Datasets:
xguman
/
hw5_text_dataset

Dataset card Data Studio Files Community
1
text
stringlengths
0
622k
file_name
stringlengths
11
121
Vysokourodzenému pánovi pánu Ďurkovi Košuthovi od Janka Kráľa[1]Turiec okrúhly, obsiaty horami,čo tak vyzeráš ako to vajíčko,maličký, pekný ako to jabĺčko,ktorô sa guľká medzi stromčekami;záhradka malá, pekná, utešenká,čo tak vyzeráš ako tá panenka,ktorá ďaleko od šumu mestskéhov hájičkoch, horách, divokých, čiernistých,uprostred skalín, vysokých, tônistých,pod temnou strechou smrečiska zrutného,skákajúc po briežkoch so srniatkami,húkajúc vedno v hájoch s kukučkami,kde božie slnko nikdá nedoletí,ale na samé len vrcholky svieti,vzrástla len nežiaľ jak ľalia dáka:ty si, ty, čulô srdiečko Slováka!Videl som deti tvoje bohabojné,ako húsky tichučké, pokojné,ktoré, hoc jastrab a krahulci dávia,nikomu zlého na svete nespravia,ani len tomu dietku neublížia,ale mu radšej do rúčok dač’ dajú —keď ich postaví nešťastie do kríža,pobožné duše na Boha dúfajú;ale v tých očiach, v tých hviezdach zatmelých,temnými mrakmi, šliamami prejdených,zastretých šatkou čiernou, zádumčivou,jak mesiac chmárou dokola objatý,jak člnok vlnou velikou, búrlivou,vidno cez chmáry dačo sa blyšťati.Dač sa tam blyští jak oko sokola,kýve, hrozí sa, temer nahlas volá,o dačo prosí, o dač pekne pýta —kto tvoje túžby, ó Turiec, vyčíta!Kto ich prijme ako svoje deti,hotový je ísť k hocakej obeti!Kto ich ukáže Slovenstvu biednemua pôjde s nimi vstriec svetu celému,hneď ako anjel, hneď jak saňa vzteklá,kto s nimi pôjde do neba, do pekla!Starček ten, čo už prežil svoje časy,v ňomž stleli búrky života jarného,už sa beleli jeho sivé vlasyjak sniežik sypký za rána zimného,ten, hľa, starček, už vekom umorený,na hrobe sedí rukou podoprený,už sen nadchádza slabé údy jehoa mrak nosí sa nad hlavičkou jeho —tíšina mŕtva nad zosnulým veje,ktorú viac nikdá slnce nezohreje,mhla temná skrýva ostatky biedneho,ktoré nevidia viac svetla božieho.Nečulým srdciam svet je zatvorený,ten, kto necíti, ten je vylúčenýzo sveta a len pri bráne sa tára,ktorému sa tá nikdy neotvára.Je dačo tajnô na tom šírom svete,o čom vy, zemskí mudrci, neviete —čoho, keď druhým v oči sa podíva,zľaknú sa, vraviac: to sa nám len sníva.Hľa, polnoc bije — víchrica nastáva,hrob sa otvorí — starúšik povstáva.Povstáva z tmavej a čiernej mohyly —či dáke hriechy ho v hrobe trápili?Či ho sny divé ukrutne bádalia mu pokoja v mohyle nedali?Jest ten! ach, jest ten! kto ho potreboval —ten ho vyvolal — ten ho vycitoval.I vzhliadol starček na Turiec maličký —vzhliadol na Tatry hlavu osneženú,slúchal povesti, slúchal i pesničky,prebil sa v dušu vlasti rozžialenú,tou dušou dýchnul, prsia mu zhučaliako tie vlny perúce o skaly.Stal sa životom celý, celučičký,zjednotil všetky duševné iskričky,čo sa na nebi života jasali,ktorými v jedno on ohnisko páli.Ľahko bedárov vyplatí tento svet,ktorí na svojom úzučkom smetiskuako tie mravce vždy na tom mraviskužijú na svete, a preds’ ich vskutku niet;ktorých je cieľ len žiť a potom umrieť —mravčisko takô vypadá z pamäti.Ale kto pojme človeka jedného,ktorý odíde od šumu hnusného,zberby käďakej, stranou, v samotnostiide svet stavať, pre seba kto spíšeten beh, ktorý ním celučkým kolíše,ktorý prechádza v jeho vnútornostiako ten vietor po horách jutrený,kto jeho prácu, kto život ocení, —nepovieš; takto, lebo takto bolo,deň za dňom v inšie prejde život kolo,cestou, necestou, či v blate, či v snehuženúc si svoje kone v rovnom behu,či čerti letia, a či hromy hučia,jeho s predmetom milým nerozlúčia,jemu je svätá povinnosť i viera,za tú on žije, za tú i umiera.Len hľaď na Turiec, na ten kraj maličký,jak sa už začal pomaly aj hýbať,ako už počal zdrvelé ručičkydvíhať, miláčkov svojich si objímať.Ale muž veľký ešte ďalej hľadí:tamto a tamto vy pôjdete, mladí,ja som už starý, mne sily schádzajú,tam na vás dobrých junákov čakajú.Oh, muž veliký, veľké tvoje dielo:nedarmo si ty vstal znovu z mohyly,nebo ti lósom veniec dať zachcelo,by ťa naveky potomci slávili.Tí ti len ešte vystavia pamiatku,a my ti aspoň túto pieseň krátkuako hrsť zeme na mohylu večnú —prijmi, ach, prijmi tú pieseň srdečnú.(1844)[1]Prvý raz v Nitre 1844, str. 134—138, Ps, str. 144—148, V-1, V-2. Prepis u V-1 je verný, okrem písaniaTuriec, sniažik, osňažený, venec.V-2 opravil podľa pôvodného textu tento prepis a dve tlačové chyby pôvodiny. Verš: „to, čo keď druhým v oči sa podíva, zľaknú sa…“ opravil na „čoho, keď druhým…“ atď;ocenilnaocenípre rýmjutrený;as nimi pôjdenamiestoa pôjde s nimi; jeho je svätá povinnosťnamiestojemu je svätá povinnosť; pôjdete vynamiestovy pôjdete; znovu vstalnamiestostal znovu.
Kral_Vysokourodzenemu-panovi-panu-Durkovi-Kosuthovi-od-Janka-Krala.html.txt
OsobyPAVEL BREZOVSKÝ, bohatý sedliak, vdovecADAM, jeho synVERONA, mlynárka, vdovaEVUŠKA, jej pastorkyňaMIŠO, gazdaTEREZA, jeho žena a gazdiná u BrezovskéhoONDRO, JURO, ZUZKA, BETA, sluhovia u BrezovskéhoĽUDPrvé a tretie dejstvo odohráva sa na dvore Brezovského, druhé dejstvo v ovocnom sade u Kamenného mlyna.
Urbanek_Kamenny-chodnicek.html.txt
1Rytier Donč[1]díval sa von poschodovým oblokom panskej paloty Trenčianskeho zámku. Videl ďaleký vidiek a kus dvora, v ktorom pri murovanej ohrade záhrady stáli štyri šibenice: na troch z nich viseli už veľmi prehnité mŕtvoly bradatých chlapov, z ktorých dvaja mali poodtínané ruky po lakte. Obrátil sa do izby a povedal:— Aký je to krásny kraj! Všetko tu boh požehnal, čo si môže človek len žiadať: sú tu hory, lúky, polia, a krásna rieka nimi preteká! Hotový raj!— Ale kde sa len podeli tie ženské? Boli v záhrade, a teraz ich už nikde nevidieť, — spýtal sa tiež v obloku stojaci Imro Balaša, krásny mladý muž, oblečený v uhorskom dlhom, vyšujtášovanom kabáte tmavočervenej farby.Donč pozrel naňho hnevlivo a odvrkol krátko:— Neviem.— Čo boh urobil, je krásne, a človek do toho vniesol zlosť, biedu, vraždu a zradu, — riekol v izbe pri stole sediaci starší, veľmi silný, plecnatý muž.Tvár mal obrastenú čiernou bradou a škúlil na ľavé oko. Jedol plnými ústami a vkladal do nich ohromné kusy pečeného mäsa, ktoré skrajoval z baranieho stehna veľkým nožom.— Naozaj by som rád vedieť, kde sa podeli tie dievčatá! Ešte pred chvíľou som videl ich biele úbory medzi stromami v záhrade, a teraz ich nikde nevidieť, — húdol svoje Balaša.Pri stole sediaci Matúš Čák[2]mu odsekol:— Ale choď za nimi a pohľadaj si ich!Balaša mykol plecom a vyšiel.— Ľudia sú i zlí i hlúpi. Ja by som tie mrciny tu pred oblokom netrpel. Ich zápach až zadúša, — poznamenal Donč.Matúš buchol ohromnou päsťou na stôl.— Mne voňajú! Moja najväčšia radosť je, keď sa môžem na ne dívať. Radšej ja na ne, ako ony na mňa. Tebe sa nevidia, viem, že nie. Daj si pozor, ešte tam stojí i jedna prázdna šibenica!Donč bol stredne vysoký, štíhly, širokých pliec. Oblečený bol podľa vtedajšieho talianskeho strihu, v úzkych priliehavých nohaviciach, z ktorých jedna bola tmavobelasej a druhá lilavej farby; mal do drieku šitý, po kolená siahajúci kabát z tmavobelasého súkna. Tvár mal hladko oholenú, lícne kosti mu trochu vystávali, pery mal hrubé, ale skoro vždy tak tuho stisnuté, že tvorili len tenkú červenú čiaru. Oči mal veľké, trochu vystávajúce.Na Čákovu poznámku o prázdnej šibenici sa usmial.— Vidíte, pane, niečo také by taliansky tyran nepovedal svojmu prívržencovi, keby to nemienil urobiť. Ale my sa od Talianov ešte musíme mnohé naučiť.Čák krivkajúc vstal od stola, lebo bol na jednu nohu chromý, a valil sa so zmraštenou tvárou a s nožom v ruke k Dončovi. Zafučal:— A kto ti povedal, že to neurobím?Keď bol od Donča na krok, zvolal Donč, položiac ruku na dýku, visiacu mu na opasku:— Stojte! Nechcem, aby ste sa prenáhlili a urobili vec, ktorú nemožno viac napraviť!— Myslíš, že by to bola chyba, keby som ťa odpratal? Ty si podliak ako Karol Róbert.[3]V Bologni si sedel niekoľko rokov, nabratý si talianskou zradou! Tí traja, čo visia pod mojimi oblokmi, neboli takí vybití zradcovia, ako si ty. Ale nemysli si, z mojich rúk sa nevykĺzneš, — i prikročil celkom blízko k Dončovi, takže sa svojím veľkým bruchom dotýkal jeho boku.Donč sa neuhol ani o piaď, len držal ostro v očiach Matúšovu ruku s nožom, pripravený mu ju zachytiť, keby urobil ňou podozrivý pohyb. Vedel veľmi dobre, že najmenšie náruživé alebo strach prezradzujúce slovo alebo pohyb vyvolá katastrofu. V tej chvíli sa nebál o seba, lebo bol istý, že v boji na nože by veľmi ľahko zabil svojho protivníka. Ale čo potom? Vylúčená vec, že by mohol ujsť spomedzi jeho ľudí, z jeho vlastného hradu.— Slávny pane, mýlite sa, — povedal s úsmevom, ako keby celá vec bola len žart, a čo viac, hľadel s takou veselou priateľskosťou na svojho hrozného protivníka, že sa Čák nemohol väčšmi rozčúliť.— Môžeš povedať, že si ty nie Talian! O čom si hovoril s tým bláznivým Forgáčom v Prievidzi?Čák zafuňal ani veľký zver a dvíhal ruku s nožom. Donč chladnokrvne rozopäl kabát a vytiahol z neho poskladaný pergamen.— Čítať neviete, ale výkresu možno rozumiete. Pozrite, čo je to? — povedal Donč a keď pokročil ku stolu, odtisol misy na ňom pokladené a rozprestrel papier. — Čo je to? — ukazoval prstom na výkres. — Čia je to zem? Vaša, či kráľova? Tu je Dubové, tu Krasňany. Komu to patrí, vám, či Karolovi?— Kráľovi. Ale čo s tým chceš?— Načo by tu boli vykreslené kráľove obce, keby som vás chcel oklamať? Vy si myslíte, že ja klamem vás, ale na to nepomyslíte, že Forgáč môže klamať kráľa?Čák prekvapene zvolal:— Akože, Forgáč by klamal kráľa! Azda sa ti sníva!— Nesníva. Dokážem vám to. Ale okrem toho vám dokážem, ako nemúdro sa správate ku mne, už i len z ohľadu na môjho otca.Čák odstúpil, krútiac hlavou, od Donča, a keď hodil nôž na stôl, sadol si zasa na širokú, vlčou kožou pokrytú stolicu a díval sa nepriateľsky naňho.— Obidvaja ste vybité líšky. Ani jednému neverím.— To zle robíte. Keby sme vás chceli opustiť, nebol by som prišiel sem, a môj otec by mal krásnu príležitosť zavďačiť sa kráľovi, keby vášho Ctibora i s jeho vojskom napadol od chrbta. Myslím, že by ani chlap neušiel z neho. Alebo myslíte, že áno?— Hm, — zahundral Čák.— A myslíte, že keby ste mne tu teraz ublížili, že by to môj otec neurobil?— Mne je to jedno, nech sa stane, čo chce, ja zradcovi neodpustím! — zvolal Čák a hodil zanovito hlavou.— To je, vidíte, celá vaša politika. Pomstíte sa a vešiate ľudí bez príčiny. Prívržencov svojich nepodporujete. Balašovci sú vám milší ako my.— Máš pravdu. Imra nedám za vás všetkých. Viem, že čakáte len na príhodnú príležitosť, aby ste ma zradili.— Keby ste Kláru dali mne, pripútali by ste si nás, — riekol Donč skúmavo tichým hlasom.Čák sa zasmial.— Ach, tak, odtiaľ vietor duje! Ale Klára má rada Imra, celkom je zbláznená doňho. A má pravdu. Imro a ty — aký to rozdiel! Kde by mala oči, keby si teba vyvolila.Čák sa smial s vyzývavým posmechom. Donč hľadel na Čáka zamračene.— Nedbám. Ale musíte uznať, že celá vaša politika je nie mnoho hodna. Stojíte osamotený. I Karol Róbert vás bije, i s Čechmi sa naťahujete. Aký to bude mať koniec? Nemali ste sa od Čechov odtrhnúť. S vašimi zemami by Česko bola krásna krajina!— Oj áno, pre nich, ale nie pre mňa! Kým žijem, budem svojím pánom.— V ten deň, keď sa Václav[4]dorozumie s Karolom, je po vašom panstve, — povedal s iskrou posmechu Donč.Čák buchol päsťou na stôl.— Nebojím sa ich! Tí sa nikdy nedohodnú!— Vaše zeme sa i národom i polohou pýtajú k Česku. Spojte sa. Teraz tancujete na ostrí noža. Ale vám nejde o nič, len aby ste boli pánom. Na vašich, vám oddaných ľudí nepomyslíte. Čo bude s nimi, keď sa pominiete?— Česi by chceli moje zeme, obsadili by moje hrady, musel by som tancovať, ako by mi oni pískali. Ty si chlapec, ty sa do toho nerozumieš. To som ja už dávno v podošvách zodral, čo sa teraz v tvojej hlave kľuje.— Kto vie pre dosiahnutie veľkého cieľa premáhať ťažkosti, to je veľký človek, ale nie, kto sa podrobí nepriaznivým pomerom. V záujme nášho ľudu by ste sa mali spojiť s Čechmi. Takto nás zničia Maďari.Čák rozčúlene kričal:— Taký Maďar som i ja! Čechov nechcem, pripravili by ma o všetko!— Keby ste boli verný zhode s nimi, podporovali by vás, ale vy vždy idete za svojou hlavou. Neverí vám nikto. Koniec bude, že vašu zem zaberie Karol Róbert.Čák vstal, oprel sa päsťami o stôl a zakričal:— Choď mi z očí. Dosť mi bolo tvojich sprostostí! Zo zámku mi neujdeš. Uvidím ešte, čo spravím s tebou.Donč hľadel na neho chvíľku; veľmi sa nepremáhal, aby zastrel, ako opovrhuje hrozným mužom. Obrátil sa a odišiel tvrdými krokmi. V predizbe bolo niekoľko vojakov a sluhov, ktorí Čákov krik počuli a porozumeli a ktorí sa teraz či s ľútostivým, či s hnevným údesom dívali na mladého muža, ktorý prechádzal medzi nimi s pohrdlivým úsmevom.*Magister Donč bol ešte len dvadsaťšesťročný a ani rok neminul, čo bol prišiel z Talianska, kde šesť rokov strávil na vysokých učeniach v Bologni a v Padove. Bol ešte skrz-naskrz nasýtený vysokou, v pomere k uhorskej, talianskou kultúrou a hľadel s opovrhnutím na domácich barbarov; ako ešte mladý človek podceňoval i kultúru i ľudí svojej otčiny, lebo vedel viac z rozličných vied ako oni. Bol rozumný človek, a jednako myslel, že sú jeho spoluobčania i duševne zaostalí, lebo nevedeli toľko ako on. Preto myslel, že môže s Uhrami zaobchádzať ako s deťmi. Pritom bolo jeho konanie neustálené, meniace sa podľa okolností, lebo nemal ešte tú pevnosť, ktorú dodá veľká životná skúsenosť a ustálenosť životných názorov. Na Čáka hľadel ako na málo mysliaceho barbara, s ktorým môže zaobchádzať s istou povýšenosťou. Z jeho hnevu si mnoho nerobil, lebo bol presvedčený, že sa mu ani nesníva, že by sa azda opovážil položiť naňho ruku. Svojho otca, župana Zvolena, Oravy, Liptova a Turca, pokladal za takého pána, ako bol Čák. Uznal najviac to, že čák má, ako bývalý palatín, vyšší titul ako jeho otec. Okrem toho bol presvedčený, že všetko panstvo na jeho dvore by sa prípadným násilnostiam proti nemu čím najrozhodnejšie vzoprelo, už i preto, lebo všetci čo vážnejší dvorania boli dobrí priatelia jeho otca.Donč len veľmi povrchne poznal Čáka, hoci si namýšlal v tú chvíľu, že ho prezrel skrz-naskrz. Myslel si, že ho naštval proti nemu Balaša, ktorý sa i tak hneval na jeho otca, lebo ho nemohol ovládať tak, ako by si to bol želal. Keby bol mal tušenie, na čom si Čák lámal hlavu po jeho odchode, bola by mu naskočila husia koža na celom tele.Magister Donč vyšiel na dlhú, úzku a tmavú chodbu, ktorá len na koncoch mala po malom obloku, a usmial sa. Myslel si, aký je taký uhorský pán sprostý človek. Prezradí všetky svoje zámery. Zaiste ten starý tyran nemá poňatie o tom, prečo vlastne prišiel do Trenčína. Povedal mu, že mu priniesol otcov pozdrav a že sa mu chcel predstaviť ako otcovmu priateľovi a spolubojovníkovi. Sprvu ho Čák prijal vľúdne. Ale očividne Balašovým našepkávaním sa na neho rozhneval. Pokladal to za isté, lebo keď Donč vošiel k nemu do izby, už tam našiel Balašu. Čák prišiel pred krátkym časom z Považskej Bystrice, kde bol utlmiť vzburu občanov proti jeho tamojšej posádke. Urobil to svojím spôsobom: dal popraviť dvoch vojenských veliteľov a dvoch najvýznačnejších štváčov spomedzi meštianstva.Donč vykračoval dlhou chodbou, keď pristúpil k nemu z jednej z bočných chodieb muž strednej postavy, s bradou nakrátko ostrihanou a s fúzmi rozstrapatenými.— No, čo si vykonal? — spýtal sa Donča. — Ako ťa prijal dnes?— Ty si to, ujec Urban? Myslel som, že musíš tu byť nablízku. Zdalo sa mi, že cítim pach jeleňa, a to ty tak voniaš. Z vás by bol zlý sprisahanec, keď vás človek už zďaleka pozná. Nuž pekne ma prijal. Zhováral sa so mnou veľmi priateľsky, — usmial sa Donč.— No, vidíš, ja viem, že vám je naklonený. Mali by ste mu úplne dôverovať.— Počuj, ujec, a kto sú tí obesenci pred jeho oblokom?— Hm, — riekol Urban Čaplický, — to je Bugár a Bubek a český hajtman. Myslím, že ich trochu prenáhlene dal obesiť.Donč zdúpnel.— Ako, Bugára a Bubeka dal obesiť? To sú akiste tí s tými obťatými rukami!— Tí sú to, tí. Skutočne sa im nič nedokázalo. Len pre nepatrné podozrenie zaobchádzal tak s nimi.Donč sa cítil, akoby mu niečo srdce stislo, a kolená pod ním oslabli. Bugár a Bubek boli veľmi vážni činitelia a mocní páni, a Čák ich na prosté podozrenie dal popraviť! To je ani s ním nie veľmi dobre. Zmĺkol a chytiac ujca za rukáv, ťahal ho z chodby do hlbokého vchodu malých dverí. Medzitým mu Čaplický rozprával veľmi tichým hlasom:— Nuž s ním je nie dobre naťahovať sa za prsty. On má zásadu, že treba zrade predísť. Istejšie je vraj odpratať človeka, ktorý môže uškodiť, ako neskoro nariekať nad škodou. Nájde vždy dosť ľudí, ktorými nahradí odprataných.— Pekná zásada, a radosť slúžiť takému pánovi, — šepol Donč. — Počuj, ujec Urban, Čák ma sprvu prijal priateľsky, ale potom sa oboril na mňa, že ho chceme predať kráľovi. A ja som mu dosť nerozvážne robil ešte i výčitky.Hoci boli na hodne tmavom mieste, Donč videl, že sa Čaplický strhol a zbledol.— Ty, chlapče, — zasipel so zúrivým strachom, — nespomínal si pred ním moje meno?Keď Donč videl ujcov strach, stupňoval sa i jeho nepokoj. Chytil ho za rameno a zašeptal mu:— Ujec, keď ste boli s Hraborom u nás vo Zvolene, prisahali ste sa, že v dobrom-zlom budeme vždy spolu držať. Poraďte mi teraz, čo mám urobiť. Čák mi povedal, že nesmiem vyjsť z hradu, iste ma dá pozorovať.Čaplický, teraz už skoro bez seba od hnevu a strachu, vytrhol svoje rameno z Dončovej ruky a zašomral ešte raz:— Spomínal si ma pred ním? Hej, či nie?— Nie.— Nemám s tebou nič do činenia! Nech ťa diabol uchytí! — bežiac na prstoch, ušiel.Donč ostal sám vo výklenku dverí. Bol prekvapený a rozhorčený nad ujcovou zbabelosťou. No i to si uvedomil, že Čák musí byť hrozný, bezohľadný, sebecký tyran, ktorý sa vyrovná hociktorému beštiálnemu kondotiérovi,[5]akých videl a poznal v Taliansku. O chvíľu sa utíšil. Jeho prirodzená rozvaha premohla prvý strach a rozvažoval, ako by sa dostal zo svojho ťažkého postavenia. Vtom počul na chodbe kroky a cvendžanie ostrôh, i utiahol sa celkom do hĺbky výklenku, aby ho nezazreli. Počul prechádzajúcich hovoriť:— … dobrí páni. Poznám ho dobre. Jeho otec nám dal dvor pod zámkom.— Zlej kaše si navaril, — riekol hrubým hlasom druhý chlap.I prešli popred výklenok. Donč vybehol k chodbe, a keď pozorne vysunul hlavu, pozeral, akí sú to mužovia, ktorí akiste vyšli z Čákovho pitvora a hovorili pravdepodobne o ňom. Boli to dvaja zámockí vojaci. Boli rovnako oblečení a mali na hrudi panciere a prilby na hlavách. Menší z nich mal oblúkovite zahnutý meč v zelenej pošve. On to bol, ktorý hovoril, že dostali dvor pod zámkom. Donč sa rýchlo rozhodol, že sa s ním dohovorí. Začal už veriť, že sa na svojich tunajších priateľov nemôže veľmi spoliehať, i hľadal pomoc, kde mohol. Poznal prípady, kde veľkí páni nemohli alebo nechceli pomôcť, a nepatrný sluha to urobil. Ľahkým krokom utekal za zbrojnošmi a keď k nim dobehol, zvolal:— Počujte, kde je tu zámocký kostol?Vojaci zastali a hľadeli na Donča; vysoký trochu upodozrievavo a menší s výraznou úctou.— Kostol, kostol, — začal nerozhodne.— Zavediem vás, pane, — pretrhol ho menší.— To bude najlepšie, — mienil vysoký vojak i hľadel chvíľku za odchádzajúcimi; sám sa obrátil v inú stranu a hundral, že sa mu ten kostol akiste zíde, i veľmi.Keď Donč s vojakom poodišiel, spýtal sa ho:— Nie si ty zo Zvolena?— Som Túrnik zo Zvolena.— Chcem sa s tebou zhovárať, ale nechcem, aby o tom vedel tvoj kamarát. Kde a kedy by som to mohol urobiť, aby o tom nik nevedel?Vojak trochu rozmýšľal, napokon sa obrátil k Dončovi a povedal ticho:— Pane, príďte okolo polnoci do záhrady pod ohradu pri šibeniciach. Tam sa nikto neopováži chodiť, lebo sa boja, že tam straší.— A ty sa nebojíš?— Ja sa nebojím, lebo mám pri sebe krížik zo Starých Hôr.— Tak dobre. Teraz sa vráť k svojmu druhovi. Ja viem, kde je kostol.Vojak bez slova odišiel.*Donč vyšiel do dvora a odtiaľ do záhrady. Mal na to viac príčin. Jedna bola, že zazrel v záhrade Hrabora. Chcel i s ním skúsiť, či nepochodí lepšie ako s Čaplickým. Druhá bola, že sa chcel presvedčiť vo dne, ako sa dostane najľahšie na miesto dohovorené s vojakom. Záhrada nebola veľká, ale držaná v poriadku. Bolo v nej niekoľko riadnych chodníkov, stromy a kríky vysadené v rade. Boli i lavičky a jedna besiedka.Donč ako išiel jedným zo širších chodníkov, zazrel pred sebou chudú, zohnutú postavu starého Hrabora. Zrýchlil krok, že ho dobehne, ale s podivením zbadal, že čím chytrejšie vykračuje, tým chytrejšie sa poberá napred i Hrabor, ktorý sa nazad ani neobzrel. Napokon sa trochu rozbehol, a vtedy sa postava hodila medzi krovie, v ktorom ju darmo hľadal. No ani ho veľmi nehľadal, lebo dobre porozumel, že sa mu chcel stratiť. Nemal nádej na veľkú pomoc od človeka, ktorý pred ním utekal. Videl, čo je hodno priateľstvo uzavreté pri víne vtedy, keď je človek nie naň utisnutý.Donč nahliadol, že je v zámku v zlej pasci. Očierniť no mohol len Balaša. Teraz, keď si dobre všetko rozvážil, bol presvedčený, že Čák je veľmi nebezpečný nepriateľ, najmä preto, lebo jeho činy bolo ťažko vystihnúť popredku. Hodil sa na nepriateľa ako zdivený býk, ktorý vie — prekvapujúcim spôsobom — rozoznať svojho najhoršieho protivníka. Videl, že jeho celá politika pozostáva z toho, udržať sa pri panstve, že neverí nikomu a že drží svojich ľudí spolu nie prítulnosťou, ale strachom. Bolo jasné, že hlupákom dôveruje viac ako ľuďom otvorenej hlavy, a preto mu bol milší Balaša ako Donč. I to bolo jasné, že podozrivého človeka odpratal hneď, a pritom bol taký ukrutný, že ho neviedla len chladná rozvaha, ale i divá pomstychtivosť. Donč rozmýšľal o tom, či by sa nemal vyrovnať s Balašom. Ale tá myšlienka mu len blysla hlavou, a už ju odmietol. Nie, o tom nemôže byť ani reči. Dosiaľ sa spoliehal na otca a na priateľov v hrade, teraz videl, že mu tí mnoho nepomôžu. Ale mal ešte jeden celkom istý prostriedok. V Padove mu dokázal františkán Eusebio Ronetti, že v každej ťažkosti života je najistejšia pomoc sľub putovať na hrob Spasiteľa do Jeruzalema. Každý dosiahol svoj cieľ, kto ten sľub zložil so skalopevným predsavzatím ho i dodržať. Svätí sa ho zastali a vnukli mu rozum; dali mu silu vykonať svoj zámer; naplnili ho dôverou k sebe samému a zbavili dušu jeho bázne a pochybovania. Ale púť do Jeruzalema bola veľká vec, ktorá vyžadovala nielen mnoho času, ale i značné nasadenie životnej bezpečnosti. Donč skladal teraz, ako si myslel, nie oprávnenú a jednako, sám nevedel prečo, istú nádej v Túrnikovi a nemohol sa odhodlať k tomu krajnému prostriedku. Keď takto rozmýšľal a chodil hore-doru po záhrade hodnú chvíľu, vyhľadal najkratšiu cestu k šibeniciam. Vracal sa nazad do dvora, keď neďaleko besiedky počul ženský a mužský hovor a smiech.Tichým krokom sa prikradol k besiedke, chránený hustým krovím, až prišiel k otvorenému malému priestoru pred besiedkou, obrúbenému ružami a iným okrasným kvietím. Zastal za kríkmi a hľadel, čo tí tam robia.Srdce mu silne zabúchalo, keď videl Kláru sedieť na stolici naprostriedku priestoru a okolo nej dve slúžky a pred ňou Balašu.Klára bola obnažená po pás, prsia si kryla šatkou slezovej farby, mala oblečenú tmavobelasú, do lilava zahrávajúcu hodvábnu sukňu, spod ktorej vyzerali malé svetločervené črievičky; jej bujné, dlhé, ani havran čierne vlasy držala jedna zo slúžok vystreté na slnci a druhá ich česala a natierala voňavým olejom.Donč videl dosiaľ hodne krásnych ženských, ale niktorá sa podľa jeho citu nevyrovnala Kláre ani zďaleka. Keď videl teraz taký vzrušujúci obraz, srdce mu bilo až v samom hrdle slastným rozčúlením. Videl jej krásne plecia a ramená a takú milú a pritom prešibanú tvár. A tá krásna ženská hľadela s ľúbostným roztúžením na Balašu, ktorý stál pred ňou a smial sa surovým smiechom na svojich vlastných hlúpych poznámkach. Porovnával jej utešené vlasy s chvostom svojej kobyly, a Klára sa usmievala jeho surovostiam. Donč pozrel na peknú, ale bezvýraznú tvár Balašovu, ktorý sa rehotal roztvorenými ústami, že mu bolo vidieť všetky pekné zuby, a bol by ho vďačne udrel po nich päsťou.Donč prišiel do Trenčína jedine kvôli Kláre. Ona ho sem pritiahla. Videl ju už viac ráz a každý raz sa mu väčšmi videla. Bol so sebou načistom, že s jej obrazom v duši si nemôže vziať iné dievča za ženu, lebo by celý život túžil za ňou. Vedel, že sa Balaša o ňu uchádza, ale dúfal sa sprvu, že také rozumné dievča, ako bola Klára, musí rozoznať jeho duševnú prázdnotu, že ho musí odmietnuť. Ale už dávnejšie videl, že Balaša je, azda pre svoju mužskú krásu, nie opovrhnuteľný sok, a jej pohľady na toho hoc i krásneho, ale jednako len čisto zverského chlapa mu rozrývali celú dušu. Bol by ju chcel biť, chytiac ju za krásne vlasy, že sa zahľadela do takého biedneho chlapa. Zdalo sa mu to neuveriteľné, a bola to pravda. Sedí pred ním taká obnažená, a on pasie svoje chlípne oči na toľkej kráse, ním naskrze nepochopenej. Oslovil ju:— Počuješ, Klára, keď budeš mojou ženou, musíš stučnieť, aby si dostala červenú, okrúhlu tvár a také nohy, ako má komorná mojej matky, Tereza. To ti je ženská, ako má byť!A na tom sa Klára hlasite smiala.— Neboj sa, stučniem ti. Ja ti budem vždy poslušná žena.Donč mimovoľne tak hlasne vzdychol, že sa všetci obzreli, a musel vystúpiť zo svojho úkrytu, čo urobil takým spôsobom, akoby tam nebol stál, ale práve tadiaľ išiel. Poklonil sa Kláre, ktorá si šatku, čo jej zakrývala len prsia, tak prehodila, že bola celá, vyjmúc ramená, ňou zahalená. Donč zvolal:— Koľko krásy! Nevidel som krajší obraz!Klára sa naňho obzrela, a pretože cítila sa zahanbená, odsekla mu mrzuto:— Nesvedčí sa špehovať cudzie ženské!Donč odvetil:— I keď ma kľaješ, neľutujem, že som ťa videl.Balaša, ktorý sa pri Dončovom príchode zamračil, sa hlasite zasmial.— Dostal si, čo si hľadal!Na túto poznámku sa všetky tri ženské zasmiali. Donč zamračene hľadel na Balašove červené ústa, tônené čiernymi fúzikmi, z ktorých blýskali biele zuby, a potom pozrel na Klárino krásne, okrúhle rameno. Zdalo sa mu, že si nikdy nič tak nežiadal, ako ho môcť pohladiť, keby sa pritom Klára tak naňho dívala, ako hľadela na jeho soka.— Ty chceš, aby Klára bola ako služobná dievka, lebo si sám tiež len paholok, — povedal ticho a zdanlivo chladne Donč, hoci mu malo prsia roztrhnúť od ľútosti a hnevu.Balaša sa smial na jeho hneve.— Jeduješ sa, že si ťa pekné ženské neobzrú. Hľadaj si špatu, možnože sa taká nad tebou zmiluje.Donč neriekol viac ani slovo, ale pozeral tak výrazne na Kláru, že sa prestala smiať a sklopila oči. Potom odišiel bez slova. Keď bol niekoľko krokov vzdialený, počul ešte Balašov výkrik: „Toho sme lacno vyplatili!“ a zasa zaznel smiech. Páčil sa tým ženským, a tak sa smiali na všetkom, čo povedal, lebo chceli mu byť po vôli.*Donč sa teraz razom rozhodol, že urobí sľub, že poputuje k svätému hrobu. Dokiaľ išlo len o jeho bezpečnosť, na to sa nemohol odhodlať, ale teraz cítil, že Klára musí byť jeho, a za to sa mu zdalo malichernosťou ísť hoc i kolenačky do Jeruzalema. Všetko jeho dychtenie a cítenie bolo, aby ju vytrhol Balašovi. Zdalo sa mu, že jediný cieľ jeho života je dostať Kláru za ženu. Predstavil si ľúbeznosť jej tváre, keď hľadela na Balašu, a srdce sa mu tak bolestne pohlo, že sa bil päsťou po prsiach, aby si uľavil.Rýchlym krokom sa ponáhľal vyhľadať zámockého kňaza, ktorý mal byť neďaleko kostola. Zdalo sa mu, že rovno za tú minútu mu ujde, ktorú stratí pomalou chôdzou. Vrazil z úzkeho pitvorka do nízkych dverí kaplánovej izby a našiel ho doma. Jeho chyžka bola dlhá, nízka, sklepená a mala jediný malý oblôčik na úzky a tmavý dvorík. Pri ňom sedel neoholený, asi štyridsaťročný muž a plátal dosť zručne remenný kabát. Bol to páter Čajka, ktorý bol náruživým poľovníkom. Celá jeho izbička bola v najväčšom neporiadku, pozakladaná rozmanitým loveckým a rybárskym náčiním. Na kľakadle ležali dve kuše a lovecký nôž. Bolo vidieť, že dávno nekľačal na ňom, lebo jeho dolná čiastka bola samý prach, nakoľko to bolo možné rozoznať v polotme izby. Na stolíku a na stenách boli piky, meče a udice, strelky alebo ich čiastky. Kadejaké šatstvo kňazské a poľovnícke ležalo jedno s druhým pomiešané na laviciach a stoliciach.Páter mrzuto zazrel na vyrušujúceho Donča.— Čo je?— Pomáhaj pán boh! — riekol Donč a kývol hlavou.— Pán boh uslyš, pán boh uslyš, — odvrkol kaplán. — Čo chcete?— Otče, chcem zložiť sľub; poďte so mnou do kostola.— Teraz? Ktože slýchal teraz do kostola chodiť?A k tomu je zajtra pohon na bravy, ničiace polia našich ľudí, musím si naň pozošívať kabát.— Domine reverende,[6]dám vám dukát, za to vám ho pozošíva hocikto.Páter odhodil kabát.— Ukážte ten dukát!Donč sa usmial a vyňal z kabelky, visiacej mu na opasku, peniaz.— Tu, hľa, ho máte.Kaplán ho vzal a proboval prehnúť prstami.— Dobrý je, — zamrmlal. — No, poďme, poďme. A kto ste vy?— To azda ani nepatrí k veci. Ale keď sa to i tak dozviete, nuž vám to poviem. Som magister Donč.— Aha, Donč, Donč, viem už, viem. A čo chcete sľubovať?Vyšli z izby a cestou do kostola mu Donč povedal, že chce sľubovať, že urobí púť k Spasiteľovmu hrobu v Jeruzaleme, ak mu boh dožičí, aby dostal Kláru Kamenickú za ženu.Páter sa smial. Keď vošli do chodby, vedúcej do sakristie, plieskal sa po kolenách a tak sa smial, že sa chodba ozývala.— Človeče, pre ženu putovať do Jeruzalema! Máte vy rozum? Iní by sa ich chceli striasť; neviem, čo by dali za to. A vy pre jednu ženskú, pre jednu obyčajnú ženskú chcete ísť do Jeruzalema! No, to som ešte nikdy neslýchal!Donč sa pohrdlivo díval na pátra.— Vedľajšie je, čo si myslíte. O tom je reč, aby ste vykonali svoju povinnosť.Páter otvoril dvere sakristie a ako vošli do malého priestoru, dostávajúceho trochu svetla dvoma oblúkovitými oblôčikmi, zvážnel tak, ani keby bol celkom iný človek. Vzal na seba albu a štólu a s prekvapujúcou vážnosťou v posunkoch a reči obrátil sa k Dončovi s vyzvaním, aby najprv spoveďou pripravil svoju dušu na taký vážny krok. Donč, ktorý bol už hnevlivo rozmýšľal, či nemá vôbec pretrhnúť svoj úkon, ako sa mu zdalo, s nie celkom príčetným kňazom, teraz zrazu pocítil celú veľkú vážnosť svojho kroku, i kľakol si k mužovi, ktorý sa usadil na malom drevenom stolčeku, a keď sa zozbieral, s hlbokou a úprimnou zbožnosťou odriekal najprv slová spovede a potom s precítenou ľútosťou svoje previnenia proti božím a cirkevným zákonom. Po spovedi vošli do kostola. Nebol veľký. Okolo hlavného oltára v temnom priestore lámali sa rozličné svetelné lúče maľovanými sklami vysokých oblokov. Donč bol v mnohých a v Taliansku i vo veľkolepých chrámoch, ale ešte nikdy vo svojom živote tak neprecítil posvätnosť miesta ako tentoraz. Donč i kňaz sa modlili hodnú chvíľu kľačiačky pred oltárom; potom prisahal, keď položil ruku na krucifix, na najsvätejšiu Trojicu, Pannu Máriu a všetkých svätých, že urobí púť k najsvätejšiemu hrobu v Jeruzaleme, keď mu boh milostivo dožičí, aby dostal Kláru za ženu. Bozkal kríž a kňaz ho požehnal. Vychádzajúc z kostola, cítil podivné rozpoloženie duše; zdalo sa mu vedľajšie, že sľuboval pre Kláru. V túto chvíľu sa mu videlo, akoby bola tak ďaleko od neho, že sa mu zdala len ako dávna, bledá spomienka. Bol preniknutý vážnosťou aktu, ktorému sa podrobil. Mal pocit, že vstúpil do veľmi blízkeho spojenia s bohom a že toto uvaľuje naňho mimoriadne ťažké, ale povznášajúce povinnosti. Keď vyšiel zasa do denného jasu, zdalo sa mu všetko akési inakšie, nie ako predtým: múry budov boli také čudné a zeleň stromov taká jasná! Cítil sa iným človekom a len s námahou sa mohol pomaly vpraviť do citov a myšlienok, ktoré ho ovládali pred sľubom. Dostával povedomie, že teraz všetko, čo urobí na dosiahnutie svojho cieľa, musí sa podariť, ale nesmie to byť skutok podlý.*Pri večeri sa zišiel s Čákom, s Balašom a Klárou, ako i s inými známymi a neznámymi.Večera bola vo veľkej rytierskej sieni s vysokými gotickými oblokmi a s takým sklepením. Jej steny boli vyzdobené címermi bývalých vladárov a terajšieho pána zámku, medzi ktorými boli arabesky s malými, sťaby miniatúrnymi obrazmi poľovníckych príhod. Na jednej z krátkych stien bol veľký kríž a pri dlhej stene oproti oblokom veľký kozub s obrubou z tesaných kameňov. Prostriedkom sa ťahal dlhý stôl, naložený rozličnými jedlami a nápojmi, popri stole boli dlhé lavice, len za vrchstolom stála stolica s vysokým, goticky vyrezávaným chrbtom pre domáceho pána. Sieň bola osvetlená načervenastým svetlom sviec v lustroch a fakieľ, povkladaných do železných držadiel, zapravených do stien. Z fakieľ vychádzal riedky dym, ktorý zapĺňal horné čiastky siene. V sieni Čáka očakávala spoločnosť pánov a niekoľkých paní, ktorá po skupinách hovorila tichšie-hlasnejšie. Pri kozube úplne osamotene stál Donč. Hľadel s hnevným opovrhnutím na spoločnosť, ktorá od neho bočila, ani keby mal mor. Včera ešte tvoril stred veľkého kruhu.Nastal pohyb, bolo počuť na chodbe kroky a veľkými roztvorenými dvermi vošli dvaja sluhovia s fakľami a za nimi Čák v sprievode troch pánov. Čák, krívajúc, len ľahko hlavou kývol zhromaždeným a kráčal ku svojej stolici. Sadol si, a keď sa obzrel, zazrel Donča. Pohybom ruky ho zavolal k sebe a ukázal mu miesto pri svojej stolici.Čák si o udalosti s Dončom porozmýšľal. V prvom hneve by ho bol najradšej odpratal. Ale sa vedel premôcť, keď i nie hneď, a vyčkať svoj čas. Nahliadol, že keby sa Demeter,[7]Dončov otec, pridal ku kráľovi, stratil by nielen jeho stolice, ale i celé východné Slovensko. A to by bola priveľká cena za to, aby mohol preukázať svoju nenávisť proti Dončovi. Pretvarovať sa nevedel, nemal na to posledné roky príčinu, a tak i jeho vľúdnosť k nemu bola veľmi ježatá.Na druhej strane stola, šikmo oproti Dončovi, sedela Klára s Balašom. Obidvaja boli prekvapení, keď Čák svojho palatína Záča[8]usadil za Donča. Dívali sa na seba a bolo vidieť, že Balaša robí posmešné narážky na svojho soka, lebo sa tu i tu usmievali, keď naňho hľadeli. Klára sa vše prituľovala k svojmu snúbencovi, čo Donča tak hnevlivo rozčuľovalo, že zabudol odpovedať i na Čákove otázky, čo Čák s takým rozľútením pobadal, že bol zasa taký zlý na Donča ako predpoludním.— Kedy chceš ísť domov? — spýtal sa Donča.— Šiel by som i zajtra. Ale to závisí od vašej vôle, môj pane.Čák sa tak usmial, že sa Donč tak cítil, ako keď bezbranný človek zrazu zazrie pred sebou medveďa.— Zajtra ešte nepôjdeš. Bolo by i škoda odísť teraz. Robíme veľkú poľovačku na bravy.— Chodím rád na bravy, — riekol Donč skusmo.Balaša zvolal:— Najmilšia zábava je loviť kance. Veľmi sa radujem zajtrajšiemu dňu.— Môžeme ísť i my? — spýtala sa Klára.Čák kývol hlavou.— Môžete. Ale tuto magister ostane v zámku ako jeho veliteľ, lebo niekto z pánov musí tu zostať.— Ja veliteľom vášho zámku, slávny pane? — spýtal sa Donč a krútil hlavou.— Isteže. Pravda, s kastelánom Hraborom, hahaha! — smial sa Čák, roztvoriac ústa naširoko, pričom bolo vidieť jeho chybné zuby.Všetci hodujúci sa smiali s ním na Dončovi, ktorý sa hnevlivo díval na Čáka a vyzývavo na ostatnú spoločnosť.— Neprijímam tam veliteľstvo, kde iný rozkazuje! — zvolal Donč takým hlasom, že sa panstvo zarazilo a prestalo sa smiať.— Synku, — odvetil Čák s podivnou miernosťou, — ty urobíš, čo ti rozkážem. Urobíš celkom to, čo ti rozkážem, rozumel si?Pritom hľadel na neho vytreštenými očami. Bolo vidieť, že ak Donč povie ešte odporujúce slovo, že sa stane s ním nešťastie. Ale Donč sa opanoval, keď uvidel zlý svit v Čákových očiach, a usmial sa.— Veď keď vám tak mnoho na tom záleží, tak vás poslúchnem.Potom mlčal a ani oňho sa nikto nestaral. Pozrel vše na Kláru, lebo zbadal, že veľmi často na neho hľadí. Jej zaujatosť ho vábila zostať, ale jeho postavenie bolo také neisté a natoľko bol vystavený nepredvídaným útokom zo strany Čáka i ostatných hodujúcich, pričom cítil pri celej spoločnosti len zbabelosťou odôvodnenú nevôľu proti sebe, že sa rozhodol radšej sa vzdialiť.— Vznešený pane, ak ináč nerozkážete, odišiel by som do svojej komory, — riekol Čákovi.— Choď! — povedal mu ledabolo Čák a hodil rukou.Klára vedela už dávno, že je Dončovi nie ľahostajná, čo on ani netajil pred ňou. Cítila pred ním mimovoľne i úctu; myšlienka, že je cennejší človek ako Balaša, sa jej natískala, ale hľadela ju premôcť, a preto by jej ani nebolo bývalo nepríjemné, keby sa bol správal zastrašene a chabo. Keď videla jeho mužné a rozvážne správanie, začala s ním sympatizovať a zazlievala v sebe Balašovo vystupovanie proti nemu.Keď Balaša videl, že Donč vstáva, zvolal:— Nezabudni si zajtra ako veliteľ vložiť pávie pero do kukly.K talianskym šatám nosila sa vtedy i dlhá kukla, visiaca obyčajne na chrbte, preto zasa nastal všeobecný rehotavý smiech, v ktorom mal veľkú účasť i Čák.Donč mu odvetil:— To prenechám tebe. Keďže nemáš kuklu, zastrč si ho ta, kde ho i páv nosí!Donč videl, že sa Klára zamračila, čo keď zbadal i Balaša, zapálil sa a zakričal:— Máš ostrý jazyk!— Ak si zvedavý, ukážem ti, že aj meč!Donč ešte zazrel, že Klára zbledla, i vyšiel a počul i cez zavreté dvere, ako povstal krik a lomoz. Myslel si, sekajúc vystretou rukou, že sa udalosti začínajú vyvíjať, najskôr následkom jeho sľubu. Možno, že sa Balaša bude chcieť s ním biť. Nepochyboval ani najmenej, že ho skaličí, ako bude chcieť, lebo jeho šermu, ktorému sa v Taliansku naučil, nemohol odolať dosiaľ ani jeden Uhor, a Balaša, hoc i veľký a silný, bol neobratný. Čo by tak povedala Klára, keby ho dorúbal? Zaiste by to jeho láske neposlúžilo. Ale ktože sa v ženských vyzná?*Vyšiel na dvor, a pozrúc na hviezdy, videl, že je už čas ísť na schôdzku s Túrnikom. Prišiel k záhradnej ohrade pri šibeniciach, poobzeral sa, či ho nikto nevidí, a keď sa vyšvihol na múr, preskočil do záhrady. Túrnik ho už čakal, učupený medzi kríkmi.— Si statočný chlap, že ma už čakáš, — zašeptal Donč.— Som tu už chvíľku. Čo žiadate odo mňa, pane? Najskôr, aby som vám pomohol ujsť z hradu, však hej?…— To. Môžeš mi byť na pomoci?— Možno, že môžem, ale nie sám. Potrebujem ešte jedného kamaráta, ktorého som už i získal. Lenže žiada mnoho.— Čo je to „mnoho“?— Zemianstvo a majetok. Viete, pane, že nech nás dolapia, urobia nám takú smrť, akú dosiaľ ešte nikto nelízal?— Ty, pravda, žiadaš to isté?— To posúďte podľa svojej spravodlivosti sám. Spolieham sa na vás. Poznám vašu rodinu, nekrivdíte nikomu.— Počúvaj, Túrnik: keď mi budete verne na pomoci, odmením sa vám tak, že to, čo si žiadate, bude len maličkosť proti tomu, čo vám dám a čo s vami urobím. Keď uvidím, že ste súci chlapi, prekliesnim vám cestu k takým hodnostiam, akým budete vedieť zodpovedať. Poznáš ma, tu je moja ruka.Túrnik chytil Dončovu ruku obidvoma a stisol ju silne ako výraz opravdivého citu, pričom povedal:— Možno, že sa nám podarí dostať sa z tohto ťažkého života.— Ak dosiahnete vyššiu hodnosť, ešte bude ťažší, — odvetil Donč.— Mám kamaráta z Detvy. Okolo druhej po polnoci máme my dvaja stráž v Mlynskej bráne. V ten čas už buďte tam v tmavom kúte medzi vežou a múrom. Ujdeme s vami do hôr k Turcu. Tam sa skryjeme, kým neprehrmí prenasledovanie. Lebo, že nás budú naháňať, je isté.— Počuj, zajtra je pohon na bravy na Lopeníku. Ja by som radšej ta išiel, lebo nás tam nebudú hľadať, — riekol Donč a myslel na Klárinu prítomnosť na poľovačke.— Na Lopeníku, na Lopeníku? — rozmýšľal Túrnik. — I ta by sme mohli ísť. I tam sa vyznám. Odtiaľ by bol len skok na Moravu. Veď uvidíme, ako sa nám bude dariť. Pred druhou buďte za Mlynskou vežou.— Budem.— Príďte čím skôr, lebo každej chvíle je škoda.— Prídem.Donč odišiel, a keď zasa preskočil ohradu, odplúžil sa popod múry do svojej komôrky v palote. Mnoho času nemal, preto sa hneď preobliekol do menej krikľavých uhorských šiat.Vyšiel zo svojej komory a kradnúc sa najtônistejšími miestami, prebehol ľahučko ani mačka úzkymi priechodmi, čo robili dojem hlbokej priepasti, na miesto, ktoré mu určil Túrnik. Bol to tesný kút medzi bránovou vežou a múrom, kde bola skoro úplná tma. Niekoľko krokov za vežou stála stráž. Donč počul kroky a rozhovor vojakov, postávali a chodili hore-dolu, a takto trávili čas, vymeraný im na stráženie.Donč ani nemyslel na útek, lebo jeho duch bol zaujatý Klárou. Predstavoval si jej pohľad pri večeri. Zdalo sa mu, že v jej trochu prižmúrených očiach čítal skôr obavu ako škodoradosť. Jej mäkké pery sa mu zdali vše stisnuté skôr starosťou ako otvorené úsmevom. Pomyslel si, že iste príde čas, keď jej drahá hlava bude odpočívať na jeho prsiach.Vtom počul hlas jedného z vojakov:— Nuž s tou Hanou nemôžeš prísť do poriadku? Počuj, či ti niekto nenaparatil pri nej?— Čerti ho tam vedia. A je to so mnou ani porobenina. Či chcem, či nechcem, len za ňou mi duša piští. I keď pomyslím na Očkajáčku, nuž by som len odpľul.— No, to je s tebou kadejako, lebo takej ženskej, ako je Očkajáčka, nemáš.Vojaci odišli. Donč sa cítil vo svojej láske spoločnosťou vojakovej lásky urazený a Kláru pokladal za znesvätenú, keď si pomyslel vedľa nej na Hanu a Očkajáčku. Odvrátil svoje rozmýšľanie na možnosť stretnúť sa s Klárou v čase poľovačky. Predstavil si možnosť odviesť ju Balašovi. Možno, že sa naskytnú také okolnosti, že by bolo možné ju odniesť, hoc i nasilu, lebo s tým vôbec nerátal, že by dobrovoľne chcela s ním ísť. Bol odhodlaný na každú krajnosť, lebo horšie sa mu nemohlo nič stať, ako že by sa vydala za Balašu. O tom nepochyboval, že mu Túrnik so svojím kamarátom bude pri tom na pomoci, lebo únos dievčat bol vtedy ešte udalosťou každodennou, ktorú veľmi vážne neodsudzovali.Pozrel zasa na hviezdy, či je ešte ďaleko čas Túrnikovej stráže. Voz sa už hodne otočil a nemohlo dlho trvať, kým príde rozhodná chvíľa.Vtom počul v úzkom priechode medzi vysokými múrmi dunenie hlasov, ktoré, sprvu nezrozumiteľné, dochádzalo k nemu čím ďalej, tým zrozumiteľnejšie. Poznal, že sa blížia rozprávajúci mužskí, a poznal o chvíľu i Čákov hrubý hlas.— … je veľmi neistý. Všetci ste nestáli. Všetci robíte, čo sa vám zdá výhodnejšie, o nejakej vernosti k pánovi niet vo vás ani slychu. Ten Talian vám nasľubuje všetko, čo by ste si žiadali, a keď vás dostane do moci, urobí s vami, čo chce.Tenší, ostrejší hlas odpovedal:— Možno, že máte v jednom-druhom i pravdu. Ale čo môže Karol Róbert sľubovať Demetrovi? Môže byť pod ním takým pánom? Ani reči. A potom, čo ako, veď Demeter ani po maďarsky, ani po taliansky nevie, bol by ani stratený na kráľovskom dvore. Donč vie po taliansky, ale po maďarsky nie; to by bola dostatočná príčina, aby naňho zazerali. Hej, keby bolo pri ňom viac Slovákov! Ale tých tam niet, tí sú tu. Pri kráľovi sú len Kúni,[9]Maďari, Taliani a Francúzi.Donč poznal Záčov hlas, ktorý bol v tie časy Čákovým palatínom. Bol samé ucho, všetky duševné vlastnosti sa sústredili v počúvaní, takže mimovoľne zabudol i na svoju bezpečnosť. Teraz už celkom blízko zadunel pri ňom Čákov hlas.— Hovorte, čo chcete: zabitý pes nehryzie. Nikdy som dosiaľ neľutoval, keď som dal niekoho zavčasu odpratať. Donča predbežne nevypustím. Čo s ním urobím, ešte neviem. Možno, že vymôžem zaňho niečo od Demetra.— To je najmúdrejšie, — ozval sa Čaplického hlas.Páni prišli pred bránu a vypytovali sa vojakov, čo je nové. Vojaci hlásili, že celkom nič. Len Záčovi sa zazdalo, že v kúte medzi bránou a múrom sa niečo pohlo. I pristúpil o dva kroky bližšie a pozrel ta.Donč, na ktorého prišla chladnokrvnosť, aká prichádza na pevných mužov pred rozhodným účinkovaním, keď zazrel Záča, ticho sa pohol a chcel vystúpiť, lebo pokladal za výhodnejšie predstaviť sa dobrovoľne, ako dať sa nájsť, ako sa skrýva.Záč ho poznal, pokrútil hlavou a kývol mu rukou, aby zostal tam, kde je. Potom odišiel za ostatnými, už odchádzajúcimi pánmi, ktorí šli prezerať ďalšie stráže.Donč si hlboko vydýchol. Teraz si pomyslel, čo by bol s ním robil Čák, keby ho bol dolapil. Aký bol nedôverčivý, nebol by sa mu mohol vyhovoriť. Ktovie, ako by ho bol prenasledoval. Donč si umienil, že sa Záčovi odslúži za jeho priateľstvo, ktoré bolo preňho iste veľmi nebezpečné, lebo keby náhodou bol ešte niekto nazrel do kúta a prezradil ho, bol by možno Záč prišiel ešte do väčšieho podozrenia ako Donč sám.Časom sa odslúžil nielen Záčovi, ale i jeho prenešťastnej rodine, ktorú mnoho rokov neskoršie prenasledovali po celom Uhorsku ako dravú zver pre Záčov útok na kráľovskú rodinu. Bolo to roku 1331, a vtedy bol Donč županom zvolenským a viacerých okolitých stolíc, a hoci bol i z najdôvernejších kráľovských ľudí, nedovolil na svojom území nikomu zo Záčovho príbuzenstva ani vlas na hlave skriviť, okrem dvoch-troch lotrov, ktorých dal pod zámienkou, že sú zo záčovskej rodiny, popraviť.Zdalo sa mu teraz i to, že musí byť pod mimoriadnou božou ochranou, keď ho to nebezpečenstvo tak minulo. Vzdychol si ešte raz s povďačnosťou k pánu bohu a blahoslavenej Panne. Pomyslel si s uspokojením, že mu jeho sľub slúži na zvláštnu ochranu.O chvíľu vymenili stráž jeho pomáhači. Keď zatíchli kroky odchádzajúcich vojakov, Donč vystúpil, a keď poznal Túrnika, šuchol sa vrtko do tône pod bránou, lebo vonku jednako, hoci bola i dosť tmavá noc, bolo poznať temnosť postavy. Túrnik poznal Donča a povedal mu šeptom:— Toto je môj priateľ Tupa. Ideme hneď, nesmieme meškať ani chvíľku. Tu pri bráne je malá fortňa,[10]kľúč od nej som si zaopatril, tam vyjdeme rovno do poľa a potom uhneme v mene božom.Túrnik otvoril fortňu, pričom zaškripela; darmo mu šepkali Donč a Tupa: „Ticho, ticho!“ — nešlo to inakšie.Vonku utekali popod múr trávnikom tak ďaleko, až prišli oproti mestu, kde sa mohli skôr stratiť na veľkej lúke. Bez akejkoľvek príhody sa im podarilo dôjsť do hustých lesov na Lopeníku. Len pes brechal za nimi zúrivo z ostatného domu obce. Zastali, aby si trochu oddýchli, lebo skoro hodinu bez prestania utekali. Vydychujúc zhlboka, ozval sa zrazu Tupa:— Pozrite, aká žiara sa ukazuje nad zámkom!— Ejha, — zvolal Donč, — to už akiste zbadali, že sme ušli, a teraz nás ten drak bude naháňať!— Veru to tak bude, lebo teraz, keď zadul sem vetrík, bolo počuť i trúby a rohy, — podotkol Túrnik.— Hm, to trochu skoro zbadali, že sme ušli. Čo teraz, Túrnik? — spýtal sa znepokojený Donč.— Oni nás na koňoch chytro dobehnú, — mienil Tupa s ustarostenou tvárou.— Nič nám nebude, nebojte sa. Kým by sem prišli, ak vôbec prídu, budeme dávno v mojej skrýši, ktorú ja tu poznám. Tam nás nikto nenájde.— A potom, keď nás budú i prenasledovať, jednako nemôžu každým smerom poslať toľko chlapov, aby nás prevládali. Keď na to príde, dáme si rady i so šiestimi-ôsmimi, — obodroval Donč svojich druhov, a najmä Tupu.— Už sa len smelšie bije, kto si chráni život, ako kto chce len chytiť niekoho, ak sa mu dá! — zvolal Tupa a zaškrípal zubmi a zaťal päste.I poberali sa za Túrnikom, ktorý chytro preskakoval hore vrchom zo skaly na skalu.Donč bol pred útekom rozhodnutý, že sa pokúsi uniesť Kláru. Myslel, že sa pri poľovačke naskytne na to príležitosť. Teraz, v prvom otrase skorého zbadania ich úteku, sa bál, že to nebude možné vykonať, a vyhováral svoju vlastnú chvíľkovú zastrašenosť pravdepodobným nesúhlasom svojich druhov byť mu pri únose na pomoci. I kráčal zronený za Túrnikom, ktorý za štvrť hodiny prišiel k hlbokému a strmému útesu, na pokraji ktorého bolo možno liezť len s najväčšou opatrnosťou, keď sa chytal kríčia a koreňov, trčiacich miestami zo skál. Ale lezenie netrvalo dlho a prišli k rozkalu medzi kameňmi, ktorý, krytý i zhora, tvoril neveľkú jaskyňu, zahnutú ako roh. Bolo nemožné dostať sa do rozkalu, keď niekto bránil prístup k nemu. Jaskyňa ležala privysoko, než by ju bolo možno dosiahnuť na rebríkoch, a keďže ju zhora presahovalo vysoké bralo, nebolo možné dostať sa do nej ani zhora. Jediný prístup bol len tadiaľ, kadiaľ prišiel Donč so svojimi spoločníkmi, ten mohol zamedziť i desaťročný chlapec, lebo i toho sila by bola stačila vyniesť útočníka, ktorý sa nemohol brániť, tak z rovnováhy, aby spadol do priepasti. Keď vošli dnu, videli, že priestor v jaskyni je malý a že už niekoľko krokov ďalej prechádza do priepasti, ktorej hĺbka sa v nočnej tme nedala odhadnúť. Ale im stačilo to miesto na ležanie, a tak ich to vôbec nemrzelo. Keď si posadali, nadišiel ich pocit istoty, lebo Túrnik im vyrozprával, že tú dieru sotva kto pozná. On ju sám našiel, keď naháňal divú kozu, ktorá sa mu v nej stratila. Ak bude treba, môžu byť v nej i tri-štyri dni, dokiaľ sa prvý pohon za nimi nepremelie, a potom sa môžu prekradnúť na Moravu.Donča teraz zasa nadišla túžba za Klárou. Zamĺkol a rozmýšľal, či by nebolo možné sa jej zmocniť. Teraz, keď bol v istote a počul spoločníkov žartovať o svojom položení a o daromnej Čákovej naháňačke za nimi, pomyslel si, že by boli azda náchylní pomáhať mu i pri únose. I riekol im:— Počujte, chlapci, ja myslím, že Túrnik má pravdu a že si trenčiansky pán môže po nás zuby vystýkať. Sekať nimi môže, ale len naprázdno.— Hja, veru nás ten nikdy nedostane, iba ak by sme sa mu išli sami ponúknuť: „Tu sme, upečte si nás!“ — povedal Túrnik.— A to by urobil vďačne, a to cifrovane, — smial sa Tupa, nálada ktorého sa podľa okolností ľahko menila.— Nuž, viete čo, mládenci? Mohli by sme mu vykázať ešte jeden fígeľ. Pravda, len v tom prípade, keby sme videli, že je to možné tak, aby sme neprišli o svoje kožky.— Čo by to bolo také? — spýtal sa Túrnik.— Poznáte paničku Kláru?— A či! Poznáme veru, — odvetil Tupa. — Kto by tú nepoznal. Veď všetci strieľame očami za ňou.— Veru je to rúča osoba, — mienil i Túrnik.— Nuž, mne sa ona tiež vidí. Ja by som ju chcel odtiaľto odviesť. Čo poviete na to?Chlapi zmĺkli. Napokon riekol Túrnik:— Pane, ako viete, my sme sa len na to spravili s vami, že vás šťastne dostaneme domov. Ja sa bojím, že kto chce primnoho, môže prísť o všetko.— Tak je, tak, — odvetil i Tupa.— Počujte, chlapci! Toľko rozumu mám i ja, že šialenosti robiť nebudem. Viete, že dnes má byť práve pod Lopeníkom pohon na bravy, a to zasa ja viem, že i panie sa prídu naň dívať. Možno, hovorím, možno, že sa pridá príležitosť, že by sme ju mohli ľahko zobrať, a len vtedy by sme to urobili. Rozumie sa i to, že by som sa vám za vašu pomoc poriadne zavďačil.— Nuž, viete čo, pane? — riekol po chvíli Túrnik. — Vy tiež len tak máte jednu kožku ako i my. Čo sa opovážite, môžeme i my urobiť. Pomôžeme vám. Však, Tupa?Tupa, tak sa zdá, pod vplyvom bystrejšieho Túrnika, tiež pristal. Potom rozvažovali, akým spôsobom by ušli a ako by prípadne uniesli i Kláru.*Ako sa zhovárali, ani veľmi nezbadali, že sa na východe začalo rozsvetľovať, sťa žiara veľkého ohňa. Nad ďalekými kopcami a vrchmi vystávala svetloružová žiara, ktorá sa čoraz viac rozširovala, takže sa stávali viditeľnými obrysy vzdialených stromov a lesov. Zrazu potom ani oheň prebleskli oblohou víťazné lúče slnca, ktoré sa vyšinulo ponad vrchy.Donč a jeho druhovia mimovoľne vyskočili, a postaviac sa do vchodu jaskyne, hľadeli z veľkej výšavy na obraz, ktorý sa pod nimi rozprestieral: širokou zeleňou lúk a polí valil sa Váh, miestami na červeno zafarbený lúčmi slnca, čo sa v ňom odrážali; ako rám okružovali žírnu rovinu tmavozelené vrchy a kopce svojou hrboľatou čiarou. Nie veľmi ďaleko pod nimi vyčnieval hrozivo a silne Trenčiansky zámok. Tupa zahrozil naň päsťou:— Hej, ty obluda, ale by si nás zhltol!— Nech nás ruka božská chráni, aby sme sa zakrátko doň dostali, — poznamenal Túrnik.Donč hľadel na kraj a bol uspokojený pohľadom. Videli, čo sa robí okolo zámku; tak i vychádzka panstva na poľovačku bude sa pred nimi diať, ani keby sa dívali na jarmoku na predstavenie pašiovej hry.Pozriteže, ako sa hrnú jazdci zo zámku! — zvolal Túrnik a ukazoval na drobné, ani mravce sa hmýriace konníctvo, čo sa valilo dvoma bránami zámku.— Tí akiste idú za nami. No, len sa ponáhľajte! — smial sa Tupa.Videli, ako sa jazdci zoraďovali do malých čiat a rozišli všetkými cestičkami a smermi, len nie na Lopeník.— Dobre ste uhádli, kde sme šli. Choďte len a lámte krky, — smial sa Túrnik.Donč neriekol ani slovo, len sa ľahučko usmieval. Nadišlo ho presvedčenie, že boh pomáha jeho podujatiu. Na Lopeník neposlali prenasledovateľov aj preto, lebo mysleli, že ta i tak pôjdu na hon a že by od Donča bola hotová šialenosť ísť na také miesto, kde sa zíde toľko ľudí, nehľadiac na to, že by šiel k svojmu cieľu opačným smerom.O chvíľu sa celkom vyjasnilo a ľahká hmla, čo sa spustila nad krajom, sa roztrácala, takže najmä Tupa, ktorý mal zrak ani orol, jasne rozoznal poľovný sprievod, čo sa uberal na Lopeník. Rozoznával jazdcov i ženské na koňoch, ako i hodne peších so psami. Keď prišli bližšie, vošli na miesta kryté krovím a redším lesom a stratili sa na krátky čas. Ale keď zasa vychádzali na voľnejšie miesto, rozoznávali už i Donč a Túrnik jednotlivé postavy. Hodili sa v jaskyni na zem a z opatrnosti len spoza skál hľadeli dolu, aby aj ich nezazrel niektorý bystrozrakejší zo sprievodu.Rozprávali, čo by sa dalo urobiť, aby mohli dostať Kláru do svojej moci. Túrnik už bol niekoľko rokov v zámku a poznal zvyky panstva. Vedel, že pri poľovačkách robievajú tábor v Dubovej doline, odkiaľ sa rozchádzajú a kde sa schádzajú a kde ženské a iní nepoľujúci očakávajú poľovníkov.— Ak panička zostane v tábore, tak ju nedostaneme, — riekol Tupa.— Veru by to bola pre troch chlapov veľká smelosť opovážiť sa do tábora, lebo sú tam okrem žien i sluhovia aj poniektorí páni, — poznamenal Túrnik.Donč cítil, že obidvaja majú pravdu.— Veď uvidíme, čo sa dá robiť; hlavou do múru nepôjdeme. Za ten čas si zajedzme.Túrnik a Tupa doniesli na čas i čosi jediva, i vybalili ho zo svojich káps. Medzi jedením nestrácali z očí ani na chvíľku vonkajší obraz. Videli, že sa poľovníci rozchádzajú na postoje a že chlapi idú so psami po hlúčkoch do hôr. Túrnik zrazu zvolal:— Pozriže, Tupa, ty svojimi bleskáňmi lepšie vidíš, či to tam pri Bajovej mohyle nestojí rytier Balaša. Mne sa tak zdá, že sa tam niečo červenie, a on nosieva taký červený kabát.Tupa sa zahľadel na chvíľu smerom, ktorý ukazoval Túrnik.— Červenieť sa červenie, i chlap je to vysoký, ale či je ozaj on, to nemožno rozoznať.Donč vyzeral tiež, ale nevidel nič.— Nuž, čo urobíme? — spýtal sa. — Tu nič nevysedíme. Dobre by bolo, keby sme pozorne vyšli obzrieť, čo sa robí a kde sú tie ženské. Týmto smerom nešiel nikto so psami.— Ísť nešiel, ale parom ho vie, kadiaľ pôjde vydurený brav. Ale či tak, či tak, poďme, tu ozaj nič nevysedíme, — riekol Túrnik.— Poďme, — prisvedčil i Tupa a vysúkal si fúzy obidvoma rukami naraz.I vyšli z jaskyne do hory, a pozorne vyzerajúc na všetky strany, šli kúsok spolu.— Lepšie bude, keď sa rozídeme. Pri tomto dube sa zídeme. Ty, Túrnik, choďže pozrieť, či je to ozaj Balaša pri tej mohyle, a ty, Tupa, hľaď vyšpehovať tábor. Ja budem odtiaľto vyzerať, či vám niekto nejde do cesty. Ak by šiel, zapískam takto, — a Donč zahvizdol na palci ani pastier.Chlapi sa rozišli a Donč si sadol pod starý buk a zostal sám so svojimi myšlienkami. Zasa stratil všetku nádej, že by bolo možné Kláru uniesť. Už to, čo posiaľ robia, je pokúšanie pána boha. Mali by sa pobrať a ísť na Moravu, alebo sedieť ticho v jaskyni do večera. Mal už, hoci mladý, dosť starostí a žiaľu vo svojom živote, ale že môže byť človeku tak ťažko na srdci, to by nebol veril. Všetko je daromné, nič nie je hoden ani sľub: Klára nikdy nebude jeho ženou. Ak ju teraz nelapia, o niekoľko dní zosobáši sa s Balašom, a keď ju odvedie do svojho zámku, tak ju nikdy viac nedostane.Rozhodol sa počkať na svojich chlapov a potom bez meškania ísť s nimi na Moravu a odtiaľ chytro k svojmu otcovi: možno, že s jeho pomocou dá sa ešte niečo podujať.Tupa kráčal a obzeral sa, až prišiel do húšťavy, že bolo bieda sa cez ňu prebíjať. Myslel si, čo sa bude motať podaromnici; radšej sa v nej skryje; tam ho iste nikto nenájde. Pánovi už len rozpovie čosi, kde bol a čo videl.Túrnik išiel rovno smerom, kde tušil Balašu. Keď sa prikradol k nemu na nejakých sto krokov, hodil sa na zem a štvornožky sa doplazil za kríky, ktoré tak stáli, že ho spoza nich dobre videl. Bol starý pytliak, privyknutý stopovať zver, preto mu nebolo ťažko vyzerať trpezlivo i za Balašom. Presvedčil sa, že to bol skutočne Balaša, ktorý chodil hore-dolu, vše postál, vše zasa šermoval svojou pikou, akoby sa s niekým bil, vše naťahoval a mieril kušou. Bolo na ňom vidieť, že mu je dlhá chvíľa, že nemá vôbec myšlienky, ktoré by ho bavili. Takto prešla dosť hodná chvíľa, keď sa Balaša zrazu schytil a odišiel k svojmu susedovi, ktorý stál na niekoľko sto krokov za kríčím a stromovím.Túrnik rozmýšľal, čo tu teraz už podaromnici bude vyčkávať, i vstal, že pôjde späť, keď vtom ešte náhodou vyzrel na miesto, kde stál Balaša, a zazrel tam vysokú paniu. Pozrel lepšie, a div-divúci: bola to ozaj Klára!„Tu máš, pekne vyzeráme!“ myslel si. „Čože si, človeče, sám s ňou počnem? Ublížiť jej nesmiem, a keby som ju nasilu chcel zobrať, bude kričať, a celú tú chasu dostanem na krk.“ Škrabal sa za ušami. Vtom mu vhuplo do hlavy: „Tá veru iste prišla sem za frajerom. Poradím jej, kde ho nájde. Pravda, nepoviem jej, ktorého.“ I vyšiel z kríčia, a keď sa najprv poobzeral, či nikoho nevidieť okrem panny, ktorá stála pri mohyle, obzerajúc sa kráčal smelo k nej a keď sa poklonil, riekol:— Panička, rytier pred chvíľou odišiel odtiaľto a mne kázal, ak by ste azda sem prišli, aby som vás zaviedol k nemu. Tak, ak rozkážete, poďme.Klára cestou do hory Balašovi povedala, že ho na postoji vyhľadá, hoci ju uisťoval, že to nie je dovolené, lebo môže zle pochodiť. Môže prísť naháňanej zveri ľahko do cesty. Ale keď si ženská raz vezme niečo do hlavy, to ľahko z nej nevybiješ. Kláre bolo v tábore otupno, i vykradla sa odtiaľ a smiala sa na zdanlivom nebezpečenstve, obzerala zďaleka poľovníkov, aby podľa možnosti sa im neukazovala, kým nenájde Imra. A zazrela i ona jeho červenú mentieku a šla smerom za ňou. Keď prišla na miesto, kde ho videla, už ho tam nebolo. Rozmýšľala, čo má teraz urobiť, keď pristúpil k nej vojak, podľa vyzbrojenia zámocký zbrojnoš. I zasmiala sa na jeho reči, keď si pomyslela, že jej Imro zakázal prísť, a jednako rátal s tým, že akiste príde, poslal po ňu vojaka.Túrnik sa jej tiež usmial.— Tak idete?— Poďme, — riekla veselo. — Nemôže byť ďaleko, lebo som ho len pred chvíľou videla.— Nuž nie je veľmi ďaleko, ale potrvá zo štvrť hodiny, kým dôjdete k nemu, lebo rytier vykračuje rezko na miesto, kadiaľ poženú bravy. Tu by sa ničoho nedočkal.Túrnik bystro vykračoval a viedol veselé dievča krytými miestami, aby ich nezazrelo nepovolané oko.— Ešte je ďaleko? — spýtala sa o hodnú chvíľu trochu zadychčaná Klára, lebo liezli už hodný kus hore dosť strmým bokom.— Hneď sme tam. Hľa, za tým hrubým bukom nás čaká. Už vidím jeho sokolie pero na čiapke.Klára nevidela síce sokolie pero, ale podľa možnosti ešte zrýchlila kroky. Keď boli od buka na nejakých päťdesiat krokov, zastala, položila prst na ústa a tak prikázala vojakovi, aby bol ticho a aby tichšie kráčali, na čo Túrnik usmievajúc sa prikývol hlavou. I vyšli ticho, a Klára obíduc buk, zastala pred Dončom. Obidvaja skričali razom v najväčšom prekvapení:— Donč!— Klára!— A kde je Balaša? — skríkla a obrátila sa k Túrnikovi.Túrnik si utieral rukávom uznojené čelo, i mykol plecom:— Ktože ho tam vie, kde je. Mňa tento pán rytier poslal po vás.Klára zalomila rukami.— Donč, čo zmýšľaš so mnou? Ty si rytier, magister, pán, a takto zaobchádzaš s cudzou oddanicou! Pusť ma späť! Preboha ťa prosím! — začala plakať. — A čo chceš so mnou?Donč odstúpil od nej na dva kroky a riekol jej rozčúlením sa trasúcim hlasom:— Klára, prisahám ti, že sa ti vlas na hlave neskriví, ak budeš mať rozum. Ale pustiť ťa priam tak nepustím, ako nechcem teraz umrieť, keď ťa mám vo svojej moci. Vedz, že bez teba nemôžem žiť. Urobil som dosiaľ všetko, a urobím to i v budúcnosti, aby si bola mojou ženou. Odhodlaný som na všetko: musíš byť moja! Tvoj odpor je úplne zbytočný.— Nuž tak ma nepustíš? Budem kričať, vyslobodia ma.— Chceš, aby ma zajal Čák? — spýtal sa smutne Donč. — Zaslúžil som si to od teba pre svoju najvernejšiu oddanosť? Chcela by si, aby som pre svoju lásku k tebe umrel v Čákovej mučiarni?Klára váhala, čo má odpovedať, keď pristúpil k nej Túrnik a riekol hrozivo:— Panička, tu ide i o moju kožu, a ja veru netúžim za tým opekať sa na ražňoch trenčianskeho pána. Počul som už nejedného spievať na nich. S krikom si dajte pokoj.— Ticho, Túrnik! — zvolal hnevlivo Donč. — Veď by i darmo kričala, lebo jej ľudia sú priďaleko.— Parom ho tam vie, či sa niektorý niekde nablízku netúla. Najlepšie bude ísť do jaskyne a tam vyčkať večer.— A čo chceš teraz so mnou urobiť? — spýtala sa Klára so zalomenými rukami.— Neublížim ti ani za celý svet, ale musíš s nami. Prejdeme na Moravu, tam mám známych pánov; odtiaľ do Zvolena k môjmu otcovi, a tam sa staneš mojou ženou.— Tebe je život nie životom bezo mňa, a čo mám povedať ja, keď mne je život nie životom bez Imra?— Imra by si sa nabažila za mesiac a preplakala by si pri ňom celý život.— Nenávidím ťa! Môžeš ma mučiť, ale neprinútiš ma, aby som ťa milovala. Čo máš zo ženy, ktorá ťa nenávidí? — hovorila rozhnevane.Vtom prišiel i Tupa, i odišli do jaskyne. Tupa a Túrnik boli šťastní a veselí, spolu si v kútiku šepkali, smiali sa a vše ukradomky pozerali na Donča a Kláru. Pokladali svoju úlohu za skončenú, lebo by musela byť od nich veľká neopatrnosť, keby sa dali ešte teraz chytiť.Klára stála opretá o stenu jaskyne a dívala sa na zem. Rojili sa jej v hlave rozličné myšlienky a mnohoraké city burácali jej srdcom. Hnevalo ju, že sa dala vojakovi tak ľahko podviesť, a hnevala sa i na Donča, že bol príčinou podvodu. Ťahal ju cit k Balašovi, hoci si úprimne musela povedať, že jej láska k nemu od tých čias, čo sa bola zasa zišla s Dončom, sa nestupňovala. Proti vôli sa jej vtískal pocit, že Donč je omnoho cennejší človek ako Imro. Jednako sa jej zdalo nemožné, že by mohla Donča milovať. Pomyslela si, že ju odvedie a urobí s ňou bohviečo, i dupla nohou a začala plakať.— Aký ste vy strašný človek! Pusťte ma domov! Vtedy uznám, že ma ľúbite, keď ma poslúchnete, — obrátila sa k Dončovi, ktorý sedel skormútene neďaleko nej na nízkom kameni.I on rozmýšľal, čo urobiť. Prvá radosť, keď ju zazrel, sa chytro skalila, keď videl jej hnevnú nenávisť voči sebe. Myslel si: „Hľa, ako ľahko vyplnil boh podmienky mojej jeruzalemskej púte. Veď je to hotová hračka. A ako ľahko a prirodzene sa všetko deje. Veď sa to všetko muselo tak stať i bez sľubu. A čo mám zo všetkého? Čo mám z toho, keď pripútam k sebe na celý život ženu, ktorá ma nenávidí? Ak tak miluje Balašu ako ja ju, tak je moje počínanie beznádejné. A strašná púť do Jeruzalema mi zostane na krku.“ Ale pomyslel si aj to, že keby ju teraz pustil, vyčítal by si to celý život. Hľadel na ňu, a hoci skormútená, zdala sa mu taká krásna a premilá, že mimovoľne zdvihol lem jej plášťa a bozkal ho.— Klára, čo sa i hneváš na mňa, nepustím ťa. Už som ti povedal, že bez teba žiť nemôžem. A ja viem, čo je smrť. Už dva razy držala moju dušu vo svojich rukách. Ja viem, čo je to, keď sa duša trepe ani vtáča v jej hrozných pazúroch. Pozri, Klára, my traja sme pokúšali najhroznejšiu smrť, aby sme ťa dostali. Myslíš, že by to Balaša kvôli tebe urobil? Vieš si predstaviť, čo by urobil s nami Čák, keby nás dostal?Klára sa striasla a odvetila skoro nepočuteľne:— Viem.Zišiel jej na um hrozný nočný krik dôstojníka, ktorého dal Čák palicami na smrť ubiť, lebo mu oznámil útek Donča a stráže a usmial sa pritom. Čák vo svojej zúrivosti skričal: „Prejdú ti smiechoty! Zabite ho palicami!“ Dôstojník vo svojom zúfalom prekvapení skočil Čákovi na krk a málo chýbalo, že ho nezaškrtil, ale ho odtrhli od neho a tyran ho vo svojom bese sám ťal, kým vládal.— Klára, neodvracaj sa odo mňa! Zakrátko si ťa nakloním. Veď je nemožné, aby ťa pravá, hlboká láska časom nedojala? — prosil ju Donč.Dievča pozrelo naňho a potom odvrátilo oči.— Milujem Imra. Nemôžem si rozkázať.— Počuj ma, Klára! Nad môjho otca niet pána na Slovensku. Nevyrovná sa mu ani Čák, lebo jeho postavenie je istejšie. Moja žena bude po kráľovnej najväčšou paňou v Uhorsku. Bude mať skvelý život a možnosť urobiť mnoho dobrého. Budúce pokolenia ju budú žehnať. Klára, ty si nie obyčajná ženská, ty si ducha povznesenejšieho. Ako sa môžeš zabudnúť s takým mužským, ako je Balaša! Spamätaj sa zo svojho poblúdenia! Neodvrhuj ma pre takého človeka a nehádž sa do blata ty, ktorá si najkrajšou perlou kráľovského diadému!— Hovoríš o láske, a uznávaš len svoju. Či môžem za to, že ma ten istý cit ťahá k Imrovi? Či môžem za to, že jeho pohľad mi je milší, ako celá tvoja sláva? Možno, že si znamenitejší muž ako on; si bohatší a múdrejší, ale jeho bozk mi je drahší ako všetky tvoje zámky, a v jeho objatí spočívať mi je milšie, ako byť kráľovnou Uhorska. Pusť ma k nemu, a budem s vďačnosťou spomínať tvoju veľkodušnosť, hoci by som i po žobraní chodila s ním, — šepkala Klára s náruživosťou a spínala ruky.Donč sa díval s ľútosťou na ňu.— Uznám a verím ti, čo hovoríš, lebo mi to hovoríš z duše. Ale jednako sa musím pokúsiť získať si tvoju náklonnosť. Keď ťa pustím, vydáš sa o niekoľko dní, a ja ťa stratím naveky.Klára sa vystrela, a keď zložila ruky na prsiach, zvolala:— Prisahám ti na svätú Pannu Máriu, že sa do roka nevydám ani za Balašu, ani za nikoho iného, ak ma pustíš.— Čo mám z toho, keď sa do roka nevydáš za Balašu? — riekol Donč s úsmevom. — Keď budeš so mnou rok, a musíš byť, dokážem ti, že ťa nikto nemôže tak milovať ako ja.— Ty si len zahrávaš so mnou. Tvoje pokračovanie je nie rytierske. Ale nedbám. Zrušujem prísahu mlčanlivosti v tejto najväčšej núdzi a priznávam sa ti, že som už dva mesiace…— Čo si dva mesiace? — skričal úzkostlivo Donč.— Som dva mesiace Imrovou ženou, — zašepkala Klára a sklonila hlavu v bezmiernej zahanbenosti.— Balašovou ženou?! — zvolal Donč, zbledol ani vápno a zatackal sa. — Ó, beda, prebeda!— Hej, dva mesiace, aby si to vedel, — opakovala Klára a zdvihla hlavu s divou odhodlanosťou.— A prečo je to nie verejné, že ste už svoji? — spýtal sa Donč s ovisnutými perami.— To sú veci, ktoré netreba spomínať. Ale vedz, že ti hovorím pravdu, — verila sa Klára a položila ruku na srdce.— Tak ty si ženou toho, toho draka? Bože, bože, aké je to nešťastie! — nariekal Donč a chytil sa za hlavu.— Tak ma pustíš? Môžem ísť? — spýtalo sa dievča hlasom predpokladajúcim privolanie.Donč zalomil zničene rukami.— Choď zbohom! — zvolal a zavzlykal žiaľne. — Ó, ty môj život biedny! Ó, ty všetko, čo som stratil!Klára chvíľu, nie bez ľútosti, hľadela na neho a potom povediac: „Zbohom!“, pobrala sa bystrým krokom z jaskyne.Donč sa díval vyjašene za ňou.Túrnik a Tupa boli svedkami celého výjavu. Ich prítomnosť si Klára a Donč práve tak nevšimli, akoby boli bývali dva kamene, lebo veď nezemana nepokladali za omnoho viac ako zvera. Teraz, keď videli, že Klára má ujsť, sa im celá vec znevidela. Túrnik skočil a keď pobehol k východu jaskyne, povedal:— Pane, nedajte sa klamať. Panička nie je vydatá. Klame vás preto, aby ste ju pustili. Keď bude od vás na dvadsať krokov, vysmeje vás.Donč ožil. Skočil a chytil dievča za rameno.— Klára, Túrnik hovorí pravdu! Nepustím ťa! Ó, vy ženy, aké ste úskočné!Klára sa zapálila až po vlasy a sklopila oči; neistým hlasom tvrdila, že je už vydatá.Tupa pristúpil a povedal:— Predvčerom som vás zazrel s Balašom v záhrade. Rytier vás chcel oblapiť a bozkať, a vy ste ho odsotili. To žena mužovi neurobí!— Si jeho ženou, či nie? — skričal nádejným hlasom Donč.— Tak, keď chcete, aby som nebola, nie som. Nedbám, robte so mnou, čo chcete, ale mi dajte teraz pokoj! — zvolala beznádejne Klára, a vzdala sa ďalšieho boja.Potom sklesla na kameň, na ktorom sedel Donč, a keď zavrela oči, oprela si hlavu o stenu. Donč sa díval na ňu a srdce mu zvierala bolesť, keď videl, že jej z očí vyviera slza za slzou.*Čas sa pomaly míňal, najviac v trápnom mlčaní, lebo Klára na Dončove príhovorky neodpovedala, alebo ich odbavovala jednoslabične. Popoludní sa začala žalovať, že ju bolí hlava a že sa cíti chorá, slabá, prechádzala ju zima. Donč pristúpil k nej, a chytiac jej ruku, presvedčil sa, že je horúca. Prenikol ho taký strach, že sa kolená pod ním zatriasli.— Čo si teraz počneme, panebože? Prečo ma tak tresceš? Klára, drahá, nemôžeš vstať? Oprobuj, či vládzeš chodiť?Túrnik i Tupa priskočili a pomohli jej na nohy. Videli, že sa tacká.— No, pekne vyzeráme! — zvolal Túrnik.Tupa sa díval zvedavo na Donča, ktorý nespúšťal úzkostlivý zrak z Kláry, ktorá stála a triasla sa na celom tele, s tvárou rozpálenou do tmavočervena.Donč ju vzal okolo drieku a všetok zbytočný odev kázal pohádzať na zem: Kláru posadil naň.— Veľmi ma bolí hlava. Zdá sa mi, že stratím vedomie, — šepkala a spustila sa na plášte.Donč zasa prežíval jednu z ťažkých chvíľ života. Ale hoci mal i srdce od žiaľu a starosti ťažké, rozvahu nestratil.— Čo urobíme teraz? — spýtal sa a kývol hlavou na Túrnika.— Ťažká tu pomoc. Kde sa podejeme s chorou osobou? — riekol Túrnik a škrabal sa za ušami.— Tu zostať nemôžeme, — povedal Tupa a obzeral sa po jaskyni.— Tu zostať nemôžeme, to je celkom vylúčené. Tu by nám zahynula. Bohvie ako dlho bude jej choroba trvať. A či i my nepochorieme? — trápil sa Donč.— Naspäť pustiť ju nemôžeme, lebo by v lese zahynula, — pokračoval Túrnik.— A do zámku odviesť ju tiež nemôžeme, lebo by sa nám tam mrzko odplatili za našu lásku, — poznamenal Tupa.Nastala tichosť, v ktorej bolo počuť len rýchle dýchanie chorého dievčaťa.— Nezostane nám nič iné, ako večerom ísť s ňou horami na Moravu. Noc je dosť dlhá a cesta je krátka. Sme traja silní mužovia, prenesieme ju, — rozhodol Donč.— Dobre, iné nám ani nezostáva, — riekol Túrnik.„Ponesiemu ju. Čo len to,“ myslel Tupa a tešil sa, že zemiansky majetok je hoden, aby sa jednu noc naťahoval s takou ťarchou. Niesol už i väčšie, i durili ho, a ušiel.Neďaleko od nich v hore sa zrazu ostro ozvala trúba a za ňou výkriky: „Hop, hóp! Klára! Panička Klára!“ V jaskyni sa všetci strhli, i Klára vstala zrazu na nohy, tackala sa, hladila si sluchy a chcela ísť von.— Aha, hľadajú ma! Pusťte ma, pusťte ma!Donč i jeho druhovia priskočili k nej a položili ju na plášte. Keďže však kričala, pritisol jej Túrnik šatku na ústa. Chvíľu sa bránila, stonala, ale chytro ustatá, chytila sa za hlavu a s plačom ľahla si na šatstvo, čo jej Donč, ktorému od ľútosti tiekli slzy dolu tvárou, podložil pod hlavu.Vonku sa trúba a hlasy ozývali už z väčšej diaľky a zakrátko umĺkli.*Hodiny sa míňali pomaly a na kraj padol mrak. Obrysy stromov a kraja sa tratili v záplave temnejúcich ostatných lúčov zapadajúceho slnca. Hviezdy začali prebleskovať a na kraj padla večerná tichosť, v ktorej sa len tu i tu ozval zďaleka a pošumieval tichučký vetrík.Keď sa načisto zmrklo, Donč pozrel na svojich druhov.— Poďme s božou pomocou!Túrnik a Tupa vyskočili, Donč sa nahol nad Kláru, ležiacu v polovičnom vedomí, v ktorom tu i tu zastonala.— Klára, pôjdeme. Vládzeš vstať na nohy? Za krátky čas prídeme do domu, kde ťa budeme môcť lepšie opatriť. Vstaň, drahá! — i pomáhal jej opatrne vstať na nohy.Pohladila si rukami horúce čelo a bola by spadla, keby ju neboli držali. Išla bez ďalšieho slova k východu jaskyne. Donč a Túrnik sa opaskami zviazali s ňou, aby pri nebezpečnom východe ponad útes nepadla do priepasti. Tupa išiel popredku poprezerať kraj. Opatrne vyšli, nie bez veľkej námahy, lebo Klára, oddaná už svojmu osudu, pri všetkej možnej pozornosti jednako sa dva razy pošmykla a bola by iste padla do priehlbiny, keby ju neboli zadržali.Donč do smrti nezabudol na tú noc. Ešte i o dvadsať rokov ho prenasledovalo v ťažkých snoch, ako prenášali Kláru neschodnými horami, hore-dolu vŕškami, potme, v stálom strachu, že ich nenazdajky napadnú, alebo že spadnúc s ňou, ju pokaličia. Pritom bola nepokojná, stonala a plakala vše v polovičnom bezvedomí.Napokon nad ránom prišli, už na Morave, v horách k biednej hájovni, kde celkom vysilení mužovia zastali a ťažko vydychovali. Cez drobný oblôčik chalúpky svietil ohníček na kozúbku, v chlievoch sa ozývali hladné prasce a kikiríkali kohúty. Za hájovňou bol malý dvorček a na jeho konci neveľké humno. Okolo hájovne bol hodný kus zeme vyklčovaný a zasiaty obilím.Túrnik zaklopal na oblôčik, zalepený mechúrovou blanou. O chvíľu sa ozval v chalupe ostrý hlas.— Poďte von! — zakričal Túrnik a prešiel k dverám.Vyšiel z nich vysoký chlap s dlhými vlasmi padajúcimi na plecia a s bradou ostrihanou nakrátko; v ruke držal dlhý meč.— Čože tu chcete, — spýtal sa ostro Túrnika.Túrnik ho zaviedol k Dončovi, ktorý sedel vo dvore na kláte a držal už celkom bezvládnu Kláru na lone.— Pozrite, táto panička je veľmi chorá, ďalej s ňou nevládzeme ísť. Dajte nám prístrešie, kým nevyzdravie. Dám vám, čo si zažiadate, — oslovil ho Donč.Hájnik sa zmykal.— A ak je to nejaký úmorník[11]na nej a chytí sa nás všetkých?— Ešte včera večer bola zdravá, a tam, odkiaľ sme prišli, nebolo nijakej choroby. A my nechceme ísť do tvojej izby, zostaneme len tu v tom humne.Hájnik mykol plecom.— V mene božom zostaňte!— Odplatím sa ti dobre, — odvetil Donč, dojatý nie tak hájnikovým privolením, ako tým, že môže Kláru uložiť, čo hneď len na plachtou prikrytú hŕbu sena.— Čímže sa vy mne odplatíte? Ja nič nepotrebujem.— Akýže si ty zázrak, že nepotrebuješ nič? — zvolal Túrnik.— Už je to raz tak. Pošlem vám sem ženu, nech vám pomôže.I vošiel do chalupy. Zakrátko vyšla ešte mladá, dosť šumná ženička usmievavej tváre a vyniesla dve veľké plachty, hlavnicu a vlnený koberec. Kláru opatrili čím najlepšie, umyli studenou vodou, a keď pobadali, že jej studená voda lahodí, umývali ju ňou často a dali sa jej z nej napiť, koľko len chcela. Tupa si ľahol do záčina a o chvíľu zaspal. Donč si sadol na prah stodoly a nespúšťal oči z často nepokojne sa prehadzujúcej chorej. Bolo mu do zúfania. Myslel, že ochorela preto, že tak násilne zaobchodili s ňou.Túrnik, nepokojný ako vždy, hoci ustatý, poobzeral si okolie, či je ďaleko nejaká obec a kde by sa hodili v prípade nejakej nepríjemnej udalosti, ktorej by bolo lepšie vyhnúť. Neďaleko hájovne bol kopec zarastený trávou a krovím. Túrnik utekal hore ním a začul spevavé, k bohu sa modliace hlasy. Pozrel spoza kríka, kto je to, i videl, že hájnik so ženou stoja s rukami nad hlavami pozdvihnutými a klaňajú sa slncu, ktoré práve vyšlo a pritom sa modlia. Po modlitbe spievali o bohu najslávnejšom, najdobrotivejšom darcovi života a smrti.„To sú akísi čudáci,“ pomyslel si a odišiel ticho, ako prišiel. Utekal k rytierovi a povedal mu, čo skúsil.— To budú ešte pohania, tí hájnikovci. Alebo aspoň polopohania. Naoko sú kresťania a v srdci potajomky pohania. Nehovor o tom nikomu. A ináč, čo si ešte skúsil?— Na pol hodiny cesty odtiaľto je dedina. Bude nám ťažko byť tu dlhšie, aby sa o nás nedozvedeli. A Trenčín je neďaleko, — i škrabal sa za ušami.— Neverím, že by tými horami prechádzalo sem mnoho ľudí z Trenčína. Ak sa bojíš tu čakať, môžeš ísť ďalej.Túrnik trochu porozmýšľal a napokon sa zasmial:— Ech, už len počkám; uvidím, čo sa bude robiť. Keď som začal s vami bojovať, tak už i dokončím s vami. A potom, kde by som sa bez vás podel?Donč so svojou spoločnosťou zostal celých šesť týždňov v hájovni. Skoro tri týždne trvalo, čo sa Klára neprebrala a čo bola stále v horúčke. Až jedného dňa nad ránom otvorila oči, a keď videla pri sebe na nízkom klátiku sedieť Donča, povedala slabým hlasom:— Kde sme to? Čo tu robíme? Dajte sa mi napiť, smädná som.Donč za celé tri týždne máločo spal a máločo jedol. Bol možno ešte biednejší ako Klára, lebo ho trápili i starosti i žiaľ. Bolo mu všetko ľahostajné, ak by mala Klára umrieť. Všetky jeho plány a úmysly zariadiť Slovensko podľa talianskeho vzoru sa mu zdali také zbytočné, že sa mu nechcelo ani zaoberať sa tými ináč jeho najmilšími predmetmi. Jeho dôvera v účinnosť sľubu púte do Jeruzalema bola vystavená tvrdej skúške. Keď Klára vše oslabla, až sa zdalo, že zhasne, jednako ho len ten sľub chránil od zúfalstva. Myslel si: „Rúhal som sa bohu, keď som reptal, že ľahko, i bez sľubu, som mohol Kláru dostať. Ako ľahko obrátil boh všetko, a hľa, mám ťažkostí viac, ako uvládzem.“Keď počul jej žiadosť o nejaký nápoj — boli to po troch týždňoch prvé slová, čo poukazovali, že je pri sebe — skočil a podal jej nádobku mlieka, ktoré žiadostivo vypila. Bola taká slabá, že nevládala držať hrnček. Klesla na hlavnicu a dívala sa na Donča, šepkajúc niečo, čomu nerozumel, hoci sa naklonil nad jej ústa. Keď zamĺkla, kľakol si jej za hlavu a so slzami v očiach ďakoval pánu bohu za jeho dobrotu. Prešla ním nádej, že sa Klára už uzdraví, ale aj strach, že sa jej stav zasa môže zhoršiť. Ale sa čoraz zlepšoval. Teraz už Donč zavše i odišiel od nej prejsť sa po hore, lebo cítil, že potrebuje aj on sa zotaviť. Keď sa upevňovalo v ňom presvedčenie, že Klára vyzdravie, ožívala i jeho vôľa k životu. Keď bol v hore, sedela pri Kláre obyčajne hájnikova žena, a ona jej porozprávala, s akou nekonečnou starostlivosťou bdel nad ňou Donč. Klára vo svojej slabosti a opustenosti i proti svojej vôli musela cítiť povďačnosť k Dončovi, hoci si nahovárala, že je on príčinou i jej choroby. Balašov obraz pomaly mizol z jej pamäti, a keď jej i zišiel na um, tak hľadela naňho s väčšou súdnosťou ako predtým. Pomyslela si, keby ju bol mal Imro opatrovať v chorobe, že by to iste nebol robil s takou oddanosťou a nežnosťou ako Donč.Túrnik a Tupa cez celý čas svojho pobytu v hájovni chodili a sliedili za tým, aby ich nevdojak nenapadli Čákovi ľudia. Vedeli, že sú tak blízko Trenčianskeho hradu, že odtiaľ sa ľahko môže niekto dostať do susednej dediny, a že tam vedeli o nich, o tom nebolo možno pochybovať. Najali si za niekoľko denárov chlapcov z obce, ktorí im donášali zvesti, čo sa v dedine hovorí. Chlapci im sľúbili i to, že keby prišli nejakí cudzinci do obce, naskutku to pribehnú povedať. Donč sa o ich konanie naskrze nezaujímal, lebo sa spoliehal na nich, a inú myšlienku okrem Kláry nemal.Medzitým všetky Túrnikove a Tupove obavy boli daromné.Keď Čák niekoľko dní márne hľadal Donča a Kláru, keď sa jeho rôzni výzvedníci jeden za druhým vracali bez akéhokoľvek výsledku, porozmýšľal, že bude najmúdrejšie, keď urobí k zlej hre veselú tvár a keď zachráni, čo sa dá. Donč a Klára mu ušli. Prídu k Demetrovi a rozpovedia mu, ako sa správal k nim. Demeter to nebude môcť pokladať za priateľstvo a môže sa obrátiť proti nemu. I poslal k nemu posla so zvesťou, že Donč s Klárou ušiel len preto, lebo si namýšľal, že mu je nepriateľom. A on mu neublížil nič, len urobil s ním malú skúšku, aký je chlapík. On Donča rád a Kláru Kamenickú z Tarkő — svoju neter — mu dá s radosťou za ženu. Bolo by veľmi múdre, keby Demeter prišiel k nemu na Trenčiansky zámok, aby sa o všetkom dohovorili.Keď Čák vec takto vybavil, prestal sa vôbec ďalej zaujímať o Donča, tým viac, lebo Balašovi na poľovačke kanec roztrhol stehno v takej veľkej miere, že zostane na celý život chromý. A za pokaličeného Balašu nemohol a nechcel nútiť Kláru.*Klára sa dosť chytro zotavovala. Keď prvý raz vládala vstať s Dončovou pomocou, vyviedol ju z humna medzi smreky a usadil na hŕbu machu. Sám si sadol oproti nej na zem a obidvaja hľadeli ukradomky jeden na druhého a odvracali zraky, keď sa im stretli.„Aká je celkom inakšia, nie ako keď bola zdravá,“ myslel si Donč. „Aké má bledé pery, bielu tvár a veľké oči! A kde sa podeli jej ramená? Šťastie, že sa nevidí, musela by sa sama seba zľaknúť.“ Hlasno ju upozorňoval na spev a čvirikanie vtáčkov; trhal jej kvietky a kládol čím najkrajšie do jej tenučkých prstov. Klára málo hovorila, najviac ho len jedným-dvoma slovami obdarovala. Jej tiež chodilo hlavou, ako sa veľmi zmenil Donč. Pozerala na jeho ubiedenú tvár a mimovoľne pohladila svoju, aby sa presvedčila, že ani jej nie je biednejšia. Jeho prsty boli také schudnuté ako jej vlastné.„Musel byť azda aj on chorý,“ myslela si, a keďže sa jej tá myšlienka stále plietla v hlave, tak sa ho namiesto odpovede na otázku, či sa teší, že pôjde skoro domov, spýtala:— Bol si aj ty chorý?— Prečo?— Len tak som myslela, lebo si taký bledý.— Nebol som chorý, ale je tu biedna strava.Klára odvrátila tvár a trhala jednou rukou trávu.— Tu je nie zlá strava; ty si sa trápil pre mňa. Hájnička mi všetko porozprávala, ako si nespal, celé noci si pri mne prebdel a sa modlil, ako si nejedol a zháňal, kto by mi mohol pomôcť, a keď niekto prišiel, jednako si ho nechcel ku mne pustiť. Preto si zbiednel. — zašepkala napokon ledva počuteľne a zajakavo.Donč hľadel tiež bokom a riekol:— Veru by som bez teba nebol mohol zostať na tomto svete. — a pozrel zrazu na ňu.Klára zdvihla tiež oči a ich pohľady sa stretli. Viac si povedali svojimi hlbokými, vpadnutými očami, ako by boli mohli dlhými rečami. Dievča mu podalo tenkú ruku.— Ďakujem ti; nehnevám sa už na teba.Donč bozkal tú chudú rúčku. Neriekol nič, lebo mu dojatie sťahovalo hrdlo.*O týždeň už vládala i dosť dobre chodiť. I vyšla s Dončom na krátku prechádzku. Za jasného rána kráčali rosnatou trávou popri malom čistom potôčiku, ponáhľajúcom sa chytro-chytro medzi kríkmi redšou horou, v ktorej lúče ešte nízko stojaceho slnka kreslili jasné svetelné škvrny. Vtáctvo najrozličnejšími tóninami vyspevovalo svoje ranné melódie a kvietky roztvárali svoje k nočnému spánku postuľované kalichy. Prišli na malinkú lúčku, na ktorú svietilo slnko. Tráva na nej sa im zdala taká mimoriadne krásne zelená, ako ešte nikdy nevideli, a rôznofarebné kvety tkali na nej také pestré obrazy, že si obidvaja mysleli, že nikdy niečo také utešené nezazreli. I zastali mimovoľne a zamĺkli pod dojmom netknutej krásy a prudkého citu, čo sa im búril v srdciach. Donča nadišlo naraz podivné odhodlanie.— Klára, uznávam, že som ti krivdil, — riekol stiesneným hlasom.— V čom si mi krivdil? — spýtalo sa dievča a obrátilo naňho zadivený pohľad.— Krivdil som ti, keď som ťa odtrhol od Balašu. Musíš byť veľmi nešťastná, ak ho miluješ. Teraz vidím, že stratiť milú je oveľa horšie ako smrť.— Máš pravdu. Stratiť, čo milujeme, je hrozné nešťastie.— Klára, ak si žiadaš, môžeš ísť naspäť k Balašovi.Ešte vždy bledá tvár dievčaťa zašla pomaly jasnou červeňou; zohlo sa, a nič nepovedalo, odtrhlo fialový zvonček, ktorý mu rástol pri nohách. Potom rozpačite hľadela na kvet.— To ma už nemiluješ?— Ty si môj celý svet, môj život!— Tak prečo ma chceš poslať preč? Ja už Imra nemám rada!Donč kľakol pred ňou a objal jej kolená.— Klára, ty chceš byť mojou? Ty sa už nehneváš na mňa, ty ma máš rada?Klára ho udrela zvončekom nežne po tvári.— Rada ťa. Celkom inakšie ťa rada, ako som ľúbila Imra. Budem tvoja a nikdy ničia, ak nie tvoja. Ty môj drahý! — i zohla sa a keď chytila obidvoma rukami jeho tvár, bozkala ho na oči a potom na ústa.Donč vstal a privinul jej hlavu ku svojim prsiam.— Ty moja drahá, bohom mi milostivo daná žena! Veľké dobrodenie mi urobil, cez celý život mu budem za to slúžiť.— Budem ťa vždy milovať a ty budeš ku mne vždy dobrý.Donč ju chytil za ruku a kráčal s ňou ďalej popri potôčiku. Rozpovedal jej, že zložil sľub, že poputuje do Jeruzalema, keď bude jeho ženou.— Pôjdem i ja s tebou. Bez teba nebudem!— Uvidíme. Ale kde by si sa ty mohla vystaviť toľkým útrapám?— Ja som mocná. Pozri! — i zaťala päste a stisla zuby sťa malé dieťa.Donč sa usmial, ale o chvíľku zvážnel. Riekol:— Videl som, ako drží boh ruku nad nami.— Prečo to myslíš? — spýtala sa, naklonila hlavu a hľadela mu do očí.— Myslel som, keď sme museli utekať z Trenčína, že ťa už nikdy nedostanem, a hľa, sama si prišla, hoci proti svojej vôli.— Tvoj Túrnik je veľký šibal, mal by si ho potrestať.— Urobím to, neboj sa. Uvalím naň viac starostí, ako kedy mal. Ale keď si i prišla, bola si mi jednako ďaleko, lebo si ma nenávidela. Však?Klára ticho kývla hlavou.— Potom si ochorela. Bál som sa, že ťa stratím. Mnoho ráz som i o božej dobrote pochyboval. A hľa, keby si nebola ochorela, nebola by si sa mohla presvedčiť, že si mi všetkým na svete, a tvoje srdce by sa nebolo obrátilo ku mne.— Pán boh vie, čo chce, lepšie ako my, — vzdychla si Klára.— Donesiem mu z vďačnosti tú veľkú obeť, že sa zariekam ťa oblapiť a bozkať, kým nebudeš mojou ženou.Klárina bledá tvár zašla červeňou. O chvíľku povedala s úsmevom:— Ale ja ťa môžem bozkať i oblapiť, keď sa nezarečiem?Donč bol magister, a tak človek učený, ale jednako nevedel rozlúštiť otázku, či to Klára smie urobiť, či nie. A tak Klára, keď jej to nezakázal, hneď i použila svoje právo, aby sa presvedčila, či ho ozaj má. A Donč sa nebránil.Na druhý deň pribehol do hájovne splašený asi dvanásťročný chlapec. Túrnik ho už zďaleka zbadal a utekal oproti nemu. Chlapec bez dychu rozprával:— Prišli vojaci a dvaja páni do dediny.— Akí a odkiaľ? — spýtal sa znepokojený Túrnik.— Prišli z Moravy.— Koľko ich je?— Rátali sme ich: tridsaťdva i s pánmi.— A čo sú: Česi, či Slováci?— Hovoria po slovensky.— Doparoma! - poškrabal sa Túrnik za ušami. — Nepočul si, ako sa volá niektorý z tých pánov?— Spomínali akéhosi Kazára.— Poďže ty so mnou.I šli k Dončovi.Bolo mračno, zberalo sa na dážď. Donč sedel aj s Klárou na kláte pod stromami pri hájovni, keď pribehol k nim Túrnik s chlapcom. Keď mu rozprávali, o čo ide, spýtal sa:— Kazár sa volá jeden z pánov?— Tak som ho počul menovať.— To je jeden z otcových podveliteľov, a tak to musia byť jeho ľudia. Ale čo tí tu hľadajú? Chlapče, a nevieš, prečo sem prišli?Chlapec na to nevedel odpovedať. Donč skočil a pobral sa do dediny.— Počkajte, pozriem, kto sú tí ľudia. Pôjdem sám, lebo ich len ja poznám.Klára tiež vstala a chcela ísť s ním, čo on nijako nechcel dovoliť, už aj preto nie, lebo bola ešte slabá.Vošiel do dediny medzi humnami a bočnými stavmi pozorne, aby ho niekto nezbadal. Ale keď kráčal pred jednou zo stajní, zastali mu zrazu cestu dvaja ozbrojenci. Jeden z nich zvolal:— Hľa, to je náš pán! Chvalabohu, že sme vás našli!Vykľulo sa, že ozbrojenci boli skutočne Demetrovi ľudia a že on ich poslal po syna na základe Čákovho udania, ktorý už asi desať dní vedel, kde je Donč a Klára.Keď sa Donč a Klára dozvedeli, čo sa všetko za tých niekoľko týždňov v Trenčíne prihodilo, divili sa nad Čákovým konaním.— Ako naraz obrátil, — poznamenal Donč. — Keby bolo všetko pravda, čo odkázal otcovi, tak by bol býval náš útek celkom zbytočný. Koľko daromného trápenia a starostí sme si narobili, — hovoril mrzuto a krútil hlavou. — A veríš tomu, Klára, že mi nechcel ublížiť, alebo že nechcel za mňa od otca niečo vynútiť?Klára sa usmiala.— Ani slovo z celého neverím.— Ani ja, — dotvrdil Donč.Túrnik krútil hlavou.— Pane, azda nepôjdete naspäť cez Trenčín? Lebo ak hej, tak ja s vami nejdem. Ja tomu pánovi neverím. Keby vás i prepustil, ale nás dvoch by si zadržal. Čo myslíš, Tupa?— Veru hádam. Nech nás ruka božská chráni spoliehať sa na jeho milosť.Rozhodli sa po porade s pánmi, vedúcimi ozbrojencov, že sa vrátia cez Moravu, Sliezsko a Halič, potom cez Oravu a Liptov do Zvolena, radšej ako cez Trenčín. Mysleli si, že je jednako nie hodno vystaviť Čáka pokušeniu. Najprv však ešte počkajú týždeň, dokiaľ sa Klára lepšie zotaví, aby mohla cestu na koni konať bez prílišnej námahy.Ostávajúci týždeň využil Donč na to, aby sa odslúžil hájnikovi. Keď prišiel hájnik napoludnie domov, spýtal sa ho Donč, akú odplatu si žiada za svoje pohostinstvo. Hájnik len stisol plecami a povedal:— Čo mi môžete dať, čo by som ja potreboval? Peniaze? Načo sú mi? Mám čo jesť, obliecť; mám chalupu, drevo. Nepotrebujem vaše peniaze, len by som sa bál pre ne zbojníkov.— Pozri, Matej, — riekol mu Donč, — už ti štvoro drobných detí umrelo, všetky na tú istú chorobu a v jednom veku. Ako ktoré začne chodiť, umrie. Tvoja chalupa musí byť prekliata, bude na nej úrek. Ty sa detí nedochováš.Matej pokrútil hlavou.— To sú daromné reči. Vysvätil ju už farár z dediny a zariekal ju i Tajný muž z Borového. To všetko nič nepomohlo. Keby bol zloduch alebo úrek príčinou smrti mojich detí, boli by ho modlitby a zariekania odstránili. Môj boh nechce, aby sme mali deti, nuž mi ich berie. Dajte vy mojej chalupe pokoj!Klára sa tiež prihovárala, aby Donč nechal Matejovu chalupu na pokoji. Ale Donč si nedal povedať. Vedel z Talianska, že tam niektoré prekliate domy pováľali a že rodina, keď sa odsťahovala na iné miesto, vyhla sa biedam, čo dosiaľ v nej panovali. Na jeho žiadosť ešte aj Klára, proti svojmu presvedčeniu, nahovárala Mateja a jeho ženu, ktorá mala také šumné polročné chlapča na rukách, aby pristali na zničenie svojej chalupy a postavenie novej. Ale s Matejom nebola reč; bol zaťatý natoľko, že sa vyhrážal násilím, ak sa mu niekto dotkne chalupy.Donč ho kázal svojim ľuďom chytiť, poviazať a pri náreku a preklínaní jeho ženy zaviesť do dediny a tam zavrieť do komory a strážiť. Potom dal zohnať tesárov a chalupu rozobrať a spáliť so všetkým, čo v nej bolo. Pôdu kázal preorať a utlačiť. Na inom príhodnom mieste postavili potom chalupu, priestrannejšiu a vidnejšiu. Keď bola hotová, čo sa stalo do týždňa, lebo Donč zohnal do práce ľudí až zvyškom, dal ju poriadne zariadiť a opatriť všetkým potrebným šatstvom a náradím. Keď ju požehnal i kňaz, dal priviesť Mateja, ktorý dudral, ale musel pristať na novú chalupu, hoci bol i nahnevaný na Donča a Kláru a preklínal ich po kútoch, že ho za jeho dobrotu žalárovali a pripravili o milú mu chalupu.Donč si z jeho hundrania mnoho nerobil a Klára sa mu len usmievala. Vyplatili hojne robotníctvo a odišli so svojím sprievodom.Pohanský Matej sa potom dlhé roky modlieval k slncu a žiadal od neho požehnanie na hlavu Dončovu a jeho ženy, lebo sa v novej chalupe dochoval peknej rodiny.[1]Donč— veľmož, zvolenský župan. Po smrti uhorského kráľa Ondreja III. bol prívržencom českého kandidáta na trón Václava II. a spojencom Matúša Čáka proti Karolovi Róbertovi. Neskôr po bitke pri Rozhanovciach prešiel na stranu Karola Róberta a bojoval proti Čákovi. Vyvíjal horlivú staviteľskú a hospodársku činnosť. Podporoval bane a mestá.[2]Matúš Čák(1252 — 1321), uhorský magnát, „pán Váhu a Tatier“, sídlil na trenčianskom hrade, po vymretí Arpádovcov (Ondrejom III.) podporoval kandidatúru českého kráľa Václava II. Václav ho vymenoval za palatína (najvyšší kráľovský hodnostár). Patrilo mu takmer celé Slovensko. Zomrel bez potomkov, preto jeho majetky pripadli znovu kráľovi.[3]Karol Róbert z Anjou(1288 — 1342). Po viacročnom zápase o uhorský trón stal sa roku 1308 uhorským kráľom a položil základ novej dynastie. Za Anjouovcov sa Uhorsko politicky konsolidovalo. Na Slovensku v tom čase vzrastali mestá a kvitol obchod a ťažba drahých kovov.[4]Václav— Václav II. (1271 — 1305), od roku 1283 český kráľ z rodu Přemyslovcov. Od roku 1300 kráľ poľský, od roku 1301 uhorský.[5]ktorý sa vyrovná hociktorému beštiálnemu kondotiérovi— kondotiéri boli šľachtici, velitelia žoldnierskych vojsk v Taliansku v 12. — 16. storočí. V časoch ustavičných vojen medzi talianskymi štátmi dosiahli mnohí významné politické postavenie. Boli známi tým, že sa dali kúpiť a potom bojovali aj proti bývalým chlebodarcom. Vyznačovali sa krutosťou a intrigánstvom.[6]domine reverende— (lat.) najdôstojnejší pane[7]DemeterDončov otec, historiografia ho pozná ako Dominika[8]palatín Záč— správne Záh, ktorý 17. apríla 1330 zaútočil vo Vyšehrade na kráľovskú rodinu, pretože Karol Róbert chcel zabaviť jeho majetky.[9]Kúni— Kumáni (Polovci), pozri pozn. k novele Kuruci[10]fortňa— (zastar.) brána na väčšom objekte[11]úmorník— čierne kiahne
Nadasi-Jege_Magister-rytier-Donc.html.txt
Ondro HľonzoV dedine nikto si nemyslel, že by sa Ondro Hľonzo oženil ešte raz. Ako mládenec ledva si mohol dostať ženu; ani nenašiel si jej v tejto dedine, iba v druhej, i to len slúžku biednu, chorľavú, a teraz, keď ostal vdovcom so troma deťmi, ani len dušičke sa neprisnilo o ženení Hľonzovom. Kto by i šiel za chudobára, do drevenej chalupy, za neho, čo má skrívené nohy a kolená s vytknutými jabĺčkami, komoru pustú?… A on, ledva že mu chrchľavej žene zatlačili oči, vždy pozerá do zrkadla, mastí si vlasy a len na tom si hlavu láme, ako by sa oženil po druhý raz. I teraz, sediac v tmavej svojej izbici, s namastenými vlasmi a fúzmi, pripomína si radom všetky vdovice v dedine. Preberá v nich, rozhutuje, ku ktorej by sa obrátil, a nemôže si vybrať. Každá sa mu i páči i nepáči. Odhora Hubkovka je stará. Tisovie Iľa by bola: má postavu veľmi peknú, okrúhlu, lenže je chudobná ako žobráčka a má troje detí; Miháľka je chrchľavá, ako bola i nebohá Zuza; Búbelka pribohatá, na tú ani pomýšľať nebude. Zuza Ušiakovie má i majetoček a dieťa len jedno, keby nebola taká pochabá — taký apríl. Kata Bosá je i pekná i majetná i bezdetná, ale tej jazyk je ani kosák ostrý — tej sa bojí. I tu u susedov, v treťom dome, jesto vdovica — Anča Likačka. I tá by mu bola. Má síce dvoje detí, i zostarená je, zuby vylámané celkom, ale jej krotkosť a vážnosť zdala sa mu naveky, ešte i za jej dievoctva… Či si z dievčeniec vybrať niektorú? Ale to je všetko len vietor!„Čo mravčíš?!“ zavolal na ročné dieťa, vyrušený z príjemných dúm, ktoré, zemiakmi chované, s veľkým ako bubon životom, ležalo na peci a plakať začalo zobudené zo sna. „Čo naveky budeš vŕkať?“Hľonzu plač ten teraz obzvlášte veľmi popudzuje. Keby toho dieťaťa nebolo, razom by mal ruky svobodnejšie! Keď umrela žena, čo i toho nevzala so sebou? (Ale azda len príde preň!) Dosť dve väčšie čo ho tu hnevajú!„Zuza, kde si?“ zavolal prudko na väčšie dievča, čo dom riadilo, ako umrela žena, i kým bola chorá za pol roka. „Čo tu nesedíš, čo si tu neopatruješ to prôšťa?“ skríkol, keď dievča vbehlo a fľočil naň — i to mu je na nestrpenie.„A veď je to nie moje!“ odvetí dievča, ale ide hore na prípecok k nemu. Zuza je už na vydaj súca; sedemnásť rokov jej minulo práve. Má okrúhlu tvár plnú, líčka ako jabĺčka a oči sivé, veľké, s dlhými mihalnicami. Tvár jej je pekná, ale ospalá akási. Je trochu i lenivá; rada by žiť po vôli, voľkať si, ako gazdovské jedináčky, a miesto toho dostala sa jej chudoba a starosť o celý dom… Hľonzovi i táto začína byť nemilá a myslí, že všetko hynie pri nej, hoci nemá nič; i jedlo, čo navarí, nie je pre človeka; ani nepočúva nič. Ale jej i sľubuje každý deň, že ju pošle slúžiť, nech ju svet učí móresu, keď sa jemu nedá.„Hádam je lačné. Anča, Anička!“ tíši Zuzka, berúc dieťa so životom ako bubon na ruky. Kým mať žila, hnevala sa Zuza, že sa narodilo, a zas bude ťažšie v chudobnom dome, i s hábami musí sa s ňou podeliť; ale ako umrela mať, uľútilo sa jej nad ním.„Nuž, daj mu polievky, nech čuší.“„Polievku nechce.“„Čo?“ napajedil sa Hľonzo a čierne oči len mu tak sršia v pološere. „Tak čože chce? Kávu? Budem jej mlieko kupovať, kišasoni!“„Keď to nevie umrieť!“ pomyslel si s odsúdením. I tak mu je len na závadu. Keby ho nebolo, tak by iste Anča Likačka alebo Zuza od Ušiakov — ale radšej Anča, lebo Zuza je apríl — skôr šla zaň. „Aleže čuš!“ skríkol horlivo, keď dieťa neutichovalo.V tú chvíľu ozvaly sa kroky bosých nôh po pitvore a o chvíľu vstúpila do izby vysoká, štihlá žena okrúhlej tvári.„Čo robíte?“ riekla, neklaňajúc sa: bola sesternica Hľonzovi, a rodina sa neklania. Je poriadna; hlas jej zneje zvonivo a smeje sa skoro vždy, hoci je v dlhoch po uši a komoru prázdnu má vždy.„Na toho tamto škorca sa obrykujem,“ odpovedal Hľonzo mrzutý, ale už tichšie, cez pološero fľočiac ku peci. „Škorec“ už utichoval na rukách veľkej sestry, ktorá kŕmila ho polievkou, stojac na prípecku. „Keď to nevie čert… ah, priam by bol niečo povedal!“ spamätal sa, udrúc si dlaňou ústa.„Čože máš zlorečiť, Ondro náš! Už ho zadrhnúť nemôžeš! Aspoň ti je dobre, že je Zuzka už veľká; ona to opatrí.“„Aj zo Zuzy je nič!“ odpovie on, „nijak jej to ešte nejde, nevycvičenej; ani sa jej nechce.“„A veď aj kým ti žena žila, za pol roka, kým bola chorá, všetko len na jej hlave bolo!“ zastane sesternica Zubovka, nemohúc strpieť takú reč, a škriepiť ona i tak rada sa naveky.„Ale jednako len žena spravovala!“ nedá sa Hľonzo. „Ani ma nepočúva nič… ale pôjdeš slúžiť, počkaj!“ povie dievke, pozrúc vyhrážavo.„A veď ja pôjdem!“ odvetí Zuzka od dieťaťa priduseným hlasom. „Jedz, Anička; Anka, papkaj!“„Tak sa ty ženiť chceš, keď vyháňaš Zuzku od seba!“ zasmeje sa mu sesternica. „To už poznáme také chodníky.“„A čože by som sa i neoženil?“ postaví sa on a zdržanlivý úsmev poihrá mu na ústach; od tej príjemnej myšlienky i mrzutosť minula ho hneď. „Ale si sadni, Anča… Aj Zuza bude osožnejšia, keď pôjde do služby: viac si zhonobí. Tu čo zarobíme, to i strovíme… Chlapca som zjednal otobôž. Bude jahence pásť Janovi Kohútovi, aspoň za ten obleček. Už je i tam… a toto prôšťa môže i umrieť.“Sesternica Zubovka, ktorá bola veselá vždy, hoci mala komoru prázdnu a dlhov vyše práva, zasmiala sa na bratrancovi.„Ako si ty to všetko pekne predkladáš! A ak ti neumrie prôšťa, tak ktože pôjde za teba?“„A čo by i neumrelo… ale ja si hútam, že Zuza príde preň. Je také chrchľavé, ako ona bola. Umrie to! Kde by mu i dalo žiť? Iba krumple jedávalo s nami v zime naveky. Ja ver’ nemám na mlieko; chudobný človek len že vyžije… Dobre sa stane i jemu, ak umrie; načože je tu? Ale keby i žilo, aj tak si dostanem ženu; že nie?“ postavil sa Hľonzo. Ako mu umrela žena, je vždy hrdinsky naladený.„Čože by si si naostatok nedostal!“ povie na to Zubovka a smeje sa, „aj sa ti núkať budú. Veď som i ja preto prišla, aby si sa oženil. Triafa sa ti šťastie, aj obom — neviem, čo ty na to povieš.“„Čo si počula?“ Hľonzo s tajeným dychom pozrie na sesternicu a umom medzitým mihly mu radom všetky postavy vdovíc v dedine; i štrbavá Anča susedovie, ktorá i za mládeneckých časov páčila sa mu najlepšie… I Zuzka na prípecku, kde uspávala dieťa, napäla sluch i veľké sivé oči, aby videla lepšie cez tmu tetkinu tvár.„Počula som od bačikovej Ďurkovky, že by sa Krepelkovie Mara vydala za teba.“„Čo?“„Že by to tak dobre bolo, keď by ste sa sobrali navzájom. Ona má syna, ten by si vzal Zuzku, a ty ju,“ i pozerá k nemu.„Ale ja tú?!“ Hľonzo zapálil sa po samé uši a oči zaiskrily mu ako jastrabovi. Ale Zuzka napäla zrak ešte väčšmi na tetku a tvár jej poliala teplá krv.„Nuž Mara je nie dáka hlavná,“ vraví Zubovka so smiechom, „ale ani ty nemôžeš preberať: máš troje detí! A jej Paľo vzal by si Zuzku!“„Ojaj, tetka, lenže nevravte!“ zasmeje sa Zuzka na peci veľmi veselo.„A čože je mne?“ kričí Hľonzo napálený. „Chlapec je u Kohútov. Zuza pôjde slúžiť a toto tu môže i umrieť!“„Ale môže i žiť!“„Tak ja budem svobodný, ako mládenec!“ vraví rozhorleno, nepočúvajúc na jej poznámku. „Čiastočku mám hodnú, dom nový; ľaľa, pred rokom sme ho postavili so Zuzou — vtedy sa pretrhla… A že toto bude žiť? Kdeby žilo a načo? Už teraz tak ťažko dýcha, ako starý človek. Veď iba krumple jedávalo.“„Aj Krepelkovci majú dom a čiastku, a k tomu tí majú i volky a kravu, ľúby syn!“ vraví Zubovka tiež s dôrazom. „A dieťa — že si čo inším nechoval, keď od krumpľov umrie?… Nuž, ale ako chceš!“ doloží, a teraz sa už nesmeje, ale hnevá. Jej samej zdala sa tá myšlienka pre Zuzu. Vydala by sa dobre, a hľa, tento blázon sa spiera a myslí, že kto zná koho si dostane. Preto, že mu žena umrela a je vdovcom, nazdáva sa, že je pán a všetok svet že je jeho, a ono ver’ i teraz má vytknuté jabĺčka v kolenách a pustú komoru, ako i ona… I Zuzke na peci smiech minul s tvári a oči sklopily sa k zemi.„Mne je jedno, či tak, či tak spravíš; ale pre Zuzku nebola by dbala!“ rečie Zubovka a berie sa k odchodu ochladená. „Rozmysli si, Ondro, nebolo by to celkom od veci,“ povie ešte pri dverách, postojac a držiac kľučku v ruke. „Máš čiastočku väčšiu ako Krepelkovci, to je pravda, ale tí sa lepšie opatrujú; a druhá ver’ za teba nepôjde. A i Zuze dobre spravíš — veď si otec!“ Šla, ale ešte zo dvier sa obrátila k Zuze na peci sediacej s dieťaťom a povedala jej: „No, však by to nebolo zle; ty by si pristala?“„Ja neviem…“ zľakla sa Zuzka, že sa rovno na ňu obrátila, a schopiac sily, riekla viac šeptom: „Hádam by zle nebolo.“„Čo?“ skríkne Hľonzo s lavice, kde sedel. „Veď ti ja dám: nebolo zle! Ale mi ho čušíš! Razom si na dvore!“ No, nevyhodil jej, ale ako Zubovka odišla, vyšiel on sám, nemohúc ostať v tesnej izbici, povetrie ktorej začalo ho dusiť. Vyšiel na dvor, mesiačkom príjemne osvetlený, a zastal tam pod holé nebo, i pozerá ponad neopravený dvor na dedinu. Dedina je živá. Chlapci hrajú na píšťaľkách, opretí o steny krčmy. Jedni spievajú, jedni sa shovárajú a smejú veselo. I Hľonzovi je do smiechu, Zubovka hneď mu vyšumela z hlavy, ako vyšiel z domu; temer i zatančil by si. Ani keď bol mládencom, tak hrdinsky sa necítil, ako teraz. Priam by šiel medzi tú mládež, keby sa nebál, že ho vysmejú… Prešiel dolu dvorom a zastal si pri uhle domu, oprúc sa tam o stenu, a ztade pozerá veselo na dedinu. Klobúk vysunul s čela, aby hladké, láskavé povetrie vialo mu na celú tvár, a ústa sú mu v smiechu roztiahnuté, oči plné oduševnenia. Dávno sa tak voľno necítil; azda ani nikdy, ako je na svete. Jemu i tak vždy len zle bolo. Rodičia chudobní, nedovladovali ani chovať ani odievať veľa detí; musel ísť slúžiť už v desiatom roku — a vieme, ako je to v službe: ani piatku ani sviatku. Zapriahnutý vždy ako v jarme. Ani ženy nedostal, akú si bol žiadal — len slúžku chorľavú s ťažkým dychom; nebola na nič taká ženba! Iba dobre, že sa jej zbavil; veď, chudina, ani nebola súca žiť. To keď šla zdakiaľ, už od uhla domu počul, jej ťažký dych; ako mechy pokazené boly jej pľúca. Ver’ sa jej iba dobre stalo, že umrela! A Hľonzo vzdychol obľahčeno, ešte i klobúk si pozdvihnúc. Taký je vďačný a dobrý; nič ho nekormúti, iba to prôšťa keby nebolo ešte. Ale vie Hľonzo, že i to pôjde za materou; veď je práve také, ako ona bola. Ešte iba rok má, a už dýcha, ani starý človek, tak ťažko. Ver’ sa mu dobre stane, ak príde mať si preň, i tomu — a vie Ondro, že príde preň…Sadol na skalu konca chyže, vyložiac si lakte na vytknuté jabĺčka kolien, a začala ho obletávať príjemná myšlienka o ženbe zas. A tu zišla mu na um Zubovka s Marou Krepelkovie, i napajedil sa zrazu. Tak on má si vziať Maru, ktorá naveky bola neobriadená a umazaná? Či je on na neporiadok naučený? Vie celá dedina, že nebohá žena, čo bola i zdychavičná, držala čisto dom. Slúževala u pánov, tam sa naučila poriadku. A on by mal na jej miesto do nového domu doviesť Maru umazanú, nečistotnú? Jajch! Veď on čajsi ani nevie, že je Mara Krepelkovie na svete, a len teraz banuje, že Zubovku, čo mu je i rodina, nevypral z izby… Stiahol klobúk nahnevano na oči a zahľadel sa do zeme. No o chvíľu opäť minul ho zlý cit a dostavila sa príjemná myšlienka o ženbe. I začal si radom predstavovať postavy vdovíc v dedine, jednu za druhou. Tisovie Iľu i Katu Bosú, bezdetnú, i aprílovú Zuzu. Naostatok zastavila sa mu myseľ opäť pri vdovici Likačke, bývajúcej tu v treťom dome u Špehúnov. Tá bude azda najlepšia; tá páčila sa mu i za mládenectva vždy. A čo má i dvoje detí, a čo je i ostarená veľmi, zuby vylámané, líca zvráskavelé, krášli ju jej ctnosť a dobrota… Hľonzo mimovoľne vstáva so skaly a berie sa mysľou hnaný oproti domu Špehúna, ktorý hrdo stál tretí od jeho chalupy. Spamätal sa, len keď bol na podstene prvého súseda Jana Kohúta, kde chlapec jeho pasie jahence. Tam postál a tvár poliala sa mu teplotou. Ďalej nemôže, neodváži sa, nemôže, ako by fundus hrdého domu Špehúnovie bol zakázanou zemou. I stojí tam pod oknom súseda a pozerá ohnivým čiernym okom na dom, v ktorom tuší Likačku ctnostnú a dobrú, ktorá naveky sa mu ľúbila…Zo dvora Kohútovie vyšiel vysoký mladý chlap peknej tvári. Na pleci má širicu a kotol — ide na salaš. Je z najbohatších jeden a bojí sa večne hladu so ženou a rodičmi. I sháňa, shŕňa, derie sa, nedoprajúc si oddychu, a vždy sa im zdá všetkým len to, že nevyžijú… Hľonzo, vidiac ho, zahanbil sa. Len teraz vidí zreteľne, kde je a že tam každý večer takto obstáva; iste to pobadajú aj iní.„Na salaš, Jano?“ spýtal sa rezko, aby predišiel jeho osloveniu.„Ta; a ty?“ mladý gazda pozrel naň.„Ja len…“ Hľonzo zahryzol si do pery a oči zaiskrily mu v myšlienke, čo vymyslieť napochytre, hoci cíti sa tu i trochu po domácky, že chlapec pasie im jahence. „A apa ti nechodia na salaš?“ zahovoril rýchlo.„Apo? Tí sú naveky chorí. Horky ich salaš; nesúci na nič, chudák, iba ak do hrobu. Kašeľ ich nepopustí ani za minútu.“„A Ďurko je pri jahencoch?“ spýtal sa ešte Hľonzo.„Ej, nuž a kde?!“Mladý Jano Kohútovie odišiel a ku Hľonzovi konča domu vychodí starý brhlajúci gazda, otec Janov, už nie súci na nič, len do hrobu. Večer je teplý a spať i tak nedá mu kašeľ úmorný. Doma žena neshovára sa s ním, lebo i sluch ho už opúšťa, a ona nestačí naň jedno i tri razy kričať — ani nik v dome. Vidiac Hľonzu konca domu stáť, zaradoval sa človeku i vyšiel, že sa poshovára s tým, a Hľonzo tiež rád, sadá k nemu, ochotne mu odpovedajúc, a pritom pozerá poza jeho chrbát na vysoký dom Špehúnovie, zrakom plným túžby za Likačkou.A v ten istý čas na samom hornom konci dediny Mara Krepelkovie v umazanom oplecku sedela v tmavej izbe začmudeného domu a čakala od Hľonzu odkaz Zubovky, ku ktorej poslala ona svoju rodinu. Syn Paľo šiel na noc voly napásať s druhými mládenci, a ona sedí sama doma. Mara Krepelkovie naveky bola nešikovná, ubitá, ale dnes je ako by ani tá nebola. Pekná tvár jej je umytá čisto, výkruty prihladené na čele, ostré črty tvári oživené, oči bystré. Takej teploty a spokojnosti ešte necítila v srdci svojom, ako jej muža pochovali, ktorý zamrzol v tretiu zimu, keď drevo vozil na predaj do mesta. Dávno Mara premýšľala, že musí syna oženiť, pomoc treba do domu, a do človečenstva uviesť, lebo je človek — teda i ona — smrteľný, a tu naskytla sa práve dobrá príležitosť. I neotáľala dlho, rada bola tej myšlienke, i poslala rodinu Ďurkovku ku Hľonzovej sesternici, aby ponúkla syna dievke a seba Hľonzovi. Teraz sedí u okienca malej izbičky a čaká, plná nádeje, odpoveď. Ani nezažala svetlo — takto potme lepšie vidno na dvor, keď príde niekto. Aby jej prešiel čas, zaspievala si večernú pesničku, potom i druhú — vie ich nazpamäť dosť; bývala kedysi dobrou žiačkou… Tak sa usniesli, že ak Hľonzo privolí, príde jej to povedať sama Zubovka; ak nie, ani nepríde nikto. Už tri pesničky vyspievala Mara a hlas stáva sa jej vždy túžobnejším, a Zubovka nejde. Pomaly začína sa tratiť živosť jej tvári i očú bystrý lesk, i červeň nádeje z líc. Mizne i mier a dobrá vôľa z duše Mary a vkráda sa do nej sklamanie. No čaká len Mara a spieva, hoci hlásnik už i odtrúbil na polnoc.*Ondro Hľonzo, ráno ledvaže vstal, začal sa holiť a umývať, ako čo by boly Turíce. Vymastil si čierné vlasy i fúzy, že mu len tak stekalo s nich, hoci v diežičke i nebárs veľa masti, a pýtal si od dievky Zuzy i čisté šaty kostolné.„A kde idete?“„No, kde!“ obrýkol ju on. „Do kostola. Nevieš, že je nedeľa?“To Zuzka síce vedela naveky, kedy je nedeľa, ale Hľonzo nevedel predtým nikdy, a keď i vedel, že je nedeľa, to, že treba ísť do kostola, iste nie. On nechodieval do kostola — v službe sa tomu nepriučí — len na výročité slávnosti a na spoveď, alebo ak bol pohreb v rodine… Zuzka doniesla mu ľanové šaty — no nevďačne. Ako bola tu tetka Zubovka, do ničoho nemá vôle, a cifrovanie otcovo celkom jej je protivné. Veď mať umreli len pred dvoma mesiacmi, a apa už čo začínajú.„A doma kto bude?“„Nuž a ty?“„Aj ja idem do kostola!“„Ba každú nedeľu pôjdeš, a ja nikdy!“Hľonzo síce málo cítil potreby ísť do chrámu a Zuzka chodievala pilne vždy a teraz túžila dvojnásobne: Paľo Krepelkovie ide sa ženiť, bude chodiť po tieto časy do kostola pilne i on, aby si vyberal z dievčeniec. Jest chudobných dosť — môže si preberať i on!„Na druhú nedeľu ty pôjdeš. Teraz by si i tak nemohla, keď je dieťa choré,“ riekol Hľonzo dievke vľúdnejšie a pomyslel si medzitým o malom:„Azda si príde mater preň!“Dievka neodvetila nič. Čo i nepôjde do kostola, nebanuje tak celkom. Keby i šla, v tomto čiernom rúchu pri iných krásne ozdobených pekná nebude. A čo by i bola, ju si Paľo Krepelkovie nebude vyberať viac. Už si ju bol vybral, a otec, hoci pre ňu bolo by to šťastie veľké, zavrhli ho pre seba samého! Zuza, čo by ju otec už i posielal do chrámu, nešla by — taká je znechutená. A len nech uvarí obed a uloží choré dieťa, pôjde na hrob k materi plakať. O nič sa viac neuchne, ani nepostará, ani nepodbá… No jednako, keď vyšiel otec, poťahujúc prsty namastené fúzy a rezko kráčajúc vytknutými v kolenách nohami, šla sa podívať na ľud, hrnúci sa do kostola, i v stranu, kde za čerešňami a komorou murovanicou Trnkovie bývajú Krepelkovci.„A ty nejdeš, Zuza?“ zavolala jej s cesty Anča Gunárovie, nahnutých pliec dievka. I to je z chudobnejších, ale háby má na sebe pekné a stužiek na nej sila, ani na vieche. Za ňou ide Hanuškovie Iľa posmešnej tvári, tiež pekne pripravená; tretia Anča Dudla, boháčka.„Nejdem!“„Ale ti apa idú!“ zavolala jej Zuza s posmechom. Každý už zbadal Hľonzovo cifrovanie a smiechu plná je dedina. Boháčka shovárala sa len s bohatými; tá neriekla nič Zuze. Zuza potiahla plecom. Čože jej je i po tom, že apa šli, i po posmešnej Hanuške, ona už nedbá celkom na nič, keď sa jej taká krivda stala. Ani do kostola nebude chodiť, ani medzi dievčence, iba do cintorína… Ani jesť nechcela na obed, hoci dosť ju núkal otec veselý; len keď skríkol na ňu prísne:„Nuž a tože čo bude?!“A medzitým u Krepelkov tiež je nebo samý oblak. Slova temer ani nepočuť v dome, ako by nik tam nebýval. Mládenec Paľo hlivie na lavici od rána, ako prišiel s napásania volov o druhom zvonení. Mať doniesla mu sviatočný oblek: lajblík čierny, panský, i gamašne nové, čo si z Pešti zo zárobku doniesol; ale on ľahol si na lavicu, ani nepozrúc na ne, a oči zakryl si lakťom a mlčal.„Jesto aj okrem Zuzy Hľonzovie dievka!“ riekla mu Mara, keď sa nepohol a vedela, prečo je taký: nevraví už tretí deň a chodí ako zabitý; ešte si niečo vykoná v hneve a žiali! „A darmo je, keď nám odopreli!“ Mare temer slzy vypadly z očú. I ona je celkom zronená, a ak dosiaľ chodila umazaná, teraz bude chodiť ešte opustenejšia. Hneď po umretí zdychavičnej Hľonzovky rozmýšľala o tom, ako by to bolo dobre tak sa sísť: lebo páči sa jej i dievka Zuzka, ale páči sa jej i on, Hľonzo, a hľa!„Veď sa najde druhá, už sa nehnevaj toľko!“ vravela mu na obed, keď hlivel len a nechcel jej jesť i tak planú kapustu. Mare Krepelkovie dobre sa srdce neroztrhlo, keď jej ani na to slova neriekol; ani potom, čo ako sa mu privrávala a tešila ho, ale, zatlačiac klobúk na oči, vyšiel na holovňu na slamu si ľahnúť, do uhla, kde mal ešte trochu lanskej. Do večierne tam spal, potom však sišly sa dievčence na kopček za dedinu neďaleko jeho humna spievať a zobudily ho zo sna. Paľo, ležiac na slame lanskej, začal počúvať a pozorovať, či nepozná hlas Zuzy Hľonzovie medzi spevom dievčeniec zvonivým; potom zišlo mu na um, že ona smútok nosí za materou, teda nespieva, a zavrel oči. Spev zatíchol po chvíli a ozval sa krik, smiech i dupot po pažiti — dievčence začaly nejakú hru. Paľo opäť poznával hlas Zuzin medzi inými. Potom zunoval hlivenie a šiel pozrieť jarec ku Žiaru, a večer, keď zavznela lákavá píšťaľka chlapcov na dedine, sobral sa k nim. Zacapil klobúk na bok hlavy, ako je zvyk u mládencov, a stúpal dolu dedinou. A čím bližšie išiel, tým väčšmi vypínala sa mu hruď a tým vyššie dvíhal hlavu. Keď už bol v prostred dediny, kde v rade stála i nová drevená chalupa, popudilo ho, že zašomral:„A je Hľonzo inakší gazda, ako ja? Či má kravu, teľa, voly, ako ja?!“ A pýchou urazenou len tak vrie mu srdce.„Poď, Paľo, poď!“ volali naň mládenci, ako ho zbadali od mostu, že ide k nim. „Osobášime ťa; tu ti je i nevesta!“Paľo sa zapálil a hodil okom na dievčence, ktoré pri druhom brvne mostu stály vycifrované a osvetlené mesiacom. Tam je i Zuza Hľonzovie naozaj, smútočne oblečená. Okrúhle, ohorené ramience opiera si o plece Anči Gunárovie, na ktorej stužiek ani na vieche. Prišla pred chvíľou na dedinu. Zunovala odriekanie sa na peci, pri dieťati, čo dýcha, ako mu mať ťažko dýchala. Ako zaspalo a zavznel spev a smiech dievčeniec, nezdržala sa a vyšla tiež. Keď skríkli na Paľa, Zuza mimovoľne zašla za chrbát Anči Gunárovie, hoci nevedela doista, že ju myslia.„Hybaj, Paľo, hybaj!“ volali rozsamopašení chlapci a rozbehli sa proti dievčencom za Zuzou. Ona pozrela na blížiaceho sa Paľa a skryla sa za chrbty dievčeniec, naľakaná.„Azda ho nechceš, ľaľa!“ obkríkly sa tie na ňu so smiechom, že sa ľaká žartu. „Je to taký, ako si ty!“„Veď vás naozaj neosobášia!“ smial sa i Ondro Trebák, stojac opretý o brvno mostu.„Nechajte ma!“ bráni sa Zuzka naľakaná. No chlapci chytili jej ruky, že ju zavedú k smejúcemu sa Paľovi, srdce ktorého však búchalo rozkošou tajnou. Zuzka, napnúc všetky sily, vyšmykla sa im z rúk s hnevom v očiach a bežala preč, čo jej para stačila. Mládež rozosmiala sa na nej — Paľo tiež.„Nechce ťa tá, Paľo!“ zasmial sa mládenec Macovie dlhonohý, hľadiac za ňou, ako uteká domov.„Ani sa jej neufaj! To je zasa kôš, Paľo; plač!“ kričali žartovne iní.„Čože by plakal; veď je dievok dosť po svete!“ zastane ho Ondro Trebákovie, opretý o brvno mostu, kde fajčil cigaretu. „Paľo, poď ko mne!“ zavolal naň.„Dosť nás je ešte!“ riekla ktorási z dievčeniec; „môže si vyberať!“ To Dudla, boháčka, ktorá myslela, že je jej všetko dovolené a pristane jej všetko.„Iba ak si teba vyberie!“ povie Kockovie Iľa, najkrajšie dievča v dedine, biela ako hus; len to čo jej vadí, že si ústa naveky drží otvorené.„Nuž aj mňa, hihihi!“Paľo to všetko berie na žart; smeje sa a nenahnevá, ba ešte i sám povie dva-tri vtipy; ale v duchu je ranený, ako guľou, pre Zuzino odbehnutie. On myslel, že len jej otec, Hľonzo, protiví sa vziať si jeho mať umazanú, Zuza nie. Hrdinskosť jeho padla a zlosť so žiaľom pochytila ho ešte väčšia. Odišiel by priam, azda by sa i zmárnil v tom rozbúrení, keby nevedel, že ho vysmejú kamaráti a dievky nezbedné. Ostal teda, opretý o brvno mostu pri kamarátovi Ondrovi, ktorý dal mu cigaretu do úst, a, kúriac i drhnúc sa dymom, hľadí zpod partice klobúka na novú drevenú chalupu Hľonzovu, pri ktorej chrchľavá Hľonzovka sa pretrhla, belejúcu sa v svetle mesačnom, a nedal by za nič, keby sa Zuza zjavila v jej dverách a prišla sem ešte raz.„Jano, nože zapískaj túto: ,Povedzže mi, moja milá, povedz…‘ Ale na tú ľuborčiansku nôtu; tá tak pekne hlása!“ povie najbohatšiemu mládencovi, hoci nikdy sa do popredia netisol. „A v nedeľu si kde bol? Taká bola otupná dedina, že si nepískal!“„Ba ver’ ako keď ovci zvonec s hrdla skvačia, ozaj!“ zasmial sa Štefan Brnkovie.Jano Babúr bol svojhlavý mládenec a pyšný, nechcel nikdy tú pískať, čo mu rozkázali, ale len čo sa jemu páčila, i začal druhú. No dievčence, aby ho prehárčaly, začaly spievať Paľovi po vôli na nôtu ľuborčiansku:„Povedzže mi, moja milá, povedz…“Paľo oprel si ruku o plece kamaráta, kým spievaly, a kúriac, cez dym, ktorý sa mu do očú tisol, že mu i slzy vybehly, pozerá na dom Hľonzovie, kde je Zuza skrytá.„Len prídi ešte!“ myslí so zapálenými očami, kým zneje spev, „ale ti ukážem, že ťa nechcem ani ja!“Ako na rozkaz, zavyly nenamastené nové dvere na chalupe. Paľo napäl zrak, tajac dych. Od Hľonzov vystúpila postava, ale mužská. To vdovec s vymastenými vlasmi chystal sa niekam. Paľo zatlačil si klobúk nad samé oči od hnevu.„Bačik, vyže kde?“ spýtali sa chlapci Hľonzu, keď došiel k nim po ceste.„Na zálety!“ zavolal Ďuro Macovie dlhonohý, odpovediac miesto neho žartom.„Uhádol si!“ odvetil Hľonzo tiež žartom, tajne milo dotknutý. Práve ide k Ušiakovie Zuze; videl ju dnes v kostole — k nej sa rozhodol. Lepšie bude túto vziať predsa, ako Likačku: je krajšia, mladšia!… Cestou ohlási sa však v krčme, aby si trochu zapil a dostal viac smelosti i ducha.„A veď tetka Mara Krepelkovie nebývajú na tej strane!“ zaškrečal Štefo Brnkovie, zmeniac si hlas, aby ho nepoznal ani Hľonzo, ani Paľo. Mládež sa rozosmiala, no Hľonzo sa nahneval.„Aleže mi choď!“ zasipel vyhrážavo. „Čože nejdeš spať niekde, kuvik?! Kde je len ten hlásnik, že vás i po deviatej tu trpí. Poriadni ľudia o takomto čase spia!“„Tak čože i vy nespíte?“ volali mu rozveselení mládenci.„Ešte je nie deväť!“ bránily sa i dievčatá.„Žandárov na vás!“ zašomral Hľonzo, rýchlo idúc preč. Skrútol sa nahnevaný poza obecnú záhradu, a tu ho potkalo opäť nešťastie. Ako chcel na druhý bok proti Ušiakovcom ku Zuze, stretol sa s nízkou ženou shrbených pliec. To Mara Krepelkovie v umazanom oplecku. Ide si volať syna domov; tam na kraji dediny strašné je stavänie bez chlapa. Hľonzo zasipel ako uštipnutý, cúvnuc v bok, a ona, zdvihnúc naň oči blyštiace, tiež nepovie slova, len prejde rýchlo popri ňom.„Paľko, Paľko môj, poď domov!“ zavolala rozcíteným hlasom a skrútla sa rýchlo nazpät, ani nedôjduc k synovi, ani nečakajúc jeho odpovedi — už druhou stranou. Nech nevidí Hľonzu a jeho pohľadu zlobného, ktorým hodil po nej.Paľo Krepelkovie počul volanie materi, ale nešiel. Ostal tam do ostatku, vždy len čakajúc Zuzino zjavenie, aby jej dal na známosť i on, že jej nechce. No Zuza neukázala sa v ten večer. Ale na druhý deň, keď Paľo šiel s kosou za Osičie, že odtne trochu ďateliny volom, sberajúc sa bačikovi Seliakovi na oťah, stretol sa s ňou na lúkach nad dedinou. Zuza niesla batoh trávy Kohútovie gazdinej, že dávajú mlieka chorej Aničke, i nezbadala ho zohnutá, len keď sa sišli a mali vystúpiť jeden druhému. Vtedy zdvihla hlavu a, vidiac jeho, strach prešiel ňou, i pozerá dookola, ako by chcela ujsť.„Neboj sa ma, kišasoňa!“ riekol jej s posmechom, vidiac to. „Veď ťa nasilu nevezmem — ani nechcem už!“*V Hľonzovej chalupe so dňa na deň menší sa počet obyvateľov. Na jar umrela žena chrchľavá, chlapec šiel jahence pásť do Kohútov, a minulý týždeň prišla si Zuza zdychavičná pre najmenšie dieťa, Aničku krumpľami chovanú, ako sa tomu i úfal Ondro. A ako uložili ju k materi, Hľonzovi zablysly sa oči zas jasnejším svitom. Teraz už celkom svobodný nebude odkladať ďalej, ale ide sa oženiť priam… Ešte dosiaľ nebol ani u jednej z vdovíc. V oný večer, keď zachytil sa bol k Zuze do Ušiakov a stretol nad obecnou záhradou Maru Krepelkovie, vrátil sa nazpät, lebo s babou stretnúť sa že je nešťastie. Ale teraz, keď umrela i Anička, Ďurko pasie jahence a Zuza pôjde slúžiť, ožení sa hneď. Už sa i rozhodol, kde ísť. Nepôjde ďaleko, len sem do tretích susedov ku Likačke. Čo je i ostarená, zuby vylámané, vezme si len tú predsa, a nie Ušiačku, ten apríl; lebo jej tichosť a vážnosť páčila sa mu naveky. Od týždňa, ako umrelo mu dieťa, i zachytí sa každý večer do Špehúnov, ale nedôjde ta ani raz. Likačka je síce z chudobných rodičov, ako i on, ale vydatá do dobrého gazdovsta, do „dvora“ — to ho trochu omína. No dnes, keď večer pil oldomáš s Janom Kohútovie, u ktorého Ďurko pasie jahence, a ktorý svážal mu zbožie a on napojil ho i seba, Hľonzo dostal takú smelú myseľ, že by sa bol odhodlal azda i do ohňa skočiť — i šiel do Špehúnov na vohľady.„Dávno si nebol tu, druso!“ rečie mu gazda Špehún, keď vstúpil do osvetlenej izbice veselý a jarý. Gazda je už štyridsaťročný a je tiež dobrej vôle — svážal i on a pil tiež. Dom je živý, čeľadi veľa. Mať gazdova ešte žije tiež a hoci má už 70 rokov, je rezká ešte vždy a gazdiná. Nevesty dve. Jedna gazdova žena, mrzutá, ktorá chce sa deliť pre varešku, druhá žena umretého brata, Likačka, mladá vdovica, ku ktorej prišiel Hľonzo na zálety. Po izbe behá dvoje detí vdoviciných, nespia ešte ani tie, a za stolom strúha čosi syn gazdov jediný. „Čo si mi doniesol, druso? Raž ti je už svozená?“ prihovára sa gazda peknej veľkej hlavy, mocného tela i krásy, hoci už minulo mu štyridsať rokov.„Dnes sme svozili, bačik. Spodných Jano mi ju doviezol,“ odpovie Hľonzo a pozrie po izbe ohnivým okom. Za stolom sedí vdova Likačka, ostarenej, ale milej tvári, a šije. Robila celý deň, ale ešte ani večer nedá si chvíľky oddychu — taká je usilovná! Ondro spokojne potrel si prstmi namastené fúzy a hlavu dlaňou.„Sadni, druso!“ núka Špehún, napchávajúc si do fajočky, a potom ponúkne i Ondra. Gazda je dobrej vôle. Oči svieťa mu a peknú tvár má usmiatu. Úroda je dobrá, čas pekný — bude z čoho platiť dávky a čeľaď zaopatriť na zimu. „A aký si vyčesaný… počuješ, druso, ožeň sa!“ Hľonzo sa začervenal a usmial, príjemne dotknutý. Čierné ohnivé oči hodil na hlavu krotkej Likačky, sklonenú nad šitím, potom zhladil si namastené vlasy dlaňou.„Veď, bačik Ondro, by sa mi i zišla žena; to dievča Zuza — z toho je nič ešte… Ale koho vziať?“ povie rozpačite.„Oj, Ondrík!“ zastane sa stará gazdiná, tiež dobrej, žartovnej vôle; „len sa osmeľ, pôjde za teba ktorákoľvek!“„Tetka, len mi poraďte niektorú!“ obrátil iskriace oči k nej.„Ja ti poradím,“ vraví gazda; „túto našu Likačku si vezmi!“Hľonzo zapálil sa až po uši. Čierné oči zaiskrily mu ako uhle, keď pozrel k mladej vdove za stôl, a srdce zabúšilo mu temer nahlas. No Likačka šije ďalej a, zdá sa, ani nepočuje, čo rozprávajú chlapi, zabratá v práci. Má veľa starostí na hlave — na tie myslí naveky. Preto sa i zoškvarila tak skoro — krásu potratila. Má dvoje detí, tým by chcela nashŕňať veľa mania, aby nebolo s nimi tak, ako s ňou, čo jej nič nedali rodičia.„Anča by nešla za mňa!“ riekol Hľonzo, vidiac, že ho ani nebadá.„Čože by nie, len sa ty okolo nej!“ núka gazda, ktorý je dobrej vôle, keď je dobrá úroda i čas. Likačka opäť nič nepovedala, ani hlavy nepozdvihla od šitia. Čelo jej je samý jarček — má moc trápenia. Kúpila zeme od upadujúceho gazdu Jandečku; že má dvoch synov, aby nemali menej, ako gazdov jeden — to ako vyplatí! Pritom zdá sa jej, že sú v dome nespravedliví naproti nej i deťom-sirotám, i to ju morí…„Nešla by tá!“ povie zas Hľonzo, potlačiac vzdych.„Čože by nešla? Len sa ty osmeľ. Taký chlap… Však, Likačka, pôjdeš?“ prejedá gazda švagrinú.„Ale, bačik!“ ozve sa tá konečne — bačikom volá švagra preto, že je oveľa mladšia od neho — a zdvihne ostarenú tvár od šitia. „Len by ste hocičo nevraveli!“„No, len sa ty neboj, druso!“ povie ešte gazda, smejúc sa Hľonzovi. Likačka neodpovedala nič. Už je opäť nad šitím naklonená a myseľ pri tom, ako vyplatí kúpené zeme. Ver’ veľkú vec si vzala na hlavu! Pritom naveky sa jej iba tak vidí, že ju gazda klame a krivdí jej.O pol hodiny, keď už sberala sa čeľaď spať, vstal s lavice i Hľonzo, že pôjde domov. Spravil krok, ale akosi okúňa sa ešte odísť, ako by mal ešte čosi vykonať. Pozerá po starej 70-ročnej gazdinej, po izbe dookola, po gazdovi i jeho žene mlčanlivej, túžiacej po vareške, no neriekol nič a vyšiel. Všetci vyhrnuli sa za ním na dvor — v lete najlepšie je spávať na sviežom povetrí. Hľonzo šiel ku dverkám dvora a postál tam zas, okúňajúc sa.„Anča, choď, zatvor za ním!“ rozkázal gazda, vidiac jeho rozpaky a vediac i to, čo má za lubom. Pomôže mu, aby sa toho zbavil, hoci dverká i všetko stavänie naveky zamkýňa sám; nech neobchádza toľko okolo ich domu deň po deň. Likačka poslúchla a Hľonzo dočkal, kým došla k nemu.„Teplá noc, jasná… a zišiel by sa dážď,“ preriekol.„Ver’ zišiel! Zem je už celkom žížnivá,“ odvetila svedčiac. „Iba že ľudia svážajú teraz!“ I zastane tam a čaká, že vyjde zo dvora. Hľonzo vystúpil, ale vo verejach dveriec zastal zas.„Anča,“ začal pritlumeno, nahnúc sa bližšie, „krem špásu…“ i podrhne sa slovami, zasekne a nemôže ďalej.„Čože je, Ondro?“ Likačka zadivila sa, potom huplo jej do umu čosi, uhádnuc jeho myšlienky, i nezdrží sa neusmiať. No prejde prsty cez ústa, aby nezbadal. Hľa, čo narobil žart bačika Ondra.„Krem špásu… nebolo by to zle… čo myslíš?“ Zasa sa drhne rečou, i odkašle. Likačka chytila si rožtek zásterky a zapcháva si ústa, odvracajúc sa do poly.„Anča, krem žartu, lepšie by ti bolo u mňa gazdinej!“„Ešte čo, Ondro!“ rečie ona konečne. „Kde by sa ja vydala? To bačik Ondro len žartoval… Veď mám dvoje detí!“ I smeje sa.„Anča, i ja mám dvoje!“„No, ani nič nevrav, Ondro. Ja som stará na vydávanie. Iba len choď s Bohom. Najdeš si aj inde — mladšiu!… Ešte čo, ešte čo!“Hľonzo vystúpil z dveriec, ako studenou vodou obliaty. Zatlačil klobúk na oči a šiel domov. No na druhý večer zdvihol hlavu zas a šiel do Ušiakov k Zuze, čo je aprílom, na tretí k Bosej, potom zas k inej, až pochodil všetky vdovice v dedine, koľkokoľvek jesto ich súcejších, a každá ho odpravila. Hľonzo potom zatvoril sa do chyže novej chalupy svojej skrotený a po prvý raz zasmútil za umretou ženou. I pre dieťa Aničku, krumpľami chovanú, zachvátila ho ľútosť, na ktoré on nikdy ani nepozrel a žiadal mu smrť pre ne, pre vdovice — ver’ nebolo hodno!…„Zuza, či si sa zjednala do tej fary?“ spýtal sa dievčaťa, opusteno sediaceho na prípecku, sberajúceho sa spať a tam modliaceho sa ešte.„Zjednala!“ odvetila ticho, ďalej šeptajúc modlitbu.„No, tak vráť závdavok. Slúžiť nebudeš — vydáš sa!“Dievka strhla sa, pozrúc k nemu, a zapálila sa radosťou i prekvapením, ruky složené roztrhly sa jej mimovoľne. Potom prišlo jej do umu, čo jej povedal na lúke Paľo Krepelkovie, keď niesla tetke Kohútke trávu za mlieko, i riekla roztrpčeno:„Za koho? Do Krepelkov? Neviem, či by nás už oni chceli!“U Krepelkov je izba zasmetená, ako vždy. Gazdiná nezametala jej ani včera, ani dnes a i zajtra kto zná, či ju bude zametať. Mara má na sebe oplecko ako zaúdené a na hlave čepiec tiež taký. Ak dosiaľ bola umazaná Mara Krepelkovie, odkedy ju Hľonzo odpravil, je ešte opustenejšia.„Ja ver’ neviem, koho by si si vzal, Paľo môj!“ riekla synovi večer o týždeň, ako Hľonzo sedel doma skormútený. „Iľa Pecháčovie nechce za teba ísť.“„Azda ste sa spytovali?“ povie Paľo nahnevaný. Mara s ľakom pozrela na syna. Od pár čias je taký, že sa ho i bojí. Predtým ani nevedel, čo je hnev; bol synom vďačným, teraz je naveky ako Nemec zdutý.„A veď sa len oženíš? Ja som slabá, Paľo môj, ja už nebudem dovladovať všetko robiť!“ riekla, nesmelo hľadiac naň, ubitá Mara.„Ja sa ešte nebudem ženiť!“ zavolal Paľo hlavato.„Zato, že ti Hľonzo nedá Zuzy?… Jesto i druhé, Paľo môj!“„Zuzu nechcem už, čo by sa mi sama núkala!“ odvetil on s hnevom, a vyrúti sa na lavicu, oči si lakťom zakryjúc. Mara hľadí naň čiernymi očami ubito a nevie, čo by mu mala ešte povedať. Ale čo by mu čo vravela, nepodbá nič. I ráno, keď riekla, že je slabá, že umrie, teda musí ho do človečenstva doniesť, nedbal nič. Ubitá Mara už že sa iba do plaču pustí; no tu ozval sa šum za dvermi v pitvore. Mara pozrela ta a zrazu zacítila, že to ide Hľonzo. I schytí sa a zaševelí poľakaná, a Paľo, zbadajúc zdesenie materino, vzchopil sa tiež a hľadí ku dverám, čakajúc čosi zvláštneho. Do izby vstúpila Kata Kanátovie, dolná súseda.„Nespíš ešte, Mara?“ riekla, neklaňajúc sa: ani súsedia sa neklaňajú.„Nie ešte!“ odpovie umazaná Mara sklamano a shrbí sa zas, ako inokedy. I Paľo ľahne na lavicu opäť, že bude, opustiac sa, hlivieť ďalej.„A Paľo ti je kde?… Či si tu? Ja, reku, ak si šiel s volmi.“Mara nerečie nič; nech odpovie syn, keď sa o ňom spytuje. Veď je taká zunovaná, opustená…„A ja som prišla s heslom!“ vraví rezko súseda. „Neviem, či ma nevybijete,“ i pozrie po nich zvedavo.Mara čierné pekné oči uprela na súsedu, nevediac, o čo ide. Paľo ani sa nepohol; ležal ďalej, rameno držiac na očiach založené.„Od Hľonzov!“ zas postála, aby videla účinok na ich tvárach. Naozaj, Mara strhla sa a oči dúpkom uprela na opálenú tvár súsedy. I Paľo sňal s tvári rameno a hľadí k nej.„A čože, Katka?“ spýtala sa neisto umazaná gazdiná.„Ver’ má poslal Ondro — tam sedí v našej izbe už chvíľku. Že by sám šiel, ale sa hanbí i bojí. Tak povedal: Poslúž mi, Kata, veď si mi rodina; choď do tých Krepelkov k tej Mare, že by to bolo dobre naozaj, ako mi ona bola odkázala, s nami a s našimi deťmi.“Mare Krepelkovie všetka krv búšila do tvári, že sa celá začervenela, ako dievka. Očú čiernych neodvracia od Katy a zas i klopí ich. A syn Paľo vstal s lavice, rovno sa posadiac.„Tak vravel: ,Ak ma prijme, ja ešte dnes pôjdem k nej.‘ Tak neviem, čo mu odkážeš.“Mara zatíchla radosťou nečakanou. Sklopila oči. Ale tu prišiel jej na um syn, i čo povedal bol pred chvíľou o Zuze. Možno, on bude trucovať pre to pohanenie. Chlap nie je žena: ten neodpúšťa tak ľahko, nezabudne — je tvrdší!„Ja neviem, Paľo môj, ako ty…“ riekla nesmelo, za synom sa obzrúc.Paľo neodpovedal. Sedí len na lavici, hlavu zohnutú majúc, a dvom ženám zdá sa tá chvíľa mlčania ako rok dlhá.„Tak či má prísť, či nie?“ spytuje sa opäť suseda, už len k nemu sa obrátiac.Paľo sám nevie, ako mu je. Rozličných citov sila schytila sa v ňom, že mu temer hruď pukne, a ani dýchať mu nedajú. Naraz predstavila sa mu Zuza, pod batohom trávy, s červenými ako ružička lícami, i v onen večer v nedeľu na dedine, keď ušla pred ním s očami plnými strachu a odporu.„A Zuza čo?“ spýtal sa priduseno, hľadiac na súsedu prenikavým pohľadom zpod obočia.„Zuza? tá neodkázala nič! Ale to viem, že plakávala, keď vám jej otec odpovedal.“Paľo vydýchol. Vstal s lavice, ako čo by mu skalu centovú s hrudi sňal.O chvíľu odišla súseda s dobrým odkazom a Mara stojí na prostred izby s červenými lícami ako dievka, nemohúc sa ani spamätať, zmýlená od šťastia nečakaného.„Čo stojíte, mamo, ako stĺp?“ skríkol na ňu Paľo. „Obkľúdnite sa nejako a chyžu zameťte; veď jesto za voz smetí v nej!“ A Paľo i sám dáva sa do upratovania rezko, aby ich Hľonzo nenašiel nepripravených.(1909)
Slancikova-Timrava_Ondro-Hlonzo.html.txt
Prechádzka po výstavisku1Z Jozefského námestia kráčame „Eliščinou třídou“,[1]alebo môžme si tu sadnúť na tramvaj: je to skoro jedno, tramvaj sotva včaššie zavezie nás do Kráľovskej obory, akoby nás zaniesli naše vlastné nohy. Napravo ukážu sa nám Eliškine kúpele parné, rímske a írske, i vaňové. Upomínajú na židovskú synagógu v Lúkách.[2]Preto kúpačku ponecháme si napotom; snáď v Kráľovských kúpeľoch pri Karlovom moste, alebo na Žofíne. Kráčame Eliškiným mostom, pravda, museli sme zaplatiť za to jeden grajciar. Naľavo i napravo otvorí sa nám zriedkavá panoráma: vľavo zelený, stromami vysadený breh Letná a tam ďalej Hradčany. Z tejto strany vidno, že to bol kedysi pevný hrad a nie iba bydlisko starých kráľov a aristokracie. Dóm sv. Víta vyčnieva nad všetky paláce, žiaľ, že nedokončený ešte.[3]No nebude dlho trvať a tento sen štedrých, umeniamilovných kráľov bude splnený. Na stavbe sa po tieto roky energicky a ustavične pracuje.Rovnobežne s Eliškiným má ísť i most drevený, pontónový. Na pražskom brehu stavba dosť pokročila a do otvorenia výstavy bude iste hotový. Ľudia sa smejú, že načo bude? Zíde sa on. Nie je to veľká radosť kráčať po Eliškinom moste. Tramvaj, ťažké fúry, drožky, fiakry, privátne i nádherné kočiare; to človeka i navyknutého veľkomestkému hrmotu a lomozu, rozčuľuje. I peších tu ide veľa, takže magistrát pokračoval iba rozumne, že takúto živú premávku — a v čas výstavy bude ešte živšia — rozdelil na dva toky.A sme na brehu holešovickom. Keby bola dráha lanová už hotová, vyviezli by sme sa hore brehom na Letnú a stadiaľ by sme šli na výstavisko — ale teraz ešte nie je všetko skončené. Pôjdeme teda popri brehu Vltavy tou ulicou vpravo — je to Bělského třída.[4]Patrí už Holešoviciam, obci donedávna samostatnej, dnes už k Prahe, ako siedma časť patriacej.Výstavných domov a palácov tu nenájdete. Býva tu robotnícky ľud, ktorý každé ráno roztratí sa po okolitých fabrikách. Je ich tu celé mesto, jedna pri druhej; že sú tu, môžete sa presvedčiť z toho dymu, ktorý valí sa z vysokých komínov a, menovite ak je mračno, rozkladá sa nad zemou a otravuje vozduch. Ináče ulica je novo dláždená, i široké chodníky mozaikové pre peších po oboch stranách. Vidiečan, privyknutý na chôdzu po pažiti alebo po prachu, na takej dlažbe veľmi chytro ustane. Po dennej chôdzi podošvy len tak špejú. Po oboch stranách sú fabriky, kontoáre, skladiská a podobné prozaické veci. Iba vpravo máme ostrov Benátky,[5]na ktorého zelených stromoch oko s úľubou sa zastaví. Veru len na stromoch — pôda zanesená je štrkom a skálím od minulej povodne.Kráčate chodníkom a naraz nájdete ho asi na dvadsať krokov pretrhnutý. Hlboko do sporiadanej, vyriadenej ulice vybieha akési divné predhorie: prieloh, na ktorom rastie konský štiav a bršlina.[6]Majiteľ tohto krásneho sadu, pán fabrikant Reisszahn, dal zabiť do zeme kolíky a na tie krížom laty, aby sa dakto predsa na to predhorie nevyškriabal a nepostúpal nádherné „Anlagen“,[7]ktoré jeho nemeckému vkusu neslúžia ku cti. Divní ľudia! Neberú účasť na výstave,[8]nazvali ju „bubenečským jarmarkom“, mysliac, že bez nich vyjde z nej fiasko. A keď vidia, že bez pár lastovičiek bude naozaj leto, takouto malou sekatúrou chcú ukázať, že sú oni Nemci a nemusia prepustiť grund[9]pod chodník. Iste každý nepredpojatý sa zadiví, keď zazrie túto ukážku vyššej kultúry.Tak sme šťastne pred fabrikou známeho i u nás Umratha & comp. Pravda, náš Treskoň mnoho mu u nás pokazil.[10]A tak má byť. Tovar v najhoršom prípade vyrovná sa do akosti a škoda veru nosiť vodu do nemeckého mora…Vpravo nachodíme nové, kvôli výstave zbudované hotely. Sú pekné a vkusné. Iste bude v nich živo, nie darmo nosí jeden z nich váblivé meno — Tivoli.Prejdeme popod most buštěhradskej dráhy[11]a už sme na mieste. Naraz objaví sa nám celkom nový svet. Po tej triezvej próze života nachodíme tu hotovú báseň. Nevieme, kam oči prvej hodiť — všetko, čo do nich padá, hodno je pozornosti, obdivu. Keď vyjdeme na vŕšok, hore peknou, žltou cestičkou, ktorá vedie vľavo — tu máme ako na dlani celú výstavu.[12]Akoby bola opretá o tie brehy a stráne, ktoré zavierajú ani prirodzený rám tento krásny, prekvapujúci obraz. Miešanina striech, veží, vežičiek, kupôl v najrozličnejších a divných štýloch. A nad tým všetkým dominuje priemyslový palác,[13]ľahký, vzdušný, zo železa a skla. Vysoká jeho báň[14]nosí na temene korunu svätováclavskú. V noci elektricky osvetlená bude metať svetlo na osem kilometrov dookola a drahokamy koruny sa zajagajú…Z tejto strany výstavný priestor ohradený je latovým plotom. Ideme k hlavnému vchodu; musíme sa vykázať legitimáciou od výstavného výboru,[15]ináč nás varta neprepustí ani za peniaze. Práce je veľa a diváci by zavadzali.Už sama brána prinúti nás, aby sme popri nej len tak neprešli. Je celá drevená, v národnom štýle,[16]ani čo by ju boli naši tesári z hornej Oravy spravili. I znalec takýchto vecí bude prekvapený vkusom, solídnosťou a čistotou práce. Sú to sami vidiecki tesári, ktorí ju postavili. Vľavo pošta-telegraf, vpravo, administrácia — oba domky chutné s vežami, altánou, pavlačmi, vystavené v českom štýle. Podobne i umelecká a retrospektívna výstava.[17]Sú to budovy dlhé, sochami vyzdobené. I dnuka by boli hotové, keby nebola vlhkosť, ktorá prekáža uschnutiu múrov. Vstúpiac do umeleckej výstavy, kde budú rozvešané obrazy, skoro sme spadli od ťažkého vzduchu a horúčosti. Asi dvadsať košov koksu žiari a rozširuje otravný vzduch a robotníci tu pracujú, ani čo by nič. Tak sa musí sušiť.Medzi umeleckou a retrospektívnou výstavou nachádza sa zelené, prehĺbené priestranstvo. Tu pilne už pracujú, sadia, kopú záhradníci pod komandom p. Thomayera,[18]mestského záhradníka. Kto pozrie na mestské parky a hriadky s kvetmi, musí vzdať česť jeho zriedkavému umeniu. A tu, keď si staneme, leží pred nami priemyslový palác, od neho nás delí iba tento sad. Pod ústreším sú erby miest českých, na fronte dve veže a v nich výklenky, v ktorých stoja sochy kráľov Leopolda II. a Fraňa Jozefa I., pod nimi čísla 1791 — 1891.[19]A tam vysoko nad palácom smelá kupola s korunou českou. Vedú na ňu točité schody; zospodku vynímajú sa, ako čoby tam dáky červ visel.Laik si pod výstavou, vôbec pod dačím veľkolepým predstavuje čosi neurčitého, nekonečného. Napríklad počuli sme vychvaľovať Viedeň, a menovite Ringstrasse.[20]Čakali sme divy. A čo? Boli sme sklamaní, skutočnosť kuľhala za fantáziou. Tu je to ináč. Vidíš, čo si si nepredstavoval — palác zo železných prútikov, lebo v tej výške predchádzajú tie železné laty, akoby boli prúty a medzi nimi sklo farbené, tak ako sú okná na domoch. Táto ozruta zaujíma dvanásťtisíc štvorcových metrov. V prostriedku kupola vysoká. Práve tam medzi železnou väzbou je akýsi robotník a mocuje sa s doskou na povraze zavesenou. Chce ju dohora vytiahnuť. Zdá sa, akoby to tam bola mačka. Tu pod kupolou budú nádherné pavilóny, a síce kráľovský, ktorý práve stavajú a daktorých bohatých firiem, ako je Skramlík,[21]Kavalír a iní. V obe strany bežia krídla paláca. Tu pod skleneným krovom budú stáť skrine s výrobkami veľkých i malých remeselníkov. Kasne sú už tu, ale nie všetky. Sú podoby najrozličnejšej, na nich zlatými literami mená majiteľov. Vidno veľmi málo čistonemeckých, viacej je dvojjazyčných, väčšina dala nápisy české. Tu budú poklady práce českých mozoľných rúk, dosiaľ neznáme v širšom svete a ak známe, tak pod nemeckou markou. Bol zvrchovaný čas, aby spod toho tútorstva vyslobodil sa i malý remeselník, lebo to bolo tútorstvo veľmi nevýhodné. Plán na túto veľkú stavbu urobil architekt Münzberger. Keď si predstavíme, že takto rok tam bola lúka, že táto veľkolepá stavba akoby zo zeme vyrástla, a síce v zime, ktorá bola neobyčajne tuhá — tu i laik musí sa zadiviť nad mocou ľudského rozumu a ruky.Z paláca sú štyri východy. My vrátime sa na chodník pred ním a tu vidíme pavilón mesta Prahy. Stavba drevená, ľahká, elegantná. — Zblízka nás prekvapí prísno prevedenie a to umelé vypilovanie drevených ornamentov. Veža vyrastá prirodzene z budovy a úplne s jej štýlom harmonizuje. Proti nemu je murovaný pavilón zemského výboru, už dávno hotový. Medzi ním a ľavým krídlom priemyslového paláca stojí pavilón Plzenského meštianskeho pivovaru. Má dve krídla, spočívajúce na stĺpoch — tu budú ľudia hľadať útulok pred horúcimi lúčmi a občerstvovať sa výtečným, svetochýrnym plzenským. Čapovať ho bude p. Petzold, bývalý reštaurátor zemianskeho kasína;[22]prevzal to z ochoty, keď známy Choděra nanáhle zomrel.[23]Vôbec v týchto stranách v okolí paláca priemyslového bude o nápoje postarano. V okolí pavilónu Prahy sú: pavilón akciového pivovaru na Smíchove, Viktorínov pavilón Mělnického vína a v úzadí Hlavova kaviareň.[24]Všetko je už hotové. Každý z nich v inom štýle, takže človek nestačí obdivovať sa tej pestrosti a rozmanitosti.V rovnej čiare s pravým krídlom paláca padne do očú pestrý pavilón pre papiernictvo. Iste každý sa uňho zastaví. Je to samo v sebe umelecké štúdium. Domec egyptský, dovrchu sa zužuje a zas navrchu oblúkovitým výrezom rozšíri. Strechy nemá. Všetky steny pomaľované sú hieroglyfmi, figúrami, aké na egyptských obeliskoch sa nachádzali. Imitácia je úplná. Domec stojí na vŕšku, okolo neho je zábradlie a pod ním vŕšok je skopaný, ale nie kolmo, lež šikmo. Vyzerá to, ako keby stavba bola na vysokom podstavci, solídne vymurovanom. Pri vchode stoja dva obelisky. Tu invencia bola šťastná a ešte šťastnejšie sa previedla. Iste bude mať veľa obdivovateľov.Na tom samom krídle paláca na pár krokov od neho stojí na kopci pavilón Klubu turistov českých.[25]Tiež originálny. Štvorhranné bašty a na nich cimburie. Robí dojem nedobytného starého zámku s baštami a vežičkami. Je to stavba úplne drevená, ale kto nevidí na nej pracovať tesárov, myslel by, že ani Kruppove delá[26]by ju nepohli. Dosky sú pomaľované ako starý, šedivý múr a to tak obratne a dôkladne, že by nikto tam drevo nehľadal.Tu okolo paláca bude iste najživšie, menovite večer. Pred zadnou jeho frontou bude obrovský vodomet a to elektricky osvetlený, že bude hrať všetkými farbami. Tu okolo neho sú všade sady, vlastne ešte len budú. Tí, čo boli v Paríži, uvidia i tu iluminované fontány.[27]To dielo pochádza od inž. p. Křižíka,[28]ktorý tiež zaviedol na výstavisku elektrické osvetlenie. Bude nádherná; dvestopäťdesiat oblúkových lámp bude svietiť vonku a dvetisíc žiarových dnuka po budovách, Vidno bude také, že nielen dukáty čítať, ale aj ihlu by si mohol hľadať a nájsť. Je ďalej zavedený telegraf a telefón a slúžia mu stožiary, tie samé, na ktorých visia oblúkové lampy. Teraz už sa pri tomto svetle i cez noc pracuje.Výstavu krížom pretína vozová cesta. Za ňou je pavilón pri pavilóne, každý inakší a rozmanitejší. Ťažko si predstaviť tú bohatosť fantázie a zručnosť, ktoré tu spoluúčinkovali. Je ich toľko, že na prvý pohľad už ustaneš kritizovať a posudzovať. Nezostáva ti, len obdivovať sa. V tomto okolí sú pavilóny českých veľmožov, jeden krajší od druhého, skoro všetky z dreva, ale každý v inom slohu. Tu bude i redakcia výstavného denníka Praha, spolu i tlačiareň a administrácia. Vychádzať bude nákladom Vilímka, pod redakciou J. Hořicu.[29]Začne vychodiť už dvanásteho mája.2Medzi touto miešaninou všakových pavilónov nachodí sa mocná budova, tiež železnej konštrukcie — strojoveň. Zaujíma plochu sedemtisíc štvorcových metrov. Tiež vystavená dľa plánu architekta Münzbergera. Šíny od železnice vedú až do nej, dovážajú a stavajú sa už stroje, ktoré sa budú pohybovať. Vidíš tam kotly, kolesá obrovské i menšie, hladké i zubaté. Všetko je to nové, dokonale pracované. Škoda, že laik nemá ani pochopu, čo a ako je to. No predsa je zaujímavé pozorovať, ako sa tie obrovské stroje stavajú. Dakoľko sto centov železa dvaja robotníci podvihnú do výšky alebo spustia na zem s najväčšou ľahkosťou a eleganciou. Pravda, nie rukami, ale tzv. „jeřáby“, človek by myslel, že je to všetko bájka alebo sen, keby ťa neohlušoval ten tresk, plesk, lomoz, krik — slovom, keby si nevedel naisto, že si skutočne v strojovni. Tu už je viac nemeckých nápisov; vidno, že tento priemysel ešte neprešiel do českých rúk.Došli sme až k severozápadnému kútu výstavy. V tom kúte bude iste mnoho návštevníkov; menovite hospodár neprejde, aby ho nepoprezeral. Venovaný je hospodárstvu. Stroje, hospodársky priemysel, chova statku — vôbec všetky odvetvia budú zastúpené. Pod strechami, na stĺpoch stojacimi, sú celé hromady súsekov.[30]Zvedavý pozorovateľ musí predbežne uspokojiť sa čítaním adries. Sú skoro výlučne české, s menom vystavovateľa. Iste zanedlho ukáže sa, čo taja v sebe.V tom samom kúte je akýsi kolos z dosák, na ňom dvojjazyčný nápis: česká škola vzduchoplavecká. Tu bude balón „balón captif“. To predbežne musí stačiť na uspokojenie zvedavosti.Prejdeme popri krásnom pavilóne pražskej železiarskej spoločnosti, popri budúcej chmeliarni — budúcej, lebo ešte nevidno nič, iba vysoké tyče v radoch. Pred nami je idyla, akej by sme tu neočakávali. Je tu lesníctvo a rybárstvo. Oba pavilóny sú drevené, krásne vyparádené s pavlačami a všakovakými ornamentmi. Pred lesníckym sú záhradky, vysadené už stromčekmi, rozmanitej veľkosti a všakových druhov. Tie drobné ročiaky,[31]husto popri sebe vysadené, ťažko rozoznať laikovi, čo sú. Práve som sa díval na zručnú a vkusnú prácu vidieckych ženičiek a horárov tu robotujúcich, keď si pri mne zastal človek v čiernom obleku. Čierny oblek, čižmy po kolená, dáždnik v ruke, bárs slniečko pripeká až radosť, a klobúk kedysi tvrdý, ale teraz veľmi poprelamovaný.,Vidiečan,‘ pomyslel som si hneď, pozrúc do jeho nesmelých, ale úprimných očú. Bolo by na tom zostalo, ale milý vidiečan sa prihovoril.„Ty nechytnou,“ a ukázal dáždnikom na odrastené dosť dobre jedličky.„Proč ne — vždyť je budou polejvat,“ ja na to. „A tyhle chytnou?“„Ty ano.“Ja som použil príležitosť a popýtal ho, aby mi každý druh menoval. On to urobil ochotne a s veľkou odborníckou zbehlosťou. Počul som celý slovník mien, ktoré dosiaľ v žiadnom literárnom diele som nečítal. Básnici, ako vieme, neradi nás poučujú v lesníctve, hoc po lesoch radi sa túlavajú.„Vy jste z venkova,“ hovorím mu, keď svoju odbornú prednášku dokončil tak znamenite. ,Bude to dáky absolvent lesníckej školy,‘ myslím si. ,Len ako sa sem na výstavisko dostal!‘ Lebo mnoho elegantných pánov a dám vidím tamto pri trhline plota stáť. Nemohli sa sem dostať; kukajú zďaleka a závidia nám, čo smieme všade nazrieť a slobodne sa tu prechádzať.„Áno prosím, z Křivoklátu…“[32]Ja som bol upokojený a prešiel som k rybárskemu pavilónu. Je obklopený tromi jamami, ktorých dno ubíjajú kyjmi a strany, budúce to brehy, vykladajú plášťmi zelenej pažite. To sú nádejné rybníky. Na brehoch sú vysadené vŕby, už sa zelenajú a klonia konáre nad budúcu hladinu. Tu sú zase hŕby všakových stromkov — najviac ihličnatých — vyňaté sú i so zemou a ich korene sú vo vreciach, aby sa zem od koreňov neodlúčila. Pôjdu iste na brehy a medzi skaly, ktoré sú už malebne vmurované do briežku najmenšieho rybníčka, medzi skalami zelená sa už mach a všakové rastliny tajnosnubné. Tu bude improvizovaný vodopád.„Tohle bude moc krásne,“ vraví môj vidiečan z Křivoklátu.„Líbí se vám?“„No!“A nielen že bude krásno, i dokonalé to bude. Sám dr. A. Frič, profesor zoológie na českej univerzite,[33]prevzal zariadenie. A Frič je v tom autorita prvotriedna. Kto sem príde, môže sa o všetkom poučiť, čo súvisí s chovou rýb. Bude sem mnoho odborníkov chodiť, lebo v Česku rybárstvo neobyčajne kvitne a donáša veľké dôchodky.Ťažko mi bolo odísť stadiaľto, ale povinnosť volala. Prišiel som zas pred priemyslový palác.„Co je tohle?“ pýta sa ma vidiečan, ukazujúc naň. Povedal som mu.„A kdy jste přijel do Prahy?“ pýtam sa ho.„Včera.“„Po práci?“„Ano prosím.“„A jak jste se sem dostal?“„No tak — víte, ja taky budu mít tady něco.“„A co?“„Tak ze ševcoviny.“„Tak?“ zvolal som prekvapený. „Nu, vidíte, vy tam budete mít svoji skríň,“ ukazujem mu na palác. „Máte ji hotovou?“„Hotova je. Už je v Eliščine tříde. A hezká! Smáčkne se knoflík a obráti se — a když pustí, opět se vráti jak byla.“„Je drahá?“„Stoosmdesát zlatých.“Obzrel som ho, že tento človek reskíroval toľkú sumu na kasňu. „Kolik platíte za místo?“„Třista.“„To je moc!“ zvolal som sústrastne. „To vás velice trhlo, pane mistře.“„Když to musí bejt! V Paříži to bylo mnohem dražší…“[34]„Vy jste tam také měl něco?“„Ovšem. Já tam byl pět neděl. Stálo to hromadu peněz, ale stojí to za to…“Podal som mu ruku a predstavil sa mu. On mi odpovedal: „A já jsem Řeřicha, švec z Křivoklátu.“„No to je moc,“ hovorím mu. „Venkovský mistr a nebojíte se městských.“„To ne. Vždyť já taky umím něco. Byl jsem ve Vídni, i v Uhrách, i v Německu…“Prihovoril som sa mu po maďarsky. Odpovedal mi maďarčinou, nad ktorou Szarvas Gábor[35]by dostal zrádnik a Kazinczy[36]by sa v hrobe obrátil. No i to mi stačilo na dôkaz, že majster Řeřicha ma neklame. Ostatne jeho tvár je taká statočná, že nemyslím, aby sa kedy dopustil toho, čo všetci ševci tak hrozne praktikujú: že povedia „práca je ,v neděli hotová‘“, ale zabudnú doložiť, v ktorú! Ja myslím, že on nedeľu vždy spomenie bez tej fatálnej „reservatio mentalis“,[37]to jest, bez úmyslu odložiť ju na dakoľko týždňov.Bol som veľmi povďačný, že som sa zišiel s takým inteligentným remeselníkom. Odpovedal skromne, ani na chvíľu som nezabudol, že je to nepokazený vidiečan. Vzácna vlastnosť u človeka, ktorý zvandroval celú monarchiu a susedné Nemecko a bol na výstave v Paríži! Vypytoval som sa ho, ako remeslo ide, koľko platí tovarišom a podobné.„Špatně to jde, pane. Výdělek bídný. Já už prodělal dva tisíce, tak jakoby je do té vody hodil, kdyby to jezero bylo plno. Já měl dva tisíce, vyženil jsem čtyři tisíce, věčná škoda těch peněz do ševcoviny!“„Máte pomocníky?“„Mám jich devět a čtyři učedníky. Moc peněz!“„A dovolte: kdo vám to vede, když jste vy tady?“„To mám přikrajovače. Nic nedělá, než přikrajuje. Platím mu osm zlatých týdně a stravu.“„Není to mnoho? Vždyť strava a prádlo je sedm zlatých.“„I ne,“ zasmial sa majster. „To nesmím počítat ani tři zlaté, sic by mne všichni utekli. Každý dostává podle práce. Jeden, který teprv letos dostal za vyučenou, dostává tři zlaté a chce pryč; abych mu prý na pětku přidal…“Bolo mi ho ľúto, že utratil na remesle. Ale on sa usmieval, ako človek, ktorý prišiel na dáku dobrú myšlienku a tá v ňom udržuje nádej.„Víte pane,“ zdôveril sa mi konečne. „Já tady otevřu na Hradčanech obchod. Zde to budu prodávat. Dražší, i holt, lacinejší zboží, podle gusta.“„Ne, na Hradčany nechoďte,“ odhováram ho. „To je mrtvá čtvrt. Každý běží do Prahy nakupovat. Někde na Novém měste si pronajmete krámek. Tam to spíš půjde.“Majster neodpovedal, len sa zamyslel. Uvažoval, či by to ozaj nebolo lepšie. Pretože ma jeho osoba zaujímala, vypytoval som sa na všetko. Zdôveril sa úplne. A to najväčšmi sa sťažoval, ako ho ľudia poklamali.„Jednomu jsem půjčil dvěstěpadesát a ten mně podved. Upsal všechno ženě. Druhý stodvacet — a nemá nic jen výdělek.“„Máte úpisy?“„To ne. Když ona byla tak hodná! Prý mojí má ráda, že je prý moc hodná a pořád na nás lezla. A pak nás podvedla…“Človek, ktorý videl toľký kus sveta, majster, ktorý sa nebál poslať svoj tovar do Paríža — a dá sa podviesť ľuďom, čo možno nikdy ďalej spoza humna neboli! Hľa, zaujímavá hádanka.„Ale už se víc nedám!“ veral sa hrozne. „To ne!“ Ale bolo vidno, že prvý loptoš ho podvedie. Prišli sme pod bránu. Ja som sa ho pýtal, ako sa mu páči. „Krásná! Když na vídeňskou přijeli tří králové,[38]taky byli brány. Ale žádná nebyla takováhle…“„Byl jste tam také?“„Já tehdy ve Vídni pracoval…“Uspokojil som sa tým, nechcejúc vyzvedať, čo za „tři králové“ to vtedy boli. Chodilo ich tam hať, takže to iste neboli tí, čo chodia s betlehemom.Pri vchode som mu podával ruku. On ju chytil a úprimne stisol. Dlane mal tvrdé, samý mozoľ.„Tož pojďte s sebou!“ volá ma.„A kam?“„Na pivo. Tady je velice dobré — po sedmi…“Lichotilo mi, že mňa, neznámeho, takou dôverou poctil. Pohrozil som mu prstom a zasmial sa. „No dejte si pozor, pane mistře! Jen před chvílí jste řekl, že se víc nedáte: a už voláte cizince do hospody. Což, kdybych vás požádal o peníze?“Trochu sa ako zahanbil a riekol úprimne: „Vám bych půjčil, pane. Vy jste hodný, vy by jste to neudělal, jako ti…“„Daj pane bože, všetkým mojim veriteľom takúto pevnú vieru o mojej statočnosti,“ vzdychol som si v duchu. No na jeho pozvanie som nemohol ísť, tvrdá povinnosť volala inam.Majster Řeřicha bol sklamaný, nemilo sa ho to dotklo. Snáď myslel, že opovrhujem jeho pohostinstvom. Ja som ho hľadel upokojiť. „Až po druhé, pane mistře. Já tu budu denně. A pak, když budete u své skříně, tam v tom paláci — pak vás navštívím, jak se vám vede. No a pak můžeme si zajít třeba na nejakou tu sklenici.“„Tak dobrá — ale jistě!“ podvihol prst ako na výstrahu.„Zcela jistě,“ odpovedám ja.„Na shledanou tedy!“ a stisol mi ruku.„Na shledanou!“Ja som sa vrátil k Prahe a on tam niekam k hostincu. Ktovie, či nenatrafil na dákeho poriadneho vtáka, čo mu banknóty preriedi. Veď sa mi on pochváli kedysi.[1]Z Jozefského námestia kráčame „Eliščinou třídou“— Jozefské, dnes námestie Republiky, Eliščina, dnes Revolučná trieda[2]v Lúkách— Lúky, obec v púchovskom okrese[3]Dóm sv. Víta… nedokončený ešte— už Karol IV. začal stavať roku 1344 gotickú katedrálu pod vedením majstra Matyáša z Arrasu, na mieste pôvodnej románskej baziliky z roku 1060. Stavba postupovala v ďalších storočiach a roku 1859 Jednota pre dostavenie chrámu položila kameň k novej časti chrámu. Architekt Jozef Kranner (do r. 1871) opravil starú časť, Jozef Mocker (do r. 1899) navrhol a dostavil nové časti hlavnej lode s kaplnkami, západné priečelie a obe vedľajšie veže. Architekt Kamil Hilbert dokončil stavbu roku 1929.[4]Bělského třída— Bělského, dnes ulica Dukelských hrdinů[5]ostrov Benátky— Veľké Benátky alebo Štvanice, ostrov na Vltave, na ktorom v 18. storočí naháňali divú zver. Ostrov s pekným parkom a rozličnými rekreačnými podnikmi je už od 16. storočia rekreačným miestom Pražanov.[6]konský štiav a bršlina— lúčne rastliny: štiav (Rumex) a bršlen (Euonymus)[7]„Anlagen“(z nem.) — sady[8]Neberú účasť na výstave— v novembri 1890 vypovedali Nemci pod vplyvom svojich politických vodcov účasť na výstave a tak výstava s názvom „krajská“ bola vlastne víťaznou prehliadkou českého národa.[9]grund(z nem.) — pozemok[10]pred fabrikou známeho i u nás Umratha & comp. Pravda, náš Treskoň mnoho mu u nás pokazil— slovenský strojník a majiteľ továrne na hospodárske stroje vo Veľkej Bytči Michal Treskoň úspešne konkuroval cudzím firmám.[11]most buštěhradskej dráhy— Buštěhradská dráha patrila akciovej spoločnosti: založili ju roku 1852, zoštátnili až roku 1923. Koncom roku 1852 dostal knieža Karol Egon Fürstenberg koncesiu na predĺženie konskej dráhy v šesťdesiatych a osemdesiatych rokoch si získala spoločnosť koncesiu na ďalšie trate v uhoľnej panve kladensko-buštěhradskej.[12]ako na dlani celú výstavu— výstavište bolo v Prahe-Holešoviciach, pri dnešnom novšom Veľtržnom paláci[13]priemyslový palác— budova na výstavišti, ktorú roku 1891 postavili podľa plánov Bedřicha Münzbergera[14]báň— kupolovitá veža[15]legitimáciou od výstavného výboru— Kukučín bol reportérom Národných novín, pozri hore; Výstavný výbor čiže komitét bol utvorený zo zástupcov poľnohospodárskeho sboru, obchodnej a živnostenskej komory, odborných korporácií, jednotlivých priemyselných odvetví ap.[16]brána… Je celá drevená v národnom štýle— brána, vybudovaná v r. 1891 podľa plánu Antonína Wiehla[17]umelecká a retrospektívna výstava— o tejto časti výstavy sú v Národných novinách zprávy od iných autorov.[18]Thomayer— František Thomayer (1856 — 1938), český architekt a záhradný umelec v Prahe. V rokoch 1884 — 1894 bol mestským záhradníkom, neskôr riaditeľom v Prahe. Znovuzriadil a zveľadil staršie mestské sady, založil nové sady Vrchlického, na Letnej, na Petříne, pri Nár. múzeu, pri Mestskom múzeu, na Karlovom námestí, zveľadil Chotkove sady a položil základ Rajskej záhrade. Bol zakladateľom parkov a záhrad i v iných českých mestách a vydával aj odborné publikácie.[19]sochy kráľov Leopolda II. a Fraňa Jozefa I., pod nimi čísla 1791 — 1891— Leopold II. (1747 — 1792), cisár nemecký a kráľ český od roku 1790, vzdelaný panovník, za jeho vlády bola na univerzite v Prahe založená stolica češtiny, František Jozef I. (1830 — 1916), cisár rakúsky, kráľ český. Rok 1791 znamená rok I. krajskej výstavy v Prahe za vlády Leopolda II. a rok 1891, keď vládol František Jozef I. je rokom Jubilejnej výstavy na desiate výročie I. krajskej výstavy.[20]Ringstrasse— Okružná trieda, výstavná ulica vo Viedni, široká 57 m a dlhá 5 km.[21]Skramlík— Emilián Skramlík, pražský priemyselník, veľkoobchodník, majiteľ továrne na nábytok, bol pražským purkmajstrom a v rokoch 1880 — 1888 podporovateľom, predsedom a členom Družstva Národného divadla. Na Jubilejnej výstave firma Skramlík vystavovala nábytok v oddelení stolárskom a čalúnnickom v Priemyslovom paláci.[22]Petzold, bývalý reštaurátor zemianskeho kasína— majiteľ Petzoldovej reštaurácie, kedysi známej reštaurácie na Ferdinandovej, dnešnej Národnej triede v Prahe.[23]Choděra nanáhle zomrel— majiteľ známej Plzenskej reštaurácie na Spálenej ulici v Prahe; umrel roku 1891 a firmu prevzali Čeněk Sochor a Václav Kovařík.[24]Hlavova kaviareň— kaviareň Vojtecha Hlavu bola na Ferdinandovej, dnes Národnej triede. Istý čas v nej bývali schôdzky Detvana. Na výstave mal otvorenú reštauráciu, pre ktorú sa dostal do sporu s výstavnými novinami.[25]pavilón Klubu turistov českých— pavilón Klubu českých turistov, vybudovaný v podobe brány stredovekého hradu je premiestený na Petřín.[26]Kruppove delá— Krupp podnes najväčší vojensko-metalurgický koncern, ktorý sa vyvinul z neveľkého závodu Friedricha Kruppa, založeného roku 1811 v Essene. Už v polovici 19. storočia Kruppove závody zásobovali pruskú armádu delostreleckými zbraňami.[27]iluminované fontány— osvetlené fontány[28]inž. p. Křižík— František Křižík (1847 — 1941), český technik, vynálezca a priemyselník. R. 1878 zostrojil svoj najväčší vynález, oblúkovú lampu. Spočiatku vyrábal oblúkové lampy a lustre, ale už od r. 1888 zriadil prvú veľkú elektrickú centrálu na Žižkove, r. 1891 osvetľoval Jubilejnú výstavu v Prahe, vybudoval tam prvú pokusnú električku z Letnej na Výstavisko, neskôr ďalšie elektrické trate a elektrárne. Má veľké zásluhy na vývoji elektrotechniky.[29]výstavný denník Praha, nakl. Vilímka, pod redakciou J. Hořicu… od 12. V.— nepresne: vzniklo zámenou dvoch výstavných časopisov, z ktorých Prahu, redigovanú českým spisovateľom a novinárom dr. Janom Herbenom (1857 — 1936) vydávalo od 15. mája až do konca výstavy české Vilímkovo nakladateľstvo, založené r. 1871. Časopis podával informácie o výstavných novinkách a o programe. Zošity Zemská jubilejná výstava v Praze 1891, redigované spisovateľom a novinárom Ignátom Hořicom (1859 — 1920) vydávalo české nakladateľstvo F. Šimáčka.[30]súsek— truhlica[31]ročiak— tu jednoročný strom[32]Křivoklát— obec v severozápadných Čechách pri Rakovníku[33]dr. A. Frič, prof. zoológie na českej univerzite— Antonín Frič (1882 — 1913), český zoológ a paleontológ, bol profesorom na pražskej univerzite; Kukučín chodil na jeho prednášky a neobyčajne si vážil jeho vedecké znalosti.[34]V Paříži to bylo mnohem dražší— dva roky pred Jubilejnou výstavou (roku 1889) bola v Paríži veľká Svetová výstava na oslavu revolúcie 1789. Z príležitosti tejto postavili i známu Eiffelovu vežu.[35]Szarvas Gábor— Szarvas Gábor (1832 — 1895), významný maďarský jazykovedec a slovnikár[36]Kazinczy— Ferenc Kazinczy (1759 — 1831), jeden z hlavných predstaviteľov maďarských literárnych reformných snáh a jazykovej reformy[37]reservatio mentalis(lat.) — prejav vôle s vnútornou výhradou[38]Když na vídeňskou přijeli tři králové— V. svetová výstava bola vo Viedni roku 1873. Roku 1890 bola vo Viedni hospodársko-lesnícka výstava, ktorá nemala veľký úspech.
Kukucin_Prechadzka-po-vystavisku.html.txt
ZUZA(Filmová látka)Nebývali ďaleko jeden od druhého. Jano Sklár, mládenec ešte, ale už zrelý, veď mu už prešlo 26 rôčkov, býval od Zuzy Čížikovej len štyri či päť numier vzdialený. A čože je to? Veď je to len pár krokov-skokov a už je pri Zuziných dverciach.Zuza tiež už bola v rôčkoch, totiž podľa výpočtu nášho národa, kde sa dievky vydávajú v šestnástom, najviac už v osemnástom roku a ona už mala 24. Môžeme si predstaviť, že sa necítila najhlavnejšie, lebo v tom kraji, v ktorom bývala, bola ojedinelá. Jej vrstovníčky sa už dávno povydávali. Nejednej chlapča reve na ulici, akoby ho drali, keď ona ide niekde a malého revoňa nechce vziať so sebou. Ale Zuze ani niet čo závidieť, veď kdeže sa má obrátiť? Medzi mládež večer, keď sa zíde na hlavnej ulici, nemôže ísť, lebo si ju mládenci nevšimnú, keď je už „stará“ — a zase dievky bočia od nej, akoby trpela na nejakú nákazlivú nemoc. Medzi ženy? Tam nepatrí, veď nosí vrkoč, nie je ešte pod „kytkou“. A keď je medzi nimi, nuž, čo vidí? Posmešný úsmev.Čo počuje? Samé chvály, ako ich mužovia robia, ako im deti rastú, aké sú múdre a vôbec o všetkom možnom, len o tom nie, čo by Zuze dobre padlo.A predsa, keď aj je nie krásavica, nie je ona na zahodenie, veď je mocná, bucľatá, — a do roboty? Ani osa! Len to je tá vec, že je chudobná ako kostolná myš a k tomu má zvláštnu smolu, a preto ju naveky obišlo šťastie.Bez všetkej ostýchavosti rečúc, rada by sa vydala, už aj preto, aby sa dostala pod „kytku“ a tak aj medzi ženy. Ťažko jej je samotnej žiť, ako ovci vylúčenej zo stáda, a to ešte bez svojej vlastnej viny.Janovi tiež nebolo inak. On tiež prepásol vhodný čas ženby. Najprv si chcel odbaviť vojenčinu a potom sa „ovrabčiť“. Ale keď prišiel domov, doma nenašiel nič hotového. Brat sa už, pravda, oženil, i doviedol si ženu do rodičovského domu, ale jemu už bolo ťažšie. Rodičia sa zadĺžili, veď okrem domčeka a dvoch kúskov zemi ničoho nemali, a preto, žili len z „nádnice“. Čo teda mal robiť, ako ísť slúžiť, aby si niečo zgazdoval, lebo potom už ľahšie pôjde.V službe minul rok, dva, tri a ďalej mládenčil.— Jano, prečo sa neženíš? — spytuje sa ho mať. On na to len mrdne plecom: — Mám ešte kedy, — odvetí len tak bez chuti, — a ide svojou cestou.Veď by sa aj oženil, keby dostal dievča po chuti, ale tie, na ktoré on hodil oči, dákosi bočili od neho a Zuza, tá mu ver’ ani na um neprišla, keď ju každý obchodil.Tak, hľa, aj Jano vyšiel na také isté chodníčky ako Zuza, totiž: mládenci ho nechceli a ženáči, tí zaise naveky dobiedzali doň, prečo sa už neožení.I žili vedľa seba čo takmer nevedeli jeden o druhom.* * *Na kraji dediny v Poslednom krajciari, tak volajú naši tú krčmu od nepamäti sveta, — je veselo. „Trombetáši“, tak volajú u nás dychových muzikantov, dujú do trúb, až im majú oči vyskočiť z jamôk a líca puknúť. Mládež sa vrtí, cifruje a zaujáka si kedy-tedy. Starší si upíjajú pri stoloch a s úľubou hľadia na tancujúcu mládež. Nejednému z nich zaihrajú žilky, nervózne si pošinie klobúk do tyla. „Hore hu“, zavýskne a udrie päsťou o stôl, až poháre poskočia a zacvengocú. Trúby zvriesknu až ohlušujú. Páry sa vrtia, až sa im pot leje z čela. Zápach znoja mladých tiel rozširuje nozdry, derie sa do pľúc a rozpaľuje krv. Nad všetkými vznáša sa hmla dymu a prachu.Pri stene stojí ešte s niekoľkými dievkami Zuza Čížiková. Prišla sa podívať na tanec a tiež prichádzala sem tajnou túžbou hnaná, ak by sa predsa našiel niekto, kto by ju zbadal, a potom i zachcel. Tvár má vybielenú, líca ružové. Dobre sa nalíčila a napudrovala, ale zato ťahy sú jej strnulé. Stojí ani na tŕni. Odísť, a či počkať? Ale hádam ju niektorý zbadá a vezme do tanca. Aha, veď je tu aj sused Jano. Sedí neďaleko od nej pri stole. Má pred sebou pol litra vína. Vše si upije a díva sa na tanečníkov. Oči mu blčia, vše sa zahniezdi, akoby chcel vstať, ale zase zatíchne, možno sa bojí, že by niektorá nechcela s ním tancovať. Od nápoja i od túžby objať niektorú a privinúť ju tuho k sebe, búri sa mu krv, ženie mu rumeň do tváre a iskry do očí. Vypije posledný pohár, buchne ním o stôl a pýta si ešte pol litra.Zuza ho už dávno pozoruje, pravda, opatrne, len tak spod riasy. V nej sa tiež všetko búri: hanba, zlosť, i závisť. Prečo ju obchádzajú? Nie je horšia od iných, čo je aj chudobná, veď aj tu ich je dosť a dosť, čo sú im rodičia zadĺžení a stŕpajú, kedy to už u nich praskne. Ale dievky zato musia byť oblečené ani pávy, a to všetky, takže ťažko rozoznať chudobnú od bohatej. Čo sa má Kata Kozická tak rozhadzovať, len zato, že je v tanci vychytená? Ale doma u nej tiež nejazí prázdnota? A hľa, či za sukne, čo má oblečené, nie je ešte aj teraz dĺžna v obchode? A ako si zavádza a cerí zuby na Paľa Kudrovie, že sa nehanbí! A má aj na koho, veď celá dedina vie, čo je to za vtáčik! Robota mu smrdí a len aby cigarety boli a plný pohár vína. Hľa, na minulom jarmoku sa bol do čiernej zeme spil.Súčasne borila sa v nej aj žena. Keď videla, ako sa páry usmievajú jeden na druhého, ako sa ich telá zavše dotýkajú, ako im oči hovoria, polootvorené ústa plné vlahy, ako túžia za bozkom, — vtedy aj jej prechádza po tele žiadosť ocitnúť sa v náručí niekoho, pritisnúť pery na jeho ústa, obvinúť ramená okolo jeho šije. Zabúda na všetko, pozerá pred seba, oči sú jej vlhké, len hmlisto vidí vrtiace sa páry. Ako vo sne sleduje pohyby Katine a jej tanečníka. Zrak jej skĺzne z nich a pozrie vpravo. Vidí tam Jana. Pozerá na ňu. V tom okamihu spustí oči a potom zase hľadí pred seba. Ale nedá jej pokoja, zvedavá je, či pozerá ešte na ňu. Málinko obráti sa v tú stranu a len žmúriaci fľochne naňho. Jano práve vtedy položil vyprázdnený pohár na stôl a zase uprel oči na Zuzu, akoby ju chcel prinútiť, aby pozrela naňho. Chytro spustila oči, ale súčasne prelietol jej úsmev okolo úst.Zbadal. Krv mu udrela do hlavy. Vstal. Zuza už zbadala, že chce s ňou tancovať. Prejal ju strach. Opitý je, ako budú hľadieť na nich? Bála sa posmechu. Keby ju bol volal, keď bol ešte triezvy, ale teraz? A čo potom, keď vytriezvie?Urobil krok, dva. Videla, ako sa blíži k nej. Vybehla von a ponáhľala sa domov. Ako tak uháňa, počuje za sebou kroky.— To on, — a pridá ešte k rýchlejšiemu chodu.— Zuza, zastaň! — volá za ňou. Ale ona nič, len beží. Pot sa jej perlí na čele a je celá zadychčaná. On však nepopúšťa, ale sa ponáhľa za ňou.Konečne je tu materin domček. Zastaví sa pri dverách. Strach zmizol, veď jej treba len pritlačiť kľučku a už je vo dvore.Ale dvere neotvára. Čaká, čo Jano. Tak čudne pozeral na ňu. Možno by ju aj zachcel. Ak bez pristavenia vojde do svojho domu, čo je veru možné, veď sa potom má prečo na ňu hnevať, bude ju to veru škrieť, lebo si možno prepásla šťastie.Už chcela otvoriť dvercia, keď tu Jano pri nej.— Čo si tak utekala, akoby som bol mátoha? — spýtal sa jej. — Ja pekne, reku, si zatancujeme a ty sa stratíš.— Hanbila som sa.— Prečo?— Neviem.— Nevieš? — a pristúpil k nej cele blízko.— Nie, — zašeptala a celá sa triasla.Objal ju okolo drieku a pritisol k sebe.— Čo robíš? — Viac nemohla, lebo ľavou rukou nadvihol jej hlavu a už sa mu ústa zliali s jej perami. Chcela sa mu vytrhnúť, no nemala sily. Nikdy necítená slasť opíjala ju a odoberala jej silu k odporu.V izbe zakašlal niekto.Trhla sa. Za chvíľu prišla k sebe. Vzopla sa celou silou. Vytrhla sa mu z objatia, v druhom okamihu už bola vo dvore. Kľučka cvakla a Jano ostal samotný na ulici. Trochu postál, či sa nevráti, počúval, či nepočuje jej hlas. Všade ticho, pusto. Pohol sa a šomrajúc si čosi išiel domov.* * *Od tých čias takmer každý večer stála s Janom vo dverciach. Tak to išlo za hodnú chvíľu.Zuza čakala, že ju Jano bude pýtať, aj mu to viac ráz tak obďaleč dala znať, ale on akoby tomu nerozumel, zašemotil a obyčajne ju umlčal náruživým bozkom.Ich láska skoro vyšla najavo. Doma neboli spokojní s Janovým výberom. Hlavná príčina ich nechuti k Zuze väzila v tom, že ona donesie do ich domu len dve holé ruky. A čože tie? V terajšej dobe čo môžu zarobiť, keď je „nádnica“ pod psa. A keby aspoň bola, ale koľko dní prejde bez nej! A veru len tak pri kolovrátku ťažko si zarobiť na výživu. Najväčšmi sa postavila proti Zuze Janova švagriná.— Čo ju máš sem trepať? Nie nás je tu už dosť? Chceš mať ešte o jedného žrúta viac?— Ale bude aj o dve ruky viac. Nebude tvoj chlieb jesť.Švagriná šomrala ďalej, ohovárala Zuzu, a starých i svojho muža napuľkala proti nej. Janovi konečne nahovorili toľko proti Zuze, že mu chuť k ženbe s ňou ochabovala. Ale zato večerom prichodil k Zuzinmu domu, aby sa s ňou pozhováral.Žiaľbohu, zhováranie malo pre Zuzu veľmi vážne následky.* * *— Zuza, či ste sa už rozišli s Janom, že už nechodí k tebe na zhovor? — spýta sa jej mať a pritom skúmavo pozrie na dievku.— Neprišiel už niekoľko večerov, — odvetí nasilu Zuza. Líca jej zblednú a oči sú nabehnuté slzami.— A prečo? Stalo sa medzi vami niečo?— Čo ja viem, čo mu udrelo do hlavy… tá jeho hlavná švagriná…— A čo je s tebou? Tvár máš opadlú, podkovy pod očami. — Pátravo pozerá na Zuzu a meria ju očami od hlavy po päty.Pod matkiným ostrým pohľadom cíti pálčivý bôľ. Trasie sa sťa osika a zrazu zrúti sa na lavicu, hodí kŕčovite skľúčené ruky na stôl. Na ne skloní hlavu a vypukne v zúfalý plač.Mať zdúpnela. Pochopila všetko. Jej dcéra nie je už viac dievkou, ale nie je ani, podľa spoločenského pravidla, ženou. Hneď na to vzbúrila sa v nej žlč, začala kričať.— Ty taká a taká, — a množstvo nadávok sypalo sa jej z úst. — Takúto hanbu mi urobiť. Čo si len začať s tebou, nešťastnicou jednou. — Zatým zase vybuchla v hysterický plač. Začala vykladať, ako vykladajú nad mŕtvym telom.— Ach, ja prenešťastná mať na tomto svete! Čím som si to len zaslúžila, že si mi takýto posmech zvalila na moju šedivú hlavu. Ach, veď som sa dosť narobila, natrápila, kým som vás pätoro vychovala. Všetkých som doviedla do človečenstva, len teba, nešťastnicu jednu, som nemohla. A ty za moju opateru tak sa mi odslužuješ! Ach, ja nešťastnica nešťastná, čoho som sa len musela dožiť!A tak to išlo do nekonečna, až zrazu bez všetkého prechodu sa spýta:— A odkedy si?Zuza, vysilená od plaču, len plecami stisla. Ale mať nedá pokoja, vypytuje sa čo a ako a kedy.— A či si Janovi už povedala?— Som.— A on čo na to?— Len tak…— A potom?— Ja som mu zakaždým, keď prišiel, dohovárala a som ho prosila, aby ma nenahal tak… Dosť som sa pred ním aj naplakala…— A on čo na to?— Len tak, ako mačka okolo vriacej kaše. A konečne už je viac ako týždeň, ako sa neukázal.— Ach, nešťastnica nešťastná. No, či to dakto videl dakedy takô mi vykonať. Ach, ach, keby mala dáku palicu pri ruke, aby som ťa ňou dodrúzgala! Nuž, či si mi to nemohla hneď povedať?— Keď som sa hanbila a bála.— Teraz sa však nebojíš. Ach, jaj, čo si len teraz počať s tebou. No, už si ty len vykázala! Čo si len počať? Teraz, všakver, ja, stará osoba, mám sa trápiť o teba, ako čo! Juj, ako len prežiť tú hanbu! Veď sa odteraz od hanby nebudem môcť ani na ulicu ukázať. Ach, keby som mohla, týmito rukami by som ťa zahrdúsila, — kričí zase rozpajedená, ale tiež aj od muky, veď nevie, čo si počať s ňou.— Nedbám, zahrdúste ma, aspoň ma zbavíte mizerného života. Veď som dosiaľ veľmi málo radosti zažila, ale viac žiaľu a potupy, — odpovedala ticho Zuza, a zase ju slzy zaliali.— Už čo sa stalo, stalo sa, darmo už reveš. Mala si byť opaternejšia, veď si už nie sopľa. — Ach, nevydržím, musím k mojej Mare, s ňou sa poradím. Musím niečo robiť. — Chytila ručník, prehodila ho cez plece a ponáhľala k Mare. Ale aj cestou zavše si vzdychla: „Ach, ach, nešťastnica nešťastná, ach, sprostaňa mizerná… No, či to muselo byť!“V ten istý večer zišli sa obe vydaté sestry u matere a radili sa, akým spôsobom by mohli do poriadku doniesť túto, pre nich všetkých trápnu záležitosť. I ustálili, že budú všemožný nátlak robiť na Jana, aby si Zuzu vzal za ženu.Po ich odchode Zuza vyšla na preddomie a čakala tam Jana. Čakala ho hodinu, dve, ale o Janovi ani slychu, ani chýru. Vzdychla si žalobne a šla spať. Horké to bolo spanie. Veď nemohla takmer ani oči zažmúriť, čo ju všetko trápilo, i výčitky matkine, dohováranie sestár, strach pred svetom, keď sa dozvie, čo sa s ňou stalo. Ale to by všetko preniesla, keby sa jej Jano nestránil, keby cítila od neho čo len štipku lásky — ale… i zaliali ju slzy, zaryla si tvár do vankuša a hlavu si zakryla perinou, aby sa vzlykot nepočul a aby matku nezobudila.* * *Nastal boj. Matka, sestry, pozdejšie krstná mať a ďalšia rodina zaujali sa o Zuzu. Kdekoľvek stretli Jana, už ho zastavili a dorážali naň sprvu peknými rečami, sľubmi. Zuzu vychvaľovali, aká je robotná, aby sa nič nebál; začali ho strašiť, ako ho zažalujú v obecnom dome, ba, že ho dajú aj k súdu a bohvie ešte čo. Vstupovali mu tiež aj do svedomia. „Čo si za človeka, keď necháš Zuzu v biede a potupe, čo si jej zapríčinil.“ „Ty si všetkému vina. Či neutekala pred tebou? A či sa nebránila? Či sa boha nebojíš a ľudí nehanbíš? Čo si len počneš teraz? Zuzu si zahrdúsil, a ty čo? A keby si vedel, ako ťa chcela, ba ešte aj teraz, veď si div oči nevyplače za tebou! Jano, máš ty srdce, keď ju necháš samotnú trápiť sa? A keď sa ti zmárni? Čo potom?“— Hádam len nie…— A prečo by nie, aha, aj onehdá lietala sem i tam ako šialená, ustavične pritom stenala a volala: Ja to neprežijem musím sa zmárniť.Ale by som nič nevravela, nie že mi je sestra, nie preto, ale povedz mi len, či si počul niečo nedobrô o nej, kým si sa s ňou nespoznal? A teraz, keď si ju zviedol, nuž, tak sa to robí?A tak to išlo do nekonečna.Doma zase Janovi húdli inú nôtu. „Kdeže by si ty takú a takú bral za ženu? My ju nechceme ani vidieť, nehanebnicu jednu.“ Ale najväčšmi dupľovala proti Zuze nevesta. Nijakým spôsobom nechcela ju pripustiť do domu. Všemožným spôsobom usilovala sa Jana odbiť od nej.Jano ocitol sa medzi dvoma ohňami. Nevedel, čo si má počať. Ale najhoršie len vtedy nastalo, keď sa Zuzin prípad rozchýril po dedine. To ešte len bolo voľačo! Mladé ženy, ale i staršie, postávali na uliciach a dôkladne snažili sa prejednať tento prípad. A čo je zvláštne, najprísnejšie odsudzovali Zuzu práve tie, ktoré neboli lepšie od nej, ale mali viac šťastia a šikovnosti. Ľudia podelili sa na viac táborov. Jeden ľutoval Zuzu a chcel ju s Janom spliesť spolu, druhým bol to len žart a tretí zase strúhali vážne tváre a ochkali nad skazenosťou sveta, štvrtí mrdli plecom, prehodili niekoľko slov a išli po svojej robote.* * *Čas nezastal, ale valil sa neúprosne napred a to vediace sestry Zuzine i s jej matkou napäli všetky sily, aby ako tak pomohli Zuze, aby jej dieťa nezostalo bez otca a tiež aby sa Zuza dostala, ako Janova žena, pod „kytku“.I stalo sa, že po veľkých prosbách a hrozbách, sľuboch a výčitkách Jano prišiel k Zuze a pri nej aj ostal.* * *V jeden letný večer, keď prišiel z roboty, otvoril dvercia a videl, ako jedna žena niečo perie v koryte na dvore. Zuza nie je, jej mať tiež nie je, rozmýšľal, kto to môže byť? Zatvorí dvercia, kľučka hlasne klepne. Žena pozrie v tú strany — i — Jana prejde mráz, hneď nato udrie mu krv do tváre. „Veď je to baba!“ Už vedel, čo sa stalo. Zahanbil sa pred ňou. Čo teraz, ísť dnu a či utiecť? Ale ako vojsť dnu? A zase, ako utiecť, veď je predsa chlap. — A mal by pred ženou! To je nemožné.— Hajde, len dnu, — volá ho baba veselo, — máš syna ako buka.Stojí.— No čo sa bojíš? Či sa hanbíš?Váha.— No, len no, čo sa máš hanbiť? Blázon, tvoj je, veď si predsa chlap. Nie si ty prvý. Ojéj! A potom, čo ti môže kto, zoberiete sa pekne a bude všetko v poriadku. — Medzi hovorom nechala pranie, utrela si do zásterky ruky, prišla k nemu a ustavične hrkútajúc okolo neho pekne-rúče tisla ho dnu do izby. Keď bol už tam, od muky nevedel, čo má počať.Zuza v kúte bledá ani smrť ležala na posteli a pri nej vo vankúšiku dieťatko. Mala oči zažmúrené, zdalo sa, že drieme. Mať cele vysilená od trápenia sedela pri jej hlave a sestra Mara obrubovala kusy plátna, priprávala plienky.— Vitaj, Jano náš, — zvolala veselo. — Hľa, už sa stalo a chvalabohu, všetko je v poriadku.— A ver’ v poriadku, — prisvedčila baba a pristúpila k posteli, vzala dieťa na ruky a ukázala ho Janovi.— Pozri len, akého chlapa máš, ani buk, ale aj ťažko prišlo na svet. Nože si ho pozri, aký je buclatý a podobá sa na otca, akoby mu z oka vypadol. — Pozdvihla dieťa k jeho tvári.Hanbil sa. Všelijak mu bolo okolo srdca, keď videl ako rak červenú tváričku nemlúvňaťa.Zuza sa na hovor prebudila, i videla Jana. Ťahy tváre sa jej nezmenili, ostali i ďalej zmeravené, len oči sa jej zaleskli a z nich sa dve slzy spustili a tiekli pomaly po oboch lícach.— Nože si ho bozkaj, — štebotala ďalej baba, — či vidíš, aký je podarený!Jano pozrel ešte raz na dieťa, ale len tak zboka, potom sa odvrátil. „Len preč čím skorej,“ preletelo mu hlavou a už urobil krok k dverám.— Počkaj trochu, — zvolala Mara. — Nebuď taký zjašený, pozri, — a podávala mu sklienku hriateho. — Keď si už tu, nebudeš len tak na suchu. Koštuj, že ako je dobrô, pravo kmotrovskô. Sama som ho varila a dala som všetko doň, čo načim, či klinčeky a či škoricu, no a s cukrom som tiež neskrblila. Na, — a vložila mu sklienku do ruky.Jano vzal a urobil glg. — Dobrô je, — ale zato vracal sklienku naspäť.— No len vypi, ani by nebolo na zdravie ani jej, ani jemu, ak do dna nevyprázdniš.Chutilo mu a aj ho občerstvilo, veď od svitu robil na poli a to veru o chlebe, cibuli a kúsku slaninky.Mara sklienku zase naplnila a potom mu ju podala. — Čo stojíš, ako by si bol zakopaný? Zlož sa, sadni si za stôl. Hľa, polievka od obeda je už prihriata a je v nej aj kus mäsa. Najedz sa, viem, že si lačný.Mať vzdychla a povedala: — Len si sadni, a kým Mara príde s polievkou, vypi si hriateho. Máš pred sebou aj chlieb, odkroj si, ak si lačný. — Prišla k stolu a utrela ho zásterkou. Bola zhrbená, bledá a ledva si nohy vláčila.Poslúchol. Sadol si, ale cítil sa ako na tŕni. Teraz videl, čo narobil a aké sú následky. Upil si, aby zalial trochu trudné myšlienky a tiež aj preto, aby robil niečo, veď predsa sedel nehybne, ako drevený klát.Vše pozrel na Zuzu.Ona zažmúrila oči. Čakala, že snáď príde k nej a opýta sa, ako sa cíti? — Ale on nešiel.„Nechce ma, hnevá sa na mňa,“ — a zase dve ťažké slzy spustili sa jej z rias a tiekli dolu tvárou. Ale zato jej prišlo na um: „Hádam sa hanbí pred materou.“ I zašeptala: — Mama, doneste mi vody.Mať išla k studni po vodu.Ostali sami.Zuza čaká úzkostlivo, či príde, a či nie. Janovi nohy oťaželi, ani čo by sa boli na olovo obrátili, i chcel vstať, i nemohol, niečo chcel prehovoriť, ale mu nedalo, i zakašľal.Zuza vzdychla si hlboko a slzy jej tečú jedna za druhou zvlhlou už brázdou. — Čo mlčíš? Ani sa nespýtaš?Pohol nohami, chcel vstať a dvere sa otvorili a Mara niesla hodnú misu hovädzej polievky. Položila ju na stôl, vzala tanier a lyžicu a položila ich pred Jana. Naliala mu ešte hriateho a ponúkla ho. — Napi sa, to je dobrô pred jedením.Upil si. Účinok hriateho sa už badal na ňom. Tvár mu očervenela, oči oživli a keď už druhý tanier horúcej polievky dojedal, nuž aj znoj začal šibať. Utrel si čelo, kabát zhodil zo seba a jazyk, div-divúci, sa mu začal rozväzovať.Sprvu to išlo len tak obďaleč, ako išiel do poľa, ako sa ťažko kope kukurica; zem je vraj ako kôra. Ale predsa rastie, lebo má dosť rosy.Mara mu prikyvuje, vše sa ho niečo spýta. Vyberie mäso a položí mu na tanier, núka ho, aby sa len najedol. A on, akoby tri dni nemal kúska jedla v ústach, jedol, až sa mu kečka parila. Čím viac je, tým mu je ľahšie. Všetko ho hreje, i nápoj i pokrm. Pocit oddychu a pôžitku ho ovláda. Hanba, stiesnenosť i nevôľa sa tratia, — a jazyk láme putá, i nadobúda sviežosti a hybkosti.— A ty, Zuza, ako sa cítiš? — spýta sa ju neočakávane a hľadí na ňu.Mara sa pri peci usmeje a pomyslí si: „Pôjde to, ľad sa už láme.“Zuza sa už bola zriekla nádeje, že sa jej prihovorí, a preto Janov prívet ju veľmi milo prekvapil.— Veľmi som slabá, mnoho som pretrpela, ale hádam o niekoľko dní prídem k sebe, — odvetila mu slabým hlasom.Jano už celkom slobodne hovorí, ani na starú nezabudne, veď ju posiela, aby si išla ľahnúť, lebo že jej treba oddychu.— A ver’ by mi bolo treba, ledva sa už vláčim, čo mi strach a nepokoj udreli do nich.— Choďte si ľahnúť do komory a netrápte sa, — hovorí Mara, — ja ostanem tej noci pri Zuze, veď ju ja opatrím aj dieťa, a keby bola potrebná pomoc, nuž Jano bude tu nablízku. Však ver’? — a pozrela s úsmevom naň.— Pravdaže, čo by nie.Ešte sa troška pozhovárali, keď tu zase Mara:— Ale teraz sa už practe, choďte si každý ľahnúť. Zuze treba pokoj, ona tiež musí zdriemnuť.* * *Na druhý deň a potom každý deň Jano už na svite šiel po „nádnici“ a len večer sa vracal domov. Zase ho čakalo hriate a k tomu aj dobrá večera, ba, ľaľa, sklenica vína stála na stole. Poslala ho Zuze jej krstná mať.Jano sa zase napukal a vypil si tiež do vôle. Zuza tiež už trochu okriala. Rozhovor tiekol cele prirodzene.A keď ešte prišiel deň krstenia a za ním kmotry donášali obedy: slepačiu polievku, pečené mäsá, chrumkavé „herovky“ boli hojne cukrované a roztápali sa na jazyku, veď boli, bože môj, v masti vyprážané. K tomu každá doniesla aj pálené a ešte aj fľašu vína.Kdeže by sa mu nebolo dobre vodilo? A potom tá Mara, len sa tak vrtela okolo neho a tiež aj kmotry, každá ako med, veď ho chceli so Zuzou spliesť dovedna, nuž akože by sa nebol dobre cítil u nich. Vedel dobre ich politiku a ani sa veľmi neodbážal od nej.* * *Po fašiangoch býva škaredá streda a za ňou pôst. Tak sa to aj s Janom stalo. Kmotry prestali obedy donášať, Mara sa tiež vrátila domov, veď mala tiež svoju domácnosť a rozličných starostí až po uši. Prestalo hriate, hovädzie alebo slepačia polievka; o pečienke ani chýru a tým menej o „herovkách“. Miesto toho prišiel na stôl bôb, slanina s cesnakom alebo cibuľou, niekedy bola dobrá aj kyslá paprika, o víne alebo pálenke ani nechyrovať. A keby len to, ale bolo treba či na to, a či na iné a tu veru začali pýtať aj od Jana. Jano dával, ale nie veľmi vďačne, veď len to mal, čo zarobil. Dieťa sa dralo celé noci, akoby ho boli párali, a Zuza veľmi schudla, tvár mala už priesvitnú a vždy mala oštaru s tým mravčadlom. O tom nemohlo byť ani reči, že by mohla ísť do roboty. Stará zase stále hundrala, prečo už nejde so Zuzou na zápis, veď takto žiť bez sobáša nie je tak, ako by malo byť.Jano na dohováranie nepovedal ani slova, ale vzal klobúk a vyšiel von. Najhoršie pôsobili naň ľudské jazyky. Čo by tie nepokazili! Jeho rovesníci a mladé ženy posmievali sa mu, že je vraj na prístupkách, na ženinom chlebe a jeho švagriná, keď sa s ním stretla, dohovárala mu, čo už toľko u tých Čížikov trčí, prečo už nepríde domov. Všetko to dohromady zle pôsobilo naňho. Stále bol zamĺkvejší. Na úsvite odišiel, pozde večer prišiel, len aby čím menej bol u nich. Čím ďalej, tým sa mu ženba stala odpornejšou. Vedel, že keď si vezme Zuzu, odlietne mu sloboda. Ale či ju aj mal odvtedy, ako sa to stalo? „Čo budem?“ Váhal, až v jednu nedeľu, keď mu Mara, mať, ale hlavne Zuza dohovárali, aby už raz poriadok urobil, a k tomu aj v družstve zapárali doň, odišiel, nevrátil sa k Zuze, ale sa zjednal za sluhu k jednému gazdovi.* * *Pre Zuzu nastali osudné dni. Matka slabá, chleba na zimu si nezarobili, veď s jednomesačným dieťaťom nemohla ísť do žatvy a sama tiež hodne zoslabla. Čo mala robiť, chudera, ako s matkou ísť po strnisku klásky zbierať. V jeden deň išla sama aj s dieťaťom. Ťažká muka to bola na úpeku aj s maličkým. Keď aj zaspalo pod plachtou, často sa strhávalo a ona musela ho hojdať, nadájať, uspávať a len potom zbierala kde-tu roztratené klasy. Ale predsa naplnila vrece, i čo od smädu a horúčosti nevedela, čo má robiť. V tej velikej starosti ani nezbadala, že sa z Babinho kúta valí mrákava, len keď sa zblysklo a zadunelo, položila vrece do plachty, hodila si ho na chrbát, dieťa vzala do náručia a ponáhľala domov.Mračno bolo rýchlejšie. Zblysklo sa, hrom zarachotil, vietor zadul a hustý lejak spustil sa na zem. Za ameň Zuza do nitky premokla. Aby si dieťa zachránila, vzala si z pleca ručník a zabalila doň dieťatko. Začalo plakať, rozpäla si oplecko, priložila ho k prsiam, aby sa nasalo. Vrece ťažilo, nohy sa začali kĺzať po blate, ale ona zato ponáhľala, trasúc sa na celom tele od zimy a strachu.Blýskanie neprestávalo a rachot hromu ohlušoval. Nohy sa jej už podlamovali, ale ona napäla sily. „Len prísť pod strechu… Nevydržím… Tu zahyniem aj s dieťaťom!“ Zuby jej hrkotali od zimy a hrôzy. „Bože, zmiluj sa!“ vzdychla. Obzrela sa, či sa nestretne s niekým. Nikto. Pusto všade, len čo hnev prírody buráca.„Už je koniec“ — prešlo jej mysľou a len-len že nespadla na zem.Zrazu sa jej zdalo, akoby počula dupot koní. Zastala, obzrela sa, a tu, hľa, vidí blížiť sa voz. To jej dodalo sily. Skríkla:— Pomó-oc! — Ešte raz sa napne: „— Po…“ — a už padá na zem.Voz sa priblížil. Už chce prejsť, keď tu pohonič vidí, ako sa niečo dvíha zo zeme a zase padá. A hľa, aj detský plač počuje.Zastane, skočí dolu. Dvíha ženu. Žena len-len že nepadá, trasie sa na celom tele a je celá od blata zamazaná. Pozrie jej do tváre — zhrozí sa.— Zuza! Nuž či si to ty? — skríkol s úžasom.— Ja, — šepce, otvorí oči a vidí pred sebou Jana.— Rýchle na voz. — Odviaže jej batoh, vyloží ju s dieťaťom do voza. Zhodí zo seba konský pokrovec, čo si bol prehodil. Zabalí ju doň, dá jej i druhý. Pravou rukou obvinie ju okolo drieku a privinie ju k sebe, aby ju svojím telom kryl a hrial. Sám nedbá na to, že je len v košeli. Ani necíti dážď, ani nemyslí na to, len jedno mu je na mysli: zachrániť ju a dieťa. Teraz mu je jasné, koľko pretrpela preň a on ako sproste a neľudsky sa choval k nej a k tomu červiatku, ktorému on život dal. Len čím skôr domov, len čím skôr s ňou do postele. I kričí na kone, seká liacami, až sa spínajú od bolesti.A hľa, už je na kraj dediny, už je blízko Zuzinho domu, už preletel popri ňom a zastal pred svojím rodičovským domom. Skočil z voza, skríkol na domácich v izbe, až vybehli zdesení, čo sa stalo.— Tu mi je žena a moje dieťa, — hovorí chvatom, keď ich skladal z voza. — Hneď s nimi do postele. A nech sa mi nikto neopováži niečo zlého povedať, alebo urobiť, lebo potom bude veľmi zle. — A pozrel na nevestu až mu oči blčali.— Žene dajte hneď niečo teplého a hneď ju uložte do postele. O chvíľu som tu, len čo gazdove kone vypriahnem. Aby tak bolo ako som povedal! — Vyskočil na voz a už uháňal do gazdovho dvora.O hodinu už bol v dome. Vbehol dnu a videl Zuzu i s dieťaťom v posteli. Práve chlípala polievku a nevesta jej držala tanier.Usmial sa. — Dobre je. Nič sa netráp, Zuza. Všetko bude dobre. Moja si, vieš, aj dieťa je moje. Len za istý čas ostaneme tu a potom ako pán boh dá! Neboj sa, vyžijeme.Všetci sa čudovali Janovi, čo sa s ním stalo odrazu, že je taký rázny, odhodlaný. Všetci badali, že sa v nich tiež zrazu niečo velikého, ešte nezažitého vzbudilo. Tej opovrhovanej, nenávidenej Zuzy niet, ona už zomrela, ale táto, v posteli ležiaca, je cele iná, veď vidia v nej jej veľké utrpenie a utrpenie toho neviniatka. Kdeže by sa v nich tiež neboli vzbudili sústrasť a milosrdenstvo, veď nie sú predsa z kameňa? A ony tiež nesú, a to veľký, podiel viny na jej veľkom nešťastí. A div-divúci, svedomie sa im oslobodzuje od ťarchy a teraz vidia, že tá Zuza je ich a aj to maličké patrí tiež im.Mať Janova pristúpi k Zuze, napraví jej vankúš a akoby znenazdajky prejde jej dlaňou po tvári.— Ako ti je? — opytuje sa.— Dobre, — šepce Zuza, — ďakujem.Dieťa otvorí očká, zamraští tváričkou, obracia hlávku sem a ta a zaplače.Nevesta priskočí k nemu, vezme ho na ruky a hojdá ho.— Ozaj, či nie je mokré? — povie a už ho položí na stôl, vankúšik rozviaže a zodvihne mu nôžky…— Nuž pravda, akože môže? — a už beží ku skrini a vytiahne z nej suchú plienočku.— Tak, teraz už budeš v čistom, — a ako ho zakrúca, nezabudne ho tľapnúť po stehienku.— Mama, poďte sa podívať, akô je bucľatô, podarenô.Stará príde k nemu, zacmuká ústami a prihovára sa mu.Chlapča, vše na jednu, vše na druhú stranu obracia hlávku.— Lačný je, — povie nevesta. Zavinula ho a odniesla ho Zuze.— Na, nachovaj si ho, — a vložila ho do jej náručia. — Od týchto čias budeme ako sestry. Chceš?Zuze zaleskli sa slzy v očiach. — Chcem, ďakujem ti.— Ja ti ďakujem.— Hop, no, hľa, — zvolá Jano a berie si klobúk, — zabudli sme na tvoju mať. Tá bude v strachu o teba, keď si k nej dosiaľ neprišla, — a ponáhľa sa k nej.Len čo otvoril dvere, už kričal: — Mama, nič sa netrápte o moju ženu, o Zuzu, u nás je… Doviezol som ju z poľa. Stretol som sa s ňou na ceste. Chúďa, bola celá premoknutá a už nevládala. Ale teraz je už dobre. Hajde, poďte si ju vidieť. Nič sa neostýchajte. Moji ju chcú a aj vás zachcú. — Hrčalo to z neho, ako kukurica z vreca.O Zuzu ustarostená mať, práve sa chystala k Mare, aby sa jej spýtala, či nevie niečo o nej.— No, chvalabohu! — Skľúčila si vycivené ruky. — Ach, veď som sa nazdala, že zahynie v tom lejaku. Len či je nažive. Chúďa, čo sa natrápila!— Bude to inakšie! — odvetí Jano. Posledné slová rezali mu do srdca. — Zoberieme sa a budeme, ako sa patrí.— Veď aj načim, — hovorila a prehodiac si ručník cez plece, ponáhľala sa do Sklárov.* * *Tri roky minuly. Jano sa so Zuzou hneď po tej búrke zosobášil. Slúži ďalej, ona zase, keď môže, ide „nádnicou“. Mužovi tiež pomáha, či pri kopačkách a či pri žatve. Hrstila. Keď bola doma, sadla ku kolovrátku a priadla, zatým za krosná a tkala a tak sa preživili v pokoji.O rok na to dostal sa na gazdovský, 40 jutrový salaš. Ten oral, sial, dostal od gazdu byt a kurivo. Mohol držať jednu kravu, brava vykŕmiť; dostal okrem toho kúsok zeme pod zemiaky a zeleninu a tiež niekoľko metrov žita na chleba, k tomu dvetisíc hotového.Zuza zase dojila štyri kravy, opatrovala hydinu. Z mlieka, vajec a hydiny dostala tretinu. Každý týždeň šla do svojho rodiska na trh. Smelo sa postavila do radu gazdín a mladých žien, ktorá tam tiež predávali: zeleninu, tvaroh, maslo, vajcia a tiež aj hydinu.A veru zakaždým si odniesla domov pekný groš. Vlastne nie zakaždým, veď si musela kúpiť kedy-tedy na oplecko alebo na sukňu. Nemôže sa ukázať pred svetom len tak, ale musí byť ako aj iné, v poriadku. Mužovi tiež bolo treba kúpiť na košele a musí sa mu tiež zavďačiť aspoň balíkom dohánu. No a malému tiež treba, veď je bystré ani ryba, len v tom je chyba, že šaty akoby na ňom horeli. Ustavične aby ho opierala, plátala, obšívala.Nuž, ako vidíme, ide im to. A to sa aj vidí na nej. Je čerstvá, tvár má plnú, rumennú. Ale má byť aj od čoho, veď mlieka má ani vody, tvarohu tiež, a potom je kedy-tedy čo aj zarezať a v komore nechybí nikdy masť a slanina.Už ju svet neobchodí, ale keď ide ulicou, ženy ju zastavia a vypytujú sa, ako sa jej vodí.— Ďakovať bohu, ta sme ešte, — odvetí skromne.— A kde vzala ten rozum? — spytujú sa pošepky ženy na trhu. — Pozri, ako vie predávať, jednať sa, vyrátať si, koľko má dostať a pri vážení ako sa vyzná. A že by sa pri vydávaní drobných pomýlila? O tom ani reči.Nikomu nepríde na um zamyslieť sa a vysvetliť si, že nebola ani za dievčenstva taká sprostá, ale tá nevšímavosť, ba opovrhovanie ju zmalátneli, splašili.V zimný večer, keď Jano skončil robotu na dvore a statok opatril, sadne si k peci. Ona sedí pri kolovrátku. A kolovrátok vrndží tichú, jednotvárnu pieseň. Pri nej sa dvaja zhovárajú o zajtrajšom dni, o práci, o malom Jankovi a potom vyrátajú, koľko ešte času potrebujú, aby mohli zgazdovať na domček, na zemičku, aby na starosť nemuseli sa túlať po cudzom, cudziemu robiť, ale aby mali svoj kútik a svoj chlebík.* * *
Cajak_Zuza.txt
1 — 25Obsah1. Peseň ranná2. Večerná3. Na cestu4. Po dokonanéj cesťe5. Pri práci6. Pred jédlom7. Po jédle8. Po práci9. V ňeďelu a ve svátek10. Pred kázňú11. Po kázňi12. Pri asperges me, neb pri pokropováňú svaťenú vodú13. Pri najsvaťejšéj obeťe omše svatéj14. K požehnáňú z veľebnú svátosťú oltárnú15. Po požehnáňú16. Iná pri najsvaťejšéj obeťe omše svatéj17. Iná pri najsvaťejšéj obeťe omše svatéj18. Pri omši svatéj za mrtvích19. Adventná20. Iná adventná21. Iná k Panňe Marii pri rorátoch22. Na úterňu Božého naroďeňá23. Spev pastírov novonaroďenému Spasitelovi24. Iní spev pastírskí na božé naroďeňí25. Na slavnosť naroďeňá Krista Pána1. Peseň ranná1.K ťebe, Otče všemohúcí,Misel svú obracáme,Z nočného sna povstanúcí,Vrúcné ďéki vzdáváme,Že s’ nás hájil od zléhoA všeho škodľivého;Že zdraví si dal požívať,Novéj siľi nadobívať.2.I ďňešňí ďeň nás zachovajZdravích pri pracováňí,A z ňeba naň vždi vilévajSvé svaté požehnáňí.Uďeluj trpezľivosť,S povoláňím spokojnosť.Daj viplňiť povinnosťiS téj najvatšéj ochotnosťi.3.Svojú rukú nás ochraňujV prišlém ňebezpečenstve,Mocnú vládú nás posilňujV kríži a proťivenstve.Praj každú zlú náklonnosť,Každú zlú premocť žádosť,Zléj príľežitosťi vihnuť,A do hríchu ňeupadnuť.4.Uďeluj stálé vnuknuťíKe všeckému dobrému,I spolu napomenuťíŇech k uchu zňí našému,Bi sme naše mišľeňí,Reči, skutki, čiňeňíK ťebe samému ríďiliA ve všech sa ťi lúbili.2. Večerná1.Ďenné svetlo dokonává,Tmavá noc nám zas nastává,K odpočinku povolává;K odpočinku povolává.2.Ťebe, Bože na visosťi,Ďekujeme z uprímnosťi,Za vše dari tvéj ščedrosťi;Za vše dari tvéj ščedrosťi.3.Ti si nás ďňes opatroval,Pred zlím stáľe obhajoval,Všeckím dobrím naplňoval;Všeckím dobrím naplňoval.4.Buď nám i včil téjto nociObranú svú na pomociProťi ňepráťelskéj moci;Proťi ňepráťelskéj moci.5.Chráň nás pred ohňem, pred vodú,Pred ňepokojem, pred škodú,Pred smrťú a zlú príhodú;Pred smrťú a zlú príhodú.6.Daj bezpečňe odpočívať,Strašním snem sa ňeďešívať,A hríchem ňeobťažovať;A hríchem ňeobťažovať.7.Abi sme tak posilňení,K prácám schopní učiňení,V zdravú boli prebuďení;V zdravú boli prebuďení!3. Na cestu1.Na cestu, ó Bože, sa vistrojujem,Do opaternosťi sa ťi zverujem.Zešľi mi, ó Paňe, anďela svého,Bi mňa ode všeho chráňil škodného.2.Po draze príkazov tvojích mňa voďil,K večnému spaseňú každí krok ríďil.Zešľi mi, ó Paňe, anďela svého,Bi mňa ode všeho chráňil škodného.3.Vistríhal od pádu, od proťivenstvaA od všeľikého ňebezpečenstva.Zešľi mi, ó Paňe, anďela svého,Bi mňa ode všeho chráňil škodného.4.Na zemdleném ťeľe údi posilňil,Svatím poťešeňím ducha naplňil.Zešľi mi, ó Paňe, anďela svého,Bi mňa ode všeho chráňil škodného.5.Abich, kam sa berem, ščastňe dokročil,Prácu a jednáňí s prospechem skončil.Zešľi mi, ó Paňe, anďela svého,Bi mňa ode všeho chráňil škodného.6.Odtáď sa zdraví zas bez všeho smutkuV pokoji do mého vráťil príbitku.Zešľi mi, ó Paňe, anďela svého,Bi mňa ode všeho chráňil škodného.4. Po dokonanéj cesťe1.Bože, tvojéj veľebnosťiĎéki zdávám s povďačnosťi,Že cestu svú dokonávám,Do domu sa už dostávám.2.Bože, tvojéj veľebnosťiĎéki zdávám s povďačnosťi,Že s’ mňa na ňéj opatroval,A zdravého zachovával.3.Bože, tvojéj veľebnosťiĎéki zdávám s povďačnosťi,Že si chráňil mňa od škodiA od každéj zléj príhodi.4.Bože, tvojéj veľebnosťiĎéki zdávám s povďačnosťi,Že s’ od zlého i príbitekA celí mój hájil statek.5.Bože, tvojéj veľebnosťiĎéki zdávám s povďačnosťi,Že s’ uďeľil požehnáňíNa pravé usilováňí.6.Bože, tvojéj veľebnosťiĎéki zdávám s povďačnosťi,Že po časném putováňúPriveďeš mňa k radováňú.5. Pri práci1.Já človek stvorení ku pracováňú,Verní svojému chcem biť povoláňú.Ve méňe tvém, Bože, prácu začínám,Daj, ňech ju ve méňe tvém aj dokonám.2.Ňech ruki v roboťe sú postavené,Srdce aľe k ťebe je obráťené.Ve méňe tvém, Bože, prácu začínám,Daj, ňech ju ve méňe tvém aj dokonám.3.Uďel chuťi, vládi, trpezľivosťi;Ochráň od zléj misľi a mrzutosťi.Ve méňe tvém, Bože, prácu začínám,Daj, ňech ju ve méňe tvém aj dokonám.4.Varuj od reptáňá, od zlorečeňá,Od hríchu a všeho ťa obrazeňá.Ve méňe tvém, Bože, prácu začínám,Daj, ňech ju ve méňe tvém aj dokonám.5.Príjmi každú ťažkosť a unováňíZa dosťičiňeňí a za pokáňí.Ve méňe tvém, Bože, prácu začínám,Daj, ňech ju ve méňe tvém aj dokonám.6.Abich sa ťi mohel tak zalubovať,A večné spaseňí si zasluhovať.Ve méňe tvém, Bože, prácu začínám,Daj, ňech ju ve méňe tvém aj dokonám.6. Pred jédlomBože, všeho Stvoritelu,Všeho mocní živitelu,Požehnaj darov dáňí.Abi sme sa nasiťili,Ťela naše posilňiliK ďalšému pracováňí.7. Po jédleŤebe, Paňe, ďekujeme,Že sa včil nasicujemePokrmem tvéj ščedrosťi.Duše naše též obživujA ustavičňe občerstvujChľebem tvojéj milosťi.8. Po práci1.Prácu, kterú v méňe tvém sem začínal,V méňe tvém, ó Bože, sem aj dokonal.Buďiž za to, Paňe, tvéj veľebnosťiChvála daná ze všéj srdca vďačnosťi.2.Ti si mňa zdravého pri ňéj zachoval,Ukonaním údom siľi dodával.Buďiž za to, Paňe, tvéj veľebnosťiChvála daná ze všéj srdca vďačnosťi.3.Uďel na ňu svaté své požehnáňí,Bich potrebné mohel mať vichováňí.Buďe za to, Paňe, tvéj veľebnosťiChvála daná ze všéj srdca vďačnosťi.4.Daj, abich dari tvé ňe na ňestrídmosť,Ňe na zlú obracal tu márnotratnosť.Buďe za to, Paňe, tvéj veľebnosťiChvála daná ze všéj srdca vďačnosťi.5.Než radšej nakládal na chudobného,Bídú, núdzú, hladem utrápeného.Buďe za to, Paňe, tvéj veľebnosťiChvála daná ze všéj srdca vďačnosťi.6.A keď všecki časné práce dokonám,Daj, ňech ščastnú smrťú z láski tvéj skonám.Buďe za to, Paňe, tvéj veľebnosťiChvála daná ze všéj srdca vďačnosťi.7.Bich mzdu robotňíkom tvím prislúbenúV ňebeském královstve mal uďelenú.Budú za to, Paňe, česť, chvála, ďékiZdávané ode mňa po všecki veki.9. V ňeďelu a ve svátek1.Bože, dosťi sem pracoval,V potu tvári chléb dobíval,Živnosť ťela vihledával.2.Včil nastal ďeň zasvaťení,K pocťe tvojéj naríďení,A k práci o mé spaseňí.3.Daj slovo božé počúvať,Ziski hojné prinášávať,Pri službách tvích vrúcním bívať.4.Daj tento ďeň ve svatosťi,V skutkoch pravéj nábožnosťi,Ze všeckéj stráviť možnosťi.5.Daj zachovať v rečách mírnosť,V jeďeňú a piťú strídmosť,V obcováňú mém počestnosť.6.Daj sa vistríhať márnosťi,Zbitkov a roztopašnosťiI hríšnéj rozpusťilosťi.7.Daj sa ľen v ťebe radovať,V ťebe rozkoš vihľedávať,S ťebú večňe i prebívať.10. Pred kázňú1.Svatí Duchu ťešiťelu,Hojních darov ďeľiťelu,Priprav nás včil k počúváňúSlova božého kázaňú;Bi sme s chuťú ho sľišali,A radosť v ňom nachádzali.2.Odvráť všecku ňebedľivosť,Popraj misľi osvíťenosť;Abi sme ho pochopili,Do srdca si zaščepili.Okusili jeho sladkosťA opravďivú lúbežnosť.3.S tvojú učiň ho milosťú,Nezmernú dobroťivosťú,Bi sme podla ňeho žiliA ve všeckom sa ríďili;Duše privédli k spaseňúA večnému osláveňú.11. Po kázňi1.Bože Otče na visosťiĎekujeme ťi z vďačnosťi,Že si duše nám občerstvilA slovom tvím obživil.2.Daj naň vždicki pamatovaťA na misľi rozvažovať;Abi sme s ňím ozbrojení,Ňeboli premožení.3.Lásku s ňím k ťebe samémuA k našému zbuď blížnému.Uveď ke zlému oškľivosťA k dobrému ochotnosť.4.Bi sme kam ďál kvitli v čnosťáchA samích dokonálosťách.Tak si ňebo zaslúžili,A večňe sa ťešili.12. Pri asperges me, neb pri pokropováňú svaťenú vodúNakrop nás Paňe z visosťiRosú vodi posvatnéj,A od každéj nás očisťiŇeprávosťi spáchanéj.Bi sme zmitími srdcamiSlužbu ťebe konali;A, čo žádáme prosbami,Milosťivo získali!13. Pri najsvaťejšéj obeťe omše svatéjPri začátku1.Ráč nás, Paňe zbaviť ňeprávosťí,Hríchov a všelikích naších zlosťí:Keď zešlí včil tu ve chrámeVeľebnosťi tvojéj sa klaňáme.2.Abi sme tak všecci z misľe čistéjKonali obetu omše svatéj;Kterú Sin tvój ustanovil,Bi památku smrťi svéj obnovil.Ke glorii3.Sláva Bohu v ňebi na visosťi,Pokoj luďom stálím v každéj čnosťi.Ti si Otče i ze Sinem,I ze Svatím Duchem všeho pánem.K evanďéľii4.Krisťe z ňeba dolu zestúpení,Človek pre človeka učiňení,Abi s’ luďí viučoval,A cestu k spaseňú ukazoval.5.Daj abi sme svaté to učeňíZachovali v každém okamžeňí;Podla ňeho sa ríďili,V dobrém vatší prospech vždi čiňili.Na credo6.Verím Boha Otca Stvoritela,Verím Boha Sina Spasitela,Verím Ducha též SvatéhoObom ve svém boztve jím rovného.7.Verím cirkev svatú všeobecnú,Človeka jeďiňe spasiť mocnú.Verím svatích obcováňí,A k životu ťela z mrtvích stáňí.K obetováňú8.Najsvaťejší Paňe na visosťi,Prijmi našu obeť z lúbežnosťi,Kterú ťi včil prednášáme,Spolu seba samích oddáváme.9.Prijmi ju za naše hríchi, zlosťi,Ňemajícé počtu ňeprávosťi,Kterích sme sa dopusťili,Tvú dobrotu hrozňe obrazili.10.Ňech nám a kresťanom všem verícím,I dušám v očistci sa trápícím.Prospešná je ke spaseňíA k večnému v ňebi osláveňí.K sanctus11.Svatí, svatí, svatí najsvaťejší,Náš, Paňe, zástupov najmocňejší.Plné je, tvé bidlo, ňebe,Plná zem patrícéj slávi ťebe.12.Požehnaní, kterí dolu schádzá,Ve méňe Pánovém k nám prichádzá;A tak veľmi sa zňižuje,Že pre luďí hríšních na zem zestupuje.Po pozdvihováňú13.Vitaj najsvaťejšé Krista ťelo,Které pre nás toľko si trpelo,S chľeba včil tu učiňené,K hlbokéj pokloňe predstavené.14.Vitaj krv z vína včil premeňená,Jak na kríži s’ bola viceďená.Obmi všecki naše zlosťiA spáchané každé ňeprávosťi.K prijímáňú15.Baránku boží, čo hríchi sňímáš,Na seba ňevinní vinni príjmáš,Zmiluj, zmiluj sa nad nami,Proťivními ťebe hríšňíkami.16.Uďeluj nám sláľe svatí pokoj,Ňepráťelstva luďom škodné ukoj,Bi sme v lásce, ve svornosťiA v saméj žiť mohli uprímnosťi.17.Než ti zestup do srdc očisťeních,Príbitek si v ňích zvol, bár ňehodních.Abi sme tak vždi spojeníZostávali s ťebú zjednoťení.Ke koncu18.Ňech je nám, ó Paňe, milosťiváTáto služba ťebe príveťivá,Daj nám svaté požehnáňí,A po smrťi večné radováňí.14. K požehnáňú z veľebnú svátosťú oltárnú1.Na koľena padáme,Hlboko sa klaňáme,Ťeba ve svátosťi živíKriste žádáme.2.Daj nám své požehnáňíPotrebné vichováňí,A po smrťi večné v sláveTvéj radováňí.15. Po požehnáňúÓ svaté požehnáňí!Buď s nami bez prestáňí.Ťela, duše posilňuj,A všem dobrím naplňuj.16. Iná pri najsvaťejšéj obeťe omše svatéjPri začátku1.Ó Bože na visosťiZhľedňi na nás tu prítomních;Oďejmi ňeprávosťiZe srdc bídňe poškvrňeních,Keď službu ťi konámeA obeť prednášame.2.Uďel ju odbavovaťS tú najvatšú pobožnosťú,Tajemstva rozvažovaťZ najmožňejšú pozornosťú,Abi sa ťi lúbila,Nám k spaseňú slúžila.Ke glorii3.Sláva Bohu večnému,Kterí na ňebi panuje,Pokoj ludu zemskému,Kterí dobre vivoluje.Ťeba Otče chválímeŤebe dobrorečíme.4.Sláva ťi jeďinémuSinu Otca ňebeskéhoHrozňe umučenémuPre hríchi sveta celého.Sláva Duchu Svatému,Obom ve všem rovnému.K evanďéľii5.Sinu jednoroďeníKterí z ňeba si zestúpil,Abi s’ lud zatraťeníZ večného pekla vikúpil,Náboženstvo rozhlásil,A všech verících spasil.6.Daj nám to tvé učeňíVždicki verňe zachovávaťV každém našém čiňeňíPodla ňeho pokračovať,Krásívať ho čnosťamiA dobrími skutkami.Ke credo7.Verím Boha jednéhoVšeckích vecí Stvoriťela;Verím Sina božéhoKrista sveta Spasitela;Verím Ducha SvatéhoV podstaťe jím rovného.8.Verím každé učeňíCirkvi svatéj všeobecnéj,Ke dušnému spaseňíŇevihnutelňe potrebnéj.Verím, že mrtví stanúVečňe živí zostanú.K obetováňú9.Príjmi Otče ňebeskíTúto obeť ňekrvavú,Kterú ťi lud kresťanskíPrednášá z vrúcnosťú pravú.Ňech z vóňú lúbežnosťiStúpí k tvéj veľebnosťi.10.Príjmi ju z laskavosťúZa všeckích tuto prítomních,Ze slušnú pobožnosťúKe službám tvím zhromážďeních;Príjmi ju za zemrelíchV Kristu Pánu zesnulích.11.Abi všeckích krehkosťiPlatnosťú svojú sňímala,Hríchi a ňeprávosťiMilosťivo odjímala;Vimáhala spaseňíA večné osláveňí.K sanctus12.Hlas hore podvihujme,Svatí, svatí najsvaťejšíZ anďelí prospevujme,Boh zástupov najmocňejší.Plná zem, ňebo sláviJeho je múdréj správi.13.Požehnaní z visosťiKterí dolu už k nám schádzá,S trónu svéj veľebnosťiV méňe Pánovém prichádzá;A tak sa poňižuje,Že hríšních naščivuje.Po pozdvihováňú14.Ó Kriste, ťelu tvémuHlboko sa klaňáme,Pre nás umučenémuSrdečné ďéki zdáváme;S ňím nás vždicki posilňujVšeckím dobrím naplňuj.15.Krv s ťeba viceďená,Cenú svet previšujícá,Ňech nám je privlastňená,K spaseňú pomáhajícá;Hríchi naše obmíváA od novích hájívá.K prijímáňú16.Kriste, Baránku boží,Kterí sňímáš hríchi sveta,Ňech i s nás hríchi zložíTáto konaná obeta;Daj všeckím luďom svornosťPravú srdca spokojnosť.17.Uďel též z laskavosťi,Abi toto ťelo svatéVždi z najvatšéj hodnosťiOd nás bívalo prijaté;Duše občerstvovaloA pred zlím chráňívalo.18.Abi si v nás príbitekA mi v ťebe mohli mávaťVšech milosťí dostatekV každém časi obsahovať,Po ťebe ľen túžívať,A samému slúžívať.Ke koncu19.Ó Paňe dobroťiví,Ňech sa ťi ľúbí obeta,Kterú tvoj lud horľivíPrednášal za hríchi sveta.Daj, abi, čo prosíval,Skrze ňu obsahoval.17. Iná pri najsvaťejšéj obeťe omše svatéjPri začátku1.Bože, plní laskavosťiZhlédňi na nás ňehodních,Z náľežitéj pobožnosťiK omši svatéj zejďeních.Príjmi ďéki ťi zdávanéZa všecko dobroďeňí;Visľiš prosbi predkládanéZa darov uďeľeňí.Ke glorii2.Sláva Bohu na visosťi,Pánu všemohúcému,Na zemi pokoj v stálosťiLudu bohabojnému.Buď česť Kristu, BaránkoviPre nás umučenému.Chvála uťešiteloviBuď též Duchu Svatému.K evanďéľii3.Kriste, kterí si z visosťiZestúpiť na svet ráčil,Abi s’ blúďící v ťemnosťiLud víru svú viučil.Daj nám to svaté učeňíVždi z radosťú počúvať,A každoďenné čiňeňíPodla ňeho ríďívať.Ke credo4.Verím Boha jeďinéhoNež tri bozké osobi,Bár sú počtu rozďílnéhoPredca rovnéj podobi.Verím cirkvi uložeňí,Ze svatími spoľečnosť.Verím ťel z mrtvích skríšeňí,A všech života večnosť.K obetováňú5.Príjmi Otče náš ňebeskíObetu ňekrvavú,Kterú ťebe lud kresťanskíZdává z vrúcnosťú pravú.Príjmi ju za všech verících,Uďel hojné milosťi;Príjmi ju též za trpícíchA viveď jích k radosťi.K sanctus6.Svatí, svatí, najsvaťejší,Hlas hore pozdvíhajme,Boh zástupov najmocňejšíNábožňe zaspívajme.Požehnaní, kterí z ňebaV méňe Pána stupujeA k zmernéj samého sebaObeťe predstavuje.Po pozdvihováňú7.Kriste ze srdca celéhoPoklonuťí čiňíme,Keď ťa už Boha živéhoPod spósobmi viďíme.To tvé ťelo a krv svatúDaj hodňe vždi požívať;A tvú lásku v nás zažatuRáč prudšej rozpalovať.K prijímáňú8.Ó Baránku opravďiví!Čo sňímáš hríchi sveta,Buď nám vždicki milosťivíPo všecki časné leta.I s nás pre tvé zmilováňíOďejmi ňeprávosťi,A daj stálé zetrváňíV každéj kresťanskéj čnosťi.Ke koncu9.Ňech je milá obeť, Paňe,Kterú sme ťi konali,Ňech každí skrz ňu dostaňeČo sme prosbú žádali,Daj, ňech všecko, čo čiňíme,Bívá ťi k zalúbeňú;A keď život dokončíme,Priveď nás k osláveňú.18. Pri omši svatéj za mrtvíchPri začátku1.Daj lahké odpočinuťí,Paňe dušám verícímBez všeckého odtuchnuťíV očistči sa trápícím,Abi skór visloboďenéS prehrozních muk ťemnosťiMohli patriť oslávenéTvojéj na tvár jasnosťi.Po epištoľe2.Ó súd hrozní a strašľiví,Na kterí sa dostaviťMosá i mrtví i živíZ hríchov počti vibaviť.Daj, ó Paňe, jích odvráťiťOpravďivím pokáňímA dlhi za ňe viplaťiťTu ešče pred skonáňím.K obetováňú3.Prijmi, Otče milosrdní,Túto obeť, žádáme,Kterú ťi včil mi ňehodníZa mrtvích prednášáme.Ňech skrze ňu sú zbavenéTrestáňá za krehkosťi,A ščastľivo preňesenéDo ňebeskéj radosťi.K sanctus4.Svatí, svati, najsvaťejší,Svatí Pán Boh zástupov,Ve sláve svéj najmocňejšíVeľeben od anďelov.Požehnaní, čo z visosťiV méňe Pána sa znášá,Nám a všem dušám v ťemnosťi,Polahčeňí prinášá.Po pozdvihováňú5.Ó Jéžišu milosťiví,Už si zestúpil z ňeba,A zostal Boh opravďivíTu pod spósobem chľeba.Ťelom tvojím náš žijícíchV lásce svéj zachovávaj,A v očistči sa trápícíchKrvú poškvrni zmívaj.K prijímaňú6.Baránku boží, čo sňímášHríchi sveta celého,A všech laskavo prijímášZ milosrdenstva svého.Zejmi trest za previňeňáZesnulích v tvéj milosťiVisloboď jích ze trápeňáA vezmi do radosťi!Ke koncu7.Buď ti, Paňe na visosťi,Milá obeta naša,Která sa v chráme z vrúcnosťiZa zemrelích prednášá.Ňech čo skóršej dotrápenéOčistčovích muk minú,A do ňeba uveďenéVe sláve odpočinú.19. Adventná1.Oťec ňebeskíS puhéj svéj láskiK najobzlášťňejšémuČloveka stvoril podobenstvu svému.2.V rozkošném rajiV tem ščastném kraji,K bíváňú postavil,A pána zemskích stvorov ustanovil.3.Abi však vďačnosťA svú poslušnosťBohu preukázal,Z jedného stromu ovocí zakázal.4.On proťi dáňúA prikázaňúZveďení previňil;A seba i svích ňeščastních učiňil.5.Boh sa zlutoval,Nad ňím zmiloval,Slúbil Spasitela,Od večnéj bídi visloboďitela.6.Jeho otcové,Svatí mužové,Túžebňe žádali,Abi skór prišel vikúpiť, zdichali.7.Už uloženi,K tomu zríďení,Žádúcí čas nastal,Sin boží človek s čistéj Panni zostal.8.Teda ďekujme,Chválu zdávajmeOtcu ňebeskému,Že poslal Sina ke ščasťú našému.9.Spolu žádajme,Prosbi skládajme,Abi to vťeľeníK večnému všeckích privédlo spaseňí.20. Iná adventná1.V ťemnosťi túžiť prestaňťe otcové,Ťešťe sa všecci zemskí národové;Nebo žádaní už ten čas nastává,V kterém Sin boží človekem zostává.2.Mocú svojého Otca ňebeskéhoĎivno počatí ze Ducha Svatého,V živoťe Panni Marie vťeľení,Dosť skoro na svet buďe naroďení.3.Zláme ďábelskú všecku moc a píchu,Luďí vikúpí od pekla a hríchu.Svoje králostvo bez konca založí,A ščasťí časné i večné rozmnoží.4.Než mi pripravme sa včil skrz pokáňí,Čnosťí a všeho dobrého konáňí,Bi sme na slavnosť jeho naroďeňáPlní sladkého boli poťešeňá.5.A prosme, keď zas podruhé z mocnosťúA z veľkú súďiť príjďe svet prísnosťú,Bi na pravici tenkrát nás postavil,A vzal do slávi, kterú svím pripravil.21. Iná k Panňe Marii pri rorátoch1.Anďel od Boha zvoľení,K poselstvu ustanovení,Z ňeba dolu zestupuje,A Mariu pozdravuje.2.Zdrava si plná milosťi,Požehnaná pre tvé čnosťi.Požehnaní panňenskéhoPlod života je tvojého.3.Neb poroďíš SpasitelaA sveta Vikupitela,Sina Boha najviššého,Duchem Svatím počatého.4.Ona k tomu privoľila,Pokorňe prehovorila:Ejhľe ďévka Pána mého,Staň sa podla slova tvého.5.I hňeď slovo je vťeľené,A človekem učiňené.Prebívalo medzi namiŇevolními hríšňíkami.6.Ó Maria, Matko božá!Ňech sa prosbi tvoje množá,Bi nás ten Sin po časnosťiDo večnéj prijal radosťi.22. Na úterňu Božého naroďeňá1.Ó najščastňejšá,Noc najradostňejšá,Ožárená bľeskami,Slávená andelskími spevami;2.V kteréj žádané,Toľkí čas čekanéSvetlo na svet prichádzá,Ze života Marie vichádzá.3.Abi mrákotu,Ťemnosťi sľepotu,Jasnosťú rozplašilo,A z blúdov luďí visloboďilo.4.Kriste, to večnéSvetlo ňekoňečné,Túto noc naroďení,Abi človek mohel biť spasení.5.Svíť nám v mrákotáchPo všech naších cestách,Abi sme ňeblúďili;Než rovno, jako ti chceš, choďili.6.A po prestáňúV časném putováňúDo ňeba vikročili,A v bľesku slávi tvéj sa ťešili.23. Spev pastírov novonaroďenému Spasitelovi1.Jak anďel pastírom oznámi novinu,Že sa v tú Spasitel naroďil hoďinu;Do Betléma pospíchajú,Do maštaľe povchádzajú,Ve dva radi staľiA takto spívaľi:2.Vitaj položené v jaslách pacholátko,Od dávna čekané božé ňemluvňátko,Vitaj prišlí Spasitelu,Vitaj blahoslavitelu.Už bída prestává,Ščastní vek nastává.3.Ňezoraná zem dá od seba úrodu,Strom sotva uňese ťerchu svého plodu,Mlékom budú ťécť potoki,Vínom sa peňívať stoki,Mad z dubov kapkávať,Milo rozvoňávať.4.Po úžitních pašách všecki zlé zeľiniA všecki vihinú škodľivé zrostľini.Ňemoc ňeublíží stádu,Ňeusľiší sa o pádu.Ďivoká zver skrotňe,Vlk sa ovce ňetkňe.5.Záhubné prestanú vojni a rozbroje,Ňechiťí bezbožnéj do ruk ňikdo zbroje.Ňebuďe žádnéj boľesťi,Žádnéj aňi vác žalosťi.Potrvá ľen radosťA večná veselosť.6.Tak pastíri jedni po druhích spívaľi,A pritom na hlasné fujare pískaľi;Až ďeňňica vichádzala,Nočné mraki rozháňala,Ke stádám náhľiľi,A Boha chváľiľi.24. Iní spev pastírskí na božé naroďeňíLubomír1.Staň hore Poľislave, mi včil bedlíme;Ťebe sa ňedbalému tak tuho dríme!Ňebojíš-ľi sa vlka, že ťa nastraší,Ovcu chiťí, a stádo sem tam rozplaší?Poľislav2.Veď pominulú celú sem ťi noc strážil,A včil mňa zmoreného na zem sen zložil.Než jakí po obloze bľesk sa mihotá,Jakí zňí hlas, jaká zbroj vojska ľigotá?Lubomír3.Prejasní anďel sa nám ľen včil ukázal,Do Betľehéma zrovna pospíchať kázal,Že sa tam už naroďil sveta Spasitel,Odedávna čekaní ten Vikupitel.Poľislav4.Aj, to je radosť nad vše iné radosťi!Takéj ňevídal ňikdo ešče slavnosťi.Tehdi sa chitrím krokem tam ponáhlajme,Poklonu, česť a chválu jemu zdávajme.Lubomír5.Vezmime však i dari, jaké tu máme,Neb chudí v pľenkách, v jaslách ľeží na sláme.Já sladkích dám jablček plnú kabelku,A túto vichváľenú veľmi píščálku.Poľislav6.Já tito ľen dva sírce včil mu priňesemKeď vác pri sebe najíť ve stave ňejsem,Zajtra které najľepšé mé barančátkoA vihráté ve stávce pošľem kozlátko.25. Na slavnosť naroďeňá Krista Pána1.Radostní čas už sa priblížil,Kterí veční Boh uložil,Bi Sin jeho jednoroďeníPre hríšní lud bol sploďení.Počatí z Ducha Svatého,Ze života panňenskéhoNaroďil sa ďňa ďňešného.2.Anďeľi z ňeba zestúpíce,V obloze sa vznášajíce,Slávu Stvorcoví prespevujú,Pokoj luďom oznamujú.Spolu pastírom hlásiľi,Bi do Betľéma náhľiľi,Spasitela tam spatriľi.3.Pastíri stáda zaňechajú,Do Betléma pospíchajú.V jaslách najdú božé ďéťátko,Zvité v pľenkách ňemluvňátko.Hlboko sa hňeď klaňaľi,Dari své obetovaľi,A pesňami ho vítaľi.4.I mi, Kriste, sa ťi klaňáme,Srdca za dar prednášáme.A pri téjto dňešnéj slavnosťiSkládáme prosbi z vrúcnosťi,Abi to tvé narodeňíPrivédlo nás ke spaseňíA večnému osláveňí.
Holly_Katolicki-spevnik-II.html.txt
CestyJe mnoho ciest a všetky majú účel svoja cestu najkrajšiu má bzučných včeliek roja od púpäťa k ruži ďaleko je vždya od zeme je ešte ďalej po hviezdya naďalej je cesta najbližšia,čo vedie k srdcu do milého zátišia — —Sú cesty tŕnisté a plné skália súa oči na nich lahodou sa napasú.Kto hľadí, vidí krásu kvetov jabloní:plod dozrie, vetev ku zemi sa naklonía strniskom sa pohne vietor potichu,bo hrudy vydali chlieb a spia si v oddychu,vtač nebeská už čuje zvanie južných ciest —kto bude pre mláďatá teplé hniezda striezť??Svet bludiskom je večným, zle sa vynájsť v ňoma cesty mýlia, vedú ku lákavým snom,blud vedie do bludu a mýlka neplatí:kto ísť chcel, musí ísť a viac sa nevrátia pomätený zo storakých ošaľovsi vyplače prúd riečny zo sklamaní a zo žiaľov.Je mnoho ciest a jedna z nich je istá lena na nej život horí ako večná pochodeň — —
Pridavok_Kluc-od-srdca.html.txt
Štedrý večerPoznal som ho, otcovi-richtárovi, dekanovi-farárovi pochválil, svedectvo mal dobré, vyvolila ho školská stolica k nám za učiteľa. A mladý človek. Ja som mal sedemnásť, on devätnásť rokov. Len čo vyšiel zo školy.Ktože bol vtedy u nás dekanom-farárom?Počínal som to už chápať, akokoľvek to maďarská škola vo mne pridúšala. Vedel som, že je z Oravy; videl som, že má nejaký znak nado dvermi a učitelia zbožne ma poúčali, že je dekan „zemän“ a nasledovne je i — Maďar.[1]„Maďar z Oravy…“ nešlo mi do hlavy. Ale už musí byť, keď sa mi, žiakovi, po pozdrave už roky inak neprihovoril, iba maďarsky, a vôbec — okrem sedliakov — s nikým, slovenského slova nestratil.A už driev, pred niekoľkými rokmi, kostol pri obnovovaní, dal zamaľovať samými svätými kráľmi Štefanmi, Imrichmi, Margitami,[2]uhorskými korunami, znakmi, a maďarská „nacionál“[3]bola od dvier až do sakristie, od povaly až do božieho hrobu za tretím oltárom.Stálo to „premaďarčenie“ kostola farníkov vyše šesť tisíc zlatých a majetnejší, veru nie najvďačnejšie, museli skladať za niekoľko rokov až do stovky. Veľa sa starý učiteľ po domoch nachodil, kým to zinkasoval. A z vďaky za to i tridsaťročnú prácu učiteľskú sa mu tak stalo, že musel ísť predčasne na desaťzlatovú penziu len preto, že nevedel správne po „uhorsky“, ako dekan a za ním i národ maďarčinu volali. Dekan vytískal ho prvý, lebo teraz vraj iné časy nastávajú, než boly, keď učiteľ v sedemdesiatych rokoch do školy chodil a sa ešte slovensky učilo.Videli sme ešte, že dekan je bohatý, a že skúpo žije. Iba čo dva-tri razy do roka „pánom“ hostinu spravil, k čomu gazdiná požičiavala od všetkých susedov, čo mohla, len aby to vari lacnejšie vyšlo a sa neroznieslo, že takí a takí „veľkomožní páni“ prídu do fary. Ináče sám dekan sa iba tak šťavil, a svet o ňom vravel, že to zato tak gazduje, aby sa mohol dostať za kanonika.„A tam treba veľkých peňazí,“ šepkali si dedinci. Že peniaze dekan mal, to vedeli gazdovia najlepšie, lebo tisíce mali od neho požičané a mu i interes platili, i všetko pole obrobili a sami si nosili špiritus a do „farskej“ riadnej pálenky dolievali.Na učiteľských poradách už ako študentík počul som ho pripíjať tým istým „veľkým pánom“ od hôrneho eráru,[4]tuhým maďarským vlastencom, ináče takto dobrým poľovníkom. Vtedy totižto boli ho spravili cirkevným škôldozorcom a dedina hádala, kedy ho už vezmú za toho kanonika, veď už bude mať okolo šesťdesiat rokov…Nový učiteľ prišiel už v auguste.Sedliacky syn z tretej dediny. Ale veľký horenos a tiež tuhý Maďar. Pozdraviť, prihovoriť sa — to by mu panstvo skapalo. Variť mu prišla sestra, dievča, preoblečené za paniu a tak sa so sedliakmi nikde neschádzali, nikde nepoznali. Ona tiež, iba kde mlieko brali. Za štvrť roka nezáležalo mu ani školskú stolicu poznať.[5]Zpočiatku ešte aspoň v kostole bol sdielnejší, keď ho bolo treba učiť spievať, pri organe mu pomáhať služby odbavovať, ale čím sa bližšie s okolnosťami oboznámil, tým viac bol cudzejším, chladnejším k dedinčanom. Len do fary často chodieval na poklony a pre úpravy ohľadom školy a sviatkov. Okrem toho išiel iba ak na poštu. Ani do krčmy, ani na kolkáreň. Žil ako farár: doma. Ten čítal peniaze, učiteľ brnkal na klavíri. Slovensky vedel ako sa doma naučil, ale na ulici so sedliakom sa neshováral, a ak sa mu trafil dáky pán, hovorili spolu maďarsky. Poznáte i vy už takých — — — Prvé, čo zaviedol do školy, boly maďarské šlabikáre, ba farár u vrchnosti vykonal do daru aj maďarský katechizmus a bibliu. O Michale[6]sa už deti učily inni, vinni, ríni a starí rodičia im zvedavo nazerali doma do knižiek, keď prišli na „ň“, „š“, „ľ“, „ť“, i škriepili sa s deťmi o výslovnosť a načúvali ako sprostí, keď deti mondokovaly veršíky, pesničky, „hejreťuťu“, a na ulici počalo sa ozývať: „dičirtešík“, „alasolgája“, „jó eštik“[7]a začaly sa staršie deti pre slovenskú reč obávať, i kolovala akási knižka, do ktorej sa deti zapisovaly, že sa slovensky shováraly a potom vše jedno, vše druhé nosilo somára na chrbte, kým ho neoddalo tretiemu.Učiteľ si nijakej dôvery nezískal, nie pre tú maďarčinu, lebo na to národ šomral, ale myslel si, že čo by deti v škole robily, keby nevymýšľali im niečo nového; ale nezískal si dôvery hlavne pyšným chovaním sa na ulici, násilným prevádzaním novôt v kostole a vôbec, že nehľadel žiadnych stykov s dedinou.Neprišiel ani k nám, k otcovi-richtárovi, trebárs sme za dva roky boli spolu v preparandii. Ak ma chcel vziať na prechádzku, zaklepal mi paličkou na okno mojej izbietky, alebo odkázal mi od detí, či ideme niekam. Taký hanblivý dedinčan! Už aj podľa svojej povahy a k tomu utvrdzovaný v tom ešte aj farárom, ktorý tiež nevošiel do gazdovského domu za celých tridsať rokov iba ak spovedať, a s koledou chytro, chytro „posbierať“, ako sa všeobecne vravelo. Farár učiteľa totižto hneď pochválil, že nikam nejde medzi ľudí, lebo že je naša dedina aj tak spitá, v každom dome je pálenka, hriatô, a v nedeľu, vo sviatok, karty aj do polnoci alebo do rána hrajú.Počiatkom septembra som ja šiel ďalej do školy a o učiteľovi som málo vedel, iba otec čo mi raz-dva podotkol v liste, že je pyšný, že nikoho nepozná, nepozdraví, neprihovorí sa. Dar, ovocie a lekvár že vrátil, neprijal, a veru mu navyberal tých najkrajších jabĺk a hrušiek, len aby Maťa (brata) priťahoval. Maťo že sa úfal diškrécii, ale že veru doniesol všetko nazad. Napísal som im, že sa dary neposielajú učiteľovi od detí, ale u nás to bol starý zvyk, nemohli rodičia pochopiť. Prečo? Keď aj oni tak zanášali voľakedy učiteľovi a dobre bolo. Z mlyna že poslali kačky, ale ani tie neprijal. To sa roznieslo a tak potom už nikto sa neopovážil dar zaslať. Učiteľ platil za pyšného pána, tomu sa vari hnusí aj len jabĺčko zo sedliackeho domu, a kolovalo o ňom porekadlo, že keď sa zo sedliaka stane pisár, myslí, že je cisár.Jeho sestričke v srdci bolo ľúto i za ovocím i za kačkami, ale nesmela to prijať, lebo brat sa na to len toť v lete tak bol doučil v preparandii, že ak si chce „honor“ zadržať, musí všetkému vyhnúť, atď.Pred vianočnými sviatkami došiel som zo školy domov, práve deň pred Štedrým večerom. Ako som sa doma s rodinou uvítal, hneď som sa ponáhľal k nášmu učiteľovi aj so svedectvom, aj už mu rozprávať, akú novotu máme teraz v preparandii: učia nás, pravda, nepovinne — za dve hodiny do týždňa aj slovenčinu, čítať i pravopis, že za g, h, ch a k píše sa „y“. Na kláštorskej štátnej preparandii[8]začali roku 1891 učiť slovenčine s úmyslom, že učiteľ, ktorý zná reč ľudu, tým lepšie môže maďarčiť i v škole i v obci. Bolo mu to ľahostajné a shovárali sme sa — ako predtým — aj ďalej len po maďarsky.Sestra jeho už bola napiekla koláčov, poukladala niekoľko do košíka a ponáhľala sa k večeri domov, na tretiu dedinu. Ani by sa jej vraj sviatky nerátaly, keby nebola doma. Tak mi to sladko prišlo, že hovorila mi z duše. To bývaly aj moje blažené dni: doma sviatkovať, u ujčeka na orechy v karty sa hrať a piť hriatô, sladké ako med.Sestra odišla a učiteľ mal dosť práce: doučiť sa hrať na spomenutom starom klavíri vianočné pesničky, všetko nové, lebo naše tristoročné boly mu vraj do tanca, nevážne, nedôstojné! Hral i spieval a ja som mu pomáhal, a tak sme my dvaja mali zajtra o polnoci i na prvý sviatok i celý vianočný čas všetok národ prekričať, čo som si ja ani netrúfal a bál som sa prípadnej hanby. Ale na učiteľovi bola zodpovednosť, — pomyslel som si.Večer som domov prišiel pozde, vytkli mi, že už teraz inde nebudem, iba u učiteľa. Preto som šiel na Štedrý deň ešte dopoludnia na poklonu pánu dekanovi. Bozkal som mu ruku po starom zvyku, ukázal svedectvo zo školy a on bol veľmi spokojný so mnou. Posadil ma na kanapu a dával mi naučenia na sviatky a na odchode hŕbu maďarských novín, aby som si cez sviatky prečítal. Keď som prišiel domov, hneď som sa do toho dal, otec tiež bral a odkladal, a zakrikoval deti, aby boly ticho. Mať piekla koláče, prvý doniesla otcovi a mne. Potom otec naložil, že budeme kúriť cez sviatky obe izby, aby Jožko — to už že ja — mohol si pokojne čítať.„Tam karty… k ujčekovi a kde-kade… nemusíme ísť…“„Ani sa mu nepatrí,“ doložila múdra maminka.„Ak sa budeme chcieť zahrať, hodíme si doma.“ Ale — myslím si — s otcom karty hrať, to je nebárs zábavka. Otec je len vše otec.„Keby učiteľ prišiel…“ opovážil sa pomyslieť otec.„Veď už keď sa s ním kamarátiš, mohol by si ho doviesť… Napiekla som takých koláčov, veru ich môže aj veľkomožný jesť,“[9]chválila sa mať.„A či si tykáte?“ spýtal sa otec.„Nie.“„No tak vidíš, mať, akože ho môže vodiť… A ten pôjde hádam do fary.“„Nuž, akože, isteže,“ prisvedčila matka. „Nepustia ho pán veľkomožný nikde inde… By sa báli, že ho my hneď opojíme…“Popoludní zašiel som zase k učiteľovi, cvičili sme sa v spievaní a medzitým, že nám pesničky dobre idú, navrhol som mu, aby k nám prišiel k štedrej večeri, že otec, mať budú mu veľmi povďační…Odoprel, lebo že ho pravdepodobne bude dekan volať. Nuž a to že sa už rozumie, keby ho ten volal, i čo by sa mi sľúbil, nemohol by tam odoprieť. „Ešte ma síce nevolal, ale môže každú chvíľu odkázať,“ — úctive sa chystal učiteľ a bol málomluvný, ako by bol rozmýšľal, čo bude hovoriť u dekana pri večeri. Už bol aj preoblečený do fráčika, sviatočne. Vlasy ani jež vyčesané, manžety, golier, mašľa i košeľa len tak šuchorily na ňom; všetko nové, na nohách lakové topánky, nad nimi vyhrnuté nohavice. A ešte: drobné fúziky mal za celý čas podviazané, aj tak spieval pri klavíri s rozpustenými až po zem krídlami fráčika. Celý bol červený, voňavý, ako aj vykúrená, teplá veľká izba, po ktorej pár kúskov náradia tak riedko bolo rozložené, že čo ako usilovala sa pod nohy podložiť jeho sestra a oku ukázať, izba bola ako prázdna. Sestra bývala v druhej izbe, do ktorej som sa vôbec nedostal.Pocvičili sme sa v speve a že mrkalo, pobral som sa domov, lebo menšie deti budú netrpezlivé; už iste, trebárs je zaoblačené, vyzerajú prvú hviezdu. No a mať, nebyť ja doma, večere nepredloží.Na ulici bolo ticho, nezaštekal ani pes, sneh mäkko ustupoval nohe, z chyžiek svietilo sa na ulicu ostrými lúčmi vari z každého okna a len dvoch-troch chudobných ľudí som stretol, ktorí práve došli z mesta z fabriky a boli si vziať v sklepe a v krčme tiež niečo do uzlíka a krpôčky. Nehlasný pozdrav a každé sa ponáhľa.Dochodiac k nášmu vŕšku dolu z dediny, niesol sa už od niektorých okien spev: „Čas radosti, veselosti…“„Sám?“„Pôjde iste do fary.“Tieseň popustila aj starých, aj deti.Prisadli sme k večeri a po radostnom speve i plači, že či sa na takto rok ešte vidíme všetci, atď., kvapkaly nám slzy do horúcej hriatej pálenky s medom i maslom. Ale zapchali sme žiaľ koláčmi a potom povečerali.„No, ale aby si hneď neletel,“ preriekol otec. Ja som myslel na ujčeka a spoločnosť, na orechy, karty do utierne, a otec — na učiteľa. „Ten nebude ešte doma.“„Pravdaže… Vo fare je na večeri. Aspoň raz do roka…“, dokladala neisto mať, ačkoľvek sme všetci vedeli, že farár možno aj dnes večeria — kyslé mlieko, ako vždy.Pre obyčaj zahrali sme sa čo väčší s otcom v karty, mať a deti podriemaly, pospaly, a ja, keď sa mi podarilo všetky orechy prehrať bratom, obliekol som sa a šiel k učiteľovi, ač mi srdečne bolo ľúto za ujčekom. Otec si zapálil do fajky a sa prevalil pod pec na lavicu, na ktorej mal dočkať polnoc.V škole sa svieti. Inak ako zvečera, keď lampa pod oknom na klavíri tuho prerážala aj cez záclonu, ale svieti sa.Zaklopem. Nič. Chytím kľučku — dvere sa otvoria. Vojdem dnu. Na stole, zastretom bielym obrusom, vo vysokých svietnikoch horia dve sviečky. Zpomedzi nich práve zodvihol hlavu učiteľ. Hľadím naň — spal, či plakal? Oči má červené, riasy ešte mokré. Podal mi ruku a nechal ju v mojej.„Čo im je?“ pýtam sa ho mimovoľne slovensky.„Nič, len mi akosi ľúto prišlo,“ odpovie tiež slovensky.„Za čím?“„Za našimi. Keby vedeli doma, ako som ja odbavil Štedrý večer, prvý raz na svojom chlebe…“„Tak pán dekan neodkázal?“„Nie!“„Tak sa človek sklame vo vzdelanom človeku, ktorému najviac dôveruje… A tu u nás kdekoľvek by ich boli vďačne prijali ako svojho, ako mňa. I u nás a po našich domoch kdekoľvek by ich boli vďačne videli,“ dokladal som múdre a spustil som na dekana nadávku pre jeho veľkú skúposť.„Veď ja som si to stačil už popremýšľať. Nebudem tu žiť podľa jeho rozumu, ale podľa svojho citu. Ako ma už mohli ľudia radi mať, keby som sa nebol naučil sprostej pýchy a nepočúval na jeho naučenie…“„Nech si idú k nám zavečerať…“„Veď sa mi nežiadalo jesť. Sestra napiekla dosť. Ale chcel by som si posedieť trochu s úprimnými, srdečnými ľuďmi…“„To by sa už ani mne sviatky nerátaly. Ale ešte jedny doma a potom už tiež v cudzom svete, tak ako oni.“„Ale, neonikaj mi. Servus!“ — a podal mi ruku. „Ty sa akosi nehanbíš za tento národ, za túto svoju dedinu.“„Nie tak, ako náš farár, ktorý za tridsať rokov dbal len o to, aby si už hodne ďaleko pred farou vlasy uhládzali, nohy utierali, aby mu svet riadne interesy donášal, ruky bozkával, klobúk snímal a v pitvore čakal. Poznám ho a počujem, čo vravia o ňom. Nemusíš sa ani ty hanbiť za chudobných našich sedliakov. Maďarský ľud hádam samá panenka? A keď sa nebudeš hanbiť zaň, nájdeš vďačnosti a lásky v každom dome viac ako na fare.“Asi takto som ho potešoval a bolo mi ho ľúto, že nevečeral s nami. Na druhý deň sa roznieslo po dedine, že dekan nepozval učiteľa na štedrú večeru a celá dedina bola v takej kresťanskej nálade, že by mu boli čo najlepšie mali, poslali, keby si boli istí, že to prijme. Aspoň ho teraz vďačnejšie pozdravovali. U nás obedoval.Ozaj, aby som nepreskočil: večer, po náležitom vyžialení sa, sme si zavečerali z jeho koláčov a čaju, a ešte v tú noc do utierne naučil sa hrať starodávne naše dedinské piesne:Ležal bača na salaši,prišli k nemu tria valasi:Stávaj hore, bača náš,narodil sa Kristus náš,atď.A v škole i okolo školy počalo byť živšie, ako by nám bol pomáhal spievať celý húf anjelov. Boly to deti, mládež, zastavujúca sa pod oknami školy a prespevujúca s nami. A tak cítili sme všetci, že vari skutočne narodil sa nám Mesiáš. Ani dekan nebol mi už protivný, veď som ho takého, akým bol, poznal už roky.Na druhý deň, že by učiteľ bol čakal na štedrú večeru na fare, vyhlásili sme za klebetu a ja poslal som od Maťa dekanovi maďarské noviny — neprečítané. Už sme boli Slováci![1]Že je dekan „zemän“… i — Maďar.Zemianstvo bolo síce zrušené už 1848, ale jednako sa v uhorskom verejnom a ešte viac v súkromnom živote hľadelo na to, či je niekto zeman alebo nie. Zemani sa obyčajne pokladali za Maďarov, i keď boli nesporného slovenského pôvodu.[2]Svätými kráľmi Štefanmi, Imrichmi, Margitami.Boli to samí uhorskí svätí z kráľovského rodu Arpádovcov. Svätý Štefan (okolo r. 975 — 1038), prvý uhorský kráľ. Od r. 997 panoval ešte ako vodca a od r. 1000 do smrti ako kráľ. Upevnil moc katolíckej cirkvi v Uhorsku. R. 1083 i jeho, i jeho syna Imricha (1007 — 1031, umrel na rany, ktoré utrpel od divého kanca na poľovačke) vyhlásil pápež Gregor VII. za svätého. Sv. Margita (1242 — 1271), dcéra kráľa Belu IV., bola mníška. Je len blahoslavená (za svätú ju katolícka cirkev neuznala), ale v Uhorsku ju ctili ako sväticu.[3]Maďarská „nacionál“(z lat), totiž uhorská a teraz maďarská národná farba (červeno-bielo-zelená).[4]Od hôrneho eráru.Hôrnym erárom bola v Uhorsku samostatná právnická osoba, rozhodujúca o veci štátnych lesov.[5]Ani školskú stolicu poznať, totiž členov miestneho školského výboru, starajúceho sa o veci školy.[6]O Michale, 29. septembra[7]Inni, vinni, ríni, „hejreťuťu“, „dičirtešík“, „alasolgája“, „jó eštík“, všetko to sú maďarské, okrem prvých troch, slovenskou výslovnosťou skomolené slová. Inni, vinni, ríni znamená piť, niesť, nariekať. Hejreťuťu je skomolený refrén maďarskej piesne (hej recece). Dicsértessék je pochválen, alászolgája je pozdrav služobník ponížený. Jó estét je dobrý večer.[8]Na kláštorskej štátnej preparandii, na učiteľskom ústave v Kláštore pod Znievom, kde študoval i Tajovský.[9]Veru ich môže aj veľkomožný jesť, totiž miestny kat. farár, ktorý bol zároveň dekanom, ako vidno zo začiatku novely. Ako takému dávali farníci titul „veľkomožný“.
Tajovsky_Stedry-vecer.txt
LakomecZpracováno dle povídky Arnošta Helloa LudvíkOsobyPan Ludvík HartPaní Amálie, jeho manželkaAnna, jeho dceraDceřin nápadník Jan SkalníkOto BenediktJeho matkaŘetězoví obchodníciObchodník pokladnamiPotulný vetešníkLékař
Capek_Lakomec.html.txt
Vedel som…Vedel som, lovci perál že chudobní vrátia sa nazpät. Tlakomer v baniach siroty veštil, keď nebolo chleba. Išiel som v prácu — ohnutý chrbát a červené oči… Života večné koleso točí sa ku predu, točí: nemožno stáť. Vedel som, že raz všetkému musí prísť precudzí koniec. Opadnúť musia japonských čerešní posvätné kvety, na hruď nám sadne smrtiaci motýľ, sťa krýdlaté veto… Večný to zákon — niekam sa odvolať práva tu nieto: len hlavu skloniť. Vedel som, že raz obzory osvetlí pomstivý plameň, po stopách chodcu nočného poštvaná smečka psov pôjde a zamknú dvere tam, kde som chodníčky najradšej mával… Hej, smutno v duši, keď príde k bezzbranným sklamania nával, a ťažko je udať: prečo?! Vedel som, život je ako letiace oblaky v búrke. — Vieme to všetci — mlčíme o tom a klopíme oči… U jeho cesty s žobrákmi stojíme pre trochu lásky. Zahrmí časom — pred zrakom mihnú sa pohádok krásky: — boli sme — a už nás niet. —Nový Smokovec 1929
Guoth_Vedel-som.txt
Dej I. (Hora)ObsahZjav 1.Zjav 2.Zjav 3.Zjav 4.Zjav 5.Zjav 6.Zjav 7.Zjav 1.Akulína s košíkom na rukeAKULÍNA:Či ma vy poznáte, sperlené kvetiny,či ma poznáte, vy rozložené stíny?Lež neznáte ešte srdca tohto valy, —bárs by ste aj stužky tieto dávno znali.Milo je ľúbosti, keď sa zná len sama,ešte milšie, keď sa s dvoma zná dušama.Ale, duša moja, či strach dá ti pokoj,keď sama po norách sem-tam nosíš krok svoj?Tá samota kosí slabosť útlej devy,divá zver a skalných vetrov dumné spevy,a zbojstvá lakomosť, a zrada nevinynepredesí srdce bezbrannej dievčiny? —Čoby sa mala báť, slávik sa nebojí,ruža si prekvitá tuto na pokoji.Blízko je dedina, hájik neširoký,v kraji tom neslýchať zbojstva lom divoký;pokojné svedomie ako ranná chvíľa. —He! výstrel! Bože! kde by som sa skryla? —Tam do tej jaskyne: ach, ale do tej tmy,ak je tam vlčica so svojimi deťmi.Vrátim sa — lež darmo sem by som chodila?Darmo nohy chladnou rosou vybrodila?Veď to asnáď strelil — ak je kto známy,tu ma vidí blúdiť pustými horami,nazrie mi do očí — strachom sa umorím,nazrie mi do srdca — nuž od hanby zhorím. —Preč, preč z týchto tôní. — Ach, tam kopov beží,beda! práve ku mne cvála po nábreží, —jaj! už je tu — ta ideš! pomoc! roztrhá ma!Ach, načo som vyšla do púšti tej sama! —Ta ideš! — čibe! Ha, to je iste pán jeho!Zjav 2.Akulína, JefremJEFREM:„Tout beau, Sbogar, ici!“AKULÍNA:Nože, volajte ho!JEFREM:Neboj sa, dievčatko; nehryzie človeka;on sa len pohráva.AKULÍNA:Ale keď tak šteká!JEFREM:Rád by on nebrechal, keby vedel slová:musí brechať, a to je výrečnosť psova.Vidz ak chvostom krúti jak skunčí veselo,rado by ťa, chúďa, chváliť, tešiť chcelo.AKULÍNA:Ja psovi neverím, — ani, — ach, sprostá ja!Keď som neodišla skôr z tohoto hája!JEFREM:No, neboj sa, moja! také pekné dieťa,čo sa mu očká a líčka len tak svieťa,akby aj potrhol a priložil zuby,nuž by to len za to spravil, že ťa ľúbi.Nehryzie on. Ale ak by si sa bála,ja by — keď by si mi to za zle nemala —rád krásnu dievčinu ďalej odprevadil.AKULÍNA:Nuž kto by za to s vami sa povadil?Voľnému svet voľný a cestu širokú;ktože vám rozkáže? Kde ste za otroka?Keď sa vám chce, čo ja dbám? —JEFREM:— Ty duša milá!AKULÍNA:Ale tam, kde sa tá hora dokončila,potom už ďalej nie; lebo ja sa bojím,že v chýroch a rečiach sveta zle obstojím.JEFREM:A ktorý krásny kraj krásy tvoje zrodil?AKULÍNA:Čo?JEFREM:Kde svitli oči tie slávne na podiv?AKULÍNA:Ale veď ja neviem chápať vaše reči,veď mi recte, čo chcete, ako sa svedčí.JEFREM:Odkiaľ si, anjel môj?AKULÍNA:Anjel! anjel býva v nebi.A moja chudobná, sedliacka rodinabýva tam v tej malej obci. Z Prilučína.Ale ma len samu domov ísť nechajte,ja sa pánov bojím.JEFREM:Hm!AKULÍNA:Pokoj mi dajte!JEFREM:No, no. A načo ten košík v peknej ruki?A čo sa obzeráš popod duby, buky?AKULÍNA:Hríby hľadám. A kto ste vy?JEFREM:Ja som, milá,tiež tu z jednej obci, čo sa v doly skryla.AKULÍNA:Hádam Tugilovský pán.JEFREM:Komorník jeho; —a čože ma bleskom tým oka čiernehotak meriaš od hlavy do päty?AKULÍNA:Klamete.Či rozoznať pána od sluhu neviete?Viem ja. Vy ste sám pán, — tie pekné prstene,tie liskavé zbroje — tie biele remene, —a tie — ach, dobroty, ten ver nikdy nemá,kto klame. — Pán, choďte, choďte! nechajte ma!JEFREM:To sa ti len tak zdá. Pánom sa ti byť zdámpre tieto blysky tu — veď ja dobrý plat mám,nuž si môžem kúpiť. Nedrž ty za pánapreto takéhoto, ako ja, trhana. —A vy to hneď pána za čerta uznáte!AKULÍNA:A čože po našsky na psa nevoláte?Há!JEFREM:Ty srnka švárna! už ťa musím objať.AKULÍNA:Choďteže! ak dačo si nechcete dostať!Lebo ľahko také voľačo zlapáte,čo si aj o týždeň na líci poznáte!Nezabúdajte sa; poviem si otcovia ten ver navraví špatne aj pánovi. —To sa nesvedčí.JEFREM:Aj, aj! hrdlička milá!Kde si sa tú svätú cnôstku naučila? —Ahá! nie vo dvore pána Muromského,od chyžných, od frajlí, od neho samého? —Vidíš! Ktorou cestou sa osveta šíri!AKULÍNA:A čo sa nazdáte? že som ja tri, štyriráz len bola, hádam, v našich pánov dvore? —Nebojte sa, tak viem, ako v tejto hore,kde čo leží, kde sa čo robí, rozpráva,ako si panička spievava a hráva.Ach, a v tej záhrade, keby ste videli,tam máte všeličo, tam máte svet celý;či tie krásne stromy, či tie krásne kvety,či uhoriek —: ale, robiť tu klebety!To by ja ver málo nazbierala hríbov,čo by deň ako rok aj ešte dlhší bol.Odpusťte; choďte si, kade vám je ďaka,a ja idem domov; mať ma dávno čakáa bude kliať.JEFREM:Ale, len ešte chvíľočku. —Akože volajú premilú dievočku?AKULÍNA:Ktorú?JEFREM:Nuž teba.AKULÍNA:Mňa? Akulínou.JEFREM:MiláAkulína! Kebys’ mi to dovolila,prišiel bych navštíviť otca Vazilija.AKULÍNA:Pre Kristove rany!JEFREM:Či hostí ubíjavari tvoj otec? a či čo ťa tak ľaká?AKULÍNA:Prosím vás, nepríďte! Veď som ja nie taká,žeby som vás vďačne u nás neuctila,ale by ma mati do smrti ubila,keďby to zvedela, že som týmto ránomtu márnila chvíľu sama s cudzím pánom.Beda mne!JEFREM:Ja musím s tebou zas skoro byť.AKULÍNA:Nuž veď voľakedy mám zas na hríby prísť.JEFREM:A kedy?AKULÍNA:Trebárs aj zajtrajšieho rána.JEFREM:Akulína moja, krásou vychovaná!Hneď by som ťa bozkal, keby sa neľakal,žeby sa ten anjel neviny rozplakal,ktorý z tvojich čiernych očí von sa dívaa z úst rubínových milo sa ozýva. —Tedy o takomto čase zajtra ráno.AKULÍNA:Už som povedala.JEFREM:Áno?AKULÍNA:Áno, áno!JEFREM:Či ma neklameš?AKULÍNA:Nie.JEFREM:K môjmu pokojuzabož sa!AKULÍNA:Na dušu.JEFREM:Na čiu?AKULÍNA:No, na moju!Zjav 3.Jefrem sámOj, dieťa koliby, krás mojich ideál,chladnosti mojej vrah, satira mojich chvál.Z tvojho prachu už tak blýskaš: a čo kebyzlato ožiarilo stín tvojej potreby,keby urodzenosť tiež s tebou držala,skaly bys’ plameňom ľúbosti rozžala!Ani neverím. Ten človek musel z nebaju dostať. Tých jej úst čarovná velebanemohla sa chovať mliekom biednej ženy;svet ten bol len mäkkým kvietím vyložený,na ktorom učila sa stáť tá jej noha;priezračnosť jej ruky nemohla moc Bohastvoriť v utrpeniach a prácach života;blesk ten, čo v jej oku slávne sa ligotá,nesmel nikdy vidieť zeme tejto špaty;a jej zlato-rýdzej duše pokoj svätýnikdy pokušenie ešte nezaznelo.Jej už nieto tu, a vo mne teraz zvrelo!V tôňach týchto hľadal som divú zábavu,a našiel som v divnej deve tichú slávu;hľadal som pokoj a v duši mi sšumelavíchrica; hľadal zver a našiel anjela;hľadal nepriateľstvo a našiel som ľúbosť!Čo? dievka maznavá a vojanská hrubosť!Čo! ja pán pokladov — a sedliacka bieda!Nie! duch môj sa zaviesť citom mäkkým nedá!Lež ako ten obraz zabudneš ty, duch môj?Ha! tu stojí! — tu je! — nemožno! — tvoj, tvoj, tvoj! —Zjav 4.Dom BrestovaBRESTOV:Tak je to. Vezmeš si remeslo na hlavu,nuž máš plnú ruku aj ľavú aj pravú.Veď je to len pravda, čo sa toho týka,teraz jak-tak platí súkenná fabrika;ale keď pokoja nemáš vo dne v noci,vždy nové zmýšľajú tí módy otroci.A tí mašinári, tie anglické voly,hneď everlastíny, hneď štruky, bristolycestou diablov nových vždycky vymýšľajú.Čože tak so starým ľudia robiť majú?A na cudzie ruky všetko musíš zveriť.SLUHA:Prišli tieto noviny.BRESTOV:Ako sa zmieriťpotom so žiadosťou bláznivého ľudu, —keď každý deň inak novotári hudú. —Sem daj tie noviny. Čo to tam zas stojí,či sú už tí páni dáko na pokoji.Ja inšie nečítam. „Somárske noviny“sú najlepšou školou pre ľudí z dediny. —To som hneď vedel — nerozum — kto to slýchal! —Načo by sa to už s tými Turci pichal! —Kaukaz — to je dobre — tak mu treba. —Radným pánom byť je len veľký dar z neba,jedným slovom spraví vlasti, sebe slávu,a k tomu národom zlomí tvrdú hlavu!Zjav 5.Alexej, BrestovALEXEJ:Dobré ráno, otec.BRESTOV:Kde si už pochodil?ALEXEJ:Trošku som sa sem-tam rannou rosou brodil.Také milé ráno! hriech je v izbe sedieťpri novinách! Môžem aj ja dačo zvedieť.Budem čítať.BRESTOV:Môžeš. Ale tam nestojíhádam, čo teba tak doma nepokojí.Neviem, čo to malo by vlastne znamenať,vidím ťa čo chvíľa v tvári sa premieňať,nepokoj ti sedí ako zlo na čele.Už od tvojho príchodu sú dve nedelea ešte sám neviem, čo v tebe prebýva.ALEXEJ:Tak je to, keď človek na svet sa podíva.Tie mladé hodiny tak mi uleteli,ako bych nebýval bol nikdy veselý.A univerzity mladistvá družina —BRESTOV:Každý mladý blázon zlatý čas spomína.ALEXEJ:Ako by nie, otec! ktože mi navrátito, čo každý študent s študentstvom utratí,či jesto v živote spolkov, kde nádejesto duší, tie isté, jedna v druhú seje?Kde v stých jedna mladosť, v stých jedna zámera,v stých jeden život a v stých len jedna viera?BRESTOV:No, no, no! Nuž vráť sa! a buď večne žiakom.ALEXEJ:To nie. Ale spomnúť o živote takomje milé; a smutno byť už na chotárejeho. Už na žitia ľudského oltáreobeť táto zhorí: ale kde svet nový?Kde kvitne mladému sláva šuhajovi?Keď sadá do toho púti ľudskej voza,vezú ho dni divé krajom, kde len próza,len starosti, len boj a cesta nečistá.BRESTOV:Hm! nebol bych veril, že taký sofistav tebe z univerzít domov sa navráti,ktorý nenazbiera rozum, lež potratí.Načože som trovil tedy na tie školy,keď nevieš, že človek zmladi si stav volí:A síce taký stav, kde je múdrosť trebaa ktorý donáša poriadny kus chleba.Ale čo tu darmo máme reči tratiť;môžme sa k „senátskym novinám“ navrátiť.Ja som v tých novinách čítal čosi o pokojia mne padlo v pamäť, čo mňa nepokojí;a to je, že vidiac krásu štátskej služby,na ňu chcem obrátiť syna môjho túžby,a poslušnosť tvoja v tom ma ubezpečí,že —ALEXEJ:Ale veď, —BRESTOV:Počuj! neskáč mi do reči,že keď dosiaľ si si sám stav nevyvolil,ja ti poradím.ALEXEJ:Keďby ste mi dovolil,ja by na inší stav chuť vám svoju zjavil,na ktorý som už dávno bol pripravila hľadel som každú príležitosť užiť. —BRESTOV:No len zrovna.ALEXEJ:Ja chcem vlasti zbrojou slúžiť. —BRESTOV:To nie. Skúsenosť to mne samému volá,že by to úloha pre teba nebola.Tys’ srdca mäkkého, tam treba duch z medi,ako majú naši severní medvedi,to ťa ten štrng ostrôh a blysk zbrane zmámila keďbys’ sa bližšie s vojanstvom obznámil,uniforma svoju vnadu by stratila,fantázia by sa časom vyjasnilaa milý hrdina hlavu by ovesil.ALEXEJ:Myslíte, že by sa ja vrahov podesil?V pokoji aj moja duša zná tichou byť,v búrkach búrlivo a náruživo žiťa keby som ducha smelého nenosil,tedy by som vás sám ponížene prosil,aby ste vodidlá na boky mi dalia tak životom ma k hrobu vodievali:Ale poviem zrovna ako váš hodný syn,že ja inšie nechcem byť, len statný vojín.Odpusťte, otec môj drahý!BRESTOV:A ja tebetiež poviem, že ty ver na vojanskom chlebežiť nesmieš; že ty ver nie na koni vranom,ale v radnici na stolci vyšívanomsedať máš; zeleným Kaukazom nie blúdiť,ale pri zelenom stole súdy súdiť.A pri tom zostane.ALEXEJ:Ja ale k tomu nemám chuti.BRESTOV:Viem, že taký ľahko z veci sa vykrúti:Ale vidím, že aj rozum nemáš zralý. —A potom čo by sme to hore nebrali:Dosť na tom, teraz aj to vojsko sa mení,a div, že neberú pod zbroje aj ženy:To nový mundier, to zas nová taktika,nové plány, nová zbroj, nová muzika,nové komando a len samé novoty,keď to mohlo ísť len vedľa starej nôty; —za môjho času, už to ti bolo vojsko,dupotom koní sa už rozpadlo Poľskoa keď nás zazrel svet, to všetko padalo.Ale teraz!ALEXEJ:Bolo to, ako byť malo:A teraz nový svet nové má potreby.Rozum sa len v dlhých premenách zvelebí;prosím vás, otec môj drahý, nechajte ma,keď v inšom radosti duša moja nemá,ako slávne pole víťazstva a boja,bez ktorého nemôž byť slávy pokoja.Pomyslite si len: Carihrad za pánanemá nášho Cára, ale má Sultána:„Dávajte Cárovi to, čo je Cárovo!“Tak súdi a káže samo božie slovo:Carihrad je Cárov a Cár ho musí mať!Nesmie naším hradom pohan sa nadýmať!Čierna Hora, Balkán, Serbia je tiež našaa pasie sa na nich moslemínsky paša;a ľud ten hnijúci a kraj ten rajovýnikdy už nezačne pre svet život nový?Lebo sa obrátiť, lebo padnúť musí! —No, či ten, čo draka tam toho zadusí,slávu si velebnú týmto neuvije? —Otec môj, čo ma hnev váš k smrti ubije,od poľa slávy ja nemôžem ustúpiť.BRESTOV:Len kto ťa to ozaj mohol tak ohlúpiť!Bude, ako bolo. To by ťa sklamalo:a tam by si zmrhal, čo tu máme málo:Keby som vás mal viac: aj k tomu by zvolil.Tak nie! — A hľaď, aby som ťa nevyškolil.ALEXEJ:Ale na rozmysel času mi len dáte?BRESTOV:Ináče nebude; to ti sľúbim sväte!A tak čo sto rokov budeš hlavu lámať,ja sa tvojim rečiam nechcem dať oklamať;darmo ideš myslieť. Ale keď chceš v domeotcovskom sa zabaviť, to môžeš. Krometoho som ťa málo poznal; a chcem skúsiť,či už vieš tie snárstva z duše si vydusiť.Líšky strieľať, to vieš, o tom niet pochyby.ALEXEJ:Aj tie presvedčiť vás, otec môj, mohli byo tom, že k tomu som už stvorený Bohom.Líšky tie poľovať, čo ruským prielohomod uralských lesov ku nám preskakujú:A aké radosti tie časy sľubujú,keď sa mám nad starou krčiť pergamenou,mladosť prepisáriť službou zaprášenou? —Celý svet mi bude do bláznov nadávať.BRESTOV:No dosť. Prestaň o tom darobne rozprávať,ja musím von nazrieť, čo sa v dome robía ty zatiaľ kopaj tvojim plánom hroby.Zjav 6.ALEXEJ(sám):Znám nesklonnú železnosť jeho výrokov:To on od svojich sa naučil otrokov.Mladosť je slobodná. Lež čo po úrade?Ešte si povoľkám v zelenej záhrademládenských hodín. Vy, kvety Petrohrada,na vás si spomína duša moja rada:Ale ešte radšej na ten obraz zlatý,na ten obraz mysli ku mojej prikliaty!Čo v tejto dedine? jak otupno je tutomu, čo k veľkému poprivykal svetu!Do Muromských skočiť? — tam, ako svet vraví,šumná je dievčina, čo vraj sladko baví:Ale vernosť moja! — Nie, nemôž byť švárna.Švárna je len moja deva blahodárna!A čo by aj bola! tak preč, pokušenia!Už sa city moje nikdy nepremenia! —Či spomínaš ty mňa, anjel mojej slávy? —Čo stoja tie bleskov indických výšavy?Čo rod cársky? čo tá chladná etiketa?Čo anglické mazny? čo tie módy sveta? —Krása silne svieti, kdekoľvek sa zjaví.Zjav 7.Brestov, AlexejBRESTOV:Zas nová omrzlosť!ALEXEJ:Kto to tuto vraví? —Otec, čože je?BRESTOV:Čože je! Naničhodný!Od jednej práce som ešte nie slobodnýa už v druhej pletke staviaš sa mi proti:Ale ťa žlč moja predsa raz ukrotí!Nazdáš sa ty, že ja neznám tvoje spády?Pekný chýr o tebe, pán Brestov môj mladý!ALEXEJ:Čo myslíte, otec? čo sa to za reči?BRESTOV:Čo sa všetko svedčí: toto sa nesvedčí.Ja myslím, že on tam chodieva na srny;hľa, na pekné; dom môj od takejto škvrnymusí sa očistiť. A to ti hovorím,že ťa zo všetkého dedičstva vytvorím,ak ešte počujem chýr podobný tomu.ALEXEJ:Čože som za posmech spravil nášmu domu?BRESTOV:Nazdáš sa, že ťa svet nevidel?ALEXEJ:Kde videl?BRESTOV:Pekne! teraz sa už dáš do sedliackych diev.Musel to byť život ešte v tom Petrove!Keď tu —ALEXEJ:Čo mám myslieť? o tom vašom slove?BRESTOV:S kým si sa zhováral včera v našej hore?ALEXEJ:Nuž s nikým.BRESTOV:Sedliackej potvorestrúhal si poklony, úsmešky, pochvaly.Pekný ste si román, pán syn môj, začali.To je romantika! to vojanská sláva!Oj! čo tam po stave? čo má ľúbosť pravás pokladmi? a čo česť, a čo urodzenosť? —Však ver tak? — znám ja prirodzenosťtakýchto víťazov na poli ľúbosti.ALEXEJ:Otec môj! mne divom všetky tŕpnu kosti:Kto vám to navravel? Čo sa dáte vodiťza nosom? ja by mal za sedliačkou chodiť?Jedna je, čo právo má na srdce moje,ale tú neznáte.BRESTOV:To sú fígle tvoje.
Sladkovic_Nezalubeni-zalubenci.html.txt
Samuel ŠtúrPrišla nám žalostná správa o smrti otca národných Štúrovcov, zomretého Karola a živých Ľudovíta, Sama a Janka. Starček pokrytý poctivými šedinami klesol do hrobu, odišiel k otcom, ako hovorievali naši starí. Nech mu bude zem ľahká, ako ešte teraz Srbi, a večnaja pamjať mu, ako Rusi hovoria. Taká rodina sa nenájde tak ľahko na Slovensku, takých otcov málo medzi otcami slovenskými, čo by boli toľké poklady zanechali ubiedenému národu, ako zanechal Samuel Štúr; on zanechal národu svoju rodinu vonkoncom preniknutú blahým duchom národného slovenského šťastia. Slovenskí rodičia obyčajne vychovávajú svoje deti cudziemu svetu; Štúrovo meno je zapísané vo večnej Zábezpečovni jasnejších mien, skadiaľ ho nevytrú nepriatelia jeho a jeho synov, v Zábezpečovni slovenského národného žitia. On trpel dosť za svojich synov, ale predsa nikdy neľutoval, že vychoval synov verných nešťastnému národu: blízky hrobu — nemal odpočinutie; zlomený starec, mdlé šediny — ale plný nezlomenej útechy dával požehnanie rodine, ktorú zanechával na nevďačnom svete, a odpustil svojim protivníkom, pokojne zavrúc oči a ducha vypustiac v náručí milovanej manželky, syna Ľudovíta a jedinej dcéry Karolíny. Dňa 27. júla už rodina nemala svojho patriarchu. Zomrel v šesťdesiatom druhom roku a štvrtom mesiaci svojho veku. Tento znamenitý muž sa narodil v Lubine, v dedine pamätnej z posledných bojov; vychodil školy v Modre a potom prijal úrad učiteľa v Trenčíne, kde vtedy pamätný muž Zúbek[1]zastával kňazský úrad. K menu otca Štúra sa pripínajú i osudy ranej mladosti slávneho Palackého,[2]lebo tento muž ako chlapec aj u neho býval a prvé základy literného umenia si položil v jeho škole. Celá Štúrova domácnosť bola nábožná, on sám bol charakteru stáleho, poctivý v konaní, tichý a milujúci pokoj, a pre túto svoju povahu prehltol i nejednu horkú pilulku života. V škole bol neúnavný, ako otec s deťmi trpezlivý a vychoval veľké množstvo žiakov, najmä v cirkvi uhrovskej, v ktorej zastával úrad učiteľa tridsaťosem rokov. Posledné búrky ho priblížili k jeho hrobu,[3]lebo v nich tak často vídal pred vlastnými oknami otvárať sa hrob svojich synov aj hrob svoj vlastný. Starec sám so svojou rodinou oplakával v dedine opanovanej cudzími živlami — svojich chýrmi zabitých synov! Ale sám sa ich nikdy nezriekol, synov srdca a chovancov svojho umenia stále ľúbil, uprostred umierania svojho aj ich stále žijúc v nádejach lepšieho národného života.Spoločensky bol mimoriadne milý; mládež s obzvláštnym zaľúbením visela na jeho príjemnej tvári, na jeho jasnom oku. Sám pisateľ týchto riadkov, ako chlapec náklonný na cestovanie, cez jedny prázdniny osobne poznal tohto muža, a ani najpočetnejšie výjavy žitia nemohli zotrieť dojmy, ktoré na neho urobila osobnosť nebohého, takže sa stále rozpomíname na horúci cit lásky a dôvery, ktorý sme si odniesli od neho a ktorý ani po bližšom poznaní a dôvernejšom priateľstve s ním po celý život nevyhasol v našom srdci a ktorý ešte i teraz mierni naše žiaľne pohnutie nad smutnou skutočnosťou, že ho niet viac medzi živými!Tak odchádzajú naši starší jeden po druhom; tí, čo ostávajú, sú pomaly bez vrstovníkov a svet sa im zdá vyvrátený zo starých pántov, v akých ho za dní sviežejšieho žitia vídali. My vítame nové veky a oni od nich odvracajú svoje tváre. — Živí odumierajú svet; mŕtvi sveta sa preberajú k životu. My želáme šedinám otca a deda mladých sviežich synov i vnukov pokojné odpočinutie v hrobe po utrápenom, práce, a bojov plnom, dlhom dni jeho života!Jeho pohreb poctili blízki i ďalekí priatelia slovenskej národnosti svojou prítomnosťou, medzi inými aj naši statoční národovci, velební páni farári Závodník a Bilský;[4]pohrebnú reč držali evanjelickí kňazi: v kostole pán Černo,[5]trenčiansky, na hrobe pán Svatý,[6]uhrovský, a pán Čendekovič,[7]stankovský, a tento žalostný sprievod sa dial dňa 30. júla. V zádumčivom Sobotnom pribudol nový hrob — medzi hrobmi inými, a na tomto hrobe nech kvitnú biele ľalie a belasé nezábudky a červené ruže na večnú pamiatku patriarchu bohom požehnanej rodiny štúrovskej![1]Ján Zúbek(1745 — 1825) — kazateľ trenčianskej ev. cirkvi a senior[2]František Palacký(1798 — 1876) — významný český historik, študoval v Trenčíne v rokoch 1809 — 1812[3]Posledné búrky ho priblížili k jeho hrobu— udalosti búrlivých rokov 1848/1849, prenasledovanie najmä syna Ľudovíta a iste aj nedávna smrť najstaršieho syna Karola[4]Farári Závodník a Bilský— Štefan Závodník (1813 — 1885), kat. farár v Pružine, propagátor spolkov triezvosti. František Bilský (1811 — 1876), kat. farár vo Valaskej Belej a v Podhradí pri Prievidzi.[5]Černo, Karol Ľudovít (1821 — 1894) — kaplán a farár v Trenčíne[6]Svatý, Matej (1805 — 1871) — pochádzal zo Senice. Od r. 1840 pôsobil v Uhrovci.[7]Čendekovič, Pavel (1804 — 1855) — ev. farár v Malých Stankovciach
Hurban_Samuel-Stur.html.txt
IBol som v novinárskej a bankárskej agencii,[1]nuž niet sa čo diviť, že prichodilo mi stýkať sa s našimi krajanmi, zvlášť s novoprišlými „grínhornmi“.[2]Zo starých známych, ktorí opätovne chodievali domov a vracali sa nazad, mal som radosť ako kedysi z ,našich‘ lastovičiek. Nových mi však bolo ľúto. Mrazivo je tu pre nich: koľko, reku, nádejí budú musieť zahrabať v borbe o chlieb. A čo bude tam z tých doma? Veď ani milióny dolárov, poslaných na Slovensko, nemôžu nahradiť samých zasielateľov; dušu, ducha. Na márno vyjdú naše groše a s nimi i náš ľud. Cudzí robí, cudzí berie, a my tu tiež zahynieme v záplave cudzoty…Tretieho júla mal som mimoriadne veľký ,raš‘. Ako je známo, letné mesiace sú dosť jalové pre podobné obchody, no ľudia sa dozvedeli, že 4. júla (v deň vyhlásenia nezávislosti Spojených štátov) bude ofisa zavretá, nuž ponáhľali sa vybaviť si záležitosti deň predtým. Mnohí len kvôli tomu vystali z práce. Spolu s klerkmi ,v potu tvári svojej‘ sme pracovali (bolo 104 stupňov v chládku),[3]a predsa ledva sme stačili.„Nože, prosím, vybavte teraz mňa,“ netrpezlivo volal ktosi.Pozriem cez mriežky spoza kounteru[4]a vidím tam priateľa Bojlu. Bol z tých kostýmerov,[5]pred ktorých mená sa píše — pre klerkov — ,O. K.‘[6]Bol ,stredný‘, posielal mnoho peňazí a kupoval každý rok dve lodné karty pre seba a mnoho pre iných. Mal tú obyčaj, že sa vše náhlil, ale zato obyčajne si i posedkal pár hodín.Otvoril som dvierka na kounteri a vtiahol som ho do svojej svätyne, kde si hovel zachladeným kalifornským a tóbismi,[7]kým ja vybavil som tie naj súrnejšie veci. Potom už sa nenáhlil.„Nuž akože? Čo dobrého?“ pýtal som sa ho, prisadnúc si k nemu.„Tak, tak. Nuž, zasa dáku tú stovečku do toho Júdaorságu,“[8]odvetil a spokojne sa usmial žmurkajúc očami.„A koľká je to už, pán brat?“ pýtam sa ho (boli sme bratia v spolku).„Veru už šesťdesiata piata. Tak, tak.“„Nech sa človek potom diví nativistom,[9][10]ktorí chcú zastaviť prisťahovalectvo!“ podkúšal som ho. „Okrádame Ameriku.“„Nekradneme, ani darmo nič nedostávame,“ odvetil vážne. „To sú naše mozole. Bodaj nativisti pustili všetkých zdravých ľudí dnu, ale von nepustili svojich milionárov. Takí Vanderbiltovci, Astorovci, Carnegovci atď. strovia v Európe viac peňazí za rok, než náš celý národ pošle domov za dvesto rokov.“„To je pravda, ale keby ste už potom kupovali dáke cenné pozemky, ale — skaly, balvany, na ktorých ani borovička nechce rásť.“Bojla divne pozrel na mňa, akoby s otázkou, či ozaj vážne tak zmýšľam. Potom vypil svoje víno na dúšok a pokojne bafčil svoju tóbisku ďalej.„To sú, viete, skaly, ale skaly — naše,“ riekol po chvíli. „Opachy, ktoré sú len v bájkach pekné a bohaté. Ale naše sú ony, naše, pán brat! Bodaj sme si ich neboli dali a nedali ani teraz. Dnes by sme doma mali svoju Ameriku.“Nemo som mu stisol ruku za to slovo, hoci som vedel, že Bojla je pilným čitateľom našich novín a že práve v poslednom čísle som napísal úvahu podobného zmyslu. Veď ja možno som mu dal slová k vyjadreniu jeho citov, ale ten cit mal on sám, on v ňom driemal, žil, až vzplanul a prejavil sa.Bojla bol — vedľa všetkých svojich malých chýb — vynikajúcim členom slovenskej kolónie v N. Priatelia za chrbtom robili si z neho nevinné posmešky, no keď šlo o radu, o čin, Bojla zasa len bol prvý a všetkými za takého uznaný. Nemálo dávalo mu nimbus[11]i to, že bol ,latinákom‘ (prepadol v Žiline v prvej gymnázii) a že osobne poznal všetkých našich krajových predákov. Mnohým imponovalo to — pravda, mne do popuku — keď Bojla, vyprávajúc svoje príhody i nehody (utratil svoj celý majetok), tak akoby z rukáva sypal mená Vilo, Paľko, Miško, atď. Napr.: „Nuž viete, poradili sme sa, už ako ja a Vilo, že veru Bytču nedáme trhať huncútom atď.“ To Vilo neznamenalo nikoho iného, než Paulínyho-Tótha,[12]Paľkom volal sa martinský Mudroň[13]atď. Keď mne opakoval tie historky (azda po stýkrát), urobil len takú koncesiu,[14]že namiesto ,bol tam i Vilo‘ povedal ,boli tam i Vilo‘. Ináč na také zjavy si tu človek zvykne. Naši fičúri[15]len tak hádžu menami Pišta,[16]Lajoš,[17]Gábor[18]atď., a ešte sa ti zadivia, ak neuhádneš, že je to gróf Károlyi Pista; Tisza Lajos a aspoň Ugron Gábor, s ktorým sú oni — údajne — pusipajtášmi[19]a kde-tu brúdermi[20](ale ktorých, pravda tutti quanti[21]božechráň porovnávať s tými našimi predákmi, alebo čo i len so starým Bojlom!).S Bojlom viazalo ma i iné. Bol som priateľom, lepšie rečeno patrónom jeho jediného syna Ondreja, dvadsaťtriročného, vydareného a veľmi nadaného šuhaja. Starý Bojla dokázal sa vzorným i ako otec. Ako malého chlapca, za posledné peniaze, doviezol Ondreja spolu so sebou do Ameriky (keď ho žena odumrela), a hoci sa spočiatku musel veľmi ťažko boriť o každodennú skyvu chleba, predsa dal mu tú najlepšiu výchovu a vštepil mu do srdca vrelú lásku k svojeti.Ondrej po skončení kolégia[22]na moje odporúčanie dostal sa k slávnemu elektrotechnikovi P-ovi, a to tak, že mohol i univerzitu navštevovať.Boli sme všetci presvedčení — nevynímajúc ani jeho svetového majstra — že z neho bude vynikajúci muž. Šuhaj mal otvorenú hlavu a bol pritom pilný a skromný. Svojmu povolaniu venoval sa až náruživo, takže z času na čas bolo ho treba nasilu vytrhnúť z práce.Pravda, ja som sa i ohľadom neho pridŕžal svojej životnej filozofie, že totiž každé víno musí raz kysnúť a vykysnúť. A trpezlivo, no trochu i s obavou, očakával som to kysnutie. I nesklamal som sa, iba v čase. Prišlo ono asi o štyri roky neskoršie, než sa tu vyprávané veci udali.V spomenutý deň Ondrej Bojla sedel kdesi v svojom laboratóriu a ani s integrálmi[23]nebol by vedel vyrátať, že jeho život je riešený a zapečatený príchodom štíhleho dievčaťa v maľovanom živôtiku, so širokými opleckovými rukávmi a vrkočom, zviazaným červenými stužtičkami.Práve som vyprevádzal starého Bojlu, keď ich doviedol dáky lapaj z lode. Šuhaj — asi devätnásťročný — mal na hlave okrúhly klobúčik, prusliak s pakfónovými[24]gombičkami a šnúrované nohavice končili sa v rázsochatých vysokopodpätkových čižmách. Ona mala na hlave kvetovanú šatku, spod ktorej visel bohatý vrkoč čiernych vlasov a ešte i topánky mala zašnurované červenou stužkou. Všetkými možnými farbami skveli sa jej šaty. Obaja dotiahli za sebou plátenné kufríky a batožiny.Bojla sa usmial, keď ich zazrel.„Zelení, bude biznis,“ riekol ticho a vzdialil sa.Ich sprievodca ukazoval na mňa a riekol im lámane.„To sú ten pán.“Šuhaj odrazu strhol z hlavy klobúk a spolu s dievčatkom blížili sa ku mne — chceli mi ruky bozkať.Poklonili sa „alázatos szolgája“[25]a „nagyságosurovali“[26]o milých päť. Dnu potom vysvitlo, že sú zo zemplínskej, a práve preto čistí Slováci.„Keď sa to tam u nás pán ani nesmie inak osloviť než po maďarsky,“ rieklo dievča, ktoré zdalo sa bystrejšie než šuhaj. O chvíľu som sa dozvedel, kto sú a čo sú. Prostredníctvom svojej sesternice, ktorá bývala v hornom New Yorku, od nás dostali lodné i železničné lístky a prostredníctvom ,Tatra‘ banky dali si na nás poslať tristo zl. Boli to deti dvoch sestier. Šuhaj volal sa Imro Kovácsy, dievčina Ilka Gyengi.„To bude hádam Tenký,“ riekol som zo žartu.„Hej, tak,“ živo prisvedčila. „V krstnom liste som tak vypísaná, ale v škole mi rechtor premenil meno. A pán doktor ma ani Ilkou nevolali, ale vše Elenou.“„I moje meno zmenili z Kováča na Kovácsyho,“ dodal šuhaj so smiechom. „A predsa nás volali panslávmi.“„Ozaj, i sám badám, že nehovoríte po zemplínsky, ako je to?“Imro pozrel bokom na Ilku a potom akoby v rozpakoch povedal:„Ja som slúžil u doktora, ktorý pochádzal z Liptova. Tam sa hovorilo len podľa knihy, nuž prilepilo sa to na nás.“„Ako na vás? Či Ilka tam slúžila?“„Hej — nie,“ vetil šuhaj. „Ju vzala nebohá pani doktorka k sebe, akoby za svoju…“Pomaly som potom vytiahol z nich, že po doktorkinej smrti Ilka nechcela zostať v dome a Imro ju nechcel samu pustiť do Ameriky. Príčiny oboch tých ,nechcení‘ som si domyslel, keď som videl, ako sa obaja červenajú a ako ťažko im ide vysvetliť svoj odchod z domova. Ilka si nepovažovala za miestne ostať u doktora, možno on bol i dotieravý, a Imro — blčal láskou k svojej sesternici. Alebo možno i ona k nemu.„No len sa držte pekne pospolu v tomto cudzom svete,“ napomínal som ich. „Neverte nikomu, svet je zlý.“ Vyplatil som im peniaze, vysvetlil, čo bolo najpodrobnejšie a potom poslal som chlapca s nimi k ich sesternici.Po ich odchode, vzdor návalu práce, vše mi zišla na um svieža tvárička a štíhla postava mladučkej devy a srdce mi stislo od súcitu, keď som si pomyslel, koľko nebezpečí čaká na jej nevinnú dušu a panenské tielko… Koľko takých čarovných, pelnatých kvietkov stalo sa obeťami sodomského života veľkomestského a zvlášť tu, v americkom Gothame?…[27]No prišli iní ľudia, iné práce, iné starosti i radosti, a tak vo víre pozabudol som na svojich nových známych.Na druhý deň, na slávneho 4. júla, išiel som sa i ja stratiť z mesta, aby som nemusel počúvať stálu streľbu a dýchať do seba dym pušného prachu. V Harleme[28]odrazu zastavila sa naša kára. Pred ňou stálo ich asi desať. Na vozovke rozložená bola veľká vatra, cez ktorú kone nechceli prejsť. Kočiši ich vypriahli a potom spolu s pasažiermi pretískali vozy cez vatru.„Sakramentskí kluci!“ bolo počuť z úst mimoidúcích. Boli sme v českej štvrti.„Vidíš, Ilonka, to je tu taký zvyk na fórt džujála“,[29]preriekne za mnou akýsi ženský hlas.Obzriem sa a len že som z nôh nespadol. Tam stála Elena Tenkých, pardon, Miss Helen Tenky, v šatách najnovšieho módneho strihu, klobúk na hlave a rukavičky na rukách. No hneď vedľa nej stál Mr. Imrich (či už Henry?) Kováč v elegantných panských šatách a v tvrdom klobúku.„To ste ich vy tak vycifrovali?“ riekol som s úsmevom k slečne, ktorá bola oslovila Ilonku.„Yes, sir!“[30]prisvedčila sesternica pyšne. „How do you like them?“[31]Podal som im všetkým ruku a kochal som sa v kráse, ale i v ťarbavosti Miss Helen.Ona sa pýrila a tuším i slzy vkradli sa jej do pekných očí.„Ach, pán redaktor (už som nebol veľkomožný), keby ste vedeli (už som nebol oni), ako mi je. Najradšej by som to všetko strhla zo seba a utiekla nazad do Humenného.“Jej sesternica, tiež strojné dievča, smiala sa jej a aj Mr. Imro sa uškľabil, no chudák sám rozpačite prekladal svoje pedále, vtisnuté do lakoviek,[32]a zavše mrdol plecom i pokyvkal hlavou, akoby ho šaty a pokrývka čosi omínali.Panstvá šli opačným smerom a ja by som bol iste s nimi držal, keby ma sesternica Miss Walkee (Veľký!) nebola odstrašila svojou angličtinou. Za svet nebola by ku mne hovorila inak než po „United States“.[33]Slovenčina jej bola common language.[34]I Helen a Henry musia sa tu educate (vzdelať) a zabudnúť na rough[35]zvyky a reči z old country.[36]Zaboleli, ale i zamrzeli ma také slová. Trochu ostro preriekol som ,vzdelanej‘ slečne:„Pre mňa môžete im kúpiť trebárs zaraz i bicykle, ale to, čo im boh dal, im neberte. Vy sama sa mu rúhate, keď podceňujete svoju materinskú reč. Ináč dobrú zábavu vám prajem.“Dotkol som sa klobúka a vyskočil na najbližšiu káru.Mal som pokazený celý deň. Neľutuj potom našich ,zelených‘,[37]keď nielen cudzí svet, ale i ich vlastná rodina učí ich odrodilstvu, ktoré tu ináč nikto nevnucuje a ktoré vedie k rozkladu mravnému. Kto svojich rodičov a ich najvzácnejšie dedičstvo, reč, nevie si držať v úcte, ten letí do mravnej záhuby.Ale konečne vypadli mi moji noví známi z pamäti. Čas letel a v ňom sa cez našu ofisu premlelo mnoho krajanov a krajaniek. Mnohí síce vracali sa i domov, no viac ich prišlo do zeme zaľúbenej, kde za pár centov tratili svoju dušu a každým dňom — zväčša v hlbokých baniach alebo v nebezpečných dielňach — vážili životom. Slovenská kolónia na cudzej pôde sa zdanlivo vzmáhala, kým sa slovenský národ, tam doma, pod Tatrami, tenčil, tratil svoje životné šťavy, chradol. Ale zato tu bola pýcha veľká, čo chybne volala sa národným povedomím. Spolky rástli ako z vody a noviny ako huby po daždi. Len to bola chyba, že kde sa dvaja Slováci zišli, tam bolo desať mienok, a kde deviati, tam tri spolky. Nikto nechcel zaostať, každý mal svoj spolok, svoje ,novinky‘, svoju stranu. Div divúci, že si na hymnu „Hej Slováci!“ ktorá sa tuho spievala pri spúste kečkov[38]a galónov, každý nevymyslel svoju extra melódiu. A potom čert nasial ešte i náboženské spory. Stavali sa kostoly — z milodarov, lepšie rečeno zo žobračky (lebo desať, pätnásť ľudí predsa nevládze kostol i vystavať i udržať). Na školy sa zabudlo, i na čítacie a vzdelávacie spolky. Však to noviny nahradia! No mladšia generácia už nevedela po slovensky, spievala po anglicky a hovorila slovensko-anglickou kotrmelinou.[39]Ale noviny padali pod úroveň a najviac sa vyznačili v brýzganinách. Rozumie sa, to nemohlo vystať, keďže nebolo dosť novinárskeho materiálu pre toľko časopisov. Keď dáky mudrc zunoval svoju ručnú prácu, jednoducho zverboval sa k novinám, ktoré potom živorili, až praskli, a milý ,redaktori‘ zasa sa vrátili do svojej majny,[40]štóru alebo dielne. Pravda, bez toho vedomia, že toľko a toľko času otravoval svojich čitateľov.Slovom nastali časy skutočne kocúrkovské,[41]takže i povolaní národovci utiahli sa z verejného účinkovania a všade javila sa mĺkvosť, jalovosť a ich dcéra — ľahostajnosť. Ľudia zunovali novinárskych i kostolných kolektorov[42]a spolky klesli na poisťujúce inštitúcie. Len to, že i naďalej pestovali zvady medzi sebou, dokazovalo, že ,ešte Slováci žijú‘ v Amerike. O tom vedel i svet, zvlášť z výkazov policajných a courtových. Bolo to na zaplakanie, dívať sa na to, ako si národ kope hrob sám sebe.No dobrý génius[43]zasa zvíťazil a zazelenala sa americká vetva lipy slovenskej. Nový čulý ruch rozšíril sa v národe a zdá sa, že to nie je a nebude slamený oheň. Slávnosti a zábavy, ešte i rodinné, dostali národný obsah. Preporodil sa národ od Atlantického mora po Tichý oceán. Pod jednu spolkovú zástavu, pravda, nedal sa vtisnúť, no predsa konsolidoval sa[44]okolo vážnejších kryštalizačných bodov, než boli dosiaľ smerodajné (tie osobné, a preto úzkoprsé). Menej spolkov, ale mohutnejších, menej novín, ale lepších, a — následkom obidvoch — menej zvád, viac svornosti a obetavej práce.Do čias tohto preporodenia spadá i dej mojej poviedky.Zvlášť v našej metropole nastal zdravý a čulý ruch národný. Bolo to skutočne národné šľachetné závodenie, ktoré časom i do krajnosti zabiehalo. Áno, veď dobra nikdy nie je mnoho. Na čele pohybu stál mladý Ondrej Bojla, ktorý sa teraz už vyšvihol za prvého asistenta svojho svetochýrneho majstra. On bol stelesnenou elektrinou. Jeho duch vše vymýšľal niečo nové a telo nikdy neustávalo. V zimnom čase bol učiteľom mládeže v literatúre a pravopise, riaditeľom spevokolu, režisérom divadelných predstavení a aranžérom[45]besied a slávností; v lete zasa riadil výlety a všetkému vedel dodať ducha národného a oduševniť každého prítomného. I nie div, že sa stal miláčkom tak mládeže ako i stáreže.Starému Bojlovi srdce rástlo od radosti, keď videl svojho ,šaša‘.[46]Tak ho volal, lebo Ondrej neraz dokázal i to, že v jeden a ten istý večer pol hodiny prednášal v Harleme, hodinu učil spev v dolnom meste a ešte dostavil sa na divadelnú próbu do Brooklyna.[47]Všade ho bolo ako živého striebra. A všade zastal svoje miesto. Ak daktorý herec (ochotník) ochorel, prevzal jeho úlohu, spieval jednako dobre všetky štyri hlasy a prednášal rovnako pútavo, či o elektrine, či o kráse dákej lyrickej básne. A pritom stačil ešte i ďalších povzbudzovať novinárskymi článkami.Avšak odrazu sa to všetko zmenilo.[1]agencia— obchodné zastupiteľstvo, tiež tlačová zpravodajská kancelária[2]grínhorn(angl. green horn, č. grín’hón) — nováčik v Amerike, neskúsený človek[3]Bolo 104 stupňov tepla v chládku— v Amerike a v Anglicku sa používa Fahrenheitova stupnica pre meranie tepla, podľa ktorej bod mrazu (0°C) má 32°F a bod varu (100°C) 212°F. Podľa toho 104 stupňov v chládku je 40°C.[4]kounter(podľa counter) — studený obed[5]kostýmer(angl.) — oblek, kroj, krajčír, tiež vo význame typ, fešák[6]O. K.— dobre, v poriadku[7]Hovel si zachladeným kalifornským a tóbismi— chladené kalifornské víno; tóbisy (i tóbisky) sú zvláštne cigary[8]Nuž, zase dáku tú stovečku do toho Júdaorságu— posiela svojim domov, na Slovensko (do Uhorska) sto dolárov. Júdaorság (židovský štát) je tu použité v ironickom zmysle.[9]native-born(angl. č. neitiv bón) — domorodec[10]nativista— stúpenec nativizmu (idealistickej náuky, ktorá hlása prirodzenosť a vrodzenosť predstáv o priestore a čase, o mravných zásadách a pod.)[11]nimbus— sláva, svätožiara[12]Viliam Pauliny-Tóth, (1826 — 1877), jediný slovenský poslanec v matičnom období, zvolený (1869) v Kulpínskom volebnom obvode. Politik, spisovateľ, redaktor a verejný i národný pracovník.[13]Pavel Mudroň, (1835 — 1914), advokát v Turčianskom Svätom Martine a politický vodca Slovákov od r. 1870, hlavne ako predseda Slovenskej národnej strany a ako autor úvodníkov v Národných novinách.[14]koncesia— ústupok kvôli dohode[15]fičúr— prehnane, nápadne frajersky elegantný muž, švihák[16]Gróf Károlyi Pišta(István), (1797 — 1881), za revolúcie 1848/49 župan Peštianskej stolice; na vlastný náklad vyzbrojil jeden pluk revolučných povstalcov.[17]Tisza Lajoš, (1833 — 1898), veľkostatkár a konzervatívny politik, minister dopravy[18]Ugron Gábor, (1847 — 1911), liberálny politik a novinár (ako taký bol aj v Paríži r. 1871 za Parížskej komúny) a od r. 1872 poslanec Liberálnej strany v Uhorskom sneme, kde bojoval za daňové reformy a za obmedzenie financovania armády[19]pusipajtáš(maď.) — dôverný priateľ (zvlášť v bonvivánskej spoločnosti, človek, s ktorým sa niekto bratríčkuje, prípadne i bozkáva[20]brúder(nem.) — bratec, bratko (niekto s kým sa dôverne alebo hlučne bratríčkujeme)[21]tutti quanti(tal.) — všetci takí, všetci dovedna (obyčajne v zhoršovacom, pejoratívnom význame)[22]kolégium— cirkevné učilište (najmä vysoká škola), tiež zhromaždenie, sbor[23]integrál— matematický výraz, ktorý dostaneme opačným počtárskym úkonom ako je derivácia (odvodzovanie funkcií pri diferenciálnom počte)[24]pakfón— kov podobný striebru, zliatina medi (54%), zinku (29%) a niklu (17%)[25]alázatos szolgája(maď.) — služobník ponížený (pozdrav)[26]nagyságosurovať(maď.) oslovovať s „nagyságos úr“ (veľkomožný pán)[27]Sodomský život veľkomestský… v americkom Gothame— Sodoma a Gomora (mestá v Palestíne na pobreží Mŕtveho mora) podľa biblickej povesti boli zničené ohňom pre nemravný život. Sodomský — nemravný, hriešny. Gotham — panská obchodná mestská štvrť v New Yorku (v hanlivom a posmešnom význame), ináč neurčitý kraj v Anglicku alebo v Amerike (Newcastle, Washington Irving a i.)[28]Harlem(i Haarlem) — mestská štvrť v New Yorku na ostrove Manhattan, obývaná prevažne Černochmi[29]Na fórt džulája— Štvrtého júla, podľa angl. Fourth July. Štvrtý júl je štátny sviatok Spojených štátov ako deň vyhlásenia nezávislosti.[30]Yes, sir!— áno, pane![31]„Ako ste spokojný s ich výzorom?“[32]Rozpačite prekladal svoje pedále, stisnuté do lakoviek— pedále (v zvláštnom žargóne, ktorý Petrovský rád používa) — chodidlá, podošvy, nohy[33]Nebola by ku mne hovorila inak, než po Unites States— inak než po anglicky, než jazykom Spojených štátov[34]reč prostého ľudu[35]drsný[36]zo starého kraja[37]Neľutuj potom našich ,zelených‘— ,zelený‘ (kalk podľa amer. green horn — grínhorn) nováčik v Amerike[38]kečky(angl. catch, č. keč) — úlovok, korisť[39]kotrmelina— gebuzina, táranina, nesúvislé reči, nezmysly[40]majna(z anglického slangu) — baňa (v Amerike)[41]Slovom nastali časy kocúrkovské— nastali časy malomestských intríg[42]kolektor(lat.) — predavač lósov, šťastia, výherných listín[43]génius— veľduch, nezvyčajne tvorivý duch, mimoriadne nadaný človek[44]konsolidovať— ustaľovať, zriaďovať[45]aranžér— usporiadateľ[46]šaš(maď.) — orol[47]Harlem, Brooklyn— mestské štvrte v New Yorku. Harlem (pozri vysvetlivku vyššie). Brooklyn je oproti centrálneho ostrovu Manhattan, na druhom ostrove, vlastne na druhom brehu Východnej rieky.
