Datasets:
xguman
/
hw5_text_dataset

Dataset card Data Studio Files Community
1
text
stringlengths
0
622k
file_name
stringlengths
11
121
Předmluwa k Čerwenákowu Zrcadlu SlowenskaCo wywedli kdy národy, to je jejich prawda, jejich podstata, jejich duch a princip, to jsau oni sami. Tam widí národ sebe, kde se ukázal; swého ducha, kde takého zpředmětnil. Historia tedy národůw — co jest jiného, než wycházení ducha ze sebe samého na swět tento skutečný, bezprostředný, objectivný. Národy nic newywedli jiného než to, k čemu silau swé wniternosti, swým hnutím tajemným, swým tušením prorockým puzeni, hnáni, ba tak řečeno přinucowáni byli. A tento přechod, či proces — jest osprawedliwění se ducha na stranách časnosti: a osprawedliwění toto w tom záleží, že wyjde duch ze swé nicoty, ze swé w sebe uzawřenosti před saud sebe samého a před saud swěta. Nebo kdo že by mu uwěřil, že je duch, kdyby swau duchownost nedokázal — neztělesnil — nezpředmětnil? Toto hle je žiwot, anebo lépe, žiwot jest toto swaté hýbání se ducha, tento přechod ducha do swěta z jedné, z druhé pak strany, tento přechod, to hýbání se ducha w sebe, kde on z tušenj a temných citůw do jasnějších, z těchto do předstawowání, z těchto do reflexií, z těchto do powědomí absolutnosti přechází. A w tomto waření sebe potom i žiwot a skutky swé zas tím pochodem twoří a wyluzuje, w nich k dokonalosti poznání sebe samého přicházeje.Kdyby duch sebe nezapřel, nikdy by dál od swé nicosti nepřišel. Zapření ale ducha není nic jiného, jako když on wyjde ze sebe, tedy z toho,co on jest wšeobecně, do toho co on neni. Duch je duch, ale práwě proto že jest duch, tato abstractia ode wšeho co nenj duch, je on neskutečný, w sebe roztečený, na nic newplýwající, od ničeho nedotýkaný. Pokud je takto duch jen tím pauhým duchem, jest on w osamotnělosti; w opuštěnosti, we wěčném zármutku zakletý, w bolesti mrtwoty a němoty swé; proto wěčná tauha ducha jest wyjíti z této bezčlánkowité wšeobecnosti na swět určitý, wylíti sebe do tisícerakých zláštností a jednotliwostí. W tomto swětě zláštností a jednotliwostí duch sice už není to, co byl we swé wšeobecnosti; anebo lépe, on přešel ze sebe donesebe, on, ten duch se wtělil wystaupiw z pauhosti swé duchowné do forem určitých konečnosti této, které jsau už jen jeho formy, a tak ne on sám. Ale w tomto progressu přichází duch práwě k sobě samému. Nebo co on stwořil, to je on sám, on sám sebe w tom sebau stwořeném skutku a swětě widí, poznáwá, miluje. To je jeho wěčné určení, aby sám sebe určowal, uskutečňowal, wywáděl a wyčerpowal. Když se duch neywjce od sebe oddálí, když se totiž celý přenese do díla, do skutkůw, do swěta, tedy je neyblíž sebe, tedy se neylépe poznal, tedy se dotknul punktu swého určení. Ale na proti tomu, co není w duchu národůw, to nikdy newywedli. Aby Řekowé k. p. při wywedeném swém náboženstwu pěkné individualnosti, ještě byli mohli wywésti i princip monotheismu (jednobožstwa), to je nesmysl mysliti, nebo duch tohoto národu jen pěkný, jen w pěknosti se pohybující, jen pěkností individualnau hrdý — nemohl wywésti i něco takowého, čemu by náleželi i jiné praedikaty. Co národy wywedli — to jest duch jejich z nich do swěta skutkůw wyšlý.Na wywedení toho, co je w podstatě, w duchu národůw, wynakládali národy celý žiwot swůj. A celý žiwot jejich byli jen stupně, po nichž k pyramidálnému punktu swého principu kráčeli. A žití toto dálo se we formě času, čas tedy byl kupec, jemuž se duch prodáwal. Co koli wywedeno bylo, wšecko bylo w času wywedeno, kaupě to a prodej mezi duchem a časem. W tomto prodáwání duchowném wěje už tušení žiwota wěčného na zemi. Ale wěk a žiwot národůw je dlauhý, on se přenáší ze století na století, z pokolení na pokolení u prostřed bauře, wichrůw, bojůw, pokoge. W této matenici tedy časůw musejí národy na sebe pozor dáwati, aby newyšli z koleje swého principu, aby nezapomenuli otcůw, dědůw, pra- a pradědůw. Duch národu tedy bdíti musí neunaweně — a kráčeti na té cestě, kterau jmenujeme rozpomínání se duchůw, musí se obzírati na minulost, tkwíti celostně we přítomnosti, a potahowati sebe na člowěčenstwo, kteréhož budaucnost má býti i jeho wlastní, musí hleděti na uskutečňowání se ducha w minulosti, aby mohl tak zachytiti nit a přásti a tahati ji dále. Toto je ten žiwot národůw, že oni poznáwají podstatu swau, swého ducha, swůj princip, swé určení we wywinutém už duchu w minulosti, a uznáwají kroky otcůw za kroky swé, wíru otcůw za wíru swau, sláwu otcůw za sláwu swau, hanbu otcůw za hanbu swau, a snažejí se zaokrauhliti wšecky rozmetané zjewy ducha swého. A jako se toto wyjewowání se ducha děje tauto cestau časnau ducha wěčného, toto wycházení ducha wen ze sebe do swěta sebau stwořeného a toto působení jeho na swět cizý — ukazuje historia, anebo lépe historia národůw je žiwot jejich w pásmě žiwota lidského pokolení wpletený. Aby tento žiwot národů byl wyokrauhlený, dokonalý, nawracuje se on wždycky k sobě, nebo jen tak dále postupuje, a jen tak wywažuje ze sebe poklady w sobě ukryté a klade je na oltář člowěčenstwa. Nawraceti se ke wšemu tomu, co už se wystawilo od národůw, ohlédati to, mysliti o tom, wywáděti z toho myšlénky a ducha w tom ukrytého, je tentýž potřebný postup jakowý w nedokonalosti u wčeliček widíme. Wyletují — wracejí se, obletují sto a stokrát wyzděné komůrky, a může se díwati na tuto práci jakowý koli člowěk maudrý, nic nepozoruje, jen když celé komůrky stojejí a medu plné jsau. Národy jsau takowéto auly duchůw. Aniž lze jinak pomysliti pokrok lidstwa i národůw, jako takto. Není to tedy wracení se k nedokonalosti, když se wracíme do minulosti a přehlédáme tabule časnosti, na nichž wíra, obec, církew, náboženstwo, umění a t. d. lidu a ducha našeho zaznamenané jsau. Nýbrž to je odseknutost od swěta, a tak osamotnělost, a tak padání k ničemnosti, k bezbožnosti a pustotě propastné, když chceme minulé jen pošlapati, za blud wyhlásiti, prostotau nazwati, a rozumek swůg za wrchowec neydokonalejší wywolati. Snadně je to škeřiti zubečky na náboženstwo, umění, obec a t. d. jak se oni w minulosti jewili: ale naleznauti přechod, widěti nynějška swázanost s někdejškem, to je uzel, hic Rhodus, hic salta. Rationalisme nerozumný, pojď sem, kde se něco stawí, nebo kausati umí i pes: stawěti jen rozum a duch. Ale wšak se rationalisty jmenujete: nuže stawte na tom dál, co wám wystawili rozumy a duchy předešlých století! „I to je wšecko blud a powěra, náš duch se už wýše wynesl, my tomu newěříme, to je staré stawení, na tom se wýše stawěti nedá. Nowý základ my máme — rationalismus, co nic newěří!“ Toto jsau odpowědě rationalistů, kteří dříwe jméno bláznův než rationalistůw zasluhují. Swět je wždy nowý, nebo jen lidé zemírají a stárnau, ale člowěčenstwo se obnowuge, duch weždy pokračuge z nowého do nowějšího; a wšecko to, co bylo, je nowější. A na každém tom stupni nowém a nowějším nowější a nowější powědomí ducha je patrné. Ale ti blázni, co od swewole newědí, co by robiti měli — wšecko minulé zatracují jako blud: ale předce nic newystawují, co by duch člowěčenstwa wěřiti chtěl. W nowějším je reproductia toho nowějšího, co před ním nowější bylo. Zde tedy w tom později nowějším zwěčňuje se to dříwe nowější, a to je jen jedno stawení wěčně se dokonáwajicí. Člowěčenstwo dáwá k tomuto stawení material i stawitelůw i wrchních zpráwcůw stawby této. Národy jsau takowéto stawitelé a zpráwcowé.Ale abych opět k tomu přišel, z čeho sem wyšel, že se národy wždy nawracují ke wšemu tomu, co byli — a tak kráčejí ku předu. Národy neyprw tušíwají jen swé ustanowení, proto hadačstwo, pud, cit nalezá místo u nich; později se ze wšeho toho wyrubují a přecházejí w dokonalejší poznáwání — konečně přicházejí k powědomosti swého určení, a tu se přeporozují. A w tomto punktu je utrpení jejich, nebo se odtrhují od toho, k čemu byli přiwykli a čistější oblékají na se raucho; wyjewuje se duch jejich už w říšech krásnější skutečnosti. Když wšak přešel národ ty nižší cesty swého se wywinowání a postawil se na wyšším stanowisku, nesmí potupowati krokůw swých prwé učiněných, ale je osprawedliwowati, na ně se wzhlédati, swého ducha w nich nalezati a poznáwati, aby tak jednota zwukůw nalezena byla. Prawda že mezi stoletími a stoletími rozdíl jest, a díla národu prwopočátečná nejsau takowá jako ta, která wywedl na neywyšší wysokosti swého powědomí: proto ale předce nepřestáwají jeho dílami býti. Tušení a cit nemohl wywésti formu myšlénky; čím prostější byl lid, tím we hrubších formách mu žilo božstwo, tím hrubší bylo i jeho zřízení občanské. Ale kroky jeho ducha tak jsau zde patrné, jako i w tom neywyšším powědomí. Židé i Řekowé přešli na křesťanské náboženstwo — wždy zachowali určitelnost swého ducha i w křesťanstwě. Jakož je to jistá prawda wůbec, že křesťanstwo je tak znárodněné, jako které koli jiné národní náboženstwo za starých wěkůw. Maďar ku příkladu a Slowák, třebas oba jsau křesťané, ale jak nesmírně rozdílný twar má křesťanstwo u Maďara a křesťanstwo u Slowáka!! Žiwel národni, to jest duch, kterého říši křesťanstvo otewřelo a tím na cestu spasení wěčně přiwádí, duch tedy národní, když uznáwá křesťanstvo za swoje, dáwá mu barwu swojstwa a sebau jej proniká, tak jako i sám jím proniknut jest. A tak se to děje wšude a při wšech krocích ducha; čím jest wywinutější, tím jest wždy nowější, ale wždy jest tentýž. Národy neyprw poznáwají, potom slabikují, pak čítají řeč ducha i žiwota swého; a práwě tak se mají tito národowé w postupu swém ke swým skutkům, jako čtenář ke swému poznáwaní, slabikowání, a potom k rozumění. Čítání má w sobě už poznáwání, a bláznůw by sme nadali tomu, kdoby se sobě samému znajícímu čítati smál, že on kdy a-b ab, e-b eb a t. d. říkati musil.W tomto času posledním, we kterém tolik národůw hlasu swého zdwihá, tolik národůw w historii swé se přehrná, we kterém tak často slyšíme o bojích národůw o jejich práwa, zláštnosti, swojstwa wedených, w tomto času posledním pozdwihuje hlasu swého i kmen slowenský, Tatry obýwající. Synowé tohoto kmenu jsau prwopostawy, postawy nikdy ještě w této půwodnosti swé se nezjewiwší. Každý procitlý Slowák hledá ducha a princip swého kmene, a bolestí náramně nad tím, že wšude jen jeho ničení nachází; darmo ho chtějí twořiti někteří, darmo wymyšlují plány a saustawy, w nichž by měl on nalezen a dosažen býti; nynější Slowák obrací oko ducha swého jinam. Už jen skutečnost platí nyní, jakowékoli posicie či negacie, dobré či zlé působil a ze sebe wywedl duch lidu tohoto, stejno jest to wšecko bádawosti slowenské, nech to jen je. We wšem co činil lid — je on sám, je jeho duch wetkaný a wpletený; a tohoto ducha poznati chce duch Slowákůw. Wšecko žití i žiwoření takowé před saud myšlénky postawiti, jest práce pokolení tohoto nowějšího. Kam to již koli powede, k žiwotu či k zahynutí: lhostejnoť, nechať se jen wyhrabe z rumůw swých a wyswobodí z té zabudliwosti? Každý myslí, že ze dneška na zítřek žíti bude: proto, kdo by to mohl odsauditi aneb za zlé míti Slowákům, když i oni se domníwají, že příští budaucnost jest žiwot jejich? Tento žiwot budaucí swůj, domníwají se utwořiti neydokonaleji tak, když wšecko ztráwějí w myšlénce swé, cokoli w minulosti duch národu tohoto wytwořil. Probírajíť tedy wšecko žiwobytí dosawádné Slowenstwa, aby widěli ty momenty, které už přešel duch, poznali we kterých se teď nalezá, a znali zwrat, do kterého w naybližší přejíti má budaucnosti. W tomto nowějším pokolení Tatry procitnul k horaucímu bití puls žiwotný Slowenska, ozářila je záře budaucnosti, a we wšech se hne jedno tušení, že nemá wíce býti to, co bylo — ale nowý swět a wěk že je má přijati w lůno swé. Lety ducha mladistwého wyletěli už wýše, než byli lety otcůw jejich. Prawda je to dobře námi pocítěná a prawdiwě uswědoměná, třeba se mnohému samolibostí zdáti bude. Samolibost, samolibost! — wšak to bylo naše neštěstí, že sme nebyli dosud samolibí w celku, ale swewolní, jen swau wůličku osobnau pěstující a s ní se jako s bábatkem hrající.Chodíwali otcowé po Tatrách a po té půdě welebné, po které i my chodíme. Koho ale rozplamenila tak k wyšším myšlénkám — jako rozplamenila nowější pěkné postawy, wyrostlé z Tatranského žiwota — ta příroda welikolepá Tatranská? Tu žasnau duchowé naši, když hledějí okem konečným na tyto wýšiny nepřeměřané do těch hlubin propastných. Nám už i myšlénka žije a zdwíha se z těchto přírody stánkůw, my už widíme zrostlost Tater s lidem Tatranským. Žiwým nám nic není mrtwého. Přechod přírody naší do lidu našeho, a lidu našeho zabíhání do určitelnosti přírody widíme i cítíme: slowem příroda naše našemu duchownímu oku nic není jiného — než my sami, ale my ještě jen w prwopočátku. Naše powědomí je jen stawiwo na základě onom; prawda je punkt, ze kterého sme wyšli. Neni diwu, že mnohý pauhým chlebem žiwý, jemuž není sňato ještě bělmo, pro které pro šupinu jádra newidí — myšlénky tyto a podobné jen fantaziau ba už i fanatizmem jmenuje a nazýwá. Howado žuje tráwu, nemyslíc o tráwě ničeho, nedělíc wyšší formacie organické od této. A jestli by kdo tak zwědawý chtěl býti, a žádal by wěděti, jak by se howado smálo, kdyby rozumělo mluwícímu o tráwě, že ona i jiné určení má, než aby žůwána jen byla od howada: ten nech se podíwá na zaubky těch mudráčkůw, co se usmíwají, rtíky swé zahryzujíce, když slyšejí mluwiti o tom, co my we přírodě swé widíme, jak sebe sami na ni potahujeme, jak w ní myšlénku swého ducha a swého určení poznáwáme, co za budaucnost widíme, jaký swět zakletý, který se odklíti a z klatby wyswoboditi má, w těchto wěčných Tatrách nalezáme. Nebo když se wznáší kdo nyní od tohoto diwadla, na kterém se wěci dály — k tomu lidu, od něhož se dály, tedy se mu swět rauhá aneb směje. Hned se nám wycapí mudrec, který nám chce ukázati, že nemáme historie, hned jiný co naši práci za marnau prohlašuje, říkaje že se nám to neodmění, hned třetí, co naše snažení nám práwě categoricky zakazuje. Ale nás to wšecko posilňuje, ba žene práwě k nám samým a k té práci hledání šlepějí ducha našeho národu — w jeho zwykách, řeči, bludech a prawdách, zpěwích a náboženstwě, obci, umění a žiwotě.Nebo že historie nemáme, to jest, že se ještě makati nedá to, co byl duch náš we swé všeobecnosti nerozčástkowané, to nás powzbuzuje k tomu, abychom mysleli, proč nás Bůh sem powolal, na prostředku mezi západem a wýchodem postawil, w bauřech zachowal, w pokoji zcelistwil? A na této cestě přicházíme k powědomí, že pro nás ještě času nebylo, že sme neměli kdy přásti swau historii. Které národy mají historii — ty nemají budaucnosti, nebo historia je wywinutí se ducha w času, prodání se ducha w času, uskutečnění se ducha na stranách časnosti. My tedy nemajíce historie — máme budaucnost, we které před sebe půjde to wywinowání se ducha našeho nekonečného w konečnosti, a tak přecházení jeho nečlánkowitosti roztečené do článkůw, do děl, umění, náboženstwa, wíry, obce, wůbec stáwajičnosti. Trpěli sme jen dosud, nebo utrpením přejde duch we sláwu swau. Proto hle wyhledáwáme ducha národu swého roztratěného we wšeobecnosti, a sbíráme ho w duchu jednotliwostí — zjednotněných w jakési wyšší jednotě ducha, principu, a powědomí. Lid náš že stáwal — tím samým se připrawowal ke swé weliké budaucnosti, a tak neměl sice a nemá dosud historie, ale jen prolegomeny k ní, a my sme tedy w prolegomenách k historii slawjanské, ale wšak z prolegomen těch musíme wyjíti; bojíme se ale, aby sme rychle newyšli z nich, proto se jen w těch newywedených a nedokázáných hypothesách wždy točíme, aby co tuto nedokázaného je, tím jistěji toho sme ztwrzowali w samém twoření historie, w samém tom přadení nitě lidského pokolení. A na toto se ne jen sami upozorňujeme, ale i od jiných upozorňowáni býti se spatřujeme. Nu cože nám to uškodilo — když nás i slawný jeden hrabě tím zmámiti chtěl, že nemáme historie?„My co jiní dokázali známe, Než to skryto přede jinými, Co my w knize lidstwa býti máme!