Bakuliny, Belány a ja, pre husté a veľké ľady, ktoré plávali dolu Dunajom, s nebezpečenstvom života do Budína a tam prenocovali sme na brehu Dunaja v hostinci u „Mesta Debrecína“.Na druhý deň hneď ráno viezli sme sa na fiakroch proti Rábu a Prešporku s úmyslom, že predbežne pôjdeme do Viedne, lebo nám o slovenských dobrovoľníkoch, kde sú, ako sú, nikto nikde nič povedať nevedel. Ale príduc do Prešporka, u profesora Schröera dozvedel som sa, že by slovenskí dobrovoľníci vraj mali byť kdesi pri Leopoldove. Nuž premenili sme svoj úmysel, lebo sme len k slovenským dobrovoľníkom prísť chceli. Len Belány išiel do Viedne.V Modre vyburcovali sme z nočného spania farára Karola Štúra, Ľudovítovho brata, ktorý, vidiac nás, nevedel od radostného prekvapenia nám ani miesta nájsť. Navštívili sme i Janka Kalinčiaka a Karola Hájička a išli sme do Trnavy. Tam vyhľadali sme Martina Tamaškoviča,[452]ktorý nám povedal, že slovenskí dobrovoľníci sú skutočne pri Leopoldove vo Verešváre a že práve odišiel jeden ich poručík. I hovorili sme s ním. Bol to predtým františkán a či kapucín, mal na hlave širočizný klobúk a oblečený bol v sivý vojenský kepeň, takmer až po päty, a vyzeral tak oblečený predsa len po kapucínsky alebo františkánsky. My ponáhľali sme sa do Verešváru. Prišli sme ta 20. januára 1849.Vo Verešváre skutočne našli sme slovenských dobrovoľníkov, ale nie hurbanovských, ani Hurbana. O týchto nám tam nikto nič istého povedať nevedel, najviac toľko, že tí majú byť kdesi v horných stoliciach.Z našich známych našli sme tam Sama Štefanoviča a Leopolda Abaffyho, ako kapitánov, a iných dôstojníkov, Čechov, Moravanov, Viedenčanov, Slezanov; šesť stotín asi po sto päťdesiat chlapov-dobrovoľníkov a veliteľa Bernarda Janečka, ktorému ktosi dal meno slovenský Žižka. Daxner bol dobre známy, ako jurát v Pešti, s Janečkom. Od Daxnera som počul, že Janeček v Daxnerových jurátskych časoch býval v Pešti na kraj mesta medzi záhradami v osamotenom dome sám, len s piatimi veľkými psami; v Pešti árendoval zametanie ulíc a k tej práci držal pod svojím velením mnoho chlapov všelijakých vlastností.Janeček naliehave prosil nielen Daxnera, ale nás všetkých štyroch, aby sme tam ostali za dôstojníkov, lebo že má veľmi citeľný nedostatok súcich dôstojníkov. Zostali sme tam a Janeček vymenoval nás za kapitánov, mňa a Daxnera predbežne bez pridelenia do jednej stotiny, ale mňa za náhradníka svojho vo veliteľstve v jeho neprítomnosti, čo veľmi často bývalo, a Daxnera upotrebúval za svojho politického adlátusa[453]na svojich cestách po okolí.Janeček bol cisársky dôstojník, ale či prepustený, či vystúpivší, neznám. Bol vzrastu nevysokého, chudorľavý, ale žilovatý, tvári nie špatnej, ale ani nie peknej, očú sivých, neveľkých, pichľavých a lietavých, čela dosť nízkeho, štice naježenej, temperamentu vrtkého, pohyblivého a neposedného; ale ako vojak bol chrabrý a veľmi odvážny a bystrého rozhľadu a rozhodnutia. Dokázal sa pri zrážkach v čase prvého povstania v septembri okolo Brezovej a Myjavy. Tam nezrovnával sa vo vedení vojenských záležitostí s Bloudkom, rozhodne ho zatracoval a rozpadol sa s Bloudkom. Zdá sa, že podľa neho i Hodža bol neuzrozumený s Bloudkom, ba ani so Štúrom, ktorý Bloudkovi úplne veril a rozhodne ho udržoval a podporoval. Z tej príčiny, domýšľam sa, že i Hodža na Myjave rozpadol sa so Štúrom, odišiel z Myjavy a nechal Národnú slovenskú radu, lebo určite vysvetliť a udať tú udalosť neviem, keďže to ani v Hurbanovom životopise Ľudovíta Štúra (Slovenské pohľady) ani v Kolede 1851, kde sú deje tej výpravy opísané, ani nikde inde vytlačené som nečítal, ba ani v ústnych tradíciách spomínať som nepočul. Zdá sa, že je to akýsi bôľny bod.[454]Po nevydarenej septembrovej výprave Štúr, Hurban, Bloudek a Zach videli, že nový vojenský podnik podujať nemôžu, ak nebudú k tomu splnomocnení a podporovaní vojenskými prostriedkami i peniazmi a ak sa nebudú môcť opierať o cisárske riadne vojsko. Z druhej strany videli i to, že austrijské hlavné veliteľstvo bude k tomu naklonené po udalostiach viedenských počiatkom októbra. Nuž obrátili sa do hlavného stanu v Schönbrunne a ponúkli svoju pomoc Windischgrätzovi pre jeho nastávajúce dielo v Uhorsku. Podporoval ich v tom i bán Jelačić a náčelník jeho generálneho štábu, generál Zeisberg.[455]Už 16. októbra dostal Bloudek z hlavného stanu splnomocenstvo, že sa mu dovoľuje do zbroje postaviť výpravu na Slovensko.I zozbieral Bloudek v Prahe niekoľko mladíkov, študentov a niekoľko vyslúžilých vojakov a priviezol ich 26. novembra do Přerova. V ten istý deň priviezol Hurban asi osemdesiat Nitranov, Myjavčanov, a spolu asi sto triadvadsiati dobrovoľníci išli železnicou do Ostravy, potom do Tešína, kde v nasledujúcich dňoch boli ozbrojení. V Tešíne ich čakal podplukovník Karol Frischeisen so štyrmi stotinami cisárskej pechoty Palombini, ktorým pridané boli tri kongrevské rakety[456]a pol švadrony švaližerov.[457]Do Tešína dorazil i Windischgrätzom za náčelníka štábu poslaný c. k. kapitán barón Lewartowski.[458]Dňa 4. decembra prekročila táto výprava hranice Uhorska z Jablunkova. V Čadci pripojilo sa k nim tridsať dobrovoľníkov[459]a v Kysuckom Novom Meste zase tridsať. Pri Budatíne mali víťaznú zrážku s honvédmi a gardami, vtiahli do Žiliny.[460]Odtiaľ išli na Nemecké Pravno do Turca,[461]kde sa k nim pripojilo mnoho dobrovoľníkov, zvlášte v Martine z dom na dom. Z Turca šli do Liptova, kam došli 8. februára 1849. Tam pripojilo sa k nim tiež hodne dobrovoľníkov. Dve stotiny boli i pri Muráni v Gemeri, kde utrpeli porážku[462]nepozornosťou veliteľa stotiny Štefana Kováča. Len zmužilej odvahe a opatrnosti kapitána Janka Jesenského Ťažkého bolo čo ďakovať, že väčšiu pohromu neutrpeli. Janko Jesenský zozbieral rozbitých a previedol cez hory do Liptova. Z Liptova pohybovali sa dobrovoľníci Spišom do Šariša, až po Košice. Tam v rozličných smeroch účinkovali a niekoľko zmužilých zrážok prekonali.Ale v Šariši Zach dobrovoľníkov opustil a Bloudek s nimi zle nakladal, takže ho či za nedbalého, či za úmyselného zradcu pokladali. Ba i cisárske vojsko sa proti nim nie po priateľsky držať začalo. Možno následkom dozvedenia sa o nádeji na ruskú intervenciu.Dobrovoľníctvo i so zbrojou i bez zbroje pohlo sa naspäť a v rozličných oddieloch i roztratene rozišlo sa, kde to bezpečne urobiť mohlo, domov. Turčianski inteligentní mladí ľudia prišli cez Oravu, Sliezsko, Moravu k nám do Skalice.Ale ktorých z dobrovoľníkov mohli chytiť a chceli vŕšiť sa na nich, s tými zle nakladali. Tak chytili v Ružomberku Ondreja Kučeru, mešťana z Turčianskeho Sv. Martina, znamenitého strelca a odvážneho človeka, a na ružomberskom moste vyťali mu sto palíc. Jura Langsfelda,[463]učiteľa z Turčianskeho Sv. Martina, zlapali tiež a Herman (Armin) Görgey,[464]honvédsky major, dal ho v Kremnici obesiť na jednu stodolu pri samej ceste z Kremnice na Berg. Ale o Langsfeldovi ešte pozdejšie.[465]Kto, kedy a ako ustrojil dobrovoľnícky sbor, ktorý sme my prišlí z Pešti našli pod veliteľstvom Janečka vo Verešváre, neznám, ani som o tom nič viacej dočítať sa nemohol ako v „Slovenskom povstaní z roku 1848/9“ (zostavil Očitý svedok, t. j. Samo Štefanovič) na str. 25: „rozpadli sa dobrovoľníci na dvoje: Štúr-Hurban s Bloudek-Zachom, a Hodža, Ivanov (Štefanovič) so Žižkom (Janečkom), i utvorili dva samostatné zbory.“Že by Hodža bol organizoval ten sbor, ku ktorému sme sa my prišlí z Neugebäude pridali, som neznal, Hodža k tomu ani vlastností nemal, ani som Hodžu vo Verešváre nevidel, až po poddaní sa pevnosti Leopoldova. Oficierstvo, vyjmúc Sama Štefanoviča a Leopolda Abaffyho, Janečkom sem-tam nahabané, takmer výlučne neslovenské, s osudmi a snahami Slovákov žiadnej sympatie nemajúce, bez zmyslu a porozumenia pre službu národnú a vojenskú, markéri,[466]sklepníci, remeselnícki tovariši, odpadky z viedenských a pražských väčších-menších kravalov. Sbor bez cvičby a disciplíny. Štefanovič a Abaffy, podľa svojej prudkej povahy a letory, nemali trpezlivosti zapodievať sa cvičbou a disciplínou. Keď ich mužstvo nepočúvalo, ťali doňho šabľami. My, prišlí z Pešti, dali sme si záležať na cvičbe mužstva i dôstojníkov a na uvedení disciplíny a poriadku do sboru, čo sa postupne i darilo. Mužstvo bolo zobraté, nie tak Janečkom, ako radšej Štefanovičom a Abaffym, z Vrboviec, Myjavy, Brezovej, Turej Lúky, Starej Turej, Vadoviec a z Kopaníc. S Hurbanom šlo odtiaľ veľmi málo, a do tohoto sboru vstúpilo okolo osemsto chlapov, ktorých sme už vo Verešváre a v okolí našli. Mnohí prišli na sľuby, že vraj len na štyri týždne. Prišli len v tom vrchnom i spodnom obleku, aký mali na sebe, keď vyšli z domu, do zimy, dažďa a blata. Len Janeček zhabal kdesi zásielku sivého súkna zo Skalice pre honvédov a z toho dal našiť pre mužstvo kepeňov. Aj za to mal mrzuté naťahovačky s cisárskym podmaršalom — Feldmarschallieutenantom Simunićom,[467]ktorému bol tento dobrovoľnícky sbor pridelený.Títo dobrovoľníci dostávali plat od Simunića z cisárskych peňazí, kapitáni po jednom zlatom denne, poručíci a nadporučíci po štyridsať grajciarov a mužstvo po päť grajciarov c. m.[468]a k tomu mäso a chlieb.Ležali prvotne, kým Simunić so svojím štábom bol v Trnave, kde vtedy že i Hodža býval, okolo Trnavy, pozdejšie, keď Simunić svoj hlavný stan preložil do Hlohovca, okolo Leopoldova, menovite vo Verešváre a v Maduniciach po gazdovských príbytkoch. Konali službu pri obliehaní a bombardovaní pevnosti Leopoldova a i odrazili jeden výpad z pevnosti.Ozbrojení boli čo najrozličnejšou zbraňou, puškami na kremeň, na veľké a malé kapsle, na zunder,[469]s bodákmi i bez nich, jágerskými štulcami[470]i poľovníckymi brokovnicami atď.Ako rečeno, pridelený a podriadený bol tento sbor vojenskému sboru generála Simunića. Simunić bol už starý človek a nebol by býval zlý, ale mal štábneho náčelníka, majora Adlersberga, Nemca, ktorý bol sekantnej povahy a nepriateľského zmýšľania naproti slovenským dobrovoľníkom. Odtiaľ ukrivďovanie, sekatúry a ustavičné upodozrievanie a nedôvera, ba i opovrhovanie. Preto Janeček stál v ustavičnej rozpore so Simunićom, zle sa cítil v jeho podriadení. Ani nevydržal.Keď sa Leopoldov bol poddal, dostal náš dobrovoľnícky sbor rozkaz tiahnuť za alebo so sborom Simunićovým pod Komárno. Niektorí nechceli i z dôstojníkov a mužstvo z veľkej časti nie, lebo sa im nielen zunovalo, ale i znechutilo také živobytie.V taký čas, už za pekného a teplého počasia, bol prišiel Hodža s manželkou i so synom, chlapcom Cyrilom, k nám do Verešváru. Rozumie sa, že ak nie jediný, teda najzávažnejší predmet rozjímania bol: či ísť, či neísť pod Komárno? Ale i tí, čo boli inej mienky, vyjmúc asnáď takých veľkomestských odpadkov, nahliadli, že v tie časy iba dobrovoľníctvo predstavuje a zastupuje slovenský národ a dáva svetu zvesť o ňom; za druhé, ak nestojíme pod zbrojou ustrojení a k obrane hotoví, nemáme kde pohnúť a utúliť sa pred číhajúcimi na nás kossuthovskými vrchnosťami a vojskami.I rozhodli sme sa, že pôjdeme pod Komárno.I mužstvo, trebárs mnohí tvrdili, že sa len na štyri týždne zobrali, spriatelilo sa s tým rozhodnutím, lebo, za jedno, nebol ešte čas na kosby, žatvy a mlatby, za druhé, že práve ta, kam sme mali ísť, t. j. okolo Komjatíc a Nových Zámkov, zvykli chodievať na poľné práce, a teraz idúc ta a pobudnúc tam, môžu si u starých gazdov poistiť práce tohoročné. Aspoň tak mysleli. Keď sme mali odísť, Janeček mi povedal, že sa on rozhodol neísť so Simunićom a veliteľstvo nad dobrovoľníckym sborom na písme oddal mne. To písmo od slova k slovu zneje takto: Anordnung.[471]Für den Herrn Francisci-Rimavský, Hauptmann der 6-ter Compagnie im Slowakischen Freicorps, welcher das Obercommando über sämmtliche sechs Compagnien bis zu meiner Genesung zu führen haben wird. Herr Francisci steht unmittelbar unter den Befehlen als Commando des Herrn Feldmarschallieutenant v. Simunich, daher alle Anordnungen pünktlich vollzogen werden müssen. Vörösvár, d. 24. Február 1849. Bernard Janeček m. p., Commandant.Zo slov tohoto Anordnungu zrejme vidno, že Janeček so svojím slovenským dobrovoľníckym sborom bol niekým vyšším, myslím, že tak ako Bloudek, viedenským cisárskym Hauptquartierom podriadený podmaršalovi Simunićovi a pridelený jeho vojenskému sboru a poslušnosťou mu zaviazaný, ako že i mne to isté nakladá ako svojmu náhradníkovi.Ale Janeček naskrze nechcel slúžiť pod Simunićom a vôbec pod nikým. On bol by chcel ísť s dobrovoľníckym sborom, výlučne len pod jeho veliteľstvom stojacim, hore Váhom do horných stolíc a účinkovať na svoju päsť.Ja myslím, že ak by sa to bolo stalo, pri jeho flibustierskej povahe[472]bolo by sa porobilo mnoho nešťastia i pre dobrovoľníkov i pre okolie, ktorým by bol tiahol, i pre slovenský národ. Sláva Bohu, že nestalo sa tak.Kam sa bol podel Janeček, naskrze sme nevedeli. Len keď sme 21. novembra v Prešporku skladali zbroj, dozvedeli sme sa, že je uväznený v takzvanej „Wasserkasárni“.[473]Vyhľadali sme ho tam s Daxnerom a Bakulinym, i hovorili sme s ním, ale v prítomnosti stráže, teda nevýznamné veci. Začreli sme do vreciek a z trojmesačného výplatku dali sme mu po hodnom chlpe banknót. A zase som nič nepočul o ňom. Len roku 1887 čítal som v besednici sto šesťašesťdesiateho čísla Českej politiky: „Slovenský Žižka a český Američan“, napísal dr. Jiří Košťál. Dľa tejto besednice Košťála Janeček prišiel bývať do mlyna osamoteného pod zrúcaninami hradu Klečkova. Býval tam celkom utiahnutý ako pustovník a požíval krásy prírody, vykonával skutky dobročinnosti a tešil sa obzvlášte, keď sa zišiel s drotármi Slovákmi, z ktorých každého obdaroval. Strážený bol žandárskymi patrolami, ale bol nepohodlný i tam politickým úradom. I zavolali ho raz do úradu a tam mu predložili, aby si vybral; alebo podrobil sa vtedajším poriadkom, alebo aby odišiel do Ameriky. Janeček si vybral ísť do Ameriky. I pošiel, sadol na loď; ale prišla búrka, loď stroskotala a Janeček bol pochovaný vo vlnách morských.Po vzdaní sa Leopoldova a pred odchodom dobrovoľníckeho sboru pod Komárno pochovali sme slovenských mučeníkovVilka ŠulekaaKarola Holubyho, ktorých pre účasť na slovenskom povstaní septembrovom štatariálny súd v Hlohovci bol odsúdil na smrť a dal obesiť. Obesení boli neďaleko od hlohovského mostu, napravo od hradskej, vedúcej do Trnavy, a tam boli prvotne, ale len na tretí deň zahrabaní. My, dobrovoľníci, v úplnom počte obstali sme ich hrob, dali sme ich vyhrabať a do nového hrobu v rakvách uložiť. Cirkevný obrad pritom vykonával Daniel Minich,[474]na ten čas kaplán Karola Štúra, slovenského farára v Modre, správca evanjelickej fary v Trnave, namiesto farára Karola Štelcera,[475]uväzneného politického vinníka.Minich mi o tom v liste od 20. apríla 1899 píše: „Aké prípravy ste vy, dobrovoľníci, k počestnému pohrebu Holubyho a Šuleka činili, to ja neviem. Len sa rozpamätám, že prišiel Vilo Pauliny nenadále pre mňa, aby šiel cirkevnú počestnosť vykonať. Keď som prišiel na miesto pohrebu, už boli odsúdení v nových rakvách. Len to sa viem rozpamätať, že nielen dobrovoľnícky zástup bol tam, ale prišlo o chvíľu i viacej c. k. riadnych oficierov, ktorí tam i ostali do konca funkcie. Naspäť do Trnavy doprevadil ma Janko Kráľ, ale bolo to už pozde večer a bola citeľná zima. Že som tú funkciu mohol vykonať, cítil som sa veľmi šťastným, lebo Holuby a Šulek boli moji veľmi hodní a ku každému šľachetnému skutku odhodlaní žiaci.“Prv, ako by sme sa boli pohli pod Komárno, žiadal som Simunića, aby nám dal oblek a obuv a lepší zbroj. Komandovali nás do Leopoldova, tam nám kázali náš zbroj poskladať a do magazína odniesť, potom zaviedli mužstvo do druhej kazematy a kázali im pobrať si po puške z hromady. Keď vyšli so zbrojom, ktorý dostali, videli, že je to ešte horší ako ten, ktorý oddali, lebo bolo medzi ním mnoho pušiek bez bodákov, boli tiež rozmanité ustrojenia, a aj bez kohútikov. Pomoci nebolo. O obleku a obuvi Šimunić akoby ani nebol počul.Akí sme boli, takí sme išli na Nitru, Komjatice, Nové Zámky, Starú Ďalu pod Komárno. Dorazili sme do Hetína. Tam bol so svojím štábom generál Veigel,[476]veliteľ cisárskeho vojska, Komárno z ľavého brehu obliehajúceho. Simunić prešiel na pravý breh do Ácsu. Simunić pridelil nás generálovi Veiglovi a tento podplukovníkovi Khevenhüller-pechoty, Neuwirthovi, a ustanovil nám za stanicu dedinu Martoš. Martoš bola dedina rybárska napravo od cesty zo Starej Ďaly do Komárna vedúcej a zo všetkých strán, vyjmúc od tej hradskej, obtočená z Nitry, Žitavy a Váhu až po Komárno ako more vyliatou vodou. Chlieb a mäso dostávali sme z tábora pred Komárnom alebo z Hetína.Samé prvé, čo sme vykonali v Martoši, bolo, že sme všetky člnky v dedine a blízkosti naprostred dediny zozbierali, pod stráž postavili a most na Nitre rozobrali. Ináče úlohou dobrovoľníkov tam bolo patrolovať, pravda, na člnkoch až pod Komárno a prekážať každú premávku a spojitosť von a dnu.Pri takej patrolírke stalo sa, že poručík Aurel Kellner bol s niekoľkými chlapmi po vode až na kraji suchej zeme pred Komárnom. Zrazu videli patrolu husárov rovno k nim prichádzať. Kellner videl, že môže byť nedobre s nimi, lebo nemali ak po dva patróny so sebou. Nuž oduševnil chlapov a rozhodol, že nechajú husárov prísť až hodne blízko k nim a potom s nasadenými bodákmi a krikom vyrútia sa z krovia na nich. Keď husári boli už dosť blízko, vyrútili sa dobrovoľníci s nasadenými bodákmi a s hromovitým „hurrah!“, a husári, nazdajúc sa, že bohvie aká tam sila proti nim, zvrtli sa a odcválali do pevnosti.Medzitým ja nebol som dlho v Martoši. Dostal som rozkaz prejsť s väčšou čiastkou dobrovoľníkov na pravý breh Dunaja ku hlavnému stanu v Ácsi. Nuž vzal som štyri stotiny a prešiel som s nimi do Ácsu, nechajúc v Martoši dve stotiny s kapitánmi, Bakulinym ako veliteľom divízie a Štefanovičom.V Ácsi hemžilo sa rozmanité vojsko. Domy boli takmer prázdne. Vojsko, teda i slovenskí dobrovoľníci, bývalo tam medzi prázdnymi štyrmi stenami, líhali len na holej, po podlahe roztrúsenej slame, ktorá sa bohvie ako riedko premieňala a zmrvená, zanečistená bola. Vojská sa často premieňali, jedny odišli, druhé prišli. Nie div, že to bolo parenišťom všelijakého hmyzu. Naši dobrovoľníci boli takrečeno obsypaní všami, lebo prádlo mali len to, čo na sebe doniesli z domu. Ktorýsi figliar bol povedal, že keby tým všiam krídla narástli, i s celým chlapom by uleteli.Ja s Daxnerom býval som v čistotne i akým-takým náradím vystrojenej izbe u jednej starej mlynárky, ktorej muž takmer nepretržene býval na svojom lodnom mlyne na Dunaji. Opatrovala nás za peniaze dosť ochotne a slušne, a žili sme s ňou i so susedstvom v dobrom priateľstve.Služba dobrovoľníctva nášho v Ácsi bola: rozličná práca na batériách, vystavených vo veľkej dĺžke s istými prietržami na takzvanom Sandbergu[477]popred celým Komárnom, pevnosťami i mestom, a robenie fašín v takzvanom Acserwalde.[478]I my, dôstojníci, či v službe, či mimo služby, často bývali sme na batériách. Boli to štyriadvadsaťfuntové delá a šesťdesiatfuntové mažiare. Zaujímalo nás, aké úspechy robí bombardovanie pevnosti a mesta. Ale nevideli sme patrného úspechu. Ani len lodný most medzi starou pevnosťou a takzvanou „Sternschanze“[479]na pravom brehu Dunaja rozboriť alebo pretrhnúť; alebo si ho komárňanská posádka vedela hneď popraviť. Na bombardovanie pevnosti z cisárskych batérií a z pevností týchto batérií tak privykli i z komárňanskej i z našej strany, že tam pred samou pevnosťou na brehu Dunaja ženy šaty právali, akoby sa nič nedialo, a na batériách vojaci a dobrovoľníci len za vystreleným projektilom a smerom dymu výstrelov hľadeli a podľa ich smeru alebo sa utúlili za násypy batérie, alebo políhali na zem. Okolo batérií a za nimi bola zem husto pooraná guľami. Ale veľmi zriedka sa prihodilo, že by dajedného bolo zabilo.My, dobrovoľníci, skoro spriatelili sme sa s hraničiarmi, Srbmi, a nažívali sme s nimi v najlepšom priateľstve. V pamäti mi ostal zvlášte poručík Zdunić, už nie mladý, a dosť mladý nadporučík Kaiser, obaja od Ogulinského pluku.V Ácsi podriadení sme boli bezprostredne Simunićovi. Simunićov hlavný stan bol v akomsi zemianskom kaštieli na kraji dediny, pri samej hradskej, i on tam býval. Ja každý deň ráno chodieval som k nemu na „raport“. Sotva som sa v Ácsi rozhľadel, predložil som mu smutný stav, v akom sa dobrovoľníctvo nachádza, pre ktorý smutný stav ani službu nemôže tak konať, ako by ináč i chcelo i mohlo. Ten smutný stav záleží v tom, že dobrovoľníctvo má mizerný zbroj a takmer žiadnych nábojov; je z väčšej čiastky bosé, biedne zaodeté a pre nedostatok bielizne zanečistené; naposledy dôstojníctvo z väčšej časti je nesúce. A tak naliehave prosil som ho: aby dal vydať dobrovoľníctvu súci zbroj a náboje; aby nariadil vydať mu obuv, bielizeň a ošatenie; naposledy, aby mi dovolil reorganizovať dôstojníctvo.Ale výsledku som málo docielil, t. j. mužstvo dostalo baganče a takú, zväčša neupotrebiteľnú, iba na onucu súcu bielizeň, ktorú kdesi po dedinách boli poznášali či do nemocníc, či na obväzky a strapce. Ostatné moje žiadosti Simunić nevyplnil, bezmála navedený šéfom svojho štábu, majorom Aldersbergom, ktorý slovenským dobrovoľníkom nedôveroval a ich nenávidel.Určite neznám, v ktorý deň to bolo, ale bolo okolo 20. apríla, že z Martoša išiel poručík Lažarovský s patrolou do tábora pre chlieb, a keďže v Martoši nebolo záprahu, šiel do starej Ďaly k richtárovi vypýtať si záprah. Richtár ukazoval ochotnosť, len prosil o malé pozhovenie. Lažarovského požadovanie a richtárovo prosenie o pozhovenie opakovalo sa hodne dlho, ale bez výsledku. Richtár vedel, čo ide nasledovať. Zrazu vletí do Starej Ďaly švadrona husárov, odzbrojí a zoberie dobrovoľníkov a ide s nimi ďalej, rovno do Komárna. Na tej ceste boli tri pustatiny „Végh“ s majermi. Na všetkých troch boli malé cisárske posádky, vlastne silnejšie patroly. Na prvej i druhej velil cisársky dôstojník, na tretej strážovník feldvebel. Husári napádali posádky radom. Prvá a druhá sa poddala, dala odzbrojiť sa a zajať; ale tretej veliteľ, strážovník, započal z domu strieľať. To husárov pomýlilo. A keď to videli zajatí vojaci dvoch prvých posádok a dobrovoľníci, poskákali z vozov, pochytali si z nich zbroje a začali tiež strieľať na husárov. Nato husári cvalom leteli do pevnosti.Tak oslobodil sa i Lažarovský s dobrovoľníkmi a vrátil sa do Martoša. Z Martoša dve stotiny dobrovoľníkov dívali sa, ako podvečer v ten deň celé vojsko Görgeyho tiahlo hradskou do Komárna. Bakulinymu a Štefanovičovi predstavila sa otázka, čo teraz, lebo z hlavného stanu Veiglovho nedostávali žiadneho rozkazu, ani upovedomenia. Nuž poslali Tomáša a Jána Fuška, otca a syna, kaprálov a veľmi obozretných i odvážnych ľudí, do tábora Neuwirtha a generála Veigla vyzvedieť sa, čo majú dobrovoľníci robiť. Ale patrola v cisárskom tábore nenašla nikoho. Všetko bolo odišlo na pravý breh Dunaja pri Neszmélyi. Naši milí dobrovoľníci nemali času rozmýšľať, ani nerozmýšľali, ale rozhodli sa, že hneď v tú noc prejdú až za Váh na Žitný ostrov a tam pripoja sa k dajednému cisárskemu odielu. Tak i urobili. Zobrali všetky člnky v dedine, pokládli na ne všetko, čo mali, posadali, kto posadal, do nich a prebíjali sa, to na člnkoch, to brodiac vo vode, až po Váh. Tam po niektorých príkoriach, ktoré im neznajúci ich cisárski vojaci robili, pripojili sa a prijatí boli k divízii generála Saussé.Ja som o tom, čo sa stalo na ľavom brehu Dunaja a s dvoma stotinami slovenských dobrovoľníkov, nevedel. Ba sprvu i Simunić len toľko vedel, že keď Veiglova brigáda z ľavého brehu Dunaja prešla na pravý, s dobrovoľníkmi sa voľačo stať muselo. O deň-dva mi Simunić povedal: „Ihre Compagnien sind in der Schüt beim Saussé. Schicken sie ihnen Geld.“[480]Odľahlo mi veľmi, preveľmi.Ako Görgey vtiahol do Komárna, Rakúšania ozlomkrky rozoberali batérie, odprávali a po parníkoch hore Dunajom odvážali i delá a mažiare a všetku muníciu. Ale Maďari nasledovali transporty po brehu Dunaja batériami. I stalo sa, že lode s transportom v Gönyü či sa zastavili, či ich maďarská batéria dohonila, dosť na tom, pri parolodnej agentúre v hostinci padol maďarskou batériou vystrelený granát do lode, zapálil muníciu a nasledoval neobyčajný výbuch, ktorý striasol z hostinca, kostola, fary a zo všetkých budovísk škridlicu, obloky a dvere povyhadzoval a hroznú spustu zapríčinil. Stalo sa to práve na Veľký piatok, asi o desiatej hodine predpoludním. My s Daxnerom boli sme doma, a počujúc ešte aj v Ácsi neobyčajne silnú detonáciu, vybehli sme na ulicu, čo sa robí. Ale nevideli sme ničoho, ani nepočuli, len sme videli, že na západnom jasnom, tichom nebi vznášal sa hnedý, ako sneh biely, guľovatý oblak.Už 25. apríla dostal som od Simunića rozkaz kryť hlavný stan, lebo všetko cisárske vojsko vypratalo sa bolo na Sandberg a do Ácserwaldu. Nuž všetky štyri stotiny obsadili a strážili sme hlavný stan a boli sme rozdelení okolo neho a okolo kostola vedľa neho. V noci z 25. na 26. apríla, po polnoci, teda vlastne už 26., za tmy zrazu počuli sme od strany, kde leží Sternschanze-Csillagvár, niekoľko ojedinelých puškových výstrelov, hneď nato decharge oddielov, cúgov,[481]a keď sa brieždiť začalo, i búchanie diel do toho. Totižto ešte pred svitom prevádzal Görgey svoje vojsko z pevnosti mostom na pravý breh, a ako vojsko prechádzalo a na pravom brehu oproti Sandbergu do bitevného radu sa ustrojovalo a nejaký cisársky oddiel našlo, nuž napadlo naň. Cisárske vojsko, i od Ácsu i čo bolo prišlo z ľavého brehu Dunaja, nocovalo na Sandbergu a v Acserwalde. A tak postupne zaviazala, vyvinula sa a až asi do štvrtej hodiny popoludní zúrila veľká bitka, ktorá skončila sa odstúpením cisárskych vojsk od Komárna.Hneď ako svitlo, bol vyjachal Šimunić i s adjutantom na pole bitky. Ale sa mu zle vodilo. Jeho vojsko Maďari boli už nielen zo Sandbergu, ale aj až na kraj Acserwaldu vytisli, kde presilou napadnutí hraničiari citlivé straty utrpeli. Okolo desiatej hodiny predpoludním prišiel Schlick do hlavného stanu, ale aj hneď, s povestnou cigarovou fajočkou v zuboch, odjazdil na pole bitky, a keď sa rozhľadel, značný vplyv vyvinul na polepšenie už veľmi neprajného chodu bitky.Z poľa bitky privážali početných ranených. Na troch - štyroch vozoch doviezli v ataku s husármi dorúbaných ulánov. Prišla tiež hŕstka celých pechúrov, záležajúcich z jedného nadporučíka, dvoch poručíkov a sedemadvadsiatich chlapov zo slovinského pluku Airoldi. Tí mi s rozhorčenosťou rozprávali, že ich dlhým maršom utrmácaných a vyhladovaných v noci v hustej tme voviedli medzi akési násypy. Nevedeli a nevideli, kde sú a čo majú pred sebou. Vystavili stráže; políhali si a tuho pospali. Zrazu videla ich stráž, že sa čosi hýbe pred ňou. Zvolá „Wer da?“[482]a dostala za odpoveď výstrel. Batalión postavil sa do zbroja, a keď videli, že sa aj za nimi dačo hýbe, dali v tú stranu dechargu. Ale odtiaľ počuli komando: „Beim Fuss!“[483]Cisárski urobili „beim Fuss“, lebo videli za chrbtom na chlapoch čierne remene a nazdali sa, že sú to hraničiari. Ale honvédi dali dechargu a udreli na nich bodákmi. Tak alebo padol, alebo bol zajatý celý batalión i s majorom, len tá hŕstka ostala.My, dobrovoľníci, držali sme stráž nad hlavným stanom, odísť sme nemohli, ale z veže dívali sme sa na chod bitky. Len Daxnera nebolo možno zdržať a odišiel sám na pole bitky peši.Mňa v ten nebezpečný deň milosť božia zase zachránila pred záhubou. Mal som na veľmi opačnom mieste vyhodený vred, ktorý sa mi zbieral a čím väčšmi dozrieval, tým neznesiteľnejšie bolesti mi zapríčiňoval. V deň bitky bol som už celkom zúfalý, išiel som na hospodu a ľahol som si na posteľ oblečený. Prišla stará mlynárka a spýtala sa, čo mi je. Ja som jej vysvetlil, a ona mi povedala: „Tomu pomôžeme. Už teraz samotný tu ostať nemôžete.“ I doniesla mi akýsi flajster. „To si hneď priložte,“ povedá, „to vám pomôže.“ A vskutku pod tým flajstrom mi citlivý bôľ utíchol, a vred, či už bol úplne dozretý a či ho ten flajster tak skoro prežral, rozpučil sa, vytiekol, bôľ prestal a ja som s veľkým poďakovaním sa mlynárke odišiel k dobrovoľníkom pri hlavnom stane. Ak tam ostanem, nuž Maďari, rozumie sa, urobia so mnou poriadok.Pred mrakom cisárske vojsko ťahalo preč. Hlavný stan vyprázdnili a my dostali sme rozkaz ísť hradskou smerom ku Gönyű. Neznám, ako dlho sme sa pohybovali. Kdesi vo viniciach nás zastavili, že na nocľah. Zastali a rozložili sme sa. Chlapi poznášali kolíkov révových a rozložili ohne. Ba niektorí našli i včelíny a nabrali si medu. Ale to dlho netrvalo, lebo nás zase pohli a išli sme až po Gönyű, kde sme už spomenutú spustu videli. Po krátkom oddychu išli sme zase ďalej až do Rábu. Ta sme prišli ešte dobre za dňa. Rozdelili nás po domoch. Avšak sotvaže sme sa poskladali a z prachu umývať začali, bolo počuť „Vergatterung“.[484]I postavili sme sa do radov a išli sme ďalej až za Rábczu. Tam na akejsi pustatine nás pristavili. I prenocovali sme tam v poli pri ohňoch. Na druhý deň včasráno išli sme zase ďalej, na celej retiráde[485]v takom poriadku, že regulérne vojsko išlo popredku, za ním český pluk Khewenhüller, my, naničhodne ozbrojení a bez nábojov, ako arriergarda[486]a za nami ešte jedna batéria. My sme boli obetovaní na prvý nápor nepriateľa, a aby sme dáky fígeľ nevystrojili, dali nám za chrbát batériu. Tak veľmi nás radi mali a tak veľmi nám dôverovali Rakúšania.Cisárske vojsko, s ktorým sme mašírovali, bolo prestrašené, duchom upadnuté a sčiastky rozbité a dezorganizované. Mne sa tak vidí, že keby nás Görgey vtedy bol prenasledoval a nedal nám zastať ak na samej hranici, Rakúšania boli by sa odhodlali a sformovali k bitke, a za chrbtom vo Viedni na chýr takej pohromy bola by vypukla nová revolúcia. To by bolo, možno, dej histórie do inej koľaje upravilo. Ale Görgey neforciroval nás prenasledovať,[487]lež obrátil sa k Budínu, že na rozkaz Kossuthov. Hovorilo sa tiež, že Kossuthova manželka chcela v budínskom kráľovskom zámku bývať. Ja neznám, čo je pravda.Dosť na tom, že sme my, slovenskí dobrovoľníci, šťastlive doreterovali[488]až do Prešporka, kde sa k nám pripojili i dve z Csallóközu došlé stratené stotiny.V Prešporku niektorí značnejší a serióznejší ľudia radili sme sa, čo robiť ďalej. Videli sme, že pod zbrojom a organizovaní za každú cenu ostať musíme. Ale že v tom spôsobe, v akom sme, ostať nemôžeme. Nám za veliteľa nevyhnutne potrebný je vojak, ktorého je to remeslom a on v tom vycvičený, a človek taký, ku ktorému by viedenské ministerstvo i cisárske veliteľstvá a úrady dôveru ma1i, a ktorý by vedel s nimi hovoriť podľa ich spôsobu, teda i vedel vykonať všetko to, čo pre slovenské dobrovoľníctvo bolo neodbytne potrebné.Uzniesli sme sa na tom, aby Štefan Daxner bez odkladu išiel do Viedne a tam u ministerstva a u hlavného stanu i osobne i s pomocou vysťahovaných samých predných a najvážnejších Slovákov konal a čím skôr vykonal, aby nám predovšetkým poslali pre nás súceho a ich dôveru požívajúceho veliteľa - vojaka.Ukázalo sa, že za horúca po pohrome pod Komárnom vo Viedni bola k tomu ochota, lebo o pár dní dostal som rozkaz, aby som s dobrovoľníckym sborom išiel do Skalice.Prišiel som ja ta. Ale dobrovoľníctva ani polovica. Pre zlé nakladanie Simunića, ktoré som ja nevládal prekonať, a i z túžby za domom a rodinou — už pod Komárnom a ešte väčšmi na ceste od Komárna do Skalice pouskakovali.Medzitým tešili sme sa dobrými nádejami, lebo sme sa domýšľali, že nás bez príčiny neposlali do Skalice.A dobré nádeje nás nesklamali. Dostal som, vo Viedni už dňa 8. mája 1849 „od c. k. náčelníctva slovenských dobrovoľníkov“, Henrichom Lewartowským podpísaný príhlas „Wšetkím údom slovenskjeho národnjeho wojska“. Tento príhlas mám v pôvodine poruke a tu ho uvádzam v celom znení:No. 2.Od c. k. Náčelňíctva Slovenskích dobrovolňíkou.Wšetkím údom slovenskjeho národnjeho Wojska,Wo Wjedni, Dňa 8. mája 1849.Na žjadosť Waších zástupňíkou skrze Wisokuo c. k. Ministerium wojni, ako aj skrz Wisokuo c. k. wojenskuo hlawnuo wodcowstwo za Wášho wodcu wiwolení súc, za šťastnjeho sa pokladám, keď čestnuo toto wodcowstwo prijímam, nad takími mužmi, ktorí oprawdowou láskou k wlasťi a wernosťou, nje swojho zisku žjadostiwou, a oddanosťou k nášmu konštitucionálnemu Cisárowi a Kráľowi odušewnení zbroja sa w tom hrdinskom úmisle chopili, že chcú Cisára a otčinu proti nadutím odbojňíkom zmužile bráňiť.Ako Wáš dobrí prjaťel už od dáwna, teraz, ako Wáš úprimní spoludruh obracjam sa k Wám s tou srdečnou prosbou: Buďťe moji úprimní, statoční prjaťelja! buďťe moji wernosrdeční spoludruhowja! Swornosť, láska a wespolná šetrnosť ňech panuje medzi nami.Ja som Wáš! Powolaní súc k tomu, hotowí som česť a slávu na rovno, ale aj každú ňeresť wojni s wami ďeliť. Tu je čas činnosťi; prosím Wás teda za Wašu neohraničenú dúweru a zajedno Wašu poslušnosť. To Wám sľubujem, že Wašu dúweru si buďem wedjeť zaslúžiť, tak ako i Wašu poslušnosť iste zle užívať nebuďem.Nespočiňťe doťjaľ, pokím jedna slowenská duša sa nachádza, ktorá v maďarskom jarme utlačená súc, naším zástavám sa pripojiť ňemuože.Neustúpťe, počím jedon z neprjaťelou ozbrojení proti nám stojí.Ňesmje wjacej Wašu krásnu vlasť rebellantskí Maďar potlačovať a ju ňiwočiť. Ňesmje sa ďalej rebellant swojmu šlechetnjemu pánovi a Kráľowi posmešiť.Napred zmužile k tomuto wznešenjemu cjeľu. Tak si isťe widobudňeťe wďak nášho dobroťiwjeho Cisára, požehnanja Waších ťažko trpjacich spoluobčanou a bratou a nepominuťelnú sláwu ako oslobodiťelja wašej nešťastnej otčini.Zničenja buričovi! pokoj a ušetrenja wernjemu občanowi! To ňech buďe s božou pomocou naše každodennuo heslo!Henrych Lewartowski v. r., náčelník slov. národn. wojska.Nezadlho prišiel i sám Lewartowski v sprievode Štefana Daxnera a Janka Jesenského Ťažkého. Radosť bola v nás veľká. A tá radosť sa ešte zväčšila, keď prišli k nám všetci značnejší dôstojníci Slováci, okrem Karola Borika, ktorý odišiel bol domov, z rozídeného sboru štúrovsko-hurbanovsko-bloudkovského. Ale ja som bol zarmútený a zahanbený, a akiste i Lewartowski bol v očakávaniach sklamaný, keď mužstva bol taký nedostatočný počet.I žiadal som od Lewartowského, aby ma, ako hlavný veliteľ slovenských dobrovoľníkov, vyslali zozbierať a priviesť uskočených dobrovoľníkov. Vyslal ma s tou úlohou, a ja som šiel na Brezovú, Myjavu, Vrbovce, Starú Turú atď. a vyzval som predstavených obcí, aby mi vystanovili všetkých tých, ktorí pri slovenských dobrovoľníkoch slúžili. Tí to urobili a dobrovoľníci sa bez zdráhania a bez prekážok dostavili. Doviedol som ich ku všeobecnej radosti do Skalice.I zorganizovali sme sa mužstvo i dôstojníctvo v jeden prápor (batalión) so šiestimi stotinami. Mňa, proti môjmu naozajstnému a silnému vzpieraniu sa, vyvolili a vymenovali za veliteľa bataliónu, preto ma mužstvo len „pán pataľuon“ volalo, v hodnosti kapitána. Za veliteľov stotín, kapitánov, boli vyvolení: Štefan Daxner, Michal Bakuliny, Ján Kučera, Ján Jesenský Ťažký, Samo Štefanovič a Emanuel Polesňák, Moravan, smelý vojak, znamenitý strelec, ale temperamentu ako medveď.Do prvej stotiny boli povyberaní čo najlepší strelci a odvážni chlapi, takmer samí pytliaci a pašeri. Ich kapitánom bol Daxner.K týmto šiestim stotinám ustrojená bola ešte jedna, rezervná stotina, pre vycibrenie nováčkov a nevycvičených. Kapitánom a veliteľom tejto stotiny bol Nosko z Brezovej, vyslúžilý kaprál od pluku Alexandra I. Bol vzorom cibriteľa nováčkov, ale ináč „kaprál“, ktorý keď chcel rozkázať „hore hlavu“, skríkol: „Poručím do boha!“Lewartowski oddal sa s celou energiou svojho cholerického, ba prudkého, ale priameho temperamentu, a to s energiou vo svojich dosavádnych vojenských službách zručnosťou a spôsobnosťou vycvičenou, s opravdivou láskou ku svojmu dobrovoľníctvu, ale i s ambíciou vyznačiť sa — organizáciou, vystrojením a privedením na stupeň významnosti pred priateľmi i nepriateľmi, nadovšetko pred cisárskym veliteľstvom a ministerstvom, Slovenského dobrovoľníckeho sboru.A veru mal mnoho práce, mnoho predsudkov vyvrátiť, mnoho prekážok premôcť, z mnohých denunciácií očisťovať sa, mnoho nastavaných pascí rozmrviť a mnoho intríg zničiť. V takýchto machináciách veľkú úlohu hral gróf Anton Forgách,[489]naposledy uhorský kancelár. Bol rodom z Haliča v Novohradskej stolici, človek chudobný; keď doma býval, zaujatím jeho bolo v karty hrávať s mäsiarskymi tovarišmi v Lučenci. Hovoril veľmi dobre po slovensky. Roku 1848/49 zdržoval sa v cisárskom zámku v Holiči, to ako štréber, to ako šmarocer,[490]to ako špehún, ale vždy ako denunciant slovenských mužov a podnikov a ako intrigant proti nim.Myslím, že sa nemýlim, keď sa domýšľam, že tiež jeho pôvodom stalo sa, že sotvaže bol Lewartowski prišiel do Skalice a prevzal veliteľstvo nad slovenskými dobrovoľníkmi, a Sbor ešte nebol poriadne zaodetý a ozbrojený, dostal rozkaz ísť do Brodského, rodiska Martina Čulena, s dobrovoľníkmi vraj akúsi vzburu potlačiť. Úmysel pri tom bol Slovenský dobrovoľnícky sbor na posmech vystaviť a kompromitovať ho pred slovenským ľudom. Keby nie to, teda mali dosť regulárneho vojska nablízku i z jednej i z druhej strany Moravy.Išli sme ta i s Lewartowským od Hodonína po železnici a mali sme na ktorejsi stanici, či len naoko a či naozajstnú mrzutosť s veliteľom akéhosi cisárskeho vojska, ktorú ale Lewartowski odrazil. Do Brodského došli sme v noci a hneď celú dedinu zôkol-vôkol obsadili sme, aby nikto nemohol ani von, ani dnu.Akýsi panský úradník voviedol a uhospodil Lewartowského v pálffyovskom kaštieli. Úradník predstavil Lewartowskému záležitosť ako agrárnu rebéliu proti pálffyovskému panstvu, alebo ako veľký exces[491]— s istotou neznám, lebo ja som bol zaujatý v dedine za celý čas, čo sme tam boli, službou. Úradník Lewartowskému vyznačil veľký počet sedliakov-gazdov ako rebelantov a či excedentov, a ja som dostal rozkaz a sprievodcu, ktorý mi domy ukazoval, označených dať polapať a do kaštieľa dať podoprevádzať. Na dvore v kaštieli úradník dal vyložiť dereš a k nemu postavil pohotovosť hajdúchov s lieskovicami. Úradník chcel dať nazápusť ťať privedených. Ale Daxner, ktorý bol tam ako Lewartowského juridický adlátus, vypočúval, čo je vo veci, a nahliadol, že úradník chce bez dostatočnej príčiny a bez potreby, len ako do tých čias grófsky a či práve kniežací úradník robieval, zúriť — zastal sa sedliakov, poučil Lewartowského a palicovanie vystalo. Len dvoch alebo troch poslal Lewartowski do stoličného domu do Prešporka.Lewartowského neúnavnosti a energii podarilo sa dosť skoro obstarať a do Skalice dať dopraviť celkom nový, pekný a dobrý zbroj belgického výrobku, záležajúci z pušiek na veľké kupky (kapsle) s bodákmi a s celou ostatnou výstrojnosťou a z úplného letného obleku, t. j. okrúhleho klobúčika s particou, ktorý, kto chcel, mohol si podperiť — ja som mal veľké biele, vlajúce pštrosie pero za klobúkom — z blúzy zo svetlého mocného plátna s červeným obrámkom, z pantalón z mocného bieleho plátna, tiež s červeným obrámkom, z bagančí, zo sivého vojenského kepeňa a z čierneho remenného opasku s nábojnicou a pošvou na bodák.Plat dostávali sme predbežne taký ako predtým.Mali sme svoju zvláštnu, rakúsko-slovenskú zástavu, ktorá záležala zo zástavy vo veľkosti ako iné zástavy pechúrskych bataliónov, s rakúskym dvojhlavým čiernym orlom v žltom poli, a mala tri, asi po päť centimetrov široké, na jeden centimeter širokou striebornou čipkou obrúbené, ako sama zástava dlhé, každá slobodne vlajúce, stužky: bielu, modrú a červenú.Takto vystrojení a už i hodne pocvičení rozlúčili sme sa so Skalicou. Išli sme ku Prešporku. Na niekoľko dní zastavili sme sa v Stupave, kam bol prišiel i generál Kempen z Viedne, či nás len obzrieť a inšpicírovať, a či nás i sprisahať, určite nepamätám.I Štúr a Hurban boli ta prišli vidieť nás. Hodža nie.Zo Stupavy prešli sme cez vrchy a hory a vinice do Račišdorfu na dlhší čas.Lewartowski bol uhospodený v kaštieli baróna Néveryho a mal k dispozícii celý kaštieľ i s pivnicou. Ja býval som u ovdovelej starej kováčky oproti katolíckej fare. V tej fare býval Janko Kučera u starého dobráckeho farára, ktorý mu v takzvanom „Schnapskasten“ medzi dverami v zásobe držiaval po pár fliaš dobrého vína. Ostatní dôstojníci bývali roztratení po dedine; ale v hostinci na kraji dediny, zvanom „Peklo“, bývalo naše oficierske kasíno.Lewartowski býval so svojím adjutantom, mladučkým Čechom, veľmi dobrodušným, vytrvanlive pracovitým a rozmary, prudké nápady a netrpezlivosť Lewartowského trpezlive znášajúcim, pritom bystrým pisárom, menom Václav Pok-Poděbradský.[492]Bol deň po dni kancelárskymi prácami zaujatý, o inšie akoby sa ani nestaral. Len dosť často podvečer poslal denného kaprála pre mňa, Daxnera, Kučeru, Bakulinyho atď. A už nás tam čakali vo vode zachladené fľaše dobrého néveryovského vína. I zabávali sme sa obyčajne do polnoci rozličnými hovormi i o vážnych služobných a národných záležitostiach, i o lopáliách smiechotami.Ja som mal cvičbu a službu vo všetkých podobách viesť a na starosti. Cvičby diali sa od šiestej do desiatej hodiny predpoludním a od tretej do šiestej hodiny popoludní na pažiti medzi dedinou a hradskou. Raz bol manéver v hájiku pri „Pekle“. Z jednej strany hájika bol Daxner s dvoma stotinami, z druhej strany Bakuliny tiež s dvoma stotinami, a úloha bola, aby alebo jeden alebo druhý vytlačil protivníka z hájika. Daxner jednou stotinou obkolesil Bakulinyho, napadol ho i odpredu i odzadu a tomuto prichodilo poddať sa. Ale Bakuliny poddať sa nechcel, ani jeho stotiny. Nuž doliehali jedni na druhých a rozjarili sa tak, že začali bodákmi napádať jedni druhých. Len ťažko bolo roztrhať ich a uspokojiť. I oficierske šable museli účinkovať pri tíšení. Takáto je, hľa, tá človečia krv, i z hračky rozpáli sa naozaj.Naše cvičby záležali nielen z takzvaných „handgrifov“[493]a v pravidelnom a úhľadnom mašírovaní a z bystrých obratov, ale i z ďalších próbnych pochodov, z denného i nočného patrolovania v denných a nočných predstrážach, vo vyučovaní, ako držať sa na pochodoch a v rozličných náhodilých prípadnostiach. I boli sme vycvičení sťa regulárne vojsko.V bitke pri Rábe, ak sa nemýlim 26. júla, Klapka[494]rozbil cisárske vojsko. Neznám, či následkom toho, či z inej príčiny, náš dobrovoľnícky Sbor bol zrazu preložený z Račišdorfu do Prešporka a boli sme uhospodení na brehu Dunaja na takzvanom Zuckermandli.[495]Tam rozniesol sa medzi nami chýr, že máme byť poslaní do opevnenia (Brückenkopf) ktoréhosi mostu na Dunaji. To nás rozhorčilo a naliehali sme na Lewartowského, aby vykonal, žeby nás ta neposielali, ale do horných stolíc a do banských miest, kde gerila[496]nehanebne a celkom slobodne šarapatí, lebo tam niet žiadneho cisárskeho vojska.Nuž boli sme poslaní do banských miest a horných stolíc s úlohou gerilu odtiaľ vytisnúť, kraj pacifikovať a ochraňovať. Urobilo to u dobrovoľníkov veľkú radosť.Keď sme na pochod vystrojení vyšli na takzvanú „Sauheide“[497]pri meste, Lewartowski zastavil prápor a z koňa podal a kázal mi slávnostne prečítať patričný rozkaz, vytiahol meč, kázal naše meče položiť na jeho meč, a aby sme jedným slovom prisahali vernosť cisárovi. Obkolesivší ho dôstojnícky sbor vyvolal „prisaháme, urrah“. I šli sme ďalej.Okolo Ivánky, Čeklísa a po susedných dedinách videli sme roztratené zlomky rozbitých rozličných vojenských oddielov, rozlámané delá a všelijaké iné dôkazy pohromy.V Trnave bol pre nás slávnostný deň. Bolo to 12. augusta, keď nám Lewartowski vyhlásil manifest, podľa ktorého „slovenskí národní ozbrojenci“ ako druhé riadne cisárske vojsko považovaní a platení a len na Slovensku potrebovaní byť majú a budú.Hľa! čo všetko vykonal figliar Klapka pri Rábe!Hneď v Trnave pokúpili si a na šable popripínali zlaté kystky (porte-épée), a i dôstojníci i mužstvo od toho času dostávalo plat ako riadne vojsko.Takmer súčasne s bitkou pri Rábe bola bitá bitka pri Perbete. Lewartowski už z maršu od Prešporka poslal kapitána Mikuláša Ferienčíka s jednou stotinou na to bojište na rekognoscírku. Ferienčík svoju úlohu vykonal a pripojil sa zase k nám, neznám na ktorej stanici. Okrem úradnej, Lewartowskému podanej zprávy rozprával, že bitka zúrila v dedine. Na hradskej bola postavená maďarská batéria, na ktorú dorážala ruská batéria; ale keď sa maďarská batéria poddať alebo ustúpiť nechcela, veliteľ ruskej batérie dal delá zapriahnuť, cvalom letel so svojou batériou až na blízkosť maďarskej batérie, dal tuho páliť na nepriateľa a čochvíľa bola maďarská batéria rozdrúzganá.Pri obapolnej kanonáde dedina bola na mnohých miestach zapálená a po odbití Maďarov Rusi vtiahli do dediny. Pri jednom ešte celom dome čakal ich starý človek so ženou s krčahmi s vodou a napájali smädných Rusov. Videl to jeden ruský dôstojník, dal dom tých starých obkolesiť vojskom a naložil, aby ten dom pred ohňom bránili a obránili a tých starých ľudí pred ublížením a poškodením ochraňovali. Krásny skutok od „barbara“ Rusa.Z Trnavy tiahli sme hore, ďalej na Hlohovec, Nitru, Topoľčany, Oslany. Obyčajne pohli sme sa večer po mraku a pred svitom prišli sme do novej stanice neočakávaní a narobili sme prekvapenia.Do Topoľčian prišli sme 15. augusta. Bol sviatok a púť. Teda v meste mnoho národa. Lewartowski dal celé mesto obkolesiť a zatvoriť, nikoho ani von, ani dnu viacej nepustiť, okrem s priepustným lístkom. Či sa obával, že môže tam medzi národom byť gerila, a či chcel len strachu nahnať alebo dobrovoľníctvo pocvičiť, ako to treba urobiť.Dosiaľ mašíroval celý broj[498]spolu. V Oslanoch sme sa rozdelili. Ja a kapitán Janko Kučera s dvoma stotinami išli sme prekutať kraj a hory medzi Oslanmi a Žarnovicou, na biskupskú hutu Kľak, Novú Lehotu, Janovu Lehotu, Lúčky a iné dediny — a medzi Kremnicou. Do Kremnice prišli sme dolu kalváriovým vrchom na druhý deň v noci. Druhí dobrovoľníci išli s Lewartowským inými cestami na Prievidzu tiež do Kremnice. Z Kremnice išli sme spolu takzvaným „Sohlergrundom“ na vrch, kde bol tunel, ale tento tunel Artúr Görgey, keď tiahol zo Štiavnice na Kremnicu do Bystrice a odtiaľ cez Šturec do Liptova, dal zatarasiť. Z vrchu spustili sme sa do Tajova a tak prišli sme do Bystrice. Ale v Bystrici boli Rusi pod generálom Grabbem[499]rozložení táborom na horných lúkach. Nuž my, dobrovoľníci, boli sme poslaní sčiastky do Radvane, sčiastky po okolí, kde Rusov nebolo. V Radvani boli sme, Lewartowski a ja, ubytovaní s niektorými oficiermi v Radvanskom kaštieli.Medzitým Rusi tiahli ďalej proti Lučencu, ktorý Grabbe dal vypáliť a vyrabovať za pokutu, že koncom júla Lučenčania zavraždili tadiaľ vezúcich sa sedem chorých ruských dôstojníkov. Ja som bol poslaný s dvoma stotinami do Zvolena odmeniť Rusov. Daxnera poslali do Liptova zozbierať nový batalión a potom s ním pripojiť sa k nám v Brezne. Lewartowski zabral zo Španej doliny tamojším banským správcom, Paterom, vojenskej povahy Viedenčanom, už predtým ustrojený, puškami a bodákmi ozbrojený a tureckou bandou opatrený sbor baníkov v rovnošate, a bol vykonal u Grabbeho pridelenie pätnástich kozákov nášmu Sboru. Bakuliny bol so svojou stotinou, myslím, na Mičinej.Ale v Brezne sme sa všetci poschodili a spojili. V Brezne utvorili sme z tamojšieho meštianstva takrečený „landsturm“,[500]ktorého náčelníkom bol Samo Lopušný, už i vtedy mestský úradník. Aj Daxner prišiel ta k nám z Liptova so štyrmi stotinami dobrovoľníkov a s jedným oddielom strelcov, za akých zabral všetkých komorských horárov.Z Brezna tiahli sme do Gemera. Lewartowski a ja šli sme so štyrmi stotinami, s Paterovými Špaňodolincami a ich hudbou, s kozákmi a breznianskym landšturmom na Polhoru do Tisovca, na ceste do Rimavskej Soboty. Iní šli horami, myslím, z Heľpy, a iní zase až na Červenú Skalu, Hutu — do Muráňa. Tieto dva oddiely a ja s dvoma stotinami šli sme z Tisovca tiež do Muráňa, a tam sme sa všetky tri oddiely mali zísť na jednu hodinu. Čo sa aspoň približne i stalo.Z Tisovca sme sa potom po rozličných smeroch rozdelili. Lewartowski a ja, vrátiac sa z Muráňa do Tisovca, tiahli sme so štyrmi stotinami dobrovoľníkov, s breznianskym landšturmom, so špaňodolinskými baníkmi a ich bandou a s kozákmi do Rimavskej Soboty, kde Lewartowski 17. septembra rozložil svoj hlavný stan. Karol Borik, ktorý prišiel k nám do Brezna, poslaný bol Muránskou dolinou na Revúcu do Jelšavy, Michal Bakuliny s Jankom Kučerom do Tornale, do Gemerskej Panity, kde mal s istým cisárskym kapitánom, nabadurkaným tamojšími zemanmi, veľmi mrzutú opletačku, pri ktorej však Bakuliny vyhral a cisársky kapitán bol pokarhaný. Potom šiel Bakuliny ďaľej až po Gelnicu. Krem toho naše patroly ustavične motali sa vozmo na všetky strany, hlavne nocami. Úlohou bolo vypátrať zdržovanie sa geríl a pochytať ich alebo odbiť, vypátrať sklady zbroja, všelijaké prístroje, muníciu, obleky, nemocnice atď., a nájdené zabrať; vypátrať previnilcov a kompromitovaných a dopraviť ich do Rimavskej Soboty pred Lewartowského, zorganizovať stolicu v cisárskom a Slovákom prajnom duchu, medziiným všeličím i kossuthovské banknóty[501]zozbierať a oddať na spálenie.Naše patroly chodili vo dne v noci, najviac v noci, na všetky možné strany nielen po Gemerskej stolici, ale po celom priestore od Vacova po Košice. Gerily ustupovali a rozpŕchali sa. Zrážky nebolo žiadnej, lebo v každom ohľade nastúpila malodušná poddajnosť, zvlášte keď doletel chýr o poddaní sa Artúra Görgeyho, dňa 13. augusta 1849, s poslednými triadvadsiatimi tisícmi ruskému generálovi Rüdigerovi[502]pri Világoši. Naše patroly nazbierali vojenskej koristi v hnúšťanskej železnej hute, v Ózde v železnej dielni, kde bola masa naliatych gúľ, granátov, bômb a iných strelív. V gelnických baniach a inde našli naše patroly množstvo oblekov, obuvi, nemocničného náradia atď. Slovom, korisť, ktorú slovenskí dobrovoľníci v Gemeri zhromaždili, prevýšila hodnotu všetkých výdavkov na náš dobrovoľnícky Sbor, cisárskym erárom urobených.Lewartowski reorganizoval gemerskú stoličnú vrchnosť. Za spravujúceho viceišpána vymenoval Gustáva Fáyho, že vraj na moje odporúčanie; za slúžnych Ďurka Daxnera, Štefanovho brata, Fridricha Malatinského,[503]Jána Moravčíka[504]atď. atď.Prišli k nám i rozpustení alebo ubehli od Világoša honvédi a poľskí legionári, menovite Karol Göllner, náš vrstovník, dobrý Slovák, banícky akademik, istý Severín Laubert, Pawlowski a iní Poliaci, ktorých sme prijali a zachránili pred asentovaním do cisárskeho vojska.Privedení boli viac-menej kompromitovaní, medzi nimi Anton Szentmiklósi, bývalý prvý viceišpán, istý Czikó, bývalý slúžny v Tornali, a istý Czémark, mäsiar a hostinský v Tornali atď.Czikó, keď Schlickovo vojsko v zime tiahlo tornaľskou dolinou, dal pochytať ustatosťou od hlavného oddielu zaostalých cisárskych vojakov a do Šajavy pod ľadom utopiť. Toho poslal Lewartowski rovno do Košíc pred vojenský súd, kde bol povrazom potrestaný.Szentmiklósiho Lewartowski vypočul a poslal tiež do Košíc, kde bol na dlhší čas odsúdený.Z príčiny Szentmiklósiho prihodila sa mi nasledujúca udalosť: keď Szentmiklósiho doviedli, vykázaná mu bola jedna úradnícka izba na poschodí stoličného domu. Stráž stála na chodbe pri dverách a mala prísny rozkaz nikoho neprepustiť ku Szentmiklósimu, nikomu s ním nedať hovoriť alebo akýmkoľvek spôsobom sa s ním dorozumievať. Spomenutý, nami prijatý Poliak Pawlowski dal sa uprosiť akejsi rodine Szentmiklósiho a vpustil ju k nemu. Dozvedel sa o tom Lewartowski, zavolal ma k sebe a dal mi rozkaz Pawlowského päťadvadsiatimi palicami potrestať. Ja som svoj batalión vyviedol za mesto, ustrojil som štvorhran, predvolal som strážou vyvedeného Pawlowského a vyslovil som mu rozkaz hlavného veliteľa. Pawlowski zdrtený prosil stupňovane vždy naliehavejšie a neodolateľnejšie, až naostatok hodil sa na kolená a prosil, aby som ho radšej dal zastreliť, ako takú neúctu mu vykonať. Kým som vládal, odporoval som a osvedčoval mu, že daný mi rozkaz vyplniť musím. Naostatok bol som premožený, nevyplnil som rozkaz a odviedol som i Pawlowského i batalión do mesta.Rovno šiel som k Lewartowskému a oznámil som mu, čo som nevykonal a ako sa to stalo. Mali ste vidieť a počúvať, čo robil Lewartowski. Zúril, búril ako najrozpajedenejšia kaňa. Vyhrážal mi, že ma dá hneď okovať a pred vojenský súd poslať. Ja som sa nemal čím brániť, ani vyhovárať, len som počúval dokedy a ako ďaleko to potrvá. A keď som ani slova nepreriekol, Lewartowski pomaly krotol, až skrotol natoľko, že naposledy zastal predo mnou a povedal: „Sehen sie, das gefält mir von den Burschen.“[505]Vari preto, že bol Poliak.S Czémarkom bola záležitosť špatná, infernálna.[506]Ako rečeno, Czémark bol mäsiarom a hostinským v Tornali. Bol chlap vysoký, silný, surový. Keď Rusi boli pri Miškovci, išiel odtiaľ istý Moyš, bývalý pri Rusoch zásobný komisár, na svojom vozíku s dvoma koňmi domov, do Liptova. V Tornali kŕmil kone. Czémark ho videl a možno i vyskúmal. Keď Moyš odišiel smerom na Jelšavu a Revúcu, Czémark išiel za ním na vrchovom koni. Pri Dlhej Lúke dohonil ho, pristavil, prinútil so sebou ísť naspäť a zobral mu všetko, čo mal. V Revúci oddával Moyša slúžnemu Pavlovi Lovcsányimu: ale slúžny nechcel ho prijať. Viedol teda Czémark Moyša ďalej do Plešivca do stoličného domu a chcel ho oddať kastelánovi. Ale kastelán ho tiež nechcel prijať, lebo že on Moyša nepozná, ani nemá rozkazu prijať ho do väzenia. Nech teda ide Czémark s Moyšom do Tornianskej stolice, tam je vraj Görgey a nech ho tomu oddá. Medzitým Moyša v stoličnom dome prenocoval. Na druhý deň Czémark viedol Moyša pešieho, uviazaného o svojho vrchového koňa. Kdesi v hore, keď nebolo vidieť nikoho, Moyš počul klepnúť, ako keď kupka (kapsľa) zlyhá. Obzrel sa a videl Czémarkovi v ruke pištoľ. Moyš preľaknutý prosil Czémarka, aby mu život neodoberal, že má drobné deti, ženu atď. Czémark chlácholil, že veď to nič, že len obzeral, či mu je pištoľ v poriadku. Moyš prosil a modlil sa a Czémarkovi ponúkol posledné, čo mu tento zanechal, t. j. kepeň. Czémark i ten prijal a zahodil ho na seba; ale poodíduc málo, keď sa Moyš obzrel, Czémark strelil mu do hlavy, že Moyš tam padol mŕtvy. Mŕtvolu Czémark zahrabal v kroví do lístia a prikryl ju haluzinou.Teda i túto hyenu doviedla naša patrola. Lewartowski postavil ho pred vyšetrujúci vojenský súd, v ktorom všetky šarže zastúpené boli. I ja som bol prítomný. Čo som tu rozpovedal, to všetko, vari od slova do slova, vyrozprával Czémark pred vojenským súdom. Na otázku, kde má ruské imperiále, ktoré odobral Moyšovi, odpovedal, že vo svojom stolíku, v tej a v tej priepravke, v tej a v tej izbe. Hneď nočnou hodinou išla patrola pre ne a doniesla ich hodnoverne. Na otázku, kde je kepeň, ktorý odobral Moyšovi, odpovedal Czémark, že tu ho má na pleciach. A tak rozpovedal, kde má všetko, čo pobral Moyšovi.Czémark bol poslaný do Košíc k posúdeniu vojenským súdom a tam bol obesený.Už za nášho prebývania a účinkovania v Rimavskej Sobote Lewartowski dostal bol vymenovanie za c. k. majora.Lewartowski už 19. septembra pod číslom 437/1849 podal bol armádnemu hlavnému veliteľstvu v Pešti zprávu o pôsobení Slovenského dobrovoľníckeho sboru a o jeho výsledkoch. Predstavil úlohu Sboru za dokončenú a robil prípravy k vyprázdneniu Gemerskej stolice a rozpusteniu Slovenského dobrovoľníckeho sboru. Tým cieľom brezniansky landšturm a špaňodolinských baníkov s ich hudbou, ako i liptovských strelcov, poslal domov a kozákov k najbližšiemu ruskému oddielu, dobrovoľnícke stotiny ale boli rozposlané do banských miest.Lewartowski i s adjutantom Pok-Poděbradským prišiel s dvoma stotinami do Štiavnice, kde bolo c. k. dištriktné veliteľstvo. Ja, tiež s dvoma stotinami, prišiel som do Kremnice, kde mi dali úlohu s bývalým mešťanostom Freiseisenom previesť isté vyšetrovanie proti sekvestrovanej tamojšej akejsi porcelánovej fabrike. Vo Zvolene bol kapitán Janko Kučera s jednou stotinou, ale, škoda znamenitého človeka, tam ochorel na horúčku a i umrel, a tam sme ho my, dobrovoľníci, dali pochovať. Slávna mu pamäť!V Bystrici a v Brezne boli tiež rozložené dobrovoľnícke stotiny. Kým moje vyšetrovanie trvalo, dali sme my, dobrovoľníci, pre Jura Langsfelda, rodom zo Sučian, evanjelického učiteľa v Turčianskom Sv. Martine, ktorého po rozídení sa druhej dobrovoľníckej výpravy pod Bloudkom zlapali a pre jeho dobrovoľníctvo, pre vernosť ku slovenskému národu a nepodvratnosť národného presvedčenia honvédsky major Herman Görgey dňa 22. júla 1849 na jedno humno hneď pri samej Kremnici, napravo od cesty do Turca vedúcej, ukrutným spôsobom dal obesiť — pre tohoto hrdinského slovenského martýra, reku, my, slovenskí dobrovoľníci, dali sme vyhotoviť asi na siahu vysoký železný kríž a slávnostne osadili sme ho na jeho hrob.O charaktere a o mučení Jura Langsfelda v celej úplnosti a hodnovernosti tu odpisujem list, ktorý na môj dotaz poslal mi Pavel Križko dtto 15. apríla 1899.„O. P.[507]Iste som už i zle obstál pred Vami zato, že daný svoj sľub tak pozde plním… no zaslúžil som veru hrešenie, lebo musím vyznať otvorene, že som bol zabudol, čo som Vám bol sľúbil v martinskom divadle. Až teraz mi konečne prišlo na um, že mám Vám zdeliť bývalý nápis na mohyle Jurajovej Langsfeldovej, i nemeškám ďalej to urobiť.Jura Langsfelda dal obesiť major Görgey na humne povyše hornej ulice v Kremnici ležiacom, a istému Alojzovi Peháčkovi, bývalému banskému správcovi patrivšom, ktoré humno ešte i teraz stojí a na jehožto prostopadnom tráme v západnej stene ešte i teraz vídať znaky, kde bola doň vbitá kramľa, na ktorú obesili nešťastného Langsfelda. — Mikuláš Burray, bývalý tunajší evanjelický farár, ktorý pripravoval Langsfelda ku smrti, mi rozprával, že dal Görgey obesiť toho mladíka preto, že nechcel na viacnásobné vyzvanie odprisahať, že sa nebude viac považovať za Slováka a že nechcel vstúpiť medzi honvédov ako to bol urobil dobrovoľne bývalý tunajší evanjelický učiteľ Viliam Pauliny, pozdejšie Pauliny-Tóth zvaný. Burray tvrdil, že nemálo obdivoval i on i obdivovali spolu s ním i mnohí Kremničania Langsfeldovu vernosť ku svojmu rodu a stálosť v presvedčení, pre ktoré bol zaplatiť hotový i životom a ktoré vlastnosti vraj obdivovali i jeho sudcovia, preto požiadali i Burraya, aby ho prehovoril, žeby aspoň zdanlivo vypočúvol Görgeyho žiadosť a potom pri danej príležitosti aby urobil, ako sa mu bude páčiť. Langsfeld odolal takýmto pokušeniam a zotrval verný svojmu presvedčeniu až po osudné humno. Ku smrti ho sprevádzalo veľké množstvo divákov. Obesil ho vraj jeden k tomu Görgeyom určený husár na kramľu, do humennej drevenej steny vbitú, a keďže sa povraz, na ňomžto visel, natiahol, dočahovali jeho nohy zem, čo bolo príčinou, že sa dlho trápil, kým sa jeho šľachetná duša rozlúčila s telom. Asi na dvadsať krokov južne od toho humna stála už pohotove jama, do tej vložili umučeného slovenského mládenca a zahrabali jeho telo. Pozdejšie došli sem, rozprával Burray, hurbanisti a tí urobili na tom hrobe, do nehož sa dostal i cisársky zved Sulzer, a postavili tam Langsfeldovi kríž s pozláteným nápisom. Ten nápis som si odpísal i ja, a síce r. 1860, málo zatým, ako som prišiel sem do Kremnice, a znal na písmenu nasledovne:„Ďorď Langsfeld, umučený za cisára a svoj národ slovenský dňa 22. června 1849.“Tento nápis sa nachodí na železnej tabličke, pripevnenej nad samým rovom na železný, jednoduchý, asi na siahu vysoký a do neveľkej skaly osadený kríž a bol spolu i s mohylou v dobrom stave až do r. 1867. Potom zmizol spolu i so skalou a teraz už sotva i poznať hrob, kde spí večný svoj sen onen verný mládenec slovenský.Dúfajúc, že som vyhovel Vašej ctenej žiadosti, značím sa v hlbokej úcte V. O. pokorný sluha Pavel Križko. V Kremnici, dňa 15. apríla 1899.“Na spomenutú zprávu od 19. septembra datovaný, pod číslom 4297 od „Armee-Obercommanda“[508]v Pešti s podpisom feldmaršala Liechtensteina[509]veľmi uznanlivý dekrét majorovi Lewartowskému, hlavnému veliteľovi slovenských dobrovoľníkov.Dňa 9. novembra 1849, keď Lewartowski už bol v Štiavnici a dobrovoľnícke stotiny boli rozložené po banských mestách — pod číslom 361 vojenné veliteľstvo v Štiavnici s podpisom feldmaršala Bordola vydalo na adresu majora Lewartowského Slovenskému dobrovoľníckemu sboru a jeho hlavnému veliteľovi veľmi sympatický a pochvalný dekrét.Oba tieto dekréty odpisujem tu z pôvodiny:I.Nro. 4297op.Vom Armee-OberCommando.Sr. Hochwohlgeborendem k. k. Herrn Major und Ober-commandanten des slowakischen Freicorps Freiherrn v. Lewartowski zu Altsohl.Pest, am 29. September 1849.Indem das Ober-Commando der Armee Ihren Bericht vom 19. d. M. Nro. 439 zur Kenntnis nimmt, und die geeigneten Verfügungen hierauf unter Einem trifft, kann mann nicht umhin, Euer Hochwohlgeboren für die ebenso thätige und erfolgreiche, als kluge Führung der slowakischen Freischaar die volle und verdiente Anerkennung auszusprechen. Wie aus allen Ihren Berichten zu ersehen ist, sind Sie überall mit richtiger Auffasung der schwierigen Verhältnisse und mit Energie zu Werke gegangen und haben sich für die Aufrechthaltung der Ruhe und Sicherheit der nördlichen Comitate sowie um Zerstreuung der Insurgenten-Haufen entschiedenen Verdienst erworben.In Abwesenheit Sr. Excellenz des Herrn Armee-Ober-Commandanten:Liechtenstein m. p., Feldmarschall-Lieutenant.II.Nro. 361.K. k. Militär-District-Commando in Schemnitz.Sr. Hochwohlgeborendem k. k. Herrn Major und Ober-Commandanten des slowakischen Freicorps Freiherrn v. LewartowskiSchemnitz, am 9. November 1849.in Loco.Der Ausmarsch des slowakischen Freicorps macht es mir zur angenehmen Pflicht, durch Sie, Herr Major! an sämtliche Offiziere und Mannschaft für den unverdrossenen Eifer in Ausübung des schwierigen Dienstes unter noch schwierigeren Verhältnissen, für die Ausdauer bei Mühseligkeiten und Leistungen aller Art, dann musterhafte Ordnung und Disciplin — meine Anerkennung und Dank auszusprechen und zu versichern, dass ich ungeachtet der sehr kurzen Zeit unseres dienstlichen Beisammenseins eine bleibend gute Meinung von diesem in den Zeiten der Noth so kräftig dagestandenen Corps zurückbehalte. Dass dieser wohlverdiente Lob natürlich auf Sie, Herr Major! als Commandanten und Leiter des ganzen Aufgebots doppelt zurückfällt, bedarf keiner Erwägung, und ich schliesse mit einem herzlichen Lebewohl an den wackeren Führer, sowie Offiziere und Mannschaft des slowakischen Freicorps.Bordolo m. p., Feldmarschall-Lieutenant.[510]Hlavné vojenské veliteľstvo.Jeho Vysokoblahorodiu, cis. kráľ. pánu majorovi a hlavnému veliteľovi slovenského samostatného útvaru, barónovi Lewartowskému vo Zvolene.Pešť, 29. septembra 1849.Keďže hlavné veliteľstvo armády vzalo na vedomie vašu zprávu z 19. t. m., čís. 439, a stotožňuje sa s vami o vhodnosti opatrení, nemôže inak, než vysloviť Vášmu vysokoblahorodiu plné a zaslúžené uznanie za práve tak snaživé a úspešné ako múdre vedenie Slovenského dobrovoľníckeho sboru. Ako vidno zo všetkých vašich zpráv, pristupovali ste k dielu všade s pravým pochopením ťažkých pomerov a s energiou, taktiež máte rozhodnú zásluhu na udržaní pokoja a bezpečnosti v severných stoliciach, ako i na rozptýlení povstaleckých tlúp.V neprítomnosti Jeho Excelencie pána hlavného vojenského veliteľa:Liechtenstein v. r., poľný maršal-poručík.II.Čís. 361.Cis. kráľ. veliteľstvo dištriktu v Banskej Štiavnici.Jeho Vysokoblahorodiu pánu cis. kráľ. majorovi a hlavnému veliteľovi Slovenského dobrovoľníckeho sboru barónovi LewartowskémuBanská Štiavnica, 9. novembra 1849 v mieste.Odchod Slovenského dobrovoľníckeho sboru poskytuje mi príjemnú povinnosť, vysloviť svoje uznanie a vďaku prostredníctvom vás, pán major, všetkým dôstojníkom a mužstvu za neohrozenú horlivosť pri vykonávaní ťažkej služby za ešte ťažších podmienok, za vytrvalosť pri trampotách a výkonoch každého druhu, za vzorný poriadok a disciplínu. Ubezpečujem vás, že nehľadiac na veľmi krátky čas našej úradnej spolupráce, udržím si trvalú dobrú mienku o tomto Sbore, ktorý v časoch núdze stál tak pevne na svojom mieste: Že táto ozaj zaslúžená pochvala, prirodzene, dvojnásobne sa vzťahuje na vás, pán major, ako na veliteľa a vedúceho celého podujatia, netreba ani spomínať, a ja končiac so srdečným zbohom, lúčim sa od udatného veliteľa, ako i dôstojníkov a mužstva Slovenského dobrovoľníckeho sboru.Bordolo, v. r., poľný maršal-poručík.Ako vidno, podmaršal Bordolo veľmi uznanlivo a pochvalne vyslovil svoju vďaku všetkým čiastkam Slovenského dobrovoľníckeho sboru, keď sa lúčil s ním 9. novembra 1849 v Štiavnici. Feldmaršal Bordolo i napozatým vo vďačnej a láskavej pamäti zadržal dobrovoľnícky Sbor, zvlášte jeho dôstojníctvo a keď prišiel roku 1850 do Košíc za veliteľa dištriktu, viacerých bývalých dobrovoľníkov vymenoval alebo dal vymenovať do úradov.I Lewartowski vydal dňa 12. novembra 1849 v Štiavnici datovaný priestupný certifikát všetkým dobrovoľníckym dôstojníkom, ale či nám tie certifikáty doručil v Štiavnici a či len v Prešporku, neznám.Dosť na tom, že po skončenom vyšetrovaní v Kremnici so svojím oddielom prišiel som i ja do Štiavnice. Tam zhromaždili sa i ostatné stotiny z iných banských miest.Pôvodne bolo určené, že dobrovoľníctvo v Štiavnici zloží zbroj a bude rozpustené. Ale, neznám vlastne z akých príčin — možno len pre slávnostnejší výkon toho deja, poslali nás tým účelom do Prešporka.Dej zloženia zbroja vykonal sa teda v Prešporku dňa 21. novembra 1849 týmto spôsobom: Na takzvanej vtedy Fürstenallé, pozdejšie Exezierplatz,[511]slovenské dobrovoľníctvo vo dvoch práporoch (bataliónoch), jeden v sivých, druhý v bielych kepeňoch, bolo ustrojené do dvoch štvorhranov. Celému dobrovoľníctvu velil hlavný veliteľ major Lewartowski na koni, každému práporu jeho veliteľ, a to sivému Francisci, bielemu Daxner, oba tiež na vrchových svojich koňoch. Prítomná bola generalita a poľný kňaz slúžil pod vojenským šiatrom vojenskú pobožnosť, ako Te Deum, pri spoluúčinkovaní vojenskej hudby ktoréhosi pluku.Na všetko to díval sa oblokom vtedy takzvaného, na vojenskú nemocnicu prestrojeného „Primacialpalai“, teraz Garnisonsspital[512]— Viliam Pauliny, ktorý ešte z Račišdorfu bol ta odišiel nemocný a ešte i v čas nášho skladania zbroja tam ležal na kosť a kožu vyschnutý (bol som ho pozrieť), a ten slávnostný výjav skreslil a i farbičkami ilustroval; len v tom pomýlil, že oba batalióny skreslil v bielych kepeňoch, kdežto môj batalión bol v sivých. Ba kde sa nachodí teraz ten obrázok? Škoda by ho bolo, ak by dakde bol krky zlomil.[513]Po skončenej slávnosti vyviedli sme oba batalióny na Prešporský zámok a mužstvo tam zložilo zbroj. Dôstojníci dostali certifikáty svoj zbroj môcť si podržať.Dôstojníctvo dostalo tiež trojmesačný plat ako konečnú výplatu (Abfertigung) a mužstvo jednomesačný.O tejto výplate píše Bakuliny vo svojom životopise: „K zloženiu zbroja tiahli sme teda do Prešporka, na poslednej štácii v Seredi lúčil sa s nami s plačom Lewartowski, vyplatil nám patričný, po celý čas revolúcie v kase podržaný plat. Načim znať, ako sa organizoval dobrovoľnícky sbor, ako oficieri tak i mužstvo dostávalo taký plat ako regulárne vojsko, Lewartowski ale s porozumením dôstojníkov nevyplácal na deň kapitánovi krem 1 zl., poručíkovi a nadporučíkovi 40 gr. v striebre, zvyšok teda sa každému v Seredi vy- a doplatil, takže oficier každý dostal pár sto zlatých doplatok.“Toto je zjavná mýlka od Bakulinyho, ak mu aj Lewartowski niečo podobného povedal, tak tomu ako sangvinik dobre nerozumel, alebo keď svoj životopis písal, už nedobre sa rozpamätal. Pravda, a vec je v tom, že dobrovoľnícki kapitáni dostávali denne po jednej zlatke, poručíci a nadporučíci po štyridsať, a mužstvo po päť grajciarov v striebre, a to i vo Verešváre i pod Komárnom i v Skalici i v Račišdorfe i na marše až po Trnavu, teda od samého počiatku, až do 12. augusta 1849, v ktorý deň im bol oznámený manifest, že odvtedy budú považovaní a platení ako riadne vojsko. Na dohovorenie sa Lewartowského s dobrovoľníckym dôstojníctvom o sťahovaní a odkladaní im platu ja sa naskrze neznám rozpamätať, ani na sľúbenú výplatu zdržovaných peňazí. A tak ani nebolo z čoho zadržovať a na čo odkladať peniaze. Lewartowski, viem, vyplatil po niekoľko sto zlatých dôstojníkom, ako pri rozpustení a prepustení im prichodiacu trojmesačnú výplatu (Abfertigung).Lewartowski mi pri lúčení bol, pravda, povedal, že mňa a Daxnera navrhol k odmeneniu Leopoldovským radom.[514]Ale to nemalo úspechu a výsledku, pre aké príčiny neznám, asi pre prekážky, robené intrigami grófa Antona Forgácha.Po zložení zbroja prešporský veliteľ vojenného okresu, feldmaršal Sausée, dal z tej príležitosti v hoteli u „Zeleného stromu“ slávnostný obed v prítomnosti generality a vyššieho dôstojníctva posádky, na ktorý pozvaní boli i traja velitelia a všetci kapitáni slovenských dobrovoľníkov.Pri obede nás zvlášte plukovníci a velitelia iných vojenských oddielov nahovárali vstúpiť do ich plukov za riadnych oficierov. My odpovedali sme, že za potrebnejšie pokladáme, už teraz po pacifikovaní krajiny, slúžiť na občianskom poli Jeho Veličenstvu. Nahovárali nás tiež prestrojiť sa na „Slovenský strelecký batalión“ (K. k. Slowakisches Jägerbataillon). Ani na to sme sa nepodvolili. Boliže by sme pekne pochodili. Boli by sme sa v c. k. armáde utopili a zložili kosti dakde v Talianskej, alebo v boji proti svojim.V Prešporku boli sme niekoľkí našimi druhmi, slovenskými dobrovoľníkmi, vyslaní do Viedne na audienciu k cisárovi a kráľovi, poďakovať sa za dôveru, preukázanú zverením nám zbroja v takých ťažkých a nebezpečných časiech. K výsluchu bolo len štvorčlenné vyslanstvo pripustené, záležajúce zo mňa ako rečníka, Štefana Daxnera, Janka Jesenského Ťažkého a istého dr. Steinera, žida, ktorý, neznám ako, dostal sa k nám, dobrovoľníkom, za časov Lewartowského za lekára, bezmála bol poslaný za špeha a bezočive vtiahol sa bol i do vyslanstva pred cisára; ba osmelil sa ešte i úlohu rečníka nárokovať si — nuž ako bezočivý a dotieravý židák.Audiencia bola v piatok 7. decembra 1849 v slávnostnej audienčnej dvorane cisárskeho zámku vo Viedni. My boli sme civilne oblečení. S poďakovaním sa za zverenie nám zbroja, porúčali sme naďalej svoje služby na poli občianskom a prosili sme o ochranu a rovnoprávnosť nášho slovenského národa. Jeho Veličenstvo prijalo nás veľmi vľúdne a láskave. Na moje oslovenie menom Slovenského dobrovoľníckeho sboru odpovedať ráčilo: „Teší ma, že vás osobne vidím. S účinkovaním Sboru slovenských dobrovoľníkov, ktorých ste vy vodili, som úplne spokojný, a buďte presvedčení, že po úplne zavedenom pokoji a obecnom poriadku i záležitosti vaše ku všeobecnej spokojnosti sa dokonajú.“ Nato s každým prehovorilo niekoľko láskavých slov a milostive nás prepustilo.Tak skončilo sa naše a vôbec celé slovenské dobrovoľníčenie.Od tých čias veľmi často a veľmi husto pretriasala sa otázka: či Slováci dobre urobli, že dobrovoľne postavili sa pod zbroj na pomoc dynastii a cisárskej vláde proti Maďarom a nie radšej na pomoc Maďarom proti dynastii a cisárskej vláde.Aby som sa po päťdesiatich rokoch len krátko vyslovil, povedám, že Slováci ani ináč urobiť nemohli.Za jedno: Slováci uzavreli s ostatnými všetkými slovanskými kmeňmi Austro-Uhorska také pokračovanie, ak by k takému pokračovaniu nastala potreba. Pravda, že Poliaci nezadržali slovo, ale išli na pomoc Maďarom.Za druhé: pokojné, lojálne a zákonné kroky Slovákov o pomoc proti svojvôli a násiliu Maďarov nielenže zhola nič nepomáhali, ba práve menom národa hlásiacich a uchádzajúcich sa naliehave o takú pomoc a ochranu Slovákov Maďari temnicami a šibenicami prenasledovali, následkom čoho takí Slováci len v sprotivení sa zbrojom i pre svoju vlastnú bezpečnosť i pre ochranu svojho osobného života boli prinútení hľadať.Za tretie: od Maďarov v akejkoľvek konštelácii a pri akomkoľvek výsledku boja Slováci už aj podľa dovtedajšej skúsenosti a podľa už vtedy narazeného smeru krajinskej politiky pre národ slovenský nič prajného očakávať nemohli, ale len nie včaššie, ako teraz, vyhlasovanie a prevádzanie maďarizácie ako štátnej potreby.Za štvrté: Slováci, či ako zásadní, či ako nútení pomocníci Maďarov, však až po detronizácii habsburskej dynastie, už či v prospech inej dynastie, a či v prospech republiky stupňovaných nárokov, neboli by vari v prospech Maďarov, ani v prospech slovenského národa, ani v prospech uhorskej krajiny alebo uhorského štátu žiadneho výsledku docielili, jednoducho už preto nie, že by niečo podobného taký neodolateľný potierateľ revolúcie a taký rytiersky a mocný obhajca legitimity, akým bol cár Mikuláš I.,[515]ktorý ani ponúknutú mu uhorskú korunu neprijal, naskrze ani nebol dopustil. Tak sa to i v skutočnosti dokázalo.Lebo, ačpráve deje roku 1848/49 počali sa z pohnútok obrany zákonných práv krajiny uhorskej a obrany slobodomyseľných zásad a ustanovizní proti zužovaniam a ujímaniam tých práv zo strany Austrie a protireakcie metternichovskej, i ako výsledok vyzývavosti Austrie, teda ako boj slobody (szabadságharc): predsa vyvinuli sa tie deje v zjavnú a najkvalifikovanejšiu revolúciu. Aby som nič inšieho nepripomenul, len zavraždenie dňa 28. septembra 1848 na moste v Pešti grófa Filipa Lamberga, člena uhorskej magnátskej tabule, ktorý bol poslaný kráľom za veliteľa vojska v uhorskej krajine a za dočasného palatína krajiny, v čom Maďari videli narušenie zákonných práv uhorskej krajiny, keďže hodnosť palatína podľa zákonov závisela od snemu, snemových poslancov.I vo Viedni zavraždenie ministra vojenných záležitostí v októbri 1848, grófa Teodora Latoura, bol výsledok v tomže mesiaci októbri vo Viedni v záujme Germánstva a proti Slovanstvu, ako tiež proti viedenskej, teda i cisárskej a jeho vlády autorite, aulou a revolučnými domácimi i zahraničnými živlami ustrojenej a Maďarmi, menovite ich agentom Fraňom Pulszkým, podpaľovanej revolúcie.Naposledy, keď Austria vydala 4. marca 1849 konštitúciu, v ktorej vyslovila medzi iným i národnú rovnoprávnosť, ale hlavne to, že Austria, a teda v nej i Uhorsko je konštitucionálny síce, ale jednotný, centralizovaný štát, v ktorom všetky ostatné štátne rozdiely prestávajú — kossuthovské Uhorsko na tú konštitúciu odpovedalo dňa 14. apríla 1849 na debrecínskom sneme práve detronizáciou habsburskej dynastie.Nuž cár Mikuláš I. poslal na ochranu a reštitúciu habsburskej dynastie a Austrie, na ich uchádzanie sa, vyžiadanú nimi intervenciu, dvestotisíc svojho vojska, ktoré prišlo z rozličných strán ako záplava, ani za dva mesiace porazilo maďarské vojská a revolúciu a zase odišlo ako záplava.Paskievič vo Varšave oproti nemu prišlému Mikulášovi I. povedal pred vojskom: „Veličenstvo, Uhorsko je u nôh Vášho veličenstva.“ Ale cár Mikuláš neprijal ponúknutú mu uhorskú korunu.Maďari, systematicky od rokov rozmaznaní skrze Austriu v povoľovaní v národnom ohľade, čo konali, konali všetko preceňovaním svojich síl, násilnícky a s aziatskou surovou bezohľadnosťou; Austria zase konala všetko perfídne i naproti Maďarom, ako svojim odporníkom, i naproti Slovanom, ako svojim pomocníkom.Keď ruské vojská vybojovali a veľkodušný a rytiersky cár Mikuláš I. daroval Austrii život, po porazení Maďarov a po odtiahnutí ruských vojsk Austria urobila tabulam rasam:[516]vyrovnala predbežne všetky rozdielnosti, a ako sa hneď vtedy hovorilo, čo jednému dala za pokutu, to druhému dala za odmenu.[517]Nuž a keď sa opýtame: čo vykonali slovenskí dobrovoľníci v čas vojny v prospech cisára a jeho záujmov, čo vykonali pre národ slovenský a čo vykonali pre seba, odpovedať, pravdaže, veľmi ťažko.Ale oprobujem v hlavných ťahoch a bez úvah odpovedať.V čas vojny do povahy vziať treba predovšetkým prostriedky, ktoré mali Slováci ku svojej potrebe a k použitiu. Iniciátori a náčelníci prvej výpravy 18. septembra 1848, teda v prvom rade Ľudovít Štúr, Jozef Hurban a Michal Hodža, boli, pravda, muži výteční ako spisovatelia, myslitelia, kazatelia, rečníci a agitátori; ale ako vojenní dejatelia boli zrovna neznalci a ako organizátori administrácie boli celkom neskúsení. Z jednej strany bol proti nim celý furor nenávisti,[518]myslím zo strany Maďarov, ako i zo strany slovenského zemianstva, z druhej strany bola proti nim nedôvera a úplná nedbalosť zo strany cisárskej vlády, takže ani peňazí, ani zbroja, ani munície im tí nedali, v ktorých záujme išli von i volali národ zbroj nosiť a životy klásť. Čo vedeli a vládali zaopatriť si z iných prameňov, to asnáď mohlo byť na pokus alebo na dosť krátky počiatok, ale naskrze nie na vydržanie ďalšieho deja a účinkovania.Z vojenských členov Slovenskej národnej rady a veliteľov slovenských dobrovoľníkov bol Zach, muž výtečného charakteru a poctivých snáh; ale mu viedenská vláda sotva dôverovala, alebo mu práve nedôverovala. Lebo domýšľam sa, že z policajných zápiskov vedela, že Zach roku 1830 bol pošiel do poľskej revolúcie a že pozdejšie bol v Paríži a ešte pozdejšie, až do roku 1848, v Belehrade ako agent poľskej emigrácie.Bernard Janeček bol síce smelý a chrabrý vojak, ale podľa svojej tekavej, nepokojnej, prudkej a netrpezlivej povahy nesúci na vedenie a spravovanie vojenskej akcie.Naposledy Bloudek aký bol vojak, neznám. Medzi všetkými troma bol jediný v spojitosti s viedenským vojenským ministerstvom alebo cisárskym hlavným stanom a iste i úpravy odtiaľ dostával, preto i to pridŕžanie sa ho Štúrom a Hurbanom, keď mu iní nedôverovali a nenávideli ho, ba za zradcu považovali. Ináče čo a ako konal Bloudek, myslím, že konal zo svojej oficierskej ambície a z osobného egoizmu. Zdá sa tiež, že mu viac záležalo na niečom inom ako na slovenskom diele.Medzi päťsto dobrovoľníkmi, ktorí prišli z Prahy a Viedne a 18. septembra 1848 prekročili hranicu, bol, pravda, i súci materiál za dôstojníkov, ale takmer všetko boli ľudia žiadostiví len štrngať si dôstojníckymi šabličkami, do vojenskej služby sa nerozumejúci, o slovenských záležitostiach a potrebách ničoho nevediaci. Materiál mužstva bol výtečný, ochotne, horlive, oduševnene a v takom množstve hrnúci sa, že ho pri nedostatku zbroja nebolo možno všetok ani aspoň do stotín ustrojiť a ako-tak ozbrojiť. Ale materiál to bol, ako ináč ani byť nemohlo, len erádo, necvičený a nedisciplinovaný, lebo k vycvičeniu a uvedeniu ho do disciplíny nebolo ani súcich cvičiteľov aj dôstojníkov, ani času.Pre vypočítané nedostatky a slabosti tento dobrovoľnícky sbor ani udržať sa nemohol, ako od 18. do 28. septembra 1848, teda za jedenásť dní, a predsa vykonal znamenitú službu, predne myslím, že bánovi Jelačićovi a prostredne i Austrii a dynastii.Ja domýšľam sa totižto, že medzi bánom Jelačićom, vlastne náčelníkom jeho generálneho štábu Zeisbergom, a Štúrom, Hurbanom, Bloudkom bolo dohovorené súčasne započať akciu tak, žeby prekročenie hranice vojskom bána Jelačića, čo sa stalo dňa 11. septembra 1848, ktoré pritiahlo a pripútalo by k sebe vojenské sily Maďarov, malo slúžiť za usnadnenie započatia povstania slovenského; z druhej strany žeby povstanie slovenské prekazilo zhromaždenie početnejších síl Maďarov proti Jelačićovi. A povstanie slovenské započalo sa 18. septembra 1848, teda siedmimi dňami po vtrhnutí vojsk Jelačićových. Možno Jelačić toto povstanie Slovákov pár dňami prv očakával a možno aj za trvácnejšiu a výdatnejšiu pokladal túto diverziu Slovákov. Preto, keď vo Viedni vybúšila revolúcia, znenadála Jelačić obrátil svoje vojská na obranu dynastie proti revolúcii vo Viedni, a to tak, že svoje rezervy pod Rothom a Filipovićom nevzal so sebou, a to možno v spoliehaní sa na výdatnejšiu akciu Slovákov. Ale tie rezervy boli pri Móre sčiastky rozbité, sčiastky zajaté. A predsa diverzia Slovákov mala pre Jelačića tú výhodu, že mohol, keď i bez rezervy, zavčasu prísť pod Viedeň a tam s Windischgrätzom poraziť revolúciu a potom hneď zase vrátiť sa do Uhorskej a pri Schwechate rozbiť maďarské vojská.Tento dobrovoľnícky sbor, ako na inom mieste už krátko pripomenuté, zmužile a odvážne vydržal viacej šarvátok pri Myjave, Brezovej, Starej Turej atď. atď.Za druhé myslím, že septembrová výprava Slovákov mala pre samých Slovákov ten dobrý následok, že skrze ňu Slováci, keď i nie veľmi, ale predsa poučili sa, čo je vojna a išli pod zbroj za dobrovoľníkov i pozdejšie i na iných stranách slovenských ochotne i početne.Tak stalo sa hneď na konci mesiaca novembra, že na vyzvanie Štúra a Hurbana zobral sa pod veliteľstvom Zacha a Bloudka nový dobrovoľnícky sbor, ale už opierajúci sa o riadne cisárske vojsko, pod plukovníkom Frischeisenom a jemu podriadený — a prekročil hranicu z Tešína do hornej Trenčianskej dňa 4. decembra 1848. Tento sbor vyviedol hneď pri Žiline a Budatíne s úspechom zrážky proti honvédom a gardám, tiahol cez Žilinu a Nemecké Pravno do Turca, kde dostal veľmi značnú posilu na dobrovoľníkoch, menovite za dôstojníkov súcich, v čom mal citeľný nedostatok; potom tiahol hore Váhom cez Liptov, Spiš do Šariša, ba až hen ku Košiciam, zúčastnil sa menovite v Šariši vo viac zrážkach, vytrval pod zbrojom až do júna 1849, ale v Prešove rozišiel sa pre neriadnosť, ba ako mu držanie sa jeho vykladali, pre zradu Bloudka, domov. Také pohoršlivé držanie sa Bloudka bolo akiste príčinou, že Zach predčasne opustil Bloudkom vedený sbor slovenských dobrovoľníkov.O tejto druhej výprave viď opis M. Mikšíčka v Kolede, v kalendári na rok 1852, i dosť skromné zápisky Karola Borika, ktorý po vypovedaní dobrovoľníctvom poslušnosti Bloudkovi v Prešove bol prevzal veliteľstvo.Pokusy týchto dvoch výprav, vlastne Štúra a Hurbana, organizovať stoličné a obecné správy, sa nepodarili a neudržali.[519]Súčasne s týmto druhým, ale osobitne, bol ustrojený tretí sbor slovenských dobrovoľníkov Hodžom a Janečkom pri spoluúčinkovaní Sama Štefanoviča a Leopolda Abaffyho koncom novembra a počiatkom decembra 1848. Tento sbor bol pridelený cisárskemu vojenskému oddielu feldmaršala Simunića, počítal hneď spočiatku asi osemsto mužov, ale mal, vyjmúc niekoľkých, veľmi nesúcich dôstojníkov až do jeho reorganizovania, potom vytrvale a výdatne konal vojenskú službu a prácu pri obliehaní pevností Leopoldova a Komárna. Po odrazení Görgeym Komárno obliehajúcich cisárskych vojsk tento Slovenský dobrovoľnícky sbor prišiel do Prešporka, odtiaľ do Skalice, kam došiel i za veliteľa dôstojníkmi Sboru od cisárskeho ministerstva vojenných záležitostí vyžiadaný, vtedy c. k. kapitán pri Schönhals-pechote, barón Henrich Lewartowski. S použitím za dôstojníkov i tých slovenských inteligentných jednotlivcov, ktorí z rozídeného bloudkovského sboru boli prišli do Skalice, Sbor tento bol reorganizovaný, náležite ozbrojený, ošatený, vycvičený a ako taký tiahol do Prešporka, odtiaľ hore do banských miest a vôbec na slovenské strany, mal hlavný stan, posledne v Rimavskej Sobote, odtiaľ a cestou na všetky strany medzi Prešporkom, Vacovom a Košicami očíšťal mestá, dediny a hory od gerily, pacifikoval všetky kraje, upokojoval a ochraňoval obyvateľstvo, nazbieral mnoho vojennej koristi a po skončenej svojej úlohe dňa 21. novembra 1849 slávnostným spôsobom zložil zbroj v Prešporku a bol prepustený a rozpustený.Naposledy, ako zásluhu pre slovenský národ slovenského dobrovoľníctva vôbec, nemožno nevyzdvihnúť tú okolnosť, že slovenské dobrovoľníctvo v tých časiech, v ktorých, ak by sa Slováci boli pridali k Maďarom, i ako sila i ako svoju zvláštnu národnosť znamenajúci faktor, boli by úplne utonuli v pochope maďarstva, a zoči-voči Austrie boli by považovaní bývali za predmet i vojenského i policajného prenasledovania bez všetkého ďalšieho významu; nemožno, reku, nevyzdvihnúť ako zásluhu slovenského dobrovoľníctva tú okolnosť, že ono, a jedine ono, v tých časiech predstavovalo a dokumentovalo pred Maďarmi i pred Austriou i pred svetom vôbec jestvovanie slovenského národa na svete, a predstavovalo a dokumentovalo najzrejmejší protest proti svojvôli, národnej neznášanlivosti Maďarov a už neznesiteľnému potlačovaniu.Ako uznalosť zásluh zo strany Austrie slovenského dobrovoľníctva vôbec, ale menovite tohoto posledne spomenutého Slovenského dobrovoľníckeho sboru a ako odmenu jeho zásluh považovať sa môže:1. Že jeho dôstojníctvo bolo i v hodnosti i v plate a výhodách za rovné s dôstojníctvom riadneho cisárskeho vojska postavené a že tomuže Slovenskému dobrovoľníckemu sboru bolo určené len na Slovensku byť potrebným;2. Že v čas rozpustenia dôstojníctva, keďže nemalo nárokov na penziu, dostalo trojmesačný a mužstvo jednomesačný plat ako konečnú výplatu;3. Že jeho rozpustenie stalo sa slávnostným a sviatočným obradom a so slávnostným obedom;4. Naposledy, že cisár na slávnostnom vypočutí vyslaných predstaviteľov slovenského dobrovoľníctva poctiť ráčil láskavou a vyznačujúcou odpoveďou. Iného vyznačenia dobrovoľníci ani nečakali. Jediný Michal M. Hodža dostal záslužný kríž, ktorý i prijal a bol do svojej mikulášskej fary uvedený.Jozef Hurban bol do svojej hlbockej fary naspäť uvedený.Ľudovítovi Štúrovi ponúknutý bol akýsi sudcovský úrad v Trenčíne, ale ho neprijal.Avšak všetci traja boli postavení pod policajné dozorstvo.[520]Či títo traja, alebo dajeden z nich dostal nejakú neviditeľnú, asnáď peňažnú odmenu, neznám, ale pochybujem.A pre slovenský národ že čo vykonali slovenskí dobrovoľníci?Na túto otázku odpoveď je najťažšia.Ja verím, že by mladistvý cisár Franc Jozef[521]bol naklonený býval, ako pri slávnostnom výsluchu slovenských dobrovoľníkov odpovedal, „po úplne zavedenom pokoji a obecnom poriadku i záležitosti vaše (t. j. Slovákov ako národa i ako jednotlivcov) ku všeobecnej spokojnosti dať dokonať“.Ale, Bože môj, uvážiť treba tú záplavu obrovských a malicherných ťažkostí a prekážok. Predovšetkým zabúdať neprichodí, že cisár Franc Jozef bol a je v nemeckom duchu, po nemecky vychovaný člen starobylej nemeckej panovníckej rodiny, že vtedy bol náčelníkom nemeckého Bundu, t. j. štátneho spolku všetkých nemeckých štátov a štátikov, a tak hlava celého nemeckého národa, teda že bol považovaný za nemeckého panovníka „Deutscher Fürst“,[522]ako sa i on sám pomenoval. Následkom toho naskrze nemohol ubrániť sa vplyvu germánskemu. A nemčina i ináč ukazovala sa mu byť nutnou potrebou, keďže podľa konštitúcie grófa Moora[523]celá Austria i s Uhorskom mala byť konštitucionálnym síce, ale centralizovaným jednotným štátom (einheitliches Österreich). A tak nemčina ukazovala sa mu byť potrebným spojivom všetkých a to mnohých a rozdieľnych štátov a provincií austro-uhorských a ich mnohých a rozličných národov.Konštitúcia 4. marca, pravda, vyslovila rovnoprávnosť všetkých národov a na základe tejto konštitúcie bola 17. októbra 1849 cisárom povolená „dočasná správa Uhorska“ a vládou vydaný bol „Návod ku prevedeniu dočasného organizmu správy (Verwaltung) Uhorska“.K ustrojeniu tohoto organizmu správy prikročilo sa ešte roku 1849. Hneď, ako kde bol pokoj a poriadok uvedený.A tu zabúdať neslobodno, že vtedy, a to až do roku 1853, panoval v uhorskej krajine stav obleženia, v ktorom naskrze nebolo možno ani osobne, ani zhromaždeniami, ani tlačou verejne účinkovať a agitovať za náhľady, snahy a žiadosti, odchodné od náhľadov, snáh a žiadostí cisárskej vlády a jej vojenských a občianskych orgánov.Podľa tohoto dočasného správneho návodu na čelo celej uhorskej krajiny bol postavený vojenský veliteľ a jemu ku boku pridaný civilný komisár; krajina bola ustrojená na správne dištrikty (Verwaltungsgebiete) s vojenským veliteľom na čele a s pridaným mu civilným komisárom v hodnosti c. k. ministerského radcu; správne dištrikty boli podelené na stolice so spravujúcimi ich c. k. vládnymi komisármi, a stolice boli podelené na slúžnovské okresy, t. j. ochodze so slúžnymi.Za úradnú reč dištriktu bola ustanovená skutočná reč dištriktu, až po správu dištriktu, a v dajednom rečovom dištrikte zatvorené inorečové správne vidieky boli oprávnené užívať u seba svoj jazyk. Len za vnútornú reč správy dištriktu bola určená reč nemecká.Nuž podľa tohoto dočasného správneho návodu Slováci boli oprávnení až po správu dištriktu i nahor i nadol i u seba v úradoch užívať slovenský jazyk.A prečo sa to nestalo? Nuž ukázala sa ťažkosť a prekážka, ktorá zavadzala a prekážala.Tí, čo žiadali národné urovnoprávnenie Slovákov či jednotlive, či v zhromaždeniach, či petíciami, vyslovili sa, pravda, že najprimeranejším prostriedkom previesť a poistiť Slovákom národnú rovnoprávnosť je národné oddelenie Slovákov od Maďarov. Cisár a cisárska vláda tým návodom k zriadeniu správneho organizmu ukázali cestu k uskutočneniu tej žiadosti.Ale keď sa to uskutočňovanie prevádzať malo, neozval sa zaň nielen dostatočný, ale vari žiaden na váhu padajúci faktor z jednej, a z druhej strany ukázal sa veľký nedostatok ochotných a súcich síl k účinkovaniu v takom organizme.Tí, ktorí boli ochotní, boli za jedno dii minorum gentium,[524]a za druhé nevycvičení administrátori, takže im prichodilo učiť a vycvičiť sa, aby mohli byť postavení na vplyvnejšie miesto, lebo vtedy nepostačovalo „fac me talem, talis ero“[525]ani „pauca sapientia regitur mundus“.[526]Ako-tak pocvičený v administrácii, a to administrácii trebárs len šlendriánskej, vtedy zbehlý živel bolo zemianstvo. Celé slovenské zemianstvo, z ktorého do tých čias inteligentné sily prevažne pochádzali pre všetky či svetské, či cirkevné najvyššie hodnosti a úrady v krajine, bolo slovenskému národu odrodené, a to vtedy ešte nie tak veľmi rečove, ale občiansky odrodené. U slovenského zemianstva platila asi tá výpoveď jedného turčianskeho zemana: „Pánovi koč (t. j. panštiť si,) židovi batoh (t. j. hrdlovanie a opovrženie), sedliakovi dereš (t. j. porobenosť a otroctvo).“ Slovenský zeman naskrze nevedel spriateliť sa s urovnoprávnením bývalých poddaných so zemanmi a hrozil sa pomyslenia, že by nezeman, ktorému ešte len donedávna patril dereš, mohol s ním, t. j. s „membrum sacrae coronae hungaricae“,[527]úradovať, alebo práve rozkazovať mu a nad ním úradnou mocou panovať. U slovenského zemana bol ďalej cez stoletia hlboko až do krvi a špiku vkorenený a vrodený hungarizmus, t. j. zaujatosť za Uhorsko, jeho slobodu, samostatnosť, za obranu autonómnych inštitúcií uhorskej krajiny proti nadužívaniam a ukracovaniam zo strany Austrie, zaujatosť za obranu výhod a prerogatív zemianstva atď. Rečové odrodilstvo slovenského zemana nasledovalo, až keď maďarizmus, sugerovaný vlastne Austriou, agitačným pomútením pochopov postavený bol namiesto hungarizmu a vyhlásený za hlavnú známku a hlavný postulát vlastenectva, ba za vlastenectvo samé.Slovenské zemianstvo teda, rozumiem zdravšiu, jadrnejšiu a na váhu padajúcu časť jeho, perhoreskovalo[528]zúčastniť sa na takej demokratickej a s uhorskou ústavou nezrovnávajúcej sa, Austriou uvádzanej administrácii, a kde mohlo, tam prekážalo jej ustrojeniu.Lichá časť, popredne s materiálnym úpadkom bojujúceho a politicky demoralizovaného slovenského zemianstva, použitím perfídnej masky z jednej strany vernosti cisárovi a jeho vláde, z druhej strany maďarského patriotizmu, a aby Slovákom mohla predchytiť a nad nimi grasovať,[529]natískala sa do úradov.Takým činom Slováci-demokrati nemohli sa dostať do vplyvnejších úradov. Dostali sa, pravda, do nižších, aby tak povedal robotných, ale smer nedávajúcich úradov, a ako do školy pre vycvičenie sa k značnejšiemu postaveniu.Jediná Zvolenská stolica, možno i preto, že tam bolo pomerne veľmi málo zemianstva, bola zo všetkých slovenských stolíc taká, v ktorej všetky úrady obsadené boli Slovákmi a v ktorej úradovalo sa i nahor i nadol v slovenskej reči.Tak mohlo sa stať i v iných čisto slovenských a z väčšej čiastky slovenských stoliciach. Prečože sa nestalo tak…?Ale Austria uvidela, že natískajúce sa slovenské zemianstvo pre jej potreby z väčšej čiastky nezodpovedá a nedosvedčilo sa spôsobným. Z druhej strany Austria myslela, že počiatoční úradníci demokrati Slováci pre významnejšie úrady ešte nie sú dosť vyškolení a že demokratických Slovákov i pre nižšie úrady a počiatočné úradovanie niet v dostatočnej zásobe. Naposledy austrijská vláda namyslela si uvádzanie nemčiny do úradov hustejšie započať. Nuž roku 1853 pri definitívnom organizovaní správy v uhorskej krajine zaplavila celú krajinu Nemcami a západnými Slovanmi, menovite Čechmi, pre austrijský nemecký byrokratizmus školenými úradníkmi.Zamlčať nemôžem, že Austria hneď roku 1849 počala odmeňovať a do úradov stavať jej známych a významnejších mužov Slovákov, ktorí boli vysťahovali sa a vo Viedni ako dôverníci vlády účinkovali. Takí boli menovite Ján Kollár, vymenovaný za univerzitného profesora vo Viedni; Karol Kuzmány, vymenovaný za profesora na evanjelickej teologickej fakulte vo Viedni; Ján Hlaváč,[530]bývalý komorský fiškál v Solivare v Šariši, vymenovaný za generálneho prokurátora v Prešove; Fraňo Hänrich,[531]bývalý komorský fiškál vo Zvolene, vymenovaný za generálneho prokurátora v Prešporku; Jozef Kozáček,[532]bývalý katolícky farár vo Zvolene, vymenovaný za škôldozorcu a správcu škôl v prešporskom dištrikte.Títo a iní vysťahovavší sa mužovia a sčiastky i dôverníci viedenskej vlády uchádzali sa viac ráz u najvyššieho prestola o ochranu slovenského národa proti svojvôli a násiliu Maďarov deputáciami a predložili návrhy k ustrojeniu krajiny uhorskej a krajov slovenských v takom spôsobe, žeby rovnoprávnosť národná a ochrana slovenského národa zabezpečená bola. Urobili to menovite roku 1849 v Olomouci,[533]potom 21. apríla a 17. septembra 1849.[534]Mimo deputácií pracovali v tom zmysle na prístupných im miestach i jednotlivci neúnavne. Ale neobyčajne a výdatne činný vo vypracovaní a predložení organizačných návrhov krajiny bol Ján Hlaváč, kráľovský fiškál v Šariši v Solivare, rodom demokratický Slovák, nie síce vyteoretizovaný, ani ideálny a abstraktný, ale Slovan, povahou a zmýšľaním opravdivý typ slovenský, ináče muž vekom už pokročilý, popri svojej juridickej vzdelanosti širokých známostí a skúseností, charakter priamy a nezlomný. Ako dôverník vlády vypracoval zovrubné a dôkladné návrhy ku organizácii krajiny administratívnej, súdnej, finančnej, školskej atď., atď. Ja som tie elaboráty videl roku 1863, keď som v Budíne býval, u jeho syna Štefana Hlaváča, ktorý vtedy bol sekretárom pri kráľovskej tabule v Pešti.Všetkých cisárovi a jeho vláde Slovákmi podaných prosieb a návrhov jadro bolo, aby krajina uhorská tak bola ustrojená, žeby Slováci, pri zadržaní čerstvosti a spoluprináležaní krajiny uhorskej, oddelení boli od Maďarov administratívne, súdne a kultúrne.Spomenutým už návrhom od 17. októbra 1849 prevedenia dočasného organizmu správy Uhorska bola by sa síce dala vyplniť žiadosť Slovákov a oddelenie od Maďarov, ale v prevádzaní toho návrhu pokračovalo sa polovičate, naoko len a s rezervovaným úmyslom germanizácie.Na čelo celej krajiny postavený bol vojenský veliteľ Haynau[535]a jemu ku boku pridaný civilný komisár. Podriadené boli správne dištrikty (Verwaltungsgebiete) s vojenským veliteľom a pri jeho boku civilným komisárom. Preddunajský historický a geografický dištrikt mal na čele feldmaršala Gerstnera a civilného komisára grófa Attemsa. A tento Verwaltungsgebiet bol zase rozdelený na dva Districtsobergespanschafty,[536]z ktorých západnému na čele stál k. k. Militär-Districts-Commandant in Schemnitz[537]fml. Bordolo a mal civilného komisára Alexandra Andreánszkeho, k. k. Neusohler Districtsobergespana[538]v Ďarmotách. Západnej čiastky preddunajského dištriktu Obergespanom bol gróf Anton Forgách, atď.Avšak pri definitívnom organizovaní krajiny roku 1853 na čelo krajiny prišiel gubernátor v osobe arcikniežaťa Albrechta[539]a civilný komisár barón Geringer.[540]Krajina bola rozdelená na šesť Verwalungsgebietov: prešporský, peštiansky, šopronský, košický, veľkovaradínsky. Všetky tieto dištrikty boli každý osobitne a samostatne vyhraničené, okrem toho bola osobitne vydelená srbská Vojvodina.[541]A zdalo sa i spomínalo sa, že pri ich vyhraničení braný bol ohľad na národnosť, lebo že prešporský dištrikt má byť slovenský, peštiansky maďarský, šopronský nemecký, košický ruský, veľkovaradínsky rumunský a srbská Vojvodina srbská. Ale veru nebolo tak, lebo, po prvé, každá patričná národnosť privalená bola inými národnosťami, o dákej národnej autonómii na žiadnom poli nebolo a nemohlo byť ani reči, len Maďarom hovelo a povoľovalo sa možne najďalej a najobšírnejšie, kým i tých so všetkými ostatnými národmi neprivalila germanizácia.*Ale idem nadpriadať niť svojho životopisu, pripomenúť s ním spojené udalosti a oprobovať, kým milosť božia dopraje života a akej-takej sily, vyhrabúvať, zo svojej, všelijakými troskami a lomom zasypanej a zarútenej pamäti nevyšumelé rozpomienky.[542]Po rozpustení Sboru slovenských dobrovoľníkov a zložení zbroja 21. novembra 1849 v Prešporku a po audiencii vyslanstva dôstojníkov slovenských dobrovoľníkov u Jeho Veličenstva dňa 7. decembra 1849 vo Viedni, išiel som i ja so Štefanom Daxnerom a Michalom Bakulinym domov, t. j. do Gemera. S Daxnerom kúpili sme si v Prešporku ľahký a lacný vozík a riad na dva kone, vzal som svojho dobrovoľníckeho sluhu, istého Belániho, bývalého šafranníka z Turca, za pohoniča a pustili sme sa hore Slovenskom, navštevujúc známych, do Gemera.Podrobnosti tejto cesty nejdem spomínať, pripomeniem len tri stanice. Prvá stanica bola nitrianska Brezová, kam sme došli cez Bielu horu, snehom celkom zapadnutú a horou, ani v našich povestiach striebornou. Išli sme na Brezovú navštíviť Jozefa M. Hurbana, kde vtedy býval s celou rodinou u svojho tesťa Samuela Jurkoviča, vtedy brezovského mestského notára a predtým učiteľa v Sobotišti, do tých čias a až do smrti vrúcneho a veľmi účinného slovenského dejateľa.Druhá stanica bola na našej ceste Banská Bystrica. Tam býval náš spolužiak a dobrovoľnícky kapitán Samo Štefanovič a bývalo tam, takmer by som povedal, že mnoho našich spolužiakov, kamarátov, postavených i vo svetských i v cirkevných úradoch, i v súkromnom živote žijúcich Slovákov.Zvolenská stolica totižto už vtedy bola organizovaná po slovensky provizórne, a to najprv a predbežne skrze Jána Máttyusa, c. k. vojenského komisára pri šiestom ruskom armádnom sbore, pri boku ruského generála Grabeho. Máttyus vymenoval dňa 21. augusta 1849 Michala Rarusa, do tých čias banskobystrického mestského richtára a vysťahovalca, za c. k. Regierungscommissara[543]a predstatu Zvolenskej stolice, za slúžnych Petra Koričánskeho a Adama Kardoša,[544]za viceslúžnych Jána Čipku a Samuela Bodorovského.[545]Pozdejšie organizoval Zvolenskú stolicu provizórne, ale podľa „Návodu ku prevedeniu dočasného organizovania správy krajiny uhorskej“ Alexander Andreánszky, k. k. Obergespan des Neusohler Districtes, a vymenoval Michala Rarusa za Regierungscommissara a Comitatsvorstanda.[546]Ku boku Rarusa vymenoval Andreánszky Jána Gotčára[547]za sekretára a Samuela Bodorovského za registrátora, za slúžnych: Petra Koričánskeho, Adama Kardoša, Štefana Peťku, Sama Štefanoviča, za stoličného pokladníka Ladislava Czerva, a Jozefa Urbániho za stoličného účtovníka, oboch bývalých starých stoličných úradníkov v tej istej akovosti.Či súdne úrady tiež Andreánszky a či dakto iný organizoval, neznám; ale predsedom stoličného súdu bol Adolf Rakovský, Turčan, hlavným fiškálom Matej Slabey,[548]Brezňan, a vicefiškálom Ján Gáber, Novohradčan, môj spolužiak v Prešporku, obaja moji dobrí priatelia a dobrí Slováci.Len úrad stoličného expedítora ešte nebol obsadený.Znať treba, že medzi všetkými menovanými úradníkmi zvláštne spomenutie zasluhuje Michal Rarus, Ján Gotčár a Matej Slabey.Michal Rarus, ako rečeno, bol a za mnohé roky býval bystrickým mestským richtárom, teda mal akú-takú úradnú rutinu, ale akým bol juristom a sudcom, neznám. Ako už starý človek a starý úradník bol skúseným, dobrým a poctivým človekom. Iniciatívy nemal mnoho, ale bol prístupný dobrej rade a vedel pochopiť a uznať, ktorá rada alebo nárada je dobre mienená a dobrá, a ktorú za takú uznal, tú si osvojil a potom sa jej dôsledne a neústupne pridŕžal a v platnosť uvádzal. Z podriadených úradníkov, ktorých za pracovitých, poctivých, úprimnej povahy a schopných uznal, tým vo všetkom veril a dôveroval.Ján Gotčár, sekretár a jediný konceptný úradník pri boku vládneho komisára Rarusa a celej Zvolenskej stoličnej vrchnosti, predtým profesor na katolíckom gymnáziu v Banskej Bystrici, ktorého úradu sa ani nebol vzdal, Trenčan, bol bystrý, chápavý mysliteľ, pracovitý úradník, úprimný rodoľub slovenský.Matej Slabey, Brezňan, stoličný hlavný fiškál, bol mladý človek, môj vrstovník, dobrý jurista, ale len štrajchal juridickou praxou, šuhaj bystrého chápania, pracovitý, charakteru rozhodného, vytrvalej a silnej, takmer s násilím hraničiacej vôle a energie. Slovák úprimný, zápalistý, povahy otvorenej, príjemnej a dôslednej, takmer neústupnej vytrvalosti.Pri tejto mojej návšteve Banskej Bystrice a priateľov mojej mladosti stal sa rozhodný obrat v mojom živote, nakoľko sa tam bol stal prvý krok na mojej úradníckej kariére.Vo vtedajšom organizme Zvolenskej stolice, ako som už pripomenul, bol úrad stoličného expedítora ešte neobsadený alebo uprázdnený. Expedítor bol po kancelistoch a pisároch prvý úradník a predstata stoličnej kancelárie.[549]Jemu podriadení boli kancelisti a jeho povolaním bolo predstatom stolice odobrené koncepty dať na čisto odpísať, čisté odpisy s konceptom zrovnávať, náčelníkovi Rarusovi dať podpísať a expedovať.Matej Slabey ma oslovil, či by som úrad expedítorský neprijal, ba nahováral ma, aby som ho prijal. Ja som nemal pre svoju budúcnosť žiadneho plánu, okrem ochoty a hotovosti prácu konať, kdekoľvek sa naskytne potreba národná alebo obecná, nuž vyslovil som Slabeyovi hotovosť prijať ten úrad, tým viac, že by tomu úradu kvôli bol prinútený prísť bývať do mesta Banskej Bystrice a tam do kruhu toľkých dobrých Slovákov. Len som si žiadal svoju dobrú matku a starých rodičov navštíviť, s ktorými som sa takmer nevidel od štatariálneho procesu v Plešivci.Na toto moje osvedčenie Slabey mi kázal predstaviť sa náčelníkovi stolice Rarusovi. Ja som to i urobil a Rarus, akiste Slabeyom informovaný, prvej ako by som sa jemu bol ponúkol alebo ho prosil, oslovil ma, či ešte neobsadený úrad expedítora, ak ma k tomu vymenuje, príjmem. Ja som odpovedal, že ho ochotne príjmem, len by som rád prvej navštíviť matku a starých rodičov v Hnúšti a už veľmi blízke vianočné sviatky u nich a s nimi prežiť, ale na Nový rok že sa doista dostavím. Nuž odišiel som s Daxnerom a Bakulinym do Gemera.V Brezne stavili sme sa u Janka Čipku, navštívili sme Jána Chalupku,[550]Sama Lopušného,[551]Janka Kozelnického[552]a iných dobrých Slovákov a vrstovníkov.Na druhý deň dorazili sme do Tisovca. V Tisovci zatiahli sme na Daxnerovskú kúriu. Daxnerovská kúria bola vprostred mesta za evanjelickým kostolom. Dom záležal z dvoch veľkých izieb drevených, z jednej i druhej strany veľkého pitvora, a komory. V prednej izbe na ulicu bývala čeľaď, v zadnej s oblokmi na dve strany do dvora býval domáci pán, na ten čas Ďurko Daxner, Štefanov starší brat. Starý mládenec, tuhý poľovník, opravdivý zeman a vlastenec uhorský, ale od plešiveckého procesu dobrý priateľ Slovákov; Ďurko bol strednej, svalovitej, kostnatej a objemnej postavy, obrovskej sily silák. Vo dvore bola kamenica s veľkým komínom, pred ktorým pri silnej vatre líhavali sme na slamenáku so Štefanom a snovávali sme svoje národné, politické a domáce fantázie. Na veľkom dvore s prídomovou záhradkou stála veľká kolešňa (humno), chlievy a iné hospodárske budovy. Teraz na mieste opisovanej starej kúrie stojí krásna pohodlná, Ďurkom Daxnerom vybudovaná nová kúria, a býva v nej so svojou matkou a rodinou dr. Samo Daxner,[553]Ďurkov syn.Keď sme ta v noci dorazili, vošli sme do panskej izby. Tam pri len mihajúcom sa osvetlení dohárajúceho ohníka na kozúbku horeznačky v posteli ležal vyzlečený domáci pán, Ďurko, a ako poznal naše hlasy, tak ako ležal na chrbte vystretý, vymrštil sa ako ryba z postele, skočil na rovné nohy, zastal pred nás a povedal: „Vitajte a rozprávajte!“ Len čo to povedal, priložil na kozub triesok, napchal zapekačku a vložil ju do pahreby.My sme rozprávali, čo sme vedeli a Ďurko rezumoval obsah nami povedaného a vyslovil svoj úsudok týmito pár slovami: „Braček Janko, Nemci sú Nemci!“ A mal pravdu.Vianoce som strávil vo svojom rodnom dome s matkou a so starými rodičmi. Bolože radosti i na ich i na mojej strane! K tomu i uspokojenie, že mám výhľad postaviť sa na svoje vlastné nohy a nebyť im na ťarchu, alebo povaľovať sa bez zamestnania po cudzích domoch a cudzích neprívetivých, ba možno nepriateľských rodinách a ľuďoch.Na Silvestra 1849 ťažko, ale aj radostne rozlúčili sme sa jeden od druhého a ja som šiel na Tisovec do Brezna. V novoročný deň 1850 urobili sme z Brezna saňový výlet na Hornú Lehotu ku Samovi Chalupkovi. Účastníkmi výletu boli: Janko Čipka so svojou verenicou Emou Chalupkovou[554]a Matej Slabey tiež so svojou verenicou Otíliou Lepéňovskou, k tomu ja a Jano Gáber. Ja som vypožičal sánky a jedného koňa od Janka Čipku. Kone zapriahol som nie jedného vedľa druhého, ale jedného pred druhého a bol som oblečený za kočiša, Jano Gáber pristrojil sa fantasticky za mládenca (lokaja), za Turka s turbanom na hlave v červených širokých nohaviciach a veľkým korbáčom na saniach plieskal. Plán sa vydaril, a keď sme na breznianskom veľkom rínku próbu robili, povstal veľký poplach a divákov bolo plno všade popred domami.Tak sme boli na troch saniach u Sama Chalupku, ktorý bol nám rád a my jemu.Ale naspäť idúc, dvom vereniciam sa náš jux tak zapáčil, že si sadli do našich saní.V ten novoročný deň v noci som sa na svojom Tátošovi[555]zaviezol do Bystrice a hneď 2. januára 1850 predstavil som sa Rarusovi, ako hotový do služby k nemu vstúpiť.I stal som sa expedítorom Zvolenskej stolice a c. k. provizórnym úradníkom v hodnosti nadporučíka. V tomto úrade bol som Alexandrom Andreánszkym, banskobystrického okolia c. k. hlavným županom, s platom ročitých šesťsto zlatých, dekrétom od 29. apríla 1850, číslo 2013, vymenovaný.Medzitým stalo sa, že Janko Gotčár, sekretár pri boku Rarusovom, bol biskupským vikárom Budatinským vyzvaný, aby alebo ostal pri svetskom úrade a zriekol sa profesorstva na katolíckom gymnáziu v Banskej Bystrici a výhod kňazského stavu, alebo zaujal svoju profesorskú stanicu. Janko Gotčár poďakoval sa Rarusovi za úrad tajomníka a vrátil sa za profesora na gymnázium.Takým činom Rarus nemal žiadneho konceptného úradníka, ani kandidáta za náhradníka Gotčárovho, a ja som sa v tajomníckom povolaní za štyri mesiace dosť hodne rozhľadel a pri boku Gotčárovom i priučil, čo mi zaujatie expedítorské dovolilo: nuž ma Rarus dekrétom od 27. apríla 1850 za tajomníka ku svojmu boku vymenoval a vyzval, aby som ten úrad v ten deň provizórne prevzal. V tajomníckom úrade bol som podľa dekrétu, poslaného Rarusovi c. k. ministerským komisárom prešporského vojenského dištriktu, grófom Attemsom, od 13. novembra 1850, číslo 21700, civilným komisárom pri c. k. gubernátorovi krajiny uhorskej, arcikniežati Albrechtovi, barónom Geringerom, s platom ročných osemsto zlatých provizórne potvrdený.Z doby, kým ešte bol Gotčár tajomníkom, dve udalosti z môjho života, ako epizódy, zasluhujú zaznačenia.Jedna z nich bola, že dôstojnícky sbor vojenskej garnizóny Banskej Bystrice a okolia, ktorá záležala z veľmi aristokratického pluku Civalard-ulánov, zo dvoch-troch práporov pechoty a jednej batérie delostrelectva a vozatajstva, s grófom Nosticom, plukovníkom ulánov a Platzcommandantom[557]na čele a s jeho manželkou, rodenou kňažnou Auersperg, ustrojovali bál v prospech Haynaustiftungu.[558]Rarus predpokladal a žiadal, že jemu podriadené úradníctvo dostaví sa na bál. Ale náhoda chcela, že deň pred bystrickým balom bol i v Liptovskom Sv. Mikulášislovenský vysťahovalecký bál.Ja a Slabey boli sme naň práve i pozvaní. Rozumie sa, že sme ani na jednom z tých balov vystať nemohli. Nuž išli sme k Rarusovi pýtať si dovolenie ísť do Mikuláša so sľubom, že na druhý deň na bál do Bystrice neomylne sa ustanovíme. Rarus bol tou žiadosťou nemilo prekvapený a sľubu o dostavení sa zrovna neveril, lebo že je to nemožné. My sme osvedčovali, že neomylne prídeme a do Mikuláša tiež ísť musíme a že pôjdeme, nech sa robí, čo chce, ale že na druhý deň i na bystrickom bale budeme, tiež nech sa robí, čo chce. Rarus rozmrzene povedal: „Nuž, keď ste takí hlavatí, choďte; ale neverím, že prídete.“ — „Prídeme, veľkomožný pane,“ bolo naše posledné slovo.Ja som si od stoličného husára Miška Makoniho vypožičal sánočky, na ktorých po stolici listy roznášal, svojmu Tátošovi dal som ostré päty do podkov zašrobovať, lebo v Bystrici v ten deň popŕchal dážď a hneď i mrzlo, a v deň pred mikulášskym balom o piatej hodine ráno sadli sme si s Matejom Slabeyom v bundách, kapcoch a baraních čapiciach zakrútení do sánok a šli sme do Mikuláša. Keď sme došli do Jakuba, tam sa už sypal sneh a cesta bola bez šľaku, celkom zasypaná. Hlbokým snehom brodiac, prišli sme za Staré Hory pod Šturec. Ja som koňa pokŕmil. Pohli sme sa hore Šturcom bez šľaku, peši za sánkami, len v šírke hradskej prerúbanou horou. Ísť dalo sa len z kroka na krok. Trvalo to dosť dlho. Navrchu Šturca, kde sa cesta prevaľuje do Liptova, zavial tuhý prúd studeného vetra, Tátoš sa zduril, zaskočil obrovským krokom až na miesto, kde bolo zátišie a tam zastal, vetriac ušima na všetky strany, a tým skokom strhol aj mňa, ktorý som šiel za saňami, držiac sa oprát. Navrchu Šturca predstavila sa nám zase nová otázka, čo bude ďalej dolu vrchom. Celá tá stráň bola holá a snehom bez najmenšieho šľaku na hladko zasypaná. Pustili sme sa na verímboha, kade sme mysleli, že ide hradská. Išlo to na niekoľko krokov, Tátoš so saňami popredku, ja s opratami v ruke za ním a Slabey pri mne za sánkami. Zrazu Tátoš sa prepadne v snehu, až povstala veľká kúrňava; ale v tom okamžení vzopäl sa všetkými silami, vyskočil, zastal na pevnej zemi, a mňa, ktorého bol opratami strhol tiež do akejsi jamy alebo hlbokej hrádze pri hradskej, vytrhol tiež. Aj Slabey prichytil sa sánok a tak sme sa všetci dostali na pevnú pôdu. Tam sme zastali v zátiší a predpokladajúc podľa konfigurácie snehu, že sme na hradskej, skúmali sme kam a ako ďalej.Na šťastie počuli sme dosť síce, ale nie veľmi ďaleko hlasy poháňajúcich kone. Nuž počkali sme a vyzerali sme, odkiaľ tí vykuknú a kým nám oni šľaky v snehu prebrodia.A vskutku, nezadlho bolo vidieť vari troje vlačiek.[559]Nuž pustili sme sa smerom proti nim a potom ich šľakom. Boli to Revúčania. A tak sme prišli na Revúce. Tam sme si vypočinuli a občerstvili sme sa. Potom sme šli do Osady a pri Osade už nebolo snehu, ale bola ľadovica na ceste. I stala sa nám galiba. Pred Osadou až k potoku vedie cesta dolu vŕškom. Sánočky, v ktorých sme zapakovaní sedeli, začali sa z boka na bok ako perpendikul[560]zaháňať. Ja som koňa zdržoval, aby nás nevysypal, ak by sa sánočky na dáku skalku alebo hrudu potkli, ale nás galiba predsa neminula. Slabey dorážal: „Veďže popusť koňa!“ A ja koňa popustím a milé sánky veru potkli sa o voľačo na hradskej a vyvrátili nás so všetkým, čo bolo v saniach. A veru mali sme v saniach i dve duplovky, a to ostro nabité, ale nevypálili. Kôň so sánkami letel dolu vŕškom k mostíku, ale tak šťastlivo, že mu sane skočili na podošvy; takým činom šťastlive prešiel cez most a letel do Osady. Kým sme my seba a zo sánok vysypané veci zbierali, videli sme, že nám už z Osady vedú chyteného Tátoša so sánkami oproti.Odmenil som sa dobrým ľuďom, upratali sme sa do sánok a šli sme ďalej ľadovicou. Odtiaľ bola ľadovica až do Mikuláša. Ale v Ružomberku boli sme sa pristavili, občerstviť seba i koňa. Od Ružomberka počnúc už bola tma, už nebolo na hradskej ani ľadu, ani snehu. Tátoš namáhave pracoval. I bolo mi ho ľúto. Prišli sme pred krčmu v Teplej, tam bolo veselo a hlučno. Vošiel som dnu. „Chlapci,“ reku, „ktorý mi dáte koňa do sánok a odveziete ma do Mikuláša?“ Ozvalo sa niekoľko hlasov: „Aj ja, aj ja.“ „Nuž,“ reku, „poďte dajeden!“ I vybehol za mnou asi dvadsaťročný parobok, že ide pre koňa. I prišiel o chvíľočku, zapriahol koňa do sánok a ja som svojho Tátoša priviazal k nemu len tak. Zabávalo ma až k podiveniu, že najatý koník bol malý, ale tak bystro drobčil trapom, že môj šestnásťpäsťový Tátoš musel vedľa neho, zapriahnutého, naprázdno cvalom bežať. Ba aj pohonič pre ostrú mrazivú zimu takmer celou cestou až do Mikuláša za dobré uznal vedľa koní cvalom peší bežať. Tak sme sa dostali pozde v noci do Mikuláša a zosadli sme v hostinci u „Čierneho orla“.Na druhý deň, v deň bálu, ponavštevovali sme všetkých známych a vysťahovalcov, menovite hodžovskú rodinu. Večer šli sme v bálových oblekoch na bál a bavili sme sa tam pri obapolnej radosti a všeobecnej dobrej vôli až do piatej hodiny ráno. Rozlúčiac sa s bálovou spoločnosťou, šli sme my, t. j. ja a Slabey, preobliecť sa na cestu. Ja som koňa obriadil, zapriahol, sadli sme do sánok a pustili sme sa na spiatočnú cestu do Banskej Bystrice. Tátoš nás doviezol na Hornú Revúcu. Tam nás čakal môj sluha Beláni s najatými sánkami. Môjho Tátoša so sánkami i s Belánim nechal som tam a ja so Slabeyom presadli sme do najatých sánok a ponáhľali sme sa do Bystrice. Do Bystrice prišli sme už potme, a len čo sme sa obriadili z cesty a preobliekli do čistých a bálových šiat, šli sme do už osvetlenej a ku bálu pozorne a vkusne ozdobenej stoličnej dvorany. Pod lustrom už stál Rarus. My rovno k nemu. Poklonili sme sa mu úctive a oznámili sme mu, že sme už tu z Mikuláša, že sme zadržali slovo.V prvom okamžení nám Rarus ani nechcel veriť, že sme skutočne boli v Mikuláši. Ale o chvíľku uveril a s radostne prekvapeným výrazom v tvári povedal: „Veru ma veľmi teší, že ste došli.“Od tých čias nám všetko uveril, čo sme mu sľúbili.Druhá taká epizóda zo života mojej mladosti bola tiež bálová. Vo fašiangy 1850 dostal som bol vyzvanie z Viedne, ale veru už neznám od koho, že v ten a ten deň bude vo veľkom tereme Žofínskeho kúpeľa veľký slovanský bál, aby som doviedol naň štyroch poriadnych Detvanov v ich detvianskom obleku, a aby sa hlásil u dr. Dvořáka tam a tam. Útraty že budú nahradené. Znať treba, že v tie časy ročne vydržiavané boli v tereme Žofínskeho kúpeľa, ako v najväčšom vo Viedni, slovanské bály, ktoré okrem úradných bývali najslávnostnejšie a najpočetnejšie navštevované. Navštevovali ich, rozumie sa, najprednejšie notability slovanské, arcikniežatá, ministri, poslanci cudzích mocností, notability vysokej aristokracie a množstvo viedenského obecenstva obojeho pohlavia na viac tisícov.Po obdržaní vyzvania hneď rozhodol som sa vyplniť žiadosť v tom spôsobe, že nakoľko Detvanov, neskúsených na takú ďalekú cestu a neznámych vo Viedni, samých poslať nemožno, teda že ich ja zavediem. Súcich chlapov objednať, myslel som, že ľahká a istá úloha; ale som sa mýlil. Šiel som do Detvy a rovno k farárovi, prepoštovi Jánovi Štrbovi, s ktorým bol som známy. Štrba bol už vo veku, ale silný, bystrý muž, rázny, povedal by detvianskej povahy. I prisľúbil mi naisto, že mi žiadaných štyroch vynikave súcich detvianskych šuhajov i v súcich oblekoch vyznačí a získa. Myslel si totiž, že rozkáže, a že sa stane. Ale veru nestalo sa. Detvanom nepratalo sa do hlavy, kto by ich mohol žiadať do Viedne na tanec, že je to teda len fígeľ, pod ktorým chcú dostať do Viedne pekných chlapcov a tam ich vziať za vojakov. I dostal som od Štrbu ohlas, že z Detvanov nikto nechce ísť do Viedne.Obrátil som sa s prosbou ku Samuelovi Medveckému,[561]evanjelickému farárovi v Slatine, ktorého farské územie zasahovalo na detvianske lazy, menovite Stožok, a ďalej do detvianskeho chotára. Starý Medvecký tiež ľúbil tento ľud a uistil ma, že mi takých vynikavých štyroch šuhajov zaopatrí. I zaopatril mi ich.Tí štyria šuhaji boli z Veľkej Slatiny a zo Stožka: Martin Sanitrár, Matúš Bahýľ, Ďuro Konôpka a Ondrej Svetlík.Ja som šiel do Slatiny, tých štyroch som si predvolal a uznal som ich za súcich a potom som sa s nimi dorozumel, že všetci majú byť celkom rovnako oblečení, na hlave okrúhly klobúk, ktorý chce, môže si ho i podperiť, vlasy v kečkách so zapletenými v nich červenými a vybíjanými remencami, košele so širokými rukávmi bez golierov, ale s hodnou mosadznou prackou pod hrdlom, na košeli červený kožuštek, potom brunátna kabanica, čiže halienka, červený remenný opasok na tri pracky mosadzné, kološne, na nohách krpce s návlakmi okolo členkov otočenými, pekná valaška a v opasku končiar s túrničkami,[562]na cestu širica[563]alebo surovica. To všetko si sami majú zaopatriť, a ja pre každého kúpim namiesto kapsy cedidlo.[564]Na cestu môžu mať len užívané domáce obleky, ale vo Viedni na bál treba, aby mali celkom čisté i vrchné i spodné obleky. Kto zná gajdovať, nech vezme gajdy, kto zná fujarovať na dlhej fujare a kto pískať na píšťalke, nech si vezme fujaru, poťažne píšťalku. A vskutku našli sa umelci na všetkých troch nástrojoch a vzali si ich so sebou.Najal som v Slatine priestranný voz pod plachtou a v ustanovený deň pohli sme sa dolu Hronskou dolinou smerom ku Trnovcu, ako najbližšej železničnej stanici na cestu do Viedne.V Ohaji zatiahli sme na nocľah k Ďurkovi Holčekovi,[565]tamojšiemu katolíckemu farárovi, ktorého sme našim príchodom na takej ceste síce prekvapili, ale nám bol rád a učastoval a ustrojil nás všetkých hojne a ochotne.Na druhý deň viezli sme sa na železničnú stanicu do Trnovca. V Trnovci nechal som slatinského vozku, aby tam čakal chlapcov, kým sa navrátia z Viedne, a potom ich zaviezol domov. V Trnovci kúpil som kartičky na cestu po železnici až do Viedne, pre mňa druhú, pre chlapov tretiu triedu. Keď som ich umiesťoval do priečinku a napomínal, aby sa trpezlivo, pokojne a poriadne držali na celej ceste až do Viedne, zbadali, že sa ja s nimi nepoveziem, naľakali sa a povstala v nich obava, ktorú aj vyslovili, že ich vari predsa len za vojakov posielam do Viedne a len-len že ostali vo vagóne. Ale som ich uisťoval, že ja poveziem sa s nimi, len v druhom priečinku, a zvlášte keď som sa k nim na každej stanici prihlásil a vyspytoval sa, či im dačoho netreba — uspokojili sa úplne.Šťastlive došli sme do Viedne.Vo Viedni najal som omnibus pre všetkých nás, a keďže som vtedy i ja bol slabo známy vo Viedni, kázal som omnibusu, aby nás zaviezol do dajedného hotela vo vnútornom meste, odkiaľ nám, myslel som, najbližšie bude na všetky strany. Omnibus zastal pred akýmsi hotelom, i vyplatil som ho. Ja som u portáša pýtal dve izby pre nás na nocľah. Portáš sa nám poprizeral, odišiel kamsi, ale sa hneď vrátil s odpoveďou, že veru ľutuje, ale že tam už nieto žiadneho slobodného miesta. Akiste sme sa mu pozdali za dákychsi Räubergesindel, zvlášte, keď som ja bol v c. k. uniforme oblečený, a možno som sa zdal byť sprievodcom tohoto vo Viedni nevídaného transportu. Na otázku, kde je najbližší hotel, poradili mi a odviedli nás ta, tam nás aj prijali, ale ja veru neznám, ktorý to hotel bol. Najal som jednu izbu pre seba a druhú pre mojich chlapov. Obe boli v poschodí všetkým potrebným náradím, čistými, ako sneh bielymi posteľami, skriňami, vešiakom opatrené a úplne čisté. Svojich chlapov voviedol som do jednej izby a povedal som im, že tam budú nocovať, a hneď prídem ich pozrieť, len sa idem do druhej izby poukladať, len aby sa poriadne a ticho zadržali.O chvíľu som prišiel k nim a moji milí štyria chlapi stáli naprostred izby všetkým osedlaní, čo sebou mali. „Čo,“ reku, „tak stojíte? A čo sa neposkladáte?“ — „A kdeže sa máme poskladať?“ — „Ľaľa,“ reku, „či nevidíš tuto vešiak, ta si zaveste cedidlo, alebo, ľaľa, tuto poskladajte si veci do kasne.“ — „A kdeže budeme spať?“ — „Nuž,“ reku, „či nevidíš tuto dve postele a hentam diván? Len idem, reku, rozkázať večeru.“O chvíľku vrátil som sa k nim, a čo vidím? Už poskladaní hoveli si na diváne a inde a fujaráš, taký aký bol v zaprášených kapcoch a zamastených kološniach, vyvalený a vystretý horeznačky v bielej ako sneh posteli ako si fujaruje, tak si fujaruje. — „Nuž sto striel tebe do pečene, kdeže si sa to taký, aký si ufúľaný, vteperil? — či nemáš inde miesta?“ — Hneď vyskočil.Medzitým doniesol kelner večeru a vína. — „Nechže sa,“ reku, „páči!“ a moji chlapi oddali sa hneď do dobrej večere. Ja som večeral s nimi.Na druhý deň išiel som vyhľadať dr. Dvořáka a oznámiť mu, že som tam i so žiadanými štyrmi Detvanmi a že sme v hoteli tam a tam. Dr. Dvořák ma prívetive prijal a povedal mi, aby som chlapov previedol do obyčajnej krčmy tam a tam, že tam budú opatrení hospodou, jedlom a nápojom, že tam sú i podobní Moravania. Nuž som svojich chlapcov previedol ta a našiel som už tam milých Moravanov, štyroch pekne vyzdobených, poriadnych šuhajov, ktorí si tam vykračovali ako pávy a na mojich zurvalcov len s akousi pohrdou, len tak zboka pozerali a s nimi sa ani do reči nepúšťali. Jeden z mojich zurvalcov tu preriekol: „Čiže sú krásni! Ale keby dajednyho za nohy pochytil, všetkých by ním z krčmy vybil.“ Moji zurvalci sa poskladali a čochvíľa začali fujarovať a gajdovať. To sa hneď zbehlo plno poslucháčov a divákov, zvlášte keď začali aj hajduchovať. Krčmár bol rád, že sa mu krčma plnila hosťmi, a napájal, i hostia napájali pivom mojich dosiaľ nevídaných kumštárov. Ja som nepremeškal dôrazne ich napomenúť, že jesť a piť majú, koľko chcú, len opiť sa nesmú a do zvady alebo práve do bitky púšťať sa už vonkoncom nesmú, lebo hneď prídu od polície a zavedú ich do áreštu.V určený deň bálu kázal som svojim ľuďom celkom čisto a pozorne poobliekať a pristrojiť sa. O ôsmej hodine večer mali byť už na mieste v Žofínskom kúpeli. Zaviezol som ich ta na fiakri, bez gájd a bez fujary. Ich úloha bola od ôsmej do dvanástej na vchode do bálovej dvorany stáť čestnú stráž. Z verandy ku dvorane viedlo niekoľko schodíkov, obložených z jednej i z druhej strany krásnymi bylinami a vzácnymi kríčkami zo skleníkov. Schodíky sa zlomili na pravý uhol až po veľké, ale zatvorené dvere, vedúce už do sály. Ja som svojich ľudí postavil k tým dverám, dvoch zdnu a dvoch zvonka, po jednom sprava a zľava. Že, vraj, čo tam majú robiť? „Nuž,“ reku, „budete tu len stáť s valaškami v rukách alebo si sadnete na valašky a položíte ruky na končiare v opaskoch a tak budete stáť ticho a úctivo, lebo tadiaľto pôjde všetko panstvo do sály, aby ste, reku, nikomu nedali príčinu k pohoršeniu.“ „A či,“ vraj, „budeme dlho takto stáť?“ „A veru,“ reku, „až do polnoci, a potom vás zavediem tamto na ten chór, odkiaľ všetko uvidíte.“ A moji zurvalci poriadne a čestne vydržali až do polnoci, keď mal nastať oddych.Ja som často dozeral na nich, pri akej príležitosti sa ma zavše spytovali, kde sa to len podieva a prace toľko sveta? Lebo hostí obojeho pohlavia vzácne a krásne vyzdobených valil sa nepretržitý prúd, ktorý prúd sa mojim strážcom kdesi tratil, a nebolo im vidno kde.Ako mal nastať oddych: „No, chlapci,“ reku, „poďte podívať sa, kde sa vám tá sila panstva tratila,“ a vyviedol som ich na galériu, odkiaľ bol výhľad a prehľad na celú, morom svetla ožiarenú a vzácnymi panstvami nabitú ozdobenú dvoranu. Ten neočakávaný a neobyčajný pohľad tak prekvapil mojich milých zurvalcov, že všeobecne zhíkli a vykríkli: „Joj, tu je pekne!“ A jeden z nich vyvolal: „Ďuro, tu ti je, bohuprisám, krajšie v krčme ako u nás v kostole.“Potom prišiel akýsi mladý pán celkom čierne oblečený, bezmálo kelner, povolal mojich zurvalcov k jednému prikrytému stolíku, tam ich usadil a dal im nosiť pečienky od výmyslu sveta a vína, až kým jesť a piť vládali. Ja som medzitým pochodil všetky miestnosti a v územnej časti okolo tanečnej dvorany pri jednom stolíku videl som sedieť Kozáčka a Hanricha s inými, mne neznámymi pánmi. Jednému z mojich chlapov, myslím, že to bol Svetlík, bol som dal do cedidla tri klenovské syrce, nuž pojal som Svetlíka a zaviedol som ho do toho oddelenia a zdaleka a nepozorovane ukázal som mu ten stolík a kázal som mu, aby šiel ta a keď príde pred Kozáčka, aby sa úctive poklonil, sňal klobúk z hlavy, vyňal najväčší syrec z cedidla a ponúkol ním Kozáčka: „Nech sa páči!“ Nuž milý Svetlík to verne a slušne i vykonal a Kozáček prekvapený prijal syrec, potom na krúžky prekrajoval a hostí pri najbližších stolíkoch ním ponúkal, čo tí s vďakou prijímali.Moravských fičúrov ani na bále, ani v miestnostiach Žofínskeho kúpeľa som nevidel.Na druhý deň, keď sme sa vyspali, povodil som svojich zurvalcov po Viedni, a čo bolo pre nich súceho, poukazoval som im. Najväčšmi obdivovali Štefanskú vežu. „A radi by ste,“ reku, „i vyjsť na tú vežu a odtiaľ pozrieť, aká je Viedeň veľká?“ Že nedbajú. „No,“ reku, „poďme hore.“ A viedol som ich hore pri veľkom zvone, ktorý som im ukázal. Potom som ich viedol hore až do tej časti veže, ktorá záleží len z všelijako vykresaných a železom pospájaných kamenných čiastok. A moji milí dedinčania, lebo aj silný vietor dul, sa naľakali, že ten vietor tú deravú vežu zrúti a nechceli ísť vyššie. Nuž som ich zviedol dolu, čomu boli radi.Potom som ich vystrojil domov, na železničnú stanicu zaviedol a železničné kartičky po Trnovec vyplatil a dal som im peniaze na cestu od Trnovca až domov i s honorárom za ich ustávanie.Ja som sa ešte čosi pobavil vo Viedni, opätne ponavštevoval som Kollára a Kuzmányho a ich rodiny, a šiel som sám do Banskej Bystrice.Moji Slatinčania boli veľmi vytešení touto cestou, veľmi dlho ju spomínali a vypytovali sa ma, či zase a kedy pôjdeme do Viedne na bál. Doma v Slatine a v Detve im všeobecne závideli, že takú skúsenosť mali, a toľko a takého sveta videli takým príjemným spôsobom. A ja som bol tiež rád, že sa mi ten podnik tak dobre vydaril.Pri týchto dvoch odbočeniach, t. j. o mikulášskom vysťahovaleckom a viedenskom bále, osmeľujem sa ešte i tretie odbočenie urobiť, a to len preto, že som kdesi v tomto opise svojich „rozpomienok“, myslím, na jedenástom hárku povedal, že som vo svojom živote bol dva razy opilý, prvý raz ako deväť-desaťročný chlapec v Ožďaniech od medovej pálenky a druhý raz roku 1850 v Banskej Bystrici od piva, a že o tomto druhom, keď prídem do Bystrice, ak dožijem, alebo nezabudnem. Z božej milosti dožil som a prišiel som v týchto svojich rozpomienkach aj do Banskej Bystrice a na daný sľub som nezabudol.Nuž stalo sa to roku Pána 1850 na Veľký piatok popoludní. Bola sa totiž istá spoločnosť dohovorila, že na Veľký piatok popoludní na vozíkoch urobia výlet na kolkáreň do papierovej fabriky v Harmanci. Vybrala sa väčšia spoločnosť na viac vozíkoch, nakoľko sa doposiaľ pamätám: Wachtler, mešťanosta bystrický, c. k. Platzcommandant ritmajster Grega,[566]bývalý husársky kapitán, ktorého stotina roku 1848 v Haliči odbehla, dr. Bauer, stoličný fyzik, dr. Zechenter,[567]okresný lekár, Kasanický, kráľovský nadlesný atď., a ja som sa k nim pripojil na svojom vrchovom koni Tátošovi. Nuž ta sme my starostlive došli a tam sme sa znamenite zabávali na kolkárni pri znamenitom schwechatskom, vtedy vari na celom svete najlepšom pive, ktoré hneď pri kolkárni z pivnice, vykresanej do skaly, len po fľaške, ale veľmi často a hojne donášali. Vôľa bola znamenitá a zábava trvala až do pozdného mraku. Po skončenej zábave čo boli na kočoch, posadali si do kočov, a kým mne doviedli môjho Tátoša, i ujechali. Môj Tátoš dlhým čakaním, postávaním a vari i nenakŕmením zunovaný nechcel mi dať vysadnúť a keď sa to predsa stalo, pustil sa cvalom za hrkotajúcimi vozíkmi a naskrze sa mi nechcel dať ani zastaviť, ani do pravidelného kroku priviesť. Na pár sto krokov od fabriky pri akomsi zvrate zadul veľký vietor a schytil mi klobúk z hlavy. Ja som si chcel klobúk zodvihnúť a koňa som pristavoval, že zídem; ale kôň dbal len o hrmot vozíkov a nechcel a nechcel zastať. Ja som klobúk nechcel tam nechať, nuž mi napadla ako nie triezvej hlave myšlienka, že skočím z koňa; a vskutku som i skočil a tak šťastlive, že mi nohy neostali zavisnuté do strmeňov, ani som neskočil na skalu, akých tam mnoho bolo, ale na zem pažiťou porastenú a kôň bežal cvalom za vozíkmi. Ja som hľadal klobúk, ale nenašiel. O chvíľu pribehol dr. Zechenter celý zadychčaný, či sa mi vraj nestalo dáke nebezpečné nešťastie. A keď videl, že okrem klobúka je všetko u mňa v poriadku, „poď,“ vraj, „len poď, tvoj kôň zastal a je pri našom vozíku“. Nuž prišli sme k vozíku, mňa vysadili na vozík, na môjho koňa vysadil sa dr. Bauerov kočiš a doktor Bauer poháňal svoje kone. Sotvaže sme niekoľko siah ubehli, zrazu sa predné pravé koleso vyvalilo a vozík padol na os, z ktorej sa koleso bolo vyzulo. Dr. Zechenter a ja, ako najmladší, skočili sme z vozíka a napravili sme koleso na os, ale tak nešikovne, že sotva sme sa pohli, s kolesom sa tak stalo ako prv, a to preto, že sme os položili len medzi spice a nie do hlavy kolesa. Potom prišiel kočiš a napravil koleso ako treba, i doviezli sme sa do Bystrice.Na druhý deň doniesol ktosi môj klobúk do stoličného domu.Keď som sa vrátil z viedenskej bálovej výpravy, v Bystrici našiel som všetko pri starom spôsobe, a hneď oddal som sa do pokračovania vo svojom expedítorskom zaujatí. Ale to dlho netrvalo. Ako som už hore vyššie predniesol, biskupský vikár Budatinský vyzval Gotčára, tajomníka pri boku náčelníka stolice, aby alebo ostal pri svetskom štátnom úrade, alebo aby sa vrátil za profesora na bystrickom katolíckom gymnáziu; pripomenul som tiež, že Gotčár vrátil sa za gymnaziálneho profesora a svetský úrad opustil, následkom čoho náčelník stolice Rarus dekrétom od 27. apríla 1850 vymenoval mňa za provizórneho stoličného tajomníka s vyzvaním, aby som úrad hneď v ten deň provizórne nastúpil.Ja som tak i urobil. Razom s mojím vymenovaním za tajomníka vymenovaný bol za môjho nástupcu Jožko Škultéty,[568]Turčan, vtedy inžiniersky pomocník pri stoličnom inžinierovi v Banskej Bystrici, Pavlovi Sparsamovi, za stoličného expedítora.Na ešte neobsadený úrad stoličného registrátora a archivára vymenovaný bol na žiadosť Rarusovu Andreánszkym, dekrétom od 29. apríla 1850, Samko Bodorovský, dovtedajší viceslúžny. K čomu ani chuti, ani mnoho spôsobnosti nemal, ale bol narodený a zaujatý za registrátora a archivára.Tak by boli všetky ústredné stoličné úrady obsadené bývali. K doplneniu povedaného ešte pripomeniem, že stoličným fyzikom bol dr. Jozef Bauer. Pozdejšie sme s Rarusom podľa potreby dopĺňali, menovite vymenovali sme Mikuláša Š. Ferienčíka sprvu za civilného komisára ku počítaniu a popisu obyvateľstva vo Zvolenskej stolici, a keď tá práca bola dokončená, za viceslúžneho v Brezne; tiež za exponovaného viceslúžneho a mešťanostu v Ľubietovej Jozefa Kmeťa,[569]mešťana ľubietovského; podobne za exponovaného viceslúžneho a mešťanostu v Krupine Andreja Lukáča, ktorý roku 1848 bol ako medik a viedenský legionár s posolstvom Štúra a Hurbana i u nás v Gemeri a, ak sa dobre pamätám, bol vymenovaný dr. Gustáv Zechenter za okresného lekára, akonáhle bol prišiel s doktorským diplomom do Bystrice. Kastelánom bol Fraňo Takáč.A keďže sa v kancelárii stoličného predstaveného práce zo dňa na deň rozmnožovali a konceptným úradníkom bol som len ja jediný, ako tajomník, s povolením Rarusovým pozval som bol Antona Kmetyho, bývalého klerika a dobrovoľníckeho poručíka, a Karola Halenayho,[570]kandidáta teológie, Bystričana, pozdejšie evanjelického farára na Závade v Novohrade, za diurnistov.Za svoju prvú úlohu, ako tajomník, považoval som si spomenutú už Amts- und Manipulationsinstrukciu[571]pilne preštudovať a jej predpisy si osvojiť.Dal som natlačiť podľa formulárov Instrukcie tlačivá pre podaciu zápisnicu, manipuláciu expedičnú a registratúru v slovenskej reči, rozposlal som ich všetkým stoličným úradom a ustálili sme už prvej započaté úradovanie a písanie v slovenskej reči. Len predlohy náčelníctva stolice na dištrikt posielali sme v nemeckom jazyku, ktoré sprvu posielali sme tiež v slovenskej reči, ale na výslovné naloženie dištriktuálneho hlavného župana pozdejšie začali sme v predlohách na dištrikt užívať reč nemeckú.A išlo nám všetko zdarile, akoby sme všetci boli schválne dorozumení. Takže barón Geringer, občiansky adlátus pri boku gubernátora krajiny, arcikniežaťa Albrechta, v Budíne, roku 1852 navštíviac v auguste svoju paniu na Sliači a príduc pozrieť i všetky politické úrady v Bystrici, lúčiaci sa s nami pred všetkým štátnym úradníctvom, jemu na poklonu prišlým, vyslovil nám, stoličným úradníkom, že je s nami úplne spokojný a že Zvolenskú stolicu všetkým správnym úradom v krajine za príklad nasledovania vystaví.Takto ustrojiť sa mohli i ostatné slovenské stolice, keď by to i nebolo dáko veľmi dlho trvalo; ale bolo by to aspoň ukázalo, čo si Slováci žiadajú, a že k takému organizmu a účinkovaniu i majú dostatočný osobný materiál. Ale škoda, preškoda, že sa inde nestalo tak, len vo Zvolenskej stolici.Stalo sa, že predstatu stolice Michala Rarusa, ktorý nikdy nepremeškal úradnej hodiny, keď ktorýsi deň v mesiaci apríli 1852, ako obyčajne, hneď zrána prišiel do úradu, porazilo na jazyk, pravú ruku, pravé rameno a myslím, i na pravú nohu. Ja som vtedy nebol doma. Odprevádzal som svoju dobrú matku, ktorá ma bola navštíviť, až do Brezna. Len keď som sa navrátil, dozvedel som sa o Rarusovom nešťastí. V trme-vrme nestihol a či zabudol som hneď v ten deň o Rarusovom nešťastí podať zprávu dištriktuálnemu českému komisárovi v Prešporku, alebo že som čakal do druhého dňa, ako sa obráti stav Rarusa, a predpokladal som, že zprávu stoličnú, ako úradný námestník predstatu stolice trebárs i na viac dní správne prevediem. Medzitým príležitosť použil, či z osobnej ambície, či z ašpirácie na námestníctvo vládneho komisára, Ladislav Czerva, človek už asi päťdesiatročný a bývalý už pred rokom 1848 stoličný perceptor,[572]človek ináče obmedzených schopností, a v ten istý deň odpísal grófovi Attemsovi, že s Rarusom stalo sa tak a tak a ak sa substitúcia bez odkladu nestane, že môžu v stoličnej správe ohromné konfúzie povstať.A substitúcia stala sa v pár dňoch, lebo Attems poslal svojho dištriktuálneho sekretára Fraňa Trojana. Trojan, Čech, mne predstavil sa po slovensky, že prišiel vyslaný grófom Attemsom, ako sa vyslovil, „mne na pomoc“. Ale veru hneď prevzal celé spravovanie stolice a tam ostal až dovtedy, kým roku 1853 pri definitívnom organizovaní politických úradov v celej krajine nebol definitívne vymenovaný za k. k. Comitatsvorstanda des Sohler Comitats.[573]Rarus, hoci mu o pár dní odľahlo, nebol viacej súci k úradovaniu, lebo bol oslabnutý a nemohol zreteľne hovoriť, ani písať. Na podpis svojho mena dal si vyhotoviť stampiliu,[574]ktorú vytláčal namiesto podpisu.V mesiaci apríli 1852 stal sa v mojom súkromnom živote rozhodný a môžem povedať šťastlivý krok. Oženil som sa. Keď Anna Jurkovičová ma nechcela, vydajúc sa za Jozefa M. Hurbana, a druhú, ktorú som na mikulášskom vysťahovaleckom bale bol poznal, rodičia za mňa dať nechceli a v ten čas medzi známymi mne Slovenkami nepoznal som žiadnu takú, ktorá by podľa mojich náhľadov a i mojej sympatie bola súca bývala za moju manželku v mojom vtedajšom a podľa môjho predpokladania budúcom postavení, odhodlal som sa vziať si mladú slečnu Amáliu, dcéru Ondreja Kasanického, komorného nadlesného (Waldmeister) v Banskej Bystrici, predstaveného všetkých kráľovských hôr a lesných úradov, od Bystrice počnúc až do hraníc Gemerskej stolice hore Hronom. V dome a v rodine Kasanických uviedol, predstavil a oboznámil ma môj priateľ dr. Gustáv Zechenter. Hneď pri prvom stretnutí sa s Amáliou pocítil som dobrý dojem, ktorý na mňa urobila, a pozoroval som i pri nej, že som jej nie celkom ľahostajný.Amáliini[575]rodičia ma tiež prívetive a priateľsky prijali, a ja som tiež spozoroval v nich osobnosti ctihodné a sympatické. Otec Ondrej Kasanický bol už vo veku muž, veselej, dobráckej, ale i prísnej povahy, veľký a šťastný poľovník, lesný úradník, i v teoretickom i praktickom ohľade na úrovni vtedajšieho vývinu lesníckej vedy a praxe stojaci, v spoločnosti obľúbený, vážený. Ináče nasledovník hesla: „Ubi bene ibi patria.“[576]Matka Amália, rodená Filo, apatekára v Štiavnici dcéra, bola vysokej silnej postavy, za mladi bola akiste vynikavá krásavica, teraz bola starostlivá a vždy činná, príkladná domáca pani, ako sa hovorí „Arbeitsmaschine“;[577]bola povahy krotkej, láskavej, naproti dcéram pozorná, umná vychovávateľka. Celá rodina bola rímsko-katolíckeho náboženstva a pobožná, ale naskrze nie bigotná.Po prvej návšteve zašiel som ta častejšie, takže sme sa všetci vždy bližšie približovali jeden k druhému, až som sa konečne odvážil k otázke, a to k Amálii, či by chcela byť mojou, a k rodičom, či by mali lásku dať mi Amáliu za manželku, ktorý nemám majetku, len samého seba a dobré vlastnosti, ktoré pozorujem a cítim v sebe a pri sebe. Za odpoveď dostal som i od Amálie i od rodičov „áno“.Potom som už nemal a nedal pokoja, len aby sa svadba čím skôr cirkevným spôsobom zavŕšila, trebárs by všetko aj nebolo pripravené, čo sa doplniť môže, lebo protivilo sa mi, a aj teraz za nepríjemné držím dlhé vydržiavanie „very“.[578]Ja som bol verný evanjelik a moja mladucha katolíčka, dcéra verných, ale znášanlivých a rozumných rodičov, ktorí nežiadali reverz, a ja by ho ani nebol dal.Sobáš chcel som celkom skromne a v tichosti, teda i bez ohlášok odbaviť, lebo parády a hluky sa mi vždy protivili, ako že sa mi i teraz protivia. Povedali mi, že v tejto prípadnosti dišpenzáciu do troch ohlášok pre moju mladuchu môže dať len biskup. Nuž išiel som k biskupovi Moysesovi s prosbou. Ale Moyses, kázal mi síce sadnúť si, ale urobil veľmi vážnu tvár a preriekol, že katolícka cirkev vždycky ľutuje, keď jej syn alebo jej dcéra vstupuje do manželstva s členom inej viery, a preto ani nemôže dať takému alebo takej žiadnych výhod. Aby som teda nemal za zlé, že ani on nemôže dať mojej mladuche dišpenzáciu od ohlášok.Nuž tri ohlášky sa vykonali i v katolíckom i v evanjelickom kostole a hneď po ohláškach bol vybavený tichý sobáš, v prítomnosti len dvoch svedkov, o šiestej hodine rannej dňa 27. apríla 1852 v bystrickom evanjelickom kostole skrze farára Antona Penzla.[579]Po krátkych raňajkách u Kasanických odviezol som si mladuchu do svojho bývania, uviedol som ju do svojho študentsko-mládeneckého gazdovstva, priviezla sa i moja testiná, a ja odišiel som do svojho úradu.Koncom roku 1852 alebo na samom počiatku roku 1853 bol vypísaný konkurz na obsadenie všetkých politických úradov v krajine. Bolo to po prvý raz, že som prosil o úrad; v celej dobe môjho úradníctva od tých čias išlo všetko bez môjho uchádzania sa a prosenia, samo od seba. Nuž prosil som potvrdenie ma v tajomníckom úrade alebo vymenovanie ma za slúžneho do Zvolena, ktorý úrad vtedy bol uprázdnený.O potvrdenie v úrade stoličného tajomníka prosil som preto, že som v tom úrade už bol vycvičený, a za druhé preto, že ten úrad bol do tých čias po predstatovi stolice, Comitatsvorstandovi, hneď prvý v celej stolici; medzitým v organizácii definitívnej stal sa úrad stoličného tajomníka nevýznamnejším a nepatrnejším, t. j. tajomník bol len manipulačným úradníkom, predstaveným manipulačnej kancelárie, takým asi, akým do tých čias bol stoličný expedítor.Pri menovaní definitívnych úradníkov vymenovaný som bol — podľa dekrétu od 7. júla 1853, číslo 11.753/11.106 G. z naloženia c. k. gubernátora krajiny, arcikniežaťa Albrechta, jeho adlátusom mi vydaného najvyšším vlastnoručným prípisom Jeho c. k. Veličenstva, od 21. júna 1853 — za c. k. prvého stoličného komisára[580]s platom ročných tisíc dvesto zlatých a pridelený som bol do veľkovaradínskeho dištriktu konať službu stoličnej vrchnosti v Debrecíne.V pár dňoch po obdržaní tohoto dekrétu prišiel mi od prezídia prešporského oddielu námestníctva od 27. júla 1853, číslo 1834, rozkaz: hneď po jeho obdržaní správu Zvolenskej stolice oddať alebo pre Zvolenskú stolicu určenému prvému stoličnému komisárovi Winterhallerovi, alebo ak by ten ešte nebol tam — ako i nebol — bystrického okresu komisárovi, grófovi Fraňovi Pongrácovi, a po oddaní úradu zaraz odišiel som na miesto svojho určenia a s odvolaním sa na tento rozkaz ohlásil sa u civilnej sekcie vojenského a civilného gouvernementu v Budíne.Tento rozkaz bol akiste následkom spomenutej denunciácie Czervovej.Pri definitívnej civilnej organizácii krajiny ako mňa, tak ani iných Slovákov nenechali vo Zvolenskej stolici, poťažne na ich provizórnych staniciach. Mňa teda poslali do Debrecína, Štefana Daxnera sprvu do Košíc, potom do Slovenského Nového Mesta, potom do Nagykállóva a naposledy Maďari do Debrecína, Michala Bakulinyho do Sántova, Vila Paulinyho do Kecskemétu, Mikuláša Ferienčíka do Nových Zámkov, Jožka Škultétyho do Kecskemétu, Sama Štefanoviča do Balážskych Ďarmôt, Janka Gotčára do Užhorodu, potom do Veľkého Varadína.Po obdržaní rozkazu od 27. júla oddal som správu stolice, v pár dňoch popakoval som svoje haraburdy a oddal špeditérovi, a ja so ženou a s polročným dieťaťom, Mariškou, a so slúžkou zo Starých Hôr odobral som sa do neznámeho mi sveta a kraja, do Debrecína, na Pešť rovno.V Budíne predstavil som sa v civilnej sekcii gubernátorstva, oznámil som, že som na ceste do Debrecína, a prosil som, keďže som i so ženou a polročným dieťaťom na ceste do neznámeho mi kraja a mesta, aby mi bolo dovolené úradnú prísahu hneď teraz tu v Budíne zložiť a odpustiť mi cestu k zloženiu prísahy do Veľkého Varadína. Prijal ma adlátus gubernátora arcikniežaťa Albrechta, barón Hauer, a prijal moju úradnú prísahu.Z Budína cestoval som železnicou do Solnoku, od Solnoku po Tise na parníku až po Tiszafüred. Tam kapitán lode bol taký priateľský, že neznámemu v tom kraji zjednal mi tiszafüredského gazdu, ktorý dovážal a i teraz doviezol bol všelijaké potrebnosti pre kuchyňu a aj ináče pre loď a cestovateľov — za vozku k doprevadeniu ma do Debrecína a tuho mu položil na svedomie, aby tú úlohu spoľahlive, iste a poctive previedol.Zíduc z lode, usalašili sme sa na obyčajnom dolnozemskom dedinskom voze pod rohožou so zapriahnutými troma bystrými koňmi, ktoré, sotvaže sme paroplavebnú stanicu opustili, klusom leteli po nedohľadnej, najviac poľami kukurice pretrhnutej ako viac rovnej, a dosť vysušenej pašienke. O vode ani chýru, ale slnce svietilo a pieklo celou silou pri nehybnom povetrí. Keď sme zo dve-tri míle prebehli, zrazu objavil sa mi obraz mesta s bielymi domami i vežami, a to na celom obzore. Ja, radostne prekvapený tým vidom, opýtal som sa vozku, či je to už Debrecín. Odpovedal mi, že je to nie Debrecín, lebo do Debrecína prídeme len zajtra asi na poludnie a dnes nocovať budeme vo veľkom hostinci na Hortobágyi. (Nagyhortobágy), a to, čo tam vidno, že nie je mesto, ale len debrecínske „czifragalyi“[581]— delibet,[582]fatamorgána.Pred západom slnca dobehli sme k hostincu na Hortobágyi po prebehnutí štyroch míľ. Dom hostinca bol múraný, priestranný, pri zemi rozložený, z jednej strany veľká obecná krčmová izba, kde akiste bývalo hlučne a všelijako, keď sa v nej „szegény legényi“[583]z viacej stolíc zišli a usalašili, z druhej strany bola slušná hosťovská izba pre slušných hostí, byt pre hostinského a jeho rodinu, hneď vedľa priestranný a zátvoristý álláš[584]a chlievy. Hostinským bol, a celkom slušne a zdvorile predstavil sa, vážny človek, debrecínsky mešťan Csonka Dániel. Na večeru že nám bude slúžiť bárány gulyásom a túrós galuskami, t. j. baraním gulášom a tvarohovými haluškami. I uisťoval nás, že sme tam na istom a bezpečnom mieste a že sa nám nestane žiadne znepokojenie, ani ublíženie.Večera bola znamenitá a nocľah tiež znamenitý.Na druhý deň včasráno s Csonkom sme sa rozlúčili, za dobré opatrenie v každom ohľade sme sa poďakovali a ponáhľali sme sa, proti úpeku slnca slabo chránení rohožou, do milého Debrecína.Do Debrecína dorazili sme, keď práve na poludnie zvonili. Kočiš zatiahol „Bika korcsmába“, t. j. do hostinca u „Býka“; druhý hostinec vtedy bol v Debrecíne u „Bieleho koňa“, „Fejérló korcsma“ — viac ich nebolo. Na šťastie dostali sme u „Bika“ slušnú izbu, čo vtedy veľké šťastie bolo, lebo práve vtedy bol laurínsky veľký jarmok.[585][586]Mojou prvou starosťou bolo predstaviť sa svojmu budúcemu predstavenému a vynájsť si stálu hospodu.Hospodu nájsť nadarilo sa mi vtedy v Debrecíne na druhom poschodí jedného domu na dvoje poschodia, u Jánosa Tánczos-Kovácsa, bohatého civisa. Dom bol z väčších a moderne vystavených. Stál na hlavnej ulici vedľa mestského domu a len ulicou od tohoto predelený; a vpredu celé priestranné druhé poschodie stálo neobývané, lebo Debrecínčania a dolnozemci neradi vidia schody vôbec.Umiestenie stoličnej vrchnosti bolo na tej istej ulici a v tom istom rade domov čo moja hospoda, a v dosť nepeknom územnom dome tiež Jánosa Tánczos-Kovácsa.Stolica, do ktorej úradovať bol som poslaný, pomenovaná bola Severobiharská, Észak-Bihar, Nord Bihar, záležala z mesta Debrecína ako sídelného mesta stoličnej vrchnosti, potom zo šesť hajdúskych miest: Hajdúböszörmény, Hajdúszoboszló, Hajdúdorog, Hajdúnánás, Hajdúhadház a Vámospércs, krem toho z okresu Biharskej a Sabolčskej stolice. Táto Severobiharská stolica i so všetkými označenými mestami rozprestierala sa na rovine ako dlaň a počítala dvestopäťdesiattisíc obyvateľov, okrem niekoľkých už so Sedmohradskom hraničiacich rumunských obcí čírych Maďarov a veľmi prevažne kalvínov.Definitívne vymenovaným predstaveným tejto stolice bol Melchior Reviczky, syn otca, ktorý z horných krajov, myslím zo Zemplínskej stolice, presťahoval sa na Dolnú zem a tam slúžiac na esterházyovskom panstve v Derecske nadobudnúť si vedel značný majetok. Tento majetok pripadol potom jeho synovi Melchiorovi, môjmu šéfovi. Melchior bol z klasy stoličných zemanov; či akého iného povolania mal ako chodiť do stoličných zhromaždení a tam ako tuhý katolík a pečovič Tiszovi,[587]otcovi Kálmanovmu, podľa povolania tuhému rečníkovi, ale aj tuhému kalvínovi aspoň hlasovaním oponovať, administrátorovi biskupskej stolice a Beöthy Ödönovi[588]vedľa L. Kornela, krajinského chýru opozičníka liberálov, ako tiež v záujmoch katolíckeho biskupa a v katolíckej kapitule konal, neznám. Melchior Reviczky poslaný bol tiež Biharskou stolicou na prešporský snem roku 1848 i s Lerayom Bálentom, krajinského chýru pečovičom, ale tam demonštrácie a posmechy jurátov vystáť nemohli, prišli obaja domov. Avšak vykonali predsa to, že ako pečovičovci a katolíci v očiach vlády viedenskej a katolíckych autorít nadobudli si takých vynikajúcich zásluh, že po potrení revolúcie bol Reviczky vymenovaný za Comitatsvorstanda a za Oberstandgericht prezidenta.[589]Ináče Melchior Reviczky bol veľmi obmedzených schopností, takže okrem prezenty na prijatie akty[590]a podpisu expedovať sa majúcej písomnosti dačo iného, neznám, či napísal a vykonal.Ostatné provizórne osobníctvo stoličnej vrchnosti záležalo zo samých mladých ľudí, bývalých honvédov, ba i jedného poľského legionára. Len provizórny sekretár bol starší človek, bývalý u dajedného statkára fiškál, človek, ktorý mohol mať dobré schopnosti za dedinského advokáta, ale za chladnokrvného úradníka nemal ani taktu ani schopnosti. Bol náruživý, zádrapčivý, namyslený a pri slabom Reviczkom priviedol veci ta, že stoličnú vrchnosť znepriatelil so všetkými úradmi v Debrecíne; s mestskou vrchnosťou, s finančnou direkciou, so stoličným súdom s Platzcommandom vojenským, so žandarmériou atď. Za istý čas po mojom príchode Reviczky a jeho sekretár Nagy Lajos nedali mne nič ani cítiť, badať; ale keď nepríjemnosti v styku s druhými úradmi neprestávali, či si namysleli a či si len vymysleli, že tie mrzutosti ja zapríčiňujem a že držím s tými ostatnými úradmi proti nim. To vyčítal a vnukal Reviczkému provizórny sekretár Lajos Nagy, ktorý robil si nádeju na obdržanie úradu, ktorý bol mne daný, a ako otec viacerých detí pre týchže vychovávanie rád by bol ostať v Debrecíne. Išlo to tak ďaleko, že som nič nemohol previesť alebo opraviť, čo som našiel v neporiadku, ani len chod a formu manipulácie tak ustrojiť, ako to manipulovať inšpekcia predpisovala. Na veľa ponosoval som sa na taký sbor pri jednej návšteve pri viceprezidentovi námestníckeho oddielu… vo Veľkom Varadíne, grófovi Hermannovi Zichymu a… barónovi Reichensteinovi, ktorí mi ale len trpezlivosť a taktičnosť porúčali.Nuž vynasnažoval som sa zadržať trpezlivosť a chladnokrvnosť a zachovávať taktičnosť a neukázať znechutenie. Keď som prišiel do Debrecína, ešte trval v krajine stav obleženia, dokiaľ krajina nebola politicky úplne zorganizovaná.O istý čas, menovite keď Nagy Lajos bol vymenovaný a odišiel do Becskereckej stolice, pošťastilo sa mi prísnou a nestrannou činnosťou i v stoličnom úrade poriadok, i medzi rozličnými úradmi pokoj a znášanlivosť a zhodu uviesť, i naproti mne samému, v meste a v okolí; ačpráve sa vedelo, akej národnej povahy som, lebo moja domáca a vychovávania vec mojich dietok bola slovenská, i naproti mne samému, reku, dôveru a popularitu vzbudiť, takže všeobecná mienka o mne bola: „Ak ti Francisci nepomôže, tak ti nikto nepomôže.“ A radi ma prijímali či v meste, či po vidieku. I privykol som aj ja v Debrecíne a medzi Maďarmi. Len mi veľmi chýbelo, že som nemohol byť v spojení so slovenskými podujatiami, vyjmúc Viktorinových[591]literárnych vydaní, ktoré mi Viktorin posielal.[1]19. novembra 1892 (Red. SP)[2]V urbariálnej dedine— čiže poddanskej (z lat. urbarium), podriadenej urbáru, súhrnu predpisov, upravujúcich právne pomery medzi poddanými a šľachticmi-zemepánmi, majiteľmi pôdy.[3]Medzi učeníkmi slovenského Ústavu v Levoči— členmi. Ústav bol založený 26. septembra 1832 pod záštitou profesora Hlaváčka, o ktorom ešte bude reč.[4]Bol vyučeným tenkým krajčírom— šil šaty, čiže odevné čiastky z „tenkého“ súkna. Protivou bolhrubý krajčír,ktorý šil haleny a iné veci z „hrubého“ súkna.[5]Prostredníctvom slepého Mateja Hrebendu(1796 — 1880), bývajúceho v neďalekej Hačave. Hrebenda bol nevšedný národný buditeľ, ktorého tu Francisci správne charakterizuje.[6]U mňa v Debrecíne, vo Veľkom Varadíne, v Budíne a v Revúcej.— v prvých troch mestách bol Francisci úradníkom v Bachovej ére, v Revúcej býval ako hlavný dozorca slovenského evanjelického gymnázia revúckeho. Vtedy bol už penzistom.[7]V … hronských kráľovských pralesoch.— okolo Hrona, rozumej gemerského, ktorý bol malohontským Hnúšťanom bližšie ako zvolenské okolie Hrona, hoci i tam boli v tých časoch celé pralesy.[8]Mažiarmi čiže stupkami— vydlabanými z jedného kusa dreva, v ktorých sa tĺkol mak dlhším železným tĺkom, lebo mažiare boli dosť hlboké.[9]Na výžinky na Mezőhegyes.— výžinkom sa rozumelo to, čo si robotník „vyžne“ cez letné poľnohospodárske práce (niečo peňazí, ale hlavne obilia). Mezőhegyes bola veľká obec východne od Segedína, známa chovom koní. Bol tam už od r. 1783 kráľovský žrebčínec. Inak sa tam pestoval tabak, repa a kukurica.[10]Zdedila jednu urbariálnu štvrť— štvrtú čiastku urbárskeho „sedenia“, pod čím sa rozumel vnútorný pozemok, miesto kde stál dom a záhrada, a zovnútorný pozemok (lat. intravilán a extravilán), ku ktorému patrili role a lúky v rôznej výmere podľa rôznych krajov. (16 — 40 jutár rolí a lúk pod 6 — 22 koscov.)[11]Pri stoličných reštauráciách(lat.) — voľbách, ktorých sa do r. 1848 riadne každé tri roky zúčastňovali len šľachtickí obyvatelia príslušnej uhorskej stolice (župy).[12]Úrad stoličného prísažného— ktorý bol od 16. storočia vedľa slúžneho (náčelníka okresu) stálym orgánom samosprávy a súdnictva v stolici.[13]Zákonného článku VII: 1840.— je to uhorský spôsob označovania zákonov, „zákonných článkov“, kde rímska číslica znamená číslo patričného zákona a dvojbod za ňou znamená, že je to zákonný článokz roku1840.[14]Päťsto zlatých v striebre— v protive k „šajnovým“ čiže papierovým peniazom. Medzi nimi bol značný kurzový rozdiel, lebo 1 zl. v striebre bol až 2 1 zl. v šajnoch. (Pomenovanie „šajn“ pochádzalo z nem. názvu papierových peňazí.)[15]V postilách— čiže zbierkach kázní, úvah a rozjímaní o dôležitých čiastkach Biblie. (Názov pochádzal z lat. post illa = nato, lebo výklad sa začínal týmito slovami. V bibličtine to bolo „načež“… rozvažuj.)[16]Dr. Pavel Jozeffy(1775 — 1848) — ev. farár v Tisovci, superintendent (biskup) potiského dištriktu (okolia), význačný národný buditeľ.[17]Strieborný grošík— drobná kovová minca. Do groša išli tri grajciare.[18],Áno‘ roku Páne— Áno je skomolené lat. „anno“ a znamená tiež „roku“.[19]„Zateremtettoval“ strýcovi do „tótov“.— Teremtette je veľmi bežný druh maďarského nadávania. Maď. tót je Slovák, často nielen ako označenie národnosti, ale aj v potupnom zmysle.[20]u Horníka— Štefan Horník, popredný krajčírsky majster vo vtedajšom Prešporku[21]Pred štatárium postavený— je to lat. označenie náhleho súdu, ktorý mohol za mimoriadnych pomerov odsúdiť na smrť a proti jeho rozsudku nebolo nijakého odvolania.[22]V posledných bojoch cirkvi hnúšťanskej, ktoré sa dlho ťahali. Roku 1889 si totiž Francisciho rodisko chcelo zvoliť za evanjelického farára kaplána Žigmunda Križana, slovenského buditeľa. Biskup Štefan Czékus, zúrivý šovinista, vytrel Križana z kandidovania. Hnúšťania sa dlho domáhali svojho práva slobodnej voľby, ale napokon r. 1890 prišlo do Hnúšte desať žandárov a dve roty vojska a pod týmto teroristickým nátlakom sa odhodlanie ľudu zlomilo a „vyvolili“ nadiktovaného Samuela Zachara.[23]Žigmund Križan(1865 — 1921) sa stal farárom v Trenčíne a uplatnil sa i ako senior trenčianskeho seniorátu.[24]do Prešova za juristu(lat.) — poslucháča práv[25]pochoval ho v cmiteri slatinskom— vo Zvolenskej Slatine, mestečku neďaleko Zvolena, kde bolo vtedy sídlo slúžnovského úradu[26]užšie rečeno malohontsko-zvolenskej— autorov rodný Malý Hont bol len od r. 1802 spojený s Gemerskou stolicou, predtým patril ako osobitný okres k Hontianskej stolici. Preto rozlišuje Francisci ako dobrý lokálpatriot Gemer v tomto užšom zmysle od Malého Hontu.