Marsall-Petrovsky_Spat.html.txt
Ako sa dievčatá vydávajúV Banskej Kamenici stojí na námestí medzi inými patricijskými domami i dom pána Euséba Wallmanna. Tak sa i patrí, aby tam stál! Lebo ako že by to bolo, keby sa pán Wallmann zatáral na dajakej zábave alebo porade medzi remeselníkov, alebo, pánboh zachovaj, medzi sedliakov! A jeho dom by v Hrachovej ulici alebo na Chvostačke práve tak vyčnieval spomedzi ohromných prízemných domčekov, že by každý hlavou pokrútil, ako sa tá „palota“ ta dostala?Wallmannovský dom je stavaný v barokovom slohu. A to v neodškriepiteľne barokovom, a nie azda v staronemeckom alebo, čo viac, v renesančnom. Niektorých mýli štít ťahaný povyše strechy. Avšak štít má rozhodne barokové vlnité čiary a okrasy okolo okien, pozostávajúce z točených stĺpikov a z hroznových strapcov s ružami, nad prízemím panujúce poschodie, košinovite vypuklé mrežovie z kovaného železa na prízemných oblokoch a brána obrúbená tiež točitými stĺpmi, dokazujú, že sloh chcel byť a je barokový. Pravdaže je v ňom impozantnosť a bohatosť tohto slohu precedená „domapečenosťou“ kamenického architekta, no i mešec pána, tiež Euséba, Wallmanna zo 17. storočia nebol práve taký veľký ako mešce talianskych tyranov. Jednako je wallmannovský dom v Kamenici nápadný. Dvierkami na vyrezávanej bráne z dubového dreva sa vojde do širokého priechodu, ktorý je aj od dvora uzavretý ohradou, na vrchu ktorej sa nachádzajú obloky s rôznofarebnými sklami, cez ktoré slnce hádže belasé a červené fľaky na dubovú podlahu. Z brány vedú na poschodie točité síce, ale pritom veľmi pohodlné široké schody, po ktorých sa vyjde do pitvora k domu pomerne dosť priestranného, teraz „halou“ nazývaného. Z pitvora je výhľad cez sklenú stenu na pavlač a na peknú vrchovitú krajinu. V dome je na poschodí šesť plochosklepených izieb. Povaly sú zdobené zo sadry uvitými vypuklými vencami z rozličných konárov a listov. Nábytok je skoro skrz-naskrz starý barokový alebo rokokový.Rodina pána Euséba Wallmanna pozostáva z troch členov. Vedúci člen je domáca pani, pani Amália. Táto dáma je vysokej chudej postavy. Nie je pekná, ani nikdy nebola. Má vyčnievajúci ostrý nos a chýba jej brada: čiara od úst na prsia sa jej ťahá rovno, bez všakového záhybu pri brade. Pery má tenké, dlhé, spodnú trochu navonok vyvrátenú. Hovorí stále, a to vždy rovnako pomaly, ticho, afektovane po „pansky“. V starom veku bol Sokrates[1]jeden z najmúdrejších ľudí. Ale iste by bol uznal, že keby bol hovoril stále, Platón[2]by všetky jeho reči nebol zaznačil. Medzi modernými ľudmi si dovolím ako múdreho spomenúť seba samého. Bez najmenšieho váhania, ba s hlbokým presvedčením tiež uznám, že i nehovoriac stále, predsa len pohovorím dosť hlúpostí. Toto spomínam preto, aby si milý čitateľ utvoril predstavu o akosti reči pani Amálie. Celý život tejto dámy bol, okrem jediného záblesku citu, práve taký láskyprostý ako desaťkilovník na malej železničnej stanici. Prečo práve desaťkilovník? Jeden večer sa nerovno hore-dolu behajúci pán potkol v tmavom železničnom pitvore na desaťkilovník. Spadol a rozrazil si nové, na cestu oblečené nohavice a koleno. Pri svetle elektrického lampášika, ktorým mu poslúžil práve tiež cestujúci milosrdný samaritán, napísal inventár škody a úrazu. Keď bol s týmto hotový, začal kliať. Boli sme tam prítomní niekoľkí znalci kliatia a všetci sme sa vyslovili s najväčším uznaním o jeho účinkovaní v tomto odbore. Keď si trochu vydýchol, oboznámil nás so svojím filozofickým zmýšľaním, rozpovedal rázne a jadrne, ako zmýšľa o republike a železnici. Nakoniec sa rozhovoril zvlášť aj o desaťkilovníku. Dokázal, že je to ten najcituprázdnejší predmet na svete. Presvedčil všetkých tak, že po jeho reči nastalo hučanie všeobecného súhlasu. Celkom na konci povedal tiež rázne a jasne mienku i o nás, ktorí sme ho s takou zaujatosťou počúvali.Záblesk lásky v živote pani Amálie sa prihodil takto:Ešte v prvom roku svojho manželstva videla na jednom bále poručíka. A to poručíka od husárov. Bol to utešený vzor tohto druhu ľudí: vysoký, štíhly, bystrých očí, s malými čiernymi fúzikmi. Ach, bože môj! A jeho držanie! No, to bola dokonalosť husárskej britkosti. Pani Amália bola tým zjavom celkom hypnotizovaná, nespustila z neho oči. Jej dosiaľ chladné srdce naraz blkom zahorelo.Poručík konečne zbadal jej pohľady a vzal ju do tanca, počas ktorého ju bez dlhého okolkovania menoval svojím anjelom, svojou ružou, jedinou láskou. Pani Amália toto vyslovené dvorenie bez všetkého odporu prijala. Srdce jej bilo až kdesi v hrdle od blaženého rozčúlenia. Na druhý deň dostala od poručíka lístoček, v ktorom jej píše, že ju nevýslovne miluje. Písal jej zaobalene do zvratov a výrazov, ktoré sa od svojich husárov naučil. V lístku ju pozval na dostaveníčko do Hájička o piatej hodine popoludní. Pani Amália celkom pobláznená ustálila, že je od poručíka drzosť písať jej taký list a pritom ho bozkávala a pritískala na prsia. Rozhodla sa, že na dostaveníčko nepôjde, a dávno pred piatou sa už prechádzala po Hájičku a zostala tam dlho do večera. Ale poručík neprišiel. Zamrzol pri ferble v kasíne. Najprv mu karta veľmi šla, nuž vtedy nemohol odísť. Okolo piatej mu zišla na um pani Amália. „Nech ju čert vezme,“ pomyslel si, „nech počká!“ Potom začal prehrávať. Nuž nemohol ísť, to musí každý uznať, nemohol. Druhého dňa odcestoval, nasekajúc cez noc dlžôb, ktoré mu také starosti zapríčiňovali, že pri pomyslení na pani Amáliu len rukou hodil a želal jej, aby šla do pekla. A tak, hľa, okúsila pani Amália trochu lásky a jej cnosť zostala nedotknutá, hoci v duši prežila všetky pekelné pôžitky, ktoré vraj, ako skúsení ľudia hovoria, môžu byť spojené s takýmito priestupkami. (Panebože, zachráň nás milostivo od takýchto strašných hriechov!)Viac sa o pani Amáliu nikdy nik neobzrel, lebo sa od tých čias nenašiel šialenec, ktorý by si bol s ňou žarty robil a naozaj sa do nej zamiloval. To neprišlo na myseľ ani len jej mužovi.Duševný život pani Amálie opanovali tri predstavy: najpedantnejšia čistota a poriadok v domácnosti; predstava, že Wallmannovci sú v každom ohľade najprednejšia rodina v Kamenici a presvedčenie, že ona vedie v meste najlepšiu kuchyňu. Čo bola i pravda. Lenže to mnoho neznamenalo, lebo v Kamenici sa vôbec chatrne varilo.V rozhovoroch pani Amália hovorievala o láske, o boji pri potlačení hriešnych vášní ako osoba, ktorá všetko toto víťazne prestála. A tak fígeľ, ktorý s ňou husár vykonal, osvetľoval celý jej život tak, ako svieti jasné svetlo na konci dlhého tmavého koridoru.Lístok, ktorý od husára dostala, opatrovala ako drahocenný poklad v tajnej zásuvke svojho písacieho stolíka a prečítala ho dva-tri razy do roka, keď si bola istá, že je v celom dome sama.V jedno júlové popoludnie sedela vo svojej izbičke, z ktorej bol výhľad na smrekmi zarastené hory. Na jednej z nich, práve oproti obloku, belela sa navrchu kaplnka a naspodku sa strakatela medzi zeleňou strecha škridlou pokrytého domu; pod ním tiekla medzi vŕbami riečka, v ktorej sa miestami ligotavo odrážali slnečné lúče.Sedela a čítala pomocou lorňonu list, držiac v ruke ručníček, ktorým si utierala dolu sčerveneným končitým nosom stekajúce slzy… Čítala, čítala, vzdychala a tisla list k chudým prsiam.Ozvalo sa tichučko zaklopanie na dverách. Strhla sa a už bol list v zásuvke… Klopanie sa opakovalo a pani Amália zavolala nervózne: „Voľno.“ Dvere sa pomaly otvárali a vsúvala sa do nich tučná, stará, typicky židovská tvár Salamona Gelblicha, domáceho žida Wallmannovcov.Gelblich vošiel. Bol to krátky, bruchatý, veľmi „šófel“ žid.[3]Bol vlastne šustrom, ale nechcelo sa mu robiť, radšej sa chytal rozličných kšeftíkov, a pomocou veľmi chatrne vyvinutého citu statočnosti živoril z nich. Salamon mal trinásť detí, ktoré prešli a prechádzali tými najrozličnejšími osudmi. Sledovanie týchto osudov urobilo z neho filozofa-cynika, ktorý v každej životnej príhode vedel poradiť, pravda tak, že poctivosť, hrdosť, sebavedomie vôbec nebral do úvahy. Hovoril najviac po nemecky, alebo zle po slovensky.— Kaschamster diener, kiss die Hand.[4]Nič? Nič? — Vykrúcal rukami.Pani Amália spustila naň reč svojím spôsobom. Žalovala sa, že ju klame, šaty zle predal, drevo nezaopatril. Hovorila stále pomaly, ticho.Gelblich jej skočil do reči, lebo vedel, že sa konca nedočká.— Gnädiges fräul’n[5]je zdravá? — pýtal sa vyzvedačne.— Čo ich interesuje gnädiges fräulein? Nemyslím, žeby som im bola zavdala…— Ní, len preto som myslel, lebo chodia každý deň o tretej špacírovať na Hájiček, cez Obere gasse.[6]— Prečo by mala byť chorá, keď chodí cez Hornú ulicu špacírovať? Ešte som nikdy nepočula.— Ní, len preto, lebo cez Hrachovú ulicu ide každý deň, tiež o tretej, špacírovať, a aj na Hájiček, pán oberleutnant von die Artillerie,[7]pán Beugnit.— Gelblich, oni sú čudný človek. Unausstehlich![8]Čo to pletú? „Ulica, moja dcéra, zdravá, oberleutnant“.— Pletiem, ja pletiem? Pletenen tun Andere.[9]Či je gnäd’ges fräl’n zdravá? Wie heisst? Hab jiach g’sehgen,[10]že ochoreli kišasonky von sehr hohen Häusern, keď chodili špacírovať mit Oberlajdinanta von die Artellerie, alebo i nie von die Artellerie…— Gelblich, oni museli rozum potratiť, keď sa opovážia o mojej dcére hovoriť, že sa schádza s akýmsi oficierom. Moja dcéra vycho…— Stará Schwarzka, was hat das Wirtshaus v Hájičku, je nie slepá. A ja, hab’ j’ach selber g’sehn, že fräl’n Magdalena waren é sehr freudlich[11]k pánovi Oberlajdinantovi, so wie e Zück’r[12]— pritom stúlil tri prsty a triasol nimi pred svojimi hrubými perami.Pani Amáliu Gelblichova zvesť trochu rozčúlila, ale skôr príjemne. Ona sa vždy škriepila s dcérou, ktorá ju z výšky svojej modernosti skoro vždy pritisla k stene. Dcérine ironické poznámky: „Vieš, mammá, to vtedy tak bolo; dnes to už nerobia, mammá“, alebo: „za oných čias, mammá“, — ju veľmi často do živého pichli. A najhoršie bolo, že proti týmto poznámkam nebolo apelátu. Na základe Gelblichovej zvesti dostala dcéru raz do svojej moci, i jasala, že sa jej teraz požije. Z druhej strany sa cítila akosi urazená, že Gelblich vie také intímnosti o jej rodine a predpokladá o jednej Wallmannke neslušné veci. Myslela, že mu musí dať pocítiť svoju zvrchovanosť — a preto mu zakričala neobyčajne hlasno a chytro: — Toto je taká impertinencia, ktorú nemôžem trpieť. Sie sind űnverschämt,[13]packen sie sich!Gelblich prijal vyhodenie s najväčšou chladnokrvnosťou. Privyknutý bol na onakvejšie vyhadzovania. Preto povedal tak zdvorilo a ticho, ako keby ho bola stoličkou ponúkla: — Ďakujem, ďakujem, ale už musím ísť. Kschamster diener, kiss die Hand. Nepoviem nikomu nič, denn jach hab mehr Verstand, wie and’re Leut.[14]— Marš, von, marš!Gelblich pozrel ešte posmešne na ňu a vyšiel, prevaľujúc sa z nohy na nohu. V pitvore zozbieral kvačku a starý klobúk a šúchal sa ku schodom. — So é Gans, sie tüt sich denkin, Magda ihrige![15]Die Magda ihrige je práve taká ako iná. Lepšia nie je, ako bola moja Rézka, mein Kind, mein goldenes Kind.[16]Nú, a čo stalo…? — mrmlal dolu schodmi.Po Gelblichovom odchode bavila sa pani Amália predstavami, ako pozbiera svoju Magdalénu. Bavila sa s nimi dosť dlho, lebo Magduška bolo dievča rozvažité, ako dievčatá, tie anjele radostné, vôbec bývajú. Magduška si musela zadovážiť alibi, totiž svedka, na ktorého by sa mohla odvolávať, že bola popoludní u neho. A preto posedela pol hodinky aj u svojej priateľky Eleny Machovej.Magduška bola vysoké dievča. Hlavičku mala malinkú a nohy a ruky veľké, pomerne k drieku akoby privyvinuté. Tvár mala okrúhlu, oči výrazné, trochu vyšpúlené, noštek okrúhly, trochu priružový a ústa ako čerešňa, lenže bez formy. Jej postava a tvár neboli vôbec súmerné, a predsa sa veľmi páčila istej triede mužských. Oravský, Maďariou pobehaný plátenník, by bol na ňu povedal, že je „dobrý falatek“. Okúňam sa, že používam taký výraz na patricijské[17]dievča. Naozaj je to neslušné. Ale čo robiť? „Dobrý falatek“ tak pasuje na Magdušku!Konečne prišla Magda domov, idúc prázdnymi izbami, hľadala matku. Volala: — Mammá, mammá, papala by som, kde je môj olovrant?Prišla k matke. Hoci tá počula jej volanie, neozvala sa, ale sediac vo foteli, dívala sa na ňu lorňonom, prísne po sudcovsky s istým šikovne napodobeným nádychom smútku. (Čo vytrpí biedna mať!)— Mammá, kde môj olovrant, hladná som.— Kde si bola?— Bola som v hájičku, žala som trávičku. Bola som u Elenky.— Bola si v Hájičku a nežala si trávičku. Také hlúpe vykrúcačky si vyprosím. Nemáš ani zďaleka potrebný rešpekt.— Rešpekt sem, rešpekt tam, bola som u Eleny. A čo to má s rešpektom do činenia…— Ty si nebola u Eleny, ty si bola v Hájičku a tam…— Ja som už bola i v Hájičku veľmi mnoho ráz, ale teraz som bola u Eleny. Pozri toto vyšívanie…— Čo si robila v Hájičku s oficierom? Načo také daromné vykrúcačky voči…— Mammaá, nie si chorá? Ukáž, opáčim ti hlavu.— Magda, tvoje chovanie je škandalózne. Ty donesieš hanbu na naše šediny a prinesieš nás predčasne…— No naozaj, tu prestáva všetko. Pošli po Elenu, či som nebola u nej. Vaše šediny nespomínaj, lebo vieš, že ty si každý šedivý vlas vytrhávaš a apa zafarbí.Pani Amália sa začala obávať, že si s Magdou nedá rady. Začala aj trochu pochybovať, či je ozaj pravda, čo Gelblich porozprával. Bolo by jej bývalo rozhodne ľúto, keby jej Magda bola vykĺzla, a preto sa odhodlala ešte k jednému všeobecnému útoku.— Magda, ty mi darmo vykrúcaš. Ty sa schádzaš v Hájičku s nadporučíkom Beugnitom. Chodíte ta už dávno, vždy popoludní o tretej a každý inou ulicou. Všetko…Magda, ktorá dosiaľ s najväčšou istotou všetko tajila, naraz padla na kolená pred sediacou matkou a oblapila ju okolo drieku a začala naraz plakať a plakať, rosiac matkinu tvár slzami.— Mammá, strašne, ukrutne sa máme radi. Hodíme sa do vody, ak nebudeme svoji. Nemôžem bez neho žiť! Mammá, zachráň nás!Nakoniec sa pani Amália poddala. Beugnit bol taký znamenitý, krásny človek, z takej povestnej rodiny! A oficier! Srdce pani Amálie zatrepotalo: oficier! Jedným slovom, poddala sa. Ešte mala akési pochybnosti o Beugnitovej povahe, tie však boli úplne premožené Magdinou poznámkou, že áno, a rozhodne má čierne fúziky. „Ach také drahé, sladké, mammá!“Prišiel i pôžitok pôžitkov: rozhovor o výbave! Koľko bolo v tom radostných hádok a rozjímaní!Tak bola Magda šťastná a pani Amália s ňou. Dcéra sa vydá za oficiera a to za zemana. Lebo Beugnit bol „von“ Beugnit, a k tomu: ó, slasť všetkých slastí! Egon!O otcovu mienku sa nestarali, lebo otec nemal nikdy svoju mienku.Ale…Pán Eusébius Wallmann mal asi päťdesiat rokov, changeant[18]tmavobelaso zafarbené fúzy a okrúhly nos ako Magduška, lenže vyslovene leskločervený. Na svoj rod bol do krajnosti pyšný. V hodvábnom puzdre schovával ako relikviu lieskovicu, ktorou boli na rozkaz kuruckého óbeštera[19]roku pána 16. mája 1697 tiež Eusébiusovi Wallmannovi, vtedajšiemu mešťanostovi mesta Kamenice, vyčítali dvadsaťpäť na istú časť tela. Na lieskovici boli hnedé škvrny, ktoré podľa tvrdenia pána Euséba boli stopy krvi. Iní, azda predpojatí, jeho priatelia tvrdili, že tie stopy neboli od krvi.Pán Euséb sa vždy veľmi čisto a elegantne šatil. Chodieval v tmavom šosatom kabáte alebo v žakete. Mal obyčaj založiť si ruky pod šosy a tak stáť, vypínajúc pritom nohy tak silne nazad, že tvorili oblúky. Takto stál a díval sa pred seba alebo na retiazku celembajúcu sa na jeho okrúhlom bruchu, a nemyslel na nič. Povrchne súdiaci ľudia by si preto mysleli, že pán Euséb nebol múdry človek. Veľmi by sa mýlili. Pán Euséb bol múdry. Jemu myslenie totižto náramne ťažko padlo, a preto sa neustával, keď mohol myšlienky celkom hotové prevziať od iných a s vážnosťou primeranou svojmu stavu, prednášať ich ako svoje. Ale ani toto nerobil, len keď vonkoncom musel. Jeho žena ho stálym hovorením odučila i od myslenia i od reči. Jeho zamestnaním bolo direktorstvo banky. Na toto bol ako stvorený: nevedel nič, nemyslel nič a mal okrúhle brucho, okrášlené hrubou, zlatou retiazkou. Jeho špecialitou bolo, že si namýšľal, že je charakter. Namýšľal si to preto, lebo naprázdno, hladko bežiaci stroj jeho mozgu sa vše zadrhol. Zaťal sa. Na nejakej maličkosti sa tak zaťal, že nebolo tej moci, ktorá by ho bola od nej odviedla. Toto bola vôbec vlastnosť Wallmannovcov, pre ktorú i ten mešťanosta zlizol svojich dvadsaťpäť.Pán Eusébius vzal pomer dcéry s dôstojníkom na známosť. Ani ho to netešilo, ani ho to nemrzelo.Jedného dňa dostal od svojho priateľa zo škôl, Adolfa Lesárskeho, list, v ktorom ho upozorňuje, že má podareného syna (synovia sú v takýchto prípadoch vždy podarení), ktorý je okresným sudcom a že by bol šťastný, keby mu dal Magdušku za ženu.Pán Eusébius mu odpísal, že ho bude tešiť, keď ho obidvaja Lesárskovci navštívia, hoci Magda je už asi zasnúbená. (Pán Euséb použil výraz „quasi“ zasnúbená, lebo vtedy práve „quasi“ všade používal, či to pasovalo, či nie.)A tak sa stalo, že jedného pekného dňa, okolo pol dvanástej, v hale wallmannovského domu šuškali a rozpačito sa obzerali dve vysoké postavy v dlhých čiernych kaiserrokoch, do ktorých dverí by mali vojsť. Bol to Lesársky so synom. Ponášali sa jeden na druhého ako bratia. Dlhé kostnaté ruky v bielych rukaviciach im vyčnievali z prikrátkych rukávov a obidvaja mali neforemné topánky s povytláčanými hánkami pri palci. Po dlhšom klopkaní, šúchaní a pokašliavaní sa im z jedných dverí ozvalo vytúžené: „Voľno.“Jeden druhého socajúc vošli a videli sa zoči-voči s Magduškou, oblečenou vo veľmi zvodných belasých domácich šatách. Magda zoskočila z kolísacieho stolca a držiac knihu v rukách, dívala sa zadivene na dvoch zálesákov. Starý Lesársky vystúpil a s nesmelou dôvernosťou vystrčil ruku k Magde:— Hehehe, Magduška, Magduška, dcéročka môjho drahého priateľa Eusébka. Hehehe, no veru podarené dieťa, hej veru! No, no!Mladší Lesársky, ktorý chcel hrať človeka veľkého sveta, predstúpil a predstavil sa veľmi hlasno, ale zajakavým hlasom:— Mám česť sa predstaviť, som Kamil Lesársky, okresný sudca. A toto tu je môj otec, pán Adolf Lesársky. Prišli sme Vám urobiť poklonu.Magda sa trochu usmiala, kývla hlávkou a ponúkla pánov sadnúť si.Páni si sadli obradne, poopierajúc svoje kolohnáty o drobné empírové stoličky. Chvíľu sedeli otvárajúc ústa ako ryby na súši. Konečne Magduška začala s konštatovaním, že je pekný čas. To bola voda na mlyn staršieho Lesárskeho, ktorý ako statkár preukazoval veľký záujem o túto tému.Prišiel pán Euséb a keď videl jednoduchosť svojho priateľa, cítil sa voči nemu veľmi na koni. Robil milého, ale trochu blahosklonného priateľa. No, a pani Amália! To bola patricijská dáma skrz naskrz. Mlela, mlela, mlela pomaly, majestátne, takže nielen starý, ale aj mladý Lesársky zívali celkom nemóresne.Lesárskovci zostali tri dni v Kamenici. Za tento čas dokázali u „Jeleňa“, že sú do zábavy súci chlapci, a Kamil tiež stihol Magdušku zabávať vyberanými právnickými príhodami, v ktorých jeho veda svietila ako hviezda a z ktorých Magda ani slovíčka nerozumela. Po troch dňoch odišli a s tým rozsudkom zo strany pána Euséba, že „veď uvidíme, ako bude, a všeličo sa stáva, že by človek nemyslel“.Magda a pani Amália sa len usmiali, hovorili o Kamilovi. Ani im na um nezišlo, žeby Magda mohla ísť za taký vešiak na šaty! Čo sa nasmiali na ňom! Ako sa mu Magda naporúhala, vraštila čelo, kládla prst na nos a hovorila veľmi vážne, trochu fufnavým hlasom: „Páni, túto vec musíme takto chápať.“ No, to bolo do rozpuku. Ešte i zahrdzavený cit komiky pána Euséba sa natoľko pohol, že sa uškľabil zo dva-tri razy.O niekoľko dní prezerali dámy po sklepoch rozličné do výbavy potrebné veci. Boli i v dvoch obchodoch s nábytkom. V jednom našli medziiným i nábytok do jedálne. Niečo také krásne, moderné, vkusné, „cukrové“ ešte ľudské oko nevidelo! A najmä tam bol kredenc! Jujujujujuj, matička starohorská, to bola krása! Kredenc bol z mahagónu a na jeho dvierkach boli z rozličných farebných krištáľových skiel vykladané hviezdy. No, to bol skvost, že tomu pre krásu zaujaté ženské srdce nemohlo odolať! Magduška a pani Amália zastali pred týmto zázrakom a pásli si na ňom oči a dušu. Boli so sebou úplne na čistom, že toto je ten kredenc, ktorý musí zdobiť jedáleň budúcej panej Egona von Beugnita.Na druhý deň išiel obzrieť jedáleň i pán Euséb. Obchodník mu najprv ukázal nábytok tiež s veľmi krásnym kredencom s hviezdami, o ktorom si pán Euséb myslel, že to je to, o čom spievali hymny jeho dámy. I bol sám so sebou úplne na čistom, že ono úplne zodpovie postaveniu pána Egona v. Beugnita a patricijskej hodnosti jeho dcéry. Obchodník ho potom viedol ďalej a ukázal i ten kredenc, ktorý jeho ženu i dcéru tak očaril. Veľmi sa zapáčil i pánu Eusébovi. Cena sa pánu Eusébovi menej páčila. Chodil potom od jedného k druhému kredencu, až sa pri veľmi tichom ohníčku jeho dušičky vyvarila táto myšlienka: Magda nebude chcieť ísť za Lesárskeho na nijaký spôsob. A pravdu má, je to hotový drevený Jano. Poviem jej, že krásny kredenc dostane vtedy, keď zaň pôjde. Ak bude chcieť Beugnita, dostane len lacnejší kredenc. Magda sa blaznie za Egonom. Nerobí iné, iba behá za ním, vypisuje mu kartičky, blúzni, sníva o ňom.Pán Euséb sňal klobúk z hlavy a mimovoľne sa poťapkal pochvalne po preriednutom temene.Pri večeri oboznámil dámy so svojím rozhodnutím. Držiac na vidličke s veľkou rozhodnosťou (keď je človek v rozhodnej nálade, robí všetko rozhodne), napichnuté tvarohové rezance, díval sa vyzývavo na blednúce dámy a vyskandoval im nasledujúci výrok.Ak pôjde Magda za Lesárskeho, dostane ten krásny kredenc s tými hviezdičkami. Ak pôjde Magda za Egona Beugnita, dostane ten lacnejší kredenc z orechového dreva. Tak!Nastalo mŕtve ticho. I pani Amália i Magda vedeli, že sa pán Euséb „zaťal“, a že každé prosenie a protirečenie uzol v jeho mozgu len väčšmi zatiahne.Nastalo mŕtve ticho, ale len na chvíľku. O niekoľko minút začali obe dámy kričať a plakať, ako keby ich rezal. Hovorili a kričali naraz. Čo hovorili, nerozprávam, lebo si to krásne čitateľky omnoho dokonalejšie doplnia samy.Pán Euséb vstal od stola, povedal ešte raz „tak“ a odišiel z izby, v ktorej toľko šarapaty narobil; išiel vydať zbytočnú energiu do „Jeleňa“. Zabavil sa tam do rána. Takéto vychádzky robil vtedy, keď bol zaťatý, ináč býval najtichším filištínom; v hostinci, kde sa podnapil, bol surový voči obsluhe a voči kompánom. Títo ho vždy veľmi základne poučili o slabších stránkach jeho povahy. Poučenie vždy len tak dlho účinkovalo, dokiaľ ho bolela hlava.Magduška bola celý týždeň v trápnych rozpakoch. Mala chvíle, keď sa smiala na celej kredencovej histórii. Čo za otázka! Egon alebo kredenc? Hahaha, sto ráz, tisíc ráz Egon, drahý, sladký Egon! Za celý celučičký svet ho neopustím. Iný raz jej prišlo na um, aký krásny by bol jej byt s „tou“ salónovou garnitúrou, s ružovou spálňou a s tým utešeným kredencom! Jej krasocit sa divo rozohral. Hnevala sa na Egona. Protivník, keby ho nebola nikdy videla!V sobotu podvečer ju navštívila jej priateľka Elenka.— Pá, drahá, ako sa mi máš? Dobre ako šťastlivá mladucha. Viem to podľa seba.— Skvele, Elenôčka sladká, ó!— Boli sme u Markovského nábytok pozerať. Je tam jedna jedáleň s kredencom! No, vieš, Magduška, to ti je čosi utešené! Danko povedal, že to musíme mať, čo sa bude čo robiť. Je síce drahá, veľmi drahá, nuž ale vieš, my si to môžeme dovoliť. Veď môj apa…— Aký je to kredenc? — skočila jej Magda do reči, ktorá sa cítila, ako keby jej bol nôž vrazil do srdca.— No vieš, krásny je! Také utešené hviezdy z brúsených krištálov sú na ňom. Čosi skvostné!Magda netrpezlivo čakala, kedy príde otec. Hodila sa mu na krk.— Papá, pôjdem za Lesárskeho. Musím, musím mať tú jedáleň s tým kredencom. Hneď, hneď, ešte dnes!Pán Euséb vygúlil oči, natiahol tvár, ústa roztvoril na „o“ do výšky roztiahnuté a škrabal sa ukazovákom po brade. Riekol:— Doóbre, doóbre, dcéra moja. Ale, hm, dobre si si tú vec rozmyslela?— Papá, povedal si, že — jedným slovom, musím ju mať!Pán Euséb upravil do riadnych pomerov svoju tvár a povedal:— Ako chceš, tak bude!*Salamon Gelblich chodil len tak do Wallmannovcov, ako keby ho nikdy neboli vyhodili. V sobotu večer odchádzal odtiaľ, a keď išiel dolu schodmi, hundral podľa svojho zvyku. Opakoval si: — Za drahý kredenc, sprostého zaťa. So é meschügener Heuochs![20][1]Sokrates— (469 — 399), významný grécky filozof[2]Platón— (427 — 347), jeho žiak, ktorý rozvíjal Sokratovu náuku tak, že ju celú reprodukoval[3]„šófel“ žid— nepodarený žid[4]Kaschamster diener, kiss die Hand(nem.) — ponížený sluha, ruky bozkávam[5]gnädiges fräul’n(nem. hov.) — milostivá slečna[6]Obere gasse(nem.) — Horná ulica[7]Oberleutnant von die Artillerie(nem.) — nadporučík delostrelectva[8]Unausstehlich(nem.) — odporný, neznesiteľný[9]Pletenen tun andere(nem. nespr.) — to pletú iní[10]Wie heisst? Hab jiach g’sehgen(nem. nespr.) — čo to znamená? Aj ja som to videl.[11]Waren é sehr freundlich(nem.) — bola veľmi priateľská[12]so wie e Zück’r(nem. fon.) — taká ako cukor[13]Sie sind unverschämt, packen sie sich!(nem.) — Ste bezočivý, pakujte sa![14]denn jach hab mehr Verstand wie andere Leut(nem. nespr.) — preto, lebo mám viac rozumu ako iní ľudia.[15]So é Gans, sie tüt sich denkin, Magda ihrige(nem. nespr.) — Taká hus, ona si myslí, že Magda je jej.[16]Mein Kind, mein goldenes Kind(nem.) — Moje dieťa, moje zlaté dieťa[17]patricij— v stredoveku i neskôr zámožný mešťan[18]changeant(fr.) — nepravidelne[19]Óbešter(z nem.) — vyšší dôstojník[20]So é meschügener Heunochs!(nem. nespr.) — Takí blázniví hlupáci!
Nadasi-Jege_Ako-sa-dievcata-vydavaju.html.txt
Viliam Pauliny-Tóth a jeho dobaNáčrtky životopisné a povahopisnéOpäť odpadol zelený list zo slovanskej lipy v Tatrách, a táto strata je tým citeľnejšia, čím trudnejšie a žalostnejšie časy žije národ slovenský. „Viliama Palinyho viac niet“, tak znel hlas po zachmúrených dolinách a vrchoch krásneho Slovenska v prvej desiatke tohtoročného mája. Zvláštna osobnosť, sťa meteor na oblohe Slovenska, bol náš Vilko. Jeho úmrtie spôsobilo štrbinu v radoch slovenského písomníctva, slovenského verejného života na poli politickom, spoločenskom a cirkevnom, ako aj slovenského hnutia pod Tatrami. Plný rodolásky, plný nezištnej obetavosti, plný duchovných krás v charaktere, vymýšľavý v hľadaní prostriedkov vhodných na prebudenie národa zo storočného spánku, v plnom rozkvete rozsiahlej činnosti, v nenarušenej bystrote vtipu, v nevyčerpanej sile pracovnej a dobrote ušľachtilého srdca a v najkrajšom mužnom veku vytrhnutý je z nášho stredu na nevysloviteľnú žalosť všetkých jeho verných spolupracovníkov národa roli dedičnej a úprimných milovníkov národa slovenského. Pekné slová padali na srdcia zhromaždeného národa nad otvoreným hrobom ako rosa nebeská na kvety vyschnuté suchoparom. Básnik prof. Hynek Krch[1]spieval:Ty jdeš přeci, jakbys neznal žaly,které Tobě samému hrob stlaly?S Bohem tedy, po veliké práci!Však věz, že TĚ Tatra s hořem strácí,nad Tvým hrobem že jí srdce puká,které vedla k Slávě Tvoje ruka.Na lásky si mladém dřímej věnci,daném Slávou svému vyvolenci.(Národnie noviny 1877, č. 55)Národný rečník, advokát Pavel Mudroň,[2]hovoril: „Stojíme nad hrobom veľkého muža, veľkého ráznosťou nezlomnou, veľkého nezištnosťou, veľkého umom, veľkého blahonosným účinkovaním“ atď. A oni obaja hovorili zo srdca národa. Pauliny[3]obracal na seba zrak celého národa od svojej ranej mladosti až po predčasný hrob. Národ i Viliam spolu stáli v nepretržitom spojení čo do citov a potrieb, túžob a snáh najušľachtilejších. Navzájom si rozumeli, navzájom sa prenikali spoločnou priazňou a láskou. O tomto miláčikovi slovenského národa chcem prehovoriť, vedený k tejto malej službe pobožnou, tichou žiadosťou nebožtíkovou, ktorú v jednom liste raz dávno pred touto trudnou chvíľou vyjadril pisateľovi týchto riadkov; robím tak tým ochotnejšie, čím lepšie som poznal nebožtíka a čím menej, ľudsky mysliac, som mohol predpokladať, že by moje pero jeho, a nie jeho pero môj nekrológ niekedy písať bolo povolané. Už v ranej svojej mladosti som častejšie dostával za úlohu hovoriť alebo spievať nad hrobmi priskoro odkvitnutých junákov slovanskej idey a slovenského mravu a býval som vždy jeden z tých, ktorí najhlbšie vo svojej hrudi pociťovali žiaľ a prenáramnú bolesť nad údermi, ktorých sa nám dostáva od krutého osudu. Žalosť a stesk môj má i táto sloha (v Nitre, roč. III, s. 181):Okrialo veľa srdcí v tom století,ktoré vo sľuboch ponad Tatrou letí,než mizne to zas jak predvčasné kvety!Z diali duchovia Tatier budúcnostivyslali napred úkazy vrúcnosti,no tie nezniesli ťarchu prítomnosti:a žiaľ hlboký, čo nám po nich zostal,dedičstvom ja tuším sám som dostal.Vývin nášho Paulinyho je poučný, obrázok jeho života a pôsobenia je zároveň obrázkom našich čias, obrazom borby mohutných živlov, buď domáhajúcich sa vrchu, buď harcujúcich na površí — proti budúcnosti.Náš Viliam sa narodil v Senici „a pokrstený bol hlbockou vodou“, ako sám svedčil podľa rodinného podania, dňa 3. júna 1826. Jeho otec Bedrich Viliam bol evanjelickým a. v. farárom v spomenutom mestečku a bol známy vysokou učenosťou a rečníctvom, matka Kristína Dedinská bola mimoriadnym zjavom toho času medzi slovenskými ženami vo vyšších vrstvách spoločnosti, v ktorej poznáme žiaľ i nádeje národa. Čoskoro Viliam osirel a Kristína ovdovela, lebo Bedrich Viliam Pauliny zomrel už 21. novembra 1827, zanechajúc mladučkú, dvadsaťdvaročnú vdovu na tŕnistej pôde evanjelických farárok v Uhorsku. O tie ich úbohé siroty sa cirkev nestará a svet im ešte sťažuje ich lós. Kristína Paulinyová sa odobrala so svojím synčekom k svokrovi, ktorý bol tiež ev. kňazom a seniorom trenčianskeho seniorátu v Zemianskom Podhradí. Žigmund Pauliny bol svojho času povestný pedagóg a vysokovážený muž vo všetkých stavoch. Starý otec sa teda stal vychovávateľom svojho vnúčika, avšak aj toto dobrodenie užíval čiperný Vilko len krátko, lebo sotva ho milovaný starý otecko naučil čítať a písať, už sa aj ten odobral za otcom. Na Veľkú noc r. 1831 vystrojili manželka a nevesta (snacha) svojho milovaného ochrancu a živiteľa do chrámu na služby božie, kde osemdesiatjedenročný starec horlivo a výrečne zvestoval veriacim zástupom víťazné zmŕtvychvstanie Kristovo, a rozpúšťajúc Áronovským požehnaním zhromaždenie, ranený mŕtvicou dokonal úrad i život pri oltári Pánovom. Zbožný zástup doniesol do fary mŕtvolu milovaného pastiera a s ňou nový titul manželke a synčekovi — vdovy a sirôtky, a neveste a jej chlapcovi jóbovskú zvesť o smrti už druhého ich živiteľa a ochrancu.To je rodinný obrázok, akých je na Slovensku nemálo. A práve tieto vrstvy vdov a sirôt vyvolil boh, aby sa osirotenému opustenému Slovensku pomohlo. Podivné a predsa pravdivé! Siroty pomáhajú sirotám, zatiaľ čo bohatstvo a svetské statky prechádzajú bez požehnania a prospechu do rúk cudzích, často bratovražedných.Evanjelické duchovenstvo a učiteľstvo na Slovensku, najhoršie odmeňované za svoje práce, vdovy a siroty nachádzajúce sa v najsmutnejšom položení, poskytlo najviac obrancov národnej veci od najstarších čias až po terajšie. Aj v tomto prípade nachádzame v jednej kňazskej rodine dve vdovy a dve siroty — a obidve vychovali slávnych synov v prácach a obetiach mnohých, v bojoch za práva a blahobyt osiroteného národa slovenského. Ladislav Pauliny (Žigmundovič) je znamenitý stĺp národnej veci na Slovensku a Viliam Pauliny je predmetom tohto životopisného náčrtku. Naproti tomuto skutku synovia šľachty alebo inak majetných meštianskych a sedliackych rodičov na Slovensku chabo a ničomne sa stránia vlastného národa a pomáhajú ho potlačiť a vyhubiť. Výnimky sú dosiaľ zriedkavé.V žalostných citoch a ustavičnom smútku domácom ubiehali prvé časy života nášmu Viliamovi. Obidve vdovy, svokra a nevesta, boli odkázané ma prácu svojich rúk.Vtedy bol povestný slovenský statkár zo zemianskej rodiny Ostrolúckovcov, Gustáv,[4]jeden z najčelnejších dynastov Trenčianskej župy. Pozostatok tých lepších starých lechovských časov, v ktorých sa neturčila slovenská šľachta, ale súcítila s národom. Jedno súc s ním a žijúc doma na svojich kvitnúcich statkoch, bola sebavedomou strážkyňou zdedených mravov rovnako ako drahých pokladov: slobody a práva svojej vlasti. Gustáv Ostrolúcky oddal hneď po smrti ich manžela a svokra týmto vdovám, chovajúcim pre vlasť a národ také veľké poklady, pohodlný dom na bývanie a veľkú záhradu na užívanie. Tu sa obidve vdovy usadili, nevesta so svojím Viliamom a svokra so svojím Ladislavom. Prvá priadla a bielila plátno, druhá šila a vyšívala, prala a upratovala dom, obidve starostlivo vychovávajúc svojich synčekov.Ladislav sa stal jedným z najznamenitejších národovcov a literátov slovenských, ktorý, hoci sa málo zaoberal literárnou tvorbou, predsa zaujíma neposledné miesto medzi slovenskými mravokárcami. Jeho práce satirického obsahu sa zaraďujú k chalupkovským. Písal pod pseudonymom a vyznačuje sa ostrou satirou, šľahajúcou maďaromanstvo a hlúposť všetkého druhu na Slovensku. Pod jeho menom je vytlačená v Nitre IV. pod názvomHrdošbáseň plná podivných krás. Bol starší od nášho Viliama o jedenásť rokov, a preto aj mocne vplýval na neho svojím duchom a nadšením.Viliamov ujec, Ján Roy,[5]farár v Novom Meste nad Váhom a senior nitrianskeho bratstva, veľmi vzorný vychovávateľ mládeže a muž prísnych mravov, prijal Viliama k sebe a so svojimi dietkami ho ďalej vychovával. Navštevoval miestnu školu pod správou znamenitého učiteľa Jána Dobrotku. Pretože však na fare bolo viac chlapcov, Nemcov a Maďarov, na strave, držal v dome túto chasu Ján Roy v tom najprísnejšom poriadku a disciplíne. „Okrem mnohého, čomu som sa priučil od Roya, mám mu čo ďakovať, že ma naučil poslúchať, a to je u mládeže veľa“, takto nebožtík Pauliny uznával zásluhy svojho ujca o seba.Po dvoch rokoch novomestskej výchovy zaviezla matka nášho Viliama do Senice, kde bola už toho času povestná latinská škola pod vedením Jána Valenčíka;[6]tu strávil mladík dva roky a vyšiel z Valenčíkovej školy hotový latinák r. 1836. Viliamova živá letora tu dostala zdravo sužujúce rúcho starej filológie a tunajší školský poriadok naňho dobre pôsobil. Valenčíkov spôsob bol totiž taký, že mnoho rozprával svojej mládeži, pritom však nezanedbával ani cvičenia pamäti učením sa doslovných klasických miest, raz kralických československých, potom rímskych klasikov, čím sa nielen vzdelávala myseľ, zdravo krotila fantázia chlapcov, ale aj ich vlastný sloh nadobúdal plnosť a jadrnosť. Pauliny bol jedným z najlepších Valenčíkových žiakov.Nastali prázdniny. Starostlivá matka zamýšľala dať desaťročného chlapca čím skôr na maďarčinu, pretože tá sa už so surovou bezohľadnosťou tisla dopredu, vytláčajúc latinčinu z verejného života, pošliapávajúc vznik národných rečí. Viliamova matka bola KollárovouSlávy dcerou, Šafárikovými a iných vtedajších spisovateľov spismi plnými nového života vzdelaná a vyššími nádejami Slávy oduševnená národovkyňa, akých sa v tom čase nachádzalo na Slovensku neveľa. Nebolo pre ňu nič strašnejšie ako ohavné meno odrodilca a bála sa svojho syna vydať do nebezpečenstva odrodenia sa vlastnému národu, čo by sa bolo mohlo ľahko stať, keby ho bola poslala medzi Maďarov v dospelejšom veku. Rozhodla sa teda stoj čo stoj poslať svojho Viliamka už v nasledujúcom roku do Komárna. Nepovedala však nikomu o svojom úmysle, ale zaoberala sa svojím synčekom každodenne oveľa viac ako cez predchádzajúce prázdniny. Rozprávala svojmu chlapcovi mnoho o slovenskom národe a jeho slávnej minulosti; spievala mu národné piesne, aj tie najnovšie, ktoré usilovne rozširovali bratislavskí študenti, a kriesila v chlapcovi cit pre poéziu a vzbudzovala v ňom národné povedomie. Kristína bola popri svojom národnom povedomí vrúcna ctiteľka Kristova a vyznavačka jeho evanjelia, nie mŕtvou ceremóniou, ale jeho živým ožarovaním svojich ciest života. Svojho synčeka viedla zavčasu k podobnému ponímaniu sveta a náboženstva. Pri vtedajšom utláčaní slovenského národa neprestala Viliama upozorňovať na veľký rozdiel, na nesmierny rozpor, do akého sa dostávajú horlivci za maďarizmus s kresťanskou vierou, ktorá učí milovať všetkých ľudí a nedovoľuje nikomu činiť krivdu, a ako sa tohto všetkého teraz niektorí dopúšťajú voči dobrému národu slovenskému. Po takých prednáškach, keď matka odišla za svojou prácou, dostal ViliamSlávy dcerua musel krasopisne a pravopisne odpísať do svojho zošitka niekoľko zneliek a naučiť sa naspamäť.Viliam pravda netušil, čo s ním matka zamýšľa; zistil to až neskoršie. So zápalom rečnieval každú nedeľu po nešporných službách božích matke a starej matke svoje znelky, cez týždeň poprepisované a vštepené do pamäti:„Co z nás Slávů bude o sto roků?“, „Bože, bože, kterýs dobře mínil vždycky s národy si všechněmi“, „Slávie, ó, Slávie, ty jmeno sladkých zvuků, hořkých památek“, „Stíny Lauritasů, Svatopluků“atď. Tieto a mnohé iné Kollárove znelky plnili obzorom svojich ideí chlapcovu dušu. Okrem týchto básní ho veľmi zaujímala Bürgerova[7]baladaLenora, ktorú bol Jungmann vtedy vydal v československom jazyku a ktorú matka rozprávala svojmu chlapcovi. Veľmi sa potešila, keď jej Viliam bez príkazu jednu nedeľu namiesto zneliek s mladíckym zápalom zarecitoval celú Lenoru. Národné spevy z KollárovýchSpievaniekbývali chlapcovým milým čítaním. Matka išla s pokojnou mysľou v septembri r. 1836 do Komárna, zveriac ho so všetkým tamojšiemu profesorovi Jozefovi Pálfymu. Myslela si, že má synčeka už dostatočne pripraveného na odpor proti odrodilstvu. Nebolo to však tak. Pálfy bol Maďar a tiež cítil potrebu Slovákmi rozmnožovať svoj počtom chudobný národ. Nepatril však k tým slepým horlivcom, čo idú na vec s energiou a fokošom, posmechom, obrokom a bičom rozmnožujú počet mamelukov a otrokov, predsa však vedome a čoraz ideálnejšími a účinnejšími prostriedkami sa ponáhľajú k tomu istému cieľu a stávajú sa pre nás nebezpečnejšími ako tamtí. Pálfy miloval svoj národ opravdovo a nebol Maďarom pre politiku. Milovník a znalec básnikov svojho národa, čoskoro spoznal celú myseľ nového chovanca a zápalistým kreslením a vštepovaním mu básnických názorov maďarského sveta ulovil jeho dušu. Za krátky čas bola matkina budova zvalená a zápalistý Viliam ani nespozoroval, čo sa to s ním deje. Pálfy sa zdržal všetkého zvyčajného zlorečenia a kydania posmechov na Slovákov, čo by iste bolo synčeka Kristíny Paulinyovej priviedlo na iné myšlienky; vzdor a vzbura, tieto pomôcky nášho života v boji s Maďarmi, neprišli u Paulinyho do platnosti a neprejavili sa, čo vydáva svedectvo o pedagogickej zručnosti Pálfyho a čo na Paulinyho pôsobilo po dlhé, dlhé roky. Pálfy Viliamovi dovoľoval aj tu prepisovať československé znelky a skladať slovenské básničky, ale vedel využiť jeho náklonnosť k poézii a čím lepšie si chlapec osvojoval maďarskú reč, tým častejšie mu dával čítať a prepisovať maďarské básne Berzsenyiho, Kazinczyho, Kölcseyho[8]a iných. Viliam bol čoskoro celým Maďarom. S obdivom k jeho vlohám hľadeli všetci na jeho pokroky. A čo je u Maďara najvyššie, čistá výslovnosť maďarčiny, to bolo pre Paulinyho najmenšou prácou, tak si privlastnil maďarčinu, tak čisto maďarsky prízvukoval a vyslovoval slová, že ho po pol roku nebolo rozoznať od rodeného Maďara. Tento slovenský chlapec dňom a nocou sedával s Kölsceym, Kazinczym, Berzsenyim a s inými. Jeho myseľ visela na Pálfyho entuziastických chválorečiach týchto básnikov.Pauliny sa stal prvým maďarským žiakom nielen v škole, ale aj vonku v hrách a pri plávaní v Dunaji. „Kár hogy nem magyar“ (škoda, že nie je Maďar), hovorievali jeho spolužiaci. Že však nebol Maďar, vedeli veru len odtiaľ, lebo im ho profesori dávali za vzor a príklad usilovnosti a pracovitosti ako slovenského chlapca (tót gyerek). Vtedy ešte neboli vynechané rubriky školských protokolov pre národnosť, vtedy ešte nezapisovali ako Maďara každého, kto sa narodil v Uhorsku, a teda aj Viliam Pauliny bol podľa národnosti zaznačený ako Slovák. Teraz je to už, pravda, inak, keď sa slovenské mená ľubovoľne prekrsťujú, napríklad Milan na Emil, Miloslav na Lajoš a pod., a každého Slováka, Rumuna, Srba narodeného v Uhorsku kolkujú za rodeného Maďara!Nechajme teraz na chvíľu Viliama pri jeho maďarských štúdiách a pozrime na jeho milú matku, ktorá žila len svojmu miláčikovi. V Modre vtedy prekvitalo slovenské gymnázium; na to pomýšľala Kristína, keď sa Viliam podučí maďarčine. Náhodou sa stalo, že po peknej (v tridsiatom druhom roku svojho veku sa nachádzajúcej) vdove zatúžilo oko vdovca, evanjelického farára v Modre, ktorý ju aj požiadal o ruku. Prvá myšlienka na jej Viliama pomohla ovplyvniť jej rozhodovanie podať ruku mužovi vysokoučenému, ktorý okrem toho, že sa stane jej synovi otcom, bude aj strážcom a správcom jeho ďalších štúdií, na čo ona sama necítila dostatočné sily. I odhodlala sa skutočne mladá vdova roku 1837 podať ruku mnohodetnému starcovi, pedantnému mrzútovi a človeku síce učenému,[9]ale bezzásadovému. Taký filantrop, ktorý pre filantropizmus vlastného národa, pre horu, v ktorej žije, nevidí stromy, ako bol Doleschall — takto sa písal onen Doležal modranský — nie je pre ideály zbožnej, zápalistej národovkyne, akou bola Kristína Paulinyová. Doležal síce nepatril k tým vtedajším exaltovaným maďarónom, bezhlavo šliapajúcim odveké práva národov, ale nebol schopný ani obetavej myšlienky pre svoj národ. Naši dali týmto ľuďom titul „chlebári“.Kristína zle rátala a jej druhé manželstvo nebolo šťastné. Viliam sa už po dvojročných štúdiách v Komárne vrátil roku 1838 do otčimovského domu. Jeho skúsenosti pod správou mrzúta, pedanta, vysokoučeného krikľúňa, o ktorých nebožtík Pauliny-Tóth rozprával pisateľovi týchto riadkov, sa nehodia celkom pre verejnosť. Jeho matka bola utrápená osoba, ako nesmiernym namáhaním v práci pri početných dietkach svojho muža, tak tvrdohlavosťou a mrzutosťou Doleschalla.[10]Prvú skúšku zo svojich komárňanských štúdií musel Viliam podstúpiť pred matkou. Bola to zvláštna skúška, pri ktorej síce žiak nemusel hovoriť o tých veciach, o ktorých nič nevie, čo, ako je známe, býva veľmi mrzutá a ťažká úloha pre nejediného žiaka, predsa však pri tom všetkom, že Viliam hovoril len o tom, čo najlepšie vedel, skončila sa skúška najžalostnejšie. Viliam sa pochválil všetkým, čo vedel z Kölcseyho a od Pálfyho a so zápalom a nadšením rozprával matke o maďarských ideáloch! Matka sa spočiatku len červenala, potom zbledla, slzy sa jej počali rinúť po tvári — až napokon zúfalo si kryjúc oboma rukami oči, zvolala: „Bože môj, bože môj, čo som učinila?“Viliam miloval svoju matku, ako len dobrý syn môže milovať takú milú, takú dobrú matku, a naľakal sa náramne toho výkriku. Bolo po skúške a Viliam až na druhý deň, keď pokojne sedel pri matke, zvedel, o čo tu ide. Matka začala, ako kedysi, hľadiac synčekove kučery, tíško dohovárať chlapcovi pre jeho odrodilstvo, rozprávala, aký opustený je náš národ pre svojich odrodilých synov, ktorí len čo ovoňajú učené školy, už sa odroďujú národu, a preto sme takí opustení — a spupní Maďari sa potom nad nás vynášajú a potláčajú našu reč. „Azda nechceš aj ty vojsť do ich šľapají?“ boli jej závažné slová synovi, ktorý vedel svoju matku upokojiť chlácholivými rečami, hoci pritom nestratil z mysle svojho Pálfyho.Múdra matka však nebola moderným diplomatom alebo žurnalistom, ktorý dnes trúbi z plného hrdla na križiacke výpravy proti Rosii, a zajtra nesie vavrínový veniec na hrob Mikuláša a píše siahodlhé články o aliancii s Ruskom. Matka neverila slovám diplomatického synčeka, ale cítiac nemoc v jeho srdci, išla k lepšiemu lekárovi, než bola sama: išla k práve zvolenému riaditeľovi modranského gymnázia Karolovi Štúrovi.Karol Štúr bol vlastný, starší brat nezabudnuteľného Ľudovíta. Čo do povahy celý jeho protiklad, čo do ducha a národného presvedčenia rovnako so svojím bratom zmýšľajúci. Kým Ľudovít bol samý zápal, oheň dohora šľahajúci svojimi plameňmi, Karol bol usadlý, tichý, skromný, rozvážny, prísneho vzhľadu, vážiaci a vyberajúci slová, neustupoval ani hrôze chvíle, ani sa nedával unášať sangvinickým nádejam. Jeho presvedčenie bolo tvrdé ako skala, neuhybné, ale splnenie slovanských nádejí kládol do ďalekej budúcnosti. Staval dom, o ktorom si myslel, že bude zborený, ale zachráni v sebe materiál na budúce stavanie. On bol slovanský pedagóg a nič iného. Zúrivé útoky maďarského protestantstva, pánovito sa rozťahujúceho, odrážal neústupnou, neprebornou hrádzou svojej logiky, svojho charakteru, svojho presvedčenia. Nemeral hrôzu nebezpečenstiev, ktoré ho obkľučovali. Vtedajší postrach Slovákov, gróf Karol Zay,[11]lámal sa o logiku tohto katonského pedagóga,[12]a keď roku 1842 na kongrese učiteľov hrozil zákonom, ba maďarským kráľom, Štúr ticho odpovedal: rozkázať môžete pomaďarčenie škôl a náuky, no ciele pedagogiky tým dosiahnuté nebudú. Bol za berlínskych štúdií filozofie osobným poslucháčom Heglových kolegov a žiakov, ktorí sa vyznačovali prísnym logickým myslením a niesla ich túžba opravdivo preniknúť do historického jadra pravdy. V histórii bol poslucháčom Neandrovým, v teológii Marheineckeho, Tvestena[13]a iných.Náš Viliam chodil do školy jeden rok pod konrektorom Albrechtom, potom ešte štyri roky strávil pod samým riaditeľom Štúrom. Duch školy iný, duch mládeže iný než tam v Komárne a strážny duch matkiných piesní a modlitieb nablízku. Taký bol rozdiel výchovy komárňanskej a modranskej.Riaditeľ Štúr upokojoval matku ohľadne synčeka, hoci jeho pozornosti neušla Viliamova náruživá zaľúbenosť do maďarskej poézie, v ktorej napokon nebolo mnoho jadra a bola nádej, že čoskoro upútajú chlapcovu básnickú myseľ lepšie vzory. Čoskoro sa Pauliny aj vyliečil zo svojich maďarských snov; jeden z tých snov ho síce opustil až na konci života. Ten sen, pre ktorý sme sa i my s nebožtíkom často hádali, číry sen, ktorý nosil so sebou po celý čas svojho života, že vraj maďarský národ ako taký nie je vinný na utlačovaní Slovákov. Uvidíme neskoršie, ako bol aj z tohto mamu vyliečený samými Maďarmi.Karol Štúr bol verným pomocníkom Viliamovej matky, ktorá neprestávala bdieť nad synom a sprevádzala pozorným okom jeho štúdiá. Každú literárnu slovenskú úlohu, ktorú mal robiť doma, sama najprv čítala, voľné hodiny vypĺňala učením ho mnohému, ba kázala mu prekladať častejšie z nemeckých klasikov niektoré básne, keď pozorovala jeho náklonnosť k prekladaniu z maďarčiny.Viliam sa stal členom slovenskej Spoločnosti, ktorú spravoval sám riaditeľ, a hoci ešte sám prednášal mluvnicu po latinsky, predsa však už rokovacia reč bola československá a pracovalo sa usilovne na vzdelávaní sa v tej reči, v histórii literatúry atď.Matka bola upokojená. Táto šľachetná národná mysliteľka akoby sa ponáhľala čo najskôr ochrániť svojho syna pred odrodilstvom v predtuche svojho skorého skonania a cez školské prázdniny na oberačky r. 1840 poslala Viliama na Nitriansko, do vtedy najprebudenejšieho národného kraja, a aj preto, že tam jeho pokrvný Ladislav Pauliny bol práve uvedený za farára, aby tak v jeho spoločnosti národne zosilnel a zoznámil sa s tamojšími mužmi. Ladislav bol jedným z najčelnejších národovcov mladej bratislavskej školy. Tu som aj ja práve toho roku v júni začal svoju činnosť a v spoločnosti s Ladislavom Paulinym, Tomášom Slavomílom Hrošom[14]— neskoršie z osobných pohnútok od našej strany odpadnuvším — Samuelom Jurkovičom,[15]Jaroslavom D. Bôrikom ai. zhromažďovali sme okolo seba všetko, čo bolo schopné chápať národné myšlienky. K takejto spoločnosti pripútaného chcela vidieť Kristína svojho syna. Viliam aj prirastal k nám zo dňa na deň prítulnejšie, v tomto tovarišstve sa tiež v ňom skoro rozvinulo vedomie jeho národnej spolupatričnosti k celku. Teraz sa mu začínalo vyjasnievať aj usilovná starostlivosť jeho matky o nadobúdanie čoraz väčších znalostí o slovenských veciach. Už aj úspešne pracoval na menších i väčších pokusoch v poézii a s Ladislavom si vzájomne predčítali svoje výtvory, keď ho tu dňa 21. októbra 1840 stihla v Prietrži jóbovská zvesť, že jeho milá matka dokončila svoje starosti a útrapy života. Viliam bol zničený. So zlomeným srdcom sa obaja ponáhľali s rýchlo najatým kočišom do Modry — na pohreb, jeden svojej matky, druhý švagrinej. Viliama dlhé roky trápila domnienka, že jeho milú matku pochovali živú, pretože sa mu zdala byť ešte teplá, keď ju ukladali do rakvy. Pravda, teplá bola ešte i vo svojej rakve láskou k svojmu synovi! Ó, keby takých i v smrti teplých matiek bolo viac na opustenom Slovensku!Zdalo sa, že otčim chcel napraviť na synovi, čím sa previnil voči matke za jej života, lebo zaobchádzal s Viliamom trochu vľúdnejšie; avšak aj to malo iný cieľ a čoskoro sa mrzút navrátil do svojich vychodených koľají. Otčim chcel mať z Viliama čo najskôr kaplána, jemu však bolo viac po chuti kreslenie, maľovanie a hra na pianíno. „Načo toto večné klimprovanie a mazanie? To ti chleba nedá!“, hovorieval a odháňal ho od pianína a kreslenia. Literatúra, ale zvlášť poézia, stala sa mu náhradou za zobrané mu záľuby, tej sa oddal celou dušou a najmäSlávy dcerasa mu stala sprievodkyňou života. Ako u všetkých nadaných mladíkov budil i v Paulinym tento umelecký výtvor túžbu po vytvorení niečoho podobného. Úmysel dozrel čoskoro v skutok. Viliam bol mladík vítaný vo všetkých spoločnostiach, štíhly, ohnivých, čiernych veľkých očí, vysokého súmerného vzrastu; uhladené, príjemné správanie, iskriaci vtip, výrečnosť vo všetkých rečiach bežných v spoločnosti, hudba, spev, to všetko mu bolo k službám a získavalo mu priazeň. Nie div, že sa čoskoro našlaSlávy dcera, ktorá opanovala mladícku myseľ i srdce a mladý Pauliny už nemyslel na nič iné, než ako by aj on spísal druhú, ak možno ešte dokonalejšiuSlávy dceru.Množstvo obrazov maďarských, nemeckých a francúzskych romantikov hmýrilo sa mu v hlave a nežná láska prvého mladíckeho ohňa blažila jeho srdce. Viliam sedel dňom i nocou pri svojom stolíku a zväzok za zväzkom zaľúbených básní mu vzrastal pod rukami. Všetko bolo hotové, prepísané a — aj odovzdané na posúdenie samému riaditeľovi a správcovi slovenskej Spoločnosti. Pauliny nepochyboval, že práca dôjde uznania, bude sa pokladať za hodnu ak nie vydania tlačou, tak najmenej na zapísanie do zlatej knihy spomínanej Spoločnosti, do ktorej sa zapisovali najlepšie práce. Ale malo sa stať inak. Hrozné sklamanie. Štúr sa nepotešil zo svojho žiaka. „Čo to bude z našej mládeže, ak to pôjde takto?“, vzdychal bolestne a príduc do Spoločnosti so zbierkou Paulinyho ľúbostných básní, vracajúc mu ich späť ako nesúce a nehodné na verejné čítanie, hovoril: „Vecheť za uši, puer,[16]ale nie milenka“ a potom začal v škole po latinsky výrečne horliť proti zmäkčilosti mládeže, ktorá hmatkajúc po nemeckých a francúzskych ako aj maďarskými básnikmi napodobnených romantikách, vrhá sa na bludné cesty, oddáva sa nezdravým citom, nekresťanskému zmýšľaniu. Celá snaha západného romantizmu je chorý subjektivizmus, ktorý celé žitie a bytie človeka kladie a stavia na osobný cit, potom krája a atomizuje históriu iba na odrobinky telesných chtiačov a bláznivých žiadostí. Duch slovanského národa sa nesie celkom iným smerom, tu sa musí subjekt potápať vo svojom objekte, ktorým je národ a jeho jediným prostredníctvom je človečenstvo. Objektom človečenstva je zasa Kristus a kresťanstvo, a tu dochádza svojho cieľa najvyšší ideál umenia a vedy. Veľké záujmy človečenstva sú zvrchovaným cieľom básnikov pravého jadra slovanského. To rozklepávanie, to atomizovanie subjektu s jeho kráterom telesných žiadostí a náruživostí ponechajme hociktorým iným hynúcim a zhynúť chcejúcim národom. My sme národ života a budúcnosti. Slovanskí básnici sa musia vedieť pohrúžiť do tejto objektivity zdravého národa. A zvlášť vy, mladíci, ktorí cítite v sebe básnické povolanie, cvičte sa v dialektike týchto javov, študujte pomery a charaktery národov, predovšetkým a najusilovnejšie svojho národa v jeho kmeňovom rozvetvení. Rozmarnú lásku si nechajte na čas, keď odchovaní hlbšími štúdiami budete vedieť rozoznať koreň pravej lásky od výbuchu náruživosti.Asi tak horlil Štúr a náš sebavedomý Viliam stál porazený a zničený zoči-voči svojim spolužiakom, nad ktorými — ako si namýšľal — nekonečne vyššie stál. Štúrova kritika jeho vnútra, ako si Štúrovo horlenie vysvetľoval, tak porážajúco pôsobila na citlivého mladíka, že upadol do dosť ťažkej nemoci, zmocnila sa ho žlčová zimnica. Štúr často navštevoval svojho žiaka a vedel jeho myseľ aj pozdvihnúť, tak ako vedel jej pýchu a domýšľavosť poraziť. S uzdravujúcim sa potom častejšie zavádzal reč na poéziu, zvlášť na slovanskú. Vždy však na to jedno narážal, aby básnik kvôli hre fantázie a kvôli lahodnostiam mysle neobetoval vec, o ktorú národu konečne ide a má ísť aj tým „vyšších letov mládencom“. Pauliny, celkom sa uzdraviac, zmieril sa v duchu so svojím učiteľom a mentorom. Ale ako pomstu za svoje poetické poblúznenie si umienil, že už nikdy viac nebude básniť a v prvom zanevrení na svoju poéziu spálil všetky svoje básne okrem jednej, ktorá najviac zapálila Štúrov hnev, tú si nechal na pamiatku tejto svojej prvej katastrofy. Neskoršie túto báseň[17]uverejnil v humoreskeTrinásta pieseňako dôkaz, že Štúr spravodlivo horlil proti podobným plodom.V mysli a v duchu Paulinyho nastala istá prázdnota. Stiesňovaný otčimom, od pianína a kreslenia odháňaný, učiteľom vyhnaný z raja poézie, cítil sa akosi po tretí raz byť sirotou. Akosi mimovoľne sa učil svoje gymnaziáliá a študoval filológiu a dejiny. Ale študovať slovanské dejiny a nepocítiť v sebe šľahy básnického zanietenia, to je nemožnosť u takých nadaných mládencov, ako bol náš Viliam. Poézia ho opäť uchopila za ruku, takže odvolal sebe samému, daný sľub; básnil však už oveľa striedmejšie a vystríhal sa snov lásky. Písal povesti veršom i prózou. Nadpis prvej práce po onej katastrofe znelKríž.A tu nebolo ani zmienky o márnej láske a prácu Štúr schválil, prišla potom do „pamätníka“.Tátošbola druhá povesť, ktorú sám jeho majster K. Štúr použil k jednej zo svojich povestí o Smolenickom zámku. Treťou bola už dlhšia romanticko-epická povesťCínia,kde síce láska už vošla do tkaniva deja, ale tak solídne, že sám Štúr taký spôsob pochválil a náš Viliam sa konečne opäť s poéziou celkom zmieril. Prvotná jeho nemoc však neskoršie vyšľahla znova a tvorí tieň v jeho básňach.Prejdúc r. 1843 na bratislavské lýceum, našiel tam v plnom kvete rozsiahlej činnosti Ľudovíta Štúra, mladšieho brata svojho prvého majstra, ktorý ho už ako známeho prijal do svojho kruhu. Viliam bol očarený Ľudovítovým rečníctvom a kto ho poznal, mohol v neskoršom čase vidieť vo Viliamovi jeho nadaného žiaka. Postava, akcie, dôraz bol celý Ľudovítov. Prednášky Ľudovíta Štúra o gréckej poézii uchvátili chápavého Viliamovho ducha nemenej než rečníctvo, rovnako filologické štúdiá a filozofické ponímanie slovanskej histórie, ktoré Ľudovít živo a so zápalom prednášal, ponúkavo a prebúdzajúco pôsobili na Paulinyho ducha.Bol bohato nadaný vlohami pre filológiu, no nezostal pri jednom, ale chytal sa temer všetkých odvetví vedy, takže neskoršie sám nariekal na túto mnohostrannosť zamilovaných štúdií, vidiac pole neprehľadné a prácu neprekonateľnú. Pluribus intentus, minor est ad singula sensus,[18]a teda aj u Viliama, hoci pilnosť a pracovitosť jeho boli jedna veľká, druhá ľahká. Pracoval vo všetkých odvetviach ľahko. Študoval práva, filozofiu, filológiu, históriu — nech pomlčím o rozsiahlych predmetoch a prameňoch poézie — študoval napokon aj teológiu. V neskoršom čase sa však mimoriadne zručne vyznal aj vo všetkých možných ľudských vedomostiach a nesadol tak ľahko v nijakej učenej spoločnosti na neisté. V maďarských kruhoch často značne zdividoval uvravených rečníkov a chvastúňov. A jeho kypiaci dobrý humor a ostrý vtip vedel náležite osoliť odporcom polievku. Predsa však aj tam bol vítaný.Sami nepriaznivci obdivovali jeho veľkú zbehlosť v rôznom poznaní ľudskom. V jeho rukopisoch sa nachádzajú celé zväzky výpiskov abecied rozličných jazykov. Slovníčky sanskrtu, keltskej reči ai. Úryvky z Adelunga,[19]Dobrovského, Boppa[20]ai. Nemenej prebúdzavo ako tieto štúdiá pôsobilo na Paulinyho množstvo kolegov zhromaždených vtedy okolo Štúra; vnútorný život týchto mladíkov sme i my zvonku podporovali všetkými možnými prostriedkami. Ja som navyše každý rok najmenej raz osobne navštevoval Bratislavu a tam sa v ich kruhu bavieval, jednak aby som zadosťučinil svojej vlastnej duchovnej potrebe, jednak aby som videl vzmáhajúceho sa ducha našej mládeže a priniesol niečo k jej osvieženiu. A nezostalo to bez vplyvu a stopy ani na tohto mladého bratislavského študenta. Sám o tom píše takto: „V tomto čase (r. 1843) navštevoval nás, čiže vlastne Ľudovíta Štúra, Hurban, novozvolený hlbocký farár. Keď sme boli či už u Štúra alebo v spevokole v niektorej záhrade zhromaždení, vtedy sme my mladí počúvali tých mužov ako svojich prorokov a ich slová sme si ukladali do srdca i do pamäti. Boli to rozkošné večierky, na ktoré si každý z nás živo a vďačne spomína. Kiež by slovenská mládež na všetkých školách mala taký život.“Tieto vzdychy boli vždy oprávnené a najmä teraz, keď naša mládež je potlačená skoro úplne. Avšak aj tento študentský bratislavský život čoskoro utrpel škodu. Prenasledovanie študujúcej mládeže začali Zay, Prónay, Hrabovszky, Pulszky, Kossuth, protestanti a liberáli, ktorí potom najviac pišťali, zvíjali sa a korili, plakali, o milosť žobrali a lamentovali pred celou Európou, ba i voči Slovanom a Románom sa tvárili ako priatelia a milovníci opravdovej slobody — keď ich Bach zovrel železným ramenom, títo si v rozkvete svojej mladosti získavali ostrohy na úbohej a bezbrannej slovenskej mládeži. História nepozná väčšiu lož než bolo oslavovanie maďarskej slobodomilovnosti; práve Maďari nikdy nemohli zniesť ideálnejší ruch slobody; každé šľachetnejšie hnutie ducha u iných je tŕňom v ich očiach. Aj tu bol prvý útok urobený na bratislavský Ústav, lebo ideálny ruch slobodnej mládeže slovenskej im bol tŕňom v oku. Maďari mali vždy svojich jednotlivých vodcov, ktorým dôverovali a slepo sa zverovali ich vedeniu — vtedy mali grófa Zaya, generálneho dozorcu evanjelikov, okolo neho sa všetci zhŕkli a vrhli sa mu do náručia ako hotoví žandarmovia, žalobníci a sudcovia, vyrojili sa pod uzurpovaným titulom vyšetrovacej komisie generálneho konventu na bratislavský Ústav a odstránili Ľudovíta Štúra z katedry slovanskej reči a literatúry, načo mládež demonštrovala, húfne sa odoberúc v najtuhšej zime z Bratislavy do Levoče. Náš Viliam, keď od svojho otčima žiadal povolenie zanechať bratislavské lýceum, bol tútorom prinútený zostať tam. Tento dej patrí medzi dôležité národné dejiny. Bratislavský duch sa tým rozšíril nielen na levočský ústav, kde sa odobrala hlavná čata oduševnených mladíkov, ale skrze nich a ich spojenie s inými sídlami študujúcej mládeže aj na všetku študujúcu slovenskú mládež.Ľudovít Štúr zostal v Bratislave ako súkromník a spisovateľ: zo slabšej mládeže, ktorá buď pre odpor svojich domácich, ako Pauliny, alebo z prirodzenej bezcharakternosti a nedostatočnej orientácie sa nezúčastnila na tomto exode, pomaly stvoril Štúr súkromnú mládež podobnú predchádzajúcej. Mládež navštevovala Štúra kvôli spoločnému súkromnému vzdelávaniu sa a bola v literárnom spojení s Levočou a všetkými inými spolkami slovenských študentov.Viliam sa zúčastňoval cez prázdniny na výletoch, ktorých cieľom bolo usporadúvať národné zábavy, divadelné predstavenia a iné podniky na vzbudzovanie národného povedomia medzi Slovákmi. Roku 1845 zastupoval bratislavský Ústav na verejnom zasadnutí Tatrína v Liptovskom Mikuláši. Veľa cestoval po Slovensku a všade bol vítaným hosťom pre svoje zábavné správanie a ideály svojich myšlienok, ako aj pre svoje prednosti vnútorné. Čoskoro sa zoznámil so všetkými čelnými národnými kruhmi Slovenska. Ako vychovávateľ v panských rodinách získal zručnosť v spoločenských formách a v zovňajšej uhladenosti vlastnej tejto triede. Prevyšoval ďaleko a vysoko svojich vrstovníkov v tejto zložke moderných požiadaviek na mladých ľudí.Nemôžeme tu nepripomenúť slová, ktoré na konci svojich štúdií napísal sám Pauliny jednému zo svojich priateľov a ktoré vydávajú svedectvo o jeho hlbšom náhľade na život a povolanie muža: „Moji profesori boli: na práve Michnay,[21]fyziku, geometriu atď. som pod Kováčom-Martinym študoval, v teológii sme živorili pod Bolemanom[22]a Šimkom.[23]Vďaka svojej nebožke matke, ktorá bola zapálená a horlivá luteránka, nadšene a náruživo milujúca živý národ, skutočne jestvujúci, neupadol som ani ja do priepasti toho pustého nihilizmu, aký moji profesori okolo seba šírili. Stavbu mojej mamičky ohľadom osobnej viery v Krista síce pustoduchí profesori zborili svojimi zásadami nevery — vynímajúc tu, pravda, Martinyho, ktorý prírodné vedy prednášal vždy vo vzťahu k bohu stvoriteľovi, ale ako starého sme ho už my mladí nepočúvali tým čerstvým citom srdca — čo malo veľmi škodlivý vplyv hlavne na morálnu stránku môjho života. Keby nebolo bývalo Štúra, istotne by som bol utonul v lumpáctve a svetáctve, neodsúdenom racionalizmom mojich profesorov. Nevyhynie mi nikdy z pamäti, aký dojem to na mňa urobilo, keď raz Štúr, príduc na katedru, otvoril Nový zákon a začal nám vykladať Kristovu reč na hore. My sme nikdy od našich profesorov teológie také dačo nepočuli a upozornilo nás to na mýlne cesty časoducha, po ktorých sme i my chodili, a zamyslení chodili sme dlho.“Drahocenné toto vyznanie nech je pohrozením všetkým tým pyšným profesorom a profesoríkom, ktorí z tohto alebo ktoréhokoľvek iného ohľadu kŕmia mládež v domnení, že ona i sama neprehliadne a nerozozná luhárov a škodcov pravdy a ako takých ich neodkryje pred potomstvom.Po skončených štúdiách ho Ľudovít Štúr odporučil za vychovávateľa srbskej rodine bohatého statkára v Srbsku, v Kovíne, neďaleko Belehradu, pánu Despiničovi. Tam sa odobral v októbri 1846, súc najlepšie odporučený ako Slovan a učený mladík. Zaiste hovoril dobre po srbsky a gramaticky poznal všetky slovanské nárečia, takže mohol s prospechom celkom zdolať svoju úlohu v srbskej rodine. U Despiničovcov bol nadmieru srdečne prijatý, jeho všeobecná vzdelanosť, k tomu znalosť hudby, rečí, kreslenia, nenútenosť v styku a veselá povaha sa tak páčili celej rodine, že pán Despinič ho chcel úväzkom s najlepšími podmienkami pripútať k službe domáceho vychovávateľa na desať rokov. To však nešlo do Paulinyho plánov, ktorý mienil zotrvať v tomto postavaní najdlhšie dva roky s tým cieľom, aby mohol uskutočniť svoju zamilovanú myšlienku odísť na zahraničné vysoké školy, keď si nahospodári toľko, koľko mu na tie štúdiá bude treba.V Srbsku Pauliny za krátky čas pocítil svoju túžbu a povolanie, túhu nesmierne živú po Tatrách. Slovensko mu bolo milenkou ľúbenou nekonečnou priazňou a objímanou v duchu, s ňou sa bavil, ju ctil, iba jej pri nohách sedávať si zaumienil, v jej očiach, v tých tatranských prúdoch zhliadať sa žiadajúc. S najväčšou rozhodnosťou povedal nie, a tak rýchlo sa uberal z Kovína, akoby mu pôda pod nohami horela.Rodina by už bola pristala aj na kratší čas, ale Pauliny tu už nemal miesta a ponáhľal sa, ponáhľal, hnaný túžbou, späť na milé Slovensko. Lúčenie bolo žalostné. Prichádzajúc v rozhovore s pisateľom tohto k tejto epizóde, Pauliny veľmi rád zotrvával pri spomienke na svoju skúsenosť tu nadobudnutú. Keby mu bol boh predĺžil žitie, boli by sme od neho dostali výbornú novielku, obsahujúcu štúdiu srbského spoločenského života, ktorú mal už v rozvrhu hotovú a ktorú práve, zasypaný inými prácami, ponúkal na spracovanie pisateľovi týchto riadkov, k čomu on aj tak napoly zvolil, avšak zišlo z toho pod návalom iných okolností a práce.Na spiatočnej ceste ho v Belehrade srbskí národovci srdečne prijali a ponúkali zotrvať v Srbsku, no Pauliny bol rozhodnutý; tu dosiahla zrelosť jedna črta Viliamovho charakteru, ktorú by sme pomenovali túhou po Tatrách. On sa cítil byť zrastený so svojou vlasťou, milovaným Slovenskom. Túto jeho túžbu uvidíme ešte niekoľkokrát za jeho života postavenú v tuhom boji — a vždy zvíťazila. Pauliny bol básnik, ale ešte viac než to, bol vďačným predmetom budúcich básnikov, ktorí sa vžijú do duchovných javov na Tatrách. Čo pozemského bolo krásne, Paulinymu bolo krásnym len podmienečne, a bola to podmienka, aby to bolo v rámci milovaného Slovenska, obrúbeného Tatrami. Viliam bol bohatierom milenky Tatry. Slovensko a slovenský národ mu boli stredom jeho srdca plného túžob.Jedno pekné proroctvo z dní jeho ranej mladosti je hodné toho, aby sme sa tu o ňom zmienili. Najkrajšia panna Nitrianska, najnežnejšia dcéra nášho národa, najstálejšia pomocníčka všetkých neskorších snáh slovenského národa až posiaľ, zasnúbená r. 1845 jednému z účinkujúcich vtedy národovcov, vylúdila z jeho mladej lýry túto slohu:Krásna s’, panna, i keď sa rozsmútiš,[24]slzou bôľu zmočiac oko čierne;no krásnejšia, keď nad rabstvom roduzaželie Ti srdce slávoverné.Zbohom, deva! Miluj vlasť a národ,miluj vždy tak, jak miluješ teraz;v láske tejto nájdeš blaha zárod,v láske tejto stretneme sa neraz.A oni sa obaja skutočne neraz stretli v ďalšom živote, ona po boku svojho vtedy už vyvoleného manžela, on po boku svojej manželky, do Tatier presadenej ruže dolnozemskej — v tomto čase nášho babylonského zajatia zriedkavý jav v každom ohľade — stretli sa v láske k Slovensku. To je, hľa, charakter vtedajšej mládeže prebudenej k milovaniu národa! Ona vo svojich ideáloch a v krásnom vzlete mladistvej túžby mala vždy na mysli svoj národ. A aj keď budúce cesty mnohého zaviedli do nenárodných zväzkov, v tomto prípade ako sám Pauliny o nič iné sa tak nestaral, len aby seba a svoju rodinu, synov a dcéry, predsa zachoval pre národ. V tomto zmysle mládenec Pauliny prorokujúci a deva, na ktorú sa proroctvo vzťahovalo, skutočne sa stretli v láske k národu, on vychovávajúc v spojení s rodenou Maďarkou, ona v naskrze národnom spojení s mužom, národu slovenskému verných synov a dcéry.Vracajúc sa z Belehradu, zastavil sa pohostinsky v Pešti u Kadavého.[25]Kadavý hol prototypom idey česko-slovenskej vzájomnosti. Matka Slávia dala tohto jadrného, cituplného Čecha Slovákom za vzor a príklad činnosti, vernosti, stálosti a slovanskej vzájomnosti. Vrelá túžba po Tatrách, nepremenná priazeň k Slovensku — nech ho čokoľvek a kedykoľvek v jeho pohnutom živote stretlo a kdekoľvek osud zahodil — vždy Kadavého tiahli na Slovensko. On si osvojil celú slovenskú povahu a ráz; najčinnejšie a najvrúcnejšie sa zúčastňoval na všetkých národných podnikoch mužov Slovenska. Po boku Kollára bol útočišťom všetkých mladších vrstiev národa a zasvätencom do všetkých úkonov národnej strany. Azda nikto nepozná lepšie Slovensko v jeho temných i jasných stránkach ako Kadavý. Kadavý aj mnoho trpel na Slovensku pre Slovensko, ba často pil z kalicha nevďačnosti, ale to všetko v ňom zapaľovalo tým väčšiu lásku k Slovensku. Na tom mužovi nepoznať starobu; myslím, že prekročil už sedemdesiatku, ale ustavične ešte planie jeho živúci duch láskou k Slovensku a z tejto nevädnúcej lásky vytekajú ešte vždy prúdy čerstvej vody neumdlievajúcej práce na roli národa dedičnej. Presťahoval sa napokon z Pešti do centrálneho Slovenska a s mnohými nadobudnutými skúsenosťami žije v Turčianskom Svätom Martine. Môžeme o ňom povedať, že od štyridsiatych rokov sa na Slovensku nič dôležitejšieho pre národ nestalo a nepodniklo, aby Kadavý nebol na tom mal podiel a živú účasť a spolučinnosť. Neštítil sa nikdy ani najťažších a najspletitejších, rovnako ako tých najnamáhavejších a najväčšie sebazaprenie požadujúcich úloh, len aby prispel Slovensku svojou hrivnou. Najvernejší milovník Slovenska a vzácny miláčik Slovenska je tu tento starý Čech, preslovutný Janko Kadavý, ktorého stovky a stovky menujú otcom, tisíce a tisíce bratom a spolupracovníkom pri ťažkej práci obraňovania a kriesenia Slovenska k životu.U tohto majstra v láske k opustenému Slovensku našiel útočište aj Pauliny, vracajúci sa zo Srbska hnaný túžbou po Slovensku. A našiel tu aj znamenitých junákov, tak mocne neskoršie zasiahnuvších do osudov národného vývinu, Daxnera,[26]Nosáka[27]a iných. Tí všetci sa zhromažďovali okolo Kadavého. Tu strávené časy spomínal Pauliny ako tie najblaženejšie, plné úmyslov a mládeneckej odvahy. Nosák a on už hľadia z nebeskej výšky na márnosť časnej púte; tak sa trhajú články reťaze národnej lásky, ktorou vzplanulo jedno krásne pokolenie v druhej tretine nášho storočia, vpísavšie svoje deje do dejov národných. Z tohto vtedajšieho krúžku máme ešte medzi sebou a tešíme sa z ich činnosti: Daxnera a večne mladého slovenského Čecha a českého Slováka Kadavého. Bohuslav Nosák sa stal druhým sekretárom Národnej rady v r. 1848, ospieval v podarených básňach krásu Slovenska, neskoršie za Bacha sa stal štátnym úradníkom a nejaký čas živoril aj pod maďarskou vládou v úrade slúžneho v Muráni. Zomrel, ak sa nemýlime, u svojho brata, stíhaný Maďarmi i maďarónmi ako priateľ slovenského národa.Viliam Pauliny dostal v októbri 1846 tri pozvania za vychovávateľa do panských domov; zvolil si miesto na Slovensku — dom statkára a šľachtica Mikuláša Laskáryho v Horných Príbelciach v Hontianskej župe. Aj tu čiastočne našiel, čiastočne si však utvoril spoločnosť národne zmýšľajúcich duší. Učiteľ, národným mučeníctvom poctený Ján Rotarides,[28]básnik, mučeník a napokon po mnohých útrapách zvláštny čudák Janko Kráľ[29]a náš Viliam boli trojlístkom obdivuhodnej dojemnosti a originality. Ideou národnosti nadšený a k najkrajnejšej odvahe odhodlaný Rotarides, obrazotvornosťou prekypujúci a plný poetických nálad Kráľ, vymýšľavý a čiperný Viliam stvorili si čoskoro celý myšlienkový svet. Aj tam, kde nebola nijaká myšlienka, alebo bola neprajná ich ponímaniu národných dôležitostí, všade vnášali seba a svoje názory a vlievali nový život slovenského jazyka v tých mŕtvych končinách Slovenska, uprostred maďarského „raja“. Robili výlety do okolitého kraja a zabávali sa; k ich súkromným zábavám patrilo vzájomné oboznamovanie sa so svojimi básnickými prácami, potom cvičenie sa v šerme a streľbe z pištolí do terča. Prišiel rok 1847. Slovenská literatúra sa začala čerstvejšie prebúdzať zo sna, slovenské časopisy a almanachy, Slovenské národné noviny, Orol tatranský, Slovenské pohľady, Nitra, Lichardova Domová pokladnica a jeho noviny, potom verejné zasadania Tatrína a spolkov miernosti, živé styky študentstva vlievali do národa život. Piesne skladané mladými básnikmi lietali z doliny do doliny a z hory na horu. Pod kôrou začínalo klíčiť jadro, a kde jadra a zrna nebolo, tam aspoň nejaká krtica, sliediac po pandrave pozdvihovala podzemnú pôdu na povrch života. Onen hontiansky trojlístok zužitkovával všetok tento národný ruch, až kým neprišiel vietor a nerozniesol týchto sokolov každého na jeho postať.Roku 1848 už nachádzame Paulinyho v Kremnici na mieste profesora tamojších škôl, Rotaridesa a Kráľa vo väzení. Pauliny bol v Kremnici ako Ján na púšti. Bol šťastný činiteľ v spoločnosti, ktorá stála nad ním, v spoločnosti nižšieho vzletu a rázu sa síce vedel úspešnejšie pohybovať ako iní, ale ani on nemal z toho stále potešenie, a tým menej národ nejaký prospech. Jeho spomienky na kremnický život boli sprevádzané trpkou satirou.Okrem verejného vyučovania sa zaoberal súkromným vyučovaním hudby, francúzštiny a maďarčiny, a sem-tam ako kandidát teológie aj kázaval v evanjelickom chráme, zastupujúc svojho príbuzného, tamojšieho farára Hlaváča.Čo mu v Kremnici chýbalo, bol čerstvý potok národných vôd, v ktorom žijú pstruhy. „Ó, kiež by som nebol poznal Kremnicu!“, žaloval sa častejšie pisateľovi týchto riadkov. Vyššia spoločnosť morálne pokazená, filisterstvo plné biedneho podlého zmýšľania, a tých iba niekoľko len spolovice prebudených remeselníkov, ktorí však už roku 1848, keď začali stúpať akcie maďarstva, chabo zamĺkli, to všetko ho v Kremnici nudilo.Keď dňa 8. júna roku 1848 minister vnútra Bertalan Szemere[30]vydal svoj rozkaz,[31]aby všetci panslávi boli usilovne strážení, aj Pauliny mal obmedzené svoje kroky a sliedilo sa za ním. On nebol skaloborca. Jeho mäkká povaha nebola schopná vzbury. Odovzdal sa, vidiac nevyhnutnosť, vlnám života a vedel sa zabávať s takou spoločnosťou, v akej sa práve nachádzal. Načas ho nechali argusovské oči[32]maďarských vyzvedačov — a takí boli všetci — na pokoji. Keď však medzitým vlny maďarského fanatizmu zaplavili aj iné kraje, v ktorých sa našli duchovia vzdoru a odvahy, ktorí sa nemienili len tak bez všetkého odporu dať porobiť, a najmä keď sa na dolnom Slovensku odpovedalo na kossuthovské šibenice ráznym povstaním so zbraňou v ruke — v septembri 1848 — predvolal si Viliama Paulinyho komisár maďarského ministerstva Lajos Beniczký,[33]a usiloval sa najprv dosiahnuť sľubmi a podlizovaním nejaké priznanie primerané svojmu cieľu. Potom však Paulinyho, ktorý nemohol Beniczkému ničím poslúžiť, lebo sám nič nevedel, žijúc utiahnuto a nemajúc celkom nijaký podiel na protimaďarskom ruchu na Slovensku, podrobil tento „zveriteľský komisár“[34]prísnejšej skúške, pri ktorej bola reč už len o šibeniciach. Šibenica na pečovičovcov,[35]šibenica na cisárskych, šibenica na Srbov, šibenica predovšetkým však na Slovákov. Pisateľ tohto má celý hrubý zväzok proklamácií z toho času, kde Maďari nielen hrozia šibenicami, ale aj ilustrujú obrázkami. Hádam bude aj toto pripomenutie zdravo pôsobiť na tých Slovákov, ktorí sa tak dlho dali zaslepovať maďarským patriotizmom. Tak to bolo. A Paulinymu nič neosožila jeho krásna maďarčina, ani jeho tiché a utiahnuté správanie a sebazaprenie, ani jeho skutočná neznalosť všetkého, čo sa dialo na dolnom Slovensku od marca do septembra 1848; maďarón Beniczký — Maďar nebol, lebo z Beníc, a nie z Maďarska pochádzal — sliedil po najtajnejších vnútornostiach slovenského človeka a dal Paulinyho do väzenia. Mestský kapitán, ponížený Beniczkého sluha, ho navštívil a oznamoval mu s neúprimnou ľútosťou, že Beniczký má v rukách veľmi mu priťažujúce dôkazy, dôkazy vlastizrady, a že bude na výstrahu verejnosti iste veľmi prísne potrestaný. To bolo 24. septembra a Beniczký, pravdaže, už mohol mať v rukách príhlasy slovenskej nánodnej rady, organizujúcej povstanie, o tých však úbohý Pauliny nevedel ani najmenej. Všetko to strašenie bolo len a len podozrievanie Paulinyho, ako v tom čase bolo už aj samo podozrenie hotovou vinou. Beniczkého kreatúry, kremnickí magistratuáli, usilovali sa len o to, dostať Paulinyho k honvédom. Viliam bol, takto postrašený, predvedený z väzenia pred Beniczkého, ktorý mu v krátkosti predložil alternatívu: „Vyberte si medzi potupnou šibenicou a slávnym honvédstvom.“ Pauliny si zvolil „slávne honvédstvo“ a stal sa ex rhetore praetor,[36]z profesora a vlastizradcu slávnym honvédom.Dňa 25. septembra odišiel s oddielom nováčikov slávneho kremnického honvédstva do Pešti, v Balážskych Ďarmotách bol asentovaný u kapitána Lányiho. Ak boli všetci títo honvédski spolubojovníci nadšení takým zápalom ako on, netreba sa čudovať takým výsledkom, akými sa môže pochváliť maďarské honvédstvo v poli. Isté je, že maďarské násilenstvo, ktorým bezhlaví fanatici chcú vynútiť na nemaďarských národoch bojovnosť za ciele maďarskej národnosti, musí vliecť za sebou opak.Náš Viliam, nesúc so sebou ranené a žiaľne srdce, našiel v Pešti prevrat v plnom rozkvete. Bol deň osudný, predvečer zavraždenia grófa Lamberga[37]na peštianskom moste, Jelačić[38]za Dunajom, zhora slovenské povstanie a na peštianskom moste cisársko-kráľovský posol k Maďarom s peknými koncesiami pre nich — zavraždený!Pauliny sa na pochode niečo dopočul o týchto pohyboch len tak zboku. Došiel so svojím oddielom k Pakozdu 30. septembra, práve keď už bolo po bitke. Maďarský tábor sa pohol za Jelačićom k Rábu a až k Parendorfu. Viliam sa prvého boja zúčastnil pri Schwechate, tam, kde Maďarmi potupovaný, nenávidený a ešte väčšmi posmievaný Jelačić im dal náležitý výprask a prinútil túto armádu, pozostávajúcu zo samých víťazov — obyčajný vojak sa podľa ich spôsobu nazýva „köz vitéz“ (obecný víťaz!) — na útek. Ako by nie! To ani inak nemôže byť; každý maďarón je „vitiuz“ tam, kde má proti sebe len neozbrojeného Slováka, úbohú Maticu, gymnázium, slovenského spisovateľa či niečo podobné bez pušky a šable. — I Paulinymu nastala retiráda; utekali, ako mohli, až ich Jelačić 27. decembra dohonil pri Rábe a na druhý deň pri Moore vyprášil im chrbát. Neskôr, ešte stále ich naháňajúc, pri Bábolne a pri Téténe ich ešte pohnal ostrohou. Kossuthova armáda bola dezorganizovaná.„Tak sme prišli,“ hovorí Pauliny v poznámkach mne určených, „utekajúc ako prasce z poľa, do Pešti. Non plus ultra,[39]myslel som si, potiaľto a nie ďalej, a tak som aj urobil.“Maďari 5. januára 1849 ušli k Debrecínu; Pauliny zostal v Pešti. Jeho svedomie sa začínalo hlásiť k svojmu právu. Nič nepodnikol pre oslobodenie národa, ibaže s ním súcítil a miloval ho, zaprel však seba aj svoju myšlienku, žil utiahnuto ako každý biedny filister, ktorému sa nikdy nesníva o príkrych osudoch národa, a predsa ho fanatickí vrahovia jeho národa takto preháňali.V poľných táboroch i na pochode úplne spoznal ničotu a prázdnotu celého maďarského zmýšľania, avšak aj tu mal vždy pred očami len to jedno, že celý tento rámus robí vlastne len Kossuth[40]a slovenské, celkom nemaďarské renegátstvo. Kossuth, Damianich, Pulszky, Petöfi, Görgeyovci, Kmety, Dušek, Ivanka, Madočány, Jesenák, Benieczky, Justh, Szentiványi, Zsedényi a ako sa ešte volali tí hérosi maďarskej mäteže a vládybažnosti, tí mu vždy boli pred očami ako oživovatelia tohto nezákonného ruchu, a maďarský národ sa mu zdal byť lojálny. Práve tak ako arcikňažná Dorota s plačom obliehala vládne kruhy a samo knieža Windischgrätza, len aby sa jej milým Maďarom niečo nezaslúžené nestalo, pretože vraj len samí Slováci, ako Kossuth atď., tú revolúciu spôsobili! Aj slávnemu Kollárovi sa snažila Jej cisársko-kráľovská výsosť nadišputovať túto svoju myšlienku, no Kollár ju odbyl svojím priamym spôsobom.Táto Paulinyho domnienka však vychádzala z iného stanoviska než tej vysokopostavenej dámy. Dosť na tom, že jeho mladícke presvedčenie nadobudnuté v Komárne sa tiahne celým jeho životom ako červená niť, až napokon aj táto loď stroskotala.Pauliny sa vláčil s maďarskou armádou sem a ta, pričom u spolubojovníkov, väčšinou renegátov, svojmu národu sa spreneverivších, nespozoroval čo len jednu myšlienku povznášajúcu jeho ducha. Všetci síce nosili na jazyku vlasť, slobodu a samostatnosť, ale ich život a zmýšľanie dokazovali opak toho: pýcha, lakomstvo, krvilačnosť, vládychtivosť len tak kypeli z ich sŕdc.V Pešti sa Pauliny dozvedel o svojich rodákoch a druhoch, úpiacich skrze maďarské krvosúdy vo väzení v Neugebäude;[41]pred Jelačíćom utekajúci Maďari nestihli vziať so sebou tieto dôkazy svojej liberálnosti. Bol to Francisci,[42]Daxner,[43]Bakuliny,[44]Beláni,[45]Nosák[46]a iní. Pauliny hneď zakročil u Jelačića vo veci svojej a svojich priateľov a rodákov. Generál Rousseau z hlavného stanu kniežaťa Windischgrätza bol vyslaný vyšetriť prípad a uväznených prepustili na slobodu. Stretnutie priateľov v Neugebäude bolo nevýslovne dojímavé. Jedni spod šibeníc, posledný — Pauliny — z porážok slávneho honvédstva, zhromaždili sa vo väzení, ktoré sa premenilo ako čarovným prútom na útočište vydedencov a vyhnancov slovenských. Bývali všetci ako hostia v spomenutých kasárňach, kým sa v hlavnom stane nerozhodlo o ich osude.Dňa 12. januára ich prepustili, zaopatrili sprievodnými a cestovnými listami a všetci sa odobrali na nové pôsobisko. Všetkým ponúkali vstúpenie do cisárskeho pluku. „Ale my sme svorne žiadali zaradenie medzi Hurbanových dobrovoľníkov,“ píše Pauliny. „Povolili nám a odobrali sme sa do Leopoldova. Najsmutnejšie bolo, že tu po Hurbanovi nebolo ani chýru ani slychu. Velil tu Janeček.[47]Nezaveľa aj z nás urobili dôstojníkov, a tak sme do konca januára, boli pri obliehaní Leopoldova. Potom sme išli ku Komárnu, kde sme strávili sedem týždňov. Keď sme boli prinútení ísť späť, poslali nás do Skalice, kde veliteľstvo nášho zboru prevzal barón Lewartovski,[48]v máji nás znovu zorganizoval a zaviedol medzi nami prísnu disciplínu.“Toľko o tejto, ešte nie dosť objasnenej epizóde zo slovenského povstania z pera samého Paulinyho.Totiž po nepodarenom slovenskom povstaní v septembri vznikla roztržka medzi Štúrom a Hodžom,[49]ktorú pisateľovi týchto riadkov nebolo možné utíšiť, a tak sa stalo, že keď sme sa nanovo rozhodli pokračovať v boji za práva, slovenského národa, a to po boku cisárskej armády, na čo sme aj od vrchného veliteľstva armády v novembri 1848 dosiahli dovolenie. Zhromaždiac začiatkom novembra rozptýlených dobrovoľníkov na moravsko-slovenských hraniciach, pripojili sme sa k cisárskemu zboru, ktorý sa nachádzal v Tešíne v Sliezsku a velil mu plukovník Frischeisen; Hodža[50]v spojení s Bernardom Janečkom žiadal generála Šimoniča,[51]ktorého Maďari zatlačili až k Hodonínu a ktorý znovu postúpil útočiac k Senici, aby mohol za svojím postupujúcim armádnym zborom zozbierať v Nitrianskej stolici rozptýlených slovenských povstalcov z prvého septembrového povstania. Týmto je vysvetlené, prečo Pauliny a jeho priatelia v januári pri Leopoldove nič o nás nevedeli. My sme koncom januára boli už v pätách od Schwechatu utekajúcemu Görgeymu[52]v Turci, Orave a Liptove. Štúr, Zach,[53]Bloudek,[54]Borik[55]a my ostatní z prvého slovenského povstania sme zhromaždili okolo slovenskej zástavy 19 stotín Nitranov, Trenčanov, Turčanov a Liptákov.Pádom Windischgrätzovej[56]armády boli povstalecké zbory rozpustené; Zach sa odobral do Srbska, Bloudek vstúpil do služieb cisárskej armády a bol preložený do Hranice do Glinny nad Unnou.Po rozlúčení sa s výbornými národnými vojvodcami Zachom a Bloudkom bolo nám treba pomýšľať na využitie situácie pre národné ciele. Z oboch povstaní zostal slušný počet mužstva i dôstojníkov; to dávalo vhodnú príležitosť zasiahnuť ešte raz do deja. V úzadí operujúcej armády sa totiž deň zo dňa čoraz väčšmi vzmáhal terorizmus maďarónov a gerila ohrozovala nielen pokojné a cisárovi verné obyvateľstvo, ale aj armády spojeného rusko-rakúskeho vojska.Pisateľ týchto riadkov a Štúr teda po tretíkrát vyzvali národ, aby poslal svojich synov k zboru povstalcov sústredených z oboch prvých povstaní v Skalici a Račišdorfe, čím sa dobrovoľnícky zbor doplnil až na 3000 mužov. Celý bol teraz vystrojený na erárny náklad[57]a podriadený veliteľstvu baróna Lewartovského, ktorý bol pri druhej slovenskej výprave štábnym stotníkom a spoznal sa s národnými vodcami, potom postúpil na majora a šťastne operoval so zborom rozdeleným na dva prápory pod národnými dôstojníkmi. Oba prápory boli slávnostne rozpustené 21. novembra 1849 v Bratislave, síce s pochvalami vysokej generality, ale s malým prospechom pre národnú vec. Znamenité zásluhy tohto zboru boli nielen v tom, že vyprázdnili a vyčistili Slovensko od geríl, ale aj to, že počestne pochovali slovenských mučeníkov, ktorých maďarské krvosúdy v Senici a Hlohovci povraždili na šibenici. Za účasti kňazov patričných vyznaní dôstojníci a mužstvo vyhrabali zo zeme v Senici Martina Bartoňa, Vojtecha Bemerta, Pavla Svatíka a Františka Kapitána, v Hlohovci Viliama Šuleka a Karola Holubyho, a prvých na senickom cintoríne, druhých však pri Leopoldove počestne pochovali vo zvlášť posvätených hroboch a zahrabali svojimi šabľami. Posledné dva hroby pre nevšímavosť okolitého národa zo dňa na deň väčšmi chátrajú. Dobrovoľníkov po rozpustení lapali cisársko-kráľovské úrady do vojska, stíhali a prenasledovali, ako len kde mohli.Ale vráťme sa zasa k nášmu Paulinymu. Po rozpustení dobrovoľníckeho zboru zostal Pauliny v Bratislave, zamestnávajúc sa literárnymi prácami a pracujúc usilovne pre Pressburger Zeitung,[58]vtedy redigované v duchu spravodlivosti ku všetkým národom, ktoré sú v tomto období (1849 — 1851) spoľahlivým prameňom pre dejepiscov týchto čias.Pauliny roku 1850 prijal úrad osnovníka pri županskom úrade v Trenčíne u Rudolfa Kučinyho.[59]Jeho schopnosti mu získali rýchly postup, lebo už v novembri toho istého roku ho nachádzame ako podslúžneho v oslansko-rudnianskom okrese v Nitrianskej župe; rok nato, v novembri 1851, stal sa hlavným slúžnym bytčianskeho okresu v Trenčianskej župe, kde pôsobiac pol druha roka, získal si priazeň všetkého obyvateľstva. Bol najvzácnejším hosťom, kdekoľvek len zavítal. Kňažstvo, hoci katolícke a on evanjelik, bolo by ho na rukách nosilo, pospolitý ľud sa húfne k nemu mal, a kde bol Pauliny, tam známy vplyv maďarónov očividne slabol. V maďarónskych kruhoch sa nikto nevedel lepšie pohybovať než Viliam; poznajúc spôsob, náruživosti a stupeň ich kultúry, jazdieval si na nich, ale tak, že ich to bavilo. Navyše vtedy boli oni pokorení a nerástli im ešte hrebienky a chvostíky ako potom neskoršie.Na prekvapenie nepriateľov a na žalosť celého okresu, ktorého miláčikom sa Pauliny stal, dostal v júli 1853 dekrét už za prvého stoličného komisára do Kecskemétu. Maďaróni nevedeli pochopiť, ako možno takého pansláva, takého mladého, poslať do Kecskemétu, a to ešte za prvého komisára.Národ, zvyknutý doteraz na tupoumných maďarónskych teroristov, ktorí ani trochu tou slovenčinou, jedinou ich materčinou, nevedeli správne hovoriť, okrem toho súc bez srdca a ducha boli iba pijavicami, cicajúcimi krv prostého ľudu, národ bytčianskeho okolia v pravom slova zmysle ronil slzy nad touto neočakávanou zmenou. Bola to tá bachovsko-geringerovská politika,[60]zásluhou ktorej sa pokladalo za štátnickú múdrosť utláčať národy národmi. Osvedčených Slovákov hádzali medzi Maďarov, Maďarov a maďarónov prekladali do čisto slovenských okresov. Kapy v Šariši vnucoval úradom nemčinu, keď bolo povedané, že v slovenských okresoch sa má úradovať po slovensky; vôbec maďaróni za Bachovho ministerstva germanizovali, len aby nemuseli uznávať práva slovenského národa. Ich stále opakovaný refrén znel: Veď ste bojovali za cisára, teraz to cisár pán prikazuje a vy poslúchajte! A geringerovci si potajomky od radosti mädlili ruky.Paulinyho teda strčili do Kecskemétu. Celý bytčiansky okres sa zúčastnil na pochodňovom sprievode, ktorý svojmu miláčikovi bol pripravil na rozlúčku, a keď odchádzal, viac ako 300 povozov ho odprevadilo do Považskej Bystrice. Národ, keď sa mu prinesie úprimné srdce, myseľ, ktorá mu rozumie, vie oceniť mužov národa. Ale to je tŕňom v očiach všetkých našich nepriateľov a proti tomu pracujú zo všetkých síl.Pod Bachovým humpľovaním štátnej idey našej monarchie sa žiadalo od slovenských úradníkov, aby sa celkom vyzliekli z národného rúcha: od Maďarov sa to tak prísne nepožadovalo. Slovákov striehli argusovskými očami a ich podozrievanie bolo na dennom poriadku. Šľachetní a liberálni Maďari boli majstrami v tomto umení a nemeckí úradníci im išli poruke. Slovenský národ utrpel v tomto desaťročí veľké morálne straty, veľa charakterov kleslo do hanby. Pauliny túto skúšku prestál, čo sa mu iste bude vďačne pripomínať v dejinách tohto desaťročného slovenského utrpenia, ktoré dostal ako podiel odmeny za jeho vernosť vlasti, kráľovi a národu. Paulinyho zahodili medzi čírych Maďarov, a predsa aj tam zostal osvedčeným, uvedomelým slovenským národovcom, aj keď Maďarov neslovenčil! Vedel si svojou intelektuálnou prevahou natoľko zabezpečiť postavenie, že nebol nútený prinášať svoje národné povedomie ako dar predstaveným. Medzi Slovákmi bol Pauliny ako pstruh vo Vrátnej a pod Muráňom; medzi Maďarmi ako Čiernohorec na stráži v noci pred bojom.Presťahujúc sa 3. augusta 1853 do Kecskemétu, oddal sa svojmu úradu s veľkou usilovnosťou a svedomitosťou; jeho pracovná energia a pôvab mu čoskoro získali chválu a porozumenie medzi spoluúradníkmi, nemenej ako u predstavených a rovnako aj v spoločnosti. „Kár hogy nem magyar!“,[61]vzdychali kecskemétski Maďari, avšak predsa sa s Paulinym spriatelili, lebo v ňom spoznali muža vyššieho vzletu a skutočne liberálneho. No Maďari boli vtedy ešte pokorení a Slovákov nemali v takej nenávisti, lebo boli spolu s nimi národnostne utláčaní.Pauliny stihol popri úradných povinnostiach ešte aj v súkromí literárne pracovať a udržiaval sa stále na povrchu udalostí literárno-národného života tým, že si predplácal všetky knihy a časopisy slovenské a čiastočne aj české. Jeho komárňanské presvedčenie, že pôvodný, rodený Maďar ako taký nie je nepriateľom slovenského národa, tu slávilo skvelé víťazstvo. Maďari sa správali k nemu liberálne; isteže, lebo Pauliny im ako náčelník stolice vedel preukázať aj mnohú službičku. Jeho šéf, Michal Horváth, bol číročistý Maďar, ktorý dokonale poznal Paulinyho zmýšľanie, a predsa sa k nemu mal ako najlepší priateľ s neobmedzenou dôverou, natoľko, že keď bol postihnutý ťažkou chorobou, zveril mu celú správu Žoltskej stolice. Pauliny sa čoskoro stal vyhľadávaným spoločníkom vyššej kecskemétskej spoločnosti. Podriadení ho ctili a milovali, pospolitý ľud ho zbožňoval. Maďarské dámy túžili po jeho spoločnosti. Maďarská mládež mu závidela, že má takú veľkú prevahu nad nimi v ich maďarskej spoločnosti.V tomto jeho veľmi príjemnom a pohodlnom postavení nastala zmena smrťou župana Michala Horvátha (20. decembra 1855). Županský úrad Žoltskej stolice bol obsadený v zmysle štátnej politiky liptovským odrodilcom, istým p. Schustríkom, ktorý, ako to robia všetci nezemianski renegáti slovenskí, aby nebolo vidieť ich slovenské uši, berú si meno ľúbeznejšie znejúce maďarským ušiam, a tak sa i Schustrík prekrstil na Rózsahegyiho, to je akoby Ružobrežský, podľa rodného mestečka Ružomberka (Rosenberg, Rózsahegy). Len čo tento Rózsahegyi nastúpil županský úrad, jeho prvou úlohou bolo vyhodiť zo sedla Paulinyho; i staval mu do cesty tisíceré nástrahy, prekážky a zjavné nemilosti svojej byrokratickej plnej moci, ba aj v kecskemétskej spoločnosti použil na tento cieľ intrigy rozličného kalibru.Paulinyho vždy živý humor, ostrý vtip a všeobecná vzdelanosť spojená so spoločenskou obratnosťou vedeli Schustríka čoskoro zosmiešniť v spoločenskom živote; a pokiaľ ide o úradné nástrahy, bola Paulinyho pracovná energia mocnou baštou proti Schustríkovej byrokratickej všemohúcnosti.Vstupom do manželstva s Mínou Tóthovou, dcérou jedného z najprednejších kecskemétskych patricijov, vzorom krásy a príkladom puritánskeho správania, stal sa Pauliny spokojnejším. Avšak aj tu musel po tŕnistej ceste dospieť k tomuto cieľu. Mnohé pokušenia museli prejsť nad Paulinyho hlavou. Rodina Tóthovcov bola na to priveľmi maďarsko-kalvínska, než aby len tak bez boja bola dala slovenskému evanjelikovi prvú krásku Kecskemétu. Konečne však boj rozhodla mladučká Mína, postaviac sa proti rodine na stranu vrúcne milovaného Vilmoša — a zásnuby sa slávili v jednomyseľnom veselí. Čo popri Míninej láske pôsobilo na rodinu blahodarne, bolo zmýšľanie celej rodiny, plné opravdivej piety k panujúcemu domu. Tóthovci totiž patrili vtedy k dosť malej vrstve, ktorá vôbec nesúhlasila s vtedajšími premrštencami debrecínskych republikánov, detrónovavších Habsburgovcov na papieri a prostredníctvom vyslancov po dvoroch neprajných Habsburgovcom. Napokon sa zmierili aj s tým pocitom, že prekrásnu Maďarku dávajú za „kovaného pansláva“, verného kráľovi ako oni.Po tomto šťastnom rozlúštení svojho ľúbostného vzťahu upadol náš Viliam do pokušenia nemenej nebezpečného: hneď na druhý deň, po zasnúbení upadol do ťažkej nemoci, ochorejúc na choleru, ktorá sa skončila horúčkou, a keď z nej neľahko vyviazol, musel vidieť, ako celá rodina jeho snúbenice vymiera na choleru. Táto úplavica zúrila v Kecskcméte tak silno, že 45 — 50 mŕtvych tiel predpoludním a toľko aj do večera vyvážali na cintorín. Celý tóthovský dom vymrel okrem Paulinyho snúbenice a jej brata, študujúceho v tom čase v zdravej Bratislave nad Dunajom.Po týchto katastrofách roku 1855 slávila sa v Kecskeméte svadba dňa 14. októbra. Bezdetný strýc mladej Pauliny-Tóthovej prijal jej manžela za svojho syna a za šľachtica Tóthovcov z Töre a Tóthmegyeru, a tieto tituly a meno pripojené k svojmu nosil náš Viliam až do svojej smrti, zanechajúc ho na užívanie aj svojim dietkam. Dôkazom, že v dávnoveku aj táto rodina náležala nášmu národu, je rodinné meno Tóth (Slovák), ako Maďari až doteraz pomenovávajú k nim sa prisťahovavších slovenských národovcov, a aj ich sídlo: Slovenský Meder.Mína Tóthová bola vzorná pani, celou svojou bytosťou oddaná svojmu mužovi: jej zvláštny ráz sa zajasal velebou, keď sa ocitla v spoločnosti, pretriasajúcej v spoločenskej zábave denné otázky politicko-národné a stála voči dámam rozličným rodom a spôsobom odrodilým alebo až na zamrznutie chladným k svojmu národu. Jedny pomaďarčené, druhé ponemčené, tretie podarwinčené. Z jej úst nevyšlo iné slovo ako slovo plné lásky a uznania k národom obývajúcim túto zem spolu s Maďarmi. Kým iné vzdychali po všelijakých popletených zábavách, po možných výhodách z národnosti alebo o škode z toho pochádzajúcej, hovoriac najradšej o povrchnostiach života, Pauliny-Tóthová povedala s najväčšou opravdivosťou a celou vážnosťou hlbokého presvedčenia: „Ja som Maďarka a z plného srdca prajem svojmu národu prospech, pokrok, slobodu, vzdelanosť a blahobyt na zemi, ale o národnosti môjho domu rozhoduje môj muž a ja bezvýhradne idem v tomto ohľade s mojím Vilmošom.“ A Mína bola predsa bohatá a pre seba nič nepotrebovala z manželových dôchodov: mnohá Slovenka by sa mohla učiť od tejto Maďarky životu a spôsobu myslenia. Táto Maďarka náležala imaním, srdcom, mysľou a celým duchom svojmu mužovi. Ona bola veliteľkou svojho domu, ale nezasahovala do ťažkého povolania svojho muža všetečnou rukou. Bola ženou vyššieho nadania a posvätenia. Pauliny bol s ňou šťastný.Ťažko, ale predsa len sa naučila hovoriť aj po slovensky; hlavne kvôli deťom, z ktorých tie mladšie okrem slovenčiny iný jazyk ani nepoznali.Pauliny prežil v Kecskeméte osem rokov uprostred stálej a neúnavnej práce. Vedel okolo seba zhromažďovať dolnozemských národovcov či už pozvaním ich k sebe alebo vlastnými návštevami. Župný sekretár Jozef Škultéty, slovenský básnik Ľudovít Žello[62]v Malom Kéreši a Frico Salay bývali najčastejšie spolu a pretriasali národne otázky. Boli to časy, v ktorých premnohí vešali ruky i hlavy; Pauliny k nim nepatril. V ňom vždy vrel prameň čerstvej, čistej vody. Nebol iba Slovákom, on bol Slovan, hoci opatrný, niekedy až veľmi opatrný. K jeho základnému rázu patrila potreba spoločnosti, z ktorej by bral oživenie aj pre seba. Najradšej bol v styku s národom, no to mu, pravda, v Kecskeméte chýbalo.Keď sa oslobodil z Kecskemétu, prvou jeho starosťou bolo priblížiť sa k vlastnému Slovensku, k čomu sa však až neskoršie dopracoval a dotúžil. Kedykoľvek podnikal výlety, prvé jeho kroky boli do tých strán, kde jeho priatelia a známi stáli na čele ľudu. A ako bolestne sa nám raz sťažoval, keď sa vrátil z podobného výletu, pri ktorom spozoroval, že mnohí takzvaní vodcovia ľudu nemajú vzťah k slovenskému ľudu, vykonávajúc mŕtvo a bez ducha svoj príslušný úrad alebo chlebové povolanie. Horko a bolestne sa nám žaloval na svojich inak dobrých osobných priateľov, ktorí ho vrelo prijali, hostili, rozvážali po okolí, keď však prišiel do styku s ľudom, všimol si, že ľud nie je o ničom poučený a Pauliny musel celé dni len sám hovoriť a poúčať ľud o abecede národného povedomia.Ale už sme preskočili obdobie jeho kecskemétskeho života, a preto sa ešte k nemu vrátim. Pauliny sa v Kecskeméte zaoberal myšlienkou očistenia historickej chronológie Uhorska. História maďarských dejepiscov je samá konfúzia čo do letopočtov a nikde nie je taká udomácnená ako práve v maďarskej histórii. Dielo písal po maďarsky.Magyarországh chronologiaja(Chronológia Uhorska) však následkom výbuchu dňa 20. októbra[63]a s tým spojeného osudu ďalšieho vývinu Viliamovho života zostala nedokončená.Koncom januára 1861 sa náš Pauliny presídlil s celým svojím domom do Budína; Dve cesty mal otvorené: buď pokračovať v úradníckom povolaní a prijať úrad v Peštianskej stolici ponúkaný od Maďarov, alebo sa načas utiahnuť do súkromia a vyčkať zreteľnejšiu politickú situáciu a medzitým nadpriasť spisovateľskú niť a pôsobiť tak z voľnej ruky na národ.Už v Kecskeméte spozoroval, ako Maďarom začína rásť hrebienok; po 20. októbri 1860 už nebola s nimi reč ako predtým, už preskakovali spomienky na Világoš,[64]na súčinnosť Slovákov pri porážke maďarskej republiky a pod. Obľúbená Paulinybo myšlienka zjednotiť maďarský národ so slovenským na rozumných základoch rovnakého práva a pravej slobody, v spolku a zväzku na odpor a vzájomnú obranu bola dosiaľ oživovaná presvedčením získaným v Komárne a za jeho kecskemétskeho života mnohými javmi potvrdzovaným, že skutočne maďarský národ nie je nepriateľom slovenského rodu a že všetky tie krivdy, ktoré sa páchajú proti nám, treba pripísať iba renegátom a odpadlíkom slovenským. Zrazu sa však v tomto ohľade začalo v jeho hlave vyjasnievať. A zvlášť keď sa rozhodol, že zatiaľ neprijme nijaký úrad a oddá sa ďalšiemu štúdiu a literárnym prácam, a podal si žiadosť, aby ho prijali za člena do peštianskeho klubu a túto žiadosť zamietli, začínalo jeho presvedčenie o maďarskej liberálnosti a spravodlivosti k Nemaďarom trochu blednúť. Ale Pauliny nerád opúšťal svoju raz už obľúbenú myšlienku, húževnato ju bránil aj proti svojej vôli,[65]a tak sa stalo, že aj po svojom neprijatí do peštianskeho kasína, čo ho napokon veľmi bolelo, pripisoval toto nepriateľstvo agitácii obmedzených schustríkovcov, akí vtedy ani v Pešti nechýbali, a nahovoril si, že maďarský národ je predsa len dosť šľachetný, aby u Slovákov nepotláčal to, po čom sám tak bolestne vzdychal a čoho sa domáhal len v spojení so všetkými národmi dychtiacimi po pravej slobode. Pauliny si sám zahojil ranu osobne mu danú Maďarmi a začal začiatkom marca 1861 vydávať humoristicko-satirický týždenník Černokňažník. Na Slovensku bol zrazu v dávno nevídaných rozmeroch vzbudený zápal a život. „Cinci binci na kamenci“ začal Černokňažník veselo v národnom tóne šľahať maďarsko-nemecké zvrátenosti, vpravo i vľavo mávajúc svojou čarovnou paličkou a vzbudzujúc život po slovenských Tatrách. Všetky talenty, každé pero, každý ukrivdený utiekal sa k Černokňažníku a dával mu do služby svoje vedomosti a svoju pomoc. Sám Pauliny bol kresličom a podával pikantné scény zo života. Čoskoro sa mu nazhromaždila taká hojnosť materiálu, že by bol mohol aj dvakrát týždenne vydávať nadmieru zaujímavého Černokňažníka. Kto sa nepamätá na ten všeobecný jasot a zadosťučinenie, aké každé číslo prinášalo utláčaným Slovákom? V spoločnosti i v súkromí každý siahol najprv po čerstvo vydanom Černokňažníku. Ilustrácie boli podarené a dej, obsahu vážneho či žartovného, dramaticky pôsobiaci. Rozšírenie časopisu bolo neočakávané; odoberali ho nielen národovci, ale aj maďaróni, ba aj Maďari si predplácali Černokňažníka pre ilustrácie.Iba jedno bolo vtedy hádankou triezvejšie zmýšľajúcim národovcom, ktorí nepoznali vývin Paulinyho ducha, totiž to sympatické správanie Černokňažníka k novému maďarskému ruchu, ktoré nebolo bez veľkých nebezpečenstiev pre budúcnosť a tak ľahostajne sa malo k vážnej minulosti. Pauliny bol z mnohých strán súkromne interpelovaný, on však od svojej obľúbenej myšlienky neustupujúc, na interpelácie neodpovedal a hnal sa bezhlavo len za svojim cieľom spriateliť oba národy, maďarský a slovenský. Ani jednou čiarou ilustrácie, ani jedným slovom neurazil Maďara ako takého, udierajúc iba tyranov, ktorí brali slobodu národom, šľahajúc fanatikov, hlupákov a podvodníkov, rozličných renegátov, odpadlíkov a odrodilcov, ktorí sa stavali medzi národy a štvali jeden proti druhému.Tak to išlo až do svätomartinského národného kongresu v dňoch 6. a 7. júna 1861, alebo lepšie povedané, až do konca toho mesiaca, keď bolo odovzdané snemu Memorandum národa slovenského a celý šľachetný maďarský národ podľa príkladu fanatikov, hlupákov, odpadlíkov a renegátov zlomil palicu nad slovenským národom a odvrhol všetky oprávnené a spravodlivé požiadavky Slovákov.Pauliny bol prvým zo šiestich notárov martinského kongresu, ktorému boli podrobne známe všetky šľachetné motívy tohto nadmieru vážneho a skvelého zastúpenia celého Slovenska; on sám sa vyznamenal na ňom hlasovaním proti nám, ktorí sme chceli, aby národom jednohlasne odhlasované Memorandum odovzdala národná deputácia Jeho Veličenstvu a potom uhorskému snemu, a na radosť popredných maďarónov, ktorí sa zúčastnili na kongrese, rečnil za neobmedzenú dôveru k maďarskému národu, ktorý by sa vraj cítil urazený, keby sme sa skôr utiekali k svojmu kráľovi než k nemu. My, ktorí sme za Memorandum lámali kopiju, ktorí sme tak hojne zhromaždenú šľachtu a slovenský národ presvedčili nepochybnými dôvodmi o podstate zásad vyslovených v Memorande, boli sme touto formalitou, na ktorú sa zavesili prešibaní Justhovci, Szentiványiovci, Révayovci, Beniczkovci atď., pripravení o víťazstvo, pretože mnohí naši sadli na tento lep a hlasovali za neobmedzenú dôveru šľachetnému a slobodomyseľnému národu maďarskému. Ale tento šľachetný národ vydal slovenským mamelukom heslo, aby stíhali memorandistov a zbierali po slovenských obciach jednotlivé hlasy proti žiadostiam slovenského národa, vysloveným v Memorande, a odvrhol celé Memorandum. Poprední Maďari — Deák, Tisza atď. — prijali deputáciu surovo. Eötvös potom lapal slabých na sinekúry.[66]Odvtedy Černokňažník obrátil svoje ostrie aj proti Maďarom, opravoval sám seba. Pauliny sa čím ďalej tým hlbšie presviedčal, že sa Maďari nič nenaučili a nič nezabudli od roku 1848, že v politickom a štátnickom zmysle nezmúdreli. Maďarské novinárstvo a všetky strany deň zo dňa väčšmi vystrkovali svoje rožky pýchy a vládybažnosti. Pauliny s Černokňažníkom od tohto času (júl 1861) bojoval ako ranený lev vo všetkých smeroch národného života a každý z nás, čo sme prestáli ten krutý boj a zápas s rozzúreným živlom renegátstva a maďarstva, má v sladkej spomienke neporovnateľné pôsobenie Paulinyho na ducha národa. Jediné zadosťučinenie, ktoré mal vtedy verný Slovák, bolo, keď mohol vidieť v živote víťaziacu surovosť, krivdu a nespravodlivosť porazenú obrazom a vtipom. Môžeme bez zveličovania povedať, že keby Pauliny nebol nič iného napísal a urobil než iba to, čoho svedkom je v Budíne vydávaný Černokňažník, už tým si uvil veniec nevädnúcej zásluhy o národ a súdobých spolupracovníkov v boji o jeho životné záujmy.Osudnú chybu svoju a národného kongresu sa usiloval Pauliny napraviť tým, že úprimne a oduševnene pracoval s inými poprednými mužmi národa na uskutočnení veľkého vyslanstva pred Jeho Veličenstvo, ktoré malo zložiť pri stupňoch posvätného trónu Memorandum národa slovenského zo dňa 6. a 7. júna 1861 a vysloviť tam žaloby a sťažnosti na ukrutné bezprávia páchané Maďarmi na slovenskom národe. Toto skvelé vyslanstvo bolo aj uskutočnené a dňa 12. decembra 1861 zložilo pri nohách Jeho Veličenstva tieto štátne spisy. Pauliny bol vo vyslanstve, ktoré viedol nebožtík banskobystrický biskup Štefan Moyses.Ako voľne sa Pauliny správal v styku aj s najvyššími osobnosťami a ako ho nikdy neopúšťal dobrý humor, pripomeniem tu jednu scénu zo skúseností tohto vyslanstva. Výbor veľkého vyslanstva robil poklony a vysvetľoval cieľ pobytu vyslanstva na dvore Jeho Veličenstva i arcivojvodom a vysokým štátnym hodnostárom. Boli sme aj u Jeho cisársko-kráľovskej Výsosti arcikniežaťa Rainera. Po úradných rečiach nášho vodcu boli sme všetci predstavení Jeho Výsosti, načo Jeho Výsosť oslovila každého jedného z nás. Keď prišiel rad na Paulinyho, opýtal sa ho arcivojvoda: „Vy ste boli dlho úradníkom medzi Maďarmi, ako sa Vám tam, Slovanovi, darilo? — Dobre, Výsosť. Maďari boli vtedy ešte pokorní. — Nuž a ako sa Vám žije teraz v Budíne? — Bývam neďaleko hlavnej stráže (Hauptwache), Výsosť, dobre.“Arciknieža sa schuti zasmialo a nadpriadlo reč s inými. Toto vyslanstvo síce nedosiahlo nijaké skvelé výsledky, lebo Maďari už obliehali vyššie miesta, no i tak bolo na jednej strane Maďarom mementom a Slovákov na strane druhej náramne rozhorčovalo to vo všetkých bodoch bezohľadné prekážanie im v pokroku osvety a vzdelanosti, práva a slobody. Maďari však ešte nesedeli natoľko v sedle, aby sa boli vrhli s takou bezočivosťou a spupnosťou ako o niekoľko rokov neskoršie — pozri Tiszovu energiu — a preto chlácholili jednotlivcov, aj úrady im sem-tam dávali, na fary a kanonikáty povolávali kňazov; aj Paulinymu ponúkali úrad. Pauliny však ponúkanú priazeň neprijal.Po zaniknutí Dobšinským redigovaného Sokola[67]zaviazal sa Pauliny koncom r. 1861 redigovať a vydávať tento časopis a súčasne pokračoval vo vydávaní Černokňažníka. Prvé číslo nového Sokola vyšlo 21. januára 1862. Tento časopis bol všeobecne uznávaný a obľúbený nielen v slovenskej verejnosti, ale aj české časopisy sa častejšie o ňom veľmi pochvalne zmieňovali.Živo a činne sa zúčastnil pri utváraní Matice slovenskej a bol jedným z prvých zakladateľov, neskôr jej prvým predsedom. Býval dušou národných podujatí v Turčianskom Svätom Martine v čase výročných valných zhromaždení Matice slovenskej. Jeho činnosť pri Matici nemôžeme zahrnúť do týchto náčrtkov, ponechávame túto prácu osobitnej štúdii, práve tak jeho politickú činnosť v uhorskom sneme ako poslanca kulpínskeho okresu. Pauliny zastával pri živom cítení so slovenským národom všeobecne, verne inštrukcie svojho okresu, preto aj vstúpil do klubu maďarských tiszovských ľavičiarov, čo mu získalo nepriazeň strany bezvýnimočne slovanskej.Jeho spisovateľská činnosť bola veľká. Spracoval, niekoľko divadelných hier hraných v svätomartinskom divadelnom krúžku. Jeho básne recitovávali, jeho piesne spievavali pri zábavách, vyvolaných matičnými valnými alebo výborovými schôdzami a z týchto kruhov sa šírili po celom Slovensku.Pauliny vynikal aj na poli cirkevnom. Slovenská evanjelická cirkev bola a je doteraz terčom zloby a vražednej nenávisti maďarských streštencov, ale zároveň je aj znamenitou školou, z ktorej vychádzajú najodhodlanejší bojovníci za všetko to, čím jedine sa každý národ môže stať samostatným a vzdelaným. Ona svojím zriadením a náukou, ktorú pestuje a vyznáva, dáva každému svojmu členovi istú obratnosť a schopnosť pre potrebnú sebaobranu a nedá tak ľahko zúfať si v nešťastí. Ona predovšetkým tradíciou a rodinou pestuje národnú reč a vzdelanosť. Napríklad aj tam, kde turecko-maďarský terorizmus vyháňa z verejného života, zo škôl a seminárov našu národnú reč, aj tam, kde Maďari dosadzujú na fary a do škôl hlupákov, ktorí nemajú ani potuchy o duchu a gramatike reči československej, aj tam náš ľud hovorí tou najobratnejšou, najmalebnejšou, najvýrečnejšou rečou. A keď sa zamiešame medzi ľud, vychádzajúci z takého chrámu, kde sa usadil tĺk, kážuci nemotornou, nevzdelanou rečou, počujeme až obdivuhodne ostré úsudky o nevzdelanosti patričného kňaza. V časoch, keď verejné rokovania, v ktorých sa cvičili rečníci, bývali prístupné iba šľachte, v evanjelickej cirkvi sa na verejných konventoch cvičili v rečníctve aj nešľachtici. V najnovšom čase, keď maďarizmus stúpil na krk aj evanjelickej cirkvi v Uhorsku, ona bola prvá, ktorá pozdvihla protest proti tejto surovosti a na mnohých miestach zaviedla na svoje verejné konventy ako rokovaciu reč slovenčinu, čím bola daná jej synom príležitosť vzdelať sa v parlamentarizme a verejnom rečníctve. A autonómne zriadenie poskytovalo národu príležitosť vysloviť voľbami svoju vôľu a svoje presvedčenie. Tejto cirkvi má čo ďakovať aj Pauliny ako rečník za také skvelé vyvinutie svojich síl a schopností.Jeho mladosť padla do veku cirkevne veľmi mŕtveho. V evanjelickej cirkvi, práve tak ako aj v katolíckej, bol zavládol negatívny duch, a školy, najmä evanjelické, boli zaplavené učiteľmi, ktorí podľahli suchému racionalizmu. Proti tejto záplave — ako dnes proti maďarizmu — stála každá slovenská rodina ako opevnený zrub. Aj Paulinyho detstvo prešlo pod ochranou takého zrubu, ako sme už opísali dom jeho matky. Neskoršie však, ako si sám ťažká, aj on spadol pod tento odkvap vplyvov vystatovačnej osvety nepoznajúcej boha. Avšak aj tu sa vyššia ruka o neho postarala, takže neutonul v prúde pustého svetáctva. Všetko, čo mohlo v hrudi mladíka udusiť nábožný cit, zrodilo sa na katedrách maďarónsko-nacionalistických učiteľov, ktorí vedeli opantať mladistvú dušu, aby sa stala otrokyňou zhnitého svetáctva a potom mŕtvym nástrojom tých-ktorých tárajov, zvestujúcich takzvanú osvetu.Pauliny však, ako sám často vyznal, premohol toto pokušenie slovanskou ideou a prilipol celou dušou ku kresťanskému pozitivizmu. Zbožný rodinný mrav, národná tradícia a spôsob kresťanský, vládnuci v evanjelickej časti národa, udržali ho až do konca života pri evanjelickej konfesii…Ako nitriansky seniorálny inšpektor pôsobil až do 24. septembra 1867, keď sa docielilo vyrovnanie medzi superintendenciou slovenskou a autonómnymi, maďarónmi vedenými a vládou podporovanými zbormi.Druhýkrát bol zvolený za seniorálneho dozorcu v spojenom nitrianskom senioráte roku 1871 a prehovoril najprv k zborom vo verejnom obežníku zo dňa 2. apríla 1871, v ktorom doslovne vraví: „Osvedčujem sa, že s pomocou božou vo zverenom mi novom úrade, hodlajúc verným byť, mojim doterajším zásadám, všemožne poslúžiť túžim bohu a jeho milej cirkvi, prospieť želám si našej drahej vlasti a tej čiastke nášho slovenského národa, ktorá hľadá svoje spasenie v evanjelicko-luteránskej cirkvi.“ Akoby biskupsky končí svoj príhlas týmito slovami: „Sám náš spasiteľ Ježiš Kristus nech zošle na Vás svojho svätého ducha, ktorý dal by Vám vnuknutie k modlitbám za dar tohože ducha svätého a za božiu pomoc pre mňa, keď budem konať ťažké povinnosti zvereného mi inšpektorského úradu, aby každý môj skutok poslúžil len ku sláve božej a Vám i mne k časnému blahu a večnému spaseniu.“Tak nehovoril nikdy nijaký maďarónsky inšpektor k slovensko-evanjelickým cirkvám. Maďaróni škrípali zubmi, ľud s potešením čítal a počúval slová svetského dozorcu a verné kňažstvo vítalo svojho spoluvyznavača s nepredstieranou radosťou a mnohými nádejami do budúcnosti.Pauliny v tomto úrade úspešne pôsobil až do konca života.Jeho činnosť na tomto poli bude časom iste ocenená na inom mieste.Bol stratégom, ktorý vedel nepriateľov našej veci raz poraziť, inokedy zahanbiť, potom zasa zosmiešniť, čo bolo v národnom rozvoji a v spoločenskom živote pravou soľou a korením. Bol skutočne pomstiteľom mnohej maďarónskej surovosti, spáchanej na našom národe, bol satisfakciou pre nejedného z najvrelších priateľov a národných pracovníkov. Pri svojej horlivosti ako evanjelik augsburského vyznania bol najvernejším priateľom kresťanskej katolíckej cirkvi. Náramne ho rozhorčilo a dojalo, keď v dňoch 26. a 27. septembra 1871 boli v Nitre napadnutí katolícki Slováci, ktorí, majúc na čele najznamenitejších kňazov, profesorov a mešťanov, zhromaždili sa na verejnej, vrchnosťou povolenej schôdzi Spolku sv. Vojtecha,[68]aby sa radili o prostriedkoch na vzdelanie a osvietenie slovenského ľudu, vyznávajúceho rím.-kat. vieru. Útok bol jeden z najsurovejších, natoľko, že spomenutých bili, trýznili a vytĺkali im okná. V popredí stála pouličná háveď, v úzadí mestská a stoličná vrchnosť, a za nimi režiséri siahajúci až k ministerstvu. Nebolo možné dovolať sa spravodlivosti. Tento bašibuzucký útok[69]zostal dodnes bez pomsty, jediný V. Pauliny-Tóth pomstil — aspoň koreneným žartom — svojich katolíckych spolubratov. Napísal totiž list s nerozoznateľne napodobneným rukopisom a podpisom jedného z úradných myjavských maďarónov nitrianskemu mešťanostovi, jednému z hlavných bašibuzukov nitrianskych, v ktorom mu oznamuje, že Myjavčania — Myjava, 10 000 duší počítajúce mestečko — rozhorčení nad útokom na Spolok sv. Vojtecha v Nitre sa vzbúrili, uväznili pisateľa a ešte iných Maďarov a ozbrojení uberajú sa na dvesto vozoch proti Nitre. List s poštovým kolkom bol podaný na myjavskej pošte a pán mešťanosta v Nitre, nech bol akýmkoľvek veľkým junákom v dňoch 26. a 27. septembra proti bezbranným kňazom, tak ochabol pri čítaní listu od domnele známeho svojho maďarského spoluvlastenca, že tomu všetkému ihneď uveril a v náramnom strachu rozkázal udrieť na poplach.Celá novomódna Nitra — mobilizovala. To znamená, že utekali na východ, aby sa nestretli s dvesto vozmi myjavských pomstiteľov, majúcich prísť od západu.Striebro a zlato sa zakopávalo, kufríky v sklepoch sa zamurovávali a v meste nastal všeobecný zmätok. Úradne písali do Komárna o vojsko, z okolia sa zbierali pandúri; a keď im z Komárna nechceli poslať kvôli takému poplachu vojsko, strach bol ešte väčší, lebo už videli „kamarilu“, ktorá vedie Myjavčanov proti ich patriotizmu. Lamentácie a hrozné zavýjanie. Strach slovenských maďarónov je originálny svojimi veľkými očami.Svedkovia si poznačili do zápisníkov strach, ktorý videli u nitrianskych hrdinov a smelých harcovníkov proti členom Spolku sv. Vojtecha a opustili Nitru, aby referovali, že sa žart celkom podaril. Inú satisfakciu nemohli katolícki Slováci dostať proti zúrivej nitrianskej zberbe.Pauliny, keď dostal správu o výsledku svojho žartu, povedal: „Nuž, hľa, takí hrdinovia sú tí naši nepriatelia, svojimi fokošmi vedia biť iba do bezbranných slovenských kňazov, avšak slabí sú proti ozbrojeným — hoci by ich čo len vo svojej hriešnej obrazotvornosti videli!“ A schuti sa zasmial, a zasmiať sa musí každý, kto počuje o hrdinstve tej modernej „Nyittry“.Paulinyho vtip bol v dobrej službe nevyčerpateľný; nepoužíval ho však nikdy na poníženie vznešeného, ako to napríklad môžeme vidieť a skúsiť u mnohých dnešných spisovateľov. Časom sa zamyslel aj hlbšie a ponoril sa do otázok, siahajúcich do ďalekej budúcnosti i minulosti. Jeho neúnavný duch pracoval až do posledného dychu.Rozoberať jeho spisovateľskú činnosť, sledovať jeho tvorbu krok za krokom nie je našou úlohou, ani miesto nie je pre takú prácu postačujúce; nech tu poslúži iba krátke spomenutie jeho výtvorov, najmä tých, ktoré charakterizujú povahu, snahu a vzhľad jeho ducha.Ľudská komédia[70]je nadšené prorocké dielo jeho bádavej mladosti. Hovorila z neho ako z podzemia zaiste idea blížiacich sa národných pohybov. Táto dramatická báseň bola napísaná v decembri 1846 v Príbelciach a vyšla v Sokole. Je to opisovanie budúcich udalostí vo vymyslenej forme. Jozef je nositeľom slovenskej poézie, Marína zastupuje zidealizovanú slovenčinu, Krivanský poskytuje obraz Slovákov, Tekeni je zosobnená vláda, Dóža je zásada prevratu a mäteže, Elena znázorňuje maďarskú slobodu. Neskrotná Paulinyho fantázia sa tu javí bez akýchkoľvek hraníc. Roku 1862 napísal veľmi populárnu úvahu o Slovákoch,[71]ktorá vyšla vo Viedni v prvom zväzku Jánošíka; táto práca mu priniesla štvormesačné väzenie na zvláštne naliehanie maďarskej a maďarónskej šľachty. O tom, akých príprav bolo treba, aby žalobníci mali istotu vo svojom predsavzatí, svedčí aj tá okolnosť, že si na súd museli predvolať zvláštneho auditora, ktorý by bol pripravený a ochotný vyriecť taký ortieľ. Zobrali teda istého Maďara, ktorý bol vtedy v Budíne pri c. k. armáde, a tomu odovzdali Paulinyho vec. Kráľovským námestníkom bol totiž Móric Pálfy, obmedzený človek a číry nástroj v rukách vyššej maďarskej šľachty, a ten Paulinyho odovzdal auditorovi Maďarovi. Na šťastie však toto väzenie netrvalo dlho, lebo po osemnástich dňoch strávených vo väzení bol pri príležitosti menín korunného princa Rudolfa dňa 17. apríla amnestovaný a prepustený z väzenia na najväčšiu radosť celého Slovenska a náramnú mrzutosť tých „šľachetných“ zvestovateľov maďarskej slobody a rovnoprávnosti.Medzi diela hlbšieho významu patrí jeho keltský slovník, vytlačený v Sokole, aBájeslovie. Toto druhé začalo vychádzať už len na sklonku jeho života a žiadalo by sa pokračovanie, no žiaľbohu, pre tlač nie je pripravené. Pauliny bol od svojej ranej mladosti usilovným a veľmi zaujímavým prispievateľom premnohých domácich slovanských i nemeckých časopisov venovaných slovanským záujmom. Jeho básne, uverejnené na rôznych miestach alebo zostavšie v rukopise, vydala jeho dcéra Mária, vydatá Valášková, začiatkom tohto roku pod titulomBásne Viliama Paulini-Tótha. (Zobrala jeho dcéra Mária, Turč. Sv. Martin. Tlačou Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku, 1877, 16°, str. 192. Cena 1 zl.)Všetky naše slová povedané o Paulinym nájdu svoje odôvodnenie u každého, kto tie básne prečíta; vanie z nich duch čerstvý, silný, prekypujúci životom. Pauliny spieva od srdca k srdcu a vlastná skúsenosť je dušou jeho poézie; nikto zo súčasníkov neodloží Viliamove spevy bez najživšieho zamyslenia sa nad zvečneným básnikom. JehoBesiedky(4 zväzky) našli veľkú obľúbenosť a niektoré z nich, ako napríkladMatúš Trenčiansky, Kyčina, Tri dni zo života Ľudovíta Štúra, Volebné rozpomienky,stali sa na Slovensku pravou senzáciou. Verne charakterizuje, v pozadí mu svieti vyšší svet, ktorého blesky padajú na konajúce osoby. V historických povestiach je pravým archeológom a jeho besiedky vedú k dobru; len ťažko ich možno odlúčiť od samej histórie, a predsa sú poéziou, sú vlastnými výtvormi básnikovými. Prihovárajú sa dejom i slovom, ba ako bájne sirény zvádzajú k láske a obetiam pre národ. Jeho bohatieri patria celkom histórii, ale nikdy neboli takí krásni, ako ich básnik predstavil potomstvu. S jeho Matúšom v rukách cestujú slovenskí mládenci po skalkanských a trenčianskych zrúcaninách hradov. Pauliny bol plodný aj v tvorbe výstižných slov pre najnovšie potreby, neznáme našim starším. Napríklad, od neho pochádzajú technické pomenovania na slovenských staniciach košicko-bohumínskej železničnej trate. Istý čas vychádzali Národnie noviny pod jeho redakciou a vyznačovali sa osobitnou živosťou a zaujímavosťou. Viedol tú najrozsiahlejšiu korešpondenciu. Jeho činnosť v Matici slovenskej, ktorej bol spoluzakladateľom a prvým podpredsedom, v patronáte svätomartinského gymnázia, ktorého bol tvorcom a riaditeľom, v svätomartinskej sporiteľni, ktorú on uviedol do života a šťastne spravoval, si zaslúži, aby bola patričnými priateľmi jeho aj týchto voľakedajších ústavov časom podrobnejšie opísaná a národu predstavená na povzbudenie nasledovníkov v práci a k obetiam pre národ.O jeho pôvodnej myšlienke o maďarskej spravodlivosti a nádeji, že ešte bude možné dorozumieť sa s rodenými Maďarmi o podstatných podmienkach nášho národného bytia, sme naposledy s Paulinym hovorili cestou na dištriktuálny konvent roku 1875 ako aj priamo na konvente. Po surovom zaobchádzaní s našimi školami roku 1874 a útokoch na náš cirkevno-národný život, ktoré urobili Maďari, práve tak ako národní odrodilci na generálnom konvente v Pešti, nevideli sme celkom nijaké oprávnenie na takú nádej. Aj Pauliny mal slabú nádej, predsa však chcel ešte Maďarov vyskúšať. My sme chceli ihneď prerušiť ďalšie spojenie s nezorganizovaným zborom toho takzvaného generálneho konventu, ale Pauliny trval na svojom, majúc, pravda, na svojej strane podporu rozhodných živlov pri dištriktuálnom zbore!Pauliny išiel ako vyslanec na generálny konvent a na ňom bol vyliečený zo svojho bludu. Ak boli všetci Maďari a maďaróni spojení proti spravodlivým požiadavkám väčšiny evanjelikov v Uhorsku na generálnom konvente roku 1874, kde bol preddunajský dištrikt zastúpený asi štyridsiatimi výbornými rečníkmi, teraz dvojnásobne zúrili proti preddunajskému dištriktu ako tlmočníkovi všetkých slovenských evanjelikov, a Pauliny opustil generálny konvent.Vychádzajúc zo zboru najnespravodlivejších na svete krikľúňov, nahnevane hodil rukou a vyriekol tieto pamätné slová: „Nuž dobre, nech je maďarský boh s vami! Mne je srdečne ľúto, že som tak dlho nosil v srdci klamnú domnienku, že Maďar je lepší ako slovenské renegátstvo. Majstrom slovenského odrodilstva je maďarský národ. Srdečne ľutujem, že som skôr nepočúval rady priateľov!“Úmrtím Pauliny-Tótha zasa odpadol jeden zelený list zo slovanskej lipy na Tatrách; bol hoden, aby vyrástol na haluz, azda by jeho žitie a práca boli ušetrili národu mnoho ťažkostí, no kým my iba po ľudsky myslíme, uvažujeme a nádejame sa, boh sám riadi lósy národov. Zvykli sme si na priateľa tak bohato nadaného, zmietaní sme nad jeho hrobom rozličnými dohadmi a predpokladmi, vyplývajúcimi z premís života takého významného muža, ale istoty nemáme, okrem tej, že ho už viac niet, a prázdne, opustené je miesto na národnom kolbišti, na ktorom sme ho vídali zmužilo stáť. Národ si už musí zvyknúť žiť a bojovať aj bez neho.Náš Turiec, podivne príťažlivý pre všetkých uvedomelých Slovákov, táto naša národná Pella v čase útokov rímskych vojsk na Jeruzalem, táto záhrada, plná vonných kvetov slovenského národného povedomia a života, ktorú si Pauliny po veľmi pohyblivom živote tak obľúbil, že si pre seba a svoju rodinu tam zvolil stále sídlo, tento ľúbezný, náš večne milý Turiec sa celý obliekol do rúcha smútku v osudný deň jeho pohrebu.Na začiatku augusta roku 1876 upadol náš milovaný, nezabudnuteľný Viliam do ťažkej nemoci; ošetrovala ho čo najstarostlivejšie láska dcér a príbuzných i verných priateľov, navštevovali a liečili ho najslovutnejší lekári z okolia i ďalekej Viedne, nemoc však nebola milosrdná a boh ukončil boj a utrpenie nášho priateľa a mučeníka dňa 6. mája 1877. Hoci národ nebol tou zvesťou prekvapený, pretože dlhá choroba všetkých pripravovala na katastrofu, predsa sa slovenské srdcia na všetkých stranách Slovenska naplnili nesmiernou žalosťou. Kdekoľvek ešte prišla správa o smrti Paulinyho včas, odvšadiaľ sa hrnuli zástupy ctiteľov nebohého do Turčianskeho Sv. Martina. Tam, kde blahej pamäti Kuzmány,[72]leží aj miláčik národa Pauliny-Tóth, obaja predsedovia politicky zavraždenej Matice slovenskej.Slávnostný pohrebný sprievod, vykonaný podľa obradov evanjelickej a. v. cirkvi, odbavil sa za prítomnosti veľkého zástupu národa z Turca i okolitých stolíc dňa 8. mája 1877.Nech je požehnaná jeho pamiatka medzi nami na dlhé časy! Večnaja pamiať![1]Hynek Krch— český spisovateľ, prispieval do almanachu Nitra (VI, 1876), Národných novín (VIII, 1877) a Orla[2]Pavel Mudroň(1835 — 1887) — advokát v Martine, vedúca osobnosť Slovenskej národnej strany[3]Ladislav Pauliny(1815 — 1906) — ev. farár v Prietrži a v Zem. Podhradí, literárne činný[4]Gustáv Ostrolúcky— statkár v Zemianskom Podhradí, liberálny človek[5]Ján Roy(1792 — 1849) — farár a senior v Novom Meste nad Váhom[6]Ján Valenčík— učiteľ v Senici, 1. júla 1840 sa konala v Senici slávnosť Valenčíkovho päťdesiatročného učiteľského jubilea. Pri tejto príležitosti mu cisár daroval zlatú medailu. Porov. Jozef Ambruš: Listy Ľudovíta Štúra I, 1954, s. 512 — 513.[7]Gottfried August Bürger(1747 — 1794) — tvorca modernej nemeckej balady. Jeho slávnu baladu Lenora majstrovsky preložil J. Jungmann v Hlasateli na r. 1806, s. 466 a n. Lenoru nazýva Lenkou.[8]básne Berzsenyiho, Kazinczyho, Kölcseyho— predstavitelia poézie maďarského reformného obdobia. Daniel Berzsenyi (1776 — 1836), vynikajúci majster formy, vlasteneckej poézie. Ferenc Kazinczy (1759 — 1831), spisovateľ, prekladateľ a organizátor, iniciátor tzv. jazykovej obnovy, hnutia za kultúrne povznesenie maďarčiny. Ferenc Kölcsey (1790 až 1838), významný básnik a mysliteľ, tvoriaci prechod k romantickej orientácii.[9]Napísal po nemecky: Die wichligsten Schicksale der Evangelischen Kirche Augsb. Bek. in Ungarn von der ersten Einführung derselben ich diesen Lande bis zu ihrer Begründung und Sicherstellung etc. Leipzig, bei C. H. V. Hartman. 1828.[10]Mrzutosťou Doleschalla— modranský farár Michal Dionýz Doležal[11]Karol Zay(1797 — 1871) — pán Uhrovca a iných majetkov, generálny dozorca ev. cirkvi, nepriateľ slovenských snáh[12]Katonský pedagóg— veľmi prísny pedagóg[13]Bol poslucháčom Neandrovým, v teológii Marheineckeho, Tvestena…— profesori na univerzite v Berlíne[14]Tomáš Slavomil Hroš(1808 — 1874) — neskoršie prispievateľ autonomistického Evanjelika a Bobulových Slovenských novín. Hurban sa o ňom vyslovil, že „skvacnul z výše ideálov“. Porov. J. M. Hurban: Ľudovít Štúr, 1959, s. 825.[15]Samuel Jurkovič(1796 — 1873) — učiteľ v Sobotišti, v Brezovej a i. Významný národný buditeľ, svokor J. M. Hurbana.[16]Puer— lat., chlapec[17]Pozri: Lipa II. na rok 1862, kde sa tá pieseň nachádza na s. 338. Vydal Joz. Viktorin. Podolský = V. Pauliny-Tóth.[18]Pluribus intentus, minor est ad singula sensus— lat. Chápanie mnohých veci je ľahšie ako chápanie jednotlivostí[19]Joh. Christoph Adelung(1732 — 1806) — nemecký jazykovedec[20]Franz Bopp(1791 — 1867) — nemecký jazykovedec, zakladateľ porovnávacej jazykovedy. Zaoberal sa aj staroslovienčinou.[21]Ondrej Daniel Michnay(1804 — 1857) — prednášal po maďarsky právo a filozofiu na bratislavskom lýceu[22]Štefan Boleman(1795 — 1882) — bol v rokoch 1820 až 1840 profesorom v Banskej Štiavnici a vyučoval syntax. Boleman neprial slovenským národným snahám.[23]Emanuel Viliam Šimko(1791 — 1875) — prednášal na bratislavskom lýceu najmä praktickú teológiu. Podporoval unistické maďarizačné snahy.[24]Krásna’s, panna, i keď sa rozsmútiš…— úryvok z básne Slečne Anne (Do pamätníka). Básne V. P. Tótha, 1877, s. 18.[25]V Pešti u Kadavého— Ján Kadavý (1810 — 1883) bol od roku 1839 učiteľom v Pešti pri Jánovi Kollárovi. Je autorom viacerých slovenských učebníc a jeho zásluhou vychádzali mnohé slovenské knihy.[26]Štefan Marko Daxner(1823 — 1892) — advokát, publicista a politik, neohrozený slovenský národovec[27]Bohuslav Nosák(1818 — 1877) — pochádzal z Tisovca. Ev. kňaz, potom štátny úradník. Básnik a prekladateľ.[28]Ján Rotarides(1822 — 1900) — učiteľ v Príbelciach, kde r. 1846 založil spolok miernosti a nedeľnú školu. V revolúcii 1848/49 búril ľud spolu s Jankom Kráľom, za čo bol uväznený. Väzenie malo zlý vplyv na jeho zdravie: r. 1851 sa v Slovenských novinách zjavila správa o jeho duševnom ochorení. Neskoršie pôsobil ako učiteľ v Drieňove.[29]Janko Kráľ(1822 — 1876) — významný slovenský básnik, prišiel z Pešti koncom marca 1848 do Dolných Príbeliec za svojím priateľom J. Rotaridesom. Porov. Rudo Brtáň: Život básnika Janka Kráľa, 1972, s. 86 — 87.[30]Bertalan Szemere(1812 — 1869) — maďarský politik[31]Pozri: Közlöny č.7 zo dňa 8. júna 1848[32]Argusovské oči— Argos, v gréckej mytológii stooký obor, strážca[33]Ten najprv sľuboval sto dukátov tomu, kto polapí a odovzdá mu „Hurbana, Hodžu a Štúra“; neskôr, keď videl, že je to márne úsilie, sľuboval už len 100 zl. za každého, a keď to ani tak nešlo, plagátom zo dňa 30. septembra 1848, vydaným v B. Bystrici, vystavil 50 zl. za každého polapeného a odovzdaného buriča.[34]Kossuth sa na slovenských plagátoch podpisoval takto: „V mene krajinského, vlasť obraňujúceho zveriteľstva.“[35]Šibenica na pečovičovcov— Pečovič bola prezývka maďarsko-konzervatívnej strany, ktorá sa od liberálov nelíšila v cieľoch, ale len v miernejších prostriedkoch[36]Ex rhetore praetor— lat. Z rečníka veliteľ[37]Fr. Filip Lamberg(1791 — 1848) — rakúsky generál, hlavný veliteľ brannej moci v Uhorsku, zabitý na ulici[38]Josip Jelačić(1801 — 1859) — chorvátsky bán[39]Non plus ultra— lat., Niet nad to. Príslovie je tu použité ironicky.[40]Lajos Kossuth(1802 — 1894) — advokát a žurnalista, vodca maďarskej revolúcie v rokoch 1848/49[41]Neugebäude— nem. väznica v Pešti[42]Ján Francisci(1822 — 1905) — významný kultúrny a politický pracovník[43]Štefan Marko Daxner(1823 — 1892) — advokát, publicista a politik, neohrozený slovenský národovec[44]Michal Bakuliny(1819 — 1892) — učiteľ, národný buditeľ, účastník povstania v rokoch 1848/49[45]Samo Beláni(asi 1822 — asi 1850) — z Ratkovej, študoval v Prahe maliarstvo. Zúčastnil sa v slovenskom povstaní.[46]Bohuslav Nosák(1818 — 1877) — pochádzal z Tisovca. Ev. kňaz, potom štátny úradník. Básnik a prekladateľ.[47]Bernard Janeček(1814 — 1887) — vojenský vodca v slovenskom povstaní. Rodák z Čiech.[48]Henrich Lewartowski(1810 — 1875) — haličský Poliak[49]Roztržka medzi Štúrom a Hodžom— Hodža niesol ťažko drsný vojenský život v revolučných bojoch, bol presvedčený, že by sa malo s Maďarmi rokovať; Štúr jeho odchod z revolučnej výpravy pokladal za dezerciu a chcel ho postaviť pred vojenský súd. Hodža chcel zúfalo presvedčiť viedenskú vládu, že slovenskí dobrovoľníci nie sú jej nepriatelia.[50]Michal Miloslav Hodža(1811 — 1870), popri Štúrovi a Hurbanovi najvýznamnejší buditeľ, filológ a spisovateľ. Pôsobil v Lipt. Mikuláši, potom žil vo vyhnanstve v Tešíne.[51]Baltazár Šimonič(1785 — 1861) — rakúsky podmaršal[52]Artur Görgey(1818 — 1916) — maďarský revolučný generál[53]František Zach(1807 — 1892) — viedol druhú slovenskú výpravu[54]Bedřich Bloudek(1815 — 1875) — organizoval po vojenskej stránke slovenské výpravy v rokoch 1848/49[55]Daniel Jaroslav Borik(1814 — 1899) — ev. farár, neskoršie úradník, literárne činný[56]Alfred Windischgrätz(1787 — 1862) — rakúsky maršal. Potlačil pražské povstanie v r. 1848.[57]Prvé slovenské povstanie v septembri 1948 vydržiaval sám národ dobrovoľnými zbierkami, a to za pomoci priateľov jednoty monarchie, najmä Srbov. V druhom povstaní boli obyčajní dobrovoľníci vydržiavaní z vojenskej pokladnice ako radové vojsko; dôstojníci prijímali podporu z národnej pokladnice, ktorá zvýšila z prvého povstania, lebo z vojenskej nedostali viac než prostí vojaci. Hodžov zbor podporovali z Čiech. Teda pri treťom povstaní, konečne zorganizovanom, bola aj táto vec konsolidovanejšia. Krik nepriateľov, že slovenské povstanie bolo umelo vyvolané viedenskou kamarilou, je obyčajným ohováraním. Keby boli viedenskí štátnici pochopili dobu, mohlo byť prvé povstanie korunované lepšími výsledkami. Aj v druhom povstaní bol národný ruch podporovaný len veľmi macošsky.[58]Pressburger Zeitung— Bratislavské nemecké noviny, vychádzali od r. 1764[59]Rudolf Kučiny(1812 — ?) — po revolúcii vládny komisár Trenčianskej stolice[60]Bachovsko-geringerovská politika— Alexander Bach (1813 — 1893), rakúsky štátnik. V rokoch 1849 — 1859 ako minister vnútra potláčal všetky občianske slobody. Karl Gabriel Geringer (1806 — 1889), rakúsky štátny radca.[61]Kár hogy nem magyar!— maď., Škoda, že nie je Maďar.[62]Ľudovít Žello(1809 — 1873) — pôsobil ako učiteľ v M. Kéreši, kde aj zomrel[63]Následkom výbuchu dňa 20. októbra— po odstúpení ministra Bacha vydal cisár 20. októbra 1860 tzv. októbrový diplom, v ktorom sa zrieka absolutizmu, aby uspokojil najsilnejších odporcov viedenského centralizmu, Maďarov a Čechov. Tzv. nehistorické národy okrem formálnych sľubov však nedostali v diplome nijakú zábezpeku národných práv. Porov. Dejiny Slovenska II, 1968, s. 167.[64]Spomienky na Világoš— Maďarský revolučný generál sa 13. 8. 1849 poddal ruskej armáde pri Világoši.[65]Jeho slabosťou bolo aj v jednotlivostiach trvať na svojom až do omrzenia, napríklad pri návrhoch niektorého slova, ako používanie „panička“ namiesto „slečna“.[66]Poprední Maďari — Deák, Tisza atď. — prijali deputáciu surovo. Eötvös potom lapal slabých na sinekúry.— Ferenc Deák (1803 — 1876), maďarský politik, Kálmán Tisza (1830 — 1902), známy maďarský politik, nepriateľ slovenských snáh, József Eötvös (1813 — 1871), spisovateľ a politik, národnostne tolerantnejší.[67]Po zaniknutí Dobšinským redigovaného Sokola…— beletristický časopis Sokol vydával v Banskej Štiavnici Pavol Dobšinský (1828 — 1885) v rokoch 1860 — 1861[68]Neskoršie ho slaboduchí slovenskí oportunisti kvôli Maďarom premenovali na Spolok sv. Adalberta. Pre Maďarov totiž Adalbert nie je Vojtech Slavníkovec, ktorého vlastne chceli Slováci uctiť.[69]Bašibuzucký útok— Bašibuzukovia, nepravidelné a divoké turecké vojsko, akýsi druh polície[70]Ľudská komédia— vyšla v Sokole I. 1862, č. 1 — 12[71]Roku 1862 napísal veľmi populárnu úvahu o Slovákoch…— Pauliny-Tóth vydával v r. 1862/63 s J. Bobulom „zábavno-poučný časopis“ Jánošík (vyšli len dva zošity), pre obsah ktorého bol postavený s Bobulom pred vojenský súd. 21. marca 1863 bol odsúdený na štvormesačné väzenie, ale na zásah generála Neuwirtha (pôvodom Čecha) bol trest zmenený na štyri týždne (Hurban uvádza len pôvodný rozsudok). Trest si odsedel s Bobulom v posádkovom väzení v Budíne.[72]Karol Kuzmány(1806 — 1866) — ev. superintendent, profesor, spisovateľ. Bol prvým podpredsedom Matice slovenskej.
Hurban_Viliam-Pauliny-Toth-a-jeho-doba.html.txt
Mamka PôstkováDo banky pomaly otvárali sa ťažké dvere; ako keby sa dieťa bolo borilo s nimi. Podobne ťažko, dva razy sa v nich otočiac, vošla plachtičkou prihodená žena. V ruke šatôčka, okrútená okolo čohosi, na spôsob, ako okrúcajú naše ženičky modlitebné knižky.„Dobrý deň vinšujem,“ povedala tichým, bojazlivým hlasom; zarazene pozrela po veľkej učtárni a neisto poberala sa k môjmu účtovníckemu stolíku.„Dobrý deň, mamka Pôstková! Vitajte! Čože ste nám doniesli?“, prihováram sa jej a idem v ústrety.Ona vykrúcala zo šatôčky papier.„Sem dajte,“ volá denný povereník, vidiac, že zo šatôčky vykrútila zmenku.Ten volá, ja beriem z ruky a ona neviem kam a hovorí, že „ešte nie je vyrobená“, to jest suma nie položená.„Sadnite si a povedzte, na koľko vám ju vyrobiť?“ ponúkam a spytujem sa jej.„Len tak, prosím ponížene,“ hovorí, akoby hriešne slovo šla vypustiť z úst, „ako bolo, na tri koruny. Nepredala som chlebíka, aj na dlžôbku pobrali,“ — utiera si šatôčkou ústa.„Dobre, mamka, len si sadnite,“ ponúkal som ju akoby len vlastnú starú mať, aby si už sadla konečne a, vezmúc zmenku, pero, priklonil som sa nad stolík, roztiahol pokrčenú zmenku a — stavilo mi pravú ruku aj s perom.— Tri koruny, — hútam si, — či vás napísať? — Povinnosť káže. To je jedno: zmenka ako zmenka, či tristo, či tridsať a či len tri koruny. — Aj to sú peniaze. — A nenapísal som, ale sa pozrel na starú ženu, aby stačil uvážiť, čo robiť.Predo mnou sedí okolo šesťdesiatpäťročná, neobyčajne zoschnutá, maličká žena. Sedí na stoličke, visia jej nohy obuté vo velikých, na jej nohu neprikrojených starých čižmách. Spod plachtičky vykúka čierna, zmraštená, chudá tvár, zapadnuté, bezzubé ústa a trčia detsky malé ruky. Nie je toľká ako stredne urastené desať—jedenásťročné dieťa.Kým mi toto popred oči prebehlo, ustálil som sa, že zmenky nevypíšem, viac ako zmenku neúčtujem. Čo však s ňou robiť? Vrátiť jej ju? Zaplatiť a povedať jej, že nie je dlžná? Ak mi neporozumie, ak ju urazím almužnou, ktorej nepýta? Lebo veď viem, že od päť—šesť rokov každé tri mesiace prichodí mi tá istá zmenka pod ruku. Mamka Pôstková vážne chápe svoju povinnosť a z dvanásť korún zišla za tie roky po korunke, po pol už na tri koruny, ale nikdy neprišlo jej na um obnažovať svoju biedu a prosiť darovanie dlžoby.„Opatrím si, len mi, prosím vás, dočkajte,“ keď dva—tri termíny do roka načas nedošla.Nevedela ani čítať, ani písať. Podpisoval ju žírant, majetný gazda, dobrý človek, ktorý sa jej bol z milosrdenstva podpísal a bol ochotný kedykoľvek za ňu zaplatiť, ale sme sa hanbili od neho pýtať, a vlastne mávali sme vždy posvätnú chvíľku z príkladu babky a jej chápania uloženej si povinnosti, keď sa prišla veriť a prosiť zhovievavosť. Že veď čo ako tvrdo, aby sme sa len nebáli, že kým ona žije, nebude za ňu nikto platiť, ani banka škodovať. Len by jej dal pánboh dožiť, aby si túto ťarchu zhodila z hlavy, aj umierať bude ľahšie, končieva svoje vzdychy.„Dotiaľ neumriem,“ dokladala, ako keby sa bohvie akého ťažkého hriechu mala driev zbaviť.„A keby sa aj tak stalo, že by som umrela, nebojte sa, veď ja mám viac medzi svetom, naložím, kde čo majú zaplatiť. Toť aj Ondro Krnáče, aj Beta Vráble — a koľkí — vzali si dnes chlebíka… Nemám, mamka, počkajte. Počkám, deti moje, ale nezabudnite. Aj stará Betuliačka už včera tretí raz… ,Nedám,' povedala som. ,Zaplať, čo si dlžná, ja tiež musím, keď som si na múčičku požičala…' Ale zaprosila, že keď pôjdu deti, akože tie jej dievkine siroty, už čochvíľa húsky pásť, že vyslúžia, zaplatia. Akože im nedať, keď zaprosia a viem, že nemajú čo by na tej dlani,“ rozložila chudé ruky.„Koľkože mi príde interesu?“ vstáva zo stoličky netrpezlivá, že to už chvíľu trvá a nevoláme ju platiť. „Chlebík mám na ulici…“„Mamka, podteže sem. Ja vám poradím. Aby ste nemuseli každú chvíľu k nám a zmenky podpisovať, za žirantom chodiť, dajte šesták. Zaplatíte si úroky naraz a nemusíte prísť ani do roka, za dva k nám platiť. Vyplatíte si napredok,“ opakujem jej, „a keď budete mať tri koruny, donesiete naraz, už kedy bude, vtedy bude…“A dlžobu prepísal som na drobných dlžníkov, ako to už účtovníci rozumejú.„Tri koruny…“ hovorí zmätená a zarazená babka, vyťahujúc spod pazuchy vrecko z handričky, „to mi naraz, prosím, veľa bude… Nevládzem toľko zarobiť… Ja by si to po korunke, po pol skorej odmrvila… Ale už čože budem robiť, keď ste mi tak odsúdili…“ a iste nevďačná, kladie mi na stolík šesták.Nepomohol som jej, myslím si. Ona nevie, čo ja chcem. Zdá sa jej to zrejmým obťažením.„Viete, nevyplatí sa vám zmenku každého štvrť roka kupovať, za podpisom chodiť, a nám sa to zase nevyplatí do kníh zavádzať. Knihy drahé…“ doložil som, snažiac sa ju uspokojiť.„Vy viete, ako vám ľahšie. Teda nemám chodiť?“ spytuje sa, či naozaj bolo by to možné.„Nie, nemusíte, za dva roky nemusíte,“ ubezpečujem ju, mysliac si, že o dva roky bude už akiste rozsypaná…Chudera, keby bola. Sama by si žiadala. Ale tu je aj dnes medzi nami.Keby bola umrela, bol by žírant vďačne za ňu zaplatil, ja by tohto nepísal. Ale takto iba keď vám príde tamtej jari, že jej hádam už vypršali dva roky, a ona peňazí nenosí.A pustila sa do plaču, že už mala korunu, raz aj dve opatrovala, tajila ich, ale syn pýtal, druhý raz nevesta vydrankala a čo raz stisla a nám odložila, vydriapali jej ju, silou vzali, „že vy dočkáte… Tak som sa prišla ohlásiť a doniesla som aspoň zase interes…“ a kládla šesták.„Ešte vám tých stačí na rok. Teraz sú lacnejšie peniaze, ako boli…“ sotva som si stačil pripomenúť, že som pred dvoma rokmi na drobných dlžníkov prepísal jej tri koruny a zmenka je kdesi na dne kasy…„Keď stačí… Ale už by to vari nemalo. Veď len šesták som bola dala. Či ste sa nepomýlili v rátaní?“„Nie, mamka, je to dobre vyrátané…“„Len aby, prosím, do Všechsviat došlo. Lebo tak sa mi stalo, ruku som si v jeseni zlomila, aha, tuto za päsťou. Spadla som z pôjda, keď som si hábočky vešala. Starý človek, hlava sa točí, iba keď som sa našla na pitvore a ruka ako zvonec. Nemôžem na ňu, a jednou chlebíka nezamiesiš. Ale pôjdem do repy, nuž zarobím a vrátim vám. Len sa nebojte. Kým žijem, ja zmenku nehodím. Už mi tak svet: ,Hoďte im ju! Čože vám vezmú?' Aba, deti moje. O statočnosť prísť na starosť… To ja už na to nemám svedomia. Keď bolo peniažky brať na zmenku, vtedy ,prosím vás', a teraz hodiť, ,plaťte si, mohli ste sa nepodpísať, vedeli ste, že ja nič nemám'. Aba. To vy by ste možno tak, ale ja nie. Kým žijem, neopustím sa, a keď umriem, zostanú háby, perinka, truhla, posteľ, nech si predajú…“Dopytoval som sa na celý život tejto neobyčajnej ženičky, ale nikto mi to nevedel poriadkom rozpovedať.„A prosím vás, ktože si toho kedy všímal, ako bola, čo bola…“ Slováci vedia veľa rozprávať o pánoch, grófoch, princoch; poznajú celé rodokmene cisárov, ale medzi sebou málokoho zbadajú, a čo by bol sebe osobitnejšieho života a mravov človek. Medzi svojimi nikto nehľadá príkladu. Akoby sme všetci boli rovnako zlí alebo rovnako dobrí, žeby sme sa nemohli jeden od druhého niečomu dobrému naučiť. A len koľko—toľko si spomeňme, aký život prežila mamka Pôstková a ako sa ho držala až do staroby, dovčera, dodnes.Muža mala onakvého. Bohvie, aký bol čudák. Nerád robil. Trocha, trocha popaprať motykou, kosou, vidlami a dosť! Keď horko—ťažko sa vybral aj s kapsou, naplnenou na týždeň, do roboty, na druhý, tretí večer už bol doma. Kapsa prázdna a na robotu zle—nedobre, že ťažká, planá, pláca malá, že on radšej bude pod pecou ležať o hlade ako za tri—štyri šestáky cez deň robiť. A ono, keby ležať, nechže by ležal, ale keď príde večer, chce sa jesť, keď ráno svitne, zase, a obed aby nechybel. Keď som lačný, som nevládny, keď sa najem, spal by. Polihoval. Keď ho žena durila, spravil sa chorým. Ešte aj fajčil. Vydriapal dva—tri grajciare aj na pálenku od nej a šiel do krčmy, na uhol alebo druhých pri robote zahovárať. Ona, blázon, vše uverila jeho chorobám, a potom mu už tak zvykla, že on — ak chcel — zvŕšil jej robotu po dome, ona drhla po zárobkoch, chovala ho. Vše ani len toho chlapca, čo jedného mali, poriadne neprimerkoval. Vše prišiel doráňaný domov.Keď chlapča odrástlo, šlo do služby a začas pomáhalo materi otca chovať.Ale potom sa odtrhlo od nich, že si mu načim odkladať na háby, že sa bude ženiť, a viac nedal materi ničoho. Aby otec šli robiť.Nebolo to celkom tak, ale syn počal mládenčiť a naučil sa svoj zárobok aj sám stroviť.Otec preležal celé dni a, ako vravím, ešte aj popíjal, aj fajčil. Ba prišli ho ešte aj pozerať, že ako chorého, a on dotiaľ nadŕľal ženu, kým nedala na pálenku, i chlebíka ešte k nej.Syn sa oženil, šiel do služby a žena k svokre a chorému svokrovi, že aspoň ľahšie zaplatia hospodu, keď aj syn pomôže.Ale horkýže!Syn sotvačo žene dal, bola ešte i ona aj so z roka na rok rodiacimi sa deťmi materi na krku.Vše nevesta šla do roboty, stará tiež a — chlapi? Jeden stenal pod stenou alebo na lavici, druhý sa ako bíreš každú druhú—tretiu nedeľu prišiel so ženou, materou vyvadiť, s otcom opiť a všetkých vše rozháňať po ulici.Otec mu ešte nadržal, čo len aj naoko, lebo sa ho bál a prinášaval mu opitý syn dohánu aj skleničku…Detí bolo za pár rokov ako červíčkov, že už nemohli obidve, mať s nevestou, na zárobky. Šla len nevesta a mať chytila sa chlebík piecť a v mestečku predávať.Spočiatku to šlo, chlebík dobre predávali. Pekávali v noci, pomáhala aj nevesta, keď z roboty došla.Ale o pár rokov vnúčatám narástli také ústa, že zárobok i vyše zjedli, ešte v pravom zmysle slova „za horúca“. Stará Pôstková vše vyšla tak, že nemala na múku. Požičala. Vrátila, ale nie vždy a všetko. Prišiel vše aj syn a „požičal“ si od matere aj posledný grajciar.„Veď len do prvého.“Zarobil, materi vrátil—nevrátil, pýtal aj po iné razy a keď mať nedala alebo nemala, vyhádzal ju z chyžky na dvor, že on za ňu árendu platiť nebude, opil sa aj s otcom, rozohnal ženy aj deti, čo ho otec vše ako prosil: „Nechajže ich, robia dosť, nech sú aspoň v teple.“ Syn ich jednak vše rozduril, lebo že by sa ho potom mohla žena nič nebáť, a keď je on v službe, ešte niečo vyviesť mu na posmech.„Ach, hriech pomyslieť, neubližujže jej. Nuž či nemá dosť tvojich? Ešte má za druhými o deti chodiť? Eh, syn môj, zle ty to myslíš, pomodli sa bohu, aby ti vzal takú myseľ,“ učil otec, ale čože — keď aj vtedy spolu pili a jeho slovo bolo slabej váhy.A syn ženu jednak vyobháňal, za vlasy vykvákal.To už taký zákon medzi opitými.Starej Pôstkovej predsa len pánboh pomohol: umrel jej muž.Syn sa na kare od žiaľu tak opil, že rozohnal celú rodinku, „starej strige materi“ sa zahrážal, že keď ho ona nebíjala, bude on ju. Prečo to vravel, bohvie. Žiaľ, opilosť či čo. Žena, deti sa večer, v noci povracali do chalupy, ale „stará striga“ viac neprišla. Chodila za ňou nevesta, prosila, plakala, ale mať nešla.„Dievka moja, nuž, či si to žiadaš, aby ma dolomil a musela si ma opatrovať, žobráka? Nebolo ti dosť za dvanásť rokov s otcom trápenia?“„Mamička moja, veď on už plakal, že vám ublížil, ale hanbí sa k vám vojsť…“„No len dal by pánboh, aby sa hanbil, dotiaľ bude dobrý…“Mať si našla za tri zlaté komôrku, s nevestou preniesla starú truhlu, posteľ a začala, majúc už vyše šesťdesiat rokov — sama žiť.A že teraz už všade sú banky, poprosila gazdu, aby sa jej podpísal na zmenku. Vyplatila drobné dlžôbky, chlebík piekla, predávala a živila sa robotou a — biedou. Lebo teraz, už keď čo stisla, nevzal jej to syn, ale dala vnúčatám. Rada bola, že si „oddýchne“ od toho zlostníka — syna, a keď ho menej vídala, nazdala sa, že je lepší.Chválila si život, len na zdraví aby pánboh neuťahoval.Keď sa mať oddelila, nevesta vše len prišla ju s deťmi opáčiť, volať k nim, a stará mať dala: i zjedli, i domov si vzali. Lebo „otec nezarobili — prepili“, hovorievali za materou už aj deti.Pred pár rokmi zvrtli sa pomery. Pred dvadsiatimi rokmi, pamätám, mal kosec päťdesiat—šesťdesiat grajciarov, hrabáčka šestnásť—dvadsať; slovom, za robotu platilo sa málo. Dnes je to už napravené aspoň čiastočne.Tento duch zavial predlanským aj našu Pôstkovú. Na chlebíku zarobila málo. Zháňali na jar ľud do repy, kdesi na panstvo na Dolniaky. Najala sa aj stará Pôstková. Robiť vraj tuho nenačim, len dobre, a na deň dostane štyridsať grajciarov, aj chovu. Nevedela si vyrátať, koľko ona do jesene peňazí zarobí!Aj zarobila!Ale aby si peniažky nestratila, dala si, ako druhé prostodušné ženičky, zárobok schovať gazdovi, ktorý ich ta bol zaviedol. A ten peniažky sčiastky prepil, sčiastky rozdal fiškálom, aby mu vymáhali nejaký na licitácii nespravodlivo predaný jeho majetok. Vziať mu nemali čo, ledva sa mnohí domov dostali.Pôstková sa vyplakala za svojimi grajciarmi, ale čože bolo robiť? „A gazda sľúbil, že keď zarobí, vráti,“ tešila sa v žiali. Nezúfala, ale chytila sa znovu chlebík piecť a do banky doniesla bola ten šesták na úroky.V zime potom, štverigajúc sa s prádlom na pôjd, spadla z rebríka a zlomila si ruku.Začali ju liečiť ženy.Ale komôrka bez piecky, jesť niet čo, smrť sa zmilovať nechce. Našiel sa predsa ľudský človek a oznámil to na obci.Richtár s doktorom dali ju zobrať a previezť do hrobitova, do „špitála“, vlastne do búdy, vystavenej na prípad cholery. Opatrovala ju hrobárova žena.Dopočul sa to syn, opil sa a tak sa mu materi uľútostilo, že zaprosil svojho gazdu a prišiel aj s vozom po ňu.Pohýbali jej v tom ruku, ale syn silou vzal ju k žene. Plakal a klial sa, že nezabudol, že mu je mať, že si rodiča uctiť máme, a všetko by bol materi zniesol, od ženy pýtal, ale v dome ničoho nemali. Predsa aspoň teplý kútik.Mať z vďačnosti ho, opitého, hladila po hlave, načo sa on tak rozľútostil, že nakoniec potom ešte vyvadil sa s materou, že ho nepočúvala, od neho odišla, „tak sa jej vodí!“Predsa on je jej syn a nie šteňa, a preto si ju opatrí.Pôstková mala vše druhý kríž, keď syn v nedeľu, vo sviatok zo služby na celý alebo pol dňa domov došiel.Aby v dome bieda nebola a ona darmo nejedia, popredala háby svoje, perie z perinky, a čo ani nevesta nevedela, dávala do hrnca. A doniesli jej aj dobrí ľudia, Boh im odplať!Keď sa i to minulo, nedalo jej srdce nevestu ďalej vyjedať, pobrala sa pekne do svojej komôrky.Tej jari zase šla do repy.Ale že tamtých Všechsvätých nebola došla s peniažkami, prišla bola prosiť, aby sme jej perinku aspoň cez zimu nechali, lebo že je komôrka chladná.Slzy sa mi tisli do očú, a len som ju chytro hľadel uspokojiť, odpraviť. Šla.Okolo Ďura iba keď príde Pôstková zase.„Čo chcete?“„Prišla som si tú dlžôbku zaplatiť,“ a vykrúca peniažky.„Nuž, a veď ste ešte neboli v repe…“„Ej, čo si tam zarobím, tie by som si chcela odložiť na pohreb. Na túto dlžôbku predala som tú perinku, čo ste mi boli v jeseni nechali… Koľkože mi už teraz príde tých interesov? Porátajteže si dobre… Veľa som zameškala…“ a vykrúcala kyptavými ručičkami peniažky z handričky.
Tajovsky_Mamka-Postkova.html.txt
Márnosť všetko„Veľkomožná“ slúžka z fary založila si ruky a vystúpila z brány na ulicu. Tvár, na ktorej kvitnú líca ako ruže, hoci prešla Anča už štyridsiaty rok, skláňa trucovite akosi a krok jej je vážny, ako by ona bola najbohatšia gazdiná v dedine. Čierne lesknúce sa oči upiera na zem a okolo úst črta akejsi vyhrážky. Pred šiestimi rokmi bola Anča vo veľkej núdzi. Detí troje na hrdle, ani variť nemala čo a muž chorý. No chlapci jej podorastali a šli svetom po službe; jedno vzal k sebe Boh a ona s mužom šla na faru slúžiť. A čím viac slúži Anča, tým väčšou paňou sa cíti byť. Sebavedomie jej už počína prekračovať hranice. Keď vraví, to takým krikom rozpráva, že ju i do susedov počuť, a smiech jej hlása dvorom, ako by tridsaťročná žena tade chodila.„Tak veľmi by mohla Anča i nekričať!“ hovorili chlapi v dedine, krútiac nepokojne hlavami. „Ako sa vám to vysoko smeje; nedarmo ju veľkomožnou prezvali. A taký krik ani nesvedčí sa robiť na fare.“Zuza Jamníkovie, ktorá karhala každú neprávosť a žila životom prísnym od mladosti naveky, odsúdila ju tiež v jeden deň, keď Anča s krikom išla dedinou:„Vari nevieme, aká bola pred šiestimi rokmi? Ani čo obliecť, ani čo zjesť. Po kuse predávala stavänie — pajtu sme my odkúpili sami, a teraz aká pani. Počula som, že si kúpila za osemnásť zlatých kožuch, pôločku s hodvábnymi francľami a na šatu čipky. Či jej to prislúcha, takej starej?“„Čože ešte to, tetka!“ riekla na tom istom dvore bývajúca a hlučnú vravu Ančinu tiež počúvajúca Iľa Hučekovie, ktorú pre nakrívený chrbát Sáľou prezývali, „ale si vám kúpila fialovú sukňu a belasou obšívkou ju dala obšiť, zpod obšívky biele zuby naprišívať.“„Ešte čo! No, tá nemá rozumu!“ zhrozily sa i druhé ženy, čo sa k studni boly sišly s dreviankami. „A teraz, div sa svete, keď nám zbije pole. Taká stará! Že sa Boha nebojí a sveta nehanbí — ešte zuby!“„Ja ani neverím, že nemala by niekoho, komu sa cifruje!“ zasmiala sa Sáľa s krivým chrbtom.Veľkomožná vedela o všetkom tomto, a ako by na priek, tým väčšmi sa vypínala. Vie dobre, že jej ženy závidia ruže na lícach a bezstarostný život i pohodlný — lebo Anča sa nepretŕha, hoci je v službe! V chôdzi sa kníše vážne, postáva, rozpráva veľa, a keď vraví, stojí vždy. Hnevá ženy i to, že ona, ktorá bola ponižovaná medzi nimi, viac je už nie, ale vyšvihla sa ešte nad mnohé. A aby v dedine bolo ešte viac závisti, Anča kúpila si atlasovú geceľu a šatu, akú iba hrdé gazdiné mávajú, i to nie každá.Teraz ako vyšla z brány a videla pri uhle fary Maru Kacovie, ženu nízku, s ovisnutými bledými lícami, ktorá dala ju vyvolať, usmiala sa veľmi zvláštne. Bola v tom i úľuba, i potutelnosť, i vyhrážka akási. Nakrianila šiju trucovite a tak kráča k nej, oči iskriace uprúc do zeme.„No, čože je, Mara moja?“ spýtala sa čakajúcej ju Kacovky, ako sa dokynášala svojím vážnym krokom, hoci vie, čo chce.Mara Kacovka ovislých líc stavia dom a nemá dosť peňazí. Nie je toto prvý raz, čo ju takto vyvolajú, a Anču teší to veľmi. Odvolajú ju od roboty — čas sa minie — a žene dá čakať hodnú chvíľu. Lebo Anči neimponuje nič na svete. Čože je jej! Má všetkého, čo jej treba, a k tomu v skrini tristo zlatých skrytých.„Ale vrav, lebo ja mám roboty silu, — je sobota. To nie ako s druhým človekom. Tu čo by mal i desať rúk, ani tak by nepostačil. Ja nemám ani minúty pokoja, ani noci, ani dňa!“ I zastane si pred ňu, pohodlne založiac ruky.„Veď vám verím, tetka!“ uznáva Kacovka krotko a bokom pozrie na jej rozloženú postavu. „Nebudem vám dlho meškať, lebo je i mne nie do postávania… Ver’ viem, že by to hocktorá nespravila, čo vy. Päť kráv dojíte, však?“„Ani jedna by nespravila, ani jedna — ale ja spravím!“ odpovie veľkomožná sebavedome a úsmev samolásky sadne jej na pery. „Päť kráv dojím tri razy denne; ani jednej nedám starniakovi, čo sa páni i hnevajú. Piatim donesiem trávy… nespraví ani jedna!“ I hodí rukou s potupnosťou o druhých. „Tak, Mara moja… ale vrav, čo chceš!“Mara Kacovie, ovislých líc, sama je netrpelivá a čaká tvrdo ostatné slovo z úst Anči, aby predniesla svoju žiadosť.„Prišla som, tetka, aby ste nám požičali peniaze, ak máte.“Tvár veľkomožnej zaliala sa úsmevom radosti akejsi. Čierne iskriace oči zahorely a pery zavrely sa pevne na chvíľku. Hlavou mykla vzdorovite nazad, no hneď sklonila ju zas.„A načo sú ti, Mara moja?“ spýtala sa potom vľúdnym hlasom.„Chystá sa gazda na škríbeľ, a nemá, koľko mu treba. Keď to už i nedochodí, tetka, na všetko, verte mi!“ žaluje sa Kacovka úprimne.„A či už budete pokrývať?“„Už budeme. A verte mi, už sme len peňazí strovili vyše dvesto zlatých. Tak, keby ste…“„Nuž ale vám to bude dobre už teraz,“ pretrhne ju Anča, nedajúc jej dopovedať. „S jednej strany, ste už ani nemohli bývať toľkí v tej tesnej chyži.“„Pravda, že nám bolo zle, tetka. Lenže sme sa vytrovili zo všetkého. Či peniaze, či poživeň… To by ani nemyslel taký, čo nikdy nebol v tom, koľko to stojí. Ak by ste nám požičali…“„A či ste si len chyžu a pitvor dali postaviť, či i komoru?“„Chyžu i dve komory… Veď by sme vám my ich nechceli za veľa požívať…“Veľkomožná pretrhla jej zasa reč.„Počuješ, Mara, to je i dobre, že ste si dve komory dali spraviť. Keď sa vám chlapci podelia, dobre im príde: jeden dostane jednu komoru, druhý druhú. Lebo viem, že sa rozdelia po vašej smrti.“„Nuž ver’ nebudú lepší, ako druhí!“ prisviedča Mara bledých líc a čelo poleje sa jej starosťou, i prežrie slinu nevole. Čože toľko budú tu trkotať po daromnici! „Ja nedbám, tetka, čo sa vám i vexeľ napíše…“„Mara moja, počujže! A či bratom diel svoj v starej chyži daruješ; nedajú ti výplacky?… Jano, však si nevyhnal šichníkov vápno hasiť?“ zavolala v to na hlásnika, ktorý kráčal strmo niekam a po zavolaní Ančinom ešte rýchlejše, aby čím skôr zmizol s obzoru. No odvetil jej jednako, nezdržiac sa, súc človekom veľmi jazyčným:„Veď ste dosť mocná, ani ľvica, haste si sami!“Anča, veľkomožná, usmiala sa milo dotknutá, že ju ľvicou pozval.„Veď viem, že i to na mňa čaká,“ riekla samoľúbe. „Všade len ja, všetko ja. Nič bezo mňa — nič! Tak, reku, či ťa bratia nevyplatia z domu?“„Ja som im i vravela, že po pravde mali by ma vyplatiť,“ odpovie Mara Kacovie, netrpelivá ešte väčšmi pre rozhovor Ančin s hlásnikom, a čelo jej je už samý vrások, „a oni mi na to, aby som si vzala jeden uhol z domu, ak chcem; ale že mi oni ani haliera nedajú, lebo že ma nevyháňajú z domu!“„Hahaha!“ zasmiala sa s veľkou veselosťou Anča. „Vidíš, Mara moja, vidíš, ako ťa odbavili. Tak si vezmi jeden uhol. Nebude ti ani tak tvrdz; keď sa doň zaprieš, zrútiš ho, hahaha!“Ale Mare Kacovke je nie do smiechu, ani času nemá tu klebetiť s Ančou, i cíti sa ako na ihlách. Zakníše sa netrpelive a na tvár vysadne jej zazlenie. Ako veselo je veľkomožnej! Zabudla už, že i ona pred šiestimi rokmi behala za pôžičkami, hoci ani dom nestaväla, len aby deti nakŕmila chlebom, a nepríde jej na um ani to, že jej strecha domu u Ripeľov prelomila sa v zime pod snehom a teraz pri každom spŕchnutí natečie vody do pitvora.„Za posmech majú človeka,“ rečie Mara o bratoch; „a keby mi dali čo len štyridsať zlatých, i s tým by sa čo-to spomohlo… Tak nám len požičajte, tetka, zajtra by sa napísal vexeľ.“„Hahaha!“ smeje sa Anča zasa, mučiac Kacovku. „Mara moja, veď keď sa do tej chyže kaľavný chlap zaprie, shŕkne priam!… Kdeže ideš, Ančurka?“ zavolala žartovne, pretrhnúc sa, na vysoké pekné dievča, ktoré ide cestou po druhej strane. Je to Anča Filekovie, najbohatšia dievka v dedine, ktorej stroja vziať prístavka na zimu. Anča prižmúri čierne oči, smejúc sa od dobrej vôle, aby ju lepšie videla proti slncu.„Nepočula, čo som zavolala,“ rečie, keď dievka len ide ďalej nevyrušená. No Anča nespúšťa s nej oka. „Krásna dievka! Azda ani nieto takej na okolí… ani jedľa, a tučná, záživná…“ vraví, ako by viac len pre seba, a na pery sadá jej akýsi úsmev. Umom Anči zrazu blysla jedna smelá myšlienka; no rýchle odtrhne oči od dievky, ako by sa sama zahanbila toho, len čo jej úsmev potuteľný ostal na lícach. „Pekná, záživná dievka!…“„Pekná,“ dosvedčí i Mara Kacovie ovislých líc, ale nehľadí za ňou. Nemá času, ani nezaujíma ju tak veľmi. Má síce i ona dvoch synov, jedného by i ta dala od seba, lenže je dievka Filekovie pre nich, chudobných gazdov, vysoko. „Na jeseň by sme vám peniaze vrátili do krajciara. Chlapci pôjdu do hôr — zarobia.“„Veď je tak, veď je tak… ale som už i zaveľa tu. Viem, že ma už i hľadajú, lebo ani za minútu nemôžu byť bezo mňa — bezo mňa je nič!“ vraví Anča, ale sa nehýbe, ani nezmení svojho pohodlného rozloženia a rozpráva ďalej: „I mojej chyži by sa zišla reparácia. Keď prídu chlapci… ale tí ani neprídu viac sem,“ odmieta potupne veľkomožná. „Môj Ondro ostane len na nižinách — tam mu je dobre. Ľaľa, už šiesty rok, ako odišiel na Rákytie, a nebol tu odtiaľ ani raz, len čo ja k nemu chodím. Taký vyrástol tam, ako buk. Nepoznala by si ho, Mara moja. Každý iba híka, kto ho vidí… I Jana ta dám, nech zmocnie i ten; môže tam Belajke kravy pásť…“ pomlčí a tvár vzdorovite nahne dolu i rečie, ako by všetkým na priek: „A ak sa nahnevám, pôjdeme i my dvaja ta!… Ale horký naše nižiny,“ rečie zasa hneď vrtkavo; „do Ďura môžeme i pomrieť!“ I usmeje sa a čaká, že jej bude povedané, ako jej býva na tú reč: Ešte čo nevyhútaš, bláznivica, umrieť, veď si ani ruža krásna!„Čože by ste umreli?“ vetí Kacovka, o ruži však vynechajúc. Je už dokonca omrzlá i sotva vládze sa opanovať. Na ovislých lícach zjavujú sa čerevné škvrny rozčulenia. Ak veľkomožná nedá peniaze, treba jej inde sa obrátiť, a ona ju tu drží s jej hrdými rečami na daromnicu. I povie strmšie: „Tak či požičiate, či nie, tetka? Povedzte; lebo ak nie — inde idem!“Veľkomožná pozrie jej do tvári a v očiach jej zablysne rozkoš akási, okolo úst úsmev vyhrážky. Teraz však prídu k nej, keď má peniaze! Ale dotiaľ každý sa jej stránil, ako mohol. Založila ruky odhodlane a tvár jej má výraz ukrutný.„Mara moja, ja nepožičiam peňazí, lebo nemám!“„Tetka, statočne vám ich prinavrátime; i úroky dáme, aké budete žiadať. Môžete sa nás nebáť; veď sme ľudia!“ sľubuje Mara dychtivo.„Ja viem, Mara moja, no nič! Nemám peňazí; dala by, ale nemám. Služba sa míňa s rokom. I na mňa veľa treba. Čo vyslúžiš — to zoderieš. Kúpila som si čižmy, kapce, atlasovú geceľu, plachtičku na hlavu damaškatovú, punčochy do hrobu a čo iné. A čo sú ešte peniaze, tie držím za čiastku, keď prídu páni rabovať za remanencie.“„Vrátime vám ich čím skôr; predáme voly. A za remanencie staré dlhy že páni odpustia, počula som.“„No, nič, ani nevrav, Mara moja! Horký odpustia. Páni by odpustili sedliakovi?!… To si len inde pohľadajte!“„Ja som sa ver’ nazdala, že ma zachránite!“ vraví Kacovka hlasom nízkym od sklamania a duseného hnevu. Či by bola tu čas marnila pri nej, keby bola vedela, že nedá peňazí? Čo nepovedala hneď! Veľkomožná, ako vidno, zabudla už, že ľudia koľko ráz i zamkli dvere pred ňou, čo ich domŕzala o pôžičky. I odvráti sa rozhorčená a berie sa preč bez ďalšieho slova.Veľkomožná založila si ruky a postála tam ešte, i hľadí za ňou, ako odchodí. Potom odvráti sa i ona, nahnúc šiju vzdorovite.„Po kolená mala som si nohy zodrať, čo som chodila za pôžičkami. Deti maly mi hladom pomrieť, nik ma nepoľutoval,“ šomre, idúc do brány zrazu rozľútená. „Nič! Ani haliera nepožičiam nikomu — radšej ich premárnim.“Pobrala sa do domu a začala vynášať drevený riad k potoku niže fary, že ho bude pieskom šuchať tam, ako každú sobotu. Kráča s nahnutou šijou, ani nepozrie po dedine, aby videla človeka, s ktorým dala by sa do rozhovoru a minul by čas. Je rozrušená bez miery. Staré, i tak červené líca sú jej rozpálené, v čiernych očiach oheň. Kľaká na pažiť k dreviankam, a ide si pripomínať zašlé plané časy. Za mladi, pravda, kým jej mať žila, bolo jej dobre na lazoch, kde bývali. Do pätnásteho roku iba ovce pásavala. Narástla, zbujnela a zmocnela, ale ako matky nebolo, všetko dobré zmizlo za ňou. Potom vydala sa za muža Paľa, vdovca oveľa staršieho, ako bola ona, a tu začína sa ešte len jej bieda. Muž ťuťmák, hluchý, nedvižný, ktorý tvrdo sa odhodlá čo len slovo prerieknuť, nie to spraviť niečo, kričať treba naň, túkať, a ona robiť na lazoch tiež sa nenaučila. Dosť ráz ani jesť nebolo čo. Neraz ľudia už i dvere zamkli pred ňou, čo ich trápila o pôžičky. Teraz, hľa, už neskryje sa nik pred ňou — ju vyhľadávajú. Každý deň najde ju chudobný ľud — dnes Kacovka!„Ja nepožičiam!“ šomre s vyhrážkou v očiach, „a čo vám dom za tri roky nebude pokrytý, a čo sa mi peniaze tam splesnejú v skrini!“Ale teda čo robiť s peniazmi? Tá otázka vyskytuje sa za každým takýmto prípadom, aj ináče. Dosť sa i nahúta (tú jednu starosť má Anča — nič viac!), niekedy ani zaspať nemôže. I v noci, keď sa zobudí, tá myšlienka priam ju pristihne. Ako peniaze najlepšie využiť? Či vymeniť zeme z dlhov, či ich má dať do banky, či predsa ľuďom na pôžičku, a či dom posprávať u Ripeľov?„Dom poriadiť!“ Anča zrazu nechá robotu a berie sa dolu chodníčkom, i zastane konča farskej záhrady. Ztade vidno i na druhý rad dediny, kde nad spodnými Ripeľovci stojí ich dom v hornom rade. Ančine čierne oči uprely sa naň prenikavo. Dom je veľký, murovaný. Múry sú mocné — keby dala väčšie okná vylámať a vrch pokryť škrydľou, bol by ako tuto škola, taký pekný. Ona by ta chodila, ako majúca gazdiná, riadila ho, čistila, ako tu faru naučila sa riadiť, že by jej povesť šla. Toto je milá jej myšlienka už dávno. Ale čože, keď muž má tam brata bedára, ktorý nemá nič, len detí hŕbu a daromnú ženu, zajakávajúcu sa tak veľmi, že jedno slovo ani za štvrť hodiny nevypovie, a kríž je počúvať ju. Toho je polovica. A či ona tomu má svojím vyslúženým grošom dom naprávať, ktorý nikdy nebol dobrý k nim? Anča skrútla sa od tej strany rozhodnutá. Dom nedá prerobiť pre iného, nech sa hoci zváľa do zajtra. Synov dá na prístavky. Vie dobre, že Ondra vezmú kdekoľvek už teraz, ak ho vidia. Krásny mládenec vyrástol z neho. Nik by nepovedal, že je to ten jej chlapec ničomný, čo bol. Ani sama nebola by verila, že taký bude niekedy. Veď plával po vode, ako žaba, čo bol ľahký, keď sa narodil, a ženy daly ho do kúpeľa; teraz! Hocktorá by si ho mohla vziať — hocktorá… A umom Anči zasa blysla smelá myšlienka o dievke Filekovie záživnej. Usmiala sa príjemne, no hneď hodí rukou, ako by chcela odohnať to od seba, a povie slová, ktorých rada užívala:„Nikdy nedožijem; márnosť všetko!“Nechá i tie myšlienky, no neberie sa k riadu ešte, ale sa ide obzerať po dedine. Nikdy nebola jej obyčaj náhliť s prácou, ani keď sebe robila, nie to v službe. Teraz najmä nie. Keď jej je dobre, bude aj so silou gazdovať. Ani sa nepretrhne nikomu k vôli. No dedina je pustá; ľud je na poli pri sene, usiluje sa a náhli, ako včely pred dažďom — je sobota. Veľkomožná musí len k riadu. A len čo kľakla na pažiť a vzala drevianky, prikváčila ju zasa myšlienka o peniazoch. Čo má s nimi spraviť, aby ich najlepšie vynaložila? Akú veľkú starosť má, hľa! Nevedela, že by i peniaze zadaly trápenie človeku.*A „veľkomožná“ so dňa na deň stáva sa neznesiteľnejšou. S ľudom, čo ju prvej tupili, ani shovárať sa nechce; a keď ju vyžiada niekto von na slovo, už ani nevyjde. Nepoľutuje nikoho, ako by ona bola mala vždy chleba do sýta; vysmeje, zahanbuje, a dnes postavila sa už i proti vlastným pánom, v službe ktorých zbohatla. Teraz stojí Anča v stajni so šechtárom v ruke, že ide dojiť päť kráv; no tvár blčí jej, ako by sa chytiť mala od plameňa. Totiž, ako postavila sa proti vlastným pánom svojim, pán nahnevaný poklepal jej prstom po čele. To síce nebolelo tak veľmi, ale ju to páli tam, ako žeravý uhoľ, a srdce preplnené jej je zúrivosťou. Na ňu zdvihli ruku, čo nespravil dosiaľ nikto na svete, ani muž, ani brat, ba ani vlastná mať, čo ju vychovala. Ona, pravda, dosť ráz ublížila iným. Muža hluchého, ktorého ona iba starniakom volá, neraz orútila čímkoľvek, čo jej do ruky prišlo. I švagrinej, čo sa zajakáva a kríž je počúvať ju, dosť ráz strhla s hlavy čepiec, keď sa vadily, ba i do súsediek oddala sa neraz, súc ducha bojovného, vyrastená v svobodnom na laze. A Škrepcovi, tomu, čo trpel na záduch — ale je už pod zemou — zahodila poleno do boku, že sa mu hneď rebro prelomilo na dvoje, keď si bol neľudsky úroky pýtať od nej, kým ešte ona bola dlžníčkou. Ale že by sa na ňu bol odvážil niekto ruku položiť, to sa nestalo nikdy, a teraz také potupenie na starosť, teraz, keď má tristo zlatých v skrini! Anča zaťala zub, hodila šechtár o zem a, vezmúc mužovu krivú palicu, začala radom biť chrbty kravám, na ktorých dojení zakladá si tak veľmi.„Stojíš, Srnuľa! Hneď ti kosti domrvím, hneď ťa zabijem!… A ty, starniak, trávy im dnes nedáš!“ kričí s blčiacim zrakom mužovi, na ktorého túkať treba. „Dobre sa nepretrhnem, kým ju dovlečiem toľkým, a nevážia si človeka. A ruky si umývaj! I ty budeš dojiť. Ja im dojím päť kráv, a oni takto zaobchodia so mnou!“Paľo, starniak, chlap nízky, ale zavalitý, ktorý nikdy do ničoho sa nedohúta, postál na prostred konice a sleduje ju zrakom zadivený.„A tože prečo?“ spýtal sa tichým hlasom, akým vravieval vždy k nej.„A čo je teba do toho? Rob, čo ti rozkazujem; lebo hneď i teba opálim touto palicou!“V tú chvíľu vstúpila do stajne slečna, matkou poslaná prizrieť robotu čeľade, a veľkomožnú, vidiac ju, zlosť popadla ešte väčšia.„Päť kráv dojiť, to je však nič!“ volala zlostne. „A keby to boly kravy, ako druhé, ale také divé mechny. Keby moje boly, pobila by ich do jednej na hŕbu!“Slečna neodvetila nič; ani nepozrela na ňu, ale obzrela sa za nejakým čistejším miestom, kde by si posedela a neumazala letné ľahké šaty.„Kto sem príde slúžiť, nech sa radšej zmárni, a oni sa nazdajú, že je tu radosť byť?“ kričí Anča ďalej.Slečna sedela už na senínci, z ktorého páchla vôňa čerstvo nažatej trávy a medzi ktorou pestrely sa kvety rozličnej farby — i pozerá za tými zaujato. Pravda, jej lepšie by sa páčilo sedieť v niektorej izbe fary, keďže okná sú na západ a teda teraz krásne od červených zôr večera, alebo chodiť po záhrade a spievať piesne, pokladajúc život za čosi krásneho; ale keď musí sem ísť, nuž ide a sedí tu. Ona sa vyrušiť z koľaje nedá takej Anči, ani ju nezavráti, no úplne ignoruje. To je i tak najmúdrejšie, čo môže spraviť ona… Že neodvetila slečna, srdce veľkomožnej zapálilo sa ešte väčším hnevom.„Nazdajú sa, že je tu slúžiť nejaká radosť? Ani jedna žena v dedine nerobí toľko, čo ja. Ani jedna nedojí päť kráv; piatim nedonesie trávy. Veď by mi len okolo tých chodiť dosť bolo… Tu čo by človek i sto rúk mal, ani tie by nevystačily!“Slečna, ktorá sedí tu síce, keď musí, ale radšej by bola v izbách, kde je veľa svetla zory, a spievala, neodpovie ani tak. Ignorovať — to je najmúdrejšie, čo môže spraviť, a nejde si ver’ dobrú vôľu hubiť a nebude sa zhrýzať s čeľaďou, kým je dievčaťom. Nech vraví, čo chce, démon jeden! I počne vyberať, nedbajúc o Anču, kvieťa čo krajšie, potom viaže dovedna, že si ho zastrčí za pás. A to vidiac Anča, že hýbe tú trávu, ktorú ona nažala, dovliekla, vzplanula hnevom ešte zúrivejším a osopila sa už zrovna na ňu:„A načo oni prišli sem?“ zakričala, a oči dobre nevyskočia jej na tenkú postavu slečninu. „Ak chcem, vydojím dobre kravy; ak nechcem, nevydojím. Či oni sedia tam na tráve, vedia, ako ja tu robím? Preto môžu sedieť v hocktorej izbe na kanape!“Slečna zadivená pozrela na ňu a krv ofarbila jej líca. Prestala kvety vyberať a jej ústa už otvárajú sa, aby ju zahriakla. No spamätala sa jednako. Nie, nebude sa zapodievať s fúriou, ani s nijakou slúžkou tohoto sveta. Dosť času, keď sa vydá — alebo radšej sa ani nevydá…„Všetko len na mňa čaká; nič bezo mna, nič!“ lká veľkomožná, sklamaná, že jej ani na to neodpovedajú, „a na mňa ešte ruku zdvihnúť!“ i kladie stolček k Srnuli a sadá k dojeniu. No tu ozval sa hlas slečnin nečakano.„Majte trpelivosť,“ vraví, a hlas zneje jej mierno, len čo si pery hryzie. „Do Ďura už len pretrpte, a potom bude vám dobre doma!“Anča zdvihla hlavu prekvapená a pozrela na slečnu. Vysmieva sa jej, či čo? Veď každý vie, že jej všade lepšie bolo, ako doma. No na tvári slečny nebadať výsmechu, len čo je akási chladná, nehľadí na ňu a hryzie si pery. Nevie Anča, čo si má myslieť. Iba ak slečna cíti spolu s ňou, ako by ani nebola paňou, ale iba človekom. Svesila hlavu nad šechtár, oprúc čelo do boku Srnuli, a mlčí. Nečakané slová slečny odňaly jej reč, i nevie už teraz, ako, čo.„Len preto im vravím, že načo sú tu,“ riekla po chvíli zmeneným hlasom, vždy hľadiac na spenené mlieko do šechtára, „že ich ľutujem, že je toto tu nie pre nich súci ďah.“„Hm, sme zahanbení, ako vidno!“ pomyslí si slečna, vidiac účinok.„Načože chodievajú, i keď napájam?“ osopí sa zrazu Ančin muž Paľo, ktorého tisnúť treba do každej roboty, ináče nič nespraví. Že sa stal obrat, on, hluchý, nezbadal, a myslí si, že sa žena dosiaľ vadí so slečnou. „Či nenapojím dobre i bez nich?“„Ty čuš, starniak!“ zavráti ho Anča, jemu nestrpiac nikdy nič i tak. „Ešte na týchto budeš túkať, ktorých najradšej mám? Lebo ak chceš!…“Paľo, starniak, otvoril ústa i oči bez smyslu a tak pozerá na ňu. Potom obráti zrak k povale, kde rád hľadel, a začne rozmýšľať, ako sa mohla tá premena stať zrazu. On si myslel, že jej povie po vôli.Nastalo ticho v stajni; iba hučanie mlieka do šechtára a lomoz prežúvajúcich kráv čo neutíchol. Veľkomožnej zúrivosť zmizla a na tvári zjaví sa jej výraz zahanbenia, potom i oľutovania. Srdce jej skrotlo. Už necíti na čele ani stopy pánovej hánky, o čom bola si istá i tak hneď, že celou dlaňou mal ju začiahnuť podľa zásluhy. Na pery sadol jej úsmev rozpačitosti, ako by chcela prosiť odpustenie. O chvíľu prihovorila sa slečne o peknom dni, potom spýtala sa, po čom bol ríf červených šiat, čo má na sebe, sú veľmi pekné — ak nevyšedivejú — a konečne začala vravieť o synovi Ondrovi, ako každý večer. Ako zbujnel, opeknel na nižine, že príde v niektorú nedeľu, vidia ho i slečna a budú sa sami diviť. Celý svet sa počuduje, taký je krásny — na zvýšosť už ako ona veľký!„Ak je i duchom taký démon, ako si ty, tak zbaví!“ pomyslí si slečna, no nič nepovie.„Tam ho dosť volajú i do troch ďahov na prístavky!“ rozpráva Anča s chlúbou, a čierne oči lisknú sa jej od pýchy a rozkoše. „I tu by ho hocikde vzali, len by som ho dala.“ Usmeje sa potuteľne a v mysli utkvela jej dievka Filekovie bujnej postavy — i tá by ho vzala. „Ani by sami neverili, slečna, kde. Eh!“ dokončí zrazu so zamilovaným úsmevom, pretrhnúc si reč. „Márnosť; ja toho nedožijem, aby mala nevestu!“„Prečo by ste nedožili?“ rečie slečna. Pre ňu síce môže i hneď ísť Anča, kde myslí; spytuje sa len tak od zunovania, hoci cíti radosť, že pokorila démona. „Ste ani pivonia…“„Nie!“ pokrúca hlavou veľkomožná, a na tenké pery sadá jej úsmev samoľúbia. „Umriem… Nuž ale i umrieť môžem — mám všetko, čo mi je treba. Háby mám hotové, pekné. Geceľu atlasovú, brusliak zamatový, punčochy som si kúpila čierne… Ale ty, Paľo starniak, nemáš plachty na umretie!“„Nuž a?“ zatúkol Paľo zhrozený a otvorí oči i ústa, pozrúc na ňu dlho.„Tak sa táto hotuje ta, ani na bál!“ myslí si slečna medzitým.Anča usmiala sa potuteľne a ide uspokojiť muža:„No, neboj sa, starniak; dám ti ja moju, a ty keď sa vyrútiš, ja sa vydám!“Paľo starniak, ktorý sa ťažko odváži, aby čo len slovo riekol, zagánil na ňu, nič neodvetiac na pochabú, jej už nepatriacu sa reč.„Hneď sa vydám za Tehlára!“ opätuje ona i proti jeho zazeraniu, a úsmev pokúšavý nesíde jej s červených starých líc.Paľo odtrhol svoj žiarlivý zrak s nej a nahneval sa. Pozrel do povaly a hotovil sa povedať slovo závažné.„Čo len Tehlár — to je lahodný fial!“ i vzdychol, trochu i s obľahčením.„Ale má kone; bude ma voziť na nich. Hej, či mi bude sveta! Len mri, starniak, mri!“ pokúša Anča neskrotiteľne a smeje sa jeho žiarlivosti. „Starniak!“ začne potom už inakším hlasom, ako by chcela zhladiť svoju bláznivosť, „radšej povedz, čo máme s čiastkou robiť — idú ju vari predávať. Či ju vykúpiť, či druhú vziať, lepšiu, potom na licitácii? Povedal kmotor Čipkár, že na jeseň i za päťdesiatku dajú jednu polštvrtinu. Čože majú peniaze ležať bez osohu? Ale ty o nič sa neťuchneš; všetko je len na mojej hlave. Len ja čo sa trápim… Trápenie — to ťa nikdy nechybí, či si v hojnosti, či v núdzi. Toho sa nezbavíš, kým žiješ, už vidím teraz. Ale ak sa nahnevám, popremieňam všetky na dukáty, keď príde notár hrnúť; i tak mi srdce už len po zlate pachtí!“*Minulo sa leto i jeseň, a veľkomožnej v skrini dosiaľ leží tristo zlatých nepohnutých — a s ňou je už nie na vydržanie. Už teraz nielen že sa protiví tým, čo ju ponižovali, kým v biede bola, nielen že hľadí, kde môže pokúšať pánov svojich, na ktorých chlebe stala sa slávnou, ale i veľká pýcha sa jej chytila a nechce jesť, čo donesie deň. Na bôb ani hľadieť nemôže, hrach nenávidí, od kapusty jej je zle, ražný chlieb je čierny a krumple sú nie pre človeka. Len mäso, i to iba tučné — a chodí s takou vzdorovite zohnutou šijou, ako by sa chcela v každej chvíli pustiť do boja. V stredu nejedla tiež, a halušky varily. Zunovala už i tie, ale i že má veľkú starosť na hlave — lebo starosti, tej sa nikdy nezbavíš, či si chudobná či boháčka… Nie dosť, čo má o peniaze peč, ako ich najlepšie využiť, ale ešte i iné ju prikváčilo. Ondro ju trápi. Sľúbil sa bol na jesenné spovede, a neprišel. A ona už aké veľké veci sľubovala si od príchodu syna! Ako bude každý híkať, vidiac ho, ako jej budú závidieť mamy, ktoré majú synov skrčených, ako ho vidí i dievka Filekovie záživná a nezdolejú ju rodičia, čo bude len jeho chcieť, nikoho iného; ako ona s hrdou gazdinou Filekovie bude svatvica a dievka pekná bude ju volať mamou!„Len čo mu je, že neprišiel?“ Táto myšlienka ustavičene ju nepokojí, čo je v akej robote. Šla by k nemu, ale či môže kedykoľvek človek-sluha? Aspoň keby sa od iných dozvedela, ale nik nevie nič, hoci „nižiny“ Rákytie sú len tri hodiny odtiaľto. Konečne v jeden večer počula, že Ondro preto neprišiel, lebo ochorel na nohu. Anči ako by kôl do srdca vrazil, tak sa zdesila. Celú noc nezažmúrila oka, a ráno, sotvaže svitlo ako mak, šla do spodných Ripeľov pre Zuzu, rodinu po mužovi, aby šla za ňu na faru, lebo ona ide na Rákytie k synovi.„Azda dnes ideš?“ zadivili sa domáci, keď povstávali a ona oznámila svoj úmysel. „A či nevidíš tej povíchrice?“Veľkomožná iba mykla hlavou vzdorovite. Vedela, že sa jej proti postavia, a doviedla za seba Zuzu, tak čo chcú?„Tetka, ver’ je naozaj planá chvíľa,“ povie i Zuza Ripeľovie dobroprajným hlasom, tichým a pokojným, ako vždy vravela, súc osobou, ktorej vždy bola duša v rovnováhe. „Mohli by ste počkať, kým bude lepšie. Ľaľa, veď sme ledva prišly od nás!“„No nič! Ja idem dnes — Ondro je chorý!“ odpovie Anča, vzdorovite zohnúc šiju; nedojatá ani dobroprajnosťou Zuzy, hoci jej je rodina.„Čo ho len noha bolí, zato neumrie, tetka, a vy môžete prechladnúť v takomto čase!“ zdržuje ju vľúdnym hlasom Zuza, pokojná zas. „Ani chlap by sa nedal na cestu teraz, iba ak by už dokonca musel, nie to žena!“„Tu mi ochorie!“ povie rozhnevaná pani. „Nepôjdeš nikde dnes!“„Nič, pani farárička, ja idem, ja sa nebojím, a vedia, aká je matka! Či by oni nešli, keby pán farár na Bilinkove boli chorí? I sedliak má dušu!…“Pani mala úmysel Zuzu jednoducho odoslať a nepustiť ju, no posledné slová Ančine ju urazily. Odvrátila sa od nej. Keď chce, nech ide! Anča, ako vidno, ide sa už i proti nebu postaviť, nie dosť, čo sa ľuďom stavia. Nech teda — uvidí, čo vyhrá s tým…„Veď to ty obanuješ!“ riekla len, idúc z kuchyne preč.Veľkomožná usmiala sa víťazstvu. Že si popudila paniu, to ju vždy veľmi poteší, a kde môže, hľadí ju nahnevať. Preobliekla sa rýchlo do čistejšieho rúcha, vzala kožuch na seba, čo ju stál osemnásť zlatých, a na hlavu teplý, bavlnený ručník. Odkrojila ešte okrúžtek chleba, aby sa jej šťastne vodilo, a vystúpila z domu. Na ulicu vykročiac však, zastala a sama zarazila sa chvíle. Víchrica ešte väčšia sa schytila, ako keď Zuzu viedla na faru, a hádže, mece sa na ňu vše s tej strany zúrive, ako by ju chcela roztrhať, snehom zasypujúc jej tvár. Na chvíľku prevládla ňou myšlienka vrátiť sa zpät, no trucovitosť jej nedopustila spraviť podľa vôle iných. Mykla hlavou odhodlane a pobrala sa dolu cestou.„Tú už rozum necháva!“ vravela jej pani, hľadiac oknom za ňou, neuspokojená a nahnevaná. Anča už teda ani tam nechce slúchať, kde jej dobre radí. I myslí si pani, že ju nebude ďalej držať u seba, iba tento rok, čo ako dobre a čistotne robí.„Tí sa už ničoho neboja!“ vraví Zuza Ripeľovie, tiež hľadiac oknom, ako šklbe víchor háby na Anči, dobre ju nezrútiac na zem. „Veď sú i dopasení a krásni, ani dvadsaťročná nevesta!“ Chváli Zuza, chtiac zalichotiť panej. Vždy je chlúba gazdinej, keď má čeľaď líčnu.Dlhšie očakávali ju, že sa vráti. No Anča nechodila — ale, ako by chcela dokázať svoju nezlomnú silu, v tom istom čase, v ten istý deň večerom i prišla domov nazpät z Rákytia. Domáci temer zdesili sa, keď vstúpila do izby s batôžkom na chrbte, s vyštípanými lícami temer do krvi.„Pre Pána, Anča, ty si sa už azda zošalela!“ zvolala pani, nezdržiac sa, a pozerá s akousi hrôzou na ňu. Anča len mykla hlavou, nič neodpovediac, a shodila batôžtek na lavicu.„No a čože je s Ondrom; bolí ho noha?“„Už ho nebolí…“„No, vidíš! Či ti bolo treba ísť v taký čas? Len by si to i neobanovala!“ kára ju pani, ale už nie tak celkom s hnevom, vidiac, že je zamĺkla akási — iste hodne prechladla.Anča nahla šiju vzdorovite. Vedela, že jej to povedia, a tu bola Zuza miesto nej — či mali chybu? Pravda, ani jedna nespraví tak dokonale robotu, ako ona — veď ju zato držia už šiesty rok. I začne pozerať po izbe, či badať na nej dnešnú jej neprítomnosť, a samej sa jej nepáči. Tam pod posteľou hrnčeky s oplakmi, šaflík, črepňa kvetová na stole zabudnutá, pásavá miska na druhom klinčeku, zakvačená, nie na svojom, uterák veľmi zatrepaný; iste Zuza neumývala v dobre teplej vode riad. Nijak je bez nej — nič bez nej! No mlčí len a sadne k stolu na rozkaz panej, aby povečerala.„A starniak už jedol?“ spýtala sa, vidiac, že je ešte dosť. „I ten mal by sa o deti obzrieť; ale iba ja čo sa trápim pre všetko…“ chcela ešte riecť, no nepovedala. Veď by pani hneď myslela, že obanovala svoju cestu, a tak je, ako jej ona predpovedala. Načrela jedlo lyžicou a počala jesť. Vyhladla — nejedla, iba ráno, keď šla z domu. Tam síce dávali jej rezance, biele ako kvet, s bryndzou a škvarkami ani palce veľkými, ale ona nevzala — nahnevala sa na syna, a nemôže jesť ani teraz. Tretiu lyžicu už nedochlípla, a ako opustila pani kuchyňu, podoprela si hlavu o dlaň. Ver’ dobre ju zima prejíma. Prechladla, musí uveriť sama, hodne. V sluchách ju pichá a štiepa i vrch temena. Ale to všetko by oželela ešte, keby nemala i na duši žiaľ. Plač jej je i teraz za zubmi. Syn, Ondro totiž, o ktorom s takou pýchou rozpráva a sníva rozkošné sny, pre ktorého by ona ani cez oheň neváhala prejsť, keď ju zazrel vstupovať do domu, osopil sa na ňu tam pred všetkými, že čo sa moce toľko k nemu po daromnici, miesto aby bol dojatý jej preveľkou oddanosťou materskou. Ani by sa nebola vrátila dnes, i zdržiavali ju, a nazpät idúc celou cestou bola by plakala, keby nemala toľko vzdoru a sily. I teraz by zaplakala, ale páni vychodia zo svetlíc. No keď ľahla do postele a všetek dom stíchol i nastala tma v kuchyni, nezdržiavala sa viac, ale rozplakala sa z celého srdca svojho. Ani zaspať nemohla a ráno prebudila sa s veľkým bolením hlavy. V údoch pritom prechodil ju mráz, no nič nepovedala.„Veď to prejde!“ myslela si, zohýnňajúc šiju vzdorovite, a hneď by jej vyčítali: Však som ti povedala, že obanuješ!*Veľkomožná stojí pri potoku. Práve složila batoh na zmrznutý sneh — má pranie. Hlava bolí ju ešte vždy, a už tretí deň minul od cesty — a zima dobre jej nerozdrobí kosti. No dosiaľ nepovedala nikomu o tom, a keď spýtali sa jej doma páni pre zamĺklosť, nahnevala sa a riekla, že Ondro príde do lósov, i bojí sa, že ho vezmú za vojaka… Vyniesla šaty k vode, a teraz postáva podľa starej obyčaje — lebo sa pretŕhať nebude ani sebe, nie to druhému. Poniže perie dievka Baľovie, štíhlej postavy, pekných, tmavých očú, a má tam batožisko háb čiernych ako z komína. Kýva o dušu piestom na ne, dobre sa neroztrhá, a nechcú byť krajšie, ako sú. Anča založila si ruky a nehýbe sa. Po ceste idú tri ženy spolu, odeté v kožuchoch — na tie uprie svoj zrak. Jedna z nich je mať dievky Filekovie, o ktorej sníva ona, že jej bude svatvicou. Tú poznať po bystrej chôdzi, zvučnom hlase a bujnej postave, akú sa i patrí mať boháčke. Anči po osinutých lícach prejde úsmev úľuby. Pohýbe sa a chce prívetive čosi zavolať, no nechá tak. Bolí ju hlava, temeno, ako by to bola akási boľavá pokrývka, nemá chuti k vľúdnostiam, i skláňa sa k svojej robote nad háby.„Zvárali ste?“ spýtala sa dievčice Baľovie, ešte postojac kus. „Či ste, reku, zvárali?“ opätovala, keď tá neodpovedala nič.„Zvárali, tetka!“„A mama nebude prať?… Či mama nebude prať, sa ťa spytujem!“ kričí Anča, keď tá opäť nepočula pre šumot vody a tresk piesta, čo sama robí.„Ba ver’ budú!“ kričí dievka nazpät, „ale ešte majú robotu doma. Veď máme tri batohy.“„A ja sama dva. Jeden s tarkavými mi je ešte v kuchyni. Na fare je vždy veľa prania, ani z desiatich ľudí. Tam je toľko roboty, že by i trom slúžkam dosť bola. Hoci by si mal i desať rúk… a keby ma aspoň hlava nebolela!“Dievka Baľovie, štíhlej postavy a pekných očí, pozrela na jej batoh, potom na svoj, a videla, že veľkomožná i štyri kusy môže oprať, kým ona jeden. No nerečie nič — dievke nesvedčí sa doháňať so ženami, a ešte s takou, čo má syna.„A čo sa tak náhliš?“ spytuje sa Anča, keď nič neodvetila, len perie o dušu.A Anči je už na jazyku: Len sa usiluj; vezmem ťa za nevestu — ako to už každej v dedine sľúbila, s rozkošou mysliac na syna, no nechá teraz tak.„Ej, tetka, veď je zima!“„Haha! Čo je i zima. Ja sa nebudem ponáhľať. Operiem do večera, a hlava ma bolí veľmi.“ I kníše sa k perisku a berie zvoľna piest. Dnes nechce spraviť iné, iba toto pranie — i to je dosť od nej, chorej. „Toto sa mi nepáči…“ začne vravieť ešte prvej, kým kývne piestom. „Hlava, Marka, hlava ma bolí už od troch dní. Bola som pri Ondrovi v tej veľkej fujavici. Ale doma ani nič nevravím, lebo by narobili kriku dosť, nechceli ma pustiť.“„Veď ste ani nemali ísť, tetka! Bačik Jano Poliak poziabli na nohy; boli vtedy s drevom v meste. Krpce a onice im iba strhali s nôh, čo im boly primrznuté. Teraz im tetka Zuza kapustné listy zakladajú na nohy… A či Ondro bol chorý, že ste šli?“ spytuje sa dievka pekných očí zvedavo, a tiež zastane na chvíľku. Už toľko chvál roztrubuje veľkomožná o ňom, že každého zaujíma.„Bolela ho noha, ale mu je už nič. Hej, keby si ho videla!…“ i chce rozprávať, aký narástol chlap plecnatý, ani jeden z jeho vrstovníkov mu je nie roveň… Počkaj, príde v niektorú nedeľu, ako sa i tebe zapáči… No nechá tak. Zle ju prijal ostatný raz, a tá hlava jej odoberá chuť ku všetkému — i žartom. I začne prať napokon.„I tento deň nebude mi na osoh!“ povie o chvíľu, prestanúc prať a narovnajúc sa. Ako bola zohnutá, krv sliala sa jej do hlavy a zaštiepalo ju v sluchách ešte ostrejšie. „Iba raz obľahnem, a budem ležať aspoň za tri týždne, ako poleno.“Pozdejšie prišla i mať dievky Baľovie s druhým, ešte černejším batohom, a doniesla potom i tretí. Popraly všetky a odišly, ale Anča ešte i po nich plahočila sa vo vode, ako kačica. Večer potom bolenie hlavy zosilnelo, a keď ľahla do perín, vychytila ju horúčava, zatým opäť veľká zima. Nespala celú noc, len čo na svitaní zdriemla ako mak. Ráno bola zasa horšie, no trucovala ešte a nepovedala nič, hoci krok stával sa jej i neistým a pred očami menilo sa jej, ako v hmlách.„Bojím sa o Ondra, že ho vezmú za vojaka!“ odvrkla, keď sa jej spýtali, či jej je niečo, „a ja to neprežijem!“Pred večerom šla k rychtárovi, kde bol výbor, i pán notár prišli do dediny — aby sa dopýtala, či bude licitácia pre remanencie a kedy. Potom nespala zasa celú noc a na druhé ráno už nemohla ďalej tajiť svoju chorobu. Sadla na posteľ a dala hlavu do dlaní, ani sa nehnúc.„No, čože ti je?“ spýtala sa jej pani, pozrúc na jej pošmúrnu tvár.„Hlava… Toto sa mi nepáči; odtiaľ, ako sme prali, naveky ma bolí.“„Ba, hádam, ako si bola pri Ondrovi!“ povie pani, zavrátiac ju.„Nie!“ pokrúca hlavou Anča a démon už jej je v očiach. „Ako sme prali, odtiaľ! Šiat bola sila. Tu je naveky šiat ani z desiatich!“ a doloží ešte, pokúšajúc: „Sluha za pánovu robotu i život musí položiť!“Pani sberala sa, že jej ide za liekmi, ale jej odpoveď spravila ju tvrdou. Tak Anča len popudzovať bude naveky? A kto je vina, že prala háby za šesť hodín, čo mohla za dve oprať, akže vtedy prechladla? Nedbajúc o ňu, pani ide do svetlíc. Nie, nebude ju viac trpieť v dome, nech len prejde rok… Veľkomožná usmiala sa víťazne, vidiac odchodiť nahnevanú paniu; potom prevalila sa na posteľ. Hlava len bolí ju vždy väčšmi a neprestáva — temeno, ako boľavá pokrývka. Dnes bude ležať celý deň — je nedeľa, roboty nieto; azda prejde jej choroba, a zajtra vstane silná zas. No sotva ležala chvíľku, zabrechal pes na dvore.„Kohože už nesú paromy?“ zašomrala a vstala s postele nahnevaná. Majú rozkaz, keď čujú psa štekať, hneď vyjsť von; ale ten starniak nepohne sa z konice, aby obránil — ona musí ísť všade. A vonku na zime bude jej ešte horšie. Mráz prenikne jej všetky kosti a na temeni, ako by všetky vlasy ožily, zježia sa, hýbu i pichajú hlavu, ako ihličky. Doknísala sa k dverám šomrajúc a chcela ich otvoriť, keď niekto zaklopal na ne. Anča mimovoľne postala — to je pán nejaký… Do chyže vstúpil mladý, vysoký chlap. Plecia sú mu široké, tvár krotká a oči veľké, sivé, hľadiace mdle niekam do diaľky. Anča, uvidiac ho, spľasla rukami. Tvár zmenila sa jej a oči zasvietily pýchou a rozkošou.„Ľaľa, môj Ondro!“ zavolala, zabudnúc vo chvíli na všetko, i že preň ochorela a on ju zle prijal na Rákytí. „Kto by sa bol nazdal, že dnes prídeš! Veď si vravel, že len na druhú nedeľu,“ i bozkáva mu tvár.„Teraz ma poslali páni; oni na druhú nedeľu odídu z domu,“ odpovie prišlý, trpiac jej bozky, a hlas zneje mu akosi tupo, i všetek zdá sa akýmsi ospalým. Zastal tam blízo dverí a mädlí v prstoch maďarský klobúk, okrášlený štetôčkou. Kabanice nemá, ale kabát z čierneho súkna, i nohavice — celý pán! Na nohách veľké čižmy, ktoré vrzgocú hlasite pri každom jeho kroku. Ančine oči pasú sa na ňom s rozkošou, i nevie odtrhnúť zrak svoj nijako od neho.„Keď si len prišiel, Ondro môj; no keď si len tu!“ kričí, zabudnúc od radosti na všetko, i boľavú hlavu, ale i aby dopočuli domáci v svetliciach a šli sa podívať na jej syna. „Tak pôjdeš na spoveď?“ spytuje sa živo, ani nevediac mu najsť miesta. A hneď predstaví si kostol plný ľudu, kde bude i dievka Filekovie a všetci budú sa diviť Ondrovi.„Nuž a, veď som na to prišiel azda!“ odvetil on, a hlas zneje mu tupo, prezradzujúc i akúsi bezcitnosť.„No, dobre, dobre!“ povie Anča a pozrie po izbe bežno, či nik nezbadá ten zle znejúci tón, či nieto tu nikoho. „Veď i ja pôjdem s tebou. Nejedla som ráno i tak, ani včera večer… Sadni si, Ondrík. Ustal si však, syn môj — zle je ísť… Nejedla som…“Ondro hľadí ospalými očami dookola po kuchynskej stene, kde navešané sú rozličné kvetavé tanieriky, ale nespýta sa materi, prečo nejedla, hoci by sa bolo svedčilo. Anča zasekla peru za vylámané zuby.„Keď si len tu, či som rada!“ zakričí hneď zas, zabudnúc i jeho nevšímavosť, a hádže pohľadom k dverám izieb nedočkavo, že nejde nik. No o chvíľu zavznely jedny kroky a potom zjavila sa vo dverách pani. Počula veľmi hlučnú vravu Ančinu, i prišla pozrieť, čo sa deje, ale i preto, že premohla svoj odpor k trucovitej slúžke — pani v jednej chvíli sa hnevá, v druhej odpúšťa — a nesie liek na jej boľavú hlavu.„Ľaľa, môj Ondro prišiel, pani farárčička!“ zavolala Anča, von z koľaje od radosti, sotva že pani vkročila. „No, kto by sa bol nazdal?“Pani postála, pozrúc.„To je tvoj Ondro?“ spýtala sa.„On, veru on!“Ondro sňal zrak s tanierkov navešaných po stene, poklonil sa a berie sa ťažkým krokom, vrzgotajúc hlasite veľkými čižmami, proti panej, aby jej bozkal ruku.„No, však by ho neboli poznali?!“ kričí Anča v rozkoši a pasie oči na ňom, pozorujúc každý jeho pohyb. Ako pekne bozká ruku pani farárke, odpovie úctive a odíde opäť k lavici, vrzgotajúc čižmami, kde si zastane skromne a oči zdvihne opäť k tanierikom.„Hodný šuhaj, naozaj!“O chvíľu prišla i slečna zvedavosťou hnaná a, podívajúc sa naň a usmievajúc sa, vychválila ho, ako vedela. V duchu nemohla sa však prediviť jeho tupým očiam a akoby nezobudenej tvári. Zatým vyšiel i pán farár do kuchyne na chvíľku a i tomu páčil sa Ondro — Ondro tiež bozkal mu ruku slušne. Potom prišiel hlásnik, čo bol jazyčný a mal krivé oči, ako Japonci, i ten chválil Ondra, a naposledy kostolník Jano Kríčok. Tento chcel najprv len tak prejsť cez kuchyňu do izbice, náhliac k pánu otcovi. Zaspal ráno — opozdí sa, vie už! Večer strihal svákovi Kožkárovi nohavice z domáceho súkna, i pili potom trošku spolu. No zazrúc Ondra stáť pri matke, postál mimovoľne.„Veľkomožná, to tvoj syn?“ spýtal sa, pokrúcajúc hlavou, ako by ani neveril celkom.„Môj Ondro!“ odvetila pyšná ona, a oči blčia jej i ohňom. Na bolenie hlavy už nedbá dokonca, i ako by ju bolo minulo. Schytí sa zrazu a ide do druhej kuchyne, do pekácej, kde má skriňu složenú, že sa oblečie, hoci je tam zima. Vzala atlasovú čiernu geceľu, tú, aké iba hrdé gazdiné nosia, pôločku s hodvábnymi francľami, kabát nový i sukňu obšitú belasou obšivkou, zpod ktorej trčia dolu biele zuby.„Azda i ty ideš do kostola?“ podivila sa pani, keď vyobliekaná prišla do kuchyne, vidiac jej osinelé pery. „Veď si teraz stonala, že si chorá?“„Nič, pani farárčička, ja idem! Keby Ondro nebol prišiel, nešla by. Ale takto —“ a pozrie plamenným zrakom na syna, ktorý ticho sedel na lavici pri hlásnikovi krivookom. Kdeže by nešla tešiť sa z neho? Ľaľa, ako híka každý naň — zazliť nemožno to materi!„Tak si aspoň kožuch vezmi.“„Nie, kabát si vezmem, pani farárčička! Veď som si ho zato dala šiť, aby ho nosila!“„Povážte, Anna,“ zastarie sa i slečna, čo žiť pokladala za vec milú a ktorá ináč myslela si, že má i duchovnej moci nad ňou, lebo pred ňou zamĺkla v onen večer v stajni, i usiluje sa jej pravo k srdcu vravieť: „Sebe robíte zle, nie nám. Ste chorá, a v kabáte môžete ísť, keď bude teplejšie…“ Lebo Anča si myslí, že všetko, čo im na priek spraví, je dobre jej. Veľkomožná hodila rukou odmietavo.„Kým bude teplejšie, môžem i umrieť!“„Ver’ je teraz zdravo tamvon, a najmä ešte v našom kostole!“ zastarie sa i hlásnik japonských očí, no doloží hneď: „Ale takej medvedici, ako ste vy, nič neškodí, ani choroba.“Vtedy Ondro sňal oči s tanierikov, skrútol ospalú tvár a pozrel na mať.„A čo vám je?“ spýtal sa konečne.„Hlava ma bolí; prali sme — prechladla som!“ I usmeje sa pokúšavo a pozrie kradmo na paniu.O chvíľu vyzváňali a kychyňa sa vyprázdnila. Anča, ako ostala na chvíľku sama so synom, sladko usmievajúc sa pristúpila k nemu, chytila mu ospalú hlavu do dlaní a bozkala ho na obe líca.„Keď si len tu, Ondro môj!“ teší sa len vždy. „Poshovárame sa i o tú čiastku; budú predávať vari i našu. Či ju máme vymeniť?“Tvár Ondrova ospalá nepremenila sa, len čo zacítil mrzutosť, že ho bozkáva, ako malé dieťa. Nič neriekol na jej slová.„Ale peniaze musel by si i ty dať.“„Ja?“ tu Ondro tupé oči sňal s tanierikov a prilepil na jej tvár. „Ja nedám z mojich peňazí ani krajciara. Pre mňa môžu predávať i desať ráz… Ja by platil a polovica bola by Janovi?“ a hlasom zneje mu i čosi surového.„Ej, nuž ver’ by i Janovi bola!“„No, hľa, a tak ja mám —“„No, veď je nič!“ pretrhne ho ona, čujúc zvuk odporný v jeho hlase, i hodí očami k dverám izbice. Potom zahladí jeho dobre namastené vlasy na sluchách a vraví o inom: „Ale si mi krásny; ale si mi narástol! Ako sa čuduje každý, kto ťa vidí. Nahľadiaže sa na teba ľudia v kostole!“Ondro neriekol nič, a nezobudené oči zdvihne zasa na tanieriky.„Dobreže sa prizeraj i ty; najmä dievčencom!“ vraví ona potuteľne ďalej. „Tej Filekovie, Ondro môj!“„Ktorej, Anči?“„Tej! Prístavka jej vezmú!“ rečie ona tajomne, viac šeptom, a hľadí mu tklivo do očí, usmievajúc sa mu.„A či je už taká veľká, že by sa i vydať mohla?“ spytuje sa on, ale hľadí len ta, kde prvej — na tanieriky.„Ver’ taká, Ondro… ale už odzvonili — poďme.“Vyšli na ulicu práve v dobrý čas. Sveta bolo už veľa pred kostolom, a i so všetkých strán hrnul sa ešte ľud. Veľkomožná, usmievajúc sa a akási zahanbená, kráča ticho za synom. Hľadí dolu, zohýňajúc šiju, iba vše čo pozrie hore, no hneď kloní ohnivé oko k zemi. Ľudia náhlia do kostola, ale zato každý pozrie na nich, čo len na chvíľku, prizrúc sa Ondrovi.„Ale veď je to vari veľkomožnej syn, ten starší!“ uhádol Sovela Bielkovie.„Čerta, ten!“ odsekne prístavok Groš černovlasý. „Ten by bol taký pán?“Odhora prichodí v húfe druhých žien vysoká gazdiná Filkovie, odetá pekne, v čiernom rúchu. Na hlave má damaškátovú plachtičku, lesknúcu sa, akú si i Anča kúpila v jeseni. S ňou ide i dievka, červená ako ruža, tučná — záživná. Tá je samý skvost, len sa tak jasá v slnci, a stužiek sila lieta vetrom okolo jej pliec… Anča veľkomožná sklopila zrak k zemi a čaká ich oslovenie.„To je tvoj Ondro, Anča?“ zaznel zvučný hlas gazdinej-boháčky, o ktorej sníva Anča, že jej bude svatvicou.„Môj!“ odpove Anča a líca sa jej zapália. Kradmo pozrie Ondra i dievku a okolo úst rozleje sa jej sladký úsmev, v oku má tajomný lesk. I dievka zbadala Ondra a pozrela na nich. Oči sú jej veselé, líca bucľaté a ústa červené, ako čerešne.„A kedy si prišiel, Ondro?“ prihovorila sa, hoci náhli za materou — dievka nie je pyšná.„Toto je Filekovie Anča!“ štopla veľkomožná syna, keď tá unikla od nich.„Ktorá? Táto vysoká a či ktorá?“ povie on ešte dosiaľ dobre nezobudený, a oči sú mu v diaľke.„Tá, čo sa ti prihovorila!“V kostole Anča sadla pod chór, medzi druhé staré ženy. Ztade nebolo vidno Ondra, ktorý bol na chóre, ale ona zato videla vždy len jeho a myslela na neho, porovnávajúc ho s dievkou Filekovie, ktorá stojí jej pred očami s druhými pred oltárom. Ani spievať nemôže, ani modliť sa, ani počúvať kázeň. Vždy len o nich húta. Áno, Ondro pôjde do Filekov na prístavky, vezmú ho, vie. On je najinakší zo svojich vrstovníkov — azda i zo všetkých v dedine. Ver’ pristane do toho bohatého dvora i čo sa schránlivosti týka. Ten nebude nikdy taký bedár, ako mu bol otec. Už teraz má stopäťdesiat zlatých odložených. Za svet by nič nestrovil, nekúpil by si čo len jednu cigaru, ako druhí mládenci, ani za čiastku, ľaľa, nechce dať z peňazí svojich, ba ešte nikdy nezavďačil sa ničím ani jej, čo ho vychovala. Kde by ho nevzali? — I parsún krásny. Každý sa mu prizrie, kto ho vidí. A, hľa, teraz ešte i gazdiná Kučerovie, čo pri nej sedí, nechá modlenie a kloní svoju hlavu k nej, vážená od každého človeka, ktorá nechodí do kostola, aby reči robila, ako druhé, ale slúži Bohu — i šepká jej:„To je tvoj starší syn tu, Anča?“„On, Ondro!“„Počula som, že hodný vyrástol!“*Minul týždeň. Veľkomožná obľahla a leží už päť dní neprestajne. Hlava ju bolí, i kašeľ ju sužuje veľký, a od toho klanie v boku. A vždy upadúva do ťažkého sna — vždy by len spala. No ten sen je nie občerstvujúci, len ustane od neho, slabne so dňa na deň a chudne navidomoči. Je ťažko chorá; ale čo aká veľká je jej choroba, duch jej je v práci naveky. Ako zobudí sa z toho sna, vždy snuje plány o tristo zlatých v skrini odložených. Už teraz vie, čo robiť s nimi, len by ozdravela čím skôr. Zeme, nakúpi zeme, nech sa jej duša nasýti. Ondrovi jednu štvrtinu, Janovi kúpi druhú. Brata mužovho vyplatí z domu, nech jej tam nezavadzia — dom je jej treba! Hádam nebude sa potĺkať do smrti po službe? Ondra dá na prístavky do Filekov — vezmú ho, vie iste. Hľa, dievka pekne sa mu prihovorila. A Jana prižení do domu. Nájde i tomu z prednejších dievčeniec — dorastú dotiaľ. A bude sa ešte volať k nim do bohatých Ripeľov, ako niekedy dávno že sa volávalo, spomína svet.„A ty čo neješ nič?“ spytuje sa pani, keď míňajú sa dni, a ona ničoho sa nedotkne, čo by jej čo predložili — len vodu pije.„Nechcem, nemôžem! Nech odložia, pani farárčička!“ odmieta ona. Jesť nebude, kým neozdravie. Akúsi bázeň má a nedôveruje nikomu, pánom svojim najmenej, ktorých hneváva veľa. Kým neozdravie, i tak jej nechutí jedlo. Áno, nech len skoro minie ju tento kríž, hneď spraví poriadok so všetkým. Ondra dá na prístavky, ešte kým nepôjde pod lósy. Čiastku mu kúpi na licitácii, aby mu Filekovci nemohli povedať, že nedoniesol nič, keď sa v rečiach stlknú, a Janovi ostane stará.„Neje nič!“ riekla pani v izbici domácim, „iba spí naveky a vodu pije. Neviem, čo bude s ňou.“„Rozkáž jej, nech zje aspoň polievky!“„Keby si ona dala rozkázať vo veciach, ktoré sa len jej týkajú?… Ani ja tú viac držať nebudem, dávala som jej lieky, iba hlavou myká. I teraz, keď je ťažko chorá, hľadí len popudiť.“„Idem ja k nej,“ núka sa dcéra, ktorá pokladala život za vec krásnu a myslela si, že má kus moci nad vzdorovitým duchom Ančiným.„Iď!“ súhlasili s nepatrným úsmevom. „Ty si jej i tak miláčik!“Slečna vzala tanier a vyšla do kuchyne. Anča sedela dosiaľ na posteli so svesenou hlavou. Šaty sú jej dokrčené od ležania a biely čepiec pošinutý na bok. Nohy drží ovisnuté dolu, bosé, a ich palce dotýkajú sa zeme. Po pošmúrnej tvári vidno jej, že trpí veľa a myseľ jej je smiešaná od bolesti a horúčky, líca jej horia. No zato i cez tú nejasnú myseľ preniká jej tá jediná myšlienka, čo bude robiť, keď vstane z choroby — len nech skoro vstane!… Keď prišla slečna a ona videla v jej ruke tanier, hodila sa na vankúše a zavolala:„Nechcem, nechcem — nech odložia!“„Povážte, Anna,“ začne slečna čo najvážnejšie, „ak nebudete jesť, sebe robíte zle, nie nám. Lebo kto neje, ztratí vládu, a kto nemá sily, ten chorobu —“„Nebudem, nebudem; nech odložia!“ pretrhne ju Anča so strachom. Lebo neverí nikomu a marí sa jej, že nik nemyslí po dobrom s ňou.„Veď je to len čistá, mäsová polievka!“„Nie, nebudem, nebudem!“ kričí Anča vždy prudkejšie.Slečna stojí v nedorozumení s tanierom v ruke a nevie, čo si počať. Je i zahanbená. Chlúbi sa, že vie krotiť démona, a hľa! Tu však blyslo jej čosi umom, a ona podniesla lyžicu k ústam, ochutnajúc sama.„No, hľa…“ vraví, „ochladne celkom…“A tu Anča zrazu zdvihla sa a otrčila ruku proti nej, i berie rýchle tanier od slečny, ktorá zapálila sa radosťou. Anča zjedla chvatom všetku a pýta ešte i vody, takej citrónovej, akej jej včera pani farárka tu v kuchyni spravili. Slečna odbehla pre citrón a cukor, a veľkomožná sadla opäť na kraj postele, bosými palci dotýkajúc sa zeme.„Keď ozdraviem, hneď pôjdem do Filekov,“ myslí so zvesenou hlavou, čakajúc na slečnu. „Keď bude tam, azda ho ani za vojaka nevezmú. Kde by z takého gazdovstva i vzali? Také niečo musia uznať i páni, čo sú akí pohani. A keď Ondro pôjde ta, bude gazdovstvo ešte väčšie, lebo mu i ja kúpim zeme, aby mu Filekovci nemohli povedať, že je žobrák. Oj, kúpim mu, mám, chvalabohu, za čo… Iba o to som v strachu, že licitáciu spravia, kým ja neozdraviem…“ Postála, nevediac myslieť pre kašeľ, čo ju pochytil; ale len čo ju minul a klanie prestalo po ňom, myslí zas.„Ani ja slúžiť viac nebudem, iba do Ďura. Inde by nešla, a tu ma už nebudú držať, viem, keď im zle vravím. Kto vie, čo je to, že sa už nič nebojím, a potom mi je i ľúto… Brata mužovho nechám v chyži — vyhnať by sa mi i tak nedal; ale si dám chyžu zhotoviť z komory. Okná dám vylámať veľké, ako na škole; na ne kúpim riedke záclony, ako tu jesto v izbiciach. Takú budem mať hospodu, že sa každý podíva…“Do izby vrátila sa slečna s citrónom v ruke. Pred jej očami ho rozkrojila, vytlačila do vody, ocukrila a ochutnala, či je dobré. Potom, miešajúc to lyžicou, pristúpila k nej, pozorne a akosi zvedavo prizrúc sa zjavu Anči, ktorá zdala sa jej divnou i zaujímavou akousi pre svoju premenenú tvár a neporiadne zavitú hlavu do bieleho čepca, zpod ktorého trčaly vyšklbané vlasy, čierne ako havran. Veľkomožná zdvihla chorú hlavu a pozrela na slečnu tiež. Oči stretly sa im mimovoľne, ako boly celkom blízo jedna druhej, a v tej chvíli v očiach slečny zatriaslo sa zdesenie. Trhla sa, ako by chcela zpät od nej, no, spamätajúc sa, podáva jej pohár, so strachom klopiac zrak pred jej očami, z hĺbky ktorých, premenenej, divnej, ako by volalo:„Ja som už nie tá, čo som bola; ani taká viac, ako vy druhí. Medzi nami povstáva čosi, čo delí mňa od vás, odtíska, niečo silného, rastúceho, neznámeho — strašného…“„Toto vám bude dobré…“ Chce riecť slečna, no nepovie. Drží jej tam pohár v chvelej ruke so sklopenými očami. Anča vzala nápoj k ústam, ale neodvracia prenikavého zraku od zblednutej tvári slečny. A, vidiac jej zdesenie, vo chvíli pochopila, čo je s ňou a čo bude s ňou. Na tvári zjavil sa jej výraz strachu a zúfalstva. Odložila pohár prudkým posunkom, že scvengotal o stoličku, a padla zpät do vankúšov svojej postele, ako bez seba.„Anča neobstojí,“ vravel jej muž Paľo pánu otcovi, keď ten prechodil sa pod oblokmi pred večerom, a on práve vyšiel bol od Anči. „Psi jednostaj zavýjali i tej noci, čujú smrť. Takému chorému, pán farárko, kde psi v dome vyjú, môžeme sa neufať!“*U dolných Ripeľov po tieto časy nevyhášajú svetla celé noci. Pokojná Zuza síce by nemala príčiny olej páliť, ale k nej utiahla sa veľkomožná a leží v jej dome už štvrtý deň. Do mužovho domu, kde býva zajakávajúca sa švagriná a kde je hŕba vreštiacich detí, Anča nešla; ani na fare nechcela ďalej ostať, ako pochopila, čo bude s ňou. A je už celkom schudnutá. Tvár má upadlú a zmenenú úplne — choroba pokračuje v svojej robote. Vlády už nemá; na nohách neobstojí a sotva už i sedí; ale duch jej je nepremožený a búri sa. Horúčka ju už netrápi, Anča ani neblúzni; vždy je pri sebe, a vždy si je vedomá toho, že nevstane viac. Toto je, čomu nemôže sa pokoriť, čomu sa spiera silou-mocou. Tak ona teraz, keď má všetkého dosť, ked vyšla na vrchol slávy svojej… teraz má klesnúť a opustiť všetko. V biede koľko ráz i zlorečila, že je na svete!„Zuza, netkaj!“ riekla večer štvrtého dňa, ako prišla do Ripeľov, hlasom bezvládnym. „Dosť sa natkáš cez deň; aspoň večer nechaj tak!“ Zle jej je počúvať plesk bidiel; ale i všetko jej je zle strpieť už a nenávidí všetko, čo ju obkľučuje.„Veď by i netkala, tetka, ale —“ začne Zuza, no nechá tkanie predsa. Má dve dievčence; tým bude treba plátna moc, a keď v zime neotká, na jar ho ani tak nie. Ale i veľa mešká, ako je tu Anča. Je ver’ i nepríležitá, a ťažko je s ňou Zuze. Nespí celé noci — Anča teraz už spať nemôže — je hlavatá, zlostná a vymýšľavá. Vše to, zas to aby jej snášala, a keď donesie, musí ona vziať popredku do úst zo všetkého, i liekov, aby ju neotrávila. Pri doktorovi bola s ňou dva razy, nakúpila na jej rozkaz všelijakých dobrých vecí. Anča čím viac chce z peňazí stroviť pre seba, kým je tu — a jesť nemôže už nič.„A ten starniak je tu ešte?“ spytuje sa Anča o mužovi, ktorého nikdy nechcela, ale teraz ho už ani strpieť nemôže pri sebe. Tak ona mladšia, súcejšia musí preč, a on, na ktorého túkať treba, ostane s peniazmi pri živote!„Nie sú tu. Bačik Paľo odišli už chvíľka!“„No, veď to!… Akože sú sami bez slúžky?“ vraví Anča o fare, s veľkou láskou spomínajúc ju teraz vždy. Hej, keby ešte raz vstala, poslúchala by ich vo všetkom a nehnevala by ich viac už nikdy — keby vstala!K posteli k nej pristúpila Zuza, s lyžičkou a fľaštičkami.„Čo chceš?“ schytí sa Anča zrazu a so strachom otvára oči na ňu.„Z tejto fľaštičky ste ešte neužili, tetka!“„A nekoštúvaš… chceš ma otráviť?“ Anča prudko vyrazila lyžicu z ruky Zuzinej, udrúc i ju po tvári. Lebo všetci sú jej nepriatelia, čo na žive ostanú; cíti to, a čakajú na jej odchod zato, lebo nikdy dobrá nebola nikomu. Zuza prekvapená pozrela na ňu veľkými očami a utrela si líce, i odstúpila urazená. Anča vysilená tým výbuchom, klesla na ľahu zpät.„Zuza!“ ozvala sa po chvíli oslabnutým hlasom. No Zuza, hoci má srdce citlivé a vľúdnosť zachováva ku každému, teraz neohlási sa. Ona Anču prijala, hoci nemusela; trpí ju, opatruje, znáša jej vrtochy, a hľa… „Zuzka moja!“ opätuje Anča, vydychujúc ťažko, i driape sa hore a hľadá očami Zuzu. „Poď sem — nehnevaj sa! Ja už neviem, ani čo robím!“ Keď jej neodpovedala, schytí sa prudko a sadne na posteľ. Zúfalosť zračí sa z celého jej zjavu — zúfalosť, že musí preč, a strach… „Nejdeš, Zuzka?“„Tetka, ja som si toto nezaslúžila od vás!“ začne Zuza a prichodí k nej. „Ja vás opatrujem, ako vlastnú matku… A či som vám ja nadarmo v tej zime chodila pre lieky? A čože by ja mala vás otráviť? Pre tie háby a vankúš, čo ste mi poručili?… Veď ja bez toho i budem!“„Nehnevaj sa, Zuzka!“ vraví Anča a hladí jej tvár. „Už ti nebudem tu dlho zavadzať… Sadni — rozpoviem ti, čo máte robiť, keď umriem. Truhlu kúpte mi v meste peknú farbenú, nech aspoň to mám zo svojej dlhoročnej služby, i plachtu riedku, čiernu. Peniaze dajte do banky — ak chcú chlapci nech si kúpia zeme, ak nie — nie. A háby dones mi sem, čo ma oblečiete… Tú geceľu atlasovú, punčochy, čepiec a brusliak zamatový…“„Háby sú vám už tu prichystané, tetka!“„Kde?“ zježí sa Anča opäť. „Preč ich, preč! Zato si ich doniesla, aby som skôr umrela? Preč i ty odo mňa!“Zuza odstúpila, a Anča, zavrúc oči, ľahla vysilená na vankúše. Po dlhšej chvíli ozvala sa však zas, ako premožená, a ako by sa bola spamätala.„Zuzka, vezmi knižku a spievaj pri mne.“Zuza poslúchla; vynašla pesničku, o ktorej myslela, že je dobrá pre ňu, ale sotva zaspievala jeden verš, v ktorom do vôle božej oddáva sa človek, Anča vzbúrila sa zasa.„Dosť; nechcem, nechcem!“„Vody daj, Zuzka, daj vody studenej, ľadovej. Oheň ma páli — a oblok otvor!“Zuza podala vody a šla k oknu, no sotva štrkol, už Anča skríkla nastráchaná:„Zavri! Tak by skôr prišli pre mňa. A zamkni i dvere!“„Tetka,“ osloví Zuza pokojná, keď bola pozatvárala, vidiac jej muky, „mali by ste sa pomodliť za pokojné skončenie…“„Čo chceš?“ schytí sa Anča a roztvára oči. „Za skončenie? Už by si chcela, aby ma nebolo tu? Ty… ach!…“ Anča nedokončila. Klesla zadychčaná a bezvládna od výbuchu. Zuza odstúpila od nej ticho a sadla do kúta i pomodlila sa sama miesto nej za ňu. Po chvíli, keď zdvihla hlavu, videla, že Anča sedí na posteli a hľadí na ňu vpadlými očami, s tvárou zmenenou. A prizrúc sa jej, pokojná Zuza videla, že do rána nedožije.„Tetka, ja som vás dnes nečesala…“ rečie, idúc k nej. „Keď sedíte, mohla by vás teraz.“„Umriem už?“ schytila sa Anča a hľadí dychtivo na jej tvár, ako by z nej chcela vyčítať svoj výrok. No Zuza je pokojná; vie panovať nad sebou — tvári nezmení.„Čo by ste umreli? Môžete i obstáť. To len že na deň nestačím.“„Pletieš! Ty ma už ta hotuješ!“ riekla, no dovolila. Hlas Zuzin zneje tak nežne, že krotne mimovoľne od neho a nevie odolať.„Či ma i umyješ?“„Ak chcete, tetka,“ vraví Zuza. „Ale ste sa ráno umyli, a zajtra môžete sa zas!“A Zuza vraví tak mäkko a také láskavé jej je zachodenie — materské… Anča, ako by pochopila toho príčiny, zrazu začala plakať.„Neplačte!“ chlácholí Zuza; „všetko sa na dobré obráti. Veď ľudia i chorejú.“Učesaná a umytá zatíchla a ľahla zpät. Oči privrela a dlho ležala tak nepohnute. Nečakane potom schytila sa, hľadiac k dverám, a lesk oka bol jej už nalomený.„Zuza, vidíš, tamto moja mať?“„Kde?“ Zuza skrútla hlavu, a opanoval ju samú, pokojnú, zvláštny cit. Zdesila sa. „Ja nič nevidím… To sa vám azda prisnilo…“„Tam pri dverách; prišla pre mňa!“ Klesla opäť bezvládne a ležala zas ticho, dlhú chvílu. „Nemôžem umrieť,“ riekla polohlasne, „nemôžem, Zuza, pre deti…“„Nie pre deti… tie už budú i bez vás!“ vetí Zuza tým istým mäkkým hlasom, preplneným nežnosťou. „Tie nech vás nesužujú! Ľa, odkázali sme im, ako ste, a neprišiel ani jeden. Ale to manie tvrdo opúšťate, tie peniaze… a vás tam čaká bohatstvo iné — lepšie!“„Bohatstvo lepšie?…“ Anča šepce ledva slyšateľne. Na tvári má akúsi bolesť a výraz, ako by všetko, čo ju sväzovalo s týmto životom, opúšťala, a všetkého zlého, čo ju tu držalo a nepustilo, bola konečne sprostená… O chvíľu ešte pýtala si vody, a že nemohla sa už zodvihnúť, Zuza podobrala ju rukou poza chrbát. Anča omočila ústa, a zrazu hlava jej skľoncla na plece Zuze a odvisla…*„Tak naozaj umrela veľkomožná?“ divili sa v dedine, keď prenikla zvesť o Ančinej smrti, a zaujal mysle podivný cit. Taká udatná žena, a už jej niet! Či je veľká moc božia predsa, keď človeka kedykoľvek smetie so zeme. Márnosť všetko, márnosť!„To s jednej strany Pán Boh už ani trpieť nemohli…“ riekol jej muž Paľo, starniak, keď už bol dosť natrúchlil, i kar odstál. „Vypínala sa nad každého, úcty nehľadela nikomu, už ani v službe nebála sa nikoho. A mňa potlačovala za dvadsaťštyri roky spolužitia naveky. A, hľa, ona silná šla, a ja som tu… Kto trpí, panuje!“
Slancikova-Timrava_Marnost-vsetko.html.txt
Jak se dělají novinyUž častěji, a vždycky se zvláštním okouzlením, jsem četl dobrodružné romány, které se začínají tím, že zadrnčí telefon na psacím stole (nebo v elegantním mládeneckém pokoji) mladého novináře, takto zpravodaje Staru (nebo Heraldu) Dicka Hubbarda (nebo Jimmy O’Donellyho), a zděšený dívčí hlas vydechne do telefonu: „Prosím vás, přijeďte ihned; právě se stala hrozná vražda v ulici Mickullandské.“ Načež řečený Dick Hubbard (nebo Jimmy O’Donelly) skočí do svého auta a jede do ulice Mickullandské, objeví stopu pachatelů, stíhá je, je omráčen nebo chloroformován, uvržen do podzemního sklepení, avšak vyvázne a pronásleduje zločince dál autem, letadlem i lodí, načež po napínavé a nebezpečné honbě, trvající nejmíň čtrnáct dní, je dopadne. Tu sáhne konečně statečný novinář k telefonu a zavolá svou redakci: „Haló, tady Dick (nebo Jimmy); připravte mi první stranu, ano, celou první stranu Heraldu; budu vám diktovat senzační zprávu, kterou žádné jiné noviny nebudou mít.“Možná že mnoho čtenářů si podle těchto románů utvořilo značně vzrušující obraz o tom, jak vypadá redakční práce a jak se vůbec dělají noviny; snad si představují, že před každou redakcí stojí řada sportovních aut, do nichž skáčou mladí reportéři a řítí se za dobrodružstvími; že na ně čekají letadla na letištích a zločinci na místech činu; že se smí takový nadějný zpravodaj třeba jen na půl dne zatoulat, aniž dostal výpověď nebo aspoň strašně vynadáno; že by si metér dal líbit, aby mu někdo v poslední chvíli přišel s novou první stránkou ranního čísla, a tak dále. Po delších zkušenostech s různými novinami mohu prohlásit, že Dick Hubbard ani Jimmy O’Donelly obyčejně nemívají svého auta ani letadla a že jejich hon za událostmi se omezuje nejčastěji na telefon a horečné listování v jiných novinách; dále že jejich největší, ale zato chronické riziko je, že budou mít s někým nepříjemnost: buď se šéfredaktorem proto, že nemají tuhle či onuhle zprávu, nebo s různými zpravidla úředními činiteli proto, že se pokoušejí z nich po telefonu vyloudit nějaké ty bližší podrobnosti. Pravda, ono není nikomu příjemné, když kolem půlnoci zařinčí doma telefon a nějaký čilý zpravodaj se vyptává, je-li pravda to či ono, například že jste v podezření z vraždy na své babičce; co, že vám o tom není nic známo? To je škoda, tak promiňte, že jsem vás zbytečně obtěžoval. Dále takový pohotový reportér má ustavičný kalup, aby svou poslední zprávu dostal včas do listu a aby mu ji nevyhodil pan metér, který zrovna musí udělat místo pro veliký projev signora Mussoliniho nebo pro zasedání rozpočtového výboru v senátě; a zatímco jeho senzační zpráva už probíhá rotačkou, přinese sluha čerstvý výtisk konkurenčních novin, kde je o nějakou podrobnost nebo zprávu víc. Říkám vám, že život Dicka Hubbarda nebo Jimmy O’Donellyho je svým způsobem tvrdý a napínavý, i když nejsou vrháni do podzemních sklepení nebo spoutáni na rukou a nohou a unášeni tajemným černým autem; a to ještě Dick Hubbard nebo Jimmy O’Donelly jsou menšími, byť čile se točícími kolečky v redakční mašinérii novin; i sportovní redakce na ně pohlíží s mírnou shovívavostí, nemluvíc o takových novinářských kanónech, jako jsou hospodářští redaktoři nebo dokonce úvodníkáři; ale o těchto a jiných vnitřních tajích novin bude ještě řeč dále.U novin, jako u některých jiných podniků, není ani tak zvláštní, jak se dělají, jako spíše to, že vůbec existují, a že dokonce mohou denně vycházet. Ještě se nestalo, že by jednoho dne vyšly noviny se stručným oznámením, že se v uplynulých čtyřiadvaceti hodinách nic zvláštního až do uzávěrky listu nepřihodilo, a že tedy není o čem psát. Denně dostane čtenář svůj politický článek a své zprávy o zlomených nohou a sport a kulturu a národní hospodářství; kdyby celá redakce lehla chřipkou, vyjdou noviny přesto a budou v nich všechny rubriky jako jindy, a čtenář ani nic nepostřehne a bude bručet na své noviny jako jindy. Na druhé straně pan metér se denně zaklíná, že nedostane do listu, co mu tadyhle redakce posílá, a jestli si páni redaktoři myslí, že může čarovat, a kdesi cosi; ale protože asi dovede čarovat, dostanou se do novin všechny rubriky, a je toho právě tolik, aby se vyplnily všechny sloupce odshora dolů; není-li už to každodenní zázrak? Rovněž strojník od rotačky denně prohlašuje, že to už nesjede, to je marné, co si ti páni nahoře myslí, a že ostatně má rotačku vůbec k nepotřebě a že na to dá hlavu, že dnes nedotiskne. A vidíte, přes ty všechny úkazy noviny vyjdou, a vyjdou i zítra a pozítří; je to věčný div, o kterém čtenář neví, ale který by zasloužil tiché a zbožné úcty.
Capek_Jak-se-delaji-noviny.txt
1Ondra niekto na Veľkú noc naviedol do sveta. Ale môže byť, že si aj sám zaumienil ísť: zišiel sa „Na ostatnom groši“ s čipkármi, ktorí došli sviatkovať a načúval takým pokúšavým rečiam, až dostal vôľu. Aj sused Čavola tak myslel: „Tam ti ten posadol čertom, ináč nemáš,“ povedal strápenému otcovi, keď sa mu ponosoval na syna a nakoniec ešte dodal ako pre všeobecné poučenie: „Netreba do krčmy liezť.“ —Pravdaže je krčma zlá učiteľka, ktorú by bolo treba zďaleka obchádzať — od nej pochádza veľká čiastka zla, v nej napáchneš túhami, akých by si ináč nepocítil, ona ťa zvedie ako zlá žena, zatmí ti myseľ, aby si chybil a pochybil snáď aj celé žitie. Ale kdeže pôjdeš na slovenskej dedine, nemáš kde inde ísť, a čo by si z neba prišiel, svätý ako Peter, ak túžiš po spoločnosti, chceš sa zabaviť, rečou obveseliť a striasť na chvíľu trampoty — musíš len do krčmy. Bože ty môj, krčma! Do nej ti vopchali všetku slobodu, v nej sa môžeš voľnejšie cítiť a hoc aj zaspievať — lebo ona so židom je hranicou, za ktorou už netreba obavy o city k vlasti a nad ktorou v ubezpečení a v zhode s pálenčenou vôňou vznáša sa ochranný zákon. —Ondra to, verabože, tiež potiahlo vše do krčmy a keď vo Veľkonočný pondelok vstúpil do hosťovskej, kde v hustých oblakoch plával štipľavý dym z viržín (Čipkári fajčili ich ustavične podľa pravidla „tuhému chlapovi tuhá cigara“.), Mišo Červený, už starší chlap, ktorý kupčil nožmi, práve viedol reč.„Hm, dakto by si myslel,“ vravel Červený, „že svet je ten, čo bol voľakedy, že má jednaké požiadavky a my môžeme kupčiť takými žabykláčmi, aké v našej dedine dorábajú. — Ani svinský pastier nechce taký tovar! Potrebujeme poriadnejšie výrobky, cvičenejších majstrov. Hej, v Poriečanoch, tam sú majstri, vidíš u nich nožík, až ti srdce spiští — vojačika, rybku, medveďa — hocičo vyfigľujú, podobu od výmyslu sveta! Najmä Bahra tomu rozumie. Hej, ale sa mu aj darí — osem pomocníkov mu nevystačí robiť!“„Ha — ha,“ rozchechtá sa Matula, ktorému smrdí každá voda a pije len červené víno a mimo manželskej zachováva viac verností beztoho, žeby snáď neláskavejšie mohol objať svoju ženu, keď sa zíde s ňou niekedy v roku; „akože vystačia robiť, keď sa im mihajú popred oči tri majstrove dcéry! — Tri,“ opakuje a hľadí na Ondra, akoby ho navnaďoval; „strednú som potľapkal, hehehe. Rozkošné dievča. Na tisíc míľ nestretneš takej, aby ma čert vzal, nie!“„A ty to tak predo mnou?“ ozve sa mu žena, pekná, vysokej postavy, výbojných očí, skoro každá, ktorá si je istá svojou krásou — prišla Matulu volať na večeru a bola si prisadla na chvíľu; vie, akého má muža, ale sa jej to netkne, je vždy veselá a smeje sa mu aj teraz. O nich hovoria, že sa „zišli“. Ba staré ženy ešte viac vravia o nej, ako o ňom: sväto-sväte tvrdia, že tajne putovala za Tri Vody na polnočnú schôdzku s čertom a dvanásť ráz obtancovala s ním povestnú skalu, za každým obtancovaním dala sa mu pobozkať; od čerta zato dostala chytrosť a moc porobiť mužským, aby ju mali radi a také svedomie, čo ju nikdy nepálilo, že je zlá. Od takej čertice chlapov pán boh chráň a ženy tiež uvaruj. Najviac tie, čo majú pekných mužov.A kto vie, čo tejto žene prišlo zrazu na um, že vypustila slová „mladý nožiar“. A obidve slová tak prízvukovala, že Ondrej znepokojený podvihol sa z miesta a potom zas akoby sa mu bolo chcelo letieť. — Keď sa vracal cez polnoc domov, rozmýšľal o nich, zneli mu ako výsmech zo spôsobnosti mládenca a spôsobnosti remeselníka. Uvažoval aj, čo hovoril Červený.A čo ďalej, to bol nespokojnejší so sebou, so svojou schopnosťou; k tomu trápila ho aj akási túžba po neznámom, čoho doma nenachádzal.Ondro ako nožiarsky pomocník robil doma v Kružľovej u majstrov, ktorí sa čipkárom nepáčili. V posledné časy sa povrávalo, že začne na svoju päsť. Ale on na to nepomýšľal. Ta túžil, von do sveta, snáď k majstrovi s troma dcérami a s ôsmimi pomocníkmi. —Otec sa ho naodrádzal, naprosil, aby radšej doma začal remeslo, ba na koniec-koncov, aby ho len dajak pripútal, kúpil mu aj nákovu v meste, peknú, blýskavú z anglickej ocele. Keď na ňu poklepal, kladivce ako radosťou zatancovalo a tak zazvončila, ako keď sa dievča zasmeje; hodnú kravu by si kúpil za jej cenu. Ale Ondra nezdržal.Skúsil aj iný spôsob; bol chorý a narazil na iné struny.„Zomriem. Ach, jaj… chrr, chrr… v gágore suchoty, vravou mi ešte väčšmi vysychá. Pôjdeš?“„Nič sa nenatrhujete so mnou,“ nedbanlivo odpovedá Ondro.„Hlavatá si hlava a ľahká, chlapče, vieš, ľahká; dych mi nestačí, otváram ústa ako hláč a on ti ide, neuzná a keby nevedel, čo mu treba. Vie!,“ rozkričal sa už starý Hrianka ako obyčajne, keď mu nebolo dačo po vôli, teraz pravda nekričal, sipel ako hus, keď jej pes obháňa mladé. Avšak so synom nebolo ani podobrotky, ani pozlotky. Na novú nákovu sotvaže sa mu podíval, nepomýlila ho. Hej, koľko dievčat sa smialo ešte príjemnejším hlasom, ich oči žiarili ako hviezdy, čelo blýskalo sa ako poludňajšie slnce vo vode, a nepritiahli ho. Vitka Prieložných bola najkrajšia v celej Kružľovej, bola by ho tiež rada zdržať, ale vycítila, že ani reči, ani bozku nemá dosť sladkého, aby ho primkla k domovu.Ondro, keď sa v nedeľu podnapil, chodil hore-dolu cestou s kamarátmi, frčkoval nohami a spieval, zaraziac päsť s trstenicou v tylo:Kružľovské paničky, čo sa vy nazdáte,že vy mňa daktorá v hrsti máte?Jalala, jalala,ďaleká Poľanaod Kriváňa.A „ju, ju!“ zavýskol nakoniec ako v náruživom tanci.To bolo pred odchodom, od ktorého delilo ho len dakoľko dní.V najbližšiu sobotu sa Ondro do bieleho rána lúčil s kamarátmi pri muzike a víne; cigánovi, aby ho nezabudol, o polnoci prilepil na čelo piatku. Veselá to bola zábava, ale aj smutno-bôľna; objímali ho kamaráti, bozkávali; nad ránom zažalostil aj Matúš a so slzami v očiach stisol ho okolo krku a kričal: „Ondrík náš, Ondrík náš!“ Inokedy by to nebol urobil, lebo proti nemu choval zášť, dnes sa však udobril; prelietlo mu mysľou, že Vitka, ktorú on má rád, od zajtra Ondreja neuvidí. Bol veľmi vdačný a snáď najúprimnejšie želal mu šťastie vo svete.Nad ránom sa hlučná zábava trochu zasekla. Ondro sa odmlčal a díval pred seba, hučalo mu v hlave od prebdenej noci a vína, bol unavený. V mozgu mu vznikali všakové myšlienky a utekali jedna za druhou, bez poriadku. Lichotilo mu, že ho kamaráti doma mali radi, ale nebolo mu ľúto za nimi. Myslel na svojho budúceho neznámeho majstra a vracal sa častejšie k myšlienke: aké môžu byť jeho tri dcéry? Strednú, o ktorej rozprával veselý čipkár, upamätúval si najviac, mladá fantázia predstavovala mu vyplnený obraz, červenali sa pred ním líca, čarovný úsmev videli jeho oči a blýskavý ohnivý zrak čiernych veľkých očí. Ako sa odvážil čipkár dotknúť mladého nevinného dievčaťa? Cítil nepokoj v hrudi a nepochopiteľný hnev zvrel mu v žilách.Nečistými, dymom začmudenými oknami krčmy dral sa zelený svit vstávajúceho slnka. Strhol sa a chystal na odchod. Za ním pobrali sa aj ostatní; cigáni naladili husle.Ochmelené hlavy vonku očerstveli, kamaráti sa pochytali kolo hrdla — Ondro kráčal pred nimi — a spievali:Chystajte mi, mamko, košelečku bielua na cestu koláč a husičku celú.Pôjdem, povandrujem do sveta šíreho,oplakávať budú dievčatká milého.Ondro ešte, ako na doplnok, sám zanôtil:Nemal som tu, nemal, čo by ma tešilo,po čom moje srdce vždycky tak túžilo.A keď som aj nemal, azda to len nájdem,keď si za tie naše hole, vŕšky zájdem.Starý Hrianka celú noc nezažmúril oka pre syna. Chvíľkami sa rozžalostil a rozkašlúval. Všetko zažité stavalo sa mu pred oči, tisíceré sklamania, rady útrap a celý zničujúci klopot žitia. Jak pusté bolo vdovstvo, dni jeho tiahli sa ako strašní krkavci nad zboreninami prázdnom zívajúcimi, kde voľakedy snáď slávilo šťastie svoje hody. Hej a veru vlny šťastia zabúrali i hrudou Hriankovou kedysi, keď viedol pred oltár svoju ženu, Julku, ktorú miloval. Len práve vtedy. Lebo také je to šťastie, uskočí práve vtedy, keď sa ti zdá, že si dovesloval k jeho zelenému ostrovu. Hrianka zbadal, že hoci sa mu priblížil celkom, ono je predsa najďalej. Ženu prinútili za neho, nemala ho rada. Predtým nebola mu to chyba, mladucha bola tak útla a zdala sa tak zmierlivou so všetkým; i vo veciach srdca, že ju považoval vôbec za neschopnú odporu. Sklamal sa. Žena pri prvom objatí prejavila toľké opovrhnutie, že zdrvený odtackal sa od svadobnej postele ku stolu so stiahnutou lampou a prebdel v myšlienkach do rána. Potom cítil, ako mu zo dňa na deň kamenie srdce, ako z láskavého muža mení sa v sebevoľníka: Lásku ženy si vynucoval, nenáklonnosť trestal päsťou… Hej, taká bola tvrdá — veľmi jej dôveroval.Ale prv, ako by niečoho docielil, zakročila smrť: chladným bozkom dotkla sa čela ženy a jemu kývla kostnatou rukou: „Dosť!“ Zaplakal nad rakvou, nie nad ženou — jemu zdalo sa, že pochováva vlastný život a on zostáva ako tieň, odsúdený k pozemskému blúdeniu. Žena zanechala mu syna, myslel že na radosť, ale nie — hľa, aby pykal… Hej, suďba, bezohľadná suďba. Myslel, že nemá dosť sily prežiť okamihu, keď ho Ondrej opustí, zanechá.Stiahnutá lampa temno osvetľovala izbu a smrdela štipľavým petrolejovým čmudom. V kúte za dvermi černali sa dvierka stenovej skrine a vyzývave — akoby sám satan hľadel z nich — škľabili sa na neho. Hrianka usiloval sa nehľadieť v tú stranu. No nevedel odolať; razom mu oči zažiarili akýmsi pahltným ohňom, vyšuchol spod periny spotené nohy a usadil sa na peľasť; ešte chvíľu váhal, ale potom dychtivý zamieril ku skrini, otvoril ju, vyňal sklenicu a náruživým pohybom podniesol k ústam. Pil dlhým dúškom. Potom sa obliekol a chodil izbou. Zimničnosť a zoslabnutosť nôh mizla, do údov akoby sa mu bol lial otužujúci oheň, hlava sa zahmlievala — ach, ako dobre bolo hľadieť cez tú hmlu. Viac, len viac jej, nech zastrie celý strašný čierny obzor. — Čím ďalej, tým častejšie otváral dvierka a kŕčovitejšie tisol k ústam sklenicu, tak akoby bol chcel s ňou splynúť. Častejšie takto píjaval, hoc nápoj zatracoval, vždy podľahol zvodnejšej sile pokúšania, nepil s rozkošou pijanov: jemu zdalo sa, že s nápojom pije jed otravujúci každý bôľ, mierniaci nepokoj a otupujúci ostrosť duševných múk.„He-uch!“ vydýchol si po dlhom dúšku a vo vzdychu tom už nechvela sa úbohosť trepotajúcej sa duše — otrel si fúzy.Jeho vychudnutá, nahrbená postava zdala sa, akoby vskutku občerstvovala, vzpružovala sa — svaly sa netriasli, prituhli, vtiahnuté líca zahoreli šľahavou červenosťou. Keď začul z ulice blížiaceho sa syna a hudbu, oči zasvietili mu búrkou. Pevným krokom vyšiel do komory a vytiahol spod sypáka zaprášenú sukovicu so železným hranatým bunkovom na jednom konci. Túto palicu dal si zhotoviť niektorý jeho ded v tie časy, keď sa lupičské roty Turka z Novohradu odvažovali i do Zvolena plieniť; starý otec zas potreboval ju k nošiam, keď roznášaval pánom bratom po okolí kopca. Hrianka chytil ju za spodný koniec, ľavou rukou zotrel z nej prach a stal si pod bránu. „Chr-chr“, zaodŕhal a mocnejšie, srdnatejšie stisol palicu.Vonku povýjali psi zakaždým, keď novým vznetom zaznievala hudba a zavýskali šuhajci i ostrejšie zatulíkal klarinet. Ondrej spieval: „… s vami sa rozlúčam, bohu vás porúčam, švárne dievčatá“. Matúš sa plačlivo rozkričiaval: „Ondrík môj!“ a keď prechodili popred Prieložných, hľadel do okien s bazaličkou a muškátmi a zas pozoroval Ondra. Nezbadal nič. Zaťal pravú päsť za ucho, ľavou podoprel driek a podskakoval: „Ju, juh! Ju-ju-juh!“Na ceste pred Hriankom zastali. Ondro zdvihol proti cigánom ruku: „Otec spia…“„Hraj, muzika, na rozlučnú!“ žiadali mládenci.Ako leopard vyrútil sa z úkrytu Hrianka.„Zahrám vám, lotri, zahrám!“ chripel a hnal sa palicou na nich. Mladá krv sa rozbehala. Iba cigánovi prekážala v úteku basa.„Bum!“ zahučal hudobný nástroj… bum… a fŕkali triesky; údery strmo padali a basa temno hučala, praskajúc. A Hrianka chraptel „Hraj, no, hraj!“Vybehli aj ľudia. Cigán volal „ajaj-jaj!“Ondrov otec vracal sa k domu, metal pohľadmi, kde stáli ľudia a triasol päsťou nad hlavou:„Ja si spravím poriadok — nikam nepôjde; ukážem, či ma šteňa počúvne!… nedám si zhlodať srdce. Alebo rozšliapem pajeda, zdrvím ho na prach ako v stupách…!!“Ondro vošiel pod pitvor a sadol na prah kuchynských dverí. Keď vnišiel otec, šľahol zrakom po ňom: „Čo robíte,“ hnevá sa, ale hneď zadíva sa na hnojnú kopu, pariacu sa v chladnom ráne v úzadí dvora, je ľahostajný a tupo podudráva: „Hlúposti — ako šarvanec — zaplatíte mu za basu. Drichmite,… krik, zlosť — vari sa zľaknem…“„A že nie, nezľakneš sa — táto palica, he, holomok!“„Na mňa?“ rozchechotal sa Ondro, vstávajúc z prahu a odpľul ako zle pošteklený. Keď ho otec chcel udrieť, vykrútil mu palicu z hrsti a zahodil ju do otvorenej drevárne; chytil ho za plecia, vtisol cez dvere a posadil na nízky ručný kufrík v izbe „Tak, hľa… nebudete ma viac biť, nie som v gatkách.“„Chrr, chrr!“ vzpieral sa Hrianka nohami a zachytával ľavou rukou hladkej steny — pomedzi šedivé, chorobne plešaté vlasy vyrážala mu červeň vzbúrenej krvi a na čele blyšťal sa mu pot. „Dobre,“ kričal, „posadil si ma, sedím — si mocnejší. Ha, ale prečo si ma už nedorazil, mal si ma zabiť. Zabi ma, oplan… Hej, musíš drelej to urobiť, potom, keď mňa dorazíš, pôjdeš z domu.“Ondrovi, keď chcel ísť, nebolo ťažko zmocniť sa kufra jednou rukou odtiahol otca a ľavou vzal si kufrík spod neho a šiel. Chcel sa rozlúčiť s otcom, ale nebolo spôsobu, nadával a šiel za ním. „Vidíš ho,“ vravel každému, koho stretol, „aký nepočúvnik — tulák bude z neho, nič dobrého; a trest ho neminie, lebo protiveň mi robí, nešetrí vôľu otca. Mohol byť majstrom na svoju ruku, ta by mu ešte aj mech kúpil, i pod kladivo by neľutoval. Nie, ide!… Ha, vydedím ťa, chlapče, ani zbla ti nedám!“ vyhrážal mu cestou popred krčmu. Ľudia skoro ľutovali zúfalého starca. Iba Tóno sa mu vysmial.„Ha-ha, ako chripí. Voľakedy mal hlas: niesol sa ponad strechy, zvučal ako brezniansky zvon. Len nevábil — zatriasal, mrazil, zrážal krv v žilách ako hrom, keď udrie… Čo tak vyjavuješ očí? — ja som sa ho nebál, pes by sa ťa bál: o mojej milej je reč! Len ona sa mohla báť a zomrieť hrôzou. Áno, len tvoja žena taká bola. Ha-ha, prečo si vykrikoval na ňu a ju bil, slabú — hach, veď bola krásna, podívaj sa, jej obraz mám na čele! Nemala srdca k tebe? Bedár! A si videl u človeka dve srdcia? Jedno mne dala. A ja som jej zase celú svoju dušu dal. Mizerák, myslel si, že je srdce kúpno, že iný mu rozkáže — rodičia, a že ti láska skvitne na hnusnej plesni peňazí!… Ha, čo chceš utekať, prečo sa bojíš mojich slov — veď mi vravia: Bláznivý Tóno!“ Ako stelesnené svedomie vliekol sa za Hriankom, ktorý sto a sto ráz už počul balušiaceho Tóna spomínať podobné slová, ale ktoré predsa pálili dušu vždy novým žeravým ohňom, a hoci mal teraz zmysly omámené nápojom, predsa i v tomto stave bolo mu nevoľno.Vysoko nad hlavou točili sa čierni kolesári, vydávajúc clivé zvuky; na kamennom kríži rozpínal sa pozlátený Ježiš s ubičovanou a tŕním otočenou hlavou — u neho modlil sa žobrák a načahoval sa bozkať klinom prebodnuté nohy; ranný vietor zmetával mu dlhými šedinami a odnášal trasľavé hlasy vyznania: „… Vstúpil do pekla, v tretí deň vstal z mŕtvych a vstúpil na nebo“ a potom zas: „… a odpusť nám naše viny, ako aj my odpúšťame.“Tóno zastal pred ním a zvedavo sa nachyľoval, aby mu videl do tváre.„Hahaha!“ rozosmial sa s krikom a plechavé nepokryté čelo zablysklo sa v slnku tak, akoby lesk bol pochádzal z neho. „Aký biely žobrák a modlí sa. A prečo kľačí na skalách — pán farár modlievajú sa na baršúnovom kľakátku… Hej, a kde sú iní žobráci, prečo sa oni nemodlia — toľko ich je všade. Včera som videl, prišli traja na koči do dediny a vzali piliarovi, čo má toľko detí, periny a jednu kozu — chudáci, museli to veľmi potrebovať. A aj náš žid hovorí, že je žobrák — ha ha, ja ho ľutujem, má také veľké brucho, ledva chodí.“ Potom volal na žobráka: „Ty, úbožiak, čakáš, že on zíde? Haha, diabol trápenia porozrýval ti tvár, si doráňaný, vlečieš sa ako hladný pes a nepoznal si ukrutnú tvár krivožíznivej zloby… nevidíš, sú všadiaľ pootvárané dvere, i na fare! Alebo — počkaj, kuknem ta… Nie, nie si zlomyseľný — nechaj ho… Tak, — Ježiša vzývať a ctiť chci len pribitého, akého kážu z kancľa!“ —Pobehol za odídenými. Ondrišovi podíval sa do očí a, idúc pred ním, hovoril „A ty, Ondrík, kam ideš? Ja som tak šiel voľakedy na vojnu — stratiť svoju milú. Lenže ty nemáš perečko. Kde ti je milá, nemáš? Kto ťa bozkal na cestu?… Ha-ha, aký som ja blázon, veď nemáš milej… No, slniečko svieti, ideš s pánom bohom, veď si nájdeš.“Ticho kráčal otec so synom. Akoby cítil ťarchu ťažkého obvinenia a v duši pozde spoznanú vinu. Tu i tu pozastal a kašlal trápnym piskľavým kašľom. Spoza chrbta ozval sa ostrý, poľakaný škrekot židových morských sliepok, ktoré sem-tam naháňal blázon. Krajom cesty, priekopami, kvitla bujná horčica rudým, bazalkovite otvoreným kvetom, jej zeleň lákala z dvorov vypúšťané húsatá, rozbehúvali sa do nej, okúsiac však pálčivú horčinu, hneď sa aj odvracali a šklbkali drobnú, mäkkú pažiť; okolo zelenej bariny stred šíravnej ulice obletúval dlhý hadohlav a dakoľko tmavomodrých vodných motýľov; kačice pipľali pyskami v blatnej bažine, hľadajúc hmyz, tu-tam vybehúvali predo dvere dievčence, tešiac sa nedeli. Ondro sa v taký čas šibko napriamil a hrdo niesol svoj vandrovný kufrík. Nedeľná tichosť panovala dedinou iba odniekiaľ spoza chrbta niesol sa podivne rozochvený dievčenský hlas.Nerúbaj, šuhajko, nerúbaj zvysoka,padne ti, verabôž, triesočka do oka.Triesočka do oka, hlávka sa zatočí —celý sa doráňaš po skalnom úbočí.Ondro tváril sa, akoby nemal uší alebo akoby nie jemu bola znela pieseň. Poznal hlas Vitkin — ale čože ho ona trápi. Hodil hlavou, vzpružil chod a díval sa pred seba — odteraz začne žiť. —Už vyšli za dedinu a Hrianka neprehovoril slova, stúpal so sklonenou hlavou a zrakom akoby ponorený naspäť vo vlastnú dušu. Ondrej tu i tu pozrel na otca a cítil hlbokú ľútosť. Tvár jeho zdala sa mu staršou, vrásky ani čo by sa navidomoči zarezávali do nej. „Úbožiak,“ prelietlo mu mysľou.Na vŕšku zastavili, Hrianka opieral sa o palicu a zaševelil sa, akoby sa preberal z chmúrov ťažkého sna. Hej, ako ťažko je ísť na starosť bez opory! Hľadel na Ondra.„Otec,“ hovorí Ondro a Hrianka v jeho pohľade číta, že syn nie mu je ďaleký, že mu rozumie, súcit má s jeho nešťastím. Slzy sa mu zablyšťali v očiach, zatriasol sa ťažkým, ale uvoľňujúcim vzdychom, zabudol na hnev a zatackal sa k synovi. „Ondro,“ zahlesol. Otec bozkal syna, syn otca.Odzdola proti nim drgotal sa voz naložený „kapsami“, ktoré posielavali ženy vždy zo soboty na nedeľu svojim mužom, zamestnaným v neďalekej fabrike na železo, malé poľské koníky pomaly klusali a striedavo prskali pod ťarchou, liptovský voziar zvyknutý už tejto ceste, pokojne si bafkal zapekačku na sennom vreci a tu i tu rozkrútil bičom ponad kone.„Hej, Ondro,“ začal Hrianka, keď sa vystúpili povozu, „hádam odchádzaš preto, že som taký — hriech starý. Zle je to… Ale ty sa neboj… Čože je moja zlosť — počul si už? — ,Čo nemá zubov, nehryzie.‘ Haj, a ja už mám iba dva-tri — zvrchu zostal jediný jeden. Dožijem už len rok, mesiac snáď, ktovie… Pominiem sa, dieťa, pominiem — hľa, nohy podlamujú sa, nenosia už. Never môjmu hnevu — šľahá — ale hreje. Ej, hreje. Nevytuchol z neho cit rodičovský… Ondro, ja sa bojím o teba, nevyznáš sa, si mladý… ženy… ja, to jest — ťažko je vo svete. Ale ja — postoj — chrr, chrr! — aj samota ma trápi; ľahnem — kto zatlačí oči…“„Nebudem tak ďaleko, otec, písmo s poštou dôjde chytro — prídem, ak bude treba…“„Prídeš?“ chytá mu ruky otec a chce si ho pritisnúť k prsiam. Ondro cíti sa akosi nevoľne, chcel by vyhnúť dojmom rozlúčky a namieta: „Ale, dajme si pokoj!“ Ale Hrianka ho nepočúva, rozcítil sa, vďakou mu zviera hruď a musí sa jej stať na chvíľku po vôli.Z dediny ozýva sa hlas ranného zvonka, vietor ho raz silnejšie raz slabšie donáša k sluchu. Hrianka sa vzchopil, stisol pravicu synovi a mocne ju potriasal:„Tak iď už vo mene božom, iď; a nezabudni na dom, na otca a vráť sa zdravý.“
Cambel_Vytriezvenie.html.txt
Na úvodBolo to kedysi uprostred šesťdesiatych rokov, keď som sa pustil do písania bábkovej hryBotafogo– žil som vtedy na voľnej nohe a aj moja žena ešte iba študovala. No hoci sme už mali jedno dieťa, nehladovali sme: uživili nás tantiémy z mojich prekladov pre divadlo. K divadlu som inklinoval aj ako autor. Hoci od hryMahujá, krásna Cigánka, uvedenej v Slovenskom rozhlase v roku 1957, som sa už pomaly desať rokov z uvedenia nijakej svojej novej hry neradoval, väčšina toho, čo som v tom medziobdobí napísal, aj keď to vyšlo iba v časopise, knihe, alebo vôbec nevyšlo – mierila na javisko. K divadlám som mával blízko aj topograficky. Z podnájmu na Vysokej ulici, do ktorej sa dívalo nielen naše okno, ale aj okná divadla Nová scéna, sme sa v roku 1963 presťahovali do domu na rohu Cintorínskej a Francisciho ulice, a odtiaľ to zas bolo iba na skok do Štátneho bábkového divadla sídliaceho na Dunajskej. V ňom ako dramaturg a režisér pôsobil vtedy môj priateľ Vlado Predmerský, a tak sa stalo, čo sa malo stať: to on ma nahovoril, aby som napísal hru pre bratislavské bábkové divadlo.Jeho návrh bol veľkorysý, ničím ma vopred neobmedzoval. V dobrom slova zmysle mi prácu skomplikovali len vlastné úvahy. Nepochyboval som o správnosti zápasu dobra so zlom, ktorý nikdy v bábkových hrách nechýbal, no zároveň som bol presvedčený aj o správnosti zápasu s čierno-bielou „estetikou“, ktorá sa pokúšala zotročiť naše umenie najmä v päťdesiatych rokoch minulého storočia. Ako štít proti nej si moja básnická generácia vytvorila program zmyslovo-konkrétnej poézie. Ako dramatik som si vytvoril ešte aj ďalší štít, ktorý som si, len tak pro domo sua, pomenoval hrou na hru. Výzva Vlada Predmerského ma nadchla o to viac, že práve v hre pre bábkové divadlo som videl príležitosť tú svoju hru na hru hravo predviesť.Čakanie na hravosť sa však trochu pretiahlo. Dnes si už nespomínam, kde to viazlo, viem len, že hru o figliarovi, ktorému som dal meno Botafogo, som začínal písať zas a znova a zo zbytočnej netrpezlivosti som ju napísal nie v jednej, nie v dvoch, ale aspoň v desiatich verziách. Vlado Predmerský umožnil ich prečítanie aj mladému žilinskému režisérovi Jánovi Hižnayovi, ktorý si potom vypýtal odo mňa súhlas, aby z nich smel urobiť koláž. Tú koláž uviedlo žilinské bábkové divadlo dokonca o pár dní skôr než bratislavské bábkové divadlo hotovú hru.To, že je hra hotová, som skonštatoval až vo chvíli, keď sa mi podarilo nájsť pre ňu to správne aj-aj riešenie, čiže zároveň postaviť aj zrúcať jej dramatický konflikt. Nájsť ho mi pomohla maličkosť – protirečivá súhra slov zajať a zaujať.Napokon, 18. mája 1966, nastal deň tej pravej, čiže bratislavskej premiéry. Hru nazvanú tentorazFigliar Botafogonielen dramaturgoval ale aj režíroval Vladimír Predmerský. A odvtedy až dodnes putuje po rôznych javiskách. Nehrajú ju iba bábkové divadlá – medzi najvydarenejšie uvedenia patrilo napríklad predstavenie VŠMU, v ktorom exceloval živý Botafogo. A napriek tomu, že princíp tejto hry tkvie v zdanlivo nepreložiteľnej zámene slov, dokázali si s ňou poradiť aj prekladatelia v iných krajinách.Ľubomír Feldek
Feldek_Botafogo.txt
Ľahkomyseľná pravota, hotová psotaSkutočná udalosť„Veď ťa ja naučím po kostole hvízdať, naučím ťa ja, ty taký a taký! Takú hanbu mi spraviť — joj! Žena, ja to neprežijem.“Toto boly prvé slová Ďura Topoľa, keď sa ráno prebudil, na ktoré mu žena zakontrovala:„A ešte tá jeho bosorka, keď som sa bola s ňou večer vyvadiť, opovážila sa mi na oči vyhodiť, že som sprostaňa, že vraj, keď ste sa spolu opili, nuž ste si aj nadali, že — čišpraj — čo teba, kmotra, do chlapov! Nuž, ale mňa že nič? Nuž, či ja to strpím, aby môjho muža podpaľačom prezývali? A mysli si, povie ti mi velebná kmotra, že však ti to len preto kmotor povedal, že si ,podpaľač‘, lebo že si doňho zapáral pre akýsi starý hriech… Ach, ty nehanebnica nehaneblivá, či to reku tak duchovnému kmotrovi? — Ani oka som nezažmúrila celú—celučičkú noc. Čo by som si poslednú sukňu musela predať, musíš ich dať na fiškála, musíš, a to nie len jeho, ale aj ju: nech si aj posedí a platí, lebo aj ona všeličo nahovorila na teba…“„Čo? aj ona?“ — ozval sa Ďuro Topoľ, — „a vari aj pred svedkami?“„Tisíc svedkov tam bolo,“ doložila sladkoústa ženička, vzdor tomu, že v celej dedine niet viac od dvesto duší.„To nesmieme tak nechať, stará, čo by svet povedal? Ešte aj našim detným deťom by zostalo, že sú podpaľači. Hoj, a čo by ešte deti na nás, vieš…„No, a povedať to na kmotra pred toľkým svetom!“Toto ovšem nebola pravda, lebo Ďuro Topoľ napil sa včera pred večerom u kmotra Jána Vŕbu a po hádke, v ktorej Vŕba medzi iným povedal mu: „nepodpaľuj ma, ty podpaľač,“ sám Ďuro Topoľ išiel do krčmy a tam vyklebetil, že mu kmotor — a to duchovný kmotor — do „podpaľačov“ nadal.*Ďuro Topoľ vstal dnes včaššie, ako inokedy, až mu čosi brnelo v hlave, snáď ho aj pobolievala od včera užitej čertovej vody, ale pred ženou musel zadržať vážnosť, preto ani len nezavzdychol. Ako si umienil, tak aj urobil. Obliekol si sviatočné šaty, vytiahol z truhly jedenásť zlatých, krem toho mal vo vrecku aj niekoľko šestákov, a sobral sa do mesta žalovať kmotrovcov. Vyprevádzajúca ho žena dodávala mu smelosti a rozkázala, ktorých ľudí má dať zapísať za svedkov a ku ktorému fiškálovi má ísť. Ďuro prikývol hlavou a tešil sa, že je dnes žena spokojná, a to vzdor tomu, že videla, keď bral jedenásť zlatých. Hja — treba na štemple; ona to vie, že práva bez peňazí nenajdeš.Vec dostala sa teda do rúk advokáta dr. Mojžiša Morgenšterna, ktorý sľúbil výhru pod ztratením vlastnej hlavy. Ďuro Topoľ zažaloval kmotra Jána Vŕbu i kmotru pre pomluvu a udal rovno desať svedkov, ktorých žiadal vypočuť. Vzpomenúc si, že žena zaujatá je za vec, s akýmsi povedomím, bez jednania dal advokátovi preddavok desiatku, ktorú — ako ho advokát ubezpečil — na prípad výhry dostane nazpät, lebo ju musí kmotor Vŕba nahradiť.Topoľ doniesol žene z jedenástich zlatých štyri rožky pre deti a jeden-jedinký polkrajciar, ktorý mu kdesi miesto krajciara vydali. Ostatné sa užilo, pravda, len tej nešťastnej pálenky vlial do seba asi za putňu, od čoho, neviem, čo by sa poriadne urastnému volovi stalo… Žena to aj videla, a v strachu, že aj viac strovil, než zlatku, vyčítala mu poriadnu kapitolu. Klebetný paholok Mišo hovoril, že jej ostalo v rukách aj trošku dlhej srsti z käčky Ďurovej. Ale mu dajme pokoj, nech sa vyspí, veď sa natrápil čez deň a zarobil až 10 zl. 99 a pol kr., zarobil, ale — z vrecka.*Celá dedina za mesiac ani o inom nehovorila, ako o pravote Ďura Topoľa proti kmotrovi Jánovi Vŕbovi a kmotre, ktorá, ináč tichá žena, už asi sto detí odriekala. Vŕbová, či ako ju v dedine volali, Vŕbuľa, chcela vec napraviť, chcela, ale nemohla, lebo jej kmotra Topoľová pred nosom dvere zachlopila, len-len že jej nezostalo kus nosa medzi pitvornými dvermi.Svitol ten strašný deň! Pred okresným súdom postávali Topoľ a Vŕba so svojimi ženami a desiati svedkovia. Prv, než sa začalo pojednávanie, musel sudca Topoľovú vysotiť z izby, lebo pre jej jazyk nemohol prísť k slovu.„Nuž, Jano Vŕba,“ hovoril sudca, „Ďuro Topoľ vás žaluje, že ste mu vy i vaša žena do podpaľačov nadali; je to pravda?“„Prosím ponížene, to bolo takto,“ chcel rozkladať Vŕba, ale ho sudca pretrhol:„Len krátko; povedali ste, alebo nie?“„Nie, prosím ponížene.“„Ale tu sú svedkovia; povedzte vy pod prísahou, či ste počuli, keď Jano Vŕba a jeho žena nadávali Topoľovi do podpaľačov?“„Nie, prosíme pekne,“ ohlásili sa svedkovia, a potom začal jeden rozprávať, že to len sám žalobník Topoľ v krčme hovoril.„Ja odprisahám…“ hovorí Topoľ.„V trestných veciach žalobník nemôže prisahať.“„Teda nech svedkovia odprisahajú, že nepočuli.“Títo ovšem vydali svedectvo, že nadávku z úst Vŕbovcov nepočuli.Koniec bol ten, že sudca žalobníka so žalobou odstránil a nasúdil mu, že musí zaplatiť svojho i Vŕbovho advokáta, ako aj musí dať každému svedkovi po 1 zlatovke za ustávanie a márnenie času. Keď si porátal, stál ho celý process 39 zl. 57 a 1/2 kr.Topoľová plakala od jedu i nad ztratou, veľkou pre toho, kto vie, ako mozoľne zarába sa ten groš v týchto krušných časoch; on síce neplakal, ale mu stískalo srdce, keď si pomyslel na vyhodené peniaze. Vŕbovci neboli zlí ľudia, tí ľutovali svojich kmotrovcov, ale ostatný svet vysmieval Topoľovcov, a výsmech, ako viete, zdvojnásobňuje nešťastie. Mali odloženú päťdesiatku, že si kúpia kravu, lebo jednej im bolo málo pre čeľaď. Prepravotili skoro 40 zlatých, za pozostalých desať nekúpia ani teliatko.Veru tak aj mnohé rozumy ľudské podobajú sa teľacím hlavám… Nič po nič pravotia sa svoji a vyháňajú si z vrecka peniaze. A do čích vrecák naháňajú tie peniaze? Žiaľbohu, mnohí Slováci ešte i v tomto ohľade majú tak málo sebavedomia národného, že so svojimi pravotami utekajú k cudzím, nám nepriateľským ľuďom a týchto nehodných poctievajú svojou dôverou a ích vrecká napĺňajú zlatníkmi a desiatkami slovenskými… Držme sa už raz i tu toho: Svoj k svojmu!Ostatne, táto skutočná udalosť, akých je žiaľbohu, u nás mnoho, poučuje nás, že ľahkomyseľné pravoty vrhajú nás do psoty. Ipse, vtip se!Táto skutočná udalosť bola napísaná a po prvý raz v „Nár. Hlásniku“ vytlačená ešte roku 1897. Dnes, po 24. rokoch, stojí taká pravota asi desať ráz toľko — a ľudia jednako pravotia sa pre každú hlúposť, ako by ozaj mali teľacie hlavy… Ba kedy už prídu ľudia k rozumu?