“Že je ale naša práce marná — že se nám neodmění — to je trochu nesrozumitelná námítka; pozřime že jí tedy blíže do očí. Že by to marná práce byla hledati stopy a šlepěje ducha, choditi s myšlénkau po těch říšech, we kterých se přes dlauhá století duch ukazowal, twořil, ustálowal, tomu nerozumíme, nebo ten kdo takowé slowo wybřeše, je cizinec w říši duchowní, který do spiritusu wínowého péro swé namáčí, a kolečka okolo sebe maluje, aby ho w nich duch wěčný neznepokojowal. Řeč je stawení ducha, w tomto stawení idealném choditi je wěc a powinnost ducha, zwyky, obyčeje, mrawy, zpěwy, wíra i powěra, náboženstwo — a to od prwého stupně kauzedlnictwa až do dokonalého křesťanstwa, od balwanůw pohanských až do absolutného dogmatu sw. Trojice, wšecko toto, a mnohem ještě wíce, co si duch twořil, wyobrazowal, pěstowal, w čem se zhlédal, k čemu se duch pozdwihowal — wšecko toto w jeho zláštnosti národní, w jeho barwitosti a nuancirowání přehlédati, o tom rozumowati, z toho jednoho ducha wyhledáwati, w tom wšem jednoho faktora, stoletím jen zmladnutého poznáwati, není wěru marná práce. To je zpomínání si duchůw jednotliwých, to je přecházení ze stupňůw nižších k wyšším, ducha tauto stupňowitostí k wysokostem jeho wlastním wedaucích. Že se to neodmění, může jen tak wzato býti, že nám to nedonese křížůw stříbrných, medalií zlatých, řádůw skwělých, kapitálůw dukátowých; kdežto kdybychom swé dary na jiné žiwly, jenžby se rádi penězmi, — nebo to je snadná cesta, — zmohli a oslawili — rozprýskowali — snadně toho wšeho bychom dojíti, a za boží dary ducha hodné rebachy táhnauti mohli. Ostatně po takéto odměně nemůže taužiti, kdo se poswětil, nebo poswěcení se má odměnu swatosti. Dwěma ale pánům nelze slaužiti.Jest naše odměna — odměna poswěcení, duch nalezá w tom wyplňowání swé tauhy swůj žiwot, a žiwot je neywyšší odměna. W této práci ducha nachází duch swé osprawedliwění se, w této práci zkládá se sebe břemeno swé zawřenosti, swé neskutečnosti, nebo přestáwá býti sobě cizým, a wracuje se k sobě, přestáwá slaužiti mamoně, wůli cizé, blesku newlastnímu — ale slauží sobě, wybojuje sobě ten pokoj slawný boží, kterýž přewyšuje wšeliký rozum. Toto je zisk ducha za práce jeho, které wynakládá na poznání a powědomí swé; na poznání a upowědomnění w sobě ducha a principu swého, we kterém zrostnul — swěta, národu, obce, náboženstwa a t. d. Ale odměna tato hned zrostá s požehnáním na celý jeho swět, a odbleskujícím se odsud na něho samého. W tomto pracowání jednotliwcůw, w tomto požehnání jejich prací, zrostá wěčně nedostawený, wěčně ale dostawowaný chrám člowěčenstwa. Duch je jako slunko; blesky jeho, jimiž twoří, odlomují se a odrážejí i k němu samému. Wtlačil-li si hluboký znak w půdu pohybliwau lidského pokolení, znej, že si nekonečně proniknul k cíli, a to samé požehnaně působiti bude i na tebe samého. Ey hle té odměny! ey hle toho pokoje blahoslaweného ducha a swědomí!I toto tedy házení na nás hliny posměchů za to, že se nám naše úsilí neodmění, nám jen hlubší powědomí donáší, to powědomí, že nejsme lichwáři zisku tělesnému ducha prodáwající. A časem, to též wíme, když budeme míti swědectwí ducha o tom, že sme neyprw hledali toto čisté králowstwí ducha a myšlénky, a časem prawím, přidánoť nám bude i to ostatní ku stáwajíčnosti skutečné ducha potřebné králowstwí konečnosti, blesku, moci a mamony. Co nás tedy po hluku a křiku luzy na hračky lichwářské přiwyknuté? My wíme, že sme přenešeni lety ducha našeho ze smrti těchto požitkůw míjejících do žiwota wědomí a ducha prawdo-chtějného.Ti ale, co nám categoricky zakazují plakati nad uwězněným duchem w neskutečnosti, radowati se nad poznáwáním powinnosti a potřeby swé, pracowati na oblewení bolesti a tauhy nekonečné srdce a ducha našeho, letěti wýše nad přítomnost, pozírati wzhůru ku hwězdám nebe našeho: ti nás učejí poznáwati tu negatiwnau stranu swěta, odpor ten, se kterým se potkati musí každá skutečnost, chtějíc do stáwajíčnosti a odhraničené od chaos bytnosti přejíti, chceli dosáhnauti punktu toho, na kterém dáwají národné individualnosti nowý směr a obrat historii.Upowědomiti si ten punkt, na kterém se swětem spojen je národ náš, widěti to místo, kde we swětě a člowěčenstwu stojíme, proniknauti wšecky ty stupně, jakowé do dnes přešel duch lidu našeho — to je snaha naše. A toto jde tak cestau zláštnau jak nutnau a potřebnau. Z Tater jdeme k lidu Tatranskému, točíce se nad bezprostředností Tater a bezprostředností lidu. A w tomto se točení, jako máme před sebau ty přewraty kůry wenkowské Tatranské, ty šlepěje hrozného se zbauření mocné přírody; tak zalétáwáme k tomu wšemu jako tento lid zde osedlý žil, kam se rozletěl do končin šírých od seweru k poledni, od wýchodu k západu se rozprostírajících. A tu přehlédáme, jak je spojen se swým swětem, s kmeny se sebau spojenými, s pokrewněnými, w těchto swau celost nalezající swět tento Tatranský, jak se zase spojuje, jaké místo má we swětě tomto, w jehož břehách hučí oceán dějůw člowěčenstwa? Jak je Slowák člowěk? Jak je on Slawjan? Jak se jewí jeho božstwo, které wzýwá, jeho člowěčenstwo, které z sebe wywinuje? Co je we Slawjanstwě? Co we člowěčenstwě? Jeli nulla před jinými počty, či nulla za mnohými jednotkami, desátkami, stotinami a tisícinami? Co má za dobré? Co má za zlé? — Nebo jestli bychom na tyto otázky zapomenuli, snadně by sme stawěli dům bez základu. Gestli tyto otázky ale tak můžeme sobě zodpowěditi, že odpowědě ty jsau substrat potřebného se wywinowání člowěčenstwa; tu nás wšecky překážky musejí jen wýše pozdwihnauti, nebo tak interes náš je tentýž, který člowěčenstwa.Když my ale takto z toho nepowědomě dosud wywinutého žiwota národu našeho wyčítáme nowý swět ducha a myšlénky, nech nám žádný tu nowořekau (paradoxní) otázku nepředloží — zdali to ale tak národ myslel? Nebo budeme přinuceni mu wšelico odpowěděti, zač se nám nepoděkuje. Nemyslel — odpowídáme na předek, chtějíce ušetřiti takowého od rozličných epithet; nemyslel — nebo u něho byla ještě we twrdém a hrubém šatu myšlénka: čistota myšlénky, jak sme wýše řekli, jen na wyšším stanowisku powědomosti ducha místo má. Dost je na tom, když widíme co učinil, a od nás se žádá, abychom wywedli ujarmenau myšlénku z okowů nižšího powědomí, wyjeweného w nižších formách. Co si národ natwořil, to je objectivnost jeho, to je jeho duch wyjewený; a jeho duch, když wýše wyšel, který je w jeho individualnostech potencirowaný, sám sebe wyhrabáwá z toho, do čeho se byl dříwe pochowal, w čem se byl dříwe zapřel. On se musí wyhrabáwati jako Herkulánum z rumůw a zawalin swých. KdyžP. Botta, francauzský konsul o swých nálezech w Chorsabadě při Ninive píše a o těch krásných basreliefách reflectuje, a z nich weliké powědomí assirských umělcůw wyčituje,[1]nikdo se snad nenalezl, jenžby byl tak paradoxně se otázal, či ten assirský umělec přáwě tak jako P. Botta myslil o umění swém? Wšecko, co jest w bájech, we w zpěwích, we zřízeních obcí, náboženstwě, wojnách — pokoji a t. d. lid nemyslil čistě, utíkaje hned do předstaw — hned do giných nedokonalejších forem ducha. Myšlénka je neyčistější forma, a k této jen wěky dozráwají. Ale čím si wíce tuto myšlénku přiswojili jednotliwcowé, tím wětší tauha je žene, wšecko to, co bylo dosud wywedeno nepowědomě, nedokonale — osprawedliwiti na saudu myšlénky, naleznauti w tom wšem jednotu ducha — k jednomu, wždy ale ne jednako a jednau cestau, cíli kráčejícího.Nech se tedy směje komu libo, když bude čítati w těchto časích našeho bádání a sebe w lidu swém hledání takowé wěci, které byly, ale widěny nebyly, stály, ale pro obmezenost duchů — duchům nestáwali, a nech si řekne tento cech posudkářůw hladowých: „hm — ale či to tak mysleli Slawjané, jako se to nyni howoří k. p. o jejich náboženstwě?“ S tauto otázkau, to my dobře wíme, nikam nepřijde! Ale budeli chtíti hledati nit žiwota lidu našeho, které nyní konec widí, tedy ji jistotně nepřetrhnutau nalezne, a neydalší minulost spojena bude se zmatky nynějšími, tak že i w těchto jen jednu, tu samu nit zhlédne, a zapálí se láskau k takéto nepřetržené niti ducha a určení našeho, která ale koncem swým ukazuje na další ještě cestu — toto ho naplní duchem wěčně mladým, wěčně silným — prorockým. Wíce žádáme odpadání od nás — než celost tu newšímawau, neurčitau, neodhraničenau. Padání nicoty k nicotě je zisk; to co je žiwé na pni lidu našeho — to jistě jen wíce bude přirostati ke pni swému, čím wíce budau odpadati desorganisowaná kůra a uschlé ratolesti. Od zábřesku zajistě naší historie slawjanské — až do dnešní chwíle wede se nepřetržená řetěz důslednosti ducha, byťby to ne wždycky dosti makawé bylo. Přechody jsau nesčíslné a tyto těžké býwají k poznání.Toto nynější z pustoty a bezbožnosti se pozdwihowání kmene slowenského powzbuzuje arci mnoho diwení a nepochopowání — jak ze strany přátel, tak i ze strany nepřátel. Nebo když se mrtwý z hrobu zdwihá, bezbožník a ničemník, když prociťuje we swědomí a počíná před sebe bráti wyšší a znamenitější předsewzetí; tedy lidé utíkají od něho a smějí se mu, ba mnozí onnoho do hrobu zpátkem, tohoto ku hříšnosti odstrkují, a nedowolují nawrátiti se mu do chrámu, z něhož byl sám swéwolně utekl. I náš lid slowenský tak se wžil do tělesnosti, že už mu welice málo zbýwalo z jeho darůw duchowních. Řeč, zwyky, nábožnost zachowal, ale ostatní wšecko utratil. Řeč samu ale tak znížil, že se už ani neopowážil w ní něco wyššího mysliti. Na to už přišli Slowáci, že sami jejich spisowatelé se ze swého nářečí wysmíwali, špatná slowa ta, jimiž se w žiwotě rozmlauwají nalezajíce, ba wůbec řečí sprostau řeč swau národní jmenujíce. Což diwu, že Slawjané je neuznáwali, wždy je k jiným jen jako dowažek dohazujíce, nepřátelé pak tlačili, jim bytnost upírajíce? Sprawedliwě se nám to wšecko dálo, nebo sme nic neučinili takého, w čem by sme sebe byli platnými učinili. Slowák už odpadnul byl docela od Tatry, od celé té půwodnosti swé přírody; lepily se lepší duše ku kmenům jiným, lepily se podlé duše k národům cizým. A jak onno, tak toto bylo jen přilepowání se, a na Slowensko z obojího jen zlé pocházelo. Kmen má to býti w národě, co národ we člowěčenstwě. Odsuzujemeli ten fantastický cosmopolitism, kde se chce osobnost wyraziti bezprostředně w člowěčenstwo, zapírajíc a ničíc národnost; tím samým důwodem musíme pohaniti a odsauditi i tu národnost (a obzwláště welkého národu), která by se wylíti chtěla z individuum jednoho na ráz, na celek národní. Co jsau we člowěčenstwě národy, to jsau w národech kmeny. Kmenowstwím swým působiti máš na swět twého národu. A toto je, co zpozorowali Slowáci, z jedné strany jako Slowáci, z druhé strany jako Slawjané; a hlawně w onnom i tohoto tkwějí příčiny. Z lidu nemohla se wyraziti jiskra Slawjanstwa dříwe, než by se byla wyrazila jiskra swojstwa, Slowenstwa. Proto naraz tolik odrodílcůw, že se naraz udeřilo do křemene Slawjanstwa, proto i nyní plné ruky práce, že se z obojí strany poznáwati počíná kmen Tatranský. Ale tyto myšlénky přesahují již wěk, we kterém toto dílko, k němuž předmluwu píši, složeno jest. Zde tedy jen upomenutí dáno, odwody a důwody obšírnější na širším poli očekáwány buďtež.Probuzowání se tedy toto Slowenska tak jest sprawedliwé, jako jest zpírání se proti tomu potřebné a nutné, ze samé té okolnosti se prýštící. Práwo k budaucnosti jest moc boží lidem daná; práwo ku přítomnosti jest moc boží lidmi už upotřebená. Těžce se laučejí národowé se swojí bytností, přítomností, nebo přiwykli k žiwotu — a wzhledem jistým k panstwu a hegemonii; s nekonečnau ale parhesiau winau se národy ke swé budaucnosti, nebo taužejí neukončenau silau ducha swého po té rozšířenosti swého srdce, po té welikosti. A tu wrážejí do sebe, tu, na tom punktu, w takowémto wěku křižují se cesty národůw, proto weždy odporují sobě, a w tom odporu přenáší se z trůnu na trůn berla, z národu na národ trůn ducha a oswěty. Kdo má rád žiwot, ten musí wydržeti blesky, střely, pokušení, bolesti a nehody toho odporu; trpěti musí — a tak wjíti we sláwu swau. Probuzowání se takto národu, má mnohostranné odrazy a rozličná působení. To, z čeho se duch probuzuje, metá a hází se mu do cesty, nebo probuzowání se k nowému je smrt starého, wždy se ale probuzují národy ze starého člowěka podle těla stwořeného; massa tedy, ze které se zdwihá duch chtějící wýše wyletěti, wyhazuje se w odmetkách swých proti duchu, a nemohauc částka proti celku, odráží se obyčejně na stranu žiwlu odporného, aby tam stykla se s protiwem a odrážela se proti duchu, který ji zanechal — nesaudě ji za hodnu sebe. Kolikrát se wýchod zkřesťaniti se nemohaucí, anebo lépe ducha nowého ze sebe pošlého pro hmotnost swau bohopustau za swého uznati newládnaucí, — kolikrát se tento wýchod mrštil w cestu wšeobsahujícímu křesťanstwu? Islam to byl, jenž se tak mocně o Jeruzalem pokaušel, kde křesťanstwo swé swatyně rozložilo. Ba — jak to widíme krásně dokázané na Slowensku. Ey hle, ten starý člowěk slowenský, co to byl přiwyknul k hrudě konečné, jak se on přiráží w nowějším wěku ku straně odporné! W lůnu samého sebe by nebyl ani za odpor uznán — ale na straně nihilismu, tam widí prázdné místo pro sebe, a tak wráží na nowého člowěka slowenského, tušícího příští weliké slawjanské skutečnosti. Samá Ewropa pociťuje ještě dosud wymršťowání se fanatismu wýchodních diwochůw proti swé křesťanské zřízenosti, ač již z potopy civilisacie ewropejské, w jakowé ti wýchodní čudáci až na některé ostatky pohynuli, i ty ostatky darmo wyplahočiti se usilují.Proto hle pojímáme i tyto nowější udalosti na obzoru našeho žiwota se zjewowané, a sta a sta contrastůw plné jako potřebné, a zrowna na té niti, okolo které se točí žiwot náš, wyrostlé, tak že za to máme, že chtělliby kdo widěti naše se wywinowání bez těchto, chtělby widěti růži bez trní, med bez plástu. A ještě mnohé jiné nás swírají neřesti, a sewrau budaucně ještě i jiné; o těchto zde jen natolik w krátce říci mohu, na kolik to ku předmluwě k takowémuto spisku, jako je přítomný přidané patří.S bolestmi nesmírnými se zrozujeme; nebo nikde nenachází duch náš připrawených cest, ale sám se prostředkem bojůw w sobě samém wedených hledati musí. Nábožnost z domu wynešenau kazí nám bohaprázdný rationalismus professorů, tak že znowu musíme se zdwihati sami, když přijdeme náhodau k lepšímu poznání. Powědomí šlechetné národnosti ale nepřinášíme z domu, w žiwotě pak, hned jak w nás jen wznikati počíná, sta tygrůw po nás číhá, sta společností wšelijakých touristůw schwacuje nás — tak že nelze nám se swěřiti žádné, a nepozůstáwá nám, leč položiti ruku na srdce swé a nasléchati hlas swědomí swého a hledati we hlubinách swých bezpečného wůdce.Při tom pak, když sme se powýšili ke skutečnosti ideálu sláwy, nowé boje nám se otwírají. Samý contrast a samý odpor, samá bolest a samé rány swírají nás. A w tomto ohni nebeském a zemském stojíme, do tohoto ohně namáčí básníř péro swé, skrze tento hledí historik do daleké minulosti, tímto ohněm házíme do přátel i nepřátel, a jedním namočením péra na obé strany působíme.A ten milý žiwot náš, co jest jiného, než chrám, před kterým oheň tento hoří, a kdo chce do něho wjíti, každého pálí a každého blaží. Plamen zemský šlehá proti, plamen nebeský ducha šlehá wýše a přes tam ten prawé poswěcence přenáší. Prawý, ač i opálen nejednau býwá, předce jen tím wíc hoří ohněm, který jej necitelným a onnomu nedostupitelným činí.Toto wšecko mi letělo přes mysl mau, když sem čítal přítomný spisek našeho neynadějnějšíhoBenjamina Prawoslawa Čerwenáka: Zrcadlo Slowenska, teď již i před saudem wyššího obecenstwa se nalezající. A když mne požádal wysoce zaslaužilý o literaturu naši pan wydavatel, abych předmluwu k němu napsal, přišlo mi hned na mysl i to, abych to, co sem myslil při čtění i napsal a k tomuto spisku přidal. Bylo mi sice na mysli i to, abych sám spisek nechal mluwiti a předmluwu na nákresy žiwotopisné půwodce obmezil. Mnoho zajistě bude zde takého, co se nebude chtíti aneb moci rozuměti; nebo nejsau myšlení jako myšlení, a nejsau wywinowání jako wywinowání, tak že myšlení jednoho býwají častokrát urážkau myšlení druhého. A obzláště nyní, kde se cechy privilegowané učenosti wysoceučených pánůw po jistých místech rozestawují a monopoli a metropoli učenosti němé — (nebo nemají ani jednoho organu) zakládají, nyní aby člowěk nehowořil jiné, než co Pater Paulus Heidelbergensis.Předce wšak sem se na tom ustanowil, abych jen oswobodil mysl z myšlének těch; napsal sem je tedy, a co sem psal, psal sem. Takowáto je knižečka tato, jako jsau tato předeslaná slowa, a do takého swěta wstupuje, jakowý sem tuto nakreslil. Již či se to bude líbiti či se nebude líbiti, wším se prawda a whodnost i přiměřenost předmluwy této k dílku i obecenstwu dokáže. Kdo srozumí dílku — přizná se i k předmluwě; kdo odsaudí předmluwu, odsaudí i dílko: nebo oboje se wyswětluje. Daloby se bylo arci mnoho ještě předmluwiti, mezimluwiti a domluwiti: kdyžto nemůžeme dosti se nahowořiti o těch poměrech, w jakowých stojíme s myšlénkami swými ke swětu; kdyžto i sám spisowatel nemocí těžkau sklíčený nemohl tu hojnost předmětu swého wywážiti; a konečně když to dílko sepsáno jest w tom času, we kterém se to wšecko ani znáti nemohlo, co už nyní se wí. Wěčná jen škoda pro ubohý lid náš, že tento mladý muž w tom wěku a w tom čase zemřel, we kterém by i neywíce byl mohl učiniti i neywětší potřeba by toho byla býwala. On by si byl sám i předmluwil spisek swůj i mezimluwil w dialektice swé, i domluwil k předmětu swému. My wšak to již necháme spolu rostnauti, jak to wzešlo, až do času, we kterém přáno nám bude i důkladněji jakožto již po oprawách, i obšírněji jakožto již po příprawách o předmětech těchto mysliti, mluwiti, rozjímati a spisowati.We Hlubokém na konci Října 1843.M. J. Hurban, Sl. B. Kaz.[1]Wiz Allg. Zeitung. Beil. od 8. Října 1843.