[27]vpadá do Šajavy— slovenským menom Slanej, rieky, ktorá potom zase vteká do Tisy[28]starý otec mal kosienku— lúku na kosenie[29]návlakov— remencov, ktorými sa krpce upevňujú na nohy[30]na ksebného koňa— inak podsebného, sedlového, čiže ľavého[31]kozľacím grznom— kožušinou[32]takzvané „tranzície“(lat.) — bežne sú to prechody medzi dvoma hudobnými číslami a v evanjelických chrámoch sa tým rozumejú prechody medzi liturgiou a piesňou, v piesňach zase medzi jednotlivými strofami[33]Buh— išlo tu o vulgárnu výslovnosť takrečenej bibličtiny, ktorou písali (pravda, už s ťažkosťami) evanjelickí Slováci pred zavedením spisovnej slovenčiny[34]lelek— je podobne chybná maďarčina (miesto správneho „lélek“). Slová preto skladali do rýmov (boli napr. i také: hamu — popel, takony — sopel), aby sa ľahšie pamätali.[35]Do Oždian— malohontského maďarského mestečka, kam zemský pán Gabriel Bakoss r. 1645 preložil evanjelickú školu z vypáleného Fiľakova[36]O školu, ktorá bola pretoseniorálna škola, že sa mal o ňu starať celý malohontský ev. seniorát, starali sa i Bakossovi dedičia, tak i vdova Juliana Korponay rod. Maszáry, patrónka školy za Francisciho čias.[37]S mojimi dvoma profesormi— boli to Hoznek a Lucze, ktorých autor v ďalšom texte výstižne charakterizuje[38]„Hadnaď“— je bežne maď. poručík, ale tu má iný zmysel. Madarás ako zeman bol „náčelníkom“ pandúrov, i keď len dvoch-troch.[39]„Turčianskou akadémiou“— vyššou školou, pravdaže, výsmešne. Akadémiou sa rozumela škola na úrovni terajšej fakulty.[40]Až po rétoriku a poéziu(z gréc.) — najvyššie triedy vtedajších gymnázií, ktoré zodpovedali približne neskoršej VII. a VIII. gymnaziálnej triede[41]Novitius donatista, veteranus donatista(lat.) — doslovne nováčik a vyslúžilec, čiže začiatočný a pokročilý donatista. Takto sa označovali i ďalšie školské stupne, ako ich Francisci uvádza. Každý školský stupeň trval totiž dva roky. Donatus bol prípravný stupeň a ostatné stupne mali pomenovanie podľa prednášaného učiva: gramatika, syntax (vetoslovie), rečnenie, básnenie. Donatus približne zodpovedal neskoršej I. a II. gymnaziálnej triede, gramatika III. a IV., syntax V. a VI., rétorika VII. a poetika VIII. Preto približne, lebo nerozhodoval vek žiaka, ale jeho vedomosti. Niekto mohol byť napr. i tri roky v donáte, alebo mohol o rok prv postúpiť do gramatiky, ak ovládal požadovanú látku.[42]„Quot sunt partes orationis?“(lat.) — koľko je čiastok reči?[43]V gramatike J. Rhenia— vtedy už veľmi zastaralej. Johann Rhenius, Nemec, datoval úvod k svojej gramatike 3. októbra 1611, čiže ešte pred reformným účinkovaním J. A. Komenského. Jeho gramatiku v Uhorsku často pretláčali.[44]Dal vyťať „škutikou“(lat.) — remeňom, korbáčom[45]„Kistűkör“— Zrkadielko, maď. učebnica, ktorú napísal r. 1770 Štefan Losonczi. Bola obľúbená a často ju pretláčali.[46]„Nyitra vármegyének van hosszas határa…“(maď.) Nitrianska stolica má priestranný okruh; ak sa ti páči, môžeš v nej ísť do Nového Mesta, Nitry, Bojníc, Prievidze, Holíča, Skalice, Nových Zámkov, Hlohovca, hradu Leopoldova.[47]Signum(lat.) — inak signum linguae, odznak reči. Potupné znamenie pre žiaka, ktorý sa opovážil hovoriť vo svojej materinskej reči. Každý žiak musel nosiť tak dlho signum, kým neprichytil niektorého iného žiaka, ktorému signum ihneď odovzdal.[48]Z Donata tri „sententie“(lat.) — vety. Donatus bola stručná latinská gramatika, ktorú napísal v 4. storočí rímsky gramatik Aelius Donatus. Meno autora sa potom prenieslo na knižku, ktorej sa stručne vravelo Donát.[49]„Hic habes signum“(lat.) — tu máš signum[50]Ján Hoznek— nar. r. 1795, od r. 1819 bol profesorom v Sárospataku a zatým od r. 1824 do r. 1831 v Ožďanoch. Z Oždian odišiel za profesora do Levoče, ako spomína ďalej i Francisci.[51]Štefan Lucze— rodák z Uhorského, teda tiež Slovák, bol profesorom v Ožďanoch od r. 1831 do r. 1840. Umrel osemdesiatdvaročný ako farár.[52]Sedemdesiat zlatých v šajnoch— čo bolo lacno, kedže 1 zl. v striebre rovnal sa až 21 zlatému v šajnoch.[53]Málé a görhő(maď.) — prvé je kukuričná kaša a druhé nejaký koláč z kukuričnej múky[54]„Úgy igyekezzél“atď. (maď.) — tak sa usiluj i naďalej, aby si bol blaženým (šťastným)[55]Gottfried Osterlamm— správne Christian Theophil Osterlamm, profesor v Levoči. (Bližšie životopisné údaje chýbajú.) Jeho otec, farár, bol Ján Karol Osterlamm a umrel v 81. roku života 23. marca 1840.[56]Latinákovci Janko a Rudo— synovia železiarskeho magnáta Jána Latináka, rodáka z Tisovca. Sami boli už odrodilci a Rudolf Latinák, už r. 1848 fanatický nepriateľ Slovákov, keď umrel r. 1908 v Ploskom, poručil gemerskému maďarizačnému spolku stotisíc korún.[57]Michal Hlaváček(1803 — 1885) — rodom zo Skalice, od r. 1832 profesor na levočskom ev. lýceu, kde učil matematiku, fyziku a reči (francúzsky, anglicky, hebrejsky, česko-slovensky)[58]Pavel Tomášek(1802 — 1887) — činný aj literárne, učil na levočskom lýceu dejepis, rečníctvo a reči (maďarsky, latinsky, taliansky)[59]Ďuro Müller— rodom z Liptova, prišiel do Levoče za profesora r. 1817 a prednášal teológiu a filozofiu. Bol bez pevného vedeckého i charakterového základu, takže ho Francisci správne charakterizoval.[60]Rhenii syntaxis(lat.) — vetoslovie od spomenutého už Rhenia[61]Periodológiu(gréc.) — náuku o periódach, ktorá sa podrobne preberala vo vtedajších učebniciach rétoriky. Rozoznávala sa periodus simplex et composita, jednoduchá a zložená perióda.[62]„Complicatio per circumstantias“(lat.) — komplikácia, vyplývajúca z okolností[63]„Quis, quid, ubi“atď. (lat.) — kto, čo, kde, pomocou čoho, prečo, ako, kedy?[64]„Versus memorabiles“(lat.) — veršíky na podporovanie pamäti[65]„Vocalem breviant alia subeunte Latini“(lat.) — latináci skracujú samohlásku, keď nasleduje iná samohláska[66]predbežne len „adonické“(z gréc.) — ktoré vznikli stiahnutím alebo skrátením daktylskej dvojstopy (dlhá slabika a dve krátke, resp. dve slabiky dlhé). Adonické verše bývali na konci strofy a keďže sú krátke, mohlo sa cvičenie v skladaní veršov začínať práve nimi[67]do Brezova— rozumej Rimavského, malohontianskej obce[68]„Homo sum; nil humani alienum a me esse puto“(lat.) — som človek, nič ľudského nepokladám pre seba za cudzie. (Terentius)[69]Hrebendovho roznoščíctva(z rus.) — roznášky, roznášania[70]„Česko-slovenská gramatika“— od Šramka, vytlačená v Bratislave r. 1805. Jej autorom bol Pavel Šramko (1743 — 1831), literárne činný ev. farár v malohontianskom Klenovci. Kniha nebola gramatikou v presnom zmysle, ale v podstate len poučením o pravopise.[71]z Martiniho matematiky— Gabriel Kováts-Martini (1782 — 1845), od r. 1817 do smrti profesor matematiky, prírodopisu a fyziky na bratislavskom lýceu, dobrý odborník a pedagóg, ktorého mládež mala veľmi rada. Jeho latinská učebnica matematiky Compendium matheseos vyšla r. 1832 v Bratislave. V druhom vydaní vyšla už r. 1835.[72]na inžiniersky beh v Pešti— Beh = kurz. Preto išlo o kurz, lebo v Pešti vznikla vysoká škola technická až r. 1857.[73]len za komasačného a panského inžiniera— komasácia (lat.) znamená sceľovanie rozdrobenej pôdy a jej opätovné vymeriavanie a prideľovanie dovtedajším vlastníkom. Bolo to opatrenie potrebné za kapitalizmu, keď sa pozemky mohli do nekonečna drobiť. Panským inžinierom možno rozumieť každého geometra na veľkostatkárskej pôde, tak šľachtickej, ako cirkevnej[74]ako alumnistu(lat.) — stravníka v alumneu, vtedajšej študentskej menze[75]vyučovali i „prímanov“(lat.) — doslovne prvotriednikov. Tu však prvá trieda znamená podľa starého spôsobu najvyššiu, a nie najnižšiu triedu.[76]filozofov a teológov— rozumej študentov na lýceu, poslucháčov vysokoškolských predmetov. (Boli dva stupne, najprv filozofia a po nej nasledovala teológia.)[77]doctrinam fidei christianae(lat.) — kresťanskú vierouku[78]„Classem syntaxistarum…“atď. (lat.) — triedu syntaktickú a humanitnú (rétorika s poetikou) s ohodnotením: vyznamenaný[79]pokročil som do filozofie— trojročného kurzu, kde sa prednášali vysokoškolské predmety. (Kto skončil humanitnú triedu, to bolo toľko, ako neskoršia matúra.)[80]len „Primae cum Eminentia“(lat.) — vysvedčenie prvej triedy s pochvalou. Proti vyznamenaniu (Eminentia) bolo to zhoršenie o jeden stupeň.[81]„Linguam graecam…“atď. (lat.) — jazyk grécky, hebrejský, úvod do Nového zákona a výkladu[82]práve „a contrario“ vysvetľujúce(lat.) — protikladom, napr. vo vede o kráse ošklivo[83]„Clarissime Subsylváni…“atď. (lat.) — slovutný Subsylváni, keď v slove „krišpína“ (krišpína— bol vtedy módny vrchný kabát) literu „k“ premeníš na literu „f“, čo z toho vyjde?[84]„Frisspina, clarissime domine!“(lat.) — čerstvá…, slovutný pane! (Študent dal profesorovi oprávnene názov „slovutný“, kým profesor jemu len zo žartu nadal „clarissime“.)[85]podľa kompendií(lat.) — príručiek. Gabriel Kováts-Martini okrem učebnice matematiky napísal aj učebnicu fyziky, ktorá vyšla r. 1823 a v druhom vydaní r. 1831. Obidve učebnice boli pochvalne prijaté.[86]„Hja, ich milosť…“— zdvorilostné oslovenie, ktoré sa inak dávalo len vtedajším zemanom. Švo = nárečové, miesto bežného čo (čuo).[87]humanitné štúdiá(lat.) — predmety v stupni rétoriky a poetiky (približne neskoršej VII. — VIII. gymnaziálnej triedy)[88]svojimi slovenskými literárnymi prácami dokázal— Boli to vlastne práce v bibličtine: Paměti Jelšavské a Muránské (1829), dôležité vlastivedné dielo, Obchodníci (1846), pokus o román, preklady: Život dr. Martina Luthera (1869) a Ciceronove řeči (1875), ako i niekoľko príspevkov po časopisoch.[89]pri superintendentovi Bilnicovi— Pavel Bilnica (1772 — 1834), od r. 1802 bol ev. farárom slovensko-maďarským a zároveň i profesorom lýcea v Bratislave. Preddunajským superintendentom bol od r. 1829.[90]Ústavu v Prešporku— založeného r. 1828[91]matézy(gréc.) — iný tvar pre pomenovanie matematiky[92]táto intráda(lat.) — začiatok, prvé vystúpenie[93]„Halb zog sie ihn, halb sank er hin“(nem.) — napoly ho stiahla, napoly padol sám. Je to citát z Goetheho balady Der Fischer (Rybár), kde vodná žena zláka rybára do vodnej hlbiny.[94]homiletické cvičenia(gréc.) — cvičenia v kázaní teológov, čiže budúcich kňazov[95]„Nitra milá, Nitra“— pieseň je umelého pôvodu a nemá takú dávnu minulosť, ako sa o nej predpokladalo za Štúrových a Francisciho čias. U vtedajšej slovenskej mládeže bola obľúbená práve preto, že ju pokladali za rozpomienku na Veľkomoravskú ríšu.[96]Daniel Maróthy(1825 — 1878) — ev. farár na Ľuboreči, slovenský básnik a buditeľ[97]primae philosophiae(lat.) — prvej filozofie, čiže prvého stupňa v trojročnom filozoficko-právnickom kurze. (Po dvoch rokoch filozofie nasledoval tretí rok prednášky z práva.)[98]Gašpar Dianiška(1820 — 1875) — rodom z Tisovca, neskôr tamojší ev. učiteľ[99]Ján Jaromír Mayer(1814 — 1890) — rodom zo Senice, národný buditeľ[100]Ľudovít Šnitta(1821 — 1866) — rodom z Uhrovca, mladší krajan Ľudovíta Štúra[101]Samuel Michalovič— bol z Gemera, teológ, mnohostranný prispievateľ Pamätnice levočských študentov. Sotva skončil štúdiá, umrel na suchoty.[102]Od neho je rečňovanka: Ja som Slovák, a čo je viac? Nehanbím sa za to! (J. Š.) V SP je pod značkou J. Š. takéto znenie: „Od neho je rečňovanka ,Ja som malý, ale Slovák‘, pre ktorú nedávno minister zakázal upotrebovaf v školách Bežov Šlabikár“, hoci v rukopise Francisciho Škultéty[102]vlastnoručne pripísal prvú citovanú poznámku. (Pozn. red.)[102102]August Horislav Škultéty(1819 — 1892) — ev. farár, slovenský buditeľ a pedagóg, spisovateľ, v r. 1862 — 1874 profesor a najčastejšie i riaditeľ slovenského gymnázia revúckeho. Známy je ako zberateľ a vydavateľ ľudových povestí.[104]na univerzite v Halle— Štúr bol cez dva školské roky, od jesene r. 1838 do augusta r. 1840. Halle an der Saale, mesto v Merseburskom kraji v Nemecku, malo univerzitu od r. 1694 (od r. 1817 bola spojená s univerzitou wittenberskou).[105]Ján Drahotín Ondruš— Lipták z Palúdzky, po štúdiách v Bratislave odišiel na univerzitu v Halle. V marci r. 1845 umrel na suchoty u rodičov.[106]dvoch bratov Nosákovcov— sú to Timotej Ignác (bežne Bohuš Nosák, 1818 — 1877), rodák z Tisovca, slovenský buditeľ a spisovateľ, a jeho brat Teofil Nosák, ev. farár v Čiernej Lehote (Gemer) a potom v Sabinove.[107]dvoch bratov Hroboňovcov— Ľudovíta Miloslava (1817 — 1880) a Sama Bohdana (1820 — 1894). Ľudovít bol ev. farárom v Sielnici a národne užitočným buditeľom, ale Samo strávil celé desaťročia vo fantastickom rozjímaní a nijako neuplatnil svoj nevšedný talent.[108]Lýceum— jeho začiatky siahajú do r. 1606 a r. 1656 škola už mala novú vlastnú budovu a názov gymnázia. Bratislavské lýceum bolo polovičnou vysokou školou, lebo kto na ňom absolvoval po trojročnom filozofickom kurze (resp. od r. 1841 po skončenej fyzike a dvoch rokoch práva) ešte dva teologické ročníky, mohol sa stať evanjelickým kňazom v obvode celého Uhorska. Lýceum malo nielen slávnu minulosť, ale stalo sa kolískou celého štúrovského hnutia a zapísalo sa nezmazateľne do slovenských národných dejín.[109]konvikt(lat.) — to isté, čo internát, študentský domov[110]Takzvané Roth-Telekyanum— nazvané podľa zakladateľky gr. Johanny Teleki rod. Rothovej (zomrela r. 1813), ktorá zložila stotisíczlatovú základinu, aby sa z jej úrokov udeľovali štipendiá študentom evanjelických gymnázií v Uhorsku[111]v meste korunovačnom a snemovom— lebo Bratislava bola až do r. 1848 sídlom uhorského snemu a od r. 1563 až do r. 1830 i korunovačným mestom uhorských kráľov[112]prichádzali i Srbi pravoslávni— to preto, lebo im na bratislavskom lýceu, ako na evanjelických školách uhorských vôbec, nehrozilo nebezpečenstvo navádzania na inú vieru, aké bolo na katolíckych školách[113]zo srbského Kniežatstva— ktoré trvalo až do r. 1882 (vtedy sa stalo kráľovstvom) a od Turecka celkom nezávislým sa stalo až r. 1878. (Čiastočnú nezávislosť, postupne rozširovanú, malo už od r. 1815.)[114]csiribiri, cseléd, kocsis, úr(maď.) — nepatrný (hocijaký), sluha, kočiš, pán[115]kitünő, jeles(maď.) — výtečný, veľmi dobrý[116]kandidatickú skúšku(z lat.) — skúšku, ktorú skladali uchádzači o štipendiá na štúdium na nemeckých univerzitách[117]„laudabile“(lat.) — chválitebné, čiže výtečné[118]„Palkovics György, professor:…“(lat.) — profesor Juraj Palkovič: V rokoch 1841 a 1842 prednášal pravopis a gramatiku jazyka slovanského (čiže slovenského) syntaxistom, roku 1842/43 rétorom, napospol chválitebne[119]s antliou pneumatickou(lat.) — vývevou[120]„adhuc“(lat.) — ešte[121]„videtur, est Slavus“(lat.) — vidno, že je to Slovák[122]Matej Ševrlay(1783 — 1840) — rodom z turčianskej Bystričky, v r. 1816 — 27 profesor na ev. lýceu v Banskej Štiavnici, potom až do smrti v Bratislave, dobrý pedagóg a národne uvedomelý Slovák[123]„laeto, sed non vieto militi“(lat.) — veselému, ale nie zbedačenému vojakovi[124]Štefan Boleman(1795 — 1882) — profesor v Lučenci, potom v Banskej Štiavnici a od r. 1840 na lýceu v Bratislave, bol prívržencom maďarčiny na lýceu a kalvínsko-evanjelickej únie v cirkvi. Bol nepriateľom slovenských národných snáh.[125]podľa kompendia Ammonovho— Christoph Friedrich von Ammon (1766 — 1850), nemecký učený teológ a spisovateľ, od r. 1813 hlavný dvorný kazateľ v Drážďanoch. Keďže Boleman vyučoval na lýceu teológiu, zrejme používal Ammonovo trojzväzkové dielo Biblische Theologie (Biblická teológia), 1801 — 2, Göttingen[126]Emanuel Viliam Šimko(1791 — 1875) — od r. 1835 ev. farár v Bratislave a zároveň profesor na lýceu, Bolemanovi podobný typ[127]ingenium(lat.) — nadaný, schopný človek. (Tu je význam, pochopiteľne, posmešný.)[128]„magyarország történetei“(maď.) — dejiny Uhorska[129]Tobias Godofredus Schröer(1791 — 1850) — bratislavský Nemec, účinkoval na lýceu od r. 1817 do r. 1849, keď sa stal školským radcom v školskej rade bratislavského dištriktu (správny obvod za absolutizmu). Bol najlepším profesorom lýcea v tom čase. Vyvíjal rozsiahlu literárnu činnosť a ako nemecký buditeľ, dobre vedel chápať buditeľské snahy štúrovcov, ktorým kde len mohol, pomáhal.[130]Ondrej Daniel Michnay(1804 — 1857) — rodom z Levár, najprv profesor a rektor v Modre, od r. 1839 do smrti profesor na bratislavskom lýceu. Prednášal už od štyridsiatych rokov po maďarsky.[131]len suchých paradigiem(gréc.) — skloňovacích alebo časovacích vzorcov[132]„a bove majore discit arare minor“(lat.) — od staršieho vola sa učí orať mladší[133]„tanulj tinó, ökör lesz belőled“(maď.) — uč sa, teľa, bude z teba vôl[134]providenciálnu úlohu(lat.) — osudovú, prozreteľnosťou určenú[135]Benjamín Pravoslav Červenák(1816 — 1842) — ev. teológ, význačný člen bratislavskej slovenskej mládeže[136]len rečou znárodnenej— tu nemožno s Franciscim súhlasiť, lebo slovenskí evanjelici neprevzali s reformačným princípom nemeckú mentalitu. Autor nebral do úvahy aj vplyv českých pobielohorských exulantov, ktorý možno u Slovákov dobre sledovať.[137]Peter Pázmány(1570 — 1637) — od r. 1616 ostrihomský arcibiskup a od r. 1629 kardinál, obratný polemik, význačný maďarský spisovateľ a horlivý protireformačný činiteľ[138]ním založenej v Trnave univerzity— od r. 1635[139]Societas Jesu(lat.) — Ježišova spoločnosť, odtiaľ jezuiti. Bojovná protireformačná rehoľa, založená r. 1540, ktorá k trom bežným rehoľným sľubom pribrala ešte štvrtý: hájenie a podporovanie záujmov pápežskej stolice.[140]Slovárom slovenským— vydaným v šiestich veľkých zväzkoch r. 1825 — 27 v Budíne[141]v generálnom semeništi na prešporskom zámku— v ústrednom seminári pre výchovu katolíckych klerikov. Seminár bol na bratislavskom hrade, ktorý vyhorel až r. 1811.[142]arcibiskupskému vikariátu(lat.) — úradu, spravujúcemu vikariát, osobitnú oblasť, podriadenú vikárovi, pomocníkovi biskupa (v tomto prípade ostrihomského arcibiskupa) v duchovných veciach.[143]Michala Mialoviča— V Horných Zeleniciach po tolerančnom patente nebol farárom evanjelickým nijaký človek toho mena. Bol tam v r. 1791 — 98 ev. farárom Samuel Michalovič, nar. r. 1765, ktorý potom prešiel za farára do trenčianskych Podlužian. Nebol tam ani učiteľ alebo iný evanjelik, ktorý by sa bol volal Michal Mialovič, takže údaj o jeho členstve — ostatne len jednoročnom — v bernolákovskom Tovarišstve možno prijať len za predpokladu: Mialovič = Samuel Michalovič.[144]Juraj Palkovič(1763 — 1835) — katolícky kňaz, prepošt, ostrihomský kanonik, prekladateľ Písma svätého do bernoláčtiny, vyznačil sa najmä ako štedrý podporovateľ literatúry a vydavateľ slovenských kníh[145]Nálady a výhľadySvetozára Hurbana Vajanského — vyšli roku 1897 s podtitulom: Pokus znázorniť terajší slovenský myšlienkový svet s rozpomienkami na minulosť.[146]Článok „Nálady a výhľady“ vychádzal v NN XXVIII., 1897, č. 261 — 274, v dvanástich častiach na pokračovanie, označených rímskymi číslicami (I. — XII.). Osobitné vydanie tohto článku Vajanského vyšlo ako odtlačok NN v Martine r. 1897. (Pozn. red.)[147]Bohuslav Tablic(1769 — 1832) — ev. farár, naposledy v Kostolných Moravciach, slovenský buditeľ, spisovateľ, prekladateľ i vydavateľ[148]Juraj Palkovič(1769 — 1850) — profesor slovenskej reči a literatúry na bratislavskom lýceu, buditeľ, spisovateľ, vydavateľ kníh, novín, časopisu Tatranka a kalendára. Pod jeho záštitou sa vzdelávali štúrovci. Ináč bol zástancom starej češtiny a starého pravopisu, v čom ho vývoj ešte za jeho života dávno prekonal.[149]Martin Hamaliar(1750 — 1812) — od r. 1796 superintendent banského okolia. Francisci mylne udáva jeho pôsobištia, lebo najprv bol v Banskej Štiavnici a potom (od r. 1803) na Sarvaši (tam bol tiež farárom a nie profesorom).[150]Legácie a iné dobrodenia(lat.) — odkazy (testamentárne)[151]päťdesiat dukátov— dukát bol zlatý peniaz. Pre porovnanie s riadnou menou možno uviesť, že r. 1846 mal cisársky a kremnický dukát hodnotu 4 zl. 30 grajciarov.[152]Michal Institoris Mošovský(1733 — 1803) — ev. farár v Bratislave, slovenský spisovateľ[153]Michal Sepeši(Szepesy, 1751 — 1810) — ev. farár v Orosláne, od r. 1793 v Sobotišti. Od r. 1808 bol nitrianskym seniorom. Jeho literárna činnosť sa obmedzovala na priležitostné publikácie.[154]Stevan Stratimirovič(1757 — 1836) — metropolita v Karlovciach, cirkevná hlava Srbov v Uhorsku a Chorvátsku, srbský buditeľ a národný pracovník[155]na vizitácii cirkví(lat.) — úradných návštevách cirkevných sborov. Ich predmetom bolo vykonávanie dozoru, zisťovanie a hodnotenie cirkevného života.[156]päťsto zlatých v bankovkách— čiže v spomenutých tzv. šajnoch[157]Prešporský konvent— rozumej miestneho ev. cirkevného sboru[158]Michal Kovács-Martini(1750 — 1829) — ev. farár na Turom Poli, od r. 1783 v Modre (najprv v nemeckom a od r. 1796 v slovenskom sbore), od r. 1816 superintendent preddunajského dištriktu[159]Karol Štúr(1811 — 1851) — Ľudovítov najstarší brat, básnik-literát, buditeľ i dobrý pedagóg. Od r. 1839 až do r. 1846 bol profesorom a rektorom (riaditeľom) malého modranského evanjelického gymnázia. Od r. 1846 do smrti bol modranským farárom.[160]Daniel Lichard(1812 — 1882) — najprv ev. farár, potom profesor ev. lýcea v Banskej Štiavnici, napokon až do smrti novinár a spisovateľ vo Viedni a v Skalici. Tam vydával v r. 1863 — 1882 veľmi dobrý hospodársky časopis Obzor. Bol to prvotriedny popularizátor prírodných vied.[161]Samuel Godra(1806 — 1873) — ev. farár v Prostredných Plachtinciach, buditeľ, literárne bol dosť činný, ale jeho práce sú malého významu[162]Štefan Caltík(1805 — 1849) — ev. učiteľ vo Vrbovom, nevynikol ani v literatúre, ani vo verejnom živote[163]Samuel Babylon(1806 — 1866) — ev. farár v Bajši (Báčka), bol podobný typ ako Caltík[164]Matej Holko(umrel r. 1881) — ev. farár v Rimavskej Bani, druží sa k predošlým dvom[165]Juraj Matúška(1809 — 1898) — ev. farár v Istebnom, po revolúcii sedriálny sudca. 4. mája 1848 v stoličnom zasadnutí oravskom povedal závažnú reč. Ináč patril k spoluautorom Zpěvníka evanjelického (1842).[166]Ján Mockovčák(1799 — 1885) — neskôr ev. farár v Pezinku, prispieval do Štúrových novín a inam posielal príspevky v próze i vo veršoch[167]František Spannagel— študoval vo Viedni a bol predsedom bratislavskej študentskej Spoločnosti do októbra r. 1834. Ďalšie údaje nám o ňom zatiaľ chýbajú.[168]Gustáv (Dobroslav) Grossmann(1813 — 1846) — ev. farár v Martine, zomrel prv, než stačil vyvinúť verejnú činnosť, presahujúcu rámec študentský[169]Alexander Vrchovský(1812 — 1865) — Skaličan, prijatým „národným“ menom Boleslavín (nie Boleslav, ako udáva Francisci), bol neskoršie významným advokátom v Pešti. Za študentstva veľmi činný, potom málo znamenal pre národnú vec.[170]kráľovská uhorská námestná radav Budíne — bol to byrokraticky organizovaný najvyšší súd v Uhorsku po boku palatína ako kráľovského miestodržiteľa. Z jej príslušnosti boli vyňaté len súdne veci a veci kráľovskej komory (štátnych majetkov).[171]intimát(lat.) — nariadenie, rozhodnutie vyššieho úradu[172]Ondrej Červenák(1825 — 1887) — banský úradník a naposledy úradník účastinnej Sporiteľne v Martine, bol autorom ôsmich návrhov zákona, ktoré r. 1871 predložil uhorskému snemu Viliam Pauliny-Tóth ako poslanec kulpínskeho volebného okresu[173]Ondrej Braxatoris(1820 — 1872) — neskorší náš významný básnik Andrej Sládkovič[174]viedli sa o tom porady a hádky— o čom nás informuje Ján Kalinčiak v príspevku Rozpomienky na Ondreja Sládkoviča (Sokol I, 1862, 444 — príslušné partie pretlačené v knihe Súčasníci o Ľudovítovi Štúrovi, SVKL, 1955, 151 — 2). Francisci nič bližšieho o veci nepíše, hoci sám bol náčelníkom „gemerskej“ strany mládeže, ktorá chcela podržať „dovtedajšie slobody členov“. Proti nej stála Štúrom vedená strana, ku ktorej patril i Kalinčiak. Štúr chcel Ústav znova usporiadať a pôsobil na mládež, aby si stanovy Ústavu tak paragrafovala, žeby potom nijaký člen Ústavu nič nemohol ľubovoľne robiť. O veci bola prudká a dlhá diskusia. „Naostatok sa náš dobrý priateľ Francisci ako zapisovateľ Ústavu, totiž hlavný úradník a náčelník gemerskej strany, potkol, vysloviac: ,Vidíte, výbor je kvet a druhí sú masa Ústavu‘. Roj včiel nehučí tak, ako zahučali naši vrstovníci, keď to počuli. Obe strany mali predtým rovný počet hlasov; teraz zostali gemerskí členovia výboru sami. Ústav sa teda zriadil v prísnom smere, disciplína, ktorú škola nepoznala, sa v Ústave zaviedla a vplývala svojou mocou na mládež i vtedy, keď tá musela vyvandrovať do Levoče a práve v Levoči prešla v tomto ohľade do najkrajnejšieho extrému,“ svedčí o prípade Ján Kalinčiak. Vedúcim levočskej mládeže bol — Ján Francisci, takže v Levoči sám s tým súhlasil, proti čomu nie tak dávno predtým v Bratislave brojil[175]Štefan Launer(1821 — 1851) — neskorší profesor v Banskej Štiavnici, známy ako odporca literárnej slovenčiny, ktorý štúrovcov hanobil najhoršími nadávkami[176]tieto stanovy tohože roku ešte neboli v platnosti— tu sa Francisci mýli, lebo stanovy Ústavu, prijaté po dramatickom hlasovaní, o ktorom vyššie citujeme Kalinčiaka, platili r. 1843, hoci iba nakrátko. Vychádza to z listu Slováka, poslucháča lekárstva vo Viedni (bol to asi už spomenutý Gašpar Dianiška), datovaného 17. októbra 1843 vo Viedni. Text listu bol uverejnený v Sborníku Matice slovenskej III, 1925, 72 — 4.[177]do knihovne Národného domu— totiž v Martine. Odtiaľ prešla knižnica do novovystavanej (susednej) budovy Muzeálnej slovenskej spoločnosti a napokon do obnovenej Matice slovenskej.[178]výklad Iliady Homérovej— najstaršou pamiatkou starogréckej literatúry sú dve veľkolepé epické básne, Iliada a Odysea, pripisované Homérovi. (Iliada hovorí o desaťročnom obliehaní mesta Tróje v Malej Ázii spojenými gréckymi vojskami, Odysea opisuje dobrodružstvá Odysea, jedného z gréckych veliteľov pod Trójou, až po jeho návrat domov po desaťročnom zmietaní po rôznych krajinách.)[179]ideu vývinu človečenstva— pochádzajúcu od Johanna Gottfrieda Herdera (1744 — 1803), zberateľa a vydavateľa ľudovej poézie. Bol to demokratický mysliteľ a sociológ, jeden z hlavných predstaviteľov buržoázneho humanizmu v 18. storočí v Nemecku.[180]knihovne Apponyiovskej— knižnicu zriadil r. 1827 v Bratislave gróf Anton Apponyi, ktorý ju sem previezol z Viedne. V päťdesiatych rokoch 19. storočia knižnicu preniesli do Oponíc pri Nitre, do rodinného kaštieľa vlastníkov, odkiaľ sa najcennejšie veci neskôr dostali darom do Magyar nemzeti múzea v Budapešti.[181]Srbmi na lýceu a na právnickej akadémii— už sme vysvetlili, prečo pravoslávni uhorskí Srbi radi vyhľadávali evanjelické školy vôbec, a tak i lýceum v Bratislave. Právnická akadémia bola v Bratislave od r. 1784. Bola to vysoká škola, ktorú sem preniesli z Trnavy.[182]Dr. Svetozar Miletić(1826 — 1901) — advokát v Novom Sade, významný politik uhorských Srbov. Patril medzi najvynikajúcejších Štúrových srbských žiakov. Ako poslanec uhorského snemu, dôrazne sa zastával národného práva Slovákov.[183]Josef Jungmann(1773 — 1847) — spisovateľ, popredný buditeľ českého národa, zakladateľ novočeskej spisovnej reči. Jeho hlavné dielo, veľký Slovník česko-německý, vyšiel v piatich dieloch r. 1834 — 39 po viac než tridsaťročnej usilovnej práci.[184]Vuk Stefanović Karadžič(1787 — 1864) — srbský spisovateľ a učenec, zakladateľ novej srbskej literatúry. Autor myslí asi nové vydanie srbských ľudových piesní, ktoré vyšlo v štyroch zväzkoch. Začalo síce vychádzať ešte r. 1841, ale bolo zakončené až r. 1862. Pôvodné vydanie, ešte v starom pravopise, vyšlo r. 1814 — 15 vo dvoch zväzočkoch ako Mala prostonarodna slaveno-srbska pesnarica.[185]księgi naroda polskiego i pielgrzymstwa polskiego— (knihy poľského národa a poľského putovania) vyšli r. 1832 v Paríži. V nich Mickiewicz podľa príkladu izraelských prorokov vyhlasoval poľský národ za vyvolený národ, ktorý je povolaný duchovne obrodiť Európu.[186]preklad je vytlačený v ktorejsi Tatranke— ročník II, 1841, zv. 1: Attaman Kunický. Pověst kozácká od Czajkowského (str. 74 — 91).[187]spevokoly na spôsob študentských komersov— neboli to spevokoly v terajšom zmysle, ale príležitostné študentské posedenia s cieľom zabaviť sa. Pravda, nemali pijanskú náplň, ako pôvodné študentské komersy, ale buditeľsko-národnú.[188]so Samkom Štúrom(1818 — 1861) , mladším bratom Ľudovítovým, ktorý bol najprv kaplánom a od r. 1847 do smrti ev. farárom v Zemianskom Podhradí. Bol aj literárne činným buditeľom.[189]Ľudovít Gál(1822 — 1894) — ev. farár na Muránskej Dlhej Lúke, buditeľ[190]Ľudovít Reuss(1822 — 1905) — ev. farár v Revúcej, zberateľ slovenských ľudových povestí, zaoberajúci sa vedeckými otázkami a teóriou hudby[191]Adolf Reussbol Ľudovítov brat — po r. 1849 bol za čas i gemerským slúžnym, ale bližších dát o ňom nemáme[192]Samuel Reuss(1783 — 1852) — ev. farár v Revúcej, cirkevný historik, skúmateľ starožitností. Spolu so synmi a niekoľkými ich vrstovníkmi začal zbierať slovenské ľudové povesti. Bol známym národným buditeľom.[193]Svetská krása— túto ľudovú povesť zapísal skutočne Samuel Reuss, ale ďalšie dve povesti (Berona, O kocúrikovi) zapísal už Samuel Ormis (1824 — 1875), priateľ Reussových synov, tiež jeden zo zberateľov ľudových povestí. Bol profesorom revúckeho gymnázia a známy je ako autor Výchovovedy.[194]v nárečí gemersko-hronskom— Gemerským Hronom sa rozumie sedem obcí: Švermovo (predtým Telgárt), Vernár, Šumiac, Pohorelá, Heľpa, Závadka a Polomka. V tomto malom počte obcí je niekoľko hodne odlišných nárečí.[195]Ľudovít Gáber— neskôr ev. farár na Rimavskej Kokave a národný buditeľ. Umrel na Kokave r. 1890.[196]Pavel Dobšinský(1828 — 1885) — posledne ev. farár v Drienčanoch, mnohostranný literát, obetavý redaktor a vydavateľ Sokola (1860 — 61), dobrý pedagóg a činný buditeľ, významný národopisec[197]František Pastrnek(1853 — 1940) — univ. profesor v Prahe, známy český lingvista, zaoberal sa štúdiom slovenských nárečí, preto potreboval i zbierky slovenských ľudových povestí[198]Sú vrátené a opatrované v tej istej knihovni, ktorej boli dané. (Jozef Škultéty.)[199]na Myjavev októbri roku 1841 hrali Divotvorný klobúk od Václava Klimenta Klicperu (1792 — 1859) a 29. apríla 1842 dávali kus Hrabě Beňovský, autorom ktorého bol nemecký spisovateľ August Friedrich Kotzebue (1761 — 1819). V Sobotišti 4. júla 1842 hrali miestni ochotníci spolu s bratislavskými študentmi hru Nevolníci aneb Isidor a Olga, preklad hry nemeckého dramatika Ernsta Benjamina Raupacha (1784 — 1852). Toto predstavenie podľa referátu Květov malo takú úroveň, že sa mu nevyrovnalo ani predstavenie tej istej hry v bratislavskom nemeckom divadle.[200]v Liptovskom Sv. Mikulášihrali smutnohru Izidor a Oľga 17. júla 1842, teda čoskoro po predstavení v Sobotišti[201]v Trenčíneprekazili hranie Izidora a Oľgy viacerí činitelia, o čom sa zachovala poznámka cudzou rukou v súčasnom nemeckom rukopise, z toho roku uverejnenom po slovensky v Slovenských pohľadoch XIX, 1899, 651 — 65. Podľa tejto poznámky (tamže na str. 657 — 8), ktorá, ako podotkol tam Francisci, „obsahom je úplne pravdivá“ (656, pozn.), opisuje prípad Francisci vo vlastnom životopise[202]Anna Jurkovičová(1824 — 1905) — od r. 1845 manželka Jozefa M. Hurbana[203]Samuel Jurkovič(1796 — 1873) — učiteľ, národný buditeľ, neskôr notár na Brezovej, bol aj literárne činný[204]na čele vyslanstva— o tejto akcii máme podrobnú historickú prácu prof. dr. Daniela Rapanta: Slovenský prestolný prosbopis z roku 1842 (dva zväzky, Mikuláš, 1943)[205]Samuel Ferienčík(1793 — 1855) — buditeľ, činný aj literárne, bol ev. farárom v Jelšave. Michal M. Hodža a Ján Chalupka sú dostatočne známi.[206]Herman Bužan— bol chorvátsky politik a buditeľ[207]Metel Ožegović(1814 — 1890) — v r. 1843 — 48 chorvátsky vyslanec na sneme v Bratislave, buditeľ, politik, autor politických publikácií[208]Gr. Albert Nugent(1816 — 1896) — vystupoval za chorvátskeho národného obrodenia ako nadšený Ilýr (národný buditeľ)[209]serežana Juraja— serežani boli vybraní vojaci z hraničiarskych plukov, konajúci bezpečnostnú službu v niekdajšej Vojenskej hranici, vybavovanie dôležitých posolstiev a pod. Za vojny slúžili ako ordonanci pri vyšších veliteľstvách. Takým ordonancom bol i Juraj pri podplukovníkovi Nugentovi.[210]„Juraj, obući se“(chorv.) — Juraj, obleč sa![211]„Jebem mu mater, opet se moram obući“(chorv.) — začiatok je ako nadávka až veľmi zrozumiteľný, ostatok vety značí: „zase sa musím obliecť“.[212]ako patvaristov a jurátov— patvaristi (lat.) boli pred r. 1848 to isté, čo neskorší advokátski kandidáti. Juráti (lat.) boli pred r. 1848 takí skončení právnici v Uhorsku, ktorí ešte nemali verejný úrad a boli preto činní v advokátskej službe.[213]Mirko Bogović(1816 — 1893) — chorvátsky buditeľ a politik, plodný básnik, beletrista i dramatik[214]Jozef Ferenc— bol už r. 1848 úradným prekladateľom chorvátskej reči v uhorskom ministerstve vnútra. Bližších dát o ňom nieto.[215]J. Škultéty v SP zmenil termín „slovanskej literatúry“ na „slovanských jazykov“. (Pozn. red.)[216]„kuči gazda“(chorv.) — domáci pán[217]„Annis 1841 — 1842 instituit…“atď. (lat.) — v rokoch 1841 — 42 vyučoval v pravopise a gramatike slovanského jazyka syntaxistov, roku 1842 — 43 rétorov, napospol chválitebne[218]Štefan Marko Daxner(1823 — 1892) — popredný buditeľ, iniciátor a osnovateľ Slovenského memoranda (1861), účastník revolučných bojov, autor dôležitých rozpomienok a vlastného životopisu, škoda, že nedokončeného[219]Gr. Karol Zay(1797 — 1871) — spochabený maďarizátor, od r. 1840 generálny dozorca evanjelickej cirkvi v Uhorsku, ktorý sa dôsledne staval proti slovenským národným snahám[220]Ľudovít Kossuth(1802 — 1894) — advokát a žurnalista, neskorší vodca maďarského národnooslobodzovacieho hnutia r. 1848, predstaviteľ buržoáznodemokratických živlov v revolúcii r. 1848 — 49[221]Pesti Hirlap(maď.) — Peštianske noviny. Vychádzal od januára 1841 do júla 1849 ako vplyvný orgán maďarskej liberálnej strany. Kossuth ho redigoval od začiatku vychádzania do konca júna 1844.[222]Tento akt vyšiel tlačou pod nadpisom „Beschwerden und Klagen der Slowaken in Ungarn“(„Beschwerden und Klagen…“— správne Die Klagen und Beschwerden der Slaven in Ungarn (nem.), Žaloby a sťažnosti Slovákov v Uhorsku. Vyšli knižne v Lipsku r. 1843.)[223]primipilov(lat.) — náčelníkov, podhuckávačov[224]Ján Seberini(1780 — 1857) — naposledy ev. farár v Banskej Štiavnici, kde bol od r. 1834 i superintendentom banského dištriktu, významný cirkevný činiteľ a literát, autor závažného vlastného životopisu[225]eltörültetnek(maď.) — zrušujú sa[226]konečný výsledok vyšetrovania— bol veľmi biedny, keďže generálny konvent z r. 1843 sa ani nezaoberal výsledkami vyšetrovacej komisie, a to s odôvodnením, že komisia na schôdzke zo dňa 26. júna 1843 svoje práce ešte neskončila[227]výťahy zápisnice— neprichádzajú vo Francisciho rukopise. Uvádza ich v pôvodnej reči prof. Rapant v druhom zväzku svojho Slovenského prestolného prosbopisu, kde odtláča dokumenty.[228]Jozef Bajcsy— bol dozorcom ev. cirkevného sboru v Bratislave[229]spomenuté veľké vyslanstvo— majúce 34 členov pod predsedníctvom Fraňa Tihanyiho, o ktorom autor písal krátko predtým[230]barón Gabriel Prónay(1812 — 1875) — na sneme vyslanec Turčianskej stolice. Nebol prepiatcom v národnostnej a rečovej otázke ako ostatní členovia výboru.[231]Peter Benyovszky— (Francisci ho mylne nazýva Fraňom) bol peštiansky advokát[232]Pavel Májor(nie Majer) — nar. r. 1818, zpravodajca Pesti Hirlapu z Mošonskej, bol po zložení advokátskej skúšky justiciárom (sudcom na panstve) v Uhorskom Starom Hrade (Magyaróvár)[233]Fraňo Pulszky(1814 — 1897) — maďarský publicista, archeológ a politik. Nadaný človek, ale krajný šovinista.[234]Dávid Perlaky— ev. farár v Bezi a senior rábskeho seniorátu, povahove surový človek a zmýšľaním divý šovinista[235]v bibliotéke lýcea— v budove na Konventnej ulici č. 15, na prvom poschodí, kde je i dnes umiestená v uzavretých skriniach okolo stien cenná časť lyceálnej knižnice[236]bezmála i Kalinčiak tak urobil— o tomto opise inkvizície sa nevie nič istého a nič bližšieho[237]Ján Čaplovič(1780 — 1847) — plodný spisovateľ, v posledných rokoch významný obranca slovenských národných snáh, nebol sekretárom Zichyho ani Pálffyho, ale riaditeľom schönbornovských majetkov. Taktiež nebol zakladateľom i dnes existujúcej Čaplovičovej knižnice v Dolnom Kubíne. Tým bol Vavrinec Čaplovič (1778 — 1853).[238]Vytlačené bolo v Slovenských pohľadoch, 1899, č. 11 (Pozn. red. SP.)[239]Bedrich Baltík(1834 — 1919) — neskorší ev. farár a biskup preddunajského dištriktu, cirkevný spisovateľ. Ako biskup až veľmi plával so šovinistickým prúdom, zaprúc svoju lepšiu minulosť.[240]Spomínaný odpis vyšetrovania v rukopise chýba. (Pozn. red.)[241]Samuel Vozár(Vozáry, 1823 — 1850) — rodom z Hrachova, Francisciho krajan a priateľ, autor politickej brožúry Hlas od Tatjer (Banská Bystrica 1851), zomrel mladý[242]farárovi na Dobrej Vode— bol to Martin Lackovič (umrel r. 1855)[243]Jonatan Čipka(Čipkay, 1819 — 1861) — ev. farár v Drienčanoch, národný buditeľ, spisovateľ a prekladateľ[244]na tej istej príležitosti— totiž povoze, ktorý ho „príležitostne“ (a nie náročky preňho vyslaný) odviezol z Lovinobane do Bratislavy. Slová „gemerská príležitosť“ na ďalšej strane majú ten istý zmysel, ba vzťahujú sa práve na ten istý povoz[245]pri redigovaní Národných novín— Štúrove „Slovenskje národňje novini“ začali vychádzať 1. klasňa (augusta) 1845[246]privilégium od uhorskej kancelárie z Viedne— lat. privilégium znamená výsadu, čiže povolenie na vydávanie novín. Cez uhorskú dvornú kanceláriu išlo všetko, čo vychádzalo od kráľa v uhorských veciach, alebo čo sa vybavovalo s jeho osobitným povolením. Ani spomenutá už uhorská miestodržiteľská rada nestýkala sa s kráľom priamo, ale iba cez dvornú kanceláriu.[247]Michal Huľuk(1823 — 1883) — ev. farár v Krupine. Zle sa zachoval nielen voči Franciscimu, ale aj tzv. krupinskej sudodielni. Francisci si zadovážil pas na štúdiá do Nemecka, do Halle, preto — keďže sám ta nešiel — prepustil svoj pas inému teológovi, Huľukovi.[248]Dvaadvadsiati členovia Ústavu— do Levoče prišli: Mikuláš Dohnány, Ľudovít Gáber, Ľudovít Gál, Karol Hájiček, Karol Hrenčík, Peter Kellner, Michal Kolpaský, Gustáv Koričánsky, Ján Kučera, Daniel Minich, Ľudovít Reuss, Eduard Škultéty, Samuel Štúr. Ostatní, ktorí odišli z Bratislavy, sú: Ľudovít Babylon, Pavel Bottka, Karol Černo, Samuel Hanzlíček, Peter Jamriška, Ondrej Klimo, Janko Kráľ, Janko Matúška, Samuel Štefanovič[249]Janko Kučera— rodák zo Sklabine, umrel r. 1849 ako slovenský dobrovoľník[250]Ale vypočítaní sú tu len dvanásti (Red. SP.)[251]Štefan Homola(1820 — 1881) — ev. farár v gemerskom Rybníku, slovenský buditeľ[252]rekognoskoval som(lat.) — preskúmaval som. (Je to ináče výraz z vojenskej terminológie.)[253]zasadnutie „Tatrína“— bol to kultúrny a literárny spolok so širokým programom. Vznikol zo Štúrovej iniciatívy r. 1844 a do r. 1848 stále nemohol dosiahnuť vrchnostenské povolenie. Za revolúcie definitívne zanikol. Jednako i tak vykonal kus užitočnej práce a jeho, výročné valné zhromaždenia boli schôdzkami národných buditeľov.[254]Dr. Jonáš Guoth(1811 — 1838) — lekár v Hybiach, liptovský buditeľ[255]Ondrej Klimo— bol učiteľom v Liptovskom Jamníku[256]Ondrej Klonkay— hospodársky úradník v Lučivnej, buditeľ (umrel r. 1855). Prispieval do Orla tatránskeho hospodárskymi článkami.[257]inšpektora Imricha Andaházyho(lat.) — dozorcu, zrejme levočského ev. cirkevného sboru. (Bližšie údaje sa nedali o ňom zistiť.)[258]statistika(z lat. status, tal. stato = stav) — zastaralý tvar pre náuku o štátnom území, zriadení a vôbec o štáte[259]quasi re bene gesta(lat.) — akoby vec bola dobre vykonaná[260]pomenovali sme sa „Jednota“— správcom (čiže hlavným predsedom) Jednoty bol Francisci a na každej evanjelickej vyššej škole so slovenskými študentmi mala Jednota svoju odbočku s vidieckym podpredsedom, ktorého potvrdzoval trojčlenný ústredný výbor v Levoči. Jednota bola teda vyššou organizačnou jednotkou, vzťahujúcou sa na mládež z viacerých škôl.[261]Ondrej Probstner— bol majiteľom baní a Francisci mal uňho byt, stravu i peňažný honorár[262]za korepetítora(lat.) — súkromného učiteľa[263]Štefan Mandelík— bol neskôr ev. farárom v Kerti, v Nitrianskej[264]Janko Čajak(1830 — 1867) — slovenský básnik, ev. farár v Lipt. Sv. Jáne. Bol útlej postavy a mal veľké, nežné modré oči, preto hrával ženské úlohy, keďže mládež nemala ženských herečiek.[265]Ján Drahotín Makovický(1818 — 1884) — najprv ev. učiteľ v Mikuláši, potom ev. farár v Ružomberku, buditeľ a spisovateľ[266]Ten zošit Slovenských povestí vyšiel roku 1845, teda v triadvadsiatom roku života môjho, v Levoči, v kníhtlačiarni Werthmullera, pod nadpisom: „Slovenskje povesti.Usporjadau a vidau Janko Rimauskí. Zvazok I.“ Strán sto šesťadvadsať osmorkových.Obsahuje desať z rozličných zbierok vybraných povestí:1. Popelvár, največí na sveťe. Adolf Reuss.2. Cesta k slncu. Štefan M. Daxner.3. Slncoví kuoň. Janko Rimauskí.4. Tri citroni. Jon. Dobroslav Hradouski. (Jonatan Čipka).5. Tri zakljate knježatá. Janko Rimauskí.6. Traja zhauranelí braťja. Samuel Reuss.7. Zlatovláska. Dr. Gustáv Reuss.8. Ružová Anička. Janko Rimauskí.9. Straťení chlapec. Horislav Aug. Škultéti.10. Pomodaj šťesťja lavička. Ľudovít Reuss. (Prídavok. Janko Rimauskí.)S akým rozmachom mladistvých síl a úchvatom mladistvého nadšenia rozbehol som sa do toho podniku, vidno z úvodu, ktorý som napísal na sv. Jána 1845 pod nadpisom „Bratia, rodáci“, so sľubom, že budem pokračovať vo vydávaní ďalších zošitov. Ale sľub splniť som nemohol. Za jedno, ako v tie časy každá slovenská kniha, i moje Povesti veľmi slabo a spozdile míňali sa, a kedže som ja majetku a zárobku nemal a za Povesti peňazí utŕžiť nemohol; za druhé, o tri roky, t. j. roku 1848 národná povinnosť a národná služba postavila ma na inú, od spisovateľstva celkom odchodnú postať a miesto pera mi meč do ruky vsadila: pokračovať vo vydávaní povestí som nemohol.Ale nezadlho našli sa iní, jedni z najprvších zberateľov a veľmi zručných, umných obrábateľov slovenských povestí, ktorí sa podujali pokračovať vo vydávaní. Boli to August Horislav Škultéty a Pavel Dobšinský, obaja už farári, ktorí v rokoch 1858 — 1861 v Rožňave a v B. Štiavnici vydali prvú knihu,[266]záležajúcu zo šiestich zväzkov.Škoda, preškoda, že mnou vydaného zošitu I. a Dobšinského knihy sotva nachodí sa ešte niekde zablúdilý zachovalý výtlačok; ťažko by ich bolo nájsť, keď neznať, kde ich hľadať.Pozdejšie, t. j. v rokoch 1880 — 1883, vyšlo od Pavla Dobšinského u Kníhtlačiarskeho účast. spolku v Turčianskom Sv. Martine osem zošitov samých nových povestí.[267]A ešte pozdejšie začal Karol Salva, splnomocnený Dobšinským, zo zásoby nevydaných ešte rukopisov zbierok v Ružomberku vydávať povesti. (Nie; Salvovo je nové vydanie zbierky A. H. Škultétyho a Dobšinského, Red. SP.)[266266]vydali prvú knihu— pod názvom Slovenské povesti. Kniha prvá. Povesti prastarých báječných časov.[266267]osem zošitov samých nových povestí— pod názvom „Prostonárodnie slovenské povesti“[269]Peter Kellner(1823 — 1873) — buditeľ a spisovateľ, jeden z redaktorov Štúrových novín, po r. 1849 činný v administratíve, od r. 1867 bol bez pevného zamestnania a živoril až do smrti[270]Dr. Ján Andraščík(1799 — asi 1853) — katolícky farár v Bardejove, vydal r. 1844 Šenk palenčeny anonymne a vo východoslovenskom nárečí. Túto užitočnú abstinentnú knižočku prepísal potom Michal M. Hodža do strednej slovenčiny, takže vyšla najprv vo Fejérpatakyho Slovenskom pozorníku na r. 1846 a potom i samostatne a hodne sa rozšírila[271]Johana Lehotská rod. Vyšná(umrela r. 1849) — bola činná i literárne. Zaujímala sa aj o výchovu slovenských žien.[272]Mikuláš Štefan Ferienčík(1825 — 1881) — buditeľ, beletrista a redaktor (Pešťbudínskych vedomostí a naposledy Národných novín)[273]do Prešova na študovanie práv— na tamojšej právnickej akadémii (fakulte) starobylého evanjelického kolégia (vysokej školy)[274]Leopold Abaffy(1827 — 1883) — ktorý neskoršie skončil teológiu a bol potom ev. farárom v Banáte, v Slovenskom Aradáci. Bol slovenským buditeľom a spisovateľom.[275]pozitívne práva(lat.) — totiž platné uhorské právo. Opakom toho je historické právo, ktoré kedysi platilo, ale v prítomnosti už neplatí.[276]Ondrej Csupka(1796 — 1851) — má jedinú latinskú príležitostnú tlač z r. 1823. Po revolúcii bol prísediacim stoličného súdu.[277]„tótosan“(maď.) — totiž s krikľavou slovenskou výslovnosťou[278]„baratim“(maď.) — priatelia moji) správna výslovnosť barátaim[279]bez didaktra(lat.) — bez školného poplatku[280]Andrej Vandrák(1807 — 1884) — od r. 1833 profesor na prešovskom kolégiu, maďarský spisovateľ a vedec[281]Tomáš Péchy(1829 — 1897) — statkár, maďarský politik, cez päť rokov minister verejných prác, resp. dopravy a v r. 1880 — 87 predseda uhorskej dolnej snemovne[282]Jozef Bánó(1824 — 1910) — maďarský politik, statkár, funkcionár v evanjelickej cirkvi[283]Fridrich Hazslinszky(1818 — 1896) — od r. 1846 profesor prešovského ev. kolégia, maďarský botanický spisovateľ[284]éljenovaniu(maď.) — volaniu na slávu (doslovne: „nech žije“)[285]Henryk Dembiňski(1791 — 1864) — poľský generál, účastník poľskej revolúcie r. 1830 — 31. Roku 1848 bol za spoluprácu medzi Slovanmi a Maďarmi, začas bol i hlavným veliteľom maďarskej revolučnej armády, s ktorou bojoval až do prehratej bitky pri Temešvári. Emigroval potom s Kossuthom do Turecka a umrel v Paríži.[286]Konrád Burchard(1837 — 1916) — narodil sa v Prešove, ako veľkopriemyselník bol od r. 1895 členom uhorskej hornej snemovne. Od r. 1891 mal už pomaďarčené priezvisko na Bélaváry.[287]o Wagnerovi— vieme len toľko, že sa volal Július[288]Karol Zielonka— bol poľský revolučný emisár a súčasne rakúsky policajný konfident[289]Marcel Turánszky— sa neskoršie, keď ho vypustili z väzenia na Špilberku v Brne, oženil s bohatou Poľkou a zakúpil si majetok v Gemerskej, v Levárte. Podľa svedectva Júliusa Bottu bol po rokoch už Slovákom naklonený, takže aj slovenské revúcke gymnázium všade bránil proti gemerským pánom[290]že som napísal akýsi spis— bolo to Zrkadlo pre ľud slovanský, napísané niekedy začiatkom roku 1847, ktoré potom bolo vytlačené a kolovalo nielen po Slovensku, ale (zrejme v poľskom texte) aj po Haliči. Obsah Zrkadla tiež poznáme, a to podľa dnes už nejestvujúceho úradného posudku slavistu Fraňa Miklosicha. Podáva ho Milan Hodža v knihe Československý rozkol (1920, 393 — 6). Zrkadlo bolo výrazom skutočného autorovho presvedčenia a nevzniklo len pod dojmom jeho stykov so Zielonkom. Revolučný charakter Zrkadla jasne vyplýva z Rapantových zistení (Slovenské povstanie roku 1848 — 49, I, 1, 1937, 340 — 6).[291]V Doslove k Radhostu. Viď o tom v Slovenských pohľadoch, 1901, str. 665. (Red. SP.)[292]svojvoľný a surový „betyár“(maď.) — tu má význam: oplan, darebák. Toto tvrdenie Francisciho odporuje zisteniam Bottu a Škultétyho v Slovenských pohľadoch r. 1901 (82 a 665 — 9), takže ho nemožno prijať za správne.[293]Michal Bakuliny(1819 — 1892) — spolu s Franciscim a Daxnerom r. 1848 v Plešivci na smrť odsúdený, slovenský buditeľ. „Schwalbenschwanz“ (nem.), lastovičí chvostík je žartovné pomenovanie, len škoda, že ani tento plášť ani trochu ďalej spomínaný kveker nevieme bližšie opísať a vysvetliť.[294]ktorúsi „Nitru“— prvý ročník ktorej vyšiel ešte (po česky) r. 1842, takže mohlo ísť o druhý ročník (vyšiel po dlhých prieťahoch pre cenzúru až r. 1844)[295]Daniel Mandelík(1816 — 1872) — vtedy ev. učiteľ v Hlbokom, umrel na Myjave[296]triadvadsiati, medzi nimi aj ja— ich mená sú uvedené v dokumente č. 1 v Rapantovom diele Tatrín (Osudy a zápasy), 1950, 49. Francisci počet prítomných správne udáva, lebo mal pred sebou ten dokument.[297]Gašpar Fejérpataky(1794 — 1874) — knihár v Lipt. Mikuláši, buditeľ, organizátor ochotníckeho divadla, nakladateľ viacerých kníh a vydavateľ kalendára. Pokladníkom Tatrína bol ako majetnejší človek, ale i preto, že býval tiež v Mikuláši, aby bol nablízku predsedovi spolku Hodžovi[298]Ctiboh Zoch— pôvodne Timotheus Cochius (1815 — 1865), buditeľ a spisovateľ, ev. farár v oravskej Jasenovej[299]Jozef Urbanovský(1793 — 1865) — buditeľ, katolícky farár v Čachticiach[300]ja odpovedal som Štúrovi z jari 1847— tento Francisciho list je zachovaný, ukazuje, aké názorové rozdiely vládli medzi štúrovcami[301]Orla tatránskeho— zábavnopoučnú prílohu Štúrových novín, ktorá vychádzala zároveň s nimi a mala charakter samostatného časopisu. Orol tatránsky zanikol súčasne s novinami v júni roku 1848.[302]Janko Štúr(1827 — 1905) — Ľudovítov najmladší brat, buditeľ a literárne činný človek, bol po r. 1849 úradníkom a neskoršie sudcom z povolania[303]August Horislav Krčméry(1822 — 1891) — buditeľ, spisovateľ a hudobník, ev. farár, v Hronseku a potom v Badíne[304]portášom Móric Jurecký(z lat.) — vrátnikom, vlastne pedelom (na univerzite). Jurecký bol v redakcii Štúrových novín a v neskorších rokoch vieme o ňom len toľko, že bol štátnym úradníkom.[305]„Ecce, iam hic etiam silvas decipiunt!“(skomolená latinčina) — Janko Štúr chcel povedať, že tamtí slivky kradnú, lenže si splietol lat. silva (hora) so slov. slivka[306]„vere decipiunt“(lat.) — naozaj kradnú[307]na Starú Turú— kde bol od konca marca 1847 ev. farárom vtedy ešte slobodný August Roy (1822 — 1884). Slobodná bola i jeho sestra Terka.[308]urobili Terke kúru— je to doslovný preklad nemeckej frázyKur machen(odtiaľ „kurizovať“, Kurmacher je nem. ctiteľ dámy). Po slovensky teda: podvoriť Terke.[309]do Rudna k farárovi Madvovi— Fraňo Madva (1786 — 1852), katolícky farár v Nitrianskom Rudne, bol povestným prírodným lekárom svojich čias.[310]„Ne faciatis scandala!“(lat.) — Nerobteže výtržnosti![311]vtedy druhého viceišpána(lat.-maď.) — podžupana. Prvý podžupan bol pred r. 1848 skutočným náčelníkom stolice a mal na starosti obyčajne aj súdne veci, kým druhý podžupan mal na starosti politické veci.[312]v „Iskrách“ vytlačených— Francisci tu rozumie svoju zbierku básní Iskry zo zaviatej pahräby Janka Rimavského (Martin, 1889, vlastným nákladom)[313]takmer jediného opozicionalistu(lat.) — opozičníka, nesúhlasiaceho s vládnou politikou. Hurban vo svojich Rozpomienkach (na roky 1848 — 49) tiež zisťuje, že sa ku slovenským dobrovoľníkom nikde nehlásilo toľko šľachty ako v Prešove, takže i z toho by vychodilo, že v Šarišskej stolici bolo hodne vládne zmýšľajúcej šľachty.[314]za „išpána“(maď.) — šafára na statku[315]celú desaťročnú kapituláciu— vtedajší odborný výraz pre obdobie tak dlho trvajúcej vojenskej služby[316]takzvané fixa(lat.) — pevné, určité (rozumej dni), čiže riadne termíny[317]z viac asesorov(lat.) — prísediacich[318]táblabíró(maď.) — je tabulárny sudca. Bol to obyčajne čestný názov, ale — ako potvrdzuje práve Francisciho text — ktorýkoľvek z tabulárnych sudcov mohol byť prizvaný za člena súdiaceho a rozhodujúceho súdu.[319]prítomnosť slúžneho a boženíka— náčelníka okresnej správy a prísažného[320]len ako ad hoc(lat.) — na tento prípad, k tejto príležitosti vyslaný[321]županského administrátora stolice— vymenovaného s úplnou právomocou župana hoci aj na niekoľko rokov, dokiaľ bolo miesto hlavného župana pre akúkoľvek príčinu uprázdnené[322]„Fényes“ a „Rongyos“(maď.) — boli to veľmi vtipné mená a možno i priliehavé, lebo fényes je „skvelý“ a rongyos „otrhaný“[323]Napoleonské vojny— trvali od r. 1796 až do r. 1814, do konečného pokorenia Napoleona I. (1769 — 1821), sprvu len revolučného generála, potom od ním vykonaného prevratu roku 1799 hlavy štátu (prvý konzul a od r. 1804 cisár Francúzov)[324]potarsal i kartu— rozumej mapu[325]Alexander I.(1777 — 1825) — po násilnej smrti Pavla I. (1801) cár ruský[326]Viedenský kongres— bol zhromaždením diplomatov, upravujúcich v r. 1814 — 15 európske pomery po páde Napoleona I. Robili to bez najmenšej účasti národov, ktorých sa týkala úprava tých pomerov.[327]knieža Kliment Václav Lothar Metternich(1773 — 1859) — rakúsky diplomat a politik, bol tvorcom reakčného policajného systému v Rakúsku. Dlhých tridsaťosem rokov (až do marca r. 1848) trval jeho režim, upierajúci čo i len najmenšiu voľnosť národom rakúskej monarchie[328]František I.(1792 — 1835) — syn a nástupca Leopolda II.[329]Ferdinand I.(1835 — 1848) — ako uhorský kráľ V., syn Františka I. Bol slabomyseľný a preto nevykonával vládu osobne.[330]v talianskych provinciách— rozumej Lombardsku a Benátsku. Lombardsko bolo v rakúskych rukách v r. 1713 — 1797 a potom znova v r. 1815 — 1859. Územie niekdajšej republiky benátskej bolo rakúske v r. 1798 — 1805 a znova v r. 1814 — 1866.[331]svätú alianciu— spolok troch panovníkov, ruského Alexandra I., rakúskeho Františka I. a pruského Fridricha Vilhelma III. z r. 1815, ku ktorému pristúpili aj iní panovníci. Spolok bol myšlienkou Alexandra I. a keďže zmluva o ňom bola veľmi neurčito štylizovaná, dala sa vysvetľovať najrozličnejším spôsobom. Mala vlastne len teoretickú cenu a ináč vyjadrovala i tak známy odpor absolutistických panovníkov proti pokroku a revolučným myšlienkam.[332]Ľudovít Filip(1773 — 1850) — v r. 1830 — 1848 francúzsky kráľ, júlovou revolúciou dosadený na trón a februárovou revolúciou z neho odstránený. Mal byť predstaviteľom tzv. občianskeho kráľovstva, v skutočnosti však išlo o vládu finančných kruhov a veľkej buržoázie.[333]revolúcia Poliakov proti Rusku— bola v r. 1830 — 31. Začala sa 29. novembra 1830 útokom na palác Belveder vo Varšave, sídlo miestokráľa Konštantína (brata cára Mikuláša I.), a po niekoľkých počiatočných úspechoch skončila sa pádom posledných poľských pevností, Modlina a Zamośća, v októbri 1831.[334]Vojenskej hranice— trvajúcej až do r. 1873. Bolo to územie na juhovýchodnom a južnom pomedzí habsburskej ríše, organizované po vojensky na obranu proti Turkom a spravované vojensko-nemeckým spôsobom. (Od čias Márie Terézie dvornou vojenskou radou z Viedne a od r. 1848 ministerstvom vojenstva.)[335]hlas deliberatívny(lat.) — poradný[336]hlas decizívny(lat.) — rozhodujúci[337]Misera contribuens plebs(lat.) — úbohý poplatný ľud[338]palatín(lat.) — bol najvyšší krajinský úradník v Uhorsku. Bol kráľovým zástupcom, ale zároveň bol strážcom práv krajiny proti panovníkovi. Od r. 1526 palatíni boli doživotne volení.[339]takzvanú „Pragmatickú sankciu“— Uhorsko v užšom zmysle (bez chorvátskych krajín a Sedmohradska) ju prijalo r. 1723. Jej podstatným obsahom pre Uhorsko bolo, že sa uhorské stavy vzdali práva slobodnej voľby panovníka v prípade vymretia mužskej vetvy dynastie Habsburgovcov. Inak bola pre Uhorsko pragmatická sankcia skutočne vzájomnou zmluvou medzi panovníkom a stavmi.[340]„Hungariam oportet esse…“atď. (lat.) — treba aby Uhorsko bolo katolícke, hlúpe a chudobné[341]„Pactum conventum“(lat.) — dobrovoľná dohoda[342]„Corpus juris“(lat.) — vlastne Corpus juris Tripartitum, Trojdielna zbierka zákonov. Vypracoval ju Štefan Werbőczy a roku 1514 predložil na schválenie uhorskému snemu. Kráľ Vladislav II. dielo nevyhlásil, takže formálne sa nestalo zákonom, jednako nadobudlo verejnú autoritu ako skutočný zákon. Bola to zbierka nepísaného obyčajového práva i snemových dekrétov (zákonov).[343]Cisár Jozef II.(1780 — 1790) — syn a nástupca Márie Terézie, známy niektorými osvietenskými reformami, ale ešte väčšmi germanizáciou, ktorú zavádzal na upevnenie jednoty ríše[344]„Linguae vernaculae“(lat.) — ľudovej, obecnej reči[345]palatína arcikniežaťa Jozefa(1776 — 1847) — ktorý bol od roku 1796 až do smrti uhorským palatínom. Bol synom kráľa Leopolda II. a cez celý ten dlhý čas podporoval Maďarov, ktorí mu za mnoho vďačia. Keďže si osvojil maďarské stanovisko, zároveň bol proti snahám uhorských Nemaďarov.[346]v stoličných zhromaždeniach— ktoré boli až do r. 1848 výlučne zasadnutiami zemanov z príslušnej stolice[347]konzervatívna, pečovičovskou menovaná— bola to prezývka strany na podobný spôsob, ako v Anglicku názvy strán tory a whig (konzervatívci a liberáli)[348]„Poddanstvo a robota sú osudom pospolitého ľudu.“— tento Kossuthov výrok v úradnom snemovom protokole neprichádza priamo, ale potvrdzuje ho to miesto Štúrovej reči z 21. decembra 1847, kde Štúr hovorí: „Nedávno, keď som bol tu v zhromaždení chudobného ľudu vec podotkol, zasl. vyslanec Peštianskej stolice v jeho potlačení osud videl, spomenúc, že je to beh sveta, keď sa ten, čo v obci nižšie stojí, potlačí a ťarchu dane niesť musí, naproti tomu ten, čo sa v občianskom živote povznesie, práva dostane a v zácti stojí…“ (Ľudovít Štúr, Reči a state, SVKL, 1953, 214.) Vyslancom Peštianskej stolice bol Kossuth.[349]všetky disponibilné vojenské sily(lat.) — upotrebiteľné, k dispozícii súce[350]takzvaných marcových zákonov— zákonov z marca roku 1848, ktoré boli radikálne v otázkach ústavno-politických (pomer k rakúskej časti ríše a dynastii), váhavé a obojetné v otázkach sociálnych, triednych a hospodárskych[351]ostatných prerogatív zemianskych(lat.) — nadpráv, výsad[352]petícionovania(z lat.) — podávania hromadných žiadostí z verejných zhromaždení na vyššie štátne miesta[353]hybský notár Ľudovít Klein(1816 — 1873) — národný buditeľ. Vec bola, rozumie sa, vopred dohovorená[354]zhromaždenie vo Vrbovciach— v Nitrianskej stolici, bolo 30. apríla 1848[355]Daniel Jaroslav Borik(1814 — 1899) — stal sa r. 1847 farárom vo Vrbovciach. Za revolúcie bol prvým tajomníkom Slovenskej národnej rady. Po revolúcii bol slúžnym a neskôr železničným úradníkom.[356]Ľudovít Šulek(1822 — 1849) — bol Hurbanovým kaplánom. Ako slovenského národného vyslanca ho v Nitre zatkli a žalárovali v Komárne, kde i umrel.[357]proklamácia s nadpisom Braťja Slováci— jej autorom bol Jozef M. Hurban, ktorý ju zostavil akiste za súhlasu, ak nie priamo za spolupráce Štúrovej začiatkom apríla 1848. Vytlačená proklamácia dodaná bola na Slovensko cez Bratislavu až niekedy začiatkom druhej polovice apríla. Hodža nemá s proklamáciou nič spoločného, takže v tomto bode je Francisciho uvažovanie neopodstatnené.[358]ako petitum(lat.) — podstatná časť žiadosti[359]O tejto porade v Slovenských pohľadoch (roč. XIV. 1894, str. 443) v článku „Kronika liptovsko-sv. mikulášska z rokov 1848 — 1849“ pod bodom 9. uvedené dáta sú sčiastky nedostatočné, sčiastky mylné.[360]zapisovateľom… bol som ja— autor bol ním skutočne, takže sa dobre pamätal[361]Viď História povstaňja slovenskjeho z r. 1848, str. 37.[362]Kto ju zo zápisničných zaznačení zostavil a jej osnovu vyhotovil, neznám.— podľa Rapantovho zistenia žiadosti vyhotovil Hurban podľa záznamov Francisciho[363]išli sme do ondrašovského kúpeľa— porada sama bola v Mikuláši u Hodžu 10. mája, ale verejné vyhlásenie Žiadostí bolo na druhý deň, 11. mája 1848, v Ondrašovských kúpeľoch. Žiadosti boli vyvrcholením slovenských snáh z jari roku 1848, a to i z formálnej i z obsahovej stránky.[364]starý Jožko Piťo(1800 — 1886) — povestný cigánsky primáš, huslista. Umrel v Mikuláši. Autor ho mal v predstave z neskorších rokov, preto ho nazýva „starým“, veď roku 1848 bol sotva 48-ročný, teda rozhodne nie „starý“.[365]Janko Lehotský-Múka— slúžny ústredného okresu, popisoval účastníkov na príkaz prvého podžupana Liptovskej stolice, Edmunda Szentiványiho. Nebolo to teda na nijaký vyšší rozkaz od ministerstva z Budína.[366]Hurbana a Štúra… uväzniť— proti Hurbanovi boli vydané zatýkacie obežníky hneď po jeho odchode z domu do Liptova. Proti Štúrovi zatykač vydal komisár Tarnóczy na príkaz ministerstva vnútra z 12. mája 1848, a to preto, že podpísal zvolávací ohlas na Slovanský sjazd v Prahe. Michal M. Hodža, ktorý sa vybral na ten sjazd 25.mája, sotva ušiel pred uväznením, nariadeným 1. júna 1848 ministrom vnútra. (Podrobnosti sú v Rapantovom už spomenutom diele o slovenskom povstaní I, 1, 1937.)[367]v takzvanom štoku(z nem.) — truhle v sypárni[368]Hurban k Srbom až do Belehradu— bol tam od 4. do 10. augusta 1848[369]do rohičských kúpeľov k Michalovi Obrenovićovi— Rohič, slovinský Rogatec, je mestečko v Dolnom Štajersku, od ktorého asi na hodinu sú významné kúpele Rogaška Slatina. Michal Obrenović (1825 — 1868) bol od r. 1840 do r. 1842 a potom znova od r. 1860 do r. 1868 srbským panovníkom. Bol priaznivcom a podporovateľom Ľudovíta Štúra, ktorý bol uňho v rohičských kúpeľoch po tri razy v júli a auguste roku 1848.[370]k bánovi Jelačićovi— bol to bar. Josip Jelačič (1801 — 1859), najprv hraničiarsky plukovník, potom od r. 1848 do smrti chorvátsky bán. Ako taký postavil sa proti Kossuthovej politike i jeho armádam.[371]kongres polícia zakázala a rozpustila— Francisci sa tu mýli, Slovanský sjazd sa rozišiel pre nastavšie pražské svätodušné búrky[372]Jozef Bem(1791 — 1850) — poľský generál, účastník troch revolúcií, poľskej, viedenskej a maďarskej, kde sa v r. 1848 — 49 vyznamenal najmä v Sedmohradsku ako neobyčajne schopný vodca a majster v partizánskej vojne[373]Bližšie objasnenie a vyjasnenie o Slovanskom kongrese viď v Životopise Ľudovíta Štúra, kniha IV., od J. M. Hurbana. Slovenské pohľady, 1884, strana 584.[374]Knieža Alfred Windischgrätz(1787 — 1862) — rakúsky kontrarevolučný generál, ktorý potlačil najprv pražské povstanie v júni a potom viedenské v októbri r. 1848. Viedol rakúske vojská proti maďarskej revolučnej armáde.[375]Moje rodisko Hnúšťa tak leží, že cesta od Klenovca, t. j. od západu, ide rovno do cesty, vedúcej od Tisovca do Rimavskej Soboty, vlastne od najbližšej Hačavy do najbližšieho Likera. Tu štatariálny stĺp tak bol postavený, aby nápis na tabli bol viditeľný a čitateľný aspoň z troch strán, a to na kamennom mostíku oproti obecnej, „Tuhár“ rečenej krčme. Nápis bol bez dlhých hlások: „Nahli sud“. Nuž obecenstvo si to so smiechom čítalo „Na ,Tuháre‘ nahli sud.“[376]Josif Ilija Rajačić(1785 — 1861) — významný srbský buditeľ, od r. 1842 metropolita a od r. 1848 patriarcha srbský, sídliaci v Karlovciach, sriemskom mestečku. Bol cirkevnou hlavou Srbov v Uhorsku a Chorvátsku.[377]Fraňo Pulszky(1814 — 1897) — maďarský publicista, archeológ a politik. V apríli r. 1848 stal sa štátnym podsekretárom a v máji toho roku dostal sa v tej hodnosti k panovníckemu dvoru vo Viedni. Funkcie ho pozbavili 5. októbra 1848. Po vypuknutí viedenskej revolúcie vrátil sa do Pešti. Ako účastník maďarskej revolúcie dlho žil v emigrácii.[378]aule… podarilo sa zmocniť vplyvu— lat. aula znamená bežne dvor, ale tu znamená ulicu, čiže uličnú zberbu, ktorá sa za revolúcie podľa Francisciho predstavy zmocnila Viedne[379]Bar. Ján Hrabovsky(1779 — 1852) — maďarský revolučný generál. Udrel 12. júna 1848 z Petrovaradína na Karlovce, sídlo srbskej skupštiny (revolučného zhromaždenia), ale musel ustúpiť s veľkými stratami. Bojoval aj na iných miestach proti Srbom a keď ho neskôr cisárski zajali, odsúdený bol r. 1850 na desať rokov pevnostného väzenia.[380]Djordje Stratimirović(1822 — 1908) — srbský politik a generál, v r. 1848 hlavný vodca srbských bojovníkov v Báčke a Banáte, kde úspešne odolával náporom maďarských vojsk. Jedna taká víťazná bitka bola v polovici júla pri mestečku Sv. Tomáši (Báčka), ktoré na pamiatku toho dostalo meno Srbobran.[381]Stevan Šupljikac(1736 — 1848) — rakúsky generál, zvolený uhorskými Srbmi 13. mája 1848 v Karlovciach za vojvodu, svetského ich náčelníka (duchovným náčelníkom sa stal Rajačić, povýšený z metropolitu na patriarchu). Politicky sa však neosvedčil. Zomrel práve v deň, keď ho nový cisár František Jozef I. potvrdil za vojvodu.[382]Národný výborpražský — vznikol r. 1848 zlúčením rozmnoženého tzv. svätováclavského výboru (zvoleného na ľudovom zhromaždení vo svätováclavských kúpeľoch 11. marca) a komisie pre opravy, ktorú zostavil miestodržiteľ gr. Stadion. Národný výbor sa vyslovil proti voľbám do frankfurtského parlamentu a pretrval i pražské povstanie. Rozpustený bol na rozkaz krajinského správcu 26. júna 1848.[383]pomoc… od Michala Obrenovića— Slováci ju skutočne dostali od neho, a to desaťtisíc dukátov, čiže asi šesťdesiattisíc zlatých[384]pomocnú diverziu(lat.) — na odvedenie pozornosti protivníka od hlavného smeru útoku a súčasne na jeho oslabenie bočným útokom; v tomto prípade slovenským povstaním na severe Uhorska, aby sa Jelačićovi tým lepšie mohol podariť jeho útok z juhu[385]národných gárd— zriadených v Uhorsku podľa zák. čl. XII/1848 na vnútornú službu (pre zachovanie verejného poriadku). Garda bola len zálohou riadneho vojska, ale za maďarskej revolúcie sa neraz dobre osvedčila.[386]u evanjelického učiteľa v Drienčanoch— bol ním Samuel Kubáni, otec slovenského spisovateľa Ľudovíta Kubániho[387]seniora Ďura Spišiaka— bližšie dáta nemáme, ale vieme o ňom, že bol farárom v Gemeri (Sajógömör)[388]pod číslom tiež 1049 v máji— podľa Rapantovho zistenia podžupan Szentmiklóssy nariadil vec vyšetriť 22. mája 1848. Z úradného dokumentu (zápisnica Gemerskej stolice), publikovaného tiež Rapantom, vysvitá, že Kubinyi sa nevolal Eugen, ale Edmund (Ödön), a že druhým vyšetrovateľom bol Daniel Győry, a nie Fraňo Miklovics, ktorého uvádza Francisci[389]Osvedčenie Daxnerovo som ja z pôvodiny maďarskej, ktorú mám v rukách, preložil do slovenčiny[389]a dal vytlačiť v Slovenských pohľadoch, 1899, zošit 12.[389389]Osvedčenie Daxnerovo som ja… preložil do slovenčiny— vyšlo pod názvom Osvedčenie Štefana Marka Daxnera… v Slovenských pohľadoch XIX, 1899, 714 - 21.[391]Od Janka Čipku(1823 — 1902) — statkára a advokáta v Brezne, buditeľa, známeho neskorším tisíczlatovým darom na Maticu slovenskú[392]Andrej Lukáč— bol treťoročný poslucháč lekárstva, dvadsaťšesťročný, rodom z Kysuckého Nového Mesta. Čo bolo s ním po vyslobodení v neskorších rokoch jeho života, vieme zatiaľ len to, čo nám o ňom píše Francisci.[393]Michal Rarus(1784 — 1862) — národovec, bol po r. 1849 za dlhší čas náčelníkom Zvolenskej stolice. Pekne sa naňho rozpomínala i Božena Němcova.[394]„Bobrovecká hostina“— podľa Rapantovho zistenia „Bobrovecká svadba“. Vznik hesla je neznámy, ale možno súvisí s vtedajším Hurbanovým politickým pseudonymom „Bobrovec“.[395]Bakuliny o Lukáčovi ďalej píše, že „ako mal odísť, pýtal ma, aby som mu dal hodného chlapa, čo by ho do Detvy odprevadil. Ja som mu dal istého Bosmana, vyznačeného zbojníka, ktorý dobre vedel chodníky. Lukáč, príduc do huty Štefana Kuchynku pod Utekáč, začal obzerať hutu; Kuchynka ho spozoroval a oblek jeho mu do očú padol, podozrivý sa mu zdal byť, poslal preňho; ale Lukáč odkázal, že on tak ďaleko má k nemu, ako on aby, ak chce, prišiel. Kedže sa Kuchynka začal vyhrážať, išiel Lukáč k nemu, s tými slovami: ,Tu je môj pas, čože chcú so mnou?‘ Kuchynka sa ho potom opýtal, kam ide a či sa nebojí s Bosmanom ísť. Lukáč odpovedal, že do Detvy, a Bosmana že sa nebojí, on takých chlapov že rád má. Kuchynka, prepustiac Lukáča obrátil sa k Bosmanovi. ,Bosman, nezabiže toho pána! tu más desiatnik.‘ — Lukáč bol Kuchynkovi podozrivý, a dozvedel sa, že bol u mňa, oznámil ho teda stolici, ktorá hneď vyslala viceišpána na inkvizíciu. — Ja nebol som doma; v noci asi o jednej búcha mi niekto na oblok, ohlásim sa a koho poznám? Bosmana, hovoriaceho: ,Prišol som im povedať, že ma pán vicišpán inkvirovali za toho pána, čo u nich bol predvčerom, že čo rozprávali vedno? Či sa bozkali? Ja som len teľo povedal, že nie; a potom: či mal ten pán peňazí? Odpovedal som mu: Mal ich ten h…; veď by ho ja bol zriadil! — Tak aby vedeli.‘“[396]„A személyes és vagyonbátorság…“atď. (maď.) — občania vlasti sa poverujú strážením nad osobnou a majetkovou bezpečnosťou, zabezpečením verejného poriadku a vnútorného pokoja[397]dvestotisíc honvédov(maď.) — obrancov vlasti. Bola to maďarská revolučná armáda.[398]Artur Görgey(1818 — 1916) — maďarský revolučný generál a od 11. augusta 1849 diktátor. Ako taký poddal sa už 13. augusta ruskej armáde pri Világoši. Medzi ním a Kossuthom boli zrejmé nezhody, takže ho Maďari dlho pokladali za zradcu svojej revolúcie.[399]zhromaždilo sa dobrovoľníctva do desaťtisíc— Rapant, berúc do úvahy všetky údaje, uvádza na Brezovej počet šesťtisíc dobrovoľníkov[400]František Zach(1807 — 1892) — rodák z Brna, zúčastnil sa na poľskej revolúcii r. 1830, potom bol emigrantom, neskôr politickým agentom kniežaťa Adama Czartoryského. R. 1848 zúčastnil sa na Slovanskom sjazde v Prahe a potom na septembrovom slovenskom povstaní. Zatým bol činný v srbskej armáde, kde dosiahol generálsku hodnosť. Zomrel na penzii v Brne.[401]Bedřich Bloudek— (umrel r. 1875 ako vyslúžilý rakúsky podplukovník), moravský radikál, zúčastnil sa na pražskom povstaní r. 1848. Účinkoval potom i v druhom slovenskom povstaní.[402]Bernard Janeček(1814 — 1887) — rodom z Čiech, prezvaný „Žižka“, bol človek dobrodružnej povahy. Účinkoval v prvom i v druhom slovenskom povstaní. O jeho populárnosti, rýchlom vzostupe i páde podrobne píše dr. Karol Goláň v Slovenských pohľadoch (XLIV, 1928, 642 - 70).[403]Hodža už na Myjave odstúpil od Národnej rady— stalo sa tak 26. septembra 1848, a to na Brezovej, nie na Myjave. Nezdar senickej výpravy z toho istého dňa tak účinkoval na citlivého M. M. Hodžu, že výpravu tajne opustil spolu s Timotejom Ignácom (Bohušom) Nosákom, druhým tajomníkom Slovenskej národnej rady.[404]že ho chcel postaviť pred súd— bola to pravda, o veci písal Hurban vo svojej obšírnej práci Ľudovít Štúr (Slov. pohľady IV, 1884, 115 - 16), odtiaľ sa Francisci pamätal na prípad. (V knihe Súčasníci o Ľudovítovi Štúrovi je to na str. 103)[405]ako poľský agent v Belehrade— presnejšie agent kn. Adama Czartoryského, vodcu bielej (aristokratickej) strany poľských emigrantov[406]Dr. Gabler vytlačil i list Zachov od 9. októbra 1848, v ktorom Zach podáva zprávu a kritiku o povstaní septembrovom. Je tam i denník Zachov z nasledujúceho novembrového povstania. Všetko veľmi vážne veci.[407]Samuel Štefanovič(1821 — 1910) — najprv štátny úradník a potom súkromník, účastník septembrového povstania a potom člen Janečkovho dobrovoľníckeho sboru, politický radikál, búrlivák až do konca svojho dlhého života. Jeho náhľad na Bloudka je príliš jednostranný a subjektívny.[408]Karol Borik(1820 — 1896) — Danielov brat, národný buditeľ, bol notárom v Beckove[409]bol viac takzvaný „zwanziger“(nem.) — dvadsiatnik. (Zrejme sa tu naráža na dvadsiatnik, dvadsaťgrajciarnik, a ten možno súvisel s denným žoldom vtedajších rakúskych dôstojníkov.) „Zwanziger“ bola nepochybne prezývka cisárskych dôstojníkov, verných síce dynastii, ale bez národného presvedčenia a bližšieho vzťahu k vlastnému národu.[410]bývalý… austrijský dôstojník— je to omyl, lebo Janeček mal síce rôzne civilné zamestnania, ale vôbec nebol vojakom[411]septembrové povstanie vedome nebolo v žiadnej spojitosti… s cisárskou vládou— s autorovou formuláciou tu nemožno súhlasiť, lebo podľa Rapantovho zistenia „konajúc so súhlasom a s podporou vlády (nie panovníka), navonok vystupuje výprava ako podujatie samostatné a povstalecké, v čom je zahrnuté už i veľa z jej ďalších osudov“ (Slovenské povstanie roku 1848 - 49, II, 1, 1950, 90)[412]istému mladému Grékovi menom Aristarchis— bližšie nie je známy, ale vieme o ňom toľko, že sa volal Ján, bol z Carihradu a potom odišiel na vyslanectvo do Paríža. Štúr ho mal veľmi rád.[413]pod menom Aleko paša— tu sa Francisci pomýlil, nesprávne stotožniac Jána Aristarchisa s kniežaťom Alexandrom Vogoridim (Vogorides), po turecky menovaným Aleko paša, ktorého po berlínskom kongrese (1878) urobili guvernérom Východnej Rumélie (neskoršie spojenej s Bulharskom) na päť rokov. Vogoridi bol bulharského pôvodu. V Orle X, 1879, bola na str. 225 jeho podobizeň s krátkym informatívnym článkom na str. 254 - 5 toho istého čísla.[414]Obrazy slovenského povstání v roku 1848— uverejnené v kalendári Koleda, nie sú od Mikšíčka, ale od Jozefa M. Hurbana[415]Samo Štefanovič.[416]Gr. Filip Lamberg(1791 — 1848) — rakúsky poľný podmaršal, vymenovanie ktorého z 25. septembra 1848 uhorský snem neuznal a vyhlásil za nezákonné. O tri dni nato ho rozvášnený dav na moste zavraždil, ako to spomína i Francisci. Lamberg prinášal veľké ústupky Uhorsku, ale to už nestačilo na zmiernenie vtedajšieho napätia.[417]Gr. Eugen Zichy(1809 — 1848) — bol pred revolúciou administrátorom Belehradskej stolice (Fejér) v Zadunajsku. Obvinili ho, že je v spojení s blížiacim sa cisárskym vojskom a že sa chystá vydať v jeho prospech proklamácie (verejné výzvy) a preto bol popravený.[418]Gr. Teodor Fraňo Baillet de Latour(1780 — 1848) — rakúsky generál, v máji r. 1848 stal sa ministrom vojenstva. Kontrarevolučnými opatreniami si znepriatelil široké vrstvy občianstva.[419]Gr. Ľudovít Batthyány(1809 — 1849) — maďarský politik, predseda prvého uhorského zodpovedného ministerstva z r. 1848. Windischgrätz ho pri dobytí Budína v januári r. 1849 dal zatknúť a Haynau ho dal 6. októbra 1849 popraviť.[420]Martin Bartoň— richtár a mlynár v Čáčove (Nitrianska), známy slovenský buditeľ, popravený bol pre „poburovanie“. Druhým popraveným z toho istého dňa bol Vojtech Bemert, Moravan, jáger u senického statkára Vietorisa, lebo sa pridal ku septembrovému slovenskému povstaniu. Dňa 18. októbra 1848 padli v Senici ďalšie dve obete. Vtedy boli totiž štatariálne popravení František Kapitán, jáger z Doliny, rodom z Moravy, pre účasť na slovenskom povstaní, a Pavel Svatík, mlynár z Malého Koválovca. Celá Svatíkova činnosť bola v tom, že odišiel s Hurbanovou proklamáciou do Skalice, aby sa tam dozvedel, ako sa vlastne veci majú, keďže proklamácii dobre nerozumel.[421]Viliam Šulek(1825 — 1848) aKarol Holuby(1826 — 1848) boli významní účastníci septembrového povstania[422]„Argumenta non opitulantur“(lat.) — dôvody nič neplatia[423]hlavného fiškála(lat.) — vystupujúceho tu vo funkcii prokurátora[424]ölim Schmida(lat.) — kedysi Schmida[425]vládnemu komisárovi— splnomocnenému rozhodovať v určenom mu obvode nad životom a smrťou obyvateľstva[426]Daniel Lojko— ev. učiteľ z Tisovca[427]koniec plátna— odborný výraz na viacmetrový, dlhý kus plátna[428]podľa vtedajšej praxis criminalis(lat.) — trestnoprávnej praxe[429]Fraňo Henrich Schlick(1789 — 1862) — poľný podmaršal. Bojoval r. 1848 — 49 proti maďarským revolučným vojskám.[430]Gr. Móric Pálffy(1812 — 1897) — bol už pred r. 1848 rakušiackeho zmýšľania. Za revolúcie bol pobočníkom bar. Haynaua a bojoval proti maďarským revolucionárom. V r. 1861 - 65 bol uhorským miestodržiteľom.[431]Honvédelmi bizottmány— bol revolučný výbor, ktorý trval od 21. septembra 1843 do 2. mája 1849. Pôvodne mal pomáhať vláde a starať sa o obranu Uhorska, ale od 8. októbra 1843 v skutočnosti spravoval celú krajinu. Predsedal mu Ľudovít Kossuth. Mal pôvodne šesť a neskoršie dvanásť členov, zvolených snemom spomedzi poslancov. Rozpustili ho Bartolomej Szemere, keď sa stal predsedom vlády.[432]Neugebäude(nem.) — Nová budova. Bola to obrovská kasáreň, ktorú dal r. 1786 postaviť Jozef II. Za revolúcie a po nej používali ju ako väzenie. Stála až do r. 1898 v piatom okrese Budapešti (Leopoldov). Vtedy ju rozobrali a na jej mieste vybudovali námestie Slobody.[433]zlapaní pri Móre— okresnom meste v Belehradskej stolici, v Zadunajsku. Generáli Roth a Filipovič boli Jelačičovi podvelitelia pri jeho vtrhnutí do Uhorska.[434]Ján Rányi— bol ev. farárom vo Vécsi[435]Samuel Belány(1822 — 1852) — umrel v Prahe, bol nádejný slovenský maliar. (Učenec znamená terajšie študent.)[436]Viliam Pauliny— neskorší Pauliny-Tóth (1826 — 1877), významný slovenský buditeľ, spisovateľ a politik, úradujúci podpredseda Matice slovenskej[437]Ľudovít Beniczky(1813 — 1868) — človek dobrodružnej povahy, za revolúcie honvédsky plukovník a vládny komisár niekoľkých slovenských stolíc. Zavraždili ho kedysi v júli r. 1868 v Pešti, asi z politických dôvodov.[438]Viď. „Viliam Pauliny-Tóth“, Nitra VII, str. 367.[439]Ján Kučera— Turčan zo Sklabine, účastník slovenského povstania[440]Pavel Križko(1841 — 1902) — buditeľ, spisovateľ, najprv ev. učiteľ a potom archivár v Kremnici[441]Ondrej Bobček— obchodník v Pešti, buditeľ[442]jedného fuhrwesera(nem.) — vozataja[443]„Dem ist die Krawatte zu eng geworden“(nem.) — tomu bola viazanka príliš úzka, totiž: obesili ho[444]cisársky audítor(lat.) — vojenský sudca[445]„Zu Seiner Exzellenz…“atď. (nem.) — ku jeho excelencii, pánu cis. kráľ. generálovi jazdy, grófovi Wrbnovi, cis. kráľ. miestnemu veliteľovi Pešti. Bol to asi generálmajor Eugen Wrbna.[446]Poukážky na foršponty(z nem. Vorspann) — prípraže[447]V Hauptquartiere v Budíne(nem.) — v hlavnom stane. Budín a Pešť boli až do r. 1873 dve samostatné mestá, preto ich Francisci vždy oddelene uvádza a nespomína Budapešť, ktorej vtedy ešte nebolo[448]profóza(nem.) — dozorcu väzňov[449]navštívili sme Kollára— peštianskeho ev. farára Jána Kollára, básnika Slávy dcery[450]búrenie v Cerove— správne v Príbelciach[451]Ján Rotarides(1822 — 1900) — ev. učiteľ v Príbelciach, potom na Drieňove, buditeľ[452]Martin Tamaškovič(1803 — 1872) — národný buditeľ, činný aj literárne, žil a pôsobil v Trnave[453]za svojho politického adlátusa(lat.) — pomocníka, prideleného dôstojníka[454]je to akýsi bôľny bod— Francisci mylne píše, že sa o tom nedočítal u Hurbana (v Štúrovom životopise). Je to tam dosť podrobne uvedené (Slov. pohľady IV, 1884, 119, v knihe Súčasníci o Ľudovítovi Štúrovi str. 104). Francisci má dokonca práve z Hurbana údaj o tom, že Štúr „chcel dať postaviť pred súd“ Hodžu.[455]Gen. Karl Zeisberg(1788 — 1863) — v septembri r. 1848 bol šéfom generálneho štábu u Jelačića. Zúčastnil sa bitky pri Schwechate a v zime r. 1848 — 49 zimných vojnových operácií v Uhorsku.[456]tri kongrevské rakety— pomenované tak podľa vynálezcu, Angličana Williama Congreve (1772 — 1828). Boli to bojové zápalné rakety, druh ľahko prenosnej zbrane hrubej streľby. Rakety prestali používať, čoskoro po vojne v r. 1866.[457]pol švadrony švaližerov(z franc.) — pol eskadróny (stotiny) ľahkej jazdy[458]Bar. Henrich Lewartowski(1810 — 1875) — haličský Poliak, roku 1849 samostatne organizoval tretiu slovenskú výpravu[459]v Čadci pripojilo sa k nim tridsať dobrovoľníkov— číslo je zveličené, bolo ich devätnásť, zväčša z Čadce, niečo i z jej okolia[460]vtiahli do Žiliny— čo bolo 2. januára 1849[461]odtiaľ išli na Nemecké Pravno do Turca— z Nemeckého (dnes Nitrianskeho) Pravna odišli 10. januára 1849 a toho istého dňa prišli do Prievidze, odkiaľ na druhý deň išli ďalej do Turca[462]pri Muráni… utrpeli porážku— čo bolo 26. februára 1849. Dobrovoľníci mali 10 — 15 padlých a do 60 zajatých. Niektorých z nich, už odzbrojených, maďarskí gardisti cestou z Muráňa povraždili.[463]Juraj Langsfeld(1825 — 1849) — buditeľ, hrdina Tajovského hry Smrť Ďurka Langsfelda, rodák zo Sučian[464]Herman Görgey(1816 — 1875) — Arturov mladší brat, od 4. augusta 1849 šéf generálneho štábu pri bratovi. Haynau mu trest smrti zmenil na pevnostné väzenie. Zomrel ako samovrah.[465]Dosť obšírnu rozpravu o tejto druhej výprave štúrovsko-hurbanovskej a zachovsko-bloudkovskej viď v Kolede 1852, pod nadpisom „Druhá výprava slovenská“, od M. Mikšíčka. Tiež v Osvete 1892, č. 3., str. 238 — 244. Čiastočne i v rukopise Karola Borika: „Druhá dobrovoľnícka výprava pod Bloudekom.“[466]markéri(franc) — značkovači, pomocní počítači pri biliardovej hre[467]Bar. Baltazár Simunić(Simunich, 1785 — 1861) — rakúsky podmaršal, dobyl 16. decembra 1848 Trnavu[468]po päť grajciarov c. m.— konvencionálnej meny, platnej v Rakúsku[469]na zunder(nem.) — druh zapaľovača[470]jágerskými štulcami— poľovníckymi (ľahkými) puškami[471]Anordnung…atď. (nem.) — Nariadenie. Pre pána Francisciho-Rimavského, kapitána šiestej stotiny v slovenskom dobrovoľníckom útvare, ktorý má byť až do môjho vyzdravenia hlavným veliteľom všetkých šiestich stotín. Pán Francisci je ako veliteľ bezprostredne pod rozkazmi pána poľného maršala-poručíka Šimunića, preto všetky rozkazy sa musia presne vykonať. Verešvár, 24. februára 1849. Bernard Janeček v. r., veliteľ.[472]pri jeho flibustierskej povahe(franc.) — pirátskej. (Flibustiermi volali námorných zbojníkov.)[473]v takzvanej „Wasserkasárni“(nem.) — Vodnej kasárni. Budova bola za druhej svetovej vojny zbombardovaná, preto ju zbúrali. Dnes je na tom mieste predĺženie parku, začínajúceho sa na Šafárikovom námestí.[474]Daniel Minich(1823 — 1900) — buditeľ, ev. farár v Modre[475]Karol Štelcer(Steltzer, 1813 — 1876) — potom ev. farár v Holíči[476]Valentín Veigel(Veigl, 1802 — 1863) — rakúsky generál, od r. 1853 podmaršal. Bol veliteľom brigády v Simunićovej armáde, s ktorou operoval v území medzi Váhom a Dunajom.[477]Na takzvanom Sandbergu(nem.) — Piesočnom vrchu[478]robenie fašín v takzvanom Acserwalde(nem.) — ácsskej hore. Ács je mestečko na pravom brehu Dunaja a bolo v dosahu vtedajšej mocnej komárňanskej pevnosti. Fašiny sú viazanice prútia, 2 — 4 m dlhé a asi 40 cm hrubé. Používali sa pri stavaní násypov pod delá a obranných pozícií, aby sa zemina viazala a svahy nezosýpali.[479]„Sternschanze“(nem.) — Hviezdicová hradba[480]„Ihre Compagnien…“atď. (nem.) — vaše stotiny sú na Žitnom ostrove pri Saussovi. Pošlite im peniaze.[481]hneď nato decharge oddielov, cúgov(franc., nem.) — hromadné výstrely oddielov, čiat[482]„Wer da?“(nem.) — kto je?[483]„Beim Fuss!“(nem.) — k nohe! (rozumej zbraň, zlož zbraň)[484]„Vergatterung“(nem.) — trúbenie na nástup[485]na celej retiráde(franc.) — ústupe (vojenskom)[486]ako arriergarda(franc.) — zadný voj[487]Görgey neforciroval nás prenasledovať(franc.) — nesilil sa[488]šťastlive doreterovali(z franc.) — ustúpili[489]gróf Anton Forgách(1819 — 1885) — za Bachovho absolutizmu bol hlavným županom košického dištriktu. Od r. 1861 do r. 1864 bol šéfom uhorskej dvornej kancelárie. Po r. 1867 bol členom Deákovej a neskoršie liberálnej strany maďarskej.[490]Šmarocer(nem.) — príživník, cudzopasník[491]ako veľký exces(lat.) — veľkú výtržnosť[492]Václav Pok-Poděbradský(1829 — 1898) — český buditeľ a spisovateľ. V tretej slovenskej výprave bol nadporučíkom a veliteľovým pobočníkom.[493]z takzvaných „handgrifov“(nem.) — doslovne ručných hmatov, cvikov s puškou[494]gen. Juraj Klapka(1820 — 1892) — maďarský revolučný generál, jeden z najschopnejších veliteľov v revolúcii r. 1848 — 49. Preslávil sa práve obranou Komárna, s ktorým kapituloval (posledný z revolučných veliteľov) až 4. októbra 1849 za veľmi priaznivých podmienok)[495]na takzvanom Zuckermandli(nem.) — Podhradí[496]gerila(zo špan. guerilla) — drobná vojna, partizánska akcia[497]na takzvanú „Sauheide“(nem.) — Svinský pasienok, vedľa Kravského pasienku (Kuhheide)[498]celý broj(novotvar) — batalión, čiže prápor[499]Pavel Christoforovič Grabbe(1787 — 1875) — ruský generál, zúčastnil sa vojen už v r. 1812 — 14 a potom i ďalších, najmä bojov na Kaukaze v r. 1838 — 43[500]takrečený „landsturm“(nem.) — domobrana[501]Kossuthovské banknóty— uhorské papierové peniaze, vydané ešte s podpisom Ľudovíta Kossutha ako ministra financií. Rakúšania ich dali páliť bez náhrady ako „revolučné“.[502]Feodor Vasiljevič Rüdiger(1784 — 1856) — ruský generál. Bol veliteľom tretej armády za uhorskej výpravy. Pred ním zložil zbraň Görgey 13. augusta 1849 pri Világoši.[503]Fridrich Malatinský(1824 — 1899) — buditeľ v Rimavskom Brezove[504]Ján Moravčík— za absolutizmu sa spomína ako šarišský podžupan. Bližších dát o ňom nieto, tak isto ani oKarolovi Göllnerovi.[505]„Sehen sie…“atď. (nem.) — vidíte, to sa mi na chlapcovi páči[506]Infernálna(lat.) — pekelná, veľmi zlá[507]O. P.— Osvietený pane, titul, ktorý patril Franciscimu ako niekdajšiemu liptovskému županovi. Pisateľ si ho z prílišnej skromnosti nevypísal.[508]Od Armee-Obercommanda(nem.) — hlavného vojenského veliteľstva[509]Kn. Friedrich Liechtenstein(nar. r. 1807), bojoval r. 1848 ako rakúsky generálmajor v Itálii a r. 1849 stal sa podmaršalom. Mal i neskôr za absolutizmu dôležité funkcie.[510]Vom Armee-Obercommandoatď. (nem.) Čís. 4297/op.[511]na takzvanej vtedy Fürstenallé, pozdejšie Exezierplatz(nem.) — kniežacom stromoradí (aleji), cvičišti. Je to dnešné Gottwaldovo námestie.[512]„Primacialpalai“, teraz Garnisonsspital(nem.) — primaciálny palác (rozumej letný), posádková nemocnica. Terajší Úrad Predsedníctva Slovenskej národnej rady.[513]Len neskoršie podarilo sa mi v Paulinyho Sokole, 1862, číslo 11. naťapiť na drevorezovú reprodukciu tohoto obrázka.[514]K odmeneniu Leopoldovským radom— založeným cisárom Fraňom I. r. 1808. Rad sa udeľoval občanom každého stavu a povolania za úspešné vedecké, humánne alebo vojenské snahy.[515]cár Mikuláš I.(1796 — 1855) — od r. 1825 ruský panovník, všade potláčajúci hnutie za slobodu, takže ho oprávnene nazvali žandárom Európy.[516]urobila tabulam rasam(lat.) — doslovne čistý, prázdny list. Prenesene: z ničoho nič.[517]čo jednému dala za pokutu, druhému dala za odmenu— totiž germanizáciu. Ňou boli „pokutovaní“ Maďari a „odmenení“ Slováci a iní Nemaďari.[518]celý furor nenávisti(lat.) — celú zúrivosť[519]pokusy týchto dvoch výprav… organizovať stoličné a obecné správy, sa nepodarili a neudržali— zavinil to, pravda, rad činiteľov, proti ktorým i Štúr i Hurban boli príliš slabí a bezmocní. (Malá uvedomelosť ľudu, sotva uvoľneného z poddanstva; slabá vrstva slovenských buditeľov, k tomu ešte príliš rozptýlených po slovenských krajoch; veľká moc zemiansko-maďarizátorských vrstiev a proti tomu malá alebo temer žiadna politická a administratívna skúsenosť slovenských buditeľov; vrtkavosť vojnového šťastia a vypočítavosť viedenskej vlády, ktorej mocná maďarská strana vždy viac imponovala ako nepatrná slovenská strana.)[520]všetci traja boli postavení pod policajné dozorstvo— správny údaj, ktorý práve ukazuje neúprimnosť viedenskej politiky voči Slovákom[521]cisár Franc Jozef I.(1830 — 1916) — posledný ešte absolutistický panovník habsburskej ríše. Synovec Ferdinanda V. Na trón nastúpil r. 1848, keď sa ho strýc zriekol a jeho otec, oprávnený nástupca trónu, vzdal sa ho v prospech synov.[522]„Deutscher Fürst“(nem.) — nemecké knieža, čiže panovník[523]podľa konštitúcie grófa Moora— konštitúciou (lat.) sa rozumie ústava, panovníkom jednostranne vydaná a preto ním aj kedykoľvek odvolateľná. Meno Moora ako autora ústavy nebolo možno zistiť, z čoho možno predpokladať Francisciho omyl.[524]dii minorum gentium(lat.) — ľudia menej významní. (Doslovne: bohovia nižšieho stupňa.)[525]„fac me talem, talis ero“(lat.) — akým ma urobíš, takým budem[526]„pauca sapientia regitur mundus“(lat.) — svet sa ovláda s troškou rozumu[527]„membrum sacrae coronae hungaricae“(lat.) — člen (úd) svätej uhorskej koruny[528]perhoreskovalo(lat.) — zatracovalo, odsudzovalo[529]nad nimi grasovať(lat.) — vŕšiť sa na nich[530]Ján Hlaváč(bližších dát o ňom nepoznáme) — bol generálnym prokurátorom pre košický dištrikt[531]Fraňo Hänrich(umrel r. 1889) — aj o ňom chýbajú dáta[532]Dr. Jozef Kozáček(1807 — 1877) — slovenský buditeľ, po Moysesovi predseda Matice slovenskej, bol neskôr kanonikom vo Veľkom Varadíne[533]menovite roku 1849 v Olomouci— veľká, dvadsaťosemčlenná slovenská deputácia mala verejnú audienciu u panovníka 20. marca 1849 v Olomouci. Žiadala oddeliť Slovensko od Uhorska ako osobitnú korunnú krajinu habsburskej ríše.[534]potom 21. apríla a 17. septembra 1849— vieme o slovenskej petícii (žiadosti), podanej vláde 13. apríla 1849, ktorú podpísali Hurban, Štúr a Hodža. Už v nej sa zdôrazňovala potreba zriadiť samostatné Slovensko, oddelené od Uhorska. Hurbanovi a iným buditeľom na slovenskom západe podarilo sa zorganizovať pätnásťčlennú deputáciu, zastupujúcu sedem obcí pod Javorinou. Deputáciu viedol myjavský mydlár Ján Valášek a panovník ju prijal 19. septembra 1849 (nie 17., ako uvádza Francisci). V prosbopise tejto deputácie tiež sa žiadalo uznať Slovensko za osobitnú korunnú krajinu, bezprostredne podriadenú ríšskej vláde. Pravda, všetky slovenské žiadosti, ktorých bolo ešte viac, mali ten istý výsledok: pekné sľuby, ale nijaký výsledok.[535]Bar. Július Haynau(1786 — 1853) — rakúsky generál. Dal sa reaktivovať za revolúcie r. 1848. V máji r. 1849 stal sa splnomocneným veliteľom kontrarevolučnej cisárskej armády v Uhorsku. Ako taký dal popraviť 13 revolučných generálov v Arade, gr. Ľudovíta Batthyányho a ešte iných, tisíce revolucionárov dal pozatvárať alebo prenasledovať. V júli r. 1850 sa musel vzdať svojho miesta, keďže sa nepohodol s Bachom, vtedy neobyčajne vplyvným ministrom.[536]na dva Districtsobergespanschafty(nem.) — dištriktuálne nadžupanstvá[537]K. k. Militär-Districts-Commandant in Schemnitz(nem.) — cis. kráľ. dištriktuálny veliteľ v Banskej Štiavnici[538]K. k. Neusohler Districtsobergespana(nem.) — cis. kráľ. nadžupana pre banskobystrický kraj (okolie)[539]arciknieža Albrecht(1817 — 1895) — bol r. 1851 po Haynauovi guvernérom Uhorska a bol ním až do r. 1860, keď ho vystriedal Benedek[540]Bar. Karl Gabriel Geringer(1806 — 1889) — bol r. 1849 pridelený Haynauovi, aby počas vojenskej vlády viedol v Uhorsku vnútornú správu a občianske veci. Uviedol do Uhorska všelijaké osožné novoty, pravda, v nemeckom duchu. Potom ho povolali do vtedajšej štátnej rady, ktorá bola od r. 1851 už len čírym poradným sborom absolutistickej vlády[541]srbská Vojvodina— zriadená r. 1849 ako osobitná rakúska korunná krajina, a to z Báčky, civilnej čiastky Banátu a dvoch sriemskych okresov. Októbrovým diplomom z r. 1860 bola Vojvodina, v ktorej Srbi i tak nemali väčšinu a úradovanie bolo nemecké, zrušená. Spojená bola zase s Uhorskom, resp. sriemske okresy (Ruma a Ilok) s Chorvátskom, kam i predtým patrili[542]Francisci toto pokračovanie svojho životopisu nadpísal „Na Vstúpenie (24. mája 1900)“. (Pozn. red.)[543]za c. k. Regierungscemmissara(nem.) — vládneho komisára[544]Adam Kardoš(Kardoss, 1818 — 1889) — buditeľ, slúžny, neskoršie advokát v Banskej Bystrici[545]Samuel Bodorovský(1821 — 1891) — slovenský buditeľ, neskoršie advokát v Banskej Bystrici[546]Comitatsvorstanda(nem.) — náčelníka stolice[547]Ján Gotčár(1823 — 1883) — katolícky kňaz, gymnaziálny profesor, potom opát, národný buditeľ[548]Matej Slabey(umrel r. 1879) — buditeľ. Hlavným fiškálom sa rozumie stoličný prokurátor (pre obvod Zvolenskej stolice).[549]predstata stoličnej kancelárie(zastar.) — prednosta, náčelník[550]Ján Chalupka(1791 — 1871) — ev. farár v Brezne, buditeľ a spisovateľ, autor Kocúrkova a iných divadelných hier, ako i satirického románu Bendeguz (1841)[551]Samuel Lopušný(1822 — 1897) — buditeľ, mestský kapitán v Brezne[552]Ján Kozelnický(1826 — 1915) — buditeľ v Brezne[553]Dr. Samo Daxner(1856 — 1949) — buditeľ, vodca tisovských Slovákov[554]Ema Chalupková(umrela mladá r. 1853) — dcéra Jána Chalupku, manželka Jána Čipku[555]Tátošom som volal svojho dobrovoľníckeho koňa. Môj Tátoš bol veľmi krásny a milý kôň. Bol šestnásť pästí vysoký,[555]strunovitého vzrastu, chodu hrdého, srsti ako plameň červenej, lesklej, na hlave až po uši a hrivu biely lampáš a na nohách ponad kopytá až do pol členkov biele tiene.Bol som ho za svojho menšieho a menej pekného vyčaroval od Karola Göllnera, svojho krajana a priateľa, bývalého poručíka pri honvédskych delostrelcoch, ktorého ako baníckeho praktikanta v Štiavnici asentírovali za honvédskeho delostrelca, a ktorý po poddaní sa Görgeyho od Világoša išiel domov, ale v Rimavskej Sobote pripojil sa k nám, slovenským dobrovoľníkom, aby nebol asentírovaný za cisárskeho vojaka.Keď som spomenul Tátoša, spomeniem i Draka. Drak bol môj pes, a to vo svojom rode krásny a zriedkavý exemplár. Bol to veľký bernardínskej rasy pes, bol srsti dlhej, vlnisto-kučeravej, lesklej, ako uhoľ čiernej, len pod bradou na prsiach s bielym chlpom, okolo labiek s malými bielymi vencami a na konci chlpatého chvosta s bielou kystkou. Bol povahy krotkej, mne oddaný, keď som sadal na Tátoša, Drak ho nechcel pustiť, vyskakoval a brechal proti nemu a Tátoš sa vzpínal, kým neočul, že som na ňom, ale potom urobil veľký skok napred a Drak odskočil.Bolo to dosť pekné podívanie.[555555]bol šestnásť pästí vysoký— päsť je stará miera konskej výšky. Rovnala sa 4 palcom, čiže 10,5 cm. Tátoš mal teda 168 cm výšky.[557]Platzcommandantom(nem.) — miestnym veliteľom[558]v prospech Haynaustiftungu(nem.) — Haynauovej základiny (fondu)[559]vari troje vlačiek— prostých saní[560]ako perpendikul(lat.) — kyvadlo[561]Samuel Medvecký(1794 — 1876) — buditeľ, ev. farár vo Zvolenskej Slatine[562]končiar s túrničkami— končitý dlhý nôž s ozdobami[563]širica, alebo surovica— halena zo surového súkna, huňa[564]Cedidlom sa menuje kapsa, ktorú užívajú Horehrončania vo Zvolenskej stolici okolo Brezna, a záleží z vreca, voľačo vyše metra dlhého, z valaského súkna, na každom rohu s frombiami, t. j. trakmi zo srsti alebo vlny, a keď sa to vrece napoly zloží, stane sa z neho kapsa, na vonkajšej pole s vlnenými dlhými strapcami, a priviaže sa frombiami popod ľavé rameno na pravé plece.[565]Juraj Holček(1811 — 1869) — katolícky farár v Starom Háji, potom v Jásovej, buditeľ, činný aj literárne[566]Ritmajster Grega(nem.) — kapitán, bližšie neznámy[567]Dr. Gustáv K. Zechenter(1824 — 1908) — lekár v Brezne a neskoršie v Kremnici, známy slovenský spisovateľ-humorista[568]Jozef Škultéty— geometer, bol i účtovníkom starej Matice slovenskej[569]Jozef Kmeť— buditeľ, mestský právny zástupca, neskôr notár a mešťanosta Ľubietovej, na sklonku života jej usilovný mestský archivár[570]Karol Halenay(1823 — 1885) — neskôr ev. farár na Závade v Novohrade, buditeľ[571]Amts- und Manipulationsinstructiu(nem.) — úradnú a manipulačnú úpravu (inštrukciu)[572]stoličný perceptor(lat.) — výberca daní[573]„K. k. Comitatsvorstanda des Sohler Comitats“(nem.) — cis. kráľ. náčelníka (predstaveného) Zvolenskej stolice[574]dal si vyhotoviť stampiliu(tal.) — pečiatku[575]Pokračovanie 1. júna 1900, v devaťasedemdesiaty rok od môjho narodenia.[576]„ubi bene, ibi patria“(lat.) — vlasť je tam, kde je dobre[577]„Arbeitsmaschine“(nem.) — stroj do roboty[578]dlhé vydržiavanie „very“(ľud.) — zasnúbenia[579]Anton Penzel(1810 — 1886) — ev. farár v Banskej Bystrici, buditeľ. Bol aj literárne činný, známy bol ako propagátor ovocinárstva.[580]za c. k. prvého stoličného komisára— najvyššieho úradníka po náčelníkovi stolice (župy)[581]Debrecín, vlastne jeho civisi(lat. — mešťania, tu má „civisi“ trochu výsmešný význam, asi „meštiankovia“) mali dvanásť „czifragály“, t. j. čried jalového a nepriahaného rožného dobytka, a v každej čriede i vyše tisíc kusov dorasteného dobytka.[582]delibet(lat.) — totižto[583]„szegény legényi“(maď.) — „dobrí chlapci“, rozumej zbojníci[584]zátvoristý álláš(maď.) — strecha, spočívajúca na stĺpoch, pod ktorú sa stavali vozy a priväzovali kone na ochranu pred slnkom i dažďom[585]Laurínsky veľký jarmok— na Lavrinca (Vavrinca), 10. augusta[586]Veľké jarmoky v Debrecíne vydržiavali sa štyri a trval každý asi za dva týždne. Na kraji mesta bolo štyri-pať ulíc i len z dosák zbitých i z tehly múraných domov a krámov, domov, v ktorých z Pešti, Viedne, Prahy, Berlína, atď. prišlí kupci v čas jarmoku bývali a svoje tovary poskladané mali. V taký čas zásobovalo sa celé Zatisie a Sedmohradsko od jedného do druhého veľtrhu všetkým potrebným a speňažovalo svoje predajné predmety do ďalších stolíc krajiny a do zahraničia.[587]Ľudovít Tisza(1798 — 1856) — otec Kolomanov, maďarský politik. R. 1832 bol prvým podžupanom Biharskej a vyslancom a r. 1841 jej administrátorom.[588]Beóthy Ödön(Edmund, 1796 — 1854) — maďarský politik, jeden z náčelníkov liberálnej strany na sneme r. 1832 — 36. R. 1848 bol biharským županom a r. 1849 predsedom septemvirálnej tabuly. Umrel ako emigrant v Hamburgu.[589]Oberstandgericht prezidenta(nem.) — predsedu štatariálneho hlavného súdu[590]okrem prezenty na prijatie akty(lat.) — poznámky na spise, kedy došiel, čo bola jednoduchá práca úradnej podateľne[591]Jozef K. Viktorin(1822 — 1874) — katolícky kňaz, literárne činný buditeľ, obetavý vydavateľ viacerých slovenských kníh, ako i almanachu Concordia (1858) a Lipa (tri ročníky v r. 1860 — 63)	Francisci_Vlastny-zivotopis.txt
Svetský víťaz[1][2]Vo tme si vyrástol,cez peklo si prekročila pri tom slniečkuberlou sveta si zatočil,ty Veliký Víťaz Sveta! —Tri doliny na tom svete šírom —o nich divné poletujú chýry. —V jednej strmé úlomčité skaly,oj, škaredé — to čierne zázraky,akoby sa posmievali svetu.Medzi ne sa Tajnosť s Nocou skryla,Tajnosť tmavá a Noc báršonová —zastreli sa čiernymi hábami,oj, čiernymi ako dáke sadze,ak by už tam večne boli skryté.Len si spite, vy dve vrany čierne,oj, veď na vás slnce nezasvieti,veď vám krídla neprelomí bleskom —ani mesiac s jasnobledou tvárounepostriebri vaše šaty husté,ani hviezdy — hviezdičky srieňovéneprerazia vaše čierne panstvo! —V tej doline mátohy rohatév černotmavých oblečené šatách,v černotmavých ako tie havrany,v šatách dlhých, čo nad zemou liecu,šuštia zľahka po priepastiach tajných,a strašidlá s vyschlými rukami,čo siahajú od skaly do skaly,v hábach hladkých ako netopierakožka sivá po roztiahlych krídlach,po širokej mumlajú púštine. —A tie strigy s rozježenou hlavouna ohrablách ako na tátošochposkakujú v tej hmle plavotmavejpri kvíkaní kuvika škrekľavom,pri strašidiel a sov hulákaní.Nejdiže sem, bojazlivý chlapče!Bo ich budeš večne tu poslúchať! —VŠtedrý večernad tmavou pustinou,v tej hmle hustej, čiernej ako v rohunesvieti to žiara mesiačková,lež sa jasná zmihoce hviezdičkaako jasná svätojánska muška.Čože tam chce tá hviezdička malá?Oj, veď jedna štebotná lastovkanepremení zimu v leto teplé:ni hviezdička tmavú noc v jasný deň!Ej, lež pozná pustina hviezdičku.A zahučí ako besné víchrya mátohy spištia sťa vreteny,a strašidlá zmrmlajúc ako lev,keď ho strela popichala ostrá.A tie strigy rozdurené liecu,ak by chceli tie skaly rozmrviť: —lež to stíchne razom ako more,keď naň divé nebúchajú víchry,a radostné škreky sa rozletia,bo hviezdička v slzách mútnych tonie —a zahynie nad tou pustatinou,ak by nikdy nebola bývala.Prečo zmizla? — to vie Tajnosť tmavá.Vychádza vraj ona od liet tisíc[3]v Štedrý večer pred príchodom Krista;keď nenájde svoje potešenie:slzy roní — a v slzách zahynie. — —A tá druhá, prostredná dolinavôkol zlatom obhradená čistým,zlatom čistým, slnca požiarami,bo sa nad ňou slniečko usmieva.Po nej kvety zlaté, diamantovéblyskocú sa ako to slniečko.Nad ne vôňa, vôňa balzamoválieta zľahka na krídlach vetríčkaa vyháňa všetky vzduchy zemské —sem sa nezblíž, ty zdusené srdce!Naprostriedku hájik javorový,javorový sťa tráva zelená,milo šumí s tým tichým vetríčkom,šumí sticha sťa krídla anjela,keď sa vznáša po širokom nebi,po tom nebi svätopožiarovom.Sem sa nezblíž, ty pozemské ucho!V javorine kostol pozlátený,pozlátený plameňovým zlatom,dach rubínmi zoroohňovýmizakúvaný svieti svetom šírym.Pred kostolom šírosklené more,čisté, klzké ako len to oko,čo sa doňho celý svet odráža.A ponad ním schody krištáľové,čo ich slnko dúhami maľuje.Sem sa nezblíž, zaprášená noha!A v kostole oltár diamantový,ak by večne čistým horel ohňom.Sem sa nezblíž, zatemnené oko!Pred oltárom stojí socha biela,nie to socha! — veď to živý starec[4]v hábach čistých sťa sneh novopadlýako anjel na vysokom nebi.Vlasy biele ako len to mliekohrali sa s vetríčkom tichučkým.Tvár mu bledá, maľovaná časom,ak by sa bol mesiačkom umýval.Oči tmavé ako mrak hromovýpod čelo sa pred smrťou utiahli,oj, pod čelo hlboko zorané —tvár mu celá dumami zakrytá.A pravica suchá kosť a kožatrasie sa mu s ligotavou berlou,berlou ako cherubínske meče.V ľavici mu kniha pozlátená —po nej chodí jeho tmavé oko —a vše skočí k vysokému nebu,ak by chcelo až k Bohu preraziť.Na ľavom mu boku šabľa dlhá,pred ktorou vraj svety sa rúcali.Kolo starca dve zástavy liecu:vpravo biela s pozláteným krížom,čo ju drží tuhokrídly havrans jasným slncom na snehovom čele;vľavo čierna so zlatou korunou,čo ju tríme orol sťa čierna noc —na hlave mu koruna ligotná.Bol vraj starček pred vekami silný,on bojúval mnoho s čiernou Nocou,lež mu šťastie nedalo víťazstvo;on vraj lietal nad slnce s orlami,oj, s orlami po tajomných krajoch,lež mu už čas zbielil jeho vlasy,už mu kýva k smutnému odchodu.Nad dolinou treťou mesiac lieta,mesiac jasný medzi obláčkami.Tá je ľadom obhradená lesklýmako čelá v modrom nebi Tatry.Po nej snehy šíro rozprestrenéako len tá vybielená plachta. —Naprostriedku suchý háj borovýs vetrom divým hvízda piesne smutné.A v tom háji hroby mramorové,mramorové, chladné s pomníkami,čo ich striebri strieborný mesiačik.Tu mohyla ako Čimboraso,[5]tam sa vzpína pyramída temnáso zlatými hieroglyfami —pri nej oltár vystupuje biely,na ňom socha vážna Zeusova[6]do mesiaca pozerá smutného,akoby ho zrakom zraziť chcela.A podľa nej mramorová skalaa na skale stojí socha prísna,socha prísna Jupitera[7]s berlou —čo sa díva tým svetom širokým,ak by nohou rozšliapnuť ho chcela.Pomedzi ne na plavých oblakochpoletuje tá Smrť vysušenáa kosti jej kryjú háby biele.V rukách dlhých, tenkých, vystavených,čo siahajú po šírej pustine,drží kosu, kosu oceľovú —a ostrí ju medzi zubiskami,až sa iskry rozletujú cvengom,ak by celý svet chcela pokosiť.Neiďže sem, striebrovlasý starček,bo ti telo zbielené vychladne. —Jeden rok sa prepadol do mora,do mora to bez dna širokého —a priletel Štedrý večer nový.Zblyšťala sa strieborná hviezdička,zblyšťala sa krištáľovým bleskom —ak by našla potešenie isté.I rozumie dolina hviezdičke:a zareve ako tisíc hromov,hromov jasných, hromov svetoborných,až sa strasú, spraštia aj tie skaly,a mátohy spištia ako vietor,keď sa cez skál prieskuliny vráža,a strašidlá sekajú zubamia mumlajú ako levy besné —a tie strigy blýskajú očimai lietajú vztekle vlkom hladným,ak by chceli celý svet roztrhať.Oblaky sa búria hurtom ťažkým,a lietajú víchrom rozplašené.Tajnosť letí v hlboké jaskyne —i trasie sa pred hodinou strašnou —čo ju ústa Osudu vyriekli.A čierna Noc tajne dač ukrývaa meče naň tie čierne oblaky,akoby to svet vidieť nemalo;Ale čo je nemožné, nekonaj! —Už hviezdička mrak prebila okom,a pod mrakom zatriasla sa skala,var’ sa i tá búrky ľaká hroznej? —A na skale zblyskoce sa šabľa,zblyskoce sa plameňovým zlatom —i robia sa v svete divy veľké!Pri nej vstáva šuhaj jasokrásny,jasokrásny s rozpálenou tvárou,ak by sa bol zorami umýval —vlasy sú mu zatemnelé zlato,očká sú mu hromové oblaky,čo v nich blýska blýskavica jasná,ak by chcela svet celý rozšvihať —a zapáliť požiarmi čistými.I zastal si — ako silný dubeca strašidlá kryjú sa zľaknutéso strigami, s Nocou v diery tmavé,v diery čierne horúceho pekla.A mátohy v kolomaži čiernejpred jeho sa váľajú nohami.Do pravice schytí šabľu divnú,šabľu divnú, ostro vybrúsenú,a do ľavej kantár pozlátený,čo sa zblyšťal pod oblakom hustým,pod oblakom čiernym ako sadze —i pozerá na hviezdičku — hviezdu,ak by sa jej spytoval: kto je on? —Kto je tento junák divnosilný?Prečože spal pod tým mrakom hustým?A preč’ ho tá hviezdička vzbudila?Ten vraj dávno, keď sa bol narodil,svet mu zahnal otca, biednu matkua jeho len v prachu ležať nechal —i pripáli táto škaredá Noca schytí ho do svoj’ drápov ostrých —a unesie do svoj’ hradov čiernych.Ona ho tam hladkala pazúrmi.Oj, nie úsmech preletel mu tvárou,lež mu slzy porosili líčka,porosili jeho bôľne rany. —I pozerá na to Tajnosť tmavá,i zašepce ustrašená temne,zašepce jej tajnosti dieťaťa. —Keď tie hlasy v čierne uši vlietli,preleteli krížom dušu čiernu,i zatriasol Fras nečistou dušou:vtom uvrhla dieťa v tvrdé skaly,ukrútila do oblakov hustýcha zakliala tuhými kliatbami,zakliala ho do sna večitého.Vrhla k nemu šabľu sveta ostrú,vrhla k nemu divný zlatý kantár,by nebolo po ňom znaku, slychu.Vtom na kantár zlatý šabľa štrngnea zazvoní ako liaty zvonček —a zázraky! Skočí z neho Tátoš,Tátoš švihlý, Tátoš plameňový —až od divu zdrevenel ten šuhaj —a merá ho plameňovým okom.Tátoš bystrý tichým hlasom riekne:„Dávno čakal na teba svet nový,dávno čakal, silný Svetský Víťaz!čo si v hustej, čiernej tme vyrástol,čo máš slávne cez peklo prekročiťa šarkanov pozabíjať hrozných,čo máš rukou sveta berlu chytiť!Nič sa neboj! to ti je súdené;ja ti budem na pomoci dobrej!“A ten šuhaj okom tajne hľadícez sny svoje tmavé prezázračné —a zahodí okom jasným k nebu,k nebu mrakmi pozasnovanému,ak by chcel s ním tie mraky roztrhaťa prebiť sa k velikému Bohu.I vzdychne si hlasom mora temným:„Bože veľký, Bože všemohúci,ty, čo riadiš osudové kroky,ty, čo riadiš preširoké svety,čo sú cesty tvoje svetu temné!Pomôžže mi, keď si ma zobudil,oj, zobudil k svetotvorným činom!“I spustí zrak z neba k zemi čiernej —i hodí sa ako rybka švihlá —vyhodí sa na Tátoša ľadví.I hľadí naň sladko svetlá hviezda,a čelo mu osvietila bleskom —i vtrhla mu v žily sila divná,sila divná dvadsaťtisíc chlapov —a šabľa mu ostrá zazvonila,zazvonila k velikému boju.I zrachoce na zem hurtom hromapäťcentový budzogáň železný,až sa skaly so strachom ozvali.A Tátošík k šuhajovi riekne:„Drž sa dobre, šarkan divý letí,šarkan divý, syn to Noci čiernej,čo mu šesť hláv plavý plameň ryháako Etna výbuchami vriaca!“ —I pripáli rozzlobený šarkana zareve so sipiacim hlasom:„Poď už len sem, ty potvora hnusná,už oddávna tu na teba čakám!“Hlavy sa mu sipiace zvíjajú,ak by chceli rozchltať šuhaja;lež sa šabľa v ruke silnej zblysnea dve mu už v prachu vyskakujú,a tie štyri plameň plavý sypú,plameň krutý na hlavu šuhaja.A s tým chvostom oceľovým švihá,švihá tuho mladého tátoša —praskom hrozným skaly sa striasali,bleskom plavým šíro sa svietili —Tátoš šliape jeho boky zrutné,až z nich potok hučí krvi čiernej,až z nich fučí rozpálený plameň.A ten víťaz, keď ho plameň švihne,ak by dostal tisíc chlapov silu:rozoženie šabľou oceľovou,až zahviždí ako tisíc víchrov —a prásk! — hlavy šarkana sa sprpliaa zaškrečia v tej smradľavej krvi —i zahynie v svoj’ plameňoch večne.Odfúkne si silný Svetský Víťaz,odfúkne si plameňový Tátoš.I zaskočí raz po skalách čiernycha už letí nad ne v mrakoch hustých.I zhvizdne mu vetrom podľa hlavybudzogáň to ťažký, nevídaný,z desať centov ocele skovaný,až sa ziskria kremenisté skalyako nebo jasné hviezdičkami:„Letí šarkan, brat to zabitého,čo mu z dvanásť hláv plamene blčia —nič sa neboj, padne tvojím mečom!“Sotva riekne, už zosipia hlavya zachrchlú ako vlny morské:„Ha! potvora tých jašteríc zemských,už si trafil v moje ostré drápy,dávno som ich už na teba ostril!“I zapliaska chvost desaťsiahový —lež ten vyschne pred Tátoša ohňoma zmrví sa ako suché drevo —a hlavy mu razom štyri padnú —lež z tých ôsmich valia sa plamene,oj, plamene čierne, rozdrážené,ako sršne z tých deravých bukov.A ten Tátoš krídlami ich dusía plameňmi posvätnými ničí —a ten junák, keď ho plameň švihne,zdvihne ruku s rozpálenou šabľou,ak by sila všetka do nej vbehla,i mrskne s ňou — hlavy sa rozpŕchnua zívajú s škrekom v prachu čiernom.Šarkan zblčí v svoj’ plameňoch vlastných.Oddýchli si, preleteli ďalej,i zafičí budzogáň podľa nich,až sa zblysne od bieleho striebraako mesiac medzi mrakom hustým —budzogáň to as’ dvadsaťcentový. —I zahučí tá dolina šíra,i zahučí bôľnotemným hlasom.A Tátošík ohlási sa bystrý:„Ha, to už ten rozzlobený šarkan,čo mu plameň zo dvadsať a štyr hláv,plameň žltý, plameň to pekelnýmedzi rady vyletuje zubov,zubov bielych, vyostrených kruto —čo mu v svete nevídavať páru.Bože, pomôž v tom boji velikom!“A už zručí ten pekelný šarkanako búrka na zježenom mori:„Prepadni sa medzi skaly pusté,ty mizerná spotvorená muška,bo ťa zhltnú moje hlavy dravé!“I rozďaví so sipením, s mľaskomtie škaredé dvadsaťštyri hlavy,až z nich tuhé rozstrieknú sa jedy —a jazykmi ohnivými sevá —sevá vztekle ako so strelami —chvostom zrutným Tátoša obkrútia beda tým odvážlivcom smelým!Lež aj šabľa ostro vybrúsenáliece do hláv ako hromy jasné —až tých dvanásť hláv odfrkne dolua v horúcej kolomaži zmizne.A Tátošík plameňom ho páli,hlavy rúbe silnými krídlami —a ten šarkan tak zareve vztekle,ak by ten svet chcel v priepasť koprcnúťa plameň mu pyskami vybuchne,oj, vybuchne ako z toho peklaa Víťaza zmoreného pliaska,až Tátošík oddychuje sťažka.Pozrie dolu na šuhaja hviezda —a on na ňu roziskreným okom,čo ho jedy podpálili kruté —a má sily za päťtisíc chlapov.I zodvihne vyštrbenú šabľu,až sa mraky zablyskocú temné,ponad hlavy rozbesnené drakaako Michal ponad Luciferom,keď ho zhodil z vysokého neba —a mrskne ňou do hláv jedovatých,až sfŕkajú ako makovice —a skákajú po tej krvi čiernej,i pirtia tam po skaline hnusnej. —Šarkan zblčí v svoj’ plameňoch vlastných.I zastali tí víťazi slávni —ďakovali za víťazstvo Bohu.Preč leteli z tejto noci hustej —preskočili cez plamene plavé,prebili sa cez plamene čierne,preleteli cez plamene žlté,i zmizli tie ako ich pánoviapred Tátoša silnočistým ohňom.I vkročili do doliny druhej.A v tej druhej doline čarovnej —ticho, milo, sťa v kostole svätom.To slniečko žiari bleskom žiarnym,zlaté kvietky skvitajú v kvet novýa javory pukajú sa znovu.Tie rubíny plamennejšie horia —a nad krásnym kostolíčkom zlatýmdve dúhy sa divnej krásy meniana tom nebi zefírovomodrom.A v kostole prázdnom svieti oltárako živá roziskrená vatra,po ňom tichosť poletuje nemá.Tam na bráne — na západnej bráne[8]odberá sa so slzami starček,odberá sa od doliny svetlej. —Ešte kývne chladnou na ňu rukou —a ona mu zašepoce tajne —a už z tretej naklepaná kosanad hlavu mu načahuje sivú,kosa ostrá tej ukrutnej smrti.Už je koniec — ešte je nie celá!Ešte zlatú budúcnosť víťaza,Víťaza to Svetského som zazrel,keď ju kryla Tajnosť plášťom čiernym,keď letela v jaskyňu s ňou pustú.I počul som, keď si Tajnosť temnápotichučku šoptávala o nej.Zo tmy k slncu Víťaz Svetský vkročil —silnou nohou pred ten oltár stúpil,zastal hrdo nad tým svetom šírym,bo najväčší v svete je on víťaz! —I zavisne pred kostolom oblak,oblak hrubý, maľovaný ohňom —i zablýska sprostred oko veľké,oko jasné ako plný mesiac —v štyri strany z neho ohne svieťa,i strežie ním krutovzteklá prísnosť.A ponad ním suchobledý palectrčí z mraku ako zo skál bašta —obkrútený kol neho hadiskoako čierny divnohrubý povraz,v štyri strany sveta chvostom pliaska,i merá ním svetom cesty temné.I vtiahne sa strašne oko divé,vtiahne sa dnu medzi mraky búrne,i zašvihá z neho plameň bledý —i zmúti sa nad šuhajom zlosťou.Prst sa divný popohýna hurtoma zasipí víchricou hadisko —a s hukotom, s hurtovaním hroznýmkolíše sa rozježený oblak —a prívalom zahukocú hlasy:„Aj! ty chytrý, rozpustilý chlapče!Kto ťa viedol do doliny zlatej?Kto ti kázal pred kostolom zastaťa panovať nad širokým svetom?“I zahorí pomstou oko zlostné —i vypustí oblak tisíc víchrov,i vypustí tisíc hromov jasných,i vypustí tisíc potvor hladných,a beda je víťazovi tomu! —Vtom priletí deväť orlov bielych,[9]čo vylietli za hrdinom zo tmy,čo zrúbali strašidlá ohydné,rozdriapali rozšialené strigy —a rozháňa tisíc víchrov besných.I priletí od kvetiny Tátoša rozháňa tisíc hromov krídlom.Víťaz chytí skrvavenú šabľu,i rozháňa tisíc potvor vzteklých.I hukot je, i praskot je silný —a praská to, ak by hory hustézrážali sa rozvztekleným hromom,i drúzgali svoje čelá husté,až by triesky s fungotom lietalia ráňali dolu hviezdy drobné.I díva sa na krutý boj nebo,i trasie sa praskotaním hrozným.Hľadí dolu tá hviezdička zlatá,hľadí dolu so slniečkom jarným.I lieva to na víťazov silu. —Lež utíchli rozzlobené víchry —a skapali pred krídlami orlov —i zamĺkli rozdrážené hromya zhynuli pred Tátoša krídlom —i obludy jedovaté padlia zmizeli pred šablice vetrom.A to oko s tým kostnatým prstomdeväť orlov s Tátošíkom bystrýmzahnali het do šíreho sveta —a zrazili do priepasti čiernej.I stane on na krištále čisté,zdvihne svoje svetoborné ruky,zdvihne hore k vysokému nebu.Vyšle oko pred trón Boha svätý —ostýchave do tých hľadí bleskov —i zašepcú jeho prsia hlasne:„Bože mocný, Bože milostivý!Dajže milosť tvojemu synovi,čo ti zabil tvoj’ prísneho sluhu!“I ozvú sa mora hlasy tiché:„Milosť, milosť! synovi mojemu,čo mi zabil odrodilca sluhu!“ —I hrnú sa k trónu z pŕs železných,z pŕs železných rozohnené vďakysťa plamene krištáľovo čisté. —I zachytil ligotavú berlu,čo sa šíry svet pokorí pred ňou.A tá hviezda, čo ho sprevádzala,zo tmy čiernej k zlatolesklým žiaram,z toho smútku do radosti večnej —zletí k nemu z vysokého neba.Hoj, a pred ním postava sa zjaví,postava to ožiarená, ženská,ožiarená svätou slávou Boha —na hlave jej koruna zázračnáz deväť lesklých diamantov neba —[10]vlasy sú jej blýskavica jasná —líčka sú jej ružojasná zora —očká sú jej vyjasnené nebo,šaty sú jej rozžiarené slncea opasok ten mesiačik krásny.Rúčku pravú nad ľaliu belšiua útlejšiu nad makový kvietoks vencom čerstvým zo zelenej lipydvíha hore nad mládenca čelo,nad to čelo vyjasnené, vážne,vyjasnené ako nebo nad ním.I zahučia milión hromov hlasy —zatriasli sa štyri strany sveta:„Takto venčí svojho syna matka,svojho syna Víťaza Svetského!“Svet sa uhol pred týmito hlasmia sklonil sa pred nohami syna —i merá on svetom cesty jejich.Tá šabľa mu zazvonila divná,zazvonila do divného boja,do boja to s tmavočiernou Nocou,čo sa vtiahla s priateľkyňou svojouv búrne mraky do jaskyne pustej. —Letí Víťaz na Tátošíkovis deväť orlí ako tá ľalia,letí v ohni — beda ti, pustá Noc,bo ťa spáli Tátošíkov plameňa rozseká Víťazova šabľa!Tá jaskyňa v tvrdých, čiernych skalácha škaredá hnusota z nich kvapkáa jedy z nich vyvierajú špatné —na jej vschode sedí zviera divné,najstaršia to čiernej Noci dcéra.Má to hlavu vyrastenú z brucha,čiernu, tvrdú, zo železa vzrastlú,oči nemá, len dve špatné jamya z nich jedy vyvierajú hnusné —brucho jej je tá široká roveň,čo naviali piesku na ňu víchry.Orly biele na hlavu jej zlietnu,i scvendží tá pod ich pazúrami —lež ju šabľa hlboko pretína.Tá len leží ako mŕtva skala,orly driapu rozpáleným vztekom,i trhajú rozvalené brucho. —Aj! i div to! — vyhúkne jed z neho,vyhúkne to s zákrutami chmárou,až sa dusia rozohnené orly. —Ten jed hučí sťa povodeň strmádo večera od bieleho svitu,akoby chcel svet vytopiť šíry. —Vtom Tátošík priskočí jej k hlavea horúcim plameňom ju spáli —až utonie v svojom jede čiernom —a skaliská zhrmia za ňou s praskomdo tých zrutných čiernej zeme pyskov.A vyskočí tá potvora druhá —sestra stredná tej potvory prvej —vyskočí to s rozbesneným škrekom.Hlava jej je veliká hlava ľvaso zubami z ocele ligotnej —hrdlo jej je zo železa hrubé —a za čiernym okovaným chrbtomšvihá, plieska sto haďacích chvostov.Tá vraj chlepce červenú krv ľudskú —a tým ľudským napája sa potom. —Letí do nich ako jasná strela,seká zubmi v tom krvavom pysku,až horúce z neho liecu iskry.Okále jej rozpálené blčia,chvostmi šibe ako fujavica —tá šablička do hlavy jej skáče,až z nej čierna krv to jedovatásyčí, strieka ako zo síkačkya spálené chvosty sa jej lámu,lámu sa jej pred krídlami orlov.I zareve vztekom päťdesiat ľvov,a plameň jej jedovatý fučí,fučí pyskom ako šíre vráta —a ten plameň švihá orlov bielych,čo mu oči plamenisté škriabu,lež ho krídlom rozhadzujú tuhým.Plameň blnká od bieleho rána,až kým druhé svet neobielilo —ak by celý ten svet chcela spáliťa po jeho popole sa váľať.Lež Tátošík plameňmi čistýmikazí, páli tie plamene čierne —a šabľa tá rozpálená seknea rozdvojí hlavu tvrdú praskom,až z nej oheň žeravý vyhúkne,ak by bolo rozpuklo sa peklo. —A v tom ohni, v tom plameni krutomrozleje sa v tú kolomaž čiernua skalami prepadne sa hurtom.I vykukne tá potvora tretia,oj, škaredá, vychovaná peklom,najmladšia to čiernej Noci dievka.Hlava jej je tá čierna zem sucháa na nej sú vlasy tŕňa husté —oči sú jej dve jaskyne tmavé —nos železný, rozpálený v ohnia zubiská pod bradu jej trčia,vybrúsené z tej ocele svetlej,ruky sú jej dve svrčiny hrubéa pazúry slonové zubiská.I zareve, keď tých hostí zhliadne,až tie skaly k nej zhrkocú veľké —a zatína do zeme pazúrmi,ak by celý svet roztrhať chcelaa pochrumkať jeho kosti suché —a pochytá medzi ne tie skaly,hádže do nich fungotaním veľkým,až zrážajú dolu orlov bielych —lež čo skala môže proti krídlu.I pustí sa do nich divým kancom,seká zubmi v rozbesnenom vzteku,ak by si ich v prach rozmrviť chcela.A z jej očí dva potoky strmévyvalia sa smradľavého jedu,čo sa iskrí od tuhosti veľkej. —Šabľa v ruke herkulovskej blýska,[11]lež sa tá jej hlavsko iba skúri,skúri prachom jedovatočiernym,keď šablička hromom do nej praskne. —A tie tŕne v tri strany lietajúako jedom nakalené strely —tá šablička divná, vyštrbená,tátošíkov ochladnutý plameň.A tá búri za dva za dni biele,oj, búri aj za dve noci tmavé —lež keď sa už kus zabelel tretí,celou silou vrútili sa na ňu,vrútili sa s praskotaním víchra —a hlava jej dokálaná v štvoroako keď sa rozpuká zem čierna —a zuby jej po priepastiach liecu —i ona sa zvantolí za nimia za ňou sa stocentové skalydo hlbiny zrúcali potvornej.Bojovníci spotení zastali —zastali to pred kamennou bránou,i zotreli kvapky znoja z tvária odfúkli horúčosť z pŕs silných. —Keď už bola vyostrená šabľa,Tátošíkov rozohnený plameň,orlom tuhé zastrábené krídla:zatrieskali na kamennú bránuaž sa puká — chrapští — rúca s hurtom.A kol nich tma rozvalí sa hustáa nemôžu ani sem, ani tam —lež šablička jasné iskry sypea Tátošík plamienky vypúšťa —a rozprášťa tie závoje nočné.Ha! pred nimi sedí tá Noc čiernav šatách temných ako len tie sadze,ak by bola oblečená v smútku. —Obraz jej je búrne more čierne —vlasy hady, rozježené vetrom —a okále hlboké priepasti —a zubiská tie železné koly.Ona pred ich ustupuje nohou,bo jej Tajnosť zľaknutá šeptala,čo bol prísny ten nasúdil Osud. —A tá Tajnosť ako tá čierňavav jaskyne sa bohopusté vlečie,zakrútená tmavodlhou plachtouako nočné zachmúrené nebo —a keď stojí ako v noci Sinec.Rozložia sa tie dve sestry čiernena divokej, strašlivej to púšti,čo je čiernym zavlečená mrakom,zavlečená sťa báršonom tmavým. —I zjasnie sa od šabličky iskiera plameň ju roziskrený páraako tú hmlu blýskavica jasná.I sčernie sa v ďalekosti šírejNoci čiernej hladovaté vojskoako milión a milión havranov.Vprostriedku nich tie dve vrany sedia —a ostria si oceľové zubská —ako nože na hostinu veľkú,i zaručia rozdráženým morom.Vojsko spiští ak kuviky hladnéa valí sa proti nepriateľom.I prplú sa pred krídlami orlov,akoby ich víchor o zem mlátil;miznú húfy pred plameňom čistým;stá padajú pred šablicou ostrou. —I sekajú zrána do večera,sekajú ich tou víchricou divou.Aj! zo zeme vychádzajú chmáry,chmáry čierne ako tmavý žúžoľ,i oblietnu tých víťazov silných —nie to chmáry, veď to čierne vojsko.Desať búši o zem mŕtvou hlavoua stá z zeme vystupujú čiernej —ak by hasil oheň tuhý masťou.A tie orly bijú sa cez vojsko,vo dve strany krídlami ráňajú,sejú cestu čiernymi mrchami —k hlave čiernej skrúteného hada —pri mravkote, pri štekote vzteklom,letia hromom ku strašlivej Noci.Vrazia na ňu prudkou blýskavicou —a v tom prasku zmeraveli vojská —dívajú sa na boj krutý, hrozný —ako keď sa dva oblaky zrazia,divým víchrom vztekle rozdrážené,čo praskocú hrmotnými hrommi,čo sa šibú blýskavicou ostrou,čo sekajú krupobitím ťažkým:tak bojujú na život a na smrť.Šabľa blýska ako blýskavica,hromom práska v čelo Noci divej,plameň čierne prebíja jej prsia,orly hrádom lámu jej krídliská,a práskajú závoje Tajnosti.Noc ich v čierne zavlačuje šatya driape ich slonovými nechtya seká ich zubskami ostrýmioj, seká ich vztekle vlkom besným.Striekajú jej tým škaredým pyskomjedy žlté sťa ohnivé iskry —i sipia tie hady jedovatéa sevajú besnými jazykmi.Tajnosť hádže tým čiernym závlakom,ak by celý svet zasnuvať chcelaa pokoriť pred svojmi pazúrmi.Nad nich liecu ako dva oblakyživot biely, jasný ako slncea čierna Smrť s vyschnutými kosťmi,a čakajú na koristi svoje. —Bolo sa im dívať v ohne žravéa načúvať hrmenie hromové.A v tom prasku, a v tej chumeliciprevalí sa deň na druhú stranu —lež víťazstvo medzi nimi stojí.I zaskočí Tátoš bystrým levoma vyblnkne z neho plameň tuhýa prebije víchrom prsia čierne,prsia hnusné rozzlobenej Noci —a tá padne na zem ťažkým mrakom.Šabľa pretne Tajnosti zásteru,až vykríkne Tajnosť v bôli veľkom,vykríkne to smrtedlným hlasom —a v tom zmizne ako mrak pred slncom.I prejde sem okrášlený život, —a nad tamtou Smrť kosou zatočí —i bolo už po tej Noci hnusnej! —Zatne v tú zem tvrdú Svetský Víťazi roztvorí s hrmotom tie pysky,pysky veľké sťa šíra dolinaa prehltne tú čakanú korisť,vojsko čierne, vojsko hladovité,prehltne ho s rachotom skál zrutných. —I priletia tie požiare zlaté —nad dolinu šíru vyjasnenú,vytrhnutú z kliatby Noci čiernej.I zahučí svetotvorná pieseň,i zahučí za víťazstvo Bohu.To slniečko od radosti zrástlo —i svietilo deväť požiarami,[12]požiarami v deväť širokých stránnad tým jasným preširokým svetom.A svet celý zligotal sa nimi —až sa nebo nad ním pousmialoako matka na dobrú dcérušku. —Vkročil Víťaz do doliny svetlej,i zastal si pri oltári svätom:vtom sa nebo vedrné otvorí,ak by ho bol šabľou krížom preťal,i zažiari šíro sláva Boha.Oblak ľahký pred ten oltár letíožiarený dúhami jasnými,dúhami to sedmorakej krásy —a vyletí s tým Víťazom slávnym,oj, vyletí do ohnivých bleskov —i skúpal sa v ohňosvätých žiaracha Sláva ho oslávená venčívencom svätým, čo ho nebo plietlo.I zahučal hlas dvamilión hromov,až sa nebo so svetom zatrasie,zatrasie sa sťa dva lístky víchrom,ak by v prach sa razom zdrúzgať malo:„Hľa! toto je môj syn oslávený!!“Zligotal sa Víťaz blýskavicou,na hlave mu dva vence žiarili,svet v tom strachu zohol hlavu pred ním,a zavzdychal svojím novým srdcom —a nebo sa zatvorilo pľaskom. —Deväť orlov ponad svetom liece,ponad svetom s ovenčenou hlavou —očisťujú tých deväť požiarov. —I poslúcha svet rozkazy neba.— —V tej doline ľadmi ohradenej,v tom vyschnutom hájiku borovomstojí nový pomník vystavený,vystavený z blyštiaceho zlata —na pomníku leží kniha zlatá,kniha zrutná, na nej dumný orol,orol čierny ako len tá hlaveň,s čistým zlatom ovenčeným vencom —v nebo temné svoj’ zraky upiera,akoby ho s nimi chcel prebodnúť.A kostnatá tá Smrť vyšťavenátam v hustine ukrútená drieme,ukrútená do oblakov sivých,ak by už viac nikdy nekosila.A mesiačik s jasnobledou tvárouchladné hroby preslávne maľuje.Ich slniečka slávu svetu hlása. — —[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Poézia mladosti / Obraz Slovenska.[2]Vyšiel v Holubici I, 1846/7 na pokračovanie. Vpisoval ho Botto i redaktor Dobšinský takto: začiatok vpísal si Botto do 1. zväzku 3. čísla z 10. novembra 1846 na str. 34 po verš „slzy roní — a v slzách zahynie“ (v našom vydaní str. 111), prvé pokračovanie v druhom zväzku toho istého čísla z 13. novembra vpísal Dobšinský na str. 43 — 5 po verš „bo ti telo zbielené vychladne“ (str. 114), druhé pokračovanie vpísal Botto do 1. zväzku 4. čísla zo 17. novembra na str. 54 — 6 po verš „šarkan zblčí v svoj’ plameňoch vlastných“ (str. 121), tretie pokračovanie od verša „Oddýchli si, preleteli ďalej“ vpísal Dobšinský do 2. zväzku toho istého čísla z 19. nov. na str. 57 — 62 po verš „a valí sa proti nepriateľom“ (str. 131), dokončenie vpísal si Botto do 1. zväzku 5. čísla z 24. novembra 1846 na str. 70 — 2. Francisci poslal Svetského víťaza na jar 1846 na literárny súbeh Tatrína s básňou Pomník lásky od M. Ferienčíka, s hudobnou skladbou Zúfalosť a nádeja od P. Gerengaya, s úvahou Pravda a odpor od J. Lacku a s drobnými básňami D. Maróthyho Kmeň a národ. Prvú cenu, mešec na peniaze s vyšitou lýrou a vencom dostal M. Ferienčík. Botto dostal druhú cenu: „obraz, na ktorom je veniec“. Tretiu cenu dostal Gerengay, ostatné neodmenili. (Rukopisy Jednoty mládeže slovenskej č. LXXI, zápis zo zasadnutia rady v Prešove 16. XI. 1846 — Archív Slov. nár. múzea, Martin.)Svetský víťaz vyšiel v pôvodnom štúrovskom pravopise v Matici slovenskej v Martine r. 1943 s grafickými kresbami na kameň od Vincenta Hložníka ako bibliofília. Vydanie pripravil dr. J. Marták.[3]Vychádza vraj ona od liet tisíc— tisícročná poroba Slovákov — od pádu ríše Veľkomoravskej r. 907.[4]Starec pred oltárom— predstaviteľ západných národov, dohrávajúcich vedúcu úlohu, ktorú majú od nich prevziať „mladí“ Slovania. Tých reprezentuje mladý, mocný „Svetský víťaz“.[5]Čimborasso— vyhasnutá sopka, do r. 1817 pokladaná za najvyšší vrch sveta (vyše 6.000 m).[6]Zeus— starogrécky boh, stvoriteľ sveta, jeho pán a vládca i nad ostatnými bohmi.[7]Jupiter— ten istý boh starého Ríma.[8]Tam na bráne — na západnej bráne— Starec, t. j. Západ už ustupuje pred Svetským víťazom, t. j. pred Slovanstvom, ktoré sa ujíma vedenia sveta. — Svetský víťaz vybojúva v tomto rozprávkovom boji toto vedenie.[9]Vtom priletí deväť orlov bielych— to je deväť slovanských národov, v mene ktorých Svetský víťaz bojuje.[10]Z deväť lesklých diamantov neba— diamanty zase v korune matky Slávy predstavujú slovanské národy, ako deväť orlov.[11]Šabľa v ruke Herkulovej— mocnej ruke, akú mal bájny silák Herkules.[12]I svietilo deväť požiarami— číslo sa znova opakuje — počet kmeňov slovanských.	Botto_Svetsky-vitaz.txt
OsobyKLAUDIUS, kráľ dánskyHAMLET, syn predošlého a synovec terajšieho kráľaPOLONIUS, najvyšší komorníkHORATIO, priateľ HamletovLAERT, syn PoloniovVOLTIMAND, KORNELIUS, ROSENKRANTZ, GUILDENSTERN, OSRIK; dvoraniŠľachticKňazMARCEL, BERNARDO; dôstojníciFRANCISKO, vojakREYNALD, sluha PoloniovHerciDvaja hrobáriFORTINBRAS, princ nórskyKapitánAnglickí poslanciGERTRUDA, kráľovná dánska, matka HamletovaOFELIA, dcéra PoloniovaDuch otca HamletovhoPáni a panie, dôstojníci, vojaci, plavci, poslovia, sluhovia a iná družinaDejište: Elsinor	Shakespeare_Hamlet-kralovic-dansky.html.txt
IIľa Hrudková, mladá, dvadsaťšesťročná žena, sedela v nízkej, chudobnej, ale čistej izbe na stolci pri posteli. Pri nej stojí kolovrátok. Len pred chvíľkou prestala priasť na ňom, aby si dieťa nakojila. Malý, tučný chlapček prisatý jej je k bielemu plnému prsníku ako pijavica. Len niekedy pohne ústočkami, aby vtiahol do seba hojným prúdom tekúci pokrm. Ľavú rúčku si voľne položil na tučné stehienko a len kedy-tedy pohne drobnými prštekmi, ako by sa chcel poškrabať. Ale i ten pohyb je slabý, lenivý. Badať na ňom, že je už sýty a že počína zaspávať. Hľa, práve teraz pustil prsník. Zamľaskal trochu ústočkami a potom zostal nehybne ležať v matkinom lone.Kým dieťa salo, matka sedela ticho, nehybne. Na jej peknej okrúhlej tvári sedel hlboký smútok. Veľké čierne oči mala upreté na protivný oblok. Pozerala doň nehybne, ale ho zato temer ani nebadala, lebo bola do myšlienok ponorená. A mala i prečo.Pred siedmimi rokmi vydala sa ako chudobné dievča za tiež chudobného šuhaja, Ondreja Hrudku. Keď sa sobrali, nemali nič inšie, len výbavu, čo si od rodičov doniesla. Jednako, čo je najhlavnejšie, to im nechybelo, totiž zdravie a chuť do práce. A počalo sa im i dobre vodiť, keby nie vojenčina. Ale čože, muža vzali za vojaka a ona ostala vojenkou s malou, poldruharočnou Iľkou. S ňou sa potom potĺkala po robote, ak ju niekto zavolal do roboty. Viete, že ženy s drobnými deťmi neradi brávajú do práce. Ale sa predsa len pomaly vyčičrala. Keď sa Ondriš po trojročnej službe vrátil domov, úfala sa lepšiemu živobytiu. Mladý pár oddal sa s chuťou do roboty. V tých časoch boly zárobky výborné a mladí, silní robotníci hľadaní. V krátkom čase mali už niekoľko korún odložených a už si i plány robili, ako si kúpia voz a kone a ako si vezmú zem obrábať napoly alebo i do prenájmu, keď tu zrazu vypuknutie vojny a s ňou povolanie mužstva všetky plány, snuvané do budúcnosti, jedným šmahom zničilo. Po odchode mužovom bola zásobená na istý čas živnosťou. Ale čože, keď okrem malej Iľky mala ešte sedemmesačné dieťa. Robiť pri dvoch drobných deťoch je veľká oštara. Skoro začal sa ukazovať nedostatok, najmä keď prišiel nečakaný hosť, totižto drahota.Pri všetkých biedach predsa sa udržala. Niečo si dorobila a v niečom sa uskromnila, takže do týchto čias nepocítila núdze.Od toho času, čo muž odišiel na bojište, ustavične myslela naňho: Čo robí, či nehladuje, či je nie ranený alebo zamrznutý a či už niekde v šírom poli nehnije. Neistota a ustavičný strach oň ju veru trápily. Veď noviny i karty s bojišťa každodenne donášaly nedobré zvesti. Ženy ani nehovorily o inšom, len kto je zabitý a ťažko ranený. Chýry tieto presahovaly pravdivosť a veľmi znepokojovaly a zostrašovaly obyvateľstvo. V takomto vzrušenom stave bola ustavične, takže zakaždým, keď štrkly dverce, srdce jej silne zabúšilo, či nejde boženík alebo poštár, nesúc jej zvesť o nejakom nešťastí, ktoré potkalo jej muža.I teraz jej myšlienky zalietajú do ďalekého, snehom zapadnutého kraja, do Haliče, kde jej muž bojuje. Pozerá do okna, no cezeň temer nie nevidno pre hustú, studenú, lepkavú hmlu — predzvesť sneženia. Zima sa blíži rýchlym krokom a on tam musí byť pod šírym nebom bez ústrešia a bez teplého kúta.— Čo len robí, bože môj? Čo len robí? — Ustavične jej len to tanie na mysli. — Či je ešte nažive? Hádam už tam niekde leží v záveji polozamrznutý alebo ranený. — Vzdychá a slza za slzou tečie jej dolu tvárou.V ťažkých myšlienkach ponorená nezbadala, že jej dieťa zaspalo v lone.Štrkly dvercia. Strhla sa ako zo sna. Poštára zazrela ísť popod oblok. — Čo len nesie? — Trasie sa od rozčúlenia na celom tele. Chce vstať, no v prvej chvíli nemôže sa zdvihnúť. Soberie sily, vstane a pritom jej div dieťa nevypadne. Rýchlym pohybom prebudené dieťa zaplače. Urobí niekoľko krokov ku dverám, keď tu už poštár stojí pred ňou a otvára kapsu, prehŕňa sa v listoch a len po chvíli vytiahne červenú dopisnicu a podáva jej ju.Iľa za ten krátky čas, kým jej vyhľadal dopisnicu, stála ako prirastená k zemi. Akú zvesť jej donáša, či dobrú a či zlú? Možno, že ho už ani niet. Trasúcou rukou siahla po dopisnici. Pozrela na ňu.— Pekne ťa pozdravujem, žena moja drahá, — bolo napísané v prvom riadku. Vydýchla si, ako by jej bol ťažký kameň spadol so srdca.— Živý je, chvalabohu! — zvolala a po tvári rozhostil sa jej výraz radosti.No len chvíľku trvala jej radosť, lebo ďalšie riadky pôsobily jej novú starosť i nepokoj.— Žena moja drahá, prečo mi nepíšeš? Nič neviem o tebe a o deťoch. Hádam ste už na mňa i zabudli. A predsa ja tu veľmi trpím. Už od dvoch mesiacov nemám si čo teplého obliecť. Spodné šaty sú mi tiež dotrhané! Tu je veľká zima. Pošli mi hneď teplú košeľu i spodné nohavice. A pošli mi i chleba, slaniny i klobásu, lebo veľmi hladujeme. I za päť dní čo chleba nevidíme. A keď ho i dostaneme, tak je temer nie na zjedenie: poplesnetý a z potuchnutej kukuričnej múky…— Ach, muž môj ubolený, utrápený! — hlasite zaplakala. — Ach, veď mi tam zahynieš od zimy! Čo si ja len počnem, hriešna stvora, ako ti len poslať, aby si čím skôr dostal?Vykladala a chodila sem i tam po izbe. Ani nezbadala, kedy odišiel poštár. Zrazu rýchle prikročila k truhle. Otvorila vrchnák a vyňala z nej v mešteku ukryté peniaze. Vysypala ich do lona a trasúcou rukou počala ich čítať. Potom ich uviazala do ručníka a letkom opraviac si šaty na sebe, prehodila si veľký zimný ručník cez plece, zaobalila si doň dieťa a išla do obchodu mužovi nakúpiť potrebné teplé spodné šaty.— Čože ste prišli, pani gazdiná? Čo si žiadate? — spytoval sa prišlej kupec za pultom.— Či máte teplú zimnú košeľu, nohavice i kapce?— Akože by som nemal! Ja mám všetko, čo načim. Akéže chcete, či duplované a či len také?— Ach, nuž len aby boly čím teplejšie, veď mi muž ide zamrznúť v Galícii. Práve teraz som dostala písmo od neho, že už nevie, čo má robiť od zimy.— Veru je tam zima, tam mu načim. Maks, podajže tie škatule z hornej priepravky. Podaj ich všetky, nech si pani gazdiná vyberie.— Ach, horkáže ti mi gazdiná, veď si už temer nemám čo do úst vložiť, nieto gazdiná, — vzdychla si Iľa zhlboka.Maks sa vyškrabal hore po rebríku, kde mu pán kázal, a o chvíľku už niesol hodný balík dolu.— Nech sa páči, vyberajte si, — vravel a rozkladal pred ňu kus po kuse.Vybrala si a spýtala sa, čo to všetko stojí.— A veru je to teraz nie lacné, — odvetil kupec. — No teraz — budem vám lacno rátať… Maks, aký majú znak?Maks povedal známku.— No, viete čo, už ako vám, tak budem vám rátať: košeľu sedem, nohavice sedem a kapce šesť korún, spolu teda dvadsať korún.— Ach, bože môj, kto to slýchal, veď som to všetko mohla pred pár týždňami za desať korún kúpiť!— Hja, tak je, ale teraz nemožno. Teraz je vojna. Ak sa vám nepáči, nemusíte. Veď to pozdejšie predám ešte drahšie, — a už skladal tovar zasa do hŕbky. — Maks, odlož to zasa na svoje miesto.— Spusťte aspoň niečo.— Ani haliera, duša moja, ani haliera. O týždeň vám to nedám, ani čo mi o päť korún dáte viacej.— Keď už je tak… Ale by ste mi predsa mohli niečo…— Ani haliera, na moj’ dušu, a to viete, čo je duša, nič nemôžem spustiť.— Keď už nemôžte, tak mi aspoň počkajte, lebo nemám na celom bydle len dvanásť korún, a tie vám hneď zaplatím.— Veľmi vďačne by som vám, ale viete, je vojna, ľudia sme smrteľní, mne tiež treba. Teraz nedám na úver ani môjmu vlastnému bratovi. Keby to bolo v čas pokoja…— Ja vám to statočne zaplatím, len čo dostanem peniaze…— To ja všetko viem i vám verím, ale teraz nemôžem. Darmo je, vojna je, nemožno. Choďte si najprv niekde požičať a potom dostanete.S tým sobral rozhádzaný tovar a počal ho poznovu ukladať a viazať dovedna.Zahanbená Iľa vyšla von. Zastala trochu pred obchodom.— Čo si teraz počať? — myslela si. — Kam teraz? Peniaze musia byť, lebo muž mrzne… Pôjdem k Zuze Konôpkovej. Suseda mi je i sa kmotráme, — rozhodla sa. — Tá mi pomôže. Má peniaze, veď len nedávno dostala za prasce.Konôpková práve vtedy vychodila z pitvora, keď Iľa prišla k nej.— Dobrý deň, — poklonila sa Iľa, — kdeže sa tak ponáhľaš?— Chcela som ísť do Haviarov, ušila som ich Kate kabátik, tak som ho chcela odniesť. Poď dnu, — a chcela sa vrátiť nazpät do izby.— Ale ak ti je na spech…— Ale čoby, to môžem i potom. Nie je malému krstnému zima? — pristúpila bližšie, aby ho uštipla po líčku a prihovorila sa mu. — No, či vidíš, aký buclatý, neúrečný! A líčka aké sú mu červené. To preto, že ho zima vyštípala. Nolen sa dnu, nebudeme tu von stáť na zime, keď môžeme byť v teplom.— Nie mi je na posedenie, núdza ma dohnala k tebe.— Čože sa stalo, hádam len nie niečo zlého? — spýtala sa Zuza znepokojene.— Dostala som od muža písmo, v ktorom pýta teplé šaty i niečo na jedenie. Išla som do obchodu, už som si bola i vybrala, ale nemám dosť peňazí a nechceli mi dať na úver, tak som prišla k tebe, či by si mi nepožičala osem korún. Veď by som ti ich ja onedlho vyplatila.Zuze sa tvár trochu nadĺžila, keď počula o požičaní.— Ach, keby si bola len včera prišla, — začala sa vyhovárať, — tak by som ti bola veľmi vďačne pomohla. Ale práve včera som si peniaze odniesla do sporiteľne, nech reku neležia doma po daromnici. A vieš, bolo by to hanba už dnes si ich vybrať. No, škoda! Hľa, prečo si včera neprišla? — vyhovárala sa, ale bolo badať na nej, že veru nie je všetko tak, ako hovorí.— Včera som ešte nevedela, veď som len dnes dostala písmo od neho. Čo si len počať? — a slzy ju zalialy.Zuze sa tiež začal nos červenieť.— Ale veď to všetko pánboh pomôže, — tešila ju a začala si zásterkou oči utierať.— Kde sa len obrátiť? — vzdychla si Iľa. — Myslela som si, že mi ty pomôžeš.— Veď ja by som ti veľmi rada, ale keď nemám. Keby si bola len včera ráno…— Veď je nič, keď nemôžeš, tak nemôžeš. Odpusť, že som ťa unúvala. Sbohom! — a poberala sa ďalej.Z posledných slov Iliných Zuza vybadala, že si Iľa ťažká na ňu. To ju znepokojilo. Prišlo jej na um, ako sa síde najbližšie s kmotrou, ani jej nebude smieť pozrieť do očú. Predsa jej je kmotra. A teraz z tohoto bude hnev. Čo si pomyslí svet o nej i kmotor, ak mu pánboh pomôže z vojny.— Počkajže, kmotra, — zavolala za odchádzajúcou. — Veďže nebež tak. Vráť sa. Veď to nielen tak. Poď dnu ko mne, hádam len niečo bude. Veď vieš, že i mne nekypí z hrnca.Iľa zastala, váhala, či sa má vrátiť a či nie. Cítila sa urazenou odbitím kmotriným.Zuza zľakla sa hnevu i prikročila k nej.— Len poď, čo, veď sa už akosi zaobídeme. Čo by si mala po iných, — hovorila už teplým, srdečným hlasom.Prívetivosť Zuzina a potom i pocit dosiahnuť cieľa, že nebude musieť už inde prosiť, ju uspokojily.— Ach, ďakujem ti. Veď sa ja pousilujem čím skôr ti zaplatiť, — vravela už idúcky s kmotrou do izby.O krátku chvíľu zatým už sa Iľa ponáhľala do obchodu a ztadiaľ vrátila sa s balíkom teplých šiat.Cestou len tak bežky zastavila sa u kmotry Zuzy, aby jej ukázala nakúpené veci a aby mohla hromžením na kupca obľahčiť, že jej tak draho zarátal a nechcel jej dať ani haliera na úver.Doma sa hneď chytila s chuťou do balenia.Kým sniesla údenú klobásu i rezeň slaniny z komory, kým všetko pekne zabalila a plátnom obšila, ušlo drahne času, takže sa musela ponáhľať, aby jej balík prijali na pošte.	Cajak_Tridsatpat-dekagramov.html.txt
Artúr a LenóraKrátka, ale smutná históriaObaja plakali.Keď on prestal, tu začala ona bolestne fňukať. Tak sa zabávali asi tri hodiny. Ale bol aj veľmi pekný večer, ktorý oboch milencov tak mäkko naštimoval.„Kiež bych,“ pretrhol naraz Artúr dlhé ticho, „ó, kiež bych dušu svoju vliať mohol do sĺz svojich a život svoj do tvojho, potom by som viac nebol.“Ona ale zodvihla slzami sperlorosené oko k listom zefýrami ovievaného jazmínoletníka,[1]osvieteného bledou lunou a tíško mu šeptala: „Čo by som ja bola teraz bez teba? Keď si ty nie, ani mňa nieto.“„Ah, aké nebo, aký svet, aká priepasť leží v slovách tvojich!“ zvolal on bolestne a z blízkeho jazera melodicky zašumel milostný večerný spev žabiek, zmyjí a kukučiek a cvrkanie cvrčkov, lebo v celom okolí nebolo dostať riadneho slávika.„Ach, Artúr môj,“ začala teraz Lenóra (lebo tak sa menovala milenka), „ty nevieš ešte, že môj ujček nechce privoliť k nášmu sobášu.“ Pri slovách ,k nášmu sobášu‘ sa milý nápadne striasol (akoby od ľaku), pustil sa do plaču a chcel preč, ale žaby zakŕkali.Lenóra, ktorá tiež čítala svojho Shakespeara, nestratila ducha, a mlčky skríkla:„Zostaň, milý, ešte je ráno ďaleko. Bol to slávik a nie škovránok, čo zazumel ti v uchu clivom.“On zostal. Nastala hrozná pauza. Ona tíško skučala.„Čo skučíš?“ pýtal sa on.„Nám nič iné nepozostáva ako smrť,“ stonala Lenóra. On nemo prisvedčil a s odhodlanosťou Senecu[2]a smelosťou Scaevolu[3]vytiahol z ľavého vačku svojho svetlomodrého wertherovského fraku[4]paklík básní, svoje ,slzopiesne‘ a čítal ich, bôľne nariekajúc.Pri sto deväťdesiatej šiestej piesni (po ôsmich riadkoch) umoril ju plač, ona — zomrela.„Prečo ja nič necítim?“ zvolal, hroziac nebesiam, „vari ma sila mojej mladosti mieni ratovať? Nevďačné unúvanie!“A čítal ďalej až po dvesto štyridsaťdeväť. Tu naraz zatíchol mu hlas, hasnúce oko zatiahol smútočný flór, ešte raz vzdychol a potom tašiel za svojou Lenórou.Toto je krátka, ale smutná história Artúra a Lenóry.[1]Kto koľko-toľko skúseností má, uznať musí, že milenci jedine v jazmínovom letníku dlieť môžu (pozn. autora).[2]Seneca— Lucius Aenneus Seneca (4. pred n. l. — 65. po n. l.), hlásateľ filozofie duševnej vyrovnanosti a pokojnej pevnosti — zvanej stoicizmus.[3]Wertherovský frak— narážka i na vonkajšiu spriaznenosť postavy s precitlivelým a melancholickým hrdinom diela J. W. Goetheho Utrpenie mladého Werthera (1774).[4]Scaevola— Gaius Mutius Scaevola, postava zo starorímskych dejín. Svoju odvahu dokazoval tým, že si spálil na ohni pravú ruku.	Pauliny-Toth_Artur-a-Lenora.html.txt
Po deviatich rokochPodriemkávam na kanape po obede — nemusím dokladať, že dobrom obede — dľa starej módy „zaväzujem sadlo,“ lebo sa ho dosť zmestí na mňa. Tu vrznú dvere a vstúpi do izby žena asi tridsaťročná, teda nevesta. Zazívam, sadnem si, pretieram oči, kto je, čo je, čo hľadá v takýto čas v cele mládencovej.Neviem, kto je: nepamätám, že by ju bol kedy videl. Dľa kroja — Pán Boh ju vie. Každá dedina má svoj kroj a mne pamäť nestačí na všakové odtienky v krojoch, aké som kedy videl.„Sadni si u nás,“ núkam ju. „A skadeže si?“ Nevestám najlepšie tykať; nie sú tak okúňavé, skôr akési úprimnejšie, keď sa im zatyká.„Ja veru z Klepára[1]— ale ma neznáš?“Pozerám sem-tam: ona tiež mne „ty“! Čo je to? Veď som len s ňou nepásol husi! A Klepár! Čo je to ten Klepár? Mesto, dedina, majer, kopanice, foľvark,[2]salaš — či ký beťah? Ani v zemepise, ani v histórii Klepár sa nespomína. A predsa sa mi zdá, tak ako v hmle, že som tam kedysi bol. I táto tvár mi je akási známa. Čo je toto? Pamäť ma ide nechať — či čo?„Veru ťa neznám, nie veru. Možno som zabudol…“„Veru pekne!“ vytýka mi ona. „Starí známi — a takto! Ale to tak vy, čo pomedzi svet chodíte. Zájdete za vŕštek a už zabudnete, akoby ste tam nikdy neboli bývali!“„Ja — duša moja,“ vysvetľujem jej, „koľko všakových ľudí sa ti nadhodí vo svete! Kto by ich nosil všetkých v hlave? Iba blázon. Rozumný si zachová iba tých, čo mu zle urobili. Tých nie zabudnúť — treba sa vyvŕšiť. Čo urobili dobre — načo pamätať na nich? Odslúžiť sa netreba — nevďak vraj svetom vládne. Ostatne dostačí im jediná odmena: povedomie, že robili dobre. A tí, čo neurobili ani dobre, ani zle — a tých je najviac: čo s tými? Tiež zabudnúť. Tak robí rozumný a ja tiež chcem byť rozumným…“„Veď už iba ak tak!“ vpadla mi do reči, ako vidno, nahnevaná. „Ja že si ty inakší — ale vidím, vidím, že si falošný. Všetci ste falošní, všetci vy chlapi! Najprv pekne okolo nás, takto a takto: ak Zuzka, tak Zuzka. A keď vám uverí, potom hybaj — ani sa neozriete. Takí ste vy, takí!“ To už zvolala hlasom náruživým a prikladá zásterku k očiam i utiera ich dotuha.,Na reku, tu máš!‘ myslím sebe, i driemoty mi prechádzajú. Rozospatý rozum sa napína: ,Kde som ju videl, čo som mal s ňou, čo jej dáva právo so mnou takto hovoriť? A zdá sa mi, že kdesi som ju videl, i hovoril s ňou. Vari v tom Klepári? Ale na moju česť, neviem, kde je to ten nešťastný Klepár.,A ak to bude hysterická?‘ pýtam sa sám seba, lebo počul som čosi, že hysterické osoby vyvádzajú veci najdivnejšie. ,Ešte si namyslí, že si ju zaviedol a zaškrtí ťa.‘ Veru i strach ma začal obchádzať. ,Nehodno ju dráždiť, najlepšie jej prisviedčať — azda sa upokojí.‘ I chcel som už začať reč o vďačnosti, oddanosti a úprimnosti — ale ona naraz prehovorila:„Nuž poviem ti. Ja som Zuza, rodená Pleva z Klepára, môj otec je Ján Pleva, a vydatá za Jánom Svoreňom, nášho suseda synom.“To už bolo vysvetlenie — čo! Ale ja ani jedno také meno neznám; ani Plevu, ani Svoreňa som ja nikdy nevidel. A vidno, budú to mená vymyslené. Lebo bárs všakové mená čuješ, ale predsa len je zriedkavosť čuť na hŕbe: Svoreň, Pleva a Klepár. ,Hysterická je,‘ opakujem si, ,hysterická! Človeče, pozor!‘„Ale, vitaj, Zuzka!“ bežím k nej. „Ako by ťa neznal? A ako! Aké dobré halušky varievate: No — vitaj!“ I podávam jej ruku.Mýlil som sa. To ju neutíšilo. Pokrútila hlavou a prudko sa odvrátila. Na moju ruku ani nepozrela.„No, nehnevaj sa, Zuzka. Čo sa hneváš? Veď ja som ti nič neurobil.“„Veru nič!“ skríkla rozsrdená. „Čo si ma nabaláchal? Mohlo mi byť dobre, aby nie ty…“„Ja som ťa baláchal? A ako, duša moja? Veď povedz!“ A myslel som si: ,Hysterická je, tá ma zmárni — kto ma bude ratovať?‘„Ešteže ako!“ rozosmiala sa zlostne. „Tak, že by sa bola inakšie vydala, ale ty si ma nabaláchal. Tuto, tuto, pozri!“ a spoza šatky, previazanej kolo drieku, vytiahla akýsi zošit a hodila ho predo mňa.Číslo Slovenských pohľadov!Roztvorím ho, prehrebám — beztoho návšteva je ticho. Sedí si a plače.V zošite vidím jeden z prvých svojich literárnych hriechov — Máje.[3]I zadumal som sa. Koľko rokov, čo moje Máje ochota redaktorova a zhovievavosť postavila do Pohľadov! S akou hrdosťou som ich posielal, s akou vierou som ich sádzal, že niet nad ne nič trvácejšieho. A keď som ich tam videl hrdo stáť — točila sa mi hlava; výšava slávy ma omráčila. A hľa, čo z nich? Oschli, opadali — pod nimi šuští suché črtenie. I arabesky[4]do kôry povrezávané sú preč — kôra sa šúverila, odškriačila, opukala. Spod nej vyzerá drevo holé, slncom opálené, dažďom omyté; i mach sa ho chytá tu i tu. V korune visí pár zdrapov — to boli olejkované[5]stuhy a pestré stružliny, ktoré som ta bol navešal. ,Nič nemá stálosti!‘ vzdychám si. ,Všetko hynie, tratí sa. Nič neodolá času…‘Nuž bol som bez vôle, chudobnejší o jeden sen. Lebo čo bola tá viera? Sen. Bublinka z mydla. Bublinka spľaskla, nezostalo nič, iba trošku peny, ktorá ma oprskla.Ale aspoň viem, koho mám pred sebou. To je ona. Plevova Zuzka. I Klepár, viem, že je dedina, i Svoreň, viem, kto je. Všetko to stojí v Májoch.„Nuž ty si tá Zuzka — ty!“ divím sa. Deväť rokov som jej nevidel — ako sa premenila! Vtedy živá, veselá, usmiata sťa ranné zore, spev a žart: a teraz? Nie, nepriznal by sa jej. Taká roba! I vrásky okolo očí. Oj, inakšia tá bola vtedy. ,Hja — nestálosť všetkého — starneme, hynieme, a všetko sa tratí…‘„Nuž som ťa baláchal! Povedz mi doprosta: ako?“ Už som sa jej nebál; vedel som, že je nie hysterická.„Nuž tak, aby som šla zaňho. Že je taký a taký, že ma rád, že bude z neho dobrý muž. Čo si natáral! Ej, dobre mi chcela jeho mať! Bárs zo zlosti, ale dobre mi chcela. Ale ty: len choď — neboj sa, choď — a ja som slúchla.“Veru trpko počuť po rokoch také reči! Od nej som ich nečakal. Zabudol som na ňu i na Máje, pravda: ale už mi schádza na um, čo som sa natrápil, kým som ju znôtil s Janom. Rozvadené domy — v lyžke vody sa chcú topiť, robia si všetko napriek, Hana Svoreňova zaplotí Plevovi vráta na humne — ten jej zas postaví cieňu pod kuchynský oblok a narobí v kuchyni egyptskej tmy,[6]len sa pobiť, požrať, vŕšiť: a ja nad ich hlavami znôtim Jana so Zuzou, utíšim vadu! A tu naraz takýto vďak! A od nej, od nej, ktorá…„Kdeže som ťa ja baláchal!“ bránim sa ja. „A ešte nahováral! Nevieš, ako ti bilo srdce, keď ťa vaša Katra vyvolala z kuchyne a ukázala ti v záhradke máje? Nevieš, čo si si myslela, keď ťa v nedeľu po tanci Jano objal pod vašimi obloky a držal v náručí! Videl vás iba mesiačik a ja. A ty si si myslela: ,Janka mať — Janka mať!‘[7]Sadzač tu síce to opravil: ,Jankova mať!‘ Akoby si bola myslela na jeho mater, na zlostnú Hanu. Ale sadzač musel nedopočuť — čerta si ty stihla myslieť na Janovu mater! Jana si ty chcela mať, vydať sa zaňho. A ja som ťa baláchal! Urobil som ti, za čím ti srdce pišťalo. No, probuj ešte tajiť!“„Veď tak. Pán Boh ma potrestal na rozume.“„A mne toto robiť!“ rozhorlil som sa svätým ohňom. „Za moje dobrô! Veď si len pováž, čo som sa mal! Rozvadení rodičia — a ich deti spriahnem! Kto zahryzol predo mnou do takého jablka? Akýsi Shakespeare — ale ten si vylámal zuby. Nevládal Romea a Júliu priviesť do človečenstva.[8]Áno, ja prvý som to previedol… Hviezdoslav síce tiež urobil to, čo ja: pomeril Bútorovcov s Čútorovci a potom ich zošvagril: ale tomu bolo snadnejšie. Na mne videl, že sa to dá,[9]a potom: tam boli samí chlapi. Ja sam mal robotu so ženou, s Hanou. Ach, ako mi prašťala hlava, keď som rozmýšľal, ako by ju… A vymyslel som, že tvoj otec pustí pod cmiter dvor i s gruntom. A Hana skrotla! Pováž si, komu by prišlo na um zakladať cmiter na vašom intraviláne?[10]Vari tvojmu otcovi? Alebo tvojmu Janovi? On ti to pošepkal do ucha, vtedy pri mesiačku — ale ja som vymyslel. Kde by on bol vymyslel — veď sa blaznel za tebou. Môj priemysel to bol. Tri noci som nezažmúril oka, tri noci som sa premetával na posteli: len vám pomôcť, len vás znôtiť. Oj, iný nebol by sa už chytil do takej roboty — iba ja, taký blázon: a ty mne za to takto!“Sklonila hlavu, utiera slzy. Moje výčitky, vidno, neodzneli nadarmo.„Nemysli, že si ty prvá a ostatná, druhej že som nevydal!“ pokračujem s hrdosťou, búchajúc sa v prsia. „Pred tebou som vydal jednu, len mena jej neviem, pletie sa mi na jazyku. No ale by ju našiel v matrike. Druhá si ty — a za tebou ide Julka z Ráztok,[11]vieš, chovanica pána majstra Obšívala. Ale ľahko bolo tú vydať! Iba Janka Verného som doviedol z Viedne a už bolo! Tam nebolo prekážok. A po tebe koľko som ich spriahol! Každá, čo bola takto onakvejšia: hybaj, už som jej dožičil šťastie aké-také. Myslím, všetky budú rady, všetky ma spomínajú. Hľa, Elena z Motešíc[12]poslala mi nedávno šunku, i klobásu na láktor.[13]Ďakúva mi, ako som ju dobre vydal, že má chlapca ako dubca. Pán majster Martin Kupec[14]mi už oznámil, že pôjdem za kmotra, ak sa splní: ,do roka proroka‘. A ešte sa nezariekam, že na tom prestane. Moc dievčat; moc, ktorým srdiečko nespokojne bije a túži. Čo by ich tiež nepovydával? Beztoho málo teták, strýn, čo sa o tú vec starajú. Dobre, keď tých niet — tetkou budem ja, i strynou budem ja! Možno zažiadam o koncesiu a dám sa protokolovať ako: „Prvý hornouhorský ústav na sprostredkovanie sňatkov.“ Možno vypustím i akcie na tú vec: a uvidíš, budú lepšie ako sudodielne akejsi.[15]Čo len pre teba, duša moja, nejdem si ja píliť hlavu.“Pozerám na ňu hnevlive, z očí sršia blesky.„Veď ja nie. Ja viem,“ zajaká sa v slzách. „Ja viem, že si ty nie vina. Len čo si nás opustil tak naraz! Ledva som odišla od oltára, už ťa nebolo.“„Len sa pochvál!“ ja do nej ešte väčšmi. „Dosť hanba: ani na svadbu ste ma nevolali! Tak ste sa odslúžili. Ale ja som rozumný človek: vedel som, že zo šialenosti ste zabudli. I tri hviezdičky som doložil a pod ne všeličo. I to, že si sa pomerila s testinou a klebetíš s ňou pod kuchynským oblokom. To nie dosť? Pozri Julku z Ráztok. Ani k oltáru som ju nesprevádzal — trafila sama s Jankom Verným. Tiež ma zabudla volať na veselie. Vôbec všetky ste zabudli na mňa, všetky, čo som vás vydal. A ja sa dotískať? A ešte hneď po svadbe? Čo tam hľadať? Zavadzať vari! Vari to radosť, dívať sa tretiemu na takých dvoch zošalených ľudí. Veď ani by ma nevideli, že som im tam…“„To je trochu pravda,“ dosviedča Zuza. „Človek je ozaj vtedy zošalený. Ako rybu keď nachováš gebuľou. Nevieš, čo sa robí, do ničoho ťa nič — toto…“ Zamlčala a trochu sa vari zapálila. Ale hneď si šuchla šatkou po tvári, snáď aby ukryla rozpaky.„Čo, Zuzička — čo?“ vyzvedám ja. Začínalo ma to zaujímať. „Len povedz všetko, ako čo myslíš…“„Ani povedať sa to tak nemôže. To iba keď skúsi. Nuž začas si taký blázon. Ja že to do smrti tak, naveky — a ono…“ Vzdychlo sa jej, šuchla si šatkou po očiach.„Ja, duša moja — i med by sa prejedol. Medom iba prisladiť, i to nie veľmi, a nie často — tu i tu…“„Horký tu i tu. Začas hej, a potom všetko akoby sa prepadlo. Potom je už inakšie. Zmúdrieš akosi, či čo. Vidíš, čo si nevidel. I od srdca ti odpadne, a ešte taký muž, taký… Ja len to, že si nás nechal. Keď si nás už splietol, mal si už len neutiecť. Bol by si ho možno naprával: toto takto, toto takto. Nebol by si dopustil, aby sa takto… Ale ty po svadbe hybaj preč, kdesi inde…“,Tá osoba má pravdu!‘ myslím sebe. Vyznať nahlas — to som sa ostýchal. Ak už raz dačo uznať musíš, dosť je uznať v srdci. Načo má svet vidieť, že ťa dakto presvedčil? Veď dať sa presvedčiť — to je už štrbina na charaktere, na pevnosti presvedčenia. A ja držím na charakter! Uznal som teda v duchu. Má pravdu — i druhé som tak nechal; daktoré už dobre pred vydajom. Hľa, Julku Obšívalovu, Žofku Mihálkovie, i Katru, čo šla za Jurka Merana, i druhú Julku, a síce Trfolkovu z Horice, čo šla za majstra Javornického. Vôbec všetky až po Betku Dukátovu![16]Páni, to je už nie náhoda, to je zvyk, vlastne zlozvyk, to je pochybený systém. Možno i druhé takto sa hnevali, alebo sa hnevajú; ktovie, čo povedia…„Vieš, Zuzička moja úprimná, radostná,“ začal som pomaly, zďaleka. Bol som pomýlený, prevrátený akýsi — bolo treba chytiť rozum do hrsti. „Vieš, to ti je takto… Druhí tiež robia tak ako ja. To je stará obyčaj: zosnovať svadbu a ísť ďalej. A veľmi dobrá. Človek najlepšie baví i seba i druhých — ak ich baví. Lebo s dievčaťom je predsa milá zábava; nech povie, kto chce, čo chce, ale najmilšia. Menovite človeku slobodnému, ktorý lipne za krásou a popri — i za dobrotou. To musíš uznať i ty, že vy ženy ste najkrajšie pred vydajom. To máte také vnuknutie ukazovať sa v kráse a nádhere, aby mládenci behali za vami. Ako sa viete smiať, pozerať, šatiť, krútiť, keď vás to nadíde! Kto by neuznal, že ste ozaj krásne? Iba odroň a pohan. A vtedy ste i najlepšie. Utajíte hnev, zlosť, pýchu, nadutosť, závisť — utajujete všetko takéto. Ste anjeli. Povedz, či nie radosť krútiť sa v takej spoločnosti? Ja rád a druhí tiež radi…“„Akože, vtedy sa vláči každý!“ zvolala rozsrdená. „Každý ako osa za sladkou hruškou.“„Vidíš, i tvoj Jano. Ale po vydaji, duša moja, rado sa všeličo prevráti.“„A ako?“ pýta sa urazená. „Povedz, čo vieš do mňa? Vari som taká lebo taká…“„Ty? Božechráň! Kdeže — ty! Ja o tých druhých, vieš! Čože ty, ja viem… Po vydaji všeličo vychádzava najavo a to slobodného človeka nevábi veľmi. Pred vydajom: malé nôžky v topánočkách, také a také. Po vydaji: pantofle sťa vahanky a cez pančuchu holá päta. Pred vydajom: rozmarín v obloku, v záhradôčke ľalia, tulipán, fialky, rezeda a čo ja viem. Po vydaji v obloku kaktus, lebo muškát, len pre meno — gazdiná okopáva mrkvu, petržlen, paštrnák, cibuľu, majorán do jaderníc a krásnymi kedysi prstíkmi pučí záškodné húsenice na kapuste. Príde muž — on vrčí v jednom, ona v druhom kúte. Čo to za radosť? Alebo chceš, aby ťa videl, ako varíš koscom kuľašu, alebo lepíš im pirohy? Alebo ako mužovi naschvál presáľaš? Alebo ako sa s ním vadíš, keď ti príde v noci podtrundžený a ako ti on za to rozseká priadzu na návoji? Ja by ešte šiel, vďačne by sa prizeral, ako lepíš pirohy: ale či pôjdu so mnou druhí! Povedia: či ma čert po pirohoch Svoreňkiných! A ja by potom už všeliniekde nakukol. I do komory. A videl by tam zablatenú sukňu, zavesenú na pôlte. A ja by to možno i vyklebetil. Hja, v dome sa trafí všeličo. Hľa, gróf Tolstoj nepopustil grófku Natašu Bezuchovovú: a v čom ju pristihol? Ako prezerá plienky, čo sa to tam žltne na nich. A to nebolo u Svoreňky, ale u grófky! A už šomrú podajedni, načo to vraj bolo — že plienky treba dať prať…[17]Vieš s vami sa tiež zabaviť, ale treba vedieť kde. Tu pred kostolom, tu na muzike. Vtedy už hej. Ale sukne sa vám chytiť, chodiť za vami — duša moja! — ľudia by nás zunovali!“„Ja sa veru nedurím. Ja sukňu nevešiam na slaninu. Ani päta mi nemá z čoho trčať. Ja v lete chodím bosá a v zime by päta primrzla, keby bola holá.“ Pozrela na mňa veľmi zlostne, vidno, že som ju našiel. Pane Bože, Zuza Plevovie pred deviatimi rokmi aby bola takto pozrela! I doložila so zlostným úsmevom: „A keď už len okolo tých dievčat: nazdáš sa, že ich znáš? Nezvieš ty nikdy, čo je v nej. Preto sú ti všetky rovnaké — jedna ako druhá. Anjeli!“ A rozosmiala sa srdito.„To máš pravdu, Zuzička,“ zoznal som už nahlas a úprimne. I akosi mi ťažko bolo, že jej výsmech je celkom pravdivý i spravodlivý. A pokračujem: „Práve i ja som to povedal pred chvíľou. Ostatne tak sme sa zariadili všetci, aby sme sa neznali. Iba povrchne. Práve tá hra v slepú babu nás tak baví. I mužov, i ženy. Myslíš si, že ty mňa znáš? Celkom, do gruntu? Neboj sa — ja si tiež viem dávať pozor. I chôdzu mám inakšiu, nie ako sa pýta. Pravé plece sa dvíha nahor, ale ja ho nepustím — tlačím ho nadol. Musí byť s druhým narovno. A toto sú vari prsia, všetko? Vata, Zuzička — vata! Toľko jej mám v kabátoch, že celý špitál by sa s ňou uspokojil. A kebys’ vedela, čo jedávam najradšej!“„Nuž?“„To ti musím pošepkať. I steny majú ucho.“ I šepol som jej do ucha: „Šunku, ale s cibuľou — a veľa cibule. Ráno žiarený chlieb s cesnakom. Preboha — nevyzraď! To len keď som doma, nemám ku komu ísť. Pred spoločnosťou nepozriem na cibuľu — fuj! A táto fajka: vidíš, aká je vyfajčená? Čo je u mňa, neokúsila ,Verpeléti‘, ani ,rövidre vágott‘ — vždy len komisný[18]vojenský. Ale v spoločnosti na fajku ani pozrieť. A to všetko, kým sa neoženíme… Ale keď sa raz predáme v tom vreci a kúpime zas mačku vo vreci — potom už bude všetko: i cesnak, i cibuľa, i fajka. Veď my sa tiež premieňame po svadbe, veľmi — počul som nejednu, ako sa žalovala.“„Vidíš, vyňal si mi z úst!“ zvolala Zuzka. „I môj Jano tak… Aký to bol čeľadník — a teraz zo dňa na deň horší. Veď som preto prišla. Ale načo sa žalovať, keď nepomôžeš, nechceš…“„Ale horkýže nie — aspoň ťa poľutujem…“„Veď už iba ak to: i tak mi odľahne. Nuž začas bolo dobre, nevedela som o starosti. Iba začne nadštrkovať, že on vraj nemá nič, že je v dome nič, horší ako paholok, lebo všetko je vraj na mne v gruntbuchu. Ja som sa veru nedala; viem, ako býva — tu on ešte horšie. Svojej vlastnej matere neuctí!“„A stávaš s ňou ešte pod oblokom?“„Prečo by nie — veď mi je svokra!“„I naúča ťa takto: ako zaštipcovať muža — čo?“„Nuž,“ pomädlila zásterku medzi prsty. Ja som jej pohrozil prstom a rozosmial sa. „I radu mi dá zavše,“ uznáva Zuza a dokladá rozhorlená: „Veď on tiež chodí k otcovi…“„K tvojmu?“„Nie, do Svoreňov. A ten ho naúča! Držia spolu ani reťaz. I pijú — a ako! Ja nešťastná stvora!“ Zalomila rukami a sedí utrápená.„Ale — ale…“ Ľúto mi jej prišlo i Janka. „To by si nebol myslel. Tak, hľa, padáme, padáme, a na našich rumoch stavajú si iní paláce. A čo — ty ho nevystríhaš?“„Čo som sa s ním navadila!“„A dobrotky si probovala?“„I naplakala som sa — čo nikdy!“„A si sa neporadila dakoho?“„Bola som v Stratených Horách u Dory.“„Vari u tej vedomkyne!“„U tej veru. A tá: aby namočila liesku do pálenky a tú pálenku aby vypil a tou lieskou aby vyhnala kravu do kŕdľa, do tretieho razu. Nuž i tak som.“„No, to bol dobrý liek. A pomohol?“„Horký.“„A teraz už čo?“„Nuž prišla som k tebe. Kebys’ ho dal do novín. Toho sa najväčšmi bojí.“Tento návrh ma prekvapil. Už preto, že i v Klepári sú ľudia, čo sa boja novín. I okúňal som sa, i povedal jej hneď obavy.„Vieš, Zuzička, keby ja toto dal do novín, prišla by hneď druhá, tretia, štvrtá… Noviny by už ani o inšom nepísali. I museli by byť toľké šíre sťa chotár klepársky. I redaktor musel by si zadovážiť ,úradnú skalu‘ od strečianskeho pána farára, i nestačil by hrešiť ,canis tua pestis‘:[19]čo by toľko listov naň chodilo. Takých mužov, duša moja, čo si radi uhnú, máš veľa, i inde, nielen v Klepári…“„Veď už len mne. Vieš, ty si mi príčina. Aby nie ty — inakšie som sa mohla vydať. Bolo dosť inakších, len by bola chcela.“Nuž ženská logika! Čo som popodvracal, tvrdí nanovo. Ťažko sa vykrútiť!„No keď už tak — nedbám. Dám ho do tých novín. Len mi povedz, ale spravodlivú pravdu: koľko ráz ti prišiel opitý?“„Tamtej nedele raz a zavčerom druhý raz.“[1]Klepár— dejisko Májov (Dielo I. zväzok, SVKL 1957, str. 113 — 142)[2]folvark(z nem.) — laz, dvorec, kopanice[3]V zošite vidím jeden z prvých svojich literárnych hriechov — Máje— Kukučín uverejnil Máje v Slovenských pohľadoch III, č. 6 z novembra — decembra 1883, str. 525 — 540.[4]arabesky(z franc.) — ozdoba, druh rastlinnej výzdoby, druh poviedky[5]olejkovaný— farebný, pestrý[6]narobí v kuchyni egyptskej tmy— zahalí tmou; podľa biblie Mojžiš na boží príkaz zahalil tmou celú egyptskú zem, aby faraón prepustil Izraelitov (Exodus 10)[7]„Janka mať, Janka mať!“— citát z Májov, z ktorého vzniklo v uverejnenom texte chybnou tlačou: Jankova mať (Dielo I. 1957, str. 133)[8]Shakespeare… nevládal Romea a Júliu priviesť do človečenstva— v Shakespearovej dráme o láske dvoch milencov z rozvadených rodov, ktorí sa pre nenávisť rodičov nemohli vziať, skončia hrdinovia samovraždou (priviesť do človečenstva — zosobášiť)[9]Hviezdoslav… pomeril Bútorov s Čútorovci… na mne videl, že sa to dá— žartovná narážka na podobnú tému Májov a Bútoru a Čútoru (pomerenie rozvadených susedov prostredníctvom zaľúbených detí). Bútoru a Čútoru uverejnil Hviezdoslav naozaj až po Kukučínovi, roku 1889.[10]intravilán(z lat.) — pozemok v obci, medzi domami[11]Pred tebou som vydal jednu, za tebou ide Julka z Ráztôk— ide o Aničku Drobných, postavu z poviedky Čas tratí — čas platí (Národné noviny XIV, č. 70, 71, 72, 73, 74, 76 a 77 z 19., 21., 23., 26., 28. júna a z 3. a 5. júla 1883; Dielo I, 1957, str. 29 — 74) a Julku Krapňovu, Obšívalovu chovanicu, postavu z poviedky Pán majster Obšíval (Slovenské pohľady III, č. 6 z novembra — decembra 1883, str. 541 — 553; Dielo I, 1957, str. 143 — 164)[12]Elena z Motešíc— Elena Zvarinová, hlavná dievčenská postava z Mladých liet (Slovenské pohľady IX, č. 1 a 2 z januára a februára 1889, Dielo IV, 1958, str. 9 — 145)[13]láktor(z nem. Klafter) — siaha[14]Martin Kupec— postava z povesti Koniec a začiatok (Slovenské pohľady XII, č. 10, 11 a 12 z októbra, novembra a decembra 1892, Dielo V, 1959, str. 172 — 267)[15]Možno, vypustím i akcie na tú vec: a uvidíš, budú lepšie, ako sudodielne akejsi— žartovná narážka na krach veľkej akciovej spoločnosti „sudodielne“ v Krupine[16]Julku Obšívalovu, Žofku Mihálkovie i Katru, čo šla za Jurka Merana, a druhú Julku, a síce Trfotkovu z Horice, čo šla za majstra Javornického… až po Betku Dukátovu— postavy z Kukučínových poviedok: Julka Obšívalova, vlastne Krapňova z poviedky Pán majster Obšíval; Katra a Jurko Meran z poviedky Hody (Slovenské pohľady IV, č. 1 z januára — februára 1884, str. 52 — 74; Dielo I, 1957, str. 165 — 202); Julka Trfotkova a Juraj Javornický z poviedky Susedia (Slovenské pohľady IV, č. 4 z júla — augusta 1884, str. 317 — 362; Dielo I, 1957, str. 203 — 278); Betka Dukátova z povesti Koniec a začiatok[17]… gróf Tolstoj nepopustil grófku Bezuchovovú… A už šomrú podajedni, načo to vraj bolo, že plienky treba dať prať— Nataša Bezuchovová, postava z Tolstého románu Vojna a mier (1869), o ktorom Kukučín písal Jurovi Slávikovi 18. januára 1886: „… Do obedu som vysedel v Akad[emickom] spolku a kŕmil dušu svoju všetkým možným dobrým i ťažkým pokrmom, po obede doma pri písaní alebo čítaní. Mal som peknú lektúru, Tolstého román Vojna i mir, ktorý som v originále čítal i dobre rozumel. Za doposlanie slovníka ďakujem! Je to veľkolepé niečo. Nie darmo to chváli francúzska kritika.“ Kukučín o románe referoval v spolku Detvan v Prahe 11., 14., 28. mája a 18. júna 1886; druhá narážka sa týka azda sporu o realizmus, ktorý bol veľmi živý aj v Detvane (Kukučín mal 24. januára 1891 prednášku o Hostinského diele o realismu uměleckém).[18]„Vérpeléti“… „rövidre vágott“… len komisný— kvalitný druh tabaku „Vérpeléti“ a „drobno krájaný“; komisný označuje hrubý, vojenský tabak[19]od strečianskeho pána farára i nestačil by hrešiť „canis tua pestis“— narážka na žartovnú epizódu z poviedky „Nie milí, nie drahí“; farár tam však vravieval „canis tua mater“(lat.) — tvoja psia mater; canis tua pestis — tvoja psia cholera	Kukucin_Po-deviatich-rokoch.html.txt