Ziak-Somolicky_Lahkomyselna-pravota-hotova-psota.html.txt
První krok na slovenskou půduVěru mně na mysli ustavičně tane to moje Slovensko, nebem malované.A. HeydukKdyž jsem byl chlapec, přišel k nám jednou dráteník. Byl starý, nahrbený a dlouhé vlasy vlály mu po ramenou. Nyní už málokdy uvidím tak vlasatého dráteníka. Maminka se ho optala, jaký je ten jejich kraj, že se nemohou doma uživit. Dráteník složil své břemeno na zem, povzdechl smutně a vypravoval, že jsou tam samé hory, že se tam daří jen oves a brambory, tak že lid vytrpí mnoho hladu. A zakončil: „Kdybych jen jednou za den mohl se najíst ovesného chleba, tak bych se po světě neplahočil.“„Máte-li ženu a děti?“ optala se maminka.„Mám ženu a čtyři děti,“ odpověděl dráteník, „a nevím nic, co dělají a žijí-li.“A zase si povzdechl. Byl smutný, vychrtlý, umouněný a košili měl jak uhel černou. Bylo mi ho líto, také těch čtyř dětí, co mají takového černého tatínka.Ve škole jsme četli článek o poctivém dráteníkovi a já jsem si dráteníky velmi oblíbil. Později jsem si zamiloval všecky Slováky, věda, že jsou naši bratři a že mnoho trpí. Toužil jsem vlastníma očima Slovensko uviděti, zejména ten hladový kraj drátenický.Ponejprv jsem vstoupil na slovenskou půdu o prázdninách r. 1885.Však víte, kde je Radhošť. Je to krásná hora ve východní Moravě.Od úpatí této hory jsem se vypravil a ubíral se pěšky do nejvýchodnějšího cípu Moravy. Dobrá silnice vedla mě krásným lesem mezi horu Smrk a Kněhyni, až jsem vyšel na rozsáhlou louku, lesy obklopenou a zase do lesův a samých lesův. Na jednom místě strouhali šindeláři šindele. Byli to šindeláři ze Slovenska. „Pomáhej Pán Bůh,“ pozdravil jsem. „Pán Boh daj,“ poděkovali. Unaven jsa sedl jsem si k nim. I oni byli unaveni, jen tak oddychovali. Pracovali s neobyčejnou zručností. Pořád jsi slyšel: struh, struh, struh… a třísky jen jen odletovaly. Varovali mě jíti dále, abych prý s nimi přenocoval. Už se stmívalo, sotva se jim bělalo dřevo v rukou, ale oni chtěli desátou kopu dodělati. Nebál jsem se jich, každému hleděla dobrota z očí, proto jsem svolil s nimi spáti. Desátá kopa dodělána, jeden po druhém odkládal poříz (stroužek) i fugáč a spokojeně si oddechl. Rozdělali oheň. Drobné třísky v ohni praskaly a kouř voněl pryskyřicí. Na dva kameny postavili hrnec vody a když vřela, zasypali moukou, posolili a míchali kouskem dřeva, které bylo nejblíže ruky. „Co to bude dobrého!“ optal jsem se. „Hm, bryja,“ řekl kuchař. Byla to kaše z kukuřičné mouky. Jedli ji z hrnce dřevěnými lžicemi; nemaštěnou a jak jim chutnala! Já předtím cestou snědl usmažené kuře, s chutí zajisté menší. Po večeři klekli a modlili se, já s nimi. Nic nemluvili, byli unaveni, proto jsem se mnoho nevyptával. Měli tři stánky, tak zvané koliby. Na čtyřech sloupech spočívá stříška z kůry a ta chrání šindeláře ve dne před úpalem slunečním a v noci je taková bouda ložnicí. Třískami jsme si vystlali lůžko, oni se přikryli houněnými kabáty, já se zavinul do pláště a šelest stromů a hrčící potůček nás uspávaly. Poblíž hořel oheň. Před spaním položili do něho hrubý kus dřeva, aby tak brzy nevyhasl. Větřík zanášel teplo a vonný kouř na koliby. Nebylo nám zima. Než jsme usnuli, ještě jsem se potichu zeptal: „Kolik vyděláte za den?“ „Desať krajciarov za kopu,“ odpověděl šeptem stařec nejblíže mne ležící. Usnuli jsme brzy. Já spal ponejprv v životě svém venku v přírode, v hlubokém, široširém lese… Když jsem ráno procitl, šindeláři seděli již na stolici (kozlu). Vstali před východem slunce, já právě, oči otevřev, videl jsem je nad hory vystupovati. Byl jsem zdravým spánkem posilněn, čerstvý jako ryba a těšil jsem se, že za krátko uvidím Slovensko, po němž od chlapeckých let jsem toužil. Rychle jsem se v potoce umyl i nohy vykoupal a očistiv šat od třísek srdečně jsem se se šindeláři rozloučil. „Šťastlivú cestu vinšujem,“ říkal druh po druhu. Za malou půlhodinku dorazil jsem do Bílé. Bílá a Beskyd jsou nejvýchodnější osady na Moravě, rozházené v lese. V Bílé je kostelík i škola; obojí je ze dřeva, ale obojí úhledné a ve škole je dobrý učitel. Odtud jsem stoupal vyš a výše a také blíž a blíže ku hranici. Z jednoho místa uviděl jsem Radhošť, svého to krajana, který mi v té chvíli byl zvláště milý. S Bohem, Moravěnko, já jdu na Slovensko! řekl jsem si při zjevu Radhoště. Od Radhoště ku hranicím je asi osm hodin cesty, dobrá silnice údolím, kterým na větším díle teče potok a na všech stranách vidíš krásné lesy, někde stromy větrem vyvrácené, někde kmeny pohnilé, ptačí zpěv a skřek jde stále s tebou, inu, byla to cesta krásná.Na ráz les končí, jako by uťal. Holé stráně trčí do výše. Dobrá silnice stává se rázem hrbolatou a hromádky kamení, u nás pěkně urovnané, jsou tu tak, jak je z vozu vysypali. Jsem to na hranicích moravskoslovenských, poblíž toho místa, kde se stýkají tři země: Morava, Slezsko a Uhry. Leží přede mnou domovina dráteníkův! Bylo mi smutno, až se dech ve mně tajil. Dlouho jsem se rozhlížel, živě si připomínaje onoho starého dráteníka, který u nás, v kraji Táborském, za dětských let mých byl a který v chudobné své vlasti nemohl se ani ovesným chlebem jednou za den nasytit. Nyní jsem tu jeho vlast videl; viděl jsem lysé hory a po stráních kamenitá políčka s řídkým ovsem a brambory.Kráčeje potom po silnici dolů, na stranu slovenskou, došel jsem brzy k člověku, jenž tloukl kamení. „Pán Boh pomáhaj,“ pozdravil jsem už po Slovensku. „Pán Boh daj,“ poděkoval on, ale očí na mě nezdvihl. Byl už starý, nechtělo se mu do řeči; na hlavě měl širák, vlasy až na ramena a černá košile z hrubého plátna a se širokými rukávy kryla jeho tělo.Za malou chvilku došel jsem ke kovárně. Z ní vyskočil kovář, malý a pružný, obracející se jako na obrtlíku a postaviv se přede mne praví: „Kam idú, paně, kam; istě niečo kupovať?“ „Nejdu nic kupovat, nejsem obchodník, nýbrž učitel, jdu si Slovensko obhlédnout,“ odpověděl jsem vlídně ruku kováři podávaje. „Aha, oni sú učiteľ a idú len tak svet zkúšať. Hľa, hľa, to je náš pán učiteľ.“ A ukázal na člověka, co kamení tloukl. „Taaak — to je pan učitel?“ otázal jsem se udiven. „Áno, pán učiteľ; v zimě učí děti čítať a písať a v letě tlče kamenie.“Takový byl první můj vstup na slovenskou půdu. Byl smutný…
Kalal_Na-krasnem-Slovensku.html.txt
V pevnej rukeHrmelo, až sa tak otriasali múry starého hodoličovského kaštieľa. No v komnatách, prežiarovaných bleskami, si nikto nevšímal hrozivé zvuky. A kto by to aj robil? Vari muž, viditeľne bojujúci na nastlanom lôžku s ostňom ťažkej choroby? Na jeho bledej a hneď za tým rumenejúcej tvári badať odblesk inej búrky, ktorá povetrie neprečistí. „Musíme všetci zomrieť, a potom bude súd“, — tak mu tvrdí neklamný svedok — svedomie. Áno, súd! A nielen jeden súd — sú dva: prvý, keď súdi človeka vlastný hriech a svedomie, druhý hrozný, pred tvárou vševedúceho Boha.„Otče, nad čím sa tak trápiš?“ zaznelo nad mužom bolestne rozochveným hlasom.Mladík asi 24-ročný skláňal ušľachtilý, polohrôzou-položiaľom pokrytý obličaj k poduške, na ktorej spočívala tuhým bojom poznačená, spolovice skrytá tvár muža.„Ó, Michal, syn môj jediný!“ Horúca ruka zavrela kŕčovite mladíkovu pravicu. „Chráň sa hriechu! Je to hrozný bič, najmä teraz, v hodine smrti. Zomrieť musím, niet pomoci, ani nádeje, a potom prídem pred Boha. On vie. On videl všetko…“„Otče, nedes sa báchoriek! Neveril si im v živote; prečo si nimi dáš brať pokoj pri smrti? Ver mne! Prišiel som priam z univerzity. Tam počul som prednášať profesorov bohoslovia, ktorým je Biblia známejšia ako tebe; oni tvrdia — a ja verím, že majú pravdu — že smrťou končí všetko. Človek vráti sa do prachu, stane sa hmotou; tá sa zase zmení — a v tom je celá večnosť.“„Mlč, Michal, never im. To je dosť dobré, kým je človek zdravý a má nádej na život. No, pred smrťou všetko vyzerá ináč. Ja viem, že musím ísť pred Boha. Viem, že ma bude súdiť, lebo cítim, že hľadel, áno, i teraz hľadí na mňa. Ó, keby som sa radšej nebol narodil, ako zomrieť s ťarchou viny v štyridsiatom siedmom roku!“Muž rozhodil rukami a potom ich kŕčovite zopäl na hrudi.„Otče, sme sami, nik ťa nepočuje, len ja, tvoj syn; povedz mi, čo ťa trápi, čo si urobil.“Mladík kľakol k hlave chorého.„Čo som urobil? Ó, čo som ja urobil! On zomieral, tvoj prastrýc, a nebolo svedka. Mne odovzdal závet, v ktorom porúča osemdesiattisíc nám dvom, Štefanovi a mne. Ale ja som vedel, že v stole leží starší závet, z obdobia, keď sa on hneval na môjho brata. Ten určoval za jediného dediča mňa.“„Otče, a ty?“ naliehal na smrť bledý mladík.„Ja som zničil mladší závet a stal som sa univerzálnym dedičom, a teraz ma tá krádež páli. No, pálila vždy, zvlášť odkedy Štefan zomrel. Ó, ja som nevedel, nevedel, že je na pľúca chorý! Lekári posielali ho do Talianska; nešiel — nemal peňazí. Keby som mu bol dal tých štyridsaťtisíc od strýca, nemusel učiť v škole, mohol sa šetriť. Takto zomrel, a ja som príčina jeho smrti. I jeho žena je vdovou, dieťa sirotou. Prečo musím ja zomrieť v najkrajšom veku, a potom sa stretneme: strýc, brat a ja. Ó, ako obstojím? Keby som mohol napraviť! Ale ako? Priznať sa a poškvrniť naše meno — tvoje meno?“„Ach, otče, to je nemožné,“ zaúpel syn. „Daj im to tak, daj hoci aj päťdesiattisíc. Ale to nejde! Bolo by nápadné, prečo toľko porúčaš, keď som tu ja. Ach, keby som ti mohol pomôcť, urobil by som všetko; len česť nášho mena nemôžem vydať ľuďom do úst.“„Bola by ešte jedna cesta…“Muž stíchol na okamih. Tvárou prelietla mu telesná muka, z očí hľadela uštvaná duša. Oči akoby prosili syna: „Zmiluj sa nado mnou!“ — Mladá hruď oddychovala prudko. Šuhaj sa narovnal. Mužné, zúfalé rozhodnutie zastrelo mu tvár.„Viem, čo chceš povedať. Rozumiem už, čo si vtedy žiadal. Ach, keby som bol tušil, prečo chceš vložiť na mňa tú hroznú vec! No, aby si vedel, že som ťa naozaj synovsky miloval, obetujem ti svoju slobodu: vezmem si Oľgu, vrátim jej, o čo si pripravil strýca Štefana. Ak je aké stretnutie za hrobom, povedz tam obom, tvojmu i môjmu strýkovi, že tvoj syn zaplatil celoživotným šťastím za tvoj hriech, že on je odpykaný.“„Vďaka, vďaka!“ zaplakal muž. „Boh ti odplatí, keď ma zachrániš. Ale, dodržíš svoj sľub?“„Aby si sa nebál, telegrafujem, nech príde tetinka s ňou. Vykonám všetko, len oži, aby si na vlastné oči videl, že sme zosobášení.“Blysklo sa kríž na kríž; zahrmelo, ani čo by chcelo podvrátiť starý hodoličovský kaštieľ.Asi po dvoch hodinách vstúpil do spálne lekár. Konštatoval zlepšený stav chorého; syna poslal si odpočinúť. „Choďte, vravel, ak nechcete sám ochorieť!“„No, veľa mi k tomu nechýba,“ zadrdlal mladík. Keď sa za ním zavreli dvere jeho spálne, nešiel si ľahnúť. Dívali sa blesky na veľkú búrku, ktorá zúrila v jeho srdci a v duši.„Sľúbil som, už je darmo. Ó, otče, keby si vedel, čo si na mne vynútil! No, áno, vezmem si ťa, Oľga, aby si dostala späť tú zlorečenú mamonu. Dám ti titul pani Hodoličovej, ale nikdy nebudem tvojím mužom! Nie, nikdy! Snáď potom sama požiadaš o rozvod a uvoľníš ma z tlačiacich okovov a zaviazaností!“Zahrmelo ešte raz vysoko, ďaleko, zaznelo to temer ako vzdych, potom živelná pohroma stíchla. Ba, kedy stíchne to, čo sa rozpútalo počas nej v mladej duši?*Prešlo asi päť týždňov. Veľkým čeľadníkom[1]zaznieval plač. Plakalo tam mnohé hodoličovské služobníctvo za pánom, ktorý práve dokonal. Žialili, že zomrel tak zvláštne uprostred svadobného obradu. Sotva kňaz oddal jeho syna s neterou — ani záverečnú modlitbu nedokončil — nastal v dome zmätok a žalosť. V tom všeobecnom žiali, keď plakal syn za otcom, sluhovia za pánom, a keď potom začali robiť potrebné prípravy na pohreb, jedinou nepotrebnou osobou bola mladá nevesta. Sedela v rohu pohovky sama a sama; jej závoj bol značne požmolený a veniec nakrivo pripätý.Chudé ruky majúc ovinuté okolo kolien hľadeli širokým oknom von pohľadom, ktorý pero neopíše. Bola mladá, veľmi mladá, snáď ani nie šestnásťročná. Postava vysoká, nevyvinutá, plná hranatostí, čo robí nedospelú mládež tak odpornou! Tvár ostrých ťahov, chudých líc. Oči priveľké, hlboko ležiace. Bohatstvo zlatých vlasov, nevkusne učesaných, dodávalo mladej hlave ešte viac odpornosti. Biele šaty strihu polopanského-polomeštianskeho prezrádzali dedinčanku. Nohy, ruky zdali sa priveľké do bielych topánočiek a rukavíc. Ustrašený výraz tvári a hlboký smútok čiernych očí budili sústrasť. Áno, celý zjav prosil o sústrasť. No, na tvári mladého ženícha, ktorý zastal vo dverách, sústrasti nebolo. Uprel oči vlhké ešte od sĺz na schúlenú bytosť, a srdce sa temer striaslo zimou, že on, krásny Hodolič — ako ho nazývali na univerzite — je už teraz mužom tamtej osoby. Ó, aká bola ošklivá! A mala od dneška na neho právo! Čo si s ňou počať? Je pravda, prišla sem od matkinho úmrtného lôžka, týždeň uplynul, čo je sirotou. Ľutoval by ju z tej duše, keby jej nebol musel práve pred chvíľou prisahať. Zaľahlo mu to na srdce ani kameň. Veľká horkosť ním zavládla. V tej horkosti, neschopný opanovania, pristúpil k oknu.„Oľga, choď sa prezliecť!“ Hlas sa mu triasol. Vzhliadla preľaknute.„Nemám do čoho. Neviem, kde je môj kufor.“„Postarám sa, aby ti ho priniesli,“ vetil chladno a odišiel.Asi o štvrť hodinu vstúpila do siene, kde vystretý ležal mŕtvy muž. Pristúpila k mŕtvole. Cítila ešte vždy, ako ju objal, keď prišla, ako ju bozkal, ako sa jej veľmi tešil. Bol by ju mal rád, no, už nežil. A ona, čo teraz? Čo bude robiť v tom veľkom skvostnom dome, medzi samými cudzími ľuďmi, kde všetci dívali sa na ňu tak divne?! Teraz v skromnom, čiernom rúchu vyzeral jej zjav ešte ostrejšie. Videla sa predtým v zrkadle. Cítila, ach, cítila, že nepristane do tohto bohatstva. Vyrástla v chudobe. Bála sa sem ísť a šla predsa rada. Doma opatrovala chorých. Najprv dlho otca, potom matku; nazdala sa, že doopatruje i strýca. No, on zomrel; čo bude ona tu robiť? Jeho — rozhliadla sa placho — sa bála. Hľadel tak studeno, a bol taký krásny, vznešený. Pripadala si vedľa neho taká biedna, ošklivá, ach, že prišla sem! Ale ten strach musela premôcť!On bol jej muž, ten krásny šuhaj. No, bol taký studený.Pokľakla k zosnulému a zaplakala. Nik nepomýlil ju v plači, nik nepoľutoval. Bola tu úplne cudzia a úplná sirota. Nikde na šírom svete srdce, ku ktorému by sa smela privinúť. Ba, ako tak žiť?Prešlo niekoľko dní. Skončil sa skvostný pohreb a po ňom hostina. Zmizol zo zeme človek, ktorý zanechal po sebe dve veľmi nešťastné srdcia. Tých dakoľko dní stačilo mladému Hodoličovi, aby poznal, aký veľký odpor cíti proti vnútenej žene. Ešte sa len k nemu blížila, a už by najradšej záporne vystrel ruky proti nej. Keď sa mu pri rakve odvážila prihovoriť, potešiť ho a pritom nesmelo položila mu ruku na plece — nech nie sú tu ľudia — striasol by tú ruku ako ohyzdného červíka. Jej hlas, sotva tri razy počutý cez deň, veľmi ho zarážal svojou neurčitosťou. A pritom tie sprosté odpovede, svedčiace o úplnej nevzdelanosti, prezrádzali zároveň s nejasným správaním, že doma v biednych pomeroch bola slúžkou, a že sa nijako nehodila za paniu do veľkostatku. V deň pohrebu nenamáhal sa mladý Hodolič skryť svoje pocity. Veď musel jej dať hneď na vedomie, aký pomer má medzi nimi zavládnuť; od neho nesmie čakať, čo dať nemohol: lásku, úctu a právo na jeho osobu. Čo jedine jej chcel dať, boli tisíce, kvôli ktorým si ju musel vziať. Úbohé, mladé srdce!Ak myslel, že ona to necítila, veľmi sa mýlil. Cítila, chvela sa, žasla. A žila v nej jediná otázka: „Prečo ma len sem zavolali, keď nikto, ale nikto nepotrebuje moju pomoc, a keď tak nijako sem nepristanem?“*Sinými vlnami Dunaja unášaná letela loď. Rozrážala bleskom svojho osvetlenia príšernú tmu jesennej noci. Jediný cestovateľ z mnohých, ktorí zaplnili všetky tri triedy, stál osamele opretý o zábradlie paluby. Jeho oči hľadeli v diaľ, ani čo by chceli preniknúť tmu a ešte raz — ach, napokon — uvidieť brehy rodnej zeme. No, keď sa tak nestalo, hodil sa na lavicu a zastonal tak bolestne, že ten záston závodil so zvukom spolu lkajúcej prírody. Nie div! Keď zúfalstvom v šíry svet hnaná mladosť opúšťa brehy rodného kraja, kto premeria hĺbku jej bolesti?Nevšímal si cestovateľ, že loď zastáva, ani že sa medzipalubie plní novými cestovateľmi. Pre neho akoby už nič nejestvovalo na svete. Strhol sa, až keď ľútostivým hlasom zaznelo nad ním jeho meno. Zodvihol hlavu, vyskočil. Svetlo z pobrežia ožiarilo štíhlu postavu mladého muža.„Ďuro! Ty? Nemožno!“„Možno, Michal.“„Ale kam ideš?“„Za tebou.“„Čože? Kto ťa poslal?“„Nik. Dostal som tvoj list ešte včas. No, poď do kabíny, musíme spolu vravieť.“O pár minút stáli si dvaja mladí ľudia v kajute oproti.„Ďuro, bratu, prečo si sa vydal na cestu? Ona ti môže zaškodiť!?“ staral sa mladší.Starší sadal si na pohovku. „Kam si sa až vybral?“„Do Brazílie. Však vieš, miesto ponúkali mi dávno.“ Mladý muž vošiel si do hustých vlasov.„A načo tebe Brazília? Či Hodoličov majetok nie je dosť veľký? Nemáš dosť rodnej pôdy?“„Dosť, až primnoho; no, páli ma pod nohami. Nezdržuj ma, Ďuro. Ostať nemôžem, však vieš. Vo svojom zármutku zdôveril som sa ti so všetkým. Nuž, dodám ešte niečo. Otcov čin tiahne so sebou kliatbu. Ja nemôžem vyplatiť, a kým tých zlorečených štyridsaťtisíc nebude uložených na jej meno v banke, nebudem mať pokoja. Predať celý majetok nemôžem, ani nechcem. Nie je len zdedený. Sú v ňom mozole i kus bytosti môjho nešťastného otca. Musím teda ísť pracovať a nevrátim sa buď nikdy, alebo až keď bude pohromade chýbajúci obnos sedemnásťtisíc.„A medzitým krásny hodoličovský majetok spustne.“„Nespustne; poprosil som tvojho otca, aby prevzal vedenie. Vieš, on sa postará o všetko, ešte aj zveľadí. Vytiahol som ho z kúta. Načo má písať články, ktoré si nik nevšimne? Nech uvedie ideály do praxe. Nechal som mu úplne voľnú ruku.“„A čo povedala ona na tvoju cestu?“„Ona!“ Mračno pokrylo krásny bledý obličaj osloveného. Mávol rukou. „Jej nepotreboval som sa spovedať.“„Michal! Je to — hoci nemilovaná — predsa tvoja žena.“„Ach, Ďuro, keby si ju znal, bol bys’ ku mne milosrdný a nepripomínal bys’ mi stelesnené nešťastie života.“„Napriek tomu ťa prosím, povedz mi, čo ťa tak veľmi od nej odstrkuje!?“„Všetko, Ďuro, predovšetkým jej šerednosť. Uznaj, nemá ani najmenšie vzdelanie. Viem, že je dosť hlúpych žien, no, tie sú aspoň pekné. Ale špatná a hlúpa, to je už mnoho. Načo mi boli všetky ideály a mladistvé sny, keď vlastný otec ma tak priviazal k tomu neznesiteľnému stvoreniu?“„A koľko má rokov?“„Ešte decko. Šestnásť rokov bude mať. No, keby sa aspoň detinskou milotou honosila! Slova z nej nedostaneš. Žili sme skoro štvrť roka vedľa seba; neviem, či som ju počul sto slov preriecť. Už len upratovala, postieľala, varila, zavárala na zimu a chodila po stavaní ani duch.“„Michal, bol v tej práci súlad? Javil sa v nej duch?“„To neviem; no, ona sa na nič nehodí — len za slúžku.“„Presvedčil si sa, či v nej i dačo vyššie nedrieme? Či jesto v nej dačo, čo by sa dalo vyvinúť?“„Nie, ubezpečujem ťa, Ďuro, je to tá najhlúpejšia dedinská husička, akú si kedy videl. Prosím, nevravme už o nej. Viem, že si vydýchla, keď som odišiel, priam tak, ako som si vydýchol ja.“„Dovoľ, aby som ti ešte dačo povedal. Keby som ja bol na tvojom mieste, keby som sa bol za otca obetoval, aby som ho vyprostil z múk zlého svedomia, vtedy by som svoju obeť aj dokončil. A síce tým, že by som devušku — ktorá bez viny bola pripútaná k môjmu boku, zapredaná za mamonu, za tú istú mamonu, ktorá ma učinila nešťastným — že by som ju zdvihol k sebe. Ja by som ju vychoval, naučil myslieť. Keď by som jej nemohol dať lásku muža, priniesol by som jej lásku staršieho brata. Nezabudol by som, že bola mi prv sestrou v ľudstve. Sú ľudia, ktorí celý svoj život venovali slabomyseľným a naučili nešťastníkov žiť a myslieť. Nuž, ja by som sa im trocha v samožertve spodobal. Naučil by som myslieť svoju ženu; vychoval by som si priateľku. Povedal si tak ľahko: špatná a hlúpa. Či vieš, aký hrozný je to ortieľ? Ak tvoja žena nemá krásu a ženskú milotu a pritom je obmedzená, ako veľmi musí byť už dnes nešťastná! A ako hrozne bude nešťastná po celý život!“„Môžem ja za to?“ pyšne narovnal sa Hodolič.„Môžeš, bo tvoja povinnosť bola postarať sa, aby zabudla, ako macošsky naložila s ňou príroda.“„Ustaň, Ďuro! Tebe ľahko vravieť. Dnes-zajtra stane sa Zorajda tvojou. Ženíchovi najkrajšej záhrebskej ženy je ľahko držať kázne mne!“ Tvár mladého muža obelela ešte o jeden stupeň. Prešiel si rukou čelo i gaštanové vlasy.„Zorajda slávila zasnúbenie s Kostom N… minulý týždeň.“„Ďuro — a ty?“ Priateľ vášnive objal priateľa.„Bol som prítomný a blahoželal som im. Mojou i tak nikdy byť nemohla.“„Prečo? Nemáš dosť veľkú prax ako lekár?“„No, i dni života porátané.“„Nevrav! Tvoja choroba nie je takého druhu, aby si musel hneď zomrieť.“„Zato taká, že nesmiem si dopriať blaženosti manžela a otca, ak nechcem po sebe nechať opustenú vdovu a choré deti. Nevravel by som o tom; si prvý, pred ktorým odkrývam svoje vnútro. Chcem, aby si veril, že dobre s tebou zmýšľam, že viem súcítiť. Teba i mňa nútilo svedomie odrieknuť sa zemského blaha. Čo obom zostalo, je povinnosť k ľudstvu. Aj ty, Michal, ju naplníš. Ty sa vrátiš domov, zaujmeš sa úbohej bytosti, ktorú svet nazýva tvojou manželkou.“„Len svet ju tak nazýva. Nie je a nebude ňou nikdy. Ak ma nezastihne smrť, vrátim sa po rokoch, ale len preto, aby som vykonal rozsobáš. Dotiaľ je paňou na Hodoličovom majetku. Potom odíde ako bohatá partia a môže sa sebe primerane vydať.“„Michal, a keby si ju — až sa vrátiš — našiel takú, že by sa ti súrodne[2]mohla postaviť k boku, prijal by si ju ako dar dobrého osudu?“„Nerozumiem.“„Vysvetlím ti. Otec ma volá, aby som šiel k vám. On veľmi žiali nad mojou stratou. Trpel by menej, keby ma mal pred očami. Chcem ten krátky život, ktorý mi zostáva, stráviť v službe nášmu ľudu. Som smrti oddaný, chcem mu bez odmeny niesť život. — Ak nemáš nič proti tomu, ujmem sa Oľginej výchovy. Verím, podarí sa mi zobudiť v nej uspatého, snáď udupaného, ale žijúceho ducha. Či dovolíš?“Nútené zasmiatie preletelo kajutou.„Gratulujem ti už vopred k výsledku. A žart stranou, Ďuro. Teší ma veľmi, že chceš ísť k ujcovi, že budeš bývať v mojom drahom domove. Zaujmi moju izbu a použi všetko, aby si ozdravel a dočkal ma, kým sa vrátim.“„Teda mi dovolíš ujať sa Oľginho vzdelania?“„S radosťou! Ak dačo docieliš, tým lepšie pre ňu v ďalšom živote, Ja jej nič inšie dať nemôžem, len tú mamonu, kvôli ktorej prinášam obeť dobrovoľného vyhnanstva. Ty jej daj dačo lepšie, ak môžeš, bo nechcem, aby bola nešťastná. Ak má kto priniesť obeť, chcem ju niesť sám.“*V tej noci sedela pri otvorenom okne mladučká pani Hodoličová a hľadela práve tak do tmy, ako tam na lodi jej muž. Chudé ruky mala ovinuté okolo kolien; svojou žltkastou tvárou a výrazom hlbokého zármutku pripomínala sochu. Ba, čo žilo, čo búrilo v tej mladej prudkým dychom dvíhajúcej sa hrudi? —V dome dávno všetko pospalo, len ona tu sedela sama a sama. V mysli opakovala si — (ach, po koľký raz už!) — slová rozhovoru, ktorého nedobrovoľnou poslucháčkou stala sa včera v noci. Blúdila osamelá záhradou. Tu zarazili ju hlasy i slová; mimovoľne bojazlivo postála. Až o chvíľu rozoznala Michalov hlas, ako vravel ujcovi Tichému: „Nemôžem za to, ujec; ešte sa len ku mne blíži, už som celý nervózny. Viem, že nemôže za svoju škaredosť, že si ju nedala. Ale keby nebola taká obmedzená, áno, hlúpa — tak v každom ohľade nevzdelaná, a keby dala aspoň trochu pozor na obliekanie a správanie, snáď by to tak do očí nebilo. Keď si pomyslím na naše spolužiačky v gymnáziu — boli tiež 15-16-ročné a porovnám ju s nimi, temer by som sa pýtal, akú to mala matku.“„Jej matka bola jednoduchá, lež veľmi šľachetná pani, ktorá veľmi mnoho vytrpela po boku svojho chorého manžela,“ povedal ujec. „Keď on zomrel, musela zápasiť s núdzou. Že nemala kedy bdieť nad dcérinou výchovou, niet divu. Čo sama znala, tomu ju naučila. Hodolič si nedal záležať, ba ani nemohol. V skromných dedinských pomeroch vyrastajúce dievčatá nemôžu to ďaleko dotiahnuť. No, ona je mladá; ešte nie je všetko stratené. Postarám sa, aby čítala; ono sa to poddá. Až prídeš, zvyknete si.“„Nikdy, ujec! Nechajte ju len v kuchyni, pri vareche, tam, kam patrí. Neberte jej rozkoš opatrovať hydinu, nech má dáke potešenie z toho, že sa dostala do Hodoličovho domu…“Ach, tie strašné slová! Ony akoby jej beľmo strhli. Teda preto utekal on preč, kedykoľvek ona do izby vošla! Preto vždy pozval nejakého úradníka na obed, aby nemusel s ňou hovoriť! Hanbil sa za ňu, že bola špatná, nevkusne oblečená, že nevedela ani chodiť, ani sedieť, ako tie študentky, že bola obmedzená. Ach, toto bolelo najviac. Veď ona by sa bola vedela i chcela učiť. Neraz jej otec lampu zhasil, keď ešte chodila do školy. Nikdy nebolo pre ňu času. A že jej mali nechať starosť o hydinu na veľkostatku, ktorého polovica patrila teraz vraj jej!? Nuž, stálo tak v záveti. Ujec myslel, že by sa mohla ešte niečo učiť. Michal neveril; žiadal si ju mať medzi sluhami. I vtedy sa narovnala, ako by ju pichol; i teraz mimovoľne.On odišiel snáď nadlho, a ona musela zostať tu v tej cudzine. No, kým príde späť, dokáže mu, že sa bude učiť, nech si domácnosť riadi, kto chce. Keď si on mohol zavolať ujca, aby mu viedol gazdovstvo, zavolá si ona tiež niekoho. Nepôjde variť, neobzrie sa na hydinu. Neprišla sem na to, aby po nej šliapali. Keď patrí polovica veľkostatku jej, je paňou, bohatou paňou. Vďačne bude slúžiť dobrému strýcovi Hodoličovi; ostatným slúžiť nebude.Tak premýšľala včera. Dnes po prvý raz neobzrela sa na nič. Ráno, keď Michal odchádzal a podával jej ruku zďaleka, i ona mu podala konce prstov. Celé dopoludnie nevyšla zo svojej izby; upratovala si do skríň veci po mamičke, až kým ju neprišli volať na obed. Potom zašla zase do záhrady; vyšla i na pole. Vrátila sa až na olovrant, ktorý si dala priniesť do svojej izby. Čas do večere preležala tam nečinne. Keď prišiel pán Tichý za ňou a tak prívetivo sa s ňou rozprával, skoro by sa bola rozplakala. Pre slzy nemohla mu ani odpovedať a keď zostala sama, plakala nad tým, že ju i on bude považovať za sprostú; plakala i nad neužitočne zabitým časom. Ak má takto žiť, bude to hrozný život! Nech! Slúžkou nebude!*Pánu Martinovi Tichému vypadlo pero z ruky, keď ho dakto objal. Len jedno rameno vedelo takto objímať — rameno syna-jedináčika.„Ale, Ďuro, Ďuro môj, si naozaj tu? Či snívam?“„Nesnívaš, otče.“„Prišiel si navštíviť mňa, či Michala? Ten nie je doma; odišiel už pred tromi dňami. Škoda, že nedočkal, snáď by si ho bol zadržal.“„Stretli sme sa na ceste. No, ty sedíš pri účtoch. Je to tak zle, ako mi on vravel?“„Veru zle, syn môj. Tomáš navidomoči upadal. On, predtým taký obozretný, kopil jeden prechmat na druhý. Ale to sa všetko ešte napraví, len posledný krok keby bol nespravil. Ale tak na celý život učiniť syna nešťastným!“„Kde je Oľga, otče, a čo súdiš o nej?“„Neviem, čo súdiť, syn môj. Je mi záhadou. Keď som sem prišiel, zdalo sa mi, že má zmysel aspoň pre hospodárstvo. Odkedy Michal odišiel, je úplne apatická. Na kuchyňu sa neobzrie, na dvore ešte nebola. Zavrie sa do izby alebo chodí na prechádzky. Vyhováral som ju pred chudákom Michalom, no, už sa mu nedivím, že zutekal až do Brazílie. Ona je veľmi nesympatické stvorenie; nijak nepristane k nášmu švárnemu junákovi. — Ale nechajme ju. Zlož sa radšej a hneď mi povedz, na koľko dní ideš.“„Na koľko, neviem, to ukáže čas, otče. No, prijal som tvoje pozvanie a tu ma máš. Michal mi nakázal, aby som býval v jeho izbe. — Neudus ma, otče, a čo — vari slza v tvojom oku!?“„Ach, Ďuro, kto by neplakal, keď si ma tak veľmi prekvapil. Poď, syn môj.“Čochvíľa rozletela sa po veľkostatku nečakaná zvesť: Pán doktor Tichý prišiel a bude bývať tu s otcom. Všetko jasalo. Bratanec i priateľ mladého pána býval vždy vzácnou návštevou. Čím viac teraz, keď starý pán ľahol do čiernej zeme a mladý pán nešťastnou ženbou v svet vyhnaný opustil rodisko! Všetci cítili s mladým veliteľom. I keď im to nik nepovedal, hádali, že ho zahnala prítomnosť všetkým protivnej panej. Ó, či len bolo dobre, že pán doktor prišiel!Asi o hodinu pozdejšie zaklopal pán Martin na dvere neterinej izby. „Milé dieťa, idem ti oznámiť, že môj syn, ktorého som včera spomínal, už prišiel. Michal si žiadal, aby býval v jeho izbe; zložil sa teda tam. Oznamujem ti to preto, že mieni teraz zostať tu so mnou, či nič proti tomu nemáš?“„Ja?“ uprela svoje veľké oči zadivene na neho. „Mne sa nepatrí mať v tejto veci dáku vôľu. Robte, ako sa vám ľúbi.“„Neprišiel som si pýtať dovolenie,“ vetil trochu podráždený pán Martin. „Chcel som ťa len žiadať, aby si bola k môjmu synovi trochu prívetivejšia, ako k nám ostatným. On nie je zvyknutý na také zaobchádzanie.“„Nezavdám pánu doktorovi nijakú príčinu, aby sa cítil urazeným,“ vetila vzdialene. „Som vám cudzia; vy ste rodina, môžem od dneska jedávať vo svojej izbe, aby som nevyrušovala. Pánom v dome ste i tak vy. Iste vás všetci poslúchnu a pána doktora obslúžia, ako inokedy.“„Dobre,“ poklonil sa pán Martin. Mal len jedno nedotklivé miesto v srdci, kde bol netak citlivý. Toto miesto vyplňoval jeho syn. Urážku, ktorú mu toto nejapné stvorenie vhodilo do tváre, nemienil nikdy zabudnúť. Veď ona sa mu odvážila dať najavo, že jeho syna obslúžiť nemieni.Pán Martin odišiel; o chvíľu videl ju, ako zakrútená do šálu schádzala do záhrady. Ba, čo tam len robila?Medzitým zmizla mladá pani. Bránka záhrady, s ktorou hraničila, bola už za ňou. Pred ňou stál starý, bleskom rozčesnutý strom. Položila sa do neho ako do kresla, vyňala z vrecka neveľkú knihu a ponorila sa do ťažkej zemepisnej úlohy. Okolo nej padali jesenné hmly. Nad ňou krákali kŕdle havranov, ktoré leteli ponad dunajskú zátoku do Slavónie.[3]Nič z tohto miesta nevidieť. Len na druhom brehu rieky, asi polhodiny ďaleko, beleli sa vežičky nejakého panského sídla, otočeného ohradou až po Dunaj. Mladá pani zabraná do usilovného učenia si nevšímala svoje okolie. Ba, ani to, že ju žltočervené, vetierkom zhadzované lístie celú zasypáva. Nezbadala, že nie je už sama, že ten, ktorý ju tak pozorne stopuje, zastal tesne pri strome a hľadí spoločne s ňou do knihy. Až keď vedľa zaznelo milozvučným hlasom: „Dobrý večer!“ rýchlo sa naľakane obzrela. V prvom okamihu chcela knihu skryť, v druhom zopäla na nej ruky.„Dobrý večer!“ vetili jemné pery cudzo. Domýšľala si, kto je on. Iste Michalov priateľ, naučený ktovie na koľké ohľady. Pozrela spod zamračeného čela na celý zjav. Nepodobal sa ničím Michalovi, nebol ani taký krásny, ani taký neprístupný. Mal bledú tvár, veľké modré oči, husté gaštanové vlasy i briadku, peknú štíhlu postavu a jemné, biele ruky.„Krásne ste si našli miestečko, Oľga Hodoličová, ako v dákej povesti,“ povravel jednoducho, ani čo by sa už dávno poznali. „Dovoľte, nech sa vám predstavím. Som doktor Tichý, nateraz váš švagor a za čas váš spoluobyvateľ. Je dobre,“ pokračoval nevšímajúc si jej predstieranej ľahostajnosti, „že si zase školské knihy prezeráte. Opakovanie je matka múdrosti. Ak sa nemýlim, máte zemepis. Bol on snáď vaším zamilovaným predmetom?“„Učila som sa veľmi rada zemepis a ešte radšej prírodopis,“ vetila mimovoľne.„Ja tiež,“ prisviedčal srdečne. „Preto som sa aj stal lekárom. Budem v našom okolí trochu praxovať; smel by som vás prosiť o pomoc? Počul som, že ste dobre opatrovali svojich rodičov.“„Neviem mnoho,“ ožila trochu. „Ale keby ste mi ukázali, naučila by som sa rada a pomohla by som vám. Tam dolu,“ ukázala na háje, „leží v chalúpke veľmi chorá žena; snáď ju navštívite?“„Veľmi rád, ak ma tam zavediete.“Vstala okamžite. „Ale ona je veľmi chudobná,“ dodala váhavo.„Chystám sa liečiť len zadarmo.“„Len? To je divné; lekári tak nerobievajú,“ rečie skoro trpko.„Chcem robiť výnimku.“Čochvíľa zavrel sa háj za nimi: Až asi o hodinu prišli spolu do rodinnej izby. Tu horel v kachliach oheň. Hoci bola ešte len jeseň, panoval vo veľkej sieni už značný chlad.„Ako je tu príjemne,“ pochvaľoval si mladý doktor. „Prosím vás, Oľga, venujte mi kúsok času; rád by som sa vám s niečím zdôveril.“Pozrela zadivene do jeho vážnej tváre. Pokývla hlávkou, a keď si on sadol do kresla ku kachliam, zaujala miesto na nízkej, temer detskej pohovke. Pristalo jej tam, veď bola sama ešte dieťa.„Oľga, ja veľmi potrebujem sestru. Chcete mi ňou byť?“„Ja?“ zmiatla sa. No, bolo jej, ako keby jej dakto teplý lúč do srdca pustil.„Áno, vy. Ste sama; napriek mladému veku viete už, čo je utrpenie, a mňa v živote už iné nečaká, len utrpenie.“„Vás? A prečo?“ mimovoľne pritiahla si pohovku bližšie.„Som nevyliečiteľne chorý.“„Nemožno!“ Prezrela si jeho pekný zjav a slzy zaleskli sa jej v očiach.„Môj otec má len mňa. Všetky nádeje zložil do svojho jedináčika. Urobí všetko možné, aby ma zachoval pri živote. Pretože nevyzerám chorý — a snáď ani tak hneď vyzerať nebudem — zdalo by sa vám jeho počínanie prepiate a to moje sebecké! Krivdili by ste nám obom. Vy ste tu domáca pani; na vás záleží, či sa budem dobre cítiť v Hodoličovom dome. Keď sa mi stanete sestrou, vtedy vám prítomnosť chorého, ktorý z času na čas i starosť a prácu spôsobí, nepadne na ťarchu. Ako lekár mal som často príležitosť vidieť, čoho je schopná láska sestry. Keď sme spolu kráčali z hájov, napadla mi dobrá myšlienka: od detinstva veľmi rád som vyučoval. Vy ste taká mladá; priskorým vydajom vzali vám možnosť ísť do ústavu, a ja verím, žeby ste boli radi do daktorého išli: Moja choroba uberá mi možnosť činného života vo verejnosti. Budem vám iste veľmi zaviazaný, a dlhy tlačia. Ak ma prijmete za brata, môžete ma prijať aj za učiteľa. Mne prejde čas, zabudnem trochu na svoju biedu, a vy tým získate. Či smie vás chorý spolubrat prosiť: umožníte mi užitočne stráviť čas, ktorý mi ešte zostáva?“„Ach, neproste!“ naznačovala rukami. „Však ja všetko urobím, čo chcete. Mne je vás ľúto. Ale vy sa mýlite. Všetci myslia, že som obmedzená, hlúpa, že sa nič nenaučím, že nikam nepatrím, len do kuchyne.“ Horkosť raneného srdca chvela jej hlasom.Doktor sa staval, že ju nerozumie.„Učiteľ nemôže žiačku ináč posúdiť, len z vlastnej skúsenosti. A čo sa kuchyne týka, tú ja ako lekár i chemik musím vziať do ochrany. Neraz som sám kucháril; i teraz by som rád, no, moje pľúca to neznesú. Dobre upravené jedlá sú podľa mojej mienky najlepšie ochranné prostriedky proti chorobám. Ony nám lekárom veľmi pomáhajú pri rekonvalescentoch.[4]Keby som bol na vašom mieste, netak by som dbal, aby moja čeľaď[5]bola zdravá.“„Vy to teda nepovažujete za službu?“ vyzvedala napnuto. Tvárička jej ožila a bola teraz temer pekná.„Ba, prirodzene, za tú najdokonalejšiu a najužitočnejšiu službu, akú možno priniesť ľudstvu. Pozrite sa na mňa: som taký mladý a chýba mi už najhlavnejšia podmienka života: zdravie. Toto zdravie ľuďom zachovať alebo vrátiť je dôležitejšie nad všetky výskumy vedy a vymoženosti umenia. Všakver, budete odteraz s väčšou úctou hľadieť na kuchárske umenie? Mne samému jedine toto umenie môže priniesť úľavu, áno, predĺžiť život.“„Vám?“ zrumenela máličko. „Keby ste mi povedali, čo môžete jesť a čo nie, postarala by som sa rada.“„Poviem, ak ma prijmete za brata a dovolíte, aby som sa vám smel odslúžiť ako učiteľ.“ Vystrel jemnú pravicu a ona vložila svoju bez váhania do nej.„Teraz mi ale poviete, čo vám chýba, čo vás bolí.“„V tejto chvíli práve nič, sestrička moja. Je mi tu pri kachliach tak dobre, ani čo by som bol v Taliansku. Inokedy ma veľmi bolievajú prsia a chrbát.“„Veď vás kašeľ netrápi!?“„Nie. Kašlem, keď poprechladám. No, vtedy je so mnou zle; mám i v boku veľké bolesti.“„Snáď keby ste sa položili na toto odpočívadlo,“ radila s milou horlivosťou.„Keby bolo bližšie pri kachliach, tak rád; no, je trochu ďaleko.“„Teda vám dám tento stolček pod nohy a túto podušku, aby ste sa mohli oprieť. Aj môj otecko bol chorý na pľúca, veľmi ho bolieval chrbát.“Dovolil jej, aby ho obslúžila. Zadržal iba malú ruku, ktorá obratne podstrkovala vankúš, a zvláštny pekný úsmev — skoro víťazosláva — preletel mu perami.„Teraz vám idem uvariť čaj, aký som varievala oteckovi. Je len z našich horských zelín, ale verte, budete po ňom cítiť úľavu. Zatiaľ si tu snáď po ceste zdriemnete.“Než sa mladý muž nazdal, zmizla tichučko ako duch, no, ako dobrý duch.„Ďuro, čo si s ňou urobil?“ ozval sa nad ležiacim rozochvený mužský hlas.„Otče, ty si tu? Videl si, ako ma obslúžila?“„Ba, videl; ani očiam a ušiam neverím. Preto sa aj pýtam, čo si s ňou robil?“„Nič. Apeloval som u nej na srdce ženy a nie márne. Ono sa mi ozvalo vrodenou sústrasťou. Otče, pomôž mi vzkriesiť, vychovať ju pre Michala, kým sa vráti, ver, v tej neúhľadnej schránke drieme veľká sila, krásny charakter. A veď je ona ešte len dieťa. Až zhodí škrupinu prechodnej doby, aj telesne sa vyvinie. Často si si prial, aby som sa hodne preberal v jedlách; teraz ti spravím po vôli. Prirodzene, budete i vy so mnou jesť. Ju od detstva zle stravovali a tu sotva mnoho pojedla od žiaľu. Postarám sa, aby i bez lekárskeho predpisu použila túto najlepšiu, posilňujúcu metódu.“„Nuž, skús,“ dobrotivo mienil muž; a v duchu si dodal: budeš iste sklamaný. —„Hja, naša pani je naozaj divná,“ hovorilo služobníctvo v prvých dvoch týždňoch po príchode mladého doktora. „Každú chvíľu inakšie. Ktovie, pokiaľ to potrvá ako teraz robí. Keby zostalo pri tom, mohli by sme sa len chváliť. Odkedy sama dozerá v kuchyni i rozkazuje, máme jedlá lepšie a všade poriadok. Pre pánov varí najviac sama, keď pán doktor nie je celkom zdravý. Odpoludnia sa pani učí z knižiek od neho, akoby chodila do škôl. Večer varí lieky; pripravuje podľa jeho návodu prášky ani v apatieke[6]a už je aj celkom inakšia, zhovorčivejšia. Keď daktoré z našich detí prechorie, samá starosť.“Nuž, áno! Bola mladá pani ako kvet, čo hatený v raste, keď pocítil vlahu a slnce, začína sa rozvíjať. Pán Martin už dávno zabudol, že sa strojil na ňu hnevať. Veď či mu neopatrovala syna tak, že navidomoči okrieval? Áno, tak, že napriek skorej zime a nečakanému snehu mohol každodenne chorých navštevovať.„Oľga, prosím, poďte dnes i vy so mnou,“ volal mladú paniu za pekného zimného odpoludnia. Kone bujne hrabali v kyprom snehu, keď spolu sadli do sánok, a čo nevidieť uháňali hájmi, pokrytými srieňom.„Prečo ste mi naručili, aby som si obliekla najlepšie šaty i bundicu[7]a čiapku?“ spytovala sa, snáď upozornená zadivenými očami kočiša.„Preto, Oľga, že ideme navštíviť chorú pani vyslancovú, našu susedku. Ona si vás praje poznať a sotva by vás mohla navštíviť tejto zimy.“„Ale, Ďuro, čo tam budem robiť? Pani je šľachtičná, navyknutá na vysokú, vzdelanú spoločnosť.“„Nemajte strach, nebude to také zlé. Je to mimoriadne spanilomyseľná staršia dáma. A má u seba mladú spoločnicu, taký pravý typ anglickej zbožnosti. Možno tam získame niečo obaja. Ba, keď nás s nimi porovnám, musím pripustiť, že sme my — mierne povedané — pohania.“„Pani Zamojská je tuším Chorvátka?“„Je. No, bola vydatá za poľským veľmožom a bývali viac rokov v Londýne, kde on bol vyslancom. Tam vystúpila aj z Ríma.“[8]„Tak? Ale, Ďuro, ja sa k nej hanbím ísť. Som taká neumelá, neobratná.“„Príklad zušľachťuje. Nechcem, aby moja sestra medzi nami mužmi zhrubla. Vám treba styk s dámami, od ktorých by ste sa mohli mnoho naučiť.“„Čo tam chvíľu budeme, nič sa nenaučím.“„Vy tam i častejšie pôjdete. Postarajte sa, aby ste boli užitočná.“Srdce mladej ženy bilo temer hlasite pri prekročení prahu krásne zariadenej spálne, delenej iba záclonou od malého salónku. Na dlhej pohovke odpočívala pani; nebola už mladá ani krásna. Počúvala krásne zvuky piesne, spievanej čistým ženským hlasom a doprevádzanej pianom. A predsa až tak prekvapovala krásou ducha na spanilom obličaji. Oproti Oľge Hodoličovej vystreli sa priesvitné ruky s toľkou nehou, že mimovoľne zlomili ostych. Mladá pani klesla pri pohovke na kolená, celujúc ich nesmelo.„Vitajte, milé dieťa,“ povravela pani po chorvátsky. Ako bolo dobre, že Oľga vedela tú reč plynne!„Doktor Tichý sľúbil, že mi vás raz dovezie. Je pekné od neho, že sľub splnil, od vás tiež, že ste prišli.“Tiché klavírne prelúdiá zamĺkli. Medzi záclonami zastal belostný, zlatohlavý zjav pravej dcéry Albióna.[9]Dámy sa navzájom predstavili: slečna Rut Morganová, pani Oľga Hodoličová. Kým sa doktor rozprával s pacientkou, vošli mladé dámy na žiadosť pani vyslancovej do salónka.„Krásne ste hrali i spievali slečna,“ odvážila sa Oľga prehovoriť. Slečna vedela po chorvátsky.„Hrávate tiež, milostivá pani,[10]alebo spievate?“„Ach, nie. Učila som sa hrať, no len začiatky. Potom otec ochorel, nemohla som pokračovať, a smrť urobila koniec. A bola by som sa tak rada učila!“„Pani moja, mám dosť voľného času a v svojej izbe vlastný nástroj. Keby vám okolnosti dovolili, veľmi by ma tešilo, učiť vás ďalej. Hudba je dar Boží, daný na naše potešenie na zemi. Ňou môžeme najkrajšie oslavovať Boha a nášho Pána.“Ó, ja by som rada prišla, je to tak blízko. Ale či by s tým súhlasila pani vyslancová?“„Moja veliteľka?“[11]láskyplný úsmev pohral perami mladej dámy. „Spýtam sa jej, uvidíte sama.“„Ona je iste veľmi dobrá.“„Je učenica toho Pána a Majstra, ktorého srdce oplývalo najviac pocitmi lásky.“„Akého pána?“„Ježiša Nazaretského. Milujete Ho aj vy, pani Hodoličová?“„Ja?“ Oľga sa zmiatla. „Viem o Ňom, ale nikdy som ešte na to nemyslela, že by som Ho mala milovať. Je tak ďaleko, vysoko.“„Mne a mojej veliteľke je nie ďalekým. Ním hýbeme sa i trváme. S Ním začíname i končíme deň. On býva tu s nami.“V tej chvíli rozhrnul doktor záclony a obe mladé dámy vnišli späť do spálne.„Tak, milé dieťa, sadnite bližšie ku mne. Rut nám pôjde rozkázať olovrant, prijmete malé pohostinstvo. Buďte tu pri mne, bude mi veselšie. Pán doktor pôjde medzitým za naším chorým záhradníkom; leží tu v prízemí. S olovrantom počkáme na neho.“„Ba, prosím, milostivá, nečakajte, ak by som sa dlhšie zdržal. Veď i potom prijmem. Vám treba občerstvenie.“„Tak, teraz sme samy?“ pohladila pani susedku po hladko učesaných vlasoch. „Môžeme sa lepšie zoznámiť. Počula som od doktora, že rada a dobre opatrujete chorých. Návšteva u chorej susedky nebude vám tedy zdĺhavou.“„Ó, mne je nie zdĺhavo,“ zakrútila Oľga hlavou. „Skorej vám, milostivá pani, so mnou.“„Vy sa postaráte o opak; budete mi rozprávať zo svojho života. Ja vám zas poviem inokedy niečo zo svojho.“Ako bolo, ako nie, mlčanlivé Oľgine ústa sa otvorili. Nebolo toho veľa, čo mohla povedať zo svojho života. Detstvo prešla krátkym prehľadom. Prvá mladosť zatienená bola pohľadom do hrobu všetkého, čo milovala.„Milé dieťa,“ spýtala sa pani zrazu, „a kde je váš manžel?“„Odišiel do Brazílie.“„A ako sa mu viedlo cestou?“„Neviem.“ Oživenie zhaslo na bledej tváričke.„Neprišla vám ešte správa?“„Nie, ani nepríde,“ vetili jemné pery tvrdo. No, ruka panej zaplašila mračno z čielka nežným pohladením.„Hneváte sa na neho?“„Nie, milostivá pani. On sa hnevá na mňa.“„A čo ste mu urobili?“„Verte, nič. No, on si spojenie so mnou nežiadal, priam ako ja nie s ním. Jeho otec si to na smrteľnej posteli žiadal; spravil mu to po vôli. Ale nevideli sme sa predtým. Keď som potom prišla taká škaredá a sprostá — ako povedal — nemohol zniesť pohľad na mňa — odišiel z domova.“Osamelá slza skanula po bledom líčku. Pani zotrela ju jemnou vreckovkou.„Nebojte sa, dieťa. Pán Ježiš to ešte napraví. Je to veľký žiaľ, že vás muž nemiluje, ale Syn Boží, ten najkrajší, vás miluje. Čo ste hovorili o sprostote a neumelosti, to neobstojí. Nie je sprostým ten, kto nič nevie a je mladý, ale kto sa nechce učiť. I vašej neúhľadnosti sa dá odpomôcť. Hľa, tento nechutný účes vám nesluší, ani strih šiat, ktoré máte. Moja Rut je vzor krasocitu a pravej kresťanskej elegancie a vkusu. Spriateľte sa s ňou, naučí vás mnoho i bez slova, už aj svojím zjavom.“„Ó, taká jemná ja nikdy nebudem,“ vzdychli bolestne zovrené ústočká.„To nemôžete vedieť.“„Ona mi ponúkla, žeby ma učila ďalej hrať, keby ste vy, milostivá pani, dovolili.“„Veľmi rada, dieťa moje. Len prídite aspoň každý druhý deň, bo každý deň nedovolia vám iné povinnosti. Popri tom môžete sa učiť aj po anglicky. No, už nesú olovrant. Teda zostane pri tom. Cez zimu budete sa pilne učiť, a ak dá Pán zase zdravia, vezmem si vás so sebou na cesty, až príde jar…“„No, Oľga, zazlievate mi ešte, že som vás zaviezol k pani vyslancovej?“ žartoval doktor na spiatočnej ceste.„Ó, nie, Ďuro! Ja vám vrúcne ďakujem. Nevedela som, že sú takí dobrí ľudia na svete.“„Viete, prečo sú takí dobrí? Lebo milujú Krista a že On je ich životom…“*V kaštieli Zamojských pokľakla si v tom čase Rut Morganová k veliteľkinej posteli a bledé pery chorej šeptali dôverne: „Ďakujem Ti, Pane, že nám dávaš príležitosť zachrániť Tebe dve drahé duše. Ó, zachráň ich skoro; zvlášť toho milého doktora. Priznal sa, že dávno túži po svetle. Nezdá sa byť zdravý. A to úbohé, zanedbané dieťa vzkries a použi si nás za nástroj milosti. Ale zachráň aj jej nešťastného muža! Zastav ho na ceste vzbury a hriechu! Otvor mu oči akýmkoľvek spôsobom — a potom to, čo hriech rozdvojil, spoj, buď časne alebo večne…“*Šesť rokov — aký to dlhý čas — a zase aký krátky! Veď letí ako sťahovavý vták, len s tým rozdielom, že čo sa minulo, už viacej sa nevráti.Zase rozrážala loď vlny Dunaja. No, nebola teraz jesenná noc, lež krásne, letné ráno. A na palube osamelo stál Michal Hodolič — hľadiac na vychádzajúce slnce. Vracal sa do vlasti. Veľmi mu v cudzine chýbala. Mohol sa už vrátiť. Vďaka spravovaniu ujca Tichého a vlastnej námahe — obnos štyridsaťtisíc ležal už na meno Oľgy Hodoličovej uložený v banke. A dedovizeň — zem otcov — bola dlhu prostá. S dobrým svedomím môže predstúpiť pred svoju ženu a odovzdať jej, čo si otec privlastnil neprávom — a potom zrušiť nešťastný zväzok.Našiel Hodolič za morom nielen zlato, našiel i perlu — aspoň domnieval sa ju mať. Z vlasti odchádzal ako neznaboh, potom sa vracal s hrdým povedomím, že sa stal kresťanom, členom združenia mladých ľudí, akými sa honosí Severná Amerika.„Či ty vieš, muž, či zachrániš ženu?“bolo napísané v Biblii.„V takých veciach nie je brat alebo sestra nevoľným rabom… Ale ak neveriaci ide ta, nech ide.“Ich manželstvo nebolo vlastne manželstvom, veď nikdy sebe nepatrili. Tie nezmyselné záväzky a sľuby pred kňazom boli — prinajmenej — hriechom proti Božej vôli, nehodné putá, ktoré treba preťať. Veď všetko, čo bolo i pominulo, obmyla krv Syna Božieho.Podľa toho, čo ujec písal o jeho žene, bola by sa s ňou musela stať veľká zmena. Smerodajnejšie bolo, že Ďuro po jeho prvej, odmietavo nedôverčivej odpovedi, ju nikdy viac nespomenul. Ďuro sa akiste sklamal. No on nájde to, čo si predstavoval, kedykoľvek v mysli o ženu zavadil. Nuž, jedno chcel urobiť: vydať jej svedectvo o Kristu — a potom jej darovať slobodu. Postaral sa jej pritom o zaistenú budúcnosť. Keď sa vydá, nebude to pre ňu vôbec hriech. On chcel zostať slobodným a podľa Pavlovej rady nehľadať ženu. Mal príležitosť poznať v Brazílii pár odstrašujúcich príkladov. No, i kresťanky v Severnej Amerike ďaleko zaostávali za ideálom ženy, aký on teraz mal.Ešte dakoľko minút — parník letel k prístavu. Rodné brehy sa blížili na dostrel. Ó, kiež by už bol tak blízko vytúženej slobody, ktorú si počas dlhých šiestich rokov deň čo deň predstavoval!Na nábreží čakal Hodoličov kočiar. Neznámy kočiš prívetive pozdravil pána. Odovzdal lístok od pána Tichého, obstaral batožinu a už aj leteli. Ujec sa ospravedlňoval, že nutná práca nedovolila mu prísť oproti. Konečne zabeleli sa múry rozsiahleho veľkostatku. Vidno viničom potiahnutú chodbu i schody vedúce k nej. Mimovoľne preletel úsmev perami mladého muža. Poznať, kto spravuje jeho vlastníctvo, iste praktický idealista. Nad schodmi vidno už šedivú hlavu muža; hľadí ponad krásny kúsok zeme, vidí koč; usmieva sa a máva klobúkom. Hodoličovi zahrialo sa srdce. Nie div, ide domov. Už len pár minút a leží v ujcovom objatí. Slovo dáva slovo, jasný hlas mladého pána ozýva sa chodbami, kde okná plné kvietia snúbené s príkladnou čistotou stien i náradia závodia o palmu víťazstva v úhľadnosti. Krása víta aj v izbách, na každom kroku. Hodolič poznáva i nepoznáva svoju izbu.„Teda Ďuro ma nedočkal? Je skutočne riadnym lekárom u Zamojských?“„Ó, už dva roky, odkedy pani vyslancová otvorila nemocnicu. Má tam krásne, svojmu duchu i silám primerané postavenie.“„A jeho zdravie?“„Chatrné ako vždy. No, zimný pobyt v Taliansku, kam odprevadil dámy, mu veľmi poslúžil; cíti sa čerstvejší.“„A Oľga?“ splynulo konečne s nevôľou cez Hodoličove pery.„Nedovolil si mi ju upovedomiť, nie je práve doma. Pani vyslancová odišla minulý týždeň do Anglicka; zastupuje ju na Orlici.“Spýtal by sa mladý muž, v čom môže ona zastúpiť dámu šľachtičnu, ale ujec akoby nemal vôle ďalej vravieť. Okrem toho volali ich na olovrant.*„A teraz musím ísť za ňou. Ako kresťan som toho sebazaprenia dlžen Bohu,“ podumal asi o hodinu, keď sa vrátili z prehliadky dvorov i záhrady, kde mal príležitosť vidieť veľké, krásne zmeny. Kto by ho bol videl kráčať cez háje veľkostatku Zamojských, mimovoľne by pomyslel: Kam a prečo sa tak ponáhľa?„Ó, by to stretnutie bolo čím skôr za mnou,“ znelo mu vnútrom. Slnko sa chystalo zapadať. Príroda rozlievala jarnoletné kúzlo svetom, keď osamelý chodec stúpal po moste nad dunajskou zátokou. Zadivene nazerali teplé lúče do tvári krásneho Hodoliča. Bola značne zmenená. Zmužilá, opálená, no aj prepadnutá. Šesť rokov tvrdej práce zanechalo na nej viditeľnú stopu. Vo chvíli, keď prekročil bránku parku, povanul vetierok hájom zakvitnutých ruží. Poslali mu oproti vonný pozdrav lásky. Zrýchlil krok. Veď zmocňovalo sa ho temer čaro snenia, a pre neho nebolo snov. Pred ním pustá, holá skutočnosť, samé odriekanie.Vybehol po desiatich schodoch na terasu, tienenú zakvitnutými gaštanmi. Tam mimovoľne zmätene postál. Vzápätí poklonil sa hlboko dáme, ktorá v slnečnej záplave zastala pred ním. Pozdalo sa mu, že nikdy ešte nevidel zjav spanilejší. Vysoká, štíhla, ani tie exotické palmy okolo nej. Oblečená v ľahunkom, bledožltom obleku, každý záhyb zosobnená grácia. Bohaté prstence zlatých vlasov, priťažké, aby ich uniesla malá, ušľachtilá hlavinka, padali jej temer po kolená. Tvorili spolu s čipkou pri bielunkom hrdle rám tvári, ktorá nebola síce krásna podľa sochára, bola predsa veľmi pútavá hĺbkou ducha, odleskom krásnej duše, taká spanilá, milostná, že — kto ju raz videl — nedala sa viacej zabudnúť. Ružovým perám veľmi pekne pristal úsmev, no teraz ho tam nebolo. Zato celý milý obličaj pokryl zmätok. Graciózne, no v zmätku temer s hrdou noblesou prijala hlbokú poklonu mladého muža.„Som Michal Hodolič,“ predstavoval sa. „Dovoľujem si navštíviť svojho bratranca Ďura Tichého. Prosil by som úctive, kde ho nájsť.“„Práve nie je doma,“ vetila milozvučným, trochu zahmleným hlasom. Prešiel si hustými vlasmi. Trápne mu je, že nevie, s kým hovorí, ani, ako osloviť tú ľúbeznú bytosť. No, ak je jeho žena, tu ona i tak si domyslí, že i za ňou prišiel; treba sa spýtať.„Rád by som hovoril s Ďurom hlavne preto, aby ma zaviedol za Oľgou Hodoličovou.“ („Mojou ženou“ nedalo mu povedať.)Zdvihla dlhé riasy, čo ako závoje tajomstva padali na nežné líca. Mimovoľný letný úsmev ožiaril ústa.„Šesť rokov je dlhá doba; počas nej zmenia sa ľudia. Nie div, že ma nepoznáš,“ povravela po slovensky.„Oľga, ty? Nemožno!“ uskočil temer. „Odpusť,“ dodal v hlbokom zmätku. „Takú úžasnú zmenu som nečakal.“„Nič nerobí, aj ty si sa zmenil. Ujec mi nepovedal, že prídeš! Bola by som sa uvoľnila a prišla ťa privítať. Myslím, že vieš, že zastupujem pani Zamojskú.“„Nehodláš teda ísť so mnou domov,“ stiahol trochu čelo.„Nemôžem opustiť zverené povinnosti.“Pozrel na ňu, ako sa mu vznášala po boku. Už nie čo duch; nie — čo koruna stvorenia Božieho, žena v kvete prvej mladosti, ako ten jarnoletný večer vôkol nich.Zdvorilo sa vypytovala, akú mal cestu, či netrpel na morskú chorobu. Priznal sa, že ho neušetrila, tým viac, keď pred tým mal zimnicu.„Aj my sme ňou veľmi trpeli, Rut a ja pri ceste do Anglicka.“„A kedy si bola v Anglicku?“ zadivil sa.„Minulý rok.“„Dlho?“„Skoro päť mesiacov.“„To by sme sa mohli snáď aj po anglicky rozprávať,“ zažartoval v reči Albióna.„Prečo nie? Mám tú reč rada, je taká bohatá,“ vetila po anglicky s čistým prízvukom.„Vzala ťa snáď pani vyslancová so sebou?“ vyzvedal sa s napnutosťou.„Bola taká láskavá. No, ja s Rut som bola potom v rôznych ústavoch. Išlo nám o dokonalé preštudovanie nemocníc, aby sme mohli lepšie pokračovať v našej nemocnici.“„A kde je tá nemocnica?“„Z terasy ju nevidieť; je blízko Dunaja.“„Má ju Ďuro úplne v rukách?“„Ako lekár, áno.“„Vravela si: naša nemocnica. Je vás v nej viacej?“Začervenala sa máličko. „Dohľad nad ošetrovateľkami má Rut Morganová. Lekáreň a kuchyňu mám na starosti ja.“Otvoril veľké oči. „Ako si prišla k takej čestnej úlohe?“„Zložila som lekárnické skúšky;[12]môžem pripravovať lieky.“Mimovoľne si zahryzol do pier. Počas rozhovoru nezbadal, ze vošli do siene plnej kvietia, svetla a vzduchu. Ponúkla Michalovi miesto a sadla si na rohu pohovky s takou nenútenou gráciou, že by sa mohla zjaviť v akejkoľvek spoločnosti. Zazvonila pritom a keď sluha vošiel, povravela zase v plynnej chorváčtine.„Prestrite, prosím, o jedno miesto navyše. Ak do siedmej pán doktor nepríde, nebudeme ho čakať. Odkážte slečne Rut, že nás prišiel navštíviť pán Hodolič.“Mládenec so žiarivým pohľadom sa poklonil a zmizol.„Nehodlám prijať pohostinstvo u mne neznámej pani Zamojskej,“ vyhováral sa Hodolič.„Nebudeš hosťom našej drahej matky, ale naším u nemocničného personálu.“Poklonil sa. „Má pani taký veľký prospech z nemocnice, keď si môže držať taký „nóbl“ personál?“„Úžitok je veľký, ale aj výdavky, keď chudobní liečia sa zadarmo. Za sestry-diakonky[13]platíme ústavom hodnú sumu, kým naše žiačky neprídu späť. Ostatne, „nóbl personál“ nestojí nič okrem doktora. No, to je prirodzené.„Hoden je robotník svojej mzdy.“Rut je spoločnica pani Zamojskej; má teda svoj plat. Ona i ja slúžime pri chorých dobrovoľne z lásky a vďačnosti voči Pánu Ježišovi.“Trhol sebou. Ako to povedala! Neprišiel posiaľ k tomu, vydať jej svedectvo — a teraz toto meno tak jednoducho splynulo z jej pier.Sluha, oznamujúci pripravenú večeru, prerušil ďalší rozhovor. Vnišli do verandy, opatrenej sklenými dverami. Výhľad stadiaľ bol utešený. Po hladine rieky, obtekajúcej park, zrkadlili sa zore. Čo nevidieť sedela pri stole pestrá spoločnosť. Okrem hosťa dve mladé dámy, jedna pútavejšia ako druhá; dve príjemné diakonky; správca Orlice, dobrovoľný pokladník nemocnice, pán Nikolič; mladý študent Mrazov, rekonvalscent. Jedno miesto ešte prázdne. Sluha doniesol stolček so samovarom k domácej panej. Jedna zo sestier roznášala šálky. Práve, keď už všetko bolo hotové, otvorili sa dvere. V nich, zorou i zhasínajúcim slniečkom osvietený, oprel sa o podvoje[14]mladý doktor. Práve v tej chvíli slečna Rut zložila ruky a krátkou modlitbou oslavovala Boha za dary pred nimi ležiace. Aj doktor zavrel oči a pomodlil sa. Zato hosť ich mal otvorené. Hľadeli v úžase z jedného na druhého, až sa konečne zastavili i na priateľovej tvári. Či len bola zvláštna! Áno, krásna s tou bledopriesvitnou pleťou, s modrými žilkami na čele i sluchoch a s bleskom vrelej lásky v očiach, ktoré práve teraz na ňom spočinuli. Krásna bola jeho tvár; no, to nie je krása zeme! Čosi nebu blízke, zduchovnené v nej. O chvíľku spočinuli si priatelia v objatí. A keď si potom sadli k stolu, začala večera.Aký to v priebehu nej bol rozhovor! Len umní, vzdelaní ľudia konverzujú takto. Ba, viac — (Michal Hodolič to cítil) — len opravdiví kresťania! No, kde prišli Ďuro i Oľga k takým náhľadom?Po večeri sadla slečna Rut k pianu. Nikolič vzal husle. Oľga so sestrami a študentom stali si okolo nich a k nebies výšinám letela v utešenom štvorspeve oslavná pieseň. Hudba hrala k nej nádherný sprievod, ale len medzi veršami.„Ďuro, ale teraz mi povedz, čo si mám myslieť?“ Michal objal priateľa sediaceho mu po boku na nízkej pohovke.„Že sme našli Krista a že nás On učinil veľmi šťastných, zvlášť mňa. Odpusť, Michal, dávno som ti mal vydať svedectvo o tom a spýtať sa, či si našiel pravdu. Veď sme sa za to roky modlievali.“„Ja som ju našiel, Ďuro. No u mňa to nie je nič divné. Nebol som celý čas v Brazílii; zašiel som aj do Severnej Ameriky. Tam som mal príležitosť navštevovať veľké prebudenecké[15]zhromaždenia. Ale vy?“„Nám pred očami žili dve kresťanky, ostatné povedal Duch Svätý a Slovo Božie. No, brat môj, opakuj mi to ešte raz: si zachránený?“Prešiel som na stranu Kristovu.“Páni stíchli, zastavení v rozhovore krásou spevu. Po piesni poďakoval sa hosť za nečakaný pôžitok. Malá spoločnosť sa rozišla, každý po svojej práci.„Oľga, pôjdete ešte do nemocnice?“ spytuje sa doktor mladej panej, odvolávanej kuchárkou.„Áno, Ďuro; mám ešte daktoré lieky vydať sestrám a tiež prezrieť jedálny lístok sestre v kuchyni.“„Ja vás dočkám; pôjdeme potom spolu.“„Vďačne, hneď prídem.“Páni vyšli pred malebnú budovu. Šli iba pár krokov. Sadli si na pletenú pohovku.„Ďuro, kamarát, ako sa máš?“„Veľmi dobre, brat môj.“„Vidím — duševne; no, či aj telesne?“„Aj telesne nad očakávanie dobre.“„Hľa! A vravel si vtedy tak, ako by si nemal vôle ma ani dočkať. Ešte aj ozdravieš.“„Máš pravdu, dosť skoro.“ Pekný úsmev okrášlil bledú tvár.„No, povedz mi, ako si našiel všetko doma?“„Veľmi zveľadené. Veľkou vďakou som zaviazaný ujcovi.“„Je pravda, otec si dal veľmi záležať; ale bez Oľginej pomoci by to nebolo išlo.“„A zaoberá sa ona ešte i teraz prozaickou prácou, keď je z nej veľká dáma?“„Z Oľgy dáma? To si práve nemyslím. Ak niekto, tak ona najlepšie pochopila význam slova slúžiť. Ale načo o veci vravieť, dosť skoro sa presvedčíš.“„A mňa sa nepýtaš, čo vravím na zmenu, ktorá sa s ňou stala?“„Zmena! Je pravda. Už dávno sme zabudli na to neumelé, bojazlivé dieťa a zvykli sme si našu sestru vídať takú, akú ju učinil náš spoločný priateľ, Pán Ježiš; Tebe je nová.“„Dodržal si sľub mne daný, Ďuro. Musím odvolať slová, povedané tam na lodi. Bola ešte len dieťa a vyvinula sa veľmi vo svoj prospech. No, priznaj, dal si si veľmi záležať na jej výchove?“„Dal, bratu. Najprv som to urobil kvôli tebe. Potom kvôli sebe, pretože mi to osladzovalo smutný život. Ďalej kvôli nej, keď som ju začal oceňovať. Konečne kvôli Pánovi, ktorému som chcel vychovať služobnicu, a toto bolo to najlepšie. Ver, nikdy nebol učiteľ odmenený takým skvelým výsledkom, ako práve ja. Pravda, takým ľúbezným stvorením neučinila ju moja škola. Tomu pomohli štyri nežné ženské ruky. Im podarilo sa ako do vosku vtlačiť na mladé srdce obraz ženskej dôstojnosti: No, ani ony, ani ja neboli by sme trvale nič docielili, keby Kristus nebol jej životom.“Doktor vravel vážne, temer snivo.„A čím ti odmenila ona všetku starostlivosť?“ ironicky opýtal sa Michal.„Ona mne? Ó, kamarát, nikdy nemal chorý brat nežnejšiu, vernejšiu sestru. Nebyť jej opatery, sotva by som ťa bol dočkal. Uvidíš, až príde za nami, prinesie mi môj plášť, ktorý som si zabudol. Hľa, už ide; a či sa mýlim?“Nemýlil sa doktor. Mladá pani prinášala jeho plášť.„Ďuro, zabudli ste si plášť, a je chladno,“ vravela starostlivo so sesterskou láskou. V srdci mladého muža zdvihol sa zlý, trpký pocit závisti. Ďuro si tú lásku v hojnej miere zaslúžil; ale jemu nebola nič povinná, keď jej ešte nič neposkytol. V chodbe nemocnice sa rozišli. On išiel s Ďurom na poschodie, ona zmizla v medziposchodí. Doktor ukázal hosťovi sálu s chorými, pravda len zo dvier. Pacienti vrele ho pozdravovali. Vidno, že je veľmi milovaný a ctený. Potom zaviedol hosťa do lekárne.„Tu, hľa, je Oľgino pôsobisko. Je ona znamenitá lekárnička. V chemickom laboratóriu vyzná sa lepšie ako ja. Na jar podnikla so slečnou Rut dvojtýždennú cestu do Tatier na zbieranie liečivých rastlín. Sme nimi dobre zásobení. Rut je odborný botanik. Keď sme boli v Taliansku, aj stadiaľ sme hojne priniesli so sebou.“„A bola aj Oľga s vami?“„Prirodzene.“„Čo záležalo pani vyslancovej toľko na nej?“„Miluje ju a považuje za dcéru namiesto svojej vlastnej, ktorú jej Boh pred rokmi vzal. Ona má z nej práve takú radosť, ako ja. Nebudeme tu už oba dlho. Paniu držia len modlitby tých, ktorí ju milujú. Obávam sa, že aj mňa, hoci sa jej nemôžem prirovnať. Nuž teší nás, že mladá pracovníčka bude dobrou náhradou. Ó, Michal, či som šťastný, že si sa vrátil ako kresťan; nebudeš jej prekážať. No, veril som, že sa tak stane.“„Máš pravdu, nechcem prekážať, ba práve pomôcť. Chcem ju osamostatniť, vložiť jej do rúk i s úrokom to, čo jej patrí, a potom zadať o rozvod.“„Michal, a to vravíš ako kresťan?“„Nie je brat alebo sestra nevoľným rabom v takej veci.“„Hej, keby bola neveriaca.“Hodolič sa zmiatol. Temer meravo pozrel do prázdna.„No, uznaj, veď to naše spojivo zbudoval hriech!“„Áno, ale Kristus môže spojivo vo vás spojiť a posvätiť. Ste si ešte navzájom cudzí.“„A nikdy jeden druhému neprivykneme.“„Nuž, potom sa môžete rozísť. Ale nie prv, kým ste neskúsili vzájomne seba poznať a doplniť.“Hlboko zamyslený opúšťal mladý muž priateľovo sídlo. Doktora odvolali do prvej sály k ťažko chorému. Oľga zostala v lekárni, bolo treba napochytre pripraviť liek. Vyprevadila hosťa, a ten šiel sám so zvláštnymi pocitmi.Krásna júlová noc zahalila dunajskú zátoku. Hviezdy i mesiac vzhliadli sa v sivých vodách mohutnej rieky, ktorá nikým nehatená ponáhľala sa k hlbinám Čierneho mora. Na brehu, pod košatými stromami prechodila sa mladá pani. V jej chôdzi úplné zabudnutie sveta i života. Na prelestnej[16]tvári odblesk boja, ktorý nechcel a nemohol stíchnuť, bo nikde nezrieť víťazstva. Čo dialo sa v rozochvenej duši, v rozbúrenom srdci?„Pane Ježišu,“ zalomila konečne rukami; pritisla ich na hruď, ktorá sa vlnila prudkým dychom. „Daj mi svetlo, ó daj mi svetlo!“ Hodila sa na omšelú[17]skalu tesno nad krútňavou, zahľadená v tie rozpenené, mesiačikom v tekuté striebro zmenené hlbiny.„Posiaľ videla som jasne,“ pokračovala v polohlasnej modlitbe, „dnes mi je všetko zatienené. Nepoznám Tvoju vôľu; nevidím kde končí alebo začína moja povinnosť. Ó, daj mi svetlo!“Voda hučala, háje náprotivného brehu šumeli. Ani čo by všetko spievalo pieseň sladkej, nadzemskej túžby:Na brehoch raja v krajoch ďalekýchtajomné palmy kývajú.Žiarivo ihrá more krištáľové,ľalie sladko voňajú.Ó, ríša večnej, nadzemskej krásy,sídlo pokoja, slobody, spásy,od tvojich brehov i ku mne letí:poď domov, domov, zanechaj svety!Ach, sú chvíle, v ktorých zdá sa srdcu, že len smrť by mohla priniesť rozlúštenie, vymanenie. Prešli roky, strávené v pilnej práci a učení. Boli dlhé, a prešli ani sen. Osamelé srdce sťa kalíšok vyprahnutej kvetiny otvorilo sa pre rosu živej vody a pre slnce najjasnejšie, ktoré nezapadá. Veľké blaho, aké so sebou prináša prijatie Krista, obostrelo celý život ružovým peľom. V ňom naučila sa duša odpúšťať. Zabudla Oľga Hodoličová, že ju muž tak potupil, že od nej utiekol, zanechávajúc ju v úplnej nevedomosti a opustenosti. Keď pozrela späť do minulosti, musela mu dať za pravdu. Bola taká, ako ju opísal. Len Pán Ježiš a tí, v srdciach ktorých sídlila láska, mohli ju zdvihnúť a učiniť z nej užitočného člena ľudskej spoločnosti. Nuž, Oľga verila, že všetko odpustila, zabudla, a teraz? Zbadala, že rany nie sú zahojené. Rozpomienky ožili, strašné chvíle vystúpili z hrobu. Bolo jej dnes, akoby ju viezli do matkinho hrobu; srdce bolo naplnené zármutkom a opustenosťou. Odletela nádej, že otvorí sa sirote domov, a pekné túžby mladého, detinského srdca. Ó, ako sa chystala po celý život Hodoličovcom slúžiť a odplácať im, že ju chceli rodinne privinúť! A keď po prvý raz uvidela Michala, ako udrelo mu srdce oproti. Krásny mladík presahoval všetky jej predstavy a dievčenské ideály.Potom to veľké sklamanie! Ach, ťarcha rozpomienok, či si len strašná! Nuž, pocity rokmi zatlačované do úzadia, vystúpili na povrch. Ten muž, čo sa dnes pred ňou objavil, bol jej úplne cudzí. Ani nitočka sympatie neviazala srdce k nemu. Áno, cudzí, cudzejší ako hociktorý z pacientov, ktorí ležali v nemocnici, odkázaní na jej pomoc.Raz — snáď v túžbe ospravedlniť synovca — vysvetlil jej Tichý do tých čias nerozlúštenú záhadu, prečo privolil Michal k sobášu s ňou. Na chvíľu postavilo ho to do dobrého svetla, že bol hotový stúpiť na svoje srdce, a tak otcovi pomôcť.Ale keď o veci rozmýšľala, videla s bolesťou, že miesto chleba rodinnej lásky, po ktorom lačnela, chcel jej dať tvrdý kameň, zlatú hrudu. Rozhodla sa pevne, áno, nezvratne, že nikdy neprijme tisíce, kvôli ktorým opustil vlasť. Boli to jeho mozole, a ona ich nepotrebovala. Ak tým bolo svedomie úbohého strýca utíšené, malo to pre tú chvíľu platnosť, ďalej však nie. Keď od drahého priateľa počula, že sa Michal chystá už prísť, hľadela v hodoličovskom kaštieli všetko tak usporiadať, aby už nemusela viac jeho prah prekročiť, až on sa vráti.Nemala síce ako lekárnička v nemocnici plat, no ani to nepotrebovala. Keď mala pokrm a nápoj, s tým sa uspokojila. Okrem toho našla si v posledné dva roky zdroj istého malého príjmu: vedela znamenite zavárať a variť ovocné šťavy. Kuchárka pani vyslancovej, Záhrebčanka, opatrila jej adresy daktorých firiem, ktoré kupovali od nej na obchody. Strýc Tichý jej v tom nebránil. Zaokrývala tým svoje výdavky na šaty a obuv. Ba, aj na cesty jej zostalo.Keď zistila, aký je to kapitál, z ktorého míňala najprv len úroky, neprijala už z Hodoličovho ani halier. Iba strýc Tichý vedel, že na opravu domu i záhrady a na zaokrytie potrieb domácnosti míňali sa úroky, určené pre ňu. On nebránil, a tak spojenými silami umožnili Michalovi skorší návrat, aj to, že našiel všetko v rozkvete, ktorý u susedov budil úžas.Nestratil nič šesťročným pobytom v cudzine. Vrátil sa s bohatými skúsenosťami. A keď mu bola mamona taká drahá, že ňou chcel zaplatiť Oľge všetko, čo ona po jeho boku stratila, bude sa ňou môcť tešiť.Tak dumávala Oľga v daktorých chvíľach. Keď jej napadlo, že sa bude musieť vrátiť k nemu ako žena, zaplašovala tú myšlienku ako niečo nemožné, strašné. On chcel žiť mamone, ona Kristu. On jej bol cudzí, ona jemu odporná. Nikdy neboli si mužom a ženou. Tie neprávom vykonané ceremónie môže on ľahko rozviazať. Ona mu dá na to vďačne podpis. On je krásny, bohatý Hodolič; bude si môcť voliť i medzi sto ženami, a ona sa uspokojí s úlohou danou jej Pánom.Tak myslievala predtým, ale teraz? Ó, vytúžená sloboda, kamže si uletela? Michal prišiel, no nie ten starý, svetu žijúci, s Kristom rozdelený sveták. Nie, on prešiel vraj na stranu Krista. Rozvod medzi deťmi Božími — to je potupa a hana Kristu. Rozdelený život mohol by tu, na Dolnej zemi — kde tak mnoho žien nebývalo s mužmi — zavdať daktorej duši pohoršenie. A spolu žiť? Nemožno, nie, to nemožno!„Ja nikdy nemôžem byť jeho, Pane môj, nikdy! Ty vieš, nemôžem!“Vonná hlavinka klesala k hrudi. Zlaté prstence zviezli sa po pleciach až k zemi a zakrývali bledé líca mladej panej.Má dopustiť, aby si on ukladal obeť, sebazaprenie? Aby sa musel tak striasť, ako kedysi, keď mu pri otcovej rakve položila ruku na plece? Nie, ó nie! Nebola už taká desne škaredá, lež ani nie krásavica. Dnes-zajtra, o pár rokov zase ostarne, ošpatnie. A on si cenil človeka len podľa zovňajšku. Vedela sa už vkusnejšie obliekať, lepšie pohybovať. No, jej vnútorná hodnota nemala pre neho význam. Na zovňajšku nezáležalo zase jej, a keď, tak iba toľko, že si Pán Ježiš kúpil i tú telesnú schránku; Jemu náležala…Ó, kde bola jej materinská priateľka, že nemohla položiť hlavu na jej kolená! Snáď by ona poradila. Lež či by aj pomohla? A keby tak povedala: žena patrí mužovi! Ach, len to nie, len to nie!„Oľga, sestra drahá!“ zaznelo zrazu nežne nad schúlenou mladou dámou. Hlbokým smútkom zastrené oči vzhliadli prekvapene na priesvitno dobrotivú tvár, ktorá v láske a nehe pripomínala tvár Spasiteľa.„Oľga, nehľaďte na vlny, hľaďte na Krista: S ním budete po tých vlnách kráčať.Neboj sa, len ver!“„Ach, Ďuro!“ konečne uvoľnilo sa srdce slzami. Doktor nechal svoju žiačku plakať, ba, zaplakal s ňou. Zrazu ustala.„Ďuro, čo robíte teraz vonku!“ spytuje sa preľaknutá. „Môže to mať zlý vplyv na vaše zdravie.“„Nemohol som spať samou blaženosťou. Bolo mi divné, že už nesvietite. V myšlienkach zašiel som až sem. Srdce mi kázalo, aby som vás hľadal.“„Že ste nemohli spať blahom? Akým?“„Či myslíte, že to nie je blaho, keď sme sa roky modlili za veľmi drahého priateľa a keď nás Boh vyslyšal?“Zrumenela až po zlaté vlasy, cítiac bodnutie v srdci. Akou kresťankou to bola! Veď ju ani len netešilo, že Pán Ježiš ich prosby vyslyšal. Ach, jej modlitby iste neboli opravdivé, zato Ďurove áno.„Oľga, pochovajte minulosť tam, kde ju spoločne s tou našou pochoval dobrý Spasiteľ.„Hľa, nové činím všetko,“povedal raz. Nechajte prítomnosť i budúcnosť v Jeho pevnej ruke.“„Veď ja chcem, Ďuro, verte. Len svetlo mi dajte, čo mám robiť teraz?“„Teraz? Ísť do svojej izby, položiť sa do rúk dobrého Pastiera a prenechať starosti Jemu.“„Ale zajtra?“„Ísť ako obyčajne najprv po povinnosti na Orlici, potom vydať lieky sestrám a konečne zájsť k Hodoličovcom porobiť poriadky.“„Ale nie zostať tam?“„Prirodzene nie, kým sa pani Zamojská nevráti.“„A potom?“„To vie Pán. On vraví:Dosť má deň svojho trápenia.“„Vďaka za útechu, za svetlo, ó vďaka!“ Stisla doktorovi ruku. Chcela odbehnúť, no vrátila sa.„Prosím, nebuďte vonku; je vlhko a chladno.“Pokročili spolu. „Ba, dnes je práve taká krásna noc, ako asi bývali tie, ktoré On, náš tŕním korunovaný Kráľ, trávieval na modlitbe v obecenstve s Otcom. Oľga, pamätáte sa ešte, ako to bolo, keď sme za toho zimného odpoludnia prekročili prahy Orlice? Vonku zima a v srdci tiež zima, tma! Aký to rozdiel vtedy a dnes, keď si smieme zanôtiť:Tichúčko v mojom srdci dlieš,s Tebou lúč radosti.Ó, nemať Tvojej lásky svit,zhynul bych v temnosti.Ja spolovice nevedel,jak dobrý, sladkýs’ Ty,ach, neznal som, že Tvoja krvod hriechu očistí!Uvážte, keby ste nemali toto blaho, keby ste stratili tento poklad!“„Krista stratiť?“ zľakla sa. „Ó, to by som neprežila! Všetko môžem stratiť, len Jeho nie!“Usmial sa máličko. „Dovoľte, aby som sa prvý a posledný raz dotkol boľavej struny a rozobral celú tú tragédiu z pravej stránky. Predpokladajme: Hospodin vás obdarí krásou tela. Vy prídete ku Hodoličovcom, okúzlite Michala. On uviazne v sieti vašich zlatých vlasov. Ohnivé, prázdne jeho srdce zahorí k vám náruživou láskou. Vy pri jeho kráse a mnohých vynikajúcich daroch urobíte si z neho modlu, pred ktorou budete padať do prachu. Prirodzene, on zostane ďalej doma. Vy miesto toho, aby ste sa vzdelávali, zostanete na tom stupni a taká nevyvinutá, nadaná, lež zanedbaná, s tým obmedzeným obzorom myšlienok, obklopená nezvyklým bohatstvom. Za rok-dva stanete sa matkou dieťaťa, už vopred predurčeného na záhubu následkom zlej, pomýlenej výchovy. Ani jeden z vás, majúc srdce plné bezzákladného, rýdzo telesného blaha, nebude potrebovať potešenia, ani Krista, ani spásu. Ale ju ani nedosiahne. A po šiestich rokoch rôzneho, obapolného sklamania sedeli by ste tu pre priskorý vydaj, telesne už zostarnutá, so srdcom plným trampôt a prázdnym lásky, večného mieru.Nuž, keď sa na to pozrieme z tejto stránky, zdá sa mi, že niet takej veľkej príčiny na plač; skôr smiete zavolať:„Merné laná mi padli na krásnych miestach, áno, skvelé dedičstvo je u mňa.“— Dnes stojíte na začiatku života. Minulé roky boli len prípravou. Ak bude život tvrdý, plný bojov, bude predsa šťastný, lebo vaše blaho je v Kristu a váš život skrytý s Kristom v Bohu. Že nemôžete dnes Michala milovať, ako žena muža milovať má, je pochopiteľné. On vašu lásku pošliapal v zárodku. No, milujte ho ako kresťanka Kristovho vykúpeného, ktorého zachránenie stálo Krista život, ako i to naše.Povedal by som: milujte ho tak pekne, ako ste hneď od prvého dňa mňa milovali; no, tak povedať nemôžem. Ku mne cítili ste sústrasť, a ja som vám nedal ublížiť.“„Ba vy ste ma milovali ako brat,“ vpadla mladá pani do reči. „Vám po Pánovi ďakujem. Pán Ježiš vám sám večne odplatí. Vrátili ste mi mier duše. Áno, merné laná padli mi na mieste veselom. Ak niekto, ja nemám príčinu na zármutok a slzy. Uvidíte, nebudem už plakať. Verím, že On bude všetko riadiť svojou mocnou rukou. Ach, nechcem zabudnúť ďakovať za to, že som smela byť nástrojom na večnú záchranu Michalovu, hoci aj ponižujúcim spôsobom.“„Vďaka, Oľga, verím vám a veľmi ma oblažujete.“„Mohla by som vás, Ďuro, o voľačo poprosiť?“„Prirodzene, sestrička moja.“„Prečo bolo vtedy i vo vašom srdci zima? Či len preto, že Pán, večné slnce, nebol vo vás?“Doktor prešiel si rukou čelo. „Mňa viedol Pán tiež stratami. Musel som s veľkou bolesťou srdca poznať, že navždy nutné mi je zrieknuť sa rodinného blaha. Jedinou potechou musela mi vtedy byť okolnosť, že bytosť, ktorú srdce milovalo viac než život, miluje iného a stane sa jeho šťastnou nevestou. — Nehľaďte tak smutne na mňa. Bola to veľká bolesť. No, môžem dosvedčiť:„… všetky búrky spokojía všetky rany zahojíJežiš sám.“A teraz to už pochováme tam, kde to ležalo. Doktor sňal klobúk, zopäl ruky a vo vrúcnej modlitbe odovzdal seba i svoju priateľku Jemu, ktorý ich srdciam rozumel a ich potešil.*Ach, nevie neraz človek, čo ho doma čaká, za čím sa tak veľmi z cudziny ponáhľa. Sotva sa pán Michal Hodolič trochu v dome zohrial, sotva prezrel veľkostatok a potešil sa z jeho rozkvetu, zastavil ho v jeho veľkolepých plánoch nečakaný hosť — malária.Dostavila sa v takom vysokom stupni, že ani v Brazílii mocnejšie ním nelomcovala. Nuž, choroba je taký hosť: len mu otvor dvere — a už sa ho nestrasieš. Prvé dva-tri dni premáhal ju pán Michal hrdinsky. Ale na tretí deň, práve keď bol u priateľa o radu, tak sa ho zmocnila, že nezbývalo nič iné len sa hneď položiť vo vedľajšej rezervnej doktorovej izbe. Prešli tri-štyri dni v divokom blúznení. Nevedel mladý Hodolič, že ho opatrujú tie isté ruky, ktorých dotyk pred rokmi naplnil mu srdce toľkou ošklivosťou, že mu pripadala v blúznení, že ho opatruje akási kňažná.Konečne horúčosť opadla. Jej miesto zabrala slabosť, v ktorej sa pán Michal strácal až kdesi zo sveta. Zažil to už i v Brazílii, len nie v toľkej miere. No, dobre je chorému, keď vynaliezavá láska hľadí osladiť každú hodinu. Musel Michal poznať, že ešte nezažil také dni, aké mu pripravoval Ďuro s oboma dámami. Rut Morganová uspávala ho krásnou hudbou a spevom. Oľga mu predčitovala chorvátske i anglické knihy s jemnou precíznosťou predčitateľky chorých. Rozprávala mu, keď si žiadal, pútavo o cestách po Škótsku, Anglicku i Taliansku. Ale opisovala aj cestu po Tatrách s toľkou poéziou, že mimovoľne zatúžil poznať túto dosiaľ neznámu časť svojej vlasti. Strýc Tichý chodil tiež každý deň. Oznamoval mu ako sa realizujú nové projekty, že prišli sľúbené stroje a povolaný montér.No, prihodilo sa, že predsa i hodiny ležal osamote. A tu, kým priatelia mysleli, že spí, rátal, sporiadaval knihy výdavkov a príjmov. Bol si ich vyžiadal od strýca tak, čo doktor nevedel. Chvíľami pokryl mu čelo mrak. Raz našiel ho strýc takého zamračeného.„Dobre, že ideš,“ vítal ho radostne. „Aspoň mi vysvetlíš istú záhadu.“„Veľmi rád, Michal, lež ako sa máš?“„Dúfam, prepustia ma už skoro z tohto väzenia.“„Nebuď nevďačný,“ pohrozil starec. „Mohlo dlhšie trvať, horšie skončiť. Myslíš, že neurobili naši všetko, aby ti ho skrátili a spríjemnili?“„Nie som nevďačný,“ vážne vetia hrdé ústa. „Ale zaviazanosť za takú okázalú dobrotu tlačí, keď niet možnosti odplatiť. No, nechajme toho, strýko. Povedz mi radšej, ako to, že tie nepatrné výdavky na Oľgine potreby a cesty už po dva roky nenachodím v účtovných knihách?“Tichý sa zmiatol.„Povedz, strýko, platila to všetko pani vyslancová?“„Nie, Michal, Oľga si platila sama.“ A teraz nepozostávalo strýcovi iné, len povedať pravdu, že Oľga, len čo zvedela príčinu Michalovej cesty do Brazílie, nielenže neprijala ani halier pre svoju osobu z Hodoličovského, ale všetky svoje úroky vkladala do jeho domu. Z nich ho udržiavali a opravovali a tak sa umožnil jeho majiteľovi skorý návrat domov.Nevedel Tichý, akú búrku vyvoláva. Sídlila hlboko v duši nemého poslucháča.„Michal, čo ti je?“ sklonil sa k bledému synovcovi.„A ty sa ešte pýtaš?“ zastonal chorý. „Prečo si odkryl hriech môjho otca jej? Prečo si poškvrnil jeho pamiatku v hrobe?“„Ona je kresťanka, Michal. Nesúdila, veľmi ľutovala tvojho otca,“ vzdychol starec. „Ďakovala mi za tú správu, a od tých čias často zdobila jeho rov kvietím. Ona si to vážila, že chcel napraviť, i že jej preukázal lásku.“Ďalej páni neprišli. Vnišiel doktor a oznamoval, že slečna Morganová odchádza v ústrety pani vyslancovej. Mladá dáma prišla sa aj skutočne odobrať. „Dúfam,“ povravela ľúbezne, „že už moju drahú veliteľku neprivítate v posteli. Pán Ježiš naše modlitby vyslyší.“„Dovoľte, slečna, aby som sa vám za všetku nezaslúženú starosť a láskavé ošetrovanie vrelo poďakoval.“ Bozkal malé, nežné ruky.„Ó, to bolo dávno zaslúžené, pán Hodolič.“„Ako, prosím?“„Či neviete?Čo ste jednému z mojich učinili, mne ste učinili. Nemocný som bol a prichádzali ste ku mne.“„Keď tak veci beriete, áno.“V izbe stíchlo. Oba páni hľadeli chvíľu na dvere, v ktorých zmizol zjav učenice Kristovej.„Krásna duša,“ povravel starec.„Krásna“ — myslel si Hodolič. Ale pri takomto ponímaní vecí nesmel by človek nič vlastniť, ani si nič nárokovať. Oni všetko robia pre Krista — a len pre Krista. — Čože chcem?“ mrzel sa sám na seba. „Vari ma to trápi, že Oľga tiež len pre Krista ma opatruje. Všakver, tak jedine je to správne. Medzi nami nebolo nikdy spojenie, ani nikdy nebude. Dnes, keď ona všetko vie, tým menej. Celé jej konanie je veľkolepý akt kresťanskej pomsty. Chce sa predo mnou skvieť ako vzor nedosiahnuteľnej dokonalosti. Čím vyššie ona vystúpi, tým nižšie musím ja dolu. Postarala sa, aby som mohol skôr prísť domov. Nechcela mi nič dlhovať. Živila sa radšej sama, hoci by mohla hrať dámu. Za tie dva roky vrátila všetko, čo v minulých z Hodoličovho minula, i s úrokami. A pritom pracovala na zveľadení veľkostatku. Ba, rád by som vedel, čo myslí. Ak má tie náhľady, čo Ďuro, na rozvod nepomýšľa. Vari nehodlá zostať mojou ženou a pritom apatekárkou pani Zamojskej? Čo urobí s tými štyridsaťtisícami, až jej ich odovzdám?“Dobre, že vtom doktor znova vnišiel a nitku trpkých dúm pretrhol…„Ako dlho sa ma chystáš ešte väzniť, Ďuro?“„Ešte do konca týždňa, môj drahý,“ vraví lakonicky doktor. Na perách pohráva mu dobrotivý úsmev. „Potom ťa pustím na slobodu, ale nie domov. Musíš navštíviť Horniaky, Tatry, Smokovec atď. Však i tak málo poznáš svoju vlasť. Patrí sa, aby si aspoň toľko o nej vedel, čo vieš o Brazílii.“„No, teraz je práve čas na cestovanie za zábavou, keď je žatva v plnom prúde pred nami!“„Ja myslím, ak sa nemáš o týždeň znova do postele uložiť a zotrvať v chorobe čo hneď do jesene, že je lepšie tomu predísť. O pár týždňov vrátiš sa k mlatbe v plnej sile a zdraví. Veď ťa má kto zastúpiť. — Čo myslíš ty, otče?“„Že máš pravdu, syn môj. Myslím, hospodáril som dosť dobre šesť rokov; na toto odporučenie nemusíš ma hádzať do starého železa. Či áno?“„Strýko, aké slová! Mnoho som ti dlžen. Vieš, že sa s tebou do smrti nemienim rozlúčiť. Nuž, keď nie je možné ináč, podrobím sa. Ale nechajte ma odísť skôr ako príde pani vyslancová.“„To nie je možné; ona príde už zajtra. Okrem toho, čo ti prekáža tá dobrotivá dáma?“„Tá dáma má iste príčinu dobre o mne zmýšľať. Veď je to materinská priateľka Oľgina,“ ironický ťah trhol ústami mladého muža.„Si podráždený, syn môj, necháme ťa radšej na pokoji.“ Tichý sa odporúčal. Syn ho síce vyprevadil, no hneď sa vrátil.„Môžeš vstať, Michal a vyjsť trochu na balkón. Je príjemne, pomôžem ti obliecť sa, aby si bol skôr hotový.“O pár minút sedel už mladý statkár v pohodlnom kresle na balkóne, potiahnutom divým viničom a ružami, zahľadený na západ, kde sa slnce prekrásne lúčilo so zemou. Mimovoľne dumal o prežitom nebezpečenstve. Cítil, že jeho život unikal tak rýchlo, ako to slniečko. Nebyť zručnosti a obetavosti doktora a ošetrovateliek, bol by snáď unikol; a pred ním rozkladala by sa večnosť. Bol by musel zastať pred Kristom na súde a vydávať počet zo života. Čím by sa bol preukázal? Po prvý raz pocítil, že dodnes nežil život Bohu, ani ľuďom, že žil len sebe. Ach, myšlienky neboli utešené, neblažili.Zrazu preletel otvoreným oknom z doktorovej izby akord, druhý, tretí. Dakto hral a ako hral! V tej hudbe bolo cítiť zbožnú dušu a láskou rozochvené srdce. Zďaleka cítiš, že sú to zvuky duchovnej skladby, hrané síce na piane, no tak, že znela ako organ. Kto to hrá? Rut nebola doma. Snáď mali v nemocnici nejakého hudobníka — pacienta. Hudobník spravil pauzu; chvíľu vládla tíšina. Potom začal hudobník hrať ešte raz a dohral už bez prestávky celú skladbu a zakončil ju ako s mohutným „Amen“.Onedlho zaznelo nad hlboko zamysleným Hodoličom: „Michal, ty si už vonku? Sláva Pánovi!“Mimovoľne vystrel ruku voči jasnej vidine. „Dobrý večer, Oľga. Ako vidíš, pustil ma Ďuro na chvíľu z väzenia.“Zadržala podanú ruku, sadla si na stolček k nemu. „Pán je dobrý,“ povravela srdečne. „On ťa zase uzdravil, a tak naše prosby vyslyšal.“„Modlila si sa aj ty za mňa?“Uprela veľké krásne oči na jeho tvár. Zmiatol ho ten pohľad. „Nemáš veľký dôvod modliť sa za mňa,“ namieta neiste.„Ba, nemám príčiny nemodliť sa za chorého spolubrata, zvlášť keď je on Boží. Však vieš:ak trpí jeden úd, trpia s ním všetky.“Hľadel na ňu, aká bola svieža, radostná. Ako nenútene, sestersky sedela pri ňom, ani čo by ju nikdy nebol urazil, nebol jej práva pošliapal.„Teba dač veľmi teší,“ ukĺzlo mu zase.„Ach, veľmi, Michal. Nediv sa, dieťa sa vždy teší na príchod mamičkin.“„Popúšťaš v srdci pani Zamojskej miesto, ktoré tetinke patrí!?“Zakrútila hlavou. Ovinula si ruky okolo kolien. „To nie. Mala som dve matky: jednu dobrú, ktorej dlhujem za telesný život, a druhú, skrze ktorú mi Boh daroval duchovný život. Ako sa starala mamička o môj telesný vývin, tak kriesila pani Zamojská môjho ducha, moju myseľ slovom, skutkom a predovšetkým modlitbami. Bola som taká neumelá, sprostá, zanedbaná. Len láska Božia, rozliata v srdci, mohla jej umožniť milovať také odporné stvorenie a mať s ním toľko trpezlivosti.“Krásne oči mladej dámy, zakalené slzami, hľadeli zadumane na nebo, poliate zorami. — Vidno: ona zabudla, komu tie slová vraví. Ako tu pred ním sedela na nízkom stolčeku, zlaté pletence po bledom rúchu spustené, taká nevýslovne pútavá, peľom zvláštnej krásy ducha obostretá — čím to bolo, čím nie, zrazu pripomenula mu minulosť. Snáď okolnosť, že ju tak bez obalu, pravdivo predostierala, vyvolala v jeho vnútri spomienku na chvíle, kedy ju našiel tiež takto sedieť: chudé ruky vôkol kolien ovinuté, v závoji a venci na bok pošinutom. Pripadlo mu to ako holá nemožnosť, že tamtá bytosť a táto teraz sú jedno. „A veď“ — podumal, kým čaro večera v nastalej tíšine nad oboma zapadlo — „veď ona je moja.“ Pocit zvláštnej teploty vkrádal sa mu do srdca. Keby vztiahol ruku a objal tú štíhlu postavu, keby privinul k srdcu umnú, ľúbeznú hlavinku — smel by tak urobiť — bola jeho pred Bohom i pred ľuďmi. —A nebola jeho. Temer ho to akosi zamrazilo. Hľadel spod rias na priesvitné, ako kvet jemné líca, na tie ružové, tak umne zavreté pery a zmocnila sa ho túžba dosiaľ nikdy nepocítená: bozkať ich. Vtom ona vzhliadla a prchavý rumenec sfarbil jeho tvár.„Odpusť,“ vetí premáhajúc zmätok, „zadumala som sa nemiestne. Snáď aby si už išiel dovnútra; začína byť chladno. Nadnes je dosť, keď je to prvý raz.“ Zase sa pekne usmiala. Jeho to bodlo.„Máš akosi naponáhle dostať ma späť do väzenia,“ vetil podráždene. „Mne sa ešte nechce ísť; chlad necítim.“Zarazil sa, bo vstala a bez slova odišla. No prv, kým sa stihol spamätať, prišla znova. Priniesla pokrovec a ručník a skôr ako mohol zabrániť, zakryla mu nohy a plecia.„Odpusť,“ skĺzlo z tvrdých pier ospravedlnenie. Vzal malú ruku a zadržal ju pevne. „Čo si myslíš o mne?“Pozrela zase tak láskavo ne neho. „Že si po chorobe podráždený.“„Neurazil som ťa?“„Nie.“„No, tak ešte neutekaj. Nechce sa mi tu samému sedieť,“ dodal, akoby musel prvé slová zahladiť. „Ešte keby prišiel zase ten hudobník, ktorý hral u Ďura, kým si prišla. Vieš, kto to hral?“ Keďže nehľadel na ňu, ušli mu jej rozpaky.„Viem, kto hral,“ povravela jednoducho. „Ak sa ti skladba páčila, postarám sa, aby si ju znovu počul. No, odpusť, musím ísť. Treba dať rozkazy o večeri, zvlášť aby ju tebe priniesli sem.“Než sa nazdal, bol sám. Keď asi o štvrť hodinu mu priniesla sestra-diakonka večeru a potom odniesla stolček so zbytkami, zazvučali znovu akordy. Najprv potichúčko, potom hlasnejšie. Za tým dlhý rad ľubozvučných triliek a konečne zase tá úchvatná svätoskladba.„Nie, musím zvedieť, kto to hrá,“ rozhodoval mladý muž. Ale oči sa mu zavierali. Prisilné vonné povetrie spolu s čarom hudby vykonali svoje dielo. Doktor našiel si pacienta ponoreného do tichého, zdravého sna. Zavolal ošetrovateľa a zaniesli ho tak opatrne do izby, že sa im nezobudil.*A zase bol podvečer. V neveľkom pavilónku nad dunajskou zátokou sedela pani vyslancová. Pri jej nohách, hlavu na paninom lone položenú, kľačala Oľga Hodoličová.„Tak, mamička moja drahá, povedala som ti všetky obavy a boje posledných dní. Videla si ho, hovorila si s ním. Tak mi daj radu, čo ďalej.“„Čo ďalej, dcéra moja?“ Jemná, priesvitná panina tvár zastrela sa hlbokou dumou. „Povieme najprv všetko Pánu Ježišovi.“„Ó, mamička, maj zľutovanie! Neposielaj ma k nemu! Ver, ja ísť nemôžem!“„A volal ťa už?“ Pani pritiahla silne sa chvejúcu mladosť k sebe.„Ani slovom.“„Nuž, tak sa uspokoj, dieťa. Ak je Božia vôľa, aby si šla k nemu, potom vloží Pán slovo prosby do jeho úst; prv ísť nemusíš.“„Nemusím? Ach…!“ — Temer bezvládne klesla mladá hlava na panino lono.„Oľga, odpustila si mu?“ z hlasu vyznela starosť.„Všetko, mamička. Viem, vo všetkom tom bola Božia ruka. Pán všetko obrátil na dobré; ale odísť od teba! Si taká slabá, taká slabá!“ Mladá dáma s plačom bozkala priesvitné panine ruky. „Pritom opustiť moje drahé povinnosti v nemocnici, náš kruh, dobrého Ďura, ktorý ma potrebuje, a ísť po boku muža, ako ním nemilované, len s útrpnosťou znášané bremä. Ach, je to možné, aby Pán také dač žiadal?“„Rôzne veci zdajú sa nám nemožnými. A predsa musíme uznať, že iného východiska niet. Ale buď pokojná, ani hodinu prv si ťa nedám, ako bude treba. Je pravda, voľačo by som ťa prosila, Oľga: doktor mi povedal, že Hodoliča musí v pondelok vystrojiť do Tatier. Sotva by ho chcel nechať cestovať samotného; pôjde s ním, obetuje sa.“„Ďuro? Nemožno! Tá cesta nie je pre neho. Michal nie je taký chorý, žeby musel mať so sebou doktora. Viem už, o čo si ma chcela žiadať. Prirodzene, že pôjdem. Bude to síce Michalovi slabá náhrada za priateľa, ale Pán Ježiš mi pomôže, že mu budem osožná a že sa uspokojí.“„Iste, dcéra moja. Zostane tedy pri tom. Tak, teraz všetko povieme Pánovi.“A povedali…„Oľga, je to pravda?“ zaznelo v nedeľu ráno v ústrety mladej panej, keď sa stretla s doktorom.„Čo, Ďuro?“„Že chcete sprevádzať Michala na cestách.“„Myslíte, že on na to pristane a že vás dobre zastúpim?“„Celkom určite oboje. Ale ako to, že ste sa odhodlali?“„Ďuro, a môžete pani Zamojskú opustiť? Vidíte, aká prišla slabá.“„Teda obeť, Oľga?“„Nie obeť, len trochu vďaky a lásky.“„Boh vám žehnaj, Oľga. Pán dá, že nikdy nebudete ľutovať tento krok. No, nemám mu to povedať ja?“„Nie, Ďuro. Idem teraz i tak za ním s odkazom od mamičky; poviem sama.“Pekná poklona. Doktor hľadel za odchádzajúcou štíhlou postavou.„Pane, ty vidíš, že to bude predsa obeť. No, ona má pravdu. Dobroditeľku našu teraz opustiť nemôžem.“„Dobré ráno,“ zaznelo v ústrety mladej dáme.„Dobré ráno, Michal. Ty už tu? To je pekné.“„Kam sa ponáhľaš, Oľga?“„Za tebou. Pani Zamojská pozýva ťa srdečne na desiatu na verandu. Po nej máme domácu pobožnosť. Tak poď, prosím.“„A môžem v tomto neúplnom úbore?“ zažartoval.„Rekonvalescentovi i tak stačí,“ usmiala sa aj ona. Pokročili. „Rada by som ťa o niečo požiadala,“ začala po chvíli mladá dáma.„Mňa?“ žasol, márne zakrývajúc vzrušenie. „Veľmi rád splním, ak je to v mojich možnostiach.“„Ach, možnosti máš, lež vyplnenie bude ťa stáť istú obeť.“„Som priveľkým dlžníkom, aby som akúkoľvek nepriniesol rád,“ poklonil sa.„Michal, pani vyslancová je veľmi slabá. Ona potrebuje nevyhnutne Ďura. On ale chce ísť s tebou do Smokovca. Sláva Pánovi, ty sa už bez doktora obídeš. Obslúžiť môžem ťa i ja, ak ma vezmeš so sebou.“Všetka krv nahrnula sa mu k srdcu a zase k hlave. „Oľga, a ty naozaj myslíš ísť so mnou?“ Zastal pred ňou.„Ak ti môžem poslúžiť, áno.“„No, tvoja vďaka voči pani Zamojskej je naozaj veľká. Lež nač taká obeť? Videl som včera, že vznešená pani Ďura skutočne potrebuje; nebol by som i tak privolil, aby ma vyprevádzal. Už i pre neho samého nie. V Tatrách je príliš drsné podnebie. Nie som taký veľký sebec, ani taký rozmaznaný slaboch, aby som odviedol panej dcéru, ktorú s toľkou láskou vychovala, a to práve vtedy, keď ju predovšetkým potrebuje sama a…“Neprišiel ďalej, bo pohľadom dotkol sa ľúbeznej tvári a zarazila ho jej nápadná bledosť.„Sám ísť nemôžeš,“ povravela vážne. „Pán Mírov sa už dosť zotavil; veľmi rád prijme úlohu sprievodcu. I tak nemal väčšiu túžbu, ako dostať sa raz do Tatier.“„Oľga, nerozumej ma zle,“ postál Michal v chôdzi a zastal cestu aj jej. Dvoje očí norili sa na chvíľu do seba.„Bol by som ti veľmi vďačný, keby si išla ty so mnou. Ale ja som si ničím od teba podobnú obeť nezaslúžil. Viem, ako ti to ťažko padne.“„Žijem s Kristom a Kristu. Kde je zásluha, nemôže byť reč o obeti.“Pokročili mlčky. Pred schodmi terasy postál mladý muž znovu. „Pretože by som sa musel domnievať, že ťa moje zdráhanie urazilo, tak prosím; prines radšej tú obeť a poď so mnou.“Momentálny boj zjavil sa na nežnej tvári. Už sa zdalo, že mladá dáma zakrúti záporne hlavou. Miesto toho vložila na chvíľu ruku do jeho vystretej pravice a dovolila, aby ju pobozkal…„Žijem s Kristom a Kristu,“ znelo pánu Michalovi v nasledujúcich týždňoch neraz mysľou. Ó, bárs by toho slova nebolo, prial si neraz počas spoločnej cesty a počas pobytu v Tatrách. Mladá dáma starala sa o neho s presnosťou najlepšej ošetrovateľky i krášlila, spríjemňovala mu každú hodinu. Dokazovala mu lásku, ktorej je schopné srdce kresťanky. No, pritom všetkom stála od neho v takej úctu vzbudzujúcej vzdialenosti, že si spolupacienti netak hlavu lámali, v akom pomere stojí k sebe ten zvláštny pár. Na manžela bol prichladný, na rozvedených zase príliš zdvorile a láskave zachádzali jeden s druhým. Či div, že nejeden oslovil Oľgu „slečna“ a dával jej otázky týkajúce sa „nemocného brata!“ Musel pán Michal vidieť, akými obdivujúcimi pohľadmi sledovali mladí gavalieri jeho ženu. Uspokojovalo ho to, že ona ich nevidela. Pre ňu jestvoval len on, ak dačo potreboval. Ak nepotreboval, ponárala sa do krás prírody. Zbierala zeliny a slúžila ľuďom, nakoľko len mohla. Na jeden deň zastavili sa aj v malých kúpeľoch Lučivnej, tesne pod Tatrami. A že bolo práve utešené počasie, prežili temer celý deň vonku, uprostred tíšiny, vône a velebnej prírody. On ležal na trávniku, slnkom osvietenom, ona sedela trochu v tôni a predčitovala mu. Potom počúvala, čo jej rozprával o Brazílii. A keď zatíchol, zavládla okolo nich lahodivá tíšina.Zrazu vzhliadol mladý muž spod širokej obruby klobúka do susedkinej tváre. A medzitým čo jej duša strácala sa v kráse horských velikánov, na ktoré podopierajúc hlavu do dlane tak túžobne hľadela, on strácal sa v pohľade na ňu. Nepochopiteľná krása tejto zvláštnej bytosti pútala celé jeho srdce tak, že i v ňom vznikala túžba. Po čom, nevedel by povedať. Cítil, že ona mu je už nie taká vzdialená, ako vtedy, keď sa vyberali na cestu, cítil, že s ňou akosi vnútorne zrastá. I prial si v tejto chvíli, aby toto cestovanie nikdy nekončilo. Nebol už chorý, ale si to nepriznal. Veď toho dňa, keď bude zdravý, prestanú povinnosti jej — ošetrovateľky. Ona utiahne sa ešte ďalej, ba tak ďaleko, že tú priepasť nebude možno prekročiť.No, na čo by to bolo? Veď ona bola predsa jeho žena a on jej muž. Hej! Lež on chcel rozvod, aj ona ho iste chcela. Ale obaja boli kresťania. Ďuro mal pravdu: zavdať pohoršenie svetu, to by bol hriech. A žiť takto? Nemožno! Ó, keby nebola to slovo vyriekla! Keby nemusel ustavične myslieť, že všetko, čo robila, bolo jedine pre Krista, aby sa Jemu zavďačila! Koľko ráz mal príležitosť vrelým slovom odplatiť jej láskavý skutok, a nešlo to. No, čo on robil! Ešte ani záležitosť s tými nešťastnými tisícami s ňou vôbec neuzavrel!Priam ako domyslel, odtrhla pohľad od diaľavy. Vzhliadla k nemu.„Praješ si dač?“ spytuje sa zmätená jeho nečakaným pohľadom.„Áno, prial by som si.“ Narovnal sa, sadol vyššie, tiež do tône.„Istá vec ma veľmi tlačí; mala byť už dávno vyrovnaná. V posledné dni pred odchodom,“ — začal po malej pomlčke — „prezeral som knihu účtov nášho veľkostatku a dozvedel som sa dačo nie bárs potešiteľné.“„V knihe účtov?“ podivila sa úprimne. „Mala som ju tiež v rukách a obdivovala som veľký poriadok ujca Tichého.“„To aj ja. No, za dva roky nie sú v nej zapísané žiadne tvoje výdavky. Pátral som po tom,“ pokračoval chvatne, kým ona uprela pohľad do kúpeľnej doliny. „Ujec mi len prezradil, ako si zaokrývala svoje výdavky a na čo sa upotrebili úroky tvojho podielu. Rád by som vedel, prečo to bolo?“Uprela svoj priamy pohľad do jeho teraz mračnej[18]tváre.„Chcela som docieliť to, čo bolo mojou povinnosťou, a Pán Ježiš mi umožnil.“„Tak? A čo bolo tvojou povinnosťou v tejto veci?“ spytoval sa chladno.„Skrátiť tvoje dobrovoľné vyhnanstvo. Ak tebe toľko záležalo na mamone kvôli mne, nemala ťa ona v cudzine dlhšie zdržovať. Keby mi bol ujec prv povedal, čo je vo veci, mohla som vykonať ešte viac.“Vyskočil. I ona vstala. Zastali si proti sebe pod tým krásnym tatranským nebom, cítiac, že od tohto okamihu veľa závisí.„Všetko by som bol vďačne obetoval, keby sa mi bolo podarilo zachrániť otcovu česť pred tebou,“ povravel s hrdou trúchlivosťou, skrížiac ruky na hrudi.„O tom nevravme, Michal,“ zakrútila zápore hlavou. „Tvojho otca prenechajme Bohu. Keby bol znal pravdu tak, ako ju my známe, istotne by to nebol urobil. No, on neznal. Pokušenie prišlo, nezvíťazil; padol, ublížil sebe. A potom chcúc napraviť, ublížil nám obom, zvlášť tebe.“ Sústrastne láskavý hlas zazvučal do srdca mladého muža ako hudba.„Ale tvoj otec, Oľga, nemusel zomrieť, snáď ani matka, nebyť toho hriechu.“„Nedá sa určiť, či by nebol zomrel aj tak. Ak hriech zapríčinil skorší odchod, to už Boh odsúdil. My nemáme právo; prišla smrť za smrť. No, prosím, nechajme to. Tebe je trápne a mňa bolí. Zachovala som si krásnu rozpomienku na dobré, láskavé strýcovo prijatie. Viem, že mne chcel urobiť dobre. Nechcem si tú rozpomienku ničím zatieniť.“Oddýchol si zhlboka. „Až sa vrátime domov, odovzdám ti hneď vkladné knižky tvojho podielu,“ povravel horlivo. Ale zarazil sa, bo ona sa narovnala v celej výške.„Keď ma strýc volal k vám, predpokladala som, že chce privinúť opustenú sirotu. Prišla som rada, chcúc vám slúžiť, vedomá si síce vlastnej nehodnosti, ale predsa sama sebou klamaná. Tvoj odchod, vôbec všetko otvorilo mi oči, že som prišla do rodiny a do pomerov mne neprimeraných. Zbadala som, že nechtiac stávam sa prekážkou a príčinou, pre ktorú si ty musel z hojnosti do tvrdej práce a odriekania; akokoľvek som vtedy bola nemúdra, nikdy by som nebola pristala na tvoj krok, vediac, že tu ide len o navrátenie tisícov. Mala som toľko vedomia o ženskej dôstojnosti, žeby som sa nikdy nebola predala za mamonu.“„Oľga!“ zvolal naľakane. Odkryla mu týmito slovami na svojom srdci takú boľavú ranu, na akú nikdy nepomyslel.„Dovoľ mi, Michal, dohovoriť, aby sme mohli túto vec raz navždy vyrovnať.“ Prešla si rukou poblednutým čelom i lícami.„Tvoj otec pocítil úľavu vo vedomí, že tisíce vrátil. Za okamih tejto úľavy bolo hodno trpieť. No, jemu je už jedno. Urobil čo mohol: vrátil. A ja, Michal, robím teraz to, čo jedine môžem: ako čestná žena i kresťanka vraciam tisíce ta, kam patria — tebe. Mne ich prastrýc neporučil; nemajú pre mňa ceny, keď viem, že ty si odišiel až do Brazílie, aby mohli byť doplnené. Keď si tam šesť rokov zmrhal v službe mamone, pripadala by som si veľmi podlou, keby som to prijala.“„Oľga, ty ich ale prijať musíš,“ náruživo zvolal mladý muž. „Otec ich poručil tebe,“ pokračoval cítiac sa v srdci obvinený z lakomstva. „Veď ja som nešiel dopĺňať tvojich štyridsať tisíc, ale tie, ktoré nám chýbali pre rôzne nehody.“„Nebolo by vám nič chýbalo, keby si nemusel vyňať toľkú sumu z majetku. Akokoľvek vec vezmeme, tie tisíce boli príčinou, že si odišiel, bo ony zapríčnili môj príchod k vám. Viem, že si predo mnou utekal a nedivím sa ti. Prosím, nech je vec týmto vybavená.“„Ona môže byť len tak vybavená, keď ich prijmeš,“ rozohnil sa rozhorčene. „Za akého podlého ma považuješ, keď si myslíš, že by som si podržal to, čo je zákonne tvoje! Nemusela by si ma vyhlasovať za takého lakomca a vo svojej dokonalosti sa tak pyšne nado mnou vypínať.“Očervenela i zbledla. V horách stíchlo.„Odpusť, uraziť som ťa nechcela,“ poprosila o chvíľku skromne. „Nad nikoho sa nevypínam.“Odzbrojila ho. „Teda zostane pri tom, až prídeme domov, vezmeš si svoje vkladné knižky a naložíš s nimi podľa vlastného rozhodnutia.“Obledla ľalijovo, mlčky zohla sa pre klobúčik a slnečník; pozrela na hodinky. „Je čas ísť na obed,“ rečie po chvíľke a šli.Od tých čias nebolo medzi nimi rečí o tomto predmete. Ona nezačínala, on sa neodvážil. Tak prišli do Trenčianskych Teplíc. Tu čakalo ju prekvapenie. Stretla na promenáde malú spoločnosť cudzincov, jej známych z cesty po Taliansku. Dámy vítali ju veľmi radostne, páni zdvorilo priateľsky. Radi privítali aj mladého Hodoliča ako jej manžela. Lež divné: kým on pri nej až teraz spozoroval, akým vysokým vzdelaním sa honosí, počujúc jej duchaplnú konverzáciu, zbadal pri sebe, že z akademickej múdrosti mnoho stratil za šesť rokov naháňania sa za mamonou. Netak ho to poburovalo. Dumal, až príde domov, že hneď zase siahne po knihách. Veď nechcel zosedliačtiť.Milé, úctivé dotazy spoločnosti na dr. Tichého svedčili, ako veľmi bol jeho priateľ cenený a obľúbený. Pri spoločnom obede napadla pána Michala veľkomyseľná chúťka zahrať si na pohostinného velikáša: pozval celú spoločnosť k sebe na Hodoličovo. Chcel jej ukázať krásy Dolnej zeme. Nechcel by sa priznať, ale nemálo ho potešila Oľgina radosť nad tým. Dámy i páni tešili sa na stretnutie s pani vyslancovou a so slečnou Rut. Zvlášť ich tešilo, že uvidia dr. Tichého v jeho krásnej činnosti. Chystali sa ešte najprv do Tatier, až potom splnia sľub.Po dakoľkých živých dňoch, strávených v osviežujúcej zábave a pôžitku, odobrala sa spoločnosť od Hodoličovcov s heslom „do videnia!“ A zvláštne! Pánu Michalovi ani čo by ich odchodom kameň z hrudi spadol. Ba, prečo? Však len snáď netúžil po hodine nemýlenej samoty, po tom, aby mal Oľgu sám pre seba? Snáď nechýbali mu drobné služby lásky a pozornosti z jej strany? Nemohol povedať, žeby ho bola zanedbala, ale delila pozornosť medzi všetkých, a to až veľmi upomínalo výrok: Žijem pre Krista…Bol podvečer. Pán Michal Hodolič vyšiel sám na prechádzku. Oľga písala listy. Zašiel ďaleko, vysoko a bol sám. Kúpeľní hostia bavili sa dolu v parku, chcúc si odpočinúť, sadol si na lavičku a dal sa rozmýšľať. „Aký som to ja vlastne kresťan, keď mi je život mojej ženy, jej snaha žiť cele Kristu takým bremenom? Či nie je mojou povinnosťou, práve tak kráčať v šľapajach Spasiteľových, ako Ďuro alebo ona?“ — Keď ešte v Amerike vo veľkom, povzbudzujúcom zhromaždení vyzvali prítomných, aby vstali tí, ktorí sa chcú oddať Kristu do služby, vstal aj on; urobil to z presvedčenia. Ani dnes ten krok neľutoval; no, až teraz videl praktickú ukážku toho, čo vlastne znamená sľub odovzdania sa Kristu. Lenže nie pri sebe, ach, nie!„Podľa toho,“ dumal hrdina, „ten, kto sa Tebe odovzdá, Pane, nesmie už pre nikoho a pre nič mať zmysel okrem pre Teba! Či tým nemusí prestať každá možnosť lásky rodnej alebo rodinnej? Keď áno, potom je život ako púšť.“Mimovoľne si predstavil, ako veľmi milovali sa navzájom oni: pani vyslancová, Rut, Oľga, Ďuro. Ako ľnuli k sebe! No, napriek tomu Krista milovali viac. On im bol najdrahším predmetom rozhovoru. Ach, oni Ho milovali! Prečo Ho ja nemilujem? Oni tvrdili, že sú Mu všetko dlžni; ja nemám ani zdania o veľkosti dlhu. Viem, že som hriešnik a že On za mňa zomrel. Verím tomu, ale je mi to všetko akosi nejasné. Prečo? Nepočul som snáď všetko, čo bolo treba? Zvláštne! Veď ja vari ešte neviem, čo mám v Kristu. On nežije vo mne tak, ako v nich. Moje a ich kresťanstvo je nebo a zem.“S touto myšlienkou vracal sa domov a netak ho tlačila. Zrazu postál. Na osamelom mieste vidno lavičku a na nej sedela Oľga. Ruky mala spustené do lona a položené na otvorenom liste. Krásne oči hľadeli nevýslovne túžobne do diaľky. Po lícach jej stekali slzy. V celom zjave odtlačená skrývala sa veta: „Ó, keby som mala krídla!“ Tak ona teda vyzerala, keď bola sama? Bodlo ho to. Túžila domov, preč stadiaľto, a on hoci už zdravý, zbytočne ju zdržoval. Verne chcela splniť svoju povinnosť.„Oľga, čo ti je?“ sklonil sa zrazu k mladej panej. Vzhliadla. Podala mu list. Rýchlo zotrela slzy a spravila mu miesto vedľa seba. Prijal s poklonou. Začal čítať list. Bol síce veľmi krásny, písaný nežnou rukou Rut Morganovej, ale na tvári čitateľa vyvolal striedavo rumenec a bledosť. Rut písala o ťažkej chorobe pani vyslancovej, o nutnosti operácie a prosila o príhovor. A medzi riadkami sa predierala otázka: „Kedy sa vrátiš? Všetci po tebe túžime, najmä ona!“Ach, pripadal si Hodolič veľmi zbabelý. Vedel predsa, že chorá pani je matersky naklonená Oľge, ktorú si tak krásne vychovala; musela teda po nej túžiť. — A on nespravil ešte koniec cestovaniu.Vstal zrazu. „Oľga, rozkáž chyžnej zbaliť veci a prvým vlakom ideme domov.“Celá tvár jej zažiarila. Ba, oči zaslali mu pohľad plný vrelej vďaky, že sa až znovu začervenal. Prvý pokročil vpred. Mlčky náhlili sa domov. „Odpusť, nemali sme sa tu toľko zdržať,“ pretrhol konečne mlčanie.„Bolo to nutné na upevnenie tvojho zdravia,“ bránila sa mierne. „No, teraz môžeme už, sláva Pánovi, s dobrým svedomím ísť.“„A nehneváš sa na mňa pre moje sebectvo?“ Nazrel jej hlboko do očí. „Toľké sebazaprenie musela si si preň naložiť. Viem, robila si tak pre Krista, no, mne je to predsa trápne,“ vravel mimovoľne s horkosťou. „Som tvojím dlžníkom a nemám možnosti, aby som sa ti odplatil. Také dlhy tlačia.“„Nevrav,“ položila prosebne ruku na jeho rameno. Slúžila som ti rada, ver. Cestovala som rada s tebou krásnymi týmito svetmi. Nebyť starosti o dobrú mamičku, bola by som bývala veľmi šťastná. No, uznáš, nemohla som si pomôcť… Preto ti veľmi ďakujem, že už ideme domov, a prosím dovoľ, aby som sa smela svojej dobroditeľke cele venovať, kým ju Pán k sebe neodvolá. Vy sa ľahšie obídete bezo mňa. Však potom zase budem vám verne slúžiť, len teraz ma uvoľni.“Najradšej by zavolal: „Nechcem, aby si nám slúžila, nie, nechcem!“ Lež prichádzajúca spoločnosť ich zmýlila. On pridružil sa k známym, ona sa ponáhľala do vily. Čochvíľa unášal ich vlak k Dunaju a tu zase loď domov.Až dosiaľ slúžila mladá pani mužovi ako verná ošetrovateľka; no, odteraz jej to viac nedovolil. Ó, nie, staral sa o ňu s opravdivou gavalierskou noblesou. Ani kňažna, nemohla byť veľkopanskejšie obslúžená. Vediac, že chce tým splatiť dlh, ktorý ho tlačil, nebránila sa. Srdcu, zvierajúcemu úzkostnou obavou, padne dobre každá sebamenšia pozornosť a zvlášť z nezvyklej strany.*Cieľ cesty bol už blízko. Ešte hodinu a loď zastane v malom prístave Z…skom. Tu zrazu zmocnilo sa pokušenie tak mocne srdca mladej panej: Pokušiteľ mučil ju už hodiny obavou, že nenájde drahú dobroditeľku živú, že nepočuje viac ten drahý, milovaný hlas. Nuž, tieto muky vyhnali ju na palubu. Bola tam sama. Tu musela sa aspoň na okamih oddať svojej bolesti a uľaviť si horkým plačom. Myslela, že je tu sama, ale nebola. O pár chvíľ stalo sa dač, čo Michal Hodolič doteraz považoval za nemožné. Zavrel svoju plačúcu ženu do náručia. „Neplač,“ vraví hlasom neobyčajne jemným. „Ver, nájdeme ju ešte živú. Ona prehovorí s tebou, dá ti aj požehnanie. Ježiš Kristus, ktorému obe tak verne slúžite, vám to stretnutie umožní.“Najtiaž bolo len prelomiť ten srieň, tú hať, a už prúdili slová ako všetko oživujúca bystrina. Padali ako rosa na ubolené srdce. Mladá hlava spočinula na mužovej hrudi; plač stíchol. Zastavilo ho nielen krásne potešovanie a prehováranie, lež zvláštny, kdesi zhlboka vystupujúci cit.Raz viezla sa Oľga tiež na lodi. Pravda, bolo to dávno. Viezli ju v ústrety svadbe a ženíchovi. Vtedy snívala devuška, aké to bude krásne, až zavrie si ju do náručia krásny, mladý bohatier, ktorého podobizeň jej strýc poslal zároveň so žiadosťou, aby sa mu stala družkou života. Sen sa nesplnil. Kruto zašliapnutý plamienok zhasol — a teraz? — teraz pocítila mladá pani, že ten plamienok bol len pridusený, že by ešte ľahko mohol ožiť.Vzhliadla zrazu do tváre tešiteľa. Stretla sa s pohľadom krásnych očí, ktoré nehľadeli na ňu viac s opovrhnutím, a utonula na okamih v tých čiernych hlbinách. Nad oboma zavládol okamih zvláštneho ticha, v ktorom len dve srdcia hlasite bili. Potom zaznelo nad ňou: „Oľga, odpusť mi kruté zaobchádzanie s tebou. Špatne som sa zachoval, je pravda. No, nediv sa mi, prosím. Veď si to vtedy nebola ty. To, čo z teba iní vypestovali, mal som ja urobiť, ale vo mne nebolo šľachetnosti. Človek bez Krista, zahynulý v hriechoch, nemohol ináč konať. Ospravedlň ma aspoň trochu a odpusť moju hrubosť, za ktorú sa hanbím.“Zrumenela[19]až pod zlaté vlasy. „Odpustím rada a nič sa ti nedivím,“ zašepkala. „Ba veľmi ti za tie slová ďakujem. Viem, že už nie som tým, čím som vtedy bola. Kristus, môj Pán zdvihol ma z prachu. Urobil tak zovnútorne skrze ľudí, vnútorne koná svoju prácu ďalej. Ach, mnoho ešte chýba na jej dokončenie!“„Tedy sa nehneváš? Nebudeš odo mňa utekať? Nemysli, že ťa chcem pani vyslancovej vziať; nie, ver! Hneď z prístavu ta ideme; a už ju viac neopustíš. Ona si to plným právom zaslúži. — No potom?“„Potom prídem k vám, Michal. Keď náš obapolný úmysel — aby sme sa rozišli, Pán Ježiš nedovoľuje — skúsime potom žiť Jemu na česť spolu.“Tiahly hvizd prerušil rozhovor, ktorý postavil most ponad doterajšiu priepasť. Michal Hodolič cítil, že si musí zaslúžiť to, čo v minulej chvíli dostal.Vedel, že ona od neho utekať nebude, že sa rozhodne zostať mu po boku ako sestra. Ale jemu to nestačilo. Ach, nie! Keď si ju teraz prenášal cez lodný mostík na breh, cítil, že bez nej žiť nemôže, že svoje pozemské blaho prenáša si v náručí.*Na Orlici našli všetko v hlbokom smútku. Boli tu lekári, robili prípravy k ťažkej operácii. Pani vyslancová, hoci predtým zmužilá, všetkých posilňujúca, priam ožila radosťou nad návratom milovanej dcéry. Aj lekári sa jej netak potešili. Musel i Hodolič prísť za chorou paňou. Veľmi, až k slzám ho dojalo, že pani, i keď pred ťažkou chvíľou a zavretá v more bolestí, úprimne sa tešila, že dobre vyzerá. Žiadala si chvíľu byť s ním sama. A keď jej žiadosť vyplnili, preriekla slabým, ale láskavým hlasom: „Neviem, ako Pán usúdil. Ak zomriem, milujte moju drahú Oľgu. Ona vás pred sobášom milovala. Potom ste jej lásku vyhasili. No, keď srdce ucíti teplotu vašej lásky, zažne sa znovu, a vy budete šťastný, ako z tisíc mužov sotva jeden.“„Veľmi ju milujem, veľmi želiem nad svojou vinou a všetko spravím, aby som si zahodené blaho vydobyl späť,“ sľuboval s potláčanou náruživosťou. —Čo mu to pani vyslancová povedala?Vina jeho tým síce ešte zrástla, ale aj — nádej.*Sú hodiny, ktorým podobné nežiadame si viac zažiť. Zavisli nad Orlicou. No ak niekto, tak to bol mladý Hodolič, ktorý si neprial, aby sa vrátili. Veď ešte raz musel sa v nich presvedčiť, že jeho kresťanstvo nemá cenu, ba niet v ňom pravej moci.Pani vyslancová operáciu prekonala. Obe jej chránenky, posilňované Kristom, ktorý žil v nich, zotrvali pri nej. Doktor Tichý, hoci ho lekári vzhľadom na jeho vlastnú pokročilú chorobu chceli z operačnej siene vylákať, ani na chvíľu neopustil svoju materinskú dobroditeľku. Pomodlil sa s ňou pred narkózou. Jeho tvár videla nemocná prvú, keď sa prebrala. Po odchode operatérov začal doktor Tichý tuhý zápas na život a na smrť so slabosťou, ktorá sa snažila paniu usmrtiť. Jeho tvár, i oboch mladých dám, boli tiché. Oni prosili, verili, čakali. Odhodlane vložili paniu do náručia svojho Majstra, hotoví vyriecť: „Buď Tvoja vôľa,“ ak by im ju odvolal. Len to jedno prosili, aby sa ešte aspoň raz zobudila, že by sa s ňou rozlúčili. Veľmi ju milovali, ale Michal videl, že Kristus bol im ešte drahší. A že odchod k Nemu nemal pre nich viac tône, aby zaplašil strach pred možnosťou paninej smrti, siahol po Novom zákone a začal čítať, kde sa mu otvoril!„Pavel prišiel do Efezu a najdúc tam niektorých učeníkov povedal im: Či ste dostali Svätého Ducha, keď ste uverili? A oni mu povedali: Ba ani sme nepočuli, či je Svätý Duch.“Dva-tri razy prečítal Michal túto udalosť, ako sa Pavel postaral, aby tí muži nezostali bez tohto daru. A tu sa mu rozvidnilo v mysli: aj on patril medzi tých mužov — a v tom bol rozdiel medzi Ďurovým, či Oľginým kresťanstvom a medzi kresťanstvom jeho. On pochopil v Amerike všetko iba hlavou, mysľou, kým oni prijali Božieho Ducha…Ach, dobre je, že všetko pominie. Minula aj tá strašná noc, svitlo ráno a s ním zásvit nádeje. Dal Pán Ježiš prosebníkom viac, ako žiadali. On im matku zachránil. Lekári svedčili s radosťou, že pri takej dobrej opatere pani celkom ozdravie. A že je pomerne ešte mladá, ani nie päťdesiatročná, i roky môže si požiť. Kto opíše všestrannú radosť na Orlici?Michal Hodolič vracal sa z domu, kde bol už netrpezlivý. Ponáhľal sa hore pomedzi stromami, keď mu tu beží oproti Oľga. Ešte nikdy ju takú nevidel. Oči plné sĺz radosti, okolo úst úsmev, ktorého žiara do ďaleka hlása, že prináša dobrú zvesť.„Oľga, je pani vyslancová zachránená?“ mimovoľne zavolal a vystrel po nej náruč. V nasledujúcom okamihu hodila sa mladá pani do nej; ovinula ruky okolo mužovej šije v nepopísateľnej radosti.„Áno, Michal, jasaj s nami! Naša mamička smie povedať:„Neumriem, ale žiť budem, aby som rozprávala skutky Hospodinove.“Ona nám zostane. Bežala som ti to oznámiť. Poď sa presvedčiť. Spí tak sladko!“„Ach, vďaka za dobrú správu!“ Privinul prelestnú postavu pevne k srdcu a v návale spolucítenej radosti pobozkal jasajúce pery. Zrumenela a vymanila sa z objatia, vkladajúc iba ruku do jeho ruky.Park Orlice netak oživol. Každý, kto ich stretol, sa radoval. Nielen smútok, aj blaho bolo spoločné.Michal, hoci sa dal s veľkou horlivosťou do súrnych hospodárskych prác, našiel si predsa denne čas na návštevu Orlice. Bol vždy šťastný, keď neskoršie mohol pomáhať vynášať paniu do parku a keď mohol chvíľu sedieť pri nej. Jej jedine sa vyžaloval zo svojho duchovného nedostatku. Ona mohla mu poukázať na možnosť dosiahnutia neoceniteľného pokladu, spôsob, ako ho dosiahnuť a na jeho veľkosť i moc. No, on bol z tých silných, z tých múdrych. Šlo to ťažko kupredu.Počas štyroch týždňov od návratu z Tatier len dva dni bola Oľga u Hodoličov, a to vtedy, keď prišli sľúbení hostia z kúpeľov. Netak všetko prelestne zariadila na ich prijatie. Na žiadosť chorej museli Ďuro i Rut k Hodoličovcom. Hosťom dostalo sa pozvania i na Orlicu. Hoci smeli pani vyslancovú pozdraviť iba na chvíľočku, nezabudnú predsa nikdy chvíle strávené v tomto sídle svetla a úľavy.Pri tejto príležitosti zažil mladý Hodolič nečakané prekvapenie. Spoznal hudobníka, ktorý ho bol svojou krásnou hudbou na balkóne tak oblažil. Nemohol ani pochopiť, že tak hrala ona — jeho každým dňom horúcejšie milovaná žena. Už ho jej vnútorná hodnota nepokorovala. Nie; však odprosil. Ona zabudla, odpustila. Srdce šírilo sa hrdým blahom…*Tak odletelo leto, prišla jeseň. Do krásne rozvíjajúceho sa života padla tôňa. Blížila, opovedala sa[20]dávno. Tvár všestranne milovaného doktora Tichého stávala sa kamdiaľ priesvitnejšou. Povinnosti plnil síce verne ako anjel; nesťažoval sa nikomu ani slovom. Napriek tomu cítili všetci, keď po tie krásne večery tak medzi nimi sedával, keď častejšie dal si obed priniesť do svojej izby, že im akosi uniká. Prácu zariaďoval tak, aby nikoho na svoju osobu výhradne neviazal. No, chorí i zdraví videli, ako viditeľne nesie sa k dokonalosti.*Vzniesol sa nad svetom podvečer, krásny ani v máji. Jeseň obliekala si svoje najkrajšie rúcho prv, kým zaznie prírodou mocné: Ulož sa k večnému spánku! Na verande Orlice, z ktorej rozprestieral sa nádherný výhľad na siné vlny dunajské a na mnohofarebnú prírodu, sedela po dennej práci odpočívajúc celá rodinka pekného sídla. Pani vyslancová neležala už na pohovke; pohodlne opierala sa v pohovke o podušky, ktoré Rut priniesla, a pohládzala zlaté vlasy pri nohách jej sediacej chovanky Oľgy. Ostatní tvorili polkruh. Len doktorova pohovka po paninom boku bola ešte prázdna. Sestry rozprávali svoje skúsenosti z práce medzi chorými. Rut navrhovala, aby si zaspievali, čo sa hneď aj stalo. Krásne mužské hlasy družili sa k čistým ženským hlasom. Chválospev niesol sa ďaleko šírym Dunajom. Tak vítali doktora, vychádzajúceho pomalým krokom hore terasou. Doktor zrazu postál pri prvom strome naproti malebnej skupinke a zahľadel sa na ňu zvláštnym, nerozlúštiteľným pohľadom. Najdlhšie utkvel jeho pohľad na otcovej tvári. Na okamih pokryla strasť bolesti priesvitný, ružami na lícach krášlený obličaj. Potom vzhliadol k nebesiam, stadiaľ zase utkvel na bratancovej tvári a viditeľne si oddýchol. Kým dospievali, prišiel medzi svojich milých. Zbadali ho, ale nezmýlili sa; dokončili spev.„Páni, poďte bližšie! Doktor Tichý bude taký láskavý a prečíta i povie nám dačo zo Slova Božieho, všakver?“ volala pani vyslancová.„S radosťou, drahá pani.“O chvíľočku niesol sa terasou milovaný hlas dobrého priateľa trpiacich. Čítal:„Veríte v Boha, i vo mňa verte. V dome môjho Otca sú mnohé príbytky…“— O týchto príbytkoch, o prekrásnom večnom domove prehovoril tak, že sa všetci po ňom roztúžili. Potom vravel o neobsiahlej láske, ktorá pripravuje hore domov pre duše oslávené a tu dolu duše pre tamten domov. Najväčší dôraz položil na slová:„Zase prídem.“Opísal Toho, ktorý má prísť, s takou láskou a slávou, ako môže len ten, kto chodieva s Ježišom Nazaretským, kto Ho veľmi dobre zná.„Aby ste, kde som ja, i vy boli.“To znelo ako triumf víťazov, ktorí všetko premohli a zvíťazili skrze krv Baránkovu.„Prijmite Krista ako svoje posvätenie a Duch Svätý bude vaším,“ povedala raz pani Zamojská Michalovi. V tejto slávnej chvíli ústami rodného brata blížil sa Kristus tak veľmi k tej mladej duši, že mu konečne otvorila dvere dávno už budovaného chrámu Ducha dokorán. Kristus vnišiel, sláva Hospodinova naplnila srdce.Preto bol mladý Hodolič prvý, ktorý sa hodil na kolená, keď sa začali modliť. Spoza Dunaja znelo večerné zvonenie. Vetierok hral korunami stromov. Ozdobné agáty stlali zlatožlté pokrovce k nohám Tomu, ktorý prichádzal, aby so svojimi prebýval na veky…„Veľmi vám ďakujem, Ďuro, syn môj drahý; zaniesli ste nás až domov,“ ďakovala pani vyslancová.„Zaniesol som vás ta, kam sám idem, drahá priateľka moja. Zdá sa mi, že už nebudem dlho medzi vami. No, tak dovoľte, nech vám poďakujem za to, že ste ma vzali za ruku a previedli cez rozhranie na cestu večnú. Mnoho si dal môj Pán záležať skrze vás na mojej výchove. Čo ešte chýba, prikryje, až pred Ním zastanem, svojimi zásluhami. On sám postaví ma v „rozsadline skalnej.““Čo po týchto slovách nasledovalo, možno si predstaviť. Na bolestnú otcovu otázku: „Syn môj zlatý, cítiš sa dajak zle?“ preletel úsmev ústami miláčika.„Nič horšie, ako inokedy,“ odvetil vrelo; „vravím len, keď sme pri tomto predmete rozhovoru. Prečo by ste sa tak bolestne trápili, drahí? Veď je to veľký div Boží, že som dosiaľ žil. Prichádzajúc prvý raz sem, rátal som sám sebe sotva rok-dva. A hľa — koľko mi Pán pridal!“„On na naše prosby môže ešte pridať,“ vzdychla Rut.„Bude, ako Pán dá…“Keď Hodolič s Tichým odchádzali domov, vyprevádzala ich Oľga s Ďurom. „Syn môj drahý,“ objal zrazu Tichý syna, „nože sa vráť, veď ti mnohé chodenie škodí.“„Po rovine nie, otče. Pôjdem s vami ta na rozhranie.“„Ba, poďte radšej až k nám,“ prosil Michal.„Až druhý raz; bránila mladá pani. „Ďurovi je najlepšie len v jeho izbe a v jeho posteli.“„To máte pravdu, Oľga. No, tak sme už tu. Nezabudnite: či živí, či mŕtvi, sme Jeho.“„Ó, Ďuro!“ vášnive objal Michal bratanca. „Pred chvíľou ďakoval si ty pani vyslancovej; teraz musím ja tebe poďakovať. Ver, konečne som už Pánov. Prijal som Krista skutočne. On je mojím, nuž, tak som aj váš. A ty si ma na Jeho srdce priviedol; vďaka, vrelá vďaka!“„Ach, sláva Pánovi!“ zajasal doktor. „Väčšej radosti nad túto zvesť nemohol si mi pripraviť, druh môj drahý. Nech ťa Pán Ježiš požehná!“Páni objímali doktora. Michal objal aj Oľgu. Hľadela na nebo so žiarivým porozumením. Slzy radosti ligotali sa v jej zraku.„Teraz si konečne budeme cele rozumieť,“ vraví k nej prosebne.„Áno, Michal, teraz už cele. No, dobrú noc.“O niekoľko chvíľ stáli obaja verní priatelia, Ďuro s Oľgou, už len sami na rozhraní hája. Zrazu vztiahol Ďuro ruku.„Poznáte tam to miesto, Oľga?“ spytuje sa s úsmevom.„Ó, poznám! Tam je tá zátoka a vŕby, kde sedelo pred rokmi úbohé, opustené stvorenie ako také skrehnuté vtáčatko. A tam stál anjel, ktorý prišiel to vtáčatko zahriať.“„A tam, Oľga, stál veľký Spasiteľ hľadajúci svoje dve stratené ovečky.“„Ó, Ďuro, ak niekto, ja vám nikdy dosť nepoďakujem!“„Vy mne ďakujete celým životom, Oľga, drahá. Vy ste to boli, ktorá ste môjmu osamelému životu dodali krásy a ceny. Boh vám všetko odplatí. No, dovoľte mi otázku: Všakver’ vás Michalovo svedectvo blaží, nielen ako sestru v Kristu, i ako jeho ženu?“ Oči dobrého priateľa hľadeli tak skúmavo a zároveň výrazne, akoby sa prihovárali za druha.„Áno, Ďuro. Ach, veď to už nie je ten Michal.“ Zakryla si tvár oboma rukami.„Viem, to je nový Michal. Odpustili ste mu všetko?“„Hneď, keď ma prosil. Verte, Ďuro, už niet žiadnej ťarchy ani priepasti.“„Keď vás poprosí, aby ste navždy s ním zostali, urobíte tak radi?“„Milujem ho,“ vydýchla sotva šeptajúc.„Sláva Bohu,“ prisvedčil z celého srdca. A mlčky, každý ponorený do svojich dúm, kráčali domov. Jesenná príroda stlala im k nohám zlatožlté pokrovce. Na Orlici vnišli spolu do lekárne, kde doktor napísal ešte dakoľko receptov. Potom vyprevadila ho Oľga až po izbu.Robievala tak v poslednej dobe častejšie. Dnes vnišla aj dovnútra, obzrela, či je všetko, ako má byť. Poslúžila, čím len mohla. Nebránil. Stojac pri okne so zloženými rukami hľadel s krásnym úsmevom na ňu. A pritom prešiel v mysli s vďakou celé tie roky, keď mu slúžievala. Veď len jej ďakoval, že sa v ten prvý rok tak zotavil.Volajúc odo dvier „dobrú noc“, zrazu postála. Pozrela na neho, ako tam stál taký jasný, dobrý, bližší nebu než zemi. Veľká vlna sesterskej vďačnej lásky preliala sa jej srdcom. Preletela ešte raz medzeru, deliacu ju od neho. „Ach, dobrú noc a vďaka za všetko,“ zašepkala stisnúc mu ruku.„Dobrú noc, Oľga, svetlo moje drahé. Pán Ježiš nech vás veľmi požehná!“*Keď ráno vnišiel doktor H. do kolegovej izby (pretože doktor Tichý v obvyklú hodinu neprichádzal a ošetrovateľ tvrdil, že ešte nevstal), našiel svojho druha spať. Ale bol to spánok, z ktorého už ani plač ani volanie chorého nevyruší. Ďuro Tichý odišiel Domov.Lekári konštatovali okamžitú, bezbolestnú smrť vnútorným vykrvácaním. Krásny výraz tvári, pokojná poloha k modlitbe zopätých rúk svedčili, že zomrel pod bozkom, nie pod úderom.Veľmi oželený, oplakávaný, ťažko postrádaný zanechal po sebe veľkú medzeru. A žil, hovoril príkladom, slovami, ktoré si ľudia sťa vzácne pamiatky ešte vtedy opakovali, keď už dávno rástlo krásne kvietie na jeho hrobe. Biele lavičky okolo jeho hrobu bývali často zaplnené rodinou, ktorá tu sedávala, rozprávajúc si, koľko z jeho dobrých myšlienok a ideálov uskutočnila a čo všetko ešte uskutoční…Keď sa po pohrebe Ďura Tichého zhromaždila rodina okolo pani vyslancovej, vyriekla táto zvláštnu žiadosť. Priala si veľmi, aby pán Hodolič svoj majetok dal do prenájmu alebo — ak mu tak veľmi na ňom nezáleží — aby ho priamo predal. Namiesto toho aby prevzal veľkostatok na Orlici. Takým spôsobom by mohla jej dcéra Oľga zostať naďalej vo svojej úlohe. Pán Tichý so synovcom by prevzali prácu, tým odpadla by panej všetka starosť. Mohla by sa venovať už len svojmu, doktorom Tichým tak krásne zveľadenému dielu.Mladý hrdina dostal tri týždne na rozmyslenie. No, sotva minulo štrnásť dní, prišiel s odpoveďou, že je hotový žiť spolu s nimi pre Krista. Nový Michal nemohol vydržať na majetku, ktorého zachovanie stálo dvoch bratov život — jedného tým, že sa mu nepomohlo, druhého hryzením svedomia. Už sa nedivil, že Oľga tou mamonou pohrdla. Nestálo za to žiť len okolo neho, aby sa udržal a hromadil. Michal pochopil, že mu ho Boh zveril preto, aby ho zložil k Jeho nohám, a tak podoprel ľudomilné snahy šľachetnej ženy. A ona takúto ponuku rada prijala.Cítil Michal Hodolič, že by jeho žena nikdy nemohla byť šťastná bez svojej krásnej práce. Sľúbil jej raz, že ju pani vyslancovej nevezme, kým táto žije. Nuž, pani nezomrela, ozdravela; a on chcel sľub splniť. Veď i on veľmi potreboval matku.Bol by sa ujec Tichý ozval proti predaju veľkostatku — tak draho udržanému — keby mu pani vyslancová nebola ukázala závet. Tam bolo napísané, že Oľga Hodoličová — okrem bohatého legátu pre Rut Morganovú — je jej univerzálnou dedičkou. Tu už nebolo námietky. Smelo mohol dovoliť synovcovi, na ktorého po synovej smrti preniesol celú lásku, stať sa spoločníkom pani vyslancovej a vložiť získaný kapitál do jej projektu.Michal Hodolič mal príliš bolestné rozpomienky na dedičstvo po otcovi. Nebol tedy div, keď ho celý i so zariadením — okrem niekoľkých rodinných pamiatok — výhodne predal, že si oddýchol, ani čo by mu z pliec spadlo bremä. Mohol aspoň veľké východné krídlo Orlice — ktoré mu určila pani vyslancová ako spoločníkovi — zariadiť svojej žene tak, aby sa v ňom cítila šťastná. Šťastie, ktoré pero neopíše, vládlo srdcami mladých manželov, ktorí konečne začínali život spolu, keď si zdobili svoje hniezdočko. Pri hrobe svojho dobrodincu, Ďura Tichého, povedali si konečne pravdu a srdcia splynuli im v nerozlučný celok.Nestratila pani Zamojská dcéru, ani Rut Morganová sestru. Zato dostali verného syna i brata. A Michal Hodolič? Dostal matku i sestru, na ktoré mohol byť hrdý každý šľachetný muž. Ach, veď najpevnejšie spojené je to, čo Kristus spojil. Dobre, veľmi dobre je spočinúť v tej kedysi prebodenej, ale nadovšetko pevnej ruke, v pravici Majstra, ktorý, keď začal raz nádobu tvoriť, neprestane, kým ju nedokončí, kým ako v zrkadle neuzrie v nej svoj obraz.[1]čeľadník— budova alebo miestnosť, kde bývala čeľaď — služobníctvo[2]súrodný, súrodne— veľmi blízky duchovne[3]Slavónia— kraj v severnej Juhoslávii[4]rekonvalescent— kto sa zotavuje po chorobe[5]čeľaď— služobníctvo[6]apatieka— lekáreň[7]bundica— krátky kožuštek[8]Rím— vystúpiť z Ríma — vystúpiť z r. kat. cirkvi[9]Albión— staroveký názov Anglicka[10]milostivá pani(dobové) — úctivé oslovenie cudzej, neznámej, významnej panej[11]veliteľka— tu: predstavená, vážená pani[12]skúšky zložiť— urobiť skúšky[13]diakonka— diakonisa, milosrdná sestra, ošetrovateľka u evanjelikov[14]podvoje— zárubňa (na dverách)[15]prebudenecký— týkajúci sa duchovného prebudenia, oživenia[16]prelestný— pôvabný, nádherný[17]omšelý (omšelá skala)— zvetralý (?), zarastený machom (?)[18]mračno— prísl. nevľúdne[19]rumeniť— červenať sa[20]opovedať— vopred ohlásiť, predpovedať
Royova_V-pevnej-ruke.html.txt
Červená blúzaMalé mesto v Hornom Uhorsku. V lete prach, v zime blato. Samé židovské obchody, zem báječná, kraj mrzký — rovina.Mladý advokát; prvé pokolenie, ktoré už nevraví po slovensky; starý otec, stará mať vraveli len tak, rodičia už i po nemecky, tretie pokolenie už ani nevie po slovensky.Volá sa Géza a je zasnúbený s Mariškou Novákovie.Tam pravý opak: starý pán je Slovák z tých samotárov; neobcuje s nikým, je trochu podivínsky; ale môže si to dovoliť, lebo je majetný človek.Mariškou ju volá len Géza a kamarátky; doma je Marínka, a tak i cíti.Otec na svete miluje len ju — hoci tá láska i dudre, i šomre — ale starí páni sú už raz takí…Marínka je divné dievča. Vychodila polgárku, a potom išla na dva roky do Lausanny vo Švajčiarsku.Dosť hromžil starý pán na to, ale Marínka sa podívala tým istým pohľadom naňho, ako kedysi jej matka, a starý hundroš dovolil to, čo mu bolo tak oproti vôli.V Lausanne sa sišla v penzionáte s Máriou Antonovnou Gabarinovou, a toto priateľstvo sa stalo jej najväčším pokladom…Nikdy nezabudne, ako sa videly prvý raz.V úzkej bielej postieľke ležala nová žiačka prvý večer. Biele mulové záclony na oknách, tapeta ružovými kvety posiata — tá istá vzorka na chutnom ľahkom náradí. Všetko čisté, biele, nevinné, veď je pre mladé dievčatá!Okno otvorené, mesiačik sedel na kraji okna a ľutoval malú Slovenku, ktorá prišla z ďalekého Uhorska — vyplnila sa jej túžba, a teraz predsa plače.Krútil hlavou, ale ju nemohol potešiť…Už mala ručníček taký mokrý, že by ho bola mohla vyžmýkať, keď počula na chodbe veselý smiech a hlasy dievčenské: „Ach, c’était magnifique.“To bolo veľkolepé!V izbe stála ešte jedna práve taká postieľka, ako jej — prázdna, žiačky boly na nejakej vychádzke. Marínka zdvihla hlavu: teraz príde dievča, s ktorým bude za dva roky žiť a bývať.Dvere sa otvorily — Marínka skočila rovno na nohy: pred ňou stál mladý oficier. Vysoký a štíhly, v kepeni a čiapke.„Stoj!“ skríklo dievča… Tu hlasitý, sladký dievčenský smiech; kepeň sa roztvoril, čiapka odletela: Mária Antonovna Gabarinová stála v krátkej spodnej sukničke pred ňou.„Ah, quelle est charmante cette petite farouche!“Od tejto chvíle boly nerozlučiteľné. Marínka prišívala Márii Antonovne gombičky a štopkala jej roztrhané rukavičky, robila poriadok v kasni, — za to ju Mária Antonovna učila cudzej reči, obznámila ju so slavianskou kultúrou a spievala jej ruské piesne.Mária Antonovna bola o pol hlavy vyššia ako Marínka, mala oči plné túžby, báječne elegantné pohyby, kúrila ako Turek a nestarala sa o školskú disciplínu. Mala už osemnásť rokov.Marínka sa naučila od nej, že múčne jedlo treba jesť vidličkou, a nie krájať nožom, že je cognac s amerikánskou zástavkou najjemnejší, že sú cukríky v Rusku najlepšie, a podobné veci.Ale popri tom i toľko serióznych, nových neznámych vedomostí, toľko odhodlanosti a ideálneho smýšľania, o čom predstavená penzionátu Mme Boupré nemala ani tušenia…Vojna roztrhla i toto priateľstvo; Marínka už od troch rokov nevie nič o nej.A dnes má devätnásť rokov a je zasnúbená s dr. Gézom Ruppom.Niekedy rozmýšľa o tom, čo by ozaj Mária Antonovna povedala naňho. Má faltu na nohaviciach, ako britvu ostrú, temperamentné kravaty, pútec v tmavých vlasoch je bezúhonný a je — tak si myslí Marínka — veľmi, veľmi do nej zaľúbený.Prečo si to myslí?Lebo jej, keď príde, bozká každý palček na malej usilovnej rúčke, a je okúzlený, keď ju najde v kuchyni: na červených šatočkách biele bodky a biela zásterka. V každej operete by Marínka mohla v tom obleku vystúpiť, taká je chutná v ňom.A predsa má niekedy trápne chvíle: „Ten Géza je taký — taký…“ nevie, ako dokončiť. Len to vie, že je všeličo, čo by si ináč žiadala…Aký je milý ten malý divoch!Marínka nepozná slovenskej inteligencie. V Martine nikdy nebola. Starý pán komótny… A Rupp Géza bol hneď po ruke ako pytač…Marínka neni bojovná nátura. Ale cíti po slovensky, a Lausanne a Mária Antonovna sú nezapomenuteľné…Géza sa smeje z tých vecí. Chytí ju okolo pása, pritisne ju k sebe:„Hlavná vec, že si moja — také myšlienky ti u mňa prejdú!“Marínka nevraví nič. „Na ostrove som tu“, myslí v sebe — „okolo mňa cudzie more — a jeho stará mať nevedela ináč ako po slovensky…“Snúbenci išli na prechádzku.Kto pozná malomestské ulice, vie, že je to veľmi slabá radosť. Dláždenie mizerné, no a v tomto mestečku obzvlášť. Kamene ako mačacie hlavy okrúhle, nerovné, dlho po tom chodiť sa vôbec nedá. Predsa išli; slniečko vábilo von, a nálada bola akosi búrlivá medzi nimi.Ničoho poriadneho nevidno — len falošná elegancia kaviarne na hlavnej ulici vykrikuje už zďaleka. Mramor je síce len z linolea, pluš len farbistý štof, no zrkadlá sú ohromné, kelneri impertinentní a špinaví, dlážka olejom natretá, luster „pozlátený“, vcelku „veľkomestský“ dojem, ako sa pýšia domorodci.Marínka si vzdychla. Prišla jej na um tichá elegancia vo Švajčiarsku, Viedeň, Zürich… Darmo: človek neni tam, kde by chcel, ale tam, kde musí byť.V obchode pri kaviarni senzácia: vo výklade nezvykle krásna červená blúza; jemnej, mäkkej farby, strih, vystrojenie prvotriedne, model z Viedne má lákať kupujúcich.Marínka zastala a s naivnou radosťou obdivovala peknú blúzu. Géza zdvorilé zatajil zívanie — trošku dlho sedel večer v hostínci… Pekné oči dievčaťa žiarily — čítavala síce Gobineaua a Hviezdoslava, ale zato sa jej i pekná blúza páčila.Na večeru pripravila snúbencovi Esterházy-rostbrátl. Bol výtečný — nepredarmo složila zkúšku „Kochstudent“ vo Viedni ako prvá v Bristole. Víno bolo ľahké a pritom ohnivé, nálada výtečná.Marínka mala dnes svoj obzvlášte „pekný deň“. Ústa ako čerešne a zúbky osvietily mladú tváričku. Profil hrdý, a to bol pikantný kontrast k mäkkosti dievčenskej tváričky.Géza modlikal, aby svadbu spravili čím skôr, Marínka nechcela ešte; len po vojne, len nie tak chytro…Mladý človek prosil, nahováral, — starý pán sedel pri stole, kúril z dlhého čibuka. V Marínkinej izbe bol mladý párik: dievča sedelo na foteli, mladý zať chodil nepokojne hore-dolu po izbe.Dievča bolo utúlené v hlbokom foteli, hlavička opretá o tmavo-červené úzadie. „Kúpim jej tú blúzu!“ blyslo mu hlavou. „Hneď zajtra ráno pôjdem po ňu…“Bolo desať hodín — starý pán ho pratal von.Mladý človek ešte túžobne pritisol dievča k sebe a odišiel.„Nejdem domov“, myslel si po ceste. „Teraz sa vrátiť do tej antipatickej mládeneckej izby — poďme do kaviarne!“V kaviarni obvyklá nudnosť. Roztržite prezeral novinky.Razom zdvihol oči. V kase nová „kráľovna likérov“.I táto stvora nočných radostí mala anjelský zovňajšok, ktorý veľmi vedela využiť: na blond vlasoch čierna stužka, belasé oči pod tmavým obočím, bez pudru a šminky robila dojem nevinného pätnásťročného dievčaťa. Čierna blúzočka skromná a jednoduchá a popritom chladný rafinement veľkomestskej nočnej kasírky.Géza bol natoľko poriadny, ako v takýchto veciach mužskí bývajú. O chvíľku vzal klobúk a išiel domov. Pri zaspávaní myslel i na Marínku, i na neznámu medzi likérmi.*Keď na druhé ráno Marínka išla sa spýtať o cenu červenej blúzy, bola blúza už preč, a predavačka sa tak usmievala pri tom, že Marínka momentálne uhádla, kto a pre koho kúpil peknú blúzu.Začervenala sa a so šťastným pocitom išla domov.Večer bola obzvlášte nežná s mladým zaťom, a Géza začal znova prosiť o čím skojší termín svadby. Ale Marínka — mladé dievčatá sú podivné — povedala mäkkým tichým hlasom: „Len po vojne. Ja by som teraz nemohla byť šťastnou, keď toľko ľudí krváca a bojuje…“On sa vzbúril.„Zas také veci, čo zo svojich slovenských kníh načítaš…“Škoda, že sa jej vtedy nepodíval do očú. V tých očiach planul oheň, ktorý sa len smrťou zhasí…„Veľmi mi je ľúto, Géza… ale to je už tak!…“On odišiel nahnevaný.Hnev dáva zlé rady.Išiel do kaviarne a sadol si naproti neznámej v bufete.Tak sa zdá, že také ženské majú nejaký šiesty smysel uhádnuť, čo sa deje v mužskej duši…Tak i táto.Belasé oči pod tmavým obočím sa pár ráz skúmavo, dlho ponorily do jeho očú…Keď zamkli kaviareň, spustili železné roletne, zadnými dverkami prišli Cigáni.Vtedy vypil Géza Rupp už piaty kalištek alašu. Už bolo nad ránom, keď spoločnosť zmizla domov…*Keď sa na druhý deň ráno zobudil, bolo už poludnie.Nemal už červenej blúzy, čo bola určená pre Marínku, zato úžasný katzenjammer.Nepomohla ani krhla chladnej vody, čo si vylial na hlavu.Marínke odkázal, že nemôže prísť, má mnoho roboty. Robota pozostávala v tom, že si nadával do somárov a nahnevano chodil po kancelárii, ani cigareta mu nechutila.Marínka išla zarmútená na prechádzku s otcom. Mala zlý pocit, že si nahnevala včera snúbenca…„A hádam má pravdu“, myslela si. „Ľúbi ma — tak chce mať svadbu…“ a odprosovala v myšlienkach Gézu Ruppa.Naproti nim išla dáma. Neznáma. Marínkin zrak bol ostrý a dobrý. Hodvábne punčochy, moderné topánočky, ohromný sivý plášť — veľkomestský chic celá osoba — a haut gout…Pod roztvoreným plášťom:jejblúza, jej červená blúza, o ktorej myslela, že Géza ju preňukúpil…Ženský inštinkt je najostrejší inštrument na svete: Marínka razom vedela, čo bola Gézova „robota“, prečo neprišiel a že tej červenej blúzy ona nikdy viac nedostane…Všetka krv sa jej vlnila nazad do srdca; mala divný pocit slabosti, a hrdlo jej vyschlo razom…Sobrala sa a pošla domov. Doma stiahla zlatú obrúčku, pri čom sa jej i ruky i pery triasly, a poslala ju zpät.„Bože, Bože, už teraz nikomu veriť nebudem!“Hodila sa na posteľ, zahrabala hlavu do vankúšov a plakala, plakala, ako kedysi v dávnych šťastných časoch v úzkej bielej postieľke švajčiarskeho penzionátu.
Ivankova_Cervena-bluza.html.txt
Magické receptyKeď nedávno prezeral som vo Štvrtku na Považí u niektorých hospodárov opatrované staré rukopisy, našiel som medzi inými aj desať receptov včelárskych, z minulého storočia pochodiacich. Ale len rukopis pochádza z konca 18. storočia, recepty obsahom svojim ukazujú do časov omnoho dávnejších, v ktorých včelárstvo, teraz v tomto kraji len veľmi nedbale pestované, v kvete a veľmi rozšírené bolo. Na dôkaz toho, že počiatkom 17. storočia včelárstvo v okolí Trenčína veľmi pilne pestované byť muselo, slúži vizitačný protokol prvého ev. superintendenta trenčiansko-oravsko-liptovského, Eliáša Lániho, ktorý r. 1611 v inventári soblahovskej cirkvi pri Trenčíne uvádza 56 parcel lúk a roličiek ku kostolu soblahovskému patriacich a vyárendovaných, od ktorých prenájomníci neplatili peniazmi, ale voskom. Veľkosť tých parcel sa neudáva; ale že nemohly byť veľké, poznáme už z toho, že od niektorej platievalo sa len pol funta a len málo od ktorej dva funty vosku. Z takto došlého vosku „šúľavali“ vo fare alebo na inom vhodnom mieste sviece pre kostolnú potrebu a ostávajúci vosk predávali do Trenčína pernikárom, ktorí robievali nielen perníky, ale aj voskové sviece.Všeobecne známe je, že včelári ešte aj teraz robia rozličné čary pri včelách. Len nedávno počul som s celou určitosťou tvrdiť, že kto dostane z vlka hrtan, usuší ho a niektoré svoje včely pustí z úla cezeň vyletieť, včely celého úla pôjdu na cudzie včely, aby im pobraly med. Komu sa včely daria, o tom ľud verí, že im počaroval; ak sa nedaria, i tak majú počarované.Pisateľ štvrťanský oných desiatich magických receptov pre včelárov dozaista nevymyslel ich sám, ale sobral ich z ústneho podania včelárov koncom minulého storočia. Reč je miešanina češtiny so slovenčinou. Podávam tu celý ten rukopis.„Tato knižka jest ke včelám.1. Na Vánoce natreščesnekoma medvedím sadlom letáčky, a nepůjdau na ne ludské (t. j. cudzie) včely.2. Na Vánoce si kúpiš po groši červenéhovína starého, hrebíčkovú matku, muškátový kvet, škorice, muškátový orech:a to všecko stlčeš do toho vína. To všetko maj na svátky na stole. Keď včely podrežeš, dávaj jim z toho pomáličky s medom.3. Keď budeš na jar včely púšťať, čím najvčasjej alebo pred svatým Jozefom: natri najprvčesnekom vánočným a medvedím sadlom;na tretí aneb na čtvrtý den budeš jim pristavuvať medu a toho vyše doloženého vína. Tak budú dobré a silné.4. Aby ludské včely na naše neišly. Nalapajrakov a rýb, a to stlč a daj do medu; ale jim prv daj čistého medu a potom to daj, do kterých půjdau na úl ty ludské, ale své dobre poobmazuj a zatkaj. Tak aj dávaj tým ludskýmkvasnices medom, tak jich zkynožíš. Též keďdby išly ludské na naše včely, nakopajnaháčua stlč, daj do medu: tak všetky zkynožíš.[1]5. Keďby naše včely na druhé išly, a poznáš které na které idú: do tých, které idú, uhodíš do letákamúku; alebo na noc otvor jim zdúšku, tak z tých napotom nepůjdau.6. Aby ti roj neušel. Vezmi na vánocepovalovej múky, a keď budeš podrezúvať, vezmi sito a zpátek ho obráť keď máš podrezúvať, tú múku na to sito daj a tri razy osievaj okolo, tak ti neujde roj. Keď najdeš pred Juromputo, daj ho pod úl: neujde roj.7. Keby roj utekal, naberhliny z krčačiny, a tú hlinu hádž pred včely, anebo vodu prskaj: tak jich pristavíš.8. Keď budeš roj osádzať, vezmirojovníka a materinu dúšku a sporiška, vytri tým a medom úl: bude jim voňať.9. Keďbys včely kupoval na chovanie, vezmi z pod kúpeného úluhliny, a daj tú hlinu na to miesto, kam úl postavíš.10. Chceš-li, aby včely moc medu maly, na Vánoce v štedrý deň, zkoláčanajprv uválaného a upečeného, uchyť polovic, a z tej polovice daj na každý úl po kúsku, aby to tam bolo cez svátky, bárby to potom i myši zedly, lebo vtáci uchytili: ale včely sa nebudú rojiť.“V 8. recepte spomenutýrojovník(Melissa officinalis) je južná rastlina, ale často pestuje sa v záhradách, hlavne v takých krajoch, kde sa včelárstvom zaoberajú. Často najde sa aj zdivočilá a cele udomácnená pri plotoch a pri cestách. Po kopaniciach miestami rastúci rojovník ukazuje nám stopy, že tam kedysi chalupa stála, alebo aspoň včelín býval.Včely sú aj teraz u ľudu nášho vo vážnosti a nazývajú sa často, akoby maznavo „muškami“. Včely ľudu nášmu nikdy „nedochnú“, ale „umierajú“. Keď umre gazda, domáci bežia to hneď oznámiť včelám zaklopaním po tri razy na každý úľ a rieknutím: „gazda vám umrel“. Za gazdom obyčajne vymrú aj včely. Aby sa včely hojne rojily, obieha včelár na Veľký piatok nahý okolo včelína.Iný rukopis, tiež z predošlého storočia pochádzajúci a magické recepty obsahujúci, dostal som tohoto roku z Podlužian. Písaný je rukou veľmi vypísanou, tak že s istotou môžeme tvrdiť, že ho písal človek študovaný a perom mnoho narábajúci. Aj tento podávam vo vernom odpise. Titulu nemá a magické recepty poznačené sú bežnými číslami.„1. Aby te žaden nevidel.Zslecž ze zajaca losje (vlásie?) hned ho s voskem smíšaj, z toho sprav knot a zapál.2. Aby se ty (t. j. ti) peníze navratily.Koren Vraticžovypolož pod Oltár, nechaj ho tam po tri nedele, polož potom medzi peníze.3. Aby psy na teba neštekaly.Cžernobilovy korenpolož do cžižmy.4. Abis zlodeje našel.Jaknáhle zvíš, že ty necžo chíba, vitahni zgaci motús, bež do Mlina a polož do mlinskeho kamena, a doma nájdeš zlodeja.5. Abis vedel cžo kdo o tebe mluvy.VezmiDrozdove Srdce, a polož si ho na noc pod hlavu, snije se ty.6. Abis zajaca snadno zastrelil.Žlč ze zajaca umaž sy na cžižmu.7. Kdiž ta neco knavy (gniavi).Nech sa položí ku dverom hore koncommetla: do rána dočkáš, čo ta gnavilo.8. Abis lacno kupil.Noshlavu dudkovupri sebe.9. Abis bol moczni.Zkohúta ostrohupri sebe nos.10. Aby ta neprítel rád mal.V nedelu pred Víchodom Slunce vezmiŠalfiu, a di k nemu: musí te rád mat. Item: Nos pri sebeVlcží zub.11. Abi sa žaden s tebu nevadil.Nos pri sobeVlcží koren.12. Abi ty žaden flintu neškodil.Z ucha sveho s tu mastu namasť sve ruky: a neuškodí ty žaden.13. Abi sy chlapa zrazil.Hleď dostatstrelu, vlož do prstena místo Ocžka, cžasto obráť k dlany, a tak bi.14. Kdibi ti na vesely pištol nechcela vistrelit.S klinem na gaczech vitri panvicu a rúlu.15. Stare a žlte gombiki obnoviti.Var jich vhrachualebo ve vode.16. Kdibi si dostal na šatu špljach (fľak?).Pomaž ten špliach s hlinu a pri teple drž.17. Abi ty flintu nezkazili.Vezmi tepleSvinske Lejno, obzlaštne kdi najdeš, a pomaž svečku i stroj, a domu(?) do ruky vtiskni cžo mužeš vtlačit z neho čez šatku.18. Abi sy bil mocni a silny.Vezmizadek z vínado sklenicze a obtáhni s lemom dobre, tak zahrab do mraveniska; potom prave kdi bude rok, v ten den, v tu hodinu, vezmi a na dúšek hned vypi; jestli nemožeš to vypit, cez hlavu vilej.19. Abi sa ta zbroj nechitila.VikopajMacží chvostikna den S. Marka, a nos pri sebe.20. Abis mnoho ríb do vrše chitil.Vezmidrevo hnile, ktere v noczy sviti, vlož do sklenice a do vršky, ale sklenicu dobre zaváž s voskem.21. Abi si sa ze Žalara vislobodil.Vezmistracže vajco, a zas ho polož do hnízda, a straka prinesekamenček, a ten kamenček zapravic do prstena: kde sa zamku dotkneš, hneď sa otvori.22. Abis nebol premožen.Ze zelinizvoncepri sebe nos.23. Abis premohel neprateluv.Napíš na bukovem liste tito slova: Gabriel, Rafael, — a nebude hnev.24. Abi ta ludje milovali.Chic jednulastovicu, odrež ji hlavu, v žaludku najdeš kamenček: a nos pri sebe.25. Aby z druheho ty prinesly. (Čo?)ZabartujLastoviče vajco, abi tvrde bilo, vlož opet do hniezda; a kdiž pride lastovica, prinese sobe zelinku, drž medzy provazmi, a nebude se prejimat. (Nemá žiadneho smyslu.)26. Abi sa všelijakej barvi kurence a húsence láhly.Pomaluj vajca takovu barvu, jakovej barvi chceš miti, potom pomasť z drevením olejom, nech to uschne: a polož pod Slípku.27. Abisi mohel bilu(?) dostat, ktera sa ti lúbi.VezmiČernobilua nechaj na slunci cez den, až bude bíli a černý, a potom rozetri; ten jeden bíli vrhni na nu, a ten černi daj do napoja, a bude te líbit.28. Abi kůn druheho pretahel.Dej jemu zesti tri kvetiRozmarinove, a obes mu tito slova na hrdlo: Juxta×Romam×Patrna×Male.29. Abi si na všetki hri vihral.Napíš tito Slova: …×Morti××Charta×Ladamas×,vezmi tri vrabcove jaziki a tri srdca, zaváž do papíru: a vihráš. Item:Oči dudkovenos pri sebe, a tito slova: ×fel×tale×mala×: a budeš mat ščesti.30. Aby si nikdi neustal.Hadovu kožusi opáš na nohu pravú: možeš git daleko.31. Aby si všecko uhadel, co chceš.Vezmi hadovu kožu, usuš na prach, a ten prach polož sobe na hlavu.“Od čísla 27. sú tieto recepty písané inou, menej zbehlou rukou a už veľmi vybledlým a ťažko čitateľným písmom. V týchto receptoch spomínajú sa nasledovné rastliny: vrátyč (Tanacetum vulgare), černobýľ (Artemisia vulgaris), šalfia (Salvia officinalis), vlčí koreň (snáď Aconitum Lycoctonum), hrach (Pisum arvense, sativum), mačí chvostik (snáď myší chvostik, Achillea millefolium), hnilé, fosforeskujúce drevo, zvonček (Campanula), bukový list (Fagus silvatica), magická zelinka, lastovičkou prinesená, neznámeho druhu, rozmarín (Rosmarinus officinalis), ktoré často sa užívajú v poverách, čaroch a domácich liekoch nášho ľudu.Že vosk hráva od starodávna v čaroch veľkú úlohu, je všeobecne známe a v bosorských procesoch ešte minulého storočia nejedna bosorka bola mučená, aby sa priznala, kde, komu a ako „cerae transfusione“ uškodila. Ak sa jej to svedkami dokázalo, alebo sama priznala sa na mukách k všetkému, čo sudcovia si žiadali, bola ad majorem justitiae gloriam upálená. — Kto však kedy mohol na tú komickú myšlienku prísť, že by motúz z giat do mlynského kameňa vhodený robil nejaké zázraky, ako vyjavenie zlodeja, alebo že by vytieranie panvice a cievy pištoľnej klinom z giat malo urobiť túto zbroj výtečne strieľajúcou? Bol to iste nejaký prešibaný a prefíkaný furták, ktorý si z pôverčivých ľudí bláznov robil. Srdce z dudka, drozda, kohútia ostroha, vlčí zub a podobné veci boly od dávna aj u iných národov v čaroch a lekárstve užívané, a to nielen starými babami, pastiermi, bosorákmi, bosorkami, vedomníkmi z profesie, ale aj graduovanými doktormi lekárstva, ako nám to dokazujú mnohé spisy ešte z minulého storočia.Keď podávam teraz, ako na ukážku, niektoré magické recepty z Bošáckej doliny, nechcem tým toľko povedať, ako by to boly tunajšie špeciality; lebo tie isté, alebo aspoň im podobné nachodia sa na celom Slovensku. Kto požíva dôvery ľudu ako jeho úprimný priateľ a nie ako nenasytný vydrigroš, ten dozvie a dopočuje sa v každom kraji mnoho zaujímavého z oboru povier a starobylých zvykov. Čím ďalej leží jedna dedinka od mesta alebo mestečka, od hradskej cesty a teraz od železnice, tým je ľud pôverčivejší.Kto chce v kartách vyhrať, musí sa dať Cigánkinou papučou okadiť. Tento recept zachovávajú nielen dedinskí karbaníci, ale aj veľkomestskí.Kto chce mať v domeŠkriatka, aby mu peniaze nosil, za deväť dní nesmie sa ani umývať, ani česať, ani modliť; na deviaty deň musí cez deväť prielazov na plotoch zadkom preliezť, tam ho potom bude čakať Škriatok v podobe čiernej sliepky a opýta sa ho: „čo žiadaš?“ Keď svoju žiadosť prejaví, musí Škriatkovi vlastnou krvou podpísať svoju dušu alebo „ťažkej svojej ženy“ ešte nenarodené dieťa a žiadosť jeho bude splnená. Škriatok chodieva vo dne v podobe čiernej sliepky alebo „zašubraného“ kuraťa po dome, v noci lieta v podobe ohnivej reťaze dolu komínom do domu. Kto od čiernej sliepky vajce za deväť dní pad pazuchou nosí a za ten čas ani sa neumýva, ani nečeše, ani nemodlí a potom to vajce necháva za deväť dní uložené v konskom hnoji, tomu vyliahne sa z neho Škriatok. Škriatka menujú aj Zmokom. Upískané, strapaté a nedbale oblečené deti nazývajú škriatkami. V Bošáckej doline je to tak bežný výraz, ako keď inde rodičia z prílišnej rodičovskej lásky svoje detváky „hýlmi“ nazývajú.Aby niekomu pričarovali neuhasiteľnýsmäd, dajú mu zjesť, tak aby o tom nevedel, kus nejakého pokrmu cez husací gágor pretiahnutý; tak potom čo najprv piť bude, musí to ustavične piť, ako hus. Znám starého kopaničiara, ktorý mi rozprával, že mu súseda z pomsty dala zjesť cez husací gágor pretiahnutý puchor a nohu a keď si na to vody upil, dostal taký hrozný, pálčivý smäd, že musel vo dne i v noci ustavične vodu piť, naraz vraj štyri, ba aj päť holbí. Všetky užívané lieky nič neosožily, až mu akýsi ovčiak poradil, aby pivo pil, ale keby ho niekto akokoľvek prosil, aby mu z toho piva dal, jestli sa chce vyliečiť, nesmie mu dať ani kvapky. Piť však má takýmto poriadkom: jednu holbu neslanú, druhú slanú a zase neslanú, tak dlho, zakiaľ len bude v jednom kuse stačiť. Milý kopaničiar dobre si tú radu zapamätal a že bol práve na trh do Nového Mesta vystrojený, i podľa nej sa zadržal, lebo prijdúc do N. Mesta, zasadol si k pivu a podľa predpísaného poriadku vypil na jedno posedenie sedem holbí piva bez toho, že by bol niekomu, hoci ho o to žiadali, čo len kvapky z neho dal. Na druhý deň, vraj, už necítil smädu. — O jednej žene mi rozprávali, že dostala zjesť kus puchora cez husací hrtan pretiahnutý a keď si na to upila pálenky, stala sa korhelicou a v tom aj umrela.Preto v takom dome, kde šípia nejakú zášť proti sebe, neradi prijímajú niečo na jedenie, zo strachu, že by to mohlo byť pretiahnutím cez husací hrtan počarované.Keď spadne na nový štvrtok (t. j. v najbližší štvrtok po novmesiaci) s putne drevená obruč a tá sa na prach spáli, tým prachom možno urobiť dievčaťu veľkú hanbu; lebo keď tancujúcu tým prachom niekto z nenazdania posype, hneď s nejvšetky šaty spadnú.Nielen v 13. storočí živší Albertus Magnus znal recept, podľa ktorého človek môže sa urobiťneviditeľným, ale aj náš ľud spomína, že prsty z nenarodeného dieťaťa, tomu, kto ich pri sebe má, i potme svietia a neviditeľným ho robia. O prešibaných kmínoch, ktorí s neobyčajnou zručnosťou i v najtmavšej noci páchajú krádeže, hovorí sa, že majú pri sebe prsty z nenarodeného dieťaťa, t. j. vyrezané zo života zomrelej tehotnej matky.Komu nedostačí, že sa môže poshovárať, poradiť a pobaviť so statočnými ľudmi, a aj nestatoční a planí ľudia sú mu ešte pridobrí, hľadá spôsob a príležitosť, ako by mohol dostaťaudienciu u čerta.Čarodejstvo má k tomu nasledovný magický recept: choď cez pólnoc na krížne cesty, sprav okolo seba trikráľovou kriedou kolo, ale maj pri sebe svätenú trikráľovú vodu. Z toho kruhu uvidíš čerta a zlých duchov, môžeš sa s nimi shovárať a ak sa čertovi podpíšeš krvou z malíčka ľavej ruky, dá ti všetko, čo k časnému šťastiu si zažiadaš. Ale beda by bolo tomu, kto by z toho kola vykročil, lebo čert by ho v tom okamžení uchytil.Kto chce vidieť a poznaťbosorky, nech robí stolček od Lucie do Štedrého večera, každý deň, hoci len za chvíľku, tak, aby bol do Štedrého večera hotový. Keď si tento stolček po Štedrom večeri na polnočnú utiereň do kostola vezme a tam si naň sadne: vidí všetky bosorky, chrbtom k oltáru obrátené; ale nesmie čakať kňazovho požehnania, lebo po požehnaní vychytily by mu bosorky ten stolec a dôkladne by ho doriadily. Hoci ľud na túto poveru veľmi drží, predsa nikto nevyrába tu také stolce a nimi takú poveru nepestuje.Vyčitovanie zlého ducha rozličnými zaklínacími formulami je vždy ešte bežné. Raz mi rozprával jeden chlap, na ktorom bolo poznať, že tomu aj pevne verí, že jemu známa žena, keď pila z prameňa vodu, priľahnúc na zem, schytená bola „zlým duchom“ za jazyk a ten „zlý“ ju zatiaľ nechcel pustiť, zakiaľ mu nesľúbi, čo má v sebe. Sľúbila. Za krátky čas porodila chlapca. Keď tento vyrástol na švárneho šuhaja, išiel raz s matkou na Rolincovú (kopanice medzi Zem. Podhradím a Mor. Lieskovým) a vidiac pekný dub, riekol: „Ej, ale by bolo dobre na tom dube visieť!“ Matka sa toho naľakala a príduc domov povedala o tom mužovi. Ten hneď na druhý deň dub vyťal a keď poprávali stodolu, dal z neho ukresať hradu. Ale chlapec, už švárny mládenec, vytratil sa im raz z izby a večer našli ho na tej dubovej hrade obeseného.Zatopenému, keď je ešte nádeje, že „k sebe príde“, varechou otvoria ústa a vlejú mu do úst cez dieru železného kľúča vody; ak je ešte „duša v ňom“ precítne a začne hovoriť.Porazenémua reč ztrativšiemu človeku potierajú jazyk krvou čierneho kohúta alebo kocúra, žene krvou čiernej sliepky alebo kočky. Videl som raz mladú ženičku niesť čiernu sliepku, ručníkom zakrytú, do takého domu, kde ležala žena, v ten deň ráno na celý ľavý bok tela porazená, ktorá na tretí deň umrela.Protizanemeniu, aby pacient zase hovoriť mohol, dáva sa mu jesť niečo zabudnutého. Pri pečení chleba spraví sa malý „postruheň“, na ktorý sa pri vyberaní chleba — akoby schválne — zabudne, a akoby sa gazdiná naň razom rozpomenula, vytiahne ho z pece a dá ho na zjedenie zanemenému. Iný recept zase predpisuje: naškriabať z kacheľných vidiel niečo železa, to variť s majoránom (Origanum majorana) a odvarok dať vypiť chorému.Krištofovým sklommožno vidieť do vnútra zeme a tak najsť poklady. Nemôžem sa dozvedieť, čo náš ľud pod tým Krištofovým sklom rozumie, pomocou ktorého aj duchov zomrelých možno docitovať, ako to vraj jeden insurgent podhradský, menom Kozic, urobil, ktorý, keď sa bol sťa husársky obšitoš z napoleonských vojen domov navrátil, dal si docitovať ducha svojej zomrelej matky!Odvarokumrlčej hlavymá byť prostriedkom proti choromyseľnosti a nočnému gniaveniu (Alpdrücken). V bošáckych kopaniciach chodievalo vraj čosi vo dne i v noci jednu dievku gniaviť. Vydala sa, ale jej stav sa po vydaji ešte zhoršil tak, že bývala aj vo dne za dlhé chvíle ako „bez seba“, lebo ju ustavične mátalo. Zavolaná Cigánka liečila ju odvarkom ľudskej umrlčej hlavy, nad ktorou akési zaklínacie formule šomrala a tým odvarkom na halucinácie trpiacu ženu zmývala. Za krátky čas žena umrela, a keď mrtvolu viezli na pohreb do Bošáce, nemohly ju kone z doliny vyviezť, lebo „ten zlý“ aj furmanovi na bič sadol. Museli sa chlapi do vozu zoprieť, aby ho vytisli až na rovnú cestu.Na„preškodenie“berú hlinu zpod zdochlého psa a zeme z troch hrobov a medzi odriekaním istej kliatby obsýpajú dokola dom, aby tam nebolo šťastia.Keď sa na jar lichva (kravy, voly) po prvý raz do jarma zapriaha, zvlášť bujná a dobre chovaná, potierajú jej šije nastriekaným ženským mliekom, aby dobre a pokojne na jarme ťahala. Počul som rozprávať, že na jarmoku v Novom Meste jedny bujné junce nikto nechcel kúpiť, až ich jedna žena chytila a nastriekajúc si na dlaň mlieka, tým im krky pomazala, čepcom s hlavy strhnutým ich po šiji počapkala: a junce skrotly!Gazdinej kravykrvavé mliekodávaly. Zašla si tedy k bohyni, ktorá jej poradila, aby na ceste najdenú konskú podkovu na žeravo rozpálili, do hrotka položili a na to kravu dojili, potom že príde bosorka, čo tej krave počarovala. Bosorke ale, keď hocičo bude požičiavať, aby nedali ničoho, lebo tým by odčarovala všetky proti nej robené čary. Keď tak urobili, prišla žena požičiavať všeličoho a keď ju odpravili, vrátila sa zase, rukami zalamujúc a úzkostlive volajúc: „pre Boha, čo robíte? Nerobte!“ Oni jej odpovedali: „Nech sa stane, čo chce“, a bosorke sa do rána krava rozpučila.Aby sa lichva dobre darila a aby bola zdravá, vezmú dvojeslepých šteniecdo nového hrnca, pokryjú ich novou škridlou, vložia do pece, keď v nej horí, a škridlu držia vidlami. Štence v hrnci zuhlovatejú, potom ich potlčú na prach a z toho prachu sa dáva rožnej lichve po špetke do nápoja, alebo sa prach smiesi s cestom, a v podobe guliek sa dáva lichve prežrieť. To mi rozprával Bošáčan, ktorý sám podľa tohoto mrzkého receptu pokračuje, hoci dobrý a záživný krm viac prispieva k zdaru lichvy, než všetky, zo šteniec ukrutne za živa na prach upálených, naplackané kravské pilule!Nekonečný je rad magických receptovk vzbudeniu ľúbosti!I poetické, i naivné, i smiešné, i pľuhavé a hnusné nachodia sa medzi nimi na výber, podľa toho, ako náhle je komu s dočarovaním nejakého toho záletníka a hlavne ženícha.Znal som dievča, o ktorom som sa nazdával, že nevie „ani do päť načítať“ a ono predsa vedelo čarovať a magickými kunštami záletníkov vábiť!Keď frajer u frajerky niekde pod pecou na lavici zaspí, vyškrabe mu frajerka opatrne, tak aby to nezbadal a aby sa nezobudil, z opätku pravej čižmy blato a keď oheň rozkladá, hodí ho naň, tak potom „hoci by sa nebe so zemou stýkalo, nik nebude môcť zabrániť, aby si ju za ženu vzal“.Bez jednania kúpený, nevážený cukor dávajú si devy pod pazuchu, aby sa deväť ráz vytancovaly. Takto preparovaný cukor hľadia dať záletníkovi požiť vo víne, alebo v inom nápoji, aby bol v láske verný a čo je hlavné, aby si inú za ženu nevzal.Keď sa dievčaťu podarí frajerovi nepozorovane odstrihnúť s temena hlavy „svítek“ vlasov: už je lapený! Lebo keď dievča tie vlasy zapraví nad čeľusťami pece, ako plameň čeľuste šľahá, tak bude aj frajer za tým dievčaťom páliť. Rozpráva sa o jednom mlynárovi, ako sa chválil, že istej dievke vystrihol s temena vlasy a ich nad čeľuste zamuroval a ona potom všade za ním behala.Vojak, ubytovaný v dome, kde mali peknú dcéru, keď s plukom odchádzal z toho domu, pýtal si od toho dievčaťajeden vlas s hlavyna pamiatku. Dievča sa poradilo s matkou a na jej radu vytiahlo vlas zo sita, v kuchyni na klinku visiaceho a podalo ho v papierku zakrútený vojakovi. V tom bolo počuť bubnovať a vojak sa vybral z domu. Ale sotva zo dverí vykročil, skočilo sito s klinka a kotúľalo sa na potupu a posmech sveta samo od seba za vojakom! Aj túto historku rozprávali mi ako skutočnú udalosť.Istý mládenec dostal magickým spôsobom narobených pagáčov, ale tušil neplechu, nejedol z nich a hodil ich psovi. Ten pes potom ustavične behal za tou dievkou, až ho konečne horko-ťažko odčarovali. Teda je to veľmi nebezpečná vec s tými magickými pagáčmi, lebo dievča môže si nimi uloviť miesto poriadneho šuhaja nehanebného psa. Domnievam sa, že to je smysel tohoto mysteria. — Predavači berú si na jarmokosie hniezdo, aby sa okolo nich toľko kupcov sbehlo, koľko je v hniezde dierok. — Keď sa nechce smotana za dlho zmútiť, kladú pod mútovníkhrebeň.Hrebeň stojí asi v takom spojení s mútením masla, ako lopata s krúpami (ľadovcom). Dobre pamätám, keď som raz i s bratom prišiel ako modranský žiak k našej babke do Vrbového a počaly husto krúpy padať, naša babička vyskočila od stola a volala na rapavú slúžku: „Dora, chytro vyhoď lopatu na strechu, aby chotár nesbilo!“ A keď sme sa my birdáši na takúto asekuráciu pustili do smiechu, dostali sme od babky náležitú kapitolu.Keď idú ženíchovi nahovárať nevestu, a keď to niekto chce prekaziť, roztiahne prsty ľavej ruky, podíva sa cez ne; ako cez mreže na nahovárača a potom cez prsty fúkne; vtedy je už isté, že nahovárač darmo sa bude ustávať pri námluvách. Znám chlapa, už hodne starého, ktorého jeho vlastná žena po hube vyplieskala, za to, že cez prsty hľadel na jej brata, na námluvy idúceho. Niekedy veru veľmi podivne prejavuje sa tá sesterská láska!Aby sa vdovec po druhý raz neoženil, jeho prvej žene, keď ju vkladajú do rakve, nerozviažu nohy, ruky, ani ručníka neodkladajú, ktorým bola brada podviazaná. Jestli vdovec čertom smrdí a na novú ženbu pomýšľa, prv ešte, než by mu prvú ženu pochovali, dá dobrý pozor, aby mu ženu nepochovali so zaviazanými rukami, nohami a s podviazanou bradou. Keď chce vraj Pán Boh z muža blázna spraviť, vezme mu ženu, hovorí príslovie. Iné zase: vdovcovi čert mydla požičiava. Spozoroval som to mnoho ráz, že muž, zakiaľ mu žena žila, chodil ako Pecivál; ale keď ženu pochoval, nestrpel na brade strniska, pečlive sa holil, česal a chodil vyšnurkovaný a vyfrčkárený. Kúsavý vtip ľudu neodpustí ani neposedným, vydajuchtivým vdovám a čím sú staršie, tým viac ich šľahá. „Aj stará koza rada soľ líže“, „stará stodola dobre horí“ — sú bežné výrazy. Ostrejšie radšej zamlčím, aby mi niektorá z púhej uznalosti nevydriapala oči.Počul som od hodnoverného svedka, že keď roku 1866 okolo Vrábľan cholera zúrila, v jednej tekovskej dedinke rychtár dal do pluha zapriahnuť 12 dvanásťročných nahých dievčat a dokola oboral nimi chotár, aby do tej maďarskej dediny cholera nemala prístupu. Na Slovensku nepočul som nikde o takom ochrannom prostriedku. Ale vráťme sa ešte raz k naším gazdinkám. Niekedy sa im v mútovníku nijako nechce maslo „sraziť“, hocijak ohnivo smotanu topárkou narábajú. Tu je dobrá rada drahá. Jeden recept káže: mútovník postaviť do močidla a tam mútiť; iný zase: vezmi mútovník do plachty na plecia a behaj s ním, tak dlho, zakiaľ sa nezmúti. Zase iný, trošku poetickejší, káže odriekať tieto veršíky:„Chodí žobrák po dedine,hľadá maslo kúpiť:pomož nám ty, Bože Kriste,toto maslo zmútiť.“alebo:„Sedí sojka u sopúcha,pýta masla do osúcha:daj nám, Bože, zmútiť,aby mohla sojka maslana osušek kúpiť.Múti mutek, múti,v tom zelenom prúti:daj nám, Bože, zmútiť,aby mohol mutek masla kúpiť.“Keď mútiace dievčatá trúfajú, že sa už skoro zmúti, nerady dávajú topárku z ruky, lebo ktorej prv vyskočí hoci len kúštik masla na lub, tá sa prv vydá.Mohol by som ešte ďalej nadpriadať podobné magické predpisy, a ich zachovávanie. Ale že nemal som v úmysle podať všetko to, čo som sa podozvedal a čo zaznačené mám, ale len ukážku, vybranú z mnohých magických kunštov, dostačí toto málo na dôkaz, že magia vždy ešte pestuje sa u ľudu slovenského a ani tak ľahko nezanikne napriek šíreniu sa osvety.(1892)[1]Kvasnice zapríčinia skysnutie medu;naháč(Colchicum autumnale, aj jasienka zvaný) je otrava a tak tento recept nie sú nijaké čary, ale travičstvo a zúmyselné nivočenie včiel!
Holuby_Magicke-recepty.html.txt
Trenčianske TeplicePrvé žriedlo Trenčianskych Teplíc objavené bolo asi pred 500 rokmi. Jeden pastier z Teplej išiel vtedy za svojím stádom. Dostal sa tak až ku kúriacemu bahnisku a vykúpal si v ňom svoju chorú nohu. Po kúpeli pocítil značné uľavenie svojej boľasti a navštevoval preto častejšie toto bahnisko, až sa mu noha úplne vyliečila. Div ten skoro sa rozhlásil po okolí. Chorí ľudia začali chodiť k divotvornému žriedlu a tak sa staly Teplice chýrnym kúpeľom.
Klima_Povesti-zo-Slovenska.html.txt
12.január 1870(K otvoreniu slovenskej kníhtlačiarne.)[1][2]Tlačiareň?! — Nač tlačiarní viacej tej Slovači?Jej svet celý tlačiarňou; dosť ju ten natlačí —a čo ten svet nezdolie, to nebo dotlačí! —No, tlač len, svet, tlač i ty, vševládny prst boží!Snáď tak ľud ten to rúcho zemeplazov zložía zmení sa, premení v národ prebudený!Bolo to — žili si vám tí drobní ľudícijak vatra rozhodená. Každý v svej zemnicisám osebe si jedol horký chlieb nevole;cudzím orali, žali to dedičné pole,čo predtým ich otcovia, obri, obrábali:cudzí rástol a ľud ten ostával vše malý.Malý, temný; nevidí ďalej od smetiska,zlatom mu je všetko to, čo sa mu zablýska,dedičstvo slávnych otcov hádže si do blata,matkou volá čiernu zem, otcom svojho kata.Sám nad sebou sa smeje, sám nad svojou skazou,prevlečený syn Slávy v rúcho zemeplazov.Ťažké jarmo kladie si sám na svoju šiju,na prsiach chová hadov, čo krv jeho pijú.Volajú ho z posmechu Slovákom — bez slova,bo dávno, dávno zašla hviezda Metodova.On chudobou nevoľnou menuje sám seba;jeho celá modlitba: Bože, daj nám chleba!Tak žili tí ľudíci, malí, zakrpelí —v porobe sa rodili a v porobe mreli.Tak mrel národ zakliaty mnoho, mnoho rokov,bo nebolo Mojžiša, nebolo prorokov,bo nebolo matičky, čo by drobné detiobjala, odchovala v materskom objätí. —No, dnes už, chvalabohu! putá sú rozbité;ľud voľný poznáva sa pri novom úsvitea nanovo krstí sa slávnych dedov menom;nie hana viac, no sláva, sláva byť Slovenom!Z iskier vatry, z ľudíkov obri sa stvorili,obri o tisíc ramien, tisíc chlapov sily.Začali orať sebe, na dedičnej roli,kopať otcov poklady, čo pod zemou bolia chrámy slova stavať i slobody hrady.Tak v zorách dňa nového vstáva národ mladý.Tu zreve vrah slobody vo vzteku divokom:beda tomu národu i jeho prorokom!Na nich z ľudu zosňaté hodil on reťazy,ale Pán Boh dá sily — a pravda zvíťazí!Hoj, bo ktože upúta národ povedomý?On junák jedným hnutím všetky putá zlomí!* * *Tak len tlač, svet, tlač i ty, vševládny prst boží!Však raz ľud ten to rúcho zemeplazov zložía zmení sa, premení v národ prebudený!No tlač i ty, tlačiareň, vytlač život nový:nech tebou Slovák slovo slovenské vysloví!Bo on, keď i nezroní prachom a olovom,to zroní vrahov svojich pravdy svojej slovom.[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Spevy 3.[2]K otvoreniu Slovenskej kníhtlačiarne. Samuel Šipka, Bottov spolužiak z Levoče, požiadal Bottu o túto báseň z Martina týmto listom: „Brat a kmotor môj drahý! Kníhtlačiarsky výbor tutejšieho spolku, vo svojom dňa 4. decembra 1869 odbývanom zhromaždení, požiadal ma, aby Ťa ako môjho starého kamaráta a kmotra, jeho menom poprosil, abys’ bol tak láskavý kslávnostnémuv čas valného svojho zhromaždenia dňa 12. januára 1870 previesť majúcemu otvoreniu kníhtlačiarne jednu primeranú báseň vyhotoviť, ktorá by sa do toho času (12. jan. 1870) ešte aj vytlačiť musela a potom medzi účastinárov a priateľov tohoto nášho národnieho podujatia rozdala, usporiadanie vkusnosti (či kratšia lebo dlhšia atď.) Tebe samému ponechajúc. — Za milú povinnosť pokladám si toto Ti zdeliť a spolu Ťa poprosiť z naloženia tohože výboru, abys’ túto úlohu na každý pád prijal, lebo túto báseň musíme mať a pokiaľ bys’ Ty zdráhavú dal odpoveď, prebehnul by čas na to súci, aj by potom obtížnejšie nám padlo kohokoľvek iného vyzývať, keď výbor tlačiarsky už len 10. jan. 1870 zasadne. V nádeji, že prosbu našu srdečnú neodmietneš, zostávam v T. Sv. Martine 6. decembra 1869 Teba srdečne milujúci kmotor a priateľ Sam. Šipka.“ Ďalej Šipka vyzýva Bottu v dodatku k tomu istému listu, aby tlačiareň i martinskú sporiteľňu propagoval a pozval ho na ono zasadnutie výboru kníhtl. spolku. (List v Archíve Mat. slov. v Martine. Šipka bol úradníkom Sporiteľne v Martine.) — Kníhtlačiarsky úč. spolok skutočne báseň vydal: Ku dňu 12. januára 1870. Báseň. T. Sv. Martin 1870, 4°, 1 list. Vyšla i v Národnom almanachu Tábor na rok 1870 (vydal Andrej Sytniansky) I, 171 — 3. Botto dal jej v Tábore toto motto z Jána Hollého:Božský to nález! čo sto rokov predtým,rúk sto pisarských zhotoviť nemohlo,včul jedon nim rok, ruka jedna, všetkostihne vyvádzať.V oboch rukopisoch Sobraných spevov nemá toto motto.
Botto_12-januar-1870.txt
ISedela pri šijacom stolíku, hlavu rukou podopierajúc, a dívala sa neveľkým oblokom do záhrady. Zdalo sa, že uprene pozoruje, ako slnce mizne za horou, ako nebosklon za ním zahorel, zahral do ružova, ako farby bledli, až ostal z nich iba jasný pruh nízko nad horou. A nebo posialo sa hviezdami.No ona natoľko bola zahĺbená do svojich myšlienok, že celá skvostná hra, premietaná na podklade nebies nedostihnuteľným umením rukou Najväčšieho Majstra, prebleskla bez toho, aby si bola uvedomila jej velebnú nádheru. Prechod svetla vo večerné tiene zbadala len vtedy, keď znova chytila lístok so zlatorezom, zaváňajúci heliotropom, vystrojením upomínajúci na ľubolisty. Bol to list dávnej priateľky a či skôr len známej z dávnych čias, vcelku nesúvislý, obsahujúci pozvanie na návštevu.„Rozpomenuli sme sa s mužom, že chodievala si do našej ,zemianskej kúrie‘ s nebohou tetou Annou, a preto azda neodoprieš navštíviť i nás,“ stálo v ňom medziiným. „Ako vieš, podľa vôle tety Záhorskej gazdujeme ešte vždy na majetku po nej zdedenom. Eduard vše síce chcel by ho dať do prenájmu, lebo starosť je s tým veľká i trápenie, no ja vravím, že nesmieme hľadať osobné pohodlie, keďže takto gazdovstvo vynáša aspoň o polovicu viac — najmä odkedy zadovážili sme si moderné stroje a nové druhy obilia i zemiakov. Vieš, teta Záhorská bola hodne zaostalá a ako vo zvykoch, tak i v hospodárskych vedomostiach hodne ,konzervatívna‘. Opravy stali sa pod dohľadom môjho otca a z môjho vena, a tak môj muž i v tomto riadi sa podľa mojej vôle. A ja nemohla by som sa rozlúčiť so Záhorím. Všetko je tu také príhodné: byt pohodlný (a tiež moderne zariadený — uvidíš!), záhrada na zeleninu, ovocný sad, vysadený najlepšími druhmi — a čo viac, i s chovom hydiny som veľmi spokojná. Mám celú menažériu operencov — od holuba až po morky. Kačky a husi daria sa mi obzvlášť, lebo potok tečie nám hneď za dvorom — ale i morčiatka sú vydarené. Viem, potešíš sa i ty! Len príď čím skôr! Práve kosia sa lúky, doba na dedine vari najkrajšia. Príď teda, i tak nevideli sme sa už desať rokov…“,Desať rokov!‘ vzdychla, v mysli príduc k tomuto odstavcu. Pomerne krátky rad rokov — ale aká nekonečná, dlhá to doba, keď prežili sme ju bez zvláštnych radostí — jednotvárne! Keď celý ten rad rokov neprinesie ani odtienka šťastia, ktoré pred desiatimi rokmi veľkodušne sľuboval… No s úsmevom musela uznať, že čas obdaril i ju (hoc i nie tým čakaným a želaným): v poslednom desaťročí úplne vžila sa do úlohy učiteľky ručných prác, stala sa mladistvou priateľkou mladých svojich učníc, s titulom „starej slečny“, vždy hotovou vypočuť ich srdečné žiale, porozumieť a poradiť v srdcových problémoch práve tak, ako pri vyšívaní monogramov na výbavu. Stala sa v svojom kruhu potrebnou. A tým, že je potrebná a užitočná, zakotvila v jej srdci spokojnosť…,Spokojnosť?‘Terézia sa smutne usmiala. Len včera nebola by za toto slovo položila otáznik, prezrádzajúci, že sama neverí v jeho pravdivosť — a dnes…Susedná chyža sa rozjasnila, jasné svetlo padlo cez otvorené dvere jasným pruhom na podlahu, vyumývanú na bielo. Párik kanárikov v klietke v obloku zavesenej zašveholil zo sna, no hneď stíchol. Svetlo zjasnilo polovysokú starodávnu skriňu, na nej plno kvetistého porcelánu. Medzi ním z jednoduchého dreveného rámca pozerá podobizeň statného muža; roky, čo ovinutý je čiernym flórom. Ovíja podobizeň ako smutné rozpomienky a ešte vždy neutíšený žiaľ objímajú pamiatku toho, koho zobrazuje… Nad posteľou šerie sa počerný obraz, predstavujúci Spasiteľa. Stojí na zažltnutom úzadí, jednou rukou ukazujúc k nebu, druhou žehnajúc. V úzadí rozlieva sa žiara, na Jeho tvári nadzemský svit a výraz božskej veleby: kamkoľvek staneš, On hľadí ti rovno do očú. Obraz celkom prostý, myšlienka spracovaná nesčíselne ráz, no nemôžeš pozrieť naň, aby ťa neprenikol cit posvätnej úcty… Kút, kde sedí ona v dumách pohrúžená, je v príjemnom pološere; záclony, vyšité v slovenských národných farbách a veľké kytice poľných kvetov dodávajú chyžke ladnosti: v súlade so staromódnym zachovalým zariadením.Ale jej majiteľke Terézii Selenskej prichodí teraz celé jej okolie také chudobné, také neútulné! Obyčajne riadi a zdobí si svoju chyžu s potešením, miluje v nej každý predmet. No teraz, sediacej tu osamelo v polotme a zvierajúcej v ruke list dávnej priateľky, nadchodí ju silná nespokojnosť vzpierajúcej sa, nevyžitej mladosti… Z jej listu veje sebavedomie, sila, život, prúdiaci bohatým, rezkým tokom; tá je už desať rokov jeho ženou, a ona ako odlomená, prúdom na piesok vysotená, vädnúca vetev…Už dvanásť rokov prežíva tu so svojou matkou jednotvárny život predčasne starnúcej učiteľky ručných prác. Žijú z jej neveľkého platu a zo skromného príspevku, ktorý matka, žena okresného notára, riadne dostáva od svojho ešte vždy žijúceho muža. Kým stará pani zametá, varí, umýva, zatiaľ ona s večnou trpezlivosťou vštepuje svojim mladým žiačkam náuku, ako z jedného očka tvorí sa pančuška a ako z nekonečnosti jednotvárnych stehov povstanú úhľadné papučky. S ochotou opätuje, čo povedala sto ráz, a len keď zatíchne štebotanie večne veselých učníc, vychodí do poľa, ako z klietky vypustené siré vtáča; postojí v šírom poli, načúva mlčaniu zanemelej hory, zadíva sa na oblaky, letiace v sladkej akejsi lieni belasejúcim sa nebom. A vracia sa s kvetmi v rukách do domu, kde v ten čas ozývajú sa tiché, pred dcérou tajené vzdychy opustenej… Strovia skromnú večeru, a kým matka slyšateľným šepotom číta z nejakej nábožnej knihy, Terézia pilne točí koleso ševky: šije výbavu pre slečnu A alebo B.A pritom nadchodia ju také zvláštne myšlienky! Obyčajne rozmýšľa, ako najlepšie dalo by sa pracovať za národ, budiť, dvíhať národné slovenské povedomie v srdciach svojich žiačok. Možno usmiali by ste sa, keby ste mohli čítať v jej rozohnenej mysli. Ale tvár slečny Terézie je pri tých myšlienkach veľmi vážna a jej mladistvé sivé oči lesknú sa opravdivým nadšením…Pravda, z celého toho nadšenia dievčenskej duše do života nevychodí veľa: iba trochu drobnej práce… Na veľké činy je slabá, čo ako hotuje sa k nim jej silný duch. Kedysi úfala, že i na činy by došlo prijehoboku. No čo zmôže slabá, osamelá ženská?! Iba že priúča svoje žiačky výrazom svojským miesto cudzích, že jej vplyv vytisne z niekoľkých rodín cudzie „Modernblatty“ a „Képeslapy“ a vnesie ta naše časopisy. Že jej pričinením mladé devy schodia sa po domoch, čítajú slovenské básne, spievajú slovenské piesne…,Málo je toho, málo! Je to len slabunký odraz činnosti, o ktorej sme kedysi snili…‘ dumá zavše skláňajúc hlavu nízko nad šitie. A jej tvár červená sa pritom ako tvár šestnásťročnej dievčiny.Mysľou vše zatanú jej nadšené slová, ktoré kedysi s ním o vážnom tomto predmete pohovorili. Ona a mladý medik, šuhaj úprimných belasých očú, v ktorom žiarilo oduševnenie. Bol medikom, no tajne hútali, že prejde na práva, aby mohol hájiť práva svojho ľudu z advokátskeho poprišťa…Nestal sa ani lekárom, ani advokátom, skvelé sny nabájené zašli hmlou všedného žitia. Ale ona s vyhášajúcou vierou vlastnej dôslednosti nevzdala sa povedomia, že on jednako splní, čo sľuboval. Ba práve: zo zapadlého utvorila si obraz nových farieb — ideál, ktorý vyplňuje medzery, čo život vyplniť zabudol. V nových farbách zmenil sa obraz mladého šuhaja, ktorého kedysi ľúbila ostýchavou ľúbosťou pozde vyvinutej dvadsaťročnej dievčiny: je to v jej fantázii vyrastená, reálnosti unikajúca, a predsa so skutočnosťou nerozlučná bytnosť — muž sily a ducha, muž neohrozený a zápalistý, ako si ho sama vybájila…*Bol to malý, prostučký román, ten román jej lásky — taký prostý, že spisovateľovi ani by sa nezachcelo opisovať takú nenapínavú hru osudu so životom.Vyrástla v horách zapadnutej dediny ako kvet, ktorý nikto nepotrebuje. Otec, notár neveľkej obce, ani nestihol, ani nedbal o duševný život dcérin; matka, jednoduchá, ustavične chorľavá žena, nerozumela a ani nesnažila sa jej porozumieť. Sama prísne nábožná priúčala ju prekľačať dlhé modlitby; no ako ujíma sa jednostranná výchova, nad tým nikto sa nezamýšľal. Jej schopná, vnímavá myseľ túžila po duševnej strave a nachodila ju v knihách: brala bez výberu, čo poskytovali knižnice dvoch peknoduchých slovenských domácností: fary a školy. Z národného ohľadu bolo to pre mladú devu veľmi cenné: čítanie takrečeno v detskom veku vštepilo jej do srdca lásku k slovenskému slovu, ale ináč neujasnilo jej pojmy a len zveličilo jej náklonnosť k romantickému blúzneniu. Trpiac neukojenou túžbou po vyššom vzdelaní, smutne prežila do dvadsiateho roku, neprivíňajúc sa k večne stonajúcej matke, a vzdialená otcovi, o ktorom sa potajomky dozvedela, že pestuje intímne styky s vdovou svojho bývalého pomocníka… Oddávala sa až chorobnej citlivosti, z ktorej odrazu bola vytrhnutá udalosťou nečakanou a pre ňu desnou, hoci od rokov vlastne pripravovala sa na ňu nielen jej matka, ale najmä otec: po príkrom výstupe odhaľujúcom nielen otcove tajné hriešne cesty, ale i jeho plány pre ďalší život, zlomená mať sa vzpružila k energickému činu — odišla k sestre s rozhodným úmyslom nevrátiť sa nikdy viac. Rozčesnutím rodinného života Terézia akoby sa bola prebrala: nemajúc dostatočného rozhľadu, vinila matku, pridala sa láskou k opustenému, znamenite zronenosť simulujúcemu otcovi. Svedomite starala sa o domácnosť, vinula sa k nemu, nahrádzala chýbajúcu mať, kým otec trochu rozpačite jej neoznámil, že pribral do domu gazdinú… Prišla mladá, robustná a pod zámienkou, že Terézia je slabá konať domáce práce, už v prvé dni zariadila sa tak, že dcéra stala sa úplne zbytočnou. Pochopiac situáciu, odišla bez odobierky za matkou; k otcovi sa viac nevrátila. Všetkej ťarchy zbavený a ešte svetom poľutovaný Selenský dal sa preložiť kamsi k Dunaju; i bez prinútenia riadne posielal žene a dcére istú sumu na výživu. Zvesť o ňom tvrdila iba toľko, že na novej stanici uviedol nový, svieži, radostnejší život… Ani žena, ani dcéra nezišli sa s ním nikdy viac.Sestra Selenskej, ku ktorej sa ona a pozdejšie i Terka uchýlila, žila v severnom kúte Slovenska ako nevydatá stará panna. Bola učiteľkou ručných prác. Živo zúčastňovala sa národného i spoločenského života svojho okolia, a nemajúc ani tieňa z príslovečných vlastností starej panny, bola všeobecne obľúbená. Berúc k sebe sestru s dorastenou dcérou, nerobila to bez peknoduchej vypočítavosti: sestra obstarávala domácnosť a chápavá Terka veľmi dobre ju mohla zastupovať vo vyučovaní najmenších žiačok. Tiché, nadané dievča zapáčilo sa jej už i svojou vedychtivosťou: prirodzená vychovávateľská schopnosť starej slečny mala nový vďačný materiál. Knižnica tety Anny bola neveľká, no obsahovala samé dobré, vyberané knihy; s jej pomocou šíril, prehlboval sa duševný obzor chovanky. Najmä spolužitie s jemnocitnou, i spoločensky i národne vzdelanou tetou Annou dopomohlo, že za dva u nej strávené roky Terézia dospela duševne, hotová ísť cestou, ktorú jej ona svojím príkladom ukázala.Ku priaznivej zmene prispela ešte i iná okolnosť. Terézia zoznámila sa s mladým medikom, študujúcim na útraty bohatej príbuznej; táto hospodárila na Považí na vlastnom majetku. Predčasne zostarnutá vdova vzala chlapca z rodiny, obdarenej početnými deťmi, aby ho vychovala, no netajila pred ním, že celé svoje imanie poručí na humánne ciele. Za dobrodenie zachodila s chlapcom neláskavo, panovito; pod vplyvom ustavične rozdráždenej stareny vyrastal z neho nesamostatný, predvídanou borbou o existenciu znechutený mladík; zvykol na pohodlie dať sa upravovať jej rukou. Na šťastie dostal sa do kruhu mladíkov národne prebudených: ich zásluhou počal zmýšľať vážnejšie i zamiloval si slovenskú reč s celou vrelosťou; vrúcne mladistvé blúznenie slôk Sládkovičovej Maríny ho zrovna opojilo.Odvislý od vôle tetkinej, sám nemohol voliť svoje povolanie — starena, popri nervóze trpiaca ešte poltuctom namyslených chorôb, určila ho za lekára. Hoci pri pitevnom stole na prvý raz omdlel hrôzou, bol by sa stal lekárom, keby nie malichernej náhody: starena prehrala roky sa ťahujúcu pravotu so susedným mladým statkárom, ktorý zapoľoval si v jej revíre a zastrelil v ňom prekrásnu jelenicu. Nespravodlivosťou do krajnosti roztrpčená starena rozhodla sa nechať Eduarda doma, oddať mu hlavnú starosť o hospodárstvo s výhľadmi na pekné dedičstvo.Rozhodnutie padlo Eduardovi ako manna z neba: tichý dedinský život, prechádzky po poli a snívanie v hore úplne zodpovedali jeho rozpoloženiu mysle. Najmä keď zoznámil sa s Teréziou, ktorá prišla s tetou Annou do Záhoria (teta Anna chodievala k zámožnej vdove každoročne na dlhší čas).Mladá deva sprvu hľadela placho, uťahovala sa zo spoločnosti mladíka. Pozdejšie letmá známosť zmenila sa v priateľstvo a napokon v tichú nevyslovenú lásku. Čo ich hlavne pojilo, boli knihy a u oboch vzácne národné cítenie: oba zastrájali sa k národnej činnosti s rojčivým oduševnením. Po štvortýždňovej známosti rozišli sa s poznaním, že rovnaké túžby i ciele spájajú ich na celý život. Terézia sľúbila, že o rok zasa príde s tetou Annou k pani Záhorskej — ďalšie ponechali prajnému osudu.No krátka idyla Teréziinej prvej lásky sa tým už i skončila… Písali si síce rozkošné listy, plné básnických citátov i veršovaných výlevov — no keď o rok Terézia prišla s tetou do Záhoria, stretla Eduarda s mladou dámou, dôverne opierajúcou sa o jeho rameno. Bola to príbuzná pani Záhorskej, dcéra majetného obchodníka, ktorá po prestátej chorobe prišla k nej na zotavenie. Slečna Flóra bola od Eduarda o dva roky staršia, silne zaimponovala mu svojou ráznosťou — jej pekné spôsoby a živá, veselá myseľ získali jej i náklonnosť jeho tetky. Flóra živo zaujímala sa o kuchyňu i hospodárstvo — o niekoľko dní miesto domácej panej (ktorá práve prechorela) už ona rozkazovala v celom dome, lichotiac tetke a usmievajúc sa na všetkých roztomilým úsmevom. Skorej žartom ako vážne podrobila si všetkých, počnúc od Eduarda, večne naučeného podrobovať sa ženskej nadvláde, až po starého kočiša Miša. V dome zavládol rezkejší život, prítomnosť mladej, energickej veliteľky zelektrizovala všetkých. Sama tetka, ustatá večným lopotením sa, zmäkla akosi, s úľubou dala sa Flóre obsluhovať, zamýšľajúc sa pritom nad plánom, ktorý skrsol v jej mysli…Flóra už v prvý deň obájila i tichú Teréziu. Prijala ju čo najmilšie, nadšene ju uisťovala, že budú si žiť ako sestry, sľubovala jej večné priateľstvo — no zostalo to zväčša pri slovách. Nie že by to Flóra nebola myslela úprimne, ale boli povahami tak rozdielne, že na splynutie duší, ktoré si sľubovali, vôbec nedalo sa myslieť. Teréziu zarážala istota a sebavedomie krásavice, Flóre zasa zavadzal vážny, hlbšiu zádumčivú myseľ prezrádzajúci, do duše vnikajúci pohľad družky. A čo hlavné: od prvej chvíle obe inštinktívne vycítili jedna v druhej sokyňu.No kým Terézia bez výboja vzdala sa závodenia o priazeň mladého muža (jej hrdosť nedovolila ináč), Flóra právom koketnej „sesternice“ zostrila komando, pod ktorým bol u nej. Terézia neraz sa zapálila, keď Flóra zachodila s Eduardom ako s chlapcom, raz hrajúc sa s ním a zasa hrdo, blahosklonne, ako rytierska slečna ku svojmu panošovi. A zavše červenal sa i on a v rozpakoch klopil zrak — veď zádumčivé oči Teréziine vtedy obyčajne hľadeli na neho s výrazom ľútosti. No pozdejšie zvykol a pokladal za celkom správne, že mu Flóra káže podávať si varešky, zaväzovať fľaše zavárania alebo dočahovať misky, ktoré náhodou viseli privysoko. A smial sa s ňou, keď koketne vysmievala jeho nezručnosť.Ale zato jeho zabávanie sa a dráždenie s Flórou neprekážalo, aby kedy-tedy nezahľadel sa na blednúcu Teréziu pohľadom, v ktorom kedysi stretali sa ich duše.Po návrate domov Terézia s vážnou, urovnanou mysľou prichytila sa do práce. Popri vyučovaní ručných prác učila sa i sama: tajne chystala sa na skúšku, aby si mohla zadovážiť učiteľský diplom. Vážne zaujatú temer ani neprekvapila ju ružová karotka, oznamujúca zasnúbenie Flóry s Eduardom.No ani sám Eduard nepremýšľal veľa. ,Je to môj osud,‘ podumal s rezignáciou. Ako ľudia slabej vôle, pochopil celkom správne, že tetka láskavo, ale určite ponúkla ho uchádzať sa o Flóru. Lichotivá starostlivosť Flórina priviedla ju na myšlienku neporučiť majetok sirotincu: po smrti mal on pripadnúť obom v rovných dieloch a len z hotovizne určila istú sumu na cieľ dobročinný.Flóra prijala návrh s nečakanou radosťou — veď cítila sa už v Záhorí celkom doma. Šelmovsky dovolila, aby ju snúbenec bozkal na líce a s kamarátskou dôverou potriasla mu ruku…Čas plynul jednotvárne, vyplňovaný povinnosťou a drobnými starosťami všedného života. Jedinou významnejšou udalosťou bolo, že Terézia zoznámila sa s úradníkom berného úradu, pánom Karlom Stromským. Bol už asi tridsaťpäťročný, dosť príjemného zovňajšku. V jeho spôsoboch i obleku (odieval sa vždy čierno) bolo čosi i mimoúradne pedantného; ale robil dojem muža zrelého, vážneho, na ktorého s dôverou mohla sa oprieť žena k nemu primeraná. Terézia vyhýbala jeho očiam, ktoré zavše postriehla skúmavo upreté na svojej tvári, no nebolo jej nepríjemné počúvať jeho príjemný, akoby vnútornou ozvenou sprevádzaný hlas. Ak sa zišli na prechádzke, na ktoré riadne vychodili s tetou podvečer, Stromský pripojil sa k ním — zdvorilosť, s akou od rokov nechoval sa ani k jednej. Lenže Terézia v svojom rozpoložení mysle toto vyznamenanie nevedela si ceniť… Vo dne zaujatá pomáhaním v malej domácnosti i vyučovaním, nemala času sa zamýšľať, ale večer obyčajne usínala uplakaná slzami sklamania. Až teraz poznala, že milovala Eduarda, a hoci vždy verila, že bude dosť silnou zrieknuť sa lásky k nemu, ak vyžadoval by to jeho záujem, teraz zakúšala, že cit ľúbosti zakorenil sa ďaleko hlbšie v jej srdci, aby sa dal prosto vylúčiť… No zakaždým usínala uspokojená predsavzatím celý život venovať iným: chcela pracovať v svojom okolí ako neohrozená Slovenka, aby i on časom videl, že nespreneverila sa ideálom, o ktorých spolu snívali.Začiatkom októbra, niekoľko dní pred Eduardovou svadbou, náhodou zišla sa s ním na stanici. Prišiel ta za akousi majetkovou vecou, ona zasa vyprevádzala priateľku, a ako dávny známy ponúkol sa jej za sprievodcu. Zišli sa po prvý raz od jeho zasnúbenia. Oba boli roztržití, zamĺkli, vážni. On vše ukradomky pozrel na ňu; prostý sivý plášť a prostý klobúčik, ozdobený jedinou bielou astrou, dodával jej pôvabu jednoduchej elegancie, ktorý na Eduarda, zvyknutého na pestrú farbitosť, akú Flóra v odeve milovala, silne dojímal.Mlčky prešli neveľký park, vedúci od stanice k mestu; zažltnuté listy ukazovali sa na konároch líp, hriadky pestreli sa astrami, bohaté dálie ozdobovali trávnik svojím živo sfarbeným kvetom. Vlažným vzduchom niesol sa pridusený ruch mesta a tiahly hvizd rušňa vzďaľujúceho sa vlaku. Eduard zabočil okľukou, mimovoľne predlžujúc cestu; bol vzrušený a naozaj rád, že sa zišiel s Teréziou: jej prítomnosť vždy nalaďovala ho pre hlbšie vznety. Výraz jej tváre potvrdil, že ona trpela obratom, cítil sa zaviazaným ospravedlniť svoj krok. A ani neznal ako, dostal sa k predmetu takému chúlostivému, o náhlom prevrate, ktorý rozhodol nad celou budúcnosťou. Prehovoril o osude, ktorý zahráva si s nami ako s hračkou (Eduard vedel tak pekne vravieť!), celkom podľa svojho rozmaru. Vychválil veľkodušnosť pani Záhorskej, ktorej ďakoval za svoju existenciu (chcel povedať: šťastie, no zháčil sa); spomenul strádania a životný zápas, aký by ho čakal — ba i nevďak, keby neprijal pomocnej ruky, ktorá sa mu týmto spôsobom podáva. Hovoril dlho, sám úprimne veriac svojim rečiam — a pritom, badal, dávny cit nežnosti k nej roznecoval sa každým slovom. Ako vždy, jej prítomnosť mu lahodila, ľahko vznetlivý opäť už-už oddával sa chvíľkovému dojmu, keby nie pomyslenie, že na prílišnú dôveru a rozcítenosť je už — pozde.Terézia počúvala mlčky, zachytávajúc do duše každé slovo pre chvíľky, v ktorých mali jej byť potechou i pohodou… Prešli sadom, ulicami, námestím — odprevadil ju až do dverí. Mlčky podala mu ruku — a on, vzdychnúc a zaželene dívajúc sa jej do tváre, povedal:„Verte, slečna Terka, ja som si vždy myslel, že to s nami bude ináče…“„Buďte šťastní!“ preriekla a, neobzrúc sa, vbehla dnu…Bolo to pred desiatimi rokmi, ale ona živo rozpomína sa ešte i na prízvuk každého jeho slova…*Pán Stromský náhodou práve v ten čas už po tri dni zamieňavo dostával v hostinci raz presolenú polievku a neprepečené mäso a opäť neslanú polievku a pripálenú pečienku, čo ho napokon domrzelo a urýchlilo proces, ktorý tajne odohrával sa v jeho mládeneckom srdci.Keď Terézia udýchaná, rozčúlená práve prežitým ,dobrodružstvom‘, vbehla do chyže, našla tam pána Stromského. (Teta Anna sa pod zámienkou vzdialila.) Slávnostný výraz v jeho tvári i slovách prezrádzali cieľ jeho návštevy. Ona nerozhodne zastala, nevediac, či zostať, či sa vzdialiť — no práve prežité dodalo jej smelosti vypočuť ho, ak by sa vyslovil.A vyslovil sa. No nie tónom, aký ona očakávala: v jeho reči nebolo ani stopy po náruživosti, ba ani o láske nevravel tak, ako čakala. Terézia prečítala hŕbu románov, a preto zrovna s mrzutým sklamaním počúvala tiché, rozvážne slová. Vravel o sebe, o ťažkostiach, s ktorými prichodilo sa mu boriť, kým dosiahol dnešné postavenie. Ďalej vylíčil jej rodinný život, ako si ho on žiada: tichý, pokojný, v ktorom ako muž má byť umom a silou, prenášajúcou starosti o hmotný dobrobyt, tak žena zasa má byť srdcom — kňahyňou práce, poriadku a lásky.Terézia mlčala. Už pri prvých slovách bola sa rozhodla, a keď pán Stromský, zrejme zadivený jej bezúčasťou, zdôrazňoval svoj výklad, i jej pozornosť klesla. Dívajúc sa na jeho snehobiele manžety a jeho akurátne zostrihané nechty, zamyslela sa o Eduardovi… Keby bola mohla súdiť triezvo, iste bola by ho videla v inom svetle: bola by videla mladíčka, nemajúceho vlastnej vôle ani energie pre samostatné počínanie, ale kloniaceho sa v tú stranu, kam ho osud a či len ruka iného poťahovala.No ona, ako zaľúbení idealisti vôbec, nemohla sa zriecť osvetlenia, do ktorého si predmet svojich citov stavala. Ona ozaj videla „obeť pomerov“ a „žertvu osudu“. Triezvej, rozvážnej povahy, akou bol pán Stromský, sa ľakala, a preto, roztržito počúvajúc dôvody: na akom základe musí sa stavať rodinný život, ak má sa stať ozaj prístavom manželského blaha, odhodlala sa radšej zostať starou pannou, ako vydať sa za muža bez vzletu a, ako si myslela, bez schopnosti opravdovej lásky.City, aké slová Stromského vyvolávali v jej duši, museli sa zračiť na jej tvári, lebo on, práve keď sa mal určite vysloviť, zrazu zastal a opäť, ako na počiatku, začal rozvíjať svoj názor o dôležitosti vzájomného porozumenia si. Možno robil to preto, aby Terézia nie nepripravená prijala jeho vyznanie; možno, nazdával sa, že ak rozvinie svoju rečnícku schopnosť, že ju okúzli a získa. Terézia to zbadala, usmiala sa — a on sa zmiatol. A obávajúc sa, že on, rozvážny úradník, starší od nej o pätnásť rokov, môže sa jej zdať smiešnym, rozčuľoval sa ešte viac. Konečne videl, že treba skončiť, ak chce, aby scéna nestala sa trápnou, i vstal a riekol doprosta, čo vlastne chce.Terézia zadívala sa naňho pozorne a vnímavo: stál pred ňou vzrušený a nečakane pokorný, s málo vznetlivým výrazom v tvári, a celý jeho zjav akoby chcel upozorniť, že nebolo to včera, čo mladosť preletela ponad neho. Neisto prehovoril:„Slečna Terka, chcete byť mojou ženou?“Opanoval ju divný, nechuti podobný cit — mysľou preletel jej obraz iný, celkom iný…A sama neznala, ako vyriekla osudné, pozdejšie i ťažko oželené „nie“ takým tónom, že pán Stromský zrovna urazený opustil byt tety Anny, aby sa v ňom viac neukázal.To bol prvý i posledný nápadník, ktorý bol ochotný uviesť ju do svojho domu a podľa svojej predstavy urobiť ju šťastnou.Od toho dňa uplynul celý rad rokov a všetky prechodili, neprinášajúc zvláštnych dušu uchvacujúcich radostí… Teta Anna za roky so želením pripomínala jej nápadníka a neodpustila jej do smrti. Umrela, zanechajúc jej svoje postavenie. Terézia ostala učiteľkou ručných prác, a toto zaujalo ju tak, že vôbec prestala myslieť na možnosť zmeny: predčasne zabudla nároky na život. Opravdivá mladosť, prejavujúca sa v túžbe po šťastí a vo viere v jeho dosiahnutie, prešumela ponad ňu nebadane. No jej duša nestratila vyššieho vzletu, ba naopak, všetko pekné v nej utužilo sa, zjasnelo, túžba po práci, po zdarnom pôsobení sa uskutočnila. Mladá učiteľka neučila len ručnej práci, ona učila i milovať rodnú reč, spev, slovenskú spisbu. Povedomie, že je čo i v malom užitočnou, ju ukájalo. Jemná v citoch a bohatá vo viere v dobro, s jasnou mysľou prijímala, čo život podával. Pravda, tu i tu prichodili i chvíľky nespokojnosti — no vtedy si pripomínala, ako chystala sa byť v živote mocnou. A spomínala i na Eduarda. Ale nie s trpkosťou odriekania, ani s ľútosťou. S tichou radosťou si predstavovala, ako on zodpovedá snu, ktorý si o jeho živote vybásnila. Život otvoril mu široké pole činnosti; žije s ľudom, pozná jeho dobré i zlé vlastnosti, vidí zblízka krivdu na ňom páchanú, vidí bezprostredne, kde a ako treba pomáhať. Slovom: osud postavil ho na postať, na ktorej krásne môže pracovať za národ, čo i tichou, drobnou prácou.A ona pevne verila, že sa nespreneveril ideálom mladosti, a v rojčivých myšlienkach tohto druhu nachádza ukájajúcu pohodu.Len dnes, zvierajúc v ruke list jeho ženy, nenachodí v pomysloch na neho obodrujúceho uspokojenia. Listom vzbudená, skrsla v nej túžba osviežiť dávne dojmy — rozpomienky, ktoré ako postriebrená niť vinuli sa jej tichým, temer jednotvárnym žitím…*A na tretí deň po obdržaní listu bola už na ceste. Bolo jasné letné ráno: výletníci zamieňavo vychodili i prichodili z ciest, rušný turistický život plnil nocou prevetrané vozne vlaku. Obrazy sa zamieňali v oblokoch, vábili zraky a vynucovali výkriky obdivu. No ona iba chvíľami všímala si krás Považia. Myseľ vopred zalietala k známym krajom — ta, kde miesto mladého, citlivého šuhaja verila stretnúť muža, muža práce, vážnej, blahodárnej…Veď, hľa, zmenila sa i ona. Obrazy mladosti zašli, rozplynuli sa sťa rozmarom prírody rozklenuté farby jarnej dúhy. Prišiel život, prinášajúci iba prácu, raz radostne a zasa s ťažkosťou konanú — po ťažkosti opäť nastávali chvíle, keď i nie šťastia, ale iste uspokojenia…S tým istým uspokojením zoskočila z vlaku a dala sa na cestu. Rovno od stanice viedol chodník, ťahajúci sa pomedzi dozrievajúce obilie a opäť pasienkami, okružujúcimi Záhorie v polokruhu. Dosť skoro zazrela pred sebou vysokú, štíhlu vežu, vôkol nej drobné domky — dedinu pod strmo založeným hájom, pod ktorým bola utúlená ako lastovičie hniezdo pod štítom domu. Za dedinou belel sa osamote stojaci dom — kúria Záhorských. Chodník k nemu ťahal sa lúkami, na nich veselé hrabáčky obracali včera skosenú povädnutú trávu. Terézia znala tu každý krík, každá jelša popri potoku privádzala jej do umu dávne chvíle spoločných prechádzok s Eduardom. Mladý rojčivý medik a sentimentálna, život len ako v zrkadle vidiaca deva… Myšlienka, že ide do jeho domu na návštevu zrazu budila v nej pocit ostýchavej stiesnenosti.Prechodiac popri jelšovom kriaku, Terézia slabo skríkla: zrovna pred ňou zrazu vynoril sa z neho ktosi, vyrušený jej príchodom. Zazrela muža nízkej postavy, až smiešne tučného, hovejúceho si v tieni. Kabát pohodený mal pod kriakom, mäkká rozopätá košeľa odhaľovala až nevkusne tučné zarastené prsia. Akiste spal, lebo ako sa vzpriamil, zahľadel sa na ňu polonepovedomým pohľadom, s úsmevom previnivšieho sa decka, takým komickým, že sa Terézia mimovoľne rozosmiala.Toto stretnutie sa s neznámym smiešnym spáčom prebralo ju zo stiesnenosti: o chvíľu už veselo pozdravila sa s mladou pani Litavskou, jeho ženou, ktorá, milo prekvapená, radostne vinula ju k sebe a voviedla do salónu.*Objímuc ju ešte asi desať ráz, pani Litavská usadila Teréziu na pohovku, zahrňujúc ju otázkami, na ktoré nestačila odpovedať a na ktoré odvety ani nečakala. Ako vravela, bola veľmi milo prekvapená, keď Terézia prišla tak neočakávane. Že oznámila svoj príchod, to bolo jej podivné, lebo oni vôbec nijakej správy nedostali. Ináče bol by Eduard išiel na stanicu s kočiarom. A ten (pani Litavská myslela svojho muža) ešte ani teraz netuší, aké prekvapenie ho očakáva. Je totiž v poli (poľné práce sú teraz v plnom prúde); on, chudák, ani nevie, kde prv prizrieť. Vôbec: dedinský život je nepretržitá reťaz práce a starostí. I ona má ich až cez hlavu. Tu na pole myslieť (nemôže predsa so všetkým na muža čakať!), tu práca záhradná, hydina, kuchyňa, deti atď. atď.Terézia pod návalom otázok a vysvetľovania, ktoré len tak plynuli z úst pani Litavskej, ani nestačila postihnúť jej slová. Viacej pozorovala ju samú, hoci toto pozorovanie už v prvých chvíľach priviedlo ju do istej zádumčivosti. Celou cestou myslela na zmenu, aká sa asi stala s Eduardom, s jeho ženou i celým domom vôbec. Flóra bola práve taká, ako sa dalo očakávať; ale nebola to už tá svižká, rozmarná Flóra; stála pred ňou žena vážna, povedomá svojej nezbytnosti v dome a, ako už pri prvých slovách dalo sa súdiť, povedomá i svojej dôležitosti a vážnosti v kruhu rodinnom, čo sa Terézii zapáčilo. Jej postava, pravda, stratila na peknom útvare, pohyby nemali už tej svižnej elegancie, ktorú kedysi na Flóre tak obdivovala: rozvitá, až v tučnotu prechádzajúca, s laločkom pod bradou a už i s istou, hoci slabou zvädlosťou pleti, robila dojem oveľa staršej, dômyselnej dámy. Pri jej už hodne menej plných perách javila sa dosť ostrá črta, prezrádzajúca vraj panovitosť; ale jej malé, čierne oči žiarili príjemne a veselo, skoro tak, ako kedysi. Terézia všimla si i obleku, čo pani Litavská i spozorovala, lebo, začervenajúc sa trochu, vyhovárala sa, že na dedine, pri ustavičných prácach a starostiach, ani nieto času myslieť na také veci. Ona kedysi rada obliekala sa vkusne, ale teraz — pri ustavičnej práci a starostiach o hospodárstvo, záhradu, kuchyňu, deti, hydinu atď., atď…„Hostia i tak zriedka prídu, a strojiť sa azda kvôli čeľadi…“„A muž?“ spýtala sa Terézia, sama neznajuc, ako prišla na túto otázku.Pani Litavská sa chutne rozosmiala… Práve vbehli deti, chlapec asi osemročný s dvoma sestričkami. Nedbajúc na hosťa, bežali k mame, aby rozhodla medzi nimi roztržku o akúsi hračku.*Dosť skoro, vyhovárajúc sa hotovením obeda, zobrala deti von a nechala Teréziu samotnú. Navrhla jej, aby si obzrela byt a najmä susednú chyžu, ktorú pre ňu určila.Terézia prešla do susednej izby, z ktorej vidno bolo rad izieb, jej dobre známych ešte z tých čias, keď chodievala sem k tetke Eduardovej. Ale nebolo tu temer ničoho, čo by bolo upomínalo na ten čas: všetok nábytok bol nový, zariadenie moderné. Salón, ako si hneď povšimla, robil dojem mestského salóna, vyjmúc pár zle volených obrazov, nemajúcich nijakej umeleckej ceny a primeraných skorej do detskej izby. Ináče všetko bolo tu vkusné, len príliš páchlo poriadkom a uhladenosťou. Hosťovská, do ktorej ubytovali Teréziu, bola práve tak akurátne vystrojená, poskytovala možné pohodlie, ba i mnohé nepotrebné toaletné pomôcky, ako keby bola bývala vystrojená podľa nárady „dámy veľkého sveta“, autorky veľadôležitej knihy „Zdvorilosti v salóne a v domácnosti“.Uhládzajúc si vlasy pred veľkým, pohybujúcim sa zrkadlom, Terézia spomenula si na svoju malú chyžu s podlahou na bielo vydrhnutou, s bielymi záclonkami z lacnej látky, s nízkym stolom, pri ktorom toľko pracovala, a — usmiala sa…Páčilo sa jej tu, ale jednako prvý dojem nebol taký, ako si ona žiadala. Dom Litavských robil dojem zámožných ľudí, poukazoval na hmotný dobrobyt a zriadenosť; ale Terézia už v prvej chvíli spozorovala, že nemá vzhľadu domuslovenského, rodiny slovenskej. V salóne videla skvostné väzby kníh, ktoré nesplodila literatúra slovenská: diela domáceho, časopisu našského nevidela. No možno, že je to všetko uschránené v jeho izbe — tešila sa v naivnej mysli, nazdávajúc sa, že to ani ináče byť nemôže, len ako si ona predstavuje.A táto domnienka aspoň čiastočne ju nesklamala.Z pozorovania vyrušila ju staršia dcérka pani Litavskej, ktorej „neznáma teta“ iste sa pozdala, lebo, nechajúc sestru i bračeka pri hračkách, ona prišla ju pobaviť. Ako Terézia spozorovala, bolo to milé, umné dieťa, ale, iste následkom nedostatočného dozoru, príliš voľne vyrastené. Rozprávala, že menuje sa Helenka, ukazovala „tete“ albá, potom zvala ju pozrieť svoje bábiky. Terézia rada mala deti: i preto, že už povaha ťahala ju k dušičkám ľahko prístupným nežnejšiemu citu, i preto, že už od rokov ustavične zaoberala sa nimi. Preto, nerozmýšľajúc veľa, chytila sa podávanej rúčky a dala sa viesť cez chodbu do izby, kde vraj Helenka svoje bábiky schovávala.Ale už na prahu nevoľky ustúpila. Bola to vlastne chyža rodinná a, ako sa dalo usúdiť, slúžiaca zároveň za spálňu, jedáleň i pracovňu domáceho pána. Preto Terézia váhala trochu vstúpiť ta bez vedomia domácej panej; no istá zvedavosť, ktorá hlavne vzťahovala sa na písací stolík, vábila ju ďalej…Nie podľa salóna a parádnych izieb možno cele iste súdiť na charakter a ducha rodiny: on javí sa hlavne, výrazne a neodkšriepiteľne v chyži, kde sa rodina zhromažďuje, kde žije sama sebe, a nie pre svet, jeho požiadavkám a predsudkom…Tu, v tejto chyži zapratanej náradím, vykázaným z predných izieb, panoval duch cele iný, že Terézia nevedela si vysvetliť, ako zrovnáva sa to až s pedantnou prísnosťou poriadku, panujúceho v chyžiach, do ktorých bola uvedená.No Terézia vôbec nebola taká prísna, aby neprezrela pohodené detské šatočky, zabudnutú šáločku a zbytky raňajok na stole, stopy rúčky na obloku — ona vôbec neuspela všimnúť si toho. Jej pozornosť obrátená bola hlavne na stolík, na ktorom zazrela knihy, časopisy a papiere, na stolík, pri ktorom iste Eduard pracovával. Ju tak zaujímalo, čím sa asi zamestnáva, čo číta, čo robí, ako kedysi pred desaťročím bola si predstavovala jeho budúcu činnosť.No teraz skoro bola by sa zasmiala nad tými svojimi predstavami…Nebolo tu ničoho zvláštneho, ničoho vynikajúceho, ba ani len zo všednosti vystupujúceho. Zazrela síce časopisy našské, ale mnohé boli ešte v obálke, iné už odhodené, rozdriapané; okrem toho ležali tu hromady hospodárskych účtov, písaných na nečiarkovanom papieri, neladne a rozličným atramentom, akási kniha o umelom naprávaní pozemkov, nedofajčená cigara, zastrčená miesto zátky v atramentovej sklienke, začatý list s ohromnou kvapkou na titulnom riadku, dolu manu propria ktoréhosi z detičiek a konečne nad stolíkom rad fajok, ktorými páchla celá chyža.Terézia, nechtiac a neprezerajúc, prezrela toto a rýchle obrátila sa na odchod, obávajúc sa, že ju niekto nájde. Tušila, že domácej panej bolo by akiste málo príjemné zvedieť, že nazrela do svätyne rodinnej, ktorá nemala byť videná.Pojmúc Helenku za ruku, pobrala sa chodbou do hosťovskej; no pri dverách zrazu zastala a, trochu rozpačitá, mechanicky sa uklonila…Vo dverách stál muž nízkej postavy, v bielom plátenom obleku, na ktorom vidno bolo stopy lôžka v sene improvizovaného, muž až smiešne tučný, s okrúhlou, červenou, zdravím kypiacou tvárou a s plešinkou na temene.Terézia poznala v ňom naivno-smiešnu figúru, ktorej sa temer zasmiala, keď prešla popri nej na lúkach a keď on polorozospatý zahľadel sa na ňu.A na svoje zadivenie poznávala v ňom i niekdajšieho hrdinu svojich dievčenských snov — Eduarda Litavského.Z neďalekých dverí vyšla domáca pani. Ani netušila, ako prišla vhod, aby ukončila trochu trápne rozpaky Teréziine.V nasledujúcej chvíli však Terézia už sa spamätala a pri stole bola už celkom pokojná — nepotrebovala sa ani nútiť. Len, sediac v kruhu Litavských, majúc po pravej strane domácu paniu, po ľavej jej muža a oproti sebe tri nádejné prírastky rodiny, akosi dala si otázku, kde sa ona tu vzala medzi nimi a čo tu vlastne hľadá. Miesto odvety bolo jej akoby sedela v kruhu ľudí cudzích, neznámych, jej duchom i srdcom takých ďalekých!Bola to sama od seba vzniknuvšia myšlienka, ale už nevládala sa jej striasť a zasa vpadnúť do toho tónu, s akým vítala sa s pani Litavskou.Rozhovor točil sa okolo vecí celkom všedných, bol celkom takej povahy, ako obyčajne vedie sa medzi osobami, stojacimi v rodinnom pomere, ale postavením i zmýšľaním rozdielnymi. Spomínali rodinu oboch strán, bližších i ďalších známych, novinky i staršie historky, ešte z tých čias, keď Terézia tu bývala so svojou matkou. Eduard vravel o nebohej tetke, ako žila a ako skončila, trpiac nervózou i lámkou až do ostatného dňa. Podotkol, aký pekný pomník dal jej postaviť (veď bola to predsa šľachetná duša!), a reč svoju skončil tým, že pri kupovaní pomníka v hlavnom meste aké znamenité kurča jedol „U zlatého džbánka“. Pani Litavská upozornila muža, že bolo to akiste „U zlatého jeleňa“; on tvrdil, že nie, ale „U zlatého džbánka“; pani odporovala, až vyvinula sa z toho tuhá debata, ktorá mala byť zábavnou, ktorá však, podporovaná trochu priráznymi, odporujúcimi slovami pani Litavskej, bola dosť nechutná, zbytočná a pre Teréziu trápna. Preto prišlo práve vhod, že slúžka doniesla poštu, a tak prerušila ďalšie dôvody. Medzi inými, práve došlými zásielkami Terézia zazrela iNárodnie Noviny, čo vyvolalo u nej milé pocity a čiastočne zahladilo divný dojem, pod akým nachádzala sa temer od chvíle svojho príchodu.Previedla reč na pole, na ktorom Eduarda chcela postihnúť v jeho zmýšľaní: začala o národe. Ako pozorná čitateľka našich časopisov, zručne prechádzala z predmetu na predmet, tešiac sa, že vybŕdli z rozhovoru bezvýznamného a mĺkveho, ktorý ju unavoval, najmä tu zdal sa jej ešte prázdnejším, než skutočne bol.Eduard sprvu vravel vážne a rozumne (vravel oveľa viac než kedysi), no Terézia dosť skoro zbadala, že niekedy nevie, o čo ide, nemá dostatočného rozhľadu; spozorovala to i pani Litavská, lebo vypomohla mužíčkovi tak, že pri ustavičných prácach a starostiach ani nieto vraj času na čítanie a ani nie je div, že mnohé číslo zostane neotvorené. Ona nestihne, a Eduard, ten zasa, čo by i mal času, odvykol akosi od toho.„Ale ženička!“ bránil sa, zbadajúc udivený pohľad Teréziin, akosi nesmelo a v tvári celý červený.„Povedz, že nie?!“ dorážala pani, ani nie cele v žarte. „Neraz ti vravím — ale čože, keď nevezmeš si času ani pre články hospodárske, nie to pre politiku…“„Čože robiť? Mám svoje starosti a — politika odjakživa nezaujímala ma veľmi,“ vravel, žmurkajúc a nepokojne obzerajúc sa ku dverám. „Ale aby si videla, hneď teraz idem a prečítam si…“„… Idem, ľahnem si na pohovku a pospím si!“ napodobňovala pani Litavská svojho muža. „Choď len, choď, veď ti vidno na tvári, že už dávno pomýšľaš na spanie a nudíš sa medzi nami. Ty už nikdy nezanecháš ten zlozvyk…“A naozaj, už o chvíľu až sem niesol sa zdravý chrapot pána Litavského, odbývajúceho svoj riadny popoludňajší spánok.Teréziu zobrala pani Litavská pozrieť hospodárstvo, záhradu, komoru, ale ona len napoly počúvala dôkladné vysvetľovanie hostiteľkino, tak bola zabratá do svojich myšlienok. Už po doterajších skúsenostiach cítila istú skleslosť mysle, aká u nej obyčajne nasledovala, keď skúsila, že nie je niečo tak, ako si to ona predstavovala. Hoci život nešumel jej tichým, lahodným tokom, jej predstavy riadne zahrávali do ružova.Dom a vôbec celá domácnosť Litavských bola krásne zariadená, všade panoval vzorný poriadok a bolo poznať ruku domácej panej. To všetko slúžilo jej ku cti, ale… Tu sa Terézia akosi zarazila a trpko sa usmiala. Z Flóry stala sa gazdiná, a jedine gazdiná: z Eduarda, z niekdajšieho snivého Eduarda, jej vplyvom stal sa síce muž práce, no nie práce blahodarnej, ale práce, ktorá stavia jedine v jednom smere: v smere pozemského dobrobytu. Terézia v duchu pomenovala to prácou egoistickou, najmä keď badala, že ani ďalšie ciele nepozdvihujú sa nad všednosť. A to ju bolelo.Preto ani neznala dostatočne oceniť pilnosť pani Litavskej, ktorá stavala pred ňu na obdiv výtvory svojej činnosti v podobe nekonečného radu fliaš so zaváraním, v množstve sušených húb, zeleniny a pre čeľaď naschránených zásob strukovín ešte od dvoch-troch rokov. Počúvala ju ticho, bez slova, dívajúc sa na jej tvár, ktorá pri tom výklade žiarila tak jasne, že Terézia, v prúde reči chytiac ju za ruku, povedala:„Ty si akiste veľmi, veľmi šťastná?“„Nuž — áno. Chvalabohu, mám všetko, čo som si kedy zažiadala. Keby len boli priaznivé časy pre tohoročnú úrodu, aby sa mohlo niečo odložiť…“„Máš hodné, zdravé deti…“ prerušila ju Terézia.„Ach, áno! Ale to je práve hlavné závažie starostí. Vidíš…“ pani Litavská sa usmiala, „moja Elenka je sotva osemročná, a ja už starám sa o ňu… Vieš: chcem, aby moje deti kedysi poriadne boli zaopatrené a nie práve posledné partie… Som matka!“ doložila ako na ospravedlnenie, vidiac podivný výraz, aký pri tých slovách ukázal sa na tvári Teréziinej. „Ty ma iste odsudzuješ, že už teraz pomýšľam na veci také ďaleké…“„Nie, neodsudzujem,“ preriekla Terézia vážne, „len sa divím, že ideš v starostiach tak ďaleko, a bližšie, oveľa vážnejšie nechávaš nepovšimnuté. Hľaď najprv vystrojiť dušu dcérinu, hľaď vypestovať jej vlastnosti, ktoré budú jej venom, majúcim v živote cenu pre dušu, a keď už chceš myslieť tak ďaleko — majúce cenu i pre muža vzdelaného, akého si iste budeš žiadať pre ňu…“Terézia sa zarazila, lebo tvár panej Litavskej zachmúrila sa trochu.„Viem, čo myslíš,“ preriekla akýmsi chladnejším tónom; „tebe sa zdá, že deti svoje nevychovávam tak, ako treba?“„Naskrze nie. Ja vôbec vravím len o budúcnosti — že trápiš sa starosťami, ktoré — na ktoré ešte času dosť.“„Duša moja, ty si bola odjakživa trochu podivná a naše mienky rozchodili sa vždy,“ prerušila ju Litavská netrpezlivo. „Ja chcem vychovať dcéry svoje tak, aby boli z nich dobré gazdiné, a nie blúznilky, ktoré pre svoje rozumkovanie zabúdajú nielen svoje povinnosti, ale i hlavný cieľ…“„Aký cieľ myslíš?“ spýtala sa Terézia, celá červená v tvári.„Nuž: vydať sa.“„Á, to je krásne!“ rozosmiala sa Terézia so silným prídychom irónie v hlase. „Teda to má byť hlavný cieľ: vydať sa, bez ohľadu na to, či jej schopnosti siahajú ďalej od varešky a zmetáka, vydať sa bez toho, aby si bola istá, že jej vlastnosti môžu oblažiť muža, že bude mu tým, čím ozaj mu má byť: nielen strojom mechanickej práce, ale dušou, srdcom jeho domu, jeho ozajstnou pomocou v práci, úľavou v povinnostiach, útechou v bojoch a protivenstvách…“„Dosť, prosím ťa. Vravíš o veciach, ktoré, odpusť, vidíš vo veľmi ,ideálnom‘ svetle, a veru divím sa, že v tvojom veku…“ — pani Litavská na chvíľu sa zamlčala — „no, že ešte vždy máš také, povedala by som: nevyzreté náhľady. Myslíš, že ti nerozumiem? Práve zato, že rozumiem ti celkom dobre, vravím: hľadaj muža, ktorý želal by si také vlastnosti u ženy a pritom prezrel i chudobu, i kedy-tedy presolenú polievku, pripálenú zápražku a pečienku ako podošva…“„Z toho, čo som povedala, ešte nenasleduje, že taká žena nemusí sa zaoberať vareškou — veď i to je jedna časť povinností oproti mužovi. Ale ak tá, nám tak urputne prisudzovaná, ,vareška‘ bude hlavným cieľom našich snažení, ak jedine na ňu obmedzíme všetky svoje schopnosti…“Vošla slúžka, oznamujúc, že prišli hostia, a tak rozhovor bol zrazu prerušený. Terézia ešte chcela preriecť niečo. Litavská chytila ju za ruku a povedala:„Dovoľ, nechajme si to na príhodnejší čas. Ak chceš, môžeme si o tom večer prehovoriť. Veď si sa mi celá rozpálila v tej reči! Vidíš, ja neviem sa rozčúliť pre niečo, kde každá diskusia je daromná… Poviem ti doprosta: už či má byť tak alebo inak, ale ja nemohla by som zniesť, keby sa moje dievčatá nevydali… No, viem, čo chceš namietať, ale teraz nemáme času. Zdá sa mi, že je to pani doktorová Čierna,“ doložila, zamykajúc komoru a probujúc, či je zámka dobre zamknutá. „Aspoň sa trochu zabavíme: je to milá, veselá pani.“Terézia mlčky dala sa viesť do salóna, kde ich už pani doktorová netrpezlivo čakala. Litavská s vrelými slovami uisťovala o nevýslovnej radosti, pobozkala sa s ňou po tri razy a podľa spoločenských pravidiel predstavila obe strany navzájom.Terézia zľahka sa uklonila a ticho zasadla k obloku, v myšlienkach ešte vždy zostávajúc pri predmete, ktorý ju tak rozčúlil.A rozčúlenie, pre ňu vždy trápne, len dovŕšil rozhovor pri olovrante.Pani doktorová bola naozaj milá dáma — totiž milá v prísne spoločenskom znení. Rozhovor bol živý: obe panie rozprávali o tom, čo ktorú zaujímalo: hosť o svojom mestskom okolí, domáca pani o hospodárstve — tajne obe ľutovali jedna druhú, že myslí na také malichernosti.Terézia za celý čas ani slovom sa do rozhovoru nezamiešala. Sediac v kruhu besedujúcich, bola medzi nimi vážna, preblednutá, s veľkými belasými očami, v ktorých triasol sa vnímavejšieho pozorovateľa pútajúci výraz smutnej zádumčivosti. V takej chvíli zdala sa oveľa serióznejšou a staršou, ako bola.Pani doktorová rozhovorila sa o tom, akí neuznanliví sú mužskí oproti domácim starostiam; miesto toho, aby boli svojim ženám pomocou, ešte hľadajú chyby i tam, kde ich niet, kde je zo strany ženinej obetovanie sa, ba zrovna martýrstvo. Tvrdenie úprimne podoprela konkrétnymi prípadmi zo svojej domácnosti.„Nikdy sa nevydajte, slečna,“ obrátila sa rozhorčená k zasnenej Terézii.„To je i moja rada,“ so smiechom prízvukoval domáci pán. A s chuťou miešajúc na tanieri maslo s medom, doložil: „A ak by ste sa predsa odhodlali do manželského očistca — podľa milosťpanej totiž — nuž vám radím: počkajte s tým, až ja budem vdovcom.“Panie sa rozosmiali — Terézia sa zapálila.„Ľaľaď ho, ako by si vybral!“ urazila sa domáca pani. „No či by Terka zvolila — to je otázka! Možno, ani by za takého starého plešivca, ako si ty, nešla!“„Ženička, to je urážka!“ bránil sa Litavský.A obrátiac sa k Terézii, s komickou vážnosťou doložil:„Prosím vás, slečna Terka, zastaňte sa mojej úbohej vysmievanej hlavy a povedzte: šli by ste za mňa alebo nie?“„Prečo nie?“ nútene usmiala sa žartu, ktorý, hoci nevinný, dojímal ju veľmi trápne.Domáci pán víťazoslávne obzrel sa dookola.„No, hľa, veď som vedel, že mi je slečna, hoci som plešivý, naklonená…“„Aj!“ rozosmiala sa pani doktorová, „ako to môžete vedieť?“„Nuž veď nedarmo sa vraví: Stará láska nehrdzavie?“„No, to je už naozaj interesantná novina!“„Akože! Musím sa vám priznať, moje dámy, že slečna Terézia bola mojou prvou láskou — no, a ja tiež som jej nebol ľahostajný…“Domáci pán hovoril žartom, ani čo by rozprával nejaký veselý poľovnícky kúsok, nebadajúc, že Teréziina tvár prezrádza nechuť a rozčúlenie.„Priznajte sa i vy, prosím vás!“ komicky poprosil napadnutú. „Nieto v tom ničoho ponižujúceho — a bolo to tak dávno!… Slečna bola taká nežná ako kvet — no, a ja som bol vtedy tak básnicky naladený! Bolože to vzdychov a básní! Nevravím, že by ste vy, slečna, boli vzdychali — vy ste len pozerali svojimi i dnes ešte peknými očami tak milo, že to hreje ešte i v rozpomienke…“„Prestaňte, prosím vás!“ prerušila ho Terézia celkom vážne, márne usilujúc sa prijímať to ako žart.„Že sa ti chce rozprávať také veci — a pred deťmi!“ mrzela sa i domáca pani, badajúc, ako nepríjemne sa žart hosťa dotýka.„Prečo by sa mi nechcelo?“ podnecoval Litavský svoju ženu. „Veď predsa na svoju prvú lásku každý rozpomína sa milo — čo by sa i skončila jedine vzdychmi a nevyslovenými túžbami ako naša. Vieš, ženička, ako vravím, slečna Terézia bola celkom podľa môjho vkusu: taká ideálna, nežná, povedal by som: éterická — a ja…“„Tys’ bol odjakživa labužníkom!“ zavrátila ho pani Litavská.„A ty odjakživa moja prozaická Flóra! Stavil by som sa, že ty ešte pri oltári myslela si, ako budeš variť, kurčatá chovať, prať a opatrovať svojich deväťdesiatdeväť fliaš zaváraného…“„Podívajme sa! Viedlo sa ti pritom azda zle?“„Ó, ani najmenej! Ale jednako človek mojej povahy — ,idealista‘ totiž! — niekedy zatúži pokochať sa i v sladkostiach rozpomienky… ktorá je predsa taká nevinná! Pravda: tebe dostačí tvojich deväťdesiatdeväť fliaš zavárania…“„Z ktorých ty obyčajne spapkáš riadnu polovicu!…“„Totiž tie, ktoré ti z vrchu poplesnejú!“Tento žartovný nápad zostal bez odvety, lebo kým pani Litavská, takto nespravodlivo ranená v najcitlivejšom mieste, sa spamätala, pani doktorová rýchle vytasila sa dobrou radou: nič vraj nie je lepšie, ako do sirupu — kto totiž nezavára s cukrom nasucho — dať trochu salicylového prášku. Pani Litavská sa na toto nahnevala už celkom, a aby dokázala nepravdivosť a „hroznú zlomyseľnosť“ mužovu, nepopustila, kým všetci nešli s ňou do komory, kde vo vzornom poriadku, v dlhých radoch stáli fľaše s delikátnym obsahom. Skutočne, ani na jednej nebolo stopy po plesni (a mnohé boli vraj už trojročné!), len ríbezle vyschli trochu. Ale, ako uisťovala, celkom dobre dajú sa použiť na prívarok ku hovädzine.*Na druhý deň pri raňajkách Terézia prekvapila svojich hostiteľov tým, že najbližším vlakom odcestuje. Toto náhle rozhodnutie prišlo tak neočakávane, že sa oba zarazili nad tým. Veď oni mysleli, že Terézia zabaví sa u nich dlhšie, a pôsobilo by im to pravé potešenie. Čo sa jej stalo, že odchodí tak náhle? Či nepáči sa jej u nich a či urazili ju niečím? Pani Litavská bola naozaj rozželená myšlienkou, že jej hosťovi mohlo by sa u nej nepáčiť. Terézia neobyčajne výrečne uisťovala ju znova a znova, že ľúbi sa jej tu, i dobre sa cíti, ale jednako na dlhšie nezostane, ostať nemôže. Ako vidí, domáca pani je dosť zamestnaná i bez toho, a ona sama má svoje povinnosti, ktoré viažu ju k domovu a nedovolia vystať na dlhšie.„Azda urazila som ťa včera?“ trochu nesmelo spýtala sa pani Litavská. „Odpusť, ak ozaj: ale, vidíš, ja nikdy netajím svojej mienky. Je to už v mojej povahe, že čo myslím, rečiem doprosta — hoci azda niekedy aj nesúdim cele správne. I môj muž mi to vytýka, ale už zvykol na to a moja mienka platí pri všetkom. Ak som ti však ublížila…“„Naskrze nie!“ uisťovala ju Terézia, čo možno najpríjemnejšie sa usmievajúc. „Veď bolo by nanajvýš smiešne cítiť sa urazeným tým, že iní nie sú tej mienky, čo my. Veď, konečne, snaha môže byť dobrá, cieľ pekný, úmysly čisté, čo i zle volenými cestami a pochybnými prostriedkami ideme za tou snahou, k tomu cieľu. A, možno, práve zato sú šťastnejší tí, ktorí majú cieľ čím jednoduchší: dosiahnuc želaného, bez všetkých bočných ohľadov a — ,blúznení‘ (tu Terézia smutne sa usmiala) — oni oddajú sa drobným svojim záujmom, vyznačia si ciele nové, azda malichernejšie, než ten, čo dosiahli, a v pokoji pretĺkajú sa tým, čo bežne menujú životom…“A o pol hodiny Terézia už bola na ceste, vyprevádzaná celou rodinou (kone už boli v práci, zasa musela ísť na stanicu pešky). Domáca pani s deťmi odprevadili ju iba na kuse: rozlúčili sa s výčitkami z jednej a zo sľubom skorej návštevy z druhej strany. Litavská netajila svoju mrzutosť nad skorým odchodom hosťa — veď vykonala všetko, aby sa u nich dobre cítila… Terézia vyhovárala sa na prácu a starosti.A neklamala. No najmä silne zatúžila domov do svojich povinností a do svojej samoty. Po včerajšom nejasnom rozhovore cítila sa rozstrojenou duševne. Nespala skoro celú noc — preto, že v mysli zrovnávala myšlienky, ktorými padalo v jej duši veľa cenného, čím za roky podopierala svoju neraz klesajúcu energiu. V celom svojom živote znala iba povinnosť a odriekanie — tiché svoje vnútorné šťastie nadobúdala iba vzdávaním sa všetkých práv na to, čo iným život podával zľahka a dobrovoľne… Sviežou udržovaná rozpomienka na krátke šťastie Eduardovej lásky bola akýmsi odškodnením za všetko, čoho ďalšie roky pre ňu nemali. Držala sa tej rozpomienky s húževnatou sentimentalitou ženy, v tomto ohľade nevystupujúcej zo všeobecnosti svojej doby. Žartovné poznámky domáceho pána, komický rozbor toho, čím ona roky posvätne živila svoj cit i fantáziu, sťaby ju boli udreli v najboľavejšom mieste. Odrazu nielen že do svetla smiešnosti bolo postavené čosi nedotknuteľného, no zároveň padlo v jej duši, čo dovtedy uctievala: ideál muža, ktorý existoval pre ňu v najkrajšej podobečlovekaanárodovca.A na mieste, kde ho hľadala, stretla človeka duševne zleniveného, zanedbaného a podrobeného komandu ženy, ktorá tiež znala iba denné trampoty a pocity — človeka, ktorý pre niekdajšie ideály a city mladosti mal iba úsmešky. Na to, čo ho kedysi dvíhalo na úroveň mysliaceho, zjemnelému citu prístupného človeka, spomínal ako na maškarádu!A nebolo to ani úmyselné. Bolo to v jeho povahe…Už svitalo, keď zaspala krátkym neosviežujúcim snom. A sotva sa prebudila, hneď uvedomila si včerajšie a tým i neodolateľnú túžbu vyviaznuť z pocitu istej straty a osihotenosti, v akej sa v tomto dome neočakávane ocitla…Preto zobrala sa tak náhle. Zajala ju mocná túžba po svojom skromnom domove, po matke, čo tiež jej síce nerozumela, no ku ktorej viazala ju spolu prežitá samota a životné trpkosti. Teraz si uvedomila, aká je ona, Terézia, vlastne jednostranná: mala srdce iba pre tých, čo trpia, ktorých život stavia do úzadia. Nielen dievčatá so svojimi pošetilosťami blúznivej ľúbosti — k nej utiekali sa i dedinské ženy so svojimi skutočnými utrpeniami, o radu v chorobách, o potechu či pochopenie v duchovných rozporoch… Ba čo viac i mužskí, s ktorými sa kedy-tedy v neveľkej spoločnosti stretala, výnimočne zverovali jej svoje strasti, svoje túžby — pravda, vždy pripínané k iným ženám. Bola ku všetkým trpezlivá, kamarátsky alebo matersky vážne hľadela na opravdivé i namyslené žiale, vedela ich vypočuť i porozumieť…A keď sa letmo v mysli preniesla do tohto svojho sveta, pokojne načúvala slovám vyprevádzajúceho ju Litavského. A bokom nazrúc do jeho tučnej, potom zaliatej tváre, musela sa usmiať, ako sa včera rozčúlila pre žart, ktorýod tohto človekabol trochu nemiestny — no viac nič. Veď prečo nemohol by hovoriť o svojej prvej láske, keďže, okrem žartu, on nenachodí v tom ničoho?!Toto doznanie i u nej vyvolalo veselosť. Zachcelo sa jej podráždiť svojho sprievodcu tak, ako on myslel to urobiť včera. Usmiata, dívajúc sa priamo, ale nechtiac akosi zvysoka do jeho tváre, povedala:„Ozaj, či pamätáte, kedy sme boli spolu tu na stanici tak, ako teraz — sami dvaja?“„Neviem, slečna…“„Krátko pred vašou svadbou. Určite ste už vedeli, že budete svoji — ale vaša myseľ vše odbočovala inam… sťaby ste boli inštinktívne tušili desnú prózu, do ktorej padáte…“Litavský, zapálený sťa v nedorozumení pozrel na hovoriacu.„Vtedy váš mládenecký zápal bol ešte vrelý a, možno, i opravdivý… Až horeli ste túžbou byť osožným svetu, ľudstvu… a či už len pracovať v užšom kruhu… Ešte vždy chceli ste sa stať advokátom, pracovať za národ, brániť jeho práva…“Hovorila vážne, no tak výsmešne, že nemohol nezbadať schválnosti a irónie jej slov.„Zostalo to všetko pri snoch, slečna…“ preriekol akosi žiaľne.„Zostalo! I zostane — bohužiaľ! Narazili vás na inú koľaj… No pomery nevytrhli vás z pôdy, na ktorej jednako dalo by sa byť užitočným ináče. Žijete s ľudom, máte naň priamy vplyv. Vplyv na jeho vzdelanie, dobrobyt, na jeho chápanie svojho položenia… Môžete vplývať naň pri voľbách, oduševňovať ho vlastným oduševnením za našu vec…“Litavský lenivo hodil rukou.„Eh, neznáte život, slečna Terézia! Azda mám času na tie veci? Hospodárenie ženie ako stroj: nieto chvíle, aby nečakala na teba neodkladná starosť a práca. Naozaj, ako stroj: práca doháňa večne jedna druhú… Neverili by ste, ako takýto život zotiera z duše všetko vyššie… A konečne — vidíte sami: hlavou múr jednako neprerazíme…“ doložil rezignovane.Ranil ju na citlivom mieste. Slzy vypadli z jej večne akýmsi vnútorným nadšením rozhorených belasých očú.„Ste slaboch!“ vyriekla skoro nechtiac, akosi nervózne vyrážajúc každú slabiku.Boli už na stanici — z diaľky bolo počuť hluk blížiaceho sa vlaku. Popri nich prešiel pán v cestovnom plášti, pozdravil mlčky a veľmi pozorne zadíval sa jej do tváre. Nevšimla si ho; vlak už vjachal s hrmotom pred stanicu. Mlčky podala Litavskému ruku a cez slzy — sama nevedela, či ľútosť, či zlosť jej ich nahnala do očú — zhovievavo sa usmiala.*A zasa sedela samotná v malej chyžke svojej a, hlavu rukou podopierajúc, dívala sa von oblokom. Dívala sa upreno, ale tak zabratá bola v svoje myšlienky, že nič nepozorovala, ba azda ani nepočula kanárikov, ktorí, snažiac sa prekričať druh druha, prenikavo spievali.,Čo sa vlastne stalo, že sa toľko rozčuľujem?‘ dumala v myšlienkach znova a znova vracajúc sa k Litavským, k rozhovorom, ktoré s nimi mala, a ku svojim skúsenostiam vôbec. Kým bola u nich, tak túžila do svojej izbietky, ako keby tu bola chránená pred nemilým, čo tam na ňu zavialo. A teraz, sediac tu tak sama a dívajúc sa na jednoduché, ba chudobné náradie; na bielu podlahu a vyblednuté záclonky, ktoré vždy bolo treba naškrobiť, aby tak veľmi nebadala sa ich vetchosť; na podobizeň v jednoduchom plechovom rámci flórom ovinutom, predstavujúcu človeka, ktorý roky otravoval život ženy a ničil rodinné blaho, ku ktorému popri láske prechovávať mala najhlbšiu úctu, na ktorého však rozpomínala sa jedine s pocitom sústrasti, s akým rozpomíname sa na ľudí, ktorí umreli, nežijúc tak, ako by boli mali žiť — to všetko prichodilo jej takým malým a nízkym, že nenašla tu úľavy, ani uspokojenia. Divný, jej samej neznámy a neodôvodniteľný žiaľ zvieral ju, so sebou strhávajúc všetko, čo ju dosiaľ tešilo.A to všetko bez všetkej príčiny. Veď vlastne nestretlo ju nič zvláštneho, čo by bolo zavinilo túto náladu. Či azda to, že nenašla unehovšetko tak, ako si myslela? Že on, o ktorom kedysi snila, je hospodárom, mužom svojej ženy a otcom jej detí, zabúdajúcim pritom, že cieľ života môže byť aj iný, ako jedine večné lopotenie a staranie sa o jeho materiálnu stránku. Že pozornosť svoju mal by venovať aj inému, nielen žiťtakýmživotom, ktorý potom v náhradu zotrie z duše všetko to „vyššie“ ako peľ…,Čo sa mám na tom pohoršovať? Som azda lepšia než on, ktorý stará sa o svoje seno, o to, aby obilie za sucha dostalo sa do stodoly a aby jeho kone mali akurátne pribité podkovy, žeby neokriveli z toho? Čo vykonám ja, čím som užitočná? Ničím, ničím! Čo má svet alebo národ z toho, že pri mojom dozore upletie sa pár tuctov pančušiek, čepcov a iných daromníc? Ju (myslela pani Litavskú) odsúdila som, že žije len v jednom smere, že prechováva o deti starosti, ktoré sú také malicherné: a predsa nie je to také bezcenné, keď sa prizrieme bližšie. Veď všetko to konáz lásky, v dobrej snahe, a tak žije pre ne, im obetuje dni, ktoré by ešte teraz mohla použiť pre seba, á la pani doktorová Čierna. A pre koho žijem ja? Kto vezme osohhlbšejceny z môjho účinkovania? Koho blažím ja svojimi snaženiami, svojou činnosťou? Nikoho, nikoho! Ako som sa chválila len včera, že nie je to len práca fyzická, ktorá nedovoľuje mi zanedbávať svoje žiačky — a ako preukázať výsledok svojej práce? Kde on, ten výsledok?‘ Hľa, za to desaťročie, čo sa tu usadila, mnohé z dievčat vyrástlo pod jej dozorom, pod jej rukou akosi, pod jej vplyvom — a čo z toho? Slečna Anna, napríklad, ako krásne vedela rečniť, so zápalom vravieť o národe, a vydajúc sa za maďaróna, dnes vedie maďarskú domácnosť. Slečna Minka, nie menej presvedčená, neodrodila sa síce, ale jej muž závislý je od ľubovôle šéfa, nuž — zľahostajnela. A nielen ona, ale celý rad dievčat a paničiek zapadol, stratil sa alebo len ochladol, oddajúc sa drobným záujmom, venujúc pozornosť svoju šatstvu, zábavám a na zošklivenie duchaprázdnemu dvoreniu duchaprázdnych švihákov z promenády a z tanečnej siene…,Prišiel život a v jeho všednosti všetko to „vyššie“ zotrelo sa z duše ako peľ…‘A ako bude ďalej? Panebože, ako bude to ďalej? Či i u nej navždy potrvá táto pozlátka, ktorou ešte dnes vyplňujú jej dušu a nahradzujú to, čo život podáva v podobe drobných radostí — či tie ideály nezaniknú tak, ako zanikli city, o ktorých myslela, že zajali srdce navždy, že rozrástli sa v ňom nevykoreniteľne — naveky, naveky?! Či bude dosť mocnou zachovať v duši to čosi „vyššie“, čo dnes dodáva pred ňou životu opravdivého zmyslu a ceny, keď prídu nové vytrezvenia, nové sklamania? Hľa, teraz nestretlo ju nič, čo v podstate borilo by niečo z jej názorov, a už ochabla akosi; jedine zato, že uzrela obraz nie v tých farbách, ako si to ona vybájila. Ochabla akosi a, pozorujúc svoju minulosť, vidí ju takou plodoprázdnou. A dívajúc sa do budúcnosti, túto, pri svojej slabosti a malomocnosti takou bezúčelnou…!Tu spomenula si Stromského!V duchu predstavila si chvíľu, kde on, muž vážny a pevný duchom, stál pred ňou, a s citom, aký by nik pri ňom nebol hľadal, povedal:„Slečna, chcete byť mojou ženou?“Nechcela, a tým zavrhla možnosť účinkovať v kruhu sebe primeranom. Možno bola by bývala šťastnejšou popri prácach, za ktoré teraz Litavskú odsudzovala. Azda bolo by sa jej podarilo nájsť spôsob ujať sa svojej úlohy a postavenia tak, aby on nebol pri tom ukrátený, ale aby s uspokojením bol mohol riecť, že našiel ženu, ktorá naozaj stala sa mu tým, čím myslel, že sa mu stane: jeho opravdivou družkou v šťastí i nešťastí.Zavrhla možnosť šťastia — šťastia nie cele vytvoreného. Veď čo ona vtedy pokladala za nedostatok zmyslu opravdivej lásky a za úradnícku pedantériu, ktorú zo zvyku preniesť chcel z kancelárie za rodinný prah, to bolo vážne ponímanie povinností jedného oproti druhému. Dnes už rozumela; dnes, keď už celkom vyšumelo to blúznenie, ku ktorému sa vtedy tak naviazala. Ale už je pozde! Je pozde, a pozde azda navždy.A ako ráno, zasa bolo jej tak pusto a otupno, ako nám býva, keď svojou vinou stratili sme niečo. Vedomie nenávratnej straty však už vyznievalo nie v žiaľ, lež iba v túžbu po vyviaznutí z toho stavu bezútešnosti.A kým Terézia zotrvávala v takýchto neutešených myšlienkach, zatiaľ jej matka zažila veľké prekvapenie. Ktosi zaklopal na dvere, a vošiel neznámy pán, na pohľad asi štyridsiatnik.„Som Karol Stromský,“ predstavil sa, vidiac, že ho nepoznajú.Matka prekvapením skoro pustila kávový mlynček, ktorý práve držala. Už nepoznala bývalého nápadníka dcérinho, ktorého táto pozbavila sa svojou svojhlavosťou. Toto neznala jej odpustiť, a v prvé časy Terézia napočúvala sa výčitiek nielen od nej, ale i od nebohej tety Anny. Pozdejšie pomaly zabúdali naňho, ale matka predsa neraz so vzdychom pripomenula jeho meno. Veď jej materinské srdce iný, celkom iný život predstavovalo si pre jedinú dcéru! Neraz, vidiac ju dlho do noci skláňať sa nad prácou, keď Terézia, mysliac si v istote, kládla ubolenú hlavu na ruku, aby už v nasledujúcej chvíli s tým väčším spechom dala sa do šitia, matka s bázňou myslela na budúcnosť… Či dlho potrvá táto schopnosť a chuť do práce — a ako bude to ďalej? Ako to bude, až ona sa pominie a Terézia ostane tu sama, nemajúc nikoho, kto zdieľal by jej starosti, kto by ju miloval a koho by ona milovala…?!A teraz pri vkročení Stromského dobrú starenku zaujala nádej, vzniknuvšia v jej duši. Čo, ak sa to všetko ešte zmení, ak ešte všetko bude dobre?„Ach, bože!“ vzdychla odkladajúc kávový mlynček z chvejúcich sa rúk a šuchajúc ich o zásterku. „Aké šťastie, aké šťastie! Nech sa len páči dnu — Terka, moja dcéra, je v izbe.“„Prosím,“ prerušil ju Stromský s úsmevom, „ja vlastne prišiel som k vám, dovoľte teda…“ a pritiahnuc si stoličku, sadol si neďaleko nej, čím úplne priviedol ju do zmätku.„Prišiel som vás prosiť o niečo,“ počal Stromský, s dôverou dívajúc sa jej do tváre.,Azda chce najprv so mnou preriecť,‘ zápäť podumala matka.V takých chvíľach (ona pevne verila, že nejde o vec malichernú!) mamičky veľmi rýchle myslievajú a podľa okolností prispôsobujú sa situácii.„Prosím…“ ukláňala sa s prívetivým úsmevom, „poslúžim veľmi vďačne.“„Nesľubujte. Vec je veľmi vážna. Azda neodoprete vy — ale ak slečna…“„Božechráň!“ zvolala matka, povzbudená jeho rozpačitosťou a svätosväte veriac, že ide o Teréziinu ruku. „Len ráčte: my obe sme vám k službám.“„Nejde tu o službu, ale o skutok kresťanskej lásky,“ začal Stromský vážne. „Počul som, že sa slečna zaoberá vyučovaním dievčat. (Matka udivene vzhliadla na hovoriaceho.) Slečna Terézia je známa svojou láskavosťou k deťom (Ako to sem príde? podumala matka nepokojne), i ako Slovenka má peknú povesť (matka len mlčky pokývala hlavou), a keďže hľadám práve takýto dom, prišiel som vás poprosiť, či neprijali by ste moje dve dievčatá k sebe. Mal by som úmysel tu ponechať ich vo výučbe, kým…“„Ste ženatý?“ prerušila ho, vstávajúc zo stoličky.„Vy neviete…?“ spýtal sa Stromský, akosi zvláštne sa usmievajúc.„Ako by som to ja mohla vedieť?“„Mám dve dievčatká,“ pokračoval pán Stromský po malej pomlčke, nedajúc sa mýliť mrzutým tónom, akým posledná veta vyznela. „Jedno osem-, druhé šesťročné. Sú to poslušné, zdravé deti, ale chybuje im výchova, akú našli by u vás… (matka len záporne zavrtela hlavou, mysliac si, čo ju do toho), a tu popri starostiach a prácach všeličo zamešká sa vo vedení výchovy…“„Je to naozaj veľmi vážna vec. Ja nemôžem v tom rozhodnúť,“ prerušila ho netrpezlivo. „Ak sa vám páči, ráčte prejsť do izby, vybavte si to s mojou dcérou,“ a otvoriac pred hosťom dvere, ona ostala v kuchyni.Terézia počula celý rozhovor Stromského s matkou a rozhodla sa hneď. V prvej chvíli, pri počutí jeho mena, jej srdce prudko zabúchalo… Aká zvláštna náhoda chce si zahrať s ňou, že prichádza práve teraz… Nepočula o ňom temer za celých desať rokov ničoho: odsťahoval sa vraj do hlavného mesta — potom šli povesti, že sa oženil, a zasa že pre svoje presvedčenie (Terézia nedozvedela sa istotne, čo je vo veci) utratil službu a prešiel na Považie, a že ešte vždy je slobodný. No tie zvesti boli nehodnoverné. Stromský, kým tu bol, žil dosť osamelo, nestýkal sa bližšie ani s kolegami, a tak po jeho odchode dosť skoro zabudlo sa na neho. Len Terézia tajne kedy-tedy spomenula si, s výčitkami a ľútosťou v duši… A teraz prišiel, prišiel ju žiadať o pomoc pri výchove detí…No jednako aspoň spomenul si na ňu, a to v starostiach o svoje deti, ktoré obáva sa zveriť neistým rukám.Myšlienka, že ju vyvolil na to, aby sa starala o jeho deti, razom zaplašila z jej duše všetky neveselé myšlienky a pochybnosti nad samou sebou. Zasa bude mať určitý cieľ, bude mať niečo, vôkol čoho otáčať sa budú môcť jej myšlienky!Keď Stromský vošiel, šla mu v ústrety ako priateľovi a radostne stisla podávanú ruku. A kým hosť opätoval svoju žiadosť, ktorú už z kuchyne bola počula, Terézia vnímavo zahľadela sa na svojho hosťa. Zmužnel za roky, čo ho nevidela, i ošedivel trochu. No výraz energie v jeho tvári bol ešte určitejší, a keď sa ich zraky nevdojak vnímavo stretli, postriehla v jeho sivých očiach akoby ten istý výraz nehy a mäkkosti, ktorý hľadel z nich na ňu kedysi.„Počula som vašu žiadosť a hneď som sa i rozhodla,“ riekla veselo, keď zopätoval, prečo prišiel. „Len mi je divné, prečo dávate deti od seba — od matky, a práve ku mne?“„Dovoľte, to vám vysvetlím pozdejšie,“ prerušil ju netrpezlivo. „Prvé je: či vám deti nebudú na ťarchu, či si získajú vaše srdce?“„Buďte uistený, že ich budem mať rada ako matka,“ odvetila, priamo pozerajúc mu do očú.A, strhnutá jeho úprimnosťou, náhle vzbudenou dôverou, doložila:„Musím sa vám priznať, že váš návrh práve prišiel veľmi vhod… Len či náš tichý dom bude vhodným miestom pre vaše deti?“„O to sa vy, slečna, netrápte. Deti sa na dedinu tešia. Sú živej povahy síce, no telesne slabé: zdedili to po matke. A mne hlavne ide o to, aby sa dostali do slovenskej domácnosti. Aby mi ich pozdejšie ani škola, ani mesto neodcudzilo. Viem, nikde by sa im nedostalo takého dobrého, slovenského a mravného základu, ako u vás. Predbežne, prosím, ponechajte si ich cez prázdniny — ďalej uvidíme…“Tvár Teréziina rozjasnila sa úplne.„Čo sa týka slovenskej výchovy, o tú sa trápiť naozaj nemusíte!“ zasmiala sa mladistvo.No hneď zvážnela, a sťaby do diaľky zahľadená, doložila:„Aká zvláštna náhoda, že ste prišli práve dnes, práve keď ma trochu srdce bolelo nad výsledkom… Činnosť moja je taká obmedzená, vtisnutá do takých úzkych hraníc… A výsledok?… Výsledku vlastne ani niet. Zdalo sa mi, že nemožno tak ďalej, že musím hľadať čosi určitejšieho, na čo by som mohla vplývať, oddať sa celou dušou, s láskou… Zželelo sa mi samej seba… A práve prichodíte vy so svojím návrhom! Vaša dôvera dodáva mi sebadôvery.“„Čože vám vnuklo také smutné myšlienky?“Terézia sklonila hlavu. Keď vzhliadla k nemu, videla, že díva sa na ňu s úsmevom porozumenia. Proti jej vôli v jej očiach sperlili sa slzy.„No, hľa, vy sami nie ste dosť silná prenášať, čo život neurovnaného prinesie… A len dnes ráno tak energicky nadali ste jednému pánovi do slabochov!…“„Ako to viete?“ zadivila sa.„Vypočul som vás. Bol som na ceste k priateľovi s touto istou prosbou — ale vaše slová upravili ma k vám. Som istý, že deti nikde nenašli by takej výchovy, akej dostane sa im u vás. Slovenský národ nemá veľa takých peknocitných žien, akou ste vy — a potreboval by ich.“„Nelichoťte mi tak veľmi, prosím vás. Som jednako už veľmi potešená… Až keď uvidíte, keď sa ukážem dobrou vychovávateľkou…“Priateľsky a, ako sa jej zdalo, až privrúcne stisli si ruky.*V jeseni, keď sa hybké lastovice chystali na ďalekú cestu do krajších krajov, sťahovalo sa i dvoje veselých detí z nízkeho dedinského domku do hlavného mesta. Šli nerady, lebo našli v ňom veľa radostí a veľa lásky, za ktorou tak boli túžili ich detské srdiečka…Ich žiaľ za dedinou miernil iba sľub, že teta Terka príde skoro za nimi — ako ich nová mama. Lebo už svojmu snúbencovi odpustila, čo mu dlho nemohla odpustiť: že pri prvej návšteve zatajil, že je vdovcom…
Podjavorinska_Ideal.html.txt
OsobyKRÁĽOVNA JAGA.HOJDA, jej dcéra.ZORA, jej pastorkyňa.HRUZOVID, hlavný radca kráľovnej Jagy.KVETOŇA, Judika, dvorné dámy.POHOŇ, ĽUBOŇ, zbrojnoši.KRÁĽOVNÁ FATA.SLAVOŇ, jej syn.RADKO, jeho sluha.ONDRO, bača (starec).KATUŠA, jeho žena (starena).ANIČKA, jej vnúčka.JANÍK, valach u Ondru.HELENKA, DORKA, priateľky Aničkine.PALKO, ŠTEFKO, priatelia Janíkovi.PRVÁ VÍLA.DRUHÁ VÍLA.Víly. — Rusalky. — Pidimužíci. — Kráľovská družina. — Mládenci. — Dievčatá. — Ľud.Prvé dejstvo odohráva sa v blízkosti hradu kráľovnej Jagy, druhé dejstvo v horách pri hladomornej veži, tretie a štvrté dejstvo v blízkosti bačoviska Ondrovho.
Urbanek_Zora.html.txt
I. kapitola: Dievčatá, súsedia a lajdinantMôj starý otec celý týždeň fajčil a bohuval; pre fajčenie hnevala sa mať moja, bo jednostaj pokašľávala a dym jej hrdlo škriabal, pre bohuvanie moja bohabojná stará mať sa vždy vadila s ním:„Ej Ondrej, Ondrej! Že sa nehanbíš tak znevážiť najvyššiu bytosť, nášho Pána Stvoriteľa. To je strach počúvať. Veru, veru, hovorím ti, hrom raz udre do teba, Ondrej.“„Viac rozumu má Pánboh, ako ty a ja… aby že ťa!“ vybuchol môj starý otec! „Len ty to nechaj na nás dvoch… viem ja, čo robím.“A naozaj, starký dobre sa sniesol s Pánom Bohom. Pán Boh ho rád videl, peknú dlhú starobu mu dal a pozlátil ju mnohou radosťou, ale aj on si svoje vykonal, keď šesť dní hromžil na Pána Boha, v siedmom dni, v nedeľu, sa oholil, obliekol si najkrajšie sviatočné šaty, sadol na bryčku, v dobrom čase, v zlom čase zaviezol sa do tretej dediny, do Križnoviec, do kostola (bližšie nebolo luteránskej cirkvi), a celé predobedie s veľkou skrúšenosťou vyspevoval Boha chváliace žalmy. Čo zlého naliepal na jeho sväté veličenstvo celý týždeň, to všetko v nedeľu odčinil a s tým koniec. Veď preto je Pánboh dobrý… práve v tom je jeho dobrota, že s jednou modlitbou tisíc zlorečení môže sa smazať s jeho čiernej tabule.Keď som už bol trochu väčší, aj mňa bral do kostola a ja som rád chodil s ním, zprvu preto, lebo v usanskej doline dovolil mi na hladkej ceste poháňať kone — to bolo veľkým pôžitkom, — len keby ho nebol kazil tým, že mi odobral bič, lebo veľmi šiaňal kone, ani za svet by nebol dovolil, aby šli trapom, celé poháňanie pozostávalo vlastne z držania liac — ale i to je niečo, — niekedy sa jednako podarilo dvíhaním opratov a udieraním poduriť kone.Starý otec ma vtedy hrešieval.„Čo lietaš? Chcel by si ísť cvalom, čo? Nestačí ti, že idú koníky samy od seba? Svojvoľný papľúch, pozri že ho?! Či ja kone dostanem za plevy? Nešimrinkuj mi s tými liacami, bo ja nechcem vyleteť zo sveta.“Neskôr, ako gymnazista, len cez prázdniny som chodil so starým otcom do Križnoviec, ale vtedy ma už dievčatá zaujímaly, čo tam sedely s oboch strán oltáru, v politurových stoliciach… dievčenské púčky drobného zemianstva z vidieku, slečny Krúdych, dve beluše, Vilma Folkušházy, s malým noštekom, driečne dievčatá Vérovie, štyri ako píšťale organa, s vlasmi čiernymi ako žúžol. A tá, čo sa mne najväčšmi páčila s jej ospanlivými belasými očima, vzrastu sťa jeleň: Piroška Gállovie.Že prečo sa páčila najväčšmi? Pánboh zná prečo, medzi Vérovskými devami bolo i krajších i pre mňa súcejších, a preca sa mi len ona páčila. Azda práve preto, lebo ona bola najväčšia, najmocnejšia. Mohla byť asi dvaadvacaťročná. Pozeral som na ňu pod dlhými, nudnými kázňami a jakési zimomriavky prebehaly mi žilami; hľadel som na ňu a večne len hľadel, a tak som cítil, že by som za sto rokov nezunoval dívať sa na ňu. Aj som si tak pomyslel, keď sa raz ožením, táto Piroška Gállovie bude mojou ženou a niktorá iná.Stará mamka síce (ktorá sa preca vyznala vo veciach ženby) ináč stavala pomer veku. Podľa nej má byť mladucha o polovicu rokov mladého zaťa mladšia a nad to ešte 7-ročná. Táto jej skúsenosť žiarila pred ňou sťa skamenelá zlatá spravedlivosť.Žena 30-ročného človeka má byť tedy 22-ročná, štyricaťročného nech je dvacaťsedemročná a pädesiatročnému mužovi zodpovedá tricaťdvaročná žena. To je mravným fundamentom dobrého manželstva.Nuž ale ja som bol ešte len šestnásťročný a podľa starej mamkinho výpočtu patrilo mi len pätnásťročné dievča. Nech si diabol vezme takú žabu!Sedem rokov bola tedy diferencia. Ale či je to taká priečka tých sedem rokov? Ejch, v nekonečnosti časov, tak hovorí náš profesor historie, desať rokov je len jediná chvíľočka, sedem rokov teda ani chvíľočka. Sedemročnú diferenciu ostatne i stará maminka pripustila k manželskej blažeností, v istých výnimečných prípadoch.Jedným slovom nebolo by na tom nič divného, keby Piroška Gállovie počkala, kým si diplom nadobudnem. Pozrimeže, kedy to bude? Nuž asi o desať rokov. Vtedy ja budem dvacaťšesťročný. Piroška však bude tricaťdvaročná, kdežto podľa reguly starej mamky dvacaťdvaročnému mužovi patrí dvacaťročná žena, bude teda diferencia potom dvanásť rokov, čo je už podľa nášho profesora historie viac ako jeden okamih. Zprepadená matematika… Zabije ma to večité vzdialovanie…Ale tomu sa nedalo odpomôcť. Darmo je, ale preto ešte i dnes milo sa rozpamätám na tie nedele, a i dnes sa mi rozhreje srdce, keď si pomyslím na tie dedinské slečny s čistými čelami, ktoré tam sedia ticho, slušne; v klobúku slepým makom ozdobenom v jednoduchých šatách z perkálu, ktoré preca také švárne, okúzlujúce boly v mojich očiach.*Po trochu spoznal som mnohých zo stáda do kostola chodiaceho: tlstého Martina Čúry, ktorý obyčajne zaspal a hlučne chrápal pod kázňou; horlive modliacu sa peknú vdovu Buzinkayho, jej modliaca kniha, keď v nej s poslinenými prstami listy prevracala, plná bola suchých kvetov a listov z levandule…Také modlitebné knihy maly aj slečinky… Lenže bolo v nich ešte málo suchých kvetov. Ach, tieto milé malé knižočky so sponkami!Ešte i teraz, po dlhých rokoch, keď takrečeno medzi knihami žijem, raz sa mi spríkria a zachváti ma jakási podivná túžba po takej knihe, v ktorej je suchý list z levandule, — a nie veľké idey a veľké pozorovania.Vari je to ani nie kniha, za ktorou sa mi cnie; ale pamiatka dediny, malého kostola chveje sa mi v srdci… Znovu vidím ešte raz vtedajšie postavy. Chudého, dlhého Pavla Križnócyho, posledného potomka starobylých pánov dediny, ako zo svojej lavice rodným erbom zdobenej oči pasie na pannách dediny, ktoré stoja na ľavej strane oltára, lebo na sadnutie len čepiec oprávňuje ženské pohlavie; vonné kytky z rezedy majú na prsách, na ktorých sa sídu dve krídla kvetistej hodvábnej veľkej šatky, aby sa potom nazad skrútily. Vo farbistej stužke končiace sa vrkoče visia od chrbta na záhyboch sukne, nejednej až po členky. Mladý pán na nich vyhliadne cez ligotné okrúhle skielko, ktorej otec dostane toho roku zeme z polovice.Ale najväčšmi pamätám sa na našu lavicu. Na predku sedel moj starý otec, tak spieval, ale tak spieval, že mu pot tiekol so slúch; jeho susedom bol som samozrejme ja, pásol som oči na spomenutej Piroške Gállovie, ale keď ona sem na nás oprela svoj magnetický zrak, nuž som ja svoj sklopil, a, veru, v jedné časy často nazerala na našu stranu… ale o tom neskôr pohovorím. Pri mne zľava sedel pán Jozef Porňa, kasnár (z rídskej pusty); tam bol v lete každú nedeľu a modlil sa podľa hospodárskych požiadavok alebo za dážď, alebo za dobrú chvíľu, a ako sa Pánboh spravoval, podľa toho hodil do zvončeka lesklý šesták, alebo krajciar, tento dakedy s nespokojným dudraním: „Na tento týždeň i toľko je moc.“ Za kasnárom nasledoval v belasej kabanici Funtík, devädesiatročný mlynár, ktorého taký kašel pochytil kedy tedy pod božími službami, že kňaz bol prinútený vždy postáť v kázni, dokiaľ kašel prestal. Celkom ku stene dostal sa Prakovský, hluchý kováč, a s očividnou pobožnosťou spieval pekným baritonom žalmy, ale poneváč organ nepočul, ani spev ostatních, raz prebehúval, raz spieval pozdejšie, kaziac harmoniu, preto nie zriedka úsmev vylúdil na pery veriacich.Kurátora veľmi zlostila táto vec, a viac ráz navdával ctihodného pána farára, aby Prakovskému spev zabránil, ale pán farár nedal sa naviesť na taký čin.„Pánboh spravil hluchým Prakovského,“ riekol v jeho vážnom a jasnom spôsobe, „a nie nemým. Ale mohol ho učiniť aj nemým. Lebo jeho to nič nestojí. Ale neučinil to, teda ani ja to neurobím, lebo ja som len jeho sluhom.“„Hm,“ riekol kurátor, „možno, že sa mu páči hlas Prakovského. Lebo má čertovsky pekný hlas.“„Veru, je nie nemožné…“Kurátor následkom toho zmenil svoju politiku a nakoniec vymohol, že kántor musel hrať na organe tak, ako to Prakovský spieval.To všetko by nebolo nechalo hlbšie stopy ani v historii cirkve, ani u mňa, keby raz niečo takého nebolo sa stalo s Prakovským, na čom som už sto ráz rozmýšľal od toho času a čo si nikdy nebudem môcť vysvetliť. Krátky, územčistý človiečik bol s veľkou hlavou, dlhými rukami, jeho spôsob obcovania bol do nevystátia, lebo sa do všetkého zastaral, preto ho volali z posmechu „vševedúcim Prakovským“ — ale vskutku je aj pravda, že rád čítal a vedel skoro všetko, ale všetko zle.Niekto, povedzme, spomenul Mikuláša Zrinského, Prakovský sa ohlásil:„Škoda, že mu hlavu sťali, neborákovi, na námestí svätého Jura.“Alebo keď sa hovorilo o Napoleonovi, Prakovský sa tiež ozval:„Ten, čo svätú Ilonu pojal za ženu?“Tým sa však ani za máčny mak neskrátila jeho autorita. V Križanovciach sú i to vedomosti. Keď má niekto veľa pšenice, keď je aj planá, preca je to pšenica.Môj starý otec rád mal Prakovského, vždy sme v jeho dvore sosadli (býval oproti kostolu), a pred službami vždy sa vyzvedal od neho o politike, lebo šmikne v tom čase boly namiesto novín.Zďaleka prišlí cestovatelia postáli pred šmikňami, voz opraviť, koňa podkovať a čo nového cestou nasbierali, to u kováča vymenili za nové zvesti, ktoré tam nechali z iných čiastok zeme prišlí pocestní.Prakovský z tých všeliakých chýrov vedel skombinovať vojnu i pokoj. Pocestný na príklad doniesol novinku, že u nich za toľko a toľko kupujú ovos. Bodaj že ho, veď to vojnu značí, ináč by ho nekupovali za toľký groš. Inokedy iný pocestný novinkuje, že šuhajca domov pustili od vojska, lebo sa mu jakýsi vred vyhodil na nohe. Prakovský si vzdychne, lebo i on má syna vojaka, vzdychne, ale spolu aj konštatuje pokoj.„Quo modo valemus, domine Prakovský?“ zvyknul sa zpýtať starý otec.„Valde bene, domine spectabilis.“„Quid novum?“Nato prišly potom kováčove novinky, na čom sa starý otec zadivil, klial a zdesil sa, aby ho na väčšiu shovorčivosť pohnul.„Var ste čertom podšitý, domine Prakovský. Vy ste naozaj veľký talent. Odkiaľ, z pekelnej matere, to všetko máte?“Prakovský vtedy skromne vtiahnul veľkú svoju hlavu medzi plecné lopatky a odpovedal tou zvláštnou, nesrozumiteľnou priemyselnou rečou, ktorá je z fiškálskeho štýlu posbieraná:„Ej no, veď už len pozná človek zpäťobrátenie stavu vecí podľa ich úmyslu.“To sa však všetko prv stalo, kým nebol ešte tak hluchý: hluk veľkého kladiva a klopáča ešte väčšmi skazil mu blanu bubienkovú, takže teraz je už nemilé s ním sa shovárať, ba ani sa nedá, len s veľkým krikom.S hluchotou upadnul aj význam Prakovského. Nepočuje už rozprávky pocestných, a keď aj počuje, zle počuje; ani jeho nespytujú sa už miestni zemanici, lebo keď by sa ho spýtali, nevedel by zaujímave odpovedať a preca podľa možnosti hľadí zatajiť, že je hluchý. Tak sa mu zdá, že len hlas ľudí oslabnul, ako by šuškal celý svet a niet konca kraja, keď začne bedákať.„Jaké pľúca! Jaké naničhodné sú tie dnešné pľúca!“Niekedy osopí sa na ľudí, čo sa spolu shovárajú: „Čo máte predo mnou zatajovať? Vravte hlasnejšie!“ Prakovský tvrdošijne verí, že len trocha zle počuje, asi tak, ako predtým. A práve preto stane sa smiešnym, že keď vlastné ucho sa mu skazilo, vraví svetu: „Plané pľúca máš.“Keby sa poddal, nebol by smiešnym. Svet skôr prepáči takú slabosť, čo patričný aj sám uzná, — ale keď dojde na dišputu, svet bude mať vždy pravdu. Lebo svet je väčšina, Prakovský však menšina.A ešte i ten naničhodný Bodri čo stvára? Tento nevďačný pes, ktorého po svojom synovi najväčšmi obľubuje, tiež sa k väčšine pripojil. Od istého času prestal brechať, onemel. Zbadal Prakovského hluchotu. Starý filozof bez srdca, tak rozmýšľal: Načo by som štekal, keď to môj gazda nepočuje? Vari som blázon hluchému človekovi prednášku držať? Bodri si to rozvážil a od tých čias Prakovskému len kabát potrhoval, keď vetril cudzého v blízkosti šmikne.Prakovský obyčajne kopnul do Bodriho: „Pakuj sa mi s očú!“ Ťažkal si na neho, nikdy viac nepohladil jeho dlhú bielu srsť, dvacaťročné priateľstvo pretrhlo sa medzi nimi preto, že Bodri zbadal hluchotu. (Prílišná múdrosť škodí ešte i zvieraťu.)Od ľudí tiež sa odťahoval Prakovský. Lebo to sa stalo s ním u Jozefa Gálla v deň Jozefa, že pri večeri aj jemu pripil výrečný Krištof Halócy.„Je tu aj druhý záslužný Jozef, a síce urodzený pán Jozef Prakovský…“Na to sa Prakovský začerveňal a skromne sklopil oči. Figliar Halócy avšak len začiatok vyriekol stentorským hlasom, potom hlas snížil a začal Prakovskému nadávať až do siedmeho pokolenia, vyrátal všetky jeho možné nedostatky a vymydlil všetko jeho špinavé prádlo. Prakovský sa len usmieval, vždy len usmieval, a keď rečník tým končil: „Veľký pes si ty, Prakovský,“ a štrngly si poháre, náš kováč hlboko dojatý dôstojne prikročil ku Halócymu, stiskajúc mu obe ruky: „Pekné bolo, jaj, aké krásne. Nikdy nezabudnem tie milé slová.“No ale aký smiech povstal teraz medzi hosťmi, ešte aj pekná Piroška sa hlasite rozosmiala, — že aj blázon mohol zbadať, čo bolo jadrom prípitku.Prakovský sa tedy odvrátil od ľudí, čo zbadali a posmech robili z jeho hluchoty a len po nedeliach ukázal sa v kostole, spievajúc žalmy. (Predtým nechodil do kostola.)Ľudia i preto vysmiali Prakovského:„Obrátil sa k Bohu, a preca ho On zrobil hluchým.“Ale var ani nie k vôli Pánu Bohu chodí do kostola Prakovský. Čudné stádo je to tu: keby nejaký neviditeľný duch vyhádzal tých, čo pre niečo iné chodia sem, neviem, ako by vyzeral kostol? Nuž tak, že by ani kňaz nezostal dnu, lebo ten práve k vôli veriacim chodí ta.Buzinkajová rada ukazuje svoje pekné hodvábne šaty. Piroške Gállovie ligocú sa alabastrové zuby, preto zavše spieva. Každý je na niečo pyšný a každý by rád vzbudil závisť u ostatných. To je život. A každý najde v sebe také vlastnosti, čo treba obdivovať. To je človek. Vezmime na príklad starého Funtíka, mlynára, ten už nemá ani vlasov, ani zubov, ani hodvábnu kitľu. Áno, ale má roky, viac rokov ako ostatní, tedy je pyšný na svoje roky (lebo na dačo treba byť pyšným, kým je človek teplý). Pravda, že roky nik nezávidí, ale ich aspoň obdivuje. I to je dačo, Funtík má radosť i z obdivu. Tvrdí, že je devädesiatpäťročný, a nemá len devädesiat rokov, ale si myslí, nech sa ešte väčšmi divia!No a Prakovský? Ej, nuž dá obdivovať hlas svoj, pekný bariton, preto sedí vždy tam pri stene, preto spieva a srdce sa mu naplní pýchou, že on taký hlas má. Odkedy ho nečuje, predstavuje si ho ešte krajším. Akí blažení sú ostatní, že ho počujú! Zdá sa mu, ako by čítal s tvár a s pohybu úst, že tak hovoria ľudia, kloniac sa jeden k druhému:„Aký božský hlas má tento Prakovský!“„Škoda, že je chudák hluchý,“ dodajú k tomu.„Nie je to škoda, veď by on len náš hlas počul, a ten nič nestojí, ale keby sme my ohluchli, to by bola škoda, lebo by sme nepočuli jeho hlas.“Pravdaže, tento rozhovor plynie len v jeho obrazotvornosti, ale všetko je to jedno, keď mu radosť robí.Ale to sa všetko nedá porovnať s tým, keď príde husár domov. Vtedy treba pozreť Prakovského, oči sa mu svieťa; pyšne sa chová, ešte si aj červený klinček zapichne do gombičkovej dierky; po ulici chodí s klobúkom na krivo a do sáry čižiem strčí si tajtíčku, keď je nie práve medzi zubami.Lebo husár je väčšia pýcha Prakovského, než jeho hlas. Husár je jediným synom, ktorý, keď je nie doma, leží v stovežovom Majlande so svojím plukom, a bez ktorého by stál sám na svete ako palec, lebo viac detí nebolo, ale ani nemohlo byť, jeden prišiel, druhá odišla, jeho verná družka života, urodzená Zuzanna Turtsányi, porodila husára a zomrela.Ale veď hocktorá matka nezrodí podarenejšieho, taký je ako svieca, švárny, vyfintený a na ňom tie skvostné šaty so zlatými šnúrami! Lebo sa už stal lajdinantom, hoc je ešte len päťadvacaťročný, bude z neho ešte var i obrist dakedy!Lajdinant Alexander Prakovský každý druhý rok doma v Križnovcách trávil svoje vojenské dovolenie. Viac ráz sme sa stretli s ním, môj starý otec vždy premietal:„Tento ničomný kováč akého syna má! Nuž či má bocian rozumu, že na také miesto nesie? Pekný, múdry, hodný šuhaj. Keby som bol ženou, hneď by som zakašľal. (V dedinskej láske umelé zakašľanie značí v kvetistej reči túhu.) Byvše tebou (to mne povedal), jeho by som si vzal za vzor. Znamenitý lajdinant!“Keď je takto doma lajdinant Prakovský, vykvitne osud starého Prakovského: volajú ho na meniny, narodzeniny, ešte i husacia pečienka slúži za titul a keď idú križnovskou veľkou ulicou, každý malý oblok sa otvorí, v ktorom je muškátik, — ako keby usmievajúce dievčenské hlavy vyrástly odrazu z muškátov… Šándorova šabľa tak cvendží, otvárajúce obloky tak vŕzgajú a starcovo srdce tak bije, že ho ešte i on sám počuje.Aj do božieho príbytku spolu idú v nedeľu. Syn ide trocha vopred, starký schválne pozostane od neho, aby ho videl, aby sa tešil v ňom z boku. Mladí páni z vidieku, čo tam von postávajú na pažiti kostolného dvora, čakajúc na defilirovanie pýriacich sa panien, všetcia stískajú si ruky s lajdinantom. „Ako sa máš, Šándor? Vítaj, Šándor!“Potom vstúpia do kostola. Všetky oči ta pozerajú, z úst žien vypadne pesnička, ešte aj staršie sa obrátia, šuštanie povstane zôkol vôkol na ženskej strane, ako keď novú stranu otvoria v spevníku a v celom kostole do konca nesie sa chýr:„Tu je mladý Prakovský.“Ach, mladý Prakovský! Aký švárny, aký driečny. Darmo je, husár je najkrajší vojak na svete. Dobre, že rechtor nenechá tak organovanie.Malý, starý Prakovský drobčí za ním. Len preto drobčí, aby dlhšie trval víťazný pochod, jeho čierne, okrúhle oči pyšne prebehly cirkevným sborom, ako by povedal: „Nuž takého chlapca mi ukážte. Preto, že som ja hluchý, preca mám takého syna.“Pozrite vydmuté prsia starkého! A ako rezko nenútene stúpa teraz po ozývajúcej sa kostolnej dlažbe, ešte v chôdze začal spievať, tam, kde s planými ušami zachytil prvý hlas.Potom si sadnul do našej lavice na zvyklé miesto, to by neopustil za svet; lajdinant sa tam nevmestí, on si v lavici za nami najde miesto, práve mne za chrbtom.Preto to hovorím dopodrobna, lebo to ma pomýlilo. Piroška Gállovie začala byť odrazu roztržitou, potajomky hľadela v moju stranu, a ako by mne znaky dávala. Srdce mi rozčúlene búchotalo pod novou zamatovou vestou, čo som na Veľkú noc dostal. Hneď vtedy som myslel o tejto utešenej veste (veď som o každom mojom kúsku šiat takéto divy predpokladal), že jej Piroška nebude vstave odolať.Nuž vskutku. No konečne si mojou, Krásna Víla Ilona,[3]teraz som ťa už lapil. Na mňa sa opieraly jej oči a tak ma opekaly pod kázňou, že môj starý otec vidiac moju rozpálenú tvár, priložil svoju veľkú dlaň na moje čelo:„Či ty nemáš horúčku, ty papľuh?“[3]Postava maďarských ľudových bájok.
Mikszath_Hluchy-kovac-Prakovsky.html.txt
PredmluvaPožiadaný súc od mládeže, aby som privolil vydať súborne moje úvahy a kritiky, potešil som sa a ochotne privolil, poznajúc z toho, že nie daromne som pracoval, že si niekto všíma toho.Veď necítil som sa povolaným vynášať úsudky, alebo písať úvahy o takých literárnych zjavoch, ako sú diela Hviezdoslavove. Nepripravoval som sa na tú dráhu. Ale pomery u nás a bieda naša literárna ma poďkala, že i sebehoršie a slabšie veci obstoja u nás preto, že sú potrebné, že je málo pracovníkov. Nezakladal som si v tom, len chcel som hoveť pálčivej potrebe.A z akej pohnútky pochodily úvahy moje, takú pečať majú aj na sebe. Často boly to len zbežne, pre náhlu potrebu shotovené črty. Často životné povolanie prekážalo v oddaní sa do predmetu.Ale nech by bol každý, i povolanejší, len toľko urobil. V takých pomeroch sme žili, že i to málo a slabé, čo naša mládež teraz soberúc vydáva pre širšiu verejnosť, uspokojuje mi svedomie. Akokoľvek, ale pracoval som.Krupina, 29. júlia 1919P. Bujnák
Bujnak_Hviezdoslav.txt
XVIII. Príslovia, porekadlá a úslovia neznámeho významuPrísloviaČo mrť, to trť.T. 6.Oči na koláči, ruce na čutorce, škoda, že sú Vánoce.T. 31.Skorej liek, než jed.T. 36.Taký chlap, aký tovariš.T. 37.Porekadlá a úslovia5Ani chuti, ani šmahy.T. 2.[1]Besného ihrá.T. 3.[2]Cudziu roľu žneš.T. 4.[3]Kalendár robiť.T. 16.Kde sa vlci obúvajú.10Ono vitaj tebe!Osla na most dohnať.T. 32.[4]Piesok z kamenca kradnúť.T. 33.S lopárom ide.T. 33.Už bujak do hája odišiel.T. 39.[5]15Už dieťa zomrelo.T. 39.Už sú naložené káry.T. 39.Von z hniezda vystrieť krídla.T. 40.[6]Zomrie vo svojej koži.T. 42.[7]Zvonec i kuklu nosiť.T. 42.[8][1]Bez vôle, bez chuti. O jedle aj o človeku.[2]Robí sa, že je besný.[3]Asi toľko ako privlastňovať si cudziu vec.[4]Asi oklamať niekoho. Z.[5]Asi koniec zvady. Z.[6]Dorastať, osamostatňovať sa.[7]Asi toľko: nevezme si nič so sebou.[8]Zvonec a kukla, znaky stredovekého šaša.
Zaturecky_Slovenske-prislovia-porekadla-a-uslovia-neznameho-vyznamu-.html.txt
Nezvalova Manon Lescaut v slovenčine1)HraManon Lescautvznikla v roku 1940 a v tom istom roku ju aj uviedlo pražské D 40 (divadlo E. F. Buriana). Bolo to v čase po zániku prvej Československej republiky, keď sa jej česká časť zmenila na nemecký protektorát, do ktorého ponurej atmosféry patril aj pocit ohrozenia českej národnej kultúry a jazyka. Vítězslav Nezval vtedy svojou virtuózne napísanou hrou zložil hold češtine ako okupáciou nezničiteľnému básnickému nástroju. (A stal sa z nej aj hold Francúzsku, na ktoré Hitler zaútočil v máji 1940.)Hodnota a význam hryManon Lescautvšak presahuje rámec jednej historickej situácie. Divadlá ju uvádzajú znova a znova, a niet hádam Čecha, ktorý by z nej nevedel niekoľko veršov alebo dokonca celé dlhé pasáže naspamäť.Divadelnú hru si každý pozrie najradšej v divadle. Nezvalova Manon Lescaut však patrí medzi tie zriedkavé prípady, keď si hru obľúbili aj čitatelia.Manon Lescautsa dožila veľkého množstva knižných vydaní, často krásne ilustrovaných, ako sa patrí na básnický klenot českej literatúry.A dokonca sa o nej občas tvrdí — s poukazom na to, ako sa v nej objavujú, opakujú a obmieňajú motívy — že je to vlastne, svojím spôsobom, aj krásna hudobná skladba.2)Vítězslav Nezval napísalManon Lescautpodľa rovnomenného francúzskeho románu, ktorého autorom bol Antoine François Prévost (1697 — 1763). Ten román vyšiel v Haagu v roku 1731 a stal sa svetoznámym dielom, preloženým do mnohých jazykov, vrátane češtiny a slovenčiny. Pošťastilo sa mi, ešte ako stredoškolákovi, kúpiť si v žilinskom antikvariáte nielen NezvalouManon Lescaut, ale aj tú Prévostovu. Bolo to jej prvé české vydanie z roku 1898 (v preklade Antonína Váňu), ktoré pri písaní svojej divadelnej hry používal aj Nezval, a tak som mal príležitosť oba tie texty porovnávať a dospieť k zaujímavým poznatkom o Nezvalovej pracovnej metóde.Bola to metóda prekvapujúco jednoduchá. Nezval vždy časť vety alebo súvetia odcitoval z prekladu prózy — a zvyšok dobásnil. Pod dobásnením mám na mysli to, že nechal naskakovať rýmy na koncové slová citátov z Prévosta, a tak musel, v rámci rýmovania, pridávať k Prévostovmu textu aj vlastné nápady. Keďže bol básnik, jeho nápad mal takmer vždy podobu metafory.A neboli to len nejaké samoúčelné metafory. Vítězslav Nezval rozumel svojmu remeslu, jeho talent bol mnohotvárny, a tak rýmy mu neomylne pomáhali uvoľňovať nielen básnickú ale aj dramatickú energiu, vďaka ktorej sa dostával postavám tohto príbehu ešte hlbšie pod kožu, než to dokázal Prévostov originál.Rým diktoval Nezvalovi nové nápady v modernom básnickom jazyku. Prévosta však Nezval — často od slova do slova — citoval v tom galantnom slohu, aký používal starší český prekladateľ románu, vedený galantným slohom francúzskej pôvodiny. Tak vznikol v hreManon Lescautpôvabný kontrast. Reč postáv tejto hry ustavične osciluje medzi spomenutými dvoma polohami. Osobitnou podobou tejto oscilácie je aj to, že postavy kolíšu medzi vykaním a tykaním. Aj takúto podobu mohli teda dostať „krátke spojenia“, ktoré Nezval vždy vyhlasoval za základ svojej asociatívnej poetiky.3)Vítězslava Nezvala (narodil sa 26. mája 1900 v Biskoupkách a zomrel 6. apríla 1958 v Prahe) som zaradil už ako gymnazista medzi svojich najobľúbenejších básnikov. Mal som ho rád nielen ako autora básnických kníh(Abeceda, Básně noci, Sbohem a šáteček, Pantomima, Edison…)Mal som ho rád aj ako vynikajúceho prekladateľa poézie a nie náhodou sa neskôr aj medzi mojimi prekladmi objavili diela básnikov, ktorých som už od puberty obdivoval v jeho majstrovských českých prekladoch. (Rimbaud, Baudelaire, E. A. Poe,Havran, A. S. Puškin,Domček v Kolomne, Iljás bin Júsuf Nizámí,Cesta lásky— báseň, ktorej dal Nezval v českom preklade lákavejší názovPříběh panice…) Mal som rád aj jeho prózu, a bodaj by nie, veď jeho knihaJak vejce vejcisa odohrávala v Bratislave! Mal som rád jeho esejistiku — knihyPražský chodec, Ulice Gît-le-coeur, Moderní básnické směry, Z mého života— a osobitne sa mi vryla do pamäti jeho už v roku 1955 (teda ešte skôr ako Chruščov odsúdil Stalinov kult osobnosti) v Literárních novinách publikovaná esejGuillaume Apollinaire. Vraj nebola až taká prelomová, píšu dnes niektorí Nezvalovi malicherní kritici. No ja sa dodnes pamätám na tú chvíľu, keď som ju ako devätnásťročný študent čítal a mal som pocit, akoby ma ovial čerstvý jarný vietor. Nezval tou esejou vyslobodzoval celú českú aj slovenskú kultúru spod chomúta socialistického realizmu. Žiaľ, hoci som dúfal, že Nezvala niekedy aj osobne stretnem, nestalo sa to. Práve vo chvíli, keď nastupovala moja generácia, Nezval zomrel. Nekrológ za ním bol posledným textom, ktorý som napísal a ešte na poslednú chvíľu stihol vsunúť do aprílového čísla Mladej tvorby (4/1958), v ktorom sa chystala vystúpiť Trnavská skupina, no ktoré zadržala a iba torzo z neho dovolila publikovať cenzúra. Náhodou aj môj nekrológ za Nezvalom sa zachoval v tom ponechanom torze (aj keď tlačiarenský škriatok zmenil môj podpis pod ním na Ž. F.):Počuli sme to možno v električke. Alebo sme prechádzali okolo novinového stánku, kde fosforeskovala prekvapujúca asociácia jeho fotografie a černe smútočnej. Pokúsili sme sa to potom vysloviť, len tak pre seba. Nezval zomrel. Vôbec to neznelo. Prvý raz to neznie o nikom. Ale na desiaty, na päťdesiaty raz to už znie. Človek je taký, človek si zvykne. Vyslovili sme si to pätnásťtisíc ráz. Ne-zval zo-mrel. Vôbec to neznelo. Predsa práve teraz sme ho začínali nazývať svojím súčasníkom a jeho poetika sa znova stáva revolúciou. Našli sme jeho kúzelnícky klobúk. ,Nezval zomrel?´ To naozaj vôbec neznie!Mal som, pravdaže, rád aj Nezvalove knižky pre detiAnička Skřítek a Slaměný HubertaVěci, květiny, zvířatka a lidé pro děti— nečudo, že som tú druhú aj preložil a z tej prvej nájde čitateľ ukážku v mojom výbere z NezvalaZázrak dúhy… A nečudo, že som v Zelenej knihe rozprávok napísal o Nezvalovi aj svoju vlastnúRozprávku o Vítězslavovi Nezvalovi, do ktorej sú vložené rozprávky podobné Nezvalovým.No zo všetkých Nezvalových diel som mal vždy najradšej hruManon Lescaut. Mal som ju rád nielen ako čitateľ. Mal som ju rád aj ako divák. Čitatelia mojej knihyO nákazlivosti šťastia(Ikar 2009) sa o tom dočítali v kapitolkeO Manon Lescaut a šťavnatých párkochPo vojne, keď som bol ešte chlapec, chodievali sme v lete do Prahy navštíviť babičku z otcovej strany. Taká výprava zanechá v pubertálnej duši vždy nejaký trvalý zážitok — tým mojím je predstavenie Manon Lescaut pod hviezdnatou oblohou v Ledeburských záhradách. Vybral som sa tam sám, a úzkosť, že cestou späť netrafím do Vršovíc, sa v mojej duši navždy zmiešala s krásou javiskovej Manon, a, pravdaže, aj s krásou Nezvalových veršov:Hodiny bijí, bijí čtvrta moje ruce zebou…Odbijí půl a přijde smrta vezme si mě s sebou…Mojím ďalším nesmrteľným pražským zážitkom boli párky. Dávali sme si ich s otcom vždy ráno, na stojáka, v automate Koruna na konci Václaváku — a keď sme do nich zahryzli, vždy sme sa celí postriekali ich šťavou. Odvtedy som bol presvedčený, že nijaké párky na svete nestriekajú tak úžasne ako pražské…… až som v roku 1995 dočasne presídlil do Prahy a zistil som, že pražské párky, ako na potvoru, práve prestali striekať. Vraj — ako som sa dočítal v novinách — je to „daň za svobodu — párky může dnes vyrábět kdokoliv, i profesor sanskrtu“. Nuž, keď môže, tak môže — ibaže všetky pražské párky sú dnes ako z gumy, bez šťavy aj bez chuti. Ani automat Koruna už nejestvuje, ani Manon Lescaut sa už v Prahe nehrá, pretože Nezval je vraj prekonaný básnik.To posledné však určite neplatí — prebásňoval som Manon Lescaut nedávno do slovenčiny a zistil som, že Nezvalove verše sú naďalej nádherné:Hodiny bijú, bijú štvrť,na ruky mi je zima…Odbijú pol a príde smrť,so sebou vezme si ma…A hoci aj tá javisková Manon, ktorú som kedysi obdivoval, už zostarla alebo už ani nežije, slovenská Manon bude ďalej mladá, pretože jej úlohu práve v SND študuje Táňa Pauhofová, ktorú si — pre zmenu — chodia obzerať Česi, keď hľadajú princezné do svojich rozprávkových filmov, lebo oni ich (na rozdiel od nás) veselo nakrúcajú.Je to, akoby tomu ktosi počaril! Ako sa to vlastne stalo, že i ja som dnes iba na návšteve tam, kde som býval doma? Práve zabodávam vidličku do bratislavského párku a jeho šťava ma postriekala tak nádherne, že som sa od nepochopiteľnosti života skoro rozplakal…4)A tak som sa dostal až k informácii, že svoju obľúbenú Nezvalovu básnickú hru som napokon prebásnil aj do slovenčiny a že ju na svojej Malej scéne uviedlo v dramaturgii Martina Porubjaka a v réžii Juraja Nvotu Slovenské národné divadlo. Premiéra bola 8. a 9. apríla 2006 a obsadenie takéto:Manon — Táňa Pauhofová. Des Grieux — Ľubo Kostelný. Tiberge — Richard Stanke. Duval — Maroš Kramár, Ján Gallovič. Duval syn — Ondrej Kovaľ. Modesta — Ivana Kuxová.Za výborné výkony som sa im poďakoval nielen na javisku, ale aj mediálne. (V denníku Pravda z 28. apríla 2006 sú zaznamenané moje slová, že„toto predstavenie sa do dejín slovenského divadla zapíše ako malý zázrak“.)Moje vtedajšie prebásnenie bolo nanajvýš verné, iba (s ohľadom na to, že vznikalo vyše polstoročia po vzniku hry), galantnú vetnú konštrukciu Nezvalových replík som tu a tam zjednodušil — no dbal som, aby to kontrastnej povahe Nezvalovho štýlu neublížilo.Keď som sa však teraz, po rokoch, k prebásneniu hryManon Lescautvrátil, zišlo mi na um i pár nových otázok. Najmä tá, ktorú som si pracovne nazval „dostavníkový problém“.Nezval zrejme rátal s tým, že diváci pražskej premiéry jeho hry čítali aj Prévostov román, a tak im nebolo treba vysvetľovať, že každý poštový dostavník z Arrasu mal v Amiense iba zastávku, po ktorej pokračoval v ceste do Paríža. Dnešný čitateľ si to však už nemusí uvedomovať — to bol dôvod, prečo som túto informáciu v revidovanej verzii zdôraznil. Čitateľa by mohla znervózniť aj okolnosť, že u Nezvala — v 9. scéne I. obrazu — povie Des Grieux najprv:„Najmu drožkáře, zastavím se v Amiensu pro své zavazadlo a pojedeme rovnou do Paříže.“Kde sa tam vzal ten budúci čas„zastavím se v Amiensu“, keď sú všetci stále v Amiense? Prezieravejšie bolo Amiens z tejto repliky vypustiť. Drožkár sa vyskytne aj v ďalšej rytierovej replike:„Ale teď musím zavolat drožkáře a přivézti své zavazadlo.“Potom Des Grieux odíde, a keď sa v 12. scéne I. obrazu vracia, Nezval nám to oznamuje režijnou poznámkou:„Dostavník s Des Grieuxem přijíždí.“Pôsobí to čudne. Ako keby dnes niekto odbehol zavolať taxík a vrátil by sa na lokomotíve. Navyše to v nasledujúcej replike komentuje Hostinský takto:„Dostavník už přijel z Arrasu.“A to je už dvojnásobne mätúce. Pýtame sa, prečo bolo treba zdôrazniť, že až dva dostavníky prichádzajú z Arrasu? Chápeme, že ten prvý priviezol z Arrasu Manon. No aký význam má zdôrazňovať Arras aj pri tom druhom? Alebo azda neboli tie dostavníky dva? Azda to bol stále jeden a ten istý? Ale veď ten prvý dávno odišiel, už v 5. scéne I. obrazu to konštatuje Manon:„Dostavník odjel… “Poprosil som o radu univerzitého profesora, pána PhDr Štefana Povchaniča, a ten mi pomohol vniesť do toho jasno, keď mi napísal:„V Prévostovom origináli hostinský neohlasuje druhý dostavník z Arrasu, ale Des Grieux pod rúškom noci dohodne odvoz dvojice do Paríža… Nezval si to upravil.“K tomu už treba len dodať, že Nezvalova úprava mala svoje pozadie. Hoci som v pôvodnej verzii prebásnenia jeho verziu rešpektoval do bodky, tentoraz mi svitlo, že Nezval použil Arras dvakrát hlavne kvôli rýmu a kvôli tomu slávnemu veršu„Manon je moje umřít pro krásu“. To je skôr zábavné než záväzné, a tak som si teraz, v revidovanom texte, dovolil voľnejšie riešenie. Aby tu ani náhodou nevzniklo nedorozumenie, obohatil som ten druhý dostavník prívlastkom„ďalší“a usúdil som, že situácia bude ešte zrozumiteľnejšia, keď sa rytier Des Grieux dostaví k dostavníku so svojou batožinou peši.Nový prístup si vypýtal aj záver hry. Des Grieux sa na jej konci lúči s mŕtvou Manon veršom„Manon, chci k tobě mezi stíny…“, ktorý sa v jeho predchádzajúcej replike rýmuje so slovom„viny“. Hľadaniu slovenského ekvivalentu toho verša som už pred rokmi venoval viac času než celému poslednému obrazu — a teraz sa to hľadanie zopakovalo. Vo verzii z roku 2005 som sa totiž rozhodol pre riešenie„Manon, chcem s tebou, do tej hliny…“, no z odstupu času som si uvedomil, že v porovnaní s Nezvalovým odkazom na starovekú mytológiu bolo moje vtedajšie riešenie priveľmi realistické. Verím, že nové riešenie„Manon, chcem s tebou na svet iný…“čitatelia revidovaného prebásnenia uvítajú.Mierne, no naozaj len veľmi mierne, som už aj v tej staršej verzii zvýšil podiel tykania medzi hlavnými postavami. Veď to, že si u Prévosta aj Nezvala milenci vykajú, je pôvabné aj pre nás, pre ktorých je rečou lásky tykanie. A takisto iba zdržanlivo som dával pri voľbe slov a syntaktických spojení prednosť takým, ktoré budú nahrávať čo najcivilnejšiemu a dnes najvhodnejšiemu javiskovému účinku. Nič na tom nemením ani dnes.Ak totiž Nezvalovu Manon Lescaut radi nazývame aj javiskovou básňou či dokonca hudobnou kompozícou, treba pripomenúť, že tieto komplimenty nesú so sebou aj inscenačné riziko — ľahko sa môže stať, že inscenácia bude premelodizovaná. Postavám v premelodizovanej inscenácii potom hrozí, že prídu o svoju bohatú psychologickú štruktúru — najmä ak sa herci budú usilovať, aby vystihli to množstvo trojbodiek, ktorými hýri Nezvalova interpunkcia. A pritom tie trojbodky v prvej verzii hry ani neboli — nebola v nej interpunkcia vôbec.Keď sa však hra inscenuje bez lyrických predsudkov, veľmi rýchlo zistíme, že Des Grieux nie je len naivný utrápený milenec, ale chvíľami možno aj ktosi, kto veľmi dobre vie, čo sa odohráva za jeho chrbtom. Nie je to azda poriadny beťár aj vtedy, keď — hoci v slzách — na chvíľu pripúšťa, že by ho mohla utešiť Modesta? A čo sa týka Manon — je to taká bohatá a protikladov plná postava, že musíme iba žasnúť, ako každá z jej vlastností protirečí všetkým ostatným, a pritom sú všetky rovnako úprimné.Všetky tieto protiklady mala v sebe aj postava Manon, ako ju pochopila a vytvorila aj Vanda Bernátová v predstavení, ktoré v réžii Marty Vilhanovej malo premiéru v roku 2017v Košiciach. Hoci ho hrali veľmi mladí herci (vzniklo na pôde košického Konzervatória), bolo nezabudnuteľné. Košickí konzervatoristi s ním vyhrali aj Poděbradské dni poézie — a bola by to škoda, keby sa Vanda Bernátová k tejto postave už nikdy nevrátila.5)Čo ešte dodať pri tejto príležitosti?Azda ešte to, že neobanuje, kto siahne aj po knižnom vydaní môjho prebásnenia. Vydal ho v roku 2005 môj dnes už nebohý priateľ Ivan Panenka vo svojom vydavateľstve Ex Tempore a ilustroval knihu fotografiami Anny Lara z výstavyAkty / Nudes. Zhodou okolností — podobne ako v hre postava Manon — mala starosti s moralizátormi aj tá výstava. Konala sa v bratislavskej Perugia Gallery, ktorú vtedy viedla pani Zora Carrier, a napriek výtvarnej aj ľudskej cudnosti a čistote vystavených aktov vyvolala malý škandál. Akísi podnikatelia, ktorí si prenajali priestory galérie na pracovný obed, si vynútili, aby fotografie šli počas obeda dole zo stien.Tí pokryteckí podnikatelia možno už dávno dopodnikali, ale slovenské umenie, či výtvarné, či básnické, či divadelné, zaplaťpánboh ďalej žije. Verím, že aj teraz, keď sa krásna Nezvalova hraManon Lescautv mojom slovenskom prebásnení stáva (vďaka digitalizátorke pani Vierke Studeničovej) súčasťou Zlatého fondu denníka Sme, prinesie radosť každému, kto si ju tam vyhľadá.
Feldek_Vitezslav-Nezval-Manon-Lescaut.html.txt
Povesti slovenské[1][2]Mesiac spoza hory strašlivej pozeráv doliny čierne, na skaly končité.O brehy tmavé plieskajú jazerá,víchrom sa nesie hrozné potvor vytie,v oblakoch tmavých divný šuchot letí —a to sú tajnéslovenské povesti.Čierne oko morské — jako tá noc dáka —vše víchrom zhučí, temno postenávajako tá hrubá hromová mrákava;v ňom sa zajasá dúha sedmoraká;a dúha, čo v tej hlbočine svieti —sú tie podivnéslovenské povesti.Oj, vy ste priepasť Tatry to zázračnej,čo sa v nej jasná iskrička mihoce;vy ste tá hviezda na oblohe mračnej,čo sa nad krajom zakliatym ligoce!Oj, vy ste vietor — vetrisko krídlatý,čo hen z hrobov dávnych nesie ohlas svatý.Vy ste dávnosti čarovné zrkadlo,čo sa v ňom divné svety odrazili!Vidíš v ňom slnce, čo dávno zapadlo,vidíš aj zore, čo sa už zjavili —vidíš v ňom slnce, čo Tatru zahreje,vidíš na zlomgrgoch slovenské nádeje!Oj, vy ste prorok zakliaťa tajného,v balvane nemom, bezdušnom zakliaty,čo mu dač vyzerá zo zraku tmavého,jakoby chcelo o pomoc volati.Oj, prorok tajný zakliaťa tuhého,kto ti dá pravých úst aj hlasu zjavného?[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Poézia mladosti / Obraz Slovenska.[2]Odtlačil prvý raz J. M. Hurban v Slovenských pohľadoch diel IV, č. 9 (31. augusta 1852), str. 61. Text poznáme iba z tohto odtlačenia, rukopis sa nezachoval. Tamže vyšla i báseň Piesne slovenské. Keďže ich niet v levočských zábavníkoch ani v rukopisoch a odtlačené boli až r. 1852, Štefan Krčméry (Slov. pohľady XLV, 1929, str. 37) myslí, že vznikli až po Žltej ľalii, po Povesti bez konca, keď už Botto bol „hlboko v svojej poézii“, teda niekedy po roku 1850. No obe vznikli v Levoči. Povesti slovenské najneskôr v jeseni r. 1846, lebo na záhlaví I. zväzku 3. čísla Holubice I, 1846/7, datovaného 10. novembra 1846, je ako motto tento citát z básničky Povesti slovenské: „… povesti, / vy ste dávnosti čarovné zrkadlo, / čo sa v ňom divné svety odrazili.“
Botto_Povesti-slovenske.txt
I.Stará Cigánka Hana bola známou osobnosťou v Horných Morušovciach. Slúžila tam so svojím mužom už tretiu kapituláciu a to, veru, v dosť premenlivých pomeroch. Sídlila pod vŕbou na kutrisku a starosť o zajtrajšok sverúvala v neklamnej dôvere Pánu Bohu a štedrej súsedke na hornom alebo dolnom konci, alebo súsedovi, ktorý s podkovou či s retiazkou prišiel a dokázal, že kde je bieda najväčšia, tam je pomoc najbližšia.Keď sa však počal valiť sneh, ani to sa starej Hany nedotklo. Našli sa ľudia, ktorí ju pritúlili nocľahom, varivom a keď prichádzalo Jozefa, zasa jej bolo až hej. Súsedia chodili s retiazkami, ráfami, so železivom, na klince, babám robila štetky a tu i tu uliezlo sa jej i za veštenie, lebo ona sa vám rozumela do všetkého „čo ľuďom osoh a úžitok prináša.“Práve si kráča dolu dedinou pomaly, no, ako sa na ňu svedčí. Napriek jej veku nemá jedného sivého vláska. Vonku mrzne, div že klince nestrieľajú zo striech, no počasie nepatrí do rámca jej starostí. Odetá je v špinavú, modrú, kedysi bielymi hviezdičkami vybíjanú plachtu až niže kolien a nohy zašila si do zrebných handár. Na pleciach drží domáci priemyselný výrobok, štetku, a pozorne blýska očima, či nieto na preddomí gazdinej, lebo ona pozná svojich ľudí a rovno z nosa uhádne, ak niekto chce niečo od nej kúpiť.Dnes však sa jej akosi nepriam dobre vodí. Na preddomí niet živej duše a dievča, strapaté chlapča tiež neuteká za ňou, že matka potrebuje to a otec zasa druhé. Obráti sa teda vľavo. Na pol strelenia od cesty belie sa obšírne murované stavanie s komínom a čiernožltou tabuľkou „Orts-Richter — tu bydlí rychtár“ na stene. V úzadí je dvor, záhrada, tam ďalej vŕšok posiaty husto chalúpkami, nazadku zasnežený svah bučiny.Túto návštevu necháva si Hana v rezerve a ide tam až vtedy, keď sa jej remeslu nedarí, alebo keď ľudia nezdajú sa mať smyslu pre jej vezdejšie potreby.Kráča opatrne. Za tri svety by nedala teraz štetku na plece, ale drží si ju v ruke, lebo rychtár Belín má veľkého psa a ten nezdá sa oproti Hane kus priazne preukazovať, tým viac, keď ju privíta obďaleč dvier a domáceho niet naporúdzi, ktorý by ju pred štvornohým strážcom domáceho ohniska obránil.No dnes nebezpečenstvo vystalo. Pracovné sily cúdily na holohumnici viatku a chlapi shadzovali zo záčina snopy pod cepy. Z maštale zanášal sa cengot zvoncov, eržanie koní a bučanie kravičiek. Na strechy sadali a obletovali holubi, hrkútajúc a okolo samičiek sa krútiac.„Nemáte tam nikoho, Hana,“ kričal náhodou sa obozrevší paholok Martin a mával jej zpäť klobúkom.„Mhm, chčel by ši,“ riekla Hana, nahrbene s kameňa na kameň podskakujúc. Hodila ostrý pohľad na mladého šuhaja, a obrátila sa k pitvoru.Dvere na izbe boly otvorené. Nebolo tam nikoho okrem dievočky zamestnanej mútením mlieka.„Pomáhaj Pán Boh a daj ždravia, šťastia a hojného božského požehnania. Neopúšťajteže štarú Hanu…“ riekla, napnúc hrdlo vopred a prízvukujúc spevne každú predposlednú slabiku.„Nemáme vám čo dať, príďte druhý raz. Ani gazdinej niet doma,“ odvrávala dievočka z izby.„No, len no, dievka moja, štará Hana vežme aj od teba… Neuč ša tak žle na chudobu. Budeš ša ťažko vydávať.“„Dajte pokoj, nezabávajte ľudí. Len predvčerom ste tu boli. Muselo by sa nám liať. Iďte robiť…“„Daj mi ty, aj ja ti potom dám. Veď ťa to nebolí, dievka moja. Štará Hana ťa bude chváliť… Trochu toho mliečka, kúštik chleba… aby ťa Pán Boh požehnal.“Vtom vstúpila rychtárka s dcérou a šuhajom Martinom. Hana ustúpila na tri kroky a čakala. Boriška, dcéra, dosť skoro chytila topárku a pomáhala dievke mútiť.„Aj ša pomodlím ža váš Pánu Bohu,“ začala o chvíľku prosebným hlasom a zaujala staré miesto.Dvere ostaly otvorené. Martin sa rozchichotal plným hrdlom, obrátil sa k sľubujúcej Hane a hovoril:„Ale ozaj tak zle by ste to mysleli s našou gazdinou?“Stará Hana naň zagánila. Mala sto chutí pustiť sa do neho. Hodil jej bol kedysi do hrnca žabu. No, pamätala na seba, zohla hlavu a ostro zvučal jej hlas.„Ale čo ty len žo štarých ľudí pošmechy robíš? Iď a rob ši švoju robotu!“„No, len no, Hana, veďže sa len nesrďte. Sama ste hovorili, že len na výročité sviatky chodíte do kostola.“Domáci pustili sa do smiechu. Sama gazdina utierala si zásterkou kútiky na ústach.„A ráno ša ľudia nemodlievajú, ty múdry?“ piskľavo kričala Hana.„Ba veď, ale vám ešte nesvitalo. Zabudli ste sa umyť a učesať.“Cigánke to už bolo moc. Oprela sa na štetku a pustila sa na neho plným hrdlom. „Ty figliar, mušky ti hrajú, dočkaj, veď ty štúpiš na želežo, vyšmeješ ša. Umy ša, umy,“ a prikyvovala hlavou a klaňala sa celým telom.Potom, keď sa zasa smiech utíšil, začala:„Aj dobrú štetku vám predám, pani rychtárenka dobrá, žlatá. Udeľteže, udeľte starej Hane tú božiu almužnu.“ A vopchala celú hlavu do izby.Darúnok však nechodil. V izbe rozprúdil sa rozhovor tak, ako by ani starej Hany tam nebolo. Treba bolo teda zvrtnúť cepy a obrátiť inú. Starej o to nešlo. Mala toho na sklade až nazbyt.„Ej, veru takej gaždinej neni na tejto doline. I majú i dajú. Ja nikde nejdem tak rada ako šem. Chudoba ša tu vždy obživí… Ale ša i požnáme od mladi. Aby vám dal Pánbožko na dietočkách požehnania, na štatočku rožmnoženia, aby šte mali i dali a chudobného neopúšťali a po šmrti kráľovštvo nebešké…“„Robiť, robiť,“ naberal ju šuhaj, ale prv než Hana stihla odpovedať, vyniesla jej Boriška mlieka a za hrsť zemiakov a vysypala jej ich do plachty.„Veď ja viem, že Boriška má oproti chudobe dobré šrdčo… ale ju Pán Boh aj požehná…“ hovorila teplejšie stará Hana, páliac očima po almužne. „V čelej dedine ťa budem chváliť, dievka moja, a pôjdem aj do Bartekov a budem rožprávať…“ No, majúc svoju misiu za dokončenú, odišla, nedopovediac.Belína nebolo doma. Chodil po povinnostiach v meste. Rychtársku palicu nosí už na deviaty rok a taký človek musí sa dostaviť, kedy je rozkaz, i keď si práve zamešká svoju prácu. A veru práce u Belínov nadostač. Rolí nazbyt, statku hŕba a okolo domu toho oplevadla, že sotva stačia domácim ruky. Ešte je šťastie, že Belín má sa na koho spoľahnúť. Pred dvoma rokmi „priviedol syna do človečenstva,“ jemu na starosti ubudlo, že môže si kedy tedy i odpočinúť, lebo i nevesta je poriadna a i Boriška dorástla, nezdolá ju dnes ani jedna dievka, čo by hneď mala plecia ako kladu a ruky sťa vály. A i keby to všetko nie, na gazdinu smie sa on spoľahnúť, hoc by mu v dome robota rástla ako huby po daždi. Prešli obaja cez tvrdú školu života a to, čo majú, majú zo svojej usilovnosti a pilnosti. A keď potom človek naučí sa drieť za mladi, na starosť neobsedí so založenými rukami, čo by ho priam povrazmi odťahoval od práce. I rychtárka, hoc jej závidí pol dediny, sa nezmenila. Ruky má ako podošva a krúti, hmoždí sa od rána do večera, že keď poberá sa na ten boží odpočinok, nohy sa jej trasú ako osika. Potom už pristúpi k nej Boriška, polaská svoju mamičku, vezme jej varechu, odpáše zásteru a čosi kamsi navarená večera parí sa na stole. A medzitým mamka sa vždy dohaduje s dcérou, ako by sa jej to neľúbilo, ale napokon sa len udobrí, no oči, tie oči, ustavične tekajú sem i tam.„Takto si to rob, Borka, a toto takto, a toto zasa takto,“ obracia ju, ale nie preto, ako by to ona nevedela, ale len aby mohla čo povedať, keď to tí starí vždy majú niečo obzvláštneho za lubom a málokto im vyhovie.A zasa keď ich prikvačí žatva, ľudí sa nahrnie ako na púť a gazdina strojí chovu pre všetkých, tu veselé dievča pritre sa ku starkej a vymaní jej z ruky varechu a potom nastáva rozhovor:„Ale prosím ťa, dajže pokoj; ešte ti to nesvedčí, dosť sa okolo toho naštucháš; nechaj…“„Akože by to bolo, mamička, už vy to len nechajte, ja to odbavím za vás. Ani by mi to nesvedčilo pri vás len divákom stáť,“ odpovedá dievča.„Oheň je prudký, páľa ti oči vytiahne, si ešte mladá,“ drží matka a potom povie: „ja som už privyknutá, mne to ujde.“Lež dievča neotáľa. Zasmeje sa, obíde zprava zľava a matka voľky nevoľky ustúpi. Potom sa začne rozhovor.„Tú panvičku si odstav, zhorí ti masť, a na vodu daj pozor, aby ti nevykypela. Nezabudni osoliť, tam v kúte máš ocot, a polievku pripraž s petruškou.“V každodenných potykoch je pomer medzi nimi celkom taký, ako vo vieskach, kde celá dedina sa švagruje a kmotruje, býva. Lenže Boriška je jedináčka, a tak poklad a hrdosť matkina. Ona ju — keď sa sama so sebou shovára (táto vlastnosť je u našich starších ženičiek nie poriedku) — volá „moje dievča“ a len pred ľuďmi Boriška, Borka. A keby jej to všetko tak nešlo, ako si to ona vypočítala, pohundre, pohundre i na ňu, no pozrite jej do očú a neujde vám tá teplá žiara, ktorá v nich svieti a slová celkom ináč kradnú sa jej z úst, že nepovie zlého i keby sama chcela.A keby ste vyšli na sýpku a videli tie skrine pláten, čo mamička dcére naodkladala, to by ste zhýkli a zalomili rukama. Tak sa to belie, sťa pláteníkovi z Moravy na trhu. A šiat nemá ani troje neviest toľko, čo Boriška sama. Mamka nevie ich, chudera, ani na prstoch spočítať, ale musí vziať „gliedu“ a krížiky písať a čiaročky, keď chce vedieť, koľko toho má jej dievča nazdobené.Že pri takýchto pomeroch prikrádalo sa zprvu do Belínov šuhajov ako plánok, rozumie sa samo sebou. Ale dosť skoro rozpŕchli sa ako deti, keď zazrú kominára. Začali si ľudia povrávať, že Pavel od Bartekov škúli na Borču a medzi starými že už len dlaňami potvrdiť, aby sa strhla svadba. I čo bolo počať? Každý sa musel uspokojiť, k trpkej hre urobiť peknú tvár, usmiať sa — tak asi — ale veď viete, ako to vo svete býva, škoda o tom hovoriť, — alebo teda, ak už chcete, teda tak, aby bol i vlk sýty i baran celý, to jest neukázať, že to koho mrzí, i trochu obďaleč sa zadržať, ako keď prechádzajú kupci okolo tovaru, ktorý je už sjednaný, predaný.A ten sjednaný tovar hodil sa mladému kupcovi úplne. I kmotričky, ktoré ináč nerady nechávajú to alebo ono nepovšimnuté, nemohly si teraz uľahčiť a dosvedčily, že, veru, pristanú a svedčia si k sebe ako Pán Boh prikázal. A skutočne, zdalo sa, ako by mladí ľudkovia jeden pre druhého boli stvorení. Od mladi sa to tmolilo spolu. Paľko zavracal malej ešte Borči husi, dával neskôr pozor na jej kravy, bránil ju, takže oheň bol na streche tak prirodzene, rovnou cestou, že švitorenie, laškovanie a časté šušu dvoch mladých prišlo do zvyku a nikto sa nečudoval, neotváral očú, keď Belínovia s Bartekovci mali sa sošvagriť.Mládencom bolo síce nie priam po vôli. Boriška bola driečna, že jej bolo treba páru hľadať v dedine.Černooká, rumenných líc, šibká ako osa, usmiata, veselá a dobrého srdca ako vtáča. Lež v protivnom tábore neurobil chýr tento dobrý dojem.Paľko bol šuhaj bez výtky. Vyrastený ani jedľa, s otvoreným pochopom, obľúbeného otca syn, dobrý gazda, vľúdny, a to všetko sú vlastnosti, ktoré strasú mnohým srdiečkom, a nie jeden vzdych vylúdia z pŕs, kde to nikto nepočuje, v tmavej komôrke, v rozmluve so svojím vlastným srdcom.V jeseni vyvážajú naši roľníci na vršnaté role návoz. Sane idú ľahšie, roboty odbudne a statok nežerie darmo v maštali. Za dobré slovo a súsedskú lásku pomôže dobrý Slovák blížnemu svojmu a Belín mnoho ráz potreboval výpomoci, keď na málo rúk bolo mnoho obchodiska okolo obšírneho hospodárstva. I stalo sa častejšie, že Bartekova zápraž obracala sa na jeho dvore. I dnes mladší brat Pavlov pomáha pri vyvážaní návozu, vesele si pospevujúc a obháňajúc tučné sivky. Starostlivá gazdina usiluje sa pohostinnosťou odplatiť úslužnosť kmotra i praží, smaží, že to až tak vrčí okolo ohňa. Boriška miesi na koryte cesto, matka uhrabuje v peci uhlie a nevesta je vonku, pomáha nakladať. Každý by mal čím zahnať dlhú chvíľu, len malý, buclatý šuhaj vrieska v kolíske, že časom všetky odbehnúť musia od roboty, aby ho utišily. Čas plynie, vôňa pečiva zajde izbou, chýli sa k obedu. Jedna druhá zo ženských stratí sa občas von, no a keď to urobí Boriška, tej môžeme dovoliť, aby nazizla i na cestu, lebo mladosť — radosť, a také mladé oči do všeličoho pichnúť musia, aby si po vôli urobily.Vo dvore neni už voziarov. Dievča šuchne zpoza sypáreň a obzerá sa hore dolu cestou. Zrazu postojí, tvár sa jej usmeje a díva sa uprene nahor a potom pokročí trochu napred. Čakala šuhaja. Bol to Paľko. Uberal sa odniekiaľ domov.„Odkiaľ, Paľko?“ riekla s úsmevom.„Bol som u tetky. Ujec čosi chorie; pomáhal som mu pri viatke.“„A vy čo porábate?“ — pýtal sa neskôr.„Len tak okolo kuchyne.“„Práve som chcel kuknúť, ako vám to ide s návozom.“„Hm, vidíš, a čože si dnes takej dobrej vôle?“ smialo sa dievča.„A prečo?“ — opýtal se zadivene šuhaj.„Včera bola nedeľa. Ja som myslela, že sa učlovečíš, a ty si sa ani neukázal.“„Bol som v meste, Boriška, otec tam mal robotu, prišli sme až v samý večer.“Potom sa usmial a pristúpiac bližšie, riekol:„A ozaj, bolo ti smutne bezo mňa?“„No, veru, daj ti mi Bože,“ riekla deva, zapýrila sa a odvrátila sa trochu v bok, „malo by mi byť aj bez koho. Ani my len na myseľ neprišlo.“Dokončila a dívala sa mu veselo do očú.„A keď si teda bol v meste, čo si mi doniesol?“„A ty si mi čo nachystala?“„Ja som ti, ale najprv mi ty povedz, čo si mi kúpil?“Šuhaj skutočne siahol pod halenku a vytiahol darček.„No, a teraz je na tebe rad“ — hovoril s úsmevom. „Ukáž!“Dievča sa zvrtlo bez slova, zabehlo domov a o chvíľu donieslo Paľkovi veľkého, z cesta ušúľaného panáka na koni.„No, pozri,“ hovorila „čo som ti nastrojila ja. Taký je, ako by ho z formy vytiahol.“ A so smiechom pokračovala ďalej. „Ba že ho potom opatríš?“Šuhaj vesele vzal na červeno vypečeného koníka a obracal ho sem a tam.„Pozri, aj šabľu má,“ vysvetľovalo dievča.„Aj fúzy,“ hovoril šuhaj.„Vidíš ho, on sa len vysmieva; počkaj, prídeš ho, druhý raz ti nedám nič,“ bránilo sa dievča. Neskôr však doložilo: „No a nenazreš k nám?“„Načo; darmo by som zavadzal. Máte i tak krútenia dosť.“„A otec čo robi?“ opýtal sa.„Má akýsi súd. Kača Trebuľa sa fiškáluje o plot.“„Tú tiež vždy čosi kúše.“ Potom sa opýtal: „Čo budeš robiť, Boriška?“„Nevesta musí popoludní do mlyna; ja budem pri návoze.“„A večer?“„Budeme priasť.“Dievča sa zvedavo pozrelo na Paľka a pýtalo sa:„A na pôsedky prídeš?“„Áno…“ riekol figliarsky, s úsmevom… „ak…?“„Nuž?“„Ak ma rada?“„No, to by sa mi aj spodobalo“ — vracala mu Boriška a ukázala na vyšný koniec prstom.„Pozri, ide ti otec, ponáhľaj sa, lebo ťa bude hrešiť.“ Potom sa zvrtla a zmizla za sypárňou vo dverách.
Bielek_Pre-cudzie-viny.txt
I.Konečne nemohlo sa ani povedať, že by bol pekný býval, vzdor tomu ale všeobecne páčil sa.Pod kaderavými, belavými vlasmi klenulo sa významné čelo, obrvy tmavej farby krúžili prižmúrené jasnomodré oči; orličí nos, úzke pery, malá kučeravá brada, štíhla postava, útle formy bielych rúk a nôh — to asi obraz jeho. Istotne rieknete: to žena! A máte sčiastky pravdu.Pavel Lietavský nemal v svojom zovňajšku nič rázneho, nič mužského. Úprimne zoznajúc, nedobrý dojem urobil na mňa, keď mi ho predstavili. Nerád vidím muža Slováka vo šviháckom odeve.Obe ruky podával mi, keď počul moje meno. Večné vrásky na čele zmizli, prižmúrené mihalnice šibli nahor, odcloniac krásne, hlboké oči.„Vítam vás medzi nami. Som mnoho pekného počul o vás; teším sa vašej známosti,“ riekol hlbokým basom.Vrátil som mu poklonu.Domnelý švihák trpko odpovedal.„Nebárs pestujem frazeológiu. Môžete byť presvedčený, že vyrazil som len svoje city.“Zadivene obzrel som muža. Oči mu boli zas sklopené a vráska špatila čelo.Druhý deň videl som ho na ulici. Šiel ľahkým krokom, klobúk do čela vtisnutý, no po očiach bolo mu vidieť, že i vráska na čele ide s ním. Poklonil som sa mu.Maliar nedovedie na plátne vyviesť tú premenu, ktorá sa s ním v okamihu stala. Prívetivejšej, milšej tváre snáď niet, ako jeho bola, keď usmievavo tiskal mi pravicu. Jeho modré oči boli takým naivným výrazom radosti uprené na mňa, ako oči žiačika na zbožňovaného učiteľa. Ako tie nevinné oči ozaj vyzerajú, keď plameň hnevu v nich blčí?Spoločnosť, do ktorej som spolu s Lietavským chodieval, tvorili samí Slaviani. Väčšinu zastupovala študujúca mládež, bolo ale i mnoho diplomovaných mužov.Lietavský patril medzi najmladších, práve preto divil som tomu, že on vedie v celej spoločnosti prvé slovo. Konečne by som tomu bol porozumel keby som u Lietavského len kus energie bol zbadal; ale nič! Nuž ale prišiel som i na to.Keď mu X. protirečil v dákej zásadnej otázke, vstal, poprechodil sa po izbe a sadol si k nemu. Uprel naňho svoje jasné oči a podávajúc mu ruku odvetil:„Máte pravdu, brat môj! Mienil som to len preto tak, lebo vidíte…,“ a potom odôvodnil svoje stanovisko.A to vám môžem riecť, že také vyrazenie myšlienok, takej dialektiky[1]treba hľadať, akou on svoje názory zastával. X. sa hniezdil, odbíjal nápady, lenže vždy a vždy slabšie, konečne uznal, že mýlil a že pán Lietavský má úplnú pravdu.Bol som mnoho ráz svedkom podobných výjavov, no nikdy nevidel som Lietavského náruživo hovoriť. V zvlnenom hlase bolo mu badať oduševnenosť, ba i fanatickosť,[2]no tvár vždy tá istá: alebo usmievavá, alebo chladná, zachmúrená.Jasná vec, že našli sa v spoločnosti ľudia, ktorým nepozdávalo sa toto panovanie; mali veľkú chuť pretrhnúť tento pomer.Medzi týmito bol mladý Srb, Begovič. Bol to muž bujnej krvi. Vyhnaný pre agitácie z územia svojej vlasti, upadol do apatie voči cieľu, ktorému sa bol posvätil a až dosiaľ dosiahnuť nemohol.Raz, rozladený týmito myšlienkami, dal pred Lietavským výrazu svojej chorobe.„Hlavný cieľ života je šťastie. Načo teda zháňať sa po ideách, ktoré nám poneváč ich uskutočniť nemôžeme, len trpkou robia prítomnosť.“Celá spoločnosť zdesene pozrela na mladého.Lietavský pokojne riekol:„Viem, že sám neveríte tomu, čo ste povedali. Ináč by vás musel ľutovať.“To bol olej na tlmený hnev nerozvažitého Srba.Spoločnosť tŕpla, keď po hnusnej kliatbe drzo pýtal sa Lietavského:„Čo vás do mojich citov? Kto dáva vám právo mňa ľutovať, alebo mne závidieť? A potom, čo si vy o sebe myslít?“ a zhola nadával Lietavskému.Lietavský stál vedľa neho. Pokojne vypočúval nápadníka, len tu i tu zablysli sa jeho oči. Potom chytil rameno udatného Srba a tichým hlasom riekol:„Na základe humanizmu mám právo ľutovať človeka, ktorý svoju mater gazí.[3]Čo sa druhých vašich zádrapiek týka, počujte: poznám žriedlo, príčinu vašej letargie[4]a pripisujem i tie len tej istej chorobe. Vám odpúšťam — druhému by lebku rozštiepil. Ste spokojný?“ pýtal sa chripľavým hlasom.Vtedy som po prvý raz videl v hneve Lietavského. Tvár mu bola hladká, len na vyvalených očiach bolo vidieť, že je rozčúlený.Pozrel som na Begoviča. Jeho počernou tvárou preletel ťah telesného bôľu pri posledných slovách. Chcel pohnúť pravicu, no tá bola ako v kliešťach. Domnelý švihák mal železné prsty!„Ste spokojný, pýtam sa vás, že ste mi beztrestne nagrobianiť mohli?“ pridusene hovoril Lietavský.„Odpusťte, brat!“ riekol zahanbený.„Vďačne!“ odvetil dobrodušne Lietavský, pustiv mu rameno, podal mu ruku. „Poznám vás, ste statný muž.“A protivníci štrngli si čašami.O chvíľu nebolo žiadnej napnutosti; bavili sme sa výborne až po obyčajný čas.Druhý deň ráno našiel som Begoviča v priateľskom rozhovore s doktorom Lietavským.„Ten človek musí mať magnet,“ myslel som si a nezbadal som, že ten magnet ťahal i mňa k nemu.[1]dialektika(gréc.) — obratnosť v reči, výrečnosť[2]fanatickosť— vášnivá horlivosť, slepá oddanosť[3]gaziť(srb.) — šliapať[4]letargia(gréc.) — ľahostajnosť, duševné ochabnutie, nečinnosť
Marsall-Petrovsky_V-cudzine.html.txt
JarmokV meste M odbýva[1]sa výkladný jarmok a navzdor špatnému počasiu ubiera sa mnoho ľudí z okolitých dedín naň. Mnohí nemajú ani veľa predávania a kupovania, ale idú naň len tak zo zvyku.Medzi týmito je i Ďuro Kedrovie, ktorý tiež veru nerád premešká jarmok, bárs by nemal ani za grajciar práce; ba veľa ráz i jeho žena Eva ide s ním. Ale dnes vystrojila iba jeho s malou slúžkou.„Iď len ty,“ vravela mu, „ja teraz nemôžem ísť; treba sa mi ponáhľať s tým plátnom. No a veru by som tam mala aj prácu; ten náš biely kohút už nechce spievať, nuž by som ho zaniesla predať, aj zopár vajíčok by sa našlo…“„Veď to ja i sám predám, načo by si sa ustávala v takom špatnom čase!“ vravel ochotný Ďuro. „Kohúta vezmem do jednej ruky a vajcia v košíku do druhej — a bude!“„Ale nie, sám nemôžeš ísť, veď by ti to bolo ťažké,“ namietala Eva, čo i Ďuro v duchu nahliadol. A k tomu ešte taký krehký tovar niesť ako sú vajcia, to nenie[2]maličkosť!„Vieš ty čo, Ďuro, vezmi sebou toť malú Katu, tá ti i kupidla[3]pomôže doniesť…“ narážala dôvtipná Eva. „I tak nám všeličoho treba. Tam na „fogaš“[4]chýba ešte jeden džbánok, ten tanierik čo sa to zabil, ba aj káva nám už vyšla, a keby sa nám tak dakto trafil, nuž ho nemáme ani čím pohostiť.“S Ďurom sa počal svet krútiť, keď si pomyslel, čo všetko Eva spomína. Veru bude lepšie, keď sebou vezme Katu, aspoň mu napomenie, čo všetko má kúpiť, bo on to veru všetko zabudne. Preto ochotne kývol hlavou na znak súhlasu, a Katrena, ktorá len na to čakala, veselo vybehla do komory, aby sa obliekla do sviatočných šiat. Veď na jarmok ísť je dačo nevídaného! Jaj, koľko tam krásnych vecí, kvetistých stužiek, sladkých medovníkov, marcipánových sŕdc! Ach a kto by to vedel všetko vypočítať! Kata už kochala sa v duchu pohľadom na tie krásy, porozkladané pod plátennými šiatrami.Kým sa Kata a Ďuro vystrájali, vyšla Eva von, aby zo „žigle“,[5]v pitvore stojacej, vybrala tie vajíčka a poukladala ich do košíka, drobnou sečkou naplneného. Je ich iba dvadsať, ale ak ich popredajú po štyri za šesták, nuž bude aspoň na tú kávu a na ten cukor. Veď by jej Ďuro i tak nedal na ňu peniaze, keby si ako-tak sama nehľadela tých pár groší zaopatriť. On vždy hovorí, aby navarila za misu zemiakovej polievky, bo tej že sa aspoň naje; nuž ale keď je to teraz taká „móda“ tú kávu variť, veru ani ona nebude pre „starého“ bez nej!Keď poukladala vajcia do košíka, chytila ešte i veľkého starého kohúta a zviažuc mu nohy motúzkom, podala ho už pristrojenej Kate.“„No tak teraz už choďte vo meno božie! A ty kúp teda ten džbánok s tanierkom a funt toho cukru. Kávy vezmi za štyri šestáky a peniaze, ktoré ti zostanú, dones domov. A toho kohúta mi od osem šestákov nedávaj!“ prikazovala Eva. „Však, však,“ kýval hlavou „starý“, podhodiac si halenu na pleciach.„Lež dočkajte: ten tanierik nech je s červenou ružou, alebo s kohútom, taký ako majú toť susedovie na fogaši!“Ďuro znovu prisvedčil, ale veru keby mu umrieť prišlo, on nevie, aký majú u susedov. ,No ale, tanier ako tanier, len nech je na ňom hodne mäsa!‘ podumal Ďuro.Keď ich už Eva s napomínaním vystrojila, vbehla do pitvora s tým úmyslom, že ona veru dnes ani variť nebude; ale rozmyslela si predsa, že tí dvaja keď dôjdu, dobre im padne dačo teplého. A preto prv než sadla za „krosná“,[6]uvarila hodný hrniec kapustnice, radujúc sa v duchu, že sa jej podarilo i Katu s Ďurom vystrojiť, bo keby bol sám, iste by jej nič nedoniesol za utŕžené peniaze.*Čerstvým krokom uberali sa Ďuro s Katou po blatnatej ceste ku mestu, v ktorom sa jarmok vydržiaval. Ďuro si ustavične v duchu opakoval, čo mu žena nariadila kúpiť. Porátal, čo mu dôjde zaplatiť za džbánok, za tanierik a koľko dostane za kohúta a vajcia. No, veď mu ešte aj „na trovu“ zostane!Príduc do mesta, rovno zamieril k jednému známemu krčmárovi a ponúkol mu, aby si kúpil vajcia i kohúta. Dľa rozkazu Evinho pýtal osemdesiat krajciarov.Krčmár ho vysmial:„Ba ešte čo, že vraj za osemdesiat! Choďte na rínok, uvidíte, že ani päťdesiat nedostanete.“Ďuro poškriabal sa za uchom; bo ho už radšej len tomuto známemu dá, keď i za tých päťdesiat.Konečne po dlhom jednaní uzniesli sa na päťdesiatpäť a vajcia po päť za šesták. Ďuro od radosti, že tak rýchlo predal, hneď vypýtal „oldomáš“, ktorý i s prítomným kmotrom vypili. No na tom nebolo dosť; po jednom nasledoval druhý, tretí, k tomu porcia pečienky a pečivo a pri rozmluve sa Ďurovi tak rýchlo dopoludnie minulo, že ani nevedel ako. Až keď ho Kata upamätala, že by už bol čas i do jarmoku ísť, vtedy sa rozpomenul, že má ešte i tanier s džbánom kupovať, a zaplatiac za oldomáš, poberal sa preč, počítajúc si na prstoch, koľko si krčmár zarátal zaň. Urobilo to práve toľko, koľko dostal za kohúta. Za ostatné peniaze kúpil pekný tanierik, džbánok a malej Kate jarmočné: veľké srdce. Nezostalo mu ani len grajciara, no ale však on má v druhom vačku „svoje“ schované; nechával si ich naschvál k jarmoku. Keď si už všetku starosť odbavil a striasol z hlavy, chcel už pomaličky domov ísť, ale vtom stretol sa s jedným známym, ktorý ho hneď aj povolal na „olovrant“ do blízkej krčmy, kde sa i pri poháriku dobre zabávali, takže už dávno bolo na veži odzvonené, keď pomaly uberali sa s Katou k domu, ťažko oddychujúc. Po hojnej jarmočnej „trove“ cítil sa akosi veľmi ustatý; nohy mal ťažké ako centy[7]a ledva ho vládali niesť. Na chrbte v plachetke niesol zaviazaný džbán so svetlými kvety a pekný porcelánový tanierik s vencom rudých ruží. Ďuro bol s kúpou spokojný, a veru i Eva bude, keď uvidí, aký pekný tanierik on kúpil! Úsmev spokojnosti rozlial sa po vyhriatej chôdzou tvári Ďurovej. Hej, keby tá cesta tak dlho netrvala, lebo tie tanierky sú tuším kam diaľ ťažšie; akoby dobrý kameň z kapustného suda niesol miesto nich. Ďuro vždy pozeral pred seba, či už skoro vidí biele domčeky dediny, tešiac sa vopred, ako si odpočinie na teplej zakúrenej peci.Konečne uzrel prvé domčeky a novou silou stúpal hore dedinou k svojmu domčeku, ktorého okná boli osvietené. Z izby ozývalo sa časté báchanie „brda“[8]na krosnách. Usilovná Eva pilno tkala, ale počujúc ťažké kroky Ďurove, vybehla von a vítala ich s horkými výčitkami:„Preboha, ľudia boží, kde ste toľko, veď je už číra tma! No, čo som sa o vás nastarala.“„Oj, stará moja, o mňa sa ty nikdy nestaraj, ja sa nestratím!“ potešoval ju Ďuro, hneď ale dodal: „Či si zakúrila dobre kachle?“„Veru od rána v našom dome iskry nebolo; i obed som hneď zrána uvarila,“ odvetila Eva.Ďura akoby studenou vodou polial, už je po jeho chuti! Čo sa natešil, ako vylezie na pec, oprie nohy o kachle a bude ticho spať, a teraz čo! Nevrlo hodil halenu k studeným kachliam na lavicu, kupidlá položil na stôl a sadol si k stolu. Eva pozrela ukradomky na muža a hneď poznala, čo je Ďurovi, že si o pohárik viac potiahol. Oj, ona darmo netušila, v akom stave dôjde domov, keď ona s ním nebola. Aby ho vždy držala ako na povrázku! Eva s mrzutou tvárou pristúpila ku kachliam, na ktorých stál hrniec s kapustnicou, a uliala na hodnú misu.„No, tak teda poďte jesť, už je dávno od rána. Dnes som uvarila po tvojej chuti, taká je tá polievka kyslá až strach!“ riekla Eva, nechtiac ukázať hnev na sebe.„Eh, daj mi pokoj, keby si ty bola radšej kachle zakúrila, to! Ja nechcem tvojej večere!“ odvrával Ďuro.„Hm, keď ste sa na jarmoku pečienky najedli!“ zvolala Kata, ujedajúc smidky z misy.„Veru!“„Táák! No pekne, kým žena doma pre prácu nemá čas ani na jedenie myslieť, zatiaľ muž po jarmoku hoduje!“ roztrpčeno riekla Eva a položiac lyžicu, sadla za krosná, rýchlo prehadzujúc člnkom[9]pomedzi natiahnuté nite.„A kupidlá kdeže sú vám?“ spýtala sa po chvíľke, tázavo[10]pozrúc na Ďura.Ten vstal z lavice a počal vykrúcať z batôžka tanierik.„A ostatné?“ inkvirovala[11]Eva ďalej.„Ostatné? Aké ostatné?“ spýtal sa Ďuro. Veď som všetko doniesol, čo si si rozkázala; tu tanierik s ružou a džbánok s kvietím…“„Nuž a kávu?… cukor?…“„Kávu, cukor…“ opakoval Ďuro ako zo sna, trúc si čelo dlaňou.On veru na tie drobnosti zabudol ako na smrť.„Dala si peniaze?“„Jaj, bože môj! Či som dala peniaze!? Nuž či som ti nedala predať dvadsať vajec a toho bieleho kohúta? Kde si podel peniaze za to, hááá?!“ zvolala Eva v akejsi zlej predtuche a ruka s člnkom klesla jej do lona.„Aha, tie? No z tých ti vydám ľahký počet, nech si len rozmyslím! Za kohúta dostal som päťdesiatpäť…“„Ba ešte čo!“ pretrhla ho v reči Eva. „Veď som ti kázala osemdesiat pýtať!“„Kázala, nekázala, ja som ho dal za päťdesiatpäť! No potom tie vajcia… päť a desať a ešte päť je dvadsať; tak teda dvadsať vajec po päť za šesták… to je štyridsať. Štyridsať a päťdesiatpäť… zrovna deväťdesiatpäť grajciarov!"„Hííí, ja som si rátala čo len zlatý štyridsať grajciarov,“ zvolala Eva zalomiac ruky, „nuž a koľko si z nich vydal?“„Koľko?“ škriabal sa Ďuro za uchom napínajúc pamäť. „Za tanierok som dal tuším tridsať; — toľko je hoden otcu-materi, — a za džbánok dvadsaťpäť…“„Starý, necigáň! Nedal si, len dvadsať!“ opravovala ho Eva.„No dobre, nech ti je po vôli. Tak teda tridsať a dvadsať je päťdesiat, ostatné som strovil,“ rozprával Ďuro chladno.„Jaj, bože môj, veru si mi popredal! Veru si mi pogazdoval! Jaj, škoda-preškoda mojich dvadsať vajec a bieleho kohúta!“ lomila Eva, smiešnou tvárou, rukami.Ďuro odpovedal s úsmevom: „Veď to boli i moje vajcia, i môj kohút, práve tak ako tvoje!“„Vaše bolo perie a tetičkin bol kohút!“ zvolala ostrojazyčná Kata, ktorá až doteraz ticho pozorovala rozmluvu svojich gazdov.„Nuž i ty? Či si nejedla aj ty so mnou pečienku zaň?“ zvolal Ďuro, prekvapený svojou nápadnosťou.„Starý, mlč, Kata má pravdu, svätú pravdu!“ dotušovala Eva, ale znovu počnúc lamentáciu[12]za kohútom a za „spasenými“ vajcami. To už Ďura dohnevalo, a preto ju zakríkol:„Žena, buď už ticho, keď som spasil, spasil som len svoje; za polovicu som doniesol džbán a tanierik; bez kávy sa obídem. A teraz mi už daj pokoj!“ Ďuro, chcejúc dodať slovám svojim väčšiu váhu, mocne buchol päsťou na stôl. Džbán stojaci na ňom nadskočil, padol nabok, a prv než ho mohla Eva zachytiť, zgúlil sa k nohám Ďurovým.„Preboha, človeče, čo robíš!? Jaj, toľkú škodu za jeden deň! Ty márnotratník! Ty, ty…“ tu nasledoval prúd vyberaných slov z úst Eviných.„Veď som ja vedela, čo to bude, keď ja s tebou nepôjdem! Kebych ťa len nebola pustila, alebo keby si už bol dnes tam ostal!“Ďuro roztvoril s prekvapením oči na Evu; čo tá pletie, že vraj keby bol radšej tam ostal, kde bol! No, to už neznesie, čo by sa čo robilo!„Ej, veď ti ja môžem vyhnúť, veď ti môžem odísť! Pôjdem, Eva, pôjdem…“ Ďurovi zastavil sa hlas; na konci nosa počalo ho štekliť. Vstal z lavice a siahol po klobúku.„Hej, to ja viem, že by si ešte rád zaniesť posledný grajciar do krčmy! Nepôjdeš nikde!“ riekla Eva, keď videla, že myslí s odchodom doopravdy.„Ba pôjdem, nechcem ti byť na ostudu!“ odvetil Ďuro; ale ani sám nevedel, kde chce ísť, len sa mu zachcelo Evu nastrašiť.Eva skokom priskočila k nemu a chytila ho mocne za rukáv, peknými slovami odhovárajúc ho od toho nerozumného kroku. Odvolala všetky urážky, zabudla na bieleho kohúta i na „odpasené“ vajcia, sľúbila, že nikdy sa nebude hnevať, keď i všetko minie… Ďuro nič nedbal na prosby a sľuby, ale namáhal sa silou-mocou vyslobodiť z mocných ramien ženiných; celou silou odstrčil ju nabok. Vtom pocítil akúsi nepríjemnú studenosť, a než sa zbadal, už tiekol mu džbán studenej ľadovej vody dolu chrbtom. Keď malá Kata videla, ako chce Ďuro silou-mocou preč a ako ho Eva zdržuje, tu napadlo jej, ako by tomuto mohla zabrániť; nemôžuc ale silou nič vykonať, pochytila veľký, na lavici stojaci džbán a razom šuchla ho gazdovi za golier. Výprask nečakala, vyšmykla sa z izby do tmavého pitvora.So studeným kúpeľom razom vyšumela Ďurovi z hlavy všetka jarmočná „trova“, a preto keď zvedel, od koho ten kúpeľ pochodil, hlasitým smiechom urobil koniec všetkým hnevom. Ale zadarmo sa to Eve neprepieklo: musela hneď a hneď ísť zakúriť do kachieľ, čo i ona s radosťou urobila.O chvíľu už veselo blkotal oheň v kachliach, ba i Ďurov sen o sladkom odpočinku na teplej peci došiel splnenia. Hľa, a s akou pokojnou žiariacou tvárou natiahnutý je na teplej peci; nohy opreté o kachle a s úsmevom hľadí na Evu, sediacu za krosnami, ako pilno prehadzuje člnkom a stúpa na podnože.[13]Teraz je už rád, že ho malá Kata s tou vodou ochladila, bo ináč nevie, či by sa to tak pekne skončilo. Eva ale sa verí, že keby mala ešte jedného kohúta, že by ho hneď zajtra — všetci spolu — zjedli.[1]odbýva sa jarmok— koná sa jarmok, je jarmok[2]nenie(náreč.) — nie je[3]kupidlo— čo sa kúpi, kúpený tovar[4]fogaš— vešiak na kuchynský riad[5]žigla— nízka kuchynská skriňa na múku a iné potraviny[6]krosná— ináč stavy, tká sa na nich plátno[7]nohy mal ťažké ako centy— ťažké ako „metráky“; cent — 100 kg[8]brdo— súčasť krosien, rám s oceľovými alebo trstenými ihlicami, pomedzi ktoré sú prevlečené nite[9]prehadzuje člnkom— člnok — drevený nástrojček v podobe člnka, pomocou ktorého sa prehadzujú pri tkaní nite[10]tázavo(čes.) — spýtavo[11]inkvirovať(lat.) — vyšetrovať[12]lamentácia(lat.) — nárek, bedákanie[13]podnože— súčasť krosien, stúpaním na ne sa uvádza do pohybu tzv. osnova
Podjavorinska_Jarmok.html.txt
Zázračný sládokZ vyprávania báčiho notára— Bol u nás v Komárňanskej starý majiteľ pivovaru, Nemčisko. Boháč, okrem pivovaru patrilo mu v obci pár domov, mal i väčšie hospodárstvo. Ale strašný skupáň to bol, skyvražník, veď je už nebožtík. A sekantný, až hrúza. Žiaden sládok sa pri ňom dlhšie neobstál. Nie a nie tomu lakomcovi vyhoveť. Jeden mu vraj spálil slad, druhý mu spotreboval primoc chmeľa. Šomral, vyhúdal, i to jedlo mu ofrfral, až milý sládok jednoho dňa zapľuval také miesto i s pánom a odišiel. Neraz bol milý pivovarčí i mesiac — dva bez sládka. Ale zato sa nenapravil. Keď sa mu trafil nový sládok, hundral na všetko znovu.Neraz hovorieval: „Ten jačmeň je taký drahý a ten chmeľ taký slabý, že človek na tie várky iba dopláca. Hrom mu v duši i so sládkami! Je to nejaký kumšt navariť piva z jačmeňa jako zlato, z chmeľu ani žlč!? Ja by som chcel mať sládka, čo by mnoho nevyberal, ale varil z toho, čo príde, a čo by bol jačmeň hneď porastený a chmeľ trebárs plesnivý. Takého sládka mať, vedel by som si ho vážiť. Na rukách by som ho nosil, to miesto na stoličke by som mu ofúkal.A rozchýril po svojich známych, že kto mu poradí sládka, čo navarí dobrého piva i z horšieho materiálu, tomu sa dobre odmení.Raz sa v milom pivovare zase so pár týždňov nevarilo. Nemčisko skupánske bolo bez sládka. Okolo svačiny popoludní trafil sa do dolného hostínca v obci hosť. No, nič zvláštneho, v ošúchaných šatoch, ale zato mal striebornú retiazku, ba i celkom frajerský pinč. Iba boty boly už dáke nesvoje, dosluhovaly. Ale chlapík zato kukal pred seba sebavedome, jako by mal o týždeň po strýcovi stotisíc zdediť, hostínsky sa mu prizerá. — Na vandráka vyzeráš prifajnový — myslí si. Ale preca sa ho opýtal:— Pán je zďaleka?— To si myslím — až z Moravy.— A s dovolením, zabavíte sa tu?— To sa ešte nevie.— Aha! Pán prišiel za gšeftom?— Hľadám miesto.— A jakého ste remesla? Hádam by som vedel i poradiť.— Sládok.— Ach, to je fajn. To ste sa dobre trafili. Tu v obci je práve pivovar, čo hladá sládka. Len či sa dobre vyznáte v remesle?— Ale, ja?! Ja, čo som varil vo Schwechate, v Brne, ba i v Plzni? Chcel by som ho vidieť, čo by sa mohol so mnou merať.— Keby len o to. Ale musím vám pravdu povedať. Tunajší pivovarčí je trochu kuriozny človek. Nerád má, keď si sládok v materiále, už ako v jačmeni a v chmele vyberá. Pán kúpi neraz aj chybný tovar a preca chce mať z neho dobrú várku.— Čo len to! To je najmenej. Ja keď chcem, navarím, bohuprisám, dobrého piva trebárs zo slamených doškov.— Nemožná vec! — žasol hostínsky. — To som som ešte nikdy nepočul. Nežartujete?— Ja žartovať? To by som musel byť trochu inakšej vôle. Hovorím vám, navarím, keď chcem, dobrého piva trebárs z doškov zo strechy. Že ste vy tu o ničom takom nepočuli? Keby svet mal iba to znať, čo vy tuná…Hostínskemu nebolo viacej ani treba. Vytratil sa zo šenkovne a poslal hneď chlapca k starému Nemčiskovi s odkazom, že je u neho sládok, ktorý dokáže, čo ešte žiaden sládok v ich obci nedokázal: navarí dobrého piva zo slamených otiepkov.Starý skupáň zajasal. — Takého chlapíka som už dávno potreboval. — Bežal dať zapriahnuť do koča a poslal ho pre zázračneho sládka.Tomu dal hostínsky zatiaľ poriadnu večeru a nie a nie vziať od neho peniaze.Nového sládka očakával pivovarčí v bráne. Viedol ho do domu so slávou. Traktoval ho zákuskami a pripíjal si s ním tokajským.— Tak prax máte, to sa musí uznať. Ale bolo by to pravda, že si trúfate navariť dobrého piva i zo slamených doškov?— Nielen, že si trúfam, ale ho i navarím.— A bude dobré?— Ako malvázia. Ľuďom budú naň sliny tiecť.— No, to by som ozaj rád videl.A starý zgrloš zaviedol sládka do jeho izby. Počal ho častovať. Vodil ho na prechádzky a všetko mu poukazoval. Kŕmil ho jako pavúka už týždeň, a milý sládok sa len nemal k činu.Konečne jedného dňa sa Nemec ozval:— No, tak aby sme sa vari pustili do tej várky?— Nedbám.— A keďže je jačmeň tak nekresťansky drahý, aby sme vari začali s tými doškami?— Trebárs.— Mám starú stodolu. Beztak som chcel dať na ňu už dávnejšie škrydľovú strechu. Dal by som s nej tie došky shodiť. Ale nevideli ste, sú už trochu zčernalé, prehnilé.— Tým lepšie. Aspoň bude pivo silnejšie.— A čo s chmeľom? Mám žatecký. To sa ho bude museť dať viac ako k sladu?— Nechajte si ho na zimu. Zaobídeme sa i s divým. Máte tu na blízku chrasť?— Ale tu pri Dunaji je mrtvé rameno s jelšinami a osykami. Tam ho rastie!Nemčisko rástlo od radosti, že konečne sa dožije lacnej várky.A čosi-kamsi strhával chlapi so starej stodoly došky, a dievčatá oberaly v húštine divý chmeľ.A milý sládok manipuloval so všetkým tak, akokoľvek s jačmeňom a ozajstným chmeľom.Várka bola hotová a postáčala sa do velikých sudov. Sládok si deň — dva oddýchol. Potom sa pýta pivovarčího:— Mohli by sme zajtra variť várku novú.Starý skupáň sa odhrýzal:— Čo sa máme náhliť?! Vyčkáme najprv prvú. — Nebolelo ho ani, že milý sládok jedol a pil za dvoch a nerobil nič. — Počkaj len! — myslel si Nemec. — Veď mi ty to odrobíš! Keď sa podarí prvá várka, však ťa ja zapriahnem.!Po štyroch týždňoch spustí pán:— No, mohli by sme tú várku už ísť koštovať.— Ani sa jej dotknúť, ak nechceme všetko skaziť! Tá potrebuje aspoň šesť týždňov. Snopky nie sú žiaden jačmeň.Chudák majiteľ nemohol sa konca šiesteho týždňa dočkať. Konečne však prišiel čas, pripravil si svoj pozlátený pokál — mal ho iba na koštovku — prežrel sliny, pohladil si hustú bradu a opýtal sa Moravana:— No, bude to už? Okoštujeme ho?— Trebárs.Kráčali po schodoch do ľadového sklepa, až sa zimou striasali. — Najlepšie by bolo, keby som ho tuná oženil, aspoň sa mi skôr tu udrží — špekuluje Nemčisko. — Taký človek sa nedá peniazmi zaplatiť.Prišli k prvému velikému sudu. Pivovarčí zvrtne pípňu a nastavý pokál so zlatým okrajom. Natieklo mu zelenavej hustej tekutiny. Ale penila sa, len tak šumelo.Priloží pokál ku smädným rtom a vyprázdni ho až na dno. Účinok nevystal. Staré čelo sa svraští, obočie zježí, ústa odpľúvajú. Starý skupáň sa otočí k sládkovi a vylepí mu poriadne zaucho.— To je kaluž, nie pivo! Ty hovädo!Milému Moravanovi nebolo viac treba. Vrátil mu zaucho dupľovane. Hneď boli aj v klbku. Starý to ovšem odniesol. Keď si o pár minúť utieral zakrvavenú hubu a ohmatával s boľastnými stony zbuchnátovaný chrbát, uškľabil sa sládok naň šelmovsky:— Vidíte, pán šéf, sakramentské pivo, to má silu! A je iba z doškov. Byť tak z jačmeňa a chmeľa, boli by sme sa ešte pozabíjali!
Kompis_Zazracny-sladok.html.txt
PostavyCyranoKristiánRoxanaDe GuicheRagueneauDe ValvertLe BretMníchTraja malí nezbedníciRiaditeľ divadlaBufetárkaPestúnkaMužský chór(diváci v divadle, kadeti a pod.)Ženský chór(preciózky, mníšky a pod.)Zmiešaný chór(personál v Ragueneauvom obchodíku a pod.)
Feldek_Cyrano.html.txt
1Pán John Shakespeare často ubližuje Richardovi z družiny lorda-komorníka a William sa ho vie vždy zastať. Bojuje zaňho temer ako za spoluvinníka z bidfordského pitia. Vravieva:— Je to vlastne veľmi slušný človek; s tebou by sa vedel rozprávať o cenách hovädzieho mäsa práve tak dobre ako so zlodejom o šibenici. Treba ostatne priznať, že nerád tára a ani nepije tak bláznivo ako ostatní. A vieš, otec, že u nich to patrí k dobrým mravom.Pán John Shakespeare si odfúkne, akoby sa chystal všetky tieto slová zničiť jedným úderom.— Nemám rád podobné reči. Sú celkom nezmyselné a nik by ťa za ne nepokladal za najmúdrejšieho chlapca v celej ulici, ako často robieva tvoja mať. Máš dosť vysoké čelo, ale vidí sa mi, že si ho príroda vyvolila za hniezdo všetkých hlúpostí, hoci si vždy náležite ctím svoju prácu.— Práca, práca, a múdrosť k tomu! — hundre William a prezerá si rad ružových nechtov na ľavej ruke. — Akáže je to práca posielať úbohé teľce na druhý svet? Pri nej aj najväčšia múdrosť zhnije na kus starého pňa!Pán Shakespeare medzitým hovorí o svojich obecných úradoch, o svojom majetku, o svojej dobrej povesti, o úcte medzi občanmi, o tom, že nemôže trpieť, aby z Williamovho dychu bolo cítiť alkohol, i o hodvábnej elegancii Richarda Burbagea. A William tým viacej myslí na driečneho Richarda. Nádherné provensalské ružice na črieviciach. Niektorí v Stratforde boli omráčení. Ale boli i takí, ktorí otŕčali nosy a škľabili sa. Iní mali zase čudné jazyky. Komusi sa nepáčil Richardov klobúk s nesmiernym lesom pier. V obecnom výbore nevedia, že pre také veci nepríde nik do pekla. Chudáci herci…Jedného letného večera, keď sa nad záhradami vlnil teplý vzduch a žaby kŕkali v červených močiaroch, bola v Stratforde slávnosť, na ktorú sa zišlo mnoho mladých. Prišli i z okolia. Tí mladí krikľúni (pred ktorými Williama otec vystríha) sú síce blázni, ale vedia sa dobre veseliť. Nadávajú strašne, sú vynachádzaví ako diabli a dá sa na nich smiať. Skoro sa podobajú hercom z Londýna, nevyznajú sa v peniazoch, keď ich cítia na dlani.Keď sa William obliekol, povedal svojmu otcovi:— Dnes večer sa asi zaľúbim.— Hlúpa myšlienka.— Prečo? Mám právo… vlastne nie, je to len rozmar; ah, ako je tu teplo! Vidíš, ako sa mi ligoce čelo? Budeš sa mi asi smiať, že som nedočkavý.Pán Shakespeare hodil rukou. V tom osemnásťročnom chlapcovi sa nik nevyzná. Jeho myšlienky sú podobné pralesu. Teraz je ešte veľmi mladý a nerozumný, ale, pravda, raz sa predsa bude musieť ženiť. Obchody s vlnou idú zle a nik nevie, čo by ešte mohlo prísť. Preto sa William musí dobre oženiť. Nevesta a pokladnica súvisia veľmi úzko. Veď William azda zmúdrie… Čudné pomyslenie…Lampy požmurkávali na seba a v ich plameňoch bol akýsi nakrivený úsmev. Mladíci, ktorých ústa boli plné hlúpostí a ktorým sa pazuchy parili potom, hrubo sa snažili kaziť veselé piesne. Ich nohy sa podlamovali. Hlinené stĺpy. Dievky vrieskali a smiali sa ako roztrhané harmoniky. William lial do seba víno a nebol lepší ako ostatní. Divý bedár.Vysmieval sa tabuli na krčme. Povedal, že zhnila a že nestojí za nič. Aj staroba je taká a nestojí za nič. Preto nik by nemal byť starý. Krútili nad tým hlavou. Vraveli:— Mnoho si už pil, William.Opití tlieskali; ničomu nerozumeli. Krútili očami, otvárali ústa a pili, pili.William vztýčil ukazováčik temer až k povale (sedel na stole, nohy mal položené na lavici):— Strhnime tú starú tabuľu! Prečo by sme to neurobili? Mesiac bude mať radosť; veď noci bývajú dosť smutné, nemyslíte?Hromada tiel sa zdvihla, chumeľ hlasov sa pobil vo vzduchu. Spitá masa sa zvíjala; sliny lietali. Krčmár kričal a mával rukami. Williamovi sa zdalo, že sa zastával tabule, hlupák. Niekto veľmi vytŕčal päste a na toho kričal krčmár:— Vyhodím ťa, vyhodím ťa!William vzrástol dohora. Celkom naraz.Všetci ho videli, taký bol veľký.— Hej, počúvajte mladého Shakespeara, chce niečo povedať! Počúvajte ho, možno ešte nestratil rozum!— Tak viete čo, blázni? — povedal William. — Budeme piť. Prečo nepijete? Pán krčmár, netreba zaháľať… Čože? Tabuľa? Že mesiac bude mať radosť? Bože, vám sa pletie jazyk! Pite, priatelia! Pite!Keď bolo po polnoci, Shotterčania sa pobrali na odchod. Nechceli ich pustiť a bola z toho temer hádka. Ale všetkých už bola zgniavila slabosť a nik nemal dosť sily na dlhý spor. Oči sa otvárali zmätené; tváre boli pojašené.— Eh, pôjdeme predsa! — povedal ktosi.Vyšli. Bolo dosť ťažko rozoznať postavy. Kone stáli nepokojne a zalamovali šije. Ktorýsi mladík zíval do noci.William si zastal do dverí a povedal:— Pôjdem aj ja s nimi, prečo by som nemohol? Vzduch je teplý.Voz pukal pod telami, ktoré sa naň ťarbavo vyťahovali. William vystúpil na koleso a zavolal:— Rušajte, rušajte!Potom sa vhodil do zmätku, ktorý zavrešťal. Bič sa mihol tmou a voz zastenal bolestne. William pocítil v gágore páľu vína a túžbu po šialenom speve. Cesta bola hrbatá. Mládež sa smiala a robila veľký hurhaj. Dievky, mládenci, všetko v jednom veľkom uzle. William kohosi objal.— To si ty? — opýtal sa.— Ja, — znela odpoveď a bol to ženský hlas.— A kto si? Zdá sa, že ťa nepoznám po hlase.— Anna.— A ďalej?— Hathawayová.— Hm. Naozaj ťa nepoznám. Môžeš mi niečo hovoriť o sebe.— Neviem, kto si, chlapče.— Ani nemusíš vedieť, dievčička. Máš ma rada?Rozheganý voz vytriasol z Anny za priehrštie drobného smiechu.— A prečo ideš s nami? Veď, myslím, nie si zo Shottery?— To ti neviem povedať.— Si blázon.— Hm. Ale predsa: máš ma rada?Nový smiech. Drobný a skoro milý.— Nevidím ťa. Nie si veľmi škaredý?— Veď svieti mesiac. Môžeš sa prizrieť.Pozrela mu do tváre:— A ako sa voláš?Vytiahol pomaly to slovo spomedzi zubov. A povedal ešte:— Budeš ma mať rada? Bolo by to celkom krásne, nemyslíš?Williamove prsty sa vryli do jej pleca. Počul, ako dievča rýchlo dýchalo. Cítil aj to, že sa usmieva. Vlúdila sa doň radosť. Hniezdil sa na úkor iných. Hrubý hlas mu zjačal do ucha:— Aby som ti jednu nezavesil! Daj si pozor, nerobím žarty!A akási ruka zakmáše Williama za kečku. Pravda, on sa nedá, lebo v žilách už nemá iba krv, a udrie bezočivca medzi oči. Divý rev a rehot. Niekomu sa to páči.To bolo pre Williama povzbudenie. Vytrhol kočišovi, ktorý dosiaľ mlčal, bič z ruky.— Chcel by si ešte? — spýtal sa chlapa hrubým hlasom.Teraz sa zamiešal aj kočiš. Priečil sa a škľabil. Nadával a chcel si vziať od Williama bič.— Zhodím ťa na cestu, ak mi ho nedáš, naskutku zhodím! Pačmaga, čo tu vlastne hľadáš?William vyceril zuby ako mladý dravec. Ah, títo Shotterčania! Ale tu sa nedalo nič ničového urobiť. Len bič: a čo, kobyly, neposkočili by ste? Potvory lenivé, nebezpečná otrava vo vás! Azda nechcete aj nás plesňou nakaziť? Veď aj vy ste zo Shottery, možno patríte práve tomuto hlúpemu kočišovi; poskočte, milé! A šibol z celej sily po okrúhlych chrbtoch. Vozom mykla ozrutná sila, prask! Kone boli zrazu znepokojené a boli by chceli do svahu. Ale ako? Čosi puklo, voz naklonený nabok.Krik a krik. Ruky mávali sem-ta. Mládež však nebola zúfalá, veď vo veci nebolo nič zlého. Len kočiš sa škriabal v zátylí a vzdychal. Oči mu horeli a zdalo sa, že sa pustí päsťami do mladého Shakespeara. Potom pozrel k nebesám a mohlo to vyzerať tak, akoby hľadal pomoc u žltej luny. Nešla, a William ho preto otvorene vysmial.Niektorí uvažovali, čo bude, ale nik sa ani nepohol. Dievčence mlčali a túlili sa k sebe. Nakoniec kočiš vstal, vzal Williamovi bič (William už zabudol, že ho drží) a povedal, že si kone odvedie. Vraj po voz si príde ráno a do napitých somárov ho nič. Bola to urážka, na ktorú mnohí hundrali.William zvolal:— Neopovažuj sa, dnes mám tvrdé hánky a potme sa zuby ťažko hľadajú!— A to nič, veď sú dosť biele! — odvrkol kočiš a vypriahnuc kone, vysadol na červenú kobylu.Zakýval im:— Dobrú noc, majte sa dobre. Ak chcete, môžete ísť pešo. Shottery už nie je tak ďaleko!S tým odcválal. Mládež sa pomaly driapala z porúchaného voza. Daktorí si posadali do trávy a založili si ruky. Tak sa zdalo, že sa im nechcelo myslieť, čo bude. Dievčence jajkali: tma je zlá, ony sa boja. Niečo takého sa im ešte neprihodilo. Ľudia budú ohovárať, sú takí zlí. Pozerali do noci, v ktorej nebolo nič.William s Annou si zasadli pod jabloň, ktorá rástla na kopčeku. Bola tam mäkká, vysoká tráva. Mladík povedal:— Ty si z toho nerobíš starosti?— Starosti? — pýtala sa a krútila v údive hlavou.— Ja si z toho nerobím nič, hoci je i noc, i únava, i opitosť v údoch.— Starosti? — pýtala sa poznove. — Si dosť mladý, aj hlas, aj rozum máš taký.— Nepodurkávaj! — smial sa on. — Vieš, že ťa ľúbim!— Že ma ľúbiš? Treba o tom veru rozmýšľať.— Áno, len rozmýšľaj. Otcovi som sľúbil.Luna bola nesmierne vysoko. Škľabila sa ako nevedomá hlava, odťatá z tela blbcovho. Opitosť sa rozkladala v shotterskej mládeži. Niet nikoho, kto by vedel rozhodovať. Jeden, temer ešte chlapec, zaspal. Veľké a drsné dievča, strašne posiate kolo nosa červenými pehami, smeje sa mu a stúpa mu na prsty.— A ľaľa! Necíti!Keď sa spáč začal v nepríjemnom pocite prebúdzať, zvolala:— Vrabček sa hýbe… ach, neboráčik… len si buvikaj!Sklonila sa a bozkala ho na zívajúce ústa. Bol z toho smiech. Dievča si utrelo ústa opakom ruky a pridalo sa k smiechu.Nakoniec sa predsa rozhodli na odchod. Potiahli chlapca za nohu. Vyskočil, pretieral si oči a nerozumel, čo mu vravia. Usmieval sa horko, nevediac prečo.William bol opretý o drsný kameň, Anna vedľa usínala. Prihla sa k nemu. Skoro si dýchali do tváre.Vysoký, plavý mladík pobadal, že niet Anny. Vrátil sa z cesty niekoľko krokov.— Anna! Anná-á-á! — zvolal.Priložil si dlane k ústam a mocne zahúkal.— Veď už spí, čo ju nenecháš? — zamrmlal si popod nos William Shakespeare.Tieň a tráva skrývali obidve telá. A podnapité oči sú skôr slepé ako vidomé. William si pamätá, že toho mladíka nazývali v krčme Kitom. Ktovie, prečo sa tak stará o Annu?Keď Kit nedostal odpoveď, vrátil sa potkýnavým krokom. Spoločnosť sa v diaľke dala do spevu. Kit si vyhvizdoval a na Annu zabudol.*Ukázali mu dosť rozľahlý dom. Jeho majiteľ bude iste zámožný človek.Nerozmýšľal vôbec, načo sem ide. William je ľahkomyseľný, niekedy bláznivý. Stará žena, ktorá bola Anninou materou, spýtala sa ho, čo chce. Trocha sa usmial (ako keď niekoho chce prekvapiť) a povedal, že nič. Sadol si, hoci ho nenúkali, a rozprával sa ako starý známy. Pýtal sa na Annu. Vraj niet jej doma. Ale jeho to nezarazilo a pýtal si vody ako milý hosť. Doniesli mu ju, pričom sa naň dívali udivenými očami. Za jeho chrbtom robili grimasy. Naraz prišla Anna, červená od práce a zarazená hlasom, ktorý počula už za dverami. William sa dal s ňou do reči. Usmieval sa ustavične a bol zvedavý na jej prácu. Pani Hathawayčka sa chcela zastarieť. Povedala dve slová, ale nevšimli si ich.Keď odišla, William sa spýtal Anny:— Pamätáš sa, že si sa nad ránom už triasla? Bola rosa, však?— Ale bolo krásne. Hviezdy svietili a kývali nám po celú noc.— A jabloň bola celkom nehybná. No, idem.Udrel sa dlaňami po kolenách a vstal.Zapáčili sa mu takéto rozhovory. Začal chodiť častejšie do Hathawaych. Nehovoril tam veľa. Tešilo ho, že pani Hathawayčka zmäkla. Dokonca sa úprimne smiala, ak povedal niečo veselého. Tušil však, že je to osoba zlá. Bola akosi nezdravo hrbatá, a preto sa jej ruky vláčili temer po zemi. Mala žltú tvár zo starého vosku. Bola iste lakomá: mala pichľavé oči, ktoré ustavične za dačím sliedili. Zdalo sa, že vidí všetko, všetko.Až raz Williamovi prišlo spoznať aj pána Hathawayho. Vyzeral oveľa mladší ako jeho žena. Bol vysoký a podobal sa Anne. Rozprával len o kúkoli a o pasienkoch. Aj s Williamom tak začal, on však na to celkom mlčal (nerád sa rozprával o starostiach dospelých ľudí, ani o veciach, ktoré oni pokladajú za dôležité). Preto Hathaway nemal už o čom s ním hovoriť. Sadol si vedľa hosťa a díval sa do otvorených dverí. Počúval békanie oviec.— A čo? Vás to tak teší počúvať tie zvuky? — opýtal sa mladík.— Ale hej. Pochopíte to, keď budete starší. Uvidíte. Mne sa často vidí, že ovce spievajú, be, be! — a zasmial sa na tom, opakujúc niekoľko ráz posledné slová.William roztiahol ústa, ukázal zuby, ale nevedel sa smiať. Je to také hlúpe, myslel si.Vtedy mu zišiel na um Richard Burbage, herec z družiny lorda-komorníka. Zavolal na Annu, ktorá bola v susednej miestnosti, pozdravil sa a vyšiel.Musel byť v poliach, vonku, aby bez zlej clivosti mohol myslieť na Richarda, ktorého nenútia, aby bol mäsiarom, ktorý sa nemusí starať ani o to, či ovce spievajú. Ah, čo! Keď ich zabíjajú alebo keď mrú, nemajú ani toľko sily, aby zaplakali. Spievajú si, bezduché tvory.*Raz, už strapatý a mokrý september sa chýlil ku koncu, prišiel zasa do Hathawaych. Zhrbená žena sama bola v tmavej miestnosti a pošukávala čosi po kútoch.— Kde je Anna? — pýtal sa, sadajúc na lavicu.— Neviem, odišla kamsi a nepovedala mi. A čo by ste chceli, William?Neodpovedal a zostal vážny, hľadiac von.— Nuž čo by ste chceli, William? — Pani Hathawayčka si zosúkala čelo a obočia vysunula dohora.— Pôjdem, pani Hathawayčka. Ako sa inak máte? — povedal.— Môžete zostať, William, môžete!… Už sú častejšie dažde. A bude ešte aj viacej pršať, uvidíte.— N-no. Azda.Vstal a urobil dva kroky. Stará žena ho chytila za ruku.— Počujte: myslela som si, že začnete vy, William. Ale keď sa nemáte k tomu, pomôžem vám. Lebo vidno na vás, že ste ešte primladý.Mladík zbledol, lebo sa mu zdalo, že ho chytili pri zločine.— Neviem, čo by ste mi chceli povedať, pani Hathawayčka.Žltá tvár stareny sa stiahla do masky.— S mužom sme sa o veci poradili. Nebudeme mať námietok, ak sa s Annou vezmete. Vlastne: vy viete, čo tým myslím, lebo si už vôbec nemôžete vyberať. Je mojou povinnosťou, aby som si Annu chránila. Myslíte, že môžem obchodovať s jej cťou ako baba na trhu?Jej oči sa blýskali. Vrásky poskakovali okolo úst.— Ah, pani Hathawayčka, ľudia často nevedia, čo tárajú. Ja sa veru nebojím.— Úbohý chlapček! Ale váš otec je zaiste prísny človek. Už ste mu povedali, že sa s Annou vezmete? Prečo chcete robiť silou-mocou strakaté žarty? Nepatrí sa to a ja by som nijako nebola rada, keby ste sa chceli hrať na hlupáka a mysleli si pritom, že sa my budeme vďačne prizerať.William sa nahneval, vzdychol na spôsob človeka, ktorý sa konečne rozhodol pre čin. Urobil pevný krok.— Zbohom, pani Hathawayčka, pozdravujte si dcéru! Môžete jej povedať… ale nie, nemusíte jej nič povedať, pravdaže nie! Ak by sa jej páčilo, môže na mňa už celkom zabudnúť. Hviezdy kývali; bol som opitý a nevedel som, čo sa so mnou robí.William utekal cez dvor, volali za ním. Čosi békalo a spievalo, mladíkovi sa chcelo smiať. Richard by to bol tiež urobil, iste. Je to múdry človek, ktorý sa nikým nedá ťahať za nos. Má provensalské ružice na črieviciach a mnoho pier v klobúku - ah, aké je to krásne, keď niekto môže žiť tak slobodne ako herec Burbage!V Stratforde bolo šero, ľudské mátohy si šuškali klebety pod bránami domov. Otec sa spýtal Williama:— Bol si zasa v Shottery?William si prehrnul rozšírenými prstami vlasy.— Tam.— Dúfal som dosiaľ, že prídeš sám k rozumu, ale teraz už nemôžem mlčať. Nesmieš ta chodiť, nedovolím! Som tvoj otec a myslím, že je tvojou povinnosťou počúvnuť. Hathaway vraj vydedil dcéru.William pokrčil plecom, nevedel o tom. No veď nič za to! Aj tak ho tam už neuvidia, vosková tvár starej Hathawayčky sa môže škeriť v očakávaní. Otcovi povedal, že dnes bol v Shottery u Hathawaych naposledy, čím sa rozhovor skončil. A nemyslí už na Annu, ani na jabloň, ani na rosu, ani na hviezdy, ktoré kývali, ani na jej otrockú lásku. Anna je o osem rokov staršia a priatelia by sa mu z takej ženy iba vysmiali. Boli by reči v krčme! Krikľúni by sa vďačne rehotali a on by sa hádam musel s nimi pobiť.*Je to ten vysoký, plavý mladík, ktorý si vtedy večer priložil k ústam vydlabané dlane a volal na Annu. Potom zabudol na ňu a hvízdal si. William pracuje s mäsom, otec je kdesi v meste. Dlhý Kit udrie Williama po pleci a dá mu pocítiť, akú má ťažkú ruku.— Ide robota, ide? — pýta sa, ako to býva obyčajou.— Ide. Čo by si?— Kedy prídeš zasa do Shottery?— Veď som ta nechodieval za tebou, prečo sa pýtaš?— Si mudrc, Shakespeare, ale mohol by si byť múdrejší. Toľko viem i ja, za kým si chodil, nemyslíš? Ale vyzerá to už tak, akoby si nechcel viac prísť, myslím na Annu, chápeš?William rozmýšľa nad takouto rečou.— Prečo ma poučuješ? — pýta sa konečne.— Veď ťa nepoučujem, — smeje sa Kit. — Ja ti len dobre radím.— Ja si ani od otca nedám poradiť, braček. Ja mám svoju hlavu; dakedy mi vyčitujú, že je tvrdá.— To je zle, Shakespeare, to je zle.Kit sa obracia na pravej päte, akoby si obzeral steny.— Čo by si ešte chcel? — namrzeno sa pýta William.Kit hundral pomaly a rozvláčne ako cesto:— To je zle. Ak má niekto tvrdú hlavu… hm… trocha ju pootĺkať… vyzauškovať, zmäkne.Mladý Shakespeare sa vyrútil na dlháňa:— Pomýlil si si cestu, Kit (tak sa voláš?), komu si sa prišiel vyhrážať? Azda len nie mne?— Anna už nemôže viacej čakať!— Čo ťa do nej! Ak nemôže, nech nečaká! Je clivo starej panne.Kit si odpľuje od otvorených dverí, vietor uchytí slinu, tá fľasne do latky v plote.— Vravíš starej panne, Shakespeare? No… no… je stará asi len preto, že ty si ešte len chlapec; pravdaže si chlapec, nikdy nevieš, čo by si chcel vlastne povedať, myslím, že sa večer celkom vážne bojíš mátoh ako staré ženy a s nimi ich vnúčatá. Ale panna. Ja som Annin bratanec a viem už všeličo: starí sprvu váhali, rozmýšľali mnoho, ale nik nevie, o čom, potom sa radili, zdá sa, že je medzi nimi úplná zhoda. Teraz už nemôžu čakať, sú netrpezliví a Anna sa bojí. Tí hlúpi Shotterčania ukazujú na ňu a chrapúnsky ju ohovárajú (vlastne majú prečo). Ich nevymyté reči sa dostali až ku kňazovi, a vieš, že ten u nás tvorí verejnú mienku. Preto ti od Hathawaych odkazujú, aby si si Annu skoro vzal!William hodí rukou. Všetko ho veľmi dráždi. Musí kričať.— Ehm: majú filipa v hlave, vraj ju vydedili! Mňa by chceli dostať do prázdnej komory! Aby som drkotal zubami, aby mi škvrčalo v žalúdku! Starý Hathaway je veru pekný lakomec, myslí si, že ma bude ťahať za nos, blázon jeden! Prečo len mal tú bezočivosť v sebe a poslal ťa sem! Si, vidí sa mi, najväčší chruňo v celom rode, medzi chruňami sa nájdu dobrí rečníci! Hádam si len nedúfal, že budem pokyvkávať hlavou a pohostím ťa kašou? Milý Kit, príde skoro tma, nemohol by si sa poponáhľať? Cesta je mokrá, blata plno!Kit vidí, že sa Williamovi trasú končeky prstov. Keď hovoril, obočie sa mu pri koreni nosa hýbalo ako odtrhnutá pavúčia noha. Bol veľmi rozčúlený.Už sa cíti porazený, myslí si Kit, nazdáva sa, chudák, že ho zachráni krik a tlčenie päsťou.— Ak si bol vtedy bezočivec, — vraví Kit a jeho ľahostajnosť je pre Williama nevydržateľná, — musíš byť dnes oklamaný, lebo sa ti dobre stalo. Prijmi to ako vykúpenie z vlastných hlúpostí, uspokojíš sa, ver mi. A príď zasa k Anne.Kit odchádza. Nevolá, neprikladá ruky k ústam, nehvízda. Má taký široký chrbát. Dlhé hrdlo sa kyvoce. Je to sudca. Pomalé kroky, počuť ich na skálí: klop-klop.William Shakespeare si priloží brušká ukazováčikov a stredných prstov na sluchy. Niečo sa tam hýbe, poskakuje v nepokoji, to vari z pŕs ušlo čosi.Keď mu otec zakázal chodiť do Shottery, zaradoval sa tej vítanej zhode okolností, lebo sa už sám rozhodol na vytrvalú nenávisť. Nemožno sa večne dívať do tej voskovej tváre, ktorá všetko pokazila pokrytectvom, a nemožno dlho počúvať spev Hathawayho oviec. A teraz musí nájsť slová, ktorými otcovi všetko vysvetlí: musí znova vravieť o letnej noci, o shotterských kobylách, o jabloni, o dlhom Kitovi. Treba dačo povedať aj o pasienkoch a kúkoli (fuj, aké hnusné!) pána Hathawayho a o hromade iných hlúpostí. Ale Hathaway oklamal rodinu shakespearovskú, urobil židovský obchod, pri ktorom azda pomáhala aj Anna. Ako je to možné? Richard Hathaway je nepoddajný hospodár s rozpraskanou kožou na rukách, a John Shakespeare? Neverí v strašidlá a preceňuje svoju silu. Ah, William, zle bude s tebou, zle! Zdá sa, že budeš rozdrvený tými starými ťažkými mlynskými kameňmi, kosti a dušu ti polámu. A tie dve matky, také rozdielne? Tá šľachetná a hrdá Mary Shakespearová, ktorá vyšla z gentry, nemá rada nízkych a podlých ľudí. Každého luhára a hlupáka pokladá za zákerného vraha. Má v sebe pocit istej rodinnej tradície, v ktorej všetko netradičné a profánne sa stáva surovou karikatúrou. Nebude môcť zniesť tvár zo starého vosku, ani otrockú pokoru starnúcej Anny.A pekný, veselý, bezstarostný William Shakespeare upadá do bezradnosti. Úbohé vtáča, vyhodili ho z hniezda.