Cervenak_Zrcadlo-Slovenska.html.txt
Ľúbostné1. Tam hore, tam doluMatka zaľúbeného syna dá zamurovať; milá prosí murárov, aspoň okienko jej nechať; ona, počujúc zvonenie mrtvému milému, zomrela.Erben 477. (z Berounska, Hrádecka a z Budejovicka), Čelakovský II. 49., III. 9., 76., 108.; Sušil 167., Kol. II. 32. Zug. P. 81., 82. Vojč. I. 71., 252., 289., Karadzič I. 215. Kuk I. 214. Suchar. IV. 7.Nálezištia: Ružbachy (Spiš), Budička (Zvol.)2. V Sobotišti, na rýnečku— rúbali sa pre dievočku. Milý odhodlaný za ňu na všetky obety; milá vidiac to, zamdlie.Slov. Spevy II. 17.Nálezištia: Švainsbach (Bratisl.), Cinobaňa (Novohr.)3. Pri Levárech, na kopečku— tam sa rúbali pre dievočku, milá oplakáva raneného milého; on si posiela pre ranhojiča.Nálezište: V. Brestovany (Bratisl.)4. Oliva, oliva, lísteček zelený.Šuhaj rúbe sa za milú; milá ho ošetruje i vylieči.Nálezište: Nezistené5. Brodí Janík koneŠuhaj hodil sa do vody a utopil; milá dáva ho z vody ťahať, potom ale od žiaľu zomiera.Nálezištia: Dobronivá (Zvol.), Budička (Zvol.)6. Skoro ráno, na svitániPre milú raní nemilovaný milovaného; milá priskočí ku pomoci, kosákom prebodne nemilého šuhaja.Nálezište: Dejtáre (Bratisl.)7. Ešte ráz sa obzrieť mámMilá zomiera v žiali nad milým.Slov. Spevy I. 383. a I. 174.Nálezištia: Detva (Zvol.), Nitriansko, Hranovnica (Spiš)8. V zelené pažiti leží Janík zabitý— milá zomiera žiaľom.K. A. Medvecký: Detva 258. Slov. Spevy I. 380.Nálezištia: Detva, Lubietava (Zvol.), Nitriansko9. Preletef ftákMilý porúbaný prišiel sa k milej liečiť, kde v krátkom čase zomre.Slov. Spevy I. 90. a 572. J. Kollár: Zpievanky I. 392. Sborník Matice Slov. I. 38.Nálezištia: Detva, Dubová (Orava), Verešvár (Nitr.), Odovú (Spiš), (Šariš)10. Ach milá, miláMilá vyčkáva milého, ten však umrie.Nálezištia: Verešvár (Nitr.), Štepanov (Nitr.)11. Vyletela holubičkaPorúbaného milého posiela milá k lekárovi: na tento pod ošetrovaním milej vyzdravie.Nálezište: Nezistené12. Išla Anička na trávuMilý zo žiarlivosti zavraždí milú v hore.Sušil 54.Nálezište: Švainsbach (Bratisl.)13. Na horách, na doláchŠuhaj dorúbaný chce milú zoťať, aby ju po jeho smrti nikdo nedostal; ona však včas odskočí.Nálezište: Košariská (Nitr.)14. Bola jedna stará matiKnieža prekole sa na hrobe milenkinej, ktorá pre jeho dieťa bola zavraždila.Nálezištia: Detva, Selce (Zvol.), Myjava (Nitr.), Kalnica (Novohrad), Rovné (Trenč.), Pohorelá (Gem.), Biely Potok (Liptov), Kolačkovo (Spiš), Magura (Spiš)15. Tí dobšinskí páni…Pán zaľúbi si dievčinu; spolu zomrú.Nálezište: Helpa (Gemer)
Medvecky_Sto-slovenskych-ludovych-balad-Lubostne.html.txt
OsobyOTECMARTIN, synKATUŠA, jeho ženaJANKO, kováčMARAĎURO, sluhaOdohráva sa v otcovom dome v zimný čas za osem dní.
HurbanVladimirov_Zaveje.html.txt
Píseň o bídné uherské krajině1Každý kresťan, račtež poslyšeti,proč nás milý Bůh ráčí trestati;i metlu na nás přichystal,tak aby lid bezbožný potrestal.2Abychom z hříchů pokání činili,co sme proti Pánu Bohu provinili:Summu sme velkou povinni,pokud s námi milostive činí.3Bůh se na nás rozhněval pro zlosti,pro všech lidí světa neprávosti,zbúril vojny, nepokoje,k tomu v světě rozličné rozbroje.4Jaké v světě těžké mordování,jaké velké krve proléváníod počátku světa nebylo,k nám se hříšným uvalilo.5Ó, ach, Ferdinande[1], králi milý,však sme ti v ničem vinni nebyli,žes nás kázal mordovati,starých, mladých naporád stínati.6Poslal si na nás hrozné tyrany,Němce, Španiely i Valony,kteří jsou nic nelitovali,všecko všudy naporád stínali.7Ještě jsou na tom neměli dosti,stínali, pálili v rychlosti,měst, městeček nelitovali,všecko všudy naporád pálili.8Politujtež, milí křesťané, mordu,v Uhřích také velkého pádu:starých, mladých jsou stínali,malé dietky na dvoje trhali.9Matky, matky, velkou žalost máte,s svými syny nikdy se neshlídáte —oni jsou pomordovani,od německého lidu stínani.10Och, není—liž to veliká obava,ženy svláčeli také do naha,ctné matrony poškvrnili,poctivé panny pokoje neměli.11I mrtvé tělá ven vykopávali,a jim také pokoje nedali,vzhůru nohámi staveli,ohavným věcem tak sú se směli(!)12Ba ani ti boží kostolové,Bohu oddaní pěkní chrámové,před nimi se neobrání,tak jsou chtivi všickni k tomu bráni.13Když přitáhl i ten hrozný tyranBorfagy Ferenc — tak jest jmenován —hrozně s lidmi nakládali,prachy[2]lidem do úst sou sypali.14Starých lidí nic nelitovali,jazyky z ust jim vyrezávali,na stěny je přibíjeli,ohavným věcem se dívali.15Hanba o tom všecko vysloviti,a vůbec lidem připomínati,co ten lid bezbožný činí,sluší již zamlčeti nyní.16Ach, ach, milá nyní země Uherská,co jest to pokuta velmi těžká,nebeská, že si nyní prišla,mnohý zchybí svého místa!17Ach, pohleď na to, milý kresťane,co se ještě dále stane,neprestaneme—li (v) zlosti,strach jest ještě (z) větších ukrutenství.18Za to všecko Boha požádejme,v jeho ruce mocné se obraťme,dítky, mládenci i starí,obraťme se k jeho svaté tváři,19nebo to všecko upokojí Bůh náš,dá mír, pokoj, dá dobrá léta zas,dá úrody, dobrá léta,dá nám v světě prodloužení života.20Amen, amen, Pane na výsosti,svatý, svatý náš Pane Ježíši,vyvediž nás z této žalosti,potom přijmi do večnej radosti.[1]1;Ide o Ferdinanda II, uhorského kráľa v r. 1619—1637[2]2;pušný prach
Anonym_Pisen-o-bidne-uherske-krajine.txt
Cestovanie chorého Zaoska do bardiovských kúpeľov v ŠárišiNielen veľkých, fajnových a citlivých pánov sekirujú rozmanité nemoce, lež ony vysekirujú aj sedliaka, ktorého nervy nie sú tak citlivé a maznavé ako ľudu panského. Ja ako sedliak, ktorý v čerstvom vzduchu v poli pracujem, nie som tak citlivý, ani som nie z cukru uliaty, ale veru aj mňa sobrala nemoc do rámcov. Dr. Cvajfús dľa diagnôze konštatoval komplicírovanú a dosť pokolomútenú nemoc. Medzi iným hovoril on, že mám žlčové kamienky v puchore, že ma nejaký predmet musí pajediť, dráždiť a hnevať — tu mi hneď na um prišla moja svokruša — aj pečeňu že mám petrifikovanú čili zatvrdnutú. A preto musím užívať železnú vodu.No, v husacom, kačacom a v slepačom puchore som už videl kamienky a štrk, ale žeby ešte aj v mojom puchore maly byť kamienky, to už ani Cvajfúsovi neverím. Potom už som popil všelijakú vodu dážďovú, kalnú, hlenovitú, smradľavú vodu, ba aj v pálenke a v kunštovnom víne; ale železnú som nepil. Moja svokra, keď hyd dochne, dáva staré, hrdzavé železné klince a podkovičky hydom do vody, ale že bych aj ja mal takú hýdovú vodu piť a za ňou ešte až do Šáriša cestovať, to už mi veru divno padlo. Cvajfús to tvrdí, že pritom trpím aj na akúsi „Thrombozu“. Akého ešte čerta! Čo-že je to? Že vraj to sú pozapchávané arterie modzgové, ako keď trúbelky alebo slíže „makkaroni“ zvané, sú nie vyfúkané od pavúkov a od mravcov. — A že hlava moja trpí aj na modzgovú „sklerosis“ a jestli vraj nejdem do Bardiova, dostanem z toho „Encephalitis“, t. j. zapálenie modzgov! No, nech Boh chráni každého od takých latinských nemocí! A že ak nedostanem „diabetes melitus“, môžem byť rád! Že vraj cukrovú nemoc! Kého diabla ešte! Lebo že ľúbim alkohol a z toho sa vyviňuje cukor a ten sa vylučuje z krvi neporiadnym spôsobom, a môžem padnúť do „ataxie lokomotrix progressivnej“. No, to už je komplicirovaná nemoc ako naše zákony o tej inkompabilite, alebo o volebnom cenze a volebnej furmánke!Svokra a žena vredovaly Cvajfúsovi, že vždy vymýšľa nemoce. Vlani mne vraj radil Piešťanské Teplice na nohy, ktoré keď mi ľahšie zostaly, že som potom vraj ani nestačil ku Jankesovi behať na to slabé. Včuľ zase keď mi vyhojí bôle hlavy a pečeny, potom znesiem trunku toľko, ako dúha vody. Cvajfús ale naliehal na svoju ordináciu, musel som sa teda vybrať železnú vodu piť.Cesta do Žiliny až do Šáriša mňa nezaujímala, lebo vrchy, kopce, stromy, vodu videť, toho mám aj doma dosť: a kamenie, štrk sa veru tade po roliach tiež tak stonásobne rodí, ako u nás. Len pojašený panský ľud behal sem a tam hore a dolu dolinami; sa ím v mestách veľkých ťaží vyvaľovať. Ustavične sa ma vyzvedali, či som aj ja turnister. Už som sa hneval na toľké dozvedanie. Keď som bol bakančošom, nuž nosieval som aj turnister, ale že bych ja mal byť turnistrom, to mi sprosté prichodilo — a veď som ani so sebou žiaden turnister neniesol. Som si myslel, že až mi bude ešte ktorý nadávať do turnistrov, že ho vyoflinkujem! Čo som ja aké vreco lebo turnister?!Vo Štrbe alebo v Čorbe sa mňa jedna dáma pýtala, či aj ja ako turnister chcem ísť hore ku plesu, čili ku jazeru Čorbskému? Vo mne už vrelo, ale hnev som prehltnul a hovorím:— Milosť pani, ja som nie žiaden turnister!— Ale vy ma snáď dobre nerozumiete, veď ja nehovorím turnister, lež či ste nie turista, t. j. cestovateľ a obdivovateľ prírody?Trochu som sa zahanbil, že ani to neviem, čo je turista a vyhováral som sa, že sa mne nechce obdivovať prírodu, i tak som vždy v prírode, a močarinu čorbajskú pozerať veru nebudem. Ku mne tiež prišli dva žandári do dvora obdivovať močiar a kalužu z hnojávky a to povyprávali pánu podslužnému; tomu sa to tak ľúbilo, že mi naložil za to päť zlatých pokuty zaplatiť. Maslím, že v Čorbe bych ešte viac musel platiť, keď bych ten močiar išiel pozreť.Jeden môj známy ale, ktorý práve prišiel zo sveta, mne hovorí, že to stojí za to, ísť sebe obzreť. Ešte som nikdy nevidel železnicu hore na vrch po rebríku sa driapať, ako mačku po streche. Rebrík ten bol železný a husto mal šteblíky a železničné koleso malo ostré železné pazúre. Železničná mašina nás hore tisla od zadku a tak ťažko dýchala, odfukovala a stonala, ako náš starý ujco, ktorý trpí na záduch. Na vrchu vyše tisíc dvesto metrovej výške videl som tam to pleso a močiar, v ktorom vraj baby nesmia konope močiť. Ako sa sem na vrch voda dostala, to divná vec, lebo dľa zákona prírody voda len vždy túži a beží s vrchov do dolín a tu je to akosi naopak; tu voľakedy musela z doliny hore sa vyškriabať na vrch ako tá železnica.Aj ten náš slovenský Kriváň, vrch holý, skalnatý som si dobre od zadku a od predku poobzeral. Keď naši drotári liptovskí a susedných stolíc chcú svojich synkov do sveta posielať, vyvedú ich na tento hrozitánský, holý, vysoký vrch a hovoria: „Pozri si dobre ztadiaľto maďarorság!“ Keď si ho pozreli, povedia im: „No, už ste videli maďarorság?“ I kopnú ich s kolenom do chrbátov a shodia dolu a volajú za nimi: „No, cestu už viete, s Bohom, deti, do videnia!“ — Ja bych môjho syna veru s takým slovenským pasom do sveta nechcel vystrojiť. No, ale Slovák k vôli tej nevďačnej vlasti všetko spraví.Ja som s Kriváňa videl nie len nový železný most bytčanský, ale aj novú väžu orešanskú a lopašovský kostol, aj pána vicerektora nitrianskeho v Igló-Fürede pod jedľou sedeť a oddychovať.Pánom je len dobre cestovať; každý drží v ruke akýsi kalendár a tam všetko z toho vyčíta, kde má ísť, kde sa čo dostane jesť a piť. Má namaľovaný pohárik v tom kalendári s nápisom „bufet“ a nôž s vidličkou krížom položené tiež namaľované a z toho vie, že tam sa môže jesť a piť. Ešte aj to sa z toho kalendára dozvedia, koľko majú platiť za cestu. My sedliaci, keď chceme jesť alebo piť, musíme sa obzerať sem a tam, či nevisí na ktorej búde borovičkový krík, ostružiny z hoblovanej dosky, alebo kelová, kapustná hlávka s hlúbom hore nohama čo odznak a címer krčmy; a keď to nevidíš, potom si aj za deň nemáš čo vypiť. — Ja veru ustavične za kellnerom vykríkať neľúbim, ako to páni robia, mne to tak prichodí, ako keď naše soplavé deti ustavične kričia: „Mamka, ja bych jedol — mamka, ja bych pil“ — na to sa ja jedujem.V Šáriši som to zbadal, že starodávné historičné mená dedín pomaďarčili, lebo vraj ľud veľmi schudobnel a počal vandrovať do Ameriky, že snáď sa mu lepšie povedie, keď sa mená dedín pomaďarčia, ako to kedysi bol povedal jeden biskup. Škoda veru historiu dedín falšovať. Ja som už nepoznal viac mne známe dedinky. K. p.Chumajovávolá sa ďnes po maďarský: Tökfilkótelep, —Zadkovanymenujú sa včuľ: Valagáš-Olasi, —Hrbovcesa volajú Púpošháza, —Spišský Štiavnik:Húďoš-Medence. —Kapustovánzase že Töltöttkápostáš.Medzitým však aj familiárne mená máme už pomaďarčené, aby lepšie šiel kšeft: k. p. Icik Kacelenbogen je Eszterházi Ižó, — Jukef Ciceles je Elemér Ciráki, — Lejbiš Tromfel zase Tomori Pál atď. — Preto som aj počul na jednom exameni v Šáriši v dedinke v Mačkafalve deklamovať kazárske deti: „Midhön üšeink e széph hozát lefoglalthák, Svatoplukh ivadhéka kiszorult“ atď.Poneváč na celej ceste nikde som nevidel viseť borovičkový ker, ani hlúb kapustný, vylačnel a vysmädnel som. Na šťastie vystúpil k nám hore môj bratránek Urban z Pruského s veľkým košom, v ktorom niesol sebe proviant: dvoch upečených starých kohútov, čo už tri kapitulácie vyslúžili v jednom gazdovskom dvore a jeden veľký pecen chleba. Tento Urban išiel do kúpeľov bardiovských ženské klobúky študirovať, chce otvoriť kšeft na taký tovar parížsky v mestečku Krivoklát, včul už „Görbebukfenceš“.V Bardiove nás čakal strýko Stanislav, potom pán farár zborovský, sváko Fridrich zo Žiliny, ktorý hauziroval s pánom Hromovodom z Hegyes-ripőky (predtým Zákopčie). Strýko Stanislav nás uhostil, nech ho Pán Boh za to požehná a dá mu zdravia a nech naplní jeho špajzu!Za malú polhodinku sme sa našli v kúpeľoch bardiovských. Kúpele tieto a ich elegancia a krása mňa veru prekvapily. Nečudujem sa, že miesto toto sa aj veľkým pánom ľúbi. Veľmi mnoho kňazov som tam videl, zaiste mali kongregáciu. Len to sa mi neľúbilo na nich, že miesto bakenbartov im z hlavy visia pozatáčané lokne ako Detvanom, a všetci nosia brady ako missionári a aj rozopiate reverendy mali — to sa mi neľúbilo. Jednému som povedal: „Serbus-humillibus“, až vtedy ma s ľaktom pod rebrá džugol strýko Stanislav, že to sú vraj polskí židáci a nie kňazi. Veru som sa zahanbil, že som nerozoznal židáka od kňaza. Že mal som sa pozreť na tie špinavé taláre najprv! Ja som to nespravil preto, lebo neľúbim špinu obdivovať. Jeden pán „mit der weissen kravatte“ — tak sa vraj volá — ukazoval nám kúpeľe. Ja som ledvá čakal na tú železnú vodu. V bazéne, t. j. vo veľkom kamennom čberi mi tú vodu ukázali. Ja som si chcel tam nohy močiť proti tým žlčovým kamienkom, ktoré mám mať v puchore, ale strýko Stanislav ma tak odhodil od toho bazéna, čili čbera, že som letel asi na štyri metre preč. I hovoril mi:— Ty hlupák, kto bude takú vodu piť, keď by si sebe v nej nohy vymočil? Ako to spravil jeden kazár, keď si nohy umil v pálenke, potom ju ľuďom ako nápoj vypredal.Ja som sa veru omýlil, myslel som na piešťanské kúpele, kde som si nohy močil; tu sa teda voda len pije!I začal som ju piť ako dúha, aby mi čím skôr roztopila tie žlčové kamienky, a vyčistila mi tie rúrky arterií modzgových tej thromboze. Strýko Stanislav ma vyhrešil, že to nejde odrazu toľko sebe upíjať, že ma môže to železo vodové doraziť, až by ma celkom neporazilo.Cvajfús mi teda zle poradil; a preto radšie išiel so strýkom pivo piť.Jedno sa mi v tých kúpeľoch nepáčilo: že tam v takej horúčosti, aké boly práve kanikuly, psie dni, kišasonky dľa hlúpej môdy a mašamôdky parížskej na krkách maly navešané všeliaké chvôstiky, vociasky s lasice, s tchorov, so sislov, s líšiek, s mačiek — čo by bolo skôr pasovalo okolo Vianoc alebo na obrátenie Pavla, ako v kanikulách horúcich. Tie baby sú len otrokyňe tej sprostej, pojašenej môdy!Tu mi prišlo pri videní tých chvostov na myseľ, čo mi kedysi jeden mních fráter vyprával z jednej starodávnej knihy. Že vraj keď v raji už pripravené bolo rebro z Adama ku stvoreniu ženy, tu nenazdále prišla líška a uchvatla to rebro a že jeden anjel bežal za líškou, by jej odobral to rebro. Dohonil ju síce, ale až pri plote raja. Líška ale chytrá preskočila plot, v tom ju chytil anjel za chvost, ktorý jej vytrhol a líška ale bez chvosta utiekla preč s rebrom. V raji sa anjeli s Adamom radili, čo včuľ robiť? Rebra nieto! „A ja sebe,“ hovorí Adam, „druhé vziať nedám; dosť mňa to bolelo, keď sa mi von bralo; nuž vraj čo máte v ruke, z toho spravte ženu, teda z liščieho chvosta.