Dva svety sa stretnúITieň balóna plazil sa po ľade veľkou rýchlosťou ako telo obrovského hada. Preskakoval hlboké priepasti, morské úžiny, ľadovce, nakopené kryhy a hnal sa nezadržiteľne priamo na sever, proti ľadovým horám, ktoré sa črtaly na obzore ako oslňujúce steny. Dlhý tieň poľakal a vyplašil z driemot i ľadové medvede, ktoré sa vyvaľovaly na príjemnom augustovom slnečku.Je krátko po polnoci, práve sa začína nový deň, 19. august. Slnečné lúče dopadaly šikmo na výbežky pohoria, ktoré bolo na úpätí porastené bohatou kvetenou, veď slnečný deň trval tu už šesť mesiacov. Tam za tými horami leží severný pól! Ale kde je skutočné telo tohto ponáhľajúceho sa haditého tieňa? Tam hore, vysoko, v priehľadnom a jasnom vzduchu, vznáša sa guľaté teleso, pozlátené slnkom. Vo výške vanie silný pravidelný južný vietor a ženie balón rovno na sever.Odvážni polárni bádatelia si to ani nemohli lepšie želať. Veď museli dlho čakať na Špicbergoch, kým začal fúkať tento túžený vietor! Polárne leto chýlilo sa už ku koncu a bolo by bývalo škoda, keby sa boli museli vrátiť. Až konečne 17. augusta prišiel z juhu priaznivý vietor a balón sa vzniesol do výšav. Za dva dni preleteli už tisíc kilometrov priamo na sever. Preleteli oceán a teraz sa vznášali nad úplne neznámou zemou. Prirodzene, naši bádatelia využili všetky skúsenosti doterajších polárnych výprav. Dobrými radami bola im nápomocná aj Medzinárodná spoločnosť pre výskum severného pólu. Balón „Pól“ bol vystrojený najmodernejšími zariadeniami proti všetkým predvídaným i nepredvídaným náhodám i nehodám.Sám riaditeľ Medzinárodnej spoločnosti pre výskum polárnych krajov, Torma, bol vodcom výpravy. Okrem neho tvorili posádku balóna hvezdár Gunta a prírodovedec Salten.Salten pozrel na hodinky a tlakomer, stlačil spúšť na fotografickom prístroji, zaznačil presný čas a tlak vzduchu.— Už by sme mali byť dosť blízo, — poznamenal šťastlivo Salten. — Som však veľmi ospalý, mohol by som si trochu zdriemnuť?— Môžete, veď ste na rade, — odvetil mu kapitán Torma, — ponáhľajte sa však, ak vietor vydrží ešte tri hodiny…— Potom ma hneď zobuďte, keď budeme na póle, — poprosil rozkazovačným tónom Salten a o chvíľu zadriemal.— Máme skutočne veľké šťastie, — hovoril Torma Guntovi. — Letíme v pravom slova smysle rovno k cieľu.Krajina pod nimi ležala v hlbokom tichu. Balón sa rýchle blížil k ozrutnej stene pohoria. Aj v balóne bolo posvätné ticho. Bolo počuť len tikanie hodiniek a hlboké dýchanie spiaceho Saltena.— Akú máme zemepisnú šírku? — pýtal sa Torma.— Osemdesiatosem stupňov a päťdesiatjeden minút, — pohotove odpovedal Gunta.— Tak už nemáme k pólu ani deväťdesiat kilometrov, za dve hodiny sme tam, — potešil sa kapitán.— Za jednu hodinu päťdesiatdve minúty, — opravil ho Gunta. — Pravda, vietor musí vydržať.— Už len dve hodiny, len čo preletíme tento horský chrbát, — vzdychol si Torma, — a uvidíme severný pól.— Mne sa akosi nepáči obloha za tou horou. Tam, na severnej strane hory, svieti slnce už celé hodiny, zaiste tam bude silný vzdušný stúpajúci prúd, — poznamenal zamračene Gunta, — nemali by sme radšej vystúpiť?— Aj ja tak myslím, — odpovedal rozvážne Torma.O chvíľu odpadly dve vrecia príťaže a balón sa vzniesol vyššie. Tmavá ľadovcová stena vynorila sa pred nimi v nepríjemnej blízkosti. Obaja úzkostlivo sledovali svoje prístroje. Našťastie v tejto výške bol južný vietor trochu slabší. Leteli stále v tieni obrovskej steny a balón ustavične stúpal.Napätie trvalo až dotiaľ, kým dosiahli výšku skalnej steny a vznášali sa nad chrbtom hory.— Hurrá! — vykríkli obaja vzduchoplavci ako by z jedných úst.— Čo je? — zamrmlal zo spánku Salten, — už sme tu?— Chcete vidieť severný pól? — spýtali sa obaja bdiaci.— Kde? Kde? — vyskočil zvedavo Salten. Rýchlo si obliekol kožuch a vyzvedal sa.— Sme v rovnakej výške s hrebeňom ľadovca, — vysvetľoval mu Torma, — od severného pólu nás nedelí už ani päťdesiat kilometrov.— Som veľmi zvedavý na to miesto, kde mastia zemskú os, — zažartoval Salten.Všetci traja stáli v gondole, upretým zrakom sledovali prístroje a pozerali cez ďalekohľad. Široký chrbát pohoria sa pod nimi postupne strácal a na obzore sa začaly črtať snehové hory. Bolo ich stále viac a viac a o chvíľu utvorily reťaz ďalekých vrchov.— Tieto hory sú už za severným pólom, — hovoril Gunta a jeho hlas sa triasol od rozrušenia.Doteraz sa balón vznášal celkom pravidelne, až zrazu začal náhle klesať a hojdať sa. Všetci stŕpli od prekvapenia, zbadali pod sebou zasnežené skaliská, tmavé priepadliská a obrovské ľadové kryhy. Úzkostlivo sledovali svoje prístroje, pozerali pod seba, pred seba a na sever. Mŕtve ticho prerušil o chvíľu Salten: — Vidím more, more!— Chvalabohu, polárne more! — hovoril Gunta, — ale zdá sa mi akési čudné, vyzerá ako nejaké veľké jazero, podelené pruhmi na ramená.— Kto by tam chcel s loďou pristáť, mal by čo robiť, — ozval sa Salten, — veď tu je ťažko rozoznať, či je to pevnina v mori alebo more v pevnine.— Ešte dobre, že my nemáme také starosti, — doložil Gunta.— Mali by sme sa prichystať, ako pozdravíme severný pól, — podal vítaný návrh Salten a v zapätí vytiahol z puzdra tri fľaše šampanského vína. Fľaše boly v striebornom papieri a boly veľmi lákavé.— O tom som ani nevedel, — hovoril kapitán výpravy Torma.— To sme dostali od vašej panej na cestu. Pozrite, co je tu napísané: „Otvoriť až na severnom póle, váha štyri kilogramy!“ — čítal rozradostený Salten.— Mohol som si myslieť, že moja manželka niečo do balóna vpašuje, — zasmial sa Torma.— Nie je to pekná pozornosť od vašej panej? — pýtal sa Salten. — Ako dobre nám to padne, keď si v tejto zime vypijeme trochu šumivého vína na zdravie nášho kapitána a jeho manželky.— Keby sme už len boli tam! Ani neviete, ako sa teším na to miesto, kde nie sú svetové strany, kde každý smer možno označiť ako sever, juh, východ alebo západ, kde nie je ani deň, ani noc, kde každý čas, či ráno, či večer, poludnie alebo polnoc, prebieha súčasne.Zatiaľ čo Torma takto uvažoval, naplnil Salten alumíniové poháre vínom, zdvihol svoj a zvolal: — Nech žije severný pól, nech žije ľudstvo!Vypili si ešte po jednom a znovu sa venovali svojím prístrojom. Všetci pozerali ďalekohľadmi na sever. Torma požiadal Guntu, aby zistil presnú polohu balóna. Išlo to veľmi ťažko, lebo kompas a orientácia podľa svetových strán je v týchto končinách veľmi nespoľahlivá. Istotne však boli celkom blízko pólu, tam, kde sa sbiehajú v jednom bode všetky poludníky. Malá odchýlka o niekoľko kilometrov sa veľmi ľahko prihodí.— Predstavte si, — hovoril Gunta, — keby ste išli na malú prechádzku, čo i len sto metrov od pólu, tak prejdete za päť minút pohodlne všetkých 360 poludníkov. Za päť minút prejdete teda všetky denné i nočné obdobia. Tu je veľmi čudný kalendár.— Vy tu rozprávate namiesto toho, aby ste pozorovali, — skočil mu do reči Salten. — Možno, že sme už nad severným pólom a o tom ani nevieme.IIPozornosť celej výpravy zaujal malý, veľmi nápadný ostrov uprostred mora. Pozerali naň veľmi zvedavo a všetkých prekvapoval svojou pravidelnosťou. Salten potriasol hlavou, znovu pozrel cez ďalekohľad a hovoril:— Priatelia, alebo mi vstúpilo víno do hlavy, alebo…— Čudné je to, — dosvedčili Torma i Gunta.— Pozrite len lepšie, ostrov má tvar celkom pravidelného kruhu, — hovoril Salten, — v prostriedku vidím pruh o priemere asi sto metrov, pruh je o niečo tmavší než okolie.— Skutočne, — prisvedčil Gunta, — to nie je len kruh, ale aj akýsi otvor je tam, vidím ho celkom jasne.— Pozrite, okolo ostrova na okraji sú akési stĺpovité vyvýšeniny v rovnakej vzdialenosti od seba, je ich dvanásť a medzi nimi sú postavené menšie, môže ich byť asi do sto, — objavoval horlivo Salten.— A vo vnútri ostrova to vyzerá, ako keby bol celý popretkávaný drótmi a koľajnicami, celkom sa mi to tak zdá, že pruhy vedú zo stredu ostrova na okraj, — hovoril Gunta.Kapitán Torma mlčky sledoval rozhovor svojich spoločníkov a sám začal krútiť hlavou nad týmito zjavmi. Veď to, čo videli dolu pod sebou a pred sebou, to nemôže byť ľudské dielo. Človek by nebol taký bláznivý, aby tu, v týchto neprístupných končinách ťahal dróty a koľajnice…Poslednú vetu povedal Torma nahlas.— Keď to neurobili ľudia, kto to teda urobil? — pýtal sa Gunta, — či azda ľadové medvede?— To sotva, — zasmial sa Torma, — ale človek by sa po chvíli už ničomu nečudoval, keď tu vidí takéto nezvyčajné zjavy.Salten sa nemohol odtrhnúť od ďalekohľadu, napnuto pozoroval. Na chvíľu celkom ustrnul, zrazu sa strhol a skríkol:— Pozrite dolu, vidím tam postavy a za nimi tiene! Ako je to len možné?Na túto otázku nevedel dať odpoveď ani jeden. Všetci umĺkli. Medzitým však balón celkom proti ich úsiliu urobil vo vzduchu úplný kruh okolo ostrova. Všetkým bolo jasné, že akási neznáma vírivá sila pohybuje balónom. Všetci tušili, že sa dostávajú do moci akéhosi vzdušného víru, ktorý vychádzal zo stredu ostrova a ovládal balón.Ťažké mlčanie prerušil kapitán Torma:— Musíme sa rozhodnúť. Vyjadrite sa, priatelia moji. Ako sami vidíte, máme pred sebou dielo akýchsi inteligentných bytostí, hoci si to doteraz nijako nevieme vysvetliť. Musíme mat toľko odvahy, musíme pristáť na tomto ostrove, aby sme odkryli jeho tajomstvo.— Aj ja tak myslím, — rozprúdil reč Salten. — Je to celkom vábivé a lákavé. Čo myslíte, Gunta?— Nesmieme pristáť! Ba naopak, musíme sa čo najrýchlejšie odtiaľto vzdialiť, — povedal rozhodne Gunta.— A kde vidíte také veľké nebezpečenstvo? — opýtal sa Salten.— Je jasné, že stojíme pred neznámou silou. Musíme predpokladať, že na ostrove sú bytosti, ktorých sila a schopnosť presahuje naše predstavy. Veď kto by sa mohol odvážiť na niečo takého v tejto ľadovej polárnej púšti? Nemyslite si, že sa bojím, ale výsledok našej polárnej výpravy nesmieme ponímať len tak naľahko. Možno, že títo polárni obyvatelia majú záujem na tom, aby sa zprávy o nich nedostaly do sveta; predpokladám, že ľahko môžeme stratiť svoju osobnú slobodu. Mali by sme vynaložiť všetko svoje úsilie, aby sme sa odtiaľto dostali. Svoje skúsenosti musíme čo najrýchlejšie oznámiť vedeckým kruhom sveta, aby podnikly všetky možné pokusy odkryť tajomstvá severného pólu.Jeho spoločníci mlčky počúvali. Kapitán Torma prikývol hlavou a súhlasil:— Dávam vám za pravdu, máme za úlohu len pozorovať a vystríhať sa pristátia. Musíme sa pokúsiť dostať sa odtiaľto.— Ale ktorým smerom? — pýtal sa Salten. — Musíme sa sveriť len vetru. Hlavné je, aby sme nejako unikli tomuto vzdušnému víru.Kým takto rozhodovali o svojom osude, balón sa ešte viacej priblížil k ostrovu a jeho rýchlosť sa zväčšovala a postupne dostával krúživý pohyb.— Ako vidím, niet pomoci, — povedal Torma, — musíme nechať balón klesať. Otvorte plynové ventily!Plyn začal syčať a balón klesal.— Neviem veru, ako sa odtiaľto dostaneme. Bolo by dobre, keby sme pre istotu poslali domov zprávu. Vypustime pre istotu poštového holuba, už je najvyšší čas. Čo sme tu doteraz videli a skúsili, to sa musí dozvedieť nielen Europa, ale celý svet, — rozhodol Torma.Potom rýchlo napísal stručnú zprávu, zastrčil papier do kovovej trubičky a pripevnil holubovi na nohu. Salten vypustil holuba na slobodu. Vták zakrúžil najprv okolo balóna a potom letel smerom k horám na obzore.Torma bol veľmi ustarostený. Balón sa nachádzal v malej výške nad okrajom ostrova. Len-len, že sa ho nedotkli, keď zrazu klesanie ustalo. Bolo už celkom jasné, že sú v moci neznámych tvorov. Ostrov je istotne obývaný, veď videli už celkom zblízka stavby, strechy, piliere a všelijaké podivuhodné predmety. Nebolo pochyby, že obyvatelia ostrova už dávno zbadali balón a rozhodli sa pritiahnuť ho na ostrov, len čo dosiahnu spustené lano.Tiesnivé ticho prerušil opäť Torma:— Neviem si to naskutku nijako predstaviť, že by tu bývali a žili takí mocní a odvážni ľudia. Veď dejiny polárnych výskumov nespomínajú nič podobného, vedecké kruhy nič takého nepoznajú. Tento ostrov musí znamenať niečo zázračné, doteraz nevídané. Zaiste má určitý smysel, len to nevieme pochopiť. Najviac ma však prekvapuje táto nevysvetliteľná príťažlivá sila, ktorá pôsobí s ostrova na náš balón. Všimnite si, len čo sme uzavreli ventily, balón zase začína pomaly stúpať. Neviem, neviem…, ale našu situáciu pokladám za beznádejnú.Po slovách svojho kapitána opäť všetci umĺkli, Gunta sledoval len určitý pohyb a stúpanie balóna a Salten si pozorne prezeral ostrov, na ktorom sa už strácaly podrobnosti, keďže balón stále rýchlejšie stúpal.— Čo to má len znamenať? — pýtal sa Salten. — Vidím svetelné signály. — Všetci pozreli dolu a zbadali jasné svetelné body.— Dávajú nám znamenie, aby sme sa vzdialili, — hovoril Torma, — nemôže to byť nič iného. Všimnite si bližšie, signály smerujú od prostriedku na okraj. Musíme využiť poslednú možnosť, lebo sila, ktorá, nás ženie hore, bude tým väčšia, čím viac sa približíme k prostriedku ostrova, vlastne k jeho ose.Torma sa odhodlal na poslednú možnosť a so všetkou rozhodnosťou odtrhol pristávací ventil. Stúpanie sa hneď zmenšilo a plyn veľkou silou prúdil otvorom. Trvalo to však len chvíľu, balón začal čoskoro opäť stúpať, a čo bolo horšie, neznáma sila ho stále viac a viac priťahovala do stredu. Všetci začali zrazu pociťovať telesnú slabosť a ochabovanie síl. Saltenovi sa zatmelo v očiach, Gunta a Torma dostali srdcové kŕče.— Kyslíkové prístroje! — stačil ešte zakričať Torma na Saltena.Prívod kyslíka ich občerstvil a posilnil, ale stále sa stupňujúca zima a chlad neveštily nič dobrého. Ich údy začínaly byť bezvládne a strnulé. Osem tisíc metrov… zima a chlad… mrákoty a bezvedomie. Čo ich zachráni pred zmrznutím alebo udusením? Boli bezradní a zúfalí. Len s nadľudskou námahou a s najväčším vypätím vôle pozerali na prístroje: nepredpovedaly nič sľubného. Všetci boli už v bezvedomí a ani necítili, keď balónom trhol prudký náraz. Dostali sa celkom do prostriedku vzdušného víru, ktorý siahal do výšky v smere osi ostrova.Nachádzali sa kolmo nad zemským severným pólom, dosiahli cieľ, po ktorom tak veľmi túžili — nie však za takýchto okolností! Pred nimi, v slnečnom jase, tiahly sa priesvitné pruhy mračien a pod nimi sa matno črtala zem. Toto všetko však naši bádatelia už nevideli!Bezvládni, pridusení a vyčerpaní tlakom vzduchu i zimou leteli ako beztvárna masa kolmo v smere zemskej osi do nekonečných výšin atmosféry.IIIPod vplyvom tajomnej sily dosiahol balón nesmiernu rýchlosť a stal sa hračkou kozmických síl. So Zeme ho už nebolo vidieť. Nevideli ho už ani záhadní obyvatelia na zemskom severnom póle. A predsa: balón bol stále stredobodom najväčšej pozornosti. Vedely o ňom a bedlivo ho pozorovaly bytosti na takom mieste, kde by sme nepredpokladali jestvovanie živých tvorov.Rovno v predlženom smere zemskej osi, vo výške 6356 kilometrov nad Zemou, vznášalo sa vo vesmíre kruhovité teleso, ktorého povrch bol rovnobežný s horizontom zemského pólu. Kruhovité teleso vyzeralo ako prstenec, široký asi päťdesiat metrov a v priemere mal asi stodvadsať metrov. Vo vnútri sa delil na tri poschodia po pätnásť metrov. Okolná teplota nemala na hmotu prstenca nijaký vplyv, hoci sa pohybovala až dvesto stupňov pod bodom mrazu. Aj jednotlivé poschodia boly od seba nepriedušne oddelené, maly príjemnú teplotu a dýchateľný vzduch. V prostrednom poschodí bolo veľmi mnoho jemných a složitých prístrojov, vibrujúcich zrkadiel, ktoré obsluhovaly dve osoby. Ako bolo možné, že tento prstenec sa voľne vznášal vo výške 6356 kilometrov? Kto mohol a vedel sostrojiť toto zázračné dielo techniky?Prirodzene, prstenec podliehal zemskej príťažlivosti a keby bol ponechaný na seba, bol by sa zaiste zrútil. V určitej vzdialenosti a v stálej rovnováhe držala ho neobyčajná sila, ktorá vychádzala v podobe vzdušného víru z onoho ostrova na zemskom severnom póle. Pramene tejto ustavične prúdiacej sily neboly nikde inde, než v slnku. Na severnom zemskom póle premieňali tepelnú energiu slnečných lúčov na nepredstaviteľnú silu, ktorá premáhala príťažlivosť zemskú a udržovala kruhovitý prstenec stále v rovnakej výške a v rovnováhe. My, ľudia na Zemi, využívame zo slnka len teplo a svetlo. Tu vo vesmíre vedeli zdroje slnečnej energie transformovať a využiť veľkolepým spôsobom. Čiastku slnečnej energie využili najprv na to, aby vytvorili elektromagnetické pole obrovskej sily. A všetky ostatné prístroje čerpaly ustavične z bohatých a nevyčerpateľných zdrojov slnka. Kto to všetko sostrojil? Odkiaľ prišli takí slávni inžinieri? Ako bolo možné, že postavili zázračné technické diela a Medzinárodná komisia pre skúmanie polárnych krajov o tom nevedela? Aký smysel to má? Čomu slúži toto vznášajúce sa teleso nad pólom? Ako sa dostať naň? Ako s neho?Prstenec mal asi za úlohu, aby umožnil dosiahnuť iný cieľ, predstavoval pevný bod vo vesmíre. Vzduchový priestor medzi prstencom a ostrovom na severnom zemskom póle vytváral kužeľ, ktorého telesná os prechádzala zo stredu ostrova do stredu prstenca. V tomto priestore bola zemská príťažlivosť vylúčená a kužeľovitý priestor sa nazýval „abarické pole“. Predmety a telesá, ktoré sa dostaly do abarického poľa, nepodliehaly vôbec zemskej príťažlivosti a ich pohyb v kuželi sa dal riadiť. Tak sa stalo aj s balónom: dostal sa do abarického kužeľa a vymykal sa pôsobeniu zemských síl.Sostrojovatelia tohto technického zázraku ovládali svojimi dokonalými prístrojmi celé abarické pole. Mohli riadiť pohyb v tomto priestore podľa ľubovôle, mohli pohyb zrýchľovať, spomaľovať, alebo aj zastaviť.Keď sa balón našej polárnej výpravy dostal do abarického priestoru, práve v tom čase bola na svojej vzdušnej ceste medzi zemským ostrovom a prstencom vzducholoď.Balón sa dostal do silného vzdušného prúdu, ktorý ho hnal veľkou rýchlosťou a naši bádatelia — padali hore.Keď ostrovní inžinieri zbadali balón, vtedy už podliehal silám abarickeho poľa a nemohli nič podniknúť, kým vzducholoď nepristane na prstenci. Ešte šťastie, že pristátie očakávali na prstenci každú chvíľu. Rovnako aj inžinieri na prstenci pozorovali na svojich prístrojoch poruchy v abarickom poli, a preto poslali dolu ihneď zprávu o svojom pozorovaní.Zpráva znela: „—E najoh. Ke“.Z ostrova došla ihneď odpoveď: „Bate li var. — Tak i fil“. — Darmo by sme hľadali v slovníkoch všetkých svetových rečí tieto slová. Znamenaly: Pozor, porucha, čo je? — Ľudia v abarickom poli. Zastaviť, ak možno!Prístroje na prstenci im hneď presne ukázaly, kde sa v tom čase nachádzala vzducholoď. Nebola už ďaleko. Vedúci inžinier stlačil gombík na riadiacom prístroji, vzducholoď zmenšila rýchlosť a o niekoľko minút sa zjavila pred cieľom.Prednosta Medzistanice bol starší muž. Volal sa Fru. Jeho vysoké čelo venčily šedivé vlasy. Chôdzu mal ľahkú a pružnú. Len čo vzducholoď pristála, ihneď odoslal na ostrov svetelnú depešu, že abarické pole je opäť voľné.Cestujúci opustili svoje kabíny a vstúpili na galeriu Medzistanice. Bolo ich osemnásť. Všetci mali zvláštny oblek, ktorý im priliehal na telo. Pomaly prešli cez prvú galeriu, nad ktorou bol veľký nadpis: „Medzistanica“. Potom vystúpili po schodoch na druhú galeriu. Nad schodami pýšily sa veľké litery: „Vel lo nu". Znamená to: Vzducholoď na Mars, nástupište.Voľne sa vznášajúci prstenec bol teda prestupnou stanicou Marťanov pri ich cestovaní na Zem a naopak. Medzistanica umožňovala obyvateľom planéty Mars pravidelné spojenie so Zemou.Dnešní cestujúci vracali sa teda domov.IVPohyb vzducholode v abarickom poli riadili z prstencovej stanice. Vo chvíli, keď vzducholoď pristála v cieli, balón pozemšťanov zrazu zmenšil svoju rýchlosť. Len toto zachránilo posádku balóna od istej smrti, lebo ďalšie stúpanie by pozemský tvor nevydržal. Klesanie balóna ihneď spozorovali inžinieri aj na ostrove a prevzali jeho riadenie. Nevideli ho síce, lebo hustnúce mračná im zabraňovaly vo výhľade, ale citlivé prístroje im správne ukazovaly jeho výšku i polohu. Keď balón klesol asi do 3000-metrovej výšky, vypustili z ostrova do abarického poľa protiprúd, ktorý balón celkom zastavil. Bolo to práve vo chvíli, keď sa mračná nad ostrovnou stanicou rozplynuly, takže bolo možno pozorovať balón aj cez ďalekohľad.Čo videli Marťania z ostrova severného zemského pólu? Balón bol celý pokrivený a porúchaný! Rýchlo zastavili pôsobenie protiprúdu, balón začal klesať pod vplyvom zemskej priťažlivosti a bol vystavený ľubovôli vetra, ktorý ho unášal preč od ostrova nad more. Marťania hneď spozorovali, že posádka nie je schopná riadiť svoj balón. Čo však mohli urobiť pre záchranu tvorov v rozbitej gondole? Ba či boli vôbec ešte živí? Jedno bolo isté: padajúci balón museli dostať preč z abarického poľa, lebo nemohli dovoliť, aby cudzie teleso rušilo pravidelnú premávku medzi Zemou a Medzistanicou. Zatiaľ balón opustil už priestor kužeľa a hnaný vetrom vznášal sa nad morom. Klesol už na 2000 metrov. Teraz bolo dôležité len to, či balón dosiahne morský breh. Inakšie hrozilo nebezpečenstvo, že sa zrúti do mora alebo narazí na vyčnievajúce skalné steny neďaleko pobrežia. Toto posledné sa zdalo najpravdepodobnejšie.V balóne to vyzeralo strašne. Kus steny bolo vytrhnuté, prístroje rozbité a rozmetané a v troskách ležali položiví-polomŕtvi bádatelia. Prudká bolesť v pravej nohe prebrala k životu najprv Guntu. Prekvapene pozeral, keď sa našiel na dne balóna medzi troskami prístrojov, medzi lanami. Práve tieto ostré oceľové laná mu prerazily nohu. Mohol hýbať len rukami. S hrôzou sa díval okolo seba a obzeral sa po svojich druhoch.Tormu-kapitána nemohol nikde zazrieť. Pod hromadou trosiek, privalený košom a dekami začal sa o chvíľu mrviť Salten. Preberal sa z bezvedomia. Nemal ani poňatia, čo sa s ním robí a snažil sa len vyslobodiť. Gunta so svojou zranenou nohou ležal nepohnute. Vedel hneď pochopiť veľké nebezpečenstvo, v ktorom sa nachádzajú. Nehýbal sa, úzkostlivým zrakom sa stále díval len na veľký otvor rozbitého balóna. Keď videl, že Salten sa veľmi smelo hýbe, stačil mu slabým hlasom len toľko povedať:— Salten, nehýbte sa, ležte ticho, aby ste nevypadli!— Ako môžem ticho ležať na črepinách rozbitého skla? — odvrával Salten, — mali sme radšej všetko víno vypiť a fľaše vyhodiť.Ani to dobre nedopovedal, keď prudký náraz vetra naklonil balón a Salten sa našiel celkom pri okraji otvoru. Gunta zúfale vykríkol, keď videl Saltena, ako sa len s najväčšou námahou ubránil, aby nevypadol cez zlovestný otvor. Salten sa zamotal do lán, dostal sa do polohy dolu hlavou a takto balón letel skoro tisíc metrov.Našťastie, ani jeden nestratil duchaprítomnosť. Gunta našiel povraz, ktorým sa cez pás priviazal a držal sa ho, nakoľko mu len sily stačily. Potom sa aj Saltenovi podarilo vymotať zo svojej podivnej situácie, chytil sa tiež jedného lana a zvedavo sa obzeral.— A kde je Torma? — spýtali sa zrazu obaja. Sliedili, pozerali, potom i kričali. Tormu nebolo. — Balón začal v poslednej tisícke celkom pravidelne klesať, vietor ustával a obom bolo jasné, že sa môžu zachrániť len padákmi.— Kde sú padáky? Salten, pozrite lepšie, vy sa môžete hýbať, — požiadal Gunta.— Nevidím nič, tu boly a niet ich, — ukázal Salten.Klesali, pod nimi more, vpravo od balóna biele ľadové steny — a posledná nádej na záchranu, padáky, neboly nikde…V nasledujúcich minútach ani nedýchali…Náraz… úder… voda vyšpľachla do výšky…Ako chrbát obrovskej korytnačky plávala gondola na vode a v jej útrobách boli dvaja členovia polárnej výpravy.VPríjemné svetlo polárneho dňa prenikalo cez široké obloky do izby, ktorá bola zariadená a vyzdobená v slohu marťanskom. Na stenách visely obrazy, ktoré predstavovaly krajinky z Marsu. Pôsobily dojmom skutočnej krajiny. Nad vchodom do miestnosti skvela sa v životnej veľkosti socha nesmrteľného a slávneho marťanského filozofa Ima. V obloku sa pýšila zaujímavá marťanská kvetina ra-va, ktorej lístky sa ustavične chvely a vydávaly jemný, ako by vtáčí zvuk. V rohu bol písací stroj a vedľa neho zvláštny prístroj, ktorý samočinne vyrátal aj najťažšie matematické úlohy. Obloky zapĺňaly celú stenu, od povaly až po dlážku. Steny miestnosti boly zapustené do mora, ktoré siahalo do výšky jedného metra. Zaujímavý bol obraz, keď morské ryby plávaly popod oblokom.Ostrov plával v mori, bol umele sostrojený a zasadený na hladinu mora na severnom zemskom póle. Na ostrove boly umiestené obrovské elektromagnety, ktorými Marťania ovládali abarické pole a udržovali v jednej výške a v rovnováhe prstenec, na ktorom mali Medzistanicu. Vo vnútri ostrova boly prístroje rozličných druhov, dielne a celkom na okraji boly pracovné a obytné miestnosti.Práve do týchto obytných miestností vystupovala po schodkoch ženská postava. Opierala sa o zábradlie a kráčala veľmi pomaly a namáhavo. Pôsobila dojmom, ako by ju tlačila nejaká neviditeľná ťarcha. Každý schodok vyžadoval od nej viditeľnú námahu. Vstúpila do miestnosti a dvere sa za ňou samočinne zavrely.Len čo vošla do izby, ihneď sa zmenilo držanie jej tela. Ľahko a pružne sa vzpriamila a niekoľko ráz si hlboko vydýchla. Kráčala k stolu voľne a celkom svižno, pozrela na prístroj, ktorý ukazoval presný stav tlaku vzduchu v izbe. Oči jej zažiarily, bolo vidieť, že je spokojná. V obytných miestnostiach prispôsobili Marťania taký tlak vzduchu, aký vyžadovala ich telesná sústava, ktorá bola zvyknutá na odlišné životné podmienky a prostredie na Marse. Príťažlivosť na Marse je totiž o jednu tretinu menšia než na Zemi.Marťanská žena si vyzliekla kabát a rukavičky a bezstarostne ich pohodila. Pohodené veci sa vznášaly vo vzduchu a všetky smerovaly do rohu miestnosti, kde maly určené miesto. V rohu izby bol prístroj, ktorý všetky predmety priťahoval, triedil a ukladal na určené miesto. Vyzeralo to celkom tak, ako keď magnet priťahuje železo. Pravda, za takýchto okolností ľahko bolo Marťanom udržovať si v izbe poriadok, keď všetko išlo samočinne.Marťanka pristúpila potom ku knižnici, vytiahla knihu, sadla si do pohodlnej pohovky a strojila sa čítať.La bola dcéra marťanského inžiniera Fru, prednostu Medzistanice. Keby žila u nás, rátali by sme jej okolo 40 rokov. Ako obyvateľka Marsu mala však len 20 rokov, lebo ich roky sú dva razy tak dlhé ako naše. Bola teda v kvete mladosti a musíme jej to aj priznať. Jej bujné kadere maly takú farbu, akú u nás nevídame, boly farby čajovej ruže. Aj jej jemná tvár bola neobyčajne pôvabná. Veľké oči, aké majú všetci Marťania, žiarily jej ako dva uhlíky. Výrazný a prenikavý pohľad je nezvyčajnou osobnou črtou všetkých Marťanov. Už len podľa očú by ich bolo ľahko rozpoznať od pozemšťanov. Viditeľno sa v nich zračí duševná a duchovná prevaha ako aj vyššia kultúra. La mala cez plecia prehodený jemný závoj z kovového tkaniva. Hoci bol celkom priesvitný, predsa bol neobyčajne pevný, pružný a teplý.Keď ju po chvíli omrzelo čítanie, spustila si na gramofone niekoľko platní, na ktorých boly zachytené vety a výrazy z reči Eskymákov. Hlasno opakovala jednotlivé hlásky a zrejme jej to robilo ťažkosti. Namrzená hovorila sama sebe: — Je to strašná reč, akou hovoria títo Kalaleci.V knihe, ktorú La študovala, boly shrnuté všetky znalosti Marťanov o živote a reči Eskymákov. Keď prišli Marťania na severný zemský pól, našli v neďalekých polárnych krajinách niekoľko eskymáckych rodín, previezli ich na ostrov a tam študovali ich reč a spôsob života. Eskymáci mali náhodou pri sebe aj niekoľko kníh, písaných latinskou abecedou; nechali im ich už dávnejšie europskí misionári. Tak sa Marťanom dostaly do nik aj prvé knihy so Zeme.La teda študovala eskymácku gramatiku a ich slovník; ináč však Marťania nazývali Eskymákov Kalaleci.La odložila knihu i platne a uvažovala: — Je to len smutná spoločnosť, títo Kalaleci. Ako len páchnu rybím olejom a tukom. Aj tá ich reč, to je niečo strašného. Zaiste musia byť na Zemi i jemnejšie a kultúrnejšie bytosti, než sú títo ľudia, ináč by to bolo na zúfanie. — Potom sa zahľadela cez oblok na more, na oblohu a hútala ďalej: — Kto vie, čo sú to za tvory v tom balóne, ktorý dnes letel nad ostrovom? Čo sa s ním stalo? No to tam zaiste nebudú Kalaleci!Na telefónnom prístroji, ktorý stál pri obloku, klapka padla s ľahučkým úderom.— La, si tam? — pýtal sa ženský hlas.— Tu som, — odvetila La, — to ty voláš, Se?— Áno, ja som. Doktor Hil ťa prosí, aby si ihneď prišla do hosťovskej izby číslo 20.— Už zase mám ísť hore? Čo je? — pýtala sa La hnevlivo.— Čosi neobyčajné, nevídané, ponáhľaj sa, uvidíš! — skončila Se.— Dobre, idem, — odsekla La a hneď vybehla na chodbu, ktorá podliehala sile zemskej príťažlivosti. Spomalila krok, prikrčila sa, ale zvedavosť ju hnala.— Čo prišli z domu nejakí noví hostia? Alebo balón sa znovu ukázal? — rozmýšľala cestou.Keď sa rozbitý balón zrútil do mora, Marťania ihneď nasadli do člnu, na ktorom chodili skúmať polárne more. Záchrannú posádku viedol inžinier Jo, lekár Hil a ešte šesť Marťanov. Všetci mali na hlave zvonovité prilby z ľahučkého kovu. Prilby im umožňovaly celkom taký pohyb ako na Marse.Netrvalo dlho, vyslobodili bezvládne telá oboch členov posádky balóna a naložili ich na čln. Na jeho prednú čiastku naložili aj rozbitý balón a všetko dopravili na ostrov.Salten a Gunta neprejavovali známky života. Lekár Hil im poskytol prvú pomoc, ale bez výsledku.— Konečne, — hovoril Jo, — konečne sme sa dožili príchodu dvoch skutočných Bate, dvoch naozajstných ľudí, ale aj tí museli chudáci zomrieť.— Ešte môžme dúfať, — hovoril Hil, — ich telá ešte celkom nevychladly.— Bolo by to pre nás veľké šťastie, — poznamenal natešeno Jo, — keby sme ich mohli zachrániť. Musia to byť odvážni a učení ľudia, keď sa odvážili a podujali na takýto pokus.— Ani som si nemyslel, že títo Bate majú aj nejaké balóny, — hovoril posmešno jeden z mužov záchrannej posádky.Lekár Hil sa stále namáhal, aby priviedol k životu oboch napolo utopených a doráňaných nešťastníkov.— Zapnite čln na plný prúd, — zavolal na kormidelníka, — musíme byť s nimi čo najskôr v laboratóriu, ak ich chceme zachrániť.Čln divo rezal morské vlny a o niekoľko sekúnd dosiahol breh umelého ostrova. Oboch stroskotancov preniesli opatrne do nemocničného oddelenia. Hil použil na ich záchranu všetky prostriedky marťanskej lekárskej vedy. Už predtým vyskúmal na Eskymákoch činnosť ľudských telesných ústrojov a teraz mohol rýchle pracovať. Obyvatelia ostrova sa sbehli k nemocničnému oddeleniu a prejavovali živý záujem o ľudí so Zeme, o Bate.Asi o pol hodiny po namáhavej práci a veľkom úsilí oznámil Hil prednostovi ostrova, inžinierovi Ra:— Budú žiť, musíme im však pripraviť také podmienky života, aké majú doma, na Zemi. Najmä tlak vzduchu a teplotu treba zvýšiť.— Dobre, — odvetil Ra, — zariadim všetko potrebné.Radostná zpráva rozniesla sa hneď po celom ostrove. Stredobodom všetkých rozhovorov a pozornosti boli teraz dvaja Bate.Zachránených pozemšťanov preniesli do zvláštnych miestností, každého osobitne. Nechali ich teraz v úplnom pokoji.Celú hodinu ležali v hlbokom spánku.VISalten otvoril oči.Čo to vidí okolo seba? Balón to nebol. Či tak vyzerá nebo? Veď sa zrútil do mora! Alebo na dne morskom to takto vyzerá? Ale veď vo vode, na dne mora, je človek mŕtvy! Nemohol sa celkom spamätať a oči sa mu znovu začaly zatvárať. Chcel rozmýšľať, nevládal, cítil sa veľmi slabý.O chvíľu znovu precitol a spozoroval, že v ústach má akúsi trúbku. Je to azda ústie z kyslíkového prístroja? Nie! Potiahol si cez trúbku a telom mu prešiel pocit osvieženia. Čo je to za nápoj? V žilách mu začal prúdiť nový život. Znovu otvoril oži a pozrel k obloku. Čo to vidí, je teda predsa len v mori?Okolo obločného skla prúdily vlny mora. Kedy-tedy bolo vidieť rybku a rozličné morské zvieratá. Salten sa darmo pokúšal vysvetliť si svoje položenie. Neveril svojim smyslom. Najprv myslel, že je niekde na lodi, ale necítil nijaký pohyb. Keď sa dobre rozhliadol po izbe, zbadal, že obďaleč sedí na pohovke žena. Chcel sa zdvihnúť, ale najprv popozeral po sebe. Mal na sebe voľný nočný kabát z neznámej látky.Marťanka sa priblížila k Saltenovej posteli, bližšie si všimla ležiaceho a naznačila mu rukou, aby sa nehýbal.— Prosím, — hovoril, — len mi povedzte, alebo aspoň naznačte, kde to vlastne som?— Rozpráva, rozpráva, — zvolala Se v marťanskej reči a zasmiala sa.— Čo je to za reč? V akej krajine som to? Povedzte! — prosil Salten. Marťanka sa opäť zasmiala zvonivým smiechom a prekvapená ho pozorovala.Salten opakoval svoju otázku vo všetkých jazykoch, ktoré len poznal. Ale nadarmo. Po dlhšom rozmýšľaní začal znovu hovoriť len tak naverímboha:— Milostivá pani, dovoľte, aby som sa predstavil. Som Jozef Salten, prírodovedec, maliar, fotografista a člen Tormovej polárnej výpravy. Ako vidím, zachránili ste ma od istej smrti a nemôžem pochopiť, prečo sa usmievate. — Potom niekoľko ráz ukázal na seba a pritom stále opakoval: Jozef Salten, ja Jozef Salten.Marťanka pochopila a opakovala to isté. Ukazovala prstom tiež na seba a hovorila: Se, Se.— Se? — pýtal sa Salten, — to je vaše ctené meno? Nerozumiete ma? Kde som to?Se ukázala na more, ktoré bolo vidieť aj cez oblok, a pomenovala ho marťanskou rečou. Potom ukázala na nástenný obraz, predstavujúci krajinu z Marsu, a povedala: Nu, Nu. Slovo „Nu“ znamenalo Mars, ale Salten tomu nerozumelSe urobila niekoľko krokov do rohu izby a čosi hľadala. Salten ju zvedavo sledoval a nemohol sa dosť vynadívať na jej ladné pohyby, svieže kroky a peknú postavu. Keď bola v rohu izby, jej vlasy žiarily akýmsi fosforeskujúcim svetlom. Zrazu Se prestala hľadať a hovorila si len tak pre seba: Úbohý Bat, zaiste je hladný. Už skôr mi to mohlo prísť na um. — Pristúpila k jeho lôžku a ukazovala Saltenovi na ústa. Salten pochopil, že je reč o jedle a veľmi sa potešil. Ani sa nenazdal a už stál pri jeho posteli malý stolík s jedlom. Bol zvedavý, čo to len bude. Siahol po nádobe s tekutinou. Bol tak vyhladovaný, že pri pití úplne zabudol na prítomnosť dámy a s chuťou vypil celý obsah.— Chutnalo? — pýtala sa Se. Salten nerozumel, ale vycítil smysel otázky. Poďakoval sa jej úklonkami veľmi zdvorile a Se videla len podľa posunkov, že ďakuje. Potom odbehla ku knižnici a priniesla veľký zemepisný atlas. Ukazovala mu mapu krajov okolo pólu a Salten sa dobre rozpamätal, ako ich videl s výšky, ešte keď bol v balóne. Se mu prstom ukazovala Grónsko a polárne ostrovy. Pritom často opakovala slovko „Bat“ a bystrý Salten z toho usúdil, že Bat bude asi znamenať človeka so Zeme. Mal celkom pravdu, lebo Se o chvíľu pokryla dlaňou mapu Europy a stále opakovala: Bat, Bat. Potom ukázala na seba a sebavedome hovorila: Nume, Nume. Obracali spolu stránky atlasu a zastavili sa pri obraze slnečnej sústavy. Se ukázala na slnko a pomenovala ho: „O, O.“ — „Slnce,“ — rýchle odpovedal Salten a ukázal cez oblok na oblohu, kde slnko rozlievalo svoje lúče nad morom.Se uspokojeno prikývla, potom znovu ukázala v atlase na Zem a dôrazne vyslovila: Ba, — a ukazujúc na Saltena, hovorila: Bat, Bat. Potom s pýchou Marťanov vyslovila slovo „Nume“, nazrela do atlasu, vyhľadala v slnečnej sústave Mars a ukazujúc naň, opakovala: Nu, Nu.— Mars! — vykríkol Salten celý natešený, keď konečne spoznal pôvod bytosti, ktorá ho tu ošetrovala.Do miestnosti vstúpil lekár Hil. Išiel rovno k Saltenovej posteli, chytil ho za ľavú ruku a nahmatával mu pulz.— Se, čo to robíte? — vravel, — rýchle zapnite abarický prístroj, náš chorý musí dýchať pri takom tlaku vzduchu, na aký je zvyknutý, ináč zahynie!— Nemajte strach, pán doktor, — odvetila pohotove Se, — veď už zjedol 150 gramov bielku a 240 gramov tuku.— A prečo ste vypäli prístroj? — karhavo jej vyčítal Hil.— Prosím vás, však nemôžete žiadať, aby som tu stále chodila hore dolu pri zemskom tlaku vzduchu, — odpovedala nadurdeno Se. Potom však ochotne odskočila, zapäla prístroj a obaja Marťania si sadli, keďže pohyb im teraz robil ťažkosti.— Pán doktor, tento človek sa volá Salten, zistila som to, — hovorila Se veľmi pyšne.— Robíte pokroky, slečna, — odpovedal Hil a pozrel na Saltena. Chorý vedel, že je reč o ňom a ochotne sa predstavil lekárovi: — Bat Salten, Salten, Bat. — Nezabudol pri tom ani na svojich druhov z balóna, rýchle vystrčil ruku, ukazoval lekárovi tri prsty a opakoval: Traja Bate, traja…, a súčasne kreslil vo vzduchu obrysy balóna a jeho pád do mora.Hil videl skutočného Europana po prvý raz, preto pozemšťan veľmi zaujal jeho pozornosť. Porozumel aj jeho posunkovej reči. Ani lekár nezabudol na slušnosť a predstavil sa: Hil, Hil.Ochotná Se začala hneď lekárovi vysvetlovať, čo Salten ukazuje, že v balóne boli traja a padli do mora.— To nie je možné, ako? — pýtal sa Hil, — veď sme našli len dvoch? Tomu druhému sa tiež dobre darí, má síce ťažké poranenie na nohe, ale za niekoľko dní bude zdravý. Chcete ho navštíviť?— Veľmi rada, ale bude lepšie, keď ich dáme spolu do jednej izby. Necháme im stále ich tlak vzduchu a budeme ich študovať, — hovorila Se.Potom sa obrátila na Saltena a rozličnými posunkami mu ukázala, že z balóna sa zachránili len dvaja. Toho druhého vraj hneď prinesú do tejto izby. Veľmi obratným spôsobom sa vyzvedala aj na jeho meno, čo Salten pochopil a povedal jej.Lekár Hil prerušil tento „rozhovor“, pristúpil k Saltenovi celkom blízko a okolo jeho tváre urobil rukami niekoľko lahodných pohybov; chorému zrazu spadly mihalnice a zaspal hlbokým bezsenným spánkom.VIIGunta sa prebudil z bezvedomia a našiel sa v izbe, ktorá bola zariadená rovnako ako izba Saltenova. Bol to celý rad izieb, pripravených pre cestujúcich Marťanov, ktorí navštívili stanicu na severnom zemskom póle. Prvé, čo Gunta zbadal, bol veľký oblok a za ním šumiace more. Jeho pozornosť upútal aj veľký obraz na tienidle lampy, predstavujúci večernú krajinku na Marse. Zaujímavé tam boly dve postavy.Poranená noha ho nebolela, ale nemohol ňou nijako hýbať. Cítil sa malátny, ale bol celkom pri smysloch. Rukami a hlavou mohol hýbať celkom dobre. Vedel sa hneď rozpamätať, že sa zrútili do mora. Ale kto ho zachránil? Kto sú vlastne jeho záchrancovia? Kde sa to nachádza? — Také myšlienky mu prebiehaly hlavou, ale odpoveď si nevedel dať. Usúdil len toľko, že sa pravdepodobne nachádza na tom podivuhodnom ostrove na polárnom mori, že záchrancovia sú zaiste obyvatelia tohto ostrova. Kto sú to však? Sú to ľudia? Co možno od nich očakávať?Gunta pozoroval svoj pulz i dýchanie a občas si dôkladne všimol aj izbu: Bytosti, čo tu bývajú, to asi nebudú takí ľudia, ako sú na Zemi. Ohmatával pokrývku, svoj nočný kabát, posteľnú bielizeň — všetko to bolo akési iné. No zo všetkého najviac pozeral na veľký obraz na tienidle. Dve vymaľované postavy vyzeraly síce na ľudí so Zeme, ale bolo v nich čosi mimoriadneho, nezvyklého. Hneď mu prišlo na myseľ, či azda takto nevyzerajú bytosti na póle? — Sotva, — pomyslel si, — veď severný pól je tiež na Zemi. Musia to byť jednotlivci z celkom iného sveta, asi z niektorej planety — najpravdepodobnejšie z Marsu, — usudzoval celkom bystro Gunta. Nedalo mu to stále pokoja. — Že by obyvatelia Marsu boli obsadili zemský severný pól? — pýtal sa sám seba.Táto myšlienka nebola nová. Zaoberal sa ňou ešte vtedy, keď pozoroval z balóna podivný ostrov pod sebou ako aj zaujímavé sprievodné zjavy pri lete, keď balón stúpal, klesal a zastavil sa. Zo začiatku odmietal túto domnienku ako nepravdepodobnú fantáziu, stále dúfal, že to bude azda niečo iného.Znovu pozrel na obraz: Postavy pozeraly na akýsi kruh na oblohe. Gunta zostril zrak a dôkladne pozrel na onen kruh. Celkom jasne bolo možno vidieť plochy, vyvýšeniny, potom tmavšie a bledšie škvrny. Neveril svojim očiam: — Veď je to Zem! — hovoril si zamyslený a už nepochyboval, že je v moci Marťanov, že je ich hosťom alebo zajatcom.Toto prekvapenie ho veľmi vzrušilo a mimovoľne mu v tejto chvíli prišiel na um pán Ell.— Ell! Ell! — hovoril si v duchu sám pre seba, — čo mi to len hovoril pán Ell, ešte doma, pred odchodom na polárnu výpravu?Pán Ell bol oduševneným podporovateľom polárnych výskumov, bol zakladateľom Medzinárodnej spoločnosti pre výskum polárnych krajov, neváhal nikdy finančne podporiť každé podujatie tohto druhu. Bol veľmi dobrým priateľom kapitána tejto výpravy, Tormu, ako aj Guntu. Často spolu uvažovali o možnosti, ako nadviazať styk medzi Zemou a Marsom. Ell často hovorieval:— Ktovie, čo nájdete na póle? Možno, že vás tam už bude niekto čakať. Pozdravujte ich odo mňa!Torma s Gruntom nevedeli, či Ell rozpráva vážne alebo len žartom. Až teraz si Gunta spomenul, že pred odchodom výpravy na severný pól bol pán Ell veľmi nervózny a rozčúlený.Z týchto úvah vyrušily Guntu hlasy blízkeho rozhovoru. Načúval. — Čo je to za reč? Nerozumiem ani slovo! — hovoril nahlas.La sedela v tieni za lampou. Vedľa nej na pohovke bola Se. Necítily sa veľmi dobre, keďže v izbe bol zavedený zemský tlak vzduchu. Keď La zbadala, že Gunta sa prebral a rozpráva, nahla sa k svojej priateľke Se a ticho jej hovorila:— Ako sa má tvoj Bate?— Celkom dobre, veselo rozpráva, — povedala Se, ale jej dych bol veľmi ťažký.— La, vypni prístroj, nech si trošku oddýchnem, veď sa pridúšam, — prosila Se.— Doktor Hil zakázal, chorému to môže uškodiť, — vravela La.— Neboj sa, ja som to vedľa v izbe tak urobila a chorému sa nič nestalo. Skús, však len nakrátko, čo sa trochu nadýcham, — opakovala svoju prosbu Se.O chvíľu obe ošetrovateľky ožily v svojich pohyboch i v reči. Zmenu tlaku spozoroval hneď aj Gunta. Chcel zdvihnúť ruku, ale mu mimovoľne vyletela do výšky. Pocítil, že všetky jeho údy sú ľahšie, ba aj pokrývka na lôžku. Chcel vyhodiť nejaký predmet do vzduchu. Na stolíku zbadal svoje veci, čo mal vo vrecku. Chytil nožík, zdvihol ho do výšky a pustil. Pád nožíka mohol Gunta pozorovať celkom pekne. Hneď usúdil, že príťažlivosť je v izbe menšia, odhadol ju na jednu tretinu zemskej príťažlivosti. Hneď mu bolo povedomé, že taká príťažlivosť je na Marse. A znovu mu prišiel na myseľ pán Ell, ktorý často hovorieval: Ak ovládnete príťažlivosť, ovládnete celý svet!Pád nožíka presvedčil La i Se, že nemocný Bate je už skutočne hore. Priblížily sa k nemu. Prekvapený Gunta zarazeno pozeral na dva pekné zjavy, ale nemohol povedať ani slova.— Úbohý človek, — hovorila Se, — aký je rozrušený. — Položila mu ruku na čelo, tvárila sa veľmi vľúdne a začala sa mu prihovárať:— Neboj sa, nič ti neurobíme.— Ko Bat, Ko Bat, — prihovorila sa aj La.— Úbohý človek, úbohý človek! — tak by boly znely jej slová v našej reči.Gunta zostal celkom bez seba. Veď tieto dve slová často hovorieval aj pán Ell. Takto hovorieval, keď nemohol v Medzinárodnej spoločnosti pre výskum polárnych krajov uplatniť svoje náhľady a svoju mienku. Áno, „ko Bat“, tak vždycky zakončil! Keď sa ho niekedy pýtali, čo to znamená, odpovedával s úsmevom: — Ko Bate, to vy nerozumiete, úbohí ľudia!Medzitým La priniesla občerstvujúci nápoj pre Guntu. Chorý sa odvrátil a nechcel.— Akí sú títo Bate nevľúdni, — povedala La.— Och, nie, — odvetila Se. — Salten je celkom iný, ten sa dal hneď do reči.— Salten? — spýtal sa vyjavené Gunta.— Vidíš ho, veď on počúva i rozpráva, — zasmiala sa Se. — Počúvaj, La, hneď sa dohovoríme.Se podrobila Guntu rovnakej procedúre, ako pred chvíľou Saltena.— Keď vás dobre rozumiem, Salten je zachránený. Povedzte mu, že som tu, ja, Gunta, — prosil svoju ošetrovateľku chorý.Gunta sa trochu osmelil, vypil aj osviežujúci nápoj a dal sa s obomi dámami do reči, zatiaľ však len pomocou rúk a všelijakých posunkov. Ukázal na obraz na tienidle a hovoril: — Mars. — Toto slovo poznala Se od Saltena a prikývla: — Mars — Nu. Potom ukázala na seba i La a opakovala — La, Se, Nume; La, Se, Nume.— Nume? — hútal Gunta. Veď to je to slovo, čo mu Ell pri rozlúčke pred odletom stále opakoval a prízvukoval: — Pozdravte Nume, nezabudnite pozdraviť Nume!— Nume teda znamená Marťan. Ell to vedel, — rozmýšľal, zosmutnel a zatvoril oči.La urobila okolo jeho postele poriadok, poukladala a urovnala mu jeho drobné vreckové predmety na stolíku. Zazrela medzi nimi i malú knižku. Bol to malý slovník eskymáckej reči, ktorý si Gunta vzal so sebou na výpravu pre prípad, keby prišli do styku s Eskymákmi. V knižočke boly aj obrázky z denného života. La sa prehŕňala v knižke medzi obrázkami.— Pozri, Se, — zvolala, — tu je jeden Kalalek v kajaku. — Gunta to pozoroval a hneď sa zamiešal do reči.— Rozprávam trochu po eskymácky, rozumiete aj vy niečo? — pýtal sa po eskymácky. La i Se poznaly niekoľko slov a výrazov, lebo na ostrovnej stanici mali aj teraz dvoch Eskymákov, s ktorými sa občas stýkaly.— Trochu rozumieme, ale nie je toho mnoho, — odpovedala Se lámavo a odbehla do vedľajšej miestnosti po jedlo.Gunta dúfal, že sa konečne dozvie niečo o osudoch svojich priateľov.— Kde sú moji priatelia? — lámal eskymácku reč a ani nedúfal, že dostane nejakú odpoveď.— Jeden je tu vedľa v izbe, spí a príde k vám, — viacej ukazovala než hovorila La.— Ako ste sa dostali z Marsu na Zem? — rozširoval tému Gunta, ale La nevedela dať odpoveď, ani nerozumela.— Čo si želáte? — pýtala sa.Gunta sa natiahol po knihe a urobil taký prudký pohyb, že sa v posteli nadvihol — pozabudol sa totiž, že v izbe je marťanský tlak vzduchu. Od prudkého pohybu ho rozbolela aj noha. Vtom sa vrátila Se.— Dorozumela si sa? — pýtala sa.— Málo, — smiala sa La, — ale mala si vidieť, aké komické pohyby robil náš Bate. Ale tomu všetkému si len ty na vine, lebo ty si vypäla zemskú príťažlivosť. Čo by na to povedal doktor Hil?Gunta ležal teraz nehybne, noha ho bolela, ale keď zbadal jedlo, pocítil hlad.— Nech vám dobre chutí, — povedaly obe, podaly mu jedlo a odišly.Gunta najprv len pozeral na jedlá, aké nikdy v živote nevidel, avšak namiesto jedenia sa pohrúžil do myšlienok. Uvažoval o tom všetkom, čo videl, mnoho otázok mu vírilo v hlave, ale ani jednu nevedel rozriešiť.Zrazu pocítil v celom tele akési trhnutie. Ošetrovateľky zapäly zemský tlak. Gunta ako by ožil. Zdiaľky počul jemné zvuky hudby a príjemná melódia miešala sa do šumenia mora.Darmo sa namáhal, aby si sústredil myšlienky. Stále len uvažoval; ako mohli Marťania preletieť vzduchoprázdny priestor vesmíru, ako mohli pristáť na Zemi? Tápal len v dohadoch, myšlienky sa mu rojily, až napokon pod dojmom nevysvetliteľných udalostí aj zaspal.VIIIBásnici na Marse ospevovali našu Zem už po celé stáročia. Zbožňovali ju ako svietiacu ozdobu a žiariaci skvost na marťanskom nebi. Aj marťanské dejiny sa veľmi zaujímaly o osudy Zeme. Vedecké knihy maly po stáročia len jedno želanie: dostať sa na svietiacu Ba — Zem.Priezračnosť vzduchu na Marse umožnila jej obyvateľom, že sa z nich stali vynikajúci hvezdári. Matematické a hvezdárske vedy boly tam už oddávna na vysokom stupni. Marťania predbehli ľudstvo na Zemi vo všetkých odboroch, podarilo sa im objaviť i najtajnejšie prírodné sily a zjavy, ktorých jestvovanie my ešte len predpokladáme. Deň na Marse je dlhší len o 40 minút, než je náš, ale jeden marťanský rok trvá našich 687 dní. Je teda skoro dva razy tak dlhý ako náš. Plocha Marsu má len jednu tretinu zemského povrchu. Najväčšmi obývaná je južná časť marťanskej pologule, keďže je dostatočne bohatá na vodu. Na severnej pologuli sú neúrodné púšte. Marťania tu však ukázali svoju technickú vyspelosť. Prebrázdili púšť rozvetvenou sieťou kanálov a prebytok vody z južnej pologule prevádzajú na severnú. Zavodnenie premenilo veľké plochy na úrodné polia a záhrady. Jednotlivé národnosti tvorili na Marse veľký spolkový štát, ktorého ústredné orgány sa dokonale staraly o blahobyt a šťastie obyvateľstva.Keďže Marťania dokonale preskúmali povrch svojej planéty už dávnejšie, v posledných desaťročiach celú svoju pozornosť obrátili na skúmanie susedných planét slnečnej sústavy. Čo ich mohlo viacej lákať a vábiť, než svietiaca Ba, povesťami opradená Zem, ozdoba ich oblohy? Jasný a bezprašný vzduch im dovoľoval také dokonalé pozorovania, o akých my nemáme ani predstavy. Rovnako aj tlak vzduchu na Marse je omnoho menší, než na Zemi; čiastočnú predstavu si môžeme urobiť len v malom porovnaní, keď vystúpime na najvyššie vrcholky zemských veľhôr. Marťania si na svojich ďalekohľadoch priblížili Zem na 10.000 km, takže mohli celkom dobre rozoznávať na Zemi rozlohy veľkosti dvoch-troch kilometrov. Prirodzene, boli presvedčení, že sú tu výtvory inteligentných bytostí. Podľa toho celkom jasne usudzovali na určitý stupeň kultúry a vzdelanosti u obyvateľov Zeme. Aj mapu Zeme poznali dokonale, najmä oba polárne kraje. Už dávnejšie sa pokúšali nadviazať styk so Zemou, ale pozemšťania znamenia nespozorovali alebo ich nerozumeli. Zem ako planéta je omnoho mladšia než Mars a v celom svojom vývoji je na takom stupni, ako bol Mars pred dávnymi rokmi. Obyvatelia Marsu pokladali pozemšťanov za menej kultúrnych a boli veľmi pyšní na svoju vzdelanosť. Veľmi hrdo hovorievali o sebe, že sú — Nume — Marťania.Je pravda, boli prví, ktorí objavili tajomstvo príťažlivosti a spôsob, ako sa jej zmocniť. V technických vedách to znamenalo obrovský prevrat. Stali sa pánmi a vládcami celej slnečnej sústavy. Svoje bohaté skúsenosti uplatnili vo vesmíre. Vedeli sostrojiť telesá, riadiť ich po vesmíre tak, že nepodliehaly nijakej príťažlivosti. Gravitačnú energiu premenili na inú formu energie. K objavom im dopomohly najmä dve okolnosti: príťažlivosť na ich planéte je len jednou tretinou príťažlivosti na Zemi. Znamená to, že teleso, ktoré u nás váži 1000 kg, váži na Marse len 333 kg. Rovnako aj voľne padajúce teleso padne na Zemi za 1 sekundu 5 metrov, na Marse však jednu osminu metra.Zemepisný výskum pólov na Marse je prístupnejší než na Zemi. Kým naše póly sú pokryté ľadom a ich prebádanie je veľmi ťažké, Marťania si svoje póly preskúmali celkom pohodlne. Ba práve na svojich póloch si umiestili najdokonalejšie bádateľské stanice. Prečo? Póly sú najvýznačnejšie body planéty pre výskum. Nepodliehajú otáčaniu okolo osi a preto poskytujú najlepšie podmienky pre pozorovanie a štúdium príťažlivosti. Na základe týchto skúseností sostrojili telesá, ktoré nepohlcovaly vlny energie príťažlivosti, ale voľne ich prepúšťaly. Vynašli na to aj neobyčajnú hmotu, ktorú nazvali „stelit“. Stelitové telesá boly celkom priesvitné a nepodliehaly nijakej príťažlivej sile. Ich pohyb v medziplanetárnom priestore sa dal riadiť na veľmi jemných a složitých prístrojoch.Vynikajúci marťanský vedec Ur sa prvý odvážil na pokusy v medziplanetárnom priestore. Svoju smelosť zaplatil životom. Podnes nikto nevie, kde sa zrútil, alebo kde zakotvil na svojom blúdení po vesmíre.Iní odvážni bádatelia sa nedali odstrašiť jeho neúspechmi. Poznali možnosť medziplanetárneho lietania a pokladali si za svoju povinnosť zdokonaliť toto vedecké dielo a dokončiť ho. Najväčšiu starosť mali zo začiatku s tým, ako ovládať rýchlosť a riaditeľnosť pohybu, ktorým putuje každé nebeské teleso a teda aj Mars okolo svojej osi. Samotný Mars pohybuje sa rýchlosťou 24 kilometrov za jednu sekundu a každé teleso, ktoré opúšťa priestor jeho príťažlivosti, má tiež túto závratnú rýchlosť. Ako sa jej zmocniť? Ako ju ovládať? To bol najväčší marťanský problém a túžba každého marťanského učenca. Podarilo sa im to a celá otázka si vyžiadala veľmi mnoho životov najlepších učencov.Vedec Gol prvý pristál na severnom zemskom póle a súčasne s nim kapitán All ako prvý vkročil na južný zemský pól.Po prvých pokusoch zdokonaľovali postupne získané technické poznatky, skrátili čas letu a severný zemský pól obsadili už celkom podľa vypracovaného plánu. Medzi Zemou a Marsom sostrojili si prstencovú medzistanicu a medzi týmito dvoma bodmi zriadili abarické pole a tak zaistili bezpečnosť lietania a neskôr i celkom pravidelnú premávku medzi Marsom a Zemou. Dosiahli konečne túžený cieľ: navštevovať Zem podľa ľubovôle.Pravda, doteraz dokonale poznali len kraj okolo severného a južného zemského pólu. Najviac sa však venovali severnému pólu. Ale do vnútrozemia našej planéty sa im nepodarilo vniknúť. S civilizovaným človekom ešte doteraz neprišli do styku. Na severnom póle bolo len niekoľko Eskymákov, ale Marťania dobre vedeli, že toto nie sú skutoční predstavitelia a reprezentanti zemskej kultúry a vzdelanosti. Teoreticky mali všetko pripravené, aby vnikli aj ďalej, len technické prekážky im ešte doteraz nedovoľovaly uskutočniť zamýšľaný plán.Sama Zem sa im bránila a odporovala im, ale či sa ubráni takej prevahe umu a techniky?Len dve prekážky museli premôcť: zemský vzduch a zemskú príťažlivosť. Tieto prirodzené sily našej planéty pôsobily na Marťanov veľmi zhubne. Stavba ich tela nevedela nijako zniesť náš vzduch a našu príťažlivosť.Práve v tom čase, keď Tormova polárna výprava zablúdila do ich abarického poľa medzi severným zemským pólom a Medzistanicou, práve vtedy mali Marťania najdôležitejšie porady a prípravy, ako premôcť tieto prekážky, ako sa dostať na Zem, do vnútrozemia.IXKeď sa Salten zobudil po druhý raz, našiel sa v celkom inej izbe. Hoci v miestnosti bolo prítmie, hneď zbadal, že ho preniesli. Vedľa jeho postele stál väčší balík a kôš. Boly v nich predmety a veci zo stroskotaného balóna.Salten zdvihol opatrne ruku, aby zistil, aká je v izbe príťažlivosť. Potešil sa a svižným pohybom si sadol na okraj postele. Čudné! V tej chvíli, ako sa nohami dotkol dlážky, izba sa ožiarila jasným svetlom. Posmelený urobil niekoľko krokov, aby sa presvedčil, či je naozaj celkom zdravý. Poobzeral sa po každom kúte, všimol si každého predmetu. Všetko mu bolo cudzie. Uprostred steny boly dvere ale netrúfal si ich otvoriť. Na náprotivnej stene videl tiež dvere, trochu pootvorené. Nazrel do nich.— Dobré ráno, pán Gunta! — zakričal smelo. — Ako sa máte?Gunta prekvapeno otvoril oči.— Salten, to ste vy?— Áno, zdravý a veselý, ako vidíte. Ale do tretice nám jeden chýba, kde je Torma, čo je s ním, neviete? — pýtal sa Salten.— A viete vy vlastne, čo je s nami? Kde to sme?— Pravdaže viem, ani tomu nebudete veriť. Sme v moci Marťanov! — bezstarostne vysvetľoval Salten.— A tu v izbe sme sami? Nepočúva nás nikto? — bojazlivo sa spytoval Gunta.— Aký strach! Aj tak by nás nerozumeli, — rozptýlil Guntove obavy Salten.— A koľko je vlastne hodín? Ako dlho sme boli v bezvedomí? — staral sa Gunta.— Kto vie, tu tuším nemajú nijaký čas, — odbavil jeho otázku Salten veľmi jednoducho.— Urobte svetlo, veď nevidím dobre, — prosil Gunta.— Nech sa páči stúpiť na dlážku a hneď budete mať svetlo. Sme v zemi samočinnej obsluhy, — robil si z neho žarty Salten.— Nemôžem, moja noha…, — zastenal Gunta bolestne.— Urobím to za vás, — a Salten sa priblížil celkom k jeho posteli, stúpil na malý koberček pred ňou a izba sa osvietila.— Rád by som sa už umyl, — premenil potom tému rozhovoru Salten a začal si obzerať aj túto izbu. Išiel k výklenku v stene, vyzeralo to tam na umyvadlo. Pri výklenku boly tri vypínače. Otočil prvý v nádeji, že potečie voda. Mýlil sa! Zo steny vyskočila krásne upravená doska a z dlážky sa vynorila stolička. Ani sa nestačil prebrať z prekvapenia a sedel za stolom. Otočil druhý vypínač. Mal však obavy, aby stolička a stolík práve tak rýchle nezmizly. Nestalo sa to, ale zo steny sa vystrčila zásuvka, v ktorej boly rozličné jedlá a nápoje.— To je skvelé! — zvolal naradostený Salten. — Čo len bude v treťom vypínači, čo myslíte, Gunta?Po otočení tretieho vypínača zjavila sa úhľadná šálka a z otvoru nad ňou padaly do nej jasnohnedé dlhé predmety, čo vyzeraly ako párky. Salten sa chutno zasmial a veru ani dlho nerozmýšľal. Výborne mu chutilo. Po párkoch si zajedol všelijaké zákusky, no nezabudol ani na svojho priateľa, ktorý sa mu len zdiaľky prizeral. Po dobrých raňajkách Salten začal skúmať ďalej. Stláčal a vypínal gombičky. Raz sa zažaly všetky svetlá, inokedy zase sa zavrely dvere. No o chvíľu sa strhol: v rohu izby sa začala otvárať dlážka a zjavila sa vaňa na kúpanie.— Konečne som to našiel, — zvolal celý naradostený. — Pekne sa okúpem a umyjem.Salten vychutnal dobrodenie príjemného a občerstvujúceho kúpeľa a pekne upravený sa znovu vrátil ku Guntovi.— Som pripravený pokračovať v našej polárnej výprave, — hovoril Guntovi. — Dúfam, že sa mi pridáte a nenecháte ma osamote?Gunta sa musel zo srdca zasmiať, ale nič nepovedal. O chvíľu zjavily sa na jeho tvári vrásky starosti. Osud celej výpravy ho veľmi trápil, hoci sa to snažil aj zakrývať pred bezstarostným Saltenom.— Čo len bude s nami? — pýtal sa. — Mám obavu, že budeme môcť urobiť a podniknúť len to, čo nám naši hostitelia dovolia. S našou výpravou je už koniec. Budeme sa, tuším, musieť uspokojiť s takým stavom, v akom sme. Poobzerajte sa trochu bližšie, Salten.— V izbe som už všetko prekutal a vyskúšal. Pripadám si celkom ako nejaký divoch v modernom fyzikálnom laboratóriu. Ani dvere neviem poriadne otvoriť, — odvetil Salten.Potom sa zamyslel nad neznámou budúcnosťou, ale predsa si nerobil také starosti ako Gunta. Vošiel do svojej izby a začal sa prehrabúvať v koši a v balíku, čo stál vedľa jeho postele. Našiel tam ešte dve fľaše šampanského vína, dobre zabalené do ochranného puzdra. Chytil fľaše za strieborné hrdlá a odložil. Pod nimi na dne puzdra zazrel malú knižočku. Vyzerala ako malý kalendár.— Ach, pani Tormová nám priložila k vínu aj kalendár! — zvolal cez dvere!— Pozrite, čo je to za kalendár! — zakričal Gunta.Salten prehŕňal listy a nevychádzal z údivu a prekvapenia: — Ako je to len možné, nerozumiem. Kde to len vzala pani Tormová?V malej knižočke bol totiž slovník marťanskej reči. Slová boly prepísané do marťanskej výslovnosti a pri každom bol obrázok.— Zostáva mi rozum stáť! Ako je to možné? — hovoril nahlas a niesol knižočku priateľovi Guntovi.Chorý siahol po knihe, popozeral si ju, najprv zostal bez slova a až po hodnej chvíli ticho hovoril:— Slovník nie je od pani Tormovej, slovník je od Ella.Oboch začala mučiť a trápiť nevysvetliteľná záhada: Odkiaľ poznal učenec Ell marťanskú reč? Prečo im to pred odletom otvorene nepovedal? Prečo im ho potajomky dal vložiť do puzdra šampanských fliaš?Nevedeli si dať nijakú odpoveď.Z úvah ich vyrušil tichý hovor Marťanov vo vedľajšej izbe. Doktor Hil vstúpil do Saltenovej izby. Hneď za ním vkročila Se a prvé, čoho si všimla, bol veľký neporiadok v izbe.— Nepoviem mu nič, — pomyslela si Se, veď je to úbohý človek. Se hneď odišla, lebo v izbe pozemšťanov sa jej veľmi ťažko dýchalo. Lekár Hil však vstúpil do Guntovej izby.XHil bol veľmi spokojný so zdravotným stavom svojich pacientov. Ani sa dlho nezdržoval pri svojich chorých. Požiadal Saltena, aby išiel s ním. Zaviedol ho do ostrovného hosťovského salóna. Tam ho predstavil svojim spolupracovníkom, prednostovi ostrovnej stanice na severnom zemskom póle, jeho manželke a ešte niekoľkým Marťanom.Salten bol v rozpakoch. Ani nevedel, kam skôr pozrieť. Zrazu stratil všetku svoju známu duchaprítomnosť a pohotovosť. Všetko mu bolo cudzie a nezvyklé. Najviac ho trápilo, že nepozná spoločenské zvyklosti Marťanov a obával sa, aby nebol smiešny. Pri predstavovaní sa cítil veľmi nepríjemno, ale predsa sa trochu osmelil, keď videl, že Marťania sú veľmi milí a prívetiví. Medzi predstavovanými spoznal aj svoje ošetrovateľky, La i Se. Aspoň trochu príjemné chvíle strávil v spoločnosti oboch dám, s ktorými sa už poznal.Rozhovor mu však robil veľké ťažkosti. Za svoje stále ukazovanie a posunky sa už začínal hanbiť. Vedel si však po chvíli hneď pomôcť: vytiahol svoju knižočku a ďalší rozhovor prerušovalo len stále prehŕňanie v malom slovníčku.Spoločnosť zanechala Saltena obom dámam. Rozhovor sa čoskoro rozpriadol a asi o hodinu sa všetci traja dohovorili, že po obede budú pokračovať. Saltenovi sa to celkom páčilo. Jeho rečový talent sa tu výborne uplatnil. Už prvé začiatky boly úspešné a sľubné.Salten práve poobedoval s Guntom a chystal sa na popoludňajšie vyučovanie do salónu, keď tu náhle vstúpil do ich izby prednosta ostrovnej stanice, Ra. Oboch prekvapila jeho návšteva.Ra im oznámil, že na úpätí neďalekého ľadovca našli Marťania poškodený padák a nejaké drobné predmety. Pripomenul im hneď, že preskúmať ľadovce ešte nebolo možné, lebo boky ľadovca sú veľmi strmé a nebezpečné. Salten vyskočil a naliehavo prosil prednostu Ra, aby ho zaviedol na to miesto. V duchu dúfal, že azda predsa len zachráni Tormu. Že je to jeho padák, o tom nebolo nijakej pochybnosti. Treba len rýchle poskytnúť pomoc a záchranu a ich vodca bude medzi nimi!Ra veľmi ochotne vyhovel jeho naliehavej prosbe. Hneď dal pripraviť čln i posádku. Pripomenul však Saltenovi, že Marťania nie sú veľmi vystrojení na skúmanie ľadovcov. Jeho námietku Salten odmietol a sám ponúkol svoje služby. Ra mal pritom šťastnú myšlienku: zobrali so sebou aj oboch Eskymákov, otca so synom, ktorí žili na ostrove a mohli im na tejto ceste preukázať dobré služby.O pol hodiny bolo na pobreží ostrova všetko pripravené. Marťania vyzerali veľmi čudno. Každý mal na hlave zvonovitú prilbu, siahajúcu až po plecia. Na člne boli aj obaja Eskymáci. Bolo ich dobre rozoznať, keďže boli bez prilieb. V posádke bola aj ošetrovateľka La. Ra nezabudol na nič. Okrem ošetrovateľskej služby mala La robiť aj tlmočníčku medzi ním a Saltenom.Rozbúrené vlny mora brázdil čln veľkou rýchlosťou a úpätie ľadovca dosiahol asi o desať minút. Zakotvil medzi zľadovatelými skalami a Marťania označili miesto, kde našli padák. Ozrutný ľadovec padal kolmými stenami do mora. Vystúpili na úzučký pás jeho okraja a kráčali opatrne krok za krokom, s najväčším vypätím síl a pozornosti. Salten a dvaja Eskymáci vyliezli na lane cez vyčnievajúcu stenu a zmizli za jej okrajom. Za stenou zívala obrovská priepasť. Náprotivná strana priepasti bola však menej šikmá než tá, na ktorej stáli traja pozemšťania, Salten a dvaja Eskymáci.— Na úbočí vidím akýsi tmavý predmet, — zakričal Salten na svojich spoločníkov. Potom vyšiel na chrbát steny a zavolal:— Našiel som stopy, pošlite pomoc!La preložila jeho slová a Ra vyslal pomocnú hliadku.Saltenovej pozornosti neušla ani jedna skala, ani tmavé kúty priepasti. S upretým zrakom díval sa na všetky strany, aby len našiel niečo presné, čo by ho priviedlo na pravú stopu. S veľkou námahou sa medzitým vyškrabala k nim aj posila Marťanov. Pyšní Nume prekvapení pozerali na obratnú prácu pozemšťanov. Oni sami ešte nikdy nezašli tak ďaleko do útrob ľadových hôr. Saltenovo horolezecké umenie sa tu dokonale uplatnilo. S odvahou a ľahkosťou premáhal zdanlivo neprekonateľné prekážky. Pred očami Marťanov vyškrabal sa spolu s obomi Eskymákmi na strmú susednú ľadovú stenu a veľmi starostlivo prezeral i toto okolie. Pomáhali mu aj Eskymáci.Dlho, dlho pozerali do priepasti, na úbočie náprotivnej steny, po celom okolí. Ich mlčanie však neveštilo nič dobrého.Výprava bola bezúspešná. Tmavý predmet, ktorý sa črtal na oslepujúcom snehobielom ľadovci, to bola pokrývka, čo vypadla z balóna a vietor ju zaniesol do týchto neprístupných a nebezpečných krajov.Smutní nastúpili zpiatočnú cestu. V Saltenových očiach zjavily sa slzy ľútosti.XINastaly dlhé septembrové dni. Polárny deň blížil sa už k svojmu koncu. Naši polárni bádatelia si žili doteraz ako v rozprávke. Keby ich ustavične nebola bolela spomienka na strateného a doteraz nezvestného druha, neboli by si mohli predstaviť nič lepšieho a krajšieho. Obyvatelia a vládcovia ostrova boli voči nim stále veľmi prívetiví a zdvorilí. Ako hostia mali úplnú voľnosť, Marťania im vo všetkom vychádzali v ústrety a veľmi si ich vážili.Gunta pomaly celkom vyzdravel zo svojho zranenia. Salten bol stále veselý a mal dobrú vôľu. Ani vzájomné dorozumenie im už nerobilo také ťažkosti. Slovníček marťanskej reči — vďaka pánu Ellovi — robil pravé divy. Obsahoval bežné rozhovory o jedle a pití, o byte a obliekaní, ba boly tam aj technické výrazy a popis prírodných zjavov. Učenec Ell, vynikajúci člen svetovej výskumnej spoločnosti, pravdepodobne predvídal, že kultúrni obyvatelia Zeme sa raz stretnú so vzdelanejšími Marťanmi; vedel aj to, že hlavný záujem oboch bude smerovať len k tomu, aby rýchle nadviazali medzi sebou styk.Marťania sa rovnako veľmi čudovali, kde sa na Zemi našiel človek, ktorý poznal ich reč a písmo.Vo svojich vedeckých soznamoch učencov hľadali meno Ell. Samo meno nebolo na Marse nijako zriedkavé. Vyskytovalo sa veľmi často. Aj súčasní žijúci obyvatelia Marsu si spomínali na nedávne vedecké výpravy, ktoré maly za úlohu isté objavy na Zemi, ale z týchto smelých a odvážnych výletov sa nik nevrátil. O jednom slávnom a odvážnom učencovi vedeli dokonca celkom istotne, že pri výprave na Zem stroskotal a pravdepodobne zahynul niekde na Zemi. Ale tento Marťan sa volal All. Celá udalosť sa stala pred štyridsiatimi rokmi. Ell to teda nemohol nijako byť, hoci jeho meno sa dosť ponášalo. Nemohol ním byť ani podľa veku, keďže podľa reči Ell mal teraz asi štyridsať rokov. Gunta a Salten potvrdili, že na Zemi nežije nijaký Marťan, aspoň o nijakom nevedeli a nikdy nepočuli.Podľa tvrdenia Saltena, na Zemi žil len jeden jediný človek, Ell, ktorý pravdepodobne mohol niečo vedieť o týchto záhadách, ale Ellova reč bola vždycky taká záhadná, že jeho narážkam nikdy nerozumeli. Nik ho vraj preto ani vážne neponímal. Avšak jeho kniha znamenala teraz aj pre nich veľmi mnoho. Tým častejšie si teraz spomínali na Ella obaja, keď sa denne presvedčovali, že marťanská reč je vybrúsená na najvyšší stupeň rečovej dokonalosti a ľubozvučnosti.Gunta a Salten čoskoro vycítili, že ich hostitelia stoja na vyššom stupni všeobecnej vzdelanosti a kultúry a najmä techniky. Zo začiatku predpokladali, že Marťania ich budú znevažovať a podceňovať, no nestalo sa tak. Marťania boli stále veľmi taktní a svoju všetstrannú prevahu nedávali nijako najavo.Guntu najviac prekvapoval neobyčajný technický pokrok. Obdivoval a závidel. Tu obaja videli na vlastné oči to, o čom doma na Zemi len snívali, ba videli ešte viac. Videli nielen malé prístroje samočinnej obsluhy, ale aj obrovské strojné zariadenia, ktorými zúžitkovali a premieňali nevyčerpateľné zdroje slnečnej energie. Boly to často také prekvapujúce skutočnosti, že im zpočiatku ani neverili. Salten a Gunta počuli už aj o prstenci vo výške 6000 kilometrov nad Zemou, ale nemali o tom nijakú predstavu. Keď im raz doktor Hil vysvetľoval zariadenie, ktorým vedeli v izbe premeniť tlak vzduchu a príťažlivosť, Gunta stačil povedať len toľko: Nepochopiteľné!Hil im ukázal aj abarický prístroj, ktorý mohol v jednej polovici izby vyvolať a udržovať zemský tlak vzduchu a príťažlivosť — a v druhej polovici izby zase marťanský, ak sa totiž v jednej miestnosti rozprávali príslušníci oboch planét a chceli sa pritom pohodlne pohybovať. Tento prístroj bol teraz veľmi často v činnosti.V koši, kde boly zachránené veci, našiel Salten aj fotografický prístroj z balóna. Vyfotografoval si každú nezvyčajnosť a zaujímavosť. Pritom v myšlienkach často prelietal ďaleké priestory a tešil sa: — Keď sa vrátim domov, rozpoviem všetko, čo som videl a skúsil, a ukážem na obrázkoch tieto zázračné veci. Dievčatám budem rozprávať, že Marťanky nosia čipky z maličkých priesvitných kryštalkov, že ich šaty sú z prekrásnej pavučinovej látky, ktorú pradie čudný druh pavúkov v polarizovanom svetle.— Takto často hútal a nikdy si nepripustil myšlienku, že by sa mu to nepodarilo.Aj dnes sedeli obaja bádatelia v pohodlných kreslách a oddávali sa spolu takýmto myšlienkam. Nikdy sa nemohli ponosovať na dlhú chvíľu a nudu.Z tichých dúm ich teraz vyrušila telefónna klapka a svetelný signál ožiaril súmrak skonávajúceho polárneho dňa:— Ste voľní? — zaznel v telefóne hlas La. — Vedúci z ústredného ostrovného úradu by sa chceli s vami rozprávať.— Prosím, veľmi radi, — odpovedal Salten aj za Guntu.XIIGunta a Salten prechádzali cez ostrovné nádvorie. Obaja si veľmi radi obzerali položenie ostrova a jeho zariadenie, ale rovnako si všímali aj bližšie okolie, lebo stále dúfali, že ich druh a vodca, Torma, čaká niekde na pomoc. A tu, vonku na vzduchu, sa aj najlepšie cítili, lebo v miestnostiach Marťanov stále pociťovali slabú nevoľnosť a ťažobu.Zamierili k úradným miestnostiam. Nevedeli, čo od nich chcú vedúci inžinieri ostrova.Počet obyvateľov umelého ostrova bol dosť veľký. Asi 30 dospelých, samí muži, iba dve ženy. Detí tu nebolo. Spôsob života zariadili si celkom po svojom.Salten a Gunta sa najviacej stýkali s lekárom Hilom, inžinierom Ra a s dvomi ošetrovateľkami, La a Se. S ostatnými neprišli do styku. Kedy-tedy sa ešte porozprávali s inžinierom Jo, ktorý ich zachránil a priniesol na ostrov. Len jemu môžu obaja ďakovať, že žijú.Vstúpili do pracovnej miestnosti. Pozdravil a privítal ich inžinier Jo. Salten a Gunta si už tiež osvojili marťanský pozdrav: zdvihli ľavú ruku, roztiahli prsty a zavreli. Jo ich vyzval, aby si sadli za pracovný stôl. Úvodom k návšteve bolo malé občerstvenie.— Teší ma, že vás opäť vidím, — začal Jo. — Už sa, pravda, nepamätáte, ako sme vás ťahali z balóna, viac mŕtvych ako živých. Nemal som vtedy čas, aby som si vtedy s vami pobesedoval. Rád by som sa dozvedel podrobnosti o vašej smelej ceste.— Veď vám to rozpovieme, ale aj my by sme boli zvedaví na všelijaké podrobnosti o našej záchrane, — nadhodil Salten.— Aj na to príde čas, ale zatiaľ by som vás prosil, aby ste mi rozpovedali svoje osudy, veľmi ma zaujímajú, — úctive požiadal Jo.— Prečo tak náhlite? — pýtal sa Gunta.— Cestujem už zajtra domov, — odvetil Jo. — Mohli by ste ísť s nami. U nás na Marse je omnoho lepšie než tu na ťažkej Zemi, kde sa náš príslušník obáva vykuknúť zo dverí.— Ach, ďakujem za pozvanie, bojím sa, — rýchle odpovedal Gunta, — hoci by bolo veľmi zaujímavé spoznať vašu vlasť.— Čo myslíte, môže tam človek so Zeme existovať? — spýtal sa Salten.— Pravdaže, skôr, než my tu na Zemi. Som presvedčený, že by sa vám tam dobre chodilo i dýchalo. Náš vzduch je bohatší na kyslík, — pohotove vysvetľoval Jo.— Veľmi rád by som išiel, — odpovedal Salten, — my však máme iné starosti.— Aké?— Ako sa dostať domov, — skočil mu do reči Gunta.— Aj my všetci sa už čoskoro poberieme domov, — hovoril Jo. — V zime tu nebývame, zostane tu len niekoľko strážcov. Práve dnes ich čakáme na výmenu. Cez zimu ich tu býva len asi dvanásť.— A na leto sa zase vrátite? — pýtal sa Salten.— Áno, prídeme zasa, my, alebo iní. Ja myslím, že polárnu noc predsa nechcete stráviť tu, ale radšej u nás. Tam nastane práve leto, — lákal našich pozemšťanov Jo.— Čo poviete na to, Gunta? — pýtal sa Salten.Gunta sa odmlčal. Veď práve pred niekoľkými hodinami uvažovali obaja, že musia podniknúť rozhodné kroky, aby sa odtiaľto dostali domov. Gunta sa domnieval, že Marťania im nebudú robiť nijaké prekážky, keď im oznámia, že hodlajú opustiť ostrov. Ešte však nebol vhodný čas, aby sa s Marťanmi o tom porozprávali. Gunta si často obzeral pozostatky rozbitého balóna a prechovával tajnú nádej, že sa azda dá ešte opraviť. Možno, že im pri oprave pomôžu i sami Marťania. Toto všetko prebehlo vo chvíli Guntovou hlavou. Bol presvedčený, že zpiatočnú cestu vykonajú celkom úspešne.Saltenovi sa však na ostrove celkom páčilo a nebol nijako oduševnený myšlienkou na skorý návrat domov, hoci to pred Guntom tajil. V rozhodujúcich chvíľkach prejavoval Salten vždy trochu zdržanlivosti.— A kedy vlastne odchádzate? — pýtal sa po hodnej chvíli Gunta.— „Kométa“, tak sa totiž volá naša vzducholoď, — odíde na Mars zajtra. S ňou pôjde asi šesťdesiat tunajších zamestnancov. Ja sám ju budem riadiť, — hovoril Jo. — Vy pôjdete zatiaľ s nami na Medzistanicu.Salten sa nervózne zahniezdil.— Ako dlho poletíte? — pýtal sa Gunta, ako by poznámku ani nebol počul.— To závisí od okolností. Pri priaznivom postavení planét prídeme domov za deväť dní. Musím vám však zdôrazniť, že „Kométa“ preletí asi 100 kilometrov za jednu sekundu a pritom môže svoju rýchlosť ľubovoľne meniť.Potom sa začal medzi nimi dlhotrvajúci rozhovor o technických podrobnostiach letu. Jo bol prekvapený teoretickými znalosťami, aké o vzduchoplavbe prejavil Gunta. Rovnako prekvapený bol aj Gunta, keď počúval výklady inžiniera Jo, ako si Marťania vedeli spútať neznáme i známe sily vo vesmíre. Až teraz Gunta dokonale pocítil, akú prevahu majú marťanskí učenci nad zemskými.Za rozhovoru vstúpily do miestnosti nové neznáme osoby. Ešte prv, než odídu domov, chcely si pozrieť skutočných ľudí. Zaiste len preto, aby mohly doma svojim známym a príbuzným porozprávať, že videly skutočných a vzdelaných obyvateľov svietiacej Ba.Noví návštevníci by sa boli veľmi radi porozprávali so Saltenom a jeho druhom. Mali mnoho otázok na pozemšťanov. Salten ako veľmi družný a shovorčivý spoločník rád vyhovel ich zvedavosti a ochotne im odpovedal na všetko. Počúvali zvedavo. Saltenovo rečnícke nadanie sa dokonale uplatnilo. Marťania boli prekvapení, keď im Salten prezradil, že na Zemi, v afrických púšťach, žijú ešte ľudia celkom jednoduchým primitívnym spôsobom. Marťania to nevedeli nijako pochopiť, keďže u nich nie je vo vzdelanosti obyvateľstva veľký rozdiel. Salten im nakreslil na veľký papier všetky svetadiely, v jednotlivých svetadieloch zase štáty a ich zaujímavosti. Marťania boli zvedaví na počet obyvateľstva na Zemi. Rovnakú otázku im položil aj Gunta. Bol však celkom zarazený, keď mu povedali, že na Marse žije tritisíc sto miliónov obyvateľov, teda dva razy viac než na Zemi, a to na ploche, ktorá je štyri razy menšia než Zem.Keď vyčerpali všetky otázky, La a Se zavolaly celú spoločnosť za stôl. Reč sa stále krútila okolo Zeme a nebol nijaký div, keď La požiadala inžiniera Jo, aby aj on rozpovedal svoje zážitky z prvej marťanskej výpravy na južný zemský pól. Veľmi rada totiž počúvala neuveriteľné historky prvej marťanskej výpravy.Jo sa bránil, ale nemohol odolať nátlaku spoločnosti. Na jeho výklady boli najviac zvedaví obaja stroskotanci. Gunta si hneď vytiahol poznámkový sošit aby si rýchlopisom zaznačil zaujímavé podrobnosti. Bol to hotový zázrak, že Jo sa chystal do rozprávania. Nerád rozprával, bol to uzavretý človek. Svoje zážitky vedel prežívať len v sebe, nerád ich prednášal spoločnosti na pobavenie. Bol to vyslovený vedec. Svoje zásady porušil dnes azda len kvôli hosťom so Zeme.— Mal som vtedy sedemnásť rokov, — začal Jo, — práve som skončil technický kurz a hlásil som sa u kapitána výpravy. V expedícii bolo asi štyridsať technikov. Viedol ju slávny All. Mňa nechcel vziať, bál sa o mňa, vraj som príliš mladý na takú cestu. Na moje veľké prosenie ma však predsa len vzal. Na ceste sme boli celých päť mesiacov. Na južnom zemskom póle malo byť práve vtedy leto. Verte mi, tam nie je tak pekne ako tuná. Samé ľady a horšie i nebezpečnejšie než tu. Aj počasie sme mali stále veľmi nepriaznivé. Človeka sme nevideli — len všelijaké podivné zvieratá, ľadové medvede a vtáky. Najhoršie bolo to, že naše prístroje, na ktorých sme si najviac zakladali, nám už na ceste tam zlyhaly. Bolo to niečo strašného. Prístroje sme nemohli ovládnuť ani pri lete, ani pri pristávaní, čo bolo ešte horšie. Celá polovica posádky zahynula, aj sám kapitán All zostal podnes nezvestný. Museli sme bojovať s takými prekážkami, aké nám ani vo sne neprišli na um, hoci všetky abarické skúšky pred odletom výpravy sa dobre skončily.Najprv sme blúdili vo vesmíre celé tri mesiace. Už sme sa chceli aj vrátiť, ale v zpiatočnej ceste nám bránila akási veľká kométa. Museli sme teda pokračovať v ceste a pristáť za každú cenu a za každých okolností. Podľa toho sa to aj skončilo. Pristátie samo bolo veľmi nešťastné. Nikdy nezabudnem na tú chvíľu. Bolo mnoho mŕtvych a prístroje poškodené. Niektorí členovia výpravy povypadávali z otvorov porušenej vzducholode a stratili sa v nekonečných ľadových poliach. Hľadať sme ich nemohli, lebo sme neboli na to vystrojení. Na zemi prevzal velenie vzducholode inžinier Mit, poznáte ho, ten, čo nedávno vykonal aj prvú úspešnú cestu na Jupiter. Len jeho duchaprítomnosti môžem ďakovať, že dnes tu sedím medzi vami. Bol to veľmi vzdelaný muž, všetci sme mu dôverovali.— A čo sa vlastne stalo s kapitánom Allom? — prerušil tiché načúvanie Gunta.— Veru neviem, — pokračoval Jo. — Pravdepodobne vypadol zo vzducholode a zahynul. Výpravy, ktoré boly neskoršie na južnom zemskom póle, tiež stopovaly po ňom, ale všetko darmo. Nezostalo po ňom ani stopy.Azda po prvý raz v živote sa Jo tak podrobne rozhovoril o osudoch prvej výpravy, keď tu zrazu v najlepšom prúde zavolali ho k prednostovi ostrovnej stanice. Mal s ním súrne porady o zajtrajšom odlete na Mars.Všetci ľutovali, že musel odísť a stredom pozornosti sa stali opäť naši pozemskí bádatelia. Marťanská spoločnosť ich znovu začala prehovárať a nahovárať, aby s nimi odcestovali na Mars.— Však my raz prídeme! — odpovedal im Gunta.— A prečo nie teraz, s nami? — pýtali sa Marťania.— Máme určité povinnosti, — sucho odvetil Gunta.— Dúfam však, že máte povinnosti aj voči svojim hostiteľom, záchrancom a priateľom? — podotkla Se.— Pocit vďačnosti voči svojim záchrancom mi zostane navždy svätý, — odpovedal Gunta aj za Saltena, na ktorého pri týchto slovách pozrel prenikavým pohľadom. Potom sa však predsa dohodli na tom, že obaja pozemšťania pôjdu zatiaľ pozrieť na Medzistanicu.Spoločnosť sa rozišla, lebo ráno museli všetci skoršie vstávať. Obaja priatelia odišli tiež do svojich miestností a uvažovali, či budú môcť odoprieť pozvanie Marťanov.— Veľmi rád by som tam pozrel, — hovoril nesmelo Salten svojmu ustarostenému spoločníkovi, — ale neopustím vás. Uvidíme, ako sa vyvinie celá situácia.XIIIGunta a Salten boli ešte v posteli, keď pri abarických prístrojoch bol už zavčas rána veľmi čulý ruch. Cestujúci na Mars boli už prichystaní. Na Medzistanicu do výšky 6356 kilometrov nad Zemou odvážala ich po skupinách 24 osôb osobitná menšia vzducholoď. Výstup na Medzistanicu trval asi hodinu. Keďže v abarickom poli mohla sa zdržovať len jedna vzducholoď, výstup všetkých cestujúcich trval asi tri hodiny.Gunta a Salten museli skôr vstať, aby zastihli ešte poslednú vzducholoď, ktorá odchádzala asi o 6. hod. ráno.Marťania boli shromaždení v čakárni. Boli to samí známi od včerajška. Keď sa zjavil Salten s Guntom medzi dverami, Marťania ich pozdravili veľmi prívetivo. Keďže ľudia mali letieť po prvý raz — ak neberieme do úvahy ich nedobrovoľný let v abarickom poli ešte v balóne — Marťania boli zvedaví, ako sa budú vo vzducholodi chovať títo nezvyklí cestujúci.Salten a Gunta si už pomaly zvykli na marťanský spôsob života. Ani pohyb v čakárni im nerobil také ťažkosti, ako by boli čakali. Pozemšťania prišli do čakárne v teplých kabátoch. Keď ich uvidel lekár Hil, prišiel k nim a vyzval ich, aby kabáty nebrali so sebou, lebo vzducholoď i Medzistanica, sú umele vyhrievané a kabáty by na sebe nezniesli.Zaznel signál: Nastupovať! Hil ich odprevadil do kabíny. Všetci zaujali svoje určené miesta a technici vzducholoď uzavreli. Zariadenie vzducholode bolo prepychové. Priestrannú miestnosť ozdoboval mäkký nádherný koberec. Celú vzducholoď osvetľovaly príjemným svetlom ozdobné svietiaci telesá.Len čo sa samočinne uzavrely veľké vstupné dvere do vzducholode, zaznel druhý signál. Všetci sa stiahli do svojich miest, ľahli si na chrbát, pod hlavu si položili mäkké podušky a nohy zastrčili do vyčnievajúcich pásov na stene. Rovnako si zastrčili do pásov aj ramená.— Ležíme tu ako múmie, — poznamenal žartovne Salten.— Držte sa pevne a chvíľu sa veľmi nehýbte! — pripomenula výstražne La.Vzducholoď sa pohla, svetlá trochu zablikaly a pohasly. Všetci mali pocit, ako by ich čosi tlačilo na dlážku. Vzducholoď práve dosiahla počiatočnú rýchlosť 30 metrov za sekundu. Naši pozemšťania znášali doteraz tento prechod dosť dobre. Len zvýšený tlak krvi ich trochu moril. O chvíľu sa lampy zase jasne rozsvietily a Marťania opustili svoje miesta.Vznášali sa teraz v priestore bez hocijakej príťažlivosť — v kuželi abarického poľa. Bolo to dosť komické, keď sa postavy v kabínach pohybovaly voľne vo vzduchu, vznášaly sa a krútily. Saltenovi sa to veľmi páčilo a hneď to aj skúsil. Aj vážny Gunta sa dal na to nahovoriť. Keď urobili prvý krok, stratili pod sebou pôdu, pomáhali si rukami, nohami, ale dlážku dosiahnuť nemohli. Bolo to veľmi smiešne, keď vážny pán Gunta balansoval sem i ta, raz mal hlavu hore, raz dolu. Ani Salten nevyzeral omnoho lepšie. Len pomocou Marťanov zaujali opäť svoje miesta a zastrčili si rýchle ruky a nohy do pásov.Znova zaznel signál a všetci sa náhlili na svoje miesta, aby sa opäť pripevnili. Svetlá zase trochu pohasly a všetci pocítili tlmený náraz.— Čo to zase bude? — hundral Salten.Zazrel ho Hil a ochotne mu začal vysvetľovať:— Doteraz sme leteli pravidelnou rýchlosťou bez hocijakej príťažlivosti. To trvalo len šesť minút a vystúpili sme do výšky desať tisíc metrov. Teraz začneme padať, ale hore, smerom na Medzistanicu. Ako vám je známe, máme tam vo výške 6356 kilometrov priestupnú stanicu. Až tam je vlastné nástupište na Mars. Teraz uvidíte, vlastne pocítite, ako budeme priberať rýchlosť.— Čo je to? Veď sa rútime dolu? — kričal Salten na Hila.— Pravdaže! — zamiešala sa do ich rozhovoru La. — Máte pravdu, rútime sa, ale hore, od Zeme preč.— Čo myslíte, kde je teraz Zem, nad nami alebo pod pod nami? — pokračovala La.— Dolu pod nami, to je predsa jasné, — hovoril Salten.— Ale kdeže, Zem máme teraz nad hlavou a naše nohy smerujú na Medzistanicu, — opravovala ho La.Marťania teraz zase opustili svoje miesta a pohybovali sa celkom ako doma. Vzducholoď stále zrýchľovala let a o chvíľu dosiahla vrchol: dvetisíc metrov za sekundu. Asi pol hodiny po odlete počuli znovu signál — tretí raz. Boli na polceste. Teraz už bolo treba zmenšiť obrovskú rýchlosť vzducholode. Gunta a Salten očakávali novoty už len pri pristátí. Zvyšok cesty im rýchle ubehol v družnom rozhovore s Marťanmi, vlastne s Marťankami La a Se. Ani sa nenazdali a posledný signál oznamoval príchod na Medzistanicu.Otvorily sa veľké dvere vzducholode. Cestujúci si natiahli ešte vo vnútri ochranné okuliare proti slnku, lebo slnečné lúče tu pôsobily oslepujúco. Vstúpili do strednej galerie Medzistanice. Nad dvermi stál veľký nápis: Ve lo Nu, čiže „Nástupište na Mars“. Gunta a Salten mali za sprievodcov doktora Hila a ošetrovateľku La, ktorí ich viedli na spodnú galeriu, na okraj prstenca.V spodnej galerii boly pracovné miestnosti tunajších inžinierov, ktorí kontrolovali a ovládali abarické pole. La odbehla pozdraviť svojho otca Fru, ktorý bol prednostom Medzistanice.Na okraji spodnej galerie bolo asi dva metre široké vyhliadkové miesto, odkiaľ bol krásny výhľad. Nič neprekážalo v rozhľade do rozprávkového vesmíru, ktorý sa práve teraz ukladal do tajomného súmraku. Na stmievajúcom sa horizonte začínaly blikotať hviezdy ako žiarivé body. Salten a Gunta mali dojem, že pozerajú do čistého a priezračného mora, v ktorom sa zrkadlia milióny hviezd.V prostriedku ich pozorovateľského kruhu vznášala sa Zem. Mala tvar mesiaca v prvej štvrti. Hranice tieňa prechádzaly cez Severné ľadové more a ústie rieky Jenisej. Západné pobrežie Ameriky a celá Sibír ležaly v kruhovom tieni. V poludňajšom slnku jasno žiarily biele grónske ľadovce a ostrov Island vyzeral ako biela škvrna v tmavom mori.Priaznivo osvetlená bola aj celá Europa a pohľad na ňu bol úchvatný a nádherný. Vzduch bol jasný, priezračný, takže všetko bolo možno veľmi dobre pozorovať. Krásne sa vynímaly Alpy, Karpaty, Kaukaz a Altajské pohorie.Dvaja obyvatelia Zeme stáli tu pred nádherným obrazom v hlbokom mlčaní. Stáli na mieste, kde noha obyvateľa Zeme doteraz ešte nevkročila. Vedeli dokonale precítiť túto posvätnú chvíľu. Pozorní Marťania vedeli pochopiť ich vnútorné vzrušenie a nechali oboch pozemšťanov osamote.Salten a Gunta sa dlho nemohli zmôcť na slovo. Onemeli pred tvárou Nekonečnosti, pred nádherou vesmíru.O chvíľu sa k nim nečujne priblížila La a ukazujúc prstom na najjasnejšiu hviezdu pod horizontom, povedala:— Tam je moja vlasť!— A tam je naša Zem! — ukázal Salten — Nie je pekná?Potom Hil zaviedol zvedavých pozemšťanov do technického oddelenia Medzistanice, odkiaľ mohli pozorovať Zem a vesmír cez najdokonalejšie ďalekohľady, aké kedy svet videl.— Vaša planéta je tiež krásna, — hovorila La a v jej slovách bolo možno vycítiť prevahu nad obyvateľmi Zeme.XIVNa nástupišti bol čulý ruch. Cestujúci na Mars už dokončili svoje prípravy. Tí, čo zostali ešte na Medzistanici, sa tešili, že aj oni odídu domov do troch dní.Nástupná hala mala v priestore asi šesťdesiat metrov. Na okraji boly kruhovité výklenky. Vzducholoď spočívala na piatich takýchto vyvýšených miestach. Na Medzistanici bolo vcelku osem veľkých nástupíšť pre dopravné vzducholode. Prvých päť bolo práve prichystaných na odtransportovanie Marťanov. Vzducholode vyzeraly ako obrovské gule. Sostrojené boly z priesvitnej hmoty, takže aj vnútorné zariadenie bolo zvonku viditeľné.Na veliteľskom môstku vzducholode sa zjavil Jo. Najprv všetkých cestujúcich úctivo pozdravil, potom si dôkladne poprezeral a skontroloval prístroje a zatlačil gombík. Zažaly sa svetlá. Vo vnútornej strane vzducholode ožiarily sa písmená: „KOMÉTA“. To bolo znamenie, že vzducholoď „Kométa“ je pripravená na svoju ďalekú cestu…Jo pozrel na hodinky a pravou rukou siahol na diabarický prístroj. Obrovská guľa začala sa pomaly dvíhať. Marťania kývali na pozdrav a mávali ručníkmi. Salten a Gunta zastali na nástupišti a so zatajeným dychom sa prizerali tomuto nezvyčajnému divadlu. Nemohli prehovoriť ani slova. Guľa opustila svoje miesto a začínala sa vznášať nad nekonečnou hĺbkou, 6356 kilometrov nad Zemou. Vzdialenosť sa zväčšovala každou minútou a vzducholoď bola stále menšia a menšia.— Už ju skoro nevidieť, — prerušil mlčanie Salten.— S ďalekohľadom ju budete môcť pozorovať ešte aj na vzdialenosť tisíc kilometrov, — potešil ho Hil, ktorý zostal s nimi.— Požiadame prednostu Fru, aby nám to dovolil.Pomalým krokom odišli do úradu prednostu Medzistanice.— Prosím, nech sa páči, — odvetil ochotne Fru. — Môžete si pozrieť aj Zem. — Pozemšťania sa veľmi potešili.Fru otvoril dvere a všetci vstúpili do tmavej miestnosti. Osvetľovalo ju len umelé matné svetlo. Jedna stena miestnosti bola biela, ostatné tmavé. Fru zhasol svetielko a sadol si k složitým prístrojom, ktoré však predsa vyzeraly ako ďalekohľad. Na bielej stene zjavil sa v ostrých náčrtoch obraz Europy. Vystihli dobrú chvíľu: Europa bola slnkom priaznivo osvetlená a celkom jasne mohli pozorovať rozsiahlejšie horstvá, jazerá, široké ústia riek, zálivy, polostrovy a lesné plochy. Nad veľkými europskými mestami vznášaly sa vo výške tmavé tiene: dym a prach. Premietaný obraz predstavoval vždy asi desaťkilometrový pás alebo úsek Zeme.Potom Fru nastavil neobyčajný optický prístroj, ktorý na premietaných obrazoch vyvolával ich skutočnú farbu. Polia a lesy predstavily sa vo svojej prirodzenej nádhernej zelenej farbe. Len mestá zostávaly stále akési matné, tmavé, zatieňovala ich vrstva dymu a prachu. More domov sa strácalo, ako by v šedivej hmle, z ktorej kde-tu trčaly štíhle veže kostolov a katedrál. Na strechách domov bolo jasne vidieť odraz slnka.— Odkiaľ pochádza tá hustá hmla nad vašimi mestami? — pýtal sa jeden z Marťanov.— Zo spaľovania uhlia, z komínov, odpovedal Salten bez rozmýšľania.— A prečo nepoužívate slnečnú energiu?— Žiaľbohu, my to ešte nevieme, — doložil opäť Salten.— Dovolíte nám, páni, aby sme si mohli Zem prezrieť bližšie? — požiadal Gunta, ktorý doteraz len počúval.Prednosta Fru ochotne vyhovel jeho žiadosti a nechal pomaly premietať celú Europu od západu na východ, pritom spomaľoval obrázkové pásy podľa želania.Salten a Gunta po prvý raz po dlhom čase zabudli, že sú v cudzom svete, nesmierne ďaleko od svojej milovanej Zeme. Pohľad na europské horstvá, jazerá, morské zátoky, ostrovy a zahmlené mestá zatajoval im dych a vtláčal slzy do očú. Neobyčajne zaujímavé bolo pozorovať prechody osvetlenej a zatmenej čiastky Zeme. Bolo toho naraz mnoho! Nečakané dojmy rozbúrily pozemšťanom krv a ich nervy boly napäté.Gunta požiadal prednostu Fru, aby mu vysvetlil zariadenie týchto prístrojov. Divné, Fru mu podrobne poukazoval všetky jemné prístroje, vysvetlil mu, ako sa s nimi zaobchádza, netajil sa pre obyvateľom Zeme s ničím. Potom obrátili prístroje a pozerali spolu na oblohu. Fru poznal všetky hviezdy a súhviezdia na oblohe. O chvíľu nastavili prístroj smerom na Mars. Gunta sa zahľadel do neznámeho sveta, díval sa, až si mohol oči vykukať a zrazu vykríkol:— Aké cudzie teleso sa to hýbe smerom na Mars veľkou rýchlosťou?— To je vládna vzducholoď, — odpovedal Fru.— A nieKométa? — pýtal sa prekvapený Gunta.— Ach, nie, to je vzducholoď„Olo“. Ide nás práve vymeniť a nesie od našej vlády dôležité pokyny, — povedal Fru a odmlčal sa. Až o chvíľu oslovil Guntu opäť s vážnym výrazom na tvári:— Prepáčte mi, že musím odísť a nemôžem vám ukázať podrobnosti na Marse. Musím ísť pripraviť pristátie vládnej vzducholode. Azda neskoršie, ale neviem, či budeme mať na to ešte čas, keďže aj vy sa už budete musieť chystať na zpiatočnú cestu, na severný zemský pól.— Aká škoda! — zvolal Salten. — Tak rád by som si to bol bližšie pozrel.— Dúfam, že sa nám v blízkej budúcnosti naskytne ešte lepšia príležitosť, ale teraz mi musíte skutočne prepáčiť, mám naozaj súrnu prácu, — hovoril Fru a vstal, aby sa s nimi rozlúčil.Gunta a Salten sa tiež pomaly poberali, ešte raz si všimli všetko, čo ich obklopovalo, a mlčky prechádzali cez galeriu do nástupnej miestnosti, odkiaľ sa mali opäť vrátiť na severný zemský pól, na Zem, ale omnoho bohatší o skúsenosti a nezabudnuteľné dojmy.— Tak zavčasu? Veď ste ešte ani nejedli a už ste v práci? — pýtal sa medzi dvermi Salten.— Veru! Čakám na vás. Nemohol som ani spať, naše položenie sa mi akosi rozležalo v hlave, — hovoril Gunta.— Mali by sme sa skutočne poradiť, čo podnikneme, — navrhol Salten. — Ale najprv by sme si mali zajesť, som poriadne hladný.— To má čas, teraz máme dôležitejšie veci. Počúvajte, Salten, ja cítim, že náš osud sa dnes musí rozhodnúť! — hovoril vážne Gunta.— Podľa čoho tak súdite?— Vyrozumel som to z rozhovoru Marťanov, s ktorými sme cestovali nazpät. Vládna vzducholoď údajne priniesla rozkaz, že nás majú odviezť na Mars, — vysvetľoval Gunta.— Možno, že máte pravdu, aj ja som vybadal niečo podobného a mám dojem, že nás na to prinútia, — prikývol Salten.— Ja mám pred sebou len jeden cieľ, a musím ho vykonať, musím, musím domov, hoci sa priznám, že by som rád vykonal aj cestu na Mars, ale azda neskoršie, — hovoril Gunta veľmi úzkostlivo.— Čo si pomôžeme proti násiliu? Myslíte, že by sme im mohli nejako prejsť cez rozum? — pýtal sa Salten.— Budeme sa musieť pokúsiť o odpor, ale nemyslím, že by Marťania použili násilie, oni zaiste nebudú takí barbari. Porušili by predsa práva hosťa, ale veď sa chovali skutočne vzorne ako hostitelia. Predpokladám však predsa, že nám nedovolia zostať na ostrove cez zimu, — uvažoval celkom triezvo Gunta.— Čo by sme tu aj v zime robili? Stojíme teraz skutočne pred dvomi otázkami: alebo nás vezmú na Mars, alebo musíme nastúpiť cestu domov, ale ešte pred začiatkom zimy. Musíme sa skutočne rozhodnúť. Dnešný deň je naskutku rozhodujúci, dobre ste hovorili, — povedal uznanlivo Salten.— Je to chúlostivá vec, priateľ môj! Cesta domov bude iste nebezpečná, ale nedbal by som, keby sme sa cez zimu dostali aspoň niekde na Aljašku alebo na Sibír. Musíme sa odvážiť aj na to. Veď musíme oznámiť celému svetu, že Marťania ovládajú severný zemský pól, musíme to oznámiť prv, než by Marťania sami prišli. Musíme upozorniť na toto Europu, Áziu, i Ameriku — ba celý vzdelaný svet. — Tieto slová prednášal Gunta až s oduševnením.— Keby sa aspoň naše poštové holuby neboly potopily, — vzdychol si Salten.— Pozrite, — pokračoval Gunta, — ja pokladám dnešné rozhodnutie nás oboch za najdôležitejšie nielen pre nás, ale aj pre celé ľudstvo. Cítim povinnosť oznámiť svetu, čo som videl, skúsil, čo tu vidím a viem. Naša záchrana môže znamenať aj záchranu celého ľudstva. Poznáte ma a viete dobre, že nemám rád mnoho rečí, ale poviem otvoreno, že osud ľudstva ešte nikdy nezávisel tak od dvoch ľudí, ako dnes — od nás dvoch.— To je veľké slovo! — povýšeno prikývol Salten. Aj ja to cítim, ale povedzte mi, zabránime tomu my dvaja, aby Marťania neprišli na Zem?— O tom som neuvažoval, ale predsa cítim, že to musím urobiť. Čosi ma stále tlačí, aby som utekal do Washingtonu, do Paríža, Londýna, do Moskvy, do Kalkuty a Tokia, aby som oznámil vládam celého kultúrneho sveta všetky tieto novoty, o ktorých nemajú ani potuchy, — rozhorlil sa málovravný Gunta.— A prečo to všetko vidíte v takom tragickom svetle? Veď keby prišli k nám, prídu zaiste ako múdrejší a rozumnejší priatelia? Nemyslíte?— Rád by som mal vaše presvedčenie a váš náhľad na Marťanov, ale ja dobre predvídam, že celé ľudstvo by sa muselo stať poddaným Marťanov a ich vazalom.— Myslíte azda na ich technickú prevahu nad nami? — pýtal sa Salten.— Viete z histórie, že mocnejší má vždy chuť podrobiť si slabšieho. Myslím, že ani tu by nešlo o výnimku. Spozorovali ste zaiste aj vy, že ich chovanie voči nám bolo síce vždy veľmi priateľské, ale ja som sa nikdy nemohol vyvarovať dojmu, že nami opovrhujú. Hoci nám aj ukázali svoje technické zariadenia a vysvetľovali, predsa však jadro každej veci nenápadne zakrývali a utajovali. Keď sme boli na Medzistanici…, — chcel ďalej argumentovať Gunta, ale vtom začul blížiace sa kroky a utíchol.— Prepáčte, že vás vyrušujem, ale chcela som vám len oznámiť, že vládna vzducholoď „Olo“ pristála, — oznámila im ich stála sprievodkyňa La.— Už je tu? Akosi rýchle! — povedali ako by naraz.— V noci prišla, doniesla pre vás dôležité zprávy, len preto som vám to prišla povedať hneď ráno, — povedala úslužno.— Pomôžete nám a poradíte, pravda? Predpokladám totiž, že zprávy nebudú pre nás najpríjemnejšie, vám sa zdôveríme, lebo dúfame, že nám budete nápomocná svojou radou, — poprosil Gunta.— Ak to bude možné, veľmi rada. Úradne síce nič neviem, ale pokiaľ som sa dopočula, máte ísť s nami na „Nu“, — prezrádzala La.— Očakávali sme to!— Nebuďte zato smutní, — utešovala ich Marťanka ozaj so súcitom.— Máme obavy, či nás nebudú na to nútiť? — osmeľoval sa Salten.— Nútiť? Ako to myslíte? — prekvapeno sa opytovala La a vyšpúlila svoje veľké, ale pekné oči.— Veď ste silnejší a my sme jednako len vaši zajatci, — otvorene jej povedal Gunta.— Nerozumiem vás, priatelia, nemáme také zásady, aby sme potlačovali slobodnú vôľu iného. Ako ste prišli na takúto myšlienku?Nad týmito slovami svojej priateľky sa obaja začudovali a v duchu potešili.— Poraďte nám teda, La, — prosil Gunta. — Chceme sa dostať domov, domov chceme ísť; čo myslíte, môžu nám ostrovní inžinieri opraviť náš rozbitý balón?— Musíte celkom istotne vyčkať, až vám to naša vláda povolí, — povedala La bez okolkov, celkom úprimne.— Ale dúfam, že sa na nás nebudete hnevať, keď odmietneme cestu na Mars? — hovoril rovnako úprimne Gunta.Nemali však už času dohovoriť, lebo zrazu prišiel prednosta stanice, Ra. Vstúpil do izby a v krátkosti im oznámil, že vládny vyslanec, ktorý prišiel na štátnej vzducholodi Olo, dovoľuje si pozvať Saltena i Guntu na návštevu dnes o 3. hodine.Predpoludňajšie hodiny strávili obaja pozemšťania v nekonečných a bezvýsledných úvahách. Je pochopiteľné, že tretiu hodinu, určenú na návštevu, očakávali veľmi netrpezlivo. Čo im prinesie?Vládny vyslanec marťanských štátov, Ill, urobil na nich lepší dojem, než očakávali. Bol vysokej postavy, s bielou briadkou, vážneho výzoru. Z jeho reči bolo badať, že bol podrobne informovaný o osudoch výpravy, a srdečne ľutoval vedúceho pozemskej expedície, pána Tormu, ktorý je nezvestný. Vyslovil svoje poľutovanie, že doteraz sa nepodarilo nájsť nijaké stopy po ňom. Najviacej ho prekvapovalo, že Salten a Gunta vedeli tak pekne po marťansky.Gunta mu vysvetlil, že našli slovník marťanskej reči v svojich osobných batožinách až po stroskotaní balóna, že im ho tam vložil istý pán Ell, slávny učenec na Zemi. Vyslanec sa podrobne vyzvedal na pána Ella. Gunta, ako jeho dobrý priateľ, vedel mu porozprávať, že Ell pochádza z Južnej Austrálie, kde mal jeho otec veľký majetok. Matka jeho bola vraj Austrálka. Odtiaľto sa vraj Ell presťahoval pred niekoľkými rokmi do Europy, kde študoval hvezdárstvo na všetkých známych europských univerzitách. Gunta nezabudol pripomenúť, že Ell sa vždy choval veľmi zdržanlivo a jeho večnou láskou bolo vraj ustavičné pozorovanie a skúmanie planéty Mars. Sám vraj uňho pracoval niečo vyše dvoch rokov v jeho súkromnej hvezdárni. Salten pripomenul, že celú výpravu finančne vystrojil a podporil najmä Ell.Marťanský štátnik Ill vyzvedal sa ešte na niekoľko podrobností z Ellovho súkromného života, potom sa poďakoval za návštevu a oznámil Saltenovi i Guntovi, že si ich dovoľuje pozvať na úradné porady, presnú hodinu že určí neskôr.Pozemšťania odišli zo súkromnej návštevy celkom dobre naladení. Z nastávajúcich porád si sľubovali určitý úspech.XVIV určený čas prišli Salten a Gunta do konferenčnej miestnosti. Sadli si v tej polovici siene, kde pôsobila zemská príťažlivosť, kým Marťania boli v druhej polovici s príťažlivosťou slabšou. Za hlavným stolom sedel marťanský vyslanec Ill. Príjemné osvetlenie a tlmená hudba urobili hneď na začiatku dobrú náladu. V kúte miestnosti visela veľká marťanská zástava: na tmavom podklade biely kotúč, zobrazujúci planétu Mars a v prostriedku kotúča bol miniatúrny veniec, predstavujúci na lístkoch 154 marťanských štátov.Vedľa Illa sedely všetky význačné osobnosti z ostrova. Všetci mali na tvári pokojný a vážny výraz. Darmo však, bolo vidieť, že prítomní Marťania pokladajú sa pred dvomi reprezentantmi Zeme za predstaviteľov vyššieho sveta. Čoskoro zmocnil sa Guntu i Saltena tiesnivý pocit. Mimovoľne sa obaja začali obávať, že podľahnú vôli Marťanov, že neuplatnia voči nim svoje plány a úmysly. Hudba ustala a Ill sa ujal slova. Hlboké ticho bolo jediným svedkom prvej konferencie dvoch svetov.Ill konečne prehovoril:— Prinášam vám pozdrav vlasti, i vám, obyvateľom našej domoviny, i vám, priateľom zo susednej planéty Ba, ktorých tu po prvý raz vidíme a vítame. My sme už vstúpili na Zem, ale doteraz sme neprišli do styku s kultúrnymi bytosťami, ktoré ju obývajú. Pred niekoľkými týždňami sme dostali zprávu, že dvaja milí hostia z civilizovaného sveta Zeme prišli na našu stanicu na severnom zemskom póle. Vidíme, že naši susedia vo vesmíre sú vysoko vzdelaní, takže sa môžeme s nimi ľahko shodnúť a dorozumieť v otázkach kultúry. Ústredná vláda marťanských štátov rozhodla, aby sme s vami nadviazali styk. Dnešné stretnutie s vami pokladáme za udalosť veľkého významu v dejinách oboch planét. Vidíme v ňom prvý krok k bezprostrednému styku so Zemou a jej predstaviteľmi. A preto sa Ústredná vláda rozhodla, že vyslala jedného svojho člena na Zem.Vypočujte si teda, vy prítomní Marťania, i vy, reprezentanti Zeme, vládne posolstvo. — Ill potom zaujal vážnu pózu, vytiahol papier a strojil sa čítať. Avšak ešte prv, než by bol začal, vstal Gunta so svojho miesta a hovoril:— Prosím vás, aby ste mi prepáčili, že si v tejto vážnej chvíli prosím slovo. Avšak prv, než počujeme posolstvo vašej vlády, dovoľujem si vás upozorniť, že ani ja ani môj priateľ a spoločník Salten, nie sme oprávnení ani splnomocnení vyjednávať s vami v mene ľudstva na Zemi.Ill vypočul vzrušené Guntove slová a povedal:— Nemôžeme odoprieť slovo svojim hosťom a priateľom, ale pýtam sa vás, môžete vy svoj protest odôvodniť?Všetci Marťania stŕpli nad smelosťou Guntových slov a po výzve svojho rečníka čakali na odôvodnenie protestu. Oči všetkých sa upieraly na odvážneho človeka. Gunta dlho nerozmýšľal, znovu vstal a pohotove odvetil:— Chcem odôvodniť svoj protest, ba musím. Pokladám si osobne za česť, že ste nás tak láskavo prijali a osobne som presvedčený, že spojenie kultúr oboch planét bude udalosť nesmierneho významu i pre nás i pre vás. Ako ľudia vyslovujeme vašej vláde hlbokú vďaku za svoju záchranu. Musím vám však povedať, že my dvaja nie sme zástupcovia nijakej vlády na Zemi, nemáme nijaké právo na nejaké diplomatické porady. Sme obyčajní súkromníci, hvezdári, učenci a bádatelia.Ill mu na to odpovedal:— Slová nášho vzácneho priateľa nehovoria nám nič nového. Nemajú nijaký vzťah k posolstvu, ktoré som doniesol. Ich obavy, ničím nedoložené, sú bezpodstatné. Posolstvo nechce riešiť nijaké problémy, ako sa azda obávajú naši hostia. Predsa však, týkajú sa našich dvoch priateľov…Keď Salten počul poslednú vetu, zahryzol si do perí a prudko vyskočil:— Odmietam posolstvo aj vtedy, keď sa týka len nás dvoch. My tu stojíme na Zemi, a nie na vašom území; podliehame zákonom, ktoré sú platné na Zemi. Nepripisujeme nijaký štátoprávny význam ani vašej zástave, ktorá tu predstavuje vašu moc.Marťania sa dívali na rozrušeného rečníka celkom vyjaveno, ba až hrozivo. Takú smelosť ani najmenej nečakali.Vyslanec Ill sa nedal vyviesť z rovnováhy, v jeho hlase bolo však predsa cítiť, že odpor pozemšťanov mu nie je nepríjemný!— Podľa môjho vedomia s predstaviteľmi Zeme nemôžu sa robiť nijaké porady ani rokovania vo veci obsadenia severného zemského pólu. My sme tu boli prví, z celej slnečnej sústavy prví, my teda rozhodujeme. O tom nemôžu byť nijaké debaty. My, Marťania, sme z celého vesmíru prví, ktorí sme zaviedli medziplanetárnu premávku a ju ovládame. Toto nám podľa marťanských zákonov dáva prednostné právo rozhodovať!Gunta cítil, ako mu srdce prudko bije. Nemohol odporovať. Ľudia boli teda porazení, prvý pokus o odpor Marťania rázne odmietli. Obaja pozemšťania klesli na mysli, bolo to na nich vidieť. Sedeli ohromení a ochabnutí. Sklamali sa.Ill triumfoval. Nečakal však, že prečítanie marťanského vládneho posolstva bude mať takúto predohru. Konečne vzal do oboch rúk papier a čítal:— Ústredná vláda marťanských štátov rozhodla: Dvaja pozemšťania, menom Gunta a Salten, ktorí sú teraz na našej stanici na severnom zemskom póle, sú pod ochranou marťanskej vlády. Zaručujeme im na všetkých územiach, ovládaných našou vládou, slobodu osobnú, slobodu majetkovú a voľnosť pohybu. Menovaní budú hosťami marťanskej vlády, aby mohli na Marse študovať všetko, o čo majú záujem. Na jar budúceho roku sa môžu vrátiť domov, do svojej vlasti, a pri tom odprevadia našu výpravu na Zem. Pozemským hosťom odovzdá toto vládne posolstvo reprezentant našej Ústrednej vlády, Ill.Podpísaní: Del, Em, An.Prítomní Marťania vypočuli vládne posolstvo po stojačky. Gunta a Salten tiež stáli, ale po prečítaní posolstva klesli bezvládne do svojich kresiel.XVIIPo prečítaní vládneho posolstva obrátil sa Ill na Guntu a Saltena a vľúdnymi slovami ich začal prehovárať:— Dúfam, smiem predpokladať, že naše pozvanie neodmietnete. Prosím vás teda, aby ste sa prichystali na cestu o päť dní.Naši pozemskí bádatelia vypočuli jeho slová so sklonenou hlavou a neodpovedali. Nastala trápna prestávka. Napätú situáciu pokúsil sa rozriešiť Ra a predniesol niekoľko smierlivých slov. Tvrdil, že hostia nemusia mať nijaké obavy z cesty na Mars, naopak, vykreslil im pôvaby cesty a pobytu na Marse v najlákavejších farbách. Pozvanie vraj môžu pokladať za česť a pýchu, akej sa ľuďom doteraz ešte nedostalo. Posledné vety povedal vážnym hlasom:— Ústredná vláda vám zaručuje úplnú slobodu, ako ste to aj v posolstve počuli. Nenúti vás, naopak, srdečne vás pozýva. Nerozkazuje vám, že nás na pripravovanej jarnej výprave na Zem musíte odprevádzať, nie, ona vás o to prosí. Nevidím teda nijakú príčinu, prečo by ste nemohli vyhovieť jej pozvaniu.Gunta rozmýšľal, do akého rúcha by mal zaodieť svoje výhovorky. Predbehol ho však Salten, ktorý rozhodnými slovami obom Marťanom povedal:— Viem, že sotva budem môcť zmeniť rozhodnutie vašej vlády, ale prosil by som si bližšie vysvetlenie o celej veci a najmä o vašich nastávajúcich plánoch. Dovoľujem si tvrdiť, že nateraz naša návšteva na Marse nemá nijaký význam ani pre nás ani pre vás. Za najlepšie pokladám, keď nám dovolíte a najmä dopomôžete vrátiť sa domov ešte tejto jesene. Vy sa na našu Zem dostanete aj bez našej pomoci a nášho sprievodu. Rád by som od vás počul aj to, aký prínos si sľubujete od faktu, že nadviažete s nami styky.Dôrazné slová Saltenove vypočuli Marťania veľmi pozorne. Ill veril, že obyvatelia Zeme prijmú pozvanie s radosťou, nepredpokladal teda nijaké okolky s ich strany. Ale teraz zo Saltenových slov jasne vycítil, že títo dvaja pozemšťania predvídajú mocenské plány a úmysly Ústrednej vlády marťanských štátov.Marťania chceli úmyselne prekaziť a oddialiť návrat bádateľov na Zem, chceli sa od nich dozvedieť rozličné podrobnosti o živote na Zemi; s technickou prípravou boli už takmer hotoví, chýbaly im len niektoré drobné údaje, s ktorými museli rátať pri takom gigantickom podniku, na aký sa budúcej jari chystali. To bolo jasné nielen zasväteným osobám, ale aj našim pozemšťanom. Je tiež pochopiteľné, že záujmy Marťanov nedovoľovaly, aby sa títo dvaja ľudia vrátili na Zem a oznámili celému svetu, že Marťania už obsadili severný zemský pól.Hlavné, čo Marťania pri celom prípade najťažšie znášali, bolo to, že museli obmedziť osobnú slobodu Saltenovu i Guntovu. To sa veľmi priečilo ich mravným zásadám, ale v krajnom prípade ich štátny záujem vyžadoval i takýto krok.Medzitým prítomní Marťania rozoberali celý prípad a ich vládny vyslanec chystal si v duchu odpoveď na Saltenovu poznámku; keď sa vlna vzrušenia trochu utíšila, znovu vstal Ill a obrátený ku kreslám pozemšťanov, hovoril:— Náš úmysel je, aby sa štáty na Zemi nedozvedely nič o našom príchode. Máme preto obavy, aby nám ľudia nesťažovali našu úlohu a naše veľké poslanie. Je síce pravda, i keby ste sa vrátili domov ešte tejto jesene, i keby ste povedali doma všetko, čo ste tu u nás videli, skúsili a počuli — to všetko je len zlomok našej skutočnej technickej sily a prevahy. Naša úloha vyžaduje, aby ste nás na Marse bezpodmienečne navštívili. Musíte nás oboznámiť s určitými faktami, aby sme išli na Zem všestranne pripravení.— Som vám veľmi povďačný za vaše otvorené a ako sa zdá, úprimné slová, — odvetil Salten. — Musíte mi však prepáčiť, keď si dovolím tvrdiť, že nerozumiem celkom vašim úmyslom. My jednako len trváme na tom, aby sme sa mohli vrátiť, aby sme mohli našich upovedomiť, že sa s vami stretnú. Povedal som vám to celkom otvorene!Podráždený Ill nedal dlho čakať na odpoveď:— Z vašich slov mám dojem, že chcete obyvateľom Zeme slúžiť ako poradcovia. Chcete nám robiť prekážky a zabrániť, aby dve naše planéty mohly medzi sebou nadviazať priateľský styk. Ľudia sa nás nemajú čo obávať! Chceme im priniesť našu kultúru a pomoc. Neželáme si však, aby ste vlády Zeme znepokojili. Pohnútky, ktoré nás nútia navštíviť vašu Zem, sú čisté. Nemôžem vás v krátkej reči dopodrobna oboznamovať, že my, nositelia kultúry celej slnečnej sústavy, pokladáme si to aj za svoju svätú povinnosť, aby sme vám priniesli požehnanie našej vyššej kultúry a vzdelanosti.— O svoju osobnú slobodu sa nemusíte obávať, uisťujeme vás o tom. Osobná sloboda je naším najvyšším mravným zákonom. Vy musíte poučiť ľudí, aby sa nechystali na nejaký nemúdry čin. Prenechajte celú zodpovednosť za utváranie vzájomného pomeru len na nás, na obyvateľov Marsu.Gunta videl, že odpor by bol márny, ba prípadne by mohol aj zhoršiť osud celého ľudstva. Ale predsa! — rozmýšľal, — odporovať je mojou povinnosťou. Slepé poslúchanie by si mohli vysvetľovať ako slabosť, a to nielen moju, ale aj slabosť všetkých ľudí. Nie, musím odporovať, cítim zodpovednosť voči ľudstvu, hoci viem, že si nepomôžem…Takto si Gunta pripravil myšlienky, potom vstal a začal hovoriť, najprv ticho, vážne, neskôr sa jeho hlas zosilňoval a rozohňoval:— Ako ľudia, vieme, že od vyššej kultúry sa môžeme len učiť. Bolo by to aj naším šťastím, keby sme vás mohli v kultúre sledovať. Ale musím vám zdôrazniť ešte raz: našou úlohou bolo len navštíviť severný zemský pól a vrátiť sa domov. A teraz je našou povinnosťou, aby sme sa dostali domov, a to prv, než prídete na našu Zem vy. To cítim a chcem vykonať. Môj priateľ Salten a ja chceme odcestovať domov s vašou pomocou. A ak vy, učení Marťania, tvrdíte, ak tu slávnostne vyhlasujete, že osobná sloboda je vaším prvým mravným zákonom, apelujem na tieto vaše zákony a očakávam, že nám umožníte skorý odchod. Vaše terajšie zákroky pokladám preto za obmedzovanie osobnej slobody!Nastalo hlboké mlčanie, Salten a Gunta odišli. Marťania boli v prvej chvíli bezradní. Niečo takého skutočne nečakali. Rozprúdila sa búrlivá debata. Bolo počuť hlasy, že oboch treba odviesť na Mars násilím. Iní zasa tvrdili, že ľuďom treba odoprieť právo osobnej slobody, keďže nemajú porozumenie pre veci marťanského poslania vo vesmíre.Prednosta Medzistanice, Fru, odmietol tieto návrhy a tvrdil, že práve ich smelý odpor zasluhuje právo na slobodu. Radil všetkým, aby ich nebrali na Mars, aby im radšej dopomohli pri odlete domov. Po dlhom rozhodnutí určili takto: jeden musí ísť na Mars a druhému dopomôžu odletieť na Zem. Toto riešenie oznámili hneď aj Ústrednej vláde na Mars a žiadali schválenie.Salten a Gunta sa mlčky prechádzali na priestranstve ostrova. Pri strojných dielňach zazreli pozostatky svojho balóna. Obzerali si ho so všetkých strán a výsledok prehliadky bol veľmi žalostný. Opraviť balón nebolo v ich moci.Nevedeli ešte o rozriešení celého problému, nevedeli ani o tom, že Ill dal najschopnejším technikom na ostrove príkaz pripraviť odlet jedného pozemšťana, a to do 24 hodín. Nie však na balóne, ale na malej vzducholodi, ktorú len nedávno sotrojili vo výskumných ústavoch na Marse.Gunta a Salten sa vrátili do svojich izieb. Celí utrápení a zničení znovu plánovali. Vedeli, že Marťania rozhodujú o nich, bez nich. Shodou okolností rozriešili si celú situáciu práve tak, ako rozhodli Marťania. Ushodli sa medzi sebou navrhnúť Illovi, že jeden z nich pôjde na Mars a druhý na Zem. Ten druhý však musí čo najskôr odísť na Zem.Toto svoje rozhodnutie chceli ráno predložiť vyslancovi marťanských štátov. Prv však, než si ľahli spať, hodili žreb, kto kam pôjde. Salten sa veľmi nespieral, keď mu sám osud dožičil cestu do vesmíru, a Gunta, ako skúsený vzduchoplavec, tešil sa zatiaľ na zpiatočnú cestu domov.XVIIIGunta spal veľmi nepokojne. Každú chvíľu sa prehadzoval. Za svitania sa prebudil a začul akési nezvyklé šumenie. Podivný hukot sa stále opakoval. Vstal a v prítmí pozoroval a načúval. Zrazu zbadal na oblohe tmavé teleso, letiace veľkou rýchlosťou. Schytil sa, chcel vybehnúť von, ale dvere boly zvonku zatvorené.— Ach, Marťania niečo pred nami zatajujú! — pomyslel si. Bol ešte zvedavejší. Odbehol do Saltenovej izby a zobudil ho. Obaja sa pritlačili na oblok, načúvali a pozorovali. Teleso krúžilo okolo ostrova a podobalo sa veľkému vtákovi. Vedeli hneď, že je to nejaký nový marťanský vynález, prispôsobený atmosférickým podmienkam na Zemi. Marťania robili teda cvičenie a pokusy so svojím novým vynálezom. Prirodzene, nechceli, aby to videli aj na ostrove prítomní pozemšťania.Bol to skutočný zázrak! Teleso pristálo za tri sekundy, a to z najväčšej rýchlosti. Bolo dlhé asi desať metrov, v priemere malo len asi jeden meter. Bolo lesklé ako sklo, ale nebolo priezračné. Z horného okraja telesa vyčnievalo dvanásť hláv — posádka nového vynálezu mala teda dvanásť mužov.Nová marťanská zbraň pristála a vystúpilo z nej dvanásť postáv. Ostrovné galerie boly husto obsadené pozorujúcimi Marťanmi. O chvíľu sa začalo nové cvičenie. Opäť sa zjavilo na oblohe podlhovasté teleso. Bolo ho už dobre vidieť, lebo sa rozvidnievalo. Teleso krúžilo okolo ostrova, robilo rozličné premety, padalo, stúpalo a vysielalo na ostrov svetelné signále. Salten a Gunta im nerozumeli.Zrazu bolo počuť výbuch, zazreli vysoké stĺpy dymu, teleso sa vznieslo kolmo do výšky a zmizlo s očú.Cvičenie sa podarilo. Technické výpočty boly správne a Marťania rástli od pýchy nad svojím novým technickým zázrakom. Boly to nové diabarické rakety, ktoré zniesly každý tlak vzduchu a premáhaly príťažlivosť. Nový typ priniesol vládny vyslanec Ill na ostrov, aby ho tu preskúšali. Dnes nad ránom sa sám presvedčil o jeho technických prednostiach. Hneď po cvičení poslal Ill svetelnú depešu svojej vláde, že prvé pokusy sa výborne podarily a že možno hneď začať stavať 144 kusov novej zbrane.Nové zbrane musely byť do budúcej jari hotové…Gunta a Salten si opäť ľahli a vyčkávali ráno. Ešte bolo na ostrove ticho, keď sa k nim uberala rýchlymi krokmi ich bývalá ošetrovateľka La. Otvorila dvere a jej prvé slová veľmi potešily zvedavých pozemšťanov:— Včera ste sa mi veľmi páčili, ste opravdiví muži, — lichotila im. — Preto vám prezradím, čo o vás rozhodli: jeden z vás pôjde domov a jeden k nám, na Mars.— A kto pôjde na Mars? — vyskočil Salten.— Neviem, to záleží na vás, ako sa rozhodnete. Jeden musí k nám, jeden domov!— Zaujímavé! hovoril Gunta, — aj my sme sa tak rozhodli, práve sa chcem vystrojiť k pánu Illovi, aby som mu oznámil naše rozhodnutie.— Ja idem na Mars, — veselo sa Salten prihováral La, — ale môjmu priateľovi musíte pomôcť opraviť balón. My sme totiž hodili žreb.— Teším sa skutočne na cestu s vami, — hovorila La, — a o balón nemajte starosti, máme tu aj istejšie a bezpečnejšie dopravné prostriedky, než je váš zastaralý balón.— Teda ako vlastne pôjde Gunta domov? — vytreštil oči Salten.— Veru neviem, — odpovedala záhadne La.— Azda raketou? — vyzvedal Salten.— Neviem! — bola znova jej suchá odpoveď.Gunta nemal nič proti tomu, že cestu domov nastúpi na rakete, a nie na balóne. Ba vlastne sa potešil, lebo vedel, že cesta bude zaiste bezpečnejšia a rýchlejšia.Hodiny pred odletom ubiehaly veľmi rýchle. Asi dve hodiny pred odštartovaním navštívil Guntu doktor Hil:— Ste pripravený na cestu? — pýtal sa.— Celkom, kedy nastupujeme? — odvetil.— Čoskoro, možno už v najbližších dvoch hodinách. Už ste si so svojím priateľom vybavili všetko?— O všetkom sme si už pohovorili, môj spoločník to všetko vybavil písomne. Tu mám jeho listy, — hovoril Gunta a ukazoval na stôl.Potom Hil nenápadne pristúpil k nemu bližšie, chytil ho za ruky a hlboko mu pozrel do očú, ako by sa s ním chcel dojemne rozlúčiť. Gunta však cítil vo svojom tele vplyv akejsi neobyčajnej sily, oči mu stŕply, zatmelo sa mu v nich a po chvíli videl len blýskajúce sa zrenice lekára. Hil mu položil ruky na čelo a pomaly hovoril:— Vy spíte, pravda, vy spíte…Gunta upadol do bezvedomia, ale s otvorenými očami. Hneď potom vstúpilo do Guntovej izby 10 Marťanov. Šiesti chytili Guntu za ramená a nohy a položili ho na nosidlá. Na nádvorí ho zamontovali do kožušín a zaniesli ho do rakety, pripravenej na odlet. Keď jeho telo ležalo na pohodlnej pohovke vo vnútri rakety, vložili mu do úst trubičku kyslíkového prístroja.O niekoľko minút sa raketa vzniesla kolmo do výšky. Asi v tisícmetrovej výške nabrala južný smer.Keď už raketa bola z dohľadu ostrova, odišiel prednosta stanice Ra k Saltenovi a stručnými slovami mu oznámil:— Váš priateľ odcestoval. Dúfam, že o krátky čas vám oznámim, že šťastne pristál.Salten vyskočil a utekal k obloku. Na oblohe zazrel už len maličký, sotva pozorovateľný bod. Nebol si ani istý, či je to raketa. Keď sa chcel Hila opýtať na podrobnosti odletu, nenašiel ho už v izbe. Hil využil Saltenovho vzrušenia a rýchle odišiel.Salten zostal na ostrove sám. Ako jediný predstaviteľ ľudstva! Ovládal ho pocit stiesnenosti. Utiahol sa do svojej izby a cítil sa nekonečne opustený.La tušila, že citovo založený Salten bude ťažko znášať prvé chvíle samoty, preto išla k nemu. Našla ho zadumaného, ako predpokladala.— Nebuďte smutný, — prihovárala sa mu. — Zajtra už odídeme k nám, na Mars.	Lasswitz_Ludia-z-Marsu.html.txt
KarPani Milka Krajecová, veľactená pani rechtorka z Madaračky, len čo vypila svoju raňajšiu kávu, vyšla do pitvora obzrieť svoje kvety. V malom pitvorčeku mala totiž veľké oleandre, aloe a myrtu, tieto cudzokrajné kvetiny tu trávievali zimu. Obzerá kvety, oberá suché listy z oleandru, keď začuje, že od ulice, malou chodbou blížia sa kroky. Zdvihne hlavu, pozrie na dvere a v obloku sklenených dvier vidí strapatú hlavu a pohľad chlapa na ňu obrátený.Akoby hrom udrel do nej, začala sa klátiť, kolená sa jej podlamovali a skríkla:„Jaj, Mišo!“Bol to Mišo, syn starého Voľku, ktorý býval poniže školy, kde bol otec učiteľom, ale hen v druhej stolici. Hneď jej prišlo na myseľ, že doma je zle a že Miša poslali s nejakým odkazom (telegraf sa ešte tak neužíval ako teraz).Mišo váhavo, okúňavo otvoril dvere a práve tak lenivo, akoby mu ani mak nebolo naponáhlo, zatisol ich za sebou; medzitým Milka umierala od strachu. Poklonil sa a zastal.„Mišo!“ zvolala Milka znovu. Ideš so zlou zvesťou, však?“Mišo pokýval hlavou a povedal lakonicky:„Vera je tak, pani rechtorka!“„Apuško!?“„Mhm, pán rechtor…“„Či sú chorý, Mišo, hovor, alebo už nedajbože umreli!“Mišo len sklonil hlavu a zamrmlal čosi, akoby mu samému žiaľom preplnené srdce nedalo hovoriť.„Jaj, môj otec, môj drahý, dobrý otec!“ nariekala Milka a sadla si na malú pohovku v kúte. Milka zalomí rukami a narieka ďalej:„Ach, veď som to mohla tušiť, veď nedarmo sa mi prisnilo s ním — a teraz tak neočakávane, tak chytro sa odobral od nás môj drahý, opustený otec!“Mišo len stojí, stojí a hľadí do zeme; zrejme i jeho pochytil zármutok.„Duša!“ zvolá odrazu Milka a podopierajúc sa o stenu, vstáva z divánčeka. „Duša, Štefan!“To bol jej manžel, ktorý už bol odišiel k deťom. Veď len čo ich dostal všetky do školy; doma ich cez Ondreja aj tak nepotrebovali a vyučovanie bolo v prúde, keď zaznel pani rechtorkin prenikavý, veliteľský hlas. Nemohol meškať, a preto vkročiac do pitvora, opytuje sa svojím trochu drsným hlasom:„No, čože je zasa?“„Jaj, duša, už nemáme nášho drahého otca!“ zvolá Milka s plačom a celou svojou šesťdesiatšesťkilovou váhou vrhne sa mužovi v náruč, takže on nepripravený na toto sladké bremeno sa zatočil.„Čo? Kto to povedal? Kde je list?“ opytuje sa Štefan a zvedavo sa obzrie na Miša.„Mišo, tu, hľa, priniesol zvesť,“ hovorí Milka.„To si ty, Mišo, vitaj, daj sem list.“Mišo sa trošku narovná a hovorí:„Nedali mi, len aby som slovom…“„A kedy?“ opytuje sa Milka, zadúšajúc sa v plači.„Včera ráno; naši mi povedali, aby som šiel,“ rozprával Mišo len tak lenivo.„Duša, ešte včera ráno, a my sme ešte tu, jaj, duša, len či dôjdeme na pohreb?“ Vtom jej čosi prišlo na um, vzchopila sa a volá:„Jaj, ja nešťastná, nemám ani len smútočný klobúk a závoj!“Aj Štefan sa zarmútil, lebo dobrého svokra úprimne miloval, ale zato nestratil hlavu.„Ešte včera, ale tak si mohol už večer tu byť, Mišo.“Mišo sa začne krútiť a vraví:„Ako by, pán rechtor, veď som bol aj v Černinci a potom som aj blúdil.“„Ako sa to stalo, my nič nevieme, Mišo, vrav, čo boli chorý?“„Ja neviem, pán rechtor, lebo som nebol doma, len čo ma naši poslali a ako som vyšiel na Holubenec, už vyzváňali!“„Vyzváňali!“ skríkla Milka a chcela omdlieť, ale našťastie boli tam izbové dvere, a tak sa oprela o ne, aby nespadla.„No, len no, neopúšťaj sa, milá moja,“ hovorí Štefan a jeho hlas je omnoho jemnejší.„Treba nám ísť, Mara!“ volá na slúžku, naslúchajúcu pri kuchynských dverách. „Bež do Baranských, aby zaraz priahali, že ideme na Klincovú.“„A povedz, aby len skoro, lebo že nám apuško umreli.“Mara odbehla a Štefan rečie Mišovi:„Poď dnu, Mišo, iste budeš hladný.“„Veru, pán rechtor, len tak o hlade a smäde som bežal,“ hovorí Mišo a tvár sa mu jasní.Kým Mišo nasledoval Štefana do kuchyne, kde Štefan predložil poslovi chlieb, slaninu a hriate, za ten čas Milka v izbe zháňala smútočné veci a fikajúc sprobúvala pred zrkadlom staršie závoje a klobúky. Potom naplnila dve škatule rozličnými kusmi odevu a zatým ešte tri koše s potravinami na cestu a na kar. Mali práve zarezanú vykŕmenú húsku. Potom sa znovu rozplakala:„Ach, či by som bola pomyslela, že som túto húsku na kar môjho otca kŕmila?“ Obnovený prúd sĺz nasledoval za slovami.Štefan rozpustil deti na tri-štyri dni a obzrúc vozík, ako praktický a rozšafný domáci gazda pomáhal Baranskému popriahať kone a po obnovených raňajkách vybrali sa vo meno božie na cestu. Vzali so sebou aj Miša, aspoň naspäť nemusí pešo stúpať. Aby ho v Klincovej nemuseli vyplácať, dali mu tu za posolstvo strieborný dvadsiatnik.Milka ani cestou neprestala nariekať, čo bolo pri takej planej sekľavej ceste veľmi nebezpečné, takže jej Štefan naposledy zavolal:„Ale, prestaň už vykladať, lebo si ešte odsekneš jazyk!“Na tento necitný výraz chudina Milka neprestala nariekať, ale neprestajne fikala až do Klokňavy. V tejto dedine mali kŕmiť a Štefan mal tam sesternicu, u ktorej sa obyčajne zastavovali. Ako vozík zastal, uvoľnil sa jej prúd sĺz a náreku, najmä ako vyšla im v ústrety švagriná-sesternica. I ona predesená nečakanou zvesťou úprimne poľutovala trúchliacu dcéru a volala oboch dnu, že im napochytro pripraví obed.Mišo tiež zišiel z vozíka a prosil, či smie ísť za ten čas navštíviť kamaráta z vojny. Štefan mu dovolil a dal mu ešte päť groší, aby sa zabavili. Baranský opatril koníky a naši smutní pocestní vošli dnu.Milka hneď zbadala, že švagriná má nový kabátik — a myslí v sebe: „Na to jej stačí, ale ináč bude jačať a ponosovať sa, že nemá z čoho vyžiť!“ No zasa jej prišiel na rozum smutný cieľ cesty, rozžalostila sa znovu. Ale i tak zbadala, že Štefan a jeho sesternica sa spolu ticho zhovárajú a že jej on čosi dáva. A keď sesternica náhlivo vyšla, Milka zvolá prísne:„Duša, čo ste sa zhovárali?“„Čo by sme sa zhovárali? Nič.“„Ba áno, zhovárali ste sa a niečo si jej dal. Povedz, duša, čo si jej dal?“„Ale, čo by som jej bol dal — nuž na holbu vína som jej dal!“„Na holbu vína! Na holbu vína!“ skríkla Milka s takým tragickým prízvukom, akoby bolo išlo o velezradu. Oprela sa o tvrdé boky starého divána a tak žalostne začala nariekať, že aj kameň by sa bol zľutoval, ale Štefan, poznajúc svoju polovičku, dudrúc prechodil sa po izbe a len toľko jej povedal, ak bude také komédie vystrájať, nechá ju tu.„Oh, ja nešťastná stvora! Dosť, že mi drahý, dobrý otec umrel, že som si už aj matku pochovala, a ešte nemáš citného srdca, čo by ťa rozumelo.“Štefan by bol možno aj vyšiel, ale už sa vrátila sesternica s fľašou vína v ruke a nezbadajúc, čo sa medzitým stalo, horlivo chystala obed.Podobné šarvátky boli v Milkinom manželstve každodenné, ale netrvali dlho. Obaja manželia mali totiž dobré srdcia a krátku pamäť. Po takej vojničke hneď nasledoval i mier alebo aspoň prímerie.Naobedujúc sa naši zasa posadali na vozík, ale ako už tam sedeli, prišlo im na um, že Miša niet. Poslali za ním do krčmy, tam ho nebolo, i do tých gazdov, kde mysleli, že je jeho kamarát, ale ani tam nebol. Čakať nemohli, lebo novembrový deň sa chýlil ku koncu, preto sa pohli bez Miša.Cesta tu už bola trošku lepšia, ba i sniežika bolo napadlo, a tak sa dalo i pobehnúť. Čím viac sa blížili k rodisku, tým živšie sa predstavovali rozpomienky z mladosti, a keď už zďaleka, od Matejky, zazrela Milka klincovskú vežu, tu vykríkla od žiaľu. Veď tadeto ju vozievali do školy a keď sa vydala do nového domova. A teraz akože nájde toho posledného, čo v tôni tej veže býval? Predstavila si, ako jej dobrý, opustený otec leží vystretý, a len plakala ďalej. Prebrodiac ešte riečku poniže samej dediny, vozík zabočil do ulice vedľa kostola. Ľudia vybehúvali pred domy pozrieť, kto ide, a Milka sa díva na nich a pozdravuje ich so žiaľom. Hľadá na známych tvárach stopy žiaľu a sústrasti, ale nič podobného nevidí. No, to možno preto, že je už večer a oči sú jej plačom zoslabené. Ba z jedného domu práve ozýval sa spev, hudba a smiech.„Ach, akí necitní sú títo ľudia! Človek, čo ich skoro pol stoletia učil, leží na márach — a oni spievajú, tancujú a veselia sa!“„Čo sa tomu divíš, v svete je tak,“ povie Štefan.A Baranský dodal:„Pani rechtorka, to je tak: kňazovi alebo rechtorovi bom — rechtorka zo školy von. A to je všetkým činom, ako vidím, aj tu tak.“Že tento príklad sa nehodí práve na prítomný pád, nestačilo prísť našim na um, lebo už boli pred školou. Vošli do dvora. Tu všetko ticho, dvor prázdny, obloky tmavé.„Iste,“ hovorí Milka, „sú apuško už v kostole!“ V duchu skutočne vidí čiernu rakvu pred oltárom a v nej bezdušné telo milovaného otca a okolo rakvy cirkevníkov spievajúcich nábožné piesne. Ale obloky kostola sú tiež tmavé a ticho je i tam.Nik nejde v ústrety, ako voľakedy, keď prichodili, vyšla im v ústrety maminka s otvoreným náručím a volala:„Däty mojo drahie!“V dverách domu ukázala sa slúžka a hľadí so začudovaným prekvapením na prichádzajúcich.„Júda!“ skríkne Milka a div že neomdlieva, vidiac tú, ktorá otca v chorobe a pri smrti opatrovala, ba mu azda i oči zatlačila. „Júda, nuž akože ste?“„Dobre, pani rechtorka,“ hovorí Júda a bozkáva prichádzajúcej ruku i berie veci z vozíka.„Dobre, dobre, už viem… A apuško sú kde?“„Na fare, pani rechtorka!“„Na fare?“ v nedorozumení hľadia všetci na slúžku; Milka jej kŕčovite stíska ruku a opiera sa jej o plece.„Áno, na fare. Tam dnes zaklali krmníka, vážil pol treťa centa, a tak zavolali pána rechtora na večeru.“„Predsa sme len prišli na kar!“ zasmeje sa Baranský, „ale na veselý,“ a vedie koníky do stajne.„A Mišo Voľkovie?“„Mišo? Veď ten už pol roka nebol doma. Túla sa po svete.“	Vansova_Kar.html.txt
Orol[1][2]Dole, orle, z výšin, dole!Sadá slnko za topole —slnko sadá, deň sa tratí:kdeže budeš nocovati?!Hej, viem ja, viem o čeľadi,kde sa piesňou život mladí,kde sa otcov sláva slávi,kde sa pradie na zástavy,kde sa kujú pravdy zbroje:ta ma znesú krídla moje!Dole, orle, z výšin, dole!Už pastieri tiahnu z hole,ukonaná junač mladápo pažiti nocľah hľadá.Viem ja jedľu neobťatú,pod ňou vatru neodspatú;pri tej vatre mládež čakána slniečko — na junáka.Jej snom sláva junákova,chlebom — živé jeho slová.Dole, orle, z výšin, dole!Už rataji idú z poľä;na večer znie zvonov hrana:už ich práca dokonaná.Dokonaná — no semenov rodnú pôdu uloženo —v rodnú pôdu, v ruky božie:nezdusí ho tŕnie, hložie.Prejde zima, svitne ráno:vzíde žitko zaoranô.Dole, orle, z výšin, dole!Už ostáva pusté pole,už piesenky ohlas hynie:„Veje vietor po doline.“Blysnú vatry po okolía pri vatre sbor sokolízahudie tú pieseň ľudu:„Boli časy, ešte budú!“Bo čo v svete všetko minie:pravda naša nezahynie!R. 1873[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Spevy 3.[2]V Banskej Bystrici 1873. Prvý raz v Orle V, 1874, str. 8, 15. februára. V oboch rukop. zošitoch. Verš v Spevoch:Hej viem, viem o čeľadi,opravujeme podľa oboch rukopisov:Hej, viemja, viem o čeľadi,ako spravil i Škultéty vo vydaní r. 1909. V Spevoch 1880 ide zrejme o tlačovú chybu.	Botto_Orol-Spevy.html.txt
PředmluvaVčelařství samo o sobě jest pro každého přítele přírody zaměstnáním nemálo zajímavým a v mnohém ohledu poučným; avšak za nynější praktické doby bylo by přec jen pravou popelkou, kdyby také neposkytovalo značnějšího užitku hmotného.Nedá se upříti, že jest včelařství co odvětví hospodářství pravou poesií a jak vhodně i proslulý baron Schönfels propověděl, že zaujímá v hospodářství podobné místo, jako skromná fialka mezi vonnými květinami. Med pak jest skromná odměna za práci včelám věnovanou.Úlohou tohoto spisku jest podati našim milým včelařům přiměřený návod k tomu, jak by se dal výrobek včel — med — co nejlépe v domácnosti využitkovati, aby tak stalo se včelaření nejen zajímavým, ale i prospěšným zaměstnáním. Známoť mnohému předobře, že používání medu co potravy i co nápoje lahodného bylo již těm nejstarším obyvatelům země povědomo a pochybuji, že by kterýkoliv jiný výrobek za celou řadu století, ba snad tisíciletí, tak znamenitě byl spracován a využitkován, jako med, a málo posud nalézáme spisů, ve kterých by o zužitkování medu obšírněji bylo pojednáno.Proto doufám zavděčiti se spiskem tímto všem milým spoluvčelařům, jakož i naším spanilomyslným paním a dívkám, kteréž dovedou nám nejen náš starostiplný život oblažovati, ale i připravováním chutných pokrmův a lahodných nápojů jej též oslazovati a mnohou chorobu připraveným lékem z medu buď zmírňovati neb jí též předejíti.Uvádím zde proto jen více předpisů k připravování pokrmův a nápojů z medu, an jednomu chutná více to, jinému ono, aby si tudíž mohl ze všeho toho vybrati, co mu po chuti. Při sepisování řídil jsem se vedle své dlouholeté zkušenosti, nabyté dílem v cukrářském závodě svých rodičův a bratrů, dílem z výstav a konečně ze spisů odborných, vydaných od osvědčených spisovatelů, jako jest náš slovutný velmistr dr. J. Dzierzon, Rothé, Pollmann, F. Stegmann, dr. Gröger, V. Lahn, J. Dennler, Sam. Jarkovský, Učík, dr. Homböck a více jiných, kterýmž tuto vřelými díky jsem zavázán a přál bych si jen, aby spisek tento došel mezi četnými přátely včelařství hojného rozšíření, a naše spanilomyslné paní a dívky aby pak dle předpisů těch připravovaly nám pokrmů a nápojů, čímž zajisté nemálo k zužitkování našeho výborného česko-moravského medu a tudíž i ku zvelebení včelařství přispějí. Mnohých dobrých pokynů naleznou tu i začátečníci v pernikářství a cukrářství, neboť i na tom musí každému včelaři záležeti, aby medu nejen v domácnosti, ale i v závodech pernikářských a cukrářských v hojnější míře bylo používáno, než dosud.Všem pak, kteří pokrmů těch jísti a nápojů medových píti budou, volám z hloubí srdce svého: „Dobré chutnání a na zdar!“Se včelařským pozdravemSpisovatel.	Thuma_Med-a-zuzitkovani-jeho-v-domacnosti.html.txt
VenovaniePretože moje pero nemalo doteraz nijakého mecenáša, lež skôr mnohých prenasledovateľov, tebe, slávny slovenský národ, toto moje dielo ponížene dávam, darúvam, zasväcujem a venujem. Pamätaj, že celému ľudskému pokoleniu je vrodený ten pud, že vždy ochraňuje a obraňuje svoj rod. Tento pud teraz aj ty pociťuješ a prejavuješ navonok, keď si svoju terajšiu dôstojnosť hrdo obraňuješ, usilujúc sa dosiahnuť vzory spisovateľov (ak sa tak odvážim povedať) nie pod vedením môjho slabého pera, ale pod vedením pera A. R. D. Antona Bernoláka. Tento, keď predpísal nášmu jazyku a písaniu múdre pravidlá, dal základ vypestovanejšej literatúre, ktorú som ja svojím vidieckym potôčkom (hospodárskou knihou) trochu zavlažil. Boh už dal začiatočný vzrast tomu, čo šťastne vzniklo: ostatné dodaj ty, slávny národ, nakoľko len môžeš (veď je toho toľko, čo možno k tvojej sláve pridať), lebo máš vrodenú lásku k literatúre, okrem základných pravidiel, ustálených spomenutým autorom. Túto knihu horlive čítaj a chvályhodné činy tvojich predkov v nej opísané s horúcou láskou obraňuj, ochraňuj a stráž a tvojim nástupcom, aby sa vzdelávali a vychovávali, dávaj čítať, hovoriac s Horáciom:Potomkovia, tieto príklady majte pred očami vo dne i v noci.Predovšetkým však vy, milovníci literatúry, sdružení už v našej vznikajúcej učenej slovenskej spoločnosti, tovariši nad iných vzdelaní, ochotne venujte starostlivosť tak tejto mojej práci, ako hrdinským činom predkov a zároveň aj obrane dôstojnosti vašej drahej otčiny, pozorne uvážiac tento výrok veľkého Ciceróna (O povinnostiach, kn. I.): „Nielen sebe sme zrodení, pretože časť nášho života si osobuje vlasť, časť priatelia, ktorých dobrodeniam sme najviac zaviazaní, tak aj príkladom našich vznešených predkov, ktorí pre veľkosť svojho nadania, vynikajúcu znalosť všetkých vied a slávu vo vedení štátu našu otčinu vzdelávali rozličnými umeniami.“Vzdelávajte sa rozličnými chvályhodnými vedami, ktorých základom sú zákony prirodzené, dané Bohom i zákony spoločenské; tieto všetky vám uvádzajú smernice na dobrý a blažený život. Ale čítanie a poznávanie dejinných udalostí nech vo vás zapáli akoby fakle a podnieti k činom hodným dlhej pamäti. História teda má vzdelávať ľudí ako zrkadlo toho, čo bolo. Pre toto mnohí veľmi učení mužovia nazvali históriu rodičkou čností a učiteľkou dobrého života. Veď zaiste takú silu má znalosť dávno vykonaných vecí, že čitatelia a poslucháči dejín často napodobňujú najvznešenejších mužov. Ich pamiatka vytvára vo verejnosti obdivuhodnú vážnosť, na dvore najvyššiu dôveru a v kráľovských snemoch podáva priamu cestu k spravodlivosti, k vynášaniu zákonov, k horlivej obrane vlasti a ľudu.Hore srdcia teda, učení tovariši! Bude vám najväčšou chválou, ak budete vedieť pred nevedomými i učenými múdro rozprávať o tom, ktorí pohanskí vodcovia vládli Slovákom pred Kristovým narodením, ktorí a od kedy kresťansko-katolícki kráľovia panovali nad Slovákmi pred uhorskými v terajšom Uhorsku. Veľký obdiv vám získa dejepisný výklad o týchto predložených otázkach: Aké boly hranice starobylého kráľovstva Slovákov, ako vyzerá v tomto veku, aký bol prvotný pôvod, aké nárečia, aké starobylé slovenské mená. Ako spasitelnejšie je katolícke náboženstvo nad odsúdeniahodné pohanstvo, tak slávnejšie pre vás bude poznať staré slovenské pohanstvo i terajšie kresťanstvo. A ako pamiatka slovenských kráľov (predovšetkým slávneho Svätopluka) je u neskorých potomkov požehnaná, tak aj vaše dejepisné znalosti po veky vo schvále zotrvajú u našich budúcich. Aby ste si ich čo najľahšie získali, po základných štúdiách vášho stavu čítajte v dejepise o slávnych činoch vašich predkov a čo dobré budete čítať, to aj napodobňujte. Z týchto dvoch príčin, totiž aby som vám dal podnet k takému čítaniu i napodobňovaniu vašej pozornosti predovšetkým, vašej bedlivosti a obrane s láskou toto dielo dávam, darúvam a venujem v roku, v ktorom vzniklo učené slovenské tovarišstvo.O vaše dobro sa snažiacinajponíženejší služobníkJ. F.	Fandly_Compendiata-historia-gentis-Slavae.html.txt