Cerven_Dive-vtaca.html.txt
ÚvodVegetářská kuchyně vylučuje požívání masa a všech látek získaných zabitím zvířete. Zároveň zavrhuje požívání líhových nápojů a nepřipouští jich ani ku přípravě pokrmů. Za třetí zamítá požívání silného, pro tělo lidské dráždivého koření a přílišného solení jídel. Proto také v našich předpisech použito, jen málo a jen mírného koření, ale i toto může se vynechati. Mnozí vegetariání nepožívají naprosto žádné soli a cítí se při tom zcela dobře. Přílišným kořeněním a solením vznikají různé choroby žaludku, střev, ledvin, zlatá žíla (haemorrhoidy), žlučové kaménky, zduření jater a pod. a spolu s alkoholem zasadila tato dráždidla již mnohým lidem smrtelnou ránu.Mléko, máslo, vejce a med dovoluje vegetářská kuchyně, přísní vegetariáni snaží se však i tyto odstraniti. — K maštění a smažení používá se dobrého přírodního másla, může se však nahraditi i dobrými tuky rostlinnými (Ceres, Kunerol, Alexis, Kokolín a pod.). Chceme-li docíliti značnějších úspor, používáme pouze rostlinných tuků, nebo přidáváme je k máslu. Všude, kde v předpisech užívá se máslové jíšky, můžeme ji připraviti z tuků rostlinných.Nebylo dosud českého spisu, podávajícího předpisy vegetářské kuchyně. Napsán byl ze skutečné potřeby a na časté žádosti docházející redakci našeho listu „Nová kultura“.Vegetářská strava doporučuje se aspoň občas (6 — 8 týdnů v roce) pro zdravé a osvědčuje se i při mnohých chorobách (při dně, nemocech ledvin, ústrojů močových, u kaménků žlučových,[1]u plnokrevnosti a nebezpečí mrtvice, při mnohých bolestech hlavy, závratích, u nervosity, která vznikla z přejídání a j.).Také se stanoviska finančního doporučuje se strava vegetářská, zvláště při nynější drahotě masa. Jest totiž o 1/4 až 1/3 levnější než strava masitá a při tom stejně výživná a nad ni zdravější.Veškeré předpisy jsou vyzkoušené a osvědčené, z části původní, z části dle jiných vzorů pro český žaludek upravené.Každý předpis vyměřen pro 2 — 3 osoby.Vydavatelstvo.[1]Při této chorobě varovati se musíme též jídel přílišně sladkých a mastných.
Barthova_Prvni-ceska-vegetarska-kucharka.html.txt
VenovanieRečník za Cluentia, 183: Neprávosťou mnohých potlačená pravda často vstáva, a znemožňovaná obrana nevinných ožíva.Katovské lešenie prešovské, postavené dňa 5. marca 1687I.Veru dosť dávno už tomu, čo ma osud i s domom odlúčil od uhorského kráľovstva, ktoré v posledných rokoch do záhuby bežalo a množstvo obecných záležitostí v meste, ktorého blaho už viac rokov mám na starosti, mi akosi nedovoľuje venovať dostatočnú pozornosť udalostiam v cudzine, ktoré nám nenávisť a klebety v nepravom svetle predstavujú; jednako, keď už na všetko zvedaví Nemci dychtive prijímajú klebetami niektorých rozširované bájky a výmysly sa za pravdu majú, súc o veciach lepšie poučený, zaumienil som si rozptýliť ľahkovernými ľuďmi dychtive prijímané bludy a napísať tomuto i budúcemu veku len veci zistené. Lebo viem dobre, že sa nad Uhrami tak kruto vládne, že nesmú svobodne ani cítiť, ani písať, ani si na rozžialenom srdci uľaviť, ani sa ako-tak požalovať. Kto však nijakej bázne nepozná, toho tu závisť, neraz pochlebníctvo, často túžba po — nie každému prajnej — priazni panovníckeho dvora pohýňa k tomu, aby čistú pravdu znetvoril výmyslami. Ja budem písať ďaleko od lásky, ďaleko od nenávisti, ďaleko od lichotníctva, ďaleko od priazne dvora, ktorá zriedka má trvanie, po ktorej som nikdy nezatúžil, ani sa jej — ak len smyslov zbavený nie — nebudem domáhať, vediac dobre, že jej viac budem mať, ak vystúpim pred verejnosť, ako keď sa utiahnem do samoty. [Priazne si tento spis nezaslúži, nech ju má ten, zásluhou koho poznám a píšem pravdu, cisársky totiž dôstojník, ktorý za štyri roky poctive slúžil cisárovi a poslednej zimy vrátil sa domov, ktorý, ako očitý svedok najhroznejších vecí, môže podať pravdu skorej, ako hocikto iný.]II.Diviť sa nám prichodí predne osudnému pre Turka Leopoldovi, ktorý mal predkov na dary ducha a priazeň Šťasteny síce bohatých, ale ktorí nemohli dokázať to, čo sa dialo pod jeho vládou, čo podnikol a svetu na podiv z priazne Šťasteny vykonal on; ak to tak povedie až do konca, zaslúži si meno Veľkého Leopolda. Za krátučký čas svojho života preslávil sa skutkami takými veľkými, že keby sa ľudské veci na zdarboh konaly a nepotrebovaly pomoci so strany ctnosti, samo by sa stroskotalo už všetko. Premohol arcibiskupský Ostrihom, osiecke mosty, Solnok, Jáger, Nové Zámky, Pešť, Vacov a nepočetné nepatrnejšieho mena mestá; podmanil si Budín, i podľa súdu Turkov prvé mesto medzi ostatnými, Mukačevo, hlavu ostatných hradov a útočište nepokojného národa. Ak pridá k nim ešte Várad, Székesfehérvár, Sziget a Raab (lebo menšie nemôžu vyhnúť osudu väčších), nenajde, čo premôcť v Uhorsku. Položil synom, až dospejú, taký pevný základ pre ďalšie operácie, že nebude im ťažko držať jednou rukou Východ, druhou Západ.Jeho ohromujúce víťazstvá predzvestovala ináč i príroda a i veštec. Určite sa tvrdí, že keď sa narodil, mal dosiaľ nebývalým a v dejinách neznámym divom na zadnej časti hlavy konskú srsť v podobe konského chvosta. Ako by ho už sama matka-príroda bola dala na záhubu tomu národu, ktorý na žrdi pripevnený konský chvost má za válečný odznak,[1]a položila ho na zadnú časť hlavy preto, aby naznačovala, že sa plnej slávy svojich skutkov dožije v predvečer života. Nie je bez smyslu ani to, čo sa na všetky strany hovorí a číta. Toho totiž času, keď sa Maximilian ujal vlády a hodnosti panovníckej, akýsi žid prorokoval.[2]Vďaky si síce u sudcov a pôvodcov toho katovského lešenia, viem, nezaslúžim, ale jej ani nežiadam, spokojac sa s uznaním, ktoré mi udelí verejnosť a priatelia pravdy. Nenávisti sa nebojím. Ako by som sa bál, keď viem, že nemôžu byť nenávidení podnikaví ochotní ľudia preto, že vynášajú na svetlo veci inými nepovšimnuté a odsúdené na zabudnutie? Iste len milovaním lže sa stáva, že mnohí výmysly rozširujú ako pravdepodobné veci a táraninami klamú mnohých, hoci je pravdivosť vecí na bielom dni. Veľmi pečlive som oddelil pravdu od táranín. Ty, milý čitateľu, kto si koľvek, sleduj ma a nehorli tak za domáce veci, aby si si pri tom ani nepovšimol cudzích.[3][1]Rozumej Turkov.[2]H. K.: Tu akiste chybuje veštba Žida, ktorá sa v predošlých tak spomína, ako čo sa už dosiaľ malo stať; skôr totiž, ako za Maximiliana sa nemohlo prihodiť, čo sa hovorí o Leopoldovi. — Nasledujú slová pôvodcu prv hovoriaceho.[3]H. K.: Vidno z toho, ako by pôvodca nebol Uhrom, keďže uhorské deje, ktoré opisuje a ku študovaniu ktorých predsa len vyzýva čitateľov, menuje zahraničnými; ale z toho, že jeho charakter je totožný s Rezíkovým, a z iných znakov vie sa dobre, kto a aký bol naozaj.
Rezik_Presovska-jatka.html.txt
ŠindelkářiDevatenáct let žil jsem na úpatí Radhoště, v horách a lesích. Působení tam bylo krušné, ale příroda krásná. Vzpomínám na lesy a častěji zastonám tužbou jen horalům známou: Hory, hory — lesy, lesy!…Vícekráte zašel jsem si pěšky až na Slovensko, mezi horami a samými lesy. Představujte si nejvýchodnější Moravu, kde se rozkládají lesnaté Beskydy. Tam je osada Bílá, hromádka chalup rozházených v kotlině a po stráních. Je tam dřevěný kostelík a dřevěná škola; také vila, v níž přespávají lovci, když se tu v létě k zábavě sejdou. I já jsem se v ní několikráte vyspal.Ponejprv přišel jsem do Bílé r. 1885. Před Bílou, na cestě v lese, šindeláři strouhali šindele. Byli to šindeláři slovenští.[1]Přenocoval jsem s nimi pod kolibou. To byli první moji slovenští přátelé.Po několika letech vypravil jsem se na Slovensko opět přes Bílou; bylo to počátkem srpna, za velikého vedra. Vyšed po obědě, mínil jsem po západu slunce doraziti na Bílou. Ale vedro bylo tak veliké, že pod nejbližšími stromy za Frenštátem jsem usedl na celou hodinu a potom ještě několikrát ve stínu odpočíval. V lesích za Čeladnou již bylo dobře. Pěkně se po silnici podle potoka stoupalo; vlevo Smrk, vpravo Kněhyně. Ale po sedmé hodině slunce zapadlo a já potom asi trochu pobloudil, neboť došel jsem na Bílou až po půlnoci. Šindelkářů jsem na známém místě nenašel. Přes rozlitý potok a hromady klád přešel jsem k hospodě poblíž lovecké vily. V téže hospodě byl jsem r. 1885, a tenkráte mi pravili, že mi nebylo třeba v lese se šindelkáři spáti, že by mne byli dali na nocleh do vily. Na to vzpomenuv zaklepal jsem na dveře hospody.„Kdo je?“ ozval se ženský hlas. Pověděl jsem jméno i stav a požádal za nocleh ve vile.„Neznámým nemůžeme; já nejsem hospodská, já jsem dívka (děvečka).Žadonil jsem dále, pořád při zavřených dveřích, jež otevříti dívka se bála. Otec mé ženy byl lékařem, i na Bílou jezdil. Otázal jsem se služky, zná-li jej.„Jak bych jej neznala, byla jsem u něho dva roky kravařkou; kterou to slečinku mají?“„Annu.“„Tak, slečinku Annu…“Otevřela dvéře, podali jsme si ruce, a zavedla mne do vily. Ještě i hrnek mléka a kus chleba mi přinesla. Byla to Veruša. Byla ráda, že se sešla s mužem „slečinky Anny“. Po únavné cestě se dobře nespí. Maje okno otevřeno, slyšel sem vodu hrčet a chvílemi zašuměl les. Bylo mi milo přemýšlet o tom, že přenocuji v širém lese a že jsem již v samém sousedství Slovenska. Tajil jsem dech, abych slyšel šumění lesa. „Hohohohohó!“ Takový hlas slyšel jsem z dálky, lidský hlas. „Hohohohohó!“ slyším opět a to zřetelněji. Za chvíli zas… zas a zas… Hlas smutný, zoufalý, už blízko vily… Bůh ví, co je. Zavřel jsem okno. Pohádky lesů táhly mou myslí, o lulkyních, o lesních ženkách, o uhlířích, o zbojnících…Slunce bylo již vysoko, když jsem procitl. Umyl jsem se v potoce. Veruša připravila snídaní. Obsloužila mě ráda, protože měla ráda „slečinku Annu“.Cílem mým byli zatím šindelkáři. Veruša mi ukázala, kde jsou. Jsou prý čtyři, všickni z Turzovky; také jeden mladý mezi nimi.„Pán Boh daj dobrý deň.“„Pán Boh daj; kde sa ustávajú, kde?“„Som z Frenštátu, idem len tak svet zkúšať,“ představil jsem se šindelkářům, jak obyčejně se slovenskému lidu představuji.Dvě koliby, čtyři stolice, hrba klátův a čtyři chlapi. Právě dojíždí vozár. „Hijó! Heta! Čihy!“ Práská do koní, hubených kosí a kůže, i bičištětem je mlátí. U koliby zastavil, aby shodil dřevo.Šindelkářská koliba je tak právě pro letní byt; čtyři neotesané sloupky a na nich stříška z kůry. Stěny žádné. Stříška chrání před slunečním úpalem a před deštěm. Pod každou kolibou jsou dvě tesařské kozy, za každou chlap. Dva chlapi, tak čtyřicátníci, švakři z Turzovky, první slovenské dědiny hned za hranicemi; pod druhou kolibou staroušek otec a mladý syn, také z Turzovky. Jak jim jde práce od ruky, a jak je milá na ně podívaná! Struh — struh — struh… Koza vrže, poříz někdy zahviždí, na suku zaskřípe, ale nejčastěji slyšíš milý zvuk: struh — struh. Rýha udělá se fugačem a šindelek je hotov; slyšíš jej zvučně plesknout, když jej šindelkář na hromadu odhodí. Struh — struh — struh, vrz, plesk…Vedle teče potůček a mile hrčí. Od noci hoří smolný klát a kouř jen voní. V ohništi jsou očazené kameny, na něž šindelkáři staví várníky (hrnce), když si vaří. I várníky jsou vedle, černé od kouře a vnitř neumyté, také černé dřevěné lžíce se tady povalují. Les šumí a voní, ptáček přilétá jeden za druhým a každý tu zacvrliká. Věru prý i jelen sem někdy zavítá.Vzpomněl jsem si, jak se Veruša bála v noci dveře otevřít, a vypravoval jsem to šindelkářům. Mladý šindelkář, Martin Žilinčiar, ustal v práci: „Hej, hej, ona je opatrná,“ poznamenal.„Opatrná, ale někomu otevře hned,“ řekl šindelkář Odnoga. Martin se začervenal. Struh — struh — struh, vrz, plesk, struh — struh… Vozár složiv dřevo postál chvíli. Figura pro malíře: rovný jako svíčka, černé dlouhé vlasy, na hlavě těžký černý širák, košile z hrubého plátna, rukávy při ní široké, tak že mu lokte vylízají, těsné gatě z bílé hrubé houně a na nohou krpce. Stojí jako při raportu, — bylť vojákem — a drží při noze bič, jako kdysi držíval zbraň.Mlasknul.„Tak tři deci pálenky, hm, přišly by na košt.“„Napij se vody, tu ti teče,“ pravil Martin.„Hej?“ jízlivě se táže vozár, „též si ji glgal, ale teraz ti Veruša zakázala.“Opět se začervenal Martin.„Hijo!“ vzkřikl vozár a práskl do vzduchu. „Čihy!“Pověděl jsem šindelkářům, co mne v noci strašilo. Hohohohohohó!„To bol tetrov,“ pravili; stařeček tetřeva také po půlnoci slyšel.Vrátil jsem se oklikou do hospody. Veruša vařila. „Co ustrojíte mně?“ otázal jsem se. Umluvili jsme kapanou polévku z mléka a vaječnici.„To jsem se dověděl něčeho pěkného,“ zažertoval jsem. Veruša se zapálila, ale byla ráda, že se dotýkám jejího štěstí. Jen jen poskakovala. Maličká, ale silná; tvář kulatá, ruce baculaté, v pasu hrubá, v kyčlích široká a pod krátkými sukněmi vyčnívala jí silná lýtka. Jako kulička, říká se o takových ženských. Nebyla sličná, ale přece příjemná. Vždycky mne zajímalo štěstí chudých. A tak bych byl rád vnikl do duše zamilované služky a zamilovaného šindelkáře.„Pověděl jsem Veruši, jak jsem se seznámil se „slečinkou Annou“. „Víte, já byl knihovníkem, a ona si chodívala knihy vypůjčit, vybírala si ty nejlepší, a tak to začalo.“„Jejda, jejda, to jsou oni, vždyť jsem já tam slečince Anně též pro knihy chodívala.“ A po takovém úvodě začla Veruša o srdci svém. „Vědí —“„Říkejme si ve dvoje,“ napomenul jsem ji.„Tak víte, on sem večer zacházel na pálenku. Nepil moc, jen za tři krejcary a zafajčil si ze zapekačky. Tak seděl a okukoval. Já nic. Nikdy jsem na šindelkáře nepomyslila, bídný zárobek (výdělek). Protivila se mi jeho černá košile bez límce, šňůrkou pod krkem svázaná, také nahaté černé ruce a rozhalená prsa. A když vzal zamaštěný širák na hlavu a houni na ramena, vypadal jako celý dráteník. Jé, toho bych si nevzala, říkala jsem si v duchu vidouc ho, jak za mnou pokukuje. I to se mi protivilo, že nemluvil po našem: říkal drevo,reč, hromotresk a co ještě toho napovídal. Ráz v neděli starký (starý otec) šel domů, ale Martin zůstal zde. Odpoledne šel do hory (lesa) a večer, když nikdo neviděl, dal mi plný širák jahod. ,Prijmite to odo mňa,‘ tak pěkně pravil a stiskl mi ruku a už byl pryč. Jahody voněly a byly jako palce hrubé. Širák byl vyložen lopuchovým listím a kolem dokola byly pěkné kvítky. Inu, nikdy bych byla nepomyslila, že to tak pěkně umí. A tak pěkně to řekl: ,Prijmite to odo mňa.‘ Druhý den jsem šla vedle kolib, kde šindelky strúhajú. Martin se rozčervenal. ,Kde sa ustáváte, kde?‘ optal se. Tož jsem se zastavila a dívala se na jejich robotu. Dřevo bylo takové čisťoučké a bělučičké, a třísky tak pěkně odletovaly. Pomyslila jsem si: Není to řemeslo tak zlé. Musím říc, Martin strúhal nejšikovněji; než napočítal deset, už mu letěl šindelek z ruky. Tož, tož — co bych ještě řekla? Večer přišel a byl takový vymytý. Zase si dal pálenku a kouřil ze zapekačky a tak pěkně za mnou pokukoval. Když jsem vyšla ven, vyskočil za mnou a uchopiv mě za ruku řekl mi do ucha: ,Dobrú noc, Verunko. ,Verunko‘ pravil, všichni mi říkají: Verušo. Byla jsem ráda, že mi tak pěkně pravil, ale páchlo mu z úst, tož jsem odskočila a tak potichu mu řekla, že cítím tabák a pálenku. A co se stalo? Druhý večer Martin přišel a — nepil a nekouřil. Jejda, to se mi tak zalíbilo a pomyslila jsem si: To by byl poslušný muž. Když odcházel, zase se ke mně přitočil, dechl mi na čelo, a nic jsem necítila. No — no, ono toho bylo moc. Jednou mi přinesl solničku ze dřeva, co sám urobil, — jednou dvě dřevěné lžíce, pěkně vypálené a jednou pěkné perličky z jarmarku z Čadce. Já jsem mu zase několikrát naškračila vaječinu, sama jsem vejce koupila, a pasák mu to zanesl do koliby. Ale to pořád nebylo nic. Až jednou v neděli odpoledne šli jsme spolu do hory na jahody. Jahod bylo do boha — “„Počkejte, Verušo.“ Slyšelť jsem ponejprv rčení: do boha, a vzpomněl jsem si na Dobrovského, jenž podle tohoto rčení soudil, že slovo bůh znamená mnohost. „No — no, vypravujte dále.“„My jsme nic netrhali; Martin mě držel za ruku a tiskl mi ji. Naráz, když jsme byli vysoko v hoře, oblapil mě kolem pasu a pravil, až se mu hlas třásl: ,Verunka moja, ja ťa tak rád.‘ A moc a moc mě vybozkal (zulíbal). Já jsem jej oblapila kolem krku, a už bylo hotovo.Večer Martin do hospody nepřišel. Mne cosi táhlo tamto do lesa k obrázku Panny Marie. Nebála jsem se tmy a šla jsem tam. Když jsem byla blízko, zaslechla jsem hlas, ale nebála jsem se — tak mě Panenka Maria sílila. Kdosi se nahlas modlil, kdo jiný než Martin? A tak pěkně po slovensku: ,Zdrávas Panenka Maria, milosti plná, pán s tebou, ty si požehnaná medzi ženami, a požehnaný je plod života tvojho Ježiš. Svätá Maria, matko božia, pros za nás hriešnych nyní i v hodinu smrti našej. Amen.“ Urobila jsem kříž a modlila se s ním. Pomaloučku a potichoučku šla jsem k obrázku a klekla si vedle Martina. On se ulekl, ale hned se zas vzpamatoval; oba jsme sepjali ruce a modlili se společně k Panence Marii. Nikdy jsem se tak nábožně nemodlila, jako tenkrát. Martin se mi přiznal, že se chodil k panence Marii modlit každý den, až si mne vymodlil. Takový je on hodný šuhaj; nepije nefajčí, robotí a modlí se…“Veruša odskočila z kuchyně. Já si usedl ke stolu, který stál venku, a ona po chvíli přinesla mi velký talíř kapánky a vaječnici. „To víte, já to tak neumím jako slečinka Anna,“ poznamenala. —Odpoledne jsem šel opět mezi šindelkáře.„Co jste měli na oběd?“„Bryju,“ pravili. A sami si ji uvařili. Když voda vře, nasypou rozemleté kukuřice, posolí to a nechají povařit. Dnes si ji pomastili rozkračenou slaninou.„A co bude na večeři?“„Múka.“ Do kyselého mléka natřepe se mouky, posolí se to, povaří, rozšvrlá habarkou, a je hustá, živná polévka.Po večeři se šindelkáři klečíce pomodlí a jdou hned, úplně unaveni, spat. Spí pod kolibou, majíce pod hlavou třísky a přikryjí se huní (kabátem z houně). Poblíž koliby roznítí oheň, vloží do něho hrubé poleno nebo klátík, a ten pomaloučku hoří po celou noc a spící šindelkáře zahřívá. Vonný kouř ze smolného dřeva je šindelkářům příjemný.Před východem slunce již zase sedí na koze. Struh — struh, vrz, klep — to je po celý den. Celý den a celou noc v lese! V lese spát, jaký to má význam pro zdraví lidské! I starký, otec Martinův, byl zdráv a pracoval čile. Již padesátý rok strúhal šindelky; sotva dvě, tři zimy chodil po drotárštině. Strúhal ve Spiši, v Sedmihradsku, ale nejvíc v lesích olomouckého arcibiskupa v nejvýchodnější Moravě. Obchod se dřevem mají na Slovensku ponejvíce židé. Ti také kupují dřevo v lesích arcibiskupských a velkou část dávají zpracovati na místě. Slovensko spotřebuje mnoho šindele; horské dědiny jsou celé pod šindelem a v městech je též množství šindelových střech. Šindel se odpočítává na kopy a prodává se ve svazcích. Tisíce svazkův odnáší Váh, kdo ví, kam. Prkna a jiné rozpílené dřevo pluje až do Egypta, a to po Kysuci do Váhu, po Váhu a po Dunaji do Černého moře, odkud přes moře Marmarské, Egejské a Středozemské do Alexandrie nebo do Kaira. Není-liž zajímavo, že Egypťan má nábytek ze dřeva moravského?Od kopy šindelků dostává robotník 10 krejcarů, tedy za krejcar ustrúhá šest šindelkův. Otec se synem ustrúhali za den až 20 kop, zarobili tedy denně až 2 zl. Robili tenkráte židovi Adolfovi z Vysoké.Do Bílé přišel jsem v pátek v noci a pozdržel jsem se do neděle. V Bílé je kostel filiální a té neděle přišel kněz z Ostravice, dvě hodiny vzdálené. Kněz kázal a sloužil mši, při níž učitel hrál na varhany, jen jen se v dřevěném kostelíčku rozléhalo. Starý otec odešel na neděli domů do Turzovky kdežto Martin zůstal na Bílé. Byl v kostele a Veruša též, zdáli se mi nejpobožnějšími ze všech lidí. Kdo si jich dobře povšiml, poznal ženicha a nevěstu. Martin měl sváteční oblek; nové bílé nohavice houněné měl ve vysokých botách, pěknou houni na ramenou a pod ní košili z bílého plátna, dar to Verušin; v rukou držel nikoli všední širák, nýbrž černý klobouček s přiléhavou stříškou, a za kloboučkem trčela vonička od Verunky. Šohaj, jak by jej vymaloval. Veruša měla kroj valašský: černou širokou řasnatou sukni jen do polovice lýtek, modrou tlačenou přednici (zástěru), kryjící bezmála celou sukni, běloučké mušelínové rukávce, nad loktem naduté a ozdobené bohatou valašskou výšivkou. Kordulka byla černá axamítová a lesklým prýmkem lemovaná. Za kordulkou měla voničku z mařího listu a božího dřevka. Byla prostovlasá, vlasy majíc spleteny v jeden rulík, zakončený jasněčervenou pentlí, jakož vůbec u valašských děvčat vídáme. V rukou držela knížky (modlitby) a vyšívaný kapesníček. Přece jen šumná, a Martin na ni více hleděl než na pana faráře. Po kostele na ni čekal a chopil ji za ruku; jdouce k hospodě houpali rukama a vesele si vypravovali.V neděli odpoledne odešel jsem z Bílé na Slovensko.*Uběhlo několik let. O svátcích svatodušních vyšel jsem si zpod Radhoště opět přes Bílou do kraje drátenického. V té době jsou lesy nejkrásnější; nejvíce voní, zeleň jejich je svěží, a ptáci v nich nejvíc zpívají. Tentokráte cestoval jsem s milým pěvcem Valašska, Josefem Kalusem. V Bílé vzpomněl jsem na Martina a Veruši a řekli jsme si, že je v Turzovce vyhledáme. Potkávali jsme lidi, jdoucí proti nám na Moravu, putovaliť na pouť do Příbora.„Kde bydlí Martin Žilinčiar?“ ptali jsme se.„Tam níže, nalevo od silnice, má pěkný bílý domeček.“Cestou viděli jsme chalupy dřevěné, neobílené, tu jednu, tam dvě nebo tři, a žádná neměla komínu. Najednou jsme přišli k chalupě obílené a s komínem. „Pojďme tam.“ Hned na prahu jsme uviděli — Veruši. Mne nepoznala, ale rozpomenula se a nezapomněla se zeptati na „slečinku Annu“. Martin nebyl doma, strúhal šindelky až v Sedmihradsku, a starý otec byl už na věčnosti.Sedli jsme na lávku a vypravovali. Nejdřív o sobáši. Podle uherských zákonů byla Veruša s Martinem oddána nejprve po občansku od matrikáře v Turzovce; nenazývala to sobášem, byli prý napřed u notára u zápisu. Potom byli církevně oddáni na Bílé; dobrá paní hostinská vystrojila jim skrovnou hostinu. Martin byl i po svatbě hodný, ač trošku pil i kouřil. Veruši trápily malé obločky; v jizbě bylo tma, ani vyšívat nemohla. Tedy prosila Martina celý rok a když ani druhého neustala, Martin obločky zvětšil; sám to urobil, jen sklo zasadil sklář. Když byly obločky větší, žadonila o komín; nemohlať prádlo na půdu zavěsit, neboť kouř valil se celou půdou. Martin váhal, ale konečně zavolal murára (zedníka), a za dva dni stál komín, až radost. Potom si Veruša sama chalupu olíčila (obílila) a okénka ocifrovala (ozdobila) šmolkou. Jiní mají chalupy neolíčené, jen kolem maličkých okének bývá jakýsi malířský pokus: štětka namočí se do vápna a přitiskne se ke každé straně okénka. Nyní Veruša pomýšlí na prkennou podlahu.Ukázala nám dva své chlapce. Bude je posílati tam do té školy, do moravské. Na samých hranicích je česká škola, náležející do okresu Místeckého. Spodek je zděný, stavba dřevěná, střecha šindelová a též všechny stěny jsou zvenčí šindelem pobity. Škola stojí při cestě na Slovensko, ve výši 712 metrů nad mořem. Rozhled je náramný, vítr stálý. Vyučování začalo tu po prázdninách r. 1904, a chodí sem i starší chlapec Verušin; nedáť prý si dítě v maďarských školách zbeťárštit.*Často na ně, na šindelkáře v lesích, vzpomínám. Jedí bryju a múku, na třískách spí… Ale jsou celé léto v lese, ve dne i v noci! Žádný král nemá tak sladký spánek jak oni…Kdo jich litujete?A kdo jim závidíte?(Osvěta r. 1906)[1]Na Slovensku dělají šindele drobnější a říkají jim šindelky, robotníkům šindeláři.
Kalal_Slovenske-obrazky-z-hor-a-plani.html.txt
IBolo to počiatkom tohoto storočia, keď Marína Hrúzová vyšla zo svojho rodiska, zo župy milej, kde rodia sa tie krásne devy - z Turca. Tak vravia, že Turiec je pekná záhrada, nie div, že tam aj slávičí spev sa ozýva, preto aj svetoznámy Kollár do svojich „Spievaniek“ dal vykresliť Turčianku. Celý Turiec je jedno slávičie hniezdo. Z tohto hniezda vyletela Marína, aby dala dolnozemským rovinám maďarského spevca. So žiaľom a radosťou lúčila sa so svojou domovinou; so žiaľom, bo veď aj ten najbiednejší kraj je nám najobľúbenejším, keď ho našim rodiskom menujeme, tým viacej, keď je on krásny ako Turiec; ale aj s radosťou, veď išla ku Dunaju, išla k svojmu stríkovi. Už tá zvedavosť ju tešila: vidieť Dunaj a Pešť, vidieť strýka a u neho sa ubytovať. Keď ona vyšla z domu, keď obzrela sa na osadu, v ktorej mladé dni svoje strávila, zanôtila si ľúbozvučným hlasom:Poďme, milý, poďme preč,Tu nás ľudia vzali v reč;Poďme, milý, k Dunaju,Kde nás ľudia neznajú.Ale nič jej city tak nezradzovalo, ako pieseň, ktorú viacráz vyspevovala:Ústa mi spievajú, oči sa mi smejú,Ale od srdiečka slzy sa mi lejú.Nutno nám pripomenúť, že naša Marína so spevom vstávala, so spevom líhala, bôle a radosti ním vyjavovala.Od Pešti na východ počínajú sa briežky, po dvojhodinovom pieskovom mori, teraz už zväčša holé, ale na ten čas dojímavými lesmi ovenčené. Pod takýmto vinicami vysadeným briežkom leží čisto slovenská osada Maglód, na brehoch nepatrného potôčka. Na ľavej strane potôčka, v samom stredišti dediny stojí jednoduchá budova, pri ktorej v zimný čas čuť vravot a krik mladého pokolenia. Kto by neuhádol, že je to škola? Tu učil, aspoň by bol mal učiť miestny pán učiteľ, Hrúz. Bolo to v stredu popoludní, škola bola prázdna, ale náš pán učiteľ neľúbil prázdniny, a postaral sa, aby aspoň jeho hlava bola plná. No darmo je, vyznať pravdu musíme, aj pán Hrúz nechcel zahanbiť porekadlo: cantores amant humores,[1]a jeho najobľúbenejšia pieseň bola:Každý deň, každý deň,Má sa vínko píti,Koliko, tolikoMáme sa opiti.A čo viac, aj jeho verná rebrinka, pani učiteľka, to držala, že vo všetkom má vernou byť svojmu mužovi, a tak aj ona spievala s pánom manželom, nielen spievala, ale aj v humore podiel brala. Ktože môže z toho, že silica,[2]či je vo víne, či v pálenom, zmúti hlavu a že zmútená hlava jazyk nezbedne pohybuje, takže z reči do reči — potom väčší a väčší krik, až vznikne vada a z vady bitka, ktorá svoje bojište z počiatku nájde v izbe, potom pri reterovaní[3]jednej alebo druhej stránky na dvore a konečne až na ulici. Veru sa to, bohužiaľ, často opätovalo aj v maglódskej škole. Tak to bolo aj v spomenutú stredu, keď podvečer jedna švárna deva dorazila do bytu pána učiteľovho.„Počkaj, bezbožníku!“„Čo? Ja že bezbožník? Ba ty si na čertovom kolese krútená planieta!“Tieto útle výrazy bolo počuť, keď predesená deva vstúpila do školského dvoru a bojazlivo preriekla:„Dobrý večer, pane strýčko.“„Dobrý večer,“ odvetil mrzute učiteľ: „kto si, čo si a čo chceš?“„Ja som Marína Hrúzová z Turca.“„Ach, ach, dcéra to môjho bratova Jánova. No či ho vidíš, dieťa moje, tento môj kríž? No ale veď sa sama presvedčíš. Čakal som ťa.“Po boji stalo sa utíšenie veliké. Marínu zaviedol pán strýk do izby, šomral na svoju Rebeku, potom sa doptával, čo nového v Turci? Ako a s kým prišla? Po chvíli zavolal na svoju starú:„Nuž ani neprivítaš moju pokrvnú? Maj rozum! Prines voľačo k večeri. Daj doniesť vína.“Toto posledné slovo pohlo Rebeku tak, že pravda s jedom a nemotorne, ale predsa dala sa do práce. Medzitým začal pán strýk rozhovor s devou. Ona ale zhrozená tým neočakávaným vítajom, dávala len chúlostivé odvety. Priniesli jedlo, lačná bola, ale jej nechutnalo. Uložili ju do postele, ustatá bola, ale sladký sen neprišiel na jej oči. Lietali jej myšlienky ďaleko, ďaleko až ta do Turca. Slzila, modlila sa, až konečne o polnoci zjavil sa anjel sna, pávím perom potrel jej pekné čierne oči a ona usnula.[1]cantores amant humores(lat.) — speváci majú radi tekutiny, alebo speváci radi pijú[2]silica— prchavá vonná súčasť živice[3]reterovanie— ustupovanie, cúvanie
Seberini_Marina-Hruzova.html.txt
Bolo i budeVeje vietor, vejeod Tatry k Dunaju:Smutné hlasy idúpo slovenskom kraju.Po slovenskom krajutaké idú hlasy:už sa pominulitie slovenské časy: —Časy naše, časy,časy našej slávy,keď nad Nitrou vialislovenské zástavy.Hoj, Nitro, zlatý trónkráľa Svätopluka,čo raz naň pomyslím,srdce vo mne puká.Boli sme my, bolimedzi národami,ako ten náš Kriváňnad tými Tatrami.Bol ten náš kraj v kvete,ale ten kvet zvädol:Dobrú noc, Slováci!Váš deň už zapadol. —A keď aj zapadol,veď on zase svitne;ten náš slovenský krajv nový kvet vykvitne.Hore sa, Slováci!Hore sa! — a Boh dá:bude Slovák ešte,čím býval inohdá.Stojí ešte, stojíKriváň nad Tatrami:bude Slovák, čím bolmedzi národami.
Chalupka_Bolo-i-bude.txt
TuberózaKeď sa Stana Viljevská osvedčila, že pôjde na kurz profesora dr. Hochenegga pre ošetrovateľky, čo sa pripravujú ísť na bojište, na front, všetci jej známi sa len usmievali.Stana, ktorá vstáva o 11-tej, musí mať denne vlažný kúpeľ a najmodernejší divadelný kus; Stana, ktorá nosí len hodvábnu „conbination“, bielizeň ľahkú, ako páperko; Stana, ktorá sama nemôže sa učesať a blúzu si zapäť, — má ísť na bojište, ozaj divná myšlienka!Ale že sa v tejto vojne stávajú len pravdenepodobné veci, stalo sa i to. Keď asistovala povestnému operatérovi prvý raz, zbledla síce a podobala sa viac alabastrovej váze, než mladému dievčaťu, ale obsluhovala zručne a ticho; lepšie, ako hociktorá iná z dám. Utešené vlasy boly v tuhých vrkočoch tak stlačené pod bielym čepcom, že ju každá ihla bolela; ale vydržala i to. A nezamdlela, keď jej prvý raz strekla krv do tvári, len sklopila dlhé mihalnice a striasla sa. Sám profesor jej vyslovil svoj obdiv nad toľkou chladnokrvnosťou.Po 4-mesačnom kurze bola vyznačená medzi tie, ktoré šly na bojište. Keď si prvý raz obliekla uniformu, prešiel ju mráz. Hrubé zelenkasté súkno nemilosrdne drelo jemnú pleť hrdla a pliec, — a Stana bola dosiaľ tak, ale tak rozmaznaná!Ako dobre, že ani predtým nikdy nenosila mídra, — útlo a jemne sa kreslily formy mladého tela pod vojenskou blúzou, na ktorej sa skvel znak Červeného kríža pre tie, ktoré idú do poľa: plaketa mosadzná s krajinským erbom.Na utešených vlasoch stlačená vojenská čiapka; konečne sa podarilo Stane vymyslieť si spôsob ukryť vlasy. Dlho rozmýšľala, či ich obetovať — odstrihnúť. Už-už bola i na to odhodlaná; ale v posledný večer, keď ich rozpustené pred veľkým zrkadlom česala a zlaté vlny ju nežne šteklily okolo pliec a ramien, si vzdychla: „Nemôžem!“ a odložila nožničky z rúk.Ako tak stála s druhými dámami Červeného kríža na ohromnej stanici, kde už kúril sa rušeň vojenského vlaku, robila dojem viac mladého šuhaja, ako dievčaťa.Svižná, pružná postava a ľahkosť pohybov prezrádzaly, že Stana nepredarmo trávila pol života na svobodnom vzduchu, a len pohľad očú bol mäkký a ženský.Veľké lúčenie — a vlak vyjachal do neznámej tmy.Boli konečne na mieste, po 36-hodinovej ceste. Stana cítila bolesť v každom úde a zmocnila sa jej dosiaľ neznáma zunovanosť.Prvý raz jej prišlo na um, akú ťažkú úlohu si vyvolila, a celkom po detsky začala ticho plakať. Ale to bola len chvíľka slabosti; keď sa konečne umyla v gumovom umyvači, ktorý so sebou priniesla, a vlasy rozpletené visely, cítila obľahčenie a nezdalo sa jej všetko to takým strašným.Len na pár kilometrov od nich bol prvý „Hilfsplatz“, kde ženské vôbec nepripúšťajú — a ony boly tu v barokovom kaštieli nejakého poľského šľachtica; červený kríž na bielej zástave vial so strechy a nápis na bráne bol: K. u. k. Feldspital Nr. 18. Ináč by ani nebola vedela, kde vlastne došli, a že sú tak blízko bojišťa.Park spustošený, štatuy rozdrúzgané, len stavisko málo trpelo a „sestry“ dostaly ako-tak zariadenú izbu v ľavom krýdle kaštieľa.Ustato sa vystrela Stana na železnú posteľ — vlasy osvobodené visely po zem.Večer bola natoľko zotavená, že s chuťou jedla podivné jedlo, čo navaril kuchár, v civilnom živote sklenársky majster v malom nemeckom mestečku. Ale zvláštny guľáš servírovali na pravom anglickom Wedgevoode, a vodu pila z českého skla, takého krásneho, akého ešte nikdy nevidela. Stana sa rozumela do starého skla.Po večeri sa išli prejsť do parku; Stana vošla do skleníka s tou zvedavosťou, ktorú cíti človek, keď sa vidí razom v úplne cudzom svete.V skleníku prázdnota — spustnuté všetko, všade okná povybíjané; bolo badať, že dávno to bolo, čo tam záhradníkova ruka pestovala cudzie rastliny.Len v jednom kúte — ó, div! — medzi doskami a drevom v kvetníku polozakrytá tuberóza…Divná, melancholická vôňa bieleho kveta upomínala Stanu razom na život pred vojnou, a polo nepovedome odtrhla biely kvet a so zatvorenými očami dýchala do seba sladkú tajomnú vôňu.„Kto bude mať nočnú službu?“ spytoval sa pomocný lekár, keď sa sestry večer rozchádzaly.Na Stane bol rad; a v izbe inšpekčného lekára sa hlásila jedna zo sestier na nočnú službu, ktorá jej mala odovzdať chorých.Nebolo ich mnoho, so pár ľahších pádov; už mali obväzky popreväzované a v noci spali dobre, vysvetľovala Stane sestra Karolína; len tu — vravela šeptom — tu je náš najťažší pád.Stály predo dvermi na prvom poschodí opusteného, vojnou ošarpaného kaštieľa. Vysoké, tmavé dvere maly kde-tu sošuchanú pozlátku a ornamenty barokovej doby boly divné v pološere dlhej chodby.Pomaly otvorila dvere, vstúpila dnu.Izba bola úplne prázdna, len železný umyvač stál na postriedku a na stoličke sedel vojenský sluha; v poháre zapravená sviečka biedne osvetľovala neveľký priestor, a v kútoch izby po stenách sa naháňaly dlhé tône, keď prievan nastrašil plamienok sviečky.Sluha vyskočil a salutoval pred sestrami.Dvere naľavo boly pootvorené; bolo počuť krátky, ostrý dych človeka s vysokou temperatúrou.Keď sa Stanine oči navykly na tmu v izbe, videla zvláštne niečo: a zabudla na vojnu a jej hrôzy. Stála v koketnom salóne dávno zašlej doby. Izba šesťuhlová, steny obtiahnuté žltým brokátom, okná vysoké, všade s takou istou pozlátkou, čo na dverách. Sestra Karolína zapálila girandoly, a Stana stála ako omráčená. V postred izbe na širokej masívnej posteli tej istej doby ležal mladý ruský oficier. Ležal polooblečený — lekár zakázal akýkoľvek pohyb raneného — len blúzu mal rozopätú, a vysoké čižmy ležaly zablatené neďaleko postele.Na drahocennom stolíčku — laque vermeille — ktorý by bolo vďačne prijalo hociktoré muzeum, stál ordinárny prázdny krčah z hrubého skla, pri ňom teplomer na meranie horúčky a akési prášky.Stana ešte vždy nepohnute stála a dívala sa na raneného vojaka.Mladá hlava hlboko vrytá do veľkých čipkovaných hlavníc, oči zatvorené, pery pekne kreslených úst tmavo-červené od horúčky, pri neistom svetle sviečok čarovaly pred oči nie chorého, len spiaceho mladého Napoleona. K tomu okolie a náradie tej doby. Stana si prešla rukou po čele; cítila sa ako vo sne.„Som predsa len veľmi ustatá a excitovaná“, myslela si. „Vidím Napoleona miesto cudzieho vojaka. Som predsa slabé stvorenie!“Ako by sestra Karolína bola uhádla jej myšlienky.„Však sa podobá Napoleonovi?“ spytovala sa s úsmevom. „Ale nie div, veď má i on v sebe kvapku tej krvi“, a vytiahla zo stolíčka kartu: ,Le comte Stanislav Colonna-Walewski‘. „Toto sme našli v jeho písmach“, doložila tíško.Teraz už svitlo Stane. Teda ozaj Napoleonova krv! Až ju mráz prešiel. Napoleonov pravnuk. Divý šíp síce, ale tým vznešenejšej krvi…„Je ztratený“, šeptala sestra Karolína ďalej, „beznádejný pád. Dnes ráno ho doniesli, ale sotva dožije zajtrajší deň. Srdce je prislabé… nevydrží to, chudák… škoda ho…“Ešte vysvetlila Stane, kedy mu čo dať užiť na obľahčenie bolestí, kedy merať horúčosť, a vyšla von.Sviečky v trojramennom svietniku nepokojne blkotaly. Stana zbadala, že okná boly pootvárané: prievan ich pohýňal. A prievan pohyboval i ťažké brokátové záclony na dverách, boly ako keby niekto za nimi stál…Spamätala sa. Zatvorila okno, ale myšlienka, že v prednej sedí vojak, bola jej razom potešiteľná.Medzi oknami visely v podlhovastých rámoch obrazy, podobizne dávno zašlých generácií. Stana sa zahľadela na ne; najmä jeden obraz sa díval na ňu — cez celú izbu cítila tmavé oči peknej ženy za sebou chodiť. Hlboko vystrihnuté šaty, plecia a prse len závojom prikryté a musela mať krásne ruky: nedbalo držala závoj ľavou rukou, a tá bola naozaj krásna.Len oči mala posmešné, a pritom predsa smutné. Ba čo bol niekedy jej osud?Stana pristúpila k posteli mladého grófa. Sestra Karolína vravela, že býva často bez povedomia. Na ľahký krok Stanin otvoril pomaly oči a povedome sa podíval na ňu.Blesk nadzemského šťastia preletel jeho tvárou.„Mária Antonovna!“ šeptal tichúčko. „Tak ste predsa prišli? Veď som vedel, že vás moja túžba pritiahne, museli ste to pocítiť!… Ach, Mária Antonovna, pamätáte sa na naše prvé sídenie?“Stana stála bez slova.Žiara v očiach mladého oficiera jasne vravela, jasnejšie než všetko iné, že je už nie tu, na našej smutnej tmavej zemi, ale v krásnom kraji svojich fantázií.„No, odpovedzte, Mária Antonovna!“ prosil a chytil ruku Staninu; ale bolesť v boku ho schytila, zatvoril oči a bolestne zastonal.Stanino zadivenie sa roztopilo v nesmiernom súcite.Prikročila bližše a stisla mu horúcu ruku.On otvoril so šťastným úsmevom krásne oči, ktoré maly už len málo času dívať sa na tento svet.„Mária Antonovna!“ vravel tlmeným hlasom. „Pamätáte sa? Stáli ste pri okne a mali ste tie utešené grécke šaty, pri večierku u kňahyne Trubeckej. Pamätáte sa na ten živý obraz? Celkom biele boly, a na pravom pleci gemna z kryzolitu, vlasy rozpustené. Keď som sa priblížil k vám, oči ste sklopili, a bledosť vašej tvári sa zarumenila… a tá vôňa tuberózy… Ó, Mária Antonovna — taká krásna ste boli! Celú noc som nespal po zakončení večierka. Celú noc som sa díval na vaše okná. Len ja a mesiačik sme dávali pozor na váš spánok!“Chcel sa pohnúť — rana zabolela, hlava klesla znova do bielych vankúšov.„Ach!“ zastonal cez stisnuté zuby, „ako to bolí!…“O chvíľu otvoril znova oči a zadivene sa díval na ňu.„Ale kde sú vaše zlaté vlasy?“ spytoval sa, a tieň nedôvery preletel jeho očami.Ako hypnotizovaná složila Stana biely čepček, potriasla hlavou, a zlaté vlasy rozpustené vlnily sa okolo tvári a pliec.„Teraz ste zasa taká krásna!“ vzdychol on uspokojene, chytil končeky vlasov a pritisol k horúcim ústam. „Ó, Mária Antonovna, ako vás milujem — ani tušenia nemáte o tom!“V prednej bolo počuť kroky vojakove.Stana sa pohla.„No, nechoďte preč, prosím vás“, vravel on, a takou silou ju držal za vlasy — nemohla sa pohnúť.Chvíľu zas ležal ticho. Ťažké vydýchnutie… zaspal znova.Čas sa vliekol. Stana pozorne vytiahla teplomer a, odtrhnúc hodvábnu košeľu raneného, počala merať horúčku.Musel mať úžasnú horúčosť, i krátky sekaný dych to prezradzoval jasne. Podarilo sa jej pozorne položiť teplomer. Razom sa pohol, stisol ho; škrknutie, ako keď sa sklo pristúpi, guľky živého striebra lietaly po posteli a podlahe.Strhol sa.Stana s rozpustenými vlasmi stála nahnutá nad ním.„Ah! Tuberóza!“ usmieval sa, dívajúc sa na biely kvet, pripnutý na pásikovaných šatách opatrovníčky.Hlboko vdýchol do seba vôňu, a kruh rozpomienok sa začal zas…Noc pokročila. Chladný vietor pohyboval listy stromov v parku, žltý brokát pri dverách sa neprirodzene pohyboval, sviečky nastrašeno blkotaly.Stane klopalo srdce. Rozčuleno rátala puls raneného. Nijak sa jej nepáčil.„Musím poslať pre lekára“, rozmýšľala. Lebo… ďalej nechcela myslieť.Tak dlho jej trvala noc, a ešte neminula ani polnoc. „Keby už len svitalo…“ rozmýšľala ustarosteno.Vojak v prednej na stoličke zaspal; bolo počuť jeho hlboké dýchanie.„Mária Antonovna!“ oslovil ju znova. „Povedzte mi len raz v živote, že ma i vy ľúbite!“Jeho oči prosily viac, ako ústa.Stana sa zoprela.Tichosť nočnej chvíle, úžasná novota celej situácie — myšlienka, že slová a city raneného nepatria jej, vzbudily v nej odpor.Nejaký nočný vták buchol krýdlom do okna: on obrátil zrak ta.„A či ste už zabudli na svoj sľub, keď som šiel na bojište: keď sa vrátim, budete mojou?“ šeptal rozčulene. „Ó, Mária Antonovna — bozkajte ma len jediný raz!“ Darmo chcel hlavu zdvihnúť, bôľ v ľavom boku mu nedovolil sa pohnúť. „Aká ste krutá!“Bolestne zmŕšťil tmavé obrvy a nekonečne žiaľna črta sa mu zjavila okolo úst.Brokátová záclona zašušťala, a Stane dych zastával od rozčulenia.Chcela vyjsť a dať zobudiť lekára. Tône pod očami raneného očividome tmavely a puls šiel nanajvýš zle.On zbadal jej pohyb.„Nechoďte von“, šeptal s námahou. „Nepustím vás“, a rukou siahol do jej vlasov.Stana bola taká bledá, ako umierajúci oficier.„Nemôžem ho bozkať, nemôžem!“Myšlienky sa jej divo naháňaly a trasúcimi sa rukami hladkala ruku raneného.Von bolo počuť vietor, a v ďalekej diaľke stonala zem pod rachotom diel.„Len raz!“ opakoval on hlasom skoro neslyšným.Parkety neďaleko postele praskly, ako by chodil niekto po nich — blyslo v jej rozčulenej mysli.„Keby sa už len skončila táto noc!“ modlila sa Stana, a pritom ustavične skúmala výraz tvári chorého a držala mu puls. „Len už koniec, koniec!“On otvoril oči. A Stana, magneticky pritiahnutá jeho zrakom, sa zohla pomaly k nemu.On sa ešte vždy díval do jej očú. Tvár jeho mala nadzemský pokojný výraz. Ľahučký úsmev sa mu zjavil na ústach. A slasť, ktorá nepatrila už tomuto svetu, sa žiarila v jeho očiach.„Ah, aká vôňa!“ šeptal.Pomaly sa zohla — zlaté vlasy zakryly i jeho i ju… A bozkala ho… On vydýchol a zatvoril oči… Tuberóza ležala na zemi.Kež sestra Karolína po polnoci vošla do izby, našla Stanu zamdletú na posteli. Ale posledná žiadosť umierajúceho bola vyplnená.Sviečky vyhorely.V diaľke sa už brieždilo…
Ivankova_Tuberoza.html.txt
Cholera„It is long long since,“ hovorí — myslím — Robert Burns.[1]„Dávno-dávno je od tých čias,“ riekol mnohý aj okrem Burnsa. Avšak ja Burnsa citujem, lebo som náhodou tento citát čítal v jednom nemeckom diele, a tak upotrebiac ho, mám príležitosť vzbudiť dojem, že viem po anglicky. Milý čitateľ mi to uverí a nemilý (rozumný) takto rozmýšľa: „Načo ten človek tu kladie cudzie floskule, keď vie, že ich nik nerozumie? Aby klamal svet, keďže je isté, že ten citát potiahol z — na Slovensku všesvetovej maďarčiny alebo nemčiny.“ Podľa temperamentu zakľúči rozvažovanie slovom: babrák, nešťastník, trubiroh, alebo kôň Kristov. A zo sto pádov má deväťdesiatdeväť ráz pravdu.Avšak nie o tom som chcel rozvažovať, ale o celkom inom. Bohužiaľ mám ten zlozvyk, že mnoho hovorím, a ešte horší zlozvyk — skutočne úplne neodôvodnený — že si namýšľam, že hovorím aj múdro! Mnoho statočných, v bojoch života vyskúšaných priateľov som už preto stratil! Dlho sa namáhali tie statočné duše, aby ma napravili, aby túto fixnú myšlienku z mojej hlavy vybili. Nešlo to, hodili beznádejne rukou a nechali ma konečne stranou. Súc takto úplne opustený, skúsim to teraz s tebou, milý čitateľ. Pripravený som na to najhoršie.Dávno je to, čo som sa ako mladý lekár usadil v Stredných Blatniciach, sídelnom meste kokavskej stolice. Pri všetkej skromnosti musím predsa povedať, že som si za krátky, nápadne krátky čas zadovážil veľmi rozšírenú prax v kruhoch Cigánov, muzikantov a hostinských obsluhovačiek. Keďže som človek mnohostranný, nebol som spokojný len s týmto účinkovaním, ale hodil som sa aj na finančníctvo a udržiaval veľmi živé styky so sporiteľňami sídelného mesta. Následkom toho druhého poľa môjho účinkovania som bol vstave prvému skvele dostáť.Obecenstvo a úradné kruhy boli s týmto mojím účinkovaním oboznámené a vzali na pochvalnú známosť, a preto aj zdraví chválili moje lekárske vlastnosti a chorí zase vynášali moje spoločenské dary. Hľadali len príležitosť, ako a kedy ma vyznačiť podľa zásluh. Konečne nadišla aj tá. Vypukla cholera! Boli prípady v Pešti a aj v susedných stoliciach. Beatus ille, qui procul negotiis.[2]Naše blatnícke obecenstvo je s oduševnením obetavé. Pravda v takých prípadoch, kde ho to vonkoncom nič nestojí. I teraz ma s potešením obetovalo, aspoň chcelo — cholere. Poslalo ma na bojisko s gestom starej Volumnie,[3]i keď slová, s ktorými odprevádzali môj odchod, neboli také vzletné, ako tie, ktoré táto stará pani použila, keď poslala Coriolana vrahom do náručia. Ctené obecenstvo si iste povedalo: „Nech ho čert vezme.“ Priznám sa, že som si ja o ctenom obecenstve myslel celkom to isté. Odišiel som s držaním gentlemana-hrdinu: chladne a odhodlaný k tomu najhoršiemu. Moje predsavzatie bolo však omnoho uspokojivejšie ako bezpečnosť cteného obecenstva. Pone me pigris, ubi nulla campis, arbor aestiva recreatur aura…[4]Nič tak nedokazuje svedomitosť už vtedajšej administrácie, ako pokračovanie slúžneho Paľka Ploviča, aby moje poverenie čím skôr zdelil! Do polnoci ma vyčkával v kasíne so značnými obeťami, hrajúc tarok a ferbľu, a keď som neprichádzal, nuž ma tá svedomitá duša išla hľadať, hnaná jedine horúcim citom povinnosti do iných hostincov, až ma konečne svojím diogenesovským lampášom[5]neskoro po polnoci vysvietila v bumste u Müllera,[6]do veľmi vážnej práce zahrúženého.— Aha, tu je, vedel som! — — zvolal a kolembal mi lampášom pred nosom.Noli turbare circulos meos,[7]— odvetil som chladne a odstrčil lampáš. — Sadni si a pi, dobré je!On zahasil lampáš, odložil ho na bezpečné miesto a potom si prisadol k stolu do spoločnosti. Už zo zhasenia lampáša som hneď vedel, že mieni zostať.— Vidím, že si zahrúžený vo veľmi vážnej práci a preto ľutujem, že ťa musím vyrušovať, — začal Paľko, keď najprv po troch-štyroch pohároch ustálil, že „tentoraz“ je ten nápoj dosť obstojný.— Áno, vyrušuješ ma v práci, — pokýval som vážne hlavou, ako duch Času v poviedke. — Študujem účinok alkoholu na apercepciu, totiž na ľudskú chápavosť.— Pardon — cigánsku, — spomenul Taras Buľba, môj sused sprava.— Pozri, Paľko, môj systém je tento: Cigán vypije dúškom pol litra vína, a potom sa musí naučiť jednu pesničku. S hodinami v ruke dávam pozor, za aký čas to urobí. Večer, keď sme pokusy začali, naučil sa pesničku za tri a pol minúty; teraz po ôsmom pol litri už pol druhej hodiny krúti hlavou nad: „Ja som šuhaj z Kapušian“. Pri každom druhom takte skočí do Šneider Fány a vadí sa a zauškuje bandu, že mu falošne hrajú.V pokusoch sa pokračovalo. Plovič je človek geniálny, ktorý vždy preukazoval porozumenie pre každú skutočnú vedu. On sám vynašiel celý rad nových pokusov; napríklad: k jeho menu sa viaže krásny experiment, ako chytro chápe Cigán nôtu, keď predspevujúci s kelnerkou tancujú, alebo keď Cigán sedí na stolici, na stole a spievajúci leží na zemi ako na výlete v hore.Ráno pri rozchode mi povedal Plovič po dlhom trápnom rozmýšľaní, že mi má čosi povedať, ale nevie čo. Až v samej bráne môjho bytu: — No predsa mi zišlo na um! Pôjdeš za cholerového komisára do Kňažovian a dáš pozor, aby cholera sem neprišla.— Pôjdem, — riekol som ako vždy — určito, zaštopľujem stolicu ako fľašu.— A čo platíte na deň?— Desať zlatých.— Vec je v poriadku. A aký predstrelok[8][9]môžem dostať?— Popredku strieľať nebudeš, ale ak potrebuješ groše, založím ťa.Neviem ešte, ale myslím, že by som potreboval.Vec je v poriadku. A kedy mám ísť?Ešte dnes.— Hm! Mám ešte niekoľko pacientov, nuž ale obetujem sa všeobecnému dobru.Paľko pozrel na mňa vyčítavo. — Prečo nie si úprimný voči mne?— Pacientov!Jati ich prevezmem: Terču z teba vyliečim a brugósa[10]dám zavrieť, do tých čias, kým neprídeš.Výprava proti cholere vytiahla do poľa. Na furmanskom voze bol umiestnený súdok so surovou karbolkou, dvaja fúzatí, veľmi dobre naladení pandúri s flintiskami, na ktorých boli na meter dlhé, strašne vyzerajúce bajonety, hodný demižón borovičky, starý pisár Tarasom Buľbom[11]nazvaný ako podkomisár, kočiš a ja. Samozrejme, že Taras Buľba sa inakšie volal. Avšak toto meno mu tak prischlo, že mu raz aj zmenku s dobrými žírami[12]v jednej sporiteľni prijali, na ktorej bol takto podpísaný. A túto jednu zmenku aj pomaly, veľmi pomaly splácal, o ostatné sa ani neobzrel. Buľba mal povesť, že je vôbec nespitný. V každej spoločnosti, kde sa pilo, svietila jeho plešivá hlava, dymila jeho večná fajka a prebleskovali cez hustý kúr jeho dlhé, na prsia visiace pobelavé fúzy. I pri mnohoročných skúsenostiach sa vždy našiel dajaký entuziast,[13]ktorý chcel Buľbu o šampiónstvo v pijatike pripraviť. Do tých čias sa to nikomu ani zďaleka nepodarilo, a preto aj trónil Buľba vo veselých spoločnostiach skromne, ale povedome ako Budhova socha.Keď som sa spýtal Ploviča, čo mám za povinnosti ako cholerový komisár, nuž mi povedal, že môžem robiť, čo chcem, len choleru nesmiem dnu pustiť. Všetky príchody do stolice boli kordónami zavreté, iba cez Kňažovany mohli ísť cestujúci do nej, a tu som stál ja ako archanjel s vytaseným palošom a odprášil každého podozrivého — (toto pošepky hovorím) — ak sa nedorozumel s mojím druhým podkomisárom krčmárom Majerom. Et si fractus illabatur orbis, impavidum ferient ruinae.[14]Keď sme prišli do Kňažovian, postavili sme hlavný stan v Majerovej krčme, lebo táto stála na veľmi strategickom bode; opanovala železničnú stanicu a križovatku hradských ciest.Buľba poslal do obce pandúrov, aby došikovali štyroch pomocníkov a potom znalecky vykoštoval privezenú borovičku ešte raz, lebo ju prvý raz vyproboval, keď sa kupovala. Nadišli ho rozličné pochybnosti, nuž tie rozptýlil. Ja som sa za ten čas dal s krčmárom do styku, aby prijal druhé podkomisárstvo, čo aj vďačne urobil.Za hodinu pandúri priviedli štyroch vyvrheľov ľudskej spoločnosti (aspoň tak vyzerali), i zariadili sme dezinfekčnú miestnosť vo veľkej prázdnej pivnici krčmy, kde sme postavili veľkú vaňu s vodou, do tejto naliali dakoľko litrov surovej, infámne[15]zapáchajúcej karbolky a každému vyvrheľovi vtisli do päste po štetke na krátkom porisku. Vodca vyvrheľov, chlapisko nesmierne dlhý, s hrdlom ako žirafa a s nohami do x, osvedčil sa v mene súdruhov, že službu budú konať len pod tou podmienkou, ak budú mať voľný prístup k demižónu borovičky, ináč nie, lebo ten smrad nik nevydrží, ak sa „dáko“ nepremáha. Zvolal som vojenskú radu oboch komisárov, a predložil otázku. Po dlhej debate si Buľba odlial z demižóna svoju statočne odmeranú porciu a povedal, že teraz nech sa robí, čo chce. Ja som rozhodol, že k demižónu dostanú voľný prístup aj pandúri a dajú pozor, aby vyvrheli všetko naraz nevypili, lebo tak ich nemožno použiť. Pandúri významne žmurkli jeden na druhého a uistili ma, že nedajú vyvrheľom všetko vypiť. To už nie! Toto ubezpečenie ma úplne uspokojilo, keďže som pandúrov poznal ako mužov rozšafných a bohabojných, čo som im aj povedal. Skromnosť týchto znamenitých mužov najlepšie dokazuje, že moju poznámku považovali za žart a že jeden z nich riekol, že ja fu-fu-furt len na fi-fi-fígle my-my-myslím.Súc s týmto v poriadku, rozdelili sme si úlohy medzi sebou takto. Buľba si vzal dozor nad železnicou, Majer nad hradskými cestami a ja som mal vrchnú inšpekciu. V podozrivých prípadoch som mal obzrieť cestujúcich, či nie sú chorí. Buľba sa postavil s fajkou v ústach na stanicu, a Majer, ktorý musel mať veľmi podrobné známosti v úradnom pokračovaní, vytiahol pokrčený hárok papiera zo zásuvky stola, kde sa tento dosiaľ dobre cítil v spoločnosti hrebeňov s vlasmi, kadejakých kľúčov a okružkov chleba s maslom a lekvárom. Hárok vyhladil rukou a napísal naň zhora: Iktató.[16]Potom pokračujúc napísal: číslo 1. Rozkaz železničnému dozorcovi, aby zo susednej obce Sednice nedovážal robotníkov na „štreku“, lebo tam „zúri“ cholera. (Bol tam jeden podozrivý prípad v dôsledku užitia mnohých cholerových bacilov v podobe nezrelých slivák.) Potom číslo 2. Rozkaz fabrikantovi na kadejaký drevený tovar G. A. Schwarzovi, tiež v Sedniciach, aby tento oddnes do Kňažovian na železnicu nevozil.Tieto písma sme vystavili, každé na štvrť hárku papiera, podpísali všetci traja a odoslali na patričné miesta. Potom sme čakali, čo sa bude robiť. Dulce et decorum est pro patria morti![17]Medzitým som sa išiel presvedčiť, ako pracuje moja dezinfekčná mašinéria. Práve prišiel vlak a s vlakom hodne obecenstva pospolitého i panstva. Toto sme pekne zaviedli k pivnici a po šiestich púšťali dnu. Tu ich vyvrheli vzali do práce a kropili odušu tou smradľavou vodou. Účinok bol prekvapujúci. Krik, preklínanie, prosenie, ba i plač, čo vyvrheľov a pandúrov pohlo len k tomu, aby čím „svedomitejšie“ pracovali. Pandúri a vyvrheli považovali toto všetko za prvotriedny žart. Rehlili, rehotali i chichotali sa, že takmer kropiť nevládali. Jeden z vyvrheľov, prezývali ho „zákrtom“, mal pravé plece omnoho vyššie ako druhé, a hlavu naklonenú nad ľavé, takže keď chcel hore pozrieť, kukal jedným okom dohora ako kura. Zákrt používal rafinované spôsoby kropenia, najmä u ženských, na celkom neočakávaných miestach tela. Čo z toho za nadávky a preklínania povstali, si môže predstaviť len ten, kto urobil študijnú cestu peklom, ako skúsený muž Vergilius a — klobúk dolu! — Dante.[18]Večer prišiel do krčmy železničný dozorca a náramne zdvorilo sa spýtal slávneho komisariátu, kedy rozkáže, aby vlaky prestali celkom chodiť? Nerád tú prílišnú zdvorilosť. Je to vždy znak toho, že zdvorilý pán si je svojej veci veľmi istý. Kto musí brániť neistú vec, ten kľaje a robí krik, aby protivníka zastrašil.Následok otázky dozorcu bol, že v nás hrklo ako v starých hodinách.Majer sa prvý prezradil a zvolal: — Was heisst,[19]vlaky zastaviť?Druhý som bol ja, ktorý zvolal, že vlaky zastaviť nechceme, to by bol prinebezpečný žart, my že sa len v tichosti medzi sebou chceme bavkať. Buľba videl v svojom živote inakšie búrky, ten ani fajku z úst nevytiahol.Dozorca nám vysvetlil situáciu. Povedal, že ak nesmie doviesť robotníkov zo Sedníc na trať, nuž nemôže ručiť za jej bezpečnosť a následkom toho musia vlaky prestať chodiť.Na ja! Videl som, kde chce! Poznamenal i to, že už v tejto veci telegrafoval do Pešti na riaditeľstvo. Mňa táto poznámka mrzela. Poviem pravdu, mrzela ma. Myslel som, že z toho budú opletačky a môj kňažoviansky sežúr[20]sa skôr skončí, ako by to bolo milé. Skúsený muž Taras Buľba vyňal fajku z úst, pohladil si čutorou fúzy a povedal celkom nedbalo: — Netelegrafovali ste! — a fajčil ďalej.Dozorca riekol: — Prosím úctivo, musel som telegrafovať, nuž som to urobil.Skúsený muž riekol ešte chladnejšie: — Netelegrafovali ste!Dozorca na to: — Neviem, či už odoslali zo stanice môj telegram, ale ja som ho kázal hneď odoslať.Skúsený muž Taras Buľba: — Vy ste telegram do Pešti nepodali, nuž ho ani neodoslali. Vy musíte najprv vášho inžiniera upovedomiť a len tak sa môže telegrafovať do Pešti. Ale vy ste ani inžiniera neupovedomili.Dozorca sa začal hnevať, a keďže nemal pravdu, začal napádať Buľbovu poctivosť, pýtajúc sa ho, že prísne berúc, kto je on vlastne, keď sa takto opováži s ním zhovárať?Taras Buľba sa vyjadril, že je vedľajšia vec, kto je on. Pre uspokojenie ho ubezpečil, že takým pánom je aj o polnoci ako pán dozorca na pravé poludnie. Hlavná vec je, že pán dozorca luhá. Keď došli v diplomatickej hádke na tento bod, skočil som im do reči.— Postojte, páni! Čo vlastne chcete, pán dozorca? Zrejme to, aby sme dovolili vašim robotníkom zo Sedníc dochádzať sem. Nuž dobre. Dovolíme, ale len pod výmienkou, že ich každé ráno naši muži vydezinfikujú! — povedal som, zapálil som si cigaretu a išiel von. Začul som ešte dozorcovu poznámku, že on s Buľbom urobí poriadok… Keďže by sa mohol nájsť z milých čitateľov dajeden, ktorý by bol zvedavý, ako sa skončila aféra medzi Buľbom a dozorcom, nuž v krátkosti spomeniem, že sa títo hodní muži duelovali.Výsledok bol pre dozorcu smutný…Zbraň totižto mal právo voliť Buľba.Nad ránom som videl cez riedku hmlu, ako vliekli štyria železniční dozorcovu „mŕtvolu“ domov…Buľba sa ráno tiež žaloval, že ho bolí hlava, čo sa mu ešte nikdy nestalo, a že mu v noci skapalo sedem litrov borovičky.Dozorcu, pokrivkávajúceho o palici, som videl iba o tri dni. Žaloval sa, že sa mu už pár dní akosi hlava krúti.Mors et fugacem persequitur virum.[21]Z povinnosti máš len vtedy potešenie, keď ju nevyplníš! Tento aforizmus je jasný a plytký, ako každá veľká pravda.Prosím z rozkošných čitateliek tie, o ktorých sa mienka ich mamičiek vykryštalizovala i v slove, vyslovenom len vo svätyni najužšej rodiny, totižto v slove „pochábeľ“, nech idú na chvíľku do druhej izby, lebo chcem rozprávať veci, ktoré nepatria do krážov ich pestrých myšlienok.Viem, že v každej poetike vyznačujú ako zbytočný balast reflexie v rozpravnom diele. Viem. Ale reflexie múdre a duchaplné sú predsa len výnimka! A ja si namýšľam, ako aj každý spisovateľ do tohto hriechu upadúva, že moje reflexie sú tá výnimka!Teda každá veľká pravda je jasná a ľahko pochopiteľná, a predsa hľadajú v myšlienkach hĺbku a s ňou spojené temno. Rád by som videl, do ktorej vety, do ktorého slova som nie vstave vmyslieť si, čo chcem, keď voľne popustím dobre naolejovanú myšlienkovú mašinériu. Pravda musím chcieť! Johann W. Goethe zomrel so slovami: „Mehr Licht!“ Keďže to povedal Goethe, jajajajajaj, aká v tom hĺbka! A zrejme chudák nemyslel na nič inšie, iba aby mu ešte jednu lojovú sviečku zapálili (lebo také vtedy i veľkí páni pálili). Nech Ján Brboliak povie na smrteľnej posteli: „Viac svetla!“ nuž nebude nik nad hĺbkou jeho žiadosti oči prekrúcať a ruky zalamovať, ale jednoducho mu povedia: „Kdeže ti ho vezmeme, vieš, že niet petroleja!“ A tým je vec odbavená. Ja mám pevný úmysel stať sa chýrečným spisovateľom! Preto som si na všetky prípadnosti aj svoje posledné slovo nahotovil. Ťažko mi je už teraz ho prezradiť, ale ho predsa prezradím. Je to slovo „bum“. Ak budem mať čas, nuž ho tri razy zopakujem takto: „Bum, bum, bum!“ Prosím vás, čo si človek s vydýchnutým rozumom môže pri tom všetko pomyslieť! Vojny, výbuchy, Cuvierove svetové katastrofy,[22]oproti tomu evolúciu, Darwina atď., slobodu, svetovú, demokraciu, boľševizmus, zauchá a — bolenie brucha.Som človek skromný, uznám, že mám chyby, mnohé chyby. Ale jednu dobrú vlastnosť rozhodne mám: akonáhle poznám pravdu, žijem podľa nej! Podľa uvedeného aforizmu máš z povinnosti len vtedy potešenie, keď ju nevyplníš. Tohto som sa teda svedomite pridŕžal: nebol som v Kňažovanoch ani v noci ani vo dne, ale som sa zdržiaval radšej v susedných mestečkách, kde sa skôr našli mojej vzletnej duši zodpovedajúci druhovia. Preto som bol dva dni po uvedenom súboji veľmi prekvapený, keď som prišiel včasráno vlakom zo susedného R., počul som pred pivnicou ohromný krik, hluk, volanie na ratu a vôbec všetko doteraz ďaleko presahujúci štabarc. Pribehol som na javisko miesta a uvidel som tento desný obraz: rozšafní a bohabojní muži, ako aj moji vyvrheli, stáli na ceste pred pivnicou, mokrí ako myši s visiacimi vlasmi a fúzami a kliali, prskali a nadávali. Chvíľami sa jeden, druhý z nich schopil a raz na jednej, raz na druhej nohe skackajúc vytriasal vodu z uší. Okolo nich stála čata železničných robotníkov ako diabli na obraze Luca Signorelliho[23]a strkali ich a rehotali sa nad nimi. Práve som začal chápať, čo sa tu vlastne stalo, keď ako poslední vyleteli z pivnice aj Buľba a Majer, celkom takí domáčaní ako vyvrheli: Buľbovi mokré fúzy temer po brucho siahali a Majer do polovice utopený, pľuval a vracal karbolovú vodu.Vec sa stala tak, že vyvrheli dva razy s ohromným zadosťučinením pooblievali železničných robotníkov do nití. Títo obrátili papek druhým koncom a málo chýbalo, že nepotopili mojich svedomitých dezinfektorov. Koniec veci bol, že múdrejší ustúpi, železničiarov sme viac nekropili. Veru pre kadejakú choleru sa nik nedá utopiť!Jedného dňa prihrmel na stanicu elegantný koč s nóbl kočišom a sluhom. Prišiel pre „osvíceného“ pána Lajdakovského z Lajdakoviec, nášho vrelomilovaného poslanca atď. atď., ktorý mal prísť vlakom z Pešti. Urobili sme poriadky, aby bol vrelomilovaný prijatý, ako sa patrí: Majer odcestoval, a ja s Buľbom sme si vyzreli na stanici prázdny vozeň, z ktorého sa dalo dobre pozorovať, čo sa bude robiť. Pandúrom som naložil, aby sa do veci nemiešali a vyvrheľom som sľúbil po litre extra borovičky, ak sa budú držať, ako sa patrí. Konečne prišiel vlak.„Ó ľude, dívaj sa na komedianta sveta tohto!“Obielenú rakvu jeho telesnosti, ktorá v sebe skrývala toľko špatnosti, pokrýval nápadne elegantný zvrchník svetlokávovej farby, ktorý svojím strihom pripomínal pancierový odev svätého Juraja na Pisanellovom obraze.[24]Znamenitý maliar trečenta[25]nepomyslel, že podľa strihu kepeňa jeho svätca bude sa odievať jeden z hriešnikov 19. storočia. Ľahko zoskočil z vozňa a uberajúc sa perónom, hádzal rukami pozdravy, ako to robia staré primadony, ktoré protivnou ľúbeznosťou chcú nahradiť vnady, ktoré im príroda už odobrala. Blahosklonnosťou nahrádzal cennejšie skutky, ktoré svojim voličom zostal dlžný. Klaňajúc sa na všetky strany popošiel od vozňa už štyridsaťdeväť krokov. Bol so sebou spokojný a plný sebadôvery vo svoju moc. Za ním kráčal s koženými cestovnými batohami jeho nadutý sluha, ktorý podľa zvyku týchto otrokov, s pýchou niesol rovnošatu svojej poddanosti. Urobil štyridsaťdeväť krokov. Medzi štyridsiatym deviatym a päťdesiatym krokom stál jeho osud. V nekonečnosti čias bolo napísané, že tu na tomto bode očakáva majstrovsky ušitý zvrchník temná Moira,[26]čierny neúprosný osud homérskych hrdinov. V nekonečnosti čias bolo určené, že vyvrheľ „Zákrtom“ zvaný urobí službu ľudskej spravodlivosti vtedy, keď povoľnejší k tomu komisári sa zbabelo ukryjú do prázdneho vagóna a odtiaľ sa budú vyškierať, nechápuc svoju vlastnú podlosť, že krásnu službu spravodlivosti prepustia jednému z posledných ľudského pokolenia, ktorého k výkonu ženie len zverský pud, že obdrží zato liter nápoja zvaného borovička.Medzi štyridsiatym deviatym a päťdesiatym krokom stála Moira: Zákrt chytil pána za rukáv a riekol svojím surovým hlasom: — Nech idú i oni do pivnice, musíme aj ich pokropiť. — Avšak „hriech v rúchu“ namaľovanom trečentistom sa nepoddal tak ľahko, keď sa i striasol. Zostával ešte v svojej ľúbeznej úlohe, poklepal Zákrtovi po pleci a povedal: — Dobre, dobre, syn môj, len sa staraj o iných. Avšak tentoraz spravodlivosť stála na pevných základoch, lebo viac vážila v očiach Zákrta a jeho druhov fľaška s pekelným nápojom ako v srdciach nesvedomitých úradníkov vedomie ich povinnosti. Dlhý vyvrheľ sa zamiešal do reči. — Nech len idú, kvôli nim nik nechce choleru slopať! — Pán Lajdakovský sa i so svojím sluhom bránil, nechcel ísť, hľadal komisárov. Tých nebolo. Pandúrom hrozil. Tí keď videli okolo seba pospolitý ľud, neodvážili sa takú nespravodlivosť podporovať a z chabosti, nie z citu povinnosti, urobili tiež raz pravú službu a vyzvali pána, aby sa i on podrobil zákonu.„Per me sevatra la perduta gente“[27]stojí nad pekelnou bránou Danteho.[28]„Cezo mňa sa ide do vlasti zatracencov“, mohlo stáť i nad pivnicou hebreja.[29]Vyvrheli zničili arcidielo podľa Pisanellovho obrazu vystavené a zničili i krásny účes a utešene vysúkané fúzy, skvejúce sa na tvári hriechu.A tak hľa upadol pred časom do priepadliska, jemu od vekov určeného, zvrchník podľa Pisanellovho atď. atď.Milý čitateľ, určite ti prišiel na um Carlyle,[30]keď si čítal popis katastrofy zvrchníka. No vidíš, ako si uhádol. Pravdaže je to písané slohom Carlyleovej „Francúzskej revolúcie“. Z tohto pravda i to vidíš, že my Slováci môžeme mať, kedy len chceme, Carlylea a spisovateľov podobného kalibru. Jedným slovom, kedy chceme. Chyba je len to, že nechceme? Nie je chyba! Veď Slovák je ako mramorový Michelangelov[31]balvan, v ktorom každá možná krásna socha spočíva. Vezmi hociktorého Slováka a dotkni sa ho čarovným prútom vymenovania, a máš z neho dokonalého správcu, úradníka, kupca, redaktora, slovom čo chceš a ktorý sa nepotrebuje nič učiť. Hlavná vec, aby bol Slovák, lebo len ten je tým Michelangelovým balvanom! Ostatné národy sa musia učiť, študovať, trápiť, trpieť núdzu, my chvalabohu nie. My sme hotoví, ako Minerva vyskočila hotová z hlavy Jupiterovej.[32]Druhý deň popoludní prišiel na bričke do Kňažovian slúžny Plovič so stoličným inžinierom.Ako ma Plovič zazrel, vytiahol akýsi papier z kapsy kabáta a podal mi ho.— Na, čítaj, čo si porobil a čo sa s tebou stane.Papier bol dlhý telegram ministerstva vnútra adresovaný hlavnému županovi stolice, v ktorom najprv dostal po nose, že pokračoval bez ohľadu na ministerské nariadenie. Jeho hlavná čiastka ale bola, že som sa opovážil G. A. Schwarzovi zakázať voziť tovar do Kňažovian, že ma treba postaviť pred disciplinárku, na škripec natiahnuť, potom zmárniť, spáliť a popol na všetky strany sveta rozhádzať, okrem toho ma majetkovo na zodpovednosť ťahať a úplne zničiť, aby vôbec po takom tvorovi znaku nezostalo. Amen.Tento šteklivý tón telegramu ma pohol k smiechu, úradným lekárom som nebol, nuž som sa na disciplinárku díval veľmi zhora, a majetkovo ma zničiť, mňa, ktorý som sa nachádzal v závideniahodnom postavení Cigána, ktorému už i druhé prasa zdochlo?Ploviča mrzel môj smiech.— Človeče, čo si idiot? Nechápeš, čo sa ide s tebou robiť?— Paľko, ty si kretén, ak si myslíš, že mňa ten telegram mrzí. Smejem sa, že tvoj slávny hlavný župan dostal poriadne po raťafáku a čiastočne i ty s ním, pre jedného židovského fabrikanta, ktorý vám takto cez rozum prešiel, obrátil sa rovno na ministra, a nie na jeho hodných služobníkov, a takto vyzradil vaše nezrelé pokračovanie, že ste takého nezrelého človeka, ako som ja, na vážne miesto poslali.Plovič moju nezrelosť vďačne uznal, ale nezrelosť ich pokračovania uznať nechcel. Nezrelo pokračoval podľa neho okrem mňa G. A. Schwarz, ktorý nie je žid, ale Nemec: Gustáv Adolf Schwarz. Keby bol Gustáv Adolf žid, bol by vraj prišiel ku mne, vlastne k Majerovi a bol by mu ponúkol desať zlatých, a vec by bola bývala v poriadku. Ťažkosti by boli zmizli ako hmla pred letným slnkom. Ale že bol G. A. Nemec, obrátil sa na ministerstvo, mysliac, že tým vyhrá. Nevedel, neborák, čo je v Uhorsku minister a čo je stolica! Stolica je sila, proti ktorej je jeden minister nič, a ktorý k tomu ešte urobil tú hlúposť, že pre takú lapáliu urazil župana.— Mnoho hovoríš, Paľko. Faktom je, že G. A. vykonal, čo chcel a že ste vy dostali po ňufáku.„Netáraj do sveta, kým nevieš, čo sa stane! Naskutku pošli posla do Ledníc k Schwarzovi, že zákaz dovozu rušíš, a že môže so svojím tovarom ísť, kde a kedy chce, a síce od tej minúty počínajúc, ako dostane tvoju správu.“Poslal som dlhého vyvrheľa do Ledníc, ktorý ta zabehol za desať minút.Medzi Lednicami a Kňažovanmi tečie dosť veľká rieka, ponad ktorú viedol dlhý a vysoký most!O hodinu sme vyšli k mostu. Plovič, inžinier so šiestimi chlapmi a ja. Videli sme asi na dvesto krokov od mosta blížiť sa zo desať — štrnásť ťažko naložených furmanských vozov; viezli Schwarzov tovar.Keď boli vozy na dvadsať krokov od mosta, začali chlapi z mosta brvná vyberať; keď prišli celkom k nemu, už bolo na oboch poloviciach toľko brván povyberaných, že sa vozmo nedalo viac prejsť.S tovarom šiel i Schwarz. Hneval sa a hrozil. Nič mu nepomohlo. Plovič bol plný falošnej sústrasti a veľmi zdvorilo poučoval, že by sa teraz obrátil na ministra premávky, ten vraj naučí inžiniera, ako sa opováži dať rozobrať most práve vtedy, keď sa má Schwarzov tovar cezeň previezť. A možno, že sú tie brvná ani nie také zlé (ešte ho pokúšal).Schwarz obzeral brvná a zistil, že tie ešte aj rok vydržia a že žiada, aby na jeho vlastnú zodpovednosť mohol s vecami prejsť. Inžinier o tom nechcel ani počuť. Pánboh chráň, aby on takú zodpovednosť na seba bral!Keď sme boli za mostom, Plovič zastal a bodnúc sa prstom do čela zvolal: — No kde je rozum? Teraz vidíš, čo je administrácia a čo je to stolica?*Dulce loquentem Lalagen amabo, dulce ridentem.[33]Nahliadnem, že moje latinské citáty pasujú k textu ako päsť na oko. Myslím ale, že citovať po latinsky je pre slovenského spisovateľa conditio sine qua non.[34]Badám aj to, že poklad citátov našich spisovateľov je dosť malý. Vyčerpáva sa asi nasledovnými citátmi: Quo usque tandem,[35]o tempora, o mores,[36]difficile est satyram non scribere[37]a hlavne, ó hlavne: videant consules![38]Dovolil som si preto dakoľko nie natoľko zodratých citátov predložiť. Keďže som textu zodpovedajúce nevedel, musel som použiť aj také, ktoré sa nehodia. Možno, že ich iní páni spisovatelia budú vedieť lepšie použiť. A veľkej časti čitateľov je beztak všetko jedno, čo je v citáte, keď mu nerozumejú, lebo múdry človek nie je len ten, čo po latinsky (zle) vie.[1]R. Burns— (1759 — 1796), škótsky lyrik a baladik, skladal básne na staré nápevy[2]Beatus ille qui procul negotiis(lat.) — Blažený, kto stojí bokom od verejných záležitostí[3]stará Volumnia, Coriolanus— G. M. Coriolanus, hrdina starých rímskych legiend. Vyhnaný z Ríma odíde k Volskom a tiahne na Rím. Jeho manželka Volumnia a matka Veturia ho uprosia, aby odtiahol. On poslúchne, ale náčelník Volskov ho dá za to popraviť. Príbeh spracoval v rovnomennej hre Shakespeare.[4]Pone me pigris, ubi nulla campis, arbor aestiva recreatur aura.(lat.) — Za mnou, kde na neúrodných poliach nič nerastie, letný strom osviežuje vánok.[5]diogenesovský lampáš— Diogenes zo Sinopy (404 — 323 pr. n. l.), grécky filozof, prívrženec školy kynickej. Bol populárny, lebo bol chudobný. K jeho životu sa viaže rad legiend, jedna z nich hovorí, že býval v sude, druhá, že chodil po Aténach s lampášom v ruke a hľadal človeka.[6]v bumste u Müllera(z tur.) — podradná krčma[7]Noli turbare circulos meos(lat.) — Neruš moje kruhy.[8]Predstrelok — Vorschuss, podľa terajšej módy vystruhnuté slovo, teda v tomto prípade kričiaci anachronizmus. Avšak teraz je móda tak prekladať cudzie slová, že sa nevezme do ohľadu predmet, ktorý má slovo vyznačovať, ale jeho cudzie maďarské, alebo nemecké pomenovanie, a to sa otrocky preloží. Keďže je teda „predstrelok“ slovo módne krásne, ja od neho nemôžem odstúpiť napriek tomu, že je to anachronizmus.[9]vorschuss(nem.) — preddavok[10]brugós(z nem.) — zlostník[11]Taras Buľba— kozácky hrdina rovnomenného románu N. V. Gogoľa (1809 — 1852) z roku 1835[12]zmenka s dobrými žírami— žírovať, previesť zmenku na iného ručiteľa, ručiť inému[13]entuziast— nadšenec[14]Et si fractus illabatur orbis impavidum ferient ruinae.(lat.) — Aj keď svet sa zrúti, neohrozeného muža nezasypú ruiny.[15]infámne— hnusne, hanebne[16]Iktató(maď.) — Zápisnica[17]Dulce et decorum est pro patria morti(lat.) — Sladké a vznešené je umrieť za vlasť.[18]Vergilius a Dante— V Danteho (1265 — 1321) diele Božská komédia básnika sprevádza peklom rímsky poeta Vergilius (70 — 19 pr. n. l.).[19]Was heisst…?(nem.) — Čo hovorí?[20]sežúr(z fr. séjour) — pobyt[21]Mors et fugacem persequitur virum(lat.) — Smrť prenasleduje zbabelého muža.[22]Cuvierove svetové katastrofy— G. Cuvier (1769 — 1832), francúzsky prírodovedec a lekár, zakladateľ porovnávacej anatómie. Vykladal zmeny zemského povrchu striedavým vystupovaním morí a katastrofami, ako bola potopa, v dôsledku ktorých vyhynuli na zemi veľké plazy a zvieratá.[23]diabli na obraze Luca Signorelliho— L. Signorelli (1450 — 1523), taliansky maliar, predchodca Michelangelov. Ilustroval i Danteho Božskú komédiu.[24]na Pisanellovom obraze— V. Pisano, zv. Pisanello (1397 — 1451), maliar fresiek a obrazov, medzi ktorými je i známy sv. Juraj.[25]trečento(z tal.) — trecento, obdobie v talianskej umeleckej a literárnej histórii 14. storočia.[26]temná Moira— Moiry, v gréckej mytológii bohyne osudu[27]Per me se va tra la perduta gente(tal.) — verš z Danteho Božskej komédie Peklo, Spev tretí, v. 3 (Cezo mňa konáš k zatratencom cestu; prel. V. Turčány)[28]Celá táto hrozná veta je citovaná taliansky a do slovenčiny preložená v Tovaryšstve I.[29]hebrej— tu židovský krčmár[30]Th. Carlyle— (1795 — 1881) anglický spisovateľ, historik, filozof. K jeho najlepším prácam patrí Francúzska revolúcia (1837), písaná brilantným slohom.[31]Michelangelo— M. Buonarroti (1475 — 1564), slávny taliansky renesančný sochár, staviteľ, maliar, básnik[32]Minerva vyskočila hotová z hlavy Jupiterovej— Minerva, rímska bohyňa múdrosti, víťazných vojen, ochrankyňa práva (totožná s gréckou Athénou), sa podľa Hesioda narodila bez matky, z hlavy Jupiterovej.[33]Dulce loquentem Lalagen amabo, dulce ridentem(lat.) — (Horacius): Ľúbezne hovoriacu, ľúbezne sa smejúcu Tárajku budem ľúbiť.[34]conditio sine que non(lat.) — nevyhnutná podmienka[35]Quo usque tandem…(lat.) — Dokedy ešte…, úryvok zo slávnej Cicerónovej reči proti sprisahancovi Catilinovi[36]ó tempora, ó mores(lat.) — ó časy, ó mravy[37]difficile est satiram non scribere(lat.) — ťažké je nepísať satiru[38]videant consules(lat.) — nech vidia konzuli
Nadasi-Jege_Cholera.html.txt
Ctibor(Ponáška na Bürgera.)[1][2][3]Na hon zatrúbil Beckova pán.„Pane! — predstúpi mních jeden —čuješ tie zvony zo všetkých strán?Dnes je svätej nedele deň!Dnes čo duša v chrám sa pohýna:spomni i ty na Hospodina.“„Na hon, na hon! kým duša mladá;nedeľa, Boh? čože ma doň!Komu treba, nech si ho hľadá:na hon, hurrá! na hon, na hon!“A pán letí, družina za ním;ľud stretáva ho so vzdychaním:„Pane, zmiluj sa! — beda s nami.Už sa prevrátil svet celý,časy dobré s lastovičkamidávno od nás odleteli.Krivda krivdu a hriech hriech honí,jakby tu bol už deň pokonný!“„Na hon, na hon! kým krv horúca!Svet, ľud? haha! čože ma doň!Čo stáť nevládze, nech sa rúca:na hon, hurrá! — na hon, na hon!“Tak loví on, loví bez ustaniacelý deň boží do mrkania.„Pane! postoj, už, hľa, mrká sa.My ustatí i vraník tvoj.Čuj, jak celému svetu hlásazvonček večerný — mier, pokoj.Dosť krvi už za dňa natieklo,v noci poľúva iba peklo!“„Na hon, na hon! kým para stačí.Noc — i peklo? — čože ma doň!Po smrti všetko zem zatlačí:na hon, hurrá! — na hon, na hon!“A laň letí lesom neschodným;on za ňou — až kôň padne pod ním.A blesk čudný šibne mu v oči,pred ním duch kýsi zhrmí: „Stoj!Kruh môj smrteľník neprekročí:v zvieratníku zverstvu pokoj!Páč! jak tu snie všaký tvor zeme;tu len hriech jeden nezadrieme!“ —A lovec: bums, hallou! — no ozvenynaspäť doň udrú — bums, hallou!I skočí sám sťa postrelený —a za ním hiv, hav! svorka psov.Hiv, hav! psi kolia svojho pánacez hory, doly až do rána.Ráno hľadá pána družina;ale ani chýru o ňom.Len keď mrkať sa vraj začína,čuť horou hiv, hav, tresk i lom.A tak každú noc až do ránapsi vlastní kolia svojho pána.R. 1879[1]Bürger, Gottfried August(1718 — 1794) — známy nemecký básnik. Vynikol najmä baladami, z ktorých najvyššie sa cenia Lenore (1773) a Der wilde Jäger (Divý lovec) (1775), podľa ktorej napísal Botto túto báseň.[2]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Spevy 2.[3]Vznik udáva Botto v Sobraných spevoch 1873 (písal doň i neskôr) rokom 1878, v Sobraných spevoch 1879 a vo vydaní Spevov rokom 1879. Pôv. má titulCtibor(1430 — 1434). Pozdejšie pripísal Botto nový názovDivý lovec, ponáška na Bürgera, a dal toto motto:Jako bolo, tak i bude,ale to ľudia nechcú znať:rodias v blude a mrú v blude,otec ich Adam, Eva mať.Roku 1879 dáva básnik zase titul Divý lovec do zátvorky a nadpisujeCtibor. Tak i vyšla v Spevoch, kde bola vytlačená prvý raz.
Botto_Ctibor.html.txt
Radosti života— Celkom nič!— Celkom nič? Hovoríš ako človek, ktorý chce, aby mu odporovali. Nie je pravda, že by si nebol nič získal tým, že si si vzal Lujzu za ženu.Lekár Julo Brisuda sedel vo veľmi pohodlnej klubovke v panskej izbe advokáta Luciána Stranického schúlený, že mu golier kabáta vyčnieval skoro nad hlavu. Markíroval hlboký zármutok, hoci bol i veľmi spokojný s elegantnými črievicami a s pančuchami, ktoré sa veľmi dobre hodili k šatám a vyčnievali mu spod vysoko vytiahnutých nohavíc. Príčina jeho zármutku bola, že sa zasa povadil so svojou ženou Lujzou, ktorú si pred troma rokmi vzal, poháňaný k tomu neskrotiteľnou láskou a svojím priateľom Luciánom. Robilo mu veľkú radosť, keď sa mohol prísť žalovať na ňu svojmu priateľovi; pri takejto príležitosti bol nepotešiteľne zronený, lebo jeho zármutok bol len predstieraný, aby mohol kamarátovi robiť výčitky pre niečo, čo si sám bol najväčšmi želal. Vieme, že je náramne ťažko zmierniť žiaľ, ktorého nikto v skutočnosti necíti.Lucián, statočná duša, sa podľa možnosti usiloval, aby vyhovoril Julovi zármutok, kalený krásou pančúch a poltopánok.— Keby si mi nebol na tú osobu hymny spieval, nebol by som sa s ňou zadrhol. Mohol som byť slobodný, svojím pánom, ako si ty, — odmietol Julo rozhorčene reči Luciánove, hľadiac zboku na pančuchu, či je lilavý pás naprostriedku a či by ho nebolo treba napraviť.Lucián sa mdlo usmieval.— Veď ty by si i korán vykrútil hoc i Mohamedovi.Pamätáš sa, aký si bol uveličený jej krásou, ľúbeznosfou, učenosťou a duchaplnosťou, ktorú si si nemohol prenachváliť, keď každú tvoju daromnú myšlienku pochopila, vysoko ocenila a odmerala jej nesmiernu hĺbku. Pamätáš sa, aký si bol hrdý na ňu a na seba, keď uznala pravdu tvojho tvrdenia, že bez mačiek by sa nikdy nebola vyvinula európska kultúra?— Čert to vzal! Veď vlastne ona vypracovala môj hlúpy vtip, aby mi tým lichotila. Čo tam po tom, jazyk má, to je isté.— Jedného dňa si prišiel, že ťa ona prevýši geniálnosťou myšlienok. Vynašla istý spôsob odstrániť hospodársku biedu sveta. Proletári vraj majú kopu detí. Navrhla, aby nikto nesmel mať dieťa bez povolenia úradu. Vlády by mali regulovať, kto nakoľko smie urobiť zadosť svojej biblickej úlohe. Pamätáš sa? A ty si bol bez seba nad múdrosťou myšlienky.— Zamilovaný človek je hotový kretén. Ty si nebol zamilovaný, ty si mal mať rozum za nás. Keď je človek láskou pobláznený, pokladá opicu za najkrajšiu a najmúdrejšiu.— Dobre, dobre. Lenže Lujza nebola a ani dnes je nie opicou, ale jednou z najkrajších a najmúdrejších žien. Myslím, že je aspoň takým lekárom, ako si ty, a všeobecného vzdelania má omnoho viac ako ty.— Ďakujem za uznanie. Prepustím ti ju.— Ty by si mi ju, bratku, za nič neprepustil, keby na to prišlo. Ale maj rozum. Ste obidvaja vzdelaní a učení ľudia. Kým ste neboli svoji, obdivovali ste svoju múdrosť a duchaplnosť. Každú novú myšlienku ste pokladali za geniálnu, dnes hovoríte, že je to hlúposť. Máte sa radi i dnes, lenže už triezvejšie hľadíte na seba a nepokladáte sa za zázraky geniálnosti, a preto sa škriepite pre každú hlúposť.Julo si trhal vlasy na bradavici, rastúcej mu pred uchom; kriviac pritom ústa a mrštiac tvár, hovoril hnevne:— Nebudem sa koriť namyslenej žene. Nech sa poddám raz, položí mi nohu na krk navždy. Ty ženy neznáš.— Škriepite sa obyčajne o veciach, ktoré dobre nepoznáte, a ani jeden nemáte pravdu. Len si zlú vôľu robíte. Ste vysoko inteligentní ľudia, máte sa radi, a otravujete si život pre pletky. A potom sa má človek oženiť! Vŕtaš do mňa, aby som sa oženil, a dávaš mi takýto príklad.— Ožeň sa, ale neber si dievča vzdelanejšie, ako si ty. S tým pohoríš.— Ani mi na um neprichodí ženiť sa. Som spokojný tak, ako som. Ale, keď si ty už raz ženatý, maj rozum a netráp tú krásnu a milú ženu. Nevaď sa s ňou. Uvidíš, že keď vydržíš len tri-štyri dni bez vadenia, že ani ona ti nebude odporovať.Julo skočil zo stolice, podupkal, aby sa mu nohavice narovnali, vybral si cigaru zo striebornej škatuľky na stole a zapaľujúc ju, riekol:— Uvidím, čo sa dá urobiť s tou osobou. Slúchnem ťa.A odišiel.Keď odzneli jeho kroky na dlažbe haly, Lucián otvoril všetky obloky, usmievajúc sa a krútiac hlavou. Myslel si, že sa Julo nikdy neodvykne od lacného malomestského gavalierstva, zračiaceho sa v lacných voňavkách, krikľavých kravatách a pančuchách. Plebej zostane plebejom.Ľudia mávajú podivné myšlienky. Lucián Stranický si umienil, že bude gentlemanom, akýmsi vzorom pre svojich blížnych. Vedel, že je to spojené s ťažkosťami, a preto sa roky trénoval v tom, ako v nejakom športe. Sprvu sa vystavoval rozličným pokušeniam; keď neodolal mnohému, nahliadol, že bude lepšie im ísť z cesty. Lebo darmo je, človek je jednako krehká nádoba.Prvú podmienku gentlemanstva, totiž hojný dôchodok, to mal. Po otcovi bol zdedil veľký majetok a elegantnú barokovú vilu, podobnú divadlu, ktorá stála v krásnej parkovitej záhrade, tvoriacej celý kratší bok hlavného námestia. Jeho otec pochádzal z Poľska, bol staviteľom v Pešti a trávil život vo vedeckých a umeleckých kruhoch, čo bolo poznať i na Luciánovi, lebo mal značne vyvinutý zmysel pre umenie. Vedy ho nepriťahovali. Bol jediné dieťa bohatých rodičov, a tí ho maznali a chránili pred stykom s každou špinou života. Mal dvadsať rokov, keď títo jeho priopatrní strážcovia umreli na nákazlivú chorobu, ale on jednako neopustil cestu, na ktorú ho napravili. Teraz mu už málo chýbalo do štyridsiatky, a on si bol časom vystavil niekoľko zásad, ktorých sa neochvejne chcel a mienil pridŕžať. Jedna z nich bola vyhýbať každému, nie nevyhnutne potrebnému styku s ľuďmi. Preto sa nestaral o politiku, ani o spoločenský život svojho mesta. Bol advokátom, ale klientov mal len niekoľko veľkých pánov, veľkostatkárov, ktorí boli i skoro jediní jeho spoločníci a priatelia. Aby urobil zadosť svojmu spoločenskému postaveniu a majetku, ako i túžbe pomôcť podľa možnosti ľuďom ubiedeným, venoval každý rok značnú sumu zo svojho zbytočného dôchodku verejnej dobročinnosti. Ale keďže sa s ľuďmi stýkať nechcel, rozdeľoval tieto peniaze jeho starodávny, od rodičov prevzatý pisár a totum fac Galaj.Druhá jeho hlavná zásada bola neoženiť sa. O každej veci na svete možno hovoriť pro et contra, tak i o manželstve. Lucián videl veľmi dobre, že ustanovizeň manželstva je sama osebe veľmi výhodná, a keď sú manželia rozumní a dobrí ľudia, je hotovým požehnaním. Ale i dobrí ľudia môžu mať slabosti, ktoré urobia z manželstva viac-menej ťažké putá. Najmä mu ležalo na srdci, ako veľmi odstrašujúci príklad, manželstvo jeho najlepšieho priateľa Jula. Jeho žena Lujza bola veľmi milá, múdra, vzdelaná a pekná pani; zo všetkých žien, ktoré poznal, bola mu najsympatickejšia; Julo, hoc i trochu ľahkomyselný, nebol zlý alebo surový človek, a jednako sa tí dvaja ľudia už po krátkych medových týždňoch nemohli a nemôžu znášať. Keď predtým ešte váhal, či sa má oženiť, či nie, teraz ho príklad Julov čo najrozhodnejšie odstrašoval. Ako je možné s takou ženou, ako je Lujza, nevyjsť? Bolo by pokúšaním pánaboha vziať si hoc i zdanlivo najlepšiu osobu, keď tá znamenitá pani nemôže urobiť šťastným muža. Zriecť sa svojej slobody a mať za to len mrzutosti a starosti o rodinu?Jarilo sa. V jamách a zapadliskách vrchov belel sa ešte sneh, ale popri ňom sa už zelenala, akoby čerstvo zamaľovaná, tráva a ozimina. Pod kríčím, pokrytým rozličným jemným, mladým lístím, navrchu úložitého kopca stál na medzi podvečer Lucián Stranický a rozhliadal sa do diaľky na tmavejúce sa vrchy. Nad ich okrajom jazdilo zachádzajúce slnce, ktorého žltočervené lúče sa ťažko prebíjali cez hustejšie a miestami redšie oblaky. Nad vrchmi boli oblaky skoro tmavosivé, vo výške prechádzali v belostnú, lilavo osvetlenú paru.Pred Stranickým rozprestieral sa dlhý kus úhoru, na konci ktorého v diaľke jarabeli sa červené strechy dediny medzi zelenajúcimi sa stromami. Lucián bol vyobliekaný poľovnícky, v remennom kabáte a vysokých žltých čižmách, a držal ľahučkú dupllovku pod pazuchou. Čakal on i jeho spoločnosť na sluky, fŕkajúce prudkým, trhavým letom vo večernom šere. Bolo sparno a voňalo dažďom. Netešil sa vychádzke, proti vôli ho vytiahol na ňu jeho priateľ Marecký, statkár zo susednej dediny, u ktorého bolo na návšteve niekoľko pánov a dám, medzi týmito i Stranického sesternica Herma, robiaca vždy s celým svetom, čo chcela. Bola to asi dvadsaťsedem-dvadsaťosemročná, krásne urastená osoba takej bujnej postavy, akú Tizian namaľoval viacerým svojim Venušiam. Tvár mala ružovú, pery plné, oči vše ostro iskriace. Keď stála ticho, nezaujímajúc sa o nič, bola ako mladušké, sveta neznalé, neskúsené dievča. Len skúsenejší tušil, aká je to ženská, keď zazrel niektorý jej úsmev, alebo blesk očí. Či bola ozaj taká krásna ako Tizianova Venuša, ležiaca nahá pred vyobliekaným, na spinete[1]hrajúcim mužom, to je otázka, ktorú by bolo zaiste veľmi ťažko rozlúštiť, lebo nesmieme zabúdať, že je estetika prírody celkom iná ako estetika umenia. Ľudská ruka, našej estetike zodpovedajúc, krajšie namaľuje ženskú, ako ju vytvorila príroda, jednako účinok žijúcej je neporovnateľne väčší. Isté je, že na Herme každý vďačne pásol oči, a čo si pritom myslel, to nenašiel v nijakej modliacej knihe. Bola tiež v poľovníckom úbore, v krátkych sukničkách a vo veľmi podarených zelených čižmičkách. Na pobelavých, nakrátko ostrihaných vlasoch mala klobúčik s tetrovím perom a v rukách držala ľahučkú pušku takým spôsobom, že by sa bol pozorovateľ pred ňou najradšej schoval za najbližší strom. Luciánov priateľ Viktor Brandt, majúci zvyk otvorene hovoriť, odhadoval celú jej súpravu so šatstvom a puškou na sedemdesiatšesť kíl.Herma mala plány, o ktorých tušil Stranický, a to tušenie mu kazilo dobrú vôľu. Nemyslel na sluky, ale na svoju druhostupňovú sesternicu a čakal nervózne, kedy začne proti nemu útok. Stála asi na sto krokov od neho za krovím tak, že nevidel, čo robí.— Haló, Lucián, Lucián, haló! — ozval sa žalostný ženský hlas.Stranický pokladal za výhodné nič nepočuť.— Lucián, haló, Lucián, ratuj ma! — volal hlas znova.To znelo tak prenikavo, že či chcel, či nechcel, musel ísť. Pobehol smerom za hlasom a vhupol do hodného močiara, z ktorého sa dosť po biede vymotal. Obíduc ho, prišiel ku Herme, sediacej na zemi a držiacej si nohu obidvoma rukami.— Stala sa mi nehoda, vytkla som si nohu! — rozprávala mu, zazrúc ho, ale naskrze nie žalostným hlasom.— Stáva sa ti to často? — pýtal sa zvlášť nevinne Lucián.— Na poľovačke to závisí od toho, akého mám suseda, — smiala sa Herma.— To by si mohla i vstať.Lucián pokročil ku nej a podal jej ruky, ktorých sa chytiac, vyskočila veľmi svižko; urobila niekoľko krokov, opierajúc sa o pušku ako o palicu.— Strašné je, ako ty s tou flintou zaobchádzaš. A je nabitá?— Pozriem. — Pozrela. — Nabitá, pravdaže, — povedala teraz už urazene.— Tak, daj ju sem. Odrežem ti lieskovicu na podopieranie.Vybral z kríčia rovnú tenkú liesočku a prirezal jej ju. Herma ju vzala a zmykala ňou ako prútom; ani jej na um neprišlo opierať sa o ňu.— Ty, Lucián, mne je tu ukrutne fádne samej s tou hlúpou flintou. Môžem ísť s tebou?— Je to proti poľovníckym zákonom, ale ty akiste na poľovnícke a iné zákony nedáš mnoho.— Povedz mi, Lucián, a ty dodržiavaš božské zákony? Neprestúpil si nikdy niektorý? Ľudské, tie dodržíš, lebo si zbabelý, bojíš sa trestu, to viem. A ktoré sú vážnejšie, božské, či poľovnícke? Ale nechajme zákony. Mňa zaujíma celkom niečo iného. Povedz mi, prečo sa ty neženíš?Vytiahla cigaretu z vrecka, pošúchala si ju na bedre a zapálila.— To je ako chytiť vola za rohy, — smial sa Stranický. — Mnoho okolkov nerobíš, to je pravda.— Tvoja odpoveď, ako advokátova, je náramne nesprávna. Ty totiž ešte nemôžeš mať rohy, keď si nie ženatý.— Je úplne beznádejné chcieť ťa presvedčiť o absolútnej nelogickosti tvojej poznámky, preto sa do toho ani nepúšťam. Poznamenávam len pre príklad, aká zázračne nemravná vec je každé manželstvo, že pani môjho kolegu Grosmanna, najšťastnejšieho manžela v celej osade, označuje čas rendezvous jeho koncipistovi farbou kravaty, ktorú mužovi ona každý deň vyberie, čo ten nešťastník pokladá za zvláštnu nežnosť z jej strany.Herma sa zasmiala.— Nie zlé! Lenže je ten spôsob ozaj ukrutná nemravnosť. Strašná!— Viem, prečo ťa tak rozčuľuje. Myslíš, že robí z muža maškaru kravatou, ktorá sa k šatám nehodí.Padlo niekoľko ťažkých dažďových kvapák a tmilo sa. Herma na obranu proti dažďu chytila Luciána za rameno a pritúlila sa k nemu.— Prší!Lucián sa jej vytrhol zvolajúc:— Sluky!A skutočne na jeho šťastie prefrngli vtedy sluky. Lucián jej chytro oddal flintu a namieril svojou na vtáky. Ale nevystrelil, lebo videl, že mu už zašli. Herma však bacla z oboch rúr do povetria a vymenila prázdne patróny.— Milý Lucián, ty hovoríš o paniach, že klamú mužov. Čo myslíš, čo robí tvoj priateľ Marecký s Irmou?— Klame ju?— Klame, syn môj. Včera som videla, ako sluha podal Eugenovi kartičku. Pozrel na ňu a strčil ju nedbanlivo do kabáta. Mňa tá kartička mrzela, preto som mu povedala, že má kabát zaprášený, aby si ho dal očistiť. To neviniatko to urobilo a ja, aká som niekedy úslužná, som mu ho vyniesla sluhovi, aby ho oprášil. Na kartičke bolo: „O šiestej v pergole.“ Bola som už pred šiestou v kroví okolo filagórie a videla som ta ísť Eugena Mareckého a — chyžnú Albínu.— Hm. Celá udalosť vykazuje obľahčujúce okolnosti, Albína je elegantné a vzdelané dievča, veď je učiteľka. Irma je hrbatá a škandalózne bohatá. Eugen je popri nej ako zakrpatený palec pri zdravej ruke.— Myslíš majetkove a mravne? Vieš, čo som urobila?— Tvoje činy a myšlienky sú vždy mimoriadne, uhádnuť ich je skoro nemožné.— Zavolala som pred pergolou: „Irma, Irma, poďže sem!“ Pravda, Irmy nebolo nikde, ale netrvalo dlho a z besiedky vytrčila obozretne hlavičku Albína a nevidiac nikoho, ubrnkla ani jašterička. Zatým som ja vošla dnu.— Myslela si: Eugen je už tak či tak odhodlaný hrešiť, tak a tak ďalej.— Nie. Vošla som dnu a čítala som mu levity…— Že je neobozretný, poznám ťa. A potom, že už klame Irmu, prečo to robí s Albínou, keď…— Nie. Iný raz by si mal možno pravdu, teraz mám celkom iné úmysly. Stojím už dávno na stanovisku najprísnejšej mravnosti.— Herma, azda sa nechceš vydať?— Uhádol si, chcem sa.— Herma, ja sa ťa bojím. Azda nerátaš na moje spoluúčinkovanie pri svojom manželstve?— Zasa si uhádol, rátam práve s tebou.— Upozorňujem ťa, že som nie privyknutý na to, aby mi hneď pri raňajkách predkladali účty za toalety, a tak…— Nahliadam, že to kazí apetít, najmä vtedy, keď si v noci v klube prehral v bakare[2]. Ale aj ja by som ti účty predkladala len po večeri, a vtedy by si ich vďačne zaplatil. Ja aspoň myslím, že áno.Lucián krútil hlavou a dupkal nohami.— Prečo dupkáš?— Oziaba ma.— Veď je nie zima.— Nie, ale ja som si už dnes raz namočil nohy, vojdúc pre teba do močiara. Druhý raz to nechcem urobiť. Ty si mi primúdra.— Tak nie?— Herma, odpusť, ale ubezpečujem ťa na čestné slovo, že som nie náchylný ženiť sa. Keď túto svoju zásadu zmením, odtelegrafujem ti to, aby sme ani minúty nestratili.Herma pozrela naňho, hryzúc si bielymi zubmi spodnú peru, ktorá bola červená ani krv. Lucián sa díval na vábnu ženskú, bolo sparno, šerilo sa, i vzdychal mimovoľne. Chvíľku mlčali, hľadiac si do očí. Herma riekla tupým, tichým hlasom:— Tento večer zvláštnym čarom účinkuje na mňa. Veľký Pan,[3]celá príroda vibruje v mojich nervoch. Čujem zvuky, chce sa mi privinúť k srdcu… Lucián, bozkaj ma!Pristúpila k nemu a prižmúriac oči, núkala mu pootvorené ústa.Stranický by bol krásnu ženskú vďačne bozkal, ale sa jej bál. Odišiel od nej na niekoľko krokov.— Pánboh zachovaj, ani na um mi nepríde!Herma pozrela naňho hrozivo, zatým natiahla kohútiky na puške.— Ak ma nebozkáš, strelím. Do teba, — povedala takým rozčúleným, tichým hlasom, že Lucián bol istý, že to urobí.Bol v pomykove, nie súc na čistom, ako sa má gentleman v takomto prípade správať. Je to ozaj smiešna pozícia dať sa prinútiť hrozbou postrelenia, aby bozkal krásnu ženskú. Myslel si, že mu nezostane nič iného, ako alebo ju bozkať, alebo tiež namieriť na ňu.— No, čo urobíš?— Nuž nedbám, už sa len radšej obetujem, ako by som ťa doniesol do nešťastia.I pristúpil k nej a bozkal jej teplé ústa; pozrel jej do očí a chcel ju teraz privinúť k sebe a ešte bozkať. Ale Herma sa od neho odvrátila.— No čo bude, vezmeš ma?Luciánovi sa bola hlava pomiatla, ale sa zbadal.— Vezmem si ťa, drahá Herma, keď si pomyslím na to zaviesť si do domu niekoľko kilowattov voľnej elektriny, aby ma vtedy a tam zahlušila, keď to najmenej očakávam.Pri večeri zišla sa spoločnosť v prízemných miestnostiach kaštieľa Mareckých, ktoré boli plocho sklepené a v barokovom slohu ozdobené. Bolo spolu jedenásť hostí a domácich, štyri dámy a siedmi páni. Dámy boli vo večernom úbore, páni vo frakoch a smokingoch. Irma Marecká robila dojem grandedámy,[4]čo bol zrejme jej úmysel. Bola vkusne oblečená, umelkovane vľúdna a držala každého na tri kroky od seba. Bolo treba veľmi dobre pozorovať jej postavu, aby človek zbadal, že má ľavé plece trochu vyššie, z čoho klebeta urobila hrbatosť. Jej muž, Eugen Marecký, bol vysoký, štíhly, elegantný, veľmi pekný človek, takej prázdnej tváre, že každý musel uznať, že popri Irme bol ako zakrpatený palec na zdravej ruke. Irmin otec bol pokrstený žid a veľmi bohatý. Za Eugena sa vydala pre jeho krásu a elegantnosť, čo už veľmi obanovala.V spoločnosti bola i mladá barónka Furchheimová, drobná, pohyblivá osôbka. Bola ukrutná gazdiná; hovorili o nej, že váži vajcia, ľahké predáva, ťažšie spotrebuje doma. Ináč bola známa ako osoba vzdelaná, vtipná a vedela sa veľmi chutne smiať. Irma a barónka sedeli pri stolíku pestrou mozaikou vykladanom v spoločnosti Mareckého sestry Verony, ktorá bola pekná a hlúpa ako jej brat, a k tomu nedočula, čo chcela podľa zvyku hluchých zatajiť, robiac tým mnoho zmätkov v rozhovoroch.Herma bola obkolesená pánmi, s ktorými sa veľmi živo a veselo zabávala. Páni boli si chápaním života, povolaním a mravnosťou podobní, boli to exempláre toho istého druhu zvierat, len s malými odtienkami. Boli to, slovom, všetko psi, lenže jeden bol kopov, druhý chrt, tretí vyžla. Medzi nimi bol i dragúnsky dôstojník, ktorého povaha bola rovnošatou vyčerpaná. Aký-taký originál bol báťo Imro v ošúchanom lesklom smokingu a v úzkych vykolenkovaných nohaviciach. Bol to statkár, starý mládenec, komandovala ho špatná stará gazdiná, s ktorou mal niekoľko detí. Po dedoch bol zdedil krásnu bibliotéku všetkých pikantností svetovej literatúry. Mnohé diela boli veľmi cenne ilustrované, ale samými ženskými erotickými aktmi. Hral ako naturalista na klavíri, napodobňujúc cimbal. Jeho špecialitou bolo rozprávanie starých rodinných anekdôt, ktorých mal nekonečné množstvo. Luhal, ako keby čítal. Rád sa hral v karty, pričom veľmi drukoval; keď vyhral, smial sa, keď prehrával, nariekal. Bol veľmi prostoreký najmä v dámskej spoločnosti, ináč hlava prázdna a obmedzená, a preto sa rád škriepil s krikom a ponúkaním stávky na dôkaz pravdy. Prehraté stávky nikdy neplatil, náhodou vyhraté dokučne vymáhal. Vo svojej domácnosti bol do krajnosti pohostinský, ináč bol skupáň.Okrem už nám známych a Stranického boli v spoločnosti ešte traja páni, oblečení comme il faut, hovoriaci s porozumením o koňoch, autách, dámach, psoch a kartách. Každý z nich znal mnoho vtipov a robil efekt čo najcynickejšou otvorenosťou reči. V tejto spoločnosti vynikala Herma, premáhajúc ľahko živosťou a vtipnosťou poznámok a ripostov.[5]Bola krásne oblečená vo veľmi vkusných, krajne smelo dekoltovaných svetlozelených hodvábnych šatách, okrášlených bohatými čipkami. Šaty jej tak priliehali, že prezrádzali celú jej postavu; bola taká zvodná, že nikto v spoločnosti nespúšťal z nej oka; dámy, pravda, z pohrdlivej závisti. Žartovala a rozprávala smelé anekdoty, ale ani raz neprekročila medze vkusu, určené dobrou výchovou. Jednako sa Irma hnevala na ňu, lebo cítila, že i ju, i ostatné dámy úplne zatônila. Irma, nepochádzajúca z bezchybnej kresťanskej rodiny, prízvukovala omnoho väčšmi svoju vieru, mravnosť, pobožnosť, než to robievajú dámy, ktorých pedigree[6]je v náboženskom ohľade bez chyby; pošepkala svojim družkám, že sa s pozvaním Hermy do svojho domu prenáhlila.Herma ignorovala v spoločnosti Luciána úplne. Keď vstali od stola, pustili sa dámy a mladší páni do tanca; traja, medzi nimi Stranický, si sadli k taroku.V prestávke tanca chytila Herma dôstojníka pod pazuchu a prechádzala sa s ním po dvorane, vyzdobenej obrazmi dedov Mareckého. Na každom obraze bol v jednom rohu namaľovaný malý címer. Herma obzrela obrazy a robila na vyobrazených neúctivé poznámky.— Ale címer by mali mať všetci len jeden, nemyslíte? — pýtala sa nadporučíka, ktorý sa cítil poznámkami Herminými trochu urazený, lebo patril tiež do rodiny.— Aký by mal byť, aby označil všetky rozličné zásluhy tých pánov a dám?Herma sa usmiala.— Nuž vycifrovaná rakvička, ktorou sa páni chránia od každého dotknutia so skutočným životom. Však ležia v nich ani múmie, obtočení predsudkami a namyslenosťami. V rakvičke by bol i papyrus s namaľovanými koňmi, kartami a ženami, veľmi nedostatočne oblečenými, čo?— Keď tak chcete, hoci aj nahými; ja nedbám, nie som vyberačný.— Myslíte, že taká žena je viac hodna ako vyparádená?— Vy, milá Herma, celkom iste, — smial sa dôstojník. — Ale sa divím, že tak hovoríte o zemanoch, keď i vy k nim patríte.— Patrím, ale neležím v rakve, vyšla som na čerstvé povetrie.Odbehla do susednej izby, kde sa páni hrali v karty. Zapálila si cigaretu a oprela sa tak o plece Mareckého, sediaceho oproti Luciánovi, že jej videl celé poprsie a zapálil sa. Bolo na ňom, aby priložil na srdcového kráľa, a on ho prebil tarokom, hoci mal srdcového dolníka.— Renonce![7]— zvolal kibicujúci báťo Imro. — Nehľadíš do karát, ale po strakách!Herma sa krátko zasmiala a odbehnúc, zvolala:— Po holubiciach, Imro báči, nie po strakách. — Lucián neriekol ani slova, pobolievala ho hlava a prechodila ho zima.Nasledujúci deň ostal doma, cítil sa zle, mal trochu horúčku a bolelo ho hrdlo. Prechladol sa včera. Polihoval v pohodlnom domácom úbore v pánskej izbe, na veľmi pohodlnom, širokom diváne, prikrytý anglickým cestovným plédom. Julo ho bol práve prehliadol a ustáliac malé zapálenie hrdla, kázal mu užívať aspirín a vyplakovať hrdlo hyperolom.— No, dobre, to by som bol i bez teba utrafil. Ako si s Lujzou?Julo mykol plecom.— Nevadím sa s ňou, dám jej vo všetkom za pravdu, a preto mlčí. Ale, ak myslíš, že je teraz milšia ku mne, to sa mýliš. Povedala mi, že zaobchádzam s ňou ako s rozmaznaným dieťaťom, a ona že je nie dieťa.— Hm, možno, že sa priveľmi nevadíš s ňou a že v tom badá schválnosť.— Možno. Ale sám neviem, ako sa správať. Myslím, že sa mojej lásky nabažila.— Poviem ti veľkú múdrosť, ktorú si dosiaľ iste nečul. Ženy sú nevypočitateľné stvorenia.— Sú. Rozmýšľam o tom, či by som ju nemal niekam poslať.— Pošli. To bude akiste najmúdrejšie, čo môžeš vykonať. Najskôr vystúpila u nej duševná a citová ustatosť, čo je pri ženách nebezpečnejšia vec ako pri mužoch, ktorí si v takomto prípade pomáhajú trochu lumpovaním.— Dám ti radu, nežeň sa!— Poslúchnem ťa.— Servus.Lucián chvíľku rozmýšľal a zatým vzal zbierku zákonov a prezeral ju.O chvíľu počul, že do tretej izby, kde bol klavír a iné hudobné nástroje, ktosi vošiel. Hneď zatým počul ladenie husieľ a hru na nich. Izbami sa rozliehali virtuózne hrané Brahmsove[8]tance a za nimi fantázia na Mozartovho[9]Don Juana. Lucián odložil zošit a počúval. Hudba naňho účinkovala veľmi mocne, donášala ho do veľmi milého, vždy túžobného rozpoloženia. Počúval krásnu hudbu, plnú citu a výrazu s dychtivosťou, s akou vysmädnutý pije čerstvú vodu. Sprvu myslel, že to hrá jeho priateľ profesor Adámi, tiež starý mládenec a znamenitý muzikant, s ktorým ho zviedlo práve obom spoločné rojčenie za hudbou. Ale skoro poznal, že je to nie jeho ruka; tej túžby, lichotivej hladkosti jeho hudba nemá. I skočil z pohovky a šiel potichučky pozrieť, kto to hrá.Bola to Herma.Na voľnom sivom kabátci kostýmu mala rozopäté a vyhrnuté priliehajúce rukávy a hrala s takým zahrúžením, že zabudla na všetko okolo seba. Luciánovi sa zdala takou krásnou, že pre pohľad na ňu skoro zabudol na jej hudbu. Keď dokončila kus, zvolal:— Herma, aký si ty virtuóz! Ani tušenia som nemal, že tak krásne hráš. Veď techniku nájdem i lepšiu, ale ako ty chápeš tie kusy a koľko živého citu vložíš do nich, to je zázrak.Herma, hľadiac naňho, urovnávala si rukávy.— Tak sa hneváš už na mňa, ty drahá, krásna? — pošiel k nej a bozkal jej viac ráz ruky.Pozrela naňho s milým úsmevom.— Nie, nehnevám sa. Včera som sa trochu hnevala, ale viac na seba ako na teba. Počula som, že si chorý, že ti bude dlhý čas, a preto som ťa prišla navštíviť.— Veľmi ti ďakujem za návštevu, za krásnu hudbu, a že sa už nehneváš na mňa.— Nehnevám sa. Vybila som si to z hlavy, že by som si ťa vzala. Máš chyby, ktoré ťa robia pre mňa úplne nemožným. Hlavné je, že by sme sa my iste nerozumeli. Teraz, keď som sa tejto myšlienky zriekla, môžem s tebou vychádzať celkom po kamarátsky.Vzal ju pod pazuchu a voviedol do izby, v ktorej bol odpočíval, tu ju usadil do fotela na najpríjemnejšom mieste a predložil jej cigarety.— Fajči, odporúčam ti ich. Robia ich náročky pre mňa v Kavale.[10]Budeš nejakú zajedku a vypiješ si?— Čo máš? Máš Heidrick alebo Mumm? Máš nejaké ryby, raky, ovocie?— Možno sa nájde. Zazvoním.O chvíľu vošiel sluha. Lucián mu rozložil, čo si žiada, a netrvalo dlho a Jozef doniesol na striebornej mise rozličné konzervy, ružovú šunku, čerstvé hrozno a broskyne zo Sicílie. Otvoril šampanské, nalial ho do štíhlych pohárov, položil všetko na malý stolík, ktorý postavil medzi Hermu a Luciána, a zmizol.Maškrtili a pili perliace sa víno, tratiac slová medzitým. Lucián nespúšťal oči z Hermy. Srdce mu rozohrievali jej živé oči a červené pery v ružovej tvári. Dlhými, dokonale formovanými prstami dvíhala krištáľový pohár k ústam, a červeň pier i belosť zubov prebleskúvali cezeň.— Herma, ako sa cítiš u Mareckých a ako si sa ty vôbec ta dostala? — pýtal sa Lucián s tvárou, vyjadrujúcou údiv.— Irma ma pozvala, nájduc ma v Smokovci v spoločnosti grófky K., čo jej, chcejúc hrať ukrutne veľkú dámu, veľmi zaimponovalo. Môžeš si myslieť, ako sa u nich cítim, — hovorila trhano, obzobávajúc strapec hrozna.Stranický sa zasmial.— No, Irma a ty, dva najväčšie protiklady.— Ale i Marecký má svoju zaujímavosť. Našla som ho, ako vykrúcal krk, hľadiac do zrkadla, ako mu stoja bričky[11]— od chrbta! Hahaha!Lucián sa smial s ňou srdečne, vyceriac mocné, zdravé zuby.— Nesmej sa. Počula som od viacerých, že ty sa hráš na gentlemana. Je to pravda? — Hľadela naňho trochu posmešne, prižmúriac oči. — A prosím ťa, čo je to gentleman? — oprela ruky o stolík a hľadela naňho.Luciánova počerná tvár sa trochu zapálila.— Gentleman je človek, ktorý hľadí byť korektný a spravodlivý k celému svetu i voči sebe.— Ty, Lucián, čo ty čítavaš najradšej, čo je tvoje najmilšie zamestnanie?— Nemám mnoho času na čítanie. Dosť mi je preštudovať zákony a noviny.— Zaujíma ťa dejepis, filozofia alebo krásna literatúra?— Zaujímať by ma zaujímala, ale nestihnem to všetko študovať.— A ako ty chceš byť gentlemanom, keď neznáš dejiny sveta a ako svet dnes myslí?— Myslím, že je to možné.— Lucián, bojím sa, že ťažko. Chápanie života sa veľmi mení. Uznáš, že s premenou svetového názoru sa mení i pojem spravodlivosti a korektnosti. Rozmysli si tieto veci trochu a uvidíš, že mám pravdu.Lucián sa zasmial.— Herma, myslím, že priveľkú váhu kladieš na svoju múdrosť a sčítanosť. Keby gentlemanstvo záviselo od svetového názoru, tak by nikto nemohol byť gentlemanom, lebo všetky názory nikto nemá. Stačí, keď je gentleman dobrým kresťanom. Podľa mojej mienky sa tie pojmy, aspoň z mravného stanoviska, kryjú.Herma sa zasmiala.— Na stĺpe stojaci Simeon Stylites[12]by bol podľa tvojho tvrdenia gentlemanom, lebo iste vyplnil mravné zásady kresťanstva. Lucián, zriekaš sa veľkej pomoci na upevnenie mravnosti. Haeckel[13]má pravdu, keď tvrdí, že všetka naša učenosť, všetko naše štúdium má nás viesť iba k tomu, aby sme boli dobrí.— Závisí od toho, čo čítam.— Isteže, ale niet význačnejšieho filozofa, ktorý by nebol povedal mnoho najkrajších myšlienok, ktoré čítať patrí medzi najväčšie pôžitky života i vtedy, keď nesúhlasíme s jeho smerom.— To ti uznám. Iste je omnoho väčší pôžitok môcť sledovať myšlienky Kantove, ako hrať tarok.— Či je veľký pôžitok sledovať myšlienkový beh Kantov, to práve neviem, ale tak napríklad venovať Pascalovi[14]týždeň, to vraj stojí za to. Nosievam obyčajne so sebou niektorého z týchto zlatých umov; teraz mám tu Pascalove Pensées. — I vytiahla malú, skvostne viazanú knižočku, asi formátu elzevirovského,[15]a prehriebala sa v nej. — Počuj niektoré jeho myšlienky: „Každý pokrok je nový druh omylu.“ No, čo povieš na to? Rozmysli si, aký ukrutný úder je to na akýkoľvek fanatizmus, aké osvetlenie nášho vedeckého a sociálneho pokroku a aké odsúdenie akéhokoľvek násilia. Alebo počúvaj toto, aby si mal základ pre čítanie dejepisu: „Grandeuz et misere!“ Veľkosť a bieda. Jedni stavajú ľudí medzi bohov a iní medzi zvery, a obidvaja rovnakým právom alebo neprávom. Kde je pravda? Medzi týmito priepasťami zmieta sa človek sem a tam, lebo ani veľkosť, ani úbohosť nezodpovedá jeho skutočnej povahe; motá sa od jedného kontrastu ku druhému, ani nepoznajúc, že je nepochopiteľným čudom. (Monštre incompréhensible). A ešte, aby sme boli skromnejší: „Il est faux, que nous soyons dignes, que les autres nous aiment; il est injuste, que nous le voulions.“[16]Čo povieš na to, ty gentleman, hľadajúci si získať obdiv a príchylnosť blížnych. Však nahliadneš i to, že u ohromnej väčšiny ani niet tej lásky, ktorú si navzájom klameme. Lucián nalial vína do pohárov.— Herma, nikdy som nemyslel, že by som trávil tete-a-tete[17]s krásnou ženou, rozprávajúc o filozofoch. Pozri, to lilavé hrozno, to krištáľové perliace sa víno, i to nám pánboh dal. A dal nám i nás samých, aby sme mali radosť i zo seba. Ver mi, viac je hoden živý cit radosti a pôžitku, ako tvoje nasilu za pôžitok vyhlásené múdrosti. Štrngnime si! Mnoho radosti zo života.I vzal pohár a štrngol si s Hermou.— Vieš teda, čo? Zahrať ti ešte? Alebo nie. Zostanem tu na obed a idem ho uvariť sama.— Veľmi som rád, že tu zostaneš. Ale moja Uľka bude vo varení väčší majster, ako si ty.Herma pozrela na hodinky na ruke.— Dvanásť hodín je. O pol druhej budeme obedovať.Zapálila si cigaretu a odišla.Keď zostal Lucián sám, ľahol si na diván a položiac ruky pod hlavu, rozmýšľal. Herma bola jeho druhostupňová sesternica, jej otec bol zámožný fabrikant, ale ona jednako zložila doktorát filozofie a bola profesorkou francúzštiny na reálke v B. Žila voľný život, ale nikto nemohol povedať, že privoľný. Hovorila o všetkom bez ostychu, robila často žarty, ktoré boli trochu smelé, ale nikdy neprestupovali ani hranice slušnosti, ani dobrého vkusu. Jej správanie bolo pri všetkej nespútanosti také, že ani najvybitejší Don Juan sa k nej neopovážil priblížiť; bola prisebavedomá a hravo odbavila každého dotieravca. Vše ju nadišla túžba za slobodou a vtedy nechala profesorovanie, nehľadiac na následky, a šla sa potĺkať svetom. Teraz mala tiež také obdobie.Luciána pod dojmom jej osobnosti, vo zvrchovanej miere pôvabnej, nadchádzala pochybnosť, či urobil dobre, keď ju odmietol včera. Ale predstaviac si svoj život s ňou, zvíťazila v ňom pohodlnosť a už zažité zvyky. Musel by celé svoje žitie prestrojiť, a ako ďaleko by šlo to prestrojenie s takou ženou, akou bola Herma, bolo ťažko určiť. Je to osoba svojej vôle, a on by iste nemal tej energie, aby si pred ňou zachránil svoju slobodu. Na to vôbec nemyslel, že láska môže donášať i obete, však mu opak toho dokazoval pomer Lujzy a Jula.Hodil rukou.— Eh, čo tam! Ženy boli a budú ženami. Chlapa ťažko poznať a žena je vôbec nevypočitateľná!Vzal zákonník a prezerajúc ho, myslel s úsmevom na to, čo to Herma skuchtí.— Bude to žartovný obed!Cítil sa celkom dobre, hlava ho prestala bolieť a tešil sa na ten fígeľ.Práve o pol druhej vošiel Jozef k nemu a oznámil, že je obed hotový. Lucián utekal najprv do spálne a preobliekol sa chytro, pošlúc Jozefa oznámiť slečne, že hneď príde.Keď vošiel do malej obednej, bol milo dojatý a prekvapený jej výzorom. Bola to stredne veľká izba, zariadená starým empírovým[18]nábytkom. Drobnokvietkové veselé tapety boli pretrhávané drobnými kópiami portrétov krásnych žien od znamenitých majstrov. Oproti ľahučkému kredencu s alabastrovými stĺpikmi, založenému krásnym porcelánom a sklom, visela na stene nad divánikom, obtiahnutým hodvábom slezovej farby, Gérardova Madame Récamier.[19]Popri kredenci hľadelo z oválneho rámu Greuzeovo[20]dievča s rozbitým krčiažkom a Watteauovo L’amoureuse inquiete.[21]Záclony na dvoch oblokoch boli inakšie usporiadané, ako bol zvyknutý ich vidieť, následkom čoho robila izba celkom iný dojem, lebo plným prúdom do nej sa valiace jarné slnce bolo tak riadené, že i obrazy, i skupiny drobnejšieho nábytku sa zvláštne uplatnili. Zdalo sa mu, že Madame Recamier nebola nikdy takou zvodnou a Greuzeovo dievča tak milo nežialilo ako teraz. Na oválnom obednom stole boli dve vysoké krištáľové vázy s ružami a klincami. Stôl sa skvel krištáľovým farebným sklom a jemným porcelánom. Pri stole stála vysmiata, ružová Herma v pestrej hodvábnej šatke, obviazanej okolo drieku, s holými ramenami. Jej sivý kostým sa nehodil k farbistému okoliu, a preto si vypožičala od Uľky tú strakatú šatku. Lucián vo svojom čiernom kabáte naskrze sa nehodil do izby, preto ho poslala preč, aby si obliekol nejaký pestrejší domáci oblek.Keď sa vrátil, našiel polievku na tanieroch. Sadol si a trochu s nedôverou vložil prvú lyžicu do úst. Pozrel na Hermu, ktorá usmievavo sa dívala naňho, a vytiahol obrvy hore ku vlasom.— To je obdivuhodná polievka! — zvolal. — Aká je to chuť! Znamenité, a ja som to ešte nikdy nejedol!— Teraz len jedz s patričnou pozornosťou, po obede budeme kritizovať moje kuchárske umenie.Jozef doniesol jedno za druhým rybu, pečienku a jemný múčnik Perles de Tours.[22]Lucián nemohol sa dosť nadiviť znamenitej príprave a nezvyčajnej chuti jedál. Pri deserte a čiernej káve odišiel Jozef a Lucián zostal s Hermou sám.Zapálili si cigarety.— Pozri, Lucián, zostaňme tu. Aká je krásna hra farieb, keď cez zlatožltú stóru prechádzajúce lúče padajú na šedivozelený koberec. Je to podivné, ako dobre padnú nášmu citu niektoré farby.— Herma, ty si čarodejnica! Čo si ty urobila z tejto izby! Nahliadam, že bola zariadená vkusom nábytkových magazínov, a teraz aký podivne intímny, milý kútik je to! A to jedenie, čo si ty ustrojila! Uveríš, že som mnoho ráz a po celom svete všeličo dobré jedol, ale sa nepamätám, že by som bol kedy býval na takej delikátnej hostine ako dnes.— No, vidíš, ako múdro som urobila, keď som sa neostýchala chodiť v Paríži niekoľko mesiacov do Institut Brillat Savarin.[23]Myslím, keď sa v dome má dobre variť, musí sa domáca pani rozumieť do kuchyne, hoci by mala znamenitého chef de cuisine,[24]čo si napokon len máloktorá môže dovoliť.— Uverím ti. Je to prekvapujúce, čo ty všetko vieš. Myslím, že je toho i primnoho. Bál by som sa takej múdrej ženy.— Nemáš pravdu. Múdra žena vie zaobchádzať i s mužom.— Múdrosti sú rozličné. Môj priateľ Brisuda má veľmi múdru a vysokovzdelanú ženu, a zle žijú.— Ľahká odpoveď, iste sú nie múdri. Ale nechajme manželstvá. Je to fádne hovoriť o niečom, čo ani teba ani mňa nezaujíma. Nalej mi trochu tej pálenky.Lucián jej nalial do pomarančového pohárika benediktínky a s hladnými očami hľadel, aký súlad povstal, keď priložila skleničku ku leskločerveným perám, pijúc po kvapkách znamenitý likér. Obnažené ramená vyzerali spod tmavokarmínovej šatky a rozhovorom a nápojom rozihrané oči blýskali zo zarumenených rámov, ktoré tvorili líca, dodávajúc im podivnej hĺbky. Lucián nevedel, čo to bolo v tých očiach, keď ich pohľad účinkoval naňho dojmom piesne, ktorá človeka tak veľmi chytí za srdce.— Lucián, zvedavá som, ako rozmýšľa gentleman o láske. Je to predmet, ktorý ťa možno zaujíma.— Zaiste, najmä keď hľadím na teba. Ale, aby som ti pravdu povedal, prichodí mi to teraz tebe povedať za veľmi hlúpe a naskrze nie pravde zodpovedajúce. — Usmial sa jedným kútikom úst. — Láska, milá Herma, je pud, ktorý vštepila príroda do nás, aby nás prinútila udržiavať ľudské plemä.— Alebo Staëlkino:[25]„Lamour c’est le contact des deux épidermes.“[26]Veríš tomu? Povedz mi, páčim sa ti?— Veľmi! — riekol Lucián s presvedčivou úprimnosťou.— A mohol by si ma milovať?Lucián odvetil s takým oduševnením, že sa Herma hlasite zasmiala:— Na smrť!— Nuž a máš pritom ten pocit, že len preto, aby nevymrelo ľudské pokolenie?— Dávam ti čestné slovo, že práve pri tebe nemyslím na otcovstvo. Zdáš sa mi takou krásnou, múdrou, dobrou, hodnou lásky, že by som sa do teba musel zamilovať i ako storočný starec.— Ja, vidíš, tiež myslím, že ohromná väčšina ľudí, plodiacich deti, nemá ani potuchy o tom, čo je láska, láska, ženúca ľudí často do smrti. Nemyslíš, že tá prírodovedecká, materialistická definícia vtláča nešťastnú lásku do španielskej čižmy svojho systému?— Veru tak akosi. K tomu, čo oni volajú láskou, stačí úplne ten pud, ktorý ženie i najvernejšieho psa každoročne na dva-tri týždne z domu.— Ty, Lucián, — povedala Herma po malej prestávke, — ty žiješ z malých filozofických zrniek, ktoré pozbieraš pri ceste. Úplne ti stačí pre gentlemanské spravovanie tvojej životnej loďky znalosť trestného zákona a desatoro božích prikázaní. Čo?Lucián jej neodpovedal, ale vstal a podišiel k nej.— Počuješ, Herma, som ochotný veľkú obeť doniesť za to, keď dovolíš, aby som tvoje uštipačné ústa mohol zavrieť jedným bozkom.— Včera som ťa k tomu musela nútiť nabitou flintou. Tu máš moju ruku. Úst nedám, máš zapálenie hrdla.Chytil jej ruku obidvoma a bozkal ju viac ráz.— Už mi celkom prešlo.Herma vstala a chytiac Luciána za rameno, viedla ho do susednej izby, zariadenej na útulný salónik.— Poď, ukáž mi krásne veci, ktoré si podonášal zo sveta.I obzerali rozličné umelecké a etnografické drobnosti, roztratené po izbách.— Lucián, povedz mi, ktorá sa ti páči najviac z týchto hračiek. Tú mi dáš na pamiatku na dnešný deň.— S radosťou, — povedal Stranický a viedol ju k písaciemu stolíku v bibliotéke, na ktorom bola bronzová soška Budhova.— Tú si vezmi, doniesol som ju z Rangúna,[27]kde som ju kúpil od budhistického kňaza. Myslím, že je to umelecké dielo istej ceny.Herma vzala a pozrela ju; bolo to napodobnenie jokangskej sochy Budhu, povestnej po celej Ázii. Budha má obdivuhodný výraz tváre, všetko vie, čo bolo a bude, všetky radosti a žiale sveta trpí, ale jeho tvár je ani hlboké morské oko, na ktorom niet jedinej vlnky. Herma hľadela na sošku dlho, napokon trochu vzdychla.— Vezmem si ju.— Robíš mi tým veľké potešenie, keď ju prijmeš. Bude mi chybieť, som zvyknutý na ňu, ale keď ju nahradím tvojou fotografiou, ktorú mi azda venuješ, tak vyhrám.— Poď, zahrám ti ešte tvoje najmilšie pesničky a pôjdem domov.Prešli do hudobnej izby a Herma mu hrala.Pod dojmom vína, krásnej ženskej a hudby Lucián sedel, nespúšťajúc z nej oči; bol taký roztúžený, že zavše musel prežrieť slzy.Napokon Herma hrala „Nevydávaj sa ty, dievča ešte…“. V polovici zrazu prestala a odložila ticho husle nabok, obliekla si kabát, vzala sošku a odišla s takou ľahostajnosťou, ba nepriateľskou tvárou, že jej Lucián v prekvapení ani ruku nebozkal. Zrazu sa jej bol zazdal Lucián, ktorý bol pekne urastený a šumnej, inteligentnej tváre, veľmi obyčajným; zdalo sa jej, že mu priveľké uši odstávajú a ináč riadny nos že mu stojí šikmo v tvári; pomyslela si, aký je duševne prázdny, a stratila všetku vôľu k nemu. Hnevala sa na seba, že sa mu ponúkla.— Zbohom, — povedala mu ledabolo.— Zbohom, — odvetil Stranický ani obarený.Keď druhého dňa odcestovala, priniesol mu sluha od Mareckých balík, v ktorom bola Budhova soška s týmto lístkom: „Lucián, posielam ti tvojho boha naspäť. Radšej hľad naňho ako na mňa. Časom by si oľutoval čaru. Herma.“Lucián vo svojom hladkom živote bol málokedy tak nepríjemne a bolestne prekvapený ako tentoraz. Dlho sa nemohol upokojiť. Nikdy dosiaľ ženská neurobila naňho taký mocný a strhujúci dojem ako Herma. Myslel si, že je rafinovaná, chcela sa mu pomstiť za jeho ohrdnutie a celé jej vystupovanie bola len zohratá komédia, aby ho mohla nakoniec udrieť.Nemal pravdu. Herma na pomstu nemyslela. Každá — i najneskúsenejšia — žena by mu bola vedela povedať, prečo sa jej sprotivil.Bolo leto, pekné, teplé, bola radosť žiť!Lucián sa zišiel na ulici pred Weissovým strižným obchodom s Julom, ktorý vykračoval s panama-klobúkom, stiahnutým skoro na nos, hľadiac do zeme.— Servus, Julo! Už som ťa nevidel dva týždne. Čo je s tebou, človeče? Si akýsi vylumpovaný, alebo ti chybí niečo?Julo nedbalo riekol:— Nič.Stranický videl, že s jeho priateľom je nie všetko v poriadku.— Julo, čo je s Lujzou?Očividne prišiel na boľavý bod, lebo líčená ľahostajnosť Julova sa premenila na náruživý záujem.— Čo je s tou ženou? Poviem ti, už mi celý, celučičký týždeň nepísala. Telegrafoval som jej do Františkových Lázní. Kdeže je? Telegrafoval som i jej lekárovi, i hotelierovi, a nedostal som nijakú odpoveď. Tí lumpi mi nechcú najskôr povedať, že sa s ňou niečo prihodilo, alebo že ušla s niekým.— Rozsobáš sa s ňou a budeš po starosti, — smial sa Stranický.— Tebe je ľahko hovoriť. Ja len teraz vidím, keď som v strachu o ňu, aké hlboké korene zapustila do môjho srdca. Ak sa jej niečo prihodilo, neviem, čo urobím. Neviem, čo urobím! — nariekal Julo zúfalo.— Bože môj, ako ľahko tratíš všetku nádej! A kedy si jej telegrafoval?— Včera.— Len včera? Pozri, tam ide telegrafický sluha rovno k nám. Iste ti nesie telegram.Julo pobehol smerom k sluhovi, ukazujúc na seba prstom.Sluha kývol hlavou a oddal mu za chvíľočku telegram. Julo nervózne roztrhol písmo a čítal podpis: Sluka. Gazda z Málenikov žiadal, aby prišiel najbližším vlakom k jeho chorej žene.— Posmech, škandál! — zvolal lekár a zhúžval papier rozhorčene do vrecka. — To sú radosti manželstva, aby to parom uchytil! — zamrmlal medzi zubmi.— Nonono! Len netrať hneď chladnú krv. Stavím sa, že Lujza je už na ceste domov, že ťa chce radostne prekvapiť a že dostaneš i telegramy čochvíľa. Dnes sa ženy netratia bez stopy, aby o nich nikto nehlesol, len keď to samy chcú. Ale poraď, čo mám ja robiť, začína ma mátať reuma.— Choď do Teplíc. To je ľahká rada. Hej, keby si mi ty mohol tak poradiť.— Čo tebe treba radiť? Len to, aby si nebol hneď taký malomyseľný.Julo glgol násilne a hodiac rukou, odišiel bez slova.Lucián sa trochu díval za ním a zatým sa obrátil a pozeral Weissov výklad. Myslel si, že sa Julo bez príčiny rozčuľuje. Ale jednako je nie príjemné baviť sa podobnými myšlienkami, aké jeho nadchádzajú.— Hja, ožeň sa!I vošiel do obchodu vybrať si niekoľko kravát.Pri hlavnej aleji kúpeľného parku stála malá vila pre jednu rodinu s arkádovou verandou napredku. Lilavo kvitnúcim klematisom husto obrastené oblúky arkád obrubovali rámami obrazy, ktorých postavy tvorili osoby na verande sa zdržiavajúce. Lucián, chodiac popoludní okolo piatej na prechádzku do stromoradia, videl už po niekoľko dní na verande pri stolíku sedieť mimoriadne peknú paniu, ktorá iste vedela, že jej kvetová obruba veľmi dobre pristane, lebo to pobadala i na žiadostivých pohľadoch mimoidúcich. Mala vždy domáci úbor so širokými rukávmi, ktorý pri pozdvihnutí rúk prezradzoval dokonalú formu a belosť ramien, a ktorý i svojou farbou tvoril príjemný súlad s okolím. Luciánovi prichodil zavše na um jeden obraz Metsuov,[28]predstavujúci peknú, bohato odetú Holanďanku, keď hľadel s diskrétnosťou gentlemana, ale jednako pobadateľne, na peknú dámu.Vila stála pri samom stromoradí, a tak sa už viac ráz stalo, že sa jeho zraky stretli s pohľadom dámy, pričom sa mu zdalo, že sa mu posledne usmiala.Skrze svojho Jozefa sa veľmi ľahko dozvedel, že vo vile býva so svojou malou dcéruškou Káťou, s jej bonou a s chyžnou madame Marianne de Martchec (Marček, prosím), vdova po zámožnom statkárovi. A niet pochyby, že madame Marianne vedela tiež veľmi dobre, kto je pán, prechádzajúci sa každý deň pred jej vilou.Luciánovi bolo v kúpeľoch dosť otupno, lebo mal tam hodne známych, s ktorými sa nechcel schádzať, a priateľa, s ktorým by sa bol chcel stýkať, ani jedného. Marianne bola mladá, asi dvadsaťpäť-dvadsaťšesťročná, prvotriednej, veľmi súmernej postavy, čiernych bujných vlasov a veľmi peknej bielej a ružovej pleti. Jej tvár bola trochu priokrúhla, jej ústa priveľké, ale boli živo červené a plné a prezrádzali, ako i jej čierne oči, že je ich vlastniteľka pôžitkov žiadúca. Myslel si, že by bolo veľmi príjemné krátiť si dlhý čas spoločnosťou mladej vdovy, ktorá by, podľa jej pohľadov súdiac, tiež nebola proti známosti s elegantným a bohatým advokátom. Len spôsob schôdzky nemohli nájsť, keďže nemali spoločného známeho. I Marianne, i Lucián pokladali za úplne vylúčené, aby sa bezpríčinne oslovili, hoci sa i na prechádzkach, i pri spoločnom stravovaní každodenne stretávali.Tak sa minul skoro týždeň, čo tí dvaja nemúdri ľudia hľadeli túžobne jeden na druhého, ani sa neoboznámiac.Stranický kráčal v zvyčajný čas popred vilu, keď počul obďaleč v kroví plač dieťaťa a brechot psíka. Prešiel niekoľko krokov na miesto drámy a zazrel malé, na madame Mariannu sa veľmi ponášajúce dievčatko dupkať a ručičkami hroziť mladému, asi dvojmesačnému foxteriérovi, ktorý divo brechal, očividne pyšný na to, že sa ho niekto bojí.— Ty bebený Fuši, ubijem ťa, choď preč! — kričala naľakaná dámička. — Báči, ubi ho, — rozkázala Stranickému, zazrúc ho.Osloboditeľ neváhal, poslúchol a ťapol malého záškodníka po chrbte, takže so skuvíňaním utiekol.— Marš, ty darebák! — i vzal dievčatko za ručičku. — Neboj sa, nedám ťa tomu drakovi, malá princezná.— Ubi ho. Poviem mame. Tereza mi utiekla, — i ešte fňukajúc, ťahala Luciána za sebou.— No, choď teraz pekne domov, — riekol advokát, nie súc na čistom, či má zaviesť dieťa k matke.Práve, lebo si žiadal zísť sa s ňou, nebol si istý, či to môže urobiť, aby to nebolo ako dotieravosť. Keby to bolo dieťa nejakej ľahostajnej mu panej Reginy Haberfeldovej, nebol by váhal.Ale Káťa chytila jeho ruku svojimi oboma a viedla ho do vily.— Ja sa bojím Fuxiho, poď so mnou.Boli len na niekoľko krokov od vily, a ak nechcel, aby sa dieťa znova rozplakalo, musel ho zaviesť ku matke, ktorá sedela na verande pri olovrante, a počujúc hlások svojho dievčaťa, vstala a očakávala príchodiacich na schodoch. Keď Káťa zazrela matku, pustila ruku Stranického a utekala k nej, rozplačúc sa podľa všeobecného zvyku detí, ktoré vždy plačú, keď nájdu niekoho, kto ich poľutuje.— Mrzký Fuxi ma chcel uhryznúť.Marianne zbehla, zdvihla Káťu a tíšila ju. Prišla jej veľmi vhod, aby zastrela svoje, hoci nie veľké rozpaky, ktoré jej zapríčinil príchod Luciánov. Lucián sa poklonil s úsmevom a riekol:— Milostivá, prichádzam ako osloboditeľ vášho dieťaťa z pazúrov nebezpečného, aspoň len šesťtýždňového psa.Marianne pozrela naňho; videl sa jej, i zaliala jej tvár červená vlna. Podala mu ruku.— Ďakujem vám. Nerozkážete na chvíľku? Ukázala rukou na verandu.— Som doktor Stranický. Ruky vám bozkávam.I šiel s ňou. Oddala dieťa pribehnuvšej bone a viedla ho do bytu. Lucián obdivoval jej belostnú pleť a zvodnosť postavy. Pobadal, že mala na trochu krátkych prstoch množstvo briliantových prsteňov, na krku perly, v ušiach hodné butóny, i usmial sa trochu. V salóniku bolo porozkladané, so zjavnou schválnosťou, niekoľko nipiek[29]a skvostne viazaných — francúzskych! — kníh. Izba bola až v trápnom poriadku a čistote, že sa človek bál sadnúť.Pani ponúkla Luciána zo zlatej tobolky cigaretou a zapálila si i sama, držiac veľmi jemne konček cigarety v zošpúlených ústach. Stranický videl, že je to dáma, ktorá vďačne ukazuje svoju zámožnosť a s ňou spojené jemné spôsoby života. Bol by sa jej usmieval do očí, keby sa mu nebola tak videla. Ale jej belosť a hladkosť kože, ako i jej trochu bujná postava dráždili jeho zmyselnosť, a preto bol k nej do krajnosti galantný. Prišlo mu na um, ako celkom inakšie účinkovala naňho Herma, hoci bola i rozhodne krajšia ako Marianne, hľadiaca naňho nekonečne milo a chcejúca si ho získať.Bola o ňom dopodrobna informovaná, lebo jej chyžná Tereza bola nadviazala spojenie s Jozefom, ktoré sa skončilo s najuspokojivejším výsledkom nielen ohľadne panstva, ale i ohľadne vyjednávajúcich.Marianne si myslela, že musí, ako dobre vychovaná dáma, svojho hosťa zabávať, a preto, ani ho k slovu nepripustiac, nepretržite rozprávala, podľa ženského zvyku skáčuc z predmetu na predmet, pričom strediskom jej reči bola, pravdaže, vždy ona sama. Stranický jej úsilie pobadal chytro a ani ju nechcel pretrhovať, pričom ľahučký, trochu ironický úsmev neopúšťal jeho ústa. Dozvedel sa, že pekná pani mala pred niekoľkými rokmi dosť ťažký reumatizmus, pre ktorý chodí — ako inteligentná osoba — každý druhý rok do kúpeľov, aby predišla opakovaniu choroby. Posiaľ bola vždy v Aix-les-Bains.[30]U nás niet kúpeľa, zodpovedajúceho vyšším požiadavkám lepšej triedy. Teraz sa dala nahovoriť prísť sem. Aká je tu strava! Vôbec o komforte tu niet ani reči. Nemožno tu nič zjesť. U nej sa varí veľmi dobre. Je len sama, ale „drží na jemnú kuchyňu“. Spoločnosti tu vôbec niet, len samé podivne vyobliekané židovky. Jej muž umrel, spadnúc z koňa, ako v anglických románoch. Chodí rada do Viedne. Má ukrutne rada hudbu. Nad viedenskú operu niet. Posledne videla tam, no, ktorúže operu? Nepochodí jej na um. Bratislava je hniezdo, kde vôbec niet lepšej spoločnosti. Totižto toho, čo sa pod spoločnosťou v cudzine rozumie. Napokon, keď jej už dych vychádzal, pýtala sa Stranického, či mu kúpele dobre robia. Keď Lucián otváral ústa, že jej odpovie, už rozprávala o svojom majetku. Je krásne zariadený. Sú i väčšie majetky, ale lepšie zariadeného niet. Po mužovi už povyplácala dlžoby, a paholkovmu dieťaťu, malému Ďurkovi, ona napravila vytknutú nohu. Doktor síce tvrdil, že nebola vytknutá, ale veď dedinskí lekári toho mnoho nevedia.— Nuž, ako vám osožia kúpele, Stranický?Lucián sa poponáhľal ubezpečiť ju, že dobre. Cíti sa tu veľmi dobre, lebo úfa, že našiel tu veľmi milú spoločnosť, pričom hľadel na ňu tak významne, že musela byť na čistom, že tá spoločnosť je ona.Pozrela naňho tak mnohovravne a usmiala sa mu tak milo, že musel potlačiť vzdychnutie.Spriatelili sa. Chodili sa spolu prechádzať a spolu jedávali pri jednom stole. Predmety rozhovoru im nikdy nechýbali, lebo veď obidvaja boli statkári a Marianne stačila vždy hovoriť, keďže všetko vypovedala, čo jej prišlo na um. Stranický sa presvedčil, že je Marianne veľmi dobrá gazdiná, lebo sa, ako to u vdov býva, obávala, že nebude mať z čoho žiť, hoci mala i veľmi pekný, asi osemstojutrový majetok. Dozerala si sama na všetko, nelenilo sa jej ráno vstávať a ukrutne bedlila, aby ju nikto neokrádal. Pri kupovaní a predávaní sa jednala do zániku. Druhý jej koník bol hrať bohatú a veľkopanskú dámu, ale čím najlacnejšie. Dala mnoho na elegantné a módne šatstvo, ale i to si vedela omnoho lacnejšie zadovážiť, ako by kto tušil. Mala vo svojej obci veľmi zručnú ševkyňu, ktorú bola dala vyučiť a od ktorej teraz žiadala, aby jej temer zadarmo šila, vyúžitkúvajúc ju nemilosrdne. Poriadne toalety si dávala šiť do Viedne. Ale ani jej najintímnejšie priateľky neznali meno firmy, ktorá pracovala pre ňu. Amália Steierová, žena vládneho radcu, zo všetkých jej priateliek najvybitejšia, hovorila o nej, že berie obnosené toalety jednej primadony z Burgtheatru[31]a tie že si dáva prerábať. Ako bolo, tak bolo, fakt je, že chodila vždy elegantne a vkusne oblečená a že mala veľmi mnoho šatstva.Lucián ju zakrátko poznal základne. Videl, že je to zbohatlíčka veľmi plytkého vzdelania. (Od svojej zábavy s Hermou kládol vôbec na vzdelanie omnoho väčšiu váhu ako predtým). Ale uznal zároveň i jej dobré vlastnosti. Nahliadal, že je to prvotriedna domáca pani a gazdiná a nie zlá matka. Bola by i znamenitou ženou, keby našla muža, ktorý by vyhovel jej túžbam a vášňam. Isteže bol jej bohom najsvätejší egoizmus a peniaze, ktoré tvorili základ jej svetového názoru.Zabával sa myšlienkou, že by si ju vzal za ženu; bola by primeranou domácou paňou v jeho peknej a bohatej vile a celkom iste by mu v mnohom ohľade spríjemnila život. Najväčšmi ho však pokúšala túžba, aby ju mohol bozkávať a oblápať. Jej biele hladké plecia a krk, jej mäkké teplé ústa, jej poddajná postava vzbudzovali v ňom mocnú túžbu urobiť ju svojou. V jej očiach bolo toľko porozumenia a žiadosti, jej úsmev bol taký mnohovravný, že bol mnoho ráz v pokušení pritisnúť ju ku svojim prsiam a vyznať jej, že dosiaľ nijaká žena tak nevzbudila v ňom túžbu, aby ju menoval svojou, ako ona.Zdržiavalo ho predbežne len jeho gentlemanské cítenie, aby sa nevystavil prípadnému odmietnutiu, a tá predstava, že jeho doterajší príjemný, hoci vcelku prázdny život sa tým premení, a nevie, či na lepšie. Ale túžba za ženou premáhala i jeho výčitku, že sa stane i svojej zásade neverný. Dosiaľ žil podľa istých, popredku ustálených zásad, mal pod sebou pevnú pôdu vyskúšaných princípov, a už dosť povrchná známosť so ženou, ktorá dráždi jeho zmysly, ho zvedie, aby sa vydal vlnobitiu ženských kapríc. Kam ho to zavedie? Váhal. Prišla mu na um Herma, ženská bez otázky omnoho väčšej ceny, možno i ako domáca pani. Ale s tou by už celkom iste musel premeniť celé živobytie, nebol by viac pánom svojho osudu, kdežto Marianne spríjemniac ho, by mu azda ponechala i jeho voľnosť. Možno?Šiel sa s ňou prejsť do vrchov. Zunovalo sa im robiť stálu pastvu očiam a jazykom kúpeľného obecenstva, krútiaceho sa len v úzkych medziach parku; bol krásny deň, i vyšli na niekoľkohodinovú prechádzku.Keď boli v lese na úzkych chodníkoch, často zasekával ich rozhovor, plynúci inokedy stálym tokom. Cítili, že sa ich osud blíži k akémusi rozhodnutiu, a myslenie naň zdržiavalo ich reč. Vše pozreli na seba, hovoriac zrakom úprimnejšie ako ústami, a zatíchli. Na uzučkom chodníku musela Marianne kráčať pred Stranickým, obdivujúcim jej zvodnú, v bedrách sa ľahučko kolísajúcu postavu.— Milostivá je privyknutá chodiť. Kráčate ani srnka, — poznamenal mierne priduseným hlasom.— Veru sa dosť nachodím, hoci viac jazdím. Na odľahlejšie polia chodím koňmo.— Rád by som vás vidieť na koni; musíte byť rozkošná.— Myslíte? — obrátila sa k nemu a blysla naňho očami.— Škoda, že sme dosiaľ ani raz nejazdili. Myslím, že by bolo možné tu dostať kone. A keď nie, mohli by sme si dať sem doviesť vlastné.— Ale iste. Lenže pomyslite si, akú vzburu by sme spôsobili v tunajšom obecenstve. Dosť možno, že by sa schádzali ani na cirkus.Lucián sa zasmial.— Nechajme si to na neskoršie, medzi inými pomermi.Marianne neriekla nič, len pozrela naňho dlhšie a otázne. Zamĺkli cítiac, že prišli na tuhý bod rozhovoru, že by ďalšie pokračovanie v ňom mohlo dať príčinu k osvedčeniu, ktoré by malo veľké následky.Prišli na vrchol kopca, z ktorého bol pekný výhľad na okolité vrchy a polia, ktorými pretekala hadiaca sa rieka. Pod dvoma starými smrekmi bola malá drevená lavička. Marianne, trochu zadychčaná, sadla si na jej jeden kraj, ukazujúc rukou na druhý.— Neustali ste?Stranický hľadel na peknú, chôdzou rozohriatu paniu, jej tvár bola zarumenená, obnažený krk taký ružový a okrúhle ruky s maličkými prštekmi vykúkali tak zvodne zo širokých rukávov ľahučkých šatočiek! I prisadol si. Lavička bola taká krátka, že sa mimovoľne dotkli, a následkom toho i obidvaja odtiahli od seba ako trhnutí elektrinou.— Krásne je tu, — zašepkal Stranický zachrípnutým hlasom a pozrel na Mariannu, ktorá obrátila k nemu tvár akosi napätú.Luciánovi sa zdalo, že mu podáva svoje ústa na bozkanie. I oblapil ju okolo drieku, zavinutého do ľahučkého hodvábu, privinul k sebe a bozkával dlho a vášnivo.Marianne ho oblapila okolo krku a pritisnúc svoje líca k jeho, zašepkala:— Rád ma? Chceš ma?— Chcem. Budeš mojou?— Budem, ty blázonko! Nevidel si to už dávno na mne, že ťa rada? Akí ste vy chlapi slepí!— Len keď sme zamilovaní, drahá.Stranický chytil jej ruku a bozkával jej každý prst zvlášť a rameno hore až po plece. Podivné bolo, že nevedeli, čo by si povedali. Pokladali svoje manželstvo za vybavenú vec, o tom sa im nezdalo potrebné hovoriť a o inom sa im nežiadalo. Hrali sa ako deti, aby strávili čas, naháňali sa a obhadzovali kvetmi. Pritom sa prekárali a bozkávali, keď sa chytili. Napokon sa nabažili hry a šli, skoro utekajúc, domov, bozkávajúc sa na každom mieste, kde boli istí, že ich nikto nemôže vidieť.Pred bytom Marianny sa rozišli s významným stisnutím ruky a mnohovravným pohľadom. Marianne bola šialená od radosti. Veď nemohla lepšieho muža nájsť ako bol Lucián, bohatý, elegantný gavalier a naskrze solídny, a nie vetroplach, akým bol jej prvý manžel. Zachytila svoju Káťu a pritisnúc ju ku prsiam a bozkávajúc ju po celom tielku, vydala na ňu v sebe nahromadenú a neukojenú energiu lásky. Káťa začala plakať:— Mama, nestískaj ma, aká si zlá a mrzká!Pravda, dieťa nechápalo, čo sa s jej matkou stalo. Bona s chyžnou rozumeli to lepšie, keď im dala po dosť cennom prsteni do daru, čo nebolo naskrze jej zvykom. Robili o nej poznámky, vyznačujúce sa viac oprávnenosťou ako cudnosťou alebo slušnosťou.Stranický, idúc domov, vopchal ruky do vrecák športového kabáta a stiahol hlavu medzi plecia. Keby bola Marianne naňho hľadela, bolo by sa jej toto jeho držanie možno zdalo podivným.Luciánovi už v hore, keď ešte oblápal Mariannu a cítil jej hladké, mäkké telo pod tenkými šatami, prišla pochybnosť, či dobre robí, keď si ju berie za ženu. I taký človek, ktorý sa žení v každom ohľade dobre, rozmýšľa pred týmto krokom. Uváži všetky pomery, popremýšľa o všetkých vlastnostiach budúcej spoločnice života. Je to krok do neznáma, majúci rozhodujúci vplyv na celý život. Skoro každý muž by sa pred sobášom radšej vrátil z kratšej cesty…Stranický mal, ako si myslel, keď sa vec stala vážnou, mnoho príčin váhať. Ženba bola proti jeho zásadám. Uvedomil si, že ho ku ženbe zvádza jedine zmyselná túžba za Mariannou a že jej skočil do osídla bez rozvahy. Podala mu ústa, a on ju bez rozmyslu bozkával. Pravda, nebránila sa jeho láskaniu, ba ho opakovala s väčším ohňom, ako bol jeho. Keď rozmýšľal o tom, či ju miluje, prišiel na presvedčenie, že mu je, nehľadiac na telesnú zvodnosť, vlastne protivná. Zveličujúc myslel si, že jej povaha pozostáva len z márnivosti, namyslenosti na bohatstvo a krásu, z egoizmu. Je nekonečne plytká, nechápe ani najbežnejšiu odťažitejšiu myšlienku. Uznal, že by vedela dobre viesť domácnosť a deti že by nie vychovávala, ale drezírovala obstojne. Ale stála intimita s takou ženou, keď nebolo jedného predmetu, ktorý by rovnako chápali, sa mu zdala nemožná. K tomu hrala i na klavíri! Bola to číra technika s takým porozumením hudby, aké môže mať vrabec. A to by mal vo svojom dome počúvať, keby drahej manželke prišlo na um ho trýzniť!Mimovoľne mu prišla na um Herma. Aký rozdiel! Bože môj, ako by hľadela naňho, keby si vzal Mariannu za ženu.Ale si zasa predstavil, ako sa správal k nej, a čo by si pomyslela o ňom, keby ju opustil. Všetko jeho gentlemanské chápanie, celý jeho doterajší život sa tomu vzoprel. Jeho počínanie by bolo neodškriepiteľné podlé, bol by obyčajným zvodcom ženy, ktorej lásku zneužil so lživým predstieraním, že si ju vezme.Nemohol sa odhodlať, aby šiel na večeru, kde by sa musel s ňou zísť. Marianne prišla do hotela taká rozjarená, s blýskavou krásou i blaženým výrazom, že si toho všimli všetci hostia. Nezvyčajne vľúdne pozdravila niekoľkých známych, ktorí ju všetci mimovoľne s milým úsmevom vítali, a sadla si s bonou a dieťaťom ku svojmu stolu. Keď podávali večeru, kázala s ňou počkať, kým nepríde Stranický. Hľadela vše na hodinky na ruke. Štvrťhodiny sa míňali s neobyčajnou rýchlosťou, a Stranický nechodil. Pomyslela si, že ho muselo niečo zájsť, a to len niečo nepríjemné a neodkladné. Rozhodla sa, že sa chytro navečeria a prezvie sa, čo je s ním. Nemohla sa natoľko opanovať, žeby hostia nepobadali, že je niečo nie v poriadku, lebo namiesto blaženého úsmevu sa jej zjavili kolmé vrásočky medzi obrvami. Nútila sa jesť, rozmýšľajúc o tom, že ak Stranický bez vážnej príčiny takto zaobchádzal s ňou, že to odpyká. Neopanovala ju starosť, že sa Luciánovi niečo prihodilo, ako skôr hnev, že takto nešetrne zaobchádzal s ňou. Ako by i nie! Vystavil ju škodoradostným poznámkam všetkých hostí. Hryzúc si pery, vyšla z jedálne a poslala domov bonu s dieťaťom, ktoré bolo akési omrzené cez celý večer a ani skoro nič nejedlo, čo by si iný raz bola iste všimla. V hale hotelu troška postála rozmýšľajúc, čo urobiť, keď zazrela Stranického sluhu Jozefa. Odhodlala sa razom, zavolala ho a pýtala sa, kde je jeho pán a prečo neprišiel na večeru. Jozef, všetkými masťami natretý vybíjanec, jej povedal, že sa zle cíti, hoci vedel, že mu nič nechýba, a že išiel do inej reštaurácie. Odľahlo jej na duši, lebo jej bolo milšie, že prípadná choroba, a nie nevšímavosť zapríčinila jeho neprítomnosť. Že by mohol byť vážnejšie chorý, jej vôbec neprišlo na um. Možno mu len dlhšia chôdza zaškodila. Išla domov.Stranický sa dlho motal po parku; bolo už po polnoci, keď prišiel domov a ľahol si. Ale nespal do rána, nevediac sa odhodlať, čo má urobiť, či sa oženiť a „otráviť“ si celý život — ako bol presvedčený, hoci mu zavše i vlna zmyselnosti navrávala, že by nebolo takým nešťastím mať takú vábnu osobu za ženu — a či sám sebe vystaviť vysvedčenie podlosti? Nad ránom sa rozhodol, že jej odpíše, že si ju nemôže vziať, lebo by to bola od neho najväčšia nesvedomitosť, keďže je chronicky a nevyliečiteľne chorý. Dal sa strhnúť svojou láskou a vyjavil jej, ako ju miluje, ale chladnejšia rozvaha ho núti, aby sa jej radšej zriekol, ako by mal zničiť jej krásny a nádejný život.Keď sa takto rozhodol, zaspal. Ráno neskoro vstal a nešiel sa ani kúpať, lebo bol ani dolámaný a pobolievala ho hlava. Vstal, oholil sa a po umývaní sa dlho drhol frotírovým uterákom, lebo v myšlienkach zabudol celkom na zastavenie tejto manipulácie, keď vošiel k nemu Jozef a doniesol mu novinu, ktorú počul od chyžnej Terezy:— Pani veľkomožná vo vile nič nespali celú noc, lebo im dieťa veľmi ochorelo. Ešte v noci tam boli dvaja doktori a kadečo robili s dieťaťom, ktoré len pred chvíľou zadriemalo. Pani sú celkom umučená, tiež nezažmúrili ani oka.Keď počul, v akom trápení je Marianne, uľútostil sa nad ňou, i zdalo sa mu úplne nemožným, aby jej teraz oznámil svoje rozhodnutie. Naopak, pomyslel si, že je to jednako pani krásna, mladá, dobrá matka a že by nebolo práve veľkým nešťastím, keby si ju vzal.I uspokojil sa zas na tom, že si ju vezme, a zazdalo sa mu, že tým vlastne len vyplní svoju úprimnú túžbu. Čudoval sa sám sebe, že sa celú noc podaromnici trápil, keď je také jasné, že ani mu neostáva nič iného, ako sa s ňou zosobášiť.Bolo už okolo jedenástej, obliekol sa a šiel do vily. Chyžná ho prijala a šla oznámiť do druhej izby. Chvíľočku čakal, kým prišla Marianne. Veľmi bolo na nej poznať, že nespala a je utrápená, oči bez lesku a vpadnuté, čiernym obrúbené, okolo úst trpká črta jej zobrala všetku pôvabnosť. Keďže nebola učesaná, mala na hlave čepček, ktorý jej veľmi nepristal.Lucián jej bozkal ruku.— Čo je s dieťaťom, Marianne?— Má diftériu! — zašepkala zúfalo a zvraštila plačlivo ústa.— Ale veď je to nie nebezpečná choroba dnes! To jej iste pomôžu. Dali jej injekciu?— Dali. Ale doktor Knotek nie je s jej stavom spokojný.— Len Knotek tu bol?— I Barťa. Ten hovorí, že je dieťa von z nebezpečenstva. Ale má ešte vždy pálčivosť. Tak sa bojím, tak sa bojím! — zalamovala rukami.Prikryla si tvár čipkovou šatôčkou a plakala. Stranický videl pod šatôčkou nepeknú grimasu úst a bol nemilo dojatý. Pokrútil hlavou a odťahoval jej jemne ruku od tváre.— Ale neplačte, Marianne. Horúčka nemôže prestať razom. Ja viem od priateľa-lekára, že zavčasu upotrebená sérová injekcia je istým liekom proti záškrtu.— Keď ešte i teraz chripí, — žalostila Marianne ďalej.— No, to tiež nemôže prestať, akoby odťal.Vtom bolo počuť dieťa zachrípnute zakašlať a Marianne odbehla bez slova k nemu.Stranickému sa nevidela — ako si myslel — prepiatosť Marianny, mala zmysel len pre dieťa, stratiac všetku rozvahu. Ani slova nemala preňho, kde bol včera večer, a on si už bol takú šikovnú chorobu pre ňu vymyslel. Hodil sa do fotela a zapálil si cigaretu, mysliac, že ju počká ešte. Lenže prišiel lekár dr. Knotek, človiečik ináč v každom ohľade nepatrný, hľadiaci sa uplatniť aspoň pri bezbrannom chorom strašením a veľkými gestami, že len on pomôže. On zaujal Mariannu úplne a na nepomerne dlhý čas, narozkazujúc jej celý zoznam úplne zbytočných opatrení, ktoré chcela všetky čím najprísnejšie vykonať, a tak nemala podľa svojho náhľadu času zaoberať sa Stranickým. Prosila, aby jej to prepáčil, a nechala ho tak.Stranický odišiel teraz zas úplne rozhodnutý, že sa rozíde s Mariannou.Je to osoba, ktorú úplne opanúvali len city, ona si nevie v ničom rozkázať. No, a jej city nebudú vždy také chvályhodné, ako sú teraz.Popoludní len Jozefa poslal opýtať sa, ako sa má dieťa. Doniesol zvesť, že už lepšie, ale že je ešte nie von z nebezpečenstva.Ráno dostal od Marianny list. Dieťa je už v poriadku, nemá pálčivosti, i zachrípnutie mu už skoro celkom prešlo. Ináč bol list osvedčením najhorúcejšej lásky, bozkov, túžby za milým. I keď bolo dieťaťu najhoršie, neprestala vraj naňho myslieť. Prosí ho, aby prišiel, len čo bude môcť.Stranický sa zasmial na liste, je to tak, ako si myslel. Marianne je osoba, ktorú nevedie rozvaha, ale jedine cit. Keď sa bála o dieťa, nemyslela na lásku; teraz ožila jej túžba za ukojením svojich chúťok, keď nemá viac o dieťa starosti. Keby jej prišla iná starosť, lásku by zas odstavila. Stranický sa definitívne odhodlal, že sa jej zriekne, i sadol si a odpísal jej to, čo si bol umienil. Zatým zavolal Jozefa, kázal mu zbaliť a objednať auto na stanicu, odídu najbližším vlakom bez ohľadu, v ktorú stranu pôjde. Oddal mu list, aby ho zaniesol do vily.Čo robila Marianne po prečítaní listu, to nezdvihlo úctu jej chyžnej a bony pred ňou. Ako statkárka mala mnoho stykov s čeľaďou, i naučila sa kliať a nadávať. Teraz to použila. Náhodou zazrela, že si bona a chyžná robia z nej úsmešky. Aby sa im vypomstila, pýtala od nich nazad prstene, ktoré im bola darovala. Môže byť ženská i chyžnou alebo bonou, ale preto jednako tak vie i nepatrným posunkom ukázať svoje opovrhnutie, ako chlap ani dlhou rečou nie. Marianne mala príležitosť o tom sa presvedčiť.Na podjar nasledujúceho roku sa rozšírila v meste influenza a na ňu náchylný Stranický ju tiež dostal v ľahšej miere. Bolelo ho celé telo, kašlal a mal niekoľko dní väčšiu-menšiu horúčku. Julo ho navštevoval a posedel pri ňom každý raz z hodinku, lebo mal hodne čo rozprávať. Narodil sa mu chlapec a jeho Lujza bola od tých čias ani premenená. Všetko myslenie venovala teraz len dieťaťu, a že i Julo vďačne hovoril o ňom, boli zas takí milí k sebe, ako ešte pred sobášom. Veď by si to neskúsený človek ani nepomyslel, koľko také dieťa dá roboty a čo všetko možno na ňom pozorovať. Je hotový zázrak prírody také malé pacholiatko. A ako sa mu rozvíja rozum, je to podivná vec, ako sa taká dušička hlási po troche k životu a ukazuje, že je tu. Julo neustával o tom rozprávať, aká genialita je v tom, že taký chlapík chytí svoju nôžku, alebo vstrčí cumlík do pyšteka, pravda, po mnohých nepodarených pokusoch. A mohol by hľadať otvor preň aj inde. Nie, on už vie, že je to na tvári. Geniálnosť, darmo tajiť, geniálnosť! Lucián bol natoľko dobrosrdečný, že preukazoval záujem o dieťa, ktorý vlastne necítil.Po odchode Julovom zakaždým rozmýšľal o svojom živote a o svojom mládenectve. Ako si ten osud s ním zahrával! Zo všetkých dôvodov proti manželstvu bol najvážnejší: nešťastné spolužitie Jula s Lujzou. A teraz, keď premeškal príležitosť oženiť sa či s Hermou, či s Mariannou — teraz žijú ani hrdličky! Veď iste má chyby Herma i Marianne. Ale niet pochybností, že by sa spolužitím či s jednou, či s druhou boli navzájom prispôsobili jeden druhému a že by jeho život bol omnoho bohatší, ako je dnes. Tá zlatá sloboda, ktorú mu poskytuje mládenectvo, je jednako len akási prázdna. Keby tak Herma (radšej myslel na ňu ako na Marianne) sedela pri ňom v jeho neduživosti, iste by ani tá choroba nebola taká zdĺhavá a protivná.Za týždeň mu horúčka prešla a sem-tam vstal. Raz neskoršie večer zacengal na Jozefa, aby mu prišiel popraviť posteľ, a miesto neho prišla kuchárka Uľka. Lucián sedel v pyžame vo foteli a prezeral z veľmi dlhej chvíle Byronovho Dona Juana. Mal krásne ilustrované nemecké vydanie a pozerajúc na pekné, naskrze nie cudné obrázky, hľadal a prečitoval k nim patriaci text. Bol by si žiadal, aby bol obšírnejší, jeho fantázia išla ďalej ako básnikova…Pozrel na Uľku, a čo sa mu dosiaľ nikdy neprihodilo — zdalo sa mu, že sa ponáša na — Mariannu. Je trochu tučnejšia a menšia, ale čosi okolo úst a belosť kože, to je ona! Uľka bola už iste ležala, v posteli, keď začula na chodbe zvonec, a vediac, že je Jozef už nie doma, skočila, pohádzala na seba najpotrebnejší odev, prehodila na holé plecia šatôčku, nastokla na bosé nohy pantofle a utekala k pánovi.— A kde je Jozef? — pýtal sa Lucián.— Išiel len teraz k sestre, majú tam dnes krštenie.— Tak, tak, no, — pohútal Stranický a zohnúc hlavu, díval sa jedným okom na Uľku. — Naprav mi posteľ. Vieš to azda urobiť?Uľka sa zasmiala — mala pekné zuby a zachytila si z pliec stále padajúcu šatku. Lucián zbadal, že má krk a plecia ani z mramoru. Závidela by jej to každá dáma. Uľka pošla k posteli a naprávala ju. Trvalo to dosť dlho, kým ju upravila, lebo chcela pánovi dobre postlať. Lucián držal knihu na podolku, ale nehľadel do nej, lež na živý obraz pred sebou. Myslel si: „Aké má tá osoba pekné lýtka; naskrze nie také hrubé, ako mávajú osoby jej stavu. A nohy a ruky má malé. Trochu krátke, ale pomerne malé; skutočne, ponáša sa na Mariannu.“ I vzdychol si mimovoľne. Uľka sa zľaknuto obzrela.— Nechybí pánu veľkomožnému niečo? — pýtala sa starostlivo.Lucián sa usmial.— Ale nie, dieťa moje, nič mi nechybí.I vstal a podišiel ku posteli. Cítil neobyčajné, silné rozochvenie a jemnú triašku; myslel, že mu to choroba tak rozdráždila nervy. Najlepšie bude, keď si už ľahne; vyspí sa do rána a zajtra bude môcť ísť po svojej práci.Vtom vystrel ruku, sám nevedel ako a prečo, a položil ju na Uľkino plece, bolo hladké, pevné. Dievča sa obzrelo naňho a usmialo sa, vyškeriac zdravé, biele zuby.Stranický spal celú noc dobre, ako zarezaný. Ráno, keď sa zobudil, cítil sa silný, zdravý, ako dávno nie. Vystrel sa a prehodiac sa, vzal cigaretu z nočného stolíka a zapálil si ju. Tak mu bolo voľno okolo srdca, bol by si zaspieval. Zrazu sa zmŕštil, odhodil cigaretu a vrazil si prsty do vlasov:— Tisíc hrmených! — zaklial a v nervóznom rozčúlení vyskočil z postele a behal po studenej ešte izbe.Keď ho začalo triasť, skočil naspäť do postele a stiahol si paplón na uši. Prišiel mu na um včerajší večer, i hneval sa na seba; jeho gentlemanstvo utrpelo zasa silnú porážku! Predstavil si, do akého, vo zvrchovanej miere nepríjemného postavenia sa dostal voči Uľke! Je na najlepšej ceste stať sa druhým báťom Imrom. Čo má teraz urobiť s tou osobou? Vyplatiť ju a poslať ju preč? Závisí to i od nej, čo na to povie… Rozmýšľal dlho a nevedel sa ustáliť na pokračovaní. Napokon si pomyslel, že však uvidí, ako sa pomery vyvinú; možno jeho poklesok zostane bez následkov. Vstal z postele — nedalo mu ležať — že sa oblečie, hoci nebola izba ešte ani vykúrená. Obliekol sa chytro, keď zbadal, že sa dvere potichučky otvárajú a vsunula sa do nich najprv len hlava a zatým celá postava Uľkina. Zamračil sa, to sa Uľka dosiaľ nikdy neopovážila urobiť, aby vošla k nemu bez povolenia. Ostro zvolal na ňu:— No, čo je, Uľka? Pošli mi Jozefa, aby mi prišiel zakúriť!— Prišla som sa len opýtať, ako odpočívali a čo rozkážu na frištik, či zasa len čaj, alebo, ako keď boli zdravý, kávu?— Kávu, kávu. Pošli mi chytro Jozefa, — odvrkol nemilo, hnevajúc sa možno viac na seba, ako na natískajúcu sa Uľku.— Ráčia sa hnevať na mňa? — pýtala sa Uľka a už dvíhala zásterku k očiam.— Ale nie, akože by, — i pokročil k nej a poklepal ju po chrbte. — Pánbohchráň! Ale len mi chytro pošli toho chlapa, lebo sa nemôžem v studenej izbe umývať.Uľka mu chytila a bozkala ruku a vyšla, usmievajúc sa mu, od čoho ho malo poraziť od jedu.— Som si zakúril s tou babou, a to poriadne, — mrmlal a trhal hnevne topánky na nohy.Pomyslel si, ako včera ľahko bral možné následky svojho hlúpeho činu, a s akou stonásobnou ťarchou zaľahli už teraz naňho, keď je len ich začiatok citeľný.Nasledujúce dni sa usiloval ukazovať gentlemanskú chladnokrvnosť a vždy rovnakú vľúdnosť, jednako mu neschádzali kolmé vrásky sponad nosa a sedel mu na duši čierny kocúr starosti a mrzutosti. Uľka, ktorú predtým sotva raz zazrel za týždeň, mu teraz i štyri-päť ráz denne prišla do cesty, či na chodbe, či v niektorej izbe, kde jej naskrze nebolo treba. Pravda, mala vždy nejakú za vlasy pritiahnutú zámienku. Často i bez všetkej príčiny prišla, a ani nič nehovorila, len jej mnohohovoriace úsmevy alebo pohľady ho rozčuľovali tak, že by ju bol s pôžitkom otrávil. Najhoršie mu bolo, keď musel byť k nej vľúdny; veď jej bol, ako si myslel, vydaný na milosť a nemilosť. Ostatná čeľaď už beztoho začala si pošepkávať a hľadieť na nich so zhovievavým podozrením, čo trápne zbadal, keď chyžná bez príčiny zmizla s úsmevom porozumenie prezrádzajúcim z chyže, keď Uľka vošla do nej opýtať sa, či rozkážu pán veľkomožný fazuľu na prípravok alebo na šalát. Stranický by bol najradšej nikdy ani fazule nevidel, ako zhovárať sa o niečom s Uľkou, čo mu bolo najľahostajnejšie na svete. Táto hra trvala asi desať dní, keď zbadal na Uľke premenu nálady, namiesto s úsmevom pozerala naňho zamračene, ba keď ju stretol minule na schodoch a on sa jej prihovoril: „Akože je, Uľka, ako?“ — mykla len hnevne plecom a odbehla bez slova. Keď Stranického predtým hnevala jej dotieravosť, začalo ho toto jej správanie ešte väčšmi mrzieť. Pomýšľal, čo by asi mohlo byť jeho príčinou, a jeho tušenie nebolo veľmi potešiteľné.Ráno popíjal svoju kávu a prezeral noviny, keď vošla k nemu. Poobzerajúc sa i po susedných otvorených izbách, či tam niet nikoho, prišla k nemu a postavila sa bokom k jeho stolici a stála tak bez slova, hľadiac na dlážku.Stranický ju sprvu ignoroval, hoci jej počínanie i silne účinkovalo na nervy, a čítal noviny, ako keby bol sám v izbe. Uľka však prišla celkom k jeho stolici a škrabala nechtom po operadle fotela.— No, čo je, Uľka? — pýtal sa už teraz Stranický, odhryznúc z koláča a hodiac na ňu pohľad.— So mnou je zle, — zašepkala, cupkajúc zásterkou.— Čo zle, ako zle? Zavolám ti lekára, alebo prejdi sama k nemu, keď si chorá, — radil jej Stranický a prežrel s namáhaním koláč, ktorý sa mu ani háčkami držal v stiahnutom hltane.Uľka mykla plecom.— Čože, mne lekár nepomôže!Stranický hľadel na ňu, zabudnúc zavrieť ústa.— Nuž a kto ti pomôže?— Nikto, len sám pánboh. Najlepšie by mi bolo umrieť, — i začala, nariekať, prikryjúc si zásterkou tvár.— Ja tú hanbu neprežijem!Stranický zacítil svoje gentlemanské srdce až kdesi v bruchu biť, ale sa pozbieral.— Ale, ale, Uľka, majže rozum. Keď sa ti niečo „takého“ prihodilo, však od toho lekári pomôžu!— Ja od hanby zhorím. Mňa sa nesmie nikto dotknúť. A potom, veď by to bol smrteľný hriech. Keď sa stalo, stalo sa!Táto prekvapujúca a podľa Stranického veľmi nemiestna morálka ho veľmi nemilo dojala. Nahováral, prosil ju, hrozil jej, to bolo všetko daromné, Uľka sa zaťala, že nebolo s ňou vôbec reči.— Keď nechceš ísť k lekárovi, tak choď zbohom, ja ti neviem pomoci.— „Vtedy“ sa tak nezhovárali so mnou, — mienila Uľka, hľadiac jedným okom na Stranického.— Tak čo chceš odo mňa? — pýtal sa rozčúlene Lucián.Uľka chvíľu mlčala.— To musia oni lepšie vedieť, čo majú so mnou urobiť.— Čože chceš, aby som si ťa vzal za ženu? Ani keby ju šidlom pichol, skričala:— Pánboh zachovaj, to nechcem!— Tak chceš peniaze? — zvolal s uľahčením advokát. Uľka mlčala, ale tak, že bolo vidieť, že to by bola jej žiadosť.— Keď ti len za peniazmi piští duša, tak ti ich dám toľko, že budeš spokojná.Uľka sa zasmiala a chytila mu nenazdajky ruku a bozkala.— Vedela som, že sú oni dobrý! — zvolala a vybehla z izby.Stranický vstal a prešiel sa po izbe; idúc popred zrkadlo zazrel, že má fúzy v neporiadku, i vezmúc nožnice, obstrihoval si ich. Pritom myslel, mračiac čelo, či je jeho pokračovanie gentlemanské, keďže sa má kryť postoj gentlemana v mravnom ohľade s postojom kresťana, i skrsli v ňom veľmi vážne pochybnosti.Zatým mal od Uľky pokoj, ale nemal ho od seba samého. Koľko ráz bol s ňou osamote, vždy jej dal niekoľko stovák, vraj na bielizeň pre dieťa. Bolo to za mesiac pekných niekoľko tisíc korún, ale svoje svedomie tým uspokojiť nemohol. Keby bol stál na čisto materialistickom stanovisku a keby mu bolo všetko záviselo len od peňazí, bol by mal dušu na pokoji. Ale Stranického svetový názor nebol materialistický; síce sám nevedel, aký je, ale materialistický iste nebol. Celá jeho povaha sa tomu priečila, a preto sa v ňom stále a stále opakovala nútiaca predstava, že keď chce urobiť svoju povinnosť voči Uľke a dieťaťu, musí si ju vziať za ženu. Že je Uľka slúžka, to nerozhoduje. Bola statočné dievča a on ju pripravil o dobré meno, a k dieťaťu je jeho neodškriepiteľná povinnosť, aby ho neposlal do sveta s handicapom nemanželského pôvodu; to je najmenej, čo je svojej vlastnej krvi dlžen. Poľahčoval si túto krížovú cestu predstavou, že však sa môže s ňou rozsobášiť, len meno a primeraný majetok dá jej a dieťaťu, a okrem dvoch svedkov a matrikára nemusí nikto vedieť, kto je to tá v odľahlej časti republiky bývajúca pani Stranická, rodená Juliana Kvočka-Mačuhová (meno vraj nearistokratické).Pravda, keď si pomyslel, že je takto nútený oženiť sa proti svojmu najvážnejšiemu presvedčeniu s osobou naskrze mu neprimeranou, trhal si vlasy od mrzutosti. Pre chvíľkovú, chorobou zapríčinenú slabosť! Nevzal si Hermu a nevzal si Mariannu, obidve také ženské, s ktorými by bol mohol krásne žiť, a teraz sa má zosobášiť so slečnou Kvočkou-Mačuhovou!Mesiace sa míňali, a jedného dňa sa narodil malý Ďuríčko, chlapec pekný, že bola radosť naňho pozrieť. Stranickému sa zdalo, že prišiel privčasne na svet, ale Julo mu starosti vybil z hlavy, keďže i prírodná veda lekárska je nie bez veľkej elasticity.Teraz, keď bolo dieťa tu, nemal nijakej výhovorky nevziať si Uľku. Nádej, že sa môže niečo prihodiť, čo by mu tento ťažký krok urobilo zbytočným, sa nesplnila. Keď Uľka celkom vyzdravela, predložil jej svoj návrh a vyzval ju, aby sa zaňho vydala. Na jeho najväčšie a naskrze nie nemilé prekvapenie začala plakať:— Ja pôjdem radšej svetom! Ja sa za nich nevydám! Stranický hľadel na ňu s nedorozumením.— Máš ty rozum, osoba? Veď si pomysli, čo bude s chlapcom, keď vyrastie. Bude nás celý život preklínať, keď mu ho skazí neriadny pôvod. Veď keď nechceš so mnou žiť, môžeme sa hneď rozsobášiť. Rozmysli si to.Uľka sa trhla a mykla zanovito plecami.— Ja som si to dobre rozmyslela. Ako bude, tak bude, ja sa za nich nevydám.Keď Stranický videl, že je Uľka skalopevne odhodlaná nevydať sa, pokladal za svoju gentlemanskú povinnosť nahovárať ju ešte, majúc pevnú nádej, že je to beztoho daromné.— Keby som sa za nich vydala, len by sa hanbili za mňa, a páni by robili zo mňa iba posmech. Ja mám toľko rozumu, že viem, že som nie súca za paniu. Keď sa o dieťa postarajú, nebude mu zle na svete, veď ono nemusí byť pánom.Napokon, keď Lucián videl, že Uľku nepohne, a svoje svedomie tiež uspokojil, dal jej pokoj. Nerozumel jej pokračovaniu, vysvetľoval si ho tým, že rozmýšľanie pospolitého ľudu je veľmi rozdielne od panského, a tak si ani nelámal viac hlavu. Keď nechce, nechce. Nútiť ju nemôže. On urobil svoju gentlemanskú povinnosť, a tak bola jeho duša na mieste. Pravda, svedomie ho jednako škrelo pre dieťa, ktoré mu začalo prirastať k srdcu.Malý Ďuríčko sa pekne vyvíjal, mal už osem mesiacov, a Stranický sa ním dosť často zaoberal. „Darmo je,“ myslel si, „krv je nie voda“. Čosi ho ťahalo k dieťaťu. Nachádzal na ňom mnoho znakov, dosvedčujúcich, že je to jeho dieťa. Obrvy, líca a briadka sa mu obzvlášť pozdávali, to je stranickovský typ. A okrem toho v úsmeve a v niektorých pohyboch nachádzal s podivným dojatím seba samého.Raz tiež kráčal pred izbou Uľkinou a počul cez privreté dvere výskot dieťaťa. Otvoril dvere a vošiel, ale dieťa tam nenašiel, bolo v záhrade, a jeho kričanie sa ozvalo otvoreným oblokom až na chodbe. Pokročil k obloku a vyzrel, kde je, ale bolo za stromami s matkou a s varovkyňou, i nenašiel ho. Idúc von, zbadal na stole otvorenú knihu. Pozrel, čo to Uľka číta. Bola to modlitebná knižka, z ktorej trčal na obyčajnom kancelárskom papieri napísaný list, na ktorého konci zazrel podpis Juraj Potočný, četnícky strážmajster. Pod podpisom bola ešte táto krikľavá veta, ktorá Stranického tak zarazila, že vytiahol obrvy až po vlasy: „… ktorý ťa, Ulička drahá, až do hrobu verne miluje a oblibuje“.Je vraj jedno z najprvších prikázaní nielen gentlemana, ale vôbec každého slušného človeka, že neslobodno čítať cudzie listy. Lucián však natoľko zabudol na svoje gentlemanstvo (stáva sa to!), že list bez rozmýšľania prečítal. A stálo to zato, lebo mu poskytol veľmi cenné poučenie. Dozvedel sa v prvom rade, že Uľka je už za Potočného vydatá vyše pol druha roka. Tak to bola príčina, prečo sa nechcela vydať zaňho za nijakú cenu. Videl i to, že s otcovstvom Ďuríčka je práve v takom spojení ako s Napoleonovým. Presvedčil sa, že ho Uľka nesvedomite klamala. Vôbec si nemohol predstaviť, kedy sa vydala, zaiste keď raz odcestovala na pohreb akejsi tetky do K., kde býval jej muž, pán strážmajster Juraj Potočný. S otcovstvom ho klamala, aby vymámila od neho čím najviac peňazí. Dosiaľ jej dal vyše tridsaťtisíc korún, a Potočný jej písal, aby už urobila koniec s ním a prišla k nemu čím najskôr, lebo našiel úhľadný domček za štyridsaťtisíc korún. Keď majú tridsaťtisíc, už tých chýbajúcich desať nejako vyplatia. Radšej bude platiť, len nech sú už spolu, lebo ju vraj preukrutne miluje a bez nej žiť nemôže. Dal jej ešte radu, aby hľadela i nejaký nábytok vymôcť od Stranického, keďže je taký blázon, že dieťa tak rád má. Ale on vraj poznal jedného starého žida, ktorý bol tiež do cudzieho dieťaťa celkom zbláznený.Stranického nepríjemne dojalo, že z listu bolo zrejmé, že tí ľudkovia hovoria o ňom s posmechom a opovrhnutím, bez najmenšej stopy uznania.Prečítajúc list, uložil ho, ako ho bol našiel, a odišiel do svojej izby. Nahliadol, že nikdy v živote do takého blata nestúpil ako teraz. Blyslo mu hlavou, že by Uľku mohol súdne prenasledovať, ale bol to práve len blesk. Za nič na svete by so svojou hanbou nevyšiel na svetlo božie. Keď si vec trochu rozmyslel, nahliadol, že je to preňho vlastne najpríjemnejšia udalosť, ktorá sa mu len prihodiť mohla.Chodiac po izbe s rukami vo vreckách, pozoroval mimovoľne opakujúce sa zelené kvety v koberci a hútal, že takýmto spôsobom sa jeho previnenie stalo chvíľkovou epizódkou jeho života. Najmä ohľadne dieťaťa mu odľahlo, ktorého nemanželský pôvod by bol tvoril večnú škvrnu na jeho gentlemanstve. Teraz sa všetkého striasol, a jednako sa netešil. Usmial sa, keď si pomyslel, že bol cítil otcovskú náchylnosť k dieťaťu, lebo veď krv je nie voda. Ona sa ozvala v ňom a dieťa mu bolo milé. Teraz si chcel nahovoriť, že mu je dieťa úplne ľahostajné, ale cítil, že je to nie pravda, dieťa mu bolo jednako milé. Bolo veľmi pekné, silné a ťahalo sa za ním, keď ho zazrelo.Rozmýšľal, ako má zaobchádzať s Uľkou. Mal možnosť vypomstiť sa jej za úskočné, lživé pretváranie. Mohol ju vyhodiť z domu a strašením prinútiť vrátiť vyklamané peniaze. Ale takéto pokračovanie naskrze nezodpovedalo jeho zmýšľaniu. Nechcel sa pomstiť a nechcel si urobiť z tých ľudí ani nepriateľov. On chcel dostať nad nimi vládu a pokoriť ich svojou šľachetnosťou. Keď sa teraz z neho smejú, prinúti ich, aby si ho vážili, keď im preukáže, že je dobrý k nim i vtedy, keď pozná celé ich nepekné pokračovanie. On je dobrý preto, lebo to pokladá za svoju povinnosť. Takým spôsobom aspoň zachráni z gentlemanstva, čo bude možné. Takto klamal sám seba, lebo nie pre gentlemanstvo pokračoval týmto spôsobom, ale že mu dieťa bolo milé a že pokladal za podlosť byť neuznanlivým voči Uľke.Prešiel ku zvoncu a zazvonil tri razy. Trvalo dosť dlho, kým vošla Uľka k nemu, upravujúc si ešte i v izbe koketne červenú šatôčku s kvetmi navrch hlavy. Jej biela a ružová tvár žiarila spokojnosťou, čo jej naskrze nedodávalo duchaplnosti. S úsmevom sa pýtala: „Čo rozkážu?“ (Na znak akéhosi dôvernejšieho pomeru neoslovovala Stranického viac pánom veľkomožným.) Stranický sa díval na ňu, vyberajúc si cigaretu z tabačnice na stole.— Čo robí dieťa?— No, to je zlaté! To je ani maľovaný anjelik, ani keby im z oka bolo vypadlo. A čo už všetko vie! Už povie ap-pa. Naozaj je také, ani z cukru.— Uľka, — riekol Stranický, zapaľujúc si cigaretu, — ja som si všetko s vami rozmyslel, vy nemôžete tu v dome zostávať ďalej.— Nuž a prečo nie? Veď tu nikomu nezavadziame. Dieťa je dobré, skoro nikdy ani nezaplače, — hovorila Uľka, nevediac vlastne sama, čo by jej bolo milšie.— Vy ste (predtým jej tykal) dostali odo mňa istú, myslím, že dosť slušnú sumu. Dám vám ešte desaťtisíc korún…Tu hľadel na ňu, čo povie.— Desaťtisíc korún! — zvolala rozčúlene Uľka. — A akože ja z desaťtisíc korún vychovám to dieťa?— Však ste tie peniaze, čo som vám dosiaľ dal, azda neminuli všetky?Uľka nebola osoba ostroduchá, nepobadala nič na Stranickom, čo by inej, vtipnejšej žene bolo už dávno vbilo klin do hlavy.— Minula-neminula, už sa len čosi vydalo, — hovorila nasršene.Stranický sa díval na ňu ostro.— Môžete si vziať i nábytok z vašej izby a vybrať i zo starých, rodičovských vecí, čo sú v sklade.— Nuž a čože si ja počnem s tým starým haraburdím? Veď to sú už nie moderné veci, veď by ma každý vysmial s nimi. Keby to boli ešte méble starodávne, ale také ani nové, ani staré, — trhala hnevne sebou a hádzala zásterkou zboka nabok. — To som si veru nemyslela, že ma takto odbavia. Chceli ma za svoju paniu, a teraz takto zaobchádzajú so mnou.I začala plakať, prikryjúc si tvár bielou zásterkou.Stranickému sa pozdávala celá osoba komickou. Sadol si na operadlo fotela a striasol pozorne popol z cigarety.— Nuž tak nepristanete na môj návrh?Uľka začala hlasne plakať a vyčitovala Stranickému jeho nevernosť a bezohľadnosť. Ona by ho bola vraj vždy verne milovala, a nemôže zato, že ňou opovrhol.Stranický ju počúval s úsmevom.— Nuž čo chcete vlastne? — pýtal sa, keď neprestávala nariekať.— Kdeže ja môžem ísť s takým grošom do sveta. A čože povie ich syn, keď dorastie a dozvie sa, akým boháčom je jeho otec a akým žobrákom jeho syn!Stranický vstal, prešiel po izbe dva razy a zastal pred Uľkou.— No, dosť bolo tej komédie. Divím sa vám, že nechápete svoje postavenie. Pani Potočná nemá vôbec čo žiadať odo mňa pre dieťa pána strážmajstra Potočného. Naopak. Chcel som vám všetky výčitky odpustiť, ale keď chcete ďalej klamať, musím vám povedať, že som nie náchylný na to — dať sa ďalej držať za blázna.Správanie Uľkino prekvapilo Stranického. Namiesto toho, že by sa bola zahanbila, naskočila naňho, že kto mu to povedal, že je ona pani Potočná, že mu oči vyškriabe,že takýchto „nadávok“ ona za svoju vernú lásku nezaslúžila, že je najopustenejšia osoba na svete, že len s pánmi sa nezapodievaj a tomu podobné bez konca.Stranický ju chvíľku počúval bez slova, zatým odišiel do pisárne ku Galajovi, ktorému vyložil celú vec a požiadal ho, aby ju vyrovnal s Uľkou.Galaj to vykonal tak zručne, že Uľka prišla na druhý deň ku Luciánovi a aká bola bezočivá, taká ponížená a vďačná bola teraz. Prosila ho, aby jej odpustil, lebo že ho rada mala a jej je za ním ľúto. Ďakovala mu, bozkávajúc mu ruky nasilu, kým ju nevytisol priateľsky z izby.Keď odišla so všetkým, i s nábytkom, ktorý vďačne vzala, bolo Stranickému za dieťaťom a za celou ilúziou ľúto. Díval sa za odchádzajúcimi oblokom a kýval im rukou, kým sa nestratili za rohom záhrady.Pomaly sa zotmievalo a začal poprchávať drobný dáždik. Stranický obrátil zrak na šedivo zatiahnutú oblohu…[1]spinet— (tal.) druh klavičembala[2]bakarat— (z fr.) hra v karty[3]Pan— starogrécky boh stád, neskôr akýsi všeboh prírody[4]grandedáma— (z fr.) šľachtičná, veľká pani[5]ripost— (z fr.) rýchla vtipná odpoveď[6]pedigree— (angl.) rod, rodokmeň[7]renonce— (fr.) chyba pri hre v karty[8]Brahms,Johannes (1833 — 1897) nemecký hudobný skladateľ[9]Mozart,Johann Wolfgang Amadeus (1756 — 1791) slávny nemecký hudobný skladateľ. Okrem mnohých skladieb a opier zložil i operu Don Juan, ktorá mala premiéru v Prahe r. 1787.[10]Kavala— grécke prístavné mesto v Solúnskom zálive[11]bričky— (z angl.) bričesky, jazdecké nohavice[12]Simeon Stylites,(gr.) starokresťanský askét (390 — 450), pustovník, ktorý prežil svoj kajúcny život na stĺpe, opatrenom rebríkom a mrežami. Mal mnoho nasledovníkov.[13]Haeckel,Ernst (1834 — 1919) známy nemecký prírodovedec, zástupca učenia o vývoji jedinca a druhu[14]Pascal,Blaise (1623 — 1662) známy francúzsky filozof a matematik. Okrem mnohých iných spisov napísal i dielo Pensées sur la religion — Myšlienky o náboženstve.[15]elzevirovský formát— starý knižný formát, nazvaný podľa holandskej kníhtlačiarne rodiny Elsevierovcov v 17. storočí[16]Il est faux, que nous soyons dignes, que les autres nons aiment: il est injuste, que nous le voulions— (fr.) Nie je pravda, že by sme boli hodní, aby nás iní ľúbili; je nesprávne, aby sme to žiadali.[17]tete-a-tete— (fr.) rozhovor zoči-voči, medzi štyrmi očami[18]empírový— (z fr.) súvisiaci s francúzskym umeleckým štýlom, ktorý vznikol začiatkom 19. stor.[19]Gérard,Francois Pascal (1770 — 1837) francúzsky maliar. Spomedzi mnohých jeho obrazov je najznámejší portrét Madame Récamier.[20]Greuze,Jean Baptista (1725 — 1805) francúzsky maliar[21]Watteau,Antoine (1684 — 1721) francúzsky maliar a rytec. K jeho najcennejším obrazom patrí L’amoureuse inquiete, Nepokojná milenka.[22]Perles de Tours— (fr.) Tourské perly[23]Institut Brillat-Savarin— ústav, nazvaný podľa francúzskeho spisovateľa a právnika Anthelma Brillata-Savarina (1755 — 1826). Pomenovanie ústavu Brillatovým menom súvisí s jeho najznámejším spisom Physiologie du gout (Fyziológia chuti, 1820), ktorý napísal vycibreným a vtipným rozprávačským štýlom, prepleteným anekdotami a kuchárskymi receptami.[24]chef de cuisine— (fr.) hlavný kuchár[25]Staël,Anne Louise Germaine de Staël-Holstein (1766 — 1817) známa francúzska spisovateľka[26]Lamour c’est le contact des deux épidermus— (fr.) Láska je dotyk dvoch pokožiek.[27]Rangún,hlavné mesto teraz federatívnej republiky Barmy[28]Metsu,Gabriel (1630 — 1667), holandský maliar[29]nipka,(z fr.) ozdobná drobnôstka[30]Aix-les-Bains— kúpeľné mesto vo Francúzskom Savojsku[31]Burgtheater— (nem.) mestské divadlo
Nadasi-Jege_Radosti-zivota.html.txt
Hlava 1. O päť rokovUž roku 1780 patrila Tellsonova Banka pri Temple Bare k staromódnym miestam. Bola veľmi malá, veľmi tmavá, veľmi ošklivá a veľmi nepohodlná. Ba čo viac, bola staromódna aj v mravnom ohľade, spoločníci boli hrdí na jej mdlosť, tmavosť, ošklivosť a nepohodlnosť.Ešte sa pýšili týmito jej vynikajúcimi vlastnostiami a sväto-sväte boli presvedčení, že keby jej bolo možno menej vecí vytknúť, požívala by menšiu úctu. Toto nebola trpná viera, ale aktívna zbraň, ktorou sa oháňali proti pohodlnejšie zariadeným obchodom. Tellsonovci (riekli) nepotrebujú priestranné miestnosti, Tellsonovci nepotrebujú svetlo, Tellsonovci nepotrebujú novoty. Noake a Spol. to potrebujú, Snook Synovia tiež; ale Tellsonovci, chvála Bohu, nie!Hocktorý spoločník tejto banky bol by vydedil syna, keby sa bol odvážil spomínať jej prestavbu. V tomto ohľade obchodný dom podobal sa Krajine, ktorá často vydedila svojich synov, ktorí odporúčali reformu takých zákonov a zvykov, proti nim už dávno robili námietky, ale napriek tomu boly tým väčšmi rešpektované.Takto potom Tellsonovci boli víťaznou dokonalosťou nepohodlnosti. Keď ste vtlačili tenkým hlasom vŕzgajúce, idioticky zaťaté dvere, cez dva schody vpadli ste do biedne malého obchodu Tellsonovcov a octli ste sa pred dvoma malými pokladničnými pultmi, kde sa v rukách dvoch najstarších ľudí chvel váš šek, akoby ním pohyboval vietor; podpis skúmali pri najtemnejších oblokoch, ktoré boly vystavené z Fleet-street-u stálej sprche blata a dažďa, ktoré železné mreže a tmavý tieň Temple Baru robily ešte chmúrnejšími. Keď v záujme vášho obchodu potrebné bolo vyhľadať „firmu“, zaviedli vás v pozadí domu do chýžky, ktorá sa podobala márnici, kde ste mohli premýšľať o márnostiach svojho života, kým sa neobjavila „firma“ s rukami vo vreckách, ktorú ste v smutnom pološere ťažko mohli rozoznať, hoc ste mali aj prižmúrené oči.Vaše peniaze prijímali a vydávali zo starých, červotočou prevŕtaných priečinkov, ich prach pri otváraní a zatváraní sa vám usedával v nose a hrdle. Bankovky razily potuchlinou, akoby zase maly zhniť na handry. Firme sverené striebro umiesťovali v pivniciach, ktoré boly v blízkosti záchodových jám, a zhubný zápach za deň-dva zkazil jeho pekný lesk. Vaše dokumenty uschovali v bezpečnostných z kuchýň a práční improvizovaných miestnostiach, ich mastnota a zápražkový zápach prenikaly povetrie bankového domu. Ľahšie skrinky s rodinnou korešpondenciou dostaly sa na poschodie do Barmecidskej jedálne, v ktorej stál vždy veľký, ale nikdy neupotrebovaný stôl a v nej ešte z roku 1780 prvé listy tvojej starej lásky, lebo tvojich drobných detí len najnovšie boly oslobodené od hrúzy, aby na ne nenaďúgaly na Temple Bare s nepochopiteľnou, Habešanom alebo Ašantom vrodenou, ukrutnosťou vystavené sťaté hlavy.Ale veď v tom čase rozsudok smrti bol všeobecným liekom v každom remesle a zamestnaní a tak aj u Tellsonovcov. Smrť je proti všetkému medicínou Prírody, prečo by nemala byť ňou aj pre zákonodarstvo? Dľa toho falšovateľa popravili; toho, kto dal do obehu padelanú bankovku, popravili; toho, kto sa opovážil protizákonne porušiť listové tajomstvo, popravili; človeka, ktorému sverili pred Tellsonovci koňa, aby dal naň pozor a on s ním ušiel, popravili; toho, kto razil falešné shillingy, popravili; z tých, ktorí v celej stupnici zločinov udreli na niektorú strunu, popravili tri štvrtiny. Nie že by takto boly zamedzili ďalšie zločiny — bolo by možno tvrdiť práve opak toho — ale — aspoň na tomto svete — zbavili sa v každom prípade všetkých ťažkostí, tak že s ním v súvise nemali už viac starostí. V tom čase Tellsonovci práve tak, ako aj iné väčšie závody, vyhasili toľko životov, že keby hlavy obetí, miesto toho, aby ich boly súkromne pochovali, boli vztýčili na Temple Bare, tie by pravdepodobne boli značne zatienily ešte aj tú trochu svetla, ktoré vnikalo do prízemia banky.Do rozličných tmavých kamrlíkov a kútov vtiesnení najstarší ľudia spravovali dôstojne obchod Tellsonovcov. Ak sa do londýnskeho domu Tellsonovcov dostal mladý človek, zastrčili ho niekam, kým nezostarnul. Ukryli ho na nejakom tmavom mieste, ako syr, kým sa ho nechytila Tellsonovská pieseň a vôňa. Len potom sa smel ukázať, ako sa s veľkými okuliarmi trudí nad objemnými knihami, v krátkych nohaviciach a punčochách zveľaďujúc všeobecnú vážnosť závodu.Pred Tellsonovským domom — tedy nikdy nie dnuká, len ak ho zavolali — bol človek pre všetko, taký príležitostný posol a posluhovač, ktorý bol akoby živým znakom domu. Nikdy nechybel v čase úradných hodín, okrem ak ho niekam poslali, vtedy ho však zastupoval jeho syn, dvanásťročný netvor-trpaslík, ktorý sa na neho celkom ponášal. Ľudia chápali, prečo Tellsonovci napriek svojej úrovni, trpeli toho človeka pre všetko. Závod vždy trpel osobu takéhoto zamestnania; príliv a odliv času ho vrhol na toto miesto. Jeho priezvisko bolo Cruncher, ku ktorému vo východnom kostole Hundsditschu, keď sa za neho odriekali skutkov temnosti, pripojili meno Jerry.Javiskom deja je Cruncherov súkromný byt v Hanging-Sword-Alley, Whitefriars; čas, pol siedmej vo veterné, marcové ráno, Anno Domini 1780 (Mr. Cruncher leto Páne vyslovoval vždy Anna Domino, iste domnievajúc sa, že kresťanský letopočet začal sa vtedy, keď istá žena vynašla túto populárnu hru a nazvala ju svojimi menom.)Byt Mr. Crunchera nebol v nejakom čistom okolí, mal len dve chyže, keď k nim počítame jediným okienkom opatrenú komôrku. Ale boly držané v úhľadnej čistote. Napriek tomu, že v to veterné, marcové ráno bolo ešte tak skoro, chyža, v ktoroj ležal, bola vymetená; a na neohrabanom stole, ktorý bol prikrytý bieluškým obrusom, boly už ku raňajke prichystané šálky.Mr. Cruncher odpočíval pod strakavou prikrývkou ako nejaký harlekín v svojom domove. Spal ešte hlboko, potom sa začal hmieždiť na posteli a pomaly sa zdvihol, zdalo sa, že svojimi štetinovými vlasmi potrhá bielizeň lôžka. Pri tomto pohybe zvolal nespokojným hlasom:„Nech sa prepadnem, ak to nerobí zase!“Zrazu zdvihla sa v rohu kľačiaca, čistotné oblečená žena a chvejúc sa, vytušila, že sa jedná o ňu.„Čó!“ riekol Mr. Cruncher, obzerajúc sa s postele za obuvou. „Zase si pri tom, zase?“Keď takto druhý raz pozdravil ráno, na miesto tretieho pozdravu šmaril za ženou topánku. Bola veľmi zablatená a bola dôkazom zvláštnej, s Mr. Crnucherovou domácnosťou súvisiacej okolnosti, že totiž, napriek tomu, že po bankových hodinách prišiel domov v čistých topánkach, tieto, keď ráno vstával, boly pokryté blatom.„Čó,“ riekol Mr. Cruncher, zmeniac, keď už raz zlyhalo, oslovenie — „čo to zase stváraš, ty obluda?“„Odriekala som len modlitbičku.“„Modlitbičku. Ty si mi pekná žena! Čo chceš tým docieliť, že drepeníš a modlíš sa proti mne?“„Nie proti tebe, za teba sa modlím.“„Cigániš. A keby si aj, ja to nechcem. Počuj, mladý Jerry, tvoja mať je krásna žena, modlí sa, aby sa tvojmu otcovi zle viedlo. Pekne plní tvoja mať svoje povinnosti, máš ty, syn môj, nábožnú mať, veru máš, syn môj, hodí sa ti na zem a modlí sa, aby svojmu jedinému decku vylákala z úst kus maslového chleba!“Mladý Cruncher (ešte len v košeli) si to veľmi vzal na srdce a obrátiac sa k matke, rázne sa ohradzoval proti tomu, aby niečo odmodlili z jeho osobnej pokrmovej dávky.„A čo si myslíš, ty namyslená ženština,“ riekol Mr. Cruncher s nepovedomou nedôslednosťou, „že niečo stojí tátvojamodlitba? Nože, ako vysoko si ceníš túsvojumodlitbu?“„Len to je ich cena, že mi idú zo srdca, Jerry.“„Len to ie ich cena,“ opakoval Mr. Cruncher. „Tak nestoja za veľa. Ale či už stoja, alebo nie, vravím ti, nechcem, aby si sa zase modlila. Ako ja k tomu prídem. Pretvojeblábolenie nechcem byť nešťastný. Keď už silou-mocou chceš kväčať, tak rob to v záujme svojho manžela a dieťaťa a nie proti nim. Keby som nemal takú neprirodzenú ženu a keby tento šuhaj nemal takú neprirodzenú matku, bol by som minulý týždeň zarobil nejaký ten groš; ale následkom odporných, proti mne namierených modlitieb a pre celú tú náboženskú komédiu, uviazol som v nezdare. Nech sa prepadnem!“ riekol Cruncher, ktorý sa cez celý ten čas obliekal, „keby len nebolo toho modlenia, veď táto bezbožná osoba bola príčinou toho nešťastia, ktoré mňa, úbožiaka, ale statočného živnostníka, stíhalo minulý týždeň! Syn môj, mladý Jerry, obliekaj sa a kým si ja očistím topánky, striehni očami matku a ak zbadáš to najmenšie, zavolaj na mňa. Lebo, vravím ti, (obrátil sa zase na svoju ženu,) „nechcem, aby si to zase robila. Celý som utrmácaný, ako koč fiakristu, som ospalý ako ópium, moje údy sú natoľko pretiahnuté, že keby ma nebolely, nevedel by som, ktorý patrí mne a ktorý druhému, a predsa mám prázdne vrecká; a mám ťa v silnom podozrení, že od rána do večera nerobila si iné ako, že si mi prekážala v tom, aby mi niečo kvaplo do vrecka a mne sa to voskrz nepáči, ty obluda! A ty čo na to?!“Hundrúc na dodatok také výrazy ako: „Ah! áno! A ty vravíš, že si nábožná. Ty by si sa nechcela stavať proti záujmom svojho muža a syna, pravda? Vskutku nie?“ a krešúc iné sarkastické iskry z brusového kameňa rozhorčenosti, Mr. Cruncher zase sa dal do čistenia obuve a do všeobecných príprav k dennému zamestnaniu, kým jeho syn, ktorý mal na hlave jemnejšie bodliaky a ktorého mladé oči práve tak blízko ležaly vedľa seba ako otcove, poslúchnuc rozkaz, pozoroval matku a s času na čas veľmi vzrušil úbohú ženu tým, že zo svojej spacej komôrky zavolal tlmeným hlasom: „Zase chceš kväčať, mati. — Halló, otec!“ a keď takto bez príčiny urobil hluk, vyrútil sa s neúctivým úškľabkom.Mr. Cruncher, keď si sadol ku raňajke, ešte vždy bol zlej vôle. Hrešil ženu s mimoriadnou rozhorčenosťou preto, že sa pomodlila.Žena mu vysvetľovala, že „si vzdychla len o požehnanie.“„Nerob to!“ riekol Cruncher poobzerajúc sa, akoby bol očakával, že pod vlivom ženiných prosieb zmizne so stola bochník. „Nechcem, aby si mi modlitbou odlúdila skyvu so stola. Buď ticho!“S mimoriadne červenými očami, ako by bol celú noc trávil v spoločnosti, ktorá sa nerozišla v najlepšom poriadku, Jerry Cruncher, skôr pohltal ako zjedol svoju raňajku, vrčiac nad ňou, ako štvornohý obyvateľ nejakého zverinca. Okolo deviatej uhladil koľkosi svoju načepírenosť a s takým úctyhodným a obchodným zovňajškom, akým len mohol zakryť svoje prirodzené ja, pobral sa za svojím denným zamestnaním.Nebolo ho možno nazvať zrovna živnosťou, napriek tomu, že on sám s úľubou menoval sa „statočným živnostníkom“. Jeho celým imaním bola drevená stolica, ktorú si urobil z leňošky, odrežúc jej dolámané operadlo, túto mladý Jerry, kráčajúc po boku svojho otca, každé ráno zaniesol pod oblok bankového domu, ktorý stál v bezprostrednej blízkosti Temple-Baru, tam vrhli pod ňu hrsť slamy, ktorú potiahli z prvého okoloidúceho voza, aby chránila nohy pred chladom a vlhkosťou, takto si pripravili denné táborisko. Mr. Crunchera na tomto stavišti vo Fleet-street-e a Temple poznali práve tak dobre, ako aj Bar, obidvaja vyzerali nebárs dobre.O trištvrte na deväť už bol na mieste, ešte vždy dosť včasné, aby mohol zdvihnúť svoj trojrohý klobúk pred najstaršími pánmi, ktorí šli do Tellsonovej banky. Jerry zaujal svoje stanovište v toto veterné, marcové ráno, mladý Jerry stál pri ňom, ak len nezevloval niekde v okolí Baru, kde duševným i telesným trýznením krivdil okolo idúcim chlapcom, ktorí boli dosť malí, aby zodpovedali jeho milej záľube. Otec a syn boli si krajne podobní, hľadiac ticho na rannú premávku Fleet-street-u, ich hlavy boly tak blízko vedľa seba ako ich oči, takže sa ponášali nápadne na pár opíc. Túto podobnosť nezmenšovala okolnosť, že starší Jerry zvykal a vypľúval slamu, kým oči mladého Jerryho nepokojne pozorovaly otca a jastrily po všetkom, čo sa dialo na Fleet-street-e.Jedon zo sluhov Tellsonovho závodu vystrčil z brány hlavu a zavolal:„Potrebný je posol!“„Hurrá, otec! Skorý obchodník. Pre začiatok stačí!“Dajúc otcovi „s Bohom“, mladý Jerry sadol si na stolicu a prevezmúc dedictvo, slamu, ktorú žvýkal jeho otec, premýšľal:„Vždy ich má hrdzavé! Jeho prsty sú stále hrdzavé!“ hundral mladý Jerry. „Kde len naberie môj otec vždy toľko tej železnej hrdze? Tu predsa nezhrdzavie!“
Dickens_Povest-dvoch-sidelnych-miest-Kniha-druha-Zlate-vlakno.html.txt
Niet ľuďom pomoci?Obloha bola zatiahnutá tmavými oblakmi ako starou, už prešedivenou plachtou, upotrebúvanou od rokov na zakrytie katafalku pri rekviem v dedinskom kostole. Vše padli ojedinelé, veľké kvapky dažďa. Chladný jesenný vietor rozmetával z líp pred kostolom františkánov padajúce žlté a hnedé listy, nútiac ich do dance macabre, zodpovedajúcemu celkovej nálade prírody i ľudí.— No čo, doktor, nie ste zvedavý na toho františkána? Toľko sa o ňom hovorí! Keď som náhodou tu, pozriem, aký je to zázrak. Počul som, že dnes práve o piatej tiež káže, a teraz je už toľko.Mladý lekár sa zasmial:— Divné chúťky má taký všetkým ľudským blahobytom nasýtený továrnik. Mám pol hodiny čas. Kvôli vám pozriem ten švindeľ! — i strčil hodinky do vrecka a zapol si zvrchník.Kostol bol nabitý obecenstvom. Tlačili sa tam robotníci a páni; prosté ženy a naparfumované dámy. Bol skoro celkom tmavý, len keď sa rozhľadeli, videli medzi stĺpmi oltáre a na nich extatické sochy svätých a obrazy predstavujúce martýrov.[1]Zdalo sa im, že veľmi ďaleko od portálu,[2]od ktorého sa nemohli pretlačiť napred, na prvom stĺpe od apsidy[3]je pripravená kazateľňa, nad ktorou niekoľko žiaroviek v polokruhu osvetľovalo krucifix a pod ním príšerne bledú a ako kostra chudú hlavu kážúceho mnícha.— Pozrite, pane, akých fígľov sa chytajú tí mnísi, — zašepkal lekár továrnikovi, — aké zelenkavé a s ním pomiešané svetlobeláskavé svetlo hádžu žiarovky na toho mnícha. Možno, že na ulici vyzerá ten pán veľmi dobre živený a červený ako túz.— Hm, — zamrmlal továrnik, — teraz sa vidí, akoby vstal tuším z Luzyho obrazu „Posledné veci“.[4]Keby sme boli bližšie, bolo by možno cítiť i mŕtvolný zápach. Ako rozkladá tými dlhými bielymi prstami; je ozaj ako strašidlo.V portáli nebolo kazateľa počuť, keď hovoril tichšie, ale šum vzdychov, ba i kvílivého plaču, šíriaci sa obecenstvom, sa privlnil i k nim. Temná nálada smrti v dome umlčala lekára i továrnika.Zavše zaznel až k nim pozdvihnutý hlas mnícha:— Ľudia vo svojej slepote chcú prevýšiť múdrosť božskú — — — — — — tancujeme na okraji vulkánu soptiaceho oheň a nazdávame sa, že naša zem bude naveky trvať. A Pán pohne len obrvou a ohnivá búrka nás zmetie. Tisíce trosiek zničených svetov hviždí stále všehomírom (tu švihol bielymi prstami z povyše hlavy až pod okraj kazateľne), — — — — — najväčšia múdrosť je najvyššia mravnosť — — — — — — Každá nemravnosť je hriech hoden večného zatratenia, lebo je to sprotivenie sa najvyššej vôli, ktorú nám boh dal na vedomie — — — — — — — — Majte milosrdenstvo so sebou! Blíži sa čas, že ho ani pán boh nebude mať s vami…!O chvíľu zaznel rozsiahlym priestorom zúfalo prenikavý výkrik kazateľa:— Milosť! Panebože, zmiluj sa nad nami!V poslucháčstve sa strhol zostrašený plač a stenanie. Ženy zalamovali rukami a chlapi zamračene hľadeli pred seba.Kazateľ zamĺkol. Po chvíli zvolal, zdvihnúc ruky a hlavu dohora:— Choďte a žite tak, akoby ste sa ráno mali so životom rozlúčiť a predstúpiť pred najvyšší súd!Obecenstvo sa pomaly pohlo a začalo rozchádzať. V celom veľkom zhromaždení nebolo človeka, ktorý by bol preriekol hlasné slovo. Všetci šli so sklonenou hlavou, mnohí si utierali slzy a citlivejší zavše fikali. Lekár, chcejúc premôcť dojem, zašepkal továrnikovi:— Savonarola redivivus.[5]V dnešné časy? Nedáme sa chytiť do takej pasce.Továrnik mlčiac vyšiel na ulicu. Keď boli vonku, obidvaja si vydýchli, i lekár, ktorý po chvíli podotkol:— Nuž nech si myslí, kto čo chce; ale dojem, účinkujúci na masu, strhne i skeptika.Továrnik zastal a obrátil sa k svojmu spoločníkovi:— Povedzte mi, čo napokon povedal ten mních, čo by sa priečilo zdravému rozumu? Aspoň čo sme my dopočuli — zdá sa, že základné vety — ľahko nevyvrátite!— Keby tí ľudia už len prestali manipulovať s tým bohom! To je už veľmi zodratý trik! — mienil lekár.Továrnik hľadel mladému človeku ostro do očí:— Eh, čo! — hodil rukou, potlačiac myšlienky, prechádzajúce mu umom. — Prídete zajtra na kázeň? Ja prídem, lenže včaššie, aby som dostal miesto, z ktorého možno všetko počuť.Lekár pokrútil hlavou a usmial sa:— Zdá sa, že vás ten mníško chytil. Neviem, či budem môcť prísť. — I rozišli sa.Keď na druhý deň prišiel továrnik pred kostol františkánov, našiel tam pod lipami sa prechádzajúceho a fajčiaceho lekára.— Á, pán ateista, jednako ste prišli, — zasmial sa.Lekár sa poklonil, zdvihnúc klobúk:— Áno, prišiel som. Rozležalo sa mi jedno-druhé v hlave, čo ten františkán pohovoril. Nie je to prázdny chlap. Poďme, kým nezaberú všetky miesta.Vošli a pretlačili sa ešte asi do polovice kostola neďaleko jedného oltára. V kostole bolo mnoho sveta, jednako nebolo počuť slovo, len klopkanie krokov a zavše zakašlanie.Na oltári, pred ktorým stáli, bolo vyobrazené umučenie svätého Štefana.[6]Nebolo tak tma, ako deň predtým, a tak bolo rozoznať črty obrazu a postavy sôch.— Pozrite, pán Procházka, — potiahol lekár továrnika za rukáv, — čo je celý expresionizmus[7]hoden v porovnaní s týmto barokom: úchvatnejšie vyraziť bolesť a extázu nemôže ani Kokoschka.[8]— Iste. Rozdiel je len ten, že expresionizmus, opovrhnúc každým pôvabom, ženie výraz pravdy až po maškarnú karikatúru.— Čudáci.Onedlho prišiel františkán. Prečítal latinský text kázne. Hovoril, že ohromná väčšina neznabohov odhodila vieru v boha beztoho, aby bola tej myšlienke venovala hoci len niekoľkominútové rozvažovanie. Počujú nejaké nové materialistické náhľady, ktoré sa zakladajú len na tom, čo práve zmyslami pobadať — ignorujúc ohromné duševné teritóriá zmyslom neprístupné, o ktorých nemáme ani zdanie a na takom vratkom základe sa odklonia od boha. Vidia sponku z kráľovského plášťa a z tej posudzujú celý plášť.Boh stojí večne neochvejne, ako ohromné bralo v prostriedku mora. Nikto nepozná jeho hĺbku ani jeho výšku. Stále sa meniace vlnobitie rozličných, zdanlivo nových myšlienok a smerov sa búri a mece okolo jeho úpätia, miznúc a meniac podobu, ako tie spenené morské vlny.Rozoberal moderné myšlienkové smery a voviedol napokon poslucháčov i do mystéria viery. Robil to tak jasne a zrozumiteľne, že i prostý um mal pocit, že jeho vety rozumie a že sa pred ním otvárajú nové, prekvapujúce svety.Dokázal, že všetky moderné myšlienkové smery nemajú v sebe nič pôvodné, všetko sú to myšlienky, ktoré v rozličných rúchach od nepamäti prevaľovali sa ľudskými dušami, meniac len podobu, tak ako tie morské vlny. Jedine stále stojí, ako nebotyčný vrch, v myšlienkovom svete ľudstva: večný všemohúci boh.Keď vyšli z kostola, spýtal sa lekár:— No, čo poviete na to, pán Procházka? Továrnik strčil ruky do vrecák zvrchníka a stiahol hlavu medzi plecia:— Čo poviem? To, že ten chlap má pravdu. Ktorý z nás inteligentov strávil bezsennú noc rozmýšľaním o svojom svetovom náhľade? Ono vyrastie v nás ako tá bláznivá huba po daždi, nikto nevie, odkiaľ a kde sa vzala. Sme materialisti a — punktum. Nahliadam, že niet obyčajnej a ľahšej veci ako vtipkovanie na vieru a boha: každý hlupák to dnes potrafí. Verili by ste v boha, keby on tak tancoval, ako vy hvízdate. Vy — hmyz!— Priznám sa vám, že prvý raz v svojom živote som počul o týchto veciach hovoriť človeka, ktorý im rozumie a zdá sa, nielen jednostranne. Na každý spôsob som vyhral to, že nebudem viac hovoriť ľahkomyseľne o bohu.Továrnik zdvihol výstražne ukazovák:— Dajme si pozor, mladý pán!Procházka bol dosiaľ pozitivista.[9]Nie vari následkom zvláštneho štúdia, ale doniesol to so sebou duch času. Naňho teraz prvý raz účinkoval — mal už okolo päťdesiat rokov — mysticizmus a nahliadol možnosť logicky odôvodniteľnej viery v boha. Toto všetko sa mu zdalo niečím úplne novým, a tak vplývalo naňho tým mocnejšie. A všetkými spôsobmi školeného, rafinovaného rečníctva mu do duše vrytá istota jestvovania inteligentnej, sebavedomej, nekonečnej sily — totiž boha — razom zvrátila jeho hmotársky svetový náhľad.Zdalo sa mu, že blúdil, keď preberúc svoj predošlý život, videl, že pozeral naň len z čisto egoistického hľadiska, pričom možnosť večného života duše pokladal za vybájenú rozprávku, hodnú rozumu nezrelých detí.Hútajúc nespal celé noci a celé dni rátal. Asi po mesačnom uvažovaní zadivil svoju rodinu a úradníctvo továrne osvedčením, že na robotníctve a úradníctve zgazdoval — pravda, ako si nahovoril, v záujme továrne a tak i zamestnanectva — viacmiliónovú sumu. Teraz ju odovzdá úradníctvu a robotníctvu, aby naložili s ňou, ako uznajú za vhodné…Zvolal všetkých svojich zamestnancov a rozpovedal im, že má odloženú väčšiu sumu, ktorá má slúžiť na doplňovanie a nahrádzanie strojov, ako i za rezervu v prípade horšieho chodu továrne. Je náchylný im túto sumu vydať, môžu s ňou disponovať podľa dobrozdania, ale len pod tou podmienkou, že v prípade potreby privolia, aby im plat čiže mzda bola tak dlho znižovaná, kým to pomery budú vyžadovať.Väčšina úradníctva sa postavila na stanovisko, že ponúkanú sumu treba prevziať a spravovať ako rezervný fond a len jeho úroky upotrebiť na výpomoc hmotne, bez svojej viny utisnutých. Ale robotníctvo s malou výnimkou žiadalo, aby celú sumu rozdelili.Po dlhých zvadách a škriepkach sa rozhodlo, že polovicu treba rozdeliť a druhú polovicu odložiť. Podmienku, že v prípade potreby pristanú na zníženie mzdy, prijali všetci.Procházka vydal sumu na to vyvolenému výboru.Obchody šli dobre a po polroku sa rozhodlo — mysleli, že majú kontrakt s bohom — že zbývajúcu sumu tiež rozdelia po malej zrážke na obnovenie a zakúpenie niektorých menších strojov.Továrnik Procházka bol s behom udalostí spokojný, spoliehajúc sa teraz už i na božskú prozreteľnosť. Jeho svedomie bolo v každom ohľade pokojné.Dr. Hutiar mal známosť so slečnou Annou Galegovou, dobre platenou vyššou úradníčkou v Komerčnej banke. Mali sa radi už dva roky a čakali so sobášom len preto, že lekár ešte nemal dostatočne zabezpečený dôchodok, aby mohli „pomerom primerane“ vyžiť i vtedy, keby sa Anna zriekla svojho úradu.Slečna Galegová mala asi dvadsaťšesť rokov a bola to — vlastne je — osoba pekne urastená, nie tak nápadne peknej, ako veľmi milej, dobrotivej tváre, ktorou už na prvý pohľad získala sympatie každého, kto ju videl. Bola rodený dobrák; a keďže každý filozofuje podľa citu, ktorý ho poháňa, tak i jej zásady zodpovedali jej cíteniu. Mala pekný plat a jej predstavení si ju ctili. Bývala v slušnom byte a šatila sa s pravou eleganciou, bez každého krikľavého prepychu. Bola to vzdelaná, viac rečí dokonale ovládajúca žena, prevyšujúc v tomto ohľade veľmi dr. Hutiara, ktorý bol, ako vôbec veľká väčšina slovenských lekárov, spokojný, že v jeho hlave nerobili zbytočný neporiadok veci, nepatriace prísne do medicíny.Dr. Hutiar prišiel asi o týždeň po františkánovej kázni k presvedčeniu, že jeho pomer k Anuši je naskrze nie správny.Sedel podvečer v jej útulnom salóniku a keď mu podala šálku čaju, chytil jej hladké, okrúhle, zo širokého krátkeho rukáva vyzerajúce rameno a, bozkávajúc ho, pritiahol si ju na kolená.— Čože sa s nimi robí, pán doktor? — opýtala sa ho s úsmevom, oblapiac ho okolo krku.Doktor odtisol šálku od seba, chytil dievča za ľahučko zdvojenú okrúhlu briadku a obrátil jej tvár tak, že sa jej díval rovno do očí.— Anuša, bez dlhých príprav ti poviem, že sa vo mne pevne ustálilo rozhodnutie, že sa musíme dať zosobášiť. Takýto náš život je nie pre dvoch ľudí, ktorí môžu logicky myslieť.Anuša mu zoskočila z nôh a spľasla rukami:— Čo ťa to naraz zašlo? Vari ti ten františkán pomútil hlavu? A vieš, že banka netrpí medzi úradníctvom vydaté ženy?Hutiar, chcejúc ukázať dokonalú istotu, ktorá ho opanovala v tomto ohľade, vzal zasa šálku a popíjajúc čaj, povedal s ľahkosťou (ktorú necítil):— Pozri, dievka moja, my žijeme vlastne v divom manželstve. Zodpovedá to tvojmu mravnému citu? Myslíš, že keby sa náš pomer rozniesol medzi obecenstvom, že ťa po sobáši prijmú kruhy, do ktorých chceme patriť?— Povedz mi, ty inteligent, keď náš pomer zapíše matrikár alebo farár do svojej knihy, zmení sa i v čo najmenšom? Či sa láska stane hriechom, keď je nie v matrike zapísané, že sa dvaja ľudia budú verne milovať, hoci to i nedodržia? Či nám je hodno za túto starú, prežitú formalitu obetovať dôchodok, ktorý ja mám od banky a ktorý nám je najmä teraz, keď je tvoja peňaženka ešte taká tenká, veľmi potrebný?Lekár si zasa stiahol Anušu na kolená. Zašepkal jej:— Povedz, opovážila by si sa mať dieťa?Dievča objalo jeho hlavu a priložiac tvár na lekárovo plece rieklo:— Nie.Hutiar chvíľku hľadel na Gainsboroughov[10]obraz na stene, predstavujúci Linleyovcov, medzitým si uvedomil, akou milou, hladkou ťarchou sedí Anuša na jeho nohách a precítil silne a jasne, že žena je vlastne jediná cena na svete, pre ktorú hodno žiť a že ju treba milovať, uctiť a doniesť pre ňu každú obeť a že človečenstvo, cítiac to, hľadelo pomer medzi mužom a ženou každým spôsobom upevniť a ustáliť, a preto ho i zákonodarstvá i náboženstvá potvrdili a posvätili.— Anuša moja, mätieš do sveta. Bol som slepý a teraz vidím: môžeme sa protiviť všetkým dobrým citom človečenstva, ktoré našli výraz v mravnosti. Musel by som opovrhovať sebou samým a na teba by som tiež nehľadel s potrebnou úctou. Neboj sa, ja už zarobím toľko, že hoci skromne, ale vyžijeme.Dievča nebolo presvedčené Hutiarovými vývodmi, ako sme nikdy nie, keď sa niečo prieči nášmu citu. Nevieme odpovedať, ale klameme sa, že „niečo“ v nás sa protiví dôvodom. Anuša mala lekára rada, videl sa jej, bol k nej milý i dala sa v tej chvíli prehovoriť, že by bez neho bol jej život prázdny a že sa radšej vydá zaňho. Bola mäkkej, prispôsobivej povahy, a tak po krátkom odpore pristala na jeho návrh. Jej myseľ namiesto hlbšieho rozvažovania naplnili predstavy, ako sa zariadia a aká bude vzorná a pozorná domáca panička.Keď sa rozišli, láska v nich blkotala plameňom. Boli presvedčení, že ľudia sa naozaj okrádajú o najvyššie pôžitky života, keď sa odchýlia od chodníka najprísnejšej mravnosti.O rok neskoršie kráčala Anuša podvečer námestím Republiky, nesúc kretónové nákupné vrecko. Zazrela asi dvadsať krokov pred sebou blížiaceho sa dr. Hollbacha, direktora Komerčnej banky. Náhodou sa celý rok s ním nezišla. Keď bola v banke, nikdy sa s ňou nezhováral. Keď sa stretli, odbavili pozdrav kývnutím hlavy a ľahkým pozdvihnutím klobúka. Ale Anuša jednako pobadala, že sa Hollbach každý raz dlho díval za ňou. Nepustil z nej oči a v tých trochu prižmúrených očiach bol nie ľahko opísateľný výraz.Keď ho teraz zazrela, jej prvý pocit bol, že sa mu vyhne a odbočí do práve sa jej ponúkajúcej uličky vedľa pošty. Ale videla, že ju už zazrel, i mykla trochu trucovito hlavou:— Nie, just nie, — a išla mu oproti, hľadiac však na výklady.Hollbach jej zastúpil cestu a zdvihol klobúk:— Ruky bozkávam, milostivá pani. Ako sa vám vodí? — i obzeral si ju s trochu dotieravou zvedavosťou.Anuša sa trochu rozpačito usmiala a zapálila:— Dobre, ako vidíte. Zdraví sme, nič nám nechýba. A vy, pán direktor, ako sa vám vodí?Hollbach hľadel na ňu bez odpovede. Po chvíľočke sa mu Anuša vyhla, chcejúc ísť ďalej.Hollbach položil ruku na jej plece a povedal prosebným hlasom:— Milostivá pani, ak máte len štvrť hodiny času, poďte so mnou do môjho bytu. Bývam tu neďaleko so sestrou a tak sa ma, starého mládenca, nemusíte báť. Mal by som vám niečo povedať, čo vás možno bude zaujímať.— No, ak sme za štvrť hodiny hotoví, tak pôjdem.Hollbach býval neďaleko na prvom poschodí novšieho domu. Mal osemizbový byt, zariadený s nevkusným prepychom. Všetko bolo nabité drahým nábytkom, obrazmi, sochami najrozličnejšej ceny a umeleckej hodnoty.Viedol Anušu dvoma izbami, v tretej ju usadil na fotel. Bola to pracovňa.Keď prechádzali izbami, pozrel Hollbach vše na paniu i všimol si jej stisnuté ústa ako u človeka, ktorému sa niečo nepáči, ale nechce to povedať. I myslel si, že ona iste s určitým opovrhnutím mieni, že uňho nie je pekne a že ho drží za zbohatlíka a bez každého vkusu.Anuša si sadla a hľadela bez slova zvedavo na direktora, ktorý si najprv zapálil cigaretu.— Nerozkážete tiež jednu? — ponúkol jej škatuľku i zapaľovač.— Ďakujem, nefajčím, — riekla, smejúc sa ľahučko, pričom pozrela naňho milými očami. Hollbachovi sa páčilo, že sa jej na jednom líci urobila pritom jamôčka. Ale pobadal i to, že koncom topánočky nervózne klope po koberci.— Tak, milostivá, vám sa nevodí dobre, ako vidím.— Ale, čo sa vám to zdá? — skočila mu do reči, vytiahnuc obrvy od zadivenia a zapáliac sa.— Čo sa mi to zdá? — pretrhol jej reč. — Vidím vaše veľmi vychodené topánky; váš plášť s vyruskanými dierkami a s odstávajúcim golierom, vaše ťažké, hodvábne spoločenské šaty, ktoré ste si obliekli na nákup a napokon váš síce nový, vám i dobre stojaci, ale veľmi lacný klobúčik. To všetko hovorí za zväzky.Anuša sa znovu zapálila a zohla, opravujúc si šnúrku na topánke. Nepovedala ani slovo.— Boli ste mi vždy veľmi sympatická. Nemôžem hľadieť bez veľkej ľútosti na vaše terajšie položenie. Ako viete, som dosť majetný človek: mám do dvoch miliónov korún ročného dôchodku a nijakú rodinu, okrem sestry, ktorá má dosť a dosť majetku pre seba. Vydávam ročne väčšiu polovicu svojho dôchodku na napomáhanie ľudí, ktorí sa bez svojej viny dostali do ťažkostí. Pozreli ste — nie bez opovrhnutia — na zariadenie mojich izieb a na hŕbu obrazov a nevidelo sa vám to všetko. Máte pravdu, je to znôška daromných a iste u mňa nemiestnych vecí. Ale poskupoval som to, aby som mnohým chudákom pomohol. Však to zasa všetko rozdám, to sa u mňa stále mení.Vy ste nateraz tiež v núdzi. Dovoľte, aby som vám momentálne a tak dlho pomáhal, kým sa nepostavíte na nohy. Dám vám každé dva týždne tritisíc korún. Ráčte si prísť pre ne každého prvého a pätnásteho medzi štvrtou a piatou hodinou do tejto izby. Ak by som nebol doma ja, obslúži vás moja sestra, ktorá sa iste bude tešiť, keď vás pozná. Peniaze mi vracať vôbec nemusíte. Keby vám niekedy, keď sa vaše pomery polepšia, tlačili tie peniaze dušu, tak ich vráťte bratislavskému Červenému krížu. Pristanete?Anuša obledla, nervózne trhala malý ručníček. Zrazu skočila:— Aká je to hanba! Núkate mi almužnu! A to som dosiahla — pre a pre mravnosť!Vysoký, atletický Hollbach pristúpil k nej a položiac jej ruky na plecia, stisol ju zasa na fotel.— Sadnite si! Nerozčuľujte sa! Čo vy voláte almužna, nie je ani almužna ani podpora. Je to pomoc, ktorú je či štát, či spoločenstvo a či jednotlivec dlžen každému biediacemu človeku. Je to práve tak naša povinnosť, ako je to pri ohni, povodni alebo pri iných nešťastiach. Že náš cit v tomto ohľade otupel, je isté, ale naskrze nie ospravedlniteľné. Ja tú povinnosť cítim veľmi silne, až bolestne, a preto nečakám, kým sa štát spamätá, ale pomáham, kde môžem. Štát sa iste tiež spamätá, veď sú už mnohé príznaky. Nežiadam od vás zato nijaké uznanie ani vďaku. Ani ruku mi nemusíte podať!Anuša si hodila ruky na tvár a zafikala. Ako to býva, šľachetnosť a dobrota ju dojala:— Keby ste vedeli, čo som s ním vystála! Aké to bolo nerozumné, že sme sa zobrali! Je to dobrý človek, ale impulzívny, bez rozvahy a energie. Celá jeho sila je v trpení. Trpieť a trpieť a obetovať sa. Nuž Slovák, ako v knihe stojí: oželie sa a myslel, že tým urobil všetko. Bože môj, už dva razy som mu vychytila striekačku s jedom, čo sa chcel odpraviť. Bol chorý, mal celé dva mesiace influenzu a prišiel o všetkých pacientov. Myslí si, že je jeho povinnosť mňa od seba oslobodiť. A mne ho je tak ľúto. — I plakala usedavo.Hollbach hľadel na ňu s viditeľným súcitom. Zvraštil tvár tak, ako keď sa dívame na trýznenie zvera. Keď dokončila svoje žalovanie, vzal zo stola obálku s peniami a vsunul jej ju do ruky. Potom ju nežne zodvihol zo stolca, chytiac ju za rameno, vytisol ju potichučky z izby na schody. Vo dverách jej povedal:— Nezabudnite, že o týždeň je prvého a že vás pravdepodobne moja sestra bude očakávať medzi štvrtou a piatou hodinou. Ruky bozkávam. Do videnia!Anuša vyšla z izby a tackajúc sa a zastávajúc, zišla dolu schodmi. Postála v bráne, kým necítila, že sa trochu upokojila. Stisla mimovoľne obálku: zdala sa jej na tri tisícky prihrubá i pozrela do nej a našla desať tisíckorunáčok s kartičkou: pre začiatok. Ustrnula, nohy sa pod ňou podlamovali: čo ten človek chce s ňou? Či si ju nechce kúpiť? Zaváhala, či sa nevrátiť? Ale zrazu sa schytila a utekala domov, aby mužovi všetko vyrozprávala. Bývali dosť ďaleko, nuž jej cestou jedno-druhé prešlo hlavou. Či má mužovi vôbec povedať, čo sa stalo? Ak nebude chcieť tie peniaze? Však je temer isté, že bude žiarliť. Bude ju upodozrievať. Keby bol videl, ako sucho, ba temer bezohľadne zachádzal s ňou! Však ju rovno vyhodil. Kde by tam u toho človeka bola láska! Veď keby ju bol chcel, mal na to dosť času, kým bola slobodná… A jednako — taký boháč! Môže si kúpiť i najkrajšiu. Bah, ani pomyslenie. Je to človek, ktorý má divné chúťky. Ľudia sú divní. Niektorý je dobrodinca i — z povery… Má dva milióny ročného dôchodku! Bože môj, aký je s tým umožnený život! Dva milióny! I vzdychla si.Muža našla doma. Bol ošumelý, neoholený. Sedel pri písacom stolíku pred knihou, ktorú však nečítal. Jeho myšlienky sa zaoberali ich neutešeným stavom. Prichádzal k presvedčeniu, že im nezostane iné, ako predať aspoň čiastku nábytku a ísť niekam na dedinu…Anuša vošla i pozrel na ňu trochu hnevne, keď hodila prázdnu nákupnú tašku na stôl. Boh vie, nikdy sa mu nezdala taká obyčajná a biedne zaodetá…— A čo budeme večerať, keď si nedoniesla nič? — vrhol na ňu nemilo.— Pôjdeme na večeru do reštaurácie. Mne sa dnes nechce variť. Zišla som sa s Hollbachom, svojím byvalým direktorom. Ten mi dal desaťtisíc korún.Hutiar sa strhol a zadivene pozrel na Anušu. Myslel, že si robí alebo zlé žarty, alebo že postupuje z rozumu.Anuša položila pred neho obálku s peniazmi a vyrozprávala mu všetko, ako sa stalo.Keď Hutiar všetko vypočul, jeho prvý pocit bol veľké potešenie, že vyviazli z mizernej biedy, ale druhý sa hneď čierno natískal, že Hollbach Anuši tie peniaze nedal — zadarmo.Zazrel zrazu na ňu a riekol hrozivo:— Ty, Anuša, ten chlap ti tie peniaze nedal len tak.Prikročila k nemu a poťapkala ho po strniskovitej tvári:— Ty babrák, neboj sa. Tak chytro — za štvrť hodiny — sa nepoddám ani za viac peňazí.Hutiar zamĺkol, ale osteň žiarlivosti v ňom zostal, hoci nateraz zakrytý inými myšlienkami. V Anuši sa prvý raz ohlásilo opovrhnutie k mužovi, dosiaľ možno potlačované ľútosťou aj trochou lásky. Ale, keď je tá láska taká divná! Obyčajne ťažko znáša mužovu chabosť, ktorá vyžaduje obete od ženy. Myslela si, že jej muž robí všetko, čo je v jeho moci, aby sa dostali von z blata, ale jeho duševný stav je pritom veľmi zbabelý. Jeho posledné útočisko je napriek všetkým daromným rečiam o mravnosti vždy len samovražda. Anuša mala pri všetkej mäkkosti omnoho viac duševnej pružnosti a nehľadela na život tak zúfalo ako jej muž.Do prvého sa s mužom mnoho ráz zhovárala, či ísť k Hollbachovi, či nie. Sprvu boli obidvaja na čistom, že viac nepôjde. Ale cez týždeň sa kupovaním prepotrebných šiat (čo lepšie boli popredali) peniaze veľmi scvrkli, a tak nadobúdala prevahu úvaha, že by bola nevďačnosť, keby viac ani nepozreli v Hollbachovu stranu. A potom, veď ju teraz bude očakávať Hollbachova sestra. Tak, čo sa jej ako nechce ísť, jednako pôjde, už i preto, aby sa poďakovala. (Vždy sme hladní, keď chceme jesť niečo, čo nám chutí.)I šla. Prijala ju Hollbachova sestra, staršia dáma, ktorá bola stelesneným vľúdnym správaním. Bola vľúdna bez akéhokoľvek osobného prifarbenia, zdvorilé frázy z nej tiekli nepretržitým tokom ako voda z rieky, pričom každý cítil, že sa oň vôbec nezaujíma. Poznamenala viac ráz, že jej brat bude veľmi ľutovať, že zameškal takú milú návštevu a s najzdvorilejšou láskavosťou prosila Anušu, aby o dva týždne celkom iste prišla. Medzi rečou jej vtisla do ruky obálku s peniazmi a vyviedla ju zasa na schody, takže Anuša vlastne ledva pobadala, čo a ako sa s ňou deje. Po poslednom „do videnia“ riekla polohlasom, akoby pre seba:— Škoda, škoda, že sa vydala za toho doktora, — a zavrela za sebou dvere bytu.Anuša zbehla ľahkými nôžkami niekoľkými schodmi, keď začula, čo tá dáma povedala; zastala zarazená a potom šla rozmýšľajúc krok za krokom dolu schodmi.— Čo tú paniu do toho, že som sa vydala za Hutiara? Prečo to ľutuje? Iste nie kvôli mne. Veď ma ani nepozná a môjho muža tiež nie. Ľutuje to len kvôli komusi, kto jej je milší ako ja a kto by si ma bol chcel možno vziať? Nemôže to byť iný, len jej brat. Srdce jej zatrepotalo a tvár jej premieňavo bledla a červenala. Dva milióny ročného dôchodku! A chudoba, malý byt, jedna slúžtička a život z almužny, ktovie ako dlho…Keď prišla domov, našla muža rozradosteného. Schytil ju do náručia a oblápal a bozkával.— Anuša, už sme v poriadku! Dostal som postavenie ako mestský a školský lekár naraz! To znamená mesačne tritisíc korún platu. Ešte raz toľko zarobím. A tak sme von z blata. Môžeš tvojmu milému Hollbachovi jeho peniaze otrepať o uši!I vychytil jej obálku z ruky a hodil ju o stôl tak, že sa zošmykla na podlahu.Anuša chladnokrvne zdvihla peniaze a jej muž sa divil, akú malú účasť mala na jeho radosti. Jeho bozky trpela bez odvety a hľadela naňho ako učiteľka na šantujúce dieťa.— Anuša, čo ti je? Ty sa ani netešíš nášmu šťastiu? — spýtal sa jej po chvíli urazene.Snímajúc klobúk pred zrkadlom, kývla mu hlavou, že sa teší, akoby nie. Veľmi sa teší, ale sa jej nechce vyskakovať od radosti, lebo ju bolí hlava. (Ženy vždy bolí hlava, keď sa im to hodí.) Vyrozprávala mu, že ju prijala Hollbachova sestra veľmi vľúdne. O poznámke, že škoda, že sa vydala za Hutiara, neriekla ani slovo. Načo robiť daromne zlú vôľu? Veď to i tak nemusela ani ona počuť.Hutiar vzal obálku a pozrel, čo je v nej:— „Len“ tritisíc korún? Žobrák, vydriduch! To mu vezmeš naspäť. Hvízdam na jeho mizerné grajciare!Anuša pozrela posmešne na muža:— Aký si naraz veľký pán, Rudko! A prečo by bol Hollbach vydriduch? Lebo nám bez každého záujmu pomohol? Čiste len z ľudomilstva?— Pravda, ty ho musíš brániť! Je vydriduch, je kupec duší! Bez príčiny ti tie peniaze nedal! Never tomu!Anuša nepovedala ani slovo, len si stala do obloka a zahľadela sa na ulicu, kde skladali tovar pred susedným obchodom. Najskorej to ju tak veľmi zaujímalo.Dva týždne sa chytro minuli. V spolužití Hutiarovcov sa naoko nič nezmenilo. Len pán manžel urobil isté skúsenosti, ktoré ho neveľmi tešili. Divil sa, ako chladne ho teraz jeho milá pani odbavuje. Kto pocítil oddanosť a lásku v bozkoch svojej ženy, pobadá ich nedostatok veľmi bolestne. Zbadal i to, akou krajne cudnou a hanblivou stala sa jeho žena. Koniec kolienka kryje, akoby bola svätokrádež, keby ho jej muž zazrel. Ale ináč bola k nemu vľúdna, starala sa o domácnosť a neodporovala mu v ničom: ako bola vždy milá a prispôsobujúca sa žena, ale citu v jej láske nebolo. Hutiarovi to otravovalo život. Často si myslel: „Čo sa stalo s tou osobou? Je to s ňou na nevydržanie. Je ani vosková bába.“ Bol stále nevrlý, lebo ho chladná Anušina dobrota väčšmi dráždila, ako vyslovený odpor. Bol pevne presvedčený, že príčina jej divného správania je Hollbach.O dva týždne ešte raz chcela ísť k nemu. Zanesie mu peniaze naspäť. Musí ísť sama, aby sa mu poďakovala. Muž chcel peniaze poslať poštou s krásnym poďakovacím listom, alebo zaniesť ich sám.— No, to si Hollbach odo mňa nezaslúžil! — zvolala rozčúlene. — Čo sa bojíš? Žiarlivosť ti kalí rozum.Nahovárala si, že ju ženie k Hollbachovi vďačnosť, hoci cítila, že je to vlastne poznámka jeho sestry. Musela vyzvedieť, čo tým chcela povedať, že je škoda, že sa vydala za Hutiara. Možno vie o ňom niečo zlé, nečestné?I šla k Hollbachovi, hoci sa jej muž tentoraz i vážne hneval. Hollbach ju čakal. Keď kráčala izbou, susediacou s jeho pracovňou, išiel jej oproti. Teraz si ho lepšie všimla i zdalo sa jej, že je to človek veľmi elegantnej postavy a že má vystupovanie ako anglický štátnik. Je vysoký, svalnatý, hladko oholený. Vidieť na ňom, že mnoho športuje. Bozkal jej ruku a voviedol ju za rameno do svojej izby a usadil ju.— Teším sa, že vás vidím. Veľmi mi bolo ľúto, že som vás posledne nemohol ja sám prijať. Ako sa máte?Anuša bola v rozpakoch. Vyskočila a podávala mu obálku s peniazmi.— Pán direktor, nám sa, chvalabohu, už dobre vedie. Môj muž dostal dve postavenia. Ďakujem vám. Nezabudneme na vašu dobrotu. Peniaze, ktoré mi dala vaša pani sestra, donášam naspäť. Ostatok tiež vrátime s poďakovaním.Hollbach hodil rukou a prešiel po izbe a potom sa postavil pred pani lekárovou, vzal jej peniaze z ruky a hodil ich na písací stôl.— Prosím vás, milostivá pani, venujte mi štvrť hodinky. Sadnite si, prosím.Anuša si sadla na znak súhlasu.— Máte svojho muža rada?Pani sa zapálila a, sklopiac oči, riekla:— Nuž, rada.— Veľmi?Anuša sa zasmiala:— Bože môj, aké sú to otázky! Nepoznám teplomer, ktorým by sa dala odmerať temperatúra lásky.— Mohli by ste preňho vraždiť? — opýtal sa ukrutne vážne.Anuša sa zasmiala hlasite:— Pre Ruda vraždiť! No, neviem si to predstaviť.— Čo myslíte, potešil by sa, keby vás stratil?— Myslím, že vari — akí ste vy páni — áno.— A keby vás on opustil, boli by ste veľmi nešťastná?Rozmýšľala trochu:— Dúfam, že by som to prežila, najmä keby som dostala naspäť svoje postavenie. Hocikedy sa mi zdá, že som bola šťastnejšia pred vydajom. Spokojnejšia iste.— Milostivá pani, čosi-kamsi mám štyridsať rokov a ja som sa cez celý svoj život nezhováral so ženou, okrem so sestrou a matkou, o inom, ako o obchodných alebo úradných veciach. Dosiaľ som ženu neoblapil a nepobozkal. Vy ste prvá a jediná žena, ktorá vo mne vzbudila túžbu za ženskou láskou. Urobím vám návrh, ktorý vás zadiví. Smiem? — Zložil ruky s vystretými prstami a hľadel uprene na ňu.Anuša sa rozpačito usmiala:— No, smiete. Veď ja mám právo váš návrh odvrhnúť alebo prijať. — Cítila, že navrhne niečo veľmi dôležité. Stislo jej srdce.— Rozsobášte sa a buďte mojou ženou!Zbledla, cítila všetky korene vlasov, akoby ju ťahal za ne a prebehlo ju mrazivo po tvári a po chrbte.— Stať sa vašou ženou! — zavolala s údesom, akoby zhíkla.— No, či by to bolo také strašné?Anuša o tom rozmýšľala celé dva týždne, tá myšlienka ochromila jej lásku k Hutiarovi, no keď jej to teraz naozaj ponúkol, bola predsa len do základov otrasená.— Akože, opustiť svojho muža ako nehodiace sa šaty a vziať si iné? Ach! To nie! — zvolala mimovoľne, lebo sa zobudili v nej všetky doterajšie mravné predstavy, hoci vlastne cítila, že by tým bola vyplnená jej najvrelejšia túžba. (Dva milióny korún!)— Myslíte, že je to neznabožstvo? Ste veriaca katolíčka? Je to boľševizmus tak prehadzovať mužov. Toto je všetko pravda a jednako dnes ľudia v mnohom ohľade hľadajú iné formy života. O mnohom sme sa presvedčili, že putná ľudí zbytočne. Primnoho lásky — zdá sa — necítite k svojmu mužovi. A vôbec láska nikdy netrvá celý život; naskrze nie je tým putom v živote, za aké ju vyhlasujú. Prihodí sa dosť často, že ľudia obetujú láske — vlastne milostnému pomeru — život, ale pri bližšom rozbore toho pomeru by často vysvitlo, že nie práve láska vohnala milencov do smrti. A napokon ak aj je láska vinou tragédie, sú to jednako v ohromnej mase lások len veľmi výnimočné prípady. Ľudí väčšmi viažu iné spoločné záujmy. Napríklad rodinné, majetkové. Tých u vás niet. Lásky tiež niet, teda vás viaže len sobášna formalita.Anuši teraz nezišlo na um, ako hovorila o manželstve, keď ju Hutiar nahováral, aby sa zobrali. Ako hmatateľný dôkaz, že ľudia vždy zmýšľajú a hovoria podľa citu a nie rozvahy, odvetila:— Nie formalita. Je to prísaha, zložená pred bohom a pred ľuďmi!— Máte pravdu. To by bola vážna vec. Ale jednako je v ponímaní ľudí falošná prísaha, ktorou by ste niekoho ukrátili o sto korún, omnoho horšia vec, ako nedodržaná prísaha manželská. Povedzte mi i to, kto myslí pri sobáši vážne na ohromnú dôležitosť manželskej prísahy? Mladoženísi celkom iste nie. Myslia na to, aby nejako ceremóniu nepomýlili a nie na to, že sa viažu na celý život na niečo, o čom ešte ani zďaleka netušia, či to budú môcť i dodržať.— Je to smutné, že je tak. — Anuša sklonila zarmútene hlavu.— Niet prísahy, ktorú by ľudia tak ľahko a nesvedomite lámali, ako manželskú. Niet muža, ktorý by neoklamal ženu, keď má na to vhodnú príležitosť. A vidíte, i pri oklamanej láske manželstvo stojí ďalej.— Ženy sú v tomto ohľade lepšie, — mienila Anuša s trochu pochybujúcim úsmevom.— Sú, do istej miery, lebo u nich je trest za nedodržanie prísahy väčší. Myslím, že prípadná jednotnosť vyššieho životného cieľa je vždy viac ako trocha tej prechodnej lásky. Potrebujem spoločnicu na vykonanie svojho plánu. Chcem ukázať bohatým ľuďom, ako treba žiť. Spomenul som vám, že mám dva milióny korún ročného dôchodku. Nie je to veľmi mnoho, ale jednako toľko, že stojí za to venovať život tomu, aby boli čím najspravodlivejšie a najmúdrejšie použité. Vy teraz venujete svoj život opatere a láske jedného — povedzme dobrého a slušného, ale jednako len sériového človeka. Život sa vám minie v najužšom krúžku, nezažijete nič mimoriadne, vašu pamiatku udrží prípadne len niekoľko detí… Potrebujem vás, aby ste ma svojím jemným taktom a väčšou citnosťou viedli životom, alebo aby ste ma aspoň upozorňovali na možnosti, s ktorými my mužskí obyčajne nepočítame.— Máte na to sestru.— Moja sestra je akýsi na isté city a myšlienky nastavený stroj. Žije v čase, aký bol pred tridsiatimi rokmi. Je plná predsudkov.— Čo je to predsudok?— Predsudok je všetko, čo pokladáme za správne len preto, lebo je to stará obyčaj.— Ja mám tiež predsudky. Hľa, pokladám i manželstvo za sviatosť, ktorú neslobodno lámať.— Máte, ale nie také skostnatené ako moja sestra. Vy, milosťpani, jednako nebudete žiť s dr. Hutiarom. Uvidíte, bude od vás žiadať primnoho potláčania vašich citov a chcení. Buďte moja!Stál pred ňou a mimovoľne zložiac ruky, hľadel na ňu prosebne.Anuša so sklopenou hlavou rozmýšľala: — Čože, tak ľahko mám opustiť jedného muža a hodiť sa inému do náručia! — Cit márnivosti, že je jej povaha nie taká plytká, premohol vážne, ako myslela, Hollbachove dôvody, i vyriekla rozhodne a zdvihnúc hlavu:— Nie. Nemôžem to urobiť. A potom, pán direktor, prečo ste mi nepovedali, že by ste ma chceli za ženu, kým som bola slobodná? Možno, že by som sa bola ľahšie odhodlala k tomu ako teraz.— Čakal som od vás túto námietku, ale leží na dlani. Ako som vám povedal, nezaoberal som sa ženami. Od mladosti som rojčil za niektoré odbory vedy, za šport, za cestovanie. Moja najpálčivejšia zaujatosť bola a je i dnes akési primeranejšie zriadenie hospodárskeho stavu ľudstva. Videl som vás v našej banke. Veľmi ste sa mi páčili. Ale bol som vtedy zaujatý štúdiom, ako znemožniť štrajky a vedel som, že máte pomer s Hutiarom. Váš sobáš s ním ma bolestne prekvapil. Viete, že človek málokedy môže riadiť svoj osud tak, ako by chcel, je to vždy len zjednanie sa na desať-dvadsať percent. Keď som vás, ako som myslel, celkom stratil, len vtedy som vlastne cítil, aké hlboké korene má moja náklonnosť k vám. Keby ste sa neboli vydali, neviem, či by som sa bol i teraz odhodlal o vás bojovať. Len to mi umožnilo urobiť nejaké kroky k vášmu vydobytiu, že ste prišli do ťažkých pomerov.Anuša hľadela na zem; vzdychla, riekla ticho:— Škoda, že ste sa tak oneskorili. Teraz je už neskoro. — I vstala: — Zbohom!Hollbach neprijal ruku, ktorú mu podávala, ale odišiel, akoby ho bola razom nadišla nejaká veľmi súrna myšlienka.Prešiel do susednej izby, v ktorej ona ešte nebola a tam sa obrátil rozmýšľajúc dva-tri razy. Pomaly sa vrátil a ukloniac sa pred Anušou, chytil ju za ruku a viedol do izby, z ktorej vyšiel.— Prosím vás, ráčte ma na chvíľočku nasledovať. Pozrite! — ukázal jej na obraz.Anušu až bolestne zarazil krásny obraz od znamenitého umelca. Obraz bol jej utešený portrét.— Vidíte, už dva roky vás tu mám. Neminul deň, žeby som sa nekochal v pohľade na vás.Anuša vzdychla.— Aký je krásny ten obraz! Pravda, nie som taká, akou ma ten majster urobil.— Ste. Tu je odmaľovaná vaša duša a tá je ešte krajšia ako vaša tvár, a tú ja chcem. Rozmyslite si všetko. Nežiadam od vás odpoveď hneď. Napíšte mi o týždeň, kde by sme sa zišli a potom mi dáte konečnú odpoveď.Anuša sama nevedela, aké city ju v tú chvíľu ovládali; podala mu ruku. Vzal a bozkal ju. Pozrel jej do očí a videl v nich iste, čo má urobiť. Oblapil ju a bozkal na ústa, ktoré boli také teplé, mäkké a oddané, z akých jej muž už dávno nepožil to blaho a tú slasť, ktoré sa môžu skrývať v bozku milujúcej ženy.Neviem, či bol Hollbach naozaj taký neskúsený v zachádzaní so ženami, ako hovoril a či sa Anuši len taký predstavoval, aby si získal jej záujem. Jeho pokračovanie poukazovalo skorej na rafinovanosť, ako na neskúsenosť. Ale citom poháňaná neskúsenosť robí často najprefíkanejšie kúsky.O pol roka bola Anuša zosobášená s Hollbachom a jej bývalý manžel mal vše trpké potešenie vidieť ju prevážať sa na luxusnom anglickom aute. Celkom iste by jej bol neveru skorej odpustil, keby sa vozil na luxusnom aute on a ona behala popri ňom peši.Procházka, dr. Hutiar a inžinier Špavor sedeli pod košatými lipami v záhrade pred továrnikovou vilou, chránení od slnečného úpalu.Špavor rozprával, továrnik schudnutý a bledý, bez záujmu počúval ako človek, vediaci už naspamäť, čo sa bude rozprávať a hladiac si tvár hladkou rukoväťou zo slonoviny, ktorou bola ozdobená jeho palička, nespúšťal oči z inžiniera. Špavor mlel svoju rozprávku bez záujmu, lebo ju už mnoho ráz opakoval.— Učtovník, starý Herzog, vykladal robotníkom, vyčitujúc im položky z hlavnej knihy, že je nevyhnutne potrebné znížiť mzdu o päť percent, lebo Juhoslávia zvýšila o päť percent clá na naše emailované železné hrnce, a tak ich nepredáme, ak nespustíme, lebo konkurencia je o toľko lacnejšia. Rezerv niet, niet odkiaľ nahradiť stratu. Hneď odprvu kričali robotníci — podajedni, pravda — že nech stratu hradí továrnik, má z čoho. Herzog vykázal, že pán továrnik už vyše pol roka žije z hotového, namajúc osoh ani halier. Ľudia kričali, že je to lož, do kníh napíšu, čo chcú. Páni sú lotri, klamári. Pána továrnika vypočuli sprvu ticho, keď im ukazoval, že všetci sa zaviazali, že prijmúc od neho zgazdované peniaze, v prípade potreby pristanú na zníženie mzdy. Mnohí, najmä starší robotníci, to uznali a boli náchylní doniesť potrebné obete. Ale mladší, a medzi nimi Kulík, vrieskali, že je to všetko len huncútstvo a že pán továrnik ich chytil na lep svojím nepatrným darom, aby im mohol znižovať mzdy o koľko a ako dlho bude chcieť, nahradiac si takto mnohonásobne svoj výdavok. Po nich! Ohoľte ich! Nastala trma-vrma. Robotníci sa medzi sebou začali naťahovať a biť. Ale zo dvadsať-tridsať chlapčísk s Kulíkom na čele sa hodilo na nás. Chudákovi starému Herzogovi roztrepali bielu hlavu: mŕtvy klesol na svoje knihy.Továrnik poznamenal:— Videl som tvár pri tvári, tie blýskavé okále a rozjavené zubaté papule tých ľudí! Ľudí? Neboli to vtedy ľudia, ale divé gorily. Trvalo to len chvíľočku, ako záblesk do otvorených dvier pekla, a už som bol odbavený. Prišiel som k sebe až v nemocnici.Lekár, klopkajúc si palicou po dlani, poznamenal s posmešným úškrnom:— Kde vedie cesta mravnosti!Špavor, človek atlét, športovec, ktorému na vyholenej širokej čeľusti vystávajú žuvacie svaly ako veľké hrče, pokračoval:— Mňa tiež chcela tá obluda Kulík ovaliť po hlave akýmsi štipákom, ktorým udrel i pána továrnika, lenže ja som ho predišiel a trepol som ho tak po sánke, že mu rozdrúzganá všetka na jednu stranu ubehla. Našťastie rozumnejší robotníci — veľká väčšina všetkých — premohli tie šelmy. Ako pritom Kulíka tak domlátili, že umrel, to ja veru neviem. Pre polámanú a vytknutú čeľusť by nebol musel ísť do pekla predčasne.— No, a čo ste spravili s robotníctvom? — spýtal sa lekár.Špavor odpovedal:— Spravili sme sa s nimi na štvorpercentné zníženie mzdy; čiastku sme požičali v banke.Továrnik poznamenal:— Najprv som chcel továreň zastaviť vôbec. Bol som rozľútený na tých ľudí. Dve rebrá mi zlomili a prebili hlavu. Po troch týždňoch som ešte ako opitý. Ale videl som tú biedu: všetky tie deti — ženy. Ah! A väčšina tých chudákov aj tak nebola vinná. Pre niekoľkých lotrov majú trpieť toľkí! — i hodil rezignovane rukou.Lekár vyskočil.— Pane, mňa tá mizerná mravnosť pripravila o ženu, o milovanú ženu a vás skoro o život a majetok! Prekliaty františkán!Továrnik odporujúc pokýval rukou a hlavou:— Nie! Mravnosť nie je na vine mojej a vašej nehode, ale nerozum! Pane, povedzme si pravdu, že mravnosť sama osebe nás nemusí v každých podmienkach viesť k blahu. Zabudli sme, že k tomu trebavždyi rozum. Nezabúdajte: rozum!Špavor si poklepal pred lekárom prstom po čele:— Toto, pán doktor!Lekár hnevne krútil hlavou:— Pane, to sa povie! Z toho, že si umienim byť v budúcnosti „múdry“, nenasleduje, že ním naozaj i budem. To by každý hlupák mohol byť Sokrates[11]alebo Kant. Veci sa majú takto: mravnosť sama nepomôže, rozum nekúpim v skle: Keď som hlupák, zostanem hlupák. Ľuďom niet pomoci.Špavor odchádzajúc poklepal lekárnikovi po chrbte:— Pravdu hovoríte, pán doktor, ale len čo sa vás týka.Továrnik smutne kýval hlavou:— Veru je to tvrdý orech. A preto je tak ťažko žiť na svete.Lekár vyskočil a rozšíriac ruky, zvolal so smiechom:— No, a jednako kráčame napred![1]martýri— (z lat.) mučeníci cirkvi, trpitelia za kresťanské náboženstvo.[2]portál— (z lat.) ozdobný hlavný vchod do budovy, tu do kostola.[3]apsida— (z gr.) polkruhovitý výklenok v chráme na umiestnenie oltára[4]Luzy a jeho obraz Posledné veci— pravdepodobne vymyslený autor[5]Savonarola redivivus— (lat.) oživený Savonarola; G. Savonarola (1452—1498), taliansky dominikán, vášnivý kazateľ a náboženský reformátor, ktorý zriadil vo Florencii teokratický režim; nakoniec ho upálili.[6]umučenie sv. Štefana— sv. Štefan, jeden z prvých kresťanských mučeníkov, ktorého pre vieru dav v Jeruzaleme ukameňoval r. 33 n. l. Jeho pamiatka sa slávi 26. decembra.[7]expresionizmus— avantgardné literárne a umelecké hnutie pôvodom z Nemecka. Tam vzniklo pred I. svet. vojnou, rozvinulo sa cez ňu a po nej. Jeho príslušníci sa ostro stavali proti vojne a proti spoločnosti, ktorá plodí vojny, krízy a sociálnu nerovnosť. Chcelo byť nielen novým umením, ale aj novým životným pocitom. Bolo pesimistickou, ale aj utopickou reakciou na pozitivistický vývinový optimizmus. Používalo dynamické a expresívne umelecké prostriedky, blízky mu bol barok.[8]O. Kokoschka(1886—1980), hlavný predstaviteľ rakúskeho výtvarného expresionizmu, autor mnohých portrétov dynamického rukopisu, v ktorých sa snažil vystihnúť vnútro portrétovanej osobnosti. Písal aj básne, drámy a eseje. Bol neohrozený bojovník proti nacizmu.[9]pozitivista— prívrženec pozitivizmu, filozofického smeru z 2. polovice 19. storočia a začiatku 20. storočia, ktorý sa usiloval o „vedecké" riešenie filozofických otázok a problémov. Tie, ktoré sa nedali skúmať vedecky, vylučoval z oblasti filozofie. Zakladateľom pozitivizmu je A. Comte (1798—1857), francúzsky filozof a zároveň pôvodca vedy o spoločnosti — sociológie.[10]T. Gainsborough(1727—1788), významný anglický maliar žánrových obrazov, ale aj mnohých portrétov.[11]Sokrates(469 — 399 pred n. l.), jeden z najvýznamnejších filozofov antického Grécka, ktorého učenie poznáme z interpretácie jeho žiaka Platona. Bol obvinený, že kazí mládež a musel vypiť jed.
Nadasi-Jege_Niet-ludom-pomoci.html.txt
I. Veje vetrík, veje…[1]Veje vetrík, veje od Tatry k Dunaju:Smutné hlasy idú po slovenskom kraju,Po slovenskom kraju také idú hlasy:Že sa pominuli tie slovenské časy. —Časy naše časy, časy dávnej slávy,Keď nad Nitrou viali slovenské zástavy.Hoj, Nitra, zlatý trón kráľa Svätopluka,Čo raz naň pomyslím, srdce vo mne puká. —Boli sme my, boli medzi národami,Ako ten náš Kriváň nad tými Tatrami.Bol ten náš kraj v kvete, ale ten kvet zvädol,Dobrú noc, Slováci, váš deň už zapadol.A čo i zapadol, veď on zase svitne,Ten náš slovenský kraj v nový kvet vykvitne.Hore sa, Slováci, hore sa! a Boh dáBude Slovák ešte, čím býval inohdá.Stojí ešte, stojí Kriváň nad Tatrami:Bude Slovák, čím bol medzi národami.V trnavskom kláštore dostali nového člena. Bol to mladý silný muž, ktorého rehoľnícke[2]meno bolo fráter[3]Johanes. K jeho sviežej krásnej tvári, ako i k junáckej postave, skôr by bol pristal lesklý oblek vojaka, než hrubotkaný plášť mnícha s nemotornou kutňou.[4]A predsa mladý fráter najprísnejšie spĺňal predpisy; bol pokorný a svoj slobodný čas najčastejšie trávil v modlitbách.„Musí mať alebo ťažké hriechy na svedomí, alebo mu srdce skľúčili žravé bôle,“ povrávali si o ňom pátri, keď ho videli takého skrúšeného. Z útlocitu, no hlavne následkom prísneho rozkazu gvardiána, mladého frátra sa nik nevypytoval na príčiny jeho žiaľu. On len nemo chodil sem i tam a skoro ukrutne nakladal na seba rôzne tresty hladu, smädu a nespania.Takto prešla zima a keď sneh a ľady počali sa topiť, z pevného frátra Jána ostala takmer len kostra, obtiahnutá bledou kožou.Gvardián, ktorý už i predtým naliehal na novica,[5]aby sa šetril, vidiac bezúspešnosť svojich príkazov, prísne ho vzal na slovo a potom ho poslal ako dozorcu k záhradníckym prácam.„Pobyt na voľnom vzduchu ťa osvieži, syn môj!“ riekol mu láskavo. „Ale svoje zotavenie nesmieš sám prekážať bezúčelným hladovaním. Ja jediný poznám a viem oceniť tvoje ťažké muky. No lepšie i krajšie, hoci ťažšie je žiť za Boha a za národ, než mrieť zaň.“Fráter pokojne kývol hlavou, no z mdlých očí svietila mu beznádejnosť.„Pousilujem sa byť vám po vôli, otče!“ riekol pokorne a šiel plniť láskavý rozkaz.Od tých čias sa prestal trýzniť, a toto, ako i pobyt vo voľnosti, pomohlo: fráter prichádzal k sebe, k nemalej radosti gvardiána.I svet ho počal zaujímať. Predtým akoby nemý, teraz púšťal sa do rozhovoru obzvlášť s robotníkmi, čo boli zamestnaní pri záhradných prácach. A jeho krotké oči neraz zažiarili svätým hnevom, keď mu ľudia vyprávali o výčinoch zemianstva, ako vraj zemani mučia ľud a zdierajú z neho to, čo mu vojna a čierna nemoc ešte nepobrali.Jedného dňa u záhradníka sa hlásil o prácu mladý muž, strednej, ale nápadne silnej, svalovitej postavy. Podľa kroja bolo v ňom poznať horného Trenčana.„Dze si, Dzuro, dze si bol?“ posmieval sa mu záhradník.„Kde som bol, tam som bol,“ odvetil mu Trenčan správne, „ale teraz som tu a veru vám budem povďačný, ak mi dáte nejakú prácu.“Záhradníkovi sa chlapík zapáčil, i vzal ho. A neoľutoval; Trenčan bol pilný a zručný.Fráter Johanes naširoko otvoril oči, keď zazrel nového robotníka, ale Trenčan sa mu potuteľne usmieval.„Vidíš, že som ťa našiel, brat môj!“ riekol k nemu ticho.Fráter zdvihol ruky, akoby sa brániť chcel.„Apage[6]— nepokúšaj!“ povedal a vrátil sa do kláštora.V ten deň sa potom už ani neukázal. Trenčan bol veselý chlapík, ústa mu ustavične čosi mleli, takže robotníci spolu i so záhradníkom nevychádzali zo smiechu. Preto ešte ani nezmrklo a už bol miláčikom celej spoločnosti. Zvlášť záhradník si ho obľúbil.„Čertov chlapík, má času na všetko, robí smiechoty a pritom spraví prácu za troch.“Večer, po ukončení práce, prosil Trenčan záhradníka, či by mu nedovolil uňho prenocovať. Záhradník trochu váhal, ale potom, keď pozrel na tú čestnú tvár, bez všetkého privolil. Na druhý a tretí deň fráter-dozorca neprišiel do záhrady.„Akiste trochu prechorel,“ riekol dozorca a dobrého frátra každý ľutoval.Trenčan využil príležitosť a dôkladne sa vypytoval na všetky kláštorné pomery, obzvlášť však na frátra Jána; kedy prišiel, kde býva atď.Záhradník mu ochotne povedal to, čo vedel a ešte dodal: „Je miláčikom gvardiána a predsa si sám volil najhoršiu celu; tam, vidíš napravo v rohu ten malý oblok? — Je to mizerná diera, kam obyčajne len na poenitenciu[7]dávajú nezbedných pátrov, čo sa ťažko previnili. Chudáka, ťažké hriechy musia trápiť.“Trenčan urobil svätú tvár, ale bokom sa usmial.V noci, keď sa všetko utíšilo, vykradol sa cudzinec zo svojho lôžka a v tôni stromov opatrne stúpal k pravému obloku kláštora. Mesiac spoza oblakov len slabo osvietil záhradu a temné múry. Odrazu pritlmený hvizd prerušil nočnú tichosť. Cudzí muž sa spod stromu díval na osvetlené okno cely frátra Jána, avšak nič sa nehlo. Hvizd sa opakoval. Nato v cele vyhaslo svetlo, ale okno sa neotváralo. Trenčan počkal, kým mesiac úplne zájde za oblaky a potom pristúpiac bližšie k domu, silne hodil niečo nahor. Sklo zacvendžalo a padlo dolu na kamennú dlážku — potom zase nastala tichosť. Trenčan spokojne odišiel a nebadane sa vkradol späť do záhradníkovho domu.V malej cele, nad neveľkým celkom pokrkvaným listom skľúčený sedel mladý fráter Johanes. Pri slabom svetle kahanca ledva že sa to jemné ženské písmo čítať dalo.Frátrovi — azda od namáhania — tvárou tiekli slzy, kým trasľavá ruka k perám zdvihla lístok, písaný známou milou rúčkou…„Keby sa bieda, to strašné utrpenie, ktorému je ľud náš vystavaný, dala zavrieť do chladných múrov kláštora, to by bolo dobre. Ale že by si sa ty zavieral doňho, ty, od ktorého toľko ten ľud očakával? Nie, milý môj, krivdíš národu i sebe, keď vo svojom zúfalstve vzdávaš sa činnosti.“ Takto medziiným stálo v liste a na konci bolo podpísané: Tvoja Milka.Túto noc fráter Johanes ani len oka nezažmúril. Boril sa sám so sebou.Ráno, keď sa ešte len prvé lúče drali cez rozbité okno, fráter pozrel von a tam pod lipou videl stáť Trenčana. Nuž prikývol mu, aby pristúpil bližšie k stene. Potom sa nahol a pritlmeným hlasom mu riekol:„Vďaka ti, Ilčík! Rozhodol som sa: o pár dní budem na Zakliatom zámku. Ale teraz sa strať. Do videnia!“„Brat Ďuro, na Zakliaty zámok nechoď — tam je…“ nedopovedal, lebo neďaleko na dvore sa objavila postava akéhosi mnícha-ranostaja.Akoby sa nič nebolo stalo, Ilčík sa zohol a zbieral kúsky rozbitého skla. Potom sa vzdialil — a to navždy — z kláštora.Dva dni po ňom, po dlhšom výsluchu u gvardiána, opustil Trnavu i nový fráter Johanes, a to v podobe Jánošíka, ktorý sa o pár dní už blížil k terchovským vrchom.Srdce mu hlasnejšie bilo, keď sa pod rúškom čiernej noci prikrádal k rodnej dedine. Horou zavial jemný vietor, hlavičky sosien a jedlíc tajomne zašušťali, tráva pod nohami sa mäkko vlnila — všetko akoby k privítaniu; aspoň Jánošíkovi sa tak zdalo. Sadol si na prevalený peň, ovlažil si ruku v rosnej tráve a priložil si ju k svojej horúcej hlave. Skoro sa už sám podobal na ten vyvalený peň, lenže ten zažil dlhé veky, kým on, mladý, cítil sa ako podťatý… Ovládli ním rozpomienky… Koľkokrát, bože, odchádal stadiaľto a vracal sa sem! Ako nemluvňa na cudzích, a predsa otcovských rukách pustovníka opustil zhorený dom na smrť ubitého otca; potom sa vrátil a pobudol tu ako chlapec, odišiel ako previnilec proti panskej bezočivosti, vracal sa ako šuhaj a zase ako víťazný Sokol i ako prostý vojak Sokola. Ale vtedy vždy nádejou svietili mu oči… A teraz? Ľudská nevera, panská vierolomnosť zlomili i jeho vieru v lepšie časy. Teraz sa vracia len na priame povolanie, aby — ak sa ešte dá — svoje osobné sily venoval pre dobro ubitého ľudu. Ale či to prospeje? A ako sa pustiť do toho? Voje Sokola sa rozleteli a teraz možno iným pomáhajú plieniť tú ubiedenú sedľač, možno dali sa na zbojstvá, alebo možno — čo je ešte horšie — vojaci svoje hrdé, víťazné šije sklonili do panského jarma… Jánošík sa ťažko vzdychnúc zdvihol a pokračoval v ceste. Brdom vrchu stúpal napred. Zľava sa ozýval štekot psov i kikiríkame kohútov z dediny, no Jánošík sa nepustil dolu. Už bol na pársto krokov od domca pustovníka, keď čosi čierne skočilo naňho. Zdvihol valašku, no vtedy zbadal, že je to pes, a to pes známy, lebo veselo vyskakoval proti nemu a lízal mu ruky.„To si ty, Dunčo!“ riekol Jánošík a pohladil zviera. „Ako si ty sem prišiel od Mikušov?“Už boli tesne vedľa bývalého pustovníkovho bytu. Tu pes zabrechal a hneď nato ozval sa z domu hrubý ľudský hlas.„Si to ty, Gajdošík?“Jánošík mlčal.„A či kto si?“ drsne volal hlas znova a v tej chvíli vystúpila z domu nízka, ale mimoriadne silná postava.„To sa ja mám právo spýtať teba, kto si, keď si bez môjho dovolenia zaujal môj dom!“ odvetil Jánošík.Neznámy silne zahvizdol a potom s rehotom riekol:„To ti hneď poviem, kto som, ale prv ti árendu zaplatím!“A vrhol sa na Jánošíka. Strhol sa boj, na ktorý ešte i mesiačik mohol byť zvedavý, lebo odrazu vyskočil spoza čierňavy. Dve ľudské telá stali sa jedným — točili sa ako vrtielka. A vše sa blížili k priepasti, už delil ich od nej len malý krok… už stáli rovno na kraji… Ta padnúť, to by bola istá smrť pre oboch…Z lesa letkom bežali divé postavy mužov, hádam na pomoc, no keď v matnom svetle videli ten boj, od strachu sa im vlasy ježili a len so zatajeným dychom sa dívali na hrozné pasovanie. Odrazu akoby sekol, prestali sa telá vrtieť. Ten väčší muž za väzy držal toho širokého nad priepasťou.„Či už teraz povieš, kto si?“ pýtal sa ho prísne.„Ja som Hrajnoha, ten…“„Ten, ten zbojník Hrajnoha, čo pánov zbíja,“ odvetil v povetrí visiaci muž. Jánošík ho vytiahol hore.„Mal si mi to driev povedať — nebolo treba parády,“ riekol so smiechom. „A druhý raz sa nauč, že v cudzom nie si pánom.“Hrajnoha ťažko odfukoval a ohmatával si rebrá. Už vtedy i tí diváci prišli, ale mlčky a s bázňou pozerali na cudzinca.„A to sú čo za ľudia, či azda kamaráti?“ pýtal sa Jánošík.Hrajnoha kývol hlavou.„Ej, bisťubohu, bračekovci, nikdy takého chlapa!“ riekol po chvíli a obrátil sa k Jánošíkovi. „Či by si nám nepovedal, kto si a odkiaľ si?“„Načo? Dosť na tom, že tento dom je môj a ja ho ešte teraz chcem zaujať — tak teda practe sa z neho!“ vravel Jánošík.Zbojníci sa začali okolo neho hrozivo stavať.„Nestrašte, ja sa vás všetkých nebojím,“ riekol Jánošík cvendžavým hlasom. „V najhoršom prípade vás pohádžem do priepasti. Ruky na chrbát!“Zbojníci zadivene pozerali druh na druha a bohvie, či následkom veliteľského hlasu a či ešte pod dojmom boja cudzinca s najsilnejším ich chlapom, odrazu poslúchli a na chrbte si prekrižovaii ruky. Hrajnoha sa smial. „Čo, chlapci, to by bol kapitán, inakší než ja!“ riekol veselo.Jánošík pokojne kývol hlavou. „Tak! Teraz vám poviem svoje. Tento dom bol môj, a vy ste ho zaujali — nasilu. Ja si ho teraz nasilu späť vezmem. Vášho kapitána som mohol hodiť do priepasti, no neurobil som to. Chcel som mu len ukázať, že som ja silnejší, a to ukážem i vám všetkým. Postavte sa do radu, jeden za druhým.“Zbojníci, zvedaví čo to bude, poslúchli.„Kto sa z vás vie najlepšie ťahať za prsty?“„Ja,“ riekol vysoký svalnatý muž.„Dobre,“ odvetil mu Jánošík. „Ty si zastaň za prvého, druhý nech oblapí odzadu tvoj driek, tretí driek druhého a tak ďalej. Ty mi podáš prst a vy všetci budete proti mne jednému ťahať. Ak ma odtiahnete — patrí dom vám; ak nie, bude môj a vy naskutku musíte odtiaľto odtiahnuť. Pristávate?“Zbojníci všetci súhlasili, podajedni sa i smiali. No ich smiech prestal, lebo netrvalo ani pár okamihov, už sa celá reťaz kolísala a voľky-nevoľky opúšťala staré miesto. Zbojníci stisli zuby, napli všetky sily — no darmo, nazad sa nedalo, len napred. Keď už boli na siahu, pustili sa a z ich tvárí mračilo sa zahanbenie.Jánošík sa smial.„Tak teda je dom zase môj, čo?“ pýtal sa veselo.Hrajnoha sa vážne postavil pred neho.„Dom je tvoj, a ja už viem i kto si,“ riekol mäkko. „Ty si Jánošík, Boh ti pomáhaj! Ale keď je tak, nuž nechže sme i my tvoji a ty náš. Ty náš pán, kapitán, my tvoji sluhovia, tovariši.“[8]„Sláva Jánošíkovi!“ ozvali sa chlapci hôr a chytali sa, že ho vyzdvihnú na plecia, ale Jánošík to nedovolil.„Akí ste vy chytrí,“ riekol jemne, odtískajúc ich od seba. „Aby neutratili brloh, jeho pána si radšej vyvolia za kapitána.“Chlapci protestovali. Im nejde o dom, ale o slávneho kapitána. Najviac dodieval Hrajnoha, ktorý ihneď skladal svoju hodnosť a prisahal večnú vernosť novozvolenému vodcovi.Jánošík však odmietol všetko. Darmo mu vysvetľovali, že oni nie sú podlí zbojníci, ktorí by robili krivdu spravodlivým ľuďom; ba naopak, že sú pomstiteľmi panských a židovských krívd, že ich ani krvilačnosť ani lakomosť nezahnala do hôr jedine panskou svojvôľou urazený ľudský cit.Jánošík im všetko uznal, no predsa ich poslal preč.„Prvé, čo chcem mať, je pokoj,“ riekol vážne. „Panským otrokárstvom nik z vás nie je väčšmi vzbúrený, než ja, a sám tiež pomýšľam na odpomoc. Ale k tomu potrebujem čas a — ako vravím — pokoj.“Horským chlapcom zasvietili sa oči nádejou. Ešte bohdá bude Jánošík ich kapitánom! — mysleli si každý, a preto sa bez hluku vzdialili zoberúc so sebou nahromadené zásoby potravín, šatstva a streliva.„Niekto z vás, ak ho cesta tadiaľ povedie, nech oznámi Ilčíkovi na Terchovej, že som už tu; ale bez kriku!“ volal za odchádzajúcimi Jánošík.„Ešte dnes, kapitán!“ odpovedal Hrajnoha.Jánošík sa smial a chlapci opäť volali na slávu nového kapitána. Gajdošík mu zdola privolal: „Kapitán, potrebuješ len trikrát zahvizdnúť a máš nás všade a vždy po ruke.“Zadumaný Jánošík vkročil do domu. Tam bolo skoro všetko v starom poriadku. Zbojníci si ctili pamiatku pustovníka Medveďa, priateľa ľudu, a nič nepokazili, ani si nevzali. Ustatý Jánošík sa hodil na kožené lôžko, no sen mu neprišiel na oči, lebo žiaľ mu zvieral srdce. Veď, hľa, spravodlivý Bože, národ, dobrý ako ten kus chleba, národ bohabojný, pokojný a pracovitý, už do hôr uteká a zbrane sa chytá, aby si vybojoval svoje ľudské práva, ktoré sú desne šliapané zemianstvom!…Ešte ani zora nevstávala zo svojich temných úkrytov, už ktosi búchal na dom pustovníkov. Bol to verný Ilčík, ktorý priniesol sebou potraviny a nápoje.Jánošík ho prijal nemo, len mu vrelo stisol ruku a zaviedol ho do domu. Tým viac však hovoril Ilčík. A tento jednoduchý človiečik našiel práve tie slová, ktoré dávali výraz Jánošíkovým myšlienkam.„Tu si, ty nádej národa, a namiesto aby si konal — mrnkáš,“ hovoril hnevlivo. „Tvoje svaly, tvoj um, čo za blaho nášho národa divy robili, stratili svoju silu. Chceš sa púšťať v spánok zabudnutia — a ľud čaká na teba. Ľud, na ktorom sa orie i brázdi! Či je to nie hriech od teba? Pozri, zbojník Hrajnoha viac vykoná za ľud, než ty — jeho bývalý najväčší milovník a dobrodinec; lebo ten robí, čo môže a — pravda, ako môže, aby uľavil biedu. Ale ty si zapchávaš uši, zatváraš oči aby si nepoznal holú pravdu. A to robíš ty, junák junákov! Nie je to hriech od teba? Len počuj! Predvčerom prišiel zeman Cerovský na návštevu k Lonovskému. Prišiel ako hosť, ale i vrabec na streche vie, že prišiel po peniaze, ktoré mu je Lonovský dĺžny. Nuž a Lonovský peňazí nemá, vojna ho moc stála. Nuž načo je tá sedliacka háveď! Zvolal Cerovský. Ja musím mať svoje peniaze; mne je jedno, či s kožou, a či bez nej, ale mať ich musím, lebo vydávam dcéru. Nuž, pán brat, či si ty nevieš pomôcť? Hľaď len, ja som za 24 hodín našiel päťtisíc toliarov. Jednoducho som dal v Cerovej vybubnovať, že každý gazda má zaplatiť po desať toliarov. Kto zaplatil, dobre, kto nie, bol bitý, a predsa zaplatil. A ty to nemôžeš urobiť, pán brat? Nuž načože iné je tá zberba na svete?! Takto pán Cerovský, to druhé si domysli. Celá Terchová stŕpa, že Lonovský poslúchne jeho radu. Ja brojím, robím, nahováram ľud, aby sa nedal, no nevyrastie tráva zo semena, ktoré dávno tiaži prekliata skala.“Jánošík ovesil hlavu a zase len čušal, takže Ilčík, najvernejší druh a jeho najväčší ctiteľ, sa s hnevom rozlúčil od neho.Okolo obeda prišiel Hrajnoha, podvečer Gajdošík, v noci Corgoň a všetci sa vynasnažovali získať Jánošíka k činom — no všetko darmo, nedal sa im nahovoriť.Tak minulo pár dní, v ktorých mladý pustovník rozmýšľajúc váhal.Odrazu prišiel Miško Mikušov, syn jeho krstných rodičov, celý bledý, s hrozným odkazom Ilčíka, ktorý znel takto: „I Boh musí ťa skárať, Jánošík, ak i teraz budeš váhať činne vystúpiť proti vrahom-pánom. V Terchovej sú pätnásti starci vrhnutí do žalára a zajtra budú vytiahnutí na dereš preto, že dedina nemohla splniť rozkaz zemského pána, žeby totiž každý gazda zložil po desať toliarov. Ja som šestnásty — ako burič. Ale nežiadam ťa za osloboditeľa: my vytrpíme svoje, a bude koniec. No, Jánošík, Sokol náš zlatý, pamätaj, začo si bojoval! Prebuď sa zo sna!“Jánošíkovi udrela krv do tváre a hnevom sa mu zablysli krásne oči. Bol by bil verného druha, keby ho bol mal pri ruke, a to len zato, že mu povedal — pravdu! Nuž či svätá pravda národa potrebuje, aby ľudia robili násilie, zbojstvo?…Jánošík sa zvíjal od bolesti, hoci ho nik nebil a nik mu nerobil krivdu. Celý deň i celú noc blúdil po horách, až nad ránom si ľahol a tvrdo zaspal.Keď vstal, slnce už viselo nad horami. Mohlo byť okolo štvrtej.„A tých bijú!“ zvolal zdesene a pochytiac valašku, letel dolu vrchom.Lovcami hnaný jeleň neletí tak, ako letel Jánošík k obecnej „mučiarni“.„Ak som sa opozdil? Ak úbohí starci už boli ťatí?“Zadychčaní dobehol k obecnému domu, kde sa veľký zástup díval na „udeľovanie pravdy“ — rozumie sa na dereši.Lonovský sedel na „tribunáli“[9]a vedľa neho stál hnusný Kytko. Na dereši ležal starý Mikuš a dráb mu bohvie koľkú udieral. Napravo stála skupina starcov, medzi nimi mladý Ilčík. Tento len obledol, keď zazrel prichodiť Jánošíka — samého. Ústa sa mu otvorili, azda na výstrahu, no nevydali slova. Jánošík roztisol zástup ľudu a divo priskočil k drábom.„Ej, sto bohov, prabohov, čo sa to tu robí?“ prísne zaznel jeho cvendžavý hlas.Dráb prestal biť a všetci prítomní, nevyjmúc ani Lonovského, zarazení sa dívali na nepovolaného hosťa.Trvalo to však len chvíľu, lebo už v druhom okamihu fuňala valaška a drábi lietali sem i tam, Kytko, úderom omráčený, padol na zem a Lonovský sa prevrhol zo stolca. V treťom okamihu prerezané boli povrazy starcov a Ilčíka.No drábi sa postavili na odpor. Veď kdeže by sa oni toľkí dali jednému človeku! No s tým zle pochodili. Zo skupiny divákov priskočili akísi muži a vrhli sa na drábov, takže títo len v úteku hľadali svoju spásu.V tom okamihu zahrmel panský koč a zastal pred „mučiarňou“. Lonovský, ktorý medziiným prišiel k sebe, neočakávanou rýchlosťou vyskočil naň a vychytiac opraty z rúk kočiša, obrátil kone smerom k svojmu kaštieľu.„Teraz sa straťme, kapitán,“ riekol Jánošíkovi potichu muž nápadne širokých pliec.Jánošík sa zamračil.„Či som zahvízdal?“ pýtal sa ho s výčitkou.„Hvízdaš — nehvízdaš, náš si, i budeš, a preto ťa nedáme!“ riekol dojemne „a teraz sa straťme, o chvíľu príde posila so zbrojou. Ten pán, ktorý sedel na koči, keď Lonovský naň vyskočil, je Cerovský, prvý pes medzi psami, pánmi.“Jánošík sotva počul slová, lebo sa zdesene díval na Kytka, ktorého — zdanlivo mŕtveho, ženy preberali.„Tomu je amen, — ináč to dávno zaslúžil!“ riekol Hrajnoha so smiechom.Jánošíkova tvár vyjadrovala zhrozenie.„Povedal som vám, aby ste mi dali pokoj“ riekol tvrdo Hrajnohovi. „Kto vás sem volal? Ja vašu pomoc nepotrebujem a vysmievať sa tiež nedám.“Potom sa rýchlym krokom vzdialil a hneď šibol hore úbočím do lesov. Hlava mu mala puknúť od rozčúlenia. Ani nevedel, kam ide, len šiel rovno za očami, svetom. Slnce už dávno zapadlo, a on ešte nepomyslel na spiatočnú cestu, na odpočinok. V tme sa potkýnal do prevalených pňov, udieral sa do letorostov; no necítil nič, len ďalej, ak možno von zo sveta. Hlavou mu hučala jediná hrozná myšlienka: „Ty si sa stal vrahom!“ Jeho prsia chrčali, takže divina bola už zďaleka vyplašená zo svojich brlohov. Konečne už nevládal ďalej, klesol na zem, na smrť unavený. No len čo sa prvý lúč zory predral do tmavého lesa, už zase bol na nohách a ďalej šiel bezúčelnou cestou ani honený divý zver.V takomto rozpoložení[10]ešte dosť včas ráno ocitol sa pred hradskou. Práve ju chcel prejsť, keď zazrel panský kočiar, ako sa škriabe hore vrchom. Bol to ten istý voz, ktorý bol počas bitky v Terchovej a na ktorom ušiel Lonovský.Jánošík sa učupil za husté krovie. — Na zadnom mäkkom sedisku pohodlne sedel vystretý pán, ten istý, čo včera, Cerovský, a vedľa neho stála puška. Pokojne pipkal si z tajtíčky a jeho tučná tvár sa usmievala. Pravdepodobne v duchu vysmieval slabosť Lonovského; on — Cerovský — je už iný chlap; jemu musí sa poddať tá otrocká čvarga.[11]Veď vŕby tým lepšie rastú, čím sa viac kliesnia. I so sedliakom je tak! Proti nemu by nesmela povstať tá zbabelá zberba, on by jej ukázal. Jemu ani netreba telesnej stráže, akú mu ponúkal Lonovský na cestu; rád by on videl opovážlivca, ktorý by ho smel napadnúť.Odrazu sa čosi zamihotalo pred očami zemského pána-víťaza a v tom okamihu držal ho ktosi za pažerák.„Sto bohov, prabohov, ani muk, ináč si synom smrti!“ hučal divý hlas Jánošíkov a pred nosom Cerovského zablysla sa pištoľ. Kočiš strmhlav skočil z baku[12]a utekal do lesa. Zemanova tvár bledla i modrala sa, no tá oceľová ruka nepopustila, ale ešte silnejšie stískala hrtan galgana.„Koľko peňazí ste včera od Terchovanov nalúpili?“„Len dvetisíc toliarov,“ chrčal Cerovský.„To je tebe len, keď ľud hladom hynie? Ale mať ich nebudeš, naskutku mi ich vydaj!“Cerovský urobil posunok samoobrany.„Ani hnúť,“ zvolal Jánošík, „zadrhnem ťa ako mača. Kde máš tie nazbíjané toliare?“Cerovského tvár bola už ako súkno, oči mu mali vyskočiť z jamôk.„Tu pod sediskom, v ládičke,“ chrčal.Jánošík nohou siahol pod sedisko a skutočne vytisol odtiaľ malú ládičku, v ktorej boli poukladané strieborniaky. Potom najprv ľavicou hodil pušku ďaleko za priekopu, pustil Cerovského a uchytiac ládičku vyskočil z koča.„Nech ťa mútna voda nesie!“ riekol mu. „A ani sa neobzri, lebo ti lebku prestrelím. A keď prídeš domov, hľaď napraviť, čo si sa previnil. Namiesto veľkého vena dcére, daj ľuďom nazad peniaze. Ak nie, budeš mať so mnou do činenia.“ Vtedy už koč dostihol na vrch, spod ktorého sa beleli domce dedinky Cerovej.Cerovský bol celý pomätený. Hoci nikdy nebol pôverčivý, teraz mimovoľne upadol do toho. Veď ten čertov chlapík akoby bol zo zeme vyskočil a, hľa, zase sa stratil, akoby ho zem bola prehltla…Jánošík medzitým rýchlym krokom stúpal horou.„Teraz si už celý zbojník!“ riekol si trpko, ale predsa pokojnejšie. „Zabil si i prepadol si človeka.“Odrazu nadišiel na človeka, ktorý mu bol známy z Terchovej.„Odkiaľže, Nosák?“ pýtal sa ho.„Idem z Cerovej, bol som tam švagra navštíviť,“ odvetil mu ten, hoci ho nepoznal.„Tak si teda včera nebol doma a ani nevieš, čo sa na Terchovej stalo?“„Veru nie.“„Tak vidíš, tam mučili našich a ozbili ich o dvetisíc toliarov.“Nosák obledol.„Ale peniaze sú tu,“ pokračoval Jánošík. „Na, vezmi túto ládičku a odnes ju starému Mikušovi. Nech on rozdelí peniaze oškodeným. Ale mlčte všetci, ináč by vás zase katovali.“Nosák sa začal vypytovať, no Jánošík mu nedal žiadne vysvetlenie, a keď mu oddal ládičku, opačným smerom sa vzdialil od svojho krajana.Potom trasúc sa od ustatia na celom tele, prišiel do malej malebnokrásnej kotliny, ktorú delil strieborný potôčik.Jánošík si zahasil smäd čistučkou chladnou vodou, potom sa vystrel na mäkký mach a — zaspal…BájkaOdrazu bolo počuť ťažké dunenie a ako rybie oko jasné nebo Perúnove strely párali.[13]Zuniaci víchor hvízdal povetrím, takže sosny a bory ako sestričky dovedna stisli svoje vetché hlavičky a triasli sa na celom tele od hrôzy. A pomedzi hvizd vetra a rachotenie hromov z výšky doletúvali čudesné bájne hlasy nadzemského spevu. Okolie napáchlo jemnou nebeskou vôňou. Hlasy sa vždy blížili a dunenie sa tratilo v diaľke, i víchor popúšťal. Hľa, už netrasú sa letorosty sosien, len slabunký prievan šelestí ich lístím. Zlatá žiara udrela cez ich koruny a osvietila ležiaceho junáka, Jánošíka, ktorý, hoc nespal, predsa nesmel otvoriť oči. Počul ľahunký šumot, ako keď krídla vtákov zatrepocú, a potom cítil, že okolo neho stoja akési nadzemské bytosti. Boli to víly. Ich reč bola lahodným spevom, dych — vôňou, krok — letom, zrak — žiarou.„Načo si nás pozvala sem, sestra, keď tu, hľa, mýli nás akýsi tuzemec?“[14]pýtala sa králica víl jednej zo svojich družíc.„Nevedela som to, králica,“ vetila[15]družka. „Ináč ten nás nemýli, ani nepočuje; ten spí.“Jánošík počul práskať vatru.„Sprobujeme,“ riekla králica a holou rukou siahla do ohňa, nabrala za hrsť žeravých uhlíkov a pristúpiac k Jánošíkovi, odhalila mu prsia a položila ich na ne. „Bôľ ho prezradí,“ povedala a nahnúc sa nad junáka, pozorne sa dívala do jeho tváre.No Jánošík nestiahol ani len obrvy. „Teraz už verím, že spí.“„Tak teraz podajte svoje zprávy, sestrice! Našli ste junáka, čo by bol hoden našich pokladov?“ velila a pýtala sa kráľovná a sadla si. Víly jedna za druhou prichádzali pred ňu a smutnou tvárou oznamovali, že nie. Králici slzy tiekli po krásnej tvári. „Tak, niet junáka hodného našich darov, niet toho, kto by si na Viliju smel obliecť hodvábnu tkanú košeľu,[16]ktorá chráni pred guľkami, kto by si opásal zlatom vykladaný opasok, ktorý dá silu za tisícich, ani kto by zašvihotal vybíjanou valaškou, ktorá na rozkaz pána sama seká? Tak sme sa teda darmo zišli, sestry; zase musíme za rok ponechať tie poklady tu pod skalou. Kiež by sa aspoň potom našiel junák, ktorý by uhádol tohoročné heslo: „Moja česť je skala. Dupol nohou a sám si zobral vzácne dary. Domov, sestry!“Zase zadunelo a zablyslo a víchor zahvízdal. Jánošík počul zatrepotať krídlami a nastalo ticho. Skočil hneď na nohy, zastal si k skale a dupnúc nohou riekol: „Moja česť je skala.“ Skala sa otvorila a Jánošík spod nej vybral schované poklady. Keď si obliekol košieľku, opanovala ho istota, keď si pripol opasok, akoby mu oceľ vliali do žíl, keď schytil valašku, hory sa triasli…*Posilený Jánošík vstal zo spánku a rýchlym krokom uberal sa domov na Zakliaty zámok. Tam si zastal pred dom pustovníka a trikrát silne zahvízdal.Z lesa radostne leteli proti nemu postavy horských chlapcov.Jánošík prijal kapitánstvo.Zavýskali chlapci, zasmušilé tváre im osvietila radosť a pýcha.„Sláva Jánošíkovi, najkrajšiemu a najudatnejšiemu kapitánovi horských chlapcov!“ hučalo od brala k bralu, od stráne k stráni a stratilo sa v tmavých slovenských lesoch.Vitaj nám, Jánošík, maľované dieťa,čo ti ako hviezdy v tvári oči svietia;Vitaj nám nastokrát, kapitánček zlatý,už nebude ľud náš v jarme pánov jatý!Zahučia údolia, zavýskajú hory,oživne kraj pustý, ľud oči otvorí;Po celom Slovensku rozľahnú sa spevy:„Vzkriesenej slobode vence vite, devy!“„Natrhajte kvieťa, rozmarín i ruže,zavite medzi ne cit panenskej duše;Pokropte ich slzou, ohrejte ich dychom,aby nezvädnuli hneď na vetre tichom.“„S milozvučným spevom, vrelej chvály, vďaku,ovenčite hlavu statnému junáku;Ozdobte ním čelo nášho kapitána,čo biednemu ľudu vrahov z šije zháňa!“Vitaj nám Jánošík, bojovník za práva,pod tvoju zástavu celý národ stáva;Sbory horských chlapcov vzrastú na tisíce,páni strachom zamrú, uzrúc tvoje líce.Už nebude psoty, nie panskej roboty,zažiari nám slnce zlatučkej slobody;Budeže nám dobre, jak rybkám vo vode,budeme si voľne žiť v braterskej zhode![1]Na začiatku druhého dielu ako motto sú použité verše básne Sama Chalupku „Bolo a bude“, ktorá vznikla roku 1861 na základe nových nádejí o lepšej budúcnosti Slovákov v časoch Memoranda slovenského národa.[2]rehoľnícky— mníšsky[3]fráter— mních, ktorý nie je kňazom[4]kutňa— dlhé mnížske rúcho, habit[5]novic— čakateľ v noviciáte, totiž v skúšobnom čase, ktorý sa strávi v kláštore na prípravu pre prijatie do rehole[6]apage!— (z gréc.) choď preč! odstúp![7]poenitencia— (z lat. poenitentia) — ľútosť, žiaľ, zmena mienenia, zmýšľania, náprava, obrat, tiež trest, uložený vyššími fórami kvôli náprave jednotlivca[8]tovariš— pôvodne pomocník u majstra, ináč druh, priateľ[9]tribunál— (v starom Ríme) vyvýšené miesto, na ktorom sa konali súdy[10]rozpoloženie— duševný stav, citová nálada človeka[11]čvarga— háveď, zberba[12]bak— sedadlo na koči, na voze (obyčajne vyvýšené)[13]Jasné Perúnove strely párali nebo— Perún alebo Parom je dávny slovanský boh hromu a blesku a „Perúnove strely“ sú blesky hromobitia.[14]tuzemec— vo vlastnej krajine žijúci človek, miestny obyvateľ, domorodec[15]vetiť— hovoriť, vravieť, odpovedať[16]Kto by si na Viliju smel obliecť hodvábnu tkanú košieľku— Vilija (z lat. Vigilia — bdenie, nespanie) je predvečer veľkého sviatku, Štedrý večer
Marsall-Petrovsky_Janosik-kapitan-horskych-chlapcov-2-diel.html.txt
KráľohoľskáNa Kráľovej holijasná vatra svieti;okolo tej vatrydvanásť hôrnych detí.Hoj, švarná to junač,ako jeden, všetci:valaška im v pästi,karabín na pleci;v opasku širokompekných pár pištolí,také deti rastúna Kráľovej holi. —Nad Kráľovou hoľoučierne mraky stali,ten náš milý národv ťažkom nám je žiali.V tom našom národezle to tam, nedobre:krivda za stôl sadla,pravda u dvier žobre. —Do Kráľovej holibijú hromy z neba:Hoj, ktože zastane,národ náš, za teba?A ktože by zastal?Nik, iba boh a my:boh do krivdy hromom,a junák guľami. —Pod Kráľovou hoľoujasné šíky stoja,kráľ volá: Do zbroje!ty rodinka moja!Do zbroje! kto si synsvojho rodu hodný:abože mi zahyň,abo buď slobodný.
Chalupka_Kraloholska.html.txt
OsobyANIEL, s Betlehemom.KUBO, starý bača.STACHO, FEDOR, IVÁN, valasi.
Timko_Betlehemski-valasi.html.txt
Spievať?[1][2]Spievať?! Čo ti to, bratku, napadlo?Kde máj? Kdeže mesiačka spln?Kdeže jazierka tiché zrkadlo,kde labuťou plynúci čln?Spievať?! A ktože dáva znamenie?Kde blesk zbroje, šum prápora?Kdeže tajomné krvi vlneniena vresk trúby v zhon tábora?Spievať?! Zlatklasné kdeže okolie?Hmly poľom snujú sa len;svety objala tma, noc nevole —a či svitne zora na deň?Spievať, myšlienka kde už okutá,srdce skrehlé viac nebije,duša, jak v zime tá zem, zmrznutá,ani vo sne už nežije?!Spievať?! A k čomu zdvihneš si zrakyz týchto trudných, z tých ťažkých dôb?K nebu? Tam nie svit, tma tam a mraky,a zem, tá už hlboký hrob!Spievať?! Oj, bol by hlas to zúfalý!Kto živý, zaň zmŕtvel by len:mŕtvi z hrobov by desne povstali,hlas ten nezvonil by na deň!Lež čuj! svit pravdy v duši zasvieti,čiernu noc čo na deň mení.Viera — tá v srdci ohňom roznietisvet nádejí oživený.Z duše padajú putá nevole,dúhové si nájde mosty,zájde budúcich časov na polejasavé tam vítať skvosty.Oj, tam-tam razom všetko omladlo,tam máj, tam mesiačka jest spln;oj, tam jazierka tiché zrkadlo,tam labuťou plynúci čln.Tam zazorilo sväté znamenie;tam blesk zbroje, šum prápora;tam i tajomné krvi vlneniena vresk trúby v zhon tábora.Tábor víťazí! V šírom okolízlatoklasom pole skvitlo;svet tu voľnosti, v dobrej ľud vôli,zorou na deň jasno svitlo.Jak tu nespievať? Prúdis’ myšlienka;srdce mladne, cíti, bije;duša — tá letov voľných milenka —nesies’ v svetov harmónie.Spievaj! Pozdvihni jasné si zraky,voľnosti vidz — vidz krás doby;nebo vyviedlo z mraku zázraky,jarným kvetom zem sa zdobí.Spievaj! Na milý hlas ten vzkrieseniazmizne razom zmŕtvelých sen;mŕtvi — ichž splnís’ slovo veštenia —vstanú slávy zrieť nový deň.Bo raz od Boha slnce vyprosíviera živá čistých duší;slnce zahreje, dáždik porosísvet, putá Moreny skruší.[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Z pozostalosti básnikovej.[2]Našli sme koncept i Dobšinského odpis. V porovnaní s textom, odtlačeným v Slov. pohľadoch III, 1883, str. 456 — 7, rozhodli sme sa odtlačiť text zo Slov. pohľadov. Koncept je neprehľadný, predpokladáme, že Dobšinský mal aj inú predlohu — vypracovanejšiu. V Slov. pohľadoch uvádza Dobšinský túto báseň takto: „Umĺkal slávik, keď mu víchre zeleň hájov spustošili, toto badajúc, nebodaj priatelia ponúkali ho k spevom. Ponúkanie jejich pokladám za pohnútku k básni, ktorou rad tých začínam, v nichž zrkadlia sa city mysli básnika z tých časov národa trudných.“ (456.)