“Preto sú teda ženy falošné a blchy ich rady majú; a preto ony tak rady nosievajú zvieracké chvosty okolo krkov; tak ich milujú ako starú liatku, z ktorej svoj pôvod majú. No, ja to ale neverím, ja som sa to v katekizmuse ináč učil. Ten fráter musel sa hnevať na baby; snáď na kvešte mu voľaktorá nedala zbožie, alebo už čo pýtal, alebo ho uložila do postele, v ktorej bolo mnoho bĺch a nemohol zaspať.Na pamiatku sme sa dali tam aj fotografovať blízko jednej maštálky. Poriadnejšieho mesta nám už vraj nemôžu dať a jedného kamaráta z nás aj zavreli do tej maštálky. Najprv chceli tam mňa Zaoska zatvoriť, ale tu mi pošuškal sváko Fridrich, bych sa nedal, lebo by ma v noci z omýlu nejaký henteš, sviňský mäsiar mohol za nohu ako brava vytiahnuť a zaklať na blutvuršt alebo na jaterničky — keď tak vyzerám, ako polačinská sorta alebo Yorkshire tučné prasa.Effekt mojej kúry bol znamenitý. Pečeňa mi zmäkla a včuľ už môžem piť, že až radosť. Každému radím, ktorý by mal trúbelky arterií nie len modzgových, ale aj hrtánových pozapchávané, aby išiel do kúpeľov bardiovských. Železo mu to tie zapchaniny prežerie, vyčistí, zvlášte keď takých dobrých priateľov si najde, ako ja. Živio! Zdravstvujte na mnoge letaja!
Gaspar-Zaosek_Cestovanie-choreho-Zaoska-do-bardiovskych-kupelov-v-Sarisi.txt
Óda 9. kňihi prvnéj. TaliarchoviZreš, jak sa bílá pod visokím sňahem Sorakta skrívá: háje aňiž držať Už ťerchi ňevládnú, a ostrím Réki tuhé stavujú sa mrázem? Zimnú odháňaj chladnotu, hojňe drév Prikládající k ohňu, a bez vodi Z nádob sabínskích štirročého Ščedre naľej, Taliarchu, vína. Inšé ňechávaj boztvu: čo jak vetri Morskéj vedúcé pótku na rovňiňe Stíší; staroklátné aňíž sa Cipri, aňiž hrabi vác ňepohnú. Ňevihľedávaj, čož buďe zajtra; a Kerí ťi koľvek ďeň buďe práť Osud, Maj k zisku; rozmiléj aňižto Chvíľe, a tancu ňehľeď zaňedbať, Dokáď, sa čerství, od mrzutích šeďin Si zdáľení. Včil čas k hre, i k šermu, i K lúbému šeptu pod večerkem V ustavenú sa hoďinku schádzať.
Holly_Basne-lyricke.html.txt
Listy TimraveTurč. Sv. Martin 20. júna 1912Drahá slečna Boženka,poneváč neviem, či sa Vám dostanú do ruky politické slovenské časopisy, v ktorých tento pripojený americký súbeh[1]bude riadne uverejňovaný, „Živena“, v ktorej je tiež už vysádzaný, vyjde snáď len o týždeň (v najlepšom páde, lebo v kníhtlačiarni nestačia), nuž Vám ho chcem takto súkromne čím skôr doručiť, aby ste si ho prečítali a — nabrali chuti zúčastniť sa ho. Novela zo slovenského pospolitého života na jeden oktávový hárok (to nie je viac ako 16 strán terajšej „Živeny“, ale menej môže byť, lebo ona je z väčších oktávových formátov), a 750 kor. a čo len tých 500 kor. získať, to by sa veru odplatilo. Je ono isté, že na túto skvelú odmenu mnohí budú číhať, bezpochyby hodne prác sa ta zašle, ale ja trúfam, že i tak Vaša bude patriť rozhodne k tým lepším, ktoré majú výhľad na odmenu. Akže by ste však predsa aj mali „pech“, čo sa najviac tým najlepším zvykne pritriafať, ak by si americká jury[2]nevedela oceniť jemné, ukryté pôvaby Vašich prác, nuž konečne moc nereskírujete. Novelka sa tu doma umiesti i niečo donesie, ačpráve ja myslím, že by ju oni i v tom páde zadržali tam a keď nie konkurzuálnym, aspoň riadnym spôsobom honorovali. Ja by Vám z celého srdca priala, aby ste v páde zúčastnenia sa vyhrali už či prvú a či aspoň druhú odmenu, keď tu doma, v tejto našej nekonečnej mizérii, temer bez hmotnej odmeny musíte dávať svoje dobré práce. Ak by Vám či korigovanie (pravopis, slovosled atp.), či odosielanie práce robilo nejaké ťažkosti, by som Vám ja veľmi vďačne bola v tom na pomoci. Ak chcete, môžete novelku poslať sem, ja Vám ju i prekorigujem,[3]i dám (tu doma, napr. mojej neveste,[4]pri úplnej diskrétnosti, že o tom nik nebude vedieť) prepísať, i odošlem ju na patričné miesto. No urobte tak, ako Vám je vhodnejšie.Čo oni rozumejú pod tým „pospolitým slov. životom“, z ktorého má byť vzatá téma práce, neviem presne; totižto neviem, či má byť ľudová a či spoločenská. No Vy ste na jednom i druhom poli doma, v živote našom sú oba živly zmiešané, nuž napíšte novelku takú, kde sa ľud stýka s inteligenciou, čo sa deje na každej dedine. A to je práve Vaša doména.Termín je trochu krátky, najviac jeden mesiac, lebo koncom júla aby sa už odosielala, žeby na termín došla ta. Rozhodnite sa a prichyťte sa k dielu! Najlepšie by bolo, pravda, keby ste ju už mali hotovú alebo aspoň načrtanú, a len ju dohotoviť.Poznamenávam, že ja sama nekonkurujem, môžete mi teda uveriť, že by som Vám celkom z čistého srdca prajela úspechu.Vaša práca, čo ste nám dali do „Živeny“,[5]je veľmi dobrá — iste jedna z najlepších Vašich spoločenských. Verná, pravdivá psychológia, každá osoba má svoju rozoznateľnú „dušu“, tak ako v samom živote. A to máloktorý spisovateľ vie podať. Nedarmo Vás stála toľko trudenia a námahy ducha. Mne krem toho Vaše práce sú milé preto, že je pečať nášho kraja na nich — vidím v nich všetko, čo som za mladi sama nepozorovala.*Turč. Sv. Martin 9. decembra 1912Drahá slečna Boženka!Prichádzam Vám na krk s prosbou o nejakú prácu pre časopis „Živena“.[6]Akže aj nemáte ešte hotovej, ale azda aspoň započatú máte už, nuž s tou na mňa pamätajte, keď ju dohotovíte. Či bude z ľudu, či zo spoločnosti, od Vás rovnako vďačne ju prijmem — a ešte radšej takú i takú. Váš „Strašný koniec“ v minulom ročníku bol mu medzi pôvodnými prácami hlavnou okrasou. Každý to s pôžitkom čítal, tvrdo čakajúc pokračovanie. Tie Vaše podrobné kresby zo spoločnosti sú i mne veľmi zaujímavé — vždy som zvedavá, čo si počnete s tými moc osobami, čo si pred seba beriete — ale vždy viete si rady s nimi. Či ste si cez leto zase nabrali látky a dojmov, čo cez zimu spracujete? Len sa vrhnite na to.Pani administrátorka Ž. Kucháriková mala Vám poslať 100 Kor. honoráru[7]— i dúfam, že to aj urobila. Ste spokojná? Viem, že zaslúžili by ste viac, ale my ešte nemôžeme toľko platiť, koľko by sa malo. No teraz je plán, že časopis „Živena“ oddáme do vydavateľstva Lipy (na najbližšom výbore sa to má riešiť) a na ten pád som vyjednala voľačo lepšie honoráre pre spisovateľov, a síce miesto doterajších 20 Kor. za hárok (za 16 strán) bude sa mať platiť 32 korún za hárok, t. j. 2 Kor. za stranu. To za pôvodné — za preklady polovicu toho, totižto 1 Kor. za stranu.Ozaj: aký výsledok vykázal bol ten americký konkurz? Keď som sa tu zhovárala s A. Mamatejom,[8]predsedom Národného slovenského spolku v Amerike, som sa ho o to dozvedala, ale mi nevedel o výsledku povedať. A keď je konkurz verejný, by popravde i výsledok mal byť verejne vyhlásený. Je to už skončené — či ešte ani Vy nemáte upovedomenia? A Vy sama ste ako obstáli?V poslednom svojom liste opytujete sa ma, prečo ja už nepíšem zábavné veci. Na to Vám len so smutným úsmevom odpovedám, že nepíšem, čiže nepísala som už oddávna z tej jednoduchej príčiny, ženestačím. Nikdy ja k tomu neprídem, i toto redigovanie časopisu mi ide s veľkou námahou, lebo domáce práce, hoci máme len malú domácnosť, nikdy nenechajú nerušený pokoj, aký by som k písaniu potrebovala. Málo pokoja, málo času, málo samoty. Veď viete, aký je život v tom menovite pre ženu neúprosný. Ten potrhaný, zvyšný od práce čas už potom trhano vynakladám na zavedovanie spolkových a redaktorských vecí. Svoje idey spracovať by som už vari ani nevedela. Kde sa spisba hmotne náležite neodpláca, tam sa jej nemôžu všetky sily venovať.Ešte Vás chcem čosi požiadať, čo mi, dúfam, nezazlíte. Keď budete do čista odpisovať prácu pre „Živenu“ určenú, prosím Vás pekne, dávajte riadky trochu oddialenejšie jeden od druhého, aby sa prípadné opravy dali zreteľnejšie umiestiť. Lebo sadzači, keď sa nevyznajú, narobia moc zmätkov, ktoré je potom ťažko naprávať. I riadky odprostriedku zošitu, nie od samého kraja počínať, lebo k sádzaniu sa musia listy povystrihávať, nuž sa potom niekedy stane, že sa pol slova odstrihne a ostane pri „koreni“.Na Vašu prácu naisto rátam, len ma nenechajte v blate s očakávaním. Ak Vám je už teraz nemožno, vďačne dočkám za ňou, len nech bude, čo aj pozdejšie. A ohláste sa mi, či môžem na Vás rátať.*Turč. Sv. Martin 23. jan. 1914Drahá slečna Boženka!Ohlasujem sa Vám, aby ste reku ani v tomto nastávajúcom novom roku na mňa a na „Živenu“ nezabudli. Či máte niečo „pod perom“? Ak hej, Vás srdečne prosím oň, až bude hotové. Nechcela by som ani tento ročník ponechať bez Vášho príspevku, lebo tento mu vždy dodáva na cene. I Vaša lanská práca („Príde čas…“) je cenná, pravdivá, bez okrašľovania verne ľudová. Ani v jednom výjave nebadať falošných, fantáziou raziacich tónov. Zmýšľanie i hovor osôb v pravej miere a v pravom ovzduší udržané. Výjav, kde stará Rebrinová presviedča syna, že je Zuza nie súca do ich domu, aby odstúpil od nej, je zvlášte dobrá. Cele ľudové pochopenie tejto otázky je ako v zrkadle odrazené v tejto krátkej scéne. Múdra, rozšafná matka domu, chrevedná,[9]chorá, už ani prácu nekonajúca, ale svoj dom pevnou rukou a láskou riadiaca, ktorú i dospelí zurvalskí synovia bez odporu poslúchajú, účinkuje takou pravdivosťou, že človeku nikdy viac nevymizne z pamäti. A naproti nej tiež premilá „Žuži“, so všetkým svojím v Pešti nadobudnutým panštením sa, je klasickou figúrkou a ukážkou, akú vzdelanosť si náš ľud z tej strany prináša. I Bodov, chudák zanedbaný, ale so zdravým rozumom, je rýdzou figúrkou z ľudu. Ako si Vy to zavádzate konať takéto intímne štúdie? Chodíte medzi ľud? A či len predstave dáte pracovať pri kontrole porovnávajúceho rozumu? Tak či tak Vám treba prisúdiť povolanosť k peru.Ako ste s tou Amerikou? Ak sa oni nič neohlásia, by ste si mali rozhodne naspäť pýtať svoju prácu. Počula som, ale len tak per povedala — povedala, že na ten konkurz došlo iste (?) do 400 rukopisov! No to mi je nie na uverenie. Ale že ich mohlo byť hodne, to sa dá myslieť. Nuž potom už mohla byť ťažká voľba slávnemu posudzujúcemu výboru — i dá sa pochopiť, prečo pozde prichodia na rad jednotlivé z nich. Makulatúru[10]tej americkej práce máte? V najhoršom páde ju ešte raz odpíšte a tu doma upotrebíte.Ja prosím a čakám i pre tento ročník príspevok od Vás. Honorár ste dostali od administrácie?*Turč. Sv. Martin 13. mája 1914Drahá slečna Boženka!Váš rukopis[11]som šťastne dostala, len som sa Vám nemohla hneď ozvať, lebo som ho najprv chcela prečítať, a k tomu som sa až teraz dostala. Nikdy mi akosi čas neprebeháva. Rozumie sa, že i túto Vašu prácu podržím pre „Živenu“ — ani sa mi nesníva vrátiť Vám ju. Rada som, že ju ešte mám v rukách. Keby som vedela, že mi Vy do nového roku budúceho ešte iste dodáte ďalšiu novú prácu, by som túto už do júnového čísla vradila, lebo „Biela ruža“ od T. Vansovej bude už v májovom dokončená. Ale sa akosi neúfam, že by ste mi ešte tohoto roku mohli dať zase novú prácu, nuž si túto chcem odložiť, otvoriť ňou nový ročník — ak dožijem — lebo na to každý redaktor dbá, aby v prvých číslach ročníka mal dobré práce. A dobrá je táto, v svojom spôsobe zaujímavá, s porozumením líčiaca mravy ľudu, prúdmi sveta málo dotknutého, ktorému by síce hodne bolo na osoh, keby mu také „vzdelané“ Ile, ako je táto Vaša, trochu prevetrali živobytie, ale staré mravy, originálnosť boli by hneď fuč. A to sa i stane skôr-pozdejšie; teda len zbierať a zachovávať, do spisby vnášať všetko, čo sa dá, kým je čas. A Vy na to máte oko. Keď mi budete písať, vysvetlite mi, prosím Vás, celkom zovrubne, čo je v tej Vašej práci spomínanýardiel? Vyrozumievam, že je istý spôsob spolčenia sa viacerých gazdov k istej kúpe. Tuto ku kúpe oviec. Či si oni vari i peniaze do spolku požičajú, i kúpa im je spoločná? Až doma si ju v polovičnom pomere podelia? Či na ardiel kupujú len ovce, a či aj iný statok? A zeme, hory, lúky nie? Vyslovuje sa to tvrdo (ardiel), či mäkko (ardieľ)? Isté je, že je to starodávneho pôvodu, a jestvujú podobné spolčenia aj u iných slovanských kmeňov.Správecje taký mužský, čo liečením ľudí sa zaoberá? Výrazzmijaupotrebujú u Vás i na hada, či len vo Vami opísanom prípade ako nadávku pre ženu? Z Ľuboreči sa nepamätám naň. Hľaďte vždy také zvláštne výrazy v príslušnom upotrebení podávať najmä v rozhovore osôb vo Vašich prácach. Každého jedného je škoda, ak by mal nezachovaný zaniknúť.O Emila Toperczera, o ktorého ste sa vo svojom predposlednom liste dopytovali, prezvedala som sa viacerých, ale nik o ňom nevie ničoho. Jedna pani, ktorej muž bol tiež železničným úradníkom, vie o istom Toperczerovi (krstného mena mu nezná), ale ten má službu ešte kdesi ďalej, vyše Vrútok na ktorejsi stanici. Neviem, či je to ten patričný. Ona ho znala ako mladého začiatočníka a chváli ho ako veľmi poriadneho človeka. Slovák on, rozumie sa, nebude — veď by ho, ako takého, nevzali do úradu.S Amerikou ešte vec nie je v poriadku? Za tou Vašou prácou mi je ľúto.