JarIV to odpoludnie skorého júna išiel cez Holywell v krátkom plášti, ktorý mu visel s pliec, bez čiapky na hustých tmavých vlasoch. Bol to mladík strednej postavy, ktorý ako by bol býval potomkom dvoch veľmi rozdielnych predkov, z nich jeden bol drsný a druhý ohybne ľahký. Jeho tvár bola tiež divnou miešaninou, lebo hoci aj mala silné črty, jej výraz bol skôr nežný a zádumčivý. Jeho šedé, žiarivé oči s veľmi čiernymi obrvami, zdaly sa pozerať mimo toho, na čo hľadely, takže zavše robil dojem ako by nebol celkom prítomný; ale jeho úsmev bol mimoriadne tekavý, odhaľujúci zuby, ktoré boly biele ako černochove a dávaly jeho tvári výraz zvláštnej chtivosti. Ľudia, keď išiel okolo nich, všímali si ho trošku, lebo v tom, že roku tisíceho ôsmistého osemdesiateho nenosil čiapky a bol holohlavý, predstihoval svoju dobu. Ženské sa o neho zvlášť zaujímaly; cítily, že si ich nevšíma a zdalo sa im ako by hľadel do diaľky a v duši robil kombinácie.Vedel azda, o čom premýšľa? Či vedel o tom naozaj celkom určite v tom období svojho života, keď veci, menovite tie, za bezprostredným obzorom, boly také zvláštne a zaujímavé? Tie veci, ktoré raz uvidí alebo urobí, keď bude hotový so štúdiami v Oxforde, v ktorom mu bol každý „ohromne slušný“ a prirodzene „nesmierne poriadny“, ale nie tak veľmi zaujímavý.Išiel k svojmu učiteľovi čítať essay o Oliverovi Cromwellovi; a pod starým múrom, ktorý kedysi bol mestskou hradbou, vyňal z vrecka akési zviera. Bola to malá korytnačka; veľmi chtivo pozoroval pohyby jej skúmavej hlávky, omakávajúc ju ustavične krátkymi širokými prstami, ako by sa chcel základne presvedčiť, ako bola utvorená. Mala hodne tvrdý chrbát! Nie div, že chudák starý Aischylos trošku ochorel, keď mu padla na hlavu. Antické národy stavaly na ňu svet — pagodový svet, s ľuďmi a zvieratmi a stromami, podobný azda vyrezávaniam v čínskom kabinete jeho poručníka. Číňania robili zábavné zvieratá a stromy, ako by verili, že všetko má dušu a nie je len na jedenie, jazdenie, alebo na stavanie domov. Keby mu len v tej Umeleckej škole dovolili modelovať veci „podľa chuti“ miesto toho ustavičného kopírovania — bolo to tak, ako by si mysleli, že je nebezpečné nechať človeka vymysleť si niečo celkom samostatne.Korytnačku mal vo veste a nechal ju plaziť sa až dotedy, kým nezbadal, že ohrýza roh jeho práce, potom ju vsunul do vrecka. Čo by tak urobil jeho učiteľ, keby vedel, že ju tam má? Trošku by nahol stranou hlavu a riekol by: „Ah! sú veci, Lennan, o ktorých sa mojej filozofii ani nesnívalo!“ Áno, bolo veľa vecí, o ktorých sa nesnívalo „starému Stormerovi“, ktorý sa, tuším, bál všetkého, čo nebolo obyčajné; ktorý sa vždy, vari, len preto usmieval, lebo sa bál, že sa budú smiať jemu. V Oxforde bolo veľa takýchto ľudí. Bolo to hlúpe. Nemôžete nič poriadne urobiť, ak sa musíte báť, že sa vám ľudia smejú! Pani Stormerová nebola taká; ona robila veci preto, lebo jej prišly na um. Ale ona nebola Angličanka, lež Rakúšanka a oveľa mladšia ako bol starý Stormer.A príduc k domu svojho učiteľa, zazvonil…IIKeď Anna Stormerová vstúpila do pracovne svojho muža, našla ho stáť pri okne s hlavou naklonenou trošku nabok — vysokú, dlhonohú postavu v obleku z jemnej vlnenej látky, s nízkym, dohora ohnutým (v tom čase neobyčajným) golierom a belasým hodvábnym nákrčníkom, čo mu sama uplietla a ktorý bol teraz prevlečený krúžkami. Mumlavo si húdol a dobre opatrovanými nehtami jemne klopkal na tabuľu okna. Hoci bol oslavovaný pre ohromnú prácu, ktorú vykonal, ona ho nikdy nepristihla pri nejakej robote v tomto ich dome, vybranom preto, lebo bol viacej ako na pol míle vzdialený od Kolegia, v ktorom bývali „drahí mladí clowni“, ako ich menoval on, ich učiteľ.Neobrátil sa, — lebo nebolo jeho zvykom zbadať niečo, čo nebolo nevyhnutne potrebné — ale ona cítila, že vie o nej. Podišla k oknu a sadla si na stoličku. Len potom sa obrátil a riekol: „Ah!“Bol to temer pri ňom neobyčajný hundravý prejav obdivu, hoci, okrem niektorých čiastok klasikov, ťažko čo obdivoval. Ale ona vedela, že tam najplnšie uplatní lepotu svojej naozaj krásnej, hrdej postavy, keď slnce, svietiace na jej tmavé vlasy, rozžiarilo pod čiernymi obočiami jej hlboko ležiace, ako ľad zelené oči. Zavše to bolo pre ňu veľkou útechou, že ostala takou stepilou. Bola by to pre ňu bývala len zväčšená útrapa: museť cítiť, že vzrušuje prieberčivosť svojho muža. Veď jej lícne kosti boly jednako priveľmi vyčnievajúce pre jeho vkus, súc symbolom niečoho v jej charaktere, čo nebolo v súlade s jeho povahou — mávnutím zúfalosti, živosti, nedostatkom istej anglickej uhladenosti, ktorý ho vždy znepokojoval.„Herold!“ — nemohla nikdy celkom stlmiť svoje „r“… „Toho roku rada by som išla medzi vrchy.“Vrchy! Nevidela ich už dvanásť rokov, od toho času, ako pri San Martino di Castozze trávila leto, ktoré končilo jej vydajom.Clivosť po domove!„Neviem, čo to znamená — mrem túžbou po domove. Mohli by sme ísť?“„Ak sa ti páči — prečo nie? Ale ja nebudem vodičom pri stúpaní na štít Cimone della Pala!“Vedela, čo tým mieni. Nijaký román. Akým skvelým vodičom bol v ten deň! Temer ho zbožňovala. Aká slepota! Aká premena. Bol to naozaj ten istý človek, stojací tuná s tými jasnými, pochybujúcimi očami, už so šedinami vo vlasoch? Áno, bolo po románe! A ona sedela tichá, hľadiac do ulice, do tej malej, starej ulice, do ktorej hľadela vo dne i v noci. Prechodila cez ňu akási postava, pristúpila k dverám a zazvonila.Ona riekla nežne: „Tu je Mark Lennan!“Cítila, že oči jej muža spočinuly na nej na chvíľku, vedela, že sa obrátil, počula ho zahundrať: „Ah, ten anjelský clown!“ A celkom ticho čakala, kým sa otvoria dvere. Šuhaj bol tam s rozkošnou, tmavou hlavou a s plachou, ušľachtilou vážnosťou, držiac v ruke svoju prácu.„Tak, Lennan, a ako sa má starý Noll? Geniálny pokrytec, ah? Sadnite si sem, nech sme s tým čím skôr hotoví.“Sediac pri okne, bez pohybu pozorovala tie dve postavy pri stole — šuhaja, čítajúceho zvláštnym, baršúnovým basovým hlasom; svojho muža, opretého nazad, s dovedna stlačenými koncami prstov, s trošku na stranu naklonenou hlavou a s tým mdlým, satirickým úsmevom, ktorý nikdy nesiahal až po jeho oči. Áno, on podriemkával, zaspával; šuhaj nezbadajúc toho, pokračoval. Keď dokončil, pozrel nahor.Aké vám mal oči! Druhí šuhaji by sa boli zasmiali; ale on hľadel temer smutne. Počula ho zahundrať: „Veľmi je mi ľúto, pane.“„Ah, Lennan, vy ste ma pristihli! Fakt je, že ma prednášky celkom vyčerpaly. Pôjdeme medzi vrchy. Boli ste už niekedy medzi vrchmi? Ako — nikdy! Mali by ste ísť s nami, eh? Čo na to povieš, Anna? Nemyslíš, že by ten šuhaj mal ísť s nami?“Vstala a stojac, uprene hľadela na obidvoch. Či počula dobre?Potom povedala veľmi vážne:„Áno; myslím, že by mal.“„Dobre; nech nás on vedie na štít Cimone della Pala!“IIIŠuhaj sa odobral a keď ho Anna pohľadom vyprevadila až na ulicu, stála chvíľu v pruhu slnečného svetla, ktorý vnikal cez otvorené dvere, s rukami pritisnutými k planúcim lícam. Potom zavrela dvere, oprela si čelo o tabuľu okna a znova a znova prežila scénu, ktorá sa práve odohrala. To znamenalo pre ňu viacej ako sa zdalo znamenať…Hoci mala vždyHeimweh, najmä koncom letného semestra, tohoto roku to bol celkom iný pocit, ktorý ju prinútil povedať mužovi: „Rada by som išla medzi vrchy!“Dvanásť rokov každé leto túžila za vrchmi, a nikdy si nežiadala ísť ta; teraz prosila o to, ale netúžila za nimi. Bolo to preto, lebo si náhle uvedomila divnú skutočnosť, že sa jej nechce odísť z Anglicka a tiež príčinu, prečo prosila, aby šli. Prečo potom riekla: „Áno, myslím, že by mal ísť!“, keď práve preto chce odísť, aby sa mohla pozbaviť myšlienok na toho šuhaja? Život bol divným veslovaním medzi svedomitosťou a zúfalstvom; čudnou, pohyblivou, bolestnou borbou. Koľko času uplynulo odtedy, čo prišiel k nim prvý raz na olovrant, tichý a plachý a odrazu usmiaty, ako by bola celá jeho bytosť jasala vnútorným svetlom — od toho dňa, keď potom povedala svojmu mužovi: „Ah, on je anjel!“ Naozaj, ani nie rok — na začiatku jesenného semestra minulého októbra. Bol celkom inakší ako druhí šuhajci; nie preto, že by bol zázračným chlapcom so strapatou šticou, že bol nedbale oblečený a mal obratný jazyk; ale pre niečo, — pre niečo… Ah! áno — pre niečo celkom iného; lebo to bol on, lebo zatúžila vziať mu hlavu do rúk a bozkať ju. Tak dobre sa pamätala na deň, keď ju prvý raz opanovala táto túžba. Dávala mu čaj; bolo to práve na začiatku jarného semestra; hladkal jej mačku, ktorá k nemu vždy prišla a povedal jej, že by chcel byť sochárom, ale jeho poručník má proti tomu námietky, preto sa to môže stať len potom, keď bude plnoletý. Lampa na stole mala ružové tienidlo, predtým práve vesloval — bol veľmi chladný deň — a jeho, ináč pobledlá tvár, teraz planula. Odrazu sa usmial a riekol: „Je to ošklivé: museť čakať na niečo, všakver?“ A ona vtedy bola by temer vystrela ruky pritiahnuť k svojim perám jeho hlavu. Vtedy si myslela, že ho preto chcela bozkať, lebo by to bolo bývalo tak krásne byť jeho matkou — a naozaj bola by mu mohla byť matkou, keby sa bola vydala šestnásťročná. Ale teraz už vedela oddávna, že chcela bozkať nie jeho čelo, ale jeho pery. Bol v jej živote tým, čím je oheň v chladnom, nevyvetrenom dome; práve to chápala tvrdo, ako mohla toľké roky žiť bez neho. Chybel jej cez šesťtýždňové veľkonočné prázdniny; tak ju potešily jeho tri poloplaché, polodôverné lístky; bozkala ich a nosila pri sebe! A odpoveďou mu písala dokonale bezvadné epištoly svojou ešte vždy trochu podivnou angličtinou. Nedala mu tušiť svojich citov; myšlienka, že by to mohol zbadať, otriasla ňou nevýslovne. Na začiatku letného semestra sa jej zdalo, ako by život pozostával zo samých myšlienok na neho. Keby bolo pred desiati rokmi pri živote ostalo jej dieťa, keby ukrutná smrť — po jej smrteľnom zápase — nebola v nej navždy zabila túžbu mať druhé; keby roky nebola žila v povedomí, že od života už nemôže čakať nijakej teploty, a že láska je pre ňu skončená; keby ju život toho najkrajšieho starého mesta bol vedel uchvátiť — bola by mala dosť sily utlmiť tento cit. Ale nebolo na svete tej moci, ktorá by bola mohla obrátiť tento prúd. A ona tak prekypovala životom, bola si natoľko povedomá toho, že jeho sila zaniká v čírej ničote. Zavše jej bol hrozný ten cit, chceť žiť — najsť východ pre kypiacu energiu. Koľko sto prechádzok podnikla cez tieto roky, hľadajúc zabudnutie v Prírode — spechajúc, bežiac cez hory, polia, kde nechodili ľudia, hľadiac sa oslobodiť od pocitu ničoty, usilujúc sa cítiť tak, ako keď bola dievčaťom a mala pred sebou otvorený celý svet. Čo bolo z toho, že mala hrdú postavu, tak jasavo tmavé vlasy a žiarivé oči? Hľadala rozličné vyrazenia. Venovala sa dobročinnosti, hudbe, ochotníckym divadlám, poľovačke; opúšťala ich všetky rad radom a oddávala sa im zasa s novou náruživosťou. Poslúžilo jej to do istej miery. Ale tohoto roku aj to zlyhalo… Raz, v nedeľu, idúc od spovedi nevyspovedaná, skúmala samú seba. To bolo mrzké. Rada by bola zabila tento cit — musí ujsť pred týmto šuhajom, ktorý ju tak dojímal! Ak sa nebude ponáhľať, podľahne. Potom jej prišlo na um: Prečo nie? Život sa má prežiť — a neslobodno ho tupo predriemať v tomto divnom kultúrnom meste, kde v krvi tkvel vek! Život bol pre lásku — treba ho požívať! A v budúcom mesiaci bude mať tricať šesť rokov. Tricať šesť! Čoskoro bude stará, naozaj stará — a nikdy nepoznala náruživosti! Zbožňovanie, ktoré z distingvovaného Angličana urobilo hrdinu, o dvanásť rokov staršieho od nej, ktorý bol jej vodičom na štít Cimone della Pala, nebolo preca vášňou. Azda by sa ňou bolo mohlo stať, keby to bol chcel on. Ale on bol samá forma, ľad, knihy. Mal naozaj srdce, mal v žilách krv? Či bola ozaj radosť v tomto prekrásnom meste a v národe, ktorý v ňom žil — kde sa oduševnenie zdalo byť predpisom a bolo bez perutí, kde všetko bolo usadlé a mudrovaním urovnané, ako tie kaplny a kláštory? A jednako mať tento cit pre šuhaja — pre tak mladého, že by temer mohol byť jej synom! To bolo také — necudné! Táto myšlienka ju prenasledovala, nútila ju červeneť sa vo tme a zobúdzala ju v noci zo sna. Modlila sa zúfale — súc nábožná — prosila môcť sa stať zasa čistou, získať svätý cit materstva, byť prosto preniknutá sladkým pocitom, že pre jeho dobro by urobila a pretrpela všetko. Po týchto dlhých modlitbách cítila sa pokojnejšou, ospalou, ako by bola užila nejaký liek. Trvalo to zavše niekoľko hodín. Ale potom to všetko prišlo na ňu zasa. Nikdy si nemyslela, že ju on miluje; to bolo — neprirodzené. Prečo by ju mal milovať? To ju pokorovalo. Práve od tej nedele, keď sa vyhla spovedi, dumala nad tým, ako tomu urobiť koniec — ako sa vymaniť túžbe, ktorá ju tak silne držala v moci. Takto prišla na plán — ísť medzi vrchy, vrátiť sa ta, kde manžel vstúpil do jej života a skúsiť, či azda tam neodumre ten cit. Keby sa to nestalo, umienila si požiadať ho, môcť ostať tam medzi svojeťou, v svojej domovine. A teraz, ten šialenec — ten slepý šialenec — ten nadblázon — s jeho satirickým úsmevom, s jeho večnou priazňou, chce zničiť jej plán. Dobre, nech si on nesie následky; ona urobila všetko, čo len mohla! Zachytí aspoň tú štipku radosti, a hoci by tam hneď aj musela ostať, a toho šuhaja nevideť viacej nikdy!Stojac v chmúrnej predsieni, kde mdlý zápach práchnivého dreva vanul povetrím, keď boly zatvorené dvere a okná, celá sa chvela utajeným šťastím. Byť s ním sama medzi vrchmi, ukázať mu všetky tie trblietavé alebo bieloskvúce štíty, ísť s ním na ich končiare a videť kráľovstvá sveta rozprestierať sa tam dolu; putovať s ním v borových lesoch, po holiach a vo vôni stromov a kvetov, kde páli slnce! Prvého júla; a bol len desiaty jún! Či bude ozaj ešte žiť tak dlho? Nepôjdu do San Martina, teraz pôjdu radšej do Cortiny — na nejaké miesto, ku ktorému ju nepútaju nijaké rozpomienky!Odišla od okna a robila niečo s kvetinovou vázou. Počula bzučiaci zvuk, ktorý jej oznamoval mužov príchod, výstrahou, aby sa ľudia poriadne držali prv, ako k nim príde. V svojom šťastí bola k nemu láskavá a priateľská. Hoci by to ani nebol chcel, jednako jej urobil radosť. Sostúpil po schodoch, prekračujúc dva naraz, tváriac sa spôsobom, ktorý dobre poznala, že nie je pedagogom; a snímajúc s vešiaka klobúk, obrátil sa zpola k nej so slovami:„Báječný šuhaj ten mladý Lennan; úfam sa, že nás tam nebude nudiť!“Zdalo sa, že sa mu hlas chveje od ľútosti, ako by prosil o odpustenie, že je pôvodcom toho impulzívneho pozvania. Vtom ju zachvátilo neodolateľné želanie zasmiať sa. Aby to utajila a mala sa na čo vyhovoriť, vybehla k nemu a pritiahla ho k sebe za okraj kabáta, bozkala ho na konček nosa. A potom sa rozosmiala. A on stál, hľadiac na ňu, s hlavou trošku nabok naklonenou a trošku vysunutými obrvami.IVKeď mladý Mark začul jemné klopanie na dverách, hoci bol už hore, ešte vždy bol ako vo sne — robilo mu to radosť hľadeť na vrchy, ktoré ležaly v rannom svetle ako obrovské šelmy. Ten, na ktorý mali vystúpiť, s hlavou vzpriamenou zrovna nad labami, zdal sa byť veľmi ďaleko. Odchýliac na niekoľko palcov dvere, šepkal:„Je už neskoro?“„Päť hodín; nie ste ešte hotový?“Bola to veľmi neslušná vec nechať ju čakať! A čoskoro bol dolu v prázdnej jedálni, kde ospalá slúžka už niesla kávu. Anna bola tam sama. Mala oblečenú belasú ľanovú blúzu, otvorenú na hrdle, krátku zelenú sukňu, a malý šedozelený klobúčik s čiernym perom z hlucháňa. Prečo nenosili ľudia vždy také pekné veci a nemali vždy taký nádherný vzhľad? A riekol:„Ste báječná, pani Stormerová!“Neodpovedala dlho, takže napokon dumal, či nebolo neslušnosťou povedať také niečo. Ale ona naozaj zdala sa byť tak silnou a pružnou a šťastnou.Chôdza dolu vŕškom cez tisový les k rieke, prechod cez most a potom hneď cez senné lúky. Ako mohol starý Stormer ostať v posteli v takom ráne! Sedliacke dievčatá v belasých plátených sukniach shrabávaly už do kôp seno, ktoré nakosili mužskí. Jedna z nich, ktorá hrabala na kraji lúky, zastala a zakývala im furtácky. Mala tvár ako Madonna: veľmi pokojnú a vážnu a sladkú s jemnými obrvami — radosť bolo videť tú jasnú tvár. Šuhaj sa za ňou obzrel. Jemu, ktorý posiaľ ešte nikdy nebol preč z Anglicka, zdalo sa všetko zvláštnym a báječným. Chaty s dlhými, priestrannými, opálene-hnedými drevenými pavlačmi, a nízko ovisnutými strechami, ktoré vyčnievaly ďaleko od stien; tie jasavé kroje sedliačok; vľúdne kravky, ktoré maly smotánkovú farbu a tupé, sťa by začmudene-šedé ňufáky. Ešte aj vôňa povetria bola iná, toto rozkošné, krehké, páľčivé teplo, ktoré sťa by sa chvelo na povrchu zamrznutého ticha; a zvláštny slad všetkých miest na úpätí vrchov — pach borovicovej živice, páleného tisového dreva a všetkých kvetov lúk a tráv. Ale najsviežejší zo všetkých bol cit, ktorým prekypoval — nejaká hrdopýcha, pocit dôležitosti a čudná jarosť, že je s ňou sám, že je vyvoleným druhom takej krásavice.Predbehli druhých pútnikov, ktorí šli tou istou cestou — mohutných neholených Nemcov s kabátmi, prehodenými cez plecia, ktorí vliekli ťažké alpské palice, niesli zelenkavé batohy a pochodovali hlúpo nepremenlivým krokom, zahundrúc, keď Anna a šuhaj išli okolo nich: „Aber eilen ist nichts!“Ale oni nemohli ísť dosť rýchlo, udržať krok s duchom, ktorý ich pudil. Nebolo to ozajstné stúpanie do výšky — skôr prechádzka pre cvik na končiar Nuvolan; boli na vrchu pred poludním a hneď potom už sliezali, veľmi hladní. Keď vstúpili do jedálne útulne Cinque Torre, už boli v nej uvelebení Angličania, ktorí jedli omelety a hľadeli na Annu, dávajúc slabo na javo, že ju poznávajú, ale zato neprestali hovoriť hlasom poloospalej precíznosti, uštipkávajúc slabo, ale hybko zvuky, ako by nechceli byť, jednako však len boli rozvlačitými. Ďalekohľady mali väčšinou zavesené na pleciach a fotografické kamery povaľovaly sa sem a tam v chyži. Ich tvári si neboly ozaj podobné, ale divný zvädnutý úsmev a zvláštne vysunovanie obŕv, ich zdanlive robilo reprodukciami jedného typu. Aj ich zuby vynikaly trochu, ako by ich ovisnuté ústa boly vytlačily napred. Jedli ako ľudia, ktorí nedôverujú nižším smyslom, dávajúc prednosť tomu, necítiť chuti, ani vône.„Z nášho hotela, šepkala Anna; a, objednajúc červené víno a „schnitzle“, sadli si k stolu. Pani, ktorá sa zdala byť vodcom anglickej spoločnosti, teraz sa spýtala, ako sa má pán Stormer, úfa sa, že nie je chorý. Nie? Iba lenivý? Tak! Myslela, že je veľkým lezcom. Šuhajovi sa zdalo, že pani akosi neschvaľuje ich činu. Rozhovor mala len ona s pánom, ktorý mal pokrkvaný golier a ručník na klobúku, a nízkym, zavalitým pánom so šedivými fúzami v tmavej norfolkskej kazajke. Keď prehovoril niektorý mladší člen spoločnosti, jeho poznámka bola prijatá s oblúkovitým vysunutím obŕv a sklopením mihalníc, ako by niekto riekol: „Ah! Mnohosľubné!“„Nič mi v živote nespôsobilo väčšej bolesti, ako pozorovanie náklonnosti ľudskej prírody ku krystalizovaniu,“ riekla veliaca pani a všetci mladí ľudia pohli tvárami nahor a nadol, ako by súhlasili. Ako sa podobajú perličkám, pomyslel si šuhaj, s ich malými hlavami, ovisnutými plecami a šedými bodkavými kabátmi.„Ah! moja drahá pani,“ riekol pán s pokrkvaným golierom — „vy novelisti, si vždy robíte posmech z nádhernej vlastnosti konformity. Smútok našich čias tkvie práve v duchu pochybovačnosti. Nikdy nebolo viacej revolty, najmä medzi mládežou. Vážnym znakom národného úpadku je, že možno najsť samostatne súdiacich jednotlivcov. Ale to nie je predmetom…“„Iste je to predmetom najpálčivejšieho záujmu celej mládeže.“ Mladíci zasa pozdvihli tvári a zakývali nimi s boka na bok.„Moja drahá pani, sme priveľmi náchylní pripustiť, aby záujem, ktorý vzbudzujú veci, oslepil náš úsudok, bez ohľadu na to, či je hodno o nich diskutovať. Dopúšťame tieto špekulácie ovíjať sa vždy tesnejšie okolo našej viery, až ju napokon ochromia.“Ktorýsi z mladých ľudí sa odrazu ozval: „Madre…“ a potom zamĺkol.„Myslím,“ riekla pani, „že ma nebudete obviňovať z neviazanosti, keď poviem, že špekulácia zdá sa mi byť nebezpečnou len vtedy, keď sa do nej púšťa drsná inteligencia. Ak nám kultúra nemôže ničoho poskytnúť, tak jej radšej ani nemajme; ale ak jestvuje kultúra, ako myslím, že je nevyhnutne potrebná, tak potom musíme sa smieriť s nebezpečenstvami, ktoré prináša.“Mládež zasa pohla tvárami a zasa ten mladší z dvoch mladíkov riekol: „Madre…“„Nebezpečenstvá? Či poznajú kultúrni ľudia nebezpečenstvá?“Kto to povedal? Všetky obrvy sa posunuly nahor, všetky ústa spustily sa nadol a bolo ticho. Šuhaj uprene hľadel na svoju družku. Akým divným hlasom vyslovila túto malú poznámku! Zdalo sa, že v jej očiach zažiaril plameň. Potom riekol ten malý pán so šedivými fúzami sipiacim hlasom, ktorý znel tvrdo a kyslo:„Všetci sme ľudia, moja drahá pani.“Keď sa Anna zasmiala, šuhaj cítil, že mu prudko bije srdce. Bolo to ako by bol povedal: „Ah! ale vy nie — iste nie.“ A vstal nasledovať ju k dverám.Anglická spoločnosť už zasa hovorila — o počasí.Keď oni dvaja kráčali v tichu na nejaký kus od „útulne“, Anna sa ozvala:„Nepáčilo sa vám to, že som sa zasmiala?“„Myslím, že ste urazili ich city.“„Chcela som to urobiť — tí anglickí ťapáci! Ah, nehnevajte sa na mňa. Alebolito všetko naozaj anglickí ťapáci, všakver?“Podívala sa tak tvrdo do jeho tvári, že cítil ako sa mu krv ženie do líc a mal závratný pocit, že ich niečo ťahá napred.„Títo ľudia nemajú krvi! Tie ich hlasy, tie ich vysokomyseľné oči, ktoré vás premeriavajú shora nadol! Oh! Mám ich práve dosť! Tá ženská so svojím liberalizmom je práve taká zlá, ako ostatní. Nenávidím ich všetkých!“Aj on by ich bol rád nenávidel, lebo ich ona nenávidela; ale jemu sa zdali len smiešnymi.„To nie sú ľudia.Necítia!Raz ich poznáte. Potom vám nebudú smiešnymi.“Hovorila tichým, temer snivým hlasom:„Prečo idú sem? Tu je to ešte mladé a teplé a dobré. Prečo sa nedržia svojej kultúry tam, kde nik nevie, čo je utrpenie a hlad, kde nebijú srdcia. Skúste!“Nesmierne rozrušený šuhaj nevedel, či to búšila krv v jej srdci a či v jeho ruke. Bol rád, alebo ľutoval, že pustila jeho ruku?„Ach, dobre! Tento deň nám však nemôžu pokaziť. Odpočiňme si.“Sadli si na kraji tisového hája, kde rástlo množstvo drobných hôrnych klinčekov s čipkovanými okrajmi a s najsladšou vôňou sveta; za chvíľku vstala natrhať si ich. Ale on ostal tam, kde bol a v ňom vírily zvláštne pocity. Belasé nebo, hebká zeleň tisiny, vrchy, to všetko už nebolo pre neho tým, čím bolo skoro ráno.Vrátila sa, majúc plné ruky drobných klinčekov, roztvorila prsty a nechala ich padať. Spŕchly na jeho tvár a krk. Nepocítil ešte nikdy takej báječnej vône, neprenikol ho nikdy taký divný pocit, aký mu vnukly. Zachytily sa mu vo vlasoch, na čele, na očiach, jeden sa dostal do záhybu pier; hľadel na ňu uprene cez ich čipkované lupienky. V jeho očiach muselo byť v tej chvíľke niečo divé, niečo z toho pocitu, ktorý svieral jeho srdce, lebo úsmev umrel na jej tvári; odišla, stála s tvárou odvrátenou od neho. Zmätený a nešťastný sbieral rozhádzané kvety; a nevstal prv, kým ich do jedného neposbieral, potom jej ich placho doniesol ta, kde ešte vždy stála, upierajúc zrak do hĺbok tisového lesa.VČo vedel o ženských, aby ich mohol pochopiť? Keď chodil do ľudovej školy, nepoznal ani jednej, s ktorou by bol mohol hovoriť; v Oxforde len túto jednu. Doma cez prázdniny ani jednu, okrem svojej sestry Cecily. Dva koníky ich poručníka, rybačka a starožitnosti jeho rodného kraja, robily ho nedružným, takže jeho malý dom na panstve v Devonshire, s čiernymi dubovými panelmi a kamenným múrom ohradeným divým parkom pozdĺž riečneho brehu, nepoznal celoročne iných spodničiek ako tých, ktoré nosila Cecily a stará slečna Tringová, ich guvernantka. V tom čase bol chlapec tiež plachý. V jeho minulosti, ktorá nemala úplných devätnásť rokov, nebolo ničoho, podľa čoho by bol mohol súdiť. Nepatril k tým šuhajom, ktorí vždy myslia na dobývanie. Sama myšlienka dobývania zdala sa mu hrubou, malichernou, ukrutnou. Bolo by muselo byť veľa znamení, aby mu bolo prišlo na um, že sa do neho zaľúbila ženská, zvlášť keď išlo o tú, ktorú si vážil a ktorá sa mu zdala utešenou. Lebo pred každou krásou sa koril a myslel si o sebe, že je hlinou. Krása bola tou čiastkou života, ktorá bola vždy nevedome posvätnou a ku ktorej bolo treba blížiť sa s trasením. Čím väčšmi obdivoval, tým väčšmi sa chvel a stával sa plachým. A preto po tom divom momente, keď si natrhala tých sladko voňajúcich kvetov a obsypala ho nimi, bol v rozpakoch; a idúc vedľa nej domov, bol tichší ako inokedy, neobratný až do hĺbok duše.Ak bolo rozvírené jeho srdce, ktorého sa predtým nedotkla strasť, čo muselo byť v jej, ktoré tak dávno tajne túžilo po úsvite takejto rozvírenosti? Bola tiež veľmi tichá.Idúc na kraji dediny okolo kostola s otvorenými dvermi, riekla:„Nečakajte na mňa — zabavím sa tu chvíľku.“V tmavom pološere kľačala len jediná postava, vidiečanka s čiernym šálom — báječné ticho. Rád by bol ostal. Tá kľačiaca postava, polotmou letiaci úsmev slnca! Váhal dosť dlho, chcel videť, ako sa Anna spúšťa v tichu na kolená. Či sa ozaj modlila? Zasa mal ten vírivý pocit, ktorý mal, keď hľadel na ňu, ako trhá kvety. Bola taká nádherná, keď tam kľačala. Bolo to neušľachtilé cítiť takto, kým sa ona modlila, zvrtol sa tedy rýchlo. Ale ostrý, sladký, páľčivý pocit nemizol. Zavrel oči, aby sa zbavil jej obrazu — ale on stal sa hneď desať ráz viditeľnejším, jeho pocit desať ráz silnejším. Vystupoval k hotelu; tam, na terase, bol jeho učiteľ. A bolo to dosť divné, že v chvíľke, keď ho zbadal, nebol vo väčších rozpakoch, ako keby to bol býval domovník hotela. Zdalo sa mu, že Stormer akosi veľmi mnoho neznamená; a zdalo sa, že si toho ani veľmi neželá. Okrem toho bol starý — temer pädesiatnik!Mužský, ktorý bol taký starý, robil charakteristickú pózu — ruky mal vo vreckách norfolkského kabáta s hlavou trochu naklonenou na jednu stranu, ako by sa chystal niečo skúmať. Prehovoril, keď prišiel Lennan a usmial sa — ale nie očami.„Tak, mladý človek, čo ste urobili s mojou ženou?“„Nechal som ju v kostole, pane.“„Ah! Ona to robieva. Popreháňala vás? Nie? Tak poprechádzajme a porozprávajme sa trošku.“Takto sa prechádzať s jej mužom a hovoriť s ním, zdalo sa mu celkom prirodzené, neprekážalo to voskrz jeho pocitom a nezväčšovalo jeho studu, že ich má. Len sa tomu trošku čudoval, že sa mohla za neho vydať, ale len trošku — len trošku. Toto počudovanie bolo celkom ďaleké a akademické — ako jeho počudovanie v dávnych časoch nad tým, že jeho sestru môže baviť hra s bábikami. Ak mal nejaký pocit, bolo to len želanie odísť, a ísť zasa dolu vrchom, ku kostolu. Zdalo sa mu chladno a cnelo sa mu za tým dlhým dňom, ktorý s ňou strávil, ako by tam, hore, bol nechal samého seba chodiť vedľa nej celé hodiny, alebo ležať vedľa nej v slnci. O čom hovoril starý Stormer? O rozdiele medzi gréckym a rímskym ponímaním cti. Vždy v minulosti — zdalo sa, že prítomnosť považoval za zlý útvar. A šuhaj riekol:„Stretli sme sa vo vrchoch s niekoľkými anglickými ťapákmi, pane.“„Ah, tak! S nejakou zvláštnou fajtou?“„Niektorí boli pokročilí a niektorí nie; ale, myslím, všetci boli naozaj jednakí.“„Rozumiem. Myslím, že ste povedali — ťapáci?“„Áno, pane, z tohoto hotela. Pani Stormerová ich tak pomenovala. Boli tak hrozne povznesení.“„Celkom.“V znení toho krátkeho slovíčka bolo niečo neobyčajné. A chlapec hľadel uprene na neho — prvý raz sa mu zdalo, že pred ním stojí naozajstný mužský. Potom sa mu krv valila do líc, lebo sa ukázala ona! Pôjde k nim? Aká bola báječná, opálená slncom, a kráčala tak, ako by práve šla na vychádzku. Ale do hotela šla bez toho, že by bola k nim obrátila hlavu. Urazil ju, ublížil jej? Ospravedlnil sa a šiel do svojej izby.Zasa stál pri okne, z ktorého ráno hľadel na vrchy, ležiace ako ľvi v kalnom svetle, stál a díval sa na slnce, zapadajúce za vysoký obzor. Čo sa s ním stalo? Cítil sa inakšie, celkom inakšie. Bol to iný svet. A opanoval ho ten najzvláštnejší pocit, ako by mu zasa kvety padaly na tvár a na krk a ruky, cítil šteklenie ich mäkko čipkovaných lupienkov, páľčivú sladkosť ich vône. A sťa by bol počul jej hlas povedať: „Skúste!“ a bol cítil zasa búšiť jej srdce pod svojou rukou.VIV samote, s tou do čierneho šálu zahalenou postavou v tichom kostole, Anna sa nemodlila. Kľačiac na kolenách, cítila v sebe len bolestné vzrušenie revolty. Prečo jej vrhol osud do srdca tento cit, prečo rozjasnil odrazu jej život, keď jej Boh odopieral mať z neho radosť? Niekoľko horských klinčekov bolo ešte vždy zachytených na jej páse, niekoľko perúťok ľpiacich na nej a ich vôňa borila sa s jemným pachom stariny a tymiánu. Pokiaľ tam boly so svojím pôvabom a rozpomienkami, nemohla sa modliť. Ale či sa jej chcelo modliť? Či si želala dumu tej utrápenej duše v tom čiernom šále, ktorá sa nepohla ani navlas odtedy, ako ju pozorovala, ako by sa jej úbohá bytosť bola celkom oddávala mieru, a dovolila životu povzniesť sa na chvíľu, cítiť úľavu v ničote? Ah, čo by to bolo, mať len samé lopotenie, život tak málo vzrušujúci so dňa na deň, s hodiny na hodinu, že len to kľačanie v túžobnom omráčení by bolo najväčšou rozkošou, ktorú by poznala? Bolo krásne videť ju, ale smutné. Annu zachvátila túžba ísť k svojej súsede a povedať jej: „Povedzte mi, čo vás trápi; veď sme obidve ženami.“ Stratila azda syna, nejakú lásku — alebo ani nie ozajstnú lásku, len nejakú ilúziu. Ah! láska… Prečo by mala hociktorá duša túžiť, prečo by malo hociktoré silou a radosťou kypiace telo pomaly vädnúť pre nedostatok lásky? Či jej nebolo na svete dosť, aby sa z nej ušlo aj Anne? Neublížila by mu, lebo by vedela, kedy by jej mal dosť; potom by iste mala dosť hrdosti a nehy a pustila by ho. Veď, on by sa jej iste nasýtil. V jej veku nemohla sa úfať, že by mohla pripútať šuhaja dlhšie ako niekoľko rokov — snáď len mesiacov. Ale či ho mohla vôbec pripútať? Mladosť bola taká tvrdá — nemala srdca! A rozpomienka na jeho oči sa vrátila — hľadiace hore, tekavé, temer divé — keď na neho spustila tie kvety. Tá rozpomienka ju naplnila akýmsi blúznením. Bol by stačil len pohľad, dotknutie a on by ju bol objal. Bola o tom presvedčená, ale neopovážila sa veriť tomu, čo toľko znamenalo. A odrazu tá muka, cez ňu musí prejsť, nech sa už stane čokoľvek, zdala sa jej priveľmi krutá a nezaslúžená! Vstala. Cez dvere vnikal šikmo ešte jediný lúč slnca: padal na jeden lebo dva yardy od tej kľačiacej vidiečanky a Anna hľadela, či sa priplúži k nej a dotkne sa jej, alebo slnce zajde za hory a on sa stratí? Do čierneho šálu zahalená postava, nie súc si toho povedomá, kľačala bez pohnutia. A slnečný lúč sa prikrádal bližšie. „Ak sa jej dotkne, bude ma milovať hoci len hodinku; ak zmizne priskoro…“ Slnečný lúč sa prikrádal bližšie. Či táto šerá cesta slnečného svitu, s jej tancujúcimi zrnkami prachu naozaj bola nositeľkou osudu — bola veštbou lásky alebo tmy? A lúč pomaly sa dvíhal, slnce klesalo; vystúpil nad tú sklonenú hlavu, zakolísal v zlatej hmle a odrazu zmizol.Nevidiac nič jasne, Anna neistým krokom vyšla z kostola. Prečo obišla na terase svojho muža a šuhaja, nebola by vedela povedať, — snáď preto, lebo mučení nepozdravujú svojich mučiteľov. Keď prišla do svojej izby, cítila sa smrteľne ustatou a ľahnúc si na posteľ, čoskoro zaspala.Zobudil ju nejaký zvuk a poznajúc jemné klopanie svojho muža, neodpovedala, bolo jej ľahostajné, či vstúpi alebo nie. Vstúpil bez hluku. Ak nedá na sebe znať, že nespí, nezobudí ju. Ležala ticho a dívala sa, ako si sadá rozkročene na stoličku, kladie na jej operadle ruky do kríža, opiera na ne bradu a hľadí na ňu uprene. Závojom mihalníc nevdojak zúžila zreničky tak, že len jeho tvár bolo jasne videť — tým ostrejšie, lebo bola takto zvlášť osihotená. Nehanbila sa za túto obapoľnú prehliadku, pri ktorej mala takú výhodu. Nikdy neprejavil, čo sa v ňom skrýva, nikdy neodhalil toho, čo ležalo za tými jasnými satirickými očami. Azda to teraz uvidí! Ležala, hľadiac na neho s intenzívnou vzrušenou sústredenosťou, s akou človek pozerá cez zväčšujúce sklo na divý kvet, ako jeho malichernosť vzrastie na veľkosť skleníkovej kvetiny. Mala na ume túto myšlienku: teraz na mňa hľadí svojou naozajstnou bytosťou, lebo nemá príčiny obrňovať sa proti mne. Jeho oči na začiatku zdaly sa byť maskované obvyklou žiarou, jeho celá tvár s obvyklou ozdobnou formalitou: potom sa postupne zmenil, temer na nepoznanie. Jeho ozdobnosť, jasnosť rozplynuly sa na tom, čo ležalo pod nimi, tak ako sa inovať rozplynie na tráve. A jej duša sa v nej stiahla, ako by sa bola stotožnila s tým, čo on videl — niečo, čo sa prehliada, ničota. Áno, jeho tvár hovorila, že hľadí na niečo nepochopiteľné a tak na niečo, čo možno prehliadnuť, niečo, čo nemá duše; niečo, čo je iného a nižšieho druhu ako je mužský, o čo nemôže mať veľkého záujmu. Jeho tvár bola sťa by nezvučným priznaním nejakého záveru, ktorý je tak ustálený a intímny, že musí vyvierať z jeho najhlbšieho nútra — že musí byť instinktívne nezmeniteľným. Toto bola jeho naozajstná podstata! Mužský, ktorý opovrhoval ženami! Jej prvou myšlienkou bolo: A on je ženatý — aká suďba! Druhou: Ak on tak cíti, môžbyť, že tisíc iných mužských tiež tak cíti. Či som ja a ostatné ženy naozaj tým, za čo nás považujú? V jeho uprenom pohľade to presvedčenie — jeho rýdze presvedčenie — ju nakazilo a na chvíľu mu zdrtene podľahla. Ale potom jej duch zarevoltoval proti tomu s takou prudkosťou a krv v nej tak zvrela, že ťažko vedela ticho ležať. Ako sa opovážil o nej tak smýšľať, mysleť si o nej, že je ničím, viazaničkou bezduchých, nevysvetliteľných rozmarov, nálad a smyselností? Tisíc ráz nie! To bol on, ktorý nemal duše, on bol suchý a bezbožný; on, ktorý so svojou protivnou povznesenosťou mohol ju takto odsudzovať a s ňou všetky ženy. Ten uprený pohľad ako by v nej videl — vyfintenú bábiku s nápismi: duša, duch, práva, zodpovednosť, dôstojnosť, sloboda — všetko len púhe slová. Bolo to mrzké, bolo to hrozné, že ju videl byť takou! A v nej začala sa naozaj krutá borba medzi túžbou vstať, vykričať mu to a povedomím, že by to bolo hlúpe, nedôstojné a šialené prejaviť pochopenie niečoho, čo by nikdy nepripustil, alebo proste by to neporozumel, že jej to prezradil. A potom jej prišiel na pomoc nejaký cynizmus. Akou smiešnou vecou bol manželský život — žila s ním toľko rokov a nevedela, čo je na dne jeho srdca! Mala ten pocit, keby k nemu išla a povedala mu: „Milujem toho šuhaja,“ že by len spustil kútiky úst a povedal by svojím najsatirickejším hlasom: „Naozaj, to je veľmi zaujímavé!“ — a nezmenil by ani v najmenšom svojej mienky o nej, len by sa utvrdil v presvedčení, že ju možno prehliadnuť, lebo je nevysvetliteľná, že je nejakým divným nižším tvorom, o ktorý sa veľmi nezaujíma.A potom, keď cítila, že sa už nemôže dlhšie opanovať, vstal, išiel na prstoch k dverám, otvoril ich bez hluku a vyšiel.Keď bol preč, hneď vyskočila. Bola pripútaná k človeku, pre ktorého ona, pre neho ženy nejestvovaly! Zdalo sa jej, že si nadobudla vedomosť temer posvätnej dôležitosti, kľúč ku všetkému, čo bolo tajomné a beznádejné v ich manželskom živote. Keď ňou v tajnosti a úprimne naozaj pohŕdal — jediný pocit, ktorý mohla mať pre tak suchého, tak úzkoprsého, od základu tak tupého človeka, bolo opovrženie. Ale vedela, že jej opovrženie nepohne tým, čo videla v jeho tvári; bol nepreniknuteľne ohradený múdrohlúpym presvedčením o svojej povznesenosti. Bol navždy opevnený a ona bola vždy len útočníkom. Ale — to teraz nebolo dôležité!Obyčajne rýchla, temer nevšímavá, v tento večer sa dlho strojila. Jej krk veľmi opálilo slnce; váhala, či to má zakryť pudrom, alebo či si má nechať svoje cigánske zafarbenie. Rozhodla, že si ho ponechá, lebo videla, že jej ľadovcu podobné oči svojou farbou pod čiernym obočím a jej vlasy so svojimi čiernymi prekvapujúcimi plamennými odbleskmi, získavajú na kráse.Keď zvonili na obed, prešla vedľa mužových dvier bez obvyklého klopania a šla dolu sama.V dvorane si všimla niekoľkých členov tej anglickej spoločnosti z horskej útulne. Nepozdravili ju, zaujímajúc sa odrazu o tlakomer; ale cítila, že ju veľmi napnute pozorujú. Sadla si čakať, keď si vtom uvedomila, že šuhaj ide s druhej strany siene, skôr ako niekto, kto kráča vo sne. Nepovedal ani slova. Ale ako sa díval? A srdce jej začalo búšiť. Bola to chvíľa, za ktorou túžila? Ak áno, či má dosť smelosti zachytiť ju? Potom videla svojho muža sostupovať po schodoch a zdraviť anglickú spoločnosť, počula prízvuk ich preťahovaných hlasov. Pozrela na chlapca a riekla rýchlo: „Bol to šťastný deň?“ Robilo jej to radosť udržať ten výraz na jeho tvári, z ktorého videla, že zabúdal na všetko, okrem jej zjavu. Zdalo sa, že jeho oči v tej chvíľke majú niečo posvätného, niečo z rozcíteného obdivu prírody a nevinnosti. Pre ňu bolo hrozné pomysleť na to, že za chvíľku ten pohľad zmizne; aby sa azda nikdy viac nezjavil na jeho tvári ten drahocenný pohľad! Jej muž sa teraz blíži! Ak chce, nech to vidí! Nech vidí, že niekto vie zbožňovať — že pre každého nie je nejakým tým nižším tvorom. Áno, musel videť šuhajovu tvár; ale jeho výraz jednako sa nezmenil. Nevšimol si ničoho! Alebo sa preca len ponížil natoľko, aby si povšimol?VIIPre mladého Lennana nasledoval podivný čas, v ktorom s chvíle na chvíľu nevedel, či je šťastný alebo nie — ustavične snažil sa byť s ňou, bol nepokojný, keď to nemohol docieliť a nešťastný, keď hovorila s inými a usmievala sa na iných; ale keď boli spolu, tiež bol nepokojný, nespokojný, trpiac pre svoju bojazlivosť.V jedno vlhké ráno, keď ona hrala v hoteli na piano a on počúval, šťastný, že ju má pre seba, prišiel k nim mladý nemecký huslista — bledý, v hnedom kabáte, s dlhšími vlasmi a krátkymi fúzami — naozaj, temer zviera. Toto mladé zviera ju čoskoro požiadalo, aby ho sprevádzala — ako by niekto chcel počúvať jeho protivné husle! Každé slovo a každý úsmev, ktorý mu venovala, tak ho bolely, keď si pomyslel, že tento cudzinec ju väčšmi zaujíma ako on. Jeho srdce sa stávalo vždy smutnejším a smutnejším a myslel si: Ak ho má rada, nemalo by ma to mrzeť, ale mňa to mrzí! Ako by ma to nemrzelo? Bolo mu hrozne videť ju, ako sa usmieva a ako sa tá mladá šelma nad ňou skláňa! A hovorili nemecky, takže nerozumel, čo hovoria, a to ho rozžiaľovalo ešte neznesiteľnejšie. Ani nevedel, že sú možné také muky.A potom sa mu pozdalo robiť jej tiež bolesti. Ale bolo to podlé — a potom, ako by jej mohol zapríčiniť bolesť? Ona si ho nevšímala. Nebol jej ničím — len chlapcom! Keby si o ňom naozaj myslela, že je len chlapcom, on, čo sa cítil tak starým — to by bolo hrozné! Prebleskla mu umom myšlienka, že ho snáď tým huslistom chce dráždiť. Nie, to by nikdy neurobila! Ale tá mladá šelma mala taký vzhľad, ako by vedela zneužiť jej úsmevov! Keby len chcel urobiť niečo, čo by bolo neúctivé, jaké by to bolo skvelé požiadať ho na prechádzku do hory a potom, keby mu povedal prečo, nabiť ho! Ale jej by nepovedal nič, nesnažil by sa za to získať odmeny. Odišiel by, kým by ho nezavolala zpäť. Ale myšlienka, čo by cítil vtedy, keby si miesto neho vážne mienila vyvoliť za priateľa toho mladého človeka, odrazu stala sa takou ozajstnou, takou páľčivou, takou desne bolestnou, že odrazu vstal a išiel k dverám. Či mu pred odchodom zo siene nepovie ani slova, nevynasnaží sa zadržať ho? Ak nie, bude po všetkom; bude mu jasné, že iný znamená pre ňu viacej ako on! Krátka cesta ku dverám naozaj zdala sa mu viesť na popravište. Obzrel sa. Usmievala sa. Ale on sa nemohol usmievať, priveľmi mu ublížila; odvrátiac hlavu, vyšiel a vyrútil sa holohlavý do dažďa. To, že cítil dážď na tvári, dalo mu jakési chmúrne zadosťučinenie. Čoskoro bude celkom premoknutý. Môžbyť, že ochorie. Tu, kde je ďaleko od svojich, akiste by sa mu ponúkla, že ho bude opatrovať. A snáď, snáď by sa jej zdal v chorobe zasa zaujímavejším, ako tá mladá šelma a potom… Ah! keby len mohol ochoreť!Kráčal chytro listím, s ktorého kvapkalo, k úpätiu nízkeho kopca, ktorý sa dvíhal za hotelom. Cestička viedla dohora a on išiel po nej rezkým krokom. Pocit krivdy začal v ňom umierať; už sa mu viac nechcelo byť chorým. Prestalo pršať a vyšlo slnce; stúpal vždy vyššie. Vystúpi na vrchol prv, ako kto pred ním! To bolo niečo, čo vedel lepšie urobiť, ako tá mladá šelma! Po smrečine nasledovala zakrpatená tisina, za ňou zasa zakrpatená smrečina a holé balvany; po nich liezol, chytajúc sa tuhých kríkov, hrozne udychčaný, s bijúcim srdcom a s očami zaliatymi znojom. Teraz bol len na to zvedavý, či sa dostane na vrchol prv, kým klesne od vyčerpanosti. Myslel, že umre, tak mu divo bilo srdce; ale lepšie bolo umreť, ako zastať a byť premoženým niekoľko yardov od cieľa. Napokon klesol na vrchu na malej rovinke. Úplných desať minút tam ležal na tvári bez pohnutia, potom sa prevalil. Srdce mu už tak hrozne nebilo, vydýchol skvele, vystrel ramená na tráve, ktorá sa parila — cítil sa šťastným. Tu, hore, bolo báječne v tom horúcom slnci, ktoré zasa planulo na jasnebelasom nebi. Akým drobným sa zdalo všetko tam dolu — hotel, stromy, dediny, chaty, ako by to boly rozmarné hračky. Predtým nikdy necítil takej čistej radosti z toho, že je vo výške. Roztrhané dažďové mraky, ktoré sa v bielych ohromných kotúčoch šinuly pozdĺž vrchov na juh, boly ako voje obrov, ženúcich sa preč na vojenných vozoch s bielymi koňmi. Odrazu si pomyslel: „Keby som tak bol umrel, keď mi tak búšilo srdce! Či by sa bolo stalo to najmenšie? Všetko by sa pohybovalo, ako predtým, slnce by žiarilo, nebo by bolo belasé; a tie hračky tam, v doline, by sa tiež nezmenily.“ Jeho žiarlivosť pred hodinou nebola ničím — ako on sám nebol ničím. Čo to znamenalo, že ona bola milá k tomu človeku v hnedom kabáte? Či záležalo na niečom, keď celok bol tak veľký — a on len jeho malichernou čiastočkou?Na kraji rovinky, chcejúc označiť najvyšší bod, upevnil niekto drsný kríž, ktorý sa ostro odrážal na belasom nebi. Pôsobil akosi krutým dojmom, bol neforemný a nehodil sa sem; bol to zlý kúsok, ako by ho boli sem dovliekli ľudia, ktorí mali len jednu myšlienku a nedbali, či sa sem hodí alebo nie. Práve tak by bol mohol niekto položiť jeden z tých balvanov do toho milého tmavého kostola, v ktorom ju pred niekoľkými dňami nechal, ako sem hore postaviť kríž.Zvuk zvonkov a ňuchanie a žvýkanie ho prebralo; veľká šedivá koza prišla hore a oňuchávala jeho vlasy — vodca stáda, ktoré o chvíľku bolo celé okolo neho, vážne zvedavé, s divne žltými očami, ktoré maly podlhovasté zrenice, a so zvláštnymi bradami a chvostami. Nesmierne milé potvory — a k tomu priateľské. Ako by ich rád modeloval! Ležal nepohnute (naučil ho tomuto nevyhnutnému zachovaniu sa ku všetkým zvieratám jeho poručník rybár), kým vodca kôz oblizoval jeho krk. Že sa dlhý drsný jazyk dotýkal jeho kože, to mu skytalo príjemnú senzáciu: vzbudilo podivný, hlboký pocit kamarátstva. Premohol chuť pohladkať nos zvieraťa. Zdalo sa, že teraz všetky chcely obliznúť jeho krk: ale niektoré boly bojazlivé a dotyk ich jazykov ho šteklil, takže sa musel smiať a pri tomto divnom zvuku kozy ustúpily a hľadely na neho. Zdalo sa, že s nimi niet nikoho, ale potom, v neveľkej diaľke, zbadal nehybného pastiera, chlapca asi tak starého ako bol on, učupeného v tôni balvanov. Ako sa tu, hore, musí nudiť celý deň! Môžbyť, že sa rozprával so svojimi kozami. Tu, hore, by človek čoskoro mal divné myšlienky, poznal by bralá, oblaky a zvieratá a čo všetko znamenajú. Pastier čudne zahvízdal, a niečo, Lennan nevedel zrovna čo, sa stalo s kozami; — ako by vraveli: „Tu, pane.“ A potom pastier vyšiel z tône na kraj rovinky a dve kozy, ktoré sa pásly, vopchaly nosy do jeho ruky a obtrely sa o jeho nohy. Taká pekná skupina to bola proti nebu na kraji rovinky…V ten večer po večeri vyprázdnili jedálňu na tanec, aby hostia v povetrí cítili slobodu a veselosť. A naozaj, čoskoro jeden pár začal sa točiť na vyleštených dlahách tým ospravedlňujúcim spôsobom, ktorý je zvláštnosťou hotelových hosťov. Potom skočily do kola tri páry Talianov — ustavične sa otáčajúc a hľadiac si do očí a niekoľko Američanov, posmelených ich príkladom, začalo vzdušne ustupovať a vykračovať. Dvaja z „anglických ťapákov“, tváriac sa blahosklonne, vytratili sa von. Lennanovi sa zdalo, že všetci veľmi dobre tancujú, lepšie ako on. Či by sa mohol osmeliť požiadať ju o tanec? Potom zbadal, že k nej ide mladý huslista, ako ona vstáva, prijíma jeho rameno a mizne v tanečnej sieni. A oprúc čelo o tabuľu obloka, majúc trápny pocit porážky, hľadel do mesačného svetla a nevidel nič. Počul vysloviť svoje meno; vedľa neho stál jeho učiteľ.„Vy a ja, Lennan, musíme jeden druhého potešovať. Tanec je pre mládež, eh?“Na šťastie šuhaj instinktívne a cvikom bol zvyknutý neprezradiť svojich citov a byť milým, hoci by aj trpel.„Áno, pane. Pravda, tam vonku je báječné mesačné svetlo?“„Ah, naozaj báječné; áno. Keď som bol vo vašom veku, točil, krútil som sa s fantastickou ľahkosťou ako najlepší z nich. Ale postupne, Lennan, človek príde na to, že to nie je možné bez partnerky — v tom je prekážka. Povedzte mi — považujete ženy za zodpovedné bytosti? Rád by som poznal o tom vašu mienku.“Prirodzene myslel to ironicky — ale niečo bolo v tých slovách — niečo!„Myslím, pane, že by ste mi mohli skôr vy povedať vašu mienku o tom.“„Môj drahý Lennan — nemám naozaj nijakej skúsenosti!“To myslel, ako neláskavosť proti nej. Neodpovedal. Keby len Stormer odišiel! Hudba zamĺkla. Budú niekde vonku sedeť a rozprávať sa. Premohol sa a riekol:„Dnes ráno som bol na vrchu, za hotelom, tam, kde je ten kríž. Boly tam zábavné kozy.“A odrazu ju videl prichádzať. Bola sama — ružová a usmiata; zbadal, že jej šaty majú tú istú farbu ako mesačné svetlo.„Harold, chceš tancovať?“On povie „áno“, a ona bude zasa preč! Ale jeho učiteľ sa len trošku poklonil, a riekol s obvyklým úsmevom:„Lennan a ja sme ustálili, že tanec je pre mládež.“„Niekedy sa starí musia obetovať, Mark, chcete tancovať?“Počul, ako mu za chrbtom zahundral jeho učiteľ:„Ah, Lennan, vy ma zrádzate.“Najšťastnejšou chvíľkou v jeho živote bola azda tá cesta k tanečnej sieni. A škoda bolo nedôverovať svojmu tancu. Nebol síce skvelý, ale nemohol prekaziť jej tanec, ktorý bol taký ľahký, istý a bujarý. Bolo nádherné tancovať s ňou! Ale keď prestali hrať a oni si sadli, zbadal, že sa mu točí hlava. Cítil sa divne, naozaj veľmi divne. Počul ju povedať:„Čo vám je, drahý šuhaj? Ste taký bledý!“Nevediac, čo robí, sklonil tvár k ruke, ktorú položila na jeho rukáv; potom už nevedel o ničom — zamdlel.VIIIŠuhaj vo vývine — prepiata námaha ráno! To bolo všetko. Prebral sa veľmi chytro a šiel si ľahnúť hore, bez pomoci. Ako sa mohol tak opustiť! Nikdy nikto sa väčšmi nehanbil za svoju slabosť ako tento šuhaj. Teraz, keď bol naozaj trošku prechorený, nemohol zniesť myšlienky, že by ho mali ošetrovať. Temer neslušne odišiel preč. Až keď bol v posteli, spomenul si na výraz jej pohľadu, keď od nej odchádzal. Aký bol roztúžený a nešťastný, ako by prosila o odpustenie. Ako by jej mal čo odpúšťať! Ako by ho nebola urobila celkom šťastným, keď s ním tancovala! Ako by jej bol rád povedal: „Keby som aspoň na chvíľu mohol byť každý deň tak blízko vás, o iné by som sa nestaral, nech by sa robilo, čo chcelo.“ Môžbyť, že sa to osmelí povedať zajtra. I ležiac bolo mu akosi divne. Zabudol zavreť okenice a mesačné svetlo prúdilo do chyže; ale bol prilenivý, a priospalý zavreť ich teraz. Dali mu dosť hodne brandy, snáď mu je preto tak divne; nie že by bol chorý, ale akosi zmätený, ako by sníval, ako by bol stratil chuť pohnúť sa kedy. Len tam tak ležať a hľadeť na pel mesačného svetla a počuť z diaľky, ako tam dolu ešte hrá hudba a stále cítiť ešte jej dotknutie, ako sa pri tanci s ním vznášala a stále cítiť okolo seba sladkú vôňu kvetov. Jeho myšlienky boly sny, jeho sny myšlienky — všetko drahocenná neskutočnosť. A potom sa mu zdalo, že mesačné svetlo sa stúlilo v štíhly bledý stĺp — počul hučať a búšiť a prelud z mesačného svetla pristúpil k nemu. Prišlo to tak blízko, že cítil teplo na obočí. Potom musel zaspať tvrdým snom.Koľko hodín bolo, keď ho zobudilo jemné klopanie a videl svojho učiteľa v dverách s čašou čaju?Mladý Lennan sa už zasa dobre cíti? Áno, dobre, celkom dobre — hneď príde dolu! Je to veľmi láskavé od pána Stormera, že prišiel. Nepotrebuje naozaj nič.Áno, áno; ale mrzákov a chromých treba ošetrovať!Jeho tvár zdala sa šuhajovi v tej chvíli veľmi láskavá — len sa trošku usmieval — práve len trošku. A bolo to naozaj pekné od neho, že prišiel a stál, kým on pil čaj. Bolo mu ináč celkom dobre, len ho trošku hlava bolela. Pri obliekaní veľa ráz zastal a proboval spomínať. Ten biely, štíhly stĺp mesačného svetla? Bolo to svetlo? Bola to čiastka sna, alebo to bola ona, mohla to byť ona vo svojich šatách, ktoré maly farbu mesačného svetla? Prečo nebdel? Neosmelí sa opýtať, a nebude nikdy vedeť, či tá nejasná rozpomienka na teplo na obočí bola bozkom.Naraňajkoval sa sám v miestnosti, kde tancovali. Čakaly ho tam dva listy. Jeden od poručníka, ktorý mu posielal peniaze a ponosoval sa na plachosť pstruhov; druhý od sestry. Mužský, s ktorým bola zasnúbená — bol to nádejný diplomat, pridelený k vyslanectvu v Ríme — sa obával, že mu skrátia dovolenú. Budú si tedy museť zaopatriť mimoriadne povolenie. Šťastie, že sa Mark tak skoro vráti. Lebo, proste onmusíbyť jej družbom. Jedinou družicou bude Sylvia… Sylvia Doonová? Veď je to ešte len dieťa! A obnovila sa mu rozpomienka na dievčatko vo veľmi krátkych ľanových šatočkách, s plavými vlasmi, peknými belasými očami, a tak bielou tvárou, že bola temer priehľadná. Pravda, to bolo pred šiesti rokmi. Už nebude mať šiat, ktoré ukazovaly jej kolienka, ani sa nebude báť býkov, ktorí tam neboli. Bolo to hlúpe byť družbom — mali si miesto neho vybrať niekoho iného. A potom zabudol na všetko — lebo ona bola vonku, na terase. Keď vybehol, stálo tam niekoľko tých „anglických ťapákov“, ktorí na neho hľadeli akosi nedôverčivo. Naozaj, jeho zachovanie sa minulej noci mohlo sa im zdať iste čudným. Mužský z Oxfordu, ktorý zamdle v hoteli! V tom mohlo byť niečo zlé…A keď k nej prišiel, osmelil sa.„Bolo to naozaj mesačné svetlo?“„Len mesačné svetlo.“„Ale bolo teplé.“A keď na to nič neodpovedala, mal práve taký ľahký, márnivý pocit, ako keď v škole vyhral pri závode.Ale potom prišiel hrozný úder. Zjavil sa odrazu starý vodič jeho učiteľa, po vystúpení s nemeckou spoločnosťou. V Stormerovi sa prebudila ctižiadosť. Chce popoludní vyjsť k istej chate a nasledujúceho rána na niektorý štít. Ale vraj Lennan s nimi ísť nemôže. Prečo nie? Lebo minulej noci zamdlel, že nie je, ako to oni hlúpo hovoria „expertom“. Ako by! — Kam ona smie ísť, musí on tiež! Zaobchodia s ním, ako by bol dieťaťom! Pravdaže vylezie na ten hlúpy vrch! Ani natoľko si ho nevšíma, aby ho vzala so sebou! Nemyslí si o ňom, že je dosť mužný. Myslí si, že nevylezie tam, kam vylezie jej — muž? A ak je to nebezpečné, nemala by tam ísť a jeho nechávať tu — to bolo proste kruté! Ale ona sa len usmiala, a on od nej odbehol, nevidiac, že celý ten jeho rmut ju robil len šťastnou.A odpoludnia odišli bez neho. Aké hlboké, čierne myšlienky mal potom! Ako náruživo nenávidel svoju mladosť! Aké plány snoval, aby sa vrátila a videla, že je už preč — na ceste ku končiaru iného vrchu, oveľa nebezpečnejšieho a únavnejšieho! Keď nechceli, aby šiel s nimi, bude liezť sám. To pripúšťal každý, že je to nebezpečné. Tomu bude ona na vine. Potom ju to bude mrzeť! Vstane skoro a bude na ceste pred svitaním; prichystal si veci a naplnil fľašu. V ten večer mesačné svetlo bolo príšernejšie ako inokedy a vrchy zdaly sa byť duchmi. A ona bola hore, v tej chate, medzi nimi? Trvalo dlho, kým zaspal, premýšľajúc o svojich krivdách. Chcel prebdeť noc, aby mohol vyjsť o tretej hodine. Zobudil sa odeviatej. Jeho hnev sa stratil, cítil len nepokoj a zahanbenie. Keby sa nebol hneval a bol sa snažil využiť to, čo sa dalo, mohol ísť s nimi ku chate a prenocovať tam s nimi. Teraz si nadával do hlupákov a idiotov. Tú hlúposť by mohol, hádam, čiastočne napraviť. Ak pôjde hneď k tej chate, môže ich ešte dohoniť na zpiatočnej ceste a odprevadiť domov. Chytro vypil kávu a vyšiel. Najprv poznával cestu, potom sa mu stratila v hore, konečne ju zasa našiel, ale ku chate prišiel až okolo druhej hodiny. Áno, nejaká spoločnosť vyliezla na vrch — bolo ich videť a počuť, ako hore jodlujú. Ale nevrátia sa tou istou cestou. Ani reči! Sostúpia vraj na západ a pôjdu iným priesmykom. Budú doma prv, ako „junge Herr“ sám.Keď to počul, na podiv mu odľahlo. Bolo to preto, že sa prešiel v samote, alebo že bol tak vysoko? Alebo jednoducho preto, že bol veľmi hladný? Alebo preto, že boli milí títo srdeční ľudia v chate a ich mladučká dcérka so sviežou tvárou, so zvláštnym čiernym súkenným klobúčikom s dlhými stuhami, baršúnovou šnúrovačkou a dokonalými jednoduchými spôsobmi; alebo preto, že hľadel na malé striebriste hnedé kravy, ktoré pchaly svoje široké čierne nosy do jej ruky? Čo mu mohlo odňať pocit nepokoja, a urobiť ho šťastným a spokojným?… Nevedel, že nové veci vždy fascinujú rozihrané šteňa… Po zákuske dlho sedel, probujúc nakresliť kravičky, pozorujúc slnečné svetlo na tvári tej driečnej devy, probujúc s ňou hovoriť po nemecky. A keď jej napokon povedal „Adieu“ a ona povedala„Küss die Hand. Adieu!“trošku ho zabolelo srdce… Čudné a zvláštne je srdce mužských!… Jednako, keď sa blížil k domovu, ponáhľal sa, napokon až utekal. Prečo sa tak dlho bavil tam hore? Ona už bude doma, bude čakať, bude ho vyzerať; a tá mladá šelma, ten huslista, azda bude s ňou miesto neho! Keď prišiel k hotelu, mal práve len toľko času, vybehnúť hore, obliecť sa a zasa bežať dolu k obedu. Ah! Akiste boli ustatí — odpočívali v svojich chyžiach. Pri obede sa všemožne premáhal, a potom pred desertom odišiel a letel hore. Za chvíľku váhal: na ktoré dvere má zaklopať? Potom chúlostivo zaklopal na dvere pani Stormerovej. Neodpovedal nik! Tak sa ešte nevrátili. Nevrátili? Čo to mohlo znamenať? Alebo bolo možné, že obidvaja spali? Ešte raz zaklopal na ich dvere: potom zúfalo stlačil kľučku a chytro pozrel do nútra. Izba bola prázdna, uprataná, nedotknutá. Nevrátili sa. Obrátil sa a bežal zasa dolu. Hostia odchádzali od obeda a on sa zamotal do skupiny „anglických ťapákov“, ktorí rozprávali o nešťastí pri lezení v Švajčiarsku. Počúval a odrazu sa naľakal. Ktorýsi z nich, ten územčistý ťapák so šedivými fúzami a sipejúcim hlasom mu povedal: „Dnes večer ste sami? Stormerovci sa nevrátili?“ Lennan chcel odpovedať, ale niečo mu stiahlo hrdlo, mohol len zakrútiť hlavou.„Myslím, že mali vodiča,“ riekol „anglický ťapák“.Lennanovi sa podarilo povedať: „Áno, pane.“„Stormer je, myslím, dokonalým expertom!“ a obrátil sa k panej, ktorú „anglickí ťapáci“ oslovovali: „Madre“.„Lezenie bolo pre mňa preto vždy pôvabné, že som mal pokoj od ľudí — vo vzdialenosti.“Matka mladých „ťapákov“, prižmúrenými očami pozrúc na Lennana, riekla:„Pre mňa to bolo nevýhodou; rada sa stýkam so seberovnými ľuďmi.“„Ťapák“ so šedými fúzami zahundral tlmeným hlasom:„To povedať je nebezpečnou vecou — v hoteli.“A potom hovorili ďalej, ale náhlym strachom prepadnutý Lennan už ani nevedel, o čom. V prítomnosti týchto, nad pospolité city tak povznesených „anglických ťapákov“, nemohol prezradiť svojich obáv; veď už aj tak sa na neho dívali s nedôverou, že zamdlel. Potom pochopil, že okolo neho začali s úľubou špekulovať o tom, čo sa mohlo stať Stormerovcom. Sostupovanie bolo ošklivé, najmä istý priechod bol mimoriadne zlý. „Ťapák“, ktorý už teraz nemal ukrkvaného goliera, riekol, že nesúhlasí s tým, aby ženy lozili po vrchoch. Je to vraj znamením času, ktoré zatracuje. Matka mladých „ťapákov“ mu hneď protirečila: Súhlasila, že v praxi neobstoja, ale teoreticky nenahliada, prečo by nemaly liezť. Američan, ktorý stál v blízkosti, pomiatol všetkých výpoveďou, že by to mohlo rozvinúť ich chápavosť? Lennan odišiel k dverám na fronte. Na juhu práve vyšiel mesiac a zrovna pod ním videl ich štít. Aké vidiny mal! Videl ju ležať mŕtvu, videl ako k nej lezie v mesačnom svetle a dvíha jej ešte žijúce, ale napoly zmrznuté telo s nejakého nebezpečného miesta. Aj to bolo temer lepšie, ako neistota, kde je a čo je s ňou. Ľudia vychádzali do mesačného svetla, civejúc zvedavo do jeho strnulej tvári, ako tak hľadel uprene pred seba. Jeden, alebo dvaja sa ho spýtali, či nie je znepokojený a on odpovedal: „Oh, nie, ďakujem!“ Čoskoro bude treba poslať niekoľko ľudí hľadať ich. Ako skoro? On bude, on musí byť medzi nimi. Teraz sa už nedá zadržať. A odrazu si pomyslel: Ah, to je preto, že som dnes bol tam hore a rozprával som sa s tou devou, to je všetko preto, že somna ňuzabudol.A potom počul za sebou šum. Boli to oni, šli chodbou od bočných dvier — ona napredku s alpskou palicou a batohom — usmiata. Instinktívne sa skryl za nejaké rastliny. Šli okolo. Jej opálená tvár s vyčnievajúcimi lícnymi kosťmi a s hlboko zapadnutými očami, žiarila šťastím, usmievala sa ustate a jednako víťazne. Nemohol toho akosi zniesť; keď prešli, odplúžil sa do hory a vrhol sa do tmy, skrývajúc svoju tvár a dusiac hrozné, suché vzlykanie, ktoré sa mu dralo z hrdla.IXNa druhý deň bol šťastný, lebo celé odpoludnie ležal pri jej nohách v tôni tej istej hory, hľadiac hore cez tisové chvojky. Bolo to báječné byť len so samou Prírodou, ktorá bola taká živá a zaujatá a tak veľká.Keď minulého dňa sostupoval od chaty, videl končiar, ktorý bol celkom taký, ako ženská postava s nejakým cez hlavu prehodeným rúchom, sťa najväčšia socha na svete; hľadiac na ňu zdola, premenila sa na postavu fúzatého mužského, ktorý mal nad očami ohnutú ruku. Či si to všimla? Či zbadala, že v mesačnom svetle alebo veľmi zavčasu ráno všetky vrchy sa podobajú zvieratám? Čo si najväčšmi želal v živote, bolo, aby vedel tvoriť podoby zvierat všetkých možných druhov, ktoré by boly verné — maly by — vydychovaly by ducha prírody, takže pri prvom pohľade na ne mal by človek všetky tie radostné pocity, aké má, keď pozoruje stromy, zvieratá a bralá, a niektoré druhy ľudí — ale nie „anglických ťapákov“.Tak bol celkom odhodlaný študovať Umenie?Ó, áno, naozaj.Tak tedy bude chceť odísť z Oxfordu!Nie, ó, nie! Lenže raz sa to bude museť stať.Odpovedala: „Niekto sa nedostane nikdy preč.“A on riekol chytro: „Pravda, nebudem chceť nikdy odísť z Oxfordu, pokým tam budete vy.“Počul ako ostro vdýchla povetrie.„Ó, áno, budete. Teraz mi pomôžte vstať.“ A viedla ho na cestu, zpäť ku hotelu.Ostal vonku na terase, keď ona už vošla, nepokojný a nešťastný hneď v chvíľke, keď odišla od neho. V jeho blízkosti ozval sa hlas:„Tak, priateľ Lennan — chmúrna duma a či diabolské pochybnosti, čo?“ňVo vysokom, prútenom kresle, ktoré osihoťuje od sveta človeka, čo v ňom sedí, videl odpočívať svojho učiteľa: s hlavou naklonenou trošku na jednu stranu a s dovedna stlačenými koncami prstov. Ako tam sedel nehybne, robil dojem idolu a jednako — včera vyliezol na ten vrch!„Len veselo! Raz si zlámete väzy! Keď som bol mladý, pamätám sa, cítil som to hlboko, že mi nebolo dovolené vystavovať nebezpečenstvu životy iných.“Lennan vykoktal:„To mi neprišlo na um; len som si pomyslel, že kam môže ísť pani Stormerová, tam môžem ísť aj ja.“„Ah! Popri všetkom obdive nemôžeme celkom pripustiť — všakver — keď príde k činu?“Šuhajova lojálnosť vybuchla v plameni:„To nie je to. Myslím, že pani Stormerová je práve tak dobrá ako hociktorý mužský — len — len…“„Nie natoľko dobrá ako vy, eh?“„Sto ráz lepšia, pane.“Stormer sa usmial. Ironická šelma!„Lennan,“ riekol, „hyperbole nedôverujte.“„Pravda, viem, že nie som dosť zbehlý v lezení,“ vybuchol zase šuhaj, „ale — ale — myslel som, že kde ona smie nasadiť svoj život, môžem ho aj ja.“„Dobre! To sa mi páči.“ Povedal to celkom bez ironie, takže šuhaj bol odzbrojený.„Ste mladý, brat Lennan,“ pokračoval jeho učiteľ, „tak, čo myslíte, v ktorom veku začne byť mužský rozvažitým? Len na jednu vec treba vždy pamätať — že ženské si nevolia tú lepšiu stránku, nie sú zmužilé.“„Myslím, že sú ženské na svete to najlepšie, čo len byť môže,“ vychrlil šuhaj.„Kiež by ste si dlho podržali túto mienku.“ Jeho učiteľ vstal a ironicky si poobzeral kolená. „Trochu sú meravé.“ Riekol. „Povedzte mi potom, keď zmeníte svoje náhľady.“„To nikdy neurobím, pane.“„Ah, ah! Nikdy je dlhé slovo, Lennan. Idem si po trochu čaju,“ a opatrne odišiel, usmievajúc sa, ako by si robil žart zo svojej dolámanosti.Lennan ostal tam, kde bol, s planúcimi lícami. Učiteľove posledné slová ako by boly zasa namierené proti nej. Ako mohol mužský hovoriť také slová o ženách! Ak boly pravdivé, nechcel o nich nič vedeť; ak neboly pravdivé, bolo ošklivé hovoriť ich. Musí to byť hrozné, nemať nikdy veľkodušnej myšlienky a museť byť vždy satirickým. Je hrozné byť takým, ako tí „anglickí ťapáci“; len iný, veď starý Stormer bol oveľa zaujímavejší a inteligentnejší — oveľa; ale práve tak „povznesený“! „Niekto sa nedostane nikdy preč!“ Myslela snáď — od tej povznesenosti? Práve dolu pod ním bola sedliacka rodina, ktorá kosila a hrabala trávu. Človek si môže predstaviť, ako by to robila ona, bola by pri tom utešená s farebným ručníčkom na hlave; človek si môže predstaviť robiť ju hocičo jednoduché — ale nemohol si predstaviť, že by Stormer robil niečo iné, ako to, čo práve robil. A šuhaj odrazu sa cítil veľmi zle, skľúčený týmito hmlistými zábleskami životov, ktoré boly nedobre umiestené. A rozhodol sa, že keď bude starý, nebude taký ako starý Stormer. Nie, bude radšej ako zviera, nie taký!…Keď vstúpil do svojej chyže obliecť sa k obedu, v poháre vody videl veľký záhradný klinček. Kto ho tam dal? Kto ho ta mohol dať, keď nie ona? Mal tú istú vôňu ako lesné klinčeky, ktoré mu sypala na hlavu, ale hlbšiu, bohatšiu — dojímavú, tmavú, sladkú vôňu. Pritisol k nemu pery prv, ako si ho pripevnil na kabát.Večer bol zasa tanec — teraz bolo viacej párov; a pri piane ešte aj husle; ona mala čierne šaty. Predtým jej nikdy nevidel v čiernom. Bola napudrovaná, chcela tým na tvári a krku zakryť opálenú pleť. Keď zbadal ten puder, trošku to ním otriaslo. Nepomyslel na to nikdy, že sa dámy pudrujú. Ale, keď to robilaona— muselo to byť v poriadku! Nespúšťal s nej očú. Videl točiť sa okolo nej mladého nemeckého huslistu, tancovať ho s ňou dva razy, prizeral sa ako tancuje s druhými, ale hľadel na to všetko bez žiarlivosti, bez nepokoja; ako by vo sne. Čo to bolo? Bol snáď začarovaný do zvláštneho stavu darovaním toho kvietka, ktorý mal na kabáte? Čo ho robilo šťastným, keď s ňou tancoval, hoci aj obidvaja mlčali? Nečakal na nič, čo ona povie alebo urobí — nečakal na nič, netúžil po ničom. Aj keď s ňou vyšiel na terasu, aj keď sišli pod svah a sadli si na lavičku nad pole, kde dedinčania kosili trávu, ešte vždy nemal iného pocitu, ako to tiché, snivé zbožňovanie. Noc bola čierna a snivá, lebo mesiac ešte vždy bol nízko za vrchmi. Malá kapela hrala ďalší valčík; ale on sedel nehybne, bez myšlienky, ako by mu bola odňatá sila činu a myšlienky. Ako rozvoniaval ten kvet na jeho kabáte v bezvetrí! Odrazu mu prestalo biť srdce. Nahla sa k nemu, cítil ako sa jej rameno pritislo k jeho ramenu, ako sa jej vlasy dotkly jeho tvári. Potom zatvoril oči a obrátil sa tvárou k nej. Cítil ako priľnuly jej pery k jeho ústam v rýchlom, žeravom bozku. Vzdychol a vystrel ramená. Nebolo tam nič, len povetrie. Len šum jej šiat na tráve. A kvet — i ten zmizol.XV tú noc Anna nespala ani minútu. Bola to ľútosť, ktorá jej bránila spať, alebo mámor rozpomienky? Ak cítila, že jej bozk bol zločinom, nepovažovala ho za hriech proti mužovi, alebo proti samej sebe, ale proti tomu šuhajovi — za vraždu ilúzie, niečoho posvätného. Ale jednako len cítila šialené šťastie a neprišla jej na um myšlienka chceť napraviť ten čin.Jednako len bol ochotný dať jej trochu lásky. Hoci aj málo, v porovnaní s jej láskou, ale jednako len trošku. Nemohol mať iného smyslu ten pohyb jeho tvári so zatvorenými očami, ako by ním chcel priľnúť k jej hrudi.Hanbila sa za drobné manévry posledných dní — hanbila sa za to, že sa usmievala na toho mladého huslistu, že tak neskoro prišla s hôr, že mu dala ten kvet, že ho od toho večera povedome obliehala, keď jej muž vošiel a hľadel na ňu, nevediac, že aj ona hľadí na neho? Nie; naozaj sa nehanbila. Kajala sa len pre ten bozk. Bolela ju duša, keď na to myslela, lebo to bola smrť, konečné vyhasnutie jej materských citov; prebudenie — kto vie čoho — v tom šuhajovi. Lebo ak bola tajomná ona jemu, čím jej bol on so svojou chtivosťou a snivosťou, svojou mladistvou teplotou a svojou nevinnosťou? Keby tým bola zabila v ňom dôveru, sotrela pel, srazila hviezdu? Mohla by si to odpustiť? Mohla by niesť povedomie, že ho urobila takým, akí sú iní mladíci, ako ten mladý huslista? Len cynickým šuhajom, hľadiacim na ženskú spôsobom, ktorý menovali „fair game“? Ale, či ho onamohlatakým urobiť — stane sa kedy takým? Oh, iste nie, lebo by ho tak nebola milovala od prvej chvíle, keď ho prvý raz videla a pomenovala ho „anjelom“.Po tom bozku, po tom zločine, ak to bol zločin, nevedela, čo urobil vo tme, kam išiel — môžbyť, že sa ponevieral, môžbyť, že hneď išiel do svojej izby. Prečo sa zháčila, prečo ho tam nechala, prečo sa mu vymkla z náručia? Nechápala toho. Nebol to stud, nebol to strach; môžbyť, že to bola úcta, k čomu? K láske, — k ilúzii, k tajnosti, k všetkému, čo robilo lásku krásnou; pre mladosť a jej poéziu; len pre tú tichú čiernu noc a pre vôňu toho kvetu — tmavého kvetu vášne, ktorá ho s ním sblížila a ktorý mu zasa vzala, čo teraz celú noc mala blízko hrdla a ráno zvädnutý dala do svojich šiat. Tak dlho túžila, tak dlho čakala na tú chvíľu — ký div, že nevedela, prečo urobila práve toto a nie iné!A teraz, ako sa má s ním stretnúť, ako pozreť do jeho očí? Už nebude mať ten priamy pohľad, ktorý mala tak rada? Ona bude museť viesť, tvoriť budúcnosť. Stále si opakovala: nebudem sa báť. Už je to raz tak! Vezmem to, čo život ponúka. Na svojho muža voskrz nemyslela.Ale hneď, ako vzhliadla šuhaja, zbadala, že sa stalo niečo nemilé, od toho bozku, a že to prišlo zvonka. Prišiel síce k nej, ale neriekol ani slova, celý sa triasol a podal jej telegram, ktorý obsahoval tieto slová: „Vráť sa hneď. Svadba čoskoro. Čakáme ťa pozajtre. Cicely.“ Slová sa jej slievaly pri čítaní a tvár šuhajova sa zahmlila. Potom, premôžuc sa, riekla:„Prirodzene, musíte ísť. Nemôžete chybeť na svadbe svojej sestry.“Bez námietky pozrel na ňu a ona ťažko mohla vydržať ten pohľad — zdalo sa, že vie tak málo a opytuje sa tak veľa. Riekla: „To nič — len niekoľko dní. Vrátite sa sem, alebo my prídeme k vám.“Jeho tvár sa hneď vyjasnila.„Naozaj prídete skoro k nám, hneď — keď vás pozvú? Potom by som nedbal — ja — ja…“ A potom zamĺkol, zalknúc sa.Riekla zasa:„Pozvite nás. Prídeme.“Chytil ju za ruku; stískal a stískal ju v obidvoch dlaniach, potom ju hladkal jemne a riekol:„Oh, blížim jej.“Zasmiala sa, hoci jej bolo do plaču.Za niekoľko minút bude sa museť vybrať na cestu, aby zachytil jediný vlak, ktorým sa mohol zavčasu dostať domov. Išla s ním, pomohla mu baliť. Srdce mala ako z olova, ale nevydržiac hľadeť na jeho tvár, veselo hovorila o jeho návrate, opytujúc sa na jeho domov a ako sa ta ide, vraviac o Oxforde a budúcom školskom roku. Keď mal všetko zabalené, ovinula ramená okolo jeho krku a na moment ho pritúlila k sebe. Potom odbehla. Obzrúc sa vo dverách, videla ho tam stáť práve tak, ako keď odtiahla svoje ramená. Mala vlhké líca; idúc dolu schodmi, osušila si ich. Keď sa cítila v bezpečnosti, vyšla na terasu. Bol tam jej muž. Povedala mu:„Chcel by si ísť so mnou do mesta? Mala by som si tam niečo kúpiť.“Vysunul obrvy, usmial sa slabo a išiel za ňou. Pomaly šli s vŕšku do dlhej ulice mestečka. Ani sama nevedela, o čom rozprávala celý čas a ustavične si myslela: „Jeho koč pôjde okolo — jeho koč pôjde okolo.“Niekoľko kočov rachotilo okolo. Konečne jachal aj on. Sedel a hľadel uprene rovno pred seba, takže ich ani nezbadal. Počula hovoriť svojho muža:„Hallo! Kam to jachá náš mladý priateľ Lennan so svojou batožinou — robí dojem mladého ľva v rozpakoch?“Skúsila odpovedať jasným a pevným hlasom:„Azda sa niečo stalo; alebo je to svadba jeho sestry.“Cítila, že jej muž na ňu hľadí a rada by bola vedela, jaká je jej tvár, ale vtom slovo „Madre“ zavznelo jej z blízkosti do ucha a už boli obklopení malým stádom „anglických ťapákov“.XITá dvanásťmíľová cesta v koči bola pre šuhaja najhoršia čiastka cestovania domov. Vždy je to ťažké, ticho sedeť a trpeť.Keď Anna predošlú noc odišla od neho, ponevieral sa vo tme maninou, nevediac kam ide. Potom vyšiel mesiac a on sa našiel pod strechou stajne v blízkosti chaty, kde bola tma a vládlo ticho, a pod ním bola v doline dedina, obielená mesačným svetlom — jej strechy a veže boly, sťa by naozajstné trblietavé svetlá.Keby ho tak obyvatelia chaty boli videli, ako tam sedí, na senom pokrytých doskách, opretých o stajňu, vo večernom úbore, s tmavými, rozcuchanými vlasmi bez klobúka, boli by sa na neho divne pozerali; ale boli to ľudia, ktorým bol sen skvostom…Teraz mu to bolo všetko uchvátené, prenesené do nejakej ohromne ďalekej budúcnosti. Či ozaj bude možné pohnúť poručníka k tomu, aby ich pozval do Hayle? A či naozaj prídu? Jeho učiteľ asi nebude chceť navštíviť také celkom vidiecke miesto — ďaleko od kníh a všetkého. Zakabonil sa, mysliac na svojho učiteľa, ale k tomu ho nútil zmätok a nie iný cit. A jednako, keby ich ta nemohol prilákať, ako prečaká tie celé dva mesiace do začiatku budúceho semestra? Jeho myšlienky točily sa ustavične v kruhu, kým kone jachaly, unášajúc ho od nej vždy ďalej a ďalej.Vo vlaku to bolo lepšie; ten zástup cudzincov ho rozptyľoval, zaujímaly ho nové tvári a nové kraje; a potom spanie — cez celú dlhú noc, cez ktorú bol schúlený v svojom kúte, celkom vyčerpaný. A na druhý deň viacej nových krajov, viacej nových tvárí; a jeho nálada sa pomaly z utrpenia a zmätku premenila na pocit, že je mu sľúbené niečo radostné, čomu sa môže tešiť. Potom napokon Calais a nočná plavba na mokrom parníčku, letná búrka, ktorá mu vrhala do tvári vodný prach, vlny,ktoré sa belely v čiernom mori a divý zvuk vetra. Ďalej do Londýna, skorá cesta cez ešte ospalé sídelné mesto, zahalené v augustovej hmle; anglické raňajky — kaša, kotlety, marmeláda. A konečne vlak domov. Mal by jej na každý prípad aspoň napísať list, a vytrhnúc kartu z náčrtkovej knihy, začal:„Píšem vo vlaku, prepáčte mi kostrbaté písmo…“Potom už nevedel, ako má pokračovať; lebo všetko, čo by chcel povedať, bolo také, že sa mu nikdy ani len nesnívalo písať o niečom podobnom — o svojich citoch, čo by v slovách vyznelo hrozitánsky; a potom, keď nesmel nič také písať, čo by nemohol hocikto čítať, o čom má písať?„Bola to taká dlhá cesta,“ písal konečne, „z Tyrolska“ (neodvážil sa napísať „od vás“). „Myslel som, že nebude mať konca. Ale napokon — totiž čoskoro sa skončí. Premýšľal som veľmi mnoho o Tyrolsku. Bolo tam utešene, — najkrajší čas môjho života. A teraz, keď je už po tom, snažím sa nájsť útechu v myšlienkach o budúcnosti, ale nie práve o bezprostrednej budúcnosti — tá nebude práve najradostnejšia. Dumám o tom, aké sú tie vrchy teraz. Pozdravte ich, prosím, srdečne mojím menom, najmä tie, ktoré sú podobné ľvom, ktoré si vždy prídu ľahnúť do mesačného svetla — z tohoto ich asi nepoznáte“ — nasledovala kresba… „A toto je kostol, v ktorom sme boli a kde niekto kľačal. A toto majú byť tí ,anglickí ťapáci‘, hľadiaci na toho, kto prichádza domov veľmi neskoro s alpskou palicou — lenže som lepšie vedel nakresliť tých ,anglických ťapákov‘, ako toho s alpskou palicou. Chcel by som byť teraz ,anglickým ťapákom‘ v Tyrolsku. Úfam sa, že čoskoro dostanem od vás list, a dozviem sa z neho, že sa vystrájate na cestu domov. Môj poručník si bude iste želať, aby ste nás navštívili. On nie je najhorší, keď ho človek pozná a potom bude doma aj pani Doonová, jeho sestra a jej dcéra, ktorá tam ostane po svadbe. Bude to doma celkom nechutné, ak neprídete Vy a pán Stormer. Želal by som si napísať všetko o tom, čo cítim pri myšlienke na utešený čas, ktorý som strávil v Tyrolsku, ale to si musíte, prosím, predstaviť…“A práve tak, ako ju nevedel osloviť, teraz zasa nevedel, ako sa má podpísať, a napísal len „Mark Lennan“.Hodil list do skrinky v Exetery, kde musel nejaký čas čakať, a jeho myseľ ešte väčšmi skákala z minulosti do budúcnosti. Teraz, keď sa blížil k domovu, začal rozmýšľať o svojej sestre. Za dva dni bude v Taliansku a zasa ju neuvidí dlhý čas; a celý kŕdeľ rozpomienok začal za ním vystierať ruky. Ako spolu chodievali v záhrade, ohradenej stenou a po kroketovom ihrišti; a ona mu rozprávala povesti, s ramenom ovinutým okolo jeho krku, lebo bola o dva roky staršia a tak vyššia ako on. Ich prvý rozhovor na začiatku každých prázdnin, keď sa k nej vrátil, prvý čaj — s neobmedzeným množstvom marmelády — v starej pracovni s gotickými oknami a kvetovanými záclonami — len on a ona a stará Tingle (slečna Tinglová, stará guvernantka, jej úloha sa teraz skončí) a zavše to dieťa Sylvia, keď tam náhodou bola so svojou matkou. Cecily ho vždy pochopila, keď jej vysvetľoval, že škola je nanič, lebo tam nikoho nezaujímajú vtáci a zvieratá, ak len nie pre zabitie; ani kreslenie, ani jakékoľvek tvorenie, no, nič poriadne tam nikoho nezaujíma. Robili spolu vychádzky, ponevierajúc sa vedľa rieky alebo parku, kde všetko bolo tak pekne divé — strapaté duby a ohromné balvany, o ktorých starý kočiš Godden hovorieval: „Tak sa mi vidí, že tie sem musela doplaviť povodeň, pán Mark.“ Tieto a tisíc iných rozpomienok ho obkľúčilo. A keď sa vlak blížil k ich stanici, dychtivo sa chystal vyskočiť a pozdraviť ju. Tamhľa bol ten zimozeleň na zábradlí pri platforme nad čakárňou, toho roku bol pekný — a tamhľa ona sama stojí na nástupišti. Nie, to nie je Cicely. Vystúpil s tichým pocitom, ako by tie rozpomienky boly bývaly lživé. Bola to deva, ktorá sťa by nemala viacej ako šestnásť rokov, a mala na hlave čepček proti slncu, ktorý skrýval jej vlasy a polovičku jej tvári. Mala oblečené belasé šaty a zimozelenové kvety za pásom. Zdalo sa, že sa na neho usmieva a čaká, že sa on na ňu tiež usmeje a preto sa na ňu usmial. Potom prišla k nemu a riekla:„Som Sylvia.“Odpovedal jej: „Oh, ďakujem, je to pekné od teba, že si prišla naproti.“„Cecily je zaujatá. Je tu len kočiarik. Máš veľa batožiny?“Vzala jeho ručný kufrík, ale on jej ho vzal; potom vzala vak, ale i ten jej vzal; potom išli ku kočiariku. Pri ňom stál malý kočiš a držal koňa so striebristými škvrnami, čiernou hrivou a dlhým chvostom.Riekla: „Nebude ti to proti vôli, keď budem poháňať? Učím sa.“A on odpovedal: „Oh, nie, voskrz nie.“Vystúpila na kočiarik; zbadal, že jej oči hľadely rozčúlene. Potom doniesli jeho batožinu a umiestili ju s ostatnými vecami v pozadí; vysadol k nej.Riekla: „Pusťte, Billy.“Kôň sa dal do behu pod rukou malého kočiša, ktorého vysoké čižmy sa zaskvely, keď vyskočil nazadok. Prebrnkli okolo rohu zo staničného dvora a on zbadal, že má trošku pootvorené ústa, ako by to bolo narušilo jej rovnováhu, potom riekol:„Ťahá dosť dobre.“„Však je rozkošný?“„Je naozaj dobrý.“Ah, keď prídeona, bude ju voziť; vyjachajú si sami v kočiariku, a ukáže jej celú krajinu vôkol.Prebrali ho slová:„Oh, viem, že sa splaší.“ A odrazu sa kočiarik prudko sviezol na stranu. Kôň cválal.Prebehli vedľa prasaťa.„Či nie je teraz báječný? Mala som ho šľahnúť, keď sa tak vyhol.“„Radšej nie.“„Prečo?“„Lebo kone sú kone a prasce sú prasce; je to prirodzené, že sa kôň prasaťu vyhne.“„Oh!“Potom sa na ňu stranou pozrel. Ťahy jej tvári a brady boly veľmi jemné a dosť príjemné.„Vieš, že som ťa nepoznal!“ riekol. „Tak hrozne si vyrástla.“Bolo ticho, kým sa ozvala:„Dobre ťahá, pravda?“„Mám poháňať ja?“„Áno, prosím.“Vstal a vzal opraty, a ona sa prešmykla popod ne pred neho; jej vlasy voňaly ako seno, keď do neho nežne buchla.„Cecily sa bála, že neprídeš.“ A odrazu dodala: „Akí sú to ľudia tí starí Stormerovci?“Cítil, že sa veľmi červenie, zajakol sa a odpovedal:„Len on je starý, ona nemá viacej ako tricať päť.“„To je už stará.“Nepovedal: „Pre také dieťa, ako si ty, je to vek!“ Miesto toho sa na ňu podíval. Je naozaj takým dieťaťom? Zdala sa byť dosť vysokou (na dievča) a nie práve chudou a bolo niečo priame a mäkké v jej tvári, sťa by si želala, aby k nej ľudia boli prívetiví.„Je veľmi driečna?“Otázka ho natoľko rozrušila, že sa už teraz nečervenal. Ak povie „áno“, bude sa zdať, že rozchyruje do sveta svoje zbožňovanie; a povedať niečo menej, to by bolo zasa veľmi nelojálne. Preto povedal: „Áno,“ dávajúc pozor na zvuk svojho hlasu.„Myslela som si to. Máš ju veľmi rád?“Zasa sa boril s tou vecou v hrdle a zasa riekol: „Áno.“Bol by chcel nenávideť to dievča, ale akosi nemohol — bola taká mäkká a dôverčivá. Teraz hľadela uprene pred seba, majúc trošku otvorené pery, tak to prv zrejme nezapríčinila bujnosť Bolera; jednako boly pekné a pekný bol tiež jej krátky, rovný noštek a briadka; bola veľmi pekná. Jeho myšlienky letely nazad k tej druhej tvári — tak skvelej, tak plnej života. Odrazu zbadal, že si ju nevie predstaviť — stalo sa mu to prvý raz od toho času, ako odišiel, že sa mu nevynorila v duši.„Oh! Hľaďže!“Jej ruka ho ťahala za rameno. V poli na druhej strane živého plota letel k zemi jastrab, ako kameň.„Oh, Mark. Oh, oh. Už ho chytil.“Zakryla si tvár obidvoma rukami a jastrab s mladým králikom v pazúroch šinul sa znova do výšky. Bol taký krásny, že veľmi neľutoval králika; ale bol by ju chcel pohladiť, potešiť a riekol:„To je už raz tak, Sylvia; vieš, králik je už mŕtvy. A to je celkom prirodzené.“Sňala ruky s tvári, ktorá, tak sa zdalo, chce plakať.„Chudák králiček! Bol taký maličký!“XIINa druhý deň popoludní sedel vo fajčiarskej izbe s knihou modlitieb v ruke a so zamračeným čelom, čítajúc o svadobnom obrade. Bolo to vreckové vydanie, upravené tak, aby nekazilo postavy, keď je vo vačku. Ale toto neprekážalo, i keby bol mohol čítať slová, nebol by pochopil ich smyslu, lebo premýšľal nad tým, ako má predniesť istú prosbu k istej osobe, ktorá sedela za ním pri veľkom písacom stole so vsunovateľným vekom, skúmajúc umelé muchy.Konečne ustálil túto formu:„Gordy!“ (Prečo mu hovorili Gordy, toho nevedel nik — či preto, že sa menoval George, alebo skomolením Guardiana.) „Keď odíde Cis, bude to tu strašné, však?“„Ani najmenej.“Pán Heatherley bol s šesdesiat štyriročný, ak majú poručníci vôbec nejaký vek, a zdal sa byť skôr lekárom ako vidieckym statkárom; mal veľkú napuchnutú tvár, oči mal vždy prižmúrené, a jeho vlnité pery vydávaly jemnehrubý hlas, ktorý je zvláštnosťou ľudí zo starej rodiny.„Ale bude to strašné, viete.“„Dobre, a keď bude?“„Myslel som práve na to, či by si nepozval pána a pani Stormerovcov, aby sem prišli na nejaký čas — boli ku mne tak nesmierne milí tam vonku.“„Cudzieho mužského a ženskú! Môj drahý brachu!“„Pán Stormer má rád rybačku.“„Naozaj? A čo má rada ona.“Vďačný, že bol k nemu obrátený chrbtom, chlapec riekol:„Neviem — hocičo — je veľmi driečna.“„Ah! Driečna?“Odpovedal slabým hlasom:„Neviem, čotypovažuješ za driečne, Gordy.“Skôr cítil, ako videl, že jeho poručník na neho hľadí prižmúrenými očami zpod lámkových víčiek.„Dobre; urob si, ako chceš. Nech prídu, a nech to máme vybavené, rozhodne.“Poskočilo mu srdce? Nie celkom; ale cítil teplotu a šťastie, a riekol:„Ďakujem ti pekne, Gordy. To je od teba veľmi láskavé,“ a zasa sa obrátil k sobášnemu obradu. Niečomu z toho porozumel. Niektoré miesta zdaly sa mu peknými, iné divnými. Na príklad, o poslušnosti. Keď človek niekoho miloval, zdalo sa mu nepekným: chceť, aby ho tá osoba poslúchala. Keby človek niekoho miloval, nikdy by nemohlo byť reči o poslušnosti, lebo by obaja všetko robili z dobrej vôle. A keby človek nemiloval tej osoby, a ani ona by ho nemilovala — oh! to by bolo proste — priveľmi nechutné žiť ďalej s nemilovanou a nemilujúcou osobou. Ale veď ona nemilovala jeho učiteľa. Či ho milovala prv? Tie jasné pochybovačné oči, tie umelkované satirické ústa predstavily sa mu veľmi jasne. Človek ho nemohol milovať: a jednako bol veľmi slušný. V šuhajovi sa vzbudil proti vzdialenému učiteľovi akýsi cit ľútosti, temer náklonnosti. Bolo čudné, že tak cítil, lebo posledný raz, keď sa rozprávali tam, vonku na terase, necítil tak ako teraz.Hrmot spúšťaného veka písacieho stola ho prebral: pán Heartherley sberal pozostatky umelých múch. To bolo toľko, že ide chytať ryby. Keď počul zavreť dvere, Mark vyskočil, otvoril písací stôl a začal písať list. Bola to ťažká robota.„Drahá pani Stormerová,môj poručník ma žiada poprosiť Vás a pána Stormera, aby ste nás navštívili hneď po svojom návrate z Tyrolska. Povedzte, prosím, pánu Stormerovi, že len tí najvýbornejší rybári — ako je on — vedia chytať našich pstruhov; ostatní chytajú naše stromy. Toto je chytanie našich stromov (nasledovala kresba). Moja sestra sa zajtra vydáva a potom, ak neprídete, bude to tu strašné. Tak príďte, prosím. A s najlepšími pozdravmi, som Váš pokorný sluha,M. Lennan.“*Keď prilepil známku na túto tvorbu a hodil do listovej skrinky, mal taký zvláštny pocit, ako by ho boli pustili zo školy; bola to túžba lietať vôkol a vyčíňať. Čo má robiť? Cis, pravda, bude zaujatá — všetci majú robotu so svadbou. Pôjde, osedlá Bolera a bude na ňom cválať v parku: alebo má ísť pozdĺž parku a pozorovať sojky? Oboje sa mu zdalo byť samotárskym zamestnaním. Stál pri okne skľúčený. Keď mal päť rokov, išiel raz so svojou opatrovníčkou a riekol: „Slečna, chcel by som jesť suchár, celou cestou chcel by som jesť suchár!“ a môžbyť, že to s ním bolo také — celou cestou chcel jesť suchár. Potom mu prišlo na um modelovanie a šiel do malého prázdneho skleníka, kde skrýval svoje majstrovské diela. Teraz sa mu zdaly byť hroznými — dve z nich, ovcu a moriaka, odsúdil na úplné zničenie. Prišla mu na um myšlienka, že by mohol skúsiť vymodelovať toho jastraba, letiaceho s králikom. Ale keď bol hotový, nemal toho pekného pocitu, odhodil tedy veci a vyšiel. Bežal po nevypletej ceste k tenisovému ihrišťu — práve začínali hrať tenis. Tráva bola veľmi drsná. Všetko vôkol toho malého panského domu bolo divé a zanedbané; prečo, to nevedel nik a ako sa zdalo, nikto sa o to nestaral. Stál a skúmal stav pozemku. Začul tiché nôtenie. Vyliezol na múr. Sylvia sedela v poli a plietla veniec zo zimozeleňa. Stál veľmi ticho a načúval. Bola driečna — stratená v svojej pieseňke. Spustil sa s múra a riekol nežne:„Halló!“Obzrela sa s veľmi naširoko otvorenými očami.„Máš zvučný hlas, Sylvia.“„Oh, nie.“„Máš. Poď a vylezme na strom.“„Kde?“„V parku, pravda.“Trvalo to chvíľu, kým si vybrali strom, lebo niektoré boly priľahké pre neho a niektoré zasa prinamáhavé pre ňu; napokon jednako našli jeden, veľmi starý dub, na ktorom bývaly kavky. Stojac na tom, že ju musí k sebe priviazať povrazom, išiel po nejaký do domu. Začali vystupovať o štvrtej, nazval to vystúpením na Cimone della Pala. On bol vodcom významnej výpravy, omotávajúc povraz okolo haluzí, kým jej dovolil sa pohnúť. Dva alebo tri razy musel priviazať povraz a vrátiť sa pomôcť jej, lebo ona nebola „expertom“. Zdalo sa, že má mäkké ramená a radšej sadala na konáre rozkročmo, miesto toho, aby sa spoliehala na jednu nohu. Konečne, ufúľaní machom, našli sa na treťom, najvyššom konári. Tam odpočívali, načúvajúc v tichu, ako si kavky liečia urazenú dôstojnosť. Okrem tejto pomaly tíchnucej demonštrácie, hore vládol báječný pokoj a samota, v polovici cesty do belasého neba, riedko haleného ohnutými hnedozelenými listy. Najmenším dotykom ich nôh alebo rúk o kôru rozplynul sa v povetrí zvláštny suchý, machovitý pach duba. Ťažko mohli videť zem; iné pokrútené stromy vôkol zakrývaly im každý výhľad.Riekol:„Keby sme tu ostali až do tmy, mohli by sme videť sovy.“„Oh, nie! Sovy sú úžasné.“„Ako! Tie súmilunké— zvlášť tie biele.“„Nemám rada ich očú a kričia, keď sú na love.“„Oh! Ale je to také zábavné a ich oči sú krásne.“„Chytajú vždy myši a kurčatá a drobné zvieratká.“„Ale pri tom na nič nemyslia; chcú ich mať len na jedenie. Nemyslíš, že všetky veci sú najzaujímavejšie v noci?“Svoje rameno vsunula pod jeho.„Nie; nemilujem tmy.“„Prečo nie? To je báječné — keď sa veci stanú tajomnými.“ S úľubou postál pri tom slove.„Nemám rada tajomných vecí. Veje z nich hrôza.“„Oh, Sylvia.“„Nie, ja mám rada včasné ráno — zvlášť na jar, keď pukajú listy.“„Áno, pravdaže.“Opierala sa o neho k vôli bezpečnosti, len tak trošku; on, vystrúc rameno, chytil sa silne haluzi; chcel jej tak urobiť operadlo. Bolo ticho. Potom riekol:„Keby si smela mať len jediný strom, ktorý by bol tvoj?“„Duby nie. Lipy — nie — brezy. Ktorý by si chcel mať ty?“Rozmýšľal. Bolo také množstvo stromov, čo boly dokonalé. Brezy a lipy, áno; ale i buky, cyprusy, tisy, cédry, ba i cesmina a platany; potom riekol odrazu:„Smreky, myslím tie veľké s červenými kmeny a vetvami vysoko dohora.“„Prečo?“Zasa rozmýšľal. Bolo veľmi dôležité, vysvetliť základne: prečo; pri tejto veci všetko sa dotýkalo jeho citov. A kým uvažoval, hľadela na neho, ako by bola prekvapená, že vidí niekoho tak hlboko premýšľať. Konečne riekol:„Preto, lebo sú samostatné a dôstojné a nikdy nie celkom chladné a ich chvoje zdajú sa dumať, ale zvlášť preto, že smrekov, na ktoré ja myslím, obyčajne nebýva veľa tam, kde ich človek najde. Vieš — jeden, alebo dva, silné a tmavé, odrážajúce sa na nebi.“„Súpriveľmitmavé.“Odrazu si zmyslel, že zabudol na tisinu. Tá bola zavše naozaj nebeská, keď človek pod ňou ležal a hľadel dohora na nebo, ako on ležal v to odpoludnie tam, vonku. Potom počul ju povedať:„Keby som mohla mať len jediný kvietok, vyvolila by som si konvalinky, ktoré rastú divo a rozvoniavajú tak ľúbezne.“Predstavil sa mu celkom iný, tmavý kvet a mlčal.„Ktorý by si ty chcel, Mark?“ Jej hlas znel trochu urazene. „Pravda, myslíš na jediný?“Odpovedal statočne:„Áno, myslím.“„Na ktorý?“„Aj ten je tmavý; nepáčil by sa ti.“„Ako to vieš?“„Klinček.“„Mám ho rada — ale nie veľmi.“Kývol vážne.„Vedel som, že nie.“Medzi nimi potom zavládlo mlčanie. Už sa o neho neopierala a jemu sa cnelo za tou priateľskou prítulnosťou. Teraz, keď ich hlasy utíchly a kavky prestaly kričať, nebolo počuť nič, len suchý šum listia a clivé volanie jastraba, ktorý poľoval nad bralom na druhom brehu rieky. Temer vždy tam bývali dvaja, vo výšine neba. Šuhajovi sa páčilo to ticho — ako by k nim bola hovorila Príroda. — Príroda vravela vždy len v tichu. Zvieratá, vtáci, hmyz, ukazovali sa vždy len vtedy, keď bol človek ticho. A človek musel byť veľmi ticho aj pri rastlinách a kvetoch, ak chcel v nich videť ich ozajstný, radostný, zvláštny život. Aj tie balvany tamdolu, ktoré podľa Goddena priplavila povodeň, ináč tiež neukázaly svojich podivných tvarov, a nepripustily k sebe blízko človeka, len ak nemyslel na niečo iné. Sylvia jednako len bola lepšia, ako si predstavoval. Vedela byť ticho (mal ten náhľad, že v tomto smere je to s devami beznádejné); bola jemná a bolo radosť pozorovať ju. Cez závoj listov zavznelo slabé ďaleké zvonenie, ktoré volalo na čaj.Riekla: „Musíme sliezť dolu.“Naozaj, škoda bolo ísť dolu. Ale ona chcela olovrantovať — a dievčatá vždy chcú olovrantovať. Opatrne priviazal povraz na konár a ona začala sostupovať pod jeho dozorom. Keď už chcel ísť za ňou, počul ju zakričať:„Oh, Mark! Nemôžem — nemôžem! Nedočiahnem nohou! Visím!“ A naozaj videl, že visela na rukách a na povraze.„Pusť; spusť sa na spodný konár — povraz ťa udrží rovno, kým sa chytíš pňa.“Jej hlas sa vznášal žalostne.„Nemôžem — naozaj nemôžem — skĺzla by som…“Obviazal povraz a spustil sa chytro na spodný konár. Potom sa oprel o peň a objal ju okolo pásu a kolien; ale napnutý povraz ju držal a nemohla zakotviť. Nemohol ju i držať a súčasne rozviazať povraz, ktorý mala obtočený okolo pásu. Keby ju pustil jednou rukou a chcel by vyňať nôž, nebude môcť súčasne rezať povraz a držať ju. Za chvíľu myslel, že by mal zasa vyliezť hore a uvoľniť povraz, ale videl, že sa začína báť; cítil, ako sa trasie jej telo.„Keď ťa vytiahnem hore,“ riekol, „môžeš sa tam chytiť?“ Nečakajúc na odpoveď, pomohol jej hore. Chytila sa zúfale konára.„Drž sa len chvíľočku.“Neodpovedala, ale videl, že má veľmi bledú tvár. Chytro vyňal nôž a odrezal povraz. Držala sa len moment, potom padla voľne do jeho náručia a on ju privinul k sebe. Cítiac sa v bezpečnosti, skryla si tvár na jeho pleci. Začal ju chlácholiť a nežne hladkať s pocitom, že je to jeho povinnosťou takto ju hladkať a chrániť. Vedel, že plače, ale nedopustila, aby sa jej vydral, čo len jediný vzlyk, a on si dal pozor, aby nezbadala, že o tom vie, nechtiac ju zahanbiť. Rozmýšľal, či ju nemá bozkať. Napokon to urobil, veľmi jemne na temä hlavy. Potom ona zdvihla hlavu a riekla, že je hlúpa. A on ju zasa bozkal na obočie.Potom sa zdalo, že je všetko v poriadku, a obozretne sliezli na zem, kde sa už začaly predlžovať tiene na papradí a slnce im svietilo šikmo do očí.XIIIV noci po svadbe stál šuhaj pri okne svojej príjemnej podkrovnej izbičky, ktorá mala jednu šikmú stenu a slabo zapáchala myšami. Bol ustatý a rozčúlený a mal plný mozog obrazov. Zažil prvú svadbu a prenasledovalo ho videnie bielej, malej sestrinej postavy a jej tvári s hviezdnymi očami. Bola preč — už nie je viacej jeho. Ako hrozne znel ten svadobný pochod na organe — ako zdýmal ten starý dýchavičník; a potom tá kázeň! Človeku sa nechce počúvať také reči, keď mu je do plaču. Aj Gordy mal taký kyslý vzhľad, keď ju vydával. Celkom dokonale si vedel predstaviť tú skupinu pred zábradlím oltára, ako by sám ani nepatril k nej. Cis v bielych šatách, Sylvia vo vzdušných šedých, vysoká postava jeho pokojného švagra, Gordy v čiernom kabáte, taký čudný, s veľmi žltou tvárou a s prižmúrenými očami. Najhoršou vecou bolo pri tom, že keď človek chcelcítiť, musel mysleť na prsteň, na svoje rukavice a na to, či na veste posledný gombík je správne rozopätý. Dievčatá — tak sa zdalo, vedely robiť obe veci naraz. Cis robila dojem, ako by hľadela na niečo obdivuhodné a Sylvia bola celkom posvätná. On sám bol si priveľmi povedomý kňazovho hlasu a profesionálneho spôsobu, ktorým to všetko robil, ako by predpisoval recept s návodom, ako treba liek užívať. A jednako to bolo svojím spôsobom všetko skôr krásne, keď všetky tvári boly obrátené v jednom smere a bolo nesmierne ticho — až na to, že chudák starý Godden sa vysiakal do svojho ohromného ručníka. A to mäkké šero hore, pod klenbou a dolu, medzi lavicami. A slnečné svetlo, ktoré osvetľovalo južné obloky. Ale jednako, bolo by to bývalo oveľa krajšie, keby si proste boli podali ruky niekde v samote a povedali si pred Bohom, čo naozaj cítia — veď preca Boh bol všetkým a všade, nielen v dusných kostoloch. Tak by sa chcel ženiť on, vonku v takej hviezdnej noci, ako je táto, keď sa všetko vôkol zdá byť takým báječným. Boh iste nebol taký malý, jakým ho ľudia stále robili — nejakým povzneseným človekom, o niečo väčším, ako oni sami. Aj tie najkrajšie, najbáječnejšie a najobrovskejšie veci, ktoré si človek mohol predstaviť, alebo vytvoriť, musely byť ničím pred Bohom, ktorý mal taký chrám, ako bola táto noc tam, vonku. Ale jednako človek by sa nemohol oženiť v takej samote, a ani jediná dievčina by sa nechcela vydať bez prstienka, bez kvetín a bez svadobných šiat, a bez slov, ktoré vnukovaly pocit maličkosti a útulnosti. Môžbyť, že Cis by sa to bolo tak páčilo, ale neurobila by toho, aby sa nedotkla iných citov, ale Sylvia — nikdy, ona by sa bála! Pravda, je mladá! A niť jeho myšlienok sa pretrhla — rozsypaly sa, ako koraly so šnúry.Nahýňajúc sa a podopierajúc si rukami bradu, vdychoval nočné povetrie. Zimozeleň, a či ešte vždy vôňa tých ľalií? Všetky hviezdy bolo videť na nebi, a vonku lietalo veľa sov. Čím by bola noc bez hviezd a sov? Ale práve v tom to tkvelo — človek si nikdy nemohol predstaviť, aké by čo bolo, keby to práve nebolo také, ako je. Veď človek nikdy nevedel, čo sa stane a jednako, keď sa to stalo, zdalo sa, ako by sa nič iné nebolo mohlo stať. To bolo zvláštne, že človek mohol urobiť, čo len chcel, pokiaľ to neurobil, a keď to už urobil, potom už, prirodzene, vedel, že práve to musel urobiť… Aké to bolo svetlo dolu, naľavo? Čia izba? Starej Tingle — nie, bola to malá hosťovská chyžka — Sylviina. Tak je hore. Vyhol sa ďaleko a zašepkal hlasom, ktorý pomenovala ticho-náruživým:„Sylvia.“Svetlo zablikalo, a len tak, že práve videl zjaviť sa jej hlavu s rozpustenými vlasmi, a s tvárou obrátenou nahor, k nemu. Mohol ju len zpola videť, zpola si ju predstaviť, tajomnú, nejasnú; a zašepkal:„Nie je to báječné?“Šepot odpovedal:„Nesmierne.“„Nie si ospalá?“„Nie; a ty?“„Ani mak. Počuješ sovy?“„Pravdaže.“„Ako to rozvoniava!“„Báječne. Vidíš ma?“„Práve len, nie veľmi. A ty mňa?“„Nevidím tvojho nosa. Mám doniesť sviecu?“„Nie — to by to pokazilo. Na čom sedíš?“„Na okne.“„A či si nevykrútiš krku?“„Nie — len — trošičku.“„Nie si hladná?“„Áno.“„Počkaj chvíľočku. Spustím ti nejakú čokoládu po veľkom ručníku; vyhupnem sa k tebe — vystri ruku.“Hmlisté biele rameno sa natiahlo.„Chytaj! Ale neprechladneš?“„Ale nie.“„Je prikrásne, škoda je spať, pravda?“„Mark.“„Áno.“„Ktorá hviezda je tvoja? Moja je odtiaľto tá biela nad horným konárom veľkého platana.“„Moja je tá trblietavá červená nad besiedkou, Sylvia.“„Áno.“„Chytaj.“„Oh, nemohla som — čo to bolo?“„Nič.“„Nie, ale čo to bolo?“„Len moja hviezda. Zachytila sa ti do vlasov.“„Oh.“„Počúvaj.“Ticho, potom bojazlivo zašepkala:„Čo?“A jeho šepot skanul dolu odumierajúc:„Cave!“Čo sa to pohlo — otvorilo sa niektoré okno? Obozretne sa rozhľadel po čele tmavého domu. Nebolo nikde svetla, ani nijakej pohyblivej bielej škvrny v jej okne, pod ním. Všetko bolo tmavé, vzdialené — posiaľ sladké, smiešané s vôňou niečoho príjemného. A potom videl, čo to bolo. Na stene pod jeho oknom kvitol jasmín — hviezdy neboly len na nebi! Môžbyť, že nebo je v skutočnosti lúkou s bielymi kvetmi, a Boh po nej chodí a trhá ich…Na druhý deň ráno pri raňajkách našiel na svojom tanieri list. Nemohol ho otvoriť, majúc na jednej strane Sylviu a na druhej starú Tingle. Potom ho však jednako len otvoril s akýmsi hnevom. Jeho strach bol zbytočný. List bol tak písaný, že ho hocikto mohol prečítať; hovoril o lezení, o zlom počasí a oznamoval, že idú domov. Odľahlo mu, bol tým rozrušený, tešil sa ich návratu, alebo bol len krušne zahanbený? Nedostala ešte jeho druhého listu! Cítil, ako stará Tingle na neho pozerá pichľavými očima, a ako sa Sylvia na neho díva otvoreným pohľadom. A súc si povedomý toho, že sa červenie, riekol si: „Nesmiem!“ A už sa potom nečervenel. Za tri dni budú v Oxforde! Prídu sem hneď? Stará Tingle hovorila. Počul, že jej Sylvia odpovedá: „Nie, nemám rada ,bopsies‘. Sú také tvrdé.“ To bolo ich staré meno pre vyčnievajúce lícne kosti. Sylvia ich nemala, jej líca sa dvíhaly mäkko nahor, k očiam.„A ty, Mark?“„Pri niektorých ľuďoch.“„Ľudia, ktorí ich majú, majú vraj silnú vôľu, je to pravda?“Malaona— Anna — silnú vôľu? Prišlo mu na um, že ani nevie, čím je.Keď bolo po raňajkách a on odišiel do svojho starého skleníka, prepadla ho divná, nešťastná nálada. Je šelma, nemyslel na ňu ani odpoly toľko, ako mal. Vyňal list a slzy sa mu vtisly do očí. Prečo nemohol väčšmi cítiť? Čo je to s ním? Prečo je takou obludou — že na ňu nemyslí vo dne v noci? Dlho stál bezútešne v malom tmavom skleníku, medzi podobami svojich zvierat, s listom v ruke.O chvíľu sa odplúžil a nebadateľne sa dostal k rieke. Ten svieži, jemný zvuk vody ho upokojoval a upokojovalo ho aj to, veľmi ticho sedeť na kameni a čakať, kým sa niečo vôkol stane. Tým sa strácal, stal sa konárom, kameňom, vodou, vtákom, nebom. Gordy to nikdy nepochopí, prečo ho nezaujíma rybačka — jedno zviera čihá na druhé — miesto toho pozorovať a chápať veci. Nikdy nezunujete hľadeť na vodu, alebo trávu, alebo papradie; vždy v tom bolo niečo zvláštne a nové. Práve také to bolo, keď bol človek sám, keď si sadol a pozorne sa zahľadel do seba — bolo to nesmierne zaujímavé: videť ako pracuje myseľ.Začalo nežne pršať, dážď jemne šľahal listie, ale on ešte vždy mal chlapeckú záľubu v tom, môcť premoknúť v daždi a ostal tam na skale, kde bol. Niektorí ľudia vidia v hore a vo vode rusalky, alebo hovoria, že ich vidia, ale to ho veľmi neočarúvalo. Bolo zaujímavé pozorovať, ako a v čom sa liší vec od veci; to musíte videť prv, ako začnete kresliť, alebo poriadne modelovať. Vzbudzovalo to zvláštne kúzlo, ako vaše výtvory nadobúdajú vlastné tvary; ani ste nevedeli, ako to skrsalo. Ale v týchto prázdninách to akosi nešlo — nemohol voskrz kresliť ani modelovať.Sojka si sadla asi na diaľku štyricať yardov, a dobre videl, ako si hladí pestré perie. Zo všetkého najväčšmi fascinujú vtáci. Pozoroval ju dlho a keď odletela, hľadel za ňou cez vysoký múr, do parku. Počul v diaľke zvoniť k predobedu, ale nešiel domov. Kým bol vonku, v mäkkom daždi, s vtákmi a inými zvieratmi, netiesnil ho ten ranný nešťastný pocit. Vrátil sa až okolo siedmej, hodne premoknutý a hladný.Pri obede si všimol, že ho Sylvia pozoruje, ako by sa chcela niečo spýtať. V bielych šatách, ktoré boly vystrihnuté pri krku, bola veľmi nežná a jej vlasy malý temer farbu zvláštneho mesačného svetla, natoľko boly bledo-zlatisté. Chcel, aby pochopila, že nie ona je príčinou toho, že bol celý deň vonku. Po obede, keď chystali stôl k hre na „červené deviatky“, zahundral:„Zaspala si včera v noci — potom?“Kývla vrúcne, že áno.Teraz pršalo naozaj prudko, a vonku, vo tme, to čľapotalo a kvapkalo; zašepkal:„Naše hviezdy by sa dnes utopily.“„Myslíš, že máme naozaj hviezdy?“„To je možné! Ale moja je v bezpečnosti, iste; tvoje vlasy sú báječné, Sylvia.“Len sa na neho pozrela, veľmi sladko a prekvapene.XIVMarkov list už nezastihol Anny v Tyrolsku. Poslali ho za ňou do Oxfordu. Práve šla na prechádzku, keď prišiel, a vzala ho so šťastím, miešajúcim sa temer s ohromujúcim rozčúlením — ktoré cíti milenka, keď sa dotýka milencovho listu. Nechcela ho otvárať na ulici, ale šla s ním až do záhrady istého kolegia, a sadla si prečítať ho pod cedrovými stromami. Ten lístok, tak krátky, chlapecký a suchý, povzniesol ju na pol cesty do neba. Uvidí ho čoskoro zasa, nebude museť čakať týždne a báť sa, že na ňu zabudne. Jej muž povedal pri raňajkách, že Oxford bez tých „drahých mladých clownov“ je čarokrásny, ale Oxford plný turistov a iných cudzích telies rozhodne nie je ním. Kam majú ísť? Chvalabohu, môže mu ukázať ten list. Jednako ju bolelo, že v ňom nebolo ani len slovíčka, pre ktoré by ho nemohla ukázať. Ale preca bola šťastná. Ešte nikdy sa jej nezdala tak krásnou jej obľúbená kolegiálna záhrada, v ktorej bol tak dobre opatrovaný každý strom a každá kvetina, kam nesmel ani vietor; nikdy sa jej vtáci nezdali tak krotkými a priateľskými. Slnce svietilo veľmi nežne a oblaky boly jasné a radostné. Dlho sedela zadumaná a potom išla domov, zabudnúc na to, čo všetko chcela urobiť. Súc smelá a rozhodná, nerozmýšľala ďalej a podala list svojmu mužovi pri predobede, hľadiac mu do tvári a hovoriac nedbalo:„Vidíš. Prozreteľnosť odpovedá na tvoju otázku.“Prečítal si ho, vysunul obrvy, usmial sa a bez pozdvihnutia očí, zahundral:„Chceš tedy ďalej sledovať tú romantickú epizódu?“Myslel tým niečo — alebo bol to len spôsob jeho reči?„Prirodzene, želám si byť kdekoľvek inde, len nie tu.“„Nechcela by si ísť snáď sama?“Povedal to, naisto vediac, že nemôže povedať: áno. Odpovedala proste: „Nie.“„Tak pôjdeme obaja — v pondelok. Budem chytať pstruhy toho mladíka; budeš chytať — hm! — bude chytať — —. Čo to chytá on — stromy? Dobre! Vec je rozhodnutá.“Za tri dni, bez ďalšieho hovorenia o veci, vybrali sa na cestu.Bola mu vďačná? Bála sa ho? Nie. Pohŕdala ním? Nie celkom! Ale bála sa samej seba. Bude sa môcť opanovať a utajiť pred tými ľuďmi, že miluje ich chlapca? Bola to jej zúfalá nálada, ktorej sa bála. Ale, keďže mu želá všetko to najlepšie, čo môže dať život, iste bude mať dosť sily, neurobiť nič, čo by mu škodilo! Ale — jednako sa len bála.Bol im oproti na stanici v jazdeckom úbore a v peknom chlpatom norfolkskom kabáte, ktorý nepoznávala, hoci myslela, že pozná zpamäti všetky jeho šaty; a keď vlak pomaly zastával, rozpomienka na posledné chvíle medzi batožinou, ktorú mu pomáhala baliť, temer ju pozbavila rovnováhy. Zdalo sa jej to takým ťažkým, stretnúť sa s ním chladne, formálne, byť prinútená čakať — ktovie, ako dlho — na chvíľku, keď bude s ním sama. A on bol taký zdvorilý, pozorný, majúc dokonalé spôsoby hostiteľa; úfa sa, že nie je ustatá, že pán Stormer si doniesol rybársky prút, hoci ich majú, pravda, dosť, a môžu mu požičať; že bude priaznivá pohoda, že im nebude nepríjemné viesť sa tri míle. Staral sa o ich batožinu. Toto všetko, keďby ho bola chcela objať, odhrnúť mu s čela vlasy a hľadeť na neho.Nešiel s nimi, mysliac si, že by sa priveľmi tiesnili, ale jazdil za nimi celkom blízko, v prachu, ukazovať im kraj, v sedle na „tátošovi“, ako jej muž pomenoval hnedého koňa s dlhým čiernym chvostom.Kraj veľmi úrodný, ale jednako len trochu divý, samostatne stojacie domky, tmavý, starý, útulný panský dom, všetko bolo nové tomu, kto bol zvyknutý na Oxford, Londýn a na iné miesta Anglicka. A všetko bolo rozkošné. Aj Markov poručník sa jej zdal milým, lebo Gordy, keď sa už voskrz musel stretnúť s neznámou ženskou, vedel sa svojím briskným spôsobom zapáčiť. Jeho sestra, pani Doonová, so svojou uvädnutou nehou, skytala dojem útechy.Keď bola Anna sama v svojej izbe, do ktorej sa šlo po neočakávaných schodíkoch, stála a hľadela na štvorrohú vyrezávanú posteľ, na široké mriežkované okno s kvetovanými záclonami a na kvety v belasej váze. Áno, všetko bolo rozkošné! A jednako! Čo to bolo? Čo jej chybelo? Ah, je šialená, že sa trápi! Je to len jeho starostlivosť o ich pohodlie, jeho strach, aby sa neprezradil. Tých niekoľko dní tam, vonku — jeho oči! A teraz! Zamyslela sa nad tým vážne, ktoré šaty si má obliecť. A hoci tak rýchlo ohorela, jej pleť temer celkom stratila osmahlosť cez ten týždeň cestovania a pobytu v Oxforde. Dnes bola bledá a mala mdlé oči. Nechcela nič podceňovať, čo by mohlo pomôcť. Minulý mesiac mala tricať šesť a on bude mať zajtra devätnásť. Rozhodla sa pre čierne. Vedela, že v čiernom jej krk bude belší a farba jej očí a vlasov zvláštnejšia. Nevzala si šperkov, ani ruže si nepripäla na hruď, a vzala si biele rukavičky. Keď jej muž neprišiel k nej, išla hore po malých schodoch do jeho chyže. Prekvapila ho už pristrojeného; stál pri krbe a slabúčko sa usmieval. Na čo myslel, stojac tu s tým úsmevom? Či mal v sebe ten človek nejakú krv?Kývol trošku hlavou a riekol:„Dobre. Cudná ako noc. Čierne ti pristane. Pôjdeme dolu do tých pohanských siení?“Išli dolu.Už tam všetci čakali. Neženatý zeman a úradník zo súsedstva, menom Trusham, boli pozvaní doplniť rovný počet.Hlásili obed; vošli. Pri okrúhlom stole v jedálni, kde bolo všetko z čierneho duba, mnoho sviečok a príšerné podobizne zosnulých predkov, Anna sedela medzi úradníkom a Gordym. Mark bol oproti, medzi roztomilou starou dámou a medzi mladým dievčaťom, ktoré nebolo predstavené; deva mala biele šaty, veľmi plavé vlasy a veľmi bielu pleť, belasé oči a máličko pootvorené pery; zrejme dcéra odkvitnutej panej Doonovej. Deva ako strieborný moľ, ako nezábudka! Anna nemohla spustiť očí s tvári tejto devy, ale nie preto, že by sa jej bola nejako veľmi páčila; bola driečna, áno — ale krehká, s tými otvorenými perami, mäkkou briadkou a temer roztúženým pohľadom, ako by mala tmavobelasé a nechtiacky dychtivé oči. Ale bola mladá — taká mladučká! Preto sa zdalo nemožným, nepozorovať ju. „Sylvia Doonová?“ Naozaj! Áno. Nežné meno, — pekné meno — ktoré jej bolo veľmi podobné. Jej oči vždy, keď sa mohly slušne odpútať od úradníka Trushama a Gordyho (na obidvoch zjavne robila dojem), hľadely na tú devu, sediacu pri šuhajovi. A vždy, keď sa tí dvaja mladí ľudia usmievali a rozprávali, cítila, ako sa jej srdce sviera a bolí. Snáď to bolo príčinou, že to „niečo“ odlietlo z jeho očí? Ah, je šialená! Keby každá deva alebo žena, s ktorou sa ten šuhaj poznal, mala vznietiť také pocity, čím by bol život? A jej vôľa sa zaocelila proti obavám. Sama bola skvelá, a pozorovala, že dievča sa tiež nemohlo zdržať a hľadelo na ňu dychtivo, túžobne, trochu začudovane — mladistvo, až na závidenie! A šuhaj? Anna cítila, že ho pomaly, sťa by magnetom priťahuje, videla, že kradmo používa príležitosť, môcť sa na ňu pozreť. Raz ho pri tom zrovna prichytila. Aké mal znepokojené oči! Nebola to tá predošlá zbožňujúca tvár: ale vycítila z jej výrazu, že ak bude chceť, bude ho ešte môcť nakloniť k tomu, aby ju chcel — urobiť ho žiarlivým — rozplameniť ho bozkami.Obed sa chýlil ku koncu. Teraz príde chvíľa, keď to dievča a ona budú sa museť stretnúť pod zrakmi matky a tej hranatej starej guvernantky. Bude to ťažká chvíľa! A prišla — ťažká a dlhá chvíľa, lebo Gordy si práve hovel pri víne. Ale Anna nie nadarmo si zvykla byť na očiach vyššieho Oxfordu; vedela byť milou, o všetko sa zaujímala, opytovala sa veľa v svojej ešte vždy trochu cudzo znejúcej angličtine. Slečna Doonová — čoskoro sa stala Sylviou — musí jej ukázať všetky poklady a starožitnosti. Bolo pritma, ísť si pozreť v noci starý dom? Oh, nie. Voskrz nie! Galoše maly v predsieni. A šly; rozprávajúce dievča popredku, Anna, nevediaca ani o čom hovorí, lebo bola zaujatá myšlienkou, ako to zariadiť, aby bola na chvíľu, aspoň na chvíľočku, sama so šuhajom.Nebolo nič zvláštneho na tomto starom dome, ale bol to jeho domov — a môžbyť, že raz bude jeho majetkom. A domy v noci boly zvlášť živé s oknami, ktoré sa podobaly očiam.„Hľa, tam je moja chyža,“ riekla deva, „tam, kde je ten jasmín — trošku ho môžete aj videť. Markova je hore — podívajte sa, tam naspodku vľavo, kde vyčnieva strecha. Pred niekoľko dňami v noci…“Zastala.„Áno, pred niekoľko dňami v noci?“„Oh, neviem… Počúvajte. To je sova. Máme tu množstvo sov. Mark ich má rád. Ja nie.“Vždycky Mark!„Marka veľmi zaujímajú zvieratá a vtáci — modeluje ich, viete? Mám vám ukázať jeho pracovňu? — je to starý skleník. Tuto môžete videť dnuká.“Anna mohla cez sklo videť šuhajove divné výtvory, grotesknú spoločnosť malých potvor, ktoré sa vo tme povaľovaly na holej zemi. Zahundrala:„Áno, vidím ich, ale neobzrem si ich naozaj, kým ma ta sám nezavedie.“„Óh, on to iste urobí. Zaujímajú ho väčšmi, ako hocičo na svete.“Hoci sa Anna odhodlala byť opatrnou, jednako sa nemohla premôcť a nespýtať sa.„Ako? Snáď väčšmi ako vy?“Dievča sa na ňu podívalo akosi roztúžene a potom rieklo:„Óh, ja veľmi nezavážim.“Anna sa zasmiala a vzala ju pod pazuchu. Pri dotyku cítila, aká je mäkká a mladá! Srdce jej prenikla bolesť, napoly zo žiarlivosti, napoly z ľútosti.„Viete,“ riekla, „že ste veľmi ľúbezná?“Deva neodpovedala.„Ste jeho sestrenica?“„Nie. Gordy je Markov strýčko len po manželstve; moja matka je Gordyho sestra — tak nie som ničím.“„Rozumiem — len tým, čomu vy, Angličania, vravíte konexia?“Zatíchly, ako by obzeraly noc. Potom riekla deva:„Ohromne som bola na vás zvedavá. Nie ste taká, ako som si vás predstavovala.“„Óh! Ako ste si ma predstavovali?"„Myslela som, že máte čierne oči a veneciansky červené vlasy a že nie ste taká vysoká. Je pravda, nemám nijakej obrazotvornosti.“Boly zasa pri dverách, keď deva toto povedala a v predsieni na ňu padalo svetlo; bolo jasne videť jej štíhlu bielu postavu. Aká bola len mladučká. Všetko, čo povedala, bolo mladistvé.A Anna zahundrala: „A vy ste — tiež vyššia, ako som si myslela.“Mužskí práve vtedy vychádzali z jedálne. Jej muž s výrazom tvári, ktorý prezrádzal, že ho pozorne počúvali, úradník Trusham, ako človek bez smyslu pre humor, Gordy, akýsi udusený, a šuhaj so svojím bledým, dumavým výzorom, ako by bol stratil spojenie so svojím okolím. Vlnivým pohybom pohol sa k nej, akosi sa stratil a šiel si sadnúť ku starej guvernantke. Snáď preto, že sa neodvážil k nej ísť, alebo preto, že tam videl sedeť tú starú dámu samotnú? Mohlo to veľmi dobre byť preto.A večer, ktorý si celkom ináč predstavovala, skončil. Úradník Trusham, ktorý odjachal vo vysokom vozíku so svojou povestnou kobylou, jej výčinmi ich zabával pri obede. Už jej dali sviečku, už všetkým povedala dobrú noc okrem Marka. Čo má urobiť, keď bude mať jeho ruku v svojej? Bude s ním sama v tom sovrení, ktorého sily nik neuvidí! A nevedela, či má tú ruku náruživo stisnúť, alebo ju nechať ísť chladne nazad k jej majiteľovi; či si ho má privlastňovať a či vyčkávať? Ale nemohla sa opanovať a napokon ju stisla. Hneď videla v jeho tvári ten nepokojný výraz a zabolelo ju srdce. Pustila ruku a aby nevidela ako dáva dobrú noc tej deve, obrátila sa a šla hore, do svojej chyže.Hodila sa v šatách na posteľ a ležala tam, hryzúc okraje vreckovky, ktorá jej zakrývala ústa.XVMarkove devätnáste narodeniny sa začaly v šedivej hmle, ktorá pomaly spúšťala svoj závoj na trávu a potom svietila jasne a trblietavo. Zobudil sa skoro. Z okna nemohol nič videť v svahovitom parku, okrem mäkkých, šedobelasých dubov balónovitej formy, visiacich jeden nad druhým medzi zaokrúhlenými balvanmi. Bolo to všetko časne ráno, keď pociťoval najsilnejšiu túžbu modelovať; vtedy a potom v noci, keď to pre nedostatok svetla už nebolo možné. V toto ráno túžba bola veľmi pálčivá a povedomie, že to nevie, svieralo jeho dušu. Jeho kresby, jeho modely — všetko bolo také nepodarené, také neisté.Keby v deň týchto svojich narodením mal peniaze a mohol robiť, čo chce. Neostal by v Anglicku, šiel by do Athén, alebo do Ríma, alebo hoci do Paríža a pracoval by, až by naozaj vedel niečo vytvoriť. A cez prázdniny by študoval zvieratá a vtákov v divých krajinách, kde by ich bolo hojne a kde by ich mohol pozorovať v prírode. Bolo to hlúpe, že musel ostať v takom Oxforde; ale pri myšlienke, čo znamená Oxford, zatrepotala jeho obrazotvornosť, ako jastrabom hypnotizovaný vták, ostala strnulá a slietla zasa na zem. A pocit, že by chcel niečo tvoriť, odrazu zmizol.Bolo mu, ako by bol precitol so svojou vlastnou osobnosťou — a potom tú osobnosť zasa stratil. Veľmi ticho šiel po schodoch dolu. Záhradná bránka nebola zahasprená, ani nebola zamknutá — asi ju tak zabudli cez noc. Poslednú noc! Nebol by si nikdy myslel, že mu takto bude, keď príde ona — že bude taký udivený, rozpačitý, ňou priťahovaný, ale tiež niečím zadržiavaný. Cítil, že je netrpezlivý, nahnevaný na samého seba a temer tiež aj na ňu. Prečo nemôže byť proste taký šťastný, ako bolo štastné toto ráno?Vyňal ďalekohľad a preskúmal lúku, ktorá sa klonila k rieke. Áno, niekoľko králikov bolo vonku. S bielymi margarétami a zarosenými pavučinami bolo to všetko ako mesačné kvety a tí králici robili dojem ešte dokonalejším. Bol by chcel mať jedného, môcť ho modelovať a bol za chvíľu v pokušení ísť po pušku na vrany — ale načo by mu bol mŕtvy králik — okrem toho, boli takí šťastní! Odložil ďalekohľad a šiel ku skleníku vziať si papier na kreslenie; chcel si sadnúť na múr a urobiť náčrtok kvetov a králikov, ako by „zo sna svätojánskej noci“. Niekto bol dnuká, zohnutý nad jeho zvieratami. Kto je taký bezočivý? Hľa, bola to Sylvia — v župane! Rozpálilo ho a potom mu bolo zima od hnevu. Nestrpel, aby hocikto vstúpil do tejto jeho svätyne. Bolo mu nemilé, keď sa niekto len díval na jeho veci a ona — ona, zdalo sa, že sa ich dotýkala prstami. Rázne otvoril dvere a riekol: „Čo robíš?“ Bol natoľko preniknutý spravedlivým hnevom, že ani nezbadal, ako sa naľakala a ako sa jej postava schúlila ku stene. Šiel ku svojim zvieratám a videl, že na hlavu každého položila malý lupienok jasmínu. Óh! aké to bolo idiotické!V prvom momente nevidel nič, len smiešnosť tých kvetov na hlavách svojich potvor! Ale potom ho dojala zúfalosť pokusu, vymysleť niečo pekné, čo by mu urobilo radosť; teraz už vedel, že to bola okrasa k jeho narodeninám. Potom sa hneď nazlostil na samého seba. Chudinka Sylvia! Akou je on obludou! Natrhala toho jasmínu, visela von z obloka, bola v nebezpečenstve, že padne, keď za ním siahala. Vstala zavčasu a prišla dolu v župane, urobiť niečo, o čom si myslela, že mu tým urobí radosť. Spáchal hrozný skutok! Teraz, keď už bolo neskoro, videl až prijasne jej nastrašenú bielu tvár a rozochvené pery a spôsob, ako sa schúlila ku stene. Aká bola pekná v tom župane s rozpustenými vlasmi, taká naľakaná! Bol teraz ochotný urobiť všetko, napraviť to, že bol takou obludou. Pocit, ktorý mal vždy, že sa musí o ňu starať — ktorý iste pochádzal z čias, keď ju chránil pred býkmi, ktorí tam neboli a pocit, že bola k nemu vždy taká nežná a milá; a ešte aj nejaký iný pocit — všetko to dosiahlo odrazu vrchol citovej páľčivosti. Musí to proste napraviť. Utekal do domu a plúžil sa po schodoch. Načúval pred jej dvermi s napnutou pozornosťou, ale nepočul nič. Potom zľahúčka zaklopal jedným nehtom a priľnúc ústami ku kľúčovej dierke, zašepkal: „Sylvia.“ Znova a znova šepkal jej meno. Skúsil vziať aj kľučku do ruky, chtiac odchýliť dvere len na palec, ale boly zahasprované. Raz sa mu zdalo, ako by počul zvuk kvílenia, a to ho urobilo ešte zúfalejším. Napokon toho nechal. Nechcela prísť, nechcela sa dať chlácholiť. Zaslúžil si to, vedel to dobre, ale bolo to veľmi tvrdé. A strašne zúfalý šiel hore do svojej chyže, vzal kus papiera a proboval písať:„Najdrahšia Sylvia,bolo to tak nesmierne pekné od Teba, že si položila svoje hviezdy na moje zvieratá. Bola to najmilšia vec, ktorú si mohla urobiť. Som hrozná obluda, iste, ale keby som len bol vedel, čo robíš, bolo by ma to nadchlo. Prosím Ťa, odpusť. Zaslúžim si to, viem, — ale jednako len, — dnes sú moje narodeniny.Tvoj smutný Mark.“Vzal lístok, išiel dolu, a vstrčil ho pod jej dvere, zaklopal, aby si toho všimla a odplúžil sa preč. Trošku mu odľahlo a zasa vyšiel von.V skleníku, kde sedel na stoličke, s ľútosťou hľadel na ovenčené zvieratá. Bola to: vrana, ovca, moriak, pár hrdličiek, koník a rozličné fragmenty. Pripevnila jasmín na temäná ich hlávok malými drobcami mokrej hliny a iste ju prekvapil práve v chvíli, keď skúšala dať vetvičku do zobáčika jednej hrdličky, lebo tam visela na hlinenej nitke. Vzal ju a dal si ju do gombičkovej dierky. Chudinka Sylvia. Pripúšťala si všetko tak ku srdcu. Bude k nej celý deň taký nesmierne láskavý. A kolíšuc sa na stoličke, hľadel uprene na stenu, ku ktorej sa schúlila. Ťahy jej mäkkej briadky a jej hrdla zdaly sa teraz byť jeho jedinou rozpomienkou. Bolo to divné, že nemohol videť nič iného, len práve to, ako sa hrdlo svieralo, pregĺgalo — také mäkké, také biele. A on bol toho príčinou, že sa tak pohybovalo. Čas, ktorý minul po raňajky, zdal sa mu nesmierne dlhým.Keď sa blížila hodina raňajok, vyčkával v predsieni, úfajúc, ona síde prv dolu. Konečne počul kroky, súc ukrytý za dvermi prázdnej jedálne; mal strach, že keby ho zbadala, mohla by sa zas vrátiť. Už si premyslel, čo urobí — pokloní sa, bozká jej ruku a povie: „Dulcinea del Toboso je najkrajšia dáma sveta a já som najnešťastnejším rytierom,“ citujúc obľúbené miesto z jeho najmilšej knihy „Don Quijote“. Potom mu iste odpustí a nebude ho už boleť srdce. Keby vedela, ako sa cíti, iste by ho nerobila naďalej nešťastným! K tomu bola prinežná a prijemná. Žiaľ! Ale neprišla Sylvia, lež Anna, nasviežo vyspatá, s ľadovo zelenými očami a žiarivými vlasmi. Stál tam nemý, súc odrazu zachvátený nechuťou k tej silnej, zdravej postave. Táto prvá chvíľka v samote, ktorú toľko ráz prežil v obrazotvornosti sovrený v jej ramenách, ostala bez bozku. Lebo ostatní skoro prišli jeden za druhým. O Sylvii sa však dozvedel od pani Doonovej, že ju bolí hlava a že je v posteli. Jej dar k narodeninám kniha „Sartor Resartus“ bol na kredenci. „Markovi od Sylvie, 1. augusta 1880“, zároveň so šekom od Gordyho, perlovou ihlou od pani Doonovej, knihou „Benátske kamene“ od starej Tingle a ešte jedným balíčkom v hodvábnom papieri — so štyrmi hodvábnymi, rukou pletenými nákrčníkmi rozličných odtienkov farby zelenej, červenej a belasej — dar mnohých hodín, krátených myšlienkou, že on bude nosiť tvorbu ich práce. Netrpel nedostatkom zovňajšej vďaky, ale — uvedomil si, čo bolo vpletené do tých nákrčníkov? Vtedy nie!Narodeniny, práve tak ako Vianoce, sú stvorené pre rozčarovanie. Vždy tá neúprimná veselosť chystanej veselosti — vždy tá pištoľ pri hlave: „Strela ti… Zabávajte sa“. Ako sa mohol zabávať, keď myslel na Sylviu, v jej chyži, ktorá bola chorá pre jeho hrubosť? Vidina jej pohyblivého hrdla, keď pregĺgala žiaľ, ustavične ho prenasledovala, ako malé, mäkké strašidlo, celou dlhou cestou na trasovisko, cez piknik na vresy a na dlhej ceste domov. Tak ho prenasledovala, že keď sa ho Anna dotkla, alebo na neho hľadela, nevedel voskrz odpovedať, nemohol si aniželaťbyť s ňou samotný, ba práve sa toho temer bál.A keď konečne boli zasa doma a ona mu pošepla:„Čo je to? Čo som urobila?“ mohol len zahundrať:„Nič, óh, nič. Lenže… bol som obludou.“Po tejto záhadnej odpovedi nie div, že sa podívala do jeho tvári.„Je to môj muž?“Na to mohol aspoň odpovedať:„Oh, nie.“„Čo je to tedy? Povedzte!“Stáli vo vnútornej verande, tváriac sa, že obzerajú zdedenú námornícku mapu, ktorá tam visela — plná čiaročiek a hviezdičiek, označujúcich bóje a malých plachtoviek, plávajúcich do prístavu — a ktorá vždy visela na tom mieste.„Povedzte mi, Mark. Nerada trpím.“Čo mal povedať, keď ani sám nevedel? Zajakal sa, proboval hovoriť, ale nemohol nič vysloviť.„Je to tá deva?“Nastráchaný, hľadel stranou a riekol:„Iste nie.“Zachvela sa a vošla do domu.Ale on ostal, hľadiac meravo na mapu s nesmierne rozbúreným citom studu a mrzutosti, ľútosti, netrpezlivosti, strachu, všetkého dovedna. Čo urobil, čo povedal a čo stratil? Bol to nepríjemný pocit, ktorý človek má, keď nebol nežný a tiež nie celkom úprimný. Ah! Ale bolo to všetko pomotané! Ako by v ňom bola vládla pustá zima, ako by bol odrazu stratil lásku všetkých. Potom si uvedomil prítomnosť svojho učiteľa.„Ah, priateľ Lennan! — Hľadíte hlboko do minulosti z menej romantickej prítomnosti? Pekné veci sú tieto staré mapy. Tie bóje sú nesmierne roztomilé.“Bolo mu ťažko pamätať na to, že nesmie byť nezdvorilý. Prečo si Stormer z neho robí taký posmech? Riekol s námahou:„Áno, pane; prial by som si mať tuná nejakú.“„Je toľko mesiacov, za ktorými túžime, Lennan, a ani jeden nám nepadne dolu.“Hlas bol temer vážny a namrzenosť šuhajova sa rozplynula. Bol rozcítený, ale nevedel, prečo.„Zatiaľ,“ počul povedať svojho učiteľa, „pôjdeme sa pristrojiť k obedu.“Keď prišiel Mark do salóna, sedela Anna, oblečená do šiat, ktoré maly farbu mesačného svetla a hovorila so Sylviou. Vyhýbal im; ani jedna, ani druhá ho nemohla chceť. Ale on, ktorý nebárs poznal ženy, čudoval sa tomu, že ona sa môže tak veselo rozprávať, keď len pred pol hodinou povedala: „Je to tá deva?“Pri obede sedel vedľa nej. Zasa mu to bolo divné, že sa tak pokojne smiala Gordyho historkám. Tedy ten šepot na verande neznamenal nič? A Sylvia sa na neho nechcela podívať. Bol presvedčený, že len preto odvracia oči, lebo vie, že sa on díva tým smerom. A to v ňom vyvolalo bolestný pocit — v ten večer sa zdalo všetko vyvolávať tento pocit nespravedlivosti. Bol vypudený, a nevedel prečo. Nechcel ani jednej ani druhej ublížiť. Prečo mu tedy obe chcely tak krivdiť? A potom si myslel, že je to jedno a nech s ním robia, čo chcú. Okrem lásky bolo na svete toľko iných vecí! Ak ho vonkoncom nechcú, nechce ani on ich! A chopil sa tejto nedbalej, nešťastnej bezcitnosti s celým zápalom mladosti.Ale aj narodeniny majú svoj koniec. Nálady a pocity, ktoré sa zdajú byť tak zúfalo opravdové, umrú v neskutočnosti sna.XVIAk boly tieto narodeniny pre šuhaja zmäteným sklamaním, pre Annu boly naozaj pomalou mukou; ju nepotešila myšlienka, že okrem lásky sú na svete aj iné veci. Ale ráno prinieslo nové vyrovnanie, pocit, že včerajšok bol prepjatý — obnovenie nádeje. To bolo preca nemožné, aby za krátkych štrnásť dní mohla všetko stratiť, čo si bola zabezpečila. Len musí byť ráznou! Len sa pevne chopiť toho, čo je jej. Po všetkých tých suchopárnych rokoch nemá mať konečne svojej hodiny? Má sedeť nečinne, a prizerať sa, ako jej ho uchváti taká štíhla, mäkká deva? Tisíc ráz nie! A vyčkávala na príležitosť. Okolo poludnia videla, ako vyšiel k rieke s rybárskym prútom. Musela trochu počkať, lebo Gordy a jeho šafár boli dolu pri tenisovom trávniku, ale čoskoro odišli. Potom vybehla k bráne parku. Keď už bola raz vonku, cítila sa v bezpečnosti. Vedela, že jej muž pracuje v svojej chyži, devu nebolo videť, stará guvernantka bola zaujatá domácnosťou, pani Doonová písala listy. Cítila v sebe plno nádeje a smelosti. Tento starý, zanedbaný park, ktorý ešte nevidela, bol naozaj krásny so svojimi machom zarastenými stromami, balvanmi a vysokým papradím — naozajstné to dostaveníčko pre faunov a nymfy. Išla pozdĺž múra smerom k rieke, ale neprišla k nijakej bránke a začala sa obávať, že šla zlou cestou. Počula žblnkotať rieku na druhej strane a hľadala nejaké miesto, kde by mohla vyliezť hore, rozhľadeť sa, kde je. Zvábila ju stará olša. Keď vyliezla na jej rázsochu, práve videla ponad múr. Tam bola riečka vo vzdialenosti najviacej ak dvacať yardov, s čistou a tmavou vodou, ktorá tiekla medzi hustým listím. Na brehu ležal obrovský balvan, ktorý sedel v rovnováhe na inom, ešte ohromnejšom. A k tomuto balvanu chrbtom obrátený stál šuhaj s ohnutým prútom vedľa seba. A tam, na zemi, s rukami v lone a s bradou na nich, sedela deva a hľadela nahor. Aké dychtivé boly teraz jej oči — aké odlišné od tých včerajších zadumaných!„Tak vidíš, to bolo všetko. Teraz by si mi mohla odpustiť, Sylvia.“Anne sa naozaj zdalo, ako by tie dve mladé tváre tvorily len jednu — tvár mladosti.Keby tam bola stála a hľadela, bohvie ako dlho, nebola by sa jej mohla hlbšie vryť do srdca tá nesmazateľná vidina. Vidina vesny, všetkého toho, čo jej zmizlo raz navždy. Spustila sa s rázsochy starej olše a ako ranené zviera, chvátala preč medzi skalami a papradím. Utekala tak snáď štvrť míle, potom zdvihla ruky a klesla medzi papradie, kde ostala ležať na tvári. Na začiatku ju tak bolelo srdce, že cítila len telesnú bolesť. Keby len mohla umreť. Ale vedela, že sa len zadýchala. Prešlo jej to, a to, čo nasledovalo, hľadela premôcť tým, že pritisla hruď k zemi a chytila sa stebla papradia — bolesť, úžasná prázdnota. Mladosť k mladosti! Bol pre ňu stratený a zasa bola sama. Neplakala. Načo? Ale valily sa na ňu prívaly hanby, prívaly hanby a zlosti. Tak len toľko bola hodna! Slnce ju žhavo pálilo na chrbát v tej skrýši pospletaného papradia, kam padla. Cítila sa slabá a chorá. Ani nevedela, čo všetko pre ňu znamenala tá jej náruživosť k tomu šuhajovi. Koľko sebadôvery bolo s ňou spiatej, koľko ľpenia na vlastnej mladosti. Aká trpkosť! Stačila štíhla, mäkká biela deva — kúsok mladosti — a ona sa stala ničím. Ale či to bola pravda? Nemohla ho ešte teraz uchvátiť pre seba s náruživosťou, ktorú toto dieťa ešte nepoznalo? Iste, oh, iste. Nech len raz ochutná slasť, ktorú mu mohla dať. A pri tej myšlienke pustila steblo papradia a ležala tak ticho ako kamene okolo nej. Nemohla? I teraz? A stala sa celkom bezcitnou, až na nejakú triašku, ako by bola upadla do sna. Prečo by mala brať ohľady na túto devu? Prečo sa zdráhať? Ona bola prvá! Tam vonku, v horách, patril jej. A ešte vždy mohla na neho pôsobiť mocou svojej príťažlivosti. Predošlého večera, pri obede, pritiahla k sebe jeho pohľad, ta od devy, ta od mladosti, ako magnet priťahuje oceľ. Ešte ho vždy mohla pripútať reťazmi, ktoré nejaký čas aspoň nebude chceť pretrhnúť. Pripútať ho? Hrozné slovo! Vziať si ho, keď on túžil za tým, čo mu ona dať nemohla — mladosť, bielu nevinnosť, vesnu? Bolo by to ukrutné, ukrutné! Vyskočila z papradia a bežala po stráni, nehľadiac na to, kam ide, potkýnajúc sa v húšti sem a ta medzi balvanmi, až zasa klesla bez dychu na kameň. Tuná práve neboly stromy a na druhej strane riečnej doliny videla tisinou pokryté, vysoké bralo. Nebo bolo jasné, slnce žiarilo. Jastrab sa vznášal nad vŕškom, hore vo výšinách, veľmi blízko oblohy. Ukrutné! Nemohla to urobiť! Nemohla ho omámiť, pritiahnuť ho smyslami, všetkým, čo bolo v ňom najmenej ušľachtilé, keď mu želala všetko najlepšie, čo mu mohol poskytnúť život, ako by bola bývala jeho matkou. Nemohla! Bolo by to zlé. V tej chvíli tí dvaja tam dolu, v slnci, pri šedivom balvane a pri tmavej vode zdali sa byť chránení pred ňou, ako by ich bolo niečo strážilo. Devina tvár, ako biely kvet, nesmelo hľadela nahor a chlapec vrhal svoj pohľad nadol. Zvláštne bolo, že srdce, ktoré bolo schopné toto všetko tak precítiť, v tej chvíli mohlo nenávideť tú kvetu podobnú tvár a planúť túžbou, môcť bozkami zabiť tú dychtivosť šuhajových očí. Rozbúrenie v nej pomaly tíchlo. Modlila sa, aby vôbec necítila. Bolo to prirodzené, že mala stratiť svoju hodinu. Prirodzené, že jej smäd mal ostať nezahasený, a jej náruživosť nerozkvitnutá. Prirodzené, že mlaď išla k mladi, tento šuhaj k seberovnému druhu, podľa zákona — lásky. Vetrík, ktorý povieval dolinou, dotkol sa jej líc a priniesol jej akúsi nepatrnú úľavu. Veľkodušnosť! Bolo to len prázdne slovo? Alebo cítili sa veľkodušnými tí, ktorí sa zriekli šťastia?Dlhý čas sa ponevierala po parku. Až neskoro odpoludnia vrátila sa zasa cez bránu, ktorou vyšla plná nádeje. Idúc do svojej chyže, nestretla sa s nikým, hľadala v nej bezpečnosť, hľadala ju na loži. Len toho sa bála, aby ju neopustil pocit úplnej vysilenosti. Nechcela mať ani duševnej, ani telesnej sily, kým bude tuná. Umienila si, že nebude ani jesť, ani piť, bude len spať — ak možno. Aby sa nemusela s nikým stretnúť, ak možno, odcestuje zajtra skorým vlakom. Jej muž to musí zariadiť. O tom, čo si bude mysleť a čo mu ona môže povedať, je dosť času rozhodovať. A čo na tom záleží? Jedine dôležitou vecou je, nevideť chlapca, lebo by nemohla znova prejsť cez tie hodiny boja. Zazvonila a poslala udivenú chyžnú s odkazom pre svojho muža. A kým čakala na jeho príchod, začala sa búriť jej hrdosť. Nesmie dopustiť, aby niečo zbadal! To by bolo hrozné. A vstanúc z lôžka, vzala vreckovku a flakon kolínskej vodky a obviazala si čelo. Prišiel temer hneď, vstúpil svojím obvyklým rýchlym, tichým spôsobom a stál, hľadiac na ňu. Neopýtal sa, čo jej chybí, len čakal. A nikdy predtým si to neuvedomila tak náležite, ako on začínal, takrečeno tam, kde ona končila; začínal na úrovni, s ktorej pud a cit boly tak opatrne vytvorené, ako by boly rúhaním. Sosbierala všetku odvahu a riekla: „Išla som do parku; slnce muselo byť prihorúce. Rada by som zajtra šla domov, ak ti to nie je nemilé. V cudzom dome nerada chorľaviem.“Bola si toho povedomá, že cez jeho tvár preletel úsmev. Potom zvážnel.„Ah,“ riekol, „áno. Slnce — taký úpal potrvá niekoľko dní. Ale budeš môcť cestovať?“Bola presvedčená, že vie o všetkom, ale — keď vedel, že poznať všetko znamenalo by toľko, ako cítiť sa smiešnym, — vedel presvedčiť samého seba, že nevie o ničom. Bolo to od neho pekné, alebo opovrženia hodné?„Bolí ma hlava, ale pretobudemmôcť ísť. Ale nechcem, aby sa robil hluk. Mohli by sme odcestovať vlakom, kým prídu dolu.“Počula jeho slová:„Áno. Malo by to svoje výhody.“Potom už nebolo počuť najmenšieho zvuku, ale zato bol tam ešte vždy. V tej nemej, nehybnej osobe bola celá jej budúcnosť. Áno, jej budúcnosť bez citu a bez pohyblivosti. Premohla ju hrozná zvedavosť podívať sa na ňu. Otvorila oči. Stál práve tak ako prv, s očami uprenými na ňu. Ale jedna ruka na kraji kabátového vrecka — akosi von z obrazu, — sa nervózne otvárala a zatvárala. Odrazu pocítila ľútosť. Nie pre svoju budúcnosť, ktorá musí byť taká, ale pre neho. Aké to bolo hrozné, stať sa takým, že každé hnutie citu je vyhnané — aké to bolo hrozné! A riekla nežne:„Ľutujem, Harold.“Ako by bol počul niečo zvláštne a prekvapujúce, jeho oči sa zvláštnym spôsobom otvorily, nervóznu ruku vsunul do vrecka, obrátil sa a išiel.XVIIKeď mladý Mark našiel Sylviu pri balvane, bolo to pre neho menšie prekvapenie, ako keby nebol vedel, že je tam — lebo čihal na ňu, keď ta šla. Sedela celkom zglumbatená a dumala nad vodou, čepec proti slncu majúc potisnutý nazad, a tie vlasy, do ktorých sa zachytila jeho hviezda, jagaly sa v slnci bledou zlatistou farbou. Prišiel k nej ticho po tráve a keď bol v istej vzdialenosti, myslel si, že bude lepšie zastať. Keby ju naľakal, mohla by mu ujsť, a on by nemal dosť smelosti ísť za ňou. Aká bola tichá, ako sa strácala v dume. Túžil videť jej tvár. Konečne riekol nežne:„Sylvia!… Dovolíš?“A keď videl, že sa nehýbe, šiel k nej. Iste sa už nemohla na neho hnevať.„Ďakujem ti pekne za tú knihu, ktorú si mi darovala — je nádherná!“Neodpovedala. Kladúc prút na kameň, vzdychol. To jej mlčanie zdalo sa mu nespravedlivé. Čo chcela, aby povedal, alebo urobil? Ak mal byť život takto hrdúsený, nebolo hodno žiť.„Nechcel som ti nikdy ublížiť. Nerád ubližujem ľuďom. Stalo sa to len preto, že sú tie moje zvieratá také úžasné — neznesiem, aby sa na ne niekto díval, a ty najmenej. Pre teba by som chcel robiť len pekné veci. Tak vidíš, to bolo všetko. Teraz by si mi, Sylvia, mohla odpustiť.“Na druhej strane múra niečo zašelestilo, v papradí sa niečo pohlo — akiste jeleni. A zasa riekol dychtivo a ticho:„Mohla by si byť ku mne láskavá; naozaj, mohla by si byť.“Veľmi chytro, odvracajúc hlavu, riekla:„To už nie je to, je to — niečo celkom iné.“„Čo iné?“„Nič, len toľko, že ja už nezavážim — teraz…“Kľakol si k nej. Čo tým myslí? Ale on vedel dobre, čo.„Prirodzene, že zavážiš! Nesmierne veľa. Óh, nebuď nešťastná. Neznesiem to, keď sú ľudia nešťastní. Nebuď nešťastná, Sylvia.“ A začal nežne hladkať jej rameno. V ňom bolo všetko zvláštne a znepokojené; len jedna vec bola jasná — že nesmie nič pripustiť. Ako by bola vyčítala túto myšlienku, zdalo sa, že jej belasé oči prenikajú do jeho nútra. Potom odtrhla niekoľko stebiel trávy a začala ich splietať.„Onazaváži.“Ah! Nechcel povedať: nie! Bolo by to nestatočné. Aj keby to bola pravda. Zavážila ešte vždy? — bolo by to malicherné a nízke. V jeho očiach v tej chvíli bol práve ten istý výraz, ktorý donútil jeho učiteľa k tomu, prirovnať ho k mladému ľvovi v rozpakoch.Sylvia sa dotkla jeho ramena.„Mark.“„Áno.“„Radšej nie.“Vstal a vzal rybársky prút. Načo to bolo? Nemohol tam s ňou ostať, keď nemohol — nesmel nič prezradiť.„Odchodíš?“„Áno.“„Hneváš sa?Prosím, nehnevaj sa na mňa.“Škrtilo ho v hrdle, sklonil sa k jej ruke a bozkal ju. Potom vzal prút na plece a odišiel. Raz sa obrátil a videl, že tam ešte vždy sedí pri tom ohromnom balvane a hľadí za ním opustená. Potom sa mu zdalo, že nemá kam ísť, okrem vtákov, zvierat a stromov, ktorým je to ľahostajné, či je človek vnútorne rozladený a zúfalý. Ľahol si na breh do trávy. Videl malých pstruhov, ktoré sa ustavične pohybovaly okolo kameňov; prišly k nemu lastovičky, letiac veľmi nízko; aj osa bola chvíľku jeho spoločnicou. Ale nič ho nezaujímalo. Ako by bol býval jeho duch uväznený. Bolo by bývalo pekné byť tou vodou, ktorá sa nikdy nezastavovala a len tiekla, tiekla…, alebo vetrom, ktorý sa všetkého dotýka a nemožno ho pristaviť. Je to hrozné — nemôcť nikdy nič urobiť, aby sme niekomu neublížili! Keby sme tak mohli žiť ako kvet, ktorý rastie, žije svojím životom a zahynie. Ale hocičo by teraz hovoril, bolo by nepravdivé a kruté. Najlepšie je vyhýbať ľuďom. Ale ako mohol vyhýbať svojim hosťom?Vrátil sa domov k predobedu, ale obidvaja hostia boli vonku, nikto nevedel určite, kde sú. Znepokojený, nešťastný, zmätený, potuloval sa sem a ta celé odpoludnie. Práve pred obedom mu povedali, že sa pani Stormerová necíti dobre a že odídu na druhý deň. Odídu — po troch dňoch! To ho ešte hlbšie pohrúžilo do podivného a smutného zmätku. Bol odkázaný na zadumané mlčanie. Vedel, že to vzbudzuje pozornosť, ale nemohol si pomôcť. Cez večer niekoľko ráz zbadal, že Gordyho oči pod napuchnutými, prižmúrenými víčkami, sú na neho uprené v márnivom špekulovaní. Ale on prostenemoholhovoriť — všetko, čo mu prichodilo na um, zdalo sa byť falošným. Óh, bol to smutný večer — s kmitaním vízie zarmúteného srdca iného človeka, so zmäteným hlodavým pocitom, že niečo je rozbité, dôvera je zradená; a pri tom to ustavičné čudovanie sa: „Ako som to mohol prekaziť?“ A ustavične tam bola Sylviina zamyslená tvár, na ktorú sa vynasnažoval nehladeť.Odplúžil sa, nechajúc Gordyho a svojho učiteľa ešte pri víne a potuloval sa dlho po záhrade, smutne načúvajúc sovám. Bol šťastný, keď už bol hore, ale akosi nemohol zaspať.No jednako spal celú noc, hoci sa mu aj všeličo snívalo, v poslednom sne sa mu zdalo, že ležal na horskom svahu a Anna mu hľadela do očí a túlila svoju tvár k jeho tvári. Zobudil sa práve, keď sa ho dotkly jej pery. Ešte stále pod dojmom tohoto znepokojujúceho sna si uvedomil, že dolu na piesku zavznel škripot kolies a dunenie kopýt a vyskočil z postele. Koč sa už vzďaľoval od brány, starý Godden poháňal vedľa hromady batožiny a Stormerovci sedeli oproti sebe na sedadlách. Takto odchádzali — bez rozlúčenia! Za chvíľu mal pocit, ako má človek, ktorý nechtiačky niekoho zabil — bol celkom omámený a zúfalý. Potom pohádzal na seba šaty. Nesmie takto odísť! Uvidí ju ešte, — musí ju ešte videť! Čo urobil, že takto odchádza? Sbehol dolu schodmi. Predsieň bola prázdna; za devätnásť minút osem. Vlak odchodí o ôsmej. Má dosť času osedlať Bolera? Bežal do stajne, ale kôň bol práve u kováča. Musí — dobehne ta zavčasu. Aspoň jej ukáže, že nie je celkom zloduch. Išiel krokom až k zákrute cesty a potom sa pustil do prudkého behu. Po štvrť míle bolo mu už lepšie, už nebol taký zúfalý, necítil sa natoľko vinným; cítil, že musí riešiť tvrdú úlohu, že má vymeranú prácu pred sebou, — musí mysleť na úsporu síl, voliť najlepšiu cestu, vyhýbať slncu, hore vrchom sporiť s dychom a leteť dolu svahom. Bol ešte chlad, a prach bol srazený rosou; cesta bola prázdna a nebolo ešte nikoho, kto by bol mohol na neho vyvaľovať oči, keď bežal okolo. Čo bude robiť, keď ta dorazí zavčasu? Ako vysvetlí príčinu toho trojmíľového šialeného behu — nevedel sám. Minul hospodárstvo, o ktorom vedel, že je v polovičke cesty. Zabudol si hodinky. Nemal na sebe nič, okrem nohavíc, košele a norfolkského kabáta: ani klobúka, ani nákrčníka, ani pančúch v tenisových črieviciach a bol rozpálený ako plameň; s vejúcimi vlasmi — podivným mladým tvorom pre toho, kto by ho tak bol stretol. Stratil všetok cit, okrem vôle dojsť k cieľu. Z poľa na cestu vyšlo stádo oviec. Prenikol cez ne akosi, ale zadržaly ho niekoľko sekúnd. Ešte mal uraziť viacej ako míľu, a jemu vypovedal dych a podlamovaly sa mu nohy. S vŕšku šly síce samy od seba, ale ostával ešte posledný kus po rovine a on už počul, ako si vlak pomaly odfukuje cestou cez údolie. Potom, hoci bol aj vysilený, jednako sa len vzpružil jeho duch. Nevojde tam ako hastroš, celý ugniavený, urobiť scénu. Musí sa napokon nejako ogabať a potom ako by náhodou prísť na stanicu, sťa by len pre vyrazenie. Ale ako — keď cítil, že vo chvíli môže klesnúť do prachu a ostať tam vonkoncom ležať? A v behu zúfale proboval utreť si tvár a oprášiť si šaty. Konečne tam bola brána — vzdialená na dvesto yardov. Už nepočul vlaku. Iste stojí na stanici. Vzlyk sa mu vydral z vysilených pľúc. Keď dorazil k bráne, počul zahvízdať úradníka. Miesto toho, aby šiel do úradovne, bežal vedľa ohrady k miestu, kde boly otvorené dvere do skladišťa, cez ktoré prebehol a vletel do zimozeleňa. Bol práve pri rušni; rukávom si utrel tvár, odstrániť znoj. V očiach sa mu robily mžitky. Musí videť — veď nepriletel sem zavčasu, nevideť! Rukou si pretrel čelo, vlasy a omámený podíval sa nahor, na pomaly odchádzajúci vlak. Bola pri okne. Stála, dívala sa von. Neodvážil sa vykročiť napred, bojac sa, že padne, ale vystrel ruku. Zbadala ho, áno, videla ho! Či mu nezakýve? Ani raz? A odrazu videl, že niečo hľadá v šatách, že niečo vyníma a hádže. Padlo mu to blízko k nohám. Nezdvihol toho — chcel videť jej tvár, kým nezmizne. Bol báječný — veľmi hrdý a bledý. Položila ruku na pery. Potom pred ním znova všetko splývalo, a keď zas videl, vlak bol už preč. Ale pri jeho nohách ležalo to, čo mu hodila. Zdvihol to. Bol to celkom suchý a tmavý kvet, ktorý mu v Tyrolsku dala a zasa si ho vzala z gombičkovej dierky jeho kabáta.Vykradol sa zo skladišťa, odišiel do poľa a ľahol si na zem, tisnúc tvár k zvädnutému kvetu, ktorý ešte vždy voňal…Ten omámený, spytujúci výraz v očiach jeho poručníka nebol bez významu. Mark sa už nevrátil do Oxfordu. Miesto toho šiel do Ríma — tam býval v dome svojej sestry a navštevoval sochársku školu. To bolo na začiatku obdobia, keď ho nič nezaujímalo okrem jeho práce.Anne písal dva razy, ale mu neodpovedala. Od svojho učiteľa dostal jediný lístok:„Môj drahý Lennan!Tak! Vy nás opúšťate pre umenie? Ah! dobre — bol to váš mesiac, ak sa dobre pamätám — jeden z nich. Úctyhodný mesiac — trošku už zahmlený v týchto dňoch — už ho trošku ubúda — ale Vám je bezpochyby pannenskou bohyňou, obruba jej rúcha, atď.Hoci ste sa nám stali neverným, jednako si Vás zachováme v najpriateľskejšej pamäti.Kedysi Váš učiteľ a stále Váš priateľHarold Stormer.“Po tých prázdninách uplynul dlhý čas, veľmi dlhý, kým zasa uvidel Sylviu.Koniec prvého dielu.	Galsworthy_Tmavy-kvet.html.txt
Prípad Jana HrkaľuCelá dedina bola už nahnevaná. Trpezlivosť občanov bola u konca a vzbúrenie veľké povstalo medzi ľudom. Ženy reptaly každým dňom väčšmi a vyhrážkam chlapov nebolo konca. Totiž hlásnik Hrkaľa, ktorý zastával tú službu už na štvrtý rok, povinností svojich nekonal nijako.„Či je to hoden v dedine bývať?“ vraveli do jedného. „Vyprať s celou perepúťou, nech ide zkade prišiel dakedy!“„Ani na obed, ani na večer a na deviatu nezvoní, ako čo by sme ani zvonov nemali. Nuž začože ho platíme?“„Ba ver’ keby na mne stálo,“ povedal Sitárovie Ďuro, „ani liter žita by nedostal… lebo začo? Aj tej noci som aspoň päť ráz vyšiel von, čo som nevedel, či vstať, či ako. Bolo zamračené a hodiny sa nám pokazily… Máme, pravda, kohútov i dvoch, ale tí sa jednostaj nadrapovali, ani na tých nemohol som sa spustiť… a on či zvoní na rázsvit? Od jeseni neviem či len tri razy nabavkal!“„Čo sa stalo, čo je?“ kričali ľudia v jeden večer, keď zabúchalo srdce najväčšieho zvona na jeden bok, i vybehávali poplašení na podsteny i ulicu, pozerajúc očami vyjavenými na všetky strany po strechách domov, snehom pripadlých. Niektorí bežali ku veži, zkade ozýval sa tlkot zvona, jedni i na ňu.„Horí?“„Jaj, čože je, čože je?!“ kričaly ženy, lomiac rukami, a hlava už každej je ztratená. Behajú sem i tam, nevediac čo robiť, hoci nevidno plameňa nikde. Lkajú a kričia zmätené.„Nebojte sa!“ volal im Sedlárovie Paľo od veže, kde bol vybehol pozrieť prvý. „Veď to Bedákovie sluha Ďuro trepe do sveta. Nič sa nestalo!“ A sijdúc vysvetľuje im ešte: „Chlapci sa stavili o liter vína, že Ďuro nevyjde ako taký bojko teraz na túreň a nezazvoní na večer. On hádam nevedel, na ktorom treba zvoniť, alebo i od strachu chytil povraz, ktorý, sa mu prvý dostal do hrsti… Nič sa nebojte!“„A hlásnik že je kde?“ kričali potom ľudia, keď si vydýchli. „Čože si on nezvoní na večer a nemá starosť o to?!“„Ba ver’ hlavou dolu strčiť s túrne toho žačkova Bedákovie, čože tam chce?!“„Kľúčik by nemal nechávať hlásnik vo veži,“ povie miernym hlasom nízky chlap s tvárou pokornou, ktorá zdala sa prezradzovať, že on na všetko pristane trpelive a bez reptania, či tak a či inak deje sa s ním. „S jednej strany potom nie div, že sa ktokoľvek tam vtrepe.“„Ani duše vo mne nieto!“ kričala Goliškovie Zuza škrekľavým hlasom. „Ja to i odležím. Kdeže by to, na bok nabúchať!?“„Mňa už aj vychytila hlava bolieť a zima len tak ma seká!“ vravela druhá.„Počujete, chlapci?“ rečie štíhly černovlasý chlap, kým ženy robily krik medzi sebou. To je Jano Fuzák, ktorý býval na druhom konci dediny, netrpelivej povahy, ducha bystrého, horlivého. „Prichodí Nový rok, keď vyprší termín hlásnikovi — zvoľme druhého!“Chlapi shrnuli sa dovedna okolo černovlasého.„To je tak! Na nás záleží, či ho držať, či nie!“„Hrkaľu shodiť, to je najľahšia vec,“ povie Goliško rapavej tvári, otec Zuzin, čo škrečala, že nieto duše v nej. „Ale kto sa ti druhý dá nato?“„Muselo by sa čo-to podvýšiť na pláci!“ mieni ten mierneho hlasu, menom Jano Digro, skromne zastavší na stranu ku chlapom.„Ej, toto je dedina!“ povie Paľo Trnkovie, červenkastej hlavy, o ktorom vraveli ľudia, že má tvár Judáša. „Tu nieto chudobného ľudu. Veď koľko ráz boli sme už na tej hútke i keď som bol ja kostolníkom, že druhého zvolíme, ale či jesto koho?“ I pozrie dookola po všetkých, či počúvajú pozorne čo on vraví, vážiac seba nadmier, a dajú mu zapravdu.„Z druhej dediny povolať!“ zavolá chudý, belavý chlap priečnym hlasom. To Paľo Kobzo, ktorý žije v ustavičnej rozopre v domácnosti, i navykol na ten tón a nevie už inak vravieť, len priečno. „Na Pracovke sa jeden ponúka jednostaj… toho zvoľme! Lebo sa tu ver’ nik na hlásnictvo nedá. Čo by sa chlap aj našiel, ale ženy sa spierajú.“„Hach!“ hodil rukou Ondro Ďuroš, veľmi vysoký a veľmi hrdý chlap, ktorý býval za kostolom, „čo tam po ženách… čo by sa i našiel niekto druhý v dedine, vrchnosť Hrkaľu nedá — to je všetko!“„Pravdu vravíte, báčik!“ dosvedčí Paľo Sedlár, ktorý prvý dolapil sluhu Bedákovie pri zvonoch. „Rychtárovi ide Hrkaľa po ruke pri všetkom, robí mu ako sluha. I v lete, keď rychtár dom staväl, ľaľa, naveky mu tam bol. Tak rychtár nedbá, či druhé povinnosti koná, či nie.“„Ale, chlapci!“ ohlási sa černovlasý chlap, bystro hádžuc očami dookola, ducha horlivého. „Aj bez rychtára iného vyvolíme. Ja poviem po pravde, že som už zunoval tento neporiadok. Hrkaľa je nie súci do dediny iba ak za Cigána. Či šanuje občanov, zachráni ako by sa patrilo? V poli on kradne, kde čo môže. Mne vlani zemiaky čajsi napoly vyšklbal. Bôby, hrachy, kapustu gazdiné iba jemu sadia. Chyce, kde môže niečo popadnúť… lebo aj musí. Plat si prepije a deti nemajú doma čo jesť. V noci chodí ľuďom po dvoroch, ako by majetok občanov chránil a odnesie sám, kde čo vidí — dochapil som ho na mojom dvore nielen raz!“„Aj pán farár súria druhého,“ povie Kobzo priečneho hlasu, „dnes som tam bol s jednou citáciou — hľadá ma sestra pre otcovský táľ — takí boli nahnevaní, že na večiereň neprišiel zvoniť a ani dopoludnia nebol v kostole. Môj chlapec ťahal mechy… veď nijak neslúži cirkvi!“„Nuž keď nemá rúcha, akože ti pôjde do kostola?“ smeje sa Trnkovie hrdý Ondro. „Plat si premárni a on chodí ako žobrák!“„Na môj’ pravdu,“ zaverí sa Ďuro Sitár, „mnohý Cigán je krajší, ako on!“„No, nie je to hoden, chlapci, ani v dedine bývať, nie to ešte službu mať! Nech by šiel zkade voľakedy pochodí,“ vraví ten s dolného konca. „To nám je s jednej strany aj na potupu, i že s tou ženou — Ťavou ju vari prezývajú — žije len tak neosobášený. Či je taký človek hoden mechy ťahať v kostole? byť v službe cirkevnej?!“„To by pán farár aj nemali trpieť, že je Ťava pri ňom!“ mienia niekoľkí.„A načo mu je? Dom mu neobriadi, pec ani za pol roka neomaže, iba veľa daromnej hávedi. On má tri deti, ona štvoro. Veď je taký kŕdeľ i dobrému gazdovi dosť chovať, nie jemu, čo ničoho nemá… Nemali by ho trpieť pán farár…“„To je pravda!“ dosviedča jeden od boku.„Akože ti ho nebudú, keď sa druhý nik nedá na hlásnictvo?“ zastane Paľo Trnkovie.„Ak podvýšia plácu, môž’ byť, že by sa i našiel druhý v dedine, čo by sa dal na hlásnictvo,“ riekol Jano Digro útrpnej tvári, prejdúc zas na to.„Veď je iba to chyba, že sa podvýšiť musí!“ riekol Sedlár, ktorý platenia akživ nechcel.„Bár by sa každému!“ riekli aj iní.„A už čo i podvýšiť, ale tento hlásnik, čo je — nebude!“ povie černovlasý. Spraví krok od nich, ide domov na dolný koniec. „S Bohom buďte, chlapci… dobrá noc!“„Dobrá noc!“ odvetili.A hlásnik Jano Hrkaľa v ten čas kráčal hore úzkym, snežným chodníčkom popri fare od rychtára s písmami v ruke. Šata mu je ošumelá, kabanice ani nemá, len vestu, čo dostal na fare, a pod ňou starú vlnenú košeľu, čo mu Žid dal. Klobúk, zdalo sa, pochytil niekde na smetisku a kamašne, uši ktorých trčaly von, dala mu poštárka z druhej dediny, lebo jej boly malé. Tvár Janova je čisto oholená, črty pekné, nos orličí. Vlasy žltasté v strukoch padajú mu na biele čelo. Oči peknej formy, ale podivného lesku. Kýsi podvod ziera z nich, lesť i krvožížnivosť. Lisknú sa prílišne, hoci sú farby belasej, urážlivým leskom. Pred bránu fary dôjduc, stretol Paľa Kobzu, ktorý šiel od Žida a nevedel len priečne vravieť.„Jano!“ oslovil ho ten hneď, „s tebou nebude dobre. Načože si púšťaš hocikoho ku zvonom? Čože to bolo i teraz? Shovárali sa chlapi, že ťa premenia na Nový rok!“Hlásnik škúlil do písma, či dobre vzal, čo mal od rychtára, i rečie:„A kde si bol?“ Zakašle a divné jeho oči blisnú na rožtek kabanice Kobzovej, kde skrýval ľavú ruku. „Na pálené, či dohán? Daj, brat môj, aspoň do pol fajky, veď ti vrátim. Nekúril som celý deň… dobre neskapem. A rychtár mi je i dlžný za robotu a neplatí…“„Ocot nesiem. Chlapec je nie doma, ani dievča, gazdiná chorá… musel som isť preň ja.“„Kto by ťa veril, žobrák!“ nadá hlásnik i dôverne i zľahčujúce. Tak nadávať bolo jeho obľúbené i špatné i pekné pomenovanie. Chytí rožtek kabanice Kobzovej, ale keď zarazil ho zápach planého octu, odvrátil sa ku dverkám fary. „A či ja viem, brat môj, keď som v dolnom konci, čo sa tu v hornom robí?“ odpovedal na prvé reči Kobzu až teraz… „A tebe, Paľo môj, prišiel citátor od súdu…“ riekol hneď zatým.„Však viem! Už som ho i k rukám prijal, aj bol s ním na fare… Len ti to chcem povedať, aby si si dal pozor, lebo sa chlapi zastrájajú, že ťa na Nový rok nezvolia… a na faru môžeš nejsť! Tam sa pán farár nahnevaní na teba, že si na večiereň nezvonil — musel zvoniť ich sluha. Viem sám, tam som bol v ten čas!“Hrkaľa ani nepozrel na Kobzu. Hodil plecom a otvoril dverká na dvore fary.„Nech nezvolia… či ja dbám!… A veď ich azdaj udobríme!“ riekol na hnev pána farára, i vstúpil do dvora nenaľakaný. On je už tak presmelený a bezpečný, že ani nedočká, kým sa hnev proti nemu utíši, a kým sa pozabudnú jeho priestupky, ale ide v ten samý deň do fary. No nejde hneď do domu, ale, ako aj inokedy robieva, najprv poobzerá dvor, či je v poriadku v ňom všetko. Pri bráne bola kopa snehu, ona nepáčila sa mu hneď. Razom zajtra vyženie ľudí na listový rad, aby ho vyhádzali, lebo ak príde odmäk, ako na príklad na Juditu bolo, tak bude i pivnica plná vody. Potom obzrel bránu, či sa dá otvoriť, a najdúc ju primrznutú, osopil sa na sluhu, ktorý vyšiel obstávať a kúriť, kým mu statok v konici stroví miešaninu, čo mu naváľal do jasieľ.„Nemohol si, žobrák, osvobodiť tú bránu?!“„No len no!“ rečie sluha a nahnevá sa, „ja druhej roboty ani nemám, iba starosť o bránu a ešte i zvoniť miesto vás, ako dnes, či nie? Vyžeňte šichníkov!“ I skrútne sa a zatvorí do konice, aby tam mohol kúriť a leňošiť nevyrušene, opretý o cárok.„Tebe bár by na všetko vyháňal, lenže je to nie tak, brat môj!“ odpovie Hrkaľa prepočujúc slová o zvonení, a hoci vidí, že sluha zatvoril sa do stajne, kára ho ďalej, namáhajúc sa otvoriť bránu. „Ty si iba za pána súci — robiť nič! Ej, ešte sme predsa takého žobráckeho sluhu nemali, ako je tento. Má šesť kúštikov v tej konici a už ani bránu osvobodiť pre ne nestačí! Hádam čo by som ti i kravy česať vyháňal šichníkov, lebo viem, že si ich ani dnes statočne neopatril! Brat môj, ty nevieš, čo je to povinnosť!“ Vždy hovoriac jemu, poobzeral ešte i strechu včelína, prehnutú pod ťarchou snehu, i staviská drobného statku, potom stavisko sliepok a husí.Napokon sobral sa ku dverám fary, cestou mľaskajúc lichotive na psov, pod stajňou nevyrušene ležiacich.„Ne, Dunčo, Sáva… moji milí, kdeže ste mi?“ I hladí hlavu Sáve, ktorá skôr pribehla k nemu, skučiac radostne a skočiac, oprela sa prednými labami na jeho kolená, nechajúc mu mokré škvrny na ošumelej hábe. „Moja, moja, či si ma nezabudla ešte?“Kuchyňa, kde vstúpil Hrkaľa, bola prázdna. Slúžka Mara trčala ešte kdesi v dedine, ako po nedeli a páni boli v svetliciach, zkade i zavznievaly ich hlasy cez staré dvere fary. Jano, prechodiac kuchyňou, pozrel ostrolesknúcim sa okom proti zrkadlu pri okne zavesenom a zastal pri dverách svetlice.„Slečinka!“ zavolal, prihládzajúc si namastené vlasy na sluchách. Hlas jeho zvučí nežnosťou, úctou i dôverou. „Nože nech sa im páči von ako mak!“ Obracia písmo so strany na stranu a škúli doň, hoci je pri dverách tma. Dvere o chvíľu roztvorily sa a volaná, s vysokým pekným čelom, vyšla na prah.„No, čo je, hlásnik?“ I nemôže potlačiť úsmevu. Hrkaľa vždy ju tak vyvoláva, čo pre akú vec príde do fary. Kričať na pána farára z kuchyne zabraňuje mu úcta a je čosi smiešneho i zaujímavého v tom, že sa k nej, k najmladšej, ku slečne obracia, vyvoliac si ju za prostredníka.„Či sa nezľakli aj oni toho búchania na zvon? Dobrý večer, slečinka moja… ten žobrák Bedákovie, ja tomu kečku vytrhám priam, len nech ho popadnem do hrsti! A práve som vtedy chcel isť aj ja zvoniť, lenže sa mi ešte videlo privčas… Nechže ráčia poslať pána farára, slečinka, tu im nejaké písmo prišlo vyplniť. Prišlo už hen pred týždňom, ale pán rychtár zabudli naň, iba teraz keď písal notár oň… aj so žobrákom, dám ti ja túrne, ak chceš!…“ Má na mysli unúvať ju ešte i o to, čo sa z fajky pána otcovej vytriasa, no nechá teraz. Kto vie, ako sa vec skončí, keď sa nahnevaní naň, lebo nebol v kostole dnes. Ale nemohol; šiel s vykŕmeným gunárom Židovým na druhú dedinu k šachterovi…Ako slečna zmizla, on odstúpil sa na prostried kuchyne, kde bolo vidnejšie, a pozrel zas do zrkadla pri okne visiaceho.„Na moj’ pravdu, tá Mara už len pre toto zrkadlo môže ostať i na druhý rok tu slúžiť, ako pekne ukazuje,“ vravel si a poobzerajúc sa za voňavým mydlom, čo bývalo na porcelánovom tanieriku na okne, zaškrabol doň. Natrel si husté žlté fúzy a vykrútil ich, že mu odstaly ako šidlo od líc.Do kuchyne prišla najprv pani farárka peknej tvári, ešte krajšia ako dcéra, a sadla na stolec ledva zaďakujúc na poklonu hlásnika. Ani nekarhá, ani nenarúča nič, ani nerozkazuje, ako inokedy. Hrkaľa zakašľal. Nemal sa dať vyhnať rychtárovi s písmom dnes jednako, nech by si bol prišiel sám s ním, keď ho odhodil a zabudol naň.„Ej, takého lenivca sme ešte predsa nemali, pani farárčička, ako je tento Ondro,“ začal on o sluhovi, vraviac ako vždy vo fare:sme, naše— ako by počitujúc oddane i seba ku fare. „Ľaľa, keď tú bránu neosvobodil!“„Či sa ten uchne o niečo?“ odpovedala pani farárka, ale nerečie: Naprav ju ty, Jano, veď vieš, že je z Ondra nič!Hrkaľa opäť zakašľal.„Ani sa pohnúť nedá, a dosť som oprobúval. No, ja neviem, ak by nám boli prišli z Jakubovej pán doktor, ako by sa boli dostali do dvora!“ Hrkaľa pokrúca hlavou, nedostanúc odpovedi ani tak, keď spomnel pána doktora z Jakubovej, jej syna. No vraví ďalej nepomýlene: „A ja som sa ufal tomu Ondrovi, že bude inakší, ako tí starí bývali, čo sme mávali dosiaľ. Sám som ho zaopatril, bude nám reku dobre pri ňom, pri mladom, rezkom — a neboj sa!“Pani farárka neodvetila. Vyšla do kuchyne, lebo muž jej je veľmi nahnevaný, i chce byť prítomná jeho shovoru s Hrkaľom a chlácholiť, tíšiť, ak bude treba, vediac, že mužovi každý hnev veľmi škodí.„Ešte je horší, ako tí boli, na moj’ pravdu, naozaj…“Vstal s lavice, kde si bol sadol medzi rečou, a poklonil sa. Do kuchyne vstúpil pán farár, ktorého čakal. Hrkaľa poknísal sa znepokojený ako mak a zakašľal. „To vravím, pán farárko, že…“No pán farár nemá vôle počuť jeho besedu. Tvár mu je prísna, čelo samý mrak. Neodpovie na jeho klaňanie, hneď zahrmí naň: „Nuž a ty že si kde blúdil dnes? Zasa si nebol v kostole ani dopoludnia, ani odpoludnia, ani si si nezaopatril miesto seba niekoho, ty darebák!“Hrkaľa zakašľal suchým kašľom.„Nech prepáčia, pán farárko. Bol som v apatéke báčikovi Matúšovie — chorí sú, a nemali si koho poslať. Ja som im dlžný ešte za drevo, čo mi boli doviezli z hory. Iba som pred chvíľou prišiel, a potom ma rychtár potrebovali…“„Tak je tebe všetko prednejšie, ako tvoja povinnosť?!“„Veď by i bol šiel do kostola, pán farárko — horky prednejšie! — ale ani krpcov nemám, oziabol by bol! Ľaľa, iba této kamašne nosím od poštárky, jej boly tesné,“ vyhovorí sa Hrkaľa dobre i tak.„A na Lipkovku ku šachterovi krpce máš? Tam ťa neoziabalo?“Hlásnik zohol oči a úsmev prešiel mu ústami pod hustým pekným fúzom. To si zle rozhútal. Kto ho len vyzradil, že bol s gunárom a nie v apatéke, kto bol ten bludár?! Zakašľal a chcel riecť, že v chôdzi neoziaba, no pán farár predišiel ho slovami:„To ti hovorím, alebo sa polepši, alebo keď sa ti zvoniť nechce, drž si mendíka, ináče hlásnikom nebudeš — rozumel si?!“Mal by ho ešte za čo kárať dosť, o Ťave ani nehovoriac, no nechá tak. Nebude si robiť zlú krv pre bludára, je to i tak daromné všetko, ale pri voľbe na Štefana postará sa, aby on nebol viac vyvolený. I k jeho dobru bude, keď nedostane služby pri obci. Nebude mať toľko príležitosti piť… lebo v tejto dedine každý, čo úrad dostane, myslí, že jeho najväčšou povinnosťou je piť — i môže sa Hrkaľa stať ešte i poriadnym človekom.„Len by ja mal čo do úst položiť, nie to ešte mendík,“ odpovie nič nezastrašený Hrkaľa, a hlas zvučí mu oddanosťou. „Z tej pláce, čo dostanem, nech mi ráčia veriť, pán farárko, mi ani na odev nedôjde. Musím isť po zárobkoch, kedy sa mi trafí, ešte aj v nedeľu, a tak aj meškám. Ľaľa, aký som, horší od Cigána!“„Veru horší od Cigána!“ dosvedčí mu pán farár, a tvárou prebehne mu úsmev trpký i rozmarný. „Keby ti, Jano, ešte raz toľko platu dali, ako máš, práve taký by si bol, ako si.“ Ale aby viac daromne slov nešíril s ním, vystrie ruku proti nemu a rečie: „Ukáž, čo si doniesol.“„Už by to azda, pán farárko, v tie časy tak zle nebolo! Nech sa im páči tento hárok vyplniť. Koľko klátov včiel mali, koľko nechali na zimu, koľko vybili a koľko mali medu i vosku… Neviem, či je naozaj v tom písme o tom, ale pán rychtár tak vraveli…“ rozpráva Hrkaľa, kým pán otec prezerá papier pri okne, kde je vidnejšie, a doloží oddane, radiac: „Ale nech nenapíšu vedľa pravdy, pán farárko. Kto vie, prečo o tom chcú vedieť páni. Ani v dedine gazdovia nenapísali tak, ako majú. Báčik Ďuroš majú desať klátov, a dali napísať štyri, Paľo Sitár len dva.“„Treba oznámiť i koľko medu máme?“ diví sa pani a zasmeje obveseleno. Vec s Hrkaľom skončila sa pokojne, i vstane so stoličky a ide do hárku pozrieť i ona. Hlásnik zakašľal s obľahčením. Vidí i on, že je zlé už skončené, nepríjemnosť z izby sa vytratila, i cíti sa dobre, ani pri vlastných rodičoch. Počal ešte viac vravieť, ako dosiaľ. Prispomnel mlynára v doline, koľko zatajil včiel, i Jana Babuľu, lebo ľudia nemajú dôvery v to, teda animynemusíme veriť. Odmenil ruky pani farárkine a zapálil lampu — slúžka neprišla dosiaľ a slečna tiež kto zná kde lietajú — aby mohlo sa zapísať hneď tu v kuchyni s pomocou pani farárky, ako takej, ktorá vie najlepšie, koľko je medu v hrncoch a koľko vosku v komore.„Ej, už je teraz svet bohaprázdny!“ vravel Hrkaľa hneď, ako zapálil lampu, a sadol na lavicu ďalej od stola. „I z toho daj počet, čo do úst položíš. No načože je to pánom vedieť, koľko i my máme klátov a medu?… Tak na zajtra vyženiem ten sneh vymetať zo dvora. I s včelína posťahujeme sneh, lebo sa svalí pod ním, aj bránu osvobodíme. Už vidím, že z toho lajhára v tej konici je nič. Iba čo sme si svet zakalili s ním!“„Ako s tebou dedina!“ podotkne pán farár od písania.Hrkaľa usmial sa pod fúz. Či ešte jednako nezabudli pán farár tú vec?O pol hodiny skončilo sa zapisovanie a hlásnik pobral sa z kuchyne, pozrúc za slečnou. Prišly mu na um odmetky fajkové, ale od pána farára pýtať teraz netrúfal si. V pitvore stretol, koho si žiadal. Slečna — prostrednica, s vysokým pekným čelom, bežala s ulice, kde bola obzrieť ľad na potoku, čo bude dobrý na korčuľovanie. Hrkaľa pristavil ju s prosbou, nakloniac oproti nej svoju dohánom a páleným zapáchajúcu postavu, a riekol hlasom plným oddanosti a úcty:„Slečinka moja… nechcel som tamdnu osloviť pána farára, lebo sa nesvedčí, prosím ponížene, či sa nenasbieralo niečo do tej bubeničky?“„A ten ste už strovili, čo ste dostali minule?“ smeje sa slečna, odstúpiac čím ďalej, hoci ju zabával. „No, hlásnik, vám ani fabrika nepostačí, nie to fajka!“„Nemám dohánu, kúril som to, nech ráčia uveriť, slečinka!“„Neviem, či jesto v bubeničke,“ povie ona s pekným čelom. „Včera rúbal Samkov, pýtal i on, a fajka oteckova teraz len prach robí.“„Či zasa z tej bielej kúria? Bodaj i tú fajku, či sa hnevám s ňou!… Samkov rúbal včera? No, veď som mu ja rozkázal sám,“ rečie Hrkaľa, hoci ho nevidel i mesiac. „Komu ja raz rozkážem ku fare, ten sa musí pratať a čo by do poly bol i umretý… Nechže sa páči tú bubeničku doniesť, slečinka moja…“Slečna odbehla do izby a o chvíľu doniesla plechový bubníček, držiac ho dvoma prsty za krajíček a ďaleko od seba. Bála sa totiž, že zápach bubenice zkazí jej orgovánovú vôňu šiat, akou sa hojne nakropila. V druhej ruke niesla štvrť hárku prečítaných novín. Hrkaľa vzal oboje s vďakou poníženou, vysypal obsah bubenice do papieru a prajúc dobrú noc slečne — prostrednici, ešte raz ďakoval za ustávanie i vyšiel z farského dvora.„Že nebudem hlásnikom?“ vravel si cestou. „A ja dbám?! Len by sa mi ešte i neprosili. Na tú plácu nedostanú druhého i tak — a ak ma nahnevajú, nebudem ani ja, radšej pôjdem žobrať!“ doložil pyšne.V ten istý večer prišiel Jano Digro mučeníckej tvári veľmi uspokojený domov. Úst jeho bôľnopokorný úsmev zmenil sa, a mdle sa lesknúce oko prijalo výraz príjemný, ako keď sa trochu potúžil. Jeho žena, mocnej, vysokej postavy, o celú hlavu väčšia ako on, úzunkého čela, ktorá musela sa hanbiť za mladi preň, lebo kdekoľvek šla do sveta, spytoval sa jej každý, či jej je synom a žila preto roky a roky v nesváre, iba čo teraz sa smierila kus, zbadala jeho obzvláštné premenenie hneď, ale mysliac, že je naozaj opitý, hoci nepozdávalo sa jej to — nepovedala nič. Lebo je Anča nie taká, ako mnohá žena, že keď vidí muža opitého, hneď spraví škrek nerozumný. Ona počká, až v hlave muža svitne, a potom povie, čo sa jej nepáči. Naliala na misu večeru akoby nič, pokládla i lyžice na stôl i chlieb, a sadla za stôl. Jano Digro prisadol tiež a o chvíľu zavznelo teplou malou izbicou chlipkanie polievky. Keď boli už u konca a len žena vyhŕňala ešte z misy ryžu s krúžaľami, riekol Jano:„Anča, čo ti ja poviem,“ hlas zneje mu mierne i tu, plný pokory a poddanosti, „ale nevrav nikomu, ani sa nezľakni veľmi.“„Čože je?“ trhla sa žena zjašene, ako by jej bol riekol: a teraz sa zľakni. Lyžica vypadla jej z rúk i prestala z misy vyhŕňať krúžale hneď.„Ja som si už dávno rozmyslel jednu vec, Anča, neviem…“„Akú vec?“ preruší ho ona chvatom, zpod nízkeho čela zdesene hľadiac naň.„Neviem, či sa to aj tebe bude páčiť, ale ja by to rád vykonať…“„Nuž ale čo? Veďže vrav, človeče, čo hútaš?!“ skríkne Anča netrpelive. „Ako sa mi srdce trasie od strachu, jaj, ľaľa!“„Veď ti vravím, nezľakni sa!“ kára on tichým hlasom. „Čo hútam? Dávno som si ja to premyslel, ešte v jeseň, keď sme drevo hotovili na zimu. Či sa pamätáš, keď hlásnik šiel s vozom bačika Matúšovie cez moju lúku a chcel ma zabiť, že som mu to zbraňoval? Vtedy som sa mu hneď zastrojil, že mu nohy podrazím.“„Ach jaj, čože mu chceš vykonať?“ zvolá žena s odsúdením.„Čo, Anča?“ po krotkej tvári Jana Digra prešiel úsmev. „Ja viem! Na Nový rok vyprší mu hlásnictvo a viac ani nebude on!“„Azda sa ty budeš miešať do toho?“ zavráti ho žena, strach nechajúc. Podoprie boky a proti nemu si zastane. „Aby ťa preklial? Ty sa nestar do toho, ty si nie nejaký hlavný gazda v dedine, nech si robia s ním čo chcú druhí!“„A veď ho už nik nechce, lebo je aj nie súci a nie hoden do tej služby,“ podotkol mierne, ako vždy, on.„Ale je to nie tvoja starosť. Ktože im bude druhý?“Jano Digro zamĺkol a sklonil hlavu. Na jeho tvári rozšírilo sa tiché utrpenie a úsmev bôľnopokorný vysadol mu na vpadlé líca zas. Ani žena nevraví. Naliala si teplej vody na misu a dala sa do umývania riadu z večere.„Anča!“ započne po chvíli Jano zas, pozrúc ku žene pokorne, „od Nového roku ja budem hlásnikom!“Anča vystrela sa ako uštipnutá, a oči dupkom padly jej zpod nízkeho čela na muža. Ani nemôže k slovu prísť, len pozdejšie skríkne:„Ty?!“„Ja, Anča! Ja som si to dobre rozmyslel už dávno. Počúvajže…“ No Anča nielen že nechce počúvať, ale nechá i prácu, riad všetok, sadne na lavičku pri peci a začne plakať. Muž vyslal k nej láskavý pohľad, ticho pozerajúc na jej vzdychaním potriasajúcu sa hlavu.„Prečo plačeš, Anča?“ spýtal sa, hoci tušil toho príčinu. „Nemáš prečo plakať. Dosiaľ boli nám Pán Boh na pomoci, aj odtiaľto nás neopustia…“„A ty si myslíš, že ja to dopustím, aby si ty bol hlásnikom?!“ skočila mu ona do reči, utrúc slzy s líc a skočiac i od pece zastane pred ním, podoprúc si boky proti nemu. „A či je to tebe potrebné, či ty už inak nemôžeš vyžiť?“„Nemôcť… čo by nemohol?“ usmeje sa muž mučeníckej tvári. „Ale ja som sa zaveril v jeseň, keď mi lúku zkazil, že to obanuje. On je nie súci za hlásnika a nám to i dobre príde, Anča. Na zárobky, kosbu, žatvu nemôžeme isť, keď sme len dvaja, a čo sa urodí na našej čiastočke, to čajsi na poplatky nedôjde…“„Dosiaľ trápili sme sa tak a nič nám nebolo. Nemusíme všetky svety mať!“„Ale takto bude ľahšie živobytie. Čo by si nepoľahčil, keď môžem? Aj svoje obriadim, aj budem hlásnikom.“„A či je to pre teba služba, či si ty súci na to?“ kričí Anča naň s vadou. „Ty si nie navyknutý blúdiť po nociach, ani so žandármi do činenia nemávaš. Ty si už i starý na to!“„Čo by bol starý?“ usmeje sa ticho muž. „Chlap v štyridsiatom veku je v najlepšej sile. A ja som sa zaveril Hrkaľovi, že mu odplatím. Ja som si to umienil, Anča, a to i spravím!“„Chceš aj ty byť taký lumpák, ako sú tí pri úrade? Ľúto ti je, že si poriadnym človekom?“ začne Anča s novými dôvodmi, ešte väčšmi kričiac.Jano usmial sa útrpne. On zlumpáčiť, ktorý od mladi žije životom ako máloktorý v dedine, a aj dokončiť chce tak?!„Nesháňaj, Anča!“ rečie s prosebnou výčitkou. „Sama neveríš, že by to spravil. Veď dobre vieš, že by i príkladom mohol byť iným.“„Tak chceš, aby som ja umrela!“ zvolá Anča, nemohúc sa tajiť ďalej a pustí sa do plaču zas, sadnúc na lavičku. On pohodil rukou odmietave a pokorná tvár poliala sa mu mrzutosťou.„A prečo by si preto umrela?“„Umriem! Či nevieš, že i tomuto, i predošlému, ba hen i pred tým tomu žena umrela, kým hlásničil a Ťavu preto nemôžu donútiť, aby sa sosobášila s Hrkaľom, lebo sa bojí smrti? Ani jedna žena v dedine nedopustí len preto, aby jej muž bol v tej službe!“„Ale mlčže, Anča, neshutuj!“ rečie muž a na tvár mučenícku sadá trápny cit. „To sú babony ľudské, povery. Umrieš, keď ti ten čas príde, a nie preto, že budem hlásnikom. Pán Boh sami majú v rukách naše životy!“Ale Anča neverí. Plače, ako nad zkazou dediny. Ešte hlásnictvo! Či dosť nevytrpela za mladi, lebo ho nikdy nechcela, lebo sa musela hanbiť, keď každý, kdekoľvek sa obrátili, spýtal sa, či jej je on syn? A teraz, keď už privykla k nemu, keď mu odpustila, hľa, čo smýšľa! Chce sa jej zbaviť, či čo? S plačom, vadou a krikom robila mu výčitky, ale on neustúpil, hoci býval dosiaľ poddajný a pokorný. Bude hlásnikom, jej strach pred umretím je len z povery, a im ľahšie bude živobytie, keď on bude mať i túto službu…Oba rozišli sa s hnevom v srdci. Jano vyšiel do konice, kde spával pri statku, bdiac nad ním i v noci, Anča do pitvornej komôrky. Tam zapálila sviečku, kým sa sobliekla a ľahla do studených duchieň. Ale ako položila hlavu na pokoj a tma ju obkľúčila, tá vec, vymyslená mužom, dosiaľ vždy jej vôľu plniacim, ukázala sa jej ešte v horšom svetle. Všetko, čo sa vybudovalo dobrého: shoda, uspokojenie, ba i láska, ide sa stroskotať zas. A koľko rokov bolo treba, kým pristala na to, čo jej suďba dala. Za muža šla len preto, lebo nebolo iného. Chcel ju síce jeden, ktorého i ona ľúbila, no jeho láska trvala iba kým sa mu bohatšia netrafila. Ona vydala sa za Jana, ktorého nielen že nechcela, ale sa i hanbiť musela zaň. I jedno dieťa mali a ona ani to nechcela, len keď umrelo. Vtedy bolo jej ho už ľúto, ale žiaľ jej už nemohol vliať života do studeného tielca. Dosť modlila sa potom o druhé, sľubujúc, že už bude matkou opravdovou, no nebolo jej dané viacej ani jedného. Pozdejšie začala sa uspokojovať. Muž zvážnel, dospel v muža. Život jeho a konanie bolo príkladné, nadobudol si vážnosti i v obci a k nej vľúdnosť zachoval naveky i poddanosť. Obrátilo sa i srdce Anči, i tak nemajúcej krem neho nikoho, a teraz, keď je všetko ukojené, keď váži si ho, keď priľnula oddane k nemu, keď by sa už žilo v pokoji — on chce byť hlásnikom!…Anča obrátila sa ku stene, že tak skôr zaspí, ale miesto sna opäť len hlásnictvo prichodí jej na myseľ, aby ju sužovalo. Iste, keď muž stane sa hlásnikom, vtedy vynesený bude ortieľ smrti nad ňou. Prečože i Zuza Šimkovie aj Anča Gavoroje, i každá zdráha sa mužovi povoliť do tej služby? Nielen ona verí v tú babonu, ako to volá muž. Aj Ťava nechce sa sosobášiť s Hrkaľom, kým bude hlásnikom. Ale čože chlap o to dbá, len nech si dostane úrad, v ktorom sa bude môcť hojne piť. Jano, pravda, vraví, že chce obľahčiť živobytie oboch, ale čože jej je z tej dobroty, ak ju má ona zaplatiť životom…? A Anči zrazu prišlo na myseľ, kto umrel posledný v dedine. Hen pred mesiacom skonal predný gazda, ani nie starý, Jano Kučerkovie. Ten stojí teraz na bráne cmitera, ako to vravia a veria všetci ľudia, a bude stáť, kýmkoľvek neumrie v dedine druhý a ho nezamení.Bola ho pozrieť i Anča mŕtveho a dlho bolo jej v pamäti jeho stuhnuté telo a tvár nehybná, ako z bieleho kameňa, obtočená kučeravými vlasmi. On ju zavolá za sebou. Anča striasla sa ako by ju už bral. Schopila sa s ľahy i pozerá po komôrke naľakane. Tma je už nie prílišná. Mesiačik vyšiel, oprel sa do okienca a lúče jeho padajú ako biela dúha dnu na čisto vymetenú zem. Od tej dúhy jasnie celá komôrka, naplnená všelijakým maním, čo pilné ich ruky nashromaždily. Ančin zrak behá s predmetu na predmet. So skrine na ladu, na priečin naplnený obilím, na kožuchy zavesené po hriadke, mentiek a novú širicu mužovu aj iné na výživu potrebné veci, hojne nashŕňané, aby starobu netrávili v núdzi, keď detí niet, ktoré by robily potom na nich. A toto všetko ona možno už o mesiac opustí — svoju mladosť, svoje mozole!