Botto_Spievat.html.txt
Velká kočičí pohádka1. Kterak král kočku kupovalV zemi Taškářů panoval král, a můžeme říci, že panoval šťastně, protože, když to musilo být, všichni poddaní ho poslouchali ochotně a s láskou. Jen někdo ho občas neposlechl, a to byla jeho dceruška, malá princezna.Dobře jí král poručil, aby si nehrála s míčem na zámeckém schodišti; ale kdežpak! Sotva si jednou její chůva chvilinku zdřímla, princezna už byla na schodech se svým míčem, a tu, jestli ji snad pánbůh potrestal nebo jí čert nastavil nohu, upadla a rozbila si koleno. Seděla na schodech a plakala — kdyby to nebyla princezna, řekli bychom, že křičela na celé kolo. Toť se rozumí, hned se seběhly dvorní dámy s křišťálovými umyvadly a hedvábnými obvazy, deset královských lékařů a tři dvorní kaplani, ale princezně bolest vzít nemohl žádný z nich.Tu se šourala cestou nějaká babička, a když viděla princeznu na schodech plakat, klekla si k ní a povídá pěkně: „Ale neplačte, princezno. Kdybych vám přinesla zvíře, které má oči smaragdové, a přece mu je nikdo neukradne, vousy takovéhle, a přece to není mužský, kožich jiskrný, a přece mu neshoří, nožičky hedvábné, a přece si je nikdy neprochodí, a v kapsičkách šestnáct nožů, a přece si masa nenakrájí, že byste už ani nezaplakala?“Princezna se podívala na babičku, z jednoho modrého oka ještě jí tekly slzy, ale druhé se už smálo radostí. „Vždyť, babičko,“ povídá, „takové zvíře na světě není.“„Ale je,“ pravila babička, „kdyby mne pan král dal, oč bych si řekla, hned bych vám je donesla.“ To řekla a belhala se pomalu pryč.Princezna zůstala sedět na schodech, ale už neplakala; jen přemýšlela, jaké to může být zvíře. A tu jí přišlo líto, že ho nemá, že jí babička nic nepřinese, a začala znovu tiše plakat. Stalo se, že se pan král zrovna díval z okna, protože chtěl vědět, proč princezna tolik křičela, a tak všechno viděl a slyšel. Když viděl, že babička princeznu tak hezky utišila, sedl si zase na trůn doprostřed svých ministrů a rádců, ale to zvíře mu nešlo z hlavy. „Má oči smaragdové,“ opakoval si pořád, „a přece mu je nikdo neukradne, vousy má takovéhle, a přece to není mužský, má kožich jiskrný, a přece mu neshoří, nožičky má hedvábné, a přece si je neprochodí, a v kapsičkách má šestnáct nožů, a přece si masa nenakrájí; co to je?“ Když ministři viděli, že pan král si pořád něco šeptá, vrtí hlavou a ukazuje si rukama pod nosem velikánské vousy, nemohli pochopit, co se to s ním děje, až konečně se starý kancléř krále přímo zeptal.„Přemýšlím,“ řekl král, „jaké to je zvíře; má oči smaragdové, a přece mu je nikdo neukradne; vousy má takovéhle, a přece to není mužský; má kožich jiskrný, a přece mu neshoří; nožičky má hedvábné, a přece si je nikdy neprochodí, a v kapsičkách má šestnáct nožů, a přece si masa nenakrájí; co to je?“Teď zase ministři a rádcové seděli, vrtěli hlavou a ukazovali si rukama pod nosem velikánské vousy, ale nikdo nemohl uhodnout, jaké to je zvíře. Konečně starý kancléř za všechny povídá, jako to řekla princezna babičce: „Vždyť, pane králi, takové zvíře na světě není.“Ale král si nedal říci a poslal za babičkou nejrychlejšího kurýra. Kurýr letí na koni, letí, až jiskry pod kopyty tryskají, a tu, hle, sedí babička před svou chalupou. „Babičko,“ křikl kurýr s koně, „pan král musí mít to zvíře.“„Bude mít,“ povídá babička, „co chce, dá-li mně tolik tolarů, co se vejde nejlepšího stříbra pod čepec královy maminky.“Letí kurýr zpátky k paláci, až se prach k obloze zvedá. „Pane králi,“ hlásí, „babička to zvíře přivede, dáte-li jí tolik tolarů, co se vejde nejlepšího stříbra pod čepec vaší maminky.“„To nebude mnoho,“ myslil si král, a zapřísáhl se velikou přísahou, že dá babičce zrovna tolik tolarů; ale hned šel k své mamince. „Maminko,“ povídá, „dostaneme návštěvu. Vezměte si ten malinký hezký čepeček, ten nejmenší ze všech, co vám pokrývá jen drdůlek vlasů.“ A stará maminka mu to udělala po vůli.Babička tedy přišla do paláce a nesla na zádech nůši pěkně zavázanou šátkem. Ve velikém sále už čekal král, jeho maminka i malá princezna; ale i všichni ministři, tajní radové, vojevůdci a předsedové čekali, ani nedýchali zvědavostí. Babička pomalu, pomalu rozvazovala šátek; sám král sestoupil z trůnu, aby to zvíře viděl zblízka. Konečně babička strhla šátek, a z nůše vylítla černá kočka a jedním skokem seděla na trůně.„Ale babičko,“ zvolal král zklamaně, „vy nás šidíte; vždyť jeto jenom kočka!“Babička si podepřela ruce v bok: „Já že vás šidím? Jen se podívejte,“ řekla a ukazovala na kočku. Jak vám ta kočka seděla na trůně, svítily jí oči zeleně, jako nejkrásnější smaragdy. „Jen se podívejte,“ řekla tedy babička, „nemá-li oči smaragdové. A ty jí, pane králi, neukradne nikdo. A vousy má také, a není mužský.“„Ale,“ namítal král, „vždyť, babičko, má kožich černý, a ne jiskrný.“„Jen počkejte,“ bránila se babička a pohladila kočku proti srsti. Opravdu bylo slyšet praskot malých elektrických jisker. „A nožičky,“ řekla dále babička, „má hedvábné. Ani malá princezna, kdyby šla bosá a po špičkách, by neběžela tišeji.“„Dobrá,“ připouštěl král, „ale zato nemá ani jediné kapsičky, ani šestnáct nožů.“„Kapsičky,“ povídá babička, „má na tlapkách, a v každé ostrý nůž-drápek. Jen si je spočítejte, není-li jich šestnáct.“Král tedy pokynul starému kancléři, aby spočítal kočce drápky. Kancléř se naklonil ke kočce a chytil ji za nohu, aby počítal; ale kočka jen prskla a už ho sekla hned vedle oka.Kancléř se narovnal, držel se za oko a řekl: „Já, pane králi, mám už slabé oči, ale myslím, že těch drápků je mnoho. O čtyřech vím jistě.“Tu pokynul král prvnímu komorníkovi, aby spočítal kočce drápky. Komorník chytil kočku, aby počítal, ale hnedle se zvedl celý rudý, ohmatával si nos a pravil: „Bude jich, pane králi, dohromady dvanáct. Já jsem jich napočítal osm, čtyři na každé straně.“Tu pokynul král svému nejvyššímu předsedovi, aby spočítal kočce drápky; ale jenjen že se ten ctihodný pán ke kočce sehnul, už se zas narovnal, hladil si poškrábanou bradu a řekl: „Je jich opravdu zrovna šestnáct, pane králi. Čtyř posledních jsem se právě dopočítal.“„Inu, co platno,“ vzdychl si král, „to už tu kočku musím koupit. Ale vy jste, babičko, jářku, taškářka.“Tak tedy nezbylo králi, než aby vysázel na stůl stříbrné tolary; pak vzal své mamince s hlavy ten malý, ze všech nejmenší čepeček a položil jej na tolary. Čepeček byl tak malý, že se pod něj vešlo zrovna jen pět tolarů.„Tu máte, babičko, svých pět tolarů a jděte spánembohem,“ řekl král a byl rád, že to pořídil tak lacino.Ale babička vrtěla hlavou a povídá: „To jsme si, pane králi, neudělali. Vy mně máte dát tolik tolarů, co se vejde nejlepšího stříbra pod čepec vaší maminky.“„Vždyť ale vidíte,“ bránil se král, „že se pod čepec vejde zrovna jen pět tolarů z nejlepšího stříbra.“Babička vzala čepeček do ruky, hladila jej, točila na dlani a povídá pomalu: „Myslím, pane králi, že nejlepší stříbro na světě jsou stříbrné vlasy vaší maminky.“Král se podíval na babičku, podíval se na maminku a řekl tiše: „Máte pravdu, babičko.“Tu babička posadila čepeček pěkně na hlavu královy maminky, pohladila jí bílé vlasy a řekla: „A teď mi, pane králi, dáte tolik tolarů, co je stříbrných vlásků pod čepcem vaší maminky.“Král se podivil, král se zamračil, král se konečně usmál a pravil: „Vy jste ale, babičko, tuze veliká taškářka.“Nu ale, děti, přísaha je přísaha, a tak musel král zaplatit babičce, oč žádala. Poprosil tedy svou maminku, aby si sedla, a nařídil svému nejvyššímu účetnímu, aby jí spočítal stříbrné vlasy, které se jí vejdou pod ten čepeček. Účetní počítá, počítá, a králova maminka pěkně drží, ani se nepohne, a vtom, to víte, stáří má rádo spánek a lehko zadřímne — zkrátka králova maminka usnula.Zatímco tak spala, počítal účetní vlásek po vlásku; a když se právě dopočítal jednoho tisíce, snad že silněji zatahal za jeden stříbrný vlas, králova maminka se probudila.„Au,“ vykřikla, „proč mne budíte? Měla jsem živý sen; zdálo se mi, že právě překročil příští král hranice naší země.“Babička sebou trhla. „To je divné,“ vyhrkla, „zrovna dnes se má ke mně nastěhovat můj vnouček z přespolní říše.“Ale král ani neposlouchal a zvolal: „Odkudpak, maminko, odkudpak přijde příští král naší země? Ze kterého královského dvora?“„To nevím,“ řekla králova maminka, „protože jste mne zrovna probudili.“Zatím nejvyšší účetní počítal dál, a králova maminka zase usnula. Účetní počítá, počítá už do dvou tisíc, a tu se mu zase utrhla ruka a on zatahal silně za stříbrný vlas.„Ale chaso,“ vykřikla králova maminka, „proč jste mne probudili? Právě se mi zdálo, že příštího krále sem nepřivede nikdo jiný než tahle černá kočka.“„Jděte, maminko,“ divil se král, „kdopak jakživ slyšel, že by kočka někoho do domu přivedla?“„Už to tak bude,“ řekla králova maminka, „ale teď mne nechtě spát.“Znovu usnula králova maminka, a znovu počítal účetní. Když se dopočítal třítisícího a posledního, zatřásla se mu ruka a on nechtě zase silně zatahal.„Ach vy daremní,“ vykřikla králova maminka, „nenecháte starou bábu chvilku spát. Zrovna se mi zdálo, že sem příští král přijede se svým celým domem.“„No to mně už, maminko, odpusťte,“ řekl na to král, „ale tohle asi nebude pravda. Kdopak by mohl s sebou přivézt celý královský zámek?“„Nemluv, hochu, nadarmo,“ kárala ho maminka. „Člověk nikdy neví, co se může stát.“„Baže,“ kývala hlavou babička, „dobře říká panímáma, pane králi. Mému nebožtíku muži, dej mu pánbůh nebe, prorokovala cikánka: Jednou ti kohout sezobe celý statek. A tu se táta dal, chudák, do smíchu a povídá: No víte, cikánko, tohle asi nebude pravda. Zrovna jako vy, pane králi.“„A co,“ ptal se král dychtivě, „že to nebyla pravda?“Babička si začala utírat slzy. „Inu, jednou pak přiletěl červený kohout, jako požár, a všechno nám sezobal. Táta pak chodil jako bez ducha a říkal pořád: Cikánka měla pravdu! Cikánka měla pravdu! A teď už je, chudák, dvacet let na pravdě boží.“Tu se babička rozplakala; ale králova maminka ji vzala kolem krku, hladila ji po tváři a povídala: „Neplačte, babičko, nebo já začnu taky.“ Toho se král lekl, a proto začal honem cinkat penězi. Sázel na stůl tolar po tolaru, až jich vysázel tři tisíce, zrovna tolik, co se vešlo stříbrných vlasů pod čepec královy maminky. „Tak, babičko,“ řekl, „tadyhle máte a pánbůh vám to požehnej; ale z vás by člověk nezbohatl.“Babička se zasmála, a všichni se zasmáli s ní — a začala strkat tolary do kapsáře. Ale kdež by kapsář stačil! Musela nahrnout tolary do nůše, a byla jich nůše plná, že ji babička ani neuzvedla. Dva vojevůdcové a sám král jí pomohli vysadit nůši na záda, a tu se babička pěkně všem uklonila, rozloučila se s královou maminkou a jenom se ještě točila, aby se naposledy podívala na svou černou kočku Jůru. Ale Jůra nikde. Babička se točí, volá „na čičičí, na čičičí“ — kočka nic. Ale za trůnem koukají něčí nožičky; babička tam jde po špičkách a vidí — princezna usnula v koutku za trůnem a na jejím klíně spí a přede drahocenná Jůra. Tu babička sáhla do kapsy a strčila princezně do dlaně tolar; jestli jí jej chtěla dát na památku, pak se tuze spletla, protože když se princezna probudila a našla na klíně kočku a v dlani tolar, vzala kočku do náručí a šla s ní ten tolar nejkratší cestou promlsat. Ale snad i to babička věděla předem. Zatímco princezna ještě spala, byla už babička dávno doma, ráda, že přinesla tolik peněz, že nechala Jůru v dobrých rukou, a nejraději proto, že zrovna přivezl forman z přespolní říše jejího vnoučka Vaška.2. Co všechno kočka dovedeTedy jak víte, ta kočka se jmenovala Jůra, ale princezna jí říkala ještě všelijak: macek a macourek, číča, čičinka a čičánek, lízinka, mica a micinka, mourek, kočičák a kočenka, a z toho už vidíte, že ji měla tuze ráda. Sotva ráno otevřela oči, už našla macka na peřině: Jůra si tam, lenoch, hověla a předla, aby se zdálo, že něco dělá. Obě se pak umyly současně, kočka ovšem o mnoho důkladněji, třebaže jen tlapkou a jazykem; zato zůstala dávno ještě čistá, když už se princezna umazala tak pořádně a všestranně, jak to jen děti dovedou.Ale přitom byla Jůra kočka jako každá jiná: jenomže ráda seděla a dřímala na královském trůně, což se jiným kočkám obyčejně nestává. Snad si přitom vzpomínala, že její vzdálený strýček, lev, je králem všech zvířat. Nebo to jen tak vypadalo, jako by vzpomínala; stačilo, aby nějaká myš vystrčila z díry hlavu — jedním skokem ji Jůra měla a šla ji pyšně položit k nohám trůnu, ať to bylo před sebevětším a slavnějším shromážděním.Jednou měl král porovnat při dvou velmožných pánů. Oba stáli před stupni trůnu a hádali se náramně, kdo z nich je v právu. Když byli v nejlepším, přišla Jůra, položila na zem chycenou myš a čekala s hrdostí, že bude pochválena. První pán si jí ani nevšimnul, zato druhý se rychle shýbl a Juru pohladil. „Aha,“ řekl si král hnedle, „tohle je člověk spravedlivý, protože má uznání ke každé zásluze.“ A vida, ukázalo se, že měl pravdu.Tak vám měl král v paláci dva psy, jeden se jmenoval Buffo a druhý Buffino. Když uviděli poprvé Jůru dřímat na zápraží, koukli se na sebe, jako by si chtěli říci: „Poslouchej, kolego, tohleto není našinec.“ A jako by se smluvili, hnali se na ubohou Jůru. Kočka jen couvla ke zdi a naježila ocas, že byl tlustý jako koštiště. Kdyby byli Buffo a Buffino chytřejší, věděli by, co tím kočka míní, když tak naježí ocas; ale že byli hloupí, chtěli si k ní nejdříve čuchnout. Napřed Buffo, ale jen si čuchnul, už dostal takovou přes nos, že zakviknul, stáhl ocas a dal se na útěk, že se po celou hodinu nemohl zastavit a ještě pak dva dny se třásl leknutím.Když to Buffino viděl, trochu se zarazil, ale myslel si, že musí. dělat hrdinu. „Poslouchej, zmetku,“ povídá Jůře, „se mnou si nezačínej, já dovedu štěkat tak, že se mne i měsíc na nebi bojí.“ A na důkaz toho zaštěkal tak silně, že na míli cesty popraskaly tabulky ve všech oknech.Ale Jůra ani nemrkla očima, a když Buffino doštěkal, řekla: „No, křičet trochu dovedeš, ale když já zasyčím, i hadovi stydne strachem v žilách krev.“ A přitom zasyčela tak hrozně, že Buffinovi se strachem zježil každý vlas.Když se trochu vzpamatoval, začal znovu: „No co, syčet ještě není hrdinství; ale koukej, jak já dovedu utíkat!“ A než se kočka nadála, oběhl kolem dokola celý palác tak rychle, že se z toho samotnému paláci zatočila hlava.Jůra se tomu tuze podivila, ale dělala jakoby nic. „No,“ povídá, „aspoň vím, jak budeš přede mnou utíkat; ale kdyby na mne přišel někdo stotisíckrát silnější než ty, já bych mu utekla takhle.“ A třemi skoky byla nahoře v koruně vysokého stromu — tak vysoko, že z toho Bufflno dostal hroznou závrať.Když zase přišel k sobě, řekl: „No víš, pořádný pes po stromech ani neleze; ale chceš-li už vědět, co já dovedu, dej pozor: čichám, čichám, že královna v sousední říši peče k obědu holoubata, a my že budeme mít zítra v poledne pečenou husu."Kočka si potajmu čichla také, ale nic necítila; podivila se tedy nesmírně, jaký má pes náramný čich, ale nedala na sobě nic znát. „No,“ řekla, „to nic není proti mému sluchu; já například slyším, že právě teď naší královně spadla na zem jehla a že v sousední říši budou za čtvrt hodiny zvonit poledne.“Nad tím zase žasl Buffilno, ale aby se jen tak nepoddal, řekl: „No tak víš co? Nebudeme už na sebe štěkat. Neboj se mne a slez dolů.“„Já,“ povídá na to Jura, „se tě ovšem nebojím. Ale víš co? Neboj se mne ty a vylez sem ke mně na strom.“„Já,“ povídá Buffino, „bych hnedle vylezl; ale dřív musíš na důkaz přátelství vrtět takhle ocasem, jako to děláme my psi.“ Přitom začal vrtět ocasem tak rychle, že to svištělo.Jůra to zkouší, zkouší, ale nějak jí to nešlo; no bodejť, když tomu pánbůh naučil jenom psy! Ale přece, aby si nezadala nějakou bázlivostí, slezla se stromu a šla k Buffinovi. „My kočky,“ povídá, „když nemyslíme na nic zlého, takhle předeme. Mohl bys to maličko zkusit z přátelství ke mně.“Buffino tedy zkusil trochu příst, ale kdežpak! vyšlo z něho takové zavrčení, že se sám zastyděl. „Pojď,“ řekl honem, „půjdeme raději před vrata štěkat na lidi; to ti je, člověče, báječná psina!“„Myslím,“ namítala Jůra skromně, „že bych to hrubě nedovedla; ale nemáš-li nic proti tomu, půjdeme si sednout na kraj střechy a dívat se na všechno hodně zvysoka.“„Odpusť,“ řekl Buffino rozpačitě, „ale když jsem vysoko, tak ti mám takovou jakousi závrať. Nejlepší by bylo, kdybychom šli spolu honit zajíce.“„Zajíce,“ povídá kočka, „bych honit nedovedla; já nemám, hochu, takové nohy. Ale kdybys šel se mnou, ukázala bych ti strom, kde bychom mohli spolu chytat ptáčky.“Buffino smutně přemýšlel. „Jářku, Juro,“ povídá konečně, „takhle by to nešlo dohromady. Víš ty co? Já zůstanu psem v lese a na ulici, a ty zůstaneš kočkou na stromech a na střeše. Ale tady v paláci a na dvoře a v zahradě nebudeme pes a kočka, ale dva kamarádi.“To se také stalo, a oba si na sebe zvykli tak, že si odkoukali i své způsoby. Tak Jůra se naučila běhat za princeznou jako pes, a Buffino, když viděl, že kočka nosí králi k nohám ulovené myši, nosil mu před trůn vítězoslavně kosti, které vyhrabal na smetišti či našel na ulici. Za tohle ovšem nebyl tak chválen jako kočka za své myši.Jednou byla hluboká noc a Buffino spal ve své boudě; to víte, děti, že královský pes má boudu z cedrového dřeva a z mahagonu. Zrovna se mu zdálo, že vidí zajíce, a hnal se za ním tak, že se mu i ve spaní pracky škubaly, když tu ucítil na nose lehkou ťafku. „Ha,“ vyletěl ze spaní, „ha, co se děje?“„Pst,“ zašeptal známý hlas, „buď trochu tiše.“ Buffino poznal Jůru; byla černější než noc, jen její zelené oči chytře a vzrušeně svítily. „Sedím ti na střeše,“ vypravovala Jůra šeptem, „a myslím na ledacos, jak už mám ve zvyku; a tu, vždyť znáš můj sluch, slyším něčí kroky daleko, daleko odtud v královské zahradě.“„Ha,“ zvolal Buffino.„Tiše,“ zasykla Jůra. „Četu, Buffino, že to je zloděj. Víš ty co? Půjdeme ho chytit.“„Ba,“ vyštěkl pes samou horlivostí, „ba, už běžím.“ Sebrali se a šli spolu do zahrady.Byla černočerná noc. Buffino chtěl běžet napřed, ale tuze se potmě mátl a klopýtal každým krokem. „Jůro,“ šeptal úzkostně. „Jůro, vždyť já nevidím na krok!“„Já,“ řekla Jůra, „vidím v noci jako ve dne. Půjdu napřed a ty jdi po čichu za mnou.“ To také udělali.„Ono,“ vyhrkl Buffino najednou, „čichám něčí stopy.“ S nosem až u země hnal se teď po stopě, jako by nejjasněji viděl. Jůra za ním. „Pst,“ zašeptala po chvilce, „už ho vidím. Je zrovna před tebou.“„Aha,“ vykřikl Buffino silným hlasem, „hrrrr, hrrrr na něj, vrrrrhněte se na něj! Ha, ha, chlape, ha darrrebo, ha padouchu, ha ty halamo! Škrrrrť ho, dav ho, maž ho, mlať ho, vyhrrrrň si na něj rrrrukávy a rrrroztrrrrhej ho! Ha! ha, ha!“Když to zloděj slyšel, lekl se strašně a dal se na útěk. Buffino za ním, pokousal mu lýtka, roztrhal nohavice, skočil mu pod nohy, že ho porazil, a ještě mu nakousl ucho. Zloděj taktak že mohl vyskočit a vylezl strachem na strom. Ale teď zas přišla řada na Jůru: vylezla za ním, skočila mu do týla a drápala, kousala, škrabala, sekala, jak jen mohla. „Pfff,“ prskala přitom a syčela, „zasssolím ti, usssmrtím tě, nasssekám ti, rozsssápu tě na kusssy.“„Ha,“ řval dole Buffino, „dav ho, prašť ho, vraždi ho, sraz ho, hoď mi ho, zab ho, bouchni ho, spoutej ho, kousni, nepusť ho!“„Vzdávám se,“ vykřikl zloděj v smrtelné úzkosti a spadl se stromu jako pytel, klekl na kolena, zvedl ruce k nebi a prosil: „Nezabíjejte mne, prosím vás, vždyť já se už vzdávám. Veďte mě, proboha, kam chcete!“Tak tedy se dali na cestu zpátky: napřed Jura s ocasem vztyčeným jako šavle, pak zloděj s rukama zdviženýma, a naposledy Buffino. Na půl cestě je potkaly stráže s lucernami, protože ten hluk je probudil, a připojily se k průvodu. Tak přivedli Jůra a Buffino zloděje s velikou slávou do zámku. Sám král a králka se vzbudili a dívali se na to oknem, jen princezna spala a zaspala to všechno, a byla by zaspala snad i snídani, kdyby si Jůra, jako každého rána, nebyla přišla pohovět do jejích peřin s tváří tak líbeznou, jako by se docela nic nebylo v noci přihodilo.Ledacos ještě Jůra dovedla, ale to by ta pohádka neměla ani konce. Proto jen v rychlosti povím, že někdy chytala tlapkou v potůčku ryby, žrala ráda okurkový salát, chytala ptáčky, třeba to měla zakázáno, a přitom se tvářila nevinně jako anděl a dovedla si hrát tak hezky, že by se člověk na to celý den díval. Kdo by chtěl vědět o Jůře ještě něco víc, ať se jen s láskou dívá na kteroukoliv kočku; každá má v sobě kus Jůry a každá dovede tisíce pěkných a veselých kousků a neskrývá se s nimi před nikým, kdo ji netrápí.3. Jak detektývové kouzelníka honiliKdyž už si povídáme o tom, co všechno kočka dovede, musíme vypravovat ještě něco. Princezna kdesi cosi slyšela, že když číča padá z výšky, spadne vždycky na nohy a nic si přitom neudělá. I sebrala jednou Jůru, vylezla s ní na půdu, a aby to zkusila, pustila milou Jůru okýnkem dolů z náramné výšky. Honem pak vykoukla, spadla-li její micka opravdu na nohy; ale Jůra nespadla na nohy, protože spadla na hlavu jednomu pánovi, který šel zrovna dole po ulici. Snad mu Jůra v tom pádu nějak zaťala drápky do hlavy, nebo co se mu na tom jinak nelíbilo — zkrátka nenechal si kočku sedět na hlavě, jak snad si princezna myslila, že by měl udělat, nýbrž sundal ji, vstrčil ji pod kabát a rychlým krokem zmizel.Plačky mračky běžela princezna z půdy a rovnou k panu králi. „Bú, búú,“ plakala, „šel dole pán a ukradl nám Jů — Jůůru!“Slyšel to král a lekl se. „Kočka sem, kočka tam,“ myslel si, „ale tahle kočka má k nám přivést příštího krále. Tu bych,“ myslel si, „přece jen nerad ztratil.“Honem si dal zavolat policejního presidenta. „Tak a tak,“ povídá mu, „někdo nám ukradl černou kočku Jůru. Nesl ji pod kabátem a šel prý tudy tam pryč.“Policejní president svraštil obočí, přemýšlel půl hodiny a pak řekl: „Pane králi, já tu kočku najdu, s pomocí pánaboha, policie veřejné i tajné, všeho vojska, dělostřelectva, loďstva, hasičstva, lodí podmořských i vzducholodí, věštců, kartářek a všeho ostatního obyvatelstva.“Hned dal president svolat své nejlepší detektývy. Detektýv, děti, to je pán, který je ve službách tajné policie a je oblečen jako každý jiný člověk, jenomže je vždycky za něco přestrojen, aby ho nikdo nepoznal. A detektýv na všechno přijde, všechno nalezne, každého dohoní, všechno dovede a nebojí se ničeho. Jak vidíte, není to tak lehké být detektývem.Hned tedy svolal president své nejlepší detektývy. Byli to tři bratři, Všetečka, Všudybyl a Vševěd; dále lstivý Ital Signor Mazzani, veselý tlustý Holanďan Mynheer Valijse, slovanský obr báťuška Jakolev a zasmušilý, nemluvný Skot Mister Nevrley. Pět slov, a už věděli, oč jde; a kdo prý toho zloděje chytí, dostane velikou odměnu.„Si,“ zvolal Mazzani.„Jaa,“ řekl vesele Valijse.„Mm,“ zamručel Jakolev.„Well,“ dodal Nevrley stručně.Všetečka, Všudybyl a Vševěd na sebe prostě mrkli.Za čtvrt hodiny zvěděl Všetečka, že pán s černou kočkou pod kabátem šel Spálenou ulicí.Za půl hodiny přinesl Všudybyl, že pán s černou kočkou pod kabátem zahnul nahoru na Vinohrady.Za hodinu přihnal se Vševěd, že pán s černou kočkou pod kabátem sedí ve strašnické hospodě u sklenice piva.Mazzani, Valijse, Jakolev a Nevrley vskočili do připraveného automobilu a hnali se letem do Strašnic.„Hoši,“ řekl Mazzani, když tam dojeli, „zločince tak prohnaného se musíme zmocnit lstí. Nechte mne jednat.“ Přitom, chytrák, myslel jen na to, aby slíbenou odměnu dostal sám.Převlékl se tedy rychle za provazníka, který prodává provazy, a pustil se do hostince. Vidí tam sedět cizince v černých šatech, černovlasého, černovousého, bledých tváří a překrásných, třebaže tesklivých očí. „To je on,“ pochopil detektýv ihned.„Pane siňore kavaljéro,“ začal na něj švadronit lámanou češtinou, „prodávám provazy, krásné, pevné provazy, nejsou k přetržení, nejsou k rozvázání, provazy jako ze železa.“ Přitom ukazoval své provazy, všelijak je rozkládal, natahoval, roztahoval, rozvíjel, přehazoval z ruky do ruky, ale přitom mu oči jenjen jely po tom, aby honem hodil kličku z provazů cizinci na ruce, zadrhl rychle a svázal.„Nepotřebuji,“ řekl cizinec a něco si psal prstem na stole. „Jen se podívejte, pane,“ drmolil Mazzani ještě horlivěji a přehazoval, natahoval, rozvíjel provazy ještě rychleji, „jen se podívejte, jak jsou dlouhé, jak jsou pevné, jak jsou tenké, jak jsou silné, jak jsou bílé, jak jsou dobré, jak jsou - jak jsou - Diavolo,“ vykřikl najednou úzkostí, „co to je?“ Jak ty provazy přehazoval a roztahoval, rozkládal a převracel, začaly se mu tak nějak divně do nich zaplétat ruce; a provazy se mu samy od sebe zadrhovaly, zakličkovaly, zaplétaly, zauzlovaly, svazovaly, stahovaly, a najednou (koukal jako blázen) má jimi sám ruce nadobro a pevně spoutány.Mazzani se až zapotil úzkostí, ale myslel si, že se ještě vyplete. Začal sebou kroutit a svíjet, házet a zmítat, skákal, shýbal se a točil se, aby se nějak z těch provazů vymotal, a přitom mlel pořád rychleji: „Podívejte se, podívejte se, jaká to je práce, jaká síla, jaká pevnost, jaká tuhost, jaká délka, jaká pružnost, jaká krása, jaké, panebože, provazy!“ A jak se tak kroutil a skákal, pořád pevněji a rychleji se kolem něj provazy otáčely a zavíjely, zadrhovaly a utahovaly, až bez dechu, spoután na rukou a nohou, křížem krážem převázán a sešněrován, svalil se Signor Mazzani na zem.Cizinec seděl, ani brvou nepohnul, ani smutné oči nezvedl, jen jako by si prstem něco kreslil na stole.Zatím už detektývům venku bylo divné, že se Mazzani nevrací. „Mm,“ zvolal Jakolev odhodlaně a hnal se do hospody. Kouká — Mazzani leží svázán na zemi a za stolem cizinec, s hlavou svěšenou, si něco kreslí prstem na ubruse.„Mm,“ zabručel obr Jakolev.„Co tím,“ ptal se cizinec, „chcete říci?“„Že vás zatýkám,“ řekl Jakolev drsně.Cizinec jenom pozvedl své čarokrásné oči.Jakolev už napřahoval svou ohromnou pěst, ale před těma očima se mu dělalo nějak nevolno. I zastrčil obě ruce do kapes a povídá: „Já, tento, abyste šel raději dobrovolně. Koho já chytnu, tomu nezůstane celá kostička v těle.“„Tak,“ řekl cizinec.„Baže,“ pokračoval detektýv. „A komu poklepám na rameno, ten je už navěky chromý. Mně říkají Silný Jakolev.“„Milý báťuško,“ povídá cizinec, „to je sic pěkné, ale síla není všechno. A když se mnou mluvíte, mohl byste laskavě vytáhnout své ploutve z kapsy.“Jakolev se trochu zastyděl a hned chtěl vytáhnout ruce z kapes. Ale co to? Nemůže a nemůže je dostat ven. Zkouší to s pravou — drží v kapse jako přirostlá. Zkouší to s levou — jako by ji centy v kapse držely. A i kdyby to centy byly, vytáhl by je, ale ruku z kapsy vytáhnout nemůže a nemůže, ať tahá a trhá a škubá sebevíc.„To jsou špatné žerty,“ mručel Jakolev bezmocně.„Ani ne tak špatné, jak si myslíte,“ řekl cizinec tiše a kreslil si dál prstem po stole.Zatímco Jakolev se namáhal a potil a svíjel, aby dostal ruce z kapes, bylo detektývům divné, že se nevrací. „Půjdu tam,“ řekl Valijse krátce, a jak byl široký, valil se do hospody. Kouká, — Mazzani leží spoután na zemi, Jakolev s rukama v kapsách tancuje po sednici jako medvěd a za stolem cizinec, s hlavou svěšenou, si čmárá prstem po stole.„Jdete mne zatknout?“ ozval se cizinec, dříve než Valijse mohl něco říci.„K službám,“ zvolal ochotně Valijse a vytáhl z kapsy železná pouta. „Račte jen, vašnosti, ručičky nastavit, dáme na ně pouta, prosím, hezká chladná pouta, docela nová poutečka, vašnosti, z nejjemnější ocele, s krásným pancéřovým řetízkem, všechno nejlepší jakosti.“ Přitom žertovný Valijse řinčel pouty a přehazoval je z ruky do ruky, jako by zboží ukazoval. „Račte si vybrat,“ mlel vesele dál, „nikoho nenutíme, jen tak trochu toho, kdo sám nechce; velejemné brazolety, vašnosti, s patentním zámkem, dobře přiléhající, nikde netlačí a nikde neškrtí,“ — tu počal Valijse rudnout a potit se a přehazovat pouta rychleji a rychleji z ruky do ruky — „překrásná pou-pouta, dělaná zrovna pro pána, au, jemine, jemine! z dělové oce-oce-ocele, pane, kalená v oh-oh-oh-oh jemine! v ohni, v nejžha-ha-ha-ha-au nejžhavější vý-výýý-výíííhni a — saakra!“ zařval náhle Valijse a praštil pouty o zem. Jak by, chudák, nepraštil! a jak by je v rukou nepřehazoval! vždyť pouta byla do běla rozžhavena, a sotva dopadla na zem, propálila podlahu, div ji plamenem nezapálila.Zatím se venku Nevrley už divil, že se nikdo nevrací. „Well,“ zvolal odhodlaně, vytáhl revolver a vnikl do hospody. Kouká — všude plno čoudu, Valijse skáče bolestí po sednici a fouká si do dlaní, Jakolev se svíjí s rukama v kapsách, Mazzani leží spoután na zemi a za stolem cizinec, s hlavou svěšenou, si čmárá něco na ubruse.„Well,“ pronesl Nevrley a šel s revolverem rovnou na cizince.Cizinec zvedl na něho svůj sladký, zamyšlený pohled. Nevrley pocítil, že se mu zatřásla ruka před těma očima, ale přemohl se a vypálil z největší blízkosti cizinci všech šest ran z revolveru do čela mezi oči.„Jste už hotov?“ tázal se cizinec.„Ještě ne,“ odtušil Nevrley, vytáhl druhý revolver a vypálil dalších šest ran cizinci do čela.„Hotovo?“ zeptal se cizinec.„Ano,“ řekl Nevrley, otočil se na patě, a založiv ruce, sedl si v koutě na lavici.„Tedy zaplatím,“ zvolal cizinec a zacinkal šestákem o sklenici. Nikdo z domácích lidí nepřišel. Všichni se schovali strachem na půdě, když slyšeli střelbu. I nechal cizinec šesták na stole, pozdravil detektývy a klidně odešel.V téže chvíli se objevila v jednom okně hlava Všetečkova, v druhém Všudybylova a ve třetím Vševědova. První skočil Všetečka oknem do světnice. „Hoši,“ povídá, „kde ho máte?“ A dal se do smíchu.Druhým oknem skočil Všudybyl. „Mně se zdá,“ smál se, „že Mazzani tuhle válí se po zemi.“Třetím oknem skočil Vševěd. „A mně,“ povídá, „že Valijse je teď nějak nevrlej.“„Já myslím,“ přidal polínko Všetečka, „že Nevrley teď nekouká jako lev.“„A já zas,“ dopověděl Všudybyl, „že Jakolev není zrovna mazaný.“Mazzani si sedl na podlaze. „Hoši,“ bránil se, „to není jen tak. „Mne ten zloděj spoutal a přitom na mne prstem nesáhl.“„A mně,“ mručel Jakolev, „přimrazil ruce do kapes.“„A mně,“ naříkal Valijse, „rozžhavil pouta v rukou.“„Well,“ dodal Nevrley, „to všechno nic není. Ale já jsem mu vpálil dvanáct kulí do čela, a nezůstalo po nich ani škrábnutí.“Všetečka, Všudybyl a Vševěd se na sebe podívali.„Mně se zdá,“ začal Všetečka.„— že ten zloděj —“ pokračoval Všudybyl.„— je vlastně kouzelník,“ dokončil Vševěd.„Ale co, hoši,“ řekl zase Všetečka, „v pasti ho máme. My jsme s sebou přivedli tisíc vojáků —“„— a dali jsme obklíčit tuhle hospodu,“ pokračoval Všudybyl.„— že ani myš odtud neuteče,“ dodal Vševěd.V tom okamžiku zazněla venku rána z tisíce pušek, jako by hrom udeřil.„Už je po něm,“ zvolali všichni detektývové jako jedněmi ústy.Rozlétly se dveře a do sednice skočil velitel těch vojáků. „Poslušně hlásím,“ spustil, „že jsme hospodu obklíčili. Dal jsem rozkaz, že ani myš nesmí z hospody ven. A tu vám, hoši, vylítla ze dveří bílá holubička s něžnýma očima a kroužila mně kolem hlavy.“„Ah,“ zvolali všichni; jen Nevrley řekl „Well“. „Rozsekl jsem šavlí tu holubičku,“ pokračoval velitel, „a zároveň všech tisíc vojáků do ní střelilo. Holubička se rozletěla na tisíc kousků, ale z každého kousku se vám udělal bílý motýl a třepetal se pryč. Poslušně hlásím, co teď.“Všetečka zajiskřil očima. „Dobrá,“ rozkázal, „povoláte všechno vojsko, zálohy i domobranu, pošlete je po všech zemích, aby pochytali ty motýly.“To se také stalo, a můžeme říci předem, že z toho pak povstala tuze pěkná sbírka motýlů, kterou ještě dnes ukazují v Národním muzeu. Kdo je v Praze, musí se na ni jít podívat.Zatím však řekl Všudybyl těm ostatním: „Hoši, vy tu teď nejste nic platni, my už se nějak uradíme i bez vás.“I šli smutně a s prázdnýma rukama zpátky: Mazzani, Valijse, Nevrley, Jakolev.Dlouho se radili Všetečka, Všudybyl a Vševěd, jak na kouzelníka. Přitom vykouřili cent tabáku, snědli a vypili všechno, co bylo ve Strašnicích k dostání, ale na nic nepřišli. Konečně řekl Vševěd: „Kluci, takhle to nepůjde. Musíme se trochu provětrat.“Šli tedy ven, a sotva přišli před hospodu, koho tam nevidí než sama kouzelníka. Seděl tam a díval se náramně zvědavě, co budou dělat.„Tady je,“ vykřikl Všetečka radostně a jedním skokem chytil kouzelníka za rameno. Ale v ten ráz se kouzelník změnil v stříbrolesklého hada, a Všetečka jím leknutím praštil o zem.Byl tu hned Všudybyl a hodil na toho hada svůj kabát. Ale z hada se udělala zlatá muška a vyklouzla knoflíkovou dírkou na boží vzduch.Vyskočil Vševěd a chytil tu zlatou mouchu do čepice, ale z mouchy se udělal stříbrný potůček a běžel, běžel pryč i s čepicí.Skočili všichni do hospody pro sklenice, aby chytili potůček do sklenic. Ale už jim stříbrný potůček uběhl a vtekl do Vltavy. Proto je i dnes Vltava, když je v dobré náladě, tak krásně stříbrná: to vzpomíná na kouzelníka, šumí zamyšlená a třpytí se, že se člověku až hlava zatočí.Ale zatím stáli Všudybyl, Vševěd a Všetečka na břehu Vltavy a přemýšleli, co teď. Tu vystrčila z vody hlavu stříbrná ryba a dívala se na ně zářnýma černýma očima, vpravdě očima kouzelníkovýma. I koupili si všichni tři detektývové rybářské pruty a začali chytat ve Vltavě ryby. Ještě dnes je tam můžete vidět, jak po celé dny sedí s prutem na loďkách, chytají ryby a nemluví ani slova, a nedojdou klidu, dokud nechytí stříbrnou černookou rybu.Ještě mnoho jiných detektývů hledělo chytit kouzelníka, ale marně. Stávalo se jim, když uháněli automobilem, aby ho chytli, že najednou vystrčila srna hlavu z mlází a dívala se na ně černýma, něžnýma, zvědavýma očima; a když letěli aeroplánem, letěl za nimi orel a nespouštěl z nich své pyšné, planoucí oči; a když pluli lodí, vyšvihl se z moře delfín a upíral na ně svůj rozumný, pokojný pohled; a i když seděli ve svých pracovnách a přemýšleli, stávalo se, že květiny na stole začaly zářit a hleděly na ně zvědavě a sličně, nebo že jejich policejní pes zvedl náhle hlavu a obrátil k nim oči tak lidské a krásné, jakých jindy nemíval. Odevšad, zdálo se jim, hledí na ně kouzelník, hledí a zase zaniká: jakpak by ho mohli chytit?4. Kterak slavný Sidney Hall kouzelníka chytilTo všechno četl v novinách slavný Sidney Hall, americký detektýv, zamyslil se hluboce a rozhodl se, že zkusí sám, chytí-li kouzelníka. Přestrojil se tedy za milionáře, vzal do kapsy revolver a jel do Evropy.Když sem přijel, představil se hned policejnímu presidentovi. Ten mu tedy všechno vyložil, jak honili kouzelníka, a skončil: „Podle toho všeho je už docela nemožné dostat toho zlosyna před soudnou stolici.“Sidney Hall se usmál: „Do čtyřiceti dnů vám ho přivedu zatčeného.“„Nemožno,“ zvolal president.„Vsaďme se o misku hrušek,“ řekl Sidney Hall. Sidney Hall totiž tuze rád jedl hrušky a stejně rád se sázel.„Platí,“ zvolal president. „A jak to, prosím vás, uděláte?“„Především tak,“ povídá Sidney Hall, „že budu muset dělat cestu kolem celého světa. Ale na to bych potřeboval hromadu peněz.“Dal mu tedy president hromadu peněz, a aby se zdál chytrý, povídá: „Aha, už tuším váš plán. Ale musíme věc udržet v tajnosti, aby se kouzelník nedověděl, že ho honíme.“„Naopak,“ řekl detektýv, „hned zítra dáte do všech novin na světě, že slavný Sidney Hall se zavázal chytit kouzelníka do čtyřiceti dnů. Zatím mám tu čest se vám poroučet.“Rovnou pak šel pan Sidney Hall k jednomu proslulému cestovateli, který už dělal cestu kolem světa za padesát dní, a povídá: „Vsaďme se, že udělám cestu kolem světa za čtyřicet dní.“„Nemožno,“ řekl cestovatel. „Pan Fox udělal cestu kolem světa za osmdesát dní, já sám za padesát dní, a rychleji to už ani nejde.“„Vsaďme se,“ na to Sidney Hall, „o tisíc tolarů, že to udělám.“Tak se tedy vsadili.Ještě té noci Sidney Hall odjel. Za týden přišel od něho telegram z Alexandrie v Egyptě: „Jsem na stopě. Sidney Hall.“Po sedmi dnech zase přiletěl telegram z Bombaje v Indii: „Kličky se stahují. Vše jde výborně. Dopis následuje. Sidney Hall.“O něco později došel dopis z Bombaje, ale byl psán tajným písmem, kterému nikdo nerozuměl.Po dalších osmi dnech přiletěl z Nagasaki v Japonsku poštovní holub s lístkem na hrdélku, kde stálo: „Blížím se k cíli. Očekávejte mne. Sidney Hall.“Pak přišla depeše ze San Franciska v Americe: „Mám rýmu. Jinak vše v pořádku. Uchystejte hrušky. Sidney Hall.“Třicátého devátého dne po odjezdu došel konečně telegram z Amsterodamu v Holandsku: „Přijedu zítra večer v 7 hodin 15 minut. Uchystejte hrušky. Nejraději máslovky. Sidney Hall.“Čtyřicátého dne v 7 hodin 15 minut večer přirachotil vlak na nádraží. Z vlaku vyskočil pan Sidney Hall a za ním sestoupil kouzelník, vážný, bledý a s očima sklopenýma. Všichni detektývové čekali na nádraží a divili se tuze, že kouzelník není ani spoután. Než Sidney Hall jim jen pokynul rukou a řekl: „Čekejte mne, hoši, dnes večer v hospodě U modrého psa. Musím jen toho pána dovézt do vězení.“ Vstoupil pak i s kouzelníkem do drožky, ale ještě si vzpomněl a volal z vozu: „A ty hrušky mně tam přineste!“Večer tedy čekala mísa překrásných hrušek, obklopená všemi detektývy, na pana Sidneye Halla. Užuž si všichni mysleli, že ani nepřijde, když tu se otevřely dveře do hospody a vešel prastarý, vetchý dědeček, co prodává po hospodách rybičky a okurky.„Dědečku,“ řekli mu detektývové, „my asi nic nekoupíme.“ „To je škoda,“ řekl dědeček, a najednou se začal celý třást a klepat, chrčel, kuckal, dusil se a klesl bez dechu na židli.„Proboha,“ vykřikl jeden detektýv, „snad nám tu neumře!“„Ne,“ kuckal dědeček a svíjel se, „já to už nevydržím!“ A tu všichni viděli, že se vlastně dědeček tak hrozně směje a nemůže ani přestat. Slzy mu tekly, hlas přeskakoval, tváře modraly, a jen už sténal: „Děti, děti, já to nevydržím!“„Dědečku,“ řekli detektývové, „co tu chcete?“Tu dědeček vstal, potácel se ke stolu, vybral si z mísy nejkrásnější hrušku, oloupal ji a jedním rázem ji snědl. Teprve pak si strhl falešnou bradu, falešný nos, falešné šediny a modré brýle a ukázal hladce oholenou, usměvavou tvář Sidneye Halla.„Hoši,“ řekl Sidney Hall omluvně, „nezlobte se na mě; ale já jsem musil po celých čtyřicet dní přemáhat smích.“„Kdy jste kouzelníka chytil?“ ptali se detektývové jedním hlasem.„Teprve včera,“ pravil slavný Sidney Hall; „ale už hned od začátku mně bylo do smíchu, jak ho napálím.“„A jak jste ho,“ naléhali detektývové, „prosím vás, dostal?“„Inu,“ povídal Sidney Hall, „to je vám celá historie. Já vám to, hoši, povím, jen co si sním ještě tuhle hrušku.“Když ji snědl, začal asi takhle: „Poslouchejte, kolegové, především a hlavně vám povím to, že pořádný detektýv nesmí být osel.“ Přitom se rozhlédl dokola, jako by snad mohl nalézt nějakého osla mezi přítomnými.„A co dál?“ ptali se detektývové.„Co dál?“ řekl Sidney Hall. „Za druhé, musí být drbaný. A za třetí,“ pokračoval, loupaje si novou hrušku, „musí mít trochu za ušima. Víte snad, jak se chytá myš?“„Na špek,“ řekli detektývové.„A víte, nač se chytá ryba?“„Na červa či žížalu.“„A víte, nač se chytá kouzelník?“„Nevíme.“„Kouzelník,“ řekl poučně Sidney Hall, „se chytá jako každý jiný člověk: totiž na vlastní slabost. Nejdřív se musí nalézt, jakou má slabost. A víte, hoši, jakou měl slabost kouzelník?“„Nevíme.“„Zvědavost,“ prohlásil pan Sidney Hall. „Všechno dovedl kouzelník, ale byl zvědavý. Ukrutně zvědavý. Ale teď si musím sníst tuhle hrušku.“Když ji snědl, pokračoval: „Vy jste si všichni mysleli, že stíháte kouzelníka. Ale zatím kouzelník stíhal vás. Šel za vámi a nepouštěl vás z očí. Byl strašně zvědavý a chtěl všechno vidět, co proti němu podnikáte. Pořád se točil za vámi, když jste ho honili. A na jeho zvědavosti jsem postavil svůj plán.“„Jaký plán?“ křičeli detektývové dychtivě.„Inu, takovýhle. Ta cesta kolem světa, to byl, hoši, jen výlet pro zábavu. Já už jsem chtěl dávno dělat cestu kolem světa. Jenom jsem neměl jaksi příležitost. Ale když jsem přišel sem, věděl jsem hned, že kouzelník půjde pořád za mnou, aby viděl, jak ho budu chytat. Taková už je jeho zvědavost. Nu což, řekl jsem si, potáhnu ho za sebou kolem světa; sám přitom něco uvidím a jeho neztratím z očí. Totiž on mne neztratí z očí. A aby byla jeho zvědavost ještě větší, vsadil jsem se, že to pořídím za čtyřicet dní. Ale teď si sním tuhle krásnou hrušku.“Když ji dojedl, řekl: „Není nad hrušky. Tedy vzal jsem si revolver a peníze, přestrojil jsem se za švédského obchodníka a jel jsem. Nejdřív do Janova; víte, hoši, to je v Itálii, a když tam člověk jede, vidí celé Alpy. Je vám to výška náramná, ty Alpy; když se na vrcholu Alp utrhne kámen, padá dolů tak dlouho, že zatím docela obroste mechem, než dopadne. A z Janova jsem pak chtěl jet lodí do Alexandrie v Egyptě.Janov je tuze krásný přístav, tak krásný, že tam každá loď běží už zdaleka sama. Na sto mil od Janova přestanou v parnících topit, kola se netočí a plachty se stáhnou, ale loď už se tak těší do Janova, že tam dopluje sama od sebe.Má loď měla vyjet ve čtyři hodiny odpoledne punkto. Ve tři hodiny padesát minut běžím do přístavu, ale cestou vidím plakat malou holčičku.,Bobečku,‘ povídám jí, ,co pláčeš?‘,Béé,‘ naříká bobeček, ,já jsem se ztjatila!‘,Když ses ztratila,‘ povídám, ,tak se hledej.‘,Ale já jsem ztjatila maminku,‘ bečí bobeček, ,a nevím, kde je.‘,To je jiná,‘ povídám, vezmu holčičku za ruku a hledám její maminku. Kluci, hodinu jsem běhal po Janově, než jsem tu maminku našel. Ale co teď? Bylo čtyři hodiny padesát minut. Má loď musela už dávno odjet. Kvůli bobečkovi, myslil jsem si, jsem propásl celý den. S neveselou šel jsem do přístavu, a tu, koukám, ta loď tam ještě stojí. Já honem do ní. ,Nu, Švejdo,‘ povídá mi kapitán lodi, ,dal jste si na čase. Byli bychom vám už dávno ujeli, kdyby se nám tak nějak divně nebyla zapletla kotva na dně, že jsme ji po celou hodinu nemohli vytáhnout.‘ Já, toť se ví, jsem tomu byl rád. Ale teď bych si snad mohl sníst hrušku.“Když ji dojedl, řekl: „Ta byla, panečku, tuze dobrá. Tak tedy jsme vyjeli na Středozemní moře. To je vám tak krásně modré, že člověk neví, kde je obloha a kde je moře. Proto jsou všude na lodích i na břehu tabulky, a na těch je napsáno, kde je nahoře a kde je dole. Jinak by si to člověk spletl. Však tuhle, povídal nám kapitán, si to jedna loď spletla a místo po moři se pustila po nebi; a protože je nebe nekonečné, dosud se nevrátila a nikdo neví, kde je. A po tom moři jsme dopluli do Alexandrie. Alexandrie je město veliké, protože bylo založeno od Alexandra Velikého.Z Alexandrie jsem poslal ten telegram, aby si kouzelník myslil, že se o něho starám. Ale já jsem se o něho pranic nestaral, jen jsem ho všude tušil. Když rackové nebo kormoráni obletovali loď nebo albatros v dáli brázdil svým rychlým křídlem oblohu, věděl jsem, že snad mezi nimi je kouzelník a doprovází mne. Když rybička vypoulila na mne oči z hlubiny mořské, cítil jsem, že snadonna mne pohlíží jejíma očima. A když vlaštovky ve svém letu přes moře se snesly na ráhna naší lodi, byl jsem skoro jist, že ta bílá mezi nimi, ta nejkrásnější ze všech, jeon.Ale když už jsem byl v Alexandrii, zajel jsem si po posvátné řece Nilu dolů do Káhiry. To je vám město tak veliké, že by se samo v sobě nevyznalo, kdyby tam nebyli postavili vysokánské mešity a minarety. Ty je vidět z takové dálky, že i nejvzdálenější domky se podle nich vyznají, kde jsou.U Káhiry jsem se šel vykoupat do Nilu, protože tam je tuze horko. Měl jsem na sobě jen plavky a revolver, a ostatní šaty jsem nechal na břehu. Tu vám vyleze na břeh obrovský krokodýl a sežral mně ty šaty se vším všudy, i s hodinkami a penězi. Jdu tedy na něj a vypálím šest ran z revolveru. Ale kulky se odrazily od jeho krunýře, jako by byl z ocele. A krokodýl se mně hlasitě vysmál. Ale teď si sním hrušku.“Když byl hotov s hruškou, pokračoval pan Sidney Hall ve svém vypravování: „To víte, bando, že každý krokodýl umí plakat a křičet jako malé dítě. Tím láká lidi do vody. Člověk si myslí, že se tam topí dítě, a běží mu na pomoc, a tu ho krokodýl chytne a sežere. Ale tenhle krokodýl byl tak starý a moudrý, že se naučil nejen plakat jako dítě, nýbrž i nadávat jako námořník, zpívat jako operní zpěvačka a vůbec mluvit jako člověk. Vždyť prý přijal i tureckou víru.Ale mně bylo trochu ouzko. Co si počnu bez šatů a peněz? Tu, kde se vzal tu se vzal, stál vedle mne černý Arab a povídá té obludě: ,Ty, krokodýle, ty jsi sežral šaty i s hodinkami?‘,Sežral,‘ řekl krokodýl.,Hloupej,‘ povídá Arab, ,vždyť ty hodinky nebyly nataženy. K čemu ti budou hodinky, když nejdou?‘Krokodýl chvilku uvažoval, a pak mi povídá: ,Ty, já bych trochu otevřel pusu; sáhni mně do žaludku, vyndej ty hodinky, natáhni je a dej je zas na místo.‘,I což,‘ jářku, ,udělal bych to, ale ty bys mi ukousl ruku. Víš ty co? Já ti strčím kolmo mezi tvé čelisti tuhle hůl, abys nemohl svou šerednou tlamu zavřít.‘,Já nemám šerednou tlamu,‘ řekl krokodýl. ,Ale když jinak nedáš, strč tu hůl mezi mé ctihodné čelisti a dělej honem.‘Já, toť se ví, jsem to udělal, vytáhl jsem mu ze žaludku nejen hodinky, nýbrž i své šaty, boty a klobouk, a povídám: ,Tu hůl, starý, ti teď nechám v hubě na památku.‘ Krokodýl chtěl nadávat, ale nemohl, protože měl tlamu dokořán a v ní vzepřenou hůl; chtěl mne sežrat a nemohl; chtěl prosit a nemohl. Já jsem se klidně ustrojil a řekl jsem mu: ,A abys to věděl, máš šerednou, protivnou, hloupou tlamu,‘ a naplil jsem mu do ní. Tu vyhrkly krokodýlovi vztekem slzy.Když jsem se ohlédl po Arabovi, který mně tak chytře pomohl, byl tentam. A ten krokodýl podnes plove po Nilu s tlamou dokořán.Z Alexandrie jsem zase vyplul do Bombaje, přestrojen za indického rádžu čili knížete. Hoši, to mi to slušelo! Nejdříve jsme pluli po Rudém moři. To se tak jmenuje, protože se pořád stydí, že není větší. Když byla všechna moře ještě mladá a maličká a měla teprve vyrůst, hrálo si Rudé moře na břehu s arabskými dětmi a přitom mu tak uběhl čas, že zapomnělo růst, třebaže mu pánbůh uchystal kolem dokola na pouštích pěkný písek, aby si z něho udělalo dno. Teprve v poslední chvíli si na to vzpomnělo, ale už mohlo vyrůst jen do délky, a ještě nechalo pruh suché země mezi sebou a Středozemním mořem, se kterým se mělo spojit. Nad tím se trápilo tak, že tuhle se lidé nad ním slitovali a spojili obě moře průplavem. Od té doby se Rudé moře už tak nečervená.Když jsme už byli za ním, spal jsem jednou ve své kajutě. Najednou někdo zaťuká na mé dveře. Jdu otevřít — na chodbě nikdo. Chvíli čekám, a tu slyším, že se k mé kajutě blíží dva plavci. ,Zabijeme toho rádžu,‘ šeptá jeden, ,a sebereme mu perly a diamanty, co nosí na šatech.‘ Na mou duši, hoši, všechny mé perly a diamanty byly skleněné. ,Počkej tady,‘ šeptá druhý plavec, ,zapomněl jsem nahoře nůž‘. Zatímco běžel pro nůž, chytil jsem druhého plavce za krk, zacpal jsem mu ústa, oblékl jsem ho za rádžu a svázaného položil na svou postel. Pak jsem si vzal jeho šaty a postavil jsem se na jeho místo přede dveře. Když přišel ten druhý s nožem, povídám mu: ,Už rádžu nezabíjej, já jsem ho zardousil; ale jdi a seber mu perly a diamanty, zatímco já budu tady dávat pozor.‘ Jen vlezl ten druhý do mé kajuty, hned jsem ho zamkl na klíč a jdu ke kapitánovi. ,Kapitáne,‘ jářku, ,dostal jsem divnou návštěvu.‘ — Když kapitán viděl, co se stalo, dal vymrskat oběma plavcům; ale já jsem svolal všechny ostatní, ukazuju jim své perly a diamanty a povídám: ,Abyste viděli, děti a lotři, jak málo záleží moudrému na perlách a diamantech, tak flink!‘ A hodil jsem všechny své skleněné klenoty do moře. Tu se mi všichni začali klanět a volali: ,Ó, moudrý je rádža a vznešený!‘Ale kdo to zaklepal na mou kajutu a zachránil mi život, to podnes nevím. A teď si sním tuhle pěknou, velikou hrušku.“Ještě s ní nebyl hotov, a už mluvil dál plnými ústy: „Tak jsme šťastně dopluli do Bombaje v Indii. Indie, hoši, je země veliká a zvláštní. Když na to přijde, je tam tak horko, že je tam i voda načisto suchá a musí se polévat, aby se nevypařila. Lesy jsou tam tak husté, že v nich není místa ani pro stromy, a tomu se pak říká prales. Když zaprší, roste všechno náramně; i celé kostely vyrostou ze země, jako u nás houby, a proto je například v Benaresu tolik kostelů. A opic je tam, jako u nás vrabců, a jsou tak krotké, že vám vlezou i do sednice. Někdy se člověk ráno probudí a najde ve své posteli místo sebe sama opici. Tak jsou ty potvory krotké. A hadi jsou tam tak dlouzí, že když se takový had ohlídne na svůj ocas, nepozná ani, že je to jeho vlastní ocas, a myslí si, že ho honí nějaký had ještě větší, než je on sám; tu se dá před ním na útěk a bídně zahyne uštváním. A to vám ještě nic nepovídám o slonech, kteří tam jsou doma. Vůbec, hoši, Indie je země veliká.Z Bombaje jsem zase poslal telegram a pak ten dopis tajným písmem, aby si kouzelník myslil, že mám bůhvíco za lubem.“„Co bylo psáno v tom dopise?“ ptali se detektývové.„Já,“ chlubil se honem jeden detektýv, „jsem ten váš dopis napolovic rozluštil.“„To jste chytřejší než já,“ děl na to slavný Sidney Hall, „protože já bych ho sám rozluštit nemohl. Byly to jen čiryčáry, které měly vypadat jako tajné písmo. Ale z Bombaje jsem pak jel vlakem do Kalkaty. V Indii jsou vám ve vlacích místo sedadel koupací vany, aby člověku nebylo tak horko. Jeli jsme pouštěmi a pralesy. V houštinách viděl jsem svítit strašné oči tygří a na říčních brodech jsem se potkával s moudrým pohledem vznešených očí bílého slona. Skalní orel předháněl náš vlak a duhový motýl se zatřepetal u oken vlaku. Ve všem tom, hoši, jsem cítil blízkost kouzelníkovu.Blízko Kalkaty jsme se přiblížili k posvátnému Gangu. To je vám řeka tak široká, že když hodíte kamenem na druhý břeh, letí ten kámen půldruhé hodiny. Když jsme zrovna jeli po břehu, prala tam nějaká ženská prádlo. Tu se příliš nahnula nebo co, zkrátka spadla do vody a tonula. Já hned skočím z rozjetého vlaku a vytáhnu tu indickou nešiku na břeh. Myslím, hoši, že by to udělal každý z vás.“Detektývové souhlasně zabručeli.„No ale,“ pokračoval Sidney Hall, „abych nelhal, tohleto jsem tak lacino nepořídil. Když jsem se s tou ženskou ve vodě tahal, přišel na mne neřád aligátor a šeredně mi pokousal ruku. Ženskou jsem na břeh dostal, ale sám jsem se poroučel na zem. Čtyři dny mne pak ošetřovaly indické báby, a — slovem — tuhle mám na památku zlatý prsten. Zkrátka, kluci, lidé dovedou být všude na světě vděčni, i když jsou to černí pohani, a takový naháč v Indii není o nic horší člověk nežli někdo z nás, abastafidli.Ale co platno, pět dní jsem ztratil. A s nimi jsem ztratil i svou sázku. Seděl jsem na břehu a myslil jsem si: Teď už to nepořídím do čtyřiceti dnů. Tisíc dolarů sázky v pekle. A mísa hrušek také v pekle. A co tak myslím, připlula tam taková, no, džunka se tomu říká, taková hloupá lodička s plachtami z lýkových rohoží. A na ní tři hnědí tatrmani, Malajci, a zubí se na mne, jako bych byl k jídlu. ,Nia nania pche chem Nagasaki,‘ drmolí na mne jeden z nich. ,Ach ty Kašpare,‘ povídám, ,copak ti rozumím?‘ ,Nia nania pche chem Nagasaki,‘ mele zase a směje se na mne způsobem, o kterém si snad myslil, že je líbezný. Ale ,Nagasaki‘ jsem rozuměl. To je přístav v Japonsku, kam jsem zrovna chtěl plout. ,Do Nagasaki,‘ povídám, ,v takovéhle bečce? Ani za nic.‘ ,Nai,‘ na to on, a brebentí ještě něco, ukazuje na svou džunku, na nebe, na své srdce, a zkrátka jako abych jel s ním. ,Ani za mísu hrušek,‘ povídám. A tu ti tři hnědí satani vám na mne skočili, porazili mne na zem, zabalili do rohoží a hodili do své džunky jako balík. Co jsem si přitom myslil, nebylo tuze hezké, ale nakonec jsem v těch rohožích usnul. Když jsem se probudil, nebyl jsem v džunce, ale na mořském břehu, nad hlavou místo slunce velikou chryzantému, a stromy kolem byly pěkně olakované, každé zrníčko písku na břehu čistě umyté a ohlazené, a podle té čistoty jsem poznal, že jsem v Japonsku. A když jsem potkal prvního copatého, žlutého jelimánka, ptám se ho: ,Kde bych, medle, občane, asi byl?‘ A on se směje a povídá ,Nagasaki‘.“„Hoši,“ pokračoval pan Sidney Hall zamyšleně, „říká se, že nejsem hloupý. Ale abych pochopil, jak jsem se v mizerné džunce dostal přes noc z Kalkaty do Nagasaki, když nejrychlejší loď to udělá za deset dní — na to jsem, odpusťte, trochu hloupý. Ale teď si sním tuhle hrušku.“Když ji pečlivě oloupal a snědl, mluvil dále: „Japonsko je země veliká a zvláštní, a lid je tam veselý a dovedný. Umějí dělat tak tenké čajové číšky z porculánu, že už na ně není ani žádného porculánu potřeba, vezme se jenom palec, zakrouží se jím ve vzduchu, pak se to navrchu pěkně omaluje, a číška je hotova. A kdybych vám řekl, jak Japonci dovedou malovat, ani byste mi to nevěřili. Viděl jsem jednoho malíře, kterému vypadl štětec z ruky na bílý papír; a jak se ten štětec po papíře kutálel, vymaloval vám krajinu s domky a stromy, lidi na ulici a na nebi divoké husy. Když jsem se tomu divil, povídá mi ten malíř: ,To nic není proti tomu, co dovedl můj nebožtík učitel. Jednou si za deště zablátil své ctihodné papuče. Když bláto trochu oschlo, ukázal nám je: na jedné papuči bylo blátem vymalováno, jak psi a myslivci honí zajíce, a na druhé, jak si hrají děti na školu a učitele.‘Z Nagasaki jsem pak jel parníkem do San Franciska v Americe. Na té cestě se nestalo nic zvláštního, ledaže náš parník v bouři ztroskotal a potápěl se. Všichni jsme honem naskákali do záchranných člunů, ale když už byly načisto plné, volají dva plavci v potápějící se lodi: ,Tady je ještě nějaká panička. Nemáte tam na člunu pro ni trochu místa?‘ ,Nemáme,‘ křičeli někteří; ale já jsem zavolal: ,I máme, jen ji sem dejte!‘ Tu oni mne hodili do vody, aby tedy pro ni udělali ve člunu místo. No, hoši, tuze jsem se tomu ani nebránil; panička, myslel jsem si, má vždycky přednost. Když se loď potopila a čluny odpluly, byl jsem sám a sám na širém moři. Sedl jsem si na nějaké prkno a houpal jsem se na vlnách; bylo by to jinak docela hezké, až na to veliké mokro. Plul jsem tak den a noc, a už se mně jaksi zdálo, že to všechno vezme špatný konec. Ale tu vám ke mně připluje plechová krabice a v ní jsou rakety.,Co s raketami?‘ myslel jsem si nejdřív, ,hrušky by mně byly milejší.‘ Ale pak jsem se dovtípil lepšího. Když přišla černočerná noc, zapálil jsem první raketu. Letěla vám převysoko a zářila jako meteor. Druhá raketa byla hvězdová a třetí sluncová; čtvrtá raketa zpívající a pátá vyletěla tak vysoko, že uvázla mezi hvězdami a svítí tam dodnes. Co jsem se takhle bavil, připlula veliká loď a vzala mne na palubu, ,Človíčku,‘ povídá mně kapitán, ,nebýt těch raket, byl byste se tu utopil. Ale že jsme z dálky deseti mil viděli zářit rakety, mysleli jsme si, že nás tu někdo volá o pomoc.‘ A na památku toho hodného kapitána sním tady tu hrušku.“Když ji snědl, mluvil vesele dále: „V San Francisku jsem tedy vystoupil na americkou půdu. Amerika, hoši, je má vlast a — zkrátka — Amerika je Amerika. Kdybych vám něco o ní vypravoval, stejně byste mi to nevěřili; tak veliká a zvláštní země to je. Povím jen, že jsem vstoupil na Velikou pacifickou dráhu a jel do Nového Yorku. Tam vám jsou domy tak vysoké, že už je ani dostavět nemohou. Než vylezou zedníci a pokrývači po žebříku zdola nahoru, je už poledne; i snědí nahoře oběd, který s sebou přinesli, a lezou zase dolů, aby se dostali večer do postele, a tak to jde den za dnem. Vůbec, není nad Ameriku; a komu se nelíbí jeho vlast tak jako mně Amerika, ten je starý osel.A z Ameriky jsem jel pak lodí do Amsterodamu v Holandsku. Cestou — cestou — inu cestou se mně přihodilo to nejpěknější a nejzábavnější. Safra, hoši, to je ten hlavní špás z mé celé výpravy.“„Copak?“ křičeli detektývové dychtivě.„Inu to,“ řekl pan Sidney Hall a začervenal se, „že jsem se zasnoubil. Jela vám po té lodi taková panenka, no, pěkná dost, zkrátka jmenuje se Alice, a nikdo na světě, ani nikdo z vás, není hezčí než ona. - Ne, jistě není,“ dodal pan Sidney Hall po hlubokém přemýšlení. „Ale nemyslete si, že jsem jí řekl, jak moc by se mně líbila. Byl už poslední den naší plavby a ještě jsem jí nic neřekl. A teď si sním tady tu hrušku.“Když si na ní patřičně pochutnal, pokračoval pan Sidney Hall, jak následuje: „Tedy toho posledního večera chodil jsem po palubě, a najednou vám slečna Alice přišla ke mně sama. ,Pane Sidney Halle,‘ povídá mi, ,nebyl jste někdy v Janově?‘ ,Byl, slečno,‘ já na to. ,A neviděl jste tam nějakou holčičku, co ztratila maminku?‘ ptá se Alice. ,Inu, slečno,‘ jářku, ,viděl; vodil vám ji tam takový jakýsi starý bloud.‘Alice chvilku mlčela, a pak povídá: ,A byl jste, pane Sidney Halle, také v Indii?‘ ,Byl, slečno,‘ já na to. ,A neviděl jste,‘ povídá ona, Jak jeden statečný hoch skočil z rozjetého vlaku do řeky Gangu, aby zachránil tonoucí pradlenu?‘ ,Koukal jsem na to,‘ povídám jaksi v rozpacích, ,byl to nějaký starý blázen, slečno; rozumný člověk by to snad neudělal.‘Alice chvilku mlčela a tak nějak divně, nějak líbezně se mně dívala do očí.,A co, pane Sidney Halle,‘ povídá zase, ,je to pravda, že jeden šlechetný člověk se na moři obětoval, aby se tonoucí paní dostala do člunu?‘ Mně, hoši, už bylo z toho horko. ,Inu, slečno,‘ povídám, Jestli se tuze nemýlím, tak se takový starý splašenec onehdy v moři vykoupal.‘Alice mně podala obě ruce, začervenala se a pravila: ,Víte, pane Sidney Halle, že vy jste strašně hodný člověk? A že za to, co jste udělal pro tu janovskou holčičku, indickou pradlenu a neznámou paní, vás musí mít každý rád?‘Tu mne, hoši, sám pánbůh šťouchl do zad, abych vzal Alici do náručí. A když jsme se takhle zasnoubili, povídám: ,Poslechni, Alice, kdopak ti ty všechny hlouposti o mně povídal? Já jsem se, ví bůh, s tím nikomu nechlubil.‘,Víš,‘ řekla mně Alice, ,dnes večer jsem se dívala na širé moře a tak trošku jsem myslela na tebe. Tu ke mně přišla taková maličká černá paní a to všechno mně o tobě vypravovala.‘ Hledali jsme pak tu černou paní, abychom jí poděkovali, ale nemohli jsme ji nalézt. A tak, hoši, jsem se na lodi zasnoubil,“ končil pan Sidney Hall a utíral si své zářící oči.„A co kouzelník?“ volali detektývové.„Co kouzelník?“ opáčil slavný Sidney Hall. „Ten se stal obětí vlastní zvědavosti, jak jsem předvídal. Když jsem v Amsterodame přenocoval, najednou někdo zaklepe na můj pokoj a vstoupí. Byl to sám kouzelník, bledý a neklidný. ,Pane Sidney Halle,‘ povídá mi, ,já už to déle nevydržím; povězte mi, prosím vás, jak mne chcete chytit.‘,Pane kouzelníku,‘ já na to vážně, ,to vám nepovím. Kdybych vám to řekl, prozradil bych svůj plán, a vy byste mi unikl.‘,Ach,‘ naříkal kouzelník, ,slitujte se už! Vždyť já nemohu spát samou zvědavostí, jaký je vlastně váš plán.‘,Víte co?‘ povídám mu, ,já vám to tedy povím; ale dříve mi musíte přísahat, že od této chvíle jste můj zajatec a že se nepokusíte mně uniknout.‘,Přísahám,‘ zvolal kouzelník.,Kouzelníku,‘ pravil jsem povstávaje, ,v tomto okamžiku se můj plán splnil. Věz tedy, starý ušatý bloude, že jsem počítal jen na tvou zvědavost. Věděl jsem, že jsi za mnou na moři i na souši, abys viděl, co proti tobě podniknu. Věděl jsem, že konečně přijdeš ke mně, jako jsi právě přišel, a ztratíš raději svou svobodu, jen abys ukojil svou zvědavost. A to se teď splnilo!‘ Kouzelník zbledl, zasmušil se a řekl: ,Vy jste, pane Sidney Halle, veliký taškář; i kouzelníka jste obelstil.‘ A to je, hoši, má celá historie.“Když takto Sidney Hall domluvil, pustili se všichni detektývové do náramného smíchu a blahopřáli šťastnému Amerikánovi k jeho úspěchu. Pan Sidney Hall se spokojeně usmíval a vybíral si v míse nějakou pěknou hrušku. Najednou padl na jednu zabalenou v papíře. I rozbalil papír a našel na něm napsáno:„Upomínka panu Hallovi od janovského bobečka.“Pan Sidney Hall sáhl honem do mísy, našel druhou zabalenou hrušku, rozbalil papír a našel na něm napsáno:„Dobré chutnání přeje pradlena od řeky Gangu.“Ještě třetí hrušku rozbalil pan Sidney Hall a četl:„Svému šlechetnému zachránci děkuje paní z moře.“Počtvrté sáhl Sidney Hall do mísy, rozbalil čtvrtou hrušku a četl:„Vzpomínám na Tebe. Alice.“V míse zbývala pátá, nejkrásnější hruška. Pan Sidney Hall ji rozkrojil a našel uvnitř složené psaní. Na obálce stálo: „Panu Sidney Hallovi.“ Rychle otevřel Hall psaní a četl:„Člověk, který má tajemství, má se střežit horečky. Poraněný detektýv na břehu Gangu vyžvatlal v horečném spánku svůj tajný plán. Byl to plán starého ušatého blouda. Váš přítel nechtěl Vás připravit o odměnu, která je vypsána na jeho hlavu, a proto se dobrovolně nechal zatknout. Odměna, kterou za to dostanete, je jeho svatebním darem pro Vás.“Pan Sidney Hall užasl nesmírně a řekl: „Hoši, teď už rozumím všemu. Jsem starý osel. Byl to sám kouzelník, který držel na dně kotvu lodi, zatímco jsem běhal po Janově s tou ztracenou holčičkou. Byl to kouzelník, který v podobě Araba mi pomohl od toho krokodýla. Byl to kouzelník, který mne probudil, když mě dva plavci chtěli zavraždit. Kouzelník vyslechl můj plán, když jsem po svém ourazu blouznil u Gangu. Kouzelník poslal mi tajemnou džunku, aby mě včas dovezla do Nagasaki. Kouzelník nastrčil mi krabici raket, která mi zachránila život na moři. Kouzelník v podobě maličké černé paní mi naklonil srdce Alicino. A konečně kouzelník se dobrovolně stavěl hloupým a zvědavým, aby mi dopomohl k ceně, vypsané na jeho hlavu. Chtěl jsem být chytřejší než kouzelník, ale kouzelník je chytřejší než já, a kromě toho šlechetnější.Není nad kouzelníka!Hoši, zvolejte se mnou:Ať žije kouzelník!“„Sláva kouzelníkovi,“ zvolali detektývové tak silně, že v celém městě zadrnčela okna.5. Jak kouzelník ve vězení sedělKdyž tedy, jak už víte, přivedl slavný Sidney Hall kouzelníka zatčeného, bylo zahájeno soudní řízení pro ukradenou kočku.Za vysokým stolem trůnil soudce Doktor Korpus Juris, stejně tlustý jako přísný. Na lavici obžalovaných seděl kouzelník s rukama spoutanýma.„Vstaň, padouchu,“ zahřímal na něj Doktor Korpus. „Jsi obviněn, že jsi ukradl královu kočku Jůru, rozenou zde v zemi, rok starou. Přiznáváš se, ničemo?“„Ano,“ řekl kouzelník tiše.„Lžeš, lotře,“ hřímal soudce, „nevěřím ti ani slovo. To se musí dokázat. Hej, přiveďte sem svědkyni, naši nejjasnější princeznu.“Přivedli malou princeznu, aby svědčila.„Princezničko,“ švitořil Korpus líbezně, „ukradl tady ten podlec vaši ušlechtilou kočku Jůru?“„Ano,“ řekla princezna.„Vidíš, lumpe,“ zahromoval soudce na kouzelníka, „jsi usvědčen! A co, pověz, jak jsi ji ukradl?“„Inu tak,“ řekl kouzelník, „že mi spadla sama na hlavu.“„Bídáku, lžeš,“ rozkřikl se na něj soudce a obrátil se k princezně nejtenčím hláskem: „Princezničko, jak ten zlosyn ukradl vaši nejjasnější kočku?“„Zrovna tak,“ řekla princezna, „jak povídá.“„Tak vidíš, ty loupežníku,“ křikl soudce na kouzelníka, „teď už víme, jak jsi ji ukradl! A proč jsi ji, darebáku, ukradl?“„Protože si tím pádem zlomila nožičku. Vzal jsem ji pod kabát, abych jí tu nožičku napravil a zavázal.“„I ty vyvrheli,“ spustil Doktor Korpus, „všechno je lež, co říkáš! Přiveďte sem svědka, hostinského ze Strašnic.“Přivedli tedy toho svědka.„Hej, hospodo,“ křikl soudce, „co víš tady o tom zločinci?“„Jen to,“ povídal hostinský bázlivě, „že přišel, slavný soude, do mého hostince, vytáhl zpod kabátu ňákou černou kočku a zavázal jí nožičku.“„Hm,“ zabručel Doktor Korpus, „snad lžeš. A co dělal s tím vznešeným zvířátkem potom?“„Potom,“ řekl hostinský, „ji pustil, a kočka běžela pryč.“„Ha, ty trapiči zvířat,“ uhodil soudce na kouzelníka, „pustils ji, aby utekla! Kde je teď králova kočka?“„Snad běžela,“ pravil kouzelník, „v ta místa, kde se narodila. To kočky, vímeť, dělávají.“„Ha, ty hanebníku,“ burácel soudce, „ty mne chceš poučovat? Princezničko,“ obrátil se zase k princezně tenounkým hlasem, „zač si ceníte svou vysoce ctěnou kočku Jůru?“„Za půl království bych ji nedala,“ prohlásila princezna.„Vidíš, ničemo,“ zahřímal soudce na kouzelníka, „ukradl jsi půl království. Na to je, bídníku, trest smrti!“Tu bylo princezně líto kouzelníka. „Snad bych,“ řekla honem, „dala Jůru za kousíček dortu.“„A zač je, princezno, kousíček dortu?“„Inu,“ povídá princezna, „oříškový je za pětník, jahodový za dva a smetanový za tři pěťáky.“„A za jaký dort byste, princezničko, Jůru dala?“„Třeba za smetanový,“ řekla princezna.„Ha, ty vrahu,“ křičel soudce na kouzelníka, „tož jako bys tři pěťáky ukradl. Za to dostaneš, padouchu, podle zákona tři dny šatlavy. Marš do šatlavy, arciničemo, na tři dny, zlotřilče, zloději, loupežníku! Drahá princezničko,“ obrátil se zas k princezně, „mám tu čest vám poděkovati za vaše moudré a veledůmyslné svědectví. Vyřiďte, prosím, panu tatínkovi nejoddanější pozdrav jeho nejposlušnějšího, nejvěrnějšího a nejspravedlivějšího soudce Doktora Korpusa.“Když kouzelníka dovedli do šatlavy, dali mu kus plesnivého chleba a ve džbánku smrduté vody. Než kouzelník jen seděl a usmíval se, a jeho oči zářily víc a více. O půlnoci se zvedl a mávl rukou. Tu zazněla sladká hudba a vzduch zavoněl jakoby tisícem květů. A skutečně, hle, na pustém žalářním dvoře rázem vyrostly houštiny kvetoucích růží, trsy lilií zvedly své kalichy k bílému měsíci, rozkvetly záhony macešek a konvalinek, kvetoucí kalina a pivoňka houpaly těžkými květy, hloh rozvil se bíle a rudě a v jeho koruně se rozezpíval slavík.Tu procitl ve své kobce odsouzený vrah, a žhář na svém tvrdém loži si vytíral spánek z očí; trestaný rváč se udiven zvedal, zloděj vykřikl úžasem a podvodník, který tu odpykával svou vinu, sepjal ruce nechápaje, co se to stalo. Neboť chladné a vlhké stěny žalářní se rozevřely a rozklenuly v podobě štíhlého, půvábného sloupoví; nečistá lože trestanců pokryla se bělostným lnem, nebylo tu již závor a mříží, nýbrž několik kamenných schodů vedlo přímo do kvetoucí zahrady.„Franto,“ zabručel vrah na žháře, „spíš?“„Nespím, člověče,“ řek! žhář, „ale mám fantas; zdá se mně, že už nejsem v kriminále.“„Hoši,“ zvolal rváč, „myslím, že jsem zrovna zemřel a dostal se do nebe!“„Do nebe,“ vykřikl podvodník, „je nějaké nebe pro mne? Ale i já mám krásný sen, jako bych snad v ráji byl.“„To není sen,“ povídá zloděj; „hoši, to se dá všechno hmatat; hmatám zrovna na liliový květ. Ach, kdybych si jej směl utrhnout!“„Jen si utrhni,“ zazněl mocný a vlídný hlas, a u trestanců stál kouzelník v bílé říze. „Je pro tebe, příteli!“„Pane,“ ptal se žhář ostýchavě, „vy jste tady jako žalářníkem?“„Jsem trestanec jako vy, kamarádi,“ odpověděl kouzelník. „Odsouzen jako vy. Ta zahrada je pro nás. Pro nás jsou pod stromy prostřeny tabule. Pro nás zpívá slavík a kvetou růže Pojďte večeřet!“Všichni zasedli k bohatému stolu a počali hodovat. Kouzelník obsluhoval je vzácnými jídly a vínem. Když naléval vína podvodníkovi, sklopil tento oči a řekl tiše: „Ne, pane mně ne!“„Proč nechceš vína?“ tázal se kouzelník.„Protože si ho, pane nezasloužím. Ochudil jsem mnoho, mnoho lidí. Ach pane, jak bych se mohl radovat z vína?“Tu zazářily oči kouzelníkovy, ale on sám neřekl ničeho a obsluhoval ostatní. Když naléval pohár vrahovi, zachvěla se vrahova ruka a několik krůpějí rudého vína skanulo na ubrus.„Pane,“ zvolal vrah zoufale, „proč mi to víno připomíná krev? Ach, že jsem prolil krev nevinnou! Běda mně nejbídnějšímu!“Kouzelník neřekl ničeho, ale jeho oči zaplály ještě jasněji. Když naléval víno rváčovi, vykřikl tento: „Pane, co já mám s vínem? Ubíjel jsem lidi z bujnosti a zchromil jsem je ze svévole; uhodil jsem ruku, která mi nabízela přátelství, a týral jsem ty, kteří mne milovali nejvíce!“Světlo rozestřelo se po tváři kouzelníkově, ale on sám neřekl ani slova, obrátil se k zloději a podával mu mísu nejkrásnějšího ovoce. „Ber si, příteli,“ řekl srdečně, „je tvoje.“„Pane,“ zvolal zloděj, „bral jsem, co mi nenáleželo; dovolte, abych si nevzal, co mi snad náleží!“Kouzelník se jasně usmál a přistoupil ke žhářovi: „Vezmi si ty, prosím tě,“ řekl mu, „osvěží tě to.“„Pane můj,“ bránil se žhář, „zapálil jsem krov nad hlavou těm, kteří mi prokázali dobrodiní; jsou teď žebráky a prosí o skývu chleba. Ach, kdybych mohl raději osvěžit ty, kterým jsem ublížil!“Tu rozzářily se oči kouzelníkovy jako hvězdy, a on sám se vysoko vztyčil a řekl: „Hoši, po léta jste hladověli a žíznili; po léta jste nepocítili sladkosti na jazyku a radosti v srdci. Proč byste neměli ted1 jíst a pít, hodovat a užívat radosti? Vezměte si ze všeho, je to vaše!“Ale vtéchvíli bylo slyšet v zahradě jakoby šum mnoha kroků, a k hodujícím blížil se zástup chudáků, chromců a žebráků.„Můj bože,“ vykřikl podvodník, „tady jdou ti, které jsem ochudil!“„A já,“ zvolal vrah polozděšen a poloradostně, „vidím tu toho, koho jsem zavraždil!“„Probůh,“ ozval se rváč, „ti chromí a poranění jsou, pane, ti, kterým jsem ublížil!“„A tady jste, vy všichni,“ zvolal zloděj u vytržení, „které jsem kdy obral!“„Běda,“ vykřikl žhář, „tady těm žebrákům jsem, pane, kdysi spálil krov nad hlavou!“Tu vyskočil podvodník a začal nosit jídla a vína těm, které kdysi ochudil; vrah roztrhal ubrus, poklekl k tomu, kterého byl zavraždil, obmyl jeho rány svými slzami a ovazoval je; rváč nalil vína a oleje na rány těch, kterým ublížil; zloděj sebral zlaté a stříbrné stolní náčiní a vnucoval je těm, které byl okradl; a když to viděl žhář, zaplakal a řekl: „Běda, co já dám vám, žebráčkové, které jsem připravil o všechno?“ A rázem otrhal všechny květy v zahradě a nasypal je žebrákům do náručí.Když podvodník nasytil a napojil ty, které ochudil, když vrah zavázal rány zavražděného a rváč ošetřil poraněné, když zloděj obdařil okradené a žhář ověnčil hadry žebráků, sami nepožili ničeho, ale dovedli své hosty do paláce, uložili je k spánku na bíle prostřená lůžka a sami ulehli vedle nich na tvrdou zem.Jen kouzelník zůstal v zahradě s rukama sepjatýma a očima zářícíma jako hvězdy. Sladký, pokojný spánek snesl se nad vězením.Tu zaduněly těžké rány a do dveří šatlavy vkročil žalářník. „Vstávejte, lotři,“ rozkřikl se, „už tři dny spíte a nemůžeme vás probudit!“Trestanci rázem procitli. I viděli, že leží na zemi vedle svých tvrdých, nečistých loží; vzdušné sloupy se zase změnily ve vlhké zdi žalářní a z pustého dvora zmizelo vše, co by se podobalo kvítku či rozkvetlému stromu; jen na podlaze leželo ještě gěco lupenů růžových a liliových.„Tři dny že jsme spali?“ divil se vrah.„Cože!“ zvolal žhář, „byl to jenom sen?“„Pane žalářníku,“ ptal se zloděj, „nebyl tu snad někdo krom nás?“„Byl tu ten,“ bručel žalářník, „co ukradl královu kočku. Tři dny stál ve své cele bez hnutí a oči mu zářily jako hvězdy. Dnes ráno zmizel, když si odpykal svůj trest. Byl to nějaký čistý ptáček! Než se ztratil, přikouzlil našemu ctihodnému soudci, Doktoru Korpusoví, oslí uši. Ale teď hybaj, lumpové, vstávejte!“Tak se začal zas trestancům bývalý život v šatlavě. Avšak něco se přece změnilo: smrdutá voda ve džbáně chutnala jim navždy nejsladším vínem, plesnivý chléb změnil se v jejich ústech v chuť nejlahodnější, líbezná vůně květů vanula šatlavou, a v noci, když uléhali, pokrývalo se jejich lože bělostí nejčistší. Každé noci pak se rozestřel nad vězením spánek míru bez výčitek a utrpení.6. Pohádky konecKdyž tedy se princezna u soudu dověděla, že snad její kočka Jůra utekla tam, kde se narodila, poslala hned kurýra do babiččiny chaloupky.Letí kurýr na koni, až jiskry pod kopyty tryskají, a tu, hle, vidí před chalupou babiččina vnoučka Vaška s černou kočkou v náručí.„Vašku,“ křičel kurýr, „princezna chce nazpátek svou kočku Jůru.“Zabolelo srdce Vaškovo, že musí Jůru ztratit, ale řekl: „Já, pane kurýre, ji přinesu princezně sám.“Běžel tedy Vašek do zámku s Jůrou v pytli a hned k princezně: „Tuhle, princezno,“ řekl, „nesu naši kočku. Je-li to vaše Jůra, nechtě si ji.“Otevřel Vašek pytel, ale Jůra už nevyskočila tak bujně, jako tehdy poprvé z babiččiny nůše; kulhala, chudák, na jednu nožičku.„Já nevím,“ řekla princezna, „je-li tohle naše Jůra. Jůra ani trošku nekulhala. Ale víš co? Zavoláme Buffina.“Když Buffino uviděl Jůru, začal radostí tak vrtět ocasem, že to svištělo; ale co jí řekl a co odpověděla Jůra, tomu nikdo z přítomných nerozuměl.„Je to Jůra,“ zvolala princezna. „Buffino ji poznal. Ale Vašku, co ti mám za to dát, žes ji přinesl? Chceš peníze?“Vašek se začervenal a řekl honem: „Nechci, princezno. Babička jich má tolik, že si neví s nimi rady.“„Nebo — nebo — chtěl bys kousek dortu?“ ptala se princezna.„Ba ne,“ povídá Vašek, „my ti máme buchet, co chceme.“„Nebo — nebo —“ přemýšlela princezna, „nechtěl by sis vybrat něco tadyhle z mých hraček?“„Kdepak,“ mávl Vašek rukou. „Já mám, koukej, takovou kudlu a vyřežu si sám, co chci.“Princezna už opravdu nevěděla, co má Vaškovi nabídnout. „Ale Vašku,“ povídá konečně, „řekni si sám, co chceš dostat.“„Inu, princezno,“ řekl Vašek a začervenal se jako mák.„Tak řekni, Vašku,“ naléhala princezna.„To nesmím říci,“ bránil se Vašek rudý až po uši.Teď se zase začervenala princezna jako pivoňka. „A proč bys,“ povídá, „to nesměl říci?“„Protože,“ řekl nešťastný Vašek, „bys mně to stejně nedala.“Princezna se zarděla jako růže. „A co,“ povídá rozpačitě, „dám-li ti to?“Vašek vrtěl hlavou: „Nedáš.“„A co když dám?“„Nesmíš,“ povídá Vašek smutně. „Já nejsem princ.“„Koukej, Vašku, támhle,“ řekla rychle princezna, a když se Vašek ohlédl, stoupla si na špičky a dala mu honem hubičku na tvář. Než se Vašek vzpamatoval, byla už v koutku, chytla Jůru a skrývala líčka v jejím kožiše.Vašek planul a zářil. „Tak pánbůh vám naděl, princezno,“ řekl, „a já zase půjdu.“„Vašku,“ zašeptala princezna, „bylo to to, cos chtěl?“„Bylo, princezno,“ vyhrkl Vašek horlivě. Tu přišly do komnaty dvorní dámy a Vašek se hleděl honem ztratit.Vesele klusal Vašek domů; jen natolik se zdržel v lese, co vyřezal kudlou z kůry pěknou lodičku, a s lodičkou v kapse běžel domů.Když přišel domů — Jůra tam sedí na zápraží a myje si chromou nožičkou kožich.„Babičko,“ spustil křik Vašek, „vždyť jsem zrovna teď donesl Jůru do zámku!“„Inu, hochu,“ povídá babička, „to už je nátura koček, že se vracejí tam, kde se narodily, i kdyby to bylo na míle mil cesty. Běž a dones ji ráno do zámku znova.“Ráno běžel Vašek s Jůrou znova do zámku. „Princezno,“ řekl bez dechu, „tady zas nesu Jůru. Utekla vám, slota, rovnou do naší chalupy.“„Ty kluku,“ povídá princezna, „umíš ty utíkat jako vítr!“„Princezno,“ repetil Vašek, „chtěla bys tuhle lodičku?“„Dej sem,“ řekla princezna. „A co ti mám dnes dát za Jůru?“„Nevím,“ na to Vašek, a hned se začervenal až po vlasy.„Tak pověz,“ šeptala princezna a zarděla se ještě víc.„Nepovím.“„Pověz!“„Nepovím.“Princezna sklonila hlavu a dloubala prstem do lodičky. „Chtěl bys,“ povídá konečně, „třeba zas to, co včera?“„No třeba,“ vyhrkl Vašek spěšně; a když to dostal, běžel s veselou domů. Jen u vrbin se trochu zdržel a vyťukal pěknou, zpěvnou píšťalku.Když přišel domů — Jůra tam sedí na zápraží a hladí si tlapkou vousiska. „Babičko,“ spustil Vašek znovu, „Jůra je zas tady!“„I tak ji popadni,“ povídá babička, „a běž s ní zítra znova do zámku. Snad si tam pak už zvykne.“Ráno tedy běžel Vašek zase do zámku, Jůru v pytli na zádech. „Princezno,“ spustil hnedle, „Jůra zas utekla k nám.“Ale princezna škaredila a neřekla nic.„Koukej, princezno,“ repetil Vašek, „tuhle píšťalku jsem včera vyťukal.“„Dej sem,“ řekla princezna a škaredila dál. Vašek přešlapoval a nevěděl, proč se princezna zlobí.Princezna foukla do píšťalky, a když píšťalka pěkně zazpívala, povídá: „Ty kluku, já vím, že to děláš s tou kočkou naschvál, abych — abys — abys dostal od cesty zas to, co včera.“Vašek zesmutněl, sebral čepici a řekl: „Když si to, princezno, myslíte, tak je dobře; ale já už sem víckrát nepřijdu.“Se smutnou a pomalu vracel se Vašek domů. Sotva přišel — sedí vám zas Jůra na zápraží a jen se olizuje, jak se nažrala mléka. I sedl si Vašek k ní, vzal si ji na klín a mlčel.Tu dupy, dup, přihnal se na koni králův kurýr. „Vašku,“ křikl, „král ti vzkazuje, abys přinesl Jůru do zámku.“„K čemupak to,“ řekl Vašek, „kočka se vždycky vrátí tam, kde se narodila.“„Ale princezna, Vašku,“ káže kurýr, „princezna ti vzkazuje, abys ji přinesl třeba každý den.“Vašek zavrtěl hlavou. „Řekl jsem jí, že už nepřijdu.“Tu vyšla babička na zápraží a povídá: „Pane kurýre, pes se drží člověka, ale kočka se drží chalupy. Téhle chalupě už zůstane Jůra věrná.“Kurýr otočil koně a hnal se do zámku. Druhého dne přijel před babiččinu chalupu veliký vůz, tažený stem koní. Kočí slezl a zavolal babičku. „Babičko,“ povídá, „pan král vzkazuje, že když se kočka drží chalupy, mám přivézt kočku i s chalupou a i s vámi a Vaškem. Však prý se ta chalupa do královské zahrady dobře vejde.“Přišlo mnoho lidí a pomohli naložit celou chalupu na vůz. Kočí zapráskal bičem a křičel „hyjé“, sto koní zatáhlo a vůz i s chalupou se hnul k zámku. Na voze, na prahu chalupy seděla babička, Vašek a Jůra. Tu si babička vzpomněla, jak králova maminka měla sen, že Jůra přivede do zámku příštího krále a že ten příští král přijede se svým celým domem. Vzpomněla si na to, ale neříkala nic.Ten vůz s velikou radostí v zámku přivítali, složili chalupu v zahradě, a protože se Jůra držela chalupy, už jí nenapadlo utéci. Žila tam s babičkou i Vaškem jako doma. Když si s ní chtěla princezna pohrát, musela za ní do chalupy; a protože podle všeho měla Jůru tuze ráda, chodila tam denně a spřátelila se s Vaškem převelmi.Co následovalo potom, to už do naší pohádky nepatří. Ale stal-li se Vašek opravdu králem v té zemi, když dorostl, nebylo to, děti, ani pro tu kočku, ani pro přítelství princeznino, nýbrž pro mocné a statečné skutky, které veliky Vašek pro celou zemi vykonal.
Capek_Devatero-pohadek.html.txt
IŽivotopis je najpravdivejšia história.CarlyleKto cestoval romantickým a pôvabným Považím južne od Žiliny, zaiste si všimol prekrásnu polohu dedinky Dolný Hričov.Čarokrásna, priestranná, rovinatá a úrodná záhrada je na východe obkľúčená strmou Bukovinou, obrábanou do polovice svojej výšky usilovnými rukami, na severe leží dolina Lazy a Smrečoviny sa postupne dvíhajú k návršiu Lehoty, odkiaľ sa otvára utešená panoráma na žilinské polia. Na západe sa haditý tok Váhu otiera o strmé a pusté Kotrče a na juhu Skalka s úzkym korytom, z ktorého vyčnievajú ohromné skaliská a tvoria nebezpečný vír — domhastrmanov, ktorý sa vypína ako bedlivý strážca bohatej a nádhernej záhrady.Ale aj napriek žírnym poliam Hričovčania neoplývali hojnosťou, lebo, ako aj v iných krajoch Slovenska, „panské“ majetky zhabali tie najúrodnejšie časti čarokrásnej záhrady a chudobe ponechali plytkejšie, neúrodné, ťažko prístupné návršia a vrcholy. Následok: úbohédzeci hričovskéhnané žitia nevôľou rozpŕchli sa po svete, aby tvrdou prácou rúk nasýtili drahé duše zanechané doma alebo vymanili otcovizeň z pazúrov nenásytného, nesvedomitého veriteľa.Čo zostalo pre chudobu zo žírnych, plodných rolí, keď sa „panské, židovské a farské“ chúťky nasýtili, nestačilo na obživu tých 600-700 duší, preto každý zdravý mladý muž nasledoval príklad susednýchRovňancova pustil sa svetom — drotárčiť. Čechy, Sasko, Prusko a Bavorsko boli najvábnejšie kraje Hričovčanov. Keď sa v rokoch 1875 — 1876 začali šíriť úžasné správy o veľmi bohatej žatveRovňancovza ohromnou mlákou — kdesi vHamerike— podajední smelší začali dumať o ceste za tú širokú mláku, a tak v krátkom čase značný počet vyvandroval do zasľúbenej zeme.Kedy sa prisťahovala rodina Rovnyanek, Rovňanek, Rovnianek — ako ich podajedné matriky podľa ľubovôle farára zapisujú — do Dolného Hričova, presne nevedno. Zachované matriky datujúce sa od roku 1765 značia krst Štefana Zúbera, syna Štefana a matky Zuzany, ktorého krstnými rodičmi boli Ján Rovnianek a Anna Bartáková.V tejto čarokrásnej dedinke som uzrel svetlo života 27. júna 1867, v roku rakúsko-maďarského vyrovnania, ktoré bolo spečatené bozkom Františka Jozefa, teda jeho korunovaním v Pešťbudíne 8. augusta.Otec Štefan Rovnianek, matka Zuzana Kormanová, dcéra panského lesníka. Starý otec bol majiteľom „mýta“ s príslušenstvom, až kým sa — ako je to zvykom na Slovensku — žid Ziegler nezmocnil ich majetku a rodina Rovniankovcov bola nútená obsadiť malý dvor oproti „mýtu“, tzv. „Masaríkov dvor“.Otec mal jatku a okrem mäsiarenia a hospodárenia kupčil s rožným statkom. Nakupoval voly a ovce pre gazdov v Ovčiarsku, Závade, Podhradí, Pekline a okolitých dedinách. Gazdovia potrebovali voly v hospodárstve, na jeseň ich vykŕmili, odpredali a zárobok sa rozdelil — polovička gazdovi, polovička otcovi. Pomohlo sa chudobným gazdom a bolo to výnosné pre otca. Pri ovciach to bolo zas lepšie pre gazdu.Mladší brat otca Michal odišiel zamladi do Žiliny, kde u Petráškovcov (Tvrdých na bráne) a Kemkovcov získal známosti ako drevokupec. Presťahoval sa do Veľkej Bytče, kde si otvoril obchod so zmiešaným tovarom, súčasne nakupoval šindeľ od Kysučanov, ktorý lifroval po Váhu do Prešporka atď.Jediná dcéra môjho strýka Sidónia sa vydala za Juraja Mičuru, známeho pravotára a rodoľuba v Bytči. Jeho vnuk Martin Mičura, minister pre Slovensko, zastával dôležitý úrad slobodného Slovenska.Môj otec mal dobré srdce, ale bol to prísny rodič, ktorého jedinou necnosťou bolo — víno, ale len počas kortešačiek a jarmarkov. Inak nepil, len v spoločnosti. Mnohé moje trpké a neblahé rozpomienky detstva sú spojené s touto necnosťou.Otec bol Slovákom z presvedčenia, veľmi príkladným čitateľom Národných novín, Raráška, Hlásnika a Obzoru. Vážil si každé číslo Národných novín, čoho nasledujúca udalosť je najlepším dôkazom.Náš dom slúžil ako pošta, lebo otec dlhé roky zastupoval úrad richtára. Pošta prichádzala zo Žiliny, myslím si, že dvakrát týždenne. Voz zastavil pred mýtom napojiť kone a poštár zanechal poštu v našom dome.Ako chlapec — bolo mi asi 6 rokov, keď som začal chodiť do školy — vzal som číslo Národných novín, ktoré práve prišlo, a keď som prišiel do školy, spolužiak, myslím, že to bol Bednárik alebo Valuch, ma požiadal o noviny, aby si mohol obaliť šlabikár, a ponúkol mi za to varenú šošovicu. Tak som mu noviny dal.Asi o hodinu prišiel do školy otec. Tvár mu horela hnevom. Besedoval s učiteľom Ballayom. Ten ma vyvolal a opýtal sa ma, či som nevzal z domu noviny. Rozpovedal som, čo sa stalo. Pozrú číslo a hľa, to najnovšie. Otec žiadal učiteľa, aby mi dal desaťvirgasova tak isto tomu, ktorý noviny odo mňa dostal. Po tomto ani Národné, ani iné noviny bez predbežného oznámenia nechýbali.Otec veril, že najväčšie bohatstvo, ktoré rodič môže dieťaťu zanechať, je výchova, a preto sa staral, aby každé dieťa dostalo čo najlepšie vyškolenie. Bolo nás päť detí, traja zomreli v detstve. Najstarší brat Ján, potom Jozef, sestra Mária, Štefan a ja. Okrem Jozefa, ktorý sa zajakával, všetci ostatní okrem dedinskej školy navštevovali gymnázium v Žiline a sestranormálkuv Bytči (židovskú kvôli nemčine).Matka bola veľmi pobožná, srdečná a veľká dobráčka. Žila v deťoch, ktoré zahŕňala pravou materinskou láskou a hľadela vyplniť každú ich túžbu. Po smrti môjho mladšieho brata Alojza — zomrel na záškrt v útlom veku — lnula ku mne ako k najmladšiemu, ale najmä neskôr, keď ma videla v reverende miništrovať.Bol som sotva 6-ročný, keď som začal chodiť do školy. Učiteľom mi bol Ján Ballay, učiteľ starej gardy, Slovák srdcom, aj keď sa verejne neopovážil vystupovať. Nielen svetské, ale i cirkevné úrady naň striehli, lebo farár Nemček — neskôr kanonik v Nitre — slovenskej reči priateľsky naklonený nebol.Roku 1876 hričovská dedinská škola mi už bola priúzka a po Novom roku ma poslali so starším bratom Štefanom, ktorý navštevoval prvú gymnaziálnu triedu, do tretieho ročníkanormálkydo Žiliny. Náš učiteľ sa volal Padala. Bývali sme u jeho otca a s nami i Juraj Grúnik, neskôr známy činiteľ v Amerike.Roku 1878 som nastúpil do prvej gymnaziálnej triedy v Žiline. Keďže som bol veľmi slabým „Maďarom“, málo chýbalo, aby ma neposlali späť do 4. ročníkanormálky. Vzali ma vraj napróbu, lebo zo všetkých ostatných predmetov som zložil skúšku na výbornú. Za 6 mesiacov som v maďarčine natoľko pokročil, že ma profesor Janušek, učiteľ maďarčiny, neskôr pôsobiaci v Amerike v Olyphante, New Yorku a Tallpoose, obdaroval knihouAtillák Mondái(Povesti o Atilovi) ako najvynikajúcejšieho žiaka triedy v maďarskej reči. Predstihol som i neskôr na Slovensku povestného Gejzu Chudovského,konškoláraa krvižíznivého štátnehonadvládneho, ktorý prenasledoval našich slovenských novinárov s Neronovou divosťou.Keď som nastúpil do gymnázia, býval som u sváka a tetky Petráškovcov, ako volali rodinu Tvrdých bývajúcich na bráne neďaleko františkánskeho kláštora a v susedstve gymnaziálnej budovy. Dom bol známy ako prístrešie katolíckeho kléru. Brat sváka Tvrdého bol kanonikom v Nitre, Ignác, druhý brat, bol dekanom vo Vysokej, dvaja synovia — Ján a Eduard — boli kapláni. Brat tetky Pokorný bol dekanom vo Višňovom, známom pútnickom mestečku.V dome sa hovorilo iba po slovensky a po latinsky. I sváko a tetka používaliciceronice(latinčinu) ako kanonik, dekan, farár alebo kaplán. Keď sváko a tetka medzi sebou rozprávali o niečom dôvernom, vždy hovorili po latinsky.Zväčša kňazská spoločnosť ma nielenže pritúlila do kňazského stavu a zakorenila prvé vedomosti latinčiny, ktoré sa obohacovali v gymnaziálnom vyučovaní, ale i lásku ku klasickým rečiam, v ktorých som mal záľubu a ktoré mi veľmi pomohli v mojich neskorších štúdiách.Roku 1881 po skončení tretej gymnaziálnej triedy v Žiline som s priateľmi Jozefom Tvrdým, vnukom Petráškovcov, Jozefom Beniačom a Jankom Svitkom — všetci Žilinčania — odišiel študovať do Jászberényu, do maďarských pustatín, aby som si zdokonalil správnu výslovnosť maďarčiny. V Jászberénye som skončil štvrtú triedu s vyznamenaním a spolu s priateľom Ondrejom Bielekom, ktorý navštevoval gymnázium v Nitre, sme navštívili Ostrihom a žiadali o prijatie do ostrihomského seminára. Vtedy ešte v Nitre neprijímali za klerikov študentov zo štvrtej gymnaziálnej triedy, ale iba zo šiestej.Otec Ondreja Bieleka z Rakovej zaslal utešeného „tetrova“ kanonikovi Malému, aby „mastil“ náš vstup do ostrihomského seminára. Osud však určil inak. Podrobili sme sa skúškam, ktoré sme zložili na výbornú, ale vraj bolo mnohoaplikantovz Ostrihomskej diecézy. Tetrov nepomohol prekročiť brány…Začiatok nasledujúceho semestra zastihol piatich veselých chalanov na bričke z Hričova do Nitry. Janko Svitek, Jozef Beniač, Jozef Tvrdý, Andrej Bielek a ja — veselá chasa, ktorá takto staromódne cestovala, aby pokračovala v štúdiách.Cesta nám obyčajne trvala celý týždeň. Zastavili sme sa, kde sa nám páčilo: Ilava, kúpele Trenčianske Teplice, Bánovce, Topoľčany.Kočiš Ďuro sa vždy tešil na cestu, keď sme šli do škôl, ale nemal radosť, keď musel prísť pre nás navakácie.Hovorieval: — Mladý pánko, keď idú do školy, kapsa plná, újde sa štedro i mne, ale keď idú na vakácie, mešec prázdny — hrdlo suché.V Nitre som si zadovážil byt a stravu u Šulgana, obuvníka, ktorý bol biľagovaný ako pansláv, lebo odoberal Národnie noviny. „Nitra, milá Nitra, ty slovenská mati“ bola vtedy úplne maďarónska mati. Na ulici si okrem sedliackych nepočul slovenské slovo, lebo po slovensky hovoriť bolo modrokabátnikmi považované za najväčšiu hanbu.Roku 1884 po skončení šiestej triedy gymnázia Andrej Bielek a ja sme sa opäť uchádzali o prijatie do seminára. Obaja sme boli prijatí. Andreja Bieleka poslali do Ostrihomu skončiť 7. a 8. triedu gymnázia a urobiť si maturitu a ja som zostal v Nitre a podľa vtedajšieho systému som sa musel dva roky venovať filozofickému kurzu.V druhom roku filozofie sa ponechávalo na vôľu klerika, či sa chce pripravovať na skladanie skúšok zo 7. a 8. triedy gymnázia a urobiť si maturitu. Ale aj to sa mohlo stať iba na zvláštne ministerské dovolenie. Nebezpečenstvo neskladania takých skúšok hrozilo v tom, že keď bol klerik prepustený alebo dobrovoľne vystúpil, keď skončil teológiu, nemohol ísť na žiadnu inú fakultu, lebo nemal ukončenú 7. a 8. gymnaziálnu triedu a chýbala mu aj maturita. Nezostávalo mu potom nič iné, len sa vrátiť do 7. a 8. triedy gymnázia, aj keď už mal trebárs skončený 4. ročník bohoslovia.Skúšky boli veľmi prísne a vyžadovali usilovné a namáhavé štúdium dňom i nocou počas 3 — 4 mesiacov.Pred mojou maturitou panoval veľmi napnutý vzťah medzipetrínmi(svetskými kňazmi) apiaristami(rehoľníkmi, ktorí boli učiteľmi gymnázia). Keď zoberieme do úvahy, že škôldozorca a zástupca ministerstva pre výučbu bol civil, ktorý nenávidelšubu, či už patrila petrínovi, či rehoľníkovi, ľahko sa dá pochopiť, aký šťastný bol klerik, ktorý urobil maturitu.Ja som sa neobával nijakého predmetu, len nemčiny. Od prírody som bolantiteutónoma antisemitom. Profesor nemčiny, „svetský kňaz“, bol známy sveták a neviem prečo, ale na mne „sedel“.Pár týždňov pred skúškami som písal otcovi, že odvolávam aplikáciu na skúšky a maturitu, lebo sa obávam profesora nemčiny. Dobrák otec prišiel hneď do Nitry s „dukátmi“ a zamýšľal „mastiť“. No ja som sa vzoprel, že za celý svet nedovolím kúpiť si skúšku, ale keď je to jeho vôľa, tak sa skúškam podrobím.Zo všetkých predmetov od náboženstva až po telocvik som dostal výborné i pri ústnych, i písomných skúškach, len nemčina bolaelégséges(dostatočná).Štúdiá dňom i nocou spojené so seminárskou stravou podkopali moje zdravie. Pamätám sa, že počas týždňov pôstu som nebol schopný stráviť seminársku stravu. Doniesť niečo do seminára počas pôstu bolo zakázané. Moji dvaja bratia Jozef a Štefan, ktorí vtedy pracovali v Nitre, neraz mi doniesli do seminára „nové boty“, ale sáry boli vypchaté koláčmi, niekedy i kuriatko, i fľaša vína nechýbala.Keby som chcel porovnať stravu klerikov nitrianskeho seminára tých čias, môžem ju porovnať so stravou černochov na lodiach plávajúcich medzi Pittsburghom a Huntingtonom. Zinkové riady, nečistota, jedlo ako pre zver. V pôste trikrát týždenne varená kapusta so surovým haringom i so šupinami, ktorý, keďže bol nasolený, prilepil sa na horúcu kapustu. Zo škvareniny nejeden klerik vytiahol slamený vecheť. Ale predstavení si asi mysleli:Plenus venter non docet libenter(Plné brucho — prázdna hlava).Po skončení maturity mi neúradne oznámili, že pre ďalšie štúdiá si môžem zvoliť: Pázmáneum vo Viedni alebo Ústredné semenište (seminár) v Budapešti.Kaplánom v Hričove bol vtedy Dr. Janko Tóth, muž neobyčajne nadaný, hlboko vzdelaný, svedomitý kňaz, lingvista známy v širších kruhoch. Hovoril i písal asi v desiatich rečiach. Prekladal, bohužiaľ, do maďarčiny z francúzskej, anglickej, španielskej a talianskej reči. Istý čas bol spoluredaktorom Magyar Allamu, klerikálneho maďarského denníka.Tóth bol odchovancom Pázmánea, kde skončil bohoslovie, v Augustineu doktorát a potom sa dostal za kaplána do Hričova. Prečo sa to stalo, to bola záhada. Asi ovocie maďarizátorskej politiky cirkvi v Uhorsku, ktorej ľubovôli musel podľahnúť i takýto talent.Tóth bol pôvodom z Nových Zámkov, pomaďarčený, ale nie predpojatý. Nesúhlasil s nehanebným systémom maďarizácie asub rosa(v dôvernom rozhovore) človek nadobudol dojem, že má do činenia s mužom súcitiacim so slovenskými snahami. Mne to tak pripadalo, že sa niekedy asi neovládol a dal priechod svojmu úprimnému zmýšľaniu pred nepovolanou osobou, a preto asi bol „odmenený“ hričovskou kaplánkou!K našej rodine priľnul neobyčajnou láskavosťou a voči mne sa choval ako milujúci brat učiteľ. Pod jeho dozorom som sa usilovne učil po francúzsky a natoľko som pokročil, že koncom prázdnin som vedel prekladať krátke rozprávky od Chateaubrianda.Tóth mi vylíčil pravý obraz života v Pázmáneu, keď hovoril: Na vedu — Pázmáneum, na život — Ústredný seminár. Moja rodina si myslela, že namáhavým učením som si zadovážil suchotiny a mienka bola jednomyseľná: žiadať o preloženie do Pešťbudína — do Ústredného seminára, ktoré bolo známe ako „grófsky palác“. Zvlášť moja dobrá rodinka Ďurka Mičuru, v dome ktorého som strávil hodnú časť prázdnin, naliehala, aby som šiel do Pešti a nie do Viedne.Osud tak určil, že koncom augusta 1886 ma spolu s priateľom Andrejom Bielekom poslali do Ústredného seminára v Pešti, kde sme mali dokončiť svoje štúdiá.Skôr než som odišiel do Pešti, strávil som niekoľko dní v Žiline v kruhu mnohých priateľov, ale najmä v kruhu starého, dobrého známeho Janka Silvestra Reka. Rek bol vtedy úradníkom panslávskej banky Pomocnica, oddaný a otvorený Slovák. Vždy keď sa mu naskytla príležitosť, nikdy nepremeškal ma upozorniť: — Petre, nezabudni, že si sa Slovákom narodil a Slovákom zostaň!Podobné ponaučenia mi dala i moja dobrá rodinka: Janko Rehák, pravotár v Bytči, a jeho spanilá manželka Augusta, rodená Matúšková, horlivá a otvorená Slovenka.Vtedy som však bol celým telom i dušou vnorený do štúdií. Denné „lekcie“ boli mojou hlavnou zábavou, a keď som tie skončil a zostával mi ešte čas, utužoval som lekcie knihami vzťahujúcimi sa k štúdiu. Dejiny boli mojím najobľúbenejším predmetom, a či už to bola suchá história, alebo historický román, zaujímali ma rovnako.Slovenčina už za mojich štúdií bola úplne vylúčená z gymnázií. Ak sa dobre pamätám, počas prvého gymnaziálneho roka v Žiline vyučovali slovenčinu ako mimoriadny predmet a bola jej venovaná len jedna hodina týždenne. Nebola obligatórnym predmetom. Reverend Štas, ktorý bol strýkom nebohého olyphantského farára Štasa, učiteľ náboženstva, františkán, vyučoval slovenčinu a ja som navštevoval jeho prednášky. Bolo nás len pár, čo sme sa dali zapísať. Rozumie sa, že i najslabšia iskierka slovenského ducha bola z týchto prednášok odstránená. Ani len správne písať po slovensky sme sa nenaučili a pochybujem, že sám učiteľ Štas vedel správne písať po slovensky. Veď ten, kto vedel správne písať po slovensky, bol označovaný ako „biely havran“.Vychovávaní v maďarských školách, kŕmení maďarskou históriou a slávou, so slovenčinou viac-menej na okraji, a teda postoj k nej viac-menej ľahostajný — to bol základný rys ohromnej väčšiny žiactva. Niet divu, že starší, ktorí hlboko cítili nákazlivé následky takejto školskej výchovy, keď už nič iné nemohli urobiť, aspoň príležitostne nezabudli upozorniť mladíka na jeho slovenský pôvod.V živej pamäti mi je rozlúčka s priateľom Rekom na žilinskom nádraží, keď dávajúc mi zbohom slavianskym bozkom, hovoril: — Petre, buď verným Slovákom! Ja dúfam, budem počuť o tebe ako o oddanom Slovákovi!Tieto slová mi zvučali v ušiach na ceste do hlavného mesta Uhorska a neprestali zvučať, aj keď sa za mnou zavreli mreže Ústredného seminára!Ústredný seminár je ústav podporovaný všetkými rímsko- a gréckokatolíckymi biskupstvami celého Uhorska a Chorvátska. Z každého biskupstva ročne dvaja najlepší študenti pokračovali v bohosloveckých štúdiách na univerzite v Pešti alebo v Pázmáneu vo Viedni. Tu na univerzite sa končia bohoslovecké štúdiá, po skončení ktorých sa obyčajne skladá doktorát z bohovedy. Takíto študenti, vrátiac sa do svojich biskupstiev, dostávali profesorské miesta a boli prístupnejší napredovaniu než vidiecki.Klerici Ústredného seminára žili ozaj v „grófskom paláci po grófsky“. Celkové zaopatrenie bolo prvotriedne, strava tá najlepšia, ba ani fľaša vína trikrát týždenne nechýbala a počas každého sviatku — a tých boli v Uhorsku légie — duplikát, teda dvojaké víno, a to aj v čase, keď niektorý z biskupov navštívil seminár. To sa stávalo často a najmä arcibiskup Haynald často zaskočil do Pešti rozveseliť sa.Neraz som rozmýšľal, že takýmto spôsobom života sa vychováva bujná trieda vyššieho duchovenstva, ktorej životnými cieľmi sú mamona, sláva, bujný život, svetáctvo a len veru málo prezrádzala ducha „skromnosti, chudoby a pobožnosti Nazaretského“. Bubič či Parvy atď. sú toho okázalými príkladmi.S priateľom Bielekom sme sa ocitli v novom svete, v cudzej spoločnosti, medzi neznámymi, z ktorých väčšina s opovrhnutím pozerala na „trenčianskych drotárikov“.Z nitrianskeho seminára tam bolo 6 — 8 bohoslovcov vo vyššej triede, ale kastovníctvo, ktoré v Uhorsku delilo sedľač od remeselníctva, remeselníctvo od panstva, lekárov, pravotárov atď., vysoké zemianstvo od jednoduchého zemana, panovalo i medzi študentstvom svetským i bohosloveckým a druhoročný klerik pozeral s opovrhnutím na prvoročiaka.Netrvalo dlho a zoznámili sme sa s klerikmi našej triedy, ale, čo je zvláštne, celkom pudovo nás národné cítenie spojilo a bratsky pritiahlo k Chorvátom, Srbom, Rusínom a Rumunom. Bola to ozvena prírody, že maďarské otroctvo sme zacítili spoločne a nevedome sme dali výraz súcitu, že sme odkázaní na spoločnú sústrasť, poradu a podporu.Bielek i ja sme sa celou dušou oddali štúdiám a priateľsky sme súťažili o tie najlepšie známky v triede. A tie nechýbali.Voľné hodiny, ktoré klerici nefajčiari trávili prechádzkou v seminárskej záhrade, som obyčajne trávil v spoločnosti dvoch Rusínov — Popova a Vrábeľa, obaja národne uvedomelí. Boli to „bieli havrani“ medzi kŕdľami pomaďarčeného rusínskeho kléru. S nimi, ale tiež s Chorvátmi a Rumunmi sme kedy-tedy veľmi mierne rozoberali národnostné otázky.Reverend Chanát, ktorý neskôr pôsobil vo farnosti Passaic, N. J., bol v tom čase tiež chovancom seminára.Raz v rozhovore som sa dozvedel, že v seminári jestvoval Spolok priateľov slovenskej reči a literatúry, ktorý mal cennú knižnicu, ktorá sa tam ešte nachádza, a majetok asi 10 000 zlatých, o ktorom nik nevie, čo sa s ním stalo.Tento spolok bol pred pár rokmi pre „panslavistické tendencie“ zatvorený. Keď som sa o tom dozvedel, zvedavosť mi nedala pokoj, rád by som sa prekutral v knihách. Prvým prefektom ústavu bol Való, muž mierny, úctivý a veľmi prístupný. Nepamätám sa, pod akou zámienkou, ale navštívil som ho a v rozhovore som nasmeroval reč na slovenskú knižnicu a požiadal ho, či by som nemohol dostať od nej kľúče.— Tie mám ja, — odvetil Való — a s radosťou vám ich dám.Pobozkajúc mu ruku, s nevšednou vrelosťou a radostným úsmevom som bežal k Andrejovi.Spoločne sme utekali do knižnice a starostlivo sme zamkli dvere, aby nás nikto nevyrušoval.Od toho času som každú voľnú chvíľu trávil v knižnici. Každé slovenské slovo — Fándlyho, Bernoláka, Hollého, Štúra, Sládkoviča, Sasinka, Dusarova, Osvalda či Kollára — ligotalo sa pred mojimi očami ako diamant. Staré Slovenské pohľady či Orol otvárali nám nový svet a v nás sa zrodilo povedomie, do tohto času úplne mŕtve, že sme rovnoprávnymi občanmi uhorskej vlasti, ale olúpení o rovné právo, ukrivdení, zaznávaní a bola nám upieraná samotná naša existencia. Do mladistvých sŕdc sa začínali hlboko vrývať slová básnika:Krivda za stôl sadla, pravda u dvier žobre.V nemých kútoch bývalej slovenskej knižnice Ústredného peštianskeho seminára sa preporodil náš duch, a čím hlbšie sme sa ponárali do mŕtveho slovenského slova, tým hlasnejšie sa v našich útrobách ozývalo: Sme Slováci rodom a duchom!Ale napriek nášmu preporodeniu sme boli opatrní a aby sme odvrátili i to najmenšie podozrenie, veľmi živo sme pracovali v maďarskom seminárnom literárnom zväzku. Rečnením, prácami sme vynikali nad spolužiakov. Pamätám sa, že počas vianočných sviatkov som deklamoval pôvodnú maďarskú báseň, ktorá bola odmenená dukátom. Škoda, že som si nezachoval kópiu, aby som sa zahanbil, ako som chcel napodobňovať Petöfiho.Prvý a druhý semester štúdií sme obaja skončilieminenter primus.V treťom semestri som ochorel. Znovu si mysleli, že sa ma chytajú suchotiny a poslali ma doinfirmatória(nemocnica ústavu). I oči mi začali vypovedávať službu. Od tohto času som celých 28 rokov nosil okuliare, ktoré som odložil až posledných 10 rokov.Konduktoromnemocnice bol istý Beníšek, štvrták z Banskobystrického biskupstva. Beníšek bol muž veľmi milý, tichý, prívetivý, a keď zbadal, že som naklonený Slovákom, hovoril so mnou len po slovensky. Bol som jeho výlučným pacientom, preto sa nemusel obávať udavačstva. Vo svojich voľných chvíľach sa venoval maliarstvu a ukazoval mi niektoré veľmi vkusné maľby.Vinfirmatóriubolo dosť času na rozmýšľanie a čítanie. Slovenská knižnica s ním susedila, a preto bola ľahko dostupná.Vypracoval som si definitívny plán, že otvorene budem žiadať predstavenstvo seminára, aby nám povolilo voľný vstup do slovenskej knižnice, založenie kruhu, aby tí, ktorí majú hlásať slovo Božie slovenskému ľudu, sa mohli zdokonaliť v jeho reči a nadobudli si znalosť jazyka slovom i perom. Prosbopis adresovaný na rektora som zostavil po latinsky i maďarsky a Andrej Bielek ho mal prepísať, aby bol pripravený na podpisy.O tejto záležitosti sme sa dôvernejšie porozprávali s Rusínmi a Chorvátmi a oni schvaľovali náš plán.Po niekoľkotýždňovom pobyte vinfirmatóriulekári uznali, že po suchotinách niet ani chýru, ani slychu a prepustili ma z nemocnice.Keďže som počas nemoci zanedbal univerzitné prednášky acolloquia(skúšky), musel som napnúť sily, aby som dohonil zameškané, ale skúšky koncom tretieho semestra, ktorý padol na čas pred Veľkou nocou, som riadne zložil.Potajomky som vstúpil do korešpondencie s Martinom Kollárom, redaktorom Katolíckych novín, Richardom Osvaldom, redaktorom Kazateľne, a prezradil som im svoj plán. Kollár ma vystríhal, aby sme boli opatrní, lebo ako starší a skúsenejší predvídal, aké môžu byť následky, no my mladíci sme zahoreli k slovenskej reči svätým zápalom a nemohli sme pochopiť, prečo by sa slovenský klerik, ktorý má hlásať slovo Božie slovenskému ľudu, nemohol cvičiť v jeho reči a čítať v nej písané spisy.V našom nadšení sme nemohli udusiť naše plány, a preto som písal i do Nitry Jožkovi Minárikovi a Formánekovi, o ktorých slovenskosti sme boli presvedčení, a prezradili sme im naše plány. Súčasne som v listoch radil zvolať schôdzu slovenských klerikov počas nastávajúcich prázdnin, aby sme sa poradili o potrebe slovenských bohoslovcov v biskupstvách s prevažne slovenskými veriacimi. To sa skrývalo pod záštitou porady na pútnickú cestu do Ríma.Veľkú noc s radostnýmResurrexit!— Vstal zmŕtvych! sme túžobne očakávali. Týždne pred Veľkou nocou sme hádali, kto bude tým šťastným a padne naňho lós o pridelení k miništrantskému zboru do ústavu zvaného „Anglická kolej“, klerikmi prezývaná „Anjelská kolej“.Bol to dievčenský ústav na spôsob anglických dievčenských ústavov, kde sa vychovávali devy tých najpoprednejších maďarských katolíckych rodín — grófky, barónky a zemianstvo vyššej triedy. Bolo tam asi 250 — 300 dievčat.„Zmŕtvychvstanie“ sa odbavovalo s veľkou pompou, prítomný bol obyčajne aj niektorý biskup, ktorý vykonával obrady za asistencie kňazstva a 24 klerikov z nášho seminára.Napokon som tým šťastným bol ja, na ktorého padol lós zúčastniť sa ako miništrant na obradoch v „Anglickej koleji“. Nikdy nezabudnem na ten obraz, ktorý predstavovala kaplnka ústavu za prítomnosti 250 — 300 ozaj „anjelských“ tvárí. Často som dumal nad týmto okamihom a skrsla mi otázka: Koľkými z prítomných prenikal pravý duchresurrexit!asursum corda?Pochybujem, že veľká časť „anjelského“ zboru i kléru rozjímala hlbšie o majestátnomVstal zmŕtvychaAllelujah!Na čo sme sa my klerici nemálo tešili, prišlo po obradoch, keď bola prichystaná hostina, o akej sa ani Lucullovi snívať nemohlo. A nielenže sme sa najedli, ale plné koše tých najlepších koláčov, cukroviniek, pomarančov atď. nám dalina radáša nechýbal ani plnýpugiľár, ktorý šiel do spoločnej kasy a bol rozdelený medzi klerikov koncom roka. Na tom poslednom som sa nezúčastnil, ale svoju porciu koláčov som si odniesol a na „anjelské resurrexit“ som nezabudol ani po desaťročiach.Po Veľkej noci sme dokončili spomínaný prosbopis a mali sme ho podpísať a predostrieť Chorvátom a Rusínom na podpis.Skôr ako bol prosbopis podpísaný, povedal mi konduktor Beníšek, že prefekt Való by rád mal kľúče od knižnice.Táto správa ma zronila, lebo predpovedala búrku. I Andrej zostal náramne zarazený.V mojej triede sa nachádzal aj istý Kroner, ak sa nemýlim, bol z Liptovského Sv. Mikuláša, klerik Banskobystrického biskupstva, zarytý maďarón, ktorý ustavične robil narážky na „panslávov“. Kroner a jeden Spišiak, ktorého meno si už nepamätám, ma často špehovali, keď som chodil do knižnice a potajomky si pod kabátom odnášal do môjhopulpituniektoré slovenské knihy.Kroner a jeho súdruhovia nepremeškali žiadnu príležitosť, aby nás hlasným verejným čítaním najhanobnejších odsekov Gruenwaldovho Felvidéku neinzultovali. Moje ponosy u predstavených na vyzývavé chovanie Kronera a jehopusipajtášovnielenže nám nevymohli pomoc, ale urýchlili katastrofu.Jedného rána v prvej polovici mája sa budovou rozniesla zvesť, že v ústrednom budapeštianskom seminári vyňuchali panslavistické hniezdo a klerici — renegáti — obskakovali ani nasolení a vrhali opovržlivé pohľady na Bieleka i na mňa.My sme už vtedy boli zvyknutí nainzultya našou odpoveďou bolo — ignorovanie polobláznov.Keď sme sa jedného dňa po raňajšej bohoslužbe vrátili z kaplnky do bytu, na moje prekvapenie som našiel svojpulpitotvorený, zámku vylomenú, knihy, papiere ani slama, slovenské knihy fuč, podobne i niektoré ešte nezodpovedané listy.Andrej Bielek, ktorý mal svojpulpitďalej, bežal a mal na jazyku, že mu vylámalipulpit, keď zočil môj, ani čoby ho víchrica zastihla.Prvá moja otázka Andrejovi bola: — Čo je s prosbopisom?— Ten mám v kufri vdormitóriu.— Poďme ta a daj mi ho nazad!Ponáhľali sme sa dodormitória,ale na naše prekvapenie zámky na našich kufroch boli vylámané, šaty, knihy, spisy a čo len v kufri bolo, ležalo po zemi, posteliach, prosbopis fuč, podobne i niektoré slovenské knihy.Po krátkej porade hovorím Andrejovi: — Andrej, ja idem k Wolafkovi.Wolafka bol druhý prefekt, pôvodom Čech, ako sa mi sám priznal, ale maďarónnon plus ultra.Neskôr, ako som sa dozvedel, sa stal čanádskym biskupom. Zásluhy pre vlasť si získal i pri nás!Keď som predstúpil pred Wolafku a chcel som mu predniesť sťažnosť ohľadom vylámania zámok napulpitea kufri, vrhol sa na mňa, ani čoby som podpálil seminár.Aj keď mi nebolo do smiechu, musel som sa zachichotať, keď mi Wolafka vyhadzoval na oči: — Vy ste sa usilovali vzkriesiť Svätoplukovu ríšu?— Velebný pane, — odvetím s úsmevom, — uisťujem vás, že keby som sa stal kráľom Svätoplukovej ríše, vymenujem vás za ministerského predsedu!— Vyprosím si od vás takéto urážky, — odvetil Wolafka a tvár mu horela od hnevu.— Velebný pane, — opakujem, — aká otázka, taká odpoveď. Vy tvrdíte niečo, o čom viete, že je to číročistý nezmysel, preto vám i ja len nezmyslom môžem odpovedať.Toto skončilo moju sťažnosť u druhého prefekta a takéto zadosťučinenie som dostal za očividnú krádež a zbojstvo spáchané konškolármi.Prvý prefekt Való ma dal zavolať. Ľutoval, že som podľahol vplyvu „národnostných pletích“. To vraj odo mňa neočakával, lebo podľa môjho účinkovania v maďarskom literárnom kruhu sa mu javilo, že som dobrým vlastencom. Povedal mi, že záležitosť musí hneď oznámiť biskupovi a od toho závisí rozsudok nad naším osudom.Netrvalo dlho a do Pešti dorazil nitriansky biskupský sekretár, zlopovestný Wenczell, maďarón skrz-naskrz. Andrej a ja sme vedeli výsledok, akonáhle sme počuli, že je tu Wenczell, lebo od neho sme nemohli nič iné očakávať, lenconsilium abeundi (Laufpass).Naše slovenské zmýšľanie netajil ani Andrej, ani ja a naše snahy zdokonaliť sa viac v slovenskej reči než v hebrejčine, arabčine a chaldejčine, ktoré sme na univerzite museli študovať, ale v praktickom živote sme ich nepotrebovali, sme považovali za potrebné, lebo ako klerici slovenských biskupstiev sme mali hlásať slovo Vykupiteľa práve v tej reči, v ktorej vzdelávanie sa a zdokonaľovanie sa považuje za priestupok. Vyjadrili sme sa, že ak toto považujú za hriech, kloníme hlavy a podrobujeme sa výroku.Wenczell, ako sa aj dalo očakávať, nás karhal, že sme dobré vlastenecké meno Nitrianskeho biskupstva naštrbili, vrhli nevlastenecké podozrenie, špinu na celú diecézu a jemu nič nezostáva, len odporučiť biskupovi, aby násstando pedeprepustil, lebo nesmie v Nitrianskom biskupstve trpieť kňazov prejavujúcich nevlasteneckého ducha, akým sme boli napáchnutí.Veľmi dobre sme vedeli, čo to znamená, že náš osud je spečatený.Po odchode Wenczella sme boli terčom urážok a opovrhnutia zo strany spolužiactva — samozrejme, že predovšetkým maďarónskeho — a len pár rýdzich Maďarov s nami súcitilo a nebáli sa s nami zhovárať. Kroner a jeho renegátska banda jasala, inzultovala nás pri každom kroku.Pamätám sa na jeden výstup.Ústav nás nemohol vylúčiť skôr, kým neprišlo potvrdenie od biskupa. Chudák nitriansky biskup Roskoványi (Roškováni), ináč kňaz pobožný, vysoko vzdelaný, široko-ďaleko známy cirkevný spisovateľ, bol pravým kňazom, ale nie otcom a pastierom zverených ovečiek, lebo o správu biskupstva sa nestaral, ale ponechal to všetko na kancelára Wenczella, ktorý sa pod ctihodným menom biskupa dopúšťal tých najošklivejších prechmatov, zvlášť čo sa týkalo prenasledovania slovensky zmýšľajúcich kňazov. Takto si hľadel získať zásluhu vo vláde, aby moholmitru(biskupskú čapicu) dostať na svoju hlavu.Trvalo to nejaký čas po odchode Wenczella, kým biskupský rozsudok prišiel a za ten čas sme, pochopiteľne, boli riadnymi chovancami ústavu.Bol deň exitu — prechádzky klerikov — ktorý sme strávili v seminárnej výletnej záhrade, ktorá sa vtedy nachádzala za honvédskymi kasárňami. V záhrade sme boli osamotení, spolužiaci sa nás štítili, akoby sme mali lepru.Na ceste domov Kroner vystúpil z radu a stál naboku, kým sme s Andrejom neprišli k nemu. Na to vytiahol svoj žirafí krk, bol vysokej a tenkej postavy ani hlísta, a povedal urážlivú poznámku na Bieleka a na mňa.Ja som bol silnej postavy, v nižších triedach gymnázia ma volali „ozruta“, a bol som si vedomý, že jednou rukou by som mohol chytiť tú hlístu za krk a šmariť ju 20 krokov ani loptu, preto to vo mne vrelo a dal som plný priechod svojim citom a odvahe. Zakričal som: — Keď sa nespakuješ z tohto miesta, v okamihu si synom smrti!Bol to nepríčetný výraz pre bohoslovca, ale kalich opovrhnutia bol naplnený a nemohol som v okamihu nájsť viac opovrhujúce, ale stavu príslušnejšie slová pre besného maďaróna.A moje slová mali účinok. Kroner sa pobral vnohy, zmizol ani gáfor. A od toho okamihu ani on, ani iní sa neopovážili urážať naše city, lebo výraz mojich očí a hlas ich presvedčili, že som pripravený zastať si svoje „nielen umom, ale aj päsťou“.Konečne 30. mája 1887 výrok z Nitry dorazil a znel: Vylúčení zo seminára.To bola prvá kvapka krvi, ktorú som s nadšením vycedil za svoje slovenské presvedčenie, ktoré sa každým dňom hlbšie zakoreňovalo v mojom mladíckom srdci a bolo ochotné priniesť akúkoľvek obeť na oltár národa.Pretože ročný semester sa nekončil len júnom, dostali sme zvláštne povolenie z ohľadom na naše výborné mravy a výborné výsledky v štúdiách, že sme mohli skončiť rok, takže keď by sme i naďalej chceli zostať v kňazskom stave, nestratíme celý rok. Ako externisti sme zložili všetky skúškyeminenter primus.Špirituálom ústavu vtedy bol Mons. Czibulka (Cibuľka), pravý kňaz, nežný, pobožný, so súcitnou povahou. Keď nám prečítali výrok, zavolal nás do svojho bytu a hovoril s nami ako láskavý otec. Ľutoval, že sme sa dali zachvátiť „chymérami“ a počúvali sme zvodné zvuky „zradnej víly“, a tak si prekazili brilantnú kariéru, ktorá nás bezpochyby čakala.Obrátil sa ku mne a povedal: — Ak chceš prestúpiť do čisto maďarského biskupstva, s radosťou ťa odporúčim a bezpochyby budeš prijatý.Poďakoval som sa za láskavosť a napriek tomu, že na moju hlavu padli oveľa väčšie starosti, než aké som dovtedy zažil, moje národné prebudenie ma natoľko posilnilo a vlialo mi takú neobmedzenú nádej, že som sa za ponuku pokorne poďakoval.Tu musím podotknúť, že to bol ten istý špirituál Czibulka, s ktorého odporúčaním a na jeho osobné vyzvanie som prijal ponuku odcestovať do Ameriky a vstúpiť do seminára v Clevelande, keď na môj pokyn a odporúčanie ma Václav Panuška predišiel a poslal mi odtiaľ priaznivé správy.V Pešti, kým sme čakali na ukončenie skúšok, sme mali príležitosť vyhľadať niektorých Slovákov, ktorí sa v metropole Uhorska nehanbili za svoj slovenský pôvod. Pamätám sa na istého Švehlu, hodinára, v ktorého byte sme sa skoro denne schádzali a kochali v slovenských časopisoch.Táto hŕstka Slovače, zhromaždená okolo Švehlu, verejne vyznávala „martinský program“ a nebolo možné si ju zmýliť s „patriotskými“ Slovákmi, ktorí boli zhromaždení okolo Slovenských novín (Oslovín) a Vlasti a sveta (Chrasť a srsť), plátky vydávané vládou za ukradnuté peniaze Matice a otravujúce slovenské duše. V týchto plátkoch pracovali aj niektorí Slováci, ktorí, keď sa neskôr vysťahovali do Ameriky a zohrávali dôležitý zástoj v našom spolkovom i verejnom živote, bili sa do pŕs a pokorne plakali:Mea culpa! Mea culpa!Ľutujeme a kajame sa vrúcne a nabudúce už budeme vernými Slovákmi. Pritúlil som ich bratskou láskou, otvoril im svoje srdce i mešec a oni sa pri lámaní chleba dopustili na mne zrady.Obeťou maďarskej rytierskosti sme neboli len Bielek a ja, ale meč padol i na hlavu Formánka a Jozefa Minárika, chovancov nitrianskeho seminára. Formánek bol vtedy v treťom ročníku teológie, Minárik bol prvák. Pre nich to bolo o to horšie, že ani jeden z nich nemal maturitu.Formánka napokon prijali do Lovanu v Belgicku, kde dokončil teológiu a bol vysvätený za kňaza pre Ameriku a stal sa farárom v Bridgeporte. Vylúčením zo seminára úplne zvliekol národné rúcho, stratil národného ducha, národne neúčinkoval, nenapomáhal národné snahy, jeho životným cieľom sa stala mamona. Keď sa dosť „podperil“, odišiel do starého kraja na odpočinok.Jožko Minárik bol nútený zložiť skúšky zo 7. a 8. ročníka gymnázia a urobiť maturitu a potom nastúpil na lekársky kurs do Prahy, kde zložil doktorát a usadil sa vo Veľkej Bytči, kde bol na národnom poli veľmi príčinlivý. Zostal verný svojim národným ideálom, ktorým ako mladík s radosťou priniesol prvú obeť.Keď odbil zvon slobody Slovenska, Jožko Minárik sa stal prvým slovenským županom mojej rodnej Trenčianskej stolice.Naše vylúčenie roztrpčilo slovenské novinárstvo. Ba nielen slovenské a české, ale aj maďarské a nemecké časopisy sa obšírnejšie zaoberali naším vylúčením.S láskavosťou priateľa Dr. Jozefa Škultétyho, nestora slovenskej žurnalistiky, dekana bratislavskej univerzity, som dostal články, ktoré sa objavili v Národných novinách.A VYPOVEDIA VÁS ZO ŠKÔL…Nulla dies sine linea… ani dňa bez kríža. Slovensko ešte nespamätalo sa z úžasu, že 76-ročného milého starca kňaza Mošteňana vyšmarili ako vyvrheľa ľudskej spoločnosti na ulicu, ešte modlí sa za odvrátenie pokušenia, keď odborného učiteľa Svobodu, spisovateľa, človeka čestného, vyzdvihnú z úradu a napadnú súdne, a už zas Jóbova zvesť otriasa dobrotou slovenského srdca.Z ústredného semenišťa v Pešťbudíne vyhodili dvoch najpilnejších, najnadanejších teológov: Andreja Bieleka a P. Rovnianka a to preto, že chceli podať na rektorát prosbopis, aby im zavretú slovenskú knižnicu otvorili.Vec je jasná: v Uhorsku niet pre budúcich slovenských kňazov semenišťa, v ktorom by sa i slovensky naučiť mohli.Stav tento hrozný, barbarský, na celom svete nemožný, bol i v Pešťbudíne právoplatným. Budúci slovenskí kňazi nemohli sa tam naučiť čítať a písať v tej reči, v ktorej mali neskôr hlásať ľudu slovo Božie. Keď v biskupských srdciach nebolo hlasu, že stav tento je zrovna úder na srdce pre toho, kto chce sa previniť proti zásadam Božského učiteľa: svedomití klerici založili si slovenskú školu a hladujúc, stvorili i knižnicu. Ale prvá sa časom zakázala a len knižnicu bolo dovolené užívať, kto chcel. I stalo sa, že teológ Rovnianek niesol si slovenské knihy na čítanie, jeho maďarskí kolegovia privítali ho komisnými nadávkami. On šiel na ponosu, no rektorát, ktorý mal by byť prvotriednym zastupiteľom zásady: Idúc, učte všetky národy, tak šalamúnsky rozriešil protivy, že azda potrestal grobianov? Azda dal zadosťučinenie Rovniankovi? Ani sa mu nesnívalo!… Zatvoril slovenskú knižnicu, aby sa vraj podobné prípady neopakovali!Čo stalo sa potom, rozpoviem v krátkosti. Klerici, bojac sa zodpovednosti a vidiac pred sebou, že oni — budúci slovenskí kňazi — v slovenskej reči budú mizernejší než kostolník, chceli predostrieť prosbu, aby im aspoň čítať dovolili. A výsledok? Pochytali im listy a ich vyhodili.Inkvizíciu viedlo predstavenstvo a potvrdil ju generálny vikár Nitrianskeho biskupstva Fr. Wenczell. Tento pán je závideniahodnou osobnosťou. Má zásluh mnoho a robí si nové. Kňazstvo a učiteľstvo rovnako cíti požehnanie jeho spravodlivej ruky. Že státisíce ľudu hynú pod správou jeho múdreho riadenia, že sa odvracajú od Boha, to je maličkosť, len nech jemu je dobre. Mladí kňazi — jeho kreatúry — zhovárajú sa po slovensky iba so psami a so „sprostými sedliakmi“. A asi v 400 školách Nitrianskeho biskupstva nieto čistou slovenčinou písaného katechizmu! Kňazov slovensky vzdelaných odmeňuje 20-ročným kaplánstvom, tých, ktorí slovensky nevedia, podporuje, tisne do popredia!A takíto kňazi žijú potom nie propter Jesum sed propter esum, ľud je im cudzí, nedbajú oň, čo krok, to krčma, čo stupaj, to kliatba a zlorečenie. Nuž ale tak je to, keď slovenskú diecézu riadi človek, ktorý sám nevie po slovensky jednu biednu vetu pravopisne napísať!Teraz pýtame sa:1. Ako sa to zrovnáva s duchom a podstatou Sv. písma, keď vyhadzujú sa zo škôl tí teológovia, ktorí podľa ustanovenia Božieho chcú sa vzdelať v tej reči, v ktorej budú hlásať slovo Božie, keďže im to cestou riadneho štúdia samým predstavenstvom znemožnené je?2. Ako zodpovedajú sa Bohu tí katolícki p. biskupi, ktorí vedú duchovnú správu nad dvoma miliónmi katolíckych slovenských duší a budúcich slovenských kňazov nedajú vzdelať v slovenčine tak, aby to katolíckym veriacim k prospechu bolo?3. Či p. biskupi neboja sa, že tá morálna a telesná spustnutosť, plač vdov a sirôt, nárek a hriechy slovenského ľudu zapríčinené sú v prvom rade tým, že kňazstvo cudzie je ľudu tomuto, nesúcíti s ním, oddeľuje sa od neho, nemá zmyslu pre jeho potreby, nestará sa oň, zanedbáva ho i kultúrne, i telesne, slovom, či p. biskupi neboja sa smeru toho, v akom vychovávajú budúcich sluhov Božích, a nemyslia, že ak tomuto zlu neurobí čo najskôr koniec, zodpovednosť padne v prvom rade na nich?A ty, národ môj! Opustili ťa všetci, len tvoja pravda ešte stojí. Synov tvojich rozsýpajú po svete a ten lepšieho osudu hodný ľud trpí, trnie. Ku Kafrom, Hotehnancom vysielajú kňazov ich reči znalých, len tvoji kňazi nesmú vedieť po slovensky, len tvoji kňazi nemôžu hlásať ti slovo Božie slovom umným, vzletným. Niet štátu, ktorý by neodmeňoval pilnosť, len syna Slovenstva karhajú a trescú, keď milé sú mu zvuky matere, zvuky, ktorým dal sám Boh právo života, posvätenia a požehnania.Avšak trpezlivosť Boh neopustí. Vyhadzovanie kňazov na ulicu, inkvizície, keď duchovný pastier predá ľudu dobrý kalendár, suspendovanie učiteľov a prenasledovanie umných mladíkov donesie svoje ovocie.My srdečne pozdravujeme tieto nové obete a stískame im priateľsky pravice a neopustíme ich. Na nich valí sa ťarcha o nové samourčenie, no oni jasným okom môžu pozrieť každému do očí, lebo majú svedomie čisté.(Národnie noviny, 1887, č. 69, Anton Bielek)OBETE NENÁVISTIUž sme písali o nových obeťach šovinizmu v peštianskom ústrednom seminári. Správu dopĺňame výťahom z Katolických novín. Menovaný časopis píše:Vlani vylúčili nám pre nepatrné prestúpenie kázne seminárskej hlavne „protipanslávskym“ horlením tehdajšieho klerika Šándorfyho — Škrabánka a prefekta Dr. Halmoša — Hornáka, dvoch bohoslovcov v Ostrihome, teraz zase doletela nám trúchlozvesť z Pešti, že z ústredného semenišťa vylúčili dvoch bohoslovcov Nitrianskeho biskupstva preto, že „miešali sa do otázok národnostných“. Rozhorčení nad uvedeným fanatizmom, ktorý škrtí nám prepotrebný podrast kňazský, aby národ slovenský nemal ani kňazov svojských, netrúfame si sami prehovoriť slovo objektívne, a preto uvádzame radšej len listy jednoho z vylúčených klerikov. Píše nám:Velebný pane! Jeden nešťastlivý bohoslovec obracia sa k Vám, aby ste mu v dobe trúchlosti radu dali. Srdce krváca, keď pre také maličkosti, akých je obvinený, zanechať musí snáď i drahú vlasť a inde klopať o prijatie. Darmo je, stať sa musí! Láska k rodu, ktorého maličkým som synom, láska k reči, ktorú mi drahá matka do srdca vštepila, doviedla ma ku priepasti.Nie snáď k takej priepasti, z ktorej by som sa dostať nemohol, lebo vo svete ešte nezahyniem, a nájdu sa snáď dobrí ľudia, ktorí sa zmilujú nado mnou a nedajú mi zahynúť, ale k priepasti, ktorá vždy bude žriedlom trúchlosti a smútku. Dobre poznáte položenie mladíkov z rodu nášho v semeništiach, opisovať Vám ho netreba, keď ktorý len cekne, už je nebezpečným človekom. Ja navzdor tomu, uvážiac, že som rodom Slovák, a ako taký za povinnosť si držím a musím držať, v reči materinskej sa vzdelávať, že ako bohoslovec biskupstva slovenského musím dobre vedieť reč tú, v ktorej v budúcnosti mal som ľud vyučovať: cvičil som sa v reči, čítal som a nakoľko moje slabé sily dovoľovali, som i jedno-druhé písal. Toto však bolo tŕňom v očiach nepriateľov mojich. Snažili sa ma zo semenišťa vypudiť, u predstavených očierniť a môžete vedieť, že sa to i najnevinnejšiemu mladíkovi môže stať, čo sa mne stalo, keď sa škrek krkavcov proti nemu obráti. K tomu, aby niekoho vypudili z nejakého ústavu, keď je Slovák rodom, ak len rod nezapredá, netreba mnoho. Nazvali ma, ako je to teraz v obyčaji, kto je len Slovák rodom a nezapredá reč svoju: panslávom. Išiel som k predstaveným, ale nadarmo, lebo vec nechali tak. Nemal som s inými do činenia, len so spoludiecézami mojimi som besedoval. I to sa im nepáčilo, hovorili, že tajomné zámery máme, že zlé kujeme. Keď nemohli rovnou cestou nič, využili lesť.Už pretým som videl, že tu stálosti mať nebudem i písal som jednému známemu bohoslovcovi Slovákovi do Brna. Neskôr, keď mi písal o „zúčastnení sa bohoslovcov slavianskych na jubileu Sv. Otca Leva XIII.“, písal som si s ním obšírnejšie. Nepriatelia moji to zbadali, prehadzovali mi pulpit, pomaly jeden či druhý list mi vzali i knihy slovenské, až naraz jedného rána, keď som prišiel z miništrovania, vidím, že mi všetky listy, práce i niekoľko zväzkov slovenských kníh chýba. Išiel som k pánovi prefektovi Dr. Wolafkovi, ale ten sa robil, akoby o ničom nevedel. Až neskôr mi povedal, že to ON otvoril môj pulpit a vybral diela. Ja som ho však prichytil, hovoriac: — Veď ja som nemal len v pulpite práce, ale i v dormitóriu v taške zamknuté a vylámali mi zámku i na taške, i na pulpite a všetko mi pobrali.On mi povedal, že však mi na to odpovie. Stalo sa i to, že ukradli listy i B. Jeden list bol tam, ktorý sme mienili dať Chorvátom, aby nám pomohli, aby sme v budúcnosti bibliotéku školy slovenskej otvorenú mať mohli a i ten list vzali.Samé vyšetrovanie a udavačstvo všade: človek sa nemôže chrániť, lebo pravda u dvier žobre, krivda za stôl sadla. Obraciam sa k Vám, velebný pane, ráčte mi poradiť, kam sa mám obrátiť, čo mám robiť? Kňazom chcem zostať, lebo keď mi i všetko odoberú, povolanie mi odobrať nemôžu. Kroky chcem čím skôr robiť, lebo domov dotiaľ ísť nemôžem. Matka moja vo mne žije, keby sa dozvedela, čo sa so mnou deje, určite by jej srdce puklo od žiaľu, príčinou smrti by som jej bol. Čo by som však potom mal zo života? Čo by robilo svedomie moje?Neviem, či budem sám a či nás bude i viac, lebo tí tak zachádzajú, že všetkých, ktorí si s nami písali, chcú očierniť.Druhý list nám adresovaný a skrátený znie:Váš láskyplný list som s radosťou obdržal. Veľmi nás to teší, že napriek tomu, že nás nepoznáte, ste sa nás ujali a aspoň prostriedky, ktorými k niečomu môžeme prísť, nám poskytli. Verte nám, to nám dodáva sily a presvedčenie, že sme za spravodlivú vec bojovali, a hoci i padneme, zásady naše nebudú do hrobu položené, že napriek tomu, že sme tu zavrhnutí, sú ľudia, ktorí láskou nás objímu a nám zahynúť nedajú. Že sme pre slovenskú reč vyhodení, za to sa nemôžeme hanbiť, ale len to nám trúchlivo padne, že také neprávosti sa dejú v našej drahej vlasti, v ktorej každý obyvateľ je „rovnoprávny“. Výrok nad nami nie je ešte vyhlásený, no vdp. vikár tu bol a môžeme byť uistení.Napokon tretí list:Už sa vyplnila žiadosť nepriateľov a závistlivcov našich. Výrok z Nitry, ani nás nevypočuli, prišiel, podľa ktorého hneď na druhý deň, t. j. 31. mája, museli sme ústav zanechať, ale keďže skúšky na každý pád zložiť chceme, ubytovali sme sa v meste. Dúfame v Boha, že nás neopustí, ale nás aj na ďalších cestách sprevádzať bude.Dodávajúc, že obidvaja prepustení klerici skúšky dobre zložili a i od osv. pána rektora veľmi dobré svedectvo dostali, nateráz ďalších poznámok sa zdržujeme.No my poznamenávame na to len toľko, že podobné veci sú také nízke a hnusné, také podlé a chabé spolu, že nemôžeme si predstaviť, akí to môžu byť ľudia v tom seminári. A či nemravnosť tak skazila tých pánov, že už nemajú v tele ľudského srdca! Toľkej vnútornej skazenosti by človek neočakával od ľudí celkom zdivených, ateistov a nihilistov, a tu ju nachádzame pod sutanou kňazskou. Ďaleko to už ide, veľmi ďaleko.(Národnie noviny, 1887, č. 72)K otázke dvoch vyhodených klerikovozval sa konečne aj rektorát ústredného pešťbudínskeho seminára. „Egyetértés“ a za ním „Pester Ll.“ v niekoľkých riadkoch zdelili, že podľa turč. sv. martinských Národných Novín vyhodili z ústredného pešťbudínskeho seminára dvoch klerikov preto, že žiadali otvorenie slovenskej knižnice.Táto kratučká správa vyburcovala slávnu správu otázneho seminára z navyknutého a obľúbeného pohodlia a strčila jej pero do ruky, aby „vysvetlila“ vec.Naše obecenstvo pozná našu správu pochádzajúcu z toho najhodnovernejšieho prameňa. Oboznámili sme ho aj s výťahmi z Katol. Novín o tej veci. Teraz podávame tu v doslovnom preklade aj „osvedčenie“ správy ústredného pešťbudínskeho seminára tak, ako ho „Egyetértée“ uverejnil. Prapodivné toto písemko znie:Je fakt, že dňa 30. mája t. r. prepustili z ústredného pešťbudínskeho seminára dvoch klerikov Nitrianskej diecézy. Lenže príčinou tohto prepustenia nebola oná údajná žiadosť, v ktorej prosili rektorát, aby mohli používať zatvorenú slovenskú knižnicu, lebo bolo síce v pláne predostrieť takú žiadosť, lenže sa ona úradne nedostala pred správu — preto sa nemohla ani vybaviť.(Teda čo bolo príčinou? Nie frázy, ale fakty chceme! Redakcia)Ale pri dôslednejšom pátraní a hľadaní sa direkcia presvedčila, že proti patričným sa zrejme konštatovali také neupierateľné panslavistické smery a intrigy, aké žiaden uhorský, kňazov vychovávajúci ústav, tým menej pešťbudínsky ústredný seminár nemôže prehliadať a trpieť.(Aké? Von s nimi! Ináč považujeme tieto reči za úmyselnú lož. Redakcia)Na odôvodnené predostretie Jeho Excelencia pán nitriansky biskup bezodkladne nariadil, aby spomenutí dvaja klerici boli hneď prepustení.(Nie biskup, ale jeho vikár! Redakcia)Ohľadom slovenskej knižnice treba však poznamenať, že ona spolu so slovenskou školou už roky pred tým — samozrejme, rozumie sa, že nie bez dôležitých príčin — (Akých? Redakcia) vysoký rozkaz bola zavretá a odhliadnuc na tomto mieste od každej inej príčiny, direkcia už z ohľadov na svojich chovancov rozličnej národnosti, ktorí na tom istom základe mohli by potom žiadať to isté — čo však by nebolo rozumné ani dopustiť, ani trpieť — nijako neuznáva za potrebné naliehať na patričnom mieste, aby onen zákaz bol zrušený. Napokon nakoľko to so záujmom vlasti (!??) a s ideou maďarského štátu (!) súhlasí, direkcia ústavu nikdy nezakázala, ba bez prekážania dovolila vždy, aby chovanci nemaďarského jazyka mimo reči štátnej mohli užívať svoju reč materinskú, ale aby sa aj mohli zdokonaľovať v nej (Ako? Keď im zakazujete slovenské knihy čítať?), lebo veľmi dobre vie, že chovanci po skončení kurzu v živote a na poli povolania svojho budú potrebovať aj iné reči, ktoré užívajú sa aj v tejto našej slaďunkej vlasti. Toľko v záujme pravdy.Myslíme si, že naše ct. obecenstvo po náležitom uvážení našich správ a tohto osvedčenia direkcie znamenite pochopí toto osvedčenie „v záujme pravdy“ písané.(Národnie noviny, 1887, č. 73)Po tomto „Osvedčení“ správy ústredného seminára uverejnili sme v č. 79 Nár. Nov. nasledovné „Osvedčenie“:OsvedčenieSpráva ústredného semenišťa peštianskeho za dobré uznala pustiť do sveta osvedčenie, v ktorom tvrdí, že my vyhodení sme zo semenišťa preto, lebo robili sme vraj akúsi panslavistickú propagandu. Rektorát tak smelo udrel na tento bubon, majúci dnes vysoké ažio, že, zdá sa, prišiel do toho istého pomykova ako naši štátnici, pod ktorými keď trasie sa pôda, počnú rozprávať o rubľoch, špiónoch a podobných výmysloch, hodiacich sa výtečne na zavádzanie obecenstva.Uvedieme tu ct. obecenstvu priebeh nášho odstránenia z peštianskeho semenišťa.Dnes v celom Uhorsku niet semenišťa, v ktorom by sa vychovával čo i len jeden kňaz pre 2 milióny katolíckeho slovenského ľudu tak, ako by sa to malo diať v duchu Kristovho učenia, keď je však niekto z klerikov natoľko svedomitým, že sám cvičí a vzdeláva sa v svojej materinskej reči, vystavený je prenasledovaniu zo všetkých strán.Uvedieme príklad. Mali sme majáles. Ako svedčí sa na nás, držali sme sa solídne, ticho a pri tom všetkom samým rektorátom maznaná tlupa takzvaných „hazafias klerikov“ oborila sa na nás: „Le az orosszal! Le a tóttal! Le az oláhhal! Le a horváttal!… Szúrd le a tótot… az oroszt!“ My sme boli nútení utiahnuť sa.Aby ct. obecenstvo videlo, akým rýfom merá sa spravodlivosť na ústrednom semeništi peštianskom, udávame výjav druhý. Gruenwaldov pamflet kydajúci hanu na Slovákov ostentatívne čítal sa medzi renegátskymi klerikmi ako evanjelium. Hazafias klerici z toho poučení, nadávali nám potom, že Slováka Boh nestvoril ani za človeka, že krk jeho je naklonený, hlava jeho do zeme hľadí ako hlava hoväda, že jeho šija je samou prírodou určená do jarma. A ešte nebolo na tom dosť. Mládež, odchovaná dnešným gymnaziálnym prúdom, mládež, ktorá v budúcnosti má sa riadiť zásadou „miluj blížneho svojho“, prstom ukazovala na nás: „Hľa, pozrite si slovenský typ!“ My šli sme sa žalovať predstavenstvu. Myslíte si, že našli sme ochrany? Naši predstavení nepovedali ani slova na zavrátenie drzosti, urážajúcej tvory Božie. Napádaniu a surovosti boli sme i ďalej vystavení.Nech ct. obecenstvo posúdi, čo musí vystáť budúci slovenský kňaz, čo je dovolené Maďarom proti Slovákovi, nech vidí, aká spravodlivosť panuje na ústrednom semeništi peštianskom v ohľade národnostnom.Tieto príklady sme tu uviedli, aby sme ukázali, že nás potupovať, biť bolo dovolené, nám však ani zaplakať nedali.Teraz prejdeme na osvedčenie rektorátu. Uviedol totiž, že sme robili panslavistické intrigy. To je, prinajmenšom povedané, púha nepravda, teda nečestné jednanie. Dňom i nocou provokovaní bránili sme sa a tlupa renegátov, nevediac sa udržať štúdiom, nevediac zakryť svoju holotu, očierňovala nás a rektorát jej pomáhal. I prišiel potom rozsudok, že sme prepustení, pretože „v týchto nadmieru háklivých časoch rozoberali sme otázky národnostné“, teda o „panslavistických pletichách“ nebolo reči. „Panslavistické pletichy“ zrodili sa v hlavách rektorátu len pri písaní osvedčenia.Vec točila sa však okolo zatvorenej slovenskej knižnice. Rektorát sám odkryl sa, keď povedal, že zo strany našej ani neprišlo po zadanie prosbopisu. Ako že nás mali preto trestať, keď prosbu predostrieť vôbec nemali sme kedy? My prosbu chceli sme predostrieť, no klerici renegáti vylámali nám stolíky, rozlámali zámky na kufroch, použili zlodejský kľúč, vzali nám listy a doniesli ich pánovi prefektovi Dr. Wolafkovi. Ten prijal predmety takým spôsobom nadobudnuté, nevyhnal peňazomencov z chrámu, ale ešte im vraj povedal: „Ďakujem vám, priatelia, že ste mi pomáhali v tejto záležitosti.“Ohľadom poznamenania v osvedčení, že slovenskú knižnicu oživotvoriť nemožno, lebo vraj i druhé národnosti vlasti uhorskej žiadali by podobné, znovu tvrdíme, že osvedčenie je tendenčným prekrútením, vypočítaným na to, že obecenstvo nepozná pomery ústredného semenišťa peštianskeho. Pravda je, že Maďari majú tam knižnicu, a to i sám pán Dr. Wolafka musí uznať, že z nej nedá sa naučiť po slovensky, majú tam i Rumuni knižnicu, ale keď my chceli sme žiadať, aby slovenská knižnica bola nám otvorená, konali sme len povinnosť, uloženú nám oproti materinskej reči samým Bohom.Odsek osvedčenia, v ktorom sa hovorí, že každý môže sa vzdelávať vo svojej materinskej reči, je superlatívom nepravdy a na papieri, na ktorom ho napísali, to zostalo len preto, že papier je trpezlivý. Kde za mládežou špehuje sa, či nedostala slovenský list, kde nie je dovolené po slovensky hovoriť, kde Dr. Wolafka udáva za vinu, že je ten a ten pansláv, lebo „dumal“ o Svätoplukovej ríši, kde vylučuje sa z ústavu pre slovenskú knihu — tam prestáva reč o vzdelávaní sa v materinskej reči.Toľko udávame v záujme pravdy.Andrej BielekPeter Rovnianek(Národnie noviny, 1887, č. 79)Keď čítal som tieto listy adresované na Martina Kollára a rázne osvedčenia, ktorým verejne ujal som sa pošliapanej pravdy slovenskej, tešil som sa v duchu, že po 36-ročnej púti, počas ktorej som zažil slasti i neresti, slávu i poníženie, hojnosť i biedu, z tých zásad, ktoré som ako 20-ročný mladík tak hrdo prejavoval a zastával, nepopustil som ani trochu, ba za celú tú dobu a za každých okolností ten samý oheň plápolá v srdci mojom za slovenský môj národ, ktorý zapríčinil moje vylúčenie z peštianskeho ústavu.Pre Bieleka a mňa nastali neraz trúdne časy. Ani jeden z nás nemal dosť smelosti oznámiť hneď doma katastrofu, ktorá nás zastihla, ktorú sme osobne považovali za triumf, lebo hrdými sme sa cítili priniesť túto obeť za naše slovenské presvedčenie.Keď sa náhle rozšírila zvesť o našom vyhodení, zasypali nás mnohými povzbudzujúcimi listami slovenských katolíkov i luteránov. Podajedni potvrdili, že myslia úprimne, čo píšu, a niektoré prispeli aj podporou, ktorá chudobným študentom pomáhala dokončiť štúdiá. Martin Kollár, Richard Osvald, Romuald Zaymus, František Sasinek, Rupert Rehák, Ďuro a Imrich Čajda, dekan Bielek, Pavel Zoch, Ďurko Mičura, Janko Rehák, Ján Rek a mnohí ďalší, na mená ktorých si dnes už nespomínam — všetci tí nám písali, že nás očakávajú s otvoreným náručím.Napokon sme sa uzniesli, že po skončení štúdií pôjdeme najskôr do Dohnian pri Púchove, kde bol strýko Andreja Bieleka dekanom a ako učiteľ pri ňom pôsobil Andrejov bratranec Anton Bielek, už vtedy mnohosľubný a činný slovenský spisovateľ, ktorý sa neskôr prisťahoval do Ameriky. Bol otcom Ivana Bieleka, bývalého redaktora Národných novín amerických, a dcéry Marišky, vydatej za C. L. Orbacha. Či už bol Ivan na svete, keď som navštívil Dohňany, neviem, ale dobre sa pamätám na Marišku, ktorá priľnula k strýkovi Petrovi — ako ma volala — s detinskou nežnosťou.V Dohňanoch sme boli ako doma. Sváko — dekan Bielek — najskôr hovoril, že sme „vystrojili koninu“, ale keď sme sa preukázali svedectvami z univerzity, zo štúdií, ktoré obsahovali len výborné známky, ale aj zo seminára od predstavených, ktorí, čo sa týkalo mravov, chovania, slušnosti a usilovnosti, nám dali len výborné odporúčania, a keď uznal, že len „pre politické pletichy do sveta prepustení sme boli“, usmial sa a povedal: — Nebojte sa, chlapci, svet je široký, Boh nedá vám zahynúť.Po Dohňanoch sme navštívili Lúčky, kde pôsobil Pavel Zoch, evanjelický farár a terajší biskup, a boli sme aj u vlp. Žambokrétyho, evanjelického farára v Púchove. Obaja boli presvedčení národovci, u ktorých sme sa posilnili v našom národnom zmýšľaní.Hosťami sváka Bieleka sme boli asi dva týždne, počas ktorých sa doma konali prípravy na naše prijatie. Neočakávali sme vítanie, aké sa dostalo márnotratnému synovi, ani tučné teľa, ani vrelé otcovské objatie, ale boli sme presvedčení, že naše mamy, aj keby im srdcia pukali, objímu nás vrelou materinskou láskou. Hnev otcov bol postrachom.Už som spomenul, že môj otec bol dobrým a srdečným, ale prísnym rodičom s hlbokým a otvoreným slovenským presvedčením, ale každý uzná, že napriek týmto cnostiam rodič, ktorý venuje značné sumy na výchovu dieťaťa a jedného dňa sa zobudí a zistí, že všetky obete boli márne a cesta rastu je úplne zahataná a to len pre „chlapčenské láry-fáry“ — ako sa vyjadril môj otec — veru taký rodič nebude plesať nad vyhodením syna zo škôl, aj keby bol neviem ako hlboko národne prebudený.Ale už tak býva, že „strach má dlhé nohy a široké krídla“ a vidíme ho lietať aj tam, kde ho niet. Otec, keď som prišiel domov, pofrflal, zašomral, vyčítal, že teraz môžem ísť s Ďurom Valachom drotárčiť, keďže som to na univerzite tak pekne-krásne domaľoval — a hnevu bol koniec. Ale moja rodinka — Ďuro Mičura, tiež strýko dobrák, ale aj Michal — vplývala na otca slovami:— Peter je bystrý, živý mladík, on nezahynie.O pár dní ani vykŕmené teľa, ani rodičovské požehnanie nechýbalo.Boli to prvé prázdniny, keď som mal príležitosť úplne voľne a bez obáv miešať sa v kruhu mužov, ktorí boli známi ako presvedčení Slováci. Starší kapláni Imrich Čajda, neskôr farár v mojom rodisku, sváko Opatovský, „Smieško“ Durčiansky, ktorého hlasitý strieborný smiech bol známy v celej diecéze, ktorí kaplánovali roky a roky len preto, že boli biľagovaní ako panslávi, prijímali ma do svojho kruhu s pravou slovenskou láskou a poskytovali mi radu i pomoc.Andrej Bielek sa skoro rozhodol o svojej budúcnosti. Prostredníctvom strýka dekana, ktorý mal značný počet kolegov na Morave, bol prijatý do Olomouckého biskupstva a dokončiac bohovedu a zložiac doktorát, zostal ako profesor náboženstva v Těšíne. Po prevrate a vzniku Československej republiky sa presťahoval do Nitrianskeho biskupstva a zostal kanonikom a biskupským kancelárom v sídle Svätopluka - v Nitre. Aké asi city ním teraz ovievajú, keď sa prechádza v priestoroch starého hradu, v sídle bývalého slovenského kráľovstva, keď rozmýšľa, že po stáročnom otroctve dnes slovenská vlajka opäť veje na Zobore, a keď porovná dobu, keď sme ako mladíci navštevovali piaristické gymnázium a neskôr seminár a neopovážili sme sa verejne ani slovo muknúť po slovensky z obavy pred vyhodením zo škôl. Keby som bol v jeho položení, potoky sĺz radosti a plesania nad slobodou národa by preťali akýkoľvek výraz slov!Keď sme ešte boli v Pešti, navrhli mi, aby som si zadal aplikáciu na orientálnu akadémiu v Petrohrade, kde boli výhľady na študentskú podporu zo strany Slavianskeho družstva. Tieto štúdiá smerovali do diplomatickej služby. No okrem návrhu nezostalo z projektu nič.Mičura mi radil, aby som nastúpil dráhu buďpravotársku, alebo lekársku. Ale ani k jednej, ani k druhej som necítil povolanie. V advokátoch som videl len cigáňov - bol to populárny pojem, v lekároch babrákov, ktorí hapkajú za niečím určitým, zvyšok pracujú v hypotézach a pod týmito vplyvmi celkom zákonite vraždia pacientov. A keď som si pomyslel nasecírovanie- dvíhal sa mi žalúdok a hovoril som si: Nuž doktor z teba, Peter, nikdy nebude!Vychovaný v ovzduší byť učiteľom ľudu a to učiteľom pravým, svedomitým, bez bázne či zo strany cirkevnej, či svetskej vrchnosti, nehľadiac na priazeň, ale len na dobro zúboženého národa, rozhodol som sa, že zostanem na začatej ceste a usiloval som sa dostať do radupremontierov- bielych kňazov - v Přerove na Morave. No bolo už prineskoro, lebo na tento rok už boli miesta zaplnené.Rupert Rehák, benediktín a známy rodoľub, s ktorým som bol v korešpondencii, mi písal, že keby som chcel prísť do Štajerského Hradca k radu minoritov, je pre mňa miesto a budem tak mať príležitosť skončiť svoje štúdiá na tunajšej univerzite a neskôr budem môcť ľahšie prestúpiť inde.Pretože prázdniny sa končili a čas mrhať som nemohol, prijal som jeho radu, zaslal vysvedčenia i aplikáciu do Štajerského Hradca a o niekoľko dní mi prišla odpoveď: Poď, si prijatý.Tak som sa dostal do Štajerského Hradca do kláštora minoritov, kde ma pokrstili krásnym nemeckým menom Maximilián. Ešte i dnes sa smejem, keď si pomyslím na to krásne meno: Maximilián Rovnianek. Ale dodnes neviem, či mojím patrónom bol nemecký cisár Maximilián (žil v 16. storočí) a či mladší brat Franca Jozefa, smutnej pamäti cisár mexický, ktorý roku 1867 - v roku môjho narodenia - bol v Mexiku zastrelený.Na univerzite v Hradci som sa zoznámil s Václavom Panuškom, ktorý navštevoval prednášky ako externista a klerik bez diecézy. Bol verným a oddaným Čechom a Slavianom a ja som bol Slovák, preto sme k sebe priľnuli obojstrannou bratskou láskou a obaja sme boli nadšení za všetko slavianske. Každá voľná chvíľa nás našla pohromade. Stavali sme vzdušné zámky slavianstva, zostavovali ďalekosiahajúce plány kolonizovania zakaukazkých krajov Čechmi a Slovákmi atď.V tichom zátiší kláštora mimo teologických štúdií sompilneštudoval rímske právo, obnovoval som si staré štúdiá filozofie a najmä dejín a rečí. Zdokonaľoval som sa vo francúzskom a, samozrejme, nemeckom jazyku, v styku so Slovincami a Chorvátmi, ktorí študovali tu na univerzite, som venoval pozornosť aj týmto dvom rečiam. Samozrejme, nadovšetko ma zaujímala slovenská spisba a môj dobrý priateľ Rupert Rehák ma zaopatril mnohými výtlačkami staršej spisby a mnohými ročníkmi rôznych slovenských časopisov. Rev. Rehák prišiel do Ameriky a rok bol slovenským farárom v Binghamtone v New Jersey.Bol som tu však obkľúčený mne nesympatickými nemeckými živlami a o „spokojnosti ducha“ nemohlo byť ani reči, lebo mi chýbala „svojeť“.Štúdiá na univerzite išli hladko. Znalosť latinčiny a najmä moja čistá výslovnosť vzbudila pozornosť aj vyučujúceho zboru a profesor dogmatiky Dr. Stanek, Slovinec, neskôr biskup celovský, neraz ma s úľubou zasypal chválou pred celou triedou.Takéto vyznačenia mali za následok, že predstavení minoritov ľnuli ku mne neobyčajnou láskou a zasypávali ma výsadami, ktoré sa celkom nezhodovali s pravidlami kláštora. Slobodné vychádzky, možnosť prijímať priateľov atď. Napríklad Václavovi Panuškovi bol dovolený vstup v každom čase.V živej pamäti mi z pobytu v Štajerskom Hradci tkvie jedna humorná príhoda.Boleli ma zuby. Bolesť bola neznesiteľná. Márne mi však radili, aby som navštívil ústav milosrdných bratovmisericordianes, že sú tam „zubní lekári“, akým niet páru. Ich meno požívalo takú popularitu, že vo Viedni hovorievali, že keď sa dieťaťa opýtaš: Chceš cukrík alebo zub trhať u milosrdných? - dieťa si vyvolilo to druhé.Napokon po dňoch strašnej bolesti som bol nútený prijať radu a hľadať úľavu u milosrdných. Fráter otvoril dvere a uviedol ma do prijímacej izby. Poobzerám sa a zrazu som uprel zrak na veľký obraz sv. Apolónie, patrónky zubobôľu. Keď som sa pozrel na obraz, a nebola to práca Michela Angela, zabudol som na zubobôľ, schytil som klobúk a hajde vnohy. Hneď som bol von z kláštora.Keď som sa vrátil do svojej izby, strach už pominul a môj zubobôľ sa vrátil, že som celú noc nemohol spať. Ráno som pozbieral dosť guráže opäť sa pozrieť do tváre sv. Apolónie. Bol to očný zub, páter mi zlomil korunku a za obrovskej bolesti a revu mi vydlabal tri korene. Niet divu, že dodnes mám rešpekt pred zubármi.Bolo to pred Veľkou nocou, keď som dostal list od Mons. Czibulku, v ktorom mi písal, že z Ameriky z mesta Cleveland biskup hľadá slovenských klerikov pre slovenských vysťahovalcov a chce vedieť, či by som nechcel prijať miesto. Ak áno, vrelo ma bude odporúčať. Biskup tiež sľuboval pokryť cestovné výdavky.Odpovedal som mu, poďakujúc sa za láskavosť, že takto napochytro sa nemôžem rozhodnúť, ale musím sa poradiť s rodičmi. List od Mons. Czibulku som ukázal Václavovi, ktorý sa hneď rozhodol, že do Ameriky odíde. Panuška aj bez otáľania do Ameriky odcestoval, bol prijatý do clevelandského seminára a hneď mi aj napísal, aby som ponuku prijal a prišiel za ním.Pravdu povediac, o odchode do Ameriky som vôbec neuvažoval. Je pravda, že v Štajerskom Hradci aj pri všetkej láskavosti predstavených, vyučujúcich i spolužiakov, ale najmä po odchode Václava Panušku som sa necítil dobre a túžil som po zmene. Dúfal som však, že nastávajúce prázdniny zmenia moju životnú dráhu, že sa budem môcť dostať do niektorého českého biskupstva, kde budem medzi svojimi, medzi bratmi a nie cudzotou.Koncom júna mi prišla zvesť z domova, ktorá mala rozhodujúci účinok na moju ďalšiu budúcnosť. Otec bol smrteľne ranený. Prudký kôň mu zlámal rebrá, vnútorne ho dokaličil a on visel medzi životom a smrťou.Mal som pred sebou koncoročné skúšky a nechcel som stratiť rok, preto som musel čakať až na koniec skúšok, ktoré padli na stred júla. Po zložení skúšok som sa ponáhľal k smrteľnej posteli drahomilovaného otca. Súčasne cítiac, že otec nehodu neprežije a aby som matku a rodinu zbavil akýchkoľvek starostí o mňa, som napísal Mons. Czibulkovi, že ponuku prijmem a po prázdninách sa odoberiem do Ameriky. Zároveň som ho poprosil, aby sa postaral o cestovné. O pár dní mi prišla od neho odpoveď aj s pripojenou poukážkou na, myslím si, 500 frankov.Bolo to 22. júla k večeru, keď som sa po pár dňoch strávených vo Viedni blížil k rodnej dedinke a zbadal som ohromný zástup ľudí vracajúcich sa z cintorína. Bol to pohrebný zástup vzdávajúci posledný hold môjmu milovanému otcovi.Matku som pomaličky pripravoval na môj rozhodný krok, takže sa napokon uspokojila a privolila, že aspoň načas môžem do Ameriky odísť.Prázdniny som strávil medzi Hričovom a Bytčou, navštívil som sváka Ignáca Tvrdého, dekana vo Vysokej, starého priateľa môjho otca. Bol som v Turzovke, kde bol dekanom Janko Tvrdý, syn Petráškovcov, potom v Rakovej, kde býval Andrej Bielek, s ktorým sme navštívili sváka Opatovského, v OščadnicikonškoláraMittucha, rev. Romualda Zaymusa, redaktora Obzoru v Bytčici, a mnohých ďalších.Začiatkom augusta boli martinské slávnosti. Dovtedy som niečo také nemohol navštíviť, lebo návšteva martinských slávností pre študenta značila — vyhodenie zo škôl. Bol to najmarkantnejší dôkaz panslavizmu. Teraz som však žiadnu takúto obavu mať nemusel, lebo za pansláva som bol považovaný všade a bol som pyšný na svoju prezývku. Tohto roku bola „výšivková výstava“ a tiež boli vystavené „Věšínové slovenské obrazy“. Ale nielen to, ale aj túžba spoznať sa osobne s poprednými činiteľmi na národnom slovenskom poli hnala ma do Martina, aby som pred odchodom do Ameriky videl slovenskú mekku a poznal sa s pohlavármi, ktorí aj za takýchto krutých okolností majú na srdci budúcnosť a blahobyt Slovače a verejne sa zastávajú práv národa.Ďurko Čajda, redaktor Černokňažníka, spoluredaktor Národných novín, ktorého som osobne poznal, ma zoznámil s mnohými predákmi: Pavlom Mudroňom, Ambrom Pietrom, Svetozárom Hurbanom Vajanským, Andrejom Halašom, Matúšom Dullom, Jozefom Škultétym, Somolickým, Andrejom Čerňanským, Jankom Franciscim — otcom nášho doktora. V spoločnosti posledného som strávil niekoľko dní a on mi dal list pre doktora, ktorý bol meradlom na utvorenie pravého priateľstva, aké len medzi dvoma pravými bratmi môže jestvovať a dodnes jestvuje.V Martine som si získal značný počet priateľov, medzi nimi aj J. Gašparíka, ktorý sa neskôr stal naším znamenitým korešpondentom.Počas návštevy v Martine som sa oboznámil s dôstojným Wurmom, brnenským kanonikom, vrelým priateľom Slovače, ktorý ma povzbudil láskavými slovami: — Keď sa vám Amerika nebude páčiť, dajte mi znať, my sa o vás postaráme v niektorej českej diecéze.Martinská návšteva sa mi v neskorších rokoch stala užitočná aj pri zhromažďovaní skoro všetkých slovenských spisovateľských síl — od Vajanského a Hviezdoslava po najnovšieho ochotníka — okolo mojich vydaní.Moje slovenské oduševnenie a presvedčenie sa o to viac upevnilo, keď som na vlastné oči videl slovenské umelecké výtvory, vzdelanú triedu —pravotárov, lekárov, redaktorov, spisovateľov, duchovných, statkárov a obchodníkov — a presvedčil som sa, že okrem „sedlače“ má slovenský národ aj inteligenciu, ktorá je pyšná na meno Slovák, ba hrdo vyznáva aj slovenské „verím“.S pravým a vrelým bratským a sesterským požehnaním desiatok našincov, roduverných duší, rozlúčil som sa s Martinom, pookriaty, posilnený, upevnený v mojom slovenskom presvedčení a s mojou hlbšie a hlbšie zakorenenou túžbou: stať sa činným a osožným členom slovenskej rodiny.Roku 1897 v konvencionálnom čísle Amerikánsko-slovenských novín, vydanom 13. mája, priateľ Jaromír, teraz si už nepamätám, kto sa skrýval za anonymom, rodom Čech, napísal o tejto návšteve v Rozpomienkach medzi iným aj toto:Sadli sme k stolu a Krupec, tak sa tuším menoval hostinský, meral lacnou cenou svoje pezinské víno. Pili sme a zabávali sa. Cigán hral čarokrásne slovenské trávnice. Sedelo nás okolo stola asi desať, všetko nová známosť. Rozprávali sme sa o slovenských pomeroch. Medzi rozhovorom vstúpil mladík vysokej štíhlej postavy.— Kto je to? — pýtam sa vedľa sediaceho Martinčana.— To je Peter Rovnianek, ktorého maďarská hrôzovláda pre jeho slovenské presvedčenie vyhnala zo škôl. Ide do Ameriky.— Bože môj dobrý, však som o tom čítal v našich českých novinách, ale padlo mi to predsa čudné vidieť pred sebou slovenského baránka kaliaceho vodu maďarskému vlkovi. Tak ide do Ameriky? Čo tam bude robiť?— Národ z duševnej temnoty prebúdzať, — odpovedá Martinčan.— To je dobre. To sa mi ľúbi. Keď nie tu, tak za morom. Raz predsa len musí prísť ten ľud k svojmu povedomiu. Ten človek si zasluhuje skutočne úctu a uznanie, ak sú vaše slová pravdivé.— Áno, sú pravdivé a poviem vám ešte viac. Podtatranská Slovač bude raz na toho človeka hrdá.— Ako to myslíte?— Pozrite sa naň, — povedal Martinčan a uprel zrak na Rovnianka, ktorý práve vstal a kráčal k výstavnej veži pri Pavlínovskom parku, — ten človek má rýchly krok, to je znakom organizačného talentu. Pozrite ďalej, ten človek derie opätky odzadu a, hovorí sa, to je znakom energie.— Dobre, — odpoviem, — podľa vašich slov tí najlepší synovia Slovenska opúšťajú svoju vlasť pre neprajné pomery, pre násilie divých Maďarov. A to je chyba.— Áno, ale uvidíte, že nám to osoží. Ten človek vykoná tam pre národ to, čo by sme tu nikdy vykonať nemohli. Ten človek privedie tam Slováka k poznaniu svojich práv, o ktorých tu ani len pochopu nemal. Ale čo tam, zaspievajme si:Každý svojou pošiel stranou,hnaný žitia nevôľou,v osamelých sa havranovzmenil kŕdeľ sokolov!A aj ja som spieval túto národnú pieseň a bolo mi ľúto toho človeka.Uplynulo niekoľko rokov. Po martinskej výstave som sa zišiel s priateľmi, ktorých som spoznal v Prahe. Neviem sa rozpamätať, čo za národná slávnosť tam bola, ale medzi prítomnými Slovákmi som tam videl i môjho známeho Martinčana z výstavky, ktorý mi o tom mladíkovi toľko pekných vecí napovedal.— Priateľu, nepovedal som vám?! Ten Rovnianek robí v Amerike divy! Pomyslite si, založil slovenskú organizáciu Národný slovenský spolok a pod heslom Sloboda, rovnosť, bratstvo vztýčil zástavu slovenskú, hlása bratskú lásku a privádza ten otupený ľud slovenský k ľudskému a národnému povedomiu.Toľko z Jaromírových spomienok. Či sa splnili nádeje vyjadrené priateľom Martinčanom a vkladané do slovenskej kolónie v Amerike a do mojej maličkosti, nech ct. čitateľ sám posúdi z neskorších prác emigrácie za oslobodenie Slovenska.Pred mojím odchodom môj priateľ a vrstovník Viktor Ballay, doteraz dolnohričovský učiteľ, usporiadal „majáles“ pri starobylom hričovskom zámku. Bolo nás 15 — 20. Keď bola spoločnosť po dobrom guláši a haluškách, ktoré sme zatopili pohárom vína, v najlepšej nálade, Viktor a ja sme sa vyškriabali na najstrmšiu skalu, zvanú Mních. Bol to vraj zakliaty spovedný otec manželky pána hradu, ktorú jej manžel upodozrieval z nevery, a keď mních nechcel prezradiť spovedné tajomstvo, hradný pán ho zaklial na skalnatú žulu a manželku vrhol do hradného žalára. Vyškriabali sme sa na túto strmú skalu a držiac po pohári vína, zaspievali sme si:Hojže, Bože, jak to bolí,keď sa junač roztratí,po tom šírom sveta polina chlebovej podstati!Ozvena piesne zaplnila úzke úbočie so studničkou so znamenitou vodou, okolo ktorej sedela a zabávala sa veselá spoločnosť. Keď nás zbadali, chudera moja mama len-len, že nezamdlela, že ako sme sa mohli na také strmé miesto dostať a ako odtiaľ nazad. Pravdivé slová piesne zaplnili oči prítomných slzami. A my ako kamzíky poskakovali sme zo skaly a o chvíľku sme už boli v strede spoločnosti a uspokojili sme úzkostlivú mať.Pár dní po tomto majálese — 20. augusta, v deň sv. Štefana kráľa, ktorý sme za života drahého otca vždy oslavovali hostinou — opustil som rodnú dedinu, ktorú mi osud nedoprial dodnes uzrieť. Ťažko krvácalo srdce mojej drahej mati, keď poslednýkrát privinula ma k láskyplnej hrudi, keď poslednýkrát spojili sa naše pery a len slabým hlasom šepkali: „Zbohom, drahá mati!“ Za to, že neklesla od bôľu, možno ďakovať len jej nádeji, ktorú prechovávala, že to nie je posledná rozlúčka a že sa vrátim do lona milovaných, do rodného kraja, ktorý som zbožňoval, medzi dobrý ľud, za ktorého posvätné práva som obetoval všetko a bol som hotový priniesť i najväčšiu obeť.Ale Hospodin určil inak. Smrť otca a odchod najmladšieho syna podlomili jej životné sily a drahá mať sa 6. júna 1892 odobrala na večný odpočinok. Nepošťastilo sa jej zažiť rodičovské slasti, ktoré neomyľne cíti pri správach o úspechu svojich potomkov a mne nebolo možné do toho času zažiť slasti, ktoré pociťuje vďačné dieťa, keď aspoň primerane k obetiam sa môže odmeniť rodičom za strádania, starosti a trápenie, ktoré sa na dieťa vynaložili. Koľkokrát v čase mojej slávy a hojnosti prenikla mojimi útrobami vrúcna prosba, ako rád by som videl pri živote mojich drahých rodičov a zasypal ich všetkým možným — zemskými statkami i pohodlím — a tak im aspoň čiastočne vynahradil, čo za mňa pretrpeli.Pomníky na hričovskom cintoríne, ktoré som postavil, a kostolné fundácie, ktoré som zaplatil, sú jedinou odmenou, ktorou moje synovské srdce prezradilo povďačnosť, lásku a oddanosť, ako aj moje každodenné vzdychy: Nech odpočívajú v pokoji!Ešte jeden pohľad na čarokrásne hričovské polia, ešte jedno vrelé: Zbohom! Dobre sa majte! Pán Boh vás žehnaj! a rušeň zapískal a hnal sa smerom k Žiline.Ešte jedno žalostné lúčenie na nádraží v Žiline, kde ma očakávali starí priatelia a medzi nimi Janko Rek, Svítek, spolužiačka a priateľka Papežíková a iní. Opätovné žalostné zbohom otváralo rany a vycedilo horúce slzy. Vrúcne prosby verných bratov a sestier ma sprevádzali na ďalekú cestu.Po niekoľkých hodinách prešiel vlak tešínskym priesmykom – hranice Uhorska – a ja som si uvedomil, že som dalvaledomovine pradedov, ktorá sa rok od roka stávala macošskejšou k môjmu rodu, stávala sa žalárom synov a dcér, ktorí sa opovážili vyznať lásku k materinskej reči, a pevne som si zaumienil, že všetky sily a schopnosti i námahu zasvätím pošliapanej slovenskej pravde a vymaneniu bratov a sestier z ťažkého jarma otroctva.Po krátkej zastávke v Drážďanoch a v Berlíne som 25. augusta dorazil do Brém. 26. augusta som nasadol na loď Adler, ktorá ma 5. septembra 1888 vyložila na slobodnú pôdu Krištofa Kolumbusa.
Rovnianek_Zapisky-zaziva-pochovaneho.html.txt
Králik1/2 1840Pod TatramiPod šedivými vrchamiMnoho ptáků se na jedné roviněShromaždilo, ješte ale k počtu tomuPřirůstalo v každé hodine;Nebo každé velké, malé ptáče,Tak nechajíc svého domuPode Tatry ke svým druhům skáče.A tam zvuky veselýmiSvau přítomnost oznamuje,Jedno s pany bratři diškurujeDruhé nic mít nechce s ními,Ale sem tam poskakujeV levo v pravoNeb chce ukázatiŽe i ono má tež také právoJak jiné poskakovati,A mlčeti, nebo štebetati.„Ale co to má být“ vrabec vece,Ke své pani kmotře strace,„Povecte mi pani kmotro predceCo nás čeká tu za práce“.„Haha, pane kmotře, či vy to nevíteŽe za pána krále tentokráteJestrába si zvolit máte?“Na to vrabec „nic nevím co to tak pravíte,Jen to že sem Jestráb nám přijít kázaliDavaje nám žíta pšeniceBy sme nebojíc se pranice„Jestráb král náš nechat žije“ volali. —Haha což to z toho sveta bude,Když již i Pán Jestráb takau notu hude. —Jen poslyšte drahá kmotřička,Sedíme si raz v ječmeniJa a moje ženička;V tom nad námi se cos začerveníJa ohlednu se na levo, v pravoA uvidím Pána tohoKterý z nášho rodu audů mnohoLapá, a pak sjídá žravo.Ten jak pravím k nám přiletí,Moje žena hned utečeA mne s sebů preč do světa vleče,Strachem jatá že nás jako první, druhý, tretíChce sežřítiA tak břichu svému za dost učiniti.On ale k nám pekně lichotivěSe připlichtí, a pak praví:Ach ja nejsem jako jiní dravý.Ja rádnej dám milostiveJiným, než by sem mel brati, —A v tom z vrecka zrno tratíA nás nůka by sme do sítostiJedli, hodne bez starosti. —A tak se stal vrabec JestráboviPřítel, a jestráb vrabcovi. —“Takto vrabec s strakau rozmlůvaliKdyž k ním i jiní se přitírali,Jako vrana, sojka, orešnice,K tomu ďatěl holubice,Potom skalník, vlaštovice,Koroptva, jerábek, sova,Dudek, a milost drozdová,Jeráb, pštros, a hlucháň hluchý,K tomu i hrdlička maláPřišla volit svého krála.Tito asi Páni na straněByli Jestrába dravého,Nyní Pána bratra drahéhoZa nehož své byli užit v stavě zbraně.Zabudnuté všecko nepratelstvíMezi páni bratři stále,Nebo mají volit králeZe svojeho příbuzenství. —Zasedli si všichni spoluNa koberec lauky zelenéA křičíce „s Orlem dolu“Pili vínko dobré červené.Nota bene, žádné sprosté ptáčeKdíž z jích počtu ani vrabce nevezmemeVodu fajčí, k vínu skáče,Vrana přitom velmi kráče,Sojka vrčí, dudek plačeŽe už nezná vstat ze země. —Milí páni se už potužili,Jedni išli tancovatiDruzí šli na stranu spátiKdyž se přespříliš napili.Pán Jestráb se z toho teší,Každému se v oči smějeI tomu co k tanci spějeI tomu co v blate leží.Páni bratři radi tomuPrincipála svého schytíPak vyzdvihnů v okamžení,S ním vyletnau výše stromůKteré byli v lauce vbityNa čas všech krále volení;Potom vřeští „s Orlem doluMy to chceme z nášho koluKrále míti ze polníhoNeb pokolení lesního.“Dlůho ješte se hemžiliPáni ptáci neporádneDlůho ješte potom pili;Ješte se s Jestrábem krůtíA když se ten potknuv spadneI oni se k nemu rútí. —Chtejí ješte hore vstátiAle težká hlava brání,Pročež chtej neb nechtej spátiMuseli až do svitání. —Než nechejme těchto spatiNech se vyspí z dnešních hodůSnad když jích bude rano zvatiBudů na jinakší módu. —Jestrabovci už šli spatiNám jest treba tehdy dbatiBy i jiných sme spatřiliPánů ptáků, co za králeVolit si hotoví byli —Nebo doba prchá dále. —O půl nociPřišli jiní reštaurantiMalé ptáčky bez vší mociSami drobní muzikanti. —Přikvitli sem nenadáleZe svého tež volit králeKolu a rodiny spějíSveho práva užit chtejí. —Velmi zticha a v porádkuSe sem hrnůBeze křiku beze zmatkuNebo trnůŽe orlovci, jestrabovciNekdejší jích hlavní neprateléJích slapají do své mociA rozženů hejno celé.Aby (:což se mohlo státi,Poneváč jích neyvíc bylo:)Kdyby meli hlasovatiZ ních králem se jedno nezrobilo.Proto dávno již číhaliNa ních jiní hlasů lovci,Kteří by rádi zůstaliKralmi všech ve světe ptáků.Kdyžpak nekde jen jednohoZ ních kdy zastihnůti mohliBeze křiku, beze znakuV okamžení mu do tohoSvěta cestu dopomohli. —Pročež se nikde sejítiNemohli až do těch časůKdežto z ticha beze hlasuPřišli si krále voliti.Sešli se sem aniž vědíCo se to má s nimi dítiCo by za příčina bylaJejích se semká sejítí.Pročež s dýchtivostí hledíBy se zmínka učinilaO předmetu jejích sněmu.V tom vystůpí z kolu vážněPani kavka a tak praví:„Prosím vás mí drazí snažnePozor dejte na mé řeči,Jestli máte rozum zdravý:Vám všem známo nebezpečíJenž nám až posud hroziloPod orlovým panovánímJehož plémě nás škrtilo;Aniž naším stežovánímSe za dosti učinilo,Jež sme vedli proti králiProti jeho všému roduKdyž sme sebe na svau škoduŠkudci svému saudit dali. —I na jiných ptáků prosbyNechtely se otevřítiHrdé panovníka uši;Nedbal on nic i na hrozby:Proč se ptáci vyřítiliNaňho v hrozném pozdvižení —A orel již králem není. —Tyranům všem, tak to sluší. —Nyní krále zas novéhoVolit máme z ptáctva rodů,Krále volme z rodu svéhoNebude nám to na škodu.“Rádi ptáčkové slůchajíTy noviny sestry svojíA pevne ve to dúfajíŽe zvítezí dneská v bojí. —Nyní stehlík z mesta svéhoVstana začne hovořiti:„Páni mojí mnoho zléhoMohlo by odtud pojítiKdyby z nášho jeden koluKrálem zostal mocných ptáků,Takby potom ani znakuNezůstalo z nášho roduNebo mocní neprateléVzali by si tau slobodu,Že by vyhubili celéNaše plémě zpívající.Pravda nás je počtem víceJednau celau polovicí,Ale což nám to zpomůžeBárs nás jestiť na tisíce,Když sme samé slabé malé.My tolik nemáme mociBy sme se bránit pred sociMohli. Atak byť nemůžeBy sme měli z střed nás krále.“Mnohým řeč tá se líbilaZvlášt slavíku čížekoviŠpačku střížku papauškovi. —Než odporná předce stranaNad techto silnejší byla.Nebo penice, skřivánek,Pěnkava, strnad, kanárek,Straka, konvopka, křepelka,Chrjašt, síkorka a červenka,Stehlíka řeč nechválila. —Křepelka vtom hore vstaneA tak mluví „drahý paneSnad nás za otroky mníteS narozením, naším byti?Což pak se nám nehanbíteV oči ty řeči mluviti?Že sme slabé že sme maléProto nemám’ volit krále?Že jest orel jestrab silnýTo je pravda, ale v hlavěNemá mnoho: rozum pilnýSám jen dopomáha k slávě. —My sme ptáčky slabé maléAle máme mozek v hlavěOni mají audy silné staléNež nemají mozky zdravé.“„Tak jest, tak jest, pravdu máte“Zhučí všecky ptáčků roje„Darmo nás tam odvázate,My sme hotoví do boje,Krále z nášho rodu mámeZa své právo život dáme.“ —Ale kdo tým králem bude?Slavík králem nechce býtiSkřivan prestol nechce míti,Každý tau tež notu hude, —Jeden střížek chce jej vzíti. —Již se svitáRáno nové divy novéOpět ve své záři vítá,Neb opět hejna hotovéK volení krále se hrnů;Malé ptáčky strachem trnůNeb se bojí o své žítí.Ačprávě dle ptáků právaBezpečnými mohli býtiKdyž přišli krále voliti:Ale přirození slabýchSe vždicky zrady obáva.V hejne novém vystupujePtáctvo domovního roduS vodním ptáctvem v spojitostiKteré nechajíc svau voduKrále volit se zbližuje;Však ne z svojí příbuznostiNeb na pána páva stranuPřipojilo se na slovaPaní husy a kačice,Které nechtíc míti hanuU rodu pána pávova,Vodním ptákům namluviliBy se s ptáky domácímiJako s davnými známímiV jeden hodný pluk spojili,By se proti všeckým bojůmNastanůcím sesilnili. —To se stálo a páv silnýChce se na trůn vyšvihnůti,Na sbírání hlasů pilnýSe okolo druhů krůtí,Jím se chvalí svojí krásuSvojím chvostem, svau dobrotau,Tak nežnými zvuky hlasuJeho že neznat chrapotu.Páni bratja vdeční tomuŽe tak vlídného mít králeBudů, nechajíce domuSvého vezmauc principáleŠli na královské voleníPána páva, druha svého,Anebo podle slov jehoJen v tau hodnost potvrzení.Nebo pán páv pochopitiNaskrze nemůže tomuBy jiného vyvolitiMohli; nejen ptáctvá domu,Než i jiní ptáci divýPatříc na vzhled milostivýJeho, a na krásu čilauVšeckým asnad očím milau. —Rano bylo po svitaníKdyž pán páv se druhy svýmiStůpaje kroky pišnýmiNa táto místa se shání.Ta se spojí s střížekovcíA i s pany Jestrabovcí. —V tom cos letíZ dalekosti nad oblaky,Jako v bauře černé mrakyTak to zemi zastinuje —A již to sem doletuje. —To jsau ptáků nové rojeChvátající ku voleníPo přátelsky bez rozbroje,A krále na trůn zdvižení. —Již se níží tyto plukyA již na zemi sedají. —Na zeleném krově laukyOrla ptáčkové poznají. —Sednul na zem ptáci trnůKdyž obzíjrá všecki pluky, —Prátelé se k nemu hrnůNeprátelé zas za buky.Než když znak dán jest do raddyVšecky ze skříš vylézají —Nebojíc se orla vládyPevne práv svých zastávají.Orel Pán v tom hore vstane„Páni mojí drazí“ říká„Snad vám ješte v misly planeŽe ste královstva orlíkaPozbavili. V této doběPročež volte krále sobě.Ja sem silný moji milýJa mám supa na mé straneMne dá krahulec své sílySokol, Luňák, také kaně,Krkavec mau vládu vzíváKukučka mi o ní zpívá.Vás je mnoho, ale sílaNaše všech vás by zhubila;Pročež pravte jako dáleBudem’ volit svého krále.“ —Jestráb mnohých má na strane.Páv od neho menší není,Střížekovců mnoho staneTež ke královu volení:Pročež tito Páni bratiVšickni chtějí hlasovati. —Leč orel svůj vida malýPluk, nechce by hlasovali.Nová rada zas se strojí,Neb se orla všecko bojí. —Pav chce toho krále mítiKdo je ze všech neypeknejší —Střížek toho chce zvolitiKdo má hlásek neykrásnejší —Jestráb toho svolit nutíKdo se v letu neyvíc krůtí.Ale orel zrak svůj dravýZdvihne a pak takto praví:„Ja toho chcí kto neyspíšeVyletí hore neyvíše.“Jestráb ve své křídla důfá —Střížek tež chce letu zkušet,Jediný páv sobě zůfáŽe bude přič odjít muset.Ale darmo na skaženíOrlovho návrhu voláDaremné jeho snaženíJest, nebo třím neodolá. —Pročež v hneve v prchlivostiSe na orla pluky rútíS vělikau odhodlanostíK odvolání slov ho nůtí.Páv orlovců velmi bijeJiž jich vudce klesá v bojiCelé hejno orla vije,Hnevem nad lstí zlého pávaPak se hrozně pomstit strojíUkřivdení svého práva. —V tom jestráb své stáhne šikyJde orlovi ke pomociS velikými udře křikyTa kde bili orla soci.Pak jích trepe pak jích kvasíZ ních přehrozné dere pási.Páv to vidí, již se leká,Svým dodáva zmužilosti,Z ostatní odhodlanostiOrla i jestraba seká.Ale orel posilněnýPána jestrába pomocíNa páva se rozohněnýVrhne se svau celau mocí.Pak ho chytí pak ho mikáZa vlasi ho sem tak vláčíNeypru koži z neho zvlíkáPotom z neho dušu tlačí.Vidauce to páva vojeUtíkají hnedky z boje. —Orel vítez, bratru svémuPánu jestrábu dekuje,Pak všecko ke vůli jemuCo chce učinit slibuje. —Jestrab nechce za to zlataNechce žádne obdaření,Jedine od orla žádaTrunu sebe přepuštení. —Orel stáhne strašne čeloTakto jestrábovi vece„Mášli bratře rozum predceKdyž to nevíš žeby měloŽezlo tomu přijít králeKdoby hore vyletel neydále.V tom mi dvaja nemůžemeRozkazovat, neb nás víceJestit, jenž hore letíceŽezlo si vydobit chceme.Nyní každý nechať zkůšíLetem do hůry své sílyAtak nechať se pokůšíPřijíť k vznešenému cíli.“ —Jestráb o královstve snijeStane sobě v ptáků kolePak křídly povetří bijeLetí, letí, letí hore.Letí již nevládze dáleJiž se k zemi dolu spůštíAž se spatří nenadáleTam kde ptáků roje šuští. —V tom se pán orel hotovíK letu, anť se střížek malýPřikraduje ku orloviStarému to ptáků králiA když orel už napínáSvoje křídla k osudnémuLetu, střížek se zatínáPod křídly na pěří jemu. —Orel letí již ve vzduchuMizí, anť ho dech opůští,Již ho vidno jen jak muchuDrobného, když se dolu spůští.V tom střížek se z pod orlovaKřídla vyšvihne a lítáJešte víše, pak zaspíváA se jako krále vítá.Pak se dolu způští (:v hněvuKdež ho orel, jestráb čeká:)A se straší a se lekáNového krutého zjevu. —Ještě celky nez’šel doluJiž ho orel obdřet strojíA že když sejde do koluPtáků, že mu hlavu zkrojí. —Ale ptáčky maléByli můdré a za králeStřížka svého vyhlásiliA pak by jích nepobiliOrel, jestráb, ulítali dále —Od těch časů ptáci králeNemají, než ze střížkaUdelaného kralíka.J. Kalinčák
Kalinciak_Kralik.html.txt
1. ÚvodMnohí novší spisovatelia, najmä inonárodní, neveľmi zbehlí v starých dejinách Slovanov, pokladali Slovanov za celkom nový národ, ktorý sa zjavil v Európe až v V. storočí spoločne s Hunmi, Avarmi a inými ázijskými príslušníkmi cudzích jazykov. Že je táto ich domnienka nemálo opodstatnená a mýlna, iste sa presvedčí kritický bádateľ slovanských starožitností čoskoro sám a dokonale, ak sa poobzerá po najstarších prameňoch a pamiatkach či už samého Slovanstva alebo iných európskych kmeňov, a ak sa zamyslí o veci bez predsudkov, všestranne a pozorne. Celá táto rozprava svojimi rezultátmi má poslúžiť — aj keď nie je možné už tuná úplne rozvinúť celé, rozpravu vypĺňajúce pásmo dôvodov na potvrdenie tejto zásadnej pravdy — na dokázanie toho, že národy slovanského kmeňa sú od nepamäti prastarými obyvateľmi Európy, alebo — čo je to isté — od predhistorickej doby boli tu usídlené s inými pôvodnými kmeňmi toho istého plemena, najmä s keltským, nemeckým, litovským, tráckym, gréckym a latinským. Keďže samotná vec je veľmi dôležitá a jej akokoľvek predbežné a krátke, no predsa dôkladné vysvetlenie nám musí ukázať cestu do nasledujúceho výskumu, pravdaže, treba už teraz o nej povedať aspoň prehľadne a predniesť na jej potvrdenie daktoré hlavné dôvody.
Safarik_Starobylost-Slovanov-v-Europe.html.txt
Zásady pani GagačkovejĽudia si spestrujú život, nastavajúc si prekážok na jeho dráhe ako na konských dostihoch. Keď sa poniektorí pošramotia, majú ich priatelia zábavku, že verejne zalamujú rukami nad ich nehodou, v tichej domácnosti si ich radostne šúchajúc:— Chvalabohu, že si zlomil Jurko ruku-nohu! On je síce dobrý človek, ale jeho žena je protivná, nespratná osoba. Či nepovedala minule mojej Olinke, keď jej ukazovala nášho Ivanka, že je dosť hodný chlapec, ale keby videla Miloška Bakošovie, to je dieťa ako obraz, hotový anjel! Akoby náš Ivanko nebol viac hoden ako desať Miloškov!Pozrite si len takú prekážku, zdanlivo jednu z menších. Niektorí ľudia sú potrestaní celkom nemožnými menami. České meno „Randa“ znie celkom dobre. Naše „Rajko“, najmä dr. Rajko, je bezúhonné. Málokomu príde na um, ako jeho nositeľ dlhé roky všelijako praktizoval, aby odpratal z neho začiatočnú literu „S“. Koľko ráz si už myslel, že sa stalo spôsobilé i pre salóny, keď zrazu zasa dostal úradný list, na ktorom sa v celej sláve skvelo „S“, prezrádzajúce jeho trpký osud všetkým vyškierajúcim sa kolegom.Je podivné i to, že sa ľudia jeden druhému nikdy nepredstavujú zreteľným vyslovením svojho mena. Každý ho odmrmle, akoby bol políciou stíhaný bandita. Prečo nútia ináč obstojne vychovaných ľudí, aby ich oslovovali pánmi? Alebo prečo máloktorý človek vypovie zreteľne svoje meno, keď zaklopúc na zamknuté dvere, dostane otázku: „Kto je to?“ Obyčajne odpovie: „Ja som to“, čím núti opytujúceho sa, aby hádal podľa hlasu a aby mu v tichosti nadal do hlupákov.Zrozumiteľné je, že pani kancelistka Grgačková (stalo sa to ešte za Maďarov, dnes je pán kancelista vrchným oficiálom) nerada spomínala na svoje meno. Navyše jej krstné meno bolo Uršuľa! Nešťastné meno! Akí sú mnohí rodičia nerozvážni, keď svojim deťom dajú na životnú cestu také bremeno len preto, lebo sa niektorá tetka, od ktorej skoro vždy márne dúfali niečo zdediť, tak volá.Aby nešťastie bolo úplné, jej rodičovské meno bolo Mrádek. Jej otec bol za Maďarov sluhom v sedrii. Teraz je zriadencom a jeho meno je už i úradne uznávané. Pani Uršuli užieralo srdce, že ho i jeho najlepší priatelia a známi jednako volali tak, ako sa jeho otec písal, totiž Smrádek. Pani Uršuľu vôbec mnoho kadečoho mrzelo na svete. Po svadbe jej prvé trpké sklamanie bolo, že keď sa v spoločnosti dám držala podľa spôsobu v rodičovskom dome uznávaného za veľkopanský, stretla sa s akýmsi neporozumením. Ani ňou samou šité toalety, ktoré si zostrihla zo starých, zámožnými tetkami darovaných hodvábnych šiat, nevylúdili na tvárach iných dám závistné ustrnutie, aké vzbudzujú pravé parížske vzory, za aké boli v domácom kruhu vyhlásené. Nútila svojho flegmatického, behom sveta a svojím osudom spokojného Miška, aby robil s ňou návštevy v rodinách im síce známych, ale majetkove a spoločensky stojacich nad nimi. Na zábavách sa chcela držať s voľnou istotou, s akou sa stýkali iné, spolu už oddávna známe a do jedného krúžku patriace panie, namýšľajúce si, že ňou oslovená dáma si práve tak žiada jej priateľstvo ako ona. Lenže pani sudcová — nehľadiac na predpisy kresťanskej mravouky, hoci ju doma deťom veľmi na srdce kládla — hľadela tiež len vyššie a vo svojom roztrpčení, že sa „tá osoba“ na ňu vešia, odvracala sa od nej s noštekom, obráteným dohora a so stúleným pyštekom, z ktorého veľmi skúpo padali slovíčka. Že pani sudcová pani Gagačkovú (pán kancelista uspel „r“ v mene premeniť na nezávadné „a“) pred svojimi priateľkami neopisovala veľmi prajne, je podľa daných okolností vec prirodzená.Škodilo i Miškovo správanie sa, lebo Miško použil každú vhodnú príležitosť na to, aby nepomernú čiastku svojho mesačného platu vymenil za pivo a iné alkoholy, čo pani Uršuľu mrzelo, ako tvrdievala, len preto, lebo predchodil „veľmi obyčajný“, keď neistými pohybmi a s „nefajným smiechom“ vytresol si svoj starodávny pinč nad pravé ucho a pozeral na ňu zamilovane, akoby si bol istý, že ona je na toho svojho gavaliera bohvieaká pyšná. A ako vďačne by ho bola vtedy vydrmala za jeho odstávajúce uši!Pán Eugen Kamenár, obchodník s miešaným tovarom „v malom a vo veľkom“, je bez škriepky všeobecne uznaný za hlupáka a pritom prvotriedneho a veľmi bohatnúceho kupca. Z tohoto prekvapujúceho zlúčenia okolností veľká čiastka obecenstva uzatvárala, že pre zdarné vedenie obchodu sú potrebné celkom iné duševné vlastnosti, ako práve zdravý rozum. Isté je, že sa pán Kamenár vyznačoval veľmi vyvinutou túžbou po peniazoch a chudorľavým pocitom poctivosti. V obchode upotrebúval pri predávaní rozličné fígle. Jeden z nich bol, že špekulúval na nepoctivosť cteného obecenstva, aby ho ošudil. Keď za tovar počítal viac, ako kupujúca stránka mienila dať a tvrdošijne sa jednala, tak jej, akoby z roztržitosti, navážil namiesto žiadaného množstva zdanlivo omnoho viac. Stránka mu vždy skočila na lep. Mysliac si, že omylom dostane omnoho viac, ako zaplatí, chytro mu dala peniaze, bojac sa, že preťahovaním pobadá, že sa pri vážení pomýlil. No mýlila sa vždy len ona.Kamenár pri takejto príležitosti kýval svojimi veľkými, od malej hlavy odstávajúcimi ušami. Bola to iste atavistická črta,[1]pochádzajúca od opičích predkov. Keď jeho subjekti[2]zazreli kývajúce sa uchále, upozorňovali sa so smiechom na ne. „Už zas opláchol tú babu“ žmurkli si.Pán Eugen Kamenár mal už štyridsať rokov, keď si vzal za ženu slečnu Margitku Panťákovú, ktorá sa živila čestným remeslom šitia šiat a vo všeobecnosti v občianskych kruhoch za menej čestné pokladaným vypomáhaním niekoľkým lepšie situovaným mužom, trpiacim nedostatkom primeraného predmetu lásky. Bola to osoba šumná, mocná, bielej pleti, pobelavých vlasov, len trochu ostrých čŕt tváre. Keď dostala pána Eugena do svojich krážov, odstavila všetkých ostatných ctiteľov a zozbierala všetku energiu, aby si ho pripútala navždy i pred matrikárom i pred oltárom.Ako slaboduchý človek, nevediaci oceniť hlbšie vlastnosti lásky, venovanej mu jeho ženou, pán Kamenár bol spokojný s ňou len rok-dva, potom však ľavým okom požmurkával na paničky, navštevujúce jeho obchod, u ktorých predpokladal aké-také porozumenie.Zvidela sa mu i pani Gagačková, ktorá by tvorila útlejšou postavou a počernou pleťou príjemnú zmenu pre človeka trochu presýteného láskou dámy moletnej a pobelavej.Pani Uršuľa odmieňala medo-sladké poklony pána Kamenára úsmevmi, prezrádzajúcimi porozumenie a hlbokými pohľadmi, preto ju vyzval, aby urobila i so svojím mužom i u neho návštevu, súc presvedčený, že jej to bude veľmi lichotiť. A skutočne, pani Gagačková pokladala si za veľké vyznačenie, že môže urobiť vizitu i v nádhernom Kamenárovom dome, a preto veľmi skoro prišla so svojím Miškom vyobliekaná v najblýskavejšej, zo štyroch rozdielnych farieb vyumelkovanej toalete do Kamenárov, kde našli doma len milostivú paniu, keďže pán sedel celý deň či v obchode, či v kaviarni.Hoci pani Gagačková pokladala za veľkú výhodu môcť prichádzať do Kamenárov, pani Kamenárová mala celkom opačnú mienku. Postavenie pani Kamenárovej bolo v spoločnosti veľmi neisté už i preto, lebo veľmi dobre vedela o masle na svojej hlave, o ktorom predpokladala, že ho je omnoho viac, ako ho skutočne bolo. Táto dáma si naskrze nežiadala priateľstvo krajčírky, lebo ju toto nepríjemne upomínalo na jej stav, keď sa aj ona živila týmto remeslom, spojeným s iným, vo všeobecnosti občianstvom za menej čestné pokladaným. Nechcela sa dať stiahnuť nižšie, ako stála.Pani Uršuľa vplávala do jedálne Kamenárovcov vo svojej zeleno-belaso-fialovo-červenej toalete s preľúbezným, trochu sebavedomým úsmevom, potriasajúc zďaleka hlavou a s vystretými rukami, ako osoba presvedčená, že ju očakávajú s otvoreným náručím.Predpokladala, poznajúc minulosť Kamenárovej, že bude šťastná, keď ju taká počestná pani, za akú sa pani Gagačková pokladala — pravda len jednostranne — vyznačí priateľstvom. A bola veľmi nemilo prekvapená, keď videla opovržlivý úsmev pani Kamenárovej, ktorá, stojac vo dverách salónu, neurobila ani krok v ústrety svojim hosťom.— Čomu mám ďakovať za potešenie z vašej návštevy? — pýtala sa s veľmi posmešne stiahnutými kútikmi úst, drgnúc pritom hrdo hlavou.Pán Gagačka, z úradu privyknutý na neprestajný strach, lebo nikdy nemal svoje veci v poriadku, sa väčšmi zľakol tohto prijatia ako jeho energickejšia žena, i zostal stáť pri dverách. Ako na ospravedlnenie povedal rozpačito:— Ale, Šuľka, veď si azda neklamala, keď si povedala, že ti pán Kamenár kázal prísť k nim na vizitu. Vieš, keď si bola po tú grisku. Vieš, pol kila jej bolo.— Čuš! — odvrkla mu pani Uršuľa s tvárou ukrutne hnevne zmrštenou, ktorá sa však ihneď i vyjasnila, keď sa obrátila k domácej panej.— Pán manžel nám povedal, aby sme ráčili (jednako bola trochu rozpačitá) prísť k vám na štátnu vizitu, ako je to zvyčajné medzi pánmi.— Nuž „ráčili“ ste prísť. Ako pekne od vás. Sadnite si, — i ukázala na stoličky okolo stola v jedálni.Pani Gagačková sa však nedala tak ľahko odbiť: ju na „štátnej vizite“ nik neodbaví v jedálni, keď má salón, i vošla popri pani Kamenárovej do salóna a, nečakajúc ponúknutie, sadla si tam na pohovku. Miško, vytiahnuc obrvy dohora, ostal len vo dverách; prekračujúc z nohy na nohu, krútil hlavou ako vrabec. Pani Kamenárová vo svojom rozhorčení nevedela napochytre, čo má urobiť s „tou osobou“. Prišlo jej však na um, že muž by sa mohol hnevať, keby ju vôbec neprijala, i zatnúc päste a dýchajúc veľmi sa pohybujúcimi nozdrami, prisadla si tiež k nej na diván. Poznala ju oddávna, vedela, že pochádza z T., ale chcejúc jej ukázať, že ju vôbec nikdy nezaujímala, spýtala sa jej, ako dávno je už v T.— Ale od rokov, milá pani Kamenárová, však som sa tu narodila. Ja vás poznám oddávna, však sme boli už viac ráz spolu, — i zasmiala sa jej šelmovsky do očí.Kamenárová by ju bola vďačne chytila za hrdlo a škrtila. Vtom jej prišlo na um, aké má zo starizne poprešívané šaty a ako páchne stuchlinou a zlou voňavkou.— Z akých pekných hodvábov sú vaše šaty. Tie isté nosievala moja matka. Veľmi dobre sa pamätám na ne, — riekla zrazu s príšernou vľúdnosťou a chytila jej široký rukáv, mädliac ho v prstoch.Pani Uršuľu staromaterinský hodváb ukrutne zamrzel; pomyslela si: „Tá sa chce so mnou biť“, i odvetila:— Veľmi dobre sa pamätám i ja na vašu nebohú mamičku, i na vašu starú mamu. Boli to milé osoby: sedávali pod hornou bránou, tam sme kupovali od nich jablká, keď sme chodili do školy.Pani Kamenárová zbledla, oči sa jej razom roztvorili.Pani Uršuľa si myslela: „Ako ich vytriešťa, ešte jej vypadnú.“— Mýlite sa, pani diurnistka[3](Miško bol však kancelistom, čo pani Kamenárová dobre vedela), moja matka nikdy nepredávala ovocie na trhu. Možno to bola nejaká vaša rodina.Pani Gagačková odpovedala veľmi milo, akoby náchylná na ústup:— Veru môžete mať pravdu. Teraz už viem: nebola to vaša matka, ale staršia — a či mladšia? — sestra. Ale to nič preto. Však nijaké počestné remeslo, alebo počestný obchod nie je na hanbu. Minule som sa na stanici zišla s pánom Žmúrikom. Je veľmi hodný. Viete, že sa oženil? Dal vás pozdraviť a ruky vám bozkávať.S pánom Žmúrikom pani Kamenárová ešte ako dievča prežila veľmi háklivú príhodu, na ktorej sa vtedy celé mesto dlho a veselo bavilo.Pani Kamenárová sa zapálila a vyskočila:— No, toto je jednako už primnoho, čo si tá osoba dovoľuje! — i obrátila sa a, premerajúc pani Gagačkovú od päty do hlavy, odišla z izby.— Aký „pozdravpánboh, taký pánbohdaj!“ — zvolala za ňou pani Gagačková a tiež vstala.Videla, že vizita je skončená. Idúc z izby, šikovne vyvalila vázu s kvetmi, že zaliala politírovaný stôl a peknú vyšívanú prikrývku na ňom.— No nič to!Odišla hrdo ako víťaz. Miško ťapkal za ňou na prstoch.— Počuješ, Šuľka, tá nám to do smrti neodpustí. Nebolo nás tu treba, — šepkal, zakračujúc za ženou a podrmávajúc ju za šaty.Cestou domov si pani Gagačková celú vec inakšie rozmyslela; víťazná nálada jej prešla. Jednako ju len zlé prijatie u Kamenárov veľmi rozhorčilo.— Taká pozbieraná osoba, taká neviestka a ona sa opováži s poriadnou ženou takto zachádzať!Minulosť pani Uršule síce tiež nebola bez škvrny, ale aspoň ona bola presvedčená, že o jej malých hrieškoch nikto nevie. Celkom iste neboli také zrejmé ako minulosť pani Kamenárovej.— Akosi sa nám tie vizity nedaria, Šuľka, — mienil Miško opatrne. — Mali sme my len ostať medzi našimi kamarátmi a našou rodinou a netisnúť sa medzi ľudí, ktorí nás obzerajú zhora. I kde nás prijali, i tam nás odbavili len tak ledabolo a návštevy skôr nevracajú, ako vracajú.Žena mu hnevne odvrkla:— Netáraj do sveta!— Ba hej. Pozri, i pani Povalená len sama prišla, bez muža a len v akýchsi kvetových šatočkách.— Ty si len taká hlina v tráve. Ty by si najradšej tam skysol, kde si.— A ženu môjho kolegu Pervotku všade prijmú, i pani prezidentka sa trhá za ňou. Prečo je to?— To je veru ľahko uhádnuť. Len ty si taký slepý tĺk, že nič nevidíš. Každému sa podlizuje, na každého robí oči ako frajerka a otŕča ústa, akoby ho chcela zjesť. To je vôbec protivná osoba.Gagačka si myslel, že by nebolo zle, keby sa i jeho Šuľka trochu ponášala na Pervotku: veru je to chutná, milá osoba. Pravda, svoje myšlienky by nebol pred svojou ženou prezradil za nič na svete. Za fľašu borovičky alebo slivovice iste nie.Cestou sa viac nezhovárali, ale doma otvorila pani Uršuľa stavidlá svojej reči. Ľudia skoro vždy hovoria podľa nálady, skoro nikdy podľa rozvahy. Najlepším dôkazom je fakt, že i takzvané „fajné“ dámy hovoria veľmi „ordinárne“, keď sú namrzené.Pani Gagačková hovorila tiež podľa nálady a jej „kinderštúba“,[4]ktorá sa tak ľahko prezradí quand on gratte le Cosaque, sa tiež zajagala v pôvodnosti nekalenej nijakou snahou opanovať sa.Hádžuc háby zo seba, vrhla sa na svojho muža. Nahovorila mu, že príčinou všetkého škandálu je len on.— Či si ty chlap? Taký niktoš; trpel, aby jeho ženu tak urážali! Neznamenáš vôbec nič. Si len kus mäsa s očami; kde ho sotia, tam leží.Miško, chcejúc sa brániť, poznamenal, že však on nebol za to, aby sa natískali ľuďom, ktorí o nich nestoja, a k tomu (nešťastník!) smrkol a šuchol si dlaňou hore koncom nosa!To pani Uršuľu ešte väčšmi rozdráždilo.— Čože sa ja budem s takým žobrákom zapodievať, ako si ty a tvoji kamaráti a ich — ženy! Ja som z inakšieho dreva, ako ste vy všetci.Túto tému rozkladala naširoko. Keď Gagačka zbadal, že svojím odporom len leje olej do ohňa, zamĺkol a chodil hore-dolu po izbe, vykračujúc jednou nohou väčšmi než druhou a hádžuc pritom rukou. Bol on človek trpezlivý. Myslel si: „Tá osoba sa durdí, a má pravdu. Keď nemôže nadávať nadutej babe, nuž vydáva svoj jed na mňa. Nuž, nech si nadáva. Mne tým neublíži, lebo však tára len samé nezmysly, keďže som nie ani žobrák, ani mäso s očami.“Keď pani Uršuľa skončila s mužom, obrátila sa proti Kamenárke a jej „blbému“ mužovi. Ukrutne ju škrelo, že si namýšľala, že by zo známosti alebo priateľstva s ním mala osoh. Počula, že svoju vďačnosť príjemným dámam dokazuje lacnými cukríkmi a vencami skysnutých fíg. Pravda, ona si namýšľala, že by ho aj inakšie uhádla zaskočiť.Po dlhom nadávaní zamĺkla. Zrazu jej skočilo do hlavy, že by jednako bolo najlepšie, keby mohla Kamenára odlúdiť od jeho ženy. Tým by sa najlepšie vypomstila.Ono by to prípadne stálo trochu tej cnosti. Ale veď aj mravne ešte zachovalejšie dámy obetúvajú pomste trochu „keď len“ cnosti, preto pani Gagačkovú tento háčik naskrze nezdržiaval od kutia primeraných plánov.Ó, tá neoceniteľná obrazotvornosť!Predstavila si, ako sa Kamenárová dozvedela, že ju muž klame s peknou pani Uršuľou a ako sa v zúfalstve obesila na pôjde: jazyk jej trčal až na prsia! Juj, aká bola mrzká!Koľké pomsty odbavíme, vďaka svojmu darebáctvu, obrazotvornosťou alebo oddaním ich do rúk pánaboha, vyzvúc ho, aby podoprel našu malichernú slabosť svojou všemohúcnosťou, akoby často nestačila malá skalka, aby sme sa na nej prevrhli.Vieme však i to, že pánboh nie je náhlivý, ale spravodlivý, a tak sa zavše prihodí, že nie nepriateľ, ale my dostaneme od neho — ako si myslíme — nezaslúžený štuchanec.Milá čitateľka, v takomto prípade urobíte vždy dobre, keď predtým, ako začnete nadávať, že vari ani niet boha ma nebi, porozmýšľate, či je i vaša duša bez hriechu, alebo aspoň hriešku, a či sa jej nezíde malé okefovanie, ktoré je zavše i trochu bolestné.Pani Uršuľa tiež veľmi chytro odložila svoj plán odlúdiť pani Kamenárovej muža. Urobila jeden pokus, ktorý sa nezdaril, preto preložila pomstu na pohodlnejšiu pôdu, na ktorej zdar jej účinkovania závisel len od nej a spolupráce pána Eugena nebolo treba.Niekoľko dní po návšteve prišla do jeho obchodu kupovať, teraz kolínsku kávovú nahrážku (z tej lepšej) a pán Eugen ju vôbec nezbadal. Díval sa na ňu, a nevidel ju. Je to podivná vec, tá duševná slepota, najmä keď ju len predstierame. Teraz mala pani Gagačková hodne príčiny hnevať sa i na Kamenára, a to tým viac a tým základnejšie, lebo si pre návštevu v sklepe pripravila nielen koketnú toaletu, ale si aj veľmi účinlivo vymaľovala trochu bezfarebnú tvár. A toho naničhodníka tieto nástrahy neobmäkčili!Pani Gagačková vykopávala teraz všetky dávne a novšie galantné príhody Kamenárovcov a vycifrujúc ich čím živšími farbami, rozširovala ich v kruhu známych, hľadiacich teraz na ňu s najväčšou úctou.Pani Uršuľa si totiž našla celkom nových známych. Aspoň čiastočne nových, najväčšia čiastka boli práve veľmi starí známi, lenže od istého času jej vypadli z hlavy. Vidiac, že vo vyšších kruhoch vôbec nemohla zapustiť korene, že priateľov svojho muža si nevšímavosťou tiež od seba odpudila, obrátila sa zasa k svojim dočasne zanedbávaným rodičom a k ich kruhu.Boli to ľudia práve takí slušní alebo neslušní ako ich predstavení, rozdiel v duševnej povýšenosti medzi nimi nebol v kvalite, ale v spôsobe. Ich dámy nevoňali heliotropom a new mown hayom,[5]ale cibuľou a práve sušenými plienkami. V politike ich každý hlupák práve tak ťahal za nos, ako ich predstavených, ukazovaním primeranej straky na kole. V hriešnej láske bol celý rozdiel, že pán advokát alebo sudca bozkával slečnu-pisárku — niekedy i kolegovu paničku — za dvermi salóna alebo kancelárie a pán — vtedy ešte len sluha — Marku alebo Zuzku za dvermi pivnice alebo kuchyne. I jednej i druhej stránke to anjel na to určený v nebeskej či čert v pekelnej učtárni zapísal nemilosrdne do patričnej hlavnej knihy, a to i vtedy, keď hriešnik ako ateista toto fórum neuznával. Pri tomto obchode ženy rozhodne horšie pochodia, lebo je dnes, keď majú všetky práva mužov, celkom isté, že bojujú proti nim nerovnými zbraňami. Sú neodškriepiteľne krajšie a pritom sa tak obliekajú, že ukazujú i vzorky svojej peknej kožtičky, strieľajú očami a vyškierajú svoje teraz vždy krásne (lebo rúče poreparované) zúbky. Rozumie sa, že chlapi šalejú túžbou, láskou a závisťou. A čo sú v tomto boji ich zbrane? Vyžehlené nohavice, ktoré už po hodinovom nosení vykazujú polámané čiary? Zriedkakedy korektne oholená tvár? Zafajčené zuby, prsty? Hlasné chlípanie polievky a strkanie noža do úst pri jedení?Pani Gagačková zostúpila medzi druhov svojich rodičov a stala sa v tej spoločnosti vedúcou dámou. V tom kruhu sa cítil každý jej priateľstvom vyznačený. Ona bola jeho jedinou paňou „urodzenou“, ostatné dámy boli len jednoducho pani Strnádka, Zapekačková, v najlepšom prípade pani majstrová. Niekedy sa cítila ako Caesar[6]— hoci už neveľmi vedela o ňom — ktorý chcel byť radšej prvý v galskej dedine, ako druhý v svetovládnom Ríme.Obyčajne ju však hrýzla závisť a hnev Satana, vyobcovaného z nebeských stánkov, a preto kde a kedy mala príležitosť, použila svoju údajnú znalosť bohatších a vyšších kruhov na to, aby podľa možnosti kydala na ne hanu.Časy sa míňali, roky utekali a Gagačkovci v nedostatku iného prepychu si dožičili aspoň luxus chudobných ľudí, totiž množstvo detí. Špinavé uličky v okolí ich bytu mnohé roky hmýrili sa drobnými Gagatčatmi, známymi každému okrúhlou červenou tvárou a malými, pichľavými, čiernymi očami.Pani Uršuľa skoro vždy varovala dieťa. Bola to akoby jej továrenská značka, podľa ktorej ju i cudzí poznali.Variac obed, vybehla s malým Elemérkom na ruke pred dom, aby si trochu vydýchla od kuchynskej pary a stratila niekoľko slov so susedkou, pani Vidličkovou, ženou mužského krajčíra.— Akože sa má Bercinko, pani urodzená, ako? — pýtala sa pani majstrová.Pani Gagačková, vytriasajúc jednou rukou špinavý uterák, odvetila:— Akože sa môže mať? Vedia, akí sú tí doktori: stará sa to len o bohatých, chudobného môže preňho i parom uchytiť. A veru na nás sa nemá čo žalovať. Ako len môžeme, sa im zavďačíme. I tu, hľa, minule mu zaniesol Aladárko krásnu kasničku na cigarety, čo sám vypílil, zato, že liečil Jolanku na zapálenie pľúc. A veď ho ani nemala, ako povedala babka Pukalka, ktorá vie viac ako desať doktorov.— Veru tak, veru tak. Veľká hŕba pýta ešte viac a chudobnému i z hrnca vykypí. Je to bieda na tomto svete. I tuto minule môjmu mužovi bohatý fiškál Steiner, či mu nestiahol celú zlatku i päťdesiat grajciarov! Nech si pomyslia, pani urodzená, taký boháč sa ulakomí na rimský päťdesiat grajciarov[7]chudobného človeka, žijúceho len z rúk! A koľkú prácu mu môj muž urobil! Koľkú prácu! Za vyše tristo rimských našil šiat preňho a pre jeho chlapčiskov a potom ho takto nemilobohu oškodí! Kto to kedy slýchal, kto to kedy slýchal!I vytiahla ruky spod zamazanej zástery, aby mohla nimi viditeľne zalamovať.— Veru je to chudobnému človeku mnoho. Veď za rimský päťdesiat dostať päť kíl fajnej krupice. To akoby mu päť kíl krupice ukradol. Taký boháč takému chudobnému človeku. Veru je to hanba, večitá hanba. Fuj, fuj, fuj!A potom niekoľko dní v uličkách povrávali, že bohatý fiškál ukradol chudobnému krajčírovi päť kíl krupice.Jedného dňa pán Gagačka doniesol, na svoje nešťastie, ufúľanú brožúru. Pani Gagačková od mnohého prešívania mužových starých šiat pre detváky nemala času na čítanie, ale nevdojak zbadala nápis knižtičky: „Nespravodlivost boháčů a otroctví žen“ od Catelly Furindy, z taliančiny preložila Františka Houbová. To bola taká voda na mlyn pani Uršuli, že odložila i staré nohavice a vzala knižku do rúk. Pravda, bolo to po česky, ale jednako sa pustila do šlabikovania, pričom celkom zabudla na svoju robotu. I vresk malého Elemérka ju len zadlho mohol odtrhnúť od čítania.Akoby jej za temnej noci najjasnejšia elektrika zablysla v tmavom bludišti hôr, tak jej knižka osvietila razom všetky pomery. Nuž takí sú boháči! Samí vyvrheli a hrdlorezi. Sú to obyčajní, terajšími zákonmi privilegovaní zbojníci, ktorí okrádajú nemilosrdne každého, kde môžu. Pravda, zákony si oni narobia pre seba dobré, pre chudobných zlé. Jej Miško alebo taký robotník musí za márnu zlatku-dve celý-celučičký deň drhnúť a taký lekár napíše pár slov na kúsok papieru a má za pár minút i tri-štyri zlatky! Každý pán, obchodník, lekár, advokát kradne. A ako by nie, keď za takú prácu vezme toľké peniaze! Sedí si v teplej izbe pri stolíku, a to je robota. Vyšší úradníci sú tiež lotri. Len čo nižší sú chudáci, tí by sa mali spojiť s robotníkmi.„Aká je to svätá pravda!“ hútala pani Uršuľa. Nevedela, či už vybehnúť na ulicu a hlásať nové evanjelium, či čítať ďalej. Najmä otroctvo žien jej vŕtalo v hlave. To, to! To musí byť nesmierne zaujímavé!A bolo. Spisovateľka najprv dokázala každému nepredpojatému, že ženy sú telesne a duševne omnoho dokonalejšie ako chlapi. Chlapi ich prevyšujú nie umom, len surovou telesnou silou. Je už čas, aby ženy zaujali vedúce postavenie vo svete. Najmenej, čo si musia žiadať, je to, aby i ženy mohli práve tak účinkovať v každom povolaní ako chlapi. Teda žena má práve také právo zbíjať úbohých robotníkov v postavení lekára, úradníka, advokáta ako chlap. Žena má i v pohlavnom živote všetky práva ako chlap. Môže milovať bez manželských okov — toho daromného hókus-pókusu — každého a hoci by nebola zosobášená, môže a smie mať dieťa, ktorému zákon musí dať všetky práva dieťaťa, narodeného v manželstve.Toto sa pani Gagačkovej sprvoti zdalo trochu prisilné. Pomyslela si: „Akože? Dutkuline pankharty, každé od iného otca, majú byť práve také poriadne a statočné, ako moje v poctivom manželskom loži splodené detičky?“ Ale keď trochu o veci porozmýšľala, nezdalo sa jej nevýhodné otca z času na čas — meniť. Možno, že by sa našiel medzi siedmimi i hodnejší ako jej lajdácky Miško, i zámožnejší. To sa odtajiť nedá. No kým je taký zákon, už je len lepšie tomu, kto ho má. I vzdychla si, pozerajúc na odraté nohavice, ležiace pred ňou na stole, z ktorých bolo umenie vykrojiť kus zdravej látky na Bercinkove nohavice.Mnohé otázky vzbudila knižka v premúdrej hlavičke pani Gagačkovej. Najpálčivejšia bola tá, či i vydatá žena má právo na voľnú lásku a či môže tiež slobodne voliť otcov svojich detí? Po dlhom rozmýšľaní sa jej zdalo úplne jasné, že má to právo. Lebo veď keby nemala, bola by väčšia otrokyňa ako slobodná. Ktorá žena by sa potom vydávala? Bola by blázon. Bol by to číry výmysel.Potom ju veľmi zaujala otázka, koho by si vyvolila za otca svojho ôsmeho dieťaťa…Takýmto spôsobom poučená pani Gagačková hlásala pri každej príležitosti svoje nové náuky. Po prevrate ju socialisti a či komunisti kandidovali do snemu. Boli by ju celkom iste vyvolili. Chyba bola len tá, že bola na takom mieste, kde sa jej už hlasy neušli. To ju tak nahnevalo, že prestúpila či od komunistov k socialistom, či naopak. V tomto sa pridržiavala všeobecnej regule, ktorá káže každému statočnému človeku vystúpiť zo strany, ktorá mu nevyplní osobné želania.Na tom však nezáležalo, lebo jej zásady sa nezmenili. Najmä sa vrelo zastávala každého dievčaťa, ktoré využilo svoje právo na dieťa. Pri každej príležitosti obodrovala dievčatá, aby sa v tomto ohľade nedali zotročiť. Keď sa prihodili kadejaké nehody a prečiny, že dievčatá pomárnili novorodeniatka, strieľali na milencov, manipulovali proti nim vitriolom alebo proti sebe lúhom, vždy boli podľa pani Gagačkovej príčinami nie ľahkomyseľnosť a darebáctvo milencov, ale naničhodnosť terajšieho štátu a terajšieho spoločenstva, ktoré by sa mali starať o zaopatrenie nielen detí, ale i matiek. Veď, chúďatá, akú ťažkú povinnosť berú na seba! Aké ctihodné je každé dievča, aká hrdinka, ktorá sa pustí krížovou cestou materstva len preto, aby rozmnožila počet obyvateľstva. Zákon by mal prinútiť milenca starať sa o dieťa a mať, kým sa jej to bude páčiť. Nahliadala, že sú v týchto veciach isté ťažkosti, závisiace hlavne od naničhodnosti mužov, ktoré podľa starých zákonov chcel štát odstraňovať manželstvom, ale ona sa s myšlienkou manželstva teraz už nemohla spriateliť. Ešte by sa jej bolo pozdávalo, keby bohatý manžel bol povinný starať sa o ženu a jej deti, hoci by ona pritom mala právo na voľnú lásku. To by bolo ešte ako-tak.Medzi ženami svojho okolia našla veľmi mnohé, ktoré ju pokladali za hotovú prorokyňu nastúpiť majúcich blažených čias. Chlapi mali o nej svoju mienku. Miškovi sa síce len raz prihodilo, že ju vypáckal po ústach, ale to najskorej nebolo kvôli ideologickému rozporu. Stalo sa to totiž, keď prišiel z oslavy menín kolegu Myšačku, ktorý mal pravú trenčiansku borovičku.Najstaršie dieťa Gagačkovcov, devätnásťročná dcéra Valéria, písala na stroji u mladého advokáta dr. Lopatku. Veru neviem, či jej matka veľmi prikazovala, aby sa držala podľa jej zásad, keď odchádzala do Košíc, kde mal pán fiškál novú-novučičkú kanceláriu. Valéria, ktorej matka vybrala panské meno, bolo dievča dosť šumné. Nebola krásavica so svojou červenou, okrúhlou tvárou a čiernymi očkami, mala však peknú postavu s okrúhlymi bokmi a nemusela byť ani tmavá noc, aby sa niekto odhodlal bozkať ju. Pán advokát Lopatka nemal predbežne práce zvyškom, a tak mal dosť času hľadieť od svojho stola na Valériu, ktorej stolík so strojom stál oproti nemu.Vyriecť prvé zamilované slovo svojej pisárke dosť ťažko padne advokátovi a najmä celkom mladému advokátovi, ktorému nová hodnosť ešte veľmi šramotí v hlave. Ale pozerať na ňu? Čo je na tom? Veď azda nebude pred ňou klopiť oči! A čo má ona robiť? Veď keď i cudne a trvale hľadí na svoje písma, jednako len musí vše pozrieť i na šéfa. Veď ju azda nezje. Tak pozerali celý deň vše na seba pán advokát Lopatka a slečna Valéria Gagačková. Výsledok týchto pohľadov bol, že pán advokát videl, že slečna má milé, mäkké ústa s peknými zúbkami a štíhly driek, a Valéria bola toho náhľadu, že by nebolo nepríjemné vyskúšať, či také malé čierne fúziky veľmi šteklia pri bozku, či nie.Na druhý deň sa Valéria pri pohľadoch pána advokáta usmievala. Tak čudne sa usmievala, klopiac pritom hlavu a pozerajúc naňho len jedným okom. Bolo v tom úsmeve mnoho-mnoho rozpačitej hanblivosti, čo bolo podivné, keď predsa nemala nijakú príčinu hanbiť sa. Rozumie sa, pán advokát odpovedal na úsmev tiež úsmevom. Lenže v jeho úsmeve nikto by nebol našiel ani najdokonalejším mikroskopom stopy hanblivosti. Tiež treba poznamenať, že ju v prvý deň oslovoval „slečna“, na druhý deň však len preto, aby jej milým zachádzaním dodal chuti do práce, ju volal „Valikou“. Na tretí deň priložil k Valike i prídavné meno „milá“, raz mu ušlo i „zlatá“.Až na štvrtý deň sa pridalo, že pán doktor dal slečne odpísať akýsi veľmi nečitateľný koncept, a preto musela Valika každú chvíľu prebehávať s písmom k šéfovi, aby jej prečítal nezrozumiteľné slová. Raz bolo takých slov viac a Valika si stala celkom blízko k advokátovi, aby skloniac hlavu k jeho hlave spolu prešlabikovali čarbaniny. Keď ich čítali, presvedčili sa so smiechom, že to písmo vlastne ani nie je také nečitateľné. Advokát, zrejme len preto, aby mohol písmo študovať pozornejšie, objal dievča okolo drieku a pritiahol ho celkom k sebe. Dievča, poháňané citom povinnosti, hľadiac, aby sa súrna práca čím skorej a najlepšie skončila, v zápale čítania si sadlo nevdojak pánu fiškálovi na kolená. Či dlhé bozkávanie, ktoré potom nasledovalo, patrilo tiež k lúšteniu nedbalého písma, to by mohlo tvoriť pre pedantov predmet škriepky. Tým dvom, tak sa zdá, sa zdalo, že je to niečo veľmi potrebné pre zdar práce, lebo sa bozkávali každú chvíľu. Za týždeň-dva sa tak spriatelili, že nemali jeden pred druhým nijaké tajomstvo, a tak Valika vyrozprávala Paľkovi mnoho o svojej rodine a spomenula s pýchou i moderné mamine zásady. Podivným spôsobom pán fiškál, hoci nebol socialista, schvaľoval ich rozumnosť a pokrokovosť, čo Valiku naplnilo veľkým uspokojením, aj keď by bola ešte vďačnejšie počúvala, že je prívržencom zastaralého spôsobu manželstva, ktorým Lopatka i bol, len nie pri pomyslení na Valiku. Najskorej nechcel odsudzovaním matkiných naučení uraziť jej detinské city, a preto si i vzal za ženu radšej dcéru — ako je to v takýchto prípadoch obyčajne zvyčajné — bohatého mäsiara a statkára, uistiac Valiku, že len ju miluje a že sa čo najvýdatnejšie postará o zabezpečenie jej budúcnosti, keď sa ožení, lebo dostane mnoho peňazí.Géniovia majú vždy pravdu. Schiller[8]zaspieval: „Es kann der Beste nich in Frieden leben, wenn es dem bösen Nachbar nicht gefällt.“[9]A skutočne: Valika s Palinkom žili ani anjelíci a pracovali statočne, keď pani mladá advokátka žiadala čím najrozhodnejšie odstrániť Valiku z domu. Pani Malvína a jej rodičia poukazovali na to, že peniaze majú predbežne ešte vo svojej moci a že sa postava a výzor Valérie podivne premenili. Tieto spolu nijako nesúvisiace okolnosti prinútili Valiku, že odišla z kancelárie pána dr. Lopatku, hoci on s najväčším rozhorčením tajil hocijakú účasť na premene slečny pisárky. Jeho prekvapenie a mravné rozhorčenie robilo dojem skutočnej pravdivosti, najmä keď Valika doniesla i lekárske vysvedčenie, že je vlastne chorá a potrebuje operáciu. Na veľké uspokojenie pani Malvíny neostala v košickej nemocnici, ale odišla až do Prahy, lebo tam sú lepší profesori.Po niekoľkých týždňoch bola Valika šťastlivo operovaná. Po operácii si kúpila za najväčšiu čiastku peňazí, ktoré dostala od Palinka, peknú bundu, počítajúc s tým, že ak si ju teraz nekúpi, sotva bude mať v živote toľko peňazí, aby si takú šatu mohla zadovážiť. A čo je dáma bez bundy?Čo pri operácii na svet prišlo, bol chlapček a Valika ho dala pokrstiť na meno svojho otca, dúfajúc mu tým spôsobiť mnoho radosti. Volala ho teda Mišíčkom a mala ho veľmi rada. (Predbežne.) Bola šťastná, že tak krásne zachovala naučenia svojej drahej matky. Bola presvedčená, že ju ona i s Mišíčkom prijme s hrdosťou a otvoreným náručím.Akí sú ľudia podivní: často sa hanbia za chvályhodné skutky.Pani Uršuľa sa ostýchala napísať dcére, že im pánboh požehnal ôsme dieťatko, veľmi podareného chlapčeka, ktorého tiež pokrstili na meno Miško, už i preto, aby z „otca“ bolo aspoň niečo na ňom. Ani Valika neuvedomila matku, ako krásne nasleduje jej poučenia, tešiac sa, ako radostne ju prekvapí.Valika prihrmela jedného októbrového dňa v elegantnej perziánovej bunde na „nóbl“ aute s krásne vycifrovaným svojím Mišíčkom pred skromný rodičovský domček, zapríčiniac nezvyčajný zhon v chudobnej a špinavej uličke.Známym totkám a susedkám, obdivujúc jej lesk, vo vedomí vlastníctva peknej bundy, s veľkopanskou láskavosťou privolávala slová pozdravu a, priateľsky sa usmievajúc, kývala im hlavou a rukou: „Pa-pá, milá Žofika; dobrý večer, drahá tetuška Milka!“ Tetka nestihla hneď odpovedať, lebo si musela chytro utrieť špinavou zásterou nos, keďže bolo chladno.I vošla do izby k matke, ktorá vyjašená stála pri stole nad svojím Mišíčkom, nevediac, čo sa pred domom robí.Keď vošla Valika do skromnej izbičky, plnej detí a známeho rodinného zápachu, bola aspoň taká prekvapená svojím bračekom ako jej matka, keď poznala v elegantnej dáme s dieťaťom svoju Valériu.— Akéže to máš dieťa? — skríkla pani Gagačková namiesto privítania.Valika položila synčeka k bračekovi na stôl a hodila sa matke na prsia.— Moja drahá mamička, ruky ti bozkávam. To i ty máš dieťa?Pani Uršuľa odtisla dcéru nejemne od seba a zvolala:— Ty si sa vydala? A nič si nepísala!— Ale nie som vydatá. Čo si to myslíš?! Veď si nás vždy učila, že i dievča má právo na dieťa, — odvetila Valéria s podivením, že matka sa tak nekonzekventne správa.— Tak nie si vydatá?— Nuž pravdaže nie! — skríkla dcéra hlasom, z ktorého vyznievalo, že čaká pochvalu.— A to si sem prišla s tým pankhartom a mne ho chceš obesiť na krk?— Myslela som, že ho vďačne pritúlite.Dieťa začalo plakať, i vzala ho na ruky a kolísajúc ho čičíkala.— Ale ja mám v dome držať takého pankharta? Ty naničhodná frajerka, nechcem ťa ani vidieť. Pakuj sa mi z očí! Ty nehanebnica! Takúto hanbu urobiť nášmu poctivému domu! Čo len povie otec, keď to uvidí. Ten to neprežije!I zalamovala rukami a trhala si vtedy ešte lesklé čierne vlasy.— Ale, mamička, veď ty si nás učila, že dnes má dievča práve tak právo na dieťa ako vydatá žena a teraz čo robíš so mnou!— Pravdaže má, pravdaže má, ty sprostaňa, ale nikdy nie na svoje, len cudzie. Také naučenia sú len pre cudzích. Lebo čože si teraz počneš s tým faganom, ktože ťa obzrie? Fuj, fuj, hanbi sa a pakuj sa mi z domu!Valéria začala plakať.— A ja som si myslela, akú radosť ti urobím, a ty teraz takto zachádzaš so mnou!— Už si ty len raz sprostá! Dajsamibože radosti! To veru každá Mara, Zuza utrafí. Ktože si ťa teraz vezme? Za ženu iba ak nejaký šuflikár a do služby kto s tým dieťaťom? A keď ho dáš do opatery, tak kde je tvoja radosť z dieťaťa? Veď tie práva dievčaťa na dieťa sú samá lož, cigánstvo, táraniny. To je len zakrývanie frajerkárstva. Ľahkomyseľná frajerka si ty, a nie poctivá matka. Netúžila si za dieťaťom, ale za mužom. Teraz sa mi pakuj z domu, lebo nech ťa ruka božská chráni, aby ťa tu otec našiel! — I vytisla plačúcu dcéru na ulicu cez pitvor, naplnený susedmi, ktorí nie veľmi láskavo rokovali o udalosti.Šofér nebol ešte vyplatený, a tak auto stálo pred domom. Valéria sa hodila doň a, zakrývajúc si tvár, kázala hnať na stanicu. Odišla, ani len rukou nezakývajúc.Tak zmizla hrdinka nových zásad z uličky a z našej rozprávky navždy. Čo sa ďalej s ňou stalo? Ľahko uhádnuť. Hľadala živnosť, kde ľudia, žijúc z pokleskov, nehľadia na hriešky iných. Stala sa čašnicou alebo išla do baru tancovať. Zastaraná občianska morálka zlomila nad ňou palicu. A mala pravdu? Napokon žiť chce každý, keď je už na tom svete. Jej život bol predbežne plný veselosti a zábav. Do salónov „poctivých“ dám sa netisla, tak ňou nemal kto opovrhovať. A časom si chytí nejakého milenca, ktorého občianska morálka tiež vypľula zo svojich čistých úst a ktorý jej zadováži hoci proti všetkej mravnosti aspoň také postavenie, ako mala jej „mravná mať“.Čo si po odchode dcéry myslela pani Gagačková, keď sa zhon z jej bytu rozišiel a keď si napokon sadla s Mišíčkom na prsiach, nie veľmi veselá, na stoličku medzi svoje deti, ktoré ustrašene hľadeli na ňu z kútov izby?Celkom iste sa jej vtedy zdalo, že je život vždy ťažký, ale že je jednako najistejší pred veľkými útrapami, keď kráčame hoc i tŕnistou cestou, ale cestou povinnosti.Ale zato sa nezmenila ani za mak. Keď ju na druhý deň prišiel navštíviť obstarný, dýchavičný, ale zámožný pán Kožiar, prijala ho práve tak vľúdne ako inokedy a poslala detváky práve tak na ulicu, ako inokedy. A detváky, dostanúc od strýka po dvadsaťhalierniku, utekali von tak vďačne ako vždy, predajúc takto za márny groš matkinu poctivosť.Ľudia hrešia pre trošku pôžitku, ktorý dáva život. A čo môžu zato, že sú sprostí a nemajú vyššej múdrosti, ktorá nás jedine vedie (tiež nie neochvejne) cestou mravnosti?[1]atavistická črta— atavizmus je objav vlastností prapredkov u civilizovaných potomkov[2]subjekt-— (zastar.) obchodný pomocník[3]diurnistka— (z lat.) zamestnankyňa na denný plat[4]kinderštúba— (z nem.) detská izba; prenesene: dobrá výchova[5]new mown hay— (angl.) doslovne: čerstvo pokosená tráva[6]G. J. Caesar(100 — 44 pred n. l.), jeden z najvýznamnejších štátnikov starovekého Ríma. Svoju úspešnú výpravu do Galie (dnešné Francúzsko) opísal v diele Zápisky o Galskej vojne.[7]rimský päťdesiat grajciarov— v starej mene zlatka päťdesiat[8]F. Schiller(1759 — 1805), popri Goethem najvýznamnejší nemecký básnik a dramatik.[9]Es kann der Beste nicht in Frieden leben, Wenn es dem bösen Nachbar nicht gefällt.— (nem.) Ani ten najlepší nemôže žiť v mieri, ak sa to nepáči zlému susedovi.
Nadasi-Jege_Zasady-pani-Gagackovej.html.txt
Spievať?[1][2]Spievať?! Čo ti to, bratku, napadlo?Kde máj? Kdeže mesiačka spln?Kdeže jazierka tiché zrkadlo,kde labuťou plynúci čln?Spievať?! A ktože dáva znamenie?Kde blesk zbroje, šum prápora?Kdeže tajomné krvi vlneniena vresk trúby v zhon tábora?Spievať?! Zlatklasné kdeže okolie?Hmly poľom snujú sa len;svety objala tma, noc nevole —a či svitne zora na deň?Spievať, myšlienka kde už okutá,srdce skrehlé viac nebije,duša, jak v zime tá zem, zmrznutá,ani vo sne už nežije?!Spievať?! A k čomu zdvihneš si zrakyz týchto trudných, z tých ťažkých dôb?K nebu? Tam nie svit, tma tam a mraky,a zem, tá už hlboký hrob!Spievať?! Oj, bol by hlas to zúfalý!Kto živý, zaň zmŕtvel by len:mŕtvi z hrobov by desne povstali,hlas ten nezvonil by na deň!Lež čuj! svit pravdy v duši zasvieti,čiernu noc čo na deň mení.Viera — tá v srdci ohňom roznietisvet nádejí oživený.Z duše padajú putá nevole,dúhové si nájde mosty,zájde budúcich časov na polejasavé tam vítať skvosty.Oj, tam-tam razom všetko omladlo,tam máj, tam mesiačka jest spln;oj, tam jazierka tiché zrkadlo,tam labuťou plynúci čln.Tam zazorilo sväté znamenie;tam blesk zbroje, šum prápora;tam i tajomné krvi vlneniena vresk trúby v zhon tábora.Tábor víťazí! V šírom okolízlatoklasom pole skvitlo;svet tu voľnosti, v dobrej ľud vôli,zorou na deň jasno svitlo.Jak tu nespievať? Prúdis’ myšlienka;srdce mladne, cíti, bije;duša — tá letov voľných milenka —nesies’ v svetov harmónie.Spievaj! Pozdvihni jasné si zraky,voľnosti vidz — vidz krás doby;nebo vyviedlo z mraku zázraky,jarným kvetom zem sa zdobí.Spievaj! Na milý hlas ten vzkrieseniazmizne razom zmŕtvelých sen;mŕtvi — ichž splnís’ slovo veštenia —vstanú slávy zrieť nový deň.Bo raz od Boha slnce vyprosíviera živá čistých duší;slnce zahreje, dáždik porosísvet, putá Moreny skruší.[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Z pozostalosti básnikovej.[2]Našli sme koncept i Dobšinského odpis. V porovnaní s textom, odtlačeným v Slov. pohľadoch III, 1883, str. 456 — 7, rozhodli sme sa odtlačiť text zo Slov. pohľadov. Koncept je neprehľadný, predpokladáme, že Dobšinský mal aj inú predlohu — vypracovanejšiu. V Slov. pohľadoch uvádza Dobšinský túto báseň takto: „Umĺkal slávik, keď mu víchre zeleň hájov spustošili, toto badajúc, nebodaj priatelia ponúkali ho k spevom. Ponúkanie jejich pokladám za pohnútku k básni, ktorou rad tých začínam, v nichž zrkadlia sa city mysli básnika z tých časov národa trudných.“ (456.)
Botto_Spievat.txt
Hlava 1. V tajnom väzeníKto v jeseni roku 1792 cestoval z Anglie do Francie mohol len veľmi pomaly napredovať. Zlé cesty, zlé povozy a zlé kone boly by mu v ceste prekážaly aj vtedy, keby bol v plnej sláve na prestole sedel nešťastný, detronizovaný kráľ; ale zmeny času okrem toho stvorily aj iné prakážky. Brána každého mesta a každý dedinský daňový úrad mal svojich vlasteneckých občanov, ktorí stáli vo veľmi bojovnej pohotovosti so svojimi národnými puškami a pristavovali každého chodca, dávali mu krížne otázky, preskúmali jeho cestovné dokumenty, vo svojich soznamoch hľadali jeho meno, poslali ho zpät, lebo ho prepustili, buďto ho zadržali a uväznili, podľa toho, ako sa im to zdalo byť najlepším ich ľubovoľného úsudku, či už rozmaru v prospech jednotnej a nerozdeliteľnej Republiky, Slobody, Rovnosti, Bratstva alebo Smrti.Charles Darnay sotva urazil vo Francii niekoľko míl, už badal, že sa voskrz nemôže úfať návratu z tejto krajiny, ak ho len v Paríži neuznajú za dobrého občana. Hoci čo by sa malo stať, musí sa dostať na koniec svojej cesty. Vedel dobre, že každá vieska, ktorá sa za ním zavrela a každá rampa, ktorú spustili cez hradskú. Je železnou bránou v tom rade závorov, ktoré ležia medzi ním a Angliou. Všeobecná ostražitosť obklopovala ho natoľko, že keby ho boli v sieti alebo v kleci viezli k miestu určenia, ani vtedy by nebol väčšmi cítil ztratu osobnej slobody.Táto všeobecná ostražitosť nielen že ho dvadsať ráz zadržala na staniciach hradskej, ale denne dvadsať ráz mu robila prekážky v napredovaní tým, že pricváľali za ním a vrátili ho, predišli ho a postarali sa o to, aby bol pristavený, buďto s ním jazdili a striehli na neho. Už niekoľko dní cestoval vo Francii, keď v malom meste, ktoré ležalo na hradskej, ustatý utiahol sa na odpočinok.Nebol by sa dostal ani tak ďaleko, keby nebol ukázal list zroneného Gabella, ktorý mu písal z väzenia Abbaye. Pri strážnici tohoto malého mesta stretol sa s takými ťažkosťami, ktoré ho utvrdily v tom pocite, že s cestovaním octnul sa v kríze. Preto nebol veľmi prekvapený, keď ho o polnoci zobudili v tej malej krčme, v ktorej chcel do rána prenocovať.Zobudil ho bojazlivý miestny podriadený úradník a traja ozbrojení vlastenci, s hrubými červenými čiapkami na hlavách a s fajkami v ústach, ktorí si mu sadli na posteľ.„Emigrant,“ riekol úradník, „prichodím, aby som vás poslal s eskortou do Paríža.“„Len to si prajem, občan, aby som sa mohol dostať do Paríža a bez tej eskorty by som sa obišiel.“„Ticho!“ zahundral jedon vlastenec s červenou čiapkou, a pažbou pušky udrel na paplón. „Čuš, ty aristokrat!“„Tak je to, ako to vraví ten dobrý vlastenec,“ poznamenal bojazlivý úradník. „Vy ste aristokrat a musíte mať eskortu — a musíte za ňu zaplatiť.“„Niet výberu,“ riekol Charles Darnay.„Výberu! Počúvajte ho!“ zvolal ten istý vyhrážajúci sa vlastenec s červenou čiapkou. „Ako by to nebola výhoda, ktorá chráni pred železom lampy!“„To je vždy tak, ako to vraví ten dobrý vlastenec,“ poznamenal úradník. „Vstaňte a oblečte sa, emigrant.“Darnay poslúchnul, potom musel ísť nazad do strážnice, kde iní vlastenci v hrubých červených čiapkach fajčili, popíjali a spali pri vatre. Tu zaplatil hromadu peňazí za eskortu a o tretej hodine ráno odišiel s nimi po mokrej hradskej.Eskortu tvorili dvaja vlastenci s červenými čiapkami a trojfarebnými kokárdami, ktorí ozbrojení národnými puškami a šabľami jazdili jedon s jednej, druhý s druhej strany, kým Darnay sedel na treťom koni, ale ku kantáru mal priviazaný povraz a tento mal jedon z vlastencov otočený okolo ruky. Takto cestovali, ostrý dážď im šľahal do tvári a klusali ťažkým dragónskym krokom po nerovnej dlažbe mesta, ponáhľajúc sa na blatnatú hradskú. Jediná zmena v ich stave skrsla tým, že zamenili kone a krok, kým po blatnatej ceste neurazili tie míle, ktoré ležaly medzi nimi a sídelným mestom.Cestovali nocou, zastaviac sa asi dvoma hodinami po východe slnca a odpočívali do súmraku. Eskorta bola tak biedne oblečená, že jazdci mali okolo holých nôh omotanú slamu a na otrhané plecia si tiež pripevnili slamu, aby sa tak chránili pred mokraďou. Odhliadnuc od osobnej nepríjemnosti byť takto sprevádzaným, od prítomného nebezpečenstva, ktoré skrslo tým, že jedon z vlastencov bol stále opitý a veľmi neopatrne narábal so zbraňou, Charles Darnay, hoci bol aj v slobode obmedzený, nedopustil, aby v jeho hrudi vzniknul vážny strach, lebo sa ubezpečoval, že toto položenie nemá nič spoločného s meritumom osobnej veci, ktoré dosiaľ nebolo ustálené, buďto s prejavmi, ktoré maly byť, ale ešte neboly, potvrdené väzňom v Abbaye.Ale keď prišli k mestu Beauvais, čo sa stalo k večeru, keď ulice boly preplnené ľuďmi, nemohol si odtajiť, že stav vecí je veľmi povážlivý. Shromaždil sa hrozivý zástup vidieť ho sosadnúť na dvore pošty a veľa hlasov kričalo hlasne: „Dolu s emigrantom!“Prestal sosadať so sedla, zaujal predošlé miesto, lebo videl, že je najbezpečnejšie a riekol:„Emigrant, priatelia! Ale či nevidíte, že som prišiel do Francie dobrovoľne?“„Si prekliaty emigrant!“ zvolal jedon kováč, kliesniac si k nemu vztekle cestu s kladivom v ruke. „A si aj prekliaty aristokrat!“Vedúci pošty postavil sa medzi kováča a jazdcov kantár, ktorý tento chcel uchvátiť a riekol chlácholivým tónom: „Nechaj ho, nechaj! Veď ho budú súdiť v Paríži.“„Súdiť!“ opakoval kováč, zaženúc sa kladivom. „Ej! A odsúdia ho ako zradcu.“ Zástup s týmto výrokom súhlasil.Darnay zadržal vedúceho pošty, ktorý chcel zaviesť koňa do dvora (opitý vlastenec sedel pokojne v sedle a prizeral sa, majúc otočený povraz okolo ruky) a potom, keď bolo počuť jeho hlas, riekol:„Priatelia, mýlite sa, lebo vás klamú. Nie som zradcom.“„Luže!“ zvolal kováč. „Je zradcom od vydania dekrétu. Jeho život patrí ľudu. Jeho prekliaty život už nie je jeho vlastnosťou.“V okamihu, keď Darnay z očí zástupu vyčítal, že sa v nasledujúcej chvíli môže vrhnúť na neho, vedúci pošty zaviedol koňa do dvora, eskorta sa k nemu tesne pripojila a vedúci pošty zavrel a zahasproval rozheganú bránu. Kováč udrel na ňu kladivom a zástup reval; ale nestalo sa nič viac.„Aký je to dekrét, o ktorom hovoril kováč?“ opýtal sa Darnay vedúceho pošty, keď mu ďakoval a stál vedľa neho na dvore.„Iste myslel na dekrét, ktorý nariaďuje odpredanie majetku emigrantov.“„Kedy bol vydaný?“„Štrnásteho.“„Práve v deň, keď som odchodil z Anglie!“„Každý vraví, že je to len jedon z mnohých a že vydajú aj iné — ak ich už aj nevydali — dľa nich každý emigrant má isť do vyhnanstva a každý, ktorý sa vráti, má byť odsúdený na smrť. Na to myslel, keď povedal, že váš život nie je vašou vlastnosťou.“„Ale ešte nie sú takéto dekréty?“„A či ja viem!“ vetil vedúci pošty, stisnúc pleciami; „môž byť, že sú, môž byť, že budú. To je všetko jedno. Čo by ste chceli?“Odpočívali na slame v šope do polnoci a keď celé mesto zaspalo, jazdili ďalej. Medzi mnohými divými premenami, ktoré bolo badať na obyčajných veciach a ktoré túto divú jazdu robily takou neobyčajnou, nie práve poslednou vecou bolo, že sa zdalo, akoby nik nespal. Keďže dlho uháňali po osamelých a pustých cestách, prišli k hŕbe ošarpaných chalúp, ktorá sa nenorila do tmy, ale žiarila svetlami, a tu videli ako ľudia v nočnom tichu ruka v ruke mátožne krúžia okolo vyschnutého stromu Slobody, buďto vstanúc spievajú pieseň Slobody. Na šťastie v tú noc v Beauvais tak hlboko spali, že ztadiaľ vyviazli a čoskoro sa dostali do samoty a pustoty; uháňali v skorej zime a mokradi, medzi vycivenými poliami, ktoré v tom roku nedonášaly plody zeme a vedľa začmudených rumov zhorených domov, premenou zase vynorila sa pred nimi z dažďa, ktorý kosmo šľahal na cestu, záloha vlasteneckých hliadok, ktoré striehly na všetky hradské.Konečne ich stihlo svetlo dňa pred múrami Paríža. Keď pricváľali k rampe, zbadali, že je spustená a silne strážená.„Kde sú listiny tohoto zajatého?“ spýtal sa jedon zdanlive rázny predstavený, ktorého vyvolali strážnici.Toto slovo sa prirodzene nepríjemne dotklo Charlesa Darnayho, preto poznamenal, že ako francúzsky občan slobodne cestuje v sprievode eskorty, ktorú mu v rozruchu krajiny nanútili a za ktorú zaplatil.„Kde sú listiny tohoto zajatého?“ Opakovala tá istá osoba, nedbajúc na nič.Opitý vlastenec mal ich v čiapke a odovzdal ich. Tá istá úradná osoba pozrúc na Gabelleho list, bola zrejme vzrušená a prekvapená a obzrela si Darnayho s väčšou pozornosťou.Avšak opustil eskortu bez slova a vošiel do strážnice, kým oni ostali sedieť v sedle pred mestskou bránou. Zatiaľ Charles Darnay sa poobzeral a zbadal, že bránu stráži z vojakov a vlastencov utvorená garda a že druhých je o veľa viacej ako prvých; zbadal aj to, že prístup do mesta pre sedliacke, potravinami naložené vozy, pre podobnú premávku a pre podobných chodcov je dosť ľahký, kdežto východ aj pre najnevinnejších ľudí je veľmi ťažký. Početná smesa mužských a ženských, nespomínajúc hoviadka a rozličné vozidlá, čakala na priechod, ale ustálenie totožnosti osôb bolo také prísne, že sa len pomaly mohly dostať cez rampu. Niektorí vedeli, že na výsluch musia dlho čakať, preto si ľahli na zem fajčiť a spať, iní sa zase rozprávali, lebo premávali. Červená čiapka a trojfarebná kokarda boly všeobecne rozšírené medzi mužskými práve tak, ako ženskými.Keď Darnay sedel v sedle už asi pol hodiny a pozoroval všetko, tá istá úradná osoba zase vyšla a rozkázala strážnikom, aby zdvihli rampu. Potom dal opitému a triezvemu sprievodcovi potvrdenie o prevzatí eskortovaného a vyzval ho, aby sosadol. Tento to urobil a dvaja vlastenci, vedúc jeho ustatého koňa, obrátili sa a odišli bez toho, že by boli vstúpili do mesta.Vošiel so svojím sprievodcom do chyže strážnice, ktorá zapáchala obyčajným vínom a tabakom, v nej istí spiaci a bdiaci, triezvi a opití vojaci a vlastenci v striedavých neutrálnych stavoch medzi spaním a bdením, triezvosťou a opilosťou ležali alebo postávali. Aj osvetlenie chyže, pochádzajúce čiastočne od blikajúcich nočných olejových lámp, čiastočne však od chmúrneho dňa, bolo tiež primerane neisté. Pri stole, na ktorom ležalo niekoľko otvorených soznamov, sedel drsný dôstojník chmúrneho vzhľadu.„Občan Defarge,“ riekol k Darnayho sprievodcovi, keď vzal kúsok písacieho papieru. „Je to emigrant Evrémonde?“„Je to on.“„Koľko máte rokov, Evrémonde?“„Tridsať sedem.“„Ženatý, Evrémonde?“„Áno,“„Kde ste sa ženili?“„V Anglii.“„Tak kde je vaša žena, Evrémonde?“„V Anglii.“„Tak. Patríte do väzenia La Force.“„Nebesá,“ zvolal Darnay, „dľa ktorého zákona a pre aký prečin?“Dôstojník na okamih pozdvihnul oči s kúska papiera.„Od toho času, ako ste tu naposledy boli, Evrémonde, máme nové zákony a nové príčiny,“ Povedal to s tvrdým úsmevom a pokračoval v písaní.„Uvážte, prosím, že som prišiel sem dobrovoľne, prinútila ma k tomu písomná prosba môjho spoluobčana, ktorá leží pred vami. Prišiel som, aby som ospravedlnil jeho a seba. Nežiadam si viacej, len príležitosť, aby som to mohol urobil bez meškania. Či to nie je moje právo?“„Emigrant nemá práv, Evrémonde!“ znela ľahostajná odpoveď. Dôstojník písal, kým nebol hotový, potom si prečítal to, čo napísal, posypal pieskom a odovzdal občanovi Defargeovi, so slovami: „Do tajného.“Občan Defarge kynul papierom väzňovi, že ho musí odprevadiť. Väzeň poslúchnul a s dvoch ozbrojených vlastencov pozostávajúca stráž šla s nimi.„Vy ste to,“ spýtal sa tichým hlasom Defarge, keď sostupovali po schodoch strážnice, a zabočili k Parížu, „čo ste si vzali za ženu dcéru Doktora Manettea, ktorý bol kedysi väzňom dnes už nejestvujúcej Bastilly?“„Áno,“ riekol Darnay a pozrel na neho prekvapene.„Menujem sa Defarge, mám vináreň v Saint Antoine. Iste ste o mne počuli.“„Moja žena do vášho domu šla pre svojho otca. Áno.“Zdalo sa, že slovo „žena“ vzbudilo v občanovi Defargeovi chmúrnu rozpomienku, tak že riekol s chvatnou netrpelivosťou: „Povedzte mi menom tej novonarodenej a La Guillotinou menovanej ženskej, prečo ste prišli do Francie?“„Pred minutou som vám povedal, prečo. Či neveríte, že je to pravda?“„Zlá pravda pre vás,“ riekol Defarge so svrašteným obočím a hľadiac uprene pred seba.„Naozaj, som tu ztratený. Tu sa všetko robí bez uváženia, tu je všetko také zmenené, také prenáhlené, neslušné, že som cele ztratený. Chcete mi troška pomôcť?“„Nie,“ vetil občan Defarge, vždy hľadiac strnule pred seba.„Chcete mi odpovedať na jedinú otázku?“„Snáď. To závisí od povahy tej otázky. Opýtajte sa.“„Či z toho väzenia, do ktorého ma tak nespravedlive vrhli, budem môcť mať nejaký slobodný styk s vonkajším svetom?“„Uvidíte.“„Úfam sa, že ma tam nepochovajú bez rozsudku, bez toho, že by mi dali možnosť obrany?“„Uvidíte. No a potom čo? Predtým iní ľudia podobne sa dostali do horších väzení.“„Ale nikdy nie mojím prispením, občan Defarge.“Občan Defarge mu odpovedal chmúrnym pohľadom a kráčal vedľa neho v umienenom mlčaní. Čím hlbšie sa noril do tohoto mlčania, tým väčšmi bledla nádej — aspoň tak si myslel Darnay — že by ho mohol trošku obmäkčiť.„Je to pre mňa nadmieru dôležité (vy to viete, občan, azda lepšie ako ja, nakoľko dôležité), aby som to mohol dať na vedomie Mr. Lorrymu z Tellsonovskej Banky, anglickému pánovi, ktorý je teraz v Paríži, ten púhy fakt, bez hociakého vysvetľovania, že ma vrhli do väzenia La Force. Urobili by ste mi to?“„Neurobím za vás zhola nič,“ odpovedal zaťate Defarge. „Mojou povinnosťou je slúžiť vlasti a ľudu. Som sprisahaným služobníkom obidvoch — proti vám. Neurobím za vás zhola nič.“Darnay cítil, že prosiť ho ďalej je cele beznádejnou vecou a okrem toho cítil sa urazeným v osobnej hrdosti. Ako tak kráčali v tichu, musel zbadať, nakoľko ľudia navykli vidieť isť ulicami zajatých. Ani len deti si ho nevšímaly. Niekoľko chodcov sa obrátilo a niektorí z nich mu ako aristokratovi pohrozili prstom; vcelku vidieť dobre oblečeného človeka isť do väzenia považovali práve za taký zjav, ako keď robotník v pracovných šatách šiel do roboty. V jednej úzkej tmavej a špinavej uličke, ktorou šli, rozčúlený rečník, stojac na stoličke, rozčúleným poslucháčom vykladal o hriechoch, ktoré spáchal na ľude kráľ a panovnícka rodina. Z niekoľkých slov, ktoré mimochodom zachytil, dozvedel sa Charles Darnay, že kráľ je vo väzení a že všetci zahraniční vyslanci opustili Paríž. Na ceste (okrem Beauvais) nepočul nič. Eskorta a všeobecná ostražitosť ho cele osihotily.Teraz už vedel, že sa octnul v tom najväčšom nebezpečenstve, ktoré vzniklo od toho času, ako odišiel do Anglie. Ba už vedel aj to, že nebezpečenstvo sa okolo neho vzmáhalo vždy rýchlejšie a rýchlejšie. Musel si priznať, že by sa nebol vybral na túto cestu, keby bol mohol predvídať udalosti niekoľkých dní. Ale jeho predstavy neboly také chmúrne, akými by sa mu boly zdaly v svetle pozdejších čias. Hoci akou chmúrnou bola budúcnosť, bola neznámou a jej chmúrnosť predsa len dopúšťala nejakú neistú nádej. O desnom vo dne a v noci trvajúcom vraždení, ktoré malo poznamenať krvavým znamením požehnané obdobie žne prv akoby ručička hodiniek bola opísala niekoľko kruhov, vedel práve tak málo, sťaby bolo malo nastať až o stotisíc rokov. „Novonarodená, La Guillitonou nazývaná žena“ bola mu temer neznáma práve tak, ako aj väčšina národa. Tie hrozné činy, ktoré čoskoro maly byť vykonané, ešte sotva skrsly v modzgu ich vykonávateľov. Ako by boly mohly mať miesto v hmlistých tuchách nežnej duše.Že bude mať účasť v nespravedlivom väznení, v surovostiach a v krutom odlúčení od ženy a dieťaťa, to predvídal temer s istotou, ale okrem tohoto nebál sa s určitosťou ničoho. Jeho um sa zaoberal takýmito myšlienkami, ktoré sú dosť trapné, keď niekoho vedú do nádvoria hrozného väzenia a nimi zaujatý prišiel do väzenia La Force.Človek s opuchnutou tvárou otvoril ťažké dvere, ktorému ho predstavil Defarge so slovami „Emigrant Evrémond.“„Kýho čerta! Koľko ich ešte bude!“ zvolal človek s opuchnutou tvárou. Defarge prevzal od neho potvrdenie bez toho, že by si bol všimnul výkriku a odišiel s dvoma druhmi patriotmi.„Kýho čerta, vravím znova!“ zvolal žalárnik, ktorý ostal sám so ženou. „Koľko ich ešte bude!“Žalárnikova žena nevediac, čo má vetiť na túto otázku, povedala len toľko: „Treba byť trpelivým, drahý môj.“ Keď zazvonila, vstúpili traja klúčiari, opakovali jej radu a jedon z nich dodal: „pre lásku ku Slobode“; na tomto mieste táto poznámka znela zrovna neprístojne.Väzenie La Force bolo hrozným, špinavým väzením, ktoré páchlo nezdravotou úžasných snov. Je zvláštne, ako rýchlo možno zbadať na takýchto zle opatrovaných miestach výpary uväznených snov!„Tiež do tajného!“ Hundral žalárnik, pozrúc na popísaný papier.„Ako by všetko nebolo preplnené do prasknutia.“Nadurdene nabodnul papier na ihlu a Charles Darnay čakal na ďalšie radosti pol hodiny: s času na čas chodil hore dolu v mohutne klenutej chyži, zavše odpočívajúc na kamennej lavici; nechali ho tam schválne, aby si hlavný žalárnik a jeho podriadení dobre zapamätali ťahy jeho tváre.„Poďte,“ povedal konečne hlavný žalárnik, berúc kľúče, „poďte so mnou, emigrant!“Šiel za ním v chmúrnom pološere väzenia, chodbami a schodmi, za nimi sa s rachotom zatváralo veľa dvier, kým prišli do veľkej, nízkej, klenutej miestnosti, ktorá bola preplnená väzňami obojeho pohlavia. Ženy sedely pri dlhom stole, písaly, čítaly, plietly, šily a vyšívaly; mužskí zväčša stáli za ich stolicami, buďto chodili hore-dolu po chyži.S instiktívnym družením myšlienok, ktoré je väzeňskou vlastnosťou, pripomínajúcim priestupok a prečin, prichodzí sa desil tejto spoločnosti. Keď akoby na povel so všetkými jemnosťami spôsobov doby a s všetkými okúzlujúcimi bájmi a zdvorilosťami spoločenského života všetci vstali a zdravili ho, zdalo sa mu, že tento výjav v nepravdepodobnosti prevyšuje jeho dlhú jazdu na koni.Tieto jemnosti sa natoľko líšily od spôsobov a chmúrnosti väzenia a tak príšerne pôsobily v prostredí špiny a biedy, že sa Karlovi Darnaymu zdalo, že stál medzi mŕtvymi. Všetci sú tu duchmi! Duchmi krásy, duchmi vznešenosti, duchmi elegancie, duchmi hrdosti, duchmi frivolity, duchmi vtipu, duchmi mladosti, duchmi veku, čakajúci na to, aby ich odstránili s tohoto opusteného brehu, všetci hľadeli na neho očami, ktoré zmenila smrť, ktorou umreli vtedy, keď sem vstúpili.Zmeravel a stál nepohnute. Pri ňom stojací a ostatní okolo neho sa pohybujúci žalárnici pri riadnom vykonávaní povinností boli by bývali zovňajškom dosť prijateľní, ale pri porovnaní mimoriadne kontrastovali so smútiacimi matkami a prekvitajúcimi dcérami, taktiež s tam sa nachádzajúcimi zjavmi koketných, mladých krások a so zrelými paniami jemnej výchovy, že tento výjav zo sveta tieňov, tvoriaci pravý opak každej zkúsenosti a pravdepodobnosti, cele omámil pozorovateľa: Iste sú všetci duchmi! Dlhá, nepravdepodobná jazda iste pri ňom vyvolala chorobu a tá ho zaniesla sem medzi tieto chmúrne tône!„Menom tu shromaždených druhov v nešťastí,“ riekol jedon pán dvorného zjavu a chovania, idúc napred, „mám česť pozdraviť vás v La Force-i, a prejavujem vám sústrasť nad nehodou, ktorá vás sem priviedla. Želám vám, aby sa čím skôr šťastne skončila! Inde by to bolo bezočivosťou, ale tu nie je ňou, opytovať sa na vaše meno a postavenie!“Charles Darnay precitnul a dal žiadané objasnenia najprimeranejšími slovami.„Úfam sa však,“ riekol pán, sledujúc očami cez chyžu kráčajúceho hlavného žalárnika, „že nie ste v tajnom?“„Nechápem smysel toho výrazu, ale počul som ho vysloviť.“„Ach, koľká škoda! To je nám veľmi ľúto! Ale vzmužte sa; niekoľko členov našej spoločnosti bolo na začiatku v tajnom, ale to trvalo len veľmi krátky čas.“ Potom dodal povýšeným hlasom, „oznamujem spoločnosti, ide — do tajného.“Keď Charles Darnay kráčal cez chyžu k veľkým dverám, pri ktorých na neho čakal žalárnik, zavznel šum sústrasti a veľa hlasov, — zpomedzi ktorých slyšateľné boly mäkké a súcitné ženské hlasy — želalo mu všetko dobré a posmeľovalo ho. Pri mrežových dverách sa obrátil, aby srdečne poďakoval, dvere sa zatvorily a výjav zmiznul zpred jeho zraku navždy.Vrátka sa otvorily na schody, ktoré viedly do hora. Ked vystúpili už po štyridsiatich stupňoch (stačilo pol hodiny, aby ich väzeň spočítal), žalárnik otvoril nízke čierne dvere a vstúpili do prázdnej celly. Bola síce chladná a vlhká, ale nebola tmavá.„To je vaša,“ riekol žalárnik.„Prečo som v samoväzbe?“„Ako to ja mám vedieť?“„Môžem si kúpiť pero, černidlo a papier?“„O tom som nedostal úpravu. Navštívia vás a potom si to môžete žiadať. Predbežne si môžete kúpiť potravu a nič iné.“V celle bola stolička, stôl a slamník. Keď žalárnik pred odchodom skúmave obzrel tieto predmety a štyri múry, mysľou väzňa, ktorý sa opieral o stenu, preletela fantastická predstava, že tvár a postava žalárnika bola tak neprirodzene napuchnutá, ako by bol vodou naplneným utopencom. Keď žalárnik odišiel, pomyslel si zadumane: „Som taký opustený, ako by som bol umrel.“ Potom zastal, zahľadel sa na slamník a odvrátiac sa s ošklivosťou, pomyslel si: „A medzi týmito mrviacimi sa červami nachádza sa telo v prvom stave po smrti.“„Je päť krokov dlhá, štyri a pol široká, päť krokov dlhá, štyri a pol široká.“ Väzeň chodil v celle sem a ta, premeriavajúc ju, kým ruch ulicu znel, ako dusený zvuk bubnov, do ktorého sa zavše zamieša divý výkrik. „Robil topánky, robil topánky, robil topánky.“ Väzeň znova premeriaval miestnosť a kráčal rýchlejšie, aby odklonil myseľ od opakovania posledných slov. Mátohy zmizly, keď sa zavrely dvere. Bol medzi nimi zjav jednej čierno oblečenej panej, ktorá sa opierala o výklenok okna, papršlek padal na jej zlaté vlasy, a podobala sa… „Pre Boha, nechže jazdím zase cez osvetlené dediny, v ktorých bdejú všetci!… Robil topánky, robil topánky, robil topánky… Päť krokov dlhá, štyri a pol široká.“ Kým sa z hlbín jeho mysle vynorovaly a vírily takéto trosky, väzeň kráčal vždy rýchlejšie a zatvrdile spočitoval a spočitoval: hluk mesta sa zmenil — ešte vždy zavznieval ako dusený zvuk bubnov, ale nad ním sa vznášalo kvílenie známych hlasov. —
Dickens_Povest-dvoch-sidelnych-miest-Kniha-tretia-V-stopach-burky.txt
IMiloslav Dežan skončil študia vo väčšom provinciálnom meste, keď mu doletel chýr o smrti otcovej. Citný, nervózny mladík skoro zúfal… Jeho otec, odchovanec najstaršej Štúrovej školy, vedel syna svojho vychovať v onom blahoslavenom duchu prešporských kruhov, rozprúdil v ňom už za chlapčenstva túžby a ideálne, skoro fantaztické pochopy o živote a tým pripútal ho k sebe dvojným sväzkom: i detinskej lásky i úcty, akú mávame k umnému, veľkému učiteľovi. Počas študií Miloslav obcoval verne s hŕstkou šuhajov rovno smýšľajúcich, neviedol však nikdy rozhodné slovo, ani nebýval volený do úradov tajného ich spolku. Predsa postrádali ho druhovia, keď neprišiel na zasadnutie krúžku. Jeho prítomnosť akosi osviežovala kruh mladých ľudí a nepovedome riadila a spravovala ho. Aspoň s istotou bolo badať, že nepokojné, destruktívne elementy, ktoré sa najdú v slovenských kruhoch, bezohľadnejšie vystupovaly, keď nebol Dežan prítomný, hoci nikdy nikoho nezahriakol. Keď údovia krúžka zasadli okolo stola, Dežan sadol do kútka na posteľ, shrbil sa a počúval nemo hádky a rokovania súdruhov. Avšak každý úd krúžka, pozdvihnúc slovo, vedel, že ho počúva Miloslav… Sú také natúry, ktoré magicky vlívajú na okružujúcich ich ľudí. Jestli prehovoril Dežan, stávalo sa to obyčajne ku koncu tuhej debatty; vtedy hovoril jasno, určite, slabým, akoby nesmelým hlasom, a vec sa rozhodla v jeho smysle. Že bol dušou krúžka, nevedel nik počas jeho pobytu v meste — až keď odišiel, ukázalo sa to: krúžok sa rozdvojil, potom roztrojil, až konečne celkom roztriasol.Dlho moril sa Miloslav samotou — zpráva o otcovej smrti prišla po pohrabe — celé dni zamknutý v svojej chyžke. Matka volala ho domov. Neskvelé, no pre pomery naše dosť výdatné dedictvo malo sa usporiadať. Čakal naňho malomestský dom, početné vinohrady, role, lúky, piata čiastka mlyna (ako on hovorieval, každá piata lopata na kolese mlynskom) a ešte iné majetkové záležitosti, medzi ktorými ani pravoty nechybely. U nás je majetok bez pravoty bielym havranom. Všetko toto pripadlo naňho a jeho mladuškú sestru Milku, nad mieru jednoducho vychovanú dievčinu. Zdalo sa, ako by starý Dežan všetku svoju lásku a vychovavateľskú schopnosť bol vydal na syna, tak že pre dcérku máločo zostalo. Možno, že konal tak z princípu. Milka chodila vo veľmi skrovnom meštianskom rúchu, bola plachá, klonila pred cudzími hlavu, a jestli mohla, utekala preč, tak že mnohí navštevovatelia Dežanovského domu ledva pár ráz stihli videť plachú domácu dievčinu. Jej matka, osoba dobrá, no málo vzdelaná, považovala dcérino chovanie sa za prirodzené a správne. Veď ona za päť rokov po svojom vydajionikalamužovi a nesedela nikdy za stolom, keď mali hostí. Zato bolo milo pozreť na jej kuchyňu, plnú komoru, bohatú bielizeň a čistotou skvejúci sa riad. Dom Dežanov stál jedným múrom v starom, meštianskom, úzkoprsom svete, vďaka ženinmu konzervativizmu, druhým múrom však na postati vzdelanstva, pokroku, duchovného života, vďaka jej mužovi, ktorý mal známosti, výchovu a vzdelanie, ďaleko presahujúce obyčajné medze.Pustým zdal sa Milkovi dom, do nehož vstúpil prvý raz po smrti otcovej. Matka ho uvítala v sieni, čierno odená, a vyplakala sa, vyžalovala horko. Sestra chodila bez šumu po dome. Nebolo zbadať, kedy vyšla a kedy prišla do chyže. Ani na brata nepozrela otvorene, i pred ním klonila hlavu. Miloslav málo zapodieval sa so sestrou… čez krátke prázdniny bolo málo času a v dobu prvého jeho detinstva bola ešte len hruďným deckom.Sám podivil sa, keď videl pred sebou vyvinutú pannu, avšak, Bože môj, ako divno vyvinutú! Jej postava, plná hruď, dlhé vlasy, jasné modré oči prezradzovaly, že stojí pred ním šestnásťročná deva, no jej pohyby, jej chovanie sa bolo také detinské, plaché, nepochopiteľné, že ho srdce zabolelo. „Veď ja mám sestru,“ zajasalo nepoznanou radosťou srdce mladého muža. „Prečo mi to neprišlo na um v hrozných hodinách prvého bôľa za otcom? Bola by ma spomienka na sestru posilnila.“„Poď, Milka, ukážeš mi otcov hrob,“ riekol Miloslav sestre po smutnom, tichom obede.Milka zahalila hlávku do čierneho ručníka. Milo svietilo jej zdravé líčko z čierneho rámca. Miloslav užasnul. „Veď je krásna, neobyčajne krásna… a keby sa ešte nehrbila… keby chodila voľno, nenútene, keby sa šatila vkusne!“ Srdce jeho pocítilo sladkosť bratskej lásky, prvý raz pocítil silno oblažujúci cit brata. Stál pred polo-neznámou. Naše študentské tuláctvo odcudzuje nás od rodiny.Kráčali zle dláždenými ulicami mesta. Miloslav stretal sa so známymi, ktorí ho ticho vítali. Stretol i takých, ktorí ledva zaďakovali, keď ich pozdravil. Nuž veď bol Dežanov syn, mestského úradníka, prísneho, bezúhonného, ktorý bol kameňom urážky pre hladných; mesto bolo totiž bohaté a mešťania chudobní. V takých mestách sa veľmi dobre kradne, čomu nechcel nijako porozumeť starý Dežan. Na jeho smrť čakali, ako na čarodejné slovo, ktorým uvoľňujú sa od kliatby zahrabané poklady.Mladí ľudia stúpali hore vŕškom k cintorínu. Deň jasal sa v mladom lete. Sýta zeleň pokrývala nestrmé kopce, zeleň viniča, jasná, veselá zeleň, hra rozličných farbových nuancí. Nakopené skáľa belelo sa medzi vínohradmi, tu i tu vidno bolo začernelý, machom obrastlý múrik, chrániaci prsť pred dažďovou riavou. V doline kolísala sa vetrom zelenkavo-šedá raž, jej vlny bežaly rýchlym behom jedna za druhou. Veselý bujný potok obmýval lúky. Zeleň lúk bola tuhšia, než zeleň viniča, miestami pretrhnutá belasým a bielym kvietim a červenkastou ďatelinou. Škovránky trepotaly krýdlami vo vozduchu: koľko života, koľko radosti v ich pestrom, nemelodióznom speve. Sypú s azurovej výše svoje jasné, čisté hlasy, ako by perly sypal na vyleštený tvrdý mramor, každá perla vydá iný ceng, a predsa súrodný, podobný… Na živom plote cintorína usadila sa celá republika plebejských vrabcov a robila opravdu parlamentárny vresk — málo rozumu, málo nót a všetky nepekné. Nuž ale život, život je to predsa i v živom plote, ale v jeho ohrade… pole mrtvých!U hrobu Dežanovho zastala Milka a odvrátila sa. Miloslav stál nad ním ticho, složil klobúk a hľadel na svieži kopeň. Ťažko mu bolo okolo srdca. Po ceste, okolo cintorína vedúcej, tiahol voz, jeho gazda hrešil surove a šľahal kone zúrive; najprv bolo počuť hvizd biča, potom údery remenáka na chrbát koní. Oko mladého muža padlo na vysokú postavu sestrinu. Ako sa zmenila tu v samote! Stála voľne, nenútene. Jej hlávka bola zodvihnutá; škoda, že stála k nemu chrbtom. Čím viac padala na dušu mládenca ťažoba nezvyklej siroby, tým bližším cítil sa byť sestre. Jej bezpomocné, utiahnuté, utlačené postavenie zväčšilo bratskú lásku k devuške. Vzal sestru za ruku.„Miluška, otec nás opustil,“ riekol, „my sa neopustíme!“ Sestra pozrela naňho udivene. Veľká slza perlila sa v jej významnom, veľkom oku. Bojazlivý bol výraz jej tvári. Brat ju privinul k sebe. Ona nevdojak kľakla u hrobu. Stál nad ňou nepohnute. „Modlí sa,“ zašeptal Miloslav sám sebe; „prečo sa nemôžem i ja pomodliť?“ I hľadal slová modlitby, na ktorú dávno myslel… ony zunely mu akosi mŕtvo dušou… ako by nerozumel slovám, uviazlym mu v pamäti od detských dôb. Složené ruky roztrhol a prešiel dlaňou čelom. Zdalo sa mu, že čuje nad hlavou šum vtáka, veľkého, čierneho vtáka — veď začernelo sa mu niečo nad hlavou! Nie, nad ním pnie sa čisté, nedosiahle nebo — ba nič — púhy vozduch, prázdny, bezobsažný, voľný, široký, ako skepsis v duši ľudskej. A kol do kola život, jasot, smes hlasov a farieb, skutočná, živá materia, hynúca a v hynutí sa rodiaca, vo večnom obnovovaní, vo večnom prúdení sa, ako myšlienky v ľudskej hlave. A pod zemou hnijúce, smutné pozostatky roditeľa a učiteľa, otca i dobrodincu. Pod hlavou má stružliny, jasné niekdy oči jeho sú teraz pašou červom… Bezdno, hrôza, hynutie bez obnovenia. A kde večnosť — kde summa citu a žitia? V sestrinej modlitbe?Milka vstala a podišla. Za ňou ubieral sa brat, bledý a zmorený. Hnevný výraz dostala tvár jeho. Studený pot vysadol mu na čelo.Sú boje v mladých dušiach, o ktorých sa sýtym mudrcom ani nesníva. Šťastlivci skočia hneď do stredu svojho„presvedčenia“, hotoví, obutými nohami, medzitým čo iní, vnútorne pohnutí a složenejší ľudia, prekonať musia tŕnistú púť. Sú ľudia, ktorí sa s hádankou naučia hned i jej rozlúštenie nazpamäť, tak asi, jako: „sedí pán na streše, fajčí a nekreše — komín, čo je to?“ Iní zase celou silou svojho ducha namáhajú sa nad rozlúštením tajnej hádanky bytu a života. Neradno smiať sa nad nedôverčivými, nehotovými, blúdiacimi, pochybujúcimi, oni draho platia za dumy svoje.„Už nepôjdeš do sveta?“ pýtala sa Milka brata svojho, keď vyšli z bránky cintorína, niekdy čiernou farbou natretej, ale teraz už dažďom a slnkom vybledlej.„Nuž a čo bych robil v Boríne, Milka moja? Nie mi je súdeno zasadnúť pod otcovský orech, ani okopávať vinice! Mňa túžba volá preč — nuž ale neboj sa, len na čas. Často navštívim rodičovský dom a toto mesto, preplnené čudnými ľuďmi.“Milka si nemohla domysleť, prečo volá jej brat Borínčanov čudnými ľuďmi. Azda myslí na mestského pisára Papaja — ktorý je veru opravdu čudný; azda na radného Búbelu s veľkým hrvoľom, ktorý tak opatrne ukrýva čiernym hodvábnym ručníkom. Azda mu prišiel na um polobláznivý Daňo, tancujúci ulicami za krajciar, alebo stará Magdola, o ktorej ide chýr, že je bosorka.Nuž Miloslav nemyslel ani na Papaja, ani na starú Magdolu, ale na celý malomestský abderitský svet v jeho celej totalite. Predovšetkým na mešťanostu, ktorý okrášlil mestskú aleju tým, že dal každý druhý krásny storočný gaštan vyťať, ostatné všakprečistiťtak dokonale, že zostalo každému iba pár konárov, a to preto, že pánu mešťanostovi húsenice padaly na nový klobúk, keď sa raz hustou starou alejou prechádzal! Na mestského notára, ktorý bol pod pantofľou svojej polovičky, pod jeho botou však bolo celé mesto i s mešťanostom, tak že mala pani notárka vlastne votum decidivum, hoci nechodila na ratúz. Na mestské zastupiteľstvo, ktoré mlčalo, keď sa malo ozvať, a po krčmách vykrikovalo až strach. Na kňaza, ktorý mal tučné dôchodky, a nevzal za celý rok do ruky knihy, okrem úradných a ceremoniálnych. Na tých niekoľko rozumných a poctivých ľudí, ktorí dobre mysleli a cítili, ale nič nekonali. Na rodinkárske kliky, ktoré viedly tuhý klebetársky boj. Na ženy, ktoré boly sriadené v dva veľké voje: jedna stránka, nazvaná „žlto-ružovou“, bola pod kommandom notárky, druhá, ktorú zvali posmešno „krinolínovou“, pod velením bohatej kupcovej Kratiknotovej. Okrem týchto hlavných stránok bola ešte kopa podstránok, ktoré sa vzájomne nemilosrdne farbily na špeciálnych kávových vizitách, vo všeobecných žlto-ružových alebo krinolínových otázkach však išly celkom svorne. Na týchto čudných ľudí myslel Miloslav, a striasol sa. Mal vnikavý zrak — jemu neušly malichernosti, duševná holota a pletichárstvo. Odchovaný vyšším duchom, zahĺbený v pekné študia, rozpálený národnou myšlienkou, nenávidel celý nízučký „svetík“ celou svojou trochu nahorklou dušou. Možno, že kocúrkovskému nášmu „svetíku“ i krivdil. Jeho koncepcie, túžby a žiale boly primocné, než by mu boly dovolily nazreť pozornejšie do malomestského života slovenského, v ktorom najdú sa i zaujímavé črty. On pred nimi zavrel oči, zívnul a nuda objala ho do suchých ramien, keď pomyslel na svoju patriu.Milka sa zasmútila nad tým, že sa brat naskrze rozlúči s pustým a smutným domom rodičovským. Ešte nikdy necítila takého smútku v srdci. Nuž veď to srdce bolo ešte útle, nevyvinuté, nespôsobné k zápalistým citom. Až smrť otcova a príchod brata zaklopaly na hruď zrejúcej devy. Jej prebudenie spôsobil smútok: šťastná deva, ktorá prijde k povedomiu a svojmu samostatnému cíteniu v radosti, na vrelých ústach milenca, v trasení prvých citov ľúbosti. Temná kvetina, ktorej rozvinutie napomohla smrť a urýchlilo horké rozlúčenie.
Vajansky_V-malom-meste.html.txt
Črty z doby moysesovskejZ príležitosti storočnej pamiatky[1]narodenia slávneho slovenského biskupa, blahej pamäti Štefana Moysesa, nemôžem premeškať, na dôkaz svojej hlbokej úcty a najvrúcnejšej povďačnosti, ale aj k obživeniu medzi živými a utvrdeniu medzi nasledovať majúcimi pokoleniami národa slovenského pamiatky tohože velikána, poznačiť niektoré deje z jeho života, ktorých bol som svedkom a čiastočne aj spoludejateľom.Podávam, čo som napochytre mohol vyhrabať zo svojej starej pamäti a zo zaprášených tlačených i písaných zápiskov, a podávam to len v takých nedbalkách — ako som to pri ustavičnom pretrhávaní a mýlení svojím terajším mechanickým zaujatím[2]urobiť mohol. Niektorým zdať sa budem asnáď nedostatočným, niektorým zase priobšírnym, menovite uvedením udalostí, ktoré zdali sa mi byť potrebnými k objasneniu vtedajšieho položenia našej vlasti a národa slovenského, ako aj snáh a činnosti biskupa Štefana Moysesa. Ktorým by som nebol po vôli, tých prosím o láskavé prepáčenie.Životopisný nástin ponechávam iným. A predsa samo sebou pýta sa mi zjavne a popredku vyzdvihnúť tú poznámku, že Štefan Moyses, syn ľudu slovenského, pre vynikavú uspôsobilosť svojej osobnosti, ako v telesnom, tak i v duchovnom ohľade, bol zrodený a povolaný k vysokej hodnosti a k epochálnemu dejstvovaniu na poli katolíckej cirkvi a v živote národa slovenského.Biskupom banskobystrickej diecézy stal sa asi v päťdesiatom až päťapäťdesiatom roku[3]veku svojho, teda, ako sa hovorí, v najlepšom veku a v úplnej sile telesnej i duchovnej, a do Banskej Bystrice prišiel roku 1851. Ja vtedy bol som tam mladým, nepatrným dočasným úradníčkom, a ako taký nemohol som mať, ani nemal som žiadneho styku s takým vysokým hodnostárom. Ale po chýre, akú postať zaujímal a akú činnosť vyvinoval v Záhrebe,[4]mal som o ňom vysokú mienku a skladal som v ňom veľké nádeje.Roku 1853 bol som menovaný a poslaný do Debrecína ako stoličný prvý komisár, roku 1859 do Veľkého Varadína ako radca tamojšieho námestníckeho oddielu[5]a roku 1860 do Budína ako radca ku kráľovskej námestnej rade.Ani v tejto dobe nestál som v žiadnom styku s ním a nemal som žiadnej príležitosti pozorovať jeho účinkovanie. Ale to som vedel, že na hospodárskom, cirkevno-administratívnom a vychovávateľskom ustrojovaní do jeho príchodu takrečeno opustenej a zanedbanej svojej diecézy, a na ustrojovaní školstva veľkú, so značnými obetiami spojenú činnosť vyvinoval. Aj podarilo sa mu menovite povýšenie banskobystrického nižšieho katolíckeho gymnázia[6]na vyššie gymnázium vyprostredkovať, na ňom reč slovenskú za náukozdelnú uviesť a k tomu spôsobnými učebnými silami zaopatriť.Prišiel takmenovaný októbrový diplom,[7]t. j. najvyšší prípis od 20. októbra 1860, ktorým absolútne vladárenie v Uhorsku bolo zrušené, a krajinská ústava bola do života uvedená. Následkom toho boli c. k. námestnícke oddiely[8](Statshalterei-Abteilung) v Pešti, Prešporku, Šoproni, Košiciach a vo Veľkom Varadíne, ako aj srbská Vojvodina zrušené a kráľovská uhorská námestná rada s kráľovským taverníkom na čele,[9]ako jediné a najvyššie politické dicasterium[10]v krajine so sídlom v Budíne, bola do svojho, zákonami z roku 1723 a 1790 určite opísaného korporatívneho úkolu,[11]vnove uvedená.Následkom toho, ako takmer všetci v absolútnej dobe do úradov prišlí úradníci boli alebo do disponibility postavení[12]alebo penzionovaní, aj ja, ako člen kráľovského uhorského námestníctva, počiatkom januára roku 1861 prišiel som do disponibility. Ako taký, v porozumení s bývajúcimi v Pešťbudíne a aj s prespoľnými slovenskými mužmi, ihneď hlásil som sa o vtedy ešte potrebnú koncesiu k vydávaniu slovenských politických novín, a to pod menomPešťbudínske vedomosti, u peštianskej polície. Koncesiu som bez ťažkosti obdržal a dňa 19. marca 1861 začal som vydávať Pešťbudínske vedomosti.Krajinský snem bol na 2. apríla 1861 do Pešťbudína zvolaný a 6. apríla aj otvorený.I účinkovanie stoličných výborov a zastupiteľstiev v slobodných kráľovských mestách[13]bolo do života uvedené.Následkom všetkého toho padli reťaze sputnanosti duchov u jednotlivcov i v súkromnom i vo verejnom živote. Všetko, akoby uradostené a akoby opojené radostnou zmenou, začalo myslieť, túžiť a s napnutými silami snažiť sa slobodu vydobývať, utvrdzovať a požívať.Lenže spoluobčania naši, Maďari, a verejné úrady nadpriadali niť tam, kde roku 1849 bola pretrhnutá. Pri všetkých „bratských“ a oduševnených osvedčeniach slobodu a jej užívanie privlastňovali len sebe a zo slobody nemaďarským spoluobčanom tým menej povoľovali.Prirodzený následok toho bol, že aj v slovenskom národe povstala túžba a potreba celou silou zasadiť sa za vykonanie takého zákonného stavu a takého ustrojenia pomerov v našej krajine, aby národná rovnoprávnosť zákonnými mierami do života a do štátneho organizmu uvedená a poistená bola.Mestu Turčianskemu Sv. Martinu pripadá tá nezapomenuteľná zásluha, že dalo k tomu podnet a príležitosť tým, že v uzavretí svojho meštianstva dňa 9. mája 1861 povolalo všetkých slovenských národovcov na zhromaždenie na deň 6. júna 1861 do svojho lona „ku porade a usporiadaniu žiadostí Slovákov na základe svornosti všetkých národností v Uhorskej a na základe celosti celého Uhorska“. — Na uzavretí tom podpísaní sú, okrem richtára Andreja Košu, triadvadsiati úradskí, výborníci a mešťania.[14]Na toto vyzvanie zišlo sa asi šesťtisíc všetkých stavov a povolaní synov národa slovenského do Turčianskeho Sv. Martina a tam ako slovenské národné zhromaždenie 6. a 7. júna, pod mojím predsedníctvom zasadajúc, formulovalo žiadosti slovenského národa a vypracovalo ich podľa návrhu blahej pamäti Štefana Marka Daxnera v podobe memoranda.[15]Biskup Štefan Moyses na tom národnom zhromaždení 6. júna nebol. Ale boli tam: barón Šimon Révay, dedičný župan turčiansky, Martin Szentiványi, župan liptovský, a Jozef Justh, snemový vyslanec turčianskosvätomartinského okresu, všetci traja — ako sa hovorilo — z naloženia vlády.[16]Podstatné požiadavky Memoranda sú:I.„Aby osobnosť národa slovenského a vlastenskosť reči slovenskej zákonom pozitívnym a inaugurálnymi diplomami[17]uznaná a uznaním tým oproti zlomyseľným útokom nepriateľov svornosti maródov zabezpečená bola.“II. Aby osobnosť naša národná uznaná bola„v priestore tom, ktorý ona ako súvislá, nepretržená masa skutočne zaujíma, pod menom horno-uhorského Okolia, so zaokrúhlením stolíc podľa národnosti.“Keď jestvujúce dištrikty, teda okolia Kumánov a Jazygov,[18]mestá hajdúcke,[19]desať obcí kopijníkov,[20]šestnásť miest spišských[21]s provinciou atď. nie sú na ujmu a nebezpečie celosti krajiny, nemohlo by byť ním ani slovenské Okolie.III. Potrebná je rovná miera pri vymeriavaní práva reči národov jednej vlasti. Tým cieľom žiadame:Aby„v Okolí národ náš zosobňujúcom… jedine a výlučne reč slovenská bola žľabom tým, ktorým tok života verejného, občianskeho, cirkevného a školského prúdiť sa má“atď., atď.IV.„Konečne osvedčujeme, že záujmy národa slovenského ohľadom slobody občianskej sú tie samé, sú jednostajné so záujmami všetkých uhorských, z ohľadu slobody národnej ale so záujmami všetkých doteraz zákonmi utlačených národov, menovite: Rusínov, Rumunov, Srbov a Chorvátov.“Memorandum končí sa osvedčením:„Heslo naše je: jedna, slobodná, konštitucionálna vlasť[22]a v nej sloboda, rovnosť i bratstvo národov!“Že si národné zhromaždenie žiadalo, k zabezpečeniu slobody a rovnoprávnosti národnej v podobe, podľa obyvateľstva slovenskej národnosti ustrojeného, slovenského Okolia, urobilo to preto, lebo len v takom ústrojstve videlo možnosť slobodného a zabezpečeného požívania a veľadenie slovenskej národnosti.Čo urobiť s tým Memorandom — o tom boli v podstate dve mienky. Jedni, ako dorozumení s Martinom Szentiványim,[23]županom liptovským, a Adolfom Szentiványim, snemovým vyslancom, Ján Palárik a Nemessányi,[24]ďalej Ľudovít Dohnány[25]a iní, stavali sa na stanovište prísne konštitucionálne v naivnej a neobmedzenej dôvere v slušnosť, spravodlivosti milovnosť a úprimnosť Maďarov a k panstvu prišlých klík, žiadali, aby Memorandum bolo predložené len zasadajúcemu krajinskému snemu; iní, rozhľadenejší, žiadali, aby Memorandum bolo predložené i snemu a súčasne i kráľovi. Boli i takí, ktorí dosť nástojčive odporúčali predložiť Memorandum len kráľovi. Väčšina rozhodla Memorandum predložiť len snemu.Tak sa stalo.Memorandum snemu oddať bol poverený stály národný výbor ako vyslanstvo. Avšak za vodcov tohoto vyslanstva boli požiadaní páni: barón Šimon Révay, župan turčiansky, Martin Szentiványi, župan liptovský, a Jozef Justh, snemový vyslanec svätomartinského okresu. Oni to — menovite barón Šimon Révay — aj prijali. Ale keď sa u tých pánov hlásili: Francisci, dr. Hurban, Závodník,[26]Daxner a Palárik, títo boli prekvapení výhovorkou baróna Šimona Révayho, že žiadosť tú vyplniť nemôže neprítomnosťou Martina Szentiványiho v Pešti a nemocou Jozefa Justha. Následkom toho požiadalo vyslanstvo Jána Francisciho aby postavil sa mu na čelo.I tak ja, ako predseda k prevedeniu uzavretí národného zhromaždenia, týmže národným zhromaždením vyslaného stáleho slovenského národného výboru, na čele celého stáleho národného výboru oddal som Memorandum dňa 26. júna, v neprítomnosti predsedu snemu vyslancov Kolomana Ghyczyho,[27]podpredsedovi Kolomanovi Tiszovi,[28]ktorý nás prijal vo svojej súkromnej hospode, v prítomnosti kohosi iného, s čibukom v ruke.[29]Výšmenovaní piati páni boli i u Fraňa Deáka[30]a baróna Jozefa Eötvösa[31]odporúčať žiadosť Slovákov. U posledného stalo sa, že on, barón Eötvös, spomenul: „Barón Šimon Révay mi povedal, že sa Francisci obáva, že keď sa my i dorozumieme, Maďari za chrbtom nás a Slovákov spoja sa s Nemcami,“ — barón Jozef Eötvös takmer náruživým hlasom vyslovil: „Viete, páni, ak vy budete požadovať veci nemožné, teda sa my spojíme so šesťatridsiatimi miliónmi Nemcov!“ — Na čo dr. Hurban odsekol: „Ak tak, teda Slováci spoja sa so sto miliónmi Slovanov!“Nasledovali stoličnými úradníkmi všetkým možným terorizmom vynútené a snemom objednané, umele nastrojené protesty proti Memorandu,[32]následkom ktorých krajinský snem na podané mu Memorandum nič neodpovedal, ale len toľko vykonal, že v záležitosti národnostnej otázky vyslal isté povereníctvo,[33]ktoré nemaďarským národnostiam neprajný návrh vyhotovilo.Medzitým nasledovalo najvyšším reskriptom od 21. augusta 1861 rozpustenie krajinského snemu.Nasledovalo vymenovanie nedávno zomrevšieho grófa Mórica Pálffyho kráľovským námestníkom a zrušenie korporatívneho úkolu kráľovskej uhorskej námestnej rady. Nasledovalo najvyšším vlastnoručným prípisom od 5. novembra 1861 dočasné zastavenie účinnosti krajinských municípií[34]a rozpustenie ešte ostávajúcich výborov stoličných, okresných a obecných zastupiteľstiev v slobodných kráľovských mestách. Nasledovalo zrušenie alebo odstúpenie hlavných županov z ich úradov a nahradzovanie ich menovanými administrátormi alebo kráľovskými komisármi pre stolice a kráľovské slobodné mestá, a zase skrze týchto ustrojovanie nových stoličných výborov a zastupiteľstiev v slobodných kráľovských mestách, ako tiež účinkovanie týchto v zmysle predošlom, nemaďarským národnostiam neprajnom alebo práve zúmyselne nepriateľskom, mysleli totiž, že keď nie konštitucionálne, teda podľa svojej svojvôle úradovať smejú a majú.Nasledovalo námestníckymi nariadeniami od 20. a 21. októbra 1861 vyhlásenie reči maďarskej za náukozdelnú na všetkých katolíckych gymnáziách a menovite i na gymnáziách v Banskej Bystrici a v Levoči,[35]a vymenovanie profesorov slovensky neznajúcich a slovenskej výchove mládeže nepriateľských.A nasledovalo pridelenie vojenským súdom istých, v prílohe reskriptu[36]od 5. novembra vyznačených priestupkov a zločinov,[37]čím krajina prišla do stavu výnimočného, do stavu obleženia.Vtedajší vladári ani nepremeškali to proti Slovákom využiť. Medzi inými stalo sa, že zvolenský komisár Andrej Havas chcel poslať pred vojenský súd do Komárna dvoch farárov, jedného katolíckeho, druhého evanjelického; ale to prekazil vtedajší c. k. miestny komandant banskobystrický, c. k. major Rudolf Jakobs von Herminenthal.Jeden z tých farárov bol Štefan Záhorský,[38]vicearchidiakon a farár hájnický, a druhý August H. Krčméry, evanjelický farár v Garamsegu. Ich vina záležala v tom, že sa za užívanie slovenskej reči zasadzovali, a to s odvolávaním sa na najvyšší diplom od 20. októbra 1860 a na najvyšší kráľovský reskript od 21. júla 1861, keď im slúžny Szuchy György a viceišpán Ján Takács nimi nerozumené maďarské prípisy posielali, a oni žiadali si prípisy v reči im zrozumiteľnej, slovenskej. A to im pokladali za búrenie proti vrchnosti.[39]Medzitým stalo sa, že som ja, ako predseda slovenským národným zhromaždením vyslaného stáleho národného slovenského výboru, z naloženia tohože zhromaždenia mnou vypracovaný návrh stanov Matice slovenskej s prosbou o povolenie spolku Matice slovenskej a o potvrdenie stanov dňa 1. augusta 1861 kráľovskej námestnej rade predložil. A keďže sídlo Matice slovenskej v stanovách udané byť malo a udané nebolo, dostal som stanovy k doplneniu a v niektorých paragrafoch k premeneniu naspäť.Zastupiteľský sbor slobodného kráľovského mesta Brezna v zasadnutí dňa 28. augusta uzavrel slovenskú Maticu do svojho lona prijať. Avšak záležitosť tá následkom nepriateľských štvanic prišla 23. októbra zase na pretras, pri ktorej príležitosti väčšina obecného zastupiteľstva zase vyslovila sa za prijatie slovenskej Matice.Pre objasnenie a na dôkaz, ako nepriateľsky úradovali vtedajší noví úradníci, pripomeniem, že napriek tomu, že konštitucionálne zastupiteľstvo slobodného kráľovského mesta Brezna dva razy celkom riadne uzavrelo slovenskú Maticu do svojho lona prijať, vymenovaný pre mesto Brezno kráľovský komisár Andrej Havas dňa 8. apríla 1862 nový zastupiteľský sbor podľa svojej chuti zostavil, hneď nasledujúceho dňa, t. j. 9. apríla, tomuže záležitosť Matice k novému pojednávaniu predložil a vykonal, že sa ten nový zastupiteľský sbor proti prijatiu Matice slovenskej vyslovil.V takej nesnádzi zase mesto Turčiansky Sv. Martin pomohlo svojím uzavretím od 21. apríla 1862, v ktorom vyslovilo, že sídlo Matice slovenskej s radosťou príjme do svojho lona.Aspoň tento nástin vtedajšieho položenia krajiny a národa slovenského v nej uznal som za potrebný, aby tým jasnejšie, vypuklejšie a odôvodnenejšie ukázalo sa vystúpenie biskupa Štefana Moysesa z kruhu jeho diecézy na pole celého národa.Následkom tu vypočítaných a iných mnohých udalostí, celej slovenskej inteligencie a aj v širokých vrstvách ľudu slovenského zmocnilo sa rozochvenie, rozhorčenosť a všeobecné želenie toho, že Memorandum nebolo predložené aj kráľovi. Povstala všeobecná túžba a žiadanie, aby vystrojilo sa k prestolu početné slávnostné vyslanstvo, ktoré by položilo na stupne prestola, s vypočítaním krívd, v národnom ohľade Slovákom i ako jednotlivcom i ako národu robených, najponíženejšiu prosbu o ochranu a v život uvedenie rovnoprávnosti národnej. Naliehavé články a dopisy prišli aj pred verejnosť v Peštbudínskych vedomostiach a ku mne, ako predsedovi stáleho národného výboru.Na naliehania ja, ako predseda stáleho slovenského národného výboru, odpovedal som v osemašesťdesiatom čísle Pešťbudínskych vedomostí, že „nateraz je to sčiastky už pripozde, sčiastky ešte privčas“, kedže „Jeho Jasnosť už najvyšším reskriptom, ktorý krajinskému snemu už dňa 21. júla t. r. vydať ráčila, svoju najvyššiu vôľu pred krajinou a svetom vyslovila,…aby sa právo národností nemaďarských obyvateľov kráľovstva uhorského, týchto objem, tak ohľadom vyvinovania reči a národnosti, ako i poťahom na ich pomery k verejnej správe určili,“nasledovne že „za to mám, že Jeho Jasnosť zo svojho otcovského vnuknutia a podľa sviatočného svojho sľubu, bez toho, žeby mu národ slovenský prosbami obťažným byť musel, národné práva slovenského svojho verného národa určí a k oživotvoreniu ich potrebné nariadenia vydať ráči“.Avšak priznávam sa, že k tejto vyhýbavej odpovedi prinútili ma dve obavy. Jedna obava bola, že neberúc iné ťažkosti do ohľadu, už pre vtedajšie nesnadné, obťažné a drahé premávkové pomery k vyslanstvu neprihlási a nedostaví sa taký počet slovenských mužov, ktorý by národ dôstojne predstavoval a zastupoval. Druhá obava bola tá, že ak by sa i dostatočný počet ako členov vyslanstva dostavil, nebude na čelo vyslanstva osobnosti takej, ktorá by i svojím vynikavým verejným postavením i svojimi vynikavými osobnými vlastnosťami k takej úlohe uspôsobená bola.Pomýšľal som, pravda, s vrúcnou túžbou na biskupa Moysesa; ale neosmelil som sa zrovna ho osloviť, lebo do tých čias, z príčin vyššie udaných, nepoznal som jeho zmýšľanie v tomto ohľade a jeho osobnú povahu.Medzitým moje obavy boli dosť skoro rozptýlené a celé položenie akoby slnečným bleskom objasnené.Asi vprostred mesiaca novembra (deň nemám zaznačený a nepamätám sa naň) prišiel biskup Moyses do Budína a zosadol u svojho školského priateľa, už v súkromnosti, vo svojom dome žijúceho advokáta Gombára. Sotva som sa dozvedel o tom, nemeškal som hneď navštíviť ho. Boli sme obaja radi, že sme sa osobne zišli. Po krátkom rozhovore prišla reč na vystrojenie vyslanstva k cisárovi a apoštolskému kráľovi. Ja, ako podstatnú ťažkosť, vyslovil som obavu o získanie dôstojnej osobnosti na čelo vyslanstva. Biskup Moyses na to bez váhania a rozmýšľania odpovedal otázkou:„A ak by ja šiel?“Ja radostne prekvapený nevedel som viac odpovedať ako:„Tak by bola deputácia.“Nato biskup Moyses odhodlaným hlasom vyslovil:„Ja pôjdem!“, a ja vo vytržení vyskočil som zo sediska, zvučne zvolal som:„Tak bude deputácia!“, padol som na kolená k nohám Moysesa a bozkal som mu ruku — a on zodvihol ma, pritiahol k sebe a vrúcne objal.Tým bola otázka vystrojenia vyslanstva rozhodnutá, a myslím, že biskup Moyses s tým úmyslom prišiel do Budína, aby túže otázku so mnou k riešeniu priviedol.Hneď nato oznámil som túto radostnú udalosť našim čelnejším mužom a začal som a začali aj iní účinkovať na čím početnejšom zúčastnení sa na vyslanstve, počiatkom decembra vo Viedni zísť sa majúcom — a to s výsledkom prajným.Už 30. novembra prišli do Viedne niektorí mužovia z Turca, a v nasledujúce dni neprišiel ani jeden železničný vlak, ktorým nebolo by prišlo viac členov vyslanstva. Dňa 2. decembra prišiel biskup Moyses a početnými našimi mužmi v nádraží privítaný, zosadol v hoteli u „Kráľa uhorského“ (König von Ungarn).Nato držali sa porady, prestolný prosbopis sa vyhotovil, audiencia sa na 12. decembra, desiatu hodinu predpoludním vykonala, k predstúpeniu potom pred cisára a apoštolského kráľa a oddaniu prosbopisu, podľa pravidiel dvornej ceremónie, vyznačení boli nasledujúci členovia vyslanstva, a to: biskup Štefan Moyses ako náčelník, potom Tomáš Červen,[40]kanonik, Ján Országh,[41]archidiakon, dr. Karol Kuzmány, superintendent, dr. Jozef Miloslav Hurban, evanjelický farár, Ján Francisci, kráľovského námestníctva radca v disponibilite, Viliam Pauliny-Tóth, prvý stoličný komisár v disponibilite, a Fraňo Blaho,[42]advokát. Títo i prosbopis podpísali.[43]Dňa 12. decembra o desiatej hodine ráno predstúpili k tomu vyznačení členovia vyslanstva pred Jeho Veličenstvo. Biskup Štefan Moyses predniesol v prvom rade, že „v kráľovstve uhorskom pod smerodajným vplyvom až do najnovšej doby stávajúcich stoličných výborov a magistrátov, ako i posledného krajinského snemu, otcovská pečlivosť Jeho Veličenstva k ochrane nemaďarských národností viac ráz, menovite i 21. júla 1861 najmilostivejšie vyslovená, žiadúcim úspechom korunovaná nebola“. Ďalej: „Omnoho bolestnejšie dotýka sa najvernejších nemaďarských národov Uhorska, že kráľovská uhorská námestná rada 20. a 21. októbra 1861 nariadenia vydala, v ktorých prvé nemaďarským národným školám hrozí uvedením maďarskej reči; druhým ale, ačkoľvek v odpore s dvoma, dňa 5. tohože mesiaca vydanými, ale, bohužiaľ, v platnosti nezadržanými vyneseniami kráľovskej uhorskej dvornej kancelárie, maďarská reč ako výlučne náukozdelná reč vo vyšších katolíckych gymnáziách, bez všetkého ohľadu na jazykové pomery, uvedená je.Keďže týmito poriadkami vzdelávanie ľudu v banskobystrickej, ani jednej maďarskej obce nemajúcej diecéze najväčšiemu nebezpečenstvu vystavené je; z druhej ale strany banskobystrické gymnázium, hlavná to základná škola pre duchovenstvo tejže diecézy, do veľmi žalostného zmätku uvedené je: v povedomí nevyhnutnej úradnej povinnosti videl som sa prinúteným u stupňov najvyššieho prestolu hľadať výdatnú ochranu pre nábožensko-mravné, do nebezpečenstva uvedené vzdelanie svojich diecézanov.“V druhom rade potom predniesol biskup Moyses: „Keďže súčasne som sa dozvedel, že mnohí vážnejší, k vyše dvoch miliónov duší počítajúcemu, Vášmu c. k. apoštolskému Veličenstvu vždy nezlomné vernému slovenskému národu prislúchajúci súkmeňovci proti prehmatom ultramaďarizmu,[44]ktoré vyšespomenutými poriadkami tak dobre, ako i vo všetkých možných smeroch, ešte i pred rokom 1848 stávajúcu mieru prevyšujúc, najavo sa dávajú, tiež jedine od najvyššieho prestolu Vášho c. k. apoštolského Veličenstva výdatnú pomoc očakávajú a tú vyprosiť sa pripravujú: k tým svojim, za tým istým cieľom sa snažiacim súkmeňovcom pripojil som sa bez váhania.Ako zlomok týchto mužov stojíme pred najjasnejším obličajom Vášho Veličenstva, s pokornou poníženosťou prosiac: nech ráči Vaše cisárske apoštolské Veličenstvo primerané poriadky najmilostivejšie nariadiť, aby v zmysle opakovaných najmilostivejších ohlásení, menovite ale najvyššieho, dňa 21. júla toho roku uhorskému snemu vydaného reskriptu, národné práva i najvernejšieho slovenského národa určite formulované a primeranými ustanovizňami trvanlive zabezpečené boli.“Nato oddal biskup Moyses v osemasedemdesiatom čísle Pešťbudínskych vedomostí uverejnený prosbopis i s dvoma prílohami a to s Memorandom a so zovrubným operátom,[45]ako by sa rovnoprávnosť slovenského národa v Uhrách najsnadnejšie, bez narušenia krajinskej ústavy a spolu Slovákom najviac bezpečnosti dávajúcim spôsobom previesť mohla a mala.Prosbopis ten, po dokázaní, že od krajinského snemu vyplnenie žiadosti Slovákov podľa dosavádnych skúseností očakávať nemožno, a po obšírnom historicko-zákonnom odôvodnení, obsahuje prosbu:1. Aby Slováci uhorskí, ako staré uhorské zákony, menovite III: 25, § 1. a 2., 1608:13 a. c. 1608:10, 1609 :44 atď., dopúšťajú, práve tak ako Srbi, Rusi a Románi za osobitný národ uhorský uznaní a tie kraje, ktoré tento národ ako nepretrhnutý celok obýva, ako osobitné hornouhorské slovenské Okolie uznané a konštituované boli.2. Aby to Okolie, ako ucelistvujúca čiastka Uhorska, všeobecnému uhorskému snemu a najvyšším uhorským vrchnostiam síce podriadené bolo, ale aby — osobitným národným zastúpením a ako politickou, tak pravosúdnou správou nadelené bolo.3. Aby poradná a pokonávajúca reč[46]v politickej správe a pri prisluhovaní spravodlivosti v hraniciach tohoto Okolia výlučne reč slovenská bola.4. Aby z ohľadu škôl tohoto Okolia slovenský národ, v medziach všeobecných školských nariadení, nakladať mohol.V záverke sa prosí:„Vášho cisárskeho a apoštolského kráľovského Veličenstva sväté ústavné právo je také a podobné prosby na základe krajinských zákonov II.-7. a II.-9. najmilostivejšie vypočúvnuť a o tom z najvyššej plnomocnosti privilégiá udeliť. Prosiac teda o také privilégium, opovažujeme sa spolu návrh takejto písomnosti — pripojiť.“Oddal tiež biskup Moyses osobitný, len ním samým podpísaný prosbopis strany ochrany pred maďarizovaním škôl katolíckych, ktorý viď v prvom čísle Pešťbudínskych vedomostí, 1862.Jeho Veličenstvo prosbopisy prevzalo a doslovne odpovedalo:„Teší ma, že vás ako tlmočníkov zmýšľania môjho, vo všetkých ťažkých okolnostiach časových verného a lojálneho slovenského národa (slawischen Volkes) z uhorských čiastok tu vidím.Sťažnosti a prosby vaše vezmem do povahy a podľa možnosti[47]na ne ohľad brať budem.Čo sa školských záležitostí týka, spomenuté nariadenia, ako sami udávate, proti mojej vôli stali sa, a tu čo skôr nariadim, aby sa tomu pomohlo.I v inom ohľade prosby a sťažnosti mne prednesené dám bedlive preskúmať a budem hľadieť, aby sa im podľa možnosti vyhovelo.Opakujem, že ma tešilo vás vidieť.“Výbor po výsluchu ešte na niektorých vysokých miestach prosby Slovákov porúčal.Potom sa všetci rozišli, len biskup Moyses ostal ešte vo Viedni. Dňa 28. decembra prišiel biskup Moyses, navracajúc sa z Viedne, do Pešťbudína, kde navštívil kráľovského námestníka grófa Pálffyho a jeho adlátusa Privitzera,[48]ktorým porúčal záležitosti, v ktorých Jeho cisárskemu apoštolskému kráľovskému Veličenstvu najponíženejšie prosby predložil.Pri tejto príležitosti predstavilo sa mu vyslanstvo pešťbudínskeho slovenského meštianstva a slovenskej mládeže na všeučilišti,[49]aby mu vyslovili najhlbšiu vďaku za jeho vystúpenie.[50]Ako vidno, biskup Moyses, čo sa jeho týka, celkom opatrne, dôsledne, ale spolu aj rozhodne pokračoval. On do tých čias v diecezálnych a školských záležitostiach účinkovavší pri výsluchu v prvom rade predniesol sťažnosti a prosby v školských záležitostiach. Len v druhom rade vyslovil, že „sa dozvedel, že mnohí jeho súkmeňovci sa pripravujú u prestola vyprosiť výdatnú pomoc, teda že sa k tým svojim súkmeňovcom bez váhania pripojil“.Tak stal sa biskup Moyses celonárodným neúnavným dejateľom, ochrancom, borcom.Vystúpenie biskupa Moysesa a vyslanstva malo účinok keď aj nie nejaký výdatný, ale predsa.Na vysvetlenie toho účinku mám biskupom Moysesom mi poslané odpisy troch v nemeckom jazyku písaných listín, a to biskupom Moysesom kráľovskému námestníkovi grófovi M. Pálffymu dňa 10. mája 1862 písaný prípis, kráľovským námestníkom dňa 1. júna 1862, pod číslom 11.679, danú odpoveď a zase biskupom Moysesom kráľovskému námestníkovi dňa 5. júla 1862 poslanú repliku.Hneď 1. a 3. januára 1862 kráľovský námestník gróf Pálffy z vyššieho naloženia vyzval biskupa Moysesa, aby mu predniesol spozorovania vo vzťahu na záležitosti ním u najvyššieho prestola, ako aj kráľovskému námestníkovi prednesené.Biskup Moyses odpovedal prípisom od 10. mája 1862. Prípis tento v nemeckom jazyku napísaný, obsahom i formou vynikavý, ja držím za prepamätný, keďže v ňom ukazuje sa ako v zrkadle celá povaha Moysesovho veľkého ducha, vrelosť, hlboká myseľ, dôsledná, neohrozená a neústupná energia, a menovite aj vrúcna zaujatosť za všetky záležitosti slovenského národa bez ohľadu na vierovyznanie.Po prednesení, že tlak na slovenský národ v objeme jeho skúseností[51]všetkými možnými prostriedkami sa vykonáva, uvádza jednotlivé udalosti. Nielenže je na dennom poriadku, že stoliční úradníci vydávajú maďarsky neznajúcim obciam a jednotlivcom maďarské rozkazy, ale že len banskobystrickému c. k. miestnemu komandu ďakovať možno, že dvaja kňazi, jeden katolík, druhý evanjelik, netaktičnosťou zvolenskej stoličnej vrchnosti neboli poslaní do Komárna pred vojenský súd. Ďalej že aj to, čo sa teraz (vtedy) v slovenskej evanjelickej cirkvi v Pešti, v Liptove a inde prevádza, tiež len na vyničenie slovenského národa smeruje. Tiež že pod vplyvom kráľovského komisára dve uzavretia zastupiteľstva mesta Brezna o prijatí slovenskej Matice do svojho lona boli odvolané. Prejdúc na záležitosti školské, prednáša, že následkom intimátu kráľovskej uhorskej dvorskej kancelárie od 27. decembra 1861 v prospech uvedenia slovenskej náukozdelnej reči na banskobystrickom katolíckom gymnáziu, a bezpochyby i na iných katolíckych gymnáziách, sa nič nestalo. Také pokračovanie smeruje k ohlupovaniu, znemravneniu a zhovädeniu slovenského národa.Prechádza potom na otázku národnostného urovnoprávnenia. Obšírnejšie pojednáva o nej a odôvodňuje oprávnenosť požadovania takej rovnoprávnosti. Potom doslovne píše: „Neráčiž Vaša excelencia ani môj terajší, ani moje predošlé kroky v tejto záležitosti prepiatemu horleniu za slovenskú národnosť pripisovať. Ako moje presvedčenie, práve tak zodpovedá aj moje konanie môjmu veku a môjmu úradu. Tamto je nezvratné, toto chlácholiace.“Kráľovský námestník odpovedal hneď dňa 1. júna 1862, pod číslom 11.679, s veľkou šetrnosťou naproti biskupovi Moysesovi, chlácholivým a najochotnejšiu hotovosť vyplniť jeho žiadosti ukazujúcim spôsobom. V podstate písal, že okolnosti nie vždy dovoľujú aj potrebnými ukazujúce sa záležitosti v ich úplnom rozsahu so žiadúcou rýchlosťou uskutočňovať. Že smer Moysesovho prípisu je mu z majestátneho, v decembri minulého roku skrze slovenské vyslanstvo podaného prosbopisu známy. Že v tých záležitostiach z najvyššieho rozkazu sú pojednávania už v behu, že poťažné návrhy najvyššiemu miestu predložené a na ne očakávané najvyššie rozhodnutia nezúžené prevedené budú. Ak by sa však v tomto ohľade u súkmeňovcov ukazovala nedočkavosť, je kráľovský námestník presvedčený, že biskup Moyses svoj vplyv vynaloží nielen stávajúcim mylným náhľadom oproti dejstvovať, ale aj vyhýbať bude každej príčine, ktorá by v prítomných pomeroch medzi rozličnými národnosťami krajiny nesváry vyvolala. — Konečné rozlúštenie národnostnej otázky v budúcnosti vymáhať sa má len cestou zákonodarstva, v prítomnosti však niet takej krikľavej pohnútky, ktorá by obzvláštnu ochranu Slovákov požadovala, keďže on — kráľovský námestník — má i prostriedky i vôľu každé potlačovanie hneď zamedziť.Prejdúc na jednotlivé ponosy biskupa Moysesa, kráľovský námestník píše:1. Že biskup Moyses strany odvedenia dvoch kňazov len pre lásku ku slovenskému národu bezmála nedobre je poučený, a on — kráľovský námestník — by to ani nebol dovolil.2. Že by to, čo sa teraz deje v Pešti, v Liptove a inde proti slovenskej evanjelickej cirkvi, smerovalo k vykynoženiu slovenského národa, tomu on — kráľovský námestník — prinútený je protirečiť, nakoľko na roztržkách v peštianskej slovenskej evanjelickej cirkvi príčinou je farár Podhradský;[52]že v Liptove a inde medzi autonómnou a patentálnou cirkvou[53]kňazmi a svetskými prevádza sa zjavná agitácia, následkom čoho on nariadil na základe najvyššieho rozhodnutia od 5. novembra 1861 zaviesť proti patričným vojensko-súdne vyšetrovanie, výsledok čoho ešte mu je neznámy.3. Že podozrenie proti kráľovskému komisárovi v Brezne je bezzákladné, čo dokazuje jeho zpráva od 15. apríla 1862. Ináče že na návrh ním osobne vypočutého radcu kráľovskej uhorskej námestnej rady, Francisciho, preloženie spolku Matice do Turčianskeho Sv. Martina 28. mája najvyššiemu miestu navrhol a riešenie každú chvíľu očakáva.A predsa to v tomto bode spomenuté podozrenie nebolo bezzákladné a grófovi Pálffymu ľahostajné, keďže písal o tom 12. marca 1862, pod číslom 6016, kráľovskému uhorskému kancelárovi, ktorý mu odpovedal 7. apríla 1862, pod číslom 8732, v podstate nasledujúce: Poťažne na prípad, ktorý dal príležitosť k predlohe Vašej excelencie, za primeranejšie držím vyhýbať zásadným hádkam a rozlúštenie jestvujúcich ťažkostí pri danej príležitosti zveriť taktičnosti patričných úradníkov v tom spôsobe, aby v tejto záležitosti Jeho Veličenstvom dňa 20. októbra 1860 vyjadrený úmysel dosiahnutý bol. „Obzvlášte správca Zvolenskej stolice mal by byť upravený, aby slúžnovci tým kňazom, ktorí po maďarsky práve neznajú, úradné zdelenia, na ich žiadosť, v materinskej reči kňazov posielali.“4. Na ponosu biskupa Moysesa, že posledné vymenovania na banskobystrické gymnázium[54]dosvedčujú vždy neprajný prúd nárokom slovenským, a že strany náukozdelnej reči na slovenských stranách jestvujúcich gymnázií nedeje sa spravodlivejšie, kráľovský námestník odpovedá, že intimátom kráľovskej námestnej rady už vo februári stala sa na otáznom gymnáziu niektorá odpomoc.[55]K prevedeniu ďalšieho že vyžiadali sa návrhy direkcií všetkých gymnázií, ale kým sa preskúma a spracuje celý dochádzajúci materiál, k tomu je dlhší čas potrebný. Ináče, poťažne na učiteľov, že je prekážkou tá okolnosť, že je nedostatok na súcich kompetentoch,[56]nakoľko v zmysle predpisov len skúšku zloživší môžu byť menovaní za učiteľov.Asi takú odpoveď dostal som ja od kráľovského námestníka grófa Pálffyho. Ja som totiž často býval u neho, sčiastky v záležitostiach Pešťbudínskych vedomostí, keďže bývalo, že mi c. k. polícia veľmi často pristavila poťažné číslo, a tu mi prichodilo chodiť do Pešti k direktorovi polície, vychýrenému Prottmannovi, a jeho nástupcovi Vorafkovi, a odtiaľ zase do Budína ku grófovi Pálffymu. Chodieval som k nemu tiež v záležitostiach slovenskej Matice. Raz ma kráľovský námestník gróf Pálffy oslovil: „Ja by chcel Slovákov vymenovať alebo na vyššom mieste navrhnúť do úradov; navrhnite mi, koho by som mohol.“ — Na prvom mieste navrhol som Štefana Daxnera. Gróf Pálffy: „Čím bol, alebo čím je Daxner?“ Ja: „Daxner bol prísediacim c. k. súdu v N. Kállove.“ Gróf Pálffy: „Vidíte, ten nemá potrebný rang. Navrhnite iného.“ Ja som potom navrhoval Viliama Pauliny-Tótha, Ľudovíta Turzu a viacej iných. Gróf Pálffy za každým mi odpovedal ako o Daxnerovi: „Vidíte, ten nemá potrebný rang, potrebnú kvalifikáciu; ja nemôžem ľudí avancírovať dať.[57]Ľutujem, lebo veď som aj ja Slovák, aj moji poddaní boli Slováci. Ľutujem, ale nemôžem. Vidíte, nemáte súcich ľudí.“ A napriek tomu menovaní boli slúžni, okresní sudcovia, advokáti atď. na dosť vysoké úrady, keď len boli Maďari alebo maďaróni.V záverke pripomína kráľovský námestník, že v najbližšom čase precestuje slovenské stolice a bude mať príležitosť s biskupom Moysesom prehovoriť a nájdené ťažkosti na mieste podľa možnosti hneď odstrániť.Na túto odpoveď biskup Moyses podal dňa 5. júla 1862 jemu vlastnou taktičnosťou a energiou napísanú repliku[58]kráľovskému námestníkovi grófovi Pálffymu, v ktorej všetky svoje ponosy a žiadosti základne vysvetľoval a odôvodňoval, ktorá však bola prevažne polemického obsahu. Na konci prosí: „Ráčiž Vaša excelencia milostive nariadiť možné čím najrýchlejšie prevedenie už započatého, cieľuprimeraného ustrojenia katolíckych gymnázií a vyprostredkovať povolenie literárneho spolku Matice.“Pre objasnenie vtedajšieho položenia a udalostí, spomínaných v listoch biskupa Moysesa a grófa Pálffyho, za potrebné držím krátkymi slovami uviesť nasledujúce doplnky, čo by prísne i neprináležali k predmetu.Roku 1859 vydalo bolo Jeho Veličenstvo patent od 1. septembra poťažne na definitívne ustrojenie cirkvi evanjelickej augsburského i helvétskeho vyznania v Uhrách a minister kultu vydal inštrukciu, podľa ktorej malo by byť prevedené to ustrojenie. Smer tej inštrukcie bol previesť ustrojenie odspodku nahor, tým zabezpečiť práva a vplyv jednotlivých cirkevníkov a zase jednotlivých cirkví atď. zoči-voči svojvôli a nadužívaniam zemianstva a panstvo v cirkvi svojvoľne prevádzajúcim jednotlivcom a cirkevným svetským pohlavárom.Spomenuté dielo v podstate vypracoval bol nezabudnuteľný učenec, výtečný znateľ dejepisu a potrieb ev. a. v. cirkvi a vrúcny milovník ľudu slovenského, dr. Karol Kuzmány. Vypracoval ho bol v prvých rokoch po 1850, vtedy, keď cisárska vláda organizovala Uhorsko vôbec. Ale referent pri cisárskom ministerstve kultu, dvorný radca Zimmermann, sedmohradský Nemec, evanjelik, možno z vlastnej vôle, možno z návodu iných nechal ho ležať až do roku 1859, keď vo Viedni po porážkach v Taliansku mysleli, že vydanie toho patentu v nepriateľskom smere proti Viedni rozbúrené mysle a agitácie upokojí a evanjelikov obojeho vyznania aspoň v najväčšej časti pre Viedeň získa a zabezpečí. Pravdaže, kňažstvo i luteránske i kalvínske a ľud, bez ohľadu na politickú situáciu, s jasotom prijali patent a začali sa podľa neho organizovať, avšak toto posledné len u luteránov. Kalvínske kňažstvo bálo sa verejne vystúpiť pre takzvaný „marasztás“,[59]podľa ktorého kňaza, keď našli proti nemu zádrapku, hockedy mohli vysadiť na chotár. Ale zemianstvo u luteránov a prívrženstvo kossuthovských výdobytkov použilo patent ako veľmi výdatný prostriedok k agitácii proti Viedni a k zachráneniu svojej svojvôle na cirkevnom poli.Medzi kalvínmi, ako rečeno, keď i vrelo hnutie za patent u kňazstva, ale neopovážilo sa vystúpiť na povrch. Tým rapídnejšie a všestrannejšie zjavilo sa u luteránov. Prevažná väčšina cirkví, menovite slovenských, zorganizovala sa podľa patentu a ustrojila sa predbežne v jednu superintendenciu pod superintendentom dr. Kuzmánym a mnou ako superintendenciálnym dozorcom.[60]Nasledovali agitácie na život a na smrť, trenice, nepokoje, prenasledovania medzi jednotlivcami, medzi jednotlivými cirkvami a v celej ev. a. v. cirkvi medzi jej patentálnou a autonómnou čiastkou, na ktoré čiastky bola sa rozpadla ev. a. v. cirkev v Uhorsku. Tak dialo sa v slovenskej evanjelickej cirkvi v Pešti. Farár bránil ústrojnosť patentálnu a jeho nepriateľskí odporníci — i židia — agitovali proti nemu, až ho naposledy vyhrýzli. V Liptove zase stalo sa, že proti slovenskému vôbec a evanjelickému cirkevnému výtečníkovi Michalovi Hodžovi, proti ktorému od mnohých rokov brojilo liptovské zemianstvo, povstala najsurovšia a brutálna perzekúcia. Raz, menovite idúceho peši z návštevy u Janka Lehotského,[61]farára v Trnovci, s mikulášskym profesorom Jankom Makovickým, pri Ráztokách prepadli Béla Lehotzky, stoličný csendbiztos,[62]a istý Rásztokay-Motúz a ubili ich a rozkrvavili, dobre o život nepripravili. Za dlhší čas obľahli a museli sa liečiť. V nasledujúcu nedeľu, dňa 17. júna 1863, keď Hodža neprišiel do kostola, a pobožný, nedeľňajšie služby božie valne navštevujúci ľud dozvedel sa o príčine neprítomnosti Hodžovej v kostole, hrnul sa do stoličnej dvorany, tam, narastúc idúci asi na štyri tisíc hláv, búrlive žiadal potrestanie vinníkov. Marína,[63]Hodžova oduševnená dcéra, v tom zhromaždení vyskočila na stolec, povedala v rozžialení a rozhorčení zápalistú reč, ktorú zakončila, že pomstu prisahá, ak sa jej zranenému otcovi spravodlivosť hneď prisluhovať nebude. Ľud jednohlasne skríkol: „Pomsta!“[64]Zemianstvo, namiesto pokutovania vinných, použilo tento výstup za poburovanie a dovtedy vŕtalo proti Hodžovi a jeho rodine, kým nepreviedlo, že Hodža svetskou vrchnosťou prinútený bol vysťahovať sa[65]z Liptovského Sv. Mikuláša a bývať inde. On vyvolil si Tešín a tam v rozžialení a rozhorčení, bohužiaľ, privčas i skonal.Čím gróf Pálffy v druhom bode svojho, biskupovi Moysesovi písaného listu prihrozil, to sa i stalo, a to i proti cirkevným i proti svetským, všetko pre zločin poburovania. Dal totižto u c. k. vojenského súdu v Košiciach zapravotiť Eduarda Zsedényiho,[66]dištriktuálneho dozorcu, a Ľudovíta Mádayho,[67]superintendenta potiského ev. a. v. dištriktu, ktorí boli i odsúdení a uväznení! Tiež dal zapravotiť u peštianskeho c. k. vojenského súdu pre ktorýsi článok v časopise Hon, ktorý bol napísal gróf Ferdinand Zichy[68]a vytlačiť dal Móric Jókai,[69]redaktor Honu.Obaja boli odsúdení k väzeniu a i sedeli v budínskej kasárni, kým neboli omilostení a vypustení. Dal zapravotiť tiež u peštianskeho c. k. vojenského súdu Viliama Pauliny-Tótha a Jána Bobulu[70]pre brožúru „Jánošík“, na ktorej bol vytlačený Ján Bobula ako pôvodca, a boli obidvaja odsúdení pôvodne na väzenie po tri mesiace, ale peštiansky miestny veliteľ generál Neuwirth zmiernil súd na jeden mesiac. A vskutku i vysedeli oba po jednom mesiaci väzenia, a to v tých istých izbách budínskej kasárne, v ktorých pred nimi sedeli gróf Ferdinand Zichy a Móric Jókai.[71]Tiež dal zapravotiť i mňa za článok „Politika historického práva“,[75]ktorý, ako veľmi mnohé iné neoceniteľné články Pešťbudínskych vedomostí, pochádzal z neúnavne plodného pera výtečného žurnalistu, pod článkami vždy podpísaného Dusarova.[76]Pred vojenským súdom mi povedali, že som zažalovaný za zločin poburovania, ktorý som spáchal vytlačením v Pešťbudínskych vedomostiach článku „Politika historického práva“. Kto je pôvodca? Ja som odpovedal, že pôvodca chce byť nemenovaný a zodpovednosť že prijímam ja na seba. Proti obžalobe bránil som sa v podstate tým, že veď v tom článku nikde nevídať, akože ani nebol úmysel poburovania. V článku tom preberajú sa len veci historické a zákonné z pragmatickej sankcie a iných zákonov uhorského zákonníka Corpus juris. — Vojenský súd oslobodil ma spod obžaloby a dal mi na vedomie prípisom od 28. apríla 1863, že zavedené proti mne trestné vyšetrovanie „aus Abgang des Tatbestandes“[77]pristavil.Po audiencii 12. decembra 1861 a oddaní Jeho Veličenstvu skrze biskupa Moysesa na čele slovenského vyslanstva najponíženejšej prosby Slovákov vo všeobecnosti a druhej, len ním samým podpísanej prosby v záležitosti gymnázií a škôl katolíckych, stalo sa, že v „Sürgönyi“,[78]v ten čas úradnom časopise, dňa 22. decembra 1861 vyšiel biskupa Moysesa urážlive napádajúci, z úradných listín čerpanými dátami naplnený, teda vtedajšou vládou objednaný článok akéhosi vraj „hornouhorského“ dopisovateľa.Biskup Moyses odpovedal tiež novinárskym, hneď dňa 24. decembra 1861 napísaným, ním i podpísaným a 31. decembra 1861 v triaosemdesiatom čísle Pešťbudínskych vedomostí v úplnej celosti vytlačeným článkom. Na zavrátenie nápadu biskup Moyses uviedol v úplnom znení svoju obšírnu, veľmi odôvodnenú a základnú mienku, ktorú bol podal 10. decembra 1860 následkom nariadenia kráľovskej uhorskej námestnej rady od 24. novembra 1860 v záležitosti premien a náukozdelnej reči na katolíckych gymnáziách. Na konci však osvedčuje, že keď jeho nárady a prosby nesplňovali sa, „žiaden iný liek mu nepozostával, ako obrátiť sa k Najvyššiemu prestolu. Ja som tento krok, spoločne s niektorými výtečnejšími jednotlivcami svojho úbohého národa, plným právom urobil a urobím ho i budúcne“.[79]Ešte je pozoruhodná i odpoveď biskupa Moysesa od 9. februára 1862 v „Sürgönyi“, v pôvodine a v Pešťbudínskych vedomostiach, číslo osemnásť, 1862 v preklade uverejnená, na viac článkov Lukáča Mácsaiho,[80]„Poznamenania na predlohu niekoľko hornovidieckych prositeľov“. — Pripomínam to i pre obsah i preto, aby slovenské obecenstvo vedelo, že biskup Moyses nedržal niže svojej hodnosti unúvať sa i časopisnými článkami ku svojej obrane a za záujmy národa slovenského.Vystúpením biskupa Moysesa bol národ slovenský, ako elektrickou iskrou obživený, sladkými nádejami naplnený a do práce na národnom poli oduševnený, uchvátený. Všetko, menovite duchovenstvo jeho diecézy a aj iných diecéz na slovenských stranách, s neobmedzenou dôverou túlilo sa k nemu. Neobmedzenej dôvery a povďačnosti, adresami obcí, duchovenstva oboch vyznaní, a najrozličnejšieho povolania svetských bol verejne v Pešťbudínskych vedomostiach a súkromne osobne v doslovnom znení slova obsypaný. Slovom, biskup Moyses stal sa razom obdivovaným, zvelebovaným a všeobecnou dôverou slovenského národa objatým, akoby nadzemskou aureolou otočeným, ožiareným slovenským velikášom, vodcom, dejateľom, borcom.Výsledky jeho vystúpenia a námah prichádzali opozdene síce a skromne, ale predsa.Na poli školstva ja ako značný výdobytok zaznačujem, že výtečný slovenský pedagóg a učenec Martin Čulen,[81]v ten čas direktor gymnázia v Satmáre, bol preložený do Banskej Bystrice ako direktor na čelo tamojšieho katolíckeho gymnázia, a že to gymnázium bolo zaopatrené početnými výtečnými slovenskými učiteľskými silami.[82]Druhý, ale omnoho vážnejší a dôležitejší výsledok bol, že spolok slovenská Matica bol Jeho cisárskym apoštolským kráľovským Veličenstvom povolený a jeho stanovy boli potvrdené.A tu predovšetkým vyzdvihnúť mi prichodí, že uholným základným kameňom slovenskej Matice bola tá tisícka, ktorú Janko Čipka, brezniansky mešťan a statkár, od mladi vrúcny syn a štedrý mecén slovenského národa a jeho pomoci potrebujúcich a zasluhujúcich synov, už počas národného zhromaždenia 6. júna 1861 k tomu cieľu bol venoval a vo svojom čase i skutočne zložil.Záležitosť slovenskej Matice vyvinovala sa nasledovne:Slovenské národné zhromaždenie 6. júna 1861 uzavrelo založiť a ustrojiť literárny spolok slovenskej Matice. Previesť tú úlohu zverilo k prevedeniu uzavretí zhromaždenia zo svojho lona vyslanému stálemu slovenskému národnému výboru. Tento výbor predniesol tú úlohu zo svojho lona označenému odboru ad hoc, ktorý záležal z nasledujúcich, v Pešti a Budíne bývajúcich štyroch členov, a to: Jána Francisciho ako predsedu, Jána Gotčára, Viliama Pauliny-Tótha a Jána Palárika. Odbor ad hoc dostal i vrchnosťami prijaté pomenovanie: Dočasný výbor slovenskej Matice.S vypracovaním stanov pre slovenskú Maticu poveril Dočasný výbor mňa. Ja som ten návrh vypracoval a Dočasný výbor ho prijal. A keďže podľa zákonov spolkovosti bolo treba v stanovách udať sídelné mesto spolku, vyjednával som s vynikajúcimi mešťanmi slobodného kráľovského banského mesta Brezna, či by mesto Brezno bolo ochotné prijať slovenskú Maticu do svojho lona. A keď som dostal prajnú odpoveď, vložil som do stanov, že sídlom slovenskej Matice bude slobodné kráľovské a banské mesto Brezno. I predložil som menom označeného Dočasného výboru dňa 1. augusta 1861 stanovy Matice kráľovskej uhorskej námestnej rade s prosbou o vykonanie najvyššieho povolenia spolku slovenskej Matice a potvrdenie jej stanov.Kráľovská námestná rada poslala tú prosbu, na mienku, poťažne na prijatie slovenskej Matice do svojho lona, predstavenstvu mesta Brezna. Zastupiteľstvo mesta Brezna vyslovilo sa 28. augusta 1861 za prijatie slovenskej Matice. Nasledovali tam búrlivé zasadnutia volenej obce,[83]v ktorých uzavretie od 28. augusta bolo hneď odvolané, hneď potvrdené, menovite pod predsedníctvom novovymenovaného kráľovského komisára pre mesto Brezno, Andreja Havasa; dňa 15. januára 1862 vydržiavané zasadnutie volenej obce vyslovilo sa po druhý raz zákonným spôsobom za prijatie slovenskej Matice.V domnení, že už niet žiadnej prekážky, predložil som 8. februára 1862 kráľovskej námestnej rade prepracované, poťažne doplnené stanovy.Avšak mimo nazdania stalo sa inak. Ten samý kráľovský komisár Andrej Havas 8. apríla 1862 podľa svojej, Matici nepriateľskej mienky ustrojil v meste Brezne nové zastupiteľstvo mesta a hneď na druhý deň, 9. apríla, predložil tomu novému zastupiteľstvu otázku slovenskej Matice k novému pojednávaniu a riešeniu. A toto zasadnutie uzavrelo slovenskú Maticu neprijať do lona mesta Brezna. Kráľovský komisár Andrej Havas potom predložil toto uzavretie dňa 13. apríla 1862 kráľovskej námestnej rade.Avšak, ako som už predtým rozpovedal, v takejto trápnej nesnádzi vypomohlo mesto Turčiansky Sv. Martin uzavretím od 21. apríla 1862, v ktorom sa osvedčuje, že sídlo slovenskej Matice s najväčšou ochotou a radosťou príjme do svojho lona.I mesto Liptovský Sv. Mikuláš uzavrelo, ale už pripozde, len 26. júla 1862, aby slovenská Matica v Liptovskom Sv. Mikuláši ubytovaná bola, a „v páde tom, jestliby L. Sv. Mikuláš tak šťastlivý bol, žeby výbor slovenskú Maticu tam umiestiť ráčil, dáva mestečko pre samý spolok matičný hospodu a miestnosť zo troch izieb pozostávajúcu na dva roky zdarma; ba čo viac: pod týmito dvoma rokmi, mestečko naše, vedľa učiniť sa mohúcej smluvy s Maticou, hotové bude vystaviť i zvláštnu, spolku primeranú miestnosť a príležitosť“.Uzavretie mesta Turčianskeho Sv. Martina od 21. apríla nepremeškal som hneď a hneď predložiť kráľovskému námestníkovi grófovi Pálffymu s prosbou, aby posledne uvedené, slovenskej Matici neprajné uzavretie breznianskeho mestského zastupiteľstva nepokladal za prekážku povolenia slovenskej Matice, ale aby na základe uzavretia mesta Turčianskeho Sv. Martina vykonal jej najvyššie povolenie a potvrdenie jej už predložených stanov.Kráľovský námestník gróf Pálffy, ako sa v hore uvedenom, biskupovi Moysesovi dňa 1. júna 1862 písanom liste osvedčil, že na tento môj návrh preloženie sídla slovenskej Matice do Turčianskeho Sv. Martina hneď 28. mája 1862 na najvyššom mieste odporúčal.A vskutku cestou budínskeho mestského magistrátu[84]prípisom od 22. októbra 1862 doručené mi bolo vynesenie kráľovskej uhorskej námestnej rady od 9. októbra 1862 s jedným, pri vysokej kráľovskej uhorskej dvornej kancelárii vyhotoveným odpisom, skrze Jeho cisárske apoštolské kráľovské Veličenstvo najvyšším riešením od 21. augusta 1862 potvrdených stanov, s naložením: do stanov vniesť namiesto mesta Brezna mesto Turčiansky Sv. Martin ako sídlo spolku a stanovy podľa poslanej mi od kráľovskej uhorskej dvornej kancelárie osnovy vyhotoviť a vo dvoch prímerkoch[85]znova predložiť.Žiadané premeny stanov, okrem premenenia sídla slovenskej Matice, záležali podstatne v tom: aby slovenskou Maticou zozbieraná základina v páde rozpustenia alebo rozídenia sa spolku nemenovala sa „Základina slovenského národa“, ale „Základina slovenskej Matice“, a nadobudnúť sa majúci dom nemenoval sa „Dom slovenského národa“, ale „Dom slovenskej Matice“. Ďalej, aby vystali všetky tie paragrafy, v ktorých bola formulovaná okrem ústrednej ústrojnosti i vidiecka ústrojnosť, t. j. ústrojnosť okresov so správcami na čele a s právom vydržiavať občasne vidiecke zhromaždenia členov Matice pod predsedníctvom a riadením vidieckych správcov. Podobne vynechať sa malo i to ustanovenie, že slovenská Matica môže vydržiavať svoje valné zhromaždenia nielen v sídle spolku, ale i kdekoľvek inde, kde to valné zhromaždenie určí. Naposledy vnesený mal byť paragraf, ktorým určuje sa pre spolok slovenskej Matice zemepanský komisár.[86]Vidno z týchto premien, že pre Slovákov nič nemalo byť povolené, čo by menovalo sa národným a slovenský národ za národ uznávalo, ani nič dovolené, čo bolo by oprávnené medzi Slovákmi vyvinúť rozsiahlejšiu a intenzívnejšiu činnosť národnú.Takto premenené stanovy predložil som ja menom Dočasného výboru kráľovskému námestníkovi grófovi Pálffymu dňa 31. októbra 1862 cieľom vnesenia na ne potvrdzujúcej záverky, s prosbou o dovolenie vydať vyzvanie ku vstúpeniu do spolku slovenskej Matice a zavedeniu zbierok pre túže Maticu.Toto dovolenie mi kráľovský námestník vydal dňa 1. novembra 1862 pod číslom 20.298/pres.Hneď nato, a to 4. novembra 1862, dočasný výbor vydal a rozposlal tlačenéOhlásenie slovenskej Matice, v ktorom bolo vyzvanie k prihláseniu sa za členov a k posielaniu ich členovských príspevkov. Príspevky mali byť posielané mne a opatrovať ich mali Jozef Viktorin a pre banskobystrické okolie k tomu pozdejšie určený Michal Chrástek,[87]ako dočasní pokladníci.Kým sa členovia prihlasovali a svoje príspevky posielali, doručené mi boli cestou magistrátu mesta Budína dňa 8. júna 1863 potvrdzujúcou záverkou opatrené stanovy. Táto záverka v doslovnom preklade zneje: „Číslo 38.441. Prítomné stanovy slovenského literárneho spolku, slovenská Matica zvaného, na základe dňa 21. augusta 1862, toho samého mesiaca a roku milostivým kráľovským dvorným nariadením pod číslom 14.002 oznámeného najvyššieho riešenia Jeho cisárskeho apoštolského kráľovského Veličenstva, týmto potvrdzujú sa. Dané v Budíne dňa 31. mája roku 1863. Štefan Privitzer v. r.“Už 1. mája 1863 v päťatridsiatom čísle Pešťbudínskych vedomostí mohol som vo svojom radostnom uveličení nad dovtedajšími príhlasmi a príspevkami napísať článok: „50.000 a slovenská Matica“.Príhlasy a príspevky prichádzali a množili sa v radostnej miere. Dočasný výbor uznal príhlasy a príspevky už za dostatočné k tomu, aby zvolať sa mohlo zriaďujúce valné zhromaždenie, i podal 1. júna 1863 kráľovskému námestníkovi prosbu o dovolenie k vydržiavaniu, dňa 4. a nasledujúcich dňoch augusta 1863 v Turčianskom Sv. Martine, prvého a zriaďujúceho valného zhromaždenia slovenskej Matice. To dovolenie oznámené mi bolo cestou magistrátu mesta Budína prípisom od 15. júna 1863. Po obdržaní ktorého Dočasný výbor vydal v triapäťdesiatom čísle, od 1. júla 1863, Pešťbudínskych vedomostí pozvanie do tohože valného zhromaždenia.K doplneniu úplného opisu príprav pre tento dovtedy nebývalý slovenský národný sviatok ešte pripomínam, že vtedajší administrátor Turčianskej stolice, gróf Egyd Dessewffy, 15. júna 1863 pod číslom 2669 mi oznámil, že za zemepanského komisára pre tože zhromaždenie vymenoval Šimona Nemessa, vtedajšieho podžupana Turčianskej stolice, spolu žiadal, aby som mu predložil program pojednávať sa majúcich predmetov.Ten program podal som mu 20. júla 1863.Dňa 3. augusta zo všetkých slovenských strán hrnulo sa množstvo členov Matice a ctiteľov biskupa Moysesa do Martina. A prišiel i túžobne očakávaný biskup Moyses. Na hranici tekovsko-turčianskej pozdravilo ho úradníctvo a duchovenstvo Turčianskej stolice, v Mošovciach, Príbovciach a iných obciach národ domáci i susedný. Do Martina vtiahol, po boku majúc Michala Chrástka, sprevádzaný početným bandériom jazdcov,[88]na svojej štvorke[89]pri hučaní zvonov, streľbe z mažiarov, hudbe, a nekonečným volaním „sláva!“ cez slávnostnú bránu, pri ktorej privítalo ho martinské predstavenstvo a meštianstvo, menom ktorých pozdravil ho dr. Karol Kuzmány oduševnenou rečou — a zosadol v katolíckej fare. Sotva zosadol, pozdravil ho Ján Francisci s Dočasným výborom Matice. Nasledovali poklony stoličného úradníctva, vojska, financií atď., veľmi početné vyslanstvá členov Matice, takmer zo všetkých slovenských stolíc, pod vedením dr. Jozefa M. Hurbana, Štefana Daxnera, Jura Matúšku, Štefana Závodníka, Adama Kardoša, Jána Moravčíka atď.Večer bolo mesto bohato osvetlené a porada u biskupa Moysesa.Pred poradou medzi vlniacim sa ulicami národom vyhľadal ma úradný sluha a doručil mi preradostnú zvesť od Jeho excelencie kráľovského námestníka grófa Pálffyho, že „Jeho cisárske a apoštolské kráľovské Veličenstvo z vlastnej pokladnice na slovenskú Maticu tisíc zlatých rakúskeho čísla najmilostivejšie obetovať ráčilo.“Svitol deň 4. augusta. O siedmej hodine ráno biskup Moyses slúžil pri asistencii kanonika Tomáša Červena a farára Munkayho[90]svätú omšu. Po omši opát Ján Gotčár z kazateľne povedal dojímavú, príležitostnú primeranú reč. O ôsmej hodine hrnul sa národ do evanjelického chrámu, kde dr. Karol Kuzmány od oltára konal slávnosti primerané obrady, a farár Andrej Brózik[91]povedal slávnostnú reč. Potom hrnul sa národ do zhromaždenia slovenskej Matice.K tejto príležitosti, keď v celom Martine nebolo k prijatiu tak početného zhromaždenia dostatočnej miestnosti, mesto Turčiansky Sv. Martin dalo postaviť na námestí pred stoličným domom z dreva priestrannú dočasnú miestnosť.Biskup Moyses prišiel v sprievode duchovenstva a svetských výtečníkov, pozdravený hlučným volaním mu na slávu. Mnou poslané vyslanstvo priviedlo i zemepanského komisára, podžupana Šimona Nemessa, ktorý príduc postavil sa za vrchstola, k môjmu pravému boku, a ja predstavil som ho, ako takého, zhromaždeniu.Po skončenej srdečnej reči zemepanského komisára vstal som ja, a ako predseda Dočasného matičného výboru pozdravil som zhromaždených a vyhlásil zhromaždenie za otvorené. Keď v tejto reči vyslovil som, obrátený k biskupovi Moysesovi: „So všetkou úctou a radosťou naplneným srdcom pozdravujem vás, osvietený, asnáď o pár hodín najosvietenejší pane,“[92]pretrhol ma hromovitý výbuch radosti zhromaždenia, lebo už súkromne vedelo sa, že Jeho Veličenstvo ráčilo biskupa Moysesa vymenovať skutočným tajným radcom. Potom oznámil som, že Jeho Veličenstvo slovenskej Matici tisíc zlatých najmilostivejšie udeliť ráčilo a že biskup Moyses ku daným už sto zlatým ešte dva zaväzovacie úpisy po tisíc zlatých obetoval.Nasledovalo čítanie mojej zprávy, ako dočasného predsedu slovenskej Matice.Avšak, aby nebol i zpravodajcom i predsedom v jednej osobe, poprosil som biskupa Moysesa, aby prevzal dočasné predsedníctvo. Čo keď sa stalo, čítal som svoju zprávu. A tu zase povstal taký, ako predošlý, výbuch radosti, keď som rozbalil v modrom zamate zaviazaný a s pečiatkovým odznakom slovenskej Matice, t. j. na troch vŕškoch dvojitým krížom v bielo-modro-červených farbách, mojou manželkou umele a skvostne vyšívaný exemplár potvrdených stanov slovenskej Matice, a pozdvihnúc ho dovysoka, nadšeným zvučným hlasom povedal: „Toto je naša zlatá bula,[93]náš priepustný list, náš občiansky diplom,“ atď.Po dokončenom čítaní zprávy položil som na stôl a oddal som všetko do tých čias zozbierané hotové a nádejné, t. j. podpísané imanie slovenskej Matice, súhrnom štyriadeväťdesiattisíc dvesto jedenapäťdesiat zlatých a päťadeväťdesiat grajciarov.I vyzval som zhromaždenie, aby prikročilo k ustrojeniu spolku slovenskej Matice, predovšetkým aby si vyvolilo predsedu a iných hodnostárov a v stanovách určených úradníkov a výbor. Ale nemohol som dokončiť vetu, lebo zhromaždenie búrlive volalo: „Za predsedu prosíme Jeho excelenciu biskupa Moysesa. Sláva mu!“Biskup Moyses, požiadaný mnou o to, hneď i prevzal definitívne predsedníctvo a vedenie porád zhromaždenia. Pod jeho predsedníctvom zvolení boli: za prvého podpredsedu jednohlasným vyvolaním dr. Karol Kuzmány a za druhého podpredsedu tiež jednohlasne turčiansky archidiakon Ján Országh. Úradníci a výbor boli jednohlasne výkrikom vyvolení[94]na návrhy predsedu podľa doručeného mu programu.Po obsadení všetkých hodností, úradníkov a výboru, predseda vyhlásil spolok slovenskej Matice za ustrojený.Nato predseda navrhol, aby toto zhromaždenie vystrojilo vyslanstvo k Jeho Veličenstvu poďakovať sa za všetky slovenskej Matici udelené milosti a dobrodenia. Návrh bol prijatý a ako vyslanstvo, pod vedením biskupa Moysesa ako predsedu, označení boli: Ján Francisci, dr. Karol Kuzmány, Ján Gotčár, dr. Michal Mudroň,[95]Adam Kardoš a Ján Čipka.Vyššie označené vyslanstvo bolo na audiencii 10. septembra 1863. Pri tejto príležitosti medziiným preriekol biskup Moyses: „Takto k radostnému povedomiu života prebudený mohutným cisárskym slovom, nádeja sa slovenský národ s istotou, že bude nielen šťastne pokračovať vo svojom ďalšom bohumilom vyvinovaní sa, áno, i ráznym plnením otcovských úmyslov Vášho cisárskeho kráľovského apoštolského Veličenstva, menovite vo zmysle dňa 20. októbra 1860 najmilostivejšie vydaného diplomu a najvyššieho patentu od 26. februára 1861 ku vnútornému a vonkajšiemu zosilneniu celistvej dŕžavy[96]a kroz to ku zväčšeniu jasnosti slávyplného prestolu Vášho cisárskeho kráľovského apoštolského Veličenstva, ako živý a ochotný faktor činne prispievať.“Vyslanstvo bolo Jeho Veličenstvom najmilostivejšie prijaté. V odpovedi na pozdravenie biskupa Moysesa Jeho Veličenstvo sa medziiným vyslovilo: „Nádejem sa, že lojálny slovenský národ činným a horlivým dosvedčí sa pri ústavnom užšom pripojení môjho kráľovstva uhorského ku celistvej dŕžave.“Vyslanstvo bolo na poklone i u kráľovského uhorského dvorného kancelára grófa Forgácha, kde biskup Moyses prekvapil nielen kráľovského uhorského kancelára grófa Forgácha, ale i samé vyslanstvo oslovením ho v slovenskej reči, na ktorú gróf Forgách tiež po slovensky odpovedal.Dokončiac nákres povstania a ustrojenia slovenskej Matice, nemôžem premeškať kráľovskému uhorskému námestníkovi grófovi Móricovi Pálffymu s povďačnosťou vysloviť uznanie, že záležitosti slovenskej Matice pri všetkej rozsiahlosti byrokratického aparátu s možnou, dobroprajnou rýchlosťou vybavoval a dal vybavovať.Štvrtý august 1863 bol kulminačným bodom[97]oslavy biskupa Moysesa i oduševnenosti národa slovenského i jeho obdržaných alebo spoločnými silami vymožených výdobytkov.Oduševnenie ešte zvlnilo sa 3. augusta 1864, keď biskup Moyses prišiel na druhé valné zhromaždenie slovenskej Matice do Martina a 24. novembra 1864, keď som ja ako vymenovaný župan Liptovskej stolice vtiahol do Liptovského Sv. Mikuláša. Ale potom išlo všetko vedome, nevedome a prinútene, aby som sa tak vyslovil, dolu kopcom.Charakteristika tej doby je, že viedenská nemecká vláda chcela Maďarov urobiť povoľnými pre svoje centralizujúce a germanizujúce plány, i ukazovala a popúšťala Nemaďarom isté drobné a nie veľkého významu výhody. Jej tlaku nemohla vyhnúť a sprotiviť sa ani uhorská kráľovská dvorná kancelária. Avšak ani táto nepovolila nič zásadného a konala vyhýbave, neurčite a kúskovite, kdežto kráľovská uhorská námestná rada účinkovala rozhodne v protivnom úmysle a smere.Audiencia 10. septembra 1863 matičného vyslanstva a tam biskupom Moysesom pripomenutie patentu od 26. februára 1861, a v odpovedi Jeho Veličenstvom prízvukovaná nádej, že slovenský národ osvedčí sa pri ústavnom užšom pripojení kráľovstva uhorského ku celistvej dŕžave, činí rozhranie i pre nádeje Slovákov. Ja nezazlievam biskupovi Moysesovi, že to vyslovil, ani vyslanstvu Matice, že to dalo vysloviť ústami biskupa Moysesa, ani slovenskému národu, ak sa tak stalo v úmysle a z intencie národa, lebo „politica est scientia exigentiarum“.[98]Avšak tak myslím, že naše nádeje od tých čias počali sa mariť. Viedeň očakávala, že biskup Moyses a vôbec slovenský národ zodvihne a vyvinie tuhú akciu za centrálny parlament[99]a za oboslanie Slovákmi centrálnej a jednotnej ríšskej rady. A to sa nestalo. Takým činom Slováci ako neupotrebiteľný faktor upadli vo Viedni do nemilosti a u uhorských konštitucionalistov, u Maďarov a u nepriateľov Slovákov vôbec počítalo sa im to za neodpustiteľný smrteľný hriech.Ale končím, aby som dokončil, a končím niekoľkými vrúcnymi, ale jednoduchými, neumelými, krátkymi slovami.Biskup Moyses, ako som na počiatku pripomenul, svojimi vynikavými telesnými i duchovnými vlastnosťami bol zrodený, a teraz dodávam, svojou učenosťou a svojimi zásluhami a skúsenosťami povolaný k vysokej hodnosti a k epochálnym úlohám na poli katolíckej cirkvi medzi Slovákmi a slovenského národa vôbec.Postavy bol vysokej, mohutnej, vystretej, ale súmernej, telesnej ústrojnosti zdravej, silnej. Duchovne vynikal hlbokou učenosťou, čistým charakterom, nezlomnou a neústupnou silou vôle a k tomu neúnavnou pilnosťou, pracovitosťou. Čo podujal, to do poslednej podrobnosti premyslel a potom do poslednej konzekvencie previedol alebo prevádzal. K tomu mal i um i vôľu i bohatú skúsenosť vo verejnom účinkovaní, vyhladenú taktičnosť v stykoch s mocnými a milú, zaujímajúcu láskavosť v stykoch každodenných. Z jeho tváre žiarila umnosť, silná vôľa a spolu milá dobrota. Okamžením dal sa v maličkostiach tu i tu i uchvátiť a bol i nedočkavý a tvrdošijný. Svojmu slovenskému národu bol celou vrúcnosťou srdca oddaný.Biskup Štefan Moyses bol vo svojej dobe fenomenálnym božím požehnaním[100]pre katolícku cirkev medzi Slovákmi a pre národ slovenský.*Ty duchu zvečnelý, ži zvečnelý vo vďačnej pamiatke svojho úbohého slovenského národa od vekov do vekov!Oroduj zaň u najvyššieho prestolu nebeského, ako si orodoval zaň u najvyššieho prestolu zemského.Oroduj i za mňa nízkeho, ktorý som sa pokúsil perly a drahokamy Tvojho veľkého ducha, Tvojich zásluh, Tvojich námah len zlomkovite a neúplne, bez súvisu, bez súmeru a bez umeleckosti poskladať nie do zlatej, ale len do železnej obruby nášho utrpenia plného národného života.Oroduj i za odpustenie u ľudí i u Boha mojich slabostí a vedomých i nevedomých previnení.A keď dnes-zajtra, z milosti božej, zase zídeme sa v ríši blažených, pozdvihni ma z podnožia svojho do svojho objatia, ako si ma pozdvihol roku 1861 v Budíne.Večná Ti pamäť![1]z príležitosti storočnej pamiatky— totiž r. 1897. Štefan Moyses narodil sa 24. októbra 1797, umrel 5. júla 1869[2]svojím terajším mechanickým zaujatím— Francisci bol v tom čase predsedom Kníhtlačiarskeho úč. spolku v Martine[3]asi v päťdesiatom až päťapäťdesiatom roku— Moysesa vysvätili za biskupa 25. mája 1851 a svoju diecézu zaujal 23. júla toho roku, takže nebol ešte celkom päťdesiatštyriročný[4]akú činnosť vyvinoval v Záhrebe— kde bol medzi Chorvátmi od decembra 1829 až do 23. marca 1851. Bol tam profesorom filozofie, cenzorom, neskôr bol kanonikom a stále buditeľsky činným medzi tzv. Ilýrmi.[5]ako radca tamojšieho námestníckeho oddielu— pri rozdelení zmenšeného Uhorska do piatich dištriktov v každom z nich bol miestodržiteľský oddiel[6]Banskobystrického nižšieho katolíckeho gymnázia— totiž štvortriedneho, na vyššie, osemtriedne[7]Októbrový diplom— bol už treťou oktrojovanou (panovníkom jednostranne danou a nanútenou) ústavou, vydanou následkom porážky Rakúska vo vojne s Francúzskom a Sardínskom r. 1859[8]Tie námestnícke oddiely so svojimi dištriktmi mali zodpovedať z najvyššieho miesta vypovedanej zásade „rovnoprávnosť všetkých národov“, keď dištrikt prešporský bol by mal byť slovenský, peštiansky maďarský, šopronský nemecký, košický ruský, veľkovaradínsky rumunský a srbská Vojvodina srbská. Ale tej intencii nezodpovedali, lebo v nich každá patričná národnosť bola obťažená prídavkom inej národnosti a vo všetkých bola reč nemecká úradnou.[9]s kráľovským taverníkom na čele— najvyšší tavernikus (lat.) bol kedysi jeden z najvyšších krajinských úradníkov v Uhorsku. Bol sudcom nad slobodnými kráľovskými mestami, členom kráľovského miestodržiteľstva a sedmopanskej tabuly (najvyššej súdnej inštancie). R. 1861 ho preto postavili na čelo uhorského miestodržiteľstva, lebo palatínska hodnosť už nebola obnovená.[10]politické dicasterium(lat.) — ústredný krajinský úrad[11]korporatívneho úkolu(lat.) — tu: úradnej právomoci[12]do disponibility postavení(lat.) — nevykonávajúci predbežne službu[13]stoličných výborov a zastupiteľstiev v slobodných kráľovských mestách— výbory v stoliciach a zastupiteľstvá v mestách boli rovnako samosprávne orgány. Francisci ich preto osobitne uvádza, lebo mestá nepodliehali stoličným vrchnostiam, ale mali vlastnú správu.[14]Viď PbV, 17/6, č. 18 Viď tiež články PbV, č. 20, 21 atď., 1861.[15]v podobe memoranda(lat.) — pamätného spisu[16]všetci traja… z naloženia vlády— alebo aspoň panského kasína v Pešti, strediska protirakúskeho odporu vtedajších maďarských politikov. (Vládou treba rozumieť uhorské miestodržiteľstvo.)[17]inaugurálnymi diplomami(lat.) — úvodnými listinami, aké vydávali panovníci pri nastúpení na trón[18]Kumáni, Jazygovia— bola Veľká Kumánia (medzi Tisou a Berettyóom) a Malá Kumánia (medzi Dunajom a Tisou), ich obyvatelia mali veľké výsady až do r. 1848. Jazýgia bola južne od Matry na úrodnej rovine. Všetky tri tieto dištrikty (kraje) trvali až do r. 1876.[19]hajdúcke mestádovtedy trvali ako osobitný kraj. Bolo ich šesť za Tisou a mali od r. 1699 vlastné zriadenie, takže nepodliehali župnej právomoci.[20]desať obcí kopijníkovbol niekdajší samosprávny obvod na Spiši[21]šestnásť spišských miesttvorilo druhý podobný obvod, ale omnoho významnejší a trvajúci tiež do r. 1876. Tento obvod mal staré výsady, Máriou Teréziou znova potvrdené r. 1775.[22]konštitucionálna vlasť(z lat.) — tu má zmysel: ústavná[23]Adolf Szentiványibol podľa Bottovho diela „Slováci“ najvzdelanejší z vtedajších liptovských zemanov[24]Ján Nemessányi(1832 — 1899) — najprv učiteľ, potom školský inšpektor, pravda, vtedy už dávno prestal byť Slovákom[25]Ľudovít Dohnány(1830 — 1896) — buditeľ, účastník slovenského povstania r. 1848[26]Štefan Závodník(1813 — 1885) — katolícky kňaz, literárne činný buditeľ, propagátor striezlivosti[27]Koloman Ghyczy(1808 — 1888) — maďarský politik, r. 1874 bol uhorským ministrom financií[28]Koloman Tisza(1830 — 1902) — maďarský politik, v r. 1875 — 1890 predseda uhorskej vlády. Držal sa pevne vyrovnania z r. 1867 a mal za to od panovníka voľnú ruku pre vnútorné veci, čo využil na bezohľadné maďarizovanie.[29]PbV, 28/6, č. 30.[30]Fraňo Deák(1803 — 1876), maďarský politik, za maďarskej revolúcie umiernený liberál, kompromisný k habsburskej vláde. Potom sa stal vodcom kompromisnej maďarskej strany a ako taký spolupracoval na vyrovnaní z r. 1867, zabezpečujúcom v habsburskej monarchii nadvládu Nemcov v rakúskej a Maďarov v uhorskej polovici ríše.[31]Bar. Jozef Eötvös(1813 — 1871) — maďarský spisovateľ a politik, významný vedec a buditeľ svojho národa[32]protesty proti Memoranduboli skutočne umele nastrojené, aby paralyzovali význam memoranda[33]isté povereníctvo— národnostný výbor snemu, zvolený až 25. júna 1861. Mal 27 členov a boli v ňom len niekoľkí opoziční nemaďarskí poslanci.[34]zastavenie účinnosti krajinských municípií(lat.) — právomocností[35]v Levočivyučovalo do r. 1861 na katolíckom gymnáziu viacero českých profesorov a niektorí Slováci[36]v prílohe reskriptu(lat.) — listiny, vydanej panovníkom[37]Viď PbV, č. 69[38]Štefan Záhorský(1817 — 1863) — buditeľ, katolícky farár v Hájnikách neďaleko Zvolena[39]PbV, č. 6 a 17, 1862[40]Tomáš Červen(Cherven, 1793 — 1876) — buditeľ, katolícky kňaz, kanonik v Banskej Bystrici[41]Ján Országh(1816 — 1888) — buditeľ, katolícky farár vo Sv. Jure v Turci[42]Fraňo Blaho— umrel r. 1907 vo Zvolene. Jeho rodina už nebola slovenská[43]*;Viď viedenský dopis D od 9. nov. v PbV, č. 78.[44]Proti prehmatom ultramaďarizmu(z lat.) — výstredného, krajného maďarského šovinizmu[45]so zovrubným operátom(lat.) — podrobným návrhom[46]poradná a pokonávajúca reč— totiž vnútorná a vonkajšia úradná reč. Prvá sa používala v úrade samom, druhá v styku patričného úradu so stránkami.[47]podľa možnosti— tieto dve slová v odpovedi panovníkovej sú veľmi výrečné: je to odpoveď diplomatická, vyhýbavá, na nič sa nezaväzujúca[48]jeho adlátusa Privitzera(lat.) — pobočníka, ale tu skôr pomocníka. Bol to Štefan Privitzer, vyšší úradník miestodržiteľstva.[49]na všeučilišti(zastar.) — na univerzite[50]Viď všetko toto v 77. a 79. č. PbV.[51]v objeme jeho skúseností— objem tu znamená rozsah[52]Jozef Podhradský(1823 — 1915) — nadaný Štúrov žiak, buditeľ a spisovateľ, bol vtedy ev. farárom v Pešti. Keď ho tam znemožnili maďarizátori, uchytil sa u Srbov (prestúpil kvôli tomu na pravoslávie) a bol profesorom na viacerých srbských stredných školách.[53]medzi autonómnou a patentálnou cirkvou— prvá sa pridŕžala dovtedajšej cirkevnej autonómie (samosprávy), zemanom a maďarizátorom výhodnej, druhá sa pridŕžala zriadenia podľa cisárskeho patentu (nariadenia, majúceho moc zákona) z 1. septembra 1859, zabezpečujúceho poriadok v cirkvi a znemožňujúceho zemiansko-maďarizátorskú nadvládu. Boje medzi oboma smermi trvali až do r. 1866, do odvolania patentu.[54]posledné vymenovania na banskobystrické gymnázium— pri ktorých sa ta dostali za profesorov Neslováci, ba práve maďarizátori.[55]na otáznom gymnáziu niektorá odpomoc— násilné pomaďarčenie banskobystrického gymnázia potrvalo totiž vtedy len cez jeden školský rok (1861/62). V jeseni r. 1862 prišli na gymnázium už slovenskí profesori: Emil Černý, Karol Cerný, Florián Cherven, Jozef Klemens, Jozef Loos, Anton Cebecauer, Fraňo Mráz a 15. novembra 1862 zaujal riaditeľské miesto už Slovák Martin Čulen.[56]nedostatok na súcich kompetentoch(lat.) — uchádzačoch[57]ľudí avancírovať dať(franc.) — nechať postúpiť (v úrade)[58]repliku(lat.) — odpoveď (vyvracajúcu tvrdenia druhého partnera)[59]pre takzvaný „marasztás“(maď.) — zdržiavanie. V kalvínskej cirkvi uhorskej vyvinulo sa totiž obyčajové právo „papmarasztás“ (zdržiavanie kňaza). Podľa neho bol každý farár povinný poďakovať sa z úradu po presne určenom období a ak ho vtedy jeho cirkevníci nezdržiavali (marasztalni, odtiaľ pošlo potom „papmarasztás“), musel si hľadať inú faru. Aby vyhli prípadnému nezdržiavaniu, kalvínski farári všemožne vyhovovali vôli cirkevníkov, takže pôvodne dobre mienená inštitúcia stala sa nástrojom demoralizovania farárov a šikanovania zo strany cirkevníkov.[60]A mnou ako superintendenciálnym dozorcom— svetským funkcionárom popri superintendentovi ako duchovnom funkcionárovi. Obidvaja reprezentovali navonok superintendenciu a obidvaja sa mali starať o jej dobro. Dozorca len to nemohol robiť, čo bolo vyhradené biskupovi ako duchovnej osobe, napr. vysviacanie kňazov.[61]Ján Lehotský(1804 — 1880) — buditeľ, ev. farár v Liptovskom Trnovci[62]stoličný csendbiztos(maď.) — komisár bezpečnosti[63]Marína Hodžová— potom vyd. Hladká, buditeľka[64]PbV, 2. júna 1863[65]Hodža svetskou vrchnosťou prinútený bol vysťahovať sa— Hodža po vysúdení z fary v Mikuláši nemohol ostať, iného povolania v Uhorsku mať nechcel, hmotne zaopatrený nebol, preto sa uchádzal vo Viedni o plat z milosti. Ten mu skutočne i povolili, ale pod podmienkou, že sa v budúcnosti nezúčastní politických, národnostných a náboženských pohybov, nájde si bydlisko „von z okruhu doterajšieho svojho pôsobišťa“, bude sa zaoberať vedeckými prácami a na všetko to sa zaviaže písomným reverzom. Hodža to i urobil a keď mu neschválili Dolný Kubín za bydlisko, rozhodol sa za Tešín ako lacnejšie mesto (miesto Viedne, na ktorú tiež pomýšľal).[66]Eduard Zsedényi(Pfannschmidt, 1804 — 1879) — maďarský politik, najprv krajný konzervatívec, potom od r. 1859 obranca protestantskej autonómie proti vláde. Svoj značný majetok poručil na evanjelické cirkevné a školské ciele.[67]Karol Máday,nie Ľudovít (1821 — 1870) — ev. farár v Spišskej Belej, upozornil na seba odporom proti patentu z 1. septembra 1859, takže ho z politických dôvodov zvolili r. 1861 za potiského superintendenta. Potom bol farárom v Miškovci a od r. 1863 do smrti v Dobšinej. Uväznenie jeho i Zsedényiho trvalo však veľmi krátky čas a bolo viac demonštráciou zo strany Pálffyho.[68]Gr. Ferdinand Zichy(1829 — 1911), maďarský politik, v Hone (Vlasť) 7. februára 1863 uverejnil článok Alapkérdéseink (Naše základné otázky). Pre ten ho síce odsúdili na väzenie a stratu hodností, ale odsedel si iba niekoľko týždňov a hodnosti mu čoskoro tiež vrátili. Patril medzi zakladateľov klerikálnej ľudovej strany (1895).[69]Móric Jókai(1825 — 1904) — popredný a veľmi plodný maďarský románopisec a publicista[70]Ján Bobula(1844 — 1903) — publicista, veľmi ctibažný človek. Odcudzil sa nenávratne Slovákom už v sedemdesiatych rokoch 19. storočia.[71]Prečo bol Pauliny-Tóth odsúdený, keď ako pôvodca brožúrky „Jánošík“ bol vytlačený Ján Bobula, vysvetlím nasledujúcou skutočnou udalosťou: Raz šiel som dolu vŕškom z Budína do Pešti. Gróf Pálffy ma dohonil a oslovil: „Francisci, čože to zase napísal Pauliny?“ Ja: „Ja neviem, Vaša excelencia, čo ráčite myslieť, Sokola[71]alebo Černokňažníka?“[72]Pálffy: „Niečo inšieho, Janeček, čiže dačo podobného.“ Ja: „Vaša excelencia myslí snáď ,Jánošíka‘.“ Pálffy: „To, to.“ Ja: „Veď Jánošíka nenapísal Pauliny.“[73]Pálffy: „A ktože?“ Ja: „Nuž Ján Bobula je ako pôvodca vytlačený.“ Pálffy: „Ale, dajteže pokoj. Čo by dačo takého vedel napísať sprostý murársky palier. (Ján Bobula bol vtedy ešte ako mladoch bez fúzov murárskym palierom v Pešti.) — Ale dal som odsúdiť grófa Ferdinanda Zichyho, a ten mi je rodina, a dal odsúdiť Jókaiho: dám odsúdiť i Paulinyho a Bobulu.“[7171]Sokol— bol zábavnopoučný časopis, vychádzal v r. 1862 — 1869[7172]Černokňažník— bol časopis humoristicko-beletristický. Vychádzal v r. 1860 — 63 (štyri ročníky). Obidva tie časopisy redigoval a vydával Viliam Pauliny-Tóth.[7173]„Veď Jánošíka nenapísal Pauliny“.— tu Francisci tvrdil nepravdu, lebo skutočným autorom tejto ostrej protifeudálnej brožúry bol Pauliny a Bobula požičal na ňu len svoje meno.[75]Politika historického práva— tento článok Jána Mallého vyšiel v Pešťbudínskych vedomostiach I, 1861, č. 80 — 81[76]Dusarov— bol pseudonym dr. Jána Mallého (1829 — 1902), katolíckeho kňaza, buditeľa, vtedy pozoruhodného publicistu[77]„Aus Abgang des Tatbestandes“(nem.) — pre nedostatok skutkovej podstaty činu (rozumej trestného)[78]Sürgöny(Telegraf) — úradné noviny uhorské, vychádzajúce, pravda, len po maďarsky od r. 1860[79]Viď článok Moysesov a úvodný článok PbV, 31. dec. 1861, č. 83.[80]Lukáč Mácsai(1816 — 1881) — advokát, maďarský politik, redigoval už r. 1848 — 49 a potom znova r. 1861 Priateľa ľudu, vládou vydávané noviny na obalamutenie Slovákov[81]Martin Čulen(1823 — 1894) — buditeľ, katolícky kňaz, profesor a riaditeľ kat. gymnázia v Banskej Bystrici, potom v Kláštore pod Znievom, napokon farár v Čake, činný i literárne[82]početnými výtečnými slovenskými učiteľskými silami— spomenutými už pri vysvetlivke vety. Na otáznom gymnáziu niektorá odpomoc (k str. 287)[83]zasadnutia volenej obce— právny termín pre mestské zastupiteľstvo[84]mestského magistrátu(lat.) — predstavenstva[85]vo dvoch prímerkoch(zastar.) — exemplároch[86]zemepanský komisár— kráľovský. Býval prítomný na valných zhromaždeniach Matice slovenskej, celkom zbytočne.[87]Michal Chrástek(1825 — 1900) — katolícky kňaz, literát a buditeľ, pozoruhodný i svojou bibliografickou činnosťou (rukopisnou) pred Riznerom.[88]početným bandériom jazdcov(lat.) — tu bandérium znamená slávnostný sprievod[89]na svojej štvorke— záprahu so štyrmi koňmi[90]Jozef Munkay(1825 — 1877) — katolícky kňaz, buditeľ, najprv profesor v banskobystrickom seminári, potom farár v Očovej[91]Ondrej Brózik(1814 — 1883) — ev. farár vo Veličnej, buditeľ[92]najosvietenejší pane— taký titul prislúchal totiž skutočnému tajnému radcovi, ktorým sa Moyses vtedy i skutočne stal. Bola to najvyššia hodnosť v Rakúsku, pravda, len čestná.[93]naša zlatá bula(lat.) — tu má význam: listina (dokument) našich slobôd. Cieli sa na uhorskú zlatú bulu, ktorú vydal r. 1222 uhorský kráľ Ondrej II. (panoval v r. 1205 — 35) a ktorá bola po celé stáročia základným zákonom uhorskej stavovskej ústavy.[94]jednohlasne výkrikom vyvolení— okrem dr. Jozefa M. Hurbana, proti voľbe ktorého sa niekto ozval. Moyses vtedy pohnutý povedal: „Kto nechce Hurbana, nech ide do kúta,“ čiže nariadil hlasovanie zoskupením na dve miesta, a Hurban potom zostal vyvolený veľkou väčšinou.[95]Dr. Michal Mudroň(1835 — 1887) — buditeľ, advokát v Bratislave, známy politickými publikáciami. Bol úspešným obhajcom vo viacerých politických procesoch.[96]ku… celistvej dŕžavy— rozumej v zmysle centralistickom. Tam nebolo miesta pre Uhorsko ako osobitnú štátoprávnu individualitu.[97]kulminačným bodom(lat.) — vyvrcholením, najvrcholnejším bodom[98]„Politica est scientia exigentiarum“(lat.) — politika je náuka o nevyhnutnostiach[99]za centrálny parlament— celorakúsky, ktorý by bol oboslal i Uhorsko svojimi poslancami. (To sa, pravda, neuskutočnilo pre odpor maďarských politikov.)[100]fenomenálnym božím požehnaním(lat.) — podivuhodným, neobyčajným
Francisci_Crty-z-doby-moysesovskej.txt
1840List 1. Augustovi Horislavovi ŠkultétymuV Břetislavě dne 10. července 840[1]Drahý bratře!Jak milá nám Vaše přitomnost byla, tak naproti tomu nemilá, dlouhý čas a omrzlost působící Vaše neprítomnost jesť. Když ste se ještě v našém kolu, ač již velice umenšeném bavil, při vší žalosti, kterou nám odchod milých bratrů, buď na večnost, buď jen na krátky čas mezi své krájaný se ubírajících, nás pak zde zanechávajících, působit, panovala mezi námi veselost a živost: od toho pak okamžení, v kterém sme se s Vámi, šťastného začátek, prospěšné pokračování a blahoplodné ukončení díla námi Vám naloženého, v bratských a slávských srdcí vinšujíce, rozžehnali, i ona veselost, i ty bratrské návštevy zmizli, pak se posavád neznámý život, soběctvím razící mezi nás vloudil. Proč pak se vše tak proměnilo? Ponevádž není mezi námi drahého našho naměstníka,[2]není mezi námi velemilovaného bratra našého Horislava. V smutném tomto položení došlo nás Vaše každou hodinu očekávané psání, které divnou jakousi mocí vládnam nás k předešlé živosti popudilo, k uskutečnení záměru, ktery sme si hned po odjetí Vašém předložili, pohlo. Záměr pak ten jest: cvičení se v rečnení básní cizích, jakové sme měli u řadnych zasednoutích, a v rečnení na kvap, ku kterému cíli byla naše řečnícká zasednutí zaražená; učení se ilirskému nárečí, nakolik bude možno; čítání Slávy dcéry; naučení se harmonickému zpívání aspoň nejhlavnějších písní zpěvokolních. Uřídili sme si toto proto: by suplikanti (u jejichž přítomnosti se to také státi má) aspoň jaký taký pochop měli o našem ústavu, by alespoň stín s toho, co se tu pres celý rok dělo, videli. Zněco pak sme obzvláště z té pohnoutky uvedli, by sme první zpěvokol, který jak známo nepochopitedlně účinkuje a najblahodárnejší následky má, pořádně a jeho cíli přiměřene slaviti mohli. Toto jest, co sme posavád dělali, a co i budoucne ďelati v oumyslu máme. Kýž by sme v předsevzetí tomto stálí zůstali, a né jak to obyčejne se stává, od něho ustoupili!!Žádáte si zvědět, jaký je stav knihovny.[3]Se žalostí vyznati musím, že věru bídný. Naší velemilovaní a mnohovážení páni profesorové na to málo dbají, ba jak ze jejích řečí a skutku vysvitá, hotoví by byli jí znivočit. Avšak žáden div, vždyt se tu o nás jedná. Měli nám dat bývalý carcer[4]uspořádat: my tedy by sme hned jak se to stane knihovnu naší na určené místo odnest a v pořádek uvest mohli, přenosili sme knihy do Logiky, kasne pak sme hodlali dat uřezat, nebo tak jak jsou, se neměstí. Kasne rozebrané v konvikte, knihy v nepořádku odpočívají v Logice (stalo se to v mé nepřítomnosti, byl sem totiž s Holubym[5]na Kobylu[6]odešel, by se mohel bylinámi jen v Uhřích rastoucími zaopatřit), páni profesorové pak již ani slyšet o uspořádání budoucej knihovny nechtějí, by to Nemčisko[7]překleté navrhlo, by se pry do alumnii dala. Len by ti dák ni! — vždyt máme ještě rozum — do té vlhké jizby náš poklad dal, a tak jej zničil. Čo si slíbil dat musíš. Avšak čas nejlépe ukáže jak bude.—Cestovatel nás posavád ještě žáden nenavštívil, kromě Kyko,[8]kterýžto nasbíraje ve Vídni nekolik ciczích, sprostých, snád jen z lehkomyslnosti pocházejících myslenek nám je sděliti přišel. Kýž by řadněj tam byl zůstál a rozpustilou svou hubou o nerozumných věcech tlachaje, volné, čiste uherské povětří nerozrážel, kazil a poškvrňoval, nedozralé pak myšlénky mezi dobře smyšlejících Slováků neroztrusoval. Jesteto ničemného rázu člověk, jest to tlacář, je to oplan. První jeho slová byla: Bohy přisahám ste tje penjaze račej do Dunaja mohli šmarit jako Gusta[9]poslat, vo Viedni s nikým nebov hyba s tym chlapčiskom Kurelacom,[10]atd. atd. Mně to do hlavy nijakž vlést nechtělo, a hle mé domnění pravdivé bylo jak to Vaše psání tvrdí. Odpustte mu, neví co činí, chce se ukazovať a k tomu je Kyko. — — Milší ale jak táto byla nám přítomnost Pavliniho,[11]který se zde dne 9. t. m. dal posvětit. Jiného se tu nic nepřihodilo, aniž je co slyšet ze Slovenska. Profesor na místo zesnulého Ševrlayho[12]se 14. t. m. má volit.Naposledy drahý bratře na pamět Vám uvádim mou prosbu uznávaje tento čas za nejpřímeřenejší. Prosím Vás totiž by ste mi, budeli možno, obrazy one podobizen totiž Žiškovou a Husovou zaopatřil. Jsouli i ve více exemplaroch k dostání, doneste, věřte, že se to mine. Mějte ty naše krajany (umělce) by se pokousili hrdiny naše staré skreslit. O jak milou vec by učinili Slovakom i bratrům českým, kdyby jejích Svatopluků, Rastislavou, Přemyslou, Libuše, Tety atd. atd. skreslili!! O jak dobrý prostředek by to byl k povzbuzení národního zápalu mezi námi, kdyžby sme viděli mužných, obrovskych naších předků podobizně. Ještě jednu prosbu moji opětuji, doneste mi Žišku, Husa. Setjan put gospodine putniče![13]sbohom Váš VratislavOdpíšte nám z Prahy, dostal ste li obrazy? a kolik? a co koštují atd. atd. atd. jen mnoho a potěšitelného a pekného a dobrého.[1]List má dve strany (21 × 23 cm). Jeho originál je uložený v Literárnom archíve Matice slovenskej v Martine (Archív literatúry a umenia) pod sign. M 104 B 21. Bez adresy.[2]August HorislavŠkultéty(1819 — 1892) rodák z Veľkého Krtíša. Od r. 1836 študoval na lýceu v Bratislave a aktívne pracoval v Spoločnosti a po jej zrušení v Ústave reči a literatúry československej. Dva roky (1839/40 a 1840/41) bol námestníkom Juraja Palkoviča na Katedre reči a literatúry. Od 5. apríla 1841 bol kaplánom v Tisovci u Pavla Jozeffyho. Udržiaval styky s býv. pracoviskom.[3]JánFranciscibol v škol. roku 1840/41 a 1841/42 knihovníkom bratislavského ústavu.[4]carcer— z lat. väzenie, miestnosť pre výkon trestov[5]KarolHoluby(1826 — 1848) z Hája, okres Martin, študent bratis. lýcea. Účastník slovenského povstania 1848, splnomocnenec SNR pre verbovanie dobrovoľníkov a zásobovací komisár. Štatariálnym súdom v Hlohovci odsúdený na trest smrti a popravený spolu so Šulekom.[6]Kobyla— známy kopec pri Bratislave[7]Pravdepodobne ŠtefanBoleman(1795 — 1882), profesor na bratislavskom lýceu (vyučoval nemčinu). Bol odporcom Štúrových slovakizačných snáh a podporoval maďarizáciu.[8]Dr. KarolKikoz Uhrovca, neskôr lekár v Pešti. Zaoberal sa biomagnetizmom, ktorý Ján Francisci neuznával, ako to ukazuje text listu.[9]Gusto — rozumej August HorislavŠkultéty, ktorý v škol. r. 1839/40 bol nakrátko v Nemecku i vo Viedni.[10]Pravdepodobne ide o Frana Kurelaca (1811 — 1874) chorvátskeho spisovateľa a lingvistu, ktorý po štúdiu filozofie v Záhrebe v r. 1834/35 študoval v Bratislave a aktívne pracoval medzi mládežou. Mal mimoriadne nadanie na reči — okrem všetkých slovanských ovládal aj nemčinu, taliančinu, francúzštinu a maďarčinu. (Listy Ľ. Štúra I., str. 385.)[11]LadislavPaulini(1815 — 1906) — syn ev. farára. V r. 1828/36 študoval na bratislavskom lýceu filozofiu a teológiu. Krátko bol vychovávateľom v Záriečí, potom ukončil teológiu vo Viedni. Vysvätený bol v Bratislave 9. júla 1840, krátko kaplánoval na Myjave a do smrti pôsobil v Prietrži. Písal prózu, básne i cirkevnú históriu.[12]MatejŠevrlay(1783 — 1840) — profesor na lýceu v Banskej Štiavnici, od r. 1827 až do smrti na bratislavskom lýceu. Bol predsedom bratislavskej Spoločnosti (1834 — 36).[13]Šťastnú cestu, pane pútniku!