*Turč. Sv. Martin 23. novembra 1917Drahá slečna Boženka!Ja žijem ticho, utiahnuto, úplne bez radosti a teraz ešte s tým trápnym tlakom strašnej doby. Roboty mám vždy viac ako času, nuž dlhej chvíle nemám nikdy. I s tým horko-ťažkým zaopatrovaním najpotrebnejšej živnosti sa sama lopotím, lebo slúžky nemám.Nad „Mojím synom“[12]plakalo iste všetko moje čitateľstvo a bude plakať ešte i pri budúcom čísle. Dosť ma to bolí, že ich takto horko zabávam — ale bolo nám to iste predurčené: mne prežiť a im prečítať.Ale teraz Vy mne povedzte, prečo Timrava tak zamĺkla? Práve teraz, keď sa zvláštne a zaujímavé námety núkajú v každom kúte sveta! A ja aj neverím, že by ona nebola zachytila niekoľko pozoruhodných obrazov z tejto mimoriadnej doby. Len akosi nechce s nimi vyrukovať. Inde sú plné beletristické časopisy vojennými novelkami — a u nás nič…Nože ju pobodnite, aby mi poslala niečo — môže mi uveriť, že sa tomu každý zaraduje. Veď sa vari len nastrojíme ďalej vydávať „Živenu“, čo to ako ťažko ide. „Pohľady“ nevychádzajú[13]len pre nedostatok pracovníkov v tlačiarni, i že Škultéty nevyvladuje všetko sám; ale náhle bude možnosti, ony zas ožijú. — Vašich 50 hal. som oddala p. administrátorovi, bola to až priveľká svedomitosť, že ste ich poslali, keď predplatné bolo už poslané. Zbohom! A splňte moju prosbu u Timravy!*Turč. Sv. Martin 14. V. 1918Drahá slečna Boženka!Dostala som Váš balík s besednicami „Slov. novín“, so zoznamom Vašich prác i s Vaším listom — a prvý zväzok si teda môžeme usporiadovať. Z týchto prvotných Vašich prác, uverejnených v besednici „Slonovín“,[14]sú dľa môjho zdania dobré a uverejnenia hodné: „Cestár“,[15]„Príbuzná“, „Na Jurkovej svadbe“ a „Katera“. Dve prvé sú dobré ľudové, nelichotiace ľudu (ako mu Vy, nepomýlená realistka, vôbec nikdy nelichotíte), ale prevanuté nenúteným humorom. „Na Jurkovej svadbe“ je vari jediná Vaša, kde líčite dedinských remeselníkov. Tých v našej spisbe zanedbávame, a to je chyba. (Toho Jurka by som radšej len Ďurkom nazvala, ako je v skutočnosti vo zvyku.) „Katera“ je dosť pozoruhodná štúdia a ukážka, ako chlapi, i prostí a nezáletní, i proti svojej vôli podliehajú zvádzaniu ženy, i keď je zrovna nepekná a nepôvabná, ale keď má extra vrodený talent zvádzať chlapov. Už „Ľudovít Šípka“, „Kandidát ženby“ a „Darmo je“ nie sú také životné, hoci ľudia v nich tiež sú zo života vypozorovaní a dopodrobna vylíčení. Sú pomotanejšie, nejasnejšie, nebudia taký záujem. Pre úplnosť zbierky by sa mohli i tie dať do nej, ale ak si nežiade predostrieť obecenstvu i tieto prvé, slabšie cvičky, môže byť i bez nich. Ale tie chýbajúce by sa čo ako zišlo zohnať, ak by sa našli medzi nimi také, ako je napr. „Cestár“, „Príbuzná“ atp. — škoda je ich nevyhľadať. Či neviete aspoň to, v ktorých ročníkoch „Slov. novín“ boli uverejnené? Azda by sme ich mohli niekde vysnoriť.Tie v Amerike uverejnené na každý pád odpíšte, keď budete mať času (tie nie sú nám ešte teraz potrebné). A keď ich budete odpisovať, píšte riadky o polovicu redšie, než ako písavate, aby sa korektúry slovosledu (ten je totižto Vašou slabou stránkou) pomedzi pomestili. S Vašimi v „Pohľadoch“ uverejnenými prácami bude najmenej starosti, lebo tie už vtedy pokorigoval bol p. Škultéty. Dobre, že je tých najviac. To nie je veľká chyba, že nevieme, v ktorých tam novinách boli tie do Ameriky poslané uverejnené, ale je nie v poriadku, že Vám ich neposlali. Ale honorár Vám za každú poslali? Veď tam vraj dobre platili. Len šťastie, že ich máte v makulatúre, že sú nám nie stratené. No veď sa po vojne, ktorá azda predsa nebude večne trvať, ešte i to môžeme dozvedieť, v ktorých novinách tam boli vyšli. „Pódi sa žení“ si i sama vynajdem v „Dennici“.To je veru zvláštna, teraz už temer neslýchaná vec, že ste sa Vy nikdy nedali sfotografovať. Keby ste ma neuisťovali, že ste tiež mali svoju plnú porciu márnivosti a tiež boli do svojej vlastnej tvári zaľúbená, by som iste tvrdila, že ste pražiadnej márnivosti nemuseli mať. No, aj tak či tak, teraz sa aspoň raz akživo dajte odfotografovať, keď pôjdete do toho Lučenca, čo aj nebudete mladistvej podoby. A veď niekoľko tých vráskov môže fotograf vyretušovať, akže inak Vami sledovaný realizmus nechcete mať v úplnosti na svojej tvári, čo sa môjho obrazu týka, Vás neoslní, ani ak by bol z tej doby, keď som bola najkrajšia — lebo ani vtedy som nebola „najkrajšia“. Nekvitla som nikdy, a teda ani neodkvitám, len pomaly zoschýnam.Vaša na súbeh poslaná práca[16]je dobrá; úfam sa naisto, že bude odmenená. Ako na obraze ukazuje nám dedinu, jej vzrušenia, nálady a bolesti počas tejto strašnej vojny. I figúry z inteligencie sú charakteristické — najmä notár Baláň. Iba jeho maďarizátorská činnosť je zamlčaná — s tou by bol ešte opravdivejší. Širický je akoby nejaký utajený „pansláv“. A tak je vskutku, že Baláňovci ostávajú živí po kanceláriách a Širickovci mrú na bojiskách. Tá scéna s troma gráciami v „spolku“, kde jedna z nich tak neodbytne a naliehavo zvádza Širického, je vari až drastická, ale viem, že skutočnosť, k akej sa v tom počas vojny „zázemí“ dospelo, je ešte hodne drastickejšia, nuž i tá scéna patrí do celku, hoci je chúlostivá.Ohľadom toho postavenia opatrovateľky v Múzeu Vám nemôžem určitý vývod podať o plate. Posiaľ som počula spomínať iba Kor. 120,— mesačne — ale to je v terajšom čase primálo. Vec sa má tak, že to platia aj spolok Živena a Múzeum dovedna, lebo v Múzeu má svoje výšivky aj Živena. Emka,[17]neborka, dostávala iba 80 Kor. mesačne, tak ako jej bolo ustálené pred jedenástimi rokmi, keď bola sem prišla. A do vojny bola s tým aj celkom spokojná, lebo mala voľačo svojich vlastných dôchodkov a dobre jej padlo, že cez zimné mesiace mala pokoj od Múzea, mohla si doma sedieť a pošiť — poplátať, čo bolo treba. S rastúcou drahotou, ako je vojna, sa jej plat nepovyšoval, iba vlani prvý raz dostala pod titulom dražobného odrazu 200 korún — a dobre jej to padlo. Pre telesnú slabosť v posledné roky pomýšľala postavenie tak nechať, náhle sa Želka[18](Milkina Goldpergerovej dcéra, ktorú Ema u seba vychovala) bude môcť sama živiť, preto sa, neborka, nedomáhala väčšieho platu. A tu, hľa, sotvaže Želka prišla z Čiech z gazdinskej školy, už ochorela a umrela — a takej oddanej tomu povolaniu ťažko nájdeme. Ona chodievala do Múzea asi o deviatej ráno a bola tam do dvanástej, popoludní od druhej do šiestej, ale ako sa k jeseni dni krátili, tak aj len do piatej. Za časov Kmeťa a Halašu bola tam hrôza roboty, lebo tí vždy zháňali veci pre Múzeum; teraz jej je značne menej, p. Vraný najviac bylinárstvo pestuje a všelijaké drobné veci usporaduje. Opatrovateľka má čistotu udržiavať všade v Múzeu (veľké riadenie s pomocou najatých žien), prišlé veci do katalógu zapisovať, a Ema zriaďovala aj knihy a časopisy, roboty jesto tam vždy dosť. I navštevovatelia, s ktorými treba vždy ochotne diškurovať, zaberajú mnoho času. Byť tam musí do určitej hodiny. Bytu nemá, musí si ho sama platiť. Bude sa jej musieť dať osobitné bytné, ináč nevystačí. No, ale už dosť vari. Odpíšte, či sa odvážite na tú úlohu. Tak ľahká je nie, ako by sa zdala. Teraz chodia dievčatá na výpomoc p. Vranému.[19]Zbohom!*Turč. Sv. Martin 28. júna 1918Boženka moja drahá!Až teraz sa mi dostáva času odpovedať na Tvoj posledný list od 16. t. m., tiež som tak zaujatá všetkými možnými prácami, že si ledva stačím veci z prania poplátať, pomrežkať, na jar zimné obdraté, v jeseni letné obdraté veci do poriadku dať atp. — to ti je vari už osud nás spisovateliek, najmä ešte násslovenskýchspisovateliek. Vansová je tiež tak prácou preobťažená, že mi len kedy-tedy stačí na list odpovedať; Podjavorinská sa ponosuje, že jej zrovna už nestačí telesná sila na tú robotu, čo ju musí vždy prekonávať; ja už vyše desať rokov nedržím slúžky (aj by už ťažko na ňu navykla!) — teda, zdá sa, je to osudom slovenských spisovateliek. Nechže sa teda každá chráni toho remesla! No ja už ani nespisovateľčím, lebo popri domácich obstarávaniach (najmä teraz v kartičkovej dobe, kde človek o každú maličkosť aj tri razy musí behať po úradoch) nemôžem na pokoj dosadnúť k peru, ledvaže si tie redaktorské práce nejako zlátam a ledvaže zdoliem korešpondenciu, keď sa ľudia so všetkým možným ku mne obracajú. Tak redaktorka — predsedníčka — korešpondentka atď. zabíja vo mne spisovateľku. No nechže — ja žijem už iba svojej práci, iného nič ma nepúta k životu.Ty, ako vidím, tiež máš svoje hodne ťažké chvíle, keďže sa ti už chce zmiznúť z tváre zeme. Ale aby si to urobila, ešte kým sa vojna neskončí, Ti neradím, lebo by si to iste obanovala. Nie jednu, ale ešte hodne viac noviel nám dotiaľ musíš napísať, moja milá, nielen tak uskočiť — há! O to Ty strachu nemaj, že by nášmu národu po vojne bolo ešte horšie, ako mu je teraz, lebo to je číra nemožnosť. Horšie byť mu už vôbec nemôže — my už nemáme čo stratiť. Ale vyhrať môžeme mnoho, keď chceme vyhrať. Teda chcime so všetkou vôľou! Duch času, aký nastane po vojne, budenámna pomoci, a nie utlačovateľom. Tie božie mlyny veľmi pomaly melú, ale konečne nezabudnú na nikoho. Teda nerobiť si zbytočných múk.To miesto v Múzeu na každý pád budeme hľadieť Tebe zachovať, lebo keď vy dve s maminkou bez slúžky viete obstarať malé gazdovstvo, čo prenajímate, si iste nie rozmaznaná a budeš si vedieť rady s prácou v Múzeu (menšie denné riadenie, zametanie, utieranie prachu, a najmä v lete bojovanie s moľami vo vlnených veciach, čo Eme najviac trápenia robilo. K veľkému riadeniu, umývaniu oblokov, stieraniu podlahy atď. sa najímajú ženy). Ináč sa nebudeš musieť premáhať, navštevovateľov teraz málo chodí, iba v nedeľu popoludní miestni a cez vakácie turisti a iní cestovatelia. Od šiestej popoludní, a keď sú kratšie dni, od piatej budeš mať slobodu. A päť najstudenejších mesiacov (november, december, január, február, marec) úplne slobodných, to je výhoda pri tomto postavení. Vtedy môžeš popísať, čo v lete dojmov nazbieraš. Plat aspoň na 200 Kor. mesačne vyšraubujeme, keď budeš s maminkou, nuž vyjdete na tom a na jej penzii. Len už zdravia, života — a konca vojny! Šťastného konca!Božena Kompišová je vydatá za Okruckým, čo mal v odpredaji sklad hospodárskych strojov v Lučenci, kým nemusel narukovať. Teda: Pani Božena Okrucká, Losoncz, Kossuth Lajos u. 25. Ona tiež spisovateľčí pod menom Eleny Petrovskej.[20]Nedávno vyšla knižka jej a jej bratových „Slovenských rozprávok“, čo aj v „Živene“ bola o nej reč.*Turč. Sv. Martin 20. júla 1918Drahá Boženka!Tvoju kartu som dostala a ponáhľam sa uspokojiť Tvoje škrupule. Múzeum nejde hľadať mužského do svojej služby, lebo dvoch mužských držať mu nedovoľujú platobné sily, keďže Vraného už vyhodiť nemôže, starého človeka bez penzie a bez majetku, hoci sa nedokázal súcim vo svojej úlohe. A ženskú, i keďby boli dvaja mužskí, by sme museli mať tam výšivkovým zbierkam kvôli a aby miestnosti v poriadku udržiavala. Teda Ty neškrupuluj, že si Ty tu na nejakej prekážke. Teraz na výbore Živeny, čo bol na zhromaždení Lipy, sme uzavreli, že sám spolok Živena bude opatrovateľke zbierok výšivkových platiť Kor. 150.— mesačne, od budúcej jari počnúc, a k tomu musí Múzeum pridať ešte aspoň 100 Kor. mesačne. A to je tiež už ustálené, že tou opatrovateľkou máš byť Ty. Teda maj to za isté a tak sa chystaj. Keď sa s maminkou určite rozhodnete, že to miesto prijmeš — ak sa tak rozhodnete — mi to potom odpíš, aby sme sa mohli obzerať o nejaký byt pre Vás, lebo tam v samej budove ho niet, čo je dosť chyba. Postavenie je to dosť namáhavé, udržiavať miestnosti i veci v poriadku, vlnené veci preklepávať od molí — no to je nie každý deň. Ale viac ráz cez leto sa musia všetky prebrať. Potom na cenganie vpúšťať návštevníkov, vodiť ich a dávať vývody na ich otázky. No hostí býva viac iba cez júl a august. Z jari a v jeseni málo. A najlepšie je to, že v zime je pokoj, iba zavše ísť pozrieť, či sa nič tam nestalo. Teda v zime budeš môcť písať tú prácu na päť siah.To vynechávanie slovíček jeden, jedna je zavedené od Škultétyho, ktorý to uznáva za germanizmus. Pravdaže, iba keď sa zbytočne zhusta užíva, ho treba obmedzovať, lebo ináč potom, ozaj chybí. Ajajkrátiť vije od Škultétyho nariadené, ale ja som si ho nedala ešte celkom vziať. Všeličomu sa musíme podrobovať v užívaní našej reči, čo sa nám nevidí. Či by si Ty, Boženka, v Pešti v samom vydavateľstve „Slovenských novín“ pomohla dostať tie chýbajúce ešte exempláre, v ktorých sú Tvoje práce? V Múzeu, tu sme už pátrali po nich a nemôžeme ich nájsť a škoda ich je vynechať, lebo iste budú medzi nimi i celkom dobré. Do prvého zväzku dáme niektoré z „Pohľadov“, a hádam dve z tých krátkych počiatočných na doplnenie, lebo sa musí hľadieť, aby to asi na 16 hárkov vyšlo.Že je Podjavorinská nespokojná s podmienkami, to badáme, ona bola naučená na vysoké honoráre z Ameriky,[21]nuž ja som jej písala, aby podala svoje odôvodnené požiadavky — ale nemyslím, že by mohli byť splnené, lebo tlač dražie i ďalej úžasne. Neviem, či sa aj Vansová ozve. Ak by sa v niečom polepšilo, sa rozumie, že by sa to aj na Teba vzťahovalo.V Tvojich „Hrdinoch“ cenzúra vyhodila celý ten oddielik, kde uvádzaš hrdinku povesti Lízu Malinskú[22](keď sa to v noci hnevala na bubnovanie, že jej sen pokazilo), iste preto, že je tam spomenuté „vlastenčenie“ detí. Ak to tak pôjde, bude plno oblokov v tej práci a tým bude celá pokazená pre čitateľstvo — a bez príčiny. Ty sa celkom nemiešaš do ich háklivých otázok — ale ich zlé svedomie im nedá pokoja. Ja chcem hľadať akúsi obranu proti tomu — neviem, či sa mi podarí. Zbohom!ElenaTie ťažké chvíle, kde sa cítiš zbytočnou, premáhaj mužne, lebo nám si ako spisovateľka ku cti a chlúbe. Potrebná si nám!Slovo „čida“ som ja všantročila ta, mysliac, že je ono i novohradsko-vrchovské.*Turč. Sv. Martin 22. jan. 1919Drahá Boženka!Mne by bolo rozhodne viac po chuti, keby si mohla riadne pracovať perom, literárne. Na to pole si stvorená a na tom máme málo dobrých pracovníkov. A bude nám i treba čo ďalej viac, lebo ako sa pomery ujednostajnia, povstanú nové časopisy zábavno-poučné, ktoré by boli i pre ľud, práce teda okolo nich bude dosť. Len neviem, či by sa Tebe dalo pracovať tak z povinnosti, aby to bolo, či si naladená k tomu, či nie. Tak, že by sa Ti za istú mieru napísaného platila tiež istá miera slušného honoráru.