… Zrazu Anča vidí zas tvár gazdu Kučerku, obtočenú brčkavými vlasmi, nehybnú ako z kameňa, potom pozdá sa jej, ako by stuhlé ramená jeho čiahaly po nej od steny. Anča schytila sa, napnúc oči a hľadí za seba so strachom. A čím väčšmi napína oči, tým väčší strach ide na ňu, a tým väčšmi cíti stuhlé ramená, z ktorých veje chlad, v svojej blízkosti. Oblievaná potom skočila s postele a beží von z komory. Prebehla tmavý pitvor a ušla do izby, kde sadla na lavičku, učupiac sa pri peci. Ale sotva posedela tam chvíľočku, zdala sa jej tichosť izby desnou a zrazu chyža začala sa premieňať na druhú, cudziu, nie tú, čo bola, a predmety: stôl, lavice, hrnce i misky a všetko, čo bolo v nej, čo riadila denne, staly sa cudzími, nepriateľskými, ako by povstávaly proti nej a škrečaly na ňu: Čo tu chceš? Ty nebudeš už tu dlho, ty nie si viac naša, iď za Kučerkom, kam ťa cesta volá!… A už čiahajú zas stuhlé ramená na ňu so všetkých strán, aby ju schytily. Anča s hrúzou skočila a vybehla z domu na dvor ku stajni, kde nocúva muž. Zabúchala rýchle na dvere, aby otvoril, ale tu zbadala so zdesením, že sú dvere zvonku na haspru chytené a tak muž nie je v konici. V Anči zastal rozum; pozerá dookolo so zarazením. Kde môže byť teraz v noci muž? Na bielom dvore, snehom pripadlom, nevidno nikoho. Ani hore pri humne, ani v sade, za ktorým vidno na vŕšku cmiter, obsadený vysokými topoľmi, čierne vrcholce ktorých čnejú príšerne do neba. Pod nimi je brána, černejúca sa, kde stojí na stráži gazda Kučerkovie so stuhlými ramenami, vystretými oproti nej. Tam za bránou je i hrobček ich dieťaťa jediného, a Anči zdá sa, že i to dvíha sa z hrobu a stavia teraz proti nej.Anča učupila sa ku dverám, netrúfa si ani do konice, keď je i ona bez človeka. Mrazivá zima oblápa jej sparené telo, údy trasú sa jej ako v zimnici. Hoci bojí sa, tvár obrátenú má ku cmiteru, aby videla, či nik ztade sa nepohne, desí sa i pre muža. Kde chodí, a prečo nechal dobytok v stajni sám? Ich dom je na kraji dediny, zkade by zlý človek ľahko mohol škodu urobiť. Či nechodí po nejakých tajných, zlých cestách? V hlave Anči začnú sa myšlienky mútiť, krútiť, svíjať a z tej krútňavy myšlienok pomaly vymoce sa postava úhľadnej nízkej ženy vdovice, sesternice Janovej, ktorá býva tu niže hneď a má v ich staväní košiarik, kde zimuje ovce, ako diel po starých rodičoch. Anči krv zovrela horúce, v hlave zahučalo jej, no bojí sa domyslieť, čo tušiť začína…A medzitým Jano Digro s útrpným úsmevom na tvári, ktorý zdá sa pristať na dobré či na zlé, chodil okolo domu a pozeral noc. Na uhle od ulice zastal. Ztade vidno dolu do dediny i hore na polia snehom zapadlé. Jano nikdy nepotreboval moc spania. Veľa nocí obchodí takto okolo domu. Obzerá, pozoruje a hľadí na dedinu, polia i cmiter, kde pod topoľmi je i hrobček synčeka, ktorého žena nevďačne mala. A od jedného času, ako si zahútal podraziť nohy Hrkaľovi, ani to málo sna nepotrebuje. Rozmýšľa len vždy, ako poľahčí si živobytie a nedočkave počíta dni do Vianoc, keď na Štefana budú voľby pastierov i hlásnika…Noc je krásna, vidná, akú mal Jano veľmi rád. Dookola tichosť. Ani kohút nezaspieva, ani pes nezabreše, nezavyje, hoci je mesačno. Ba ani hlásnik nezatrúbi, aby dal na známosť tichému svetu, že on bdie, i koľká je hodina. Iste drieme dobre opatrený na ošarpanej peci, ktorú Ťava nekalila pol roka a nedbá o svoje povinnosti. Ani nočnej stráže nebadať. Utiahla sa do niektorého domu — zohrieva sa i ona. Keď hlava spí — môžu spať i údy… a dedina nechaná je na seba. Ale keď Jano bude hlásnikom, všetko sa zmení a bude ináč. Tam po hlavnej ceste bude sa prechodiť v svetle mesačnom, v novej širici, ktorú kúpil teraz nato (aj divila sa žena, načo ju kupuje, keď ešte má starú dobrú). Oko jeho bude bdieť nad spiacimi strážne, ako otcovo, a strážnici okolo neho budú ako pomocníci alebo sluhovia… Jano rád nocúval von i za mladých čias. Nízke steny domu ho tlačily k zemi ešte nižšie, ako bol. V lete nocúval s volmi na paši od malička, ba i potom, keď sa oženil, izbu nerád mal, v ktorej žena neľúbiaca ho skrúcala sa pri domácej robote. I teraz ťahá ho duša len von, na svobodu. Oko jeho, pokorne sa lisknúce, len tu von zapáli sa citom úľuby a radosti, hľadiac na svet nocou obtočený.„A či si ty tu?!“ ozve sa od boku hlas ženy drsne znejúci. Odetá je len tak zpoly, dychčí, stojac na uhle domu od dvora a oči jej ostro zabodnú sa zpod nízkeho čela na roztúženú tvár mužovu.Jano sklopil zrak. Rozjarenosť zmizla mu s tvári, tvár prijala výraz mučenícky, v oku tichá nenávisť. Čo za ním prišla, čo ho napáda a ruší? Či netrpel dosť od toho dňa, ako si ju vzal? Od prvopočiatku ustupuje jej, vôľu hľadá, poslúcha, o seba ani nestojac, zbavuje sa svojej vôle i všetkého (taký život je ani životom!), len aby ju udobril, a všetko to jej je nie dosť, ale teraz chce ešte, aby i tohoto, čoho sa chytá s takou láskou, odriekol sa pre jej poveru?„Tu stojím len…“ rečie nízkym hlasom, v ktorom však zneje mrzutosť, čo dosiaľ hľadel udusiť v sebe naveky.„Ty si hútaš, že si už hlásnikom, a tak chodíš dookola?“ povie ona urážlivým hlasom, zbadajúc jeho hnev. Oči jej zabodnú sa do sklonenej jeho tvári a dychtive pátra po myšlienkach, ktoré skrýva pred ňou.Tušenie o sesternici teraz jej je už jasné, ako na dlani vyložené pred rozbúrenou dušou. Teraz už vie, prečo sesternica nedala sa vyplatiť zo stavania, čo jej prichodilo od starých rodičov, spoločných s Janom. Koľko ráz — vidí po nečase — oni dvaja chovajúc statok večer, vystávajú von: ona pri dverách košiarika, on pri stajni, a shovárajú sa celé hodiny a ona, blázon, nevidela v tom nikdy nič zlého. Už môže vedieť, prečo tak nasilu chce byť hlásnikom. Zunoval ju, lebo aj nikdy nebola dobrá k nemu, chce sa jej zbaviť pre tú druhú — inú…„Ale ja to nedopustím; ja na to nesvolím!“ rečie mu prudko, ako by mala úmysel schytiť ho za plecia, ako za mladi spravila nie raz, hoci jej nikdy nekrivdil. Pozerá žiarlivým okom naň i dookola, či nikoho niet v jeho blízkosti.Janova tvár mučeníckeho výrazu stala sa ešte zronenejšou… Nič iného nemožno vyčítať z nej, čo ako napína žhavý zrak zpod úzkeho čela — len pokoru.„Ako chceš, Anča!“ riekol jej on miernym hlasom, chtiac ju uspokojiť, ale hlavy nepozdvihne, ani nepoddá sa naozaj jej želaniu. „Preto môžeš nevychodiť. Zima je veľká, a ty čajsi rúcha nemáš na sebe. Choď iba na pokoj a netráp sa!“Na pokoj! Ako ju vysiela! Na ktorý pokoj, keď teraz už i strach pred sesternicou bude ju sožierať?!„A čo by aj bol hlásnikom — ale nemusím, keď nechceš — neboj sa, všetko je v rukách Božích, a ja som ten a budem, čo som bol!“Vianoce minuly a nastal deň, v ktorom dedina mala voliť pastierov a hlásnika. Starší občania hneď ako zavznel bubon ich svolávajúci, začali sa shromažďovať do rychtárskeho domu. O chvíľu naplnila sa priestranná izbica, pozametaná dnes pekne. Chlapi posadali na lavice dookola, čo boli starší; mladší a ktorým sa nedostávalo miesta, obstali pec i za dvermi, Na tento zákaz s chuťou ide každý povinovatý. Zaujíma ich, koho voliť, ale i preto, že po skončení obec i novovyvolení služobníci dajú na posilnenie, a to hojne. I prišiel teda dnes každý, i taký, čo cez celý rok o zákazy ani sa neobzrie.Černovlasý Jano Fúzovie s dolného konca je tiež tam. Sedí pod oknom na lavici a oči jeho svieťa ohňom nedočkavosti. Pri ňom lanský rychtár, širokej bledej tvári, na čele ktorého, ako složil rychtársku paličku, rozhostila sa tôňa. Za vrchstolom sedí mladý rychtár, podopretý, ako sa patrí, oboma rukami. Tam je i hrdý Ondro Ďuroš, i Sitár červenej tvári, Kobzo priečneho hlasu tiež. Ani želiar Gažo nechybí. Sedí blízko pece a čierne jeho oči, okrúhle ako trnky, bystro behajú po izbe, po prítomných. I Jano Digro so svojím útrpným výrazom prišiel počúvať. Sedí skromne za dvermi a len kedy-tedy pozrie ku stolu rychtárskemu i po shromaždených pokorným pohľadom… Voľba pastierov skončila sa ľahko. Ostali tí, čo boli, len čo ich za pol hodiny bolo treba presviedčať a nahovárať, ale o hlásnika hádajú sa od poludnia naveky. Jano Hrkaľa, o bytí i nebytí ktorého sa rozhoduje, sedí pri železnej peci v ošklbaných hábach, mieša sa do každého rozhovoru a kašle. Je pokojný, ako by o ňom tu ani reči nebolo. Je vo svojom z pol dediny nashŕňanom odeve ako tulák, ktorého gazdovia sišli sa súdiť, a nie voliť ho.„Nuž tak, Hrkaľa, neviem, čo spravíme s tebou,“ vraví pán rychtár, Paľo Jahoda, nízkej, ale zavalitej postavy, svalov ako lev. Ruky i nohy sú mu ako dlaby medvedie a šija ani slonova. „Tuto gazdovia sú nespokojní s tebou, pán farár na nás naliehajú, aby sme ťa premenili a pán rechtor včera boli v mojom príbytku sami, aby sme druhého vyvolili, nie teba. Ja… ja nedbám, čo budeš ním aj do smrti!“„A už robte si, ako sa vám páči. Ak vyvolíte — vyvolíte, ak nie — nie!“ odpovie Hrkaľa a zakašle, ani mak nie znepokojený. Vie, že nik nedá sa na tú službu pre ženy, i môže sa cítiť bezpečne. „Voľte si druhého — nedbám! Na tej pláci i tak nevyžijem… Čo, báčik Ondro?“ obráti sa ku gazdovi Matúškovie, čo pri ňom sedí, „ak sa nahnevám, ani nebudem hlásnikom, čo ma i zvolia, no!“„Veď si ty aj nie súci na to, ty si len taký bludár!“ zvolá Fúzovie Jano s nedočkavosťou. On miloval poriadok, a v dedine ho nieto už štvrtý rok. Koho by to už nedopálilo? „Či vieme, kedy je poludnie? Ani na večer nezvoníš, ani na rázsvit; ako čo by sme niekde na lazoch bývali, nepočujeme zvona, a nie v dedine.“„Veď ty to, Hrkaľa, však preto málo zvoníš, že nechceš drať zvonov?!“ zastane sa ho akosi štipľave belavý chlap peknej tvári. Je to predný gazda, ale neobľúbený. Čo slovo u neho, to výsmech. Páleného nepije, úrad kritizuje, a už i jemu dali, vyvoliac ho za prísažného, a nepolepší sa jednako — reč samé žihadlo.„Pravdaže vám ich šanujem!“ povie pokojne Hrkaľa. „Veď som si to hneď hútal!“„Dobre máš, nech i našim potomkom zostanú,“ povie rychtár a zasmeje sa. On smial sa veľa a pre hocičo i hockedy, čo urážalo, ako sa stal rychtárom, občanov.„Ale taže, ta!“ hnevá sa horlivý Jano Fúzovie. „Zvony sú najprv pre nás a len potom pre potomkov. Ak zostanú — zostanú, ak nie, nech si nové zadovážia.“„Ej, tvrdo by sa to zadovážilo!“ povie Koškovie Ondro, ktorého i Spevákom volali, lebo mal mocný hlas a keď nebolo učiteľa v dedine, on začínal pesničky v kostole.„Veru tvrdo, hahaha!“ dosvedčí rychtár, smejúc sa. „Nuž ale ja nedbám, voľte si druhého.“„Veď si aj budeme!“ zavolá Jano Fúzovie horlive. „Ten neporiadok už nebudeme trpieť ďalej. Ľaľa, i voňahdy sluha Bedákovie strepal sa na túreň, lebo ju nikdy nedrží zamknutú a nabúchal na veľkom. Celá dedina bola na nohách.“„Ktorý sluha? Ten zeleniak?“ spýtal sa jeden tučný chlap, pokyvujúc hlavou nespokojne a vážne.„Ten! Taký žačkov ničomný. Nuž ale ktokoľvek ide na vežu, keď je nie zamknutá… a niekedy dva razy nazvonia na jeden čas, inokedy ani raz…“„Ej, keby to bolo padlo na taký čas, keď by ja bol doma býval, da ver’ by i Ďuro Bedákovie bol dostal, čo mu načim!“ pokrúca hlavou tučný chlap. „Veď to môže už i somár vedieť, že sa hockedy na veľkom nezvoní!“Hrkaľa kašle, nepočúvajúc. Naklonený k báčikovi Ondrovi Matúšovie, rozpráva takto:„Tak ho ten tak obriadil! Kým on v kaviarni pil kávu, prišiel mu ku kočišovi jeden pán a povedal, že mu Náci odkázal, aby len domov šiel, on že tam bude nocovať. Kočiš uveril a šiel domov. Žid ho niekde za mestom pri Bertíkovom majeri dohonil. Klial, ha ha!“„To si niekto žart spravil s naším Židom!“ povie bačik Ondro, usmejúc sa tiež.„No, Jano Gažo, ty sa každý rok dávaš, nebol by si ty hlásnikom?“ spýta sa černovlasý Fúzovie, nahnevaný smiechom a nevšímavosťou Hrkaľu ešte väčšmi. Obráti tvár k želiarovi, ktorého oči, okrúhle ako trnky, bystro behaly hore-dolu po shromaždených.„Ale nie za tú plácu!“ odpovie Gažo, sebavedome vypnúc sa.„Veď je iba potiaľ!“ podotkne bývalý rychtár, na čele s tôňou. Zabolelo ho vždy, kedykoľvek pozrel na mladého rychtára, no proti Hrkaľovi nebrojil ani on. Slúžil aj jemu za rychtárstva verne.„No, hľa, vidíte!“ ozve sa Hrkaľa spokojným hlasom, „za takú plácu, čo mne dáte, aj tak je dobre, ako ja slúžim. Dajte aj mne lepšiu plácu, lepšie slúžiť budem aj ja. S touto na nič nevyjdem.“ A obrátiac sa k Matúšovie gazdovi, doloží: „Taký som, bačik Ondro, ako Cigán dáky!“„Hm!“ kývne hlavou bačik Ondro. Nechce sa mu vravieť s ním, zunoval ho už aj on.„Čo? Tebe väčšiu plácu?!“ vzplanie černovlasý. „A čo by sme ti dali priam takú, ako pán farár majú, budeš ako si!“Pri jednom uhle stola sedel Adam Ferkovie, hrdo opretý o stenu. Ruka jeho ležala zvoľna na stole. Po hrdo zdvihnutej hlave i po sebavedomom počínaní vidno, že si vie zastať hoci proti komu. I synov mal takých, ktorí nestrpia ani čo by im muška sadla na nos, priam sa dajú do bitky.„Počuješ… počuješ, Jano?“ kývne veliteľsky na Gaža, aby urobil hádke s Hrkaľom koniec, i vyslovuje slová len tak cez plece, akoby s opovržením. „A koľko by si žiadal tej pláce?“Gažo neodpovie hneď. Ak by chvatom vravel, gazdovia by uhádli, že je upriamený na hlásnictvo a menej by sľúbili. Ku tomu pýchy má i on dosť, hoci je len želiarom.„No, koľko žiadaš, vrav!“ zavolá i Jano Fúzovie chytro a netrpezlive.Gažo vystrel sa povedome. Pozrel najprv do očú netrpezlivému, potom hrdému, i po všetkých rad-radom, a riekol:„Neviem, čo by ste mi dali viac.“„No, len mu sľúbte koľkokoľvek, hahaha! ja nič nepoviem!“ rečie zavalitý rychtár, a podíde ku múriku nad pecou, vezme pečený zemiak z vahana, a prechodiac sa popred gazdov, bieli si ho a jie. Všetci uškrnuli sa nad tým nevážnym počínaním, a bývalý rychtár, s tôňou na čele, sa i nahneval. Odvrátil hlavu s opovržením a zašomral:„Choch, také chlapčisko nijaké a ešte rychtár!“„Veď ti podvýšime, neboj sa — a predsa musí byť druhý hlásnik!“ ozve sa kostolník, ešte celkom mladý chlap a tak energičný ešte dosť. „Mne sa ty samému nepáčiš, Hrkaľa. Koľko ráz v nedeľu musím zvoniť aj ja za teba, a potom pán farár do mňa, že načo bludára volíme.“„Neodtrhly sa ti ruky, čo si raz, dva razy zacengal, Jano môj!“ vetí mu Hrkaľa krotko, a zakašle.„Jáj, ale kto berie plácu, nech i slúži!“ odpovie kostolník ostre. „To ti je, vidíš, brat môj, tak! A ty ani na Božie narodenie ráno si nezvonil, ani nespieval na túrni a sviečky, končeky sme ti dali z kostola. Na Dohviezdny večer tobôž nemohly ťa ženy dostať, čo sa boly naschodily, že budú spievať na veži — ležal si doma opitý…“„Ja by sa tak veľmi nestarel,“ povie kurátor, človek starší a tak už miernejší, ktorý vôbec prehliadol poklesky iných, „lebo mu ľutujem tie deti drobné, ale aj predo mnou naveky opomínajú pán rechtor, najmä, že každú nedeľu musia sa po chôre chlapcom prosiť, aby im mechy ťahali. Nuž to je s jednej strany, prepáčte, gazdovia, aj nesvedčná vec.“„Ba ver’ je nesvedčné, že s tou ženou, čo je pri ňom, žije len tak neosobášený!“ zakričal ktosi od dverí, kde stáli mladší, chlapi, ktorým sa lavičiek nedostalo.„Aj to je pravda!“ kývne hlavou súhlasiac Ondro Spevák.„Kaľavná dedina by ho už aj preto netrpela v takej službe.“„Že jeho deti ľutujete?“ zavolá Jano Fúzovie horlive. „A či ich on chová? Ver’ ich chová, ale kto? Rodina, súsedia. Pláca jeho ide Židovi.“„Veď viem, že je to všetko len z vás!“ ozve sa Hrkaľa a zaprie urážlive lesknúce sa oko na kostolníka i kurátora, prepočujúc výkrik Jana Fuzáka. „Z vás dvoch a pána rechtora — to viem!“„A so ženou sa sosobášim…“ rečie ticho k Ondrovi Matúšovie, „lebo by ma pán farár už aj zabili… ale načože mi je, bačik Ondro, taký žobrák lenivý? Či mi vyperie košeľu, obšije? Iba že ju darmo chovám aj s tými štyrmi faganmi!“„A či ju musíš?“ zasmeje sa mu bačik.„Ja tú, na moj’ pravdu, odperiem, kedy sa mi bude páčiť, lebo som sa presvedčil, že je nič z nej!“„Tak si ju ty vzal iba na sprôbovku!“ žartujú chlapi, čo sedeli bližšie neho a dopočuli jeho slová.„To je všetko len z vás, z nikoho iného!“ zavolal Hrkaľa kostolníkovi a kurátorovi, nedbajúc na ich smiech.„Tak nech si podvyšujú plácu oni, keď chcú druhého hlásnika!“ zasmeje sa rychtár, vezmúc druhý zemiak z vahana. „Nech dá cirkev, lebo obec ani haliera nepodvýši, bračekovci, hahaha!“„Čo by sme my dali!“ odpovie hneď kostolník, zastanúc cirkev žiarlive. „Cirkev nemá toľkých dôchodkov, ako obec!“„Tak buďte, spokojní s Hrkaľom, keď podvyšovať nechcete. Haha, tak, páni!“„Podvýšiť sa už len musí, čo zkade…“ ohlási sa miernym hlasom Jano Digro od dverí a pozrie krotko ku chlapom. „Musí… ak má byť druhý hlásnik.“„Nuž a čože by si rád, Jano, povedz?!“ spýta sa gazda Ferkovie, opretý hrdo o stenu, a kývne veliteľsky hlavou ku Gažovi.Gažo pozrel očami ako trnky, na plešivé temeno toho, potom na ohnivého kostolníka i ostatných, a povie:„Ešte raz toľko obilia, ešte raz toľko peňazí. Krpcov tri páry, kravu do obecnej paše, lúčku pri jedline a z obecnej slamy aspoň zo šiestich hŕbok.“„Jojojój! či si to veľa nasháňal!“ skríknu a rozosmejú sa gazdovia.„To je gvalt!“ rečie tučný chlap, ten, čo by bol sluhu Bedákovie dobil, keby bol doma býval, i hodí rukou opovržlive.„Ja inak nepristanem!“ odpovie Gažo hlavate, a okrúhle, brokom podobné oči oprie vyzývave po gazdoch rad-radom.„No, neboj sa!“ smeje sa Hrkaľa uspokojene a zakašle, „ten vám neotvorí úst nadarmo!“„A to by aj nebolo veľa, Gažo!“ povie ten pekný uštepačne. „Takému chlapovi, ako si ty, dáme i viac, len pýtaj!“„Cha! ak chcete, dáte, ak nie — nie. Ta vyžijem aj bez hlásnictva,“ povie Gažo, pohodiac kabanicou srdnate.Gazdovia neodpovedia na pyšnú reč. Pohovorili jeden s druhým, každý so svojím súsedom čosi potichu, potom narovnal sa boženík, chlap mohutný, brat toho pekného štipľavého.„Pre… pre… páčte,“ riekol zajakajúc sa kus, ako vždy, keď si vypil, „všetci sme tu ľudia rozumní, vidíme, že s Gažom sa ani do reči nemôžeme púšťať… Ja… Ja… Jano Digro, počuješ? Tuto Ďuro Paľovie vraví, že počul, že by si ty… ty… ty ta bol hlásnikom…“ pozrie za dvere, kde skromnuško sedel Digro, na ktorého padly oči i ostatných gazdov. On sklopil zrak k zemi.„Čože by som ja,“ riekol pokorne, „mne žena nedovolí.“Pri jednom uhle stola hrdo sedevší gazda Ferkovie, synovia ktorého nestrpia ani čo muška prebrnkne popri nich, hodil rukou opovržlive a rečie:„Čo len žena, to je lahodná vec!“„Žobrák!“ zašomre polohlasne Hrkaľa, šľahnúc po Digrovi okom krvožížnive. „Čože by z toho bolo?“„Veď povedzte, bačik, či budete a čo chcete viac?“ posmeľuje Digra mladý kostolník doproprajne, a pozrie k nemu s teplotou.„Ak by sa už celkom druhý nenašiel…“ začne skromne Digro, „ale za tú terajšiu plácu ani ja by nemohol byť, gazdovia, prepáčte, lebo ak by sa ja dal za hlásnika, slúžiť by chcel, ako sa patrí.“„Ej, veď azdaj preto druhého volíme, aby nebolo, ako pri Hrkaľovi,“ povedali s úsmevom.„Narátaj si aj ty poriadne, Jano, hahaha!“ smeje sa rychtár, „nech ti dá cirkev, keď chce hrdého hlásnika, lebo ja ani ako za necheť z obecného nedám, ako som už aj povedal!“ Prežrie ostatný kus zemiaka, sfúkne s dlane prach a sadá nazpäť za vrch-stola.„Ej, to ver’ nie, nech sa nik nenazdá!“ ozve sa ženský hlas od pece. To rychtárka širokej tvári s veľkým znamením na brade. Prišla od súsedov a jazyka obratného, hneď zastarela sa do reči. Chlapi skrútli hlavy urazení, i mračia prísne čelá. Čo tu chce žena? A Digro, usmejúc sa útrpne, sklonil oko k zemi a neodpovedal na vyzvanie rychtárovo.„Či je toto hocijaký dom a hocijaká čeľaď!“ šepol súsedovi lanský rychtár, ktorého i tak urážalo tam všetko.„No, tak len vrav, Janko, nech tu daromne nemárnime čas,“ riekol nahlas omrzle.Digro nemá už ani vôle. Chlapecké chovanie rychtára a neslušné zamiešanie sa jeho ženy do vážnej veci znechutilo ho celkom.„Sena nemám, gazdovia… Aj ja by chcel nejakú lúčku…,“ riekol potom tichým hlasom.„Vari i ty tú pri jedline, najlepšiu?“ skočí mu do reči rychtár, osopiac sa naň. „A pre býka čože bude? Bračekovci, hahaha, to sú vám kvietky!“ I šuchá si dlane, obrátiac sa ku gazdom.„Nie práve tú…,“ povie ticho Digro.„Nech dá cirkev! Tú okolo kostola ti môžu dať, ak chcú. Ale ja z obecného nedám ani za toľko, čo učiní byľku šefrana. Tak!“„A ja cirkevného nedám!“ ozve sa mladý kostolník hlavate tiež, „lebo cirkev dôchodkov nemá, a obec ich má dosť!“„A všetko premárnite!“ pomyslel si s hnevom.Pozdejšie jednako dal sa nahovoriť a šiel na faru spýtať sa, či lúčku pri kostole popustiť Janovi Digrovi, či nie, a popudil hodne pána farára. Lúčka sa nemôže a nesmie dať, ale hlásnik musí byť druhý… to doniesol v odvetu gazdom a oni hádali sa ďalej. Nastaly i tri hodiny popoludní a vec neskončila sa nijako. Gažo nespustil z ničoho, čo žiadal — Jano Digro chcel seno. Zavalitý rychtár stál na svojom, nechtiac upustiť od Hrkaľu — bol mu ako jedna ruka v gazdovstve. Kurátor, starší a shovievavejší, sa už nestarel, i kostolník nechal všetko tak, len nech lúčka pri kostole ostane nedotknutá, iba černovlasý Fúzovie držal sa ešte srdnate — jeden proti všetkým. O tretej, keď už i on začal ustávať, sišlo na um Hrkaľovi, že treba na sobáš zazvoniť, — žení sa mládenec Kohútovie, ten, čo sa vrátil z vojenčiny — i vyšiel s veselou tvárou. Prvej však, ako by šiel do fary, ohlásil sa v svadobnom dome, aby upozornil, že sa už bude zvoniť, teda nech dokončia, ak majú ešte čo konať, a nech sa chystajú.„A… a ty budeš ním zas?“ spýtal sa ho tam Ondro Grúňo, kyvúckajúc sa na opitých nohách a nadrapujúc i ústa na Hrkaľu, lebo očami už dobre nevidel.„Ej, nuž a kto?!“„No, veď je dobre…“ chlácholí Grúňo, „ja som spokojný s tebou celkom, iba že nezvoníš nikdy!“Hrkaľa vypil so pár skleničiek páleného, čo mu dal starejší, napomenul ešte raz, aby sa chystali, a šiel. Popri škole idúc zazrel okno otvorené a v ňom tvár učiteľovu, zaujímavej bledosti, na ktorého sa hneval, že mu dal stiahnuť z polročnej pláce, nechtiac mu všetky deti učiť darmo — i riekol Števovi Lepkovie, s ktorým sa stretol, hlasom, aby to aj iní počuli:„A ty sa nazdáš, somár, že keď mňa pán farár a pán rechtor nechcú, že ja už nebudem hlásnikom? To si nehútaj, brat môj, lebo je to nič! Len nech ma gazdovia neopustia — to je hlava!“„No, počkaj!“ myslí si učiteľ s vyhrážkou, dopočujúc jeho slová, napaprčený i tak. Práve došlo mu nariadenie, aby na fašiangy nedal žiakom vakácií, lebo by sa mohlo stať, že by deti šly do krčmy a tam sa popily. Teda nemá mať voľného času ani on, a on sa sberal do mesta na bál, kde má prísť i jeho vyvolená. „Veď ti ja ukážem, či je to nič, keď ťa kňaz a učiteľ nechcú…! Nie!!…“ myslí rozhorčene, „učiteľský stav je najodvislejší, najťažší, najznevažovanejší, jemu rozkazuje nielen cirkev a obec, ale i každý odroň, čo sa do veci nerozumie. Kedyže sa tu deti popily?… Plat biedny a ešte v nedeľu za ťaháčom mechov budem si sám chodiť?“Jano Hrkaľa šiel na faru. Zastal najprv pred zrkadlom, zaškrabol do voňavého mydla a vykrútil fúzy, potom pri prahu svetlice, a zavolal na slečnu hlasom nežným a úctivým, či už možno zvoniť?„Vy budete hlásnikom zas?“ spýtala sa ho i slečna.„Ja zasa. Nik nepristane na tú plácu, slečinka moja, a ja som spokojný s nimi…“„Ale s vami nie sú spokojní…“ chce riecť slečna s vysokým, pekným čelom, no nechá tak, len sa zasmeje.Hrkaľa zazvonil na veľkom zvone, šiel poduriť opitých svadobníkov zas, pohrozil im, že ich nebudeme sobášiť dnes, ak nejdú priam, lebo pán farár sú už nahnevaní pre ich spozdilosť a len on ich ukrotil a naprosil. Potom vrátil sa ku kostolu. Otvoril dvere, a kým sa shrnul národ so všetkých strán a prišli i svadobníci, ometával sneh s pitvora kostola i chodníka, kade prídu pán farár. Káral chlapcov samopašných, i svadobníkov, že sú opití, a nevedia, čo je poriadok, ženám vravel veci príjemné. Potom bedlil na poriadok i v kostole, nedopustiac nedospelých dnu, a dočkal i kým sa skončí uvádzanie mladej nevesty, sadnúc v kostole za dvere a kašľúc vždy. Napokon, keď skončilo sa i to, zamkol dvere na chráme a šiel s kľúčom do fary. Pred bránou na ulici stretol hrdú dievku Maru Krhlovie, dvadsaťštyriročnú. Dievka je peknej postavy, má tučné červené líca a tučné telo. Nevydala sa dosiaľ, lebo veľmi preberá. Všetko jej pristane do rúk, či je ihla, či vreteno, či motyka, ba i chlapskú prácu koná pri starom otcovi. I nechce muža len pekného a s hodným majetkom.Hrkaľa zastavil sa pri nej dlhšie, tak mu je nie náhlo zpät do zákazu, keď si je bezpečný, že ho vyvolia zas.„Kde si bola, Mariška moja?“ i lapá jej ruku. Zôkol je ľúbe pološero, on vdovec, a dievka páči sa mu pre tučnotu. Pýtal ju bol pred rokom, ako i mnohý iný v dedine a darmo.„U sestry!“ vetí ona a nedá ruky.„Čože sa tak odťahuješ odo mňa? Vidíš, a mohla si mojou byť!“„Vašou? Hahaha!“„Mara, naozaj, krem žartu — mojou!“ A zas čiaha za jej tučnou rukou. „Teraz však už banuješ aj ty?!“„Za vami?“ zasmeje sa ona, opäť odtiahnuc ruku.„A čo sa smeješ, braček? Máš už do tridsať rokov… vyberáš — preberieš. No len no!“ povie on výstražne.„Že tridsať rokov mám?“ nahnevá sa Mara a zazrie naň.„Ale budeš mať čochvíľa… a povedz mi, kto ťa vezme potom? Chlapcov starších od teba nieto už v dedine, aj v tvojom veku ich je málo. Mladšie dievčence dorastajú, každý si radšej z nich vezme! Krem smiechu, Marka, ja som ťa rád! Preto som sa takto spustil všetkého, že si nešla za mňa…“ rečie hlasom nízkym, znejúcim opravdove, a nakloní sa bližšie k nej. „Vidíš, aký som? Na moj’ pravdu, ako Cigán — len pre teba!“„Pre mňa, a nie pre pálené, pre hrdlo?“ vysmeje ho tučná dievka.„Krem žartu, Mariška moja, dosiaľ za tebou želiem a len slovo z tvojich úst — hneď odoženiem toho žobráka, tú Ťavu, z domu. Chceš?!“„Ale ja?!“ pobúri sa dievka, ktorej všetko do ruky pristane, „a čo sa nikdy nezbavím vrkoča!“I Hrkaľa sa nahneval. Čože sa má zdýmať, stará dievka? Vyberá — preberie. A či je nie jedno, či si jeho vyberie a či iného? I zaprie od boka na ňu pohľad krvožížnivý a nadá jej: „Žobrák!“No na toto už nemá slova tučná dievka, ani hnevu. Rozosmeje sa. On pobehaj a trhan z niekde prišlý — ona dievka zo dvora. Pozrie po ňom po ošarpanom, odvráti sa a ide preč. Jano pristúpil ku dverkám fary.„Nechceš ma, falošnica,“ vravel na chvíľu vyrušený z pokoja. „No, veď nedbám… ale ja sa vám veru s tou Ťavou nesosobášim nikdy!“ doložil vzdorovite, mysliac na kňaza a všetkých v dedine, čo to žiadali od neho i nežiadali. Vo fare zakvačil kostolný kľúč nad dvere svetlice, požartoval so slúžkou, horedržanou dievčinou, pozvúc ju: mama moja, prečo ona prišla do zlosti, šiel i do stajne k lenivému Ondrovi obzrieť, či dobre opatril statok, pýtal si od neho dohánu, lebo nekúril už dva dni, i má skapať preto i zdochnúť a napokon pobral sa nazpät do zákazu. U rychtára len čo nohu preložil cez prah, hneď videl a zacítil veľkú zmenu. Pán rychtár, zavalitej postavy, nevážneho chovania, bol červený ako rak, metal rukami a hovoril veľmi hlasne i vzrušene, ako by mu bolo čosi nie po vôli. Gazdovia živo shovárali sa vedno, a na tvári želiara Gažu tajená závisť. Ale najväčšmi bilo do očú to, že Jano Digro nesedel už za dvermi, ale stál pri stole, držiac pero v netrebných, ťažkou robotou shrublých prstoch, a podpisoval akúsi listinu.„No, Jano, už je po tebe!“ zavolal Hrkaľovi rychtár, hneď ako vstúpil. Hlas mu je rozčulený a tmavé oko zlobne lieta po izbe, zastavujúc sa na hlave Digru.Hrkaľa zastal a zachvel sa. Tvár mu očervenela prekvapením, potom zbledla. Srdce zabúchalo mu tak tuho, ako srdce najväčšieho zvona na túrni, keď vyzváňal, i nemôže preriecť slova.„Gazdovia to tak urídili,“ vyhovára sa pokorným hlasom Jano Digro, „ja sa nemôžem protiviť…“„A či ste povýšili plácu? dali pán farár lúčku pri kostole?“ spýtal sa Hrkaľa.„Horky sme dali!“ povie prudko žiarlivý kostolník.„Dá sa mu obecná, tá nad sadom Filipovie… Veď hádam aj my máme slovo do obecného majetku, nielen rychtár, či nie?! A vy, bačik Jano, pôjdete sa na ráno i na faru preukázať…“„Nebolo by sa to stalo…“ šla žalovať rychtárka Hrkaľovi, šeptajúc k nemu naklonená. „Už gazdovia nechodili o nič; priváľali na teba, ale prišli pán rechtor a všetkých obrátili zas proti tebe. Aby alebo mendíka držali pri tebe, alebo aby rad-radom gazdovia mechy ťahali, tak žiadali, lebo ináče oni odídu z cirkvi — a vieš, ako sme ich tvrdo dostali. A pre tie mechy najväčšmi sa namrzeli gazdovia. Prehlasovali potom už rychtára a ľa…“Tvár Jana Hrkaľu očervenela, čujúc to. Hneval sa na učiteľa aj tak, že musel platiť za žiakov. Zdvihol päsť, že sa pohrozí, zakľajúc, no spamätal sa a spustil ju, iba čo mu cez stisnuté zuby vyšlo slovo: žobrák!Pozdejšie plakal, nedotknúc sa páleného, čo hojne dala namerať vrchnosť i novovyvolení služobníci (hlásnik musel dať tri zlaté, čo dávala obec na sviece, to bola od akživa taká obyčaj, to prepiť). Hrkaľa šiel preč s vyhrážkami v srdci rozhorčenom, že zničí Digra, toho žobráka, lebo ulakomil sa na ten biedny jeho chlieb. Doma vyvalil sa na pec, ktorej Ťava nemazala nikdy, a pozeral dlho na ženu, ktorá, lenive sa pohybujúc, bielila zemiaky na večeru. A že ho všetci opustili, smieril sa s myšlienkou sosobášiť sa s ňou, oddajúc sa už len jej cele. Pozdejšie prišli ho volať do švagrov, kde bývala ešte žijúca mať nebohej ženy, ktorá opatrovala jeho dve deti. Švagor musel dorezať teľa, i zavolal Hrkaľu pomôcť ho olúpať. Jano vysúkal rezko rukávy vetchej košele, čo mu Žid dal, a chytil sa do roboty. Čochvíľa bolo teľa zbavené kože. Rozpoltovali ho, vyhodili nepotrebné vnútornosti a znaleckým okom skúmali pečeňu. Potom nasekali tučného mäsa, postavili do hrnca, do kolena veľkého, navarili a sadli za stôl hodovať.Hrkaľovi, keď sa najedol mäsa, hneď ukázal sa svet v lepšom svetle, i osud jeho.„Švagor,“ riekol uspokojeným hlasom, prežierajúc mastnú slinu a pokašľávajúc, „nebojte sa nič, veď ja nezahyniem, čo ma aj nezvolili zasa za hlásnika! Budem chodiť na zárobky — zdravie mám veľmi dobré — a môžem byť ešte mocnejším chlapom, ako som bol!“„Ej, tak je!“ odpovie švagor, tiež dobre nasýtený, nevediac múdrejšieho povedať i tak.„To sa môže aj stať s tebou, Jano!“ dosvedčí i svokra, žena veľmi zostarená. S vydutými očami a s vyšklbanými výkrutami zpod čepca na sluchách, bola ako nočná príšera. Jej jazyk proti zaťovi, lebo mu musela dve deti chovať na staré dni, akej krivdy si ona nezaslúžila — bol samý pichliač a výčitka. „Azda odvykneš od tej pijatyky… Naveky ich budem žehnať, že ťa nezvolili zasa za hlásnika… Jedzte i z tohoto praženého, aké je dobré to mäso… veď si s jednej strany ani nebol hoden tej služby!“O polnoci v dedine všetko sa utíšilo. Chlapi porozchodili sa od rychtára, bláhajúc si, že sa zbavili Hrkaľu. I Hrkaľa po dobrej večeri nespal zle. A nový hlásnik s trúbou v ruke stojí na prostried dediny, na hlavnej ceste, v novej širici zakrútený, ticho a blažene sa usmievajúc. Biele svetlo mesiaca zalieva mu postavu — noc je krásna, vidná, akú on miloval. Strážnici stoja pod Matúšovie podstenou a čakajú ho, kým odtrúbi polnoc. A Jano, pozerajúc dookola, cíti sa ako pánom noci. Nad dedinou on stráži, bdie nad spiacimi, ako otec nad deťmi, ako kvočka nad kurenci… Len Anča, jeho žena, v najkrajnejšom dome sedí opustená, samotná pri svetle malej lampky. Do komory bojí sa isť, v teplej izbici je predsa útulnejšie. No nezahasí svetla ani v izbe, desiac sa tmy. Stuhlé ramená gazdu Kučerkovie síce už nečiahajú po nej — stojí druhý umrlec na bráne: neveste Hríbovke umrelo dieťa na vrženie — Kučerka ľahol v hrob v pokoji… Ale smrti Anča bojí sa jednako a verí sa, že príde pre ňu skoro, keď muž stal sa hlásnikom. No už sa nevadí, ani neplače. Znáša s odriekaním svoj údel. Veď aj nie div, že muž raz i nevyplní jej vôle: nebola mu nikdy ženou opravdovou.	Slancikova-Timrava_Pripad-Jana-Hrkalu.html.txt
KrížÓ, krížu presvätý,pamiatko predrahá,zárukou si spásy,prameňom si blaha.K tebe sa utiekav bôľoch duša mojaa svätý mier hľadáv časoch nepokoja.Zradný hriech, diabla mocdušu ničí, morí.Kríž je spásny majákna života mori.V objatí kríža misrdce slasťou jasá,mizne strach, úklad, hriech…Kríž je naša spása.	Urbanek_Boh.html.txt
Hriešne hnevyCelá obec vedela, ako sa Janko Bážik a Zuzka Strnádovie mali radi, keď sa brali. Ani nie div, lebo keď Zuzka na niekoho svojimi očami falošne pozrela, zmäkla v ňom dušička a bol by kvôli nej šiel i kraj sveta a nielen že by si ju bol vzal za ženu.Janovi sa vše pridalo, že ju náhodou zazrel, kde ani nevedel o nej, ale potom viac nespustil z nej oči, zabudnúc na všetko na svete. A keď ona tak pozerala za ním, musela mať na to príčinu, keďže za inými mládencami nikdy tak podivne nestrieľala očami. A to ľudia všetko videli, a či videli! Zuzka, hodná ako dievča, bola rúča i ako žieňa a veru nebola nijako na zahodenie, lebo mala i dosť pekný majetok, z ktorého by bol mohol človek obyť i s rodinkou, a tým skorej, keď sa to spojilo s Janovými zemičkami.Môže človek poskromne i s menším bohatstvom vyžiť, veselo a spokojne, keď si zachová zdravý rozum a nerobí daromné hlúposti, ktoré vždy vedú ľudí na zlé cesty. Keby si Bážikovci boli vo všetkom tak jednomyseľne počínali ako pred sobášom a prvé časy po ňom, neboli by museli tráviť žalostné dni, ktoré si sami zapríčinili. Ale tak to býva neraz, keď sa ľudia jeden na druhého rozľútia obyčajne vždy bez dostatočnej príčiny, ešte i tú lásku použijú, aby si život čím najdôkladnejšie otrávili. Veď urážka od milovanej osoby bolí omnoho väčšmi, ako od nám ľahostajnej.Zuzka sa vydala do Bážikov. Jano už otca nemal, a matka, ktorá robila — darmo tajiť — trochu tej šarapaty v dome, umrela v prvý rok ich manželstva. Teraz i to prestalo a mladí si mohli nažívať sťa tí anjelici, keby neboli v sebe skrývali aj isté duševné vlastnosti, s akými sa nikto vďačne nehonosí. A keď ich i prizná, tak to nikdy neurobí pod mravným menom, ale pomenuje panovačnosť „túžbou po pravde“, a hlavatosť „pevnou povahou“.Darmo je, lepšie je trochu popustiť z tej „pravdy“, ktorú nikto nemá sám vyárendovanú, než zanovito sedieť na nej a urobiť sebe a napokon i milej osobe len bolesť. A v takých naťahovačkách práve tú pravdu čert bráva.Celkom tak to bolo aj u Bážikov.Zuzka doviedla do spoločného hospodárstva i podareného býka. Bol jej veľmi milý, behal za ňou ani psíča, keď ho vypustili na dvor, aby si trochu poskákal, alebo keď ho vyháňali na pašu.Jedného dňa Jano naštrkol, že sa mu pozdáva, že bude krmu primálo. Z lanského máločo zostalo a tohto roku ho nebude zvyškom.Bolo to práve pri obede a Zuzka schytila misku s ostatkom rezancov s bryndzou, aby ju vyniesla do kuchyne, keď Jano vyriekol to nešťastné slovo, že bude treba aspoň jeden kus statku predať.Zuzka nepriateľsky prižmúrila oči, lebo jej udrelo do hlavy, že nebodaj — jej býčka chce odpeľať.— Nuž, veď si posiaľ ani jedno márne slovíčko nestratil, že by sme mali málo krmu. A potom, veď to ani nie je pravda, to ti len teraz razom buchlo do hlavy. Nevymýšľaj, že nie, Janíčko môj drahý!Jano zahľadel sa na ulicu, klepajúc lyžicou po stole, kadiaľ práve sused, Ondro Mních, vyšiel s prázdnym vozom, že ide po žito na pole.— Veru, Zuzička moja drahá, toho krmu tam nemáš toľko, koľko by si bola myslela. Ja som ho dnes pred obedom poobzeral a presvedčil som sa, že aspoň jeden kus musíme predať, ak chceme ostatné riadne vyzimovať.— Nuž a ktoré by si to chcel predať?Jano vedel, že vyriekne ťažké slovo, ale myslel si, že však je chlap a nie stará baba, a preto riekol Zuzke, hľadiac na ňu ostro, aby ju trochu zastrašil:— Býčka, tvojho býčka! Brienik mi núka zaň deväť stovák len preto, lebo je s jeho býčkom taký pár, aký treba hľadať. Ináč by sme ani sedemsto nedostali zaň.Zuzka podišla k mužovi, sadla si k nemu na lavicu a oblapila ho okolo hrdla.— Janíčko, nerob to, lebo obanuješ!— Čože by som mal obanovať, keď robím rozumne, ako by každý múdry gazda urobil. Zuzka, Zuzka, majže rozum. Keby si nebola do toho býka zamilovaná, sama by si nahliadla, aký je to znamenitý obchod, keď dostaneme zaň deväťsto korún.— Ale ja raz nechcem, aby si môjho býka predal! Keď už chceš vonkoncom predávať, predaj si ty len svojho.— Hohohó, Zuzička, tak sa spolu nebudeme baviť. Tu niet nič tvojho a môjho, tu je všetko naše, tak tvoje, ako moje. Tak vidíš, i ja som tak tvoj, ako si ty moja drahá, milá ženička. — I chytil jej hlavu a chcel ju bozkať, ale ona sa mu vytrhla a odskočila od neho.Posiaľ sa za tie dva roky, čo žili spolu, ani raz vážnejšie nepoškriepili. Padlo vše nejaké to ostrejšie slovo, ale obidvaja sa chytro spamätali a hľadeli sa udobriť. Tentoraz ani jeden z nich necítil náchylnosť ustúpiť. Jano si myslel: musí uznať, že nemá pravdu: ak jej tentoraz popustím, vždy ma ona premôže. Zuzka si zase myslela, prečo chce práve môjho býčka predať, mohol by práve tak predať i svojho, alebo jednu jalovicu. Jemu je jeho domáci tiež milší, tak ako mne môj. Keby ma ešte mal rád, tak by mi to neurobil. Ale on ma teraz už iste za nič nemá! I ja sa obídem bez jeho lásky!— Keď chceš býka predávať, tak si predaj svojho, ja si svojho nedám, raz nedám, aby si vedel!— Zuzička, majže rozum! Ale kdeže tam rozum hľadať u ženy! Pozriže, môj býk je ešte primladý, keby sme ho i predali, nič by sme z toho nemali. Veď, čože by mi zaň dali? Ani šesť stovák by som zaň nedostal. Dnes ti Brienik dá za tvojho deväť stovák, ale ak si vec dobre rozmyslí, nedá ti ani sedemsto, lebo naozaj ani nie je viac hoden. Vieš, aký je to prebitý chlap: iste našiel nejakého blázna, ktorý mu ten párik dobre zaplatí.— Vidíš, ako ty táraš do sveta. Raz chceš býčka predať, lebo niet krmu, a raz, lebo ti zaň dobre zaplatí!— Nuž i preto, i preto. Zuzička, nebuď hlavatá, daj si povedať.— A načo sú ti tie peniaze? Iba ich premárniš, a nebude ani býka, ani peňazí! Aby si vedel: ja ho raz nedám!Škriepili sa tak dlho, kým sa nepovadili a vyčitovali si také hriechy, o ktorých ani jeden z nich nemyslel, že by to druhý mohol považovať za previnenie.Ako to býva: z milého pohľadu vyrastie bozk, a z mrchavého bitka.Napokon Zuzka odbehla plačúc k rodičom — žalovať na muža a Jano rozľútený, pojal býka — na ktorého dostal od Brienika závdavok — a odviedol ho k nemu.Zuzkin otec, ako to býva, chytil dcérinu stranu a hromžil zle-nedobre na Jana, a mater ju vyctila, načo robí nezdobu, keď Jano má pravdu. A keďže mater mala tých rečí omnoho viac ako otec, Zuzka cubelila domov, rozhnevaná, že by ju nebol ani na štyri vozy zobral.Až duša zamrela v nej, keď ju zlé tušenie vohnalo do stajne a tam býka nebolo! Až skríkla od ľaku. Plačúc vošla do izby a hodila sa na posteľ a nariekala, nariekala, až sa jej zdalo, že jej srdce pukne od žiaľu. Nie za býkom plakala, ale že ju Jano tak za nič nemá. A ona by mu bola to belasé z neba doniesla, a on taký drak, taký odľud! Ani mať, ani muž nemajú s ňou zľutovanie.Aká bola len nešťastná-prenešťastná stvora z nej!Jano sa tiež kadejako cítil, keď prišiel neskoro domov v noci, a to opitý, ale poriadne! To sa mu za tie dva roky, čo bol so Zuzkou, len druhý raz pridalo. Vtedy ho kamaráti zviedli, aby šiel s nimi na akýsi tanec, a tam ho opili a doviedli podguráženého domov. Ťaj, čo robila vtedy Zuzka s ním! Keby bol dom podpálil, nebola by mohla robiť väčšiu patáliu!Teraz Brienik platil oldomáš: decáky sa míňali, slovo dalo slovo a Jano vediac, aká ho doma očakáva hostina, veru sa neponáhľal, a tak sa poriadne doriadil. Kým kráčal s kamarátmi hodný kúsok do domu, ešte sa len chlapil, ale keď sa rozišli, vkradol sa najprv len do záhrady a tam vysedel zo dve hodiny, kým mu z hlavy trochu vyšumelo. Lenže, ako mu z hlavy vyšumelo, tak ho začala bolieť.— Ani kôň by to nevydržal, hrom do toho páral! Bolo mi to treba! A čo len tá žena teraz bude vyčíňať! A ešte keď sa dozvie, že som i tie groše dosť dobre pohol!Začalo sa brieždiť. Začal rozoznávať najprv stromy, potom konáre a lístie. Obzrel sa: spoza Krnáča po troche svitalo. I zozbieral sa: — Nič tu nevysedím, celý som premrzol a — Kristepane! — ako by som spal!I terigal sa tackajúc dvorom, počul, že sa už prasce rušajú, a v stajni že rožný dobytok odfukuje a štrká reťazami.— Bolo by už vstávať a ja teraz idem ležať! Bolo mi to treba, bolo mi to treba-á!Drglo ho, keď videl, že sa v izbe svieti.— Žena ma čaká, iste celú noc nespala! Bude tá šarapatiť! Ale nech, už len nejako bude!I otvoril ticho dvere na pitvore a svetlici a pozrel dnu.Izba bola plná čmudu z lampy, v ktorej ostatok oleja dohorieval, Zuzka ležala, spolovice oblečená, namiesto v spoločnej posteli, na lavici pri peci, na ktorej mala ako-tak postlané.Jana zabolelo, že akú to noc musela, chúďa, prebdieť! Ale bol taký ukonaný, že sa ako-tak zobliekol a hodil do postele, kde o chvíľu zaspal ako zarezaný.Zabudol zavrieť za sebou dvere, a preto sa ozvalo zakikiríkanie kohúta v izbe tak hlasno, ako keby bol z pece zanôtil. Zuzka dupkom skočila z lavice na obe nohy a celá vyjašená sa obzerala, čo sú to za divy.Chytila sa za rozčuchranú hlavu a skočila najprv k lampe, z ktorej sa smradľavý dym valil z tlejúceho knôta. Najprv ju vyložila do pitvora a potom pootvárala obloky, bez ohľadu na chrápajúceho muža. Len potom ho obzrela. Videla z rozmetených šiat a z jeho polohy v posteli, že prišiel domov opitý. Iste len nad samým ránom, lebo veď do tretej bola hore, vyčkávajúc ho bolestne. Iste premárnil i peniaze za býka!Srdce jej tak oťaželo, že si myslela, že sa celý dom rúca na ňu a všetkému je koniec. Chcela utekať rovno k rodičom a zanechať muža so všetkým tak. Žalostne jej začalo prsia dvíhať, a zaplakala, hádžuc chytro šaty na seba. To má za svoju lásku! Tak ju opovrhol ten naničhodník.Vybehla do chladného rána a začula bučať hladný dobytok a kvičať prasce. Nedalo jej ho opustiť. Aký posmech by robili i susedia, čo by bolo rečí! Vrátila sa do izby a zadrmala Jana nemilosrdne za plecia.— Vstávaj, treba statok obriadiť! Ja sa nemôžem roztrhať, aby si ty mohol slopať!Jano si sadol a šúchal oči päsťami. Obzrel sa a volal surovo: — Choď preč, ty suka, lebo ťa kopnem, že ti všetky črevá vyhučia! — a hodil sa zase na posteľ.Zuzka utiekla, hodiac si zúfalo ruky na hlavu.— Jaj, bože, prebože, čo to len bude s nami!Ktovie, čo by tá nešťastná osoba bola vyparatila, keby na jej krik nebola vošla Mara Dubovie zo susedného dvora. Je to rúča, pevná dievka, ktorá tak chytro nestratí hlavu, a zvlášť nie, keď ide o cudziu nehodu.— Zuzka, Zuzka, nože nerob také vzbury! Majže rozum, — riekla a potriasla ju priateľsky za plece a obzrela sa po izbe. Na jeden pohľad bola si na čistom, čo sa prihodilo.— No veru, dajsamibože! Jano sa trochu podnapil, a preto robíš také kriky! To sa ti, duša moja, ešte často pridá! Daj mu pokoj, kým sa vydrichme a potom mu povedz, čo ti leží na duši! Poď, pomôžem ti statok obriadiť. U nás si dajú bezo mňa rady.Pravdaže, Zuzka odporovala a chcela len a len domov utekať a nechať všetko tak. No a pravda, že sa s veľkým nárekom vyžalovala Marke, čo sa všetko stalo. Lenže Marka síce uznala, že to Jano nemal robiť, ale čo ako, nebrala celú vec tak zúfalo, ako by to Zuzka bola chcela.Pritom medzi rečami nepostávala, ale jedno-druhé v izbe upratovala a potom sa bez všetkého pýtania dala do ďalšej práce. Postavila pre svine a kdesi-kamsi bola už v stajni pri statku.Zuzka chtiac-nechtiac jej musela pomáhať. Obriadila sa a pracovala s ňou. Isté je, že tie ženské chodili po dome, končili svoju prácu a zhovárali sa bez ohľadu na to, že Jano spal. Veru nazachádzali s ním tak, ako keby bol býval „choručký“. Trieskali dverami, zametali, riadili izbu, ani keby mali byť sviatky, i to so schválnym buchom.Pravdaže sa Jano zobudil a pretváral, že spí, kým Marka nešla domov. Keby Zuzka bola sama bývala, by bol na ňu iste naskočil, ale Marku poznal a vedel, že je to rezké dievčatisko, jazyka bystrého, do roboty, ale i do vady, a hoc i do bitky ako osa.Kedy-netedy Marka odišla a Zuzka vyfŕkla za ňou. Jano chvíľočku počúval, kde sa podela a potom po troche vstal, vydrhol si v kuchyni studenou vodou hlavu a obliekol sa.Sedel skrúšene v izbe chvíľočku, keď vošla Zuzka. Dúfal, chudák, všeličo dúfal. Že keď sa bude žalovať, že ho hlava bolí, že ho bude ľutovať a že mu možno i prepáči a bude ho predsa len rada mať. Skladal ruky ako lazár na moste:— Zuzička, nehnevaj sa. Prepáč mi! Keby si vedela, ako ma hlava bolí! Ver mi, už sa mi to nikdy viac nepridá! Zuzička drahá!Aká hluchá bola teraz Zuzka, a to na obe uši!Keď Jano videl, že ponížením nič nezíska, začal sa srdiť na seba, ale ešte väčšmi na Zuzku.— Zuzka, — zakričal, — zdá sa, že si ohluchla. Daj mi raňajky, pôjdem zvážať.Zuzka si myslela, že by si do smrti neodpustila, keby mu nebola odvrkla: — Choď si pýtať raňajky, kde si robil celú noc!Trepla dverami a vyšla.Jano nebol z rozvažitejších ľudí. Zuzka sa mu ukrutne videla, tak rád by ju bol vyoblápal a vystískal! Myslel si, že Zuzka podobne cíti ako on. Teraz sa jeho urazená túžba vzbúrila a pýcha a hlavatosť ho poháňala. Vedel, že mu bude srdce trešťať za ňou, ale nech i ona to oplače, i urobil tú najväčšiu hlúposť, čo mohol.Zobral sa a išiel z domu, hoci vedel, že pri pohode všetci susedia zvážajú o dušu spasenú tým usilovnejšie, lebo sa začalo mračiť. Vo dvore našiel Zuzku s najatým Jurom Pačesom voz chystať.— Kde ideš? — zvolala naňho Zuzka.— Idem na raňajky tam, kde si ma poslala.— Lám krky, ale to ti hovorím popredku, že ak neprídeš načas domov, mňa tu viac nenájdeš. Aby si vedel!— Parom ma po tebe, nájde sa aj iná!V Janovi sa všetko svedomie, všetka túžba za ženou pohla, kráčal ku Kováčikovi, ako keby ho na šibenicu viedli, ale hlúpa hlavatosť ho hnala, nuž len šiel.Kováčik vytreštil naňho oči.— Človeče, kdeže sa tu berieš, keď je všetok svet v robote! Prišiel si azda po pálenku?Jano sa hodil na lavicu.— Daj mi deci pálenky a niečo pod zuby!Kováčik mu doniesol kus oštiepka, chleba a pálenky, ktorú vypil na dúšok.— Daj ešte decku!Kováčik pokrútil hlavou.— Jano, s tebou čosi nie je v poriadku!— Nech hrom všetky baby pobije! — zareval Jano a trepol päsťou po stole.Kováčik za krátku štvrťhodinu všetko vyzvedel, čo Janovu dušu tlačilo. Pomyslel si, prejdem k svákovi Matúšovi Zelencovi a rozpoviem mu, čo si títo babráci za kašu navarili.Keď Jano pýtal ešte pálenku, nedal mu ju, ale ho vypoďkal na ulicu a kázal mu ísť domov. Kováčik sa ešte neveľmi vyznal v rozmýšľaní opitých ľudí, a preto bol presvedčený, že Jano pôjde domov, ako sa patrí.Ale Jano šiel do Otrubov. To je malá krčmička na kraji dediny, pod samým hájom. Tam si vypije a vyspí sa do vôle božej pod smrekmi a bude mať svätý pokoj. Tam môže sedieť v tichosti, kým neminie všetky peniaze, a potom pôjde svetom, ako to vyviedol i Ondro Jurák svojej žene.Jano neprišiel domov už celý týždeň. Vyzeral ako strašidlo, taký bol neumytý, neoholený, zanedbaný, s opuchnutými očami: hotový tulák. Tesťovci mu odkazovali, aby sa vrátil domov ako sa patrí. Keďže bol skoro stále opitý, nebola s ním reč. Žiadal, aby Zuzka prišla poň, ináč že on nejde ani bohovi. Keď Zuzka počula, aký je strašný, bála sa ho, i hanbila sa zaňho a nechcela o tom ani počuť, že by ona mala za ním behať, keď sa nijako neprevinila voči nemu. Jano sa zase staval, že ho ona vyhodila z jeho vlastného domu, že mu nechcela dať ani jesť a že si on od jednej hlúpej baby rozkazovať nedá! Takým spôsobom prechodil už druhý týždeň, takže si nielen dedina, ale i Zuzka začala na tento stav privykať a občania prestávali o Bážikovcoch hovoriť. Zuzku, pravda, často nadchádzali i trúchlivé chvíle, keď si v tichom kútiku i poplakala, a Jano, keď vše vytriezvel, by sa bol najradšej zmárnil, lebo nahliadal, že je celému nesváru on na vine. Jednako sa nevedeli odhodlať, aby či on, či ona, urobili prvý krok k pomereniu a takým spôsobom sa ich pomer odkazovaním len zhoršil, keďže pred cudzími ľuďmi pre hlúpu hlavatosť nechceli ustúpiť. Starý Strnád už bol aj u fiškála na porade, ako konať rozsobáš.Matúš Zelenec si vše myslel, že sa už nebude miešať do vecí cudzích ľudí, lebo za všetku svoju námahu mal len málo vďaky. Ale jednako mu nedalo pokoj, keď sa dozvedel, že je niekde niečo nie tak, ako by malo byť. Myslel si, že bystrejší rozum a živší cit, ktorým ho boh požehnal, je povinný použiť i v záujme svojich blížnych a nielen vo svojom. A tak sa len chytil i do tejto veci.Prešiel do Strnádov a hovoril so Zuzkou dosť dlhú chvíľu. Pravdaže, musel vypočuť všetky jej žiale a boľačky, a pravdaže Jano bol všetkému na vine, veď to bolo jasné ako slnce na nebi. Že Zuzka nemala s ním ľútosti, že hoci jej duša trešťala za ním, predsa nevedela premôcť, aby mu nepyskovala, to bola iná vec, veď sa vraj i to biedne vtáča bráni, keď ho bez príčiny katujú a aspoň len šteboce. Nuž, Zuzka tiež len štebotala.Matúš vybral zo Zuzky i to, že by bola rada, keby mohla nažívať s Janom i naďalej. Veď kým sa nepokazil, celkom pekne žili spolu. I vzdychla si zhlboka.— Veď ho ty azda i teraz rada máš? — pýtal sa jej Matúš.— No, nie veľmi, — mykla plecom.Matúš ostro pozrel na ňu.— Povedz pravdu! Lebo ak ti je ľahostajný, tak nechám všetko tak!Žieňa sa odvrátilo.— Urobte, ako chcete, sváko Matúš.Matúš vstal a pohladil si vlasy.— Tak zbohom, dievčička. Veru si ty hlavatá, múdrejšie bude, keď sa rozídete.Už otváral dvere na svetlici, že odíde, keď Zuzka skríkla:— Sváčko Matúš, nehnevajte sa, nechoďte preč! Rada ho, rada! Ale keď sa tak hanbím vám to povedať, keď on je taký nanič. — I durdila sa: — Ale choďte, hnevám sa na vás!Matúš sa usmial a pohladil ju po tvári.— No, ty si dobré dieťa! Tak, odpustíš mu, keď ťa odprosí?— Ani neviem, či ma musí veľmi odprosovať; len keby prišiel naspäť a bol zasa dobrý ku mne a viac nepil. Iste toho býčka celého prepil. Škoda ho, tak mi je ľúto za ním!— Ty, Zuzka, a keby ti toho býčka vrátil, šla by si ty k nemu popýtať ho, aby už bol dobrý?Zuzka zložila ruky: — Ale, však to ani nemôže viac urobiť, keď ho predal a peniaze iste prepil. Pravdaže by som urobila, čo len chcete, keby mi ho vrátil. Veď by to bol istý znak, že všetko, čo vyparatil, obanoval! Sváčko Matúš, ten to neurobí!Zelenec vedel, že by mu teraz všetko posľubovala, čo by len žiadal od nej, ale vedel i to, že sľuby, protiviace sa náture človeka, nie sú nič hodné.— Čo ti odkážem, alebo poviem, to urob navlas. Rozumieš?— Urobím, urobím, sváčko Matúš!Ráno zabehol Zelenec k Otrubovi — a opýtal sa bruchatého krčmára s mastnými červenými rukami:— Juro, tu je Jano Bážik?— A čo chceš s ním? — odvetil vyhýbavo.— Potrebujem ho súrne. Nerob sprostosti, ale povedz!Otruba sa pod baranicou poškriabal za uchom.— Čert ma tam po ňom. Veď už i tak grošom smrdí. Stále tára, že sa zmárni. Ešte to od toho blázna i vystane, že mi urobí ten posmech. A len opletačky budem mať preň.— A čo tu robí celý deň?— Čo robí? Spí a pije.— Zobuď ho. Kde je?— Na šope, tam, hľa!Zelenec vybehol hore rebríkom na šopu. Jano nespal, keď zazrel Zelenca, sadol si v sene a hľadel naňho bez slova.Matúš zvolal: — Človeče hriešny, veď si ty hotový tulák! Neogabaný, ufúľaný! Jano, nehanbíš sa?— Čo vás po tom?Matúš si prisadol k nemu do sena.— Jano, majže už rozum! Pre takú daromnú hlavatosť si v stave zničiť svoj život a život tej podarenej ženičky. Nebojíš sa boha?— Parom ma tam po nej! Tá sa o mňa toľko stará ako ja o lanský sneh. Tá nemá ani toľko srdca! — i ukázal drobné stebielko slamky.— A ty ho azda máš? Veď si jej ty ukrivdil, ty si sa opil, ty si predal proti jej vôli býka, ty si bol k nej surový. Len uznaj, že si ty omnoho horší ako Zuzka. Že i ona má tej pýchy a hlavatosti, ktože by to tajil? Veď ktože ju nemá? Ale nesmieš byť taký zadubený, že by si preto zničil svoj život a jej tiež. Teba iste žerie, že ťa už nemá rada?— A či ma rada, keď vidí, že sa potĺkam, sťa vyhnaný pes, a neurobí krok, aby ma privolala k sebe? Veď by som i tomu psovi odpustil!— A ty, synku, čože si ty za kroky urobil?— A čože som mal urobiť, keď som videl, že ma nenávidí a že bude rada, keď sa ma strasie.— A keby si bol istý, že ťa má rada, odprosil by si ju?— Všetko by som urobil, čo by si len žiadala. Veď teraz vidím, že nemôžem bez nej žiť!— Nuž vidíš, aký si ty chumaj. Seba žerieš a to podarené žieňa trápiš pre svoju sprostú hlavatosť. A vieš ty, že takou hlavatosťou môžeš všetko skaziť? Na hlavatosť je vždy odpoveď zase len hlavatosť. Že to raz nechcete uznať! Len ten môže byť hlavatý, kto môže druhého prinútiť, aby urobil jeho vôľu! Ináč obidvoch čert vezme. Keby si pre toho býka bol mal s ňou trpezlivosť a si ju rozumným spôsobom k tomu naklonil, napokon by ťa sama bola žiadala, aby si urobil, čo chceš. A potom, Jano, tá ohromná hlúposť, čo si spáchal. Chcieť ženu, dobrú ženu, tým trestať, že sa ožieraš! Veď je pravda, že ju to mrzí, ale povedz mi, neužieral si sa ty preto ešte väčšmi ako ona? Veď ty si len preto slopal, lebo ťa svedomie a srdce trápilo. A radšej mučíš seba a ju, len aby si nebol trochu ústupčivejší!— Veru je to tak! Len teraz vidím, aký to ancikrist vošiel do mňa. A pre takú, ani povedať neviem akú hlúposť, som utratil dobrú ženu a pekného býka! Peniaze som tiež všetky minul. Ja sa už len zmárnim. Ani som nie lepšieho hoden!I vstal, že pôjde. Matúš ho stiahol naspäť.— Nešalej sa, dosť už bolo hlúpostí! Obriaď sa. Pošlem ti čisté šaty, britvu ti požičia i krčmár, ohoľ sa a daj sa ostrihať. A večer príď domov, Zuzka ťa bude čakať.Jano vyskočil a chcel Matúšovi nasilu ruku bozkať, čo ten nedovolil.— Ste vy len raz dobrý človek, sváčko Matúš. Nech vám to pánboh odplatí!— Ešte jedno ti poviem. Toho býka musíme od Brienika dostať naspäť. Vyzvedal som sa, či má naozaj dobrého kupca na tú párku. Nemá, nemá, to len na špekuláciu kúpil. Bol i na jarmoku s ňou, nedávali mu za ňu ani osemnásť stovák. Zuzka by to pokladala za veľký znak tvojej dobroty. Nežiada si to, ale iste by jej to vybralo z duše všetok hnev a zlosť a dojalo by ju to.Jano sa chytil za hlavu.— Veď keby som len nebol všetky tie peniaze pomíňal! Nemám ani päť korún na bydle. Kdeže ja môžem toho býka kupovať!No, neboj sa, nejako to spravím. Možno, že nám Brienik toho býka požičia na niekoľko dní.— Požičia? — zadivil sa Jano. — Čože si s tým pomôžeme?— Moc, synku, moc! Keď nám ho požičia na týždeň, obmäkčíme Zuzku za ten čas natoľko, že ti ho sama bude núkať, aby si ho predal a dlžobu vyplatil. Uvidíš. A ak by sa nám to nepodarilo, tak ti ja tie peniaze požičiam, aby si ho od Brienika naspäť odkúpil, hoci by si i niečo doplatil naň. A keď ho predáš, nuž mi groše vrátiš. Tak pristaneš na to?— Ako by som nepristal, sváko Matúš! Nikdy som o takom dobrom človekovi ani neslýchal, ako ste vy.— Tak ja teraz prejdem k Brienikovi a vypoveďkám od neho toho býka a dám ho hneď a hneď zaviesť k Zuzke, aby si prišiel už na hotové. Keď budeš obriadený, nemusíš ani do večera čakať, môžeš už i na obed prísť. Tak len sa drž!Brienik vytiahol z Matúša dvadsať korún za požičanie býka, keď by bol mal vlastne ešte on zaplatiť, že mu ho budú zadarmo kŕmiť; a na prípad predaja žiadal o päťdesiat korún viac, ako on dal. Že ho vraj za dva týždne za toľko pribudlo.Matúš si povedal, nech ťa parom uchytí i s hrdlorezom, a pristal. Ale za hodinu stál už býk na starom mieste v Janovej stajni.Keď Zuzka zanedlho tam vošla, očiam neverila a mala z nôh spadnúť, keď ho zazrela. Objala ho, ako keby to bol sám Jano. Na všetko priekorie razom zabudla.— Ach, aký je len predsa dobrý ten môj Janíčko, drahý, a aká som bola zlá k nemu. No, veď mu ja to všetko nahradím!Keď Jano už na poludnie prišiel vyriadený domov, ešte lepšie sa jej pozdával ako predtým. Trochu zbiednel, ale sa jej zdal akýsi hodnejší. Zišli sa v kuchyni, kde Zuzka chystala obed. Sprvu sa trochu okúňali jeden pred druhým, ale keď si pozreli do očí, nevedeli sa zdržať a padli si do náručia a mali sa radšej ako predtým.Pravdaže, Zuzka vďačne pristala na to, aby býčka Brienikovi vrátili, veď čože jej bolo po býkovi, keď mala na oblápanie zase svojho premilého Janíčka!A od tých čias sa neopil a nepoškriepil so Zuzkou. Pre obidvoch to bola bolestná skúška, ktorú zopakovať sa báli väčšmi ako ohňa.Ale jednako, čo je pravda, to je pravda: Jano sa veru podgurážil trochu pri krstení svojho prvorodeného chlapca, ktorý sa o niekoľko mesiacov neskoršie narodil. Ale na tom sa všetci smiali a najväčšmi Zuzka, lebo Jano vyčíňal také fígle, že sa všetci mali na ňom popučiť.	Nadasi-Jege_Hriesne-hnevy.html.txt
VíťazstvoIba čo sa zvečerilo v nedeľu, vystúpil Ondrík Borievkovie na podsteň konča domu s harmonikou a zahral. A ako zaznely zvuky večerným súmrakom, pohla sa mládež celej dediny ako čarovným prútikom dotknutá. Ako by Ondrík harmonikou volal: poď, poď! so všetkých strán začali sa hrnúť mládenci k nemu. I dievčatá, ktoré boly po domoch poschodené, vystúpily von, shromaždily sa spolu a zastaly na moste proti domu Borievkovie. Je príjemný večer, jarný, teplý. Stromy začínajú kvitnúť, okolo vôňa sladkastá — mesiac nad dedinou práve. I staré ženy povychodily pred domy, posadajúc si po skalách, i poniektorí chlapi, jemnejších citov… Vyšiel do dveriec i gazda Borievkovie, otec Ondrov. Oprel sa tam o veraje a i on prizerá sa na mládež. Gazda má už vyše 40 rokov, no peknej tváre je dosiaľ. Postavu má silnú, nesklonenú, čelo hrdé — len v očiach zdá sa mu akási únava.„No, chlapci, a taže sa poriadne držte!“ napomenul mládež hneď, ako si tam zastal. Tak sa patrí naúčať ich, lebo sa zíde, i sami to čakajú od neho.„Nebojte sa nič, bačik!“ odpovedali ochotne, no zato baví sa každý tak, ako sa mu najlepšie ľúbi, šantujúc na pažiti pred domom. Jano Červíčkin duby váľa, dvaja sa boria, jeden spieva, i tancujú niektorí a dobrou vôľou iskria sa oči každého. Paľo Kabzúr vyniká v shone medzi všetkými. Vrtí sa ani klbko pred Ondríkom, čo hrá, ruky rozmetáva na všetky strany ako šialenosťou popadnutý. Vše zadupoce nohami, vše vyskočí a kričí vždy:„Hraj, Ondriš, hraj! Zahraj mi tú: Vprostred Ameriky…“Ondrík Borievkovie má tvár okrúhlu, líca červené ako dievča. Smeje sa skoro vždy, silné, biele, veľké zuby naveky sú mu tuvon. Oči jasné a čisté ani kryštal, v nich nijaký iný výraz, len radosť. Na slová Kabzúra zastal hneď — je prívetivý ku každému — a zahral mu po vôli.„Stoj, čuš! Nie tú!“ skríkol Ďuro Miháľov, počujúc nôtu Kabzúrovu. Dosiaľ šmrngal hrudy zeme k mostu, kde stoja dievčence, teraz sem ide sa zastarieť. I odstrčí Kabzúra a postaví sa sám pred Ondríka. „To je starodávna… Túto hraj, Ondro!“ I začne hvízdať jednu nôtu, najnovšiu v dedine, Ondrík jasných očú dohral najprv Kabzúrovu a hneď potom začal druhému po vôli.„Ako ti rozkazujú, ani čo by mali bandu pred sebou!“ povie Ondrov otec a usmeje sa pohŕdlivo. Synova obyčaj nijako sa mu nepáči. Na Kabzúra alebo Ďura Miháľovho by ani pozrieť nemal, nie to im vyhrávať podľa vôle. A on i kamarátov nevolí si zo seberovných — nedávno bavil sa so sluhom Tŕnkovie. Nepoznať na ňom, že je najbohatší mládenec!Na brvnách, naboku naskladaných, opierajú sa traja najstarší mládenci dediny, a fajčiac papirosy, nemiešajú sa do zábavy, ale majúc klobúky nabok zacapené, vravia si spolu, že bolo by lepšie ísť do krčmy.„Vy ste už huncúti!“ rečie im gazda káravo — ani tí sa mu nepáčia.„Nuž a, bačik, čože nám i z toho príde, čo tu sedíme?“ odpovie Ďuro Beláňovie, vyslúžený vojak, práve prišlý domov na Veľkú noc.„A čože by vám i z toho prišlo, keby ste v krčme sedeli? Najviac ak škoda, keby ste sa dali do pitia — viem, že by bez toho nebolo,“ na to on opovržlive. Za jeho mladi pýcha nedopustila mládencovi, len obšuchnúť sa o krčmu, a títo každú nedeľu večer vysedávajú v nej. Videl ich sám už pár ráz. „Choďte ku dievčencom; ľaľa, koľko ich je na moste,“ dokončí aj s hnevom. Tam, kde sedia, rastie stromček, čo vlani zasadil, aby krášlil preddomie. ,Ďurove krpce sú vždy pri ňom, ešte mi ho doláme.‘ — I rečie naň:„Štep mi nezlám, lebo ti tu ostane kabanica!“„Ale, dačo, bačik!“ na to ten ochotne, no krpca neodtiahne preč. Ani ku dievčencom neberie sa nikto z nich. Jeho zábavka s nimi už nezaujíma… Paľo Kabzúr, točiac sa dookola ako koleso, skríkol o tom:„Veru koľko tých dievok, bačik Ondro! Veď sú všetky tam!“„Neverím, že by bola tam Zuza Pávikovie!“ zvolá jeden, odfukujúc tu hore na brvnách vyštveraný, a utiera pot s červenej tváre — práve sa bil.„Ba ver‘ Anča Hrana!“ skríkne Červičkin syn z dolného konca, mládenec pekných čiernych očú. Nepáčilo sa mu, že Zuzu spomneli, ktorú rád… i nechce, aby o nej bola reč.„Azda že by tá chýbala?“ povie z troch najstarších jeden, usmejúc sa. „To si nemyslite, žačkovi!“„Ba si myslíme!“ odpovie Červičkin. „Lebo ak by tam bola, už by sme počuli jej krik a smiech.“Paľo Kabzúr zahodil jednu hrudu proti dievčencom a zavolal:„Dievky, či ste všetky tu? Spievajte! Počujete, dievky?!“„Tie o teba nestoja!“ riekol s úsmevom jeden zo starších, keď ani jedna neodpovedala. Paľo Kabzúr zahodil k nim ešte raz. Dievčence sa obzrely na hrudu, ktorá sa rozpraskla pri ich nohách na ceste, no nepodbaly nič. Stoja v kole a shovárajú sa čosi medzi sebou. Na oslovenia Paľa Kabzúra ani jedna sa neohlási — z mladších mu čosi odpovedaly. No taká dievka, ako je i Zuza Kocúrkovie, ktorú držia za najkrajšiu v dedine, ani okom nemihne v tú stranu. Zuze ide chýr i po druhých dedinách. Tak vravia o nej, že je biela ako mlieko a červená ako krv. Postavu má ani jedľa, rovnú, vysokú a svižkú — má si na čom zakladať. Len to je chyba pri nej, že nemá peňazí… Pri Zuze, držiac ju o poly, stojí Kata Pandúrovie, nahnutého chrbta, s červenými hrubými ďasnami dievka. Za tou Mara Šestákovie, najstaršia medzi všetkými. Tá má už 25 rokov, a vydať sa nemôže, hoci každý rok sa úfa tomu. Vrkoč jej je už ťažký ani cent na chrbte a už i vraví, že by za hockoho šla, i takého, čo má drevenú nohu… Anča Hrana, ktorú spomínali mládenci, stojí oproti nim, opretá o most. Je z mladších, ale prvá. Háb má silu na sebe, stužiek veľa všade po nej navešaných, na väzoch hodvábny ručník s dlhými francľami. Tvár jej je okrúhla, čerstvá, pekná, ale oči má chybné — každé hľadí v inú stranu. Ona je najbohatšia z nich a rozvírenosť jej nemá páru.„Pávikovie vari zasa nepríde!“ povie Iľa od Tŕnkov, vrstovnica Ančina, dievča pekné, bledej tváre. Dievčence frkly perami, a Anča ani to nespravila. Jastrí chybnými očami proti mládencom a na ústach smiech.„Či ste počuli, že Ondra Borievkovie neoženia, iba keď sa vráti z vojenčiny?“ spytuje sa Mara Šestáčka, ktorá zo zlosti, že sa nemôže vydať (a už by za kohokoľvek šla), len hnevá a pokúša druhé. I hľadí na chybnú Anču, či si ani toto nevezme hor’. Pobadala, že s tým začína koketovať, a už jej závidí.„I u nás spomínali bačik!“ prisvedčí nízke dievča, pekných modrých očú, a z mladších, no že je veľmi chudobné, je závistné tiež. „Až čo tí chcú, to je pravda!“„Ver’ nie čo tetka!“ povie niektorá.„Oj, dačo ho neoženia!“ zastarie sa Pandúrovie Kata, čo sa držala o poly s krásnou Zuzou, a úmysel má i ona pokušiť Anču rozpustilú. „Veď vari už i boli u Pávikov vohľady. Tú si vezme — rodinu!“ Že Anča ani na to sa neohlásila, len šibe očami ku Borievkovcom, stará dievka Mara obrátila sa k nej, rovno sa spýtajúc:„Anča, a ty čo na to?“„Ojój, nech!“ odpovedala a mece plecami pochabe, len ďalej sliediac krivými očami. „Stará tetka tú chcú, druhý nik!“„Ale čože nás je po tom!“ ozve sa Iľa Tŕnkovie z horného konca. Ju nezaujíma Ondro, lebo jej Borievkovci už dávno vypovedali, ale i že sa jej páči druhý — ich sluha. „Spievajme radšej!“„Ba ver’ i bačik tú chcú, že je tichá, pekná, usilovná…“ povie hlavato Mara, a pozrúc k Ili, vrkne: „Spievaj si, ač chceš!“„Taká ako druhá!“ odpovedaly dievčence urazeno. Na Zuzu Pávikovie každá sa hnevá. Nejde sa zabávať s nimi, nešantuje, nešepce v kostole, nerobí smiechoty… A čo sa má deliť od druhých? To aby jej šiel chýr a aby druhé zatienila. Keby bola nejaká veľká boháčka, ešte by jej odpustily, ale je len ako najviac. Že je pekná — to je nič!„Že ju i bačik chcú?“ ozve sa Anča s pochabým smiechom a berie veľkú citoru z vrecka, že si ju k ústam priloží. „Ale ich žena, tetka Košáčka, nie!“ i chichoce sa tajomne.„Ktovie, či i tí nie?“ povie Kata i zato. Dievčence nechcú ani Anču a rady sa proti nej postavia. Čo sa rozmetáva, keď má chybné oči? Že je bohatá, že má silu pekných háb? Bohatstvo — to je nič… Keby bola nejaká krása…„Ale nevravteže, nerobte reči!“ napomína opäť Iľa, ktorú Ondro nezaujímal. „Vyžalujú im!“„Ó, tí nie!“ odpovedá Anča s tajnostným smiechom na Katine slová.„Tí azda teba?“ zastarie sa, vyjdúc už z trpezlivosti, i najkrajšia Zuza Kocúrkovie — krv a mlieko. I zazrie na Anču s hnevom. Veď by ešte, mazna, iba po bokoch mala obstávať s druhými mladšími, a ona sa všade dopredu tisne. Také čudo rozpustilé čiaha za najonakvejším. Ona je ani ľalia biela, rovná ako páva, pekná ako kvet, a musí jej byť dobrý jeden Ďuro Belánovie. I ona by radšej na takého, ako je Ondro, pristala!… Ondro Borievkovie sa každej páči. Je priateľský či k bohatej, či k chudobnej, či je to gazdovská a či želiarova dcéra, preto myslia naň a úfajú sa mu všetky. I povie s tajeným hnevom:„Keby ho už len skoro oženili, aby vás nemátal toľko!“„A teba tiež!“ odsekly jej.„Ale dosť už!“ povie Iľa Tŕnkovie a už sa i nahnevá. „Pozrite, tu je i malá Marka od Lipkov — počuje všetko!“ Dievčence pozrely nabok a tvárami im prešlo zahanbenie. Na samom kraji za druhými stojí učupené dievča, za ktorého bratom je vydatá sestra Ondra Borievkovie. Marka je dievča hodné, hoci má len 14 rokov, no krásy jej veľa nenadelili. Má veľké oči, napäté, uši jej trčia od hlavy preč a čelo samá peha.„I ty si tu, Marka?“ vravia jej a zamrzí ich, že ju nezbadaly. „Taže nevyžaluj u Borievkov o tom, čo si počula — či nepovieš?“ Marka iba omkla hlavou odmietave. — Vtedy zafundžala popri nich šúplata a Jano Miháľov im zavolal:„Čo ste také zunované dnes, čo nespievate? Nič je z vás bez Hranovie Anče!“„Veď ti je tu i tá!“ odpovedaly mu úsečno. Iba teraz čo ich rozhnevala, a zas ich ňou pokúša, ako by ona naozaj bola hlavou dievčencom.„Tu?… Tak čože ste tak ticho?“„Vás čakáme!“ zavolala koketne Anča.„Darmo čakáte!“„Akí ste pyšní!“ smeje sa Anča. „A prečo darmo?“ Nečakajúc odpovede, rozvírená Anča začala pesničku chrapľavým hlasom. Dievčence mimovoľne sa usmialy, pozrúc na ňu pohŕdlivo. No nezastarely sa, len čo Kabzúr zakričal od Borievkovcov:„Vrana kváče!“Ani na to ani jedna nepodbala. Proti nim vidno ísť štíhlu postavu mladého dievčaťa — to ich zaujíma. To ide Zuzka Pávikovie, ktorá sa delí správaním od nich. Dievčence štoply jedna druhú lakťom, šepnúc:„Ide princezná!“„Ba ver’ mníška!“ zasmiala sa Anča, šibnúc chybným okom na príchodziu.Zuzka Pávikovie je naozaj inakšia ako druhé. Nekričí už zďaleka na dievčence, ani sa nevyškiera mládencom ako iné, ani nesmeje sa hlasne. Tvár má bledú a smutnú. Ide ticho, a dôjduc, ešte sa im i pokloní.„Kdeže sa to berie, že ty ideš?“ zavolala jej Kata s červenými ďasnami, keď potlačila smiech pre jej poklonu. I ony sa pozdravujú jedna druhú, ale nie s vážnosťou ako pred pánom farárom.„Mamka ma poslali. Ja som ani nechcela ísť,“ odpovie Zuzka; nič viac, a tvár jej je, ako bola: smutná. Pozerá dookola, kde by jej bolo najlepšie si zastať, aby druhým oči neklala. Pri stĺpe, kde stojí Zuza — krv a mlieko, jesto kút — tam si zastane.„A prečože si nechcela?“ spýtala sa jej tá, ku ktorej prichodila. Zuzka len plecami pohodila, neodpovedajúc. Dievčence ju sprevádzajú zvedavo očami, ale ona nepozrie ani na jednu. Zuzka je naveky smutná. Otca stratila, kým bola ešte maličká — strom ho zabil v hore. Teraz býva u Pávikov, kde sa jej mať po druhý raz vydala za chudobného mládenca. Otčim nemá veľa ľútosti k nej; neverí jej, že je ešte slabá, i do ťažkých robôt ju núti — i tento celý týždeň poháňala mu pri pluhu.„O jednu vás je viac!“ zavolali mládenci od Borievkov.„A vás o desať!“ skríkne nazpät hotová Anča.„Akých desať? Iba jeden prišiel — Rataj!“„I ten nič nestojí!“ zasa Anča pochabe. Okolo nastal smiech. Smeje sa i k mládencom prišlý Jano Rataj, okrúhlej tváre, a sadá veselo k Ondríkovi, tam si zapáliac na papirosu.„Dobrý ti bude!“ zakričal Anči niektorý, zmeniac si hlas. Tvár buclatej Anče sa zachmúrila na chvíľku, no hneď sa vynašla a zvolá:„Alebo druhej!“„A tebe prečo nie?“„Druhého čaká!“ vetí najstaršia Mara zlomyseľne.„Koho?“ divili sa tí u Borievkov.„Ani jedného z vás!“ vetí Anča rozvírene.„Ani jedného?“ divili sa i smiali, i žartovali mládenci.„Ani jedného, čo kričí!“ napraví sa Anča rozpustile.„Ták!“ mládenci sa akosi nahnevali. Rozmaznanica, veď sa jej ani nesvedčí tak sa s nimi prehárčať. Pávikovie Zuzka, hľa, ako mlčí, i druhé.„A tuto Ondra Borievkovie by si ta?“ zavolal jej pomstive. Anča sa zapálila ako trafená a okolo nastal smiech. Nik ju neľutuje. Načo sa dáva s chlapci do žartov? Veď by sa mala ešte len za druhé kryť, ako tuto napríklad Katka Lipkovie, nie tisnúť sa vždy dopredu.„Spievajme, dievčence!“ povie Iľa Tŕnkovie, aby zhladila vzniknuvšiu nepríjemnosť.Dnes povetrie je akési príkre — hneď každý vzplanie. Načože sa smejú i dievčatá na Anči? To všetko je len pre Ondra Borievkovie — bár by každú vzal…„Poďme domov!“ rečie Anča s nadurenou tvárou. „Čo máme tu vystávať toľko?“ I stojí trucovite od Borievkov odvrátená. No dievčence nie veľmi sa hýbu. Anča, svojvoľná, sebe dovolí všetko, ale jej nech nikto oproti nepovie — nech ide domov, ak chce. Poradiac sa o pesničku, dievčence začaly spievať najnovšiu, čo práve skrsla v dedine:Milý môj, milý môj, kdeže si včera bol? Frajerôčka moja, bol som u susedov. Milý môj, milý môj, čože ti dávali? Frajerôčka moja, teba ovrávali. Teba ovrávali, dávali mi druhú. Susedovie dievku, bohatú a hrdú.„Amen!“ zakričal im Kabzúr prevrátený, keď skončily.„A kišasoňa Hranovie čože nespieva?“ zavolali druhí, nezbadajúc drapľavého hlasu Ančinho medzi spevom. Dievčence neodpovedaly, aby nevznikol vážny spor. O Anču tak veľmi nechodia, no má mamu, ktorej dobrota je vôbec známa každému — tú nechcely by nahnevať… Mládenci odpovedali si teda na otázku sami:„Hnevá sa!“„Ani neodpovedá!“„Hrdá je!“ skríkol na to ktorýsi.„Hrdá, ale chybná!“ zavolal Paľo Kabzúr; jemu sa tak i nepáčilo, že ho Anča nechce. On myslí, že keď má chybné oči, mala by ísť zaň, čo je i bohatá. Nastal smiech i u Borievkov, i na moste a chlapci, vidiac, že to dobrú vôľu donieslo, opätovali desať ráz:„Hrdá, ale chybná!“Anča sa zapálila ani plameň. To jej ešte nik na oči nevyhodil, a dosť sa šiali a prejedá všade s každým. V prvom hneve chcela im navolať, lebo smelosti má dosť, no že to počul i Ondro Borievkovie, tak ju žiaľ ovládal, že nevedela povedať ani slova. Ovesila hlavu, červená od hanby, a skrútnuc sa, s plačom poberala sa domov… Dievčence, ktoré po nečase zbadaly, aká to bola urážka pre Anču, zatíchly, pozerajúc za ňou.„No, už ste ju ta vyklali!“ zavolala mládencom Iľa Tŕnkovie s výčitkou. Ona jediná nesmiala sa na Anči.„Azda odišla?“ spytujú sa mládenci zadivení. To nečakali, ani nechceli ju naozaj uraziť.„Kdeže by nešla?“ ohlási sa Jano Rataj nahnevaný. „Načo také kričíte? Veď je takých ľudí, čo tak hľadia, dosť!“„Choď za ňou, keď ti je ľúto!“ odvrkli mu. Jano odvrátil hlavu — hnevá sa veľmi. Sediac na skale pri Ondrovi, čo hrá, nestaral sa dosiaľ do ničoho, len počúval vykrikovanie mládencov a čo im Anča odpovedala. Janovi sa páči Anča rozvírená, čo sú jej oči i chybné. Každé jej slovo sa mu páči a rád ju počúva. Sú susedia s Ančou. Ona je bohatá, ale ani on nie je z najposlednejších. Od malička rástli vedno, od malička mu ju sľubovali — i dajú mu ju. Preto posmech, čo stihol teraz Anču, páli i jeho. I odišiel by, keby ho nevysmiali…V tú chvíľu u Hranov mať Ančina sedela v izbe, osvetlenej malou lampkou, a hýbala na stole hrdé háby dievkine, v ktorých bola dnes v kostole. Naboku na stole má i knižku roztvorenú. Beňuška i spieva pritom, vše okom hodiac na litery. — Nie je sama v izbe. V kúte na posteli blízo ohniska leží stará žena, macocha mužova, chorá už štyri týždne. Je zapuchnutá, ani sa nepohne, už ani nevraví, a bola predtým žena udatná: trýznila svojou zlosťou i pol dediny, a najväčšmi Beňušku, na ktorej lásku je teraz utisnutá. Tá bola jej len za podnož, a preto i vravia, že si kríž, v ktorom teraz upí, zaslúžila, a nie ju, ale Beňušku ľutuje svet, že ju musí opatrovať. No ona robí to bez reptania, súc dobrá a vždy trpezlivá.Beňuška je nízka, trochu rapavá, ťažká, povoľná. Tvár jej je samý ranec — minulo jej už 50 rokov. Vlasy na sluchách začínajú sa belieť ako starenám. Nik by nemyslel, že je Anča jej dcéra, a nie vnučka. Mala ju v 40. roku, keď už prestala sa modliť, aby deti mala, a s odriekaním vžila sa do toho, že darmo robí u Hranov, trpí krivdy od mužovej macochy, mladosť zmárni, keď nemá potomka, a všetko zdedí nevlastná sestra mužova, planá i tá… No teraz je už vo všetkom po vôli Beňušky. Dediča má — a v dome je pani ona… Kľúče sú za jej pásom… Teraz má už len starosť, ako by dievku najlepšie vydala. I teraz pri hábach na to húta. Do umu prichodí jej susedovie Janko Ratajov, ktorému ju sľubovala od malička. Či mu ju má dať naozaj? Tam dobre by bolo dievke — i gazdovstvo je dobré, i čeľadník súci, no v posledné časy i Ondrík Borievkovie ju začína omínať…Do izby vrútila sa Anča nenadále, pretrhnúc jej rozmýšľanie. Beňuška zdvihla hlavu od rancov gecele, a vidiac ju len samu prichodiť, hneď sa zľakla. Anča chodieva domov s celým húfom. Odprevadia ju i dievčence, i mládenci — teraz ide sama. Na tvári má vzdor, v chybných očiach slzy.„Čože ti je?“ povoľná Beňuška zdúpnela. Ona drží si ju ako perlu vzácnu, hľadí ochrániť od všetkého zlého a len na to myslí, ako by všetko najlepšie pre ňu pripravila, a teraz jej ide v takom stave domov!„Nič!“ vetí Anča trucovito. Že ju urazili, že má chybné oči, a vôbec vždy za všetko i na mať sa hnevá. Hodí sa na lavicu, vyložiac rameno na stôl, na tvár vtlačí a začne plakať.„A čo sa ti stalo, Anka moja?“ spytuje sa Beňuška nastrachovaná, i prestane háby hýbať, uprúc tupé oči na ňu. „Krivdil ti niekto?“ Čo ako ju chráni, pred zlým svetom ju neobráni.„Choďte ta!“ dievka sa zdúva. „Pravdaže mi ukrivdili! Naveky ma pokúšajú, každá sa mi posmieva, nechcú ma… a teraz večer… povedali chlapci… kričali na mňa.“ Anča nevie ďalej povedať od plaču a vzdychania.„Čo povedali?“ spytuje sa Beňuška, nízke čelo sberajúc dovedna vo veľkej úzkosti.„Že, že… povedali, že: hrdá, ale chybná!“ vyplače Anča konečne. Stará zdeseno hľadí na dievku a celá sa rozpáli od divu. Dievka vyrástla jej tu pred očami ani jabloň veľká, šikovná do práce, s tvárou ani ruža červenou, a nikdy nikomu neprišlo do umu, že by jej chyba bola vôbec chybou. Ani čo by ju bol horúcou vodou oparil, nebolo by jej horšie, ako jej je teraz, vidiac dievku trhať sa v plači. I jej, otupelej od veľa prežitých krívd, pery sa potriasajú v cite.„Čo by si zato plakala?“ rečie však hlasom, ako by si to ani hor’ nebrala. „Neboj sa ty nič! Takých ľudí je dosť, čo majú také oči ako ty, i len v tejto dedine. I Petákovie tetka tak hľadia, a to sú gazdiná dosť dokonalá — i Bebuľovie Anča. To je nie chyba nijaká! Čože by to bola! Veď si nie slepá alebo krivá, alebo hluchá, a i takých je dosť na svete. A to že ti ktorý povedal?“„Ja neviem, vari Kabzúrovie Paľo, a dievčence sa smialy.“„To zato, že sa hnevá, lebo ťa jemu nedáme. Zato ty neplač nič. Čo by si plakala! To ti je od Boha; to si si ty nenadobárila sama, aby si sa musela za to hanbiť… A či i Borievkovie Ondro tam bol?“„Aj; ale ten nekričal, toho hlas som nepočula. Kabzúr skríkol prvý, a za ním druhý… a dievky sa smialy!“„No, nič sa netráp. To si ku srdcu nepripúšťaj. Zato neplač! To by ťa z tých ktorýkoľvek vzal, len by som ťa dala. Neplač… Ty si zato taká ako hociktorá druhá z tých, čo sa smialy — ešte inakšia!“ Beňuška pohladila jej husté vlasy a doložila: „Neboj sa nič, prídu tí ešte za tebou. Ale nech len prídu!“Len čo odznela vyhrážka vždy ťažkej Beňušky a Anča ako-tak uspokojená poutierala tvár od sĺz, dajúc sa tiež do hýbania háb, zaznel huk pod oknami.„Ľa, už idú!“ rečie Beňuška, napnúc sluch. Potom vstane a ide sama proti nim, nepustiac Anču von. Do dvora vskutku prichodí mládež a zastane pri dverách, v ktorých sa Beňuška zjavila.„Tetka, kde je Anča?“ spytujú sa dievčence. „Pošlite ju von… Anka, Anča, čo si ušla od nás? Hybaj sem!“ Obanovaly, že ju urazily, i prišly ju udobrovať, ale zvlášte o hnev Beňušky si chodia. Starej, vždy trpezlivej, oči zablysly, čujúc ich slová. Keby boly prišly, až ju prvý hnev minul, odpustila by skôr, takto skríkla:„Čo chcete s Ančou? Anču nechajte na pokoji, lebo je moja dievka hrdá, ale chybná!“„Tetka, a či sme jej to my povedaly?“ divily sa dievčence, ale hlas im je nízky. „Veď to chlapci!“„A vy ste sa smialy… Ja Anču nepustím — choďte s Bohom!“„Nehnevajte sa, tetka, veď to bolo len zo žartu!“ zavolali zpoza chrbtov dievčeniec i mládenci. Mrzí ich, čo Anči vykonali. S jednej strany sa im to i nesvedčilo. Koľko ráz sa tu zabavili. Rozvírená Anča je predsa akási hlavná, pri nej sa možno dobre cítiť. No Beňuška, ktorá 40 rokov trpela bez reptania od macochy mužovej krivdy (od čoho i otupela), teraz nezná milosti, keď ide o žiaľ dcéry-jedináčky vyžiadanej.„Choďte s Bohom! Ani sa mi neukážte viac pri dverách!“ I zaplesne dvere pred nimi, ešte i kľúčom skrútnuc v plechu.„A ty spať!“ povie Anči, ktorá bola prišla za jej chrbát a pozerala ponad plecia na dvor. Beňuška šla do kuchyne pre háby pohýbané. Tam obslúžila ešte i mužovu macochu, postavenú v ťažkom kríži, potom šla i ona za dievkou do komory. Ako otvorila dvere, zavial na ňu prievan z otvoreného oblôčka. Beňuška pozrela ta cez pološero. Pri okne stojí Anča a za ním v záhrade vidno okrúhlu počernú hlavu Jana Rataja. Beňuška videla dosť ráz tú hlavu tam, i dievku s Janom sa shovárať, ba i sama vše sadla tam na ládu k oknu k nim, no dnes, vyrušená z otrockej poddanosti svojej, skríkla nahnevaná:„Aleže mi choď od toho okna! Čože máš ešte tu?!“„Tetka, veď som to ja!“ ozve sa Janko Rataj ticho a dôverne, i čaká, že stará, keď ho pozná, zmení hlas. Sú susedia, chodieva sem od malička a Anča mu je dávno sľúbená.„A čo si kto, a čo si i ty, prac sa!“Jano ostal ako omráčený, roztvoriac oči na starú. Ona pristúpila k oknu a zacapila mu ho pred nosom, odstrčiac i Anču od neho, vzbúrená.„A ty si ľahni a spi!“ rozkazuje Beňuška dcére, hoci to nikdy dosiaľ ešte nespravila. Otupelá, vždy ovčia, korila sa i pred dcérou. Dievke sa i nepáči nový tón. Jeduje sa, no predsa začne skladať po jednom háby so seba. Beňuška ide tiež ku svojej posteli. No ona nesoblieka háby… ako je chorá macocha mužova, spáva oblečená — chodí ju do chyže obzerať cez noc i desať ráz. Ani neľahla; sedí na posteli s hlavou sklonenou. Nevie zabudnúť, ako jej pohanili dcéru, na ktorú ona len s tichou radosťou pozerá. Tak si ju držala ako boží dar, ako odmenu za prácu a všetky utrpenia, čo zažila tu. Aké uspokojenie cítila, že ju má, a hľa, teraz ako jej srdce ranili.„A ty čo nespíš?“ povie Anči, zbadajúc, že je živá tiež a nepokojne sa mece na vankúšoch. Dievka je trucovitá vždy a proti každému, i proti materi, nad ktorou i panuje. Ak sa jej páči, odpovedá, ak nie, neodpovie — i mlčí len.Beňuška sedí skľúčene, nohy dolu opustiac s postele, a utláča vzdych, aby dcéra nepočula. Aká jej bola vyžiadaná, tá dievka, a teraz aký veľký žiaľ má pre ňu! Keď jej ju Boh dal už v takom veku, čože jej ju nedal celkom bez chyby?,Ale či je to chyba?‘ prišlo jej do umu zasa. Veď je nie slepá. Vidí dobre, čítať, písať i šiť vie krásne, už krajšie ako ona sama, chýrna vyšívačka. Ale to je všetko len zo závisti. Bohatstvo jej závidia, peniaze, šatstvo. Nashŕňala Beňuška imania dosť, hoci planej macochy mužovej bola len za podnož. Vyšila, a kto zná, ešte akým divom — i štvrť dediny jej je dlžna.„A čo ti je, že nespíš?“ prevraví zasa dcére, zbadajúc, že nielen nespí, ale i plače. Utlmené vzdychy zaznievajú zpod jej periny. Anča neodpovie zas. Azda sama nevie, čoho jej je ľúto. Či posmech, utŕžený na dedine, či ju mrzí Ondrík Borievkovie, a či banuje, že Jana susedovie odbili.„Čo už toľko ujúkaš?“ povie jej Beňuška, darmo čakajúc odpoveď. „Nič sa neboj! Ešte zahanbí Pán Boh tvojich posmievačov, a ktoré dievky sa dnes smialy, ešte i plakať môžu!“ A tu predstaví sa jej v mysli Ondro Borievkovie s červenými lícami, smejúcej sa tváre, ktorým najväčšmi zahanbil by ich Pán Boh. „A čo ma čo bude stáť a čo si i o čo prídem, ty musíš byť ženou najbohatšieho mládenca… no, neplač… nech sa zadusí závisťou svet!“Anča ani tak nepovie — už spí. Dych jej ozýva sa tmavou komorou. Beňuška spustila sa s postele a ide ju pozrieť. Anča leží ticho medzi duchnami. Vyplakala sa dobre — zaspala tým sladšie. Beňuška sa uspokojila tiež. Prežehná ju, ako malé deti zvykli (aby im zlí duchovia neuškodili), a ide spať už i ona, len čo obzrie ešte mužovu macochu, v ťažkom, zaslúženom kríži postavenú.A medzitým Jano stojí ešte vždy pri okienci, v záhrade o múr opretý. Hlavu má ovesenú, oči upreté dolu do zeme. Stará, nahnevaná na mládencov, ho odpravila, no to by ešte oželel, ale i Anča ho prijala nevľúdne. Od pár čias badá tu akúsi premenu. Ako by ho už nepotrebovali, a kedysi bol im dobrý!U Borievkov gazda sedí na dvore na soťatej dubovej sneti a kreše. Oračka už minula, i úhorenie odbavili, teraz, kým príde kosba, popráva si domáce riady. Gazda je šikovný do každej roboty — vie i to. Borievka vôbec v práci nachodí najväčšiu radosť a záhaľka nikdy nebola jeho chlebom. No teraz je akejsi zlej vôle. Tvár má zunovanú, v očiach chlad. Večer totiž, ako prišiel od mládeže s preddomia, nahnevaný i tak (štep mu šťastne zlomili), jeho žena, ktorú Kosáčkou volajú v dedine, lebo od Kosákov pochodí, ktorú on nikdy nechcel (a ona jeho tiež nikdy), vyšla za ním, ako je jej obyčaj, pokúšať ho, a sadnúc si blízo jeho ľahy na skalu pri vokole, riekla mu toto:„Ondra oženíme, už je čas tu!“Gazda bol naučený na jej trucovitý, úsečný tón, i to vie, že mu vždy protirečí ako svojmu nepriateľovi, a preto jej i málokedy odpovedá a temer sa ani neshovára s ňou: vtedy schytil sa zadivený, zabodnúc oči do nej.„Oženiť?… Keď príde z vojenčiny!“ odsekol s hnevom. Či sa nevyslovil i sto ráz, ako o tom húta? A ona ho i predvčerom tým pokúšala.„Že keď z vojenčiny príde?“ vpadla ona hneď do reči, chytrá jazykom, a už sa seká s ním: „Aj predvčerom si mi to povedal! Ja ho teraz chcem oženiť, lebo ja som slabá! Ale čože ja to tebe vravím? Ty nedbáš nič, ty si ma nikdy nechcel, ty o mňa nechodíš, ty sa ani shovárať nechceš so mnou!“ I strela si tvár dlaňou. Dopotila sa jej, a to naveky, keď sa jeduje a rozčúli. On neodpovedal na to nič — mlčal ochladený. Nikdy ju nechcel a teraz mu je už celkom spríkrená. Zlostná bola naveky, s nikým sa nesmieri, ani s deťmi nezachodí, ako by mala. Pre pletku robí vojnu s nimi, a potom sa hnevá, že ju menej rady ako jeho. A jemu i teraz, zostarená, bezzubá, robí protiveň a posmech. I minulý mesiac ho nechala a ušla k bratovi na druhú dedinu… teraz chce oženiť syna! Pravda, taká je obyčaj v dedine, že v 18. roku ženia mládencov na písma — no on to nedopustí. Dávno, len čo Ondrík akomak vyrástol, zaumienil si, ožení ho len pozdejšie. Aj jeho len skoro oženili… a či vie 18-ročný chlapec, ktorá by mu bola po vôli? (Ani on nevedel.) Pristane na tú, ktorú mať naloží vziať, vyhľadá — ako i on pristal. A syn pristane ešte skôr. Vidí nespokojný gazda, že si Ondro nič hrdo nepočína. Ako by ani nebol z najinakšieho rodu syn. Prihovorí sa hocijakému bludárovi, kamaráti sa i s Kabzúrom. Či by sa on bol obzrel na takého za svojho mládenectva? A on mu včera na vôľu nôty vyhrával… Borievka je v zlej vôli dnes veľmi. Vie dobre, že pre ženenie bude ho už teraz žena pokúšať každý deň. Lebo ona neustúpi, kým sa jej vôľa nevyplní. I s čertom dala by sa do boja, keď ide o jej žiadosť. I dnes mu bude húsť za ušima — vie to. I teraz ju čaká každú chvíľu — vari už aj ide…Gazda zdvihol oči od kresania, čujúc hlasy neďaleko seba. Vskutku ide ona, vyziabnutá, chorá, ale nie sama. Kmotra Vilička, širokej tváre, ide s ňou hore dvorom. Žena bola pri vydatej dcére u Lipkov a kmotra, kto zná kde, pridala sa jej. Vilička je veľká klebetnica. Chodí po mlynoch za rečami, niekedy za týždeň, ako by to bola pre ňu nejaká vážna životná potreba. Má líca ako zapuchnuté od tučnoty, oči hore vyskočené a bezočivé ako u žaby.,No, čože tá tu chce?‘ myslí si Borievka, len tak s pleca odvetiac na jej pozdrav. Kmotra sa nemôže chváliť veľkou úctou v dedine vôbec. Kdeže by ju teda on chcel, ktorý bol naveky prieberčivý?! I kmotrou mu je len zato, lebo ho ona volala k synovi… Krešúc zuby do hrablí na blízku hrabačku, gazda tajne pozoruje, kde žena Viličku zavedie.,No, budem mať čo počúvať!‘ myslí si, vidiac, dve ženy sadly si neďaleko neho na podstenie na lavičku. Iste má on to všetko počuť, čo budú rozprávať. Gazda si zaumienil, že sa nezastarie do nich ani slovom.„Ver’ ste vy, kmotrička, slabá, biedna!“ počul prišlú, hoci ani počúvať nechcel. „Kde sa vaša líčnosť podela, tá vaša krása? Bože, a v tom veku! Veď by ste mali ešte kvitnúť ako ruža. Však sme vrstovnice. V jednom roku sme chodili ku spovedi — veď ja viem, čo ste sa i na druhej dedine zrodili!“ Príchodzej sa oči lisnú a okolo tučných úst úsmev samoľúbosti. Jej tvár je ani sito široká, pretučnutá, krv čajsi presakuje na lícach, ruky a buncia na nohách, že ani jedna žena v dedine takých nemá.,Veď sa tá nepovaľuje bez roboty po mlynoch ako ty!‘ myslí si gazda, krešúc zuby do hrablí. Robotnosť ženy vždy uznal i on, ba i pyšný je na ňu. ,Tej jeden krok viac hoden ako tvojich desať!‘ A na tvári má opovrženie.„A vy aká ste krásna!“ povie žena, ktorej dobre padly kmotrine slová, „a ja ako by chleba nejedla, ač raz za týždeň. Ale to je všetko len zato, že ma on, nešvoňa, za nič nemá!“ doložila mužovi, nedbajúc, že je on tam. Nedbá ani on. Počul to už nie raz — každý deň — a už sú 25 rokov vovedne. Iba tvár čo mu ostane zunovaná.„Nie že by trpela nedostatok, poživeň máme, chvála Bohu, čo by aký rok padol,“ pokračuje vo svojej reči Kosáčka, „ale to trápenie i za Ankou, že umrela v tej mladosti, v tom najkrajšom kvete!…“ I zalejú sa jej oči slzami. I kmotrine oči to spravily hneď. Obe ženy plačú chvíľku, utierajúc si oči.„Nesuchotinárte sa už toľko za ňou, kmotrička,“ rečie Vilička potom. „Z hrobu ju tým nezdvihnete a sebe si iba škodíte!“Kosáčka si utrela oči, premôžuc sa, a rozpráva zvyčajným hlasom ďalej: „Nuž aj veľká robota je to na mne. Hospodárstvo veľké — čeľaď malá… iba my dve s mamou čo sa katujeme. Ale to by všetko ešte preniesla, keby nebola v tomto súžení, keby mala muža vďačného…“ doloží hlavato a so žiaľom. Nechcel ju muž nikdy, ak rok-dva po vydaji — a to je nič. A mohla sa vydať i do svojej dediny. Mládencov dosť mrelo za ňou — bola pekná — a muža v tie časy temer nabili, že vyniesol najinakšiu dievku z obce. Ale ju omámila jeho krása a bohatstvo. Teraz má! Jednej hodinky šťastná pri ňom nebola.„Nezastane ma ako muž ženu, nedbá o mňa, ani nikdy nedbal.“Gazda sa nezastane, ako by o ňom ani reč nebola. Zunoval to už, lebo také výčitky počuje každý deň teraz, ako ostareli. Len čo má na tvári opovrženie. Aj on nebol šťastný, po nečase zbadal, že nie táto mala byť jeho ženou, a nezradil to nikdy nikomu, čo by priam umrieť bolo prišlo. A ona žaluje sa pred každým, i pred jednou Viličkou. O ich žití vie už celý svet.„Keby ma šanoval, či by mi nespravil i teraz po vôli a či by neoženil syna? Ja umriem; nedá mi tento môj stav dlhý život, veď som už celkom vyschnutá. Nuž nech si ho vidím v poriadku, nech sa poteším… veď mám iba toho jedného!“,Už sme tu!‘ pomyslí si gazda, a nehľadiac k nim, strúha ďalej.„A či ho nebudete ženiť? Veď už má osemnásť!“ diví sa kmotra, ako by nebolo roznesené po celej dedine, že boháči Borievkovie oženia syna tak ako chudobári, bez písma — keď príde z vojenčiny. A gazda sa i zato hnevá.„Nie, neoženíme! Starý nechce — ja sa darmo spieram. A koľko žien sa ma už spytovalo… veď je čas tu na to!“„Kdeže by ste ho neoženili?! Či je dáky zakrpelý, že by mu žena nepristala? Ondrík je mládenec, ako načim — bujný, záživný. Veď je už čajsi taký ako kmotrík sami. A krásny! Líca má ani tie najkrajšie bochníčky… ani môj Jano nebol už krajší od neho!“,Vari Žajdlík?‘ usmeje sa opovržlive gazda, pomenujúc v mysli jej syna tak, ako ho prezývali pre malý vzrast: Žajdlíkom. No, nerečie nič. Veľká opovržlivosť, ktorú cíti proti nej, nedá mu slova.„Veď aj ja tak myslím, že mu čas už prišiel. Aj mama chcú, aby sa oženil, aj moja Zuzka u Lipkov — nuž aj celá rodina, len tento tu si nedá povedať. A, Bože, päť rokov!… kdeže ja potom budem? Pri mojej Anke v cintoríne!“ Kosáčka utiera si oči, do ktorých vo chvíli nalialy sa slzy zasa pri spomienke na dievku, ktorá v 18. roku umrela. Gazda sa zachmúril. V tom sú jedno so ženou. I banuje veľmi za dcérou, umretou pred dvoma rokmi, ale nerád, keď ju hockedy a pred hocikým spomína.Kmotra si utiera žabie oči tiež.„Kde by ste čakali dotiaľ, kým vyslúži! Veď je to azda nie Ďuro Beláňovie,“ povie potom, keď ju ľútosť prešla a poutierala si oči. „Vari nemáte zkade troviť na písma? Aj hanba by vám bola!… A dievčeniec jesto dosť na vydaj súcich, krásnych — môžete si vyberať!“„Veď len by mi ho dal oženiť… Dievča by sa už len našlo kde-tu.“„Veru našlo aj desať!“ prisvedčí kmotra, rada, že prišlo na toto — však ju Beňuška za Anču poslala. „A Ondrík že by ktorú rád vziať?“„On nevravel nič, ani som sa ho nespýtala ešte,“ odpovie Kosáčka tichšie a šeptom, aby muž nepočul, vraví ešte: „Ani neviem, či sa mi aj on nebude spierať; ale som mu vo všetkom po vôli. Kúpila som mu tú harmoniku za šestnásť korún a teraz na jarmok na Stanislava za osem korún lajblík čierny a za dvadsať čižmy — tak mi azda pristane.“„Že si už len tú Pávikovie vezmete!“ povie Vilička na tajné slová kmotrine, kývnuc súhlasne hlavou.„Pávikovie? Tak ho radšej neožením! Z tej roty ja nechcem nevesty, čo by len tá jedna bola!“ povie Kosáčka a chudé líca jej očervenejú. Zuzu Pávikovie nechce, lebo jej stará mať pochodí z rodu borievkovského, a to je všetko čert. I muž je zlý, i svokra, 70-ročná, panuje nad ňou, aj syn je nie najlepší k nej, ani dcéra. Nedávno, keď už strpieť nemohla nelásky, ktorou ju mučia v tomto dome a odišla k bratovi na druhú dedinu, deti naskočily prvé za ňou, či sa nehanbí — preto chce z druhej, lepšej rodiny nevestu…„Nuž veď jesto i druhá. Ja len čo som počula, že starý kmotrička chcú, aby sa z rodiny oženil. Ale to s jednej strany aj nechvália… I Kocúrkovie Zuza, napríklad, je hodná dosť!“„O, z toho domu nebudeme brať nevesty!“ stiahne pyšne ústa Kosáčka. „Vezmeme len zo dvora, a Kocúrkovie je i staršia od Ondríka!“„Pravda je, kmotrička, vám neprichodí zo želiarskej chyže brať nevestu,“ uzná Vilička. Veď ani ona nemyslí naozaj na tú. To všetko len tak prispomnela, lebo nemôže Anču Beňuškinu pomenovať prvú, v ktorej záujme je tu. „Ja len, že ju za najkrajšiu pokladajú… Aj Tŕnkovie dorástla, dosť ich je i gazdovských, pekných. Ver’ je krásna, napríklad, aj Anča našej Beňuškina u Hranov… a trebná!“ I pozrie blyštiacim sa zrakom na výraz tváre kmotrinej, zvedavá. Kosáčkina tvár sa ani nepohne, je ako smrti podobná. Oči tamdnu sedia mútne a nepríjemné (a boly pekné kedysi), pokrúca iba hlavou.„Tŕnkovie nebude. Tej som ja to vypovedala, ešte bola maličká, lebo jej mať veľké posmechy robila na mojich dievčencoch, i na tej, čo mi umrela… Ale Beňuškina Anka?…“ i uvažuje trochu. „To je dievča súce — mne by sa ver’ pozdala.“Pretučná Vilička pozrela dookola víťazne. Ani čo by ju bola pohladila po tvári, tak sa dobre cíti.„Ja som ver’ na tú Aničku už aj sama myslela,“ rečie opäť po malej prestávke Kosáčka, „ale neviem, čo by syn povedal, a tu starý…“„Ondrík, keď vy chcete, pristane. Veď je nie, že by bol dáky prevrátenec… Tá by vám ver’ bola! Aj rod je dobrý, nie svárlivý. S jej otcom bys’ mohol v jednej košeli chodiť a o Beňuške tobôž žiaden duch nič zlého povedať nemôže. Len po tom môžete vedieť, aká je, že mužovu macochu, čo jej toľko nakrivdila, ako opatruje teraz — no, čo nič iné nepoviem! A dievka je dobrou obyčajou, aj dobrého srdca tiež. Ver’ i tú koľko ráz vidím vodu podať tej starej v tom kríži,“ rozpráva ohnive Vilička a žabie oči hrajú jej ani hodiny. „Pravda, počula som, že ju vysmievali chlapci ktorýs’ večer za tie oči, ale ja si myslím, že to všetko len ten národ borievkovský robí u Jablkov. Svoju si vyvyšujú a na druhej nachodia pochyby. A chlapci, pochabí, dajú sa naviesť na hocičo…“ zasekne sa, zbadajúc, že to mohla aj nepovedať, i hodí žabím okom ku krešúcemu kmotrovi, trochu stŕpnutá.„Ja by ver’ na tú pristala,“ rečie Kosáčka, „ale neviem, čo tuto starý…“„Nuž aj tí privolia k dobrému, však, kmotrík?“ Vilička obráti sa k nemu, lichotive pozrúc na jeho tvár. No gazda je nie očarený jej zaliečaním, ani nepozrie od zubov a tvár mu je samý chlad. Že ani neodpovie, no vrkol predsa:„O päť rokov máme čas o tom rozhutovať!“Kmotru schladilo. Poobzerala sa po dvore, pritiahla obrúsok, ktorým bola okrútená poza plecia, a vstala s lavičky. Kmotor ľudí za nič nemá aj myslí, že je on najinakší na svete — veď sa to vie…„Nuž, veď ak ho naozaj len potom budete ženiť, tak času máte dosť!“ rečie zmenená.„Ja ho ožením teraz!“ na to zlostne Kosáčka. „Aj Ondrík mi už privolil!“„Privolil?“ zadivil sa gazda a všetka nevšímavosť zmizla s jeho tváre, pozrúc žene do očú. Potom zasmeje sa urážlive, neveriac jej. „No, ja neprivolím!“„Ale ja ho ožením!“ tvrdila hlavato ona, „a ver’ tak, ako sa mne páči!“Gazda neodpovie nič. Uháňať sa nezvykol, najmä so ženami, a zo svojho nepopustí. Syna neožení, kým nebude mať lepší rozum, a čo mu mať čo bude vystrájať, aby neprešiel tak ako on. Bol šťastný, bol, jedno 2 — 3 roky po svadbe. Žena bola krásna, ani nebolo takej tváre v ten čas — no jej srdce svárlivé skoro to šťastie zničilo…Vilička ožila na Kosáčkine osvedčenia zas.„Nuž veď ho len ožeňte, kmotrička, a vyberte si, ktorá sa vám páči. Dajú vám s radosťou ktorúkoľvek, len by ste iba brali!… Keby si ja tak bola mohla vyberať, keď som Jana ženila… ale chudobnému mládencovi len čo ostane. Ja som si len zadrhla syna — Mara sa zas ani nepohne!“„Tak je chorá zas?“ dopytúva sa Kosáčka súcitne. „Bože, či vystojí i tá chudina, a aká to bola dievka hodná!“„Ver’ bola, bola, ale teraz ver’ len leží vždy. Kroka nespraví, čo by nad ňou horelo, ani do rúk chytiť nemôže. Ženy vravia, že jej je to hostec,“ začne vypravovať Vilička teraz o svojom, keď cudzie odbavila. „Dobre sa mi srdce neroztrhne od žiaľu, keď si pomyslím na syna — dobre neskapem. Taký človek, a tak som ho zamárnila!“„Choďte k doktorovi s ňou!“ ohlási sa gazda akosi hlavato, ako by jej na priek.„Čože doktor vie? To, čo ja!“ Vilička s výčitkou pozrie žabím okom na kmotra. Ešte aj troviť má na nevestu, čo jej nijakého osohu do domu nedoženie?… „Ani doktor je nie Pán Boh. Aj ten jej zdravia nedá, tak ako jej ho ja alebo vy nie.“„Veru nie!“ prisvedčí prívetive Kosáčka, aby zhladila nevľúdnosť mužovu. Veď aj ona vie, že Vilička radšej nevestu pochová, ako by 3 — 4 zlaté na ňu strovila, ale zato sa tak s ľuďmi nezachodí — a ešte s kmotrou! „A krstný je v meste dosiaľ?“„Tam pri tlačiarni. Má dobrú plácu, to je pravda, aj darov dostane dosť — veľmi ho radi vidia páni — ale keď je robota veľká na ňom. On tlačí noviny sám.“„Veď ich vari aj on píše,“ povie gazda s úsmeškom.„Čožeby on písal!“ Kmotra sa urazí zas. To je pravda, že sú Borievkovci pohani, čo kde jesto jedno steblo z nich — vysmejú každého. No, zato vypovie, čo chce vypovedať ešte: „Dobrý je to zárobok! Ak by nebol šiel ta, nikdy by sme si neboli ten fundoš Kováčov odkúpili, ani dom postavili… Tak, len ožeňte Ondríka. Dievčeniec teraz jesto, chvála Bohu, dosť. Ver’ aj Anka Beňuškina je mocná, do roboty ani oheň, aj s dobrou náturou — aj peniaze budú.“ A stiahnuc obrúsok k sebe, ako by už mala ísť, povie ešte: „Len nahovorte aj kmotríka. Slabí ste, môžete, i Pán Boh si chráň, umrieť!“„Veď i ja zato najviac!“ povie vľúdne Kosáčka; no gazda mlčí zas v sebe zatvorený. Vilička myslí, že sa už poddáva, ale žena, ktorá ho pozná, vie, že zato mlčí, lebo nedrží za hodné s kmotrou o tom preriecť slova.Vilička, aby sa nevidelo, že prišla Anču ponúkať, prosila kmotra, aby im šiel zúhoriť zem pod konope, ktorú kúpili tiež z majetku Kováčovho za Janove peniaze. Kmotor odoprel a Kosáčka odprevadila Viličku ku dverciam dvora, celá zúfalá. Ani čert už nepochodí s tým človekom — i hanbí sa zaň. Neprehovoril ani tri slová za celý čas, kým tam bola kmotra — aj tie nič nestály. Len na posmech boly a zlosť. A len čo sa odvrátila od dveriec, už otvára ústa, že mu vyčíta i zato. No v tú chvíľu záhumním pribehla Marka Lipkovie, veľkých sivých očú, pehavej tváre. Na chrbte nesie ich malú vnučku, nahnutá vpred. A tá malinká a mizerná (hoci chovaná všetkým dobrým) nahýna žltú kuštravú hlávku, ovenčenú králikmi, otŕčajúc vycivené ručičky naproti Borievkovi.„Talý apo, talý apo!“ šteboce, vyškierajúc drobné zúbky ako myšky…Kosáčka miesto mužovi prihovorí sa im, milo prekvapená:„Prišly ste? Veď som vás už i spomínala. A aká nevesta s vencom čačaná!“„Hybaj, hybaj, Marka moja!“ rečie i gazda a složí i zuby, i kresačku, zdvihnúc svalnaté ramená proti nej. „Daj mi ju sem, nech sa aspoň poteším!“„A kde si bola s ňou, Mariška, v sade?“ prihovára sa Kosáčka prívetivo opäť, prichodiac bližšie tiež. Každý deň donesie im vnučku aj tri razy, i príjemná je i jej, i každému. A hoci cíti ako by výčitku, v slovách mužových povedanú, nebráni sa teraz. Nechá ho, i láska sa s maličkou, hoci i žiarli, lebo aj vnúča lepšie sa ťahá k nemu ako k nej. Ide do komory a po chvíli vynesie ztade jabĺčka prezreté, kašavé, chránené v skrini už temer rok.„No, tu máte ešte ostatné. Maličkej Zuzke jedno a tebe, Marka, dve, lebo ty si väčšia,“ rečie roznežnená. Marka i maličká vzaly dar a hneď pustily zúbky do jabĺk.„Ej, či sú dobré!“ chváli Marka. „Keby ich ešte veľa bolo!“„Bobé,“ kyvká ovenčenou hlávkou i maličká, chrumkajúc.„Potom ju sem dones, Mariška!“ bolo počuť hlas z domu. To gazdova mať, maličkej pekná mama, volá k nim. „Aj ja som vám čosi dobrého opratala!“„Pôjdeme, pôjdeme!“ povie Marka, jediac jabĺčko, a sadá na brvno k bačikovi, čakajúc, kým jej vnúča nazpät oddá. Kosáčka po chvíli sobrala sa na trávu, nemôžuc dlho strpieť nečinne. Zašla len za vrch, za dedinu. Tam stretla Beňuškinu sesternicu, idúcu s batohom zo mlyna. Od tej počula Kosáčka, že s Ančou hneď po sobáši dajú 200 zlatých vena. Popoludní šla trhať rascu na lúku a vtedy sa dozvedela od druhej ženy, že Anči dajú nielen 200 zlatých, ale i junce, dvaročiačky, hodné štyri stotiny. To zvediac, Kosáčka, ani čo by jej zem horela pod pätami, nemohla obstáť ďalej na lúke. I nechala rascu tam, hoci i tej jej bolo ľúto, a šla domov. Peniaze rada má (ale ktože ich nie?). A dievka sa jej páči i tak. Syna musí oženiť, lebo Hranovci za päť rokov čakať nebudú — dajú dievku inému. Ešte dnes večer prinúti gazdu, aby šiel na faru po písma… Z poľa príduc však, muža nenašla doma. Odviedli ho do Lipkov piť oldomáš — svat predal jahnence. Ztade sa vrátil o hodinu, no nie sám. Doviedol so sebou kupca s kosami (brinkal po dedine od rána, sama ho počula) a dal sa s ním do jednačky. Kosáčka nemôže svoj rozhovor začať pred cudzím človekom, čo jej je ako ponáhlo. Po večeri gazda zvykol si posedieť, kým vyfajčí pipku dohánu, dajú sa s matkou do rozhovoru o zajtrajšom dni, čo sa bude robiť, no teraz hneď vstal, vyšiel z izby, len idúci fajku nabíjajúc. No tu mu už neodpustila. Hodila lyžice neumyté na ohnisko a pobrala sa rýchlo za ním. Borievka stál ešte v pitvore, tam si už zapaľujúc na pipku, a káral syna, ktorý, smejúci sa, vždy vľúdny a nie prieberčivý, usiloval sa, majúc harmoniku pod pazuchou, von na čerstvé povetrie.„Azda ideš zasa vŕkať? Nie ti je dosť po nedeliach, ešte i na každý deň budeš baláchať svet?“„Ale, človeče, či sa ti už aj to nepáči?“ povie Kosáčka, hneď chytrá protirečiť. „Mladý je, čože by sa i nepobavil? Veď sa dosť napracuje celý boží dlhý deň, od rána do samého večera.“ Deti si zastane žiarlive vždy proti nemu, hoci k nemu lepšie sa vinú ako k nej… Gazda sa obzrel s nevoľou. Či mu je už za pätami? Pravda, i čaká ju, cíti od rána, že po ňom túži, aby sa s ním dohadovala. Lebo tak ide za ním. Nie že by ju vernosť ťahala k nemu, ale aby ho dráždila, keď iným nie, aspoň svojou prítomnosťou, vediac, že ju strpieť nemôže. I vychodí na dvor. Aj zato dnes nebude z vady nič!„A či zasa pôjdeš k sluhovi Tŕnkovie, či ti je to roveň? Len mi nepríď do deviatej domov, ty bludár!“ zavolá na syna, idúc proti koniciam nahnevaný. Ženy si nechcel len 2 — 3 roky za mladi, ale i na syna sa hnevá. Nie mu je po vôli, lebo je nie prieberčivý v ničom. Či by on za svojho mládenectva bol vzal harmoniku do ruky, či je to pre poriadneho sedliackeho čeľadníka? Tam v komore má píšťalu ako palica veľkú, i na 50 dierok, z ktorej pískaval on, nech sa učí tú. Harmonika je len pre kadejakých mlynárskych tovarišov.Kosáčke sa od zúfalstva a rozčúlenia zapálily líca, vidiac jeho tvár, po ktorej pozná, že už bude hluchý i slepý pre ňu dnes.„Bože, ako ja toho človeka prinútim, aby sa shováral so mnou?“ vzdychá, a vidiac, že gazda prehodil kabanicu cez plecia, tam na klinci pri stajni zakvačenú, a ide niekam záhumním preč, i složí všetko úfanie, aby dnes slovo od neho vytrhla. Sadá na skalu na podstení, že sa aspoň pomodlí tam pod holým nebom a potom pôjde spať na pokoj. Ešte šla do dveriec dvora pozrieť v stranu oproti Lipkovcom, kde je Zuzka vydatá. Tam chodieva Ondrík sedávať na krytý srub studne, pred domom vykopanej — či je tam. Harmoniku hlásať už chvíľu nepočuje. Kosáčka uprela cez polotmu mútny zrak oproti Lipkovcom do diaľky, no Ondrík je bližšie. Tuto na ceste s kýmsi sa prejedá. Počuť jeho slová i tlmený dievčenský smiech.„Ondrík, tu si?“ spýtala sa zvedavá, s kým je. Či nie s Ančou Beňuškinou práve?„Tetka, tetka!“ skríknu k nej hneď, ako jej slová odznely tenkým ako zvonček hlasom. „Ondro mi chce prsteň vziať! Ten, čo mi apo včera spravili zo striebornej lyžice.“Kosáčka sa usmiala, poznajúc malú Marku Lipkovie.„Ten nový?“ spytuje sa jej milo. „Nechajže jej ho, Ondriš, lebo ti prikrútnem!“ vraví žartom. Rada má toto dievča, lebo je príjemné: hľadí starším robiť po vôli. „A kde ideš, Mariška?“„Na salaš, s večerou valachovi… Ondro, pusť ma! Rozčapká sa polievka, bude ma hrešiť valach, až mu málo bude!“„Nemusí sa naveky najesť do gigoľa!“ smeje sa jej Ondrík červenolíci. „Pustím ťa, ak mi prsteň dáš!“ I obtočí jej plecia ramenom v borbe oň, k sebe ju tuho pritisnúc. „No, dáš ho?“„Nechaj ju, Ondrík; načože ti je ten prsteň?… Chce ti ho odniesť daktorej dievke, Mariška… A čo tak pozde ideš na salaš? Či sa nebudeš báť?“„Veď idú aj apo so mnou. Ľa, už sú tu. Apo! Ondro ma nepustí!“„Aleže mi choď od dievčaťa! Či si si ty našiel lyžicu v potoku?“ kára žartovne gazda Lipkovie, ta došlý, na pleci so železným kolom idúc. Bude košiar prestavovať ovciam na roli, zato ho so sebou nesie. Cez deň nestačí pre iné roboty, musí i nocou natáčať. „Či vidíš tento kôl?“„Chachacha!“ smeje sa Ondrík veselo, pustiac Markine ruky. „Bačik, na Búdovej sa ľudia bijú so železnými kolmi, a ja som neoral na potoku, aby lyžice nachodil!“ A zdvihnúc harmoniku so zeme, išiel preč. O chvíľu už zaznievajú jej zvuky teplým večerom.Kosáčka sa spýtala ešte na vnúča, či už spí, prehovorila pár slov o gazdovstve i so svatom a šla nazpät do dvora. Obzrela ešte prázdnu mužovu ľahu pod vokolom, napravila vankúš na nej a utiahla sa potom do bočnej komory, kde mala posteľ. Hneď si ľahla a hneď ukonaná i zaspala; no, o chvíľu bola už zas hore. Kosáčka nikdy dobre nespáva, lebo jej spať jej stav nedá. Nechce ju muž, ani ju nikdy nechcel, ani nik v tomto dome, a teraz ju ešte i toto ženenie súži. Tak túži po tej Aničke Hranovie, no vie, že tá nikdy nebude jej nevestou, lebo jej syna za päť rokov nedočká a starého skrotiť nemôže. Celý život jej je len číre katovanie… Kosáčka sadla na posteľ, rukami si kolená obtočiac, že si tak posedí chvíľku v myšlienkach. No tu sa ozvaly kroky na dvore pod okiencom. Skrútila sa k oblôčku, aby videla, kto je tam. Ani muž, ani syn je nie, kroky sú ľahké ako pri žene. Kosáčke sa líca zapaľujú, tušiac cudziu bytosť, lebo i žiarlivosť ju morí i dosiaľ, hoci už ostareli. No nik nie tam nebezpečný. Hore dvorom kráča svokra — stará gazdiná s obnaženým hrdlom, a ide naproti vokolu, kde spáva jej syn. Tam sadá na skalu, kde i ona často sedáva, pokúšajúc muža. Kosáčka prilipla uchom ku sklu obločnému. Svokra iste myslí, že ona spí — či nejde sa žalovať synovi? Dnes pred večerom stĺkly sa v rečiach (ako to každý deň robievajú) a povedaly si v ten čas (ako vždy) do pravdy. „Mamo, či vy ešte nespíte?“ počuje muža. Teda je už doma i on. „Čo si neľahnete? Dosť sa narobíte celý deň!“Tvár Kosáčky poleje sa žiarlivosťou, čujúc jeho slová. O ňu by sa nestaral, čo by sa pominula v robote. Svokra všetkých lásku ku sebe prihrnula, ešte i jej vlastných detí, a ona nemá nič.„Veď som už ležala, syn môj.“ Svokrin hlas je vážny a prívetivý. I ona tak k nej nevraví nikdy, hoci 25 rokov, ako ju slúži. „Zaspať nemôžem — starý človek sna už nemá — tak mi poschodí všeličo do rozumu. Myslela som, či toho Ondríka naozaj neoženíme? Dnes sa už i pán farár dopytovali oň.“„Ľa, už aj vy o tom!“ odpovie muž nevrle, no hneď. (Jej by neodvetil, len keď za pol hodiny derie si jazyk.) „Iné ani nepočujem, len: či sa Ondro neožení — máme čas!“„Nuž veď ako sa tebe páči; ako ty za najlepšie uznáš, nech je tak. Zato sa nemusíš hnevať, syn môj.“ Na to mať jeho hlasom vážnym, ale nepoddajným. Mama sú panovitá dosiaľ, hoci majú už do 70 rokov — i Kosáčka to pociťuje… „Ja len, že každému rodičovi je hlavnou vecou deti do človečenstva priviesť. Všetci si synov v tom veku, v akom je teraz Ondrík, ženia, veď vieš sám. Ani my nebudeme inak vymýšľať — i s tebou sme tak spravili.“,Veď dosť zle!‘ myslí on a teraz už neodpovie ani materi nič.„A pomoc je i potrebná do domu, syn môj. Ja som slabá; veď sa mi aj nenadiví — odo mňa veľa nečakajte. Pominulú nedeľu vstúpila som do sedemdesiateho roku — to je nie týždeň! Desať rokov, čo som vdovicou… I mať mu je slabá, tak sa zídu mladé, šikovné ruky, čo ju odmenia. A keď ešte Ondríka vezmú za vojaka, čože si počneme, taká malá čeľaď, pri tom gazdovstve?“ Kosáčka v komôrke zapálila sa teplotou, i srdce zabúchalo jej tuhšie, že svokra spomenula i ju. To nečakala, že by mama i jej uznali, veď sú vždy v rozopri medzi sebou.„Vezmem sluhov a vy si držte slúžku!“ odpovie gazda.„Sluhov? Vieme už aj to, čo je sluha. Mali sme ich všakovakých, kým ešte bol Ondrík maličký, i starých, i mladých — všetko nestálo nič. Viac stojí jeden svoj ako traja sluhovia alebo slúžky… A Ondrík sa chce oženiť sám, kým nepôjde na vojenčinu.“„Sám sa chce oženiť teraz?“ zadivil sa gazda a sadá na posteľ, aby pozrel k materi. Žena mu to povedala tiež, no tej neveril. Matke si uverí a nevie, či sa má smiať, či hnevať.„Nuž, keď sa chce oženiť, tak ho ožeňte!“ rečie potom odzbrojený, i líha na širicu. Eh, nech všetko berie čert, nech má aspoň pokoj on.Mať vstala so skaly, vydýchnuc, a po peknej, pravidelnej, dosiaľ zachovanej tvári rozlial sa úsmev — môže už odísť uspokojená. Pávikovie Zuzku, ktorú ona chce za Ondríka, nespomenie, hoci to i čaká za sklom obločným Kosáčka — dosť je na raz jedno vymôcť od syna. Povie len hlasom prívetivým:„No, veď tak, syn môj. Čeľadníka načim oženiť, keď mu je čas. Žena zachráni muža od veľa zlého…“Gazda nič neodpovedá… Hlavu si zakrútil do širice, že sa oddá snu. Mama vždy majú pravdu, vždy ho prevládzu a vždy vedia na svoju stranu strhnúť — i hnevá sa, že je podmanený. ,Predsa sú tá mama nie taká celkom zlá,‘ myslí si v komore učupená Kosáčka a teplý cit vďačnosti rozpálil jej srdce naproti svokre, že vymohla od muža to, na čo sa ona darmo namáhala.O týždeň do Jablkov, kde bývala stará mať Zuzky Pávikovie, prišla suseda Anča Zoboľka, mladá, radorečná žena, štíhlej postavy, a len čo prekročila chyžný prah a videla, že sú len ženy doma (naschvál si ten čas vybrala), zavolala im:„A vy čo sedíte ako dudky, čo sa nehýbete aj vy?!“Domáca gazdiná, sesternica Borievkovi, chudobne odetá žena, sedela pri stole, šijúc chlapskú košeľu. I pozrela zadiveno ponad okuliare k nej a riekla, nerozumejúc ju:„A čože sa máme hýbať, začo?“„No, že začo; ešte sa spýtajú títo, tetka! Nuž za Zuzku… že začo!“ opätuje Zoboľka a rozkladá rukami ponad stôl. „Zato, že budú Ondra Borievkovie ženiť, a vy sa len oblieňate a nekonáte nič, lajhári!“ nadá dobromyseľne, ako by ich pohladkala, takým hlasom. Anča Zoboľka má chybu, že sa do všetkého zamieša. Chce spravovať celý svet, dirigovať každého — len to je zle, že nik na ňu nepočúva… „Veď ste azda počuli, že mu už aj apa povolili a že už i písma pôjdu za ním… A čo to šijete, tetka?…“Gazdiná sa usmiala akosi i zato, čo vraví, i pre ňu samu. Radšej by o svoju robotu mala Zoboľka takú starosť ako o cudzie veci. Ona je osoba vážna, nerada daromné reči, ani smiať sa nerada hockedy, a keď sa i usmeje, jej smiech je akýsi maliciózny či ironický. Rady Anče susedinej sú jej nie potrebné. Ona sa o tom s tetkou, starou Borievkovie, dohovorila i tak. No, hockomu svoju tajnosť na nos nezavesí — i rečie jej:„Mňa je do Ondra Borievkovie, čo nám je i rodina, nič. Nech sa ožení s Bohom!… Oblečenie starému šijem…“ hodí pobočne slovo i o tom.„A čože máme robiť?“ spýta sa Zuzkina mať od Pávikov. Tam je i ona. Prišla si od bývalej svokry požičať nitelníc. Hoci je jar, práce sila, dá sa do tkania… Vzrast má malý a tvár ako jablko okrúhlu. Bola by pekná, no lilavé fľaky po lícach a čele ju veľmi špatia.„Že čo robiť? Čože robí Beňuška? Každý deň pošle štafetu do Borievkov, ponúkať dievku… A domáci sú vám kde? Starý bačik, zaťko, Iľka?“ spýta sa medzitým.„Chlapci úhoria a Iľka im šla s havrankou,“ odvetí gazdiná najprv o tom, potom povie o vnučke: „Čože by sme ju ponúkali, veď vedia o nej!“„Nuž veď aj o Hranovie vedia, a núkajú ju! Beňuška sľubuje s ňou hneď po sobáši dať dvesto zlatých, či aj vyše a voly dvaročiaky, tie, čo sa u Paľa Vodovie na úžere. Tak ver’! A vy, lenivci, čakáte, že vám pečené holuby do úst poletia.“Gazdiná sa nerada smeje, no teraz sa musí usmiať a jej smiech je nepríjemný — akýsi maliciózny. Nerada, keď sa do nich niekto mieša, a zvesť o Beňuškinom konaní popudila ju.„My nečakáme nič, ani sa natískať nebudeme nikomu — ja som nie Hranovci! Ak chcú Zuzku, nájdu ju i bez ponúkania. Vedia, aká je… že je aj pekná, aj pracovitá, aj pobožná. Že sa nevypína ako druhé, nelepí na seba všetky čerty, zato nevie o nej nik. Ale ja to sama nechcem, tie čačky, blysky daromné. Len poriadno a čisté nech je…“ rozhorlí sa gazdiná s hnevom. Vnučku by vďačne vydala do Borievkov, aj žiada to, aby ju vzali. No ponúkať jej cit nedopustí… a že druhým — Beňuške — dopustí, hnevá ju veľmi.,Veď to poznať aj po vašom obleku, že len čistotu chcete!‘ myslí Zoboľka, hodiac pohľadom po nej. ,Čistí ste, ale samá záplata!‘„Šikovná je, usilovná, v práci naveky, ešte aj v takej, čo je pre ňu i ťažká,“ rozpráva gazdiná s akýmsi hnevom. „Že Beňuška dvesto zlatých sľubuje? Nech sľubuje i tisíc. My ver’ nesľúbime, lebo ani nemôžeme. Keby jej otec žil, možno, že by i ona mala stotiny do vena, ale takto…“ I skloní hlavu nad šitie nízko. Nevidí dobre, hoci je nie taká stará veľmi, no veľa sĺz za synom jej oči skazilo.,No, už kážu ani kňaz!‘ myslí si Zoboľka, zle dojatá, že jej protirečí.„Nuž veď ja viem, že je Zuzka na päť p,“ povie potom hneď, ako gazdiná skončila. „Mne to darmo vravíte. Aj peňažitá bude, čo jej otec aj nežije, lebo vy máte peňazí dosť. Tak čože by ju Borievkovci nevzali? Hádam lepšie pristane do toho dvora ako Anča s chybnými očima? A rodina má byť i prednejšia…“ Zoboľka usmeje sa víťazne, pozrúc po oboch ženách. Vie, že popchla starú, jej peniaze pripomenúc, ktoré gazdiná tají žiarlive, ako by sa bála, že ju o ne donesie každý, kto zvie o nich.„Nuž ver’ je Zuzka nie podlejšia ako Anča Hranovie,“ ozve sa Zuzkina mať, okrúhlej fľakovitej tváre, vydatá po druhý raz u Pávikov, „ale ja dievku natískať nebudem — veď jej ešte neprebehlo. Sedemnásť rokov jej pominulo teraz — nech zmocnie ešte doma!“ Pávičkin hlas je namrzený — Zoboľkine rady hnevajú i ju. Vydať dievku ešte veľmi aj nemôže: nemá všetko, čo je načim, schystané. Ale by ju ešte ani nechcela dať od seba. Čože by robila bez nej? Doma má ešte okrem nej dvoje detí. Jedno osem-, druhé dvaročné, ktorého otcom je už Pávik — a jedno teraz čaká… Nech ju slúži ešte. Ak by sa Zuzka vydala, tak sa ona v robote i pretrhne, lebo chudobný muž nemá z čoho nájomnice platiť. Ak ju Ondro bude chcieť, také šťastie, pravda, zavrhnúť nemôžu, no nebude jej ani veľmi po vôli. Borievkovie hrdý rod sa i jej nepáči a po bohatstve ona netúži…„Mamo, dajteže mi tie nitelnice!“ povie potom svokre, netrpezlive sa obrátiac. „Nech idem…“„Doma ona veľmi nezmocnie,“ vraví gazdiná s tým istým malicióznym úsmevom, s akým i Zoboľke vravela, a skladá okuliare, že ide vyslúžiť bývalú nevestu. „Ťažká práca mladučkým údom len poškodí. Keby ju vedel otčim zašanovať, ale to je nie ako vlastný otec… aj teraz je však na dreve s ním!“Gazdiná vyšla a Anča Zoboľka pristúpila bližšie k Pávičke. „No, ľa, ako vedia zarútiť hneď. Či rodina, či nie, každému povedia do pravdy. Súdia celý svet — bol by z nich aj kňaz,“ šepce jej, k nej sa nahýnajúc. „Len ty nahováraj starých, nech sľúbia peniaze so Zuzkou, veď ich majú dosť, ale ich držia, ako sa vraví: pod siedmimi zámkami. Za svet krajciara nevyhodia, ani prístavkovi nedali by groša na dohán alebo pálené. A ver’ takému chlapovi, čo tak tuho robí ako i on, aj zíde sa vypiť pod spôsobom… Veď sú to krutá osoba — nie div, že sú z borievkovskej roty! Len odkladajú, odkladajú, a keď umrú, shrnie všetko dievka, čo je tu s nimi, a tvoje deti nedostanú nič. Nech sľúbia so Zuzkou aspoň tri stovky, tak aj tvoja dievka poskočí v cene — povedz im!“„Čože by ja vravela! Ja sa do ich peňazí nemiešam,“ odpovie chladno a zďaleka Pávička, netešiac sa, že jej šepce. „Mám iného trápenia dosť.“„Nuž veď každý máme svoje trápenie, ale je i to pravda, že sú tetka skúpa a držia groš u seba väčšmi ako ja, čo nič nemám. Boháč sa bojí hladu, nie chudobný. Keď boli starý bačik chorý v zime na pochabú chorobu, čo ju týfusom zovú, vieme my o tom susedia dobre, ako sa im žiadala sliepka. Nezarezali im ju — mohli i umrieť. Bože, čo by iba jednu mala, uvarila by ju ťažko chorému, a oni ich mali šestnásť… A to je i dievka taká skuhraňa, ani tá nikoho nepováži.“Pávička neodpovedala na to nič, hoci Zoboľka i čakala, že jej prisvedčí. No nemýlilo ju to — vraví ďalej:„Viem ja, že je to už nie tak, ako bolo, kým im syn — tvoj prvý muž, žil. Teraz už len dievky hrnú, čo je s nimi, a tvoje deti sú im už len ako nie vlastné… S jednej strany ani nemôžu rozdávať pre ňu. Vieme, aká je lakomnica i tá…“„Ah, tá im dajú. Zaodiali ich, v zime aj zaobuli. A teraz dali Zuzke na ten pamuk, čo budem tkať,“ povie Pávička zas len obďaleč. Pravda, vie sama, že spravila ujmu deťom, keď sa vydala po druhý raz za chudobára, ktorý, hoci je dobrým otčimom, planého slova im nedá, ale stotiny odkladať nemôže jej deťom, len by svoje zaopatril poriadne. No s bývalou svokrou sa pre Ančine rady nepohnevá…„Tak tkať budeš?“ dozvedá sa Zoboľka a pomyslí si: ,Tak sa predsa úfate Ondrovi, keď idete tkať v takýchto robotách… A ako sa činia, falošnice.‘ I zájde jej srdcom chlad. Ona prišla k nim ako dôvernica dobroprajná, a oni sa taja pred ňou.„Nie veľa, len štyri húby. Mama chcú, aby ho otkala teraz.“Do izby vstúpila gazdiná s nitelnicami. Rozprestrela ich bývalej neveste pred očima, aby videla, že sú celkom nové, naúčajúc ju, kde ktorú má uviazať, aby sa veľmi nepodraly v tkaní.„Ja som ešte netkala v nich, len v starých, šanovala som ich,“ vravela medzitým, „Ak si človek nezachráni sám — druhý mu ver’ nie. A to je všetko groš. Štyridsať krajciarov som platila kraviarke iba za prácu, a priadza bola moja. Teraz je tvrdo žiť. Ani na dávky nedostačí človek. Ešte želiarom je lepšie ako gazdovi. Takého, čo má čo-to, na všetky strany trhajú. Aj vo štvrtok som odniesla notárovi osemdesiat korún, a ešte mi nebolo dosť!“„Bože, tetka, a ja čo mám iba tú škvarku: tridsať korún len samých porcií platila som tomu drancierovi — a potlék ešte kde?“ zvolala Zoboľka. „Čože by ste sa vy žalovali? Vy aspoň máte od čoho platiť, ale ja, čo nemám nič!“,Bodaj ste boli želiari, keď im závidíte!‘ doloží v sebe potom. ,Keď si všetko preješ, tak nemáš nič!‘ myslí gazdiná s odsúdením. ,Veď sám tvoj muž sa ponosuje, že ti nedorobí. Keď donesie groš do domu, štrúdle, kochy vypekáš.‘„Veď si i ty mala dosť,“ rečie potom nahlas.„Veď som mala, mala, ale kde je?“„Gazdovstvo Zoboľkovie bolo z prvších v dedine, ale si to treba vedieť zavarovať,“ vraví opäť gazdiná. „Ver’ ak by sme aj my, napríklad, na nášho zaťka počúvali, skoro by šlo všetko dolu vodou. Aj on chce len haja-buja do sveta. Nevie ten, čo je šanovlivosť, a keď my starí umrieme, ak by moja Iľka nebola, skoro by nemal tak nič, ako i ty!…“„Tetka, a či som ja skynožila Zoboľkovie majetok?“ vpadne jej do reči Anča prudko, hoci tá ešte nezakončila svoju reč. „Veď viete, ako pili apa?“„Veď i ten…“„No, ja idem domov, robota mi stojí!“ rečie v to Pávička, vidiac, ako sa rozhovor na zlô obracia a obe ženy, i svokra, i Zoboľka, prichodía do prudkosti. K tomu i Zoboľku chce upomenúť na odchod. Je pravda, že svokra neodpustí nikomu, kto zle robí, kára ako kňaz, ale i Zoboľka nemala by sa stavať oproti starej, skúsenej osobe. Pávička berie k sebe nitelnice a ide preč. I dve, hádajúce sa, pretrhly rozhovor mimovoľne a pohnú sa za ňou. Gazdiná ide bývalú nevestu vyprevadiť a naúčať ešte — Zoboľka nechce v cudzom dome sama ostať, hoci jej i srdce horí túžbou ospravedlniť sa pre skynožený majetok Zoboľkovie. Na dvore už zabudla, ako ju popichala stará, a keď Pávička odišla, riekla jej, pristúpiac blízo:„Tetka, len sa vy obracajte za Zuzku! Pávička nedbá, čo sa jej dievka nikdy nevydá, lebo jej je na pomoci — tá iba na seba húta. Dobre vraví svet, že kto má otčima, má i macochu. Aj ona len o muža chodí.“„Ja to dobre viem, že aj ona nie je taká k sirotám, ako by bola, keby môj syn žil. No na tom už nezmeníme — už je darmo. Hora je vraj ako vojna: kto do nej ide, ľahko sa raní… Keby ten žil, bola by Zuzka prvá dievka v dedine; takto, chúďatko, iba sa trápi. Ale ja núkať nebudem. Mládenci sú aj druhí poriadni, vezme ju z tých. Ešte sa každá dievka vydala, žiadnu do lesy nezaplietli — ani ju nezapletieme.“ I obracia sa ku dverám — už ju i zunovala. ,Bože, tých nevyčká, kým skončia,‘ myslí Zoboľka a hneď, ako tá zatvorí ústa, vraví ona:„Veď nezaplietli žiadnu, ale sa každá usiluje čo lepšie uchytiť. A Beňuška už ako čo by jej bolo isté, šije háby, vari už i čepce, jeden krajší od druhého, a na vašej robí posmechy. Kde by si vraj tú vzal Ondro, veď to bude s takou tarkavou tvárou ako jej mať, no vidíte!“ Zoboľka vyzradí i to. Dopraje susede šťastia a na Beňušku sa i hnevá, nechcela jej požičať peňazí teraz, keď mala starosť — krštenie u kmotrov, že jej je dlžná i tak a spláca zle… No na jej slová už i gazdinú opustila trpezlivosť. Skríkla na Anču, ako by ona to zlé o Zuzke bola povedala:„A čo by sa tá na mojej vnučke posmievala? Nech si pred svojimi dverami zametá… Či už zabudla, čo jej na dievku vykrikovali, že: hrdá, ale chybná? Aj ja jej budem vedieť čo odkázať, nech nám len nedá pokoja!“ I nechá Anču na dvore stáť, nahnevaná. Aj táto mohla by sa radšej o svoje veci starať, nie trápiť sa o cudzieho. Veď jej onedlho i tú škvarku predajú, čo ešte má…,No, hľa!‘ húta si Anča, na dvore ostavšia. ,Povedz pravdu, prebijú ti hlavu… Veď som vám len dobre chcela!‘Gazdiná v izbe sadla ku šitiu opäť. No reč Zoboľkina, hoci ju za nič nemá, pobúrila ju veľmi. Hnevá sa zvlášte, že jej vnučku, tichú a opustenú, ktorá ani muške neublížila, ohovorili. Večer aj nezdržala sa nazrieť starú tetku u Borievkov v záujme Zuzkinom, čo dosiaľ ešte nespravila. A Beňuške odkázala, súc z posmešného rodu Borievkovie, aby dievke dala do svadobného daru i jeden pár okuliarov, nielen dvesto zlatých a voly dvaročiaky.Minulo pár týždňov. V dedine nastaly tuhé boje. Nieto dňa, čo by si Beňuška s Pávikovci neublížili a nevyhodili na oči všetky hriechy a chyby, čo o sebe vedia. Beňuška, dosiaľ tupá, dala písať posmešné listy, ktoré posiela večer do okien Jablkovcom alebo Pávikovcom, a stará mať Zuzkina skladá pesničky o Anči chybných očú, majúc i ducha básnického, ktoré potom chlapci po nedeliach vyspevujú dedinou.No i u Borievkov nie je bez hriechu, ako sa tomu úfal gazda. Cez deň, keď sa všetko po práci rozíde, je ticho v dome, ale večer, keď sú spolu dve ženy, strhne sa vada hneď. Ženiť povolil syna, no teraz sa už na neveste trhajú. Mať chce sesternicu, Zuzku, že je tichá a usilovná, žena Anču Hranovie, lebo má dobré srdce: podá vodu starej v kríži i sto ráz denne bez ošomrania. Len syna, že koho by rád, ktorého sa to týka, nik sa nepýta. I teraz, že je večer a že sú spolu, už sú aj v boji.„No, vieš, ľúba dievka, Zuzku Pávikovie vezmeme Ondríkovi,“ vraví mať hlasom pokojným. Ona vie nad sebou panovať, nekričí, čo i stojí na svojom — a jej chlad je iba olej na rozpálenú myseľ ženinu. „To je dievča ako včela a ochotné do každej práce!“„Nikdy Zuza Pávikovie nebude mojou nevestou!“ kričí Kosáčka a chudé líca jej horia. „Radšej si syna zadrhnem. Ja nechcem z vašej planej rodiny nikoho viac; dosť, čo ma vy všetci katujete. Ja si vyberiem synovi ženu sama, ako si druhé matky vyberú — to je moja starosť… A ty čo už nespravíš pokoj medzi nami?“ skríkne na muža, ktorý sa obzrel za klobúkom, že ide von, nie aby ju zastal ako muž ženu.Gazda zdvihol klobúk s lavice, že vyjde von, nechtiac počúvať a starať sa do ich vady a pletiek, no že spomnela pokoj, riekol jej:„Pokoj?… a čože iné ja chcem, ak to nie? Veď som ti preto povolil oženiť syna! Ale že tam, kde si ty, pokoj nemôže byť, už som skúsil… Tak že ktorú chceš za nevestu?“ spytuje sa vzplanutý, nedajúc jej času zaťať pazúry zato, čo jej vyčítal práve.„Ktorú? Nuž koho iného ako Anču Beňuškinu?!“„No, a tú ver’, ľúba dievka, ja neprijmem do svojho domu,“ povie mať pokojne ako vždy, ale s dôrazom. „To je dievča vzdorovité, pochabé, nie k nám súce…“„Ja tú chcem!“ skríkne žena náružive. „A ja som prednejšia vyberať ako vy — ja som matka. Ja uvidím, čie bude víťazstvo!“„No a ja som stará matka a všetko toto, čo máme, zo mňa záleží, moja dievka!“Gazda pobral sa von dverami. Už si i život zunoval s týmito ženami: každý večer mu srdce otrávia jedom.„A ty čo?“ skríkne naň žena. „Zasa len utekáš pred nami?!“Gazdovi je čelo červené a oči mu iskria na ten krik, no premohol sa a rečie chladno:„Robte si, čo chcete, keď ho teraz ženíte proti mojej vôli.“„Ľúby syn,“ zastaví sa ho i vážna mať, „ktože sa má zastarať do toho, ak ty nie? Veď si mu otcom… Povedz, ktorú chceš ty sám, a ja pristanem na teba. Ty rozsúď — no, ja už nedbám.“ Materin hlas je vľúdny, vraví v tichosti.„Ja sa nežením, čo by ja vyberal? Jeho sa spýtajte, ktorú chce!“ povie on hladšie. Tiež mať vždy má moc nad ním, teraz jej neodolá.„Čože by on vedel?“ povie ona vážne zas. „Či osemnásťročný čeľadník vie, ktorá by mu bola dobrá? To je nie žart, to je na celý život, syn môj — vieš dobre sám. My matky to lepšie musíme vedieť, ktorá by bola pre neho i pre nás najlepšia!“,Ako ste pri mne lepšie vedely!‘ pomyslí si on príkro, potom zrazu skríkne na syna, ktorý vbehol dnu po harmoniku, na poličke položenú: „Kdeže ideš zas, bludár? Túlať sa po noci s harmonikou? Ale ti ju razom na kusy dolámem, ty mlynár! Stúpaj sem ku mne hneď!“Ondrík, čerstvý a veselý, s lícami ako bochníčky tučnými, ani nevie, aké sa preňho vojny vedú, kým on každý večer blúdi po dedine. Pristúpi bližšie a smejúce sa oči, jasné ako lúč, uprie hore na otcovu tvár. Nie je zľaknutý, že Borievka kričí, nepochopiteľne zrazu vzbúrený, dve ženy však zatíchly mimovoľne, — čo sa mu stalo zrazu a čo bude robiť?„Niečo sa ťa opýtam,“ rečie gazda a hlas mu je už stíšený, vidiac syna pred sebou. Oči svoje odníme nevdojak od jeho skvelého zraku. Pohľad na syna zhladí mu všetok hnev, ba ešte i úsmev tisne sa na pery, hoci nechcel by si uškodiť na vážnosti otcovskej. Ondrík prestupuje s nohy na nohu. Prsty mu už chodia po drobných klávesoch mizerného hudobného nástroja v netrpezlivosti — túži preč. Celý deň v práci, jarme — mladý duch hľadá i voľnosť.„Čo chcete, apo?“ rečie veselo. „Ale skoro vravte, skoro!“„Len si počkaj kus, bludár. Nemusíš celé večery hajdúšiť po dedine ako Kabzúr nejaký. Tuto, ľa, mať a stará mama uháňajú sa ti pre nevestu. Jedna tú chce, druhá druhú. A ty by si ktorú rád, povedz sám!“V Ondríkových ústach vo chvíľočke ukázal sa rad bielych silných zubov. Zasmial sa a oči hodí preč od pohľadu otcovho, zapálený.„Ktorú ty chceš, vezmeme ti tú. Mať i stará mama musia pristať na teba, aby si potom nemal zlé srdce na nás, ak dostaneš planú ženu.“ — ,Ako ja,‘ doložil v sebe.Stará mať hľadí s úľúbou na vnukovu peknú tvár. A so synovým počínaním je spokojná — má nádej, že zvíťazí — tak — ale Kosáčka oči sklonila k zemi pri spomienke zlej ženy, cítiac sa tým bodnutá. A že sa neohlási, zato len, lebo chvíľa zdá sa jej veľmi slávnostná.„Pávikovie Zuzku, rodinu, by si ta vzal?“Syn sa zasmial a pokrútil hlavou.„Tak tú nechceš, moje dieťa?“ povie stará mať zadivená a na tvári zjaví sa jej cit urazenosti. Ako sa sklamala vo vnukovi, maznanom ňou. V nič neberie jej žiadosť — spraví si materi po vôli! … A tej už zablýskajú oči radosťou.„Azda Anču u Hranov?“ spytuje sa otec syna. Ondrík opäť len hlavou pokrútil, smejúc sa.„Syn môj, Ondrík môj, čo si zažiadaš, to ti vykonám, len mi sprav kvôli!“ modliká mať v strachu. „Kohože by si si vzal druhú? Veď krajšej nieto, ani robotnejšej, ani lepšej v dedine? Azda len nechceš Iľu Tŕnkovie?“ spytuje sa zajakavo a celá očervenená od rozčúlenia… I na tvári starej mamy vidno napnutosť. V tom sú rovné dve ženy. Ani jedna tú nechce. Tej mať sa posmievala ich dievčencom, i tej umretej, a to najmä ťažko im je zabudnúť.„No, tú ti máme vziať?“ spytuje sa gazda pokojne a nič nie vzbúrený. „Povedz smelo; ak tú chceš, dáme ti na vôľu — ja nedbám. Mne ženské pletky nevadia. To je nič, čo si ony niekedy naklebetily. Dievka je tomu i tak nie vina. Ak sa tebe páči — dievča je poriadne — my ju vezmeme!“„Ani tú!“ odpovie syn, a smejúc sa, vyletí z izby von. Ďalej nedá sa skusovať — hanbí sa. O chvíľu už zaznievajú zvuky jeho hudobného nástroja, opovrženého Borievkom, a hlásia akosi trasľavo, sladko, jemno, ako by Ondrík všetky city mladého srdca, čo ho teraz asi opanovaly, vlial do nich. Sám gazda ich pozorne počúva, ako by ich porozumel, a jeho tvár sa zapaľuje citom. Ani nezbadal, že dve ženy, mať s nevestou, ktoré už tri týždne len vadou prehovorily k sebe, teraz, prekvapené počínaním Ondríkovým, spustily rozhovor mimovoľne. A všelijakými citmi opanované, hádajú, ktorú to asi chce Ondrík? Veď všetky prednejšie mu pospomínaly!„Prešiel vám cez rozum!“ zasmial sa im gazda obveselený. S peknej tváre zmizla mu únava i nevšímavosť. Čelo mu je jasné ako dávno nie. Syn, Ondrík, hoci vidí sa dobrákom, nie je taký ako on, kedysi hrdý mládenec. Tomu nedajú ženu, ako jemu dali, ale si vezme sám… I vychodí potešený z domu a ide do dveriec brány, aby pozrel, kadiaľ asi chodí syn.Ondrík ide hore prostred dedinou po ceste. Nie je už sám, i druhí mládenci sa k nemu pridružili. Teraz zachodia na rad, kde je dcéra Zuzka vydatá u Lipkov. Gazda ho hladí rukou. Na tej strane je dievčeniec veľa — z toho nezmúdrie. I vracia sa do domu zpät. Nebude si hlavu lámať, však on povie, ktorá mu je po vôli, len keď si ju vyberie sám! Ale ženám nie je tak ľahko na srdci ako gazdovi. Ani spať nejdú… sedia v kuchyni obe a čakajú Ondríka, mysliac si o jeho počínaní. Teraz im len schodí do umu, že tá, ktorú chce on, môže byť i najposlednejšia. Veď mu pripomnely všetky, čo by boly jemu súce. Ani matke, ani starej matke nespravil po vôli, hoci mu obe len dobre chcú. Svojhlave vyberie si sám, a kto zná, akú smeť dovedie do domu. Jesto želiarskych, nerobotných dosť, i asi štyri služobné. — I môžu sa zasa chystať do boja, teraz už proti nemu.Dočkaly ho, kým neprišiel domov, a prišiel len pred polnocou, čo nespravil nikdy, vediac, že to otec nestrpí. Hru jeho bolo počuť vždy od domu Lipkovie, kde je Zuzka vydatá. Nezviedli ho veľkí mládenci do krčmy, ani nijakej dievkina mať do domu — nemusely sa báť. Keď prišiel, nezastavil sa v dome, hoci čakaly, že si harmoniku odloží na poličku v chyži, ale vyšiel nakoniec spať do sena. Ženy chytily ho potom ráno pri fruštiku na otázku, aby povedal, ktorú si vyvolil, no neriekol ani vtedy, ani na druhý deň, hoci ho obe pálily, len o týždeň vyzradil otcovi.„Nuž tak že koho chce?“ spytovaly sa nastrachované, ako zbadaly, že gazda vie jeho tajnosť.„Neviem, či sa nezvadíte zas,“ na to on, no smeje sa pritom, „a či bude už pokoj niekedy v tomto dome, či len horšie vždy — Marku Lipkovie chce!“„Tú?!“ obe ženy stleskly rukami od divu, potom obe rozosmialy sa s obľahčením. Veď na tú i ony myslely prvú, ale že má len 14 rokov, nazdaly sa, že je ešte mladušká veľmi.„A či ju ta dajú? Veď ešte chodí do školy!“ spýtaly sa potešené.„Dajú, dajú! Dávno tí o tom vedeli… Dnes som sa s nimi shováral — i jej sa musia písma písať!“Nič sa nestalo, keď sa roznieslo dedinou, že si Ondrík Borievkovie nevezme ani boháčku Anču Hranu, ani Zuzku u Pávikov, ale malú Marku od Lipkov, čo chodí ešte do školy. Iba gazdiná Jablkovie, ktorá nikomu neodpustila a súdila všetkých skutky v dedine, riekla s iróniou toto:„Či to bude tá pomoc, čo ju tak veľmi potrebujú?“ A pohladiac tmavovlasú hlavu vnučkinu, rečie jej: „Netráp sa nič, dieťatko moje dobré, i pre teba sa nájde ešte nejaký poriadny, vydáš sa i ty — žiadnu dievku do lesy nezaplietly!“Vždy trpezlivá Beňuška, sklamaná v nádejach, riekla len toľko: „Keby ja o tom bola vedela, už by Anča bola za Ratajom dnes!“	Slancikova-Timrava_Vitazstvo.html.txt
AkordyAkordy temné v tichosti plaču hlboké ako noc ako zavíjanie a prázdne ako bubnov tóny Kobylky strojné poľami skáču v pretekoch o život ktorý dúhou planie kým v žiali hynú milióny Nepovedz nepovedz že ti slza kanie To hra je nevinná a strašné smilstvá Blázni sú vo hviezdach a triezvy padol do opilstva V nadšení volaj sláva v nadšení skloň sa k zemi v nadšení splietaj času bič až spoznáš nekonečne márne nič až uzrieš ako lupeň opadáva a hynieš v klbku učupený Počúvaj počúvaj ďalej toto smutné dohrávanie a nevrav nevrav že ti slza kanie	Brocko_Akordy-temne.html.txt
Škola kresťanskás veršami zvázaná,k čítání a k spívání,i k rozjímání sporádanáo čtyrech posledních vecách človeka.Totižto:O smrti, o súde, o peklea o nebi,k potupení hríchua všeckej márnosti spúsobná.1758	Gavlovic_Skola-krestanska-s-versami-zvazana.txt
I. PorobaV prvej knihe som ďaleko odbočil od mojich dobrodružstiev a rozprával som o skúsenostiach svojho brata. Kým sa odohraly deje dvoch posledných kapitol, skrýval som sa s kurátom v opustenom dome v Halliforde, kam sme sa uchýlili, aby sme sa zachránili pred čiernym dymom. Odtiaľ budem pokračovať v opise deju. Ostali sme tam cez celú nedeľnú noc a celý nasledujúci deň — deň paniky — na malom ostrove denného svetla, odrezaní čiernym dymom od celého sveta. Nemohli sme iné robiť, ako cez celé tie dva trápne dni ostať v mrzutej nečinnosti.Môjho ducha svierala úzkostlivá starosť o ženu. Predstavoval som si, že žije ustrašená v Leatherheade, nachodí sa v nebezpečenstve a oplakáva ma už ako mŕtveho. Keď som myslel na svoju odlúčenosť, a čo všetko sa jej môže stať v mojej neprítomnosti, chodil som po izbách a nahlas som bedákal. Vedel som, že môj bratanec je ináč dosť smelý nech by sa stalo čokoľvek, ale nevie si dosť rýchlo uvedomiť nebezpečenstvo a primerane mu odporovať. Teraz nebola potrebná smelosť, ale obozretnosť. Mojou jedinou potechou bola myšlienka, že Marsania postupujú k Londýnu, tedy vzdialujúc sa od nej. Takéto nejasné úzkosti účinkujú na ducha citeľne a bolestne. Stále výkriky kuráta ma vyčerpávaly a rozčuľovaly; bol som už sýty jeho sebeckou zúfalosťou. Po niekoľkých daromných upozorneniach odišiel som od neho a ostal som v chyži, kde boly zemegule, lavice a sošity; akiste to bola detská škola. A keď prišiel za mnou aj ta, odišiel som do chyžky pod krovom a tam som sa zamkol, aby som mohol byť v samote so svojimi bolestnými útrapami.Boli sme beznádejne obklopení čiernym dymom cez celý deň i v nasledujúce ráno. Ukázalo sa, že v susednom dome sú ľudia — tvár v okne a pohyblivé svetlá a neskôr buchnutie dverami. Ale neviem, akí to boli ľudia, ani čo sa s nimi stalo. Čierny dym sa tiahol pomaly k rieke cez celé pondelňajšie ráno, plúžil sa k nám vždy bližšie a napokon sa valil už aj po hradskej okolo domu, ktorý nás ukrýval.Asi na poludnie prišiel Marsan krížom cez pole a odstránil dym sprchou horúcej pary, ktorá zasyčala, keď sa dotkla stien, rozbila všetky okná a oparila kurátovi ruku, keď utekal z prednej chyže. Keď sme zasa vtiahli do zvlhnutých izieb a hľadeli sme z oblokov, kraj na severe robil dojem ako by po ňom bola preletela meteľ čierneho snehu. Hľadiac smerom ku rieke, zbadali sme neobyčajnú červeň, ktorá sa miešala s pohoreniskom trávnikov.Za čas sme nevedeli, ako bude táto zmena vlívať na naše položenie, hoci sme sa zbavili strachu pred čiernym dymom. Neskôr sme však zbadali, že už nie sme uväznení, a môžeme odísť. Keď sme si uvedomili, že máme slobodnú cestu k odchodu, vrátila sa mi chuť k činnosti. Ale kurát bol zmalátnelý a nepríčetný.„Sme tuná v bezpečnosti,“ opakoval — „v bezpečnosti.“Rozhodol som sa odísť od neho — kiež by som to bol urobil! Poučený delostrelcom, vyhľadal som jedlo a pitie. Našiel som olej a obväzy na rany a vzal som si klobúk i flanelovú košeľu, ktorú som našiel v ložnici. Keď si uvedomil, že som sa rozhodol odísť a nechať ho tam, vstal, že pôjde tiež. A keďže celé odpoludnie vládol úplný pokoj, odišli sme, nakoľko sa pamätám, okolo piatej po zasadzenej hradskej do Sumbury.V Sumbury a na niektorých miestach hradskej ležaly mŕtvoly — kone a ľudia — v skrútenej polohe, prekotené vozy a náklady, a všetko bolo pokryté čiernym prachom. Ten pokrov zasadzeného prachu mi pripomínal, čo som čítal o skaze Pompejí. Do Hampton Courtu prišli sme šťastne; naša čudnými a nevľúdnymi zjavmi preplnená myseľ v Hampton Courte okriala pohľadom na pás zelene, ktorý sa zachránil pred hrozným závojom. Prešli sme cez park v Bushey, kde pod gaštanmi sem a ta behala vysoká zver a niekoľko mužských a ženských tiahlo v diaľke k Hamptonu a tak sme prišli do Twickenhamu. Tu sme videli prvých ľudí.Za Hamom a Petrershamom ďaleko na druhej strane ešte vždy horely lesy. Twickenham nebol dotknutý ani žeravým lúčom, ani čiernym dymom, a bolo tu viacej ľudí, ale nik nám nemohol povedať nič nového. Práve tak ako my, väčšinou využili pokojnú chvíľu na presťahovanie sa. Myslím, že v mnohých domoch bývali nesmierne naľakaní ľudia, ktorí pre úžas nemysleli na útek. Na ceste tu bolo veľa znakov divého poplachu. Pamätám sa veľmi jasne na tri rozbité bicykle, ktoré tam ležaly na kope a boly vgniavené do zeme kolesami jachajúcich vozov. Okolo pol deviatej prešli sme cez richmondský most. Ponáhľali sme sa cez most, kde nebolo dosť bezpečnosti, ale jednako som si všimol, že v prúde pláva množstvo červenej hmoty, a niektorá mala niekoľko stôp. Nevedel som, čo je to — nebolo času na prehliadku — a vysvetľoval som si to azda horšie ako bolo naozaj. Tuná, na surreyskej strane, bol zasa čierny prach, ktorý pred nedávnom bol ešte dymom a pred vchodom na stanicu boly mŕtvoly a o Marsanoch ani chýru ani slychu, kým sme neprišli k Barnesu.V tmavej diaľke zbadal som skupinu troch ľudí, ktorí šli bočnou ulicou k rieke, ale inak bolo všetko pusté. Na stráni bol Richmond v plameňoch; okrem mesta Richmondu nebolo stopy po čiernom dyme.Keď sme prichádzali do Kew, pribehol k nám zástup ľudí a ani nie sto yardov od nás nad strechami vyhupla vrchná čiastka marsanského vojenného stroja. Ohromení nebezpečenstvom zastali sme, a keby bol Marsan pozrel nadol, bolo by bývalo hneď po nás. Boli sme tak preľaknutí, že sme sa neopovážili ísť ďalej, ale skočili sme nabok a skryli sme sa v záhradnej kôlni. Kurát sa tam učupil, ticho plakal a povedal, že sa už nepohne. Ale moja utkvelá myšlienka dostať sa do Leatherheadu, nedala mi pokoja a v šere som sa zas odvážil von. Prešiel som cez krovie a stromoradie vedľa veľkého domu, ktorý stál na pozemkoch k nemu patriacich a tak som prišiel na hradskú ku Kew. Kuráta som nechal v kôlni, ale prišiel za mnou.Tento druhý odchod bol tou najšialenejšou tvrdohlavosťou môjho života, lebo bolo zrejmé, že Marsania sú nablízku. Sotva ma kurát dohonil, zbadali sme ten istý vojenný stroj, ktorý sme už prv videli, alebo snáď druhý, ďaleko za lúkami smerom ku Kew Lodgu. Utekalo pred ním asi päť malých, čiernych postáv po šedozelenom poli, a hneď bolo zrejmé, že ich Marsan prenasledoval. Dohonil ich na tri skoky, a rozbehli sa od jeho nôh na všetky strany. Nezabil ich žeravým lúčom, ale rúče ich pochytal. Bolo videť, že ich hádže do veľkého kovového koša, ktorý za ním vyčnieval ako noša, ktorú teperia robotníci na chrbte.Tu mi prvý raz svitlo, že Marsania s premoženým ľudstvom majú azda aj iné ciele, ako len zničiť ho. Chvíľu sme stáli ako omráčení, potom sme sa zvrtli a utekali sme bránkou do záhrady, ktorá bola ohradená múrom; našli sme na šťastie jarok, do ktorého sme padli a ležali sme v ňom, neodvážiac sa ani zašepkať, kým len nevyšly hviezdy.Myslím, že mohlo byť s jedenásť hodín v noci, keď sme sa zas osmelili vyjsť, ale už sme sa neodvážili vystúpiť na hradskú, lež plazili sme sa popri živých plotoch, a cez sady a prenikavo sme hľadeli do tmy, on napravo, ja naľavo, hľadajúc Marsanov, lebo sa nám zdalo, že sú nám vzápätí. Zavše som sa potkol na čierňave spáleného poľa, ktoré bolo už chladné, obrátené na popol, a množstvo rozptýlených mŕtvol, hrozne popálených na hlavách a telách, ale temer s nedotknutými nohami a botami; a cez konské zdochliny, ktoré ležaly asi na päť krokov od radu štyroch puknutých diel a rozdrvených delových vozov.Tak sa zdalo, že Sheen ušiel skaze, ale bol tichý a pustý. Nenašli sme tam mŕtvoly, ale noc bola taká, že sme nevideli do bočných ulíc. V Sheene sa začal odrazu môj druh žalovať, že je ustatý a smädný; rozhodli sme sa tedy, že sa podívame do niektorého domu.Prvý dom, do ktorého sme vnikli s malými ťažkosťami oblokom, bola malá osamelá vila, kde som nenašiel nijaké jedlo, okrem kúska plesnivého syra. Ale bola tu aspoň voda, ktorú bolo možno piť, a vzal som si sekeru, ktorá sa mi mohla zísť pri vtrhnutí do iného domu.Prešli sme cez hradskú, kde sa zatáča k Mortlaku. Tu stál biely dom v záhrade, ktorá bola otočená múrom a tam sme našli v komore zásobu pokrmov — dva bochníky chleba v ošítkach, surový úrezok a pol šunky. Preto o tom píšem tak podrobne, lebo sme museli z tej zásoby žiť celých štrnásť dní. Fľaše s pivom stály pod policou a tam boly tiež dve vrecká fazule a trochu zvädnutého šalátu. Z komory sa išlo do akejsi umyvárne, kde bolo ohnisko a skriňa, v ktorej sme našli temer tucet fliaš burgundského vína, polievkové konzervy, sušeného lososa a dve škatule suchárov.Sedeli sme v kuchyni po tme — neopovážili sme sa zažať svetla — a jedli sme šunku s chlebom a vypili sme fľašu piva. Kurát, ktorý bol vždy bojazlivý a roztržitý, teraz bol neobyčajne bodrý a chcel ísť ďalej, ale ja som ho ponúkal najprv posilniť sa jedlom, keď sa odrazu stalo niečo, čo nás uväznilo.„Veď ešte nemôže byť polnoc,“ riekol som, a tu sa zjavila oslepujúca žiara svetla živej zelene. V kuchyni bolo všetko osvetlené, jasne viditeľné v zelenej a čiernej farbe a potom zasa zhaslo. Na to nasledoval výbuch, aký som nikdy nepočul a nepočujem. Temer hneď zatým ozval sa za mnou úder, rinčanie skla, praskot a rachot okolo nás sa rúcajúcich stien, a hneď potom spadla malta stropu a v tisíc kusoch sosypala sa na naše hlavy. Padol som na dlážku hlavou smerom ku kachlovým dvierkam a zamdlel som. Kurát mi hovoril, že som dlho ležal bez povedomia, a keď som sa prebral, bol som zasa v tme a on ma oblieval vodou, majúc tvár, ako som pozdejšie zbadal, celú zakrvavenú z rany na čele. Nejaký čas nemohol som si uvedomiť, čo sa stalo. Potom som si pomaly všetko pripomínal. Hluza na slychu mi to potvrdila.„Už je vám lepšie?“ opýtal sa ma šepotom kurát.Konečne som mu odpovedal. Sadol som si.„Nehýbte sa,“ riekol. „Na dĺážke sú samé črepy z hlinených nádob. Ak sa pohnete, zapríčiníte lomoz. Myslím, že oni sú vonku.“Obidvaja sme sedeli v tichu, sotva sme počuli svoj dych. Zdalo sa, že je všade mŕtve ticho, až odrazu niečo s rachotom spadlo, kus malty alebo odrazenej tehly. Vonku celkom blízko ozýval sa trhaný kovový hluk.„Počujete?“ riekol kurát, keď sa to zas ozvalo.„Áno,“ vetil som. „Ale čo je to?“„Marsan!“ riekol kurát.Načúval som znova.„To nebol žeravý lúč,“ riekol som a chvíľu som myslel, že to veľký vojenný stroj vrazil do domu, ako som ho videl vraziť do veže sheppertonského kostola.Naše položenie bolo také divné a nepochopiteľné, že sme sa tri či štyri hodiny neodvážili ani pohnúť, kým začalo svitať. A potom k nám preniklo svetlo, ale nie cez okno, ktoré ostalo tmavé, ale trojhrannou škárou medzi hradou a hromadou rozbitých tehál v stene za naším chrbtom. Až teraz sme v šere zbadali nútro kuchyne.Okno bolo vborené zemou zo záhrady, ktorá sa sosypala na stôl, za ktorým sme sedeli, a ležala pri našich nohách. Hore pri obločnom ráme sme videli vytrhnutý odkvap. Po dlážke sa váľaly črepy rozbitých železných nádob. Zadná stena kuchyne, ktorá ľnula k domu, bola preborená, a bolo zrejmé, že sa veľká čiastka domu zrútila, lebo tam prenikalo denné svetlo. Od týchto rumov sa živo odrážala pekná polica, módne natretá bledozelenou farbou, pod ňou hŕba medených a cínových nádob, tapeta so vzorkou belasých a bielych kameňov a niekoľko pásov farbistých papierových obrúb, ktoré vialy so steny nad platňou sporáka.Keď svitlo, zbadali sme cez otvor v stene postavu Marsana, ktorý stál na stráži, myslím, nad valcom, ktorý bol ešte vždy žeravý. Vidiac to, cúvli sme s najväčšou opatrnosťou z pološera kuchyne do tmavej umyvárne.Hneď som si uvedomil, čo to všetko znamená.„Piaty valec,“ šepkal som, „piata strela z Marsa zrúcala tento dom a pochovala nás pod rumy!“Kurát chvíľu mlčal a potom šepnul:„Bože, smiluj sa nad nami!“Počul som, ako ticho plače.Po týchto slovách sme mlčali a ležali sme ticho v umyvárni. Temer sme sa neopovážili dýchať; sedel som, upierajúc zrak na slabé svetlo v kuchynských dverách. Rozoznal som kurátovu tvár ako nejasný ovál, jeho golier a manžety. Vonku sa ozval kovový rachot, potom divé hulákanie a po chvíľke ticha sťa by sykot stroja. Tieto, väčšinou záhadné zvuky, pokračovaly trhane a zdalo sa, že ich časom pribúda. Potom začaly odmerané údery a otrasy, ktoré ochvievaly všetkým vôkol nás a rozrinčaly a pohýbaly nádobami v skrini, a viac už neprestávaly. Čupeli sme tam dlhé hodiny, mlčali sme a triasli sme sa, kým naša ustatá pozornosť ochabla.Napokon nás prebral hlad. Myslím, že minula veľká časť dňa, kým sme sa zobudili. Mal som taký veľký hlad, že som sa vzpružil k činu. Povedal som kurátovi, že idem hľadať pokrm, a dotackal som sa do komory. Neodpovedal mi, ale hneď, ako som začal jesť, popudil ho slabý lomoz, ktorý som urobil a počul som, ako sa prikráda ku mne.	Wells_Vojna-svetov-2-Zem-v-moci-Marsanov.html.txt