Francisci_Listy-Jana-Francisciho-1.html.txt
Namiesto predslovuVeselý cestopis do Prahy na národopisnú výstavu(Výber)Národopisná výstava usporiadaná roku 1895 v Prahe nadchla nás Slovákov a Slovenky neobyčajným oduševnením a kto mohol, vybral sa do Prahy, aby sa pokochal pri pohľade na podarené dielo. Mnohí zo Slovenska išli takrečeno „na vlastnú päsť“ sami, ale väčšina putovala v niekoľkých výpravách.Jedna výprava išla 2. júla 1895 a s tou cestovali sme i my (Vansovci), ktorí sme v tomto veselom cestopise pomenovaní ako Korym a Korymová.Naše nadšenie bolo úprimné, srdečné a také silné, že by som si bola žiadala podeliť sa s ním i s inými.Po návrate z Prahy dostala som malý, známym spôsobom pozahýňaný lístoček nasledujúceho obsahu:„Ctená priateľka! Ako vieš, bola som i ja s Vami v našej zlatej, stovežatej, v našej slovanskej Prahe. Som oduševnená práve tak ako vtedy, keď som mala ísť prvý raz do Martina… Od rozčúlenia nemôžem ani spávať, ačkoľvek by sa mi to po pražských pohuľankách náležite zišlo, lebo pravdivé je to porekadlo: lepšie spania ako med lízania.Moje dojmy z ciest sú také silné, že ich musím oznámiť aj iným. Už som odbavila niekoľko návštev — s kávou aj bez kávy — a od rozprávania som zachrípla ako starý hrniec. Už aj na ceste začala som kašlať ako… A že to, čo som rozprávala, ešte viac, ako som to rozprávala, došlo medzi paniami toľkej obľuby (po pánoch sa nespytujem, tí všetko skritizujú, a ak sa im nepáči, nech povedia lepšie), zaumienila som si, že tentoraz sa ti zamiešam do remesla a opíšem našu cestu ja, totiž ja: Johanna Georgiadesová. Že moje meno pripomína toho nepriam slávneho cestovateľa, ktorý per pedes obišiel celé Slovensko a vedel všetky rodinné pomery, donášal plné vrecká pozdravov — nech ťa nemýli, ani nikoho z nádejných čitateľov môjho cestopisu. Meno je meno. Prečo by som sa ja nemohla volať tak ako on? Rodina sme, áno, ale len po Adamovi a po Eve. Toľko na porozumenie.A neodhováraj ma! Môj úmysel je pevný ako naša Hradová; a len preto Ti toto oznamujem, aby nekonala si sa aj Ty nadarmo. Lebo, vieš, dva cestopisy do Prahy odrazu, to by pre nás bolo trošku priveľa. Ostatne dostane sa práce i Tebe: keď bude cestopis hotový, prosím Ťa, prezri ho najmä tam, kde má stáť ypsilon; lebo s týmto písmenom, neviem prečo, ja som ešte vždy nie načistom. (Povieš s Ratkovci: „Kde by si sä bula naušila.“) Veľa mi neopravuj, najviac ak tie cudzie slová, bez ktorých sa nám už raz nemožno zaobísť. Ináč chcem, aby to bolo moje pôvodné dielo. Uverejniť ho môžeš, ak chceš, len nech to ide pod mojím menom. — Kedy prídeš hore? Príď na kávičku.Tvoja Johanna Georgiadesová, rod. Kozlok.“Z prekvapenia vytrhol ma tenký hlások malého učníka:„Prosím ponížene, moja pani čakajú na odpoveď.“„Odpoveď — tak… no nech si ju má.“ Znela nasledovne:„Milá Johanka! Prepánajána! Odstúp od svojho úmyslu! Varujem Ťa, ako mňa raz varoval náš nezabudnuteľný Dobšinský, rozprávajúc mi o malej muške. Ako všetky rozprávky, začína sa i táto: Bola raz jedna malá, všetečná muška. Jej rodičia mali s ňou ozajstný kríž, lebo ona nebola ako iné mušky, ale myslela si o sebe viac; jedným slovom: všade jej bolo plno. Staršie, svetaskúsené muchy potriasali šedivými hlavičkami a bzučali s nevôľou: ,Čo je to za nezdarené dieťa! Daj si pozor, daj si pozor!‘ Ale muška nedbala na výstražné slová, išla svojou cestou, ba kde videla svetlo, pustila sa priamo do neho. Neskoro zbadala, že svetlo nielen svieti, ale i páli: i spálila si svoje jemné krídelká. Žalostný nárek ozýval sa priestorom, mušky a muchy ju to ľutovali, to sa jej posmievali. Ona teraz skúsila, že oboje bolí. Sklamaná utiahla sa do svojej škáry kdesi na strope a fikajúc rozmýšľala o márnostiach tohoto sveta; mala na to času dosť, lebo už nikto viac sa po nej nepýtal… Viac Ti nateraz nepoviem. Maj sa dobre!Tvoja T. V.“Skoro nato prišiel zasa onen poslíček s listom. Tu je jeho obsah doslovne:„Milá priateľka! Ešte raz Ti hovorím, neodhováraj ma. Lebo by som myslela, že z Teba hovorí závisť, nemecky to vari brodneidom menujú. Dobre viem, že si s mojím cestopisom nevypíšem ani na jednu zápražku, ale slovo je slovo! Koniec histórii. Čo ma k tomu doviedlo? A veru Ty sama, moja drahá. Ako? Či pamätáš, keď sme raz boli u Linky na olovrante a pretriasali jednu z Tvojich prác? Jedna povedala, že keby si len tie ľúbostné scény dlhšie písala: druhá, aby toho husto popísaného bolo menej a viac tých rozhovorov, lebo to husto popísané je také nudné; naostatok uzniesli sme sa na tom, že len žena vie ženám ulahodiť a uhádnuť ich náklonnosti, chyby a líčiť ich srdečný a duševný svet. Konečne spýtala som sa Ťa: ,Či je ťažko byť spisovateľkou?‘ Ty si sa zasmiala a povedala, že nie tak ťažko. ,A predsa spytujem sa, čo treba k tomu?‘ A Ty si mi odpovedala: ,Á — porciu fantázie, niečo času, dobré pero, papier a aspoň troška čitateľné písmo‘ (to posledné kvôli redaktorom a sadzačom). — ,To je všetko?‘ — ,Tak asi,‘ znela Tvoja odpoveď. Keď toho tak málo treba k spisovateľstvu, myslím si, prečo by som sa nepokúsila o to i ja? A keď začnem s cestopisom, nebude mi fantázia ani potrebná, lebo budem líčiť všetko, čo len vidím a ako ho vidím svojím vlastným, telesným okom. Tak hľa, že ja idem písať, tomu si vlastne Ty príčina. Ostatné ústne, keď sa zídeme u našich Drahotínovcov v záhrade. Azda Ťa len zavolala?Tvoja Johanna.“„Milá Johanka! Tak voľky-nevoľky musím vziať čiastku viny na moje plecia a niesť následky zároveň s Tebou. Ale priala by som Ti, aby si pocítila i Ty ostrosť kritiky, ktorá nebodaj nanosí sa Ti do vlasov a dobre Ťa poobracia. Ostatne uvidíme; hm — badám, že chceš byť realistickou. Dobre. Dnes už beztak celý svet kričí po realite a veľkí i malí spisovatelia nového veku píšu teraz to, čo starí, vyjmúc blahej pamäti Shakespeara a neblahej Rabelaisa, zamlčovali. Možno, že Ty lepšie pochodíš s realizmom než my sentimentalisti a idealisti. Zbohom.“A teraz, ctený čitateľ, ale ešte viac: milé čitateľky, lebo vám hlavne znejú tieto riadky: opášte sa trpezlivosťou, prečítajte láskavo tento „cestopis“, pomyslite, že čisté je žriedlo, z ktorého vyrazil tento pramienok, a nebuďte veľmi prísni. Mnohí z vás čítali ste už rozličné cestopisy, ale opis cesty z T. do Prahy a písaný slovenskou ženou ste ešte nečítali.
Vansova_Pani-Georgiadesova-na-cestach.html.txt
ObchodyPerzské koberce považujeme za prvotriednu okrasu bytu. Ich nepríjemná vlastnosť je, že sú drahé a naše peňaženky sú natenkasté. Preto si ich robí každý sám. Pani advokátová Melana Grünová tiež vyšívala po obede perzský koberec a keďže to bola osoba citlivá, majúca zmysel i pre vyššie ciele života, pozrela vše i do zväzku Heineho básní,[1]vyloženého pred ňou. Ako keby bola cumľala cukrík, prečítala vše veršík a prevracajúc očami a vzdychajúc, nechala ho účinkovať na svoje srdiečko.Du bist wie eine Blume.So hold und schön und rein;Ich schau dich an und WehmutSchleicht mir ins’ Herz hinein.— Ach, tento Heine, je to božský človek! — vydýchla a myslela na svoju krásu a čistotu. — Ako ten poznal ženské srdce, nikto tak ako on! Urobila niekoľko slučiek na koberci, zamierajúc pritom slasťou. Za chvíľočku, keď brala druhú niť, nazrela zase do knihy.Mir ist, als ob ich die HändeAuf’s Haupt dir legen sollt,Betend dass Gott dich erhalteSo rein und schön und hold.Nemohla sa zdržať: slzy jej vyhŕkli od dojatia. Pritom mala i pocit spokojnosti so sebou, aká je ona len jemná a vzdelaná pani, keď jednoduchá básnička na ňu tak silne účinkuje!Bráč! zaznel zo susednej kuchyne hrkot na zem padnutého porcelánu a skla.Pani advokátová vyskočila a už stála pred trasúcou sa Zuzkou, ktorá zbierala črepy.— Ty naničhodnica, ty ma donesieš na žobrácku palicu. Čo si to zase pobila! — Pani Melánia bola pevná osôbka i socala ustrašené dievča, ktoré si utieralo opakom ruky oči a nos.— Veď sa mi to samo zviezlo, keď majú taký malý kredenc, — revala Zuzka ani keby jej kožu dreli.Vrieskala pani a vrieskala slúžka, pričom vyšlo najavo, že škoda nebola vlastne ani taká veľká, lebo sa rozbil len jeden tanier. Ale keď pani advokátová v prvom ľaku, napriek všetkej jemnosti svojej duše začala robiť nepomerný krik, nemohla zrazu zastať a nadávala slúžke ďalej, a tá ešte s väčším plačom odvrávala.— Preboha, čo sa tu robí, — zvolal vo dverách sa zjaviaci advokát doktor Grün. — Čo vás tu mordujú, rabujú, či čo?— Ty sa do toho nestaraj, — odvrkla mu pani. — Áno, morduje a rabuje ma táto darebáčka. Dnes-zajtra nebudem mať kúska porcelánu.Pán doktor Grün hľadel ponad cviker na pani. — Utíš sa, Melánia, utíš, dieťa moje. Neboj sa, ešte ti Vulkán predá porcelán, že ho ani desať slúžok nevytlčie.— Dobre, ale kto to zaplatí!— Smiešna vec, kto to zaplatí. Ja to zaplatím. Poďže sem, dcéra moja, a nerob taký krik; ja to nerád. Taká dáma a robí taký krik.— Fajná dáma! Ty ešte mne nadávaš, namiesto aby si slúžku vyhrešil.— No, poď len sem do izby, — riekol a chytiac ju za okrúhle rameno vtiahol ju za sebou.Pani Melánia šla nevoľne a nadurdená. — Čo chceš so mnou? Daj mi pokoj, nemôžem ťa vystáť!— Na, nemôžeš ma vystáť? Budeš hneď inakšie hovoriť, a dáš mi pyštekov, že ťa budem prosiť, aby si mi už dala pokoj.— To sa odo mňa nedožiješ, — odsekla mu vyzývavo, trepúc pamukami a vyšívaním.— Pozri sem, — riekol ticho pán advokát a vytiahol z vestového vrecka peniaze. — Pozri, čo je to?Pani advokátová sa obzrela, vytrhla mu z ruky peniaze a rozbalila ich: boli to dve štátovky po päťtisíc korunách.— Desaťtisíc korún! Kde si to vzal? To dáš mne? — zvolala s iskriacimi očami.— No, pravdaže tebe. Teraz už máš dvadsaťtisíc a môžeš si kúpiť ten kožuch. No, čo povieš na to?Pani hodila hlavu nazad a roztvorila náručie. — Adolf, ty zlato, ty si môj život, moje všetko! — i obchvátila ho svojimi pevnými ramenami a pritisnúc si ho na prsia, bozkávala ho cmukajúc.— No vidíš, nepovedal som ti? Ja mám rád tvoje bozky, ale, ty môj život, nie v takom násilnom vydaní. Pozri, takto ma bozkaj, — i chytil ju okolo hlavy a dal jej dlhý bozk. — Niečo také je viac hodné ako bozky, ktoré účinkujú, ako keby ťa zauškovali.— Bože, ako ťa budem milovať, uvidíš, budeš najšťastnejší človek na svete. A kde si vzal tie peniaze? A nemáš viac? Pozri, ten kožuch, čo mi tak dobre stál, stojí dvadsaťpäťtisíc. Adolf, ty môj život, nebuď špinavý, daj mi ešte tých päťtisíc, — i hladila ho po zle oholenej tvári.— No, pravda, tebe len ruku podať a chceš celého človeka. Kde som vzal tie peniaze? Poviem ti, ale nerozprávaj o tom nikomu. Ty sa tak rada vychvaľuješ mojou múdrosťou!— A nie si múdry? Kto je múdrejší ako ty? Azda doktor Kováčik, alebo doktor Rónai?— N-na, tých ešte na raňajky zjem, — hodil doktor Grün rukou.— No vidíš. A taký múdry človek by nevedel zohnať ešte päťtisíc korún? Kováčička má bundicu za dvadsaťpäťtisíc korún!— Z toho nevyplýva, že Kováčik je múdrejší. Ba naopak.— A kto ti dal tých desaťtisíc?— Salamon Geiger. Vieš, zinkasoval som mu devaťdesiattritisíc korún a dal mi za to päťtisíc korún.— A tých druhých päť, kde si vzal? Sadni si na diván a ja si sadnem k tebe a tak mi rozprávaj.Grün hodil rukou. — Ja si na diván nesadnem. Poznám tvoje kumšty. Ale ti poviem i tak, kde som vzal tie peniaze, no musíš držať jazyk za zubami.Pani Melánia si sadla na diván a jednako stiahla k sebe veľmi sa nebrániaceho manžela a oblapila ho jednou rukou, hľadiac mu do očí. Ústa im boli tak blízko, že sa každú chvíľu bozkávali.— Tak, Geiger mi dal honorár päťtisíc korún (bozk) a desaťtisíc nechal u mňa (bozk), aby som ich dal doktorovi Bardóvi, daňovému referentovi v jeho mene, aby mu nerobil pri dávke z majetku daromné ťažkosti. (Bozk).— No, a ty mu dáš len polovicu, nemám pravdu? Ty zlato, ty moje všetko! (Bozky.)— Božemôj, aká si ty rafinovaná! Myslel som, že Bardó môže i za päťtisíc urobiť toľko ako za desať, a Geigerovi nemusí nikto vyrapotať, koľko dostal.— Nemohol by si mu odtiahnuť ešte aspoň jednu alebo dve tisícky? (Bozky.)— Čo myslíš! To by iste z dane tak málo spustil, že by to Geigerovi napadlo.— Probuj, možno mu nenapadne. Adolf, ty môj život, probuj! (Bozky a oblapenie.) Adolf! Adolfko môj!— Melanka zlatá, jediná, to je nemožné. A okrem toho mi Geiger ani nekvitoval tých desaťtisíc korún, lebo sa vyhováral, že mi ich ešte nemôže kvitovať, keď ich Bardó možno ani neprijme, v tom prípade mu ich musím vrátiť.— Nu ná, Bardó by ich neprijal! Nezdá sa, že by ho poznal.V susednej izbe sa ozvali kroky a doktor Grün vyskočil a utekal pozrieť, či to nie je klient.Pani advokátová najprv odložila pekne vyhladené štátovky do tajnej schránky v skrini a potom si zase sadla ku kobercu. Teraz však už nepozrela na Heineho, lebo jej myšlienky si našli iný predmet, ktorý ich väčšmi vábil.Starý pán Salamon Geiger je bohatý veľkokupec s obilím. Držia ho za statočného človeka a on sám veľmi rád prízvukuje, že si už od roku 1915 môže dovoliť luxus, byť — skrz-naskrz — poctivý. Do roku 1915 to akosi nešlo, ale od tej doby sa drží zásad, nad ktorými by mnohí jeho druhovia krútili povážlivo hlavou. Prečo viaže svoju poctivosť k termínu 1915, nevyzradí nikomu, hádajú kadečo, ale istotu nemá nik.Salamon Geiger sa zišiel jedného dňa vo vagóne tretej triedy s doktorom Bardóom a pozdravil ho veľmi zdvorilo, čo Bardó trochu ledabolo prijal. Viezli sa spolu hodný kus a tak sa prihodilo, že zostali sami v kupé.Doktor Bardó je sangvinický[2]všadebol, hovorí skoro bez prestania a luže ani keby tlačil. Rád sa zabaví, hľadiac pritom podľa možnosti veci tak zariadiť, aby platili zaň druhí, čo sa mu často podarí, keďže daň platiaci neboráci dúfajú, že mu obmäkčia srdce, keď ho počastujú. Bardó je a pije na ich účet a vysmievajúc ich, rypne im takú daň, že sa im v očiach zaiskrí. Geiger poťapkal Bardóa po kolene, keď zostali sami.— Prosím vás, pán doktor, zhováral sa s vami v mojom mene pán advokát doktor Grün?— Grün? Zhováral, zhováral, — riekol Bardó a hodil rukou.— Tak sa mi zdá, že vás veľmi nepresvedčil o neoprávnenosti základu mojej dávky z majetku, — riekol Geiger, vyťahujúc tobolku s cigarkami, medzi ktorými boli i havany, z ktorých jednu podával Bardóvi.Referent si zobral cigarku, odlúpil z nej pásku a odrezal konček; keď si ju zapaľoval, hovoril bafkajúc:— Dôvody doktora Grüna neboli dostatočné.— Hm, — krútil Geiger hlavou, — ja som myslel, že by mali stačiť.Doktor Bardó riekol opovržlivo: — Pri takom majetkovom základe päťtisíc! Veď je to posmech.Geiger vytiahol obrvy: — Päťtisíc! To je nemožné. Ráčite sa mýliť. Dal som mu desať.— Robíte si so mnou žarty. Ešte i z tých piatich mi chcel odjednať najprv dve, potom jednu. Tak sa s republikou nejedná, drahý pane, — odvetil Bardó urazene.Geiger hmkal, krútil hlavou a rozmýšľal. Bardó počul, že zamrmlal: — Taký gauner, — i zazrel naň upodozrievavo jedným okom, lebo si nebol na čistom, koho to mieni pod tým „gaunerom“.Geiger si myslel, že sú lotri obidvaja, a preto mu bolo ťažko rozhodnúť, ktorý ho v tomto prípade klame. Trochu porozmýšľal a riekol napokon: — Viete čo, pán doktor, tu máte ešte päťtisíc, ale vybavte mi tú záležitosť slušne. Keď budem spokojný s vašou prácou, nebudem hľadieť ešte na nejakú tú tisícku. Gemacht?[3]— I vytiahol veľkú peňaženku, oblizol si palec a odrátal mu ešte päť tisícok.Doktor Bardó sa usmial, pošúchal si ukazovákom nakrátko pristrihnuté fúzy, poškrabal sa na krku a vytiahol najprv obrvy a potom významne žmurkol.— Gemacht, — odvetil a strčil poskladané peniaze do vestového vrecka, ktoré bolo zrejme na takéto účely hodne hlboké. Mal i okrúhle brušká a tak boli peniaze dobre zabezpečené, lebo z priliehajúcej vesty iste nemohli vypadnúť.*Salamon Geiger prišiel o niekoľko dní zo svojej cesty domov. Keď sa trochu zohrial, odpočinul si a keď mu jeho pani Rézi — veľmi fajná dáma, božemôj, aká fajná! — vyrozprávala všetky udalosti, prešiel do svojej pisárne a zavolal telefonicky číslo tridsaťdeväť.Tridsaťdeväť hovorilo s druhým. Zapálil si cigarku a pozrel jedným okom na svojho pisára Mórica Frieda.— Počujete, Fried, zoberte sa ihneď a choďte k Wassermannovi a povedzte mu, nech urobí už s tým žitom poriadok, ináč bude nariekať do smrti.Fried vyskočil a už bol za dverami.Geiger si pomyslel, že ozaj nebol potrebný pri jeho rozhovore s číslom tridsaťdeväť.O chvíľu zase volal tridsaťdeväť a teraz sa hlásila pani advokátová Grünová.— Tu Geiger. Prosím pána advokáta k telefónu. Príde hneď? To ho počkám, prosím, nech ma zavolá, keď príde. Ruky bozkávam, milostivá. Hja, máte krásny kožuch, smiem sa spýtať, kde ste ho kúpili a čo stál?Pani Melánia odpovedala.— — — Vy že ste chudobní a nemôžete si drahé veci dopriať? Nuž, len čo je pravda, tá bundička je za tie peniaze naozaj lacná. Ani nemôžem veriť, že by nestála viac aspoň o desaťtisíc korún.— — — Že treba vedieť kúpiť? Máte pravdu, máte pravdu.— — — Ľahko sa vám je smiať. Porúčam sa.Za niekoľko minút sa hlásil doktor Grün.— — — Moja úcta, pán doktor Grün. Prosím vás, pošlite mi, ak možno hneď, tých desaťtisíc korún, čo mám ešte u vás.— — — Z deväťdesiattritisíc korunovej požiadavky, ktoré ste mi boli zohnali od Schwarza, mám u vás ešte desaťtisíc korún, tie mi ráčte hneď poslať, lebo súrne potrebujem peniaze.— — — Že ste tie peniaze vyplatili? Komu? Ja som vám nekázal, aby ste ich vyplácali.— — — Neviem o ničom. Keď som vám ich kázal vyplatiť, musíte vedieť, komu ste ich dali a musíte mať od stránky poistenku.— — — Ja si tiež myslím, že sa vec nedá telefonicky vybaviť. Najmúdrejšie bude, keď ráčite prísť sám i s peniazmi.Salamon Geiger počul ešte v telefóne, že sa pani Melánia čosi spytuje svojho muža a že ten zavolal: „Nech ho šľak trafí“, i odcengal. Pomyslel si, ako ľudia rovnako cítia a rozmýšľajú, lebo on to isté povedal, keď videl, že ho Grün chce o päťtisíc korún opláchnuť. Teraz Grün doplatí na tú zábavku päťtisíc a to mu bude len na osoh, lebo si druhý raz dá lepší pozor, a to je ešte mladému advokátovi hodno tie peniaze.Za štvrťhodinu bol doktor Grün u Geigera. Obzrel sa po izbe a keď nevidel okrem domáceho iného, zvolal rozčúlene: — Pán Geiger, čo vám napadá, pýtať odo mňa tých desaťtisíc korún, veď viete veľmi dobre, že ste mi kázali dať ich doktorovi Bardóovi.— Ja som vám kázal dať ich dr. Bardóovi? A dali ste mu ich?— No, pravdaže som mu ich dal. Rozumie sa samo sebou, že som mu ich statočne oddal do grajciara.— Máte poistenku?— Smiešna vec. Úradník, ktorého podplácame, predsa nedá poistenku!— Máte poistenku odo mňa, že ste mi tie peniaze vyplatili?— Ale, pán Geiger, veď viete veľmi dobre, že sme sa tak spravili, že mi dáte poistenku, keď dám peniaze Bardóovi.— To môže každý povedať. Nemáte žiadne poistenky: plaťte, pán môj.— To je jednoduché vydieračstvo, pán Geiger. Ja vám tie peniaze nedám.— Nedáte? To je vaša vec. Však ich súd u vás nájde. Desaťtisíc korún ste ešte vždy hoden; však len bundička vašej peknej panej stála dva razy toľko. Hehehe, pán advokát!— Nuž to naozaj chcete odo mňa vydrieť tých desaťtisíc korún?— Podívajte sa, pán advokát, veci stoja takto: Však ste ma chceli dostať o päťtisíc korún? Áno, alebo nie?— Boh zachovaj! — odporoval advokát s tou najväčšou rozhodnosťou.— Keď nie, nuž nie. Nejdem sa s vami škriepiť. Ja som presvedčený, že ste ma chceli dostať o päťtisíc korún, ale sa vám to nepodarilo. Naopak, teraz vás ja dostanem o ne, a tak ste vy prehrali stávku. Predstavte si, že sme postavili tie peniaze na jednu kartu a vy ste prehrali. Druhý raz budete múdrejší. Peniaze bez poistenky nevydajte nikomu na svete, pán fiškál, nikomu! — dvíhal Geiger ukazovák pred jeho nosom.— Čo sa rozpučíte, nedám vám tých desaťtisíc korún, — kričal zúrivo Grün.— Zažalujem vás. Čo myslíte, že sa vám Bardó prizná pri súde, že dostal od vás desaťtisíc korún, aj keby ste mu ich boli dali? Nedajte sa vysmiať. Platiť, pane, platiť! — i urobil prstami na stole posunok platenia.Grün odbehol bez pozdravu. Keď behom týždňa neplatil, Geiger ho zažaloval. Pred termínom poslal Grün Geigerovi desaťtisíc korún, ale ten nebol s tým spokojný, žiadal i úroky a trovy.Keď Grün zaplatil i tieto, zhováral sa potom doma so svojou Melániou, ktorá v dôsledku toho rozhovoru odcestovala ku svojim rodičom. Trvalo celý štvrťrok, kým sa dala nahovoriť, aby sa vrátila.Ale najväčšmi prekvapil pána advokáta Salamon Geiger, keď prišiel jedného dňa k nemu a doniesol mu mastný proces.— Teraz ste už zmúdreli, tak sa môžem na vás spoľahnúť.Doktor Grün sa poškrabal za uchom, prijal právo a vyprevadil pána Salamona Geigera až na schody.[1]H. Heine— (1796 — 1856), vynikajúci nemecký lyrický básnik epochy romantizmu. Citovaná báseň je z Knihy piesní (Buch der Lieder 1827) a v preklade M. M. Dedinského znie:Si ako kvietok pekný,čistota, krása i jas;len čo ťa vidím, smútokdo srdca vplíži sa zas.Na hlavu Ti vložiť rukymi káže vnútorný hlas,nech Boh ťa uchová čistúa jasnú, plnú krás.[2]sangvinický— prudký, výbušný[3]gemacht(nem.) — platí
Nadasi-Jege_Obchody.html.txt
Z jablonky ožltlé lístočky padajú[1][2]Z jablonky ožltlé lístočky padajú,bo medzi ne vetry štipľavé fúkajú —fúkajú, hvízdajú — dolu ich zráňajú,na mladých šuhajcov jajkave volajú.Oj, smutno je jablonke bez svojich lístokov,lež smutnejšie rodinke bez svojich synčokov.Lastovičky štebotné svetom pozerajú,bo po holiach vysokých už mrazy padajú.Smutno vám je, lastovky, v šíry svet pozerať —nemožno vám, lastovky, vždy len tu lietati —ej, ani vám, šuhajci, vždy doma ostati.Lastovičky vysoko smutne štebotajú —A chlapci aspoň rúčkou na domov kývajú —rúčkou zakývajú, očkom zablýskajú,keď im to srdiečko ohne zožierajú.Lístočky lietajú horami, dolami,v štyri strany sveta tuhými vetrami —ej, ďaleko lietajú lístočky od stromu,lež sto ráz ďalej blúdia šuhajci od domu.Zahnal lístky vetríček do mora búrneho,hnala túžba šuhajcov do sveta šíreho.Ej, zle je tým lístočkom na zbúrenom mori —bo ich večne ten víchor v hlbinu zamorí;ale horšie šuhajcom v tom svete širokom —lebo na nich nepozrie žiaden prajným okom.Beda je tým rybkám — oj, beda bez vody —lež šuhajcom sto ráz väčšia bieda bez slobody.Ej, žiaľ je tým hrdličkám na suchej drevine,ešte väčší na svätej chlapcom zrúcanine.Smútok je bez mesiačka hviezdičkám bledého,väčší smútok šuhajom bez vodcu verného.Ej, kto slávne víťazí nad tým krutým žiaľom,kto sa nedá uchvátiť, nedá tým jeho prívalom,kto sa sveta neľaká — sveta neprajného:to je pravý hodný syn Kriváňa veľkého.Kto sa v svoj’ silách úfa, sväté má nádeje;ten je víťaz, tomu sa tá zora usmeje.A kto na zrúcaninách veľké sväté stavia,tomu sily Boh dodá, časy ho oslávia.[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Poézia mladosti / K mladosti.[2]Pod názvomPieseňako č. 3 vpísaná do Považia 1848, č. 21, str. 176 medzi Výbornejšie práce zo Života II, 1846/7. Rukopis Dobšinského. Jediný text.
Botto_Z-jablonky-ozltle-listocky-padaju.html.txt
Listy a zprávyRakúska. Z ViedneV najnovších časoch pozornosť celého, najmä lekárskeho sveta obracia na seba liek, para vzduchu (aetheru) sirkového (aether sulfuricus, oxydum aethilicum), ktorý človeku chromému, bolestnému donáša veľký úžitok a pri opakovanom skusovaní ktorého mnoho ráz sám som bol očitý svedok. Aether sulfuricus, veľmi tekúci, farbu nemá žiadnu — ako čistá voda — jeho vôňa ako aj chuť je ostrá, dosť príjemná. Preriecť nebude zbytočné dačo drahým rodákom o skusovaní novoutvoreného lieku. Aether sulfuricus sa vynašiel už v XVI. storočí a potreboval sa nedávno, ako počuť, jednou paňou v Prahe, ktorá pre dajaké bolesti spať nemohla; tá ho, aby ju omámilo a potom mohla zaspať, brala miesto ópia. Medzitým terajší úžitok vynašiel a do života uviedol v Amerike Angličan Jackson.[1]Na hlasy, ozývajúce sa zo všetkých strán o tomto znamenitom lieku, uzavrelo sa skusovať a potrebovať ho i na tunajšej univerzite v c. kr. všeobecnej nemocnici. Z tejto príčiny pán štátny radca profesor Wattmann dňa 29. m. m. urobil skúšku na ženskej, ktorá na spodnej škrani (čeľusti) mala zlú vyrastlinu (sarcoma[2]maxillae inf.) Tejto ženskej sa priložil stroj (ktorý nižšie opíšem) k ústam a ona po krátkom dýchaní tohoto parnatého vzduchu upadla do sna, v ktorom žiaden bôľ necítila, a v tomto omámení (Betäubung) jej profesor Wattmann vyrastlinu pekne-krásne vyrezal; že ale operácia dlho trvala, za trištvrte hodiny, bo sa medzitým znovu vsadiť musela zlomená pílka, ale za ten čas chorá bola prišla k sebe, vždy sa jej, dohromady spolu šesť ráz, parnatý vzduch dal dýchať. Po dokončenej operácii chorá vzbudená zo sna riekla, že nielen žiadnu bolesť necítila, lež že zakúsila najkrajšie sny a najmilšie city. Pravdaže, po operácii bolesť nemizne, ale najväčšie trpenie, ktoré pod operáciou panuje, sa predsa necíti. — Tá ženská teraz úplne ozdravieva.Stroj usporiadaný na dýchanie záleží z mechúra pozliepaného z pozlátkových lístkov, na diere je z dreva alebo z kovu pripravená cieva, ktorej vrchný koniec je širšie vyrezaný, aby sa tým ľahšie mohol priložiť k ústam, a žeby chorý takým činom svieže povetrie pomimo nedýchal. Okrem toho je na cieve kohút, aby sa tak otvoriť alebo zatvoriť mohla. Do tohoto mechúra sa cievou naleje tekúci vzduch, ktorý sa veľmi ľahko vyparí, potom sa mechúr rozdúcha a k ústam chorému priloží; zapchá sa mu prstami nos a tým činom je prinútený ťahať do seba paru z mechúra.Dýchanie parnatého vzduchu skusovali aj mnohí poslucháči lekárstva a jednohlasne vyjavili, že spočiatku cítili v prsiach ľahkú teplotu, ďalej povedomosť nestratili, bo počuli, čo sa okolo nich hovorilo, lež že necítili žiadnu bolesť, bo pichaní, šklbaní, štípaní, trhaní, áno, aj rezaní sa nehli, nebránili, ani len na obrazenú stranu neobrátili a neobzreli, že najkrajšie sny mali — akoby v povetrí lietali. K sebe prichodiac hneď hovoriť nemohli. Omámenie trvá dve-štyri až do šesť minút, čo sa však môže opakovať — ako sme to videli pri horespomenutej operácii. Zatým ich zaujala maličká slabosť, ale tá hneď prešla a nič zlého nenasledovalo.Medzi mnohými tento liek skusujúcimi mladými ľuďmi, ktorí sa ticho držali, našiel sa predsa jeden, ktorý kadenáhle prešiel do omámenia, taký sa stal veselý, že len tak cez stolce začal skákať, metal sa okolo ako blázon, a jednému, čo mu vodu podával, také zaucho ponúkol, že ten, aby ho nemusel prijať, prášil preč, akoby za ním strieľali. Po chvíli prišiel k sebe a rozprával, že sa nevýslovne dobre cítil, akoby vraj prášok bol a v neohraničenej prázdnine lietal. Medzitým on ako človek, nie ako prášok, lietal po škole.Už sa viacej skúšok robilo a dobre vypadli. A tak tento výborný liek zaujíma miesto ópia, ktoré vždy malo také zlé následky a napokon sa pre tie aj zanechalo.Ale zdá sa predsa, akoby tento tak výborný liek na všetky osoby rovno dobre nepôsobil, to je na osoby vo väčšom stupni choré na prsia. Tieto veľmi dráždi na prsiach, takže pre kašeľ a dráždenie vzduch dýchať nemôžu. Aspoň sme to tieto dni videli na istom chorom, ktorému sa mali trhať vyrastliny v nose (polypi narium). Ten mal dosť zlé prsia, pre kašeľ teda a dráždenie parnatý vzduch zniesť nemohol, a tak sa mu museli trhať len bez vzduchu podľa starej obyčaje.Ďakovať bohu a ďakovať tomu, čo ten liek uviedol do života. Krásny Jacksonov pomník budú slzy, ale radostné slzy bez bolesti vyhojených chorých.ChloroformAko o sírkovom vzduchu bolo spočiatku veľa kriku, tak teraz už všetko utíchlo, trebárs on ako skorej tak aj teraz v primeraný čas podaný, nedal cítiť ľuďom bolesti. Stá a stá len v tunajšej všeobecnej nemocnici boli pri omámení sírkovým vzduchom s prospechom operovaní. — Ale vymysleli voľačo lepšie od tohoto, a to takzvaný chloroform. Prvý ho na omámenie operovaných potreboval profesor Simpson[3]v Edinburgu. Vynájdený je Subeiranom a Lubim v jednom čase r. 1831. Jeho mená sú chloroformyllum chloroform, — dumas — formylsuperchloridum — berzelius — chloraetherid — mitserlich, ale obyčajne ho zovú chloroform. On je ako voda čistý, jeho chuť pálenčená, na jazyku len malá čiastočka už tuho páli, jeho príjemná vôňa mne sa zdá byť medzi smolou, pálenkou a citrónovým olejom. Špecifická ťažkosť[4]1,48. Čiastky, z ktorých je zloženým sú dve čiastky carbonium,[5]dve čiastky hydrogénium, šesť čiastok — volumina — chlórum. Podľa Leowiga sa takto pripravuje: tri funty vody sa zlejú a miešajú s dvoma funtami vínneho liehu (spiritus vini) to sa spolu s jedným funtom chlór. calcis[6]prepari, dva až tri razy vydestiluje, potom sa preparenie pretrhne, zmieša sa s vodou a zase preparí s kyselinou sírovou (acid. sulf.)Čím sírkový vzduch prevyšuje, je to, že vraj skorej omámi — hoci som to pri každom nezbadal. — Omámený, keď raz príde k sebe, nie je tak dlho vo vytržení ako pri sírkovom vzduchu a nebalácha tak veľa smiešneho do sveta. Prsia nedráždi. Lepšie sa dá dýchať; už pre jeho lepšiu vôňu a chuť ho chorí radšej berú. Nenasleduje po ňom hlavy bolenie — čo bolo aj pri éteri málo vídať. — Nesmrdí tak dlho z úst, ale skoro vypáchne. Vidí sa aj akoby ten sen bol[7]napospol z chloroformu veselší ako z éteru. Tomu ti napríklad nohu pília a on si dáku polku spieva, tomu nos režú, on sa smeje, akoby to bohvie aký žart bol, až sa mu tak brucho trasie, tam zase jednému ohnivým železom na krku ranu pália, za ten čas sa ti on s dákym hostinským alebo hostinskou žartuje. Či je to nie veselo, keď nebožiatka pod najväčšími mukami spievajú? Čože, chceme viac?*Brezno počiatkom júlaVpravde, kto nosí lásku v svojom srdci za národ, ten čím viacej posvätencov chrámu slovenskej Thalie[8]nachodí, tým viac sa tešiť bude. Za blízkym nám Tisovcom a Ratkovou pokročili aj Slováci v susednom Hronci, osade to značnej, obydlenej samými komorskými hutníkmi,[9]strojníkmi a úradníkmi, a predstavili nám obľúbenú veselohru „Drotára“[10]dňa 1. júla. Ešte koncom minulého mesiaca pozývali nás k tomu vkusné tlačené lístky a na určený čas ponáhľali sme sa do blízkeho Hronca. O ôsmej hodine večer hrnuli sme sa do divadelnej, len k tejto príležitosti pripravenej dvorany; tu nás prekvapila vhodná usporiadanosť priestoru, nával prednejšieho i pospolitého obecenstva hrončianskeho, opona ozdobená známym baníckym heslom „Glück auf!“, korunou a odznakmi hutníckymi. Nato zaznela milozvučná hudba a začalo sa hrať divadlo. ÚlohuRozumnéhohral p. Frič dobre, len porekadlo „To je hrúza!“ mal niečo energičnejším názvukom prednášať;Ernestapredstavil p. Langer zdarile.Ľudmila, panna Vraždiaková, prívetivým a srdečným prednášaním obecenstvu milou sa stala;Marína, panna Chudíková, tak rezko štebotala ako nejaká vycvičená herkyňa;Zalevský, p. Prukner, vystúpil ako dobrý pedagóg a svojou taktikou, ktorou tak ľahko ťažkú úlohu predviedol, získal si chválu;Drotár, p. Vančo, zvlášť spevom naše srdcia pohýnal;Doboši, p. Kramárik, dobre predstavil odrodilca;Mauschl, p. Sokáč, postavou i držaním sa, židovským prízvukom i extemporizovaním pohol nás k smiechu, až sme toho mali i viac ako dosť — iste by sa turčianskemu Spitzerovi vyrovnal;Komisár, p. Pobožný, vystúpil ostro a prísno;Johann, p. Nemky, šelmovskou komičnosťou zabavil nás znamenite;Kuchárka, pani Poliaková, priskoro nám zmizla z divadla; pre jej dobrú hru i ďalej by sme ju na ňom radi boli videli. — Predstavenie celej hry, bez značnejších omylov predvedené (čo je pri takýchto napochytre usporiadaných hrách vždy veľká cnosť), neminulo sa u obecenstva s účinkom, takže na žiadosť mnohých o dva týždne sa má opakovať. Sláva hrončianskym Slovákom a Slovenkám, že nám túto radosť pripravili!Pritom si ešte len to vzdýchnuť musíme: škoda, bože, nášho breznianskeho divadla! Máme tu pekne pristrojené dosky, osobitého správcu pre slovenské divadelné hry, obecenstvo žiadostivé hry — a predsa sa slovenského predstavenia dožiť nemôžeme. Patriotizmus (vlastenectvo) má byť tomu na závade. Preboha, nezmýšľajte tak! Dobre pochopené vlastenectvo v Uhorsku je to: aby Maďar ostal Maďarom, Slovák žil ako Slovák, a nie ako spotvorený odrodilec! Čímže bude ten ľud slovenský v Uhorsku bez reči a bez vzdelanosti svojskej, národnej? Len suchá haluz na kvitnúcom strome; len mŕtvy úd na tele vlasti, z ktorého celok úžitku nemá — ešte mu bude na závade. Pravý teda patriotizmus nech je založený na základe spravodlivom, na uznaní každej národnosti. No ale máme nádeju, že takéto lepšie myšlienky prebijú sa do života a z vlasteneckej horlivosti dosť skoro i v Brezne i inde obecenstvo podá znaky slovenského národného života.*Brezno 1. augustaNaši ochotní ochotníci v Hronci nám podľa všeobecnej žiadosti pätnásteho pred mesiacom opakovali hru „Drotár“, a kus nad očakávanie dobre vypadol. Toto vydarené hranie tým väčšej chvály zasluhuje, že okrem jedného žiaden z hercov nikdy predtým na doskách nevystúpil, ba mnohý ešte ani divadla predtým nevidel. Bolo tu vskutku vidno krásne, prirodzené herecké vlohy; najmä úloha Ernesta a sluhu Dobošiho bola hraná s vrodenou už bystrosťou a k tomu zrodenými darmi. Obecenstvo bolo prehojné; dostavil sa znamenitejší počet zvlášť komorského úradníctva. Toto chválitebné podujatie máme čo ďakovať nadovšetko veľkomožnému a dôstojnému p. Hromadovi, kanonikovi a hrončianskemu farárovi. On tým strojcov a robotníkov v nedeľu a sviatočný čas chce od hostinca odtiahnuť a chce v nich vzbudiť chuť ku krajšiemu životu, podávajúc im spolu príležitosť, ako by sa pri roztomilej zábave i krasocit i láska k národu mohla v nich vzbudzovať. Sláva mu za to! Živili i naši ochotníci! Kto môže, toho vyzývam, aby túto novú spoločnosť napomohol dobrými divadelnými kusmi a knihami.Že sa tu nie ináč len ako Slováci cítime, to nám myslím nik za zlé mať nebude. Ich Excelencie, páni biskupi Strossmayer[11]a Šaguna,[12]zmužile sa postavili oproti chtivosti podrobenia národa slavianskeho a rumunského v Uhrách. Hromovité „živio!“ v srdciach našich sa im ozvalo. Ale aby sa to lepšie ukázalo, ako s nimi súhlasíme, tak sme im odtiaľto poslali poďakovacie adresy, spolu i osvedčenie na Jeho Excelenciu p. ministra Nádasdyho,[13]že sa vskutku ako Slováci, a nie inak cítime. Tieto adresy boli opatrené menami jednotlivcov všetkých stavov. Pevne sme presvedčení, že sa takto i na iných stranách Slovenska dialo (i v Turci. Red.). Hore sa, Slováci, hore; už sa jasnia zore. Buďme statoční Slováci, aj opravdivý Maďar nás za to radšej mať bude, ako čo by sme hliveli v ustavičnom odrodilstve!*Brezno 7. októbraVčera večer sme boli príjemne prekvapení divadelnou hrou„Veta za vetu“,[14]predstavenou od ochotníkov. Trebárs pre mladistvý zápal ochotníkov sa ten kus hral nanáhlo, bez mnohej priberačky, a tak nebolo času okolité obecenstvo o tom upovedomiť, predsa hosťov, a to vyberaných z vyšších a vzdelanejších tried, sa početne zhromaždilo. Silám ochotníckym, niektorým na to ešte primerane nezvyklým, hra dobre vypadla a obecenstvo uspokojila, ba áno prekvapila, a v ňom všeobecne tú túžbu vzbudila, aby sa mu čím skorej zase takáto národná zábava pripravila, čo ako počujeme sa má stať nezadlho. Čo sa ochotníkov týka, to nad všetkých zbehlosťou a smelým, vybrúseným vystúpením vynikal sluha — pretvorený pán. Svoju úlohu výborne hral! No ale od takého starého — ale nie vo veku, lež v živote ochotníckom — a vycibreného hráča inšie ani očakávať sa nemohlo. — Starý pán, hoci prvý raz vystúpil na brvná, tiež smelo hral a vyvinul znamenité herecké dary. Kus spozdilejšia reč a tiež také pohyby neboli by mu predsa bývali na škodu. No ale nájdu sa aj starí páni živej krvi a bystrých posunkov. — Tešíme sa veľmi na toho pána, čo v tom významnom, mnoho sveta skúsivšom bielom kabáte[15]trčal, že ho skoro vidíme vystúpiť v novej hre; bo aj o ňom si to sľubujeme, že nám z neho vykvitne dobrý herec. —Komorná— pretvorená slečna — nám už z predošlých podarených hier známa, živo a veselo hrala; prosíme ju tiež úctivo, aby aj druhý raz vystúpila. —Pán mladý zať a slečná nevesta, prvý raz vystúpivšia, mali síce úlohy tvrdé, ako sa povedá, nevďačné — ale to nič nerobí. Len im odporúčame uviesť do hry viac života a pohyblivosti; nadovšetko slečnej neveste radíme hlasitejšie rozprávať a na moduláciu hlasu pozorovať. — Vcelku však berúc ohľad na krátky čas k príprave, na z väčšej stránky nezvyklé osoby, hore spomenutý kus veľmi dobre vypadol. Po divadle nasledovala tanečná zábava, ktorá potrvala do polnoci. Len jeden hlas sa tu u nás ozýva, aby sa hry častejšie opakovali, a to v dni nedeľné alebo sviatočné, aby do divadla mohli prísť i tí, čo v stredtýždňa sú zaneprázdnení prácami. Teda vďaka pp. ochotníkom za divadelné predstavenie a prosba o nové!*Brezno 26. októbraČo sme si tak túžobne žiadali, toho sme sa predošlú nedeľu dňa 23. bežného mesiaca dočkali. Naši ctení ochotníci hrali v tento deň večer z Kotzebueho[16]preloženú veselohru„Zmutky“; kus to veľmi zábavný, plný žartu a vtipu. Osoby boli Pán Hvizdák a jeho manželka, Kunigunda, Ľudmila, Major, Stonoha, vetroplach a malý sluha Miško. Úlohu ospalého, len po svatom pokoji túžiaceho Hvizdáka tak dobre pochopil a hral p. J. P., spolusprávca nášho slovenského divadla, že sa to môže považovať za non plus ultra dobrej hry; vskutku akoby bol býval učencom viedenských hercov Scholtzeho, Rotha alebo Treumanna. Každé jeho hnutie, každé slovíčko sprevádzalo obecenstvo chutným smiechom. Predstavovateľka jeho manželky i teraz známu zbehlosť hereckú v plnej miere dosvedčila; život a nenútenosť hry, vyjadrenie a výjavy náruživobti (hnevu) sotva by kto druhý bol tak dôkladne predstavil. Pri prvých slovách a pohyboch prezradila, čo je: jej herské držanie sa, jej rozkazujúci hlas ukazoval, že je neobmedzená veliteľka a samovládkyňa v dome. V úlohe Kunigundy prvý raz vystúpivšia slečna, rodená Češka, ako svojou osobnosťou a bystrou hrou, tak i utešeným gitarou sprevádzaným spevom: „Kde domov můj“ nás očarúvala. Podobne predstavovateľka Ľudmily ako predošle tak i teraz nás príjemne zabavila. Aj ostatné úlohy boli znamenite vyvedené; ba i Miško (preoblečená mladá slečinka) tak dôrazne a hlasite rozprával, ako by sa od takého malého a mladého Miška sotva dalo očakávať. Hra uspokojila[17]: čoho najlepším svedectvom je to, že i tí, ktorí slovenské zábavy nie najprajnejším okom sprevádzajú, nemohli sa jej dosť nachváliť. Cigáni, k tejto príležitosti zjednaní, ako pri divadle, tak i pri nasledovavšom nato tanci nemálo dopomohli k zábave dobrou hudbou. Peňažitý výnos pri predošlej obnášal vyše štyridsať, teraz vyše 55 zl. Zvyšok po odrazení útrat má sa vynaložiť na opony, lavice a inší divadelný riad.Po takom skvelom výsledku slovenských hier opovažujeme sa vysloviť naše žiadosti. Prajeme si, aby sa čo možná národné (nie z cudzích rečí preložené) kusy dávali a s nimi rečňovanky, spevy a keď možno i hudba spájala; lebo i to veľmi dopomáha k pozdvihnutiu mravov, vkusu a národnosti. Ďalej by bolo dobre, keby sa na pamiatku zhotovilo divadelné album (pamätník), do ktorého by sa zapisovali predstavované kusy, mená ochotníkov a iné pamätnosti divadla. Napokon za dobré držím, aby sa po vyplatení terajších útrat založiladivadelná knižnica. Konečne prosíme, aby nás veľactení ochotníci ráčili čím najskôr zase obveseliť slovenským divadlom. Počuli sme zvoniť, že sa to vskutku má stať.Horeže sa, hore, už sa jasnia zore!Národní VětínBrezno. (Divadlo. Lit. spolok)Našinci obyčajne len slzy ronia, a to málokedy z radosti, obyčajne len zo žiaľu. Preč tie slzy, radšej sa do práce! My vám nič slzavého nepovieme, radšej dačo potešiteľného. — Po Vianociach hrala tu u nás školská mládež (medzi ňou sa našli aj dospelejší) divadelný kus, ktorý k spokojnosti prítomných a k ľútosti neprítomných dobre vypadol. — Dňa 13. januára ale známi nám už ochotníci v susednom Hronci, pracujúci ináč vo velikánskych železných dielňach ako modelári, zámočníci, mechanici atď., hrali pred hojným počtom i z Brezna dostavivšieho sa obecenstva „Inkognito“. Nejdeme kriticky rozoberať hru jednotlivcov; hrali oni všetci podľa svojich síl dobre. To jediné im radíme, aby cudzojazyčné slová, ktoré dobre vysloviť neznajú, ako „terrain“, „Don Quijote“[18]a pod. sa naučili pravo vyslovovať od zbehlého jednotlivca, bo to nemilo uchu, keď sa tak vyslovujú, ako sa píšu. Za túto zábavu úprimne a úctivo ďakujeme po prvé dôst. p. kanonikovi Th. Hromadovi ako povzbuditeľovi k týmto hrám, potom p. Fričovi, mechanikovi, ako divadelnému správcovi. Sú to zábavy, ktorými i obecenstvo i herci sa vzdelávajú a od daromného márnenia času po krčmách odťahujú. Teda len veselo, šuhajci! Že sme vám z Brezna už aj úlohy poslali, teda onedlho zase dačo čakáme. — Toľko o nás tu.Len jedno slovo chceme povedať k širšiemu a ďalšiemu obecenstvu. Nože, mužovia naši, nože ten Tatrín,[19]lebo už pod akýmkoľvek menom, slovenský učený a či literárny spolok — vzkrieste. My stojíme k práci a k obetiam napohotove!*Z BreznaKým sa teraz po svete boje perom i mečom o národné práva vedú a škriepky stoja o národnosť, my ideu túto pri tichosti uskutočňujeme. Nepočujeme, že by o tomto čase kde inde na Slovensku hrali národné divadlá; iba u nás dňa 14. apríla naši neúnavní hrončianski ochotníci, zväčša mechanici pri tamojších komorských železodielňach, obradovali nás slovenskou hrou, predstavivši nám poznovu „Drotára“. Že kus primerane silám dobre vypadol, netreba nám obšírnejšie dokazovať. Prosíme len, aby už raz bol aj druhým kusom zamenený; lebo trebárs je sám v sebe výborný, predsa o divadelných hrách platí vždy to, že varietas delectat.[20]— Počujeme, že hrončianske divadlo náš horlivý národovec dvojctihodný p. Samuel Chalupka obdaroval dobrými českými divadelnými kusmi. Živio![1]Charles Thomas Jackson(1805 — 1880) — americký lekár a prírodospytec. Za vynález éterizácie, ktorý tu Zechenter opisuje, dostal peňažnú odmenu francúzskej akadémie.[2]sarcoma(gréc.) — nádor, rakovina[3]James Young Simpson(1810 - 1870) — anglický lekár, r. 1847 užil Mortonovu éterovú narkózu a koncom toho roku i chloroform.[4]špecifická ťažkosť— špecifická merná váha[5]carbonium— uhlík,hydrogenium— vodík,chlorum— chlór[6]chloratum calcis— chlórové vápno (látka pri účinkovaní chlóru na vápenatý hydrát)[7]Predošlej jari štiavnickému haviarovi nos od raka zožieraný rezali, rozumie sa, pri sírkovom vzduchu. Hej, ale tento náš Štiavničan robil paskalu! Klial nás, potom, keď mu to nestačilo, aj teremtete si na pomoc vzal, rukami šibrinkoval, že sa všetci blízki museli odpratať. Zatým sa utíšil, operácia sa odbavila a príduc k sebe o operácii a svojom škreku nevedel ani mak. Chcel si utrieť nos, tu nosa nič. Pozdejšie mu nos z čelovej kože spravili a prišili, ktorý sa aj prijal![8]slovenskej Thalie— v prenesenom zmysle divadla. (U starých Grékov sa tak menovala jedna z deviatich Múz, ochrankyňa divadelných hier)[9]komorskými hutníkmi— zamestnanými u komory, čiže na štátnych majetkoch[10]veselohru „Drotára“— od Jána Palárika (1822 — 1870), kat. farára, slovenského buditeľa a spisovateľa, najúspešnejšieho slovenského dramatika v časoch Matice slovenskej (starej)[11]Dr. Josip Juraj Strossmayer(1815 — 1905) — kat. kňaz, od r. 1849 biskup v Djakove, chorvátsky politik, národný buditeľ a mecén. Opätovne sa verejne zastával aj Slovákov.[12]Andreiu Saguna(1809 — 1873) — pravoslávny kňaz, buditeľ a politický i teologický spisovateľ uhorských Rumunov. Od r. 1848 arcibiskup-metropolita rumunskej pravoslávnej cirkvi v Uhorsku, ktorú sa mu podarilo oslobodiť z područia srbského patriarchu v Karlovciach[13]gr. Fraňo Nádasdy(1801 — 1883) — zastával vysoké štátne funkcie, od r. 1857 bol členom viedenskej ríšskej rady a do r. 1860 bol i ministrom spravodlivosti v habsburskej ríši[14]„Veta za vetu“— táto veselohra vyšla pôvodne v Sokole VIII, 1869, č. 8 — 10. Napísal ju Daniel Miloslav Bachát (1840 — 1906), ev. farár a naposledy biskup banského dištriktu (v Budapešti), slovenský básnik a spisovateľ.[15]v bielom kabáte— rozumej vojenskom, aký nosili vo vtedajšom rakúskom vojsku[16]August Kotzebue(1761 — 1819) — nemecký básnik, veľmi plodný spisovateľ a dramatik. Veselohra Zmutky neuvádza sa v Riznerovej Bibliografii, takže asi nešlo o tlačený preklad, ale iba o rukopisný.[17]Dostali sme aj z inej strany od p. M. B. veľmi prajné posúdenie tejto hry, ktoré že sa s týmto v podstate zrovnáva, na tento čas vynechávame; ale p. M. B. prosíme o ďalšie dopisy. Čujeme tiež, že sa v Hronci zase k divadelnej hre pripravujú; prosíme o zprávu svojím časom. Red.[18](franc.)Vyslov: terén,(špan.)Vyslov: Don Kichot.[19]Tatrín— spolok pre slovenskú osvetu (predchodca Matice slovenskej). Založený bol r. 1844 v Lipt. Mikuláši, ale do r. 1848 nemohol dostať úradné potvrdenie, takže v tom roku zanikol. Bol to prvý spolok so slovenskou (štúrovskou) úradnou rečou.[20](lat.)Zmena je milá.
Zechenter-Laskomersky_Listy-a-zpravy.html.txt
Doba od mojej ženby až po môj odchod z Brezna do KremniceNadišiel teda deň, keď po vyše tridsiatich troch rokoch môjho neviazaného živobytia moje krídla mali byť obstrihané — deň 14. februára. Hneď za rána pobrali sme sa s Milkou na sánkach do Spišskej Belej na spoveď a prijímanie. A tu hneď, ako sme sadli na sánky, hrozilo nám nešťastie. Otvorili nám dvorné dvojkrídlové vráta, opatrené dlhým, silným záporom. Vtom, ako pohonič rušal, vietor rýchlo zahnal vráta nazad, a ak v tú chvíľu Milka nevyskočí, bol by ju silou hnaný zápor zronil a možno jej kosť dolámal — lebo sedlisko pod ňou špatne dotrhal. Ja som celkom zmeravel a trvalo to až k potoku, kým sme sa zdesení uspokojili. No chvalabohu, zápor mi nezranil nevestu, a tak prišli sme šťastlivo do belianskeho kostola. Tu bola slávnosť sv. Valentína, spojená s procesiou. Ľud obetujúc točil sa okolo oltára. My sme sa ospovedali, potom sme poprijímali a raňajkovali sme podľa testininho návodu u richtára Lerscha.Navrátiac sa domov, už sme tam našli došlých pres poľných hostí, ktorých počet sa do poludnia ešte vždy množil. Ba i po obede dotiahli ešte dajedni ďalší hostia a z blízkeho okolia nahrnulo sa ich moc. Ja z mojej stránky som si žiadal, aby sa náš sobáš odbavil čo možno v malom kruhu, a počiatkom tak bolo dohovorené; ale tesť, stojac s mnohými v obchodnom styku, dal sa ináč nahovoriť, a zišlo sa do šesťdesiat hostí, čo nezodpovedalo môjmu vkusu a želaniu. Ale čo som mal robiť, keď sa už raz tak stalo. De gustibus non est disputandum.[1]Doma sme už našli slúžneho Gusta Kubínyiho z Hnúšte, Bihary Lajoša, úradníka železného závodu z Jelšavy so sestrou Marinou, Milkiných bratancov a sesternicu. Táto poriadna Marina pozdejšie sa vydala za istého Császára, bohatého, ale veľmi jednoduchého gazdu v Gemeri. Zdediac pekný majetok po tomto krátko zatým zomretom zrelom mužovi, vydala sa za Pop-Bilkeja, podsudcu, znamenitého vetroplacha.Došiel ďalej z Brezna môj úprimný priateľ Janko Čipka so svojím bratom Natanaelom, Milkiným to krstným otcom. A keď popoludní podochodili okolití hostia, hučalo to domom ako pred rojením v kláte. Medzi týmito ako mne bližší sa vyznamenali: Benjamín Zörnlaib s paňou a svojou švagrinou, Kuchinkovou vdovou. Stará pani Majovská pre vysoký vek a slabosť neprišla.Bol tam istý Herman Görgey,[2]muž požívajúci veľkú dôveru, ktorému sa všetko s úctou klaňalo, bývalý a na Slovensku kedysi dobre známy krutý honvédsky major, na ten čas správca kežmarskej sporiteľne. Tento zvelebovaný pán žil skvele a svojou štedrosťou a skvostom utvoril si — ako to tak často býva — z ľudí, zvlášť potrimiskárov, veľkú klientelu, až konečne, keď najavo vyšlo, že jeho nádherný život korenil v banke a on do šesťdesiattisíc jej kapitálov zmárnil, vyplazili jeho plaziví ctitelia oči a jazyky a účastníci banky a či sporiteľne mali česť tú škodu cez dlhé roky znášať v zoslabnutých účastinných údeloch. Tento pán, tak sa zdá, v r. 1848 dal obesiť dvoch inteligentných mladíkov[3]v Kremnici na humne pri piargskej ceste. Táto rozprávka síce vonkoncom nepatrí k mojej svadbe, ale som ju predsa pri tejto príležitosti chcel pripomenúť, keďže som tú osobnosť mal možnosť vidieť. Ďalej bol prítomný beliansky evanjelický farár Máday[4]— malý, územčistý ryšavý chlap, pozdejšie superintendent, veľký odporca Kuzmánym a Hurbanom uvedeného patentu atď. — Bola to dosť únavná úloha byť všetkým príchodzím predstavený, byť každým uvítaný a každému na láskavý príhovor slúžiť zodpovedajúcou vľúdnou odpoveďou, a to prevažne hosťom, ktorých som ani pred sobášom ani po sobáši nevidel, ktorí mi teda boli celkom ľahostajní. No potom už tam kdesi vážne matróny brali moju Milku do cviku, obliekajúc, pristrojac ju k sobášu. Bola oblečená do svetlomodrých šiat. Ja som stiahol na seba rovnošatu vtedy takrečených bach-husárov[5]so zelenými výložkami, u kossuthovcov nenávidenú, ale keď sa k nej dostali, aspoň vo väčšine, vďačne ju nosili. Brat Adolf hodil sa do svojej, tu iste málo videnej zvláštnej banskej rovnošaty: zelený klobúk bez striešky so striebornými pasamenty,[6]čierna, aksamietom vyšívaná ľahká saská košeľa so striebornými ozdobami a striebornými odznakmi dvoch banských kladiviek na zelenom baršúnovom nákrčníku. Čierny srňací banský remeň s liskavým remenným pásom, veľkou striebornou sponkou s pozláteným orlom. Biele súkenné nohavice a ťažká šabľa s veľkým ručným košom, a v ruke pekný čierny banský čakan v podobe palice. Stiahnutý, ako som bol, aby som si háby nepokrčil, nesadol som do sánok, ale som si stal na sánky, Milke za chrbát. A tak o piatej hodine popoludní pohli sme sa do kostola v Krížovej Vsi, kde nás farár Jurkovič, potomný spišský kapitulník, zosobášil.Obecenstva okrem volaných bolo z obcí, ba i z Belej, zvedavých dosť — až sme sa museli k oltáru pretisnúť. K sviatosti zasnúbenia musel som si šabľu odpásať. Až po odbavenie ceremónie podržal mi ju brat Adolf. Sobášil nás Jurkovič, a keď pýtal svadobný prsteň, prsteň mi vypadol na zem a s hlasitým cvengotom skákal po skalnatej dlážke, kým sa mi ho podarilo chytiť. Niektorí v tom videli nepriaznivý príznak, ale chvalabohu mýlili sa i v tomto prípade. Keď sme vyšli z kostola, pristrojili nám prekážku pretiahnutým motúzom, a ako to už v obyčaji, museli sme sa vykúpiť položením obolu[7]na tanier. Nechýbali ani Cigáni, ktorí vraj v dobroprianí bývajú šťastlivými a radi videnými.Po ukončených, pre moju budúcnosť veľa významných cirkevných obradoch nasledovala zo všetkých strán celá záplava blahoželaní a rúk stískaní, a hoci dobre mienené, pre toľké opakovanie stali sa únavnými. Ale boli predsa znesiteľnejšie ako prenikavé výjavy pred sobášom: totižto pri odberačke a pri rodičovskom požehnaní. Je to vážny krok, je to tá železom viazaná, siedmimi zámkami opatrená kniha budúcnosti. Tu sa tváre dĺžili a slzy vykrádali, a nastala hlboká tíšina. Mne sa tu matkinho požehnania nedostalo, ale stalo sa to pred odchodom doma, a to druhé sa doplnilo vrúcnou modlitbou mojej dobrej, srdečnej mamy.Hostia sa medzitým rozkrákorili po izbách, besedovali a ako oblaky na oblohe to sa do skupín podľa vôle a náklonnosti zbierali, to zase, krútiac sa z miesta na miesto prechodili. A my novomanželský párik — ako to už býva, a pri riadnom stave ani ináč byť nemôže — boli sme strediskom slávy a vyznačenia dňa, keďže sme my boli príčinou všetkého toho ruchu.Kým sme si teda celá spoločnosť po ukončených cirkevných obradoch hoveli, našej (to jest mojej) pani testinej sa hlava kúrila, a nie menej jej podriadeným orgánom tamdole v kuchyni. Už vychodili hore schodmi na poschodie širokým pitvorom, takrečeným (a to nesprávne rečeným) „palácom“, rozličné pečienkové pachy, a sluhovia s rozpálenými tvárami mrvili sa hore-dolu. Darmo je, človek ostane vždy len materialistom; akoby nie, keď i pri najintímnejšej, najútlejšej srdcovej záležitosti žalúdok svoju úlohu nezamešká predstavovať, ba všade sa so svojimi banketmi dopredku tisne; možno je to preto, že tak blízo srdca leží. Však sa povedá, keď kto chce veľký stupeň lásky chápavo vyjadriť: až na zožranie ho rád vidím. Je v tom hodný kus kanibalizmu, nuž ale je to tak.Vo veľkej dvorane druhého — len uhlami a tam jednými dvermi s týmto spojeného, ale omoc staršieho domu boli prichystané stoly na olovrant. Povolaní na hostinu, poberali sme sa húfne ta. Na dvorane bolo vidno starobylosť: steny priestranného teremu boli zdobené väčšími-menšími skrinkami, krášlenými točenou, rezanou robotou, povala bola potiahnutá pekne strojenými brvnami i doskami a všetko toto, ako i skrinky, boli obtiahnuté bielou farbou. Kachle starej formy. Pretože dvorana ležala k priestorom novšieho domu asi o tri stupky nižšie, mnohým hosťom pri vkročení na toto znížené miesto zuby hrkli, ak do jazyka nesekli. Povesť, za ktorej pravdu ručiť nemôžem, hovorí, že sa v tomto dome, ukrývajúc sa, pobavil za krátky čas v mesiaci novembri 1714 preoblečený švédsky kráľ Karol XII.[8]po svojom úteku z Demotiky pri Adrianopoli (Odrin) v Turecku, odprevádzaný jediným svojím plukovníkom Düringom. Bolo to teda ešte v ten čas, keď tým panstvom vládla rodina Horvát-Stančić[9]de Gradec. Táto rodina pochádzala z Chorvátskej, ako to i meno dokazuje, a osadená bola v 15. storočí za vojenské zásluhy uznanlivým panovníkom v týchto krajoch. Ich velikánske majetky rozprestierali sa na široko-ďaleko po poľských hraniciach až do Šariša. Horvátovci potom podľahli vplyvu reformácie a stali sa tiež známymi v histórii protestantizmu. Táto rodina rozvetvila sa časom do rodu barónov Paločajovcov, o ktorom sa hovorilo, že vládol deväťdesiatimi deviatimi obcami, potom do rodu Szirmayovcov, stadiaľ Mednianskych a Mariássych. Tieto majetky sa zväčša roztrieskali vo väčšie-menšie chlpy. Tesť ako prenájomník Strážok (Neere) — vtedy poddanstva Szirmayovského, teraz majetku baróna Mednianskeho — prevzal asi v roku 1853 Krížovú Ves, Mariássovský majetok. Tento Mariássy, strašný márnotratník, prišiel o všetko. Krížová Ves prišla na bubon a tesť ju kúpil za 63 000 zlatých km. A keď sa po skončení strážskej árendy sem presťahoval a si veci múdro, prakticky zariadil, dal si majetok komasovať, stál na pevných nohách. Stal sa z jednoduchého mäsiara árendátorom a z árendátora stal sa rozumným, usilovným, ale i majetným vlastníkom pekného panstva. Predošlý majiteľ, po mene povestný Mariássy, dostával od masy — čiže od rodiny Mariássyovskej — na výživu svojmu stavu vonkoncom nezodpovedajúcu sumu, denne 20 gr. km. (asi našich 70 babiek). Niekoľko veľkých maľovaných obrazov viselo na „paláci“ a v „dvorane“: ženské v úzkych, striebrom vyšívaných stanoch, so širokými, sudu podobnými kytľami, vlasy podobné kvetníku, dovysoka našuchorené a perlovými nitkami popretkávané. V rukách držia ružové puky, akoby sa báli, že ich popichajú. Boli to meravé figúry, drevenoaristokraticky vypnuté. — Maliarska práca veľmi pochybnej ceny.Tu teda sme zasadli ani kavky na oráčiny okolo hojne naložených stolov. My mladomanželia — prirodzene — zaujali sme vrch hlavného stola. Hovor sa kus utíšil, bolo počuť len hrmot jedácich nástrojov, kroky natrhnutých obsluhovateľov, a potom klopot zubov. Ako rástli v žalúdku vrstvy donášaných jedál, polievané hojným vínom, rástol i šumot rozličných hlasov a veselosť rástla. A keď sa už prvá pečienka — tuším prasacina — na stôl priredikala, povstal malý, okrúhly, červenovlasý Máday a spustil krátku jadrnú reč na zdravie mladomanželom. Ďakujúc nakrátko rečníkovi, pripil som na zdravie dvom vážnym, milovaným osobám, nemohúcim osobne sa zúčastniť pre vysoký vek a slabosť — matkám: mojej tam v teplom kútiku v Brezne a pani Anne Majovskej v Kežmarku. Nasledovali ešte mnohé, obyčajne veselé zdravice.Keď už i v žalúdku i pod dáškom toho dosť bolo, rozputnalo sa zasadnutie, a kým sa staršie pokolenie bavilo pri dolevkoch, mladšie sa hrnulo do salónu, už medzitým vyprázdneného, berúc sa pri hudbe klavíra do plesu. Večer, v noci sa prespolní hostia odpratali domov, mládež tancovala ďalej. Proti ránu vystávala i ona a tratila sa. Ja do špiku unovaný, ospanlivý, hodil som sa oblečený, ako som bol, v bočnej izbe do pohodlného širokého stolca. Keď asi po hodinovom odpočinku otvorím oči, sedí oproti mne, ešte v svojej parádnej rovnošate, s otvorenými ústami, nosom obráteným do povaly, nohy v bielych nohaviciach na severnú a južnú točňu rozvalené, odfukujúci môj brat Adolf.A už zase v dome na všetky strany šumelo. Hneď prikvitla i pani testiná, aby sme sa riadili, že bude treba ísť do kostola na omšu, ktorá sa kvôli nám mladomanželom bude slúžiť. Slúžiť ju mal môj priateľ, kaplán Ján Štíl. Keď sme sa napochytro naraňajkovali, šiel som hľadať kaplána a našiel som ho. Vybrali sme sa asi pätnásti do kostola.Idúcky s mladou nevestou pod pazuchy, zazrel som teraz po prvý raz erb nad vchodom do kostola, v priečelí veže: z jednej strany mesiac, z druhej strany hviezda, a tento erb ma živo upomínal na chorvátsky pôvod rodiny Horvát-Stančić-Gradecovskej, keďže mesiac a hviezda nachádzajú sa v chorvátskom krajinskom erbe, a v čas môjho bavenia sa v Chorvátskej stá a stá ráz som mal príležitosť vidieť vo vlasoch vlasteneckých Chorvatíc, takrečených Ilýrok, skvieť sa ozdobou na strieborných ihlách tento odznak. Počul som potom, že tento kostol, patriaci vlastne ako fília pod kežmarskú faru, ale spravovaný farou belianskou, ako jemu bližšou, už v 14. storočí jestvoval a patril pod správu rádu jeruzalemských kanonikov, prebývavších v Slovenskej Vsi. Mali povinnosť každú hodinu vo dne v noci striedavo sa schádzať k pobožnostiam na chóre. Aby ich zvolávajúcim bombálajúcim zvonom nebolo okolie znepokojované, ten zvon mal na sebe priliehajúci pokrovec, aby hlas zvona umiernil. Keď som tam bol, ukázali mi ho — bol z červeného baršúnu. V slovenskoveskom kostole videl som na oltárnych krídlach drevenú rezbu zo 14. storočia, ktorá sa navlas ponášala rezbe v nemeckom kostole v kaplnke sv. Barbory v Banskej Bystrici, akoby ju jeden a ten istý majster bol vyhotovil. Ale stavba a vyzdobenie tohto krížovoveského kostola nie sú vkusné – ba riekol by – až surové.Bolo určené, že sa po všeobecných raňajkách, ktoré boli po odbavení omše, má odcestovať; nuž ale tieto raňajky boli také dôkladné, že trvali do obeda, cez obed, ba ešte i olovrant dínom-dánom prebehli, a chýlilo sa už k piatej popoludní, kým sme sa vykývali, a kone už boli tri razy zapriahané a vypriahané. Tesť doručil Lajovi Biharymu peniaze na cestovné útrovy a pri slzách a žiaľoch nastalo lúčenie.Poriadok slávneho konduktu[10]bol nasledovný. Vopred na koni jazdil Milkin strýc Pišta, za tým na sánkach nasledoval jej brat Imro, za ním na pieste hulánsky strážmajster Morgenbesser, učiteľ klavíra detí Poliky a Kornelky, potom Čipkovci, ďalej ja s nevestou na darovanej príležitosti — koč s dvoma sivkami — zatým družice Poly a Mary, Adolf, Petronela a Bihary s Kubínyim. V Kežmarku sme skočili na krátku poklonu do Majovských a Herczoghovcov. Imrich, Pišta a Morgenbesser vrátili sa domov a my ostatní jachali sme ďalej. V Poprade sme kus pohodili. Tu už mrkalo, boli zapálené svetlá. Vína nám dal tesť na cestu dosť. Keď sme tu kus poharašili a potom vysadali na vozy, môj brat Adolf, chudák, zbadal, že mu medzitým z voza kepeň ukradli. To bola už druhá neborákova nehoda na mojej svadbe. Pošiel kepeň za mufom. Mal brat i škodu, i posmech, i zimu, ale chtiac-nechtiac niesol nehodu ešte pri dosť veselej mysli.O jedenástej večer 15. februára prišli sme do Vernára na noc. No či by som bol tušil vtedy, keď som sa tu so svojou mladuchou bavil, že sa tu už tmolí malý sedemročný corgoník Ďurko Teschler, Koburgovho lesného syn, ako môj budúci zať — muž dcéry mojej Marišky?! Možno, že ako zvedavý chlapec gánil na náš svadobný kondukt… Po odbavenej večeri zaujali ženské nášho komonstva pravú, my mužskí ľavú stranu hostinca. Tamtie si oddýchli, ale my chlapi sme halaškovali opätne do rána. Najsolídnejší medzi nami, Natán Čipka, Milkin krstný otec, si síce ľahol do postele, ale čo z toho, keď my druhí samopašníci nedali sme mu odpočinku. Ledva usnul, strčili sme mu pod hlavu miesto podušky vyprázdnený veľký kulač a môj bez mufu a kepeňa rozjarený brat pripil mu — v domnení, že je vskutku ním — ako breznianskemu mešťanostovi (čím on však nikdy nebol, ani byť si nežiadal). A šlo to tak až do svitu, a o desiatej ráno poberali sme sa ďalej.Keď sme sa tam hneď vyše obce škriabali zákrutami na Popovú, vyprával som Milke — ťahajúc paralelu medzi teraz a predtým — svoju poslednú cestu, keď som sa tadiaľto nočnou hodinou pri svetle mesiaca sám jediný viezol. Po tak príjemne prežitých vianočných sviatkoch v Krížovej Vsi, práve v ten deň pred samým odchodom prichlopil ma neduh, aký ma v tie časy nezriedka nadchodil, a pretože som nemohol raňajkovať, uspokojil som sa malou dávkou čiernej kávy a sadol som s veľkým bolením hlavy na vozík. Umorenému, ponúkli mi v Kežmarku u Majovskej za pohár čaju. Ten som nasilu vypil, a hľa, účinkoval prospešne: čím ďalej som sa viezol, tým viac sa mi jasnilo v hlave — natoľko, že som sa vo Vernári mohol dobre navečerať. A hneď nocou tiahli sme ďalej. Nasledovala krásna, tichá, velebná mesačná noc, ktorú ozaj tak ľahko nezabudnem. Kočiša s príležitosťou som poslal hradskou vrchom Popová hore s tým heslom, že sa zídeme hore na vrchu, na rozhraní medzi Baltickým a Čiernym morom. Cesta má, tuším, sedem dlhých zákľuk. Ale pušku na pleci, snežným — strmým, priemerným a rovným, pravda, oveľa kratším chodníkom jachal som hore. Vpravo odo mňa vypínala sa ozrutná masa Kráľovej hole, blyštiac sa v mesačných lúčoch sťa strieborný obor. Ľud ešte sviatkoval, a tak v tejto predtým zlopovestnej lesnej púšti panovalo ozaj impozantné hrobové ticho, nijaký hlas, nijaký šuchot, nič — ani stopy živého tvora, ba ani šepotu vetrom pohybovaných vetiev nebolo slýchať. Velebná mŕtvota. Strašne krásny výjav. Len moja tôňa sa plazila popri mne. Stromy stáli meravo, akoby zakliate. Hoci som sa kochal v tejto prírodnej velebe, cítiac sa akosi opusteným, rád som bol, keď som sa na určenom mieste zase zišiel s príležitosťou.Došli sme na Pohorelú na obed do hostinca. Pri Červenej Skale odrazil sa od nás Gusti Kubínyi a tiahol domov na Hnúšťu. Podvečer, ešte zavidna, prišli sme do Brezna, a ponajprv sme zatiahli pred matkin byt; ona nás srdečne privítala a k srdcu pritisnúc požehnala. Doma v pekne pristrojenom byte, kde nás skrze dobrosrdečnú, ochotnú domovú paniu Salamínku očakávali s chutnou večerou, sme sa dlho do noci zabavili — veselo, dobre, so všetkými, čo nás vyprevádzali.Dňa 17. februára obed v rodinnom kruhu. Adolf sa vrátil domov. Večer prišli Čipkovci. Adolfa odchodiaceho domov odprevadil som 18. februára až po Valaskú a stadiaľ cez Hronec a Čierny Hronec vrátil som sa naspäť. Aj zvyšní hostia nastúpili cestu nazad do Spiša. Ostali sme sami. Koč so sivkami ostal nám venom. Moje koníky kúpil kováč za sto päťdesiat zlatých km.Keď som sa pobavil pri tejto pre mňa dôležitej, vážnej záležitosti — ženbe, vrátim sa na chvíľku na mimochodné deje chronologickým poriadkom. Dňa 8. februára písal mi Julko Plošic zo Seliec láskavý list, tešiac sa z mojej ženby a prajúc mi, aby som šťastlivo po päťdesiatich rokoch mohol sláviť zlatú svadbu. Píše mi, že vec slovenského spolku, čiže Národného Domu, akosi zaspala. Pravidlá tejto spoločnosti, zaslané na posúdenie Karolovi Kuzmánymu a Danielovi Lichardovi, boli vrátené Martinovi Čulenovi. Azda sa už teraz vec o jeden krok ďalej pohne. Viac že mu o tejto veci nič nie je známe. A to boli počiatky pozdejšie založenej Matice slovenskej.Gratuluje mi k ženbe i môj priateľ Samko Bodorovský, tento starý mládenec, akým on i do smrti ostal, z Predmiera. Spomína zemetrasenie, aké v Trenčíne vo veľkej miere bolo pozorované. Popukali sa steny, hrkotali sklenice atď. Stredisko toho podzemného pohybu zdalo sa byť v okolí vrchu Minčola. I my v Brezne, i keď v menšej miere sme tento podivný a hrozivý úkaz spozorovali. Bolo to ráno, práve pri obliekaní. Ako som jednu nohu vopchal do nohavíc, badal som akýsi čudný šum a kolísanie, a tou jednou nohavicou odetý vybehol som naplašený hore k matke, ale tam nevedeli o ničom. Len už potom rozniesol sa chýr po meste, a takmer každý znal vyprávať o veci niečo zvláštneho. 14. februára mi už profesor Ľudovít Jeitteles[11]písal a ma vyzýval, aby som mu v otázke toho zemetrasenia oznámil svoje skúsenosti z breznianskeho okolia. To som urobil, ale toho málo bolo, lebo veru v medových týždňoch sa mladoženísi pramálo zemetrasením zapodievajú.Zabudol som sa zmieniť aj o liste Pavla Dobšinského,[12]bývalého breznianskeho kaplána. Dopočul, že som sa oženil; on že je už tri roky farárom na Bystrom. Zamýšľa vydávaťSlovenské povestia zbiera na ten cieľ účastiny po päť zl. km., a má zozbieraných šesťdesiat čisto pôvodných slovenských povestí.Podľa listu, mne písaného 10. apríla, Štefan Daxner úraduje v Nagy-Kállóve. Aj on patril medzi mnohých iných — ako tie kapustné planty — presadených slovenských národovcov.Dňa 30. apríla som večeral a nocoval na Kráme u nadlesného Markusa; bol tam celý snem lesných pánov: lesný radca Balašic, účtovný radca Kraft, lesný majster Kasanický z Banskej Bystrice, Schärffl. Mali akési oddávanie. Bola tu i celá perepúť lesných odhadovačov (Waldschaetzung-Commission), lesný Adolf Divald (časom lesný hlavný radca a referent všetkých obecných a erárnych lesov uhorskej krajiny — veľmi vplyvný zver), Wagner,[13]lesný na Dobroči (po Divaldovi urobil tú istú kariéru, čo ten), Rudolf Scholtz[14](po Bedőovi urobil ten istý postup, ako ministerský radca). V týchto, v ten čas nepatrných šuhajoch, trčalo teda semä budúcich veľkých a vplyvných pánov, a začalo veselo kľuť hneď za éry nastúpenej uhorskej vlády. 3. mája sme zase všetci obedovali na Zákľukách u podlesného Olerinyho — všetci tí, čo sme boli spolu u Markusa. Stadiaľ sme jachali cez Obrubovanec a z tých výšin videli sme v diaľke pod hoľami blčať predajnianske lesy. Zišli sme na Klimentský tajch, kam nám v ústrety prišiel zdvorilý Štefan Kuchinka — potom pod uhorskou vládou krajinský vyslanec, čo bohatého chlapa (v tento čas prenájomcu erárnej sklenej huty na Sihle a erárnych lesov, majiteľa parnej píly a vlastníka veľkej sklenej dielne na Utekáči) stálo veľké sumy. On tu zo strany pána cisársko-kráľovského lesného radcu bol oveľa prívetivejšie prijatý, ako sa to stalo v predošlom roku, keď na Sihlu zavítal poctivý prísny ministerský radca Russegger.Na Sihle bola skvelá večera a cigánska hudba. Pamätám sa, že sme mali na prídavok zrelé slivky. V máji, a to na Sihle, slivy! Pravdaže, tie sa tam medzi šúľkami a čučoriedkami nenarodili; ale iste veľká vzácnosť, keď k tomu pridáme, že vtedy železnice ešte boli veľkou zriedkavosťou — do každého Kocúrkova nenazerali. V noci, keď sme my chrápali, v susednom revíre grófa Forgácha zhorelo Bujakovcom tridsaťpäť siah dreva. Obzreli sme ráno pílu, potom prejdúc Babickou a Čistým Grúňom, poberali sme sa koňmo nazad. O štvrtej popoludní dojachali sme na Dobroč, a stadiaľ som sa bral domov.V júni sme boli so ženou v Krížovej Vsi na prvej návšteve. Ja kochal som sa zase pohľadmi na Tatry. Z oblokov tesťovho domu predstavujú sa v celej svojej velebe, a to platí tým viac, keď sa divák postaví na hociktorý z blízkych kopcov. Na rovine pred tebou sa hadí Poprad zelenými nivami, tam ďalej Belá a druhé obce, až v pozadí toho nebotyčné, vždy a vždy krásne, obdivuhodné Tatry. Celý tento už sám osebe utešený, pekný, ba až strašne krásny obraz stáva sa o to dojímavejším, že nemá predhoria, lež jedným razom, bezpostupne vyrastajú tieto strmé ozruty z roviny, nazerajúc tam na sever do Haliče, na juh do Uhier, do ďalekých hmlistých nížin. Oproti obrom štajerským, korutánskym, krajinským, tirolským, ktoré som videl, a švajčiarskym, ktoré som nevidel, sú toto chlapci — ale tie majú okolo seba hodných odzgoňov, a po ich nohách, otlakoch a bokoch sa veru vypínajú znační šarvanci, a voľný výhľad na starých pánov hatia; naproti tomu Tatry môžeš obzerať od temena po pätu, ba až do žalúdka im nakuknúť možno: a táto okolnosť robí ich tak zvlášť velebnými, áno, cestovateľ, prekvapený prvým pohľadom, sa ich naľaká. Nespočetne ráz, čo som ich obdivoval, ale vždy sa to stalo z mojej strany s neopísateľnou pokorou. Hlavná masa velikášov pozostáva zo žuly, ruly a opuky,[15]a zdá sa, že ony červený pieskovec (v Rakúskej doline) prerazili, teda že sú od tohto mladšie, tak ako v okolí Nízkych Tatier, najmä Ďumbiera. Z východnej strany Lomnickej na belianskom chotári vypína sa, opretý o stredné masy, vápenec. Nižšie dolu po rovinách a kopcoch krížovoveského okolia prestiera sa treťohorný mohutný eocénový pieskovec[16]rozmanitého zrna. Tento pieskovec morského pôvodu obsahuje zvyšky morských, už málo rozoznateľných živočíchov, ľahko sa rozpadúva a je veľmi úrodný. Zriedka rozoznať v ňom korytnačky, podobné malým ostrigám;[17]miesty obsahuje blýskavé sloje znamenitého kamenného uhlia, pravda, v malej miere. V tomto pieskovci nachodí sa v Haliči soľ a kamenný olej, ktorý dovŕtali už i v Uhrách v stoliciach pohraničných na Poľskú. Niekde je uložený v krásnych vrstvách, tvoriac dlhé tably, mostíky, napríklad pred panským dvorom takmer tri metre dlhý a meter široký; pred sýpancom je taká veľká platňa, že na nej v nedeľu dievky drobčia. Táto vlastnosť štiepania a kresania dala by sa dobre upotrebiť a využiť pomocou vodného stroja na pílenie a opracúvanie toho pieskovca na kvádre a stavebný materiál toho druhu.Ešte sa zmienim o istých hieroglyfoch tohto pieskovca. Sú to rozličného druhu odtlačky, čiže znaky, čiary, také dôkladné a zvláštne, že ich dlho považovali za stopy a šľapaje (na spôsob labyrinthodonta[18]) a tomu podobné pozostatky živočíchov. Ja som si to tiež ináč vysvetliť nevedel. Ale keď som takéto vynikajúce prímerky zaslal na určenie Dionýzovi Štúrovi do Viedne, on mi vysvetlil, že tieto rozmanité čiary, jarčeky, figúry boli v tom tichom treťohornom mori na piesočnato-blatnivom brehu vyryté ihrajúcimi vlnami. Pôvod jedného zaslaného kusa, na dobrú dlaň širokého a povrchne akoby svinským bôbom posiateho, mi tak určil, že po hladine toho mora plavil sa kus dreva, na toto prichytili sa phalodon alebo teredo navalis,[19]hlodali a vyhlodali jamky. Keď drevo, už azda nahnité a potom skrz-naskrz nasiaknuté vodou, sadlo na spodok, bolo časom zasypané a zamúlané šmuntou a konečne strúchnatené zmizlo, ostali len akoby stopy zatvrdnutého blata, vyliate v dlhých dobách na pieskovec. Je to veľmi pekná, vtipná hypotéza tej záhadnej otázky.Na majetku v Krížovej Vsi, ktorý tesť nadobudol — ako už rečeno — od Mariássyho a čiastočne od Berzeviczyho, rodili sa jarec (jačmeň), ovos a čo hlavné — zemiaky; týchto vysadilo sa až do tisíc metrických centov a zobralo sa až do jedenásťtisíc centov. Rodil sa výtečný spišský hrach a ľan. Potom lúčne seno, ľadník a ďatelina. Zemiaky spotrebovali sa výlučne v pálenici na výrobu liehu a pomyjami, ako bočným výrobkom špiritusu, chovali sa kŕmniky — ročne od šesťdesiat do osemdesiat kusov. Okrem toho pásli sa ovce, dvesto — štyristo kusov, stál salaš a dorábala sa dobrá bryndza. Prvé roky, kým ešte neboli železnice natoľko rozprestrené a tesť mladší, čerstvým sa cítil, kupčil i s vínom do Pruska a ruského Poľska; skupoval kone v Haliči, najmä v Novom Sonči, doma ich riadne opatroval, podľa zodpovedajúcich vlastností dovedna priahal a vycvičené, pristrojené gavalierom, dvoj- a štvorpražne s osohom predával. Predo mnou sa dôverne vyslovil, že on ešte koňa nepredal, žeby na ňom aspoň päťdesiat zlatých nebol zarobil. Chodil na licitácie nemovitostí a licitoval. A tak šlo všade a majetok sa množil.Celý majetok spravoval tesť s testinou; on hospodárstvo a styk navonok, testiná mala domácu berlu, kupectvo špiritusu a všetkého druhu domáce väčšie menšie záležitosti. A výsledok tohto spoluúčinkovania možno pomenovať skvelým. Stál im k službám špán, na ten čas neúnavný Bugš, ktorý o jedenástej líhal a o tretej štvrtej vstával. Ale posledná v líhaní a prvá vo vstávaní bola predsa horlivá testiná, neobyčajnej telesnej vytrvalosti a energie. Držali i takrečeného gazdu a tuším, osemnásť želiarov, páleníka, kuchárku, dve slúžky, salašný personál, horára: všetkého spolu asi štyridsať ľudí, a krem tých podľa potreby boli rozliční nádenní, potom konvencionálny[20]kováč, debnár, kočiši, paholci atď. Tesť bol pohostinný, kordiálny, proti robotníkom ešte dosť prajný a prístupný, ale aj vysokomyseľný, na svoj groš namyslený povýšenec, bažiaci veľmi za povýšením, vyznačením a za zemianstvom. Pri jeho druhých dobrých vlastnostiach bolo mi toto baženie za bútlym panštením často odporné. Testiná, príkladne usilovná, vedela i najlahodnejšiu vec na groš obrátiť. Robota, robota a robota, a peniaze zhrnúť, kde sa len dalo. Čo sa namyslenosti — ba prosto rečeno — pýchy týkalo, ona prevyšovala tesťa o dobrú hlavu. Ona mala rešpekt len pred ľuďmi majúcimi veľké meno. To jej imponovalo, čo nosiloyna konci a vozilo sa na štyroch. A divné, ani jeden z jej troch zaťkov nemalyna konci: Zechenter, dr. medicinae; Arpád Herczogh, právnik, teraz kráľovský notár; Kuchinka, sklený fabrikant, teraz veľkostatkár v Podrečanoch pri Lučenci. Šťastliví a príčinliví oni boli ľudia, lopotili o dušu, ale čert pýchy sedel im na krku, driapali sa nahor. A bohužiaľ, toto nemotorné, nespôsobné habkanie za vysokým malo smutné, presmutné následky. Čo ešte vec zhoršilo, v tom duchu nepokorného štréberstva, baženia za vyznačeniami, vychovali i svoje deti, najmä synov.Sceľovanie chotára vykonalo sa o štyri roky po našom sobáši: majetok Grozerovský mal 110,894 katastrálnych jutár. Mapu máme ešte podnes, ale majetok je už v rukách našich árendátorov, bratov Fehérovcov, od 6. decembra 1900…17. júna ráno vyšiel som na horný koniec chotára; bol so mnou poctivý Bugš. Tam som na jednom mieste v strmom výmoli nad Popradom našiel skamenené drobné korytnačky a krásne blýskavé kamenné uhlie, ale len malú smidku.Na druhý deň vyzval ma tesť do Smokovca. Smokovec v ten čas (r. 1858) ešte sám, jediný stál v Tatrách, šumný, ale jednoduchý, nie na prirovnanie k terajšiemu Šmeksu a jeho mladým nespočetným kamarátom. Vystavaný hlavne len z dreva, bol založený na základe tam sa nachodiacej kyslej vody, pri tom kúpali a liečili sa jeho navštevovatelia v čistej, čerstvej a bystrej vode. Najali sme si v hornom stavisku (i tak ich ešte poriedku bolo) nočnú izbu. Večer bol tichý, a v tejto značnej výške v susedstve ľadových a snehových zápačí mimoriadne letný; nálada k pohodliu a lieni znamenitá. A následkom toho besedovali, klebetili sme dlho večer na lavičke pred naším bytom, v tvári utešeného krajobrazu. Keď mi otec celé svoje mladé, veselé živobytie rozmarne, smiechom korenené dôverne vyrozprával, ľahli sme spať. On pár ráz odfúknuc zaspal a — chrápal; a akoby bolo dohovorené, tamvon sa blýskalo a hrmelo, až som sa obával, že sa tam nad nami Gerlachovka a Lomnická zvalia. Ale pre mňa strašnejšie od velebného hučania po bralách odrážajúceho sa hrmenia bolo chrápanie pána tesťa. Toto hučalo, fučalo, pískalo a sa triaslo, potom zase dych zatajac sa stratilo a mňa naľakalo, že sa mi tesť ide zadusiť. Ja biedny, tuto piskotom, tamvon hukotom mučený, zobral som celú, celú svoju posteľ, presťahujúc sa do bočnej, sluhovi určenej tesnej izbičky, nakládol som slamník, perinu, vankúše a háby, a čo sa uniesť dalo, na seba, pchal som si striedavo všetky prsty do ušú — ale nič neosožilo, nešeredné hlasy prerážali všetky tieto na mne nakopené hrádze. Sám osebe tenký, vstal som na svite bez najmenšieho odpočinku, na dosku stlačený. Vstal i tesť — vyspatý, čerstvý, ako orech; veľmi sa čudoval, že v noci zúrila búrka, on o tom nič nevedel.Nebo bolo zachmúrené, bolo chladno, veterno, a tu i tu poprchávalo. Výhľadu pre nastalú hmlu nebolo. Následkom týchto prekážok náš zámer navštíviť Kohlbach zostal nevykonaný. Všetkých hostí bolo štyridsaťjeden, pri obede sedeli sme dvanásti. Majiteľ Reiner so svojou ženou, znamenití, skromní, dobrosrdeční ľudia, patriarchálnym spôsobom predsedali. Obed bol lacný a dobrý.Bol prítomný aj istý profesor kežmarských škôl a vyprával nám hrozné nešťastie, aké sa práve pred šiestimi dňami — teda 10. júna 1858 — tu v Tatrách prihodilo. Vyšli niekoľkí kežmarskí študenti na Lomnický vrcholec a šťastlivo vystúpili naň. Že tamhore boli, dosvedčilo sa potomne i rozprávaním, čo všetko stadiaľ naokolo videli. Keď došiel čas návratu, mali šuhajci obísť isté nebezpečné miesto, akúsi škulinu. To sa jednému z nich nechcelo, narádzajúc kratšiu, ale nebezpečnú cestu. On sa nedal odhovoriť, ale smelo, junácky, ale veru nerozvážne pri známom valaskom speve „Štyri kozy, piaty cap, kto vyskočí bude chlap!“ rozbehnúc sa skočil nad priepastnú rozpuklinu a — nedoskočiac na druhú stranu, šuchol a zmizol stratený v hĺbke bez slova, bez stopy.Bol to syn kráľovského horára z Lúžnej, ak sa nemýlim, menom Neubauer. Do špiku splašení šuhajci s veľkou rýchlosťou zbehli do Kežmarku, oznámiac tam ešte večer tú trúchlivú zvesť. Hľadali ho viac týždňov, kým ho v snehu nepremeneného našli a pochovali. Akýmže citom jeho otec hľadel za ten čas tam z lužnianskych hôr na Lomnickú, tento ozrutný synov náhrobník!? — Keď sa popoludní vyjasnilo, pri ohromne silnom vetre, že sme si museli ručníkmi klobúky popriväzovať, vrátili sme sa domov.Dňa 22. júna sme oje voza museli obrátiť proti Breznu.Dňa 15. júla stala sa galiba Jankovmu Čipkovmu synkovi, Pištovi, teraz kráľovskému notárovi vo Zvolene. Janko mal v Babinci, asi hodinu cesty od Brezna, pekný, veľký, priekopami ohradený pozemok s humnom, včelínom, záhradou a pohodlným letohrádkom. Cez kosbu bavil sa tam so synom Pištom. Všetečný chlapec zahrával sa s prázdnym, ale ťažkým senným vozom, stojacim na homolovitom hladkom kopci, mykajúc ojom sem-tam, kým sa len nepohol. Ale keď sa už voz dostal do pohybu, tušiac zlé následky, snažil sa ho spätiť, no to už nešlo — na to mu sily nestačili. Voz, ako tie v táboritských vojnách, dal sa strmým brehom do behu a strhnúc nezbedníka na zem, prešiel mu kolesom cez hornú časť ľavého ramena. Na výkrik, vidiac rachotiaci voz a Pištu, zbierajúceho sa zo zeme, dobehol Janko, cestou chystajúc si žilu z odlúpeného mohutného lopúchového listu — s tým úmyslom, že malého Žižku ním vyšvargá. Ale ako ho nahnevaný za ľavé rameno zdrapil, naskutku upustil od zamýšľaného karhania, keďže sa mu rameno v rukách prehýbalo ako had. Rameno totiž bolo zlomené. Do duše preľaknutý otec, natiahnuc druhé struny, pospiechal do Brezna, kde jeho synovi v mojej neprítomnosti dr. Dvorák, mestský fyzikus, ramä preskúmal a zaviazal. Pretože mu rameno zatým zapuchlo, museli sme ho previazať. No už potom bez ďalšej prekážky svojím časom sa úplne dobre, bez všetkých zlých následkov zahojilo.Pri tomto nešťastí sa ešte jedna zvláštnosť prihodila. Ten istý večer, keď sa to stalo, sedeli sme u Janka; prišiel i jeho starší brat Natán a oproti mne sediac, pilne načúval celý dej, odohratý v Babinci. Keď rozprávka na ten bod došla, kde Pištova ramenná kosť bola kolesom lámaná, začala sa vrchná čiastka tela tohto ináč mohutného, veľkého chlapa klátiť, a ak dosť zavčasu nepriskočím, bol by sa celý na zem skydol. Chlapisko zamdlelo.3. augusta prišiel z Viedne Karol Kuzmány,[21]superintendent, s paňou i dcérou Ľudmilou a so synom Karolom, námorným cisársko-kráľovským nadporučíkom.O dva dni zišiel som sa v Hronci s profesorom chémie na banskej akadémii v Štiavnici, Kuttnerom. On dostal od ministerského radcu Russeggera návod preskúmať bacúšsku kyslú vodu, a určil na ten cieľ čas. Ale ako som to už skorej pripomenul, nešlo to akosi, lebo i on i jeho asistent Rudolf Méhes skúmali bacúšsku kyslú vodu len s vínom, ktoré obidvaja ľúbili. A ostalo pri tom, že sa veru veľmi dobre s vínom pije.Biskup Štefan Moyses prišiel 7. augusta do Brezna a bola iluminácia. Druhý deň nasledovala birmovka, a tiež s tým spojená inštalácia Majovského.Obed bol pre šesťdesiat hostí. Slúžny J. Takáč pripíjal farárovi po nemecky, superintendent Ján Chalupka biskupovi po latinsky, mešťanosta J. Kilvády po maďarsky, senátor J. Polóny po slovensky, a ja som ho pozdravil po chorvátsky. A spomenul som, že ma prajný osud s ním zviedol na troch rozličných miestach — v Chorvátskej v Stubici, na jeho biskupskej inštalácii v Banskej Bystrici a teraz na hranici Zvolenskej stolice a bystrickej diecézy, tu v Brezne. Kde nás pánboh ešte spolu znesie?Moyses krásne, správne a výrečne odpovedal bez meškania a plynne vo všetkých príhovorových rečiach. Po obede odviezol sa do Hronca. Večer nasledoval bál, a naň prišli práve tadiaľto cestujúci banskí akademici, medzi nimi dvaja bratia Dürkheimovci — grófi, synovia bavorského ministra inostranných diel, ktorí — ako mi mimochodom, baviac sa na Bacúchu, povedali — stáli s našou cisárovnou Alžbetou[22]v pokrvnom pomere.Teraz zaznačím strašnú katastrofu, aká zachvátila Brezno a nám zapríčinila veľkú škodu. Bol to už tretí prípad toho druhu, ktorý sa ma bližšie a citlivo dotkol. Na Milkino naliehanie, pre zábavu, a aby ona už aké-také doma navyknuté hospodárenie aspoň naoko i tu mohla vykonávať, najali sme v dolinke Trokšiar pri samom, ba takrečeno ešte v samom meste Lámerovskú záhradu.Dňa 29. septembra 1858, teda práve na Michala, vyšli sme do záhrady s Milkou a sestrou Petronelou. Podvečer, navrátiac sa domov, pristavili sme sa v Kostolnej — cirkevnej — uličke u matky, a ona počastovala nás hovädzou pečienkou. Pochutilo nám. Pri návrate rínkom viedol som Milku popod pazuchu. Ako prechodíme pred Čipkov dom, príde mi pozrieť širokými vrátami do priestranného dvora, a tu sekne mi krv v žilách! Vidím zdesenú čeľaď behajúcu dvorom ruky zalamovať a z pozadného veľkého, nevymláteným zbožím preplneného humna, ako z pekla, dym a plameň šľahať. Zo šôp slúžky vyhadzovali periny. Stará pani zarazená, onemená stála na dvore, podobná mramorovej soche. Janka nebolo doma. Vtom začali zvony surmovať a strhol sa škrek: „horí“! Do špiku preľaknutý, pustím Milku domov a s vyvalenými očami skočím do stajne a vyviedol som kone na ulicu. Vtom dobehol Janko. Poberám sa za Milkou domov, lebo za tú kratučkú chvíľu sa už lapal susedný Glosovský dom, ba i druhý, Bankov dom počal sa chytať. Hustý dym valil sa v ohromných hradách v smere proti Valaskej a iskry pršali ako dážď na domy, ležiace v priečnom uhle.Tu už každý bol načistom, že bude nasledovať strašná spusta. Bežal som domov, ale sestra dobehla prv, tú som už našiel doma. Do nášho dvora padalo horiace uhlie ako v Pompejách, hoci náš dom bol asi dvanásty od Čipkovho domu, ba nielen uhlie, ale padali skutočne celé hlavne. Týmto tak náhle pokračujúcim zúrivým živlom bol som taký vydesený, že ako som schodmi hore vyskakoval, celú večeru som tam vyvracal. Z mojej dvornej, na schody ústiacej izby, kde som ordinoval a opatroval rozličné anatomické zbierky, a najmä zbierky nerastov a knihy, povyhadzovali sme niečo z náradia na schody, kde pracovala moja sestra, ktorá si udržala najviac duševnej rovnováhy.Ale sme my tu veru pre dym a veľkú horúčosť vydržať nemohli, a prinútení sme boli von utiecť. Na dvore plameň vetrom hnaný sa krútil dookola, a úbohý hyd a prasa v chlieve sme už vypustiť nestačili. Praskot a krútňava ohňa hučali na nepomyslenie. Hyd pohorel, prasaťu oškvrkla srsť a oči mu na bielo upieklo. Druhý deň ráno museli sme ho dať zaklať. Z chlieva nemohlo prv von, len keď mu dvere prehoreli. Potom už v opísanom spôsobe polopečené, temné, naspamäť vbehlo do sklepeného pitvora.Požiar rozťahoval sa ďalej a ďalej do Valaštianskej ulice, až po bránu (už jej teraz niet), stadiaľ prejdúc na druhú stranu obrátil sa tým radom nazad na námestie a pokračoval do kúta do Göllnerovského domu a odtiaľ radom až po dom Valentínovský, kde sa pristavil. Touto cestou zachvátil, počítajúc k tomu z pravej strany Čipkovho domu až do Kostolnej uličky — po cirkevný dom — asi štyridsať domov so všetkými bočnými budovami; a sena zhorelo okolo desaťtisíc centov. Koč sme ešte zavčasu vytiahli na rínok, vbok kostola. Milku, samodruhú, poslal som na faru. Ja, zronený sediac na zemi pri kostole, hľadel som ako Jeremiáš na naše okná, čakajúc každý okamih, kedy sa v nich zajagá oheň.Vtom som sa vzmužil a držiac sekeru v rukách, vrátil som sa znovu do opusteného, smútiaceho domu. Namáhavo, akoby ich z tamtej strany niekto bol držal, otvoril som silným vetrom pritisnuté vráta, ale keď som vkročil do horúceho pitvora a pustil ich z ruky, s takým hrmotom sa za mnou zachlopili, že zatriaslo celým domom a vakovka pršala. A mňa tá clivá myšlienka nadišla, že som v tom pekne zatvorený. Vo dvore trval huk, praskot a pálčivosť. Držiac hore schodom ručník na ústach, vidím, ako z mojej pisárne šľahá oheň oblokmi. Povala, hrady prehoreli. Knihy, slamník a iné veci, ktoré moja sestra vyhodila na schody, začali tlieť. To som nohami utlmil. Keď som vykročil ďalej hore na pitvor, tam sa mi druhé, nie menej smutné divadlo predstavilo. Železné dvere, vychádzajúce na drevenú chodbu proti záchodu a pôjdu, rozžiarili sa a do kuchyne z dvora, to jest z drevenej chodby, šľahal oheň. Kasne, a vôbec všetky drevené predmety na pitvore, nanajvýš rozhorúčené — podozrivo pukali a pískali. Mne tu samotnému — dymom, ohňom a páľou obkľúčenému, ledva dýchajúcemu — bolo naozaj clivo. Len drobnú byľku zapáliť a na pitvor hodiť, a už by všetko bolo vybúšilo v plameň. Neostávalo mi veľa času tu pobudnúť, a chcel som sa zase návratom dolu spasiť. Vtom som zazrel na kasni mohutné sklenice s octom, a nerozmýšľajúc búšim sekerou do skleníc, ocot sa rozlial po kasniach a vlhká para rozľahla sa pitvorom, ovlažiac rozsušené predmety.Zjavili sa i v ohni navyknutí a utužení bujakovskí železodielnici. Zalievali rozličnými nádobami, kde len a čo zastihli — v pitvore, v kuchyni a zbierky nakopené na schodoch. V horných izbách nestala sa ani najmenšia škoda. Ja som potom zbehol von na rínok dýchať čerstvé povetrie, lebo tamdnu nebolo na obstátie. Medzitým naša domová pani Salamínka so susedkou pani Kilvádyčkou, všeobecným bránením, surmou, krikom, kvílením skormútené, vyplakané, zunované, oddajúc sa konečne a skrúšene do vôle božej, sadli si do nášho koča. Stenajúc, bedákajúc, vzájomne sa potešujúc, miesili sa tieto rozžialené ženičky jednostajne. V tom krušnom momente siahne jedna z nich — preľaknutá, akoby i pod ňou horelo — rukou pod seba, a hľa, tu pobadá, že sedí v druhom akomsi elemente, v čomsi lipkavo mokrom. Ach, veru tak bolo! Skúmavé oko a ruka druhej susedky vyniesli divnú, prepodivnú príčinu tohto zriedkavého prípadu pri tom strašnom požiari a — na našom koči. Ktosi v tej trme-vrme ukryl si v našom koči za vahan morčacích vajec. No a vajcia sa týmto spôsobom veru nevyliahli, lebo na posmech rozmliaždené, pred časom v podobe praženice rozliali sa na zadnej časti susediek. Ony vzájomne sa ošúchajúc a utierajúc, hľadali zase druhé, bezpečnejšie hniezdo — bez vajec.V tú chvíľu, ako som vybehol na povetrie, mne pred nosom stala sa galiba. Susedov Graggerov paholok bránil svojho gazdu statne, ale do duše unovaný vyšiel na svoju hospodu na Dúbravku. Ale keď stadiaľ dolu hľadiac videl, že ešte plamene na pánovom dome vyblkujú, netrpelo ho doma, a šiel zase brániť a hasiť. Vyšiel teda rebrom hore na krov. Keď zhadzoval horiace trámy, reber sa mu pošmykol… chytil sa žlebu, ale žleb ho nemohol uniesť. Chvíľočku sa klátil tamhore na jednoposchodovom dome a potom ťažké chlapisko s temným dupotom, ako zbožím naplnený mech, padol na zem a ostal bez seba. Hneď sme sa zbehli a dali sme ho uložiť na vyvrátené dvere, vyhodené z ohniska a najprv ho na ratúz (mestský dom) a potom domov odniesli. Potriaslo mu mozog; žil síce, ale bez vedomia. Nech mu to pánboh odplatí; že by mu to ľudia boli urobili, som veru nepočul.Ďaleko po polnoci požiar, ohňovzdornými staviskami hatený a žravosťou zväčša už nasýtený, začal sa pomaly tíšiť. Bolo už viac dymu ako plameňa, s parou — povstalou následkom zo všetkých strán dobehlých striekačiek a polievačiek. Ono, pravda, ešte na tretí deň v hlbokých pohoreniskách, stajniach, drevárňach, hnojiskách, smetiskách museli stráže zalievať tlenie, ba i vyblkovanie. Pohroma to bola veľká.Proti ránu duševne, telesne unavený šiel som na faru, za Milkou, na krátke odpočinutie. Na druhý deň nás pohorencov rozložili, kde koho. My, susedia Kilvádovci a ešte niektorí s povolením farára Majovského boli sme ubytovaní v piaristickom samostatne na poschodí, čo stálo prázdne; v prízemí rozkladal sa berný úrad. Tu sme sa potom podľa kláštorského zvyku žartovne oslovovali sestrami a bratmi. Za niekoľko dní, kým sme sa ako-tak vládali usadiť a ustáliť, podávali si nás známi a nepohorenci z ruky do ruky akoby postrkom a opatrovali hostením, jedením a pitím.Chvíľa bola levná a tak, ako to už pri takých príhodách býva, zhŕkli sa zo všetkých strán — ako vrany na mrcinu — potrební remeselníci, hlavne tesári, murári, a my po dvoch-troch týždňoch vrátili sme sa zase do svojich bydlísk. Neobyčajne ochotná naša domová dala bez môjho vedomia hneď v ten deň po ohni vyriadiť moju izbu na medziposchodí. Obloky, povala prehorená, i náradie pohorené — pravda, bolo veľa uhlia, popola a sutín.Ale tam zhorela i moja skriňa so zbierkou nerastov, okrem druhých zbierok menšieho významu. Tu zhorela, bohužiaľ, i zaujímavá starootcovská zvonárska kniha, a pre mňa to bola nenahraditeľná škoda. Kopu týchto smetí a s nimi hodnú zásobu nezhorených nerastov, kovov, vysypali do odľahlého kúta pri zhorenom záchode, skadiaľ som ich potom nanajvýš namrzený musel vykopávať a rukami vyhrabávať. Veľká väčšina z nich bola úplne zničená. Mal som medzi inším z Grúzie pochodiaci, istým šafraníkom darovaný, asi desaťfuntový pekný mamutí zub; prepálil sa a rozpadol na viac očernetých kusov. Jeden z nich, veľký asi ako vystretá dlaň, mám ešte podnes na pamiatku vo svojej — už po tretí raz založenej zbierke.Prvú svoju zbierku opatroval som ako študent v Pešti, kde som sa pri jej obzeraní zoznámil so štiavnickým banským akademikom Szabóom,[23]potom profesorom mineralógie na peštianskej univerzite a chýrnym geológom, ktorý nás pár rokov pred svojou smrťou navštívil i tu v Kremnici a s nami preskúmal toto okolie. Túto prvú svoju zbierku som takmer celú rozdarúval, najviac z nej dostal Anton Mihálka,[24]ktorý prvý vydal maďarskú kryštalografiuJegeczisme. — Úradne odhadnutá škoda: voz, sánky, štverne, niečo šiat, ovos, seno — činila niečo vyše päťsto zlatých km.Trikrát už navštívený ohňom, stal som sa veľmi bojazlivým, ostražitým a pri každom surmovaní bývam nadmier prestrašený, rozčúlený, hoci každým možným spôsobom hľadeli sme si urobiť náš byt bezpečným. Terajší náš dom tu v Kremnici je pokrytý plechom a tehlou, dvorom a záhradou osihotený, jednako ešte i poistený.A tak 6. októbra nás už domový pán Ján Salamín povoláva, že už môžeme prísť, i statok doviesť, reparácie že už sú z hrubšieho vykonané. Posiaľ sme platili hospodného deväťdesiat zlatých km., ak tam chceme ostať, zatým musíme sto dvadsať zlatých platiť. Nám i tak oškodeným vyhorencom inšej voľby neostalo, ako sa i tomuto zvýšeniu podriadiť. „Mnísi“ a „mníšky“ pomaly sme teda opúšťali tichý, i keď nie veľmi pohodlný útulok.Ani Julko Plošic nechýbal medzi priateľmi a tiež nás poľutoval, že sme vyhoreli. Pri tejto príležitosti, 24. októbra, pýta od nás vyhorencov, či by sme nemohli Jankovi Gotčárovi, ktorý je preložený do Veľkého Varadína ako školský radca s platom tisíc šesťsto zlatých a šesťsto zlatých cestovnými — či by sme mu nepožičali dvesto zlatých, aby sa tam mohol slušne zariadiť. A my vyhorenci sme tej žiadosti akosi predsa vyhoveli. Gotčár sa sľubuje na primície Jozefa Markusa, ktoré mladý kňaz bude odbavovať 7. novembra u svojho otca, nadlesného na Kráme. Jožko Markus mladší potom bol začas ceremoniárom u biskupa Moysesa, a teraz ešte a za veľa rokov úraduje ako farár v Ľubietovej.Eduard Fink, radobojský farár v Chorvátsku, písal mi 10. decembra, ako mu je ľúto, že môj švagor Roeszner odchodí z Radoboja. Trpko sa ponosuje, že teraz málo opravdivých národovcov — všetko samí chlebári. Konečne pýta, aby som mu zaopatril novovyšlý slovenský katolícky spevník. A pritom pozdravuje farára Mondoka, bývalého mihovljanského kaplána,[25]a biskupa Moysesa, ktorého — on študent — obsluhoval ako záhrebského kanonika.Moje príjmy na celý rok 1858 boli 1734 zl., 81/4 gr. km., teda o 237 zl., 6 gr. viac ako roku 1857.Prv ešte, ako by som sa rozlúčil s rokom 1858, chcem upozorniť na zvláštnu udalosť, aká sa prihodila po ohni 29. septembra. Niekoľko dní po nešťastnom ohni, keď u Čipkov začali odpratúvať rumy z pohoreniska, zbadal som trosky, rozmetané na holohumnici. Keď som sa dopytoval na ich pôvod, Janko Čipka sa sám nad ich neočakávaným jestvovaním nemohol prečudovať. Čudný, nevídaný jav v čistom humne. Keď sme jeden z tých mnohých — tu nemiestnych — kusov zodvihli a skúmali, prekvapení sme videli, že povrch kusa predstavoval celkom pravidelnú trosku, aké nachádzame pri železných mašiach, a v spodnej čiastke trčali klince-šindľovce, tiež vpečené do trosky, poznačenej čiarami slamy, spálenej na trosku a popol. Pri ďalšom rozjímaní rozlúštili sme túto záhadnú otázku nasledovne: slama — kolenkovitá, aby sa mohla stať ľahkou, a predsa silnou, vzdorovitou, tvorí prázdny hybký stĺpik, pozostávajúci z kremeňa (silicium). Bolo tam veľa nakopenej slamy, a vo veľkej horúčosti, v ohni sa kremeň stopil na sklo (trosku), v ktorom miesty bolo rozoznať ešte i sústavu, podobu slamy; v ten čas do tekúcej masy — trosky, skla — vpadli klince a vpiekli sa do nej. Známa vec je, že brezniansky chotár stojí prevažne na žule, rule a opuke, to jest na endogénnom starom útvare,[26]a že tento útvar okrem iných čiastok obsahuje mnoho žabice, čiže kremeňa (sílícia). A z tej príčiny výsledok je ten, že v tomto chotári raž prevýborne rastie a slama raže dosahuje nie zriedka výšku dva metre, a raže sú také silné, že — ako Brezňania hovoria — „koleso o ne môže oprieť“. A tak ražné zrno kremeň, obsažený v zemi, rozloží a do seba vtelí ako organickú ústrojnosť. Je to hlavná jeho podstata. Brezniansku raž ako chýrnu kupujú ďaleko do okolitých stolíc, ale na druhý-tretí rok sa už zvrhne, zrodí, a to z tej príčiny, že v novom domove na svoje vybudovanie, na svoj vzrast nenachodí takej a v tej miere potrebnej látky, tej koľkosti silicia. Na vápenci vo Valaskej, v susedstve Brezna, už slabo rastie.Túto trosku ukazoval som okolitým banským úradníkom kráľovských železodielní ako povolaným povedať svoju mienku — pravdaže, nezradil som im, že troska je výtvorom spomenutého požiaru. Každý vážnym hlasom, istým spôsobom vyslovil svoju diagnózu, ale každý inakšiu, a — nepochybnú. Len v tom sa zrovnávali, že je troska. Troska to vraj železná, ale s niklom, chrómom, železom, meďou atď. Najbližší boli pravde tí, čo ju železnou určili, lebo boli v nej klince. Ale aké prekvapenie týchto pánov, keď videli tie klince, a práve i podobu pohorenej, vlastne na sklo stopenej slamy. Veru všakové neočakávané sa to v tej tajnej prírode prihodí, a podáva nám náhodou kľúčiky na rozlúštenie rozličných hádok.Tomuto podobný oriešok bol som podal na rozlúštenie lesnému spolku, odbývavšiemu svoje valné zhromaždenie v Banskej Bystrici za môjho tamojšieho trojročného pobytu, keď v komorskom dome usporiadal výstavu lesných plodín. Ten tajomný oriešok som tiež vystavil medzi dotyčnými predmetmi, prosiac pánov, ktorých sa vec týkala, o rozlúštenie. Tak sa mi zdá, že to bolo v r. 1851. Vybral som sa s Karolom Kuzmánym, vtedy už profesorom vo Viedni, cez vrchy do Kremnice, kde býval jeho známy, priateľ a bývalý modranský učiteľ Andrej Jurenák ako banský úradník. Navštívili sme ho a s ním vošli sme aj do hlavnej dolne tam od Hrona. V diaľke od ústia, už ďalej niečo vyše jamy číslo dve, našli haviari v tufe kúsok opravdivého dreveného — nie skameneného — uhľa, asi hrúbky a dĺžky palca. Zovňajšok bol liskavý, hladký, na prielome vidieť zreteľne naznačené ročníky. Ináč keby ten uhoľ nebol ležal v materinskom, jeho pôvod naznačujúcom tufovom kameni, nikto by ho nebol rozoznal od pravidelne vypáleného uhľa z haluze akéhosi tvrdého dreva. Ešte v sedemdesiatych rokoch predošlého storočia podarilo sa mi na výsype na dne tejže jamy nájsť menšiu takú vetvu, prelomenú a na prielome vyplnenú tufom. Podlaha vetvičky tiež bol ryolitový tuf.[27]Namáhali sa lesní páni vyniesť múdry výrok, až keď som ich upozornil na tufovú podstať dreveného opravdivého uhľa, vidiac svoje daromné pruženie, zastavili prúd prýštiacich sa mienok. Uhliar, čo to vypaľoval, bol sám pánboh; rímski pohani by boli povedali Vulkán — a strom, z ktorého uhoľ pochodil, rástol v treťohornej dobe, keď, ako som presvedčený, botaniku ešte nepestovali, ani lesné protokoly neviedli. Bolo to vtedy, keď okolo Kremnice rástli rozličné figovníky, gaštany, orechy atď., pod nimi sa prestierali divé kozy a nosorožce, ako svedčia ich pozostatky. Jurenák — a jeho meno krášli jeden druh javorových odtlačkov nájdených pri samej Kremničke — Jurenák myslí, že v treťohornej dobe pri nejakej veľkej katastrofe ten strom bol bleskom zapálený a zhorel na uhoľ. Ale ja myslím, že hromom zapálený strom by i tak nebol na slobodnom zhorel na uhoľ, a ak predsa by sa tak bolo stalo, bol by sčiastky zhorel na popol a ostatok by sa nebol tak rúče, pravidelne vypálil. Len azda v tom prípade by sa bolo tak prihodilo, keby hromy a strely boli bývali v ten čas inakšej obyčaje. — Ja zase hádam tak, že strom, z ktorého to uhlie pochádzalo, bol zasypaný horúcim, ohnivým popolom a pozdejšie morom — brakickou miešanou vodou — zaliaty. Vylúčením povetria, náramným tlakom a spoluúčinkujúcou horúčosťou utvorilo sa uhlie, ktoré potom neskamenelo. Však i naši uhliari tak pália. Nakladanú míľu prostriedkom zapália a potom zemou zahádžu, aby pri voľnom vzduchu nezhorela — na popol. Je to len hypotéza — nuž nech si to vysvetlí, kto chce a vie, lepšie.Švagor Roeszner rozlúčil sa s Radobojom po devätnásťročnej službe v ňom. Už je v Banskej Štiavnici, kde vraj boli veľmi srdečne zo všetkých strán uvítaní; z dom do domu ich vraj hostili a oslavovali.Týmito vyznačeniami švagrovi srdce natoľko do čižiem padlo, že vo veľkom nadšení v liste 13. januára 1859 vypukol do týchto slov: „Vyznať musím, že mi to bolo veľmi príjemné, lebo sme takého pocitu za tých devätnásť rokov (čo v Radoboji prebývali) nezažili.“ No ale v tomto rojčivom pocite nastal skoro kritický obrat. A to sa ľahko dalo predvídať: v Chorvátskej tá nenútená, prirodzená prostosrdečnosť, a tu náličnícke, nútené dvorenie a pretvarovanie sa. A reakcia nevystala a vystať nemohla.Dňa 31. januára 1859 mi Július Plošic požičal sto zl. km., myslím, bolo to na zakúpenie ovsa a sena, čo mi pohorelo, lebo som akú-takú vynáhradu dostal len pozdejšie.Medzitým 6. februára písal mi Ján Gotčár list z Veľkého Varadína, kde účinkoval ako školský radca. Najal si tam pre svoje pohodlie dom, a aby mu lepšie, veselšie bolo, prijal k sebe do domu istého Liptáka, úradníka, Slováka — Janču.[28]Ku Gotčárovi chodí i námestný radca Adolf Dobriansky[29]a obyčajne večer dumajúc krátia si chvíľu. Zišiel sa náhodou i s Jankom Franciscim, ktorý prišiel v úradných povinnostiach z Debrecína do Varadína. Náhodou v bočnej izbe svojho kalvínskeho kolegu dopočul a spoznal Francisciho hlas. — Gotčár bol v Pešti u Palárika, pôjde do Banskej Bystrice a možno vybehne i ku mne do Brezna. Vo veľkom Varadíne má byť viacej Slovákov, ale že sa chránia vydávať sa za Oravcov a Liptákov, a po slovensky verejne hovoriť, to sa priam ostýchajú. Ďakuje mi za požičané peniaze v sume dvesto zlatých (ktoré som si istotne ja sám vypožičal) a sľubuje všetko a skoro uviesť do poriadku.Radujme sa, veseľme sa!… 26. februára, ako som sa navracal z Bacúcha domov, bežala mi v ústrety slúžka, aby som sa ponáhľal, že pani v posteli a v neprítomnosti baby zastupuje jej miesto domová pani Salamínka. O jedenástej predpoludním prehrabalo sa na svetlo zdravé dievča.Často som sa obával, že preľaknutie následkom strašného požiaru z r. 1858 bude mať zlé následky na požehnaný stav Milkin; ale, vďakabohu, ako mať tak i decko boli zdravé. Ono potom vyvinuté, stalo sa naozaj dobrocitným anjelom, bolo láskavé, milé, poslušné, ku každému prívetivé, usilovné, len v bystrosti a schopnosti niečo pripozdilé, ale každému, ktokoľvek s ním prišiel do potyku, príjemné.Druhý deň šiel zvláštny posol do Spiša k tesťovcom. V tretí deň som od J. Markusa z Krásna doniesol pekné javorové korýtko na kúpanie. Slúžka túto noc zabudla zápalky na peci a zakúrila do pece. Nuž chytili sa zápalky blkom. Milka ležiac v druhej chyži volala o pomoc, ja rozospaný sa prebudím, vidiac ožiarenú izbu a domnievajúc sa, že Milka s deckom v posteli sa praží, vyskočím a vtom uderím sa tak silne o posteľ, že mi hneď z kolena a mastného koštiaľa krv tiekla, a ja som viac týždňov, kým sa mi rany zahojili, chodil o jednej papuči.Fr. Tibély, Ferienčíkov tesť, poslal malej Bertike — tak bola krstená — darček, útly, milý, strieborný príbor na jedenie, s tým želaním, aby ho, kým toho veková potreba bude vyžadovať, to jest kým z detinstva vyrastie, upotrebúvala pri dobrom zdraví. A teraz, 17. augusta r. 1901, už dávno i darci i obdarovaná odpočívajú večným snom i s Tibélyiho zaťom Mikulášom Ferienčíkom, i s jeho ženou Relkou.Na Jozefa boli sme farárovi Kúdelkovi na Balogu blahoželať na mena. Ako vždy, zábava bola i teraz hlučná, veselá. Napokon dal nám navariť čaju, ale zavariť z omylu pochytili miesto čaju — horkú ďatelinu, a napokon pán farár miesto vína vyglgol pohár octu; zmraštiac tvár s pohoršením vykríkol: „Oj, ebatta ti!“[30]— Cez noc napadlo snehu a 1. apríla dokonale zamrzlo.Čulen čuší v Prešporku. A taliansko-francúzsko-rakúska vojna je v prúde.Švagor Karol, ako mi píše 27. marca, už od dvoch rokov posiaľ potreboval okuliare, a teraz bez nich číta a píše, a to mu istotne dopomohla Štiavnica.Eduard mi píše 29. marca z Dognačky a gratuluje mi k dcére. Tam na všetky strany stavajú, najmä v Anine. Francúzska spoločnosť päť miliónov frankov obetuje na zriadenie rozličných závodov. Keď bol tejto zimy v Oravici na bále, predstavili ho Milkinmu ujčekovi Jánovi Muskalaymu, farárovi čiklovianskemu. Oboznámil sa s ním a ako gavaliera dobrých obyčají častejšie ho navštívil. On bol predtým poľným kaplánom, chlap pekný a príjemný, ale skoro zatým presadili ho na mastnú faru neďaleko Aradu, v Nevpanáte. Teraz žije v svojom peknom dome na penzii ako pápežský prelát a vedie skvelý dom. — Eduard ho veľmi chváli, i tí, čo teraz ešte s ním obcovali, ako môj zať Georg Teschler, a druhí z týchto krajov, opisujú ho ako nóbl človeka. V Čiklove že mal sťa gazdinú — obecnú babu.Bertika sa pomaly kublila, vyvíjala na veľkú našu potechu. Ktože by bol myslel, že asi po štrnástich rokoch taká bujná, taká dobrá, ona z prvých zahynie v Kremnici r. 1873 na choleru?!Na Sihle 1. apríla pohrýzol besný pes statok, na Klimentskom tajchu v Kamenistom pohrýzol strážnika. Preto bol ta vyslaný slúžnovským úradom z Brezna mestský ránhojič Čipek, ktorý pri tej príležitosti i mňa zastupoval.Tesť nám píše 5. apríla, že testiná odcestovala do Košíc deti navštíviť.Vojna v Talianskej sa vedie, ale veru nie v prospech našej monarchie. Kde ona nos strčí, tam ju po ňom rafnú, a ľudia hynú, peniaze kapú a chudoba sa množí. V liste švagor rozpráva pár smiešnych epizód zo Štiavnice. Ako inde, tak i v Štiavnici verbovali dobrovoľníkov na tú vojnu a naverbovali ich tam dvadsiatich štyroch. Jeden z nich nechcel prisahať na čierno-žltú zástavu. Tu treba vedieť, že ako vábec, na pohodlnejšie zvádzanie, mali dve zástavy, uhorskú totižto a cisársku, čiže žlto-čiernu. Keď sa teda tento horlivý šuhaj, vlastenec, slovami nedal nijak prehovoriť, vylepili mu dôkladných dvanásť palíc, a šuhaj zmäkol a prisahal horúcu vernosť na žlto-čiernu zástavu. Druhý z nich oduševnene volal „éljen Kossuth“, a čím ho viac tíšili, krotili, tým viacej reval. I tu pomohol ten istý liek, niečo vo vyššej dávke: odmerali mu totižto pätnásť palíc; to účinkovalo, a uspokojený týmto privítaním šiel brániť žlto-čiernu zástavu. No takto roznecujú lásku k tým nemým, rozličným zástavám, ktoré však nikdy nás, ale my ich zastávame.Bertike sa medzitým darilo dobre, bola čerstvá, zdravá a dobrá. Kmotor Janko Čipka a jeho matka boli takí láskaví a malé krstniatko obdarovali kolískou, v ktorej sa jeho deti Oľga a Štefan, ba i on sám vyholengali. Bertika raz nočnou hodinou mučená kolikou prežalostne jajkala. Poslal som slúžku do lekárne po liek. Čakáme, čakáme dlho, netrpezlivo, dieťa vrešťalo strašne, bolo nám už z kože vyskočiť. Otvorím okno a hľadím v tú stranu, kde bola lekáreň, vzdialená asi na tristo krokov. Dievka, ako som vidieť mohol a počul, surmovala zvoncom, ale nedajbože — apatekár sedel na ušiach, a nemohúc ho zobudiť, vrátila sa naspäť. Vybral som sa sám v župane a papučiach, a rozčúlený ako sršeň oddám sa do bombáľania, čo len zvonec stačil, a kým sa drôt neroztrhol. A keď i toto pripomenutie lekárnickej povinnosti nestačilo, prikročil som k poslednému lieku proti lenivosti: pochytil som skalu a vtrepal do širokého obloka lekárne; oblok zrinčal, lekáreň sa osvietila a liek bol, i keď pri šomraní a protestovaní lekárnika, naskutku hotový. Probatum est.[31]Ďorď Slota mi 30. septembra píše, že mi Božena Němcová poslala ňou vydanú knihuBabička. Marci Čulen, profesor v Prešporku, pričinením Jána Gotčára vymenovaný je za správcu gymnázia v Satmáre.Dňa 17. októbra mi píše Július Plošic zo Seliec, že je Ján Gotčár i Martin Čulen v Banskej Bystrici. Gotčárovým pričinením je Marci preložený do Szatmáru za gymnaziálneho správcu, kam sa mu však nebárs chce ísť. Marciho účinkovaním boli zavedené v Prešporku slovenské kázne u kapucínov. V Banskej Bystrici baví sa aj Samuel Bodorovský a sľúbil sa vybehnúť aj do Brezna. Krajniansky notár Ľudovít Turzo, tá šľachetná duša, došiel tiež do Banskej Bystrice. Božena Němcová by rada ešte raz zavítať na Slovensko, ale na cestovanie nemá peňazí. Ona zbierala ľudové povesti a spevy, ako to robila po Morave a Čechách.Dňa 19. októbra píše tesť, že idúc domov z Rimavskej Soboty z trhu, nemohol nás podľa svojho sľubu navštíviť pre sejbu, robotníkov doma; Hronom sa musel ponáhľať, lebo sa obával zbojníkov, keďže tam vozkárov novší čas ozbíjali. Doma že hrúza práce: stavajú pivovar, zriaďujú pálenicu, a komasácia tiež ešte nie ukončená, keďže sedliaci odporujú.Paľo Dobšinský 5. decembra 1859 mi oznamuje, že návodom Palárika, Viktorína, Mallého, Kalinčiaka, Makovického, Krnu atď. uzniesol sa na tom, že bude vydávať beletristický časopis, a vyzýva ma prispievať humoristickými zábavnými článkami.11. januára r. 1860 priateľ Ján Gotčár, školský veľkovaradínsky radca a opát, mi z Pešti, kde sa na čas návštevou bavil, píše, že sa tam i s Jankom Franciscim zišiel. On, Gotčár, vybehol do Viedne, nie azda z povinnosti, ale skôr zo zvedavosti: no, a podľa vedomia, akého si tam nadobudol, on vonkoncom nič priaznivého nemôže očakávať.Brat Adolf zo Španej Doliny mi píše, že od komorského chirurga Lepačka dopočul, že ma akýsi handelčan päsťami po chrbte nabil. On tomu chýru neveril, a pravdu mal: jedno by som sa ja tiež tak naľahko vytrepať nedal, po druhé, pri všetkých možných malých šarvátkach mňa rubári natoľko ctili a milovali, že by sa ani jeden nebol pokúsil mne päsťami po chrbte bubnovať.Anton Radvánszky, bývalý hlavný župan stolice Zvolenskej v rokoch tisíc osemsto štyridsiatych ôsmych, potom pod bachovskou nemeckou vládou súkromný pán a gazda, ostentatívne svoje položenie mestu Banskej Bystrici dokazoval i tým, že keď sa v kočiariku viezol do takrečeného radvanského raja, ležiaceho medzi Banskou Bystricou a Kostiviarskou, kde mal svoje majere, tak sa sediac v kočiariku dal obložiť hnojnými vidlami, a tak sa potom bývalý pán hlavný župan a budúci pán barón a zase hlavný župan rozvážal. Tento rodený zvolenský dynasta a pán veľmi príjemného obcovania, ktorý s najväčšou nevôľou musel vidieť, ako jeho miesto začas zaujal plebeius homo[32]Michal Rarus a potom dosťahovaný Čech Ján Trojan — bol si pred niekoľkými rokmi od mojej sestry Petronely vypožičal dvesto zlatých. Treba totižto podotknúť, že pán Anton Radvánszky do tých čias, kým si nevzal za ženu adoptovanú dcéru baróna Podmanického, čo sa hmotných vecí týka, stál na veľmi slabých nohách. Jeho tesť, barón Podmanický, ako bol bohatý, tak bol skúpy. Keď kŕmne voly na trh hnal, opatrený prachovými okuliarmi poberal sa so svojimi hajčiarmi za sivými volkami. Mal v Pešti na Üllošskej ceste kúriu, prízemný dom, kde som príležitostne Radvánszkeho na záletoch navštívil ako medik. Tu sám so smiechom vyprával, že jeho švagrinká, mladé, asi desaťročné dievčatko, po pohovke okolo neho skákajúc, radostne ho objímala a z jeho príchodu sa úprimne tešila. Keď sa jej opýtal, či ho ona tak veľmi rada vidí, odpovedala, že sa mu preto tak raduje, lebo že dnes dostanú na obed „teľacie šnicle“. Keby teda nebolo Radvánszkeho, nebolo by ani šnicieľ. — Vyššiespomenuté peniaze mu teda sestra r. 1850 v októbri vypovedala, ale na termín ani driek ani úroky nedošli; na sestrino oslovenie som teda pána Radvánszkeho napomenul. On mi na to 30. mája 1860 odpovedal, a sa tým vyhováral, že bol na tesťovom panstve a vrátiac sa odtiaľ nazad do Pešti, našiel môj list, a preto že sa opozdila jeho odpoveď. Na list, ktorým sa mu kapitál vypovedúva, že sa naprosto nepamätá, ale že verí, že tomu tak bolo, a že hotový bude, len čo sa domov navráti, teda asi o osem dní, prinavrátiť ako tristozlatový driek, tak i zostávajúce šesťpercentné úroky. To sa potom skutočne stalo.Okrem náradia, koní a koča tesťovci nedali Milke nijakých peňazí, ale pomáhali nám iným spôsobom — stravou, výrobkami svojho domu: poslali nám tu i tu za sud vína, zbožia, hrach a spišskú borovičku. Pri tejto poslednej sa mi raz zle povodilo. Istú nedeľu kázala mi Milka, aby šiel do pivnice a aby pre hostí vytiahol lopovom do sklenice borovičky. Neobratný s lopovom, potiahol som zo súdka nielen ústami, ale aj pľúcami. Borovička mi vrazila z preplneného lopova plným prúdom do pľúc. Bol to hrozný pocit mať tento strašne silný nápoj rozliaty v pľúcach; zastavilo mi dych. Oči mi vyliezli a s rukami rozpätými, pustiac lopov, pustiac sklenicu, lapajúc dych, vyštveral som sa takmer bez pamäti — osinutý v tvári — na poschodie do kuchyne, kde som mechanicky, slova nie schopný, pochytil varechu a strebal som vodu, kým pomaly som prišiel k dychu. Celý deň ma v prsiach škrabalo a kašlal som ešte i na tretí deň.V živote politických úradníkov sa to krútilo, menilo, lebo po talianskych stratách, po stratení Lombardska, nastali i vo vyšších politických kruhoch nové náhľady, najmä čo sa stavu uhorskej krajiny týkalo. Maďari sa prebúdzali a Nemci, pokorení Francúzmi,[33]dostávali strach, a viedenská vláda krok za krokom, pri všetkých vrtkavých pokusoch, ustupovala. V tom čase, ako už poznamenané, Martin Čulen Gotčárovým pričinením stal sa satmárskym gymnaziálnym správcom. No štát toto gymnázium prevziať nechcel — nie tak ako teraz, čo by všetky školy chcel prehltnúť. A na ten spôsob by on, Čulen, ako štátny úradník, nemohol tam ostať, a preto v tomto ohľade jeho postať je tam neistá. Bavil sa, ako mi Július Plošic 26. júna píše, desať dní u neho v Selciach. Spočiatku — v domnení, že je Nemec — sa ho v Satmári stránili, ale vidiac potom, že ním nie je, si ho obľúbili. 4. júna navštívil biskup Moyses Plošica na jeho fare v Selciach.Dňa 8. júla 1860 mi Plošic píše, že brezniansky kaplán doniesol so sebou podpismi breznianskeho okolia opatrenú adresu na biskupa Strossmayera[34]a Şagunu.[35]To že by bolo v poriadku, ale že v to je zahrnutý i minister práva, proti tomu sa Bystričania slávnostne ohradzujú. A tu proti ministrovi vystupuje nevyberanými slovami. Tento pán vraj (meno mu nespomína), tak ako i Majláth, pre dobro Slovákov nevykonal zhola nič. V akejsi reči mal sa nasledovne vysloviť: „Ich habe von Pressburg und Kaschau mit Vorbedacht nicht geschprochen, weil man dort von der Meinung ausgegangen ist, das die Mehrheit der Bevölkerung slavisch, und von einen anderen Sprache als der ungarischen ist, und deshalb hat man dort deutsche Grundbücher eingeführt.“[36]A na základe takejto ministrovej výpovede Bystričania neboli naklonení odhlasovať tomuto ministrovi dôveru.V súvise s politickými premenami, nastavšími následkom nešťastnej taliansko-francúzskej vojny, kde za bachovskej doby na Uhorsku zaľahnutá hmla (podľa Bachovho vlastného známeho hesla „Langsam, aber entschieden vorwärts“) pomaly, ale stále napred, začala sa dvíhať, začali sa po krajine ozaj detinské, smiešne komédie a demonštrácie, pravda, pod heslom patriotizmu. A tieto vlastenecké výkony pozostávali v tom, že sa domnelí vlastenci pozdravovali „szolgája“,[37]hoci to od toho slova zriedka ďalej išlo, a krem toho a hlavne najavo dávali svoje zmýšľanie krojom. Široký klobúk s perom, krátky kabátik s hustými drobnými gombíkmi, vyšívaný náprsník, šatka s kyckami okolo hrdla, úzke nohavice, šnurované do čižiem a… no a… — ostrohy so širokými tarajami. Tento kroj, inším časom nazvaný beťárskym,[38]s horúcim súhlasom všeobecne prijatý ktorý by teraz gigerlovia[39]za svet neobliekli, bol nadmier obľúbený hlavne u mládeže, najmä kupeckých tovarišov. Túto módu opisuje mi v svojom liste aj Samko Bodorovský z Predmiera, že ona medzi panákmi panuje v celej Trenčianskej.Ale aj myšlienka o založení slovenského literárneho spolku sa medzi Slovákmi šíri a dozrieva, a preto sa pýta Samko Bodorovský zase v liste, písanom z Predmiera 13. augusta 1860, akú to hodlajú Slováci akadémiu zriadiť. — A ďalej, že by táto akadémia, čiže Matica, hlavný zreteľ mala obrátiť na vydávanie lacných, dobrých, poučných spisov pre ľud. No tento úmysel už dávno jestvoval a jestvuje všade tam, kde sa statočne myslí o vzdelanosti slovenského ľudu. Ale je to nadmier tvrdá vec, lebo sa jej stavajú oproti nepriateľská zaťatá vzdorovitosť a okrem toho nepochopiteľná tuposť.Otec nás predsa konečne s Polikou, Nelou a Tončim prišiel navštíviť. Tou príležitosťou mi písal Alojz Lerch, árendátor Koburgových krčiem na Horehroní, bývajúci vo svojom vkusnom dome na Polomke a tesťov dobrý známy a povolal nás, aby sme pri otcovom návrate domov i jeho návštevou poctili a u neho obedovali. To sa stalo; jeho pani nebola doma, bavila sa v Pešti. Pri obede ma Lerch, ktorý bol už oblečený podľa vtedy módneho vkusu, dráždil, prečo ja chodím v tých odporných nevlasteneckých pantalónoch. Ja som mu odvetil, že sú tesné nohavice nepohodlné. Ale on na stávku tvrdil, že je presvedčený, že ja predsa budem prinútený úzke nohavice nosiť. Ja som mu odvetil, že sa toho nedožije, naproti tomu tvrdím, že ja na ňom už nezadlho zase budem vidieť pantalóny. A tak sa stalo, keď už tej úzkej radosti a toho brnkania ostrôh bolo nazbyt, zase pomaly vliezli do širších nohavíc, a ja som príležitostne zahanbeného Lercha v tesťovej prítomnosti vysmial.Paľo Dobšinský sa žení a berie si za ženu Schmiedovskú. Píše mi dňa 21. novembra o literárnych roztržkách medzi ním z jednej strany, z druhej strany medzi Radlinským a Čechmi. Kdežeby, roztržky musia byť. V malých veciach veľkí ľudia. Pýta ma, aby som mu pre Maca a Kuba — rozhovor dvoch sedliakov — poslal nejakú humoresku.Vychodí už i časopisSlovenský učiteľ. Pavol Dobšinský pracuje usilovne na vydávaníSokola, ale domáha sa podpory hojnejšieho dopisovania. Pýta sa ma 23. novembra 1860, či to zamýšľajú založiťTatrín? Tu on pravdepodobne rozumel Maticu, pretože v mene založiť sa majúceho slovenského literárneho spolku ešte uzrozumení neboli. Spomína, ale neurčito, čosi o memorande.Politický ruch sa šíri. Maďari vystupujú smelšie. Vay prepadol a jeho miesto má zaujať Fr. Deák[40]a barón Eötvös,[41]ministri z r. 1848. Títo teraz, keď je Rakúsko unížené, prichodia v platnosť. Takto píše Július Plošic 19. decembra 1860. A pretože vraj Eötvös vPesti Hirlapepísal veľmi sympatický článok o Slovákoch, je tej mienky, že by slušné a dobré bolo, keby sa Slováci obrátili v svojich záležitostiach na tohto naozaj spravodlivého muža.Pri nastavšej politickej konštelácii, ktorá najmä politických úradníkov mala tak nemilo zasiahnuť, ponosuje sa mi 22. decembra dr. J. Bauer, stoličný fyzikus: očakáva veľký prevrat, a že on následkom toho pravdepodobne bude prinútený opustiť svoju terajšiu službu. On ako banskobystrický mestský fyzikus túto stoličnú službu nehľadal, ale dali mu ju sami, a nanútili okolnosti, keď roku 1849 pri vojne a cholere politickí úradníci, bojac sa trestu, väčšou čiastkou zutekali, a s týmito zanechal svoju stanicu a uskočil aj bývalý stoličný fyzikus dr. Mályusz. Dr. Bauer potom mesiace, a to pod časom tuhej cholery, túto stanicu zastával, a jemu ju skutočne oddali.Z toho všetkého vidieť, že v tom čase všetky mysle stáli v živom pohybe a všetko napnuto očakávalo, čo donesie najbližšia budúcnosť. To je pravda, že každá teraz podniknutá vojna — tu s Talianskom, tam s Pruskom — pripravila mocnárstvo o krásnu provinciu, narobila ohromné dlhy a vnútri zapríčinila vrenie a nespokojnosť. Nešťastné ážio[42]zaľahlo na prsia národov rakúskej monarchie ako mora, tlačilo ľud a nezriedka dosiahlo až výšky päťdesiat, ba i viac percent.Takto pritiahol sa pomaly rok 1861, a hoci sa politické vlny navonok čo z hrubšieho uľahli, neplatilo to o politickom živote vnútri. Tu to pod kôrou vrelo a zrejme bolo badať, že i tu na povrch vybúši.15. januára r. 1861 bola v Brezne voľba mestských úradníkov. Výsledok nadmieru ohnivej, krikľavej voľby bol: mešťanosta je Černák, sudca Matej Zachar — obaja potvrdení ako posiaľ. Na stanicu mestského kapitána kandidačným výborom pod predsedníctvom farára prepošta Majovského bol predložený — čiže kandidovaný — I. Lehrer, lekárnik, II. Benko, III. Salamín. Kandidátov Samuela Lopušného, Libecka a Brečku výbor vynechal preto, lebo si Lehrer ako zúrivý maďarón tam zadovážil väčšinu hlasov. Ale vtom, ako sa oznámila kandidácia, nastal v početnom voličstve náramný huk a Brezňania, i tak navyknutí na svoju päsť, v takých veciach žartu neznajú. Začali sa komisii hroziť a brať polená z kopy dreva pri mestskom dome, nachystanej na inší cieľ. A týmito argumenty ad hominem[43]vyhrážali pánom, zasadajúcim v kandidačnom výbore. Následkom týchto tvrdých hrčavých bukových dôvodov komisia prikročila k novej kandidácii, ktorá vypadla takto: I. Lehrer, II. Lopušný, III. Libeck, IV. Brečka. Pod samou kandidáciou ad hoc pre udržanie poriadku a pokoja po výsledok volieb dočasne bol vyvolený Benjamín Zörnlaib, nepatrný, malý, ale veľmi pohyblivý majiteľ veličizného nosa, dobrý, ale smiešny chlapík. Chlapík veľkého nosa, malého tela a malej hlavy sa všemožne namáhal, aby imponoval breznianskym pánom mešťanom — neotesaným zurvalcom — ale nebolo ho počuť a nebolo ho vidieť. Stratil sa ako v hore medzi týmito vysokými ozrutnými chlapmi. Keď teda jeho volanie a rozmetávanie sa nič neprospelo, vyskočil v tereme na zelený stôl, behajúc a rozháňajúc sa tam z jedného kraja na druhý.Vtom prikročí ku mne chlapisko s hustým radom ako päsť veľkých strieborných gombíkov na prsliaku a širokým, takisto strieborným majincom na kabáte, a ukážuc prstom na mrviaceho sa Zörnlaiba, pýta sa ma: „Pán doktor, čo to tamto za myš behá po tom stole?“Keby to tento hrdý substituovaný pán kapitán bol vedel, k čomu jeho hodnosť prirovnávali!Konečný výsledok voľby bol: Lehrer dostal 47 hlasov, S. Lopušný 323; pri čítaní hlasov netrpezliví voliči volali, aby hlasy nečítali, ale aby ich, keď ich Lopušný má tak veľa, holbou ako bôb merali. Libeck mal dvadsaťšesť a Brečka štyri hlasy. Prvý notár Sinovic, druhý J. Polóny ml. Fiškál Eugen Benko, Salamín kasír, kontrolór J. Polóny pikulík; radní Libeck a J. Kilvády. — 16. januára bola voľba zastupiteľov — čiže volená obec osemdesiatich,[44]a medzi tými vyvolený bol som i ja.Počiatkom tohto roku (1861) začal pod redaktorstvom Viliama Pauliny-Tótha vychodiťČernokňažník, humoristický časopis. Do toho som ja potom mnoho a častejšie dopisoval. Najmä obľúbený bol svojím časom môj: „Štefan Pinka, virkli kaprál“. 15. januára mal ešte len 371 predplatiteľov, tento počet však potom vzrastal. Asi v ten čas vyšiel aj spisJánošík.[45]Brezniansky magistrát má dostať „durgatorium“[46]za svoje uzavretie, že sa protokol vo svojej pôvodnosti má viesť po slovensky. Má sa teda podľa návodu Janka Francisciho apelovať zrovna na cisára a na baróna Vayho[47]a odvolať sa naAllerhöchstes Handschreiben[48]od októbra. A ak by kúria slovenský protokol poslala nazad,[49]v tom prípade prichodí urobiť tie isté kroky.Dňa 2. februára 1861 mi píše brat Eduard z Rumunského Bogšanu, že to tamdolu všetko vrie. Položenie národností že je toto: Rumuni, ktorí medzi všetkými sú vo vzdelanosti najopustenejší, sú z druhej strany najprístupnejší presvedčovaniu a hotoví ku vzbure, spojenej s plienením; Nemci vraj držia s tými, čo sa za slobodu vystatujú, a Srbi že už z pokračovania nemeckej vlády dostatočne zmúdreli a viacej si za nevďačných Nemcov prsty páliť nebudú. Ináč chváli ich ako národ povedomý, smelý a bojovný. Klapka že už v Bukurešti plní patróny, a Kossuth, ten čertov syn, že smolu v kotle rozpúšťa, aby odporníkom hlavy — tak ako to pri fabrikovaní zápaliek robia — do tej látky zmáčal.Ako na juhu, tak kývalo a hýbalo sa i na severe krajiny. Dňa 6. februára bolo vydržiavané stoličné zhromaždenie v Banskej Bystrici. Tu vystúpil Július Plošic za verejné práva slovenskej reči, a že reč tohto malého, ale smelého oduševneného chlapíka mala dobrý účinok, bolo vidno z toho, že ho sám pán hlavný župan Anton Radvánszky dosť ostro, hoci nie surovo, napadol. Plošic totižto po slovensky rečnivšieho ľubietovského mešťanostu Kmeťa[50]zastával, na čo mu Radvánszky odvetil, že chce byť Kmeťovým advokátom, čo Kmeť nepotrebuje. On, Radvánszky, že myslieva po maďarsky, a slovenská reč že ho vytrhuje z riadnych myšlienok. Potom povstal jeho bratanec, František Radvánszky, a osopil sa na Plošica, tak podľa svojej kočišskej obyčaje: že to znamená ľud búriť, a že banuje a bude banovať, že Plošica do výboru prijal, a s kliatbou „ba-m a teremtését“[51]si sadol. Nuž teda stoličný výbor závisí od vôle Františka Radvánszkeho! — To je tá sloboda! A potom sa hnevajú, keď im Ján Gerometta vPesti Napló[52]do pravdy nahovorí, a stroja sa ho ubiť. To je, pravda, argumentum ad hominem.Počiatkom marca boli sme navštíviť Adolfa na Španej Doline. Nazad idúc stavili sme sa u Plošica v Selciach a potom aj v Ľubietovej u Mórica Kellnera. Chvíľa bola veľmi planá. V Brezne bol vyvolený za ablegáta Ľudovít Benický. Pri tejto príležitosti zmienim sa tu o jeho osobnosti. Benický bol pekný chlap, ináč ľahkomyseľný chytrák a pôvodný dobrodruh. Bol synom chudobných zemianskych rodičov z Mičinej pri Banskej Bystrici. Po skončených stredných (latinských) školách, vybral sa na banskú akadémiu do Banskej Bystrice, kde okrem nespočetných študentských alotrií[53]nevyviedol nič zvláštneho. V tých časiech ako zemiansky syn, keď na iné povolanie ani nesúci, bol v politickom čiže stoličnom živote zabezpečený, čo sa úradníckej stanice týka. Pekný chlap, a pohyblivou papuľou vystrojený, skoro sa tam aklimatizoval a časom vystúpil na hodnosť podžupana. Aby sa stal populárnym, vystupoval ako katolík ostro proti kňazom a afektoval, že ho kňazi všemožne prenasledujú, ba mu ešte i na život číhajú. Hral dosť nejapnú komédiu, že mu dýky na schodoch maľujú a skaly mu do obloka lúčajú. Lenže tie hrozivé dýky sám načarbal, a skalu si nie dnu, ale von oblokom vyhodil. Žiadal vyšetrovanie a záštitu od stolice.Našlo sa pár bláznov, čo mu verili, ale všeobecne sa obecenstvo smialo. On, dobre žijúc, medzitým kopil dlžoby, a keď toho bolo moc, zmizol. To vyvolalo senzáciu, a stal sa chýrnym človekom, ale viedenská polícia vysnorila ho tam kdesi v divadle a poslala ho do Bystrice, kde už potom svojimi podporovaný čupel v tichosti. Ale skoro potom r. 1848 zodvihol hlavu a nastala mu žatva, o akej sa mu istotne prv nesnívalo. Stal sa chlapom svojej doby. Kossuth spravil ho krajinským komisárom s veľkým vplyvom a plnomocenstvom. Bol menej zlý ako ľahkomyseľný. Šarapatil mnoho. Aj légiu vystavil pod svojím menom. Pod jeho správou niekoľkých i povešali. Sama stoličná správa sa ho okúňala.Po zrazenej revolúcii sedel na Kufšteine[54]v tvrdom väzení, kde si, ako on sám rozprával, tým krátil čas, že sediac na jednom stolci a na druhom majúc vyložené nohy, dumal radom o celom svojom veku od detinstva hore. Náhodou strážili Kufštein vojaci, pochodiaci z breznianskeho okolia. Istý Jano Šajgal, kaprál, rodák Gašperovan, mi rozprával, že ho tam videl v tú hodinu, keď sa rabi dvorom prechádzajú. Šajgal sa zhováral s kamarátom po slovensky, nuž ich Benický zadivene oslovil, či sú Slováci a skade; Šajgal mu povedal, že tam od Brezna. Benický odvetil, že je on z Banskej Bystrice. Bol prísny zákaz rokovať s väzňami, preto sa nesmeli ďalej púšťať.V nastavšej novej politickej dobe prepusteného na slobodu vyvolili ho Brezňania r. 1861 za svojho snemového vyslanca. Pod tou voľbou, najmä pri obligátnom bankete, ktorý nasledoval, také zelené veci s najväčšou smelosťou pohovoril, že sme ohnivého Pavla Kuzmányho, na ten čas kupca v Brezne, chlapa všestranne vzdelaného, museli krotiť, aby pre väčší škandál búchaja Benického tam na mieste verejne nekompromitoval. Pozdejšie sa Benický v Pešti zase zaplietol do akéhosi komplotu, až konečne ho našli zavraždeného, takmer na nepoznanie zohaveného, kdesi v okolí Pešti v rohoži pri Dunaji. Vrahovia ostali neznámymi.Podobne tomuto bývalému zvolenskému podžupanovi zahynul po rokoch aj chýrny, ba mnohými zvelebovaný, a najmä Slovákom dobre známy zvolenský podžupan a krajinský vyslanec Béla Grünvald[55]— s tým jedným rozdielom, že tento neslýchaný štréber, čo toľkých ľudí vedel tak umelo a dosť zrejme oblázniť, nie cudzou, ale vlastnou rukou učinil koniec svojmu životu na brehoch Seiny v Paríži. I tento vlastenec narobil toľké dlhy, koľko len jeho vlastenectvo stačilo, pričom po jeho smrti rodina, ktorá zvelebovala jeho osobu a skutky — medzi nimi chudera matka, utrpela citeľnú škodu. Grünvald bol vydavateľom slovenských vládnych novín a rád sa vozil nie tak na štvorke ako po biednych povedomých slovenských inteligentoch, a oni boli jeho najpohodlnejšie schodíky k hodnostiam a vyznačeniam. A hľa, ním vysmiati, potupení slovenskí inteligenti ostali — slávni potlačovatelia, cynickí štréberi ozaj neslávnym spôsobom zišli zo sveta. Toto je fakt, a z toho možno sa mnohému priučiť.Prvé čísloČernokňažníka,[56]vydávaného od počiatku roka Pauliny-Tóthom, stálo i s obrázkami osemdesiat zl. km. Následkom politickej premeny i dr. Jozef Bauer, môj bývalý šéf od r. 1850 do 1853, stoličný fyzikus, tratí pôdu pod nohami, to jest veci sa tak vyvíjajú, že jeho predchodca dr. Mályusz útekom stratenú podstať stoličného fyzikusa teraz zase nazad zamýšľa zaujať, a to že sa mu pri terajšej politickej konštelácii podarí. Pri tých a takých okolnostiach Bauer viac na mieste svojho doterajšieho účinkovania nechce ostať, a pretože na Vindšachte sú uprázdnené dve kráľovské lekárske stanice banského fyzikusa a lekára, hodlá pýtať stanicu fyzikusa, ale len ak druhému, už prv vyslúženému erárnemu lekárovi nebude stáť v ceste, a zreteľne rečeno, ak ja túže stanicu nebudem pýtať. V tom prípade ma prosí o sprostredkovanie u mojich viedenských patrónov. Aj dr. Héžay, banský lekár, pýtal tú stanicu a bol štiavnickou banskou správou celkom správne predložený na prvé miesto. Ale dr. Bauer, ktorý sa vo Viedni osobne predstavil, to predsa tak vykonal, že on na tú stanicu bol vymenovaný. Ale nedlho tam úradoval, zaďakoval a vrátil sa do Banskej Bystrice, kde zase zaujal svoje staré miesto pri meste.V Turčianskom Sv. Martine sa vydržiavala porada strany petície, čiže Memoranda národa slovenského,[57]zaslaného a vypracovaného Štefanom Daxnerom. Po prečítaní a uvážení toho Memoranda vynieslo sa:1. Aby sa jeho ostrejšie výrazy zmiernili a upravili.2. Aby mestečko Mošovce bolo požiadané, aby ono, osvojac si Memorandum, vyzvalo celé Slovensko podpísať ho a určiť schôdzku na poradu; aby sa táto porada vydržiavala azda v Štubnianskych kúpeľoch.3. Ak by sa Mošovce na to vziať nechceli, či by úlohu mesto Brezno na seba neprejalo.4. V tom prípade, že by to ani jedno mesto na seba nevzalo, aby sa zhromaždenie cestou novín hocikde povolalo, a to dotyčnému slúžnemu jednoducho vopred oznámilo. Zhromaždenie by predloženú petíciu podpísalo a ďalšie podpisy by sa po obciach zbierali.5. Zhromaždenie vyvolilo by vyslanstvo, ktoré by malo petíciu predložiť uhorskému snemu.V r. 1861 stránky ešte nepriliepali marky na listy doma, len posielali peniaze, pripadajúce za marky, a poštové úrady za ne potom samé priliepanie marky na zaslané listy. Štvrtého až piateho mája padol v Štiavnici sneh zvýše asi na stopu.Podal som pred direkciu prosbu o plat kočiša, ale o tom sa tam ešte nič nerozhodlo. Prosba o pomocníka prepadla, čo ináč by ani byť nemohlo, keď predstavení, čo pomocníkov mali, ju neodporúčali. Banská správa mi jednako natoľko hľadela pomôcť, že zamýšľala mi čiastku mojej veľkej ochodze odobrať a druhému privteliť, ako sa potom skutočne stalo s Čiernym Hroncom a so Sihlou, a mne potom zase pridelili — keď aj menej obcí, ale ďalšie kraje: Valaskú, Bystrú, Mýto, tri Jarabé a konečne hen tri Boce. Švagor Karol mi narádza pýtať uprázdnené miesto banského fyzikusa vo Vindšachte, hoci mi nepraje prísť do toho „pekla premrštenej spoločnosti“, ale drží za potrebné, aby som sa predsa hlásil, aby sediac na jednom mieste som neskysol a aby som sa časom z tejto stupky potom zase ďalej mohol pýtať. Slovom, aby som si ďalej cestu kliesnil.Július Plošic 22. mája píše, že bol v Turci na porade strany Memoranda; veľmi sa tomu teší, a že pôjde ešte, a čo by hneď musel ísť pešo.Akýsi docent Franc[58]pri banskobystrickom gymnáziu písal proti biskupovi Moysesovi v Čase. Moyses sa veľmi hneval a zakázal kňazom s ním obcovať.23. mája píše Mikuláš Ferienčík z Budapešti a dotklivo nás vyzýva, aby sme čím viacerí prišli na 6. júna do Turčianskeho Sv. Martina na zjazd, pretože sa ta stroja aj mnohí z protivného tábora: Ludvik Benický, Szentiványi,[59]Justh,[60]Máčay[61]atď. 31. mája Ľudovít Turzo píše v tej istej veci v tom istom zmysle. Z Banskej Bystrice hodlajú ta prísť Trstiansky zo Starých Hôr, Ráner, Svoreň, Švehla, Petényi (je už tam); hlavný župan Radvánszky, pretože to zhromaždenie je legálne a významné, tiež zamýšľa ta ísť (ale nebol). S Plošicom pôjdu štyria až ôsmi dedinčania.Ján Gotčár baví sa už niekoľko dní v Banskej Bystrici, a bude sa tam baviť do 20. júna, keď potom s Ľudovítom Turzom a Jankom Franciscim odcestuje do Pešti, kde sa má vyhotoviť adresa na Memorandum.Mikuláš Ferienčík v liste zo dňa 29. júna sa mrzí na Palárika,[62]že v svojomPriateľovi ľududekvalifikuje našich prednejších mužov. — Spomína mimochodom i chýr, že sa Benko Zörnlaib má stať mojím švagrom. Zörnlaib už bol od pár rokov vdovcom a veľkým dvoriteľom ženských. Čo sa tohto chýru týka, povstal nasledovne: Zörnlaib dvoril svojej švagrinej, vdove Kuchinkovej; keď to ona nechcela pozorovať, starý švihák s veľkým nosom, chcejúc predmet svojej zdvorilosti priviesť do žiarlivosti, začal dvoriť mojej sestre. Čo jej nahovoril, neviem, ale raz, na moje nemalé prekvapenie, moja ináč ani kyrysník energická, zrelým rozumom a nad ocot ostrejším úsudkom obdarená sestra Petronela mi veľmi mäkkým, sentimentálnym hláskom zjavila, že veru takto a onakvo, pán Benko Zörnlaib by sa bol vyjadril, ako by ju zamýšľal šťastlivou spraviť a za ženu pojať; že čo ja na to? — No, ja — ja som na túto novinu nemohol ostať vážnym, len som jej nakrátko odpovedal, že jej ja vďačne udeľujem svoje požehnanie. Darmo je, i stará panna nie je v tých veciach z dreva, a tým menej zo skaly — a otobôž — keď tento chytrák na Petronelinom ostredku umeleckou rukou poeticky vyrezal do kôry peknej veľkej žltej tekvice svoj monogramB. Z.Nuž ale keď zo všetkého toho nič nebolo a Petronela videla, že ona mala byť len prostriedkom na dosiahnutie druhého cieľa, bolo chytráckemu Benkovi beda — padol pod ostrie jej jazyka a prvé, čo vykonala, bolo, že tekvicu s pekným monogramom pohodila sviniam. A tak pohoršený amor so zakrytou tvárou odtiahol.Paľo Dobšinský 4. júla sľubuje, že príde do Brezna na návštevu. Evanjelický kaplán Konček odchodí z Brezna za farára do Gemera.Švagor Karol pýta bližšie správy o bacúšskom kúpeli, kam si zaumienil poslať Fánku. Prešli zase na novú hospodu na hornom rínku (už tuším tretiu) s troma izbami za sto zl. km.Samuel Bodorovský, ktorý — tak sa zdá — už stojí v disponibilite,[63]bavil sa v Štubnianskych kúpeľoch a zašiel i do Turčianskeho Sv. Martina, kde sa práve bavil básnik Janko Kráľ. V Banskej Bystrici, ako mi 28. júla písal, odbavovalo sa stoličné zhromaždenie pod predsedníctvom hlavného župana Antona Radvánszkeho. Proti slovenskému Memorandu protestovali stolice[64]a protestovala i Zvolenská stolica. Ľud, na tento cieľ napravený, zohnali — a odhlasovali. Plošicovi a detvianskemu farárovi Štrbovi hlavný župan odňal slovo. Detvania boli síce za Memorandum, ale keď im farára odzbrojili, zamĺkli i oni. Potom 27. júla popoludní zišli sa asi štyridsiati na strelnici, kde sa profesori Česi odberali domov — a možno, že sa pri týchto politických okolnostiach viac nenavrátia. Zábava že pri horlivom účastenstve horlivej, početnej mládeže, znamenitého dorastu, vypadla dobre. Juro Slota, zanechajúc gymnaziálnu profesúru, ide za farára do Tužiny. V liste zo 16. augusta 1861 spomína, že sa gróf Forgách neudrží.[65]Stolice dostanú administrátorov, do Zvolenskej stolice sa vraj spomínajú: Gejza Ostrolúcky, Benický a Francisci. Ale bol poslaný banský aktuár, pozdejšie stoličný komisár (r. 1852 — 1853), čiže slúžny v Banskej Bystrici, potom mešťanosta v Kremnici — Andrej Havaš. Janko Francisci bol poslaný za hlavného župana do Liptova. A na jeho inštalácii v Liptovskom Sv. Mikuláši som bol prítomný.Mikuláš Ferienčík píše z Budína 16. augusta 1861, že po tieto dni prídu štatútyMatice slovenskejna brezniansky magistrát cieľom dobrozdania, vlastne ubytovania Matice v lone slobodného kráľovského mesta Brezna. V magistráte je Libeck, Čipek a Samuel Lopušný, tak azda vec prejde a Matica v Brezne ostane. Janko Francisci v tej veci napíše mešťanostovi Černákovi.O jej umiestenie boli rozličné hádky: jedni mysleli Budín, iní Banskú Bystricu, no a Brezno. Z Memoranda posiaľ prijali na sneme len to, že sa na peštianskej univerzite má založiť katedra slovenskej reči. 23. augusta Ferienčík píše, že brezniansky slúžnovský úrad, stojaci posiaľ pod érou Bachovou (Schmerlingovou),[66]vo februári bol oddaný uhorskej vláde, to jest Zvolenskej stolici. Uhorský snem je rozpustený, Maďari namrzení šomrú, hromžia, odvolávajúc sa na pretrhnutú niť bývalého segedínskeho snemu.[67]Zase nasledovala významná udalosť rodinná, veselá — narodenie nášho druhého potomka, tiež dievčatka, menom Mariška, ktorá uzrela svetlo božie 10. septembra r. 1861 v Smykovskom — pozdejšie našom dome, a to ráno o 7. hodine. S touto Mariškou mali sme mnoho galíb; najväčšie ťažkosti pochodili z toho, že Milka bola nedostatočnou dojkou, a toto zase pochodilo hlavne z nedostatočne vyvinutých prsníkov. Decko chudlo, biednelo, ako vo dne tak v noci plakalo, kričalo. Už sme veru zúfali nad ním. A keď som sa raz so Schärfflom, lesným majstrom, vybral na noc z povinnosti na Bacúch, a Mariška bola veľmi planá, nemohúc spať celú noc som prestenal, takže sa ma Schärffl viac ráz opytoval, čo toľko bedákam. Navrátiac sa ráno domov, bral som kľučku do ruky so strachom, že dieťa nájdem už vystreté. Ale otvoriac dvere, zazriem Milku stáť pri stolíku, ako obzerá pred ňou rozkrútenú, nohami prepletajúcu Marišku s tým potešiteľným heslom, že sa drobček cíti lepšie. Keď sme sa presvedčili, že v decku jestvuje ešte dosť životnej sily, narazili sme druhú, a to pravú cestu: obzerali sme sa za primeranou dojkou. Opatrili sme ju a Mariška sa očividne zotavovala, a chvalabohu žije i teraz po štyridsiatich rokoch (1901) ako stará mať v rodinnom kruhu, kdežto jej staršia sestra Bertika, mladšia sestra Oľga a najmladší brat Gustík dávno odpočívajú večným snom. Bohužiaľ, z mojich milých štyroch detí ostala nám na potechu len ona.Brat Eduard bol sa sľúbil, že nás toho roku podjeseň príde navštíviť, ale čas presne určiť nemohol, a tak sa stalo, že som — nevediac deň ich príchodu — na mnohé vyzývanie Plošicovo k nemu podujal vychádzku do Seliec. Písal som zajedno i bratovi Adolfovi na Španiu Dolinu, aby ten a ten deň prišiel k Plošicovi, že sa tam pekne-rúče zídeme. Deň bol utešený. Veziem sa medzi Ľupčou a Príbojom, tam na hradskej nad jarkom stavali nový most, a zatiaľ sa museli vozy tým dosť hlbokým jarkom s pozornosťou prevážať. A práve, ako sa kloníme dolu do jarku — držiac sa opatrne rebrín a obávajúc sa o svoje rebrá — spúšťa sa z protivného brehu ľahký krytý vozík s pasažiermi. Starajúc sa každý o svoju kožu, neveľmi sme sa pri holenganom stretnutí fixírovali. Len čo som okom hodil do voza; zdalo sa mi, že tam sedí akýsi vigéc.[68]I on švihol okom po mne. Hm, hm… tak sa mi na akéhosi známeho zanášal. Predsa som sa obzrel a on tiež tak, ale kočiši šibli, drglo a už sme sa tratili na protivné strany v žltkastom prachu vápenistej hradskej. Ale mi predsa ešte pár ráz cestou po Selce prišiel na um ten vigéc. Krátko za mnou pripálil brat Adolf cez Diel pešo a ja som mu pripomenul toho neobyčajného vigéca. A z toho povstalo hádanie a tušenie, či by to nemohol byť Eduard, ktorý sa sľúbil podjeseň nás navštíviť. Domnienka rástla natoľko, že priateľ Plošic poslal do Banskej Bystrice do hostinca u „Rakov“ posla — dopýtať sa, či tam neboli hostia z Banátu, ktorí by boli odcestovali na Brezno. A tu veru prišla odpoveď, že pravda, lenže mená im už neznajú. Potom som sa hneď ráno pobral domov. A skutočne, vigéc bol môj brat i so ženou Emou. Aj jemu že som vraj pri stretnutí sa v závoze bol akoby známym, ale že ma držal za — žida. Teda jeden brat vigéc, druhý brat žid. Pobaviac sa u nás niekoľko dní a opustiac nás (bolo to posledný raz, čo sme sa videli) pobrali sa k Adolfovi na Španiu Dolinu. Stadiaľ ich vyprevadili Adolfovci do Banskej Bystrice, kde so žalostným citom navštívili a obzerali všetky z detinstva milé, nezabudnuteľné miesta a predmety.Dňa 29. septembra oznamuje mi listovne Július Plošic, že je snem už rozpustený, a pretože Memorandum na ňom bolo nepriaznivo prijaté, je tej mienky, či by nebolo namieste predostrieť ho samému cisárovi vo Viedni; tam že by ho predsa priaznivejšie posúdili. Budú, pravda, maďaróni kričať a nás reakcionármi prezývať, ale čo robiť, kam sa v tomto položení obrátiť? Týmto spôsobom by sme sa, povedá, mali aspoň o niečo oprieť. On že o tomto predmete chce písať voVedomostiach.Samuel Bodorovský zo dňa 30. septembra 1861 v tomto zmysle píše: Naši maďaróni agitujú protiPešťbudínskym vedomostiam. Pýta sa, ako stojí základina na náhrobník Ľudovíta Štúra, ktorá sa nachodí v rukách Pavla Dobšinského a drží za potrebné, aby sa základina zabezpečila. Na uskutočnenie — vlastne na potvrdenie — Matice slovenskej že tak skorého výhľadu nemáme, ako sme úfali a mysleli; jej záležitosť sa ťahá z ruky na ruku. Radvánszky Anton, už ako hlavný župan, príduc do berného úradu, povedal jeho predstavenému: „Nun, Herr Steuereinnehmer, wir müssen jetz Hand in Hand gehen. Sind den die Steuerrückstände gross? Es wird schon alles gezahlt werden. Könnten wir aber nicht die Militairexecution werhindern? Ich selbst werde die Schulden, sobald ich meine Früchte verkauft haben, werde zahlen.“[69]Na to mu berník odvetil: „Die Militairexecution rückt schon aus dem Honther-Comitat heran. Die bereits diessfalls getroffene Verfügung kann nicht rückgängig gemacht werden, und zwar um so weniger, als noch grosse Rückstände aushaften. Ausserdem müssen auch noch die Executionskosten des Militairs von den Säumigen entrichtet werden.“[70]Na to mu Radvánszky odpovedal: „Nun bitte ich dann mir höchstens 3 Mann zu geben, die übrigen werde ich zahlen.“[71]Že by na to vystačila i tunajšia posádka, a z tej že by tí traja pripadli. Možno sa bál, že mu celú stotinu pošlú na krk. Potom prešiel pán osvietený na druhú otázku. „Herr Steuereinnehmer! Wir wirtschaften besser, als die früheren Beamten, die ganze Administration und Jurisdiction kostet von Sohl blos 92 000 fl. jährlich, hingegen bei dem früherem Systhem 150 000 fl. C. M. jährlich.“[72]Na to berník, že tomu veru skutočnosť nezodpovedá. Osvietený pán sa odvolal na predsedajúceho súdu, pána Matulayho. Ale berník mu vysvetlil: „Während dem früheren Systhem kostete sammt und sonders nebst allen Branchen blos 70.000 fl. C. M., dazu gerechnet auch das Baršer Comitat, weil dieses zum hiesigen Commitats-Gericht gezählt hat.“[73]Pán osvietený[74]nad touto výpoveďou zarazený, zamĺkol. — Nuž a veruže naši páni švagrovia gazdovať nevedeli ani pre seba, tým menej pre obecnosť, je vecou známou, a v tom ohľade sa veru nepolepšili ani teraz.V jeseni (v septembri či v októbri), keď už stanovy boli predložené breznianskemu magistrátu[75]na pretriasanie — vlastne na vyslovenie sa, či Maticu slovenskú mesto Brezno do svojho lona príjme — v mešťanostovej neprítomnosti, ako jeho zákonný námestník, starší radný Libeck povolal na riešenie otázky meštiansky zastupiteľský zbor, ktorý sa zišiel a po krátkom rokovaní a s malými námietkami väčšinou prítomných Maticu slovenskú vďačne prijal do svojho lona. V tom zasadnutí som i ja ako člen vyvolenej obce bol prítomný.Ale toto slušné, ba prirodzené breznianske uzavretie tábor slovenských odporníkov náramne naplašilo a oni si umienili stoj čo stoj toto rozhodnutie zrušiť. Banko & consortes,[76]Radvánszkeho naháňači, dali sa do roboty: behali, hrozili, nahovárali meštianstvo proti, upozorňujúc ho na strašné následky, ktoré by mu hrozili, keby prijalo Maticu slovenskú do nepoškvrneného mesta Brezna. Týmto za chrbtom stál možno Radvánszky, ba možno myslieť, že sa to dialo pod rukou návodom samého administrátora Zvolenskej stolice — Havaša, ba samej námestnej rady.[77]Zrejmé bolo z celého počínania, že tam vyššie sily tlačia a účinkujú a že všemožne bola hľadaná možnosť podhadzovať veci polená v cestu. A hľa, pod klamným vyhováraním, že meštianstvo nebolo dostatočne poučené o smere a povahe veci, pán administrátor Andreas Havaš, ignorujúc ustálené uzavretie predošlého zasadnutia, vypísal nové, šieste zhromaždenie ad hoc,[78]ktoré malo rokovať jedine o Matici slovenskej. Meštianstvo sa zišlo valne a zhromaždenie sa vydržiavalo pod jeho osobným predsedníctvom 15. januára 1861. Nálada bola veľmi bojovná, a hoci slepý mohol vidieť a hluchý mohol počuť, že predsedníctvo je stranné a k renitentom[79]za neprijatie Matice naklonené, predsa rečníkov proti Matici málo (dvaja) sa našlo — a i tí v rečnení boli veľmi slabí, takže sám predseda vyvolával, či už nieto nikoho, čo by proti Matici rečnil. Ale jej priatelia nikým, len svojím svedomím povzbudzovaní, rad-radom (šiesti) vystúpiac, plným, ohnivým presvedčením za ňu sa zasadzovali. Ale nadarmo. Ona jednako, proti zákonu, hoci už viac ráz odhlasovaná, musela padnúť, lebo jej pád — už či tak či inak — bol určený podľa vyššieho rozhodnutia. Minden áron buktatni![80]A tak Brezno starostliví páni od veľkého nešťastia zachránili. Nehľadiac ani na pomútené ľudské pochopy, aké smutné, aké smiešne to zachádzanie, aké urážlivé! Nuž kdeže je ten humanizmus a ten ako močka v papuli omáľaný liberalizmus?Dňa 1. decembra 1861 ide s Memorandom národa slovenského k Jeho Veličenstvu vyslanstvo do Viedne a Janko Francisci 14. novembra pripomína, aby sa k tomu vyslanstvu pripojilo čím viac jednotlivcov.Mikuláš Ferienčík, ako štátny disponílny úradník, baví sa a býva v Budíne a zamestnaný je pri redakcii Pešťbudínskych vedomostí. Nevie ešte, či má vstúpiť nazad do služby, a či vziať penziu. Konečne sa dal vyplatiť, aby sa mohol stať celkom nezávislým.Zádrapky a nesváry medzi mnou a dr. Toelgom — menej medzi mnou a dr. Schillingerom, hlavným banským fyzikusom v Štiavnici — trvali ďalej. Najviac ma vexoval[81]dr. Toelg vo vystavovaní diét, biednych (1 zl. 40 na deň), krvopotne, horko-ťažko zarobených. Vyššia vrchnosť bola prajnejšia, a na jeho poznámky v tomto smere zriedka sa obzerala. Ba čo viac, aby mu bolo zrejmé, ako to druhému tvrdo znášať prichodí, vytierali mu predložené diéty, aby sa azda rozpamätal: Quod tibi non vis fieri, alteri ne feceris[82]a druhých — svojich blížnych — neprenasledoval. Dr. Schillinger, ktorému som sa ponosoval, mi odpísal, že dr. Toelg správne pokračoval a že jeho povinnosťou je nielen moje diéty pri odpise, ale i moje recepty kontrolovať. Ja som svoju povinnosť presne konal, ale som sa neplazil, smelo sa bránil.Dr. Schillinger a dr. Toelg vidiac, že nimi nastúpená cesta je nepravá, pomaly síce, ale dôsledne ju opúšťali, a zo Saula stal sa Pavol, a boli sme potom, každý svoju povinnosť pilne konajúc, svorní, priateľskí kolegovia: so Schillingerom do jeho smrti, s Toelgom dôverní, úprimní až poteraz.Samuel Bodorovský — podľa listu, písaného 9. decembra 1861 z Banskej Bystrice — už nebýva v Predmieri ako slúžny, ale v Banskej Bystrici ako do disponibility postavený štátny úradník. Andreas Havaš, vymenovaný za administrátora Zvolenskej stolice, už tam svoju stanicu rekognoskuje. Na uprázdnené úrady majú sa podľa inštrukcie z vyššieho miesta ponajsamprv vyzvať bývalí konštitucionálni úradníci.[83]A na doplnok, na chýbajúce miesta až potom úradníci bachovskej doby, postavení do disponibility. Z toho bolo zrejmé, že viedenská vláda už natoľko bola vohnaná do kúta, že Maďarom sama — nevoľky, ale predsa očividome — zlaté mosty stavala.Ako čas dokázal, tento postup bol len priechod k vyznačenému cieľu. Samuel Bodorovský a Matej Slabey, bývalý hlavný fiškál, rozhodli sa ísť k Havašovi na poklonu, keďže už maďaróni začali snovať intrigy a hlásili sa do služieb. Úradná reč má byť zase maďarská.Pod vodcovstvom biskupa Moysesa šla slovenská deputácia do Viedne.Rečení priatelia samý ostatný deň sa rozhodli vstúpiť zase do štátnej služby a prijatí boli Andrejom Havašom. Obsadenie Zvolenskej stolice úradníctvom dialo sa nasledovne: Administrátor stolice: Andrej Havaš, prvý podžupan Ján Takáč (bývalý brezniansky slúžny), druhý podžupan Holeš. Súdni prísediaci: Matej Slabey, Adam Kardoš, František Blaho, Lamoš, Bittera, Andrej Kmeť. Prvý fiškál — Predajnoci, druhý — Dônč. Brezniansky slúžny: Peťko (bol ako emigrant v r. 1848 vo Viedni), banskobystrický — Samuel Bodorovský; vo Zvolene — Pongrác. Kasír — Ondrej Lešták, účtovník — Urbány, ktorý svoju službu podržal pod všetkými systémami. Starý originálny mládenec Pavol Chudoba ako podslúžny bol podriadený Samuelovi Bodorovskému. Po vymenovaní Bodorovského za slúžnodvorského banskobystrického okresu bol mu ľupčiansky magistrát, patriaci do toho okresu, uňho na poklonu. Ale stálosti to nemalo.Nastal rok 1862. — Ján Kozelnický — čo sa služby týka — stal sa pod novou érou, ako mnohí iní, bezpredmetným. Posiaľ bol okresným notárom a býval ako taký na Dolnej Lehote, kde sa i oženil. Vzal si Karolínu Polónyovú, sestru Adelky, Lopušného ženy. Sem sme robili časté vychádzky z Brezna a znamenite sme sa zabávali.Raz sme mnohí vyšli na pstruhy. Lapali sme ich na odrážku povyše na doline.[84]Pišta, Čipkov syn, ako malý chlapec nestačil za nami, nuž sme ho striedavo niesli na chrbte. (Teraz tento chlapec účinkuje vo Zvolene sťa kráľovský notár a vydáva sa mu dcéra.) Ako sme tak riečkou bosí pstruhy lovili a na posmech malých a málo nalovili, spustil sa strmý dážď a premokli sme na kožku. U Kozelnického potom sušili na sporáku môj kabát, šitý z bielej látky, ale keď som ho pri odchode obliekal, bol som nemilo prekvapený. Našiel som na chrbte vypálenú dieru asi veľkosti celej dlane.Druhý raz sme sa vybrali na sanicu. Jedlo sa, pilo a veselilo sa až do pozdnej noci; vydržiavali sme totižto svinský kar. Ráno nás durili k návratu. Ponáhľam sa stiahnuť na nohy svoje vysoké kapce, ponáhľam sa tak isto s nohavicami, ale ani ono, ani toto nešlo. Nešlo veru, hoci som hrešil ako kočiš a vynakladal všetku možnú námahu. A čo bolo toho príčinou? Ako kapce, tak i nohavice zašili mi na viac miestach. Namrzene dal som sa do párania. Keď som sa pod rukou dozvedel, že fundátorom toho bol mestský kapitán Samo Lopušný (prezývali sme ho Dederom, vtedy chýrnym pražským policajným komisárom), hľadel som sa mu pomocou Janka Čipku odslúžiť. Priviazali sme mu teda ukradomky dozadu na sane čerstvé koštiale, zvýšené zo včerajška. Keď sme potom posadaní hýbali domov, na prvom čestnom mieste jachal pán kapitán s manželkou, za ním som sa viezol ja s Čipkom a tak rad-radom ďalej. Kadekoľvek sme tiahli dedinou, psi — ruvajúc sa a brechajúc — hodili sa na Lopušného sane; on v bunde ukrútený zvŕtal hlavou, čudujúc sa, aká to peleš za jeho chrbtom. Keď sme dobehli do Brezna, tam sa ešte len tá psia vítanka zostupňovala! Aby tej parády čím viac bolo, komandovali sme sánkové kolo okolo kostola na širokom rínku, a tak potom vyprevádzali sme pána kapitána až pred jeho dom v Kostolnej uličke. Psi pro honorore[85]za ním až do pitvora, najochotnejší boli kopovi. A tu ešte len potom prekvapený pán kapitán videl a presvedčil sa, prečo ho toľké psie komonstvo vyprevádzalo. A my — druhé komonstvo — sme sa so smiechom rozchodili po svojich hospodách.Július Plošic nám vo svojom liste, písanom 5. januára, kladie na dušu, aby sme sa starali, aby Kozelnickému primeranou službou budúcnosť bola zabezpečená. Stal sa potom mestským hlavným notárom, a teraz žije na penzii ako majetný chlap, ako vdovec; jeho chovanicu si vzal za ženu dr. Šramko, terajší mešťanosta.Dňa 13. januára mi písal Ľudovít Grossmann,[86]evanjelický profesor z Banskej Bystrice (z naloženia pána Michala Rárusa, bývalého zvolenského stoličného komisára pred Jánom Trojanom), aby som pýtal uprázdnené miesto po odchode dr. Jozefa Bauera, stoličného fyzikusa na Vindšachte, že ja to miesto pravdepodobne obsiahnem. „Čo sa babe chcelo, to sa babe snilo,“ to si dobrý, mne vždy priateľsky naklonený starček, pravdaže, žiadal, no ale z toho nenasledovalo, že by ja druhým vplyvným bol býval po vôli, a pravdu rečeno, mne táto neistá služba v osom hniezde tiež po vôli nebola. A tak vystalo moje uchádzanie sa o túto službu. Celá táto vec je osebe nevýznamná. Pripomínam ju preto, lebo z tohto listu vysvitá, že chudák Michal Rárus, roku 1850 — 51 pošinutý — teda asi po dvanástich rokoch — ako lazár bol ešte nažive a o môj osud sa živo zaujímal.Cisár Fraňo Jozef bavil sa vo Venécii ako hosť talianskeho kráľa a vrátiac sa odtiaľ, zamýšľal urobiť Maďarom značné ústupky. Bol ochotný povoliť im slobodomyseľné obľúbené arciknieža Rainera za palatína.[87]Ako známo, po solferinskej bitke 24. júna 1859 stratila monarchia Lombardsko a v taký čas rakúska vláda obyčajne zmäkne a stane sa ústupnou oproti svojim národom, ako sme pozdejšie zase po porážkach, zapríčinených Prušiakmi, skúsili r. 1866 (Kráľovej Hradec).[88]Česi začali s Maďarmi živo sympatizovať, ale sa mýlili, keď totiž očakávali, že im Maďari budú nápomocní pri dosiahnutí cieľov. Opravdivej, vnútornej, srdečnej národnej sympatie medzi týmito národmi nieto; len tam, kde jeden druhého služby môže využitkovať vo svoj prospech.Farár Fink v liste, písanom 1. februára 1862, po zmienke o politickom položení, najmä čo sa jeho chorvátskych krajanov týče, poznamenáva, že nedôveruje ani Széchénymu,[89]ani Deákovi, ani Vaymu a Eötvösovi, a nehlasuje za úniu Maďarov s Chorvátmi,[90]keďže tomu orientálnemu, pyšnému, nadutému, neznášanlivému národu — ako nás skúsenosť učí — dôverovať nenádobno. Však vraj oni sami hovoria „Magyarország nem volt, hanem lesz“.[91]Pravda, na konto druhých, s nimi žijúcich národov, ktoré majú byť strovené, ako to vysvetľuje túžobná pieseň „Legyen úgy, mint régen volt. Süvegelje meg a magyart, mind a német, mind az oláh, mind a tót“.[92]A v tomto a takto má byť spojenie sa a dorozumenie s Maďarmi? Starokonzervatívna chorvátska aristokracia úfa sa pomocou takej istej aristokracie maďarskej späť nadobudnúť svoje utratené nadpráva.Dňa 28. februára 1862 píše Mikuláš Ferienčík z Pešťbudína, že stanovy Matice slovenskej podľa žiadosti námestnej rady zase znovu museli byť prerobené, a tak potom 8. februára boli znovu predostreté. Ale tu Pálffy Jankovi Franciscimu povedal,[93]že on veru už žiaden nový spolok nepotvrdí, na čo mu Francisci odvetil, že však Matica slovenská je nie spolok nový, lebo jeho povolenie sa už ťahá od augusta predošlého roku. Nuž potom Pálffy ako-tak prisľúbil. Ale zo všetkého vidno, že Matica slovenská potvrdenie nedosiahne. A zrejmé je, že sa jej priam zhora kladú prekážky.Ako ďalší dôkaz nechuti k potvrdeniu Matice slovenskej nech slúži odveta námestného radcu Schäffera, ktorú dal v tej veci Jankovi Franciscimu: „Einen 2 — 3 Tagen wird die Angelegenheit expediert, weil selbe praesidialiter verhandelt wird.“[94]No a stanovy dosiaľ nevybavené tam ležia. Maďarské noviny celou parou pracujú na tom, aby Nemci tam a Maďari tu panovali, a preto súria, aby sa Maďari a Nemci vyrovnali.Na slovenské Memorandum sa pilne zbierajú podpisy. — Nad Pešťbudínskymi vedomosťami a nad Černokňažníkom bdie polícia.Černokňažníka v Pešťbudíne zhabali. — No, konečne z prezídia námestnej rady poslali na Havaša, komisára Zvolenskej stolice, zvláštny list ohľadom Matice slovenskej, či vraj nieto nejaký „Anstand gegen die Abhaltung der Versammlung.“[95]pod č. 5854. — Teda je už predsa raz povolená, ale potom pod Tiszom bezprávne, surovo zadusená.[96]Ernest Kreuz, predajniansky lesný, ktorý na čas bol povolaný do Banskej Štiavnice ku boku lesného radcu Balašica za tajomníka, teší sa už raz svojmu návratu domov. Za tajomníka bol potom vymenovaný Rudolf Scholtz, hrončiansky lesný — tu už predtým spomenutý. A tento chlap bol potom uhorskou správou významným lesným správcom v Banskej Bystrici a pod jeho spoluúčinkovaním vykonalo sa závažné vyrovnanie po viac ako storočnom pravotení medzi erárom a Kremnicou, Banskou Bystricou, Breznom atď. Potom po odstúpení ministerského radcu Bedőa stal sa on hlavou lesníctva uhorskej koruny a ministerským radcom. Ale i on sa už pominul. Ernest Kreuz mi pri tej príležitosti dáva na vedomie, že moja prosba strany kočišovej pláce a koní ešte predložená nie je, lebo že je to vec, ktorá sa týka celého lesníckeho statusu, a tá má sa naraz riešiť. Ďalej že má Daniel Mandelík z Kremnice prísť do Hronca (na Rudolfovo Scholtzovo miesto).Koncom apríla r. 1862 Bacúšania vysviacali svoj horko-ťažko vystavaný kostolík, k čomu ma s lesným majstrom Samuelom Schärfflom pozval učiteľ Balloň — dobrý, poctivý Slovák. Pod slávnostnou kázňou vtedajší farár Straka s poďakovaním spomenul zvlášť mňa a Samuela Schärffla, ktorý súc evanjelikom, Bacúšanom pri stavaní chrámu veľmi štedro stál poruke.Dňa 25. mája 1862 mi Mikuláš Ferienčík, zamestnaný pri redakcii Pešťbudínskych vedomostí, píše interesantný list, že vraj vo Viedni operát už hotový stojí; ním sa uhorský snem má rozpustiť. Animuje nás, aby sme sa valným počtom zúčastnili na zjazde turčianskosvätomartinskom, kde sa bude rokovať o Memorande národa slovenského. Ľutuje, že sa Brezno s návrhom vydržiavať tenže zjazd vo svojom lone oproti Turčianskemu Sv. Martinu opozdilo. To aby Brezno hľadelo tým napraviť, že svätomartinského richtára Andreja Švehlu vyvolí za svojho čestného mešťana. Martin Szentiványi, liptovský hlavný župan, konferoval s Palárikom tri hodiny, akým spôsobom si vraj Slováci môžu získať Maďarov. Že akým? — Dajte každému svoje — to, čo sebe žičíš, dopraj aj inému — tak sa ľahko dohodnú.Opusteného maliara Karola Tibélyho som pre jeho zvláštnosť už opísal. Ešte raz sa k nemu vraciam. Keď už chudák v opustenej vyhni taktiež zapusteného mlyna, na hranici čiernej a bielej farby zabudnutý svetom od dňa na deň trpel viac a viac na žalúdkové chyby, to jest na nedostatok potravy, pojal ho jeho bratanec, chýrečný Fest, do Spiša, zaopatriac mu miesto dohliadača v blízkosti Novej Vsi v dielni na dorábanie modrej skalice a oleja. Po dlhšom čase, navštívený Viliamom Scholtzom a Móricom Kellnerom, pribral sa predsa raz tento mercún, a odpovedajúc na môj list, rozložil mi svoje položenie a rozpomínal sa na prežité breznianske chvíle. Medzi inším spomína: Mal psa pinča, menom Burlo. A tu raz chvatom pribehnem k nemu do izby, že som práve teraz čítal v novinách, že sa Burlo stal cisársko-kráľovským maršallieutenantom. Bolo to skutočne tak — akýsi generál sa volal Burlo. Keď Tibély svojho Burla na dôkaz, že je opravdivý pinč, vydvihol za chvost do povetria, a pinč nezgaučal, krotko som mu odpovedal, že som ja nie pinč, lebo že by ja zvrešťal… Dielňa na modrú skalicu zanikla a za tou i olejová, a jeho položenie stalo sa zase takým príkrym ako to, keď vysedával na breznianskej nákove, zahrúžený v myšlienkach. List je písaný 18. júna 1862. Bol potom odkázaný len na milodary rodiny, ale nie dlho; vzal ho do opatery pánboh.Koncom roku 1861 odňali mi, ako som už na inom mieste spomenul, Čierny Hronec so Sihlou, a tieto kraje pripadli hrončianskemu fyzikusovi, na ten čas dr. Viliamovi Toelgovi. Namiesto toho pridelili mi obce: Valaskú, Bystrú, Mýto, tri Jarabé a za istý čas, tuším na tri roky, tri Boce a Malužinú. Týmto činom odvalili mi z pliec cent a zavalili mi dva centy.Podľa chýru, písaného nám 30. júla Mikulášom Ferienčíkom z Budína, mala by byť Matica slovenská už potvrdená, ale tomu po toľkých sklamaniach ťažko možno dôverovať. Musí to prejsť cez námestnú radu, štátnu radu,[97]musí ísť k ministerstvu a konečne pred samého cisára. A tak potvrdenie potrebovať bude čo len tri mesiace.Dr. Anton Dvorák, mestský fyzikus, vymenovaný za kráľovského banského lekára na Vindšachtu, sa poďakúva breznianskemu magistrátu za službu. Brezno vypisuje vo viedenských lekárskych novinách a vPester Lloyde[98]súbeh na túto uprázdnenú stanicu do 15. októbra 1862. Do tých čias, kým sa stanica zaplní, magistrát vyzýva mňa, aby som stanicu dočasne zastupoval; to som aj urobil.Dňa 29. septembra 1862 Pavol Kuzmány — ktorý zanechajúc šnúrky v sklepe predávať svojmu bratovi Petrovi, koná pri štátnej železnici vo Viedni výnosnú službu — nám píše, že Matica slovenská je konečne potvrdená a sám Forgách, ktorý by Slovákov v lyžici vody utopil, musel ju ako predseda potvrdiť. Ďalej píše, že pri tohoročnej ruskej ríšskej slávnosti boli mnohí Slovania vyznačení cárom — medzi nimi dvaja Slováci: Karol Kuzmány dostal rad sv. Anny druhej triedy s korunou (commandeur),[99]Ján Francisci ten istý rad tretej triedy (rytier).Následkom toho, že dr. Dvorák odstúpil zo služby breznianskeho fyzikátu, uprázdnenú stolicu kurentovali. Ja som sa na ňu 12. októbra 1862, s podržaním terajšej svojej erárnej služby, s platom ročitých tristo šesťdesiat zlatých bez ďalších nárokov na penziu, pýtal, a to s úfnosťou, pretože riadny plat mestského fyzikusa bol väčší, a ja už po druhýkrát a za viac mesiacov túto službu dočasne zastávam. Podrobujem sa ďalej na jednoročnú skúšobnú službu, a ak by za ten čas očakávaniu obecenstva nezodpovedal, bez všetkej urážky alebo akýchkoľvek nárokov vďačne odstúpim. Pri tajnom hlasovaní som však prepadol, k čomu najviac prispeli moji najúprimnejší, najvplyvnejší priatelia. Oni konali proti mne z tej zásady — a celkom otvorene sa o tom vyslovili — že mesto Brezno musí mať svojho vlastného, od druhej vrchnosti neodvislého lekára. A v tom mali úplnú pravdu, a zato sme ostali dobrí priatelia, ako sme boli i predtým. (V Kremnici za veľa rokov už blízko pred mojím sem sa presťahovaním mestskú službu konal kráľovský banský lekár, posledný bol tuším dr. Viliam Toelg.) Hoci Janko Čipka, Lopušný, Baittrok, Majovský stáli proti mne a takúto dvojitú službu držali za nespratnú, málo chýbalo, že som nedostal väčšinu hlasov. A tak 16. októbra 1862 väčšinou hlasov vyvolenej obce zvolený bol dr. Ján Mikszáth, ktorý už teraz tiež žije kdesi na penzii.Sestra Petronela, ako to brat Eduard v liste, písanom 23. novembra 1862 pripomína, bavila sa v novembri vo Viedni. Švagra Karola štiavnická spoločnosť, za ktorou tak horúco bažil a na jej vrub Chorvátsko plným hrdlom hanobil — teraz strašne nudí. Menuje štiavnickú spoločnosť kopnutia hodnou zberbou. I, koľký to obrat!Dňa 14. decembra 1862 narodila sa nám dcéra Oľga. Ja som nebol doma, v ten čas nocoval som na Čiernom Hronci u Jozefa Markusa. Keď som ráno nič netušiac prišiel domov, našiel som už drobného hosťa. Narodila sa večer o ôsmej hodine, a veľmi namáhavo. Chirurg Franc Čipek, ktorý jej bol volaný na pomoc, sa ozaj už obával zlých následkov. Pôrod prebiehal nepravidelným spôsobom. Vďakabohu, výsledok bol predsa šťastlivý.Zatým prišla k nám svokrou poslaná švagriná Poly. A keď som 24. decembra s Jankom Čipkom a Morom Kellnerom cestoval do Liptovského Sv. Mikuláša, volaný na svadbu Petra Kuzmányho, viezla sa ona s nami. V Banskej Bystrici sme sa s mnohými priateľmi zišli na večeru. Potom sme Poliku zaviezli k Adolfovi na Španiu Dolinu a my sme pošli ďalej na svadbu. Peter Kuzmány bral si dcéru vážneho mešťana, garbiara Pálku. Nazad idúc ja som sa bral kratšou cestou cez Čertovicu, Janko Čipka sa vracal cez Banskú Bystricu a odchýliac sa od hradskej, pojal Poliku zo Španej Doliny, kde Adolf aj mňa očakával, nemysliac, že sa koncom decembra budem premávať Čertovicou. Peter a Paľo Kuzmány — blížence — predtým svoj sklep dovedna spravovali, ale Paľo teraz už na meranie šnúrok a octu nesúci, kupectvo bol zanechal a vo Viedni zastával úrad pri štátnej železnici. A tu vo svojom elemente, opatrený širokými vedomosťami, najmä znalosťou rečí, založil si základ peknej budúcnosti a stal sa potom správcom pražskej Živnostenskej banky, s ročnými desaťtisíc zlatými platu. Jeho brat ostal tým, čím bol — malicherným, neobľúbeným babrákom.Jozef Balloň, bacúšsky učiteľ, povoláva nás 12. januára na divadelné predstavenie, hrané školskou mládežou. Pri tej príležitosti sľubuje oddať peniaze, nazbierané na Maticu slovenskú.Dionýz Štúr,[100]úd cisársko-kráľovského ríšskeho geologického ústavu vo Viedni, odpovedá mi na môj list 26. februára 1863 veľmi priateľsky. Geognosticky mi určil poslané kusy, a tou príležitosťou dáva mi návod, ako mám také kamene prikresávať. Zajedno vyslovuje túžbu prísť so mnou do bližšieho styku. A stali sme sa dôvernými priateľmi; a on postupoval v úrade a hodnostiach, stal sa časom správcom ríšskeho geologického ústavu, členom Akadémie Leopoldínskej,[101]cisárskym dvorným radcom,[102]údom bezpočetných učených spoločností, svetochýrnym učencom, kým — bohužiaľ privčas — jeho pyramidálnej učenosti, bádaniu, usilovnosti a pritom všetkom bezpríkladnej skromnosti smrť koniec neurobila.Opustiac Salamínov dom, presťahovali sme sa do domu Smykovho, opusteného dr. Glosom. Toto znovuzriadené jednoposchodové bývanie sa nám zapáčilo, ako nám a našim potrebám úplne zodpovedajúce, a zapáčilo sa i môjmu tesťovi. A pretože ono bolo na predaj, následkom Milkiných prosieb a na dôležité naliehanie Janka Čipku, kmotra — veľmi váženého tesťovho priateľa — tesťovci sa konečne rozhodli ten domec pre nás kúpiť. Dom mal i dvorec s kôlňou, studňou, voziarňou, priestrannou stajňou pre kone a kravy — poriadne sklepenou, a k spodnému, mne ako pisáreň slúžiacemu bytu patrila malá komôrka a objemná kuchyňa. A čo najmä mňa milo zaujímalo, bola pridomová záhrada. Táto záhrada, odpredku rovná, s ostredkami, vyťahovala sa hore do vŕšku pod mestský múr a starú baštu. Táto vyšná čiastka bola vysadená ovocnými stromami. Tam pod múrom som si potom prekopal neveľkú rovinku a vysadil krásnymi fialkami a veľkými jahodami. Zaopatril som si včely a som ich umiestil do výklenku múra. Ale okrem jedného kláta som sa na množný počet vydriapať nemohol. Zo všetkej svojej opatery a pasie mal som len ten výsledok, že ma hneď pri prvom kŕmení nevďačná včela pichla do čela a mne celá tvár opuchla sťaby hríb. A keď pozde v lete jedného dňa mimoriadne poletúvali a ja neznajúc si pomôcť povolal som starého vážneho evanjelického organistu — skúseného včelára — on hrdý na moje vyznačenie, ako svojej veci úplne povedomý, potešil ma tým, ževeselo hrajú. A aby čím pohodlnejšiemohli hrať, podvihol kláta a spredku položil kameň, aby sa tak včeličky mohli ľahšie pratať dovnútra. No a to veru pomohlo, pratali sa dobre, až mi to divné bolo, skadiaľ sa v tých húfoch berú. O dve-tri hodiny už nebolo vidieť ani jednej včely vonku — ale ani vnútri. Ale ani kvapôčky medu. Hrali veselo, a my s pánom včelárom Jánom Ondrušom, otcom spomenutého Gusta Ondruša, pomáhali sme zlodejom, ktorí ma o včely, o med — slovom o celého kláta pripravili.My sme v tomto prípade práve tak pokračovali, ako svojím časom pruský kráľ Fridrich Veľký.[103]Jedného dňa tento prísny človek vyšiel včasráno na koridor, keď práve človek, stojaci na rebre, snímal zo steny hodiny. Kráľ, vidiac ho namáhať sa s hodinami, aby z rebra nespadol, podržal mu ho, kýmkoľvek človek nezišiel a sa mu pekne nepoďakoval. Zatým o deviatej mu pobočník raportoval, že tú a tú hodinu z koridora skapali hodiny. Fridrich, zaraziac sa, prikázal pobočníkovi, aby mlčal, lebo on sám kmínovi držal reber.Ale vráťme sa k domu. Pod rečeným múrom, vlastne starou baštou, vystaval som si vežičkou opatrenú a chmeľom obtočenú búdku. A tak mohol som v tejto neveľkej záhrade hovieť i svojim záhradníckym náklonnostiam. V tej búdke začal som ako autodidakt pestovať botaniku, čo išlo bez návodu tvrdo a pomaličky. Aspoň natoľko som to chcel doviesť, aby som sa predsa koľko-toľko oboznámil s kvetenou svojho okolia. Bolo mi to onakvé, že pri svojich častých vychádzkach nemilobohu šliapem légie rozličných bylín bez toho, žeby som ich čo len povrchne poznal. V tej búdke bolo moje laboratórium, tam som nazbierané byliny poznával a sušil.Istotne s tým úmyslom, že sa staneme majiteľmi domu, hľadeli sme sa zaopatriť pozemkami i na širšom základe hospodárenia, lebo v Brezne pre kuchyňu málo bolo možné zakúpiť na nepatrných trhoch. Každý troví svoje výrobky doma. A tak každý, kto si domácnosť chce pravidelne zariadiť, odkázaný je na to, aby viedol primerané domáce hospodárstvo. Už v januári 1863 hodilo sa nám pri baldovskom moste, kde obyčajne pestujú kapustu, kúpiť ostredok mešťana Pavla Hálka za dvadsaťpäť zl. km. Ďalej v máji kúpili sme pod Drábskom od Martina Banku lúku za päťdesiat zl. km. Táto lúka bola veľmi zapustená. Ako peší, tak i vozmo idúci, keď prechádzali tadiaľto na Čierny Hronec, aby si skrátili i tak veľmi planú poľnú cestu, narážali touto lúkou, a tak bola krížom-krážom poprekrajovaná a stala sa hrboľatou. Ja som teda dal na vyšnom a nižnom kraji prekopať hlboké hrádze — zamedziac tým priechod — skaly som dal povyvážať, povrch vyrovnať, bránou zahladiť, čím sa táto lúka už v krátkom čase stala o polovicu výnosnejšou, ako bola prv.Krem toho priazňou nadlesného Marktusa, lesného Csaszkóczyho a lesného majstra Samuela Schärffla bola mi udelená parcela, lúka na Čiernom Hronci asi na dva vozíky sena, a na Braväcom viac neporiadnych, zapustených, zarastených parciel. Dal som ich vyčistiť, močariny prekopať, lieštiny vyrúbať, posiať trávou a ďatelinou, posypať popolom spálených liesok a výsledok toho, ako i košarovania na mrazovici, bol ten, že ako som po prvej kosbe kopu sena z celého toho lúčneho objemu Csaszkóczymu odpredal cez plece za päť zlatých, nasledujúce roky mi tá istá lúka niesla do sto starých centov sena.[104]Dňa 15. júna kúpili sme zase na verejnej licitácii lúku, ležiacu v blízkosti Hrona oproti dolnému mlynu, po nebohej Márii Pauerovej, rodenej Sartorisovej, za štyristo šesťdesiatdva zl. km.Majiteľmi domu sme sa stali dňa 2. júna 1863. A tak teda dom Pavla Smyka pod č. 16., vyjednaný Jankom Čipkom, stal sa za štyritisíc dvesto zl. km. vtedy naším írečitým majetkom. Otec v liste, písanom 5. júna, nám v známosť uvádza, že na tú kúpu už v hotovosti tisíc dvesto zl. leží prichystaných; ostatné svojím časom na termín budú nasledovať. 19. júna nám pán Smyk listovne potvrdzuje prijatie sumy štyritisíc dvesto zl. km. ako kúpnu cenu za nám predaný dom a spolu nás splnomocňuje dať si prepísať tento dom súdobne v pozemkovej knihe na naše mená.Tesťovci nám touto kúpou preukázali veľkú radosť a službu. Zbavení sme boli týmto činom starosti o hospodu, mali sme pohodlné, primerané bývanie. Stal som sa takto breznianskym mešťanom a ako posmešne hovorievali, korenistým „hugáňom“. Pospolitých pravých breznianskych mešťanov s dlhými, tenším koncom do zadku sadenými nohami, s pravidelnou bielou širokou, celý driek dokola objímajúcou zásterou, v širokom klobúku nazývali posmešne „hugáňmi“. Skade toto čudné cudzie slovo pochodí, nie je vysvetlené. Mnohí sa domnievajú, že to spotvorené slovo „hugenotti“.[105]Skade by sa ono tu vzalo? A skadiaľže majú dve predmestia svoje mená: Venécia a Burgundia? Venécia by sa dala ešte akosi vyhovoriť, lebo tam ako v lagúnach po odtoku mora — bývalo veľa blata, ale Burgundia! Túto, podistým viem, nezaložili burgundskí francúzski vysťahovalci, ani nedostala meno od cukrovej repy, čiže burgundie, keďže táto vtedy, keď už otázna breznianska Burgundia stála v kvete — ešte ďaleko ani po mene nebola známa, tým menej sadená. Hľa, tu jesto látky pre filológov, čo novú uhorskú geografiu utvorili na základe sic volo sic jubeo.[106]Dňa 20. júla 1863 mi z Budína Viliam Pauliny-Tóth píše, že Mikuláša Ferienčíka vymenovali za kastelána do Torontálu. To on neprijal, vystúpil celkom zo štátnej služby, s výplatkom. Janko Francisci tiež vraj nechce ďalej redigovať Pešťbudínske vedomosti, lebo má len štyristo štyroch predplatiteľov; Černokňažník dvesto deväťdesiat a Sokol práve len dvesto jedenásť! Bolo by vraj treba zakladať cirkevné knižnice. Ja som do Sokola a druhých beletristických časopisov dopisoval humoristické, vďačne čítané historky, a najmä cyklus prípisov Štefana Pinku, virkli kaprála,[107]bol veľmi populárny a na všetky strany vítaný.V mesiaci júli 1863 prechorela nám milá dcérka Oľga na osýpky (morbilli). Po tejto chorobe sa už natoľko zotavila, že ju bez škrupúl cez vychádzku mohli pojať so sebou do bacúšskeho kúpeľa. Navidomoči prichodila táto naša milá muška k sebe, a ja som v sprievode Janka Čipku mohol odcestovať do Turčianskeho Sv. Martina, ak sa nemýlim, na valné zhromaždenie Matice slovenskej. Ale aký smutný, nemilo prekvapujúci bol môj návrat! Neočakávane anjelik Oľga umrela, a ja, náramne zronený, som ju našiel vystretú, mŕtvu. 5. augusta zaspala na večnosť, a v prítomnosti mnohých s nami spolucítiacich priateľov a v prítomnosti dobrej srdečnej sestry Fánky k večnému odpočinku bola pochránená.[108]Švagor Imro, mojej ženin brat, ako 11. augusta píše, skladá v Pešti juridické skúšky, aby mohol obsiahnuť diplom. Ale diplom mu — tak sa zdá — privysoko visel, nemohol ho dosiahnuť. 30. augusta dostal som povolanie do matičného výboru; pre diaľku a moje služobné povinnosti som ta ísť nemohol.Po smrti mojej milej Oľgy vybrali sme sa hneď už podľa predtým ustáleného plánu, i s chorľavou sestrou Fánkou, do Spiša, kde sa jej všetko, kraj i ľud páčilo, a ona od tesťovcov bola vďačne prijatá a videná. Hneď prvý čas nášho bavenia sa v Krížovej Vsi navrhla svokra, ktorá si dobrú moju sestru Fánku láskavo povšimla, aby sa ona ako chromá mohla rozveseliť, aby sme sa vybrali do Ščavnice — kúpeľa v Haliči neďaleko uhorských hraníc, ktorého majiteľ pán Szalay stál v priateľskom pomere ku Grozerovskému domu. Fánke to bolo vítané a nám tiež, a testiná usporiadala veci tak, že sme sa na dvoch kočoch vybrali hneď po obede: ja s Milkou, Fánkou a dve, ešte v ten čas slobodné švagriné Polika a Nelka. Testiná k tomu ešte pridala i malú peňažitú podporu, ale veru pri daných okolnostiach a neočakávaných výdavkoch sme sa konečne len s veľkou núdzou pretiahli… Fánka, cestovaním občerstvená, videným a skúseným uspokojená, vrátila sa s nami do Brezna a odtiaľ 30. augusta do Banskej Štiavnice.Brat Eduard z Altwerku v Banáte opisuje 28. augusta hlad, aký následkom neúrody v Banáte panoval. Boli suché, bezdaždné časy, kukurica pred kvetom na steble uschla, trávy vyschli, sena nič, starý cent stojí tri zl. päťdesiat gr. km., malý vozík sena sedem-osem zl. km. Kravu s teľaťom možno kúpiť za dvanásť zl. km. No a to v Banáte! A my hladoši tu na Horniakoch zbierali sme pre dolnozemských hladošov-boháčov, milodary, aby od hladu nezahynuli, lebo tí zmaznaní ľudia tamdole nikdy nepamätali, keď mali — ako obyčajne — hojné požehnanie, na budúci, azda neprajný rok; a tak potom z nedbanlivosti nasledovala núdza.Na miesto zomrelého cisársko-kráľovského ministerského radcu, štiavnického banského správcu Russeggera vymenovalo viedenské ministerstvo banského radcu Landerera, rodeného Švajčiara, toho „švarcgelba“, ktorého pod časom revolúcie Görgey, prechodiac zo Štiavnice do Banskej Bystrice, dal svojimi vojakmi lapeného eskortovať do Banskej Bystrice ako väzňa. Túto novinu mi písal z Viedne Pavol Kuzmány 23. septembra 1863. Po mnohých rokoch (tuším v osemdesiatych predošlého storočia) umrel tento umný muž (osemdesiatročný) úplne temný na odpočinku, tu v Kremnici.[109]Dňa 29. septembra bol som vyvolený do výboru Matice slovenskej.Eduard mi z Banátu píše, že švagrovi Karolovi požičal dvesto zl. km. pod tou podmienkou, že tie peniaze nie jemu zaplatí, ale matke po mesačných desaťzlatových rátach. Ale z toho úbohá matka už neužila.Dňa 5. októbra mi písal Mikuláš Ferienčík z Budína, že Pešťbudínske vedomosti teraz on sám rediguje. A 26. októbra sa ponosuje, že maďarskí pohlavári si teraz z politických ohľadov sami žiadajú stav obleženia. Na tom sa on nemálo horší, že tí, čo vždy a všade slobodu plnou papuľou hlásali a vždy ju vo všetkých zvukoch omáľali, svet klamali, mámili, teraz týmto vystúpením ju zatlačiť, zakopať chcú. — Čulen ide do Satmáru.Moja matka, bývajúca so sestrou u Salamínov, kde sme za môjho mládenectva spolu prebývali, a keď som sa oženil a tam so ženou prebýval, túto hospodu opustila a inam — to jest do Fleischerovského domu v Cirkevnej ulici — sa utiahla, potom keď som sa ja preniesol do Smykovského domu, navrátila sa ta na staré miesto — asi v polovici októbra ochorela, a bohužiaľ, táto choroba jej bola osudnou! Ona síce už od veľa rokov — už ako som sa prisťahoval z Viedne ako diplomovaný lekár r. 1850 do Banskej Bystrice, môjho milého rodiska — začala sa ponosovať na lámku, a to boli počiatky nasledovavšej úplnej lámky (Gicht, arthritis), najmä v rukách a nohách. S vekom rástla nemoc a zvlášť pri premenách povetria bola úbohá sužovaná veľkými bôľmi. Všetky možné lieky boli bezvýsledné; ešte najviac — i to len na čas — uľavili sa bôle po užívaní kúpeľov a natieraní boľavých čiastok terpentínovým olejom. S pokračovaním zla vykrivilo jej kĺby na rukách, kde sa jej utvorili neforemné hrče. Na podošvách rovno chodiť nemohla, točila sa z boka na bok. Okrem toho, keď sa nápady bôľu utíšili, cítila sa pri dobrej chuti a pokojnom spánku dosť dobre a bývala veselá, dosť dobrého rozmaru. Bola vždy prívetivá, dobrosrdečná, jednoducho šatená, ale veľmi čistotná. Pre tieto jej pekné, dobré vlastnosti ju všetci ľúbili a si ju vážili.Starká už, keď bola šťastlivo preniesla choleru, šťastlivo preniesla vo Fleischerovskom byte zapálenie pľúc (pneumonia senium), ale teraz bolo jej ináč súdené! Upadla do druhej prudkej choroby, do červienky, a keď sa choroba vzdor liekom a opatere začala vzmáhať, zimničný stav ústroja sa horšil. S ohľadom na vysoký vek — sedemdesiatdeväť rokov — som bol vo veľkej pochybnosti, že by sa staručká zotavila, a v tom zmysle som rozposielal na blízku rodinu listovné správy a ich upozorňoval na pravdepodobný smutný výsledok.Choroba sa medzitým rozmáhala, sila ju opúšťala, pritom rástli naše starosti, strachy a žiale. Sestra bola bdením a namáhavou opaterou náramne zronená. Však videla, cítila, že tým ohromným úderom príde o všetko. A dobrá matka pri všetkých telesných a duševných trapiech nemohla a nechcela svoje materinské srdce zatajiť. Ešte v ostatný deň, ráno, keď sa sestra z izby vzdialila, s horiacou tvárou, trasavými rukami a trasavým hlasom privolala ma bližšie k sebe k posteli a prosebne mi odporúčala, aby som sestru Petronelu neopustil. Ja som sa jej síce chlácholením usiloval vypudiť také trudné myšlienky z hlavy, ale ona stála na svojom, a ja som jej krátko, ale úprimne sľúbil konať v tom smere, čo mi bude možno. No a poslednú vôľu našej dobrej matky som nespustil zo zreteľa ako predtým, tak i podnes — a kým bude vôľa božia. Sadla si s rozčuchranými šedivými vlasmi, meravými očami hľadiac na mňa, dychtivo vypočula moje prisvedčenie. Vtom vrátila sa sestra a matka ticho ľahla nazad na podušku. To odohralo sa ráno, o niekoľko hodín oddala dobrú svoju dušu pánubohu!Naše položenie môže posúdiť každý, kto zná, čo je vrúcne milovaná, srdečná matka. Že sa raz tak musí stať, o tom som bol načistom, ale keď sa to už potom stane, ej, verabože, je to tvrdá, smutná vec. Len raz človek umrie a stratí sa na veky telesne, a chvalabohu duševne nie, ako nás viera ubezpečuje.Narodila sa r. 1784 v Kremnici z chudobných rodičov. Otec bol učiteľom — ľudia to poctiví, usilovní, skromní — a vydala sa r. 1807 za nášho otca; žili spolu (do 28. augusta r. 1842, keď otec umrel) tridsaťpäť rokov, a ona dožila (25. októbra r. 1863) sedemdesiatdeväť rokov (otec sedemdesiat rokov), porodiac osem detí: tri dievčence a piatich chlapcov. Dvoje z nich umrelo v detskom veku, šiesti dospeli do staršieho veku; z týchto traja: ja sedemdesiatsedem, brat Adolf osemdesiatštyri a Petronela osemdesiatosemročná — ešte žijeme (9. decembra 1901), a traja: Ignác, Eduard a Fánka už umreli.Matka bola skromnej, robotnej povahy, školu vychodila normálku, čítala, písala, rátala. Bola vždy rozšafná, čistotná hospodárica, verná, pilná manželka a príkladná opaterná matka. Nie veľké štúdiá, ale svedomitosť, pilnosť a sporivosť ju — a to chvalabohu — vyznačovali. Ináč pri takých malých prostriedkoch, keby ona bola prechovávala pre seba nároky na život, ako teraz pri veľkej vzdelanosti býva, nebola by mohla takú dobrým žalúdkom obdarenú háveď ukojiť, opatriť a umožniť deťom, že sa mohli vychovať pre život. A čo pritom najkrajšie, že čo jej chýbalo na vyšších štúdiách — a veru často i márnych vedomostí — ach — to hojne vynahradila vštepením bohabojnosti, prostoty a dobromyseľnosti do sŕdc svojich detí. A tak stala sa nám zlatou, milou, ctenou — posvätnou matkou, ktorú sme žehnali tu a žehnáme i na druhom, lepšom svete. Bodaj by, ach, bodaj naša generácia také ženy, také matky dávala. Pánboh ju osláv! Amen.Keď nám už raz z nej dobrá dušička ušla, museli sme sa starať pochovať jej telesné pozostatky. Čestne, ale bez parády, skromne, akou sama vždy bývala, vystrojili sme jej pohreb, hojne navštívený jej ctiteľmi. Naši priatelia i z ďalšieho okolia sa dostanovili, z bližšej rodiny brat Adolf. Ona úbohá, keď nás navštívila a u nás s Petronelou obedovala, rada nosila brunátne, štvorhrannými čiarami značené šaty; tieto šaty som pre ich podobnosť veľkému kvádrovému viedenskému domu prezval „kriminálnym staviskom“. Túto ňou obľúbenú hábu dostala do rakvy, a čistú bielu kápočku, akou sa vždy honosila, vzala si na cestu. Ľudia dali na to vrchnák, jeden bolestný pohľad na tú tichú tvár — a pošla.Pri vyprevádzaní mŕtvoly stala sa malá nehoda, ktorá pri druhej nie tak smutnej príležitosti bola by bývala divnejšou. V Brezne mŕtvych na cintorín nevozili, ale nosili. Pri premieňaní nosičov na rínku vysoký Brezňan — nosič ostal visieť na klinci rakvy; držal ho za kabát silne, a dosť dlho to trvalo, kým namáhaním a naťahovaním, ponechajúc tam kus súkna, pri strašení zo strany kamarátov — preľaknutý, mohol sa oslobodiť.Okrem nás detí kráčali za rakvou Milka s Bertikou a Mariškou; tamtá bola v piatom, táto v treťom roku. Tamtú volali sme žartovne Cingíkom a túto Mária-Dunčom. Ony za dobrou starou matkou veľmi bedákali; však sa ona s nimi tak rada a trpezlivo bavievala a im, pravda, dosť monstrózne, ale podľa ich vkusu pekné bábiky svojimi prevrátenými (arthritis nodosa) prstami hotovila. Uložili ju ta, kde sme pred troma mesiacmi pochránili našu drobnú Oľgu. Tento drobček búva pod nohami starej mamy. Tu ležia títo reprezentanti mladosti a staroby. Hrob sme dali ohradiť mriežkami a o krátky čas pohýbaná žltkavá, hlinastá zem zahúkla vratičom (Tanacetum vulgare) — vysokou, drzou, žlto kvitnúcou bylinou, ktorá tak dobre rastie na cintorínoch, na pôde, porosenej plačom, slzami. Keď sme r. 1898 previedli Petronelu z Brezna do Kremnice, navštívil som po tridsiatich piatich rokoch zase tie dva hroby. Hrobček Oľgy nebol už takmer na nájdenie, keby jeho polohu nebol označoval matkin hrob. Mriežky z matkinho hrobu úplne zmizli — už či pohnili a či akým iným spôsobom. Z buriny spomenutého vratiča trčali len suché, drzé kosti, snehom, vetrom rozčuchrané, ako sa to preukazuje v marci (lebo v ten čas bola moja návšteva). A tak ako rozpadnutie vnútri, tak zodpovedalo rozpadnutie i zvonku, poukazujúc na nestálosť všetkého, všetkého na tomto svete. A kruh tých, čo túto úctyhodnú osobu poznali, sa viac a viac úži, a vždy ďalej a ďalej lezú pod korene vratiča, a keď toto 10. decembra 1901 píšem, teda po tridsiatich ôsmich rokoch, možno, že už pozostatky, jej kostra, museli túto skrýšu zanechať a druhému miesto prepustiť, hoci vždy a všade spievame a mŕtvym prajeme requiescant in pace.[110]Podľa zákona sa toto zdá byť zmenkou na termín tridsať rokov, potom už pax, ten svätý pokoj prestáva.V Krížovej Vsi hospodárstvo ide zle, v statku panuje dúl. Vlaňajší špiritus skoro všetok leží na sklade a ceny padajú. Následkom toho otec zamýšľa prepustiť pálenicu do prenájmu. Prv zamýšľal založiť pivovar, a teraz chce starú pálenicu — ako ju testiná ozaj poeticky nazývala „to je naša matka“ — dať do árendy. Prázdne reči.Mikuláš Ferienčík 26. novembra z Budína píše, že viedenská vláda chce slovenské stolice obsadiť slovenskými županmi, proti čomu sa Forgách a vôbec vplyvní Maďari všemožne spierajú. A keby sa to i vykonalo, aké položenie by tí mali voči kancelárii grófa Forgácha? Do kancelárie navrhla vláda dvoch radcov Nemaďarov, z tých jeden má byť Rumun, druhý Slovák; ďalej že majú byť vymenovaní Slováci k námestnej rade. Kto to má byť, to sa ešte nevie — ani sa nevie posiaľ. Ostalo to len pri teórii, pri povedačke. Biskup Danielik[111]priznáva sa už za Slováka, ale je už vraj pozde(!?).Dňa 12. decembra 1863 dostal som od breznianskeho súdu príkaz vyhotoviť nález mŕtvoly dieťatka Jána Kozelnického, mestského notára. Baba padla v podozrenie, že dieťaťu neopatrila potrebne pupok a dieťa následkom toho umrelo na zápal pupka. Pretože sa nedbanlivosť babe nedala dokázať, bola (stará Schultheiska) spod žaloby oslobodená.Nasleduje rok 1864. Viliam Pauliny-Tóth sa ponosuje na slabý odbyt jeho literárnych vydaní. Peter Kuzmány, kupec v Brezne, že mu dlhuje za dvesto sedemdesiat neodpredaných kalendárov; teraz 20. januára, že mu ich na dispozíciu posiela nazad. Že on na to nijako pristať nemôže. Na Černokňažníka má len tristo predplatiteľov, a tak to ide i so Sokolom.Istý Tuvora, redaktor úradných novínGeneral-Corespondenz[112]vo Viedni, podujímavý človek, za jari r. 1863 zariadil hromadné spoločenské cestovanie na Východ. Keď sa mu to nad očakávanie vydarilo, pokúsil sa r. 1864 sklepať zase dovedna spoločnosť na takú istú cestu. Podľa programu vystúpenie na loď „Bombay“ malo sa diať v Terste v marci, stadiaľ sa malo plaviť smerom okolo dalmatínskych ostrovov ďalej na juh. My potom, pravda, neprajným víchrom hnaní, proti našej vôli a mimo programu boli sme prinútení plaviť sa do prístavu gružského pri Dubrovníku. Ďalej stál v programe ostrov Korfu, ostrov Zante a Syra — potom prejdúc Dardanely, more Marmarské, Carihrad s osemdňovým pobytom. Odtiaľ vychádzka cez Bosporus, návšteva v Bujukdere a potom vychádzka na Čierne more. Tu návrat tou istou cestou do Carihradu. Z Carihradu už prekonanou cestou nazad po Egejské more. Tu namieriť na juh, na breh Malej Ázie, do Smyrny, podľa východných brehov ostrova Mytiline a odtiaľ nazad okolo západného brehu tohože ostrova a mnohých druhých ostrovov, krížom cez Egejské more, okolo ostrova Salamis do prístavu Pireus, do Atén, stadiaľ nazad zase popri už videných Jónskych ostrovoch, medzi ostrovom Čerigo a Cap Matapán kosom od Korfu cez Jadranské more na jeho severozápadný breh, do prístavného mesta Ancoma; ďalej podľa západného brehu na sever do Venécie, ktorú som už navštívil r. 1856, stadiaľ konečne nazad do Terstu.Keď mi toto Tuvorovo vyznanie, tento program padol do rúk, vzbudil vo mne neukojiteľnú túhu cestovať ta ďaleko, do tých klasických krajov. Jakživ som rád cestoval, čo kde aká nová dolina, vrch moju pozornosť pútali a moja pracovná fantázia našla pre seba všade niečo záživného a zábavného. A nakoľko to moje veľmi ohraničené materiálne prostriedky dopustili, pohyboval som sa dosť a dosť, pričom mi moja vlastná lacná a vytrvalá príležitosť — moje nohy — štedro a vďačne vypomáhali, kde to ináč, kde to vozmo byť nemohlo. Ja som za môjho života mnoho pechúril. A možno, že toto moje časté pechúrenie v slobodnej prírode utužilo moje ináč chatrné telo a dlhý vek mi pripravilo. Pamätám sa, bol som malý chlapček, keď moja tetka Aschnerka (ktorá bola práve návštevou u mojich rodičov v Banskej Bystrici v Novej ulici), predpokladajúc, že ja ešte len malý škvirk tým rečiam nerozumiem, hodila rukou a riekla matke: „Ach, čo! Ten chlapec vám len do hrobu rastie.“ Bol som krehký, bledý, vytiahnutý. Nie som obrom ani teraz, ba tým menej teraz; ani som ním nebol — ale žilovatý, a preniesol som veľa telesných, ako i duševných tiarch.Nie div teda, že vyzvanie vidieť také kraje, také pekné veci, rozbúrilo zase moju chtivosť. — To bolo vtedy. Teraz — napodiv, tempi passati![113]Keď mám opustiť dom, to moje vysedené brlo — taký nepríjemný cit ma ovládne, akoby ma z mojej vyležanej diery za vlasy ťahali.Svoj úmysel podujať túto zvodlivú cestu na Východ som oznámil svojim známym a rodine. Nad očakávanie moja žena a sestra sa ľahko s tým spriatelili, švagor Karol, brat Adolf horlili, rojčili za ňu, len bratanec Eduard vo Viedni sa o nej zmienil chladne a dával mi radu, aby som radšej cestoval do stovežovej Prahy, kam on, bývajúc viac rokov v Příbrame, tak rád chodieval; aby som navštívil Soľnohrad, Salzkammergut. Na moju otázku, kto sú podujímatelia tej spoločnej pútnickej cesty, mi 25. januára 1864 odpovedá, že dr. Schwartz je redaktorWiener Zeitungu[114](pozdejšie bol predsedom viedenskej svetovej výstavky) a druhý Franc Tuvora, redaktor vládnych novínGeneral-Correspondenz.Táto túha — moje doterajšie sny môcť vidieť východné kraje — tak opanovala môj úmysel, že som sa neuspokojil, kýmkoľvek sa moja túžba nesplnila. A na tom som teraz všemožne pracoval. Aby mi v družstve bolo veselšie a aby sa i druhí moji známi mohli zúčastniť na tejto prajnej príležitosti vidieť ďaleké interesantné kraje, dal som sa na zvádzanie, kortešovanie. Najmä som si vzal na mušku suseda kmotra Janka Čipku a Lepényich Fánku, jeho vnučku, ako podujímavú, tak i dokázanú milovnicu cestovania, a v Banskej Bystrici dávneho môjho priateľa advokáta Ľudovíta Turzu. Moju ženu Milku sa mi tak podarilo za vec oduševniť, že i ona mnou oslovených nádejných cestovateľov — Janka Čipku a jeho vnučku Fánku — nahovárala a v predsavzatí utužovala.Ešte sa ich viacej a s najväčším zápalom na cestovanie hlásilo, ale keď prišlo na lámanie chleba, utiahli sa; ba čo viac, môj vlastný zámer hrozili prekaziť.Keď som raz poslal svoju ženu, aby prehovorila Jankovu Čipkovu mať, starú, vážnu a prísnu paniu (bez jej privolenia Janko na žiaden pád cestu podujať nemienil) — ona nielenže zo svojej strany k tomu privoliť nechcela, ale ma pred Milkou ako rodinného otca nedospelých detí, ako ľahkomyseľného človeka karhala, vyzývajúc Milku, aby to na žiaden spôsob nedopustila. No a to účinkovalo! Prišla mi žena nadurená nazad, a hľa! Ona, ktorá mala — a posiaľ to i skutočne robila — druhých spracúvať a nahovárať, stala sa teraz mojou odpornicou, karhala ma, výčitky mi robila, slzila a všetko možné zlé mi predstaviac: morskú chorobu, potopu, tureckých bašibozukov, žralokov atď., snažila sa hriešnu túžbu vo mne udusiť. No ale ani tá možnosť, že by ma ako Jonáša prehltol nejaký lačný žralok, osmelený ohľadom na moje chudé telo, ani grécki piráti a nič tomu podobné mňa viac nemohlo sklátiť a ostal som svojmu predsavzatiu verný. Pri Lepényich Fánke — tak ako pri jej ujcovi Jankovi — som podbehol. Jej rodičia v strachu o dcérin život, ale viac azda o vyhodených päťsto zlatých, neprivolili a veľmi sa čudovali, že ja to tak tvrdošijne chcem podniknúť, a tak svoju rodinu a peniaze nič po nič obetujem. Takto odbavený burič pokojných rodín tiahol som namrzený s dlhým nosom domov. Jediný Ľudovít Turzo, slobodný, samostatný muž, on jediný ostal svojmu slovu verný a nastúpil so mnou túto interesantnú cestu.A tak som sa pohol po zaopatrení potrebných vecí dňa 17. marca r. 1864 z Brezna do Banskej Bystrice a druhý deň sme sa dali s Ľudovítom Turzom na ďalekú cestu. Dosť obšírny opis tejto cesty[115]podal som v Pešťbudínskych vedomostiach — v besednici r. 1864, pretržene v č. 34 — 96. Opakovať ho nebudem.Vrátil som sa do Brezna 26. apríla. Vystal som teda tridsať dní. Pretože som to všetko v Pešťbudínskych vedomostiach zovrubne opísal, nech toto tu postačí. Dojmy, aké som si tými krajinami nadobudol, nikdy mi z pamäti nezídu. Ten krok som neobanoval a štyristozlatový dlh, na ten cieľ urobený, ktoré mi Natán — starší brat Jankov Čipkov — ochotne požičal, som za poldruha roka v rátach poriadne splatil.Tu ešte chcem podotknúť, s akým zápalom a nedočkavosťou som sa uchádzal o kartu na loď „Bombay“. Ten lístok bol značený č. 1., aby som vraj dostal tým pohodlnejšie miesto. Ale či ozaj takým bolo toto prvé miesto, pochybujem. Bolo ono samé vyšné pri kormidle pod palubou. Sedieť som na lôžku nemohol a hlava mi bola pri samom, pravda, hermeticky zavrenom okienku.Švagor Karol podľa listu, písaného 21. februára, moju cestu na Východ veľmi schvaľuje a teší sa, že sa tou príležitosťou uvidíme. Ono by sa tak bolo stalo, keby som cestu z Banskej Bystrice bol nastúpil na „Malé“-pošte, ale ja som s Turzom narazil na najatej príležitosti na Kríž, Zlaté Moravce a potom poľnými cestami do Nitry. Len už potom nazad idúc som sa u nich v Štiavnici pristavil.Brata Adolfa som tiež bol vyzval na spolucestovanie, na čo on, ako obyčajne, bez rozmyslenia s veľkým ohňom pristal, a ako obyčajne zase reteríroval. On že nemá takého tesťa, čo by mu tristo zlatých na ten cieľ vyvalil. No, v tom sa Adolf veľmi mýlil, lebo mne by ich môj tesť veru tiež nebol povolil, ani požičal — tým menej daroval.Dňa 6. marca mi švagor Karol oznamuje, že mi štiavnická banská direkcia len na štyri týždne môže dať povolenie, ale že nebude mať následkov, keď si k tomu jeden-dva týždne sám pridám. Následkom toho som si od nadporučíka lode „Bombay“ pýtal a dostal vysvedčenie, že sme v pravidelnom plavení boli hatení búrkou, že sme museli vbehnúť do ochranného prístavu gružského a tam čas prehliveli, čím sa lehota cestovania pretiahla. Ale nebolo mi tohto svedectva treba; prišiel som domov, a nikto sa ma oň nepýtal.Z Viedne som písal domov 21. marca list, že som ta 20. večer šťastlivo došiel a zosadol u bratanca Eduarda. Eduard vykonal Petronele ročitú podporu šesťdesiat zlatých; podľa otcovej penzie jej viac nebolo možno vykonať.Dňa 19. apríla som Milke z Terstu písal, že dvadsiateho piateho budem v Banskej Bystrici, aby mi prišla v ústrety, čo ona i s deťmi na všeobecnú radosť učinila.V politickom svete to blbotalo akoby v kotle, keď žinčicu odvárajú, prehadzujúc elementy zavše navrch, zavše nadol. Pevnoty, stálosti nikde, len habkanie a mámenie. Tak písal Paľo Kuzmány 23. apríla z Viedne, že je kancelár Anton Forgách odstránený, a dosť podivným spôsobom. Ešte predvčerom bol cisárom veľmi láskavo prijatý. Druhý deň ho ostro napadli v ministerskej rade, a samý prvý že ho napadol gróf Nádasdy,[116]potom druhí. Schmerling sa pritom do debaty nezamiešal. Arciknieža Rainer šiel k cisárovi a hneď dostal gróf Forgách úradné vyzvanie, aby — demisionoval. To sa i stalo.Brat Adolf píše 4. júna 1864 zo Španej Doliny, že už má dekrét na Vindšachtu v rukách, ale musí vyčkať následníka. Tu úradoval za dvadsaťtri rokov. Počul, že sa má švagriná Poly vydať za Arpáda Herczogha, advokáta, potom prísediaceho súdu v Levoči. Poliku, poriadne a vtipné dievča, rodičia dali pre dokonalejšie vybrúsenie k pani Šalamonke, rodenej baronese Paločay, kde sa za viac mesiacov bavila. Nuž, to je pravda, že sa tam jej obcovanie zjemnilo, ale už od rodu vysokomyseľná, nabrala tam toho ešte viac, a bolo by bývalo pre ňu a pre druhých k nej bližšie stojacich prospešnejšie, keby panovačnosť nebola vyšla na povrch a jej druhé, pekné vlastnosti nebola zatemnila. V pozdných časoch dosť trpkých chvíľ zažila.Jozef Kúdelka, balocký farár, môj priateľ, ktorého som len zriedka navštevoval, pretože jeho farnosť v lekárskom ohľade patrila pod hrončianskeho lekára, nie podo mňa — mi 6. júna píše, že jesť nemôže. Či sa to i pitia týka, o tom nespomenul nič. Pravdepodobne to prvé málo pochodilo z toho druhého veľa. Nohy mu vraj puchnú a vodnatieľky sa obáva. A to on, čo tak málo vody pil, okrem polievky sotvakedy. No, neupadol síce do vodnatieľky, ale ho pošinulo, a po viac ráz. Až potom, neschopný zastávať úrad, pošiel do penzie a nemôžuc chodiť, len sediac v kresle, vozený na kolieskach z miesta na miesto, žil ešte niekoľko rokov (už ako som ja v Kremnici býval) v Krámlišti.Adolf Prokop, advokát vo Zvolene, mi 22. júna píše, ako sa hovorí, že Anton Radvánszky — župan, bol dostal ultimátum, či sa požiadavkám, jemu vládou predostretým, podrobí. Ak nie, že môže ísť zbohom. Hovorí sa ďalej, že sa utiahne do pokoja. Ale on sa veru, ako to výsledok dokázal, do pokoja neutiahol. Aké to tie spomenuté podmienky mali byť, Prokop nevysvetlil.Fr. Blaho,[117]prísediaci banskobystrického súdu, dáva mi 27. júla na známosť, že i on pôjde s nami do Turčianskeho Sv. Martina na matičné valné zhromaždenie. Do Banskej Bystrice že prišiel Kornel Dobriansky.Mikuláš Ferienčík vedie — podľa jeho listu z 9. augusta — vojnu v Pešťbudínskych vedomostiach s redaktormi Viliamom Pauliny-Tóthom, Danielom Lichardom a dr. Andrejom Radlinským, a ako to už zlozvykom redaktorov býva, kŕmi číslo za číslom svojich predplatiteľov škriepkami, nadávkami, súperníckymi filipikami. Príčinu k tomu zavdal článok, písaný Juniusom v Pešťbudínskych vedomostiach. V tom Juniusovom článku je napadnutý i Radlinský, že on už pred šiestimi-siedmimi roky prijal na akési dielo predplatky, ale dielo posiaľ nevydal. Tak sa vraj zdá, akoby Viliam Pauliny-Tóth sám chcel vydávať politické noviny, a možno, že článok Juniusom písaný pochodí od neho.[118]A Daniel Lichard vraj myslí, že je ešte vždy Ferienčíkovým profesorom, a že ho preto môže takým hrubým, neslušným spôsobom napádať. Hľa, tak ľúbezne sa páni slovenskí redaktori zožierali a svoje obecenstvo slovanskej vzájomnosti priúčali. Sú to na svoju kožtičku veľmi citliví ľudia. Nepracú sa do nej, a v tom furore[119]zabúdajú na všetko okolo seba, vykričia si pred namrzeným obecenstvom všetko pravdivé či nepravdivé.Dňa 28. septembra bolo mi poslané podpredsedníctvom Matice slovenskej poďakovanie za dary, poslané múzeu: starožitnosti, nerasty a staré peniaze. Podpredsedníkom bol vtedy Karol Kuzmány.Dňa 4. novembra mi Janko Francisci z Budína píše, že ho vymenovali za hlavného župana do Liptovského Sv. Mikuláša; on že si žiadal, keby sa to bolo stalo pre Zvolenskú stolicu, ale jeho sa nepýtali. No ale i takto je to predsa vážny krok v histórii Slovenska. V ten istý deň mi Ľudovít Turzo z Banskej Bystrice píše, že Janko Francisci 21. novembra príde do Sv. Kríža k biskupovi Štefanovi Moysesovi, stadiaľ dôjde 22. do Banskej Bystrice, kde zosadne v biskupskej rezidencii. Dňa 23. sa majú našinci zísť v hostinci u „Rakov“ a jeho ta na pol hodiny povolať. 24. novembra ho majú odprevadiť až na Šturec, a kto bude chcieť, až do Liptovského Sv. Mikuláša. Tam že ho s nevídanou slávou hodlajú privítať.Toho istého, to jest 4. novembra, mi píše i brat Adolf zo Španej Doliny, že sa chystá na Vindšachtu, kam je vymenovaný. Jeho stanica na Španiu Dolinu je už vypísaná. Janko Kluch (bol kedysi i kaplánom v Brezne pod Majovským a roku 1849 slovenským dobrovoľníkom) dostal prezentu za farára na Španiu Dolinu; Július Plošic kambíruje[120]do Viesky. On tiež píše, že Janko Francisci je vymenovaný za hlavného župana do Liptova, a ta idúc že sa zastaví v Banskej Bystrici. Vôbec toto Francisciho vymenovanie prekvapilo, a ako sa dá myslieť, zapríčinilo ruch ako u dobroprajných, tak u neprajníkov.Po jeho príchode do Liptovského Sv. Mikuláša nasledovalo jeho vítanie, čiže inštalácia. Na inštaláciu do Mikuláša vybral som sa i ja z Brezna, hoci otobôž namáhavejšou cestou, koncom novembra cez Čertovu svadbu — vulgo Čertovicu. Pohol som sa veľmi včas ráno a po prekonanej škaredej ceste i od spodku i od vrchu, dôjduc popoludní do Mikuláša, zosadol som u Petra Pálku, ktorý taktiež, ako viac-menej celé mesto, zaujatý slávnosťami robil prípravy na vítačku. Nechcejúc ho i tak v prácach mýliť, po potrebnom oddychu a vítanom olovrante použil som podľa možnosti krátky čas, stojaci mi k službám, a ponáhľal som sa na stoličný dom, hupnúc ku kmotrovi — kamarátovi Jankovi. Naše zvítanie bolo srdečné. No ale dlho sme sa nemohli úprimne bez svedkov rozprávať, lebo slávnosti pohli sa do prúdu.Mesto bolo skvele iluminované a zástupy ľudí — pod zástavami, s hudbou, pri streľbe — valili sa pred stoličný dom. Zo všetkej tej parády moju myseľ najväčšmi pútali ohne, plápolajúce po okolitých horách a holiach. Čarovný pohľad na tú ďalekú, velebnú, červenkasto osvietenú tichosť. Vyrušili nás. Tamvon zatíchol huk a začalo sa rečnenie. Janko vystúpil na balkón pred obecenstvo pri náramnom volaní sláva-éljen![121]Ja som ostal sám v pozadí sedieť na pohovke, pohrúžený v myšlienkach. Rečník bol pretrhnutý to hromadným, to jednotlivým volaním na slávu, podľa toho, ako sa mu práve podarilo hodiť zápalistú iskru do poslucháčstva. Nasledovala županova odpoveď, sprevádzaná zvučnou ozvenou tamdole. Rečníci sa zamieňali, ale nasledovali tie isté výjavy. Dosť dlho to trvalo. Povedal som, že sa rečníci zamieňali — len on, Janko, sa nemohol zameniť. Odpovedal vľúdne, hlasno, pekne a vydržal na balkóne pri chladnom, vlhkom počasí, krytý len svojimi, pravdaže, vtedy ešte hustými čiernymi kaderami. Keď sa už i do sýtosti narečnilo, navolalo a starý Piťo[122]povypúšťal svoje utešené trávnice hore Váhom, dolu Váhom, náš Janko, ozaj vyznačený, uvelebený, ale na tele umorený, keď sa zástupy odďaľovali a radostné výkriky po ďalších uliciach a cestách sa tratili — sadol si ku mne na pohovku: „Braček,“ — vydýchne si a doloží s usmievajúcimi sa očami — „to som si ja nepredstavoval.“ Bol prekvapený, a ja tiež.A tí jemu podriadení stoliční páni, akí vľúdni, akí sladkí proti nemu: samá ochota! Všetko, čo robil, čo povedal župan, bolo úplne vo svojom poriadku. A keď za ním prišiel druhý, zase bolo tak isto. Ale väčšina masy ľudu celej ináč, prirodzenejšie ponímala vec. Janko Francisci bol synom z ľudu a slovenskí mikulášski priemyselníci svojou umnosťou, usilovnosťou, a tak teda i mocou majetnosti v meste vývodili a imponovali. Už bolo pozde v noci; ja trudnou cestou, Janko duševnými dojmami unavený — sme sa rozlúčili. Ja som šiel na krátky odpočinok k Petrovi Pálkovi. Pohol som sa ráno zavčasu, aby toho dňa ešte pred mrakom mohol prísť domov. Čo sa i stalo.V našom dome sme sa cítili blažene, spokojne. Ja som mal úprimných priateľov, u obecenstva som požíval dôveru, a hoci prax v hotovosti — v peniazoch veľa nevynášala, vymieňali sa, čiže odmieňali moji klienti prírodninami, živnosťou. A tak jedno k druhému pri neveľkých nárokoch sme skromne, ale poctivo vyžili. K tomu prispeli i tesťovci: to už zbožím, niekedy súdkom vína a zelenou spišskou borovičkou. Služba bola, pravda, ťažká, ale som bol mladý, otužený a bol som ochotný.Návštevy sme mali časté, hostí dosť, niekedy takmer dvor vozíkom nestačil a stajňa koňom. Nuž, povedám, boli sme so svojím osudom dosť spokojní. No ale, kde je svetlo, býva i tôňa. Bolo to vo februári, bolo veľa chorých, a k tomu veľká zima. Prejdúc Čierny Hronec, stavil som sa u Markusa, nadlesného na Kráme, kde ma tiež chorý očakával. Tam ma zimou skrehnutého opatrili napochytro jedlom a vínom a ponáhľal som sa ešte pred poludním do Hronca, popri Hrone, dolu dolinou. Tam, i keď von z môjho okolia, ma zase čakal akýsi význačnejší chorý a chovou a nápojom ma uctil. Z Hronca ponáhľal som sa už popoludní na Bystrú, kde ma priateľ Frndák, predstavený hámru (teraz ho už dávno niet), túžobne očakával: jeho vnúča bolo ťažko choré. Vymrznutého ponúkal ma jedlom, ale ja som prijať nechcel, ani ponúknutého vína. Zato pýtal som ho, aby mi podal za pohár čiernej kávy, a to takej, akú on píjaval za tri roky, strávené v Srbsku. A Frndák ma obslúžil opravdivou turecky pripravenou kávou. Ja som, pravda, na taký nápoj navyknutý nebol. Ale posiaľ šlo všetko dobre, len keď som sa proti večeru viezol domov, bol som rozčúlený. Keď som prišiel domov, večeral som dobre a veľmi mi chutila nastolená srňacina. Nadmier zunovaný som si ľahol a o krátky čas tuho som usnul; nebolo mi nič. Tu sa mi sníva, že ma naháňajú čerti. Nastrašený bežím pred nimi, čo mi duša stačí; čerti ešte tuhšie za mnou. A hrúza! Čerti za mnou, a predo mnou pekelný kráter, z ktorého plápolá plameň. Skočím ešte raz a letím dolu hlavou do otvorenej priepasti. Ale čo? Diabli, čo ma prenasledovali, prikovali ma klinci o zrub sopky, a ja visím medzi nebom a peklom. Strach a hrúza! Strhnem sa — srdca klopanie veľké a úzkosť náramná. A hoci sen už bol úplne odpudený, úzkosť a klopanie srdca prestať nechceli, ba práve ešte rástli. Vyskočil som z postele, chcel som von na chodbu, hnalo ma. Rozdrapiac dvere, sadol som si do nich na zem a preľaknutá žena musela na mňa vyliať krčah vody, hoci vonku od zimy klince vyskakovali. O chvíľku utíšený ľahol som do postele, ale ma netrpelo, chvatom musela slúžka bežať po mestského ránhojiča, aby mi prišiel žilu otvoriť. Kým dobehol, zdali sa mi veky. Týmto zjavom sám Čipek bol prekvapený a preľaknutý. A po pár vysvetľujúcich slovách z mojej strany, s poznámkou: Potius praevenire, quam praeveniri (radšej predísť, ako byť predídeným) pustil mi žilu.Prvý a posledný raz v mojom živote. Chudera moja žena bola do špiku preľaknutá nad touto nečakanou chytrou nehodou. Keď sa mi to prihodilo, mohlo byť pol jednej v noci. Čipek sedel za chvíľu pri mne, skúmajúc mi tepnu, a keď sa tepna utíšila, o druhej v noci odišiel domov. Ja som pokojne zaspal a spal som do siedmej ráno. Čipek, vrátiac sa domov, tak bol týmto dejom prestrašený, že si hneď sám — on chlap ozrutný, tučný — žilu pustil!Ráno — akoby nič, chodil som po svojich povinnostiach; ale ono to veru predsa bez následkov nebolo: od tej doby opustil ma sen. Asi za dva týždne bol som morený bezsennými nocami. Všakové som proboval, nepomohlo nič. Nocoval som doma, po obciach, sám, s druhým — nepomohlo. Prosil som priateľov, aby prišli a pri rozhovore a kartách sa zabávali, že azda pri tej jednotvárnej hvare zaspím, ale i to bez výsledku. Bôľ som nemal, ba i jedenie mi chutilo, len hlava mi bývala akási pod tlakom a myseľ otupená. Tu moji kolegovia dali mi na dávenie, a dávil som; toto ma unavilo a asi na hodinu, ležiac na pohovke, som zaspal. Potom už akosi postupne začal som spávať od piatej rána, od štvrtej, tretej a tak pomaly, až som zakeroval do pravej starej koľaje.Tu sa ešte musím zmieniť, že som ja už ako decko, keď som ešte na širáni sedával, mával zlatú žilu a matka mi hemoroidálne hrčky po stolici vtláčala mokrou handrou, a kým sa toto nestalo, siakala krv. Potom to skapalo. Ako šuhajovi zjavila sa zase suchá zlatá žila — bez krvi, ale s pálením v zadku. Napadla ma ešte aj ako medika vo Viedni s veľkou bolesťou; od toho času stále redšie. V pozdnom veku takmer úplne prestala. Trpieval som na náramné, ťažké bolenie hlavy, niekedy i dva-tri razy do týždňa: bol som ako omráčený, bez apetítu a následkom toho omrzený. Boli to takrečené migrény. Ak boli tiché, trvali za deň, slabšie dva dni. V mojom starom veku, pri každodennom umývaní celého tela, predtým celkom zimnou vodou, teraz letnou, bolenie hlavy úplne zmizlo.Známa mi je vec zo skúsenosti, že človek pri dosiahnutí takrečeno rubikona veku,[123]teda asi v štyridsiatom roku, dosiahnuc vrcholca svojej vyvinutosti, keď začne už rebríkom dolu zostupovať, akoby napomenutý na túto vážnu okolnosť, s malými výnimkami cíti sa viac-menej chorým; tu ho toto — tu ono omína. Keď ma horeopísaná nehoda napadla, bol som štyridsaťjedenročný. Prešlo ono, prešlo, ale moja sviežosť a pružnosť utrpela štrbinu, a rozčúlenosť nervov sa mi opakovala v rozličných obdobiach môjho života; a tým menej postupne s vekom sa jej môžem striasť i teraz. Keby to nie, pri mojom inšom neduhu ešte by som sa cítil obstojne. Nuž ale vďaka pánubohu i za to. Ďalej potom som pobadal i ten zjav (a to veľmi nevítaný), že som pri dosť malom pohybe zvlášť do vrchu, ba nie zriedka pri tichom sedení alebo ležaní, bol znepokojovaný nepríjemným teskným srdcaklopaním. Tento stav sa síce s mojou veselou letorou nezrovnával, ale udusiť ju celkom nemohol. Toto o mojom vtedajšom chorobnom stave.Ján Kluch, špaňodolinský farár, mi dňa 4. januára píše, že miestny banský správca Ondrej Jurenák odchodí, že by bolo dobre, keby na jeho miesto nastúpil brat Adolf, aby sme teda per Muf ta účinkovali,[124]aby sa to mohlo stať. Ja aby teda v tom zmysle písal na Kuzmányho a Kuzmány zase ako osobný priateľ na dočasného náčelníka banskej správy v Štiavnici — Landerera. On, Kluch, že zase bude písať na Adolfa Dobrianskeho. Ak sa s ním poznám (veru som sa poznal, a on bol skrze pani Majovskú, ktorá mu bola tetkou, i v obďalšom rodinnom zväzku), aby som mu tiež písal. Boli to pia desideria. Či sa tak robilo, neviem, ale viem, že z toho želania nebolo nič.Stal som sa patrónom revúckeho gymnázia,[125]ako mi koncom januára písomne oznámil Štefan Daxner — vtedy gemerský podžupan.[126]A poslal mi tou príležitosťou na slávnosť založenia gymnázia aj povolávacie lístky, aby som ich rozposlal, komu to za slušné držím.Dňa 20. februára 1865 mi píše Viliam Pauliny-Tóth, akých on má pomocníkov pri spisovaní Černokňažníka: Jána Bobulu,[127]ktorého podporoval biskup Moyses (stal sa staviteľom, potom si vzal v Pešti bohatého kováčovu Pozdechovu dcéru; stal sa potom mestským staviteľom v Pešti, pozdejšie snemovým vyslancom v Spiši — tuším, ľubovnianskym). Bobula, ako mladý šuhaj, staval matičný dom. Ale potom už celkom zabudol, že bol Slovákom, a na tých, čo ho na svetlo vytiahli. Potom pomáhali pri Černokňažníku Kohút[128](ktorý?[129]), Jamnický,[130]Melfelber,[131]Grummich a Peter Matúška.[132]Matúška sa návodom nebohého Adama Kardoša uchádzal o ruku Oľgy Čipkovej (Jankovej dcéry). Ale ho nechcela. Časom sa chlapík stal snemovým vyslancom v Liptovskom Sv. Mikuláši a obsypaný bol vyznačeniami a peniazmi. Umrel len v jeseni r. 1901 a na jeho miesto bol vyvolený Ján Ružiak.[133]Peter Matúška ako rástol vo význame a v bohatstve, tak Slováka zo seba zvliekal a stal sa temer jeho nepriateľom.Moja prosba, podaná na banskú direkciu strany činžu na stajňu, cieňu a šop[134]ešte hen 14. novembra 1864, bola riešená v môj prospech natoľko, že mi na ten cieľ vykázali ročitých tridsaťšesť zl. km.Pod časom môjho zastupovania mestského fyzikátu v Brezne, ba ešte i potom, prichodili ku mne mestskí chudobní, aby ich liečil. Ja som to urobil vďačne, lenže som sa, pravda, pri tom vždy nedržal pravidiel predpisovania „ad normam pauperum“,[135]ale držal som sa podľa akosti a stupňa choroby, vôbec podľa potreby. Ale to sa pánu mestskému fyzikusovi nezdalo, a podal svoju odpornú mienku pred magistrát, že som sa nedržal predpisu „ad normam pauperum“. To mi zase magistrát oddal na ospravedlnenie, čo som ja urobil trochu koreneným spôsobom. Ohradzoval som sa oproti prekážaniu voľného predpisu, že ja, takto hatený, viacej mestským chudobným radšej ani predpisovať nebudem. Na to mi zase magistrát 7. apríla 1865 lichotivo a s poďakovaním odvetil, že ma prosia i nabudúce pomáhať, ale pritom podľa možnosti šetriť mestskú kasu. A tým sa hádka ukončila.V apríli upomína nás Matej Slabey, aby sme zbierali predplatky na Pešťbudínske vedomosti; že je toho veľká potreba. Toho roku majú menej o tristo štyridsaťštyri predplatiteľov, a tak že nie pri troch, ale už pri dvoch číslach zaviazneme. Sokol že stojí ešte horšie, na ten že sa prihlásilo len sto sedemdesiatjeden odberateľov. Zvolenská stolica vlani predplácala Pešťbudínskych vedomostí sto sedemnásť exemplárov, teraz sedemdesiatpäť, a predsa sa rátalo aspoň na sto dvadsať predplatiteľov. On mi to teda opakuje a uvádza na pamäť, hoci vie, že mi to župan Francisci pri večeri pri odchode v Banskej Bystrici bol oznámil.Dňa 12. apríla 1865 Mikuláš Ferienčík mi píše obšírny list o istej neveľmi príjemnej veci. Akýsi Illinc sľuboval vydať slovenskú mapu a pustil sa s Kuzmánym do živého vyjednávania; Kuzmány toho chlapa v novinách vrelo odporúčal. Tak sa i hlásili predplatitelia; ale Illinc peniaze zhabal — a pošiel. Z toho povstala škaredá história v Pešťbudínskych vedomostiach, čo, pravda, svojím nelichotivým ostrím zasiahlo Kuzmányho, ktorý ho tak vrelo odporúčal. Ja som sa tiež ozval v článkoch a z toho povstala nemilá polemia, ale viac listovná ako novinárska, medzi mnou a redaktorom Ferienčíkom, ktorý sa usiloval vec zatušovať, aby sa vyhlo škandálu a kompromitovaniu bona fide[136]do toho vtiahnutého Kuzmányho. Čo robiť? Loptoša, ktorý s peniazmi uvrzol — Illinca — sme žalovať nemohli, lebo sa nehlásil, kde čupí, a Kuzmányho sme nechceli a nemohli karhať — nuž tak sa i táto rana potíšku zalepila.Dostal som prípis zo dňa 17. mája od predsedníctva Matice slovenskej, kde sa tajomník s pochvalou vyslovuje o mojom osvedčení, že vďačne prijímam jednateľstvo Matice.[137]Zjari r. 1865 Július Plošic musel zo Seliec kambírovať a presťahovať sa do Viesky. Tam si chváli, že to miestečko je síce tiché, ale predchodcom náramne zanedbaná, ošarpaná fara. A žiada ma, aby som mu v Brezne zaopatril dobrého šindľa, a že mu ho môžu vhodnou príležitosťou zviesť pltníci dolu Hronom. Spomína, že národné veci sa horšia.5. septembra 1865 boli mi poslali päť kusov vyhraných predmetov za žreby v prospech Matice slovenskej v mojom jednateľskom okrese.Dňa 26. septembra toho roku švagor Karol mi píše veľmi smutný list, čo sa Fánkinho stavu týče. Ona náramne oslabla. V srdce prerážajúcom slohu mi uvádza na známosť, že úbohá trpiteľka bola už spovedaná a skrúšene opatrená sviatosťou oltárnou. On, neborák, v domácnosti i tak nesamostatný, ba nemotorný, vždy sa na ňu spoliehajúci, je doprosta stroskotaný. Hovorí ďalej, že si ona, chudera, žiada, aby sme jej prišli na pohreb; o čo nás i on prosí a sľubuje nás na ten cieľ uvedomiť hneď po jej zhasnutí. Ach, smutná to bola veru zvesť pre nás.A dňa 27. septembra 1865 stalo sa, čo sme všetci s úzkostlivým srdcom predvídali. Dobrá duša, sestra Fánka, pobrala sa toho dňa o dvanástej napoludnie do večnosti. Mala päťdesiatšesť rokov a dvestotri dní. Táto smutná udalosť bola nám oznámená telegramom do Banskej Bystrice a odtiaľ náhlym poslom do Brezna. Nastala nám teda smutná povinnosť, aby sa tým i jej posledná vôľa splnila, odcestovať do Štiavnice na pohreb. A tak ja a sestra sme sa zobrali. Trúchlivým, akí sme boli, cestou bolo nám súdené stať sa svedkami strašnej náhody.Medzi chýrečnými železodielňami Podbrezovou a Lopejom stáli kraj cesty vozy, naložené železom. To by ešte nebolo na tejto ceste vonkoncom neobyčajné, ale pri poslednom, nám najbližšom voze stál ako stena zblednutý vozkár, prehyboval sa a stenal. Vidiac, že tomu človeku zle prišlo, kážem kočišovi zastať a pýtam sa chlapa, čo sa mu prihodilo. On nemo ukázal napred, kde naprostred cesty stál veľký, ťažký, železom naplnený plachtový voz a v ňom zapriahnutých päť koní. Zbok cesty na briežku hemžili sa chlapi. Zatiahneme ďalej až k tomu javišťu, a čo tu vidím? Leží tam asi pätnásťročný paholček s rozpoltenou hlavou, ktorú hrozne zakrvavenú, zalievali mu putňou vody. Chasník bol už, pravda, mŕtvy. A to sa stalo tak: šuhaj, sediac ako pohonič na sedlovom koni, po prebdenej noci v sedle zaspal a padol z koňa. Kone šli svojím tempom ďalej a dve kolesá, predné a zadné, s osemdesiatcentovým nákladom prešli mu, chudákovi, hlavou a rozdrvili mu lebku ako vlašský orech. V Lopeji som hneď naskutku oznámil prípad obecnej vrchnosti, aby úbožiak mohol byť tam pochovaný. My sme sa poberali ďalej.Dôjduc k švagrovi do Štiavnice, boli sme zaujatí výlučne smrtnými a pohrebnými záležitosťami. Švagor Karol nám s veľkým žiaľom vyprával, s akými bôľmi, súžením musela Fánka zápasiť, kým vyhasla. V najväčších krížoch volávala na pomoc hlasite matku (umretú 25. októbra r. 1863). Švagor bol skľúčený, ale veru i my. Ja som v tejto dobrej a rozumnej osobe stratil nielen milosrdnú sestru, ale stratil som i druhú matku, ktorá sa ma po otcovej smrti spolu so svojím manželom tak láskavo zaujala. Vyprevadili sme ju teda ta, skadiaľ sa viac nevráti — tú teplú dušu do studenej hliny, na vŕšok pri kostole „Mária snežná“, blízo cesty, vedúcej na Vindšachtu. Po niekoľkých rokoch ju nasledoval manžel, a teraz zase tam spojení odpočívajú blízo jeden pri druhom. On sa pobral za ňou desať rokov zatým, a to 3. augusta 1875.Záležitosť novín Pešťbudínskych vedomostí sa ďalej kľuvala; ako sme to videli, počet ich odberateľov sa nebezpečne umenšoval. A hoci horlili za to, aby sa z dvoch týždenných čísel na tri vyšvihli, bolo sa už skoro obávať, že nebudú vstave zodpovedať ani tým tak skromným očakávaniam, aké poskytujú obecenstvu dve čísla. Keď teda Janko Francisci, navrátiac sa z Liptovského Sv. Mikuláša do Budína, prisadol zase k redakcii Pešťbudínskych vedomostí, oproboval ich druhým spôsobom postaviť na nohy. Jeho návrh teda znel, aby sa noviny z troch čísel týždenne pozdvihli na štyri čísla. Na to je — prirodzene — potrebná hmotná podpora, a to malo by sa tak vykonať, aby sa štyristo šesťdesiati účastinári podpismi zaviazali prispieť každý po dvadsať zlatých km. Bola by to akási účastinárska spoločnosť. Prístup účastinárov zabezpečil by sa podpismi, zaslanými podistým do 20. decembra. Podpísané peniaze by sa hneď nemuseli zložiť, čas a lehotu toho by určila sama potreba. Nad ďalším uskutočnením podniku bude stáť výbor: Ján Francisci, Mikuláš Ferienčík a Martin Čulen. Vyzýva nás 1. novembra 1865 zúčastniť sa a šíriť vec v obecenstve. K tomuto kroku pohli slovenských mužov chlad a váhanie, aké počínali ovládať slovenské obecenstvo následkom neblahých politických okolností.Medzitým sa pomery medzi vládou a Uhorskom postupne a uponížením rakúskej vlády natoľko vyrovnali, že sa konečne mal zvolať a zísť dávno túžený snem. Po Solferine, po taliansko-francúzskej vojne, započatej s veľkým sebavedomím r. 1859, a tak ponížene skončenej, Rakúsko síce skrotlo, ale sa zo svojich výšin nepodalo. R. 1864 sa išlo biť ta ďaleko na sever s Prušiakmi a za Prušiakov — hen do Schleswig-Holsteinu[138](načo a po čo?). Čo z toho náš debrecínsky husár a náš slovenský pechúr mal za osoh, že chudáka poctivého Dána naprali a Prusi Schleswig-Holstein pre seba zabrali? Bismarck[139]sa raz na nemeckom ríšskom sneme vyslovil okrídlenou frázou, že sa on veru o tie malé zaujímavé národy tamdole na Balkáne nestará a kvôli nim zdravé kosti pomoranského vojaka neobetuje. Ináč zamýšľala naša nestála rakúska vláda, ktorá bez všetkého cieľa nezmyselne obetovala svoje peniaze a svojich udatných vojakov číro v prospech cudzej chytráckej dŕžavy. A tento nezmysel ešte tým sa stal ohromnejším, že rakúski vojenskí vodcovia pre svoj vlastný dlhý nos nevideli a nechápali účinky pruských pušiek-zadoviek[140]na dánskych chrbtoch; neuviedli ich, hoci výsledok bol aký zrejmý, až kým ich po dvoch rokoch pri Kráľovej Hradci sami Prušiaci — a to zo samej vďačnosti za preukázané služby na Düppelských násypoch[141]— neskúsili na rakúskych chrbtoch. Toľká zaslepenosť vlády, a toľká zaslepenosť vojenských náčelníkov na svoju vlastnú škodu! Po toľkých nezdaroch ministerstvá, tratiac dôveru samy v seba, sa uťahovali. V tej miere však maďarskí pohlavári vystupovali s dôslednosťou a využijúc všetky vládne zápletky, hlodali na všeobecnom, celú monarchiu prikrývajúcom viedenskom klobúku. Okolnosti im boli priaznivé, a čo predtým revolúciou, veľkými obeťami, krvipreliatím nedobyli, darilo sa im teraz omoc pohodlnejšou cestou. A priplichtili sa ku snemu.Do prvého snemu (r. 1861) bol za vyslanca v breznianskom okrese zvolený Ludvik Benický. Po tomto experimente zo strany viedenskej vlády snem zase zanikol a v r. 1865 zase vstal z mŕtvych. Brezno malo dvoch kandidátov — Mateja Slabeya a Egida Lehotského. Obaja rodom Brezňania. Tamten fiškál, kandidát slovenskej národnej strany, tento kandidát stoličný, to jest maďarónsky. To bol boj a priori[142]nerovný, zo strany slovenskej boj proti všetkému úradnému aparátu, proti jeho všetkým možným výhodám a hrozbám, slovom, proti zriadenej, povedomej moci. No ale bojovalo sa s obdivuhodnou odhodlanosťou. Však sa pri skončenej voľbe, a ako sa dalo predvídať, pre Slabeya nepriaznivej, predsa on sám vyslovil: „Viacej ste robili, ako ste robiť mohli.“V tejto veci píše Janko Čipka v liste zo dňa 9. novembra 1865 na ceste do Gemera, do Grlice a Topoľčian nanáhle z Tisovca, aby sme jeho pani matke povedali, aby z pol kila múky dala napiecť chleba pre handelcov, ktorí prišli ku popisu. Aby títo podelení podľa tlúp boli zaopatrení chlebom a pálenkou, pritom aby Slabeyovi kolompoši nad nimi strážili, aby neboli zvedení Lehotského kortešmi. Treba by bolo našich kortešov aj do Hronca odoslať, aby tam voličov, zriadených pod svojou opaterou, vyprevadili ku popisu do Brezna. Polhorci sa mu tiež sľúbili hlasovať za Slabeya. Pišta Daxner, ktorý vystúpil vo svojom okrese, má v samom Tisovci zabezpečených tristo hlasov. Jeho veci sa vraj polepšili. Odcestoval do Tomášoviec, úfa i tam uloviť pár hlasov. Jeho žena a brat Ďuro uisťovali Janka, že Pišta má posiaľ zabezpečených sedemsto hlasov. Ale tá bezpečnosť hlasov je veľmi nebezpečná!Ako v r. 1848 — v mesiaci februári a marci — tak i teraz šumí vo verejnosti, lenže teraz v miernejšom spôsobe. V Uhrách išlo o voľby do snemu. Michal Chrástek mi 15. novembra z Banskej Bystrice píše, že aj on vystúpi a že jeho veci zle nestoja. Hneď zatým dokladá, že vystúpi v Banskej Bystrici, ale že je to ešte v tajomstve (a predsa už jeho veci zle nestoja) a len po vybavenom popise voličov verejne vystúpi ako snemový kandidát. Antona Radvánszkeho čakajú na 18. októbra s veľkou slávou. A jeho príchod bol ozaj skvelý. Sám mešťanosta Kazimír Wachtler, biskupov Moysesov podlizač, mu pri jeho vjazde behal pred kočom s fakľou v ruke. Tomuto chameleónovi biskup Moyses vykonal i rad. — NovinyZukunft,[143]slaviansky orgán, hodlajú sa premeniť na denník a žiadajú na ten cieľ tisíc dvesto zlatých. Ale horko-ťažko zohnali štyristo zlatých km. — Maďarské časopisy veľmi ostro napádajú banskobystrické gymnázium.Jozef Longauer, učiteľ z Mýta, mi 22. novembra píše a pýta Slabeyovu zástavu, aby ju mohli vyvesiť na kostol. Žaluje sa, že ich Brezňania veľmi hubia, ako aj krčmár Doboš, ktorý horlí za Lehotského; bolo by teda treba, aby dvaja Slabeyovi korteši ta prišli a vec napravili. Na Jarabej že hubí kráľovský lesný Schmid, na Piesku majster Perichta. V Hronci že nevidel viať Slabeyovu zástavu. A napokon dokladá, a to je esencia všetkého, že treba bude toho „chlebíka a pálenčičky“. — 26. novembra 1865 oznamuje Jozef Balloň, učiteľ na Bacúchu, že tam stojí šesťdesiatštyri hlasov na Slabeya. I na Beňuši že sa naňho nazbiera pár hlasov. Valaská že bude hlasovať na Lehotského. Na Bacúchu dobíjal na voličov lesný majster Schärffl za Lehotského, a tak títo statoční, ale od komory úplne odvislí ľudkovia pod vedením mne oddaného richtára Františka Trníka podelili sa na dve rovné čiastky — na jedného a druhého, a tak vydržali do konca. Lehoty, vedené Samom Chalúpkom, boli celé za Slabeya, Čierny Hronec, vedený obľúbeným nadlesným Markusom, takmer celý hlasoval na Slabeya. Vidiek celý do chlapa a Brezno prevažne — na Lehotského.Boli to dni stáleho rozrušenia a rozčúlenia — deň po deň, ba takmer i noc po noc. Behačky, nahovárania, presviedčania, napájania, kŕmenia.Zo strany Slabeya, pravda, tieto posledné neboli ani zďaleka toľkého objemu ako na stránke Lehotského, ktorý účinkoval vládou, úradným vplyvom a hmotnými prostriedkami.Tým časom bol Viliam Pauliny-Tóth vydal pod menom „Rozmarín“ pravidlá slobodnej voľby,[144]ktoré sme my hojne rozdávali medzi voličov.Župan Radvánszky, ako úradný korteš, navštívil v ten čas Brezno. Sestra v malej peňažnej otázke — bol jej dlžen tristo zlatých — bola u neho.On zosadol na fare u Majovského. Pri tejto príležitosti jej veľmi starostlivo pripomenul, aby mi povedala, že som ja skrz svoje politické vystupovanie obrátil na seba pozornosť vrchnosti a že bude z môjho stanoviska rozumné a prospešné, keď sa opatrne utiahnem. Sestra mi to oznámila s istým trpkým náterom, čo ma veru zamrzelo. Pobral som sa teda druhý deň k nemu. Pýtal som sa ho, ako mám rozumieť jeho slová, prednesené pred mojou sestrou. Že ja, povedal on, kortešujem, politizujem a podozrivé brožúry rozdávam, a to ja ako verejný, štátny úradník robiť nemám. Ja som mu odvetil, že som toho zákonitého presvedčenia, že som pri voľbách toto právo nestratil, som verný poddaný Jeho Veličenstva, tá brožúra že poučuje o volebných právach, že nie je zakázaná, lebo keby bola zakázaná, nerozširoval by ju. No a tak sme sa krútili okolo predmetu ako mačka okolo horúcej kaše bez toho, žeby sme sa boli porozumeli a zhodli. On len to dokladal, že tou cestou nesmiem ísť ako posiaľ, lebo že sa politická konštelácia zmenila a že to, čo predtým mohlo byť na mieste, to že teraz musí ustúpiť. A tak, ani uvarení, ani upečení, sme sa rozišli. Lišiak, nepovedal zrejme, ale som ho mohol rozumieť. Mal vládu v rukách, mohol terorizovať.Volebné prípravy sa medzitým valili ďalej so všelijakými vážnymi a smiešnymi výjavmi. Martin Čulen píše 30. novembra z Banskej Bystrice, že sa zo všetkých strán ponosujú pre nesprávnosti, popáchané pri popise voličov, a vyzýva, aby sa protestovalo na námestnej rade, u taverníka, alebo v kancelárii.[145]Konečne po mnohých behačkách, rozprávkach, nadávkach a večných rozčúleniach svitol deň voľby. Voliči, vyše tisíc tristo, schodili sa s hrmotom, krikom, hudbou, a výskaním, až to v ušiach hučalo. Náš lesný úrad bol nasledovne podelený: lesný majster Samuel Schärffl, lesný Michal Csaszkóczy a lesný Eduard Zahrboch zo Štiavničky (tento politický Moravan — maďarón, čo sa krčil pred predstavenými a nadúval pred podriadenými), lesný účtovník Kapusta, vo volebných stránkach nevýznamný — stáli na strane všeobecného úradného kandidáta Egida Lehotského. Nadlesný Anton Hlavatý, ohnivý Čech, môj kmotor, nadlesný Jozef Markus z Krámu, lesný Daniel Mandelík z Hronca a ja stáli sme na strane Mateja Slabeya. Jozef Zedník, lesný z Polhory, Čech, bol neutrálny a nezúčastnil sa pri hlasovaní. Lesný Kreuz z Predajnej, Moravan, bol neutrálny. Keď sa voliči dohrnuli, videli sme, hoci sme to už vopred tušili, že sme v menšine, a prevažne Brezno bolo zagitované za Lehotského. A páni Brezňania sú veruže diví voliči a násilní. K toľkej rozbabranej hávedi prišlo i vojsko. Na rínku pred mestským domom vystavali drevenú búdu, kde zasadala komisia. Slabeyovcom bolo vykázané miesto napravo od búdy, lehotskovcom naľavo. My prednejší a spoľahliví utvorili sme, držiac sa rukami, živú reťaz okolo našich voličov, aby sa s našimi dotieravými odporcami nepomiešali. A už priam pri začiatku hlasovania strhla sa trma-vrma; lehotskovci akosi zavadili do jednej tlupy našich prichádzajúcich voličov, do toho zakročilo nablízku stojace vojsko, samí číri regrúti, a do tej krútňavy dostal sa i poručík, krútený tým klbkom. Zbehlo sa viacej vojakov, a len málo chýbalo, že neupotrebili svoje nastrčené bodáky. Akosi sa klbko šťastlivo rozuzlilo. Nášho tichého hrončianskeho lesného Daniela Mandelíka, idúceho z hostinca cez tábor Lehotského, akýsi brezniansky ozembuch s vreskom pristavil a za prsia chytil.A možno, že by sa chudákovi zle bolo povodilo, keby mu triezvejší hugáni neboli cestu prekliesnili.Voľba, to jest hlasovanie trvalo od rána do druhého rána. Noc bola zimná, hmlistá a mesiac ju s nechuťou akoby cez plavý závoj prerážal — len práve natoľko, aby sme videli lehotskovcov, naladených svojou väčšinou a pálenkou, ako sa podajedni spomedzi nich našim i vytiahnutými blýskavými nožmi vyhrážali a našich skalami bombardovali. Videli sme teda, že úplne podľahneme, a naši voliči sú nadarmo vystavení inzultom nočnej zimy a inzultom rozjarených lehotskovcov. Šli sme teda k nášmu kandidátovi, ktorý bol u svojho tesťa Lepényiho, že nakoľko všetok ďalší pokus je márny a naši chudáci sú darmo sužovaní — aby odstúpil. Ale Slabey určito odvetil, že akokoľvek, on neodstúpi, pretože by to bola z jeho strany zbabelosť. My, zahanbení, ale až na úmor unavení, sme sa vzdialili. A naši pasívni chudáci, i keď z nich asi sto nehlasovalo, vydržali bez reptania do konca, a vcelku pri všetkých tých nepriaznivých okolnostiach padlo na stranu Mateja Slabeya dobre vyše tristo hlasov.Na druhý deň po voľbe ešte hulákali až do noci, chodiac a výskajúc so zástavami po meste. V predpoklade, že spití korteši môžu mi vykonať nejakú nepríjemnosť zašpinením domu blatom alebo kratochvíľnou zábavou vybíjaním oblokov, upozornil som žandarmériu, bývajúcu v susedstve u Brankovičov na poschodí, aby v tom prípade môj dom chránila. Ale ten pochod odbavil to len znamenitým byvolským hulákaním, ktoré — rozumie sa, na povel — zvlášť pred naším domom a s veľkým vyznamenaním bolo zvýšené. Význam žandarmérie už vtedy bol veľmi poklesol a skončil sa jej úplným vyzdvihnutím, lebo žandarméria, kolky a dohánový monopol boli čudá nemeckej stratenej matere.Toto boli najplodnejšie dôvody agitovať proti bachovskému nemeckému systému: „Mégis hunczút a német.“[146]A teraz? Žandári, kolky a monopol — či ich nemáme? Máme veru, lenže zvliekli zo seba frak a trčia teraz v atile a v čižmách s ostrohami.Keď som si ráno po voľbe, umorený na duši a tele, ľahol na kanapu, aby kus odpočinul, prišli ku mne moji ináč úprimní priatelia, ale teraz z odporného tábora — Michal Csaszkóczy a Viliam Scholtz z Bujakova, rozjarení, dobrej mysle, aby ma z našej porážky potešili. A veru mi to čudne padlo, a musel som sa mierniť, aby som na horko nevybúšil. A tak sa nám vodilo na celej, celej čiare. I vtedy to už platilo, hoci vyslovené nebolo „Minden áron buktatni“. Bolo tej „buk-vy“ všade. Pred voľbou bolo počuť: „Naše veci, moje veci, dobre stoja“ — a všetci tí ľahkoverní, nepraktickí poprepadúvali. My sme náš pád predvídali, a skutočne pri takých nepriaznivých okolnostiach, pri takých malých prostriedkoch sme pohýbali dosť a dosť.Ján Francisci mi 10. decembra píše, že už má koncesiu na vydávanie štyroch čísel Pešťbudínskych vedomostí vo vrecku, ale na to potrebnú päťtisíczlatovú kauciu že veru nemá vo vrecku. Nedostali ju ani tam, kde to akoby za isté držali. Budú teda od nového roku 1866 zase len tak vychodiť ako posiaľ, v dvoch číslach. Ale dajú prílohu a väčší formát, aby sa mienené štyri čísla vynahradili. V tomto prípade budú však zase väčšie výdavky a na ten cieľ redaktor sa odvoláva na spomenuté vyzvanie, aby sa takto zväčšené výdavky kryli dvadsaťzlatovými účastinami. Na konci listu pripomína, že z tridsať slovenských kandidátov ani jeden nebol zvolený. Roku 1901 boli zvolení štyria.Andrej Zachar, Brezňan, evanjelický teológ v Prešporku, mi 11. decembra píše, že zanechal teologický beh a oddal sa juridickému štúdiu, a pretože dopočul, že Matica slovenská zozbierala základ pre chudobných slovenských právnikov, prosí ma, aby som ho ako jednateľ Matice odporúčal, aby mu pri jeho juridických štúdiách vypomáhala štipendiom. Či sa jeho žiadosť splnila, to sa ja už teraz nepamätám.[147]Ako počúvam, časom zahynul v blázinci.Eduard Roeszner mi píše z Viedne dňa 28. decembra a za sestrou — jemu sesternicou — Fánkou banuje. Dáva mi v známosť, že ministerstvo vo veci diét rozhodlo v môj prospech. 2. decembra dostal penziu a s ním ôsmi druhí radcovia, ako zvyšní. Tým, že sa pri ministerstve stali veľké premeny. Viaceré stanice pozatým už nebudú zaplnené novými vymenovaniami. Petronele na milostnej podpore (Gnadengabe) podľa otcovho platu (500 zl.) a následkom odporúčania štiavnickej banskej direkcie nemohol viac vykonať ako šesťdesiat zlatých, a tie ešte i teraz, ako toto píšem (16. januára 1902), riadne dostáva.Švagor Karol mi v liste zo dňa 6. januára 1866 zvestuje, že ministerstvo vo Viedni rozhodlo strany počtovania v ten mne priaznivý zmysel, že ja ako banský a lesný cisársko-kráľovský lekár pri návšteve banských chorých si mám porátať diéty podľa banského štatusu, teda podľa lajstra mojich banských kolegov; pri návšteve lesných robotníkov — podľa lesného štatusu (menšieho), a aby mi zadržané diéty boli vyplatené. O náhlom preložení brata Adolfa z Hodruše na Vindšachtu dopočul toľko, že jeho žena — bez jeho vedomia — jemu za chrbtom brala zbožie, pšenicu zo skladu, určeného pre banícky ľud. Toto ktosi spozoroval, anonymne oznámil ministerstvu, a omáčka bola hotová — a on takto nehanebne kompromitovaný musel opustiť túto dosť dobrú, hoci zodpovednú stanicu.Adam Kardoš, prísediaci súdu v Banskej Bystrici, na moju otázku v záležitosti zaležanej pozostalosti po bratovi Náckovi odpovedá, žeby sme sa veľmi o ňu nestarali, lebo že na ňu toľko požiadaviek jestvuje, že by sme konečne ešte museli doplácať. Radvánszky Anton že dostal dekrét (na županstvo?). — Vtipkuje ďalej, kam ich pri terajšom prevrate a úradníckom rozmiesení rozsádžu.Brat Adolf príčinu svojho preloženia hľadá v politickom — lepšie rečeno — v národnom prenasledovaní. Opravdivú príčinu toho alebo ozaj sám nezná, alebo s pravdou vystúpiť sa ostýcha. Ale akokoľvek, chudáka slabúcha osud veľmi začal prenasledovať. Najprv mu ochorela staršia dcéra Oľga na týfus, za ňou nasledovala mladšia Ľudmila (ale táto v slabšej miere) a konečne, keď obe vybŕdli, dostala Bety ružu do tváre, ktorej následky ju prenasledovali temer za pol roka.Michal Chrástek, matičný tajomník, v mene prvého podpredsedu Kuzmányho ma 29. marca 1866 vyzýva, aby som Moleschottovu[148]Lehre der Nahrungsstoffepreložil z nemeckého na slovenské a to uverejnil v Letopise Matice slovenskej. — Delpini, redaktor Zukunftu, už dostal päťsto zlatých, ale teraz zase toľko pýta; Chrástek teda súri, aby sme peniaze na ten cieľ čo možno nazháňali. — Bystrickí Slováci sa vraj hnevajú na Pešťbudínske vedomosti, že žiadajú, aby sa Kubicovi a jeho dvadsiatim súdruhom,[149]ktorí zaslali akýsi návrh na uhorský snem, zbierali po Slovensku prípisy vďačnosti. To že nemôžu pochopiť, začo a načo dôveru a vďačnosť preukazovať takým našim odporníkom. To oni s nevôľou odvrhujú. — Čuduje sa mi, že som ja verejne proti nemu písal v novinách pre nedbalé vydávanie matičného Letopisu. Hľadí sa vyhovoriť.Michal Godra,[150]učiteľ v Novom Verbási, dopestoval, ako on píše, voňavé georgínky. Pretože si ma následkom mojich rozličných humoristických spisov zaľúbil, z povďačnosti mi posiela na výskum svoje divotvorné kvetiny. Pri tej príležitosti sa mi zdôveril, že býva často a dôkladne stíhaný zlatou žilou. Či ho k tomu prejavu pohla moja lekárska postať, a či akási podoba medzi georgínou a pekne vyvinutou zlatou žilou, neviem. A možno, že nás spájalo akési tušenie, lebo na zlatú žilu som i ja trpieval, a ani zo žily, ani z toho zlata, ktoré mi nikto za hotové prijať nechcel, som nemal osoh. — Čo sa ďordínok týče, nuž tie sme v prítomnosti priateľa Dionýza Štúra, u mňa sa baviaceho v Brezne, v záhrade úplne rozkvitnuté pozorne, bedlivo, pobožne a so zatvorenými očami skúmali. Keď sme už povetria a prachu plnými pľúcami naťahali a oči zase rozdrapili, nebadali sme o vôni vonkoncom nič; zmysel pachu teda nebadal nič, ale zmysel zraku videl obapolne a presvedčil sa úplne, že oba naše nosové končiare sú zatiahnuté pekným žltým kvetným práškom až do polovice. A ku cti slovanskej vzájomnosti sme si ručníkmi naše čuchové ústroje oprašovali. 6. apríla mi ďordínky poslal na výskum a v jeseň sme ich podrobili rigorózu, ale okrem žltých nosov (ako čierne drozdy) inšieho výsledku nedosiahli.Švagor Karol v liste pripomína, že barón Medniansky, uhorskou vládou vymenovaný za hlavného banského grófa do Štiavnice, nie je absolútne žiadnym baníckym znalcom, iba čo sa niečo z privátnej pasie zapodieval mineralógiou. Má prísť o dva mesiace bývať do Štiavnice, no zatiaľ pýta dve izby pre seba a jednu pre sluhu v komorskom dome. Potom Landerer, zastupujúci službu banského správcu, môže si hospodu hľadať, kde sa mu ľúbi, keď jeho hospodu zaujali druhí. A tak sa zachádza so starým úctyhodným úradníkom. Do úradov krkolomne uvádzajú maďarskú reč. R. 1848 — v tých časiech násilenstva — predsa neznajúcim dopriali tri roky, aby si cudziu reč mohli privlastniť. Teraz — potrimiskári — ani to do ohľadu neberú. — Hyacint Žila umrel dňa 5. decembra 1865.Držiac sa s istou dôslednosťou holej, nemotorne sklepanej formy, ľudia často krivdia, ubližujú svojim blížnym. Tak sa mne stávalo s mojimi diétami, koňmi a kočišom, a to, ako som už pripomenul, lebo som mal názov cisársko-kráľovský banský a lesný lekár. Teda pre prívesok „lesný“ som bol oproti svojim kolegom — len „banským“ lekárom — v dôchodkoch diét, koní a kočiša ukrátený. Oni používali druhý štatus, a ja zase druhý. Bránil som sa, uháňal, dokazoval, prosil, presviedčal o krivde na mne páchanej: dlho, dlho nadarmo, kým konečne predsa — viac pričinením dobrých priateľov ako iba uznaním — viedenské ministerstvo rozhodlo v môj prospech. Odborný radca Savenau 21. marca 1866 pod č. 55.669 vec skončil a ja som dostal dňa 14. apríla 1866 lesným majstrom Samuelom Schärfflom podpísaný nasledujúci dekrét, ktorý tu doslovne odpisujem v pôvodine: An den k. k. Bezirksartz Herrn Dr. Gustav Zechenter in Bries. — Zufolge Hoch. k. k. Finanz. Min. Erlasses vom 21. März 1866 Z. 55.669 und Eröffnung der k. k. nied. ung. Berg-Forst & Güter Dion in Schemnitz 7. April 1866 Z. 2209 wurde Ihnen bei Ihren sämmtlichen Dienstesreisen die Verrechnung der Reisegebühren nach dem Bestimmungen der Hoch. Fin. Min. Erlässe vom 10. Okt. 1858 Z. 51.000 und vom 3. Juni 1864 Z. 26.922 u. 1863 mit dem 1. April angefangen gestattet, und zugleich das mit dem erst genannten Erlasse festgesetzte Ausweiss des Pferdedeputats einschliesslich der Geldzulage ebenfalls mit dem 1. April 1. J. bewilliget.[151]Politický obzor sa medzitým povážlivo chmúril. Povďačný Nemec — Prušiak za služby, ktoré mu vo vojne proti Dánom Rakúšania tak ochotne a nerozumne preukázali, sa tým odsluhoval, že Rakúsko, požívajúce v Nemecku veľastoročný vplyv, z ríše celkom určite a navždy vytisnuté, malo toto miesto postúpiť Prušiakom. Táto hádka, čím ďalej, tým ostrejšia, zavdala príčinu na vyhlásenie vojny[152]— hrozivej, krvavej. A zase sa mali národy našej monarchie oduševniť, platiť a sa biť za ciele, bez ktorých uskutočnenia môžu ony blaženejšie byť, ako keď sa naša ríša nemeckým cisárstvom — prázdnym, márnym, neužitočným heslom — honosila. Čo tie národy mali za osoh z nášho nemeckého cisárstva? — Vojna bola vyhlásená a politický život bol v očakávaní náramne rozčúlený. Táto politická konštelácia, ako vôbec na všetko, vplývala nie málo na rozvoj našej národnej osvety. Účinok jej bol oslabujúci. Tak sa mi Daniel Lichard, redaktorObzoruv Skalici, ponosuje, že zo sto päťdesiatich obcí, predplácajúcich sa na Obzor, len niekoľko verných ostalo. A zo súkromných predplatiteľov odpadlo do tristo. A už veru Obzor nemohol byť lepšie redigovaný; Lichard bol v tom majstrom. Vyslanec Kubica bol vyslaný od námestnej rady vyšetrovať proti Valáškovi, ako sa to už viac ráz opakovalo, ale bez výsledku. Viliam Pauliny-Tóth odchodí do Martina.Dňa 22. mája píše tiež švagor Karol, že sa Rakúsko zaplieta do vojny s Pruskom, vlastne — okrem Saska a Bavorska[153]— s celou nemeckou ríšou. A nie dosť na tom, ale že sa tiež zjavila cholera. — Jozef Zeller prišiel do Štiavnice bývať do penzie, lebo že mu švagriná Fany Kraftka písala, že sú tam živnosť a hospody lacné, čo však skutočnosti vonkoncom nezodpovedá, a oni sa presťahujú do Banskej Bystrice. Zeller, žijúc a úradujúc v Hradci ako delostrelecký major, ani nepýtal penziu, úfajúc, že následkom nastávajúcej vojny postúpi v rangu; a nič netušiac číta zrazu v novinách, že je penzionovaný. On tým bol celkom zronený, doručený dekrét ani čítať nechcel. Len po dlhej chvíli, keď sa mu kus krv usadla, vezme ho do ruky, a tu s podivením a so zadosťučinením číta, že vystúpil na obristlieutenanta[154]a doplatok k riadnej penzii sto šesťdesiat zlatých ročne. On by bol chcel ešte tri-štyri roky slúžiť, ale takto bol so svojím osudom úplne spokojný. Nuž toto by bolo v poriadku. Ale jeho žena — prvostupňová Xantipa[155]— ho tak štípala a prenasledovala, že často bol prinútený von z domu nocovať a obedovať, a starý, pušným prachom zafúkaný artilerista pred mojím švagrom ronil žalostné slzy. — Švagor nám ďakuje, že sme ho pozvali k nám a praje nám na cestu, ktorú hodláme nastúpiť v júni do Spiša, mnoho šťastia. Pýta sa ma, či ešte mám tú dlhú zhýbavú cievu nargilovú,[156]o ktorej som pri návrate z Carihradu a pobyte u nich vykladal ich domovej panej — v ten čas ešte žijúcej Boršickej — že to dáva sultán hotoviť z bašovských čriev, vyťahaných z brucha.Dňa 6. júna 1866 mi poslal tajomník Matice slovenskej Michal Chrástek matičný diplom a s tým zajedno mi poslal na preloženie i Moleschottovu knihu Lehre der Nahrungsmittel. K tomu bola pripojená v tomto smere hotová práca dr. Zocha, a mne ponechané na vôľu, či bude treba, aby som Moleschotta preložil, alebo či napravením názvoslovia prácu dr. Zocha uznávam za primeranú, aby v matičnom kalendári bola vydaná. Slovom, žiadali môj úsudok. Zmieňuje sa o tom, že som na Maticu slovenskú podpísal dvesto zlatých a že žiadam, aby päťdesiat zlatých bolo z toho prepísané na meno chudobnej, ale nám priaznivej obce Bacúch ako člena Matice slovenskej. Ale to že je málo, lebo mravné osoby (obce) môžu sa stať členmi len pri podpise, respektíve zložení sto zlatých. Tých zvyšných sto zlatých aby sa zaznačilo na meno mojej staršej dcéry Bertiky.Pod vodcovstvom chrabrého, ale nešťastného vodcu rakúskych vojsk naša armáda najprv pri Sadovej a potom pri Kráľovej Hradci — a to náležite — bola vymastená. Ja som mal príležitosť oboznať sa zatým (už v čas pokoja) s istým ritmajstrom[157]z adjutantského zboru, Otom Kleinom, rodákom zo Spišskej Novej Vsi, bavivším sa na dovolenke na Bujakove u svojej sestry vydatej za Viliamom Scholtzom, mojím priateľom a úradníkom Príhradného železodielne. Pri mojich častých úradných vychádzkach sa on z dlhej chvíle so mnou často vyvážal. Ešte mladý chlap, mal za sebou veľmi zaujímavú a pohyblivú minulosť, a pretože on i s Benedekom,[158]vodcom rakúskych vojsk, stál v potyku, i pre iné vážne momenty jeho života, chcem sa pri jeho osobnosti dlhšie baviť. Oto Klein bol r. 1848 — 1849 honvédskym dôstojníkom a po Kossuthovom úteku, po Rusmi porazenom povstaní s mnohými druhými honvédmi prešiel do Tureckej, vlastne do Rumunska, kde sa pri dosť biednom živorení za dlhší čas pridržiaval. Keď potom rakúska vláda, sľubujúc mier a odpustenie, a to beztrestne, povolávala zronených vysťahovalcov nazad do vlasti, a na ten cieľ vyslala generála (tuším generála Schönhalsa) do Rumunska (vtedy Valachie a Moldavie),[159]veľká väčšina vysťahovalcov sa vrátila naspäť a medzi týmito bol aj náš mladý šuhaj Oto Klein. Navrátivším sa honvédom síce odpustili, ale ich neprepustili, aspoň k vojsku súcich nie; tých podržali a nesúcich prepustili domov. Nízkeho, ale hustého, územčistého Kleina asentovali k husárom za obyčajného vojaka. Vynikajúc svojimi schopnosťami a príjemným obcovaním, stal sa skoro dôstojníkom, až ritmajstrom, ako taký dal sa na adjutantský kurz, a odbaviac ho, stal sa adjutantom, či vlastne ordonančným oficierom pri boku arcikniežaťa Albrechta a uňho i obedúval. Rozprával mi mnohé epizódy z domácnosti a obyčajov toho vysokého a — podľa jeho úsudku a presvedčenia — dobrého pána. Jeho ordonanční oficieri mali okrem druhých povinností i povinnosť v bočnej izbe čítať politické noviny, vážnejšie články podčiarknuť červenou ceruzkou a jemu na stôl vyložiť. Pri obede, kde sa len ticho a málo hovorilo, keď arciknieža rozprával, veľmi rád sa zmieňoval o svojich železodielnych závodoch v Sliezsku. Boli i v ten čas v paláci arcikniežaťa, keď sa Albrechtova dcéra popálila[160]a následkom toho i umrela; jeho kolega, druhý ordonančný dôstojník, horiacu kňažnú schytil do náručia a usiloval sa oheň udusiť. Ona, chudera, následkom ťažkej popáleniny umrela. Povedalo sa, že náhodou stupila na zápalku, zápalka sa chytila a od nej kňažnine šaty. Ale Oto Klein tvrdil, že ona cigaru fajčila.V rakúsko-pruskej vojne bol pridelený ako adjutant k boku generála Benedeka. Benedek po bitke pri Sadovej,[161]predvídajúc výsledok ďalšej borby, telegrafoval do Viedne, aby uzavreli pokoj. Nestalo sa. A tu ešte pred královéhradeckou bitkou, tušiac porážku, obrátil sa pri výzvednom jazdení ku Kleinovi a smutne zvolal: „Teraz som ešte statočný, po pár dňoch ma budú posudzovať ako človeka bez cti.“ Nočnou hodinou bol poslaný s rozkazom ku Clam-Gallasovi,[162]odporníkovi Benedeka. Clam-Gallas po nešťastnej bitke unavený spal v šiatri a rozkázal sluhovi, aby nikoho, ale nikoho k nemu nepripustil. Sluha chcel tým rozkazom pobočníka odbiť, ale on nedbajúc na tento rozkaz a odvolanie sa sluhu na prísnosť svojho pána, vošiel dnu, a hoci ho pán poľný zbormajster neláskavo okríkol, predsa veru na isto mu prednesený Benedekov rozkaz hneď vstal, obliekol sa a nasledoval pobočníka k hlavnému komandujúcemu.Čo sa ďalej stalo, to vieme z histórie; i to je nám známe, že vláda, odvolávajúc sa na vlastenectvo obyvateľstva, žiadala obete, žiadala dobrovoľníkov, žiadala pomoc, aby sa Nemcov mohli zbaviť; z druhej strany tiež známe, že pričinením bývalého komárňanského maďarského generála Klapku Prušiaci z polapaných uhorských vojakov utvárali dobrovoľnícke čaty, ktoré v prospech Uhier mali Nemcom pomáhať. A tak by tu maďarská pieseň o Nemcoch „Mégis hunczút a német“ bola úplne na svojom mieste.Doložiť ešte chcem, že Oto Klein vystúpil časom na hodnosť plukovníka a ako taký žil na odpočinku vo svojom rodnom meste Spišskej Novej Vsi. A tam potom sa tento vľúdny, poriadny, znamenitý chlap oddal do pijatiky, upadol do vodnatieľky a liečiac sa v Karlových Varoch biedne tam vykapal pred pár rokmi.Anton Majovský, ktorý bol dňa 5. apríla 1857 inštalovaný ako brezniansky farár, bol vyvolený za farára do Banskej Bystrice. Ako mi povedal, pohla ho k tomu kroku okolnosť, že v Bystrici mal príjemnejší spôsob obcovania ako v Brezne — kasíno, úradníctvo, meštianstvo. Ale bola toho istotne druhá príčina: k tomu kroku ho vyzval hlavný župan Anton Radvánszky; oni vo svojom zmýšľaní v mnohom sympatizovali. A potom, čo mohlo byť hlavnou pohnútkou, v Bystrici mal lepšiu cestu a tým lepší výhľad na postupovanie, o čo sa Majovský nemálo snažil. Michal Chrástek následkom toho dostal chuť na brezniansku faru a začal v tom smere už 31. augusta 1866 u mňa listovne sondírovať. On bol vtedy štyridsaťdvaročný a šestnásťročný kňaz, profesor teológie a konzistoriálny radca. Vyzýva ma, aby som mu udal bližšie dáta o príjmoch fary a o katolíckych voličoch. Chrástek, ktorého, podľa jeho tvrdenia, podporoval sám biskup Moyses, aby sa mohol stať breznianskym farárom, prišiel tým cieľom do Brezna a zosadol u Majovského, aby sa voličom coetus catholici[163]mestských výborníkov odporúčal. Majovský ho vľúdne prijal a narobil mu úfnosti. Chrástek navštívil mňa a ja som s ním pochodil po všetkých katolíckych voličoch; no, ako to už býva, sľubov bolo dosť. Ale keď prišlo na voľbu, sľuby, ktoré mu dali, zrušili. Chrástek prepadol a za farára bol zvolený Matej Kamaszy. Sám Majovský vraj agitoval za Kamaszyho, a to vraj — ako mi Chrástek 26. októbra píše — všetko návodom pána Antona Radvánszkeho, ktorý nechcel túto stanicu osvedčenému Slovákovi nijak dopriať. V tom istom zmysle píše Martin Čulen.28. septembra Michal Chrástek píše, že cholery v Banskej Bystrici pribúda. Koho raz pochytí, toho nevypustí; i v ten samý deň bolo päť pohrebov. Zatým mi 26. októbra 1866 zvestuje, že sa už tlačí banskobystrickým evanjelickým farárom Penzlom[164]napísaný a Maticou slovenskou vydaný znamenitý spisOvocinár. Štefan Daxner že je sudcom v Debrecíne, kde predtým úradoval i Francisci.1. decembra 1866 mi ďalej Chrástek dáva na známosť, že sa už tlačí matičný kalendár na r. 1867.[165]Že obstaráva fotografie slovenských krojov ako i kroj Detvana na moskovskú etnografickú výstavku.Brat Eduard z Altwerku 18. septembra 1866 píše, že má úmysel navštíviť na rok parížsku výstavku. Jeho žena sa s ním povezie až na Gran-Nánu,[166]stadiaľ ju pošle k nám a vrátiac sa, príde si ju ohlásiť. Ale z toho nebolo nič. — Francúzska spoločnosť zanecháva závody v Bogšanoch a úradníctvo rozpúšťa. Po hojných rokoch nastávajú teda krušné časy.Brat Adolf z Vindšachty 4. novembra oznamuje, že ich tam cholera málo strašila, lebo, že keď v Štiavnici na ňu umrelo šesť osôb, na Vindšachte umrel len jeden. Do Brezna ju dovliekli vojaci — strelecký prápor, cestujúci z Banskej Bystrice do Košíc; mal už jedného na choleru nemocného chlapa, a preto bol ubytovaný von z mesta v novom mlyne pri hálňach; ten chlap umrel a nákaza vkradla sa do mesta a vyžiadala si obete.Dňa 29. novembra 1866 mi píše Viliam Pauliny-Tóth, po smrti Kuzmányho prvý podpredseda Matice slovenskej, Jankovi Čipkovi veľmi pochvalný, vďačný list, v ktorom spomína, že pred ním Dionýz Štúr počas slovenskej deputácie 22. novembra vo Viedni spomenul, ako sa Janko Čipka, brániac Viliama Pauliny-Tótha, veľmi priaznivo o ňom vyslovil. Za to mu je Pauliny veľmi zaviazaný. Pauliny-Tóth pripomína, že i pri najlepšej svojej vôli má mnohých nepriateľov. Opravdivými priateľmi sú mu vraj len Hurban, Daxner, dr. Mudroň[167]— a Janko Čipka (práve teraz tento náš čistý charakter, 29. januára o jednej po polnoci r. 1902, umrel). On že dokáže skutkami, že sa jeho obrancovia v ňom nesklamali. Príležitosťou slovenskej deputácie vo Viedni dňa 22. novembra bol s Hurbanom u kancelára grófa Beusta;[168]Beust sa veľmi rezervovane držal, ale zo všetkého bolo vidieť, že v istom prípade (?) na Slovákov mnoho rátajú. — Áno, aby mali pohodlný materiál lačným vlkom pohodiť.Podľa správy, ktorú mi zaslal doktor Heinrich dňa 10. decembra 1866, cholera pustošila v jeho špaňodolinskom okolí nie síce dlho, ale dosť zlostne; pochorelo dvestotri ľudí a z tých umrelo tridsať, čo je, pravda, na choleru dosť priaznivý výsledok, asi 15 percent.Ferienčíkovcom sme poslali na Mikuláša (jemu na mena) živnostenský dar v debničke: klobásy, oštiepok, šunku, za geletku bryndze a v hrnčeku med. On mi v liste, písanom 19. decembra, oznámil, že dobre mienenú zásielku síce dostal, ale nie v tom poriadku, ako sme ju boli poukladali. Musel to poslať ku vyskúseným geológom, aby čiastku toho konglomerátu mohli rozoznať. Hrnček s medom sa zabil a črepy, med, klobásy, šunka, oštiepok utvorili vospolok záhadnú, jarabú masu. Že sa bryndza tiež na tom útvare nezúčastnila, to zaďakovať treba jedine pevnej geletke; keby tej nie, bola by bývala tá strakatina ešte interesantnejšou. List, ktorý tiež bol do toho chaosu zamotaný, musel z toho prepodivného mázora sekerou vytínať. No i to sa nepridá každý deň.Dňa 20. decembra 1866 mi píše Pauliny-Tóth ešte zo Skalice, že 10. januára 1867 presídli sa do Turčianskeho Sv. Martina. Hodlá vydať veľký kalendár, keďže Matica slovenská taký viac vydávať nebude. Besiedky, ktoré vydal,[169]mali veľmi málo predplatiteľov. Celý Turiec nič, Skalica, Brezová nič. V menoslove predplatiteľov nachodia sa šesťdesiati piati, čo knihu zadarmo dostali, a pre zaslepenie obecenstva boli vradení medzi predplatiteľov, aby tým boli pritiahnutí k predplácaniu.Po nešťastnej rakúsko-pruskej vojne ako dôvažok škrtila ľudí cholera. Aj švagor Karol ju spomína v liste z 26. decembra na sklonku r. 1866. 27. januára r. 1867 bude šesťdesiatjedenročný, a starobu už veľmi cíti. K cholerovej biede pridružila sa aj suchota cez leto. Na choleru umrela aj jeho bratova žena, moja a jeho sesternica a spolu jeho švagriná Mária Roesznerová, rodená Zechenterová. Lesný radca Balašic bol preložený do Lipy; na jeho miesto prišiel do Štiavnice istý Švanda, Čech, ktorý však podľa svojho podlého charakteru mohol sa správnejšie nazývať Švandra.S Dionýzom Štúrom som sa už roku 1863 listovne obznámil, a až r. 1866 sa mi podarilo vstúpiť s týmto výtečným mužom do bližšieho osobného styku. Zblížili sme sa, nadchnutí národnými a vedeckými sympatiami. Štúr po vybavení znamenitých geologických bádaní v Považskej doline a vydaní ich tlačou na svetlo oddal sa na výskum nášho Pohronia a pri dôkladnom pokračovaní tej minucióznej práce došiel do Hronca. Stadiaľ mi oznámil dr. Toelg, že Štúr po skončení tamojšej práce zavíta k nám do Brezna, skadiaľ zamýšľa konať za istý čas v okolí vedecké geologické výskumy. A tu jedného dňa prišiel s ním dr. Toelg a zosadli u nás. Moja žena, neznajúca toho výtečného človeka, a k tomu rozdráždená nepriaznivými rozčuľujúcimi okolnosťami, prijala môjho milého hosťa veľmi chladno, čo on i skoro spozoroval a mne tichým spôsobom dal na známosť, vysloviac sa, že nikomu nechce byť nepríležitým a vďačne odstúpi na hospodu do hostinca. Ja som ho krotil tým, že lichotiť nie je vlastnosťou mojej ženy, ale že keď sa bližšie s ňou obzná, presvedčí sa, že je úplne milým, vzácnym a vítaným hosťom. A vyplnilo sa navlas. Dinko bol takým srdečným, beznáročným hosťom, že si ho každý, kto s ním prišiel do styku, musel zaľúbiť. Po raňajkách pošiel svetom, skúmal, chodil, značil do mapy a do zápisníkov a vrátiac sa podvečer nazad, prezeral svoje nálezy a ich ukladal, a len vtedy obedoval. Potom vstúpil do nášho rodinného krbu, prostosrdečne rozprával a zabával sa s nami. S deťmi sa vedel tak útlo zabávať, že ony po ňom liezli ako jašteričky za slnca po múre. Keď sme s ním urobili vychádzku na Bacúch ku Kyslej, strúhal im lyžičky, vidličky a nožíky z dreva, a radosť detí bola neslýchaná. Tento potom tak preslávený človek získal si svojou skromnosťou a vľúdnym obcovaním nielen uznanie celého vedeckého sveta, ale vydobyl si bezhraničnú lásku nás všetkých dospele zmýšľajúcich, a nadto našich prostých nevinných detí. A keď bila hodina odchodu, bolo žiaľu dosť. Naše priateľstvo bolo do koreňa utužené.Nuž ale čujte, čo sa stalo. Vrátiac sa do Viedne, bol náš Dinko predvolaný pred políciu, aby sa ospravedlnil o svojich učinených cestách, lebo že uhorská polícia podala o ňom podozrivé dáta, akoby on bol — rozumie sa, slovenský agitátor — konal túto cestu po Slovensku pod náličnicou geologických bádaní. Úradné svedectvo, v akých záležitostiach on tieto cesty musel konať, pravda, rozptýlilo komisné podozrenie. Ale z toho vidieť, aké podlé časy panovali pri vzniku uhorskej slobody.Niekoľko týždňov po svojom návrate domov zavďačil sa Dinko Milke jopkou[170]a tiež deťom rozličnými darmi. Ja som mu bol poslal niekoľko mne neznámych bylín, ktoré som nazbieral v Grécku v Aténach na okolí Akropolisu. On mi ich určil a 30. decembra 1866 poslal.Podjeseň ma navštívil vtedajší direktor cisársko-kráľovského ríšskeho geologického útvaru a prenocujúc u nás, poberal sa do Rimavskej Soboty, kde sa vydržiaval zjazd uhorských lekárov a prírodospytcov. Bol to Franz Ritter von Hauer,[171]zdvorilý, znamenitý muž a cisársko-kráľovský dvorný radca, Štúrov šéf a predchodca, ktorého hodnosť Štúr potom nastúpil. Na cestu do Rimavskej Soboty som mu ráno po nocľahu podal pekný oštiepok — vec posiaľ jemu nepriam známu — a s tým poznamenaním, aby mi láskavo určil tento kov a jeho spôsob kryštalizovania. Prijal nový minerál s podivením a s vďačnosťou. — Dňa 31. mája r. 1867 dostal som diplom korešpondenta cisársko-kráľovského ríšskeho geologického ústavu.Kým takto, skončiac rok 1866, prejdeme na rok 1867, vrátim sa ešte pár rokov nazad, aby som osvietil osud osôb, stojacich so mnou v rodinnom zväzku. Ako známo, najstaršia Grozerovská dcéra, moja žena Emília, narodená 16. januára r. 1835, mala ešte nasledujúcich bratov a sestry: Imricha, Apolóniu, Kornéliu a Antona. Jedna sestra Julka umrela v ústave v Jágri. Poly už v ten čas, keď sme v auguste r. 1863 navštívili ščavnické kúpele v sprievode mojej sestry Fánky s Polikou a Nelkou, bola na vydaj súca a vzbudila pozornosť švárneho mladého a bystrého šuhaja Szalayho — a možno, že táto naša vychádzka, nadštrknutá matkou, mala nejaký ukrytý diplomatický zámer a náter. Ako som dopočul, následkom toho zjavil sa i pán Szalay potom ešte niekoľko ráz v Krížovej Vsi. No ale stratilo sa to bez ďalšej stopy v piesku, a ostalo pri púhej pominutej krátkej poetickej nálade a zdvorilosti.Bolo to dievča strojné, duševne medzi všetkými nanajvýš nadané a v obcovaní jemné. Mala tú vlastnosť, že vedela ľudí, zvlášť útlocitných, k sebe pritiahnuť akoby kúzlom, ale nadobudnúc tam u pani barónky Salamonovej, u ktorej začas bola na výchove, hrdosť a namyslenosť, ktorej už i tak vrodenej mala nazvyš — tým istým ľahkým spôsobom ľudí od seba odbila. Dosť na tom, dievča šumné, dievča vzdelané, dievča bohaté malo dvoriteľov a zbožňovateľov nazvyš. Taký bol istý Adametz, správca panstiev kniežaťa Dessaua v Šariši, človek vážny, ale starší, už plešivý, stojaci vo veľmi priaznivých hmotných okolnostiach. Pre nepomerný vek ho nechcela, a on vzal si jej sesternicu, Muszkalayovskú, ktorá ako mladá žena umrela. Od tohto mladší, ale špatný, chorľavý, zachrípnutý, básnivý Semsey tiež nebol — ako sa dá myslieť — na milosť pripustený. Tým väčšie šťastie usmievalo sa Poliakovi poručíkovi Niedzielkowskému, prebývajúcemu v Kežmarku. Tento poľský šľachtic bol poriadny šuhaj, zdvorilý, jemný, syn statkára. Áno, on sa jej vkradol do srdca. A čo? Chodil častejšie na návštevu, a tu sa mu raz vezúcemu sa domov stalo nešťastie: prekotil sa s vozom a zlomil si nohu. Táto nehoda ešte len ho okúzlila básnickou gloriolou u nej — ale nie u rodičov, ktorí jeho návštevám neveľmi sa tešili. Práve raz, keď sme tam boli, a na pitvore — palác rečenom — obedovali, počujeme čosi podivne dupkať hore po schodoch; a to bol Niedzielkowski na barlách, podporovaný sluhom. Po prvý raz po nehode prišiel sa predstaviť. Jeho sympatická tvár bola bledá, tým viac zarumenila sa tvárička Polikina. Tesťovci boli chladní, temer nemí. Ale mne sa ten priamy šuhaj páčil, a ja som ochotne hral elefanta,[172]aby sa títo mladí ľudkovia v záhrade po obede mohli vyrozprávať, čo oni pod mojou protekciou, v istej diaľke, ochotne vykonali. Ale márne, rodičia sa protivili. Niedzielkowski s vyliečenou nohou a s nevyliečeným srdcom vrátil sa do svojej Poľše.Ale jeden jej bol predsa súdený: syn advokáta Herczogha v Belej (potom kežmarského mešťanostu) — Arpád, doktor práv. I toto bol šuhaj poriadny, vzdelaný, veľmi hladkých, učesaných zvykov. Obidvaja boli takých útlych, precibrených mravov, akoby im svet mal utiecť spopod nôh. Obidvaja zvlášť a s veľkou úľubou pestovali čistotu a krásu svojich tiel. V tom smere estetika bola u nich neobyčajne vysoko vyvinutá. Ako z tohto nakrátko vidno, úplne si zodpovedali a boli seberovnými. Arpád Herczogh, pekný chlap, bol doktorom práv a advokátom v Kežmarku, a ako taký sa oženil. Krátko zatým bol vymenovaný za prísediaceho súdu v Levoči. Dva razy kandidoval proti Hunfalvymu[173](Hundsdorferovi) a Ludvigovi a dva razy prepadol. Potom po rokoch, zanechajúc úrad prísediaceho súdu, bol vymenovaný za kráľovského notára do Kežmarku, potom do Prešova, kde podnes ako taký účinkuje (8. februára 1902). Arpádov otec bol osobným priateľom tesťovým a jeho vplyvným pravotným radcom, a tak z rodičovskej strany náklonnosti detí neboli kladené žiadne prekážky. Len jedno stálo predsa v ceste: Herczoghovci boli tvrdí luteráni a Grozerovci rovnako tvrdí katolíci, a mladý Herczogh nechcel privoliť reverzu, aby deti boli katolícke. Katolícky farár ich bez reverzu sobášiť nechcel a nevestini rodičia zase k tomu privoliť nechceli, aby v evanjelickom kostole boli sobášení. Až konečne prišlo na kompromis, že ich beliansky katolícky farár síce bude sobášiť, ale bez všetkej ceremónie v izbe, bez štóly, len tak v reverende.A tak 18. októbra 1864 odbavovala sa svadba, ku ktorej povolaní sme sa aj my ustanovili. Takým spôsobom odbavovať svadbu, ako túto, som ešte nevidel. Matka chodila nastráchaná, v myšlienkach zahrúžená, svadobní hostia boli len niekoľkí, i tí len najbližší z obidvoch rodín. Pred obedom prišiel Ján Samuely — kňaz, ako obyčajne, oblečený bez cirkevných habitov. Keď som videl tú suchopárnu nezvyklú holotu a potratenosť, ponúkol som sa za kostolníka. Postavil som doprostred izby stolík a pokryjúc ho obrusom, postavil som naň zapálené sviece a kríž. Kňaz-farár si stal pred stolík, pred neho verenci, a keď im zadržal krátku reč, po krátkych jednoduchých obradoch boli spojení. My druhí z rodiny stáli sme v polkruhu; nasledoval obed — a bolo po paráde. Jej rodičia boli zamyslení, ani celou tou príhodou nepanovala veselosť, matka v tíšku bedákala a tlačilo ju tušenie. A veru, ako budúcnosť dokázala, to tušenie daromné nebolo. Títo, akoby pre seba zrodení, po dlhých bojoch sa rozišli, a ona — Poly — ťažko operovaná, po veľa trapiech a sklamaniach mladá ešte umrela.Rok 1867.Daniel Lichard, redaktor v Skalici vychodiaceho Obzoru, ďakuje mi za moju výdatnú hmotnú a duševnú podporu a prosí ma, aby som i nabudúce použil svoje pero v prospech Obzoru. Pýta sa, komu má naďalej posielať dva moje čestné výtlačky. Jeden chudobnej obci Jarabá, ako posiaľ, a ten druhý ktorej obci?Tento rok (1867) v mojom živote hral osudnú úlohu a dosť omrzlosti a žiaľu som v ňom ako i budúcom musel znášať. Ale aby nebol predsa jednofarebne smutný, narodením syna doprial mi v ňom pánboh i svetla potechy.Bujakovským správcom Príhradnovských železných závodov, bývajúcim na Pádličkove, bol v ten čas Rudolf Elsner, bývalý kupec — jeho žena Nendwichovská pochodila zo Spiša. On bol dobrák a usilovný úradník. Keď sme sa spoznali, nažívali sme s nimi priateľsky. Koncom februára r. 1867 dávali veľkú zábavu, na ktorú nás tiež povolali.Viliam Pauliny-Tóth mi 24. marca píše, že sa prvý zväzok matičného Letopisu na r. 1867[174]už tlačí a s ostatným marcom istotne sa už rozpošle. On ako novopečený prvý podpredseda že sa všemožne pousiluje a mne, aby som ho niekde v novinách z nedbanlivosti nenapadol, pošle hneď prvý zaviazaný výtlačok pod krížovou obálkou.Dionýz Štúr mi z Viedne písal, že je vyslaný do Liptova cieľom geologického preskúmania tohto kraja. A má v úmysle stadiaľ prísť k nám na návštevu. Teší sa už vopred v duchu, ako Čertovicou preputuje a ja ho na Mýte budem čakať, skadiaľ spolu pojacháme do Brezna.Pri tejto príležitosti chcem pripomenúť prepodivnú príhodu, aká sa stala s istým geológom Wolfom hore na Ďumbieri, na jeho severnej liptovskej strane. Wolf, ríšsky geológ, veľmi pilný a pasionátny skúmateľ — ktorý sa k tomu úradu dostal viac vlastnou usilovnosťou ako školskou kvalifikáciou a svojou dôkladnosťou a svedomitosťou získal si úplnú dôveru svojich predstavených — tmolil sa po svojich povinnostiach tam po výšinách nášho statného Ďumbiera. A to, čo sa mu tam po Alpách a rozličných druhých, od našich omoc vyšších drzých velikánoch-vrchoch neprihodilo, stalo sa mu tu. Známo je, že naši horniaci Slováci na nepríhodných, odľahlých pirtiach stavajú na vlkov a menovite medveďov klepce. Vykopú hlbokú jamu, založia ju raždím, lístím a zver brodiac tadiaľ, preborí sa do jamy, kde ho potom môžu zahlušiť; alebo zhotovia klepec z klád, ako som to v mojej Lipovianskej maši opísal, a najčastejšie kladú na pirť železný, na ten cieľ roztvorený silný zubatý klepec. Ako takouto pirťou chudák Nemec, s takýmito nástrahami neobznámený, prechádzal, stupil na lístím zakrytý klepec, klepec sa rýchlo zachlopil a vlk (Wolf) bol chytený za nohu pri členku — namiesto medveďa.To bolo velikánske prekvapenie a chudákovo položenie, keď sa videl chyteným za nohu, bolo strašné, na zúfanie. Na šťastie mal v pravej ruke kladivo, a pomocou toho a všetkých svojich vynaložených síl podarilo sa mu po dlhom namáhaní zuby klepca otvoriť a pokaličenú nohu z hryzu vyslobodiť. Nemohúc stať na ranenú nohu, zvalil sa na zem a čo mu hrdlo stačilo, volal o pomoc. Ale len jeho prenikavý hlas odrážal sa od ďalších brál, donášaný mrazivým vetrom nazad. Nič, nič — živej duše nikde. A tak, keď už pripadúval večer, neostávalo mu inšie, ako na bruchu, zemou ťahať sa nadol, všade, pravda, až po zachrípnutie volajúc o pomoc. Po dlhých trápnych hodinách, už na mraku, zazdalo sa mu, že počuje cengot zvoncov pasúcich sa oviec; zobral sa a priložiac dlane k ústam, kričal, výskal prenikavým hlasom celú lamentujúcu operetu. A hľa, chvalabohu, nie bez výsledku: začul nazad ľudský hlboký hlas valacha „ha-hou!“ a po niekoľkom vždy bližšom opakovaní a pri brechote psov, predbehujúcich valacha, náš chudák Wolf bol zachránený. Čerstvý valach doviedol z obďalečného salaša pomoc a zniesli raneného najprv na salaš, druhý deň do Sv. Jána, skadiaľ sa potom dostal do Viedne. A trvalo to dlho, kým sa vystrábil, ako som sa o tomto žalostno-strašnom prípade potom dočítal zo spisovGeologische Reichsanstaltu,[175]ktoré som držal veľa rokov.Ako mi Mikuláš Ferienčík 28. apríla 1867 píše, Pešťbudínske vedomosti pre nedostatok predplatiteľov chce zastaviť. Potrebuje, aby mohol vyjsť, najmenej šesťsto predplatiteľov, a má ich len štyristo skutočných. Ako teda tým vyplácať tlačiareň — a z čoho potom žiť? On ako štátny úradník, aby bol nezávislým, zriekol sa penzie a na to miesto dal sa vyplatiť tisíc dvesto zlatými, a tie že už tiež pošli. On že je teraz vo veľkom pomykove; aby sme dali dobrú radu a našli spôsob, čo robiť, lebo takto to ďalej ísť nemôže. On že sa celkom obetovať a na skazu vyjsť nechce. Je pravda, že to bolo jeho zvykom vždy a vždy stonať a drankať a vždy niečo žiadať, ale jednako bolo načim uznať, že jeho redaktorské položenie na závidenie nebolo. No ale Pešťbudínske vedomosti boli udržané.Bol som opätovne vyvolený za člena mestského zastupiteľského zboru a na 16. mája k prísahe povolaný na mestský dom. Ako po mojom predošlom vyvolení, tak i tohto času, kým som býval v Brezne, svoje presvedčenie a náhľady, hlavne čo sa môjho národného stanoviska týka, som mužne hlásal, zastával a bránil. A zo základu svojej duše bol som presvedčený, že som tým ani vlasti, ani svojim spoluobčanom škodiť nechcel, ani nemohol. Ale všeobecné predsudky v tomto smere, móda, zaslepenosť to inak ponímali a mne za to pripravili trpké časy, žiaľ a prenasledovanie, ako to skorá budúcnosť, žiaľbohu, dokázala. Už v tieto časy nad mojou hlavou vodu hriali, ktorou ma potom mali opariť a oparili. Tak sa zdá, že sa ľudia zo svojich predsudkov nikdy nevyliečia; tak to bolo, tak je — a azda i bude; len azda v ich stupňoch bude rozdiel.1. apríla r. 1867 sa konečne po dvadsiatich dvoch rokoch pokonala pričinením priateľa pravotára Mateja Slabeya v Banskej Bystrici záležitosť pozostalosti brata Nácka, zabitého hromom 6. júla r. 1845 na Ponickej Hute. Boli aktíva a pasíva, a výsledok taký, že keby bol Slabey za svoje ustávanie niečo žiadal, boli by sme my dediči museli doplácať; on požadoval jedine útrovy za kolky.25. mája mi Kornélia, švagriná, v liste písanom z Krížovej Vsi oznámila, že Arpád Herczogh, Polikin muž, ktorý posiaľ v Kežmarku prebýval ako advokát pri boku otcovom, je vymenovaný za prísediaceho súdu v Levoči. Keď oni v Kežmarku bývali, dal jej Polikin svokor krásnu záhradu s letohrádkom a kúpeľnou chalupou do voľného úžitku. V tej záhrade, von za mestom, hneď oproti starému Tökölyovskému hradu, mal i záhradník svoju chalupu. Mne sa to tam všetko páčilo, a títo cifrovaní ľudkovia mohli tam žiť milujúci a milovaní ako v raji; len to chybovalo, že nemali potomka. Ona sa dosť strábila, chodila po kúpeľoch, zdravotných ústavoch, ale stále nadarmo. Ba, ako nás poučilo ďalšie, bolo jej súdené konečne biedne zahynúť. Všetko mali, všetko, len detí nie, a ona zdravia; a nemali pokoja, nemali šťastia — oni, čo si ustavične dvorili, poklonkovali a sa lízali. Tieto dve bábiky z módneho žurnálu sa pri najslušnejších zovnútorných prejavoch a najútlejších rečiach hrýzli a subtílnymi ihlami nadávok trýznili, slovom, pod taktom a pokrývkou zdvorilosti jeden druhého nemilobohu sužovali.Moji tesťovci si na synoch mnoho zakladali; no na tom by ešte nebolo moc zlého, ale oni v povedomí, že sú bohatí, vyšvihnúc sa na ten stupeň majetnosti a zabudnúc na svoju prešlosť, na svoje počiatky (ako ten Bauer als Millionair),[176]namysleli si, že už teraz všetko môžu a všetko vedia. Začala sa im na tej hmotnej postati hlava krútiť a namysleli si, že ich synkovia sú eo ipso[177]povolaní slávne miesta v občianstve zaujať. Ale synkovia, spoľahnúc sa na rodičovské bohatstvo, si hlavy nepriam veľmi mučili, odrátajúc azda časté prípady, keď im krapula[178]v nich zunela. Obidvaja boli juristi, v rodičovskej fantázii aspoň budúci župani. Poznajúc štedrosť a vrecko otcovo, trovili, márnili, až sa to belasým marilo. Skúšky by boli vždy zamrzli, keby pani matka nebola ohrievala: pred každými skúškami a pred matúrami ona milosrdná „mater dolorosa“ chodila po rozličných ústavoch a učiteľoch — srdcia štedro oblôžkami obmäkčovať. Keď som tesťa upozornil, že synček Tonko vo Veľkom Varadíne okrem druhých len samému krajčírovi ostal dlžen vyše štyristo zlatých, odvetil mi nevrlo: „Ej, čo, však je Grozer!“ Bola to odpoveď pre mňa dostatočná. Videl som, čo si mám o veci myslieť. Operam et oleum perdidi.[179]Keď Arpád Herczogh bol vymenovaný za prísediaceho sudcu, Imrich Grozer, hoci jeho sestry, najmä doma bývajúca sestra Kornélia, odrádzali rodičov, aby ho k stolici nekandidovali, oni ho predsa vzhľadom na svoj mamon za slúžneho kandidovali, ale hoci požívali chýr bohatých ľudí na šírom okolí, Imrich úplne prepadol. Keď som tesťovi ako hospodárovi radil, aby ho poslal do Starhradu[180]na chýrečnú hospodársku školu, odvetil mi, „že či sa má stať kúršmidom“.9. júla r. 1867 narodil sa nám syn, ktorého sme krstili Gustávom. Mali sme duplovanú radosť, že bol konečne syn. Kmotor Janko Čipka, kvôli ktorému dostal druhé meno Ján, dal mu do daru, ako budúcemu rytierovi, strieborné ostrohy. Máme ich i teraz ešte na pamiatku. Bohužiaľ ich nenosil. — V ten čas panovala v Brezne obyčaj, že posteľkyni posielali rad-radom nielen kmotrovci, ale i priatelia a bližší známi hojné obedy. Pravda, že z toho posteľkyňa okrem azda polievky sotva čo inšie užila, a tak pripadla tá úloha mne s pani Schultheiskou — babou. A mali sme každodenne hody; obidvaja chudí, pásli sme sa na sadlo, a neborka moja žena musela preglgúvať, pričom vlastne ona mala o to najväčšie zásluhy.Dňa 30. júla mi švagor Karol píše, že jeho dobrý, statočný predstavený Fodor umrel na týfus; táto smrť že sa ho nemilo dotkla, a k tomu bol direkciou vyzvaný, aby prijal službu po Fodorovi, správcovi banskej pokladnice. To mu dalo hrúzu práce, až mu v hlave vrtelo, a pretože i sám prechorel, nanajvýš znepokojený, že svojmu povolaniu nebude môcť zadosť urobiť, prosil, aby ho z toho oslobodili, čo sa i stalo, a tá práca bola prenesená na druhého. — Landerera začali prenasledovať, a hoci mal veľké zásluhy o baníctvo a veľa čestne vyslúžených rokov, znevažovali ho; ale keď sa chýr rozniesol, že má byť povolaný k ďalšiemu úradovaniu do Budína k ministerstvu, podliaci začali sa mu zase podlizovať a koriť.Nado mnou sa medzitým chmúrilo. Vrelo to už od dlhšieho času následkom volieb, ako do snemu, tak — a zvlášť — následkom voľby na mestskom dome, kde náš kandidát Samuel Lopušný ako mešťanosta proti Ondrejovi Bankovi, miláčikovi Radvánszkeho, skvelo prerazil. V tomto prípade boli sme všetci údovia lesného úradu svorní a prerazili sme víťazne, ale mali sme za to znášať trpké následky. Celý politický úradný aparát — Radvánszky na čele — pracoval na tom, aby sme to my dokonale pocítili; a vykonal na nás zlobu tak, že takmer celý lesný úrad vo všetky strany sveta rozprášili.Pri tomto neobyčajnom zachádzaní, na posmech slobodnej voľby, ja som, ako už pätnásťročný obyvateľ Brezna, ako praktický lekár, ako mestský zastupiteľ, ako mešťan — majiteľ domu a gruntov, ako úd rodiny nepriam rovného národno-politického zmýšľania, najhoršie prešiel. Bol to neobyčajný prípad, že pilný lekár, úradník, osadený v istom meste, bez toho, žeby to bol žiadal, ba práve proti jeho vôli, takmer násilím bol preložený na druhé miesto. Dosť som sa tomu spieral, dosť som u svojich vplyvných priateľov pomoc hľadal, dosť som sa, ničoho zlého nepovedomý, odvolával na slušnosť, na právo: nič neosožilo, tak bolo ustálené, tak to vyžadovala komisná pomsta, a chtiac-nechtiac musel som ustúpiť a ísť.Brat Adolf mi 2. októbra píše, či to pravda, že ma z Brezna hodlajú kamsi preložiť. Jemu že ctihodný tamojší kaplán Görgeľ, rodom Spišiak, rozprával, že vracajúc sa z návštevy z domu, v Brezne obedoval v hostinci; tam že pri čiernej káve sedeli páni, pravdepodobne úradníci, a že sa zhovárali o mne, že ja, čo priam na svoju škodu, pre akýsi panslavizmus z Brezna musím byť preložený. — Ďalej mi v tom istom liste píše, že je brat Eduard nie viac v Altwerku, ale že je preložený do Čiklova, pol hodiny cesty od Oravice. Nuž teda na nás troch bratov prišli preháňačky; len, pravda, každý z druhej príčiny bol pohnaný.Že mňa z miesta vydúrili, o tom rozšírila sa zvesť na široko-ďaleko. Daniel Lichard, redaktor Obzoru v Skalici, mi takže píše a ľutuje, že sa z Brezna ako obeť darebáctva musím vysťahovať, a to do Kremnice, a ďakuje mi vrúcne za veľké služby, preukázané jeho Obzoru; aby som hľadel svoje miesto zaplniť súcim človekom. Či by sa na to nehodil farbiar Messerschmied, alebo jeho bývalý žiak Ján Kozelnický, teraz mestský notár?Švagriná Nely nás otcovým menom 8. októbra 1867 volá, aby sme prišli do Krížovej Vsi, že sa má odbavovať reambulácia.[181]Švagor Karol sa v Štiavnici u vplyvných a možno do veci zasvätených svojich známych vypytoval, dopytoval, čo a ako moje veci stoja, lebo raz sa hovorilo, že tí a oní budú preložení, ale ja nie, a hneď zase, že i ja budem preložený. Tu konečne s heslom „Alea iacta est“[182]mi na vedomie dáva, že už je rozhodnuté a ministerstvu predložené, že veru i mňa budú z miesta hýbať, a to preložením do Kremnice. Ako som sa pozdejšie dozvedel z najhodnovernejšieho prameňa, totižto od Adolfa Divalda, už vtedy krajinského lesného hlavného radcu a referenta lesných krajinských záležitostí pri ministerstve, bol sprvopočiatku skrz Ondreja Kaldroviča, môjho bývalého priateľa, predložený ten plán ministerstvu, mňa presadiť do Aranidky, nevľúdneho banského hniezda, pánubohu za chrbtom. Divaldovým pričinením, ako mi to on povedal, ma však určili do Kremnice, na miesto Taibera, ktorý už svoje roky do penzie doslúžil.Ako už spomenuté, rozdurili nás takmer všetkých. Lesný majster Schärffl bol vymenovaný za lesného radcu do Marmarošskej Sihote, na jeho miesto ako dočasný prišiel z Beňuše Michal Csaszkóczy. Nadlesný Hlavatý bol určený do Lipy, ale zavčasu sa obrátil na českú námestnú radu do Prahy a dostal sa ta za tajomníka lesného oddielu. Nadlesný Jozef Markus bol preložený do Belej, pohodlnej stanice, stadiaľ prešiel do Zvolena, kde po pár rokoch umrel. Hrončiansky lesný Daniel Mandelík tiež bol preložený do Lipy. Zednik z Polhory prišiel na Štubňu. Landererovi dali dovolenie, kým vyplní štyridsiaty rok služby, k čomu mu i tak už len veľmi málo chybovalo. Aj Titze, tajomník pri banskej direkcii, tŕpne o svoju budúcnosť, lebo jeho služba visí tiež len na vlásku priazne novej správy a vlastne Kaldrovičovej.Barón Medniansky, hlavný komorský gróf, bavil sa ako vyslanec v Pešti a vladárom správy bol teda Kaldrovič, jeho zástupca, ako prvý banský radca. A tento chlap vedel túto jemu do rúk vloženú moc dokonale využitkovať. Medniansky bol vlastne len pictus masculus,[183]gavalier, aristokrat, ktorý verabože pre banské záležitosti neošedivel. Ako bezmyšlienkovito konal tento pán svoju povinnosť, vysvitá i z toho, že keď tu i tu do Štiavnice, to jest do svojho úradu nazrel, úradné formuláre, opatrené na prípadnosť jeho obyčajnej neprítomnosti závierkou „Bánya főgróf távollétében“[184](v tom páde s podpisom Kaldrovičovým), bez rozmýšľania sám podpísal. Pri tomto čudnom hospodárení bol švagor veľmi znechutený a rozhnevaný a umienil si tiež do odpočinku vstúpiť. Slúži už tridsaťsedem rokov, a tak na tridsaťpäť rokov dostal by sedem osmín svojho platu, to jest sedemdesiatdva zlatých mesačne, čo jemu pri jeho skromných požiadavkách vystačí. Ale on predsa vydržal ešte do celej penzie. — Brat Adolf tiež bol preložený do Kremnice, teda za krátky čas poprechodil zo Španej Doliny do Hodruše, z Hodruše na Vindšachtu, z Vindšachty do Kremnice. Že sa azda sám priznal, že povolil svojej žene z hambáru na Novej Bani dve kily zbožia na voz vyložiť.Tieto noviny boli spôsobné mňa ozaj poraziť, a táto neobyčajná úradná premena narobila veľa huku na ďalekom okolí. Špinavé, zakalené ruky pracovali v tom diele a hlúpa, komisná politická pomsta. Nepriatelia a priatelia pochybného charakteru stúpali po mŕtvolách svojich blížnych, aby sa rebríkom zásluh a odmien mohli vyškriabať na vysokú postať. 3. novembra mi švagor Karol zase píše, aby som hľadel vo svoj prospech u svojich priateľov tak účinkovať, žeby som v Brezne bol ponechaný; aby som sa obrátil na Adolfa Divalda, terajšieho odborového radcu v Budíne, ako i na Adolfa Hamla, teraz už Bársyho, slúžiaceho bezprostredne pod Gränzensteinom, a potom za finančného radcu avansovavšieho. Kaldrovič, suplent hlavného banského grófa baróna Mednianskeho, vládnúci zúri teraz a hryzie ako zošalený. Ale pri týchto výčinoch tento chlap na seba nezabúda, šafári po bašovsky. Tak v mesiaci októbri len na diétach zarobil tristo štyridsaťosem zlatých. Vždy brúsi po zárobkoch. 4. novembra mi švagor ďalej píše, že i návrh na preloženie mojich súdruhov bol už dávno vypracovaný a predložený ministerstvu a ministerstvo ho už potvrdilo: je to teda už záležitosť vybavená. Aby som sa tým tešil, že pánboh najlepšie vie, čo robí, a často myslíme, že sa nám zle povodí, a tu práve prozreteľnosťou božou vec sa zmení na naše dobro.V svojom pomykove obrátil som sa aj na banského fyzikusa dr. Fr. Schillingera v Štiavnici, ktorý predsa tiež musí byť do veci zasvätený, a on mi na to poslal odvetu dňa 14. novembra v tom zmysle, že áno, vyslovené je, že ja mám byť preložený do Kremnice. To že už prv bolo navrhnuté, ale on mi to skorej ako úradné tajomstvo oznámiť nesmel. Môj predchodca Taiber, už vyše štyridsať rokov slúžiac, má ísť na odpočinok a pre svoje zásluhy má byť predložený na vyznačenie radom. Moja služba že napozatým, kým nebude riadne obsadená nástupcom, má byť podelená medzi hrončianskeho dr. Toelga a podbrezovského dr. Salavu. Ale tu hneď musím dodať, že i pána banského chirurga, môjho predchodcu v Kremnici, statočného, pilného človeka, ako mnohých iných, dokonale obriadili. On ako kedysi vojenský lekár bol stále cisársky človek a takým — ale bez všetkého haraburdáctva — ostal i pod revolúciou. Nuž, a to bola jeho chyba. Nielenže navrhnutý rad nedostal, ale mu nedopriali ani celej penzie, hoci vyše štyridsať rokov — tuším — sedem slúžil. On totiž slúžil pri vojsku sedemnásť rokov a tridsať pri erári; ale pretože z vojenskej služby nie bezprostredne, ale pretrhnuto vstúpil po pár mesiacoch do služby banskej, vojenské roky mu nevrátali a dostal len tri štvrte penzie. Ale druhým, svojim klientom, keď im to bolo vhod, zarátali i roky, ktoré pred vstúpením do erárnej služby boli vyslúžili pri privátnych.Dňa 20. novembra mi Dionýz Štúr píše a sa ponosuje, že bol u viedenskej polície od uhorskej politickej vrchnosti zažalovaný z emisárstva, že sa geológovia o svoje práce, a nie o politiku majú starať. Direktor von Hauer, zastávajúc ho, povedal, že celý cisársko-kráľovský ríšsky geologický ústav za neho ručí. Z Liptova, kde bol v lete zaneprázdnený, podľa sľubu nemohol prísť, lebo, keď konal svoje výskumy v Ľubochni, taká planá chvíľa ho zastihla, že musel ďalšiu prácu pristaviť a stadiaľ sa vrátiť do Viedne. Možno, bolo tak; ale i tak možno, že následkom hnusného špehúnstva nechcel svojím príchodom sebe i mne v tých kritických časoch zapríčiniť nepríjemnosti.I Martin Čulen, správca levočského gymnázia, sa ohlásil o mojom preložení do Kremnice. Úprimne ma ľutuje, hnevá sa hrozne na našich prenasledovateľov, a keby sa čo len najmenšia jeho túžba strany tých odporcov splnila, nuž za niekoľko dní by ani jeden z nich nebol ostal nažive. — Čulen bol v Pešti i s druhými direktormi u ministra kultu baróna Eötvösa na poklonu. Keď mu bol predstavený, Eötvös ho vraj meral od hlavy po päty a Martin očakával, že už nad jeho hlavou hrmavica vznikne; ale ostalo len pri cerení zubov.Pre moje preloženie sa brat Eduard v Banáte veľmi hnevá, a hoci sa v tisíc osemsto štyridsiatych ôsmych rokoch s pozdejším ministrom Szlávym[185]v revolúcii vyznačoval, toto terorizujúce nové patriotizovanie z hlbín duše zatracuje. Takto on. — Chcel by zase vziať do prenájmu bane francúzskej spoločnosti. Rád by na tento spôsob zbohatnúť; a mohol už byť poučený výsledkom prenájmu altwerského závodu. Či mu toho skusovania ešte nebolo dosť? — V Čiklove, novom svojom bydlisku a úrade pri medenej hute, kde — čo sa služby týka — dosť pohodlne žije, mu spočiatku i clivo bolo, ale teraz už privyká i tam. V okolí — ako to všeobecne známo — sa nachodia zaujímavé kovy. Ja zo skúsenosti viem: vesuvian,[186]grossulár,[187]desmin,[188]wollastonit,[189]analcim,[190]ichthyophthalm,[191]kýz arzénový,[192]glaukonit,[193]bizmutový leštenec,[194]kýz medený,[195]blauspath[196]atď. Brat Eduard zbiera, a nazbierané minerálie ochotne zamieňa za druhé, ktoré nemá. Ináč tu žije drahšie ako v Bogšáne, azda pre blízkosť troviacej Oravice: 4 vajcia 10 gr., 2 kurčatá 80 gr., 2 kačice 1 zl., štvrtka zadnej teľaciny 2 zl., cent sena 3 zl., 1 kila zemiakov 2 zl., 100 hláv kapusty 4 — 5 zl., kila pšenice 3 zl. 50 — 4 zl. 50 gr., kila ovsa 2 zl., kukurica 3 zl. 20, cent svine po 20 — 24 zl., okov piva[197]7 zl., víno 6 — 7 zl. (teda lacnejšie od piva?), mäso 1 funt 16 gr., svinská masť oka (21 funta) 9 gr., funt masla 90 gr., zajac 70 gr., 2 morky 3 zl.Aj Michal Chrástek ma ľutuje, že ma prinútili presťahovať sa do Kremnice. Ovocinár, zložený Antonom Penzlom a Maticou vydaný, sa už tlačí, hotových je už štrnásť hárkov. Členovia Matice slovenskej sa množia a splátky dochodia síce pomaly, ale riadne.Vo svojich úzkostiach obrátil som sa i na Adolfa Hamla, aby aj on v mojej záležitosti a v môj prospech čo možno konal; on mi to podľa možnosti sľúbil urobiť. Nie mi je vedomo ďalej, či konať chcel, a či niečo konať mohol. No ale, pravda, všetky moje námahy v tom smere neosožili nič.Martin Čulen 21. novembra bedáka tam v Levoči, že už tak skoro mám odcestovať v takej pozdnej ročnej dobe, a čo najhoršie, v takej hrozne planej chvíli. No ale napokon nestalo sa to tak, pretiahlo sa až do mája; mali teda tí páni aspoň toľko slušnosti, že ma vyhnali až do príjemnej jarnej doby.Od toho času, ako k nám prenikol chýr, že nás umienili rozprášiť, v tú dobu, ako sa to kľulo a vykľulo, som mnoho podstúpil — tie klebety, tá neistota ma nadmier rozčúlili. Nepokoj, bezsennosť, ba i výčitky musel som znášať. Písal som na všetky strany, slovom, všetky moje zmysly týmto predmetom boli zaneprázdnené. K tomu prišla na zúfanie planá chvíľa, chladné hmly, dažde, strašné blato, chorí na všetky strany. Jedni ma ľutovali, druhí sa tomu tešili a iní šomrali, a to otvorene, to za chrbtom mi robili výčitky, že či mi to bolo treba, že som si to sám zavinil atď. Títo, čo tak súdili, boli zväčša z rodiny, ktorí majúc len hmotný záujem pred očami, videli a cítili len to, že musím dom, lúky, svoju dobrú postať opustiť a neistotou ju zameniť. Prichodilo sa mi na všetky strany brániť a nejedno trpké slovo ako knedľu prehltnúť. Povodilo sa mi asi tak, ako keď dobre zakorenený strom majú násilím vytrhnúť a presadiť — a tvrdo to ide, keď strom už do tej zeme pustil hlboké korene. Strpčený a urazený na duši som tento rok, pre mňa prepamätný, skončil.A v napnutosti, v rozčúlení, akého som ešte nikdy predtým neskúsil, vítal ma i nový rok 1868. Keď sa bola rozniesla zvesť, že ma z Brezna hodlajú preložiť, umienili si Brezňania meštianskeho stavu, ktorých nemalý počet (ba i medzi odporníkmi, vynímajúc najzaťatejších, sa kde-tu jeden nachádzal), vystrojiť k ministrovi prosbopis s vyslanstvom, aby od toho upustiac, ponechal ma i naďalej v Brezne. Tento úmysel som oznámil svojim priateľom a prosil o ich mienku. Jedni to schvaľovali, druhí to urobiť odrádzali, tým odôvodniac vec, že škoda času, ustávania a výdavkov, keďže tá vec je už tamhore ustálená a vláda mne kvôli svojich ľudí, ktorým je v mnohom zaviazaná, kompromitovať nebude chcieť. Tá vec, politickou vrchnosťou predložená štiavnickej banskej správe a tam pripravená, bola odovzdaná ministerstvu. Bolo nás i tak kopa predložených, i tí sa museli podriadiť, nuž a so mnou by výnimku neurobili.Takto mi písal Titze, tajomník pri banskej správe, a Adolf Haml, teraz Barsy, finančný radca v Budíne; posledný ešte priložil, že on neverí, že by ma skutočne mali preložiť, a len ozaj potom, keby ma preložili, by azda bola namieste navrhnutá deputácia. Podajedni boli tej mienky, že by tým krokom — už či prosbopisom či vyslanstvom — obrátiac otobôž pozornosť ministerstva na seba, celú záležitosť rozdráždil a tiež nie ináč, keby som sa osobne ta vybral. V týchto okolnostiach má byť najmúdrejšie podrobiť sa osudu, a keď už ináč byť nemôže, jarmo pokojne niesť. V tom zmysle mi písal Adolf Haml, 5. apríla 1868 Titze. Aj dr. Viliam Toelg ma odrádza cestovať do Budína. Jemu, ako Čechovi (Deutsch-Boehm),[198]predložili otázku, či hodlá ostať v Uhrách, a či sa vysťahuje; on sa, pravda, ako tu oženený, otec troch detí (a zle sa mu nevodilo) odhodlal tu ostať.Švagor Karol sa v liste, písanom 12. januára 1868, zmienil o Švandovi, lesnom radcovi, Balašicovom následníkovi. On ho mal za veľmi dobrého, chlebového muža, ale sa sklamal v ňom, keď dopočul, ako on, rodák Čech, hádzal po nás kamením, híkajúc s druhými biednymi havkáčmi, akí sme my nebezpeční ľudia, a tomu podobne do sveta baláchal, a to len preto, aby ukryjúc pred svetom svoj pôvod, preukázal sa ako veľký záštitník uhorskej krajiny. Také časy to boli. Vo veci brata Adolfa píše, že je odsúdený zaplatiť tristo zlatých následkom chýbajúcej pšenice v novobanskej baníckej zásobe. Väčšiu čiastku škody musí zaplatiť tamojší hutman; to druhé, čo zostane, budú sťahovať jemu.Tohto teda 1868. roku boli sme my traja bratia podrobení premávkam — ako zo všetkého vysvitá, nie dobrovoľným, ale núteným — hoci, čo sa pohnútok týka, nie rovného pôvodu. Aspoň moja premávka, ako latináci posmešne hovoria, môj „Eor“,[199]bol inšieho charakteru. Brat Eduard bol vypudený z Altwerku ešte predošlého roku, a ako mi to v liste zo dňa 18. januára 1868 píše, preložili ho do Čiklova k medenej hute a medeným baniam. Ale to sa stalo tak: jeho vlastný pisár a odprášený kočiš ho u predstavených zažalovali, že si v Altwerku dal skrz podriadených robotníkov záhrady okopávať a lekvár variť. Čo vo veci bolo pravdivého, čo nie, neznám. Preložený bol do Čiklova; ale tam zdal sa úplne spokojným.V Spiši šli veci svojou cestou. Tesť začal sa častejšie ponosovať, menovite mu nohy puchli. Ako zvláštnosť chcem pripomenúť, že ženby mojich švagrov a vydaje švagrín za najhlavnejší motív uvádzajú žiadosť vykrútiť sa z domu spod ferule, zvlášť matkinej ferule, a samostatne sa môcť pohybovať. Takhľa švagor Imro Grozer, tento neprestajný záletník vyňuchal zase akúsi Wilhelmínu Waleschovú ako jemu prozreteľnosťou súdenú verenicu. Má vraj prejať majetok Klyssov pri Bardejove a tam s ňou hospodáriť. Ale nevydarilo sa; prečo, neviem. Ešte azda nebol dosť vyskúseným záletníkom.Počiatkom roku 1868 je Hlavatý už v Prahe ako tajomník námestnej rady, v lesnom oddiele, Mišo Csaszkóczy je už na jeho mieste v Brezne (z Beňuše), Markus a Mandelík sú ešte na svojom mieste, ale dokonale rozkývaní a každú chvíľu prichystaní na cestu.Mikuláš Ferienčík, redaktor Hlásnika, mal už vyše dvetisíc predplatiteľov; do samej Banskej Bystrice chodilo ich do sto výtlačkov, ale, čo je divné, od Banskej Bystrice po Brezno, teda celým vidiekom, bol len jeden predplatiteľ! On by bol ochotný vydávať Hlásnika i dva razy do mesiaca, keby sa našiel niekto, čo by ručil päťtisíczlatovou kauciou, a tu spomína Chrástek, či by to neurobil Janko Čipka. Teda zase ten Janko! Mne sa zdá, že on to neurobil, lebo Hlásnik nevychodil, a ani teraz (r. 1902) nevychodí len raz do mesiaca.Pavol Kuzmány, teraz úradujúc vo Viedni ako hlavný účtovník rakúskeho Credit Anstaltu,[200]mi 12. marca 1868 v mene Kalinčiakovom píše, aby zašiel k superintendentovi Jánovi Chalupkovi[201]a ho požiadal, aby všetky svoje spisy jemu zaslal, aby sa mohli vydať dovedna tlačou. Samove Chalupkove básne sú už práve vytlačené a hotové na odpredaj.Vo fašiangu sme boli v Spiši, bolo veľa snehu. Švagor Karol mi 13. marca oznámil, že Andrej Kaldrovič, stojaci teraz vo veľkom renomé, vymenovaný je vládou za inšpektora hrádockých erárnych majetkov. Toto istotne pekné a výnosné postavenie tento maznák šťasteny neprijal a odhodlal sa ďalej pokračovať na štiavnickom rebríku. Ej, veru tomuto nášmu „Asinus zebra, animal pulchrum, vili pabulo contentatur“[202]už bodliak nechutil, apetít sa mu spanštel, a preberal sa v úradoch a v hodnostiach ako v zhnitých hruškách. Moje žitko pošliapané, jemu žitko kvitlo. No ale ho chudáka rak zjedol.Dňa 28. marca 1868 zbiera Viliam Pauliny-Tóth účastinárov na sporiteľňu, zakladanú v Martine; na evanjelické nižšie gymnázium,[203]tiež v Turčianskom Sv. Martine, hľadá patrónov. A tak pri všetkých mojich — a veru i hmotných — pohromách musel som často siahať do vrecka. Ale veru, čo sa vďačnosti a ochoty týka, mohol som sa hocikomu vyrovnať.Dňa 29. marca 1868 mi švagor píše, že sa pri banskej direkcii prejednávala penzia môjho kremnického predchodcu, pána Karola Taibera, kráľovského banského ránhojiča, a keď po odbavení tejto otázky prišla reč na jeho nástupcu, tu sám hlavný banský gróf barón Medniansky prízvukoval, že sa tu načim prísne držať ministrovho nariadenia, podľa ktorého je určené, že to miesto ja mám nastúpiť. Proti tomu výroku teda nebolo možno nič robiť a konať. Moja záležitosť tým bola úplne vybavená. Ako statočného Taibera odbavili, to už vieme. Homo homini lupus non autem homo.[204]Mal dostať za svoje verné dlhé služby vyznačenie, a dostal — horkú bryndzu. No ale, však vždy kríže a hviezdy neudeľujú za čisté zásluhy, ale aby si ľudí — často veru darebákov — získali.Pri takýchto okolnostiach som sa ešte mohol pokladať za šťastlivého, že ma už dávno, prv neodhajčovali; náš brezniansky krúžok bol naštrbený už vlani v jeseň a pokračovalo sa v naštrbovaní ďalej. Keď som vedel, že moje bytie v Brezne ďalej je už úplne znemožnené a ja skutočne len svojim dobre pracujúcim mám zaďakovať, že ma zimným, nevhodným časom neodsánkovali na moju novú postať do Kremnice, alebo hen do Kapnikbane. Vidiac rapídne sa blížiť čas svojho odchodu, odhodlal som sa s ťažkým síce, ale už odhodlaným srdcom obzrieť si svoje budúce hniezdo Kremnicu a postarať sa o hospodu.Písal som prv na svojho bratanca Tonka Aschnera, mestského úradníka, a tak potom v porozumení s ním vybral som sa 6. apríla na výzvedy a ohľady. Vybral som sa včasráno, aby som ešte ten istý deň došiel na určené miesto. Zosadol som v hostinci pod „Korunu“, v Dolnej ulici, niže brány vpravo tretí dom od rohu (druhého hostinca v ten čas tam nebolo). Druhý deň ráno vybral som sa k bratancovi Tonkovi, dobrosrdečnému človeku, bývajúcemu naľavo vyše Svätojánskej brány vo vlastnom, i teraz ešte jeho dome, v záhrade na vŕšku. S ním som sa, pravda, už poznal, ale nie s ňou — s druhou jeho ženou. On bol v záhrade, ona v chyži, a tam na môj návrh sme sa uzrozumeli, že sa jej ja neznámy predstavím sťa klenotník Silberstein. Tak sa stalo: predstavený som jej bol ako taký a chmatnou výrečnosťou nahováral som ju na kúpu zlatých, strieborných, na posmech lacných, ale krásnych vecí. Ona ma odmietala, ja som sa stával tým dotieravejším a vtom, kým sa Tonko kus odchýlil do bočnej izby, roztvoriac ramená, prchko som sa priberal ju pobozkať. Čo by sa bolo ďalej stalo, neviem, ale ona, myknúc hlavou nazad a stiahnuc obrvy, povážlivo na mňa zaškúlila; no vtom sa vrátil Tonko, zasmial sa hlasito a predstavil ma rýchlo už potom sťa svojho bratanca, jej švagra; a už potom pri všeobecnom smiechu bezočivý Silberstein, pripustený na milosť, sa bez prekážky dostal k bozku.Po tomto intermezze šli sme dulovať hospody, a takú našli sme v druhom dome niže minciarne, na prvom poschodí, kde som vo dvore mal prisľúbenú i stajňu. Pod nami v prízemí bola krčma, nad nami v druhom poschodí býval lesný majster Kastner. Mali sme dve izby na námestie, jednu do dvora, k tomu kuchyňu, komoru a pivnicu. Večeral som u Aschnerov, poslal som list o výsledku domov a priložil som doň fialky, ktoré som deň predtým nazbieral v údolí Jalnej, a tým nadobudol povedomie, že toto podnebie je predsa voľačo teplejšie ako breznianske, kde v tej dobe ešte fialky nekvitli; lebo musím doložiť, že sa ten rok nakopený sneh topil veľmi pomaly. V Kremnici na kalvárii a Volle Henne ešte v polovici mája ležali veľké kruhy snehu a okolo nich sa statok pásol. Druhý deň zatým odobral som sa spiatky a nocujúc v Banskej Bystrici, vrátil som sa tretí deň domov.Nastali nám teda starosti, spojené s presťahovaním. Museli sme si porobiť poriadky s domom a živým statkom, a čo sa nám so sebou brať nehodilo, museli sme, sčiastky pod rukou, sčiastky potom licitando predávať. Slovom, mali sme plné ruky práce a hlavy naplnené starosťami. A ku všetkému tomu to žalostivé lúčenie, ktoré nám ku koncu nastalo.Nebolo ináč možno. Musel som so ženou a troma deťmi, Bertou, Mariškou a Gustávom-nemluvniatkom po svojom pätnásťročnom tunajšom spokojnom úradovaní opustiť Brezno, svojich priateľov, známych, svoj vlastný dom a všetko, čo k tomu patrilo, a celý ten, mne už tak k duši prirastený kraj a jeho rýdzi, korenný ľud. Áno, musel som to všetko opustiť, lebo už 29. marca 1868 vystavený príkaz štiavnickej banskej správe s podpisom (v neprítomnosti hlavného banského grófa baróna Mednianskeho) banského radcu Richtera a účtovného radcu Krafta bol mi doručený koncom marca, v tom zmysle, že už 20. septembra 1867 uhorské ministerstvo rozhodlo, aby som prejal službu kráľovského uhorského banského lekára v Kremnici. Tamojší kráľovský banský ránhojič Karol Taiber bude totižto daný do odpočinku. A ja mám svoj úrad oddať svojmu nástupcovi dr. Jánovi Salavovi a po oddávačke prejsť do Kremnice a tam prejať úrad od pána Karola Taibera, kde mi potom moja pláca a iné s tou službou spojené príjmy budú vykázané.Z toho vidno, že som ja už pred piatimi mesiacmi bol určený na presťahovanie; a že sa to až na šesť mesiacov, do mája — do pohodlnejšieho obdobia roka — dalo pretiahnuť, to istotne môžem zaďakovať len účinkom svojich dobrých priateľov, čo mi veru bolo vítané.Keď sme popredali zbytočné veci, odoslali kravy a náradie tri dni vopred so slúžkou, po odbavenej licitácii sme sa pobrali z nášho vyprázdneného domu na tri dni do milého pohostinného domu do susedov: k nášmu priateľovi, kmotrovi Jankovi Čipkovi, kde nás za ten čas on i so svojou nám tak vzácnou a vážnou pani matkou pohostinne prijali. Za ten čas sme vykonávali to tak ťažké, tvrdé lúčenie sa na všetky strany. A toto bol azda zo všetkého najtvrdší oriešok; skúsil som, videl som, že veru tu zanechávame opravdivých, nám dobreprajúcich ľudí, a vyznám pravdu, že sa mi pri tej príležitosti nejedna silou-mocou zadržiavaná slza na líce a na bradu vykradla. Keď sme pri poslednej večeri sedeli s dôvernými priateľmi, zaznel tamvon na námestí pod oknami pekný štvorspev „Kto za pravdu horí v svätej obeti“ a ešte niekoľko tejto podobných piesní sa po námestí rozliehalo, a do našich sŕdc vlievali žiaľ, ale i potechu. Boli sme veru hlboko dojatí týmto neočakávaným vyznačením. V ten čas bavil sa práve spomenutý už šialenec Švanda, lesný radca, v úradných záležitostiach v Brezne, a v predvečer môjho odchodu sedel, ako mi to lesný majster sám vyprával, s ním v hostinci; čujúc spev a vyzvediac sa, komu znie, začudoval sa vraj, či som ozaj toľkej populárnosti požíval, na čo Schärffl dosvedčil, že veru veľká väčšina za mnou banuje. No a tento Švanda bol ten, čo chytajúc sa za hlavu v Štiavnici o nás hrúzy vyprával a nás ako krajine nebezpečných ľudí omachľoval. Nuž, a čo mu to osožilo? Nezadlho potom sa stratil, „pošol“, skadiaľ prišiel: vyfajčili ho.7. mája 1868 sme sa konečne horko-ťažko rozlúčili. Sestra Petronela, nadmier rozžalostená, ostala bývať v Brezne. Moji priatelia Janko Čipka, Samko Lopušný a Janko Kozelnický — už z nich (5. marca 1902) len tento posledný žije — vyprevadili nás až do Lopeja, a tam sa roztrhlo ostatné ohnivo lúčenia. Smutní, mlčanliví poberali sme sa už teraz sami, na dvoch vozíkoch, do vyhnanstva. Na prvom sme sedeli my rodina a Gustíkova dojka, na druhom vozíku viezli sa naše príručné veci.V Banskej Bystrici sme nocovali v hostinci u „Rakov“. 8. mája pohli sme sa ďalej, na obed došli sme na kozelnícky most, k pani „Polievočke“ — ako hostinskú prezývali. Ona volala sa vlastne Suchá, pochodila zo Zvolena a vyznačovala sa veľkou ochotou v obsluhovaní hostí a rozchýrená bola ako znamenitá kuchárka — k tomu všetkému neúnavne mlela bystrým jazykom. Toto len preto spomínam, že tie miestnosti a osobnosti v ten čas, pred jestvovaním terajšej železnice, boli veľmi často spomínané a v okolí dobre známe.Keď je tu spomienka o kozelníckom moste, vlastne o pani „Polievočkinom“ hostinci, chcem ešte pripomenúť, že keď sme sa po niekoľkých rokoch tu stavili, idúc cez Brezno do Spiša (Gustík bol vtedy asi päťročný), doviezol sa mošovský barón Révay[205]na štyroch koňoch a zosadol tiež k obedu ku osobitnému stolíku. Tento pán barón mal byť veľkým podivínom, ako to už u veľkých pánov nezriedka býva, a trávil väčšiu časť svojho príjemného života v Káhire. A tak nie div, že v svojom komonstve mal i mladého černocha, veľmi živej povahy, v krásnom, pestrom tureckom a či arabskom kroji, s bielym turbanom na hlave, ale i so svojou blýskavo-čiernou tvárou, a ešte blýskavejšími očami a krištáľovými zubami. Pohyboval sa a krútil ako had a mrvil sa neprestajne, akoby svoje široké šaraváry mal plné mravcami. Videl som už dosť černochov, však hľa pamätám, že v Bystrici bol kedysi i tancmajster černoch Nantez, a vo Viedni r. 1848 bol v légii v technickom (T) oddiele černoch, a to veľmi hrdý v rovnošate legionára. Nuž, čo mne bolo známe, nebolo známe mojim deťom a úbožiatka, domnievali sa, že majú živého čerta pred sebou a túlili sa ku mne pri každom jeho smiešnom samopašnom kotrmelci. Najväčšmi prestrašený bol náš bielušký, útly chlapček Gustík; keď ten mladý čertík, rozťahujúc tvár, vyvaľoval naň krásne veľké okále, tu chudiatku Gustíkovi klopalo srdiečko ako vreckové hodinky. Černoch-čertík obedoval spolu so svojím pánom a pomer medzi nimi sa nám videl byť celkom kamarátsky, priateľský. V Mošovciach hľadeli vraj ľudia naň s podivením, keď si na slobodnom pred kaštieľom hovel tak svojím prirodzeným spôsobom: skákal, vyťahoval sa, na hlave stával a vystrájal tomu podobné šarapaty. Čosi naňho prišlo, možno azda jemu nezodpovedajúce podnebie ho zahubilo, a on ďaleko, ďaleko od svojho vrúceho rodiska musel vliezť do chladnej našej zeme.Popoludní 8. mája 1868 sme došli na moje nové stanovisko, do Kremnice, asi po štvrtej hodine popoludňajšej, a prvého známeho pred Ritterovým sklepom, pred kláštorom na námestí, som zazrel Tonka Aschnera, ktorý nás prvý vítal. Zatým sme vtiahli rovno na našu hospodu a — stali sme sa Kremničanmi.Ešte mi jedna príhoda v pere ostala. Keď som sa totižto pred mesiacom vracal z výskumu do Brezna domov, stretol som sa niže Buče s Andrejom Kaldrovičom. On si sám svoje pekné koníky v bričke poháňal. Zastali sme. Pýtal sa ma, kde som bol. Ja mu na to: „Však ty dobre vieš — tam, kam ste ma poslali.“ Usmejúc sa a odkašlúc, odpovedal: „Daj tomu pokoj a uspokoj sa; čo by ako, pre teba nebolo viac v Brezne na obstátie.“ — „Zbohom!“ — „Zbohom!“ Rozišli sme sa. Ja som ho už potom viac nevidel.[1]1 (lat.) Zbytočné je hádať sa o vkuse.[2]Herman Görgey(1816 — 1875) — Arturov mladší brat, r. 1849 bol šéfom generálneho štábu pri bratovi. Haynau mu trest smrti zmenil na pevnostné väzenie. Zomrel ako samovrah.[3]Dal obesiť dvoch inteligentných mladíkov.— Jeden z nich bol Juraj Langsfeld (1825 — 1849), učiteľ v Martine, slovenský dobrovoľník. Druhý mohol byť istý Sulzer, ktorý však bol vyzvedačom cisárskeho vojska.[4]Karol Máday(1821 — 1870) — ev. farár v Spišskej Belej. Upozornil na seba odporom proti cisárskemu patentu z 1. septembra 1859, upravujúcemu síce absolútnou mocou, ale pre Slovákov a ľudové kruhy priaznivo, pomery v evanjelickej cirkvi uhorskej. Preto ho z politických dôvodov zvolili r. 1861 za potiského superintendenta (biskupa) protipatentálnej cirkvi. Neskoršie bol farárom v Miškovci a od r. 1863 do smrti v Dobšinej.[5]Rovnošatu vtedy takrečených bach-husárov— Absolutistická vláda po r. 1849 dávala cudzozemským úradníkom z rakúskych krajov, ktorých si doviedla do Uhorska, uniformu na spôsob uhorského zemianskeho obleku. Chcela ich tak urobiť populárnymi, čo sa, pravda, nepodarilo. Keďže bol vtedy ministrom vnútra Alexander Bach, Maďari tých úradníkov posmešne prezvali Bachovými husármi. Uniformu nosili, pochopiteľne, aj úradníci domáceho pôvodu, ako v tomto prípade Zechenter.[6](nem.) Obrubami.[7](gréc.) Hrivny, príspevku.[8]Švédsky kráľ Karol XII.(1682 — 1718) — panoval od r. 1697. Z Dimotiky vlastne neušiel, ale tajne odišiel pod nepravým menom, keďže dostal zlé správy zo Švédska. Bol to kráľ znamenitého nadania vojenského, ale nemal nijaké štátnické schopnosti.[9]Horváth-Stančić— rodina tohto mena vystupovala v Chorvátsku už v 13. storočí. V Uhorsku sa stala známou v 16. storočí. Jej pôvodné priezvisko bolo Stančić, ktoré v Uhorsku zamenilo „Horváth“, ukazujúce na chorvátsky pôvod tejto rodiny. Čo píše autor o tejto rodine, že sa časom „rozvetvila“ do iných, ním uvádzaných rodín, je nepresné.[10](lat.) Sprievodu.[11]Ludwig Jeitteles(nar. 1830) — rakúsky prírodospytec, profesor na viacerých gymnáziách, študoval r. 1858 pri podpore viedenskej akadémie zemetrasenie v Uhorsku, ktoré bolo 15. januára.[12]Pavol Dobšinský(1828 — 1885) — ev. farár, buditeľ, významný slovenský národopisec a spisovateľ, napokon bol farárom v odľahlých Drienčanoch[13]Karol Wagner(1830 — 1879) — hlavný lesný radca, lesnícky odborník. V odbornej literatúre častejšie spolupracoval s Adolfom Divaldom.[14]Rudolf Scholcz(1832 — 1896) — už od r. 1854 účinkoval v lesníckej administratíve a do penzie išiel ako ministerský radca. Mal viac odborných príspevkov v časopisoch.[15]Zo žuly, ruly a opuky— Rula je kryštalická hornina sopečného pôvodu, zložená v podstate zo živcov a sľúd. Opuka je druh vápenca, farby žltkavej alebo svetlosivej, tvaru hrubých dosák.[16]Eocénový pieskovec— je zo spodného oddelenia treťohorného útvaru, je v ňom množstvo charakteristických skamenelín[17](chorv.) Ustriciam.[18]Labyrinthodonti— tvoriaci zaujímavú skupinu vymretých plazov, charakteristických pre trias[19]Teredo navalis— patrí do skupiny vysoko organizovaných lastúrnikov, vyznačujúcich sa vŕtavým spôsobom života. Preto sú nebezpečné starým dreveným hrádzam, dreveným lodiam a pod.[20](lat.) Vzatý na konvenciu, takže dostával hlavne naturálne požitky a k tomu ešte nejaké peniaze v hotovosti.[21]Karol Kuzmány— superintendent, zvolený bol ním až r. 1860 na breznianskom dištriktuálnom konvente, takže k r. 1858, o ktorom autor píše, ho ešte nemožno takto označovať[22]Alžbeta(1837 — 1898) — cisárovná rakúska, manželka Fraňa Jozefa I., za ktorého sa vydala r. 1854. Bola rodená bavorská princezná.[23]Dr. Jozef Szabó(1822 — 1894) — stal sa r. 1850 docentom mineralógie na peštianskej univerzite a potom r. 1862 riadnym profesorom toho istého predmetu. Ako vynikajúci odborník bol dobre známy i v cudzine.[24]Anton Mihálka— už bol spomenutý. Jeho dielo A jegeczisme elemei (Základy kryštalografie) vyšlo r. 1843, spracoval ho podľa Gustáva Roseho, nebolo teda pôvodnou prácou.[25]Pozdravuje farára Mondoka mihovljanskeho kaplána— Ivan Mondok bol kat. farárom vo Veľkej Lovči, kde umrel r. 1872. Mihovljani sú obec v Chorvátskej, v niekdajšej Varaždínskej stolici.[26]Na endogénnom starom útvare— majúcom svoj pôvod vo vnútrozemných silách[27]Rhyolitový tuf— Rhyolit, inak liparit, je mladovulkanická rozliata hornina žulovej magmy (žeravá hmota pod zemským povrchom, tuhnutím ktorej vznikajú horniny). Názov sa používa pre slovenské liparity. Tuf sa vyskytuje popri rhyolite a vzniká zo sopečnej lávy, je to nahromadený sypký materiál so vzduchovými bublinami.[28]Jozef Jančo(1823 — 1893) — slovenský básnik a buditeľ, naposledy vedúci úradník finančného riaditeľstva v Bratislave[29]Adolf Ivanovič Dobrianskij(1817 — 1901) — buditeľ v Zakarpatskej Ukrajine, začas vyšší štátny úradník v miestodržiteľskej rade Uhorska a v uhorskej kancelárii vo Viedni. Bol priateľom Slovákov, i jeho manželka bola Slovenka. Pomáhal často slovenským politickým vodcom pri vymáhaní národných požiadaviek.[30](maď.) Psia krv! (druh nadávky).[31](lat.) Je to vyskúšané.[32](lat.) Človek z ľudu, nezeman.[33]Nemci, pokorení Francúzmi— Týka sa to rakúskych Nemcov, ktorí práve prehrali vojnu v Taliansku r. 1859.[34]Dr. Josip Juraj Strossmayer(1815 — 1905) — kat. kňaz, od r. 1840 biskup v Djakove, chorvátsky politik, národný buditeľ a mecén. Okrem iného dal podnet a podporu na založenie Juhoslovanskej akadémie a univerzity v Záhrebe, ako aj umeleckej galérie pri akadémii, ktorej poručil svoju zbierku originálnych obrazov.[35]Andreiu Sąguna(1809 — 1873) — pravoslávny kňaz, buditeľ a politický i teologický spisovateľ uhorských Rumunov. Od r. 1848 arcibiskup-metropolita rumunskej pravoslávnej cirkvi v Uhorsku, ktorú sa mu podarilo osamostatniť z područia srbského patriarchu v Karlovciach.[36](nem.) Ja som o Prešporku a Košiciach s dobrým uvážením preto nehovoril, lebo tam vychádzajú z názoru, že je väčšina obyvateľov slovenská, je teda inej reči než maďarskej, a preto tam boli zavedené nemecké pozemkové knihy.[37](maď.) Služobník (dosl. váš sluha).[38]Kroj, nazvaný beťárskym…— podľa maďarských betyárov („dobrých chlapcov“) na Dolnej zemi[39](nem.) Fičúri.[40]František Deák(1803 — 1876) — maďarský politik, umiernený liberál, ktorý pripravil vyrovnanie z r. 1867 medzi panovníkom a Maďarmi[41]Barón Jozef Eötvös(1813 — 1871) — maďarský politik a spisovateľ. Veľmi povzniesol školstvo, ktoré spravoval ako minister už r. 1848, ale najmä od r. 1867, keď bol ministrom výučby a kultu v Andrássyho vláde.[42]Nešťastné ážio(tal.) — rozdiel medzi menovitou a skutočnou hodnotou peňazí, najmä mincí, devíz a cenných papierov. Najčastejšie je ážio kovových mincí, menovite zlatých, proti papierovým peniazom.[43](lat.) Osobnými dôvodmi (rozumej násilím a bitkou akéhokoľvek druhu).[44]Volená obec osemdesiatich— orgán v slobodných kráľovských mestách, ako bolo i Brezno; jej hlavnou úlohou bolo (spolu s mestskou radou) dozerať na spravovanie mestských dôchodkov a majetkov[45]Vyšiel tiež spis Jánošík— autorom ktorého bol Viliam Pauliny-Tóth. Bol ostro protišľachtický, preto ho aj vládne orgány dali zhabať. Na titulnej strane bol ako vydavateľ označený Ján Bobula, ktorý nemal s ním nič spoločného, len práve že dal svoje meno tam uviesť.[46](lat.) Vyhrešenie.[47]Barón Mikuláš Vay(1802 — 1894) — maďarský politik, mal už pred revolúciou vysoké funkcie. Roku 1860 ho vymenovali za dvorného kancelára, šéfa najvyššieho administratívneho orgánu pre Uhorsko. Tohto miesta sa však zriekol pre protiústavné stanovisko štátneho ministra Schmerlinga. Po vyrovnaní z r. 1867 mal zase vysoké funkcie.[48](nem.) Najvyšší vlastnoručný list (rozumej cisársky).[49]A ak by kúria slovenský protokol poslala nazad— Kúriou sa rozumie uhorský najvyšší súd. Delil sa na dva stále súdy, sedmopanskú (septemvirálnu) tabulu a na kráľovskú tabulu.[50]Jozef Kmeť— buditeľ, mestský právny zástupca, neskôr notár a mešťanosta Ľubietovej, na sklonku života jej usilovný mestský archivár[51](maď.) Mrzká nadávka.[52](maď.) Peštiansky denník.[53](gréc.) Nezbedností, výčinov.[54]Sedel na Kufsteine— vlastne na jeho pevnosti Geroldseck na vysokej skale nad mestom, ktorá bola dlho používaná ako štátne väzenie. Kufstein bolo mesto v Tirolsku, neďaleko bavorských hraníc.[55]Bela Grünwald(1839 — 1891) — maďarský politik, pôvodom Slovák zo Slovenskej Ľupče, známy ako zúrivý nepriateľ Slovákov. Napísal proti slovenským snahám mrzký pamflet A Felvidék (Horniaky, 1878), na ktorý mu výstižne odpovedal v tom istom roku dr. Michal Mudroň (pod tým istým názvom a s vysvetľujúcim podtitulom). Grünwald vydával proti Slovákom od r. 1873 i jedovatý plátok Svornosť.[56]Prvé číslo Černokňažníka— dobrého humoristicko-satirického časopisu, vyšlo 8. marca 1860. Vychádzal dosť nepravidelne. Pri jeho redigovaní sa vystriedali: Viliam Pauliny-Tóth, Štefan Pinka a Juraj Čajda.[57]Porada strany petície, čiže memoranda— 6. a 7. júna 1861[58]Akýsi docent Franc— skôr to bude kandidát profesúry Ondřej Franta, ktorý prišiel spolu s inými českými profesormi na katolícke gymnázium do Banskej Bystrice[59]Martin Szentiványi(1815 — 1895) — maďarský politik, bol už r. 1848 snemovým vyslancom. R. 1860 ho zvolili za dozorcu preddunajskej protipatentálnej ev. superintendencie a v tom roku sa stal i liptovským županom. Vynikol ako veľký odporca cirkevného zriadenia podľa cisárskeho patentu z 1. septembra 1859.[60]Jozef Justh(1809 — 1875) — veľkostatkár v turčianskych Necpaloch, plával s prúdom, ale aspoň nebol divokým maďarizátorom[61]Lukáč Mácsai st.(1816 — 1881) — advokát v Pešti, redigoval už r. 1848 a potom znova r. 1861 plátok Priateľ ľudu, písaný po slovensky, ale usilujúci sa odvrátiť ľud od jeho buditeľov[62]Ján Palárikmal síce r. 1861 niekoľko príspevkov v spomenutom Priateľovi ľudu, ale nebol to jeho časopis, ani nebol v ňom nejakým členom redakcie. Ferienčíkova informácia v jeho liste Zechenterovi bola teda v tomto bode nesprávna.[63]Tak sa zdá — už stojí v disponibilite(lat.) — už nevykonáva svoj úrad, hoci sa s ním ráta ešte pre prípad potreby. Bol to vtedy obľúbený spôsob absolutistickej vlády posielať ľudí do disponibility, najmä tých slovenských, ktorých by pri najbližšom dorozumení s Maďarmi jednoducho mohli hodiť cez palubu.[64]Proti slovenskému memorandu protestovali stolice— Boli to, ako i Zechenter píše, zhora objednané a na ľude vynútené protesty, aby sa potom mohlo na ne poukazovať, že veď, hľa, sám slovenský ľud nesúhlasí s tým, čo jeho vodcovia uzavreli na martinskom memorandovom zhromaždení.[65]Že sa gróf Forgách neudrží— Bol to Anton Forgách (1819 — 1885), za Bacha vládny komisár košického dištriktu, r. 1860 miestodržiteľ v Čechách a po Vayho zrieknutí (v r. 1861 — 1864) šéf dvornej kancelárie. Bol ešte i po vyrovnaní z r. 1867 politicky činný.[66]Pod érou Bachovou (Schmerlingovou)— Za Bacha vládol do r. 1859 tuhý absolutizmus. Po prehratej talianskej vojne nastalo určité uvoľnenie, a vtedy vystúpil na scénu barón Anton Schmerling (1805 — 1893), vymenovaný v decembri r. 1860 za štátneho ministra. Schmerling vypracoval centralistickú ústavu, ktorá sa však nerealizovala, lebo Uhorsko jednoducho neposlalo poslancov do spoločného snemu (do tzv. ríšskej Rady, nem. Reichsrat), ba neskoršie vystali i Česi, kým Chorváti a Taliani sa držali bokom. Schmerlingova éra sa skončila demisiou celého ministerstva v júli r. 1865 a čoskoro zatým (po prehratej vojne s Pruskom z r. 1866) prišlo k už spomenutému vyrovnaniu z r. 1867.[67]Na pretrhnutú niť bývalého segedínskeho snemu— revolučného z r. 1849.[68](z nem.) Obchodný agent, pobehaj.[69](nem.) Nuž, pán vyberač daní, teraz musíme svorne pracovať. Sú daňové zaostalosti také veľké? Všetko to poplatia. Či by sme nemohli odvrátiť vojenskú exekúciu? Ja sám zaplatím, čo dlhujem, hneď, keď predám svoje plodiny.[70](nem.) Vojenská exekúcia sa už približuje z Hontianskej stolice. Doteraz v tej veci už urobené opatrenia nemožno zrušiť, a to o to menej, že sú ešte stále veľké daňové doplatky. Okrem toho musíme otáľajúcich nechať zaplatiť aj trovy vojenskej exekúcie.[71](nem.) Nuž tak mi dajte najviac troch ľudí, všetko ostatné zaplatím.[72](nem.) Pán vyberač daní! Hospodárime lepšie než predošlé úradníctvo, celé spravovanie a súdnictvo Zvolenskej stojí ročne len deväťdesiatdvetisíc zlatých, kým za predošlého systému stálo ročne sto päťdesiattisíc zlatých bežnej meny.[73](nem.) Za predošlého systému stálo všetko dohromady so všetkými odbormi len sedemdesiattisíc zlatých bežnej meny, rátajúc do toho aj Tekovskú stolicu, ktorá sa počítala do tunajšieho stoličného súdu.[74]Pán osvietený(Radvánszky), ktorému ten titul patril ako županovi.[75]Breznianskemu magistrátu(lat.) — mestskému predstavenstvu[76](lat.) Banko a spoločníci.[77]Samej námestnej rady— inak miestodržiteľskej rady. Bol to od dôb Márie Terézie byrokraticky organizovaný najvyšší správny úrad v Uhorsku. Z jej právomoci boli vylúčené len súdne veci a veci kráľovskej komory (štátnych majetkov).[78](lat.) Na tento cieľ.[79](lat.) Vzdorujúcim, protiviacim sa.[80](maď.) Nechať prepadnúť stoj čo stoj![81](lat.) Preháňal.[82](lat.) Čo nechceš, aby tebe robili, nerob ty iným.[83]Bývalí konštitucionálni úradníci— totiž takí, ktorí slúžili v Uhorsku pred r. 1848 a najneskoršie do konca revolúcie v r. 1849. Preto ich pokladali za „konštitucionálnych“ (ústavných), lebo úradovali za platnosti uhorskej ústavy a nie za absolutizmu (Bacha) a centralizmu (Schmerlinga).[84]Lapali sme ich na odrážku povyše na doline.Voda v potoku sa odrazí do nového koryta, takže v pôvodnom koryte je stav vody oveľa nižší, zostanú tam len jednotlivé vodou naplnené miesta, do ktorých sa ryby nahrnú. Tam ich potom — poniže zahataného miesta — rybári pohodlne vylovia. (Je to dnes už zakázaný spôsob rybačky.)[85](lat.) Na jeho počesť.[86]Ľudovít Grossmann(1818 — 1890) — profesor ev. gymnázia v Banskej Bystrici, buditeľ, dobrý pedagóg. Bol aj literárne činný. Najcennejší je jeho životopis Andreja Sládkoviča (v Orle V, 1874).[87]Povoliť… arciknieža Rainera za palatína. Palatín bol v Uhorsku do r. 1848 najvyšší krajinský úradník. Bol kráľov zástupca, ale zároveň i strážca práv krajiny proti panovníkovi. Od r. 1526 bol doživotne volený a mal veľkú moc. Kombinácia s arcikniežaťom, totiž členom kráľovskej rodiny ako palatínom, nebolo nič nového. Arciknieža Jozef (1776 — 1847), syn Leopolda II., bol totiž od r. 1796 až do smrti uhorským palatínom. Po ňom bol zakrátko palatínom i jeho syn Štefan. Arciknieža Rainer (1827 — 1913), vnuk Leopolda II., rakúsky maršal, bol r. 1861 — 1865 na čele Schmerlingovho ministerstva, bol teda i politicky činný.[88]R. 1866 (Kráľovej Hradec)— v bitke pri ňom 3. júla Prusi celkom porazili rakúsku armádu, a tým sa rozhodol osud celej tejto krátko trvajúcej vojny.[89]Nedôveruje ani Széchényimu. Keďže gróf Štefan Széchényi („najväčší Maďar“, 1791 — 1860) bol v čase napísania listu už mŕtvy, môže sa zmienka týkať jeho syna grófa Bélu Széchényiho (1873 — 1918), ktorý r. 1861 bol politicky činný ako poslanec.[90]Nehlasuje za úniu Maďarov s Chorvátmi(lat.) — totiž za také spojenie, v ktorom by prestala chorvátska samospráva, ktorú si Chorváti tuho obraňovali.[91](maď.) Uhorsko nebolo, ale bude.[92](maď.) Nech je tak, ako bolo zadávna. Nech sa Maďarovi klania rovnako Nemec, ako Rumun, ako Slovák.[93]Tu Pálffy Jankovi Franciscimu povedal. Gróf Móric Pálffy (1812 — 1897), za revolúcie Haynauov pobočník, bol v r. 1861 — 1865 uhorským miestodržiteľom. Ján Francisci bol predsedom dočasného (prípravného) výboru Matice slovenskej a v tejto svojej funkcii vyjednával s Pálffym. Matica bola potom skutočne založená roku 1863.[94](nem.) Za nejaké dva-tri dni vec odošlú, lebo sa o nej rozhodne v samom predsedníctve.[95](nem.) Prekážka proti vykonávaniu zhromaždenia.[96]Potom pod Tiszom bezprávne, surovo zadusená— r. 1875. Koloman Tisza (1830 — 1902), maďarský politik, v r. 1875 — 1890 bol predsedom uhorskej vlády. Pevne sa držal vyrovnania z r. 1867; za to mal od panovníka voľnú ruku vo vnútorných veciach, čo využil na bezohľadné maďarizovanie.[97]Musí to prejsť cez… štátnu radu, ktorá pomáhala panovníkovi pri vybavovaní štátnych vecí.[98](nem.) Peštianskom Lloyde (novinách).[99]Rad svätej Anny druhej triedy s korunou (commandeur). Bol to stredný stupeň radu a odznak sa nosil okolo krku. Pri treťom stupni toho istého radu, ktorý dostal Ján Francisci, nosil sa rad s odznakom na stužke na prsiach. Franc. názov commandeur znamená veliteľ, teda hodnosť (pravda, len titulárnu) nadradenú nad prostým rytierom radu.[100]Dionýz Štúr(1827 — 1893) — rodom z Beckova (nebol v bližšom príbuzenstve s Ľudovítom Štúrom), naposledy riaditeľ ríšskeho geologického ústavu vo Viedni, bol vynikajúci odborník. Jeho publikácie, vydané geologickým ústavom, patria k najlepším svojho druhu, a to práve tak mapy, ako i práce o paleontológii (náuke o pravekom tvorstve).[101]Členom akadémie Leopoldínskej— založenej r. 1652 a od r. 1818 s hlavným strediskom v Bonne. Mávala sídlo vždy tam, kde býval jej prezident. Knižnica, ktorá pôvodne tiež putovala, od r. 1862 mala stále sídlo v Drážďanoch. Bola to prírodospytná akadémia.[102]Cisárskym dvorným radcom, čo bolo titulom vyšších úradníkov so samostatným postavením, univerzitných profesorov a pod. Ide o hodnosť a čestný titul pre zaslúžilých ľudí.[103]Fridrich Veľký(1712 — 1786) — od r. 1740 pruský kráľ, predstaviteľ tzv. osvietenského absolutizmu, popredný budovateľ pruského štátu, ktorý zväčšil a zorganizoval.[104]Do sto starých centov sena— cent = 56 kg[105]Že to spotvorené slovo „hugenotti“(meno neistého pôvodu, možno z nem.-švajč. Eidgenossen, sprisahanci, Švajčiari) — prezývka kalvínov vo Francúzsku[106](lat.) Tak chcem, tak rozkazujem (Juvenalis).[107]Štefana Pinku, virkli kaprála(z nem., franc.) — skutočného (alebo opravdivého, v protive k titulárnemu) desiatnika.[108]Mám zachovaný pôvodný účet pohrebných výdavkov: kňaz 1 zl., rechtor Mudra 1 zl., miništranti 12 gr., zvonenie 70 gr., miesto v cintoríne a kopanie hrobu 2 zl. 14 gr., žobrákom 4 gr. = 6 zlatých.[109]U Landerera bol vychovávateľom detí Ján Kalinčiak roku 1845 — 6.Red. SP.[110](lat.) Nech odpočívajú v pokoji.[111]Dr. Ján Danielik(1817 — 1888) — kat. kňaz, kanonik v Jágri a titulárny biskup, maďarský politik a cirkevný spisovateľ. Narodil sa v Muráni, mohol teda o sebe tvrdiť, že je slovenského pôvodu, ale nikdy nebol slovenského presvedčenia.[112](nem.) Hlavná korešpondencia.[113](tal.) Minulé pekné dni![114](nem.) Viedenských novín.[115]Opis tejto cesty— bol to už spomenutý cestopis Zo Slovenska do Carihradu.[116]Gróf Fraňo Nádasdy(1801 — 1683) — nositeľ vysokých funkcií, od r. 1857 bol členom viedenskej ríšskej rady a do r. 1860 bol i ministrom spravodlivosti.[117]Fraňo Blaho— rodom zo Skalice, advokát vo Zvolene, kde umrel r. 1907. Jeho rodina už nebola slovenského zmýšľania.[118]Junius bol Jozef Viktorín. (J. Š.)[119](lat.) Zúrivosti, zbesilosti.[120](lat.-tal.) Chce ísť na zámenu do Viesky.[121](maď.) Živio, nech žije![122]Jozef Piťo(1800 — 1886) — povestný cigánsky primáš-huslista tých čias. Veľmi často hrával pri význačných slovenských slávnostiach. Nechýbal teda ani pri Francisciho inštalácii, a to tým viac, že býval v Mikuláši.[123]Takrečeno rubikóna veku— rozhodujúceho času v ľudskom živote, po ktorom sa už nekráča nahor, ale zostupuje nadol. Rubico bola riečka v severnej Itálii, ktorú Caesar prekročil s vojskom a tým začal r. 49 pr. n. l. občiansku vojnu v rímskom štáte.[124]Aby sme teda per Muf ta účinkovali.Lat. per znamená skrze, prostredníctvom (niekoho, niečoho), ale „per Muf“ je taká dobová fráza, ktorú dnes už nemôžeme bezpečne vysvetliť, môžeme sa len dohadovať, že ide o vybavenie vecí na vysokých miestach prostredníctvom vplyvných známostí.[125]Patrónom revúckeho gymnázia— zdarne účinkujúceho dvanásť rokov (1862 — 1874), až do násilného zatvorenia vtedajšou maďarskou šovinistickou vládou. Pekne ilustruje vtedajšie slovenské pomery, že Zechenter, dobrý katolík, stal sa patrónom (priaznivcom, podporovateľom) evanjelického gymnázia, keďže bolo slovenské.[126]Štefan Daxner — vtedy gemerský podžupan.Bol druhým podžupanom, nie prvým, mal na starosti súdnictvo v Gemersko-Malohontskej stolici.[127]Ján Bobula(1844 — 1903) — hral veľkú úlohu na čele tzv. Novej školy slovenskej, ale čoskoro po r. 1875 celkom odpadol od Slovákov. Autor správne podotýka, že Bobula bol poslancom za okres staroľubovniansky.[128]Jozef Kohút(1838 — 1915) — advokát v Martine, buditeľ, zakladateľ slovenského hasičstva. Zanechal nám dôležité spomienky o slovenskom divadelníctve v Martine a na okolí (Nár. noviny 1897).[129]Jožko Kohút, náš martinský.Red. SP.[130]Peter Jamnický(1840 — 1908) bol neskoršie advokátom v Pezinku. Činný bol buditeľsky, aj v rámci evanjelickej cirkvi.[131]Žigmund Melfelber(1843 — 1923) — buditeľ, bol potom advokátom v Martine.[132]Dr. Peter Matúška(1841 — 1901) — advokát v Pešti, ktorého autor správne charakterizoval.[133]Ján Ružiak(1849 — 1921) — buditeľ, advokát v Mikuláši, bol do r. 1905 slovenským poslancom na uhorskom sneme.[134]Moja prosba, podaná… strany cinzu na stajňu, cieňu a šop. Nem. cinz (nájomné, poplatok) tu vystihuje skutočnosť, lebo Zechenter dostal od banského riaditeľstva aspoň čiastku peňazí, ktoré sám musel platiť za to, že si pre úradnú potrebu držal koňa.[135](lat.) Podľa smerníc pre chudobných.[136](lat.) Dobromyseľne.[137]Že vďačne prijímam jednateľstvo Matice— jej zastupovanie vo svojom okolí, bezplatné, keďže išlo o národnú vec.[138]R. 1864 sa išlo biť… hen do Schleswig-Holsteinu— v nemecko-dánskej vojne, vyvolanej tou skutočnosťou, že nový dánsky kráľ Kristián IX. potvrdil takú ústavu, ktorou sa tie dve krajiny, dosiaľ spojené s Dánskom len personálnou úniou, stávali súčasťou dánskeho štátu. Ich obyvateľstvo s tým nesúhlasilo a vyhlásilo iného za svojho panovníka, do sporu sa zamiešalo Prusko s Rakúskom, v krátkej vojne zvíťazili nad Dánskom a Schleswig a Holstein odtrhli od neho. Obe krajiny boli vždy pokladané za súčasť Nemecka.[139]Knieža Otto Eduard Bismarck(1815 — 1898) — nemecký štátnik, predstaviteľ reakčných pruských statkárov (junkerov), od r. 1861 pruský ministerský predseda. Pod jeho vedením sa Nemecko zjednotilo „zhora“ pod vedením Pruska.[140]Nechápali účinky pruských pušiek-zadoviek, nabíjaných zozadu, teda systémom i teraz platným. Proti tomu rakúske vojsko malo ešte stále zastaralé pušky, ktoré sa nabíjali ústím (od predu) a boli teda pomerne pomalšie a výkonom sa vôbec nevyrovnali moderným pruským puškám.[141]Na Düppelských násypochv Schleswigu — kde Dáni zriadili mocné opevnenie, ktoré r. 1864 dobylo pruské vojsko útokom po dlhšom obliehaní[142](lat.) Od začiatku.[143]Noviny „Zukunft“(nem. Budúcnosť) — vychádzali vo Viedni[144]Vydal pod menom „Rozmarín“ pravidlá slobodnej voľby— Bola to brožúrka pod menom Marek Rozmarín: Slovenský Vlastimil, alebo meru otázok a odpovedí o terajších záležitosťach národa slovenského (Skalica 1865).[145]Aby sa protestovalo na… tavernika alebo na kanceláriu— Najvyšší tavernikus (lat., pokladník) bol kedysi jedným z najvyšších krajinských úradníkov v Uhorsku. Bol sudcom nad slobodnými kráľovskými mestami, členom kráľovského miestodržiteľstva a sedmopanskej tabuly (najvyššej súdnej inštancie). R. 1861 bol na čele uhorského miestodržiteľstva, lebo nasledoval v hodnosti hneď za palatínom, hodnosť ktorého vtedy už nebola obsadená. Kanceláriou sa rozumie uhorská dvorná kancelária vo Viedni, cez ktorú išlo všetko, čo vychádzalo od kráľa v uhorských veciach, alebo čo sa vybavovalo s jeho osobitným povolením. Miestodržiteľská rada sa nestýkala s kráľom priamo, ale iba cez uhorskú dvornú kanceláriu.[146](maď.) Nemec je predsa len huncút.[147]Áno, splnila sa: bol štipendistom Matice slovenskej.Red. SP.[148]Jacob Moleschott(1822 — 1893) — nemecký fyziológ, univerzitný profesor v Zürichu, Turíne a Ríme, filozoficky patril medzi systematikov materializmu ponímaného však mechanisticky proti neskoršiemu Marxovmu dialektickému materializmu. Lehre der Nahrungsstoffe (nem.) znamená Učenie o živných látkach. Zechenter to vydal vo výťahu v Letopise Matice slovenskej (IX, 1872) pod názvom O premene látok v tele.[149]Kubicovi a jeho dvadsiatim súdruhom— spoluposlancom. Pavol Kubicza (1816 — 1893), maďarský politik, činný už pred revolúciou, r. 1865 bol znova poslancom. Od r. 1867 bol dlhoročným trenčianskym županom. Bol vytrvalým maďarizátorom.[150]Michal Godra(1801 — 1874) — buditeľ a literát, bol profesorom a riaditeľom (teda nie učiteľom, ako píše Zechenter) na ev. gymnáziu v Novom Vrbase v Báčke. O voňavých georgínach (ďordínkach) písal už r. 1845 v Orle tatránskom.[151](nem.) Pánu cis. kráľ. okresnému lekárovi dr. Gustávovi Zechenterovi v Brezne. — Podľa výnosu vysokého cis. kráľ. ministerstva financií z 21. marca 1866 číslo 55.669 a následkom oznámenia cis. kráľovského dolnouhorského riaditeľstva baní, lesov a statkov v Banskej Štiavnici zo 7. apríla 1866 číslo 2209, povoľuje sa Vám pri všetkých Vašich úradných cestách účtovať cestovné trovy podľa ustanovení výnosov vysokého cis. kráľ. ministerstva financií z 10. októbra 1858 číslo 51.000 a z 3. júna 1964 číslo 26.922, a to počínajúc od 1. apríla. Súčasne sa Vám povoľuje taktiež s účinnosťou od 1. apríla toho roku tým istým výnosom určená výška deputátu na koňa spolu s peňažným prídavkom.[152]Príčinu na vyhlásenie vojnyr. 1866 — Táto krátka vojna, v ktorej Rakúsko úplne prehralo s Pruskom, znamenala odstránenie rakúskeho vplyvu z Nemecka a vzostup Pruska, zakončený r. 1871, po víťazstve nad Francúzskom, vyhlásením pruského kráľa za nemeckého cisára a utvorením imperialistickej Nemeckej ríše. Vojna zaistila aj víťazstvo maďarskej šľachty a veľkoburžoázie tzv. rakúsko-uhorským vyrovnaním.[153]Okrem Saska a Bavorska— vtedy ešte samostatných krajín[154](nem.-franc.) Podplukovníka.[155]Prvostupňová Xantipa— zlá žena (Meno pochádza od manželky gréckeho filozofa Sokrata, ktorá vraj bola príslovečne zlá.)[156]Dlhú zhýbavú cievu nargilovú(perzské slovo) — Je to vodná fajka, pri ktorej sa cieva vedie cez nádobu so studenou vodou, navoňanou ružovým olejom, aby sa dym ochladil. V tejto špeciálnej fajke sa fajčil osobitný druh perzského vlhkého tabaku (tumbezi).[157](nem.) Kapitánom jazdy.[158]Barón Ľudovít Benedek(1804 — 1881) — keďže sa r. 1848 — 49 vyznačil vo vojne s Piemontom (Sardínskym kráľovstvom) a za revolúcie v Uhorsku, r. 1866 ho proti jeho vôli vymenovali za najvyššieho veliteľa vojska proti Prusom. Po porážke pri Hradci Králové upadol do nemilosti a potom ho poslali do penzie.[159]Do Rumunska (vtedy Valachie a Moldavie)— ktoré dve kniežatstvá boli formálne až do r. 1861 pod tureckou zvrchovanosťou, hoci vtedy už mali spoločného panovníka. R. 1862 sa v Bukurešti prvý raz zišli volení zástupcovia obidvoch krajín a napriek odporu veľmocí, najmä Rakúska a Ruska, vznikol nový rumunský štát.[160]Keď sa Albrechtova dcéra popálila— volala sa Matilda (nar. r. 1849, zomrela následkom popálenín 6.júna 1867)[161]Po bitke pri Sadovej— začatej 3.júla 1866. Bitka dostala u nás pomenovanie „pri Hradci Králové“ (na západe sa spomína ako bitka pri Sadovej).[162]Gróf Eduard Clam-Gallas(1805 — 1891) — rakúsky generál, r. 1866 bol pre taktické chyby ako i chybné rozkazy z hlavného stanu viac ráz porazený, a to rýchle jedno za druhým[163](lat.) Katolíckej pospolitosti.[164]Anton Penzel(umrel r. 1886) — buditeľ, známy dielom Ovocinár na Slovensku (vyšlo r. 1867)[165]Matičný kalendár na rok 1867— Mal názov Národní kalendár a vyšiel na r. 1867 ako druhý (a posledný) ročník.[166]Až na Gran-Nánu(nem.) — Hronskú Nánu, neskorší Parkan, čiže dnešné Štúrovo[167]Dr. Michal Mudroň(1835 — 1887) — brat Pavla Mudroňa, buditeľ, výborný obhajca v tých časoch. V politickej publicistike sa vyznačil pádnou odpoveďou Grunwaldovi r. 1878 (už spomenutou) na jeho utrhačný spis A Felvidék (Horniaky) a Thébuszovi (r. 1882, tiež maďarskou) na podobný spis Protestantizmus és panslavizmus (Protestantizmus a panslavizmus).[168]Gróf Friedrich Ferdinand Beust(1809 — 1886) — štátnik najprv saský a potom rakúsky. R. 1866 sa stal rakúskym ministrom zahraničia, ale pre odpor Maďarov nemohol r. 1871 za nemecko-francúzskej vojny využiť príhodnú chvíľu na „odvetu za Sadovú“. R. 1871 zmaril vyrovnanie s Čechmi. V tom istom roku ho prepustili z ministerského kresla a Rakúsko nastúpilo cestu dohody s Nemeckom podľa želania maďarskej oligarchie.[169]Besiedky, ktoré vydal— Vyšli z nich štyri zväzky a keďže Paulinyho list je z r. 1866, údaj o malom počte predplatiteľov sa vzťahuje na ich prvý zväzok.[170]Milke jopkou(franc.) — teplejšou ženskou blúzou[171]Franz von Hauer(1822 — 1899) — rakúsky geológ a paleontológ, autor početných odborných prác[172]Ja som ochotne hral elefanta— čiže „slona“, sprostredkoval ich schôdzky a predstieral, že nevie o ich ľúbostných zámeroch[173]Proti Hunfalvymu(Pavlovi, 1810 — 1891) — maďarskému jazykovedcovi a etnografovi. Pôvodné priezvisko tohto spišského rodáka bolo Hundsdorfer, ktoré si potom prispôsobil maďarčine a tak sa stal z neho Hunfalvy.[174]Prvý zväzok matičného Letopisu na rok 1867— Preto prvý, lebo vychádzali do roka dva zväzky, obidva so samostatným stránkovaním.[175](nem.) Ríšskeho geologického ústavu.[176](nem.) Sedliak ako milionár.[177](lat.) Tým samým.[178](lat.) Keď im pľuštilo („opica“ po opitosti).[179](lat.) Prácu a olej som stratil. (Škoda bolo každej mojej námahy.)[180]Do Starhradu— Magyaróváru, mesta v Zadunajsku (Mošonská stolica), kde bola hospodárska akadémia už od r. 1818[181]Že sa má odbavovať reambulácia(lat.) — obchôdzka, cieľom ktorej je zistiť skutočný stav niektorého územia a porovnať ho s katastrálnou mapou. Na mape treba totiž vyznačiť všetky zmeny, lebo po istom čase je na nej nevyznačené mnohé, čo medzi časom vzniklo v teréne, resp. je zaznačené mnohé, ktoré v skutočnosti už zaniklo.[182](lat.) Kocka padla.[183](lat.) Namaľovaný panák.[184](maď.) V neprítomnosti hlavného banského grófa.[185]Jozef Szlávy(1818 — 1900) — maďarský politik. R. 1867 bol poslancom, r. 1869 ministrom obchodu a r. 1872 za krátky čas ministerským predsedom. V r. 1880 — 82 bol spoločným rakúskouhorským ministrom financií.[186]vesuvian— inak idokras, kremičitan hlinito-železito vápenatý. Vyskytuje sa na kryštalických bridliciach alpských, na vyvretej vezuvskej láve a inde.[187]grossulár— hessonit, druh granátu. Je jeden z prirodzených kremičitanov vápenato hlinitých. Je to obyčajne egrešovozelený nerast kontaktných vápencov.[188]desmin— patrí do skupiny zeolitov, vodnatých kremičitanov vápenato-hlinitých. Sú to nerasty málo tvrdé a pomerne ľahké.[189]wollastonit— typický nerast kontaktne (dotykom) zmenených vápencov. (Kontaktná metamorfóza je premena hornín pri styku s vyvreninou.)[190]analcim— patrí do skupiny zeolitov, je to tiež vodnatý kremičitan hlinito-sódnatý[191]ichthyopthalm— staré označenie apofyllitu, patriaceho do skupiny zeolitov. Je to jediný vápenatý zeolit bez hliníka s prísadou florečnanu draselného.[192]kýz arzénový— arzénopyrit (Sírnik a arzénid železa, nerast zo skupiny markasitu, vyskytuje sa hlavne na rudných žilách.)[193]glaukonit— nerast príbuzný sľudám, slohu obyčajne zemitého. Je dôležitou súčiastkou morských usadenín, najmä v pásme miernych hĺbok.[194]bizmutový leštenec— Dnes sa výraz leštenec pre skupiny sírnikov a sírnych solí už málo používa. Bizmutin je prirodzený sírnik bizmutitý, vyskytuje sa hlavne v Bolívii, kde je i banskou rudou bizmutovou.[195]kýz medený— čiže chalkopyrit, dôležitý je ako medená ruda. Vyskytuje sa hlavne na žilách, samostatne i s nerastmi iných kovov, ďalej na kontaktných ložiskách (s magnetitom a hematitom).[196]blauspath(nem.) — živec, patrí do najdôležitejšej skupiny zo všetkých kremičitanov[197]okov piva— Uhorský okov mal 0,5659 hl.[198](nem.) Nemecký Čech. (Českého pôvodu, ale nemeckého zmýšľania.)[199]Totiž nútený odchod.[200](nem.) Úverového ústavu.[201]k superintendentovi Jánovi Chalupkovi— správne k administrátorovi superintendencie (biskupskému námestníkovi), keďže Chalúpka ním bol[202](lat.) Tento somár v podobe zebry, pekné to zviera, uspokojí sa aj s podlejšou trávou.[203]Na evanjelické nižšie gymnázium(martinské), ktoré bolo tiež slovenské ako i revúcke, a preto ho naši buditelia podporovali ako i tamto.[204](lat.) Človek býva človeku vlkom, ale nie človekom.[205]barón Šimon Révay(1820 — 1880) — veľkostatkár v Mošovciach
Zechenter-Laskomersky_Patdesiat-rokov-slovenskeho-zivota-II.html.txt
OsobyJÁNOŠÍK, náčelník zbojníkovGARAJ, SUROVEC, RAJNOHA, zbojníci v horáchGARKO, ILČÍK, zbojníci, slúžiaci za hajdúchov[1]SVATOJANSKÝ, podžupan liptovský[2]PALUDZSKÝ, slúžny[3]DETRO, prísažný[4]IHÁS, zemský pán[5]SIBYLLA, jeho manželkaPALEČEK, ich úradníkBARTOŠ, dedinský richtárMOTÚZ, sedliakVyše týchto viac zbojníkov.(Dej v liptovskej župe okolo roku 1712.)[1]Garaj, Surovec, Rajnoha a Ilčíksú historické mená zbojníkov, ale ani jeden z nich nepatril do družiny historického Jánošíka. Niektorí ani neboli jeho súčasníkmi. Záborský pri výbere mien nasledoval ľudovú tradíciu, ktorá zo všetkých štyroch tu menovaných robí Jánošíkových spoločníkov.[2]Svatojanský, príslušník liptovskej rodiny, známej pod zmaďarčeným priezviskom Szent-Iványi. Szent-Iványovci hrali vždy popredný zástoj v Liptove.[3]Paludzský, príslušník rodiny, známejšej pod zmaďarčeným menom Palugyay. Títo sa v 15. — 16. storočí zväčša písali Palutzky.[4]Detro.V Liptove je doložená zemianska rodina s priezviskom Detrich. Bývala v Beňadikovej.[5]Ihásje vymyslené priezvisko.