[23]Čo myslíš? Lebo je hriech zapriahnuť Ta do niečoho iného, Tebe protivného, a toto zadúšať v Tebe.No neviem, ako Ty sama zmýšľaš o tejto veci — len mi to odpíš, Ty si už iste hodne napremýšľala o tom.*Turč. Sv. Martin 22. III. 1919Drahá Boženka!Často premýšľam, aké postavenie by sa tu mohlo trafiť pre Teba, ale to nepustí ďalej, že ku každému je potrebná akási príprava. Tvojím povolaním dľa Tvojho nadania je spisovateľstvo, len by si musela viac písať, ako píšeš, a z druhej strany muselo by sa Ti za práce viac platiť, ako sa Ti platí. Toto by sa i dalo docieliť po istú mieru tým, keby sa za Tvoje práce viac platilo než za práce iných, lebo sú i cennejšie než práce iných. A keby si tak bola vstave redigovať[24]napríklad taký zábavno-poučný časopis pre ľud, kde by boli i zábavné, ale viac všelijaké poučné, hoci z iných novín k tomu cieľu predplácaných prekladané veci, by si pri riadnom pracovaní mohla docieliť i riadny redaktorský, pravda, nie veľmi skvelý plat. Ale časom, keď by sa noviny viac rozšírili, by sa i redaktorský plat zväčšil. Či by si si to trúfala, ak by sa našlo nakladateľstvo na také noviny?So „Živenou“ sme posiaľ bez papieru, preto nevychádza.[25]Ale ak je pravda, po tieto dni nám má prísť z Prahy, potom už začneme. Ak máš niečo napísané, by si mi to mohla poslať. Prvý zväzok Tvojich spisov nehotový zaviazol v Pešti, ani korektúru nemôžeme konať, kým sa nakladateľský spolok celý nebude môcť sem preniesť.[26]Tak je všetko ako zakliato v tejto prechodnej dobe. Nepriatelia sa všemožne starajú, aby nám čím viac prekážok narobili.Zbohom! Nebuď zronená, prosím Ťa, časom nadíde niečo, čo Ťa sprostí starostí, ako prišlo toto, čo ťa znechutilo. Ak môžeš, píš. Veď máš čo pozorovať okolo seba, hoci je to i nie ideálne.*Turč. Sv. Martin 14. dec. 1919Drahá Boženka!Už teraz sadám písať Ti, hoci čaká ešte hŕba listov nezodpovedaných. Aj moji Dobronivci[27]si nedali z hlavy vybiť, že sa hnevám čosi na nich, keď tak zanovito mlčím, lebo si nevedia predstaviť, že by som si tej hodiny času nemohla nájsť napísať im list, alebo aspoň kartu.Jedna príčina, prečo som odkladala písať Ti, je aj tá, že o Tvojom zväzku, temer už vytlačenom v Pešti, ešte nič nechyrujeme. Už päť týždňov je tam istý pán Novák,[28]ktorý tú tlačiareň v Pešti spravoval a vymáha tamtie naše veci, ale keď je to vraj aj na ôsmich miestach zavlečené — a všade musí so všelijakými dôkazmi vymáhať a všade kladú iné ťažkosti, nuž nevieme, kedy sa vráti a čo donesie. Tak Ti v tom nemôžem ničoho určitého povedať. Vansovej spisy, nakoľko sa dávajú predplatiteľkám „Živeny“ po lacnejšej cene, sa niečo pohli, ale okrem toho sa veľmi málo míňajú. No minúť sa ony minú pomaly.Z toho, čo som Ti bola nadštrkla o Matici, ešte nevykvitlo nič určitého, ale toľko ma Škultéty ubezpečil, že Ťa iste budú nejakým spôsobom podporovať.[29]Tak ako som to ja navrhla, aby Ti dávali riadnu podporu, akoby penziu, hoci skromnú, je vari ťažkosť v tom, že by to potom všetci žiadali, ktorí niečo písali v minulosti a sú bez zaopatrenia. Zavše prídu srdcelomné listy od starkých pracovníkov, že sú v biede a nikdy ničoho nedostali za svoje práce. Tú našu starú hmotnú biedu preniesli sme si, t. j. ona nás ako kliešťami pridŕža i v našej mladej milej slobode. Ináč sa Škultéty mrzí, že sú to vôbec primalé honoráre, čo Lipa dáva, že polovicu toho sa dávalo ešte pred vojnou, že je to vykorisťovanie spisovateľov atď. — a Jesenský zasa si myslí, že Lipa bola gavalierskou, že ani v Češku nedávajú lepších honorárov,[30]a že však on, ak bude zárobok, ešte prilepší spisovateľkám atď. No už len aby sa ten Tvoj prvý zväzok našiel, lebo ak ho znovu budeme musieť tlačiť, sa to zasa hodne odtiahne a i náklady budú dvojnásobné — no to nás ešte o zem nehodí. Len keby sa už vec mohla pohnúť.Ak si máš voliť medzi poštou a detskou opatrovňou, tak by pošta vari predsa bola lepšia, keďže si sa ju už naučila. Je i tam dosť starosti a zodpovednosti, ale predsa viac osobného pokoja ako pri detskej opatrovni. To je iba pre takú, čo ozaj rada vidí deti a teda rada koná tú obťažnú službu okolo nich. Poštovú službu by si Ty konečne i tu mohla dostať, keď by sa tak za to zaujali — len či by si Ty trúfala prijať ju. Učila si sa len tam na Ábelovej?Že sa Maďari zase hnieždia,[31]zasa by nás radi prepadnúť, ako v lete, to sa všeobecne vraví. Naši vravia, že sme i my tu pripravení, a že by to Maďarom draho prišlo, no čo je z toho, keď by sme zasa len museli trpieť zlé následky toho — a ustavičné ďalšie znemravňovanie ľudu. Keby nie tá pekelná zloba Maďarov, ktorí nijako nechcú sa vzdať svojho panstva nad nami, by sme sa už teraz pokojne mohli oddávať užitočnej práci, aby sme sa z biedy vymanili, ale pre to ich oplanstvo ustavične budeme musieť vojenčiť a na dlhoch žiť, keď toľko najsilnejších ľudí je odtiahnuto od produktívnej práce. Oni sú ináč, pravda, ešte v horšom položení ako my, hoci ich nikto nenapáda, ale oni toho aj zasluhujú pre svoje veľké hriechy, ktoré na nás páchali. Ale ináč to sa už nestane, čomu sa oni vari ešte vždy úfajú; že by sme sa my zasa pod ich panstvo dostali. Oni sa musia skromnosti priúčať, my sa pomaly priučíme slobode, dorastieme do nej.Spor Slovákov s Čechmi, sčiastky odôvodnený a sčiastky podliakmi podhuckávaný, sa pomaly rozrieši a utíši, keď jedni i druhí nahliadnu svoje chyby a sa polepšia.DobríSlováci adobríČesi si úprimne rozumejú i teraz a ich zväzok sa utužuje. Isté je, že oni, Česi, prišli k nám ako obživujúci element, a to sa už po dobrom cíti aj teraz. V niečom zasa oni sú uveličení nami, a tomu sa aj priznávajú.Najväčšmi ma mrzí, že, ako píšeš, nič nepíšeš. Ja som na Teba celkom počítala, že napíšeš niečo na ten súbeh.[32]Ak už nie tú najdlhšiu, aspoň z tých kratších prác napíš, Ty iste budeš odmenená. Čo posiaľ poslali, to všetko len počiatočníci, čo ešte s rečou zápasia. Poznať, že si to akoby z maďarčiny prekladajú. Prichyť sa a napíš niečo, aby sme so súbehom v hanbe nezostali.A na tú jar len príď, ako sa strojíš, z mnohého ohľadu to bude dobré. Je tu teraz živší život, ako bol. Zbohom! Pozdravuje Ťa TvojaE. ŠoltésováNaše knihy a časopisy málo idú do Čiech — nevie to prísť do prúdu.*Turč. Sv. Martin 18. marca 1920Drahá Boženka,došla mi šťastne Tvoja práca[33]a zaradovala som sa jej veľmi, keď som poznala na balíku Tvoje písmo. Keď som si ju roztvorila, bola som, pravda, náramne prekvapená, že je to práca dramatická, a počudovala som sa, že si sa k tomu osmelila. Lebo je to nie ľahká úloha napísať dobrý divadelný kus, ktorý by ako taký vyhovel všetkým požiadavkám. Tento tvoj je obratný a živý, myslím, že by sa i dobre dal zahrať, ale celkovitý úsudok o ňom povedať nemôžem, lebo do posudzovania toho sa neveľmi rozumiem. Oddala som ho Škultétymu, aby ho prečítal a mi svoju mienku o ňom povedal. Dotiaľ som i chcela dočkať s týmto listom, aby som Ti potom i Škultétyho úsudok mohla zdeliť, ale Tvoja karta ma podurila ohlásiť sa Ti. Čo sa mňa týka, ja by ani jednu Tvoju novelu nedala za tento divadelný kus, lebo v novele máš neporovnateľne väčšiuvoľnosťvyvádzať a uplatniť svoje vypravovateľské umenie ako v divadelnom kuse, kde Ťa tiesnia isté hranice a musíš sa držať istej šablóny. Tu je ťažko vyniknúť. A v novele vynikáš celkom rozhodne a si svojrázna, že sa Ti ani jedna nevyrovnáme. No uvidíme, aký bude úsudok iných, povolanejších — a najmä, aký by bol úspech na javisku. Ja Tvoju „Chudobnú rodinu“, čiže „Krásu krás“, na každý pád uverejním v „Živene“,[34]čítať sa bude veľmi dobre a ak je dobrá na zahranie, ju istotne i pochytia. Spravíme i odtisky z nej v osobitných zošitkoch, aby si ju prípadne mohli kupovať pre potreby divadelné. Teraz mám tiež jeden divadelný rukopis, zdramatizovaného „Detvana“ Sládkovičovho od pani Oľgy Paulinyčky[35]zo Zvolena, ten má vyjsť v tomto ročníku „Živeny“. I z toho budú odtisky. Tvoje dám hneď potom do „Živeny“ a rada som, že to mám. Ale novelku by som tiež s radosťou prijala. Len píš, píš — i v lete, nielen v zime. Viem, že máš prekážky — ale popri nich.Dr. Menšíkovi sme, rozumie sa, povolili Tvoje práce,[36]ktoré žiadal. A tak aj treba.Vec v Matici sa preťahuje, lebo profesor Vlček preniesol ju do Prahy, tam že chcú dať zaslúžilým starším spisovateľom štátnu akoby penziu,[37]nuž ju chce vymôcť iste pre viacerých zaslúžilých pracovníkov tu. Len už kedy to bude, keď tie štátne veci idú akosi veľmi pomaly. Zbohom! Len hľaď písať, kým môžeš. Pozdravuje Ťa TvojaElenaO hranice sa nateraz neboj! Oni všemožne sprobúvajú, ale musia sa naučiť, že sa musia sťahovať v rozpínavosti.*Turč. Sv. Martin 2. júna 1920Drahá Boženka,myslievam na Teba, že iste už čakáš ďalšiu zvesť, ale nezvladzujem rozsiahlu korešpondenciu riadne konať.„Živena“ pozdí hlavne pre nedostatky v tlačiarni (temer sú také, ako za vojny boli) a trochu i preto, že nikdy nemám dosť príspevkov, po biede nazháňam toľko súcich prác, koľko ich potrebujem do čísla. Od prevratu mnohí naši prestali písať, čo predtým písali, povstupovali do nových úradov a tie ich držia, i lepšie sa odplácajú ako spisovateľstvo, tak sú teraz redaktori biedni. Ani, hľa, Škultéty akosi neobnovuje „Pohľady“,[38]pomaly budú dva roky od ukončenia vojny a „Pohľady“ len nevychádzajú. Akosi primálo nás je zaplniť všetky úlohy. — Tvoj divadelný kus som len preto nemohla ešte uverejniť, že ho od Škultétyho nemôžem nijakovským činom dostať naspäť — on je tiež z tých, čo nikdy nevystačujú s časom. Počal ho čítať a páčil sa mu rozhodne, ale prišli mu v to všelijaké historické a literárne štúdie a polemie,[39]nuž nikam to dokončiť. Iste ho podám až v prvých číslach nového ročníka, lebo v tomto okrem dvojčísla 9-10, ktoré je práve vytlačené, vyjde už len dvojčíslo 11-12.A už je trochu i pod otázkou, či i „Živenu“ pre ten nedostatok pôvodných prác nemáme zastaviť — ale proti tomu je zo všetkých strán protest, lebo to je vraj jediný náš stále sa dokázavší, na literárnej výške stojaci poučno-zábavný časopis. Len už ja som pritom ubiedená, pri svojom obmedzenom čase a pri svojom slabom zraku musím sliepňať pri korigovaní všelijakých rukopisov i pri druhej korektúre z tlačiarne, i prekladať z češtiny si často musím atp. — a už by sa mi veru žiadal pokoj, aby som mohla ešte koľko-toľko svojho vlastného napísať, čo sa už dávno žiadalo na svetlo, kým som ešte pri duševnej sile — ale zdá sa, že tohoto už nebude mi v tomto živote poprajené.Tvoj pôvodný prvý zväzok — „Zobrané spisy“ — čo bol v Pešti tlačený, sa nedostal, ani sa už vôbec nedostane — — — nuž teraz do vnovozostaveného ideme dávať hneď Tvoje práce z „Pohľadov“ a iných našich vydaní, ktoré sú nám okrem amerických všetky dostupné. V tlačiarni však nemajú typov (litier olovených na sádzanie), okrem na najnutnejšiu časopiseckú potrebu, preto nemohol prísť do práce. No už vraj v najbližšom čase majú vo výhľade dostať typy (dávno i vo dvoje objednané a urgované) a potom sa hneď do toho chytia. Teda stará nôta: čakať — čakať…A dostalo sa Ti príjemného prekvapenia od Ministerstva školstva a nár. osvety?[40]Medzi inými malo sa ho dostať i Tebe.Zbohom!Tvoja ElenaA píš a dávaj, čo napíšeš, aby si dokázala, že si schopná práce. Ty nemáš úradu, teda pracuj v tomto, čo je od Teba najcennejšie.*Turč. Sv. Martin 1. sept. 1920Drahá Boženka!Oznamujeme Ti konečne, že „Živenu“ budeme ďalej vydávať, hoci je s ňou dosť ťažkostí. Ja totižto už nezvladzujem a druhých niet, čo by si to trúfali a tiež stačili, keď to mnoho času berie a nároku — a práce na tom vynaloženej nevídať. Tak Tvoj divadelný kus budem uverejňovať v „Živene“, ale ako odtisk aj v osobitnom zošitovom vydaní. Tento Tvoj divadelný kus Škultéty veľmi chváli, až je oduševnený ním pre dobrú, vypuklú charakteristiku osôb; s jeho úsudkom môžeš byť veľmi spokojná — a ja som rada, že Ti toto môžem oznámiť.A ostatné 11. — 12. číslo „Živeny“ máš? Tam je dr. J. Menšíkov úsudok o Tvojich literárnych prácach[41](„Črty zo slovenskej literatúry“), s ktorým tiež môžeš byť spokojná. On to bedlivo preštudoval a myslím, že Ťa dobre pochopil. Ja som to s pôžitkom čítala a úfam sa, že si i Ty sama pocítila radosť z takého pochopenia.Prvý zväzok Tvojich prác sa už začal konečne tlačiť, neviem iste, ktoré sú to, lebo ich nekorigujem ja, ale slečna Anča Škultéty,[42]čo je tiež dobré. Ona im neporuší svojráznosti. A pováž si: Tvoje prvotné práce zo „Slov. novín“ sú tu zachované. Práve u Aničky Škultétych sa zachovali, ako boli u nej na korektúre, a my sme o tom nevedeli, aspoň ja nie, nazdala som sa, že tam v Pešti prepadli s ostatnými vecami — — — skaze. Zaradovala som sa im ako neviem čomu, keď mi ich sl. Anička predostrela. Nebudeme ich musieť pracne zháňať. Neviem ešte, či hneď do tohoto zväzku primiešame z nich a či ho už ponecháme pri ustálenom obsahu. No keď sú len tu!Surmita zhromaždení už prešla, oddychujeme si od nich a teraz zasa na školy obraciame pozornosť. Práce mám vždy plno, nestačí mi čas na ňu — a neviem povedať, čo robím.Ako sa Ty máš? Iste z úzkostí nevychádzaš pre tie podrývačstvá židovsko-maďarské.*Turč. Sv. Martin 4. sept. 1920Boženka moja drahá!Neviem, či si čítala v „Nár. novinách“ tú Bujnákovu črtu o posledných literárnych vydaniach[43]u nás a tak i o Menšíkových „Črtách zo slovenskej literatúry“ a o jeho (Menšíkovom) úsudku o tebe, no ak si ju posiaľ i nečítala, nebodaj skôr-pozdejšie dostane sa Ti do rúk, a len toľko vzhľadom na ňu píšem: nepripúšťaj si to k srdcu, čo tam Bujnák vraví o Tvojej literárnej práci, lebo to je až nepochopiteľne nepravdivé. Ani nemôžem inšie myslieť, ako že má nejakú zášť proti Tebe — inak sa jeho úsudok nedá vysvetliť. Či je to nie ešte za tie Tvoje „Skúsenosti“ dolnokubínske?[44]Nebol i on tam s nejakou svojou slabosťou opísaný? No i ak by tak bolo, je špatne malicherné od neho takto súdiť, dať sa uchvátiť osobnej predpojatosti. A daromné mu je to — zato Tvoje práce svoju cenu nestratia. Úfam sa, že naopak, ľudia uznajú to, čo Menšík o Tebe napísal. Uvidíme. Zbohom!Pozdravuje Ťa srdečne TvojaElena ŠoltésováDostala si pred pár dňami môj list? Ohlás sa mi!*Turč. Sv. Martin 3. jan. 1921Drahá Boženka,Tvoj nedávňajší list som dostala a zdelila som ho o krátky čas aj Škultétymu.