Ežo VlkolinskýPán Beňo Vlkolinský (z linajepradeda Jóba: jak to rodostromvám stvrdí povesený v sypárni,keď odhrniete pláchu pavučín,prach sofúkate —), zeman zarytý,kedysi najhorlivší insurgentna Vlkolíne; v slávnej obci tejdržiteľ hrdý prvej kúriei majetností spolných direktor;muž vážny, vzácna hlava rodiny,kmeť, sprevádzaný úctou napospol:dnes ľahol na máry a skončil púťpozemskú. Z vetchej veže kostolca(v ňomž i on vládnul vlastnou stolicous vkladným erbom, v ktorej sedával,bo prísny viery otcov vyznavač,za služieb božích zhusta — nad hlavoumu prápor s chóru svislý — a vše sav pohodlí, svojmu stavu príslušnom,prez plecia skvostná s majcom mentieka,v nej porozloživ: hlučne velebilz Tranosciusa; abo uprel zrak— nad riasne brvy šupnuv okuliar —na kazateľa: i fúz šedistýsi prihladzujúc ukazovákom,na ňomžto prsteň dedičný sa skvel,počúval zbožne, v zápale jak kňaztext tohočasný umne vykladal —),z tej viežky starej, sťa by ulieval,to jemu zvonia hranou kvílivoua jemu blízko u dvier kostolnýchto kopú čierny hrob...Už na mukáchdlel takmer, aspoň smutní domácitak trúfali, — syn Ezech skrúšenesi dumal v šerom kúte u hodíni neraz placho zazrel na otca,kým tohoto choť verná, Estera,za rezaný štít konča postelezas túlila sa, kryla do dlanítvár, časom poutrela slzný tok —a ešte starosť kás’ ho trápila.Pokýval chvelým prstom. Skočil synEzechiel takoj; ale zdvihla sai matka vtom, upustiac ručníček,a poodtisnúc syna, choréhouž pýtala sa: čo mu? hlavnicuči popraviť má a či podať liek?I v kríži, ako dobrá manželka,len sama chcela si ho ošetriť.On pokrútil však hlavou záporne;i keď mu desný záduch uľavil,— bo žena preds’ len dvihla podušky —:viac šeptmo sdelil súrnu žiadosť tú,by dali papier, pero, černidlo,syn ale aby podklad opatril.Estera nevedela od divu,na syna žmurkla na znak zákazu,v spech zatitlala čierny pod čepiecsi našedlý vlas, šuchla obočíma: „Ešte čo! — a nač?“ sa pýtala.Nemocný zbrhlal kruto, hlava mupokväcla stranou, čelom vstával pot;„Estera moja,“ vetil úzkostnea v svoje ruky chvatol scivenéjej pravicu, „už vkrátce odídemku otcom od vás — skoro veta — ach,a ešte nezrobil som poriadku —“„Poriadok! aký?“ prudko ozvalasa manželka, i vstala s peľastia pravou podniesla si zásterku;„či syn náš Ežo je nie jedinák? —Bár kľapäl by bol v školách, ako jasom nástojila! nesedľačil bydnes, a i mne by lepšie napotom —A či, pán manžel, obávate sa,že ja to všetko s sebou odnesiem,až príde na mňa rad —? Ba testament!Toť moje vlasy žúžeľ ešte vždy,či nie!?...“ chlp vyskubla vtom zpod čepca,a zosŕkajúc sklesla k posteli.Pán Beňo vypleštil zrak na tú reč,polykol horič zrejme, lebo tvárviac smraštil ešte, schradlú neduhom,zastenal, zdvihol ruku, upustili dodal iba toľko: „Ezechiel,jak ctil si dosiaľ oboch rodičov,cti matku naďalej i poslúchaj —a šanuj, synku, otca mozole;no nado všetko boha nespusť sa —“Ten prívet odrieknuv, nímž pohýbalnatoľko mäkkým srdcom synovým,že tento ledva stlmil hlasný plač, —priam skoršie začal k smrti pracovať;hruď dmula sa mu prudšie, krátil dych —zrak lomil sa — či svetlo haslo, bovon schumelila meteľ marcová? —Po chvíli bily staré hodiny,i prebral sa a spýtal: „Koľko to?“„Päť,“ hlesla šeptom v bázni manželkaa v zásterku prúd polapila sĺz.„Päť — ani piaď — Aj, deň sa nachýlil —a slnce —,“ nedokončil, zanemela schrkav, oči zavrel na veky.A pochovali Beňa s veškerouokázalosťou: jak sa svedčilona značného tak člena rodinyširoko známej, starozemianskej.Kňaz parentoval ozaj výrečne.Do venca vovil kvietkov na spôsobspomienky zásluh všetkých, jakovéuž zosnulý ten — urodzený pán —tak hojne vydobyl si, pokým žil,a dobro obce, cirkvi, vidieka;jak pečoval zvlášť svojich o prospech,na srdci nosil samodediča,sťa svojho onen starý Tobiáš,s manželkou tiež vždy v láske nažíval,bo bola mu aj strážnym anjelom —i požehnával jeho domu boh:to všetko spomnul pekne, dojemnea okrasou mu složil na rakev.Nakoniec menom jeho žalostnédal ‚vale‘ všetkým, vďaku za počesť —i hnul sa z dvora zástup velikýpri zvukoch teskných: ‚Ach, jak biedny, ach...‘A vdova žila vedno so synom.Dom spravovala ako predtým, bai hospodárstvo pod jej dozoromsa točilo, jak plynul roku tok.Jej povel aspoň čerstvo ozývalsa s pavlačky vše; čo viac, riadne sii sama vysúkala rukávya jako robotnica najtuhšiaprác viedla predok. Syn len poslúchal —no jak sa zdalo, žili vo shode.Je svätodušné ráno rozkošné.Sťa oko čistý blankyt nebeskýsa šíre rozpäl ponad svet a hôrkdes’ za okruhom na zem pooprel:a po ňom ako modrým kobercomsi vykračuje slnce, panovníkten svetla. S pliec mu skvúci splýva plášť,a pred i za ním v slávy jasotechór spevných škovránkov...I náladakol vozduchu je taká sviatočná:jak čakal posla znad Jordána by,či ševel plamenistých jazykov —Bez šumu porozlial sa priestoromsťa jazero, čo búrok nepozná,lež večite je smavé, priesvitné.Doň hravo tečú bujných zo záhradtu stínov sladkých vodopády, tamstých vôní jarky, ručaj vtáčích nôt;doň spŕcha rosa s líčok pivónij,veň levandule dychot plynie, doňsvoj opojný kvet striasa orgován...— Na Vlkolíne, jak i inde snáď,pred touto práve krásnou slávnosťoumládenci zvykli milým dievčinámstaviavať máje, hviezdnej za noci,keď ešte panny sladko snívajúo šťastí budúcom...A poneváči Ezech Vlkolinských srdce malna svojom mieste, v žilách teplú krva oči, ktoré lipnú za pekným:nuž nie div, keď čo mládenec i druhtiež pripojil sa k jarej čeliadke.Paholci kdes’ dve šumné jedličkymu ulovili. (Radi mali ho,mladého gazdu.) Tie si tedy bol,vše podvečierkom v sade za včelínsa ukryjúc, sám rúče vyzdobil:do hladučkej ich kôrky nožíčkomnarezal totiž podôb, nanajviacvšak srdiec, ružokvietkov ku tomua ľalíj, pomedzi ichž obrazcesa hybkou chvojkou vinie rozmajrín;ba všetko to i vhodne zafarbil.I jako svätvečer sa pominul,dľa dohovoru v polnoc vysokús družinou vychytil sa. Oddolazajali postať, každý na plecisi nesúc stromky, ktorých vetvicesa pri mesiačku leskle mihaly.Tak zamestnaní, došli poriadkom— a bolo skoro hornom na konci —i pred dom, v ktorom podľa rozsudnýchhláv dedinských čo ruža kvitla vrajnajkrajšia panna — Žofka Bockovie.Dom na briežku stál strojný, nad cestou;záhradka pred ním, jejžto u dveriecker bazičkový dychčal voňavo,kým za hrádzou si jarok zurkotal.Tu Ezech šepnul druhom: „Ostaňte;toť viešky podáte mi ponad plot —“a do záhradky vošiel tíško sám;tam pod oblôčky dal sa do prácei onedlho máje zasadil.Kým sádzal ich, vše vzozrel mimoďak;no v okienku len luny obličajsa skvel — preds’ ona spala v čase tom,ba možno práve toho zrela v snách,kto pod jej oknom túžil. Za svet byju nedal zbudiť, prerušiť jej sna!nech spí — Veď skoro i tak svitne deň,turíčna slávnosť: a on v nádherezdôb sviatočných si uvidí ju zasnad sviece krajšie v chráme plápolať,na ústkach zvonný spev a modlitbyhorúci zánet v duši — Nechže spí —Nuž z hĺbky srdca zaželal si len:jak totie jedle v horskom obvodesa k smrečkom švárnym rady tesnaly,i ona, ktorú láskou zobjal on,by večne sa tak k nemu túlila —„— Hej, Ežo! driemeš?“ zvolali naň vtom.„Šak ešte máme sadiť, hybaj —“ Šli —I nie div tedy: slnko nastaléže nemáličko zarazilo sa,keď stromky, ktoré v bralách vídalodonedávna v hrách s vrstvou rozmilých,mu prišlo razom v obci uvítať.No lúče jeho najskôr uhádly,jak a kým cieľom jedle došly ta:bo ani vtáčky priam sa rozlietlyi sadly na chvoj; každý ihličkusi vyzrel za korisť — Hja, vtáčky to,čo miesto zrnka rosu zobkajú:a na ihličkách totých najsladšiejej krôpky, perly lásky visely.I maly ozaj pravú hostinuna májoch sviežich — Len keď popod nesa mihol devy utešený zjav,čo prišla uviť z kvieťat perečko,jej čarné rúcho, čistý tváre pyľ —či keď sa dvormi zjagal partíc jasu neviest, ktoré zrejme mienilyuž do kostola — v uličkách tiež ruch:len vtedy slniečko sa ocitlo,prebralo z onej vnadnej rozkoše:i pospešilo nebom, zbadajúc,jak dlhú ešte púť má pred sebou! —— U Vlkolinských pokoj slávnostnýtiež rozhostil sa. Včasne čeliadkasi odbavila všetko, čokoľveksa pri gazdovstve musí pokonať,či piatok a či sviatok značí deň.V stavaniach tedy ticho, po dvorei čisto k tomu.Kde sa jaksi preds’kus opozdili: bolo v kuchyni.Ezechiel aspoň drahne sedel užu stola v prednej — čakal raňajky;no nedajbože vyčkať — Divil sa,tým viac, bo ani matky nevideldnes ešte; proti zvyku vystalai od služby: nuž zticha prespievalza rannou i tú ‚Přijdiž, Duchu —‘ sám.Nevedel poňať, čo sa mohlo stať.Hnul sebou, že sa pôjde presvedčiť;vtom ale šťuklo v dverách —Vkročilamať strmou chôdzou. Čosi na miskepriniesla i priam drgla pred syna.Dnu rascová polievka špľachla, zrel;i ešte čudnejším mu: výročnápreds’ slávnosť — a toť, aká objedza!Chcel pozrieť na matku; no nechal tak,neriekol slova, — prichytil sa jesť.Však matka zastala si oproti,zrak pohrúžila doň (bol nevľúdny),a na roh stola vzprúc sa, riekla mu:„Ty, Ežo! — ty len chceš ma dopáliť,bárs vystríhala posiaľ som ťa dosť —Kde blúdil si zas noci predošlej,há? — Neodtajíš! lebo, tuláku,i nocou ťa ja zápäť sprevádzam:keď usnem, iní za mňa strehocú —znám kľučky tvoje — tedy?“Ezechielpozdvihol oči, vzhliadnul matke v tvár,vtom zapýril sa; složil lyžicu,i opäť vzozrúc, krotko odvetil:„Nie, netajím; bol som — šak viete, kde —“a kukol oknom —„Viem!“ mať nevrlemu odsekla, až zvrátil spešne zrak,i ťažko polkla. „No ty ešte vždynevedieť zdáš sa: že to protivísa mojej vôli, synku! A preds’ somti to už dudala, i za otca(och, keby ťa bol lepšie zavracal!a nie ti povoľoval vo všetkom —);ba neraz-nedva som ťa úprimnei upomla — Ty ale, zrejmá vec:dnu jedným uchom, druhým pekne vonsi všetko púšťal; túrnul naokoa pritom ďalej svoje vyčíňal,nu, pravý potmehúd, krt — Teraz všakti zahudiem ja (vtom sa vypäla),mňa nebudeš viac vodiť za nosom!Dnes ostatný môj ortiel zneje, čuj:Tú ledačinu nikdy nevezmeš,kým žijem! a keď budem umierať,i v závete ti prísne zakážem —vieš, Ežo? nikdy! (v doklad do dlanesi pľasla päsťou). To si pamätaj!Ja prelomím ti tvoju hlavatosť!ja uvidím —“ A stiahnuc obočie:„Čo neješ!?“ doložila zhrozene.„Ďakujem,“ vetil chladnokrvne, bárho jedno slovo ozaj pobodlo,lež prevýšil sa; „už je po jedle —je preslanô —“ S tým na stoličke sapopravil, sšimral prsty po skránii podoprev sa na stôl, nadpriadoltak potichu: „No, mamko, dovoľteraz riecť i mne; som preds’ už dospelý.Čo máte proti Žofke? povedzte.“„Čo!?“ zdupnela. „Čo? — Že je sedliačka,že —“ zajakla sa. On sa uškrnul,zhral prsty po stole. „To?“ pýtal sa,„to? — dajsabože! Vaše zemianstvoči nepošlo tiež dolu Dunajomi s košútkami, pani matko? jak?Ba utenulo, veru, žiadna plťho nedohoní viacej! — Ale, hľa,i Žofkina mať bola zemianka,veď z rodu Vlkolinských pochodí —“„Čuš mi s tým!“ skočila mu do reči;„aj pochodila — vydedili ju,hej — lenže ty to ani nechápeš! —“„Dosť na tom: neviete jej pohany —“„Viem!“ vrkla. „Akú?“ „Takú: za cudziesa groše parádi —“ „To nepravda!“vykríkol Ezech, zbledol, zachvel sa,vstal — však zas sadnul. „Utrháčstvo to! —No, počujte i vy môj úmysel:Ja slúchal som vás posiaľ vo všetkom,i poslúchal som, lebo matku, rád;v tom ale jednom niet mi rozkazu,to nejde nijak! nemôže byť, bohmôj svedok, mamko! — Upokojte sa.Viem, vám sa páči vaše krstňa, viem:tú za nevestu by ste chceli mať,i česť jej všetka; ale darmo je:— a tu ver’ každý mne dá za pravdu —kde o mne je reč, mojom o srdci,tam výlučne ja právo voľby mám:a mne sa ľúbi Žofka jedine.Len tú si vezmem — Upokojte sa —“„Čo!?“ zdupkala, až čipky čepca jejsa pootriasly, oči podbehlyjej krvou, zvrávorala pohnutími zhíkla — „nuž ty! ty sa protiviťmi budeš, papľuh? opovážiš samne protirečiť? moje myšlienkymi prekrižovať? — Či vieš, že som maťi otec v jednom? Vieš, čo vo štvrtomna veky stojí? — Ale horký vieš,ty rebelant! — Šak počkaj, poviem tihneď inšie — Ale prečo nevstaneš,keď shovára sa s tebou rodič, há?neúctivec! — seď, bodaj — Nuž či vieš,človeče! že tu všetko moje je,či dom, či role, celý majetok?tvoj otec že len prilepil sa ačo palec na prístupky prišiel sem?či vieš to? hovor!“ — „Od vás počúvam —“„Vieš, že ti otec neporučil nič,ni byľky márnej?“ — „Chudák, nemohol —“„Vieš tedy, že tu pani som len ja,a rozhodovať môžem, ako chcem,môj rozkaz platí všetky nad súdy,a tys’ len črviak...?“ Stisol plecami.„Keď vieš, i to vedz: od dneška si nieviac mojím synom! navždy odriekamsa ťa i vymietam ťa zo srdca —Vstaň môjho od stola! a zpod strechymi vystúp mojej! Ber sa, kade chceš —a vrátiť sa sem kedy, boh ťa chráň! —Som vdova a dnes umrel mi i syn:i budem sama, sama ako trsť,sťa jabloň obráňaná — Rušaj priam!choď!“ ukázala rukou na dverea jak mrak hrozný bol jej obličaj...On iste toho konca nečakal,čo viac, v deň taký! — váhal, myslel ísťi zas len zostal. Až keď skríkla znov’:„Si hluchý!?“ sosbieral sa, s klina sňalsi mentiečku i líščiu čapicu,a šupnul dvermi, slovka nerečúc,len vzdychnúc zľahka, zrejme príkrosťou.Povedľa cestou ľudia medzitýmuž prechádzali vážne do chrámu:vše v slnku zblýskal zlatých čepcov jas,skvost mentiek, parta, hodváb lunivý —Začuli ostrú vravu u Beňov;zo zvedavosti stíchli postupom,i fľochli starej hrušky prez vetvy(čo stála kde-tu v kvete v záhradke)do okien: ale zvedieť nemohúcni vysvetliť si kriku príčinu,šli zvoľna ďalej...A len Ezechielvon mykol, zvony slávne zahraly:ich velebný tón letel údolímčo anjel-zváč a všade hlásil sa,z dom’ do dom’ ťuknul v okno peruťoui volal ostro, volal láskavo:ó, poďte! poďte! poďte! —Esteratým precitla vraz z búre duševnej:v um svitol jej deň slávny; povedľa,aj, zbožných húfy... Ako? boží Duchlen jej dom mal by obísť? Užasla.Skrušená padla na podlahu vtom,i na kolenách, ruky skľúčené,vhor zdvihla zrak a z hlbín vyvzdychla:„Môj bože! odpusť moje hriechy mi...“Od Beňov neďaleko, lenže zapotokom, ktorý tiekol cez obec,ju pozdĺž krájal takmer napoly,brat Beňov starší býval: Eliáš.Pravdaže starec, ale k podivu,bez šedín, prostý, rezký ešte vždynatoľko, že sa mnohí mýlili,za mladšieho ho držiac od Beňa,kým tento vskutku mladší toť už hnil.Tiež mal sa dobre. Hodné gazdovstvouhájal; klopotil sa, hrdlačila skývraživo sháňal na hŕbu,sťa keby celý svet chcel obsiahnuť:a všetko vzdor tomu, že pre kohoni nemal sporiť, bo veď potomkamu nedoprial boh — Sestru Zuzanusíc’ obdaril bol hojne drobizgomtým, k tomu ovdovela zavčasui v nebárs pomeroch sa octla, bopán švagor Daniel — pravdu hovoriac —nu, popíjal si pilne do smrti;no že len dcérky mala: bezdetnýbrat naskrz nemal vôle dajednovziať za svoje; a ženin — Judkin — rodzval v istej pýche zavše háveďou.Tým horšie s bratom Beňom ráčil sa.Zajedno už to strašne škrelo ho,že otec do škôl Beňa vypravil(kdes’ do Gemera...) a rad rokov naň,až po jurátstvo takmer (pokým sámnezomrel), mnohý tvrdý dvadsiatnikutrovil z dúžej mošny: jeho však,ledaže stihol prebŕsť donátom,už privrel ku pluhu a robotoui v samom vzraste tela zaväzil.Len tým sa zviedlo, že brat Beňo razi jurasorom stal sa, tykal siso slúžnodvorským; slovo v stolicimal aké-také: kým on, Eliáš,hoc zeman tobôž, navždy krpčiaromtoť musel zostať, k hrude prikutýa bez povážky — I jak by mu tonebolo oči klalo dôslednea neškvarilo jatrá závisťou!? —Ku tomu prišiel proces rodinný,čo okľukami vliekol sa sťa hadi trval veľké roky. Eliášpo smrti otca totiž vo všetkombol zostal; i jak šťastný držiteľodoprel rovný diel dať Beňovi:vraj preškoloval hodne navyše,kým on naň robiť musel — teraz nechsa z črepa živí! a ak orať chcepán veľkomožný, tož nech diplom sičo lán či stráň v šír, pozdĺž rozprestrie;nuž preto skrsnul medzi nimi spor.A toto bolo, čo ich ešte viacrozdvojilo a sťa tie póly dvai odcudzilo — najmä staršieho!(hja: on bol, ktorý prehral pravotuvzdor, že i novonarodeniatkamu čepček šupla Judka do vačku —),hej, toho natoľko, že verejnesa zaprisahal: nikdy, prenikdyvraj neprekročí jeho noha viacBeňovho prahu! — I ver’ držal sľub:ni neobzrel sa v stranu Beňovu,ak povedľa šiel, vše odvrátil zrak;a mohol sa aj buchnúť stretnutímdoň abo jeho vážnej manželky:čo kameň odrazil sa — najviac akzahmkal, odpľul — a už drobčil diaľ.Tu Beňo onemocnel osudne.Nuž navštívil ho asnáď? Prehorký!bárs vedel, že ver’ Beňo zabudoluž dávno na hnev, i čul, že si ho—preds’ brata — viac ráz žiadal ku sebe,čajs’ odobrať sa — Nie, ni netúrnul;ba ani neišiel mu na pohreb.— Nuž Ezech v onen sviatok turíčny,keď prísna mať tak nemilosrdneho vypudila z domu do sveta:kam mal sa vrhnúť, chudák? — Po službáchjak vyšiel z chrámu, kde sa otužilčo pravý kresťan viery vzrušením(dač, možno, pohľadom i na Žofku:veď v prvej sedela čo sväticav belostnom rúchu, zánet na líčku,jas lúčov kolo nej, i bolo čuť,jak zvonným dúškom i chór preráža), —z kostola, vravím, jak sa ubierali ocítil sa zrazu samotným:len prirodzená vec, že bez dlhýchokolkov (predsa k svojmu dľa otca!)hor’ vodou šibol prosto k strýkovi.Ten oči vyvalil. Bo Ezechiel,ač vravel s ním i uctieval ho vždy,preds’, rodičom snáď kvôli, nechodilku nemu.„Ľaľaď! — Vitaj, mi filiBalthazáre či Ezech —“ ozval sa,i od stola mu v stretky pricupkal.„Tos’ ty!? hm,“ odpľul, ruky založilsi krížom nazad; „veru, novina,a aká! — I rec, synku, čo bys’ rád?“(porozkročil sa a nadstavil sluch).Ezechiel okúňal sa s farbou von;konečne ale musel vykrámiť,čo za príčina dohnala ho ta.„Tak!?“ stákal Eliáš a na pätesa zvrtol —„Tak? hm!“ streknul zas —„Či tak?“požmurkal očami; a cmuľknuv siret: „íha!“ spískal, „íha!“ — Vystrel sa(bol územčistý, ale svalitý);i prihladiac si chvisty narudlé,nadpriadal: „Tisíc! — pekná historka!...Hja, chlapče! tvoja horenosá maťsa nazdá, že ty druhý Beňo si,ktorého takto (ukázal mu ivtom odpľul) okrúcala na palec,i zahuckala neraz proti mne,tá —! (zahrozil sa smerom k oblokom).I dobre máš, keď nedáš sa — buď chlap!Ty predsa nosíš klobúk! ktorý vždyviac stojí, ako všetky čepúchy,a čo by boly zlaté, kochlaté! —Ba chlap si! (potľapkal ho po pleci)chlap, užtoveru! — Ale bližej poď;si doma, neboj! — Hm-hm (pousmialsa potuteľne, kol úst schamril si,dnes ráno vyholených na hladko,i jak by čos’ bol našiel, poskočil).Mňa to len teší, že si prišiel sem,len teší! ver mi — Akožeby nie?toť nemám syna! nemám — Nahraď ho! —A u mňa práce nazbyt, Ezechiel,až prez hlavu! — Šak z toho, otec tvojčo nezabral mi, nezmarhal som nič,skôr pričinil, skôr! — Nuž, dosť robôtkytu pre teba! a keď sa obabíšdľa chuti, i pre ženu, pre deti,pre — Ale dívaj! kde som zašiel až? —Saď, synku, slož sa. Starká! —(Judka vtomdnu vkĺzla, i že zrela Ezecha,až zmiatla sa —) Daj dobrý obed hneď!toť synovec je naším hosťom dnes,i zajtra, i vždy... čuješ?“ Fľochla avon dvermi cúvla celá zjašená.Eliáš ale sebou potiahovsynovca, sám hneď myknul za vrchstôl,i sedel už a živo hnieždil sa;i jako Judka jedlo priniesla,vo vytržení núkal: „Ezko! jedz,jedz, Judka moja, — pravá objedza! —Ba, prisámbohu! veľmi teší ma...“(Dosť ľahko, hútal pritom: Predsa razsa vyvŕšim! — ač pozde, lepšie preds’,jak keby nikdy! — Jeho všetečnosťten aspoň náter mala — Kto ho vie?)— Mať, jak len zazvonili z kostola,priam prikryť dala, a to obrusomstôl činovatým, aký najkrajšílen mala v truhle, samý po ňom kvet;naň ihneď slietly hajná koláčkov —nu, veď sú sviatky! —Čaká, čaká; noEzecha len niet, neprichodí — Užvidela oknom kŕdle ľudí prejsť,však zo žiadneho nevylúčil sa.Ni v ostatnom ho vidieť nebolo;ba, čoho takmer obávala sa,bo veď len pohlo by ju ešte viac,že ráno: ak tak povedie sa s ňou:nie, i tá sama prešla s pannami.To zmýlilo ju čajsi; potrelasi pravé oko. „Mara!“ ku slúžkevtom preriekla „choď! popozeraj preds’,kde trčí Ezech? — Zaber podjednýmaj do čeľadnej jedlo paholkom —“Šla. Brúsila sem-tam, sa spytujúc,či nevideli kde ich gazdíčka?A pravda, pritom neomeškalani podštrknúť tej-ktorej babke: „Jój!kej vedeli ste, čo sa stalo vámdnes u nás! — Strašnô! — onô — ale žema neprezraďte —“ (‚Šu-šu‘ — a šla diaľ);no vzdor kutaniu nedopadla naň.Až keď i druhú — Katru — vyslalaEstera, tej sa takoj zdariloho vyňuchať. Sťa diablom posadlápribehla s náveštím: „Je — u Elov!tam, urodzenká — zazrela som ho!a sedí už aj s nimi pri stole;hej, na môj’ pravdu! —“Čujúc Esterachýr tento, málo že nespadla s nôh:tak zhrozila sa. Ako? Ezechielku najväčšiemu nepriateľovii jej i muža — svojho otca to! —ku tomu falošníku, predrelcu,netvora bez duše i bez bohasa utiecť vedel vlastnou pred matkou!?Neuznal za hodné ju odpýtať?a sľúbiť, že jej žiadosť vyplnía nikdy nebude sa protiviť?keď ona preds’ mu iba dobre chce,oň stará sa, v ňom žije jedinom...?„Och, to je mnoho! mnoho!“ vyjakla,ku srdcu chmatnúc; „och, ten nepodar! —“S tým sama zasadla si k obedu.No muška uniesla by na krielci,čo utrovila; všetko pošlo zpät.Po jedle chcela bohu poslúžiť;však podivné, ni k tomu prípravynenašla jaksi v duši — Na knižkusložila ruky a tak dumala —Vtom zvony zhlaholily na nešpor;i vzchopila sa: a ich zvukohračím diaľ, tým trúchlivejšie znela jej,sťa pri pohrebe — Pustila sa v plač;i skloniac sirú hlavu na ruky,jak zvonov súzvuk vlnou dorážal,vše skvílila i vykladala tak:„Ach, nemám, nemám viac už nikoho!i syna pochovala som si dnes —ja biedna mať! — ja vdova úbohá —ó, bože! čoho som sa dožilana starosť!? čoho! koľkej neresti!ja slabá žena, osamelá, ach —“V kuchyni, ako ráno výstup ten,i teraz jej kviľ čuly služobné;no poneváč ju znaly rozhodnúčo hospodyňu, matku čeľadnúi kazárku vše, ktorá netrpírád nežiadaných od kohokoľvek:nemaly smelosti dnu vstúpiť k nej,tým menej v nárku jej ju potešiť.A cestou kto-ten teraz ešte skôrsa pozastavil, sliedil očimaa uchom dychtil niečo uloviť;smiech pritom — možno, škodoradosti —mu uťahoval kútky — Podistýmuž mnohý vedel zvláštnom o spore;zlá povesť všehdy bystré nohy má...Jak zmĺkly zvony, poutíchla tiež.Zodvihla hlavu, slzy utrela;s tým popravila čierny čepiec sii pritúžila stužkou pod bradou,tak chvatne jaksi, že sa v spechu tomzo slučiek skoro stály hrdúsky,i pridusiac vzdych schválne: „Ale nech —nech!“ vyrkla srdnate. „Keď šiel, nech šiel!ten zanovit! — To nedožije ver’,bych ja sa prosila mu! Ja som mať!jedine moje môž’ byť navrchu —I škoda každej slzy! — Dúfam, bohma neopustí — on je radcom vdovi pomocníkom, on —“ A ukrotlázačala vo spevníku prehrebať,a nájduc pieseň, hlasom trasľavýmnôtila: jakí stáli povždy sú,čo Sion, hradby jeruzalemské,tí, ktorí v Pána stále dúfajú...A Ezech ozaj pevne prilipolu strýka. Nielen sviatky turíčneže strávil v jeho dome vítaný(len Judka jaksi zazerala naňa patrne sa hrýzla v sebe), leži robotný deň, ktorý nastúpilhneď nato, tam ho našiel: ako včasza rána už bol dlubal pod cieňou,čos’ strúhal, dlabal, vŕtal: ku čomustrýk Eljaš, klobúk majúc na uchua boky podpreté, sa s úľubouuškieral, hlavou krútil — nebodajsi bláhal: Robotník, a bez plače!bo najviac čo mu denne dá vše jesť —„Hm —tak!“ mu prisvedčil. „To javorec!šak, synku? Bude z neho kosisko?A kebys’ znal, kde som ho vyňuchal!?“„Kde, strýku, kde?“ sa spýtal synovec,no ďalej majstroval. „Hm! — v Brde ažtá potvora ti rovno svietila,a nad priepasťou! málo chybelo,že som ju nepremeral — Ale, hľa,i z toho vidíš, že si nelením,bárs starý, ani takých po pekliechsa driapať, ver’ nie! — uč sa odo mňa!“„Var’ nemyslíte,“ Ezech prerval ho,„že štítil bych sa ktorej roboty?“„Oj, nie!“ sa sponáhľal strýk, „božechráň!Viem, že si ani doma pod pecounelíhal, ačpráve tam posluhyvždy bolo až moc! Budeš tedy, viem,i tu sa usilovať, budeš — Hľaď,tam i tam v streche mrcha pazuchy!až po ten šiar! Len snopkov naviazaťa pošiť — šúpy stoja v záčine —I pokrov domu skoro opraviťsa zíde; lenže v hore ešte klát!a (šepnul) v cudzej...“ „Furták, strýko, ste!“sa Ezech zasmial. „Nono,“ priam mu strýk,pohroziac čudne prstom skvačeným;„mlč!“ zžmurkal. „Potom — potom, ale dosť! —“a odpľuv, postrečkoval po cieni.„I rob len, synku! Ale nezabuďdák’ do hrabieľ, toť, zuby povsádzať:by naša hospodárka šmŕľavá,no robotnica ani víchrica!— nie ako čiasi pani Hestera —čím mala narábať: keď štepnicea trávniky nám príde pokosiť,a ty sa chytíš svojho javorca!tak po chlapsky! šak, Ezech? Pravda! — Ačis’ videl, koľké trávy máme tam?Nech nepľuvnem viac, ak nie vyše mňa!nech —“ „Ibák lopúch a či konský štiav,“prehodil Ezech. „Perse! bršlica,žitnačka, mádra — fajné zeliny —Hm, pohodlný rok — Len prikladaťvždy ruky! Chleba, úfam, dostačí...“Tam tedy prebol leto Ezechiel;za letom jeseň, plnú všakých prác,tiež prekonal tam; ba i pozdejšielen zostal.Ako dáky paholok(strýk horkýže by teraz ponajal!)tak robotoval po mrak od svitua vždycky s tou najväčšou ochotoua chuťou bez únavy: vzdor tomu,že ani snáď sám nevedel si daťodpoveď na to: Nač to všetko je?tá služba otrocká? ten chvat i pot?to prepínanie svojich mladých síl?— Tu pri dome sa našlo všeličo,čo treba bolo odbaviť; tu zasrad iných vecí mimo gazdovstva(tých, čo sťa lúče šibú navonok)sa prihrnul a vliekol bez konca:napríklad v horách hotovenie dŕvku zime, — v holi pastva zporiadky,nad salašom vše dozor, — zápasypri klčovaní chrastí, poľných ciestopravy — a tak ďalej; všetko toon podnikol i zdolal vďačne, bársdosť oštary mal pri tom. Robôt všakjak svitla doba: tu len ešte bolvo svojom živle! Ako pravý levsa v kosbu vrhol; radok za radkomlen hrčal spádom ani ručaj z hôr.Zatým zas nastúpilo svážanie:ten najrezkejší dej na prknách žnípri plnom svetle nebies priaznivých;i svážal tobôž. Bujných na volocha bielych jak sneh, ktorých súmerneohnuté rohy skvely sa čo kvet,prez čelá pásik bronel červený(sám fáborce tie vplietol v zinky), kýmim pod lalky v krok zvučná hrala spiež —:na takých vozil, hrdo kráčajúcsi vedľa šumnej spräže, len tak bezlajblíka— marcelínky povoľnána hrdle slučka, klobúk na očiach —Bral do drabín až zbožia na podiv,po stohu takmer, že keď dedinousa terigal voz ťažkým ruchotoma svištiac (— zpod sníc riasa splývala —):o vetvy rafal sa, čo zo záhradnad cestu obrodené ovisly.Preds’ neraz i sám vyhupol sa hor’,a pri pavúze sediac bezpečne,poháňal zvoľna voly, od sparnasa preťahujúce, vše sšmižkajúc:„Hejk, Beľa, Široň!...“ I jak vtedy muprejsť prišlo popred rodičovský dom(bo zeme sem-tam v stráňach boly), totým väčšmi spukal bičom (trojakouzdobeným kystkou); áno, zakaždýmvše tuho spráskal — —Vôbec u strýkasa udomácnil cele. A keď chcel,či vlastne keď deň tvrdý minul sa,si bez prekážky zašiel do Bockov,ak neprimal ho večer k práci tiež.Tam vblízku svojej švárnej milenky,pod svitom krásnych očí jej, jej vnádtajomným vplyvom všetkým, rozkošouz jej odviet vtekajúcou v srdce mu,znov okrial, posilnil sa nadlho.Či toto bolo pohnútkou, že v tejkoľaji, do nejž viac bol vohnaný,než vkĺznul sám, i potom zotrval— bo vedel veľmi dobre, matka žetak snadno nepopustí; a či snáďv ňom urazená hrdosť osobnáto pôsobila, keďže papľuhomuž nebol, ale mužom? — ťažko riecť.Lež najskôr vzpruhou bolo oboje.To ale stojí: že strýk Eliášho valne potvrdzoval v úmyslochi v pôtku s matkou; Judka zase, tá,ač ani moriak zdúvala sa vše,škúlila, mraštila tvár pehavúi odvŕkala leda prez zuby:si netrúfala vypovedať mu.On nehneval sa ozajst na matku;no predsa bolelo ho nemáloi mrzelo ver’ dlho, že ho takbez príčiny (veď srdce nenie ňou!)a bez okolkov vysúdila vrazvon z domu: z toho hniezda milého,kde narodil sa, mladý prežil vekvždy v prítulnosti, v láske k rodičom,ho vykázala, čo viac vo sviatky,a obrátila v posmech pred svetom.Nie, nezanevrel na ňu, vedomýsúc pomeru si ku nej; toľko len,že vyhýbal jej — —Raz preds’ stretli sa.Mimoďak v poli. On šiel z kosenia,mať ale proti s kŕdľom hrabáčoksa brala hore stráňou, sama tiežsi hrable nesúc. Ezech kamsi sabol zahľadel (var’ niekam v inú stráň,zrak aspoň žiaril mu, smev kolo úst —),čo sostupoval vľahce výhonom,na pleci kosu lesklú, hrkavýza pásom oselník; tým prepásolvčas pobadať, kto tiahne oproti.Len jak mu vrava uderila v sluch,vdol pozrel, videl — ovšem, neskoro.A predsa dosť včas. Lebo matka vtomuž upozornila ho (hrabáčkyaž zanemely zrazu) činom tým,že ač aj boli ešte na dostrelsi zdiale, spešne pevnou pravicouv bok utrčila dlhé hrabliskoi zrakom mrskla — zrejme na povel:by vyhnul... Porozumel rozkazui s cesty umkol brázdou — —Paholci,keď s ním sa sišli, tí len sa ho dačnadomŕzali! By vraj zabudolna všetko, čo sa stalo-nestalo;by domov prišiel, prejal gazdovstvaon správu — Jakí budú poslušnímu povždy! — Veď vraj, pravda, robí satam i dnes svedomite, lenže bohho tam zná! nejde to jaks’ od ruky —Hja, darmo: hlavou v dome má byť muž!a zvlášte nad čeľaďou... Riekol im:„Synkovci! prídem iste — dakedy,hej; lenže ako svoju matku znám,ver’ mnoho vody ujde potokom —I dotiaľ buďte verní, robotní! —Nuž, s pánombohom —“Ale staral sao hospodárstvo preds’ len otcovskéčo hneď i z diaľky, lebo paholkomvše porádzal to — takto, onakno —No ak však matka potom z rečí ichdák’ zhádla, v tom že ruky Ezech mal,už z protivne hneď ináč prevrtla:„Tak chcem, tak bude! — viete?“ dotušiac,„vy, trúpi! i s tým, čo vám radcom bol —Marš, na Kubľovo! —“Neraz, materekde nebolo, keď skončil svoje si,i pomohol vše v práci služobnýma nájomníctvu, pravda, úchytkom —Tak doukladal kríže — Sprevadildol’ závozom zas záprah so zbožím,potľapkav pritom známe tátoše —a iné — Pod jeseň tiež pomoholim porozorať ďatelinisko,bo pre sucho šli pluhy dolámať;aj rozsial pšenicu — Ba stalo sahneď počiatkom žní, že keď so strýkomuž boli srubli žito Ploštinou:priam poshora (kde stálo otcovskéa ktoré bol sám zasial v jeseni,dnes súce už tiež pod nôž), z toho tamjaks’ nevedomky, kýmsi pudom lenprv štrkáč začal poťahovať — vtomzaostril kosu, zakosil — „Hop, stoj!“strýk zakríkol naň. „Čože vystrájaš?to predsa cudzie žito! Zabudols’ha? — Ezech! che-che! kdeže myslíš? Ťaj!či nie to k smiechu. Judka?“ rehtil sa,až boky sa mu otriasaly — „Hm,hm... nikdy!“ odpľul; siahol po krčah,i priložiac ho k ústam, pokým pil,poločkom mačím strežal na Eža.A tento sa až zmiatol — neznal, čoriecť. „Eha, próba —“ hlesnul; nevädzekvet zdvihol, strčil stonkom do zubova bral sa viazať —Taktiež pozastalsi vedľa lánov neraz otcovskýcha v dumách sliedil krásnych po zbožoch.Tá hrobľa, kdejaký krík, medzička:to všetko tislo sa mu pod oči;ba každá byľ, ten turček úvraťmisi hupkajúci, briežkom králičeksťa pýtal by sa: Nie sme tvoji viac? —Tak prekvapil ho v jednu nedeľupodvečer tam i Gábor Šimúnov,druh od mladi i verný kamarát,ho zpoza krovín zrazu osloviac:„Čo dumieš, Ezko, tunák?“ Obrátilsa zarazený: „Tos’ ty, Gábor? no —Hen strýkov jačmeň obzeral som, čiuž došiel? I hej...“ „A ten tu? či tiežnezajmeš —? preds’ si pomáhal ho siať...“„Daj pokoj, braček...“ „Ja, veď nezúfaj —“„To už nie! prečo? —“ vňatku ľadníčkavtom skubol z jarca. „Pozri, strúčkov čo!“„A videl by si hrachy ‚Na skale‘,to bohatstvo ti, Ezech!“ „Tams’ až bol?po kého, povedz —“ „Ale posúď si:Boldkovi chlapci nijak odlihumi nedali: vraj v dierach skaly toťhniezd sila — Mladé kavky radi by...“„Ver’ sa ti divím... Nuž a lúpež kde?“„Ozlomkrk pošli s nimi v dolinu —“„Var’ na pečienku...“ Ezech zasmial sa.„No, aspoň,“ Gábor nato v rozpakoch,„mám tiež dač — hľaď len: pero sokolie...“A pošli dolu stráňou chodníkom,naľavo zbožím dlhé tône ich,pred nimi v skoku poľné koníčky —— Že v dedine tiež mnohí hasili,čo nepálilo ich, sa rozumie.Už je to v prírode raz ľudskej, žetak radi pasieme sa na cudzíchnesnádzach, z cudzích napájame rán;i roztriasame veci susedovsťa kúdeľ zrebnú, cúdiac-súdiac, bárna múdrosť našu nik sa nepýtal.Nuž boly zvlášte pani sestry, čonedaly železu ver’ vystydnúťi kovaly ho tak i naopak.Tu jedna prišla (Tera Jonkovie;jak víchor vtrhla dvermi, ručník ažjej skĺzol sa s pliec, len že zlapla ho —).„Ach, pani tetka!“ tľaskla rukami,„jak ľutujem vás — óvi! —“ „Terezka,a prečo?“ na to vážne Estera.„Ľaď! a či ešte nenapadlo vám:tak opustená čo si počnete?čo? beda, prebeda! — Och, zlý to synten Ezech — hrúza!...“ „Nono, nechaj tak,kačička — nezaslúži spomienky.“„Ba tretiu už noc nemala som sna,len pre vás, tetička! mi uverte;ach, reku, tá sa dačo nazhrýzapo trápnom dni v tú neodbytnú noc —len pre vás!...“ „Vidíš, a ja dobre spím —“„Ach-ach! tak?“ „Veru.“ Vypleštila zraka popravila šatku na hlave,postúpila sa, ústy žmykla a:„To nemožná vec!“ vrkla; „nemožná! —Veď predsa povedzte, jak budetesa sama trápiť s toľkým gazdovstvom?“„Nuž nebudem sa —“ „Nebudete sa?a ako, bože?“ „Predám židovita všetko, Terka, všetko popredám!a z istizny si budem dobre žiť —“„Tak?“ „Tak.“ „A všetko na írečitosť?“„Na —“ „To už inô, inô, tetička,a pravdu máte! pravdu pravdivú...“A hádam: ten chýr hneď že odnieslaaj do Elov.„— Ty, Ezech! ratuj sa;iď domov, odpros — lebo uvidíš,zle prejdeš. Vieš, čo tetka zamýšľa?Že spredá majetok vraj do byle!Z jej úst som čula, na moj’ dušu! z jej,nuž? —“ Ezech v odvet: „Ak tak, darmo je—“„Hí! čudák! — Sváku, no ho vydurte!Vy, totka —“Judka ozaj mala užčos’ na jazyku, prežúvala, nossi šuchla, chcela práve preriecť; novtom predbehol ju chytrý Eliáša spustil raptom: „Ezech — ten je náš!odkedy odvtedy — ten nepôjde!ja nepustím ho! nie! — A Hesteraže predať mieni? — pletky! klebety!Tá predala by!? — Pravda, pani! hm!nie jak toť Judka, včela, vrtielka —I nech! tu máme na čom robiť vždyi so sto rukami! — nech, rohačka! —A kapitálmi nevystelemejej do truhly! to nech sa nenazdá!“„A ak ich minie?“ „Minie? che-che-che,na dobrý úžitok! Juj, premúdre! —A súdy by kde? — Stvora, nebaluš —(tu trojak odpľul, nohy preplietol).Ty, Tera, šípim, odkiaľ podúvaš!si oslom-poslom — či nie? Predarmo,nič neporídiš! — Ezech, šak vieš tiež?(Ten kývnul hlavou i sa uškrnul.)I čo sa pcháš? —“ „Som predsa z rodiny —“„Bŕŕ, žihľava sa dotkla plota, bŕŕ —“„Noženo, Ežo! obanuješ raz...“Tu zase Tomášovie Ilonasa prilúdala pokryjome (toťtá kmotra, ktorej dcéru Esteraby za nevestu bola chcela mať).Len vošla, plné oči mala sĺzi ledvúčičko riekla ‚dobrý deň‘,a kmotre skoro padla kol krku.„Saď, sestra,“ ponúkla ju domová,„a vitaj. Dávno si tu nebola.“„— A počo, drahá moja Hesterka?Veď odúfali sme sa všetci, ach! —(tu ruky skľúčila a vrhla v klin).Veď naša Marka predsa dievča jetiež poriadno a sťa ten chleba kus,tak dobrô, milô, tichô, pokornô —veď hodnô je tiež — Veď sme staralisa o veno; veď nie sme ostatní —Veď Marka, chúďa — môžte uhádnuť —a, hľa, ten Ezech! —“„Kto by zúfal hneď?“jej tvrdo Estera; „ten úskok, tenlecikto! ešte nepreskočil, niemôj ohrad! —“ „A ak predsa preskočí?“„To zlomí väzy! zlomí — Nemyslím,by mal tú drzosť. Črepa z oceleje síce, zato srdce má čo vosk —“„Veď práve v takom rady bujnejúnáruživosti, verte, kmotrička!i tŕň len v dobrej zemi vyhúka —“„Iď, stvorička, iď! Trpezlivosť! ľaď,ja koľko jej mám! —“ „Veď, ach (povzdychla),bár zlyhala bych! Ale spomnetesi mojich rečí, čo ten vykáže?Ach, dievka moja, dievka radostná —“„Čo, kmotra? to bych chcela uvidieť!“„A čo mu vykonáte?“ „Vykonám!Ja vydám sa! a jemu nedám zbla —“„Veď dobre, ale moja dcéra, tá...“To zavzali tiež skoro do Elov;však Ezech vetil zas len: „Darmo je.“Strýk ale, ten sa dobre nevaľkalod smiechu. „Vydá sa? ej, tisíc striel! —a za koho? za hrivka!?“ odpľuvnul.„Jaj, bodajže ťa! starô, hundravô —joj, bok môj! — chrenu, Judka! — Trarara!Hej, Ezech, čuješ? vyskoč, pôjdemena svadbu! hotuj vinše, šablicu —Ihop! (a česol dlaňou o sáru)hop! Judka —“ No tá: „Ale — blaznieš sa?“(Čo okrem tohto iní zahúdlizas Estere, tí bližší, ďalší tiež— však Vlkolinských tam z dom’ do dom’ moc —,napríklad múdry Nátan, rozšafnýJób, polprokátor Petro, Efraims lišajom v tvári, jeho cipuška:čo po tom všetkom? I tak Esterasi nevšímala fígľov ich a rád;a Ezech urputne stál na svojom.)Nakoniec prišla Zuzka, zolvica.I túžily sa jedna druhej, ažsa poplakaly pritom. Nečud, všakuž obe boly vdovy. Tamtá, žemuž odumrel ju dlžôb pod tiažoua s kŕdľom drobných sirôt — Esterazas, v prebytku že veľkom zostalaa s jedným synom len, no ktorý ipäť dievok starosť hodne prevážil:dosť každá mala svojho trápenia.„Tvoj Ezech,“ dotušila Zuzana,„sa môže vrátiť, predsa stratenýje nie, a tvoju vôľu vyplnía starostí sa zbavíš šťastlive;no kde je koniec mojim nerestiam?“„Ech, Zuzka!“ pretrhla ju Estera,„nebude zo psa slanina, nie ver’ —to ťažko pôjde, badám. Do sebaten ztvrda vstúpi; povedz skale, priamti vrkne svoje ‚ale‘ — taký je!A že bych ja ho ani holubavábila ‚holúš-holúš‘ — toho niet!Keď začala som, tak i dokončím;nech pyká, zlosyn! — A ty neboj sa,boh opatrí nás! — Ktorú mi dáš z dcér?No navždy! —“Zuzana až zmrzla, takju prekvapila tá hľa otázka.„Ach, Hesterka — ty myslíš naozajst?Och, moje kuriatka! čím ďalej, týmviac prirastajú k srdcu mi — nie div:v nich žijem — Ozaj? bože môj —“ „Hej, hej!chcem jednu.“ „Najstaršia je na vydaj —“„Tú nie.“ „Tá za ňou pravou rukou mi,a stredná, chúďa, ani žubrienkaje šťúplo, biedno — Ibák Uličku,ach, milô dieťa moje! —“ „Tedy tú —“„Ale var’ nie hneď? — Ani nemôže,veď ešte na učenie chodiť má —“„Nuž tedy potom.“ „A ak Ezech bytak nazpät prišiel? — on by —“ „Mlč mi s tým! —“Snáď vánok nasluchoval pod oknoma umknúc letkom, potom narazilprúd rečí týchto schválne u Elov,tiež odchýleným oknom — lebo ktoby iný klebetil bol? kto? — a tampreds’ za horúca všetko zvedeli.Čo Ezech na to? Ani najmenejsa nezduril (nu, ozaj tvrdá šij —),ba zrovna dodal: „Dobre urobí! —“Strýk rozpačil sa chvíľku. „Neverím! —to neverím —“ sa vzchopil. „Tvoja mať,tá radodajnou nikdy nebola.Si zakäroval rúče, pokračuji ďalej smelo! Vlkolinský si!a ja som tvoj strýk! (Do pŕs hlobnul sa.)I jak tu stojím, v zácti nepadneš!a Vlkolinský ešte nežobral...“Ba čo viac, sama Judka vpálilaraz do Beňov. Už čajsi na koncito bolo robôt; mračno, šústal dážď.I dobre nepuklo ver’ Esteru,keď zazrela ju razom vo dveráchv obruse čo smrť, celá schviala sa.„Nu — začala hneď bez privítania —čo zjednali ste tomu paholku?Preds’ nahrdloval prez leto sa dosť!sťa, neprimeriavajúc, hovädo —Vy zvodci, zhubci! vy... A čo tu chceš?“„— Ja príčina som?“ Judka vyjakla,čo fakľa rozpálená; „ale ja?ja?... Práve preto ku vám prichádzam.Ja neviem, ako ma tu vidíte,čo vlastne Ezech hľadá u nás? Jatoť prosím vás: ta vezmite si ho,ja nepotrebujem ho —“ „Rozumiem,po robotách! ps...“ vtrhla Esterajej do reči. „— Ja nechcem, nechcem...“ „Nuž!mám s povrazom var’ poňho, s tatarcom?ty sprostá Dora! Prečo nevezmešnaň metlu, nevysobášiš ho von?ty Júda... Viem síc’, že ten diabol tvojmňa iba dráži, môjho štenca lenchce huckať do mňa, a ver’ nikdy munič nedá — sám by zhltal i tú prsť,sám — bodaj! — ale tak ti treba, tak,ak dedičom ho zrobí, hlupaňa...Iď; mne daj svätý pokoj! — Hanbi sajesť cudzie mozole — iď! radím ti.Ja nechcem o vás ani slýchať — vieš?...“— A Judka pošla, až tak fikajúcod plaču — Vonku mračno; lial sa dážď.— U Bockov že jak?Inu, rodičombol Ezech vítaný až veľmi. Ina šťastí dcéry pracovali tiež,jak mohli (predsa prvý v dedineto vydaj! najlepší dom — jedinýsyn, k tomu bez úhony mládenec —zať driečny — a moc iných ohľadov,čo riadne padávajú na váhu...).Len vhod im tedy prišiel rozhodnýten vývin vecí, prevrat u Beňova rozpadnutie. Hnedky statnejšiesa vystrel Jano (otec), rozkálavna dvore kladu. „Len klin, starká, klin!klin, jak sa patrí! (vrkol ku žene,čo práve triesky niesla podstenou),a niet tej hrče! toho stržňa, čoby neoslabnul — šak ver’?...“ „Pravdaže!no ale i chlap musí páckať doň...“„Tých pirohov — vieš? strela...“ „Akože!“— No Žofka sama ináč hútala.Ten spor ju mrzel, čím diaľ, omínaťju počal tým viac; rusou hlávkou jejvšak myšlienky sa braly bez konca.Veď srdce veľkú tají hlbinu,a v tmách jej, áno, jedno svetlo lensa ligoce, i jeden predmet je,čo osvecuje jasne: Ezechovto obraz drahý — jeho strmý vzrastsťa topoľca by — pohľad sokolízpod temných obŕv — hrdosť kolo úst,kde ľahce brnel porast — vábny smev —tá ruka kornatá, jak rukávomutieral znojné čelo — každý ťah,ten zrkadlil sa stále v svetle tom;však v hlave, v hlave! och, tam rozličnésa lúče krížily a posvit ichnevolil, čo mal žiarou poliať, leži stínom frskol zrovna v mračnú tvár.Tak neraz akejkoľvek pri prácisa zahľadela razom, trudila;čo uzol dáky chcela rozlúštiťvec totú: márne, nezdarilo sa.Na tráve zastala si nad medzoua srpec v ruke, strnula; jej zraksťa sivý holub rozpäl perutea letel k zoriam, ktoré vznikalyčo riadky plamenného písma — z nichsnáď úfala sa rady dočítať(veď škovránok, toť, ztadiaľ načieratiež smysel svojej piesne vysoký —),z nich — avšak zbledly, zhasly hádankou —Alebo v žatvu naslúchala všešumotu klasov; vzniesla stebiel hrsťa hádala z ich reči budúcnosť —složila na snop: riasa znemela,však bez toho, by šepla útechu.A pri roztáčke? žmurkal mesiačik,no skoro zašiel za oblačnú hrádza nechal dievku v tiesňach pochyby.Ba v komôrke, kde nevidel ju nik,len oko božie padajúce z hviezd,i slzy ronila, a bolo jejtak krušno, bôľno. Ako? vezme ju?a jeho matka nepožehná im,ba ani nesmie Ezech, vlastný syn,ju ku nej priviesť, ženu, nevestu? —On rozvadil sa s matkou pre ňu... hriech!Hriech matku nectiť, mater zarmútiť,hriech! ktorý pomstu... „Bože, pomáhaj!Ty uprav všetko svoju na cestu —a jestli nie?... och, bože, bože môj!...“Raz v jeseni — bol večer sobotný,na hviezde hviezda, mesiačik čo srp —delila práve ľan, a Ezechieljej viazal hrsti, sediac na klátea tropiac žarty pritom: pokrútivraj tak ich, že ich nerozuzlí nik.Už s chvíľa, čo reč sa im pretrhla.Vtom z hĺbky vzdychla. A on postriehol,keď vzhliadla k mesiačku, jak zalesklasa slza v oku jej a zpod víčka,čo pokrylo ju vláknom hodvábnym,jak mykla hrašky hladkom po líčkusťa rosa ružou... „Čo ti? preboha!?“sa strhol Ezech. „Kto ti ublížil? —“„Ach, Ezech,“ vetila, „ten záder jauž dlho v srdci nosím —“ „Aký? čo?“„Tá tvoja matka — tá sa nesmieriver’ nikdy s nami — To ma trápi, toma nepokojí...“ Hustých do vlasovsi Ezech vpálil, hútal — hupol, „nuž!“sa ozval príkre a hlas chvel sa mu,„to chceš ma odbaviť!? chceš zatratiť —Keď tak, to idem hneď — no nikdy zpätk materi svojej! nikdy bez teba!Svet veľký je, var’ dakde ustrniem —“„Nie, bože! Ezech! zle mi rozumieš,zle —“ polapila jeho tvrdú dlaň,„ach, nebuď...“ zvzlykala. „Tak neželej!nie! Žofka moja; nemáš príčiny —Mať, verím, smieri sa raz. A ak nie?mne jedno. Moja vôľa láska je,jej razí iným — moja zvíťazí!Čuj! (lastovičky pískly pod plátvou,nu, zo sna) takí šťastní budeme!bo kto môž’ nášmu šťastiu zabrániť?kto rozdvojiť, čo spojiť mieni boh? —I nebudeš už dumať o tom viac?čo? — Ľaď! čo ľanu ešte čaká — Sem!nech poviažem v ňom tvoje myšlienky!a ty ich obuchkáš a otrepeša pod trepačku padnú pazderím...oj, plaché holúbä...“A po chvíli(mesiačik práve sedal za hole)do noci tichej, ktorou tiahol vzdychkejs’ túžby a či šelest lísťaťaopadom, obapolné zazneloi ozvalo sa znova: ‚Dobrá noc.‘— Tak prešla jeseň.Prišly Vianoce.Za nimi Nový rok —I nešpor len:a tuliti! už rázne nôtiliu Beňov tú ‚Rok nový...‘ Po spevevšak farár, rechtor vážne vošli dnu.Tam všehdy skvostná bola koleda,kým ešte Beňo žil (i na pozdravvše vetil latinsky, zvlášť Senekusi prizvav na pomoc). No ani dnesnič nechýbalo, lebo Esterasa rúče postarala o všetkoa zavčas, ani Marta biblická.Stôl s chvíľu čakal pekne pokrytý.I len že vošli, pozdravili ju,už plná vďaky sadnúť prosila:„Sem nech sa ľúbi vašej milosti —pán rechtor tam —“ A sama od slúžokhneď v dverách odberala misy (z nichžaž viala vôňa), na stôl odniesla —i sama ponaliala vínca (čonebohý ešte prijal z Tokaja,isteže dobré — staré —). Samučkálen prívetivosť bola, číry nuk.„— Och, vaša milosť! ráčte — stehience —kus klbásky — tu z toho koláčka,či pampúšky: môj vlastný výrobok,a vínka, vínka, prosím, neškodnô —Pá’rechtor — veďže z chuti! z chuti! Toťprez sviatky mnoho služieb bývalo —Aj slávik potrebný je pokrmua nápoja, i slávik! nono —“ Bapomedzi rečmi, ichž sa zvlnil prúd,a medzi ponukom, čo neustal,a ďakovaním vrelým od hostíi sama žartík dovolila si;a ovšem, pá’rechtor bol na cieli.(Lež ani ináč to byť nemohlo:bol predsa mládenec a ku tomui začiatočník ešte, akéhoľze poštekliť vždy bez toho, by dačsmel ťažkovať si.) Ináč nevinnéto celkom boly smiešky; napríklad:„Hej, pá’rechtor, tie hodnie oblátkyči viete, aké boly? (Vidličkuupustil ľakom, štrngla prez tanier,i tŕpnul.) Miesto cukru solené —“„Ah —“ zapálil sa. „Veru! — Však či div?preds’ mladý človek! fara hotová,nuž, pravda! za Marou že pomýšľa —“„Nie —“ zahanbil sa ešte väčšmi (bopán farár smial sa tiež, až briadka musa striasla tlstá, ohly tabličky).„Ja nezostanem tu —“ „Čo? — Ani krok!Sem vokátor, nech tiež ho podpíšem! —A viete, príslovie čo hovorí?to: ktorá skala nemá miesta, távraj ani mochom neobrastá — tak!No, ale nech sa páči! — Príde čas,ej, príde (a to bol vše onen vtip,čo Beňo predniesol), kde povieme:Pán rechtor — ten má rozum —“ Smiali sa.A do spomienky prišlo všeličo.Tu farár počal vážne; premenuvyzdvihnul znova, ktorá udalasa vlani tu hľa. Vzdychla Esteraa meravo sa zahľadela — „Ten,ten Ezech — pár ráz privolal som hoku sebe, napomenul otcovsky:no vždycky svoju húdol pesničku.Ja neviem...“ „Ja nuž, tvrdá kotrba!ej, tvrdá, vaša milosť —“ prerieklaaž príkrym hlasom; „dúfam v boha však,že prebije mu ju raz, prevŕta —ech...“ polknula. „Veď ale skúmajme,či, pani matko, nebolo by preds’spôsobu? vec tú dajak narovnať —“„Nie, vaša milosť, nie,“ sa ozvala;„mne síce jedno je — nech robí si,čo chce, nech robí! neprekážam mu:no ale nech aj u mňa nehľadá,bych prisvedčila mu — Mne odpadol,odpadol od srdca mi nadobre! —“„Však ale srdce materinské! toneznalo hraníc nikdy v láske avždy neprebrané bolo v obetiach!Po bohu kto zná najviac odpustiť:je matka; po jeho kto veľtokuten najbohatší prameň milostimá v srdci svojom: iba matka zas;kto požehnáva plným priehrštím,so sebazaprením je hotovýza svojeť strádať, trpieť, pod krídlaju schovať každým pred nebezpečím,na oheň súžby celú zásobusĺz vyliať drahých, ba v bied najvyššíchhorúcej chvíli hruď si rozboriťa tekúcim z nej krvi potokomohradiť svojeť: voždy matka len!Nuž, privolajte tedy: Synu môj,oj, vráť sa v náruč matky! Predsa sinie Kain! nie si ani Absolon!ba ani onen márnotratný syn,čo predsa prijatý bol na milosť —príď! srovnáme sa...“ Zduševnela mutvár až, zrak blčal — tak sa rozhorlil.I čakal odvet, čakal — Mlčala.No badať bolo záchvev pohnutiajej bytím celým. Riekla vposled: „Ach,veď ľúto mi — a predsa nemôžem...“Odišli.Ona ale sadla sizpät na predošlé miesto; myšlienkyju zajaly — či naslúchala snáďvždy ešte citným slovám kňazovým? —Len keď jej mimovoľne velikédve slzy hrkly z očí, stenulyaž ku kútkom úst, spamätala sa:utrela spešne ich a zvolaladosť tvrdo: „Mara! sobrať so stola...“V ten rok bol dlhočizný fašianok,do neprežitia. A ten, vedomo(tak aspoň pospolitosť hovorí):len švárnym dievkam žičí, naplniacich žhavú túžbu, pekným čepčekommôcť zameniť svoj krajší panenstvaver’ venček, lebo zbojci mládenci,toť, majú času nazbyt! preberaťv nich — ani v hnilých hruškách; kdežto, keďje krátky: chvácu zkraja, naslepo.I živo bolo v obci. Hostinkya veseliny, tieto kratochvíľa zábav vhodné príležitosti,len tak sa striedaly: ni iskry z pŕsmohutnej vatry, ktorá sprašťalana grúni priedušnom. A známo je,že pri prípadkoch, kde sa hýriť anezbediť dalo, najmä zemäni(bývalí síc’ už, ale urputnevždy ešte držiaci sa za takých)vše v svojom boli živle, v remesletom precibrení, majstri; zjarení— len cvenglo sklo, či struna zbrnkala —hneď hraním žiliek všetkých, v rozkoševždy chytrí skočiť more, rozpustlíaž do krajností... (Inu: dozvukynedávnych slobôd, volieb krajinskýchi reštaurácij...) Málo chybelo,že krčma nekľakla im na hlavy:tak harmatili neraz v svevolipod trámovím jej čadným — válčilii rákošili; a jak zahrali:to haštrili zas, medzitým si všezakrešúc ostrôžkami do skladui výsknuc: ‚Hore hu!‘ — ‚Juch! Kohutiar!Kohútik jarabý...‘ ‚Juch! Aráreš!rež ju, rež...‘; za čím spevot, jasot, krik,pľask do dlaní, skok, vrt —A pojeden(najskorej toten, čo ho ‚cifrášom‘prezvali: tanečník i dŕžava —iskriace oko, pohyb strunistý;lajblíček sám skvost, jemná košieľkaa za klobúčkom rozmajrínik — ten,sťa družiny by driečnej kapitán)si pojav z radu, ktorý otáčalkrútňavu plesu vôkol ani brehby zakvitnutý, strojnú panenkuči nevestu vždy ešte sviežich líc:vše najprv zastal pred muzikantmi,„pst!“ pohrozil im (stíchli); „túto mi!“pohvízdal — „Ale, cigo-rigo, tak,jaks’ nezahral jej posiaľ nikomu!vieš? — rúče, čerstvo, ináč na trieskypoštiepam vaše riady!...“ Počúvli,v spech poladili, skúmli, bičíkypotreli, husle podstavili zpätpod kostrbatú čeľusť, zgánilinavzájom, hlavy nahli čupravé:i začali ju rezať — On však „ťu!“zahúkal, ľavou zmihal v povetrí,ručníčkom povial: i už v kolesebol, tenul s prúdom — zrel si na nohy(čižmičky na nich len tak jagalysa leskom, strapce hraly ozdobné —),tak spletal nima (mnohým k podivu,zvlášť ženským); zrazu skrútil nevestouni víchor hybkou skorušou, že jejaž sšumel šat a cípy kosičkysťa kriela podlietly i vykríkla:„Jaj, Gábor! čepiec môj —“ no vrtelasa ďalej predsa, v letku postihnúczastrknúť ihlicu. A zakaždým(nedarmo šuškaly si ženy: „Ľaď —“„Ja, nuž toť, viete, stará láska, to!...Tí mali svoji byť, ej, svoji! párby iný, jak ten mrmaj —“ „Veru — Au Beňov čože slýchať?...“), zakaždým,čo k hudcom, vlastne k sprave, na ktorejdrepčali, pribyl tancu na vlnách:štrng! rimštiak vrhol a či dvadsiatnikdo vrčnej barbory. Ba naposled,vždy ešte v kole, Abrhámoviz rúk krčah chvatol s vínom, podniesolho muzikantom, že však nestihlipriam prevziať, čo blesk oknom hodil ho(že zhíkli ľudia —), vrkov: „Mamľasi!tam! pochlípte si — Ihop!...“ Po chvílivšak nová nôta, oná úchvatná‚Pod horou ovos bujný‘ šťastliveponapravila všetko, do vôleuvedúc rovnováhu... Drpčili:za náčelníkom jak by každý, kmán,no gavalier i junák ničmenej,bol vpálil do ohňa, v boj rozkošný...I tančili by boli — ale vtom,nu, pán brat Krištof —(Korteš kedysi,rváč, štekáč hrozný; dnes už obstarný,však chlap i teraz zdrúzgať podkovu);ten, nešianajúc vôbec spoločnosť,jak bavili sa voľne: znezrady,len zmrmlúc „ustúp!“ z bočnej (v ktorej satrundžilo) privalil sa medzi nich,a nie var’ krokom ani skokom, ba!kolesá lámuc — Všetci ucúvli —I videv, jak mu postúpili plán,„poďse-bŕŕ!“ zbrblal. „Košiar, ovce, brš!...Vykopal reďkev — hopsa!“ proboval‚od zeme‘ — „Ech, nek! (hodil pravicoui popľul dlane). Teraz hrajte mne,mne! íkom-fíkom pod rebríkom — No?kuk! — Ja som bača veľmi...“ Zahúdliaž prenikavo. „Kukú!“ skukal, „kuk!“a rozkročiv sa, počal obvyklýsvoj tanec stvárať (to vraj žabäcí).„Hup! do močila!“ sfňukal, rozkrídlilčo plutvy ruky, zdul sa, posošili tľapnul v podlahu a zveslujúcnohami, hmýril — sťa by plavil sa.„Pod vodu!“ zmeravel: „ú — z vody — ú!“vytýčil hlavu, „kŕŕ—kŕŕ!“ zakŕkala skackom viac ráz prehnal vôkol, čímkruh diváctva vše roztisol sa viac —(veď čudné bolo to i do smiechu).„Von z močila! — Kvak! na breh! na breh! kvak —kŕŕŕ —“ zvrieskal ani večer po Ďure,vyvrátil bielka, bradou pohýbal,hrbatým skuknul nosom — vzchopil sa,vyskočil ani divý, poza trámsa lapnul: s toho hybaj na druhý,zas na tretí... Tak popod povalusa krepko prehadzoval, drugajúcnohami nešeredne, škrekocúc,až desno bolo slúchať — Nastal krika zmätok. „Och, čert! —“ „Rata! Bodaj ťa —“„Zbesnelec —“ „Plesňúch! posmech...“ šprihalymu ženy, pričom prchly, mlely savon dvermi stiskom. Mužskí avšak užho chmatli; navzdor spriečkam vpratalido bočnej, dvere nato uzamkli.I len že zvíril tón zas, uspelinaraziť ‚Počkaj, starý, šedivý —‘k ručníčkovému tancu: tuliti!už biele hrnulo sa pohlaviezpät do izby, či ono kvetúceči staršie, ani cipky do humna...— A svadby? Krsty? (Zvláštne! Nový rokčo zavítal: kde prírastok, to kluk!Znak blízkej vojny — len by zase nierevolúcie! — veštili.) Nu, tampri radovánkach totých viac-menejtie isté počínania, tarkavéprírody zjavy... Najtiaž holbicedno zazrieť, sťa by zmaľované ním:už skrsá, pučí, skvitá, druží sakvet s nekvetom; hja, sama dúha, toť,nie vždy sa čisto skveje na mrakoch!Ba slnce! ni to nenie bezo škvŕn...V tých výtržnostiach, hluku, pohybochnie div, že málokto si povšimnul,čo kutilo sa zatiaľ u Bockov.Pojedni pamätliví predností(tých pominulých) i dnes zhŕdavo,prez plece hľadeli len na ten dom,ak totiž museli. Veď Bocko vrajlen vodral medzi nich sa, spôsobom,sám Lucifer vie, akým — podsadnulzemana! (tenže, ovšem, spustlec bol)a gvaltom, proti vôli veškerejrodiny slávnej chvatol kúriui uviaznul v nej: kdežto sedliactvo— a čo by ktorý ešte šťastnejšiebol s lichvou čachroval a nastŕhalviac ešte zvyškov, než čo zhabal on —má predsa priestor dolnom na konci —Ba čo viac: ešte bratríčkovať saosmelil s nimi — že vraj po žene!No všetko málo, lebo posúďtesi len tú drzosť: za zemana, hej,za toho sa vám počal vydávať,on! ktorý kdesi blízko pastiernesa vykotúlil! ťahal z urbárua skáľa drvil. (Jaksi spozdilcomnechľuplo do umu, že na cestáchuž tĺkli spolu s ním.) Ten odkundes!on s harmálesy? leda z lopúcha!Však hegli ho aj, hegli, roháča!hej, že mu razom navždy prešla chuť...Tak jedni z pánov bratov. Druhí (atých iste bolo viacej) dľa toho,že ‚nepečujte o zajtrajší deň‘:zas bez starosti — nech vraj beží svet,jak chce a vie, i tak je márny dosťa tvojím toľko, čo v ňom užiješ —nuž dľa pravidiel pravých svetákov(snáď Kazateľa hodne čítali —)si žili prítomnosti radostnej;vraj, beztak v roku raz sú fašiangy.No pritom všetkom boli viacerí,čo neprestali okom sprevádzaťi ďalej spor ten matky so synom,ichž nedočkavosť stále trápilahneď za horúca zvedieť: čo a jaktam pod popolom tleje? pokiaľ toas zájde? a čo z toho vykvitne?Ba po tom, čo už dosiaľ skúsili— nech je to našskejší dom; Estera— nech nenie takou hrdou, nesdielnoua neprístupnou (čo viac, Ezechieltiež mlčky zatváral sa do seba);nech vôbec inde tá niť zhrčí sa:i sami prispeli by čím-tým arozmotali by abo rozskubli.— Nu, Žofka, trebárs Ezech prišiel sivše pre kužeľ jej, lásky záloh to,i sama nespomla nič: pomalyzačala miznúť z priadok, strácať sa,až povystala celkom. Pravdažeto napadlo priam. Predtým, nedávno,as’ dva-tri razy, áno, pozvalak nim bola všetky kamarátky vše:nu, piera párať; to však prekvapiťnemohlo žiadnu, lebo páračkyboly i budú, pokiaľ húsky saliazť neprestanú — A hľa! ktorásikeď nadhodila vtedy podvodne:„Ej, Žofka, budemeže vyžívať!ak len nás nezohrdíš —,“ sama maťsa sponáhľala odriecť: „Horký tam!prehorčený — len aby nesprelomi na povale, preto párame...“No druhý — tretí večer vystanebez všetkého: či aby znova ichna pomoc privolala (ak by taki v zime možno bolo podskúbať,čo veru nepočuly ešte!), čiby aspoň skukla: s bohom! priadajte,ja neprídem viac pre to, pre onô —:nuž, musí sa tam čosi robiť! Toť,čo bolo muzík dosiaľ: na jednejledaže blysla! — Snujú, istá vec!Len čo? — „Že snujú?“ ohlásila sazpod pece priadka; „už i otkali,a teraz šijú o dušu — nuž tak!ja to už viem, mi verte!“ „Odkiaľ?“ „Hm —tá pec mi šepla; mohly ste sa turozložiť, vám by tobôž...“ „Len si seď,seď v teple!“ kríkly dievky v smiechu. „Avie ešte dačo tá pec?“ — „Vie: že keďsa vydať ide za takého — ver’len závidieť jej môžte! — treba jejaj pripraviť sa s rúchom, no, či nie?“„Ak pravda, pravdaže; len otázka,či neklepnú jej zúbky...?“ „Toho niet!“„To pôjdeš za družicu?“ „Nemyslím —“„A Blažkúľ, ľaľaď, nechyrovať tiež!“„Hja, sesternice —“ „Mladšia vyšívaakiste pre ženícha košeľu —“„A Žoša plače pritom...“ „Uhádla! —“Zamyslely sa, stíchly; ledalenvretienka sfuňaly vše —Na priadkach,kam zemianske zas panny chodily,tam skrsaly tiež reči podobné.Tak zvlášte ťažkaly si: Ezechielže ani nenakukne na tanec —odoprel družbovstvá; raz jedinýsa neukázal medzi nimi, ačdosť kúziel zviedly všakých... „Akmá ešte pokoru?“ „Ba! — Predsa rokuž minul — či nie?“ „Veru pokora,a aká! u Bockov sa cmukotaťdeň po deň — hanba!“ „Ja, nuž, keď má tamsvoj poklad, sestra —“ „Poklad-nepoklad!to mrzko! zachádzať tak s materou,to mrzko! Ale divím sa jej len,že trpí tomu — ona!“ (— Marienkavtom vše len stŕpla — stislo srdce jej —i priadla, drmúc —) „A čo urobí?“„Čo? Spôsobov sto! — A tam, pravda, tamlen pašmú za ním; akoby aj nie?zemianstvo...“ „Akokoľvek, nech sa taksoberú: pomkneš sa jej v kostole,ej, pomkneš, moja!“ „Nikdy!“ „Noženo;i v pesničke jej riadok ukážeš,keď neskôr príde —“ „Nepleť!“ — „Ale čonás po nej? eha!...“ „Zvedavá som len:kde dovedie ju?“ „Pôjde z dom’ do dom’,bo Eliáška, viem, ich neprijme,o matke ani nehovoriac —“ „Var’prístupky budú z toho —“ „Cha-cha-cha,jedinák — zvláštno!“ — Iným razom zas:„Či viete, dievčatá, čo nového?“„Nie; povedz chytro!“ „Ežo bol vám uži u zlatníka. Mama bola toťna trhu, zazrela ho —“ „A ja Bockulesom u Fišera našla. Celý sklepmu sprevracaly: delín, kažmíre,tafata, brokát, stužky, partice —to všetko jagalo sa pred nimi;sťa v sene prehŕňaly...“ „Potvory!podrastieže im hrebeň —“ „Čula somi koľko čepcov bude mať: len šesťokrúhlych...“Práve večer sobotnýbol. „Poďme!“ hlesla ktorás’, „pod oblok —“„Hej, poďme, sestry!“ „Keď tam vysoko —“„Podsadíme sa. Luče! ovečky...“ich kŕdľom zduriac, nisko chabinou,vtom zachytila Uľa Šľachtovie.— V ten večer riekol strýko Eliáš —keď najprv vyholil sa, ulizkal,obliekol skvostný úbor, mentieku,ňouž pasománty, gombí blýskal rad(kol hrdla čo viac sama Judka muhodvábny uviazala ručníček);i palicu vzal striebrom okutú —nuž vtedy zvrtkom riekol: „Ezech, poď!“Do Bockov tiahli prosto.Vošli. Tamaj hneď ich uvítali so všetkouvľúdnosťou, vrúcne zaprosili, bypostúpli, sadli — „Hoho, počkajte!“vtom Eljaš, strmnúc (za ním Ezechielsa sťa by skrýval), „to tak nemôž’ byť,tak nemôž’! jestli krásny otcov mravsi uctiť známe, vieme poriadky —“S tým stal si do gliedy, vbok palicuodstrčil, pohmatkal sa po prsiach,i odkašľúc si, takto započal:„Hm — urodzení!... ba hej (pre seba:‚poľahlo —‘), mnohovážni páni!... hm(zas k sebe: ‚plno‘; sepnul sebou isi mrmkom zistil: ‚dosť tým —‘), priateliači ľudkovia!...“ Tu všetci zdvihli sas miest svojich: otec, matka, rodina,neináč zpoza stola príbuzný,už starší, no líc sviežich, červených(mal začesané pekne šediny,i v kožúšku si sedel, ovalivsa o stôl, rukáv biely svinutý,a pozoroval prišlých), nebodajbol a či mal byť oddavačom a —nu, Ondráš Blažkovie. No Eliášlen-len že neuviaznul v prívete,tak pomiatol ho mrcha titul tenči iné; zhmkal neraz, zechkal ičapicu mäčkal v rukách — Nuž toť: keďliet veľa tomu, čo bol poslednepytačom; pamäť, jak sa vymlúvalneskoršie, veru vekom oslabne;a potom, kôň má štyri nohy avraj, preds’ sa potkne... Akokoľvek však,vynechav úvod, kde sa prosí prvza dovolenie prehovoriť môcť,to povynechav (schválne najskorej),predniesol, čo je hlavné. Vyzdvihnul:čo k prvému boh riekol človekuuž v samom raji, že je samotalen clivota; i stvoril z vlastnéhomu jeho rebra milú ženu adal mu ju k pomoci: tak založiacstav manželský sám. Že boh mohol síc’hneď stvoriť celé ľudstvo; nezrobil,a prečo? bo chcel, aby veškeréz tej istej pošlo krvi, potokyjak všetky z jedných zeme-matky pŕssa prýštia: aby už i pôvodomza bra... (Tu zhačkal sa.) Cieľ manželstvavšak že je poriadok i poctivosťjak spolčených ním, tak i splodencov;i diabol len je zmätku milovníka nešľachetnosti... I jako stavten z píšem svätých krásne zračí sa!Jak patriarchovia sa chlúbia ním!Čo riekol Batuel? čo Šalamúnkráľ vraví v Prísloviach: nech žena jetá, akou má byť? — Áno, od tých čias,čo slúčil prvé, zrejme Hospodinmá svoje zvláštne zaľúbenie v ňom;či nie on poslal k studni Rebeku?a Tobiáša, syna, doviedolkto k Raguelovi, keď nie sám on?No nad to všetko Kristus Pán či tiežsa nezúčastnil na svadbe, jak toJán svätý píše, evanjelista?...Aj! dôvody, cieľ jejich príchodusem do príbytku tohto! Ezechiel,toť jeho principál i synovec,ba zrovna jeho syn! ten istežeto všetko uvážil: keď skrz neho(čo previesť podujal sa milerád)prítomne vážne žiada o rukudomácej dcéry; sám on ale vrajčo pytač, povereník popred užje bezpečný v tom: že ver’ mládenec,jak Ezechiel — nie súdruh Nábalov,no ani roveň heno paholkom! —chlap hodný a statočný do kosti,ten voliť mohol takô jedine,čo vskutku stojí za to...Odpoveďdal zápäť Blažko. Vlasy prihladivsi, hánky zoprev na stôl, oslovilich celkom priamo, zrovna ‚priateľmi‘.„Nezabuď, Ondro! — páni!“ pretrholho takoj Eliáš, si odpľuvnúci uvoľniac si pritom mentieku.„Nuž! (tomuto smiech mihnul po tvári,i rozopäl si tobôž kožuštek)nuž, nechže páni! — generosi, nech —Velice teší ma i rodinkuváš vzácny príchod. Ovšem, lebo veďnám samým plynie z toho všetka česť,nám! — no aj povďačným. A poneváčtie ťažké dôvody, čo predniesliste, vaša milosť, pekne, jadrne,my vážime si tiež: že totiž bohsám ustanovil manželský stav amužovi súdil ženu; poneváčje ďalej námer toho patrný:by totiž týmto riadnym, počestnýmsa jednotením ľudstvo množiloi zachovalo sa tu na zemik oslave jeho, prečo v šiestom ajsi mocným ohradil ho zákazom;poneváč tedy božia vôľa je:by muž si pribral ženu, táto zas,opustiac otca-matku, aby sak mužovi pripojila a tak by,bárs dvaja, jedným predsa za cieľomkráčali svorne žitia po cestách,sa pritom deliac v dobrom, v nešťastíratujúc obapolne; poneváč —“„Hej, Ondro!“ prerval ho zas Eliáš,„tých ‚poneváčov‘ bude ešte moc?Môj milý orátor! hm — skonč už atoť, utri sviečku!“ (No vtom Bockováuž načiahla sa bola kroz toho —.)„Moc-nemoc,“ vrkol onen, „oddavačsom, vaša milosť; cit! — Nuž, poneváčz rozumných vašich rečí čuli sme:že toť pán Ezech je tým pútnikom,čo hľadá spoločnicu, ďalej žesa sem-tam obzerajúc, zreteľ svojna pannu tohto domu obrátila za okom i srdce tiahne ho,i rád by túže za choť pojal si;poneváč známy nám je najkrajšie,čo bezúhonný, vzorný mládenec —no, že on nenie Nábal, tamtá zasmu iste bude aspoň Abigail,nie Jóbova, nie zradná Delila,však žena podľa rečí Siracha —je poctivá a k tomu šumná dosť,a stavom nemáš pri nich rozdielu,i budú môcť sa oba obšťastniťvzdor bremeniskám, aké Hospodinvyhnancom raja kedys’ uložil:v tých okolnostiach ja sám — pristávam.No strpieť ráčte: ešte spýtam saprv principála môjho, matky tiež,či privoľujú? — Privolíte, šak?“„Keď — vetil Jano — božia vôľa v tom,nech stane sa.“ Mať tobôž prikývla,podnesúc zásterku si ku očiam.„Šak — Blažko zas — z úst počuť musímei samej dcéry! — Kde si, Žofia?“zrel vôkol; ale nebolo jej dnu.Lež vtom už dvierka hrkly kuchynské,a vstúpila dnu dievka, „Či je tá,Ezechiel?“ spýtal sa strýk; „dobre hľaď!Hej, kebych ja bol lepšie prezeral. —“„Nie,“ Ezech vrkol. Vbehla druhá! „Nuža tá?“ „Ani.“ Iná vlietla; všakni jednej nepriznal sa. Konečnesa ukázala Žofka. Studom jejtvár horela až, oči klopilai poskúbala švíček záponky.„Tá bude už var’ len?“ „Hej, strýku, tá!“„No, chvalabohu!“ kríkol Eliáš.„Veď bol by to aj pád! nech bzíkne námsťa srna v háji strelcom zpod muškya musíme ju hľadať! — ačpráve:že ‚nechodil som za ňou...‘, bývalouž za krčaha sveta, bude ajna veky, synku.“ Kráčal, nahnul saa obdivoval ju. S tým oddavač,súc pamätlivý svojej hodnostii úloh, ktoré bolo dokonať,zas prejal slovo —I keď vypýtalsa Žofky: chce-li Ezechovou byť?a ona hlesla ‚áno‘ nesmelé;keď zatým, onen jak im naložil,si ruky podali a Ezechiel,bár vzpierala sa, Žofke urval bozk,rodičia ale i sám Eliáš(vraj ako otec, prečo činil sadojatým tobôž) požehnali ima Blažko ešte vinšom zavŕšil:tu boli zodatí; on obrúčkujej zotknul na prst, ona pierko zasmu podala i krásny ručníček —„Ty, Ezech!“ na to strýk, „len pozor daj:tú šmatku abys’ nenosieval ty!a ona klobúk; lebo nespí čert —“„To už nie! strýku. Šak nie, Žofka? čo?“Usmiala sa mu v odpoveď a blížsa pritúlila k nemu, polapiacho za rameno, sťa keď povojkasa dubca chytí — „Ale poďže sem,ty dievča — k svetlu, nech ťa uvidím:čo za nevesta budeš? Neboj sa!var’ nie som strašidlo? a nezjem ťa —Hm, užtoveru! rúčo (štipol juna líce), sťa kvet — Majster! (pohrozilEzechielovi), ten ti ale vie,od čoho kapú muchy! Kaukliar! hm —A zúbky? von ich! — Ani mýšatko —“„To nejde,“ zhundral Blažko, „obzerať,jak na jarmoku — nejde!“ „A ty čuš!“Eliáš zahriakol ho. „Oddal sinám dievča — koniec! A jak nachodím,aj škoda by ho, jak vy, brdárom!(Tu Bocko štuchol Blažku.) Na šťastie,v ňom pôvod matky nezgrmančil sa —Zrak belasý — ten už ver’ neškúli!Vlas ani zlato — A dlaň? ukáž dlaň!hm — vyrobená! (pľuvnul). Žabiar! — tuť,na, svoju škratu! — A šak si jej rád?“„Rád, strýku, rád —,“ sa zasmial Ezechiel,si pojmúc Žofku, ktorú skúška táaž predesila: že si povzdychla,jak keby umkla bola pohrome;len Ezech čo ju porozjaril znova devy, tíško škádliace sa s ňou.I len jak odbavili obrady,čo predpísané sú či podanímsa dochovaly k takým prípadkom:len potom dopriali si pohodlia.Rozložili sa riadkom kol stolači po stranách, kde vedľa bielych stienlavice, pozdĺž postieľ nastlatýchvšak stolce tiahly (— po tých ženské zvlášť —):za vrchstôl, rozumie sa, pod samýmzrkalcom, rámom nad ním s krčiažky,sám pytač Eliáš sa posadiv,tak Blažko, za ním iní... Ezechatiež zvali medzi seba, budúcatestiná hnedky pri strýkovi muvykážuc čestné miesto; ale onďakoval zrovna: a kde kozúbokstál poblíž kachieľ, v pološerý kúti s oddanicou utiahol sa; tamsi potom, málo dbajúc abo ničo ostatných, zrak v zraku utkvelýa ruku v ruke, zamieňali sŕdcreč tichú — o čom? ľahko domyslieť...Po stole ale jedlá, nápojesa objavily v chvíľke. Hostilisa tedy prísediaci hojne — nu,veď oddávky sú! — Rozprávali, ivše zazdravkali: predne oddancom(že Ezech skoro ustal ďakúvať,i na mnohý zyv šiel si štrngnúť len —),a zápäť sebe — zprvu vážne ikaľabne, neskôr? ako býva, zvlášťkeď z ruky udrelo už do hlavy.Eliáš pripil Žofke napríklad(ten raz už po tretie a samotnej,bez Ezechiela — pomenujúc judôrazne svojou milou nevestou):by, ako to vraj vínko červené,čo k ústam podnáša, sa líčka jejvždy rumenily, vždy! — bo nič vraj nietnechutnejšieho, ako ohyzdnýu ženy parsún: sadneš ku stolu,si lačný čo vlk, chceš jesť — nevdojakvtom na ňu kukneš! miesto do misy:i bŕŕ! už striaslo ťa, a tvoja chuťnajmenej brúsi kdesi v Krakove —i šmaríš radšej všetko o stenu!Hm; pľuvnul — No s ňou sa to nestane!ak za zôr ešte myť si bude tvár,ak... „Veď hej! hák je len v tom,“ opravilho Blažko: „že je ružou bez šípov,i ošarpe ju skoro Ezechiel —preds’ chlapina! nie ako ktosi... Nužjalový to vinš, prisám! jalovýa prázdny ani (— dopil —) pohár môj!(Dosť skubla žena ho, len neprestal —)Tak narafičte: že sa splniť môž’!hej, taký koláč! jak bol tento tu,nech nosí často na ramenách —“ „Iď!za mudrák...,“ zazrel naň i zvrtnul sadoň chrbtom. „Var nie!? — Vivat Eliáš!pán starý tatko!“ a sa zrehotali pľasol o stôl. „Čičík! predsa raz...“„Iď, ľaba!“ pľuvnul, „ta preč! pomkni sa —tvoj kožuch vonia var’? A nepásolsom s tebou husi! Nevieš, kto som ja?hm, surovô sťa... ustúp!“ Len-len ženeskrsla zvada. (V ten čas čosi bac!do okna; prchly dvermi dievčiny.)I zpoza stola vymáhal sa. „— Veďto smiech len, prosím vás! nič iného —Nie, nesmiete... Toť, na stálo vám iúprimnô zdravie! —“ Bocko pokojiltak Eliáša; „a ty (k Ondrovi),maj rozum, švagre! — Nono, užite —“Nastalo prímerie.S tým Eliášsa pýtal na deň svadby; najlepšie,vraj, čo sa navarilo, čím skôr zjesť.„Nuž — vetil Bocko — po ohláškach nech...“„A ako a kde —?“ „Iste u nás len —“„To u mňa var, nič? Protestujem, hm;ja žením syna! moja polovic...Kto všetko pôjde?“ „Hja, dosť rodinky —“„Toť Ezech by rád len vraj v tichostisa vrabčil — bez muziky, úchytkom;no tomu nikdy nedopustím ja!nie! (pľuvnul). Ja sám chcem sa veseliť,sám! Cele zemiansku — hej, nad svadbychcem svadbu, ameň! Len mi nezvitevy dáku háveď (fľochnul na Blažka),či viete? — O družbu tiež prvéhoja postarám sa — dobre?“ „Nedbáme —“prikryla matka. „Ale, Jano! hm —bo najmúdrejšie všetko zariadiťzavčasu; tak sa vyhne škriepkam — Nužreč: čo dáš s dievkou?“ „Ale, strýku, čo? —“sa Ezech ozval prudko; „prosím vás...“„Mlč, synku!“ Eliáš mu — „hlúpy si.Ja viem, že láska s chlebom chutí len —Nuž, Jano?“ Vetil: „Nezahynú! nie.Mám dolu chalupu i čiastočku:ta tedy sídeme my starí itoť s chlapcom (ktorý u dvier kuchynskýchstál práve a čos’ kváril s prípecka,prv nebodaj sa dievčin okúňav —),tých mladých ale osadíme tu —“„To múdre, Jano! múdre. Zemianstvoťa veru pochváli! Veď kúria,hm, to tu — nech ju tedy zeman má!Tak má byť... (pľuvnul). A preds’ nebude!Tí — u mňa budú bývať! musejú!Šak, deti?“ — Ale jaksi mlčali —„No, o tom potom!“ Jano zasmial sa;a ponalejúc ako peniaz, piťponúkal: „Nože, svatu!...“ „Nebudem,nie! nebudem,“ mu Eljaš. „Zbytočnýsom nikdy nebol — Potom na svadbe!“No Blažko pochýlil; a sblíživ saoddancom, začal dudať: ‚Už ty len —vraj — mojou musíš byť, — vraj — bársby tvárodina proti tomu...‘ „Nepravda!“vykríkol Eljaš. „Tá sa nehodísem — negaudž! Mojím musíš, mojím — skôr!“Vstal od stola; chcel mentieku brať: všakBockovci oba zas ho zdržali —vraj, kto to videl s oddávania ísť,keď hlásnik leda prešiel s desiatou?...— Na druhý deň, len vyšli z kostola(hneď z húfu; s knihou pod pazuchou), užvpálila známa Tera k Estere.„Ste neboli, šak — začla — v kostole?“„Nie; nemohla som —“ „Nuž tak neviete,tetička, ani: čo tam nového?“„Čo?“ „— Veď vám Eža s kancľa shodili!hej, užtoveru! že som zmrzla až,na ciagoľ skrahla ani krkoška —“„A — nezabil sa?“ Zrela na tetku;neznala, ako brať jej otázku:za žiadosť srdca či za dáky žart?i zrapotala ďalej: „preboha!čo nerobíte proti tomu? Veďv kostole všetko len sa zdívalo,ba zhíkal skoro každý! Iba on,ten starý hrdzavec — veď viete, kto? —och, ten si pyšno drnčal v stolici!Zakážte! — predsa môžte synovi!?“„Ja nemám syna!“ vrkla Esterapošmúrne; „a ty, pošta Jóbova,choď! Nemátaj ma ustavične...“ „Ach —tak odpusťte! (a kľučku chytala).Len chcela som vám sdeliť... Nikdy viac,no nikdy vás už mátať neprídem —Dobre sa majte! dobrý apetík...“Esterou striaslo; peru zasekla,i ako ľvica v klietke, vzbúrená,bez cieľa prechádzala po izbe.As’ o týždeň tuť stará Plevuľasa rediká dnu s uzlom na chrbte!„— A veru (zdýmla) idem od Bockov.Pozdravujú vás na stotisíckráta posielajú (upustila kôša vykrútila —), tuhľa, poklonu;i odkazujú...“ „Nie som zvedavá!drž jazyk —“ pretrhla ju Estera.„I nechže bude; ale var’ už lenim odkážete dačo?“ „Zhola nič.“„Nič? Dobrô do oka —“ „Ba odkážem!odkážem — (Hútala.) A predsa nie!Ber svoje riady!“ „— Ale to už nie,tú poklônku; už ju len podržte,vás prosím! Žofka, chúďa, ťažko by...“„Ja dbám! — No, za to šak dar? Počká si!“„Nie —“ „Znám vás dobre! Ta mi s očí, ta!kým ešte krotká som, ta...“ potislaju dvermi i dosť prirazila ich.No otvorila vtom a „Katra, poďsem!“ zavolala súrne na slúžku.„Čo rozkážete...?“ „Tu ti poklonudoniesli! hotuj bôty na svadbu!“„Kde, prosím pekne?“ „Kde — čis’ zabudla,kde dolapla si vlani zajaca?“„Zajaca? neviem —“ „Tedy medveďači vlka, sprostá! nevieš, v Turíce?“„Mhm —“ „Chvalabohu! Tam či do Bockov —“„Ja?“ „Ty-ty...“ „Ale! to var’ dáky smiech...“Tak Estera sa ten raz chovala.Snáď premohla sa navždy? či to lenpretvárka krátka: smev kým na tváridosť plachý, v srdci táže hryzoba...?Zasadla pod kúdeľ, s tým štipôčkusi povlažila a už z vlákeniekjak hodváb mäkkých (— slnko úkosomdnu svitnúc, zlátilo ich) siažilaniť po niti, že švižké vretienkoaž tančilo si po podlahe; vrajdo štyriadvadsať pásem priadla, iver’ chýrnou bola priadkou. Ale preds’jej nešlo ako inokedy. Tudač hrubšie potiahla, že muselahneď aj zhrýzť hľúzku; zase ani vlassa prez prsty jej šmyklo, vretenovšak odtrhnuté hybaj po izbesťa pobláznené, osýpajúc sa...„Jaj!“ (vrkla) „ký to beťah? — Bodaj ťai s Plevuľou; či mrcha povesno...?“A ešte, so pár dňami pred svadbou,prihrnul k nej zváč. Toho ale už,len vstrčil dnu nos, zavrátila zpät,súc najvýš rozhorčená. Ako byvraj schválne dráždili ju lotrovia!Nie dosť, že obrali ju o synaa šťastie domu podkopali: toť,i ešte kliešťmi srdce jej chcú rvať!a z urážok sa tešia iste... Zváčvšak ustrnul preds’ jaksi v pitvore.Pomedzi dlážky šparchal paličkouostužkanou a smýšľal — Naposledsa rozhodnul, kus dvere odchýlili zavolal dnu: „Ale Ezechielsi pýta aspoň krásnu mentiekua prsteň, po jeho čo tatkovi...“„Čo!?“ rykla — „Nech si kožuch odeje!a prsteň trebas z hlúba ustrúha —Tá bezočivosť! Bodaj skáral vásboh Otec do hodiny! aby ste...Joj, dievky! škrabňu skoro, tieskom ho!...“Ten, pravda, nečakal; lež v ten čas užbol, kto vie, za ktorým až uhlom? môž’,u Elov sa už rehtil, rozprávalEliášovi toten fígeľ — snáďaj tento sám bol jeho pôvodcom,on najskôr; ako Ezech nevedel.Eliáš zase po oddávkach priamtak rečnil Judke: „Judka moja, vieš?ženíme Eža, hm — Nuž priprav sami k svadbe, jak sa k takej náleží;nešanuj, neceň, neváž ničoho,či v sypárni, či máš ho na pôjde.Chcem dokonale všetko! v hojnosti.Povedľa — pľuvnul — dolu potokomv ten čas len víno, víno musí tiecť,a lávky prezeň budú koláče,čo natľapkáš ty — však si kuchárka!hm, kameňmi šak vôkol pečienky,čo — šak si pekárka! ty naškvaríš...vieš?“ „— Ale ja? —“ „Vieš!?...“ Mrdla plecami.„Či mrd či nemrd,“ dodal úsečnei pľuvnul, „tak chcem! punktum! stane sa.“A svadby nastal deň. (Bol pondelok.)Už zrána živý rozprúdil sa ruchdedinou. Ženy, zvlášte susedky,čo neraz ohníka si navzájompožičať zvykly len tak v pokrývkach,tu i tam sbiehaly sa po uhlocha pod zásterkou ruky, opreteksi klekotily, v čom im pomáhalškrek vrabcov so striech; tváre v oblokochzblýskaly zhusta, poodúchnuc s nichkvet inovatý, dvormi pokrikynakárajúce —; hor-dol cestou všakshon detvákov (snáď školy nemaly)strečkoval, huchkajúc si za nechty,hneď v letku chytal srieňu kryštaly,hneď zase stuhlou poľadovicousa klzkal: lebo cez noc pritiahlonadobre po čliapkavom odmäku —i slnko — jak by predtým bolo dnifašiangovalo, s ražňom brúsiloi docengané došlo na nocľah —len-len že vykľulo sa z osuhlesťa z perín valne nebom nastlatých.Zváč objavil sa v spechu. Nečudo:dnes okrídlené nohy musel mať,a keď aj nemal ich, tož hunicemu aspoň opálaly kriela, znadjej pracky galún snul sa poletný,jak stúpal, vlastne behal z dom’ do dom’.I deti hybaj! za ním výskokoma lúdiac: „Dajte, sváku! výslužku...“A zanedlho (iste rozumelsa rúče povolaniu) tuliti:už tu-tam z domu švihol družbovskýna hradskú, ani keby tulipánbol zo záhradky umknul. Nádhernítak boli všetci. Títam oddola:tí cifrované mali halienky,prez prsia krížom každému sa pásmalebný tiahol, zdobu belásoklesk podňal návlak, s baranice slučvšak stužky kynula sťa májováby zeleň; pokým zo zemianstva tízas v dolmánoch sa skvostných pýšili,s prámovím, striebrom, perá u čiapok,na ľahkých čižmách hravé ostrôžky,za pásom pištoľ, šabľu u boku —Rozleteli sa ani sokolyza holúbkami; svorne dva a dvašli hľadať páru: švárnu družičku.Vstúpili. A hneď jeden zarečnil;zaprosil rodičov: by ráčilivyhovieť snažnej prosbe, totižtoich principálovej, a pannu... toťrozmilú dcéru svoju láskavoim prepustili, verným obhajcom,za družicu, jej k úcte, k okrasevšak svadobného chóru. Svolili,a družku, jak len mihla zo zadnej, —kde ako páva vycipkala sapod okom matky, až tak šušťalojej krásne rúcho, bielym hrdielkompruh perál žiaril, veniec na vlasochlen skvel sa, s party hravým trblotomsa páriac, — zapálenú stydlivo,už viedli si ju medzi sebou... Čostarejší: tí zas so starejšími,nu s polovičkami, tiež v parádea povedomí svojej vzácnosticiepkali zvoľna. I jak do chrámu,zvlášť ktorí boli zvaní so stranymladého zaťa, len sa hrnulido svadobného domu u Elov.Eliáš (už tiež v hábach sviatočných;rukávy mušlienovej košelesťa dudy majúc, prsmi gombí radfiligrán práce —) vítal príchodzíchčo najvľúdnejšie. Samá svedčnosť boli ochota; mal zreteľ na všetkoa všade skrsol. Vkročil nový hosťa pripovedal sa, jak káže mrav:priam zvirgal k nemu. Najprv obzrel hobedlivo; a keď spoznal, utrafilmu meno, spýtal sa ho, domácičo porábajú? (bližším známym ajprehodil slovce zavše do smiechu),uveličený, ihneď složiť saa pohodlným zrobiť súril; ivždy zamestnaný hmýril, sporádzal,nadpriadal reči, núkal, častoval:vraj guráž platí! dobrý počiatok!a k veľkej veci treba posily,na dlhú cestu hodnú merindu!„Ty, Judka! (kríknuv zčasta), ty zas dbajo pani sestry! vážne matrónyi pekné družičky; ja poradímsi s mužským kŕdľom — ašak? — ľahko sám.Len, Judka, dôkladne! nech pamätásvet, kedy boly u mňa výjedky!hm — Bračekovci, nono, zalejte —a vy tam duvau-du! hm —“ Gombíkmisi dlaňou prešiel, sfúkol s lajblíkazdanlivý prášok, a myk! do bočnejsa vkĺzol, kde sa Ezech cifroval,upravoval si práve nákrčníkso zlatým strapcovím. „Ba vygrimbujsa, synku! (škrkol), že ťa vlastná maťnepozná, hm —“ „Mať? ako?“ „Nonono!to reč len taká; neboj! neprišla,a čo nás po nej? — Tisíc! to je užkošeľa potom! prsty pozlátiťby hodno, hm — kdes’ ju len vypriadol?“„Hádajte, strýku —“ „A var’ neviem, há? —A oblek — krása, chlape! vicišpánho nemal, či vieš? — Tak, hm, zhotuj sami gavaliersky!“ Odpľul, vrzol zpät.Medzitým hromaždil sa svadobnýsbor: mládež, stárež, osve, miešano.„Ľaď!“ zbručal Efraim, jak uviedolcipušku svoju v čepci striebornom,„ten žnie, kde nesial —“ „Veru!“ Eliášsa uškrnul, zmnul ruky; „pomôžešmi tedy mlátiť, ašak?“ „Ačida!po mlatbe?“ „Hm, tak stroviť, kochliť sa —“„Hja, priemyselník! chytrák, ktoréhonezmôžeš,“ zvolal Peter, bratianok,posepnúc plecom. „Jedným úderomdve muchy čapil! či nie?“ „Figľuješ,hm, braček; ale dneska nedbám nič,nič nedbám! (odpľul), veď je veselínčas, hm, nie plaču! Buďme veselí!cic! kozy, kozi...“ „A preds’ pravdu mám!Och, prezrel som ťa, zvážil, neboj, hneď!čo praktikuješ, voňal —“ „Páchlo? hm,“mu Eljaš; „veď ty večný argument! —“„Ja ale vravím,“ Nátan vmiešal sa(porozvalený sedel za stoloma veľavážne zdvihol obrvy;jas slnka zbleskotal mu plešinoučo v zrkalku —), „ja vravím nedarmo:že cesty božie nevystihlé sú,a čo je komu súdenô, to ver’ho nikdy neminie!“ „Toť pravda, ľa!“priznali mnohí. „Vskutku,“ starejšietiež prisvedčily; „nuž tak,“ dodalaEfraimova ešte, peramiako by zhudúc. „To však ešte skôr:že paciencia jest bylinahojitedlná —,“ Jakub priťapil(bol prvý z pánov bratov prišiel ajak obyčaj mal, utiahnuc sa v kút,túžobne pestoval svoj kalištek).Smiech zhlaholil kol. „Ja tiež súdim tak,len tak, hm —“ sponáhľal sa Eliáš.„No, nehádajte! nelámte si hláv;hľaď každý, z čoho žiješ — Iba razEliáš žení! (pľuvnul). Hore! navíťazstvo k dnešnej patálii! Hm —“„A Ezech!?“ zase Peter šelmovsky —„Ak ti tak ufujazdil k materi,to bude! Vtedy musíš na sobášty s Judkou —“ Obzrely sa starejšie,až strblotaly čepcov libačky;družica hlesla: „Gábor! počuješ? —“„Ba! nemäť,“ rozpačil sa Eliáš,„môj vták je nie hýľ, Petro — príde hneď,hm, príde (zobracal sa); vidíš ho!?“A vskutku, vošiel vtom, čo mladý zaťvo výstroji až radosť. Zarazilsa, zblednul trochu; ale zápäť muzasvitlo tvárou: mužne pokročili s každým vôkol milo zvítal sa.„Šak hodného mám syna!?“ Eliášzajasal, „a to moja zásluha,môj mozoľ! — Hľadzte, Vlkolinských kvet!Hm, Judka! pozri len, či nestrepeti srdce? — A ten oblek, nikto! hm —Sem, chlapče! sem!“ Sám behnul. Podskočil,kol krku chmatol ho i prichýlila cmukol v líce — potrel rukávomsi oči; cmukol ho i na druhé:„To moje požehnanie otcovské,to...“ („Ani Judáš,“ Peter k susedom.)I kompánia keď už slávnostnápospolu bola celá, Eliášporobil poriadky („Ty, Judka! hm,výsluhy pani sestrám! ani dážďnech pršia im z rúk hojne —,“ rozkázal,„vy ale, mrzikanti, za namipôjdete rúče — pozor!“): sobralisa, popárili a s tým pochodomodtiahli pre mladuchu do Bockov.Prv šli len ticho, ďalej s výkriky;no jak už skoro boli u cieľa,pred otvorenou bránou: streľba ichvraz ohlásila z všetkých pištoliek(až družky zjakly, spešne chvatly siku uškám), zápäť náraz muziky,tak vlastný ozyv na to vzrušený...Na dvore celé kŕdle divákov —Lež prerobili priechod šťastne si,sám Eljaš kliesniv cestu povelom:„Hm, nabok, deti! baby! — Tatata,šušomäť, zpred dvier! Ani červenýchvás myší (pľuvnul), tata! —“ Chceli vojsť —však dvere nikam pohnúť; zavreté.A v dome ticho; iba dymníkomčo skikiríkal zrazu ako bykýs’ kohút, za ním teskné ‚kotkodák‘,zas krotké ‚kľu-kľu‘... Najskôr družboviašípili fígeľ, lebo potajmesa pousmiali; tak i Ezechiel.No Eljaš, ako na ňom bolo znať,nemálo zduril sa, zvlášť starejšiekeď začaly ho, vodcu, naberaťa Efraimka „nuž tak —“ zhúdala.„Máš, brachu, prisám!“ výskol Peter, „máš!Veď nás tu nechcú, nechcú, istá vec!Na švorci Ezech — zase dievča frnk! —čo stváraš? čo nás držíš za bláznov?Že vypýtal si? zhola nemožno,nie, to si odpusť! (Smiechot v diváctve,bo vtom zas shora nehorázny škrek...)Hej, za mnou, svati! za mnou, čeliadka!ta — do Tomášov! tam už dadia iver’ odprevadia; ešte pribudek nám ktosi, a to s radostníkom, ťaj!a s koľkým — to len bude hostina!netakšia — obráť!“ „Iď si, pokusa,kde chceš! hm,“ odsekol mu Eliáš;„tí ale, nemívaj sa, nepôjdu!tí pri mne zostanú —“ Tu palicoudo dverí trepol, odpľul; zazrel vhor,zkiaď znova škrekot hrozný ozval sa.„Však čo tu robiť?“ riekol družba. „Čo?hm —“ „Ba je pravda,“ Efraim tak, „hej,“zas Nátan, pritúživ si mentieku,„skutočne podivnô to...“ „Nemúdro!hm, sprostô! braček, takto nechať násstáť predo dvermi, akýs’ valašskýzvyk —“ sšprihal Eljaš; „tomu kokošuväz vykrútim —“ „To vyskoč!“ Peter mu,„alebo hore ciagľom vylez, boten dneska sotva sletí s pántu! Nuž,to radím: poďme!“ „Kto ťa drží tu,há!?“ Eliáš mu s hnevom. „Ale veďvám pomrzneme!“ kríkly starejšie.„Ja zas len vravím — Jakub prehodil —,že paciencia...“ „To, Kubek, to!hm —“ „Dobrým dobre, lenže pokiaľ? var’do mrku?...“ „Pokiaľ? pokiaľ chcete, hm —(tu nasršil sa, zvŕtal sem i tam).Že pokiaľ? tedy ešte neviete!?Nuž boli ste vy kedy gárdisti,há? pri Branisku a či kdekoľvek,hou? — Videli ste piky kozácke? —Ste chlapci-buci? krevní zemäni?ech, prepytujem (pľuvnul); ináč byvám netrčalo v pošvách rezivo —Čo stojíte!? hm — čo sa dívatena dvere, kým hen posmieva sa svet?Neviete ešte, ako sa dá vojsť?hm, kuľašníci — Ezech, ukáž im!Vysúčte rukávy! von fringie!sem koly, obuch! — dvere vypáčiť,vyrúbať treba! (zdýmnul) dobyť dom,však chalupa je a nie Komárno!No...“ (odpľul). Ale hrkla závoravtom, dvere otvorili šíre aako by nič, tým „pekne vítame“ich pozdravili všetci z pitvora,ba jeden dodal: „Inu, sliepočkalen teraz zniesla vajko striebornô,to žičíme vám, no ho prijmite —“„Hm — Eljaš na to — viete, s háveďounemáte do činenia; fígličkytie držte pre seba...“ „Šak vajíčkozas zlatô dajte vy; toť podsypaťje treba kvoku, chytro!...“ Eliášvšak zas: „Hm, hovorím, to pre seba...“„Hja, braček!“ zvolal Peter, „rozumej!dukátov nasyp do klobúka mu;dar za dar!“ „Syp ty, ak máš! (pľuvnul) hm;ta zpod nôh! dajte pokoj s pletkami...“Dnu dľa poriadku pytač Eliášby bol mal predviesť svoju družinui pozdraviť tam svatov prítomných;no urazene zdul sa, skrúžil pysk,prv ešte družbu lakťom postrkav.I prvý družba: Gábor od Šimov,už známy hrdoš, priateľ Ezechovod mladi onen (pokým Eliáščo predný starší strmel popri ňom,i pohrdlive požmurujúc kol,mu prehodil: „Hm — synku! bez cifier...“)ten začal takto: „Majúc krátučkúvám inštanciu predniesť, prosím váso vyslyšanie; tak aj aby ste,čo potrebujem, na čas ku rukámmi odovzdali. Náš pán principálmá totiž, ako vieme, od časuoňahdajšieho istý poklad svojv zavarovaní vašom, poctivúto pannu Žofku; tedy kroz tohojak sám pán principál, tak družinatu jeho celá pekné vzkazujevám služby i mnou drahý o pokladten všetci snažne prosia, žiadajú.“Reč prejal Blažko, oddavač; i keďpodniesol hlavu, ruky založilsi krížom prez prsia (čo neveľmisa muselo zdať Eliášovi,bo zhmkal, zdurne odvrátil svoj zrak),odvetil: „Urodzení páni anám zvláštne vzácni! S veľkou vďačnosťouváš prijímame príchod; Hospodinráč požehnať sám vášmu vchádzaniu!Nie menej teší nás, že ráčiliste prítomnosťou svojou radostnýdom tento poctiť a tým svadobnútoť ríšu všetku milo prizdobiť.I prosím vrúcne vaše milosti:nech ráča posadiť sa medzi nása v bázni božej s nami zabaviť.Nateraz toľko...“V izbe pohyb vtoma hlukot zvíril, ako v jazierci,keď búrka jeho vody sčerila,či jak by štuchol do mraveniska.Von jedno, druhé dnu; tam rozišli,tu shrčili sa; strety, poklonya chvály navzájom — nuk prednostipri miestach — vtipky, smiechy, rozpravy:to všetko zvrelo jednou vlnou, k nejž,jak zatočila dvermi, pripojiluž pitvor svoj žvast, podschod brnkot strún,kuchyňa ruch a vravu, plameňovblk zvučný kolo hrncov do kolien,kuchárok povel strmý, pokrik: „Preč,vy pačrevy, ta! nepriezočivte!...“až zmohutnelá fľuskla navonok:tam ani v pláni k nohám zástupovuľahla, spľasla šírym nádvorím.Domáci a tí, ktorých úlohouto bolo, však hneď rozleteli sasťa pracovité včely, snášajúcna stoly všaké smačné zákuskya nápoje, i ponukujúc, zvlášťrodinku novú, naliehavo: vrajzďaleka prišli dosť i premrzli —od rána je tiež ne-tu, predobedsa zíde každému — a povinnosťver’ veľká očakáva všetkých — Ikým ujedali, pili, krákoriacvždy rezkejšie si pritom, starejšie,nu, pani sestry, ale kávičkesa zaliečaly (ktorá pocta ichpatrne prekvapila, lebo ‚ľad‘a ‚ejha‘ hlesly, ‚nuž tak —‘ zistilaEfraimova, tým sa hrdejšievypäly, i tým potom viac a viacsi osládzaly vzácny nápoj); kým,hovorím, jedlo sa i pilo kol:za ten čas družky v pravom pretekuuvily pierka, stužky pridaly,i rozpŕchnuc sa ani veverky,ich pripínaly družbom, starejším.„— A mladuchino, sestra?“ „Nevidíš?na prsiach Ezecha?“ „Ach, bezo mňa —“„Bez každej — sama mladucha mu homusela pripäť —“ „Pavko, zasmej sa!“„Na rozkaz; prečo?“ „Lebo ináč ťabod-bod...“ „A veľmi, Uľka?“ „Do srdca —“„To Jonáša skôr...“ „Nepleť...“ „Ešte kde!za klobúk, dievča!“ „Ja viem, kde vám je?nuž na kožuštek —“ „To! a rozdrap ho,ti dám! — A čo to za kvet?“ „Dívajte:to muškát—“ „Vonia?“ „Skúste.“ „Pŕŕ — ta s ním!“„Mačacia kapusta —“ „Či máčik som?“„Tu zase púčik —“ „Bysťu! nesedelten nikdy na šípe...“ „Hja, starejšínech nepreberá...“ EliášoviBlažkova dcéra pierko priniesla.„A musí to byť?“ vrkol. „Akože.“„A čia si?“ „Blažkovie.“ „Hm, a zvú ťa?“„Nuž Markou.“ „Čo nie Dorou? Podivno —“„Ej, strýku,“ Ezech (snáď čul) pristal tam,„tak nevrlý ste...“ „Synku, moja vec!(odpľuvnul) hľaď si svoje...“ „Dievča, sem!“zavolal Peter, „ale s bukrétounad všetky! Neboj, ja už móres znám;ja neznevážim venca tvojeho,nie tvojich bielych rúk —“ „Ej-ej!“ ozvalasa jeho žena smiechom, „a viac čo?“Posepnul plecom: „Ech! poď, Marienča,tu pekne pripni —“ „I mne,“ Efraimzabručal. „Tebe? (tak mu Peter). Ba! —Či nemáš ľalie toť na tvári?a na nose sťa pivóniu...?“ „Jaj,ty starý — bucháč!“ žena mu v reč. „Cit!My si už rozumieme, šak?“ „Mne tiež,“vtom Jakub „Tiež? — a pacienciaje kde?“ „Tá? pri mne vždy; tak Efraim,nu, štrngme si — čo nás tam po všetkom?“„Hej, pane Eljaš!“ (Jurák ohlásilsa, kmotor Bockov). „No?“ „Len toľko chcemriecť: pekného ste zaťa doviedli,i družinu...“ „To verím.“ „Ja veď nietak spurne.“ „Veď nie, hm.“ Tu Bockovása priblížila: „Ale, Eliáš,môj Jano povedá, vraj nechcetesa dotknúť ničoho, och —“ „Nie! bo japo práci užívam, nie ako tí —tí kohutiari —“ „Ale, prosím vás —“„Nič, ani byle!“ (odpľul). „Povedalsom ti, že darme —“ (muž jej stranou tak).„Ach, bože —“ „Hm, či prišli sme sem jesť?Čo sedíme tu ani najatí?Kde mladucha? — Hej, Ezech! — Ale tenlen sem-tam brnká sťa by motýľ, hm;zas myknul do zadnej. Ta na sobáš!na sobáš, sestra; Gábor, rušaj! tapre dievča!“ „Ach, veď (tak mať) príde hneď —hneď, Eliáško —“ skoro zalkala.„Potrpte! (Blažko mu vtom), ja už dbámo poriadok; keď dôjde tomu čas,pôjdeme v božom mene — Robotanáhlivá nikdy dobrá nebýva...“„Hm, to sa iste v šarlát a či v kmentoblieka —“ „Kto vie, či nie? Predsa mása Vlkolinskou stať!“ „Hm, rozumiem...“Po chvíli Gábor priviedol ju ajv mladušskom rúchu. (Ručník hodvábnyjej s ramien splýval; venček zeleňoupricláňal hviezdky party, tu-tam kvetsi z lístkov sviežich kukal snehovýčo páper, dlhé jeho úponkyvšak s partovou sa stužkou bavily,k jej zlatým v bielom poli posiatymsa radiac kláskom.) Bola pobledláa sťa by splašená, a ku očiam,čo zarosené stále klopila,zas a zas vzniesla jemný ručníček.„No, chvalabohu...“ zhundral Eliáš.A Blažko nadpriadol: „Ten vážny sľubmajúce v čerstvej pamäti, keď smeoňahdy... pánu Ezechieloviza spoločnicu žitia sľúbilipoctivú pannu Žofku, aniž hodnes chceme odvolať: z tej príčiny,i poneváč toť z vášho príchodutiež znamenáme pevnosť úmyslu,na vašu žiadosť prepúšťame juv Pánovom mene nielen, ale ajs tým oddávame do rúk vašich. Prvvšak i jej samej ešte doviem sa,stojí-li v sľube a či ruší ho?Nuž, milá panna, menom Žofia,keď, ako známo vám je, ctihodnýsbor tento sľubu vášho základomvás týmto ku svätému sobášusprevodiť žiada: tak mi reknite,pridŕžate-li sa tých smluvných slovi dnes, že šľachetného mládenca,urodzeného pána EzechaVlkolinského, tuť, hľa, tohoto,sa manželkou stať chcete pred bohomi pred ľuďmi? I oznámte nám to —len jasno, dievka moja.“ „Ale iď!“sa ozval Bíjaš, „inkvizítor! hm —Nevidíš, že je v sobáš hotová?že mladuchou je, akej sotva sii kedy videl, nie to oddával?Nač ceremónie a daromnétie reči všetky? vskutku... hajde!“ „Nič!Tie pekné zvyky otcov — viete? tiezachovať treba; k tomu vážna vec,nie chleba pojčať — Tedy, mladucho?“Snáď hlesla ‚áno‘, vrhnúc materisa kolo krku v rujnom nárku (čozarosil priam i tváre družiciam);bo Blažko dodal už: „Tak prijmiteju v mene božom — choďte; Otec nášnebeský, riaditeľ ten najlepší,požehnaj vášmu predsavzatiu idaj šťastia, zdaru...“ „Staň sa,“ povzdychnulsi Bocko. „Moja dcéra dobrá, ach...“mať skríkla —Hudba razom zahralak pochodu — Tam von ale zvlniloto množstvom búrne: každé pchalo savpred, napínalo, vidieť mladuchuchtiac čím prv, aký úbor ozaj má?či hodne plače? prezrieť celý sbor,kto všetko svati sú? jak vedú si?kde ľze čo zloviť látkou k besedámpo teplých kútoch?... Streľba z pištoliekzdurkala, až sa strechy otriaslya schumelilo srieňom — zápäť krikna slávu: pod tým heslom pohli sapomedzi húfy riadkom nádvorím(starejšia ktorás’ pritom znôtkajúc:‚Pozri si, Žofíka, hen na našu vežu;už tvoju slobodu do ručníčka viažu...‘);i pohadzujúc v zástup výsluhy— pred nimi deti ani strnádkyv poskoku — bodrej mysle odtiahlidol cestou, po nich slnka hravý jas —Pred susedstvom as’ tretím boli užlen od Beňovie domu, povedľaktorého mali prejsť: tu — naschvál čináhodou púhou — zrazu hŕmavýzrachotil výstrel, výskot zajasal;oddola, z dvorov mládež pobehlavšak oproti, ‚už idú!...‘ volajúc —I len že prvý ukázal sa párpred domom: oblok rozletel sa vraz;v ňom pozastala strmo Esteras hrozivou tvárou ani bohyňaby pomsty, na Ezecha uprelasvoj pozor takoj, z nehož sršal hnev,a „nehanblivec!“ rykla. (Zalomilaž hlavu tiažou totej výčitky;zpred srdcelomný povzlyk mladuchinzakvílil — ledva Gábor zdržal juod pádu.) Spurne odvrátila zrak,najskorej, aby inam šľahla ním —v smiech prepukla kýs’ horký, vyhla savon oknom (— vlas jej hodne pobelel...s konárov hrušky šustla inovať —)a „a tí!“ schrípla, prešla prstom rad,„tí — hlavní zemani! aj čertoviver’ svadbiť pôjdu, nech len logať dáim hodne, suku do dvier zavrzne —Ha, toť ten Belzebub!... hach! bodaj si...“no nedoriekla — či hlas zlyhal jej?len mrskla očma, hurtom cúvla dnua treskom-pleskom oblok priklopla.Sbor ale svatov mlčky odtiahol — —Keď zo sobáša prišli, Eliášbol ani prečarený. Usmiatysa vrhol za stôl. „Ezech!“ výskol, „ej!dala nám, hm, tá striga... Nič to však!nebanuj, synku — mne to v dolinu!Aj ostatný to fujtáš z pukačky,vieš? z chabzdy, che-che! (pľuvnul) ostatný,mi uver! — Ale dovedz hneď a hneďsem totú našu, že ju vykľajemuž zprvu za tie plačky v kostole,hm, hrúza! — Neboj, pekne vycmukám!veď predsa tvoja je, ty granatier!Hej, svatu Jano! sestra — Ale hop!(vstal) tu nás viacej, i znám povinnosť,znám...“ prihladil si chvistky pri uchua škrobnul bradou. „Gábor povedaltoť svoje, hm, ja svoje doložím.Nu, chvalabohu! vrátili sme satak šťastne, jak sme boli odišli,so všetkým, nechsi ono náleží,hm — komukoľvek. Žiaden nestratilnič, tak sa mívam; jeden našiel len —môj Ezech! Chlapák! — (Tu si obličajpoutrel šatkou.) I jak počiatok,hm, nechže bude ten i koniec — nech,nech, daj to, bože! — Teraz ale, hm, —kdes’, nevestičko? Podaj pyštek svoj! —nu, číra radosť, rozkoš! — Sadnimea...“ Blažko ale vetil: „Uslyš, Pán,by tieto krásne vinše docelaa dokonca sa naplnily! Všakať ráči, prosím, vaša milosť námi ďalšie svoje veci oznámiť —“„Hm, ký hrom!?“ zarazil sa Eliáš,„čo smýšľaš zase, Ondro?“ „Horký ja,to vymysleli dávno iní — Nuž,tie ‚pekné dúvody‘ —“ „A nato tyzas svoje ‚poneváče‘, ašak? rádbys’ kikiríkal znova? vreskáč — ta(odpľuvnul) hybaj!“ „— Ako Hospodindľa svedectva, čo Mojžiš poznačil,učinil ženu — ako ostríhalmladého Tobiáša anjelom —Čo Šalamún kráľ praví o žene,keď múdra, statočná je...“ „Ale mlč!hm (v reč mu skočil). Pri oddávkach sompovedal, čo som povedal! ni kňaznekáže dva razy — Ver’ za rechtor!iď! Vieme my to všetko netakšie,jak ty, môj milý, ech! —“ „Ja jeden nie,“prehodil Peter; „no aj svedčí sati perorovať, predsa starejšísi prvý, hónor! —“ I viac ešte ichzniekalo vôkol. „Ja dbám! (pľuvnul isa strhal). Ktorý nevie, do školynech ide! A môj hónor vo mne je,tu! premilení (búšil do pŕs sa).Hm, Jano! sestra...“ „Ezech ale, toťpán principál váš (Blažko nadpriadolhneď zase vážne; mnohých schytil smiech —),ten, ovšem, podľa totých príkladovsa choval, za dar Ducha svätéhovše prosil: aby vôľu Otcovutam na nebesiach mohol spoznať inaplniť jeho príkaz. Stalo sa;bo, ako trôfam, vyšším vnuknutímobrátil zrak svoj našu na Žofku:ju vyžiadal si vrúcne od boha,i jeho pomocou, hľa, dostal ju —“„Hm, kazár!“ pretrhol ho Eliáš.„Nezabuď, že i ja som pri tom bol!čo, Ezech? —“ „A on, dúfam, skrze vásnám všetkým hotový je sľúbiť, žev zármutku, v biedach akýchkoľvek...“ „Čušuž toľko!“ Eljaš mu až urputne.„Či neprisahal na to pred chvíľouu oltára, či nie je na dosť muž?Ba radi buďte, že ho máte! hm —Ty, Ondro, tos’ ty kotkodákal prv?Nik iný, poznať! veď už pípeť máš;i bodajže ti prischnul k jazyku!Hej, sestra, obed už raz! —“ „Teraz však(zas Blažko) na tú peknú prípoveď,čo predniesli ste, nech ja odpoviem.“„Juj, nešeredník!“ vreskol Eljaš, „tysa osmeľuješ mi var’ posmievať!?(tu odpľul). Coky! čerte, — Ale, hm,viem trafiť domov; poďme, deti —“ „Hô!hô!“ zdržali ho. „Nikam!“ — „Čujme však!“A bársi Blažka ženy prosily,zvlášť jeho vlastná, k tomu švagriná,tiež na svojom stál. I čo oddavačsnul reči ďalej šírou odvetou.Siracha spomnul: aký šťastný jemuž, naleznuvší ženu dobrú, bover’ pekný počet bude jeho dnía roky... Vyňal z knihy Prísloví:vraj žena mlčanlivá, pobožnáje zavše vzácnym darom od boha.I Apoštol jak súdi, vyznačil.Oproti tomu, hrozil, nezdarnýjak manželský stav školou kríža je!a kameň hrubý, ťažký na bedrách,čo odvaliť sa nedá... Nakoniecvšak poznamenal, ako Kristus Pántam v Káni Galilejskej požehnalbol svadbujúcim láskyplne, jakv kaňviciach vodu zmenil na víno,že rozveselil sa húf... „Predsa raz!“zazdýmal Eljaš, „sme už na svadbe.Ten trápelník, hm — Nono, dajte jesťa piť, šak čas aj! Chasa, za stoly!“Ruch krížom-krážom. „Prosím, ešte nie!“tak Blažko zvolal. „Ešte jedno —“ „Čo!?“vyvalil oči Eljaš, „pochabieš?“I iní divili sa. (Družice‚už poďme‘ kynuly si navzájom;družbovia ‚do roboty!‘ súrili,nu, muzikantom.) „Ako oddavačsom v práve —“ sekol Blažko. „Nepravda!“Eliáš podskočil; „už z kostolaidúcky mohli sme ťa odpeľať —Ja som tu doma! — A to kúria,vieš?“ (odpľul). „Ale paciencia...“mu Jakub. „Iď! hm — glgáš od svitu...“„Preds’ úvod nemôž’ vystať —“ „Pravdaže!“utvrdil Blažka Peter, požmurkavnaň potajomne. „Ty čuš! Uviedolju rúče farár; ak nie, uvediemsi ju sám! i toť Ezech si ju uvedie,šak, synku?“ protivil sa Eliáš.No Blažko nechcel nijak odstúpiť,tým menej, bo i samy starejšieto za neodbytné voskrz uznaly.„A predsi nie tak,“ Nátanova saozvala; „uviesť treba nevestu,hej, lenže potom, keď už v čepci je,len potom —“ „Nuž tak —“ Efraimovahneď doložila. „Vidíš!“ Eliášaž spišťal, „Nátanova múdrosť! hm —iď, pokušiteľ!“ Za stôl prisadolsi pevne. „Inu, mravy otcovské,veď viete? navlas treba zadržať —len preto —“ Eljaš ale ujedaluž vtedy hltkom —„A čos’ nehrabal,keď druzí?“ mu tak Peter. „A čo chceš?hm — Ja jem, keď jem, vždycky po práci,nie ako zvykli daromníci, znáš?a na dnes som už šťastne dokončil —“„Tak?“ onen smiechom. „Ale štrngnemesi var’ len?“ „Ja dbám!“ A hneď starejšímu všetci zazdravkali, každý dačpovediac po srsti mu. („Veru hej —len trpezlivosť,“ Jakub donôtil,„a trpezlivosť.“) „Tak-tak!“ Bocko imprivolal „Dobrej vôle... prosím vás,len dobrej...“ „Veď hej (Eliáš mu), hm —ty ale najprú všetkých kokošovposrážaj s pántu, vieš? a henten — ech!“„Viem...“ Schechtali sa —„A si vystála,vystála potrest,“ riekla Petrovaku Žofke; „nikdy takých starejších!...“„Ach — už sa dobrí, hľa, šak Ezechiel?“„A do Eljašov by ste mali —?“ „Tam?ja neviem,“ Žofka ľakom vzozrelana Ezecha. Ten trpko usmial sa,i vetil: „Čoby! — Dakde budeme —“Mať pristúpila k nim a v pobledlútvár dcéru popohladiac, s povzdychomvyriekla: „Skoro mi nič nezoblauž pár dní — Dievča, dievča, trápiš ma...“„Ja, nedivte sa predsa mladuche!“tak Petrova jej, „taká nemôže —Až bude po všem, tuto s Ezechomsi chuti dodajú —“ „Veď hovorímdosť mame,“ Žofka na to; Ezechielvšak zistil živo: „I ja! —“ poza pászobjatú žienku túliac k srdcu si.Vtom Blažková i kmotra, ako ajstarejšie iné pridružily saa hlásily sa k slovu. Petrovavšak poupomla mladých: „Viete, čo? —Ta medzi mládež; ešte dnessi pohovejte — neskôr...“Medzitýmna krčme hudci vyhrávali už,až vrelo vôkol. Doma družicesa rýchle preobliekly; prikvitlyta v ľahkých, maľovaných sukničkách,nu, v rúchu podskočnom — a chvíľka len:už tanec zvíril plným prúdom, jakna opravdivej svadbe tančí sa;družbovia kríkali si do taktu,kreskali ostrôžkami zemianski,tí iní zdupkali však tu i tu,a tanečnice vľahce zvŕtali.Kedy-netedy objavili sai mladomanželia, a zrovna v prúdvtenuli hravý. Ale muselimať veľa čo si sdeliť, lebo plesich nezanímal, v tichom shovore— do ktorho vše sa vplietlo usmiatietu jej, tu jeho jako v šumiacesa žitko vpletá vzkvitlý orešec —skôr kráčali len, ako tančili,pokrajom kola. Vtom sa priplichtilk nim Blažko; „Dovoľ, synku! (riekol). Vieš?namiesto strýka musím...“ Uchvátilmu razom Žofku; poskrúcal ju, vraj:by ako sama sebe gazdiná,tak točila sa kolo ohniskaa obracala každej pri práci,i každoročne mala dlhý ľan —„A teraz vezmi — ale tancujte!nie s nohy na nohu — hop! ohnive!Juj, keď som sa ja ženil, to bol skok! —“I starešina došla po čase.Tí hneď tiež pustili sa v zábavu:so starejšími, až im s belostnýchčepčekov len tak stužky brnkalyvšakových farieb ani motýle,skackali; ráčili sa, výskali —Nu, na veselí ľudia veselí — —Keď noc už bola, sadli k večeribez konca, jak to býva pri svadbách,i muselo byť zvlášte na tejto,bo keďže vydaj bol tak vybraný,i o chýr toten išlo Bockovcom.Počiatok zvedly všaké polievkys obsahom znamenitým; za nimipritiahla kapusta, no v ktorej sactihodná ťuška hodne váľala —Tak drobky s plnkou, spolu s kutľami,z nichž, predsa z knižiek, mnoho múdrehosa vyčítať dá — po tom medováa omaslená gríska, pre detii veľké prijateľná — Pečienkytu dvoj-, tu štyronohé (— za pecouich Jurákovo vnúča chrániločo anjelstrážca, lebo darmo je:i s ťapše nôžka mykne, vyletíkrídelce snadno — nad prípecok, toť!až čiahly vrtké prsty barbory! —),pečienky vonné — k tomu koláče,ichž tajný obsah neľze uhádnuťbez zakúsnutia: celé sihotez nich stály po stoloch, k nim túlilysa bachraté sklá s nápojami sťaby vlny v svetlách dúhou hrajúce —v strediskách ale štrúdle: v kolieskachlenily ani hady v úslní;to všetko mali stroviť, všetko, čolen srdce ktoré stihlo zažiadať.Na dobrej vôle tedy príčináchveruže nechýbalo; zmohla saaj počím diaľ, tým vzrastom silnejším,až s tiažou vmiestila sa do izby,i okny, dvermi strkla parute.Nedarmo zavítaly k večeridievčence ešte s radostníkami:rozkoše, žartov, fígľov bolo aždo nepresluchu, neprevidu, čiza stolom ešte kým si hoveli,či v trme-vrme neskôr, napríkladkeď ktorý pán brat na stôl vyskočili zatančil si podľa nôty (— bomuzika tiež vše svojím prispela —),bez toho, by dač rozbil: len čo mudo skoku všetko hravo scvendžalo.Už na začiatku ktorýs’ starejšípošteklil družbov: „Čo to za spôsob,há? (kríknuc) usádzať sa poza stôl?Družbovskí majú posluhovať apri každom jedle, ktoré predložia,vinš pekný vytresnúť! tak bývavai má byť na veselí — Do gliedy!raz-dva-tri — opasujte zásterky!Pán principál, rozkážte! prikrúťte! —Až všetci ústa poutreme si,nech potom častujú sa pod kochom,nech sami...“ „Pravda!“ v smiechu družboviasa ozvali; „tým zbavia ohryzkya oprsky, šak? Múdri starejší!...“„To vyšlo z módy —“ hlesly družice.„No, akokoľvek,“ Blažko staručký(nie oddavač, lež jeho otec; užnatoľko sošlý starobou, že hodosť málo bolo vidieť, shrbenýjak medzi svatmi sedel v kútiku),ten znôkal tiahle, „ale za môjhomládenstva nesmel družba do radu,hneď bol by stratil pero —“ „Ojojój!“zajojkal družba Halaj; „akisteto bolo, dedko, keď bol ešte grošsťa lopata a...“ „Najskôr na Vida!“v to druhý; „ale recte synovi,nech ukáže nám — no, mu zásteru!družičky, Zuzka! (staršia Blažkova),veď otcovi!“ „— Nič; žiadnej nemáme —“„Ej! (vetil Blažko) len by principáltak naložiť chcel, ja bych uvidel,či by ste nešli! —“ „Vivat principál!nech žije!“ skríkli razom družbovia,družice stľapkaly však. Ezechielsa zasmial; zdvihol pohár, chlipol iponúkol svojej (— Spolu sedelisi v stredku štíta, zrejme na prvomto mieste —); ale spešne odtislapravicu manželovu, milostnýmvzozrela k nemu okom, rumenecjej tváre bĺkol v svetle — „S tými sineporadíte — darmo,“ Juráčkasa ohlásila. „Veru za rešpekt —“Petrova k tomu. „Dobre!“ starejšídotušil onen; „ale kuchárkykeď s obarenou prídu rukou, lenvy do varechy dáte za všetkých!vy, prisám!“ „Stojí!“ stvrdil družbovský,„tu ruka na to! lenže najsamprvpán pytač nech nám mýto zaplatí,čím dlžen zostal ešte zpredo dvier —“„Hej, tak je!“ kríkli druzi. Eliášpodistým nečul, lebo nemožno,by schválne príležitosť omeškal,vycuzdiť totých zlostných kohútov;bol zamestnaný ináč — Bocko tiežprevolal zápäť: „Máme posluhydosť! Každý nech si sedí, hoduje —a veselo si! — Nuž a kuchárkynech dajú pozor — nie sme doktori —“Mať šepla vtom čos’ blízko u pecesediacej starejšej. „Och!“ vetilajej táto, „hľaďte! ani holúbky,tak z jedného si zobú taniera —pár užtoveru! —“ „Veru,“ susedkytiež prisvedčily. „Ale na sobáškeď vedľa Beňov ste šli, ako to...?“„Nuž, pletka — verte...“Práve na drobkochsi usilovne pochutnávali,že pravá stála tu-tam ruvačka,keď Peter prehodil: „Ej, za újesťto, braček, ašak? — Oči pozájduti od rozkoše, pokým neprežreš —Nie, takých drobov ešte nebolood svadby Korodovej! nech som... nie!čo?“ Eljaš zhmkal, začrev poznova;„Nu, zbavia, zbavia — Ale počkaj si,čo všetko moja Judka vytresne!?Netakšie veci! Iste škvarí sai teraz ešte, chudi...“ polykol.„No, uvidíme! — Ver’ aj Hestereby pochutily! keby...“ „Smiešno, hm —“Vtom vrhol lyžku: „Nechcem, prismudly —a (pohár schytiv) víno? z Krupiny —“pil ale predsa. „Verím, koťuha!“mu Peter; „keď si sa už zasýtil,nuž plná škola žiakov — Odtajíšvar’, ako hrabeš prvý odprvu,truc tomu, žes’ mal obed iba sám?i smolíš ani dúha? —“ „Nebrnč, hm —už dosť dnes! — Ja viem, čo a koľko mám;ty ale sotva...“ „Nuž a fľašu túkto vytrúbi vše!? var’ ja, Eliáš,var’ ja? no, povedz!“ „Najskôr vyvetrie —“tak Blažko. „Abo fľaša deravá —“zas Jurák. „To ju sošiť treba, hej!starejšie, chytro! skoro, družice!“doložil Ferdo a sa zrehotal.Smiech všeobecný nasledoval. „Hm —čušíte?“ kríkol Eljaš; „každý hľaďdo seba! — A ty tu máš, krutihlav,keď ľúto ti, hm — (nalial Petrovi),streb...“ „Krajšie, braček, krajšie akomak,tu nie sme sami —“ „Ja dbám —“ „Ezechieltoť svedok na to, že som pravdu mal,šak?“ „Nie je, nie je! ani nebude!“„I jeho mladá žienka —“ „Ani tá!“„Nech rečú sami...“ „Ciťte! kašičkuvám nesú,“ Nátanova preriekla,„no ale iba dobrým deťom, hej,len dobrým! —“ „To sa chytro pomerme,Eliáš! braček zlatý, premilý —“„Hm, nejdem, natož!“ „Ale —“ „Najlepšie!“sa ozval Nátan, „vše sa popriečiťa zase smieriť; čím viac prieku, týmviac lieku! Múdre ste to navliekli,ver’ múdre!“ „Čuješ? — Štrnk-brnk do tŕňa!no —“ „Ja nie vráb, hm...“ „Darmo, kaša jemať naša! ašak, Jakub?“ opýtalsa Ferduš, vzdychnúc. „Jedzte, družičky,ta jedzte — družbom nenechajte nie! —je sladšia ako med, je mastnejšiaod masla, aj-aj! Čo vy, Jakubko?paciencia?“ „Hej, tá — ja len takpotichu: poď sem, chlebe, zjem ťa — poďsem, vareničko, vypijem ťa —“ „Ači slúchnu?“ „Čida — ak nie, počúvnemich ja; i vždy sa pekne sídeme —Len trpezlivosť vedie ku ruži —“„Ach, hej, tu i tu po kaluži —“ Chechta výskot strhol sa. Tu na slávukričali Jakubovi, tu zas hoo ďalšiu unúvali náuku,i dali takoj vyhrávať mu tú‚Červená ružička...‘Že Efraimtiež časom zbručal, rozumie sa. TakEliášovi riekol: „Čo to táHestera poviedala?“ „Kedy?“ „Dnes —“„Hm, mne nič aspoň.“ „Komu inému?“„Najskorej tebe.“ „Mne? a čo?“ „Hm, čo?choď sa jej spýtať —“ „Choď ty, lebo to,ja viem, že iba tebe patrilo,ja viem —“ „Vedz, keď vieš —“ „Ale, Efraim!“vtom Peter — „napime sa! Počul si,jak tvoja ‚nuž tak‘ rekla? tedy — tak!“„Nu, vďačne, vďačne; lebo ja som ten,čo nikdy nezohrdil nikoho —“„Viem, zvlášte keď ťa ten kto ponúkol,napríklad takým... Veď aj slušná vec!“„Aj inokedy, inokedy — vždy,vždy —“„Idú! idú!“ Ferdo zatúkal;„hej, zahrajte im predsa k príchodu,vy zazeraji! —“ „Ktože ide? kde?...“sa pýtali ho. „Nuž, hľa, pečienky!či nevidíte?...“ „Miesto! miesto im,“narazil iný z pánov bratov; „ach,premilá známosť vskutku!...“ „Óvi-ó!a kaša na vidličkách už nič...?“ „Čuš!sedliakom kaša s mliekom! —“ A to bollen ešte pravý podnet k smiechom aneviazanostiam! Hádky vzniklý: vrajkto ako zaslúžený? komu česťa komu trúba? ktorý labôčku,kto krílco, iné kto má právo vziať?A pravda, usnesený prísudokmal rozmanité, pádne dôvodyvše, do rozpuku; lebo starejšie,nu, prispely tiež svojím dômyslom,a stojí: ni čert nevymyslí, čomá žena v svojej mysli! O jednom,len požmurknutie, a sa dohodli:gágorce — tie vraj božím pod slncomnikomu kremä Jakubovi lensa dostať smejú; toť i v polievkeich bečeloval! a jak ide chýr,i doma sám ich šúľka na brde...Dosť odhŕňal sa, že ver’ ďakuje,že jemu lepšie oná bundicasa hodí, ktorú šura nosilavyfutrovanú mäkkým páperím,tým viac, keď vonku uhly praskajú:nič nespomohlo, musel ustúpiťpred argumentom, že to práve saaž radosť pári s pacienciou!No nad prasiatkom, ktoré smialo saso smejúcimi — nad tým ešte len...zasadli v radu! Panská stolicavraj — „Štatárium!“ skríkli napospol.Los, kto má viesť súd, exekvovať ajpriam jeho výrok, padnul nevdojakna Eliáša. „Nechcem!“ spišťal, „hm —i opponujem!“ „Nejde! nemožno...“ho presviedčali. „Prečo?“ Blažko mu.„to predsa hodnosť, aká patrí vám —“„Hm, prečo? preto, nie som mäsiarom!Tys’ nejedno už skántril, tak si kol,dri!...“ naňho zazrel. „Dobre! — Kožuštekšak ale bude naším; i tak my...“„Hm, plno! počkaj, nech si ukrojímpre seba prvej, potom synovi,neveste („a nám!?“ kríkli družbovia —),čo zvýši, nedbám, nech je Mariši...“„Hľa, predsa len kat —“ „Pozor!“ privolalv to Peter, „žeby nezvirgalo tii s nožom dáko zpod rúk do poľa!Hej, chlapci! chvaťte ho...“ „Veď nekvičí!...“„Nuž priľahol ho, zdusil najskorej...“A zápäť nové skrsly otázkyo deľbu; komu sa čo dopriať môž’?Mozg prisúdili Nátanovi; vrajje múdry i tak — bude múdrejší.„Oj, znamenite! (vetil), to ja rád;no kto má v rožku iba trošku, dámi tomu...“ Ale nehlásil sa nik.„Efraim!“ vrkol Peter, „nechceš?“ „Nie —“Rebierka idú novomanželom:tak urídili; prečo? neriekli,len schichtali sa. (Ezech tušil snáď,bo zasmial sa tiež; pozrel na Žofku,tá naň zas, vľahce zdvihnúc obrvy...)A chvostík? Vrieskol Ferdo: „Podobnetoť Jakubovi! komu inému?nech pobavká sa... nech si ovijením pohárik, kvik!...“ „Ty si nie môj súd,nek! — A ja apellujem, protest... nek!i opponujem, ako Eliáš —“„Mňa sa ty nedrž,“ odpovedal mu;„čo tvoje — tvoje...“ „Tak je! musí brať!“priznali mnohí. (Mládež medzitýmtiež šantila, znakom pokrikyich časté, ako: „Gábor, preboha!veď nehádž — hľaďte, chleba koľký kus!“„Jak vrania hlava...“ „Väčší!...“ „Pavko, seď,seď ticho! vravím, blízko trhu si —“„Ej, Fružka-družka — a čo predávaš?“„Uvidíš, tŕpky —“ „Ale, Ulička,ten Jonáš!“ „Tu som, čo je, kamarát?“„Či reku žiješ?“ „Hádam...“ Brtoš zas:„Ej, ‚Dievča, dievča lastovička‘...“ „Nie!tú ‚Dievča, dievča maľovanô‘, tú!“mu Halaj, „nože spusťte!“ „Ešte vámzáhadám jednu! ale takú, že...“„Iď, betlehemec, nemrz!“ „Ľaľaď ho!Hrajnoha...“ „Čo som?“ „Chlapci! koterec...Utrite gamby...“ „A čím? pyštekmi?...“)A podhrdlinka? — samým družičkám,vraj, len, by jejich dúšky slávičiesa pretríbily; ktorá pod čepiecvšak rada by už, nech vraj mladuchezpakruky vezme čo-to s taniera,no tak, by tá to nepobadala —„No, šiky-myky!“ duril družbovský,„veď nepozerá —;“ ale piesňou muodpovedaly: ‚Nevydávaj saty, dievča, ešte‘, piesňou zápornou.Starejšie zbedákaly, že im nič...Ó, hej! — vraj — zúbky! K zúbkom chrumkalá,a na to rosy, rosy z plnučkejtoť fľaše, keďže dievča naše je...Tak reči zamieňali veselé,nápady, jak čo komu chľuplo v um,a nezbedili počas večere.V to muzika vše zhrala; ktorý tenuskočil zpoza stola, zhulákala zatančiv si, hupol na miesto.Družice celú piesní zásoburozvily, ani stužiek ligotných —tak jedna:‚Kedy sa mi, vtedy srdce zaveselí:keď mi predný družba predo dvermi strelí...Ani mi otec, mať, ani radní páni;koho rada vidím, nik mi nezabráni...‘Druhá:‚Náš starejší nevie, čo družičkám treba:po pohári vína, po okružku chleba.Tá naša starejšia ošemetná žena:z mladého dievčaťa urobila žieňa...‘Tretia:‚A veru sloboda nad všetko panuje;ktorô ju dievča má, nech si ju šanuje...Keď sa dievča vydá, ako by umrelo,ako by ho nikdy na svete nebolo.‘Iná zas:‚Krásna reč, múdra reč;komuže sa, moja milá, dostaneš?Nikomu inému,iba tebe, šuhajíčko, samému!‘Podobne:‚Náš družbovský pyšný, že má za groš čižmy,koňa za päť groší, čo sa na ňom nosí...‘Družbovskí v to:‚Keď sa šuhaj žení, ako by sa topil,ako by jabĺčko do Dunaja hodil.Ešte to jabĺčko Dunajček obráti,šuhajova voľnosť viac sa nenavráti...— Ešte ťa len kolembali:už ťa za mňa sľubovali;ešte si len húsky pásla,už si v mojom srdci rástla...— Veru by ma dali, keby ma pýtali;ale ma nedajú, keď ma nepýtajú...— Za päťdesiat toliarov sivé volčatá;že som sa oženil, že som sa oženil:plačú dievčatá...‘Starejšiezas:‚Už si ty, dievčatko, už si ty raz naša:veď sme zaplatili od tvojho sobáša...— Nič si ty, nevesta, nič si ty nemysli,len si ty mužíčka ku srdcu pritisni...— Už som sa vydala, bože Hospodine!mámže sa nachodiť s hrncom po dedine;čoby po dedine, ale i po meste,ako je to mrzko tej mladej neveste...— Už som sa vydala, už je darmo,obviazala som si ťažkô jarmo,ktorô musím ťahať až do smrti,na svoju slobodu zabudnúti.Slobodienka moja, drahý poklad,oplakala som ťa na tisíckrát...— Teraz som sa rozihrala, teraz že mi hrajte...‘Na to starší:‚Všetko by to nič nebolo,keby dievča naše bolo.Už je dievča, už je naše,napime sa z plnej fľaše!— Bola to nevesta, mala tá periny:štyri vozy sena, piaty hrachoviny...— Oženil som sa napoly s plačom,vzal som si ženu s krátkym rubášom.Ľudia ma kľajú — ženu mám malú,srdce ma bolí pozerať na ňu.— Oženil som sa napoly s plačom;odbavil som veselie s pol druha kabáčom.— Kochal som anjela, čerta som vzal...‘Všetci pospolu:‚Nechže náš principál, nech tak dlho žije,pokiaľ komár vodu z mora nevypije.Piže ju, komárik, piže ju pomaly;nechže náš principál žije v dobrom zdraví.Piže ju pomaly, piže ju potenku;živ boh oboch mladých, mužíčka i žienku.Piže ju potenku, piže ju cez zúbky;rozmnož a živ, bože, v ich dvore holúbky...— Ten náš gazda — dobrý gazda...‘Po hluku, aký sšumel po tomto,a pripíjaní búrnom, výskotezas radostnice chcely naraziť,i začaly už ani škovránkytú:‚Zaspievaj si, dievča, kým si na slobode,kým ťa neulapia, jak rybku vo vode‘;ale Eljaš vtom ich zahriakol:„Hm, nehúkajte! nie ste v úboči —“Odsotil tanier, jaksi srepetilsa so sedadla, zlupkal očimaa pokračoval: „Všetky nôty tiesom dávno v pätách zodral, dávno! hm —už vtedy (odfúkol si nadute),keď ešte cez sklo lízaval som med,či viete? — Slúcham s chvíľu všaký škrek,nu, Doroty je skoro — ale, hm,niet piskora, čo utrafil by razi moju nôtu...“ „Ktorú!?“ skričali.„Hej, hudci! zahrajte, hej, dievčatá!nevesty!...“ a sa hupkom prez stolyhrnuli k nemu. „Ktorú?“ zhrdlivoutrčil spodnú gambu, schmúril sa.„Lajdáci! nedouci... Túto! hm...“I ukazovák zdvihnuv do taktu,započal nôtiť hláskom tenunkým:‚A tak idú naše časy s hodinami rovno:dneska hojne, zajtra štedre — potom veľmi skrovno!(„Bo,“ skriviv ústa, vrkol, „nemívajsa nikto, že ho ani pavúkavar’ budem kŕmiť — nie som blázon!...“ „Čo!?“viacerí skríkli. „Uvidíme, činedáte, čo nám patrí! Nájdemevám clivô miestko... Pobúrame dom!Ba zálohov dosť — záloh vezmeme,hej, vskutku!...“ „Judku? he-he... Slúchajte!“)A keď príde ameň:privalí nás kameň,a tie naše kostipôjdu do radosti,duša na exámen —‘„Ľaď!“ Blažko zvolal, „ani na pánte,tak skikiríkal; na môj’ hriešnu, onto musel byť dnes na povale...“ „Čuš!hm, lužeš!“ (pľuvnul). „Nepľuj!“ Peter mu,„si strigôň či čo? Predsa pri stoledlieš, a nie v stajni...“ Ale na Blažkavždy ešte hľadel stĺpkom, mykajúcčeľustím, a bol ani z varu rak.„Ondrisko psisko!“ spišťal, „nazdáš sa,že zabudnul som, ako čeliadkusi moju prijal? — Za tú neúctu,hej, na dereš s ním, chlapci! na dereš!hm — Hrmen tebe! hrmen...“ „To len tak!“mu Blažko, chachocúc sa. „Po všem už,už po všem, pane Eljaš! palicadnes má dva konce, udrie, koho chce!“„Jaj, Gábor! Jonáš!...“ „Veru! hajdúsisme vari vaši?“ vetil jeden z nich.„Náš úrad trochu vyšej stavajte;a potom — jeden Vlkolinský lenbol, ktorý mal moc laskať virgáčom,len Beňo, váš brat —“ „Vidíš!?“ Peter v to,„i tí ti vypovedia poslušnosť,dnes druhý raz už... Sadni; generálsi mrcha, braček —“ Odpľul, strhal sa.„Ja!?“ kríknul, „čo som, to som! — Ale tí,to samý chumaj — („Hoho!“ zvýskali,„hejk hore! —“) Ja tých kedy zavolámza družbov...“ „Ale daj už pokoj raz!Rozmýšľaj radšej o tom, čo si námtoť spieval: ako složíš exámen —“„Hm, ako? na eminens —“ „Neverím;bo assessorom bude, hádaj, kto?Hestera, braček —“ „Žena neráta —“„A tá“ (v to Ferdo) „bude prikladaťver’ hodne pod váš tučný kotlíček,ej, hodne —“ zrehotal sa. „Čoby? hm —tú pekne-krásne prekabátimei tam, šak, Ezech? he-he...“ „Noženo!“mu Peter. „Akokoľvek, zalejmetie muky, Eljaš!“ „Za-za-zalejmeich,“ Jakub na to —Radostnice vtomzjasaly znova: teraz velebiaczas manželský stav v piesňach rozkošných,prednosti čepca vyvyšujúc nadsvoj veniec, predstierajúc mladuche,toť Žofke: jako krásne predsa je,viac hodno nežli všetka slobodaa povoľnosť, než vlasy spustenéi party blysky, viac — byť nevestou;za ktorým srdce dievčie túžilolen z diaľky, oko plachým vtáčatkompoletovalo, muža miléhomôcť zobjať trvale, s ním životomsi kráčať svorne, hravo, bezpečnea jemu hľadať vôľu, — hniezdočkospoločné riadiť, pravou gazdinousi dvoriť, kľúče nosiť za pásom...V ich chorál ihneď vtrhla družinaa pomáhala, ba i starejšiesa zamiešaly. Ešte svokrušuby boli mali kliesniť v piesni — novstal práve Nátan, preto zatíchli.Ten ale riekol: „Tak sa nazdávam,že deň sa hodne schýlil; večeratiež žiadna nemôž’ trvať večitea čo by bola Balsazárova.No mrzko bolo by, keď minuloby sa nám všetko a my slovíčkomnespomli by sme tých, z ichž spolčenianám tiekol celý dnešný úžitoki radosť všetka. Čakal síce som,že povolaný k tomu povstanea pozdraví ich — („Čuješ? Eliáš,“v to Peter výsknul, „to si mal byť ty!Neúcta strašná...“ „Hm, mal lebo nie,“mu vrkol; „ja si rúče pozdravímich doma, či vieš? hm, a do inýchma nič, nič — či vieš?“) Ale nevstal nikpoteraz — Tedy obraciam sa jahen k mladým, vinšujúc im zo srdca:by ono slnce božej milosti,čo svitlo im dnes s nebies bohatea papršlekov zlatým povrázkomich zopásalo tuho v jednotku,im nezapadlo nikdy — za holetie naše mračné, ale svietiloim neprestajne v cestu života!Bo stojí: pod tým slnkom jedineje požehnaný každej práce pota jeho svetlo býva ručníčkomna každú slzu oka najlepším.A aby toto dostalo sa vámza podiel, deti moje, viete čo?bojte sa boha! Bázeň božia jenajlepšia kázeň. Jeho milujte:a lásky vašej prameň vydoliev čoakom suchu. Naňho skladajtestarosti svoje a on odnesieich a vám za to sťa by čarúnkomprinesie vašich túžob splnenie:že blaženosťou usmejete sa,jak mesiačik vše zrobí na splne...I žite šťastne matuzalemskývek! v oddanosti jeden druhému,pri požehnaní božom, kdekoľvekzajmete postať. Ako dobrý stromobroďte hojne zdravým ovocím:vám k chvále, celej slávnej rodinek radosti... Toto žiada, vinšujevám starý Nátan, sused, pokrevný.“A zazdravkali novomanželomnapospol búrne, každý doloživdač svojho k tomu, ovšem, pojedeni šteklivého... Ezech nestačilsa poďakovať. (V kútku u pecemať zavzdychala: „Daj to, bože, daj...“a sviece vzbĺkly vôkol v tulejkách —)Na prívinš ale onen Nátanov,jak patrilo sa, menom mladých dalodpoveď Blažko. Dlho hovorili rúče; predsa oddavačom bol,a že aj rečník, podal dôkazovdosť predtým. Ako skončil, rozumiesa, opäť hojné skrsly prípitky,a nielen v počesť mladým, rodičoma hodnostárom svadby, ale uži navzájom; veď mnohým šumeloto ani v úle v hlave — Myšlienkyvšak podobné sú včelám, bleskne-liopojné svetlo jara, nestrpiaviac v hniezde: bzíknu, bzučia... Eliáš,kým Blažko rečnil, vzpretý o stenua vyvalené prsia, na tohtosa díval, díval, kedy-netedysšmižkajúc iba mihalnicami,zhmkajúc, mľasknúc — I keď dokončilten svoju povedačku, zdravkaniavšak prúdy stíchly (na ňomž účastimať nechcel žiadnej, vzdorne odsotilvše pohárik, čos’ zbrbrúc —), na tohovtom prstom ukázal, i odfúknuvsi valne: „Clarissime orator —hm, quot sunt partes orationis?“sa opýtal ho. „Respondeas, hm,luride puer! scisne? —“ „Septem,“ muodvetil Blažko v smiechu (ostatnýchtiež náležité bralo). „Septem, nam,domine doctissime praeceptor!nam—“ zajakol sa jak by — „Asinuses! Blasius, octo! octo —,“ Eliášzajachtal. „Non sum, rogo —“ „Sus! sus —“ „Non;nam interjectio ulla scilicet‚hm‘ nulla dictio est, nequaquam —“„Quid? kvak-kvak — proles ranae deformis! —“„Et nobilitas vestra lupi, mox —“„Quid loqueris? quid vertis oculos!?ulula... Canis tua...“ „Loquor nuncde liquore et isto poculo —Bibamus tandem...“ „Bibas! bibas — Huc!‚Cum steteris coram dominis, haec quinque tenebis:junge pedes; compone manus; caput erige; vultune dispergaris; nisi jussus, pauca loquaris!‘Audivistine? cave...“ „Pareo,omnia jam tenebo certe, sedbibamus propter pacem —“ „Apage!hŕŕ...“ schytil fľašu, ale podniesolju preds’ len k ústam. „Braček! (Peter mu)už darmo, nepredáš ho — latinákto veru! zpod ferule Gallasa —vieš? toho ‚quare muchy do strechy‘! —Nuž ‚ipse vtip se‘, to jest chyť sa vrajza noštek...“ „Blízo všetkých bude časpolapať za ne, všetkých na úzdu,“privolala mu žena. „Nonono,len aby vám tam čepce nakrivo...to, pozor!...“ Skríkly ženy protestom;vraj, skorej im už hlavy nabraté,sťa vŕby v pľušti... „Ticho! kvočky...“S týmna chvály prešli zdravíc odznevších;prv Nátanovej. „Ale! Eliášpreds’ na ohnivom voze chodieval —“„Ten? (Ferdo na to.) Nikdy ináč, jakna drabinovci vídam jachať ho!Však stojí, voly máva najkrajšie,vždy ani ryby...“ Zápäť Blažkovuzas ocenili reč; no Eliášsa neohlásil: na stôl podoprevsi hlavu, dumal dumu hlbokú.„Ech,“ škrkol Jurák, „neviem, načo totie mnohé vítancie? kedysito išlo krátko; ale manželstvotrvalo zato potom —“ „Do smrtivar’, Mišo?“ „Dlhšie! ani hrubý ráf —“„Hľa, kováč! —“ „Ja bych aspoň pokovalči odbavil to tiež tak:Prišli sme po tú vašu.Dajte nám ju k svätému sobášu!— Ech! nos fafrnos,ústa kapusta — na! —Kto chce furmaniť:musí cestu nehaniť —— Tak? nuž choďte k svätému sobášu!Mlatkom buch!buch! na nákovu — putko hotovô...“„Bŕŕŕ!“ Eljaš zotriasol sa. „Sedľač, hm,len na lopate, čida! —“ „Zemianstvoprestalo, pane!“ v odpor Jurák. „Čo!?prestalo tebe...“ „Pravda, prestalo!“„Nepravda! neprestalo!“ zemaniskríkli; „nego...“ mrmlal Efraim.„A nikdy neprestane, prenikdy!vy ale sedľač ste i budetevždy! —“ „Bysťu! nie tak,“ výskli títo zas;„sme rovní! viete? sám pán Kossuth váštak...“ „Čo nás do Kossutha? my sme my!...“„A my sme tiež my!... Rovno porcie...“„My za vás!“ „Za čo?“ „Za čo? za tú zem,čo po nej črčrete sa...“ „Zemanisme tedy takže! Vojenčíme tiež...“„Na salaš! na pltnicu! na panskô!tam...“ Tak to išlo z reči do reči;i bezmála by bolo všakovesa dialo, ale vtom vstal Ezechiela utíšiv ich, takto preriekol:„Sme rovní! áno — zeman-nezeman,v tom rozdielu viac niet. Kto inakšiednes vraví, nezná časy aleboje zatvrdilý, čo je nerozum.Bo rovnosť má byť v svete, ako jepred bohom rovnosť; všetci ľudia sme —Ak predsa žiada si kto prednosti,to nech ju hľadá v sebe jedine;a bárs ju nájde — môž’ sa zjavovaťnapríklad v pekných skutkoch, v statočnomplnení povinností, čoho bezotázky i ten roľník schopný je —viem, nepôjde s ňou predsa na hradskúsa chvastať, znajúc, taká prednosť ženajkrajšie svieti z tichej komorypokory: jak to z príležitostitej práve, ktorú spomenuli ste,v novinkách našich krásne vysvetlilnám, akže dobre hádam, Lichard náš.Nuž prosím všetkých, svorne bavme sa!to pristane len spoluobčanom:jedine svornosť, bratstvo, priateľstvo,úslužnosť, zhovievavosť kresťanská;veď chyby svoje, jak sa hovorí,na chrbte nosí každý, nevidílen cudzie — no že predsa ťarchou sú,ocítiac vlastné, cudzie preminie...I prosím... A keď i sám ďakujemza úctu; a keď odporúčam sai svoju žienku ďalšej do láskyvás všetkých, tento pohár, dovoľte,nech vypijem ho vaše na zdravie!na shodu, pokoj k ďalšej zábave...“Blažkovci rástli až, kým hovorilEzechiel. Žofka nežným pohľadomutkvela na perách mu zbronelých;chápala lebo nie, no bolo znať:jak v dušu lapá každý jeho hlasa otvoreným zpola pyštekomjak dychtí urvať z jeho bytostiaž jagotavej pre ňu... Eljaš zas,keď Ezechove počul vývody,len lakťom zmykal, zmrmlal popod nos:„Hm — dalže by ti Beňo nebohý,hm — prevrat...“ Ezechovej po rečisa zdvíhal, ale zdvihnúť nevládal;„hm (cmuknul) nebodajná Krupina...“Chcel Ezechiela najskôr zavrátiť —či Nátanovi abo Blažkovivyčítať svoje? kto zná? Seďačky,no podporený jak prv, začal ajči vlastne započínal s mnohým ‚hm‘,„bŕŕ“ — „ale“ — „ja som“ — „ja viem“ —„holopysk“ —„trhani“ — pričom hádzal posunkypravicou všaké; ale nikam nájsťvodiacu nitku v ume — Jazyk muviac lolotal len, až i voviazolv mrmlanie púhe — V rozpoloženítom kolísal sa za čas na lakti,až hlavou razom skĺzol k ramenui stal sa božím...Bo už k polnociči po nej bolo, keď čas čepčenia:starejšie utiahly sa do zadnej.Tam Žofku ihneď vzaly do krúžku,na stolec posadily; samy však,horiace sviece v rukách, pri spevetých prenikavých piesní, v ktorých samladucha lúči s vencom zeleným,s tou krásnou partou z perál, z atlasu,juž nenosila iba do času,i rada by ju ešte podržať,no družba náhli, že ju treba sňať —so slobodienkou zlatou, na krielcachjejž sťa to vtáča dosiaľ lietalapo dúbravine... takto spievajúc,sa otáčaly tíško kolo nej.Že k slzám pohlo ju to, ľútostnesa rozplakala — nediv; okamihto predsa veľavážny pre každú!Okamih, v ktorom všetko zmení sa,v ňomž zrazu celá panny minulosťsa zjaví v svetle a jak za hoľuby mračnú hviezda, hneď i zapadne,tmu v duši zvíriac mladej... Ku tomudružbovský, Gábor, ozaj tiež už stáltam ani cherub s šabľou, aby juvypudil navždy z raja mladosti;kým zo starejších jedna (Blažková)jej rozpletala vlasy, strehotali hodne súril, aby sňala už,čo jemu patrí, partu zvenčenú —„No, s buka spadol, oddýchnul si!“ muodsekla, „aký vojak! — Čakať, kýmjej odspievajú — Tuto! to ja var’len s hlavy strhnem a — na!?“ „Nečakám! —“a dral sa v kolo; ale družiceho zadržaly, smejúc sa mu: „Nič! —Ak dáš nám po byločke? ináč nie,Gáborko!...“ dráždily ho. „Ani zbla! —no nemrzte ma — Chytro!“ nástojil.Znal svoju úlohu: že veniec mánenarušený odniesť v triumfea na šabieľku pekne zotknutýs tým heslom ‚Dobrý boj som bojoval —‘staršiemu prezentovať, i že nietpre družbu väčšej hanby, ako keďprepasie skvost ten abo zošklbúmu družice ho, chtivé vydaju.I preto strážil tak ni šarkan udvier pokladnice, zmáhal prekážkya odhrýzal sa jašteričkám: ažkonečne veniec šťastne ulovil;zablahorečil mladej, družiciamsa vymocoval z rúk a s korisťoučo víťaz hybaj! umknul, plesajúc,vo dverách ešte sraziv ostrôžky —A Žofke z rusých vláskov zrobilypriam kontík, jak sa češú zemianskenevesty. „Čepiec!“ riekla Petrova,„sem...“ „Už-už... tu je,“ prinieslaho totka. (Biely bol ni ľalia,okrúhly, s šírou stužkou ružovou.)„Je krásny vskutku! pristane ti — Nuž,vo meno božie...“ I už pripraviťho mala; ale vtom v pitvore hluk —Dnu, sprevádzaná matkou, babami(podistým od posluhy, z kuchyne),vpálila slúžka, posol Esterin,s dosť hodnou škatuľou. Až skrahly, takich zarazilo všetky. Zvláštno! Čitak chytro by sa bola smierila?Hrom z čista-jasna — Čo viac, hneď i dar?Skutočne zázrak! — Zvládla zvedavosť,hádaly — „Stavím, čepiec zlatý, tens drahými kamienkami, s perlami —veď viete? nosila ho Hestera —“„Skôr k začepčeniu z čipák ako sneh,vie predsa...“ „Najskôr bude toho viac,nádoba hodná...“ „Tedy dáme z tých,musíme!“ „Chvalabohu!“ Bockováoddýchla — „a ty, Katra, povedz, žeďakovať dáme pekne — Dočkaj len,priam výslužku ti...“; ale slúžka šla,šla rýchle domov. „Veďže otvorteju skoro!“ podúrala Petrova.„Akosi tuho trčí, bodaj ťa —sťa by ju boli priklincovali —“„Daj ju mne —“ „Ba mne —“ spely na pomocjej razom kŕdľom. „Ale čakajte —toť (pustil vrchnák) Svieťte!...“ Poslúchly,i skoro všetky čiahly v škatuľu;čo ale bolo, čo ztiaď vytiahly,zpomedzi množstva všakých papierov?nuž — klopty. Prekvapenie opätné —„Ach!“ zaupela matka, dcéra všaktvár skryla v dlane — „Ejha!“ Petrovamlk prerušila, „bolo to tam! Tenbol, je i bude predsa najkrajší,v ten začepčíme — drž sa, dievčička...“„Za pomsta! (Blažková zas.) Ako byuž v kloptách nebolo žien poriadnych,viac ich jest... Netrápte sa! Ráno hneďich pošleme jej nazpät s odkazom,že keď už chce dať, v Starých Horách nechdá aspoň krajšie ukleplovať, hej! —Toť, mojim dievkam zídu sa, ba imne starej ešte...“Začepčenú užodviedol Gábor medzi svatov. Ikeď pohovoril s Blažkom úradne,čo mladú žienku Žofku predstavilEzechielovi — tento ale sajej priznal zrejme s veľkou radosťou,pravicu vrelo stisol druhovi —:dal zahrať, i jak rezkú zahúdli,na obe strany vzal sa zvŕtať ju,nevestu krásnu, mladopečenú(až v náruč si ju zajal Ezech sám);čím zapríčinil, že aj ostatní,čo totiž mohli, s búrnym výskokom,tralakajúci, vtrhli do tanca.No onedlho dali na stôl, vraj,že pokladanku: koláč, pletenák,rozmerov dúžich, vôkol ktorho siroj jabĺk sedkal pekných, červenýchni detské tváre... K tomu pečienky...I chutnali si... Blažko predniesolúvodné sady... Ktorás’ starejšiavšak zaspievala mladej neveste:‚Pozri si, Žofíka, hore do povaly...‘— Deň nato týmže hlučným trávilispôsobom: zčiastky bujných pri hodoch(ichž chýr už viac ráz obec peruťouobohnal silnou, tu-tam upustiacpáperce, pierko vzácnu za korisť —)a zčiastky na tanci: tu na krčme,tu doma u stola. Dobrej vôle imskôr pribúdalo než by ubudlo,a z jaročkov tak mnohých, vzprúdenýchtok povstať musel valný. Ba i hrysi v kratochvíľu vplietli rozličné,jak nivou mysle štedre skropeneji ožiarenej slnkom povoleim skvitly: zapýril sa vlčí mak,nevädza žmurkla, šepla sypačkaa štrkáč zhrkal... všetko prejavyprírody nespútanej. Napríklad(snáď Eljašovi zafatinkovaťsa za včerajšiu chcejúc nehodu):do obžaloby vzali kohúta,zasadli súdom takoj, po stručnomvšak pokonávaní i vynieslihneď ortiel nad ním: strašný zločinecten že má podstúpiť smrť a to priam,bez apeláty, hlavy soťatím!Za katov hlásili sa družbovia;a ženské zanôtily k popravetak srdcelomnú pieseň, kuracieaž obecenstvo nárkom sfikalo,prúd krielcí stierajúc sĺz — Eliášdo Blažka: „Ty bys’ nadstaviť mal krk,ty podšťuváč! hm...“ „Prosím! panáček,vy máte hrebeň rúči, hrvoľčekaž radosť, k tomu pierka červené —A potom každý kokoš zemanom,šak ostrohy má...“ „Ti dal, Eliáš!“k tomuto Peter, „ajaj!“ „Veď ty, hm —prokátor čertov — Ale odorajmi kde raz ešte, nahľadáš sa! Dnessme dvaja...“ Peter sepnul plecami — —Zas pošli hajnám (ozaj pod hajnomčo mužskí). Najprv ku potoku, túsi vyspevujúc pieseň:‚Keď som išla na vodičku briežkom,pripadla mi moja hlávka sniežkom —‘;zatým všakťažalo vzali s jarmom, v tamto oszabili, na ňu stokli koleso,v to ale s jednej strany dedka aoproti pripravili babičku.Jak túto z šúpy — formovali (nosjej označoval špalok skrivený,dve slivky oči, ústa lubu kusohnutý v žliebok, dnuká kolozub —a vlasy chlpy z klkov —), Eliášprehodil: „Hm, hm — ja bych poradilvám babu! živú, zlostnú, strapatú —Veď viete, včera jakla z obloka —“„Var’ Judku!?“ kríkol Ferdo s chachotom,„a vy zas deďkom...“ „Ľapták! umývaod rána hubu, predsa... Varuj sahm — nihilovať... Prídeš ko mne, príď!dá tebe ona, dá! —“ „A Jakub, tenpoháňať bude... I tak... alespoňnech bičom plieska!“ „To nie! ani nie,to naše kiare...“ Halaj odseknul.A prestrojení všako (jeden z nichza slameného kňaza) odišli,vraj, po pýtaní oných po domoch,z nichž účastníci boli na svadbe.Po tomto... ale kto by vyrátal,opísať stačil každú roztopaša fígle, aké v ten deň spáchali? —Niet toho pisára! Len slnko snáď,čo opäť jasnou tiahlo oblohou,zrieť, počuť mohlo všetko vôkol; čojak lúčov, toľko píšúcich má rúk:to mohlo by byť vstave poznačiťich všetky činy: as’ kol na blanunív zasnežených, strání...Vo streduči v svadby tretí deň (— bo Eliášurputne súril odchod; Bocku s týmodpravil, pravda, v žarte: bylo, vraj,a není, prejedlo i prepilose, item... item... účet hotový —),o polpoludní sobrali sa, apár mladý v čele, jak prv, pochodom,no takže s treskom-pleskom, pri spevetých ‚Ostávajte zdraví...‘ odtiahlido Elov. Práve mali do dveriec —:tu Eljaš (lebo navzdor pesničke,že: ‚Otvárajte vráta... idemezďaleka...‘ tieže boly zavreté)brnk! vopred fortňou; a jak zhrčilisa všetci u dvier, už stál za prahom,a pokyvujúc rezko čapicou,so všetkou, akou vládal vľúdnosťou,všemožne pekne vítal príchodzích;„Hm, Judka, kde si!? skoro chlieb a med!“s patrným srdom skríkol po druhé.No tá ni hláska. Iba v kuchynisa šerudili — dvere však tiež klop! —„Nič — hm — A rúcho!? (v čelo trkol sa)kde, Ondro? Ideš takoj nazad poň!Nevesta každá...“ „Či som rúšnica?“ho prerval Blažko. „Nuž tak žena... hm;hej, Judka!“ zdupkal. „Žena môž’ byť; nomladucha ešte neodobralasa od rodičov — nemám pravdy?“ „Čo?ty? kedy? — Ale nič to; nože dnu,dnu — Judka! — nech sa páči — Čertica...“tak všako nesnádz asi zakrýval,i tetelil sa, smiech si nútiac v tvár —A povchádzali. Dnuká pokrytésíc’ boly stoly, ale prázdne. „No,hm, predsa aspoň toľko...“ S týmmentieku shodil, dal sa do práce,usádzať, zahovárať — „Ezechiel!“prevolal, „nevestička! i vy, hm,pomocte, i vy, ako doma... Kdelen trčí devla?“ Judka vošla vtom.„Jaj, tisíc... kde sa šúľaš, povedz!?“ Ak nej bzíknul, „rec, hm.“ „Ale — na pôjde,“mu odvetila, celá bez seba.„Hľa! tiež tam...“ Blažko kríkol. „Lenže, hm,si nečul šarapatiť... Rozdiel, vieš?...“K starejším postupla a omluvoupreriekla: „Ale nečakala somvás ešte, nik mi neodkázal, nik;nuž preto, preto — ale vďačne — Mámhotovô...“ I to občul Eliáši splesal: „To je žena! hotová,hm, kedykoľvek; uč sa, Žofia —veď tak ti meno? Potom u mňa saaj obedúva, viete? ako nášKazimier obesí sa — bom-bom, hneď,nie ako hockde!“ „Chvasty, braček, to!nič inô...“ Peter mu vtom. Nedočulsnáď, pokračoval: „Ale, Jano, mizle nerozumej; si svat! tebe česť,hm, prvšia u mňa! Nuž a žena kde?...“„Oj, príde; ešte doma kutí sa...“„Nač? Lebo všetko tu sa dokončí,tu bude kyjak! A ja dúfam, hm,že dom môj bude takým traktírom,jak žiaden iný! Toľkej čriede ajhm — treba, braček — ani kobylkyto, veď vieš, ktorí? — Nono, naložte!až stoly budú stenať pod ťarchou...Hej, Žofka! fertuch...“ „Hej, pán strýčik, hneď,“sa sponáhľala. „Strýko, dievča, vieš?alebo — tato. Len mi privykaj,zmok zlatý, he-he-he, hm — lasička,tak friškô,“ potľapkal ju po líci.„Len, Judka moja, slušne!“ „Ale — viem,viem, sadni —“ vrkla. „I tým, čo sú dnuza stolmi; i tým, čo sú v pitvore;i tým, čo na dvore... Och, to je len,hm, radosť! ženiť, to je potecha!môcť všetko rozdať, čím len vládneme,i vola, osla...“Tak bol vzrušený,tak naklonený svetu celému.A vskutku vyznačil sa. (Prvý razv živote zdarma.) Dával jesť a piťaž zbytkom, že sa každý podivil,čo znal ho dobre. „Už ten šalie sa,“Petrova škrkla, „toľký predrenec...“„Ja (Nátanova na to), povedal‚a‘, musí i ‚b‘...“ „Ale (sused im)nebojte, že by zašiel po ‚zať‘ až;má za ucháľmi...“Ferdo: „Aspoň razz Eliášovho do rozpuku — nadva týž’ne aspoň! Žena moja, jedz —Chráň, Jakub! nehaj pacienciu,až na Hladovku pôjdeš...“ „Dobre!“ retk úsmechu podňal Eljaš, „na to je,len na to! Ferdík. No, aj máme vždy,vždy po dônovku hodne ďaleko!...“„To potiaľ bude svadba?“ „Šibal! hm,má merťuk — Dobre! ale budetemne robiť, svážať môjho do humnaso všetkých zemí! ako?“ „Nedbám, akvždy budú hody...“ „To už opýtajsa Judky! tá má štoky pod rukou;ja čo len na trh odmeriam vše, hm...“„A vrchovate?“ „Ovšem, bez štrichu,vždy natrasenou mierou...“ „Bez trasu?“„Hm, pravda — ibák samo sypne sa —“„Ak do podolkov dnes —?“ „Bár do plachát,do batohov, hm: sám stôl podrgnem...“Tak zabával sa s každým, štrngal si,dal zahúsť jeho grošovku. A bársaj zapárali doňho vtipy: dnes(snáď, na svoje že prešiel smetisko)nik nevysotil by ho z koľaje,čo aký hrubý kameň vrhol bymu pod koleso vôle tekavej.No aj mu išlo mnohé po srsti.Zajedno: Judka posošila sačo žena, ktorej povesť mužova,tá dobrá zvlášte leží na srdci;veď bolo ozaj všetko v hojnostii dobré, ako uvažoval sám.Stred obedu však povstal Blažko, imu polichotil hodne všelijak:vraj, to už zemän! pohostinný pán!muž, hospodár i gazda... Prvý strýkpod slncom! ktorý ruky obidverozprestrel nad synovcom strapeným...A Judku ešte ako vyzdvihnul!Že na pôjde keď bola, nebolatak vysoko: — jej krásne vlastnosti,jej súcosť, štedrosť, vľúdnosť, milotu...Len prirodzené: rečiach po takýchže nastal hurhaj; cvengu, výsku žea dúškom konca-kraja nebolo.„Si mandragora, Ondro! kýsi čert —“preriekol Eljaš, utierajúc sisĺz púte, čo mu tvárou potiekly,bo pokým vravel tamten, nestačilich smazať, meravo stál, počúvala obe dlane k ušiam nadložil.„Šak sa ti páčil teraz?“ Peter munadhodil. „Pravda, hm — a čo by nie?“„To verím.“ „Môž’š.“ A ozaj podivné:i jemu samému sa rozviazalvtom jazyk; rečnil — ovšem, bez ‚hm‘-kuto nešlo, len s ním. „Judka moja, vieš?(pokriknul) to tu naše kuratá!hm — dobrá kôčka dobre fedruje;i volaj, volaj zobať: cip-cip-cip...“A dodal: „Nie som taký sprostý, hm,jak kto by o mne myslel; ačprávečo na mňa boli mali naložiť,šlo na Beňa... Ech! čo tam po tom? hej,by sme si reči nezabudli!...“ Azas statne ľulkalo sa. „Zahrajte!“rozkázal Eljaš a brnk! uprostredbol izby. „Žofka, hybaj!“ pokývol —Šla ostýchave. Pochytil ju avyzvŕtal až no — „Vivat!“ kríkli. „Hm —tak uctievam si doma nevestu...A teraz — Judka!“ Ledva stihla dať,čo práve niesla, na stôl; i dosť saoddudrávala: voľky-nevoľkymusela zvoliť, tým viac, všetci žetiež stáli na tom, „tak je!“ zvýskali.I tancovali. On si skackal, távšak cifrovala s nohy na nohu,sťa račica by... „Hm, toť, Judka, smenič nezabudli! šak? — hop! zvŕtaj sa —“(„Just mrkva s paštrnákom...“ podštrknulsusede Peter.) „Vivat!“ zhrmelo.A to ich rozjarilo natoľko,že zpoza stolov mleli sa, ba čoviac, prez ne vyskákali do tanca;i čosi-kamsi, jeden vzprúdil vír,spev rozliehal sa —„Ale do krčmy!...“a skokmo z izby vytratili sa;čo starší ciepkali, jak vládali —Len Ezech tíško tajšiel so svojou...K večeri prišli zpät. Bo Eliášich zrovna zajal: u neho sa, vraj,aj večeriava! i čo obed bybol trval po samú až večeru —V zemianskom dome, vraj, tak býva vždy— kde totiž ešte nevypriahli —: tam,vraj, kozub nikdy nevystydá, sťaby dáky Turek dymník večitesi fajčí, dnu však stola holého,vraj, nikdy ešte cudzí nevidel.Jak sedali si, velel Eliáš:„Hm, Žofka! za stôl — rúče s Ezechom!Tam vaše miesto, tesno pospolusťa tie dva prsty — i tak počujemvám srdcia pišťať ustavične, ana obed videl som, čo všetko vieš.Nu, bude z teba žieňa, bude! hm...A teraz — celá moja čeliadka,do ruky! z ruky do úst — do mlyna!a z mlyna — do nôh a či do hlavy!kde ako ktorý chce — a nevesty,hm, pod čepce! hneď krajšie zakvitnú —Ty, Jurák! ale poklep, ak by sačo zhubilo kde...“ „Vďačne urobím...Kto puknúť mieni, mňa nech prikývne;i debnára som schopný nahradiť —“Večera bola žírna. Trvalaaž do bieleho skoro rána, aneveľmi treba snáď už stvrdzovať,že pri rozmare najstrakatejšom:ni lúka keď je v plnom rozvitku,na byľkách kvieťa, kvietím motýle...I načo šíriť slová? keď i takuž čeľaď známa — Ináč krútňavato aj, jejž žiaden nerozkáže duch:stoj! na okamih, že ťa vystihnem;nech zmeriam tvoju šerú hlbinu,nech spoznám vlny, svetlom zažiarimdo očí každej, akou dúhou hrá?...Nie! nepostojí, ďalej ubiehakolesom, piercom hupká bielych pien,huk, vrenie... Snáď aj ináč nemôže.„To jenerál, šak!?“ Petra oslovilvtom Jono, smudiac blkom cigaru,„nuž kajúcne var’ už raz prisvedčíš?...“Bo Eliáš im nedal odlihu:tak komandoval — až i povystalmu jeden-druhý... „Do špitála s ním!“zavolal bodrý vojak. Nátan siplešivú hladkal hlavu, prečo? onsám vie len. Kľuckal, brnčal Efraim,a jeho polovička za každým‚nuž tak‘ sa ovievala ručníčkomtým tuhšie — „ovej, ovej, vetríčku!“sťa keby bola zhúdla. Mládež zasv hrách preberala — až sa dohodlimost stavať veľký — prez Váh hlboký —„Hop!“ Ferdo zhvízdal, „ja som palier, hop!Nech oprobujem, či je mocný? či...juj, švarná slzaj!“ cmukol družicu —Tá nelenivá, švac mu zaucho —„Ej!“ ssipel, „požehnaná dlánočka...“Tak každý výraz dával nálade.A Jakub? V ústach pípku, hojdal sana miestku, spadal vždy viac do hŕbky,no ruky na stole mal stále aobjímal tuho ten svoj kalištek.„I jak sa máme?“ Blažko ku nemu.Pokýval: „Len ta — len ta — držím sa —“„A operadla, ašak?“ Ferdo v to.„Len domov ako potom?“ „Pomaly —“„Ak ani tak nepôjde, Jakubko?“„Poslúžiš, synku — pod pazúšku mazaberieš; doma opri o stenu,vieš? tak už zájdem...“ „Tisíc! Tedy var’len naliať ešte?“ „Pravda!“ ozval saEliáš hurtom — —Judke bolo užprimnoho toho; fľochla z kuchyne,zas prisotila prudko dvere —Deňprezeral okny. „Ľaľaď, ráničko! —“„A kedy zmrklo? prisám! neviem, nek...“— Vo štvrtok (ktorý bol aj poslednýmdňom svadby) tamže poschádzali sa,kto prv, kto neskôr, ako mohol dôjsť.Vraj, na otrusky prišli, ako ajak by tak v bočke ešte ločkalo;bo tamtie by, vraj, vtáctvo nebeskéalebo snehové toť motýle— veď bijú sa von zase mlynári —pozobať mohly snadno, súdku všakby zaťaželo iste v žalúdku.„Čo pravda, pravda!“ stvrdil Eliáš,„hm — nemyslite, že ste vyjedlima za deň cele... Z bočky musí tiecťtiež ešte jarkom — Judka, dokazuj!“(Tú skoro puklo zlosťou; predsa, vraj,im vykrámila všetko, rabošom,a ešte sa ti doredikajú —no Eljaš kázal: muselo sa stať,a čo by vziať ho mala zpod zeme —)„I radostníky ešte majú byť!...“„Neboly včera?“ ryknul Eliáš.„Nie!“ „Budú dneska; Judka, nakladaj!...“A čosi-kamsi: preds’ len vypriadlai nastolila zdostač všetkého.„To žena!“ Eljaš výsknul. „Veru hej!hej, veru!“ prisvedčili všetci. „Hm!niet druhej na tom svete —“ „Veru niet! —“„Hm — ale Žofka bude taká tiež!“„Ja, bude —“ Vo všetkom sa srovnali.I hodovali znova ochotne,spôsobom známym, časom zabehnúcdo výtržností všakých —Podvečerdal rozkaz Eljaš: „Choďte po kúdeľ...“Za nimi zvolal ešte: „Od piestaaž počnúc — s ktorou vecou robila,to všetko prineste mi! — Zíde sa...“„Ja, veďže nie tak —“ Bocko zatočil —(bo sami boli už). „Nuž?“ Eliášvypleštil oči. „To, že v oddávkysme sa už boli dorozumeli;či nemám pravdu?“ „Pravdu-nepravdu!hm,“ Eliáš mu; „trvám na svojom:tí u mňa budú!...“ Judka poštuchlaho tajne; ale obozrev sa, doložil:„Co jsem psal, psal jsem!“ „Ale, strýko náš,“sa ozval Ezech, „pekne od vás, hej!i povďačný som... No ja odprvu— preds’ mojou vecou je sa udržaťi ženu, ináč nezaslúžil bychver’ mena muža — vravím, odprvuten plán mám: Korodovskô prenajaťna viacej rokov — (Judke odľahlo,až povzdychla si —) A tak prosím vás,veď poznáte ma... (tu sa zapálil),pri tomto podniku mi pomocte —“reč schvela sa mu. Eljaš zosŕkal,„si žid? hm, či čo?“ vrkol tupo, „ačo za pomoc chceš?“ Ezech mlčal však;v tú chvíľu pocítil snáď po prvétiaž kroku svojho — „Nič viac, strýku, nič!...“sa sobral. Bocko sa chcel zamiešať,no Eljaš predbehol ho: „Synku! hm,tu roboty dosť, oj, dosť!... Potom, vieš?jar príde: vyjdeš pekne do poľaa obrázdiš si zeme otcovské,priorieš k mojim; i tak patrilyk nim, synku... A mať nech tam súdi sa!...“„Tak nikdy, strýku, nikdy!“ Ezechielzamietnul trpko. „Ale,“ ohlásilsa Bocko, „v takom páde čo by stes tým urobili, kde my bývame?Bo to som určil deťom a aj dám —“„Hm — ak nie ináč, do árendy...“ „Tak?To zase nikdy nedopustím ja!Priam na Jozefa vytiahneme atí zostanú tam — to si vinšujem,i moja žena...“ Žofka túlilasa k Ezechovi teraz ešte viaci do tváre mu zrela, obojímsa zdala prosiť, aby poslúchnul —On celou duše svojej vrúcnosťoujej tiskol ruku; ale rozmýšľallen ďalej — „Ech, čo?“ škrkol Eliáš,„to ukáže sa... Od vás závisí:či tu a či tam? — Ak tu, vďačne, hm,šak Judka? pravda —“ Plecma zmrdalaa šuchla dvermi. „Stojím na svojom —hm, ukáže sa...“Rozniesol sa spev,a oknom plápol bolo vidieť sviec,húf uličkou, ruch — Niesli praslicuvysoko vytýčenú, zvenčenúi ostužkanú zdobne. Pred oknyzastali. Hudba zhrala do skoku,i zdupali sneh takoj — Jeden ichhnal v tanec, vzduchom piestom zamával —Po chvíľke vtiahli s hurtom, s povykom;zavinšovali: By, vraj, nikdy niťsa Žofke nepretrhla! — Točiť juna míľu! ďalej... Do divého sapustili šantu, letkom krútili,vyskakovali, o stôl trkli vše —zas dlaňami bac! v trámy, dobre ženeskydla poval, všetko kopŕckynepošlo v izbe čím hore, tým v dol —:až Eljaš zhmkal, cele zjašenýv barboru kopnúc, vrieskol spurne: „Dosť!...“Sťa skočná srnka z hája na pokraj,tak z dveriec švihla; podľa záhradky,juž zrána novo skrášlil vďačný máj,by ozdobnejšou bola na sviatky, —tak švihla z tieňov lipy na cestu —Svet videl kráčať — mladú nevestu.Na nôžkach z kordovánu čižmičky,čo spevne vrzly každom pri kroku;z hodvábu sukňu, po nej hviezdičky,snáď vo blankytnom tkanú vysoku —skôr látka len ztiaď našské pod ihly —;záponku zpredu: kúsok rannej hmly...Živôtok driečkom rýdzi zlatohlava z plecníc stužky — Prez ten kosičkysieť: kvetnou lúčkou čistý jarku splav —zpod tej však prebleskujú perličky;na hlave čepiec: samý zlatý jas —Kam oko zazrie: kŕdeľ vnád a krás.Zemianka? pravda, ona. Taký krojlen ony nosia, strojné zemianky.Slniečka lúče za ňou... včeliek rojjak za stydlivým kvietím pohánky;či vábom pierko v ruke? z rezedy...Či tvár, kde milosť s krásou susedí?Turíce boly: sviatky velebné.Deň ani rosa v kvete. Slušno, k nimže pripravila sa tak malebne.Len slušno, vhodne v čas, keď cherubimprúd Ducha naráža v dol, zo plamu...Spevníček v druhej — spechá do chrámu.Hneď za ňou z dveriec kročil mladý muž,čo svieca — Tiež tak k sviatku hotove.Pár krôčkov — a ju dohonil by už;no na hradskú vtom Gábor Šimovietiež zahnul z ulíc, v tomže úkolu:ho zahovoril — I šli pospolu.Kus nižšie ale, kde toť orgovánnad cestou spriada vetev k vetvici,dom Tomášovie — Z neho ako laňvybehla panna — rumeň na líci,Marienka známa — Hor’ sa zopälaa z orgovánu ešte trhala.A ženáč — bo sa už-už sblížili —druhovi šepol: „Tys’, hľa, mládenec,a pozri! dievča, kvietok spanilý —Nuž?“ „Sprevádzať var’?“ „Prirodzená vec —“„Ba! —“ „Slúchni, braček — lebo kto ho vie...?“„Daj pokoj...“ váhal Gábor Šimovie.Na ‚Dobrô ráno‘ ženáčovo zraksklopila náhle — Bola v rozpakoch.No Gábor pridružil sa — (rúče tak);„Smiem odtrhnúť si z orgovánu?...“ „Och...“A ženáč šibnul, za ženičkou šiel —Kto boli títo? — Žofka, Ezechiel —Od Bockov vyšli. Lebo, ako jejrozhodnul otec, tak aj stalo savzdor povytáčkam Ezechielovým:tam bývali si sami ani tiehrdličky v hniezdku. Na majetku, čoku domu patril, hospodárili,ba nielen na tom: lebo Ezechiel,jak úmysel mal, z onej kúrievzal do prenájmu predsa mnohý kus,prednejšie hony (— Otázka len, čis pomocou strýkovou?...). A poneváčon hospodár bol súci, rozumný,ona však varovčivá gazdináa robotnica, ani včielka vždy;poneváč žili v láske, svornostia bohabojne, znajúc: modlitbaže vrúcna zavše nebo preráža,i čoby bolo skryté v oblakochtých najhustejších — i že pokoraje onou palicou, čo na cestáchživota najskôr zdrží od pádu:boh požehnával prácam, úsiliuich, vzmáhali sa očividne...Keďim času zbudlo, Eliášovcompomohli zavše — v poli — na humne;no beznáročne vždycky. Vtedy všeEliáš zhmkal: „Ani na krok viac!tu buďte...;“ ale najskôr očistomlen: bo ich predsa nechal domov ísť,jaknáhle bola práca skončená.Veď kto by vyznal sa aj v podivnejprírode jeho? ktorý zdravý umv tej krížnych pováh hroznej mäteži? —Snáď preds’ len najlepšie ho Esteraznázorňovala — Nie div: znala honajlepšie, všetky srdca záhyby —:až do tých nazrieť, vniknúť do ľadvínmu, nadosť majúc príležitostí,odkedy slula jeho švagrinou.A táto — jakže? — Asi ako ten,kto oželel sa, na svet zanevrel:tým úmornejšie zaryla sa doprác neustajných kolo gazdovstva(až služobníctvu u nej vydržaťlen zťažka bolo možno...). Neskorospať chodievala, včasne vstávala,a navzdor veku dosť už sošlémuzas hrdlačila ďalej, oddychusi sotva prajúc, spánku. Služobnýchtak neraz harušila: Stará som,šedivá, a preds’ stačím silamii chuťou! no vy, každý ani buka dievka ako kopa: iba jesťa drichmať!... Hanbte sa!... Dosť ľahko však:skôr nevôľa len z nej tak vybuchlavše, rozdráždenosť hlbšej príčiny —Snáď zámienkou aj všetko: ako bytých zamestnaní hrubých kobercom,tou drsnou plachtou klopôt večitýchpozakryť bola chcela nadobretrhlinu v svojej duši, puklinuna srdci materinskom, vdovy strasťi opustenosť... Prirodzene, isporila pritom hodne; na hŕbusnášala, sotva kedy postaviactú otázku si: kto to poberie?kto hovieť bude si z jej mozoľov?...Bo z hrozieb známych nevyplnilani jednej dosiaľ. Nepredala zblaz majetku a aj sotva urobí.Tiež nevydala sa; i že by toraz vykonala, veriť nemožno:bo jestli ktorá, ona na praniernevrhne nikdy ženskú hodnotu...A zolvicino dievča Uličku(na Petra-Pavla práve s mnohýmikonfirmované bolo v kostole,i z katechizmu ozaj, sťa by hrachbol metal, rúče odpovedalo,živôtkom rúčky, vlásky v štipôčkachkol čielca, stojac z radu vyzvanétam pred oltárom jasným...), dievčatkoto že či kedy vezme za svoje? —Od tých čias aspoň viacej nespomla...Nuž žila, ako mohla: neozrúcsa o nikoho, vyhýbajúc ipotyku s ľuďmi — Čo viac, v kostole,ni tam už nesedala ako prvv stolici z predných, ale zakaždýmhneď u dvier utiahla sa za mriežky.*Po rokoch (— minulo ich päť či šesť —)Estera v dobe sbierok, podvečer— už kosom slalo slnko pableskykol na strniská, nižej stromovímobradov preblieskalo zárive,vtom osvietiac vše záprah so zbožím —šla s poľa práve, uzol na rukeopálajúci, hlavu schýlenú.I jako drbolila dedinouznaveným krokom, jatá pomysly(snáď: čo má ešte dneska porídiť?či akej práce ťarchu zajtrajšoknavalí na jej chrbát shrbený?...),i ku domovu doháňala užpo prašnej ceste: zrazu šarvančektu tmavovlasý!— Náhle vylúčilsa z kŕdľa detí, ktoré sedelyu plota, hučkajúc sa na brvnách,a pobehnuv jej v stretky poskokom,ju prez jej vetché zobjal kolenátak prudko, že až našinula sa —„Och, pačrev!“ rykla celá splašená,„och, bodaj... tak mi prebrať driemoty!...Len toľko, že som neprepadla prezohavu... Ideš zpod nôh!...“ Chlapča všaktým tuhšie trímalo ju, do rancovsa vrepiac tlačenice. „Ja vás rád,rád veľmi!“ výsklo, trocha račľujúc.„Iď! — kopnem ťa, ty žaba!...“ „Ale no...“zas chlapec frnkom, prekážajúc jejurputne v chôdzi. „Čie si, potvora!?há?“ — Vzozrel: „Ezechielov — Bockovie.“„A jak ťa zovú?“ „Benkom.“ Strhla sa,odtisla hlavu decka strmo: „Ta,ta, háďa jedno, plemä jašterčie!iď... nezavadzaj!“ vrkla. „Nepustím,nepustím...“ chlapča plačky zvolaloi túlilo sa k nej. „A kto som ja?“„Vy — moja stará matka! moja, hej —“„Nepravda! — Zdvihni takoj klobúk sia choď, choď, chlapče! Nehnevaj ma, čuj...“„Ja nejdem — S vami pôjdem, s vami len —“„No! ubijem ťa...“ „Stará matka! nie...“„A čo chceš predsa? povedz!“ „Jabĺčkosi prosím, stará matka! jabĺčko —“„Nuž, s jablone som spadla var’, či čo?Choď, nemrz — ani nemám v kešeni —“„Tak krásne u vás rastú vo dvore(tu mľaskol), videl som ich špárou vrát...Z tých, stará matka, jedno! — Joj, ja vásrád vidím veľmi, veru! —“ „Nuž tak poď!poď...“ riekla. A vnuk, v tyle klobúčik,keď zobzeral sa ešte po deťoch,jak by im riekol: hľa, ja budem mať —,s vysmiatou tvárkou šiel s ňou, hupkajúci štebocúc jej pritom; sukne všakjej ani vtedy ešte nepustil.Len vošla s chlapcom: vzala tyčku apotriasla konár. Hodne cuplo ich,i guľkaly sa dvora važinou —Však chlapec hupkom stačil posbieraťsi do klobúčka všetky; vysadolna múrik pavlačky a rumádzgal...No pozoroval pritom starú maťbrnkavým zrakom stále, pokým sakutila sem-tam... „Ča-ča! Pozritelen, stará matka, akô krásno je!hľa —“ ukazoval. „Vidím,“ vetila.„To tatovi — a toto mame, šak?“sa pýtal. „Nedbám —“ zavolala. Vtompovedľa prešla, vrátila sa, v tvársa nazrela mu dobre, na čielkumu vlásky zahrnula; drobnýmilen chrustkal zúbky, hmkal... „Nehmkaj,to mrzko!“ riekla, „kdeže predsa siuž polapil to...?“ „Už viac nebudem,“odvetil okúňave. Vzozrel k nej.„Joj! (kríkol) stará matka! — Čo vám topo tvári — posberkanô?“ „Hja, syn môj,nuž, vrásky — starosť...“ „Starosť? — Ale mauž radi — ašak?“ „Ozaj? — noženo,ak budeš hodný...“ „Budem —“Zdnuká kľúčvyniesla s perom veľkým, zubatýma do sypárne pošla. Chlapec priambrnk za ňou — „A tu, stará mamička,čo máte?“ vyzvedal sa líškave.„Všeličo, Benko...“ (Brala hydine.)„A tuto sťa strom! má i jablká...“„Strom famílie —“ „Čo to?“ „Rodina,vieš?“ „Hej, viem — Aká jabloň! — A či tiejabĺčka s neho odpadujú tiež?keď dozrú — ašak?“ „Tak, môj synáčik,čo dozre, odpadne aj...“ povzdychla.Ku studni príduc: „Ja vám naťahámvodičky!“ výskol skokmo. „Veru to,a spadnúť do nej...“ Kolo zhrčalo.„Joj, ako brní!... U nás toho niet —“„A teraz dáme šurám, kačiciam...“zvolala na hyd. S vreskom sbiehal sa.„Joj, čo ich máte — Ja im nasypem,ja, stará matka!“ „Dobre —“ Hŕstočkoubral z merice a pohadzoval im —„A to je husár, ako zosipel!Uštipne...“ „Ó, ty vojak-bojáčik...“Do izby za ňou vkĺzol podobne.„Joj (klobúčik sňal), ako peknúčkotu máte, stará matka! — Obrázkyjak krásne! (rúčky složil). Na koňochto páni, šak hej?“ „Oni...“ „I ja, keďnarastiem, budem pánom!“ „Ešte čo...“„Ba hej — A tuto čo kníh za tým sklom!čie sa to?“ „Nuž i tvoje môžu byť,ak dobrým budeš žiakom — Akože?“„Hej, budem — Tato dá ma do školy,povedal — budem —“ „A čím?“ „Farárom!“„Čo nepovieš...“ „Hej, veru!“ pokývalhlavičkou dotvrdením, „už aj viema b ab! stará matka, tato manaučil...“ „Ach-ach...“ Skackal, všetečila v každom kúte plno bolo ho.Medzitým skoro zvečerilo sa.I keď už pokŕmila, všakoveho nalaskala (robotníctvo tiežuž s poľa dochádzalo, z Dúbravy;i statky hrnuly sa na nocľahs mučaním, s klepom), riekla chlapcovi:„A teraz, synak, choď už domov, choď;noc bude...“ „Joj, nie, stará matka! nie,len trocha ešte — Veď som doma, šak?...Kravičky pozrieť — máte teliatka? —“„No hľadať budú ťa...“ „Nie, nebudú,nebudú...“ odhŕňal sa. „Slúchni! iď —“„Ja nejdem — S vami, s vami budem spať!“„To nemôž’š! Prídeš zajtra...“ „A vy k námprídete kedy? Mama...“ „Táradlo...“— I mrk už tmavý zvládol dedinou,jak odniesla ho slúžka k rodičom.A toten chasník bol, hľa, hrdinomtým, ktorý uzol krutý rozviazal!Čo rozorvaly liché predsudkya premrštenosť: priepasť hlbokúpreklenul jeho malicherný um;zarytú myseľ, srdce zatvrdléna lásku stopil jeho prostý cit...Bo onedlho za tým chlapčaťomsťa vodičom by prišli — do shody.Testiná, ani keby pri svadbe,si privítala milo nevestu:na očiach slzy, ovšem, radosti,bo jasom skvúce sa, už vo dveráchkol krku padla jej a bozkamiju, uhanbenú, takmer zasypla...I neobanovala, veru nie:veď Žofka ozaj bola ako chlieb,tak dobrá vždy, i sladká ani med;sťa dcéra by len, milá, prítulná —Tak neraz riekla: „Nože, mamičko,sa neustávajte; ja urobím,a tak, že bude i vám po vôli —Veď dosť ste sa už napracovali...“Tá ale vše: „Len nechaj, dievočka;vieš, uvykla som... Radosť práca mi!i bude, kým len údy k službe mám...Aj ufám, nepadnem vám na ťarchu —“A Ezech bol tiež dobrý syn, jak muž...Tak neraz riekol: „Ako, mamko, byste mienili vy?...“ Ale neskončil,už odbyla ho: „Ja už nemienim,môj syn, nie-nie — I so mnou stalo sa,že ‚človek mieni, pán boh mení‘ — Nuž,si gazda, hlava, otec čeľadný:i urob, rozkáž, jak sám nahliadaš...“Nuž stojí: rozumní čo pokazia,napravia často deti nevinné;hej, ony poslovia sú z neba...Tak,čo rozdvojilo s bohom človekahen v raji: tu, hľa, šťastne spojiloso synom matku — šumné jabĺčko.	Orszagh-Hviezdoslav_Ezo-Vlkolinsky.html.txt
Čudný pánNie len medzi ľudom ženským sú mnohé čudné osoby, ktoré akoby na iné tu na svete neboly, len iných sekírovať a trápiť; ale veru — čo odtajiť nemôžeme — sú aj medzi mužským ľudom takí a to mnohí, ktorí su tiež „čudní“. — Vieš, tak medzi nami povedano, my mužskí by sme sa mali hanbiť za takýchto ženskej nátury, nervóznych a hysteričných čudných mužských ľudí! Veru by o takýchto ľuďoch nášho mužského pohlavia ani nehovoril, keby ženy moje spisy čítavaly, aby im radosti nenarobil, že aj medzi nami sú tiež čudní chlapi. Poneváč ale veľmi málo žien číta Zaoska, tak my mužskí smelo si môžeme chyby naše na oči vyhadzovať, aby sme sa polepšili prv, nežli by sa to ženy dozvedely; lebo keď sa raz dozvedia, že Zaosek svojou zmetačkou aj nás mužských oprašuje, stavil by sa, že si ženy hneď pokúpia „Spisy Zaoska“, aby — nakoľko ich jazyk nestačí mužských ohovárať — tuto hľa našly chyby mužské.Teda je aj medzi nami, mužským ľudom, tiež čudný národ, tak medzi tými, čo fajčia, ako aj medzi tými, čo nefajčia.Mnohý vojak vie rozprávať, ako nemohol nikdy feldveblovi po vôli spraviť, lebo feldvebel bol čudný, sekantný, frflavý. — U niektorého majstra remeselníka žiaden tovaryš nechcel zostať, lebo majster v každom ho dával do príčiny a na všetko sa potknul. — Mnohý poštovný sluha a kočiš zavesil na klinec svoju uniformu a postilionsku trúbu, lebo u postmajstra nemohol vydržať; taký čudný, sekantný bol, že len mučil človeka. — Mnohý rychtár do kúta odložil rychtársku palicu, lebo od čudného a svoje mušky majúceho pána slúžneho nič iného, ako hrešenia, výčitky musel vždy počúvať. — Mnohá žena od svojho chorého muža za svoju starosť, opateru, bedlivosť, prácu a trpelivosť dostane nevďačné výčitky a sekatúry. Ba ešte aj to trpelivé hoviadko, vôl a kôň, musí často mučedelnícky život viesť, nie preto, že by bolo lenivé — ono robí a ťahá tak dobre, ako len môže — ale preto, že je kočiš čudný.1. To najčudnejšie pri tom čudnom je ale to, žetí čudní obyčajne nevedia a neveria, že chyba je v ních samých. Ich nervy sú falošne naladené a preto týmto ľuďom sa to stáva, čo niektorému psovi: bárs na ktorýkoľvek zvon zvonia na väži, jemu to v uchu robí vždy boľasť a preto vyje.Preto aj čudný človek nad malou vecou sa rozhorčí a strašne nešťastným sa cíti pre zlosť sveta. Raz mu služka alebo žena zle posteľ postlala; zase mäso nebolo dobré, ono malo byť od sviečkovej pečienky; raz mu (to hrúza len povedať) mucha padla do polievky; raz sú kachle horúce, druhý raz zase studené; tu zase pantofle nie sú na svojom mieste; voda mala odstáť — druhý raz nebola dosť čerstvá; služka nemala v kuchyni tak nahlas drevo štiepať, druhý raz zase hreší, že súsedov syn na ulici s bičom plieska. — Tu mi padne na myseľ, ako bude, keď takýto človek raz do dlhej a boľastnej nemoci padne?2. Mnohý čudný človek býva namyslený: „Druhý mňa nerešpektuje, neváži ma dosť; to si ja nesmiem nechať robiť, ja si musím ohľad brať na môj stav a na moju česť.“Takýto namyslený človek často tak vykukáva, ako plachá mačka z pivničnej diery: zdáliž ho pozdravia? Či mu jeho pravý titul dajú? Či ten a ten sa len širáka dotknul a či ho dostatočne s hlavy složil pri pozdravení? Či tí dvaja tam naňho kukali a či sa smiali, keď prešiel? — Každá protimluva ho veľmi nahnevá, lebo akože to môže jeden na svete lepšie vedieť, ako takáto nad mieru múdra hlava?! Sú aj tak namyslení ľudia, že sa obrazenými cítia, keď si pomyslia, že kazateľ na nich cielil a zato neidú viac na kázeň. A niektorý je na celý svet zlý a hnevá se, že ho k tomu, alebo inému úradu nevymenovali, kde už šikovnejšieho ani najsť nemohli, než jeho.3. Je jedna sorta čudných, ktorých čudnosť zakladá sa na hlúposti, z ktorej často aj u učených ľudí sa vo väčšej zásobe nachádza. Zaiste hlúpe je to, keď kto nevie hlavnú vec od bočnej veci oddeliť — a to práve robia čudní, zvlášte, že často pre takú maličkosť také špektákle a hurty stvárajú, akoby bol kto dom prevalil. Keď v nejakom liste je jedno slovo pretreté, abo nájde sa v ňom černidlová dolka — čo to za impertinencia, žiadneho rešpektu nemať! Keď služka pri prestieraní na stôl trochu zašromoce s tanierami — čo to za ľahkomyseľná, ťarbavá stvora, že na krehkosť tanierov a na panské uši nemyslí!Jedna žena mi vyprávala, ako ona pre čudnosť svojho muža hodiny vždy naprávať musela. Náramne sa hneval, keď práve, ako hodiny bily, nemal polievku na stole. Keď nebolo možno polievku tak chytro na hodinu spraviť, alebo keď žena iné práce mala a ďalej v kuchyni čakať nemohla, kým ruka na hodinách na tú hodinu nedošla: tak žena tú ruku hodinovú sama ďalej potisla, aby sa čudný muž nerozpajedil.4. Takíto čudní patria viacej-menej ku farizeom, o ktorých Spasiteľ povedal, že v oku bližného vidia slamku, vo vlastnom oku ale nechcú zbadať celé brvno. Maličkosti, nepatrné chyby, často aj poriadne držanie sa bližného tak rozpajedia čudného, akoby sa vo svete, od kedy stojí, takýto zločin nikdy nebol stal ešte. Pravda, tvoj bližný je nezdvorilý, nevďačný, lenivý, neverný v tvojej službe, oklame ťa, je tvrdohlavý, robí to, čo ty nemôžeš sniesť, málo rešpektu ukáže atď. — Ó, ty farizej, akože to ty robíš oproti Bohu? Si-li nie nezdvorilý, keď do kostola vkročíš, kde v tabernakulume tvoj Pán a Spasiteľ je, alebo pod sv. omšou sa v stolici na široko rozložíš a sedíš, keď druhí kľačia? Nie si nevďačný proti Bohu za toľké dobrodenia, keď ho hriechami obrážaš? Neobrážaš-li denne Boha s rečami, skutkami, myšlienkami? Aký máš rešpekt pred Bohom, keď v jeho prítomnosti hrešíš?S človekom pri súde po smrti práve tak budú zachádzať, milostive, alebo prísne aj čo do toho namenšieho hriechu, ako bol on navyklý sa držať proti svojmu bližnému. Tu ale čudní najhoršie pochodia, lebo práve oni najmenšie chyby bližného najostrejšie berú. Mnoho záleží na tom, aby si túto zelinu vykorenil prv, nežli sa dostaneš do cmítera.Recept pre teba je: rozjímaj niečo nad umučením Spasiteľa, pros o trpezlivosť denne; odpusť hneď, kto ťa urazil a odpros aj ty urazeného od teba bližného. Kázeň tebe držať neidem, máš vlastného kňaza a spovedeľníka, poraď sa s ním v záležitosti duše tvojej a predejdi s dobrým príkladom čudné ženy, lebo — medzi nami povedalo — čudnosť u mužského je veru špatnejšia vec, nežli u nejakej nervôznej a hysterično zjašenej baby, slabšieho to stvorenia od muža.	Gaspar-Zaosek_Cudny-pan.txt
Z lovcových zápiskovZajtra je štvrtý pôst, ako obyčajne v Štedrý deň: najlepšie sa stratiť z domu. Naša spoločnosť sa dohovorila, že pôjdeme do dňa na poľovačku. Tak sme sa vybrali o štvrtej ráno, kum Zore, náš Ivan — Wilhelm Tell[1]našej spoločnosti a ja ,do vrchov‘. Psov sme mali: kum Zore Mora, tak trochu i prepeličiara, a Ivan zobral starého vyslúžilca Balkana, ktorý sa viac potĺka okolo jatky, kde oblizuje krv, než po našich obťažných, pre takého veterána ozaj obťažných revíroch.O piatej medzi korunami česmín zazreli sme grupu domov, kde bývajú naši spoločníci. Biele strechy i v nočnej tme vidia sa naďaleko. Keď sme vošli do ohrady dvora, Biserka v chlieve zakvílila a za ňou celý chór istrianskych[2]kopovov. Akoby nás prosili, aby sme im vrátili zlatú slobodu.Tu na kopaniciach je dosť chladno: v dome všetko ticho, pohrúžené v spánku. Prvý skočil starý kum Petar, za ním jeho synovia Petar a Ivan a naostatok vnuk Mikula. My sme sa utiahli do rozsiahlej kuchyne, kde na nízkom ale priestrannom ohnisku ešte tleje vatra od včera večera. Naložili sme triesok a posadali na lavice, čo sú na ohnisku okolo vatry. Čochvíľa stál imbrik[3]na ohni — kuma Ilije zavára v ňom kávu.Dobre sa to sedí okolo vatry, keď je vonku tak neveselo plačlivo, že podchvíľou môže začať mrholiť. Tu pri čiernej káve držali sme spoločnú poradu a ustálili plán našej poľovačky. Začneme okolo Gradíšť, potom sa pomkneme k sv. Tomemu a naostatok spustíme sa do Plaže. V týchto polohách okolo mora obrátených, na každý pád napopáckame aspoň jeden kŕdeľ jarabíc. Z Prímoria museli priletieť v tieto dni, lebo tam všetko pokrýva sneh. Tak sa potom popoludní vrátime slávnostne do mesta a detné deti budú si rozprávať naše dnešné výkony.Svitalo, keď sme sa rozostavili na Gradišti. Je to pláň, vysočina s vyčnievajúcimi kopcami, pokrytá chrasťou, kde-tu chlp vyššej česmínovej hory, ostatok riedka suchá tráva, vyčnievajúca spomedzi ostrého kamenia. Mňa postavili ku kapličke sv. Anteho, položenej na neveľkej poľane. Bol som rád, že nestojím dakde na hrebeni — sem dolu sotva sa zatára zajac. Zajac ak beží, má obyčaj bežať dohora. No pre bezpečnosť vstrčil som predsa do oboch ciev po patróne a opatril ich, ako svedčí, kapsľou, i kohútiky natiahol. Čert nespí a zajac v trapiech mohol by sa hodiť i semka.V tamtom boku z pravej strany Ivan a mladý Mikula pustili kopovy. Obodrujú ich, huckajú ostrými výkrikmi: „Ej — na-na-na-na-ná!“ Armádu by vyburcovali zo sna takým vreskom, kdeby nie úbohého ušiaka, ktorý beztoho spáva na pol oka. Kopovy podskakujú, ňuchajú, sliedia, trasúc sa dychtivosťou a nervóznym rozčúlením. Tu i tu i ďaukne podajeden, akoby od radosti, že je v svojom elemente.A ja som si usúkal za ten čas cigaretu, a pušku pod pazuchou, púšťam dymy do usmokleného vzduchu. V údoliach zaľahli riedke pary a zhora čím diaľ, tým nižšie visia mrákavy. Pravá pohoda pre poľovačku.Z tamtej strany ozývajú sa neskladné kroky mulíc. Onedlho vynorila sa z krovia schúlená postava, držiaca sa kŕčovite za rohy samára, či už sedla, zababušená v kepeni a haveloku. Druhá mulica má priviazané o samár dve kufriská, obité železom. Veru tak! Ani na Gradišti si nie bezpečný pred trieštinským[4],viajatúrom‘, ako tuná zovú reisendera.Aha! Biserka zajačala, akoby ju bol kto udrel do rebár. Jačí, vreští, sťaby ju na nože brali; kŕdeľ kopovov vreští za ňou v utešenej harmónii. Dľa vresku, musí jej byť zajac pred samým ňucháčom. Vidí sa rúče, ako sa to pomedzi krovie všetko valí v dolinu. Na dobrú dištanciu hádže sa a breše i starý Balkan — znak, že musí byť čosi, lebo Balkan je flegma a šanuje hlas. Ivan a Mikula letia v dolinu, s puškou nad hlavou, či by ozaj neprišli k výstrelu.„Šor dotór! Šor dotór!“[5]kričí na mňa z druhého boku mladý kum Petar. Tiež preskakuje krovie, že zajaca azda zaskočí, dobehnúc vľavo nado mňa.Niet pochybnosti teda, zajac beží na mňa… Škrek sa blíži rapídne k poľane. Zajac musí predefilovať pred mojou cievou, ak totiž predefiluje! Ja som hotový — len nech nabehne na mušku. Kým prebehne poľanu, môžem páliť pohodlne dva razy. A poľovníkovi postačí i jeden raz! Navzdor odhodlanosti naskočili mi zimomriavky. To snáď strach o život zajaca, ktorému je súdené, že práve v Štedrý deň má zahynúť, a to z mojej ruky, úkladnou, popredku vyrátanou ranou…Ušiak vtrielil na poľanu. Asi desať krokov za ním Biserka, ,ventre a terre‘,[6]a hodne obďaleč ostatné kopovy. Balkan sa prevrhá ešte ďaleko kdesi v kroví. Biserka zatíchla — cíti, že jej činnosť tam prestáva, kde moja puška má začať hovoriť… Ivan a Mikula tiež stoja v očakávaní. Ja s puškou pri líci sliedim zajaca; divím sa, aký je ten cieľ maličký, lebo sa stúlil do hrče — a aký pohyblivý k tomu! Trieli ani strela. Ale ho mám — na muške je, to jest muška mu je pred samým nosom. Paf! Biserka sa odhodí a zvreští, akoby celý náboj ona mala v bunde. Z dymu vidím, ako môj ušiak uberá… No neodpúšťam! Ešte mám jeden náboj, poslal som i ten za ním. Cez kúdeľ vidím, ako prebrnkla smečka kopovov a zanikla v chrastí. Biserka vreští vytrvale, zbesile medzi krovím kdesi, tu hľa sa dopracoval i Balkan do poľany a hádže sa napred, brechajúc odmerane, akoby kladivom búchal.„Do čerta!“ hundre Ivan tiež neďaleko v kroví. „To bolo predsa ako na vidličkách!“„Pol míle zaprášilo od neho!“ skríkol Mikula rozčúlený. „Šťastie, že sa Biserke nedostalo dačo…“Ja prezerám, či na mieste, kde bol zajac, nenájdem mláku krvi, alebo aspoň kvapku, alebo čo aspoň jednu srsť, čo hneď od kozy! No nikde nebadať nič takého.„Ako chce!“ teším sám seba. „Nemám aspoň vraždu na svedomí. A to ešte v Štedrý deň!“No pritom všetkom vyklepal som prázdne patróny, vsadil miesto nich nabité, aplikoval som kapsle a pre bezpečnosť spustil oba kohútiky. Ľahko ich natiahnuť v čas potreby a takto medzi krovím ľahko by sa vystrelila puška a zabila mňa. Medzitým je už isté, že ja k výstrelu neprídem. Vresk sa ozýva až tam kdesi spoza kopca.Durklo ešte pár výstrelov, ale Biserka ešte vždy len vreští. Patrne je to zajac nesmrteľný, alebo určený k tomu, aby nepadol junácky, ale zahynul, ak už má zahynúť, prirodzenou smrťou, následkom staroby alebo podagry.[7]Koľko jesto zajacov, ktorí vyviazli z horšieho postavenia s celou kožou, než tento tu dneska.Z myšlienok ma vyburcovala stará ženička s lícom vpadlým a vyčnievajúcou ostrou bradou. Pokuľháva jedným z chodníkov s mieškom pri boku. Nebodaj ide kúpiť oleja, alebo nesie chlapom vína, čo nocovali pri ovciach.„Zdravi bili!“[8]pozdravuje ma milo, smejúc sa bezzubými ústami. Ostrá brada pritom ešte väčšmi vyskočila spod hrubej šatky. „Ale i vy na poľovačke? Dobra vam srića.“„Nech ťa čerti vezmú i tvoju sriću, prekliata bosorka!“ ozval sa hlas mladého Mikulu, keď stará poodišla.„Čo ju preklínaš, úbohú starenu?“„Môžete dneska slobodno už nestrieľať. Porobila nám — ja vám vravím…“„Ba ešte čo!“„My sme vyskúsili! Stavím hlavu… Iba ak by ste zahnali porobeninu — tak už hej!“„A to ako, môj Mikula?“„Prevliecť pušku cez nohavicu.“„Ba kýho ešte!“„Svätá pravda!“„A na nohách čižmy a nohavice za sárami.“„Ľahká pomoc. Vyzujte čižmu — počkajte, zídem ja…“„Neustávaj sa. Oprobujem, či je pravda. A potom, ja už k výstrelu beztoho neprídem.“„Uvidíte! Ja vám ručím, stavím svoju hlavu!“Vzdor takýmto predtuchám a prorokovaniu prišiel som ja len zas k výstrelu i to na spôsob neslýchaný a výhodný k tomu. Obrátil som sa ja v druhú stranu, lebo v túto jednu zunovalo sa mi ustavične pozerať — ta, kde sa šíri predo mnou rozsiahla vysočina, poprepletaná chodníkmi a obsadená väčšími-menšími kopcami. Na najvyššom z nich stojí kaplica sv. Tomeho, šedivá, s krovom polovpadnutým. Spoza kopca belejú sa dachy nášho Humca, rozloženého tiež v úpäti takýchto kopcov. Ináč celý vidiek prázdny, iba čo sa čuje brechot Biserky a kopovov z tamtoho boku nášho kopca.A tu práve na jednom z chodníkov, rovno proti mne kráča zajac, vlastne šmýka sa cele flegmaticky. Ja priložím pomaly pušku k lícu a cielim. Zajac, netušiac, že je to ostatná hodina — sadol, vystrel uši a díva sa mi rovno do cievy.,Roztrieskam mu hlavu vonkoncom,‘ dumám ja, ,a všetko mäso mu posolím brokmi. Škoda! Nepríjemná vec, keď ti príde takýto brok pod zub…‘ Ale čo si počneš? Ak ho chceš zabiť, musíš mu cieliť rovno medzi oči. A on sedí a čuduje sa, čo to ja vystrájam. No dosť žartu! Pritisnem prst o spruhu — kohútik sa nehýbe.Kohútiky nenatiahnuté! V strachu o svoju kožu nenatiahol som ich. Čo robiť? Pušku zase sňať, natiahnuť ho… Kohútik šťukol, zajac sa vtiahol na stranu, medzi kamene. Chodník predo mnou je už prázdny. Vyskočím na dosť vysokú skalu s puškou pri líci. Zajac sa šmýka pomaly — ale čo to osoží, keď mu len tu i tu blysne chrbát, ináč je krytý kamením. A čo robiť? Probovať raz už načim, čo sa i prepásla jediná príležitosť… Vypálil som náboj do jednej z tých škulín medzi kamením. Výstrel sa čudne ozval v tejto samote, a takto znezrady. Ušiak pelia dohora.„Mikula — Mikula — pozor!“ kričím ja a o chvíľu durkla jeho puška raz, druhý raz. ,Zlý znak,‘ myslím si ja, prezerajúc medzi kamením, či neostalo predsa dákej pamiatky po zajacovi. Vidí sa jasne, kde sa zosypali broky, no zase ani chĺpok srsti nikde.Mikula tamhore tiež vyzerá, či nájde dáku trofej. Hreší ani Vlach — vidno, že je nespokojný.Medzitým Biserka, čujúc výstrely, poberá sa k nám. O chvíľu priletela zadychčaná, rozpajedená a za ňou kŕdeľ ostatných kopovov. Prvý zajac je teda na slobode — my sme ho vytrhli zo zubov smečky. A druhý? Biserka potrafila odrazu na šľak a vreštiac pustila sa dohora, kam bol odvŕzgal i zajac. No onedlho hodila sa v dolinu a hybaj, vreštiac rozsiahlou pláňou ta medzi kopce bohviekam!„Čo je to tu?“ pýtajú sa poľovníci, prichádzajúc jeden za druhým. Nazdali sa, že padol zajac a psi nad ním oddychujú.„Prešla stará Danduľa,“ vysvetľuje im Mikula. „Šor dotór s ňou hovorili.“„A prevliekli pušku cez nohavicu?“ pýtal sa starý kum Petar.„Nechceli. Ja som im dosť hovoril.“Starý kum Petar len pokyvuje hlavou. A keď som mu vyrozprával príbeh, zabudnúc spomenúť kohútiky nenatiahnuté, zas len pokyvuje hlavou.„Pravdaže — porobenina je — to je amen!“ potvrdil i mladý kum Petar.„A my sa potúžme,“ navrhujem ja, „nech prejde porobenina.“ Vytiahli sme rakiju a figy a popíjali, Mikula medzitým vyčistil obe cievy a o štvrť hodiny dostavila sa smečka, ustatá, zadychčaná. Biserka, cítiac, že urobila chybu, dovliekla sa na bruchu k nohám starého kuma Petra, ktorý ju vyhrešil. O štvrť hodiny dokuľhal i starý Balkan a ľahol mne k nohám. Psom sme dali chleba a keď vydýchli, pobrali sme sa k sv. Tomemu. Ale sme boli všetci zronení, bez nádeje. Porobenina nás tlačila ako mora.No ja som jej bol predsa len povďačný. Zachránila mi poľovnícku reputáciu.Starý Balkan svojím inštinktom vycítil, že som ja poľovník dľa jeho srdca. Už sa ani na piaď nevzdialil odo mňa.[1]Wilhelm Tell— postava švajčiarskych povestí o oslobodzovacích bojoch proti Habsburgovcom. Dlho ho považovali za historickú osobu, lebo údaje povestí sa zhodujú s historickou skutočnosťou švajčiarskych dejín z konca XIII. storočia. Stal sa hrdinom Schillerovej drámy.[2]istriansky— pochádzajúci z polostrova Istria, ktorý leží na severnom výbežku Adriatického mora medzi Terstom, Krajinou a Rjekou[3]imbrik(z tal.) — kovová kanvica na kávu alebo čaj[4]trieštinský— terstský (z mesta Terst)[5]dotór(z tal.) — doktor[6]ventre a terre(franc.) — uháňať cvalom[7]podagra(z gr.) — choroba kĺbov[8]Zdravi bili… Dobra vam srića(chorv.) — Buďte zdraví… Veľa šťastia.	Kukucin_Z-lovcovych-zapiskov.html.txt