Zaborsky_Janosikova-vecera.html.txt
BojMária Bukovičová, ktorej krása vychýrená bola po celom okolí, zachlopila dvere na veľkej izbe. Mala mračný výraz tvári a, dôjdúc do prostred izby, zastala a obzrela sa dookola.„Ako ja len privyknem u nás?“ pomyslela si s výčitkou, že musela prísť z mesta, kde strávila celú zimu pri rodine veselo, a tu táto otupná dedina!Lebo Mária bola rozmaznaná a svojhlavá, ako vôbec krásavice bývajú, a nemala rada, keď sa jej po vôli nerobilo. Teraz, ako zakaždým, keď sa vrátila, dom rodičovský bol jej pustý a neprívetivý, sestra Marta pridivá a veľmi dedinská.„Čo ja tu budem robiť?“ vzdychla nechutne, hodiac sa na diván.Bola ustatá, veľa musela rozprávať domácim — a šuchajúc si biele čelo, mračne pozerala na dvere. Tam bolo počuť kroky. Ide ju Marta znepokojiť otázkami. Pozná ju. I zatvára krásne oči, ako by driemala.Marta, veľmi tiché a veľmi utiahnuté dievča — začo ju „tichou vodou“ prezvali — dosť vysoké, ale tenké, s čiernou hlavou, vstúpila, zastala stranou a pozerala na zavreté oči Máriine. Na rozjarenej tvári vidno jej naozaj, že rada by o čomsi ešte povravieť so sestrou, o čom pred rodičmi nemohly, no, vidiac ju spať, chcela nazpät. Mária ju oslovila.„No, a tu čo sa stalo od tých čias zaujímavého?“Ale oči drží zatvorené, ako by nečakala odpovedi alebo nedbala o ňu.„Čo sa stalo? Veľa!“ odpovie Marta naradovaná. „Veď som ti o všetkom písala… Vieš, že starý Bolkin umrel? Nikodem vzal k sebe matku a ich chovanicu. A pomysli si, tú si vezme, už sú i sverení!“„Á!“ rečie Mária nevyrušená a zívajúc spýta sa: „A sú šťastní?“„Kto vie. Ona veľmi žiarli,“ odpovedá Marta ochotne. „A ešte na teba ako bude! Povedali jej, ako bol preč za tebou.“„A ktože to bol taký múdry?“ spýta sa Mária, sťahujúc obočie, potom hneď pohodí hlavou. „Napokon čo ma po nej… Beňušovské slečny sú doma?“ spýta sa sebevoľne o inom.„Doma. Darmo prorokuje Ďuro Bolkin, nerozišly sa,“ rozpráva potešená Marta a pristúpi k oknu. „Ale to je pravda, že na Lujzu hnevajú sa obe; Estera už i pred cudzími povie, že im je život sfušovaný. Teraz začaly robiť dobročinnosti. Na obnovenie kostola darovaly dvetisíc zlatých.“„Schodili ste sa každú nedeľu všetci, ako predtým?“„Áno. Dnes u nás budú. V minulú nedeľu boli sme u Bolkinov, u Ďura. Výborne sme sa zabávali… vlastne druhí; ja som len hrala. Bol i Nátan Paľaga, a to ti je zvláštno…“„Ozaj…“ pretrhne ju Mária, ako by ju to, čo jej na um prišlo, veľmi zaujímalo; ale ona len nechcela počúvať. „Anča je dosiaľ u nich a nedá sa len Ančou volať? Paľaga, boháč, s troma mlynmi…“ vraví so zatvorenými očami, ako do poly driemuc. Potom ožije na chvíľku naozaj a zasmeje sa. „Počuješ? S Mirom Kropáčom stretli sme sa pri moste. Hahaha! Ten človek — to je originálne — opeknel navidomoči. Ja som sa len zadívala. Tebe sa nevidí?“„Čo vravíš?“ spytuje sa Marta, keď bola prvej otvorila oblok, aby pozrela ním. „Aha, Anča je dosiaľ pri sestre, Paľaga je boháč, ako prvej,“ odpovedá na dve otázky, na tretiu však neriekla nič.„A ešte čo nového?“„Neviem…“ usmeje sa Marta, akási zamyslená. „Dnes čakajú maliara, čo má oltár obnovovať. Poslali koč pre neho do Horných Borovíc. Je to nejaký priateľ Paľagov… ten ho odporúčal. U nás bude bývať.“„Je mladý?“ a smejúc sa, spýta sa ešte Mária: „A ženatý?“„Že vraj nie.“„A naozaj!“ A Mária zdvihne sa s komótneho sedenia, spustiac drobné nôžky s divána. „To je zaujímavé. Takého vtáka, haha, sme ešte nemali. Umelec!“ i zasmeje sa opätne a doloží figliarsky: „Ozaj, aký je a ktorá ho okúzlime?“„Ty už o tom?“ usmeje sa Marta a doloží trošku maliciózne: „To je istá vec, že ty.“Odvrátiac sa, siahla za muchou, čo bila sa o sklo, i že by nevidela Mária jej tvári v tej chvíli. Potom, počujúc koč zarachotiť, nahla sa a pozrela hore na cestu. Zrazu tvár premenila sa jej a ožila tajenou radosťou. Po ceste, ochvievajúc krátkym kabátom, rozháňal sa človek nízkej, územčistej postavy: komisár Vladimír Kropáč. Pri chalupe Ježkovie vdovice, kde skrúcala sa cesta von z dediny, stretol koč, vezúci cudzieho pána. Ako človek dobrák, Miro Kropáč poklonil sa neznámemu a zastal, kým prejde koč, hoci toho nebolo treba, lebo cesta bola široká. Nahnúc hrubý ohorený krk, začal si mosadznou guľôčkou paličky šuchať okrúhlu vyholenú bradu a uprel oči na cudzieho. Videl sa mu hodným, ale pozdalo sa mu, že chudá tvár jeho s vydutými kosťami na lícach bola bez vôle a ako chorá. Zbadal ešte, že prsty jeho, ako ďakoval mu na pozdrav, sú tenké, hrdlo tiež také, rovný pekný nos tenký, i zadíval sa naň utrápený. Spamätal sa len vtedy, keď neznámy pán stiahol klobúk na oči a zafľočil na neho: „Čo je toto za opicu, tak sa zahľadieť!“ i nadul sa. Potom, ako by si rozmyslel ináč, kázal zastať kočišovi a spýtal sa zahanbeného Mira:„Kde býva, prosím, pán Bukovič?“ i primrú mu oči na zdravej ohorenej tvári Mirovej a v nich zablysne plamienok závisti.Miro Kropáč zaknísal sa prv, uprel už teraz dúpkom oči na bledú tvár cudzieho, potom otrčil prst do dediny.„Tam pri kostole, v tom žltom dome… Idete ta? Ste vy azda čakaný maliar?“„Áno, Sidonský!“ povie ten a, poďakujúc sa za odpoveď, stiahol zasa klobúk na oči, pozrúc ešte raz na širokú tvár komisárovu.Miro Kropáč zakýval sa, pokrútil hlavou, ako by o čomsi pochyboval, spravil váhavý krok a zastal. Bolo vidno, že rád by ešte čosi povedať, k tomu prišlo mu na um, že i on mal mu riecť svoje meno, ale koč utekal ďalej. Iba pohodil rukou s úprimnou opovržlivosťou, a, obrátiac sa, pohol sa z dediny, kyvkajúc hlavou podľa toho, kedy ktorou nohou stupil.„Čo to má byť asi za odratú mačku?“ pomyslel si o neznámom úprimne a bez okolkov.Marta, keď Miro Kropáč vytratil sa z dediny, odvrátila sa od obloka a zatvorila ho.„Maliar je už tu!“ povedala sestre a usmiala sa pre seba, vidiac, ako Mária na tú zvesť skočila s divána, zabudnúc na svoju unavenosť, a pribehla k zrkadlu, aby si ponaprávala lesklé vlasy okolo krásnej tvári.Prešla i Marta poza jej chrbát, ale hneď sa odvrátila, ledvaže hodila okom po sebe. Ponášala sa veľmi na Máriu, ale zdala sa byť iba ako jej tôňa. Chcela teda preč — kým nenavykne, že je nič pri Márii — utekala do samoty. Pobehla a potkla sa do hlávky klinca, vyčnievajúcej z dosiek, i mala spadnúť. Kým dostala sa ku dverám, maliar, vedený bradatým tatuškom, vstupoval už druhými dvermi. Slečny, s tajeným smiechom, že Marte útek sa nepodaril, išly v ústrety. Ale maliar, čierny a elegantný, klaňal sa s mračnou tvárou. Zbadal utajený smiech na tvárach slečien a hneď si myslel, že sa smejú z neho. I domáci pán v pitvore, kde sa stretli po prvý raz, prekvapený pozrel naň a tvár jeho so šedivou bradou ostala mu akási strápená. Predstavil sa slečnám zdvorile, ale s nesmiernym chladom, — lebo čo bude tu na neho každý divne hľadieť? — a hneď sadol, ledva mu to povedali, s posunkom, ako by nedbal o nič. Vyložil lakeť na stôl a začal si dlžizné, husté a veľmi pekné čierne fúzy odťahovať od chudých, zbiednených líc. Nech vidí tá krásavica — už počul o nej — čo sa smeje, že je nie skonfundovaný.Domáci pán s dlhou bielou bradou prechodil sa tak, že spravil tri kroky pred ním, a jeho oko je zasa ako v pitvore. Marta stojí stranou skromne a hľadí na neho upreno. Šaňo Sidonský pomrvil sa na stolci a obzrel dookola so svrašteným čelom, či ešte nieto niekde nejakých očú, čo by ho obzeraly. Zle sa cítil tam.„Ak dovolíte…“ začal hneď, ako Mária i domáci pán dokončili svoje štebotanie hostiteľské, a tvár mu je chladná, „idem poobzerať kostol ešte dnes.“ I siahne chudými prstmi za klobúkom, nečakajúc odvety.Domáci pán bez slova a ochotne pobral sa tiež. Dve slečny ostaly samé a, ledvaže zatvorily sa dvere, pozrely na seba a zasmialy sa.„Ale sme prešly!“ volá Mária so smiechom. „Veď je to chorý a vychudnutý, ako, haha, trieska!“„A aký neprívetivý!“ hrozí sa Marta.„Tomu pokoj!“ vraví Mária a sadá opäť na diván. „Kam ideš?“ spýtala sa, vidiac, že Marta berie klobúk.„Kam idem?“ Marta bola už pri dverách, no zastala a tvár jej premenila sa zrazu na vzrušenú. „Či nevieš? Veď som ti písala, že chodievam každý deň, ešte i v nedeľu, učiť klavír tú rozmaznanú Minku Bolkinovie. A pomysli si, len preto, že sme jemu dlžni!“Mária stiahla pekné tenké obočie. Že sú nie bohatí, mrzelo ju naveky.„No, no!“ riekla trochu panovite, s tvárou zreteľne vyjadrujúcou, ako sa jej nezdá, keď sa Marta rozčuľuje. „To je jedno, a ešte i vozík posiela pre teba na pol hodiny cesty.“„Jedno?“ zdesí sa Marta, čo i vidí krásne čelo Máriino bez vôle. „Ale čo povieš na to, nuž čo povieš, on pošle pre mňa, kedy sa jemu páči, nie v určitú hodinu. Ja musím vyčkávať od rána do večera. K tomu pre Lujzu — kým tá chodila — posielal koč nový, pre mňa len vozík.“Marte vzbĺkly tiché oči a chcela nazvať Minkinho otca, Ďura Bolkina, tyranom, ale tu zabúchal jej niekto na dvere pri uchu a ona odskočila. Dvere pootvorily sa a dnu vstrčila sa sedliacka čierna ruka s lístkom. Marta, poznajúc po rukáve vyšitej košele, vídavanej každý deň, že to kočiš z Horných Borovíc, čo chodieval pre ňu, pristúpila, vzala list a roztrhla obálku.„Počujže, Mária!“ volá so smiechom, keď prečítala. „Dobre vravím, že narobíš rozruch, ako vždy. Čo píše Evička: Po ,hodine‘ nezameškaj prísť ku mne. Mám sa ťa niečo spýtať. Mária naozaj prišla dnes… ale, veď sa ťa spýtam!?… Tá sa ťa už bojí, viem, ako druhé!“ Marta pozrela veselo na tvár Máriinu, ale na ňu sadol neočakávane mrak a zunovanosť.„Odporné sú všetky s tým!“ prerečie a hneď potrasie hlavou, nepodbajúc viac na nič.Cudzie veci ju nezaujímaly nikdy, i zavrela oči. Marta sobrala sa von, ale z otvorených dverí hodila okom na ležiacu Máriu a, vidiac, že je krásna, usmiala sa kyslo.„Konečne,“ myslí na tie, slabosť ktorých odsúdila Mária, „majú sa čo báť!“Na ulici v drobnom skalčí stál žltý vozík s bielymi koníkmi a kočišom, škúliacim cez otvorenú bránu do dvora, kde zametala slúžka Zuza v červenej sukni. Marta stala ku kolesu, kým natiahne rukavice — niekedy prišlo jej na um byť veľmi elegantnou — a tvár stala sa jej inakšou, i oči jej zasvietily bystrejšie. Pozrela na vybielený kostol, pri ktorom medzi zelenými lipami čnela novovymurovaná, ale ešte nie vybielená veža, a ktorej plán zhotovil Miro Kropáč. Oči jej dostaly tklivý výraz a tvár jej zmäkla. Vystúpila rezko na vozík.„Skoro, skoro, aby sme leteli!“ volá kočižovi veselo a netrpelive.„Ej, slečna!“ odpovedá ten káravo. „Kone sú ukonané, celý týždeň v robote, ako pri Brne!“ i drobčí pri kolese, ako by tam naprával čosi, ale on chcel len dlhšie pozerať do dvora. Bol už starý a obrvi narástly mu už skoro ako strieška nad tesné drobné oči, ale vdovec a naveky vo vyšívanej košeli. „Zuzka, a taže sa podávaj pri tej podstene!“ zavolal slúžke, ako by len z obyčaje, a hľadí na ňu, či sa obzrie na neho. „Veď tak, tak!“ prisviedča, keď tá odpovedala, a vychodiac konečne na vozík, riekol slečne: „Čože by pán urodzený povedali?“„Len poďme, poďme! Pán urodzený nemusia o všetkom vedieť.“Kočiš chcel pohnúť kone, ale po slovách pozrel nazpät na jej vysmiatu tvár. Čože je tej slečne, že naveky tak ponáhľa? Šibol ešte zrakom do dvora, potom pomľaskal na kone — totiž ony maly panské maníry a nebolo treba biča. Koč zarachotil na skalnatej ceste a ako guľa ponáhľal sa z dediny. Prebehli sady a skrútli sa napravo, kde stál na lúkach — pol cesty medzi Hornými a Dolnými Borovicami — most, do poly vystavený. O jedno nové brvno opieral sa Miro Kropáč. Vyšiel pozrieť, hoci bola nedeľa a nieto koho dozerať pri robote. Začujúc hrkot kolies, zdvihol hlavu, a vidiac Martu, pokrútil ňou nespokojne. „Zasa na koči, polhodina… spyšnie, spanštie!“ myslel.„Paľo, stojte!“ zavolal, keď koč dochodil k mostu, kde ho mal obísť cez lúku, a zahrozil sa horlive paličkou. „Darebák, zasa ste tam na druhej strane odvalili brvno?…“ i dvíha medzitým klobúk slečne na poklonu. „Cudzí ľudia budú si myslieť, že je most hotový, keď je brvno odsotené, a dolámu sa. Hneď a hneď choďte napraviť, čo ste pokazili!“Paľo zastavil kone, zafľočil a zašomral. To je pravda, že on každý deň odsotí brvno, aby si skrátil cestu, čo len na piaď, alebo len aby spravil niečo, čo netreba. Ale či toho ešte i dnes musí tu parom držať?! Veď je nedeľa! Odpľul, že takého poriadku nevidel ani v Brne. Bol vojakom totiž a pri Brne sa rúbal, preto všetko pamätnejšie mu bolo ako pri Brne.Miro Kropáč, keď sa Paľo odstúpil, prišiel k vozíku a, pozrúc na Martu dlho, vystrel obe tučné dlane naproti nej. Líca zapálily sa Marte radosťou a oči ligotave slietly jej za Paľom i dookola. Potom podala Kropáčovi žiadanú ruku. On zabudol ju stisnúť vrelo, hoci to bol jeho úmysel, ale, pomútiac sa blahom, vrúcne a dlho začal bozkávať jej prsty radom. Trhla sa, poľakala a, vytrhnúc si ruku z jeho dlane, odtiahla preč rýchle. Miro odstúpil rozťažkaný, a dobré srdce jeho prenikla bolesť.„Slečna Marta,“ začal nízkym, citným tónom, hľadiac dolu na bielu suchú zem, „povedzte, prečo ste naveky taká nedotknuteľná? Vernejšieho srdca nenajdete nad moje, čo by ste kde pochodili. Verte mi…“ prosí srdečne ešte nižším tónom a hľadí do zeme, „že mi divná predchodíte. Čo nepoviete Ďurovi Bolkinovi, aby len večer poslal s vami koč. Načo teraz? Pol hodinky v čistom poli by ste samotná prebehli, ako predtým, kým ste neučili klavír, a mne to bolo jedno. Hľa, slečna Anča sama chodieva hockedy, len vy nie nikdy, a ja prinútený som iba zďaleka pozerať na vás, alebo preriecť slovo ako s cudzou. Nuž…“ dokončí, už celý premožený citom. „Vy mňa nepokladáte za človeka, hodného nejakej obeti, ani za dobrého!“„Čo to len vravíte!“ diví sa Marta, nepríjemne dotknutá.„Nuž, áno!“ zvolá Miro a zakníše sa dojatý, prežrúc slinu. „Ktože pochopí i to, že vy zabraňujete mi hlásiť sa u rodičov. Oni, viem, dajú mi vás, cítim ich náklonnosť…“ i vzdychne. „Vy vidíte sa veľmi dobrou, tichou, ale…“ Miro pohodil rukou a rečie ticho od horkosti: „Nuž čakáte lepšiu partiu!“Marta neodpovedala, iba líca zapálily sa jej na toto obviňovanie. Odvrátila oči od neho.„Že nie?“ hovorí Miro, dotklive hľadiac jej na tvár, a vidiac jej po očiach, že je urazená, spýtal sa mäkko: „Tak prečo teda?“„Lebo Marínu každý miluje, ak ona to chce!“ pomyslí si Marta. To jest ona vie, že Mária na komisára okom nehodí. Marta i preto priľnula k nemu — z opatrnosti, ale predsa… Že nič nevravela, Kropáč bol prinútený opäť rozprávať.“„Som človek jednoduchý, netrebný, spozdilý, ale to jedno pochopujem, že ma zavádzate. Máte niečo na mysli… to je. Nejakú námietku proti mne. Nechže by vás bol Nátan Paľaga… či by ste tak bránili vypýtať vás. Iný by to nestrpel, ale ja som človek dobrák, vodu by mohol hatať so mnou. I vy využívate túto moju chybu!“Miro Kropáč sa zamlčal, zaknísal a sklonil hlavu bolestne, veľmi sa namáhajúc, aby mu slzy nevypadly. Marta hľadela naň zpod partice klobúka so stiahnutým obočím. Výčitky jeho rozčuľovaly ju na zlo. Netrpelive obzrela sa za Paľom, kde naprával brvná.„Prosím vás,“ začne priduseným tónom k Mirovi, „buďte taký, ako chcete, aby ja bola. Obviňujete ma zo špatného smýšľania. Pekne, pekne!…“ i zvlhly jej oči slzami. Zamĺkla, hryzúc si peru.„Chovanie vaše je také!“ povie on trochu stíchnutý, a už mu je ľúto, že ju zarmútil.No neprestal nedôverovať. Akoby? I sestra jej má zvyk zahrávať si so srdcami mladých ľudí; na tej má príklad. Chce sa poblázniť, pošantovať s ním a nechať. Uškrnul sa bolestne. Miro Kropáč bol čestný človek, jemu také veci sa príkrily.„Nemilujete ma opravdive, vyznajte úprimne!“ hovorí jej, túžiac zvedieť pravdu. Keď nič neodpovedala, len pozrela na neho udiveno, riekol šeptom: „Dokážte teda skutkom, že ste mi oddaná a nazpät iďte sami, pešo.“„Jaj, či ste smiešny!“ zakríkne Marta, rozčulená trhnúc sebou, potom rečie rýchle a omrzle: „Nuž, dobre, stane sa!“„Paľo, skoro, či zaveľa meškáte!“ nanosila sa do kočiša, ktorý šomrajúc vliekol sa s nohy na nohu. Miro odstúpil a potom hľadel dlho mäkkým pohľadom, ako odchodil koč. Keď zmizli v černejúcich sa Horných Boroviciach, zavzdychol a, rozkníšuc sa, stúpal zmužile nazpät. O niekoľko krokov obzrel sa, aby videl most, belejúci sa v slnci večernom, i pomyslel si, že ta príde oproti Marte.Koč dobehol do Horných Borovíc. Dom Bolkinov bol v prostriedku, pri fare a kostole, so skalnatým hrobľavým dvorčekom. Marta skočila s koča, ešte ani nezastal dobre, a ponáhľala sa do vnútra. Nešla do bývacích izieb, ale rovno do klavírovej na druhú stranu, ani sa neoznámiac. Bola tam ako doma; i ju pokladali tak, súc trošku i rodina. Izba bola pustá, Minka nečakala na ňu. Marta sa hneď rozčulila. Obyčajne tak bývalo s ňou, ako vstúpila do tohto domu.„No, kde je zas?“ mrmoce, shodiac klobúk na zelený fotel, i berie sa rýchle, že ju ide pohľadať, ale prv pred veľké zrkadlo, v ktorom videla sa celá a akého u nich nebolo. Usmiala sa radosťou, vidiac sa. Azda i pri moste bola taká! A čo to sľúbila Mirovi?Otvoreným oblokom počula vravu zo záhrady, a ona, mysliac si, že sú domáci tam, pribehla k nemu. V záhrade pod orechom, pri čiernej tŕňovej lese, za mrkvovými hradami, sedel domáci pán Ďuro Bolkin. Pri ňom žena prívetivej tvári a súsed Nátan Paľaga, ktorý bol boháč. Domáci pán, počerný, štíhly, zdal sa veľmi zaujímavým človekom. Hlavu držal veľmi odhodlane, ako by v každej chvíli bol hotový rúbať sa. Pohľad jeho tmavých očú bol ostrý a nikde nezastavil sa dlho, behal panovite sem i ta. Druhý pán, Nátan Paľaga, bol protiva jeho. Dlhý, s belasými očami a na tvári s najväčším pokojom. Oba fajčili.Marta nahla sa oblokom, pozdravila a spýtala sa, kde je Minka, či je doma.„Nuž a kdeže by bola?“ ohlási sa rázne Bolkin, predbehnúc domácu paniu, ktorá chystala sa k prívetivej odpovedi. „Tak by som nebol poslal pre vás. Doma je, číta vo včelíne.“Marta zatíchla a zapálila sa, odstúpiac mimovoľne.„Tak je,“ myslí si medzitým. „Čo dobre viem, načo sa spytujem? Keby som ešte nebola dlžníkovou dcérou!“Vrhnúc okom na Paľagu, ktorý bol mládenec a tiež počul, ako jej odpovedal Bolkin, odstúpila od obloka, že ide zavolať Minku. Ďuro Bolkin privolal jej zo záhrady:„Počkajte chvíľku, prosím; ja ešte nemôžem ísť…“„Čo tým chce, že naveky sedí pri nás, keď ju učím?“ myslela Marta, nanovo týmto rozčulená. „Či si myslí, že by som nesvedomite konala? On pri tom nemusí byť. Načo?“ Ale Ďurko Bolkin myslí si, že dlžníkovu dcéru možno znevažovať, ako len chce.Keď šla cez pitvor, dvere na druhej strane s hrmotom sa roztvorily a v nich zastala stredne vysoká, pekná postava dievčenská v bielej čipkovej blúze. To je Anča, sestra domácej panej. Špatná je nie, hoci má pehavé líca a vlasy bez lesku ako ľan; ale jej povaha bola neznesiteľná. Domáci už vystáli s jej nesnášanlivosťou.„Marta, poď na chvíľku sem, poviem ti niečo!“ volala, smejúc sa jej; s tou jednou vedela ešte vyjsť.Marta, hoci jej tvár ožila zvedavosťou, pozrela dookola, ako by váhala.„Bojíš sa ho?“ smiala sa jej Anča, rozumejúc Bolkina. „Vieš, ja ho od včera iba tyranom volám, lebo takého planého človeka nieto v oboch našich dedinách, a dosť sú veľké.“I chytila bez okolkov Martu za rameno a stiahla dnu. Potom sa zasmiala, akoby víťazstvom nad domácimi, a oprela sa na dvere ako na stráž.„Mám ti niečo rozprávať!“ povie Marte, opretej o foteľ a majúcej tvár nepokojnú. „Prišla Mária?“ spýtala sa jej ešte.„Áno!“ kývla hlavou, popredku vediac, aký účinok to bude mať na Anču.Anča pohrdlivo stiahla ústa a zaleskly sa jej sivé oči planého výrazu. To bolo hlavné, prečo ju volala.„Počuj,“ začne s veľkým hnevom. „Popoludní zatvorila som sa do veľkej izby, že budem čítať; ale sotva som sadla k oknu, keď do záhrady prišiel on s Paľagom. Dosiaľ vari tam sedia. A čo mu vravel, pomysli si! Spýtal sa ho, či sa bude ženiť, a potom rozprával, že zle vychovávajú teraz dievčatá. Ale najmä divne vychované ste vraj vy a ja!…“„Ah, veru!“ zhrozí sa Marta a mení farbu od prekvapenia. „A prečo?“„Veď ti poviem! Že to vravieva nám, nerobila som si z toho nič; ale cudziemu! Že som ja neposlušná, hlavatá, planého srdca… A oni ma vlastne vychovali, hahaha!“„To ti naozaj povedal!“ smeje sa i Marta. „A o nás čo?“„O vás? Márnomyseľnosť vaša že presahuje všetky hranice. Mária vraj len preto nosí biele a ty vždy červené šaty, lebo viete, že ste pekné v nich. Mária je veľkých nárokov. Do mesta by ešte ta bola, ale pre hrubý dedinský život je nie. Na to je prikrásna.“Obe sa zasmialy: či byť krásnou je odsúdenia hodné?„A o mne čo vravel?“ spytuje sa Marta netrpelive a veľmi túžiac nahnevať sa na Ďura Bolkina.„Tá utiahnutá Marta, to je samá pretvárka. Kým sem nechodila, myslel som, že je to dievča samá krotkosť, a ono nepoznal som ešte človeka, čo by sa tak zatajoval, ako tá. Výborné je meno pre ňu ,Tichá voda‘, naozaj. Preto nevolám ho už iba tyranom!“„Tyran, naozaj tyran!“ zvolala Marta zo srdca a chveje sa celá.„Vidí sa vraj dobrá, ale je nie… A či vieš,“ spytuje sa Anča, „prečo sedí cez ,hodinu‘ s vami?“ Aby si nenabila do hlavy Minke takých náhľadov, aké vy máte. Jeho výtečnosť je len na to, aby ňou trápil iných…“„Čo?“ spľasne rukami ,Tichá voda‘, von z koľaje svojej prírody, a zajakne sa, nevediac ani vypovedať vo veľkom pohnutí. „Kedy sa ja čo shováram s tou maznou?“ volá konečne namáhavo.„A do všetkého sa mieša,“ vraví Anča, „ešte aj, ako mám vravieť. Dievča má sa vraj i rečou skvieť ako hviezda!“Obe slečny sa zasmialy, potom sa splašily a zatajily dych. V druhej izbe zavznel vrzgot dvier, potom rázny hlas Ďura Bolkina.„Marta, kde ste? Či teraz za vami treba chodiť? Ráčte už!“„Nazlosť ho nejako!“ pošepla jej nesnášanlivá Anča, a Marta rezko utekala preč.Minka, bledej, nechutnej tváričky, bola už pri klavíri, a za stolom s novinami v ruke sedel Ďuro Bolkin.„Čakaj, čakaj!“ myslela si Marta, rozpaľujúc sa v lícach, keď videla ho tam a už vedela, prečo to robí. Zato, že je on bez úhony — a či je bez úhony? — má právo súdiť ľudí a ohovárať? A azda i pred Mirom!„Áno, došiel!“ odpovedala so zle utlačenou spurnosťou na otázku Ďura Bolkina, spýtavšieho sa od novín, či už došiel maliar.Spýtal sa len tak, nemysliac na to; ale počujúc jej nezvyčajný tón, pozrel dlhšie na ňu.„Čože?“ spýtal sa. „Hneváte sa, že prišiel? Akýže je? Aha…“„Ja aj viem; neprizrela som sa.“I zapáli sa a čaká s buchotajúcim srdcom účinok svojho nezdvorilého odvrknutia. Naozaj sa zadivil, spustiac noviny zpred očú, a ostro zadíval sa na ňu. No neriekol nič. Hra sa začala. Chudé rúčky Minkine lietaly po klávesoch, ako by maly krýdla. Chyby nebolo badať. Marta, hľadiac ta a vidiac ho, začala myslieť o inom… Sľuby musia sa splniť? A keď zvedia doma i svet, že sa schodí s cudzím človekom?… Tu zavrčal falošný tón. Marta sa trhla a zľakla.„Minka, pre Boha, daj pozor!“ skríkne chvatom, ako zjašená.Tu sa hneď spamätala a pozrie na Ďura, čo ju ohováral. Výkrik nepáči sa mu, čo aj číta ďalej; ale ona nedbá už, nebude sa viacej premáhať pred ním. A keď spravila sa druhá a hneď tretia chyba, zvolala celkom zúfale, ako jej prišlo:„Jaj, pre Pána… jaj!“No tu už spustil Ďuro Bolkin noviny. Vstal od stola a pristúpil ku klavíru, aby pozrel ostro na ňu.„Aká ste vy to dnes?“ spýtal sa, keď bol prv poslal Minku preč.„Odpusťte,“ prosí Marta duseným tónom. „Kto vie, ako k tomu prichodím!“Ďuro Bolkin, ktorý mal oči upreté na jej tvári a mal ducha, ktorého nik neoklame, videl, že neúprimne hovorí a nič jej je jeho hnev alebo nehnev. Nahneval sa, cítiac sa urazeným. Odišiel a začal rezko chodiť po izbe, sebou nahadzujúc.„Hrať nebudete viac,“ vraví; „ani Minka dnes nepôjde s vami.“Marta zdvihla hlavu a zbledla prekvapením i ľakom. Azda nikdy nebude sa hrať? I búcha jej srdce ako zvon. Veď by ona dostala doma! Ale bojí sa povedať len slovíčko, aby vysvetlil. Bolkin pobehal po izbe, rázne sa nametávajúc, potom sa sobral von. Vo dverách však postál, obrátil sa a privolal Marte, ktorá začala klásť klobúk na hlavu pred zrkadlom trasúcimi sa rukami.„Ponáhlo, Martička!“Rýchle sa strhla a líca zapálily sa jej radosťou, že ju tak pozval. Nestane sa azda nič zlého!„Ja nejdem s vami, odpusťte; sľúbila som sa Evičke,“ odpovedá a dýcha obľahčená.„K Evičke nepôjdete, už odišla iste, a ja nemôžem čakať.“„Azda nešla… Nuž ale vy choďte, nečakajte za mnou.“„Nešla! Videl som ich všetkých troch, a i Anča odišla už!“„A čo aj odišla, s tebou predsa nepôjdem!“ myslí si Marta.„Mne nechce sa ísť na koči, nech sa vám len páči — choďte sami…“„Tým lepšie, pôjdeme pešo lúkami. Tadiaľ je príjemnejšie a bližšie.“Marta roztržite siahla rukou k čelu.„Vám so mnou zle bude ísť, ja chodievam pomaly.„Ech!“ zvolá Bolkin, potratiac konečne trpelivosť. „Čože vám je? Nie som mladý človek; či si myslíte, že vám budem dvoriť?“ i šľahne nahnevaným okom na ňu zo dverí a, nečakajúc jej námietky, vyšiel.Marta, horiac roztržitosťou, že nepodarilo sa jej ísť samej, hrýzla si pery, potom vyšla. V pitvore stretla paniu prívetivej tvári, odobrala sa od nej, ďakujúc za pozdrav, odosielaný jej rodičom s odkazom, že dnes ona a Minka nemôžu prísť, potom s Bolkinom opustila dom. Krížom prešli cestu a prejdúc popri záhrade kňazovej, vošli do dvora gazdu Čemana, kade bol chodník do poľa.Bol už večer. Mesiačik, ako tanier, plával na bezhviezdnatom čistom nebi. Z rozkvitnutých tráv a kalíškov kvetov viala vôňa. Všade dookola ozývalo sa cvrčkanie svrčkov, ale vtáča ani jedno sa neohlásilo. Ani vetierok, ani lístok sa nepohol. Šli bez slova a ticho. Ona popredku chodníčkom, on za ňou. I zdá sa im, že zem dýcha teplým dychom, ako by žila a oni boli len sami dvaja. Ale Ďuro Bolkin nezatajil dlho svoju prírodu. Ozval sa:„Aká ste vy pečlivá Marta. Rosa je, šaty sa vám umočia. Zdvihnite si ich… Mali sme ísť predsa na koči. Dajte pozor, pred vami šíp, aby vás nepoškriabal. Neobzerajte sa tak naveky. Hľa, zasa ste sa potkli, spadnete. Dosť ráz bude ešte takých večerov. A čo sa ľakáte?“ namrzel sa, keď zašuchotal ker — od krýdelka vtáka, trepotajúceho sa — a ona zastala s utajeným dychom. „Nik vám nič nespraví, a tu som ja!“„Ó, tyran, naozaj; bez milosti, ukrutný!“ lká Marta v duchu. „Nieto väčšieho nešťastia, ako byť priateľovým dlžníkom. On si už dovoľuje, čo sa mu páči. Nešťastný človek, čo sa ti do hrsti dostane!… Akože k nemu prídem?“ pomyslí si na Mira a čelo zvráskaveje sa jej. Lebo ak nesplní sľub Mirovi, dokáže, že je tak, ako sa on nazdáva. Zaostať, či bežať napred? Zastala a načiahla sa za bielym kvetom s vysokou stonkou, veľkej dusivej vône. On postál pri nej a, použijúc čas, začal si zapaľovať cigaru.„Nech sa vám páči len ďalej,“ vraví mu krotko a zdvorile. „Tu sa už nebojím, a chcem týchto kvetov natrhať.“I chce sa odstúpiť do trávy, on však nedovolil. Veľká rosa je i na chodníku, a v tráve aká môže byť! Keď horela cigara, posúril ju:„Poďte, kvety dočkajú vás do zajtra.“Omkla hlavou a hneď bola by sa pustila do plaču.„Ja dnes chcem,“ rečie úsečne, „potrebné sú mi!“Ďuro Bolkin pozrel na ňu. Dnes ju naskrze nerozumie, ale to vidí jej po tvári, že ďalej s ním nepôjde. Čo sa jej porobilo? Nehol sa, že ju predsa dočká; potom si rozmyslel. Dedina už blízo. Po ceste starý Litkovie vedie voly… A ktože ju už teraz priučí krotkosti, keď sú obe na svobodnú vôľu naučené? Bukovič to ešte oľutuje.Marta postrhávala pár stebiel, poobšúchala zazelenené ruky, a keď videla, že je už Bolkin ďalej, pohla sa i ona. Prešla ešte kus lúky a vystúpila na cestu. Pri moste, belejúcom sa novými brvnami, kde čakal na ňu Miro, zastala a rozhľadela sa dookola. Tvár zaskvela sa jej nadšením. Večer plný milion krás, svetlo mesačné leje sa, ako v rozprávke. Zatajila dych a srdce zabúchalo jej hlasno. Zmýlila sa a plameňom šľahajúce oči, ktorými pozerala dookola — na Mira nie, bála sa väčšej zmätenosti — ako by sa spytovaly: Kde som? A čo sa deje? A prečo je všetko teraz krajšie, ako inokedy, inakšie, čisté, nadzemské?…“Miro Kropáč, opretý o nové brvno mosta, so sklonenou hlavou hľadel na ňu ticho, vážne, a jeho srdce div sa neroztopilo citom. Zaknísal sa, už nemohúc strpieť, a vystrel ruky, zašepkajúc jej meno. Poľakala sa, že šepkal a zdal sa jej iným. No, vidiac mäkký, dobrácky výraz jeho širokej tvári, červenajúc sa radosťou, pribehla k nemu. On rýchle pritiahol jej ruky a pritisol k ústam.„Prídem k vám dnes ako vohľač,“ šepkal premožený.„Nie dnes, nie!“ odmieta ona prudko.„Tak zajtra.“„Ani zajtra… o týždeň alebo mesiac… alebo dva.“Miro Kropáč vzdychol.„Do tých čias ani nepôjdem k vám.“„Čoby nie; každý deň príďte. Viete? Ja tak chcem. I teraz poďte, u nás sú sídení všetci… Ale vy choďte cestou… ja chodníčkom popri kostole. No, choďte, choďte!“ i odtíska ho preč.Miro Kropáč sobral sa poslušne — hoci nerád ešte — na všetky strany sa rozháňajúc. Marta sišla s cesty na lúku, na chodník a, skoro bežiac, ponáhľala sa k dedine. Pri kostole poprechodila sa trochu, aby sa utíšila. V kuchyni, kde varila mať večeru, požartovala so slúžkou Zuzou, s tou, čo ju ľúbil Paľo; druhá bola stará, vyschnutá, tá už nepáčila sa nikomu. Potom, počujúc, že Ďuro Bolkin osobitne shovára sa s otcom, v bývacej izbe, šla ta. Bála sa zasa pre klavír. Sedeli oba na diváni, a tatuško, majúc strápené čelo, hladil si šedivú bradu a vzdychol. Ďuro Bolkin vravel o dlhu, čo mu mal dať Bukovič, a tmavé oči svietily mu ešte ostrejšie než inokedy.„Nedbanlivosť ťa nepozdvihne, kamarát,“ vravel energicky. „Ani na lanský rok si mi nedal interesu.“„Veď chodí za to Marta!“ odpovie Bukovič mäkko a zavzdychne.„Marta, čože je to? Tým päťsto zlatých sa nesplatí. Lebo ja, braček, už raz chcem, aby si mi z kapitála vrátil. I mne sú treba peniaze… A tu je čas. Koľko dáš na srážku zmenky?“„Tridsať zlatôk,“ odpovie Bukovič, hladiac si bradu, a pozerá do zeme, i tvári sa, že myslí na iné; ale on dobre vie, že sa Ďuro nahnevá.„Vieš, môj milý, ak len tak málo budeš splácať, ja ti žirantom nebudem. Hľadaj si druhého, kde chceš. Veď tak ani za sto rokov nesplatíš, a za toľko, braček, nebudeš žiť.“„Oh, tyran, tyran!“ nadá mu v duchu Marta. „Bez srdca a citu!“„Zaplať ešte raz toľko!“ rozpráva Ďuro Bolkin, rázne metajúc hlavou. „Akože sa zmôžeš, keď ťa na všetky strany trháme?“„Ako zaplatím, keď nieto?“„Nashŕňaj akokoľvek!“„Nashŕňaj ty s tohto stola, kde nič nieto, sto zlatôk!“„To je inšie!“Ďuro Bolkin zasmial sa ako lapený, i zlostne i dobrodušne. Vstal a prešiel sa po izbe, utlačujúc smiech naťahovaním fúzov. Tu padol mu zrak na Martu, stojaciu pri stene. Hneď prišlo mu na um jej zaostatie. Pristúpil pred ňu a pozrel tak prenikavo na ňu, že sa zachvela.„Kde sú vám kvety, čo ste natrhali?“ spýtal sa hlasom, ako by ju mal v moci.Marta sa zmýlila. Kvety vypadaly jej, keď jej Miro ruky chytal. I červenie sa a nevie skoro, čo povedať. Čo hľadí toľko? Vie o všetkom?…„Tamvon som ich niekde nechala,“ vraví s namáhavým pokojom a zbledne pre klamstvo a od pohľadu Bolkinovho.On zasmial sa jej a, odvrátiac sa, s nepríjemnou tvárou sadol opäť k tatuškovi. Videl ju na moste a teraz rozpovie. Marta stŕpla. No nie; Ďuro Bolkin podíval sa na priateľa nežne, a spýtal sa ho:„Tie tvoje ovčičky živoria, Stanko? Koľkože ich máš?“Ovčičky držať bolo totiž najmilšie zamestnanie Bukovičovo. Marta vydýchla a sobrala sa do hosťovskej izby, zkade ozývala sa vrava hostí a cvendžiaci hlas Márie, zabávajúcej ich. Keď vstúpila, vtedy otváraly sa i druhé dvere od pitvora, a ledvaže ukázala sa územčistá postava Mira Kropáča, nastal veselý poplach. Bol obľúbený, lebo sa mohli smiať veľa na jeho nešikovnosti. I štyria vytŕčali mu ruky — medzi nimi i Mária, bielo odetá, jasajúcej krásy, ale samopašnej vôle. On, na smiech a radosť všetkých, postískal podávané mu ruky vrelo a obzrel sa vlažným okom, či nieto ešte viac rúk. Pán rechtor, mladý, pekný a inteligentný, chodil stranou, držal zvihnutú hlavu a tak pozeral zvysoka i zdal sa vravieť: „Vy sa nazdávate, že som ja nič pre vás, alebo kňazov mendík; ale kto chce, aby sa mu ja prihovoril, musí sa skôr pokoriť predo mnou.“K tomu Miro neopovážil sa ani blízo. Notárovu ruku už vystískal, že si dosiaľ obzerá prsty, a vari mu i popuchnú.Na diváni s dlžiznými fúzmi sedel maliar, ale sa nepohol. Hľadel často na dvere, kedy bude večera. Pri ňom slečny Beňušovské, dve mladšie: Helena, pamätná tým, že bola veľmi milá, a flegmatická Estera; najstaršia, Lujza, nechodila nikam. Tie kývly Mirovi prívetive hlavou. Bol im milý človek a mal v ich dome byt. Pri okne opretá hrdo stála Anča a, majúc založené ruky, ani nepozrela naň. Ale pohrdlivo usmievajúc sa, pozorovala Máriu, ako by jej chcela tým uškodiť. No tá nechcela zbadať jej úmyslov, dnešný večer myslela, že sa zabaví s Mirom, i obzerá sa za ním. Prišiel k ostatnej, Marte, a už celkom rozcítený. Myslel si, že radosť nad jeho príchodom je opravdivá. Zabudol sa v svojej úprimnosti, nahol krk k jej ruke, a ona — hoci Mira nezbadal nik — zahanbená a naľakaná riekla mu:„No!“„Pán komisár!“ volá Mária jasne, ale tu, vidiac Martu, prišlo jej iné na um. „Helena! Pre Martu doniesla som nové krásne piesne. Bude vám ich hrať. Však, Marta? Uvidíte i vy, aké sú krásne,“ obrátila sa s figliarskym úsmevom i k Mirovi, a káže doniesť piesne Marte.„Hneď, keď sa tebe páči!“ odpovie Marta, ako ešte nikdy Márii, za čo tá pozrela na ňu, nechajúc ju. „Idem!“ berie sa potom, keď sa spamätala, odobrujúco. Ešte i zažartovala, k hosťom sa obrátiac: „Ale musíte tancovať všetci!“„Akoby nie!“ odpovedali jej, i Mária, a tá potom obrátila sa i k Mirovi: „Musíte i vy, veru, veru!“Miro Kropáč zakýval sa dojatý a začal sa vyhovárať. On je ťažký do tanca, má cent i 50 funtov; včera sa vážil. Potom pohodí rukou na jej cvendžiaci smiech i druhých. Ktože by odolal, keď uprie svoje čarovné, smejúce sa oči? Chvíľka je tu a vidí, že Mária i jeho zbadá, nie tak, ako predtým. Azda Marta vyzradila ich tajomstvo?…Do izby vtedy — ich klopanie nepočul nik — vstúpili ostatní hostia, kňaz Nikodém s matkou a snúbenicou Evičkou. Mária hneď, ako ich zbadala, ľúbezne šla im v ústrety a prizrela sa Evičke — dávno jej nevidela — ktorá prekvapená hľadela na ňu. Toľko krásy v tej jednej tvári!… Anča, použijúc čas, šla pošepnúť Marte:„Či si zbadala, aký vrtoch prišiel Márii? Už s tým cestárom začína šantovať. Či by ťa nezlostilo?“Horký nie! Marta ako by bola spadla z neba. Líca červenaly sa jej a ledva vedela zatajiť moc prudkých citov, ktoré sa dvíhaly v jej zmútenej, udivenej hlave. I musela si veľmi dať pozor, aby sa ukázala tichou. Nepovedala Anče nič, iba potiahla plecom, ako by ju to nezaujímalo.„Pravda, vy sami sa tešíte v nej a hrdí ste na ňu!“ šepce Anča nadurená. „Akú radosť — chcela by som vedieť — budete mať, keď pomúti tomuto bláznovi hlavu,“ pozrela na ňu nahnevaná a odstúpila.Prichodil Nikodém k domácej slečne Marte, a ona s tým sa neshovárala. Opäť oprela sa hrdo o oblok a mimovoľne teraz pohľadala zrakom jeho snúbenicu. Sedí pri maliarovi — tam dostalo sa jej miesto — i zdá sa ako biely kvet pri ňom. Je pekná, ale oči ligocú sa jej akosi neprirodzene a v tvári nepokoj. Teraz rozpráva Helene, ako príde sesternica Nikova na dva týždne pomáhať šiť, ale oči jej zaletia naveky k snúbencovi, kde je. Tvár mu je hladká, biela, ako inokedy, je veselý a žartuje s Máriou, pri nej stojac.„Však nebudete tu viac ako za dva týždne? Planá cirkevníčka! Ak by všetci takí boli…“„Tak by ostal pastier bez oviec…“ zastarie sa milá Helena od divána.„Ohó, mýlite sa. Už neodídem nikdy!“ bráni sa Mária.„Stavme sa, že odídete!“ žartuje Niko.„No, stavme sa!“ smeje sa ona a položí ruku do jeho dlane, vystretej zo žartu.Potom vytrhne si ju hneď, pocítiac, že Evičkin zrak padol na ich ruky.„Ech!“ vraví, „i tak by ste prehrali, nechcem vás do škody priviesť,“ a obráti sa zasa k Mirovi.Nikodém potom požartoval s Martou, ako by chcel ukázať, že necení menej ani ju ako Máriu. Potom, vynechajúc Anču, na ktorú sa hneval, zastal si k učiteľovi a notárovi. Zapálil si cigaru a, vypúšťajúc dym pomaly, ako by sa bavil s ním, prižmuroval oči — čo robilo ho veľmi milým — a pozrel na Evičku, aká je. Veľmi rozpálené zdajú sa jej líca pri bledom maliarovi a oči trbliecu sa jej akosi naľakano. Ustavične obdivuje krásu Márie i nechtiac, potom pozerá na neho. On usmial sa jej nežno.„Horúce je tu!“ vraví, nedbajúc zrazu o úsmev Nikodéma.Obráti sa k Helene a začne jej rozprávať o sesternici, že príde; no tu prišlo jej na um, že to už raz rozprávala, i zamĺkne. Oprela sa o diván a, ovievajúc šatôčkou tvár, pozrie zasa na Máriu a Nikodéma. A tu zdá sa jej zrazu, že oni, hoci Niko sedí pri pánoch, ona s Mirom a Bertou notárovou, v duchu sú vedno. On veselo shovára sa s pánmi, ale zbadá každý jej pohyb, každé jej slovo, smiech obdivuje. A ona je preto taká očarujúca, lebo je on tu. Zrazu Nikodém vstal a pokročil. Zhasla mu cigareta, obzerá sa za zápalkami a pozrel na Máriu, ktorá, zbadajúc, že tam nastala premena, skrútla tvár, zaliatu úsmevom, a pozrela na kňaza, čo mu chybí. Že vyslúži hosťa, spravila krok; ale oči padly jej mimovoľne na Evičku. Odvrátila sa a nešla.„Pán komisár,“ volá Mirovi žartovne, „ten váš most bude obdivuhodný…“Miro pozrel na ňu a nevedel hneď, čo povedala. Zmätený je, že sa mu celá izba krúti so všetkými, čo sú v nej, lebo nevie, čo si myslieť. Jej oči svietia očarujúco, samopašne. Azda že…? I dvíha veľké oči, plné otázky, k nej.„Ale to len zato bude taký, že je pod vaším dozorom,“ doložila ešte k tomu figliarsky.„Čo, kto, ako, prosím?“„Hahaha!“ vysmiala ho ona striebrozvukým hlasom.Šaňo Sidonský, ktorý sedel ako zmoknutá sliepka v kúte divána nahrbený a fajčil cigaru, hneval sa na každého, kto bol veselý, a cvendžiaci smiech Márie zrovna ho urážal. Videl, že je omamujúcej krásy a nikto jej neodolá, ku ktorému sa obráti. A obráti sa ku každému, ako by chcela, aby sa jej koril celý svet. Bude chcieť, aby i on. Ale o večeru nestará sa nik. Pozrel za Martou, to zdá sa byť celkom inakšie dievča, lepšie. Tu pochytil ho suchý kašeľ, že očervenel celý a dopotil sa od neho.„Prechladol som na ceste,“ vraví, vidiac, že kňaz prichodí k nemu. „Dosiaľ som nekašľal, ale nič je to nie nebezpečného.“Čo sa tu starie do jeho zdravia? On prišiel mu obrazy robiť do kostola!„Prosím!“ vyhovára sa kňaz trochu zadivený. On ide sa s ním shovárať o oltárovej okrase. „Ak by ešte i kašeľ mal sa vážne brať!“Mimovoľne odišiel nazpät od neho a sadol teraz k paniam.„Ja sa o toho bojím,“ prišla mu vravieť Mária, zadržujúc úsmev. „Ten vám ani jedného anjela nenababre na oltár,“ a hľadiac naň, musí sa usmiať, tak núti jeho príjemná biela tvár.„Aspoň keby pol!“ žartuje on, ako mu na jazyk prišlo, a pozrie na ňu.„Pol anjela?“ zastarie sa Evička s blyštiacimi očami. „Veď vari čertov volajú tak?“Oba sa zasmiali a pozreli na ňu.Po večeri nastal tanec. Sama Marta ponúkla sa hrať, oznámiac to Márii. Hrala ohnivejšie ako inokedy, no nik netušil, akú vojnu viedla v sebe, najmä keď Mária tancovala s Mirom a všetci prišli nad tým do vytrženia.„Vedela som to, nie som prekvapená!“ tvrdila si Marta, nútiac sa byť pokojnou, a odvracia sa, aby ich nevidela. „Už jej je v moci!“„Oh, oh!“ lkala i trepe na klavír v zúfalstve, čo hostia považovali za dôkaz oduševnenia, a hlučne prejavovali svoju veselosť.Po polnoci začali sa sberať slečny Beňušovské, za nimi druhí a hneď vyprázdnila sa izba. Marta nešla vyprevádzať nikoho, ale ostala sedieť pri klavíre. Spustiac ruky do lona, svesila hlavu a zatvorila oči. Žiaľ zachvátil ju celú a ona v horkosti šepkala o Márii. „Maj si ho, maj! Pomúť hlavu i tomuto, keď ti je ľúto, že ten jeden ľúbil druhú. Len si ho vezmi, nech blázni sa za tebou, nech ukojí sa ten tvoj egoizmus nenasýtny!“Niekto pristúpil k nej a potriasol za plecia. Otvorila oči a stretla sa s výrazným pohľadom Ďura Bolkina.„Dobrú noc! Ani nedbáte, či sme tu a či odchodíme. Čo vám je? Po smiechu plač? Rozpustile trepali ste na klavír.“Marta sa len usmievala ľútostive a jej oči, plné výrazu, svietily na jeho tvár dlhým pohľadom, ako by chcela, aby v tom videl všetku jej biedu bez povedania. Druhý bol by sa zadivil, vidiac ten dlhý pohľad, no Bolkin pozrel ešte prenikavejšie na ňu a i dlaň svoju položil na jej plece.„Nehľaďte na mňa, ako nejaký nešťastný zaľúbenec!“ napomenie ju rázne. „A zajtra nečakajte koč, vystane hodina, nebudem doma.“Marta sa usmievala, i to slabo, a neriekla nič. I zavrela opäť oči, ledva odstúpil od nej. Keď odišli i ostatní a Mária s veselým spevom vrátila sa do izby, Marta ešte sedela, snujúc svoje veľké odriekanie.„Tak sa zdá,“ smiala sa jej Mária, vidiac ju, „že si ty nie spokojná s dnešnou zábavou.“„Troška!“ odpovedá tá s malicióznym úsmevom.„Ako vidno,“ pokračuje Mária, vidiac ten úsmev a hľadiac pozorne jej na tvár, „i ty začínaš byť so mnou, ako ostatné.“„Ó, nemám ani na ume!“ krúti hlavou Marta rýchlo, ale pohľad sa jej zmýli a ona berie sa zrazu k dverám.I zastane tam nerozhodne. Predsa by mala hádam riecť o tom?…„Ostatne…“ vraví ticho, s krotkým, ale horkým úsmevom, „ty každého okúzliš… nie div, že máš protivníčky.“„Haha, koho som dnes okúzlila? Pre toho cestára len nebude sa nik hnevať?“Marta vzbĺkla hanbou, a hneď prešla jej chuť vyzradiť svoje tajomstvo. Opäť chytila sa kľučky na dverách.„A napokon…“ nadmieta Mária a stojí tam v svojej oslňujúcej kráse, na prostred izby. „Nech okúzľujú ony. Kto im zabraňuje? Evičke však povedz, keď zaslúžim jej chlad, aby neprosila, aby som sa nehnevala. Protivná mi bola, keď odchodila!“ I pozrie významne na Martu.„To je práve pekne pri nej,“ rečie ticho Marta, brániac v Evičke i seba.„Tebe sa zdá? Mne nie. Nech je taká, ako Anča, alebo nech nevyhutuje.“Marta pomyslela si chvíľku, chtiac riecť, čo by prekvapilo Máriu.„A či vieš,“ smeje sa, akoby žartom, „že sa vraví koľko ráz koľvek…“„Oho!“ pretrhne ju Mária panovite. „I ja by vedela povedať, lebo načo sa hnevá bez príčiny?“„Ale…“ rečie s utajeným dychom Marta, „beda, od koho pohoršenie pochodí!“Toto vzbudilo väčšiu pozornosť Márie. Dupkom uprela zrak svoj na tvár Martinu, a vidiac ju, ako premáha pohnutie, riekla hlasom rezignácie:„Jaj, duša moja, ty nesúdiš rozumom, ale citom. Už i teba hnevám… to je. Či sa už ani shovárať nemám s nikým?“I odvráti sa, že takto nehodno o tom šíriť reč; ale skrútla sa opäť.„Tak teda, keď sa dávaš za sudcu, povedz, akú vinu som spáchala dnes? Akú?“„Akú?“ vraví Marta zarazeno. „Nijakú!“ A rozmysliac si všetko lepšie, opätovala: „Nie, nijakú… nijakú, radšej ony!“Ale zato i pri tomto presvedčení, keď vyšla do kuchyne umyť sa mliekom — ako to od mala robievala preto, že mala počernú pleť — hodila o zem hrnček v zúfalej a nepremožiteľnej horkosti.*Marta, tajne držiac lístok od Heleny Beňušovskej, stála i s Máriou v záhrade a prizeraly sa, ako včely ponáhľajú sa s poľa, lebo nebo počalo sa chmúriť. Marta dívala sa už oddávna, zdalo sa jej to veľmi zaujímavým, a Mária, veselá, ako jasný deň, sberajúc sa do záhrady za dedinu, prišla ju volať so sebou. No Marta od dvoch týždňov nešla s ňou nikam. Totiž do záhrady chodilo sa hradskou, kde popletal sa naveky Kropáč. Ani do Horných Borovíc nechcela, aby Bolkin poslal koč, ale chodievala pešo chodníčkom cez lúky. Lebo Miro nech vzdychá za Marou, len nech ona nevidí, a ani nebude vidieť, ako zabudne naň. I zdalo sa jej vše, že jej je nič Mirova nevernosť, ale keď Mária, nič netušiaca, rozprávala jej s veľkým smiechom, ako Miro vyvaľuje oči, ako vzdychá, netrebno vyznáva svoje city, musela stisnúť zuby a líca vzbĺkly jej tmavou červeňou od veľkého namáhania ukázať sa tichou.„No, ideš do záhrady?“ spytuje sa jej Mária.„Nie; prešla som sa predpoludním, keď som bola u Bolkinov. Dosť mi je to!“ odpovedá nežno, ale beztónne.„Je pravda!“ prisviedča Mária, drobčiac topánočkami na chodníčku, a pozerá zamyslená s boka na Martu.Totiž zdala sa jej podozrivou bezhraničná jej zamyslenosť. I vidí, ako sa usiluje smiať sa jej žartom, a vychodí to akosi veľmi horko a maliciózne. Však Mária nešla si dlho rozum trápiť, aby uhádla toho príčinu — i tak ju cudzie veci nezaujímaly — ale, pohodiac zľahka hlavičkou, s veselým spevom vyšla zo záhrady na dvor a ztade na ulicu. Samotná Marta prečítala ešte raz lístok od Heleny, v ktorom volala ju dnes na večer, potom, roztrhajúc ho, pobrala sa i ona. Šla do kuchyne, že bude pomáhať matke — chceli piecť na zajtra — ale tam na stene visely Máriine šaty, a toho nemohla strpieť. Odišla do izieb, ale tam má i sto predmetov, a na nič teraz nemôže hľadieť, čo je Máriino. Vyšla na ulicu; no tu čneje nová veža, ktorej plán zhotovil Kropáč. Sobrala sa teda do domu slečien Beňušovských. Stál tam hneď vedľa ich, celý kvetmi obkvitnutý. Bol dlhý, veľký a na dvoje rozdelený. V jednej, menšej časti býval na byte Miro Kropáč, a tá bola bližšie cesty. Marta musela skôr vedľa tej prejsť, čo u veľmi kormútilo. No víťazne prešla popred okno, s namáhavou hrdosťou dvíhajúc hlavu, len pri dverách domu odvrátila sa zľaknutá. Miro Kropáč totiž práve vystupoval z nich, vystrúc cez vereje ohorený krk. Vidiac ju, cúvol zpät a sklopil oči na nedláždený svoj pitvor.„Dobrý večer!“ zamrmotal zmätený a šuchal si guľôčkou paličky vyholenú bradu, pozrúc na ňu utrápený.Marta zaďakovala tlmeno a, rýchle prebehnúc popri ňom, všuchla do bývania slečien, ako pred ohňom. Prvá izba, kam vkročila, bola pustá, druhá tiež. Konečne v ostatnej, ktorá bola najmladšej — lebo sa podelily s izbami — ozývala sa vrava a cez odchýlené dvere padá svetlo na mäkký, kvetnatý koberec na podlahe. Marta roztvorila dvere bez zaklopania. Oslepená prižmúrila oči, nevidiac nič. Izba totiž jasala sa obrazmi a zrkadlom, lebo slečny Beňušovské boly bohaté, a preto tak zlostilo svet, že sa nechcely vydať.„No, bližšie, bližšie!“ zavolaly jej a smialy sa na jej oslepenosti.„Toľko vás je?“ spýtala sa ona, keď sa rozhľadela. „Či bude zasa porada o spolok?“I prichodí, aby si s každou potriasla ruku, ako to bola u nich obyčaj zakaždým. Pri stole sedely dve: najmladšia slečna Beňušovská, Helena, a notárova Berta s pekným driekom a veľkopanského držania. Vyššie, na nízkom divánku pololežiac, sedela flegmatická Estera a pri nej o kasňu opretá stála Anča v ružovej blúze, podpierajúc si hrdo boky. I zdala sa veľmi zaujímavou v tú chvíľu, s polootvorenou perou a naklonenou hlavou, ako by čakala čosi veľkého. Celkom oddialená od druhých, na konci izby pri okne sedela najstaršia Beňušovská, Lujza. Medzi bielymi záclonami bola skoro do poly zahalená a v bledej tvári, otočenej belavými vlasmi, ligotaly sa jej čierne oči ako hviezdy. Bola krásna ešte i teraz, a už mala 38 rokov. Do rozhovoru sa nemiešala, ale, rukou podpierajúc si hlavu, hľadela po všetkých, s jednej na druhú. Keď Marta pristúpila k nej, ohnive potriasla hlavou, že ona podávať ruky nebude nikomu, hádam vie, — najmä jej nie!„Na teba sa hnevám,“ vraví, „lebo si ma prevýšila v klavíri.“Marta odstúpila teda a šla si zastať skromnúčko k dverám, kde oprela sa o stenu.„Evičky si nevidela?“ spýtala sa jej veľmi milá Helena od stola. „A čo si zastávaš zasa ta, čo nesadneš?…“„Nevidela som Evičky, neobzerala som sa.“„Ty sa nikdy neobzeráš, a tá musí byť naveky ostatná.“„Ja, treba dávať pozor na snúbenca!“ usmeje sa Berta. „Ale tichože! Maly sme ju skôr spomínať; zdá sa, že ide.“Zvedavo pozrely na dvere, za ktorými zavznely ľahké kroky, zatíchly na mäkkom koberci a ozvalo sa zaklopanie.„Sem sa, sem!“ zavolaly veselo.Vstúpila Evička v belasých šatách a za ňou ešte jedna, ostrihanej hlavy a v mužskom klobúčku.„Kto je to?“ zavolala zdesená Lujza a vyskočila, mysliac si, že prišla s Nikodémom.„To je už myšlienka!“ posmieva sa Anča Evičke — ony dve nerady sa maly — ale prizrúc sa lepšie, zasmiala sa. Príchodzia bola sesternica dvoch Bolkinov a prišla pomáhať šiť Evičke. „Aká je to hlúposť od teba!“ Veľmi ponáša sa s takou hlavou na Niku, pozdalo sa hneď jej i druhým.„Aka hlúposť?… A čo teba do toho?“ osopila sa so smiechom príchodzia, ktorú volali Milicou. „Ty vieš pekne privítať ľudí! Mne prišlo na um nosiť takéto vlasy — to je všetko!“„Tak si mohla neprísť, lebo na dedine ťa vysmejú.“„Kto ma vysmeje?“„Ľud!“„Ľud? Čože je mne ľud. Či som ja kňaz alebo rechtor?“Anča neriekla už nič, len odvrátila oči od nej. Druhé obstaly Milicu a pomáhaly jej zdvorile sňať klobúk s hlavy. Videly ju raz pred troma rokmi, a i vtedy bola veľmi zaujímavá so svojou divnou povahou.„Dokiaľže tu ostaneš?“ spýtala sa jej Anča. Čo ju budú toľko obzerať! Ona ju už dávno zunovala; i jej šila pred dvoma rokmi.„Čo sa spytuješ takú vec, nezdvorilá!“ odvetí jej Milica, potom zastane pred slečny a ukloní sa im so schválnou hlbokosťou.„Predrahé slečny,“ začne a smeje sa, „myslím, že mi nezazlíte, že i ja chcem patriť k vám a vstúpiť do spolku, ktorý idete založiť.“„Nebude teraz porada o spolok!“ zavolala jej Anča.„Evička mi vravela, Anička moja,“ vyhovára sa tá.Anča, ktorú hrozne hnevalo, keď ju Aničkou pozvali, popudila sa ešte väčšmi.„Tu vlastne bude celkom súkromné klebetenie. Mne Helena povedala.“„Klebetiť viem i ja, uver, drahá Anička,“ bráni sa Milica a smeje. „Keď ma poznáte lepšie, zkúsite, predrahé slečny, že sa ja v klebetení vyznám veľmi!“Slečny sa rozosmialy, a biela Evička, sediaca na foteli pri stole, usmejúc sa tiež, presadne na druhý foteľ.„Veselo s vami!“ pochválily ju.„Slávno je byť azda pochabou a mať ostrihané vlasy?“ mrmoce Anča.„Nieže tak!“ kára ju veľkopanská Berta a štope lakťom. „Ale ty už ostaneš naveky popudlivou.“ Ona vždy vedela panovať nad sebou.„Popudlivá?“ dopočuje i Milica a obzerá sa za Ančou. Predtým taká nebola. Jedna myšlienka blysla jej hlavou a ona prichodí k Anči a pozrie na ňu prižmúrenými očami, ako to i Nikodém robieval, keď skúmal. „Anička…“„Ančou sa ja volám!“ pretrhla ju Anča, hľadiac na jej prižmúrené oči chladno.„Hneváš sa pre Nikodéma?“ šepce Milica, vypovediac jeho meno ako drahé.Anča ako popálená trhla sa, potom pohodila hrdo hlavou.„Spáchal ten nejaká vinu? Ja neviem,“ odpovie.„A! bolí to ešte… to som chcela zvedieť!“ myslí Milica, odstúpiac.„Helena!“ zavolala Anča, odtisnúť Milicu zpred seba. „Alebo začni, prečo si nás zavolala, alebo poďme domov… Tak nie o spolku? Ja myslím, že by bol raz čas! Usniesli sme sa teda, že bude meno jeho: Spolok vyšších bytností, — ako ty chceš? A čo vlastne budeme konať?“„Dnes nebude o spolku — povedala som,“ rečie Helena. „Ja mám myšlienku, ja sama. Viete, taká, čo žije pre dobro iných, pozoruje svet a vidí, komu deje sa krivda… Ľútosť mám nad vami!“„No, aha!“ vyvolá Anča prekvapená a jej oči zlého výrazu sa zaligocú. „Prečo lútosť, a kto ťa prosí o ňu?“„Nuž ale nebudem zdĺhavá,“ pokračuje Helena, nedbajúc o výkrik Ančin. „Ja chcem povedať, že Mária Bukovičová robí vám veľa biedy, kazí vaše šťastie!“„Čo koho do toho, Helena?“ zavolá Anča udivená, nezdržiac sa.„Čušže!“ zahriakly ju druhé. „Helena má pravdu, uznaj, a nebuď taká hrdá.“I Evička, zastanúc si k jednému oknu, začne počúvať s pozornosťou. A Milicin zrak s veľkou úľubou priľnul na chudej tvári Heleninej.„Ja chcem tomu pomôcť,“ pokračuje Helena.„Ty?!“ diví sa Anča a pozrie s hnevom po celej tenkej postave Heleninej. „A čože budeš robiť? Každý nech si svoju vec vybaví, ako sám chce a vie!“ i pozrie na bok.Evička zasa prešla inde — mýlilo ju.„Kde je ona, tam ste vy nula.“„A ty nie? A ako si spomôžeš?“ zasmeje sa Anča. „Iba ak ju nejako pošpatíš… Je to naozaj smiešne.“„Pomsty ja nechcem!“ obráti sa Helena, všimnúc si Anči konečne. „My chceme byť ,vyššie bytnosti‘, hádam vieš, musíme byť teda i bezúhonné v každom ohľade. Dať sa zachvátiť, ako ty, treba odvykať. Takto nie si súca do nášho spolku.“„A ja dbám?“ odpovie Anča trochu zavrátená.Podľa toho teda môže odísť, i obzerá sa za klobúkom. Spraví krok a zostane i ďalej, hrdo podpierajúc si boky. Iba umienila si, že nepovie slova.„A čo vlastne robí tá Mária?“ spýtala sa Milica Heleny.„Ako čo by o všetkom dobre nevedela,“ myslí Anča, no mlčí.Akosi nik neodpovedal, vravely čosi medzi sebou — a toho nemohla strpieť. Opustila kasňu a pristúpila bližšie, i svietia jej oči veľmi urážajúce.„Ak si myslíte…“ začala k Milici. Bola si zaumienila vykať jej.„Ak si myslíš!“ napráva ju Milica a prižmúri oči, pozrúc na ňu.„Tak, ak si myslíš,“ i zastane, vidiac jej oči, a nahnevá sa. „Pravda, ja ťa nerada…“ začne s veľkou rýchlosťou, ani nevediac dobre, čo vraví.„Lebo ty sa pretvaruješ. Pod plášťom pochabosti…“„No, už sa zasa oddá do tej!“ zúfa Berta. „A to naveky takú biedu máme s ňou. Spolok dávno by jestvoval, keby sa ona vadiť nechodila miesto radenia.“„To iste, lebo kto vie, aké city skrýva pod plášťom smiechu.“„No, moja milá veselosť môže byť robená, ale pochabosť neskrýva nič,“ poúča veľmi milá Helena.„A čo sa bude od rána do večera smiať, ani tak jej neverím.“Milica sa rozosmiala a Anča jej privolala:„Čo vykonala Mária? Mne odviedla dvoch snúbencov. Či je aj to smiešna vec?“„A či je Nikodém Bolkin vo dvoch osobách, že dvoch?“ podotkne flegmatická Estera na zamatovom divánčeku. Čítala dosiaľ a preto nestarala sa do nich.„Tak jedného,“ napraví sa Anča hlavato. „Preto stala som sa takou planou. Akože budeš dobrá, keď ti je duša otrávená. Ja by bola ako anjel… Všetky zlosti, čo ja spácham, sú Máriine.“„Tak ti je dobre byť planou!“ povie Estera.„A či to nezaslúži odsúdenia, keď ona očaruje, len aby mala slávu, že celé okolie sa jej korí?… Tak okuzľujúco vie sa chovať, že je radosť hľadieť na ňu každému.“„Ty, Anča, rob i ty tak!“ vraví jej Helena a položí si ruku na jej plece.„Potom už,“ pokračuje Anča, nedbajúc o Helenu, „ako s opálenými krýdlami vracajú sa opäť nazpät od nej ponížení. Aleže sa ich neopovážte prijať ani jedna!“„Ty si nechala Nikodéma, on by ťa nebol. Je čestný človek.“„A načo je mne taký, ktorý umiera za druhou? Čo ma je po jeho čestnosti!“ osopí sa Anča na Helenu nahnevaná.„Dobre máš, nevydaj sa!“ zavolá jej Lujza od okna. Naveky svádzala dievčence k staropanenstvu a zlostilo ju, že bez výsledku. „Po takom sklamaní ani nemožno inak.“Všetky pozrely na Anču, čo povie. Zasmiala sa a pokrútila hlavou.„Oho, ozaj nie, lenže ma nik nechce. Každý hľadá peniaze… Notár Lapovský chce pätnásť tisíc, kňaz zo Šuchova desať, slúžny Černovský štyridsať, ale už spustil na sedemnásť.“„Hahaha,“ rozosmialy sa slečny veselo. „Notár! Slúžny je nie taký; Aurelia nemá peňazí, a tú si vezme. Málo takých, ako je on!“„A Nátan Paľaga koľko hľadá?“ spýtala sa Estera štipľavo.„Ten?“ Anča zapáli sa ako mak a ukáže rad vrchných zubov, čo u nej znamenalo cit. „To je dobrý človek, lenže celkom neideálny. Jemu keď slávik spieva a žaba škrečí, je jedno. Ani ten sa neožení, iba ak mu umrie stará mama, tetka Augusta. Vtedy ho núdza prinúti.“„To by bolo teda dobre zabiť tú starú mamu!“ smeje sa Milica.„A čo si ty myslíš?“ vrhne sa na ňu Anča, ktorej nepáčilo sa nič, čo povedala Milica. „Niečo takého vravieť, čože nás aj po tom!“„Tak teda sa modliť, aby umrela!“„To už…“ vtipkuje Berta rozmarne. „Helena, ty si zbehlá v Písme…“„Ja vďačne, Berta! Jestli vám to bude k dobrému. Ja len cudzie šťastie hľadám.“ I vypne sa urazená.Milica pozrela na ňu a nepáčilo sa jej vyvyšovanie seba nad slabosti ľudské. Spýtala sa jej:„I vám pokazila šťastie Mária?“„Nám?“ zadivily sa obe Beňušovské, okrem Estery. „My za šťastie nepokladáme to, čo druhé, nám ho teda nemohol nik zkaziť.“„My sme si ho samy zkazily,“ doloží chladnokrvne Estera a siahne opäť za knihou zunovaná.„Pokladáme cieľ nášho života,“ vraví Helena vážne, „za vyšší, ako vydať sa. Ale či vám nezkazí, neviem.“Estera sa zasmiala.„Ani mne nemôže,“ vraví. „Ja nerada pánov, jednoducho a bez vyšších cieľov.“Tu nastala premena medzi záclonami. Lujza vstala a jej čierne krásne oči zaligotaly sa ohňom. Pristúpila bližšie.„Ach,“ vraví, „konečne predsa našla som bytnosť, ktorá cíti, ako ja. Tridsaťosem rokov pracujem na tom, aby ženy opovrhly svetom a jeho obyčajmi…“„Tridsaťosem rokov! A či hneď pracovala, ako sa narodila?“ mrmoce Estera od knihy.„No, okrem sestier nenašla sa ani jedna, čo by s nami rovno smýšľala. Evičku boly by sme naklonily a — vydáva sa!“„Aj my sme maly tak spraviť,“ zahundre Estera.„Čo je svet?“ spytuje sa rozochvená Lujza, pozrúc dookola so zápalom. „Svet je potok, po ktorého brehoch prinútená som ja ísť. Ale ešte i sukňu zdvihnem, aby sa mi ani krajíčkom neomočila doň!“„Ja z toho pranič nerozumiem!“ povie Estera polohlasne.„Tak by som chcela, aby žily všetky ženy, nasledovaly mňa!“ reční Lujza, nedbajúc na poznámky Esterine, hoci ich dobre počula. Boly už tak zvyknuté.„A čo dobrého z nášho života?“ vraví Estera ako pre seba. „Rozdajme teda peniaze a poďme do sveta robiť za druhých, keď chceme konať čosi veľkého. Ja aspoň,“ vraví zunovaná, natiahnuc sa za knihou, „neviem, čo dobrého bude pre Ondra Beláňovie, keď ja tu ležím s knihou a myslím, že žijem za druhého.“Ondro Beláňovie bol totiž velký chudobár s ôsmimi deťmi.„Vitajte, teda Milica Bolkinová,“ volá Lujza, nepočúvajúc Esteru. „Dajte ruku a prijmite moje pobozkanie, lebo vedzte, že ja bozkám jedine takú, ktorá sa nevydá!“I vystrela bielu ruku k prichodiacej Milici a bozk odznel. Lujza s nadšenou tvárou vrátila sa medzi záclony, a Milica, smejúc sa ľúbo, šla k Anči, chytiac jej plece.„Vstúp medzi nás i ty, Anička!“„Anča! Anča som!“ vraví jej tá, odtisnúc jej ruku s pleca, potom odpovie: „Žiť, ako je idea Esterina, je pekne, ale ťažko, a žiť ako ony žijú, ja nemôžem, keď nemám peňazí, a žiť na milosti nechcem vždy. Vy to neviete, čo je to žiť na milosti. Ja nemám jednej svobodnej hodiny. Ustávam sa, mordujem druhým na osoh. Ohorená som ako zem. Či mám času obliekať sa, ako slečne treba? Mám času do zrkadla sa prizerať, vlasy páliť, ako tam Marta, alebo ktorá z vás? Hladko, ako sedliačka sa češem.“„No, veď ti to dosť dobre pristane!“ teší ju flegmatická Estera.„Ale to všetko by zniesla vďačne, keby nevládli nado mnou duchovne, nemajstrovali ma, nelomili mojej vôle. Už som taká zunovaná, že by azda šla i za toho cestára…“Marta pri dverách vzbĺkla v lícach, že bola ako jej červené šaty, a sklonila nižšie hlavu, aby jej nevideli.„Načo tak vravíš?“ zastarie sa milá Helena do Anči. „Držia ťa ako svoju.“„Držia ma, lebo ma musia a majú zo mňa osoh!“„Nevychvaľuj sa!“ zavráti ju Estera. „Milo je pri hrabáčkach v čistom poli čítať knihu, alebo ísť pozerať na rybky v jazere súseda Paľagu, kedykoľvek sa nám zapáči.“Anči zapálily sa pehavé líca, ale neskrotla, pozrela s hnevom na Martu a začala sa na ňu okrikovať.„A to všetko pre Máriu. Keby nie tej, dávno bola by som vysvobodená. Či je to pekne, no, povedz ty!“Marte tvár zmenila sa hneď. Pohla sa a udivené oči uprela na Anču.„Divná vec,“ vraví priduseným tónom. „Ja som príčina toho, čo sa vadíš?“„Pravdaže ty! Lebo mala by si na tom stáť, aby skrotla jej roztopašnosť.“„Či by ona počúvala?… Ja jej neimponujem.“„Dosť zle. Ale ty sama tešíš sa jej víťazstvu. Poznáme ťa. Tichá voda! Keby si ty tak ztratila snúbenca pre ňu, inak by si smýšľala.“„A či ju zastávam?“„Ale ani slova nepovieš. Ty nás vôbec ani nechceš, nikdy nezradíš o nej nič, ani o sebe.“„To je pravda, Marta,“ ozve sa i Helena. „Každej tajomstvo vieme, len o tebe nič. Každá povie, ak trpí, pýta radu…“„Tajomství nemám… čo vám vyzradiť?“ spytuje sa Marta a hľadí im prosebne do očú, aby ju nemučily.„Azda si zo skaly, či nejaká svätá, alebo máte len po pätnásť rokov s Máriou?“ smeje sa jej Anča.Marta neodvetila, ale jej rozčervenené líca prezradzovaly, ako ju dráždia. Sklonila hlavu, aby nevidely, aký hnev cíti v tú chvíľu proti nim. Či niekto tají ich roky s Máriou?Helena zavolala jej veliteľsky:„Marta, poď sem. Sadni!“Bez vôle pohla sa odo dverí a zastala pod blýskavú lampu.„Ako sme sa usniesly, my začneme vojnu proti Márii.“„Začnite!“ odvetí ona omrzle, nedbajúc na ne.„Ale chceme, aby si i ty bola s nami.“Marta neodpovedala. Ona žiada pomstu pre Mira; ale keď to chce iný, cíti odpor. Všetky hľadely na ňu zaujímavo.„Budeš s nami?“ spytuje sa Helena, keď nič neodvetila.„Pomsta nie nám,“ povie konečne Marta. „Každý má svoje poklesky; prečo by len Mária nemala mať nijakých? Či len my máme právo mať chyby? Nedopustím robiť jej zlo!“ rečie zrazu energicky, čo všetky zadivilo a chcely sa rozosmiať. „Nuž ale…“ hovorí, keď prišla jej na um ztrata Kropáča, „ja nedbám, jestli nič ukrutného nebudete robiť… azda…“„Hahaha!“ zasmialy sa jej. „Veď ti ju nezabijeme!“„Či nevieš, čo sme? Vyššie bytnosti,“ rečie Helena. „Ani ťa nepotrebujeme.“„Tak čo chcete so mnou?“ odpovie ich smiechom už úplne rozrušená Marta a vráti sa k dverám, a zanevrúc na všetky i na celý svet, ovesí hlavu.Nedbaly na ňu, ale začaly sa radiť, ako by sa dala zlomiť moc Máriina. Všetky rady by ju aspoň raz videly trpieť. Keby sa zaľúbila beznádejne.„Beznádejne milovať Mária nebude,“ hovorí Helena, „iba ak by sa zaľúbila…“ i zamyslí sa… „Aha, na príklad do Sidonského, ktorý umrie…“„A to zaiste možno jej rozkázať!“ povie Estera.„Krásavice majú vrtochy,“ odpovie Helena. „Máriin život je plný radosti, nebude vás rozumieť, kým nezvie, čo je utrpenie, aký je ten maliar?“ spýtala sa Marty. „Príjemný? Ty ho už lepšie poznáš.“„Prijemný je nie, lebo je chorý, omrzlý; ale zaujímavý, pekný…“„Na nevystátie je! Ako ho vychválila!“ ohlási sa Anča. „Viete, smrť číha naň. On má veľký majetok sám, a spýtal sa Paľagu, či tu jesto dvadsaťtisícové dievča, aby sa oženil.“„Čo?“ skríkly všetky s pohoršením. „To je bez hanby!“ i ledva sa utíšily.„A Márii sa páči?“ spýtala sa Helena.„Neviem; on ju nezaujíma. On uteká iba k práci. Vše ideme ho pozrieť do kostola.“„Tak tvoja povinnosť bude vyvolať ju ta často, nech sú veľa pospolu.“Marta neodvetila nič, ale Evička, ktorá bola si zastala k poprsiu jedného básnika do kúta, už na desiate miesto, prišla k stolu.„Čakajteže,“ rečie a ledva že prehovorí, oči zahorely jej nepokojom. „Zaľúbiť. Ktože jej to rozkáže? Treba istejšie, nech sa vydá! Tam boháč by bol pre ňu najlepší,“ a sadne na foteľ netrpelive.„Ešteže čo!“ ohlási sa Anča. „Dosiaľ skveje sa ako slnce medzi nami, a koniec: slávny vydaj… Jaj!… ty netrpíš pre ňu, ty čuš!“Evička užasla, vstanúc. A ktože trpí viac, ako ona? Či jesto väčšia muka nad žiarlivosť? To je oheň, čo páli, nivočí, zabíja. I teraz je ako na tŕňoch. Oči ligocú sa jej neprirodzene a celá sa zachveje nepokojom. No nepovie nič; nevie, či ju Anča vysmieva, či nevie, čo ju morí? Slečny s myšlienkou hľadely na ňu, počúvajúc jej strmý dych, a namrzely sa na Anču. Načo vraví takú vec, keď všetci vedia, čo je s ňou?! Estera odložila knihu na bok a pozrela na Evičku.„Bojíš sa Márie i ty?“ spýtala sa jej.„Bojím, bojím!“ odpovie tá chvatom, ako by sa tešila, že môže vypovedať. „Načože ste vyhutovaly s obnovovaním kostola, teraz každý deň musí sem prísť. Nemám jednej hodiny pokoja. Strežiem za každým jeho krokom. Ľakám sa každého dňa, čo svitne, každej hodiny. Na nevydržanie je tak žiť. Zničím sa, zničím, zničím!“„A ešte čo?“ pozrie na ňu Estera a obanuje, že sa jej spýtala. „Z teba bude výtečná kňazovka!“I druhé sa zadivily. Takých výbuchov nečakaly, no nepovedaly nič, len pozeraly na ňu, lebo sa zdalo, že — len nech si vydýchne trochu — chce ešte rozprávať. Estera vzala opäť knihu, ale mimovoľne pozrela ešte na ňu. Vidí, že je pekná ako kvet a dych jej je taký strmý, že sa potriasa od neho. Nahnevala sa.„Pripravte jej jedu,“ prerečie chladno. „Nech si spraví koniec hneď.“„Keď Máriu vidím, som ako bez seba!“ začne Evička zasa, nedbajúc nič na poznámku Esterinu. Keď začala, už povie všetko. „Je obdivuhodná, krásna, ale mňa uráža všetko na nej, čo aj nechcem. Smiechu jej, ani reči nemôžem počúvať; i hľadieť na ňu mi je kríž. Už ju nenávidím… Akou som sa to stala? Mňa to pozbaví rozumu, a verte, že zle skončím!“„Ale netáraj už toľko!“ zavráti ju Estera konečne. „Ako môžeš natoľko dať sa zaslepiť, a prečo? Kde máš dôkazy, že ťa klame Niko a to dievča, Mária, že je bez cti, aby o cudzieho chodila!“Evička zadivila sa, pozrúc na Esteru. Siahla rukou na biele čelo. Niečo divného potárala azda?„Či ja vravím, že je bez cti? Ani on nehreší, ani ona. Ale ja viem, cítim, že ju miluje dosiaľ, hoci sa bráni tomu, a ona obanovala, že ho odpravila v svojej ľahkomyseľnosti.“„Tu máš, cítim, cítim! To je dôkaz?“ Estera nahnevaná odhodila knihu. „Ty už ani teraz nie si pri sebe a nevieš, ako ho urážaš. Nechaj ho i ty, ako Anča, že sa pár ráz zažartoval s Máriou, bude najlepšie! Ja vravím, že ani jedna žena týchto dvoch dedín — ktorým ty budeš príkladom — ani najostatnejšia Zuza Borzovie nebude tak strpčovať život mužovi, ako ty.“„Ja budem mizernejšia, ako je Zuza Borzovie!“„Tak načo ideš zaň? Aký to bude život, keď ho naveky budeš mať v podozrení? Lebo kto vie ako snúbenec milovať druhú, bude i ako muž. Nechaj ho!“Evička sa zdesila. Nechať? A či by i potom bol život, deň a noc, ako teraz? I potom boli by ľudia, slnce, zem? Ani myslieť nemôže o tom. Hlava točí sa jej a s ňou celá izba s ligotavými zrkadlami a peknými postavami dievčeniec. Či nemôže vystáť tú Esteru!„Vydať treba Máriu!“ vraví tichším, zmeneným hlasom. „Prinútiť ju treba, rodičia nech ju prinútia. Ty, Marta, musíš to vymôcť u nich.“Sadla, kým si vydýchne, ale musela zasa preč, na druhé miesto.„To by bolo divné!“ povie Marta pri dverách.„Prečo divné?“ spytuje sa Evička, chodiac po izbe, a vzplanie zrazu. „Máte už dvadsaťtri roky… Ty si horšia ako Mária! Vy ste vina vlastne všetkému, lebo ste ju rozmaznali bez hraníc. Tichá voda!“„Len vaď sa i ty; vaď,“ vraví zajakavo od duseného rozcítenia Marta, potom prikročí bližšie. „Čo chcete so mnou? Čo Márii nepoviete? Ale však jednej hrdosť nedovoľuje, druhé nechcete vzbudiť jej hnev, iným iné. Tak na mne si vynahradzujete. Bezo mňa mohly ste sa radiť, ako so mnou. Ja nebudem nič robiť, ani neprídem viac do takejto porady.“Zadivily sa jej horleniu, vysmialy a zahriakly ju. Potom pohovorily ešte spolu o inom a, nechajúc všetko tak, rozišly sa. Rozpálené od citov; vyronili sa na dvor na pažiť. Bol už večer. Dedina černela sa, bolo popŕchlo, čo oni tamdnu ani nezbadaly. Čierne oblaky preháňaly sa i teraz ponad dedinu a vietor teplý a lipkavý akýsi pofukoval, ako by sa ešte chystalo na dážď. Veľmi milá Helena, ktorá šla ich vyprevadiť, vidiac to, začala zdržiavať Evičku a iné.„Nemožno,“ povie tá, „tetuška ochorela veľmi na hlavu.“„Ach,“ diví sa mimovoľne Helena, „a ty si prišla!“„Prišla!“ povie Evička a odhrnie si s čela žlté vlasy nepokojne. „Treba by bolo radšej za mňa sa modliť, ako za tetku Augustu,“ rečie akoby žartom.„Aby si verila vernosti Nikovej… a doma je?“„Nie; šiel na brezinské lazy spovedať gazdinú Vestegovie.“„Naozaj ta šiel?“ spytuje sa Anča s tajenou výsmešnosťou a s poľutovaním pozrie na Evičku.„Áno. Ja sama som videla, šiel na voze,“ odpovie, bokom pozrúc na postavu Ančinu, a potom kladie zas dlaň nad oči. „Odpusťte, ak som niečo potárala.“Po ulici šla nevesta Šonkovie, Anča sprostej tvári, na ruke držiac netrebno dieťa. Poklonila sa šušľavo a postála, ako by sa jej žiadalo ešte vravieť. Ľudia ju ohovárajú, že je nezvravná, i chcela by ukázať, ako je to nie pravda. Slečny štoply Evičku,„Choď, ty budeš kňazovkou a máš byť milá k ľudu!“ Im sa nechcelo.„Veru,“ šomre Evička, bez vôle sa pohnúc, „skôr táto ako ja bude kňazovkou!“ Ako by ona musela zato vypočúvať biedu každej ženičky.„Černovský šiel dnes na pohreb; umrela mať Auréliina, tej, čo si dopisuje s ňou,“ rozpráva Anča, kým Evička dopytovala sa nevesty o rokoch a zdraví dieťaťa. „Hádam si ju už teraz vezme, čo je i veľmi mladá. Ale, povedzte, čo je to za sprostosť od neho, že tají?“„Že si ju vezme? Zaiste nechce, aby sa klebetilo o nich, keď si ju ešte nemôže vziať,“ vraví Helena. „To je celkom múdre od neho!“„Alebo chce byť ešte interesantný i pred druhými,“ povie Anča, ktorá radšej horšie, ako lepšie myslievala o ľuďoch, „lebo vie, že taký, čo je už zaviazaný, ztratí cenu u druhých.“ Potom pošeptala o Nikodémovi: „Neverte, že šiel na lazy. Tu som ho videla. Ale Evička je slabého ducha; bude hynúť, ale od neho sa neodtrhne.“Marta nečakala, kým skončia. Ešte sa shovárali, že prišiel nový pomocník do notárov, potom o učiteľovej mame, že zaveľa zachovala krásu tvári a má už päťdesiat rokov. Čo si robí?…Marta sobrala sa domov. Bolo živo na dedine, ako bývava pred večerom. Bľakot kôz a krik i parganie pastierov ozývaly sa súmrakom. Dolu cestou, popri dome Ježkovie vdovice, šiel rad robotníkov od mosta s čakanmi a sekerami na pleciach. Marta, prijdúc pred ich dom, zastala na mokrej pažiti. Tam bol otec s gazdom, čo býval na kraji dediny a bol vychýrený skupáň. Shovárali sa o dlhu, čo mu mal dať Bukovič, a o ovciach. Marta bez vôle ostanúc, chcela do domu, keď zrazu vyrazila jasná postava krásnej Márie do dveriec.„Už ste večerali?“ spytuje sa Marta, trochu s horkosťou hľadiac na jej krásu.„Nie. Ten…“ a mihne okom ku kostolu, „neprišiel ešte. Zvláštny človek; zdá sa, že najradšej pracuje večer.“„Poďme sa podívať naň,“ povie Marta, oživená, že pozvala ho zvláštnym.„No, poďme.“Obe sobraly sa hneď, a prejdúc skalnatú uličku i pažiť, prišly ku kostolu. Marta otvorila dvere, a pustiac skôr Máriu, vstúpila i ona. Kostol bol osvetlený lustrom a niekoľkými sviecami, horiacimi pri hlave maliarovej. Svetlo nedosahovalo do každého kúta, pri dverách a za stolicami bola polotma. Pri oltári na jednom kolene kľačal maliar pri svojej práci; maľoval anjelov na stenu, a zdal sa veľmi pekným. No nerobil už, ale pokašľávajúc a omrzele naťahujúc si dlžizné čierne fúzy, shováral sa s Nátanom Paľagom, ktorý bol mu priateľom a prišiel ho pozrieť. Za nimi rozkročený, so zmútenými očami, stál Miro — totiž také mával oči, ako ho Mária okúzlila — a držiac ruky na bedrách, kyvkal hlavou na reči tých dvoch, zhola nič nerozumejúc, čo vravia. Keď vstúpily dve slečny, obrátili sa všetci. Mirove srdce zabúchalo ako zvon a hlava zhučala od sto citov. No, uvidiac i Martu, jeho radosť onemela. Zahanbil sa poľakaný, zohol oči a zmizol za stolice pod chór. Marta zastala si k stoličke proti oltáru skromnúčko, so zblednutými lícami od videnia Mira; ale Mária, jasajúc sa krásou, pristúpila pred oltár k tým dvom.„Ako je príjemne a pekne tu!“ zavolala veselo a smejúce oči jej, zablysly dookola. Oba pozreli na ňu a obom zmäkly tváre, vidiac ju, a ako by vravely: „Ty si pekná!“ Neideálny Paľaga sa oduševnil.„Ako som vás dávno nevidel!“ riekol hlasom, ako by ešte bol povedal: „A aká je to škoda!“„Kto zato môže?“ žartuje ona zľahka. „V našich Boroviciach nikdy vás nevidno,“ a zdržuje úsmev. Z prvého pohľadu videla, že je na jej stranu strhnutý. „A vy ste synom noci?“ spytuje sa ľúbezne maliara. „Ledva môžeme vás vyčkať každý večer.“„Rád pracujem večer,“ odvetí on sucho a naťahuje si dlhé fúzy od vychudnutých líc. Fľočil od boku závistlive na sviežosť a veselosť krásavice. Ani nechcel, keď sa k nemu sblížila, ani keď sa prihovorila. Počul o nej, ako zahráva so srdcami, a on má bied dosť i bez daromného milovania. I odtiahne sa na bok s veľkým chladom.„A čo krásneho ste napracovali!“ chváli, a hlas jej zneje mäkko ako zvuk zvončekov, i chce — majúc v očiach figliarsky úsmev — bližšie k nemu; ale tu pochytil maliara dlhý kašeľ, že sa celý ukonal v ňom a dopotil. Mária stŕpla a úsmev v momente zmizol s jej bielych líc. Odstúpila hneď, a potom už obrátila sa jedine k boháčovi. S tým poobzerala nové i staré maľby, pokritizovala dobre alebo zle. Prišli na tú stranu, kde stál Miro ako na tŕňoch. Svedomie vyháňalo ho von, ale oči nevedely sa mu odtrhnúť od Márie. Aspoň slovíčko chcel s ňou prehovoriť, i vzdychal.„Čo vám je?“ spýtala sa ho, keď ju jeden taký vzdych dobre nesfúkol s kostolnej dlážky. „Modlíte sa?“„Modlím,“ mrmoce on tlmeno, že bol tam i Paľaga. „K vám sa modlím.“Mária udivená pozrela na neho, a jej usmiata tvár zamračila sa. „Ako môžete niečo takého povedať?“ pokárala ho a viac neobzrúc sa oň, poberie sa i s Paľagom k dverám. Miro zavzdychal ťažko, že to dopočula i Marta, a ako by ju bol ovial, zachvela sa. Nezdržala sa — hoci nechcela — aby nepozrela zpät, no hneď skrútla hlavu ustrnutá. Vidiac zmýlené roztvorené oči, ktorými pozeral za odchádzajúcou Máriou, srdce zatriaslo sa jej bolesťou a odporom. V tú chvíľu zavolala Mária na ňu, aby šla.„Ostaňte vy ešte…“ zdržiaval ju maliar, „prosím vás o to úctive.“Marta ostala i pomstyžiadosťou zrazu zachvátená. Mária príde pre ňu, keď sa nehne a tak o chvíľočku bude viac s maliarom. A krásny je chorý tu v kostole, ako by bol viac, a nielen človek. Keď po druhý raz zavznel hlas Máriin už zo dverí, maliar opäť sa ohlásil:„Nejdite. Ráčte poshovieť krátku chvíľu dobrotive, kým toto skončím.“Naschvál chcel by vyznačovať Martu, akoby proti Márii.„Tak!“ mrmoce, vidiac, že ostala. „Bude mi milšie a veselšie.“„Mám vám azda rozprávať niečo?“„Nie, netreba,“ povie on nežne a skláňa sa nad svoju prácu. „Len hľaďte sem.“„Hľadieť?“ diví sa Marta a pozrie na neho. Vidiac jeho tenkú, vychudnutú postavu, nahnutú ako trsť, skormútenú tvár od utrpenia s pekným bledým čelom, zdalo sa jej, že je povinnosťou každého robiť mu po vôli a chovať sa k nemu láskave. K tomu je pekne v osvetlenom kostole večer. Akýsi mier a tichosť opanúva tam. Myseľ premení sa v sen a duch ako by sa zdvihol s tejto zeme — zeme žalosti, už vie i ona — vysoko, vysoko. Ale ho nezabudne ani vo sne, ani tam vysoko — vysoko, kam vyvedú ju večer a tichosť kostolná. Prečo vravel Miro, že mu je najdrahšia, najmilšia, keď je to nie pravda? Či treba navravieť plnú hlavu dievčaťu a klamať? Musí sa to, a prečo sa musí? — Veľmi žiadalo by sa jej plakať, ale zaženie myšlienky tie radšej a čaká, kedy zavznejú ľahké kroky pre ňu vracajúcej sa Márie. No neprichádzaly, i štvrť hodiny prešlo, potom zasa chvíľa. Konečne jedny kroky. To maliar opustil svoju robotu, pozhášal luster a držiac v ruke sviecu, približuje sa k nej, zahľadiac sa svojím chladným okom do jej tvári. Zrazu roztvorila oči a pozrela na neho, potom oba opustili kostol.Medzitým Evička s Milicou a Ančou boly už na pol ceste medzi Hornými a Dolnými Borovicami. Milica a Anča, o poly sa držiac, šly za Evičkou a spievaly piesne, ale každú iba do poly. Anča totiž svadí sa pri každej, lebo i hlas Milicin ponáša sa na Nikodémov.„Čo budeš vykrúcať a finále vyťahovať, ako nejaký rechtor alebo hlásnik večer, keď volá? Just!“Pred nimi s veľkým chvatom ide Evička, nestarajúc sa o nič.„Neponáhľaj, Evička, neponáhľaj!“ zadŕžaly ju. „Ako je pekne, pole samý slávik. Stojže!“ i zatíchly na chvíľku a postály samy. „Počuješ, ako spieva? Stoj, stoj! Ako možno byť takou necitnou. Či si Paľaga!?…“„Keby len ten koč nehrkotal ustavične!“ riekly si vedno.„Ale čušte!“ zakríkne ich tá. „Dobre vám je byť ideálnymi!… Viete, prečo sa ja musím ponáhľať. Tetka je chorá a sama!“„Nie je sama, neboj sa! Niko sa už vrátil, a ten nesmie sa hnevať ani na mňa. Mám zásluhy: už mu druhej snúbenici pomáham šiť.“„Len chvíľku postoj!“ nedá jej ani Anča pokoja. „Teraz, teraz utešene!… Ech, zasa ten koč!“ zlostí sa, keď ako vietor povial, bolo počuť koč. „Kazí efekt!… Počuješ, Milica — ja ťa, pravda, nechcem, ale zaspievajme túto: ,Vyschla tekvica‘… Tá pristane k tejto noci.“Rozosmialy sa a začaly:Vyschla tekvica, aj kukurica. Vyschol aj hroznový pníček, tvoja budem, šuhajíček, tvoja budem, šuhajíček!Po chvíli vyšinul sa mesiac zpod oblaka a pole, zmočené dažďom, zaligotalo sa v jeho svetle, ako hviezdami posiate tisícimi kvapkami. Spev slávikov, znejúci z každého kra, stal sa úchvatnejším. Obe zastaly ticho a pozeraly dookola. Zastala i Evička, lebo svetlo osvietilo i koč pred nimi bežiaci a v ňom pána v bielom kepeni. Je to Nikodém? Napína zrak a tvár obliala sa jej teplou červenosťou zrazu. Zastala, ako ohlušená a srdce zabúchalo jej nahlas. Rýchlo, nevediac, čo tým chce a nedbajúc o tie dve, bežala ďalej. Už do dediny dochodila, keď pri krajnom dome zastavila ju Mara Rybovie, idúca od chorého vnúčaťa.„Kdeže boli?“ spýtala sa, rozvlačujúc slová. „A len sami.“ Evičke prišlo na um, že bude kňazovkou, ale teraz nakrátko odvetiac, chcela ďalej. Žena ju zadržala. „A ja som bola u tejto Aničky,“ začne rozprávať a chystá sa hneď i plakať. „Chlapec jej je chorý, ten Paľko. Ani sa nepohne už od druhého dňa a v hrdle mu len tak spieva.“„Ja som tisíc ráz horšie, ako ono!“ myslí Evička a chveje sa netrpelivosťou. „To bude zaiste… poraďte sa doktora!“ odpovie a chce preč.„Už som bola,“ vraví žena a zachytí ju nežne za rameno. „Sberala som sa k nim aj včera, aj dnes. Takô bolo, ako z tých panských detí. Tvár bielušká a široká, ako mištička… Nechže ho idú pozrieť.“„Ja?“ zdesí sa Evička, či aj choré deti musí pozerať, i odťahuje sa od nej. „Nie, nie, nemôžem…“Žena s výčitkou pozerala za ňou, ako odchodí rýchle a pokrúca hlavou.„Tak si to týchto vezmú náš… Či by si inakšiu nenašli?…“Keď o chvíľu zadychčaná vstúpila Evička do dvora, bolo tam ticho. Koč stál pod humnom a kočiš, mládenec, pískal na píšťalke pieseň, opretý o vereje konice, čakajúc, že ho budú volať na večeru. V osvetlenom pitvore zastala. Napravo, z veľkej izby, ozýval sa klepot a vrava. Tam šijú dve ševkyne o pretrhnutie. Naľavo kuchyňa, i tam spev. Sišly sa dievčence z dediny párať perie Evičke. Lebo už svadba bude skoro. Za kuchyňou je malá izbička, v ktorej býva teraz Nikodém. Tam je, a čo robí? A ako sa cíti teraz, keď ju oklamal s lazmi? Zrazu dvere za kuchyňou vrzly. Spev dievčeniec utíchol v momente a zavznely rezké kroky po tehlách sem idúce. Zacítil, že je doma a spurno ide jej v ústrety.„Kde si bola?“ spýtal sa s hnevom iba zo dverí, cudzou rečou.I trpelivosť má svoje hranice. Či zas striehla za ním, ako za zločincom? Nikdy jej doma niet! Mať chorá a dom nechaný so ševkyňami i týmito tu sám.On musel hneď ráno na lazy, cestou skala na skale, a sotva že prišiel, čakal ho už voz do Dolných Borovíc… Ale, vidiac ju tam stáť s hlasitým dychom, s tvárou belšou ako stena, na ktorú je opretá, zmenil sa prekvapením. Je chorá, či čo jej je? A Milica kde?Evička sa zľakla. Či už takým tónom bude vravievať k nej? To, že je nešťastný, dráždi ho všetko. Vídava Máriu každý deň a láska jeho iba rastie. Ako stojí vo dverách tenký, schudnutý, s bielou tvárou!„Nehnevaj sa!“ zamrmoce utlmeno, a obíduc dve dievčence, opozdené na páranie a usmievajúce sa jej nežno a oddane, odišla k ševkyniam, nie k nemu, ako to on čakal a túžil.„Azda ste už i sobášne vystrihly?“ zhrozí sa, keď jedna zo ševkýň, mladá, pekná a veselá, bežala proti nej s ligotavou, bielou látkou, volajúc: „Poďte, poďte, už zamieram netrpelivosťou za vami…“Veru ona skôr bude v nich v jazierci, ako pred oltárom.*Veža dohotovená belie sa mezi zelenými lipami, shon šichníčiek utíchol a Sidonský nemusí mračiť zbiednenú tvár, že ho mýlia krikom. Síce on sám i tak málo býva. Priateľ Paľaga začal ho navštevovať každý deň, príde kňaz, dvaja učitelia, slečny Beňušovské a Bukovičovie aj tri razy cez deň. Mária pošteboce s ním, ale najviac s Paľagom, ktorého pohľad stáva sa neobyčajne zadumeným. No tá nemôže ostať tam dlho. Rada život len jasný, a kašeľ maliarov nemôže počúvať nijako. Za ňou odchodí i Paľaga. Ale Marta ostáva tam opustená, skláňajúc čiernu hlávku, lebo vidí, ako Mária žije ďalej v svojej bezhraničnej veselosti. Konečne Marta by ani nedbala, lebo ona do konca odriekla sa už i šťastia i vôbec všetkého, keby jej Anča a Evička daly pokoj. Ale tie, kedykoľvek sa sídu, prosto vyvadia sa s ňou. Nútia rodičia Máriu vydať sa, alebo ešte netrpí? Už je celkom strpčená, radšej by sa ozaj nebola narodila nikdy. I skláňa svoju ťažkosťou preplnenú hlavu do nežnej dlane, že sa oddá trudnomyseľnosti. No častý kašeľ maliarov vyrušuje ju a ona soberie sa, že ide preč za druhými.„Už idete?“ zbadá maliar hneď a prosí: „Neodíďte.“„Prečože by neodišla?“„Len tak, ostaňte.“Marta ostala stáť. Konečne všetko jej je jedno, či tam byť, či tam; všade to isté zlo za Mirom. Ale keď on od práce svojej pozrel na ňu a videl, že hľadí hore oknom, i povie, akoby s omrzlosťou nad tým: „Vy nikdy nehľadíte na mňa,“ zadivená pozrela na jeho bledú tvár.„Nuž a ja mám naveky hľadieť?“ spytuje sa nerozhodne.Sidonský ani neodpovedal. Bol nesmierne rozdráždený, ani pracovať nevedel, iba kazil. Odhodil štetec a šiel sa oprieť na kňazovu stoličku. Tam založil jednu ruku cez vpadlé choré prsia, druhou naťahoval si dlžizné, husté fúzy, ako by ho čosi veľmi bolelo. A naozaj, pri telesnej neresti mal i duševné muky, lebo si myslel:„Čo mňa toto dievča tak poslúcha a tu ostáva? Nemalo by tu ostávať. Načo sem chodí? Som chorý a ja nebol som si rozmyslel chudobné dievča milovať.“ I stiera si čelo bledou dlaňou s hnevom. Marta pozrela naň a odsúdila ho. Divný človek! Dosiaľ chcel iba, aby bola tam, kým druhí, teraz už celý deň má hľadieť na jeho muky. I lapá sa jej predtucha čohosi — čohosi a ona zachveje sa. V tú chvíľu zavznie jeho hlas, ako zvuk puknutého zvona.„Poďte bližšie!“„Prečo?“ I všimne si, že vraví ako k svojej, bez najmenšej zdvorilosti, iba rozkazuje.„Nuž nestojte tak ďaleko odo mňa.“„Ach,“ zadiví sa ona a ruky jej odvisnú, i nevie, čo si počať.„No, nejdete?“ vraví on ticho — ťažko mu bolo veľa vravieť. I vezme dlaň s bledého čela, aby pozrel na ňu. Vidiac, ako zmenila sa jej tvár, ochladol. Veď ju nezabije!„Ráčte popozerať, čo som nababral,“ vysvetľuje, prečo ju vlastne volá, a zasa počne naťahovať tie dlžizné fúzy, prizerajúc sa, ako príde. Pristúpila, ale nehľadela na to, čo „nababral“, len pozerala jemu na tvár udiveným, zvláštnym pohľadom. Vidí jej po očiach, že uhádla, čo je s ním, a tvár jej nezaskveje sa radosťou. Sidonský zlostne natiahol svoje fúzy, že zabolelo ho líce. Cítil hnev proti nej.„Kritizujte, prosím, kritizujte!“ upomenie ju netrpelivo a kývne hlavou na maľbu, aby ta hľadela. Poslúchla ho hneď, zapáliac sa, a on, hoci nebol si tak rozmyslel, použil hneď prvú príležitosť. Siahol za jej rukami.„Čo… čo chcete?“ skríkne zajakavo od prekvapenia a odstŕča jeho ruky.„Vás, vás!“V očiach Martiných zablysla sa iskrička radosti, no zhasla hneď. Pozrela naň, naľakala sa jeho čiernych očú, upretých na ňu, a cítiac sa divne sama s ním blízo, poobzerala sa a vybehla von. Ostavší Sidonský zahryzol do červenej pery, mračným okom hľadiac za ňou, potom zrazu rozhodnúc sa, pobral sa k jej rodičom. O pol hodiny už vedely i slečny Beňušovské, že ju vypýtal a ona nechce ísť. A o hodinu doletela tá zvesť i do Horných Borovíc. Preto bol Ďuro Bolkin úplne von z koľaje. Keď prišla Marta na „hodinu“, prechodil sa poza ich chrbty — nesedel — a tak sa nadhadzoval, dobre si štíhlu postavu neroztriasol. I ledva vedel vyčkať koniec hodiny a iba zazeral na klavír.Napokon odznel ostatný zvuk a nastalo ticho. Minka vyšuchla osvobodená a Marta počala sa sberať preč.„Nedoniesli ste zmenky?“ spýtal sa Ďuro Bolkin, pristúpiac k nej a pozrel na ňu ostro. Zabúdava na takéto veci táto pečlivá Marta.Ona, zbadajúc, aký je srditý, zľakla sa naozaj a, vezmúc kapsičku, hľadala — už naozaj zabudnutú — blanketu. Položila mu ju na stôl bez slova. V blízkosti jeho i ona stáva sa do boja hotovou. Schytil papier a vidiac, že je srážka len 20 zl., hodil nazpät.„Nepodpíšem!“ vraví, vopchajúc malé ruky do vrecák a začne sa nametávať po izbe, rezko kráčajúc. Marta očervenená zastala. Konečne siahla rukou za ním, ale tu Ďuro Bolkin priskočil a riekol strmo. „Dajte sem!“ temer vytrhol jej ho z rúk. „A otec neprišiel, však?“„Vidíte, že je nie tu!“ odvetí ona úsečno. Takto zachodiť s človekom! Prsty ju zabolely, čo so zmenkou schvátil i tie! Bolkin podpísal, a teraz už ako by tým akési právo bol obdržal, prišiel pozrieť na ňu.„Počul som, že vás chce Sidonský.“„Tak sa zdá!“ odpovie ona ticho a červenajúc sa samoľúbosťou.„Ale som i to počul, že nechcete ísť za neho, — pravda je to?“„Nič v tom azda divného? Nie je zdravý,“ odpovie ona, poľakaná pre jeho ostrý pohľad, a aby zmäkol, doložila. „A to je chytľavá choroba… povedali.“„Nič divného?“ smeje sa on a pochodí zlostne po izbe. „Ba to je divná vec, že nepôjdete. Kohože čakáte? Také šťastie! Chorý, nie pravda!“Marta, pozorne ukryjúc zmenku, poobzerala sa za klobúkom, túžiac byť preč. Či on má právo takto vravieť jej?„Ale viem, čo je príčina — chorý, nechorý… Chcete nasledovať sestru. Poznám vás, ,Tichá voda‘! Myslíte, že je život hračka? Či chcete ostať ako slečny Beňušovské, že potom ako tie budete sa siliť alebo k flegme alebo k veľkej milote, aby ste tak zakryli duševnú nespokojnosť. A vy tých nasledovať nemôžete ani, iba ak v tom, že zunujete jedna druhú. Ozaj, či ste ešte dobré s Máriou?“„Čo sa stariate o to?“ spýta sa ona mimovoľne podráždená a celá horí.„Čo sa stariem?“ i pozrie na ňu ako vlk. „To, že milujem vášho otca, je mi priateľ od malička a ja ho ušetrím, čo hneď i od vás. Dávno ste sa mali vydať obe, aby ho aspoň starosť o vás netlačila. Prečože ste sa nevydali?“„Ktože ma chcel?“ myslí si Marta, ale neodpovie.„Lebo vydaj spraví život vážnym, poputná!“ odpovie si on. „Lepšie je ako motýľu hrať sa s kveta na kvet. Lebo krása a mladosť večne netrvajú.“Marta, nevraviac nič, prehodila kapsičku cez plece chvejúcimi rukami.„Len zabávať sa, najsť čím viac zvelebovateľov, to je sláva. Ale keď ide vec vážne, odvrátiť sa. Je to pekne?“To všetko nezaslúži, ale tu už i nechá ju trpelivosť. Očervenela v lícach a vyšinúc sa zo svojej povahy, vykríkla trhaným hlasom:„Čo som vám ja, že tak kričíte na mňa?“I tento bude ju biť miesto Márie? Nehodno žiť!„A čo vaši rodičia?“ vrhol on otázku, nevšimnúc si jej výkriku.„Sú tej mienky, čo ja.“„Ták? No veď…“ a nedokončiac, zrazu soberie sa a vyjde von. Marta, horiac celá, pristúpila k zrkadlu s klobúkom. Zuby mala stisnuté a žiadalo by sa jej veľmi trepnúť päsťami do skla v tej horkosti, no odvrátila sa chytro a vybehla von. Neodoberúc sa od nikoho, chcela na vozík, ale vidiac, že i Bolkin ide v kepeni, trhla sa a chcela zpät mimovoľne.„Čože?“ vraví on. „Už zasa sa vám nepáči, že idem?… Ste zaľúbená do mňa, či čo? Len sadnite!“ i stlačí ju dolu, sadnúc i sám.„Ja len zato, že je otec i tak nie doma. Strojili sme sa na salaš.“Vyhovára sa ona krotko, ale s veľkou nenávisťou v srdci.„Pôjdeme teda za ním.“Marta utiahla sa do kúta koča, aby bola čo najďalej od neho, a nevraviac nič celou cestou, hrýzla si pery, lebo žiadalo sa jej veľmi plakať. On shováral sa s Paľom, ktorého tesné oči mrkaly veľmi túžobne, keď šiel ta, kde je Zuza. Shovárali sa o žriebäti, čo má rychtár a ktoré skáče ako pri Brne. To mal úmysel kúpiť Bolkin, ale ho gazda nechcel predať. Keď prišli do dvora Bukovičovho, on práve vychodil z dvier v širokom klobúku, majúc zavesenú palicu na ramene. Keď videl Bolkina, čelo jeho strápilo sa, tušiac zlo. Azda nepodpísal, a prišiel sa vadiť? No zmenku podala mu Marta podpísanú. S obľahčeným srdcom odložil ju do stolíka. Potom podoprel si boky rukami a uprel zrak na priateľa s veselou tázavosťou. No Ďuro Bolkin mlčal a len prechodil sa po izbe, ako doma. Iba keď prišla domáca pani a Marta, vidiac, že by mala odísť, vyšla, zastal pred Bukovičom vyzývavo.„Prišiel som, že čo to za nerozmyslenosti robíš?“Bukovič tázave pozrel naň, nechápuc jeho chovanie.„Áno, áno…“ vraví Bolkin podráždený. „Kde vás privedie tá neráznosť a povoľnosť?“„Ako, čo?“ spytuje sa Bukovič. „O čom je reč?“Ďuro Bolkin sa nahneval, že ho nechcú rozumieť, a dobre vedia, o čom vraví. I domáca pani mlčí, čo je nie jej obyčaj.„Myslím, prečo nedáte Martu za maliara?“„Tak o tom?…“ chápe domáci pán a pohladí si bielu bradu z obyčaje.„Preto, že by bol nesmysel.“„Prečože by bol nesmysel?“„Za človeka, čo bude žiť dva-tri roky, len nepôjde!“„Prečože by nešla? Je bohatší ako Paľaga.“„Či bohatý, či nie bohatý,“ odpovie Bukovič chladno. „Kde zdravia nieto, nieto ani šťastia.“„Prečo by nebolo?“ spytuje sa Ďuro Bolkin.„Prečo by nebolo, prečo by nebolo…“ opätuje Bukovič nevrle. „Čo by sama chcela ísť, nedovolil by. Treba hľadieť i na budúcnosť.“„Keď budeš hľadieť na budúcnosť, dáš ju. Vy nemôžete na všetko hľadieť. Paľaga ti ju ver’ nevezme. Keby sama chcela! Nie ti je dosť jednu mať rozmaznanú? I tejto nabi do hlavy, že je jej vôľa prvá.“„Majetok má pekný, ako som počula…“ zastarie sa domáca pani, no zamĺkne hneď. Totiž Bukovič pozrel na ňu tak káravo, že nedokončila. „Ale kto vie, koľko by sa trápila s ním.“„Ten majetok je hoden i desať rokov trápenia!“Domáci pán mal na jazyku odpoveď rozhorčenú, ale si inak rozmyslel… Siahol si prstmi do šedivej brady a umienil si, že nepovie viac nič. Do veci i tak nikoho nič. Tým viac však rozprával Ďuro Bolkin. Pospomínal i zmenky — pravda, nežnejším tónom — chudobu, núdzu o ženíchov a všetko, čo sa dalo. Pomyslel si, že tak skôr dostane päťsto zlatých; len pomyslel, ale Bukovič vedel, čo ho tým väčšmi popudzovalo. Až napokon veľa bolo počúvať to Marte za dvermi — vstúpila.„Načo o tom toľko rozprávať?“ prerečie, zastanúc si k stolu. „Ja pôjdem za maliara.“„Pôjdeš?“„Pôjdete?“ spytuje sa i Bolkin, zastanúc stranou. Hladiac si fúzy, pozrie na ňu spokojne.„Prečo pôjdeš?“ spytujú sa jej otec a mať.„Prečo?“ opätuje Ďuro Bolkin netrpelive, bojac sa, že ju budú odhovárať. „Preto, lebo je múdra.“Ale Bukovič, nevšimnúc si jeho reči, spýtal sa po druhé: „Prečo chceš ísť za maliara?“„Len…“ povie ona, usmejúc sa i kyslo i ľúbezne. „Páči sa mi!“Pozreli jej do tvári, pohovorili, aký je to nerozum, ako oni toho nežiadajú, ale — keď teda chce, privolia. Bolkin najprv miešal sa do nich, ale keď videl, že si ho nevšímajú, vyšiel do kostola k maliarovi. Sidonský stál tam opretý o stenu, okrúžený svetlom červených zôr, padajúcim cez protivné okno a trblietajúcim sa okolo neho vo všakových podobách. Nič nerobil, ale hľadel na svoju prácu ako vlk. Keď začul kroky, trhol sa a obrátil, ale vidiac len Ďura Bolkina, čelo zamračilo sa mu a zafľočil na neho bez vôle. Čo tento chce? Jednej pokojnej hodinky mu nedajú. Nebol sám už tri dni.„Dobrý večer!“ poklonil sa Bolkin a maliar videl, že kým malú, prsteňami sa ligotajúcu ruku vystiera jemu, oči obzvláštne upiera naň, ako by ho skúmal.„Dobrý večer!“ odpovie a šľahne naň pohľadom, ako by chcel prezrieť myšlienky Ďurove.„Krásne dielo!“ chváli Bolkin, obzerajúc dookola obrazy, čo nababral na boky oltára, kanceľ a inde, — taká bola žiadosť slečien Beňušovských. „A bude to už skoro hotové?“ spýta sa a zrazu zdvihne hlavu k nemu, ako by veľmi čakal jeho odpoveď; no vidno mu, že myslí na iné, keď hladí naň. Sidonský sa nadul. Azda radi by ho už nemať tu.„Na zlomkrky robiť nebudem nikomu k vôli… Kňaz nesúri!“ odvetil chladno. A vtom, ako padly tieto slová, oba vzplanuli veľkým hnevom proti sebe.„Kto vraví, aby ste sa pretrhli?“ zavolá podráždený Ďuro a cíti nesmiernu chuť svadiť sa s ním. A i v čiernych očiach Sidonského, upretých na jeho tvár, tá istá žiadosť. No premohli sa. Maliar zohol sa ku svojej robote, a Bolkin, prizrúc sa ešte raz vychudnutým lícam jeho, odišiel.Nastal večer. Na vŕšku, kde stála koliba Bukovičova, už horela vatra. Nad ohňom stál kotol so žinčicou a bača, s dlžiznými kečkami, miešal ju veľkou, pekne vyrezávanou varechou. Po bokoch na prevalených brvnách a klátoch sedeli shromaždení hostia s červenými tvárami od ohňa, a bolo i tak dosť teplo. Mária s dvoma slečnami Beňušovskými — Anča hrdo stála na boku — sedela v svojej skvejúcej kráse. Pred nimi nadhadzoval sa nový pisár s veľkými očiskami, ktoré nadrapoval si ešte väčšmi, lebo myslel, že sa to páči dámam. Bol hodný a veselý, a iba to ho kormútilo, že mu nechcely fúzy rásť. Už strovil sedemnásť zlatých na mastičky a kefky. Tam bol i Nikodém so snúbenicou. On, kúriac cigaretu, sadol k starším, k Bukovičovi a bratovi, a ztade, prižmurujúc oči, díval sa na zábavu mladých, vynechajúc Anču — ale nezamiešal sa ani slovom. Evička, ktorej oči blyšťaly sa tajeným ľakom, so škvrnitými lícami červenosťou, usilovala sa najsť si dobré miesto, a nikde ho nebolo. I od koliby páli oheň, i na druhej strane sparno, i na tretej. I stiera si spotené čelo bielou dlaňou, vydychujúc strmo. Veľmi ľaká sa hľadieť na Máriu, ale jej oči ta naveky letia. Aká oslňujúca krása! Veď ani nie div, že každý, kto pozrie na ňu, nechá i srdce svoje tam.„Čo si ju doviedol?“ šepol Ďuro bratovi, vidiac, ako obchodí sem i ta a oči ligocú sa jej neprirodzene. „Azda je chorá?“Nikodém nehľadel na ňu naschvál; ale cítil každý jej pohyb, no nedbal. Bol lenivý ako druhí a nechcelo sa mu rušiť si pokoj, do akého doniesol ho spev slečien s pisárom a teplý večer. A možno, takto, keď si nevšimne ničoho, upokojí sa i ona. Marta, ako obyčajne, zastala si skromnúčko za iné, oprúc sa o kolibu tak, aby nevidela Ďura Bolkina, proti ktorému cítila hnev. Počúvala a hľadela na Máriu i ona ako ostatní, potom, nemajúc i tak vôle, ustala a odišla sadnúť si za kolibu do samoty. Slnce už zapadlo, i voda v jazierci tamdolu medzi trávami neblyští sa tak oslepujúco. Ako vystretá plachta zdá sa obďaleč. Pod vŕškom je veľká lúka, kde kosia Paľagovi robotníci a on obchodí okolo nich, obzerá rady a myslí, či má ísť, kde je Mária, či nie. On, boháč, nechcel by byť hračkou. I rozhodol sa, že nepôjde.K Marte prišla po chvíli Anča a zastala, hnevno pozrúc na ňu.„Čo si sa odpratala? Jeden hosť, Evička, zle sa ti zabáva, a ty nedbáš!“Marta potiahla plecami omrzle, potom riekla:„Divná; Máriu zaujíma Paľaga — povedz jej. Nech sa netrápi.“„Tak Nátan chodieva k vám?“ spytuje sa Anča a pohrdlivý úsmev zjaví sa jej na perách.„Každý deň. Najskôr v kostole sa sídeme.“„Tak ona toho a ty maliara si upútala!“ posmieva sa Anča.„Nechcela som veru, uverte. Načože mi je to?“„Nie, nechcela!“ opätuje Anča opovržlivo.Tá odvrátila hlavu a pery potrhávaly sa jej v dusenej horkosti. Vidí už, či tak, či tak sa stane, osopia sa na ňu, a nikdy nie je dobre. Neozrúc sa viac o Anču, chcela preč, ale tá ju zdržala, chytiac jej plece.„Tak pôjdeš za maliara?“„Pôjdem!“ odvetí Marta cez zuby a chce ďalej.„Kedy bude svadba?“ zadržala ju opäť Anča.„Neviem… čo ja viem. Zvieš potom a prídeš…“„Neprídem, nečakaj! Budem už ako v kláštore a nepôjdem nikde,“ vraví Anča a opanúva ju ľútosť, lebo odhalí vrchný rad zubov bez úsmevu. „Vidíš, Máriu nezdolieme. Chcely sme bojovať proti nej, a jej k dobrému sa obracia. Už ti poviem — pravda, ešte celkom nezabudla som krivdu Nikovi, — začal ma zaujímať boháč, — už je na jej strane. Tebe zas na krk dostal sa chorý maliar.“Obe zamĺkly. Cítiac veľkú clivosť v srdciach, zahľadely sa na jazierce v poli. Hore chodníčkom, obchodiac kríky, šiel Paľaga, a bližšie štyri mladé hrabáčky. Slečny obzrely sa za Evičkou, aby sa mal kto shovárať s nimi, ak bude treba. Ale tie poklonily sa a šly ďalej.„A potom také položenie, ako je moje!“ začne zas Anča. „Ten tyran Ďuro, pomysli si, verbuje pre mňa cestára. Či je to nie hrozná vec? Ešte taký cestár!“„Veď si vravela u Beňušov, že by si už išla i za toho,“ vraví Marta, červená v lícach.„Hľa, vtedy som nevedela, že by mu to bolo po vôli… Už som celkom zunovaná. S celým svetom mohla by som sa hnevať preto. Takou som sa stala.“Anča síce nebola milá nikdy, ale od pár čias naozaj nebolo s ňou na vydržanie. V dome robila zlosť s Minkou a vonku nezaďakovala na úctivý pozdrav ľudí. Na jazierce nechodila sa viac dívať, nečítavala pri žniciach, ale hľadela vzdorovite pred seba, nepovediac slova.Za kolibu k nim prišla Helena, veľmi milá. Žinčica už navarená, teraz ju sberá bača, a spev zatíchol.„Čo ste odišly a šepcete tu?“ spytuje sa veselo Helena, idúc ich volať. „Azda tetka Augusta umiera?“ zažartuje.„Horký; je rezká ako veverica,“ odvetí Anča podráždená. „Čože sa nemodlíš lepšie?“„Čože ti je?“ diví sa tá jej vysmeškovaniu. „A čo nejdete k druhým?“„A načo ta ísť? Kde je Mária, tam sme my nič. Či ty azda máš cenu?“„Ale sa divne chováš!“ žasne Helena vždy väčšmi. „Aká si ty vyššia bytnosť?“ probuje ešte obrátiť na žart, že bola veľmi milá.„A ja chcem byť vyššia bytnosť?“ spytuje sa Anča. „Vy ste taká, a čože robíte? Vyvyšujete sa, a skutky kde? To všetko je len komédia. Ani to neviete, čo je zlé, čo dobré!“„Nuž a…“ zvolá Helena vyrušená. „Len nechceš naozaj, aby som ti zabila tetku Augustu?“Divné dievča! Čosi ju zlostí, a potom háda sa s prvým, čo jej príde do cesty.Anča sa nechtiac rozosmiala, potom, pozrúc na ňu pohrdlivo a nepovediac slova, šla k ostatným. Žinčica už hotová, všetci ju pijú ako nektar z črpákov bačových a nazdávajú sa všetci, že je to zvláštny nápoj. Pisár, čo mu nechcely rásť fúzy, dostal od nej takú vôľu, že nevedel, čo robiť, začal okolo chodiť na hlave. Nátan Paľaga, boháč, prišiel práve a zastal hneď pri Márii. I bol už úplne zidealizovaný ten pán. Pol hodiny díval sa na jednu hrušku, kde kosili, a teraz po tretí raz vychvaľoval spev škovránka:„Krásne spieva, krásne; veru to nie ako keď žaba škrečí!“Rozveselili sa i dvaja starší, Ďuro a šedivý Bukovič, a rozprávajú si smiešne veci. Černovský je chorý, zapuchlo mu hrdlo, prechladol. Do súsedstva prišli mu bývať noví obyvatelia, mladá vdovica so sestrou. Chce sa im zapáčiť, i vystáva celé hodiny pred svojím domom, čo je aký čas, aby ho videly z okna, kde vyšívajú. Doterajšie známe ohovára; kto zná prečo, veď predtým nebol taký. Ale týmto korí sa a je samá elegancia, a radšej by jemu — totiž Ďurovi — robil právo, čo mu ďatelinu popásli!„Azda i Aureliu ohovára?“ spýtal sa Bukovič, staväjúc sa, že ho to veľmi interesuje. „A tie sa nehnevajú?“„Horký nehnevajú. Ako by sa nehnevaly!… Aureliu nie, tú si vezme!“Nikodém sedel pri nich dosiaľ a počúval, i usmial sa na ich rozprávanie, ale nepovedal nič. Bol tichý. Zasa horiaca vatra osvetľovala jeho bielu tvár, pokojnú, ale ani nie veselú.„Bolí ho srdce, že Máriu zvelebujú iní a on nemôže,“ vysvetľovala si Evička jeho tichosť. I zľakla sa a zadivila, že on, bez všetkej príčiny a bez napomenutia, sobral sa a prišiel pre ňu, aby šli domov.„Nemôže to strpieť, to je!“ myslela si a s tajeným ľakom dá pozor, ako sa bude lúčiť s Máriou.Keď prišli k nej, podržal jej ruku v svojej za viac, kým požartoval s ňou. Stieral klobúk od plách, čo mu od vatry zapadol, a ona, naťahujúc rukavice, usilovala sa nepozorovať ho.„A či ja sama mám ísť s ním i teraz?“ spýtala sa ticho Heleny. Anču by volala, tá nepôjde, a Ďuro nenechá Anču samú. „Poď i ty!“„Aj-ej, nik ťa neohovorí, neboj sa. Veď sme všetci svoji.“„Dobrú noc!“ klania sa potom, a chce sa radom odoberať, no vidiac, že Nikodém sa len ukloní všetkým naraz, pozrúc po nich — len na Anču nie — nechá i ona.„Od nej nechce sa odobrať, lebo sa hnevá, že on trpí a ona sa smeje, veselí!“ myslí Evička a ustavične stiera si oči a líca, ako by chcela sobrať ich pálčivosť.„Dobrú noc!“„Dobrú noc!“ volali za nimi — i Máriin slávičí hlas. „Pôjdeme už i my domov.“Pod vŕškom čakal ich koč s mäkkými sedliskami, čo mať poslala pre nich. Evička hodila sa dnu a pritisla horiace líca do vankúšov rosou pripadnutých. Za ňou, pozorne zakryjúc jej topánočky kepeňom — čo ju veľmi mrzelo — sadol Nikodém, a ledva pohol sa koč a sluha sa odvrátil, s akýmsi chvatom pritiahol Evičku, tisnúc jej hlavu k svojim prsiam.„Nie, nie!“ bráni sa ona podráždená, štítiac sa jeho ramien, na ktorých videla vinu.To laská ju ako v zúfalstve. Hreší proti nej a týmto chce si uľaviť. I odtiahne sa preč od neho, ani dotknúť sa nedá tým rukám. Podliak!Nikodém zahryzol do pery, rezko odtiahnuc ruky od nej. Či ani s dnešným chovaním jeho nebola spokojná? Ktože s ňou už pohodí! I utiahol sa do druhého kúta koča, nedbajúc o ňu.*Hneď za rána spravila rozruch zvesť v Dolných Boroviciach, že žena Ďura Bolkina umrela v tú noc na porážku srdca. U Bukovičov Marta chodila po dvore stíchnutá — popoludní mal jej byť sobáš s maliarom — keď vpálil posol od Ďura s listom, že je tak.Marta zachvela sa, divnými citmi opanovaná, a oči zablysly jej. „Tichá voda“ cítila totiž radosť, hoci chcela sa premôcť. Ako by bola dostala zadosťučinenie. Ani nemala pomeškania, ale, ako so všetkým, utekala ku slečnám Beňušovským.„Nemožno, nemožno!“ spľasla rukami milá Helena, keď im zvestovala. „Či nie tetka Augusta?“„Nie. Táto, Bolkinová.“„Ale… Ľudia len tak nič po nič nemrú.“„Ja nemôžem zato. Anča písala sama.“„Hrozná, hrozná vec!“ zavzdychala potom, a ako by chcela potešiť všetkých i seba, začala vychvaľovať záhrobný život.Lujza pripomenula, že je svet potok a každý nech sa má na pozore, aby sa neomočil doň. Estera sklonila hlavu a neriekla nijakej poznámky. Marte nepohodlno bolo vidieť smútiť, i sobrala sa preč. Keď chcela vyjsť zo dvora, zastúpil jej Miro Kropáč cestu, zastanúc do dveriec, a dvíhal pokorne oči na ňu.„Čo vy to, slečna Martuška, idete robiť dnes?“ spýtal sa ticho.Marta neodpovedala. Nepríjemný cit, ktorý ju zachvátil, vidiac jeho, zadúšal jej slová.„Viete, čo,“ riekla konečne, „a tak načo sa spytujete?“ I chce vyjsť, ale on nehol sa zo dveriec. Líca jej sčervenely a spýtala sa spurno: „Čo ma nepustíte?“„Akože?…“ Miro zakýval sa a zohol oči. „Ja chcem sa s vami shovárať.“„Ale ja sa nechcem!“„Slečna Marta!“ začne on a zakýva sa opäť, premožený citom, i nakloní hlavu, robiac bolestné posunky ústami. „Ja to nemôžem dopustiť; hriech by som mal. Vy v zúfalstve idete za maliara!“„Že čo?“ Marta rozplamenila sa hnevom a zahanbením. „Vy opovážite sa vravieť mi takú vec a prísť na oči?… Majte hriech, majte!…“„Ja vraciam sa s kajúcim srdcom.“„Keď ste neprijatí tam. Ináče kajúcnosti by nebolo.“ I rastie jej hnev vždy väčšmi. „Preč! Pusťte ma!“„Až ma omilostíte!… Slečna Marta, uverte, že to všetko bolo len ako sen. Minul, a ja, keď som sa zobudil, som ten, čo som bol: váš, váš!“ i sostúpi s dveriec ponížene a vrúcne hľadiac na ňu.„Tichá voda“, neudeliac mu z ukrutnosti ani pohľadu, prešla popred neho a chcela stať na prah. On jej zastúpil cestu opäť.„Oslyšíte ma?“Miro Kropáč, vidiac, že ani neodpovedá, ani nepozrie na neho, zmenil sa v tvári. Príťažlivé oči jeho lámaly svoj prosebný lesk a hnevom naplnilo sa mu srdce.„Tak…“ vraví mrzko a dusivo, „čo klamete svet? Načo vidíte sa dobrou? Neviete, že tým krokom hrešíte proti sebe i mne? Za chorého ísť!… A kajúcnika treba prijať, vraví Písmo.“„A či i to vravelo, aby ste ma zanechali zradne?“ posmieva sa ona, strpčená.„Vidím…“ rozhorlí sa on a kníše s boka na bok vo veľkom pohnutí, „nepadá ďaleko jablko od stromu. Sestra ste Márie, nepoľutujete, nemáte sústrasti. Ech!“ a Miro Kropáč hodil opovržlive rukou v úprimnej horkosti, poodstúpiac.Marta vybehla zo dvora a tvár jej horela od pohoršenia. Ešte on spomína bezcitnosť, on! Následok toho stretnutia bol, že Marta s akousi škodoradosťou pristúpila k sobášu. Dobrá vôľa ju ani neopúšťala; ale keď zaviedla ju mať do izby, aby sa preobliekla na cestu — maliar chcel hneď odísť, kostol bol už dohotovený — skormúteno stiahla čierne obočie.„Jaj, Bože, a či to naozaj musí tak byť?“ zalkala.„Pravdaže musí!“ povie jej mať s akousi omrzlosťou. „Keď on tak chce, aby bolo.“„A či sa všetko tak musí konať, ako on žiada?“„Všetko, všetko!“ odpovie mať horlive, ako by tým chcela zakryť svoje oľutovanie toho, čo sa stalo.„Oh, oh!“ zavzdychala opäť Marta strápená a kryje pod dlaň horúce oči.Veď toto je už inakší a nejaký divný život! Do izby vstúpil mladoženích, veľmi sa ponáhľajúc k nej, a čierne oči jeho skvejú sa zvláštne. Marta trhla sa a pozrela naň, so strachom prizrúc sa jeho chudej tvári.„A čože?“ začal, chcejúc sa spýtať, čo sa už nechystá na cestu; ale vidiac jej tvár, zastal a hneď pochopil, čo je s ňou.Slová ostaly mu na jazyku, zmenil sa a zamračil. Či ona nie je šťastná, ale sa bojí? I odvráti sa nadurený.„Aha, on pekne začína!“ diví sa ona.A sotva je hodinka, čo sa stala ženou, dostala smelosť a odstúpila i ona hlavato. No tu padlo oko matkino káravo na ňu a ona sa spamätala, že vo všetkom má byť poddaná. Odišla za ním a potom hotuje sa na cestu poslušne, ako on chcel.V tú hodinu uháňal koč s otcom a Máriou i kňazom, ktorý ich bol sobášiť, do Horných Borovíc. Sobrali sa k Ďurovi Bolkinovi, kým schystajú sa mladí manželia na cestu. Kňaz Nikodém sedel pri kočišovi a nevravel celou cestou, len počúval, ako shovárala sa Mária omamujúcej krásy s otcom o Ďurovej žene a aká je dlhá cesta na železnici, kde pôjde Marta. Keď dochodili k dedine, on sišiel s koča na podivenie oboch a zabočil pešo, konopnicami chodníčkom. Zbadal totiž už dávnejšie, že tade chodí sem i ta Evička, zastáva, kladie ruku nad čelo a hľadí po poli. Teraz stojí na zemi gazdinej Plačkovie a šklbe hlavy konopné, netrpelivá, metajúc ich na chodník. Šliape na ne, ale nevie, že to robí. Že ide Nikodém, nezbadala, len keď zastal za ňou. Zľakla sa a chcela ujsť, ale on lapil ju o poly a nepustil. Tak šli vedno, usilujúc sa zmestiť na chodník a smiali sa — pozabudnúc o nešťastí Ďurovom — ako Evičke hlavy konopné bily sa o tvár — boly práve také veľké, ako ona — a zaprášily jej líca kvetom.„Ide Bukovič i s Máriou,“ začne rozprávať Niko, ako vec bočnú. Ale s líc Evičkiných hneď zmizla všetka radosť. „Mária ostane tu dlhšie, Ďuro ich veľmi prosil.“Pozrel na ňu, aká je, a ustrnul. Takej jej ešte nevidel. Líca rozplamenily sa jej a oči jej horia ako vo vytržení. Začala odstrkovať jeho ruku, že sa nespracú na chodník.„Pusť ma! Pošliapeme tu všetky konope ľuďom. To je i pekne škodu robiť… Pusť, pusť!… Taká chudobná vdovica, a ty kňaz!“ vadí sa a trhá od neho.„Tu ostane, a prečo tu ostane?“ hučí jej hlavou a srdce trasie sa jej a bije ako zvon. „Hneď, hneď ako prídem, spravím si koniec v jazierci!“ myslí zúrive. „Nebudeš ma mať v moci a držať naveky!“ a o pár dní, keď raz bola ako bez seba, i vykonala tak.*Minuly dva roky. U Bolkinov hučí klavír ako predtým — „hodiny“ zasa sa začaly. Marta v čiernom oblečená, už vdovica, vrátila sa k rodičom a na veľké prosenie Ďurovo chodieva učiť Minku zasa každý deň. Ďuro Bolkin sedí ako predtým za okrúhlym stolom, na prostred izby, držiac noviny pred očami, no nečíta, ale, hladiac si čierne fúzy, hľadí ponad ne na Martu, zrakom plným myšlienok. Veľa ráz díval sa na ňu a vedel, že je pekná, však nestaral sa o to; ale v túto chvíľu je to ináč, ináč. Zdvihol sa túžbou vedený byť bližšie nej a šiel si zastať za chrbát hrajúcich. A tu počala sa chyba za chybou. Minka, chtiac veľmi dobre hrať, prišla do zmätku. Bolkin prinútený bol zastarieť sa, i poslal dcérušku von na čerstvé povetrie.„Minka, nie zaveľa, nie zaveľa!“ zavolala za ňou Marta úzkostlive.„Štvrť hodiny nie je celý svet!“ povie Ďuro Bolkin.„Ale nie mne.“„Vám, ako druhému,“ i pozrie na ňu od boka, a vidiac jej čierne šaty, zlostná mrákota prešla mu čelom.Utkvel mu v pamäti maliar a zaujal ho hnev. Potajme pozrel na ňu, aká je. Zakašľala dusivo od nepríjemného citu.„Už hádam by mohla ísť,“ vraví Marta a chce ju zavolať.„Ešte ráčte poshovieť. Minka je útlučká, nemožno ju sužovať.“„Ale druhého áno?“ povie ona trasúcim hlasom.„Koho druhého? Vás? Vám je súženie byť tu s nami? Smiešno! A konečne ráčte sa rozpamätať, že i predtým ste držiavali oddych.“„Ale teraz oddychuje sa desať ráz,“ myslí Marta, no už nepovie nič. Darmo sa s ním i tak dohaduje. Ale zato neodpustí mu: kašle sucho jedno za druhým. Vie ona totiž, že za každým odznetím jej kašľa jeho tvár stiahne sa, ako by mu to bolo na hrozný odpor a bolesť. I to vie, prečo teraz posiela už kočiar pre ňu a nie starý žltý vozík. Pokašliava, opierajúc lakeť o klavír, a dlaň drží na očiach, ako by ju nič nezaujímalo; aLe ona tajne pozerala na Ďura Bolkina, ako na svojho nepriateľa. On behá po izbe hore-dolu a drží sklonenú hlavu, hľadiac ostro do zeme. Musel zastať v chodení a krv vrelá vystriekla mu do líc. Pristúpil k nej a položil svoju malú, prsteňmi sa ligotajúcu ruku nežne na jej plece.„Čo vám je?“ spýtal sa mäkko a uprie na ňu pohľad, plný výrazu.Marta odtisla mu ruku najprv, usmiala sa pre jeho starostlivý tón a odpovedala:„Nič mi je nie, len by rada byť už doma. Bude večer.“„Buďte doma i tu.“Zdvihla oči na neho, nerozumejúc ho ani mak. Ďuro Bolkin hľadel na ňu uprene, ruku držiac už na operadle stolca za jej chrbtom, druhú na klavíre.„Nechceli by ste, aby tento dom stal sa vaším domom?“ A aby celkom rozumela, doložil tichšie: „Buďte mojou ženou.“„Vašou ženou?“ Marta usmiala sa sladko. Roztržito siahla si malou rukou na čelo a líca jej sčervenely. Prítomnosť Ďura Bolkina naveky rozdrážďovala ju; no nevedela, ako sa väčšmi pomstí: keď pôjde zaň, či keď nepôjde? Myslela chvíľku, potom riekla s veľkým chladom. „Nevravme o tom.“„Prečo nie?“ zvolá on podráždený, ako by dosiaľ bola dlžníkovou dcérou a nie paňou majetku, veľkého ako Paľagov. „Nič by nebolo prirodzenejšie.“„Nebudete naveky riadiť môj osud!“ odvetí ona a vydýchne zhlboka.Srdce jej obľahčilo, ako by desať centov spadlo s neho. Dva roky súženia, biedy prežila pri boku chorého a zlostného muža — jeho vinou!Po hodine — ostatnej, viac už neprišla — ako na krýdlach vyšla z domu a vysadla na koč. Pozrela ešte raz na dom okom plným víťazstva a nadšenia. Nik ju nešiel vyprevadiť. Anča, kto vie, kde chodila po dome, a Ďuro Bolkin, bubnujúc zúrive na obločné tably, myslel, ako dobre by bolo, keby Bukovič mal ešte zmenky a i jemu bol dlžen 500 zlatých. Hneď zajtra vyžadoval by ich prísne a ukrutne. Keď vyšla z dediny, chladný vietor, vejúci na poli, ochladil jej zapálené čelo a začala rozmýšľať. Oheň z líc zmizol jej pomaly a ona poobzerala sa nepokojne. Teraz sa jej zazdáva, že väčšmi pomstiť sa ani nemôže na Ďurovi Bolkinovi, ako keď pôjde zaň. A ak je naozaj chorá i ona, ako Sidonský. A chorá je, cíti to teraz už celkom jasne. Kašeľ ju pochytil zrazu a ona sa splašila. Pot ju zalial.„Stoj, stoj, stoj!“ volá na kočiša.Musí sa vrátiť k Ďurovi nazpät. No koč letí mesačnou nocou, kolesá rachotia a podkovy tlkocú na drobnom, zle utlčenom skalčí a kočiš sedí ako hluchý. Teraz prišla hodina, po ktorej túžila jej smädná duša oddávna, a nepoužila jej múdre! Celý príval sĺz zaleje ju a skoro trasie sa rozčulením.„Zastaňte!“ zakríkne znova.Paľo tesných očú — ešte tučnejší, ale už nie vo vyšívanej košeli, Zuza vydala sa za druhého — trhol sa a pozrel zpät.„Čo rozká… Či nič nevraveli? Veď sme už tu hneď.“„Tu?!“ zvolá Marta a obzrie sa dookola. Naozaj! Prebehli už len po dedine a koč zastal pred domom. Spenené kone zaprskaly a začaly hrabať kopytami suchú zem. Marta sostúpila plačúc a obzrela sa dookola, ako by sa chcela presvedčiť, či naozaj sú toto už Dolné Borovice. Ich žltý dom stojí tu, i kostol s vysokou vežou a pred ním, ako každý večer, keď sa ona vracia, chodí sem i ta Miro Kropáč. Marte, zazrúc ho, uschly oči vo chvíli. „Prehrané“ víťazstvo nad Ďurom i všetko ostatné zmizlo z jej mysle hneď. Vzplanula velkým hnevom proti Mirovi, ako by jedine on ju urážal. Oči zablysly jej zasa smädom po pomste.Koč obrátil sa,zarachotiac na skalčí a pohol preč. Miro Kropáč, opretý o vežu, vidí, že Marta stojí tam dosiaľ, a jeho zasmužilá tvár ožila. Azda konečne čaká jeho? Pohol sa a približuje sa váhavo. Neodbehla ani tak. I prišiel blízko na cestu a dvíha oči na ňu skúmave a pokorne. Stojí i takto ďalej, neodišla a hľadí na neho tajne v pološere. Dávno ho nevidela zblízka. Schudol a tvár nie mu je taká široká — zdá sa byť krajším.„Čo žiadate?“ spýtala sa nepriateľsky.„Čo žiadam?… Nič!“ povie on úsečne, počujúc jej hlas. Tak neudobrila sa ešte!Marta spravila krok k dverciam a zastala opäť, vidiac, že neodchodí.„Tak čo sa popletáte všade, kde som ja?“ zakričí naň náružive.„Čo koho do toho?“ zamrmoce on a stojí ďalej. „Čo chodím?…“ spytuje sa potom mäkko. „Dobre viete, prečo chodím!“ i pozrie na ňu ponížený a pristúpi ešte bližšie. „Chodím a budem chodiť. Hnevu vášho nemôžem prenášať!“Mimovoľne spravila krok k dverciam od neho. Srdce začalo sa jej pohýnať veľmi divne. Toho nečakala.„Utekáte ako od divého, ako od psa! Zvinil som, uznám; ľutujem, čo môžem iné spraviť? Veď keby mohol spraviť vykonané nevykonaným… Dva roky dlhé, ťažké čakám, a čakal by do smrti… Martuška, to jest… milosťpani!“„Ja sa nehnevám,“ odpovie ona nechtiac, potom zdesí sa sama seba.Jej hlas zavznel tak nežne, ako sa ešte nepočula vravieť. Vidí, treba by jej bolo odísť, ak nechce prehrať i tu, ale nemôže sa hnúť. I obzrie sa dookola, či nieto nikoho, kto by ju odtrhol od neho.Mirova tvár zajasala tajnou radosťou, počujúc jej odpoveď. Poknísal sa pohnutím a udusil radosť opatrne. Zavzdychol ťažko.„Nielen odpustenia vášho chcem…“ prerečie skrúšený.Líca hneď rozpálily sa jej podráždením, ale srdce jej zabúchalo ako na poplach. Všetky dávno utlačené city zdvihly sa zrazu v ňom. Čelo sperlilo sa jej potom, i obzerá sa okolo. Tak nik jej nejde na pomoc, aby ju vysvobodil?… Otec a mať milujú Mira, ale iní ju vysmejú. Lujze sľúbila, že nevydá sa viac, Anča opovrhne ňou, a chorá je! Vzchopila sa ostatnými silami, a začne zrazu:„Odstúpte a vzdiaľte sa ztadeto hneď, vy Žid! Skôr len moje odpustenie, a keď to máte, zas viac? Aby ste ma zasa odsotili? Kto raz… neverí sa mu viac! Darmo sa unúvate. Ani vidieť, ani počúvať vás nechcem. Ako sa opovažujete? Choďte preč hneď — bez charakteru, bez cti, bez svedomia… Oh, najdrahší Miro, Miro, Miro…“ dokončí šeptom. „Tvoja chcem byť naozaj, tvoja!…“*Nad ránom odchodil kňaz Nikodém z Dolných Borovíc. Svitalo a zarosené pole sviežim a krásnym zdalo sa ako kostol. Ale Nikodém, prižmurujúc oči, bol ukonaný a bez vôle. Večer šiel k Márii — dva roky minuly, ona nechcela sa vydať za nikoho, i myslel, že môže predstúpiť pred ňu. Ale sotva povedal tri slová, ona pretrhla ho panovite:„Dosť! Vy si ma nevezmete, ani ja za vás nepôjdem. Či neviete, čo spravila Evička?“Nikodém sa zadivil. Ona môže vedieť azda najlepše, že nebolo príčiny.„Nie sme vina, nie!“ vraví Mária, vidiac jeho tvár. „Ale vy si ma nevezmete!“ Tu sa zamlčala, ako by váhala ďalej, potom pokračovala šeptom: „Mala Evička dobré tušenie, lebo ja som vás milovala!“Nikodém sa zarazil. V mysli mihla mu Evička s horiacim zrakom, s tvárou ošpatenou od múk a nepokoja.„I ja som vás miloval, jedine vás.“A toto vyznanie nie aby ich užšie bolo spojilo, ale odstrčilo jedného od druhého. Tak on túžil za druhou a nebol bez úhony, akým sa zdal, ktorý trpelive a plný lásky a dobroty znášal, keď ho Evička sužovala?Stál tam ako omráčený, a ona, sťahujác prekrásne obočie, netrpelive čakala, kedy odíde.„Ostaňte s Bohom!“ soberie sa naveľa Niko a zmenený vyjde, ani ruky sa jej nedotknúc.Teda ona nebola tá jasná, všetky prevyšujúca deva, skvejúca sa i krásou duševnou nad iné, ale milovala cudzieho?Ona vošla do izby akoby obľahčená, že vypovedala pred ním; on šiel do dediny. Navštívil starého gazdu Adama Milkovie a ostal tam hodinu. Pri vdovici Ježkovie, slepej od staroby, ostal ešte dlhšie a u kurátora, chorého na tyfus, skoro do rána, ošetrujúc ho ako nejaký doktor.O pol roka sa uspokojil — Mária bola už za Paľagom; Anču, ktorú mal rád, vzal si Ďuro; i Milica sa vydala, ostala mu Berta.
Slancikova-Timrava_Boj.html.txt
Za svetlom1860 — 1888Život omilosteného Božieho dieťaťa možno prirovnať k prekrásnej kvetnej reťazi Božej milosti a ochrany od kolísky až po slávny okamih, keď do duše zaznie silné „Buď svetlo!“ a vykoná svoje dielo vzkriesenia. I môj život plným právom možno nazvať takouto reťazou. Veď ak kto môže predchádzajúcu Božiu milosť chváliť, tak som to ja. Ó, mne zaiste dostalo sa zmilovania bez všetkých zásluh, hodností!Narodená v staroturanskej fare ako druhé dieťa rodičov, rozradovaných mojím príchodom, smela som prvým dychom vdýchnuť ovzdušie čistej rodinnej lásky. Keď porovnávam svoj osud s mnohými nemilými, zbytočnými, nevítanými deťmi chudobných, ba často i bohatých ľudí, môžem chváliť jedine Božiu milosť, žeMerné laná mi padli na krásnych miestach, áno, skvelé dedičstvo je u mňa(Žalm 16, 6).Môcť nazývať otcom takého muža, akým bol môj, je viac hodné ako šľachtické právo. Bol on, a je i teraz, po polstoročí, pre mňa súhrnom šľachetnosti a čistoty.Keďže som neskôr vo svojej práci na ľudských dušiach neraz musela nazrieť do hlbín bahna, do ktorého sa ponárali moji úbohí blížni, a z ktorého som im smela pomáhať von, práve preto ma veľmi blaží, že mi Boh dal rodičov, ktorých základná črta charakteru bola mravná čistota.Môj otec ako 24-ročný stal sa farárom na Starej Turej. Aby sa mohol starať o svoju matku, vdovu po novomestskom[2]farárovi Jánovi Royovi a o svojich ešte nezaopatrených bratov a sestry, zostal ešte jedenásť rokov slobodný, hoci päť rokov miloval moju matku, dcéru Juraja Holubyho, lubinského farára. On zasa vedel, že je milovaný, no, bol ochotný čakať, kým nesplnil svoju synovskú a bratskú lásku.Raz po jeho smrti povedala mi moja drahá matka: „Aj keď tvoj otec nikdy so mnou o svojej láske nehovoril, nikdy mi nerobil nádeje, žeby som sa kedy za neho vydala, predsa som vedela, že ma tak miluje ako ja jeho, a nikdy by som sa nebola vydala za druhého.“ Ach, boli to kvetné duše, ktoré vedeli čisto a verne milovať, no potom aj keď sa konečne mohli spojiť, utvorili harmonický celok, z ktorého pre nás deti vyvieralo krásne, ničím nepokalené detinské blaho.Verím svojej matke, že by nebola postavila nikoho druhého na miesto Augusta Roya. Bol to i telesne pekný človek, všetko na ňom tvorilo súzvuk: štíhla postava, zlatými vlasmi vrúbené mysliteľské čelo, hlboké, modré oči a k tomu ružové, s istou miernou mlčanlivosťou zavreté pery. Dvadsaťštyri rokov počúvala som tieto pery vravieť v súkromnom rodinnom kruhu i verejne, no nikdy neprekĺzlo cez ne tvrdé, hrubé alebo neslušné slovo, ktoré by nám deťom bolo pokalilo dojem ušľachtilosti ducha.Preťažený úradnými povinnosťami vo veľkom cirkevnom zbore musel po ťažkej, z toho presilenia pochádzajúcej chorobe, už po 17-ročnom pôsobení, mať vždy kaplána. A tak sa týchto jeho pomocníkov vystriedalo u nás asi šesť.V čase môjho narodenia kaplánoval[3]na Starej Turej môj strýc Pavel Roy, ktorému, ako najmladšiemu bratovi, náš otec dopomáhal vyštudovať.Tento strýc, Paľko (ako ho rodina nazývala), ktorý, mimochodom, ma neraz pestoval a úprimne miloval, bol krásny človek, vysoký, brunet — spevák bez páru. Ako bohoslovec spieval v študentskom zbore najhlbší bas a najvyšší tenor. Keď týmto svojím kovovým hlasom spieval v našom kostole liturgiu,[4]znelo to po celej chrámovej lodi ako zvuk zvona.Pravda, znal on týmto hlasom poriadne zahrmieť aj na kancli, aj keď sa nahneval v súkromnom živote. My, deti, sme sa ho nebáli. Napriek tomu, aby som sa vyhla tomuto hrmeniu, skočila som raz z dvorného múra asi dva a pol metra vysokého, kam som sa vyškriabala za čiernymi malinami,[5]do hromady piesku na druhú stranu.Obaja bratia tvorili značný kontrast. Oba mali vrodenú prudkú povahu. No zatiaľ čo môj otec znal mimoriadne nad sebou vládnuť — takže som podobnú moc sebaovládania u nikoho viac neuvidela, a tak všetky jeho slová a činy zostali premyslené a pokojné — dal sa strýc výbuchom hnevu ľahko strhnúť. Vo svojich častých chorobách, hoci mnoho trpel, opanoval sa môj otec natoľko, že sme ho nikdy nepočuli ani len slovom požalovať sa. Strýc, hoci mladší a ešte zdravý, bol hypochonder,[6]ktorý vždy na sebe našiel nejakú chorobu a často vystenával. V mnohom, pravda, bola mu na vine starostlivá matka a sestry, ktoré preto, že bol najmladší, od mala ho ľutovali a maznali.Napriek tomuto rozdielu panovala medzi bratmi najlepšia zhoda a vzájomná láska preklenula most. Veď príznačným znakom royovskej rodiny bolo, že iskrenne[7]spolu držali v zlých i dobrých hodinách, a stredobodom, vôkol ktorého sa zhromažďovali, bol môj otec. Preto som nášho milého strýca Paľka zvlášť opísala, že Božím riadením práve on preukázal mi neskôr veľké dobrodenie. My deti sme veľmi želeli, keď prevzal faru v Púchove a odišiel navždy z nášho domu. Odišiel ako šťastný ženích krásnej Boženy Hurbanovej, ktorú sme predtým spozďaleč veľmi obdivovali a potom, keď sa stala údom royovskej rodiny, vrele milovali. No, o tom si ešte bližšie povieme.Ako niečo veľavýznamne musím vyzdvihnúť, že príduc na svet, našla som tu už tú, ktorú mi Božia láska určila za prvorodenú sestru, kamarátku v detstve, áno, silnejšiu, lepšiu časť mojej celej bytosti. Málokedy sa našli sestry, ktoré by jedna druhej boli bývali také nenahraditeľné, ako moja Mária a ja. „O všetko sa deliť“ — bolo naším heslom. Z mnohých životných skúseností vyzdvihnem len dve, ktoré charakterizujú toto naše heslo. Mária dostala od kohosi pekný detský hrebienok. Keď som sa ja nad tým pustila do plaču, že mne podobný nedali, strhla ho pokojne z hlavy, rozlomila a dala mi polovičku. Čo za tým heroizmom[8]nasledovalo zo strany matkinej, keď, hľa, obe nemali sme nič, to už neznám, no domýšľam si. Druhý raz zase prišiel doktor vytiahnuť mi boľavý zúbok, a tu, keď všetky prosby rodiny nepremohli môj strach pred tou operáciou, sadla si Mária, aby mi dodala smelosti a dala si ona vytrhnúť zlý, ale nie boľavý zub. Dodnes som na tú obeť nezabudla. Musím sa však priznať, že bola márna. Veď kým prebiehala Máriina „operácia“, zatiaľ mňa moje nohy, ktoré boli ako živé striebro, dávno odniesli ta, kde som sa tak dobre schovala, že ma nenašli, kým neodišiel pán doktor.Ó, aké rozdielne boli naše povahy! Mária, zádumčivý knihomoľ, malá mysliteľská poviestkárka, a ja povrchný motýľ, dieťa slobody a prírody, ktorému ani ten najvyšší ovocný strom nezdal sa privysoký, aby som naň nevyliezla.Dobre, že starostlivé matky nemôžu — majúc menšie deti — staršie stále stopovať. Veď by museli ustavične strachom mrieť. Keď som si ja krk nezlámala do svojho dvanásteho roku, tak si ho tak ľahko žiadne dieťa nezlomí. Ony majú svojich anjelov. Mária sa nám len jeden raz dala naviesť skákať zo skaly na skalu (staval sa vtedy nový rondel[9]v kostole), a hneď tak zle skočila, že si veľmi nebezpečne zranila nos pri páde na kameň. Ešte dnes vidím, ako sme ju, chuderku, umývali v potoku z krvi. Do smrti mala na pravej strane nosa tri biele čiaročky, ako znak po tom, že raz s nami držala. My sme však tam dovtedy neraz skákali — potom sme už nesmeli.V staroturanskej škole učil vtedy staručký učiteľ, a tak nás naši rodičia neposielali do školy, ale vyučoval nás strýko Paľko a Jozef (ktorý privatizoval[10]v našom mestečku ako batthyányiovský[11]penzionový úradník) a ešte bohoslovec R., ktorému náš otec všemožne vypomáhal pri štúdiách. Že tým naša výchova veľmi chudobne dopadla, možno si domyslieť. — Mária mala pevnú vôľu i vytrvanlivosť a pritom veľkú lásku ku knihám. Už ako dieťa prečítala celú Bibliu. Veľmi milovala svetovú históriu, no i pekné poviedky, a tak mohla získať i takou výchovou. Mňa moji učitelia nechali tak znajúc, že nemám ani vytrvanlivosť, ani chuť; považovali ma iste za obmedzenú a povrchnú. No tak — okrem, že ma naučili čítať a písať (i to som sa len hračkou naučila — zomretý ujec Jozef Holuby nakreslil nám bol na kartičky peknú abecedu) a rátať, nič som od nich nezískala.Máriu vzal ujec Daniel Minich do Modry. Tam rok navštevovala nemeckú meštianku,[12]ktorá bola v tom čase veľmi dobrá a rok v Bratislave,[14]vo vtedajšom Prešporku, taktiež nemeckú dievčenskú školu učiteľa Korčeka, ponemčeného Slováka.Mňa do Modry nevzali, prečo, neznám. Myslím, že sa im zdalo, že to nestojí za to. Zatiaľ ma učil doma pán Ján Mocko, kaplán,[15]ktorý vystriedal strýca Paľka. Keby mi tento umný, vzdelaný muž — ktorý ako bývalý vychovávateľ znal znamenite učiť — bol mohol venovať viacej času, netak by som bola získala. — No on toho času mal málo. Predsa ma však čosi musel naučiť. Keď som totiž po Máriinom návrate domov aj ja prišla do tej istej prešporskej meštianky — hoci neznalosť nemeckej reči prekážala — po troch mesiacoch učila som sa už zároveň s ostatnými žiačkami a priniesla som domov dosť dobré vysvedčenie. Znak toho, že keby ma boli dali do škôl, nebola by zo mňa bývala zlá žiačka. Za svoje slovenské presvedčenie ma v tejto škole pre neposlušnosť zavreli na dve hodiny. Obligátnym[16]— riadnym predmetom bola tam i maďarčina. Učiteľ žiadal, aby sme preklad z nemčiny do maďarčiny vypracovali doma a priniesli. Bolo to v prvých mesiacoch, keď som ešte ani nemecky dobre nerozumela. Prosila som ho, že úlohu vypracovať nemôžem, aby to nežiadal. Ešte dnes vidím, ako predo mnou stál, pekný, silno urastený, skoro dva metre vysoký a hľadel na mňa prísnym pohľadom ani veľký pes na malé šteniatko, ktoré sa opovážilo na neho zaštekať. Rozkázal mi neoblomne, že úlohu musím priniesť vypracovanú. Pokrčila som plecami, že ju teda prinesiem, ale pracovať na nej nebudem, veď mňa sem poslali učiť sa nemecky, a tak sa ja naraz dve reči učiť nemôžem. Na druhý deň, keď sa mali práce odovzdať, podala som i ja medzi inými svoj zošit. Pán Korček pozrel na mňa spod hustého obočia. „Je dobre, ale ty si to nevypracovala?“ „Nie.“ „A prečo?“ „Však som povedala, že sa ja dve reči naraz učiť nemôžem, poslali ma sem na nemčinu.“ „Kto ti tú úlohu spravil?“ „Hekl Janči.“ To bol synovec mojej domácej panej, gymnazista. „Zostaneš tu po škole.“ Tak som bola dve hodiny zavretá, ale maďarčiny takýmto spôsobom sprostená. Potrestať za neposlušnosť ma musel, ale uznal, že dieťa má pravdu a viacej mi maďarskú úlohu nedal. Za to ale aj cez celé tie mesiace nemal so mnou žiadne trápenie; moju snahu, držať krok s druhými, ocenil — a mal ma rád. Rada sa rozpomínam na jeho vyučovanie, ale nerada zostávam pri tejto školskej téme. Vždy ma premôže clivosť, ba istá trpkosť, že mi moji drahí rodičia nedopriali školskú výchovu a ja by som ju práve tak veľmi bola potrebovala. No, to už je tam. Mala som od Pána v duši mnohé dary a v srdci hodne prirodzenej pýchy, iste by mi boli narástli priveľké rohy, takto boli vždy lámané.V Prešporku (Bratislave) začína sa nový úsek môjho života. Božia priazeň popriala mi dostať sa do výchovy dvoch starých slečien. Tieto mali súkromnú školu ručných prác — najmä šitia a ozdobného vyšívania — a okrem toho si brávali aj dve dievčatá z vidieka na učenie, ale i na byt a na stravu. S úľubou učila som sa i v tejto škole všetko, čo sa za rok bolo možno naučiť. Pritom som veselo navštevovala školu pána Korčeka. Ale keď prišiel večer, nastali pre mňa chvíle nikdy nepoznaného pôžitku. Vtedy prichádzala k obom dámam ich ovdovená sestra so svojím 14-ročným synom Jančim a 17-ročnou dcérou Linou. Medzitým, čo sme my všetci usilovne pracovali na nejakej krásnej ručnej práci, predčítavala nám krásne novely z „Gartenlaube“.[17]Mňa, ktorá som bola útlej postavy, moje slečny považovali za dieťa. Ani netušili, žeby to slovenské dieťa, ktoré sa ešte ledva púšťalo do nemeckého hovorenia, venovalo pozornosť, alebo rozumelo dačo z tých prekrásnych rozprávok Marlitovej, Vernerovej a iných. Nikto naozaj nemohol tušiť, že dieťaťu — ktoré tam doma Hornove, Šmídove a iné detské knižky nudili — otvárala sa tu čarovná ríša, nový svet vidín a predstáv. Na Božiu slávu smiem povedať, že môj Pán v onej starej izbe starého priechodného domu vo Vysokej ulici začal si ma vyučovať za pisateľku kníh, ktoré hodlal darovať môjmu národu. On si ma sám v tej krajine vidín a predstáv, bájok a povestí roky vychovával. A keď som opustila školu pána Korčeka, už sa nikto viac nepokúsil nejak ma ďalej vzdelávať.Rozpomínam sa, ako mi v tom čase kvitlo plno kvietia v srdci, keď nohy po prvý raz zastali na prahu tej čarovnej krajiny a ako som sa tešievala na tie večerné chvíle a s akou láskou som vítala milú pani Heklovú, ktorá mimochodom bola znamenitá predčitateľka. No nieto nič také tajné, aby nebolo zjavené. Raz pri výlete podniknutom ešte s jednou rodinou do romantického Slávičieho údolia (Nachtigallental), kde zneli prekrásne slávičie koncerty a zvonilo na tisíce zvončekov rôznofarebných orlíčkov,[18]tu v poviestkovej tíšine začala si malá spoločnosť spomínať posledne predčitovanú rozprávku ,Princezná‘ (Heideprinzeschen). A tu zrazu otvorila malá Slovenka ústa a dala sa s celým citom a dôrazom citovať jednu z krásnych hlavných scén — znak toho, že slovo za slovom utkvelo jej v pamäti.Ešte dnes vidím úžas mladých a preľaknutie starých dám. „A ty počúvaš, rozumieš?“ volali jedna cez druhú. „Ach, čo by nám povedala tvoja matka, veď sa nebudeš učiť v škole; to ešte nie je pre teba, nesmieš počúvať, musíme prestať čítať.“ No, na mnohé prosenie a prihováranie i Jančiho i Liny Heklovej, že veď sa učím a sú so mnou v škole spokojní, dostala som dovolenie ďalej počúvať, ba láskavá susedka požičiavala mi knihy na čítanie a tým som si rýchlo a správne osvojila tú najkrajšiu nemčinu — a tak som sa vrátila domov.Od najútlejšieho detstva, nakoľko sa pamätám, skladávala Mária povesti, ktoré mi rozprávala. Pretože čo jedna, to druhá, i ja som ju v tom nasledovala. Hovorili tie povesti o prekrásnej neznámej zemi, ktorú sme my objavili na našej púti svetom. Touto zemou pretekala tajomná rieka; po tej priplávali rakvy tých, čo zomreli a tam oni ožili a kraľovali. Táto zem ležala za horou, ktorá sa menuje Dubník. Z okien našej detskej izby bol výhľad na tri vrchy, na jednom z nich stáli tri stromy. I tam za týmto vrchom ležal kus tej našej čarovnej krajiny. Ako hlboko bola v mojom srdci vkorenená viera v pravdivosť Máriiných povestí, videla som, keď som sa skoro 16-ročná po prvý raz ocitla na Dubníku a z jeho hrebeňa uvidela som na druhej strane dolinky, role, chalúpky, ale nikde — nikde tú ríšu, o ktorej sme si rozprávali a kde žilo všetko to veľké, krásne a slávne, čo nám okolo nás chýbalo.No tak, keď sme sa už obe zo školy dostali domov a začal sa každodenný, jednotvárny život, aký súčasne s nami žilo na stá dorastajúcich dcér, začali sme si ho krášliť krásnymi rozprávkami. Vtedy rozprávala som už aj ja. Hoci to už neboli povesti o neznámej ríši, opisovali sme predsa neznáme krajiny, národy, vlády, cirkvi, oslobodzujúce vojny — mučeníctva pre Krista — všetko, postupne s rokmi, bolo obsiahnuté v nich.Všetko, po čom sme túžili, a ako by sme si to boli žiadali na svete, vložili sme do tohto nášho sveta. Mária skladala krásne klavírne chrámové skladby, vojenské pochody, národné hymny, krakoviaky, piesne — to všetko patrilo našim hrdinom a hrdinkám. My sme žili, trpeli, mreli s nimi. No tak žili sme naraz dva životy. Vo dne ten pilný, v domácej práci — pri šití, žehlení, alebo v záhrade, bohatej na kvety. Ale keď sa zvečerilo, ten čas bol náš. Pred i za kostolom široké chodníky nám slúžili na pravidelné prechádzky. Neraz fučal studený jesenný vietor a z neďalekého katolíckeho cintorína priletovali netopiere a z našej kostolnej veže ozývali sa sovy. Neraz bolo tma ako v rohu, no my sme sa tak naučili v tej tme chodiť, že sme ju nepociťovali. Azda sme pritom opisovali najkrajšie prírodné opisy jari. Samy často hladné, no vždy bez večere, rozprávali sme o nádherných hostinách, a keď sme sa vrátili, ak bolo ešte v otcovej izbe tma, sadla si tam Mária k pianu a komponovala nové skladby, alebo hrala tie, ktoré patrili k deju. Dakedy prišiel náš drahý otec z rodinnej izby, posadil sa do rohu pohovky a počúval. Mal rád to Máriino hudobné snenie, kde v rozpomienke mysľou tiahnu deje, osoby, charaktery, o ktorých sme my bájili. Teraz vidím, koľko v tom bolo pravej veľkosti, slávy, pravého dobra a krásy, a tu zisťujem, aký je rozdiel medzi tým, čo často človek vytvorí a čím skutočne je. Podľa tých našich povestí boli by sme museli byť svätice, no neboli sme nimi. Preto neraz i ľudia zvrhlého charakteru vytvorili nádherne krásne dielo a sami zostali v bahne. Aj my by sme boli zostali v tom bahne nebyť Božej milosti.Naše detstvo i prvú mladosť prežili sme v dobe pre Slovákov veľmi vážnej, v ktorej sa bojovalo o tie najcennejšie poklady, a to o slobodu a možnosť života. Búrlivé roky 1848 — 1849 so svojím povstaním Maďarov proti Habsburgom a rakúskemu cisárstvu a so svojou strašnou revolúciou, nepriniesli Slovákom — ktorí boli verní trónu[19]— nijaké trvalé poľahčenie.Rakúsko, ktoré zvíťazilo za pomoci Ruska, zachovalo sa k tým, ktorí bojovali proti Maďarom za kráľa a jeho práva, ako hovorí Schiller: „Černoch vykonal svoju povinnosť, černoch môže ísť.“ Habsburgovci — zrušiac Slovanom slovo, ako vždy — predali svojich verných poddaných odbojcom, keď sa s nimi porátali a pomerili. Pre našu rodinu boli tieto roky plné dôležitých a bolestných udalostí, tak z otcovej, ako aj z matkinej strany, a hoci sa stali 22 rokov pred mojím narodením, nemôžem ich obísť.V nich stal sa môj otec turanským farárom a jeho otec, Ján Roy, novomestský farár, zomrel práve v tých dňoch, keď ruské vojsko tiahlo Považím.Novomestský mešťanosta, patriaci k maďarskej strane k tak zvaným gardistom,[20]chcúc farárskej vdove vernej kráľovi a slovenskému národu spôsobiť bolesť, poslal časť ruských vojakov, vedených dôstojníkom, aby sa ubytovali na fare. Moja babička, hoci zármutkom zronená, bola zmužilá žena. Pokojne zaviedla dôstojníka do izby, kde v rakve vystretý ležal náš deduško, a ukázala mlčky na neho. To stačilo. Ruskí vojaci, uvidiac mŕtveho „popa“, pokľakali okolo rakvy, pomodlili sa a zaspievali jednu zo svojich krásnych piesní. Dôstojník, úctivo odporúčajúc sa vdove, zavelil a — nielenže nedovolil umiestniť vojakov na fare, ale rozkázal dvom stáť pri bráne ako čestná stráž, než vojsko ďalej odišlo.Rodičov mojej matky stihol v tom čase ešte hlbší úder: smrť najstaršieho syna Karola Holubyho. Ten ako 21-ročný študent prihlásil sa k dobrovoľníkom. Gardisti ho prepadli, keď hovoril k ľudu. Potom ho spolu s Vilkom Šulekom (bol to ujec matky generála Štefánika) žalárovali[21]a popravili ako mučeníka za národnú vec na piešťanskom poli.[22]Rodičia mojej matky museli spolu i s ňou utiecť z Lubiny a dedinu gardisti vypálili. Aj na Starej Turej, kde katolíci držali s gardistami a evanjelici s dobrovoľníkmi, vládla revolúcia. Môjho otca zachránili si kopaničiarski cirkevníci; títo ho prišli údajne pozvať ku chorému. Cestou ich potom „prepadli“ dobrovoľníci a farára odviedli do „zajatia“. V skutočnosti ocitol sa náš otec v stane Jozefa Hurbana a mohol sa zúčastňovať na dobrovoľníckych poradách. Keď gardy odtiahli, vrátil sa i on nepozorovane domov, k svojim povinnostiam.Keď v rokoch 1850 — 1860 pokorený nepriateľ bol prinútený dať istú slobodu potláčaným národom, zaplesali srdcia slovenských vodcov. Školy, gymnáziá, Matica[23](v nej knihovňa i múzeum) povstávali, ako pod šibnutím čarodejného prútika. Láska, vernosť a usilovnosť chudobného národa tvorili divy. Nový život rozprúdil sa žilami zdanlivo oslobodeného ľudu. Každý Slovák, áno každá aspoň trocha inteligentná babička, museli pomáhať pri tom budovaní; — no dosť skoro povstala a splnila sa pieseň:Vždycky sa len tešíšty, Slovensko moje,že sa už zahoja dávne rany tvoje.No tvoje útechya boľavé vzdychy,čochvíľka za chvíľkoulen hynú, len hynú.Práve vtedy, keď som ja uzrela zemské svetlo, začali zhášať zore ružových nádejí. Moja babička, Karolína Royová, trpiaca veľmi záduchom, vyslovila sa krátko pred smrťou: „Velice trpím a rada by som si už išla odpočinúť — no keby som vedela, že dožijem lepšie časy pre nás Slovákov, to by som ešte vďačne ďalej trpela i žila.“Chuderka moja babička, darmo by bola trpela a márne čakala ešte 45 rokov. Ach, veď tie vtedajšie pomery boli ešte skvelé oproti dnešným (písané r. 1905).No, prečo to všetko opisujem? Prečo sa dotýkam utrpenia celého národa, len čo opisujem udalosti zo života iba jednej-dvoch nepatrných dcér tohto národa? Prečo? Národné, politické, cirkevné pomery zanechávajú nemiznúce stopy v ľudských dušiach. Aké doby, takí ľudia, bo ony budujú buď charaktery alebo necharaktery.Ako som už spomenula, práve v rokoch 1860 — 1880 boli časy najhorlivejšej práce. V tom čase bol temer každý slovenský evanjelický farár a mnohý i katolícky otcom ním spravovanej cirkvi. Salónov po farách ešte nebolo; ľud v svojich — často zablatených — čižmách smel sa objaviť v dome svojho farára. Keď bolo treba čakať, posedel si v kuchyni. On išiel pre radu a poučenie vo všetkých rodinných, politických i hmotných záležitostiach ako domov. On tu radu dostal. Tak i môjho otca vyhľadával jeho ľud. Veď ten ľud, najmä kopaničiarsky, cítil, že otec vynakladá všetky sily v jeho prospech. A tak, keď zhorela stará fara, jednomyseľne pod jeho vedením postavil novú faru, a v mestečku i po kopaniciach pekné školské budovy, zväčšil si kostol, opatril nové zvony i organ. Sadil i štepil ovocné sady, štepil znamenité druhy, zadovážil nové úrodnejšie druhy zrna, ďateliny atď.; a tak blahobyt obce, chudobnej na pôdu, sa dvíhal. Keď si po 37-ročnej službe povolal Svätý Boh môjho otca, zanechal za sebou zverenú cirkev v tom najpeknejšom hmotnom rozkvete.Viditeľné Božie požehnanie spočívalo na našom otcovi snáď preto, že bol takým dobrým synom, a my ho dodnes cítime.Náš dom, ako vtedajšie slovenské evanjelické fary rad-radom, býval strediskom hosťov. Usporadúvali sa mnohé národné a cirkevné schôdzky a slávnosti a všetci, tak národní, ako aj cirkevní vodcovia, cestujúci na ne cez Turú, zastavovali sa u nás buď cez noc, alebo na niekoľko hodín odpočinku.Železníc nebolo, hostincov riadnych tiež nie — a táto generácia idealistov by tie hostince nebola vôbec použila.Veď títo pracovníci — mužovia a ženy — úzko spojení spoločným dianím boli ako jedna rodina. No tak i keď sa môj otec, hatený chorľavosťou, málokedy mohol zúčastňovať na tých verejných zhromaždeniach, nejedna porada sa uskutočnila u nás, pretože všetci národní a cirkevní vodcovia boli jeho priateľmi. A nite všeobecného[24]diania ležali v písacom stole Augusta Roya.Slovenská evanjelická cirkev bránila vtedy svoju samostatnosť proti vláde, ktorá utvorením Únie medzi maďarskými kalvínmi a slovenskými luteránmi chcela Slovákov násilím pomaďarčiť. Ten tuhý boj trval roky a skončil sa tým, že Únia utvorená nebola, ale slovenskej cirkvi to už nepomohlo, lebo vraj kto chce psa biť, palicu si nájde. — Medzi návštevami, ktoré k nám prichádzali, bolo neraz hodne študujúcej mládeže, takže krásne slovenské piesne len tak hučali celou farou, veď ich dal Slovákom Svätý Boh, aby sa mali čím potešovať vo svojom otroctve.Ej, horlivo pracovali títo pracovníci a bojovníci za slovenskú ideu a s netakým sebazaprením a obeťami podporovali ich slovenské ženy! Ach, ale časy tiahli kamdiaľ ťažšie a smutnejšie! Nevďačná dynastia Habsburgovcov a ich nástroje v Budíne odobrali zase nehanebne všetky dané a vydobyté práva a slobody. Razom vzali Slovákom gymnáziá i Maticu, áno všetko, čo chudobný národ bol vybudoval mravčou usilovnosťou za ten pomerne krátky čas. Všetko to stihlo môj ľud ako smrtiaca rana. Pamätám sa, ako v tuhej treskúcej zime doputovali k nám revúcki študenti[25]s omrznutými ušami. Chleba pozbavení[26]profesori hľadali u nás prístrešie. Prenasledovaní spisovatelia, básnici, redaktori zakázaných časopisov, čakali na našu skromnú pomoc.Do toho padli voľby do snemov. Slováci smeli voliť svojich vyslancov — tak to bolo na papieri — tak to verila cudzina, obdivujúc gavalierskosť[27]Maďarov. Nuž, voliť smeli, ale vyvoliť nie. Nepomohla ani jednomyseľnosť ani väčšina; náš kandidát musel vždy prehrať. Keď sme boli ešte maličké, volili Turanci Sasinka, a hoci to bol katolícky farár, evanjelici ho volili. Katolíci držali vždy s vládou. Slovenskí katolícki farári boli biele vrany, tak ako aj Sasinek, vynikajúci slovenský spisovateľ. Počula som rozprávať, ako to bolo impozantné, keď stovky našich kopaničiarov, mužov ako hory vo svojich bielych súkenných krojoch, sprevádzali voz, na ktorom pod slovenskou zástavou viezol sa ich vyslanec. Tentoraz sa zdalo nemožné, aby taká väčšina prehrala — a predsa! Ó, to bol žiaľ, keď doletela zvesť z Nového Mesta: „Prehrali sme!“ Moja matka i s tetinkou padli si do náručia a plakali, ako plakať možno len nad hrobom krásnych, krivdou usmrtených nádejí. Ach, tak tí naši drahí, o ktorých platilo:Ako ste boli vedení, tak ste chodievali— žili, trpeli, pracovali sami a sami. Nemali vnútornú svetlú silu a radostnú vieru v pomoc dnes prítomného Syna Božieho; boli bez istoty spásy a večnej nádeje. Ich utrpenie bolo tým väčšie. — V takýchto okolnostiach a prostredí vyrastali sme my dve, Mária a ja. Že aj naše srdcia vrele bili pre zem otcov a drahý náš slovenský ľud, kto by pochyboval? Už s materinským mliekom sali sme tú oddanosť do seba. Vyrastali z nás medzi slavianofilmi[28]dve mlčiace, no kované panslavistky.[29]Jedna z povestí sestry Márie mala i názov:V okruží panslavizmua k nej sa družila moja s názvom:Zmŕtvychvstanie. Tou mierou, ako sme milovali všetko slávske,[30]zvlášť všetko potlačené, tou mierou nenávideli sme každú zradu a všetkých renegátov.[31]Raz som temer spôsobila nepríjemnosť aj otcovi aj môjmu strýcovi, keď ma rodina vzala do istého zemianskeho kaštieľa; tam, keď ma požiadali, aby som hrala ná klavíri, vyhovárala som sa, že ja hrávam len slovenské piesne. Na to podotkla domáca pani, že iste vraj neľúbim Maďarov. Viem, ako dnes, odpovedala som s dôrazom: „Maďarov mám rada, ale renegátov nenávidím.“Pretože za takých národných požiadaviek a za takých okolností, keď jednotlivci museli prinášať toľké hmotné obete, nám často v dome nestačilo ani na to najnutnejšie, museli sme sa my deti všeličoho zrieknuť, bez čoho by dnešné deti neznali žiť. Učilo nás to od útleho detstva odriekaniu a sebazapreniu, no i spokojnosti — o ktorej pravdivo stojí:Keby bolo spokojnosti, bolo by všeho dosti.Škodiť nám to neškodilo, ani telesne, tým menej duševne. Veď vtedy ešte to dnes tak zamilované slovo „podvýživa“ nejestvovalo, ktorým sa dnes prikrývajú také mnohé hriechy rodičov a rodín. My sme síce nikdy nepoznali hlad, ale ani žalúdočné katary z prejedenia. Roky a roky trvali môjmu otcovi jeho nedeľné, ba i každodenné šaty, a obzvlášť obuv; ako Židom na púšti, kde sa rúcho na nich nezodralo, neobnosilo. Našu matku i nás bol by rád videl v nových a viacerých šatách, no my, znajúc ako sa veci majú, uskromnili sme sa podľa možností. Raz sme od babičky dostali na letné šaty, ale opravili sme si naše staré a za tie peniaze mali sme celý ročník PaulinyhoSokola[32]a s ním na každý mesiac potešenie. Aj dnes by bolo lepšie, keby slovenské dcéry mali plnšie knihovničky a prázdnejšie skrine na šaty. Tam to konečne všetko zožerú mole a tú telesnú schránku, ktorá tak musela byť krášlená, červíky. Duch a duša sú večné; o tieto poklady popredne sa treba starať.*V tom čase, o ktorom teraz píšem, bol náš rodinný kruh dosť veľký. Vždy nás pri obede vôkol veľkého stola sedávalo desať. Od smrti deduška Holubyho za vrchstolom vedľa našej matky sedávala babička Františka Holubyová, rodená Boboková. Toto čestné miesto zaujímala vyše dvadsať rokov ako našimi rodičmi ctená, milovaná a zaopatrovaná. Túto lásku i ona vrelo opätovala. Jej pomer k zaťovi mohol slúžiť za vzor. Neraz som odvtedy videla svokry a zaťov, ale taký úctivý a srdečný pomer, ako medzi nimi dvoma, už som viac nenašla. Nám deťom bola babička Holubyová milujúcou nežnou, často kárajúcou a celú výchovu „fušujúcou“ babičkou, ako ich žije na tucty aj dnes.Milovali sme ju tak, že keď každý rok odišla na dva-tri týždne navštíviť synov, ledva sme sa dočkali jej návratu. Ani sme si ten dom bez nej nevedeli predstaviť. Cez celé tie roky komandovala ona v kuchyni variac sama, a rozkazovala i svojej dcére tak, akoby bola bývala dievčatkom. A bolo to dojemné pozorovať, ako sa naša matka tomu komandu poslušne podrobila, hoci my, jej dcéry, sme už dorastali.Osudy tejto babičky boli pre mňa vždy romantické a zaujímavé.Bola dcérou muža, o ktorom som znala len, že on ako veľmi učený, veľmi tichý spisovateľ a šľachtic, väčšiu časť života strávil medzi starými zažltnutými foliantmi[33]— nechávajúc starosť o svoj dom na ženine ruky. Vzal si túto ženu, keď už dva razy ovdovela a priviedla mu so sebou dvojaké deti, evanjelické a katolícke. (Jej druhý muž bol katolík.) Táto naša prababička že bola veľmi krásna, no i hodne zlá žena, ktorá svojou zvadlivou povahou mučila všetkých troch mužov, a svojim deťom nepripravila nebo na zemi. Ináč ako zámožná, pracovitá, poriadku a čistoty milovná, vynikala nad iné panie. Ani naša babička, ako najmladšia, nemala doma na ružiach ustlané. Vraj veľmi ochotne povedala „áno“, keď si ju náš deduško hneď pri prvej návšteve pýtal za ženu, vtedy ešte len 15-ročnú divošku, ktorá sa hrávala s bábikami. Vo výchove bola hodne zanedbaná, a že v dome žili staršie sestry, aj v domácich prácach nevycvičená. Prababička nezamlčala pytačovi, že dievča nič nezná, že je primladá, a za ženu sa ešte nehodí. No on si povedať nedal. Útle dievčatko a jeho veľké prekrásne čierne oči, čo sa z kvetnej tváričky tak zmužilo pozerali do sveta, ho príliš očarili. — Proti takému nerozumnému vydaju by sa právom dalo mnoho namietať, ale môj deduško nikdy svoju voľbu neľutoval. On svoju krásnu ženu verne miloval až do smrti. V prvých dňoch manželstva muselo to asi na fare v Garamseku[34]vyzerať komicky, keď mladý pán farár a jeho detinská ženička spolu varili obedy a kazili jedlá. On že vždy len pekne: „Vidíš, moja matka to takto, alebo takto robievala.“ Láska premáhala všetky ťažkosti. Potom postarali sa dve staršie panie, sestra katolíckeho farára a žena istého statkára, o výchovu mladej pani farárky. Zdarila sa im tak dobre, že sa moja babička stala dosť skoro znamenitou pohostinnou domácou paňou; ktorá vedela i variť i príkladne hospodáriť.Nedivila som sa deduškovi, že si našu babičku tak zamiloval. My sme znali už len jej starú vráskovitú tvár vrúbenú bielym čepčekom, ale ešte i v 80. roku niesla táto tvár nezmazateľné stopy krásy. Ó, ako asi žiarili tie čierne oči v mladosti a svojím ohňom zapaľovali srdce!Ctím si svojho deduška za jeho veľkú vytrvanlivú trpezlivosť, s ktorou niesol svoju mladučkú ženu, až sa mu z nej vyvinula družka, ktorá mu skutočne bola na pomoc. Ako blahodarne muselo na mladé srdce pôsobiť to ovzdušie lásky a nežnosti, do ktorého ju on doviedol z rodičovského domu! Bolo to práve pre oboch šťastie, že ona taká mladá odišla preč od matky, prv než i do jej srdca hlboko zapustili korene všetky tie zlé vlastnosti; tak jej zostala z matky len krása a trochu panovitá povaha. Po otcovi zdedila iste učenlivosť. I bez školského vzdelania bola to duchaplná žena. Až do 83. roku čítala mnoho a rada a zaujímali ju všetky politické svetové pohyby. Pretože slovenskí farári i v jej dobe písali, ba i rozhovory viedli zväčša latinsky, naučila sa rozumieť i tejto reči. Okrem toho hovorila i čítala nemecky i maďarsky. Maďarčinu neskôr zabudla, nemecky nie. Tri vlastnosti javili sa pri nej vždy: sila charakteru, nezávislá vôľa a láska k slobode. Dokázala to i tým, že sa obliekala podľa starej módy. Nosievala čierne šaty strihu Kaiservertských sestier,[35]biely, pod bradou uviazaný čepiec a biely vyšívaný vyložený golier. Nikto ju nemohol naviesť, aby tieto šaty, ktoré sa nosili v jej 30. — 40. roku, zamenila za iné. Módy prichádzali i odchádzali — ona zostala tej svojej verná; znak toho, že módnu chorobu víťazne premohla bez toho, aby to bola sľúbila, alebo patrila k nejakému zväzu. To bola moja babička.Snáď keby bola žila v inom národe, za iných okolností, bola by sa stala veľkou ženou. Takto stala sa len matkou veľkého syna Dr. Jozefa Holubyho. Od nej zdedené vlastnosti urobili ho tým vynikajúcim mužom, akým sa stal.Vedľa babičky sedávalo pri stole vždy najmenšie dieťa vo svojej vysokej stoličke, a tak prišlo do najbližšej otcovej blízkosti. Keď nato teraz spomínam, myslím, že i pri kráľovskej tabuli nebeského Otca dostanú miesto tie duchovne najmenšie pacholiatka a budú sedieť najbližšie pri Kráľovi. Vedľa našej matky roky mala miesto naša milovaná tetinka „Fanika“, najmladšia otcova sestra, kým neodišla so strýcom Pavlom, aby mu viedla jeho domácnosť. Bola to veľmi milá a pekná dievčina ušľachtilej tváre, hlbokých očí, bohatých vlasov gaštanovej farby. Tie najpeknejšie detské rozpomienky viažu sa na túto tichú, dobrú tetinku. Jej myšlienky boli vzletné, zvláštne pokiaľ išlo o národnú ideu. Hoci štíhla a nie veľká, mala predsa značnú telesnú silu, ktorú v neúnavnej práci vedela použiť až do staroby. Kamkoľvek prišla, mali v nej ľudia dobrú pomoc. Vydala sa až v pokročilom veku za svojho švagra, Daniela Minicha, farára v Modre, ktorý ako mladý ovdovel, ale roky riadila mu domácnosť jeho vlastná sestra. Až po jej smrti privolila tetinka vydať sa za neho a doopatrovať ho. Ním veľmi ctená a milovaná, smela posledné roky jeho života učiniť tými najšťastnejšími. Krásna to úloha pre ženu so srdcom plným lásky.Vedľa tetinky sedávala daktorá z dcér po najstaršej otcovej sestre. Jedna z nich, Hermína Moštenanová, bola pre nás, deti, pravou knihou rozprávok a povestí. Išli sme za ňou ako včely za medom. Túto našu sesternicu tiahol Pán k sebe od detstva. Že však vo svojom racionalistickom otcovi a v celom jeho okolí nemala ani porozumenia ani opory, tak tá duša dlho plávala v cirkevnej nábožnosti, ktorá sa dobre znesie s ušľachtilým svetom. Tým viac, že bola z nej horlivá a veľmi činná národovkyňa, ktorá pre svoje národné presvedčenie spolu so svojím otcom i sestrami mnoho vytrpela. Keď Pán zasvietil nad nami svetlom svojej milosti, prišla aj ona do styku s našimi veriacimi priateľmi v Nemecku a poznala konečne Jeho, po ktorom — ani neznajúc — túžila od detstva. A On jej dal možnosť, aby tak verne, ako predtým slúžievala národu, slúžila Jemu.Miesto po ľavej strane, vedľa nášho otca, patrilo kaplánovi. Sedem rokov zaujímal ho strýc Pavel. Za ním prišiel môj vychovávateľ, pán Ján Mocko, vzdelaný, šľachetný muž, jemných, panských spôsobov v reči i v správam. Spájalo ho s naším otcom to najužšie priateľstvo a bol považovaný za člena rodiny. Popri svojich verne vykonávaných povinnostiach ďalej ešte mnoho študoval. Uviedol do života ľudovú sporiteľňu. Pracovali na tej myšlienke spolu s mojím otcom, ktorý túžil ľud vytrhnúť z rúk židovských úžerníkov. — Napriek tomu nebol môj otec nikdy antisemita, ba vymohol od obce, ktorá dávala istú podporu cirkvi evanjelickej i katolíckej, tú istú podporu i pre malú židovskú cirkvičku a kde mohol, vôbec hájil jej záujmy. Židia si ho veľmi ctili. Jeden z nich, majiteľ jedľového hája, keď počul, že pán farár každý deň chodieva na prechádzku do jeho hôrky, dal mu tam spraviť lavičku i stolík, ktoré však jeho antisemitskí cirkevníci pokazili v domnení, že si to majiteľ dal spraviť pre seba. — Pozdejšie prevzal kaplán Mocko faru v Čáčove, kde sa z neho stal cirkevný historik a spisovateľ. Dnes už dávno odpočíva od svojej práce.Po ňom prišiel k otcovi za kaplána Michal Roháček, ktorý nás, ako študent teológie, učieval počty.[36]Prišiel v tom roku, keď som sa vrátila domov z Bratislavy. Roháček bol zbožný mladík, vrelého srdca. V Erlangen dostal sa do domu veriaceho profesora a prežil tam duchovné prebudenie, snáď i obrátenie. Pôsobil v staroturanskej cirkvi veľmi horlivo, hoci sa pri ňom tiež splnilo, že prorok bezo cti je len v svojom rodisku. Ale zachvátený rýchlymi suchotami, ktoré si v povolaní utŕžil, zomrel v našom dome ako tridsaťročný. Nazdávam sa, že až v tom roku choroby stal sa mu Pán Ježiš životom, áno všetkým. Odchádzal pri plnom vedomí, s modlitbou, ktorú končil slovami: „Otče, v ruce Tvé poroučím ducha svého.“ S ním zhaslo svetlo, ktoré malo svietiť v tých tmách, čo nás obklopovali. Moja sestra a ja môžeme dosvedčiť, že nám verne poukazoval na Krista, hoci sme mu nerozumeli. Učil nás históriu cirkvi Kristovej. Oddané nesenie utrpenia i jeho koniec zanechali predsa hlboký dojem v našich srdciach. V posledných dňoch položil raz ruku na Bibliu a hovoril: „Držte sa tohto!“ A ukážuc na svoju bohatú knihovňu, plnú bohosloveckých kníh, dodal: „Čo mi môžu ony teraz pomôcť! To je všetka moja nádej, keď Pán Ježiš hovorí:Kto verí vo mňa, má život večný. Na súd nepríde, lebo prešiel zo smrti do života; hovoril v posledných hodinách. Môj otec stratil v ňom syna. Veď on ho krstil, konfirmoval, on pomáhal jeho chudobnému otcovi vydržovať ho na štúdiách a keď bol hotový, vzal si ho za kaplána. Mal v ňom dva roky pomoc v každom ohľade a potom, sám chorý, musel so zármutkom vidieť, ako táto mladá, nádejná sila rýchlo zhášala i zhasla a pre vlastnú chorobu nemohol sa zúčastniť ani len na jeho pohrebe.Pred svitaním slnka letia vždy najskôr lúče. Pre naše duchovné svitanie bol tento mladý muž lúčom, ohlasujúcim slnce, ktoré svitlo po rokoch.Ej, bol to pohrebný sprievod, ktorý vyprevádzal mladého kaplána! Osemnásť farárov v kňazských rúchach ho viedlo! Dvanásť družíc v slovenských krojoch a dvanásť družbov v bielych oblekoch kráčalo pred rakvou a za ňou asi štyri až päťtisícový zástup. Evanjelici, katolíci, židia. Májové slniečko s úľubou nazeralo do jamy vyzdobenej zelenými ratolesťami a čerešňovým kvetom. V nej mal odpočívať ten, ktorého spúšťali v rakve okrášlenej vencom z ružových hyacintov.Ako som tak s ostatnými družicami stála nad tou jamou a hľadela za tou ovenčenou rakvou, na ktorú sme položili veľký veniec z nezábudok a druhý z cisárskych korún,[37]zavládol vtedy v mojom srdci zvláštny pocit. Bol to neznámy pocit nebeského pokoja a tušenia toho, čo teraz cíti duša odvolaná do slávy, ktorá teraz ta vzlietla. Vysoké nebo akoby sa bolo znížilo ku mne a stalo sa mi — spolu s večnosťou — realitou, hoci nikdy nejestvoval čas, v ktorom by som bola pochybovala o tejto nebeskej vlasti. Vedela som zrazu, že tento náš brat odišiel skutočne domov, do tej — pre mňa tajuplnej krajiny večnej krásy — kde kvietie nikdy nevädne. To som, pravda, netušila, že si tú krásu sotva všimol v prvej chvíli, keď oči uzreli Kráľa, toho Najkrajšieho. Veď som ja ešte nevedela, že nebo je len preto nebom, lebo tam možno vidieť Boha a osobne stretnúť Ježiša Krista. Zosnulého dlho oplakávali; cirkev želela za dobrým kazateľom a verným pastierom. Kedykoľvek som však myslela na odišlého brata, bolo moje srdce naplnené vnútornou radosťou. Zomrel v službe Pánovej. Zastupujúc chorého kolegu susednej cirkvi nachladol a dostavili sa rýchle suchoty. Pán si ho vzal. Čo mohli ľudia proti tomu povedať!Po Roháčkovej smrti vystriedali sa u nás ešte traja kapláni. Dvaja z nich boli gymnaziálni profesori, ktorých vláda pozbavila chleba, tí dostali fary v Lužici,[38]tretí sa stal po smrti nášho otca jeho nástupcom.Ostatné miesta vôkol stola patrili nám, deťom. Bolo nás sedem. Ale dve, dievčatko a chlapec, zomreli ako maličké, a tak nás zostalo päť. Mária, Kristína, Ľudmila, Jaroslav a Božena.Medzi nami deťmi panovala tá najvrelšia láska. Keď tí traja mladší vracali sa na prázdniny zo škôl, bolo vždy hodne slnečného svitu, často, pravda, zatieneného otcovou chorobou. Jaroslav navštevoval gymnázium. Bol štyri roky námorníkom; dostal dobré miesto ako strojník. Zomrel ani nie dvadsaťštyriročný — na zármutok matky, ktorá už vtedy bola šesť rokov vdovou a len pred polrokom pochovala svoju milovanú matku.Ľudmila skončila šťastne maďarskú preparandiu.[39]A hoci bola jedinou žiačkou, čo sa dala zapísať ako Slovenka (hoci tam bolo s ňou dosť Sloveniek, ktoré zo strachu pred profesormi nemali tej smelosti obrániť svoju národnosť, aby nasilu neboli zapísané za Maďarky), priniesla si predsa diplom s vyznamenaním. Nestala sa nikdy učiteľkou, bo vydala sa za farára Čulíka, otcovho nástupcu a vyhla sa tak tortúre maďarských škôldozorcov.Spomedzi mnohých hosťov, ktorí nás v lete navštevovali, bývali najmilšími obaja bratia našej matky, Gustáv a Jozef Holuby. Gustáv, lubinský farár, hoci sám bezdetný, miloval nás deti srdečne a dokazoval nám to darčekmi, zvlášť že obohacoval naše hlinené pokladničky. Veľmi radi sme sa sánkovali v zime a putovávali v lete do Lubiny. V starej farskej záhrade s jej storočnými lipami, starými hruškami a orechmi, kde sa kedysi naša matka za detstva hrávala a ako dievčina svoje najkrajšie sny snívala, bolo aj nám dobre. Tie isté vonné stolistovky[40]ešte vždy obtáčali okno, pri ktorom ona sedávala s ručnou prácou; tu túžievala po svojom milovanom, ale mlčiacom priateľovi, medzitým, čo slávičie zbory v ružových kríčkoch a vôkol neďalekého potoka „prednášali“ svoje nedostihnuteľné skladby. Snáď nikde nebolo toľko slávikov, ako okolo lubinskej fary. Nás zaujímal aj starý včelín, kde na masívnej polici ležali v koži viazané latinské knihy nášho učeného pradeda. Jeho hrob, krytý kamennou tabuľou, nachádzal sa v kostole za oltárom a naplňoval nás tajomnou tiesňou. Za farou bola ešte druhá, terasovito hore stúpajúca záhrada. Susedila s ňou stará budova, v ktorej kedysi Lubinčania valchovali[41]svoje biele súkno, na ktoré si vlnu priadli sami. Za detstva našej matky bol v tej hlbokej, medzi horami ležiacej dedine, zvláštny život. V každej chalupe priadli vlnu. Aby získali hodne času, tak za jesenno-zimných večerov políhali si všetci driemať. Volali to „mrkánovaním“. Spali tak, dokiaľ úplne nezmizlo denné svetlo; potom si na kozuboch zažali lúče[42]a priadli dlho do noci. Raz u susedov, neďaleko fary, podvečer tak dobre zaspali, že keď ráno nejaký strýčko vošiel do stavania a našiel kadektorého po laviciach, i na peci a zadiveno zavolal: „Ale ľudia, čo robíte?“ dostal vraj rozospatú odpoveď: „Ná, mrkánujeme!“ „Čo, až do rána? Veď je už deň!“ Tú udalosť si dobre zapamätali všetci okolití dedinčania a dlho sa vysmievali našim susedom. Za nášho detstva bola, pravda, už tá valcha opustená a iba vodopád v prírodnom žľabe šumiaci hlásal, že kedysi krútil koleso, bo ten dobrý domáci priemysel už bol zanikol. Nás deti zaujímal zvlášť ten vodopád; nezabudli sme ho nikdy navštíviť. V Lubine mali ešte jednu zvláštnosť, na cintoríne malú chalúpočku zvanú kostnicu. Tam odkladali všetky kosti zo starých hrobov. (Prečo nevykopali jamu a nepochovali ich tam, neviem.) Netak nás tie suché umrlčie hlavy zaujímali! Daktoré mali ešte všetky zuby pevné a biele, ako zo slonovej kosti. Raz sa Máriine tenké šaty zachytili na zuboch jednej z tých lebiek a tá sa hodný kus kotúľala za Máriou. No ona ju celkom pokojne zodvihla, šaty vyprostila a úctivo položila na hromadu medzi ostatné. Ktozná, čia to bola hlava, aké myšlienky kolovali kedysi za tým suchým, tvrdým čelom? Dnes už ani po tej kostnici niet pamiatky. No tak v Lubine bolo všeličo zaujímavé, ale najpríťažlivejší predsa len ujček Holuby.Mladší matkin brat Jozef, farár v Zemianskom Podhradí, všestranne nadaný, veselý pán, pričinením svojej dobrej ženy a svojich detí býval zatlačený trochu do úzadia. Až v neskorších rokoch, keď sme už mohli stopovať a oceniť let jeho ducha, naučili sme sa ho tiež i milovať. Stal sa z neho po rokoch slávny botanik a spisovateľ. (Po prevrate mu bol udelený i doktorát.) Do Podhradia sme nechodievali tak často, no vždy radi. Fara, spolu so školou a kostolom, stojí na malom, zelenom polostrove, obtočená z jednej strany hlbokým potokom, z druhej vrchom zvaným Budišová, kde bolo množstvo lieskovcov, jahôd, no i rôzneho druhu malín a kvetín, ktoré samy mohli zvláštnymi exemplármi naplniť slávny ujcov herbár. No veď on o svojej Budišovej mnoho aj popísal. Objavil aj, že tam bola za rímskej doby obetnica a celkom isto rímsky cintorín. Ten podhradský ležal pod tým vrchom ako v nejakej záhrade. Na polostrovčeku si nevidel nič iné, len tie budovy, obtočené ovocnými záhradami, cintorín a nad ním Budišovú. Cez potok viedol vysoký, drevený most, za ním bola hradská, vedúca do dediny Pohradie, ďalej do Bošáce, Haluzíc a Štvrtku, všetko to miesta, ktoré Jirásek zvečnil vo svojom „Bratrstve“. Naproti onomu mostu a kostolu tiahol sa vysoký múr, obtáčajúci kaštieľ rodiny Ostrolúckych. Pretože sme nemali možnosť toto panské sídlo starého šľachtického rodu znútra poprezerať, bolo nám ono netak zaujímavým. Rok po roku s radosťou prichádzali sme s rodičmi do Podhradia a na chvíle strávené tam v rodinnej láske, zostala mi podnes pekná rozpomienka.Pozdejšie býval u nás milým hosťom strýc Jozef Roy, brat nášho otca, penzionovaný grófsky úradník, ktorý svoje mladé roky strávil v službe grófov Batthyányiovcov. Začas žil ako penzista privátne i na Turej. Pozdejšie prenajal si menší majetok napred v Srní, potom v Adamovciach. Pekný to bol muž, tento náš strýc Jožko, ako sme ho menovali. Mnohoročný styk s vyššími aristokratmi — ktorí si ho čo svedomitého úradníka vážili a plnou, zaslúženou dôverou poctievali — vtlačil jeho bytosti istý veľkopanský odstup. Tento popri mlčanlivej, uzavretej povahe, mimovoľne ľudí odpudzoval. Nečasto sme ho počuli zasmiať sa. On, keď po trojročnom šťastnom manželstve stratil svoju peknú, mladú ženu, hoci mu po nej zostal malý synček, nikdy viac sa neoženil. Domácnosť viedla a syna mu opatrovala jeho sestra Vilma Royová, horlivá Slovenka, ktorá maďarsky ani nevedela, ani sa naučiť nenamáhala, hoci roky žila medzi Maďarmi. Jej vplyvu možno pripísať, že strýc a jeho syn Ján sa nikdy neodnárodnili napriek rýdzo maďarskému ovzdušiu, v ktorom žili. V tejto Royovskej rodine bol zvláštny vzťah: Otec veľmi miloval svojho jediného syna, syn ctil a vážil si svojho dobrého otca, no pri obapolnej uzavretosti pováh nikdy si to neprejavili, ani sa nezblížili. Keď prišiel bratanec Janko k nám, v našom kruhu vždy celý ožil. Podobne i jeho otec. Tento ma mal rád, pretože som sa ho nebála a otvorene som mu svoju rodinnú náklonnosť dala najavo. On nás dve učil i počty, jeden rok. Janko Roy študoval na martinskom slovenskom gymnáziu,[43]prv, než bolo zrušené; potom v Revúcej, v Köreši[44]a bohoslovie v Bratislave. Ale dostavila sa choroba, ktorá v 22. roku podkosila korene mladého nádejného života. Bol to tragický prípad. Ako krásnemu zdravému nemluvniatku zaočkoval mu vlastný ujec tuberkulózu. Lekár sa neskôr presvedčil, že odobral materiál zo zdanlivo zdravého dieťaťa, ktoré pochádzalo z rodiny trpiacej na škrofulózu.[45]Po rokoch sa s tým priznal profesorovi Dérerovi v Martine, keď sa ho pýtal na zdravie jeho žiaka Janka a povedal mu, že chlapec iste na túto chorobu ochorie. A to sa i stalo, keď mal sedemnásť rokov. Dovtedy to bol nadaný a usilový žiak; krásny a zdanlivo zdravý chlapec. Zarmútený otec urobil všetko, aby svojho jedináčika zachránil. Ale márne; choroba zasiahla chrbticu a svoju obeť zničila. Otec synovu smrť nedožil. Zomrel na horúčku o tri roky prv, vtedy, keď ešte jestvovala nádej na uzdravenie úbohého mladíka. Keď som pred strýcovým pohrebom vstúpila do izby, kde ležal vystretý, naskytol sa mi nezabudnuteľný obraz. Horiace svetlá okolo rakvy osvecovali mramorovobledý obličaj, vrúbený dlhou, plnou bradou. Oči, čo tak pochmúrno hľadievali do svetla, boli zavreté, práve tak aj vždy mlčanlivé ústa. Pri rakve kľačal úplne už osirelý syn a ja som dumala, čo asi myslel a v duchu hovoril teraz z toho, čo v živote otcovi nepovedal. Ach, aká je to smutná pravda, že sa môžeme vrúcne vzájomne milovať a pritom mlčanlivou utiahnutosťou jeden druhého trápiť!Miluj, kým trvá deň,zavládne smrti sen.Čo si zmeškal, nenahradíš,jeden život máš len!Raz, alebo i dva razy do roka chodieval k nám ujec Daniel Minich, muž najskôr Kristíny, potom Františky Royovej, farár modranský. Tento mal v celom svojom zjave dačo imponujúceho. Bol dobrý bohoslovec, výtečný farár, konajúci verne pastorálku[46]v svojej cirkvi, iskrenný priateľ a podporovateľ študujúcej mládeže, priateľ Ľudovíta Štúra a Jozefa Hurbana. Slovom, postava tak národne ako aj cirkevne, vynikajúca. Na vzhľad pekný a veľmi panský zjav, správaním zdvorilý spoločník. Mne v detstve naskrze nie milý, skôr budiaci strach. A keď som vyrástla z detských topánočiek, budil u mňa istý odpor. Vždy sa mi zdalo, že ma chce dole stlačiť, i keď si ma valne nevšímal. Snáď cítilo moje pyšné, detské srdce, že tento muž neznesie odpor ani tlak, priam ako ja, a že keby so mnou hovoril, museli by sme sa spolu posekať. Pravda, neprišlo nikdy k nejakej hádke medzi nami, bo on vôbec nezvedel, aké pocity vo mne vyvoláva. Moja sestra Mária, ktorá v jeho dome strávila rok a jeho pričinením navštevovala nemeckú meštianku, opisovala ho, ako síce hrdého a prísneho, ale i veľmi dobrého človeka. Najmladšia naša sestra Božena mala v ňom od detstva a zvlášť po otcovej smrti, druhého, láskavého otca, ktorý nesporil ani časom ani prostriedkami, len aby sa jej postaral o dobrú výchovu a vzdelanie. Až keď večné svetlo ožiarilo naše srdcia, poznala som cenu a krásne vlastnosti tohto svojho ujca. On bol v pravom zmysle slova ortodoxným[47]farárom stojacim celým svojím presvedčením na celej Biblii, starajúc sa horlivo o blaho svojej cirkvi. Ako ostatní bohoslovci, strávil roky na nemeckej univerzite, počúval profesora Tholuka a tento, Božou vierou obdarený muž natoľko vplýval na neho, že ten vplyv bolo cítiť do smrti. Význačné známky ujcovho charakteru boli vernosť a nenávisť voči lži akéhokoľvek druhu a vierolomnosti. On odkázal raz istému kolegovi, ktorý zrušením slova zapríčinil smrť Karola Holubyho, aby nikdy viac neprekročil prah jeho domu, bo že ho vyhodí. No tento, keď prešli dva-tri roky, v domnení, že na jeho čine už tráva rastie, objavil sa zrazu vo dverách jeho pracovne. Sotva však prekročil prah, už aj musel chodbou naspäť, dvere sa pred ním zamkli a ujec sedel znovu pri stole a písal. Od Daniela Minicha, človeka ináč tak panského držania, bol tento čin natoľko prekvapujúci, že sa milý kolega vzdialil bez slova. Bárs by sme si i my so Satanom vždy tak počínali, keď nevolaný prekročí prahy nášho srdca, aby nás pošpinil svojou lživou prítomnosťou. No my to často robíme naopak, a správame sa voči nemu zdvorilo, akoby nám neplatilo to vážne slovo:Sprotivte sa diablovi, a utečie od vás!Ujec mal len jedného syna po prvej žene; aj tento náš milý bratanec, Jaroslav Minich, býval síce nečastým, ale milým hosťom v našom rodinnom kruhu. On niekoľko rokov nato zomrel ako 44-ročný vyhľadávaný advokát, keď verne doopatroval svojho už penzionovaného otca vo svojom dome v Pezinku. Pomer medzi otcom a synom bol tu ten najpeknejší. Oni sa nielen milovali, ale vzájomne aj ctili a preukazovali si to. Nemôžem opomenúť, že keď nášho bratanca pochovávali, jeho rakvu doprevádzalo veľmi mnoho chudobného ľudu a na cintoríne s plačom vyznávali, aký im to odišiel dobrodinec. Iba tu vyšlo najavo, že Jaroslav Minich činil, ako Pán káže:Nech nezná pravica, čo činí ľavica.Až keď ho už viac nebolo na zemi, zjavila sa pravda. No tým sa i vysvetlilo, prečo ten pomerne taký vyhľadávaný doktor práv nezanechal po sebe nijaké kapitály.Tretí august býval v našom dome dňom rodinnej slávnosti. Slávilo sa vtedy meno August, meno nášho otca. A zblízka i zďaleka prichádzal užší kruh priateľov, rodiny a známych, aby blahopriali nášmu otcovi. Nikto nebýval pozývaný na túto peknú rodinnú slávnosť. Tých, ktorí prišli, doviedla úprimná láska. Obyčajne dostavili sa pán farár Semian z Turej Lúky, otcov spolužiak a kamarát, i s paňou, ktorá zase bývala za dievčenstva kamarátkou našej matky. My deti sme rovnako milovali dobráckeho pána farára, ako aj pohostinnú, veselú pani farárku. On bojoval tiež v radoch dobrovoľníkov, bol teda Slovákom od koreňa. Ona tiež iskrenná Slovenka. V Turej Lúke mali starý klavír, a keď si pani farárka sadla k nemu, vylúdila z toho úctyhodného nástroja tie najpeknejšie slovenské pieseňky a rozospievala celú spoločnosť. Niekedy zahrala aj nejakú skladbičku do skoku a rozjarila svojich mladých hosťov. U Semianovcov sa vždy schádzalo hodne mládeže, a preto tam bolo aj dosť spevu. Veď vtedajší Slováci zaslúžili si názov „národ spevavý“. Však v tom čase povstala aj tá pieseň:Spievajže si, spievaj,spevavé stvorenie,veď je spev jedinétvoje potešenie.Spievaj, nech zahučiahory, doly, polia,kto zná, či ti zajtrauž spievať dovolia!A veru sa ten čas skutočne dostavil, keď všetko bolo vlastizradou a panslavizmom, aj keď si dakto zanôtil:Bežala ovečkahore do kopečka,a baránok za ňou,chcel žalovať na ňu.Však pre túto dôležitú pieseň museli istú učebnicu odstrániť zo slovenských škôl. No, vtedy sa ešte smelo spievať, a preto bývalo na turolúckej fare veselo. Tiež aj u nás, keď k nám prišli pán farár a pani farárka. Medzi sebou titulovali sa vtedy farári „pán brat“ a „pani sestra“. Znelo to iste priateľskejšie a rodinskejšie, ako dnešné všeobecné „milosťpani“. Nám, dcéram, hovorili tí starší „sestričky“. No, poďme k našej slávnosti. Prichádzal na ňu i prietržský pán farár Pauliny, cirkevný spisovateľ a dejepisec. Bol to zaujímavý zjav! Vysoký, chudý, počernej tvári vrúbenej bohatými čiernymi vlasmi a bradou. Duchaplné, tmavé oči, vysoké, mysliteľské čelo a dobrotivo usmiate pery robili ho i nám deťom príjemným. Prietrž, kde do smrti farároval,[48]honosila sa prvým z troch artikulárnych kostolov.[49][50]Doň evanjelici hodiny, áno dni cesty konávali, ak chceli byť prítomní na službách Božích. V mojom šestnástom roku slávila sa 150-ročná pamiatka postavenia tohto kostola. Vtedy sme aj my doputovali spolu s ostatnými. Dlhé rady plných vozov zastávali pod značne vysoko ležiacim kostolom, ktorý si malebno trónil na vrchu. Boli sme tu zástupcovia Starej Turej, Lubiny, Kostolného, Krajného, Myjavy, Turej Lúky, Senice, Sobotišťa a iných cirkví. Mohli sme si predstaviť, ako to bývalo asi pred 150 rokmi, keď sem putovali naši predkovia. Počuli sme tam históriu zbudovania[51]tej starej, novoobnovenej budovy. Keď tolerančný patent[52]zaručil slobodu ju postaviť, nepriatelia — aby to povolenie znemožnili — určili stavebné miesto na tom neprístupnom kopci. Tam bolo treba najprv výmole skopať a zahrnúť zeminou. Našim predkom dali určenú lehotu dvadsaťtri týždňov, za ktorý čas mal byť kostol hotový. Ak nebude dokončený, musí sa od ďalšej stavby ustúpiť. Naši predkovia dokázali vtedy železnú vytrvanlivosť. Dostavili sa zo všetkých strán, zo všetkých dedín — ktorým mal ten kostol slúžiť, v plnom počte, aj so svojimi povozmi a hoci všetok materiál: kameň, tehly, piesok, vápno i drevo museli hore vynášať na pleciach i v zásterách, postavili budovu do stanovenej doby a pokryli. Že im ale nezostal čas na zhotovenie tla,[53]tak bola tá veľká, vysoká budova, majúca vnútri dvoje pavlače, bez tla, a zostala tak na pamiatku za celých tých 150 rokov. Nie dlho po onej slávnosti, ohrozená malým zemetrasením, musela byť rozobraná. Na jej mieste stojí teraz nová. No, vtedy ešte stála stará. A keď prišlo to nedeľné ráno a s ním nastala púť od fary ležiacej pod vrchom, hore ku chrámu, pomedzi tienisté lipy, a keď sa tam rozložil zástup, bol to netak malebný pohľad. Koľko obcí, toľko krojov. Že sme sa do kostola všetci nezmestili, tak pre nás, čo sme zostali vonku, kázal pán farár Mocko. Ba, keby tak našim zbožným, veriacim predkom boli vo večnej vlasti dovolili podívať sa na nás, či by sa neboli museli poradovať? Veď to tu bolo koľko obcí, toľko cirkví, z nich každá mala svoj kostol, a svojho farára! No, keby sa boli pritom smeli podívať do nás, snáď by si boli oči zastreli a zaplakali. Čím bol im Kristus Ježiš v otroctve! A čím bol nám dnes na slobode! Oslavovali sme tam svojich predkov, ale neboli sme ich hodni.Poďme ďalej, k našim hosťom. Náš otec miloval a ctil v pánovi Paulínym priateľa mladosti, človeka plného šľachetnosti a charakteru. Preto sme si i my vážili jeho návštevy. K nemu družil sa ešte iný dôverný priateľ, pán farár Sloboda z Vrboviec, ktorý už ako kaplán v Bzinciach viacej rokov úzko pracoval s naším otcom. Tento muž bol ako živé striebro v každom pohybe. So svojou bujnou hrivou bledých vlasov, širokým obličajom, hranatou postavou, nemohol si robiť nároky na krásavca. Zato to bol zvláštny, skoro podivínsky charakter, známy všade svojou rovnosťou a drsnosťou. Čo by inému vyčítali ako hrubosť, to všetko smel pán Sloboda povedať a vykonať. Jemu to ušlo. Moja tetinka mi rozprávala, ako raz, keď zistil, že nemala poliate kvety v kvetináčoch, drsno sa na ňu osopil: „Kvety sú ako deti. Ak ich nemáte opatrovať, tak ich nemajte!“ Ona si to veľmi dobre zapamätala, preto ale aj vôkol nej — kdekoľvek bola až do vysokej staroby — všetko kvitlo a voňalo. Pán Sloboda sa oženil až v pokročilom veku. A jeho pekná, ušľachtilá žena tak uhladila svojho podivínskeho drsného muža, že bol na nepoznanie. A teraz ešte spomeniem posledného a vlastne prvého otcovho priateľa, hoci by ich bol ešte pekný rad, ktorí sa zúčastňovali na oných rodinných slávnostiach a s naším otcom pracovával na cirkevnom i politickom poli.Bola to vždy udalosť, keď v našom dvore zastal zavretý rodinný hurbanovský kočiar a z neho vystúpil napred Dr. Jozef Hurban, bývalý vodca slovenských dobrovoľníkov, za ním jeho statná pani so svojimi krásnymi dcérami, Boženou a Želmírou a ešte daktorý z jeho synov. Tvorila táto rodina akúsi vyššiu slovenskú elitu.Hlavu hrdinného bojovníka, ktorý tak perom ako slovom, no i mečom bránil svoj národ, obtáčala pred týmto národom slávožiara. Jeho ženu, vystavenú mnohým ústrkom a nepriateľstvám — ktorá sa pred nepriateľmi musela skrývať a utekať — ctil si ako národnú mučeníčku. Keď ich deti dorástli, získavali si duchovnými darmi i fyzickou prestížou čoskoro prvé miesto v slovenskej spoločnosti; napomáhalo im v tom aj ovzdušie otcovej minulosti a prítomnosti. Majúc vždy záľubu vo všetkom krásnom, či v prírode, či medzi ľuďmi, patrili obe dcéry pána Hurbana (z nich staršia sa neskôr vydala za môjho strýca Pavla) medzi bytosti, ktoré som obdivovala. No najviac som obdivovala predsa len ich otca. Mal toľko zrejmých darov a schopností! Bol tak cirkevným, ako politickým vodcom bez páru, pritom úchvatným rečníkom. Jeho sokolie oči poslucháčov temer magnetizovali. Ako publicista a beletrista v svojom čase vynikal a dostal aj doktorát teológie. Dnes, keď naňho myslím, pripadá mi ako jeden z tých starozákonných hrdinov z doby Sudcov. On miloval svoj národ tak, že bol hotový zaň sa obetovať. Mnoho preň pracoval, mnoho trpel. Dvakrát sedel vo väzení a tretí raz ho len smrť pred ním ochránila, keď ho rozsudok našiel už na smrteľnej posteli. Pomsta tých, ktorí mu nikdy neodpustili, že pracoval na odstránení otrockých pút, siahala až za hrob. Hlbocká cirkev chcela svojmu milovanému farárovi dať čestné miesto uprostred svojho cintorína. Na rozkaz vrchnosti komandovaní[54]žandári jamu zasypali a kázali vykopať druhú v rade medzi ostatnými hrobmi. A keď sa po roku zhromaždili priatelia, aby odhalili jeho pomník, boli rozohnaní brachiálnou[55]mocou. Okrem členov rodiny nesmel nikto vstúpiť ani do cintorína. Posledné týždne svojho bojaplného života strávil Dr. Hurban čítaním a spevom žalmov a modlitbou. Tak ako predtým v živote očakával mnoho pre svoj národ od ľudí, a ono ho to všetko sklamalo, tak sa zdá, že na sklonku života celú nádej žil v živom Bohu a tak usnul v pokoji a ten Boh ho nesklamal.Tak tedy vyzeralo prostredie a ovzdušie, v ktorom sme spolu s mojou sestrou Máriou strávili svoje detstvo aj prvú mladosť. S vďakou voči nebeskému Otcovi spomínam na mnohé Jeho dobrodenia, ktoré nám preukazoval v tých rokoch. Keď sa porovnávam s druhými deťmi, musím vyznať, žemerné laná nám padli na krásnych miestach, áno, dostalo sa nám skvelého dedičstva. Bolo to napriek častej chudobe a častým chorobám milovaného otca a s nimi spojeným zármutkom, napriek nejednej spoluprecítenej národnej krivde, ideálne, pekné detstvo a mladosť. No, ono končilo.Náš otec, pre opakovaný záduch,[56]prestával už kázať. On, taký činný, dobrý a svedomitý pracovník, ťažko niesol, že sa musel obmedziť už len na administratívnu prácu. Jeho duch bol čulý, len telo mdlé. Keď sa riadne musel dať zastupovať len kaplánovi, pomýšľal na to, že pôjde do penzie. Prv, než mohol urobiť ten krok, dozvedel sa, že cirkevníci už o tú vec pracujú bez toho, aby sa s ním poradili. Hoci to bolo len niekoľko nespokojných duchov, predsa ho táto nešetrnosť pochádzajúca z nevďačnosti veľmi zabolela. Keď sa k tomu pridali rany zasadené národnými stratami, nebolo divu, že to unavené srdce už ďalej nevládalo trpieť a mlčať. Prišla náhla, len jeden týždeň trvajúca choroba a zastavila ho. Usnul ticho, krotko vkladajúc seba i nás do Božej vôle a do Božích rúk, ani nie celkom 63-ročný. Tak, ako sme ho nikdy nepočuli žalovať sa, i keď ako veľmi trpel, tak neprekĺzlo tými dobrotivými perami ani pri konci žiadne slovo stesku. „Bude, ako Pán Boh dá“, opakoval častejšie. Nuž a bolo.Ten, kto cele dúfa v Teba,zahanbený nemôž’ byť.Keď sme si ho na vystlanie uložili a nadívali sa do tej tichej, i v smrti krásnej tváre, bolo nám dobre vo vedomí, že už dotrpel, dopracoval. Pretože mal zlaté vlasy tak učesané, ako vždy nosieval — ani jeden ešte nebol šedivý — vyzeral taký mladý. Ešte raz v kňazskom ornáte, s Knihou v rukách, zdalo sa, že si len usnul, odpočíva, vstane a pôjde za svojimi povinnosťami.Odišla som od neho, veď ma už nepotreboval. Zajdúc do záhrady, posadila som sa k stolíku, kde raňajkúval. Áno, ešte pred týždňom tam sedel! Oči mi padli na pár krotučkých susedovie hrdličiek, čo kráčajúc po stole, vyzerali a čakali: kedy príde, aby ich sýtil omrvinkami, ako to robieval. „Márne čakáte!“ myslela som, „on už nikdy viac sem nepríde.“ Nad hlavou znel mi zvuk veľkého zvona, oznamujúceho cirkvi, že už ich farár odišiel z cudziny domov. Predstavilo sa mi, že týmto jeho odchodom je pre nás všetko stratené: domov, prístrešie i táto krásna záhrada, miesto našich detských hier a snov, s jej storakými, krásnymi rozpomienkami. No, nebo akoby sa bolo nížilo ku mne a povedomie, že on dotrpel, že už nikdy viac žiadna bolesť sa ho nedotkne, naplňovalo srdce svätou tíšinou a hlbokým potešením.Prešiel deň impozantného pohrebu. Telesná schránka verného slovenského syna spočinula v matičke zemi, a nás už druhý štvrťrok našiel v prenajatom byte.Tvorili sme spolu šťastnú rodinu: babička, matka a my dve sestry. Brat Jaroslav bol práve pri vojsku, sestra Ľudmila sa vydala za otcovho nástupcu, farára Čulíka, a naša najmladšia sestra, Božena, bola u svojho krstného otca, Daniela Minicha, kde navštevovala aj školu. Bol to veľmi pekný rodinný život, keď sa naši vracali na prázdniny i hodne veselý, ktorý sme spolu žili. Rodina nás mala rada. Verne sme sa čas po čase navštevovali.Napriek skromným príjmom, veď naša matka od cirkvi nedostala nijakú penziu a vdovská seniorálna penzia, na ktorú otec platieval, bola veľmi skromná, predsa sme žili oveľa bezstarostnejšie, než predtým, len čo si verejnosť prestala robiť na nás nároky. Z toho šíreho sveta utiahnutá do ústrania mohla naša drahá matka konečne žiť pre nás, svoje deti a opatrovať svoju staručkú, ale veľmi čulú matku. Ako často sme si pripomínali vzťah nášho otca k svokre! Keď prišla babička k nám, mala istú dedovizeň[57]po svojej matke a tiež svoju malú penziu i takzvané Rajšelianum,[58]S tým všetkým manipuloval náš otec a neraz sme počuli, ako si babička musela priam vymáhať nejakú čiastku. Náš otec jej všetko odkladal do sporiteľne: „Oni nič nepotrebujú, kým sú u mňa,“ hovoril. „Ja by som mohol zomrieť; všetko sa im to potom zíde.“ Mal pravdu. Ešte deväť rokov prežila ho babička a že i potom zostala s nami, tak nielen sama pri skromnosti mala do smrti dosť, ale aj nám mohla konečne pomáhať, z čoho sa netak tešila.No tak zovnútorne bol ten náš život pekný. Že ale žitie sebe ducha neuspokojí, tak ani nás dve nemohlo uspokojiť. Mali sme síce náš starý svet vidín, naše ideály. V rozprávkach, vtedy tvorených, bolo cítiť ten boj, tie túžby nenasýtených duší. So svetom rozdelené, s Bohom vnútorne nevyrovnané, vytvárali sme súhrn veľkolepého národného svetáctva a nedosiahnuteľnej svätosti. Srdcia túžili po čomsi, po komsi, kto by ich z toho tmavého labyrintu vyviedol na svetlo. Raz v zime roku 1876[59]navštívili sme nášho strýca Pavla v Kochanovciach a on nám dal časopis zvaný „Betanie“, vydávaný redaktorom Josefom Kostomlatským. Podal nám ho so slovami: „To čítajte, je to veľmi dobré!“ Aj bolo! Vďačne sme prijali, čítali i samy si časopis predplatili. Z knižky „Pojď k Pánu Ježíši“[61]boli v ňom odtlačené úryvky, ktoré na nás spravili hlboký dojem. Po prvý raz čítali sme to drahé meno Ježiš vyslovované s takou láskou, že i naše, dosiaľ voči nemu ľahostajné srdcia, sa zahriali. Sestra Mária začala si dopisovať s redaktorom Betanie, neskôr s jeho nevestou, Albínou Dubánovou. Keď pred vekmi vyriekol Boh Stvoriteľ Buď svetlo! bolo svetlo a toto svetlo osvietilo chaos i priepasť. On vyriekol toto svoje „Buď svetlo!“ aj nad nami a keď svetlo národov, Ježiš Kristus, začalo svietiť do duší a sŕdc, osvietilo tiež chaos i priepasť. Krátkym slovom môžem ten náš stav nazvať „prebudenie“. Prebudený človek už nemôže nečinne ležať — no tak sme sa aj my začali usilovať žiť z vlastnej sily Bohu a pre Neho. Ešte usilovnejšie než pred tým navštevovali sme kostol a večeru Pánovu, čítali sme pravidelne Slovo Božie, o Vianociach poriadali sme stromček[62]chudobným deťom. Za pomoci pána Kostomlatského usporiadali sme malú knižnicu kresťanských spisov na požičiavanie, navštevovali sme chorých atď. Pritom zaviedli sme prísnu nedeľu, takže nám ten deň bol napokon bremenom a najzdĺhavejším dňom v týždni. A pritom svetlo Božie žiarilo do dvoch pyšných, samospravodlivých, nečistých sŕdc a pôsobilo im muku. Keď v tom čase prišlo nám pozvanie od našich Kostomlatských, ktorí sa boli medzitým zobrali, a z Tábora presídlili do Písku, kde bol pán redaktor kazateľom Svobodnej reformovanej cirkvi, aby sme ich navštívili, vyriekla som ja našej mamičke, ktorá nás nechcela pustiť: „Nechaj nás ísť, lebo keď ta nepôjdeme, zahynieme.“ Ó, aká pravda ležala v tomto zúfalom výroku, ani som sama neznala, len cítila. Keď nepriateľ zbadal, že vážne pomýšľame prijať to pozvanie, použil všetko, urobil všetko, len aby nám to prekazil. Naše všetky nábožné výkony ho nemýlili, naše „svätoskutočníctvo“ nerobilo mu žiadnu starosť. Však on veru dobre vie, že strom bez koreňa neporastie a bez základu dom nestojí, a že neobrátení svätí sú najhorľavejší materiál pre peklo. Teraz mu ale muselo všetko slúžiť, ešte i veľká materinská láska, aby znemožnil tento náš krok za svetlom. Babička, matka, strýc, tetinky, tie milujúce, všetky jednomyseľne bránili a nikto ani halierom nebol by nám prispel na cestu; a my sme peňazí nemali. Len ja som mala od otca akciu[63]Tatry banky,[64]ktorá však stála na posledných nohách a nebolo výhľadu, že by si ju dakto kúpil. Napriek tomu, po mnohých modlitbách, poslali sme akciu pánu Matúšovi Dulovi do Martina s prosbou, aby nám ju predal za 45 zlatých[65](toľko sme potrebovali na cestu), a on bol taký láskavý, že si ten papier kúpil sám. Peniaze odovzdal našej sesternici Hermíne Moštenanovej. Tá zaplatila porto,[66]a tak sme boli doslovne vyslyšané, keď sme sa modlievali, aby sa akcia predala za 45 zlatých. Netak nás toto vyslyšanie posilnilo vo viere!Napriek všetkým prekážkam, ktoré našu cestu oddialili z mája až na september, keď to bola Božia vôľa, predsa sme len konečne šťastne doputovali do Čiech. V pohostinnom dome brata a sestry Kostomlatských čakalo nás odpočinutie i telesné i duševné a netak nám dobre padlo po tých mnohých bojoch a nepríjemnostiach minulých týždňov! No, boje začali až tam! Predivné meno Ježiš, ktoré už v „Betanii“ mocne na nás pôsobilo, sa tu, v tomto dome, vyslovovalo s toľkou láskou! Videli sme konečne ľudí, ktorí pre Krista mnoho na svete opustili. Brat Kostomlatský mohol zostať bohatým inžinierom a hrať prvú rolu v spoločnosti. Miesto toho odišiel na Chrischonu pripraviť sa na kazateľa evanjelia a žil teraz tu, v čisto katolíckom kraji, ako chudobný kazateľ, za ktorým písecké obyvateľstvo, zvlášť gymnaziálna mládež, posmešne na každom kroku vykrikovali: „Beran, beran!“ alebo jednoducho: „Béé-béé!“ až kým proti tomu nezakročil profesor Heyduk, český básnik. Pre neho bol Pán Ježiš živým, prítomným Spasiteľom, a Bohom, pred ktorým ustavične chodil. Do ich malého zhromaždenia chodili dve chudobné dievčatá, zapálené prvou láskou k Pánovi Ježišovi. Bývali spolu so starou matkou jednej z nich za maličký poplatok v maličkej izbietke vybudovanej v pozostatkoch mestských hradieb. Ó, aké boli ony chudobné a pritom kráľovsky bohaté, až tak žiariace duchovným blahom! Dosť skoro som zbadala, že tie skromné Pánove učenice majú niečo, čo mne chýba! Nie snáď známosť Biblie, tú som ja mala v dosť veľkej miere — ony boli katolíčky a len ešte nedávno obrátené ku Kristu. Jedna z nich, hoci tvárou a očami veľmi pekná, ináč ale hrbatá, živila sa šitím od kusa a veru dostávala krvavú mzdu za svoju prácu. Od ušitia detských šiat 5 krajciarov[67](10 halierov). Druhá bola zas taká krátkozraká, temer slepá; tá plietla pančuchy. Ale ušľachtilosť ducha a čistota srdca žiarili z oboch šťastných tvárí tak, že všetky ich telesné chyby ustupovali do úzadia. Vybadala som: „Ony majú pokoj s Bohom, a ty ho nemáš, bo ony sú skutočne vnútorne obmyté krvou Baránkovou!“ Aká to bolesť pre pyšné srdce, musieť pripustiť: „Stojíš nižšie ako ony!“ Pán a pani Kostomlatská mi pripadali ako vyššie bytosti, s ktorými som sa neporovnávala, no tieto jednoduché devušky boli užšie spojené s Bohom, viac Ním milované, ako ja, ktorá som mala takú pobožnú evanjelickú výchovu. Aká strašná to myšlienka! No, prišlo to tak ďaleko, že v pekných biblických hodinách, kde Slovo Božie, ako meč na obe strany ostrý, vnikalo do sŕdc, obmäkčených krásnymi spevmi, dvíhala sa voči kazateľovi Kostomlatskému temer nenávisť. Nedá sa to opísať, tým menej zabudnúť, koľko trpela úbohá duša v tomto tuhom boji, skrývanom za úsmev. Myslím si, že Pán Ježiš musel vynaložiť väčšiu námahu pri Nikodémovom obrátení, ako pri obrátení lotra na kríži! Konečne prišlo nezabudnuteľné odpoludnie: Naši hostitelia i so sestrou Máriou vyšli si na prechádzku von za mesto, do krásnej — jesennej krajiny. Ja som však zostala doma sama, veď v šírošírom, nádhernom svete nejestvovalo nič, čím by sa moja duša bola dala potešiť. „Ó, by som sem nikdy nebola prišla!“ myslela som v samote, „chcem preč, preč od týchto ľudí, ktorí sa všetkým svojím vystupovaním akoby chlúbili, že ich Boh prijal a že im odpustil hriechy! Vari len oni majú Pána Ježiša? Len oni sú Jeho deťmi? Hneď zajtra chcem ísť domov!“ No vnútorný hlas akoby mi vravel: „I keď utečieš na koniec sveta, to vnútorné nešťastie, ktoré teraz naplňuje tvoje srdce, pôjde s tebou všade, jemu nikde neunikneš!“ Toto vedomie zlomilo konečne pýchu môjho srdca. Veď som vedela, že Boh odo mňa žiada, aby som Mu priniesla svoje hriechy a svoju hriešnosť, ktorú som v samo-spravodlivej pýche nechcela pripustiť. Teraz som zotrvala pred Pánom v modlitbe o milosť a odpustenie. Keď sme sa potom so sestrou Máriou ocitli samy v spálni, zverila som sa konečne jej a ona mne, so všetkými svojimi bojmi, ktoré sme dosiaľ jedna pred druhou starostlivo skrývali. A v onej pamätnej noci pre nás našli naše duše pokoj pod krížom a očistenie krvou Baránka za nás zabitého, keď sme si Ho vierou privlastnili ako svojho Spasiteľa.Ráno sme s radosťou vyznali svojim hostiteľom, čo sa v noci s nami stalo a že iba teraz sme sa stali ich sestrami v Kristu. No, oni boli našou nábožnosťou a známosťou Božích vecí tak oklamaní, že ani temer uveriť nechceli, že sme dosiaľ neboli Božími deťmi. Brata Kostomlatského tá pravda dohnala temer k slzám! Môj duchovný stav po tej noci možno opísať asi takto podľa Pánových slov v Ev. Mat. kap. 12, v. 43 — 44:Duch nečistý vyšiel, srdce bolo vymetené, umyté a ozdobené.Áno, hriechy boli obmyté, odstránené a palmy pokoja zdobili srdce. Ale toto srdce bolo prázdne, lebo Pán Ježiš ešte do neho nevstúpil, ešte som Ho neprijala. A nech sa v takomto stave navrátim domov, kto by mi dal silu obstáť v pokušení? Prvé prehrešenie by mi bolo vzalo istotne vieru, že moje hriechy sú už odpustené, a ja by som sa bola stala tou najnešťastnejšou bytosťou na svete. No, haleluja, nie ovca hľadala Pastiera, ale Pastier ovcu, a tak Jeho dielo nemohlo zostať rozrobené. Prv, než v rozpomienkach pôjdem ďalej, hodím ešte jeden pohľad naspäť na mesto našej záchrany. Nikdy viac ho už neuvidím na zemi, ako si tam leží rozložené pri rieke. No, veď my sme ho uvideli, zaodiate v nádheru, ktorou bolo okrášlené sotva kedy pred tým, a iste nie odvtedy.Chystali sa cisárske manévre. Dekorácia mesta na uvítanie panovníka stála vraj 50 000 korún a druhých 50 000 zavedenie elektrického osvetlenia. V tom čase to bol veľký kapitál! Zvláštne Božie riadenie! Aj zemského, aj nebeského Kráľa smela som poznať v tomto meste. Manévre síce úplne prekazila povodeň, no tak aspoň na nádherne okrášlenom hodne širokom a dlhom námestí, usporiadali vojenskú parádu. Cisár nechal pochodovať svoje vojská pred svojimi zrakmi, obkolesený pritom zástupcami iných štátov. Tisíce divákov! Dívali sme sa na ten nádherný pochod vojakov peši i na koňoch, na kanóny, vozy, a tak ďalej. Ani čo by sa mi sláva sveta chcela ukázať v celej nádhere, a to prvý i posledný raz, prv než jej navždy obrátim chrbát prejdením s Kristom von za stany. Požehnaj ťa Boh, krásne mesto Písek a nech vzíde v tebe svetlo evanjelia bohato dnes, v dobe slobody tak, ako vzišlo nám vo dňoch národného otroctva.Čas našej návštevy vypršal. Už sme sa práve mali vrátiť domov, keď bratovi Kostomlatskému prišiel z Prahy list a v ňom oznam, že tam po tieto dni zavíta požehnaný Boží svedok z Anglicka, Dr. Baedeker. Priložené bolo pozvanie pre nás dve, aby vraj sestry zo Slovenska nepremeškali túto vzácnu príležitosť, ale stali sa účastné požehnania, ktoré tento služobník Boží prinášaval so sebou. Pozvanie znelo tak srdečne a naši Kostomlatskí nás veľmi prehovárali, aby sme ho rozhodne prijali. Ba ešte nám brat Kostomlatský — znajúc naše pomery — i na cestu do Prahy vypomohol. No tak sme súhlasili rady a druhý týždeň našiel nás už v dome pána kazateľa Vališa. Tento po svojom obrátení zanechal úrad reformovaného farára a odišiel do Ruska. Tam ako kolportér a evanjelista pracoval veľmi požehnane. Potom si ho Zbor svobodných reformovaných, ktorý sa medzičasom utvoril, pozval za kazateľa na Vinohrady. Bol to v pravom zmysle slova dobrý muž, ktorý na sebe odzrkadľoval obraz svojho Majstra. Pokora, láska, sebaobetovanie, krášlili jeho mužný charakter. Jemu po boku postavil Boh mladú ženu, v každom ohľade nežnú a šľachetnú, ktorá svojho muža krásne doplňovala. Len Božej starostlivosti možno pripísať, že sme sa smeli dostať práve do tohto domu. Týždeň v ňom prežitý patril medzi naše najpeknejšie rozpomienky. Brat Vališ je už u Pána, kde z Jeho ruky prijal odmenu za mnohé dobrodenia, preukazované ľuďom, tak i za tie preukázané nám. Počuli sme rozprávať, že on ešte ako farár rozdal chudobným a utisnutým svoje dosť veľké imanie (pochádzal z majetnej rodiny). Raz sa vraj vrátil z úradnej povinnosti bez kabáta, pretože ho cestou daroval akémusi skrehnutému chudákovi. Snáď išiel ten drahý brat priďaleko. Preto ho ľudia neraz vykorisťovali. No aká to musela byť pre Pána Ježiša radosť, že na svojej vinici má takého pracovníka úplne vyslobodeného zo sebectva. Božie požehnanie bude spočívať na jeho rodine, do tretieho i štvrtého pokolenia!Boli to v každom ohľade požehnané dni, ten týždeň, strávený v Prahe. Pre nás Slovenky, už aj len pobyt v historicky slávnom, krásnom a svojimi pamiatkami vzácnom meste, bol cenným. Kráľovský hrad, historické chrámy a paláce, monumentálne miesta dejov, kde svetlo s tmou bojujúc, buďto víťazilo alebo utrpelo bolestné porážky, mocne hovorili k srdcu! Mali sme aj znamenitého sprievodcu po Prahe, pána kazateľa Adlofa. Ten tak horlivý Čech, ako my Slovenky, netak si dal záležať, aby nám ukázal všetko cenné, o čom sme už vedeli z kníh a dejín. Zvlášť nádherný bol celkový pohľad z Hradčian! Ako sme tak stáli nad Prahou, tiahli v mojej mysli hrdinovia a hrdinky, ktorí toto staré kráľovské mesto urobili navždy pamätným. Videla som kráľov v pancieroch, kráľovné s dlhými vlečkami, mocných pánov starej šľachty, bohatých mešťanov a obchodníkov, kňazov, mníchov, mníšky minulých storočí a pritom tisíce ľudu, ako putuje, aby mohol počuť Milíča z Kroměříža, alebo Jána Husa. Tie časy i ľudia pominuli, len mesto tu ešte stálo, hlásajúc svoju slávnu minulosť. Veď pre vnímavé duše a otvorené oči v Prahe kričia kamene, potvrdzujúc slávu Kráľa kráľov, ktorý povoláva a udržiava tie národy, čo raz majú vkročiť so svojimi predstaviteľmi bránami z perál do onoho Večného mesta, aby tam — vyprostení zo všetkej tmy a bludu — vzývali Jeho v pokoji a radosti. A raz budeme tak prechádzať aj novým Jeruzalemom. No, tam nám neoznámia: tu v tom harfami ozdobenom paláci býval kedysi Dávid, a v onom, klasmi označenom jeho pramatka Rut. Ó, nie, tam to bude znieť: „V paláci, označenom stanom, býva pútnik a praotec veriacich; a tam tá holubica nad oným palácom označuje obydlie Noacha, i tu a tu býva ten a onen.“ Našou mysľou budú prebiehať dobre známe deje, galilejskí rybári, učenec a tkáč stanov z Tarzu, milo, alebo slávne znejúce mená z prvokresťanských časov, mená svedkov, mučeníkov, učených i neučených, daktoré, v onej dobe slávne, potom zabudnuté, iné, na zemi nepatrné, zato v nebesiach dobre známe! A všetky zaznačené v knihe života. Mená to mešťanov prekrásneho mesta, ktorého staviteľom je Boh sám!Na najvyššej terase, tak ako Hradčany nad Prahou, zjaví sa nám Jeho kráľovský palác, ktorý raz na našej zemi nemal, kde by hlavu sklonil, tú tŕním korunovanú hlavu! Tam uvidíte Ho v sláve, uprostred tých, ktorých raz kúpil Bohu svojou krvou a ktorí boli povolaní, vyvolení a verní.V Prahe sme sa zoznámili s niektorými veriacimi občanmi tohto mesta. Smeli sme v pekných zhromaždeniach dietok Božích počúvať slová večného života a spievať piesne na oslavu Ježiša Krista. Prezreli sme si ich začínajúce práce. Potom konečne prišiel všetkými túžobne očakávaný Boží posol pán Dr. Baedeker.Nikdy nezabudnem na to nedeľné ráno vo vinohradskej sále a to vtedajšie zhromaždenie tam! Mojžiš opisuje stvorenie sveta takto:Boh riekol: Nech je svetlo! A bolo svetlo.To isté opakovalo sa pri ľudských dušiach už na tisíc ráz, ono opakovalo sa pri nás dvoch v to nedeľné ráno. Svetlo večné, Ježiš Kristus, zaujalo naše srdcia a pretožektoríkoľvek Ho prijali, dal im moc i deťmi Božími byť, no tak dal tú moc aj nám. Keď sme Ho prijali, bolo svetlo v nás i vôkol nás. Teraz už srdce nebolo prázdne. Len čo som sa odovzdala cele Pánovi Ježišovi, daroval mi Svätý Boh svojho Syna pre časnosť i pre večnosť. Neraz v ďalšom živote prišli hodiny pokušenia, áno tvrdé skúšky, v nich nezostávalo nič iné, len volať: „Pane Ty si ma tak miloval, že si mi dal svojho jediného Syna, ja Ti ho nikdy nevrátim, On je mojím! Pohliadni na Neho a pre Neho mi pomôž!“ A On pomohol.Moje vnútorné šťastie v to nedeľné ráno sa nedá opísať. Kto ho nezakúsil, nerozumel by, a kto ho zakúsil, vie si predstaviť. Keď mi v Písku bola sňatá ťarcha, vtiahol do duše pokoj, ktorý tento svet nedáva, ale ani vziať nemôže. V Prahe som smela vstúpiť do práva kráľovskej dedičky a bolo mi udelené šľachtictvo Božej dcéry. S ním bolo mi udelené právo zúčastniť sa na službe, na bojoch, no i na víťazstve a sláve Ježiša Krista, kráľa.Keď sa skončilo zhromaždenie, poslúchajúc vnútorný hlas, pristúpila som k pánu doktorovi Baedekerovi a poďakovala som i jemu za svetlo, ktoré mi udelil Pán jeho ústami. Tým bol tento Boží služobník upozornený na nás. Zvediac od pána kazateľa Vališa, akú ďalekú cestu sme my dve konali, hľadajúc svetlo, veľmi sa radoval ten milý, láskyplný Boží služobník. Napísal si hneď našu adresu, aby ju mohol dať pani Robertsonovej v Londýne, aby nám poslala Slovo Božie na rozdávanie. Robila tak cez roky: Ó, by raz toto siatie v nádeji prinieslo úžitok pre večnosť!Na druhý deň usporiadali osobitne sestry vinohradského zboru takzvaný hod lásky, na ktorom sme sa smeli zúčastniť aj my, už ako Kristove dedičky. Mnohé krásne piesne sa spievali, mnohé dobré slovo zo Slova Božieho sa rozväzovalo a pri tom celom jednoduchom milom pohostení bolo sa možné bližšie zoznámiť a navzájom si odovzdávať svoje vnútorné skúsenosti. My sme mali priamo z tohto zhromaždenia ísť na železnicu. Keď sa to pán doktor dozvedel, povedal: „Poďme sa za tie sestry pomodliť!“ zavolal nás k sebe, pokľakol a vložil svoje žehnajúce ruky na naše hlavy. Modlil sa nad nami a za nás. Tým akoby bol položil na Kristov oltár to, čo sa malo ako obeť stráviť v jeho službe za a pre náš slovenský národ. Ako tak tá dobrotivá ruka Božieho posla (ktorý sám horel na Božom oltári a stravoval sa, najmä v službe slovanským národom) spočívala na mojej hlave, cítila som a osvedčujem na Božiu slávu, že moje srdce zaplavila vlna vnútorného svetla, sily a zmužilosti k svedectvu. Ňou som bola vystrojená a splnomocnená pre životnú prácu, ktorú chcel môj Boh konať cezo mňa vo svojom kráľovstve. Ten oheň, tam udelený, nezhasol podnes a nezhasne, Boh dá, do poslednej hodiny môjho života.„Tak teraz choďte v pokoji,“ hovoril pán Dr. Baedeker pri rozlúčke, „a nezabudnite, že každá šľapaj,[68]kam vkročíte, je vaša.“ Myslel tým prácu pre Pána. A my sme nezabudli. S veselým srdcom, ako kedysi kráľovná zo Sáby, nastúpili sme svoju spiatočnú cestu. Rodina Božia vyprevadila nás na stanicu a vlak niesol nás v ústrety noci, cez neznáme kraje, mestá i dediny, k domovu.Prvé svedectvo o Spasiteľovi, ktoré som smela vydať vo vlaku, patrilo Židovke. Bolo to spravodlivé. Veď aj môj Spasiteľ pochádza zo Židov! Až podnes smela som hlásať tú jedinú zvesť, že máme živého, zmŕtvychvstalého, dnes prítomného Spasiteľa, ktorého krv očisťuje nás od každého hriechu, pretože On je Vykupiteľom z každého puta, v Ňom je život, pokoj, radosť, sila, svetlo a úplná hojnosť. On je Pastier duší a stal sa i mojím Pastierom, tým, že stratenú ovcu hľadal tak dlho, až ju i našiel a teraz nesie a vedie nivami tohto nebezpečného sveta, úzkou cestou, medzi priepasťami, hore, do večnej svojej vlasti.Jemu buď česť a sláva od vekov a až na veky.„Eben-Ezer“ volám, pozorujúc Božie cesty, ktorými ma viedol od detstva až podnes a s radosťou musím vyznať: „Pán všetky veci dobre učinil, vzdajte môjmu Bohu česť a chválu!“[2]novomestský (mešťanosta)— mešťanosta Nového Mesta nad Váhom[3]Pozri slovník na konci knihy.[4]liturgia— záväzne formulované časti bohoslužby[5]čierne maliny— černice[6]hypochonder— človek, ktorý je náchylný prisudzovať si nejakú chorobu alebo zveličovať svoj chorobný stav[7]iskrenný— vrelý, horúci, srdečný, úprimný[8]heroizmus— hrdinstvo[9]rondel— polkruhový výstupok stavby (tu kostola)[10]privatizovať— v minulosti žiť ako súkromník z hotovosti, z kapitálu[11]batthyányiovský— Batthyányi (1806 — 1849) šľachtický politik maďarského národného obrodenia[12]meštianka, meštianska škola— všeobecnovzdelávacia škola pre desaťročný až pätnásťročný dorast v Uhorsku[12]i v prvej ČSR; vznikli r. 1868[1212]Uhorsko— uhorský štát; mnohonárodnostný štát v strednej Európe (1000 — 1918). (Do Uhorska patrili: Dolné Uhorsko — dnešné Maďarsko; Horné Uhorsko — dnešné Slovensko; Chorvátsko, Banát, Sedmohradsko).[14]Bratislava— „terajšia Bratislava“ — v období vzniku 1. časti knihy („Za svetlom“) to bol ešte Prešporok (po maďarsky Pozsony)[15]kaplán— pomocný kňaz v evanj. cirkevnom zbore[16]obligátny— záväzný; pavidelný[17]Gartenlaube(záhradná besiedka) — časopis[18]orlíček— poľná bylina z čeľade iskerníkovitých[19]verný trónu— tu: verný cisárskemu Rakúsku[20]gardista— člen gardy[21]žalárovať— väzniť[22]Potom ho (Karola Holubyho) s Vilkom Šulekom (bol to ujec matky generála Štefánika) žalárovali a popravili ako mučeníka za národnú vec na piešťanskom poli.Lokalitu treba spresniť; popravu obesením gardisti uskutočnili pri obci s terajším názvom Šulekovo pri Leopoldove. (V Hlohovci boli oba uvádzaní väznení.)Karol Holuby(1826 Háj, okres Martin — 26. 10. 1848, Šulekovo)Viliam Šulek(21. 3. 1823 Sobotište, okr. Senica — 20. 10. 1848, Šulekovo)[23]Matica— Matica slovenská (vznikla 4. 8. 1863 v Martine; roku 1875 násilne zatvorená; obnovená r. 1919)[24]Národného (pozn. upravovateľa).[25]Pamätám sa, ako v tuhej, treskúcej zime doputovali k nám revúcki študenti s omrznutými ušami. Chleba pozbavení profesori hľadali u nás prístrešie.Slovenské gymnáziá vláda v Budapešti zrušila takto:— v Revúcej 20. augusta 1874— v Kláštore pod Znievom 30. decembra 1874— v Turčianskom Svätom Martine 5. januára 1875.Išlo teda o študentov z gymnázia v Martine.[26]pozbaviť chleba— násilne odobrať zamestnanie[27]gavalierskosť— veľkorysosť[28]slavianofil, Slovanofil— milovník obdivovateľ Slovanov a všetkého slovanského[29]pansláv— označenie každého uvedomelého Slováka v býv. Uhorsku[30]slávsky— slovanský (Sláva — Slovanstvo)[31]renegát— odrodilec, zradca[32]„Sokol“ Paulinyho— literárny časopis; vychádzal v rokoch 1862 — 1869, spočiatku v Pešti, od júla 1863 v Skalici ako mesačník, 1863 — 1865 dvakrát do mesiaca. Vydával a redigoval ho V. Pauliny-Tóth.[33]foliant— kniha veľkého formátu; hrubá kniha[34]Garamsek— Hronsek, obec — teraz v okrese Banská Bystrica[35]Kaiservertské sestry— diakonky ev. reformovanej cirkvi v Porýní[36]počty— matematika;učiť počty— učiť matematiku[37]cisárska koruna— voľne rastúci kvet, cisárska svieca — divozel[38]dostali fary v Lužici— pôsobili ako farári v Lužici (v Nemecku) v evanjelickej lut. cirkvi medzi slovanským obyvateľstvom[39]preparandia— učiteľský ústav; inštitúcia pre vzdelávanie učiteľov[40]stolistovka— šípová ruža neočkovaná — ruža stolistá[41]valchovať— spracovávať vlnený textil na valche, aby splstnatel[42]lúč— trieska na osvetľovanie izby, smolnica[43]Slovenské martinské gymnázium— nižšia stredná všeobecnovzdelávacia škola; založené 1867 ako druhé evanjelické slovenské patronátne gymnázium; vychovávalo žiakov v materinskom jazyku a v národnom duchu; zrušené 1875[44]Kőrös (köreš)— mesto v strednom Maďarsku (juhovýchodne od Budapešti)[45]škrofulóza— tuberkulózne ochorenie podvyživených detí prejavujúce sa zdurením miazgových uzlín[46]pastorálka— tu: duchovná pastierska služba; navštevovanie príslušníkov — členov cirkevného zboru po rodinách, duchovný pohovor s nimi[47]ortodoxný— fundamentalisticky veriaci[48]farárovať— účinkovať ako farár[49]Prietrž, kde do smrti farároval, honosila sa prvým z troch artikulárnych kostolov… V mojom šestnástom roku slávila sa 150-ročná pamiatka postavenia tohto kostola.Časové údaje treba poopraviť. Artikulárny kostol v Prietrži bol postavený v roku 1733. Stopäťdesiat rokov uplynulo teda v roku 1883, keď Kristína Royová mala 23 rokov; teda nie 16 rokov.[50]artikulárny kostol— protestantský kostol postavený na základe artikuly — zákonného článku[51]zbudovať— vybudovať[52]Tolerančný patent— nariadenie z roku 1781, ktorým Jozef II. priznáva protestantom náboženskú slobodu s istými výhradami; protestanti boli tolerovaní — trpení, znášaní[53]tlo— povala, strop[54]komandovať— rozkazovať[55]brachiálny— spôsobovaný rukou, bitím; surový, násilnícky; vrchnostenský, mocenský[56]záduch— choroba prejavujúca sa náhlymi záchvatmi pri dýchaní; dýchavičnosť; astma[57]dedovizeň— dedičstvo[58]Rajšelianum— nadácia[59]Raz v zime roku 1876 navštívili sme nášho strýca Pavla v Kochanovciach a on nám dal časopis zvaný „Betanie“,[59]vydávaný redaktorom Josefom Kostomlatským.V časovom údaji sa autorka pomýlila, pretože časopisBetaniezačal vychádzať až v roku 1883.[5959]„Betanie“— časopis duchovného obsahu, ktorý vydával Josef Kostomlatský v Písku[61]Pojď k Pánu Ježíši— evanjelizačná brožúrka od Newmana Halla[62]poriadať stromček o Vianociach— poriadať slávnosť pri vianočnom stromčeku[63]akcia— cenný papier vyjadrujúci podiel v účastinnom kapitále a nárok na dividendu; účastina[64]Tatra banka— (Tatrabanka) obchodná účastinná banka so sídlom v Martine, založená 1884, zrušená r. 1950, obnovená 1990 v Bratislave[65]zlatý (zlatka)— tiež florén — počtová jednotka na drobné mince v Uhorsku od konca 15. storočia do 1918. Roku 1857 zaviedli razbu zlatky v hodnote 100 grajciarov[66]porto— poštový poplatok[67]krajciar (grajciar)— drobná minca v Uhorsku[68]šľapaj— stopa
Royova_Za-svetlom.html.txt
ZajacV Trnave kupec S. má každú jeseň vo výklade bandu vypchatých zajacov. Zajace sú ako živé a pristrojené za muzikantov.Stojí to za podívanie, čo súdim už aj z toho, že niet hádam v Trnave a okolí človiečika, ktorý by si to nebol obzrel.A hneď-hneď pri výkladnom okne je červená poštová skriňa, známa každému, aj Zuzke, slúžke od Šramkov.Pani Šramkovej doniesol jedno ráno listár nákladný list na zajaca.Pani zavolá Zuzku: „Tu máš, Zuzka, túto kartičku, prejdi k pánovi do kšeftu, nech pošle učňa na poštu po zajaca, a ty ho potom dones domov.“Zuzka vzala kartičku a šla. Bolo to tak o desiatej predpoludním.„Ale čo ja pôjdem do kšeftu? Však taká múdra, ako učeň, som ešte aj ja,“ pomyslela si Zuzka. Bolo jej iba štrnásť rokov preč, teda ešte nedávno, čo vyšla zo školy, a v škole z maďarčiny bola prvá! Ešte ani dosiaľ všetko nezabudla! Dodávala si odvahy. Čo za kartičku chce, to by už povedať síce nevedela, ale povie: „Jó napot,“ a podá kartičku — nuž vykoná aj bez učňa.Šla, ale na ceste jej sišlo na um, že vlastne nevie, kam má ísť?„Aha, to tamto!“ zazrela s druhej strany zajacov u S. a poštovú skriňu, do nej už neraz listy nosila. Ani len nepostála, ale prešla cez cestu, a čo tam aj nikto nebol, dosť hlasne povedala „Jó napot!“ a vstrčila nákladný lístok do skrine. V tej trocha hrklo, ale viac nič, ticho, ticho.Zuzka stojí, čaká, ale zajacovi ani ucha nevidieť.Obzerá, načúva, húta, kde je už toľké časy, ale ušiak ani í ani á.Dala sa teda dôkladnejšie prezerať skriňu.„Ach, ja slepá!“ prezvala seba, keď dolu na skrini padol jej do očí nápis, z neho za štvrť hodiny vymudrovala, že tam stojí napísané „o 11. hodine“.Pozrela na vežu, bolo ešte iba pol. To sa ešte za pol hodiny načaká, myslela si. Pozrie si zatiaľ tých v tom výklade.Prestúpila tri kroky a nahľadela sa ešte raz na toho s tými okuliarmi a s paličkou v ruke, ale najviac sa jej páčil jeden malý síce zajačik s ovisnutými ušima, ale tučný ako klát a mal bubon pred sebou.Nasmiala sa do chuti, ale vše len pozrela sa aj na hodiny, aby jedenásť nepremeškala a keď zajac zo skrine pôjde, aby si ho mohla vziať a bežať domov, lebo pani už aj tak bude dohovárať, že je dlho — ako keby ona, Zuzka, zato mohla.Odbilo aj jedenásť, zajac len predsa nejde. Čo si počne?Má k panej bežať, či do kšeftu k pánovi?K panej mala viac dôvery.Šla, a na otázku, kde je zajac, odpovedala, že „nedošiel“.Aj to sa stáva, myslela si pani, ale vstúpivší pán pýtal obšírnejšie vysvetlenie, a z toho vysvitlo, kam Zuzka kartičku podela a prečo zajac „nedošiel“.Hja, Zuzka, maďarčina ešte nie je —rozum.
Tajovsky_Zajac.html.txt
VenovanieNarody sobralis' nz dal'nyx storon:Volnujutsja bereg i more,bezumnoj bor'boju, i na more ston,i plach i krovavoe gore.A. S. Xomjakov[1]Adolfovi Heydukovi[2]venujeSvetozár Hurban VajanskýKu zvukom Tvojho varytazaznieva lutna moja:Ty, silný, spievaš o láske,ja, slabý, zvem do boja.Pred nežnou Tvojou ľúbosťoukloní sa smelosť moja:tys’ láskou zostal víťazom,ja ranen idem z boja![1]Poznámka Zlatého fondu denníka SME: text sme konvertovali do tzv. translitu[2]Adolfovi Heydukovi— A. Heyduk, český básnik (1835 — 1923) vydal roku 1876 básnickú zbierku Cymbál a husle. Zachytil v nej utrpenie slovenského ľudu a slovenského národa. Citovo prenikavé je vystihnutie lásky k Slovensku, často symbolizované ľúbostným vzťahom. Básnicky mu vyslovili za to vďaku takmer všetci vtedajší slovenskí spisovatelia. Heyduk sa zúčastnil aj na augustových slávnostiach 1879.
Vajansky_Tatry-a-more.html.txt
Prvý odielRobinson odíde z domu bez vedomia a dovolenia svojich rodičov a ide na more.V Amsterdame, v hlavnom meste Hollandska žil za dávna jeden nemecký kupec, ktorý sa Robinsonom menoval. Ešte v mladom svojom veku sa ta vysťahoval a skrze šťastné podujatie si veľký majetok získal. Neskoršie sa navrátil do svojej vlasti a tam sa v svojom rodisku osadil. So dňa na deň sa jeho dobrobyt zväčšoval a keď sa mu po niekoľkých rokoch syn narodil, myslel si že je blažený.Dieťa sa pekne vyviňovalo a i rodičia všetku svoju nádeju v tohto chlapca skladali, poneváč on bol jediný, ktorý meno otca svojho nosil; a z tej príčiny vo všetkom dobrom sa súčastňoval, ba i jeho najtajnejšie myšlienky sa vykonať usilovali. Chlapec riastol a výborné vedomosti jeho sa so dňa na deň rozmnožovaly, tak že i radosť ich sa tým vždy zväčšovala. Všetky zlé hry ale aj navymýšľal a jeho najmilšie zamestnanie bolo, keď s inými deťmi sem a tam blúdiť mohol.Pravda učiť sa nechcel a práve zato v škole on len v somárskej lavici sedával. Jeho samopašnosť neskoršie ho k mnohým ľahkomyslným a nemúdrym skutkom priviedla, čím on neraz hanbu a trpkosť svojmu otcovi spôsobil.A práve z tejto príčiny určil otec, že svojho syna na kupectvo dá; poslal ho do Amsterdamu k svojmu dobrému priateľovi, aby sa tu kupectvu priučil. Otec sa nazdal, že keď jeho syn medzi cudzých ľudí príde, tam sa premení. Ale Robinson k tomuto vôle nemal a zvlášte to, že on celý deň v sklepe bude musieť stáť a robiť, mu od tohto natisnutého povolania i ďalšiu vôľu odobralo. Pre jeho veľkú ľahkomyslnosť ani jeho pán s ním nebol spokojný a neraz otcovi prinútený bol toto oznámiť. Otec jeho mu hrozil, že od neho on svoju otcovskú ruku odvráti na ten pád, jestli sa nepolepší a jeho zlé skutky nezanechá, ale veru všetky dobré slová, napomenutie alebo hrozba od neho tak odfrkli, jako od steny hrach.Najväčšiu čiastku svojho slobodného času v prístave strávil, kde s nevýslovnou radosťou na príchod a na odchod lodí sa dívaval. Jedinká jeho žiadosť bola, keby vnútro lodí poznať mohol; a ešte tým viac by bol prejavil radosť svoju nad tým, keby i on s loďou na more isť mohol.Už dávnejšie sa obznámil s istým Horn námorníkom, ktorému žiadosť svoju, poneváč tento v jeho veku bol, zo srdca vyjavil. Horn s radosti vyplnil jeho žiadosť a zvedavého chasníka do člnku vzal a s ním na loď trojsťažnovú, ktorá len nedávno ta priplula, šiel.S nevýslovnou radosťou vstúpil Robinson do člnku a nezadlho sa už na palube lodi nachodil. Námorník chytil sa hneď do roboty a tak prinútený bol Robinsona samého nechať, tento sem a tam chodil a nevedel sa dosť naprizerať na veci rozličné, ktoré sa mu tam pred oči stavaly. Námorníci sa mu až veľmi zdali, keď títo jako mačky po sťažňoch sem a tam sa driapali. — Každý ich pohyb s tak nevýslovnou nadšenosťou pozoroval, že i on dostal vôľu sprobovať to isté vykonať. Na neho nikto nepozoroval, lebo veď každý svoju povinnosť konal. Z jeho zamyslenia ho výstrel dela vzbudil, toto bol znak pohnutia sa lode; ponevač Robinson na lodi dlho bol. Z prístavu loď vetor nevdojak vyhnal na šíre more. Teraz mu len prišlo na rozum, že on už dávno doma mal byť. Čo že má teraz urobiť? Vrátiť sa už nemohol. Horn, ktorý ho na loď priviedol, tešil a ujisťoval ho, že loď po niekoľkých dňoch zas sa nazad vráti.Robinson sa predsa obával a vyznal svojmu priateľovi, žeby on svojho pána vďačne opustil, ktorý už snáď i tak upovedomil jeho otca o jeho odídení a že upovedomenie toto doista doma nespokojnosť a hnev spôsobilo, následkom ktorého jeho už i tak nič dobrého neočakáva. Najlepšie bude teda, keď sa on do Amsterdamu už ani nevráti. — Horn s radosťou počul odhodlanie sa Robinsona a poznamenal, že on na mori i svoje šťastie založiť môže.— Zprvu, — riekol tento, — budeš lodný chlapec, potom matróz, neskoršie kormidelník, naposledy ale náčelník a pri tomto si toľko peňazí môžeš usporiť, že si potom i sám loď budeš môcť kúpiť, čo je i mojím predsavzatím.Zrazu ich rozhovor o založení budúceho šťastia hrubý hlas pretrhol.— Kto rozpráva tu o náčelníkovi? — spýtal sa odrazu správca lode, ktorý práve vtedy k ním došiel a slová ich dopočul. — Čo je toto za chlapca? bola jeho druhá otázka.Horn už pokynul Robinsonovi aby mlčal, a sám takto odpovedal náčelníkovi:— Nevdojak na lodi ostal a teraz by lodným chlapcom chcel byť.— Aha, teda jeden sem a tam sa potulujúci chlapčisko! odpovedal náčelník, a keď sa o najpotrebnejších vecách jeho pôvodu presvedčil, zazdajúc sa mu jeho vysoká, mocná postava, takto riekol očakávajúcemu:— No hore sa tedy chlapče, sprobuj sa vydriapať; do sťažňového koša! Robinson pristúpil k hlavnému sťažňu a k veľkému podiveniu náčelníka a tam sa nachodiacich matrózov s tou najväčšou rýchlosťou a obratnosťou sa vydriapal na určené miesto. Keď sa nezadlho dolu spustil, náčelník potlapkal mu na plecia a riekol, že ho za čas sprobuje.Tedy Robinson od tohto času k lodným chlapcom patril.