[45]Chcela som ho ním pobodnúť, aby všemožne bol na tom, žeby si Ty dostávala akúsi čestnú penziu, žeby Ťa nezvierala starosť o výživu a aby Ti bolo umožnené pracovať ako spisovateľke, lebo Tvoje práce nejdú ešte dolu vrchom, lež naopak, mne sa vidí, že Tvoji „Hrdinovia“, teda posledná Tvoja uverejnená práca, je zároveň i najlepšou, najsilnejšou Tvojou prácou, a teda veľká strata pre našu literatúru, keď Ty svoju schopnosť musíš nechať strúchnatieť bez využitkovania, vyváženia jej. Ale to Ti je už tak, i bývalo tak, a nielen v našom národe, že najlepší spisovatelia, umelci, vynálezci atp. museli biedu trieť, nebolo im pomoci, až pozdejšie iní mali osoh z ich namáhavej, vymučenej práce. No zato Ti naskrze nechcem nádej na spomoc vypovedať, ba naopak, som presvedčená, že sa urobí, aby si bola za svoje dosavádne práce odmenená — len to ide strašne pomaly, ťažko sa každá najmenšia vec vypapráva z toho nášho chaosu.Ohľadom Tvojho divadelného kusu, ktorému Šk. chce ponechať len pôvodný názov „Chudobná rodina“ („Krása krás“ že by vari bolo trochu krikľavé), Ťa prosí, aby si ho Matici ponechala, keď sa stroje tlačiarenské, čo prišli z Ameriky, poťažno z Bratislavy, domontujú, sa hneď počne tlačenie čakajúcich prác, medzi ktorými je i táto Tvoja, a ohľadom honoráru Ťa Matica iste neukráti.Ten prvý zväzok Tvojich prác v Tatrane sľubujú, že bude do konca januára, no ja budem rada, ak bude do pol februára. Tam Ti bude ešte prichodiť i doplatok na honorár, lebo i honoráre idú hore podľa drahoty a vyššej ceny kníh.Tvoju sľúbenú mi prácu pred februárom nečakám,[46]keďže sa to nedá len tak sfúknuť — a čakám ju trpelive a teším sa na ňu. Či si prvé číslo „Živeny“ dostala? Administrácia a expedícia totižto prešla z Lipy do Tatrana, nuž neviem, či sa polepší a či pohorší v porovnaní s predošlou.A, Timravuška moja, ako sa dostať k tým Tvojim americkým, t. j. v Amerike uverejneným prácam? Máš ich Ty zachované? Či Ti ich neposlali? Ak ich nemáš, to bude ťažká vec dostať ich sem z druhej časti sveta. Ak ich máš, mi ich len pošli, veď nám ich už — — — neprídu vziať — — — A či by si tie americké práce chcela mať spolu v jednom zväzku? Či sa môžu miešať s tunajšími? Ale prvé je, aby sme ich dostali do rúk.Že si sa stala opatrovkyňou v detskej opatrovni, a k tomu ešte doma, na Ábelovej, kde môžeš bývať s mamou ako posiaľ, by samo v sebe nebola zlá vec — ale ak Ťa to má zabíjať ako spisovateľku, to je už nedobré. Preto by ja chcela mať pre Teba penziu, a nie úrad. Nuž, ale chcenie bez možností splnenia je jalová vec. Jediná jasná a milá vec z tej Tvojej zprávy sú slová: „— Ináč k deťom som už privykla a s radosťou som s nimi.“ Či by sa Ti nezachcelo o nich písať? Také horniacke detské obrázky, hoci i s mnohými tôňami, to by mohla byť vzácna vec. Nahovárať Ťa, pravda, nejdem, azda sama pocítiš vnuknutie k tomu. A vskutku som už viac ráz myslela na to, že si Ty posiaľ o deťoch temer ničoho nenapísala. A to postavenie máš už od začiatku školského roku, a ešte si plat nedostala? Toto v našej republike tiež vari každý musí zakúsiť, kto sa dá u nás na aké-také učiteľovanie. Či máš tam niekoho, kto by v tejto veci písal patričným fóram? I tu sme museli v záujme našich škôl celé haldy dokumentov popísať, kým to prišlo do koľaje, a nebolo by ešte prišlo do nej, keby sme nemali skúseného a zaujatého za vec pána radcu Mareša. Ja na Živeniných školách vôbec nevyučujem, keď nemáme uspôsobilosť k tomu. A teraz už máme dosť učiteliek. Slovenčinu a niektoré iné predmety vyučuje i moja nevesta.Bývam i teraz v tej štvrti mesta, čo vtedy, keď si bola Martin navštíviť, len teraz bývam z druhej strany Matice, a to v susednom dome pri nej. Ale mám vcelku len dve malé izby (avšak vidné, slnečné), malú kuchynku a drobnú špajzičku. Mnoho náradia som musela odpeľať, čo som ho nemala kam dať. Aspoň mám menej roboty s riadením.Nateraz som zdravá, len ma v hrdle škriabe, mám ho zapálené. A nanič, mokré počasie je.Tú Irenku som i ja bola prosila o ďalšie črty z dediny, neviem, či bola dostala môj list, keďže je tá poštová doprava tam taká dešperátna, ako Bazovský píše.[47]A ten pôvodný dialekt reči keby dôsledne používala — to je tiež dôležité. Zbohom! V očakávaní sľúbeného Ťa úprimne pozdravuje TvojaE. Šoltésová*Turč. Sv. Martin 15. II. 1921Drahá Boženka!Tvoju posielku som dostala, zaradovala som sa jej a rukopis som hneď aj prečítala — lebo keď som ho už raz počala čítať, som ho, rozumie sa, nemohla odložiť, kým som ho do konca neprečítala. S Timravou sa mi to vždy tak povodí. Je to zasa dobrá práca v svojom spôsobe. Že je trúchlivá, tým práve je verná životu, keďže ľudský život veľmi je navštevovaný a popretkávaný trúchlivosťou. Keď len samé pekné a dobré veci opisujeme, to sa nám síce páči, lahodí to človeku, lebo chceli by sme, aby ľudský život taký bol — ale skutočnosti to nezodpovedá. A skutočnosť chce byť pravdive opísaná. Najväčší majstri sú tí, čo ju vedia pravdivo poňať; podať — i to, čo nám lahodí, i to, čo nám vadí — tak ako je v samom živote. A Ty si šťastne nadaná v tom, že to, čo nám vadí, podávaš podľa pravdy v samých svojich osobách, v ich povahách. Neokrašľuješ ich, čo by si ich ako i sama radšej mala krajšími, ale ich podávaš takými, akí oni musia byť podľa svojej nátury v daných okolnostiach. To je veľké a zriedkavé umenie. Tak i Tvojmu Paľovi Ročkovi, chudáčiskovi, mimovoľne musíme uznať, že nemohol byť ani pred chorobou rezkejším, robotnejším; vrodenú náturu ani inakší ľudia nevládzu celkom prekonať. Z druhej strany však je zas celkom pravdivo poňaté, že Zuza, jeho žena, nehľadela takto na vec, ale považovala to za svoje takrečeno životné nešťastie, lebo na tom stroskotala sa jej spokojnosť, že jej muž nebol taký rezký a chtivý do roboty, ako by si ona bola žiadala. V spolužití ľudí, nielen u prostého ľudu, ale ani u nás, „vzdelaných“, nehľadí sa zhovievavo na vrodenú povahu, ale požaduje sa urputne to, čo osobné alebo rodinné záujmy vyžadujú — keďže podmienky života na nich závisia. Život neberie ohľad na vrodenú povahu, len žiada plnenie povinností — ale spisovateľ musí sa vhĺbiť do rozmanitosti ľudskej povahy, ak chce na svetlo vyvádzať opravdivých ľudí. A tohoto zriedkavého daru Ty máš v neobyčajnej miere. Iní sa všemožne usilujú opísať svojich ľudí znútra i zvonku — a nepodarí sa im presvedčiť nás o ich pravdivosti — Ty nám ich bez námahy (tú prekonávaš v sebe, bez svedkov) predvádzaš v ich počínaní si. No veď Ty to vieš, toto by som mala písať nie Tebe, ale o Tebe, recenziu. A na to aj príde. Keď aj nie ja, ale iní budú o tom písať.Dosť na tom: i táto Tvoja práca je dobrá. Trúchlivosť pravdivá, bez protivnej sentimentálnosti, ktorá v duši ľudu nemá miesta.Čo sa strojíš napísať veľkú prácu, v ktorej by si si vyliala, ako vravíš, všetku trpkosť, nazbieranú od prevratu, to urob, prosím Ťa — a viem, že to bude práca, ktorá zas poriadne zaváži v našej spisbe. Nad tým sa netruď, že náš ľud budeš musieť opisovať z veľmi špatnej strany — takým sa on teraz nielen u Vás, ba vôbec nielen u nás, na Slovensku, ale všade vo svete ukazuje v úžasnej miere. To je chorobný stav, následok účinkov vojny, ktoré u každého národa javia sa podľa jeho povahy. A to verne opísať je dôležitá vec. I to bude pre budúcnosť dôvod proti vojne. Len napíš tak, ako sa Ti to v mysli kľuje. Taká práca nedá sa sfúknuť, potrvá dlhšie, najmä pri Tvojom inom povolaní, ale čo aj dlho, len nech sa stvorí. A náš ľud sa pomaly vylíže z tohoto mravného úpadku, keď sa povolaní činitelia budú oň verne starať. A ja pevne verím, že sa budú tí, čo vyjdú z našich škôl — i keď ja tej šťastnej doby už nedožijem. Ale Ty len píš podľa pravdy.Nuž pri určovaní toho honoráru[48]za Tvoj divadelný kus bola veľká dobroprajnosť voči Tebe u všetkých výborníkov. Podľa uzavretia mal by sa kus tlačiť v 5000 výtiskoch a z každého výtisku Tebe koruna. Ale udeľovanie práva predstavovať kus na javištiach má potom patriť Matici. Či Ti tie podmienky už odpísali? A či by si nemala tému i na ďalšie divadelné kusy? I na vážne, nielen na veselohry? To by sa Ti iste najlepšie odplácalo. Najmä Matica by Ťa neukrivdila. Ale už ten riadny, hoci skromný dôchodok, aký by som Ti ja bola chcela poistiť, to akosi ťažko ide. Možno však, že sa pozdejšie i to nájde.A ten prvý zväzok Tvojich „Zobraných spisov“ sa už, chvalabohu, dokončieva, už vari obálku tlačia. I tu chcem, aby bola taká miera, že by sa aspoň koruna dostala spisovateľovi od výtisku, ale i tak to vyjde menej, lebo hárkov je v takom zošite aspoň raz toľko, ako vydá jeden divadelný kus a výtiskov je, zdá sa mi, len 2000, tak by si k obdržaniu už honoráru mala za tento zväzok dostať ešte to, čo chybuje do 2000 Kor. A okrem toho ešte honorár za odtisky pre Malú knižnicu.[49]A počujem, že je už aj poptávka od obecenstva na tento Tvoj prvý zväzok. Tak teda hore hlavu, a len opravuj tie americké veci z tých Tvojich prvotín, čo boli v „Slovenských novinách“, sú štyri celkom dobré, tie prídu tiež do „Zobraných“ — a tri Ti pošlem naspäť, či by si sa reku nepribrala prepracovať ich trochu, keď si ich sama prečítaš. Bolo by dobre, len keby si mala času.Ten zošitok Tvojich poviedok dr. Menšík poslal aj mne, ale som ho ešte nestačila prečítať.No ale som Ti už dosť načarbolila. Dobre sa maj a hľaď trochu veselšie na tento stenajúci svet, veď sa on zasa trochu rozjasní. Ľudia prídu k rozumu a pomery sa napravia. A Irenka pomýšľa písať ďalej „Črty z dediny“?[50]Zbohom! Pozdravujeme Ťa TvojaE. Šoltésová*Dobronivá 29. novembra 1922Drahá Boženka!Ako vidíš z datovania, som nateraz nie v Martine, ale na Dobronivej. A síce prišla som k svojim milým Slávikovcom na celú zimu, aby mi ľahšie išlo odtrhnúť sa od tých svojich úloh v Martine, ktoré plniť mi už ťažko padlo. Spolok Živena s pomocou pána radcu Mareša[51]už dobre prišiel do prúdu v svojej činnosti a redigovanie časopisu „Živena“ od Nového roku prevezme azda slečna Anna Škultéty.[52]Mne sa to stávalo už veľmi obťažným, najmä pre slabý zrak.Pre to uvoľnenie mám hneď, ako vidíš, i viac času na dopisovanie, keď Ti takto bez naliehavej príčiny píšem. Pobáda ma k tomu najviac, že už dávno neviem ničoho o Tebe. Si zdravá? I maminka? A píšeš voľačo? Nezabúdaj, že si nám sľubovala bola akúsi väčšiu prácu — ku ktorej látku iste už dávnejšie preváraš v sebe. Len sa priber k nej za prvačasu, i keď by Ti to ťažko padlo — lebo škoda každej práce, ktorú by si Ty mohla napísať a nenapíšeš jej. Toto Ti odkazuje i Kukučín, ktorý pred dvoma týždňami bol tu na niekoľko dní so svojou ženou a za ten čas prečítal si niektoré Tvoje práce i z „Pohľadov“ a zo „Živeny“ — „Hrdinov“. Osvedčil, že taká spisovateľka, ako si Ty, mala by svoj zvláštny, vynikajúci význam i v ktorejkoľvek z veľkých, bohatých literatúr Európy, nielen v našej malej. Nuž na také vysvedčenie od Kukučína môžeš byť hrdá a malo by Ťa obodriť k ďalším prácam. To, že v našom malom, úzkom domácom svete nenachádzaš ani plného uznania, ani slušnej odmeny, Ťa nesmie znechutiť, lebo vždy to tak bývalo — a nielen v našich tesných pomeroch, ale i u veľkých a bohatých národov —, že najlepším ľuďom, ktorí produkovali vynikajúce veci či v umení, či vo vede, dostalo sa ocenenia a uznania až po smrti. Zle je, že majú taký nevďačný, otupný osud, ale má to svoj vysoký zmysel, hoci ho my, ľudia, nechápeme a nepáči sa nám. Na nič takého nehľaď, len píš, ak môžeš, ak máš v sebe, čo k tomu treba. A to iste máš.A ako je s opatrovňou u Vás? Trvá ďalej a máš ju Ty? A môžeš po vybavení tej povinnosti večer pracovať? Človek o Tebe ničoho nevie, i v tom si mlčanlivá až priveľmi.Zbohom. Dobre sa maj a ohlás sa mi sem na Dobronivú, budem tu do jari, ak ma niečo nepredvídaného neodvolá do Martina.*Turč. Sv. Martin 25. V. 1923Boženka moja drahá!Tvoj list som dostala a v ňom i odpoveď asi na všetko, čo som vedieť chcela.Že neprídeš teraz na večierok,[53]Ti nemôžem za zle mať, len je tá prekážka, ktorá Ti bráni prísť, zasa nešťastná — ťažká choroba Tvojho sestrenca.[54]Ale veď je azda nádej, že vyviazne z nej? Strašné je to, ako rodičia musia vždy stŕpať o zdravie a život detí — až je im samým život ťažký preto. A viem, že Krpelcovcom už jeden syn bol umrel. A teraz Ty, sama ešte zronená, musíš im ísť na pomoc v trápení. Pritom svoju bolesť trochu pozabudneš, najmä ak Vám chorý vyzdravie. A to by sa Ti veľmi zišlo, lebo sa žiaľu priveľmi oddávaš.