Malíři z liduÚvodUsedám k práci, jejíž náměty — jakkoliv jsou vděčné — mohou mi v nepříznivých očích vynésti výtku nízké inspirace. Mohlo by se usouditi, že se tuto usvědčuji ze špatných a podivínských zálib, které snad přímo převádím do své ostatní práce, nebo že jenom tyto sklony jsou okatě charakteristické pro mladé umění. Tu mohu říci jen tolik, že předmět této knihy, na nějž bych rád upoutal zájem jiných lidí, jest jen zlomkem většího obrazu světa, který mne dojímá a těší. Chci tu také mluviti o umění a o kráse, ale nemluvím-li tu dosti o přírodě, o galeriích a slavné minulosti, není to proto, že bych to vše málo oceňoval; chci se jen nejblíže soustřediti na svou látku.Umění je vytvářením, vytvářením z lidských rukou, z lidského srdce a ducha, vytvářením nové věci, jež se přiřazuje k ostatnímu součtu života a světa. Počíná tedy již asi tam, kde po prve zasáhne člověk v hmotu, aby jí dalsvůjpůvod. Počíná zkrátka v počátcích; v prostotě, základnosti, v zdánlivé nuznosti, kdesi nízko, že málokdo si toho povšimne. Počíná nízko a hluboko a může dostoupiti až soutěže s bohem; jistě nepočíná teprve špatnějšími kousky galerií a výstav, ani obrázky pro mýdlo a pohlednice, či líbivými soškami od „Města Paříže“. — Také nejsou jeho kořeny jen v minulosti; jistě že nasazuje živé kořeny ve všech časech.Umění není tedy uzavřeno jen v galeriích a uměleckých časopisech, kde se dovolává vašeho vkusu a estetické výchovy jakožto dosažená dokonalost, vůči níž to ostatní nezasluhuje pozornosti. Veliké sochy a obrazy dovolávají se obdivu, vyjadřujíce svrchovaným způsobem krásu i mocnost světa a života. Umění nejskromnější, o němž chci mluviti, též se vás dovolává; chce vám čistě znázorniti věci prospěšné, potřebné člověku; je prodchnuto pietou k práci a k životu a zná i nutnosti i radosti mezi oběma; neklade si vysokých met, ale uskutečňuje svou skromnost způsobem ryzím a dojímavým, a to není malá zásluha. Chce býti jen prostředníkem mezi věcmi denní spotřeby a člověkem, ale jeho řeč, byť chudá a beznáročná, nebývá bez vzácné líbeznosti a tiché vroucnosti, je přirozená a pravdivá; milost, jíž velmi často pozbývají ti, kdož se velmi najedli se stromu akademického poznání.Jest, co jestNěkterého večera zajdete si pro sklenici či pro kladívko do kuchyně; je tichá a opuštěná, tone v stínech a v němém pološeru, zprůhledněném mdlým světlem, které sem matnými tabulemi dveří prozařuje ze sousedního pokoje. A tu se může přihoditi, že se stanete svědky divného dění, bezhlasého úsilí, jež vás v této chvíli cele naplní zvláštním podivem, klidem a důvěrou. Věci, před chvílí zatopené v temnotách a skryté vašim očím, počnou býti: bílé kachlové plochy a černé pláty kamen začínají se rýsovati ve svých vzájemných protikladech, a to bez světel, bez klouzavých stínů a reflexů; ta stará, důvěrně známá kamna protlačují se měkkou tmou, rozkládají a tyčí se s téměř nežnou jistotou, a nyní konečně jsou, jsou tu, žijí plně a rozměrně veškerou svou bytností. A vedle nich stolička, jež k nim odevždy patří, stala se také z nezjevna přítomnou, soustředila se a zhustila ze tmy do svých rozloh, a nyní jest tu, odměněna za své oddané spoléhání ve svou existenci darem zvláštního vlastního světla, jímž se nyní bezpečně sama modeluje. A je tu ještě na zdi zavěšené nádobí, posvěcené tolikerým užíváním, a žije již také plně život svého bytí: svou jasnost a temnost, své kruhy a obliny, svou kompaktnost a tvar, vše, co je činí předměty, věcmi, jež mají svůj řád, poslání a jméno. V té chvíli, myslím, nemáte pochyby, že důvěrné divadlo, jemuž jste byli přítomni, že tento proces bytí děl se z vlastního úsilí věcí, z jejich životní síly, veliké, nahé, nesmírně houževnaté, třebaže se rozvinula v podivuhodném tichu, měřeném jen tikáním budíčku. Jistě nebyl to boj a zápas; jen prosté bytí.Ano, a až ráno bude pilný budíček zaznamenávati denní hodiny v plném jitřním jasu, přijde světlo slunce ozářiti všechny tyto věci, jež si již za večera vydobyly svou jsoucnost a udržují ji tiše, úporně a oddaně v každou hodinu. Jim netřeba světla, klouzavých záblesků, třpytů a stínů, aby se, takto oděny, jevily očím lidským. Jsou samy sebou a stejně i v nejčernější noci, a pokud trvají, byly by tak třeba i v podzemí, i pro slepého, se svými oblinami a hranami, s veškerou prostou bytností, určením a jménem. O tom nemusíme pochybovati.— A pak jindy za velmi bílého letního odpůldne dolétne do světnice vzdálená pohřební hudba, pomalý, vážný rytmus, rozvíjející a zarývající se do věčnosti. Ano, vše je jen krátký klam, zdání, dočasnost a pouhý stín, nad nimiž triumfuje zánik a nicota. Skvělý žár letního dne přejde v usmrcující jizlivou zimu, choroba sotva překonaná vrátí se znovu vraždit nemocného, a jednoho dne celý tvůj život a jeho lásky budou marností. Černý je pohřební průvod, a ti všichni, kdož provázejí zesnulého na hřbitov, přicházejí spatřit brány do onoho světa: je to hrob, díra rozzelá do nicoty den ze dne a pro každého. (Ještě rakev sama podržuje podobu člověka, horizontálu slavně spícího; i na té nejprostší jest ještě cosi ze sarkofágu, malé vypnutí vzhůru, jako by bylo vzduto trochou dechu slávy; ale je to již jen zbytek a teskné připomenutí, náznak toho, co bylo, a je to poslední lidská marnivost.) Pohřební hudba míjí a zarývá se do věčnosti, mocného věřitele všeho světského a živého, který ze svých propastných skladů nepůjčuje plnou minci, nýbrž jen poukázky na sebe; ty, člověče, jsi nic, a vše, co jest tvé a kolem tebe, je opět ničím a marností. Alespoň by se tak zdálo.Ale tu navrátíš své oči ke stolu, kde pracuješ a jíš; nechť je pokryt ubrusem, či holý, posílí tě připomínkou oživlé přítomnosti mnoha a mnoha hodin. Ještě zde stojí nádobí, z něhož jíš, tvá lžíce a chléb, vše sobě podobné, v jasu a pokojném klidu, jako kdyby právě nemíjela hudba zarývající se do bran věčnosti. Pokud budou lidé žíti, vždy bude státi na stole chléb, aby se člověk nasytil; vždy bude doma pro děti matka a chléb, tento bochník bude snad zítra sněden, ale dnes praví, že jest chlebem, a není v tom lži, neboť zítra bude člověk opět jísti chléb. A nádoba, jež drží mléko, se snad stane střepinou, ale bude tu, zase vždy bude člověk míti nádobu objímající mléko, skutečnou, pravou věc, služebnou člověku. Vždy, od dávných věků měl člověk své nádobí a chléb, a nejobyčejnější hrneček, z něhož dítě srká ráno hlasitě svou kávu, je zušlechtěn nekonečnou řadou předků, kteří celou svou podstatou plnili svědomitě své určení; že vždy a již od věků dobře sloužily, prostě a úplně, v tom jest svatost a velebnost všech každodenních věcí, nářadí i pokrmů, jež člověk potřeboval k svému životu. Jsou spolehlivou podporou, důvěrnou vezdejší součástkou jeho života, má je již velmi dlouho uloženy ve svém vědomí a svědomí.— Byl jsem dalek úmyslu, vyvolávati v těchto odstavcích náladu a působiti na čtenáře. Jestliže jsem mluvil o šeru, neběželo mi o jeho možné kouzlo, a nechtěl jsem proti zániku a smrti postaviti sluneční záblesk, pohrávající na bílém ubruse mezi nádobím svačiny. O to mi šlo, abych od nepoznatelna zavedl všechnu pozornost na jednoduchou pravdivost a jsoucnost věcí, nejbližších dennímu člověkovu životu. — Je třeba věřiti, žejsou; že jsou tím, čím jsou; že jsou takové, jak je známe.— A nejbližší kapitola ukáže, že lidé, kteří z plného srdce věří v existenci věcí, jsou nejméně špatnými a nízkými modloslužebníky hmoty. Dále pak, že právě tento prostý cit je schopný i v nejméně náročném uměleckém výrazu hmotu přímo povznésti a posvětiti.Celník Rousseau a neděleV některém světlém podvečeru blízko před velikonocemi, v sobotu, posledním bílém dnu v týdnu, ubírá se z práce domů bílý zedník, zabílený vápnem, bíle nalíčený i na rukou a tvářích a přece se nepodobá napudrovanému pierotovi, spíše však soše. Ale on jde, míří dlouhou předměstskou ulicí k domovu, s prázdnou bandaskou zavěšenou u pasu a zítra bude již jiný, nedělní, v tuhých černých šatech. Právě se vynořují z domovních vrat ženy a umetají koštětem práh a naproti plave důstojným krokem krejčík, neboť odvádí dobrou práci, nové nedělní nažehlené šaty, jejichž prkenný rukáv čouhá zpod ubrusu. Zítra je neděle, rodina se dá fotografovat, nebo půjde odpoledne na výlet do přírody či po nábřeží, počítajíc lodě a mosty; snad uvidí vznášeti se balon, nebo bude přihlížeti kopané; a také se mezi sobotami přiházívají rodinné slavnosti a svatby. — Ta neděle, to není genre, ale skutečný svět malých lidí, tak jej vymaloval celník Henri Rousseau ve svých prostoduchých, nesmírně líbezných obrazech.Tento cit piety a ona dojímavá upřímnost všednosti jsou plnou vážností a proměnily se ve vzácnou čistotu a nevinnost malířského podání. Avšak mezi nedělemi jsou všední dny, a přece diletant nezdá se valně dojímati se dramatičností práce a mnohem raději asi uctívá pokojnou radost a mír.Nemusíme vzpomínat až na rozmilého Rousseaua samouka a Mistra, když máme též u nás množství Rousseauův, menších a anonymních. Jsou to malíři vývěsních štítů. Nejsou všechny pamětihodné, ty vývěsky, a dnes už teprve ne, protože naproti starosvětštějším bývají ty novější povšechně nedokonalé; příčiny tohoto úpadku, nad nímž, myslím, doposud sotva koho zabolelo srdce, vysvětlím až později. Nejprve běží o to říci, čím se tyto nezávažné malby liší od maleb akademických. Doufám vás přesvědčiti, že rozdíl nespočívá tu jen v nedostatku zručnosti, že je základní, i ve výtvarném postupu, i v nazírání na věci tohoto světa.Řekl jsem již dříve, že toto umění chce býti prostředníkem mezi věcmi spotřeby a člověkem. Tím však není řečeno, že pěkný vývěsní štít je pouze upozorněním a lákadlem, odkazujícím vás co nejrychleji do krámu. Zdálo se mi velmi často, že tato prostá zátiší jsou projevem dojímavého vyznání víry, malým oltářem velmi klidných božstev, blahodějně vládnoucích. Je to jakési teplé božstvo hojnosti, prostého kladu a tichého požehnání, které vládne bezpečným přisvědčením,že věci tu jsou. Věci praktické žádosti, potřeby denního života: jsou, jsou zde, pěkně srovnány, hezkého vzhledu a pravé jakosti. Jest mouka, jsou chleby, jsou vejce i mléko, jest uhlí, je vše, čeho je lidem potřebí. A tak jako kupujícímu nejsou vejce či chleby pouhým dojmem, jsou malíři vývěsního štítu věcí skutečnou, nikoliv impresí nebo záminkou malířské technické hry.Prostému diletantovi ani slunce není jevem, hrou jevů, náladovým efektem, ale předmětem, zlatým diskem, věcí, kruhem s božskou tváří i třeba osobností. Tedy malíř vývěsek je naprosto přesvědčen o plné existenci věcí, jež znázorňuje. Jeho poměr k nim — naproti názoru impresionistickému, dojmovému — je neoptický, životní. Zná je v jejich podstatě, každou pro sebe, isolovaně, nezůstal mu však ztajen jejich intimní život, tyčení se v prostoru v pokojné vespolné snášelivosti. Při každé věci se mnohý a mnohý pohled, mnohý zážitek navzájem kryly v jednoduchý úhrnný fakt, vniternou plastickou zkušenost. A nyní, má-li je znázorniti, vyjímá je ze sebe definitivní, jasné a kompaktní, jak je v sobě cítí a zná; a aby je nám učinil viditelnými a poznatelnými, nadá je všemi znaky a přívlastky, které je věcně karakterisují. Vypraví je řádně jejich předmětnou, lokální barvou: co je bílé, modré nebo černé na to užije čisté a skutečné běli, modři či černi, a vysloví je jako jasné a úplné slovo. Nestínuje a neosvětluje předmětů, aby je obestíral a ztápěl v malebně náladovém mediu; stínuje je potud a tak, pokud chce podati jejich plastickou bytnost.Ještě lépe by se mohlo říci, že předměty, vymalované v těchto skromných zátiších, se modelují samy, rozvíjejí se ochotně velmi názorným postupem, nabízejí se divákovi reální věcnou barvou, vystavují se mu přehledně co nejjednodušším rozprostraněním a soustředěním z vnitřku na venek. Tak třeba stín je buď prostým vystupňováním lokální barvy, nebo náleží přímo předmětu, jest jeho pevnou složkou, nutným důsledkem oblosti či hranatosti, prostorové mocnosti věcí.Tu je právě ten veliký rozdíl naproti náročnějším malbám pro obchodníky s obrazy. Představte si akademického malíře, kterak staví své zátiší do malebně aranžovaného osvětlení, zkoušeje všelijak, co by vyhlíželo výhodněji: zda osvětlení shora, zda zastírati okna zleva či zprava. A omalovává je s tímto sice chtěným a vykombinovaným — ale vskutku velmi nahodilým osvětlením, neboť ony věci by byly samy sebou i beze všech světelných zajímavostí a efektů, jež se strou po jejich povrchu. Tak by se mohlo říci, že omalovává spíš toto osvětlení a povrchy, na nichž světla a stíny sklouzají a se zachycují, než ty věci samy. A klade-li si je jako model, stane se mu třebas někdy, že jej tím klade docela mimo sebe, že si je tím příliš odstaví, že se jim i touto malou distancí zcizuje. Kde tedy jeden (stává se to pohříchu velmi často) spoléhá výhradně na receptivnost své sítnice a učiní východiskem svého tvoření pouze optický dojem a nad to svou technickou pohotovost, vytváří druhý z niterného světa, kde rozlohy a podoby věci jsou dány vnitřním zažitím, velmi zhuštěným a ustáleným, v němž poznatky se ucelily do jednoduchých pevných forem.A nyní se tento primitivnější malíř snaží cestou tvárného postupu přiblížiti svou zkušenost o věcech divákovi, setkati se s jeho zkušeností vlastní, a dosáhnouti tak o napodobeném předmětu vzájemné shody.Skutečně, v umění je třeba jakési němé a přirozené úmluvy mezi tvůrcem a divákem, předpokládajíc ovšem, že si nejsou naprosto protichůdni ve svém duchovém naladění, jak tomu je bohužel v přítomných dobách bezslohové krise. Můžeme se domnívati, že v jednotných stylových dobách takový druh spontánní úmluvy součinil mezi divákem a uměním. Jest jí třeba proto, aby umění mohlo přesvědčovati, aby se setkalo s obdobným stavem ducha, aby nenastalo nedorozumění; jinak by se slohový výraz, měřený jen a jen optikou, musel zdáti nesmyslný, nepřirozený a nevýmluvný. — Kdo se dívá očima pokaženýma obdivováním třeba Makarta nebo Lenbacha (abych šel hodně daleko pro příklad), tomu se i nejpěknější vývěsní štít bude zdáti pouhou naivností. Ale tím přece nic nemůže býti odbyto; kdo by se díval nezaujatě, s trochou věcného citu, byl by jistě odměněn poznáním, že prostoduchost bývá nadána vzácným darem nebýti povrchní.Malíř vývěsky neomalovává svůj model, ale vybavuje jej z vnitřního vědomí. Je přirozeno, že k základnímu nazírání na věci se pojí elementární, nesložité výtvarné podání, neboť jak prosté je diletantovo srdce, tak prosté jsou i jeho výtvarné prostředky, tak čisté a přímé. — Tu linie zůstává věrna své prvotní úloze a vykrajuje předmět pevně, důrazně, a názorně z prázdna pozadí, obemyká jej těsně, avšak láskyplně, se srdečnou věcností. Tvoří přesnou a pečlivou hranici předmětných barev; a není divu, že při své poctivosti vypadne někdy poněkud tvrdě a těžkopádně. Stává se již od počátku podstatnou složkou komposice: rozmísťuje tvary v ploše obrazu, vytkne a vystaví pevné meze, v nichž se vypne barva a plastika věcí. Nezastavujíc se u podrobností, jeví se velkorysá, strohá, ba chudá. — Bezprostředně k ní se pojí barva; už sám okraj, hranice, mez věcné barvy je zároveň obrysem tvaru. Barevný povrch věcí se modeluje sám sebou, povšechně nikoliv přidáním jiné barvy, ale zvýšením světlosti nebo sytosti barvy předmětné. Touto organickou expansivností stupňování přestává barva býti pouhou plochou, obyčejně není však této její hloubkové schopnosti využito k dramatickým účinům, nýbrž jen k věcným. Barevná gradace zůstává klidná, i když barevné kontrasty jsou dosti ostré a nahé; úmysl je konstruktivní, vyznačující, vyjadřující, nikoliv výpravný, malebný. —Malíř z lidumiluje barvy čisté, nenuancované, téměř tak, jak jejich přírodní či chemickou hmotu nakoupí u kupce; tím ovšem není řečeno, že by byl posedlý po barvách křiklavých.Rovněž tak věcné je pojetí stínu a světla: světlo bývá prostě bílé, stín černý nebo hnědý. Poznamenal jsem již dříve, že tu stín není vyvolán a zpříčiněn osvětlením, ale že tvoří trvalou součást tvarů, že je zkušenostně nutným důsledkem a věcnou manifestací prostorové bytnosti věcí. Přinášejí si stín i světlo již samy svými hloubkami a dimensemi do prostorového bytí.Náš malíř neopisuje z vnějšku, nezaznamenává svou optickou reakci na právě postavený model, nýbrž vybavuje si jej z vědomí, z mnoha a mnoha ojedinělých a spojených poznatků, ze zesyntetisované mnohosti již jednolité a ustálené. Ne cestou náznaků a zaznamenávaných postřehů, ale tuhým pochodem vybudování, ztělesnění představy zhuštěné a uzrálé, že zdá se až sumární. — A tu tvárný prostředek zůstává zvláštně čistý, nerozrušený, protože se organicky ještě zvýrazňuje a soustřeďuje cestou práce, poddán témuž vnitřnímu zákonu státi se věcnou, tělesnou hodnotou obrazového prostoru. Rozvine se prostě, přímočaře a důsledně, nepřibíraje postupem práce na sebe efekty, klamy a napodobivé záludnosti, jež by jej porušovaly. Proto se tato elementární technika může v nynějších umělecky desorientovaných dobách, navyklých na velmi diferencované napodobivé efekty, zdáti primitivní. Zajisté; ale je to jednoduchý, melodický souzvuk a nejprostší úměrnost mezi předmětem a tvárným podáním. V umění, jež má tuto jasnost a upřímnost úmyslu, jeví se věci téměř svaté, a jejich pietní a neokázale velkorysá prostota je prohřátá srdečností.Nepochybně si takový prostý malíř ani nenamlouvá, že má před sebou visi, kterou by chtěl v inspiraci na svém obraze zachytiti; chce udělati chleby, pytle, láhve, a kornouty s kořením. Skoro méně tvoří, ale spíše robí na své obrazové ploše věc, kterou nyní vybavuje z nitrné a životné zkušenosti a chce ji přiblížiti věci skutečné: jistě touží udělati ji krásnou. Bere se za tímto cílem jednoduchou a přímou cestou, která zaručuje čistotu výtvarné práce, jasnost, líbeznost a názornost obrazu; touto cestouuskutečňovánívyvažuje skromný tvůrce ze své duše začasto mnoho podivuhodného kouzla, a obraz se naplňuje půvabem a zvláštní tajemností, která je s to propůjčiti realitě téměř duchový ráz. Věci jako by byly prostotou okrášleny; někdy je to krása a čistá pohoda a ony prohlédnou nově a jasně jako krajina po dešti. Jsou napojeny a oživeny dechem a teplem lidského nitra, v němž důvěrně tkvěly, jsou povzneseny srdečným srozuměním a pochopením, které může člověk přinášeti věcem vezdejším. Na jiném zátiší třeba utkvívají v povzneseném míru, jakoby ve svátečním dnu světa: to je klid a pokojnost duše, která je takto posvětila. A jinde trvají v jakémsi polospánku odevzdání a nevědomí, nebo se rýsují jakoby v pomalém a těžkém probouzení: to prostá duše se šiře a bez rozvratu podivila nad bytím. Věru najdeme tu začasto i kus fadesy světa, i hleďte si napraviti chuť na jiném: zde se vztyčují věci hrdě a bodavěji, svět je plný hran, na kterých jsme se mnohokráte zranili.Povšechně však miluje malíř z lidu věci, jak je zná; miluje bělost cukru a mouky, barevnost hmot a obalů, teplou hněď a kulatost chlebů, hladkou oblost lahví; podá je tedy pěkně bílé, vyznačí a vykrouží je s pietou a důkladností, a obraz nese na sobě nevinné stopy této hmotné lásky, jeví se přepečlivý a dojímavý, byť i byl zroben rukou hrubou a neobratnou. — Vymalované věci, jako by samy stanuly v odevzdaném podivu nad svým vznikem a bytím, trvají pak v bezhříšné jsoucnosti hmoty. Až se někdy zdají téměř osvěcené: pytle mouky — jakkoliv si jsou tak podobné — vytyčují se velebně jako modly, a mnohý bochník, tak čistý a oblý a jasný ke každému, nezdá se mluviti o boji o skývu, ale jako by připomínal, že chléb byl tělem Páně.Ale nejsou ty všechny vývěsní štíty tak líbezné, jak jsem je tu vylíčil. Malířova technika může býti velmi nezručná, nekultivovaná, bez pohotovosti a harmonie. Tu se pak čáry zdvíhají trochu kose, tvrdnou, kácejí se, vztyčují se téměr vyhrůžně, ta černá barva není již barvou nového nedělního šatu, ale stává se skoro pekelnou smolou; do obrazu se vbortil zvláštní vzruch, zmatek, kruchost, nepoměr, divost a křik, a vše to svědčí o těžkém zápolení. Ale nemyslete, že právě tu musí na vás prázdně a jalově civěti nezdar. To vše by mohlo býti krásné, a není to ladné jen proto, že obraz se prohýbá závratí a křečí zápasu. Přes to však přesvědčuje: že mezi závratí neumělého výrazu probíjí se život a skutečnost tím úporněji, ve skocích, vzepětích a nárazech, v úsilí, jež se dotýká trochu hrůzou, jako vše slepě horoucí. — Neboť to v každém případě vyzdvihuječistoudiletantskou věc daleko od kýče, že vždy ještě v ní ježivámožnost větší dokonalosti, zlepšení, ba krásy. Ale kýč nemůže být zlepšen, nikdy by se nestal krásným, protože je špatný od jádra. Spatřil jsem před pekařskými krámky namalované bochníky, jež by bylo možno bezmála přenésti rovnou třeba do fresky Giottovy; zkuste něco takového s kýčem přeplněným technickými oplzlostmi, a ihned se přesvědčíte, že jej nelze přenésti bez úhony jinam než do salonu bařtipána, nebo do některého kouta Moderní galerie.Co jsem tu napsal o tvárných hodnotách vývěsních štítů, nekarakterisuje je obecně. Chtěl jsem vzdáti úctu malíři z lidu, diletantovu srdci, pokud se vyslovuje svým čistým způsobem, který je jaksi slohem mimo slohy.V každém případě lpí na těchto zátiších trochu starosvětské nálady, což leží jednak v jejich prostoduchosti i ve způsobu podání. Nebývají úhrnem tak zcela bez tradice a nelze tedy říci, že by byly vždy zcela panenskými výtvory. Jednak mají svou tradici vlastní, tradici z dílny, v níž řemeslník pracoval; tak se přenášejí vzory, způsob podání, celkový ráz a komposice. Nejblíže se tento způsob malby přimyká k poněkud suchému, nicméně však poetickému způsobu malby z doby empirové a pozdější, a zdá se, že specielně u vývěsních štítů zůstal nedotčen romantikou. V jednotlivých případech jest vzor přenesen ještě z větší dálky: z doby tereziánské i z rokoka. Nejsou to však vlivy určující, ani škola; co u diletanta z lidu dojímá svou nehledaností a přirozeností, je jeho osobním ziskem.Nyní konečně možno přiznati, že jen tuze málo vývěsních štítů zaslouží chvály, již jsem jim tu tak štědře vzdával; nechť se tedy nikdo nedomnívá, že jsem ho obelhával, nebude-li se mu líbiti první vývěska, se kterou se po přečtení těchto stránek setká ve své ulici. Malířství vývěsních štítů propadlo v posledních dobách hroznému úpadku, možno-li se vyjádřiti tak tragicky. Nevím, jsou-li na tom vinny učňovské školy, rozhodne však je přičísti tuto zkázu rozvratným mocnostem moderní doby. Vnikly sem naturalismus, ornamentika, impresionismus, z nichž zvláště tento právě velmi snadno se stává jakýmsi druhem rakoviny, která strašlivě dovede rozežrati pevnou a jasnou tvář malby, rozhlodává kresbu, porušuje barvu, ničí formu a komposici, zastírá tvary a věci. Dokumentoval jsem to už několikráte jinde, zvláště na dnešním běžném krajinářství, které přeplňuje výstavy a obchody obrazy, aniž ovšem chci z toho dělati argument proti impresionismu samotnému. — Tedy, to je pak diletantismus v špatném slova smyslu, kde se příživnicky napodobuje vysoký sloh, kde se padělají lehkost a triky, manýra a prázdnota se nafukuje na něco, co jsme jinde viděli v dokonalosti. Viděl jsem díla akademických malířů a sochařů, presentovalo se to velmi svůdně a náročně — a přece to nebylo nic jiného, než více či méně zdařiléimitace umění. Ale novější vývěsní štíty jsou hrozně nepovedené, veta po bývalé úměrnosti; je to hrubá, prázdná, neladná a umaštěná mazanice ošklivých barev; pojetí se stalo strašlivě povrchním a technika je břídilskou a kalnou smíšeninou, naprostou destrukcí všech základních výrazových prostředků. A kolem jde malíř z Anno Domini dneška, který nečiní nic lepšího, než že o něco skvělejší míchanici malířských prostředků zručně aplikuje na pěknější sujet, aby z toho upravil líbivé jídélko pro obecnou povrchnost, a jistě mu, ku podivu, nenapadne, že na něho se shora civí chudší příbuzný.Obrazy krve, rozkoše a smrtiPři všem, co jsem pravil o věcném citu malíře z lidu, střehl jsem se vzbuditi dojem, že by jeho poměr k věcem byl střízlivě chladný; naopak, on je miluje a ctí. Ba, myslím, že dobrota jeho povahy hraničí až na sentimentalitu a na zbytečný optimismus. Dokázal to častěji na méně pokojných thematech, než jsou zátiší vývěsek.Bylo mu někdy podejmouti se úkolu namalovati vraždy, dobrodružství spanilých žen a mužů s dravými zvířaty a přírodní katastrofy pro jarmareční atrakce. Tu vrah nezdá se ani tak pekelníkem, jako spíše nešťastným člověkem, který je ještě schopen pocítit osten svědomí, a neštěstí je vymalováno pečlivě, vypracováno s pietností, jež se zdá spoléhati na blahodějnou pomoc boží tam, kde není zlému předem odepřena. Nepřijde-li, je to proto, že v ni nedostatečně věříme.Je-li tedy nucen býti takto trochu romantikem, podati loupežníka, odvážiti se na moře, do pouště mezi Araby, sestoupiti do rajských tropů mezi hady, krokodily a divou zvěř, podejme se své práce s pokojností a důkladností, jež ho bezpečně provede údivnými nejistotami cizího prostředí. Jestliže se lev podobá trochu lvounu, není příběh o to méně děsný a prostá duše ráda uvěří, že tento lev (není-li to zrovna lev ochočený či lev sv. Jeronýma) je zvíře přeukrutné.Ale začasto zvláštní perspektivou, jež silně zvedá a vykloňuje podlahu a otevírá naléhavě důrazný průhled do vypracované anekdoty o Vraždě v domě, docílí malíř sugesce, že jsme téměř vrženi na samý okraj vystrašujícího děje. — Je velmi výmluvná, tato vybočená perspektiva. Spatříte tu velmi zblízka vyleštěné vrahovy boty, jeho pečlivě nakroucený knír i cestičku účesu, a sekyru vztyčenou na podlaze jako zlé svědomí a krev volající k nebi, i truchlou horizontálu zavražděného, který tu leží jako skácený sloup, přivolávající pomstu boží, a přes všechny prostoduchosti zobrazení uslyšíte otázku, kterou krev, sekera i zabitý i božská spravedlnost vznášejí s bolestným údivem k vrahovi: Cos to udělal? a vrahovo svědomí rovněž se ptá v bolestném údivu: Cos to udělal? Je to výron prostoduché morality, která — i když pracuje s výmluvnými potoky rozlité krve — není krvelačnou, jako není krvelačností nestřídmost dětských představ o velikosti zla, o krutosti vlka a Faraona, o moři krve vylévajícím se z ran Abelových nebo Goliášových. Věru, že v jarmarečních vraždách zbývá ještě kus biblické dějepravy. Vedle toho je tu ještě lidová zálibav podívané, rys, který je pěkně zjevný i ve velkém umění starého Španělska, v obrazech mučednických, a kus panoptikální sensace, kterou lid miluje a jaké se při svých polychromovaných sochách pro kostely nevyhýbali ani někteří slavní románští sochaři XVII. a XVIII. století.Řekl jsem napřed: dobrodružství krásných paní a mužů uprostřed divých zvířat a přírodních katastrof. Ano, diletant chce hezké lidi; všimněte si, že dámy se zdají dědičkami z velmi dobrých rodin a že jejich tvář podržuje jistou důstojnost i v nejnebezpečnějších situacích jako u hrdinek románů. Bývají tak pěkně učesány a mají na líčkách růže, že jsem jako chlapec myslíval před nimi na anglické ladies, milující květiny. — I venkovští lidé jsou nedělně nastrojeni, trochu prkenní ve svých nažehlených šatech. — A muže okrašluje tak pěkný knír, jaký jen může vyznačiti zmužilost a ušlechtilost povahy, a jejich údy jsou drobné, jmenovitě nohy vždy v botkách dobře vyleštěných. Není v tom sebevědomé demokratičnosti, ale zato kus útěšného optimismu. Všechna tato krása se zdá srdečně napovídati, že člověk je přece ve své podstatě dobrý tvor, a proto, i když předvede spolučlověka jako oběť slepě zlých mocností světa, pokouší se ho odtud tvůrce trhových maleb vysvoboditi pokud možno v dobré façoně.Ženě pojaté smyslně, feerii, královně, bohyni, smyslné vidině snů, propůjčuje malíř z lidu rád maximum imposantnosti. — „Musíš se podívat u kolotoče na malované Gracie, jež je tak málo cítit profesionální modelkou,“ praví kdesi jeden publikán o jiném publikánovi. Ne, není to model; tato gracie a důstojnost, hodné žádostivosti, nejsou opsány z modelu. Jsou zhmotněny ze snu, jsou tělem z osobní touhy a vkusu. Toť Orient širého rozkošníka, nevysloveného paši, jímž bývámuž s dýmkou. Neboť všechny tyto bohyně z kolotoče nejsou bohyněmi jara, léta a květů, hudby a tance. Muž s dýmkou rozestřel si před očima harém vidin, a ty bohyně, to jsou snad milenky Harun al Rašidovy, milostnice Solimanovy a Rotschildovy, otrokyně zavlečené do Benátek, perské princezny, dogaresy uloupené do Tunisu a odpočívající heroiny. Jsou spíše zádumčivé než sladké, neboť jejich krása je poněkud těžkopádná. Trochu se dusí, když naslouchají hudbě a sní na pestře pruhovaných divanech a hedvábných poduškách mezi květinami, ovocem, vázami a draperiemi. Je trochu dusno v zahradách, v nichž usedly; i Amor, vodotrysk a motýl utkvěli hypnoticky v němé apotheose těžkopádného ideálu. — Je velice růžová a bílá, ale nekoketuje svou kůží; spatříte její ramena, ňadra a vznešenou nohu mezi záhyby bleděmodré řízy; ale ona tím nic zvláštního nemyslí; není ingénue, toť Bohyně, Musa, a bohyním bývá obvykle viděti ňadra a oblé nohy: zde tedy jsou. Je to již zralá krása; diletant bývá magnetisován jakousi znavenou vráskou kolem úst a rty jsou o to méně svěží, oč bývají příliš ostré; přece však je plná gracie, důstojná a velkolepá, jako stárnoucí hvězda dvorního divadla. Ale ona nic nehraje; žije svůj život. Její život je v kráse, v snění a odpočinku mezi květinami, skvělými závěsy, polštáři a zahradami. Pravděpodobně mužský sen krásy, ale nevím to jistě; přece snad je to spíše jakýsi kothurnus, oděný ženským tělem.Nechci tu nakonec zapírati, že jako všude, tak i u vývěsních štítů časté opakování jednoduchých motivů může vésti k jejich sešematisování; mohou se snadno státi ideogramy, značkami, aby pak přestaly býti malbou. Měl jsem na mysli jen pěkné práce osobitého rázu, jakých se potká nemnoho a kterých později snad už ani nebude. Zacházejí, vypražené sluncem a rozežírané dešti a rzí. Mnohým však částečná zkáza malovaného povrchu propůjčila tím větší tajemnosti a krásy, jaké by bylo sotva možno docíliti finesami a rutinou techniky. Zatím co malbu ničí povětří, usiluje chléb opisovati nesmírně jemně své pokojné kruhy a ze rzi a kalu vynořuje se běl vajec, vznášejících se v prázdnu jako čisté bezhříšné duše. Ztratily na hmotnosti a tíži, ale nestaly se zlou vidinou a značkami zhouby; nepodobají se bludičkám, i když obraz zpustošený do černa zdá se již mnohem spíše nocí konce světa, než jasným božím dnem.Několik analogiíMnohé z toho, co jsem tu řekl o malbách vývěsních štítů, mohl bych bezmála týmiž slovy, ovšem s větším důrazem a větší odvahou, říci o umění starém, hlavně o umění Primitivů; mnohé z toho mohl bych však skoro stejně užíti k popisu pravého umění moderního. Jsou zde skutečně jisté analogie, na které se znalejší čtenář nepochybně rozpomněl sám. Nejprve již tam, kde mi bylo mluviti o bezprostředním, neproblémovém poměru k věcem, o prostém vědomí jejich existence, kde jsou skutečnými věcmi a nikoliv jevy, a kde umělec nestihá především třeba svou impresi z krajiny, nýbrž z hlubšího a trvalejšího pocitu tvoří na plátně téměř její model. Vskutku, láska k věcem volí si pietní a přímou výrazovou techniku, jež nezná úskoků a nemiluje šálivé rutiny namístě svaté pravdy. Odměnou upřímného úmyslu je pak prostota, názornost a velikost malby, soulad mezi předmětem a výrazovou technikou, soulad vážný a něžný, který nechutná lidem zhýčkaným efektními povrchnostmi moderní produkce.Vzpomněl jsem si tedy trochu na Primitivy, i trochu na malbu gotickou i empirovou, napadli mi i Le Nainové a Chardin a ovšem Henri Rousseau, pak také Cézanne, Derain i Picasso, nová moderní malba. Ať mi toho nikdo nezazlívá: chtěl jsem chváliti a pozvednouti práce neslavné a velice nezávažné a přitom jsem si vzpomněl na dokonalé věci. Byl jsem dalek úmyslu ponížiti nějakým srovnáváním jejich dokonalost; ale dívaje se na nepochybnou Krásu, viděl jsem, že chudoba nemá sprosté tváře.	Capek_Nejskromnejsi-umeni.html.txt
/1/ObsahOdňatie času, pretože váhy…Odňatie času, pretože váhy…V koncertnom chrupe čas, železná hviezda, vyhnetenápod nohami. V cirokovom nadšení srdca váhajújazýčky váh, áno, o človeku a jeho rovnováheA vlastným jazykom z krvi a bieloby sa pýta.V múdrosti svojejrobustnejú stromyrok čo letokruh,a človek? Na pieskovej planine… Z hobojových hájovnavôkol on! popieračas. Tam, snivci, hĺbavci a náhlivci, potomstvoAdamovo, na druhej strane váh, tamvážia činy silných sŕdc. Ale my?Pulzujúca rieka si zvlieka rubáš z mliečnych rýba proti prúdu, ó, žena,a sama človek, kráča k prameňom. A na chrbte si nesieohňom popísanýzákonodarný pergamen: Nevysliediš! Nesiahaj tedana prach, siahaš na ľudí!Rok čo rok ružovejú broskyne a šepkajú nám aksamiet.Ale váš smútok vo fialových plodoch oťažel, mŕtvi,s jadrami pritvrdými na rozlusknutie, s horkými!Aký len úbeľnových domov! Slonová kosť a šarláty a spony,vysúvané v zlate smerom do vlasov. Dozreli plody,nohami,sestra vôd, vzdáva sa,slnce ju zalieva postupným gongom tekutej medi. Hľa,to sú tie divé tiene, pretožepotme stretávam živé oči (a medzi nimi smiech a detskásoľ štiepi sa v pahorkoch). Nevzlietnu stromy, rokymerajú, zasa:v réve zo skla zablúdili panenské lampy a zvonia. Horiacistoh. Potleskvodám a jasanie celkom zblízka po pláži: teda deti natejto strane váh?Piatočná hviezda, zvonček do soboty. Hlukmesta z diaľky, šum divých krídel, páranie a tep: jestvujeteda čas?Pohýnanie purpuru a jasu nad mestom, ktoré zakotvilo.Nápory krvi,bratia, mĺkvy národ s lesnými rohmi v schránkach uší,smútivci, v nesmiernych bránach z elektrického jantárusú vaším uzlením i rozpletaním v kŕčovitom čase svalov.Teda láska neumiera… Hoci už zrno dávno ustúpilopod náporommlynských kameňov,kvety, tie žriedla svetla (no plody zvlášť, tie hviezdicovitésystémy, rubínové ložiská pre čiernozrnný mozogmúdreho odlúčenia od vetvy)!A smrť je iba jasom kryštálov, prestúpených dúhou. Nie,to sa nerodí nový Mesiáš, tu (ďaleko a nižšie nadpahrebou) pod obratníkom Raka, za ktorým kvitne vodana belaso a fosforeskuje,ó, sklené oči mŕtvych, keď odnímame tretí rozmer svetus váhavým dôkazom váh! To dlhovlasé hviezdy zunia nové,dvojrozmerné hosana bez zánikuv čase, bez zániku!Zvestovatelia ohňa, tí ľavobočkovia padlých anjelov,v slobodnej vôli privábeníhľadaním rovnováhy medzi jazýčkami v dutnavej nádobe pulzu,trúbami a mečom kriesia podupaný prach, vrhajú sa na zem,ohrozenúhrdzou, rozdávajúbohom ukradnuté ohne. A k panenským lonám prichádzajú samčiekvety, rozvoňané do neznámych tónin.Luna bdie. Nervóznejú nasršené hviezdy nad mestom, ktorékostlivie.Treba ich prijať, mŕtvych, prišli medzi svojich.Splodíme nové mestá (a plné krvi!), uzamknuté na odňatiehrotovnožom, zrkadliacim detské oči.A ona: nesiahla.V kostenej panve, širokej a plodnej v blahoslavenstvesvojom, základy nových miest. A vtedyoheň: spružiny pekelných strojov nezvládli úžas (čiradosť, svoju?). Načasované kvety prepukli(z plodov, zovšadiaľ: budíky)…Zalomila rukami. (Ten údes z mosadze v súkoliachnepoznaných sĺnk!)A zhíkla.A potom už len dupot, ako keď lichvav čase párenia…	Stacho_Zazehy.html.txt
IBol som ešte iba tretí deň v tejto novej vlasti a keďže som mal nádej, že dostanem zamestnanie, nuž nesledoval som príklad krajanov a netiahol som na západ, ale ostal som v prístavnom meste.Z domu, z kníh, vedel som čosi po anglicky; čítal som dosť plynne, no živej reči nerozumel som skoro zhola nič. Ale zato pomocou nemčiny predsa len prebrodil som sa nejak, veď v niektorých častiach New Yorku (celkom dolu a zasa hore na východnej strane) i slovenčina úplne stačí.Známych som mal v meste, ale nevedel som ich adresy, nuž len sám vydal som sa v nedeľu na študijnú cestu po veľmeste. Tak som sa dostal do stredu československej kolónie a na jednej ulici stál som zoči-voči nápisu: „Česko-slovanský hostinec Jána Chudého z Modré růže“. A na výkladnom okne skutočne škrekľavou modrou farbou vymaľovaná bola velikánska ruža, a to s červenými listami a bielym steblom. Bola to prvá modrá ruža, čo som ju v svojom živote videl.A keď som vošiel dnu, tak som videl prvého Chudého, ktorý vážil aspoň tristo funtov.[1]Keď som sa pretisol k nemu, pýtal sa ma, čo si žiadam.„Pivo.“„Skúner, midium,[2]šel, póny[3]?“ hučal on.Ja stisol som plecami.„Pivo chcem,“ opakoval som, na čo sa on zasmial.„Grínhorn,“[4]povedal a natočil mi ozrutné pohárisko. „To je skúner a toto,“ ukázal na pohárik ako na pálené, „to je póny. Cena je jedna, päť centov.“Nuž pristal som na skúner.„Pán taky Čech?“ ozval sa pán Chudý.„Nie, ja som Slovák.“„No, však je to jedno,“ vetil hostinský.„Pravdaže jedno,“ riekol som so smiechom. „Zvlášť vám, Čechom, je to jedno. Keď ja poviem vám, že som Slovák, tak vám je to jedno, lebo Slovákov máte i tak len za Čechov. Ale keď vy mne poviete, že ste Čech, a ja na to poviem, že je to jedno, tak vám je to ozaj jedno, lebo myslíte, že ja uznávam sa za odtrhnutého Čecha.“„No vždyť je tomu skutočne tak,“ riekol pán Chudý.„Pravdaže nie je tomu tak, ale dajte mi ešte jeden toho, zdá sa mi — nechmeľového,“ mienil som. „Najbližšími bratmi sme, ale skutočne — a, škoda len, že nemám si kde sadnúť. Kto to kedy slýchal po stojačky slopať.“O chvíľu jeden z poslucháčov vyviedol ma hore na poschodie a uviedol ma do priestrannej miestnosti, na dverách ktorej stálo napísané: Klub slamených vdovcov. Asi päť stolov bolo obsadených, ja utiahol som sa k oknu obďaleč a rozkázal som si pivo, ktoré ťahali zdola na elevátore.[5]Z vravy prítomných som rozumel málo slov, ale boli to zvuky slovenské a už i to nesmierne ma tešilo.„Čo si žiadate?“ ozval sa vysluhovač.„Pivo mám, teda predbežne nič.“„Na toho pána,“ ukazoval na silne vyrasteného muža, ktorý sedel za vrchom najbližšieho stola. „To je tu taký zvyk, urazíte, ak neprijmete,“ dodal rýchlo. „Teda čo?“„Ale veď ja toho pána nepoznám…“„To je jedno. Len rýchlo, prosím,“ súril môj chlap.„To nie je jedno,“ riekol som trochu namrzený. „Keď budem niečo chcieť, tak si sám rozkážem — i sám zaplatím.“Posluhovač odišiel a videl som ho, ako sa smiechom rozpráva malú udalosť. Spoza stola odrazu ozval sa hlasitý smiech a všetky hlavy ,zasadajúcich‘ obrátili sa ku mne. Na to zdvihol sa ten odmrštený častovateľ a s úsmevom na tvári prišiel i prisadol si ku mne.„Odpusťte, pane, vy ste grínhorn, všakže?“ pýtal sa ma láskavo.Ja stúlil som plecia.„Čo ja viem, čo som?“ riekol som v rozpakoch.„Grínhornom prezývame tu človeka, ktorý len nedávno prišiel do Ameriky…“„To som teda grínhorn, lebo som len predvčerom prišiel.“„Tak teda s vami inak,“ riekol môj hosť zdvorilo. „Moje meno, Ondrej Hulík. Nateraz som predsedom klubu, keďže bratia uznali ma za najsprostejšieho medzi sebou. My totiž držíme sa starého:Žena sprostá, pán sprostý:To máš šťastia do sýtosti!“So smiechom povedal som mu tiež moje meno, načo on zarazene díval sa na mňa.„Beloň! Beloň! Azda nie z Kupčiska?“„Ba rovno odtiaľ.“„Syn Gabriela?“„Najstarší.“I vyšlo najavo, že boli sme zo susedných obcí a že on poznal celú moju ,famíliu‘.„Pravda vy ste boli ešte len v gatkách, keď som ja z domova odchádzal. Dvadsať rokov tomu. Koľko vy máte?“„Dvadsať osem.“„Nuž tak! Kto by vás poznal! A ste ženatý?“Napadlo mi, že som v klube slamených vdovcov.„Tak,“ reku, „ako vy,“ vravím štverácky.„Ženu máte doma, však?“„Tak, tak.“„Nuž tak ste vy ozajstný slamený vdovec,“ vetil on so smiechom. „My tu len za tú dobu voláme sa tak, kým sme v klube.“Potom odtiahol ma k stolu a predstavil ma ako svojho suseda a skutočného slameného vdovca.A netrvalo dlhú chvíľu, až som zvedel, že tam niet pražiadnych sprostých a že najmenej sprostým je medzi nimi môj krajan, predseda Hulík.„Sakra platí!“ komanduje predsedajúci a sklepník[6]berie čaše.„Prečo to?“„Lebo mu fúzy nestoja rovno.“Sakra vyvráti jeden vačok — nič, druhý — nič, no konečne nájde pugilár[7]a v tom — zasa nič. Všeobecný smiech. Hulík sa tiež zasmeje.„Brat Sakra, ty si mohol byť na mojom mieste…“„Kde? Ako? Čo? Kedy?“ ozýva sa zo všetkých strán. Hulík rozvažite trie si bradu.„Nebudete mi veriť zasa, nuž načo…“„Veríme, len von s tým.“„Ak Sakra nájde a zaplatí, tak poviem.“A Sakra nájde i zaplatí a Hulík počne.„Bolo to vo Viedni, v cisárskej záhrade, čo sa volá Prater.[8]Idem vám ja — viete, že tam som bol na údenárskej akadémii, to jest na najvyššej škole — nuž idem vám ja v jednu nedeľu vycifrovaný, pešky po aleji, ako pán. Peši preto, lebo nemal som ani len na tú ,konskú‘, čo tu stritkárou[9]voláme, a ledva som čakal, aby som sa dostal do druhej kaviarne, kde môjho otcovho bratrancov švagor v druhom gráde bol pri výčape, a tak som mal kredit. Tu i tu bol stisk, ale mňa to nehatilo, bol som smädný ako špongia, ale bolo i teplo. Ako tak kráčam a siahnem do vačku, aby som si utrel pot z čela, zbadám, že mojej peňažnej tobolky niet a niet. Kýsi darebák mi ju ukradol. Nuž, verte mi, že nikdy vo svojom živote tak chutne som sa nezasmial ako vtedy. Ale si sa dostal, milý brachu[10]Dlhoprst! A v kaviarni potom pospolu smiali sme sa s priateľmi nad ,smolou‘, ktorá zastihla nešťastného zlodeja, istotne rátajúceho na dobrý ,zárobok‘ od pána v cylindri a v lakovkách. Po výbornej zábave podali sme sa domov. A čo sa mi vám nestane, bratia? Pri vyzliekaní iba vám ja nájdem svoju tobolku rovno v bočnom vačku. Pretriem si oči. Ondro, opitý si, myslím si, no darmo všetko, tobolka je tu. Celkom pobalamutený obraciam ju sem i tam a konečne ju otvorím. I nájdem v nej karotku pekne zloženú a na nej slová: ,Cylindráš![11]Drž si starého otca za blázna, a nie poctivého človeka! A tu máš na káru!‘“A Ondrej Hulík vytiahol z vačku peniaz.„Tento päťcentoš bol v tobolke,“ riekne, ukazuje ho na dlani a zamĺkne, i díva sa na nás dookola.Smiali sme sa všetci ale mne bolo až do popuku nad tým päťcentošom, ktorý on dostal vo Viedni — na káru. Samá povedačka i tak mi už bola dávno známa. Možno i druhým napadlo to, no Sakra nedopustil žiadneho k slovu.„Dobre bolo,“ riekol, „ale paragraf jedenásty, brat predseda!“Predseda Hulík, očividome natešený, že mu nikto nekontroval, pružne sa zdvihol a na základe paragrafu jedenásteho, podľa ktorého každý nový hosť má niečo predniesť, naložil bratovi Beloňovi, aby niečo ,čierne‘ povedal.[12]Ináč platí ,okolo stola‘ — rundu.Zaplatil som rundu vopred, pretože tak odrazu som skutočne nevedel čo povedať.„Len niečo chcem dodať k historke pána predsedovej,“ riekol som vážne. „Či sa vy, pán Hulík, pamätáte, že vtedy, keď ste z tej druhej kaviarne odchádzali, vrchný vás upozornil, že istý pán na váš rováš vypil päť pohárov piva?“Predseda Hulík stiahol obočie.„Hm, hm! Päť, vravíte? Hm! mne sa zdá, že ich bolo osem…“„Áno, áno, pravdu máte!“ zvolal som ja. Už i pozabúdam pomaly veď je tomu už vyše dvadsať rokov, všakže?…“„Pravdaže, asi dvadsaťdva…“„Nuž teda osem pohárov ste platili. A viete, za koho?“Hulík nevedel.„Nuž za toho Dlhoprsta a to som bol ja!“ riekol som so smiechom. „Práve v ten deň som bol prišiel z Ameriky a keďže som okrem tých päť centov nemal nič a s tým som si vo Viedni nič pomôcť nemohol nuž som ich dal vám, aby ste mali na — káru, tu, v Amerike.“Nastal hlučný smiech, v ktorom najviac hučal hlas predsedov.„Už mi ani grínhorn neverí!“ vravel a chytal sa za brucho.[1]funt— váhová jednotka (asi 40 dkg)[2]midium— druh piva v Amerike[3]póny— druh piva v Amerike[4]grínhorn(podľa green horn) — zelený roh, parožtek; nováčik v Amerike, „zelenáč“, neskúsený človek[5]elevátor— výťah, zdvíhací stroj[6]sklepník— majiteľ sklepu, krámu, totiž malého obchodíka, niekedy i s výčapom[7]pugilár— peňaženka, pudilár[8]V cisárskej záhrade, čo sa volá Prater— Prater je (z tal. prato — lúka) pomenovanie chýrečného prírodného a zábavného parku vo Viedni medzi Dunajom a dunajským kanálom v rozlohe asi 800 ha.[9]stritkára(angl. street, č. strít) — uličná kára, uličný povoz[10]brach, brachu— priateľko, bratku, braček[11]cylindráš— človek, čo má na hlave cylinder (vysoký tvrdý klobúk valcovitého tvaru, podľa staršej módy)[12]Aby niečo ,čierne‘ povedal— aby povedal niečo vtipné, trebárs i hrubé, čo by spoločnosť pobavilo	Marsall-Petrovsky_Pan-Tlchuba-v-nesnadzach.html.txt
Šibeničné1. Sedí Karol pri potoce— Karola pre vraždu chytili.Slov. Sp. I. 113., Mat. Arch. I. 1., 95.Nálezištia: Prochot (Tekov), V. Šurany (Nitr.), Švainsbach (Bratisl.), Kolačkovo (Spiš), Leštiny (Orava), Myjava (Nitr.)2. Čie že jovenky hore grúňom idú?Zbojník odoberá sa pod šibenicou.Nálezište: Petrovice (Trenč.)3. Pri Mikuláši, v tom poliJaník prosí, aby ho nevešali nad duby, ale nad vodu.Matičný Sborník. I. 31. J. Kollár : Zpievanky.Nálezištia: Biely potok (Liptov), Lužná (Liptov), Likávka (Liptov), Rédová (Gemer)4. Tí trnavskí pániJanko visí na šibenici; košieľka krvavá.Matičný Sborník I. 8.Nálezištia: Švainsbach (Bratisl.), Trenčiansko, Dobronivá (Zvol.)	Medvecky_Sto-slovenskych-ludovych-balad-Sibenicne.html.txt
1„Chvála Tebe, Hospodine — keď som len tu!“ vzdychol si Martin Kupec, hľadiac temer zbožne na dedinku, skrytú v stromoví. Zapadajúce slnce hádže na ňu svoje svetlo, zlatiac i celé okolie. Je jeseň, lístie väčšinou spŕchlo — ostatok čaká na prvý vetrík.Clivo v tej prírode božej! I to slnce akoby sa ťažko lúčilo s krajom, ktorý ohrievalo, pokrylo rastlinstvom, naplnilo teplom, obťažilo požehnaním. Na rozlúčku sa posoší, vykúzli dakoľko jasných dní, aby tým väčšmi banovali za ním. Vietor duje, piští a kvíli — príroda plače sťa dieťa pred spaním.Martina to všetko netrápi. Je veselý, natešený. Na úpätí kopca, na ktorom zastal, leží dedina, v ktorej sa narodil, strávil detský vek — z ktorej ho po skončení školy vypravili „do sveta“ na remeslo. Je mu bezmála štyriadvadsať rokov — od dvanásteho roku nebol doma. So zbožným citom pozerá na dedinu, v nej sa ukrýva všetko, čo ho tešievalo…Len čo vrátil mundúr, zbraň — vôbec čo vojak od eráru dostáva, len čo sa v kasárni odbavil — už bežal k železnici v túžbe za vrchmi a horami, ktoré strážia nad jeho rodiskom. Pred rokom nebol by sa nazdal, že ho bude rodná obec tak mocne vábiť. Mal jej kedy odvyknúť. Privykol sa Miškovec[1]považovať za domovinu. V ňom sa vyučil remeslo u statočného majstra Daniela Mrvu — ten sa mu stal druhým otcom. Z jeho dielne šiel rovno do kasárne. Dlhé sú tri roky, dlhé: zvlášte keď plačú za tebou tak krásne oči ako Marienky Mrvovej… Sľúbil jej na dušu, že vráti sa do Miškovca a potom — potom… No stalo sa inak. Markine oči prestali plakať, začali sa usmievať: lenže už nie jemu. Nuž zlomila sľub, vlani sa vydala za druhého.Preto sa mu tretí rok zdal najkratším. Vojenčina začala ho tešiť, i na šaržu začínal byť hrdým. Bol i na tom, že zostane slúžiť „za zupu“.[2]Veď konečne kam ísť? No na manévroch stretol sa s vrstovníkmi z dediny, i zmocnila sa ho naraz túžba nakuknúť domov — alebo usadiť sa tam nadobre.,Ba čo povie Mišo!‘ dumá. ,Otvorí ten ústa, kde sa tak nenazdajky beriem.‘ Naschvál nepísal bratovi. ,Nech sa zadiví, keď tak vhupnem naraz.‘ I celou cestou sa teší, čo brat povie. ,Nič ten nepovie, bude stáť ako stĺp.‘ Tak sa teší napred nad bratovým prekvapením. ,Ale čo ako — bude rád; viem — bude rád,‘ zakľučuje rozmýšľanie. Mali sa radi, i tvrdo sa lúčili. Ale otec nepopustil. Rozhodol: ,Čo si budete zavadzať na jednej škvarke? Jeden napravo — druhý naľavo, ako Lot a Abrahám.[3]Starší zostane — mladší vystúpi.‘ A tak sa i stalo.V dedine zastal pred domom cele novým. ,Pochlapil sa ten Mišo — ani by k nemu netrafil!‘ Vo dvore tiež všetko páchne novizňou. Veru, keby starý Kupec dnes tak z hrobu vstal, sám by sa začudoval nad toľkou zmenou. Nebohá Kupcuľa tiež by netrafila do sypárne — stará sypáreň zrúcaná a nová stojí medzi stromovím za potokom. Nie div, že nesmelšie klope na dvere. ,Všetko cudzie mozole, cudzia zásluha — tvojho nič, ani íverčeka. Nepreložils’ tu krížom slamy,‘ máta ho čosi. ,Kdeže ti je dom — kde?‘ Hneď by sa vrátil, keby mohol. Nuž tak to býva, keď máme neistotu pred sebou.Premohol rozpaky a srdnato vstúpil do izby.Pri kozube stojí ženská, mladá, kvitnúca. Pri nej dvoje detí; ako vidno, oba zurvalci. Malý drží sa materiných sukieň a nešikovne tiape po zemi. Keby nevedel, že to gazdiná, nepoznal by v nej Hanu Mišovu. Znal ju ako útle dievčatko: tu tá roba je ženská na mieste.„No — či ma poznáte!“ prihovára sa jej s úsmevom v tvári.„Nuž Martin!“ odpovedá ona dosť spokojne. Nebárs badať na nej prekvapenie alebo rozpakov.„A ako si ma poznala?“ diví sa.„Veď sa ponášate veľmi na tamten obrázok,“ ukazuje mu podobizeň, medzi oblokmi zavesenú.„Tak už hej,“ dovtípil sa Martin. Bol zabudol, že sa dal sňať, keď postúpil na kaprála.„Sadnite si u nás,“ núka ho Hana.„U vás?“ Chcelo sa mu rozosmiať, no smiech mu prischol na ústach. Miesto toho sa pýta: „Ako sa mávate?“„Ako my. Pri robote a pri biede… Stavali sme, ľaľa, všetko od gruntu. Dom na spadnutie. Steny sa rozsypali — iba črvotoč. Moje peniažky tašli… Moc to vynesie: také nákladky! Aby nie môj výplatok, boli by sme v dlhoch. Ten nás vytrhol.“Nevedieť prečo, ale jemu to prichodí divne. Osoba cudzia takto tu rozprávať!„Keby nie tvoje peniaze, neboli by ste hádam toľko stavali. Gazdovské stavy boli by ešte poslúžili začas…“„Boli by už na hŕbe — horký!“ odpovedá Hana. „Nebohý otec sa tiež neobzreli… Zostali sme v zhnitých stavoch.“ Riekla to už rázne — jemu sa zdá, že schválne chcela uraziť nebohého otca.Líca podliali sa mu krvou. Slová nevesty ranili ho do duše. „Niet prečo otca takto spomínať,“ ozval sa hneď, s iskriacim okom. „Dlžôb nezanechal — gazdovstvo dobre zaviedol. I v hotovosti dačo zostalo…“„Toľko, čo vám šlo na výplatok,“ odpovedá Hana.Martin mlčí. Vo vojne naučil sa preglgnúť všeličo. No toľko už vie, že škoda mu bolo sem chodiť.„Kde je Mišo?“ pýta sa po dlhej, dlhej chvíli, celkom chladno.„Šiel úhoriť,“ odpovedá ona.Zanedlho bolo čuť, ako vyspevujú orné kolieska. Vtiahol gazda do dvora. Martin ide predo dvere. Privítanka Hanina ho schladila — no zazrúc Miša, zabudol na nepríjemnosť. Mišova červená tvár ešte viac sčervenela a vľúdne oči zažiarili radosťou. Ozaj bratsky mu stíska ruku.„Vidíš, dobres’ urobil, keď si prišiel,“ vraví mu. „Tamtej noci si sa mi prisnil: ja že ťa zašlo dačo. No, keď si len tu!“ odvráva si, vypriahajúc voly. „Ale ťa, synku, narástlo kus! Len kde sa ťa toľko nabralo.“Nuž radosť Miša počúvať. Martinovi sa zdá, že vrátili sa časy, keď im mať rozlomila kabáč napoly a oni si ujedali, sediac družne pod prípeckom. Mišo, ako vidno, je ten istý.Vošli teraz už do izby a zasadli za stôl. Zahovorili sa, že ani nezbadali, iba keď prišla večera.Tu sa pýta Mišo:„No a teraz akože? Akože v tom Miškovci? Pôjdeš k Mrvovi?“Táto otázka dotkla sa dosť bôľne Martina. Brat znal, na čom zostal s Mrvovou dcérou — no čo sa potom stalo, Martin nedal mu znať. Mišo teda nevdojak dotkol sa boľavého ešte miesta.„Nie, už ta nepôjdem,“ hľadí vravieť hlasom spokojným, ale ťažko utajiť pohnutie. „Tam už majú druhého. Už sa vydala…“ Keď podvihol zrak od stola, zastihol Mišove oči, ako so súcitom pozerajú naň. Zahanbil sa — no i teplota akási vlieva sa mu z tých očí do duše.„Najlepšie bude — zostaň u nás,“ vraví Mišo úprimne. „Dosť si sa naponevieral po cudzom svete. Čižmár sa i v dedine zíde a domu dosť…“Tieto slová tlmočili i Martinove city, dosiaľ utajované. Podal bratovi ruku a stíska mu ju vrele:„Ty, Mišo, si dosiaľ taký, ako si býval…“„A akýže budem?“ A v rozpakoch zhŕňa trosky zo stola. „Či sme takí, lebo takí — ale bratia sme.“Po tomto osvedčení sedia zase ticho jeden pri druhom. Iste rozpomienky z detských čias ich zaoberajú. Mišo je i krem toho spokojný. Povedal takú vec, čo ešte nikdy nepovedal. I Hane dokázal, že vie hovoriť, keď treba. Aspoň nepovie, že má tĺka muža.A ono keby sa obzrel, videl by, s akou výčitkou a hrozbou naň pozerá. Sedí zato ticho, ohlásila sa až vtedy, keď sa jemu i hosťovi začalo zívať.„Poď, donesieme omlacok slamy. Musíte spať na zemi; nevedeli sme, že prídete. Postele nemáme,“ doložila obrátená k Martinovi.Po nich vyšiel i Martin. Rozhliada sa po nebi, posiatom hviezdami. Živo trblietajú, sťaby ho vítali pod otcovskou strechou. ,Práve takto bývalo, keď mať ešte žila,‘ pripomína si Martin, čujúc ako z dediny sa ohlášajú trepačky. ,Mať trepala pri mesiačku, Mišo buchkal a ja driemal pri nej na pazderí…‘ Rozpomienka ožila tak sviežo, že zdá sa mu, akoby čul materin hlas od humna. ,Umretí sa vraj tiež ukazujú,‘ presviedča nedôverčivosť — i ide k humnu za hlasom. Zastal a načúva. ,To je Hana — nie mať,‘ húta, ,a ľaľa, meno mi spomína.‘ I nadkladá uši, aby lepšie počul.„Ešte sa mu ponúkne — zostaň u nás!“ čuť Hanin hlas z humna. „Čida nezostane! Vďačne ten. A o rok vypráši mňa, potom teba i s deťmi. Vojačisko k tomu, a ty taký, taký… Mňa sa neporadí — ja som nič, v mojom vlastnom dome. Len keď on tu bude — žena sa môže ísť pásť.“„Ale aká si ty!“„Aká si ty!“ skáče mu náruživo do reči. „Do mňa zaraz: aká si ty! Taká som, keď je muž niktoš. Nie aby si hájil svoje: ešte sa ponúkne kadekomu. A toto je dom môj! Ja si nedopustím do svojho. Vyplatili sme ho do grajciara…“Martin, bárs je tma, vidí jasne, čo pred chvíľou nevidel. Zná už, prečo ho tak privítala. Zahanbený, že v otcovom dome môže sa dačo takého vravieť, vracia sa do izby. Chodí hore-dolu, nevediac, čo robiť.Keď tí vošli dnu, už-už vybúšil hnev. No utíšil sa, hľadiac na Miša. Veď i jeho tvár dokazuje, že on je najnešťastnejší. Oči sa im sňali a Mišove v rozpakoch a zahanbení unikajú kamsi do kúta.„Mohli ste sa neunúvať,“ preriekol tu Martin, berúc klobúk a palicu. „Ja i tak tu nejdem nocovať.“„Nuž!“ zvolala Hana.Martin ani nehľadí na ňu. Obrátený k Mišovi pokračuje: „Ja viem, že máš cit bratský. Ale do jej domu viac nevkročí noha moja. Budem ti vždy, ako som ti bol; ale mrzko od teba, že si sa dal pod moc takej, takej — stvore. Ešte i otca ti hanobí…“Povedal by mu ešte mnoho, ale neborák Mišo stojí pred ním ako žiak pred virgasom. Je pokorený, vďačne by sa prepadol do zeme. ,Načo ho biť — i tak je dosť bitý,‘ myslí si.Len Hana nechápe, čo sa robí. Urazená je, že švagor pohrdol nocľahom.„A čože nám ubližujete?“ vyčíta mu. „Postele nemáme, ale toto je slama čistá. Nebojte sa, že z nej odnesiete dačo, ako tam po malébroch, či ako to voláte.“„Chceš vedieť?“ obracia sa k nej, červený v tvári: „Radšej pod holým nebom. Nevieš, čo si vravela v humne?“ I hľadí jej ostro do tváre. Ona nemôže vydržať jeho pohľad, klopí oči. „Myslíš, že som utisnutý na tvoj dom? Ale škoda sa pŕliť…“ Tu si vydýchol od rozčúlenia.„Aký hrdý!“ posmieva sa mu.„To si zachovaj,“ vraví jej, obrátiac sa pri dverách. „Zachovaj si, že viac s tebou nestratím slova. A ak sa mi budeš takto stavať — pozri!“ Tu nadvihol palicu. „Zoznámiš sa s ňou…“[1]Miškovec— Miskolc, mesto v severovýchodnom Maďarsku, ktoré bolo známe kožiarskym a obuvníckym priemyslom[2]„za zupu“(z nem.) — aktivizovať sa, ostať na vojenčine natrvalo (doslovne: slúžiť „za zupu“ — za vojenskú polievku)[3]jeden napravo — druhý naľavo, ako Lot a Abrahám— podľa biblie Abrahám so svojím synovcom Lotom odišiel z Egypta, osadili sa a mali svoje stáda, ale na Abrahámov návrh, aby nedošlo k nedorozumeniam, rozišli sa každý na inú stranu. Lot sa usídlil v Sodome a Abrahám v rovinách Mamre pri Hebrone (Genesis 13).	Kukucin_Koniec-a-zaciatok.html.txt
OsobyIVAN ROVINSKÝ, statkár.ELENA, jeho žena.DR. MILOSLAV ĽUBOVIČ, advokát.RUŽENA, jeho žena.ZUZKA, chyžná u Rovinských.JOŽKO, sluha u Ľubovičov.Dej odohráva sa v kúpeľnom mieste. (Javište predstavuje v popredí otvorenú verandu, v prostriedku stôl, okolo záhradné stolice. Úzadie javišťa záhrada. S verandy vedú jedny dvere na ľavo do bytu Rovinských, druhé na pravo do bytu Ľubovičov.)	Urbanek_Mam-a-klam-alebo-Falosne-diamanty.html.txt
DráteníciJsem z kraje Táborského. Za mého dětství přišel k nám jednou v zimě starý, vlasatý dráteník s chlapcem asi osmiletým, o rok starším, než jsem byl já. Otec i chlapec vypravovali, jaká byla u nich bída v uplynulém roce. Mínili rok 1866, ve kterémž jsme měli válku s Pruskem. V čas války dráteníci do světa za výdělkem nešli a měli velkou nouzi, nebylo co jíst.„A co jste jedli?“ ptali jsme se jich.Starý i mladý vypravovali, jak na lukách kde jaký kmín ze země vytahovali a kořínky pojídali. Na neštěstí toho roku nebylo hub. Nyní železnice přiváží lacinou kukuřici, tenkráte železnice do jejich kraje nejezdila.„A co ještě jste jedli?“ vyzvídali jsme.Žali mladé kopřivy a vařili z nich bryji (kaši). Také mlieč (mléčí) skýtá listí, jež chuďasi vařili a s roztřepkou jedli. Otec i synek měli z takové stravy ruce a nohy zapuchlé a byli tak slabí, že nemohli na kopec vylézti.Od té doby přicházeli k nám pravidelně každé zimy. Vždycky jsme od nich něco vyzvěděli.„Povídejte nám, jak se vypravujete do světa a jak se doma rozloučíte.“První starostí dráteníka je připravit si kapsu (kabelu) a do ní náčiní, jež jest: nožnice (nůžky), kladívko, babka, pajka (litkulba), sekyrka, přídržka, kleště na drátování a kleště k výrobě plechových výrobků, přetínka, láhvička na kyselinu solnou a salmiak.Všecko nám dráteník po lavici rozkládal. Jak se co jmenuje, zapomněli jsme hned, ale já se tomu zase naučil v pozdějších dobách. Drát a plech kupují dráteníci ve světě. Přes rameno mají řemen, zdobený gombíky (knoflíky), a obyčejně jest na něm též křížek a Panna Maria. Řemen má na obou koncích háky, na háky zavěsí se kabela a výrobky. Celou továrnu nosí dráteník s sebou. Umí-li číst, béře si knížky (modlitby), neumí-li, vezme si pátričky (růženec). Bez knížek nebo pátriček sotva některého dráteníka najdete; modlitby a růženec jsou jeho útočiště v trudné cizině.V podvečer rozloučí se dráteník se sousedy a příbuznými, Pánu Bohu je poroučí, oni zase jemu šťastlivou cestu přejí a aby se zase zdráv domů navrátil a v cizině na ně nezabúdal.Ráno nastane loučení s rodinou.Starý Ondřej a chlapec Jožko stoupli si do prostřed jizby. Máma smetla kolem nich smetí. Potom vzala léčivé zeliny, namočila je do svěcené vody a oba pokropila. Mladší děti přiskočily k otci, on vybozkává jedno po druhém, poroučí jim matku poslouchati, udělá každému tři křížky a s Pánembohem jde do světa, neví kam, kamsi na Moravu a do Čech. Ani Ondřej ani Jožko zpět se neobrátí, aby za domovem netesknili. Máma jde za nimi; pláče a modlí se, jde hodný kus, až na moravskou hranici, kde se jí muž i dítě brzy v lese ztratí. „S Pánembohem!“ volá opuštěná žena a matka do lesa a se vzdechy a pláčem spěchá domů.Když starý Ondřej vypravoval příhody z cest, bylo to pěkné jako pohádky. Spávali s Jožkou v chlévích na slámě a často se jim přihodilo, že když ráno procitli, dlouhé vlasy jejich byly přimrzlé k mokré dlažce. Jednou spali ve stodole. Když se Ondřej probudil, shledal, že mu někdo pytlík s penězi uřízl. Půl osmé zlatky tam bylo, velké to peníze, zárobek za celý měsíc. Plakal Ondřej, plakal Jožko. Věděli, že to urobil mrzký pacholek, ale báli se to vyslovit, aby je nezabil. Modlili se a Bůh jim zase pomohl; za čtyři neděle potom vydělali celou desítku.Ondřej chodil k nám jako domů. Jinde říkával, že je od Trenčína, ale nám pravil, že je z Vysoké, to že je dědina v horách, že chodí domů přes Rožnov, a Vysoká že je blízko moravských hranic. Já již jsem uměl rozhlížeti se po mapě a hledal jsem Trenčín a Rožnov a všeliká města na Moravě a v Čechách, kterými Ondřej s Jožkou cestovali. Pravili, že u Králové Hradce je lid dobrý; dá zadarmo přespati, dá pojísti a nestrhuje. Také kol Prahy, ó jé! tam je lid dobrý. I u Písku a Tábora je dobrý lid, ale již ne tak zámožný. Znají jen jeden zlý národ, a to je národ Hanácký! Jožko hned dokládá, kterak na Hané jim jednou hospodář ukázal oknem knedlík na vidličce. „Žral bes, ale nedám,“ pravil. A v hospodě jim řekli: „Nemáš-li peněz, do hospody nelez.“ Otevřeli dvéře a vyhnali je. Ó jé! zlý je ten národ Hanácký.Nemíním úsudkem dráteníkův Hanáky uraziti. Přece soudím, že kde je blahobyt, je méně soucitu s trpícími.Ondřej s Jožkou šli od vesnice k vesnici, od města k městu. Jedli ponejvíce jen chléb; někdy si koupili slaninu nebo sádlo, nebo slanečka, nebo tvarůžek. Rádi vypili skleničku pálenky; Jožko také pil, starý jej tomu naučil. Teplou polévku měli, jen když se někdo slitoval. Nikdy nežebrali, ale dal-li jim kdo sám od sebe něco, přijali rádi a děkovali dárci i Pánu Bohu dobrotivému. Měli jen po jedné košili. Už doma si ji vymastili dobře špekem a vytřeli rtutí, aby se jim do ní neusadil hmyz. Uléhali oblečení a ráno vstavše umyli se zhruba nebo nic a šli zase dál, do dědiny sousední, do té neb oné, vše jedno, často se ani nezeptali, jak se dědina jmenuje. Za půl roku dolehla na ně tesknota. Zatoužili po matce, po Vysoké, po stráních a řekli si, že půjdou domů. Šli, odkud slunce vychází, z Čech na Moravu, čím dál rychleji, 14 — 16 hodin denně, až konečně zahlédli Radhošť, a když se na úpatí Radhoště nasnídáš, jsi-li dobrý chodec, jsi na oběd v drátenické dědině. Když Pánbůh přál štěstí, přinesli za půl roku čistých padesát zlatých. To jsou peníze! To je radosti v drátenické chatě! Když se králové do jednoho paláce sjedou, není tolik plesání. Tu vidíš, jak veliké je štěstí chudých.Ale nic netrvá věčně, a radost v drátenické chatě brzy se převrátí. Notár (obecní tajemník) vymáhá porcie (daně) a žid chce interesy a dluh. Půl roku střádal, a obratem ruky nemá nic, je zase chudým dráteníkem.	Kalal_Slovensko-a-Slovaci.html.txt
Kleopatrin peniazPrvý raz po lete sa sišly zasa priateľky. Ako perlová reťaz sedely na belasej kanape a jemné irisovanie hodvábu pekne kontrastovalo s blond vlasmi ženských hlavičiek.Všetky boly blond a všetky pekné.Patrily do tej istej spoločnosti, maly toho istého krajčíra, čítaly tie isté knihy a noviny, spôsoby žitia, manikurované palce a náhľady o vojne maly tie isté, a jednako bola každá inakšia.„Ach, škoda leta!“ vzdychla Heda a zamyslela sa. „Keby ste vy vedely, čo som ja zažila!…“ a rozkošný úsmev sa zjavil na jej tvári.„Rozprávaj, no, rozprávaj!“ volaly všetky, a každá túžila môcť vyrozprávať i svoje letné zkúsenosti.Ale Heda sa bránila, nechcela vravieť, len sa šťastne usmievala a naťahovala tenučkú platinovú retiazku, ktorú mala okolo bieleho hrdla; retiazka, na ktorej viselo niečo, skryté v bielych voňavých čipkách ľahučkej blúzy.„Magda, začni ty!“Pekne šatírované oči bývaly niekedy melancholicky sklopené a meno Magda jej dobre pristalo; nosila len biele alebo čierné šaty, nikto ju ešte vo farbistých nevidel.„Potom, na konci prídem ja!“ a istá hrdosť vravela z mäkkého tmavého hlasu.„Tedy kto začne?“ spytovala sa Léna. „Maly by sme všetky štyri naraz rozprávať, lebo v tej chvíli, ako má jedna osve hovoriť, sa už nechce, a každá chce byť poslednou…“Smialy sa, a zvuk bezstarostného smiechu príjemne zvučal v izbe.Pri malých stolíkoch pily čaj — vždy dve a dve priateľky.Krásné prikrývadlá na sklenej platni — starý filet — predstavovaly scény z mytológie. A na tenučkej sieti sa vážne ukazovaly figúry starých Rimanov a pyšne kráčajúce kone.Zlato-žltý čaj voňal po izbe a v striebornom košíčku ležalo pečivo: mesiačiky, hviezdičky, srdcia a štangle.„Po čaji!“ vyskočila Lája, a prejdúc izbou, dívala sa do zapadajúceho slnca, ktoré v ružovom úsmeve sa odoberalo za vysoký rad domov na noc.„Teda po čaji!“Na sivom koberci stálo čierné pianino a Lája roztržite prezerala Lénine nové nóty. Druhé tri priateľky obdivovaly Lájine najnovšie podobizne; kde-tu polohlasná poznámka, ináče bolo ticho v izbe, zďaleka bolo počuť cenganie električky.„Léna, nože nám teraz zahraj Chopinovo notturno“, prosila Lája a prikročila k nim. „Ale teraz, bez svetla! A ja začnem rozprávať“, vravela Lája takým vážnym hlasom, že sa priateľky zadivily.Léna počala hrať. Zvuky nesmrteľne krásneho notturna ľahúčko sa dvíhaly do povetria, v pološere sedely priateľky ruka v ruke. Lája tichým hlasom, v ktorom sa triaslo zatajené rozčulenie, vravela:„Tohoto leta som bola, ako viete, s otcom vo Švajčiarsku. Veď človek inde nemôže ísť za hranice.“„My sme boli v Gasteine“, „my pri Ischli“, „my v Tyrolsku“, ozvaly sa hlasy.„Teda, ako vravím, išli sme do Zürichu, a tam v hoteli „Zu den drei Königen“ som zažila najkrajší večer svojho života…“Slová znely až slávnostne; Lája mala niečo tragického v tvári, v hlase a v posunkoch.Léna hrala pianissimo; zvuky, ako brabantské čipky, tak ľahúčko plávaly povetrím; Heda a Magda sa túlily jedna k druhej.„Bývali sme utešene, výhľad čarokrásny, ale najradšej som bola predsa vo velikánskej hale hotelu. Na stenách utešené pravé gobeliny, náradie z tmavého dreva, po ňom rozložené veľké mäkké zamatové vankúše a mnoho, mnoho kvetov v každom kúte. Ohromný koberec tmavo-lilavej farby kryl celú podlahu, a keď naň mesiačik svietil, mal človek pocit, že kráča po dne mora.Prvý večer, keď sme išli k večeri — tam bol obed — obliekla som si biele šaty a k výstrihu na prsiach pripäla tmavo-červenú ružu; to bolo všetko… Veď i tak by bola nemožnosť srovnávať sa s dámami tej kosmopolitickej spoločnosti, čo tam vidí človek. Boutony ako lieskovce veľké sa jagaly v ušiach cudzích dám, a toľko prsteňov, a takých utešených, som ešte nikdy nevidela.Pri malých bielych stolíkoch bolo servírované. Na damaste skvelo sa striebro a v kryštálových vázach voňaly krásné ruže na dlhých stopkách. Každý stôl mal kvety inakšej farby. A i pri elektrickom osvetlení horely na každom stolíku sviečky pod ružovými záclonami. Kelneri vo frakoch ľahúčko a ticho obsluhovali a neviditeľná hudba hrala neznámy exotický valse.Pri súsednom stolíku sedel mladý človek.Vlastne už nie cele mladý“, vravela zamyslene ďalej. „Opísať vám ho nemôžem, ani mena vám nepoviem…Čo sa mi na ňom páčilo? Všetko. Pohľad, hlas, postava, úsmev — všetko. Bol to typ, ktorý nám je nebezpečný: človek, ktorý je v hore a v salóne jednaký. A tá utešená perlová bledosť tvári… a tie úzke ruky a nohy…“ zamyslela sa.Hodvábne šaty Magdine zašušťaly, pohla sa razom.„Dal sa nám predstaviť, a od tých čias sme trávievali spolu celý čas…Posledný večer pred naším odcestovaním sme spolu vyveslovali na jazero… Viete, aké je krásné, veď ste už tam boly. Ale v ten večer, ako keby mesiačik bol cítil, čo sa robí v mojom srdci, tak krásne svietil na svet.A spolu s ním — celkom sama som bola — po prvý raz…Hory a vrchy boly už čierné a voda ako topené striebro… ľahký teplý vietor povieval a prinášal čerstvosť a vôňu ruží…On sa uprene díval na mňa.S nedbalou eleganciou, ktorá ho charakterizovala, vytiahol cigaretu a zapálil si ju; prsteň na malom prste sa mu zaligotal — safír medzi briliantmi — a ani podnes neviem, ako naraz som cítila silné, tuhé, divé objatie…“Léna prestala hrať.„No a…?“ pýtaly sa všetky tri naraz.„Nič“, povedala Lája pomaly. „Daroval mi na rozpomienku toho večera peniaz Kleopatrin.“S tým vytiahla malú patinovanú mincu, na ktorej bol razený profil nešťastnej Kleopatry.Bolo dobre, že bolo už celkom tma, len zvonku svietilo svetlo uličnej lampy.Lebo i Magda i Heda zbledly; len Léna mala poloposmešný úsmev na tvári.Elektrické svetlo zablyslo.Lája stála so zamysleným úsmevom v postred izby a dívala sa na malý zelenkastý peniaz.Magda sa rozplakala, a Léna vytiahla z vrecka tiež taký peniaz a hodila ho ďaleko od seba; zakotúľal sa až pod kanapu.Lája ešte vždy nechápala.„I mne dal, i mňa objal!“Každá z priateliek mala Kleopatrin peniaz…Keď sa rozišly, konštatovaly, že i on, i peniaze boly — falošné.No doma, pred zaspávaním, si vzdychly: „Ale jeho bozky boly pravé…“Kleopatra na malej patinovanej minci sa posmešne díva; ona vedela, akí sú mužskí…Keď na druhý deň Lája išla cez reťazový most, mesiačik sa práve tak neúprimne usmieval, ako na Zürišské jazero. Lája stisla zubmi.„Už ho teraz rozumiem — preletelo jej hlavou — prečo opakoval často citát z Ovida: ,Lusor tenerorum Amorum‘ — hravá láska…“„Oh!“ a rýchlym a rozhodným pohybom hodila Kleopatrin peniaz do vĺn Dunaja…	Ivankova_Kleopatrin-peniaz.html.txt
OsobyBORIS GODUNOV, čakanec prestolaMÁRIA, jeho manželkaFEDOR, ich deväťročný syn[1]KSENIA, ich dvanásťročná dcéra[2]IRINA, sestra Borisova, vdova po cárovi FedoroviGRIGORIJ, SEMEN, IVAN GODUNOVCI, príbuzní BorisoviJÓB, patriarcha moskovskýDIMITRIJ ŠUJSKÝ, švagor Borisov[3]EKATERINA, jeho manželka, sestra MárieVASILIJ ŠUJSKÝ, brat Dimitrijov, potomný cárFEDOR MSTISLAVSKÝ, BOGDAN BIELSKY, FEDOR ROMANOV, bojari ruskí[4]JAKUB MARŽERET, zeman francúzsky v službe ruskejVALTER RÓZEN, zeman livonský, náčelník nemeckého pluku[5]TUČKOV, mešťanostaMOROZOV, mestský úradníkGRIŠKA OTREPIEV, diakon v kláštore čudovskom, potomný Lžedimitrij[6]SMIRNÝ OTREPIEV, jeho strýc, sedliak z Haliče[7]ŽOFIA NIKOLSKÁ, milenka Grišku OtrepievaŠČEKIN, jurodivýVyše týchto ryndi, žilci, mešťania a mnísi.(Dejište Moskva r. 1598.)[1]Fedor Godunov(1589 — 1605), po náhlej smrti Borisa Godunova vyhlásený za cára 14. apríla 1605. Po zrade Basmanova a keď knieža Šujskij verejne potvrdil, že v Ugliči bol zabitý popov syn a nie Dimitrij, ľud sa zmocnil Kremľa a sosadil Fedora. Odviedli ho do domu Godunovovcov, kde ho zabili 19. júna 1605.[2]Ksenia, Borisova sestra, zomrela až r. 1622. Nepodstúpila násilnú smrť ako jej matka a brat Fedor r. 1605.[3]Dimitrij Ivanovič Šujskij, brat Vasilijov (umrel r. 1613 v poľskom zajatí). R. 1606 zúčastnil sa na sprisahaní proti Lžedimitrijovi. Autor jeho charakter kreslí shodne so skutočnosťou.[4]Fedor Romanov,Fedor Mstislavský,Bogdan Bielsky, sú historické osoby. Najdôležitejší je z nich Fedor Romanov, lebo jeho syn Michail stal sa zakladateľom novej dynastie Romanovcov. Fedor Romanov, násilne postrihnutý za mnícha Filareta, stal sa za Lžedimitrija r. 1605 rostovským metropolitom a po návrate z poľského väzenia r. 1619 tretím ruským patriarchom. Anastázia Romanovna, prvá manželka Ivana Hrozného, bola jeho tetka (otcova sestra). Jeho syna Michaila vyhlásili r. 1613 za cára.[5]Valter Rózen, cudzinec v ruských službách. Autor ho kreslí shodne so svojím prameňom.[6]Griška Otrepievtu je už diakon v čudovskom kláštore. Diakon je v pravoslávnej cirkvi vysvätený kňaz, ktorý však nemôže udeľovať sviatosti a len pomáha kňazovi (sviaščennik). Čudovský kláštor (kláštor zázrakov) bol v Moskve založený už dávno a často ho prestavovali.[7]Smirný Otrepievbol podľa autorovho prameňa historická osoba.	Zaborsky_Ocarenie-Godunova.html.txt
Môj životopisSvoj vlastný život opísať, teda seba samého poznať, je vec veľmi ťažká a nebezpečná, lebo tá bezočivá samoláska, od nátury neporiadna, do každej veci vstrčí svoj špicatý nos a človeka šťuchá, pichá, by sa iným ľuďom ľúbil. Preto seba samého poznať a k tomu sa ešte aj opísať, je vec s nepremožiteľnými ťažkosťami spojená. Tieto ťažkosti sú vlastne naša ľahkomyselnosť.Najväčšie nebezpečenstvo medzi našími ľudskými krehkosťami je tá naša nám sa podlizujúca, nám lichotiacasamoláska. Ona veľmi rada prijíma a to pachtive temian a kädidlo každej chvály, už či nás ľudia chvália vážno, či zo šelmovstva, nech nás len chváľami okädzujú. Ona, táto samoláska, veľmi rada prikrýva závojom naše slabosti, chyby a ľúbi necnosťami iných naše — aj tie najväčšie chyby a mravné nedostatky lstive umenšovať a mile zastávať s tým, že vraj: „Každý človek má svoje chyby a nedostatky, žiaden je nie dokonalý, ani ja som nie anjel medzi čertami.“ Ona nevidí brvno vo svojom oku, ale prísno zkúma mrvu a slamku v cudzom oku.Človek sa chce iným ľúbiť. Už slabé chlapča usiluje sa u iných vzbudiť pozornosť na seba, pochvaľu a potlesky získať. Tento pud iným sa ľúbiť je žriedlom nie len cnosti, ale aj tej najväčšej neprávosti a hriechu; ztadiaľ pochodí ctižiadosť, márnosť, smelosť, usilovnosť, márnotratnosť a pokrytstvo, zdržanlivosť a rozkoše. Preto sa človek s ničím tak nezapodieva, ako sám so sebou a preto aj rád vidí a pozoruje chyby na iných, ale nedajbože na sebe! Tvrdo opisuje iných, lebo tá samoláska mu hovorí že: „Ja som lepší, nežli iný.“ Robí tak, ako ten farizej s tým publikánom v chráme, kde seba vychvaľoval a inými pohŕdal, za ktoré zásluhy ale dostal od pána Boha drevený groš. — Píš potom svoj vlastný životopis, keď ten veľký nepriateľ, tá samoláska nedostatok tvoj zakrýva tak lstive a chce, aby si sa ľuďom ľúbil. Ty ale Bože, ktorý zkúmaš srdcia a myšlienky duše prehliadaš ako kvapky rosy, pred Tebou sa zkúmam, pred Tebou je nie nič skryté. Ty nám jednúc sám napíšeš každému životopis na čelo v deň súdny, by ho celý svet mohol zreteľne prečítať.*Z tohoto už môžeš vyrozumeť, že ja nejdem sviatočnú chváľoreč držať o sebe, alebo legendu svätých písať, ktoré legendy tiež len ľudia jednostranní písali. Oni povyberali len čo krajšieho zo života svätých, ale slabosti ľudské, nedostatok a krehkosť len tak pobočne nechali a preto my svätých len z ďaleka obdivujeme a netrúfame si ich ani nasledovať, lebo boli ľudia tiež tak ako my, z tej istej látky ako my, s tými istými krehkosťami ako my, ba v horších pomeroch žili ako my. Kde keby nám aj tú tmavšiu stranu svätých boli opísali, s väčšou dôverou a láskou by sme ich nasledovali a dôvernejší by sme boli aj k pánu Bohu, ako nekonečne milosrdnému, ktorý vie aj z kameňa synov Abrahámových učiniť. Hľa, Dávidov úpadok strašlivý s jeho pokánim nám je viac prospešnejším, nežli nebeská múdrosť jeho syna Šalamúna. Magdaleny život hriešny a jej pokánie je nám úžitočnejšie, nežli tej sestry Marty kuchárky starosť o dobrú hostinu pre Spasiteľa. Nevera Apoštolov nám väčšmi potvrdila vzkriesenie Ježiša, nežli ich zázraky. Pád a slzy Petrové nám viac dôvery dodávajú k Spasiteľovi, nežli jeho živá viera, keď sa vyslovil o Ježišovi: „Ty si syn Boha živého.“Ale už dosť. Ako organista, prv, nežli začne spievať, hrá präludium, tak aj toto, čo som doteraz tu napísal, je len predhra, präludium ku ľahšiemu porozumeniu môjho životopisu.Aby ale tvoju zvedavosť dlho na reči nedržal, napíšem ti len to o sebe, čo ťa môže zaujímať; čo ale zase Pána Boha zaujíma, do toho ty nevstrkaj nos. Chceš teda vedieť, z akého pokolenia pochádzam, z akého rodu, kto boli moji predkovia a kde som sa narodil? Ja pochádzam z pokolenia ľudského, ako aj ty, predkovia moji boli, ako aj tvoji, Adam a Eva, vyhnatí von z raja do liberálneho sveta, od diabla poškvrneného. Telo moje je z toho blata, z akého je aj tvoje a každého; duša moja má ale nebeské armálese a diplom, ona pochodí z rúk Stvoriteľa, pri svätom krste umytá je krvou Bäránka Božieho.Prvé svetlo som uzrel vonku mimo raja, zkadiaľ nás vyhnali, v jednej otrhanej zemanskej dedinke menomApajv stoliciprešporskejv júniusi 1841. Z tohoto vidno, že som už 60-ročný šuhaj, zrelý už dosť k smrti a pre hrob. Smrť sa mi už ostro díva do očí ako poľovný pes na zajaca, alebo mačka na vtáčka a brúsi si kosu na mňa. Dľa rodu som zemanom, nie len preto, že zo zeme pochádzam, alebo že otec môj mal zeme, ktoré som ja predal a tak aj zemanstvo ztratil, ale aj preto som zemanom, lebo mi to tak povedali. Zemanské armálese som síce nikdy nevidel, lebo nám ich myši rozsekali na povale, ale zato sme v Trnave mýto nikdy neplatili. Nás, apajských zemanov, mýtnici poznali aj bez armálesov zemanských po červených nosoch, lebo v tých dobrých zemanských časoch každý zeman pil zatiaľ, zakiaľ kúria stačila. Teraz sú už všetci skončení a dokonaní zemani. Môj brat ešte mal zemanskú pečiatku, ale to bola len vypožičaná od Horvátovskej famílie, z ktorej sme mali prababu. V címeri stál lev so strielkou. Našu pečiatku z tejto vyrezal jeden šamorínsky cigáň, ale tak nešikovne, že v tom našom címeri miesto leva so strielkou stála vyrezaná ači vyrytá mačka s portvišom. Preto aj môj dobrý kamarát, rektor kláštora jezuitského v Pešťbudíne sa vždy vypytoval, že kde sme sa vyznačili, keď máme taký címer mačku s portvišom? Uspokojil som ho až vtedy, keď som mu to vysvetlil, že poneváč naši predkovia nemali príležitosti sa vyznačiť proti Tatárom, nuž naháňali vždy mačky portvišami po povale zato, že nám mačky naše armálese zo psej kože nechaly myšiam roztrhať a rozsekať. A že som smelým zemanom, to som ukázal v rebellii 1848. roku ako sedemročný chlapec. Keď Šimonič bombardoval Trnavu a tisol von z mesta honvédov — a počaly sa nám v Apaji okná otriasať od hukotu kanónov, lebo len na míľu leží Apaj od Trnavy — od strachu som sa utiahol pod drevený kanap a čakal som, až honvédi zutekali z Trnavy do Seredi, kde za sebou zapálili most na Váhu, aby ich Nemci nemohli ďalej naháňať. Aj som sa vždy odtedy búrky a hrmenia bál a sa pod perinu skryl pred hromom, teraz už ale nie. Ľúbil som ale aj už ako chlapec zemanský šport: poľovačku s chrtami. Poneváč ale náš organista to za inkompatibilné zamestnanie považoval, keď som pri tom školu zameškával, preto sa on vždy cítil byť nad tým pohnutým a mne na môj chudý zadiplomirovaný zemanský zadčok zajačí také horúce prämium vypálil drienovou paličkou, že som aj ja bol prinútený mu vždy do stehna zahryznúť, keď ma na koleno položil a rozumu mi od zpodku do tvrdej hlavy mojej tou drienkovkou pumpoval. Prvý raz som to držal za žart, keď ma chytil medzi kolená hlavu s chrbátovou kosťou mi cez kolená dolu stlačil tak, že môj zadný diplom sa mi do výšky zdvihol, lebo som sa nazdal, že ide ukazovať deťom, ako treba hrať na violinčele, alebo na malej base. — Ale keď mi s tým sláčikom drieňovým zatiahol bez všetkého numera, bez poriadku a bez rátania, vždy som mu do stehna zahryzol, že ma hneď vypustil z klady svojich chudých kolien a vyhodil von, by si ochladil môj zadčok.Čo nevládal organista na mne reparovať, to doplňoval otec s pleteným uterákom, s týmto heslom: „Líhaj!“ Otec ani na môj konfiteor nič nedal, ani ma nechcel učiniť účastným plnomocných odpustkov; na moje silné predsävzatie nechal otvorenú cestu spravedlivosti a uterák konal službu, až som zem hrýzol. Poneváč ale som každý deň so psy matke všetky sliepky porozháňal, posielala ma husy pásť pod vŕby a na strniská pichľavé. Keď ale každý Boží deň dochádzaly do domu samé štafety, telegrammy, telefony plné žalôb proti mne a falošní svedkovia detskí, že som ich ubil, jednému hubu natrhol, vrabce vyberal a nohavice trhal, s vršku dolu sa sánkoval po nohaviciach a ich dral, že som báchal palicou na vŕbu, v ktorej boly sršne a tie potom rozdráždené doštípaly nie len deti a husy, ale aj kravy; že som egreše kradol, malé deti štípal, ktoré som nemohol vystáť pre ich podobu a barvu cestovú; že som starej Rochle židovke okno vybil a hrniec masti paličkou cez okno shodil; súsediňmu dieťaťu hrušku z ruky vytrhol, aj sa v sakristii s miništranty pre kamžu pobil atď.: na toľké inkriminácie hovorila matka: „Dajže mi už tohoto čerta preč z domu, nech už toľko nepokúša.“Otec mi napakoval truhelku, v ktorej boly staré písma zemanské a ktoré ani fajku dymu nestály, a odviedol ma na maďarskú reč do Sempca ku organistovi, u ktorého som už našiel kamaráta, chlapca prešporského mestského notáriuša, Gustáva G., ktorý dnes v Pešťbudíne býva a je osvieteným sudcom pri Kúrii. Nech ho Boh živi! Od tohoto som sa naučil nemecky, zato ale z reči maďarskej za štvrť roka som sa iného nič nenaučil, ako: „Olmárium“ a „Te musaj tudni“ — a s touto mojou maďarčinou som sa prišiel na Vianoce rodičom predstaviť. Aj som tetke vianočnú pieseň zaspieval po maďarsky, z ktorej som nič iného nevedel, ako: „Haršogjatok dob trombiták, Išten ember lett.“ — Otec vidiac moje skvelé pokroky v maďarčine a porátajúc to, čo ho týchto pár mojich zle naučených slovíčiek stálo, netrpel ma ani na tri dni doma; zapriahol, vydal úkaz: „Chlapče, pôjdeš nazpät do Sempca!“Ja som sa cítil byť ukrivdeným, lebo mladší brat, ktorý bol v Takšone na frajmaku, mohol týždeň byť doma — a za ten istý čas, čo som sa ja naučil zle tri slovíčka, on skoro slovensky zabudol — schoval som sa do slamového kozla. Odtiaľ ma za nohy vytiahli a vložili do voza. Matka mi na cestu jaternicu položila do voza; otec pleskol bičom a ja som z voza utiecť nemohol. Na znak mojej nevole zemanskej praštil som medzi bránu hurky o zem, až sa ich obsah po zemi rozsypal. Matka sa mi päsťou pohrozila, že „Však mi viac neprídeš domov“ a sluhovia so smiechom sbierali prázdne mechúrky jaterníčkové a krvavníčkové a pes sjedol z nich kašu.Po zkončenom kurse maďarskom zaviezli ma do škôl do Trnavy, by vraj zo mňa človek bol; ja som sa ale len za zemana držal. Mal som v školách výtečných professorov, ako sú ku pr. terajší satmársky p. biskup, nebohý sombatheľský p. biskup — dva ostrihomskí kanonici (jeden zostal z nich lazaristom) — v tých časoch bol v Trnave professorom aj jágerský a kaločský arcibiskup. Ja som sa ale nie len výtečne, ale zhola nič neučil a preto som sa pred examenom mnohorázi modlil, aby neprepadol. Modlitba bez učenia mi konečne toľko pomohla, že som vo štvrtej prepadol aj s mojím kamarátom, p. rektorom pešťbudínskym, bydliacim v VIII. ulici Mária 25. a sme spolu repetovali. Len počtovedu sme nenávideli večnou nenávisťou, lebo sme z nej ani nevedeli nič. Kamarát môj ma vždy tešil, že na čo ti to bude tie daromné „egyenletek a görbeletek“, ten „kosinus s tou tangentou“? To si vraj aj na prstoch vyrátaš, keď budeš na Horniakoch farárom, čo ti ľudia tie dva krajciare donesú na modlenie — a mal pravdu! Všetky vysoké rechnungy som nepotreboval a si aj na prstoch vyrátam to, čo mi dajú. No, čo sme strachu podstúpili daromného pre tie „mantisse, logarithmy, geometriu“! Ja som moje role ešte nikdy geometrický nevymerával, čo som farárom — príde príval, odvlečie mi kus zeme a dá jej podobu celkom inakšiu, ako mala — a nanosí mi voda skáľa a kamenia toľko, že by sa to nevyplatilo vyratúvať ich kubičný obsah. — Jednu roľu som mal štvorhrannú, odtrhla mi z nej voda kus a zostal z nej len trojhran, jehož hypotenusa bol hlboký járok a dve katethy samý štrk. Úrodu by v ten rok ani s logarithmami nebol vyrátal. To teda nestálo za to, nechať ma repetovať pre tie „egyenletek“ a „görbeletek“.Na vyzvanie pána biskupa nitrianskeho šiel som do Nitry na konkurs ešte s troma lepšíma žiakmi, ako ja. Pán biskup len mňa prijal; prečo, to neviem, moje svedectvo bolo dosť slabé, priateľa a patróna som nemal. Pán biskup, sa mi vidí, ľúbil klerikov prostrednej kapacity, lebo intelligentnejší sa zdarma vyučili, potom poutekali a nechali na kľučke pána vicerektora viseť reverendu. — Nafúkaná múdrosť sa tuším nepáčila na patričnom mieste, lebo aj sv. Alfons povedal, že sú mnohí doktori, ktorí ale ešte ani len žabu nevytiahli z potoka. Čo je vo veci, ja neviem, ani nerozumiem; jakživ som doktorom nebol.Je síce pravda, že keď som išiel na konkurs za klerika, apajský pán farár nebohý mi dal veľké odporúčanie na písme pre pána biskupa, v ktorom liste o mne nič iného nevedel predhodiť, len že papierové kvety viem robiť. Dokument tento mi po konkurse nazpät dali zaiste so smiechom, lebo pán biskup nepotreboval mašamódku, ktorá papierové kvety vie robiť, ale zdravého klerika. Ako som sa v Nitre učil, to ty z toho nemáš žiadneho úžitku. Bol som spokojný s kapustou, s kašou a grisovými fliačkami, ani som nefrflal na cibuľu v masle, na kriegehajskom masle vysmažený auflag na šošovici — a toto sa veľmi ľúbilo pánu vicerektorovi, to viac stálo, ako eminencia na examene. Čo som nevedel odpovedať na examene, to som odkašľal, až ma poľutovali s tým, že „satis“ (dosť). Nie je dobre frflať na kost, to nie len vicerektor, ale ani farári neľúbia, keď pán kapláň robí námietky ku pr. na rebierka, alebo že je šunka tmavočervená, že je to noha z nezdravého brava. Gurmanom, t. j. mlzákom som nikdy nebol a preto ma radi mali.Roku 1866 ma vysvätili a odovzdali do služby cirkvi. Prvé miesto môjho účinkovania, ako kapláňa bolŠtiavnikmedzi samými huňkami. Tam ma hneď privítala cholera. Nikdy som sa tak ľahko necítil, ako vtedy, keď som choleristov zaopatroval pri cestách, pri plotoch, pri pohreboch a tam, kde koho popadla. O rok ma preložili doPruského, ztadial doBytče, o dva roky zase doNitry, kde ma privítala druhá cholera.V mestskom živote som veru nenašiel žiadnej radosti. Najväčšiu mrzutosť som mal s učňami pri katechismusi, lebo moja plná tvár ako mesiac vždy bola jasná a nikdy ju čierny oblak hnevu nezatienil a učnia to vykoristili, nič sa ma nebáli, ani nenastrašili. Potom som mal aj s intelligenciou škriepku, lebo ma mnohí len vtedy zavolali nemocného zaopatriť, keď už bol asi o hodinu mrtvý, by nemali mrzutosť s farským úradom a aby mohli dať do oznamu smrtnej cedule: „szentségek ájtatos felvétele után elszunnyadt az Úrban“ (t. j. „po nábožnom prijatí sv. Sviatosti usnúl v Pánu“). Ináč ale som tam mal vždy deficit, nevedel som rátať, preto som vždy viac vydal, ako prijal. Roku 1874 v jaseni mi ponúkli dlhopoľskú faru, v ktorej už 25 rokov sedím. Moje účinkovanie je také, ako hocktorého iného farára. Ľud ma ešte nezunoval, ani ja som ľud nezunoval, lebo ma on vo všetkom podporuje, aj v tom, čo sa týka jeho duševného spasenia a to je teda jeho zásluha. Ako kapláň som cestovával, lebo žiaden odo mňa nepýtal nič, a radšej mi ešte dali. Ako farár viac necestujem, lebo pýtajú odo mňa: na kávu, na cukor, na šafran, na cikóriu, na bobkový list, na ocot, na soľ, na petrolej, na mäso, na múku, na hrach, na fazuľu, na šošovicu, na zápaľky, pre robotníkov, na reparácie kurína, pre žobrákov, na mak, na hrnce, na varečky, na víno, ešte aj na pálené, ktoré ja ani nepijem, na husy a všeličo iného, celé litánie, — tam sa už cestovať nedá, kde sa dom vedie. Pre doktora nestačí, musí človek len kukuričné thea piť. Vypotiť sa vypotí človek aj bez doktora. Ja len čakám, kedy spraví u mňa smrť kanonickú visitáciu. Úfam, že Božské Srdce preváži na vážkach sv. Michala moje papierové kvety, ktoré ma biskupovi odporúčaly, on mi ich ale nazad dal.Na staré dni mi dali menoZaosek, pre akýsi humor! Humor je tiež dar boží, on je pre ducha toľko, ako šafran, ďumbier a zelené veci pre chudú polievku. Kto sa nevie a nechce smiať, je nie súci do neba, ale ta, kde bude plač a škrípanie zubov.Viac sa odo mňa nevypytuj, výtečného na sebe nemám a brucho je nie smerodajné. Medzi barvami červenú neľúbim, ale fialkovú a žltú, čo odznak pokánia, blädožltej smrti, ktorá nás oslobodí od ťarchy života. Präcísny životopis nám sám Spasiteľ v deň súdny každému napíše na čelo, by celý svet mohol ho čítať. Vtedy sa viac dozvieš o chvále a o potupe. Ak si nie spokojný s mojím životopisom, ja za to nemôžem; len tak hľaď, aby tvoj životopis v deň súdny bol zlatými písmenami napísaný na tvojom čele, by sa tvoji priatelia potešili, že ťa neztratili.	Gaspar-Zaosek_Moj-zivotopis.html.txt
101. Rozprávky o dobrých ženách (Grizelda)1. Spracovanie verzie o dobrej žene je vNárodnom Zábavníkuna r. 1845/6, č. V., na mesjac mal. sečeň, str. 104 — 112, pod názvom„Rozprávka o jednom bohatom princovi.Od Janka Maťički Podjavorinskjeho.“ Podávame ju v odpise:„Bou raz vo Vlaskej zemi jedon velmej bohatí princ, ktorí mau tolko pokladou a poddaních, že aňi dobre o ňich ňeveďeu. Títo ale poddaňí, keď tolko tích pokladou mau, ždi sa len o to starali, že keď má pokladi, abi mau aj ženu. Raz sa ale preca osmeľili ho osloviť, hovorjac: ,Osvícená milosť! Keď už tolko tích pokladou majú, prečo že si oni aj peknú a bohatú paňí ňehladajú?‘ Nuž tak po mnohom a častom od poddaních napomínaňú veru si on pred seba vzau, že sa on ožeňí a že si peknú žeňičku už buďe hladať, bo ho k tomu aj jeho starí oťec jako jeďinjeho sináčka napomínau. Hňed sa so svoím sluhom vibrau žeňičku si hladať, ale ešťe prú zavolau svoích poddaních, zpitujúc sa ích, keď ho tolko prosili, abi sa oženiu, či ím ozaj po vuoli buďe, keď si on sebe milú ďjevečku za manželku vezme? Oňi mu ale na to odpovedali, že ňech si je choc jaká, ňech je len dobrá a pekná, že ju veru oňi poslúchať aj šetko jej po vuoli robiť budú.Nuž keď ím toto predložiu a oňi na to privolili, veru on išou so sluhom ďalekími, širokími a husťími horami, až raz po velkom a dlhom choďeňú prišou k jednej sedljackej chiži. Hňed do ňej veišou a pítau sa staručickjeho sedljaka, či má svoju céru doma, ktorú on už pred ťím dobre bou poznau. Sedljak mu hňed s velkou radosťou odpovje, že ver je. Na to princ odpovje, abi ju dau zavolať alebo abi ju sám zavolau, že sa on s ňou chce pozhovárať. ,Hňed sa vaša vuola staňe, hňed!‘ Zavolá sedljak svoju jeďinú cérečku, a ona chuďjatko hňed na žjadosť otcovú prileťela. Pridúc do chiže ošarpaná, otrhaná jako chudobnuo sedljackuo ďjevča, ale s velkím paňenskím studom, vítala princa a pítala sa ho, čo rozkáže. Princ sa jej pítá, či bi ňemala vuolu zaňho ísť. Ďjevča zostalo jako bez seba, misljac si, čo sa mu robí. Po dlhej ale chvíli preca sa osmelila odpoveďeť, hovorjac: ,Jaj, osvícená milosť, čo že bi stě si vi ma brau? Keď si muožeťe bohatú a peknú paňi dostať, a já som chudobnuo sedljackuo ďjevča, potahujúc sa každí ďen po horách a vrchoch, abi som len dreva nasbjerať muohla.‘ Na to jej princ odpovje: ,Čo že je ťeba do toho, milá ďjevka, čis ti chudobná či jaká, keď si ťa já chcem vzjať. Len mi odpovedz, či za mňa puojďeš a či ňje?‘ Viďjac ale chudobnuo sedljackuo ďjevča, že je to ňje len žart princou, nuž sa ono len osmelilo a odpovjedalo: ,Osvícená milosť! Keď je to vaša vuola a žjadosť, ja som s velkou poňíženosťou šetko vašej vuoli hotová urobiť a šetko na vlas, čo buďeťe aj na budúcnosť chcjeť, viplňiť.‘ Keď princ tjeto slova počuv, zaraz ju s tou najvetšou láskou objau, dodajúc ešťe, či slubuje, že ho ňikdi v ňičom aňi ňeobrazí, aňi ňerozhňevá, aňi ňezarmúťí. Na čo odpovedala ďjevka, že veru ňikdi. Zaraz ju princ ešťe vrúcňejšje objau a k sebe privinúv. Naposledok sa ešťe aj jej otca zpítau dá-li mu ju za ženou [sic] a či ňje. ,Osvícení a milosťiví princ,‘ odpovje oťec, ,keď je vaša dobrá vuola, já vám ju veru s velkou radosťou oddávám, vi buďťe jej hlavou a rjaďiťelom!‘ Princ vo velkej radosťi objau aj otca, podajúc mu ruku aj svojej milej ďjevke a reknúc ím, že za ťíďen buďe svadba, odobjerau sa aj so svím sluhom na zámok.Keď domou prišou, velmej poťešení oznamuvau svoím poddaním aj vúbec šetkím na zámku, zlášťe ale staručickjemu otcovi, že si už naišou žeňičku a že o ťíďen buďe svadba. Všecci sa nad tím velmej poťešili a princ dau zaraz na šetkje strani oznámiť, abi hosťja prišli na svadbu. Zo všetkích stran veselje hlasi prichoďili nad jeho svadbou, a on sám ťjež spokojno žijúc, s velkou túžbou čakau ďen svaďební. Dni plinúli a ďen sa približuvau, až sa aj štastlivo približiu. Hňed sa zo šetkích strán sveta hosťja len tak hŕnúli na zámok; kočjare sa blišťeli jako strjebro a zlato a dupot koňí až po ďesjatej doliňe sa rozljehau a grofou, baronou a princou už bou plní zámok. Muzika všaďe hrala, každí, ktorí tam bou, žjadosťivo čakau viďjeť čím skorej mladú ňevestu. Keď ju s tak velkou túžbou čakali, zas druhá muzika zahučí. Napínajú sa, vizerajú, pítajú sa jedon druhjeho, skoroli už príďe a či je pekná, bohatá a z jakjeho rodu atd? a v tom aňi sa len ňenazdajú, až sa ím s princom v kole objaví ňevesta otrhaná a ošarpaná v tích sedljackích šatoch, v ktorích ju princ viďeu, keď ju nahovárau. Všecci sa zarmuťja a hňevať sa počínajú na princa, že si takú zo sedljackeho rodu berje alebo že z ňich bláznou robí. Princ ale keď to viďeu, hňed rozkázau doňjesť peknje a drahe šati a obljecť svoju milú žeňičku. Keď ju už tak do pekních a drahích šjat obljekli, zlatích reťazou a prsťenou na ňu navešali, pojau si ju princ za ruku a predstaviu svoím hostom. Hňed sa naproťi tomu zas všecci zaradujú, že si takú žeňičku vzau, pekňe mu ďakujú a jej mnoho zdravja vinšuju. Zavolá princ ešťe aj svoích poddaních a zpituje sa ích, či sa ím lúbi, či sú s ňou spokojeni. ,Sme, sme,‘ všecci volali a ,ňech ju pán Boh dlhje roki živí!‘ vinšuvali. Na to princ ešťe dodau: ,Keď sa vám tedi lúbí a je po vašej vuoli, milujťe ju bez prestaňja, budťe jej poslušní vo všetkom, to je moja pevná vuola.‘ ,Žiu ju Boh ňebeski!‘ zavolalo poddanstvo. Hňed muzika zazňela a sedalo sa k plním svaďebním, drahími jedlami ozdobením stolom. Všecci sa tu raduvali, jedli, pili a žili bez starosťi pri speve, muzike a iných ňevinních hrách až do rána. Ráno ím prišlo tak, že sa aňi ňenazdali. Ešťe sa spolu aj pri víchoďe slnka rozveselili, muzika pekňe zazňela a hosťja sa pomálički zo zámku odobjerali.Po svadbe princ so svojou žeňičkou žili v pokoji, láske a svornosťi. Radosť a poťešeňja nad sebou samími s každím dnom ím prichoďili; a v tíchto radosťach život trávili až do roka. Rok prišou a pán Boh ím požehnau sináčka. Toto keď princ uviďeu, rozkázau sluhovi, abi ho vzau a zaňjesou k jeho sestre, ktorá bola na dakolko míl vzdálená; abi ale ňic ňepovedau paňí, aňi kdo ho vzau, aňi kďe ho dau. Sluha to hňed urobiu; a princ začňe k ňej hovoriť: ,Viďíš, moja milá, já som si ťa vzau za ženou, to je ale moím poddaním ňje miluo, abi sa zo sedljackjeho rodu budúcí panovňík mau naroďiť; preto sa musí sináčok tvoj zmárňiť.‘ Toto počujúc, princova manželka žjalom vnútrňím prejatá skoro padla na zem od boľasťi, ale sa preca premáhala, abi to na vŕch ňevišlo, abi sa potom princ ňenahňevau a slub abi ňebou prestúpení. Hoc aj rada mala to svoje ňemluvňjatko, preca ona veru slze za ňim roňiť ňesmela aňi to najmenšje, bo kebi to bou princ viďeu, zle bi bolo s ňou bívalo. Takto žila v tom zármutku zo dňa na ďen, ale ňikdi ňič ňezjavila a ňedala na sebe poznať, choc aj v kúťe dakedi sa dost viplakala. Princ ale pilní pozor na ňu dávau, či ona ozaj dakďe v kútoch ňeplakává, ale ňič ňemohou ňikdi pobadať.V tomto žjalu keď ustavičňe žila, prišou rok a požehnau jej pán Boh zas druhjeho sinka. Zaraz cela ožila a raduvala sa z toho, že aspoň tento buďe jej najmilším a najvetším potešením. Oj, ale sa tá radosť hňed zmeňila, bo keď ho princ uviďeu, zas rozkázau sluhovi, abi ho tajňe od ňej vzau a zaňjesou tam, kďe toho prújšjeho. ,Povedz ale,‘ hovorí princ; ,abi ích dobre opatruvali a ňikomu ňehovorili, čí sú.‘ Sluha urobiu, jako mu princ rozkázau. ,Čo pán prosí, to biť mosí.‘ Ej, ale princova manželka ešťe vo vetšom žjalu bola jako pred tím, choc to aňi teraz ňedala na sebe poznať. A princ jej začňe takto hovoriť: ,Vidíš, moja milá, zas to ňemuožem dopusťiť, abi sa tento sinčok vichovávau a potom mojím ďeďičom jako zo sedljački narodzení zostau, ale aj tohoto musím dať zmárniť. Ba, abi som ťi celki pravdu povedau, keď mi moji poddaňí za zluo majú, keď som si ťeba vzau za ženou, nuž veru já vjac s ťebou žiť ňemuožem.‘ Keď toto počula, mala ešťe vetšú žalosť, ale to ňedala preca na sebe poznať, jako kebi jej s tím bou najvetšje radosťi urobiu, sa predstavuvala, chťjac, abi ho ňezarmúťila.Zaraz ale chcela vo svoích ošarpaních a otrhaních šatoch k otcovi do huor odisť a zas jako pred tím drevo zbjerať po horách a dolách. Princ jej odísť ňedovoliu, prehovorjac k ňej: ,Vješ ti čo, ňemusíš ti k otcovi odo mňa ísť, však muožeš tu biť a pri kuchini dačo posluhuvať, abis aspoň hlad u otca trpjeť ňemusila.‘ ,Dobre, dobre,‘ odpovie ona, ,osvícení a milosťiví princ, já som aj to hotová urobiť.‘ Veru ale princ aj teraz, choc uňho už len jako služka v dome bola, preca pozor na ňu dávať ňeprestavau bo len ždi chceu zveďeť, či ona ozaj ňeplače za tími sinčoki. Ale ňikdi ňič ňezvedou, bar sa ona dost veru naplakala. Princ bou na ňu ždi dobrí a laskaví, ale ona preto žijúc s ostatními služkámi v pokoji, láske a svornosťi, dost aj smutnje dni trávila u princa, bo keď si pomislela na svoj los, len ju tak slze zaljali. Na ale sa ona ždi veďela jakosi rozveseliť, oddávajúc sa vo dňe aj v noci v modlitbách a nábožních spevoch pánu Bohu a prosjac ho o vislobodzeňja a poťešeňja. Keď išla von z domu, čo že robila? Ňič inšjeho iba plakala a Boha o pomoc prosila. Princ ale všaďe za ňu choďiu a všaďe pozor dávau, či ňeplače nad stratou tích milích sinkou. Ba ver aj sluhom naložiu, abi na ňu pozor dávali, a keď dačo uviďja, hňed abi mu povedali; ale šetko to bolo daremnuo, bo mu ver ňič ňemuohli povedať. Keď už princ celuo jej počínaňja viďeu, premíšlau, čo s ňou má urobiť, bo o jej láske, duovere a poslušnosťi celki bou presvedčení. Pravda že už bolo 6 rokou, čo ju tak jako služku u seba mau a skušuvau, či viplňí, čo slúbila, t. j. že ho ňikdi aňi ňerozhňevá, aňi ňezarmúťi; ale preca len ešťe pozor na ňu dávau, bo ždi len misleu, že azdaj dá dakedi v dačom svoj smútok a žjal na jevo. Ale do konca ňič ňemohou pomerkuvať.Sjedmí rok ubehou a princ celkí súc o jej vernosťi presvedčení, hňed dau okoličních prjaťelou grofou, baronou a princou na novuo veselja;[1]a sluhu svojho poslau k svojej sestre, abi prišla aj s timi sinkámi na veselja. Pred ňou ale ňič inšjeho ňepovedau, iba že sa buďe žeňiť a brať si velmej peknú, mladú a bohatú princezku. Ale veru ona aňi teraz ňič ňedala na sebe znať. Dni plinúli, čas sa približuvau a hosťja sa zo všetkích stran sveta hŕnuli. Kočjare sa len tak ligotali od zlata a strjebra a dupot koňí oj ten sa len tak ozívau po ďalekom kraju! Už bou zámok aj plní a hosťja ísť ešťe ňeprestávali; a keď už šetko bolo plnuo, muzikanti hrali, veselo sa tancuvalo, zpjevalo, dau ju princ zavolať a predstaviu ju svoím hostom v sedljackích, roztrhaních šatoch, hovorjac: ,Zas som vás dau zavolať, drahí moji hosťja, abi sťe sa so mnou raduvali. Dakedi sme sa tuto ťjež spolu veselili, já som ale moju vernú mánželku chceu probuvať, či mi ozaj buďe verná a viplňí svoj slub, t. j. že ma ňikdi v ňičom ňechce aňi nahňevať, aňi zarmútiť; teraz ale, keď som ju za 7 rokou celki skusiu, že je plná láski, duoveri a poddanosťi ko mňe, zavolau som vás preto, abi sťe túto radosť so mnou obnovili. Tu máš, moja drahá manželka, toto sú tvoji sinkovia, ktorí boli dosjal u mojej sestri v opaťere, vzau som ích já od ťeba a jej dau, chťjac ťa zkusiť, či za ňimi plakať ňebuďeš a tvoím plačom aj mňa ňezarmúťíš; slovom chceu som ťa skusiť, či slub verňe viplňíš. Ej, ale tis verná a milosrdná bola. Tu ích máš ešťe raz hovorím, obejmi ích a prími za vlastnje jako dobrá, pečlivá a laskavá matka.‘ Manželku jeho hňed slzi radosťi zaljali, muzika ale tak tuho zazňela, že sa za chvílu v nove jakobi zrodzená v raji sa biť cíťila. Radosť nad radosťou, ktorej aňi len opísať ňevjem, v každom kúťe panuvala, šetko jej na zdravja pripíjalo a dlhjeho veku vinšuvalo. ,Žiu ju Boh!‘ poddanstvo poznou vinšuvalo a novuo šťesťja prjalo. Muzika len hrala, veselo sa zpjevalo a tancuvalo, jedlo a pilo, ale v mjernosťi, bo už boli v spolku strjezlivosťi, radosťi bolo plno a ňevjem, či ešťe aj teraz je ňje; to ale istotňe vjem, že žijú ešťe až dosjal, keď ňepomreli!“2. V novších časoch bola táto rozprávka zapísaná vGemerskejstolici, v Redovej, a vytlačená vSlovenských PohľadochXX., 299 — 300:„O chudobnom dievčaťu.“V tejto verzii sa rozpráva hrubý obsah poviedky Boccacciovej vcelku vernejšie než v predchádzajúcom spracovaní.Vdovec mal dcéru, ktorá mu varila aj dom riadila. Raz išiel tade kráľ, poprosil si vody, a to po tri razy. Zapáčila sa mu, vzal si ju za ženu, ale s podmienkou, že sa nikdy nerozhnevá. Keď porodila chlapca, odňal jej dieťa a ju poslal k otcovi, že ju nechce vidieť. O týždeň dal ju priviezť nazad v koči. Rovnako sa stalo, keď mala dcérku a potom ešte chlapca. Napokon ju vyhnal, že sa bude ženiť, rozkázal jej, aby neveste posluhovala vo svojej chudobnej sukni; žena poslúchla, a tu ju kráľ pred všetkými objal, že ju len zkúšal a tá domnelá nevesta že je jej dcéra.Táto reprodukcia starej novely Boccacciovej je zakľúčená ako skutočná rozprávka formulkou: „Potem svadbu robili bohatú, zabili krávu rohatú, a tá kráva mala zvonec, a tej pripoviedky konec, a ja som tam bu, dali mi do riečici pálenky a do butkáča mesa.“Srovn. R. Köhler, Kleinere Schr. II., 247, 501, 555, 668, III., 55, 174; Lee, Decameron, 348.[1]Vystalo asi: volať.	Polivka_Novely-a-poviedky.html.txt
OsobyHELENA, vdova po hájnikovi.IVKA, jej dcéra.MARTIN, snúbenec Ivkin.MURAT, hradný pán zo Svrčinovca.I. ZBROJNOŠ.II. ZBROJNOŠ.JAGELLA, JUSTIKA; dvorné dámy.DIVOŠ, hradný blázon.I. DUCH.II. DUCH.ČERT.Zbrojnoši, hradné dámy, pážatá, ľud.Prvé dejstvo a premena odohráva sa pred domom Heleny, druhé dejstvo na hrade Murata.	Urbanek_Ztrateny-zivot.html.txt
O dohánePodľa Schwartnera (Statist. d. Königr. Ung. 1798, str. 223) vyslovil sa slávny Schlözer o doháne takto: „Dejiny dohánu sú pre svetovú históriu aspoň práve tak zaujímavým predmetom, ako dejiny veľkého Tamerlana, alebo dejiny starobylého cisárstva assýrskeho.“ Dohán a zemiaky dostaly sa k nám z Ameriky; dohán ako celkom zbytočný pôžitok fajčenia a šnupania, a zemiaky ako potrebná a už nevyhnuteľná potravina pre ľudí a domáce zvieratá, ale i na destilovanie zkazonosného a ľud duševne a telesne otravujúceho liehu (špiritusu). I dohán i zemiak sú rastliny jedovaté a patria obe do jednej rodiny Solanaceí, tak ako i blen (Hyoscyamus niger L.), durman alebo purgacia (Datura Stramonium L.), židovská čerešňa (Physalis Alkekengi L.), ľulok (Atropa Belladonna L.), ale i rajštiak (Lycopersicon esculentum Mill.), paprika (Capsicum annuum L.), živý plot (Lycium barbarum L.) a mnohé iné. Tiedemiann (Gesch. d. Tabaks, 1854) hovorí v predmluve: „V mnohom ohľade sa môže dohán zaujímavým predmetom nazvať; lebo hrá v svetovej historii úlohu, ako náboženská, liečivá, prepychová a módna zelina, a odtedy, čo sa stala poslednou, je jednou z najdôležitejších kultúrnych, obchodných, priemyslových a finančných rastlín… Dohánom sa zapodievali lekári, botanici, hospodári, chemici, fabrikanti, obchodníci, zákonodarci, finančníci, mravokárci, kňazi, básnici, ba i jeden kráľ.“ Myslím, že i naše slovenské obecenstvo, v ktorom je mnoho fajčiarov, ale už len veľmi málo šnupákov, z nich veľká čiastka živej dohánovej zeliny nikdy ani nevidela, a predsa si na fajočke alebo cigarke pochutnáva, — zaujímať bude: zkadiaľ a kedy sa dohán k nám dostal, ako sa ujalo a rozšírilo fajčenie a šnupanie, aké prekážky sa tomu v cestu kládly a ako sa konečne stal dohán bohatým prameňom peňažitých dôchodkov pre štátne kasy.Keď Kolumbus dňa 12. okt. 1492 pristal na ostrove Guanahani, ktorý nazval San Salvador, videl k veľkému svojmu prekvapeniu rudokožích domorodcov, ako z úst a z nosa oblaky dymu vyfukujú; a to oni usušenú, do kukuričnej šupy zakrútenú zelinu, na jednom konci zapálili, a druhým, do úst vloženým, dym do seba ťahali a zo seba zase vyfukovali. Túto skrutku menovali domorodci „tabako“; tedy nie zelinu tak menovali, ale cigarám podobné, k fajčeniu pripravené skrutky tej usušenej zeliny. Tak v Západnej Indii po prvý raz videli Europania im podivné a z počiatku nepochopiteľné fajčenie, ktorému sa potom ani nie za celé tri storočia všetky národy sveta priučily.I dominikán Bartolomej de las Casas r. 1502 to isté rozpráva o Indiánoch ostrova Haiti (Hispaniola). „Tabak“ tedy znamená pôvodne cigare podobný zákrutok usušených listov tej omamujúcej rastliny, ale nie rastlinu samu. Najjužnejší ostrov Antill menuje sa „Tabago“, a jedna provincia mexikánska „Tabasco“, zkadiaľ ale neodvodzuje sa náš „tabak“.Prvá zpráva o rastline doháne dostala sa do Europy po roku 1496 od Romana Pane, misionára na ostrove Haiti, ktorý ju menoval „herba inebrians“ (opíjajúca zelina), a spomína, že Indiáni vidlatú trsť potrebujú, keď dym tej zeliny ťahajú do seba, takým spôsobom: že dva konce trsti vkladajú si do nosových dier, a tretí držia nad kädiacimi listami zeliny, na žeravom uhlí uloženými, a tak dym do seba ťahajú. Aj táto vidla menovala sa „tabako“. Vťahovaním dohánového dymu do nosa sa pri slávnostiach obveseľovali a akoby opíjali a uspávali. Čo sa im v takomto omámení snívalo, to považovali za zprávy z iného sveta. Tento Romano Pane menuje tú zelinu i „Cohoba“, a hovorí, že je dobrým liekom na rany. Obšírnejšie píše o doháne Oviedo r. 1513. Hovorí, že zelina, ktorú fajčia, má vlastnosť blenu, je 4 — 5 piadí vysoká, má široké, hrubé, mäkké a vlasaté listy. Ďalej spomína fajčenie dvojitými trúbkami, ktorými vťahujú dym do nosa, čo ich omamuje a uspáva. Tieto nástroje menujú „tabako“, ale nie zelinu. Zelinu sadia v záhradách. Oviedo dokladá: že nechápe, ako to môžu za rozkoš považovať, lebo že je to tak, ako by mnoho vína vypili. Už vtedy ktorísi Španielci fajčenie napodobnili, zvlášte tí, ktorí na sifylitické nemoce trpeli, lebo že v omámenosti bolesti necítia. Europejci pozdejšie meno „tabako“ preniesli na zelinu samú.Muríni boli už r. 1508 za otrokov na Kubu dovážaní, a tam dosť skoro naučili sa fajčeniu. Podľa Humboldta rastie najvýbornejší dohán neďaleko mesta Havany. R. 1829 vyviezlo za z Kuby listového dohánu 1,875.000 funtov a 210.125 funtov cigár. Roku 1848 už dohánu vyše 6 milionov funtov, a cigár vyše 101 milionov kusov, a v najnovšom čase je vývoz omnoho značnejší.Za času opanovania Mexika Cortesom r. 1519 bolo tam fajčenie všeobecne rozšírené. V reči Aztekov menuje sa dohán „pizietl“ alebo „yetl“; iný druh jeho menovali „uajhietl“. Už dávno pred zaujatím Mexika Španielcami boly tam i hlinené a kamene fajky v úžitku, a vykopávajú sa tam mnohé, veľmi krásne z kameňa vyrezávané fajky v podobe ľudských figúr, žiab, hadov, rýb a iných zverov. U Aztekov dohán, na prach rozmrvený a s troškou vápna smiešaný, i žuvali.V Brazílii menovali dohán „petuu“, a Indiáni jeho listy, ovinuté v palmových listoch, v podobe dlhých cigár, fajčili, čomu sa francúzski prišelci skoro priučili, lenže z počiatku dostávali závrat, silné potenie a mdloby.U Indiánov na rieke Solimoes užívajú ich lekári dohán na okiadzanie v rozličných nemociach, a fúkajú chorým dohánový dym do nosa, do úst a do zadlín, a i rodičky a novorodzeniatka okiadzajú. I šnupanie dohánu je v Brazílii veľmi rozšírené, a i najchudobnejší nosia so sebou pušky z plechu alebo z rohu, naplnené šnupavým tabakom. V novších časoch sa tam pestuje mnoho dohánu. Sadia najčastejšie „bašák“ (Nicotiana rustica), ale aj iné druhy, akoNicotiana TabacumaN. latifolia.Ešte r. 1534 na území Rio de la Plata, Parana, Paraguay a Uraguay neznali fajčenia dohánu a tak sa zdá, že jezuiti boli prvými, ktorí tam sadenie dohánu zaviedli, keď tam misie pozakladali. Už r. 1692 bolo tu všade fajčenie rozšírené, a Paraguay dorába mnoho veľmi dobrého dohánu, ktorý sa kubánskemu vyrovná. I na západe južnej Ameriky bolo fajčenie neznáme, ale už v 17. storočí sa i tam udomácnilo.U severo-amerikánskych Indiánov bola od starodávna, a je až dosiaľ vo zvyku „fajka pokoja“, ktorú menujú „Calumet“. Je to veľká fajka umele z červeného mramoru vyrezaná, s dlhým pipasárom z ľahkého dreva, pomaľovaným a pestrým vtačím perím i zobákmi vyšperkovaným. Takýto Calumet považovaný býva za posvätný nástroj, a pri uzavieraní pokoja z neho radom fajčievajú.U siúskych a dakotánskych Indiánov jeden druh serpentínu menujú „fajkovým kameňom“. Podľa tamojšej povesti bola za starodávna veľká povodeň, v ktorej všetci rudokožci zahynuli a sa v tento červený fajkový kameň premenili. Podľa inej povesti oboznámil „Veľký Duch, Pán života“ Indiánov, v krvavých vojnách sa pustošiacich, s fajčením dohánu a s fajkou pokoja. Všetky indiánske kmeny sa k „Veľkému Duchu“ shromaždily, a on sám si zastal na najvyšší končiar vrchu, ulomil kus z červenej skaly, spravil z toho úlomku fajku, z nej fajčil a dym rozfukoval na všetky strany nad shromaždeným ľudom, a riekol: „Tento kameň je červený a je vaším telom, a patrí vám všetkým. Robte z neho fajky pokoja, a fajčite z nich, keď ma chcete ukrotiť a moju vôľu vykonať.“ Pri poslednom ťahu z fajky premenil sa „Veľký Duch“ v oblak, ktorý sa dlho vznášal nad shromaždenými národy. Toto pohorie majú Indiáni dosiaľ vo veľkej úcte.Do Španielska dostalo sa semeno dohánové dosť skoro z Ameriky, a dohán sa pestoval z počiatku len v záhradách ako ozdobná kvetina, a ako liek. Medziiným prikladali rozmačkaný dohánový list na pupok, aby hlísty z tela vyhnali.Dodonaeus uvádza r. 1563 prvý v svojom Cruydebocku (Antwerpen) pod menom Hyoscyamus peruvianus, dohán, a podáva i výkres zeliny. Lobelius (Plant. seu Stirpium Historia, Antverpiae, 1576. a Nova stirpium Alversaria) píše o doháne, že bol pred pár rokmi z Ameriky do Európy prinesený, a už sa v Španielsku, v Brabante a Anglicku v záhradách pestuje. On opisuje tu dva druhy dohánu, pod menomHerba Sancta sive Tabacum majus, aSana sancta sive Tabacum minus, a podáva aj ich obrazy. Sú to známe druhyNicotiana Tabacum L.aN. rustica L.Clusius zobrazuje dva druhy dohánu. Jeho Petum latifolium je Nicotiana Tabacum, a Petum quartum je Nicotiana rustica L; a s veľkou chválou hovorí: že Petum je panacea akási proti všetkým možným chorobám.Francúz Ján Nicot bol r. 1560 vyslancom v Lissabone, kde dostal od zemäna z Ameriky sa vrátivšieho dohánové semeno, a zasial ho ako liečivú bylinu do záhrady. Podľa jeho mena pomenoval Linné dohánNicotiana, hoci ho on prvý neobjavil.Augšburgskýmestský fyzik dr. Occo dostal r. 1565 z Francúzska suché dohánové listy, ako veľkú vzácnosť; že mu boly neznáme, poslal ich Jánovi Funkovi, lekárovi v Memmingách; ale že ani tento nevedel, čo je to, preto ich zaslal do Curychu preslávenému botanikoviGessnerovi; ale ani tento nevedel nič určitého povedať o tých sušených listoch, len domnenie vyslovil, že to môže byť dohán. Na ďalšie dopytovanie dostal z Bernu od Aretia výkres dohánu, ktorý si tento učenec už bol v svojej záhrade vypestoval; a tak, po toľkých okľukách, dozvedel sa Occo, že to boly usušené listy dohánové, o ktorých išla povesť, že sú znamenitým liekom proti celej legii najrozličnejších nemocí.Biskup Tornaboni, pápežský legát a toskánsky vyslanec na francúzskom dvore, poslal špetku tabakového semena biskupovi Alfonzovi do Florencie, ktorý ho zasial, a v svojej záhrade ako liečivú bylinu pečlivo opatroval r. 1583. Slávny Caesalpinus v Pise pomenoval dohán na počesť Tornaboniho„Herba Tornabona“. Do Ríma dodal dohán kardinál Prosper de Santa Croce, pápežský nuntius na kráľovskom dvore portugalskom. Dosť skoro počalo sa šíriť šnupanie tabaku, zvlášte medzi kňazstvom. Pápež Urban VIII., vidiac, že nielen svetskí, ale i kňazia počas bohoslužby šnupajú, vydal r. 1624 bullu, ktorou sa všetkým hrozí kliatbou, ktorí by sa opovážili v kostole šnupať. Roku 1698 obnovil pápež Innocens XII. bullu proti šnupaniu tabaku v kostoloch. Ale pápež Benedikt XIII. bullu túto r. 1724 vyzdvihol.Benátska republika bola prvá, ktorá vedela z dohánu veľký zisk sháňať, aby si tak porušené financie zreparovala; dala totiž r. 1657 fabrikovanie a predaj šnupavého tabaku, za ročných 46000 dukátov, do prenájmu, a v tom ju nezadlho nasledovala i pápežská vláda. Z tohoto poznávame, jak veľmi rozšírené byť muselo už vtedy šnupanie.Lobel r. 1576 spomína fajčenie, a i fajčiara zobrazuje, ako z bachterskej trúby fajčil závitok dohánu, nemožnej veľkosti a nemožného horedržania v ústach; a že si jeho fajčiar ten ohromný závitok tabakový ani prstami nepridŕža, neverím, že by bol kedy náš slávny Lobelius koho tak fajčiť videl. Podivný zvyk fajčenia u námorníkov, z Ameriky sa navrátivších, rozšíril sa skoro po všetkých vrstvách obyvateľstva polostrova Pyrenejského. Pozdejší zavedený monopol dohánu stal sa pre štát znamenitým prameňom značných dôchodkov.Od r. 1586 sa fajčenie i v Anglicku ujalo a rozšírilo, k veľkému zadiveniu domáceho obyvateľstva, ktoré predtým nikoho nebolo videlo s kädiacou fajkou. Veľmi prispel k rozšíreniu fajčenia v Anglii Sir Walther Raleigh, ktorý bol náruživým fajčiarom. Raz ho bol jeho sluha, ktorý ho videl v dohánovom dyme, oblial vodou, v tom domnení, že na ňom šaty horia; i r. 1618, keď ho mali popraviť, tuho fajčil v žalári. (Obvinený bol zo sprisahania proti kráľovi Jakubovi I.) Ale sa pozdvihovaly i silné hlasy proti fajčeniu. V divadlách sa mu vo fraškách vysmievali; kárajúce verše sa rozširovaly, kňazia a mravokárci pozdvihovali hlasu svojho proti tejto zkaze staroanglických mravov: ale všetko nadarmo! Sám kráľ Jakub sa nad rozširovaním fajčenia tak pohoršil, že r. 1603 vydal pod pseudonymom „Misocapnus“ (nenávistník dymu) latinskú knihu, v ktorej hromžil proti fajčeniu, a kde dokazoval, že fajčenie dohánu opravdový obraz z pekla predstavuje a zrovna do pekla vedie. Medziiným hovorí, že fajčenie je len dym, a že dymom sú všetky márnosti sveta; 2) teší tých, ktorí ho vykonávajú, ako iné žiadosti tela, ktoré znemožňujú človeku, aby sa ich odriekol; 3) opíja a pôsobí bláznivosť v hlave, ako márnosti svetské; 4) kto fajčí, hovorí, že sa toho nemôže zriecť, je ako očarovaný, práve ako je to i s inými svetskými žiadosťami; 5) fajčenie dohánu rovná sa peklu, lebo je to vec smradľavá a ohavná. Túto káravú reč končí kráľ Jakub takto: „Ó občania, jestli je vo vás ešte stud, odrieknite sa špatného zvyku, ktorý v hanbe povstal, z bludu bol prijatý, bláznivosťou sa rozšíril, ktorým sa vyvoláva hnev Boží, ruší sa telesné zdravie, kazí sa domácnosť, zneucťuje sa vo vlasti ľud a u vonkajších sa do opovrženia uvádza; zvyk, ktorý je nepríjemný nosu, škodlivý mozgu, záhubný pľúcam, a keď to mám do opravdy povedať, čiernymi dymovými oblakmi pekelnému dymu sa rovná.“ Jakub vydal i nariadenie proti fajčeniu, kde hovorí: že kedysi sa užívalo dohánu len ako lieku, ale teraz užívajú ho nemierne mnohí neporiadni a darebácki ľudia, čím sa kazí zdravie poddaných, peniaze sa za hranice vydávajú a zem sa zneužíva k sadeniu takejto zlozeliny.Keď kráľ r. 1605 navštívil Oxford, zavďačila sa mu univerzita verejnou disputáciou proti fajčeniu dohánu, ktorú kráľ s veľkou záľubou počúval. Poľskí jezuiti vysmievali kráľa Jakuba v spisku „Antimisocapnus“, i jeho daň od dohánu v posmech uvádzali. A fajčenie, šnupanie, ba i žuvanie dohánu sa rýchlo rozširovalo. Čo sa žuvania týka, to bolo najviac rozšírené u námorníkov, lebo to považovali za najlepšiu profylaxu proti škorbutu. Sám admirál Monk, potomný vojvoda Albemarlský, žuvaním dohánu dobrým príkladom predchádzal svojich matrózov, keď mával líca vypchané žuvavým dohánom. Z toho sa pozdejšie vyvinulo i žuvanie špinavej a smradľavej močky, ako ohavného surrogátu fajčenia. K rozšíreniu fajčenia prispela i r. 1665 v Londýne panujúca nákazlivá nemoc, proti ktorej lekári narádzali fajčenie dohánu, ako najistejšieho prostriedku proti tej nákaze. Misson, francúzsky kňaz, ktorý sa r. 1697 v Anglii zdržoval, hovorí, že vtedy fajčenie vo všetkých stavoch tam bolo všeobecne rozšírené, a že nikto tak náružive nefajčil, ako kňazia.Kráľ Karol I. nehľadel tak fajčeniu prekážať, ako čím najväčší úžitok brať pre svoje financie. Preto hneď po svojom nastúpení na trón dal vysoké poplatky vypísať za dovolenie predávania dohánu, a r. 1625 bol v Anglii monopol dohánu uvedený.Z Anglie dostal sa dohán do Holandska a Belgie. V Holandsku sa už r. 1615 v Amersforte pokúsili dohán po prvý raz na eurpskej pevnine sadiť, a pokus sa vydaril. Námorníci a anglickí študenti, ktorí na slávnej univerzite leidenskej študovali, zaviedli tu fajčenie. Delftský lekár, Wilhelm van der Meer, píše Neanderovi (Tabacologia str. 112), že keď r. 1590 v Leidene študoval, videl ponajprv Angličanov a Francúzov fajčiť. Keď sa sám odhodlal pôsobenie tohoto podivného zvyku na sebe zkúsiť, zle mu to poslúžilo, lebo dostal silný závrat a veľký nepokoj v živote; ale jeho krajania nedali sa podobnými zkúsenosťami od fajčenia odstrašiť, ale si ho obľúbili. Praktickí obchodníci holandskí skoro vybadali, že im obchod s dohánom veľký zisk prinesie, a už r. 1610 stal sa u nich dohán veľmi dôležitým obchodným článkom, a dovážali ho z Venezuely, Guiany, Západnej Indie a Virginie. Holandskí plavci boli prvými, ktorí na pobrežie Virginie dovážali murínskych otrokov z Guiney a ich s veľkým ziskom za dohán predávali.Vo Francúzsku sa ujalo fajčenie na začiatku 17. storočia, za panovania Ludvika XIII. Slávny moreplavec Jean Bart, ktorý v Západnej Indii za mnoho rokov slúžil a zvláštnej kráľovskej priazni sa tešil, prišiel koľko ráz do divadla, ba i na dvor kráľovský s fajkou na dlhom pipasári. Ministrovi Louvoisovi sa r. 1665 v čas vojny s Holandskom vytýkalo, že vojakov lepšie zásobuje dohánom než chlebom.Do Nemecka sa dostalo fajčenie v čas tridsaťročnej vojny. Anglické pomocné vojsko, ktoré gróf Grey r. 1620 českému kráľovi Fridrichovi doviedol, bolo prvým, ktoré na pochode Saskom do Prahy ľud tunajší videl fajčiť. Počas tejto vojny sa fajčenie rozšírilo. Po westfálskom pokoji duchovné a svetské vlády za čas všemožne prekážaly fajčeniu, ba i pokutovaly fajčiarov. Tak zakázal prelát opátstva schwarzbašského r. 1659 zároveň s vrchnosťou bazilejskou užívanie a predávanie dohánu, pod pokutou troch funtov halierov. Consistorium marchie Bádenskej naložilo predstavenstvám diecezánskym, aby pri cirkevných vizitáciach oznamovaly farníkov, ktorí fajčia, čo sa vtedy hovorilo „Tabak trinken“ (tabak piť). A farár salzburgský, predstavený diecézy hochbergskej, menom Ján Fecht, podal konzistoriu r. 1662 takúto zprávu: „Christe Ledermann v Bahlingách je korheľ a márnotratník, k tomu oddaný fajčeniu (Tabaktrinken). Keď na Veľkú noc k večeri Pána prišiel, tak smrdel, že to farár sotva vydržať mohol. Hans Kopp v Braggingách má neporiadnu domácnosť, slope tabak (sauft Thapak), začína zvady a bíja svoju ženu.“ O 5 rokov pozdejšie videl Fecht fajčenie už všeobecne rozšírené, a lamentuje takto: „Keď sedliaci v malom kostole pred farárom sedia a dýchajú, taký smrad sa naňho valí, že mu je na zutekanie.“ Pozdejšie píše: „Hermüller v Emmendingách zle žije so svojou ženou, pije ustavične dohán (t. j. fajčí), a keď v kostole sedí a tam fajčiť nesmie, predsa má dohán v hube.“ Tento pád dokazuje, že virtuózni fajčiari, kde fajčiť nemohli a nesmeli, aspoň dohán alebo hádam močku žuvali.V Sedmohradsku dostal knieža Báthory dohán i s čibukom r. 1576 darom od tureckého sultána, ale keď si chcel pofajčiť, dostal závrat a darcu mal v podozrení, že ho chcel otráviť. Ale ešte r. 1614-ho knieža Gabriel Bethlen nevedel, čo má robiť s dohánom a čibukom, ktoré tiež z Turecka do daru dostal. Z toho poznávame, že už vtedy bol dohán v Turecku pestovaný, ale v Sedmohradsku ešte neznámy. R. 1670 bol dovoz dohánu zakázaný, lebo zaň mnoho peňazí išlo za hranice; kupcom sa pod pokutou zhabania tovaru zakázalo dovážať dohán, a fajčenie majetným zemanom pod pokutou 50 zl., sedliakom pod pokutou 6 zl. bolo zakázané. Roku 1683 boly tieto zákazy v Sedmohradsku zostrené, a sadenie tejto „škodlivej a nebezpečnej zeliny“ v celom Sedmohradsku, ako i šnupanie tabaku zakázané. Tie isté zákony sa opätovaly i r. 1688, ale bez výsledku a r. 1689 hrozilo sa sadárom dohánu konfiškovaním majetku, a pokuty od 3 do 300 zl. sa na priestupníkov tohoto zákazu uvaľovaly.V Švajčiarsku sa až r. 1653 začalo fajčiť. To bolo vtedy čosi tak nevídaného, že deti za fajčiarmi behaly; vrchnosti fajčiarov pokutovaly, a hostinským zakázaly takú neplechu trpieť. Rada mesta Bernu vydala r. 1661 prísny zákaz proti fajčeniu, ktorý podľa rozdelenia zločinov podľa desať prikázaní Božích do jednej triedy s cudzoložstvom bol vriadený, podľa toho domnenia, že dohán plodivú moc oslabuje. Pokuta bola: postavenie k pranieru, žalár a peňažité tresty. V Berne bol i zvláštny dohánový súd, ktorý trval až do polovice 18. storočia. V Kantone Glarusskom ešte r. 1670 bol fajčiar na zaplatenie jednej koruny pokutovaný.Mnoho sa popísalo o užitočnosti a škodlivosti dohánu. Jeden taký chválorečník jeho píše r. 1691: „Kto študuje, musí fajčiť, aby sa mu duchovia neztratili, alebo keď počínajú pomaly po ňom obiehať, — a preto jeho rozum, zvlášte ťažké veci nechápe, — aby zase vzbudení boli, potom sa duchu všetko jasne a zreteľne podáva, a on to náležite rozvážiť a posúdiť môže. Dvadsať fajok cez deň vyfajčiť nie je mnoho.“ Táto až prílišne učená argumentácia, ktorej smysel len ťažko vybadať, predstavuje nám študujúceho ako živé telo, v ktorom sa rozliční duchovia, hneď rýchlo, hneď zas pomaly, naháňajú, a rozum hneď ostria, hneď otupujú. A tento učený dobrák musel byť ozaj virtuózom vo fajčení, keď hovorí, že by dvadsať fajok cez deň nebolo mnoho. V jednej knižočke sa dáva odpoveď (1753) na tú otázku: Či by galantným a iným ženám nemalo byť práve tak zo zdravotných ohľadov dovolené fajčiť, ako i mužom? A odpoveď, mnohými dôvodmi podopieraná, vyznieva v ten smysel: že sa fajčenie dôrazne odporúča i peknému pohlaviu. A Cornelius Bontekoe, za čas telesný lekár na braniborskom dvore, vydal viac spisov dohán nadmier vychvaľujúcich. V knihe „O živote, zdraví, nemoci a smrti človeka“ vychvaľuje až do neba dohán, a hovorí: Nič nie je životu a zdraviu tak potrebné a osožné, ako dym tejto kráľovskej rastliny, dohánu, ktorý život a zdravie tak veľmi udržuje a na stá služieb mu preukazuje, ktorými sa možno v samote potešiť, a všetky nepríjemnosti, ktoré sedavý spôsob života so sebou donáša, od seba odvrátiť a sa ich zbaviť. Slovom: nie dosť vychválený dym je dobrý a príjemný od skorého rána až do večera, keď človek vstáva a má prázdny žalúdok, keď si zajedol a keď sa ešte len k jedeniu chystá, slovom: vždycky. A podobných chválorečníkov dohánu našlo sa mnoho. Nie je tedy div, že od Indiánov amerických prevzatý zvyk fajčenia v Nemecku a Rakúsku, ako i po iných krajinách, vždy viac sa ujímal a rozširoval.Ale bolo i mnoho hancov a nepriateľov fajčenia, ktorí svojimi spismi brojili proti zlozvyku fajčenia a šnupania, a satirických básnikov, ktorí v kúsavých veršoch vysmievali fajčiarov. Ale najohnivejšie brojili kňazia s kazateľníc proti fajčeniu. Casper Hoffmann, quedlinburský ev. farár, vyhlasoval dohán za vec dušemornú a za bezprostredné dielo pekelného satana. Jeden bazilejský kňaz vyslovil sa takto: „Keď vidím huby, ktoré dohán fajčia, tak mi je, ako by som videl samé komíny pekla!“ A farár Christian Skriver sa vyslovuje: „Človeče, viď ohavnosť spustenia, ktorá sa zahniezdila v srdciach ľudských, a deje sa, ako Boh vzývať dáva, mnohonásobným, zatratenia hodným fajčením a šnupaním dohánu, ktorému skoro všetci ľudia, klamom a ľsťou diabolskou navedení, navykli, a tohoto smradľavého dohánového boha bez prestania vzývajú a ctia, ako pohania, ktorých k veštbám oduševňoval. Pamätajte si to, milí ľudia, a pripustite si to k srdcu, že ste všetci ako dohánoví bratia a sestry, diablom oklamaní…“Náš slávny superintendent Daniel Krman patril tiež do počtu nepriateľov dohánu, ako to poznávame z predpisov, vydaných v čas kanonickej vizitácie cirkvi konštianskej, dňa 19. febr. 1707. Mal som pôvodný vizitačný jeho protokol v rukách, a odpísal som si ho doslovne, lebo je nielen v cirkevnom, ale aj vo folkloristickom ohľade veľmi zaujímavý a dôležitý. Tam čítame medzi punktami rozličných zákazov aj tento: „Kdo v kostole tabak pije, dá gr. 2.“ Muselo sa to tedy niekedy prihodiť, že si niektorý farník v Konskej (ktorú len nedávno na „Kúnfalva“ preondiali, hoci tam jakživ Kúnov nebolo!) aj v kostole na fajočku zapálil, aby sa mu kázeň lepšie počúvala. Keď som tento zákaz po prvý raz čítal, myslel som na šnupanie tabaku, ktoré v pozdejších časoch bolo veľmi rozšírené; ale potom sa mi dostalo viac spisov nemeckých o doháne do ruky, kde sa fajčenie dôsledne menuje „pitím dohánu“ (Tabak-Trinken). Veľmi originálnym spôsobom odvykol náš znamenitý Janko Leška svojich bzinských farníkov od šnupania v kostole, bez toho, aby bol čo len slovíčko káravé upotrebil proti šnupákom. Mrzelo ho to, že si chlapi na pavlači naproti kazateľnici sediaci, pod kázňou z ruky do ruky podávali tabakovú pixľu, a radom šnupali, a — rozumie sa — radom, jeden za druhým, hneď tichšie, hneď hlasitejšie, ba i hrmotne, až sa lavice otriasaly, kýchali. Keď raz videl, že si počali pixľu podávať, zastal v kázni, a riekol ticho: „Len si zašnupte; počkám, až sa všetci vykýchate.“ A Bzinčania odvykli šnupaniu v kostole. V rokoch 1860-ych mal som i ja pár šnupákov v kostole. Vôbec šnupákov a šnupáčiek je už na Slovensku veľmi málo, zato je tým viac fajčiarov, ba i dámy si pochutnávajú na vonných cigaretách a Cigánky na fajkách. Pamätám sa dobre, že pred rokom 1848 v mojom rodisku — Lubine — len veľmi málo ľudí fajčilo, ale medzi nimi nebol ani jeden mládenec, lebo keby ho dievky boly videly fajčiť, žiadna by sa zaňho nebola chcela vydať. Až po revolučnom roku 1848/9 počalo sa aj tu šíriť fajčenie. Cez Lubinu chodievaly tlupy podludníkov, pašujúcich uhorský dohán cez Javorinu do Moravy, lebo že v zemiach mimouhorských bol už dávno monopol uvedený, mal uhorský dohán za hranicou dobrý odbyt. Len málo kedy sa podarilo finančnej stráži polapiť na hranici tých „pašerákov“, ktorí mali spoľahlivé skrýše po kopaniciach, z ktorých v noci vychádzali, aby spozorovaní neboli. Takí ťažní vtáci chodievali aj cez Bošácku dolinu do Moravy. V kopaniciach som počul, že raz financ na koni zastavil neďaleko Brezovej takých pašerov, ktorí sa ho ale nenaľakali, ale ho poviazali, koňa mu zabili, odrali a do jeho kože financa už odputnaného zašili, ruky a nohy mu do nôh konských navliekli, hlavu ale mu popod konský chvost, aby sa nezadusil, prestrčili, a tam pod Lopeníkom ho odbehli, až ho ráno Brezovania našli a vysvobodili.Roku 1850 zavedený bol i v Uhrách monopol dohánu, a po mestách i po dedinách zaskvel sa všade na trafikách dvojhlavý orol, ktorý až po roku 1860-tom zamenený bol uhorským címerom. Pred samým uvedením trafík hľadel sa každý fajčiar a šnupák zásobiť čím najhojnejšie dohánom, lebo trafiky boly v Uhrách nenávidené, nejeden fajčiar otrepal radšej fajku o zem, než aby bol fajčil „trafiku“. Ba znal som ľudí, ktorí nemajúc „panenského uhorského dohánu“, a dohán trafikový fajčiť nechtiac, počali fajčiť vňať zemiakovú, podbielový list, ďatelinu lucernu a čo ja viem, aké ešte surrogáty. Ale že to všetko predsa len nebol dohán, najprv len akoby na koštovku a ostýchavo, počali si kupovať dohán v trafikách, až tomu konečne privykli.Po zavedení monopolu bolo za mnoho rokov dovoleno, za istý, dosť mierny poplatok, na ploche 20 štvor. siah pokrývajúcej, dohán pre svoju potrebu v záhrade dochovávať, len sa človek o to povolenie musel každoročne u finančnej správy prosebne uchádzať, a financi chodili potom v lete dohánové hriadky prezerať a collštokom premeriavať, či hádam o nejaký štvoročný coll nie sú väčšie. A bol by býval hneď čert na šaláte, keby si bol sadár dohánu na väčšiu plochu tej zeliny nasadil.Za viac rokov sa môj dobrý otec bol sadením dohánu zapodieval, a mal s tým cez celé leto dosť roboty, až konečne v pozdnú jeseň suché dohánové listy so šnúr mohol posbierať, v šupky poviazať, a potom starému Golánymu — ktorý sa bol raz stavil, že z lubinského hostinca za pol hodiny dobehne na Starú Turú, tam u Šavlíka kúpi za krajciar korenia a zase sa vráti: a stávku vyhral, hoci bol už hodne vyše 60-ročný, — na dohánovom noži dať na drobno pokrájať a do vriec vysypaný na poval dať zavesiť. Počul som rozprávať, ako ktorísi kopaničiari prešli financom cez rozum. Na vhodných, od cesty a chodníka obďaleč stojacích miestach hory Javorinskej, kde bolo mnoho prsti zo spráchnivelých bukov, prskli na jar špetku dohánového semena, a neobzreli sa viac oň, až býle začaly do kvetu vyháňať. Tieto vŕšky postŕhali, aby sa dohán kvetom neprezradil: a potom si listy s neho, keď počaly žltnúť, pekne-rúče pooberali a domov poodnášali. Darilo sa im to za viac rokov, až ich akýsi závistník prezradil, ale že sa o tom dozvedeli, ako sa financi stroja na botanickú expedíciu na Javorinu, napochytre vytrhali dohán a odpratali, tak že financom cvakly zuby na prázdno.Najčastejšie sadieval sa širokolistý, vysoký dohán (Nicotiana Tabacum L.), zriedkavejšie nízky „bašák“ (Nicotiana rustica L.), o ktorom sa hovorilo, že je omnoho silnejší, než onen.V Nemecku fabrikujú sa cigary i z listov burgundiových, ktoré sa máčajú v dohánovej vode, a aróma sa im dodáva rozličnými voňavkami, že ich pri fajčení od dohánových cigár ani nerozoznať. V najnovších časoch sa fajčenie cigariet úžasne rozšírilo, lebo teraz vidno už i chlapcov žiačkov s horiacou cigaretou v hube, ledva im materinské mlieko na ústach prischlo. V Rakúsko-Uhorsku utŕžilo sa r. 1906 za dohán 241 mil. korún. Pravda, že táto ohromná suma peňazí nebola čistým ziskom štátnej kasy: lebo mnoho milionov vydalo sa na zakúpenie dohánových listov, mnoho milionov vyžadovalo úradníctvo, služobníctvo a robotníctvo, vydržiavanie fabrík a strojov, a niekoľko milionov odpadlo i trafikantom. Ale iste pamätný úkaz je, že púhy dym a nechutné smrkanie ľudí toľko ťažkých milionov stojí, čoho predtým nebývalo!Človek by to nikdy nebol mohol uveriť, keby sme sami neboli zkúsili, že by sa dohán mohol upotrebiť za veľmi výdatný politický agitačný prostriedok! Ale v rokoch 60-tych minulého storočia sme sa toho až do presýtenia a zhnusenia napočúvali, ako sa rozliční pouliční hubáči až do zachrípnutia pred ľudom navykrikovali: „Nemci vám zavesili na krk trafiky, štemple, akcízy, financov, žandárov… To my všetko zrušíme, keď sa dostaneme do úradov!“ Tak sa tedy trafiky i so svojím dohánom daly upotrebiť k agitáciám. Záleží to len na nás fajčiaroch: či musíme do trafiky chodiť, alebo nie? Keď sa nám nechce zrieknuť sa fajčenia: nedeje sa nám krivda, keď takú indirektnú daň za dohán platíme, ktorú keby sme na celý rok razom mali zaplatiť, vstávaly by nám vlasy dúbkom na hlave!Matthiolov „Herbár“ vyšiel v českom preklade vo dvoch vydaniach foliových, s mnohými drevorezbami. Ja mám len druhé vydanie, exemplár úplný, dobre zachovaný, v pôvodnej väzbe v svinskej koži, z roku 1596. Prvé vydanie videl som v bibliotéke lycea prešporského, a to má omnoho väčšie obrazy, než toto druhé. Tu sú na liste 386. A. vyobrazené dva druhy dohánu, a to „III. Blín. 3. Hyoscyamus“, ktorý dobre predstavuje bašák = Nicotiana rustica L., a „Petum, sive Hyoscyamus Peruvianus Dodonaei“, ktorý zobrazuje dohán, Nicotiana Tabacum L. ako ho i na liste 386. B. pod menom „Tabák. Tabacum seu Petum“ uvádza, kde hovorí, že je táto rastlina v Čechách často v záhradách pestovaná; ale o fajčení a šnupaní tabaku sa nezmieňuje.Z tohoto poznávame, že toho času delikatesy fajčenia, šnupania, a tak i žuvania dohánu a močky boly v Čechách úplne neznáme. Je toho dosť málo, čoho sa v tomto českom Herbári o doháne dočítame, lebo tam len to stojí, že sa táto bylina z Francúzska „před dávnými lety“ do Prahy dostala, a tvrdí, „že jest bylina znaměnité vnítř i zevnítř na rány“.Ešte r. 1723 vydalo Consistorium brunšvické všetkým kňazom diecézy výstrahu pred fajčením. Ale toto všetko neprospelo. Povestným sa stalo dohánové Collegium kráľa Fridricha Wilhelma I., ku ktorému sa každý večer schádzali generáli a ministri, kráľovej priazni sa tešiaci, a i vyslancov cudzích štátov a vtipných oficierov do tohoto Collegia povolávali. Tu si i s kráľom posedali na drevené stolce okolo veľkého dubového stola, majúc každý džbán piva pred sebou a malú holandskú fajku v ústach, a tak sa nenúteno zabávali. Tí, ktorí fajčenie nemohli zniesť, aspoň prázdnu fajku museli držať v ústach. Tu mi prišlo do pamäti, ako to niekde naši fajčiari robievajú, keď majú tam prácu, na príklad pri mlátení, kde nie je radno šibrinkovať s ohňom, čo len fajkovým, a tam fajčiť nemôžu, hoci im duša za fajkou piští: nuž si sami sugerujú fajčenie tak, že si zacviknú medzi zuby zasmoleným, smrdiacim koncom pipasár, a na tomto cicajú, až radosť sa na to dívať. Niektorí vypchávajú si líca močkou a medzi prácou ju žujú, ako Cigáni, títo najnáruživejší močkári, ktorí nazývajú močku „najčistejšou stravou, do ktorej sa ani muchy, ani chrobáci, ani červi nedávajú“.Šnupanie tabaku dostalo sa do Nemecka z Francie hugenottami, koncom 17. storočia, a rozšírilo sa veľmi rýchle. S tabatierkami na šnupavý tabak vykonával sa až do nedávna veľký luxus. Panovníci sa vďačievali učencom, umelcom a iným vynikajúcim a u nich zaslúžilým mužom nádhernými a drahocennými tabatierkami. Zlaté, strieborné, drahými kameňmi vykladané, drobnomaľbami ozdobené tabatierky boly prepychovým článkom u boháčov. Bývaly i znakom kráľovskej priazne a milosti, — ale od toho času, ako rozdávanie rádov — ktoré sú omnoho lacnejšie — do zvyku prišlo: tabatierky sa prestaly dávať, už i z toho ohľadu, že si pixľu tabakovú, čo jak drahocennú, nikto nemohol dať prišiť na kabát, aby to vyznačenie panovnícke každému bilo do očú, kdežto rády, kríže a hviezdy zlaté pohodlne na prsiach nosené a na odiv vystavované byť môžu.I do Škandinávie doniesli anglickí námorníci počiatkom 17. storočia fajčenie, ktoré ale kráľ Gustáv Adolf zakázal. Jeden sedliak, ktorý pred prijímaním večere Pána fajčil, bol za to pokutovaný. Teraz je tam fajčenie až do najďalšieho severu rozšírené.Do Ruska uviedli anglickí kupci fajčenie dohánu koncom 16. storočia. Cár Michal Fedorovič zakázal, na radu patriarchovu, predaj a fajčenie dohánu, lebo že „čo z úst vychádza, je hriech“. Zákaz trval až do časov Petra Veľkého, ktorý ho vyzdvihol. Ruskí rozkolníci opovrhujú dohánom, kávou a čajom.R. 1605 stal sa dohán známym v Carihrade, a už r. 1614 bolo fajčenie veľmi rozšírené v Turecku. Tureckí básnici vyhlasujú a ospevujú kávu, dohán, ópium a víno, ako štyri živly rozkoše, a ako podušky a kanapy pôžitkov. Ale tureckí zákonníci ich menujú stĺpmi a stanmi bujnosti a štyrmi ministrami diablovými. Proti fajčeniu sa ozvali najprv tureckí kňazia, ktorí ho nemohli srovnať s učením Koránu, a vymohli zákaz fajčenia, pod ukrutnými pokutami. Kto bol dolapený pri fajčení, tomu prevŕtali priehradu medzi nosovými dierami, a cez tú ranu mu prestrčili pipasár, posadili ho na osla a vodili po Carihrade, k veľkej veselosti ľudu, ktorý sa na takom strašlivom pohľade kochal a tak trápenému nešťastníkovi sa posmieval. Ba i pokuta smrti bola vypovedaná na fajčiarov. Roku 1638 bol Muradov pochod proti Peržanom bohatým na krvavé tresty fajčivších vojakov. Ktorý vojak bol pri fajčení dolapený, bol sťatý, obesený, rozštvrtený, alebo so sdrúzganými rukami a nohami pred stany odhodený. Ale už r. 1642 rozmohlo sa i tu šnupanie. Všetky prísne zákazy a ukrutné tresty nemohly zamedziť fajčenie, ale sa čím dial rozmáhalo a po celej ríši rozšírilo. Boháči tureckí robia veľký prepych s čibukmi, a pipasáre majú hodvábom, atlasom alebo aksamítom obtiahnuté, zlatom, perlami a drahým kamením okrášlené. V Turecku sa tiež dorába aromatický a silný dohán.Muríni západného pobrežia afrického priučili sa fajčeniu bezpochyby od portugalských a španielskych plavcov, ktorí, vyvážali otrokov do Ameriky. Prvý, ktorý spomína fajčenie murínov v Afrike, bol anglický kupec Finsch, ktorý r. 1607 na ceste do Východnej Indie v Afrike sa stavil a videl murínov z veľkých fajok fajčiť, a fajčily i staré a mladé krásavice černošské, Dohán si sadili pri svojich búdach. Najprv vyprešovali z čerstvých listov dohánových šťavu, potom ich rozkrájali a pri ohni sušili. Tu sadený dohán bol „bašák“ (Nicotiana rustica L.), ktorý sa iste od Portugalcov dostal sem. Divný bol zvyk u ktorýchsi černochov, že si prostredné dva vrchné zuby rezáky vypiľovali, aby pipasár s fajkou lepšie v ústach držať mohli!Do južnej Afriky doniesli dohán Holanďania už okolo roku 1595, ktorý tam získal veľkej obľuby a veľmi sa rozšíril. Anglický kapitán Cowley našiel r. 1684 Hottentotov fajčeniu veľmi oddaných, natoľko, že za kus dohánového závitku ponúkali matrózom svoje ženy. Cena kravy alebo ovce bola taký kus krúteného dohánu, ktorý siahal od rohov až po chvost zvieraťa. Rozumie sa, že matrózi týchto biednych ľudí náležite vykorisťovali. Kolbe, ktorý žil v Kapsku od r. 1703 až do 1713, videl fajčiace matky, ktoré svojim kojeniatkam-paškvrliatkam dymiacu fajku do úst dávaly, aby tak čím skôr na tú zvelebovanú civilizáciu anglickú navykaly. U kolonistov slúžiaci Hottentoti dostávali zväčša dohán miesto pláce. Keď Hottentoti nemajú dohánu, fajčia konope a iné zeliny. Thunberg videl koncom 18. storočia Hottentotov, ktorým sa nedostávalo dohánu a konopí, usušené výkaly nosorožcov a slonov fajčiť. I šnupanie sa tu skoro rozšírilo.Na východnom pobreží Afriky bezpochyby tiež Portugalci zaviedli fajčenie. V Abyssínii len mohamedáni fajčia a šnupajú, ale kresťania opovrhujú dohánom a kávou, lebo ich užívanie považujú za hriešne. Harris (1842) rozpráva, že chcel v kráľovstve Šoa tamojší mariánsky kostol navštíviť, a si k tomu pýtal dovolenie od biskupa: ale bolo mu to odopreté, lebo že Angličania, ktorí kávu pijú a dohán fajčia, nesmú byť pripustení do chrámu, ktorý by svojou prítomnosťou poškvrnili. Niektorí kresťania v Šoi len šnupajú, ale nefajčia.Egypt, Tripolis, Tunis, Alžír a Marokko sa naučily fajčiť od kresťanských moreplavcov, od východu od Osmanov. I v háremoch sa veľký prepych robí s náčiním fajčiarskym, tak ako v Turecku, Syrii a Persku. Kupecké karavány zavliekly fajčenie dohánu i do stredu Afriky.Pred objavením Ameriky bol dohán v Ázii neznámy. Opojovanie sa dymom omamujúcich rastlín bolo v severnej Ázii veľmi dávno, pred narodením Krista P. v obyčaji.Veľmi ma prekvapila krátka zpráva „Oesterr. Botan. Ztschr.“ 1863, str. 104, kde sa toto hovorí: „Maak poznamenáva v svojej „Reise am Usuri“, že zemiaky a dohán už od najstarodávnejších časov na juhu Mandžurska sa sadievaly, a z toho povstáva domnenie, že tieto rastliny buď zrovna z Ameriky do východnej Ázie dodané byť musely, alebo že ich vlastná domovina je východná Ázia, a ztadiaľto do Ameriky sa dostaly.“ Medzi veci nemožné to nepatrí; lebo sa vyskytujú i také úkazy, ktoré sa zdajú dokazovať, že už dávno pred objavením Ameriky Europejcami bolo aspoň náhodné spojenie severo-východnej Ázie so severo-západnou Amerikou.I Savary tvrdí, že Peržania dávno pred objavením Ameriky dohán fajčili, ktorý, vraj, z Egypta dostávali. Aj iní spisovatelia svedčia, že fajčenie v Ázii od dávna bolo vo zvyku. Ale Tiedemann s určitosťou tvrdí, že fajčenie dohánu ešte v 16. storočí nebolo známe v Ázii, lebo ho ani jeden z cestovateľov z tej doby nespomína. Zato omamovali sa Peržania hašišom, t. j. dymom konopných hlavičiek. I Arabi sa hašišom opíjali. Dohán sa tu až pozdejšie rozšíril. — Abu-Arišskí Beduini na prach potlčený dohán sypú si na jazyk a na zuby, a štetcom ho tam roztierajú, a to nielen mužskí, ale i ženy.Perský šach Abbas Veľký obznámil sa s dohánom v čas vojny s Turkami, ale sa tak rozzlostil nad tým, že svojim vojakom zakázal fajčenie pod pokutou odrezania nosa a rtov, ktorú pokutu i viac fajčiarov skutočne podstúpilo. Kupca, ktorý dohán do leženia doniesol, dal Abbas za živa upáliť i s dohánom. Teraz je na perskom kráľovskom dvore zvláštny úradník, ktorý šachovi fajku podáva, a fajčenie je v celej zemi tak rozšírené, že si i v školách učitelia a žiaci z fajočky bafkajú. Peržania menujú dohán „tumbaki“ alebo „tombaki“, a často ho sadia; ale šnupanie tam nie je v móde.Do Bucharska a Turkestanu dodaly fajčenie dohánu karavány z Perzie. Zákon síce zakazoval fajčenie a pitie vína, ale jednako sa fajčenie veľmi rozšírilo. Tomu neprekážala ani všetka prísnosť. Darmo chodili policajti po uliciach miest, a koho pri fajčení postihli, náležite ho vypalicovali: ale dohán predsa fajčili, a víno potajomne pili mnohí. Hoci fajčenie bolo prísne zakázané, predsa sa dohán a fajčiarske náčinie v bazároch verejne predávaly. Koho prichytili s fajkou na ulici, doviedli ho pred kadiho, ktorý ho dal buď na fľaku vyšľahať, alebo so začiernenou tvárou na osla posadiť, a tak po uliciach mesta, k veľkému gaudiu bystrej mládeže, povodiť. Bucharci miešajú do dohánu hlávky materných konopí.V Indii sa mnoho fajčí a šnupe. Do šnupavého tabaku miešajú na prach potlčené, tmavo-červené kvety Rhododendronové, hádam, aby jeho štipľavosť v nose zvýšili.I v Hindostane bolo už fajčenie r. 1828 všade rozšírené. V Birme vidno, ako cestovatelia rozprávajú, i za našich časov mužských a ženy s prevŕtaným ušným lalokom, v ktorom nosia zastrčenú nedofajčenú cigaru. I dohán sa sadí v množstve, ale sa i dováža z cudziny.Na Cejlone je tiež všade rozšírené fajčenie. Na Jáve ešte v 16. storočí dohán neznali; až r. 1601 počalo sa tam fajčenie rozširovať. Dohán tam menujú „tabako“, „tamakú“ alebo „tambaku“, na dôkaz, že ho dostali z cudziny, lebo v svojom jazyku nemali naň mena. Na Jáve sa mnoho dohánu sadí, až do výšky 4000 nad hladinou mora. Holandská vláda zaviedla na Jáve semeno dohánové z Havany a Manily. Číňania tam uviedli fajčenie opia.Na Filipínskych ostrovoch domorodci do nedávna hotoví boli dávať za dohán i svoje deti. Na ostrove Luzon už i deti, ktoré ešte ani dobre chodiť nevedely, smolily cigary. Či je tomu ešte i teraz tak, o tom som sa nikde nedočítal. Hovorí sa, že nikde nie je fajčenie tak rozšírené, ako v Číne, kde od žobráka až po cisára oboje pohlavia každého veku náružive fajčia; ale tie čínske fajočky sú tak drobné, že sa do nich ani náprstok dohánu nezmestí. Videl som také, od náprstka menšie miniatúrne fajočky, detským hračkám podobné, ktoré zo svojej cesty okolo sveta pán G. O., potomný župan trenčiansky, doniesol. Každý Číňan nosí na pravom boku opaska miešok dohánu, drobnú fajočku a často i konvexné zapaľovacie sklo, aby si na slnku mohol dohán pripáliť. I Číňania pridávajú často k dohánu konopné hlávky, alebo jalovcové bôrky, ktoré zvlášte Mongoli obľubujú. Na ostrovoch Japonských sa už okolo r. 1611 zhusta fajčilo.Bunge (Ledebour, Reise durch d. Altaii-Geb. Berlin 1830) videl r. 1826 prvého Kalmuka v dedine Čačulcha, ktorý na opasku svojho ovčieho kožucha na pravom boku nôž, a na ľavom na dlhom remeni kožené vrecko s kresivom nosil. Miesto práchna slúžily mu rozžmolené suché plsťnaté listy lopúcha a akéhosi druhu polýnka (Artemisia). Fajku a dohán mal zastrčené za sáru čižmy. Spomenutia zasluhuje, že i dolnozemskí Maďari vedia si z usušeného a sožmoleného polýnku vyrábať práchno, ktoré menujú „ürömtapló“, do ktorého sa môže zakresať, ako do bukového práchna. Asi pred 50 rokmi videl som také polýnkové práchno, ktoré bol doniesol do Prešporka môj nebohý priateľ a veľmi pilný botanik, rittmajster Schneller.I najsevernejšie kraje majú svojich fajčiarov, hoci je dohán pre nich veľmi drahý tovar.Fajčenie je i v celej Austrálii, kdekoľvek obchodné lode pristávajú, rozšírené, a sotva sa najde väčší obydlený ostrov, kde by za našich časov dohán bol neznámy.Nech tu ešte niečo historického stojí o našich slovenských fajčiaroch, ako som ich mal príležitosť pozorovať; lebo i také maličkosti zaslúžia, aby boly registrované, keďže pomaly prijdú celkom do zabudnutia. Zakiaľ nebolo siriek, zapaľovali si fajčiari dohán vo fajkách, kde to bolo možné, priložením žeravého uhlíka alebo kresaním iskier ocieľkou na kremeň, do trúdu alebo práchna, ktoré sa iskrou ľahko zapálilo. Trúd bol dvojaký: alebo z hubáňa (Polyporus fomentarius, k tomu najlepšie sa hodiaci, a Polyporus igniarius, horší), na starých bukových pňoch často sa nachodiaceho, varením s popolom, náležitým utlčením, potom dokonalým vysušením vyrábaný, z ktorého na St. Turej i veľmi teplé čapice šijú, a sedmohradskí Rumuni vkusné koberce robia; alebo z takrečeného bukového „hlasu“, ktorý je ako biely remeň a nachodí sa v práchnivejúcich bukoch, a nie je nič iného, ako hubáňový koreň, ktorý mnoho rokov trvá, a keď sa hubáň odlomí alebo odsekne, v teplom, mokrom počasí z toho „hlasu“ zase znovu narastie. „Hlas“ sa musí len dokonale vysušiť, a hneď sa môže doňho zakresať.Práchno je zotleté, v starých bukoch vnútri medzi rásochami sa nachodiace, veľmi mäkké a elastické, myceliami (korienkami) húb premenené drevo, ktoré nepotrebuje žiadnej prípravy, len náležitého vysušenia, aby chytilo hneď na prvé zakresanie. To mali fajčiari najradšej, lebo veľmi príjemne vonia. Predávali ho i v krámoch, jeden lot za 4 krajciare. Raz mi bol doniesol bohatý gazda zo Štvrtku celú nošu takého voňavého práchna, ktoré našiel v zoťatom velikánskom buku svojej hory, tak, že som za viac rokov sám mohol fajčiarov podarúvať týmto práchnom. Jeden známy pán kresával si vždy na fajku do takéhoto jemného mäkučkého práchna, ale raz bol neopatrný, lebo uštipnúc kúštik práchna, ktorý palcom držal na kremeni, ostatok držal v dlani; keď ocieľkou zakresal do kremeňa, hneď sa od iskry ten kúštik práchna chytil, ale druhá iskra prskla do toho kusu práchna, ktorý držal v dlani; a že to nezbadal, strčil ho do vačku a pochutnával si na fajke. Ale beda, o chvíľu počalo ho na stehne veľmi páliť, a keď si pozrel na nohavice, videl tam vypálenú dieru a i kabát už prepálený, lebo mu práchno celé tlelo vo vrecku, a i kožu na nohe mal pripečenú.Každý fajčiar nosil vrecko s dohánom, ocieľku, šparák, na trakoch vrecka uviazané, a kremeň vo vačku. Najobľúbenejšie boly dohánové vrecká z baranieho múdu, takrečené „košteky“ (z maďarského kostök), na ichž remienkoch boly priviazané: šparák a ocieľka. Kremene sa predávaly v krámoch. Teraz takých kremeňov kramári už nemávajú. Keď asi pred 10. rokmi dr-a B. prosil jeho korešpondent v Argentíne, aby mu poslal pár kremeňov, pobehal B. po všetkých krámoch v Trenčíne a v okolitých dedinách, ale nikde ani jedného kremeňa nenašiel. Až v Žiline sa našly u kramára v bedničke, od dávna tam ležiace, celkom prachom pripadnuté kremene. Bolo ich za priehrštie, a B. ich všetky kúpil a do Argentíny, kto zná, načo, odoslal.Zakiaľ bolo zima a naši ľudoví fajčiari chodili obutí a dobre oblečení, nebolo starostí o upratanie fajky i von z domu, keď vyhorela. Strčili fajku za sáru, alebo keď bol pipasár veľmi krátky, do vačku vo veste. Ale keď v lete chodili bosí a len v spodných šatách, tak vykúrenú fajku strčili za šnúru na širák, alebo dolu čutorou do tyla za obojek košele, alebo za gaťový motúz pod chrbát, kde sa fajka udržala, a v práci nezavadzala. Takto nosiť fajku v lete vidieť možno i za našich časov.Niektorí miešajú do dohánu usušený kvet zánoviťový (Melilotus officinalis), ktorý čerstvý nevonia, ale suchý má veľmi tuhú a príjemnú vôňu; kedy-tedy vložia do dohánu i bôrku jalovcovú (Juniperus communis). Suchotinári, ktorí by vôbec fajčiť nemali, fajčia list podbielový (Tussilago Farfara); ale nikdy som nepočul, že by to niekomu bolo pľúca zreparovalo a od tuberkulí očistilo. Krásnokvetý, z Carolíny do našich parkov uvedený strom, Bignonia Catalpa L., ktorý naše zimy dobre znáša, nosí po odkvitnutí ako cigary viržinky dlhé, visiace struky (tobolky semenné). Prešporská nádejná mládež menuje tento strom Cigarrenbaumom, a driape sa po ňom za zrelými a už suchými tobolkami, ktoré s chuťou fajčí. Najprímitívnejšie pipasáry robia si naši fajčiari zo suchých halúzok orechových, ktoré majú veľkú „puchu“ s riedkymi a tenkými priehradkami, ktoré sa tenkým prútikom ľahko dajú prepchať: a pipasár je i bez vŕtania diery hotový. Hrubší koniec sa zastrúha, aby dobre pasoval do hrdla fajky, a tenší koniec sa prireže na čutoru: a fajčenie sa môže počať hneď; a taký pipasár nestojí ani haliera, a keď sa ztratí, alebo zlomí, dá sa pri najbližšom orechu hneď nahradiť novým. Fajčenie cigár sa v novších časoch i na Slovensku značne rozšírilo, a čo by človek ani nečakal, hrá v politických shonbách eminentnú úlohu. V čas rozličných kortešačiek majú trafikanti dobré zárobky, lebo korteši, aby voličov získali na svoju stranu, plnými rukami rozdávajú medzi nich cigary, hádam preto, aby pre samý dym nevideli úskokov a nástrah kortešských. Je to rozkošné vidieť nezvyklých fajčeniu cigár, aké grimasy robia pri fajčení; ale keď je to darované, vyfajčiť sa to musí, keby aj fajčiar hneď musel utekať pod najbližší plot, aby sa tam zbavil ťažkostí.Nepamätám, že by si kto bol osedlal Pegasa, aby v pekných veršoch ospieval zemiak, ktorý je nám omnoho osožnejší a potrebnejší, než dohán. Ale o doháne a o fajke zná nielen ľudová pieseň, ale znajú i básnici z povolania pekné verše púšťať do sveta. Kto by ešte nebol počul ten ľudový popevok:Keď som išiel nadol,fajku som si zabol;keď som prišiel sdola:vitaj, fajka moja!Ako sedmoklasník gymnaziálny v Prešporku, na slovenských hodinách, ktoré nám dva razy v týždni dával profesor Liška, pozdejšie Lenkei zvaný, som rečnieval Rubešove deklamovanky, medzi ktorými bola i jedna o fajke, kde sa jedna tetka druhej žaluje takto:Paní teto,já mám muže:to je kůže!Ráno, ješťě očma mhouří,již tu safientskou dýmku hledá:do večera, zlopověstný, kouří…A náš slávny Sládkovič, po zavedení monopolu dohánu a trafík napísal žalostnú elégiu na svoju poslednú fajočku, z čoho súdim, že sa radšej zriekol obľúbenej fajky, než aby sa bol uponížil nenávidenú „trafiku“ fajčiť. Túto elégiu máme vytlačenú v jeho Spisoch Básnických vydania b.-bystrického i turčiansko-sv.-martinského, kde si ju každý celú prečítať môže. Ja tu podám len prvú a poslednú sloku:S Bohom, ostatná fajočka,do tvojho pokoja,za pol devätnásta rôčkaverná družka moja!A keď raz aj kosti mojev hlinu sa zavinú,zem svorne smieša oboje:s mojou tvoju hlinu.I maďarský klasický básnik naráža na náruživé fajčenie maďarskej fajty, keď ju takto charakterizuje:Kostököt és csákányt hordozni előjoga régenFajtánknak, kipederni bajuszt, káromlani istent.Toto po slovensky znie: „Koštek (na dohán) a čakan nosiť, vykrúcať fúzy a zlorečiť Bohu je od dávna privilegiom našej (maďarskej) rasy.“Ale bude tých poetických výlevov o doháne a fajčení, alebo azda i gustióznom šnupaní, v spomenutých a v iných rečiach značne viac; ale že som človek len prozaický a básní som málo počítal, a ešte menej z nich si zapamätal, nech si ich iní sami tam vyhľadajú a v nich sa pokochajú.Bolo by tu na mieste zmieniť sa i o veľmi zdĺhavom, fabričnom dorábaní rozličných druhov šnupavého tabaku; ale do toho sa púšťať nebudem. Len uvediem príklad súkromného vyrábateľa tejto nosovej maškrty. Bol to ev. farár J. D., rodák myjavských kopaníc, ktorý umrel ako vyše 90-ročný kmeť asi r. 1855. Bol široko-ďaleko známy ako dorábateľ „znamenitého“ šnupavého dohánu, ktorým sa i okolitým šnupákom vďačieval. Keď po jeho smrti L. bol na, faru zvolený, nezadlho dal čistiť dvor a vyvážať hnoj: našli tam robotníci, pri samom záchode, dve veľké širokohrdlé fľaše, nabité až po vrch šnupavým dohánom, zaviazané mechúrom, aby sa toho hnojového pácu donútra nedostalo. Tak totiž pacovával D. svoj výrobok, aby mal silnejšie aróma. Kto zná, koľko rokov tie fľaše tam zakopané ležaly! L. bol len sviatočným fajčiarom a šnupákom, preto tento nájdený poklad nezužitkoval sám, ale ho po trochách štedre rozdal milovníkom šnupania.(1912)	Holuby_O-dohane.html.txt