Defoe_Robinson-Crusoe.txt
1Pán Jonáš Kelnický sedí na lavičke pod pecou, bárs nie je zima, ale práve o Jakube.[1]Slnce tamvon praží, tu pod pecou je znamenitý chládok. A pán Jonáš musí byť v chládku. Gazdiná nevynesie slaninu lebo maslo na slnce, lebo by sa roztopilo, ale ho schová dakde do pivnice; tak pán Jonáš Kelnický by sa tiež na slnci roztopil, lebo je tučný. Susedia, keď spomenú, že pán Jonáš umrie, vždy povedia: „Ej, ale sa tá zem pomastí!“Sedí a fajčí z fajky tajtíkovej,[2]lebo práve sa bol najedol halušiek s bryndzou, že ledva odfukuje. I oči sa mu tu i tu privierajú, a možno by sa i privreli a pospali si, ale sa boja. Doktor mu bol raz povedal, že ak bude po obede spávať, srdce mu sadlom poprerastá a nebude chcieť viac ani hnúť. Pán Jonáš to uznal, lebo vie, že i kŕmnik keď sa vykŕmi a poprerastá sadlom, nechce sa hnúť z miesta.Pane Bože, a aký bol kedysi rezký! Vtedy ešte bol mladý a nebol takto na posmech tučný. Na muzike vytínal a nejedno zemianske dievča vzdychalo za driečnym pánom Jonášom. Vtedy chodieval na poľovačky; nikdy neprišiel, aby nebol doniesol zajaca, lebo srnu, lebo srnca. Ale kedy to bolo, kedy! Už na poľovačke nebol, bude toho roku na Pavla triadvadsať rokov. Duplovky a simple[3]sú zavesené na stene, tam pri nich visia i rožky srncov, čo pán Jonáš postrieľal. Na dvoch tých pároch sú parožky olámané, lebo stará Dora, čo po smrti pani Juliany, manželky Jonášovej, stala sa gazdinou, myslela si:,Ľaľa, aké šikovné kliny sú v tej stene zabité, a nič nevešajú na ne!‘ Tak aby nehalaškovali tak nadarmo, zavesila milá Dora na jeden pánovu bundu a na druhý starú kamenicu,[4]krčah, v ktorom sa cez leto voda dobre držiavala. Parožky popustili, odlomili sa, bunda padla na zem i kamenica. Bunde sa nestalo nič, iba kamenica sa zabila.„Už si ty len sprostá!“ nadával jej pán Jonáš. „Nie darmo ťa volajú Dora. Naozajstná Dora, ale sprostá…“„Ale som ja vedela, mladý pán, čo je to! Ja že sú to kliny!“Volala ho mladým pánom, bárs veru mladý bol pred tridsiatimi rokmi.„Veď tak — nevie čo sú rohy! Tebe keby ich nastavil, alebo radšej uši, také somárske. No, no — kde ja vezmem také parohy, kde ich vezmem. A prilepiť sa nedajú! No — ale bys’ jej neodťal hlavu — taká, taká…“To sa stalo po Troch kráľoch toho roku, ale pán Jonáš i teraz, ako pozrel na parožky, hneď zahrešil Dore, že je taká sprostá.,Nevie to nič,‘ tak vraví sám sebe, ,tento ženský národ. Iba jazyčiť. Čo chybí na rozume, to doloží jazykom. Ale táto i ten jazyk má taký nešikovný. Pane Bože, načo je také stvorenie na svete. To by sa i do steny búšilo, a nepotrafilo by z izby, keby ju človek nenaúčal. Ale čerta naučíš takú starú trlicu. To má rozum prekrútený ako ovca, keď dostane vrtohlavosť do hlavy.‘Dora si zas myslí: ,Keď len tak nemôž zabudnúť na tie rohy! A keby to čo — ale rohy! Keby to boli aspoň rohy z vola, alebo z kravy, tie sta aspoň väčšie: i oselníky sa z nich robia i povedajú, že i hrebene a gombičky z nich robia. Ale toto takô nič, ani len krčaha na ne nezavesíš. A toľko mi letí k hlave pre ne. Čerti mi posvietili na ne pozrieť!‘Pán Jonáš Kelnický vytriasal popol z tajtičky, keď si zastal pred ním Ďuro Hustý s vymastenými vlasmi, že až kvapkalo z nich, v košeli celkom začadenej, čiernej, i v huni čiernej. Iba tvár široká, tučná je vybielená a ruky tiež ani čo by boli dákej pani veľkomožnej. Na Ďurovi Hustom vidno, že je zo salaša, po tej košeli a vlasoch, i že je bačom, preto, že je tak vypasený.„Pán Boh s nami!“„I Duch svätý! Čože si mi doniesol!“ Tak ho privítal pán Jonáš. A on vedel dobre, čo mu Ďuro doniesol. Je dnes sobota, Ďuro zišiel zo salaša robiť s pánom komput a oddať syro, čo sa cez týždeň naodváralo. Veru tak! Pán Jonáš je gazda hrubý, sám si drží salaš na svojich pasienkoch o pol druha sto dojkách a Ďuro je bačom. „Akože — doja ti dáko tie ovce?“Ďuro sa poškrabal za uchom a odpovedá:„Akože budú dojiť, mladý pán! Už je po Jáne, kukučka odkukala, pašu slnce vypieklo, ovce len toľko, že mi nepoprisychajú! Dve gelety na jeden pôdoj — čože je to! Keby sa chlap chytil, bisťubohu, na dúšok ho všetko to mlieko vytiahne. Valasi idú o ruky prísť pri dojení, tak naťahujú tie škuráty: ale naťahuj nenaťahuj — cvrkne raz-dva, a potom už nič. Dal by Pán Boh trochu dažďa! Takto veru ťažko bude radovať.“[5]„Čo ťa čert vezme, Ďuro, ale ty si loptoš. Ja neviem, ale tebe ovce nikdy nedoja. Po Jáne[6]ti pašu vypeká, mlieka málo — pred Jánom zas paša veľmi vraj vodnatá — mlieko riedko. Po Jáne málo syra, lebo je vraj mlieka málo — pred Jánom zas syra málo, lebo vraj mlieko je nie sporô. Nuž tak ty mňa: či pred Jánom, či po Jáne, vždy len na tvoje musí vyjsť a ja všetko odsmrdím. Len mi povedz, v ktorej ťa škole učili!“Ďuro neodpovedal. Bol naučený počúvať takéto reči od pána. Iba si myslí: ,Tebe tiež nikto neuhovie, starý bachránisko. Ide ťa to sadlo rozpučiť a ešte nikomu nedožičíš ani kúska toho syra. Ešte i tú psiarku[7]by si užil, keby si vládal. Ale už ju nevládzeš, tak si nakúpil svíň, aby sa vraj psiarka daromne nevylievala.‘Ďuro oddal syra, komput bol spravený. Pán Jonáš mu vraví:„Len, Ďuro, hľaď, aby sme vygazdovali, usiluj sa; veď ti ju nahradím. Akože prasce — správajú sa?“„Veď sa správajú,“ odpovedá Ďuro. „Ale veru na Matku božiu ich prichodí predať. Pomaly nebude žinčice ani nám chlapom, nie to, aby sme ošípané chovali na nej.“„Tak sa správajú, správajú!“ vraví pán Jonáš vľúdnejšie. „Dora, Dora!“ kričí na gazdinú. „Čože nejde? Dora!“Vo dverách ukázala sa hlava starej Dory. Človek by sa jej zľakol, keby tak znenazdania pozrel na ňu — taká je strapatá.„Dones tuto Ďurovi pálenky, ale nie tej rozriedenej, tá je iba ženám. Dones tej dobrej — veď vieš! V tej krpke, čo je na polici!“„A už hej!“ šomre si Dora v komore. „Túto mu vovalím do hrtana! Keď ja sa neotrovím, neotroví sa ani on, starý popit.“ I milá Dora doniesla síce krpku z police, ale tú pálenku, čo v nej bola, preliala do fľaše a do krpky naliala iba tej ženskej.„Nuž sa poprávajú!“ vraví si pán Jonáš a usmieva sa, nalievajúc z krpky do hodnej skleničky. „Vypi, Ďuro, vypi!“Ďuro vzal do ruky sklenku a prehol na ústa. A už bola prázdna; akoby bol za plot pálenku vylial. Ani sa nezmraštil, len si myslí: ,Pálenka ako voda. Počkaj, stará striga, keď si mi ty z tej lepšej nedožičila! Keď prídeš na salaš, zamiešam ti do žinčice kľagu:[8]budeš ty vedieť, čo je moja žinčica!‘„To jedno je dneska hodno päťdesiat šajn a to s tou záplatkou na slabine i vyše päťdesiat,“ odpovedá Ďuro, utierajúc si dlaňou ústa.„No — no!“ diví sa pán Jonáš. „No, nalej si ešte do skleničky. Len si nalej!“Ďuro nalieva a vraví ďalej:„Ja im nedávam len psiarku. Na psiarke by tie ľahko kýchali! Z našej urdy[9]im dolievam. Ale sú i ošípané.“ — A tu vydurkol druhú sklenku: „Jaj! Na Matku božiu[10]takých druhých nebude!“„Naozaj?“ zvolal pán Jonáš už rozveselený. „Máš fajku? Nemáš u seba?“„Nemám veru,“ odpovedá Ďuro, bárs ju má v huni. Len sa nechce priznať, lebo pán by mu dal do nej raz iba napchať, a takto ktovie, koľko mu nasype dohánu od oka.„No počkaj — dám ti dohánu.“ I nasypal mu z mechúra plné priehrštie. „A len im prilej i tej lepšej. Veď ja — neboj sa!“„Kdeže by tie len tak na psiarke!“ chváli sa Ďuro. „Zavčerom bol honelník opátrať, aká bude švábka. Doniesol jej hodnú tanistru z farárovej zeme. Upiekli sme si jej, ostatnú som uvaril ošípaným v kotlíku. Hltali, budú sa dobre chovať. Švábky sa ukazuje dosť, honelník pôjde i tri razy do týždňa podhrebať…“Pán Jonáš sa smeje z chuti.„Nalej si, Ďurko — nalej. Len im pohoď švábky. Ale do farárovho nechoď. Farárovi kradnúť je hriech. Už richtárovi lebo kurátorovi, nerečiem; ale farár má tých detí veľa.“ Ďuro vypil zo skleničky a riekol:„Veď to bolo len tak na okoštovanie. Kdeže by sme šli do farárovho! Švábky bude všade nadostač. To len teraz spočiatku, kým plavá nenarastie. Ale farár, ten má akúsi novosvetskú, čo je na Jána už ta: nuž, reku, chlapče, choď opátrať, čo je za švábka. Tak jej doniesol do tanistry i bola veru dobrá. Ale už do farárovej nepôjde. Richtár mi je kmotor; nuž ho pošlem do richtárovej…“„Tak — tak Ďuríčko!“ naúča ho pán Jonáš. „Pre dve švábky neber si hriech na svedomie. Lebo ako by si šiel k nemu na spoveď, keby si mu vyťahal všetku švábku. Už richtár — to nerečiem. Ale si nalej ešte jednu!“Keď Ďuro i túto vypil, akosi sa zarmútil.„Ja som hneď povedal,“ začal hovoriť smutným hlasom, „že na salaši sa všetko prevráti, keď sa kúpia ošípané a psa tam nebude. Ja som hneď povedal. I tak vyšlo na moje!“„A načože je pes!“ nahneval sa pán Jonáš. „Darmo chovať nič po nič. Psa nepredáš, ale ošípanú predáš!“„Veď hej. Ale človek neusne, čo sa bojíš o ovce. Spíš ani myš na vreci a predsa neuhľadíš kŕdeľ. Tej noci nám uchytil vlk barana…“„Čo — čo?“ pýta sa pán Jonáš, zabudnúc i ústa zavrieť. „Vlk povedáš — vlk?“„A už musel byť on. Idem ku košiaru, i vidím tam na zemi chlp vlny; ľaľa, tuto je. I zakrvavená je tuto. Púšťam ovce po jednej, a barana nič. Vlk ho odniesol, i valasi tak povedajú.“„A čože to hneď nepovieš, ty babrák!“ nadáva mu pán Jonáš a myslí si: ,Ja ho tu napájam a prídem preňho o barana. A ktorýže to baran?‘„S tým lampášom na čele.“„Najlepší — bohuprisám — najlepší! Var’ s lampášom prišiel ten vlk, keď si najlepšieho vybral. Čerta vlk! Bude ti v lete chodiť vlk. Vlk, ale o dvoch nohách! Len merkuj, ja viem, že ho chytíš…“Ďuro odišiel a pán Jonáš zostal už do večera rozpaprčený.Neprešlo ani dva týždne, tiež takto poobede prišiel Ďuro. Pán ho privítal slovami:„No — nešípite nič, kto popäl[11]toho barana, nič nečujete?“„Veru tamhore nič nepočuť.“„Prezvedali ste sa takto po druhých salašoch?“„Idú sa tí prezradiť, ako ho vzali!“„Tak čo si prišiel? Ja že si ho už chytil, toho vlka. Čože si prišiel? Ešte kým ty tu dolu chodíš, za ten čas ťa tamhore obkradnú!“„Akože neprídeš,“ začal Ďuro smutne, „keď tej noci zas bolo u nás…“„A čo?“„Keby ja vedel! Neviem, iba že bolo. A vzalo zas barana!“„Ba kýho čerta!“ zhrozil sa pán Jonáš. „To už mi ich všetkých poberie. A ktorého zas, ktorého?“„Toho čierneho, čo má na chvoste tú bielu kystku!“„Najlepší — povedám, zas najlepší! No, povedz ešte, že to vlk. Vlk si vie, ľaľa, takto vyberať. A nebolo šľaku?“„Bolo po cestu, ale od cesty, tam už šľaku nikde. Ja neviem, ja neviem. Mne sa toto nikdy nestalo.“„A na nikoho takto nemáš?“ pýta sa pán.„Na nikoho. Ja neviem, kto by to…“„A také barany! Aké mali rohy! Že ho Pán Boh neskára. Ale čo si ty,“ oboril sa naň, „čo si ty za babrák? Inému sa to nestane. Nevieš ho nájsť? Veď bača ako svedčí, vie všakové kunšty. Zabodne kyjak do zeme a rastie okolo neho tráva. Zlodejovi porobí, že mu všetky stavce povykrúca. Nevieš ty takýto kunšt?“„Ja nie,“ odpovedá Ďuro veľmi smutne.„A čo si ty za bača!“ hromží pán Jonáš. „Ja pri tebe o všetko prídem. Nuž ale kto slýchal, aby bača dačo nevedel. Ak mi ešte jeden baran zhynie, vieš, dám ťa na mušky a do temnice. A z konvencie nedostaneš ani babky. Veru by to bola robota…“„A prečo ja — veď ja som ho nevzal!“Pán Jonáš díva sa mu do vybielenej tváre, či ozaj dačo nepobadá na ňom. Nie — to je tvár celkom nevinná. Ďuro to nebol.„Ja nepovedám, že ty,“ vraví pán Jonáš.„Veď by to bol i hriech mne ubližovať,“ ozval sa Ďuro. „Lebo ja som dozeral, ako oko v hlave striehol na každú ovcu. Komuže je toto najväčšia hanba? Mne, nikomu inému. A aký by to bol hriech, baranov kradnúť z vlastného košiara! Keď už sa ti mäso zažiada: tam dosť druhých salašov. Ale do svojho košiara ísť — ach, veď by mi každý napľul do očí.“„Ja na teba nepovedám,“ vraví pán Jonáš trochu udobrený. „Ale tiež by ste mali pokoj dať mäsu. Ani z cudzieho nebrať! Vidíš, ty pojmeš jednému, a ten zas pojme tebe z tvojho košiara. A škodu má ten, čo drží salaš; keď už krasť, to kradni, kde nemáš hriechu: takto v poli šúpu hrachu, alebo za pol mece jabĺk — to už môžeš. Lebo čo je v poli, to Pán Boh požehnal, i čo sa urodí na strome. To si ber. Ale už do košiara, ani do cudzieho, to je hriech. Zato nás Pán Boh všetkých tresce. Tak ty nechoď nikomu do košiara, a keď dakto príde tebe, tak ho chyť…“„Ej, keby ho dolapil — ale by pamätal!“ zastrája sa Ďuro.„No a teraz choď vo meno božie a merkuj! Lebo ak ešte raz — už som povedal!“[1]O Jakube— 25. júla[2]fajka tajtíková, tajtička— fajka z morskej peny[3]duplovky a simple(z lat.) — dvojrúrové a jednorúrové pušky[4]kamenica— hlinená nádoba[5]radovať— na salaši odovzdať predpísané množstvo syra gazdom[6]Jána— 24. júna[7]psiarka— riedka, zlá žinčica[8]kľag— teľací žalúdok[9]urda— prvá smotana zo žinčice, dobrá, mastná žinčica[10]na Matku božiu— 8. septembra[11]popäť— ukradnúť
Kukucin_Rohy.html.txt
Susedovo prasa„Nemaj nič — zle je;maj dačo — aj tak je zle.“Sused.Moji susedia, mladí manželia, po Novom roku sa iba pobrali, a z lásky veru — už sa pohnevali, a žena s krpcom na chrbte odišla a od poludnia do rána pri materi plakala, preklínala prasa aj muža a zariekala sa, že sa k mužovi nikdy viac nevráti. Slovom, taký jej bol žiaľ, že by sa bola radšej pod tou čiernou zemou videla… Ale poďme po poriadku.U chudobných dedinských ľudí je to nie ako pri pánoch: manželstvo nie samé medovníky. Chudobný človek musí sa trápiť, čo dá zajtra do úst, a láska je len ako by hriech, márnenie drahého času. Ani to už nepristane — dospelým ľuďom také maznácke ihry! Gazdovať, nadobúdať, odkladať na staré dni, to je najvyšší cieľ mladých dedinských manželov.Preto môj sused, ináč sluha v panskom dvore na dedine, ešte bol v tôňach za humnami sneh, už — po panskej robote — shľadával, snášal stĺpce, laty, dosky; kresal, zapiľoval a iba keď ho dobre pooziabalo, prišiel si vše ruky zohriať; prikladať ich žene k lícu, alebo pchať ich jej pod pazuchu. Ale ona ho vypáckala, zastrčila k šporhertu a neprijímala žiadnych takých nežností, či ako to u nás vravia, zakazovala mu „pestvá“ vystrájať.V kútiku na hofierskom dvorci[1]zarúbil sused štyri stĺpce, dva rožky na to, a počal obíjať doskami. Už sme videli, čo to bude — chlievik pre prasa. Chudobní ľudia najradšej začínajú gazdovstvo s prasaťom a deťmi. Keď bol hotový, zavolal, šli sme aj s jeho ženou pozrieť robotu. Žena počala nachodiť chyby, aby ho „dopálila“; ale dielo sa skutočne vydarilo, chválil som ja.„A válovček je pribitý,“ upozornil ma sused, „aby si žrádlo neprevrhlo.“„To je múdre. Chlievik síce mohol byť aj menší…“„Veru zmestia sa doň aj dve,“ mienil hrdo sused.„Jaj, len by si mal na jedno peňazí,“ starala sa žena. „Druhé… iba ak teba budem pritvárať…“„No, vieš, také reči mi tuto pred mladým pánom nevrav. Ja som nie dáky ožran…!“ zamrzely tie slová suseda.Nie veru! Môj sused je poriadny človek, striezlivý. Raz už síce vylihoval pol druha dňa na pažiti, ale i to od piva. Ale ani vtedy nič nezameškal! Boly dva sviatky, vozil súdky na majáles, a keď mu dali výčapkov, „to by komukoľvek žalúdok pokazilo“. On si ho nekúpil, vyhováral žene, keď mu kázeň čítala a zeliny nechcela variť, že „dobre ti tak, aby si pamätal, kedy si bol ožraný“, a podala mu hrnček s vratičom a palínom, čo mu už prv, ako si kázal, navarila. Horké to bolo ako blen, ale vyrútil do seba (žena mu hneď podala kúštik cukru), a tuším sa zariekol ešte kedy opiť, lebo ani predtým, ani potom som ho viac pod forgom nevidel. Uňho je to iba zvláštna náhoda, keď totiž darmo dajú — nevyčrpne do krpca.O týždeň bol v meste jarmok; žena kúpila prasa. Ale že bolo len ako rukavica, mohlo by sa ešte v slame zaprtiť, zadusiť, alebo potkan ublíži, svet uškodí… A tiež treba ešte cez dvercia železný zápor pretiahnuť a dáku poriadnu zámku kúpiť. A ešte je aj chladno, najmä v noci…„Nič by nám neporástlo,“ hovorila žena, a sused chytro musel spraviť prasaťu cárček v pitvorci.Prasiatko bolo „na zjedenie“, chcem povedať „na bozkanie“ pekné, ale to sa o prasati nevraví. Biele, čisté, chvostík, napísané „e“, ušká hore ako veverička, drobné čierne oči a pyštek trochu ružový, krátky ako kŕčik a na nošteku biele fúziky, ktoré mu pri pití vždy zmokly, lebo nevedelo ešte samé žrať a musela ho suseda z mištičky po prste nadájať, a vše ho už skoro čľapla, keď ju uhryzlo, vytrhlo prst a rozčaplo žrádlo. Prasa sa susedovi nepáčilo. Aj že taká „negazdovská“ sorta, také pľuhavstvo fúzaté (on si celú tvár holil), ale žene práve preto padly naň oči a ho kúpila za pol tretej zlatovky. Sused by bol radšej dočkal do druhého jarmoku, i tak sú vraj májske a marcské najlepšie. Suseda ani nepočúvala, jej sa páčilo, vzala prasa do lona, roztiahla mu pyštek, a sused musel po lyžičke dávať. Zpočiatku kvičalo, mľaškotilo, keď ale okúsilo, že sa mu mliečko leje, utíšilo sa a smrčkalo. Potom mu ešte dva-tri razy podlomili predné nôžky nad mištičkou, že drelo hlavou do žrádla, a tak za tri dni naučili ho žrať. Suseda mu zakaždým utrela do dlane pyštek a pustila po pitvore, izbe behať, naťahovať handry. V cárku iba spávalo. Dali sme mu meno podľa nosa — Krčko; ale nepočúvalo naň, viac na obyčajné mliazganie ústami. Chovali ho dobre, každý deň kúpili mu žajdlík mlieka, potom srvátky, aby mu polievčička voňala, že bolo od toho až samopašné! Keď kto dvere otvoril, vyskočilo, zastalo, poňuchalo, pobehalo po pitvore lebo v cárku, zase zastalo, očúvalo chvály o sebe, uchytilo handru a zase pobehalo, zakrochkalo. Nasmiali sme sa mu, suseda sa s ním shovárala, vše ho vyhrešila a vše veru aj chľapla, keď ju počalo za sukňu nadŕlať. Ináč bolo krotké, len na ruky nechcelo ísť, a keď sme ho silou brali, tak sa vše rozvrešťalo, ako by už malo aspoň metrák a bolo pred Vianocami…Prasa rástlo ako z vody. Kdeže by aj nie! Na fruštik navarila mu suseda trepuše,[2]na obed i keď by boli ešte sami zjedli, ponáhľali sa jeden pred druhým čím skorej odložiť lyžicu a nechať čím viac na miske.„Nože prasaťu,“ hovorieval sused.„Veď ešte jedz, najedz sa, aj prasa má,“ ponúkala suseda.„No len mu daj, bude lepšie rásť,“ a odložil lyžicu. Žena už prv odložila, aby bolo čím viac mužovi a prasaťu. Zahryzli si vše radšej chleba aj mimo termínu, aj tajne jeden pred druhým, len aby prasa malo… Bolo teda ako guľka, očká mu zatislo, a zlenivelo už aj preto, že v pitvore počalo teplo bývať, a prasa sa vystrelo vše naprostred pitvora, ako pes na pázderí, že susedom vše len tak srdce šklblo od strachu, že je už zdochnuté, keď ho znenazdania našli tak ležať.Chlievik najprv vystlali slamou; na to vrece, starý kabát, a keď mrazy popustily, poď Krčko do chlievika. Keď ho sused dvorom niesol, suseda šla za ním, a keď či panskí, či cudzí híkali, aké je pekné, suseda stále odpľúvala, aby ho neporiekli. „To je dobre, aby ho svet očima nezjedol; lebo už je potom po poprávke.“ Viem, mali sme raz aj my teľa v izbe, krásne, prisadiť sme ho chceli. Bolo raz za šporhertom, a ešte handrou sme mu hlavu prihadzovali. Susedia vedeli o ňom a neprichádzali k nám, alebo len do pitvora; iba stará Strechová, oči ako striga, nevedela, príde, kukne, pochváli — už bolo po teľati. Stará mať ho hneď močom umyla, soli do papuli — nič nepomohlo. Strechová uriekla teľa. Bežal som strapov pýtať z nej, okadili sme ho pekne tri razy — všetko márne. Dostalo vodu do kolien, ani žrať, ani vstať, aj sme ho museli dorezať. Preto suseda, ako opatrná gazdiná, celým dvorom odpľúvala a keď druhí chválili, ona hanila. Na chlieviku bol už popreky železný zápor, ako býva na drahých pivniciach, a zámka divného, neobyčajného stroja, kúpená za celú korunu. U nás nie je mrcha svet, ani dáky zbojnícky, ale predsa báli sa oň, ako o dáky drahocenný poklad.„Už sme ho vytrápili, no aby nám ho…“ pred hrôzou zamlčaného slova radšej ho ani z úst nevypustila, keď ho už tak, najmä na noc pozamykali. Hja, chudobný človek na deväť uzlov zaviaže krajciar a ešte ho pod pazuchu vopchá… Ale aj treba! Toť, prosím vás, onehdy u nás horelo. Z druhého panského dvora hofieri vynosili sa na panskú záhradu. Požiar na šťastie udusili. Po ohni vnáša sa svet do príbytkov — hofierke chybí motyka a sekera. Hrady, ostredky, všetko bolo zanosené truhlami, bednami, posteľami, stolmi, ba ešte aj raždím na chrbte z hory navláčeným, sama nevie, kam motyku so sekerou vyhodila: či do uhoriek, tekvíc, či medzi kapustu, kel, karfiol, rajčiaky — v tom ľaku, čo by si ju zabil, nespomenie si. „Už voľakto uchytil, bodaj mu ruka uschla…! nikde nič.“ Chodí, hľadá, prehŕňa, ponosuje sa, pribehne k nej dievča s akousi otázkou, vrkne mu, to nerozumie, opýta sa ešte raz, rozbehne sa k nemu, chytí, vybuchnátuje, to reve, zastarie sa druhá hofierka, vynadá jej, aby sa do svojich štencov starela, a len ak chodí, tak volá a narieka: „Motyka štyridsať krajciarov a sekera sedemdesiat, bohdaj ti ruka…! Motyka štyridsať krajciarov a sekera sedemdesiat, bohdaj ti noha…! Motyka…“ Prevzdychala, prevzdychala, prekliala všetkých dobrých i planých ľudí, zbojníkov, naupodozrievala sa celej dediny aj cudzích, podlávila ako bez rozumu za päť motýk a tri sekery uhoriek, tekvíc, kapusty, rajčiakov, už slnce sadlo, stmilo sa už, ale sekeru a motyku predsa konečne našla v pôlčí… Chmatla po nej, razom sa udobrila, ako keby šťastie našla a bojí sa, že jej uletí, pritúlila dievča a odpýtala druhú hofierku a celý svet, že im toľko naubližovala a vyhovárala na sprostý ženský rozum a nešťastnú minútu, ľaknutie.Tak si cení chudobný človek aj malé svoje veci, nie by prasa! Nie div teda, že sa mojim susedom s prasaťom vše aj prisnilo, a veru neľutovali si vstať a ísť mu klepať na chlievik. „Či si tu?“ Tam bolo vždy.„No, spi, noc je, idem si ešte aj ja ľahnúť,“ pristavoval sa sused pri Krčkovi, keď vše v noci s vozom došiel a šiel od koní na odpočinok. Ba susední hofieri boli by rozniesli chýr, že im akási biela pani popod oblok v noci chodila (hofierku kŕč lomil, nemohla spať), keby sa nebolo hneď vysvetlilo, že to moja suseda bola prasa pozerať. Ale aj sa jej skorej ozvalo, ako jemu. Suseda nepotrebovala i takto na dvore len slova preriecť, už zagrúlilo, sa jej ohlásilo. A dosť mu vše aj nagrobianila, keď si válovček nečisto držalo, šlo nohami do žrádla, alebo špinilo do hniezda, ustlatého zo slamy, vreca a starého kabáta.Príduc z roboty odkiaľkoľvek a kedykoľvek, prvé bolo prasa a potom len muž. Najprv ho nakŕmiť a potom seba.„Ty máš rozum, dočkáš, ale to pýta, kvičí,“ hovorila suseda, keď sa vše sused náhlil.Ako prvá zelina sa zjavila, suseda sbierala, varila, aj pomyje si vykonala, chodila po dedine s putienkami a napájala prasa. Sused zase proboval jačmeňa, ovsíka mu pohodiť („panské kone si pomyslia, že to pán utiahol, keď paholok vezme,“ vyhováral sused, keď vše vysýpal z rukáva), suseda ale, keď šla do sklepu alebo do mesta, vzala vše „na próbu“ za hrsť kukurice, a po druhé šla zase inam, a tak ho peľchali. Cez leto mal sa Krčko ako princ! Z hojnosti všetkého, čo sa len urodilo. Už nebol prasa, ale bravec, brav! A hlásil sa aj mäsiar, ale mu ho ani neukázali, že ho ešte pochovajú, keď jesto čím. O mesiac zase potreboval mäsiar bravca. Prišiel aj k susedom. Najprv, že ešte nie, ale mäsiar pripomenul im, že prídu horúčosti a naviedol susedov, aby mu ho ukázali a zacenili. Tridsať zlatých! Mäsiar im skoro nagrobianil, že či ho za blázna držia? Že im ho preplatí dvadsiatimi. Ani počuť! Odišiel, ale o tri dni zase prišiel, Horúčosti, ako mäsiar prorokoval, stále väčšie a väčšie.Zavolali ma prasa ošacovať, aj sami podľa iných (sused bol vari tri v dedine predaté bravce piaďou merať a podvihovať za uši a chvostík) spustili štyri zlaté, mäsiar prihodil dve, potom sa skoro dojednali: oni dvadsaťpäť — on dvadsaťštyri; ale ďalej nedajbože! Suseda by aj bola spustila zlatovku, keby bola vedela, že mäsiar prihodí zlatovku. Ale sused sa držal, že nedá niže dvadsaťpäť ani o krajciar! Mäsiar odišiel a viac k susedovi neprišiel.Ale tie horúčosti…! Koncom júla a augusta aké boly, starí ľudia nepamätajú. A kto ste hospodárom, viete, ako je to: dažďa nepŕchne, rosy nepadne, tráva uschne, statok na papule, paprčky… zakážu pašu, jarmoky, aj konidoktori majú robotu,[3]a predsa vše len príde nehoda. A brav je veľmi háklivý. Nasmrká sa vody, dáš mu teplejšie, zapálenie tak či tak. Už viete, čo idem povedať — susedovcom ochorel bravec, Krčko. Takto mu nič nebolo, nažral sa, napil, iba že bol trocha smutný, ľahol a ráno ani do pyska vziať. Pribehne suseda po mňa, ponúka, múti rukou, otŕča mu na dlaní, srvátky prileje, prehovára, škrabká… vstal aj šiel k válovcu, omočil pysk, ale odvrátil sa k dverciam. Volá ho von, nejde. Oči mutné, uši ovisly a chvost spustil ako krava.„Naraz, ako by ho zaklial,“ lamentuje suseda a myslí, že v dedine je sedem bravov chorých, jeden už zdochol, a jedného len čo doklali, aj to mu krv nevyšla.Sused bol odišiel včasráno úhoriť, nevedel o ničom. Suseda nechala v izbe a kuchyni všetko tak, ako ráno vstali, neriadila, nevarila obed, len chodila k prasaťu a po dedine rozprávať a vypytovať sa sveta na rady a lieky. Na ceste o chvíľu objavili sa Cigáni, suseda im nadala a jednu cudziu Cigánku, čo prišla pýtať, bez všetkého obliala; a keď prasa nič, ani do pyska viac, rozbehla sa po muža na roľu. Po ceste dohadovali sa, vytýkali si, čo ktorému na um sišlo a pribehli obaja ako bez duše, ako by sa boli pohnevali. Sused letí rovno do chlievika, suseda, slzy v očiach, za ním, a ponúkajú a prehovárajú, miešajú, prihrievajú žrádlo, chladia, probujú husté, riedke, zrno, kukuricu, bravec nič, len naveľa-veľa vše „kroch-kroch“. Rozpovedali si, čím ho včera nakŕmili. Ako obyčajne. Dali mu teraz ľanového oleja v mlieku a mydla. Sbehlo sa nás už plný dvor, každý pomáhal, radil, jeden úfal, druhý zúfal. Z cesty škerili zuby Cigáni. Sused sa rozbehol proti nim, zatristobohoval „vlkom“, svet im naštekal, a Cigáni cúvli.„Ešte je bystrý dosť,“ mienil ktosi dobroprajne, ale Krčko bol naopak.„Veď takto je, ale čože, keď nežerie,“ uveril sused a ako by bol o dva majetky prišiel, jednou rukou podvihol si klobúk a druhou škrabal sa na temene, ako by chcel vyškrabnúť kus rozumu, ktorý by poradil, ako prasaťu pomôcť.„Že sme ho radšej nepredali,“ napadla múdra, ale pozdná myšlienka susedovi.„To už keď ho mäsiarovi ukážeš, aby si mu ho aj dával,“ mienila jedna stará babka s vnúčaťom na rukách, „achkala“, ako by jej bolo bývalo; lebo vraj nič nemáš z neho dcéra moja — dokončila obracajúc sa k uslzenej susede.„Zavonia krv, a je po chuti,“ dodal ešte ktosi, ako na vysvetlenie tým, čo nerozumeli alebo neverili v tajnú moc mäsiarovej zástery.Zavolali kováča aj Tarku, starého gazdu, ako takých, čo sa najlepšie v dedine vyznali okolo statku: kováč z kníh a novín, Tarko zase od natúry a čo od baču za vrchom pochytil, keď voľakedy valaštil. Tí prišli, premakávali bravca: Tarko odtiahol nabok susedu a radil čary; kováč lieky.Suseda letela do mesta do apatieky, a dali mu po tri razy do rána: za šesták odmladu,[4]za šesták ľanového, za dva ricínového oleja, mydla po kúsku a všetko v letnom mliečku; ale bravec nechce a len nasilu smrká. Sused stojí, ako by mu kolom za väzy, susede padajú slzy: už ho prosí, Krčkom svojím ho zove, vychvaľuje lieky a sľubuje, že mu prejde od nich, a potom ho chytia a nasilu vlejú do pysku.Na krštení nieto toľko roboty, čo jej bolo u susedov ten deň a celú noc potom. Už že doklať; ale čože je to za úžitok.„Budeme ho musieť jesť, kým bude trvať, lebo, ako v lete, skazí sa,“ vravela suseda a probovali ešte len aj čo Tarko radil: uvarili čistec, umyli ho ním, zakryli mokrým vrecom aj ho zase čistcom okadili. Bravec sa trocha pod vrecom prebral a od smradu zbystrel. Cez noc a pri čarách ich aj poziabalo, vošli do izby; už svitalo.„Nemaj nič — zle je; maj dačo — aj tak je zle,“ mrzí sa sused.„Sám čo máš zjesť, mu dáš, len aby bolo… a máš, hľa,“ žiali suseda.„Vraveli nám, že májske a marcské sú najlepšie, ale ty si už nemala pomešku, len kúpiť…“ hľadá človek vinu, na koho by zvaliť.„Mohol si rozhodne povedať — nie,“ bráni sa suseda.„Nechcel som ti vôľu zlomiť, ale sama si mala na to prísť,“ nadmieta sused.„Som ti — predajme.“„A či si chcela?! ,Predaj si, darme ho daj,‘ keď som sa ťa, či spustíme ešte korunu.“„Nože nemäť! Ja by som bola ešte aj zlatovku… nech by ho bol už čert vzal!“ — fikala žena — „ale či si nepovedal: ,Len ho už odmárni, keď ti tak ľahko prišlo‘.“„To už cigániš! To som ja nepovedal, ani v ume nemal!“„Nuž ba si…! Ešte si ma takto trhnul za sukňu,“ ukázala suseda, a hnevali sa obaja, že sa jeden i druhý tají svojich rečí. A tak slovo na slovo, nie tak od zlosti, ako od žiaľu, že prasa, toľké trápenie, parom vezme, susedia sa povadili, menovite suseda tak dopichala muža, že si už ani neľahol, ale znova počal sa obúvať, vyslovil mienku, že ak bude horšie, bude treba prasa doklať, na čo mu suseda sekla:„Hľa ti ho! gazdu, žiada sa ti pečienky…“To ho tak razom podpálilo, že zmrvil sa na stolčeku, nedoobutý krpec strhol s nohy a hodil žene prosto do chrbta. Tá začala revať, nie od bolesti, ale pre urážku a že sa jej už aj tak chcelo za prasaťom plakať. Sused vyšiel na dvor a do maštale, zapriahol do plužných koliesok, siahol medzi kone a šiel úhoriť. Ona plakala, nariekala, hnevala sa, zlostila a konečne doviedla sa do preklínania tak, že fruštik navariac, len tak hrnce po šporherte tancovaly, hodila jedlo na stôl. Sused neprišiel fruštikovať. To susedu ešte viac rozžialilo. A čo takto…? A ešte ak prasa zdochne…? Napadlo jej, že už skončený dobrý život s mužom, a že už teraz čo…? Musí odísť ta, domov, k materi a viac sa ani nevrátiť „do takého pekla!“ Keby sa bol sused vrátil, boli by sa štyrmi slovami pomerili, ale ten sa hanbil seba a hlavne sveta, a tak žena hnala sa do žiaľu a hnevu, nabrala do batoha z truhly šiat, modlitebnú knižku do šatôčky, po truhlu a periny že zajtra, zamkla izbu, položila na svoje miesto kľúč a s velikým plačom vyšla na dvor. Videli ju druhí sluhovia. Požalovala sa im. Ženy ju prehováraly, chlapi sa jej smiali, a suseda, čo by jej bol batoh strhol a zasotil ju do izby, ako sa ona úfala, nikde nič, ten už oral, a ona nevedela. Keby jej tí boli povedali, aby šla, bola by doma zostala, ale tí jej, aby nešla, a tu žieňa ani osemnásťročné hanbilo sa už doma ostať, keď raz povedalo, že ide, šlo ešte raz pozrieť na brava. Ležal ako zdochnutý. To ju ešte viac pohlo, a poď domov na tretiu dedinu k materi s prenikavým plačom, že už nikdy panský dvor nevidí, ani že sa mu ona zabiť nedá atď.„Dobil ma,“ začala revať, otvárajúc dvere.Mať sa preľakla, čo sa stalo? Prečo, začo? Prišly aj stryná aj krstná mať a suseda moja musela rozprávať o prasati, mužovi a zvade. Nadŕžali jej, len keď prišlo na bitku, suseda pustila sa do plaču a ďalej nič. Konečne sa dozvedely, že to bol iba krpec. Nechápaly a skoro sa jej pustily do smiechu. Na dedine medzi manželmi vyššie sa berie telesné ublíženie ako mravná urážka a najmä slovná. Ale tu neboly sinky, ani zaucho, chrbát netknutý… Mati hneď aj tie, že to je nič:„To ťa len z lásky…“„Čože by to! To ty musíš k mužovi. To ti teraz treba privykať už aj na chlieb, keď sa koláče minuly… Akože bolo so mnou alebo s kmotrou. Čo som sa ja doma nenanocúvala… Pán Boh mu tam viny odpusť. Ešteže čo — pre voľáko prasčisko sa rozchádzať…! Muž so ženou, ako deti pod stenou: v jednom kúte sa povadia a v druhom pomeria.“„To sa ty len hneď vráť, dcéra moja,“ hovorí krstná mať, „aby ani nevedel, že si bola za materou.“„Škoda bude len najväčšia tá, ak vám prasa zdochne, keď si z domu odišla,“ pliesnila stryná, „a keď ti neublížil…“Ale suseda ani počuť, a viedla svoje, o bitke, zabití a plač a „nikdy!“„Taraje!“ povedaly jej na to všetky tri.„Prenocovať ti dám a naráno pôjdem aj ja s tebou, a on ťa nesmie biť, a ty nesmieš utekať.“A naráno poď voľky-nevoľky k mužovi aj s materou, aby sa nerozchýrilo, že odišla od neho. Ale horký vaše nie!Sused zase, keď mu povedali, že ho žena odišla, hanbil sa, potom zlostil, a aby to aj druhí hofieri videli, navečer vyhádzal z postele ženine periny na izbu a ľahol na holú slamu. Ráno vstal, nejedol už druhý deň, iba čo večer kúštik chleba a ten fruštik, čo žena na stôl hodila, po troche neochotne minul, a vyšiel ku koňom. Bol by šiel aj k bravovi, ale sa bol zapovedal a bol by ho vari sám ovalil od jedu, že preň prišiel do oštary so ženou. Ani sa neobzrel, nech zdochne, keď má!Naobed prišla mať s dcérou. Sused miesto obeda podoprel si hlavu a premýšľal, čo to bude.„A čože vy toto…“ s tým otvorila dvere stará, rezká ešte vdovica. — „Pán Boh daj…“„Vitajte,“ a sused pozrel jej okúňave do očí.„Čože s tou posteľou…?“ a vykládla na ňu periny. Sused sa zahanbil. On zabudol, nevidel periny, málo bol v izbe a keď aj, to v hlave ako by hlina, obchodil ich ako skalu. Teraz nevedel slova povedať.„Akože je prasa?“ spytuje sa mať.„Opýtajte sa gazdinej,“ a ostal sedieť. Suseda stála v pitvore, batoh na chrbte. Stará otvorila dvere:„No, čože nejdeš dnu? Držíš ten batoh ako hluchý dvere. Sem, a zoči-voči!“ veliteľským hlasom nakladala stará. Tej kvapkaly slzy, mlčky vošla a nevoľne skladala batoh. Jedným vrzom tá dnu, a stará von k bravcovi. Susedia úkosom kukli po raze jeden na druhého, odtrhli oči a hanbu cítili obidvaja, aj boli by si čosi povedali, ale plná hlava myšlienok, čo skorej? Mlčky vyšiel von sused, a za ním po chvíli aj ona.„Veď grúli,“ hovorí mať, „len mu dačo dajte. To vám bolo iba zapečené. Trocha mlieka mu, aby sa mu črevcia omastily.“Pozrú, hľadia, bravec ozaj pýta, krochká, tisne sa von. Zlosť prechodí, žiaľ mizne, susedom stretly sa vyjasnené oči. Niet sa už prečo hnevať. Suseda odbehla po mlieko, dali mu, žerie, pýta. Stará nekázala do večera nič a potom len trocha. Teraz do izby a zoči-voči. Mať nadŕžala vše dcére, zase zaťovi. Suseda sa vraj preto nahnevala, že susedova chyba, že ho nepredali, a ona musela pred väčším hriechom z domu. To ju bolelo, zlostilo. On jej zase vytýkal, že keď bolo najhoršie, odišla, a jemu aj sebe takú hanbu vyviedla.„Nie ste prví! Len by nikdy horšie nebolo,“ vyhovárala mať a pripomenula im snášanlivosť v šťastí aj nešťastí, pripomenula Pána Boha a božie požehnanie.Sused šiel odpoludnia po práci. Stará podvečer odišla, hoc ju dcéra aj nechcela pustiť, že ak ju teraz už ozaj dobije. Ale mať, že má robotu, a že aj tak nezadlho musí k nej.„Ako sa pohneváte, tak sa pomeríte. Sbohom!“Na večeru navarila suseda zapražených zemiakov, nových, s hubami, čo sused veľmi rád, a voľaktorý aj omastila.„Budeš zapražených zemiakov a či…“„Čo jesto, to budem,“ staval sa sused chladným.„Aj som omastila.“Neodpovedal. Jedol to aj to. Žena nabrala si osebe z misky na tanierik a tak jedla. Sused pregĺgal, ale zdržal sa jej povedať slova. Potom si ľahli, lenže suseda extra na truhlu, vzala hlavnicu, pokrčila pod ucho a sama sa stiahla do hŕbky, lebo truhla bola kratšia. „Však ťa to domrzí,“ myslel si sused. Naráno pár slov, na obed, na večeru sa jej sused spýtal, či sa jej hnusí jesť s ním z jednej misky, naráno jedli spolu a navečer jej zase, že „či bude dlho brložiť na truhle“, a žena šla do postele, ale veľmi hanblive, ako prvú noc po svadbe.„Sa ťa bojím,“ povedala suseda starým dobrým hlasom.„Buď ako máš byť, a nemusíš sa ma báť,“ smierlive povedal sused. ,Ale ono je to vždy dobre, keď sa muža žena trochu bojí,‘ počúval od mala a myslel si to teraz aj sám. Na dedine ktokoľvek je vinný, ale podložiť sa musí skoro vždy žena, ,lebo si predsa len žena‘, poučuje mať, ,a chlap je len predsa chlap a hlava‘. — A zopakovali si, ako hnev povstal, čo ktorý povedal a uznali si — ľahko, keď prasa vyšlo…Dnes už moji susedia o prasa nestoja, iba čo mu žrať dajú a k Vianociam stroja sa ho predať.Dnes už majú iné potešenie. Požehnal im Pán Boh chlapca ako buka! Majú ho láskou zadusiť, že nestačí dosť škrečať, aby ho bozkávaním, trhaním z rúk do rúk a hompáľaním toľko nepridúšali. Suseda neverí mužovým tvrdým, zrobeným rukám, a čo ho raz berie, vždy mu šepce: „Nechajže ho, teraz zaspalo.“A suseda privykla na chlieb. Nemôžem však o nich zle povedať. Medzi nimi je aj dnes láska; ale taká dedinská, neumelkovaná, úprimná, prostá. Keď ktorý zaslúži a či aj nezaslúži, nadajú si zo žartu i vážne, vypáckajú sa tiež tak, pohnevajú sa, myslel by si: do smrti — ono — na deň-dva; lebo život je život a nie žiadne hračky, a niet komína, z ktorého by dymu nevyšlo![1]Na hofierskom dvorci(z nem.), chalupníckom, domkárskom[2]Navarila mu suseda trepuše,múky, zavarenej v mlieku[3]Aj konidoktori majú robotu(ľud.), zverolekári, veterinári[4]Za šesták odmladu.Šesták je desať krajciarov. Odmlad = droždie.
Tajovsky_Susedovo-prasa.txt
Spev prvníObsahRastislav, širokovládní ve Slovensku panovňík,Svím abi súcejšé v kresťanskéj víre opatrilVicvičeňí, a celú od modlí krajnu očisťil,Rečňíkov napraví k cárihradskému ze prosbúCísaru o zbehlích ve slovenčiňe zvestov. OchotníKonštantína Michal dává a bratra Metóda.Rastislav došlích z ňevislovnú príjme radosťú.I hňeď královskú predním ve Ďevíňe bidlícímHosťinu zastrájá; a seďícím u stola bratrom10Viprává: kedi v tích kresťanská povstala napredVíra zemách, kedi zašla. Potom ďál táže sa ešče,Jak sa Boriš, král Volgárov, ke Kristu obráťil.Prospevujem, jak viprosení s Cárihradu bratri,Konštantín a Metód, ku tatranskím došľi Slovákom,Jak márné po celéj vivráťiľi krajňe modlárstvo,A všeľikí národ v kresťanskéj pravďe i bozkémZákoňe vicvičení spasitelnéj získaľi víre;Jak též obviňení slavskému a od seba chrámomNadstavenému dané povimáhaľi obradu právo.Než vi blahoslavení, v ňebesách už částku mající,Slávov apoštolové, prispejťe ku práci, a černú10Z misľi vižeňťe šerosť, i horúcí zažňiťe plápol,Hodňe abich mohel oslavovať vaše pesňami číni!Ti spolu najvatšá dosaváď méj podporo Umki!Aj včil hov, keď o dvoch ťi nové zňím prospevi bratrochPremnoho jím rovnému. I ti s’ ľudu ňekdi ve chrámeNábožnosť a pravú kázával víru. Ti múdrosť,A mravné učeňí i porádné ústavi cirkviPrednášal; súcích na kňazkí úrad a kňazkúPripravoval hodnosť mláďencov, i nauki podával,Jak bi sa najľepšej ríďívali Krista verících20Zástupové, a ku večnovekéj poprivádzali sláve.Ti s’ k tomu od bozkého pošlé Ducha Písmo slovenskúVerňe rečú preložil; vlastním spolu jak toto isté,Tak též nábožních mnoho kňíh na svetlo vipusťilNákladem, a z hojnéj krajanom svím ščedroti rozdal.Tehdi uchom sa nachíl; a jakož si ma ňekdi očúval,Keď sem o podvihnutém spíval králostve Slovákov:Tak včil o jích kresťanstve a prednéj víre poslúchaj.Rastislav, širokí ve slovenskéj krajňe panovňík,Pre zmužilosť veľkí; aľe pre svú o mnoho vatší30Nábožnosť: nebo vác o ňebeské nežľi o zemskéBol pečoval ščasťí, na pochibní rozpak upadnul:Zdáž je pravé kresťanstvo, čo jím do včilka ňemeckíOhlasujú kňazové, neb snaď blúd k zisku vimisľen.Krem toho rozvažoval, jak skrovní veľmi u ľudstvaMá vše jejích učeňí prospech. Bi sa tehdi o pravďeĽepšej presvedčil, ľepšé ubohému opatrilNárodu vicvičeňí a potrebnú známotu víri:Príbuzné zavolá do ďevínskích kňížata ohrad;A k zešlím hovorí, i takú jím raddu vidává:40„Práťeľi uprímní! márné sme opusťiľi ovšemBoztva naších otcov, rezané v ohňi spáľiľi modľi,Krst spaseňá a kresťanskú poprijímaľi víru.Než jak v téjto malé umeňí a známotu máme,Jak ľud ňezveďení, ve predešléj misľi zahrúžen,K svetlu ňemóže prijíť, a z hustéj mrákoti povstať,Zjevné biť všeckím na své oči dobre viďíťe.A kdo tu najvatšá toľkého je príčina zlého?Zdáž ňejsú sami Ňemci? takích keď oďeslaľi zvestov,Čo zhola buď ňeveďá našu reč, buď smešňe ju lámú;50Ďál aňi chuť ňemajú ľepšéj vedomosťi nabudnuť;Radšej chcú ku jejích mi abi sme sa ňemčiľi vóľi.Avšak i tíchto malá sa ľen už včil částka nachádzá.I kdo zná, či ozaj to pravá tá víra, čo KristusŇekdi učil? či snaď ňejakí ľen podvodu nástroj?Čož teda máme robiť? jako si v ňeporádku pomáhať?Sľišťe jaké zdáňí a jaká mňa tu radda napádá:Došla povesť, že Michal, nábožní víchodu císar,Volgárov kresťanstvo učiť veľkého na múdrosťKonštantína poslal, že slavní tento apoštol60Slavské písmo našel, že zreťelňe a veľmi pochopňeTím istím jazikem spasitelné pravdi celémuNárodu prednášá, i božé v ňem službi konává.Tam že i nábožní a ve všeckom bratrovi rovníNasľedoval ho Metód, i takí vzal pred seba úrad.Tehdi mi aj vážné k širokovládnému temužtoCárovi ze prosbú a darem vipravme poselstvo,Nám abi též z najhojňejšéj svéj láski podobníchDal posvácancov, čo bi nám i našému rozumnúĽudstvu rečú zjevení vikládaľi zákon, a túto70Cirkevní spolu rád, a božé odbívaľi službi;I všeľiké po celéj vivráťiľi krajňe modlárstvo.“Rozpovedá; i hňeď Svatopluk, hňeď túto pobožníRaddu Chocil schválí a z veľkú prijme radosťú.Tehdi ze prítomních viberú Zemižížňa a SlavkaRečňíkov, z vážním čo bi išľi do mesta poselstvom.Prevzácné dari vzať kážú: tri toťižto poďivnéPrútki zlaté, tri zlaté osťím a sťeblami kláski,Toľko zlatích i vajec z labudú v kove tímto podobnú:Všecko samozrostlé a na Tatrách ňekdi nalézlé;80Též hlavu rovňe zlatú ze ďevínskéj modľi Perúna,Od Slavihosťa kutú, Dobroslavi panni umelca.Krem toho ešče kožuch ze drahích a ku pohľedu krásníchUstrojení sobolov, ten kroj dokonáľe mající,Jak sami víchodní sa zviknuľi cári nosívať,Keď zima treščícá a tuhé žúrívaľi mrázi.Všecci mu najmenšú sto volov cenu hádaľi múdrí.Ba spolu turčanskích najmnožšé baňki olejkovK ukroťeňú ňemocí a hrozních ľudstva boľesťí.Než posľi, jak hotové sa nachádzalo všecko na cestu,90Bez baveňá na Dunaj sadnú, a ku cárovi pílá;Napred však ruki zepnúcí k Bohu takto započnú:„Otče ňebovládní, čo po dobréj chódze verícíchStáľe voďíš, od blúdov a od zléj náhodi chráňíš!Daj ščastnú po vodách, ščastnú daj rovňe po cudzíchCestu konať medzách, a všecku ňebezpeč i každíOd nás vzďál úraz, cárihradskému abi smeZdárňe do mesta prijíť, a koňec vislanstva i súcíchDosťi mužov k učeňú od císara mohľi dosáhnuť,A s ňimi naspátek do miléj sa vlasťi navráťiť.“100Tak sa modlá; i hňeď spľetané mečem húžvi oďetnú,Breh ňechajú, a tuhími ľeťá dolu vodmi ochotní.Ščastňe do volgárskéj doplavá sa krajni; ponajprvKďe slavskím bozké v nádherném kostoľe službiOdbavovať jazikem z veľkú zasľichľi radosťú.Odtáď pres Balkán a hrozícéj príkrini kopcePokračujú, a Tráckom idú až Cárihrad uzrú.Veľmi ďivá sa vežám, náramním veľmi domiskom,Zrutním též hraďbám, čo celé obkládali mesto.Než jako už volaní núter do zlatého po stupňoch110Bidla kročá, a svíma danéj ruki rukma sa dotknú,Víborní rečňík Zemižížeň takto začíná:„Cáru veloslavní, čo ve troch sveta techto počasťáchRozľehlé spravuješ mocnárstvo a právami ríďíš!Snaď ťi je už známé, i povesť tvím lahko sa dostaťMohla ušám, že blúd a sľepé zaňechavše modlárstvo,Na spaseňí a na kresťanskú sme prístaľi víru;Ľen skrovná sem i tam zostává částka pohanstva.Než schádzá učitel, čo bi nás dókladňe potrebnímVicvičoval pravdám a božé spolu Písma vikládal:120Neb ti, kerích včil máme, čirí sú Ňemci napospol;I predním ze naších je ňemálo podezreno starcom,Zdáľi je istotné to ozaj kresťanstvo, čo hlásá,Či snaď ľen zámer pod svú nás vládu uvádzať?A preto nábožní král náš Rastislav i múdréKňížata ostatné s takovú nás vislaľi prosbú,Bi s’ nám dal zbehlích a našéj reči dosťi rozumních(Neb ve vašém sa takích vácej mocnárstve nachádzá)Naučitelov, čo bi nám všeckím zretedelňe potrebnúKázaľi nábožnosť a svaté prekládaľi Písma,130Slavskím též jazikem bozké vikonávaľi službi.Krem toho aj skrovné tito ešče darunki, ve vlastníchŇekdi horách našlé, z uprímnú poslaľi mislú.Ti vďačním, jakovékoľvek sú, príjmiže srdcem,A spolu ve stáléj zachovaj nás prízňi a lásce.“Tak povedá. Mocní zaďiví sa premnoho císar.Toľko aňiž rídké ovšem si darunki ňeváží,Koľkože súcejších k učeňú mužov od ňeho chcú mať.Až v posľed hovorí a takímito odreče slovmi:„Veľmi ťeší a ňevislovnú mňa to híbe radosťú,140Že sťe sa kresťanskú poprijímať víru, pohanskúZasľepenosť a hluché zaňechať rozmisľeľi boztva,I k nám o zbehlích ve slovenčiňe zvestov uťíkať.Tehdi takích, jak iním dosaváď sem zviknul ochotníNárodom odsílať, miľerád bez mešku oďešľem.Ňech ve vašéj vlastnéj reči ľepším o mnoho ščasťímČistú nábožnosť a potrebné zákona pravdiVás po krajňe učá, než dovčil učívaľi Ňemci.Dar též vďačňe daní a vaších k nám dóvera kňížatI práťelstvo jejích ňemalú má u mňa povážnosť.“150Takto Michal povedá; i hňeď bez rozpaku misľiKonštantína volá a bratra Metóda, čo práveTenkrát z volgárskéj sa navráťiľi krajni do mesta;A k prišlím hovorí, i takú dá príčinu zváňá:„Bratri milí, gréckéj najvatšá ozdobo cirkvi!Rastislav, širokovládní ve Slovensku panovňík,I Svatopluk z vrúcním Chocilem včil poslaľi ke mňeO zvestov, čo bi jím kresťanskú hlásiľi víru.I kdo tu súcejší ku takéj veci najďe sa od vás?Vi sťe jejích známí ve vašéj už vlasťi Solúňe160Zvikľi jazik hovoriť; vi potom sťe opusťiľi hlučníOd mladi svet; prísnú sebe vibraľi kázeň, a celkiPosvatním sa vedám i duchovním oddaľi prácámA zmužilím čnosťám. Ti si, Konštantíňe, pre SlávovPísmo našel, bozkí prekládal Zákon, a bozkéTíchto rečú uporádal i sám už službi konával.Ti s’ ďivokích zvédol ve pravéj už víre Kozárov.Vi spolu súsedním sťe ňebeské hlásiľi pravdiVolgárom. Teda iďťe a tak též rovňe SlovákomNábožnosť a zvestované zhora nauki rozumním170Kážťe u ňích jazikem; všeľiké též obradi cirkvi,Obradi posvatné, i božé v ňem službi konajťe.Ňech Boh vás ríďí, a vašéj dá práci žehnáňí.Pojmiťe aj ze sebú slavského ze chrámu, ňedávnoVistaveného u nás, učeních dvoch švárňe pri slavníchPosluhovať rádoch šuhajov, chuť a vólu majících;V posvatnéj abi vám ňeschádzala obsluha pocťe.“Naproťi Konštantín za oboch jemu takto virekňe:„Buď Bohu chvála daná, že ve dobrém srdci SlovákovToľkú kresťanskéj rozpáľil známoti žádosť.180Tehdi bi tvá i gegích, najľepší císaru, vólaMohla sa uspokojiť, vďační ten prijmeme úrad,A všeckú naplňiť ho vinasnážíme sa vládú;Krehkí též hotoví sme život v čas potrebi v ňem dať.Však sme i tak na našéj vzaľi pred seba misľi, že ňekdiSvím časem aj zmužilím ke Slovákom zajďeme kázať.“Tak reče Konštantín; aľe císar premnoho vážníchJak pre krála, tak aj pre samú jeho mravmi šlechetnúKrálovnú, inšé též kňížata káže darunkovPoslom vzať; ňemalú i bratom zlata váhu na ďalšú190Cestu, pomoc, dává; posvatné krem toho rúcha,A pri božích najvác potrebné nádobi službách.Jak to zahlédňe Metód takovímito ozve sa slovmi:„Cáru predobroťivi! za drahé tak všecki darunki,Čo k vikonáváňú si božéj dal pocti ochotní,Ďéki ti najvatšé; ňech též ze visosťi ňebeskíSám ťi Oťec stokrát hojňejšú odmenu vráťí!Než k čomu nám toľká zlata ťercha na cestu? i najťážĽen buďe ráz blízkéj do Slovákov krajni sa dostať:Tam všaďe nás ucťá, hojnosť všeckého mající200I v bohatích stádách i v každéj úroďe polnéj,Tak že u ňích žebráka ňeňí; všaďe hospodi súcéjRáďi dajú; všeckím i na ďalšú cestu potrebnímZ uprímnú opatrá mislú, a z místa na místoViprovoďá, i dlhú ukráťá pesňami chódzu:Neb v hosťinstve prví nad iné sú národi Slávi;Tam vždi dom otvorení, prikritém tam na stoľe vždickiZastrojené pre jakíchkoľvek sú jédla pocestních.Tam kebi ňekdo prišlích ňevládal učastovať hosťov:Tenkrát moc mu hoví a slobodné právo dopúščá210Potrebnú u boháča pre ňích časť chóvi uťáhnuť.Ba s toľkú chovajú hosťinské právo tuhosťú,Že s ňích keď bi kerí pod svój, čo sa ňestaňe lahko,Prespolného prijať ňechcel krov a z hospodi vivrel,I z domu ďál večerú ňeučastovanému vikázal:Súseďi hňeď sa zrečú, vlastné jeho bidlo a skúpéPodpálá stavaňí i do základu celki vivráťá;Všecka na dím a popol stravitelná víjďe majetnosť.Sám aľe ňeslavní, ze krajanskéj prízňe visúďen,A špatnému daní až do smrťi posmechu bívá,220Každí naňho mrzí, každí sa ňemálo pohorší.Tam kebi aj ňejakí muž príchodzého na místo,Kam sa čo najskóršej dopraviť chcel, védol, a tentoBuď pre ňemerkovnosť, buď inú viprovadzača vinnuV cesťe jakúkoľvek na vecách svích záhubu dostal:Všecci sa hňeď zbúrá, a vedú s ňím pospoľe vojnu;Neb to za nábožné je u ňích tak hosťa vipomstviť.Ňišt teda brať ze sebú a ňičím sa na cestu opatriťPotrebním ňemosí putující v krajňe Slovákov,Keď sú tak prajní, tak hovící veľmi pocestním,230A z došlého radosť najvatšú hosťa mající.Však buď ku zveďeňú a ku príprave mužstva na kňaztvo,Buďto ku vistaveňú chrámov ten zejďe sa poklad.“Tak hovorí; i v tom sa ze cárem bratri obadvaRozlúčá, a idú do Slovákov s poslami krajni.Už sa ku volgárskím doľinám a ku Preslave mestuPríblížá; z veľkú kďe Boriš král, práve ňedávnoKresťanskí viučen zákon, jích príjme radosťú.A hňeď obom, najvrúcňejšú jako žádali prosbú,Šesť dobre vicvičeních cirkevném ve speve dává240Mláďencov, pri božích slavné čo bi spívaľi pesňe,Všecku i potrebnú vikonávaľi posluhu službách.Odtáď zas po daném i královi rádňe i všeckéjVlasťi požehnáňú merajú do Beľehradu cestu,Až v posľed sa chitrí do slovenskích pribraľi končin,Tu hňeď poklaknú, a také ňebu prosbi oďešlú:„Kriste, kerí s’ učedelňíkov svích do sveta poslalVečné ohlasovať spaseňí a blúdi vivráťiť;I kroki jích spravoval si a všem dal prospechu prácám;Nás též ríď, a slabím napomocní v úraďe bívaj:250Bi sme ve tvém učeňú dokonálú mohľi SlovákomRozširovať známosť, a pohanské zbitki vikľesňiť.Daj spolu tímto milosť, abi tvój ostríhaľi zákon,A tvéj lúbežnéj životem vždi sa lúbiľi vóľi.“Tak sa modlá; i hňeď vezmú ďál pred seba chódzu;A zrobenú všaďe zem, ščepňic všaďe mnoztvo, i semtamObsaďené vinním krem a révami kopce uhlédnú;Uhlédnú silu stád, silu tučnéj lichvi na lúkách.Krem toho jak vonních radi lip s každéj strani cestuPo krajoch obrubujú, a pocestním chládkami slúžá.260Jak veselí též ľud ve snážních híbe sa prácách.Každí háj, každí nadutéj od píščaľi úvalOhlasovať sa čujú, každí hučať od spevu úhor.Než jako už všaďe častovaní a vďačňe uprímnúPoprijatí vólú na ďevínské ťáhľi pomedzí,Rastislav tedi prám nad schválním z náhodi kopcemSa Glavicú meškav, kďe oťec Dobroslavi mal hrob,Blížících sa zočí; i napred Zemižížňa po krásníchPoznává ustách, poznává Slavka i mladšíCudzokrojích zástup, kňazkím dvoch krem toho starších270Oblečeních rúchom. Z ňevislovnú hňeďki radosťú,Jak mnoho úbožená a zešlá tuze od veku matka,Keď z ďaľekéj straťeného viďí sina krajni prichádzať,Naproťi pospíchá; ruku dá, a takímito vítáSlovmi došlích: „Vítajťe u nás, vítajťe ťisíckrátNábožní mužové, prevrúcnú dávno ode všechUž čekaní túžbú! Márné ňepozostalo tehdiVistrojené ku vašému tam až mocnáru poselstvo?Keď sme dosáhľi, po čom sme celú dichťívaľi mislú:Vás premilích hosťov, spasitelnéj víri a najvác280Potrebného u nás tu budúcích zákona zvestov.Nuž teda už do naších vekročťe palácov, a toľkúUznovaní cestú vipočiňťe a dobre si hovťe.“Tak povedá; i všech visokéj do hraďbi uvádzá.Premnoho viptává sa na císára, premnoho na dvórCísarskí; i jaké sami též maľi náhodi v cesťe.Núter vejdúci královskú hosťinu tehdážZastrojiť, a všeckích povolať rozkáže bojárov.Než velonábožní Rastislavového do chrámuBratri sa odsťehnú, kďe uprímním pospolu srdcem290Najmnožšé Bohu ďéki čiňá, že do krajni SlovákovŠčastňe priísť doprál, a ode všeho úrazu chráňil.Vrúcné prosbi kladú, abi aj na budúcňe ode zlíchObhajoval náhod, súcú dal k úradu vládu,A ščedré všeľikéj oďesílal práci žehnáňí.Posľi zatím, jak ochotňe prijal jích císar i slušnúProsbu sľišal, naplňil žádosť a zvestov oďeslal,Vipravujú; i dané viložá na svetlo darunki.„Tento drahí šarlát, vážná tá ze zlata berlaZe zlata kríž, i taká buďe tvá, Rastislave, číša.300Táto reťázka zlatá, žárné ti kameňki a rúchaKrálovnéj; než iné preďelíš vedla súdu narovno,A svoju částku Chocil, Svatopluk svoju vezme si částku.“Keď posľi tak hovorá, i král na darunki pozírá,Predňejší spolu už zejdú sa i za stoľi sadnú,Sadnú aj bratové na predné z rozkazu místo.Obratní sa točá sluhové, a všecki na čistíchJédla nosá stríbrách, stríberné rovňe i vínomZhusta plňá a zhusta kladú pred hosťami žbáni.Lúbohlasí varitom pohrává Jarko, a zhodné310Ustami o slavném zazňívá Slávovi pesňe;Slávovi, čo vlastné všemu své dal národu méno.O spaňilotvarnéj prehudá i Dobroslave panňe,Na skaľe hvezdobítéj čo ďevínské zdvihnula hraďbi.Keď spolu tak hodujú, časťej bistríma na vážníchZrakma bratov sa oprú; i ďivá, jak s tvári obomdvomNábožnosť a samá vihlédá od seba múdrosť;Jak veľkú chovajú skrovnosť a strídmoti míru.Než keď už občerstvá sa i prednú lačnotu zejmú,Rastislav poslanú od cisára číšu zoborskím320Dobreplnú vínom podvihňe a takto pripíjá:„Zdrav buď, Konštantíne, buďiž zdrav bratre, Metóde,Zdrav buď i váš císar, vrúcné čo prosbi visľichnul!Najvatšé zato vám podané včil prijmiťe ďéki,Že sťe sa tak ďaľekú do naších ňezdráhaľi končinCestu merať, sem prísť a božé nás pravdi učívať.Ďňešní buď teda ďeň slavní a vždicki pamatní.“Tak hovorí; i bratom pripitú hňeď číšu podává.Než tito ľen k piskom priložá, aňi vína sa ňetknú:Neb takoví ňikdá ňeužívaľi od maľi nápoj;330I zmužilého, pri ňích čo seďel, Zemižížňa ponúknú.Ten druha Slavka tedáž; a iní ďál núkal iného.Ze všeľikími zatáď sa bavá rozprávkami hosťi.Než jako už plňená vácejkrát v úbehu číšaPrešla radem všeckích, a na své sa vráťila místo:Rázem hňeď sťíchnú i jazik ňenadáľe priseknú.V tom velonábožní Rastislav takto započňe:„Bratri milí, bozkého u nás už zákona zvesťi,Snaď buďe vám známé, kedi za starodávna v okolníchTíchto zemách napred kresťanská povstala víra.340Nám do uší, skrovné ačkoľvek, došli povesťi,Že pred štir sto rokí, keď švábskí ešče tu národMarkomanov panoval, vždi naších i Slovákov uťískal,Královná Fritigil Kristov poprijímala zákon,A spolu tento prijať muža aj Rozemunda navédla.Též abi skór po všech sa krajoch rozešíril, a pevnúMal stálosť, zdvihla chrám, a naríďila biskupa v Ňitre.Než pozatím keď náš vipnul hlavu národ, a pánstvaMarkomanov strásel sa; keď aj svetoborci doťáhľiHunni krutí; biľi ľud, kvitnúcé rúcaľi mesta,350Hlúpiľi vicvičenosť, a celé v púšč krajni uvédľi:Aj biskup, sama aj kresťanská prestala víra.Až zase, keď Veľkí sa Karol stal západu císar,Kresťanského u nás učeňá zasvíťila žára;A v Ňitre nábožním Privinú, i v temto ĎevíňeMojmírem založen bol chrám, a pre biskupa sídlo:Tam čnostní Aľevín, tu Metód nad míru pobožníBiskupové a prví nad cirkvami bívaľi správci.Než keď na ščastnú tito už sa oďebraľi večnosť,A hrozní bojové i ukrutné povstali vojni,360Že sme sa báborskéj poviďírať vláďe, ňevolnúPodľehlosť, a kruté roztrískať snážili jármo,Čo preto nám zaprahľi, že krst sme prijímaľi od ňích:Žáďní vác na jejích prázné ňedosadnuľi místo.Vác aňi též ňejdú pre stálú válku novotníSem kňazové; a ti, až dosaváď čo pozostaľi ešče,Ňevládnú dokonáľe učiť ľud a Písma vikládať.Keď našu reč zľe veďá, a veďeť sa ju predca ňepílá.I preto nápočních sme ku cárovi zríďili poslovO skuseních žádať ho mužov, čo bi dobre slovenskú370Kázaľi nám hovorú, a božé vikonávaľi službi.On visľišal hňeď prosbi, i vás bez mešku oďeslal.Včil teda už, poňeváč ščastnú sťe do krajni SlovákovPrišľi nohú, a apoštolskí vzaľi pred seba úrad:Učťe pravú nás víru, sľepé vikoreňťe modlárstvo,Chrámi budujťe nové, a duchovních buďťe za otcov.Mi k vám jak sinové najvatšú vždicki poslušnosť,Najvatšú vážnosť a samú ľen ukážeme lásku.Však nade všecko o tú vec jednu prosíme, abi sťeSlavskím nám jazikem pre budúcí národu prospech380Obradi cirkevné a božé odbívaľi službi.“Tak povedá. Na to Konštantín jemu naproťi rekňe:„Králu veloslavní! známé nám isťe je všecko,Aj kedi svetlo pravéj tu napred zasvíťilo víri,Aj kedi zhaslo celé, a časem zas poznovu zešlo.Rovňe i o hrozních časťej sme slíchaľi pótkách,Čo sťe o pozbaveňí báborskéj podľehi védľi.Než prečo súsední, krst že sťe dosáhnuľi od ňích,Tak vás Ňemci tlačá a ve své chcú jármo zaprahnuť?Ejhľe mi kerzonskím sme ňedávno Kozárom, a blízkím390Volgárom všeľikú ňeščastnéj poškvrni vinnuPosvatnú oplákľi vodú; a ve víre potrebnímDospeľi vicvičeňím; ňikdá však predca do misľiVíchodnému takí ňevešol mocnárovi nápad,Právo robiť si na ňích a do svéj preto vládi uvádzať.Než čo samích už nás a našého sa úradu tíká:Žádná vám v učeňú, žádná ve skáze modlárstva,Buď stavaňú chrámov, buď slušném cirkvi porádkuNajmeňšá ňechibí pilnosť a práce ochotnosť.Ňech ľen Boh žehná, a obom z ňeba vládi poprává.400Též bi sa vám vatšá rozešírila srdca pobožnosť,Predňesenú žádosť ovšem naplňíme, a bozkéZviklím vám jazikem vikonávať začňeme službi.“Tak reče Konštantín. Rastislav poznovu taktoEšče sa ohlásí: „Poňeváč sa zminka bojovníchVčil stala Volgárov, ku našéj i to vóľi poveďťe:Jak sa predca Boriš, mocní král tíchto, obráťil.Neb nás došla povesť, že tuhí stál vždicki ve blúďe,A zhola kresťanskéj sa kláďel víre na odpor.“
Holly_Cirillo-Metodiada.html.txt
PredmluvaČeskoslovenský národ nemá mnoho humoristických spisovateľov. Neprestajná borba, ktorú viedol so svojimi protivníkmi za dlhé storočia, nebola priaznivá spisbe humoristickej. No predsa aj u nás najdú sa spisovatelia, ktorí ponímali život z veselej stránky podľa českého porekadla: „Veselá mysl půl zdraví“ a ktorí svojimi veselými rozprávkami obodrovali i druhých.František Rubešbol jedným z takých, ktorý nevedel inakšie písať ako veselo.A. V. Šmilovskývo svojej črte „Ihla“ zachycuje život na malom meste českom, so svetobornými starosťmi a ťažkosťami priemerného remeselníka.Svätopluk Čechbol jedon z najchýrnejších českých spisovateľov. Okrem krásnych, národným oduševnením predchnutých básní písal i početné humoresky, z ktorých najviac vyniká „Výlet pána Broučka na mesiac a do 15. storočia“. Sbierku svoju zakľučujeme rozprávkou spisovateľaJoz. S. Machara, dnes generálneho inšpektora československého vojska, ktorý zo svojho života tu rozpráva, ako môhol dostať najvyššie vyznačenie rakúskej armády. Machar je jedným z tých, čo „bourali vesele to Rakousko spuchřelé“ a ktorým sa to tiež podarilo pohýbať piliermi habsburského cisárstva. Úfame sa, že ukážky tieto povzbudia našich čitateľov, aby začali čítať české knihy. (Šmilovského črtu „Ihla“ preložila spisovateľka Hana Gregorová.)
Klima_Z-ceskej-spisby-humoristickej.html.txt
DrotáriNa krásnom Považí, v pôvabnej doline Rovňanskej, pod vetrobohatým Zemetešom,[1]stál kedysi a možno, že podnes ešte stojí asi na jedno strelenie od hradskej cesty drevený domček s jedinou chyžou, malým pitvorom, komôrkou a maštaľou. Pri nízkom domčeku naľavo bola malá záhradka, v ktorej sa kŕdeľ drobných kureniec čičral, napravo rozličné stromy, ktoré priam na počiatku nášho rozprávania prvé lístie dostávali. K jednému z týchto stromov bola priviazaná strakatá kravička, okolo ktorej sa ihrajúc tmolilo pekné teliatko. Na násype priedomia pod oknom ležal strážny Belko a neďaleko neho v prachu, poohriatom jarným slnkom, si v príjemnej nečinnosti hovela sivá mačka. Len tu i tu lenivo roztvorila jedno oko alebo na časté preletovanie dotieravých vrabcov zdvihla hrozivo hlavu.Chyžka v drevenom domčeku bola síce nízka, ale dosť priestranná. Z pitvora viedli do nej dvere s vysokým prahom. Za nimi v kúte stála mohutná pec. Okná mala chyža dve, jedno malé a štvorhranné s výhľadom do záhrady a druhé s výhľadom na priedomie. V kúte medzi dvoma oknami stál veľký stôl z tvrdého dreva, okolo neho pri stene lavice. Nad lavicami viseli obrazy Krista Pána a Márie, matky božej. Nad obrazmi bol v stene vbitý zubáč s džbánkami a pohármi. V náprotivnom kúte stála posteľ, pri hlave ktorej bola položená veľká tulipánová truhla. Na truhle sedelo asi sedmnásťročné dievča, zamyslené, rozžialené a krásne ako májová mesačná noc. Jej čierne oko bolo slzami bôľov duše zavlhnuté a jej malé priehľadné ucho akoby načúvalo dychu starca ležiaceho v posteli. Bol to jej otec, asi šesťdesiattriročný, od štyroch mesiacov chorý, ktorého dcéra verne opatrovala.Michal Ševčík bol v mladšom veku svojom jedným z najporiadnejších rovňanských drotárov, ktorému ani hen v Dlhompoli nebolo páru v poriadku, trpezlivosti a pilnosti a preto pán boh i požehnával jeho prácu. Jeden, jediný raz zameškal na sviatky veľkonočné prísť domov, i to preto, že sa vtedy až hen kdesi na Amur bol zatáral. Synov mal troch, tiež prevádzali otcovo remeslo. Z nich Miško mal dvadsaťpäť, Jožko devätnásť a Janko len asi štrnásť rokov. Všetci traja boli teraz doma, bo im otec prikázal poberať sa k sviatkom domov, lebo vraj ,poriadny drotár veľkonočné sviatky doma svätieva‘.Čo starému Ševčíkovi vlastne chýbalo, na akú nemoc trpel, to nikto nevedel, lebo doktora nevolali a sami chorobu posúdiť nevedeli. Na Nový rok bol tam v Rovnom v kostole, čas bol otupný, zima hrozná a k tomu strašný fujak. Bezpochyby vtedy prechladol, lebo od toho času mal akési klanie a zo dňa na deň chradol a slabol, takže sa bál, že už ani Veľkej noci nedožije a že milých synov svojich viacej neuvidí. Avšak i tejto radosti sa ešte dožil a tak teda spokojne hľadel v ústrety poslednej hodine života. Len ešte kňaza očakával, pre ktorého poslal Jozefa, svojho prostredného syna, aby sa mohol odobrať do druhého života zaopatrený kresťanskými sviatosťami.Naraz počuť vonku mužské kroky a hneď na to ľahké klopanie na izbové dvere.„Voľno,“ ozve sa ticho sám chorý starec. Jeho syn Miško vstane spoza stola a ide hosťovi v ústrety.„Pochválen pán Ježiš Kristus, pán boh vám daj dobrý deň!“„Na veky amen.“„Pán boh daj aj vám,“ ozve sa strieborný hlas z tulipánovej truhly.„Nuž, susedko, akože sa dnes cítite?“ — pýtal sa príchodzí Martin Palovčík, chlap asi tridsaťročný, najbližší to sused Ševčíkov.„Ako na Ďura, susedko,“ odvetil starý drotár, „veď vari viete, ako sa ľudia na Ďura vo veľkých mestách cítia?“„Nuž?“„Nuž sťahujú sa priam tak ako ja.“„Ach, tatík môj drahý, nespomínajte naveky tú smrť,“ — prosila dcéra plačúcim hlasom otca.„Veru nie,“ doložil Martin, „máte vy na sťahovanie ešte dosť času… Ach, veď je to tam aj všakovaké sťahovanie v tých veľkých mestách. Jedni sami vypovedajú, to sú zväčša blázni, druhým vypovie gazda, dajedných len tak vyhádžu, to sú obyčajne lotri, ale najviac je takých, čo im kontrakt vyprší.“„No k týmto i ja patrím. Rád by som ho obnovil, de hibaja mikor[2]darmo!… Nuž a vaša že sa ako má?“„A len tak, pokašliava, postone si a zase sa len schabre.“„A kedyže sa strojíte zase do sveta?“„Okolo dnes týždňa… Nuž a ty, Janko, či zas len so mnou pôjdeš?“„S vami, sused, pokým len vládať budem,“ ozval sa Janko.„Vy tomu chlapcovi priveľmi hovieť musíte na ceste,“ hovoril starý Michal Ševčík, „keď tak rád s vami chodí.“„Akože by som mu nehovel, veď je ešte len dieťa. Naveky sa mi zdá, akoby som toť Margitu videl, keď na neho hľadím, tak sa na ňu podal! No a to viete, že to vašej Margitke nikdy nezabudnem, ako pred dvoma rokmi moju starú matku v chorobe opatrovala, keď som ja doma nebol a keď sa nevesta na ňu neohliadla.“„Hja, čo naplat všetka moja opatera, keď neborka napokon predsa len zomrieť musela.“„Proti smrti nieto lieku,“ vzdychol si starý Ševčík.„To i ja hovorím,“ doložil Martin, „ale je to veľký rozdiel medzi smrťou a smrťou. Nezdravým byť, trpieť na tele a potom pre opustenosť takú ešte i na duši… aj, bisťu bohu, takej smrti si nežiadam! Musí to byť kalich veľmi trpký!… Ver mi, Margita, keď som počul aké veľké služby si mojej nebohej matke, a to iba ako susedka vykonala, chválil som boha pod holým nebom za stvorenie takého srdca, ako je tvoje, tak úprimné, tak skrúšene, akoby som naveky pred samým oltárom kľačal a modlil som sa, aby sa ti za to sám pán boh sto a sto ráz odslúžil, bo ja neverím, že by som to kedy urobiť mohol.“„Ste teda rovní,“ prejal slovo najstarší syn Ševčíkov, „pred dvanástimi rokmi, keď naša chalupa zhorela, ste vy, susedko, boli ten, čo ste i Margitu a nebohú matku našu z ohňa ratovali. Nemáte si teda teraz čo na oči vyhadzovať.“V tom vkročil do chyže Jozef a oznámil, že pán farár zaraz tu bude a že sa mu i notáriuš kdesi akosi pripojil.„No toho ešte potrebujem! Vari mi pas chce napísať na cestu do druhého sveta?“ mrzel sa starý Ševčík.„Nejde tomu tak o pas ako o dvojzlatník,“ vravel s úsmevom Martin a zberal sa z chyže. „No pán boh vás všetkých opatruj, a vám, susedko, daj lepšieho zdravia,“ a s tým potichu odišiel.*„No, Michalko,“ vravel farár po vykonanej kňazskej povinnosti, „ďakujte pánu bohu, že vám poprial takého dlhého, a nakoľko viem, dosť spokojného života, ba i v dietkach vás ako málokoho ešte milostivo požehnal.“„Veď to je teraz, keď zomieram, potecha moja, že ich všetky aspoň môžem mať okolo seba,“ a pri tom s úsmevom radosti na tvári a so slzou žalosti v skalenom oku pozrel na svojich troch synov, ktorí sedeli pod pecou rozsmútení a na svoju slziacu dcéru, ktorá ho tak verne opatrovala.„Nuž a akože mienite naložiť s vaším majetkom?“ — pýtal sa sediaci za stolom a počas pobožnosti obryzujúci pero, rovňanský notáriuš, ktorého široký a červený nos hodnoverne svedčil, že jeho mladý a územčistý majiteľ sotva kedy bol údom spolkov miernosti.„S majetkom mojím?… hm, to bude ľahká vec,“ vravel starec tichým hlasom, „neveľa to všetko, čo máme, všakver deti moje?“„Nuž ale len máte voľačo,“ odvetil notár, prehŕňajúc rukou svoje kučeravé vlasy, „a čo máte, s tým poriadok urobiť treba prv, než umriete. Ja som tuná už počiatok porukomia napísal a…“„Nuž, čože to napísali, pán notáriuš?“ — pýtal sa starec.Notáriuš strčil pero do kalamára, to jest so sebou prinesenej malej zelenkavej skleničky, z ktorej len nedávno vyhodili matériu na rozžíhanie zápaliek. Vzal papier do ruky a čítal, ako nasleduje:„V mene boha otca, boha syna i boha ducha svätého, amen. Ja, dolupodpísaný Michal Ševčík starší, cítiac, že sa blížia posledné dni života môjho a nechtiac dedičov mojich pri neporiadku zanechať, som s majetkom mojím dnes v utorok veľkonočný dňa 24. apríla roku pána 1832, v prítomnosti požiadaných svedkov nasledovne naložil.“ Notáriuš prestal čítať a povedal: „No teraz hovorte, čo komu porúčate!“„Jaj, pán notáriuš, to čo ja mám, ani popísať nehodno, s tým ja aj bez písma ľahký poriadok porobím.“„Nuž, ale či s tým poriadkom potom po vašej smrti i vaše deti budú spokojné? A ak nebudú, len nechcete vari, aby sa pravotili?“„Moje deti sú deti dobré a rady sa majú. Pravotiť sa medzi sebou nikdy nebudú ani za celé bytčianske panstvo, nie to za moje imanie… No ale, ak už len naskrze ten testament musí byť, teda, počujte ma, dietky moje drahé, počujte moju poslednú vôľu.“„Tak, tak, Michalko,“ hovoril kňaz, „len je to lepšie poriadok urobiť.“„No nech bude teda. Poď sem, dcéra moja. Podaj mi svoju bielu rúčku, čo ma tak verne, tak dobre opatrovala. Ty milé, dobré dieťa moje. Akoby som nebohú mať tvoju videl, keď k oltáru so mnou išla. Neborka, pán boh jej daj večnú slávu…“Otec prestal hovoriť, lebo blahá rozpomienka na časy mladosti zatriasla jeho dušou. Ale jeho švárna dcéra sa pustila do horkého plaču a brata jej Janka tiež slzy zaliali. Kňaz, navyknutý už síce na takéto výjavy, cítil i bolesť dietok, tratiacich dobrého otca i bolesť otca, zanechávajúceho milované deti. Iba notáriuš si netrpezlivo utieral strakatým ručníkom pot z nízkeho čela.„Neplač, Margita moja,“ hovoril po dlhej prestávke otec, „nelúčime sa na veky. Uvidíme sa všetci zase tam hore u boha, i vy i ja i matka vaša…“„Nuž a čože vpísať do toho testamentu?“ — pýtal sa notár.„Nič!“ — odrezal otec panovite, „ani slova. Moje deti nepotrebujú vaše daromné čarbaniny. Poďte sem, synovia moji, staňte si sem k Margite. Tak… a počúvajte teda, čo vám porúčam.“Traja synovia vstali a pristúpili k posteli.„Tebe teda, dcéra moja jediná, lebo si dieťa dobré, bohabojné a nadovšetko preto, že troch bratov svojich úprimne ľúbiš, tebe porúčam celú túto drevenú chalupu so záhradkou i s humnom i s kravičkou a teliatkom a vôbec so všetkým, čo je v nej a okolo nej pod jednou podmienkou, ktorú vám, deti moje, ako vás poznám ani zdeliť netreba. Pod podmienkou, aby ste sa ako dosiaľ, tak i napotom všetci vospolok ctili a milovali, aby ste vy, synovia moji, sestru opustenú napomáhali a aby ste jej v chalupe tejto, pokým len žiť budete a z drotárky sa domov vracať budete, vždy boli hosťami, nie hosťami, úprimne vítanými bratmi. Vy sa i tak, ak boh dá, inam priženíte a dostanete sa pod strechu. Nechajte teda útulok tento jedinej sestre vašej, ktorá nemá miestečka, kde by hlavu svoju opustenú pokojne mohla skloniť… No, či ste spokojné, deti moje?“„Spokojní,“ šeptali synovia jednohlasne a podávali svoje pravice otcovi na dôkaz platnosti a stálosti jeho porukomia. Notáriuš ale, hoci starý Ševčík o písme nič nechcel vedieť, ako o závod čarbal poslednú vôľu starého drotára.„No, synovia moji, ale ani na vás som nezabudol,“ prejal starec zase slovo. Notáriuš, ktorý slova nevedel o nijakom inom Ševčíkovom majetku, iba o tom, ktorý dcére svojej poručil, sa na slovách týchto nemálo pozastavil a nemyslel ináč, ako že starý Ševčík musí mať dakde pod Zemetešom zakopaný dáky poklad. Chytro teda namočil pero, aby mohol ďalej písať.„Ani vy na prázdnom neostanete,“ pokračoval otec. „Ty, syn môj Miško, máš už päťadvadsať rokov a si zdravý, hodný šuhaj, ty už len dač i podniknúť i podstúpiť vládzeš a preto sa ti aj dedičstvo, vyžadujúce mužské sily, dostať musí. Tebe, vidíš, syn môj, porúčam celé veľké Rusko.“Notáriušovi vypadlo pero z hrsti. „Tamen ille est demens“[3]vravel kňazovi. Farár ho ale polohlasitým „taceat“[4]ohriakol a starý drotár vravel ďalej:„Áno, celé Rusko, a síce od Tatier počnúc až hen po Ľadové more a odtiaľ zas po Čierne a tak až hen pol Ázie velikánskej… Tebe, Jozef môj, pretože si mladší, porúčam žalúdok Európy, celú Zem nemeckú. A tebe, synku môj najmladší — malé, ale krásne dedičstvo — Zem uhorskú. Do týchto, vám teraz skrze mňa poručených krajín a zemí môžete jedenkaždý, kadenáhle mňa pochováte tajsť a tam slobodne hrnce drotovať a peniaze zarábať a nikdy si nebudete jeden druhému v ceste alebo na prekážke. A keď sa z menovaných krajín vašich s dobrým svedomím navrátite a do chalupy tejto prídete, verte mi, naveky sa s láskou bratskou uvítate. Dni veľkonočných sviatkov, ktoré tu strávite, stanú sa vám dňami úprimných rodinných radostí. Aby tak bolo, k tomu nech vám pán boh dopomáha a všetky kroky vaše riadi, spravuje a požehná.“„Amen,“ zakončil pán farár hlasom presvedčenia.„Tak bude,“ šeptali synovia.„Pán boh uslyš!“ doložil kňaz a zložil ruky k modlitbe.Štvoro detí kľaklo si k posteli a s otcom, ukonaným dlhou vravou, sa modlili skrúšene za matku, za otca i za seba. Notáriuš ale zobral svoje inštrumenty i s nepodpísaným testamentom a vykradol sa pomaly z chyže.*O jedenástej v noci zomrel starý Ševčík, úprimne oplakávaný svojimi dietkami. Aj sused Martin bol svedkom jeho tichej smrti. Kadenáhle vypustil otec ducha, Martin bežal pre svoju ovdovelú tetku, bývajúcu asi na polhodiny cesty, ktorá sa tam zdržovala u jeho bratanca. Zavolal ju, aby bola Margite nápomocná pri jej mnohých prácach, čo Zuzanna Tarapčíková (tak sa tetka Martinova volala) veľmi vďačne urobila.O dva dni bol pohreb. Blízki i ďalekí známi nebohého Ševčíka sa dostavili do domu smútku, aby mu preukázali poslednú poctu.O týždeň po pohrebe sa traja synovia vybrali do sveta podľa otcovho porukomia. Michal tašiel do Ruskej, Jozef do Nemeckej a Janko o tri dni neskôr s Martinom na Dolnú zem. Margita ich na dve míle cesty vyprevadila. Idúc dolu dolinou k Váhu, nestavili sa ani v rovňanskej krčme ani v Hliníku, ale išli pomaly a rovno až k bytčianskemu prievozu. A tu nastalo lúčenie, lúčenie bôľne, žalostivé.„No, Margita, maj sa dobre,“ vravel Martin, podávajúc ruku slziacemu dievčaťu, „moja tetka nech len ostane u teba, aby si sama nebola. A buď dobrou susedkou mojej osamotenej žene. Pán boh ťa opatruj.“„S pánom bohom,“ šeptala dievka, padla bratovi svojmu okolo hrdla a tak bolestne, tak horko plakala ako pred týždňom, keď prvé hrudy zhurtovali na otcovej truhle.„Holla, hé, na prievoz!“ kričali prievozníci na pravej strane Váhu a krikom svojím rozlúčili brata a sestru. Ešte raz sa objali a ešte raz si ruky podali a Janko s Martinom tašli na kompu. Rozžialená Margita sadla si pred búdu na lavičku a dívala sa za nimi, kým sa nepreviezli, kým neodišli a v diaľke sa nestratili.*Väčšina drotárov, priam tak ako sťahovaví vtáci, má svoje miesta, na ktorých sa zvykla pár dní pobaviť, má svoje miesta, na ktorých sa zvykla väčším dielom zdržovať a má svoje vidieky, v ktorých zvykla vykonávať svoje remeslo. Mesto, v ktorom sa Martin zvykol pravidelne zdržovať, bolo Kaloča, arcibiskupské sídlo na ľavom brehu Dunaja, odkiaľ robil výlety do okolia na desať-pätnásť míľ. Kaloču si vybral už i preto, bo vtedajší arcibiskup,[5]človek veľmi nábožný a dobrosrdečný, bol veľký podporovateľ cnostnej chudoby a nadovšetko blahosklonný priateľ trenčianskych drotárov.Niť našej rozprávky nás teraz vedie na veľkú Jakubovu pustatinu (Puszta Jakabszállás) v peštianskej stolici. Na rozsiahlych pasienkoch, obtočených z jednej strany pieskovcovými vŕškami, z druhej močariskami, stojí nízka čárda pokrytá trsťou, s dvoma chyžami, jednou komorou, maštaľou a priestrannou cieňou, pod ktorou teraz stál jeden dolnozemský vozík, z ktorého šaraglí[6]vyberali seno tri poloošírované, bielymi huňami prikryté kone.V čárde pri zakúrenej okrúhlej peci ležia na slame Martin a Janko, ktorí sa vracali zo svojho výletu zo Segedína do Kaloče. Janko, unavený dlhou púťou, premrznutý, zaspal, sotva doľahol. Martin ale nemohol spať pre krik, hurt a spev, otriasajúci zalepenými oblokmi čárdy a pretože majiteľka čárdy každú chvíľu vrazila do miestnosti s vínom.Pri dlhom stole pri obloku čárdy dláždenej veľkými štvorhrannými tehlami sedeli traja dolnozemskí žrebiari pri plných skleniciach. Zabávali ich štyria cigáni zádumčivými piesňami pustatín.Hlavná osoba tohto dolnozemského kvarteta bol cigán Ferenc, sediaci na súdku. Trasľavé zvuky jeho cimbalu privádzali spevom a vínom rozčúlených žrebiarov do nadšenia bezuzdnej blaženosti. Ale i primáš sa usiloval dôstojne zohrať svoju úlohu a húdol tak smutne, tak horko, akoby si sláčik namiesto živice bol samou žlčou ponatieral. Refrén každej nôty bola sklenica vína, ktorú žrebiari podávali cigánom na dôkaz uznania.Zábava táto sa až do druhej po polnoci pretiahla. O druhej hodine sa veselá spoločnosť rozišla. Cigáni tašli odpočívať do stajne. Žrebiari, ktorým doniesli slamu, si tiež políhali, keď opatrili kone.Asi štvrť hodiny bolo hrobové ticho, ktoré pretrhovalo iba Jankovo tuhé spanie a klepanie nástenných drevených hodín. Ale po štvrť hodine si žrebiari počali čosi šuškať. Martin, ktorý ešte vždy nespal, utiahol dych a stal sa svedkom nasledujúceho rozhovoru:„Pišta, či ťa svedomie netrápi?“„Neviem prečo?“„Nuž pre toho kňaza.“„Hahaha! Nevídali, o jedného kňaza menej. Nuž a teba?“„Vari pre tú kuchárku?“„Čit, chlapci!“ ozval sa tretí hlas, „čo vás tam po pletkách. Radšej sa poraďme, ako zajtra v noci Karmosyho obriadime.“„Ale či vieš istotne, že zbožie predal?“„Viem dozaista. Židia z Kéreša mi to vraveli.“„Nuž, ak je tak, teda len poďme. Dom jeho stojí na pustatine osamotený. Čeľadníky nemá hneď pri vlastnom bydle, a keď sluhom a bírešom dvere zvonku povrazmi popriväzujeme, môžeme pána s dcérou vnútri trebárs i upiecť.“„No len na mäso pre psov netreba zabudnúť.“„To je moja starosť.“Po tomto rozhovore, tu i tu polohlasno vedenom, nastalo hlboké ticho. Onedlho traja žrebiari drichmali ako zarezaní.Martin celú noc oka nezažmúril, teraz tým menej, bo z rozhovoru troch žrebiarov, ktorému dokonale rozumel, slova nestratil. Karmosyho, o ktorom bola reč, veľmi dobre poznal, lebo ho jeho dobrosrdečná dcéra nikdy neprepustila bez taniera dobrej polievky a kusa bieleho chleba, či drotoval dač v dome, či nie.Keď Martin vyrozumel hriešny úmysel žrebiarov, prvá jeho myšlienka bola zavčasu upovedomiť Karmosyho o zámysloch bezbožných zločincov. Avšak ako to urobiť? Karmosy býval na hornom konci Mariánskej pustatiny (Puszta Máriaháza), asi na deväť míľ vzdialenej od čárdy, v ktorej Martin teraz bol. Zavčasu doraziť ku Karmosymu len tak by bolo možné, keď by sa hneď vydal na cestu. Bál sa však, že vzbudí u žrebiarov podozrenie a nielenže Karmosymu nepomôže, ale ešte i seba do nebezpečenstva uvalí. Umienil si teda aspoň hodinu ešte čakať, tým viac, že teraz o tretej mesiačik vychodil a svietil do bieleho rána. O pol štvrtej ráno sa Martin zobral a zobudil i Janka. Keď sa pomodlili, zajedli si po kuse chleba a brali sa ďalej. Prv ale, než odišli, Martin schválne prekotil jednu lavicu, aby zobudil žrebiarov. A skutočne sa jeden z nich schamral a pýtal sa, čo to za lárma.Martin sa robil, akoby nerozumel, čo sa ho pýta, s hlasitým smiechom zdvihol lavicu a postavil na miesto.„Ejnye, az istenit, a tótjának, micsoda lármát csap! Hova mentek?“[7]„Hm?“ pýtal sa Martin.„Hova?“[8]skríkol žrebiar.„Kaloča,“ odpovedal Martin, zdvihol klobúk, pozdravil žrebiarov a tašiel i s Jankom z izby.Žrebiar ale vstal, išiel k oknu, pozrel najprv pod cieň, či je vozík v poriadku a potom hľadel za dvoma drotármi, ktorí vyprevádzaní psami čárdy skutočne nešli napravo, lež rovno v tú stranu, kde ležala Kaloča. Žrebiar dlho hľadel za nimi, kým len nezmizli v diaľke, pokrytej padajúcim snehom. Potom si uspokojený znovu ľahol a spal i s kamarátmi až do bieleho rána.*Sneh padal a mrazivý vietor pofukoval. Janko, ktorému to privčasné cestovanie bol čudné, túlil sa k Martinovi. Keď ten dlho nič nevravel, pretrhol napokon Janko, navzdory snehu a vetru, ticho preňho tak nepríjemné.„Martin, čože je to, že sa dnes tak včas hýbeme?“„Braček, len poď, kým vládzeš, zle je, nedobre je.“„Ej, ale by som rád bol, keby ste mi povedali, čo sa robí, lebo v takejto neistote si vec ešte horšie predstavujem, ako je vskutku.“„No počkaj, hneď,“ odvetil Martin, zastal a obzrel sa. Čárdu ešte vždy bolo vidieť, zvlášť jej okná sa černeli ako dvoje očí, medzi ktorými akoby zrub studne vyplňoval miesto nosa. „No ešte za chvíľu pôjdeme rovno, poďme teda pomaly a ja ti rozpoviem, čo som počul, čo som sa tejto noci dozvedel.“Janko sa ešte lepšie pritúlil k Martinovi a načúval so zvláštnou pozornosťou každé slovo svojho majstra.Martin sa lepšie zakrútil do hune, palicu strčil pod pravú pazuchu, ľavicou chytil Janka za ruku a počal rozprávať hlasom plným tajnosti:„Či si videl včera tých troch čikóšov v čárde, čo ešte i teraz ráno tam na slame drichmali?“„Hej.“„No vidíš, Janko, to sú zbojníci. Predvčerom kdesi za Tisou zbíjali a ako som z ich rečí vyrozumel, tuším i farára zavraždili.“„Pre pána boha!“ zvolal Janko prestrašený, „to je hrôza!“„No, Janko môj a na Karmosyho sa pamätáš? Na toho bohatého árendáša tam hore na Máriaháze, ktorého švárna dcéra ti aj vlani tak hovela?“„Ale to tá Vilma kišasoň?“[9]„Tá, tá. No vidíš, tej noci sa stroja udrieť na Karmosyho, lebo vraj obilie predal a neviem, ak sa naozaj k nemu dostanú, či lepšie pochodí ako ten farár predvčerom.“„Ježiš Mária!“ skríkol Janko zjašený. „Nuž ale prečože ideme teda do Kaloče a prečo nebežíme ta ku Karmosymu, povedať mu, čo sa robí.“„No len trpezlivosť. To vieš, že som včera večer v čárde krčmárovi i dnes ráno tomu čikóšovi povedal, že do Kaloče tajdeme. A čo, ak sa teraz voľaktorý z nich oknom díva za nami, aby sa presvedčil, kam ideme? Pekne by sme pochodili, keby sa dozvedeli, že sa nie do Kaloče, lež ku Karmosymu poberáme.“„No teda len poďme rovno,“ horlil Janík, „kým sa nám tá ohyzdná čárda z očú nestratí. Ale potom, všakver, susedko, rezko k Máriaházu?“„Veru rezko, len neviem, ako sa ta do večera dostaneme. Osem, deväť míľ teraz cez deň prejsť, to veru nie je žart!“ — vravel Martin. Obzrel sa nazad a zastal. Čárda celkom zmizla v diaľke, snežnej, nepriehľadnej.„No ale teraz, Janík môj, už nie viac vľavo, ale vpravo pôjdeme, a síce rovno cez pustatiny popri Szabadszállási na Máriaházu. Cez močariská a turiany[10]ľahko prejdeme, bo sú teraz zamrznuté. No, Janko môj, nohy na plecia!“*„Dcéra moja, prilož do tej pece,“ vravel starý Karmosy, čítajúci pri sviečke, svojmu dieťaťu, „chladný vietor duje od Dunaja.“Dcéra vstala od šitia a priložila do železnej, znútra sa kúriacej pece zo päť šúľkov kukuričných a tri polienka dreva.„Či ešte nebudeme večerať?“ pýtal sa otec.„Ach, apuško, veď je ešte len pol šiestej. Vedia, že mi nedávno prikázali, aby som im pred šiestou večeru nedávala.“„Veru lepšie, lebo po večeri som obyčajne ospalý a keď si zavčasu ľahnem, nie som vstave spať dlhšie od polnoci.“Štekanie psov pretrhlo Karmosyho vravu.„Ej, ktože tak pozde k nám ide?“ pýta sa dcéra, „či nie snáď sused Bárdy na partiu tartlu?“„V tomto čase? Čo myslíš, ani psa by von nevyhnal, nie to ešte pre tartl dobrú polhodinu jazdiť.“Znovu sa ozval štekot psov a strmé kroky na priedomí. Naraz sa roztvoria dvere a dnu sa vrúti drotár Martin, unavený, zasnežený, premrznutý. Sotva vstúpil do chyže, vykríkol: „Zsiványok jönnek!“[11]a klesol úplne vysilený na stolicu.Starý Karmosy, navyknutý na rozličné nebezpečenstvá života, nestratil duchaprítomnosť a hneď tušil, čo sa deje. Predovšetkým otvoril pohárnik, vyňal z neho poloplnú sklenku dobrej tokajčiny a vlial Martinovi do úst pár kvapiek. Preľaknutá dcéra doniesla na otcov rozkaz ocot a natierala ním Martinove sluchy.Sluhovia, upozornení štekotom psov na príchod cudzinca, boli zvedaví, čo sa robí. Izbová slúžka priam vtedy vkročila do pánovej chyže, keď Martin, prebratý vínom a octom prišiel k sebe a otvoril oči. Ruky jeho boli studené ako ľad. Karmosy zaraz dal priniesť koberce, zavolal kočiša, ktorý musel Martinovi, na zemi do kobercov zavinutému, zvliecť krpce snehom a ľadom omrznuté a jeho nohy a ruky ražným páleným trieť a brhliť.Medzitým Karmosy, ktorý i po slovensky dokonale rozumel, ba i dosť dobre hovoril, riekol Martinovi, aby mu po slovenský rozpovedal, čo vie o zbojníkoch, aby sa dcéra ešte viac nenaľakala a sluhovia aby snáď veci ešte viac neuškodili, keď sa privčas dozvedia o nebezpečenstve. Martin rozprával, čo vedel a Karmosy pokojne vypočul drotárove zprávy. Potom vstal, tašiel do vedľajšej izby a bolo počuť, že prezerá zbraň, vyberá staré náboje a všetky samopaly, pušky, i pištole znovu nabíja. Dcéra medzitým rozkázala slúžke priniesť polievku. Martin ju hneď zjedol a tak sa cítil, akoby už celkom bol prišiel k sebe. Mýlil sa však, lebo keď Karmosy tašiel von, aby na dvore porobil so svojou čeľaďou potrebné poriadky, Martina pochytila hrozná zimnica.Keď slečna Vilma videla jeho biedny stav, dala ho zaviesť do blízkeho malého čeľadníka a tam ho dala uložiť do slúžkinej postele.„A kdeže je tvoj malý učeň Janko?“ pýtala sa slečna.„Janko nevládal za mnou,“ odvetil Martin v dobrej maďarčine, „leží v hostinci v Szabadszállási. Chudák, neviem, ako sa mu tam povedie.“„No, nestaraj sa oňho. Včas ráno pošle môj otec preňho voz a dá ho sem došikovať.“„Ďakujem pekne!“ odvetil Martin a o chvíľu zadriemal.*Poriadky, ktoré Karmosy porobil proti zbojníkom po Martinovej zpráve, boli korunované najlepším výsledkom. Asi o jedenástej prišli očakávaní loptoši, a to nie traja, lež piati. Jeden z nich zostal asi na jedno strelenie od majera Karmosyho pri koňoch na vozíku. Ostatní traja, náležite ozbrojení a opatrení mäsom pre psov, opatrne sa blížili k bydlu bohatého prenájomcu. Nemálo sa čudovali, že psi, ináč čujní, teraz akosi zaspali vo svojej kutere. Psi ale neboli v kutere, lež na rozkaz pánov zavretí v čeľadníku, aby nezrobili dáky zmätok.Teraz prešli zbojníci popri jednej otvorenej cieni a prišli k prvej maštali, kde vedeli, že koniari spávajú. Dvere tejto maštale chceli zvonku práve poviazať, keď z otvorenej ciene vyskočilo päť bírešov, ktorí sa i s Karmosym oborili na zbojníkov. Títo nemali čas ani pušky strhnúť z pliec. Na prvý krik a hurt zúfalého zápasu zbojníkov pribehli i z druhej strany stavania ešte traja strážiaci sluhovia a po krátkom boji, v ktorom nedošlo ani ku streľbe, boli štyria zbojníci poviazaní tými istými povrazmi, ktoré sami priniesli. Aj piateho zločinca Karmosyho koniari koňmo dohonili a i s vozíkom na taňu privliekli. Do rána všetkých piatich, tuho poviazaných, strážili vo veľkom čeľadníku fokošmi[12]ozbrojení bíreši. Ráno ich odviedli do Tašu, kde býval hlavný slúžny a odovzdali svetskej spravodlivosti.Starý Karmosy cítil k Martinovi za jeho neobyčajnú službu úprimnú vďaku. Zaraz včasráno poslal po Janka. Keď tento prišiel na taňu, našiel Martina v nebezpečnej horúčke a len zvláštnej opatere, ktorá sa dostala statočnému drotárovi v Karmosyho dome, možno ďakovať, že Martin o tri týždne, v tretiu nedeľu adventnú, mohol po prvý raz vstať z postele. I sviatky vianočné i Nový rok ešte strávil u Karmosyho. Po Novom roku, úplne zotavený, sa s Jankom vybral do Kaloče.Keď odchádzal, chcel mu starý Karmosy vtisnúť do ruky dve stovky, avšak Martin neprijal ani babky.„Pán urodzený,“ vravel Martin, „nech sa neráčia hnevať, že ich dar neprijímam, ale svedomie mi nedopúšťa dať si za to zaplatiť.“Karmosy sa nemálo začudoval nad bezzištnosťou chudobného drotára, a pretože tento naskrze nechcel prijať nijaké peniaze, daroval mu strieborné hodinky, kúpené ešte za študentských čias v Pešti. Martin ich s poďakovaním prijal. Slečna Vilma zasa vpratala Jankovi do kapsy tri kremnické dukáty, a to tak, že to ani nezbadal. Napokon i otec i dcéra žiadali drotárov, aby kedykoľvek len prídu do peštianskej stolice, nikdy neobišli ich dom, že naveky budú hosťami vďačne videnými a úprimne vítanými.Keď Martin prišiel do Kaloče, očakával ho tam už list so smutnou zprávou z domoviny. Bratanec mu písal, že jeho žena zomrela na suchoty. Táto zpráva Martina hlboko skormútila a slzy žiaľu ho zaliali. Celé tri dni strávil nečinne na svojom bydlisku, ale na štvrtý deň nemal už v Kaloči pokoja a vybral sa i s Jankom do Báčky.*Bol posledný marec, bola Kvetná nedeľa roku 1833. Minulý týždeň poprichádzali zo sveta kŕdle drotárov, aby strávili sviatky veľkonočné v kruhu rodinnom. Martin síce nemal takého kruhu, ale sa predsa i on domov ponáhľal, tým viac, že jeho dom stál opustený a ani nevedel, čo sa stalo s jeho skromným majetkom. Avšak keď prišiel domov, všetko našiel v lepšom poriadku, ako to sám očakával. Kľúč bol u susedov Ševčíkovie, ktorí mu na dom dohliadali. Nemálo sa zadivil Martin, keď prišiel do svojej chyže a našiel izbu pekne vybielenú, dlážku rovno vymazanú, posteľ čistú, priedomie vyhladené, záhradku pokopanú a na hriadky podelenú. Hneď vedel, že tu starostlivá ruka Margity hospodárila. Sám si nevedel vec vysvetliť, ale mu to tak akosi dobre padlo hľadieť na tie biele múry, na tú rovnú dlážku a cez čistý oblok do pekne usporiadanej záhradky, že by nebol dbal celý deň nič iné robiť, len na ten poriadok a čistotu sa dívať, to povetrie dýchať a v tej izbe sedieť, v ktorej počas jeho neprítomnosti dobrosrdečná susedka hospodárila. Bola však Kvetná nedeľa, vybral sa teda do kostola. Sotva sa schystal, dobehol Janko, tiež už čisto oblečený, takže by ho ,Vilma kišasoň‘, ktorá ho len v jeho drotárskych šúchoch vídavala, možno teraz ani nebola poznala v čistej bielej košieľke, bielych nohavičkách a v okrúhlom klobúčiku.„Sused, či idete do kostola?“ pýtal sa vstupujúci najmladší Ševčík, „pán boh vám daj dobré ráno.“„Vitaj, Janko!“ zvolal Martin tak milo prekvapený touto návštevou, akoby Janka aspoň tri roky nebol videl a len včera večer spolu prišli domov zo sveta. „Pôjdem, pôjdem, ale veď vari ešte mám dosť času?“„Margita už pred pol hodinou odišla.“„A stará Tarapčíčka?“„Tá zostala doma obed variť.“„No to je dobre, priam som ju chcel poprosiť, aby i mne dač navarila.“„Eh čo, sused, vari len nebudete tuná osve vyvárať, obedujte u nás, čo nám dajú, zjeme.“„Braček, to nejde.“„Musí ísť, ale teraz veľa nerozprávajme, lež poďme ta dol, ak nechceme zameškať kostol.“„Pravdu máš, Janko, poďme!“Kto drotárov trenčianskych len vo svete, to jest remeslo svoje vykonávajúcich videl, ten si dosť ľahko bude myslieť, že je to tá hmotne i duchovne najzanedbanejšia, najopustenejšia vrstva slovenského ľudu. Ba mnohí nepriatelia slovenského národa zo zovňajšku takého drotára obyčajne potom i celý národ posudzujú a nepomyslia si, že chudák ten, keď do sveta tajde, nejde cestovať len pre rozptýlenie mysle, že keď Váh za pätami nechá, už groša vo vačku nemá, že si nemôže niesť ,paktašňu‘[13]a v nej tri páry bielizne a pri svojom skromnom zárobku nemôže spávať v ,extra cimrách‘[14]a vláčiť so sebou matrac, paplón a podušku. Kto ale pováži, za aký skromný zárobok nevoľný drotár hrnček odrotuje a že jedine z tohto zárobku musí nielen sám žiť, ale i celú svoju rodinu vydržiavať i dane splácať, tomu sa musí vidieť jeho spôsob žitia v cudzine celkom prirodzeným, zapríčineným nevyhnutnou potrebou. Avšak neštíť sa obleku toho olejom a masťou presiaknutého a prihovor sa drotárovi, v ďalekej cudzine výživu svoju hľadajúcemu, a uvidíš, ak si náhodou na takého naďabil, ktorý i v zahraničí putoval, že on nielen viacerými rečami hovorí (po nemecky, po francúzsky), ale i o svete a ľuďoch má dosť zdravé pochopy. No a ak ,civilizáciu‘ žiadaš u drotárov, bohužiaľ, už miestami i tú nájdeš. Ja sám som videl dlhopoľských drotárov piť pravý ruský čaj, ktorý so sebou až hen spoza Kaspického mora doniesli. Videl som tiež v Rovnom drotárov dvojpek jesť a zapíjať ho šampanským, v Bytči u Zahna kúpeným. Ale táto ,civilizácia‘ sa čím ďalej tým viac rozširuje nielen vo veciach týkajúcich sa iba žalúdka, ale i hlavy. Aby som viac príkladov neuvádzal, len jeden spomeniem, a to Ďura Pinčára z Rovného. Tento povestne švárny šuhaj len dve zimy chodil do rovňanskej školy a predsa vedel dobre čítať, písať, rátať a hovoril veľmi bežne piatimi rečami. Ja som raz s ním hovoril a nikdy nezabudnem na toho človeka, tak na mňa účinkovala zvláštnosť jeho osoby. Keď som ho ja videl, mal malý vozíček a v ňom zapriahnutého psa, takrečeného ,neufundländer‘. Pustil som sa s ním do rozprávky a so začudovaním som sa ho pýtal, kde toho krásneho psa dostal. A on mi prostosrdečne vyrozprával, kde a ako k nemu prišiel. Pinčár totižto, ako on sám tvrdil, bol v užšom spojení s vychýreným Heckerom a vykonal mu v osudných rokoch 1848 a 1849 osobitné služby. Vravel, že bol 13. apríla roku 1849 v Kostnici, ba i 20. apríla v bitke pri Kandern, kde medzi kolónami robotníkov i on dostal svoj výprask. Potom býval v Muttenci pri Baseli, odkiaľ ho Heckerovi priatelia poslali v máji pre Heckera do Belleville (v štáte Illinois v Amerike). 13. júla sa vraj s ním z Ameriky vrátil, avšak keď Hecker prišiel do Strassburgu, už bolo po badenských prevratoch. Toho prekrásneho psa vraj Hecker daroval na pamiatku Pinčárovi. Toto mi Ďurko Pinčár rozprával a asi o rok neskôr som vo viedenských novinách čítal výrok vojenského súdu, podľa ktorého bol Pinčár pre svoj vzťah k Heckerovi odsúdený k osemročnému väzeniu. Pozdejšie som zase počul, že vo väzení zomrel.Avšak dosť o tomto i duševnej vyspelosti trenčianskych drotárov. Kto ich chce dokonale posúdiť, nech príde na Veľkú noc do Rovného alebo Dlhopoľa, nech sa díva po tých švárnych, čistotných šuhajoch, čo tam pod Zemetešom a Pindulou dorastajú, nech sa díva po tých krásnych pannách a ženách a bielom ako sneh rúchu, a viem, že bude obdivovať nielen čistotnosť a úhľadnosť rúcha, ale i zdravosť a plnosť údov tohto švárneho tatranského ľudu. Nech počúva ich zaujímavé rozprávky o pútnických dobrodružstvách, o cudzích mestách a krajinách, o rozličných národoch a bude obdivovať nielen ich všestrannú skúsenosť a znalosti temer o všetkých krajinách, ale i zdravé úsudky a náhľady našich drotárov o svete a o ľuďoch.Ako sme spomenuli, bola Kvetná nedeľa. Ľudu v kostole veľa a po službách božích pred kostolom a pred krčmou všeobecné vítanie a dopytovanie sa bez konca a kraja. Vyzerá to vo Veľkom týždni a na Veľkú noc v Rovnom ako na burze. Je to pre drotárov pravidelný čas na predávanie a kupovanie majetku a na požičiavanie peňazí alebo vyplácanie dlhov. Že za týchto pár dní krčmár si žatvu odbaví, to sa samo sebou rozumie.Martin náš sa tu ale dlho nebavil. Keď uvidel Margitu, idúcu domov i s Jankom, pripojil sa k nej.„Margita, už si ty len dobrá susedka,“ vravel Martin, „moja chalupa ešte nikdy v takom poriadku nebola ako teraz.“„Horkýže nebola,“ odvetí dievča, „k sviatkom každú chalupu obieliť zvykli.“„Veď zvykli, ale ktože by bol moju vybielil, keby teba nie?“„Ja som ju vybielila, lebo v jeseni pán notáriuš mne ako najbližšej susedke kľúč od nej odovzdali. Keby ho boli inému dali, bol by ju iný vybielil.“„A či keď odídem, prijmeš zase ten kľúč, odovzdaný ti pánom notáriušom do opatery?“„Teraz už vy sami dáte kľúč, komu budete chcieť.“„Ale len necifruj, Margita,“ skočil do reči Janko, „ty dobre vieš, že sused náš svoj kľúč veru inam neponesie, len do Ševčíkov, a on dobre vie, že ho ty zase vďačne prijmeš.“„A skade ty to vieš?“ pýtala sa Margita až po uši zapýrená.„Skade to viem? Znikade, ale to viem, že je tomu tak. Všakver, susedko?“„A už, Janko môj, to neviem,“ odvetil Martin a všetci utíchli, akoby každý bol ponorený do hlbších myšlienok o kázni tam dole v kostole. Jediný Janko si po chvíli zanôtil, žeje on dobrý remeselníkz tej trenčianskej stolice…Keď do Ševčíkov dorazili, tetka Tarapčíkovie už uvarila obed a Martin chtiac-nechtiac musel obedovať u susedov, lebo vo vlastnej chalupe ničoho nemal.Po obede Janko tašiel do Lovásov navštíviť kamaráta a Martin s Margitou vyšli do záhradky, sadli si na násyp a vyzerali Miška a Jožka Ševčíka, ktorí sa mali zo sveta navrátiť. Strážny Belko túlil sa k nohám svojej švárnej veliteľky.„Margita,“ pretrhol Martin dlho panujúce ticho, „dnes ráno som sa ťa pýtal, či i keď odídem do sveta, zase vezmeš môj kľúč do opatery? A ty si mi vyhla s odpoveďou.“„Preto, vidíte, sused môj,“ vravelo dievča s úsmevom, „lebo ste sa ma také dačo pýtali, na čo vám rovnej odpovede treba nebolo. To sa už len samo sebou rozumie, že každý sused dom suseda svojho počas jeho neprítomnosti opatrí.“„Ale ja nechcem, aby sa to rozumelo. Vidíš, ja by som rád bol, keby si ty nebola mojou susedkou.“„Predajte teda chalupu, Mišo Ďulík i tak vraj spomínal, že by ju kúpil.“„Nežartuj, Margita, a počuj ma, prosím ťa. Vieš, ja by som rád, keby si ty nie ako susedka, ale tak z vlastnej dobrej vôle moju chalupu opatrovala.“„Nuž a vari som vám ju zo zlej vôle opatrovala?“ odvetilo dievča so smiechom. „Mali ste vidieť, s akou chuťou som vám ju omazúvala a bielila.“„Ty si šelma a žartuješ, keď ja o vážnych veciach hovorím.“„Vy o vážnych? Ha-ha-ha, je mi to za váha ten váš kľúč!“„Ja nevravím o kľúči, ale o opatere môjho domu!“„No teda vravte o opatere domu, už sa nezasmejem.“„Počuj, Margita, vidíš, ja by som rád, keby si ty môj dom nie ako susedka, ale ako moja žena opatrovala.“„Vaša že…?“ pýtala sa zapýrená Margita, „ale veď ste naveky hovorievali, že ak by vám tak pán boh ženu vzal, že by ste sa nikdy viac neženili.“„Reči sa hovoria, duša moja, a chlieb sa je. Ináč som si to rozmyslel, a už ti len bez okolkov vyznám, že ťa naozaj veľmi, ale veľmi ľúbim. Vidíš, ty si taká dobrá, milá…“„No už ma len tak veľmi nechváľte,“ pretrhla švárna Margita prúd Martinovej reči, „lebo napokon ešte spyšniem a nepôjdem za vás.“„Margita moja!“ zvolal Martin a privinul k sebe švárne veseloduché dievča.Čo sa potom dialo, nejdeme podrobne opisovať. Nech je dosť na tom, keď spomenieme, že na druhý deň prišiel z Ruska Miško a z Nemecka Jožko a že u Ševčíkov po Veľkej noci bola veselá svadba. A keď o štyri týždne po tej svadbe Martin s Jankom zasa tašli do sveta, pri bytčianskom prievoze švárna Margita nie Jankovi, ale svojmu Martinovi padla okolo hrdla žiaľom zmorená.[1]Zemeteš— vrch medzi Rovným a Turzovkou (pozn. autora).[2](maď.) ale chyba, keď[3](lat.) Ten je predsa pomätený.[4](lat.) Nech mlčí.[5]Vtedajší arcibiskup— Peter Klobušický narodil sa v Bielych Ďarmotách 26. júna 1725 (otec jeho bol Ladislav, mať Anna Kendová). Roku 1769 vstúpil v Trenčíne do rádu jezuitov. Roku 1807 stal sa biskupom satmárskym a roku 1822 arcibiskupom kaločským. Zomrel 2. júla 1843 (pozn. autora).[6]Šaragle— drevená mriežka, do ktorej sa dáva seno pre kone.[7](maď.) Ej, boha vám, Slováci, aký krik robia! Kam idete?[8](maď.) Kam?[9](maď.) Slečna.[10]Turian— podľa Paulinyho vysvetlenia veľký močiar v peštianskej stolici s tečúcou vodou.[11](maď.) Zlodeji idú![12]Fokoš— (maď.) hrubá palica so sekerovitým ostrím; druh valašky[13]Paktašňa— správne die Packentasche (nem.), kapsa, kufor[14]Extra zimmer— (nem.) osobitná izba
Pauliny-Toth_Drotari.html.txt
Kam speje románLiterárne dedičstvo bolo prevratom znehodnotené. Práve tak, ako boli znehodnotené vklady u bývalej vlády. To neznamená, že by dedičstvo Kukučína, Vajanského, Hviezdoslava bolo utrpelo stratu na svojej hodnotebásnickej; znamená to iba, že tvorba týchto — a s nimi tvorba veľkej väčšiny predprevratových autorov — patrilaideovečasom, keď bolo treba bdieť nad udržaním národného ducha. Vtedy ona plnila — a splnila — svoje poslanie. I prostredie, z ktorého čerpala, stratilo už veľa zo svojej funkčnej dôležitosti. Tie konflikty zemianskych kúrií s ich „schnúcimi ratolesťami“, s prostredím dedinských fár a škôl, v ktorých bdeli ešte iskierky národného povedomia, tieto konflikty sú už dnes bezpredmetné. I do prostredia kukučínovskej dediny zasiahli nové časy rušivo. Načúvať idylickému životuMišaznamenalo by dnes načúvať ozvene krokov, ktoré prešli dávno pomimo. Tlmočníkom reči dediny je dnes skôr Urban ako Hronský.Slovom, postavenie dnešného slovenského románopisca je dnes o málo čo závideniahodnejšie, než bolo postavenie Vajanského. Obom chýbala tradícia, ktorá by im poskytovala zásobu možností a noriem, smerodajných pre ich tvorbu. Je síce pravda, že Kukučín a Vajanský obohatili — ba vytvorili — románovú reč a položili základy slovenskej románovej kompozície, ale literárna tradícia nie je len zásobou noriem rečových a kompozičných. Viac než to je zásobou noriem dramatických, t. j. tých, ktoré určujú dej a ktoré sú tvorené a obohacované náplňou života, jeho mnohosťou a členitosťou. A ďalej je literárna tradícia i zásobou noriem ideových, t. j. tých, ktoré určujú tendenciu diela, a konečne nie najmenej významnou jej zložkou je i zásoba tých noriem, ktoré sú dané úrovňou čitateľského okruhu. Netreba azda zvlášť dokazovať, že hodnota takto chápanej tradície slovenského románu prevratom utrpela.Predstavuje nedonosené decko, ktoré sa s malým úspechom pokúšajú zachrániť pre život niektorí z mladých. Napríklad Hronský.Keby sa tento — iste veľmi nadaný — spisovateľ bol narodil o tridsať rokov skôr, bola by jeho tvorba znamenala mnohonásobne väčší prínos, než znamená dnes. Dnes prostredie, ktoré opisuje, nie je viac prostredím živým, je to prostredie predprevratovej dediny, prostredie Kukučínovo. Chýbajú mu všetky príznaky, ktoré doň vniesol prevrat. Všetko nadanie, všetka pilnosť i láska, ktorú mu Hronský venuje, to všetko prišlo neskoro. Podobne milujú iba matky vo svojich dospelých synoch deti, aké im prirástli k srdcu, kým ich nosili na rukách. Dedina sa už odcudzila kukučínovskej prostomyseľnosti, nevinnosti a rázovitosti. Votreli sa do nej prvky civilizácie, ktoré ju uniformujú, doľahli na ňu biedy, ktoré sa zrodili po vojne. Zdá sa, že Hronský sám zbadal anachronizmus svojej tvorby. Proroctvo doktora Stankovského svedčilo by o tom, že Hronský hľadá nové cesty. Tak či onak, iste sa Hronskému patrí, aby v tomto hľadaní nezastal; zaväzuje ho k tomu jeho nadanie, ktoré by nemalo vyjsť nazmar.V podobnom postavení nachádza sa viac románopiscov i novelistov (Alexy, Hrušovský, Prídavok), ale niektorí z nich s menšou nádejou, že sa im niekedy podarí vymaniť sa z neho.Okrem týchto, ktorí veria v dedičstvo a trúfajú si naň nadviazať, sú tu Urban, Jilemnický, Vámoš, Kavec a do určitej miery i Rázus a Jégé, ktorí sa literárneho dedičstva úplne alebo čiastočne zriekli, pretože pochopili, že problémy sú po prevrate skĺbené z nových hodnôt, na ktoré treba sa dívať z nového stanoviska a riešiť ich novými metódami. Uvedomili si, že okruh ich pôsobnosti sa rozšíril, zmenil a diferencoval jednak vplyvom netušených možností kultúrnych, ktoré sa oslobodenému národu naskytli, ale viac ešte vplyvom zmenených pomerov sociálnych a nových ideových prúdov svetových. Zbadali, že kukučínovskí svákovia a tetky vymierajú, že dedina bola zapriahnutá do širšieho diania. Kultúra útočí na ňu novými školami a politika dodieva ústami agitátorov, kým bieda zo dňa na deň rastie a svet sa otriasa v samých základoch, viac než sa otriasal za vojny.Slová a slovné obraty, ktoré stačili vyjadriť individuálne stavy románových hrdinov, slová prispôsobené piplaniu sa v patologických psychických prípadoch alebo v erotických motívoch románu z fin de siecle, slová, ktoré bolo treba brať pinzetou, sú dnes bezmocné. Udalosti hrnú sa tak chvatne, že niet času vážiť slová na analytických vážkach. Ak chceš vyjadriť všetko, čo búši dnes na tvoje zmysly, musíš hádzať slová lopatou, naberať ich rovno, ako sa ti zrodia v mozgu, a horúce ešte zhŕňať do viet bez ohľadu na zákony estetiky. Týmto je danástavba a formanového slovenského druhu:románovej reportáže. Jej pričinením pozície románu v posledných časoch sa povážlivo klátia. Román, táto bašta epického umenia, o nedobytnosti ktorej donedávna nikto by sa nebol odvážil pochybovať, začína trpieť nedostatkom prílivu mladých síl. Mená Galsworthyho, R. Rollanda, T. Manna nič už nezaručujú. Sú to veteráni, ktorí dnes-zajtra môžu povedať posledné slovo. Mladí húfne opúšťajú materské hradby a prebiehajú alebo k reportáži (pozri napr. poslednú knihu Johna Dos PassosaManhattan Transfer)alebo sa venujú spisbe životopisov (Strachey, Maurois, Ludwig). Na strane reportáže sú dnes spisovatelia, ktorých knihy zaberajú väčšinu miesta vo výkladných skriniach (Glaeser, Remarque, Duhamel, Knikkerbocker, Renn, Morand, Kisch, Erenburg atď., nehovoriac o autoroch sovietskych, ktorým písať reportáže nariaďuje päťročný plán). Reportáž pokúša sa útočiť i na umenie dramatické (pozri napr. V BaumovejĽudia v hoteli). Slovom, všetko svedčí o tom, že dnešok stráca zmysel pre epickosť, že chce vnímať v skratkách. Protiví sa mu nedať sa vliecť a zavádzať osudmi románového hrdinu, netúži po priľnutí k nemu. Vyhovuje mu reportáž, ktorá ho informuje o faktoch a senzáciách. Nevadí mu, že neuľpieva na nich, že kĺže po ich povrchu, nestravujúc, nezažívajúc ich. Nevadí mu, že reportáž díva sa na veci z tej ošúchanej, každému známej strany, odkiaľ pohľad nezaujme a nezanechá dojem. Darmo volá José Y Ortega, že dej, činnosť, fakty hrajú pramalú úlohu v umení, že to, čomu podlieha a čím sa nechá viesť ľudská vnímavosť, je forma. Jeho hlas nemá estetickú cenu v umení. Dnešok nemá estetický záujem. Má však záujem dramatický, ktorý ukojuje reportáž. Čitateľ chce byť informovaný zavčasu o zmenách, ktoré rušajú svetom v samých základoch. Cíti, že nemôže čakať, dokiaľ by tieto zmeny našli ozvenu v románovom sformovaní. Bolo by síce iste osožné podívať sa na ne zo stanoviska autora nadaného introspektívnym pohľadom, bolo by aj príjemnejšie, keby mu referáty o nich boli servírované miesto v senzačných, ale jednako suchých faktoch vycizelovanou formou románu. Ale na to všetko niet času. Spisovateľ je dnes agitátor, nie glosátor. Nové poriadky, nové hodnoty musia byť registrované čím skôr. Tým je odôvodnený rozmach reportáže. Až bude postavená nová hierarchia hodnôt, až sa pomery utíšia, začne azda znovu kvitnúť román, ktorému, zdá sa, vždy sa najlepšie darilo v prostredí ustálenom (pozri napr. viktoriánsky román v Anglicku).Prednosti románu sú v časoch premien jeho nedostatkami. Tragédia románopisca je v tom, že potrebuje časový odstup, aby sa obrazy vonkajších udalostí po odzrkadlení fixovali v jeho vnútri. Táto fixáž, tento chemický proces pretavovania vo vlastnom vnútri autorom, je to, čo dáva marku dôveryhodnosti jeho dielu. Za túto marku platí teda románopisec tým, že je mu znemožnená účasť na stvárnení súčasných udalostí. Ustupuje reportérovi.Toto je dôvod, pre ktorý i na Slovensku väčšia polovica tzv. románov, a z nich skoro všetky dobré, sú formovo i kompozične reportážami. Obe knihy Urbanove, kniha Vámošova, posledné diela Jilemnického i RázusoveSvety, to všetko sú reportáže s charakteristickými jej chybami i prednosťami. Sem patrí i kniha Kavcova i ohlásený román Bratislavského.Keď vyšiel UrbanovŽivý biči jehoHmly na úsvite, prijalo ich naše obecenstvo ako literárnu udalosť. Svojho času dovolili sme si už v tomto časopise poukázať na mylnosť (a do značnej miery i pokryteckosť a nespravodlivosť) tohto stanoviska. Urbanova tvorba nie je literatúrou pre literatúru (pozri len jeho polemiky s E. B. Lukáčom a A. Kostolným o funkcii literatúry); slovo a metafora je Urbanovi iba nevyhnutným prostriedkom, žrďou, na ktorej veje krvavá zástava biedy a krivdy. Urban je pripútaný vlastnými krvavými cievami k podstate slovenského bytia. Jeho pomer ku skutočnosti je živelný, bezprostredný. Chýba mu odstup a pokojný postoj a tým jednotiace meradlo udalostí. Díva sa na jednotlivosti a díva sa na ne priveľmi zblízka. Tým je jeho perspektíva skreslená, uniká mu pochopenie pre funkčné skĺbenie detailov. To práve sú charakteristické nedostatky každej reportáže.Obdobnú stavbu možno pozorovať u Vámoša. Hoci udalosti, ktorými sa zaoberá vAtómoch boha, nestali sa aktuálnymi práve dnes, predsa sú naliehavé. Opäť je to dokumentárny film, rad paralelných, navzájom iba chabo spojených dejových pásem, nikde nezačínajúcich a nikde nekončiacich. Postava Zuriana je iba šnúrou, na ktorú sa jednotlivé úseky navliekajú bez toho, aby na seba narážali. Jednotlivé úseky sa nepretínajú, nedostávajú sa navzájom do konfliktov. Boli autorom zobrané ako ukážky psychologických a sociologických faktov a uložené ako zbierka motýľov napichnutých na špendlíky do skrinky pod sklo. Čo možno vyčítať autoroviAtómov bohanie je jeho zúrivá a primitívna naivnosť, s ktorou sa blíži k obetiam svojej zberateľskej vášne, nie je to ani cynizmus románového triku: kontrastu. Postavil do toho bahna a skazy čistú a neskúsenú dušu Zurianovu a nedopustil si sentimentálny záver, ktorým ho oslobodil od zodpovednosti.Uvoľnená kompozícia a nedostatok umeleckého zmocňovania sú charakteristické i pre RázusoveSvety. Tento film bol nakrútený bezprostredne a bez akejkoľvek snahy o slovenskú retuš a disciplínu, ktorou by sa porušila jeho dokumentárna cena. Z tejto stránkySvetyešte len docenia.Dalo by sa vypočítať ešte niekoľko diel z modernej románovej tvorby, ktoré nesú známky reportáže. Ale to, čo bolo povedané dosiaľ, stačí, aby ukázalo, že stanovisko kritiky voči poprevratovým spisovateľom je často nesprávne a nespravodlivé, keď v ich knihách hľadajú slabiny formy a stavby, neuvedomujúc si, že forma ani stavba reportáže neriadi sa podľa pravidiel uvádzaných v školských učebniciach.(1931)
Chrobak_Eseje-a-kritiky.html.txt
1„Dal som sa vyhľadať tým,ktorí sa nepýtali na mňa;dal som sa nájsť tým,ktorí ma nehľadali.“Izaiáš 65,1Bola jar, a to taká krásna, že jej páru nenájdeš.Sláviky nevedeli sa dosť naspievať. Tešil ich život. Ach, veď na tisíce kvietkov kvitlo po lúčinách, a na tisíce ich obsypávalo ovocné stromy. Vyzerala zem ako nevesta, hotová uvítať ženícha.Všade bolo pekne; no okolo Zahradských mlyna jestvoval kúsok toho raja, ktorý kedysi — stvorený pre dvoch svätých ľudí — jestvoval, a potom ho vody potopy navždy odplavili.Za mlynom čnela k nebesiam stráň, pokrytá zeleňou a krovinou. Pod ňou tiekol široký a hlboký potok, čistý ako krištáľ. Podľa neho by si si mohol predstaviť aj potok živej vody, ktorý tečie z Božieho a Baránkovho trónu.Za potokom tiahli sa nadol lúky a za nimi zavierali výhľad do ďalšieho sveta zelené hory ako také ohromné bašty.Mlyn bol starý, no zväčšený a obnovený. Jeho kolesá rozrážali vodu a spievali zvláštnu pieseň:„Čas uteká, teba nesie; kam zaletíš?Smrť sa blíži, blíži k tebe; čo učiníš?“Či v zime, či v lete spievali kolesá túto pieseň; no kto si to všímal? Stará Zahradská, ktorá ešte vždy vládla vo mlyne — bárs ho jedinému synovi bola odovzdala — tá iste nemala kedy myslieť na smrť. Patrila medzi tisíce iných, domnievajúcich sa, že ich dni sú večné. Bola to veľmi poriadna osoba, statočná a dobrá gazdiná, taká usilovná, že chvíľu nezapostávala, ale ani iným postávať nedala.Pritom — čo najhlavnejšie — bola nábožná. Každú nedeľu, ak jej sliepky nesedeli na vajciach, videl si ju v kostole a počul spievať silným hlasom. Kázeň, pravda, predriemala, čo však po celotýždennej únave možno ospravedlniť. Znala aj dosť výpovedí z Písma; ale čo a ako verí ďalej, nepýtal sa jej nikto.Bola ešte mladá, keď ovdovela, a bárs mala dosť pytačov, nevydala sa už, ale vychovávala svoje deti, syna a dcéru — ako sama hovorila — v bázni Božej.Dcéru vydala mladú, chýrne, do netakého statku. Že sa tomu dievča bránilo, lebo milovalo chudobného mlynára, ktorý pracoval začas u matky, je síce pravda; no matka musí lepšie znať, čo je pre dcéru dobré. Prinútila dieťa — a bolo dobre.Keď sa jej syn vrátil od vojska, starala sa aj jemu o nevestu medzi príbuznými v druhej osade. Bolo treba pristaviť k mlynu, a tak nemožno sa obísť bez bohatej nevesty. Hľadala dlho, vyberala, až konečne našla sirotu po bohatom sedliakovi: a tak ako prinútila nedávno dcéru, tak teraz i syna. Vedela čo použiť. Pohrozila mu, že odíde z mlyna a odnesie si svoj podiel. Ako by bol mohol mladý mlynár zniesť takú stratu? Keď mu tak opisovala, čo všetko môže vykonať so ženiným venom, poddal sa konečne.Urobili hlučnú svadbu; trvala, ako obyčajne, týždeň, a po nej nastal nový život. — Ach, aký život!Netajil sa Tomáš Zahradský, že mu je žena nanúteným bremenom, a že z celej Biblie najlepšie pozná slová: „A on bude panovať nad tebou.“ Snáď preto, že sú hneď na začiatku Biblie. Veď on posiaľ veru nikdy nemal času pozrieť sa do tej starej, veľkej knihy, ktorá prechádzala z deda na otca i vnuka a ešte vždy bola taká čistá, ako čo by po celé tie roky ležala v biblickom sklade.Nuž, mala sa šestnásťročná Eva tak ako na tisíce jej podobných, za peniaze predaných žien. Spočiatku premáhajúc prvú nesmelosť, namáhala sa vo všetkom vyhovieť tak mužovi, ako svokre. Táto ju začas chválila pred synom i ľuďmi. Keď však muž zostával vždy jednako neprívetivý, opustila ju zmužilosť, i telesná a duševná sila.Žiadali od nej práce za dve slúžky. Batoh buriny, ktorý niesla z poľa, nebol svokre nikdy dosť veľký, bárs úbohá Eva neraz myslela, že sa jej dač vnútri utrhne. Keď jej muž kázal dvíhať ťažké vrecia, nerobila mu to nikdy dosť rýchle a obratne; nikdy nepočula slovo povzbudenia alebo uznania. Ach, ničím sa nemohla privďačiť ani mužovi, ani svokre.No malo to aj hlbokú príčinu. Ukázalo sa totiž, že jej veno nebude také veľké ako mala sľúbené, áno, že jej matka mlynárku oklamala. Tomáš robil s matkou často hriech o to, a ona s ním. Veď aj medzi poriadnymi ľuďmi prihodí sa dakedy zvada, až tak hučí po stavaní.Eva trpela za matkin čin od muža i od svokry. Ak predtým nemal muž pre ňu dobrého slova, a neraz, keď spolu v mlynici robili, surovo ju odsotil, o čo viac teraz, keď bol popudený matkiným hnevom; siahal často i k hroznejším skutkom. Neraz ozývali sa rajsky krásnou dolinou úpenlivé prosby a výkriky bolesti, ako dôkaz, že ona veru nie je tým rajom, zaplaveným potopou.Tak prišla tá krásna jar; bolo nedeľné ráno. Mlynárka i so synom vybrali sa do kostola. Mlyn stál: nie preto, že bola nedeľa, ale že koleso bolo pokazené, a kováč ho nestihol v sobotu opraviť.Kraviar vyviedol statok na pašu, učeň odbehol hľadať rýbätá, a nad splavom, ruky zložené na kolenách, sedela mladá žena.Ak by chcel dakto maľovať zmrznutý kvet, mohol by tak urobiť podľa nej. Z mramorovobledej tváre hľadeli jej veľké, čierne oči tupo do vody.Hľadeli, hľadeli — ach, bol to divný pohľad. V jednej ruke, k hrudi kŕčovite pritisnutej, držala mladá žena kúsok detskej bielizne. Jahodovoružové pery zvierala krutá bolesť. Z neučesanej hlavy ušmyknutý ručník, špinavá — nedbalo oblečená šata[1]— všetko to svedčilo, že duša úbohej bytosti nie je doma, a že srdce v nej zamrelo bolesťou.Niet divu! Včera pochovali do čiernej zeme malinké dieťatko, a s ním všetku nádej, všetku rozkoš.Neľutovala, že malú Evičku pochovali; veď jej je tam dobre, veľmi dobre. Nebude ju nikdy muž biť a svokra trápiť. Nikto jej nebude nadávať, ani na oči vyhadzovať, že si ani jedla nezaslúži, keď nemôže robiť. Ach, sladkému dieťatku je tam dobre. Ale čo ona teraz? Kam sa podeje so svojím zármutkom, keď nemá nikoho, komu by sa požalovala?Matka jej povedala: „Buď rada, že to zomrelo; mala si sa naopatrovať, keď nebolo zdravé!“ — „Máš veru za čím plakať,“ vravela svokra opovržlivo, „však to nebolo ani na svet súce!“ Nikto nemal pre ňu slovo sústrasti; nebolo na svete človeka, ktorý by ju miloval.Chcete vedieť, prečo zomiera tam tá kvetina medzi tŕním a skalami? A človek, stvorený Bohom nato, aby miloval a bol milovaný, ako bude žiť bez lásky?„Ako žiť a načo žiť,“ myslela si Eva, „keď to, čo by som bola milovala, a čo by zase i mňa milovalo, zomrelo?“Pritisla si k perám a lícu čepček, ktorý zdobil pred smrťou tú malú, drahú hlavičku. Ach, koľko nocí prebdela, pripravujúc si potajme detskú bielizeň! Vo dne jej na to čas nedali — a teraz bolo všetko márne. Evička si vzala len jedno oblečenie, a to jej navždy postačí. Ako si tam odpočívala v tom úzkom domčeku! Slnce ju neopáli, zima nemrazí, vietor neofúkne. Ó, čiže jej je dobre!„Aj mne by tak bolo,“ zastenala mladá žena, „keby som mohla zomrieť; veď ako ja budem žiť?“Ešte strnulejšie hľadela do vody. Zrazu v tej opustenosti napadla ju čierna myšlienka: „Prečo by som nemohla umrieť? Tá voda je tu taká hlboká; skočím do nej, schopí ma — tečie divoko — odnesie ma preč, ďaleko — za Evičkou! Snáď ma nájdu a pochovajú k nej; však ani nebudú vedieť, že som sa sama utopila.“Neraz, keď neskoro v noci musela ísť spať a už o tretej vstávať, priala si, keby sa aspoň raz mohla vyspať. — Tam sa vyspí! — Ó, to bude dobre!Naplašené kikiríkanie kohúta vyrušilo mladú ženu a upamätalo ju na povinnosť. Spomenula si, že nedala ešte hydine.„Porobím všetko“ — podumala v návale prudkej túžby po slobode, „a potom sa vyslobodím. — Ach, mamička moja, ťažký ste vy mne to kameň na hrdlo zavesili, taký ťažký, že ma stiahne až do hlbočiny!“ — vravela vstávajúc. Videla pritom na hladine potoka svoj obraz. „Ako to vyzerám? Keď mi sestru vystierali, najprv ju umyli a obliekli; aj ja sa musím obriadiť.“Nádej skorého vymanenia dodala silu mladej žene.Vnišla do dvora a opatrila hydinu. Stadiaľ šla do izby, kuchyne a na výšku. Obriadila všetko všade, aby ju ešte po smrti neohovárali. Otvorila truhlu, prečesala krásne, zlaté vlasy, otočila v pletencoch okolo hlavy.Vybrala si nedeľné šaty, zamkla truhlu, zišla sa umyť a obliecť. Popratala špinavú bielizeň, zamkla i dom — a vyšla k stavu.No ako tak už nad vodou zastala, zmocnil sa jej zvláštny pocit; nie ináč — akoby dáky hlas volal: „Eva čo robíš?“Ustrašene sa rozhliadla vôkol. Nikde živej duše. — Cítila zrazu, že to, čo chce učiniť, je hriech. Mala veľmi malú známosť o Bohu. Chodila do školy len dve zimy, i to len k opitému sedliakovi, ktorý ju síce naučil dobre čítať a niečo písať, no o Bohu nevedel priam veľa — a nikdy na Neho nemyslel.Keď mala jedenásť rokov, chodila na konfirmačné vyučovanie. Tu sa však nikdy nič spamäti nenaučila, lebo ničomu nerozumela. Pretože žiakov bolo mnoho, pripisovalo sa to jej nesmelosti.Potom chodievala do kostola, kde práve tak, ako na stá iných, nerozumela z kázne ani slova. Taká sa vydala.Nastal ťažký život a nebolo nikoho, kto by úbohej, v úplnej tme žijúcej duši ukázal svetlo. Jedno však predsa vedela, totiž to, čo i pohania cítia: — že je Boh.V tomto desnom okamihu ucítila zrazu Jeho blízkosť. Stadiaľ ten strach. Včera počula, ako spievali:„Lebo, hľa, blahoslavené sú deti, ktoré žili podľa Božej vôle a teraz v Pánovi zomierajú.“„Evička bola živá, dokiaľ Pán Boh chcel; až potom zomrela. Keď sa ja utopím, bude to podľa Božej vôle?“ premýšľala. „Ale ja nemôžem žiť, nemôžem! Tomáš príde dnes večer zase opitý, bude mi nadávať a biť ma, a ja taká slabá. Mlynárka ma poženie do roboty, a ja nevládzem. Ach, prečo by to nebolo podľa Božej vôle, keď sa utopím? Či je Boh taký tvrdý ako ľudia? — No kam prídem, keď sa utopím?“Bezradne pozerali čierne oči na vodu, odtiaľ po horách. A zase na nebo.„Maličké deti idú iste do neba. Evička je tam — a ja? Ja ta po smrti neprídem a nenájdem si ju. Išla by som aj do pekla; veď horšie ako je mi tu, nemôže byť ani tam. Ale Evička v pekle nie je, lebo také malé deti si azda berie Boh k sebe. Ó, keby som vedela! Keby som vedela, či jej je tam dobre!“Od tej chvíle, keď prišla Eva k presvedčeniu, že si Boh jej dieťa vzal k sebe, že ono, vyprostené navždy z pozemskej biedy, išlo k Nemu, stal sa jej Boh bližším. Zmocnila sa jej hlboká túžba po dakom, kto by s ňou o Ňom prehovoril.Vtom bola z myšlienok vyrušená ľudskými krokmi. Kraviar dohnal dobytok a hľadal gazdinú. Bol to pekne urastený mladík, ale tváre neobyčajne škaredej — samá rapina;[2]k tomu prihlúpy. Nechodil nikdy do školy. Za mala bol len takým tulákom, ktorého chovali na obecné útraty; nuž tak aj vychovaný ako obecný dobytok. Eva si ho nikdy nevšimla. Bola rada, že je taký aký je, aspoň sa nemusela hanbiť, keď ju pred ním hrešili. No chodili jeden popri druhom rovnako zapriahnutí do práce, a to ich akosi spojovalo.„Už si napásol, Juro?“ spýtala sa ho len tak, aby dačo povedala.„A — už, a tak sa mi zle pásli!“ žaloval sa. „Sú akési chorľavé. Prišiel som za vami, keď som vás tu videl stáť; iste ma čakáte. Kam ste sa vybrali?“Strhla sa.„Prečo myslíš?“Pozrel sa na jej šaty: „Ste v nedeľných.“„Áno, vybrala som sa, ale už nepôjdem,“ prisvedčila trúchlivo.„A prečo nepôjdete? Chceli ste vari na cintorín za Evičkou?“„Áno, ta pôjdem, aspoň ta pôjdem.“„A kam ste chceli vlastne ísť?“ vyzvedal sa udivene.Nevedela ani sama, ako k tomu prišla, no ukázala na vodu. A on — bárs ho každý prezýval „hlúpym Jurom“ — on ju rozumel.„Ta nesmiete ísť,“ vravel a urobil pohyb, akoby jej chcel zakryť výhľad na vodu svojou statnou postavou. „Videl som raz utopenú Cigánku; bolo to niečo strašného. Oči mala otvorené, bolo jej vidieť zuby. Tvár mala modrú, bola ako sud, nohy a ruky ako krhly.“Eva sa striasla. „Ale ju už nič nebolelo,“ vyriekla na ospravedlnenie.„A kto to môže vedieť, keď nikto z tých, ktorí sa zmárnili, neprišiel povedať, ako mu je tam.“„Juro, ja by som to rada vedela!“ zatesknila bolestne.„Ja tiež!“ prisvedčil opravdivo. „Neraz si myslím, čo len z nás bude, keď pomrieme. Lebo viete, keď človek tuho spí, alebo zomrie, nevie nič o sebe; môžete s ním robiť čo chcete. Vtedy tá duša išla kamsi preč, a keby sa nevrátila — nuž tak by človek neožil. Myslím, že pri smrti je to tiež tak. Duša išla preč, na dlhé, dlhé časy; — ale kam? A čo ju tam čaká, čo tam robí? Ó, keby mi to mal kto povedať!“Zatíchol; obe deti tmy stáli nad splavom v objatí slnečnej žiary. Krásna dolina rozprávala im o raji, do ktorého Syn Boží previedol lotra hneď z kríža, a voda šumela im pri nohách:„Ja dám tomu, kto je smädný, z prameňa vody života zadarmo.“Stáli v kresťanskej zemi a neznali — ach, neznali Jeho,„skrze ktorého a pre ktorého je všetko učinené“— Ježiša Krista Nazaretského.Nie sú sami. Na tisíce ich žije tak v mojej vlasti, ktorí ani neskúmajú, kam duša pôjde, a čo ju čaká.„Juro, neučil si sa ty nikdy o Bohu?“ spýtala sa zrazu Eva.„Neučil; len tak čo som od ľudí počul. Keby ma boli dali naučiť čítať, neraz by som si už bol vypožičal tú veľkú knihu, ktorú máte na polici. Tam toho musí byť veľa o Ňom!“„V tej knihe?“ Ožila. „Poďme si ju vziať, podívame sa do nej.“„Ach, však som rád!“ potešil sa. „Ak chcete, donesiem vám ju.“„Môžeš, ale daj všetko na miesto, aby nebol krik, keď prídu, a prilož na oheň,“ kázala prívetivo. Sama, cítiac únavu, sadla si do tieňa medzi kríčky a podoprela hlavu do dlaní — mala ju takú ťažkú; no v duši bolo jej akosi ľahšie.Keď mladík priniesol knihu, vztiahla po nej obe ruky a utrela z nej prach; srdce jej pritom začalo prudko biť; veď chcela a mala sa dačo dozvedieť o Bohu, ktorý si jej Evičku vzal k sebe.Kniha bola zapätá.[3]Keď rozopäla zápinky,[4]otvorila sa tam, kam pred rokmi nebohý mlynár strčil svoje okuliare. Ležali tam posiaľ; pod jedným veršom bola od nich hrdzavá škvrna. Tento verš začala Eva čítať:„Le-bo tak mi-lo-val Boh svet, že svoj-ho jedno-ro-de-né-ho Sy-na dal, aby nik-to, kto ve-rí v ne-ho, neza-hy-nul, a-le mal več-ný ži-vot.“Prečítala slová dva razy. „Počuj Juro, že Boh miloval svet!“„To je veru divné; Boh má teda ľudí rád? To som nevedel.“ „Tu je to napísané. To by teda mal rád aj nás, teba aj mňa,“ dodala nesmelo.„Ach, to by bolo voľačo pekného, ak je to pravda. — Mňa veru ešte nikto nemal rád,“ — vzdychol nedôverčivo.„Vidíš, Juro, ani mňa nie.“Pohliadli na seba v smutnom porozumení.„No čo je toto: „Že svojho jednorodeného Syna dal?“ Komu ho dal? — Pomyslite si, čo mi teraz napadlo! Je to pieseň, ktorú som chodieval na Štedrý večer spievať:Čas radosti, veselostisvetu nastal nyní;neb Bůh věčný, nekonečnýnarodil se z Panny.Tam spievame, že sa Boh narodil; to bude snáď ten Boží Syn.“„Iste, Juro; Syn Boží. Kristus. Teda On nám Ho dal vtedy, keď sa narodil. — Ale prečo sa narodil?“ vyzvedala. „Tu je napísané, že preto, aby každý, kto verí v Neho, nezahynul, ale mal život večný. — Čo je to: nezahynúť, ale mať večný život?“Sedeli chvíľu mlčky.„Nuž viete, my hovoríme, že keď sa nám niečo stratí, že to zahynulo. Ja myslím, že keby ste sa boli hodili do tej vody — ale nehnevajte sa na mňa — že by ste sa i vy Bohu stratili, že by vás už viac nebol našiel.“Sklonila hlavu na knihu. „Bolo to veľmi zlé, Juro; ale nepovedz to nikomu.“„Ach, čo myslíte? Veď viem, že to bolo len od žiaľu.“„Ale vidíš, Juro, tak to nemôže byť, že by som sa až vtedy bola stratila. Moja Evička je pre mňa stratená; ale keby som si ju našla, bola by pri mne, a ja pri nej. My však nie sme pri Bohu; nikdy na Neho nemyslíme. Ty snáď áno, ale ja nie. Tak sme teraz stratení.“„Stratení, stratení!“ šumela voda žalostne. Vlnka vlnke rozprávala, že videla dve opustené duše, ktoré spoznali svoje vzdialenie od Boha a zatúžili späť po Bohu, no neznali cestu, a nebolo nikoho, kto by im ju ukázal. Boli by si mohli zaspievať:Zaletela by som, ale nemám moci;zaletela by som, neznám kam.Neznám, kade utiecť z tejto tmavej noci.Keď zaletím, čo ma čaká tam?[1]šata— šaty, šat[2]rapina— malá jazva, jamka po kiahniach, obyčajne na tvári[3]zapäť, zapnúť— kniha bola zapätá = spony na knihe boli zapäté; kniha bola zatvorená[4]zápinky— spony, pracky (na starých, v koži viazaných knihách — najmä náboženského, duchovného charakteru — Biblia, spevník)
Royova_Strateni.html.txt
Čo ma…[1]Čo ma po nebeskej hviezde!Nech si sedí v nebasklone.Nech len moja zlatá hviezdavysedúva v mojom lone!Čo ma po nebeskej hviezde!Nech si padá na zem nemú.Nech mi len tá moja hviezdavečne padá do objemu![1]Čo ma— Dátum vzniku básne v rukopise nie je. Rukopis básne je v zošite RJJ č. 8 pod názvom „Po nebeskej…“ a má veľa odchýlok od knižného znenia:Po nebeskej čo ma hviezdenech si sedí v neba sklone.Sto ráz krajšie, keď mi milásedí v mojom vlastnom lone.Po nebeskej čo ma hviezdeNech tam padá na zem nemáSto ráz krajšie, keď mi mojamilá padá do objema.
Jesensky_Dodatky-k-zbierkam-Po-burkach-a-Proti-noci.html.txt
Život má múdrosť. AforizmyBolesť gravituje ku mne, som pre ňu jedným stredom sveta. Poteš ma, Bože, poteš a povedz mi, kto ním nie je.— — —Ľahko je byť dieťaťom nezbedným, nemilovať kríž, búriť sa proti utrpeniu a kričať, keď nás to bolí. Ale byť vrednatým Jóbom, vyhodeným z domu a modliť sa i na smetisku, na to treba byť dieťaťom Božím.— — —Ľudia na kríži zomierajú dvojako: jedni len s bolesťou, druhí s tvárou Krista.— — —Naše ruky sú bezvládne, keď ich máme zdvihnúť k sláve Božej. Pane Bože, aké to boli dobité ruky, tie zdvihnuté k nebu z kríža na Golgote!— — —Byť blaženým — znamená mať pokoj. Ale nie teraz.— — —Čítal som kedysi o ruži dve mienky; jedna hovorí: aká škoda, že spolu s ružou sú aj tŕne; druhá hovorí: aký je dobrý Pán Boh, že k tŕňom nám vždy dáva aj ruže.— — —Čo je zaucho? Koniec ruky, ktorý je závislý od pohybu celej ruky. A čo je pohladenie? Koniec ruky, ktorej pohyb je závislý od srdca.— — —Každé more musí mať brehy. Aj more žiaľu.— — —Keď sa dívam na svet, Bohu rozumiem celkom dobre. Ale keď vidím, ako ide svet, nerozumiem ľuďom.— — —Mnohí ľudia sú dnes všetkým presýtení. Len tým nie, že sa držia diablovho chvosta.— — —Našiel si svoje miesto na zemi? Aj Kristus ho našiel: v studených jasliach a na tvrdom kríži.— — —Keď nemáte nikoho pri sebe, hľaďte na nebo. Povedzte, kto z ľudí sa hnevá na blankyt?— — —Kto išiel ďalej, nebol ďalej, len išiel ďalej. Až prísť ďalej — je aj byť ďalej.— — —Ľuďia vždy nájdu spôsob, ako okrášľovať život. Namiesto čností majú mnoho rečí o čnostiach.— — —Keď stretnem zúfalca, vidí sa mi, že stretám i tých, ktorí zúfalca nezachraňujú.— — —Keď niekde kupujú ľudí, podľa toho hľaďme i na cenu človeka, i na cenu peňazí.— — —Zomierajúci človek nech sa netrápi tým, že musí zomrieť. Už je neskoro.— — —Mnohovravní ľudia vo svojich ďalekozorných rečiach tiež neveria v to, čo povedia.— — —Nikoho sme nevytisli, ak sme sa niekomu natisli s prázdnotou ducha.— — —Hovoríme, že i vtáčky chvália Boha svojím spevom. Keď počujete spievať človeka, čo si vtedy myslíte? Vtáčik nikdy nespieva zle.— — —Čo vieme o nebi? Ako vyzerá nebo? Namiesto odpovede dajme si otázku: či dieťa, ktoré dobrá matka nosí v srdci, vie povedať, ako vyzerá matkino srdce?— — —V Otčenáši sa modlievame: Príď kráľovstvo tvoje. Prečo sa človek díva inde, keď sa to modlí?— — —Ak len očami ideme po kríži a nežijeme v kríži Kristovom, to je málo na to, aby sme mohli povedať, že patríme Kristovi.— — —Človek sa aj dva razy môže opiť ilúziou. Po prvý raz spieva, po druhý raz už stratil hlas.— — —Múdry málo rozpráva — hovorí príslovie. Ale keď múdry celkom mlčí, to je už horšie.— — —Človek išiel po ulici s chlebom poď pazuchou. A susedove deti bili jeho deti.— — —Len na zemi sa nám treba držať. Ale keby tak človek zaživa pustil korene do zeme, aj chrobáci by poutekali.— — —Obidvaja môžu prísť na to, že jestvuje láska; i ten, ktorý bije, i ten, ktorý je bitý.— — —Kto miluje, môže byť šťastný. Lenže dajte pozor nie na šťastie, ale na lásku.— — —Ani ho nevidieť, ani nepočuť — povedia ľudia o človeku, ktorý nemal lásky. To isté vraveli o ňom i vtedy, keď nebol na svete.— — —Probuj zastaviť niekoho na ulici a opýtaj sa ho, či je šťastný. Ak áno, potom kam sa ponáhľa?— — —Zemiaková vňať vždy nepovie, aký má zemiak. Zemiak je pod zemou.— — —Ľudia majú radi rozprávky o zakliatom zámku. Dom, ktorý nikto nenavštívi.— — —Hovorí sa, že len deti môžu byť šťastné. Ale či vždy rozhoduje vek? Aj starým hovoríme, že sú deťmi Božími.— — —Možno ľuďom vziať nevinnosť? Pravdaže, ale len vziať, nie stať sa jej majiteľom.— — —My, čo sme v cudzine, všelijakými rečami hovoríme, okrem tej svojej materinskej. Tu napr. osvojili sme si aj angličtinu. A či ovládame aj reč modlitby?— — —„Keď prídeš medzi vrany, krákaj ako vrany.“ To je ľahko poradiť. Ale poraďte človeku, čo má robiť, keď ho vrany zanechajú.— — —Či možno predať aj svoju dušu? Pravdaže. Ale málokedy za peniaze. Obyčajne za smeti.— — —Darmo sa žaluješ hviezdam. Po prvé nepočujú, po druhé nevidia, po tretie sú ticho, keď ťa hlava bolí.— — —Keď len ústami trúsime svoje modlitby a nemodlíme sa srdcom, vtedy nastáva inflácia modlitby.— — —Nie je vinou stromov, že sme na konci hory. Ako nie je vinou rokov, že sme na konci života.— — —Keď ti je dobre, povieš: nedám sa odohnať. A veselo odháňaš každého od seba.— — —Len sa obzri, ako ideš. Lebo nikdy nevieš, či ty sa obzeráš, alebo sa obzerajú tí druhí.— — —Uvažoval si už niekedy, prečo dal Pilát Krista bičovať, tŕním korunovať a ukrižovať? Preto, aby nám ukázal, ako sa to robí. Príklady tiahnu.— — —Musíš stáť v slušnej vzdialenosti, keď máš pred sebou Piláta, ako si ruky umýva. Bacily sú bacily.— — —Ak objavíme na iných planétach nejakých božích tvorov, ľudí alebo národy, ešte nevieme, čo nás bude s nimi spájať. Ba či vieme, čo spája národy na našej zemi?— — —Aká bude dorozumievacia reč medzi človekom zeme a tvorom inej planéty, keď sa prvý raz stretnú? My tu na našej planéte sme už mali dvoch bratov, čo sa prvý raz stretli. Mali sme Kaina a Ábela.— — —Vojnami je plná naša história. Len tak neľudsky sa vieme stýkať medzi sebou. Či azda vojna bola niekedy aj ľudskou?— — —Aj láska by mohla mať slovo na UN. Kde sú tie vlády, ktoré by zastupovala?— — —Čo sa volá sloboda na svete, to nedáva tyran do rúk otrokom, ale to dáva tyrana do rúk otrokov.— — —Život unaveného človeka je taký ako staré hodiny. Už ich len potískame, vždy meškajú.— — —Ak nemáš čo povedať, prečo nie si ticho? Veď jazyk nie je mlyn. A mlyn tiež len vtedy melie, keď má zrno.— — —Veľa pekných lží je o živote. Napríklad: život je panoráma. Povedzte to slepému.— — —Ľudia sa vedia ľahko pourážať, aj keď sa stretnú len dvaja. Čo je dialóg? Aj to, keď dvaja pred sebou plačú.— — —Nahneval si sa? Až po modlitbe sa budeme rozprávať.— — —Ak sa má láska zachrániť čo len malinkým činom nelásky, už láskou nebude.— — —Nebojte sa ráno otvoriť oči, už je deň. To platí aj o tých, čo spia i popoludní.— — —Chlieb! Do tohto pojmu by mohlo vojsť celé ľudstvo. Kto by ti povedal: nechcem tvoj chlieb, chcem nenávisť?— — —Boha možno hľadať i tam, kde si mnohí myslia, že tam niet čo nájsť. Boh je i na každom mieste, kde mnohí nehľadajú nič.— — —Človek je stvorený nielen z prachu zeme. A nemožno ho stvoriť ani v ateizme tak, aby sa premenil len na prach zeme.— — —Neverte, že len to všetko má dobrý odbyt, čo sa „advertajzuje“. Smrť nikdy neadvertajzuje a jej „biznis“ ide veľmi dobre.— — —Sľubujeme, že už nebudeme stavať vzdušné zámky. A čo s tehlami, ktoré nám ostali?— — —Hádzal rukou do prázdneho vzduchu. A predsa ho nenaplnil.— — —Všetko pošlo do dymu. Ale kde pošiel dym?— — —Dajte človeku dobrý príklad. Nič ho to nestojí a môže veľmi zbohatnúť.— — —Najprv deti narástli, až potom boli zlé. Prečo nariekate, keď ste napred nič nerobili proti nariekaniu?— — —Štedrý darca nikdy nedá menej, keď k tomu, čo dáva, pridá ešte i to, aby sa na to zabudlo.— — —Keď prvý astronaut prišiel na Mesiac, veru nikomu tam nestúpil na otlak.— — —Stúpiť na hada je zaručene isté, že sme to nadarmo neurobili. Had sa nám vždy odplatí.— — —Ó, jablko, ani ťa nepočuť, že žiješ. A predsa si ovocím.— — —Ešte vždy sa dá veriť, že o živote možno spievať pieseň. To povedal jeden nemý.— — —Mnohí sa ťa pýtajú pred smrťou, ako ti je, lepšie či horšie. A zomrieť musíš len ty sám.— — —Keď si v kostole, vieš, ako sa máš držať. Hviezdam netreba povedať, ako sa majú na nebi chovať.— — —Chcel sa dostať do siedmeho neba a rozbehol sa po zemi. To je tak, keď si niekto myslí, že siedme nebo je na zemi.— — —Pozor na tých, čo kradnú! Taký tam bol nápis. A ľudia dávali pozor na tých, čo kradnú, a nie na svoje kešene.— — —Hocikomu ľudia skorej veria ako Pánu Bohu. I keď ten hocikto rozpráva zo spánku.— — —Keď sa dobre modlíš, neboj sa toho, že nevidíš Boha. Rozhovor je vždy s niekym prítomným.— — —So slobodou sa môže ľahko ihrať vtáčik, ktorý má krídla. Preto povedal básnik Rimbaud: Ja je niekto iný.— — —My si myslíme, že sa máme dobre, že sme šťastní, keď máme peniaze. Krištof Kolumbus, keď prišiel do Ameriky, nemal ani jedného dolára.— — —Kto dáva almužnu, robí dobrú vec. Z peňazí možno vytĺkať aj čnosti. A nie naopak.— — —Ideme k Bohu a myslíme si, že Boh je ďaleko. Naopak, my sme ďaleko.— — —Keď zabíjame klinec do steny, neporaníme stenu. Tam bude visieť obraz. Keď decko dostane od rodiča bitku, to decko od tej chvíle môže byť ozdobou domu.— — —Mám ukradnuté jablko. Ale aj obavy.— — —Človek býva roztržitý pri modlitbe, to jest pri rozhovore s Bohom. Keby tak Pán Boh bol roztržitý pri spravovaní sveta, veď by sme my vyzerali!— — —Keď hľadíme len na seba, podobní sme tým, čo nás vždy hľadajú, aby nás mohli trápiť.— — —Niekto by aj bez práce a námahy chcel byť svätým. Pán Boh nie je pečený holub.— — —Hriech je hlboká voda, v ktorej sa mnohí utopia. Aj tí, čo vedia plávať.— — —Dnes žijeme v takom veku, keď všetko treba pochváliť. Len s jedným sa málo stretneme: Pochválen Pán Ježiš Kristus.— — —Mnohokrát sa nám chce plakať pred hocijakou maličkosťou. Nikdy však nie pred hriechom, ktorý ideme spáchať.— — —Keď sa človek opije, robí hlúposti. Probujte mu to povedať.— — —Niekto je vždy niekomu na ťarchu. I hriech je preto hriechom.— — —Láska ide bez kriku. A krik ide bez lásky.— — —Chceli by sme už tu všetko vedieť o nebi. Ale to bude až po smrti. Tak radšej ešte nie.— — —Láska ide i za hrob. Starká, komu poručíš majetok?— — —Keď sa začínajú rodiť znetvorené deti, treba pripomenúť, že pôvodcom prírody (aj ľudskej) je Boh a nie lekárske pilulky.— — —Netreba sa báť dobrých ľudí. Lenže tu sme pri otázke: Kedy sú dobrí?— — —Netreba sa báť v živote ničoho, ani smrti. Človek by sa len vtedy mal báť života, keby tu mal ostať bez konca a bez smrti.— — —Človek je silný, aj brvno môže zdvihnúť, aj slamku. Záleží na tom, v ktorých očiach.— — —Niektorí ľudia sú ako záhrada po daždi. Len vtedy kvitnú, keď si pri nich poplačeme.— — —Mnohí by chceli vidieť anjela a túžia, aby sa im zjavil. Len toho nie, čo sa volá anjel smrti.— — —Ježiško pred Herodesom utiekol do Egypta. Kde možno dnes utiecť, keď plný svet je Herodesov!— — —Človek je väzňom svojich slabostí. Slobodu mu môže zvestovať iba vôľa pre dokonalosť.— — —Keď očistíme nejakú vec od prachu, možnože nájdeme na nej svoje meno. Čo sme teda robili, keď padal na nás prach?— — —Máme strach o budúcnosť ľudstva. Ak nás Boh miluje, čo má mať strach spoločné s láskou?— — —Čo je sloboda? Sloboda je najväčší dar Boží. Boh sa tak vyjadril o nej, že nám ju jednoducho dal.— — —Najväčšou ťarchou sú neodpustené viny. A ešte väčšou ťarchou pre nás je: odpustiť svojim vinníkom.— — —Smrť nie je to, keď sme už v truhle. Ona k živým chodí a s nimi má prácu. Mŕtvym dá pokoj.— — —Všetko, čo sa nám nepodarilo, môžeme znova začať. Len hriech nie, ten sa nám vždy vydaril.— — —Keď nás niekto urazí, tu sa vyskúša naša pamäť. Lebo na urážku sa do smrti nezabudne.— — —Na svete je mnoho zla a kalu. Ale s hrôzou vidíme, že je ho ešte viac, keď sme pozreli aj do svojho svedomia.— — —Ľudia sa radi bijú, preto sú vojny. O čo múdrejšími sme boli my ako deti! Mali sme hlinených vojačikov a tých sme nútili do vojny, nech sa bijú.— — —Vieš, ako ďaleko je do večnosti? Presne o hodinu menej, ako bolo pred hodinou.— — —Svätí, keď im Boh dal utrpenie a nie radosť, radovali sa i z toho, čo im Boh nedal.— — —Ochranu Božiu máme nie preto, aby nás nič neranilo, ale preto, že sme veľmi zraniteľní.— — —Obetovať sa za druhých? Veď hej, ale kde je obeta, keď vám tí druhí prišli za to ruku pobozkať?— — —Nesnívajme o raji na zemi. Na mape zeme niet ho. Ale kto vie vyšívať kvety, môže si vyšiť raj i na obruse pod chlebom.— — —Hriech je náš tyran. A predsa ho berieme do náručia.— — —Nebežme preč, keď sme tam, kde strašia, že Boh už ide poslať trest. Veď by sme utiekli pred Bohom lásky ako prorok Jonáš.— — —Často sme ako hmyz, ktorý možno pošliapať. Nepýtajte sa, prečo nás šliapu. Pýtajte sa, prečo sme hmyzom.— — —Je mnoho krížov, ktoré sa nám zdajú byť ľahké; tie, čo ich naši blížni nesú.— — —Kvet ozdobuje záhradu. Keď človeka neozdobuje nič, nevieme, prečo rastie.— — —Pamätaj, človeče, že si prach! Naozaj, od prachu ťa ani nevidieť.— — —Had má smrtiaci jed. Myslíte si, že človek nie?— — —Omyl možno aj napraviť. Ale vždy najprv ten svoj.— — —Neláska na svete panuje. Kto ju tu položil, nech sa hlási!— — —Niekedy sa bojíme zlých ľudí. Viete prečo? Lebo sme im podobní. Svätý František sa nebál zbojníkov.— — —Dobré skutky nikomu nemôžu zavadzať. Zavadzajú len zlým skutkom.— — —Viete, načo sú priepasti? Aby sme si niekedy spomenuli aj na anjela strážcu.— — —Ťažko je milovať tých, čo nám len zle robia. Čo by bolo, keby to tak Pán Boh o nás povedal!— — —Čo robil zlý duch, keď nemal úspechov u svätých? Myslíte si, že bol zarmútený? Nie. Tešil sa, že ich mohol potrápiť. A povedzte, nerobia toto zlodušstvo aj ľudia?— — —Ani jeden lekár nerobí operáciu so sekerou. Ani my nechoďme so sekerou na schôdze.— — —Komu je Ježiš Kristus Bohom, ten vie, kto je Boh.— — —Čo vieme o srdci, keď je mamonárske? Iba to, že je bezcitné. A čo vieme o mamone? Že je ešte bezcitnejšia a vie zahrdúsiť aj srdce.— — —Kristus povedal: moje jarmo je sladké. Ktorý vladár sveta môže dnes povedať, že jarmo, do ktorého človeka nanúti, je sladké?— — —Svätý Pavol písal o sebe z väzenia celý naradovaný: som väzňom v Pánovi. Ani jeden väzeň tak nepíše o svojom väzniteľovi.— — —Veveričky a zajačiky chodia si tu po dvoroch. Aké je to divné, že vedia vydržať pri ľuďoch.— — —Štáty majú hranice, aj váš dvor má hranicu. Nepovedzte to vtáčikom, aj tak to nebudú uznávať.— — —V dome, ktorý je veľmi zasmetený, skoro ani nevidieť ľudí. Prečo? Lebo hľadíme len na smeti.— — —Nehnevajme sa na tých, čo upadajú vo viere. Nám nedal Boh na to vieru, aby sme sa v mene viery hnevali na druhých.— — —Dobrý skutok vždy môžeme konať. Aj vtedy, keď sa prichytíme pri zlom skutku.— — —Od múdreho človeka čakáme len jedno: nebyť hlúpym.— — —Chceme sa vždy druhým páčiť. Ale nepomyslíme, čím sa im nepáčime.— — —Svätý František sa hodil do tŕnia, keď prišli na neho pokušenia proti čistote. A nám krv po tom tŕni poutierajú také peknučké ošetrovateľky.— — —Predaná česť nemá nijakej ceny. Hneď sa to ukáže po predaji, už z nej nič nie je.— — —Ľahko je nahnevať sa. Ťažko je to s tým slnkom, rozkázať mu, aby nezapadalo.— — —Často hľadáme východisko a hľadáme ho v pesimizme. Východisko sa stratí, pesimizmus ostane.— — —Dívaj sa, koľko chceš, aj tak nič pekné neuvidíš. Keď sa dívaš len na to, čo je čierne.— — —Keď sme Jóbmi, náš život sa neudrží bez Boha, ktorý lieči Jóbov.— — —Rečník si myslí, že nás dlhou rečou pobaví. My chudáci!— — —Kto je bohatý? Kto má málo drobných, tiež je bohatý. Chudobná vdova ešte vždy dáva dva haliere.— — —Keby sme mali reč večnosti, o ničom inom by sme nevedeli hovoriť, len o Bohu. A takí nenásytní sú všetci v nebi.— — —Hľaďte na nás, ako sme opustení! Mnoho ľudských rečí nás až zabíja. Hľaďte, ako sme opustení bez reči o Bohu!— — —Vždy vládol chlad na zemi. Keď sa Syn Boží narodil, hneď ho chceli ľudia zabiť.— — —Neláska — to sú vojny a katastrofy sveta. Povedzte, ktorá vojna prináša lásku? Ktorá katastrofa je láskavá?— — —Nejde to, so zabíjaním prísť k Bohu. Pravdaže nejde. Ktorou vojnou sa ide k Bohu?— — —Kto druhému jamu kope, nevie sa rozhodnúť, do ktorej má padnúť, keď ich už toľko vykopal.— — —Nehraj — neprehráš. A všetci gembleri by vyšli na mizinu.— — —Aký prišiel, takú našiel. To sa v mladosti hovorí o neveste. V starobe sa to môže povedať aj o smrti.— — —Keby sme zlo hneď len kameňovali, len si pomyslime, koľko ráz by sme sa boli ocitli medzi tými, čo ich kameňujú!— — —Viete, čo druhých najviac bolí? Keď sme my tvrdší ako kamene. Nebime nikoho kameňom svojho srdca.— — —Múdrejší ustúpi. Veď hej, ale namiesto múdreho hlúpy nastúpi.— — —Ani muche neublíži. Vtedy, keď mucha nie je dobiedzavá.— — —Keď prídeš medzi vrany… Radšej nechoď, i tak ich nenaučíš ani jedno ľudské slovo.— — —Zvykne sa i na šibenicu. Len keby tá šibenica mala tenulinký povraz.— — —Kto do teba kameňom, ty do neho chlebom. Ale čo, keď práve vtedy nemáš poruke nijaký chlieb!— — —Keby sa zem premenila na nebo, nazdávate sa, že každý by to nebo miloval? Veď už to nebo raz tu bolo. Adamovi a Eve to bolo málo.— — —Zlí anjeli stratili nebo, ale nebo ostalo. Zlí ľudia stratili cenu, ale cena človeka ostala.— — —Len trochu trpezlivosti treba mať a svet bude bohatší o tú trochu trpezlivosti.— — —Pýtali sa zbožného mnícha: Načo sú ti oči, keď ich máš vždy sklopené a nehľadíš na nič vábivého? Mních odpovedal: Hľadel som dosť a teraz ich mám na to, aby som plakal.— — —Boli dvaja susedia, povadení, pohnevaní nasmrť. Jeden klial na druhého a druhý sa vyhrážal, že mu chalupu podpáli. A keď smrteľne ochoreli, plakali obidvaja.— — —Znova a znova sa potvrdzuje, že máme trpieť. Boh v Betleheme sa skryl do tela ľudského, teraz sa skryl do nášho utrpenia. V Bohu máme trpieť.— — —Keď Kristus zomrel na kríži, musel to byť veľký dôvod pre taký veľký čin. A viete, čo to bolo? Bolo to ľudstvo — úbohé, biedne.— — —Málo nás upútava Pán Boh. Kameň na ceste nás viac upozorňuje na seba, aby sme sa nepotkli oň, ako Pán Boh, ktorý nás vedie za ruku.— — —Keď je náš blížny hladný, nesmieme sa hnevať, že je tak mnoho našich blížnych.— — —Aj vtedy je Boh s nami, keď sa nám naoko zdá, že je to opačne. Boh nič nerobí naoko.— — —Lásku každý čaká od blížneho. Ale tí, čo ju čakajú, sú vždy tí všetci. Ktože ju teda má dávať?— — —Niet malých čností. Sú len málo milované čnosti.— — —Keď nás Boh miluje, na svete už nebývame v chalupách, ale v Božej láske.— — —Čo príde na stôl sveta, je dar Boží. Na stole sveta je jeden chlieb a Boh ho rozmnožuje. Pýtame sa: načo sú vojny?— — —Keď prídeme na to, že zem je temná, prečo neprídeme i na to, že zem je vykúpená?— — —Boh zachraňuje svet. Boh má úspech i vtedy, keď sa to nevidí. To sa ukázalo na kríži.— — —Nám by bolo ťažko pochopiť, prečo umierame, keby neverci mali aspoň trochu istoty, že sú na dobrej ceste.— — —Keď vieme dávať Pánu Bohu otázky: prečo trpíme, prečo máme ťažký život, dovoľme aj Pánu Bohu, aby sa nás opýtal, prečo nie sme čnostnejší, láskavejší, spravodlivejší. Nech aj Pán Boh má svoje „prečo?“, nielen my.— — —Ak nás Boh z lásky navštívi krížom, láskou nám má byť i výzva Kristova: vezmi svoj kríž a nasleduj ma.— — —Svätí vždy mlčia, nešomrú, nie sú smutní, neukazujú na tvári, koľko musia trpieť. Pane Ježišu, príď i k tým menej svätým, takých je nás dosť.— — —Naša slabá viera tam sa začína, že viac cítime svoje kríže ako svoje vykúpenie.— — —Ten prašivý, čo pri ceste kričal „Synu Dávidov, zmiluj sa nado mnou“, prišiel naozaj na Kristovu omšu. Po tej omši to bolo na ňom vidieť.— — —Príbehy, ktoré prežívame, nie sú našimi príbehmi, keď sme pre ne len ako herci na javisku divadla.— — —Keď ideme v nedeľu do kostola na svätú omšu, malo by to byť na nás viditeľné i potom von z kostola. A nič.— — —„Odpúšťajú sa ti hriechy“ — to je taká významná udalosť v kalendári tvojho života ako deň narodenia.— — —Z mála možno veľké veci dosiahnuť. Z biedy betlehemskej vyšlo naše vykúpenie.— — —Kedy sa ponapráva naše pokazené priateľstvo? Dakedy ani po smrti nie, neláska ide i za hrob.— — —Radovať sa v Bohu — to nie je radovať sa nad tým, čo sme si sami vykalkulovali. Vždy môžu byť chybné kalkulácie, keď sú len naše.— — —Čo nám Kristus povedal, to si ešte raz povedzme. My sme z tých svetov, kde pieseň Božiu možno i dva razy počuť.— — —Mnohí ľudia by chceli byť ako Boh. Dobre, keď si „boh“, volaj do sveta: Nezabiješ, nezosmilníš, nepokradneš! Lebo každý boh musí aj niečo mravného kázať.— — —Chudoba nemá byť nešťastná, ale požehnaná. Či František z Assisi bol nešťastným?— — —Zvrhlý človek sa nechce napraviť, lebo každá zvrhlosť je rozhodnutá vedome konať zlo.— — —Kristus povedal: Buďte dokonalí, ako váš Otec nebeský je dokonalý. Ako my môžeme mať dokonalosť Božiu? Takto: keď miluješ blížneho, keď odpúšťaš zo srdca. To robí aj Boh.— — —Ideš do kostola pred Pána Boha a Pán Boh v kostole je pred tebou.— — —Ak ti dal Pán Boh menej bohatstva zemského ako druhým, povedz, o čo menej ho dal tebe ako svojmu Synovi na zemi?— — —Máme sa modliť i vtedy, keď nemáme veľkej nádeje na vyslyšanie. Potom nech Boh robí, ako je jeho vôľa.— — —Na našom oltári života sa denne všetko vystrieda. I slabosť, i láska, i blízkosť smrti.— — —Dáva sa nám skúsenosť, že deň Boží nebol len včera, keď sme trpeli; bude i zajtra, keď budeme zomierať.— — —Boh nám dáva svoje dary, lebo nás miluje. Povedzte, čo by ste si mysleli o jeho láske, keby vždy k vám chodil s prázdnymi rukami?— — —Spytovanie svedomia nám povie, čo sme mohli robiť a čo sme nerobili, koľko je zrna a koľko pliev pri našej úrode.— — —Koľkých ty zdvihneš k dobrému životu, v toľkých i Boh zdvihne teba k sebe.— — —Kristus, tichý a pokorný srdcom, nás vyzýva, aby sme nekrívali, keď ideme po ulici s krížom.— — —Nezhromažďujte si poklady na zemi pre mole a hrdzu. Či by si dokázal opak robiť, keby si mal ruky Kristove?— — —Divíme sa, ako sa svätí vedeli radovať z darov Božích. Prečo? Vedeli o nich. My nevieme o nich?— — —Boh dáva svätosť. Ale to nie je dosť, lebo Boh postavil človeka pred rozhodnutia: prijmeš alebo neprijmeš.— — —Pred Bohom nikdy nestrácame svoju autonómnosť. Neohraničil Boh prejavy svojej dobroty, ale ich položil na naše vážky.— — —Keby človek vniesol omyl do plánov Božích, môže síce stáť v údive nad svojím dielom, ale bezradne hľadí na jeho následky.— — —Ak sa nazdávame, že sme sa vyšmykli z rúk Božích, naše vlastné ruky nás môžu premôcť, ba i zničiť.— — —Keď ide o mravnosť našich činov, len v Bohu sú jej základy. Všetko ostatné je chorobná bezbrehosť.— — —Jedni sme osamotení, jedni odcudzení, jedni smutní. Žijeme roztratene, čo Boh nechce.— — —Zlyhanie človeka sa nám javí ako zafúľané zrkadlo, do ktorého s poľutovaním hľadí Boh.— — —Ohradili sme slabo veriaceho človeka pred silno veriacim človekom. A to je ťažká zbraň.— — —Naše matere mali vrásky. Kohože sme my deťmi, ak chceme zomierať bez vrások? Vrásky sú žalmy krížovej cesty nášho života.— — —Náš zajtrajšok je vždy ako neviditeľný šíp, ako proti nám vytasený meč. Ale keď sa modlíme, naše ústa nám pripomínajú Blahoslavenstvá z hory Tábor.— — —V nádeji žijeme v tých krížoch okolo seba, z ktorých raz budeme sňatí a odmenení za ne.— — —Žijeme v Bohu. Duše sú neustále v ohni, tam hore i tu dolu. Každý je zaodetý tým, čím horí, tam hore i tu dolu.— — —Na zemi diaľky vždy nám šumia tak, ako keby niekto zbíjal svoj zderavený člnok.— — —Dlhá púť je náš život. Všetky verše odspievame.— — —Netreba plakať pri nevykonanom dobrom skutku. Vždy ho možno vykonať, kým človek nedohorí na svojom svietniku.— — —Vo všetkom, o čo v modlitbe prosíme, prosme, aby sa plnila vôľa Božia. Keby som na lotérii vyhral milión, či by som s miliónom urobil to, čo je vôľa Božia? Pri miliónoch nik sa nepýta Pána Boha, čo má s nimi robiť.— — —Modliť sa i vtedy, keď máme v ústach škrípanie zubov pred škriepkou a pred hromžením. Dokážte to.— — —Vieme i o takých svätých, čo si vydobyli kráľovstvo nebeské s vareškou v ruke. No keby ju tak boli komusi dolámali na hlave, ako by boli s ňou prišli do neba?— — —Čnosti nerastú na strome ako hrušky. Ruže musia byť dobre opatrované, aby boli ozdobou záhrady.— — —Bolesť ľudská je ako palica, čo nás bije a nepoláme sa na nás.— — —Život niekedy dožičí i trochu radosti. Ale kde niet puklín, ktorými by tá radosť neprchala preč od nás!— — —Kedysi nás vyliečilo z choroby i jedno dôverné posedenie s ľuďmi. Dnes už len pilulky.— — —Všetko nás bolí. No, nakoniec i Kristus nám má čosi povedať o svojej krížovej ceste. Náš brat Kristus.— — —My sa vždy pýtame: Bože, prečo si mi dal ten kríž? Pýtal sa to aj Kristus? A nepýtame sa nikdy: Bože, prečo si dal kríž môjmu blížnemu? Do toho nás nič.— — —Treba sa pýtať, či more utrpenia ľudského nedočahuje aj teba. Nie si aj ty v ňom, keď druhí trpia?— — —Boh dovolil, aby sme mu pozbíjali drevo a ukrižovali ho na ňom. V záhrade Olivovej začala sa búrka. No nezdvihol ruku na jej utíšenie. A keď sa ho veľkňaz pýtal na učeníkov a na náuku, priskočil akýsi sluha a tresk Bohu zaucho. No nezdvihol ruku.— — —Na svete sa strieľa. Keby tak ten strieľajúci mal na dostrel nebo, veru by strieľal do neho, s vedomím, že kohosi môže postrieľať.— — —Ale keby mu niekto dal takú pušku, z ktorej sa strieľa láska, povedal by, že netrafí.— — —V našom novom vesmíre je smutno. Všade je podávanie rúk, čo klince tlčú, Bože, na tvoje človečenstvo.— — —Ako treba veriť v Boha? Takto: stačí nám vidieť, ako sa mýtnik bije do pŕs a volá: Bože, buď milostivý mne hriešnemu. Ten, ktorý prijal takú modlitbu, je Bohom.— — —Kristus kázal svojim uzdraveným: iďte, ukážte sa kňazom. A tých kňazov to rozzúrilo, keď bolo treba veriť. Ale len zúrili — a neverili.— — —Lásku nie my sme priniesli na svet, ale Boh. Dostali sme ju my ľudia do opatery, preto ju možno poraniť.— — —Nebo je na tej strane, kde je oslávenie, my na tej, kde sa plače. Ale aj Kristus tu bol, kde sú slzy.— — —Keď je u nás tma, ako bola u Krista na Golgote v troch hodinách, pripomeňme si, že ešte pred tmami sme uverili v neho.— — —Všelijakí sme — ako decká na lúke, jedno je čisté, druhé zafúľané. Ale keď zvonili na Anjel Pána, všetci sme sa modlili — na lúke Božej.— — —Kristovi vyčítali, že jedával s mýtnikmi. Lenže na prahu do Kristovho neba už neboli mýtnikmi.— — —Pán Ježiš sľúbil stonásobnú odmenu; to, čo nesľúbia ľudia. Kdeže sú veštice, čo vám dajú stonásobne toľko, ako ste im vy zaplatili za veštenie!— — —Hľa, synmi Božími ste. No hneď by sa objavil opak toho, keby synovia Boží popadali. Tak popadali raz anjeli Boží.— — —Ak sme nad priepasťami, nedívajme sa do nich. Nech sa Boh díva do nich, keď nás ta doprevadil.— — —Vyhnanstvo je toľko, ako keď zahvizdneš a tvoj hvizd nemá sa kde podieť.— — —Každá rana má svoje zázračné svetlo.
Dilong_Zivot-ma-mudrost-Aforizmy.html.txt
Dumky večerné[1][2]Večerom sám si blúdim v pustinebez cestičky, bez chodníka.Vietor povieva — deň za dňom minie —a mladosť len tak zaniká.Čo to tu za svet? tak chladný, tak tmavý!Nemáš jedných verných pŕs, kde oprieť si hlavy.Kročíš — tu hady zsipia, tam hnusné jaštery;chceš sa zahriať na srdci celučký preziably —tu kostlivec zubiská na teba vyškería ohňa tam kdes v pekle pokazujú diabli.Choď, abo kap! — si človek, máš vôle slobodu:tam napravo máš oheň, tu naľavo vodu;pri ohni sa zahreješ — aj zhoríš, na veky,pustíš veslo na vodu — utonieš na rieki —a duša? — Svetla, svetla! Oj malá, biednušká,šťastnejšias’ ty odo mňa, svätojánska muška. —Mrká. Mrklo. Predsa raz — ha! vitaj, noc moja,vitaj, asnáď v sne nájdem, čo hľadám — pokoja.Spať?! — ale hlavu moju tá hustá tma tiská;myšlienky z nej von kypia jak mravce z mraviska,a teraz abos’ tu daj rozjedať povoli,abo hybaj! s vetrami cez hory, cez doly! —Jak duša samovraha — vymknutá von z nebachce ísť dakam do pekla — a tam jej netreba;vráti sa teda domov — do pustého tela,chce tu usnúť pod zemou, abo zhniť docela.No sotva sa uloží, už ju tá zem tlačíi na ňu sa oborí milión chrobačí:vtedy vzteklá zodvihne zohavené údya hybaj! bez oddychu — kým ju Boh odsúdi.*Samotný stojím v šírej pustine,ni cestičky, ni chodníka.Vetrík povieva, deň za dňom minie —a mladosť moja zaniká.Podo mnou sveta smiech i náreky,podo mnou šíre jazeráa dokola svet pekný, ďalekýtíško sa do nich pozerá.Ja tiež pozerám nie svet, nie seba —ale vyzerám kohosi:Kdes mi tak dlho, moja veleba?Vysoko nad nami kosy!Už vetry stíchli, samá pohoda,čierna zem už hmlou zakrytá —a tiché nebo a tichá vodahviezdami len tak prekvitá!Poď! milá moja, už nôžky tvojenezavadia viac o hrudu,ani tenunké tvoje závojezlé vetry trhať nebudú!Kdeže si toľko, moja zábava!Už celý svet spí v tíšine: —Ach! či len toto srdce a hlavanikdy nikde nespočinie?!*Vychodí hviezda moja, hviezdička milená:hoj! hor’ sa, hor’, má duša, nad spiace plemená!Sbohom daj čiernej zemi — nemáš ty tu miesta.Hore, hor’! tam sa belie tvoja mliečna cesta!Ta, kam sa oko zemské nadarmo vystrája:tam pole k letom tvojim bez konca, bez kraja!Rozvi perute po šírej priestore,preleť krížom i krážom to hviezdnaté morei až k slnku strednému hore sa vykrúti:tam kdesi tvoj počiatok i koniec tvej púti.R. 1853[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Z pozostalosti básnikovej.[2]V Turci 1853. V rukop. Sobrané spevy 1873 i 1879. Botto do Spevov nezaradil a nikde nevyšli. Odtláčame zo zošitu z r. 1879 podľa vlastnej úpravy Bottovej.
Botto_Dumky-vecerne.html.txt
Český hosťVlani v júli dostal som kartu:— Velectěný! Rád bych se podíval na 3-4 týdny na to Vaše Slovensko. Opatřte mi laskavě — není-li Vám to nevhod — nějaký pokoj, kde dostal bych také mléka, másla atď. Váš oddaný Prof. Dr. Zatloukal. —Som už 11 rokov von z gymnázia, ale táto karta oživila všetky moje české rozpomienky. Professori starí, mladí, pedanti, pokrokári, prísni i shovievaví, spolužiaci, študentské kúsky, študentské lásky, slovom: osem rokov mladosti v malom českom meste prelietlo bleskurýchle mojou hlavou.Professor doktor Zatloukal. Hŕba sladkohorkých rozpomienok. Človek podivín, ale srdce zlaté. Professor vzorný, trebárs ukrutne prísny. A napriek veľkej prísnosti jeden z najobľúbenejších učiteľov, zastanca rozpustilej, nezbednej mládeže voči tvrdým, zkostnatelým kolegom-byrokratom. Ale do sladkej čiaše hlási sa horký blen. Ja som mal osobne u prof. Zatloukala málo šťastia, lepšie rečeno veľkú smolu. Mnoho sekúnd, málo dostatočných. Len kýmsi zázrakom preliezol som z triedy do triedy a sbúchal nejak tú matúru.Profesor doktor Zatloukal vyučoval zemepis. Bol to človek do seba uzavretý, samotár, mravov puritánskych, keď kráčal ulicou a zazrel pekné dievča, opovržlive odvrátil sa od hadieho ženského plemena. Žil iba svojej vede — dôkazom toho dr. — a reume.Dobrý ten starý mládenec našiel v huncútskej tej chorobe vernú družku života, ktorá úplne neopúšťala ho skoro ani na okamžik.Vďaka reume, neprerušili sme s professorom Zatloukalom styky ani vtedy, keď skončiac gymnásium vrátil som sa do svojej slovenskej domoviny. Professor trávieval aspoň časť prázdnin skoro rok po rok v niektorých kúpeľoch na Slovensku: raz v Štubnianskych Tepliciach, raz v Piešťanoch, inokedy zase v Trenčianskych Tepliciach. Byt, zaopatrenie atď. obstarával som mu zakaždým ja, i podíval som sa k nemu tu i tu na pár dní.Môj milý professor ztratil takým činom za pár rokov pekných pár groší na liečbu, ale reumu nie.Ostatne už dva roky sme sa nevideli. I dopisovať — okrem obvyklých sviatočných gratulácií — sme si prestali.A teraz tá karta! — Snad uděláme také několik delších výletů. — Ech, môj milý, to si primnoho trúfaš! Môžeš byť rád, keď sa prevlečieš z izby do izby alebo podopierajúc sa o palicu trochu po zahrade. Budeme robiť výlety, ale iba v mysli nad mappou v izbe.Odpovedal som milému professorovi doktorovi, že môže bývať trebárs u mňa, že ho čakáme; aby odpísal, kedy, ktorým vlakom prijde.Odpoveď neprišla. Miesto nej zastal pred mojimi dvermi zadychčaný, zaprášený, upotený — professor s veľkým kufrom v ruke. Vybehol som, a svítali sme sa.— Čo ste si nedali odniesť kufor, pán professor?— Ale, byli tam ňáci kluci na nádraží, řvali po maďarsku, ale já jim nerozuměl.Zaviedol som ho do izby a predstavil žene. Môj professor nepokuľháva. Išiel som divom skapať.— Pane professore! — vyhŕklo to zo mňa. — Pre pána Jána! Čo je to, preboha, s vami?! Kde je vaša reuma?!— Reuma? — usmial sa professor trpko. — Opustila mne.— Nevernica! A kde, prosím vás?— V Bašce.— Nemožno. Vaša tvrdošíjna reuma sa iste Bašky nezľakla.— Ale moji paní přece jen ustoupila. Člověk přece nesmí míti dvě ženy najednou.— Čo počujem. Azda ste len nie ženatý?— Tak trochu.— Nemožno. A už dávno?— Jedenadvacet měsíců.— Bože! Snáď ste ešte nie fotrom?— To jo! Mám kluka.— A vaša paní? Čiaže je rodená?— No, já myslím, že ji beztoho neznáte.— Ktovie?— Je to Macháčková.— Ach, to je dobré. Snáď len nie Milada?— Ona.Bolo to pekné sebevoľné decko. Mala sa rada s mojím spolužiakom Toníkom Prochádzkom. Po čase počal dievčaťu kurizovať mladý professor Zelený. Dievča mu bolo nevďačné. Keď prechádzalo sa po ulici s professorom a pripojil sa k nim Procházka, chcel sa nevyslyšaný milovník lacným spôsobom zbaviť soka. Začal: Co pak, Procházko, umíte už všecko na zítra?— Ano pane professore — znela vždycky odpoveď.No, pekná Milada si všimala len Toníka, o professora sa skoro ani neobzrela.Professor ponosoval sa pani Macháčkovej. No svojhlavú Miladu ani mamine buchnáty nepriviedly k rozumu.Inak Milade bol som i ja dobrým priateľom. Chcel som spomenúť, že som bol celé tri roky jej súsedom, spolu sme chodievali na prechádzky, prekáravali sme sa, keď som maturoval, musel som jej darovať svoju fotografiu, a ona mi pár vlasov na pamiatku atď. Ale ktovie, či by to bolo bývalo professorovi vhod, a moju ženu beztak povážlive vzrušil môj neobyčajný záujem, nuž radšej som to nechal u seba. Miesto toho poobzeral som sa sebavedome po jasnej, priestrannej, vkusnej izbe s krásnym pohľadom na Tatry a obrátil som sa k svojmu hosťovi:— Tak, toto bude vaše izba, pane professore. Ste spokojný?— No, tak trochu. Jenom to lůžko se mi nezamlouvá.“— Prečo?— Je moc krátké. Rozhodně krátké pro tak dlouhého chlapa jako jsem já.— Uvidíme, — odvrkol som podráždene, vyňal z vrecka colštok a zmeral posteľ, určenú pre professora-doktora. Vyšlo, že posteľ má 209 centimetrov, profesor 176.No, môjho hosťa to nemýlilo ani najmenej, že sa blamoval. S dovolením zapálil si cigaru. — Sakra, jaké pak to máte zápalky: „Emke“? A co pak značí na nich ta pila. Nejspíše krky propilovati… Nemáte matičních anebo nějakých slovenských?— Teraz práve nemám, jesto síce aj slovenské, ale tie sú… — (chcel som povedať: nanič).— Co tie sú?! — skočil mi do reči. — Vy jste mi pěkný slovenský vlastenec! Co pak to máte? — všimol si professor zarámovaného obrazu na stene. — Aha, Böcklinův Toteninsel! A to? Knötel-Heldentod des Prinzen Louis Ferdinand von Preussen. — Ach, to je hezké, můj prušácký vlastenče, kde pak jste to vzal?— Agent to predával. Ináče umenie je medzinárodné, — počal som sa brániť.— Já nic neříkám. Jenom pro slovanské umění, tak se zdá, nezbylo vám místa.Takéto reči sa mi zle počúvaly. Bože môj, ešte si neobzrel dobre ani prvú izbu. A čo, keď uvidí všetky štyri?! A nech tak pôjdeme na poštu (pohľadnice predsa len bude posielať) a zbadá, že ja s úradníkmi hovorím len maďarsky a som s nimi v dobrom priateľstve. Alebo keď pôjdeme niekam na výlet a professor ma počuje, ako si pýtam po maďarsky kartu na železnicu (som síce dobrý Slovák, ale v dnešných časoch, keď si každý koľko-toľko slušnejší človek pýta kartu po maďarsky, nemôžem sa predsa robiť nápadným a pýtať si kartu po slovensky). Vôjdeme do „Národného domu“ a professor sa nebude môcť dohovoriť s kellnerom, oslovujúcim nás maďarsky, a len horko-ťažko pomôže si nemčinou. Čo mi môj český prepjatec bude stvárať? Už pri tej myšlienke behaly mi po tele zimomriavky. Na šťastie moja nás už zvala na olovrant.Počalo sa liať. Nasledujúce dva dni skoro ustavične pršalo. Z našich výletov nebolo predbežne nič. Diškurovali sme, fajčili a upíjali si vína. Vlastne viac len ja, poneváč môj professor sa ustavične zdráhal.— Prosím vás, nejsem vám zvyklý. A pak já doma vůbec skoro nic nepiju.Večer navrhol som, aby sme šli do hostinca k Salzerovi.— To by nám ještě scházelo, abychom se místo po Tatrách toulali po židovských hospodách.Rozumie sa, dôkladne som professorovi vysvetlil, že Salzer je síce žid, ale ináč znamenitá chlapina, náš človek. Pri minulých voľbách hlasoval síce proti nám. Ale sľúbil nám, že na budúce nepôjde hlasovať nikam. Tedy slovenský žid. Konečne nemusíme tam dlho zostať, ale prejdeme sa po meste.Tak sa i stalo.Tretí deň večer (pršať už nepršalo, jasnilo sa, len blato bolo veliké) šli sme do hostinca zas.Notár Mrkvička, pijúci už asi tretí polliter, prisadol hneď k nám. Professor znal sa s ním už z predošlých večerov: Mrkvička usiloval sa k vôli profesorovi po česky:— No, paně přofesoře, to vám muší bejt v tý Praze blaze?Professor sa rozosmial. — Hahaha, co pak si vy myslíte, že celé Čechy jsou v Praze?! My máme do Prahy ještě hezký kousek.Prisadol i „umelecký“ stolár Vrana a bankový úradník Kvietok. Nálada stúpala. Po krátkej besede a pár pohárikoch spustili sme pár slovenských. Začali sme s „Duhopoľ, Duhopoľ“ a „Takú som si frajerenku zamiloval“ a o hodinu sme už driapali s neobyčajným oduševnením:„My, my, jako my,za dievčencí lakomí,a dievčence za nami,rady by byť ženami.“Professor cítil sa dobre. Na jeho počesť ako hosťa, odznelo pár zdravíc. On vtipne odpovedal.— Abychom už snad šli domů, co? — mienil professor o chvíľu.— Hneď, hneď — upokojil som ho.Pri nasledujúcej piesni otvorily sa dvere: vstúpil kancellista Zelinay s forgom za klobúkom, v čižmách, s rokošom v ruke, s ružou v gombičkovej dierke. Od červenej, vykŕmenej tváre odrážaly sa ostro krátke šediny. Basilides bol vo šviháckych zelených topánkach, so zlatým cvikrom na červenom nose, podperený velikánskou astrou. Na chôdzi a tvárach bolo obom poznať že nejdú dnes do prvého hostínca.Zelinay patril k najpopulárnejším figúram v mestečku. Každý ho volal „Imro báči“. Trebárs bol kancellistom pri stolici, so Slovákmi sa sniesol, menovite pri poháriku. Slovensky rád rozprával. So ženou sa vadieval:— Hallod, ne izélj, mert jókedvemben talász! Megint papulálsz! — (Počuj, neondej, lebo ma nájdeš dobrej vôle! Zase papuľuješ!) Basom ti dušu, keď sa ja raz nahnevám, ja ti ukážem, kto je pánom v dome, ty škuliba voľáka, kopyto sprosté!Ako spoločnosť zazrela Zelinayho, ozvalo sa zo všetkých hrdiel:„Starý náš, starý náš, šedivú hlavu máš,akože od hanby pôjdeme na sobáš!“— Nech som dobrý, bude dačo! — zažiarily Zelinaymu oči, a starý pisár potľapkal po pleci mladšieho druha. — Dneska sa zabavíme, az áldóját!Neistým krokom zamierili k nášmu stolu. — S dovolením, páni! — Prisadli si. — Pardon! — vstal Zelinay, obrátiac sa k nášmu hosťovi. — Ja som podslúžny Zelinay, — predstavoval sa kancellista.— A ja šéf kancellárie, Basilides, — nasledoval ho kompan, v skutočnosti pisár pri finančnej direkcii.— Jsem profesor doktor Zatloukal.— Professor aj doktor dohromady! Na môj hriešnu dušu, to je voľačo! Pred takým človekom klobúk dolu! — počal Zelinay lichotiť. — Ale ja som tiež nie hocičo, Zelinay, zeman, uhorský zeman, moja mater bola grófka, keď chcete vedeť.— A moja baronessa — doložil Basilides.— Kellner, dva litre vína, toho zlatkového! — rozkazoval Zelinay. — Takéhoto vzácneho hosťa si treba uctiť. Treba ukázať Čechom, že Maďar je gavallér nemzet (gavaliersky národ). Však je tak, Tóno? — buchol po pleci stolára Vranu.— Kedy ako. Ale za to je slovenský zeman Zelinay fajn chlap.— Vidíš, Tóno, vidíš! Vždycky zapáraš. A takí ste vy Slováci všetci. Zapára, a keď ho človek učí móres, skučí. Nuž, sedliak zostane len sedliak!*— A, na môj dušu, to je škoda, — mudroval Zelinay po malej pomlčke ďalej, — takí poriadni, honetní páni, ako sme my tu, mali by vždy spolu držať. Či som ti ja, Gusto, nie bližší, ako dáka halena? — obrátil sa Zelinay ku mne.— Pojďme domů! — počal byť môj hosť netrpelivý. — Já tu déle nevydržím.— Zaplatíme a ideme, len nech prijde kellner — tíšil som professora.— Ale nech žije náš drahý hosť! — pripíjal Basilides, smädnejší a nedočkavejší pri každom novom litri.— Éljen, nech žije!— Počuj! či počujte! náš drahý professor doktor! — vstával Zelinay horko-ťažko na nohy s pohárom v ruke. — Takého človeka, jednoho professora-doktora musíme si uctiť. My sme už vlastne dávno mali byť per tu. Servus! Aha, ty, kamarát, nevieš, ako sa u nás bruderšaft pije! Takto! — a starý Zelinay preplietol si ruku popod professorovu, načahoval sa k nemu, chcejúc ho bozkať, ale nemohol ho dosiahnuť, nuž uspokojil sa so štrngnutím.— Ale, veď sa to treba i bozkať. Ale ty si ešte zelený, čo by si ty vedel piť bruderšaft! Aj professor si, aj doktor si, ale zato si ešte veľmi zelený, hrom sa ti do duše. Môj ti milý nafúkaný Rakúšan. My Uhri vám dávame múku, mäso, víno, a vy Rakúšania nám za to čo? Mizerné svetlé papieriky! A ešte si myslíte, že ste voľačo?! Keď chceme, za pár týždňov pohyniete hladom, pačrevy!Môj professor sa len smial. Bavili ho naivné náhľady o pomere Rakúska k Uhorsku. — Éljen a maďar šabačak! — zvolal rozjarený. Pár maďarských slov vedel, lebo takto v prázdnych chvíľach študoval maďarčinu podľa Brábka.— Éljen! — Zelinay a Basilides vstali a nasilu chceli professora dvíhať. No, deväť litrov vykonalo svoje, a Zatloukal bol ťažký chlap; nešlo to.— Aspoň ťa bozkám, veď si ty zlatý človek! — a starý Zelinay bozkal mierne odťahujúceho sa professora, až tak cmuklo.Basilides nevládal už vraveť, nuž professora nemo oblizol.Znovu zavznel spev. Slováci spievali maďarské pesničky, maďaróni slovenské, a na počesť hosťa spojenými silami celý stôl:„Měl jsem tě, holka, rád,už tě má kamarád.“Vo dverách mihla sa kučeravá hlava cigáňova a hneď zase zmizla. Po pár minútach zbadal som vkradnúť sa do kúta krčmy ôsmich cigáňov-muzikantov. Väčšinou rozjarenej spoločnosti zostali nespozorovaní. Pre náš spev a či vresk nebolo počuť ani ladenie inštrumentov. Len keď spustili zádumčivý „hallgató“ a potom rezký čardáš, zvýskol notár Mrkvička:— Ja-ja-ja-ja-ja-jáj. Hogy volt!A banda začala znovu.Tancovalo sa. Starý Zelinay, objímal kellnerku a kričal na profesora:— Podívaj sa, ako sa máš bozkávať, keď budeš piť bruderšaft, ty somár sprostý!— Drž hubu, potvoro! - vyhrklo to z môjho professora.Krajčír Mikuľa vyskočil na stôl a pokreskával nohami medzi fľašiami a pohármi. Pritom reval:— Viete, koľko mám rokov?! Šestdesiaťjeden. Šestdesiaťjeden, bohuprisám! Hanbite sa, vy že ste mládež! Keď budete v mojich rokoch, budete sa triasť ako huspenina a sedeť za pecou, nedochúdčatá!Čo bolo ďalej a ako sme sa dostali domov, na to sa už nepamätám, a patrne ani ostatní nie. Viem len toľko, že na druhý deň bolela mňa a professora strašne hlava. Práve sme sa reparovali kapustnicou, keď doniesol hajdúch mne i professorovi citáciu na slúžnovský úrad a sluha od hostinského Salzera účet:Nota:18 Liter Altofener Wein á 2 Kronen — Kronen 36.—3 Gulyás á Kr. 1.20 — Kronen 3.60Cigarren — Kronen 1.80Rosbitno srkatlo — Kronen 12.—2 polámany sesle — Kronen 8.—————————————————————————————Summe Kr. 61.40z uctou A. Salzer.Idúcky k slúžnemu stavil som sa u Salzera. Dohovorili sme sa, že účet sa rozdelí medzi nás šiestich, poneváč od Zelinayho (ten rozkazoval včera najtuhšie) a Basilidesa nesinkasuje nič ani parom. Čo sme to včera robili? Hostinský mi rozprával (skoro som ani veriť nechcel), že sme hulákali, pobili sme sa, Mrkvička má vraj rozbitý nos a Kvietkovi že navrel na čele roh. Keď prišla záverečná hodina, nechceli sme sa dať vypratať z hostinca, ale sme sa sprotivili policajtom atď. atď. Že on nás nechápal a bral ohľad iba na to, že sme to my, samí honetní ľudia.Slúžny docitoval nás pre rušenie nočného odpočinku, pouličnú výtržnosť a sprotivenie sa policii. Náš výsluch robil mu náramný hec, lebo veď docitovaní sme boli celá včerajšia spoločnosť. Na Mrkvičkovom nose a Kvietkovom čele videl som, že Salzer mal pravdu. Krajčír Mikuľa, včerajší tanečník po stole, pohrdlive obzrel nás, nedochúčatá. Môj milý profesor hanbil sa ako pes a nebárs sa znal k svojim včerajším pusipajtášom. Tým milší k nemu oni, menovite Zelinay potľapkával ho ustavične po pleci a zval ho k sebe na gáblfruštik a Basilides šeptal mu ustavične niečo do ucha.Keď policajti rozprávali, čo sme včera robili, hľadel môj professor ako vyjavený. Slúžny zapchával si šatkou ústa, aby sa nesmial prihlasne.Výrok bol mierny. Slúžny odsúdil nás každého k pokute 2 korún.Ako sme sa odbavili v slúžnovskej, utekal môj professor (ja som sa zadychčal a predsa som ho nedohonil) do svojej izby, sbalil si svoje veci a že odcestuje s najbližším vlakom domov do Čiech. Darmo sme ho nahovárali, prosili, aby zostal, darmo som ho uisťoval, že ctím si ho nie menej, ako predtým. Darmo sme aranžovali krásny výlet pod blízke zrúcaniny zámku Jastrabie, na ktorý mal sa dostaviť skoro celý mužský sbor miestneho speváckeho spolku „Tatrana“, ba sľúbil, že prijde i s rodinou pán Ticháček — tiež Čech — nájomca blízkeho panstva. To všetko nepomohlo. Môj milý professor dobehol na nádražie (kufor chcel si vliecť nasilu sám, horko-ťažko som to prekazil a dal zaniesť svojmu drevorubačovi), kúpil si lístok, vysadol na vlak, zakýval mi zunovane rukou a — bol preč.Od tých čias máme už druhé leto. S professorom vymenili sme si pár pohľadnic. Je ešte vždy bez reumy a má už druhého chlapca. Volal som ho pár razy znovu na Slovensko, on mňa zase do Čiech. No, sísť sme sa ešte nesišli. Pred pár dňami dostal som od neho kartu:„Velectěný! Ďekuji za pozornost. Snad přece vyhovím Vašemu opětnému přání a podívám se na to Vaše Slovensko znovu. Pak si, doufám, také někam vylétneme, musí to však býti trochu dále, než do Salzerovy krčmy. Váš oddaný Prof. dr. Zatloukal.“
Kompis_Cesky-host.html.txt
Milka — mašamódkouVo svojej útulnej chyžke pri malom oblôčku sedela tetka Marika a priadla. Jej pekná tvár má dnes výraz zvlášť vážny. Hneď zrána dal ju volať pán felčiar z mesta, aby mu pomohla pri vážnom prípade: napraviť polámanú nohu. Vedela to tetka Marika i sama vykonať, ale bola radšej, keď volali pána „doktora“. Operácia sa podarila, pacientova noha bola napravená, ale jeho duša bola chorá — a tej pomoci nebolo.Od chorého išla na faru. Pani farárka je tiež chorá a veľmi slabá. Tetke sa zaradovala ako vždy, lebo vedela, že jej je starká úprimne oddaná. Tetka Marika potešila i obslúžila nemocnú, potom išla pozrieť deti, či sú umyté, učesané a vôbec či sú v poriadku. Slúžkam naložila, čo majú robiť, aby nechali pani farárku na pokoji, a vrátila sa domov.Blížilo sa poludnie. Starká časom pozrela do oblôčka. Odtiaľ bolo vidno do farského sadu. Tetka vidí každého, kto vkročí ťažkými vrátami veľkej stodoly, vidí i deti, keď sa idú do sadu zabávať.Bola sama a chcela si pripraviť niečo na obed. Len ešte vytiahne nitku-dve a potom odloží praslicu. A vtedy vidí, že sa vráta otvárajú a že nimi idú do sadu dve panie.Sú oblečené hrdo, po mestsky. Majú široké krinolíny, riasnaté sukne, čierne zamatové kabátiky a na hlavách „kopfpuce“ z čiernych stužiek. Tmavé vlasy hladko začešané.— Jaj, bože ty môj, veď sú to moje milé panie z Lučenca! Kedyže len prišli? A na fare ich nečakajú, čože im dajú na obed? — zvolala Marika.Oprela praslicu o stenu, rezko vstala, striasla zo seba jemný prach z pazderia, ktorý sa i v nejčistejšom ľane nájde. Zašla si rukou po zástere a po hlave. Na hlave mala biely čepiec a cezeň i cez čelo previazanú čiernu hodvábnu kosičku.Panie z Lučenca boli pani farárkine sestry. Jedna vdova, druhá slobodná. Pomenovala ich svojimi, lebo s nimi rástla. Ju, ako nevoľnú sirotu, vzali na faru a vychovávali ako svoju. Pani farárka bola najmladšia z farských detí, a preto tichá, slabá pani tetku Mariku tak rada mala a uctievala.Obe panie boli „mašamódkami“. To bolo remeslo pre osamelé ženy toho času ako stvorené.Malými dvierkami vošli návštevnice do dvorka a hneď i do Marikinej chyžky. Marika ich vítala s veľkou radosťou a úctou. Vypytovala sa, kedy sa pohli z domu, ako cestovali a kedy prišli. Ony rozprávali, že nocovali na Kokave pri maminke, že ju vzali so sebou, že cesta Chorepou na Klenovec je veľmi zlá a že sa teda oneskorili.— Nože, no, že sa len i odvážili tou cestou, veď je to na skapanie, a ešte k tomu so starou drahou pani matkou. Ale predsa ich pánboh ochraňoval. No, ale nechže si trošku sadnú tu v mojom chudobnom príbytku, — núkala ich Marika radosťou rozcítená.— Ďakujeme, Marika, akoby sa stalo. Prišli sme ťa zavolať, lebo by sme sa ani necítili dobre bez teba, vieš, že ťa máme rady.Marike vstúpili slzy do očú, ústa sa jej usmievali. Láskavo, viac pohľadom ako slovami ďakovala za veľkú lásku a pouctenie. Poobzerala sa, či tak, ako je, môže ísť na faru. Ale ona bola vždy čisto a poriadne oblečená a vždy mohla i pred panstvo predstúpiť. Len zásteru si prepásala novú a umyla si ruky.Šli zasa sadom, stodolou a farským dvorom. Chorá oživla, usmievala sa, pani matka privítala Mariku ako svoju.Panie prešli do izby, ale Marika hneď odbočila do čeľadnej, kde bola ozrutná pec na dvanásť veľkých chlebov, komín ako veľký zvon z hliny, ktorý sa úžil hore do mohutného komína. Pod komínom, pri pahrebe z pece vyhrnutej varil sa obed. Napochytro padla v obeť sliepka a kapún a čo ešte bolo v dome. Ale slúžky boli bezradné, jedna zavadzala druhej, čo chytili do rúk, to už i z nich letelo, nevedeli, čo skorej, slovom, potratili úplne duchaprítomnosť, ak ju vôbec dakedy mali.S Marikiným príchodom sa hneď všetko napravilo; každá dostala svoju prácu a varenie išlo ako po masle.Pri varení myslela Marika i na ďalšie. Obed bude dobrý, ale aká bude obsluha? Domáca dcérka Julinka bola i tak nesmierne plachá, temer neobratná a neočakávanou návštevou tiež celá rozrušená. Tak z tej je nič, a tieto vetroplachy v kuchyni, na tie sa tiež spoľahnúť nemôže, veď by vybili polovicu z jemného porcelánu, ktorý sa dnes dá na stôl. A tak v mysli usúdila, že pošle do školy po Milku.Vtedy už bola Milka doma z edukácie, z maďarskej, lebo mondokovať už vedela; len ešte keby si nemčinu prisvojila, ale kde? Rodičia by jej chceli dať výchovu, aká patrí poriadnemu dievčaťu, a tá spočívala za onoho času v znalosti reči nemeckej a maďarskej.Milkina mama sa na odkaz Marikin temer naľakala. To už bola jej povaha, že všetko ponímala vážne.— Jaj, diťä mojo, Milka moja, ukážže sä mi, ši si ni dáka umazaná? Ši máš čistia štrimfličky a črievičky sú ti ni zablatenia?Milka poskočila od svojej ručnej práce, lebo u nich bolo už po obede, predstúpila pred matku, pozvŕtala sa, lebo si bola istá, že je na nej všetko v poriadku. Bola vždy ako zo škatuľky.— No, muažeš aj ísť, — usúdila matka, ktorá svoje nárečie nikdy nezabudla. Ale bez obvyklého ponaučenia to ani na faru nešlo. Preto jej nakladala, aby sa nezabudla pekne pokloniť, ruky bozkať, aby jej taniere z rúk nepadali a aby omáčku nerozliala paniam na krinolíny.Milka už i letela popred kostol a celá zahriata zastala pri dverách. Len tu si vzdychla a namáhala sa, aby zvážnela. Graciózne — bolo jej to už vrodené — spravila svoj „pukedlík“ a každej panej bozkala ruku s takou milou prirodzenou nenútenosťou, že sa všetky panie na ňu láskavo usmiali.Obed môže byť akokoľvek dobrý a záživný, keď je obsluha nešikovaná, keď sa tu niečo rozbije, tam niečo rozleje, i to dobré nepadne dobre. Ale kde obsluhuje dievčatko bystré a šikovné, ktoré vidí, kde čo treba, pozor dáva na všetko a pritom sa pohybuje, akoby len tancovalo, tam sa i nálada zlepšuje a dobrý obed je dvojnásobne dobrý.— Bola to dobrá myšlienka zavolať tú Milku, — podotkla pani matka, keď Milka vyšla von.— Kde sa to len vzalo v tej chudobnej škole? — poznamenala slečna Karolína.A jej sestra, ovdovená pani Kartónička, doložila:— Veru, dievča je na svet súce, ako vidno, dobre vychované.— Mohli by ste ju vziať so sebou, — navrhla pani matka s poviazanou hlavou, čo mala strašnú chorobu na uchu.To bola pána farárova matka a bývala sama v krajnej izbičke.— Veru, dobre hovoria, pani matka, — prisvedčila zase druhá pani matka. — Zišlo by sa im, i tak majú s deťmi dosť trápenia.— A koľkože ich je? — spýtala sa Karolína.— Viac ako treba, — zamiešal sa pán farár svojím žartovným spôsobom, už ako krstný otec.— Veľa detí, veľa otčenášov, — ozvala sa zasa jedna z pani matiek.Obe lučenské panie pozreli významne jedna na druhú, porozumeli si. Im by sa do obchodu zišlo také dievča, to iste každý obchod napomôže. A uradili sa, že Milkiným rodičom navrhnú, aby im ju dali do učenia, veď to znamená dať jej pre budúcnosť chleba do ruky.Po obede obe panie šli do školy a prekvapení rodičia po krátkom rozvažovaní pristali a hneď sa rozhodlo, že Milku odvezú zajtra so sebou do Lučenca.Čo mala Milka šatočky, to sa rýchle pobalilo a na druhý deň už sedela medzi paniami na vozíku. Objemné krinolíny ju temer celkom zahalili. A tak išla Milka do novej školy.Spočiatku jej bolo clivo. Doma síce nebol nikdy nadbytok, ale v počestnej chudobe bolo vždy toľko, čo stačilo na všetky potreby. Všetci boli sýti i zaodetí.V Lučenci však bolo niekedy všetko na halier vypočítané, a niekedy veru zatúžila Milka po dobrom mamičkinom chlebe.Ale skoro privykla a vžila sa do svojich povinností. Denne musela vysluhovať objednávateľky, chodiť do obchodov; doma zas podávať drobnosti svojim paniam pri šití potrebné, ba i starším dievčencom, čo sa tam učili. A zas musela chodiť s hotovými klobúkmi alebo nádhernými čepcami k veľkomožným paniam alebo bohatým meštiankam do domu.Strávila tam celú zimu, a ani nevedela, ako narástla, ako opeknela. Nebola si vedomá toho, že jej zjav vzbudzuje pozornosť i na ulici u mladých a starších pánov. Len keď sa jej niektorý vyzývavo do cesty postavil. Ale zastaviť ju, to sa neopovážil ani jeden. Len čo ju dievčatá domŕzali a upozorňovali na jedného alebo druhého mladého pána.Začiatkom leta napísal Milke otec obsažný list. Volal ju v ňom domov, aby začas doma pobudla, a že sa jej triafa dobré miesto v Spišskej Novej Vsi, tiež k mašamódke. Veď vie, že sa jej treba naučiť i po nemecky. Na Jána že pôjde[1]pán z mesta po študenta a pri tej príležitosti by ju otec odviezol do Spiša.Proti tomu sa nedalo nič robiť, a tak Milka pri najbližšej príležitosti zavítala domov.Keď otvorila dvere na izbe, zastala prekvapená. Na stole v perinke ležalo dieťatko a kopalo nôžkami. Milka prišla k stolu a dívala sa na dieťa ako na nejaký zázrak. Otec jej nič o tom nepísal…— A to je čo? — spýtala sa Milka.— To je tvoj braček, Janík, — povedala matka akosi nesmelo, akoby sa hanbila pred svojou veľkou dcérou. Milku to veľmi dojalo, vzala malého bračeka na ruky a nežne ho bozkávala.A odvtedy bol on jej miláčikom.*Koncom júna zas putovala za učením, tentoraz na sever, do kraja, z ktorého pochodila jej matka.Jej cesta bola radostná a krásna, príroda veľkolepá. Z Tatier málo videla, lebo cesta viedla ju do Novej Vsi.Po nemecky naučiť sa nebolo jej ťažko. Veď vtedy panie, ktoré sa počítali medzi „inteligentné“, rady špikovali slovenčinu nemeckými slovami a frázami. A ako temer každé slovenské dieťa má vlohy pre cudzie reči, tak i ona prisvojila si hravo každú cudziu reč. Táto schopnosť nám Slovákom bola vždy viac na škodu ako na osoh, lebo každé dieťa sa veľmi ľahko odcudzilo svojeti a priľnulo k cudziemu, neprajnému živlu.Pani, vlastne slečna Aurélia, u ktorej mala Milka nadobudnúť svoje majstrovstvo, bola z tých praktických spišských žien, ktorým nič nebolo nad akurátnosť a dôkladnosť vo všetkom. A čím bola staršia, tým húževnatejšie pridŕžala sa týchto zásad a tým menej darilo sa jej remeslo. Jej čepce a klobúky vyzerali, akoby ozdôb na ne len nacapkal. Nebolo na nich nič vzletného, nič, čo by sa mohlo prirovnať k „básni z čipiek a slamy“. K tomu slečna bola už staršia, roztrpčená, a klobúkové básne sa jej už nechceli dariť.Milka už bola čiastočne zapracovaná a vedela zručne narábať ihličkou a všetkými jemnými vecami, ktoré sa viažu k tomuto remeslu.Raz sa stalo, že jedna z objednávateliek poslala klobúk naspäť, že jej nesvedčí.Slečna Aurélia bola bez seba. Taký drahý klobúk, a ona všetko podľa jej návodu spravila — teraz čo s ním? Milka sa odvážila a povedala svojím milým hlasom:— Ja myslím, že je klobúk pekný (tým polichotila slečne), ale že by sme mohli dať tieto čipky takto — a tento kvietok sem — a toto pero tam. — Tak vysvetľovala a jej jemné pršteky sa prehŕňali v našušorených ozdobách.Slečna vyvaľovala oči a hľadela, ako Milka všetko pozorne pára a zasa podľa svojho ukladá, skúša a pripína. A nakoniec bol ten istý klobúk ako ozajstná vzdušná báseň.Tak ho Milka hneď i odniesla sama, aby bola hotová svoje dielo i chváliť a brániť, pretože na tejto objednávateľke slečne Aurélii veľmi záležalo.Bol to veľkopanský dom. Milka videla už aj v Lučenci panské domy s hrdými izbami, ale tento bol predsa najkrajší, čo dosiaľ videla.V tom starom zemianskom dome býval starý mládenec, pán Nyilassi.Milka poznala už „starého“ Nyilassiho. Možno, ba pravdepodobne ani nebol taký starý, ako sa zdal. Ale jeho tvár bola žltočierna, oči hlboko vpadnuté leskli sa mu čudným leskom, v tvári mu často šklbalo, hneď akoby sa chcel smiať, hneď akoby chcel zahrešiť. Také to bolo i desné i smiešne ako živá karikatúra človeka, stvoreného k obrazu božiemu.Milku vždy zamrazilo, keď ho mala stretnúť. A divno jej bolo, že ho v posledné časy tak často stretala. Niekedy pozrel na ňu, akoby ju chcel premerať od päty do hlavy. Jej pritom vždy udrela krv do tváričky. Bola pekná, dobre urastená a mala ešte len šestnásť rokov. A hovorí sa, že i diabol vo svojom šestnástom roku bol krásny. Tým horšie pre tých, čo ich zviedol. Ale také pekné dievčatko v tých rokoch nemá ešte nič diabolského, naopak, ono sa vznáša, alebo by sa aspoň malo vznášať medzi anjelom a človekom, čo sa z takého dievčatka neskôr stane, to je už dielo ľudí, s ktorými príde do styku.Milka sa nebála ani tohto obstarného gavaliera, o ktorom počula všeličo, ale i to málo dobrého. Hľadela na neho ako na tisíc iných ľudí, s ktorými sa každodenne stretávala. Stretne ho — a ide ďalej. Bolo jej nemilé, že ho tak často stretáva, že jej temer cestu zastane, ale ďalej na to nemyslela.A tu práve prišla do jeho domu. Pani, ktorej Milka niesla klobúk, bola Nyilassiho sestra. Práve bola u neho na návšteve.Sluha zaviedol Milku do nádhernej izby — a prvý, kto sa jej do cesty postavil, bol Nyilassi. Podľa toho, ako sa na ňu uškľabil, bolo znať, ako príjemne bol prekvapený, no Milka len-len že nevypadla zo svojej úlohy.Boli tu ešte niekoľkí páni, a tí všetci sa na ňu obzerali.Milka urobila svoju obvyklú poklonu, popošla k panej, o ktorej si myslela, že je to tá pravá, a odovzdala jej klobúk.Pani vstala z pohovky, vzala klobúk, prezrela ho znaleckým okom, nepoznávajúc v ňom ten zavrhnutý. Potom si prezrela skúmavo i dievčatko, ktoré tu stálo a čakalo, čo povie veľkomožná pani. Pani prejde do druhej otvorenej izby a položí si klobúk na hlavu. Milka na jej pokyn pristúpi bližšie, sleduje výraz paninej tváre, usmieva sa, urobí pohyb, akoby jej sama chcela klobúk napraviť na hlavu, a pani sa zohne, aby to urobila. Pritom pozerá do zrkadla, krúti hlavou na jeden i na druhý bok a ide sa opýtať pánov, čo o tom súdia. A tí všetci jednomyseľne chvália klobúk ako zázrak umenia mašamódskeho. Sama Milka musela uznať, že je pekný a že nič nieto krajšieho nad taký francúzsky klobúk, v ktorom sa hlava temer celkom stratí a vidno len tvár so šťastným úsmevom, lebo nositeľka takého klobúka iste je šťastná. Milka si často vzdychla: „Ach, keby ja raz mohla nosiť taký klobúk!“Bolo rozhodnuté, že si pani veľkomožná klobúk podrží, lebo sa usmieva, blahosklonne sa dievčaťu prihovára a rozkazuje chyžnej, aby klobúk odniesla do spálne. Milka je spokojná, odpovedá na dané otázky a pritom cíti, ako ju nielen pani, ale i páni pozorujú, až jej zamatovú tváričku pokryje ružový nádych. Ale natešená úspechom premáha svoje rozpaky.Pani ju prepúšťa s blahosklonným úsmevom, dá si pobozkať vädnúcu ruku a odkazuje slečne, že jej za klobúk peniaze pošle alebo že sa tam zastaví.Ale jej gavaliersky brat sa ponúkne, že vyplatí účet za ňu, a ide za Milkou na chodbu. Milka je rada, že sa tejto povinnosti tak dobre zbavila, a ľahko si kráča ku schodom.— Počkajte, maličká, vyplatím za klobúk; prosím, nech sa páči, — hovorí Nyilassi, zdvorile otvorí dvere na jednej izbe a núka Milku, aby vstúpila.No ona stojí na prahu; vidí, že je to pánska izba, lebo cíti zápach tabaku a akýsi ťažký vzduch. Slnce ta svieti a v ňom vidno široký pruh prachu. Aj inde vidí Milka prach a nedostatok starostlivej ruky. Nyilassi prejde vedľa nej, otvorí stolík a vyberá kazetu. Milka vidí tam lesklé predmety zo zlata i zlaté peniaze. Nyilassi vyberie dukát a podáva Milke.— Nemám vydať, — hovorí Milka stiesneným hlasom.Lesk zlata a to ovzdušie divno pôsobilo na jej vnímavú dušu. Toľko zlata dosiaľ nevidela na jednej hromádke.— Zato nič, ostatok si maličká podrží, — prihovára sa Nyilassi tichým hlasom a podáva dievčaťu zlatý peniaz.— Neprijímam dary, — zdráha sa Milka, ale už cíti, že je dukát v jej dlani. — Tak vám zvyšok pošle slečna Aurélia, — povie a obráti sa ku dverám.— Prečo taká hrdá? Veď ja by som maličkej vďačne ponúkol aj inšie, napríklad tento malinký prstienok. Načo mi je? Je taký smiešne malý, — ukazuje drobný, ale vzácny prsteň a podáva ho Milke.— Nie, nie, — povedalo dievča, zvrtlo sa a ponáhľalo sa dolu schodmi. Pred bránou si vzdychla a zastala. Zostrašená a nahnevaná bola rada, že má ten dom za sebou.Na ulici stál koč; akiste panstvo sa malo previesť. Bujné kone hrabali tvrdú zem, fŕkali netrpezlivo a hádzali hlavami. Dlné čakanie už zunovali a prejavovali najlepšiu vôľu chytiť sa i s kočom a letieť dolu ulicou.Milka zastala na chodníku. Prišlo jej obdivovať tento krásny záprah. Sedadlá sú mäkké, červeným zamatom obtiahnuté, postroj na koňoch je ako nový, všetko na ňom i na koči sa ligoce a svieti.Nebolo jej zvykom postávať na ulici, ale tentoraz ani sama nevedela, ako sa zamyslela, ba si i vzdychla. Nevdojak jej prišlo porovnať tento koč s vozíkom, na akom sa dosiaľ vozievala, najmä tie úzke uhliarske vozy, ktoré ju vozili do Soboty! Ach, to len bol záprah! Miesto sedla hodná viazanica slamy, prikrytá pokrovcom, a keď si niekto na to sadol, hupol do slamy až na dno voza a slama sa na obidvoch zježila, lebo pokrovec nestačil. Ako dobre musí byť na takom koči!— Páči sa vám ten koč? — spýta sa jej zrazu akýsi lichotivý hlas pri samom ušku.Dievča sa zľaklo, pri nej stál Nyilassi.— Chceli by ste sa previesť?— Nie je to pre mňa, — odpovedá Milka a cúva od zaľúbeného pána.— Len od maličkej závisí, môžete sa často na koči voziť.— Odo mňa, ako? — hovorí Milka akosi nechápavo, ale pritom cíti, že jej krv buchla do tvári.— Len od maličkej, od vás samej, — pokúša ďalej starý pokušiteľ tesne pri Milke.Ale ona, pamätlivá svojich povinností, vychýlila sa, prekĺzla vedľa dotieravého človeka a hovorí:— Musím ísť, porúčam sa!Domov už len letela. Ona by sa mala na takom koči voziť, ona, dcérka chudobného rechtora! Len ako to myslel? I prišlo jej na um, že si domýšľal, že by s ním… — To nie, nie, — preletelo jej hlavou a upokojila sa.Dievčence sa na ňu dívali, akoby ju dosiaľ neboli videli, veď bola taká rozrušená. Slečna ju doma chcela vyhrešiť, ale keď Milka položila na stôl dukát, upokojila sa.Lenže Milka nemala viac pokoja. Teraz už častejšie bolo vidno ulicou popred obloky slečny Aurélie prefrčať nádherný veľkopanský záprah. Z neho sliedivo hľadel dolu starý gavalier, a netrvalo dlho, už prekárali dievčatá Milku, že jej ten „starý“ robí „fensterpromenádu“.Milku to veľmi mrzelo, čo si budú ľudia o nej myslieť a čo slečna Aurélia. A keby to vedeli doma!Posledného augusta bola Milka príjemne prekvapená, keď s druhými študentmi prišiel i jej brat Imro. Otec písal a naložil Milke, aby mala o brata starosť a kde možno, aby mu pomáhala.Milka bola tomu rada. Teraz sa už mohla ísť prejsť, keď ju braček vyprevádzal. A úfala sa, že sa už teraz nebude môcť Nyilassi k nej zblížiť. Ale stalo sa naopak, ten pán neprestal sa o ňu zaujímať a prekvapil Milku svojím vyznaním lásky v liste, ktorý jej doniesol brat Imro. čo ako sa tomu bránila, neodstúpil. A jedného dňa dostavil sa Nyilassi k slečne Aurélii a žiadal o krátky rozhovor. Prekvapená slečna poprosila pána do svojej izby a tu si vypočula, čo jej zaľúbený starý zeman oznámil. Bol to — ako hovoril — jeho nezvratný úmysel, že si Milku vezme za ženu, keďže vidí, že bez nej žiť nemôže; nech dovolí, aby Milku mohol navštíviť, prípadne sa s ňou previezť k sestre, ktorá jeho sobášu nebráni.Milka na to ani len nepomyslela; vedela iba, že bez vedomia rodičovského nesmie rozhodnúť. Ak by tým rodičom pomohla a ak by si to želali, vtedy musí privoliť i ona. Ale pri tej myšlienke ju zas prebehol mráz a jej mladé srdce sa začalo vzpierať a protestovať.Milka písala domov, a písala i slečna Aurélia.Na list nedošla písomná odpoveď, ale dostavil sa otec sám. A to bola veľká vec, keď sa otec podobral na takú cestu. Všetci boli zvedaví, čo povie otec, prísny a neoblomný.A on rozhodol, že to nie je sobáš pre Milku. Vedel on, prečo to robí, najmä potom, keď sa informoval o minulosti starého gavaliera. Preto šiel k Nyilassimu osobne.A povedal mu úprimne do očú, že škoda a hriech zdravé, krásne dievča pripútať k takej troske človeka.A Nyilassi? Ten Nyilassi, ktorý Milke bol písal, že nemôže byť bez nej, pomstil sa jej a ukázal, že si nájde za ňu ešte vážnejšiu náhradu.Krátko zatým bolo vidno hrdý veľkopanský koč hrčať popred obloky slečny Aurélie.V koči sedel sám majiteľ koča a pri ňom v ohromnej krinolíne vyobliekaná — Nyilassiho kuchárka. Jej tučná tvár leskla sa v pyšnom sebavedomí; na hlave zázračný klobúk, vraj z Pešti, na rukách sieťované rukavice a v ruke slnečník.Všetky dievčatá, ba i slečna, pchali sa do obloka, ako videli prechádzať nádherný koč. Len Milka nebola medzi nimi, lebo sa práve poberala domov. Keď spoznala koč, zrýchlila kroky, ale keď sa prizrela tým, čo tamdnu sedeli, zastala a musela sa zasmiať.Ale ako sa nezasmiať? Veď vidí, ako smiešne vyníma sa tá novopečená pani veľkomožná v tom hrdom, veľkopanskom koči. Sedí si tam rozložená ako kvočka na hniezde; všetko na nej je nové a nádherné, len ona sama je tá stará.Na jej tučnú červenú tvár praží odpoludňajšie slniečko — napriek tomu, že hrdo drží v ruke svoj hodvábny slnečník. Ale drží ho z opačnej strany.A dievčatko sa smialo, kým len nádherný koč i so svojím obsahom nezašiel na koniec ulice. A tým smiechom asi spláchla posledný ostatok túžby po veľkopanskom živote, kde tak prečasto namiesto opravdivého šťastia vládne len faloš a pretvárka.[1]na Jána že pôjde— 24. júna
Vansova_Milka-masamodkou.html.txt
ÚvodBolo to tam, kde tiež slnko vychodí ráno a zapadá večer. Kedy? Nuž vtedy, keď sa svalil súsedovi ten komín, a to na tri Krále, keď ho bolo najviac treba; lebo mal vydychovať dým, ktorý sa vyvaľoval zo zakúrených kamien. Sňahu bolo všade jako v lete prachu, a zámetov, jako by ich boli lopatami nakopili. Bolo všade, kde ľudia chodili, počuť celú muziku. Sňah vrzal pod podošvami, ostrý vietor fujaroval, a zuby od zimy drgotaly. Šťastný, kto mohol zostať doma v teple za pecou alebo pri kozube, mal-li na doháň, pripaľovať si na zapekačku. Tak šťastný nebol strýčko Pokorník. Chcel-li prísť k babke, musel práve v zime potuľovať sa so svojou panorámou, keď totižto ľudia nepotili sa vonku pri prácach poľných, ale sedeli doma a od dlhej chvíle zívali.Musela strýčka Pokorníka tá zima na tvári a ušiach už až veľmi oblizovať, keď tak ponáhľal, aby sa dostal do dediny a pod nejakú strechu. Kam sa zatočí? Aha, k rychtárom! Bezpochyby tiahne k úradnej osobe, aby mu dovolila chodiť od kľučky do kľučky s jeho umelstvom, s jeho panorámou.„Kto ste? Čo ste?“ pýtal sa rychtár.„Jako môj cestovný list čili pas ukazuje, som človekom chudobným, ale počestným,“ odvetil Pokorník. „Ja chodím s panorámou.“„Čo-že?“ vyzvedal rychtár. „Jedni od vás chodia s panimámou, a vy s panirámou?“„Mýlite sa, milý rychtárko,“ odvetil mu Pokorník. „Ja sa nevláčim so žiadnou ženštinou. Ja chodím s panorámou. To je taká skryňa čili armarka, v ktorej videť krásne a veľké všelijaké obrazy. Ony predstavujú pamätné osoby, kraje a mestá. Je to hodné podívania.“„Tak?“ rychtár na to. „A kde máte tú armarku? Nech sa do nej podívam.“„Tam vonku v kuchyni som ju nechal,“ riekol Pokorník. „Neškodilo by, rychtárko, keby ste svolali aj svojich domácich, aby tiež niečo pekného videli.“„Máte pravdu,“ prisvedčil rychtár. „Je-li to skutočne hodné podívania, nech sú tiež toho účastní.“
Sasinek_Panorama.html.txt
IJe páľčivo teplé leto. Po mnohých dažďoch, v ktorých pšenica nemohla dozreť, dostavily sa odrazu strašné horúčosti, ktoré zrno celkom vysušia. Tvrdí, rozvážni sedliaci len pokyvujú hlavami, že „aj Boh už vyšiel zo svojho remesla“, ale nereptajú, neľakajú sa… Proti počasiu? To sa musí prijať, aké príde.Dani Turi prichádzal od dediny domov. Švárne nevesty hľadia za ním, ale už si toho ani nevšíma. Hlava sa mu točí starosťmi, a tu i tam prikývne niektorej svojej myšlienke. Snuje veľké plány a podľa zvyku rýchlo bohatnúcich ľudí, chápe sa stále väčších podnikov.Jak vkročí cez vrátka na uprataný dvor, zodvihne zahodené steblo kukurice a než dojde do pitvora, rozmrví ho a hodí pred ohnisko medzi ostatné palivo.Žena rozpálená stojí pred kuchyňou. Zo živôtika jej vystupuje pariace sa biele chudé plece, hrdlo, zpod bodkovanej modrej sukne bosé nohy v čiernych obnosených papučiach.Jak muž vstúpi, obráti sa k nemu tvárou. Zaleje ju závisť a zlosť. Pravda, tohoto človeka nezodralo päťročné manželstvo a dvoje detí. Jemu sa dostáva zo všetkého len toho najlepšieho. Počerný muž s červenými lícami je krajší, ako keď bol mládencom, pretože ho ona vykrmila. Veru, z nej je nič, jej mäso vycicaly drobizgy, nával práce a večná zlosť.Dani odišiel z domu, keď svitalo; teraz sa už blíži poludnie, cíti, že by mal ženu pozdraviť, alebo aspoň k nej prehovoriť. Pozdraviť ho uráža, to je povinnosťou ženy, aby uvítala chlapa, ktorý to potom prijme s vážnym kývnutím hlavy. Ale Erzsi prepásla chvíľu a Dani, ako sa díva do jej rozhľadených očí, cíti, že je vlastne ženiným dlžníkom. Mrkne jedným okom cez dvere na nebo, potom zaškúli druhým okom na ženu a vraví:— Nuž, keď chce pršať, len nech prší!Vykrucuje si krásne fúzy, podľa ktorých ho aj švárnym fuzáňom volajú; žena prikývne mihalnicou aj proti svojej vôli, a tým je zas všetko po starom.Dani ide dnu, do prednej časti domu. Zas ho niečo ponúka, aby sa ozval. Ako by medzi ním a jeho ženou nebolo všetko v poriadku.— Kde mám svoj červený zápisník, — hovorí.— Kde, veď je tam dnu. V kasni.Dani vojde. Aj on vie, že je tam.Ovanie ho vzduch chladnej izby; je naplnený pachom natretej zeme, puchom perín, jedla, ktoré sa odkladalo do čistej izby, potuchlinou starého masla a kysnúceho mlieka. Skriňa je panská, otvorí jej dvere a vybere z vrecka kabáta červený zápisník. Sadne si k stolu a začne počítať v šerej izbe so zastretými oknami, ktorá vydychovala chladný vzduch. Olíže koniec tužky a píše na čistú stránku číslice, slová, detskými, školácky veľkými písmenami.— Zadlávim ťa, pse! — počuje odrazu ženin hlas. — Aby ťa Pánboh vzal, ty, — či neprekotil hrnček s mliekom?Bac, bac! ozýva sa zvonku, ako žena priliepala zvučnú dlaň na hrubé mäso decka. Chlapček začal vrieskať len o hodnú chvíľu, ale potom už tak ako prasa, ktoré sdierajú. Dani nejaký čas poslúchal, potom pokračoval vo svojej práci. Dieťa je ženino, do toho mu je nič; keby žena nemohla voľne nakladať ani so svojimi deťmi, tak by opustila dom.Zanedlho sa otvárajú dvere, vrúti sa nazlostená žena, zastane u mliečnikov pri stene a prezerá ich.— Kýho čerta mám už robiť, — šomre nahlas, ale nie preto, aby prosila o radu, ale pretože nevládze v sebe dusiť slová; — ešte bolo… v tom hrnčeku, bolo by práve stačilo. Teraz môžem načať plný mliečnik, môžem sa trápiť, kým soberem vŕšek…— Neškodí maslo v závine, — povedal jej Dani s utrápenou tvárou, na ktorej bolo badať, že si ani nevšíma ženinej zlosti.Erzsi stisla zuby a schytila hodný mliečnik. Ale veľká hlinená nádoba bola už dávno puknutá, Erzsi čakala s ním vždy na drotára, a že nešiel, bojazlivo ho užívala, veď mala tak málo mliečnikov podľa svojej chuti. Teraz rozčulená zabudla na vadu mliečnika, schytila ho, a ako sa obrátila smerom k izbe, vyletel jej naprostred chyže a rozbil sa na tisíc kusov.— Na márne kusy! — povedal znovu Dani chladnokrvne; čiže: keď je, nech je, keď sa rozdrúzga, nech sa rozdrúzga! to nič neni, žiadna škoda…Erzsi vzala ucho z mliečnika, ktoré jej ostalo v ruke, a bola by ním hodila o ucho svojho muža. Zle by bolo bývalo, keby ho nebola zadržala akási myšlienka. Ale žena nevie udreť, len seba zožiera miesto toho, že by sa na inom vyvŕšila.Odvrátila sa, vyšla, črepy hodila do smetí, pobrala metlu, lopatu a veľkú handru a vošla obriadiť v izbe zem.Do očí sa jej hrnuly slzy, jako roztopené, horiace kvapky a vo vnútri sa zdúvala sopka vášní.Dani sa díval na ňu dobromyseľne; síce niečo sa mu ponevieralo v hlave, že škoda teraz ženu dráždiť, z toho nebude nič dobrého, ale tak sa pustil už do podpichovania, že nemohol prestať. Roztržite držal hrubými prstami tenkú tužku a díval sa ticho a usmievavo na ženu. Bolo mu veľmi smiešne, že Erzsi tak pekne, rýchle a obratne utierala zablatenú zem, aj pri tom, že bola tak nazlostená.— Vidíš, — hovoril jej mierne — teraz bude pekná. Tak by bolo treba izby mliekom vydrhnúť, ale ľutuješ…Žene sa od nečakanej urážky zatočila hlava, jazyk jej zdrevenel.Vtom zaznelo z kuchyne so sporáka veľké hlomozné syčanie.— Vykypelo aj to mlieko! — skríkla žena a vybehla. Dani sa hlasne zasmial. Otvorenými dvermi vnikal naozaj zápach spáleného mlieka.V nasledujúcej chvíli ostro sa rozozvučal z druhej izby detský plač. Nemluvniatko sa prebudilo a zaplakalo.— Zdochni! — zakríkla matka. — Šteňa. Teraz zomri, aby nebol z teba taký pes ako je tvoj otec.Dani sa v sebe zasmial.Žena onedlho pokračovala:— Kde je tá potvora? Ty! — kričala na dvor, kde starší syn ešte stále reval, sediac pod strechou na klade. — Poď dnu! Už ani muk, lebo ťa zaškrtím. Choď, kolísaj toho druhého biednika… Ale, aby si ho neprevrátil.Dani sa zasmial znovu: zato preca má oň starosť. Aby si ho neprevrátil! Žena!Mladá žena oriadila sporák a znovu vošla do domu, aby vymietla črepy.— Môžem sa ja roztrhať na sto strán; môžem sa ja, — hučala.— Neškodí ti poskakovať! aspoň sa trochu osviežiš! — podotkol Dani.— Čuš! — vrešťala žena, celá pobúrená. — Čuš, lebo ti hneď tu zdochnem! alebo tu všetko pobijem.Zadychčala sa, fučala.— Potvory! Nechať sa raz prehltnúť! Lebo by len to bolo dobre. Všetci žijú zo mňa. Keď ich je sto, ja musím všetkých obskakovať, ja som slúžkou pre všetkých.— Na čo si! — povedal Dani, zlostne ju zľahčujúc, — koľko ti mám najať pomocníc?— Ba, toho by som tak potrebovala! — povedala Erzsi s odporom, — tvojich pomocníc, všetkým si… To je len pre teba. Do mojej kuchyne nevkročí ani jedna z tvojich pobehlíc. Môjho čistého riadu sa nedotkne ani jedna ženská z dediny.Dani sa zasmial zo srdca dojemným smiechom, ktorý sa rozzvučal čisto a jasne.— No, no! Je snáď v dedine aj taká, ktorú si ešte nevystavila so mnou na pranier?— Je. Moja stará mať, ktorá dvacať rokov hnije pod zemou. Ale žiadna iná.Dani sa znovu zasmial. Jeho pekné zdravé hryzavé zuby sa zablysly. Vypial silné býčie tylo a jeho červená tvár smelého pohľadu mužne svietila. Hnedé vlasy, ktoré mu padaly na spotené biele čelo, odhrnul, že prstence vytvorily širokú vlnu a oči sa mu dôverčivo, bezstarostne zaiskrily.Žena s nenávisťou hľadela na tohoto muža, pre ktorého skočila kedysi do studne. Bola dcérou prvého gazdu a nechceli ju dať za podruhovho syna. A ani nedali, kým mládenec, ktorý už aj vtedy bol vychytený medzi ženami, nepostískal nielen dcéru, ale aj matku. Erzsi sa o tom dozvedela neskoro, keď už polovica dedinčaniek bola milenkou jej muža; preto matka zo žiarlivosti sa temer pohoršovala a otvorila oči vlastnej dcére. Erzsi sa zachvela hnusom, a od tých čias sa nemôže na matku ani pozreť. Veď keby muž mal len jednu milenku, tak by boly nejak vyšly. Ale takto, keď mal pomer s desiatimi, dvaciatimi dievčatmi, ženami, ba aj so starenami, a Erzsi dobre vie, že vlastná matka je dodnes medzi nimi, — takto nebolo možno kde sa podeť. Mladá žena sa viac štítila tej, ktorú podozrievala z pomeru so svojím mužom, než mŕtvoly. A nemohla ísť nikde, radšej zostala tu s týmto človekom, o ktorom si aj teraz niekedy myslela, že by bez neho nemohla žiť.Muž hľadel, hľadel na túto ženu, ktorej čierne oči metaly blesky, a ktorá zlosťou celkom ošpatnela. Tak divne, s tak pochybným citom sa díval zpod pevnej klenby čiernych očí, zpod čela bieleho ako sneh a pekne utvoreného, na peklo veľkých ľudských očí, ktoré boly obrubené tvrdo vyčnievajúcimi lícnymi kosťami, ostrým tenkým nosom, trpkými ústami, a ktoré preca nevedelo naň naozaj zapôsobiť… Teraz už chápal, prečo bol chladný k tejto žene už od dávnejších čias, hoci sám sa divil, akú má teraz vznetlivú krv. Špatná je táto žena, špatná. Je stvorená pre modlitbu, kľačanie a nenávisť, nie pre lásku. Rimanka. Je húževnatá a náruživá, čoho on nemôže pochopiť. Jeho dobrá, tučná, ľahko vznetlivá, ukľudňujúca sa, málo zlostná kalvínska povaha, ktorá si rada zahreší, túži po hojnej nežnosti a večnej veselosti… A táto žena ho preca rozčuľuje, preca púta omnoho viacej, ako ktorákoľvek žena na svete. Nevymenil by si ju za žiadnu inú. Je ňou naplnený, raduje sa z jej veľkej čistoty, nepoškvrnenosti jej telesného aj duševného života. Zakladá si na nej, ako na takej žene, ktorej podobnej niet. A keď sa voľne potuluje medzi kvetinovými záhonmi prchavých radostí, s potešením myslí vždy na svoju ženu, ktorá je doma, ktorá preň uschováva svoj čistý kalich a kolenačky sa modlí k svojim prísnym bohom, preň tak cudzím a tak nenávideným.V očiach zavalitého ružového človeka sa zapálila iskra, ľavicou uchopil ženinu napätú ruku a strhol ju k sebe. V druhej ruke držala plný smetár; črepy sa rozsypaly po izbe. Dani sa jej srdečne smial. Akosi sa mu uľahčilo. Objal svoju ženu stlačiac jej obidve ruky, a svalnatá, húževnatá žena cítila, že jej sila proti mužovej je nepatrná, ako sila dieťaťa v jej rukách. Robil s ňou, čo chcel. Vtisol si ju do lona, hlavu položil na plece a potľapkal ju po chrbte.— Ty, chrobáčik, ty! — povedal jej a potom ju odtisol od seba obidvoma rukama, aby jej dobre nazrel do tvári.Zo ženiných rúk vypadla železná lopatka a s rachotom sa zastavila na črepinách. A ženu opúšťaly sily; zrútila sa a celkom sa vzdala do mužovej vôle.— Ach, ty mesačná ruža, čo ti je? — povedal Dani a díval sa na ženu s úľubou a s pocitom víťaza. — Máš v niečom ujmu? Poškodzujem ťa? Veď ani neznesieš, keď ťa pobozkám, ty! Potom vždycky ochorieš. Ty sklenená kvetina. Veď mňa je pre teba mnoho, ty rosa. Zomreš, jestli ťa budem bozkávať, kým mi bude dosť.Vystrel ženu na svojich pažiach, ako tenké dievčatko. Erzsi cítila, že vyletí do vzduchu. Sálajúca sila pevnej zeme sa jej stratila zpopod nôh i z duše, zakrútila sa jej hlava, omdlievala a cítila, že sa ocitla na dlaniach svojho muža, ale na tak bezpečnom mieste, ako by ležala v hrsti Božej. Do jej úzkeho mozočku sa zahniezdila myšlienka, že takého mocného muža, ako je jej, nieto viac na zemeguli; potom ochabla a nechala, aby urobil s ňou, čo len chce. Už sa mohlo tam vonku variť a kypeť mlieko, aj zápražka, aj pečienka mohla zhoreť na popol.Dani si pokryl teplým ženiným telom prsia, ramená a nežne ho objal. Šatstvo sotva pokrývalo žhavé telo, ktorého povrch začínal pri dotyku v studenej izbe — vo vlastnej, srážajúcej sa pare — chladnúť, a preca vyžarovalo takú horúčavu, ako roztopené železo.— Vidíš, vidíš, — hovoril ticho manžel, — si ako blato. Čo si mám s tebou počať. Keď sa ťa prstom dotknem, je po tebe. Do paroma, aj sto žien by bolo pre mňa málo…Objal ženu a tisol ju k sebe; potom pokrčil čelo a stíchol. Prišiel mu na um obchod, ktorý zaujal teraz celú jeho dušu, a o chvíľu, so ženou v lone, už tak jasne a kľudne myslel na svoj prerušený plán, ako by mal len tužku v rukách, a nie milostnou rozkošou sa dusiacu vlastnú ženu.Ženské telo pomaly k nemu priľnúvalo. Nahé paže objaly mužovo tylo, ramená; usilovné, obratné, hmatajúce prsty sa zachvely, keď pocítily cez mužovu mäkkú priliehavú plátenú košeľu pružné a tvrdé mäso, hladké ako sklo, a začaly sa hrať, hmatať a odrazu horúčnate a kŕčovite sa vnorily do mäsa; žena objala hrsťou mäso, vystupujúce pod pazuchou a pokrývajúce celú jej dlaň a miesila ho, gniavila a bozkávala. Rozum ženin ponížene pomáhal náhle rozbúrenej telesnej vášni, a pokiaľ objímala svojho muža pevnými zahnedlými rukami, smädom rozpukané ústa prilipla na jeho hrdlo tam, kde sa belelo z košele, a vtedy zabudla na všetko súženie, všetku trpkosť a bolesť srdca. Len túžila po svojom mužovi a odovzdávala sa mu.Muž sa usmieval, keď sa prebral z vážneho a suchého hútania. Pocítil, že sa so ženou čosi deje, ohmatal jej mäkké, kypré údy s vyčnievajúcimi kosťami a kľudným hlasom povedal, pokračujúc vo svojich myšlienkach:— No, jestli sa tento podnik vydarí, tak nebude smútku, ani škody.Žena sa strhla a kŕčovite objímala muža, ako by bola chcela v ňom zadusiť votrelé myšlienky a telo prosila o pomoc proti cudzote duše.Muž ju chcel odtisnúť, ale nevedel si s ňou rady; žena ho objímala húževnate, a preca s rozkošou: tomu sa zasmial, už temer zabudol, ako sa mu dostala do náručia.— Jestli dostanem tento nájem tak, ako by som ja chcel, tak nemením ani so županom.Ženine ruky chabo opadly. Ako keď na povojku zasvitne slnce. Dani ľahko robil s ňou, čo chcel; odtisol ju od seba dlaňami, ako to mal vo zvyku a zadíval sa jej do očí.— Veru, bude z teba ešte pani! — povedal so žiariacou radosťou.Erzsina tvár bola tak smutná, tak smrteľne smutná a poľakaná, jej oči úpenlive prosily a triasly sa, v ich kútoch sa zachvievaly slzy a rysy tvári ochably. Chudý obličaj prezradzoval chtivosť, pery pálily, nozdry sa jej rozširovaly a vrchné víčka prikrývaly zorničky.Ale muž bol tak rozčúlený a naplnený svojimi plánmi, že nevidel nič. Zdá sa, že sa mu všetko ujasňuje, o čom dosiaľ premýšľal.— Satmárski obchodníci nepostačia namerať toľko hodvábu, koľko si budeš môcť kúpiť na sukne!Ženine oči sa zatvorily, hlava jej poklesla.— Najmenej celý Nagyszeg. Počuješ!… Už som hovoril so správcom. Pán sa nahneval na žida, aj tak závisí všetko na panej. Zajdem k nej sám, nezje ma. Nezľaknem sa ženy, videl som už aj niečo iného. Keď je aj osvietená pani, je preca len žena!Erzsi vyskočila, ako keby ju bola zmija uštipla. Triasla sa po celom tele. Teraz pochopila, o čom hovorí jej muž.— Ččo! — hovorila pletúc jazykom, — čo hovoríš? Osvietená grófka. — Tak tam chceš? Tak…— Nonono. Vravím, že ma len nezje! Čo sa o mňa strachuješ?— Už aj tú! — zarevala tupo žena a soskočila s mužových kolien. Zalomila rukami, potom sopäté zodvihla nad hlavu a znovu ich spustila; tak behala a lietala po izbe, ako by sa bála nevyhnuteľnej smrti náhle hroziacej komusi drahému, — už aj tú, aj tú! — opakovala.Muž sa díval chvíľu na ňu nechápavo.— A čože ťa posadlo?— Pane Bože, Pane Bože! Ukrižovaný Pane Bože! Kedyže už skončí toto moje trpké a smutné mučeníctvo. Ach, matka Božia na nebi!…— Nehuč! — zareval na ňu manžel. — Toho potrebujem. Práve toho! Kurací mozog!Zlostne pohodil tužkou na stole.— Miesto toho, že by sa tešila, tancovala, — blázon! Ozaj, že žena má menšiu hodnotu, než… Nerozumieš? jestli sa podarí, — pretože ešte je nič nie isté, — takú smluvu urobím s pánom, že z toho ochorie. Najmem celý Nagyszeg, celú pustu, na Tiszasarku je taký ostredok, že jestli ho prenajmem, dostanem 80 — 100 pengő za mýtovnicu.— Tisíc.Muž zatíchol. To je už múdre slovo. To sa aspoň vzťahuje na obchod. Žena vždy a vo všetkom myslí na to najhoršie, nie tak, ako on, ktorého každý cieľ niesmierne vábi, ktorý vie zastaviť svoje letiace nádeje. A dosť často sa potvrdilo, že žena mala pravdu. Preto ženu nevyruší, ale udiví sa jej hovoru a znovu ho premyslí.Začal teda a vypovedal žene všetko, ako mal vo zvyku. Len stála uprostred izby so sklopeným zrakom, s roztržitým pohľadom, potom si všetko rozmyslela, vyšla do kuchyne, upratala riad so sporáka, vyhnala psa, zatvorila dvere opatrené do polovice mrežou a vošla znovu.— Až budeš mať 16 drobizgov, všetkým môže toho zostať dosť. A nepozeraj sa na mňa tak umučene; rád by som vedel, prečo.— Nechcem masti tvojich pobehlíc.— Eh, — vydýchol zlostne Dani — už ju zase berú…— Radšej soberem tvoje šteňatá a pôjdem žobrať, ale nechcem špinavých peňazí.— Akých špinavých?— Bhhh, pre ktoré sa musím deliť — o teba. Dani rozladene trhol obličajom.Žena pokračovala.— Teraz už ide za osvietenými paniami. Nestačí, čo bolo. Choď, len choď, uvidíš, ako ťa vrhnú medzi prasce. Ach, len keby môj Boh dal, aby si prišiel na svoje! Lebo už sa veľmi nadúvaš!…Dani sa díval na ženu roztvorenými očami; pochopil jej podozrievavú myšlienku a tá mu vŕtala hlavou. Snáď má aj pravdu tá žena. Veď aj pani je len žena!…Smraštil čelo a obrátil sa k obloku.Pod Erzsinými nohami sa rozdrvil črep. Zohla sa a posbierala kúsky, potom vybuchla:— To ti hovorím, nech je už dosť tej hanebnosti, lebo keď ma raz zaleje trpkosť, nech je Pán Boh milostivý nám všetkým.Dani vstal, zahľadel sa na ženu blýskajúcimi očami.— A ja ti zas hovorím, — vydával rozkaz pevným hlasom — aby si sa pobrala po práci a nestarala sa o nič iného. Tam máš kuchyňu, dvor, deti. Do mojich vecí nevŕtaj… Keď nevieš pomáhať, nezavadzaj. Nič ti nechýba. Vieš, že ťa milujem; pre teba žijem; a pre vás, pre deti. Celý svet ti chcem nanosiť do zástery; dodnes som nedal ani šatky druhej ženskej okrem teba. Čoho ľutuješ? Zodralo sa mi bozkávadlo? Pozrime sa. Čo ťa do toho, ako si robím kšefty, len nech sa podaria.Žena vtiahla slzu do nosa; cítila, že teraz ešte slová plynú ticho, ale čoskoro môže sa to zle skončiť. Zatíchla na zvuk tvrdého hlasu, ako vyhrešené dieťa.Aj muž ochladol. Sadol si opäť a začal so zachmúrenou tvárou usporiadúvať svoje myšlienky.— Vieš dobre, Dani, že ja nepotrebujem ničoho, — ozvala sa žena smutne, ticho. — Bola by som ja vyžila s tebou aj v chalúpke tvojej matky, ako nádeníčka. Ale keď máme toľko, koľko máme, načo je nám viac? Načo toľko detí, toľko majetku, toľko starostí? Nebolo by nám tak dobre, ako žili moji rodičia? V tichosti, poriadne. Netreba shltnúť svet, ale ani prehajdákať to, čo jesto. Načo sa ty dreš, keď nemusíš? počkaj, veď uvidíš… zle to skončí!— Preboha, — povedal muž s predstieranou zlosťou — čuš už, keď ti hovorím, aby si čušala… Neprirovnávaj ma k svojmu otcovi, nie som taký „sucháň“ ako on.Mladá žena sa zapálila, keď počula prezývku; milovala a ctila otca celou vášňou svojho srdca a nenávistne sa zadívala na muža.— Len nechaj môjho otca na pokoji! Daj si dobrý pozor, lebo aj teba budú prezývať a to nesmyje s teba ani voda!Dani zjašene a skúmave sa pozrel na ženu, či už o niečom vie. V posledných dňoch si častejšie všimol, že sa mu za chrbtom posmievajú, a keď ho uvidia, šeptajú si akési slovo. Ešte sa mu nedostalo k sluchu čo, opýtať sa neodvážil, bál sa, že by mu ho povedali.— Nech je tomu Boh milostivý! — vrčal s plachým pohľadom ako divé zviera, — kto na mňa niečo prilepí!Rozhovor sa rozlial v blato. Rozprúdil sa pred pol hodinou, ako keby sa chystala z neho búrka a skončil, ako jesenná hmla. Zostaly po ňom tiesnivá nálada a veľká rozladenosť; na ich dne cítili obidvaja napätie.Erzsi videla, že jej muž sa viac neozve, vyšla do kuchyne a Dani zas zamračene sa vnoril do svojich plánov.
Gollnerova-Gwerkova_Zsigmond-Moricz-Zatratene-zlato-I.txt
IDrahý brat môj! Dľa sľubu svojho opíšem Vám stručne všetko, čo som prežil, videl a skúsil na mojej ceste z milého Slovenska do Východnej Indie, jako i počas môjho tam bývania. V prvom tomto liste najdete náčrtok cestovania môjho do Terstu; náčrtok je to veľmi stručný, lebo nechcel som obšírne opisovať, čo Vám už z iných slovenských i cudzojazyčných cestopisov známo.Dňa 23. febr. 1870 došiel do Pezinku list z Rímu od nášho (kapucinského rádu) generala Mikuláša a S. Joanne, aby, kto má vôľu ísť čo missionár na ostrov Ceylon, u neho čo skôr sa prihlásil. Najvrúcnejšou mojou túžbou od útlej mladosti bolo, slúžiť Bohu a osožiť človečenstvu. A teraz Vých. India poskytnúť mi mala výdatné pole k realisovaniu mojej túžby. S radosťou prijal som toto vyzvanie, i odhodlal som sa hneď, že nastúpim tú ďalekú a nebezpečnú cestu. Môžete si mysleť, že sa našli mnohí, ktorí ma z cesty zraziť chceli tým, že mi mnohé nebezpečenstvá a obťažnosti pred oči kládli. Poručeno Bohu; človekovi treba raz zomreť, pomyslel som si, a tú angličtinu dáko sa len naučím: veď som Slovák a čo taký navyknutý trpeť, no i schopný ktorúkoľvek reč dokonale sa naučiť!Čakal som dovolenie z Rímu (lebo treba vedeť, že predtým len ten mních mohol do Rímu cestovať, ktorý mal dovolenie od generala); a keď mi doposlané bolo, odobral som sa dňa 25. apríla od svojich bratov v Pezinku i tašiel som do Požoňu, abych tam známym svojim „s Bohom“ riekol. Na druhý deň navštívil som svojich rodičov v Skalici, ktorí veľmi želeli, že jich opúšťam. Dňa 27. apr. prišiel som do Viedne, kde ma už čakal môj spolucestovateľ Heliodor, ktorý sa až dosiaľ vo Vých. Indii v meste Purneah čo missionár zdržuje. Vo Viedni čakať nám bolo nádobno na sprievodné listy. Ja čo Uhor dostal som u Festetiča sprievodný list na druhý deň. Provincial P. dr. Strebický dal nám na cestu 300 frankov v zlate i zaplatil nám železnicu až do Terstu. Dňa 28. apr. poberali sme sa na nádražie južnej dráhy, lebo sme mali okolo 11. do Terstu sa pohnúť. Na nádraží bolo hlučno. Keď sme do čakalne druhej triedy vstúpili, pridrúžil sa k nám Benediktín, ktorý hovoril, že ide do Rímu, a sice do samého Vatikanu čo poenitenciarius; lebo treba vedeť, že v Laterane sú poenitenciarmi Františkáni, vo Vatikane ale Benediktini. Hovoril, že jeho predchodca odišiel čo missionár k Čangó-Maďarom. Na missiu tú nechcel sa vraj nik dlho odvážiť.O 11. hodine pohol sa vlak a my leteli sme, len sa tak za nami kúrilo, pod štyrské Alpy. Najviac zanímal nás Semmering s jeho početnými jaskami dráhovodmi. Cestu z Viedne do Mürzzuschlagu opisovať Vám nebudem, veď ste ju sami verne a žive opísali v IV. ročníku „Orla“. Od Mürzzuschlagu vinie sa železnica dolu údolím Murice ku Mostu nad Murou (Bruck an der Mur). V príjemnom tomto údolí striedajú sa ustavične zrúcaniny starobylých hradov, priemyslové, hlavne hutnícke veľkozávody. Nad Langenwangen veľké zrúcaniny sú jedinou pamiatkou nedobytnej pevnosti, ktorú r. 1529 Turci marne dobývali. Až do týchto zaliehalo vlnobitie mora osmanského, v ktorého vlnách mal byť pochovaný celý svet. Jak smutné zbytky zachovaly sa z týchto svetoborných plánov! Osmanstvo umiera — ohrožená predtým Europa podáva mu teraz posilňujúci liek, aby len ešte nezomrelo. Jaká to satyra osudu! — Zajímavé sú hrady Mitterdorf, Kapfenberg, Kindberg a neďaleko Mostu Landskron. V Mareine je pamätný kostol z r. 1040, patrí k najstarším staviteľským pamiatkam v Štyrsku. A tak oplýva utešené údolie Murice nielen prírodnými krásami, ale i vzácnymi pamiatkami romantického sredoveku. Nad starožitným Mostom, ktorý sa už r. 861 pripomína, sú rozvaliny starobylého hradu mosteckého, ktorý bol dľa zachovalých zbytkov slohu romanského. Most je dôležité mesto obchodné, tu sa spojujú najdôležitejšie cesty štyrské. Od Mostu až do Hradca (Němški Gradec, jako ho pobratimný Slovinec menuje) vybočuje železničná trať veľmi romantickým údolím riečky Mury. Zo železničných stavieb najznamenitejšia je galeria pri alpskej stene, nazvanej Badelwand. Dráha prestupuje popri Mure 191 siah dlhou galeriou s 35 oblukami, nad galeriou vedená je cesta, nad ktorou kolmé bralo strmí k oblohe. Nad veleromantické rozvaliny pevnosti Peggavy (z XII. storočia) niet zrúcanín malebnejších v celom Štýrsku. Pri Reine bolo už r. 1129 založené opátstvo Cistercitov. Medzi nedostupnými skalami blízko Hradca staval staviteľ viedeňského dómu sväto-štefanského Hausera už r. 1346 terajší pútnický kostol Maria Strassenengel. Z utešenej kotliny na úpätí Alp okolo Mury rozloženej vystáva mohutný zámocky vrch nad Hradcom, sídelným to mestom štyrského „erblandu“. Na území terajšieho Štyrska slovanské kmeny už v šerom praveku vedení bohatierskym Samom proti divokým hordám Avarov statne sa bránili. Tento boj Slovanov proti asiatským barbarom je údelom dejin národov slovanských. My sme odveká hradba, ktorá západniu Europu zachránila pred potopou krvolačných hord, my po tisíc rokov krvou svojou chránili a odrážali sme týchto ľutých dravcov do temných dier, a jaký šľachetná Europa má nám za to diek?Hradec (Graz) má utešenú polohu. Na vysokom vrchu vystupuje veliký zámok v tmavých posriebrených obrysoch z hmly nočnej. Z hradieb pozerajú do krásnej noci tmavé otvory diel, na cimbure vesele povieva rakúska zástava. Marne obliehali pevnosť túto v XV. storočí sverepí Turci, posádka 500 mužov odrazila r. 1809 útok 3000 Francúzov; roku 1849 utíšila pevnosť revolučné hnutie Hradčanov. Vrch zámocký je osa, okolo ktorej vystavený je Hradec. Porastlé predhorie dostupuje amfitheatrálne až k obrube sňažných Alp, z ktorých najvyššie brdo vystupuje na 7144 stôp. V Hradci je asi 75.000 obyvateľov. Všetci pensionovaní dôstojníci rakúski bývajú tu. Pred dómom z XV. storočia dal si vystaviť Ferdinand II. za živa veľké mausoleum. Arcivojvoda Ján založil r. 1811 museum a vzdelávací ústav vedecký, terajšie Joanneum, v ktorom mimo sbierky starožitníckej a prírodopisnej je tiež knižnica asi 60.000 svazkov počitujúca. Na tržisku neďaleko terajšej radnice stínali r. 1516 náčelníkov pobúrených sedliakov, r. 1671 na tom istom mieste bol miestodržiteľ gróf Erazim Tettenbach, súdruh gr. Zriniho a Frankopana, usmrtený.Od Hradca vinie sa trať železničná na pravom brehu Mury k Mariboru, ktoré mesto je najvätšie po Hradci v Štyrsku. Leží na rieke Dráve, má okolo 8000 obyvateľov, vyššie gymnasium; tu je sídlo biskupa Labudského. Roku 1481 obliehal ľud Matiaša Korvína Marburg, ale od Matiaša odpadlý arcibiskup Ostrihomský sobral s českým bojovníkom, Vulko Vazla menovanym, asi 8000 bojovníkov, ktorí obliahnuté mesto osvobodili. R. 1529 hnali Turci triráz útokom na toto mesto, ktoré ale Sigmund z Višnej Hory zachránil. V Marburgu súsredňuje sa literárnia činnosť Slovincov Štyrských; tu má sídlo i lit. spolok „družstvo sv. Mohora“.Vlak zastal na stanici mesta Celje (Cilly). Do nášho vozňa vstúpil nový hosť, pozdravil po maďarsky; a keď ma počul hovoriť slovensky s naproti mne sediacou paňou, oboril sa na mňa lámanou maďarčinou:„Prečo sa shovárate s tým sprostým českým dievčaťom?“„Pane, neobrážajte,“ hovorila pani notárka zo Stupavy v čistej správnej maďarčine; „nie som preto sprostá, že hovorím vo svojej materinskej reči slovenskej! Dokážem vám, že znám lepšie maďarsky a nemecky lež vy!“Milý maďarónsky kultúrträger zarazil sa. Bol, jako hovoril, kupcom z Celly. I besedovali sme s paňou notárkou, ktorá cestovala do Ľubľane, ďalej v našej ľúbej slovenčine, o ktorej pobratimný spevec Ad. Heyduk spieva:Matě slovenčina Plnou, milou tvář, Jako máť Kristova Nad hlavenkou zář, Je průsvitná jako rosa V liliovém loži, A tak hluboká i čistá Jako slovo boží. Ach, ta slovenčina — Svatá řeč, to vím, Ta jazykem věru Není svetovým, Jestli se však v nebi anděl Zpěvem bohu vděčí, Nesmí on mu jinak zpívať Než slovenskou řečí.Okolo 11. v noci dorazili sme na stanicu v Ľubľani.„S Bohom, pani notárka,“ riekol som, keď táto vystupovala z vozňa; „pozdravte mi pána farára Lamačského!“„S Bohom putujte, velebný pane,“ riekla, a nezabúdzajte v tom ďalekom svete na rodnie kraje svoje.“Ljubljana, Ľubľaň (Laibach) je hlavnie mesto v Krajine; leží v rozsiahlej rovine a rozkošnom kraji podľa oboch brehov riečky Ljubljanice pod príkrym vrchom zámockým, na ktorom stojí pevnosť; má okolo 22.000 obyvateľov, ktorí sú zvätša Slovinci; je sídlom krajinskej vlády, kniežaťa biskupa; má vyššie gymnasium, realku atď. Na mieste tomto stálo nekdy mesto Aemona, ktoré patrilo k Panonii, a bolo vraj od Argonautov vedením Jasona okolo r. 1223 lebo 1260 pred Kr. P. založeno. Asi 100 pr. Kr. P. dostala sa Aemona pod panstvo Rimanov. R. 16 po Kristu zbúrily sa tu 8., 9. a 15. legie. R. 400 rozložil sa tu Alarich táborom; r. 452 zboril mesto Attila; r. 900 vyplienili ho Maďari, ktorí tiahli do Italie.Noc bola tmavá, chladná, i nútila nás zaobaliť sa do plášťov a odovzdať sa odpočinku. Prebudím sa, i počujem cudzie zvuky. Nerozumiem ani slova. Boli to Taliani, ktorí sa shovárali. Divný cit opanuje človeka, keď sa nachádza v kraji, ktorého reč nerozumie.Leteli sme popri svetochýrnej Postojnej. Pri mestečku Postojna nachádza sa velikánska jaskyňa, pravý to div sveta; tvorí ona rozvetvenú a i do seba zavetvenú podzemniu chodbu pod vrchom Sovičom, ktorá vyše pol druhej hodiny sa prestiera, pri tom na viacej miestach v ohromnej hlbke sa rozširuje a takým množstvom najrozmanitejších útvarov obohatená je, že sa jej snaď žiadna na svete jaskyňa nevyrovná.[1]Od Postojnej prestáva lesnatý kraj, objavujú sa holé skaly; kraj tento smutný dojem robí na človeka; a preto menuje sa „holým Krasom“. Okolo piatej ráno dochádzali sme k Nabrezine. Zima bola náramná. Onedlho videli sme pred sebou — more. Divné city opanovaly ma. Kto jich opíše?… Cestovatelia upozornili nás na zámok pri brehu morskom. Bol to palác nešťastného cisára Mexikánskeho Maximiliana — Mira-Mare. I toto veľkolepé stavisko zmizlo a okolo deviatej hodiny došli sme do Terstu. Prijdúc do kláštora Kapucinského, neboli sme veľmi vľúdne prijatí, lebo neboli v poriadku. V decembri predošlého roku chceli jich „liberálci“ vyhnať. Bola tam celá revolucia. Ženy pochytiac kosy, hrable, lopaty a metly rozohnaly navedenú luzu, ktorá bola kláštor napadla. O Terste a mojej ceste do večného mesta napíšem Vám budúcne. Do videnia s Bohom![1]Jestli dostaneme obrazy jaskyne tejto, opíšeme ju obšírnejšie. Red.
Silasi_Zo-Slovenska-do-Vychodnej-Indie.html.txt
Namluvač„Huj! ale je tam zima!“ hovorila Milina Vodová a zdupotala malými nôžkami, ani čo by tú zimu vskutku chcela striasť so seba, pri tom trela si pekné biele rúčky jednu o druhú, jako čo by jej vskutku boly zmrzly, hoci sa v úhľadnej chyžke rozlievala príjemná teplota.„Že zima? Ba horúce, veľmi horúce je tu, slečná,“ hovoril Paľko Turaj, mladý notársky kandidát.„Vám možno že je horúce, pane Turaj,“ povie Milina, šelmovsky žmurkajúc peknými čiernymi očkami. „Musíte mať veľmi horúcu krv, ktorá sa i na ľade zohreje.“„Chladné s horúcim; jako by sa dalo to dvoje pekne v jedno sdrúžiť!“„Neviem jako? Oheň a voda sú dva odlišné prvky, ktoré nemožno spolu sdrúžiť. Dve protivy, ktoré sa nedajú nikdy v jedno sliať.“„Ale aspoň vyrovnať sa môžu.“„Pochybujem!“„Nesmiete pochybovať, pochybovanie nás nikdy nevedie k cieľu; treba mať dôveru, tá premáha všetko.“„Ale sklamanie sotva.“„Tu však o sklamaní nemôže byť ani reči.“„To si namysleli, ba hovorili i druhí a preca sa sklamali pri všetkej dôvere. Poviem vám na príklad túto pieseň, snáď ju aj vy znáte:Ktože by rozdvojil,Čo sám Pán Boh spojil?Slováka s MaďaromKtože by rozdvojil?Aj pôvodca pri spievaní tejto piesne mal dôveru vo vyrovnanie a spojenie a hľa: Skutek utek. Dnes Slovákom už po slovensky spievať neslobodno. A keď sa opovážia preca kde tu, jako nedávno v Sv. Mikuláši zaspievať si, jaký hurhaj sa strhne po celom Uhorsku, ani čo by boli už Tatári na záhumní. Či to nie je niečo neslýchaného, keď sa poslanec slovenského ľudu na sneme spytuje ministra, či vie o tom, že by tu, alebo tam boly spievané slovenské pesničky? Vidíte, tak je to s tým vyrovnaním medzi studeným a horúcim.“„Odpusťte, slečno, možnosť dorozumenia medzi Slovákmi a Maďarmi je ešte vždycky…“„Áno, keď sa úplne pomaďarčia; keď sa zrieknu reči, zvykov a obyčajov svojich a príjmu maďarskú reč,“ pretrhla Milina hovoriaceho.„To nemusia. Ale vaše porovnanie na mňa nie je dobre volené.“„Že nie? No, dokážte mi to.“„Veľmi rád. Pri vyrovnaní Slovákov s Maďarmi boly obidve stránky horúce, lebo aj Maďari aj Slováci tešili sa o pretek slobode a voľnosti. Slováci nevedeli od radosti, čo majú pýtať a Maďari zas čo majú dať. Ale s naším vyrovnaním by to tak nebolo.“„Veľmi zábavné, pane Turaj!“ smiala sa Milina, „ja však veľmi pochybujem, že by sme my dvaja niekedy mohli prísť k priaznivému vyrovnaniu.“„Keď len chceme, všetko premôžeme. Máte môj sľub, od vás samej závisí, či ho chcete prijať alebo nie.“„Veľmi horúci sľub, pane Turaj a práve preto sa bojím, aby som sa pri svojej chladnosti nepopálila, alebo nespálila.“„Máte snáď príčinu pochybovať o mojich sľuboch a citoch?“„Nechcela som vás uraziť,“ riekla vážnym hlasom Milina, „hovorila som v žarte. Keď ale o veci vážne súdite a chcete odo mňa na vašu otázku vážnu odpoveď: či mám príčinu o vašich sľuboch a citoch pochybovať, nuž vám celkom dôverne poviem: možno že áno, a možno že i nie.“ Tu však oprela svoj prenikavý pohľad na Turaja, takže tento nechtiac, sklopil oči k zemi.„Smiem vás prosiť o dôkazy, ktoré máte proti mojej úprimnosti?“„Áno, nežiadam však, abyste otázku ešte raz opakovali. Preto vám vyznám úprimne, že to, čo ste mne sľubovali, sľubovali ste aj druhým.“ A prejdúc zase do žartovného tónu, riekla: „A jestli sa vás i ja smiem spýtať, nuž, pýtala by som sa vás dôverne, koľkým ste to už sľubovali?“„Okrem vás ani jednej.“„A preca, pane Turaj, ja sama viem o jednej.“„Možno, že to bol žart, ale opravdu žiadnej.“„Teda naozaj žiadnej?“„Nie!“ bola krátka odpoveď Turajova.„Tak sme na čistom, pane Turaj; keď žiadnej, tak ani mne. A preto som vaše reči považovala hneď zpočiatku za žart, a to tým viacej, poneváč viem s istotou, že ste to samé sľuboval i Vilme. Odtajiť to nemôžete, nesmiete.“„Ani to netajím, ale bol to len žart.“„Pre Vilmu to však nebol žart.“„Nuž ale môžem ja za to, že si ona niečo takého namyslela? Ja som sa s Vilmou zabával a možno, že som jej v žarte všeličo pohovoril.“„Aj zábava, aj žarty, pane Turaj, majú svoje hranice a medze,“ hovorila Milina zase vážnym hlasom. „Mladý muž môže i žartovať i zabávať sa bez toho, že by jednému, alebo druhému dievčaťu pomútil hlavu. Ale hľadel si získať náklonnosť dievčaťa sľubami a potom, keď sa o nej presvedčil, brať slovo zpäť, nie je mužsky, nie je správne. Taký mužský je v mojich očiach ľahkomyseľníkom. Ak vám záleží na vašej mužskej statočnosti, jako o tom nepochybujem, preto i verím, že danému sľubu Vilme dostojíte a s ňou sa vyrovnáte…“„Nemožno, slečno!“ pretrhol ju Turaj.„Celý svet hovorí, že ste zasnúbený.“„Musím dokázať, že tomu je nie tak, ináč nedostanem miesto. O Vilminom otcovi sa hovorí, že je panslávom.“„Lárifári!“„Neverte, slečno! a potom…!“„No, čo potom?“„Hovoria, že by som s ňou nič nedostal.“„Tak teda z tej strany fúka vietor? To ste si ale mali skorej uvážiť, prv než ste jej sľubovali.“„Ľutujem, že som sa s ňou kedy shováral.“„A ešte viacej budete ľutovať, keď nezadržíte dané slovo. Vaše svedomie vám nikdy nedá pokoja. Aj vtedy, keď dostanete bohatú ženu, nebudete šťastlivý. Preto vám radím: ak chcete byť ráznym mužom…“„Dosť, dosť z tej lekcie, slečno!“ pretrhol hovoriacu Turaj; „nechcem, nemám vôle už ďalej počúvať.“„Komu nie je rady, tomu nie je pomoci. Len jedno vám ešte chcem povedať. Počula som, že v istej spoločnosti chlúbili sa listami, ktoré ste dostal od Vilmy: ak je tak, to vám musím vyznať, že je to nie gavaliersky, to je viacej nežli si dovoľuje zrelý muž.“„Porúčam sa vám!“ hovoril jako bez seba, vzal klobúk a rýchle ušiel.„Porúčam sa, pane Turaj!“ volala za ním Milina, „a nezabudnite na dané sľuby. Šťastlivé vyrovnanie.“Ale Paľko sotva počul, čo Milina za ním volala.
Beblavy_Put-na-Velehrad.txt
1„Nie, to je už veru nehodno žiť na tomto svete. Čo sa človek narobí, natrápi od rána do večera, a odnikiaľ nič. Bože môj, bol som už i tam, i tam; slúžil som i pri vojsku, v Talianskej ma zajali: ale nikdy som sa nenatrel toľko biedy ako tu, na otcovizni. Nikdy-prenikdy! Človek aby od rána do večera hrdloval, a predsa mu vždy chybí deväťdesiatdeväť grajciarov do zlatky.“Takto sa žaloval svojej žene Jozef Rakyta, občan z Truhlároviec. Jeho žena Katrena nešla mu veľmi prisviedčať, len tkala, akoby ju bol najal. Člnok jej ako živý lietal z ruky do ruky a bilnica búchala strmo jedno za druhým, ubíjajúc člnkom pretiahnuté nite. Ale vzdor tejto práci lecikedy šľahla okom po mužovi, a zakaždým jej i tak smutná tvár ešte väčšmi zarmútila sa. To nesmierne rozpálilo Jozefa, ako keď moriakovi ukážeme červené súkno. Preto ešte rozhorčenejšie pokračoval:„Ale to by ešte nebolo nič; človek by len dáko robil, už či tak, či tak: ale k tomu najedujú ťa v dome každý deň deväťdesiatdeväť ráz. Majže sa potom dobre, hriešny človek! Lebo ty nie že by si človeka poľutovala, ale tak pozeráš naň, akoby bol deväťdesiat dedín vypálil. Nie že by si, ako hodná a poriadna žena, prisvedčila: veru je, mužíčko, tak; zle je to s nami, zle — ale zazrieš na človeka, že sa ťa musí báť ako vlastných hriechov. Hm, potom, keď treba na soľ, na porcie — hej, potom prídeš ku mne a budeš sa mi líškať, kým ti len nevyčítam groš na groš až do ostatnej babky. No, o to nemám starostí, že by sa mi šesták splesnel v kešeni. Nedáš sa mu ani zohriať, už musí vyletieť. Bože, bože!“A Jozef Rakyta podoprel si hlavu dlaňou a mykol klobúk nad druhé ucho.„No to, veru darmo máš ťažké srdce na mňa. Vidí boh i svet, že som nie ani márnotratnica, ani nič, že ti všetko verne a svedomite opatrujem, ako len najlepšie môžem. Veru ma nik nevidel, že by som len jeden groš bola zmárnila. Ale ti ich vďačne oddám, a ty si gazduj sám. Potom nemusíš mi ani na soľ dávať, ani na porcie; uvidíme, čo vykonáš. I ja si tak hlavu podopriem ako ty; začnem ťa ohovárať a budem čakať, kým sa táto osnova sama utká. Veď uhly podopierať, to var len i ja budem vedieť, o to niet veľkej starosti. A ak neviem, nuž ľahko sa naučím. No, a každý rok na Jána vziať motyku a ísť do hory, to je veru tiež nie tak ťažko, a to ešte keď si vezmem do tanistry hodnú merindu a k tomu niečo preliať.“Rakyta stratil všetku trpezlivosť. Akoby ho bol na pahrebu posadil, tak vyskočil spoza stola. Stal si naprostred izby a klobúk chytil do ľavej ruky.„Hoj, dávno som ja vedel, že ti to kole oči! Človek chodí do tej hory, že niečo nájde, derie odev i obuv, zdravie si kazí, a to len preto, aby iným dobre urobil. Nuž a tí, ktorým to robíš, takto sa ti odslúžia! Zazerajú na teba ako na psa. Nuž ale som ja tu paholok, alebo piaty kacheľ odo dverí? Ale som ja tuná trinásty apoštol, ale som ja… ťuj!“A Rakyta naježil si vlasy a mrštil klobúk za stôl na lavicu len tak zdudnelo. Katrena sa ani takého kriku veľmi nenaľakala, iste to už viac ráz takto urobil. Ona, akoby nič, tkala ďalej, a robota jej tak rástla, že podchvíľou musela pripúšťať. Vedela, že jej muž nič nevykoná, a čo by sa ako fúkal.Ono Rakyta bol takto dobrý človek: mäkký ako vosk, bol by dal zo seba i ostatnú košeľu. A toto ho kazilo. Gazdovstvo mu šlo ako dolu vodou a všetko mu mizlo spod rúk navidomoči. A veru keď mu otec zomrel, nemohol sa požalovať, že by ho bol v dlhoch zanechal. Na majetku mohol vychovať kŕdeľ statku. Ale dostal nielen gazdovstvo, aj veľké kapitále, takže Jozefovi bolo treba len v bázni božej žiť, a všetko by sa mu bolo samo od seba množilo. Dlžníci v najväčšie roboty museli prísť odrábať interes a boli radi, keď im niekedy z lásky dačo pohodil.Ale človek nebude vraj spokojný, a čo bys’ ho do medu usadil. Tak i Jozef. Čím mu bolo lepšie, tým viac hundral; otcovizeň i kapitále sa mu málili, on ešte za viac túžil. Jemu štyri voly nepostačili, chcel mať i kone, aby sa na nich mohol voziť ako pán. Začal pánom závidieť, že nerobia nič, a dobre sa majú. Ťažilo sa mu vyjsť do poľa a prizrieť nájomných. Rád sedel doma a uhly podpieral, ešte radšej v krčme, a najradšej šiel s pánom notárom na poľovačku. Vo všetkom sa spúšťal len na nájomných, nuž a nájomní sú nájomní: robia ako v rukaviciach, a nemáš z nich nič, ak nad nimi nestojíš. Tak bolo i s Jozefom. Keď nik nedohliadal, začali ho obkrádať takže mu všetko hynulo ako na vyhnanci. Ale jeho preto nezabolela hlava, len keď ho krčmár pochváli a pán notár ruku mu podá! Čo by on tam chodil za čeliadkou, keď orie, veď mu vraj len pluh alebo vola neukradne. Radšej chytí flintu a ide na tetrovy a tam sa túla až do noci. A keď sa domov vracia ustatý a natešený, že zastrelil tetrova, jeho nájomníci tiež sa radujú nad vrecom zbožia, čo pred rozsievaním zaorali a teraz medzi sebou rozdelia.Takto išlo u Rakytov vo všetkom. Ľudia si všeličo o tom pošuškávali; niektorí mu závideli, že bez všetkého ustávania prišiel k takému bohatstvu a že môže tak naľahko žiť; iní sa radovali, že je už pod závozom. Len jeho tesť, Jano Lukáč, mu vše dohováral:„Synku, čo robíš, zle robíš. Akosi naľahko berieš túto vec. Ani sa nenazdáš, len keď budeš na holej dlani. Hej, nemysli si, že je to nič: baňa je baňa, a preberie sa. Peniažky sú okrúhle, chytro sa rozkotúľajú, a ľahšie je niečo rozfrnadiť že hanobiť. Ver mi, ak sa nenapravíš, na staré dni budeš chodiť s kapsou a palicou. Ej, ej, mne sa toto akosi nepozdáva. Keby mi aspoň dcéry tu nebolo, ešte by som mal hladkú hlavu, ale takto ma mrzí — ej, veru mrzí.“Takéto dohováranie neosožilo, ba Jozef Rakyta zakaždým ešte väčšmi sa zatvrdil, ako kremeň. Svokrovi neodpovedal ani len slova, len zvesil hlavu a zanovito mlčal a počúval; jeho myseľ lietala ktovie v ktorej doline. Kázeň vypočúval, ale ani slovíčko sa ho nedotklo, ani čo by hrach o stenu sypal. Len vše, keď tesť odišiel, vstal a postavil sa proti žene:„A čo ty búriš otca proti mne? Vy mi budete rozkazovať? To sa ja pre teba ani zabaviť nesmiem? Čože si mi doniesla? Jest mi tu, bože, panej! Dvoma šestákmi ťa vyplatím. No, a tú kravu, čo si mi doviedla, ľahko je do vás zahnať. Si mi ty za gazdiná i s tvojím chýrnym otcom — z hotového žiť! A sa ešte chce povyšovať! Povedám ti, maj sa na pozore!“Katra neriekla ani slova, len hlavu sklonila. Chudinka, nevedela sa nijako zastať. Jedinou potechou jej bolo, keď sa dakde v kútiku potichu vyplakala.Rakyta týmto činom zatvrdil sa proti tesťovi a rodine. Neslúchal nikoho, len krčmára a notára. Jemu nebolo treba žiadnej rady, on sa držal za najmúdrejšieho človeka pod slncom. Veď koľko ráz mu to krčmár aj pán notár povedali, že nabudúce nebude nik iný richtárom, len on, lebo v múdrosti že mu nik nechytí, ani sám pán notár. A na takúto chválu veľmi mnoho držal, lebo za richtárstvom mu dušička nesmierne pišťala.„Keď richtárom môže byť iný, prečo by som nebol aj ja? Som múdry, to každý uzná, a mám trochu i tu,“ udrel si na vrecko. „Ono sa to tu riedi, grošíky lietajú, ale, bože môj, i to je len niečo hodno, keď sa človek môže s pánom notárom kamarátiť a byť s ním, ako brat s bratom. Hm, kto nemá penez, pred muziku nelez; ja nebudem z pazderia motúzy súkať, kým niečo čujem.“A tak Jozef vždy viac a viac vzďaľoval sa od roboty; keď bol doma, nemal žiadneho pokoja, všetky kúty tam naň vrčali. Po dome chodil len ako v trapiech; neprizrel zhola nič, akoby bol dáky drevený Jozef gazdom. Paholci a dievky už zabudli, že majú dákeho rozkaziteľa. Ak robili, dobre, a ak nie, i to dobre. Katrena tiež nie že by sa bola chytila a začala dom riadiť, ale už i pred ľuďmi plakala a ohovárala muža, takže každý sa jej stránil: lebo vraj lepšie je robiť s ľuďmi smiechoty, než počúvať ženský plač.Nuž týmto činom nemal svet čo závidieť Jozefovi. Bohatstvo sa hodne míňalo, kapitáliky roztopili. Ľudia prestali chodiť do Rakytov interesy odrábať a Jozef musel hlboko do kapsy načrieť, ak nechcel s robotou zostať na chvoste. Ale on sa o to všetko netrápil, ba hlavu ešte vyššie nosil než predtým, lebo — hja, od Nového roku je richtárom. Dosiahol teda to, čo si od mladi žiadal: mal, chvalabohu, v rukách richtársku palicu. Ale sa aj držal! Chodil vyobliekaný vždy v nových šatách a tiež nechcel zjesť, čo mu doma navarili. Veď mu v krčme povedali, že je to nie pekne, keď pán richtár s kadejakými paholkami si za stôl sadne a s nimi z jednej misy je. Poslúchol teda, radšej šiel do krčmy, že si tam lepšieho zaje a dá to napísať.Nuž ale i richtárstvo sa mu o krátky čas prijedlo. Hja, nie je to len tak z dlane sfúknuť. Človek musí sa dokonale opásať, ak chce niečo vykonať. On myslel, že treba len byť richtárom, a všetko že pôjde ako z partesov, lebo svet sa ho musí báť. Ale horký jeho báť, keď nebolo v obci kazára. Spočiatku sa narobilo všelijakých zákonov — ale čože bolo z nich, keď sa nikto neozrel o ne. Tak obec začala sa rozpúšťať: zlodejov a kmínov namnožilo sa toľko, že už i do obecnej kasy sa začali dobýjať. Ale ani nemali ešte nikdy takého patróna, ako im bol on. Bohatší gazdovia nemohli sa obhrnúť pred nimi. Preto sa v dedine strhla veľká zvada, boháči začali richtárovi k hlave letieť. Jozef bez všetkej ceremónie zložil richtárstvo, že radšej bude — s odpustením — ovos strúhať, akoby mal byť medzi takým zlým svetom richtárom.Ale i v majetku bol už načistom. Nielen že kapitálov nemal, ale už si i na klinček zavesil pár stovočiek. Statok z maštale začal hodne rednúť, pole sa vycicalo, vyhlupelo, lebo ho nik nepoprával, na stavoch všade vidno len samý úpadok. Každý hovoril, že o pár rokov Rakyta nebude mať v Truhlárovciach na čom gazdovať. Žena jeho chodila ako umretá, už sa len tak triasla, kedy prídu i k nim na exekúciu tak, ako do iných domov.Rakyta ten sa pred svetom toľko netrápil, ale sám v sebe už zvedel, že čo robí, zle robí. Že už nebude dlho na dedovizni sedieť. Srdce mu stislo, keď si pomyslel, že prídu cudzí a vyženú ho i so ženou i s deťmi von, do šíreho sveta. Hlas svedomia káral ho, i žena mu vravela, že on sám je všetkému vina. Ona kárala ho nie tak, že by mu bola vyčitovala, ale tie vyplakané oči, zvädnutá tvár väčšmi ho trápili než bársaká ostrá kázeň. Hoci on sa ukazoval veselým, predsa sa veľmi staral, čo to s ním bude, čoho sa má chytiť, aby sa z mláky vytiahol. A hľa, keď sa nevedel, kam hodiť, vtedy prišli k nemu pobehaji a poradili mu.
Kukucin_Ako-sa-kopu-poklady.html.txt
Pamiatka pre deň. 4. augusta† 28. febr. 1863roku jubilárneho tisícročia krstu Slovákov, spasenia nášho tisíceho osmistého šesťdesiateho tretieho, ako deň prvého valného zhromaždenia Slovenskej Matice v Turčianskom Sv. Martine[1]Jeruzaleme, ty mesto večných rumov,nezbudené harfy kráľokajnej strunou,neúprosné žiaľom vešteckým proroka,neobmyté slzou z Bohosyna oka,mesto večných rumov! ozvi sa pokáním,by vek náš ozval sa božím zmilovaním! —Vyznaj: mňa satanská vzbura rozbúrala,samozvanská pýcha smutnú tu hru hrala,úbohú chudobu skaly moje bili,a moji velikí? — tí neuverili.Hospodine! tvoj kríž my sme vyvalili,pádom jeho hradby naše sa zronili,a v rumoch ich sipí večité vzdychanie!Tu hriech mocnejší nad božie zmilovanie! —Na Tatrách, na ich mohylách smutná panna stáva,od temena ku päte jej čierny závoj pláva,na temeni jej sa jasá strieborná trojhranaa z oblohy visiaceho nočného kahanalúč obledlá ku jej nohám na byliny padá,láme byle a zlámané sem a tam rozkladá;po Tatrách, po ich mohylách od vekov si chodía kde stúpi, tam všetko sa k večnosti prerodí;kvet tu každý, ktorý stojí, porušením vonia,vetrík každý zvoní, sťa keď umieráčkom zvonia,tu, keď prší, slzy horké odkvapujú z neba,nevychodí, nezapadá tu slnka veleba,tu jeden vták samojeden na skalinách sedá,on kuviká, ohlas žiadon mu neodpovedá;žriedla smädom prekypujú miesto bystrej vody,pustým poľom prach seje sa a hlad sa urodí;tu niet jaro, leto, jeseň — len zima ukrutná,tam, kde v čierno zahalená stojí panna smutná.Mráz prebieha kosti toho, kto ju zazrie zdola,šeptom vraví ľud si, že by to „Mrietica“ bola.Nad Karpaty, ponad hory šumná deva lieta,v srieňový šat šírodlhý večite odetá,málo z neho visí párom noha neobutá,pleť havrannú drží zlatá koruna trojdutá,v pravej hrsti blčí lúče požiar plamenistý,v ľavej drží ďateliny obrovské tri listy,s ohňom lúče nočné slnce v nove svojom hrá saa v jej oku tajomstvenná blaženosť sa jasá;nocou žitia divná fakľa družici tej svietia za svetlom neodolným celý vesmír letí,žiadnu živú dušu ona z oka si nestratí,kto podá sa za ňou, ten viac nikdy sa nevráti;kde zaveje byľou svojou a kam ona dýchne,tam žaloba, sveta lomoz naveky zatíchne;mier večný letkom anjelským postavy tej šumie,ale sľuboslovu devy — nikto nerozumie;mimovoľne tiahne s sebou svit lúče jej zlatý,nik nezná kam? a každý sa v prehustých hmlách tratí;pred ňou radosť, pri nej ticho a za ňou kvílenie,nikto nevie, odkiaľ prišlo divné to zjavenie;ohliada sa šírym svetom, a kdekoľvek kročí,jediný je predmet ona biednych ľudu očí;svetom bludu lieta panna divná, ružolíca,a svet ľudu nevie o nej nič, len to: „Mrietica!“Nevie, — a nevie? ach, nevie! — koľká bieda v tom je,koľká smrť už v jedinom tom slove: nevedomie!Bijú hodiny spasenia, práve dvanásť bije, —viete, deň u Hospodina liet tisíc dlhý je, —a keď ráno pradňa toho tuná sa zbriežilo,dieťa potupy a slávy osemsto liet žilo.Čo sa stalo — povedajú stariny rozpravy —s ľudom naším, s týmto ľudom potupy a slávy? —Vychádzajú z krajín tamtých, kde slnce vychodí,postavy dve, svätpokoj ich a svätviera vodí,modlia sa modlitbou svätou ich posvätné tváre,oči ich sú cele také, sťa lásky oltáre,na temeni oboch Bratov žehnanie Otcovo,ústa ich sú božie ústa, hlas ich našské slovo;mäkkú šiju k zemi kloní nebeská pokora,tichý krok ich zvoľna nesie na temä Zobora.Vystúpili: obzerajú šírošíre kraje,všade hrmot ťažkých hrotov, pritom všade tma je.Zaplače v nich milosrdím duša rozbolená:„Pomiluj ny, Gospodine!“ — padnú na kolená,a nad nimi — div nad divy — nebo sa roztvoría žiarou spasenia stanú ozorené hory.Vstanú: hladia, kde Satan je a kde jeho zbroje,ale pod božou paväzou kol-vôkol ticho je. —Vstane Brat a drevo, čo tam na Golgote stálo,vztýči rukou posvätenou na najvyššie bralo,rieknuc: Prehliadni, ľude môj, — koniec má slepota,strom smrti zmenil ten Boží Syn na strom života! —Vstane Brat druhý a dosku o kríž ten opiera,na ktorú deje prasúdu vykreslila viera,rieknuc: Neboj sa, ľude môj! milosť za pokánie,spravodlivosť, kto nechce mať božie zmilovanie! —„Kríž a súd!“ modlári heslom viery sa ozvali,modly staré v starej svojej nemote mlčali,a keď zvona prvé sväté ozóny zazneli,prv-ostatne ozvali sa bohovia: — zhrmeli.Na Tatrách, na ich mohylách smutnej panny nenie,nad Karpatmi, nad horami zaniklo zjavenie.Tam, kde táto lietavala, lieta holub svätýa kde tamtá sedávala, sedí Slávomati.Viete, deň u Hospodina liet tisíc dlhý je, —dňa takého priam takého dnes posledná bije —Za poslednou ide prvá: tak, z božej pomoci,Slováci, dobré ráno vám po tak dlhej noci! —Na Slovensku milom našom trojmý pahor stojí,na prostrednom znak spasenia vesmíra sa dvojí.Boh Otec, Syn a Duch Svätý pahory tie stráži,láska, viera a nádeja údoly ich blaží.To ten trojhran, to Mrietice trojdutá koruna,ktorú dobyli víťazní Bratia od Solúna,darujúc to matke Sláve, pre ňu, pre jej detis fakľou večného života a božej osvety;to kríž, ktorý Kristus nosil, nebeskej Pán slávy,kríž ten, to našich slovenských životov čierňavy,kríž ten, to naša potupa, pod ktorou sme žili,to znak, pod ktorým sme podnes slávne víťazili.Ten kríž, to je útočište druhého Cyrila,je závdavok, ktorý milosť božia doručilanám, že tie naše súženia, čo trpíme práve,nie sú rovné tej, čo sa má zjaviť na nás sláve! —Zdravstvuj, mati, v tieni kríža na trojmej tej hore,ty pokorná, ty velebná v tej svojej pokore!Zdravstvujteže, deti slávy, v lone tom materadnes je sväte spečatená svätá vaša viera:Že kto pred Bohom korí sa, pred svetom neplazí,skôr či neskôr, ale iste nad peklom zvíťazí! —Slavstvuj, orle, čo nad horou trojmou tou koluješ,štvorokom juh, sever, východ, západ pozoruješ.Slavstvuj! oceľný tvoj pazúr sťa vlákna rozrazítie, čo viažu slobody let, pekelné reťazi!Slavstvuj! na korunné svoje pomazané hlavypolož nový blesk diamantu — slavianskej oslavy!Slavstvuj, Martin! a pamätaj veliké dve doby,kde Boh vymknul deti tvoje z dvojakej poroby!Zmiluj sa, Hospodine, nad toľkou rodinou,krstils’ otcov, pokrsť duchom aj ich pozdných synov!Udrž lipy tisícvckej blahorozkvet bujný:Gospodine, pomiluj ny!Slavianstvo! národe prevelebných rumov,zobudený harfy svätokajnej strunou,uprosený žiaľom vešteckým proroka,obmytý slzami z Bohosyna oka,rode horkých dejov! ozvals’ sa kajaníma Boh ozval sa ti večným zmilovaním! —Vyznals’: mňa satanská vzbura rozbúrala.Samozvanská pýcha smutnú tu hru hrala,úbohú chudobu skaly moje bili,a moji velikí? — tí neuverili! —Hospodine! kríž tvoj Bratia vystavili,zráňané hradby sa znova zotavili,na nich písmom večným heslo a vyznanie:Hriech mocný, mocnejšie božie zmilovanie.[1]Prvý raz uverejnená v Pešťbudínskych vedomostiach III. 1863 č. 66 bez podpisu.Autorstvo básne zistil Jozef Škultéty podľa rukopisu i podľa vlastného básnikovho zoznamu básní, ktoré chcel vydať ako druhý zväzok „Spisov básnických“ (porov. Slovenské pohľady 1908, 567 — 568).Sládkovič ju napísal na objednávku Mikuláša Štefana Ferienčíka, ktorý ho žiadal v zastúpení Jána Francisciho v liste zo 14. júla 1863 o krátku báseň „na deň 4. augusta, v ktorý deň prvé valné zhromaždenie Matice odbývať sa bude.“ Žiadal ho, aby ospieval „tú myšlienku: Slávenie prvého aktu uzákonenia národa slovenského, a to práve v tisícročí našeho kresťanstva. Prosím Vás ale, aby báseň tá tak písaná bola, aby nenašla v nej policia zádrapku, tedy loyalne a možno uznanlive proti Jeho Veličenstvu.“Sládkovič báseň napísal, pravda, nie celkom podľa direktív. Polícia síce „zádrapku“ nenašla, no „Jeho Veličenstvo“ Sládkovič obišiel. Báseň bola trochu dlhšia, ako ju chceli mať redaktori, za čo mu aj — rečené slovami Jozefa Škultétyho — „nedelikátne robili výčitky, že báseň je dlhá, nie taká, akú oni chceli mať v novinách v deň slávnosti.“ (Spisy básnické I. 1920, 287.) Francisci totiž v liste z 28. júla 1863 napísal Sládkovičovi: „Čo s Tvojou poemou urobiť, neznám, na čelo vedomostí je pridlhá, jako prílohu obyčajnú dať vytlačiť je nedôstojné, osobitne to vydať stálo by omnoho viac, ako teraz znesiem, lebo nepredalo by sa toľko, že by sa… potrebe slávnostného vydania zaplatilo.“Obavy redaktorov boli však zbytočné, lebo sa báseň do Pešťbudínskych vedomostí celkom dobre vmestila.Rukopis básne (2 listy rozmerov 40 × 26 cm) má ten istý názov, pod akým ho tu odtláčame. Na ňom je uvedený i dátum vzniku: „v Juli r. 1863“. Pri členení odstavcov pridŕžame sa rukopisu. Medzi tu uverejneným textom a textom rukopisným sú tieto odchýlky: v. 5: pokáním — pokániem; v. 6: zmilovaním — smilovaniem; v. 11: tvoj — tvôj; v. 16: od temena — od temäna; v. 17: na temeni — na temäni; v. 18: nočného — nočnieho; v. 19: obledlá — oblädlá; v. 23: porušením — porušeniem; v. 27: vták — pták; v. 31: jeseň — jäsen; v. 33: zazrie — zazre; v. 40: ďateliny — däteliny; v. 41: nočné — nočnie; v. 44: vesmír — vesmier; v. 64: dieťa — dietä; v. 71: na temeni — na temäni; v. 76: ťažkých — täžkých; v. 77: milosrdím — milosrdiem; v. 81: hľadia — hlädia; v. 82: božou — božiou; v. 90: Spravodlivosť — Spravedlivost; v. 93: sväté — svaté; v. 96: zjavenie — zjävenie; v. 97: svätý — svatý; v. 100: posledná — poslednia; v. 101: Za poslednou ide prvá: tak z božej pomoci — Za poslednou ide prvnia: tak z Božiej pomoci; v. 104: na prostrednom znak spasenia vesmíra — na prostredňom znak spasenia vesmiera; v. 105: Boh — Bôh; v. 110: božej — božiej; v. 118: zjaviť — zjäviť; v. 122: spečatená svätá — spečätená svatá; v. 124: zvíťazí — zvítäzí; v. 127: tvoj — tvôj; v. 128: reťazi — retäzy; v. 129: pomazané hlavy — premohútne hlavy; v. 132: Boh — Bôh; v. 141: kajaním — kajaniem; v. 142: Boh — Bôh; zmilovaním — smilovaniem; v. 147: tvoj — tvôj.
Sladkovic_Vlastenecko-meditativne-basne-z-prvej-polovice-sestdesiatych-rokov.html.txt
Šťastný Štedrý deňPo zasneženej ceste, uprostred kryštálov a drahokamov, kráčal mladý muž. Slušne oblečený, v teplom zimníku a v čiapke, v ruke plátenný kufor, na chrbte plný plecniak. Kŕdle havranov, kníšuce sa na telegrafných drôtoch, si ho zvedavo obzerali akoby ho pozdravovali. Ponáhľal sa do vrchu; konečne na temene zastal. Pred ním široký rozhľad po krásnej, zimnej krajine, objímajúcej neveľké dediny so štíhlymi vežami a bielymi kostolmi. Inoväťou kryté sady ihrali v lúčoch slnka dúhovými farbami. Muž položil kufor vedľa seba, sňal čiapku, zadržal ju v zložených rukách, sklonil hustými vlasmi pokrytú hlavu a modlil sa. Potom uprel oči — na ktorých bolo vidno, že zvykli ďaleko, ďaleko hľadievať — na prvú dedinu pod vrchom. Skúmavý starostlivý výraz, končiaci v bolestnej clivej otázke mu pokryl tvár. Akoby od toho čarovného sveta pýtal odpoveď, na ktorej mu mnoho, mnoho záležalo.„Dobrý deň! priateľko“, pozdravil ho druhý chodec, čo dávno za ním kráčajúc, až teraz konečne ho mohol dohoniť. „Čože tak vyzeráte?“„Dobrý deň!“ obrátil sa i oslovený. „Tá dedina sa dnes ako menuje?“„Tak, ako ju kedysi naši otcovia pomenovali — prv než dostala maďarské meno — Dlhá. A pristane jej, netak ju kedysi natiahli!“„Máte tu dnes iné poriadky v dobe slobody, pravda! Žije sa vám lepšie!“„Ako komu, priateľko! Poriadky sú iné, ktoré lepšie, ktoré horšie. Dal nám Pán Boh slobodu, buď Mu za to vďaka, ale ľudia sa na tej vojne veľmi pokazili, sú dnes horší, ako bývali. A keď nás už iný neutláča, no tak si robíme sami jeden druhému zle.“„To je škoda! No, neviete, či ešte žije rodina Kostolných?“„Kostolných? Otec i mať žijú, aj mladší syn, len Janko Kostolný sa ešte vždy z vojny nevrátil. V dedine všetci veria, že už dávne dakde zhynul, len jeho žena nechce o tom ani počuť. Bárs je to už desať rokov, čo ho Rusi zajali, ešte vždy ho čaká“.Oči mladého muža zažiarili ako dve vatry.„A nevydala sa, ako to druhé ženy porobili?“„Mariška Kostolná nie je ako druhé. Keď to neurobila prv, kým mala deti maličké a nútili ju do toho aj svokrovci, aj švagor, dnes, keď už roky býva u svojich rodičov, tým menej by to urobila! Pytačov však mala pred tým dosť! Nie div! Taká pekná, poriadna a šikovná žena! Ale odkedy prešla k tej novej viere, už má od nich aspoň pokoj“.„K akej novej viere?“ Muž veľmi pozorne uprel zrak do tvári vraviaceho.„Ale, vo vojne, keď bolo ľuďom zle, začali daktorí hľadať pomoc u Boha. Schádzali sa k Slovu Božiemu, k modlitbám. Nebolo na tom nič zlého, aj ja som neraz išiel medzi nich! No, keď tí, čo si obľúbili Slovo Božie, činili aj pokánie zo svojich hriechov. A ako ich to Slovo Božie vyučovalo, tak začali žiť, neľúbilo sa to druhým. Hnevali sa a posmievali sa im, že vraj začínajú akúsi novú vieru. Pre ten posmech nejeden prestal chodiť! Ale medzi tými vernými, ktorí zostali, bola aj Mariška Kostolná. Dosť sa jej starí pre to natrápili, veď hlavne preto odišla od nich. Svojich rodičov si získala, takže potom tie schôdzky odbavovali v ich chalupe. No, nám sa tu cesty delia, ja idem do Blatnivej a vy iste do Dlhej, tak s Pánom Bohom choďte! No, rád by som ešte vedel, prečo ste sa pýtali na tých Kostolných“.„Nesiem im správu o Jánovi“.„Čože? Azda kde a ako vzal skazu? Prosím, vás, je Štedrý deň! Ak takú správu nesiete, aspoň dnes jej, Mariške, to nepovedzte“.„Nebojte sa, priateľu, nechcem ju zarmútiť! A pekne vám ďakujem za všetko, čo ste mi povedali“.O chvíľočku kráčal už starší muž k druhej dedine, mladší zodvihol kufor a ponáhľal sa dolu kopcom k Dlhej. Nezastal, až pri neveľkom nárožnom dome. Tam, keď vrzgli dvere vedúce do dvora, bolo počuť lenivé, starý hlas prezrádzajúce zavrčanie. Hneď na to sa zodvihol na násype šedivý pes.„Pozor, a ty ešte žiješ?“ zvolal príchodzí prekvapene.Pes zastrihal ušami, pribehol, obišiel, oňuchával muža a potom tak divne zavyl a začal chrapľave brechať, skákať, a lízať ruky príchodzieho.Na ten krik sa otvorili kuchynské dvere; asi desaťročný chlapec chvíľu zvedavo zahľadený na zvláštny obraz, zavolal dovnútra.„Mamička, Pozor víta akéhosi pána a ten sa mu prihovára, akoby sa dávno znali, poďte sa chytro podívať!“V kuchyni pustila ešte mladá a pekná žena lopatu, ktorou vyberala báleše z pece a už i jej tvár, chlapcovej tak veľmi podobná, vykukla zo dverí.„Janko, môj Janko!“ preletelo jasavo dvorom a už letela i mladá sedliačka do roztvoreného mužovho náručia.„Mariška moja, Mariška!“ Čo ľudský hriech na roky rozdelil, to Božia láska znovu spolu zviedla. Kto môže opísať šťastie stretnutia po takom dlhom čase!„Predsa si mi len prišiel, darmo som ťa nečakala!“„Prišiel som, a ty si ma verne dočkala. Chvála Bohu!“„Ó, Janko, hrôza je len na to pomyslieť, keby som sa tak bola dala našim nahovoriť! Ale, veď to nebolo možné! Keď som raz teba nemala, čo ma bolo po ostatných mužoch!“„Ja som zase veril v tvoju vernosť, Mariška, a Pán Boh ma tým zachoval, že som tebe tú svoju vernosť, napriek všetkým pokušeniam, dodržal“.„Pozri, akého veľkého syna už máš! — Poď sem, Ondriško, to je náš otecko, už ho máme!“Jedným ramenom objímala blažená žena muža, druhým k nemu privinula švárneho chlapca a potom si oba viedli vzácnu návštevu dovnútra.„Ondriško, bež pre Ilenku, ale nehovor nikomu načo ju volám!“ posielala matka chlapca, „a ani, kto k nám prišiel!“„Dobre máš, Mariška, všetkých rád privítam, no až potom, najskôr musíme pred svätého Boha na kolená. Dozvedel som sa, že si aj ty u Neho hľadávala pomoc. Aj ja som ju tam hľadal a našiel. Ten, ktorého narodenie dnes budeme svätiť, stal sa mojím Spasiteľom. Či aj tvojím?“Muž pritiahol ženu vedľa seba na kolená, a už sa nič nepýtal, lebo ona už hlasno začala oslavovať Toho, ktorého oba milovali. Ešte si len to najhlavnejšie stačili povedať, a už bola izbička plná ľudí. Mladá gazdiná musela vybehnúť k peci ratovať báleše. Na šťastie len dva boli zhorené. Svokor i svokra objímali zaťa. Za nimi pribehla jeho mať i otec, brat i švagriná, ale prv, pred všetkými, jeho malá dcérka. Sľúbil vzácny hosť, že až sa len trochu upraví a nasýti, povie im, ako sa dostal domov. Ale svoj sľub splnil iba pri štedrovečernej večeri. Zniesli si ju spolu z obidvoch domov, aby sa nemuseli rozísť.„Mamička, už sa na mňa prestaňte hnevať, že som vás neposlúchla a čakala na Janka“, pritúlila sa nevesta ku svokre. Táto ju náruživo objala.„Nech ti to Pán Boh stonásobne odplatí! Veď čo by on chudák bol povedal a urobil, nech tak príde a nájde ťa za bratom!“Veľmi rýchlo odpratali ženy riady i zvyšky jedla, a už sedia okolo stola. A veru je v izbe tak ticho, že by si aj muchu počul preletieť. Len hlas mladého muža, raz vážny, raz smutný, zaznieva v nej. Iba pár slovami opísal muky svojho zajatia, aké mu nastali obzvlášť po odchode československého vojska. To si vraj až niekedy inokedy porozprávame. Opisoval radšej, ako mocnou túžbou hnaný po domove, sa tri razy počas tých troch rokov pokúsil utiecť, no vždy bez výsledku. Po tom treťom sklamaní, pretože išla na neho hrôza, že už navždy bude musieť svoj život tam zakopať, rozhodol sa radšej umrieť. Bol na smrť unavený, vyhladovený, olúpený o posledný halier i šaty, nuž zostal ležať v snehu na zamrznutej zemi. Sneh husto padal, čochvíľa hrozil prikrytím a bol by koniec jeho životu a trápeniu. Vo sne, ktorý ide na neho, nepocíti viac tú krutú zimu, zamrzne a — zomrie. Skutočne zaspal. Koľko spal, to nevedel, vedel iba, že sa zobudil v teplom, a že ho veľká bolesť prebrala k životu — bolesť omrznutých údov. Istý veľmi chudobný človek, ktorý ako vyhnanec pre Krista, žil v tejto studenej krajine už vyše dvadsať rokov, našiel ho a zachránil pred smrťou. A potom, ako matka dieťa, tak nežne ho opatroval v jeho dlhej, ťažkej chorobe. Tie dlhé, zimné noci, ktoré v mori bolestí zavretý u neho prežíval, krátil mu dobrý starec rozprávaním svojich ťažkých osudov. Čítavali spolu evanjeliá; on spieval starým, ale čistým hlasom, krásne, sväté piesne a učil ich aj jeho spievať. Ó, ako tento muž miloval Pána Ježiša! Syn Boží mu bol všetkým. Pre Neho by bol býval ochotný aj tri razy toľko preniesť, čo už pretrpel. Keď pre štundistov[1]udrela v Rusku hodina slobody a všetci mladší krajania ho opustili, on sám, bezvládny, nemohol pomýšľať na návrat. A tu si vraj povedal: „Tam doma, vo vlasti, už i tak nikoho nemám. S Kristom a pre Neho môžem žiť aj tu. Aj tu si ma nájde, keď príde“.Zostal spokojný. Navštevoval starých vyhnancov, politických väzňov, ktorí tiež už domov nevládali. Zvestoval im Kristovo evanjelium, posluhoval im a nejedného priviedol ku Kristu, „ako aj mňa“, vzdychol rozprávajúc.„Keď som ozdravel, ľahol on, a ja som mu smel láskou odplatiť to, čo dobrého urobil nám všetkým. Doopatroval som ho, aj pochoval. V mojom náručí zomrel smrťou spravodlivého. Zomierajúc, položil ešte svoje ruky na moju hlavu a požehnal ma. Čo mal, všetko mi zanechal: svoju Bibliu, svoj kožuch, ktorý mu pred rokmi bol ktosi daroval, svoje chatrné šaty a päť rubľov. S týmto som sa ešte raz vybral na útek. Tento raz, že som však už nešiel sám, ale ako dieťa Božie, vedený svojím Bohom, tento útek sa mi podaril. Sám môj Boh vie, koľko utrpenia ma stála táto mesiace trvajúca cesta, ale konečne som sa dostal k moru, aj na veľký americký parník. Kapitán, dobrý človek, dal si tlmočníkom vyrozprávať moje osudy. Zvediac, že som od remesla kováč, prijal ma na miesto jedného z chorých matrózov,[2]ktorého musel zanechať na pevnine. Keby ste ma takého boli videli, viem, že okrem Pozora, nikto z vás by sa nebol ku mne hlásil; špinavý, zarastený, vybiedený, už ani človeku nepodobný. Nebyť Božieho milosrdenstva, ani ten kapitán by ma nebol vzal. Loď čakala ešte dva dni. Zatiaľ som sa očistil, dal som sa ostrihať, oholiť, opral som si posledné plátenné šaty po svojom dobrodincovi. Taký očistený prišiel som ešte raz pred kapitána, ktorý ma veru nepoznal. Boli tam u neho dvaja páni; ten jeden vedel po rusky: Musel som im ešte raz niekoľkými slovami vyrozprávať svoju históriu a sľúbiť, že im ju dôkladne vyrozprávam, keď už budeme na mori. Oni sa potom o to postarali. Zavolali ma do krásnej spoločenskej kajuty, ten pán prekladal, a ja som vyrozprával všetko od samého začiatku: Ako ma vzali na vojnu od mladej ženy a dieťaťa, a že je tomu už dvanásť rokov; a desať rokov, čo som ich nevidel ani o nich nepočul. Že sa ťažko dostanem domov, lebo len tieto ruky musia mi byť nápomocné, ale Boh, ktorého som v tom súžení poznal, keď mi potiaľto, aj na túto loď pomohol, pomôže mi aj ďalej. Rozprával som im o tom svätom, Kristovi podobnom mužovi, ktorý ma na tele i na duši zachránil a ktorého trestanecké rúcho prikrývalo i teraz moje telo. Mnohé z poslucháčok plakali, a všetci mi podávali ruky. Na druhý deň som mal už plný kufor bielizne aj darovaných šiat a ešte neraz za cesty som musel rozprávať zo svojich skúseností, najmä o svojom úteku. Všelijako mi všetci v jedle prilepšovali, dostal som dobrú prácu i plácu a keď sme konečne pristali ku brehu, odovzdal mi kapitán zbierku cestujúcich, ktorú urobili pre mňa na cestu aj pre moju rodinu. A tak som sa šťastne dostal medzi vás. Pán Ježiš Kristus, ktorý sa v tom zajatí stal mojím najväčším pokladom a priateľom, prišiel so mnou. On spôsobil aj to, že nejdem vám na ťarchu, ako biedny, chorý žobrák. Prichádzam zdravý na tele aj na duši a nesiem niečo málo, aby som zase mohol začať svoje remeslo. On to bol, ktorý mi vás, moji milí, zachoval všetkých pri živote, ktorý mi zachránil nielen ženu a deti, aby ma dočkali, aby mi zostali verní, ale postaral sa — a to je to najlepšie — aby aj moja Mariška poznala Jeho lásku, aby sme spojenými silami mohli začať ten nový, svätý život.Poďakujeme Mu spolu, a potom si vás obdarujem tým, čo mi pre vás dobrí ľudia dali, veď je Štedrý večer!“Nuž, poďakovali. S horúcimi slzami. A potom otvoril Janko Kostolný svoj objemný batoh a delil a delil a radosť obdarovaných sa navracala dvojnásobne do jeho srdca.„Tebe, Mariška, som najmenej doniesol; len samého seba“ ospravedlňuje sa.„Ó, Janíčko,“ objala ho žena, „to je dosť na celý život!“A zatiaľ čo sa vnútri deti aj starí tešili navzájom z nečakaných darov, stáli oni na násype, pod hviezdnatým, štedrovečerným nebom. Na tom istom mieste, kde sa pred dvanástimi rokmi lúčili a kde mladá žena skoro umierala žalosťou rozlúčenia a skadiaľ sa mladý muž viac mŕtvy než živý potácal za desnou povinnosťou, stáli dnes dvaja nevýslovne šťastní ľudia. Nadpriadali ten ukrutne pretrhnutý sen šťastnej lásky a vedeli, že ho dnes už ani život ani smrť nemôže pretrhnúť, keď sa stali deťmi večnosti a zakotvili v Bohu.[1]štundista (z nemčiny — die Stunde)— človek, ktorý navštevoval — chodil do zhromaždenia na určenú hodinu[2]matróz— námorník
Royova_Stastny-Stedry-den.html.txt
FalošnosťStojím pred svojiím domom a pozerám na pustú ulicu. Ulica je naozaj pustá, lebo nevidíš na nej ani len jedneho človeka sa prejsť. Či vymrela celá dedina? ach nie, ale ľud nechal obydlie a išiel do poľa, aby obhrabal svoje, zo zeme sa klujúce zemiačiky.Jednotvarnosť všade, aká len môže byť v letnom čase v slovenskej obci. Človek túži po nejakej premene a vyrazení, no nikde nič, marná tvoja nádeja, utiahni sa len do svojho hniezda a zabávaj sa sám so sebou.Dlho som túžil po letných prázdninách, robil som plány, ako zaženiem dlhú chvíľu. Prázdniny prišly, dlhá chvíľa sa dostavila a ja zmieram nudou. Knihy, noviny to luxus, na jaky našinec pri obmedzených [mater] hmotných pomeroch mysleť nemôže.No zhrešil som, keď som tvrdil, že darmo túžim po vyrazení. Vidím dolu dedinou tiahnuť s dáždnikom v ruke čiernokabátnika. Dáždnik, znak intelligentnosti, a to ešte žltý — znak šviháctva. Dáždnik v terajších prázdninách nebol luxusom, lež nezbytným sprievodcom na každej najmenšej vychádzke. Nuž ale dáždnik na dedine preca tak ľahko nevídať.Kráča ku mne mužská postava, [Rovným, klá] Krok klátivý, a volný, držanie vypnuté a akoby neprirodzene silené. Nohy pod ním len tak sa mihaly, drobné čižmičky sa leskly. I ktože tento chodca? pýtam sa sám seba. Poznal som ho, prichodí ku mne a stíska mi ruku.„I kdeže sa ty tu bereš, Ondriško? pýtam sa prekvapene môjho známeho.Nuž hľa, prišiel som rodisko zasi pozreť, a na tomto vašom čerstvom vzduchu sa zotaviť.Prichodzí hovoril o zotavení, ja som teraz dôkladnejšie obzrel jeho štúplu postavu, i videl som tvár nadmieru bledú oči vpadlé, bez lesku, mdle pozeraly zo svojho úkrytu.Čo ti je ondriš? Ty si, ako vidím chorý,“ zvolám ja udivený a preľaknutý. „Nie bratku, zdravý som už úplne, ale iba nedávno som vstal. Bol som priateľovi na svadbe, pri tanci napil som sa vody a zapálenie pľúc hotové. Lekár ma vyliečil, lež naložil mi od práce sa šetriť a cez [lelet] leto niekam na dedinu sa utiahnuť a tak ako vidíš som už tu.“Ja som sa, vyznám úprimne, z jeho choroby naozaj tešil. V samote mať jednoho s kým čas zabiť sa môže a pritom i poučenie to je priam len radosť. Vošli sme do mojej residencie a zapalili si na fajky a rozpravali o dávnych časoch.Môj hosť Ondrej Svoreň syn chudobných rodičov. Otec sa mu ztratil, matka iba toť nedávno umrela. Kým som do školy chodil, on bol medzi staršími a jedným z najlepších žiakov. Jeho matka naň všetko možné vynaložila a keď vychodil školu na remeslo poslala ku svojmu bratovi na dolniu zem, kde ten krajčírstvo prevádzal.Zo statného [chla] šuhaja urobila ihla slabého chorlavého mládenca. Na jeho rukách môhol si vyčítať, že je to stvorený krajčír. No bol on pri tom ako tak vzdelaný, bo rád i počítal si niekdy, a pri dievčencoch i dosť zábavný mládenec.Ačpráve naše dráhy sa už z mladi rozišly, my preca sme staré priatelstvo z času na čas obnovili, keď on matku svoju navštívil niekedy, a ja keď som ako študent vakacie doma trávil. Rozmluva naša stala sa hneď dôvernou a točila sa okolo predmetu, našmu hrdinovi velmi vážneho. Prišla do reči Julka, mlinára nášho najstaršia, dcerečka. Pri spomenutí jej mena, jeho mdlé oko zablisklo, a vypustil z úst dlhý kotúč dymu, ktorý lenive sa po mojej izbičke ku oknu tiahal. Fajčil energicky. Znak toho, že i v duši jeho to víriť muselo. U nás obyčajne pri fajčení jestli rozmýšľame, alebo sme rozčulení fajčíme o mnoho tuhšie, ako keď si po užitom obede na stoličke bezstarostne hovieme.II.Ktoby si nevedel predstaviť jeden mlyn? [On j] Ja som mohokráť ho videl, snáď viackráť než bárkto iný na svete. Ja bez šumu mlynského by som si ani život nevedel predstaviť. Voda klokotá, zas kameň klepoce, zas keď [sa] voda zastaví: hučí to. Milé je v zahrade ten šum mlyna počúvať. Lahneli si človek na zem a počúvali ten huk, stáva sa mu melodiou, až pomaly ťažké víčka spadnú na oči a už sme pohrúžení vo sne.Náš mlyn je úhľadný. Z jednej strany lúky, z druhej ale zahrada. Pred domom tečie hodný, bystrý potok. Pri potoku pred domom zahradôčka malá s lavičkou, všetko v nej v najlepšom poriadku: tam vládnu ruky mlynárovie Julky.[V] Pitvora tu vlastne ani nejest. Hneď sa vojde do mlynice. Tam stojí umúčený od hlavy po päty muž, zdravej tváre a silnej postavy, to náš mlynár [Straka] Straka. Podvihnul pokrývku na koši, a začína vymetať múku. No rukama zastavil pytel v jeho práci, a preto už nečuť stereotypné klepanie, pochádzajúce od trasenia sa pytla. Vymietol pečlive múku z koryta a oddeliac „predniu“ od „zadnej“ [hladkou] dlhým úžitkom už vyhladenou širokou lopatkou do vreca ju naberá. Časom potrasie vrecom, ale len jemne, akoby sa bál, že mu ublíži, až konečně všetka múka do vreca pôjde. Zavesí teraz svoj oblúk, [ktorým držal vrec] ktorý na otvor vreca bol pripravil, na vyrezanú sošku sv. Jozefa, patrona mlynárov, a zaviaže pečlive vrece do uzla. Vybehne hore schodmi na mlynicu a už do koša nasýpa vrece nového zbožia. Šrauby pozaťahuje pozre novú múku, vezme hodnú meríčku a bere si svoje mýto z [o] nasypaného zbožia a vsype to do svojho štoka.Náš Jozef Straka mlynár, [neznamo] pochodí zo susedného mesta. Odkúpil nedávno tu [si] mlyn, a od tých čias v našej obci býva. Mliečov z našej dediny si zýskal málo, lebo naši ľudia ho nevelmi milujú, ba nenávidia ho pre jeho pýchu a vypínavosť, ktorú každému dá cítiť. Na to, že je on mešťan, veľmi mnoho drží, s občanmi vôbec neobcuje iba vtedy, keď ho k tomu potreba núti.Keď pozrel od koša do mlynice na zem, zamračila sa jeho tvár. Z izby práve teraz vystúpila jeho polovička tažkým krokom. Polovičkou ju menovať, je chybné. Už na oko môže byť ona dve tretiny a muž tretia tretina. Je to nízka, územčistá, no tlstá, vypasená a červená ženština. Kto ju vidí, bojí sa o jej život, aby porážka na ňu neprišla.Manželstvo jich je nie najšťastlivejšie. Ona pochodí z jednoho z predních domov susedného mesta. Chovala tajnú lásku ku študentovi, no rodičia nechceli o tom ani počuť, a musela ísť za hranatého a niekdy i hrubého no bohatého tovariša mlynárskeho — Straku. Tento ju miloval, kým ona ho nenávidela, až i on konečne ochladol k nej, ona ale hľadala potešenie v — sklenke. Teraz je už verejná tajnosť, že p. majstrová nerada vyleje. Ba čo horšie, muža svojho, kde len môže obkradnúť hľadí. No ona pri tom všetkom má i svoje lepšie stránky, a tohto svojho nešťastia úplne si je povedomá a vdobrých chvílach uprimne to želie. Lež mužovi oproti je vždy vzdorovitá, kým on je tvrdý.Málo ráz sa tu vyjasní obloha. Ustavičné chmáry a bure. Či div, že i deti už v domácnosti sú zle vychované? Najstarší syn Štefan, teraz pomocník otcov, je hrubý zkazený šuhaj! Na dolniakoch [o] strávil svoj mladší vek, tam sa učil sedlárstvu, no okrem lumpáctva, nenaučil sa tam nič. Pred rokom otrhaný prišiel „z vandrovky“ domov. Otec improvizoval z neho mlynára, ačpráve všetko ostatné z neho tiež vystane.V mlynárovej svetlici ticho. Za stolom sedí môj priateľ, Ondrej Svoreň, prvá návšteva patrila mne, druhá ale mlynu.„Julka, chvala Bohu, že sme trochu sami. Či ma ešte rada máš“? pýta sa krajčír švarnej dcery mlynárovej.„Ako sa také môžeš pýtať, Ondriško, veď znáš dobre, že ťa nechať nemôžem.“Pri tomto vyznaní pristúpil záletník ku svojej milenke a vtisknul jej na červené líce ohnivý bozk.Ona zabratá v umývanie riadu, jemne oddialila od seba rameno mužovo, pevne ju svierajúce a utierala taniere.Málo vidno veru tak krásnych dievčat, ako je táto Julka. Oči, ój, té jej oči dávajú v noci iskry, té sú ohnivé a čierne ako uhol.Nedivím sa, že srdce môjho priateľa tolkým plameňom sa chytilo oproti nej.„Julka, už som slobodný od vojančiny, ožením sa, a do môjho domu vovediem teba, ty budeš mojou mladou ženičkou.“Dievča vzdychlo. Prišiel mu na um tvrdý a pyšný otec. Či bude niečo zo sna milencovho?„Oj nevzdychaj Julka, Ty a jedine Ty budeš mojou. Musia i rodičia tvoji k tomu konečne privoliť. A či Ty k tomu privoliš?“ a už sa blížil zasi k Julke chcejúc jej znovu ukradnúť bozk, lež táto odišla s taniermi do susednej izbičky. V tom ale vstúpil do izby starý mlynár.Byt pána Straky bol vskutku príjemný, všetko sriadenie poukazovalo na zámožnosť. Po stenách [obrazy] svaté obrazy. Celé obydlie žiarilo čistotou. Pán Straka vstupiac dnu, utrel si čelo svoje šatkou, obzrel sa po izbe a sadol si ku stolu oproti Svoreňovi.Svoreň neočakával, že p. majster ho tak znamenite príjme. On už predtým nadchodil do Strakov, lež domáci pán nie velmi prajným okom hladel na návštevy svojho hosťa, ba stal sa i nezdvorilým, keď zbadal, kam merí Svoreň so svojimi očima.Teraz ale pristúpil k Svoreňovi a srdečne mu potriasol rukou. „Vitajte ešte raz u nás!“Svoreň sa poďakoval.„V terajších časoch plné ruky práce. Vody síce dosť, ale i mliečov je viac [ak] nežli v zime; človek, aby vždy okolo [toho] mlynice sa otáčal.“„To verím, že pán majster má vždy roboty dosť, aj vtedy, keď iné mlyny stáť musejú“ lichotil Svoreň. „Vedia to ludia, kam majú so svojim mletím sa obrátiť.“Takéto reči velmi rád počúval Straka. Nuž hľa lichoteniu je človek, obzvlášte nadutý, vždy vďačný. Tým sa Svoreň ešte vätšmi v priazni mlynára upevnil.Nuž akože sa Vám od dvoch rokov vodilo, ako ste rodisko zanechal? Vidím na Vašej tvári, že zdravie niebars slúžilo.„Hja, povetrie sa mi akosi nehodí; pri tom i voda planá. Tieto príčiny ma prinútily zas do svojho rodiska sa prisť pobaviť, ba jestli bude možné i osadiť. No a tu som Váš dom obísť nemôhol,“ Doložil náš dyplomat významne. Teší ma, že som Vás zdravých našiel, zvlášte ale Vás, že si takto spokojne tu žijete.Mlynár navzájom vyzval ho, aby pohostinstvo jejích čím najhojnejšie užíval, čo krajčír i ochotne prisľúbil.Medzitým vkročila do izby [i] mlynárka, a zanedlho i Julka nesúc v ruke šitia obe sa tiež neďaleko stola usadily.Rozmluva viedla sa o veciach lahostajných a všedních. Svoreň kde tu dlhým zrakom pozrel i na Julku, táto ale držala oči akoby prišité ku svojej práci, no ina preca ukradomky pozrela niekedy na milenca.Mlynár predtým len tušil, teraz už ale celkom vyzkúmal situaciu. Usmial sa pokrytecký na krajčíra, mlynárka ale počúvala jeho slová dychtive a s úľubou, lebo toh[to]muto mladé[ho]mu človeku naklonená bola, a jeho láske priala.Môj priateľ často chodieval do mlyna, tým zriedkavejšie ku mne a ja som zostal zas len pri mojej vernej spoločnici: fajke a nude.III.V nedelu podvečer som zasi stál pred svojim domkom. Čas utešený, v dedine ale všade živo. Po ulici prechodili sa susedia, a vo vatších menších tlupách sa o všeličom shovárali. To je dedinské kasino.Ku mne sa hneď pridružil môj dobrý súsed Janko Krátky. Bol on klebetníkom odjakživa. Bez neho sa málo čo stalo, no klebeta ani novina žiadna od iného nevyšla, než od neho. Bol on hotovým žurnálom obce.„Budú mať o nedlho svadbu“, prerečie ku mne šelmovsky sa usmievajúc. Ondriš Svoreňovie prišiel zo sveta, a už si berie Julku Strakovie.“Ja som sa počudoval nad tým, a v duchu som sa radoval, že preca sa už dostal môj priatel k zelenej ratolesti.Zaslúchnuc posledné slovo Miško Chvojan a ten napravil ihneď rečniaceho suseda môjho: „Nie Ondriš Svoreňovie, lež Jurko Pršal dostane krásnu mlynárovie Julku. Moja žena bola [u ml] vo mlyne a tam jej to čelaď povedala.“„Ovšem Vy to lepšie musíte znať, nežli ja, Vy sa za klebetami aj tak sháňate“ riekol napaprčený Krátky, vidiac že Chvojan ho o vavríny pripraviť mieni.„Oj tú slávu ponechávam len Vám, ona Vám lepšie sluší nežli mne. Konečne Pršal je aj [lepší] súcejší pre Julku. Má hornú jatku v K : : :, mäsiarstvo sa mu dobre vypláca, a má i shonobených pár groší.“„No ale Julka, prerečie Kratky, si preci len Svoreňa vezme. Sú už od dávna známy, aj mlynárka ho radšej má, nežli divokého Pršala.“Hja, susedko, tu mlynárka málo rozhoduje. Tá musí pod pecou sedeť, v dome vládne Straka, a čo ten raz chce, to sa musí i konať,“ vzdoroval Chvojan.„No veď uvidíme, kto z nás mal pravdu, rečie zahaňbený Krátky, aj tak príde vec o nedlho k ohláškam.“Ja som sa po tej rozmluve pobral domov, a premietal som o osude priatela môjho. Skutočne som sa obával o [jeho] neho, vediac že mlynár sotva ku sňatku svojej dcéry s ním privolí.V tom vstúpi do izby mojej Svoreň. Bol už tu pár týždňov a za ten čas ku podivu sa zotavil. Postava jeho už bola silnejšia, tvár okrúhlejšia oči veselo sa usmievaly. Bol celý vymenený a blažený, videl som tedy že zprávy o ňom sú nie bezdôvodné.Hodil klobúk a spustil sa volne na lenošku. Chvílu sa usmieval až mi povie: „Bratku, prišiel som Ťa volať na svadbu. Žením sa a berem si raduj sa somnou človeče, berem si — Julku.“„No Ty mňa vskutku prekvapuješ. Či tak chytro si to vyviedol?“ Divil som sa ja.„Išlo Ti to len pomaly. Stará mi síce priala, ale pre tú svoju slabosť v dome nemá slova. Starý mä jaksi radostne prijal a ja z toho čerpám nádeju, že žiadosť moju vyplní, a to tým viac, budeš-li i Ty v môj prospech allegovať.“„Odpusť, Ondriško, že nádeje tvoje celkom nesdielam, a všetko v tak ružovej farbe nevidím ako Ty. Aby si ale videl, že som človek kresťanský, chcem i teraz verne ti po boku stáť a zlaté reťaze pomáhať na tvoju mládeneckú šiju zavesiť.“A tak ja som už týmto vzal na seba rolu pytačskú.IV.V nasledujúci sviatok Petra-Pavla kráčal som po boku môjho Ondra ku mlynu. Držanie moje bolo [dústojné, a] vážne primerane k úlohe, ktorá na mňa dnes vo mlyne čakala. Naštudoval som ju a to z písma počnúc od Adama a rája až hen po Tobiáša. Oba sme boli málomluvní, sbierajúc všetky talenty do vedna.Mlyn stojí. Vo mlyne je hlucho, iba žblnkot potoka popred obloky slyšať. Vojdúc do mlynice už sme počuli v izbe vravu. Vstúpily sme dnu. Pri stole sedí pán Straka, vo sviatočných sivých šatoch i jeho domáci. Sú všetci v dobrej miere, lebo na stole sedí na „občerstvenie“ víno vo flaši a poháriky okolo nej.Keď som túto skupeninu okolo stola videl, hrklo to vo mne náramne a na mojom priatelovi som tiež podobné badal. Za vrch stolom sedí pán [Matej] Matúš Pršal, pri ňom ale jeho synovec Jurko. Na tvárach prítomných videli sme, že horlive o čomsi vyjednávajú.Keď sme my vstúpili pán Straka povstal a vítal nás i usadili sme sa o nedlho [po] ku stolu proti Jurkovi Pršalovie.Bol on pečlive vyriadený. Oblečený bol v nových šatoch vlasy pečlive pričesané, vymastené, podobne aj fúzy musely sa podrobiť tej neobyčajnej dressúre. Vzdor obleku svojmu, Jurko nerobil dobrý dojem na ľudí. Mal totiž na tvári jeden ťah, ktorý už i tak dosť špatnú tvár odpornou robil. Keď sa usmial, ukiazal dva rady preredlých zubov.Jeho strýk bol tlstý padesiatnik. Človek bohatý, bezdetný vdovec, pri tom jednoduchý ba trochu prisprostý.„I tuti quanti čárikové!“ zavolal tlstý Pršal, keď na zazrel; no to som preca neočakával, žeby som mal dnes šťastie s pánom Svoreňom!“ počul som že prišli sa pozdraviť do nášho rodiska, teší mä, že ich zdravého tu vidím.“„No snáď nevedia, pán strýčik, že pán Svoreň prišiel sa o svojom otcovi niečo prezvedeť, ktorý sa chudák kamsi podel. Či p. Svoreň ešte ho nevynašli?“ posmieval sa Pršal, a zasmial sa divoko svojmu žartu.Môj Ondriš vyšiel z miery. Hnevom mu žila na čele napuchla, videl, že chce ho u krásnej Julky hrubými žartami smiešnym urobiť.„Bohužial, môj otec, riekol konečne, ztratil sa bez stopy. Ja na veci meniť nemôžem. Teší mňa ale, že p. Pršal preci sa oň tak zaujíma, zaiste rovný o seba rovného starať sa musí!“ doložil Ondriš s významom.Oba sokovia hľadeli na seba pevne a vzdorovite, akoby sa zrakom prebodnúť chceli. No Ondro môj, ačpráve len ihlu zanechal, preca s podivením som videl, že sa zmužile drží.V tom povstane starý Pršal hore, a začne už mnou raz naštudovanú úlohu prevádzať, od Adama až po Tobiáša. Až z toho vyšlo, že [si] pýta pre svojho synovca ruku švarnej Julky. Mlynár [s] iskriacim okom hľadel na Pršala, radoval sa patrne v duchu nad tým. Po skončenej dlhej reči hore vstal, a povedal, že on je úplne s tým uspokojený a usrozumený.Boli sme tedy s mojim Ondrišom — na lade. No tento držal sa zmužile, oko jeho významne spočinulo na krásnej Julke, ktorá smutne v rozpakoch stála a teraz ešte vätšmi sa vypnul a dal mne znak, aby som stal a hovoril.Teraz som ale ja bol na holičkách. Lež povstal som z miesta a tiež v dlhej reči pýtal som dcéru p. Straky pre — Ondriška.Tu som sa v reči svojej dotknul toho, že však i dievča má asnáď slovo, a to rozhodné v tak vážnom okamžení, kde [jej osud] je reč o jej budúcnosti.Mlynár bol v rozpakoch. Ale konečne preca povedal. Moja Julka je s tým úplne srozumená, [jej] moja vôla je aj jej vôlou, čo ja chcem, to i — ona musí chcieť. Ja som jej otec“, doložil rozkazujúcim tonom.Boli sme všetci v rozpakoch. No mlynárka dnes bola veľmi múdra a rozhodne na našu stranu si stala.„Ja som jej matka, a preto jej blaho teraz predovšetkým mi na srdci leží. Znám že v p. Pršali získa dobrého muža, no náklonnosť a srdce netreba tu zaznávať, lež i tomu hlasu popriať, preto i ja žiadam v záujme svojej dcéry aj p. Pršala, aby mienka jej bola najprv vyslyšaná.“ Tak statočne branila žena, matka svoju dceru.Mlynár cítil proti žene svojej hnev. Ona, ona sa opováži jeho vôli protiviť. To sa ešte nikdy nestalo. No vedel, že dievča sa istotne podrobí a preto prežrel horkú pilulku a konečne privolil k tomu, aby dievča sa tiež osvedčilo.Dievča plakalo. Chytilo ruku svojho otca a povedalo: „[apuš] otec môj, ja milujem Svoreňa!“„To mi ešte raz nepovedz, nezvedené dievča, lebo sa musím od hnevu zblaznieť,“ reval nasrdený Straka.V tom vstúpila mlynárka do izby. Bola dnes nad obyčaj vážna. „To tvoja dcéra, ona blúzni o láske ku žobrákovi Svoreňovi!“ oboril sa na svoju ženu.„Bohužial Ty jej neznáš, láska je tebe neznámou. Ja ale oproti svojmu dieťaťu nič nepodniknem. Poď dievka moja, budeš toho, koho miluješ.“Straka užasnul nad svojou ženou.Tomu ja nikdy neprivolím!“ zpieral sa otec. Ja chcem, aby dieťa moje bolo zaopatrené. No u toho „z kadial noha, z kadial ruka“ od hladu zomre. Či ti nebude dobre u Pršala? Má dom, remeslo mu ide, strýc mu všetko poručí, [či] rozváž si, kto s tebou lepšie mieni ja, a či tvoja matka?“„Ach otec môj, nenúťte ma za Pršala, s tým nebudem šťastnou. Radšej sa rozdelím so Svoreňom o žebrácku palicu ako s ním o všetky poklady!“ a vrhnúc sa na šiju jeho [j] zmáčala slzami jeho ruky, a tvár pokryla horúcimi poľubky.Tu Straka ulevil svojmu hnevu, vidiac, že s tým málo vykoná. Začal tedy iné struny naťahovať.„Koľko som sa naustával, až som tohto Pršala dostal!“ a tu i jeho žena videla na ňom zármutok a sklúčenosť, ktorú predtým uňho nikdy nebadala.„Prečo si teda, Jozefe, udržoval týchto v nádeji, že privolíš ku jích sňatku? Či si nemôhol hneď Svoreňa z domu odstrániť, keď si videl, kam jeho nádeje sa nesú?“„Ja som videl, že Pršal je nie za našu Julku celkom rozhodnutý, chcel som tedy skrze lásku Svoreňovu ho povzbudiť, aby sa o moju dcéru uchádzal, lež vy ste to prekazily, ty žena stala si si na stranu nezkúšeného dieťaťa. Pováž jej osud a budúcnosť, ktorá na ňu čaká u Svoreňa!“ takrečeno už prosil ženu svoju Straka.„Pováž, mužu i ty náš život! Vidíš v ňom nejakú radosť? Kde lásky neni, tam je bohatstvo tiež márnosť. Ja som obetovala seba, no dcéru svoju neobetujem tvojej chúťke nikdy, nech si podľa svojho srdca sama rozhodne!“V druhej izbe, kde hostia samotní zostali, stala sa velká zmena. Samolúby úsmev z tváre mladého Pršala [sa] zmiznul, [a zacal] a postúpil miesto ľahostajnosti. On Julku ani nemiloval. Chcel práve len zvíťaziť nad chudým krajčírikom. No tušil veci neobyčajné, keď rodičia do izby dlho nevchodili.Konečne prišli rodičia ku hosťom a s nimi i Julka. Mlynár už nebol smutný a zrazený, mlynárka bola pokojná, a Julka tiež blažene hľadela na svojho Ondriška; tomuto sa pri tom pohľade srdce rozkošou roztopiť chcelo.„Návrh jích nás veľmi poctil, a nech sa nedivia, že tak dlho nemohlo sa dieťa naše rozhodnúť!“ vravela matka. „Ono volilo dľa svojho srdca, bez nášho nátlaku, a manžel môj je usrozumený s jej volbou.“ Ono náleží pane Svoreň, vám. Žite šťastne!“Ondriš vyskočil, a objal svoju mladuchu, [potom i budúceho tesťa]. Tento bol úplne pokojný. Patrne sa s ním premena musela udať.„[Vy ste našli] Vy ste získal nevestu, ja ale našiel ženu!,“ [a] zvolal a objal svoju manželku útle a bozkal ju na čelo.V nedorozumení i my i naši hostia dívali sa jeden na druhého.Pripíjali sme si vesele. Pršalovci nám pomáhali lebo udobrili sa potom úplne, čo ím nebolo ťažko, veď mal aj inde Jurko Pršal dievčat dosť.Môj Ondriš bol blažený. Ja stanem [hore] a s pohárom pripíjam mladému párku. Potom doložím: „Ondrej Svoreň, môj priatel v mladosti ztratil otca, potom matku. Toho prvého dosiaľ nemohol nájsť, ale dnes i otca i matku našiel, nech žije táto rodina šťastne!“I priblížil sa Ondrej ku Strakovi a objali sa srdečne, budúcej testinej úctyplne bozkal ruku.Bolo po pýtaní!***O tri týdne bola vo mlyne svadba. Ondriš Svoreň so svojou Julkou žijú šťastne vo mlyne. Remeslo ím ide dobre a starý Straka žije so svojou ženou ako v mädových týdňoch.
Kukucin_Dosial-nepublikovane-prace.html.txt
Naší mládežiBájky jsou vypravování děje smyšleného, tedy nikoliv skutečného, ale děj ten přece pravdě se podobá. Smyšlený tento děj vzat jest obyčejně se života zvířat, někdy však též z přírody neživé. Účelem bájek jest poučovati. Čtěte tudíž pilně bájky tyto a vlastnosti dobré, které v nich naleznete, si přisvojte, nedobrých však se chraňte!Tímto způsobem i naše bájky dojdou svého účelu.V Nachodě 1. února 1902.J. K. Hraše, spisovatel.
Hrase_Bajky.txt
OsobyMartin Mravec, gazda.Mara, jeho žena.Anka, ich dcéra.Zuza Mravcová, vdova, švagriná Martinova.Katka, jej dcéra.Janko Havran, Zuzin syn.Tonko Valach, syn bohatého mlynára.Iľka Hrabáčka, mladá vdova.Ďurko Beláň, Ondrík Hlavaj, bohatí mládenci.Krivá Beta, suseda.Mládenci, dievčence.Števko a Miško, deti Zuzine.
Slancikova-Timrava_Pava.html.txt
1. Dospelí a detiDáme ťa židom na hrebene![1]Ide Bobo![2]I ja, i ja, i Žofia, zavlečiem ťa do močila, do takého hlbokého, že nevyjdeš nikdy z neho![3]Ide pavúk po papuči, kým sa (Hanka) nerozpučí![4]5Ide svrček po stene, kým sa (Marka) zasmeje. — Ide pavúk po stene, kým sa (Marka) zasmeje.[5]Hijó, hijó na koni, máme Turka v pohoni; za ním, za ním do skoku, kopijou mu do boku; za ním idú zástavy, ostré šable do hlavy![6]Kdeže si stračkám delil? — Kdeže si stračkám rozdával?[7]Koľko smrčkov za grajciar? — Koľko smrčkov za peniaz?(Pozri 14.)[8]Kto ťa to tak po ruke udrel?[9]10Máme hrnce na predaj!Vraví žena, nesúca dieťa na chrbte. Druhá, opačujúc dieťa, hovorí:Deravé sú, deravé!Neplač, kúpime ti pleskáč!No, len si poplač, budeš krajší.Osievame múku v deravom klobúku; čo naosievame, to žobrákom dáme. — Osievame múku v širokom klobúku; čo naosievame, to žobrákom dáme.[10]Smrk, Dorka, dobrá polievka?(Pozri 8.)[11]15Tisíc rakov, jedna sliepka![12]To pánboh koláčiky vozí.[13]Uč sa, pôjdeš za hudca!Varila mamička kašičku, varila, varila; tomuto dala na lyžičku, tomuto na panvičku, tomuto na tanierik, tomuto na mištičku a tomuto hlávku odrezala a párala rybočku, párala, párala.[14]Vyšiel vrabec na latu, videl (Marku) strapatú: a ty (Marka), učeš sa, prídu k tebe vohľačia.20V tejto štici štyria vlci, von, von, huncúti![15]Pozn. Na detskú otázku.Kde som sa vzal?odpovedajú rodičia v pomykove:Voda ťa doniesla. — Cigánka ťa tu nehala.[1]Strašenie detí. Z. — Porov. ľud. pieseň Limbora, limbora… J. Kollár, Národné spievanky I, s. 340. Podomoví obchodníci predávali alebo za domáce predmety vymieňali po dedinách rozličný drobný tovar, medzi iným aj hrebene. — Pri prvom upravovaní účesu vydatej ženy, pri čepčení, odstrihli dievčaťu časť vrkoča, za ktorú obchodník v meste dal hrebeň alebo kuchynskú dosku a váľok.[2]Strašenie malých detí. Z.[3]Hovorilo sa deťom pri ískaní. Z.[4]Hovorilo sa rozhnevanému dieťaťu. Z.[5]K plačúcemu dieťaťu. Z.[6]Pritom sa dieťa na kolene podhadzuje ako na koni.[7]Dieťaťu na tvári zašpinenému od jedla. Z.[8]Smrkajúcemu dieťaťu. Z.[9]Dieťaťu s kusom chleba v ruke. Z.[10]Dieťaťu sa drží hlava a kníše sa z boka na bok Z.[11]Porov. č. 8[12]Žartovná pochvala. Z.[13]Utišovali sa deti, keď hrmelo. Z.[14]Pri tejto rečňovanke mieša sa prstom malému dieťaťu po dlani ako pri varení, potom sa dotýka prstov, hovoriac: tomuto atď. Keď sa príde k malíčku, hovorí sa o páraní, ktoré sa znázorňuje akoby kráčaním prstami po ruke dieťaťa, až pod pazuchu, kedy sa pošteklí a dieťa sa rozosmeje. Z.[15]Pritom ťahali chlapca za šticu. Z.
Zaturecky_Slovenske-prislovia-porekadla-a-uslovia-Z-detskeho-sveta.html.txt