Výňatok z prednáškypri začatí metrických prednášok v* 1819[1]Zo všetkých umení, koľkokoľvek ich z litier vzniká a akých je väčšina, niet majstrovskejšieho nad toto, ktorého poľom máme prejsť. A tomu ja verím, nie že by to Komenský,[2]ktorú nezaslúžene bledo zapadnutú hviezdu prvej veľkosti ináč všade, kde mi to svedomie dovoľuje, rád nasledujem, dávno predomnou nebol uznal za oprávnené, hoci v inom, od môjho odlišnom zreteli, ani že by to isté dievča, prostosrdečne mysliace, že v celej oblasti literárneho umenia nemôže byť nič ťažšie — podľa jeho prostej domnienky — než zložiť báseň, nebolo neodolateľne krásne potvrdilo, no ja verím, že je to tak. Hoci dokázať, že je to tak, budem môcť až vtedy, keď pri prelietnutí oblasti dvanástoro básnických znakov zastavíme sa pri tomto samotnom bode, z ktorého sme vyšli. Je síce pravda, čo s bolesťou pripomínam, že ak niekoho predpojatá domnienka, šliapúca nám vlastencom vždy viac-menej na päty, priviedla na naše zhromaždenie, tomu nesľubujem zaviaznutú myseľ vytiahnuť z blatnatej koľaje všedna, lebo ma viaže vedomie mojej vlastnej a mne ako i jemu rovnako danej slabosti. No po tom, čo sa najnovšie medzi stranami udialo a medzi nami prerokovalo, nie neopodstatnene sa môžem utešovať tou sladkou nádejou, že sa mi dostalo cti prehovoriť k pánom, ktorých ponad všedné ľudské predsudky vysoko povznesený duch, ako orol rozpätými krídlami nad vodnatými prízemnými mračnami, nezakláti sa vo svojom predsavzatí pri slabom hlase tu dolu vladáriacich jednodenníčkov. Nože teda nechajme strely prepichľavých vtipov zbrusovať hranatosť svoju a vzdušné látky schopností, pod ktorými je príjemne iba remeselníkom našej triedy, lebo pohŕdavé úsmevy všetko ničiacich samozvaných mudrcov, podrývanie steny detského umenia, ktorého haky-baky, polokruhy a čiarky sú proti stĺpom celistvých, ako ich volajú — vedomostí toľko, čo zrniečko piesku na brehu morskom, vyvrhnuté rozihranou vlnkou oceána, proti nebotyčným kolosom Kordiller, zakoreneným všemohúcou silou do srdca zeme. Blahoslavení sú, lebo nevedia, že tá sŕstka Kordiller i so svojím mäsom, z ktorého vyrástla nie je väčším zlomkom prírodovedného odboru než to isté, čo si nevšímajú — zrniečko na morskom pobreží; a že ten istý duch, ktorý silou svojej prísnosti zatriasol hlbinami zeme, aby zo skrytosti vynikli ich stĺpy nebies, aby uchvátil pohľad, rozcitlivený k ľuďom neskonalou láskou, milostivým okom pozrel na pokojnú hladinu vôd, tiché to zrkadlo svojej slávy, aby nadšená vlnka, začínajúca sa poihrávať s pieskom, osladila bolesti roztúženej duše. — Ak pôjdeme ďalej, i tieto čiary a body a polokruhy, ktorými sa máme teraz zapodievať, sú jediným možným spôsobom znázornenia najväčšej básnickej krásy a rovnako i podstatnej jej časti, ako zase táto krása je podstatnou časťou toho, čo je vôbec krásne, a samotná táto krása je jednou z trojice, v ktorej sa telesnosť človeka rozpadá — myslím tým tie tri ratolesti jedného kmeňa, pravdu, dobro a krásu — a z ktorej keď odčesneš svojvoľne jednu, na ostatných dvoch smutne ovisne zvädnuté lístie. Skutočnou divotvornosťou prírody je to, že po vytvorení očividných zázrakov sveta stvorila vo svojej skrytej dielni nie menšie výtvory na kropaji rosy, odkvapnutej za tichej večernej žiary do rozvitého lona ruže, než slnce na belasom mori, ktorého vlnenie umýva zrána prebudenú kupolu nebies; a keď previazala prsia človeka svojím čarodejným pásom, na dôkaz jeho vyvýšenosti nad všetko pozemské živočíšstvo, okrútila mu myseľ trojnásobnou diamantovou obručou, z ktorej ak nepomazaná ruka zláme jednu, ostatné ju ešte ináč bolestne zovrú. No načo odkrývať tajomstvo, ktorého plamenný zmysel je do vášho srdca nemenej hlboko vpísaný a vpečatený než do môjho?Život tento sa skladá z troch chvíľok: V prvej sa smrteľnému človeku dovoľuje cítiť, v druhej myslieť, v tretej konať; ale keď tretia vstupuje do života, vtedy si zavzdychne túžiaca duša a anjel poslednej hodiny zletiac zrazí jej tŕňovú korunu a nieto už tu viacej človeka. Kto premrhá prvú chvíľku, aby ostatnými plytval tým dlhšie a štedrejšie, nemilosrdne sa klame, lebo sa pripravuje o tretinu života, ktorá sa mu už nikdy nevráti; a šťastní sme tí, ktorým už samotné toto združenie radí byť inej mienky. Čo osoží, keď premýšľavý rozum ustavične dokazuje svoje nesmierne zákony; mňa predsa tieto samé zákony nerobia blaženým, hoci o ich pravde nepochybujem, lebo si ich dávam sám sebe. Čo osoží mysli neustále poukazovanie na mravnú silu tam za oblakmi, na ktorých visí môj chmúrny pohľad; ja verím tomu, že sa rozplyniem a oko moje pozdraví za nimi večné svetlo, lebo si to žiadam. A predsa ak sa obzriem na zamĺknuté tu končiny zeme, k vrcholcu ktorých pripútaný vzdychám pod bremenom života, vtedy zarmútenú moju dušu prevanie chladný vietor, lebo darmo túži privinúť do svojho teplého náručia unikajúce nebo. Často sa mi síce zjavia v dohľade blesky — vo chvíľke prvej milosti, pri dojímavom zvuku harmoniky a hrobe priateľa, na stupni oltára, za hviezdnatej noci — často sa zjavia a rozbehnúc sa unikajúcim nebom, roztrhnú jeho zastretú celinu na dve polovice a odkryjú užasnutému oku svätyňu svetov, ktorých obraz je hlboko vrytý do mojej duše, no nadarmo sa tu na zemi snažím do nej dostať. Vtedy sa mi zachveje vnútro a sladko zatrepoce ubolená duša; keď aj v tomto videní, moc ktorého prítomnosti vnikla do mňa ako iskra, úplne zmizne a iba nejasná pamiatka toho, čo srdce cítilo v noci, zostane na rannej mysli a pomáha zahnať vznietenú túžbu. Ako ináč to preciťuje moja duša, keď vy, sny mojej mladosti, priletiac zo svojej výšiny a zalejúc svojimi elyzejskými slzami[3]rozbúrené prsia, priam pred mojimi očami roztvoríte brány žiarivého neba, ktorého jasná klenba kolísavo prikrýva plamenné vlnobitie hlbín ako farba jesene odumretú krásu leta, ako to ináč, jasnejšie, čistejšie, istejšie, dlhšie preciťuje moja duša!Umenie je veľká sila, vznešený cieľ básnictva. Keď jeho krásna duša zažiari na krásnej tvári, zaplesá každé neskazené oko, ktorému je umožnené doňho nazrieť, tak večná krása ducha svetov, zobrazená v čistom zrkadle Múzy, oslobodzuje človeka z jeho pozemských pút a prenáša ho do ríše nebeskej. To najvyššie, čo večne chýba každej skutočnosti, i tej najkrajšej, ktorá sídli v srdci, poskytuje um pomazaného básnika a maľuje na oponu večnosti budúce divadlo; to nepomenovateľné, neprítomnosť ktorého ustavične rozdvojuje naše myšlienky a činy, to najsvätejšie vyčarúva z neba na zem svojimi kúzlami Múza. A ak je rozum svetlo, osvecujúce krivolaké chodníky života, a čnosť z oblakov vystretá ruka, ukazujúca kam ísť, básnictvo bude napokon čistým, sladkým, usmievavým okom, vítajúcim z vysokého neba unavených pútnikov. — I hrať sa môže, ale hrať sa s tým, čo je pozemské, a nie čo je nebeské. Skutočnosť, ktorá taktiež pochádza z rúk Všemohúceho a nesie na sebe obraz svojho tvorcu, nemožno úplne odstrániť; nesmie sa opakovať, treba ju vysvetliť. Skutočnosť samotná je isteže mŕtva, ale duch, ktorý ňou presvitá ako ušľachtilá duša blankytom oka, rozdvojí v nej svoje plamene a zalieva ju svojimi životnými silami. — Nech skazené storočia, hoci aj tisícročie, ktoré sa pre nedostatok života bojí smrti, nech zovšednené duše, ktoré si väčšmi cenia radovánky jednej chvíle tu dole než celý ten teplučký horný Eden[4]so všetkými jeho rozkošami, kam prísna Múza, stojaca na hrobe svojho veku, otvára bránu, nech zaťahujú vznešenú bohyňu do páchnúcich hodokvasov života, aby im pri zvuku Apolónovej flauty ako tanečnica okorenila hostiny vraj gréckou veselosťou: pomýlený názor, čo aj všeobecný, tak málo škodí samotnému umeniu ako dôstojnosti slnka mylná domnienka miliónov, že Stvoriteľ tú bohapustú ohnivú guľu umiestil tam na oblohu preto, aby večer svojím západom privádzala na ne spánok, ráno ich rozospaté budila a cez deň svietila pracujúcim; lebo Múza, rozlomiac putá dočasnej chvíle, vznesie sa na ľahunkých perutiach k svojim oltárom a tam, zadupotajúc nohami, zmetie z nich nasadený prach na hlavu spoločnosti týchto rozkošníkov.Kto rozumie znameniam časov, nemôže nevidieť, hoci nie je pokračovateľom, ako vzrastajúce mestá a tróny čoraz väčšmi zatarasujú nad nami sa klenúce nebo, až naostatok neostane z neho nič okrem úzkeho pásika — ako každým dňom čoraz hlbšie ponáranie sa národov do bahnistej kaluže telesnosti, pažravá chamtivosť nenásytného sebectva a tisícero iných znamení veští blížiacu sa budúcnosť, v ktorej zvädnú a opadnú ešte aj kvety, čo ostali z niekdajšieho náboženstva, vlastenectva a ľudskosti na vetve života — nieto tu inej nádeje na záchranu okrem sily dvoch Géniov, Génia vedy a umenia. Sila umenia je mohutnejšia. Čo nesmie vysloviť zlobou času zaviazaný jazyk, o tom spieva večnou slobodou nadšená Múza. Šľachetné, plamenné, pred svetom sa skrývajúce, zabudnuté činy slávy korunuje na najvyššom tróne: keď sa tamtie iba trblietajú ako hviezdy v noci, Múza ako slnce vo dne vystupuje s nimi na jasnú oblohu. Hoci aj smrteľní ľudia páchnu prízemnosťou storočia, v ktorom žijú, Génius básnictva navzdor plameňu, vyblkujúcemu vo dne v noci z vyprahnutej hrudy polí, rozprestiera svoje neporušené krídla a vznáša sa z močaristého kalu hore do čistého povetria. Keď sa kolená národov prestanú skláňať pred svojimi bohmi — bodaj sa oči každého syna matky zavreli skôr, než sa to stane — v chráme Múzy sa bude ozývať meno Nestvoreného. Lebo opravdivá vznešenosť básnictva väzí v tom, že ak steblo múdrosti a učenosti odotne kosa časov a horko-ťažko skutá obruč sa nárazom na skalu roztlčie ako sklo, najstaršie dielo básnického Génia zostane vždy viac-menej večným mladíkom ako jeho boh Apolón; preto jedno je isté, že posledné srdce sa úplne vyrovná prvému, hlavy však nie. Keď ku svojmu kostlivcovi prichádzajúci Minervini kňazi[5]budú jeho nahotu prikrývať novým šatom, a iní ho budú z neho stŕhať ako o preteky, nenachádzajúc nikde cieľ svojich úsilí: vtedy rozkvitnutý Vahniki[6]bude ešte vždy vydychovať svoju sviežu vôňu, zozbieranú tam na indických horách v šere neznámej starobylosti, žiarivý Homér bude potomkom do srdca sypať svoje neuhasínajúce plamene, rozčúlený Ossian[7]bude sa blýskať vo svojom oblaku, tisícero svetiel sa bude trblietať na hviezdnatej oblohe; a tie slabé hlasy pozemšťanov, ktorí v nemohúcnosti vyskúmať tajomstvo toho všetkého úporne sa usilujú podkopávať stĺpy večnosti, rozplynú sa bez stopy v šírave čias. A preto jediný je zákon, ktorým sa správa slobodne lietajúci Génius, a to taký, aby večnosť nepoškvrnil nijakou dočasnosťou, aby potomkom nezobrazil miesto zrkadla nebies zrkadlo pekla. Tak spieval svojmu národu Pindaros, táto tébska labuť,[8]čistejšia než snehobiela sibírska,[9]tak spievala po ňom Klopstockova Múza, tak spievalo mnoho iných, bohom nadšených duší a vlievali do srdca národov nebeskú silu, keď ich alebo klesajúce svojím ohňom podpaľovali k veľkým činom, alebo pod korúhvami slávy odpočívajúce očarúvali sladkými zvukmi lýry do ríše snov. Isteže poľutovaniahodný je národ, ktorý Múzy v nešťastí neutešujú a v šťastí nesprevádzajú!Ale ak je duch tým, čo robí básnika skutočným básnikom — ako každého umelca skutočným umelcom, a ak tento duch, ako každý duch, zjavuje sa iba v nočnej hodine, aj to len svojim vyvoleným — čo zapríčiňuje, že obrazy okamžitého videnia, dotknuté rukou básnika ako čarodejným prútikom a odeté do hmotného rúcha, ostanú sa nepohnuto chvieť na nebi života vo večnej dokonalosti časov? Čo zapríčiňuje, aby som sa jasnejšie vyjadril, že to, čo ušľachtilý Homérov um odtrhol zo štepu krásy tam v predjarí ľudského bytia, to ešte aj teraz na jeseň stále rozvoniava tou istou príjemnou, čerstvou vôňou? — Myslím, že majú na tom väčšiu zásluhu vynikajúce myšlienky, nehmotné to výtvory duše, než dokonalosť samého hmotného rúcha, ktorým sú odeté. Nechcem tu skúmať, čo je podstatou krásy v dokonalej forme, či forma sama, či niečo iné, ňou obmedzené; či by sme my neformalisti nenašli ľahšie výsledok než začiatok. A ja toto tajomstvo estetiky tým ochotnejšie nechávam neriešené, čím dychtivejšie čakám sám jeho skoré vysvetlenie odinakiaľ: veru aj bez predsudkov môžem povedať, že vôbec nechápem, že by iba forma, hoci by aj mohla byť bez vnútornej náplne, stačila u jemného vnímateľa podnietiť záujem, aký vo mne vzbudil pohľad na Raffaelovu[10]Madonnu alebo počutie Moschelesovej hudby.[11]No hoci toto samo nás vovádza do vnútra svätyne, v ktorej všetky dočasné hmotné formy akoby mizli ani para mesiaca pred tvárou slnka, predsa naše náklonnosti k tomu, čo je v umení iba formálne, nielenže ich neschladí, ale tým mohutnejšie zanieti. Duše sa možno dotýkať iba prostredníctvom tela. Ak sa to krásne, na čo príde ušľachtilý um, nepredloží zmyslom vo forme hmotnej, opäť sa to rozplynie v mori nekonečna, z ktorého sa prebralo. Každý prejav krásy, nech je ono akékoľvek, správa sa prirodzenými zákonmi zmyslov, ktorými je človek, tento súzvuk dvoch rozličných hlasov — tela a duše, pripútaný k tunajšiemu hmotnému svetu akoby nohami o zem, duchom zase slobodne dosahuje nebo akoby hlavou prázdne vzdušné priestory nad sebou. Nehmotná krása, ak ju majú vnímať zmysly človeka, musí sa stať hmotou. Takto je slovo, toto vtelenie myšlienky, podporou básnickej krásy, tak vynikajúci paroský[12]studený mramor, oživený Feidiovým[13]duchom, očividne presvitá žiarivou formou neviditeľnej plastickej krásy ako slnce ranným obláčkom. Až tu je to pohorie, z ktorého nás v plnom blesku pozdravuje skutočná vznešenosť umelca. Lebo akže zámysel krásneho nie je zásluhou umelca, ale darom nebies — o čom aspoň medzi nami niet pochybností, ani skriňa, do ktorej vkladá umelec svoje predstavy, nie je dielom umelcových rúk, ale prírody — v čom je teda umelcova zásluha? Myslím, že vo vytvorení formálnej krásy. Kto by mu toto odoprel vraviac, že predsa celá príroda, počínajúc práškom poletujúcim v lúčoch slnka a končiac množstvom svetov pohybujúcich sa tam na nebi, nesie už všade na sebe očividné znaky svojho tvorcu, zbytočná by bola usilovnosť človeka, prislabou zbraňou by bojoval, keby chcel svojou rukou znovu formovať to, čo už uskutočnila sila Všemohúceho. Lebo hoci sa nehádam, ako je slušné, že tento viditeľný svet všade nesie znaky ducha neviditeľného, jedno z dôležitých príčin pochybujem, že by ich všade rovnako pekne svet niesol. Azda tak ťažko rozpoznať rozdiel medzi kusmi mramoru, aké sa dobývajú tam v paroských lomoch a medzi výtvormi starobylých sochárskych géniov, akými sa honosí rímske Belvedere[14]alebo parížske múzeum,[15]medzi šumením vetra niekde v zelenom tŕstí a medzi dojemnými tónmi Mozartových[16]strún, medzi piesňami peruánskych divochov[17]a medzi Pindarovými radostnými spevmi, že by sme museli dlho rozmýšľať, čo z nich uprednostniť? A ak aj, ako predpokladám, nie bez ťažkostí zistíme medzi nimi veľký rozdiel a nebudeme dlho v pochybnostiach, ktorému z nich z estetického hľadiska priznáme vyššiu hodnotu, čo nám potvrdí správnosť nášho úsudku? Ak dokonalosť krásy umeleckého diela nie je závislá od formálnej a teda ideálnej krásy materiálu, musí byť potom rovnako v bieloskvúcich kruhoch kararského mramoru[18]ako i v úhľadných podobách sôch, v šuchote trstinového lístia ako i vo zvuku Mozartových strún, v kriku Peruáncov ako i v gréckych radostných spevoch; tak potom v prvom prípade nie je ničím iným než skalou a v druhých dvoch zase zvukom v ušiach. Ale veď je to predsa niečo iné. Zanietená obrazotvornosť umelca musela najmä tam skresať hranatosť mramoru a vyrobiť ho podľa vopred premysleného obrazu, aby na ňom vhodne stvárnila svoje krásne vidiny (idey), ktoré vznikli zrazu na priestore mysle ako blesky na oblohe; tam zase bolo treba zjednotiť zvukové prejavy či nástrojov, či ľudského hlasu, tieto mŕtve znaky živého ducha, a po usporiadaní ich do harmonického celku zaliať svojimi hrejivými plameňmi, aby to, čo raz vzniklo z jemnej myšlienky Génia, zostalo nerozlučiteľne spolu prekvitať. A tak čo vyšlo z podzemnej dielne prírody pôvodne neforemné, oblieka sa pod rukou bohom zanieteného umelca do ideálneho rúcha ako dôkaz svojho druhého stvorenia: a iba kde sa dokonalosť formy spojila s hmotou, ako svetlo s teplom, tam vznikla pre ľudí neviditeľná krása viditeľným spôsobom.Básnické umenie, ktorému venujeme tieto hodiny, dotýka sa v oblasti slobodných umení bezprostredne umenia hudobného: skade pochádza jeden a ten istý formálny základ oboch umení. Aby sa mohlo toto dokázať, netreba sa odvolávať na pôvodnú spätosť básnictva s hudbou a so spevom u starých i novších národov, napr. u Grékov, Slovanov atď., lebo hoci táto spätosť aj skutočne jestvovala, ale že nebola nevyhnutne potrebná, jasne to dokazuje samotná včasná rozluka oboch umení, a že nakoľko sa táto zaslúžila o zdokonalenie, natoľko sa potom pričinila o úpadok každého z oboch umení; o pravde tejto mienky nás dokonale presvedčí hlbšie zamyslenie sa o podstate básnictva a hudby. Zmysel, ktorým sa diela oboch umení vnímajú, je jeden a ten istý — sluch, prostriedok, ktorým sa prevtelená krása sprístupňuje tomuto zmyslu v hmotnej podobe, je jeden a ten istý — zvuk; treba tu však pripomenúť dvojakú rozdielnosť: kým v hudobnom umení sa v celku, vytvárajúcom krásu, spájajú iba nečlánkované zvuky, v básnickom článkované, ľudskou rečou tvorené zvuky predkladajú rúcho, ktorým sa odievajú pekné vidiny, a ak tamto umele spojené zvuky už ako zvuky sa uchu páčia a svojou silou útočia na citlivú myseľ, tu taktiež zvuky nielen ako zvuky, ale ako myšlienkami oplodnené znaky duše dokazujú jasnému rozumu spolu i poňatie, myšlienky a úsudky. Ríša obojich umení je jedna, vonkajšie pozemské usporiadanie jedno, no stupeň výšky uhlov a skryté podnety sú rozdielne. Jedného sila bezprostredne pôsobí na cit a myseľ, druhého až na rozum. Mysli si, čo chceš — formálny základ, táto jediná podmienka vyjadrenia umeleckej krásy, i tu i tam je jeden, lebo i tu i tam zmyslovosť človeka pri vnímaní krásy viaže jedno — zvuk. Ale zvuk ako zvuk sám osebe nie je predmetom estetickej záľuby, lebo potom by kŕkanie žiab a ľúbezný hlas harmoniky musel dušu prenikať rovnakou rozkošou, pretože hlas žiab nie je nepodobný hlasu harmoniky. Až keď ideálna forma — vyvinutá priebehom času, za istých zákonov, ktorých koreň väzí hlboko v pôvodnom ústroji človeka — pripojí sa ku zvukom (ako sa pripojí v sochárskom umení ideálna forma, vyvinutá za oných zákonov, k surovému materiálu v podobe priestoru) a ich zjednotí, vznikne to, čo je v básnictve a v hudbe pekné. A akože by bolo možné vytvoriť zvrchovanú básnickú alebo hudobnú krásu bez dokonalého poznania zákonov, za ktorými sa prekrásne stvárňujú prirodzené zvuky, čo vznikli buď na nástrojoch, buď ľudskou rečou priebehom času, v tejto svojej tvorivej vyhni? Eurytmia[19]čiže rytmus, alebo počet čiže takt,[20]a ako ešte ináč môžeme to nazvať, lebo nejde nám tu natoľko o slová ako o vec samu — slovom, figúra časová je základom všetkej umeleckej krásy, ktorej prostredníctvom sa prenášajú duchovné krásy, vnikajúce tak či onak do ucha; ako zase symetria, táto priestorová figúra, je základom krásy umeleckých diel, ktoré sa vnímajú očami. Rytmus je koreň, z ktorého vykvitajú čarovné štepy — hudobný a básnický, nemálo sa od seba odlišujúce ratolesťami, kvetom i ovocím. Ak hudobné umenie, pripútané iba k nečlánkovaným zvukom, čarom melódie spája celú tú vkusnú nádheru harmónie, aby takto zdvojenou silou opanovalo srdce i myseľ človeka a vyrovnalo všetky naň nalepené nesúladné zvuky v najlahodnejšom súzvuku: básnické umenie, ktoré je o jeden stupeň bližšie k ríši duchov, po zmocnení sa kľúčov od jej tajomstiev rozkladá svoje divotvorné zrkadlo, plné živých obrazov fantázie, bezprostredne pred dušu človeka. No čím sú rozsiahlejšie končiny, ktoré vytvárajú ríše, tým ťažšie ich možno vymedziť; oproti tomu malé krajiny bývajú vyznačené navlas: dôkazy pre toto nebudeme hľadať ani tak v prípade Číny a Ruska, ako skôr v samom básnickom umení. Dávna poznámka, že básnické diela, vytvorené ušľachtilým umom, prenikajú bezprostredne do srdca človeka, do obrazotvornosti — kým iné sa bezprostredne zmocňujú iba vonkajšieho zmyslu, oka alebo ucha — a že nie ten, kto dobre veršuje, ale kto dobré básne píše, je básnikom, pootvárala brány tohto umenia dokorán, a konečne keď na tribúnu premýšľavých básnikov vystúpili zlatom zaťažené predpovede novších estétov — ako sú napr., že básnictvo nie je nič iné než „umenie vnútorného zmyslu“ alebo „umenie pekných myšlienok i bez reči“, potom sa už čoskoro taká sila myšlienok ukryla do tichého hája Pieríd,[21]najmä našich českých, až napokon pod ich bremenom začalo stonať i samotné umenie. Úbohé básnictvo! Nie je maliarom, kto odchádza s krásnym ideálom Madonny vo svojej mysli, ale kto čo najvernejšie a podľa možnosti najdokonalejšie štetcom vyčarí svoju vysnívanú vidinu; ani hudcom nie je ten, kto v mysli s Gluckom[22]hrá a čvrliká na husliach, ani ten nie je básnikom, komu sa dakedy prevalí hlavou nejaká prázdna myšlienka, hoci ju aj čo akým hrubým perom dakde načmára! Aby bolo básnické dielo dokonalé, vyžaduje sa rovnako krása formy, ako krása myšlienok, a ku kráse formy rytmus. Rytmus znamená teda polovicu dokonalosti krásneho básnického diela, bez rytmu stráca básnické dielo polovicu dokonalosti svojej krásy.Vyjadril som svoje názory o básnictve bez toho, aby som z nich dačo zamlčal. Ostáva mi ešte vyjadriť sa o rytme. Ale to nečakané ticho okolo mi hlasne oznamuje, že moje úsilie chcieť svojím presvedčením presvedčovať iných sa zrazu zmenilo v presvedčovanie seba; končím preto, lebo seba samého presvedčím oveľa skôr v tichu a utiahnutosti.[1]… pri začatí metrických prednášok v**— roz. v Novom Sade[2]Komenskýsa venoval teórii českého veršovania predovšetkým z hľadiska vlastnej tvorby.[3]Elyzejské slzy— slzy šťastia, podľa Elýzia (Elysion), sídla blažených v ríši mŕtvych (grécke povesti)[4]Eden(hebr.) — raj[5]Minervini kňazi— vedci (oproti nim Apolónovi kňazi — básnici)[6]Vahniki— zrejme tlačová chyba, namiesto správneho Valmiki. Valmiki, legendárny askét a svätec, ktorému indická tradícia pripisuje autorstvo slávneho eposu Rámájanam.[7]Ossian— škótsky hrdina a bard, údajný autor Macphersonom (1736 — 1796) podvrhnutých Ossianových spevov, ktoré sa v tomto čase pokladali ešte za pravé[8]Tébska labuť— tak nazval básnika Pindara rímsky básnik Horatius. Pindaros pochádzal z Théb.[9]Sibírska labuť— tzv. spevavá labuť, ktorá žije v severných polárnych krajinách[10]Raffaello Sanzio(1483 — 1520) — taliansky renesančný maliar, tvorca veľkolepého obrazu Sixtínska Madonna[11]Ignaz Moscheles(1794 — 1870) — pražský rodák, pianista a hudobný skladateľ, vynikol ako klavírny virtuóz európskeho mena[12]Paros— ostrov v Egejskom mori, preslávený bielym sochárskym mramorom[13]Feidias(ok. 500 — 438 pr. n. l.) — najslávnejší sochár staroveku[14]Belvedere— zámok v Ríme, kde sú veľké zbierky antického umenia[15]Parížske múzeum— tzv. Louvre, svetoznáma galéria v Paríži[16]Wolfgang Amadeus Mozart(1756 — 1791) — známy hudobný skladateľ[17]Peruánskych divochov— roz. Indiánov, pôvodných obyvateľov juhoamerickej republiky Peru[18]Kararský mramor— vzácny biely sochársky mramor z mesta Carrara v severnom Taliansku[19]Eurytmia(gr.) — rytmus, súmernosť[20]Takt— podľa dnešnej terminológie stopa[21]Pieridy— prímenie Múz podľa krajiny Pierie na severnom úpätí Olympu, kde boli najstaršie miesta ich kultu[22]Christoph Willibald Gluck(1714 — 1787) — nemecký hudobný skladateľ, ovplyvnený vo svojich operách antickou drámou	Safarik_Vynatok-z-prednasky-v-Novom-Sade-1819.html.txt
Z Uher(Zlomek nedokončeného cestopisu „Z Ďarmot do Sliače a zpět“, psaného roku 1852.)Tak jako u nás v Čechách k nóbl tónu patří, aby si lidé nejen z potřeby, ale více pro vyražení do lázní zajeli (to jest, kdo na to má), tak i v Uhřích způsob.Jak známo, je v Uhersku velmi mnoho minerálních vod a kúpelí. Že žádná z těch lázní nepožívá té světoznámé pověsti, jako třebas naše Karlovary, ani tak navštěvovaná není, toho vinu nelze snad ani tak hledat v slabší moci a léčivosti vody, jako v předešlé uzavřenosti země, netečnosti a nevšímavosti maďarské. — Než proto přece mají několik kúpelí, které po celém Uhersku a sousedním Polsku známé jsou a kamž mnoho hostů přichází. Nejvíce navštěvovány a nejslovutnější jsou lázně v Starém Budíně, tak zvané turecké, „kdě vrie[1]voda živým ohňom“, jak mi jedna žena vykládala, Teplice v Trenčínsku — Sliač ve Zvolensku[2]— lázně Bardějovské (Bartfeld) — Libavské ve Spiši, Parádské v Hevešské stolici v Matrách, mimo množství jiných menších, více méně zpustlých, známých a navštěvovaných jen od okolního lidu.Smluvilo se nás několik, že zajedem do Sliače, dílem pro vyražení, dílem pro potřebu. — Mělo to být hned prvního září; kočiš také časně ráno koč[3]z kolny vytáhl, ale musel se ještě mazat, koně nebyli kovaní a sedátka v koči nebyly zavěšená, zákolníky chyběly, které prý nejspíš že jakýs „hundsvút[4]cigáň ukradol“, a než se to všecko zřídilo a opravilo, prošly tři dni, a čtvrtý den ráno jsme ještě byli doma, protože naše gazdina pogáčky[5]na cestu pekla, a panu doktorovi časně ráno vstávat se nechtělo.Byla hodina spoledne, když jsme vyjeli; seděli jsme v chládku pod rohožovou střechou, kterou byl kočiš na čtyry palice[6]nad námi zavěsil. — Koč byl dřevěný, jak obyčejně jsou, uvnitř hodně slámy a na ní pokrovce,[7]by se nám měkce sedělo; při koči čtyři koně v jedné řadě zapřažení. Slovem, jeli jsme jako páni. — Po městě zastavovali nás známí s poptávkami, a bírešové[8]i kočišové, kterým známo nebylo, kam nás Janko veze, bez ostychu na něho si křikli: „Kděže iděš?“ — a Janko, rovněž hlasitě odpověděl: „Do kúpeľov.“ — Za městem se ještě kočiš trochu zastavil, by si nacpal pipu.[9]Maje nacpáno, žádal od pánů ohně: když mu pán jeho ohně dal, bafl si několikrát, vrecko s dohánem[10]položil si na hlavu, do zahrnuté střechy klobouku, a zatočil bičem koňům nad hlavou, rychle s námi po písčité rovině uháněje.Přes vesnice Kolary, Velkou Čalomyji, Ipolkesi, pustu[11]Kápu přijeli jsme na první štaci do Balogu, kde se vzala přípřež, neboť nechtěl doktor s vlastními koňmi dále jet, že bychom nejeli rychle. Uprostřed vesnice před jedním stavením ležela kláda,[12]na kládě seděl zavalitý muž v širokých plátěných nohavicích, boty s ostruhami na noze, klobouk s perem na hlavě, krátkou pipu v ústech, vedle sebe palici.[13]Dle palice pozná každý pana „biró“,[14]jiný palici nenosí, a rychtář bez toho znaku své hodnosti ani na dvorek nevyjde. Jak kočí před stavením zastavil, rychtář posmekl, ptaje se zdvořile, chce-li velkomožný pán „rospon“.[15]Slyše, že ano, vzal palici a odešel, by sebral některého pacholíka, který by schytal pasoucí se koně. Vědouce, že to dlouho trvat bude, než „koniar“ koně schytá a zapřáhne, chodili jsme trochu po vsi.Krajina je pěkná. Na západ modrají se vysoké hřbety Janovských hor, na jihu pohoří Novohradské se sklání. Z Novohradské do Honťanské stolice táhnou se vrchy Berešenské, a od Krupiny dolů zabíhají vrchy Hrušovského pohoří, nejnižší to výběžek Šťávnických hor. Širokou tu kotlinu, ležící mezi těmi vrchami, protéká Ipel, ploužíc se jako hádě mezi zelenými lučinami, na které každé jaro svoje rmutné proudy vylévá do Dunaje. Po břehu rozkládá se mnoho močálů, zarostlých vrbinou, rákosím, šáchorem,[16]mezi nímž se zjara leskne šat sličné „vodnej dievky“, také lepá dievka zvané: „nuphar luteum“, a později vysoký, štíhlý „lókaj“[17]svou bělorůžovou korunou se honosí.Po vršinách rodí se dosti dobré víno, a ve vinicích nejvíce sázené ovocné stromy nesou hojnost dobrého i krásného ovoce, slivky, barasky, merunky, hrušky i jablka. Pole je tak úrodné, že kdyby prý popele zasil, by žito vzešlo. Tak se tomu i podobá, neboť při tom špatném hospodaření, při špatném vzdělávání polí, přece „zboží“[18]je hojnost. Poněvadž katastrální vyměření polí tu posud uvedeno není, mají gazdové pole na „zboží“ při jedné straně dědiny neb města, na sadbu při druhé straně, a také i luka jsou vespol, a kdyby si nedali jisté znamení, nevěděli by mnohdy, čí kterého pole je. Jeden rok zaseje se obilí, druhý rok na to samé pole zasázejí sadbu, a to se pravidelně ob rok mění. Když pole zorají, svláčí je roštím, a sejou; všecko kamení, bejlí, chrasť se nechá, a tak vyhlíží novozaseté pole jako u nás starý úhor. Zvlášť chabdí[19]celé lesíky vidět na polích. Z chabdového ovoce pálí pálenku, kterouž též co lék potřebují, pro „mrchavú kŕč“.[20]Při takovém rozdělení polí nemůže to také jinak být, než aby všickni naraz sklízeli, což se také děje. Obyčejně ve vsích rychtář a v městech hajdúk[21]začátek senoseče, žatvy, sklízení korena,[22]kukurice a sadby i vinobračky ohlásí. Nejvíc seje se žito[23]a rož,[24]jarec[25]řidčeji. Kukuřice sází se velmi mnoho, též mnoho bobů; hrách a šušovica méně než u nás. Ze sadeb je hlavní věc „kapusta“,[26]pak „krumple“,[27]„těkvice“,[28]„uhorky“,[29]což vše s bobem a kukuricí na jednom poli roste, tvoříc jedinou húštinu, přikrytou širokými listy dyní.[30]Mezi těmi prodírají se tu a tam stopky bobů, lodyhy okurek a dyní, vinouce se okolo vysokého silného stébla kukurice a krášlíce ji žlutým, bílým a červeným květem. Je třeba vždy listy dyní protrhat, aby slunce proniknout mohlo. Také vidět kusy země dohánem posázené, avšak za nynější doby, co tabáční monopol zaveden, nesází se ho již tak mnoho, lidu je ta obmezenost neobyčejná, nechce se jim ucházet o dovolení, by dohán sázet směli. Pastev je velmi mnoho, a dobytek rožný, koně, skot i „svinský“ je od nejčasnějšího jara až do „tuhé“ jeseni ve dne v noci „vonku na paši“.[31]Dědiny od Ďarmot k Šahám více jsou obydleny Maďary než Slováky. Ticho bylo po vsi, neboť se sklízelo korenko na blízkých lukách a všecko to bylo venku; jen několik starých „něniček“[32]šukalo po domácku a dvě stály vykasané v struze, „plákajíce“ na lávce položený „šat“[33]dubovými deskami. Horko bylo, koně krváceli, jsouce od bzikavek seštípaní; když se kočí chvíli díval, jak se ošívají, odešel a přinesl hrst „masliakových“[34]listů, který bujně všude okolo plotu roste, a začal jimi koně natírat. „Proč to děláte, Paľo?“ ptám se ho. — „Eh, pre ty besné muchy,“[35]odpověděl. „A pomůže to?“ — „Eh, ver pomuože; keď sa koně natrú masliakom, něsadně na ně mucha,“ ujišťoval Paľo.Konečně přilítl z jednoho konce dědiny kočiš na koni, tři koně za sebou táhna, a s pomocí Palíka a rychtára, který dostal diškereciu, jeli jsme za hodinu dále. Z luk ozýval se zpěv, bylo tam hluku a šumu dost a dost; Maďar sice není zpěvný ani hovorný, ale služebný lid a dělníci, větším dílem to Slováci, rádi hovoří a zpívajíce vstávají i léhají. Také z luk ozývaly se nápěvy slovenských písní, a bíreš, který čtyry voly maje zapřáhnuté u neveliké fory otavy, pomalu domů jel, zpíval si melancholickým tónem, leže hore na voze: „Štyry volky párne na veky[36]sú v jarme, — Sarvaška narukyňa nikdy něpotiahně.“[37]Chtěl se našemu spřežení vyhnout, ačkoliv toho třeba nebylo, neboť maďarské silnice stačí na patero spřežení; ale že viděl velkomožné pány a panský koč, to ho pohnulo. Než ze svého položení se nehnul, jen bičem poukázal na levo a křikl na voly: „Hé, Beťár, něce — Bimbó, něce!“ — a Beťár, Bimbó,[38]Sarvaška a Róža šly stranou.Přes Naď-Falu[39]a Hyďveg přijeli jsme do Palanky, kde začínají Janovské vrchy, na jednom z nichž vidět zříceniny hradu Dregelu.[40]Chtěla jsem se něčeho bližšího o této zřícenině dovědět, ale moji spolucestovníci, ač jeden z nich od mládí v krajině žil, nevěděli nic více, než že se obyčejně na takovou otázku odpovídá: „Bol[41]zámok, hiba[42]Turek ho zrútil!“ Jestli se o podobných věcech člověk z pověstí lidu sprostého něčeho nedopátrá, tak zvaná vyšší třída obyvatelstva se dokonce o takové věci nestará, od těch pranic se nedoví. Ti neznají ani meze své vlasti, o tom co za pomezí dokonce nic nevědí; z historie znají některé slavnější jmena, jako Sent-Ištván,[43]Béla, Máťáš kiráľ, vědí, že byl Turek v zemi, a ještě některé caparty z historie (a to páni jen); nejoblíbenější však jejich rozprávka, když jim víno jazyk rozváže, je francouzská vojna a slavné reštaurácie[44]předešlých let, k čemuž nyní vpletou události poslední doby. K čemu by si hlavy takovými věcmi trápili a s nimi se nosili — „činí to velké nepohodlí, velká illuminací“. A z listin se člověk též málo doví, dokonce co se památek slovanského obyvatelstva dotýče. Málokdo si tam všímá minulosti, aniž myslí, že potřeba z ní pro budoucnost čerpat a na ní stavět. Žijou jen v přítomnosti, minulost je tatam, a v budoucnosti dá Pánbůh také nějak bude, myslí si každý, a proto se stará jen sám o svou kůži, a kdo by ho chtěl z jeho pohodlnosti vyburácet a mu překážet, ten jeho nepřítel. Kdo si ale chce s nimi hovit a přisvědčí všemu, ten má zlaté časy mezi nimi.Také můj soused doktor-„úr“[45]raději mluvil o dobré pečínce a všelijakých jiných rozkoších, než pouze o duševních zábavách; byl to Maďar, hodný člověk, upřímný, ale dobré živobytí a pohodlí šlo mu nade všecko.Přes Hont a pustu Surdok přijeli jsme večerem do Šah,[46]stoličného to města Honťanské stolice. Město je malé, a jediný stoličný dům, který všude nákladněji stavěn bývá, „robí tam trochu parády“.Doktor-úr měl jakousi antipathii proti hostincům a vždy zajížděl nejraději do dvorců. Také v Šahách kázal kočišovi: „Tam hor zavráť do Jankovičov!“ Kočiš obrátil do otevřených vrat jednoho z větších dvorců, my ale namítali, že bychom raději do hostince, an nejsme známí. „Načo vám treba znať Jankoviča, šak ja ho znám.“ Mlčeli jsme tedy. Kde není hostince, tu ovšem bývá způsob, že pocestný zajede do kteréhokoli stavení, a kurčok chleba, pohár vína a nuocku pýtá, což se mu všude milerádo poskytne, byť i zcela neznámý byl; nuž ale Maďar, když nemusí, v hostinci nerad bytuje a vždy raději u „baráta“[47]nocuje.Pan Jankovič stál s dýmkou v ústech na zápraží pod stříškou, která při žádném panském stavení chybět nesmí.„Alá-solgája,[48]doktor-úr!“ zvolal, poznav svého známého; padli si do náruče a líbali se. Pak vítal i nás a začal maďarsky s námi rozprávať, ale slyše, že já nemluvím maďarsky, řekl dvorně: „Znám ja aj po Slovensku rozprávať,“ a poklonil se, pobízeje nás do izby. Domácí paní nás též po slovensku přivítala; byli jsme v okamžení jako doma. Bylo sice již ve velké izbě k večeři pokryto, ale nestačilo pro hosty; proto vyšla domácí paní ven, aby vydala kuchařce ještě některé přídavky, a služka přišla za chvíli pokrývat znova na stuol. Doktor-úr byl výborný znatel národů uherské země; jen na služku okem mrskl a uhodl, že je Slovačka.[49]„Slovačka tá,“ odpověděla domácí paní, „aj kuchárka Slovačka; Maďarky nie sú dobré kuchárky, nie sú tak robotné, ako Slovačky.“ — Snad by domácí paní byla svoje rodačky nebyla tak pohaněla, kdyby vůbec pohodlnost v práci a neumělost u vedení hospodářství za hanbu se považovalo.Děvče sklopilo ohnivé očí, co jiskry, a pýřilo se, vidouc, že tolik mužských očí na ni se obrací. „Z ktorej si stolice?“ ptal se jí doktor. „Z Liptovskej,“ odpověděla jemným hlasem. „Eh, veru tam driečne[50]sú dievky,“ mínil druhý můj spolucestovník. Domácí pán přinesl na tácu cigara, na sítě krájený dohán, přinesl i pipy rozličného druhu, polože vše na prostranný stolek hostům k potřebě; služka donesla svíci a pánové si zafajčili. Netrvalo to dlouho a služka nesla na stůl polívku. Za lepších časů i v menších šlechtických domech k posluze u stolu býval alespoň jeden „inaš“,[51]nyní se všude služebnictva umenšilo, a nejen v měšťanských, ale v menších šlechtických domech posluhují služky. Však takové děvče v bílé košili, tmavé suknici, pěkně učesané, třebas boso bylo, takovou parádu dělá, jako šněrovaný inaš.Měli jsme strojů na kolikero, ale od žádného mnoho; paprikáš, pečínka, kapusta se slaninou, i bob nechyběl. K zajedení přinesl se ještě sýr, ovoce a oblíbený dessert, vařené šúlky kukuřice, které se horké se solí jedí. Vína byla hojnost. — Po večeři začalo se znovu fajčit. „Akože sa voláš?“ zeptal se doktor služky, když mu zapalovala čibuk. „Marka,“ odpovědělo děvče. „Ah, peknuo meno, páči sa[52]mi,“ pohodil si hlavou doktor. „No, něch sa páči!“ usmála se Marka. Hovořilo se o lecčem, a páni barátové, když přišli do ohně, pletli si slovenčinu a maďarčinu s latinou, že snad ani sami nevěděli, o čem je řeč. Později nás hospodyně ještě i čajem častovala, což nynější doby všeobecně do módy přichází, k čemuž Marka čerstvě pečené pogáčky přinesla.Vykázali mi izbu vedle kuchyně na nocku. Z kuchyně bylo slyšeti každé slovo; kuchárka i Marka poklízely ještě, když se již ostatní čeleď na lože odklidila, a chvílemi se mezi štěbetáním i do zpěvu pustily. Tak Marka začala:„Eh, veru sme boly tri vlastnie sestričky,Ver sme sa rozišly, ako laštovičky;Jedna je za Váhom, druhá za Dunajom,Tretia si vandruje za švarným šuhajom!“„Šak ver za švarným!“ ozval se hlas starší kuchárky; „Lazar šumný[53]šuhaj. Kedyže ti duojdě?“ — „Hádam,[54]že eště dněska. Bol by skorej[55]došiel, keby vuoľu[56]mal, ale je na paši. Len ale že duojdě, vravel mi, čo by o pounoci bolo!“ odpověděla Marka. — „Jaj, bože, o pounoci nešla by ja som von, čo by mi slepú kobylu dávali; to strach!“ ozvala se kuchárka. — „Dačo[57]strach, dačo, keď[58]frajer[59]u těba stojí,“ povídalo jí milující děvče.Umlklo vše vně i zevně domů, jen uliční psi chvílemi se pustili do štěkání neb vytí a z kalužin ozývalo se kuňkání žab. Spát se mi nechtělo, noc byla teplá; otevřela jsem si oblok[60]a dívala se přes nízký plot zahrady do otevřené krajiny. Měsíc svítil jasně, podél řeky táhl se mlhavý pás, na lučinách sem tam vidět bylo rudou zář ohně, a okolo kmitaly se temné postavy pastevců, k nimž se přidal na okamžení i vůl neb kůň.Tu najednou letí ze vzdálí jezdec na bystrém koni, letí jako pták až na blízko stavení. Skočiv dolů, dá koně „do púta“,[61]nechá ho, aby se pásl na louce, skočí přes plot, mihne mi okolo obloku jako stín, a u vedlejšího okna ozve se tiché zaklepání a otázka: „Marka, spíš?“ — „Něspím, duša moja!“ tiše se ozve z kuchyně.Zahalen v dlouhé širici dlouho stál Lazar u okna frajerky, a když odcházel, měl vedle černého péra na kalapu[62]„živé piero“,[63]jež mu Marka zastrčila na důkaz, že byl u milého děvčete.Ráno, když jsme po upraveném „fruštiku“, při němž ani slanina, ani slivovica, ani dohán nechyběl, od vlídných hostitelů se rozloučili a Marka šaty naše na koč vynášela, podíval se jí kočí s úsměvem do očí, zpívaje si:„Na hore dětěľ[64]je, pod horou ľaľuje,[65]Trhala ju moja milá od večera do rána,Keď ju ona trhala, tak si ona zpievala:Poďže milý, poďže sem, pierko ti z něj uvijem.Marka mu rozuměla, byl to přítel Lazarův; pleskla ho přes rameno, řkouc: „Bodaj si na hrdlo ochorel, ty figliar,[66]ty!“ — pak uskočila do domu, nedbajíc na doktora, který na ni volal. —Ze Šah přijeli jsme přes Děrky, Tompu, pustu Semert a Slatinu,[67]kde studánka, z níž se rozváží známá po Uhersku kyselka, opět na štácii do Moraviec. V předešlých dědinách je obyvatelstvo míchané, ale v Moravcích jsou jen Slováci, nejvíce náboženství luteránského. Tu vidět stavení již pevněji stavěné, šindelem kryté, vše vůkol spořádanější než mezi Maďary; stavení, zahrádky a sady, kdežto pěkného ovoce vidět bylo, zvlášť hojnost „kuostkového“,[68]breskyň, slivek. V zahradách všude keř bezu bílého a orgovánu;[69]růže, tubirozny,[70]volavčí pyšťoky, fialy a více jiných pre dievčence na kytice, a pěkně kvetoucí fazole, které se vinuly okolo plůtku, okolo oken, ba až na samu střechu, krášlíce ji živými pletenci. Také nikde nechyběly sazenice harmančoku[71]a kučeratky, „liek to pre drenia v črevách“, jak mi babka jedna povídala.Obloky u stavení trochu větší než bývají u maďarských selských stavení, nábytek v chyžích též tak skromný, ale vše čisté, úpravné. Několik stolců, stuol, posteľ, škryňa a veliká pec je vše, co vidět. U luteránů v koutku u stolu almárka, kde bible schována. Po stěnách v izbě visí „riad krajší“,[72]v pitvoru k obyčejné potřebě. U katolíků mimo to i obrázky. — Maďar nespí v peřinách, ale žena jeho ráda má mnoho peřin, a všude vidět lože vysoko nastlané s tmavými povlaky, v podobě rakví. Slovačkám se ale „páčí“ veselé barvy na povlakách, a záhlavce i duchny[73]jen kvetou, vystlané do vrchu na způsob mohyly.Kočiš náš zastavil před kostelem, vedle něhož škola i stavení rychtářovo. Rychtáře nebylo doma, ale žena zvala nás do chyže s dodáním, že pro muže pošle. Rektor stál před školou, a hned abychom vešli k němu. Co dělat, šli jsme. Rektorka přivítala nás tak přívětivě, jako by rodina[74]byla přišla, a hned přinesla na stůl biely chlieb, sůl, hrozno,[75]slivky i domácí pálenou slivovicu. Pan rektor ukazoval nám zatím svoji malou knihovnu, v níž nejen latinské knihy měl, ale i několik českých, čemuž se doktor-úr nemálo divil, neboť slyšel o Češích něco zvonit, ale že by měli ti lidé literaturu, o tom se mu nezdálo. Rektor litoval, že není pan farár doma, ten že by nás nepustil. Dle maďarského obyčeje nebylo by to pranic divného, kdybychom každou píď cesty u některého zemana, farára nebo solga-biróva[76]se zastavili, byli hodovali, fajčili, kartuvali[77]od rána do večera, od večera do rána, nedbajíce, kdy na místo přijdeme a domů se vrátíme.Mezi noži, které paní rektorová na stůl ubrouskem pokrytý položila, byl jeden, jehož želízko delší i širší bylo druhých a rukověť velmi čistě ze slonové kosti byla zpracována. Vida, že nůž prohlížím, povídal rektor: „Také nože nosievaly dievky vraj[78]za pásom, keď Turek panoval v Uhorskej.“ To zavdalo příčinu, že nám pan rektor mnoho vypravoval, co vystáli lidé pod dvěstěletým panováním Turků. Doba ta se posud živě zpomíná v písních a pověstích lidu. Na špici staré věže posud viděti půlměsíc, kterýžto znak každá obec přijmouti musela, chtěla-li zachovat život i jmění. Rychtář přišel s pole a hned řekl, že nám priam[79]přípřež objedná, což se i stalo; ba tak velmi zdvořilým byl, že nám dal svůj vlastní povoz, abychom až na nejbližší štácii volně seděli.Opodál našich kočů stáli děvčata i šuhajci, gazdiny vybíhaly na zápraží a gazdové stáli na prahu, by se na nás podívali. Rychtářka stála venku s celou rodinou; ona něvyzerala[80]již mladě, ale že by ti zrostlí synové rychtářovi vlastní byli, nebyla bych si pomyslila. „Koľko rokov čítatě?“ ptám se ho. „Meru[81]jeden rok,“ odpověděl. Nejstarší syn jeho byl dvaadvacetiletý, ženatý, dvě leta již vojákem, žena byla při rodině.[82]Druhý syn byl též ženat, a třetí, který se chystal s námi jet, ač mu teprve osmnáct let bylo, měl také již ženu pramladinkou. „Aj Zuza,“ řekl rychtář, ukazuje na svoji čtrnáctiletou dceru, která se stydlivě za svekruše schovávala, „aj Zuza je sverenica.“ Je to mrav v celém tom kraji, že mladí lidé velmi časně do manželského stavu vstupují. Od dvanáctého do šestnáctého roku je pro děvčata pravý čas; jak je jí osmnáct, dvacet let, zovou ji „stará dievka“. Nic není neobyčejného, že se vdává i dvanáctileté děvče; obyčejně se to tenkráte stává, když vidí rodiče obou svůj prospěch v tom a bojí se, by v pozdějších letech plán jejich nějak se nezmařil. V tom případu ale zůstane mladinká gazdinka pod dohledem ženichovy matky, dokud není schopna „za muža ísť“. Ženich bývá o dvě, tři leta starší. Vdavky, kde muž o mnoho starší ženy, za nedobré se drží, a vhodnější se jim zdá být, „keď je chlap mladší od ženy, než aby o veľa rokov starší bol“. To snad vina, že záhy ženy stárnou; třicetiletá žena jako babka vypadá. Muži jsou mnohem krásnějšího a silnějšího těla v poměru k ženám.Ženský kroj liší se poněkud od kroje slovenského v sousedních stolicích. Ženské mají na sobě jedinou krátkou sukni z bílého hrubého plátna. Tílko košile přiléhá těsně k tělu, rukávy mají v letě polo, v zimě zcela dlouhé do pásku všité. U rukou, na ramenou a při hrdle je košile červeně a modře vyšita. Před sebe vezmou úzké fěrtušky tmavomodré, uprostřed s červeným páskem, děvčata ale k muzice a do kostela mají též bílé plátěné. Okolo boku otočí si strakatý vlněný pás, od něhož vzadu i po stranách střapce a stuhy dolů visí, u svobodných čím strakatější tím lepší. Přes tílko nosí ženy „oplecko“, lajblíček to bez rukávů a šůsků, zpředu vystřihnutý, na dně sponkami sepiatý. Je ze sukna, v letě lehký, v zimě kožešinou podšitý. Děvčata nenosí oplecko, ale v neděli vezmou přes hrubé tílko košile tenounké, pěkně vyšité, jež ale nezastrčí do pasu, jen tak okolo těla vlát nechávají. V letě berou do kostela „ručníky“ úzké dlouhé (jako echarpesa) z bílého plátna, při koncích červeně vyšité. V zimě nosí děvčata bílé vlněné kabáty, ženy kožichy po kolena dlouhé, bílého svrchu, černě vyšité. Za tureckého panování nosily prý se ty kabátky i ručníky ze sukna červeného a byly zlatými a modrými šňůrami vyšité. Za pasem prý nosívaly ženy nože, jako ten, na nějž jsem se dívala.Vlasy nosí děvčata v týle svázané, ve dva pletence spletené, stuhami propletené. Při konci pletence je mašle. V neděli mají děvčata na hlavě partu vysokou, zlatem vyšívanou; vzadu je růže ze stužek udělaná, od níž vlaje množství končoků[83]po plecích dolů. Ženy mají vlasy v jeden drdol schoulené a přes ně dénko, které zadní díl hlavy celkem přikrývá; dénko to je z bílé látky, složené v záhyby, které musí tvořit hvězdu. Nad čelem uvážou si úzký bílý vínek, jehož konce v týle v smečku svážou. Okolo vínku jsou čípky,[84]které poněkud čelo zakrývají. Starší mají ty vínky i barevné neb barvy světlé.[85]V zimě nosí přes ně plenu. — Na nohou ženské vesměs černé kordovánové boty s podkůvkami nosí. Celkem vypadá kroj ten pěkně, zvlášť když více děvčat v neděli ve vysokých partách, které se zpředu řeckým čepicím podobají, do kostela jde. V ruce nese si každá kytici, což vůbec způsob po Slovensku, a v zimě, když nic kvetoucího, alespoň si ulomí struček muškátu, který si každá proto již v čriepku[86]za okny chová.Mužský kroj neliší se od ostatního mnoho. V zimě vlněné nohavice přiléhající, v letě široké plátěné gatě; okolo těla kožený pás, na něm mnoho knoflíků a řetízků pro ozdobu. Vrchní díl těla přikrývá košilka, která nezasahá až zcela k pásu, aniž k tělu přiléhá. Rukávy jsou široké, červeně vyšité. Muži nosí oplecko kožešinou podšité, šuhajci jen v zimě. Přes sebe nosí pod kolena dlouhé bílé vlněné, černě vyšité kabanice, které přes ramena lehce přehozené, u krku šňůrou přidržené mají. Po boku nesmí chybět na řemeni zavěšený kožený váček,[87]do něhož, jde-li se přes pole, chléb, slanina a volačo[88]k potřebě se dá, a čutora[89]naplněná slivovicou neb vínem. Klobúky mají udělané se širokými střechami a okolo dénka červenou šňůru zatočenou. V neděli ovšem octne se tam i piero, které vždy děvče svému šuhajci chystá. Místo krpců nosí se boty.Konečně jsme sedli na koče; já ještě s jedním ze spolucestovníků sedla do vozu rychtářova. Byl úzký, dlouhý jako bedna, jak je tam obyčejně mají, ale tak měkce bylo v něm nastláno, že nám dobře bylo. Paní rektorka měla starost, abychom, než na štácii dojdeme, hladem nezemřeli, rozkrájela nám celý bochník chleba, a mně dala do vozu plnou mošnu hroznů a jiného ovoce, pro něž schválně do vinice poslala, a ještě litovala, že nejedem nazpak[90]přes Moravce, že by nám dala hrnčok lekváru.[91]Já činila námitky, ale soused můj kynul mi, abych neodpírala, že by nepřijetí dárků hostinnost urazilo. Nechala jsem tedy paní rektorku do vozu „pratať“,[92]co sama chtěla. — „No, lenže daj pozor, syn muoj!“ volala matěr na Michala, který s námi jel, když ženičce své ruku podal a na koč vyskočil. Rozloučili jsme se s hostinnými lidmi, doktor-úr pokynul děvčatům a gazdinkám milostivě rukou, čemuž se hlavy sestrknuvše zasmály, a již ujížděli jsme s vršku dolů.Nad Moravci jsou po vrších vinice, a na jednom z nejbližších vrchů, asi čtvrt hodiny od dědiny, vidět zříceniny hradu Sudonského, o němž ale neslyšela jsem více, než že ho Turek zrútil. Dále mezi vršinami je Lyrovec, kde prý za panování Turka ze všech nejukrutnější „pašalík“ sídlel. Mnoho zůstalo pověstí v ústech lidu o jeho ukrutnostech. Jednu z nich povídal nám Michal. Chudá jedna vdova měla švarného syna, který ji živil a opatroval, neboť byla slepá. Měl ten šuhaj frajerku, která byla krásná, že nemohla více být. Pašalík slyšel o kráse děvčete a poslal pro ni hajdúky, by mu ji předvedly. Šuhaj tomu bránil a mnoho hajdúků zrubal „baltou“,[93]ale chytili ho, svázali, a pašalík kázal k smrti ho ubičovat, což se i stalo. Když to jeho nevěsta slyšela, vrazila do sebe nůž, a matka nariekala „ako sirá holubica“ na jich hrobě tak dlouho, „až sa jej srdce od žalosti rozpuklo“.„Znajú u vás děvčata veľa[94]rozprávok?“ ptám se Michala, když dokončil.„Jaj,“ pohodil si hlavou, „misel[95]by to byť arch papieru väčší ako ten vršok, čo by sa aj naň sprataly[96]všecky rozprávky, čo ich dievky znajú!“ — při tom ukázal na vrch, k němuž jsme dojížděli.„Ako sa v něděľu odpoludnia zabávatě?“ ptal se ho můj soused.„Eh, hocako[97]sa zabávame; sobášení[98]ľudia besedujú, šuhajci s dievkami hrajú, a keď gajdoš[99]prijdě zagajdovať, tancujú,“ odpověděl.„A čož ženatí netancujú?“ ptám se.„Eh, volaktorý tancuje, volaktorý nětancuje. Už sa len predsa ty ženy ,jedia’,[100]keď muž inšej buočky stiská,“ usmál se potměšile mladý manžel.Když jsme přijeli do Nádaše, ptám se Michala, zdali tam Slováci. On, ukazuje bičem na několik ženských v temném šatu, povídá: „Šak ver to človek zďaleka pozná, že Maďari sú. Maďarka ľúbi čierny šat, Slovenka veselý.“Až do Éleš-falu je krajina rozmanitá. Vršiny, porostlé révou a ovocnými stromy, střídají se s březovými háji, s holými vrchy, kde sotva pastvina, a s lesy rozmanitého stromoví, ceru, hrabu,[101]javoru, košatého klenu a j. Mezi vršinami je pole a svíží lučiny. Přijedouce na vrch k Éleš-falu, viděli jsme tu pojednou věnec Šťávnických vrchů a v dolině městečko Bátovce, naši nejbližší štácii. Nad Bátovcemi[102]mezi vrchy leží městečko Pukaněc,[103]kde se robí hrnčířské nádobí, daleko široko oblíbené. V Bátovcích jsme se rozloučili s milými Moravčany.V Bátovcích, kde již samí Slováci, byl pan rychtár ochoten zaopatřit nám přípřež, a sliboval nám napřed již, že dostanem dobré koně, že pošle pro ně do nejbližší dědiny Almášu, kde jsou velmi zámožní sedláci a odkudž prý i pro „pana cisára prípraž došikoval, keď v Uhorskej chodil“. Trvalo to dvě hodiny, než selský šuhaj s čtyřmi koni se dostavil. Koně byli opravdu pěkní, dobře chovaní. Když náš nový kočí (mladý ještě hoch, syn sedlákův) do koče zapřáhl pár za párem, nikoli v jedné řadě, a my všickni ke koči přistoupili, začal se škrábat za ušima a škaredit. „No, akože?“[104]ptal se doktor, pozoruje mrzutost jeho.„Eh!“ udělal si kočí.„Eh, viem ja, viem!“ usmál se doktor, zavolal na krčmára, a když krčmár přiběhl, poručil, aby donesl kočišovi „žajděľ vína“.Mišo — tak se jmenoval ten junek — vyprázdnil pohár naraz, ale škaredit se nepřestal.„Eh, Mišo, ver pozeráš, ako by ťa vybili; čože, vrav?“ ptal se rychtár, klepna ho palicou svojí na rameno.„Eh!“ vzdychl si Mišo, a pošoupna klobouk, začal se ve vlasech nad nízkým čelem prohrabovat, „eh, treba bolo vziať šesť koní, ťažkuo to, nebuděm muocť ztuha[105]ísť.“[106]„Eh, ty blázon, ty!“ hněval se doktor. „Čo ťažkuo? Koč ľahký — len ty iď,[107]dostaneš dobrú diškereciu.“„Má on doma mladú ženu, preto chce prísť skuor nazpak,“[108]smál se rychtár.Mišo trochu tvář vyjasnil, shodil kabanicu s ramenou na koč, torbu si šoupl s boku nazad, klobouk na hlavě připevnil si podbradním řemínkem, vzal do ruky bič, vyskočil na podsedního koně prvního páru zlehka do maličkého dřevěného sedla, na němž byla kožešina prostřena, sedl, nohy strčil do třmenů z provazu udělaných, uzdy zatočil si okolo levé ruky, pravou vzal bič a začal jím točit koňům nad hlavami. Vida, že jsme usazeni, pozdvihl se trochu v sedle, nahnul tělo ku předu, po salaši ozvalo se táhlé „Ňéééé!“ — a v okamžení zmizeli jsme rychtářovi i krčmářovi s očí. Jedním letem uháněl s námi Mišo přes louže, jámy, kameny a hrbolce po „hradské“,[109]jako by nás byl ukradl.Když jsme jeli nedaleko dědiny Almášu, zdvihl se z příkopu polonahý chlapec, u něhož ležely dvě plné vrecka. Jedním trhnutím uzdy Mišo koně zastavil, chlapec hodil vrecka, v nichž byla píce pro koně, za naše záda na koč, s hbitostí cvičeného tělocvikáře vyšvihnul se na ně, a již zase cítili koně v povětří nad sebou fičet osudný bič, jako Damoklesův meč, a Mišo, polosedě a polostoje v sedle, uháněl s námi dále. Kaštanové vlasy vlály mu okolo snědých lící, krátká košilka nad nahými plecemi, a když chvílemi „nazpak pozrel“, zdali nás některého neztratil, a bílé zuby zpod černých „bajúzů“[110]na nás vycenil, nebyla to již ta trucovitá, počerná[111]tvář, ale rozháraná tvář vášnivého jezdce. Taková jízda je v Uhřích obyčejná a jedině takovou Maďar ľúbi.Chlapec za námi byl pacholík od zadního páru, přední patřil Mišovi; bála jsem se o něho, aby hore s vrecka nespadl, nabídla jsem mu tedy, aby sedl k nám, ale nechtěl. „Dobre mi tu hore, něviděl by som na koně,“ povídal, nespustě očí svých s koňů.Slunce pálilo, jako by oheň padal. Přijeli jsme na vrch za Bohunice,[112]chlapec rozhlížel se po obloze a začal: „Budě daždiť!“[113]— „Akože to vieš?“ ptám se ho. — „Ľaľa!“ ukázal prstem na oblohu, „slnko vlasy rozpúšťa.“ — Chlapec mluvil pravdu; sotva jsme dojeli na osamělou poštu do Steinbachu, dvě hodiny od Bátovec, začalo pršet. Mišo pravil, že nebude „dlho padať“, zastavil pod košatým dubem u cesty a rozvěsil koňům na voj kúšťok sena. My také slezli, pánové šli do stavení na žajděľ vína, já zůstala pod dubem s Mišou a Jankem. Mišo vytáhl z torby kus chleba, pořádný zavírák, a podal mi, abych si ukrojila; když jsem si já ukrojila, zakrojil kus Jankovi, pak začal jíst sám. Chléb byl dobrý, bílý, jak v Uhřích u sedláků, vyjmouc chudé kraje, bývá, dokonce na dolení zemi. Doktor přinesl sám víno Mišovi, ale bylo velmi kyselé a nechutnalo žádnému, i Janko liboval si více vodu ze studánky, která se nedaleko nás ze země prýštila, čistá jak křišťál.Milo se nám to sedělo pod zelenou střechou košatého dubu; pošta Steinbašská leží u paty hory Hliníku, o samotě v lese. Pánové v otevřené síni kouřili, krčmář přecházel s místa na místo, okolo stavení obcházel kozel, a domácí pes Dunaj — tak zvaný vlčí, obyčejný to pes v celém Uhersku, — vida nás jíst, přidružil se k nám. Ticho bylo vůkol, jen padání krůpějí na list a naše hlasy bylo slyšet. Ale již se zase obloha sem tam modrala a Janko ujišťoval, že budě priam slnko svietiť.[114]Mišo mi byl zatím vypravoval o své ženičce, kterak ju ľúbi a kterak je pekná, čemuž Janko přisvědčil. I ptám se chlapce, koľko rokov mu je? — „Něviem,“ odpověděl krátce. — „Prečo něvieš? Něvravela ti matěr ani otěc?“ — „Němal som matěre ani otca,“ odpověděl chlapec. — „Sirota si ty?“ — „Něviem, umreli něumreli, len ma tak zaněhali,“ řekl chlapec, pokrče rameny. — „A kdě ťa zaněhali?“ — „Tam kděsi u kapličky v hore.[115]Tam ma baniari,[116]dobrí ľudia, našli a chovali do toľko rokov, až som narástol. Potom mi vraveli, aby som išol službu hľadať.“ — „Prišol do našej dědiny a slúži u suseda, len robiť musí ako ktorý statočný chlap,“[117]pravil Mišo. — „Máš dobrú službu?“ ptám se ho. — „Nie veru, gazdina dobrá je, iba gazda je mrchavý chlap. Špatnú strovu a jedne háby[118]do roka. Pýtal som i peňazí, vravel, že dá, a nědal. Šak mu něbudem slúžiť dlho, veru něbudem.“„Narastieš, puojděš za husára,“ řekl Mišo, podávaje mu ještě kus chleba.„Veru puojděm, keď ma vezmú,“ odpověděl hoch odhodlaně, ukrojil kurčok chleba, podal ho Dunajovi, pak se šel podívat ke koňům. Mišo vypravoval mi, že Janko vskutku mnoho zkusí, ale že sousedé brání, aby ho gazda nebil tuze. Ti malí pacholíci, husiari, voliari, kraviari a koniari ve vesnicích, jsou obyčejně děti chudých rodičů aneb čeledínů něprisahaných.[119]Od malička povaluje se takový chlapec neb děvče v domě, upotřebuje se kde k čemu; až naroste a statečný kus práce zastat může, pak teprv dostane něco peněz, dříve slouží za stravu a šat, který ovšem jednoduchý je. Jestli chlap vojákem být nemusí, může, když se mu nelíbí, ovšem do jiné služby vstoupit, ale musí být velmi zlý gazda, když mu „čeľaď“ v domě chovaná odejde; byť i naříkali, přece je poutá zvyk ke stavení, kde je zná každé zvíře domácí od koně až ke kuřeti. Materielně zle se málokde mají, o čemsi lepším nevědí; chováni v ustavičném poddanství, zvykli poslouchat otce gazdu, byť i palicou do nich mlátil, jakož i gazda zvykl poslouchat šlechtice svého pána, kdyby ho i sebe více trýznil. „Kdo sám otrok, nezná vážit svobodu jiného.“ Ale velice jsem se podivila, když mi vypravoval Mišo, že otec jeho pacholíka má, kterého si přivezl odkudsi z jarmoku, koupiv ho tam od vlastního otce (ovšem chudého a bezpochyby opilého) za pět zlatých šajnů! „Bože!“ myslela jsem si, „to jsou v Evropě laciní otroci!“A není to jediný příklad! Ostatně se takový koupený čeledín nemá hůř než jiný, ten jedině rozdíl je, že koupený chlapecnesmíod gazdy jít, leč by musel za vojáka, kdežto jinému slobodno odejít, kam se mu líbí. Je-li mu dobře, ovšem netouží jinam, ale když mu zle je, pak zajisté těžce břímě nevolnictví nese. Ovšem že v nynějších dobách pomalu všelijaké neřády hrubé nevzdělanosti pominou. —Přestalo pršet. Mišo seděl zase na koni, my ale šli za vozem pěšky, neboť šla silnice příkře nahoru; stoupali jsme tedy v stínu dubů a javorů, kteří se nad námi klenuli, výše a výše. Po deštíčku okřálo kvítí, jež podle cest i pod stromy všude dost kvitlo, čerstvou vůni vydychujíc. Doleji viděli jsme mnoho žlutého náprstníku, výše jsme ho již nenašli. Vyjdouce na Hliník, měli jsme před sebou vyšší horu Kalnú. Mezi Kalnou a Hliníkem rozstupují se poněkud vrchy, a tu vidět až k Šahám a vrch Sandu za Ďarmoty. Slunce již se pomalu schylovalo k západu, když jsme stupali na Kalnú; jediný doktor-úr, který co pravý Maďar nerad pěšky chodil, dokonce na vrchy, ležel na koči.Šli jsme mlčky, každý byl svými myšlenkami zaměstnán, sám v sobě se těše nad krásnou přírodou.Kolem cesty vysoké keře planých růží, jejichž rudé ovoce zdálí se již červenalo, husté loubí plaménku,[120]v jehož tmavozeleném listu bělely se jednotlivé květy, a mezi nimi odkvetlé již, jejichž nitky z holínky vycházející v chumáč schoulené jako svítící péra vypadaly. Janko mi také řekl, že to zovou „svit“, a hned si kus utrhl a střechu klobouku rozedraného okrášlil. Mně ale natrhal kytici „lesních klinčokov“.[121]V stínu lesním bujné listí kapradí a brlienu,[122]jímž si rády děvčata hlavy krášlí, na paloucích růžověla se jesienka;[123]ať se podíval člověk kam podíval, všude radost a krása. — Vyšli jsme na horu Kalnú, aniž bychom byli koho potkali. Ale tu přišel proti nám mladý chlapec, tak krásný, že by si ho fantasie malířova krásněji vymyslet nemohla. Oblek jeho byl čistý, kabanice strakatě vyšitá, okolo klobouku měl věnec svitu, v ruce valašku.„Kděže iděš?“ zastavil ho Janko. — „Do Děukyže dolu,“ odpověděl chlapec, ukazuje prstem do hluboké doliny, kde se páslo stádo a několik stavení vidět bylo. „A kděže vy idětě?“ ptal se navzájem zase nás. — „Do Štiavnice.“ — „No, dobrého zdravia, Pánboh vám daj šťastia!“ přál nám hoch a obrátil se na lesní stezku, která vedla dolů do dědiny. —Z Kalné vezl nás Mišo zase jako na tátošech, koč jen tak od země odskakoval, koně letěli jeden na tu stranu, druhý na druhou stranu, div že je ty provázky, jimiž jen lehce spřeženi byli, pohromadě udržely. Když jsme se mžikem podívali po stráních dolů, na sráze, do hlubokých dolin, zavřeli jsme oči a poručili se do vůle Páně. Já však nabyla tolik důvěry v Mišu, že mne odvážnost jeho nelekala; smělému prý Pánbůh přeje! — Dědina Vysoká zůstala nám v levo, a vyjížděli jsme opět do vrchu na horu Vartu. Vždy výš a výše stoupáme, a tu najednou otvírá se překrásná vyhlídka, před námi leží daleká krajina; do Nitranské stolice až ku Prešporku vidět, věnec Budínského pohoří, hory Janovské. Nad námi kupí se hory, hlava nad hlavou, nejvýše ční temeno Sitna; vrchol jeho skví se v zlatě, líbán od loučícího se slunka, jenž poslední svůj pohled jemu posílá. Zajde; zůstanou jen zlaté, růžové upomínky. A z druhé strany vychází na čisté obloze melancholická tvář měsíce, provázena třpytící se hvězdou večernicí.V údolinách lesknou se zrcadla malých jezírek anebo rybníků, jako by je příroda byla k potřebě dala těm mladým vrbám a břízám, co vůkol něho stojí, vždy se v něm shlížejíce. „Jaj, Bože, akuo je to peknuo!“ povídal si Janko.Kdož je s to, takové okamžení slovy líčit, krásy jeho, jež oko zří, popisovat? — Nemožno! — Sám musí každý vidět, aby cítil; a kdo, octnuv se v náručí vznešené matky přírody, nepocítí posvěcující její polibení, kdo nestává se v takovém okamžení zbožným, necítě než lásku, čistou lásku k veškerému stvoření — tomu darmo mluvit! —Z Varty sjížděli jsme již dolů jen k Siegelberku, na Vindšacht (vlastně „Vindische Schacht“), ale Janko povídal, že se tam „na Pecinách“ říká, a já proti jeho opravě nemohla ničeho namítat. — Bylo osm hodin večer, když jsme po špatné dlažbě Šťávnické k hostinci dojeli. Rozloučila jsem se s Mišou a Jankem jako s přáteli, a zajisté chlapec pravdu mluvil, řka: „Veru by som s vami šiel kraj sveta.“[1][vře][2]Korytnica v Liptovské jen k pití[3]Koč je vozík panský, krytý koč zove se u Slováků „hintovem“.[4][nebo huncút, šibal][5][pogáčky nebo pagáčky — placičky z mouky a vepřového sádla][6]hole [vlastně zde tyče][7]hůně[8][čeledínové, voláci][9]dýmku[10][pytlík, váček s tabákem][11]Pusta jmenuje se každý o samotě stojící dvorec.[12]Mučící to nástroj, který posud v Uhřích před každou rychtou vidět, jako šibenici u každého většího města.[13][hůl][14][obecní starosta, rychtář][15]Vorspann[16]sítí[17]šmel, butomus[18]Obilí slove buď „zboží“, buď „zrno“.[19]divý bez[20][zlou] křeč v žaludku[21][nebo hajdúch,] panský neb úřední sluha[22]otava[23]pšenice[24][nebo raž,] žito[25]ječmen[26]zelí[27]zemiaky [brambory][28]dýně[29]okurky[30][dyňa — meloun][31][paša — pastva][32]Starší žena slove po maďarsku nenija [vlastně „néni“, tetka, kmotra]; ale i Slováci mezi Maďari žijící, osvojili si ten název.[33]prádlo [plákať — máchati; zde tlouci dřev. pleskačkou][34]masliak (také belian) — datura stramonium[35][Paľo, Paľko — Pavel, Pavlík; besný — zuřivý][36][hore — nahoře; na veky — neustále][37]sarvaš, maď. jelen, jmeno vola [sarvaška — jelínek]. Obyčejně má každý vůl, jako kůň a ovce, svoje jmeno, někdy velmi pěkné: hvězda, růže, ryba, květ, a jen ti neposlušní slovou beťár (flamendr) a zdlouhaví „bogár“ (chroust) [vlastně brouk; chroust — čerebogár].[38]poupě[39]Velká ves[40]Dregelj[41][byl][42][též iba — pouze, teprve][43][sv. Štěpán][44][obnova — volby župního úřednictva][45]pan[46]Ipoly-Ság [Ipoľ-Šág][47][přítele][48][„Váš ponížený služebník“][49][Na Slovensku slyšeti pouze tvar Slovenka.][50]driek [dřík, pás, život], tělo driečne — pěkného těla[51]inaš — sluha [vlastně učedník][52][Hra slov: „Líbí se mi“ — „Ať se jen líbí“ (= račte!)][53][hezký, švarný][54][snad][55]dříve, časněji[56][vůli, volno][57][co by][58][když][59][milý][60]okno; oblokár — co okna zasazuje[61][Spoutá mu přední nohy provazem.][62]klobúk; kalapník čili kalapčiar — klobúčník[63]piero, kytka[64]dětěľ — trojka (jetel); [obvyklý tvar: ďatělina][65]lilie[66][čtveráku][67]Szalatna[68]Kuostka — pecka; ovoce, co má pecku[69]modrý bez, Flieder[70]Löwenmaul[71]heřmánek a kadeřavý balšám[72]nádobí hrnčířské krásnější, co se málokdy potřebuje; [pitvor — předsíň][73]polštáře a peřiny[74]příbuzní[75]víno v hroznech[76][slúžny, župní úředník, první po podžupanovi][77]v karty hráli, což u Maďarů velmocná vášeň[78][prý][79]hned, v tu chvíli[80]nevyhlížela[81]Meru je 40.[82]Život je patriarchální. Otec je hlava rodiny, správce veškerého jmění. Synové, byť i ženatí, zůstanou při otci, jen dcery jdou do jiných rodin.[83][končok, koneček, cíp][84][krajky][85]Barva modrá zove se svetlá.[86][ve střípku, květináči][87]torba, taška[88][něco][89]láhev baňatá, udělaná z vyschlé dyně[90]nazpět[91]povidel[92][nakládati, nacpávati][93]sekerou[94]mnoho[95][musel][96]vešly[97][všelijak, jakkoliv][98][ženatí][99]huslař, gajdy — husle. [Vlastně: gajdoš — dudák; gajdy — dudy][100][pajedia, jedujú,] zlobí, hněvají[101]habru[102]Bát, německy Frauenmarkt[103]Pugganz[104][Jakpak?][105][prudce][106][jít, hnát][107][jdi][108][nazpět][109][císařská silnice][110]kníry[111][tmavá, brunátná][112]Bagonya[113]pršet; budě padať dážď, aneb jen zkráceně: budě padať [ľaľa — hle, viz][114]vyčasí se[115]v lese[116]co v báních pracujou [hutníci, horníci][117][pořádný, poctivý muž][118][gazda — hospodář; gazdina — hospodyně; mrchavý — zlý; háby — šaty, šat][119]manželů právně neoddaných[120]clematis[121]nocíky — klinčoky, také slovou hrebíček, a kl. korenia. Kliněc je hřeb.[122]barvínek, maďarský berlenk[123]také zimomriavka, drystěl, ocún	Nemcova_Z-Uher.html.txt
Predslov k Červenákovmu Zrcadlu SlovenskaČo národy kedy vytvorili, to je ich pravda, ich podstata, ich duch a princíp, to sú ony samy. Tam vidí národ seba, kde sa preukázal; svojho ducha, kde ho spredmetnil. Teda história národov — čo je iné, než vychádzanie ducha zo seba samého na tento svet skutočný, bezprostredný, objektívny. Národy nič iné nevytvorili než to, na čo boli silou svojho vnútra, svojím tajomným hnutím, svojím prorockým tušením podnecované, hnané, ba tak povediac nútené. A tento prechod či proces — je ospravedlnenie sa ducha na stranách časnosti: a toto ospravedlnenie spočíva v tom, že duch vyjde zo svojej ničoty, zo svojej uzavretosti v sebe pred súd samého seba a pred súd sveta. Lebo ktože by mu uveril, že je duch, keby svoju duchovnosť nedokázal — nestelesnil — nespredmetnil? Toto, hľa, je život, alebo lepšie, život je tento svätý pohyb ducha, tento prechod ducha do sveta z jednej strany, potom z druhej, tento prechod, to hýbanie sa ducha v sebe, kde on z tušení a temných pocitov prechádza do jasnejších, z nich do predstáv, z nich do reflexií a z reflexií do vedomia absolútna. A v tomto vrení najprv seba, potom aj život a svoje skutky zasa tým istým pochodom tvorí a vyludzuje, prichádzajúc v nich k dokonalosti poznania samého seba.Keby duch nepoprel seba, nikdy by neprišiel ďalej od svojej ničoty. Ale poprenie ducha nie je nič iného, ako že on vyjde zo seba, teda z toho, čo je všeobecne, do toho, čo nie je. Duch je duch, ale práve preto, že je duch, tá abstrakcia všetkého, čo nie je duch, je on neskutočný, v sebe rozptýlený, na nič nevplývajúci, ničím netýkaný. Pokiaľ je takto duch len a len tým duchom, je v osamotenosti; v opustenosti, vo večnom zármutku, v bolestiach svojej mŕtvoty a nemoty zakliaty; preto večnou túžbou ducha je vyjsť z tejto bezčlánkovitej všeobecnosti na svet určitý, vyliať sa do tisícorakých zvláštností a jednotlivostí. V tomto svete zvláštností a jednotlivostí síce už duch nie je to, čo bol vo svojej všeobecnosti, alebo lepšie, prešiel zo seba do nie-seba, on, duch, sa vtelil, vystúpiac zo svojej duchovnej čírosti, do určitých foriem tejto konečnosti, ktoré sú už len jeho formy, a teda nie on sám. Ale v tomto progrese prichádza duch práve k samému sebe. Lebo čo on stvoril, to je on sám, sám seba v tom sebou stvorenom skutku a svete vidí, poznáva, miluje. To je jeho večné určenie, aby sám seba určoval, uskutočňoval, dokazoval a vyčerpával. Keď sa duch od seba najväčšmi vzdiali, keď sa totiž celý prenesie do diela, do skutkov, do sveta, vtedy je sebe najbližšie, vtedy sa najlepšie poznal, vtedy sa dotkol bodu svojho určenia. A naopak, čo nie je v duchu národov, to nikdy neuskutočnili. Je nezmysel myslieť si, že by napríklad Gréci pri svojom vytvorenom náboženstve krásnej individuality boli mohli vytvoriť ešte aj princíp monoteizmu (jednobožstva), lebo duch tohto národa iba krásny, len v kráse sa pohybujúci, len individuálnou krásou hrdý — nemohol vytvoriť aj niečo také, čomu by patrili aj iné predikáty. Čo národy vytvorili — to je ich duch, ktorý vyšiel z nich do sveta skutkov.Na uskutočnenie toho, čo je v podstate, v duchu národov, vynakladali národy celý svoj život. A ich celý život, to boli len stupne, po ktorých kráčali k vrcholu pyramídy svojho princípu. Toto žitie sa dialo vo forme času, teda čas bol kupec, ktorému sa duch predával. Čokoľvek sa uskutočnilo, všetko sa uskutočnilo v čase, ako predaj a kúpa medzi duchom a časom. V tomto duchovnom predávaní veje už tušenie večného života na zemi. Ale vek a život národov je dlhý, prenáša sa zo storočia do storočia, z pokolenia na pokolenie uprostred búrky, víchrov, bojov, pokoja. Teda v tomto zmätku časov musia národy dávať na seba pozor, aby nevyšli z koľaje svojho princípu, aby nezabudli na otcov, dedov, pradedov a prapradedov. Duch národa musí teda neúnavne bdieť — a kráčať po tej ceste, ktorú menujeme rozpomínanie sa duchov, musí sa obzerať na minulosť, tkvieť úplne v prítomnosti, a vzťahovať sa na človečenstvo, ktorého budúcnosť má byť aj jeho vlastnou, musí hľadieť na uskutočňovanie sa ducha v minulosti, aby tak mohol zachytiť niť a priasť a ťahať ju ďalej. Toto je život národov, že poznávajú svoju podstatu, svojho ducha, svoj princíp, svoje určenie v už vyvinutom duchu v minulosti, a prijímajú kroky otcov za kroky svoje, vieru otcov za vieru svoju, slávu otcov za slávu svoju, hanbu otcov za hanbu svoju, a snažia sa zaokrúhliť všetky rozmetané javy svojho ducha. A ako sa toto vyjadrovanie sa ducha deje časnou cestou večného ducha, toto vychádzanie ducha von zo samého seba do sveta sebou stvoreného a jeho pôsobenie na cudzí svet — to ukazuje história, alebo lepšie, história národov je ich život vpletený do pásma života ľudského pokolenia. Aby bol tento život národov zaokrúhlený, dokonalý, vracia sa on vždy k sebe, lebo len tak postupuje ďalej a len tak vyčerpáva zo seba poklady, v sebe ukryté a kladie ich na oltár človečenstva. Vracať sa ku všetkému, čo už národy vystavali, skúmať to, rozmýšľať o tom, vyvodzovať z toho myšlienky a ducha v tom ukrytého, je rovnako potrebný postup, aký v nedokonalosti vidíme u včeličiek. Vyletujú — vracajú sa, stokrát a stokrát obletujú vymurované komôrky, a môže na túto prácu pozerať akýkoľvek múdry človek, nespozoruje nič, len keď stoja celé komôrky a sú plné medu. Národy sú takéto úle duchov. Ani si nemožno inak predstaviť pokrok ľudstva a národov ako takto. Nie je to teda vracanie sa k nedokonalosti, keď sa vraciame do minulosti a prezeráme si tabule časností, na ktorých sú zaznamenané viera, obec, cirkev, náboženstvo, umenie atď. nášho ľudu a ducha. Ale to je odtrhnutosť od sveta, a teda osamotenie, a teda pád do ničoty, do bezbožnosti a priepastnej pustoty, keď chceme minulé len pošliapať vyhlásiť za blud, nazvať prostotou, a svoj rozumček vyhlásiť za najdokonalejší vrchol. Ľahko je vycierať zúbky na náboženstvo, umenie, obec atď., ako sa ony javili v minulosti: ale nájsť prechod, vidieť zviazanosť terajška s minulosťou, to je uzol, hic Rhodus, hic salta.[1]Racionalizmus nerozumný, poď sem, kde sa niečo stavia, lebo hrýzť vie aj pes: stavať len rozum a duch. Ale veď sa nazývate racionalistami: nuž stavajte ďalej na tom, čo vám postavili rozumy a duchovia predchádzajúcich storočí! „Ale to všetko je blud a povera, náš duch sa už vzniesol vyššie, my tomu neveríme, to je staré stavanie, na tom sa nedá stavať vyššie. My máme nový základ — racionalizmus, ktorý nič neverí!“ Toto sú odpovede racionalistov, ktorí si zasluhujú skôr meno bláznov než racionalistov. Svet je stále nový, lebo len ľudia zomierajú a starnú, ale človečenstvo sa obnovuje, duch ustavične pokračuje z nového do novšieho; a všetko to, čo bolo, je novšie. A na každom novom a novšom stupni je viditeľné novšie a novšie vedomie ducha. Ale tí blázni, čo od svojvôle nevedia, čo majú robiť — všetko minulé zatracujú ako blud: no predsa nič nestavajú, v čo by chcel duch človečenstva veriť. V novšom je reprodukcia toho nového, čo bolo novšie pred ním. Teda tu v tom neskoršie novšom sa zvečňuje to skôr novšie, no je to len jedno stavanie večne sa dokonávajúce. Človečenstvo dáva k tomuto stavaniu materiál aj staviteľov a vrchných správcov tejto stavby. Národy sú takíto stavitelia a správcovia.Ale aby som znovu prišiel k tomu, z čoho som vyšiel, že sa národy vždy vracajú ku všetkému tomu, čo boli — a tak kráčajú dopredu. Národy najprv len tušievajú svoje poslanie, preto sa u nich uplatňuje veštenie, pud, pocit; neskoršie sa z toho všetkého vysekávajú a prechádzajú k dokonalejšiemu poznávaniu — napokon prichádzajú k vedomiu svojho určenia, a tu sa preporodzujú. A v tomto bode je ich utrpenie, lebo sa odtŕhajú od toho, na čo si zvykli a obliekajú si čistejšie rúcho; ich duch sa vyjavuje už v ríšach krajšej skutočnosti. Keď však národ prešiel nižšie cesty svojho vyvíjania sa a postavil sa na vyššie stanovište, nesmie svoje prv urobené kroky potupovať, ale ich ospravedlňovať, hľadieť na ne, nachádzať a poznávať v nich svojho ducha, aby sa tak dosiahla jednota zvukov. Pravda, medzi storočiami a storočiami je rozdiel, a prvopočiatočné diela národa nie sú také ako tie, ktoré uskutočnil na najvyššej výške svojho vedomia: no preto však neprestávajú byť jeho dielami. Tušenie a pocit nemohli uskutočniť formu myšlienky; čím prostejší bol ľud, tým v hrubších formách mu žilo božstvo, tým hrubšie bolo aj jeho občianske zriadenie. Ale kroky jeho ducha sú tu také zjavné ako aj v tom najvyššom vedomí. Židia a Gréci prešli ku kresťanskému náboženstvu — ale zachovali určitosť svojho ducha aj v kresťanstve. Ako je vôbec istou pravdou, že kresťanstvo je také národné ako ktorékoľvek iné národné náboženstvo staroveku. Napríklad Maďar a Slovák, hoci sú obaja kresťania, ale aký nesmierne rozdielny tvar má kresťanstvo u Maďara a kresťanstvo u Slováka! Národný živel, čiže duch, ktorého ríšu kresťanstvo otvorilo, a tým na cestu spasenia večne privádza, keď teda národný duch uznáva kresťanstvo za svoje, dáva mu farbu svojstva a sebou ho preniká, ako aj sám je ním preniknutý. A tak sa to deje všade a pri všetkých krokoch ducha; čím je vyvinutejší, tým je vždy novší, ale vždy ten istý. Národy najprv poznávajú, potom slabikujú, potom čítajú reč ducha i života svojho; a práve tak pristupujú tieto národy k svojim skutkom ako čitateľ k svojmu poznávaniu, slabikovaniu a potom k chápaniu. Čítanie má v sebe už poznávanie, a do bláznov by sme nadali tomu, kto by sa samému sebe, vediacemu už čítať, smial, že kedysi musel hovoriť a-b ab, e-b eb atď.V poslednom čase, v ktorom toľko národov dvíha svoj hlas, toľko národov sa v histórii svojej prehŕňa, v ktorom tak často počujeme o bojoch národov vedených o ich práva, zvláštnosti, svojstvá, v tomto poslednom čase pozdvihuje svoj hlas aj kmeň slovenský, obývajúci Tatry. Synovia tohto kmeňa sú prvopostavy, postavy, čo sa vo svojej pôvodnosti ešte nikdy nezjavili. Každý prebudený Slovák hľadá ducha a princíp svojho kmeňa, a náramne nad tým bolestí, že všade nachádza len jeho ničenie; darmo ho chcú niektorí tvoriť, darmo vymýšľajú plány a sústavy, v ktorých by sa on mal nájsť a dosiahnuť; dnešný Slovák obracia oko svojho ducha inde. Teraz už platí len skutočnosť, akékoľvek pozitíva či negatíva, dobro či zlo spôsobil a zo seba vyčerpal duch tohto ľudu; jedno je to všetko slovenskej bádavosti, len nech to je. Vo všetkom, čo ľud robil, je on sám, je votkaný a vpletený jeho duch; a tohto ducha chce duch Slovákov poznať. Všetko to žitie i živorenie postaviť pred súd myšlienky, to je práca tohto nového pokolenia. Je ľahostajné, kamkoľvek to už povedie, k životu, či k zahynutiu; len nech sa vyhrabe zo svojich zrúcanín a vyslobodí sa z tej zábudlivosti? Každý si myslí, že z dneška na zajtrajšok bude žiť: preto kto by to mohol odsudzovať alebo mať za zlé Slovákom, keď sa aj oni domnievajú, že nastávajúca budúcnosť je ich život? Domnievajú sa, že tento svoj budúci život utvoria najdokonalejšie tak, keď vo svojej myšlienke strávia všetko, čokoľvek v minulosti vytvoril duch tohto národa. Preberajú teda všetko doterajšie živobytie Slovenstva, aby videli momenty, ktorými už prešiel duch, poznali, v akých sa teraz nachádza a poznali zvrat, do ktorého má prejsť v najbližšej budúcnosti. V tomto novom pokolení Tatry precitol k horúcemu bitiu životný pulz Slovenska, ožiarila ho žiara budúcnosti, a vo všetkých sa hýbe jedno tušenie, že už viac nemá byť to, čo bolo — ale nový svet a vek, že ich má prijať do svojho lona. Lety mladistvého ducha už vyleteli vyššie, než boli lety ich otcov. Je to pravda, ktorú sme dobre pocítili a pravdivo si uvedomili, hoci sa bude mnohému zdať samoľúbosťou. Samoľúbosť, samoľúbosť! — veď to bolo naše nešťastie, že sme neboli doteraz samoľúbi ako celok, ale svojvoľní, len svoju osobnú vôličku si pestujúci a s ňou sa ako s bábätkom hrajúci.Otcovia chodievali po Tatrách a po tej velebnej pôde, po ktorej aj my chodíme. Ale koho rozplamenila za nové myšlienky tá veľkolepá tatranská príroda tak — ako rozplamenila nové krásne postavy, vyrastené z tatranského života? Tu naši duchovia žasnú, keď hľadia konečným okom na nezmerné výšiny, do priepastných hlbín. Nám už aj myšlienka žije a zdvíha sa z týchto stánkov prírody, vidíme už zrastenie Tatier s tatranským ľudom. Nám živým nie je nič mŕtve. Prechod našej prírody do nášho ľudu a zabiehanie nášho ľudu do určiteľnosti prírody vidíme i cítime: slovom, naša príroda nie je nášmu duchovnému oku nič iného než my sami, ale ešte len v prvopočiatku. Naše vedomie je len stavivo na tom základe; pravda je bod, z ktorého sme vyšli. Nie div, že mnohý živý iba chlebom, ktorému ešte nie je sňaté beľmo, pre ktoré nevidí pod škrupinou jadro — tieto a podobné myšlienky menuje a nazýva iba fantáziou, ba už aj fanatizmom. Hovädo žuje trávu, nerozmýšľajúc o tráve, neoddeľujúc vyššie organické formácie od nej. A ak by niekto chcel byť taký zvedavý a chcel by vedieť, ako by sa hovädo smialo, keby rozumelo tomu, kto hovorí, že tráva má aj iné určenie, než aby ju hovädo prežúvalo: ten nech pozrie na zúbky tým mudráčikom, čo sa usmievajú, hryzúc si pery, keď počujú hovoriť o tom, čo my vidíme vo svojej prírode, ako sami seba na ňu vzťahujeme, ako poznávame v nej myšlienku svojho ducha a svojho určenia, akú budúcnosť vidíme, aký zakliaty svet, ktorý sa má odkliať a vyslobodiť z kliatby, nachádzame v týchto večných Tatrách. Lebo keď sa niekto teraz vznáša od tohto divadla, na ktorom sa veci diali k ľudu, skrze ktorý sa diali, vtedy sa svet rúha alebo smeje. Hneď sa vycapí mudrc, ktorý nám chce ukázať, že nemáme históriu, hneď iný, ktorý našu prácu vyhlasuje za márnu, hovoriac, že sa nám to neodmení, hneď tretí, ktorý nám naše úsilie celkom kategoricky zakazuje. Ale nás to všetko posilňuje, ba ženie nás práve k samým sebe a k hľadaniu šľapají ducha nášho národa — v jeho zvykoch, reči, omyloch a pravdách, v spevoch a náboženstve, obci, umení a živote.Lebo to, že nemáme históriu, totiž, že sa ešte nedá ohmatať, čím bol náš duch vo svojej nerozčiastkovanej všeobecnosti, nás povzbudzuje, aby sme rozmýšľali, prečo nás boh sem povolal, postavil nás do prostriedku medzi západom a východom, v búrkach zachoval, v pokoji scelistvil? A na tejto ceste prichádzame k názoru, že pre nás ešte nebol čas, že sme nemali kedy priasť svoju históriu. Národy, ktoré majú históriu — tie nemajú budúcnosť, lebo história je vývoj ducha v čase, predanie sa ducha času, uskutočnenie sa ducha na stranách časnosti. My teda, nemajúc históriu — máme budúcnosť, v ktorej pôjde dopredu vývin nášho nekonečného ducha v konečnosti, a tak prechod jeho roztečenej nečlánkovitosti do článkov, do diel, umenia, náboženstva, viery, obce, do celej skutočnosti. Doteraz sme len trpeli, lebo utrpením prejde duch do svojej slávy. Preto, hľa, vyhľadávame ducha svojho národa, roztrateného vo všeobecnosti, a zbierame ho v duchu jednotlivostí — zlúčených v akejsi vyššej jednote ducha, princípu a vedomia. Náš ľud, tým že trval — pripravoval sa na svoju veľkú budúcnosť, a tak síce nemal a doteraz nemá históriu, ale len prolegomeny k nej, a my sme teda v prolegomenách k slovenskej histórii, avšak z tých prolegomen musíme vyjsť; no bojíme sa, aby sme z nich nevyšli rýchlo, preto sa stále točíme len v tých neuskutočnených a nedokázaných hypotézach, aby sme tým istejšie potvrdzovali v samom tvorení histórie, v samom pradení nite ľudského pokolenia to, čo je tu nie dokázané. A na to sa nielen sami upozorňujeme, ale aj iní nás na to upozorňujú. Nuž čože nám to uškodilo, keď nás aj istý slávny gróf chcel zmámiť tým, že nemáme históriu?My co jiní dokázali známe,[2]než to skryto přede jinými,co my v knize lidstva býti máme!Ale to, že naša práca je márna, že nebude odmenená, je trochu nezrozumiteľná námietka; pozrimeže sa jej teda bližšie do očí. Že by to bola márna práca hľadať stopy a šľapaje ducha, chodiť s myšlienkou po tých ríšach, v ktorých sa cez dlhé storočia duch ukazoval, tvoril, ustaľoval, tomu nerozumieme, lebo ten, kto také slovo vybrechne, je cudzincom v duchovnej ríši, svoje pero namáča do vínového špiritusu a okolo seba maľuje kruhy, aby ho v nich neznepokojoval večný duch. Reč je stavanie ducha, v tomto ideálnom stavaní chodiť je vec a povinnosť ducha: zvyky, obyčaje, mravy, spevy, viera i povera, náboženstvo — a to od prvého stupňa čarodejníctva až po dokonalé kresťanstvo, od pohanských balvanov až po absolútnu dogmu sv. Trojice, toto všetko, ba ešte oveľa viac, čo si duch tvoril, vyobrazoval, pestoval, v čom sa videl, k čomu sa pozdvihoval — toto všetko v jeho národnej zvláštnosti, v jeho farebnosti a nuansovaní prezerať, o tom uvažovať, z toho vyhľadávať jedného ducha, v tom všetkom poznávať jedného činiteľa, storočím iba omladnutého, nie je veru márna práca. To je spomínanie si jednotlivých duchov, to je prechádzanie z nižších stupňov na vyššie, vedúce ducha touto stupňovitosťou k jemu vlastným výškam. Že sa nám to neodplatí, môže to byť len tak, že nám to neprinesie strieborné kríže, zlaté medaily, skvelé rady, dukátové kapitály; no keby sme svoje dary premrhali na iné živly, ktoré by sa rady zmohli a oslávili peniazmi — lebo to je ľahká cesta — ľahko by sme to všetko mohli dosiahnuť a získať za božie dary ducha veľké rebachy. Napokon po takejto odmene nemôže túžiť ten, kto sa posvätil, lebo posvätenie má odmenu v svätosti. Ale dvom pánom nemožno slúžiť.Naša odmena je — odmena posvätenia, duch nachádza v tom vypĺňaní túžby svoj život, a život je najvyššia odmena. V tejto práci ducha nachádza duch svoje ospravedlnenie, v tejto práci skladá zo seba bremeno uzavretosti, neskutočnosti, lebo prestáva si byť cudzím a vracia sa k sebe, prestáva slúžiť mamone, cudzej vôli, nevlastnému záblesku — ale slúži sebe, vybojujúc si ten slávny pokoj boží, ktorý prevyšuje všetok rozum. Toto je zisk ducha za jeho práce, ktoré vynakladá na svoje poznanie a vedomie; na poznanie a uvedomenie si svojho ducha a princípu, v ktorom vzrástol — sveta, národa, obce, náboženstva atď. Ale táto odmena hneď aj rastie s požehnaním prúdiacim na celý svet a odbleskujúcim sa odtiaľ na neho samého. V tejto práci jednotlivcov, v tomto požehnaní ich prác rastie nikdy nedostavaný, ale večne dostavovaný chrám človečenstva. Duch je ako slnko; jeho lúče, ktorými tvorí, lámu sa a odrážajú aj k nemu samému. Ak si vtlačil hlboký znak do pohyblivej pôdy ľudského pokolenia, vedz, že si nekonečne prenikol k cieľu, a už len to bude požehnanie pôsobiť aj na teba samého. Ajhľa, odmena, ajhľa ten blahoslavený pokoj ducha a svedomia!Teda aj toto hádzanie hliny posmechu na nás za to, že naše úsilie nebude odmenené, nám prináša len hlbšie vedomie, vedomie, že nie sme úžerníci predávajúci ducha telesnému zisku. A časom, aj to vieme, keď budeme mať svedectvo ducha, že sme najprv hľadali toto čisté kráľovstvo ducha a myšlienky, a časom, hovorím, pridané nám bude i to ostatné, kráľovstvo konečnosti, lesku, moci a mamony, potrebné pre skutočnú existenciu ducha. Čo je nás teda po hluku a kriku zberby zvyknutej na úžernícke hračky? Vieme, že sme letmi nášho ducha prenesení zo smrti týchto pominuteľných pôžitkov do života vedomia a ducha túžiaceho po pravde.No tí, čo nám kategoricky zakazujú plakať nad duchom uväzneným v neskutočnosti, radovať sa z poznávania svojej povinnosti a potreby, dávať úľavu nekonečnej bolesti a túžbe nášho srdca a ducha, letieť vyššie nad prítomnosť, hľadieť hore k hviezdam nášho neba: tí nás učia poznávať negatívnu stranu sveta, odpor, s ktorým sa musí stretnúť každá skutočnosť, ktorá chce prejsť do existencie a bytia oddeleného od chaosu, ak chce dosiahnuť ten bod, v ktorom sa dáva histórii nový smer a obrat národnej individuálnosti.Uvedomiť si ten bod, v ktorom sa náš národ spája so svetom, vidieť miesto, kde stojíme vo svete a človečenstve, preniknúť všetky stupne, akými dodnes prešiel duch nášho ľudu — to je naše úsilie. A deje sa cestou tak zvláštnou ako aj nutnou a potrebnou. Z Tatier ideme k tatranskému ľudu, krútiac sa nad bezprostrednosťou Tatier a bezprostrednosťou ľudu. A v tomto krútení sa, keď máme pred sebou prevraty vonkajšej tatranskej kôry, tie stopy hrozného vzbúrenia sa mocnej prírody, zalietavame i k tomu všetkému, ako žil tento, tu usadený ľud, kam sa rozletel do šírych končín rozprestierajúcich sa od severu na juh, od východu na západ. A tu vidíme, ako je spojený so svojím svetom, s kmeňmi s ním zviazanými, s pokrvnými, v ktorých nachádza svoju celosť tento tatranský svet, ako sa zasa spája, aké má miesto v tomto svete, v ktorého brehoch hučí oceán dejov človečenstva. Ako je Slovák človek? Ako je Slovan? Ako vyzerá jeho božstvo, ktoré vzýva, jeho človečenstvo, ktoré zo seba vydáva? Čo znamená v Slovanstve? Čo v človečenstve? Či je nulou pred inými číslami alebo nulou za mnohými jednotkami, desiatkami, stovkami a tisíckami? Čo pokladá za dobro? Čo pokladá za zlo? Lebo ak by sme zabudli na tieto otázky, ľahko by sme stavali dom bez základov. Ale ak si môžeme na tieto otázky odpovedať tak, že odpovede sú substrakt potrebného vyvíjania sa človečenstva, vtedy nás všetky prekážky musia iba vyššie pozdvihnúť, lebo náš interes je taký istý ako u človečenstva.Keď však z toho nepovedome vyvinutého života nášho národa takto vyčítame nový svet ducha a myšlienky, nech nám tu nikto nepoloží tú novorekú (paradoxnú) otázku — či to národ tak myslel? Lebo budeme nútení mu všeličo odpovedať, za čo sa nám nepoďakuje. Nemyslel — odpovedáme vopred, chcejúc takého človeka ušetriť od rozličných epitet; nemyslel — lebo myšlienka bola u neho ešte v tvrdom a hrubom šate: čistota myšlienky, ako sme vyššie povedali, má miesto iba na vyššom stanovišti povedomia ducha. Stačí, keď vidíme, čo urobil, a od nás sa žiada, aby sme vyviedli ujarmenú myšlienku z okov nižšieho povedomia, vyjadreného v nižších formách. Čo si národ tvoril, to je jeho objektívnosť, to je jeho vyjadrený duch; a jeho duch, keď vyšiel vyššie, duch, ktorý je v jeho individuálnostiach ako potencia, sám seba vyhrabáva z toho, do čoho sa bol predtým pochoval, v čom sa bol predtým poprel. Musí sa vyhrabávať ako Herkulaneum[3]zo svojich rumov a rozvalín. Keď P. Botta, francúzsky konzul, píše o svojich nálezoch v Chorsabade pri Ninive a uvažuje o tých krásnych basreliéfoch a vyvodzuje z nich veľké povedomie asýrskych umelcov,[4]azda sa nenašiel nikto, kto by sa bol tak paradoxne opýtal, či ten asýrsky umelec rozmýšľal o svojom umení tak isto ako P. Botta. Všetko, čo je v bájach, spevoch, v zriadeniach obcí, náboženstve, vojnách, pokoji atď. ľud nemyslel čisto, utekajúc raz do predstáv, raz do iných nedokonalejších foriem ducha. Myšlienka je najčistejšia forma a k nej dozrievajú iba veky. Ale čím väčšmi si túto myšlienku prisvojili jednotlivci, tým väčšia túžba ich ženie, aby všetko to, čo sa doteraz uskutočnilo nevedome, nedokonalo — ospravedlnili na súde myšlienky, našli v tom všetkom jednotu ducha — kráčajúceho k jednému cieľu, hoci nie vždy rovnako a tou istou cestou.Nech sa teda smeje, kto chce, keď bude v týchto časoch nášho bádania a hľadania seba vo svojom ľude čítať také veci, ktoré boli, ale oni ich nevideli, jestvovali, ale pre obmedzenosť duchov pre duchov neexistovali, a nech si tento cech hladných posudkárov povie: „Hm — ale či to Slovania mysleli tak, ako sa to teraz hovorí napríklad o ich náboženstve?“ S touto otázkou, to dobre vieme, nikde nepríde! Ale ak bude chcieť hľadať niť života nášho ľudu, ktorej koniec teraz vidí, istotne ju nájde nepretrhnutú a najhlbšia minulosť bude spojená, s terajšími zmätkami, takže aj v nich zazrie len jednu, tú istú niť a zapáli sa láskou k takejto nepretrhnutej niti nášho ducha a určenia, ktorá však svojím koncom ukazuje ešte na ďalšiu cestu — toto ho naplní duchom večne mladým, večne silným, prorockým. Skôr prijmeme odpadávanie od nás, než tú nevšímavú, neurčitú, nerozdelenú celosť! Padanie ničoty k ničote je zisk; to, čo je živé na pni nášho ľudu, to iste len tým väčšmi bude prirastať k svojmu pňu, čím väčšmi budú odpadávať dezorganizovaná kôra a suché ratolesti. Určite od úsvitu našej slovanskej histórie — až do dnešnej chvíle ťahá sa nepretržitá reťaz dôslednosti ducha, hoci by to aj nebolo vždy dosť hmatateľné. Prechody sú nespočetné a bývajú ťažko rozoznateľné.Toto terajšie dvíhanie sa slovenského kmeňa z pustoty a bezbožnosti veru vzbudzuje mnoho údivu a nepochopenia ako zo strany priateľov, tak aj zo strany nepriateľov. Lebo keď sa mŕtvy dvíha z hrobu, keď bezbožník a naničhodník precitáva vo svedomí a začína si brať vyššie a znamenitejšie predsavzatia, vtedy ľudia od neho utekajú a smejú sa mu, ba mnohí prvého späť do hrobu, druhého k hriešnosti sácajú a nedovoľujú mu vrátiť sa do chrámu, z ktorého bol sám svojvoľne utiekol. Aj náš slovenský ľud sa tak vžil do telesnosti, že mu už veľmi málo ostávalo z jeho duchovných darov. Reč, zvyky, nábožnosť si zachoval, ale všetko ostatné utratil. A samu reč tak znížil, že sa už ani neopovážil v nej o niečom vyššom rozmýšľať. Slováci už prišli na to, že sami ich spisovatelia sa vysmievajú zo svojho nárečia, tie mrzké slová, ktorými sa v živote rozprávajú, vidia, ba svoju národnú reč menujú rečou sprostou. Treba sa čudovať, že Slovania ich neuznávali, vždy ich prihadzovali na dôvažok k iným, a nepriatelia ich utláčali, upierajúc im bytie? Spravodlivo sa nám to všetko stávalo, lebo sme nič také neurobili, čím by sme sa boli uplatnili. Slovák bol už celkom odpadol od Tatry, od celej pôvodnosti svojej prírody; lepšie duše sa lepili k iným kmeňom, podlé duše sa lepili k cudzím národom. A ako jedno tak aj druhé bolo len priliepaním sa, z oboch pochádzalo pre Slovensko len zlé. Kmeň má byť v národe to, čo národ v človečenstve. Ak odsudzujeme fantastický kozmopolitizmus, kde sa chce osobnosť bezprostredne vtlačiť do človečenstva, zapierajúc a ničiac národnosť, z toho istého dôvodu musíme pohaniť a odsúdiť aj takú národnosť (a zvlášť veľkého národa), ktorá by sa chcela vyliať z jedného indivídua do národného rázu a celku. Čo sú v človečenstve národy, to sú v národoch kmene. Svojím kmeňovstvom musíš pôsobiť na svet svojho národa. A toto je to, čo spozorovali Slováci, z jednej strany ako Slováci, z druhej strany ako Slovania; a v prvom spočívajú príčiny aj druhého. Z ľudu nemohla vyletieť iskra Slovanstva skôr, než by vyletela iskra svojstva, Slovenstva. Preto zrazu toľko odrodilcov, že sa naraz zakresalo do kremeňa Slovanstva, preto aj teraz plné ruky práce, že sa z oboch strán začína spoznávať tatranský kmeň. Ale tieto myšlienky už presahujú čas, v ktorom je zložené toto dielko, ku ktorému píšem predhovor. Tu teda len pripomíname: obšírnejšie vývody a dôvody nech sa očakávajú na širšom poli.Toto prebúdzanie sa Slovenska je teda také spravodlivé, ako je potrebné a nutné vzpierať sa proti tomu, čo vyplýva z tej istej okolnosti. Právo na budúcnosť je božia moc daná ľuďom; právo na prítomnosť je božia moc ľuďmi už upotrebená. Národy sa ťažko lúčia so svojím bytím a prítomnosťou, lebo privykli životu — a v istom ohľade aj na panstvo a hegemóniu; ale s nekonečnou parhesiou[5]sa národy vinú k svojej budúcnosti, lebo túžia nekonečnou silou svojho ducha po rozšírení svojho srdca, po veľkosti. A tu do seba narážajú, tu, v tomto bode, v takomto čase sa cesty národov križujú, preto si vždy odporujú, a v tomto odpore sa prenáša z tróna na trón žezlo, z národa na národ trón ducha a osvety. Kto má rád život, ten musí vydržať blesky, strely, pokušenia, bolesti a nehody toho odporu; musí trpieť — a tak vojsť do svojej slávy. Takéto prebúdzanie sa národa má mnohostranné odrazy a rozličné pôsobenia. To, z čoho sa duch prebúdza, mece a hádže sa mu do cesty, lebo prebúdzanie sa nového je smrťou starého, ale národy sa vždy prebúdzajú zo starého človeka, stvoreného podľa tela; teda hmota, z ktorej sa dvíha duch chcejúci vyletieť vyššie, sa vo svojich námietkach vyhadzuje proti duchu, ale nič nezmôže čiastka proti celku, i odráža sa obyčajne na stranu odporujúceho živlu, aby sa tam spojila s protikladom a odrážala sa proti duchu, ktorý ju zanechal — nepovažujúc ju za hodnú seba. Koľkokrát sa východ, keď sa nemohol pokresťančiť, alebo lepšie, keď nevládal nového, zo seba vzídeného ducha uznať za svojho pre svoju bohapustú hmotnosť — koľkokrát sa tento východ vrhol do cesty všeobsahujúcemu kresťanstvu? Bol to islam, čo sa tak mocne pokúšal o Jeruzalem, kde kresťanstvo rozložilo svoje svätyne. Veru — ako krásne to vidíme dokázané na Slovensku. Ajhľa, ten starý človek slovenský, ktorý bol privykol konečnej hrude, ako sa on v novšom veku prikláňa na stranu odporu! V lone seba samého by nebol uznaný ani za odpor — ale na strane nihilizmu, tam vidí pre seba prázdne miesto, a tak udiera do nového slovenského človeka, tušiaceho budúcu veľkú slovanskú skutočnosť. Sama Európa pociťuje ešte doteraz výpady fanatizmu východných divochov proti svojmu kresťanskému zriadeniu, hoci sa už darmo usilujú z potopy európskej civilizácie, v akej tí východní čudáci okrem nejakých zvyškov pohynuli, aj tie ostatky vyplahočiť.Preto, hľa, aj tieto najnovšie udalosti, ktoré sa zjavujú na obzore nášho života a sú plné stovkami a stovkami kontrastov, chápeme ako potrebné a vyrastené práve na tej niti, okolo ktorej sa točí náš život, takže sa domnievame, že ak by niekto chcel vidieť naše vyvíjanie sa bez nich, chcel by vidieť ruže bez tŕnia, med bez plástu. A mnohé iné neresti nás zvierajú, a v budúcnosti zovrú ešte aj iné; o nich tu len tak krátko môžem povedať, nakoľko sa to patrí v predslove k takémuto spisku, ako je tento tu.V nesmiernych bolestiach sa zrodzujeme; lebo náš duch nenachádza nikde pripravené cesty, ale musí sa hľadať sám prostredníctvom bojov vedených v samom sebe. Z domu prinesenú nábožnosť nám kazí bohaprázdny racionalizmus profesorov, takže znova sa musíme dvíhať sami, keď náhodou prídeme k lepšiemu poznaniu. Ale šľachetné povedomie národnosti si neprinášame z domu, a v živote, len čo v nás začína vznikať, číhajú na nás stovky tigrov, schvacujú nás stovky spoločností všelijakých turistov, takže sa nemôžeme zveriť ani jednej a nezostáva nám nič iné, ako položiť si ruku na srdce a počúvať hlas svojho svedomia a hľadať vo svojich hlbinách bezpečného vodcu.Pritom však, keď sme sa povýšili ku skutočnému ideálu slávy, otvárajú sa nám nové boje. Iba kontrast a odpor, iba bolesť a rany nás zvierajú. A v tomto nebeskom a zemskom ohni stojíme, do tohto ohňa namáča básnik svoje pero, ním hľadí historik do ďalekej minulosti, týmto ohňom hádžeme do priateľov i nepriateľov, a jedným namočením pera pôsobíme na obidve strany.A čo je iné ten náš milý život než chrám, pred ktorým horí tento oheň, a kto chce doň vojsť, každého páli a každého blaží. Plameň zemský šľahá proti, nebeský plameň ducha šľahá vyššie, a cez ten prvý prenáša pravých posvätencov. Pravý, nech sa aj neraz popáli, predsa len tým väčšmi horí ohňom, ktorý ho robí necitlivým a nedosiahnuteľným pre ten zemský plameň.Toto všetko mi letelo mysľou, keď som čítal spisok nášho najnadanejšieho Benjamina Pravoslava ČervenákaZrcadlo Slovenska, ktorý sa teraz nachádza už aj pred súdom širšieho obecenstva. A keď ma o našu literatúru vysoko zaslúžilý pán vydavateľ[6]požiadal, aby som k dielku napísal predslov, prišlo mi hneď na myseľ, aby som to, na čo som myslel pri čítaní, aj napísal a pridal k tomu spisku. Mal som síce na mysli i to, že by som mal nechať hovoriť sám spisok, a predslov obmedzil na životopisné nákresy pôvodcu. Iste tu bude veľa takého, čomu sa nebude chcieť alebo môcť porozumieť; lebo nie je myslenie ako myslenie a nie je vývin ako vývin, takže myslenie jedného býva častokrát urážkou myslenia iného. A najmä teraz, keď sa cechy privilegovanej učenosti vysokoučených pánov rozostavujú po istých miestach a zakladajú, monopoly a metropoly nemej učenosti — (lebo nemajú ani jeden organ), teraz aby človek nehovoril iné ako páter Paulus Heidelbergensis.Predsa však som sa takto rozhodol, len aby som oslobodil myseľ od tých myšlienok; napísal som ich teda, a čo som písal, písal som. Taká je táto knižka, ako sú tieto predslovené slová, a do takého sveta vstupuje, aký som tu vykreslil. Či sa to už bude páčiť alebo sa nebude, všetkým tým sa dokáže pravda a vhodnosť i primeranosť tohto predslovu k dielku i k obecenstvu. Kto dielku porozumie — prizná sa aj k predslovu; kto odsúdi predslov, odsúdi aj dielko: lebo oboje sa navzájom vysvetľuje. Ibaže by sa bolo dalo ešte mnoho pred-sloviť, medzi-sloviť a do-sloviť: keď sa totiž nemôžeme dosť nahovoriť o tých pomeroch, v akých sme so svojimi myšlienkami k svetu; keď i sám spisovateľ skľúčený ťažkou chorobou nemohol tu vyčerpať hojnosť svojho predmetu; a napokon keď je to dielko spísané v čase, keď sa to všetko ani vedieť nemohlo, čo sa už teraz vie. Večná len škoda pre náš úbohý ľud, že tento mladý muž zomrel v takom veku a v takom čase, v ktorom by i najviac bol mohol urobiť, aj najväčšia potreba toho by bola bývala. On sám by si bol svoj spisok aj pred-slovil, aj medzi-slovil vo svojej dialektike, aj do-slovil k svojmu predmetu. Necháme to však už spolu rásť, ako to vzišlo, až do času, v ktorom nám bude dožičené aj dôkladnejšie, ako už po opravách, i obšírnejšie, ako už po prípravách, o tomto predmete rozmýšľať, hovoriť, uvažovať a písať.V Hlbokom koncom októbra 1843[1]Hic Rhodus, hic salta— lat. Tu je Rhodus, tu skáč, čiže ukáž, čo vieš. Výrok z Ezopovej bájky.[2]My co jiní dokázali známe…— posledné trojveršie 260. znelky Kollárovej Slávy dcery. Porov. vydanie Slávy dcery, Praha 1952, s. 153.[3]Herkulaneum— rímske pobrežné mesto juhovýchodne od Neapolu. R. 79 n. l. bolo zasypané pri výbuchu Vezuvu[4]pozri Allgemeine Zeitung Beil z 8. októbra 1843[5]parhesia— rovnakovzťažnosť[6]pán vydavateľ…— Červenákovo dielo Zrcadlo Slovenska vyšlo po autorovej smrti v Pešti r. 1844 nákladom Jána Kadavého. Hurbana teda asi o napísanie predslovu požiadal Kadavý.	Hurban_Clanky.html.txt
Několik tváříSlušelo by se zajisté, abych vraceje se ze země nizozemské vám popsal a vykreslil především typické tváře tamního lidu. Nuže, pokud se týče pánů burgemestrů,[1]radních, učenců a jiných notabilit, odkazuji vás na Flincka, de Keysera, Troosta, Eliase a Rembrandta a Sandrarta[2]a jiné holandské mistry století sedmnáctého; neboť od té doby se Holanďané nijak podstatně nezměnili až na to, že už nenosí krejzlíky, bandelíry, kyrysy a jiný válečný postroj. Ale záleží-li vám více na typických tvářích starých nizozemských námořníků, kalvinistů a farmářů, konstatuji, že se dosud sem tam skutečně vyskytnou; já sám jsem viděl po jednom exempláři v Utrechtu, na nádraží v Goudě a v tramvaji u Leidenu a velmi jsem se potěšil onou vzácnou hříčkou přírody, která se jmenuje národní typ.Avšak ježto jsem se ocitl v Haagu v prostředí značně mezinárodním, a sice na kongrese PEN klubů,[3]mohu vám podat zprávu o řadě literárních tváří, které jsem tam potkal. Bylo jich tam na tři sta padesát, ale některé se mi nepodařilo nakreslit; vracím se bez belgického chlapíka Pierarda a bez Borise Sokolova[4]a bez Kadena Bandrowského[5]a bez tolika jiných; ale zato tady je, hle, John Galsworthy, bělejší, než býval dříve, s tváří světlou a jemnou, jako by byla ozářená světlem měsíčním; velmi rovný a rezervovaný; anglický gentleman ve stavu zduchovění.Ta dobře kulatá hlava s krátkozrakýma očima, to je George Duhamel, francouzský básník a kritik a bývalý doktor, jeden z těch lidí, kteří dělají svědomí soudobé Evropy;a tento usmívající se muž je Desider Kosztolányi, maďarský básník; usmívá se proto, aby dal najevo, že se nezlobí na naše úřady, které mu nechtěly povolit pobyt na naší půdě. Jeho úsměv je jako kola šířící se na tiché vodě — řekl bych, že dělá ještě kruhy kolem jeho hlavy.Hermon Ould, sekretář v ústředí PEN, autor pohádek pro děti, pravý chlapecký Angličan a drobátko Ir, člověk hubatý a milý,a tento germánský bůh je německý básník Theodor Däubler, jehož hrdinské vousy zčásti marně zakrývají líci vlídnou a spravedlivou, tvář moudrého a slunného poety;tento muž sveřepých čelistí, černý a snědý, nemá být nikdo jiný než Jakob Wassermann,[6]romanciér, muž trochu zamračený a nemluvný,zatímco tento počerný muž, Francouz Benjamin Crémieux, organizátor těkavého stádce literárního, rozhrnuje oponu své brady překypujícím úsměvem.Šalom Asch,[7]básník žargonu, Haličan původem, hovorný a srdečný žid, a jeho dvojník, Jihoslovan Dučić;[8]aby si člověk ty dva nepletl, říkalo se na kongrese: „Když si myslíte, že mluvíte s Aschem, tak je to Dučić; když si myslíte, že mluvíte s Dučićem, tak je to Šalom Asch, — jen podle toho je rozeznáte.“Tyto černé vousy znamenají sochaře Meštroviće,[9]vážného a pomenšího muže; kdyby byl tak dlouhý jako náš Horejc,[10]dělal by snad sošky, ale jsa spíše drobný, dělá sochařinu v nadživotním formátě.A nakonec úsměv Johana Fabricia;[11]je to jediný Holanďan, kterého jsem drobátko trefil, a ten ještě není typický; neboť typický Holanďan je spíše uzavřený a jaksi důstojný.Opouštěje tímto úsměvem mezinárodní půdu kongresu rád bych podotkl, že se obyčejně mylně vykládá babylónské změtení jazyků. Změtení jazyků nenastává tím, že každý mluví jiným jazykem, nýbrž tím, že každý mluví najednou několika jinými jazyky. Pokud člověk mluví svým vlastním jazykem, i kdyby to činil jen sám k sobě, není, pravím, žádného změtení; ale začne-lí říkat například, ani o tom nevěda: „Yes, mijnheer,[12]ce soir it is hier schrecklich horko“, pak teprve dospěl k onomu složitému lingvistickemu stavu, o kterém se zmiňuje bible líčíc první mezinárodní kongres, konaný u příležitosti slavnostního zahájení babylónské věže.[1]burgemestr— starosta[2]Sandrart— Joachim von S. (1606 — 1688), něm. barokní malíř a rytec, prvý něm. historik umění[3]PEN klub— Poets-Editors-Novelists, mezinárodní sdružení spisovatelů a jiných intelektuálních pracovníků, zal. 1922[4]Boris Sokolov— B. Matvejevič S. (1889 — 1930), sov. literární vědec, folklorista a etnolog[5]Kaden Bandrowski— Juliusz B. (Kaden, 1885 — 1944), čelný představitel moderní polské literatury, vynikající romanopisec, zachycující soudobé dění[6]Jakob Wassermann— (1873 — 1934), německožidovský romanopisec, vůdce novoromantického literárního hnutí, mistr psychologické analýzy[7]Šalom Asch— (nar. 1881), autor sociálně zabarvených povídek ze života polských židů[8]Jihoslovan Dučić— Jovan D. (1871 nebo 1874 — 1943), srbský básník a diplomat[9]sochař Meštrović— Ivan M. (1883 — 1962)[10]náš Horejc— Jaroslav H. (nar. 1886), sochař, řezbář, rytec skla a medajlér, autor četných byst a figurálních kompozic[11]Johan Fabricius— (nar. 1871), nizozemský dramatik, čerpající látku z vesnického prostředí[12]Yes, mijnheer…— Ano, pane, dnes večer je tu strašně…	Capek_Cesta-na-sever.txt
Správy z planéty MarsPán Július Kutloch, tesársky majster v Banskej Bystrici, je vysokoučený človek. Obzvlášť v špiritizme, okultizme, telepatii a všetkých nadprirodzených, neprirodzených, nadzmyselných a nezmyselných vedách je v celom susedstve uznávaný ako autorita prvého rangu. Po dlhoročných experimentoch podarilo sa mu našu Zem medio-rádiograficky spojiť s Marsom. Ja som jeho najbližší sused a som veľmi dobré píšúce médium, keď ma pán Kutloch uvedie do tranzu.Bolo to 10. októbra 1917 zemského času, večer o 11. hodine v byte môjho váženého majstra. Ja som sedel pri stole, pred sebou papier, v ruke pero. Majster mi položil svoju ľavú ruku na hlavu a pravú na oči a hlasno zavolal: „Vy duchovia bývalých občanov tejto našej Zeme, vyzývam vás, aby ste jedného z vás, ktorý sa v nekonečnom vesmíre zoznámil s dajakým duchom pochádzajúcim z planéty Mars, hneď sem poslali.“ To som ešte počul, potom som zaspal — bol som v tranze. Keď som prišiel zasa k sebe, mal som pred sebou na papieri mojou vlastnou rukou napísané: „Ja som duch jedného slovenského sedliaka, ktorý pred tisíc rokmi obetoval život za vlasť a volám sa Dunajský a mám teraz kamaráta, ktorý zomrel ako otrok na Marse pred troma rokmi. Ten sa volá Mirituči a ja sa s ním zídem každý deň v neutrálnej vesmírnej zóne medzi Zemou a Marsom, kde výlučne iba my dvaja sa môžeme pozhovárať. O Marse vám môžem podať celkom spoľahlivé správy, lebo mne Mirituči všetko dopodrobna vždy hlási, čo sa u nich robí a ja zasa jemu, čo je u nás nového. Teda vám, milí zemeobčania, oznamujeme, že na Marse panuje teraz kráľ Čilijan XXXII. ako jediný panovník nad ríšou takou veľkou ako Európa s Áziou. Čilijan je černoch a černosi sú panujúci národ, hoci ich je len 16 percent zo všetkého obyvateľstva Marsu; 40 % je červených, 15 % ružových, 14 % zelených, 8 % žltých, 4 % bielych a 3 % belasých. Pravdaže, sú tam aj všetky možné variácie bastardov, ale tí sa tam pripoja podľa toho, ktorá farba sa komu zdá krajšia. Tak napríklad jeden oranžník drží s červenými, druhý so žltými atď. Hlasovacie právo majú len černosi a kráľ musí robiť len to, čo oni chcú. Všetok kapitál, všetky fabriky, budovy, pozemky atď., všetko je v čiernych rukách. Tí druhí sú ,národnosti‘ alebo, ako ich černosi volajú, ,strakavé opice‘; oni majú právo robiť a umrieť. Poriadok na Marse udržuje veľká armáda. Každá strakavá opica musí byť začas vojakom. Poddôstojníkov je najviac zelených, lebo sú najspoľahlivejší, ale oficieri sú výlučne len černosi. Keď je napríklad vzbura červených národov, tak pošlú zelené, žlté, biele a belasé regimenty urobiť poriadky.“Toto všetko Mirituči napísal mojou rukou. Od toho času dostávame pravidelne tou istou cestou medio-rádiogramy, ktoré tu uverejňujeme:11. októbra. Na Marse vypukla revolúcia. Červení sú pánmi situácie.12. októbra. Červení vydali proklamáciu, že otroctvo v akejkoľvek forme je odstránené a že v každom ohľade bude panovať úplná rovnosť. Chcú zaviesť republiku s červeným prezidentom.14. októbra. V jednom meste, kde býva najviac zelených, vyvolili akéhosi šustra za zeleného kráľa. 200 000 červených tiahne s kanónmi proti mestu.15. októbra. Čierny kráľ Čilijan XXXII. zaďakoval za seba i za celú dynastiu.16. októbra. Zelený šuster sa vzdal červeným.17. októbra. Súkromný majetok zrušili. Všetky pozemky, fabriky, budovy, bane, železnice, lode, aeroplány prešli do majetku všeobecnosti, čiže štátu.18. októbra. Na Marse je zavedený štvorhodinový pracovný čas. Každý bez rozdielu musí vykonávať ručnú robotu, keď chce, aby dostal jesť. Sluhov a slúžok viac nieto — aj učenci sa učia čistiť si svoje topánky sami.19. októbra. Černosi sa všetci sťahujú na veľký ostrov, skade pochádzajú. Čierny učenec Momses povedal veľkú reč, v ktorej dokazuje, že strakavé opice nikdy nemôžu dosiahnuť ten stupeň vzdelanosti ako černosi a že v krátkom čase musí zaniknúť celá kultúra, ak nebudú panovať černosi.20. októbra. Teraz vysvitlo, že celú tú revolúciu zorganizoval sám bývalý kráľ Čilijan v spojení s červeným učiteľom, menom Kosobuko. Veľká bezočivosť a nenásytnosť černochov sa Čilijanovi zhnusila.21. októbra. Všetky úrady sú obsadené zadarmo pracujúcimi dobrovoľníkmi, ktorých sa hlási toľko, že každému treba duševne pracovať len jednu hodinu denne.15. novembra. Mars je federatívna republika a pozostáva zo siedmich autonómnych štátov. Každý štát má svoju národnú snemovňu a svojho prezidenta.30. novembra. Kosobuka zvolili za prezidenta republiky celého Marsu. Čilijan je prvým viceprezidentom a ružový robotník Sintofu je druhým viceprezidentom.2. decembra. Celú armádu rozpustili. Vojakov viac netreba.5. decembra. Všade je poriadok, len v čiernom štáte to vyzerá zle. Tam si zvolili za národného prezidenta najtučnejšieho chlapa medzi sebou; váži tri metrické centy a vie jesť za desať iných. Tento pán bol predtým veľkostatkár a veľkoobchodník so sviňami. Černochom sa nechce robiť; nepúšťajú sa ani do poľnej roboty, ani do remesla, lebo nemajú otrokov.6. decembra. Peniaze na Marse prestali existovať. Akékoľvek bývalé cenné papiere sú len makulatúrou alebo raritou pre múzeum. Každý občan má knižku so svojou fotografiou, s kupónmi, za ktoré dostane, čo mu treba. Starci a chorí dostanú knižku zadarmo, tí sú od roboty oslobodení. Deti vychováva štát spoločne. Zlato a striebro nemá takmer nijakú cenu.10. decembra. Slávny čierny učenec Momses teraz vyrátal, že černosi majú ešte najdlhšie na tri mesiace čo jesť a potom umrú všetci od hladu, ak sa nechytia hneď roboty. Žiada, aby národná vláda prosila červených o inštruktorov — ale hneď a hneď.10. decembra. Kongres prijal jednohlasne návrh prezidenta Kosobuka, aby bol postavený veľkolepý pomník ostatnému kráľovi Čilijanovi XXXII. ako najšľachetnejšiemu človekovi všetkých čias a svetov. Iba Čilijan protestoval proti tomuto plánu veľmi horlivo a dokazoval, že zaďakoval len pre vlastný prospech, lebo zdravý rozum mu vraví, že starý systém sa nedá udržať. „Až teraz som úplne šťastný, keď vidím, že celý svet je spokojný, a keď môžem tak účinkovať, ako mi káže srdce. Ja som v každom ohľade len vyhral pri tomto prevrate a prosím teda, aby sa mi pomník nestaval — nezaslúžim si to.“ Tak skončil reč Čilijan.Nato sa hlasovalo ešte raz a návrh bol navzdory protestom Čilijana predsa prijatý. Zvláštne pomery sú to na tom Marse!!	ChlumeckyEnspenger_Drobne-humoresky-grotesky-alegorie-a-besednice.txt
I.— Á, vítam vás, pani gazdinka! Čo sa vám bude páčiť? Či ste zdraví doma? A gazda čo robí, či už prišiel z mesta?Takto vítal Rovesný asi štyridsaťročnú, dosť herskú a závažnú sedliačku. Stál za pultom, trel si ruky a usmieval sa. Otázky sa mu z úst sypali, akoby kukuricu presýpal z riečice do merice.— Čo sa vám bude páčiť? Či vidíš, ste ani lusk! Z roka na rok krajšia!— Veru sa roky míňajú, starneme, — usmiala sa, vycerila zdravé, biele zuby, akoby sa posmievala starobe, ktorú práve teraz spomenula.— Dajte si pokoj so starnutím. Čoby takáto! — a buchol ju po chrbte, že len tak zduňalo.— Juj, aký ste! — skríkla, akoby sa hnevala, ale oči sa jej smejú.— No, len no, nehnevajteže sa, veď som vám rebro nezlomil. Čo máme robiť, musíme aj zažartovať.— I, veď ja tiež viem, čo je žart, — hovorí už udobrená, — ale teraz mi už dajte, lebo nestačím; hľa, už je skoro desať a vy ma tu len zabávate. U vás zabudne človek aj na to, po čo príde. Dajte mi za desať halierov droždia, ale nech je čerstvé.— To sa nebojte, u mňa je vždy čerstvé. A čo ešte?— Za štyri škorice, taktiež aj šafran a za dvadsať halierov cukru.— A ešte?— No, čo by bolo. Čmýri sa mi v mozgu a nepríde mi na um. Tomu ste vy na príčine s vaším dodievaním.— Po druhý raz si zámku položím na ústa, len sa už toľko nehnevajte.Vtom zazvonil zvonček nad dvermi.— Čože by si, Zuzička? — spýtal sa dievčatka, ktoré práve vtedy vstúpilo do sklepu.— Otec ma poslali, aby ste im dali paklík dohánu, a mať chcú ocot a lojovú sviečku.— Dobre, dieťa moje, len počkaj trochu.— Aha, už mi prišlo do umu, — skočila mu do reči gazdiná. — Dajte mi ešte za dva ďumbieru a klinčekov tiež za toľko. Tak, a teraz zbohom!— Počkajte trošku! — volá za ňou, berúc z buksy promincne. — Oslaďte sa, — a podáva jej niekoľko zrniek. — Aj ty, Zuzička!— Načo mi je cukor, — odvetí žena, — aby mi zuby vypadali?— Dobre sú tie osadené, nemajte o ne starosť, veď sú, hádam, nie panské, aby od trochu cukru očerneli a zderaveli.— A už to je pravda, nikdy som netrpela na zuby. Už len vezmem, bude malému Miškovi, beztak dobiedza do mňa, keď idem voľakde, čo som doniesla. Ale teraz už zbohom!Sklep ostal prázdny. Rovesný odložil buksu s promincňami, vzal potom metličku z pestrého kohútieho peria, oprášil ňou pult a potom spokojne sadol si k písaciemu stolíku. Jeho priestranný sklep bol od zeme až po povalu nabitý tovarom. Dve steny naplnené boli strižnou látkou, počnúc od plátna, barchetu až po hodváb a zamat. Tretia stena bola nabitá rozličným tovarom. Pod povalou černel sa rad klobúkov cukru. Polovica štvrtej steny bola opatrená sklenenou priehradou. Tu bola kasa. Priestranné bočné miestnosti boli plné železného, hlineného i porcelánového riadu.Obchod Rovesného obsahoval všetko, čo potrebovali tunajší a okolití obyvatelia.Rovesný bol rodom z Rovesného. Jeho otec bol dosť majetným gazdom. Aby nemusel rozkúskovať majetok medzi štyroch synov, dvoch synov dal vyučiť za remeselníkov, Jozefa za kupca, najstarší ale zostal pri otcovi gazdovať.Ako dvadsaťštyriročný šuhaj osadil sa vo svojom rodisku. Pomocou rodičov, a tiež mal aj niečo zgazdované, otvoril si skliepok. Hneď od začiatku sa mu darilo. Rozsiahla rodina brala tovar od neho, k tomu povahu mal dobrú, veselú, a čo je najhlavnejšie, mládenec máva obyčajne príťažlivú moc na dievčatá i na ženičky, takže v krátkom čase všetko sa hrnulo k nemu.Pozdejšie sa oženil. Vzal si za ženu krčmárovu dcéru Máliku. Jej rodičia boli bohatí a mali s ňou vyššie ciele, lebo ju dali aj do dievčenského ústavu, kde boli vychovávané zemianske a z „dobrých domov“ dcérky. Je teda celkom prirodzené, že skrsli v nej nároky na advokáta, alebo doktora. Chodievala po báloch, na výlety, mať dávala hojné hostiny. Na posledné mladí páni prichádzali v hojnom počte, ale z nich sa ani jeden nechcel chytiť na lep.Len čo Málikini rodičia zbadali, že pre ňu „partiu“ nechytia, začali sa obzerať po bližšom okolí, i prišiel im na um Jožko Rovesný. „Šuhaj je pracovitý, vyzná sa vo svojom povolaní,“ rozmýšľali, i prišli na to, že by to nebolo zle, keby si ich dcéru vzal za ženu. Málika, pravda, keď jej kedy-tedy Jožka spomenuli, nechcela o ňom sprvu ani počuť. Kdeže, ona školovaná, má sa za mladi v dedine zahrabať, šafran a korenie predávať, metrom sa oháňať — to by bolo!Ale rôčiky sa pomaly míňali, starosť, ako sa dostať pod čepiec rástla a kruh nárokov sa počal nápadne úžiť, až sa zastavil pri mladom kupcovi. Nevdojak zbadala Jožkove kučeravé fúziky, štíhlu postavu, i začala sa oňho zaujímať. Videla, že nekartuje, nelumpuje, nepresúša sa po krčmách a svet sa k nemu valí; okrem toho zbadala, že je dievčatám, a to aj takým, ktorým to piate p, totiž peniaze, nechybuje, nie ľahostajný, i začala s ním častejšie rozhovor nadpriadať.Rovesný, aby si mohol čím skôr obchod zveľadiť, chcel sa oženiť zámožne. Len čo zbadal, že Málika nebočí viac od neho, ba práve naopak, rada sa s ním zabáva, neokúňal sa dlho i vyznal jej lásku. Po zvyčajných vytáčkach dostal ju a s ňou aj niekoľko tisícok.Málika, ako mladá žena, rada chodievala na zábavy a do spoločnosti, bola na ne už navyknutá a k tomu nechcela, aby o nej svet hovoril, že sa teraz preto uťahuje, lebo sa hanbí, že sa stala pani kupcovou. Časom prišli deti a s nimi aj starosť. Popri láske materinskej rástla v nej túha za bohatstvom. Chcela čím viac majetku nahonobiť, aby, ako hovorievala, tým istejšie zabezpečila budúcnosť deťom. Robila neúnavne. Pri vedení veľkej domácnosti ešte stihla i v sklepe pomáhať. Súc silnejšou povahou ako jej muž, dialo sa v dome zväčša podľa jej vôle. Rovesný sa jej nielen ľahko podrobil, ale si ešte často trel ruky od radosti, keď videl bedlivosť a usilovnosť ženinu.Teraz má plno starostí. Jeden pomocník mu odišiel, druhý pracovník, Janko Čvíkota, je práve teraz na stanici, prijíma tam došlý tovar. Učňa, darebáka, poslal už pred hodnou chvíľou na poštu. Mohol sa už aj dva razy vrátiť a ešte neprišiel. — Viem, že kráča ani slimák, len aby čas márnil, — šomral netrpezlivo. Pozrel na hodinky. — Pol jedenástej! O pol hodiny už tu budú! Len nech Zuza dobrý obed pripraví. Či jej nepriškrie, alebo nepresolí? Elenka zaiste bude lačná, mladý žalúdok trávi, ani čo by pálil. Ako len vyzerá? Zaiste je už celá slečna, veď jej minulo pred týždňom šestnásť rokov. Bože môj, ako to len letia tie časy! — vzdychol si a zase pozrel na hodinky. Priložil ich k uchu, či mu nezastali, tak sa mu pomaly míňal čas. I prešla mu umom mladosť: ako sa tešil, keď sa stal pomocníkom. Rodičia od radosti nevedeli, čo majú robiť, keď prišiel k nim po prvý raz pekne vyobliekaný, so striebornými hodinkami vo vrecku a s ligotavým prsteňom na ukazováku. Ako ho obzerali doma, a mať ako sa tešila, ba si aj poplakala od radosti. Od tých čias už mnoho rokov preletelo, mnoho sa zmenilo. Dobrí rodičia už pod zeleným rovom odpočívajú. Lipky na ich hroboch počínajú konáre šíriť, i pníky im tlstnú. Ej, veď jeho gaštanové vlasy začínajú pobelievať a okolo očí zhŕkli sa už vrásky.— Tak je to, tak sa časy míňajú! Život mizne ani sen, zdá sa mi, že to len včera bolo, keď som bol taký mladý — a tu, hľa, dnes vítam deti takmer už dospelé.Cvengot zvončeka prerušil mu myšlienky. Do sklepu vstúpil starý, vysoký chlap. Prusliak mal rozopätý, rukávy na košeli mal vyhrnuté až vyše lakťa. Fajočku má zakvačenú na rázporku košele a mechúr s dohánom zastrčený mu je za pásom.— Dobrý deň! — zvolal rezko.— Pán boh daj vám, báťa Sklenka, a vitajte!— Ale je len horúce, to božie slniečko hodne praží, ale ďakovať bohu, aj zrnko dobre dozrieva.— Viem, že by ste nedbali, keby ste si mohli z tejto horúčavy trochu na zimu odložiť. Nemuseli by ste na prípecku vysedávať a chrbát si piecť, alebo sa v bunde na podstienke presúšať.— Veru niečo hovoríš, Jožko náš, ale čože, keď všetko nemôže byť po našom. Málo sa ja povaľujem v zime na prípecku, nájde sa aj v zime robota, niet ani vtedy času na zaháľanie. Či más dobré kosy?— Pravdaže mám, a sú ani britvy. Keď z mojich kôs jednu naklepete, tak máte potom celý deň pokoj, len čo kedy-tedy osličkou po nej črajchnete. A, viete čo, sú ľahké, človek ich v ruke ani necíti, akoby samy kosili.— Hm! Uvidíme, každý kupec si svoj tovar chváli, lebo ho chce predať.— Len poďte sem! — Zaviedol ho do železného skladu a ukázal mu hŕbu nových kôs.Vytiahne starý jednu, odloží ju. Nepáči sa mu, má tenký prút, ľahko sa zlomí. Druhú oprie koncom o dlážku, pritlačí ju, či je ohybná, a potom klepe ňou o kus železa a pozoruje pritom, aký vydáva cvengot. Obzerá, skúma jednu po druhej. Pri desiatej začne poznove. Na každú má nejakú poznámku. Jedna mu je slabá, druhá mäkká, tretia pritvrdá, ľahko sa vyštrbí, až konečne si vybral.— Čo pýtaš za túto?— Dve koruny dvadsať halierov.— Ih, aby ťa! Kto to videl, toľko… — šomre starý. — Predlanským som kúpil za osemdesiat grajciarov a aká to kosa bola! Paľovi Dubákovi sa tak zapáčila, že mi dával za ňu päticu.Zvonček zase zazvonil. Kupec vbehol do sklepu. Tam ho už čakali dve ženičky.— Dám ti za ňu deväť šestákov, — volal za ním starý.— Nemôžem spustiť ani grajciar.— To nedám, — a oprie kosu o stenu.— Ako sa vám páči, ale to vám vravím, že obanujete, dobré nikdy nie je drahé.— Čo by ste rady? — prihovára sa kupec ženám. — Á, to ste vy, ňaňa Iľa? — spytuje sa, keď sa lepšie prizrel na obstarožnú, v čiernom oblečenú ženu.— Nuž a či ma nepoznáš?— Ale čoby nie, veď sme hádam rod, hľa, mojej materi švagriná, ňanička Kramárka, vydali si dievku do Kotlárov a Kotlárovci sú vám predsa rodina vedľa Mlynárovcov, všakver?— Aha! — prikyvuje spokojne stará, — veď sme sa od nepamäti do rodu držali s tvojimi rodičmi, pán boh ich osláv! Kmotrili sme sa s nimi a volávali sme sa či na veselie a či na krštenie. Ale keď sa starí pominuli, všetko prešlo, mladí to už tak nedržia.— Čože by nie, ja si vás vždy ešte ctím a sa aj pamätám, keď som vašu Katu prišiel obliať ako chlapec na Veľkú noc, tak ste mi dali farbisté vajíčko a jabĺčko a doňho ste zapichli dvadsaťhaliernik. Či je tak?— No, ty už máš pamäť neúrečnú, — usmiala sa pokojne.— Dáš tú kosu za zlatku? — jednal sa ďalej báťa Sklenka.— Veľmi vďačne by som vám ju dal, ale nemôžem spustiť ani halier.— Dosť som už starý, ale to som ešte neskúsil! Drahá je, bohdaj by ťa, či si len tvrdý! Spusť už aspoň päták, nech si mám za čo kúpiť paklík dohánu. Kto to len slýchal. Keby to bola kosa ako načim, ale zatneš znenazdajky do krtičieho kopca, hneď schrapotí, zlomí sa napoly, alebo sa vyštrbí.— Čože by ste rady? — spytuje sa zase Rovesný žien a nepokojne pozerá na hodinky a tiež aj na ulicu. Kde sú len zatoľko, tu som sám a neviem, čo sa vo dvore deje.— Pán urodzenký! — volá z dvier kuchárka Zuza, — nech mi idú z komory vydať masť a tiež aj smotánku.— Čo sa tu pletieš, — skríkol na ňu, — či nevidíš, že mám robotu?— A keď načim, nemôžem zato! Akože obed uvarím, keď nemám, čo mi k nemu treba? — odvetila urazene.— Tu máš kľúče, vezmi si.Vzala kľúče a zmizla.— Či dáš za zlatý a za päť? Dosť je aj tak preplatená!— Vezmite si ju, keď ste už tak navalili.Starý vytiahol z prusliaka motúzom obkrútený plátenný meštek. Pomaly ho odkrúca, rozšíri a nemotorne ťahá z neho dvojkoruník a desaťhaliernik. Posledný dobre poobzerá, poobracia v prstoch. — Pozriže naň, či nie je dvadsaťhaliernik? Aj ten nemal rozum, čo ho robil, — hneval sa, — či je to peniaz? Či sa dá rozoznať? Aby si človek zakaždým okuliare kládol na nos. A musíš sa ešte obávať, či nie je falošný. Môže človek pri nich aj do galiby prísť.— Dobre ste dali, — rečie kupec a rýchle zhrnie peniaze do priečinka.Starý vezme kosu a ide von.Rovesný obráti sa k ženám:— Povedzteže už raz, čo by ste chceli?— Ukážte nám, — prehovorí mladšia, dcéra to staršej ženy, — dáky kartún na vigan, deťom.— A mne, — hovorí mať, — daj na kosičku. Nech bude čierno tlačenô, krajík nech je s bielymi kvietkami, ale len úzky, vieš, akô načim starým ženám.— Ako by nevedel, ale vy by ste sa ešte nemuseli do čierneho odievať, ešte nie ste v tých rokoch, — hovorí pri vyberaní látky.— Daj pokoj! Keď je žena starou materou a vnučka čochvíľa bude na vydaj súca, tak už len do čierneho.— Akýže má byť ten kartún, či s červenými a či so svetlými kvietkami?— Nech je s červenými, tak nevybledne, v prádle sa lepšie drží červená farba, — prerečie mladšia.Predložil im niekoľko kusov.Začali vyberať, pozerať. Nahli sa k látke a stáli pri nej tak blízko jedna druhej, že sa im hlavy dotýkali.— Toto je veľmi krochmelené, keď sa operie, bude z neho len vecheť, — prehovorí stará.— Čo to vravíte? — spytuje sa omrzene kupec a medzitým zase hľadí na hodinky a na dvere. „Predsa je to hrozné, nechať ma tu na toľký čas samotného,“ spomenul si, ale hneď nato hlasne pokračoval: — To že je handra? Takú partieku ste vy ešte nemali v rukách, len pozrite, — a vzal koniec do ruky, pomädlil ho a potom vystrel. — To že je vecheť? Remeň, duša moja, remeň a nie vecheť, to vám deti neroztrhajú, také je mocné!— A po čom ho meriaš? — spytuje sa stará.— Po šesťdesiatich štyroch halieroch.— Ach, či si len drahý! Na jarmoku som kúpila po päťdesiatšesť.— Nemôžem za to, ale nedám ho lacnejšie.— A s väčšími kvetmi niet?— Jesto, ale nie je taký dobrý. Lepší kartún už ani nemôže byť, hľaďteže, veď len tak kričí, — a rozbalil ho vrtko a obrátil proti svetlu. — Či môžete mať niečo proti nemu?— Keď je už tak, odmerajte štyri rífy… Či to bude dosť? — spytuje sa mladá starej.— Hádam bude, ale vieš, aby si nemusela potom behať, radšej prikúp ešte štvrťku.— Odmerajte mi teda štyri rífky a štvrťku, aleže dobre.— Kedyže ja meriam zle? — odvetil trochu nevrle.Odmeral, nastrihol a potom oddrapil žiadaný kus, poskladal ho a položil nabok.— A teraz ešte čo? Aha, tú kosičku! — a už bežal po ňu. Tu zase sa začalo jednanie.Už mu trpezlivosť dohárala, keď vbehol zadychčaný učeň a placho pozeral na pána.Kupec strašne naňho zagánil a keď mu učeň poštu podával, už mu bola ruka v jeho štici.— Kde si bol tak zadlho, loptoš jeden?— Ja za to nemôžem, — vyhováral sa plačlivo.— A ktože? — a štuchol mu jednu.— Keď som prišiel na poštu, bola zavretá, práve vtedy pakovali na železnicu. Potom prišli pán pisár a počali sa zhovárať so slečnou poštárkou, a keď som poštu pýtal, tak sa na mňa ani neobzreli.— To už nie je na vydržanie! — stone Rovesný, — musím nejaké poriadky porobiť.Ženy, vidiac nahnevaného kupca, pobrali si rýchle veci, vyplatili a šli svojou cestou.Len čo odišli, tu zahrkotal voz a zastal pred sklepom. Z voza skočil mladý, asi dvadsaťročný šuhaj a skladal s kočišom rôznym tovarom naplnené debny.Rovesný vyšiel k nim a mrzutým hlasom zavolal:— Kde ste len boli zatoľko, už som vás nevedel vyčkať. Robota všade stojí, sám musím obsluhovať. Už ste sa mohli aj dva razy vrátiť.— Nemohli sme skôr, — odvetí Janko Čvíkota, pomocník Rovesného, — vlak sa opozdil a predstavený stanice nám ho skôr nechcel vydať, kým si vlak neodbaví. Zdá sa mi, že nás trochu domŕza. Zase by chcel, aby sme mu dlaň pomastili.— No, to sú nenásytní ľudia. Všade len masť, keď chceš niečo, dávaj dary: cigary, cukor, kávu… To je už do nevydržania! Je to hotové zbojstvo!— Ferko! — volal Čvíkota na učňa.Učeň pribehol s rozpáleným lícom k vozu.— Pomáhaj Mišovi skladať, hneď prídem, len za okamih.Vbehol do dvora, poobzeral sa, či ho niekto nevidí, potom vytiahol z ružových púčkov uvitú kytku, rýchle ju vložil do pohára a položil ju do izby cez otvorené okno. Potom sa vrátil naspäť a pokračoval v robote, akoby sa nič nebolo prihodilo.Debny a balíky boli už z voza zhodené. Ferko sa vrtel ani vreteno. Uchytil balík, bežal s ním do sklepa, zase vybehol, aby bral iný. Janko sekerou odškieral vrchnák. Chrapšťalo to pod tlakom sekery, lebo bol šuhaj svalovitý a rezký. Počalo mu byť teplo. Zhodil kabát a tak otváral debny a vyberal z nich látku. Práca mu išla od ruky, ale zato bolo badať rozčúlenosť. Myseľ mu inde zalietala a srdce mu neraz nepokojne podskočilo. „Ozaj, či sa zmenila, ako len vyzerá?“ tanulo mu na mysli a pritom častejšie sa obzrel v tú stranu, skadiaľ mala prísť domáca pani i s dcérou. Nepokoj ho ovládal. Bol zaprášený a spotený. Rýchle prešiel si ručníkom po tvári, potom po nohaviciach, aby sa ako-tak oprášil. Už ich zazrel na uhle ulice a len čo si stačil kabát obliecť, už vozík zastal pred bránou.Medzitým aj pán zbadal dcérin príchod, ponáhľal sa do dvora, aby ju privítal. Učeň rozbehol sa otvoriť bránu a už zadupotali kone a vbehli do dvora.Janko prestal robiť. Nepohnute stál pri jednej debne a uprene pozeral na blížiaci sa vozík. Tvár mu blčala a okolo úst pohrával mu rozpačitý úsmev. Videl dve ženské postavy sedieť na zadnom sedadle. Na strane k nemu sedela pani, na druhom boku zbadal biely slamený klobúk, ozdobený ružovými kvietkami. Tvár jej pre matku nevidel, ale na okamih predsa zazrel jej rúčku, v bielej čipkovej rukavičke stoknutú. Držala v nej širokou čipkou ozdobený biely atlasový slnečník, ktorý sa sťa striebro leskol v spúste slnečných lúčov. Druhou rukou rýchlym pohybom sa chytila operadla predného sedadla a netrpezlivo sa nahla dopredu, akoby nemohla dočkať, kedy bude môcť zoskočiť dolu. Všetko to sa mu mihlo v okamihu.Vozík na dvore zastal. V tom okamihu ozval sa radostný výkrik, smiech, hlasitý hovor. Stál ako omráčený. — Ani ma len nezbadala, ani len nepozrela v tú stranu. Zaiste nepomyslela na mňa, — vzdychol si.Elenka ako srna skočila z vozíka, hodila sa otcovi okolo hrdla a vybozkávala ho na obe líca a medzitým bolo počuť jej radostiplný, zvonivý smiech a štebot.— Len či som už doma! Ako sa mi máte, otecko? — a chytiac mu tvár do oboch rúk, samopašne pozerala mu do očí. — Dobre vyzeráte, — doložila.— Chvalabohu, len roboty dosť, — chytil ju za briadku, pozrel jej do očí. — No, či vidíš, aká si mi narástla za jeden rok, ani konopa. Celá slečna! — vykríkol radostne. — Len si trochu schudla, hádam od múdrosti? Čo? A či si doniesla niekoľko štvoriek?— To by len bolo! — odvetila vážne, — uvidíte, tam mi je svedectvo aj s knihami v kufre.Mať, zostúpiac pozorne z vozíka, podávala učňovi a slúžke ručníky, zvrchníky, dáždniky, škatule a len vtedy, keď už bolo všetko hotové, prišla k mužovi, aby sa s ním privítala.— Nuž, akože sa máte? Či ste dobre gazdovali? — spytuje sa muža.— Chvalabohu, len či ste už doma, — vzdychol si Rovesný. — Už mi bolo na nevydržanie. Pováž si len: kuchárka mi hlavu píli, aby som jej masť vydal z komory, tu zase múku jej treba; ľudia v sklepe čakajú, učeň len teraz prišiel z pošty, Čvíkota zase bol na stanici po tovar. Uf! Už mi bolo do zúfania. No, len či ste už tu!— Čak je zle, keď sa gazdiná pohne z domu? — hovorí žena a povedomý úsmev pohráva jej okolo úst. — Len že sa niečo horšie nestalo. Dosť som sa ponáhľala domov, nedalo mi pokoja, Elenkini domáci nás nasilu zdržiavali, aby sme u nich aspoň jeden deň ešte zostali.— Dobre ste urobili.— Čo len povie Elena, keď si izbu uvidí? — pošepol žene a trel si od radosti ruky, šibnúc pritom okom po strojnej dcérinej postave.Elenka, horiac netrpezlivosťou, ponáhľala sa do domu, za ktorým v cudzine tak túžila a sa mu tešila. Prebehla cez pitvor, tam sa stretla s kuchárkou Zuzkou.Usmiali sa radostne jedna na druhú, privítali sa letkom, a už vstúpila do jedálne. Stôl bol už prikrytý; ináč všetko zostalo tu pri starom, len svieža kytka kvetov na stole tvorila akúsi slávnostnú náladu. Usmiala sa radostne tejto pozornosti. Z jedálne vbehla do neveľkej, no veľmi útulnej izby. Zastala v nej prekvapená. Bola to jej izba. Ale aká zmena sa stala s ňou. Steny nanovo jasnomodro maľované, až sa jagali čistotou. Nové, biele ani sneh čipkové záclony viseli na oknách, nízke, drobné, modrým plyšom obtiahnuté pohovky stáli pred neveľkým, vkusne vyrezávaným stolíkom. Pri jednej stene bola kanapa tej istej farby čo pohovky, pri druhej stene stála bielym prikrývadlom zastretá posteľ. Pri okne stojí malý, vkusný písací stolík, na ňom leží niekoľko skvostne viazaných kníh, taktiež písacie náčinie a niekoľko vkusných ozdobných maličkostí. V kúte je veľké zrkadlo a pred ním stolík s rozličnými toaletnými vecami. Na stene viseli v bohato pozlátených rámoch obrazy Madony a Krista v záhrade Getsemanskej.To nečakala. V radostnom prekvapení priložila si ruku na srdce. Život sa jej zdal taký krásny, dobrý. Cez otvorené dvere videla v salóne nový klavír. Prišla k nemu sťa v sne a ľahučko prebehla prstami po klávesoch zo slonovej kosti. Klavír na hru prstov odvetil čistým, kovovým zvukom. Od radosti podskočila a zaťapuškala. Zatvorila veko a vrátila sa do svojej izby. Ohmatala záclony, boli jemné sťa pavučina. A hľa, za záclonou v okne zazrela neveľkú kytku, uvitú z krásnych ruží. Vzala ju, obzrela i ovoňala, kochajúc sa v jemnej vôni, ktorú vydávala zo seba bledoružová „La France“. Zamyslela sa trochu, akoby hádala, odkiaľ pochodí. Usmiala sa, vytiahla z nej jeden bledožltý, druhý ale tmavočervený puk s lesklo tmavozeleným listom a zapäla si ich za pás. Práve sa poberala von, keď zbadala rodičov. Stáli vo dverách a tešili sa z dcérinho prekvapenia. Skočila k nim, bozkávala im líca a ruky, smiala sa i poplakala.— Ach, aká to krása! Ako je to všetko pekne zariadené! — volala. Ťahala oboch dnu za ruky, vypytovala sa na všetko, kde to kúpili a čo to všetko stálo. Radosti nebolo konca kraja, až kým Zuzka neoznámila, že je polievka na stole. Šli do jedálne.Tam ich už čakal Janko s Ferkom. Janko bol ani zo škatuľky. Nemal, pravda, sviatočné šaty na sebe, ale zato nebolo na ňom ani páperíka a lesklé, hladko začesané vlasy svedčili, že len teraz boli močené v čerstvej vode. Ako ju zazrel vo dverách jedálne, zarazil sa, vidiac pred sebou vysokú štíhlu postavu. „Slečna,“ pomyslel si, a tak mu to bolo čudné vidieť ju takú veľkú, takú zmenenú. Krv vstúpila mu do tváre. Vzmužil sa, prišiel k nej, aby jej ruku podal a privítal ju. Ale tu prišiel do nových nesnádzí. Nevedel, ako ju má osloviť. Tykať? Ktovie, či by jej to bolo milé? Slečna? Vykať? To sa mu zdalo také cudzie, ba smiešne po toľkých rokoch úprimného priateľstva. Čo mal urobiť? Obchádzal ako mačka okolo vriacej kaše a hovoril k nej v tretej osobe.Elenka pri prvom zhliadnutí sa s Jankom ani nepomyslela na to, že by sa dôverný pomer medzi ním, detským kamarátom, mohol zmeniť, a preto bola prekvapená jeho rozpakmi, ale bystrosťou ženy v druhom okamihu pochopila už všetko. Oči jej zaiskrili od radosti, keď si pomyslela, aký dojem urobila doma.Zbadala, pravda, v meste všeličo, keď sa išla prejsť s družkami z internátu do mestského parku. Nejeden mladík, hlavne ale tie šelmy študentské, tak zvláštne pozerali na ňu. „Aj Janko zbadal, že som už veľká. Nepovažuje ma už za decko,“ prelietlo jej umom. Ona tiež pozrela naňho skúmavo i zbadala, že zmužnel od tých čias, ako ho nevidela. Chĺpky pod nosom a na spánkoch stemneli a zhustli. I oči, predtým bezstarostné, šibalské, teraz tak divne hľadia na ňu, práve tak, ako sa v meste dívali iní na ňu na prechádzke. „Nie, predsa nie tak,“ myslí si a jemná rumeň vstupuje jej do tvári.Boli obaja v nesnádzach.— Čo ste zamĺkli? Takí ste cudzí, akoby ste sa teraz po prvý raz videli, — zvolal otec veselo a pozrel významne na ženu. Pozrela naňho vážne a potom na mladých. Už zbadala, čo sa rodí v duši mladých.— Posadajte si, deti, a majte sa do jedenia, — pokračoval, — a nech je veselo! — Sadol si na svoje miesto, kde ho už čakal tanier polievky, ktorý mu práve podala žena.Prívetivá otcova reč zahnala nesnádze mladých. Pri pohľade na ružové púčiky za Elenkiným pásom Jankovi podskočilo srdce od radosti. „Zbadala ich a neopovrhla nimi,“ pomyslel si a veľká radosť ho opanovala. Pozrel na ňu vďačne, akoby sa jej chcel poďakovať. Usmiala sa a ruka jej nebadane skĺzla k drieku, aby sa tam dotkla ruží.Sadol si. Sedela oproti nemu. Nemohol sa zdržať, aby ukradomky nepozrel na ňu.— Ferko! — zvolal domáci pán, — dones z pivnice fľašu vína, patrí sa, aby sme zapili Elenkin príchod. Či nie je tak? — A obrátil sa k žene. Prikývla hlavou.— Tak je, — riekla a pritom rukou pritlačila gombičku elektrického zvonca. Na hlas zvonca doniesla Zuzka mäsitý pokrm.Ferko doniesol fľašu. Rád bol, že hrmavica už prešla a poznajúc pána, vedel, že dnes bude dobrej vôle a tak sa nemá čo obávať nového výprasku. Janko vzal fľašu a počal nalievať víno do pohárov.— Nalej aj Ferkovi, nech mu zacelie. A teraz na Elenkino zdravie! — Štrngli si.Vypili všetci, vyjmúc Elenky, ktorá len čo si pery omočila doň. — Nie som zvyknutá, — hovorila, akoby sa vyhovárala.— Hádam si niečo pošarapatil? — spytuje sa pani a prísne pozrela na Ferka.Krv mu udrela do tvári a oči sklopil do taniera.— Nie, že by, — hovorí pán veselo, — bol som rozmrzený pred obedom. Nemohol som vás dočkať, tak sa Ferkovi dostalo. Ale nič zato, veď sa ti beztak viac ráz prepieklo.— Nedostal si list od Vlada? Kedy príde domov z Pešti?— Nie, neviem, — odvetil muž.— Príde čoskoro, — pokračuje ona.— Ach, či nám bude veselo! — zvolala Elenka. — Všakver? — a pozrela na Janka. — Po nedeliach zariadime si výlety a večierkom sa budeme prechádzať. Čo sme sa vlani nasmiali, nažartovali, pamätáš sa?Mať vážne pozrela na dcéru a prehovorila:— Uvidíme, lež musíme pamätať, že už nie sme deti. Preto zanechajme detské hračky a zhony a držme sa, ako sa patrí na dospelých.— Ale, mamička, veď sme nič zlého neurobili.— Nič ako nič, len nezamýšľaj aj ďalej skákať ako mladé kozľa, behať po rose, aby si potom prišla domov celkom mokrá, ako čo by ťa boli v potoku pomáčali. Neraz ste také škreky narobili, keď ste sa naháňali, alebo o buchtu hrali na dvore, že mi v hlave počalo hučať.Elenka pod dojmom rozpomienok na detské hry a roztopaše zasmiala sa hlasne. Prišlo jej na um, ako prišla neraz domov s roztrhnutou sukničkou, ako sa tichučkým krokom popri stene vkrádala ako tieň k Zuzke, aby jej zašila trhlinu. Stalo sa neraz, že aj spadla a si kolienko poranila, takže hodnú chvíľu aj pokrivkávala, ale to všetko prešlo, zabudlo sa a v okamihu veselosť sa zase vrátila.A to teraz všetko má prestať, má byť vážna, dospelá, má sa pretvarovať, akoby bohviečo od toho záviselo. A ona by sa ešte tak rada zahrala, zažartovala s Jankom a s druhými tak ako predtým. Zvážnela. Spomenula si na priateľku Betku i na druhé v ústave. „Ozaj, keď prišli domov, či aj ony zvážneli, či sa aj ony zmenia?“ Zatúžila po nej, chcela ju vidieť, pozhovárať sa s ňou.Janka sa nemilo dotkol vážny, takmer tvrdý hlas panej. Dobre ju poznal, veď za desať rokov, čo bol u nich, mal na to času až nazbyt. Vie, že je prísna, ale vycítil z nej aj súcit a lásku k nemu, veď ho domáci považovali za rodinného člena a on bol k nim tiež prítulný, ako ku svojim vlastným. A teraz? Práve teraz, nenazdajky, kde sa vzal ten tvrdý hlas, tie odmerané, odpudivé slová? Práve teraz pri Elenkinom návrate, pred ním! Čo to znamenalo? Pozrel na ňu. Jej tvár tvrdá a oči prísne naňho uprené.— Veru tak, detský vek sa minul, treba žiť rozumne, rozšafne. Ale teraz každý svojou stranou, — hovorila rezkejšie, — ta sa do roboty! Ja si trochu zdriemnem, hlava ma rozbolela od cesty.Rozišli sa.— Ale žena, čo si taká namosúrená, a ako bezcitne hovoríš s deťmi. Daj jej pokoj, nech si zažije, kým je mladá, slobodná, veď beztak skoro bude musieť znášať starosti, keď vstúpi do života, — dohováral jej muž, nemilo dojatý jej prísnym vystúpením.— Viem, že by si ty nedbal. Či ty zbadáš niečo? Tebe je Elenka aj teraz len rozmaznané decko.— Ale prečo? Aspoň v prvý deň nemala si kaziť dobrú náladu.— Nerozumieš sa do toho, — odsekla, — čím skôr, tým lepšie. Nedovolím, aby sa mi za chrbtom ľúbostné pletky natáčali. Teraz je to už prinebezpečné. Prísnosť bolí, ale predchádza mnohému zlu.— Akému zlu?— Nuž či si nevidel, ako pozerali na seba, ako sa červenali, usmievali?— A potom? Ja na tom nič zlého nevidím.— Kdeže by si sa ty dovtípil! Ty len vtedy vidíš, keď ti už strecha nad hlavou blčí.— A keď by aj, Janka predsa poznáme od malička, tak nám je, akoby nám bol synom, vieme, kto je…— Nechcem! — skočí žena rozdráždene. — Nechcem, aby sa moja dcéra stala otrokyňou, aby vždy mozolila, sedela v sklepe pri kase ani v klietke a vydávala ľuďom. Nie preto sme si ju vychovali, na ňu trovili. Chcem, aby ľahšie žila ako ja, chcem jej zaopatriť bezstarostný, pohodlný život.— A čože ti chybuje? — spytuje sa rozdráždene. Zbadal zase, že je nespokojná so svojím vydajom, že sa nevydala za pána. Stávalo sa to obyčajne vtedy, keď išla niekam a videla okázalý život mestských dám. — Už si zase videla tie fifleny. Však sa ver prechodili po meste sem a ta a kradli pánu bohu nemilo deň a čakver koketovali s každým na dačo súcim mužským? Čo? Myslíš, že je to život? Že tie už nemajú starosti? Veď sú po uši zadĺžené! Koľké nemajú ani to, čo nosia na sebe. Ha, ha, ha, máš komu závidieť! — zasmial sa suchým, nervóznym smiechom.— Daj mi pokoj, ty si už raz taký, neuznáš.— Čo ti neuznám? Či nemáš v hojnosti všetko? Čo ti chybí?— Veď ty! Tebe je všetko dobre! Dajme tomu pokoj, — keď videla, že jej chce odvetiť.— Ustatá som, bolí ma hlava. Nechcem sa daromne rozčuľovať.Muž niečo zašomral a rýchlym krokom šiel na dvor, kde mu viazali do balov konope, ktoré nakúpil od ľudí a zajtra ich mal odoslať do fabriky.Janko medzitým dovezený tovar poukladal na miesto, zapísal do knihy a obsluhoval ľudí. A zase tiekla u Rovesných práca svojím obyčajným tokom.A predsa nie. Veselé zvuky klavíra rozliehali sa po celom dome a zalietli sťa jemný šumot až do sklepu. To Elenka hrala na klavíri. Taká bola šťastná, že je už doma, medzi svojimi, vo svojej milej izbe, tak ozdobenej. Všetko je jej, aj klavír! — Akí sú mi len dobrí, — vzdychla si, — a zase sa vrhla s celou mladistvou náruživosťou do milozvučných, laškujúcich melódií. Sedela na pekne vyrezávanom stolci pri skvostnom klavíri. Uprene pozerala do nôt. Jemné nozdry trochu vyhrnutého nošteka rozšírili sa pod dojmom hudby. Jej hladké líca zružoveli a malá kader gaštanovej farby zošmykla sa jej na čelo. Bledoružové šaty harmonicky splývali s náladou a jej biele ruky, prsty ktorých hybko pohybovali sa po klávesoch, odzrkadľovali sa vo vyleštenom, zlatými literami firmy okrášlenom veku klaviatúry.Janko počul Elenkinu hru. Tak mu bolo čudno okolo srdca. Radosť, zármutok, nádej a nepokoj zamieňali sa v ňom. „Ako môže byť len taká veselá, bezstarostná? Nič necíti voči mne? Ináč by mi rozumela, hľadala by spôsob.“— Čo vám je? — spytuje sa ho so smiechom nevesta, už vám druhý raz hovorím a vy nič. Čo ste taký zahútaný? — Či vás tamdnu bolí a či vás frajerka nechala? — a výsmešne naňho pozerá.Strhol sa ani zo sna.— Ale čoby, len mi tak prišlo. Čože by si chcela, Evička? Hádam novú šnúrku, či striebornú čipku na prusliak, aby si sa svojmu Martinovi zapáčila — čo?— Dajte pokoj, mladý pánko, nejde vám žart od srdca, viem ja, že vás niečo omína. Dajte mi tri rífy patelatu a červený pamok, ale taký, čo nepúšťa, či viete?— Dobre, dobre, všetko bude, ako si žiadaš.— No veď tak.Doniesol, odmeral.Keď odchádzala, ešte zo dvier mu zavolala: — A po druhý raz sa tak nezahútajte, lebo sa svet bude nazdávať, že ste ohluchli.*Zmrklo sa. Ferko s veľkým rachotom spúšťal a zatváral železné dvere na obchode. Večera sa tiež minula, a to dosť ticho. Domáca pani nemala dobrú vôľu, žalovala sa na hlavu, Rovesný málo hovoril, bol ustatý, a žena mu tiež pokazila vôľu, a to na celý deň. Elenka počala nadpriadať rozhovor i smiechom chcela odbiť mlčanie, ale keď sa jej to nepodarilo, zatíchla aj ona. Každý sa ponáhľal čím skôr odísť od stola.Janko po večeri šiel na preddomie. Sadol si na lavičku. Vozy tiahli pred ním z poľa. Zďaleka počul spev robotníc. Stával sa zreteľnejším, až počul aj obsah piesne:Keby mi neboli vŕšky na závade,bola by videla, bola by videlamilého v záhrade!A za tým jedna zo speváčok zaujúkala, až sa ozvalo. Popri ňom grúli a kvičí prasa, už zadychčané. Zastane pred každou bránou, akoby sa dnu pýtalo a zase beží ďalej. Zatáralo sa. Pomaly sa zotmilo. Oproti nim v dome aj svetlo zapálili. Hore na nebi zjavujú sa drobné svetielka hviezd. Čím diaľ, tým je ich viacej. Vynorujú sa s hasnutím denného svetla. Už sa jasá mdlým fosforečným svetlom aj mliečna cesta. Na južnom nebi, neďaleko súhvezdia Orla, je najjasnejšia. Tam sa delí na dva jasné prúdy. A v tmavej medzere medzi nimi tiahne sa dlhočizné telo zmije v ohromnom polkruhu, aby sa končilo v trojuhlastej hlave, blízko pekného súhvezdia Herkulesa a sťa brilianty ligotajúcich sa hviezd severnej koruny.Zotmilo sa. Ruch na ulici zamĺkol. I vznikli v ňom obrazy mladosti. Lúčenie s rodičmi, keď ho viezli do Rovesných za učňa. Ako sa vždy bál! Elenka bola vtedy šesťročná. Pribehla k nemu, ukazovala mu bábiky a iné hračky. Spriatelil sa s ňou. Večierkom jej rozprával povesti. Túlila sa k nemu, keď jej rozprával o zlej macoche a o dvanásťhlavých drakoch. Spomenul si na jej vystrašenú tvár a oči. Rada sa bavila s ním. Nikdy ju nedráždil, nehneval ako jej brat Vlado. Ten čo mohol, urobil jej proti vôli a bol rád, keď ju mohol napáliť. On ju v takýto čas zastával, bránil. Ako to všetko prešlo ani sen! Rozpomenul sa, ako plakala, keď ju prvý raz odviezli do mesta. Pribehla k nemu so slzami v očiach a prosila ho, aby dal pozor na jej bábiky a na mačiatka. Sľúbil jej to a samému ťažko bolo lúčiť sa s ňou. Potom sa už len v lete vídavali, keď prišla na prázdniny. Akú mal radosť, keď zamieňala matku alebo otca v sklepe pri obsluhe, alebo pri kase. Čo si v taký čas všetko narozprávali, nažartovali. Ani on, ani ona sa nestarali o to, kde to všetko zájde, lebo na to ani nemysleli. Načo, keď im bolo tak voľne, dobre! Len vlani, pri odobierke vzbudil sa v ňom už povedomý hlboký cit lásky voči nej. Nevedel sa dosť natešiť, napásť oči na veselom, celý dom oživujúcom dievčati. Všade ho bolo plno. Tu spievala, tam zase bolo počuť jej svieži smiech, zase dupot nožiek, keď tancovala. Začal si vytvárať obrazy do budúcnosti. I skrsli v ňom jeden za druhým, v pestrých, veselých farbách, hodne šťastné, tak ako v povestiach. Ani na jednom nechýbala Elenka. I dumal, ako bude pracovať, ako zbohatne, len aby si ju zaslúžil. Časom prevezme obchod, pretvorí ho podľa svojej vôle, rozšíri ho. Bude cteným, váženým človekom a ona bude jeho ženou. A teraz, zrazu, ani sám nevie, prečo sa cíti opustený. Bojí sa, že mu nádeje stroskotajú! Prečo? Nevie, len cíti nepokoj, ktorý ho morí. Bojí sa, že ho už nechce. Možno videla v meste inakších, schopnejších. Veď je pravda, že sa naňho usmiala, ale… A potom mať… Vedel, že mu je neprajná…!Na tichý štrkot okna prebral sa z myšlienok. Pozrel hore i zazrel v šere bielu ruku, ako ticho otvára krídlo okna. Srdce mu silne zabúšilo. Skočil z lavičky a priblížil sa k obloku. Bola to ona. Nahýnala sa von.— Elenka! Ešte nespíš?— Nie, dnu je tak dusno, a vonku je tak príjemne.Vetrík zavial listy vysokého topoľa zaševelili.— Čo ti je, že si taký? — šepce ona.— Bohvie, čo mi je. Nejaká túha, ba smútok mi zasadol na srdce, ani sám neviem prečo.Uprel tvár k oknu, aby ju lepšie videl, hlas sa mu triasol roztúžením. Klobúk zošmykol sa mu z hlavy a spadol na zem. Ešte väčšmi sa nahla a rukou dotkla sa jeho obnaženej hlavy a prsty sa jej vnorili do bujných šuhajových vlasov.Chytil jej rúčku a posypal ju bozkami.— Veľmi, veľmi ťa milujem, — šeptal jej.Ruka sa jej zachvela pri počutí týchto jej takých nových slov.Aj on sa striasol. Obaja pocítili niečo neobyčajné, celkom nové, akoby úder elektrickej iskry. Vytiahla si ruku z jeho…— A ty? — prosí túžobne i so strachom.— Choď spať, už je pozde.— A ty nič? — spytuje sa zmierajúcim hlasom.— I ja! — odvetila tíško, len-len že počul.Zatvorila okno.— Nejdi ešte! — prosil, no darmo, okno sa už viac neotvorilo, ani sa v ňom viac biela postava dievčaťa neukázala.Bol preplnený citom. Pozrel ešte raz na zatvorený oblok, potom šiel do dvora, tam v bočnom krídle domu bola jeho izbička. V nej spal Ferko na železnej posteli. Zreteľne počul jeho pravidelný, hlboký dych. Nemohol vydržať v tom úzkom priestore, vyšiel na dvor, stadiaľ do záhrady. Tam sa prechodil dlho do noci.	Cajak_Rodina-Rovesnych.txt
Rozpomienka na veľkonočnú oblievačkuDrienčany v tom čase, keď som prežíval v nich chlapčenské letá, boli presiaknuté starými zvykmi a obyčajmi. Samosebou sa rozumie, že my, farskí chlapci — ja a moji dvaja bratia Mirko a Lajko Dobšinský, — žili sme tiež v nich: liali sme olovo, prítomní sme boli, keď dievčatá varili halušky; ja som raz na Luciu začal stolček strúhať, ale som ho nedokončil (bál som sa, ak by predsa prišli strigy po mňa). Každoročne na fašiangy som sa prizeral na tanec dorastajúcej mládeže. Veľmi sa mi páčilo cifrovanie mládencov, keď im balocká cigánska banda zahrala verbunk. Tanec sa končil so zvláštnym dejom. Jeden z mládencov si ľahol na lavicu. Naň položili potom dosku. Z jednej i z druhej strany sa postavili dvaja mládenci a mlátili kyjmi na dosku. Mládenec pod doskou začal revať, ale tí nič — len ďalej po doske, kým im tretí nepovedal dosť. Bola to rozpomienka na poddanstvo a s ním i na dereš. V Popolnú stredu sme si vybrali každý čím ťažší klát, priviazali sme naň povraz a ťahali ho za sebou z domu do domu. Táto obyčaj zaiste pochodí z pohansko-kresťanskej doby. Ťahanie klátov značilo povalenie pohanských modiel.Po takom žobraní, ako nám to rodičia vyčítali, prišli sme domov po kolená zablatení, ale pritom radostne naladení, veď sme mali plné vrecká a batôžteky darovaných nám koláčov, orechov a jabĺk.Na Smrtnú nedeľu sme s hŕbou dedinských detí vyprevádzali Babu, totiž slamený snopček stoknutý na žrď a do ženských šiat oblečený. Niesli ho dievky s mládencami k potoku. Tam ju vyzliekli a hodili do potoka. My, deti, sme hádzali do nej hrudy a vrešťali sme pritom, až sa široko-ďaleko ozývalo; veď sme predsa topili s ňou zimu a vítali sme príchod jari.Najväčšími sme sa tešili Veľkej noci. Mne na fare sa veľkonočná nálada začala o dva týždne skôr. V tom čase pripravoval otec dvanásťročných chlapcov a dievčatá na konfirmáciu. Boli zoskupení vtedy na fare aj z dvoch našich fílií. Ach, či som im závidel, že sú už takí veľkí, ale zato, keď som len mohol, zamiešal som sa medzi nich a vtedy som dostal od dievčat pekné zlaté znáčky, od chlapcov zasa gombíky, húžvy a rozličné skielka. Ja som sa im tiež niečím zavďačil; vlastne vymenili sme si. Kedy-tedy sme sa aj zahrali spolu a ja som bol nesmierne hrdý, že mám takých veľkých kamarátov. Ináč necítil som sa medzi nimi vyvýšene, práve naopak, oni mi imponovali. Boli oveľa silnejší i hybkejší. Aké biče vedeli pliesť! Ako vedeli na prste hvízdať, pasovať sa! Už aj na koni sedeli, ani uliati! Obdivoval som ich, keď stáli okolo oltára vyparádení a všetci v novom novučičkom oblečení. Tam pred rodičmi a v prítomnosti celej cirkvi vyznali vieru a sľubovali vernosť. Hľa, oni už budú slobodní, nebudú viac chodiť do školy! A ja? Ešte štyri roky mi chýbajú do konfirmácie! O dva roky pôjdem do gymnázia. „Ach, to je niečo krásneho,“ myslieval som si, „stať sa študentom.“ K nám predtým prichádzali revúcki študenti a mali zamatové čiapočky a na nich sokolie perá. S akou úctou som pozeral na nich! Študent, suplikant… mesto! A to všetko ešte ďaleko predo mnou! Na jeseň musím do Balogu na „maďary“, aby som sa podučil maďarsky, a len potom o rok pozdejšie do Martina, ako mi to otec neraz hovorieval.Vo veľkonočnú sobotu sa u nás vo veľkom priprávalo. Riadilo, čistilo sa. Matka piekla koláče, makovníky, lekvárniky a tvarožníky. My sme sa ošmietali okolo nej a vše sme ochutnali z plnienky a z hrozienok sme tiež podežmovali. Veľmi vďačne som nosil drevo do sporáka, veď sa vo veľkom hrnci varila šunka. V slamienku vajcia už boli tiež prihotovené, len ich hodiť do vriacej vody, a potom ich zafarbiť nažlto, načerveno a namodro. Na to potrebnú farbu ešte pred týždňom doniesla suseda až hen zo Soboty. My sme sa pomaly priprávali a radili sa, ako budeme kúpať dievčatá, kde začneme, vôbec celý plán sme si vypracovali. Tešili sme sa už vopred pri pomyslení, ako budú kričať; niektoré aj utečú, a my za nimi. Či je to len radosť!I prišiel túžobne očakávaný pondelok. Včas ráno sme už boli na nohách. Rýchle sme sa poobliekali. Kúpačku sme začali hneď doma. V kuchyni sme hodne vody porozlievali. kým sme mohli vrtkej slúžke šuchnúť za pohár vody do tváre.Už zvonili po druhý raz do kostola, keď sme sa vracali s plnými ručníkmi farbistých vajec a koláčov. Mama ruky zalomila, keď videla, čo sme to všetko domov doteperili. Nevedela, či sa má smiať a či hnevať; ale nám obyčajne odpustila.Pri poslednom chlapčenskom veľkonočnom oblievaní som zle pochodil. Mal som už na desiaty rok. Prirodzené je teda, že som mal už väčšie ambície. Oblievanie malých dievčat ma už celkom neuspokojilo, a preto som si vybral už pravú, dorastenú slečnu.Náš mladý, ešte slobodný a sympatický učiteľ Kalanda mal sestru pri sebe. Ona mu viedla domácnosť. Chodievala k nám takmer každodenne. Nie div, že sme sa spriatelili. Bola veselá a s nami chlapcami sa rada zažartovala.Umienil som si, že ju prvú oblejem. Videl som, ako mládenci viedli dievky k studni a tam z vedra liali na nich vodu. Na to som si netrúfal, ale vzal som si hodný hrniec a šiel som do školy. Tam v pitvore nalial som si doň vody a potíšku som vkročil do izby. Bola prázdna, taktiež aj druhá. Nikde ani duše. „Kde je?“ Hľadám v komore, niet jej. Išiel som do stajne, i vidím: sedí na stolčeku a dojí kravu. Chrbtom bola obrátená ku mne. Vtiahnem sa potichúčky ku dverám a čakám. Vstáva s plným šochtárom v ruke. Obráti sa. Skočím, hrniec rozkolíšem rukou, aby som jej vodu ľahšie šustol do tváre, ale v tom sa mi hrniec vykĺzne z ruky a tresk! — rovno do čela ju trafí. Strašný výkrik — a ihneď padla na zem. Mlieko sa jej vylialo na sukňu a aj po stajni. Zdúpnel som. V druhom okamihu som utekal domov. Utiahol som sa do kúta a so strachom som očakával, čo sa teraz stane.O dobrú hodinu prišla k nám s poviazanou hlavou.— Preboha! Čo sa vám prihodilo? — zalomila mama rukami, keď ju videla bledú ani smrť a s obviazaným čelom.— Ach, čo, pani farárka, veď ma ten váš Janko doriadil. Ej, ten ma len okúpal! Pozrite, čo mi urobil. — Zložila medzitým obväz. Bolo čo vidieť. Čelo bolo celé osinelé a zelenkavé a naprostriedku sa dvíhala opuchlina ako slepačie vajce veľká.— Ach, pre pána Jána! — spráskla mama rukami. — No, ten darebák vás doriadil! Nuž akože sa to stalo?Kým jej vyrozprávala, kým mama doniesla masť, — vždy bola zásobená domácimi liekmi — vykradol som sa tíško a nevrátil som sa domov len na obed. To sa rozumie, že bez hrmavice to neprešlo, ale otcovi pritom úsmev pohrával okolo úst.Zadlho to trvalo, kým som sa slečne Kalandovej opovážil pozrieť do očí. Veľmi som sa jej hanbil. Časom sme sa predsa pomerili, ale ona ma často poškádlila a chválila moju zručnosť v oblievaní.	Cajak_Rozpomienka-na-velkonocnu-oblievacku.html.txt

Subsets and Splits

No community queries yet

The top public SQL queries from the community will appear here once available.