Že sa mi sľubuješ na návštevu toho leta, som naozaj rada a chcela by som, aby si sa dlhšie pobavila, ak sa budeš tu dobre cítiť. Teraz, ako som sa sprostila redigovania „Živeny“, mám i ja potrebného slobodného času a veľmi si bláham preto. Len iste príď; keď Ti bude vhod prísť, sa mi bez okolkov opovedz, oznám, že vtedy a vtedy prídeš. Vítaná mi budeš, o tom môžeš byť presvedčená.Ja som očakávala, že sa Ty zúčastníš beletristickou prácou na konkurze „Pohľadov“,[55]a bola som sklamaná, keď Ťa tam nebolo. Tie práce, čo boli tam, sú síce niektoré literárne cenné, ale nie dosť ucelené, len akési úryvkovité. O tej Tvojej práci, čo si ju ešte v januári poslala Krčmérymu, som od neho vyrozumela, že je to divadelný kus,[56]a tak už chápem, prečo tak otáľa s ňou. Ale, pravda, odpísať by Ti bol mal, čo je vo veci. No veď on Ti iste aj odpíše. S divadelnými kusmi je hodne ťažkostí, je pri nich mnoho špeciálnych požiadaviek, ktoré autor musí dobre znať a splniť, ak chce vyhovieť. Ak tým požiadavkám nevyhovujú, ostanú temer nepovšimnuté pre divadelnú potrebu (ak sa nedajú akosi prispôsobiť, skrátiť, alebo niečo dôraznejšieho vsúvnuť), čo by aj boli zaujímavé a ušľachtilé. Slovenskí autori sú v tom ešte vôbec slabí. Ale čo je divné, Urbánkove kusy, ktoré umeleckej ceny vôbec nemajú, sa predsa najviac hrávajú — pravda, len na počiatočných ochotníckych divadlách, kde sa vyžadujú ešte naivné veci a sentimentálne efekty.A — prišlo mi na rozum — či by si Ty prípadne ten divadelný kus, čo máš u Krčméryho, ak ako taký neobstojí — nemohla dosť zľahky prepracovať ako poviedku, novelu? V novelistickej beletrii si sama svoja, podávaš deje a osoby nenúteno a neobyčajne pútavo, kde v divadelnom kuse si tiesnená formou, obetuješ jej voľný pohyb a predsa celkom nevyhovieš — podáš vec okyptenú, i reč je nútenejšia než vo voľnej poviedke. No v tomto prípade určite súdiť nemôžem, ale bude to asi tak. Som zvedavá, čo Ti odpíše Krčméry. Keby na mne bolo a bola by som ešte redaktorkou „Živeny“, by som ten kus uverejnila len ako na čítanie. No, ale už dosť. Ak nebude prijatý, tým sa znechutiť nedaj.Ja som už privykla na martinskú klímu, nateraz som zdravá, len ma kríže bolia, akýsi úsad mi vrazil do nich. A dnes je ten večierok — idem naň len z povinnosti. Ja už nerada mám večerné zábavy.Zbohom ostávaj a premáhaj smútok. Keď prídeš, viac sa o všetkom pozhovárame. Len príď. I dotiaľ pozdravuje Ťa TvojaE. Šoltésová*Turč. Sv. Martin 12. febr. 1925Boženka moja drahá!Vďačne som ju prijala i opozdené Tvoje blahoželanie[57]k svojej sedemdesiatke, i ďakujem Ti zaň srdečne. Aj iní mnohí sa tak opozďujú. Bolo to i pekné, i milé, zavše i dojímavé, ale zato som predsa rada, že je už po ňom, že nastupuje zasa pokoj — a chvála Bohu, že som to dosiaľ prežila pri stálom zdraví. Nikdy by som sa nebola ponazdala, že vôbec dožijem takého veku.A tento môj vek, vidíš, mal by Ťa pobodnúť, aby si už prišla na tú sľúbenú návštevu ku mne, lebo ak ešte ďalej tak chceš odkladať so splnením sľubu, ani nezrieš, len keď sa Ti celkom odsťahujem z dosahu možnosti návštevy. Či v lete mávaš vakácií dva mesiace — a či menej? Ak prídeš v lete (lebo, žeprídeš,na to rátam), to je iste z mnohého ohľadu príjemnejšie, ale v januári zas je tu mnoho všelijakých zábavných príležitostí, na ktoré by si sa mohla podívať — hoci len aby si to mohla spisovateľsky upotrebiť v nejakej spoločenskej novele. Na leto bude zhromaždenie Matice a Živeny pestrejšie než inokedy, lebo má byť pritom i ľudová slávnosť, hlavne zo Zvolenskej by ju mali vystrojiť, kde sú kroje ešte zachované medzi ľudom. Ale po menších grupách budú iste tu aj z iných krajov, a môže to byť veľmi pekné. Nuž vystroj sa na vtedy — ak sa zriekneš nároku na pohodlné ubytovanie. Ja Ti totižto miestočko na každý pád rezervujem, len žiadúceho pohodlia na vtedy nemôžem sľubovať. Ale nahradíme si to pozatýmne, potom sa musíš tu dlhšie zabaviť. Toto by bolo moje pozvanie, nuž tak si zariaď veci.To je smutná vec pre našu spisbu, že Ty takto nič-pre nič nepíšeš. Miesto aby nám spisba bola rozkvitla, nám od prevratu v novej slobode akosi schudobnela. Temer všetci, čo do prevratu písali, od prevratu akosi zamĺkli, oddávajú sa iným veciam. Tak i my, staršie a staré slovenské spisovateľky — a nové akosi nepovstávajú. Vansová bola sa pobrala do väčšieho historického románu,[58]ale od smutnej smrti muža[59]tiež ochromela, aj chorľavie, aj má s domácnosťou dosť roboty. Podjavorinská pracuje ako nejaká úradníčka v Červenom kríži (lebo tiež nemá z čoho žiť), zo mňa je tiež nie veľký osoh, lebo, hoci nemám rodinných starostí, mám primnoho vyrušovania so Živeninými spolkovými a inými vecami. Tak časopis „Živena“ zle obstál, neborká redaktorka nikdy nemala v zásobe príspevkov, vždy musí zháňať kde-čo, aby číslo zaplnila, nuž sa čísla i opozďujú. Je to naozaj bieda. Vidíš, Ty si bola mala v hlave akúsi dlhú prácu, čo si mi ju už pred rokmi (za vojny, po „Hrdinoch“) sľubovala — a len sa nepriberáš k nej. To je nie pravda, že je to všetko „malicherné, nepotrebné, bezvýznamné, keď koniec je smrť“ — že smrti nik neujde, to vedia ľudia od nepamäti, a predsa tvoria krásne, nesmrteľné veci, na útechu iných — a to je krásna úloha. Komu je daná schopnosť k tomu, ten má hriech, keď ju umlčuje. Tak i Ty daj ešte našej spisbe, čo jej môžeš dať, lebo Tvoje diela zostanú navždy cenné v nej, otupno je, že si nedocenená teraz, že Ťa až po smrti budú oslavovať — ale tak sa vodieva najlepším.*Turč. Sv. Martin 11. okt. 1925Drahá Boženka,Tvoj list som dostala a potešila som sa mu, ale to ma mrzí, že sa Ti chuť do spisovateľskej práce ešte neprinavracia. Viem, že Ťa vyčerpáva zaneprázdnenie s deťmi, to iste musí sprobúvať nervy, ale potom od štvrtej cez celý dlhý večer máš pokoj, z toho keby si si ustanovila aspoň dve-tri hodiny spisovateľskej práce, s prísnosťou oproti sebe, nuž by z toho predsa boli konečne viditeľné výsledky.Teraz najprv na každý pád mala by si tak usporiadať, skorigovať tú Tvoju už napísanú dlhšiu prácu,[60]aby mohla byť uverejnená — veď je to preškoda takto jej neposkytnúť obecenstvu — a z druhej strany Teba samu tlačí tá nedohotovenosť jej a zaviazanosť i pred sebou samou dohotoviť ju. Keby si tú už dala na svetlo sveta, by sa Ti odvalila ťarcha z hlavy — a spolu i odvalila by sa Ti prekážka k ďalšiemu písaniu. Hneď by si potom mohla zachytávať pomaly nejaký nový námet, ktorý bezpochyby už i máš, a že ho nemôžeš vyniesť na svetlo, hádam ho i zunúvaš udržovať v sebe. Keby si sa priprela do tej práce, nemala by si tých zunovaných zúfalých večerov, pri sústreďovaní mysle k práci by Ti prešli užitočne, a keď práca i nejde tak ľahko a rýchlo, ako by sme si žiadali (aj mne ide vždy ťažko), predsa sa len pomaly poskladá a má svoju cenu. Priber sa, prosím Ťa, už nám kvôli, čo tak na to čakáme. Povznieslo by Ťa to i nad tie nepríjemnosti, čo máš, veď tých viac-menej máme všetci.Že sa Ti tu v Martine páčilo, tomu som rada a pamätám na to, že si sa mi sľúbila i na zimu, v januári, keď budeš mať zimné prázdniny. Príď len, budem Ti rada. Tu sa vždy nájde nejaké vyrazenie, slávnosti, výstavky, divadlá, schôdzky atp. Dnes napríklad bola veľká hasičská slávnosť, alarmy, akoby horelo, a vo veľkom próby hasenia s ohromnými rebríkmi a všelijakými striekačkami. Hasičstva bolo tu z celého Turca, ani vojska. Dnes týždeň zas bola slávnosť kladenia základného kameňa pod Štátny ústav pre zvelebenie živnosti a s tým spojené všelijaké výstavky — a tak vždy sa niečo nájde. Nuž nebolo by to od veci, keby si sa potom do tej penzie sem dala. Len keby to už bolo.Opytuješ sa, či i u mňa bola taká duševná skleslosť, keď mi všetci moji najmilší vymreli, ako je teraz od smrti Tvojej maminky u Teba. Nuž po smrti syna i u mňa to za roky trvalo, že som len s nechuťou, nevediac tomu zmyslu, z prinútenosti konala svoje povinnosti. Ale predsa práve po jeho smrti[61]vzala som na seba prácu a starosť redigovať „Živenu“, a tým upútaná nestačila som sa oddávať osobným žiaľom a bolestiam. Tá strata syna ani do smrti neprestane mi byť živou ranou, ale svedomité končenie povinností naučilo ma zoznať u seba aj iného zmyslu života ako len rodinného, takže už najmä od prevratu zas cítim nejaký záujem na živote a nežiada sa mi tak neodvratne ísť za mojimi milými ta, kde ma predišli, miesto toho, aby ma oni (aspoň deti) tu boli prežili. Mne však to osamotenie vo veľkej miere uľahčuje tá okolnosť, že som od prírody bola samotárkou, hoci som z druhej strany aj pre osviežujúcu spoločnosť ľudí mala zmyslu, a mám ho i posiaľ. Tak žijem iba povinnosti byť svojmu národu užitočnou v tom, čo mi je udelené, a ja som dosť spokojná i bez šťastia. A smrť čakám s dobrým očakávaním — len keby som si jej nemusela vybojovať ťažkou chorobou.*Turč. Sv. Martin 6. febr. 1930Boženka moja drahá,Tvoj sľúbený list som dostala a nepotešila som sa mu, keď som ho prečítala. Že si bez vôle do písania, to už dávno badám, ale že by si sa tak utkvele do toho vpravovala, som nepredpokladala.Že nemáš veselý život na odľahlej dedine, Ti ja uverím, ale práve preto mohla by si si ho zaplniť písanou prácou, hoci najprostejšími námetmi z dediny, to by Ti myseľ zaujalo, nenechalo by Ti času na neblahé znechuťovanie sa a boli by to pre našu spisbu cenné veci, hoci by si i len tie ábelovské deti, čo si sa nimi zapodievala, opisovala v ich hovoroch a konaní. A v práci zachytenej hlásili by sa Ti hneď aj iné, väčšie námety. A že by si sa s nimi páčila aj v terajšom svete, o tom Ťa môžem ubezpečiť, tí mladí literáti Ťa veru zo sedla nevyhodia, len Ty sama seba neodstraňuj z radu pracujúcich. I tí, čo Ta nahovárali, aby si sa dala do penzie, to chcú docieliť, aby si písala, a rátajú na to, že i budeš písať. A dr. Menšík azda i docieli tú väčšiu penziu pre Teba, keď sa za to zasadí. Ak by bola dostatočná, by si sa potom mohla presťahovať do mesta, ak sa Ti žiada medzi ľudí, a to by Ti dodalo záujmu k životu. Tak do Bystrice alebo sem, do Martina. Život je síce nikde sám v sebe nie radostný, ak v povahe človeka niet k tomu podnetov, ale viac rozptýlenia mysle sa nájde, kto za tým ide. O tomto trochu porozmýšľaj, a čo prvé pôjdeš do Bardejova, sa na viac dní zastav u mňa, aby sme o tom mohli spolu pouvažovať. Nemusela by si sa od Ábelovej celkom odtrhnúť, lebo nie je isté, či by sa Ti inde lepšie páčilo, ale akási väčšia premena v živobytí by Ti azda dobre urobila. Ty si vždy rada pozorovala ľudí, to by Ti azda i do písania urobilo chuti.Tá choroba Ti, pravdaže, nemôže dodať dobrej vôle, že Ťa v tej hlave nepokojí, ale ináč na kornatenie ciev trpí prevažná, veľká väčšina ľudí v Tvojom veku. Viac-menej trpíme tým všetci, lenže jedni vo väčšej, druhí v menšej miere, ale preto neochabujeme ani v chuti k práci, ani v záujme o životné veci, i svoje, i národné a všeobecné. Ja v svojom veku, ale už aj dávnejšie, som každú chvíľu na smrť pripravená, lebo tiež mám vekové obtiaže, lenže ja na tú smrť nečakám netečne, ale sa usilujem spraviť ešte i to, i to, kým som tu, a to usilovanie ma udržuje pri živote a chráni ma od nechuti k životu, hoci pre mňa býval taký ťažký a proti mojej povahe obrátený, že som si ho nijako nemohla obľúbiť. — Ale neborká Vansová, tá je už zo všetkých najväčšmi na poľutovanie. Cez celý život mnoho trpela pri nervove chorom, nespokojnom, iste i neuznanlivom mužovi, a teraz, i sama dávno chorľavá, takže zavše ostane bez seba a je blízka smrti, musí popri domácej robote písať a písať ako najatá, kvôli honorárom, aby splácala ten ohromný, na státisíce idúci dlh, do ktorého upadla skrze trafiku, ktorú jej chovanica mala s istým legionárom[62]do kompánie, a ten vraj márnil peniaze a nemajú mu čo vziať. Aj Vansovej dom je pod sekvestrom na ten dlh. Tak vidíš, Ty si lepšie opatrená, len sa zo seba scháp. A príď čím skôr, aby sme sa poradili.*Turč. Sv. Martin 6. nov. 1930Boženka moja drahá,často musím myslieť na Teba, vari každý deň, že tak ničoho o sebe nedáš znať. V auguste som Ťa očakávala, že cestou z Bardejova sa u mňa zastavíš — a Ty len nič. Iba ten „Pódi“ v „Živene“ čo svedčí o Tebe — a ten veru svedčí dobre. Teraz už zjavujú sa v nej viaceré nové, moderné talenty,[63]ale najlepšou a najzaujímavejšou beletriou je i teraz táto Tvoja. To nové je zväčša dosť prázdne, darmovravné, len u niektorých javí sa nová, dosť cenná originalita. Teraz už ukončieva sa slovenská ženská beletria, písaná farárskymi dcérami a farárkami, a nastupuje nová, svetská, nuž rozdielnosť ducha medzi obojimi musí byť zrejmá. No zato i farárky a farárske dcéry budú písať ďalej, lenže pomiešané medzi inými a tiež zmodernizované. Či budú schopné svoj slovenský ľud, medzi ktorým žijú, tak pochopiť a opísať, ako si to urobila Ty, veru neviem, je však pravdepodobné, že ani ten ľud už nebude takým zaujímavým, originálnym predmetom pozorovania a opisovania, ako bol dosiaľ. Väčšia školovanosť, kultúrnosť, vypudí jeho svojský charakter, ktorý i pri jeho veľkých chybách má svoje veľmi cenné strany. A tým, vidíš, i Tvoje spisovateľské dielo zostane navždy veľmi cenným pre národ, že si mu Ty taký výborný obraz svojho novohradského slovenského ľudu namaľovala (slovami) — a to s umením k svojmu predmetu priliehavým. To Ťa môže hlboko tešiť, hoci Ťa v bežnom zmysle neobohatilo. Nedávno bol u mňa na návšteve Andrej Mráz, čo písava úsudky o literárnych prácach do niektorých našich časopisov (bol i so svojou ženičkou,[64]tiež ešte nedokončenou študentkou filozofie, ako i on sám), a i on pokladá Teba za najlepšiu slovenskú beletristku. Len, pravda, každý, kto Ťa zaspomína, iba to ľutuje, že už ďalej nepíšeš — hoci by to boli len krátke črty. Aj ja to ľutujem.Ale aj to by som veľmi rada vedieť, ako si teraz so zdravím. Či Ťa to sipenie v hlave ešte nepokojí? A vcelku či sa horšie cítiš ako predtým a či asi rovnako? A tá penzia je zatoľká, že dobre môžeš z nej vyžiť? Opatrovňa už celkom prestala?*Turč. Sv. Martin 19. dec. 1931Drahá Boženka!Tvoj list v novembri a teraz Tvoju pohľadnicu z Bratislavy som dostala a obom sa potešila. Pohľadnici už preto, že je mi dôkazom, že si sa išla trochu prevetrať do sveta z Tvojho domáceho puta, čo Ti je zdravé a užitočné — a listu preto, že mi aspoň čo-to zvestoval o Tebe — a už najväčšmi ma potešilo, že máš dobrý úmysel napísať ešte aspoň tri práce, čo mi je najlepším dôkazom, že Ti duševné sily ožili. Len sa, prosím Ťa, naozaj zober a chyť sa už do tej, ktorá sa najväčšmi pýta na svetlo sveta. Mne, ale i všetkým, ktorí sa o našu spisbu zaujímajú, sa už naozaj žiada čítať voľačo od Teba, lebo v tom je vždy rýdza, opravdivá hodnota. Naproti tomu tá terajšia mladá beletria je zväčša akási prázdna, nezáživná, neznajúca okrem pohlavnej lásky nijakého záujmu.Viem i po sebe, ako ťažko padne nastrojiť sa do spisovateľskej práce, ktorej plán sa nám pletie v hlave, a aké ťažké i celé jej tvorenie, hatené nespokojnosťou s ňou — mnohé sa zavrhne, inak sprobúva — ťažký a zdĺhavý pôrod je to, ale nedaj sa tomu odstrašiť, lebo čo ešte môžeš napísať a nenapíšeš to, to bude strata všetkým nám, ktorí Ťa tak radi čítame, ale hlavne bude to ukrátenie našej spisby o dobré veci, ktoré by dvíhali jej cenu, keby sa boli napísali. Nenapísať ich je ujma i pre našu spisbu, i pre budúce čitateľstvo. Toto uváž a uver a chyť sa do toho, ak Ti je len možno.Ináč aj Ty by si mňa mohla podobne napomenúť, lebo ani ja ničoho neprodukujem okrem niekedy nejakého článku. Ale moja beletria stála vždy na slabých nohách, zabŕdnutá do idealizmu, ktorý život neospravedlňuje, teda odchyľuje sa od životnej pravdy, nuž sa už nechytám do nej. I čo som sprobovala, som musela zavrhnúť. A ani takého pokoja nemám, že by som sa jej mohla základnejšie venovať. A stará hlava už nevládze vyšinúť sa do nových spôsobov.Ale Tvoje práce všetky držia svoju hodnotu i podržia ju navždy. Ty, žijúca vo svojej dedine a píšuca z jej sveta, dokazuješ takú vzácnu silu. To je, vidíš, dar od Boha.*Turč. Sv. Martin 8. sept. 1935Drahá Boženka!Literárne veru už nepracujem nové veci, ale zobrala som si, povyhľadávala kadejaké staré drobné zápisky,[65]akých som mnoho už aj popálila, aby sa, čo sú na uverejnenie súce, povyberali a voľakedy uverejnili. Na tie Tvoje sa teším ako na dobrý, jadrný pôžitok, lebo naša terajšia novelistka, nechcejúc zaostávať za módou, usiluje sa okúzliť nás svojou najmilšou témou: sexuálnymi scénami alebo aspoň vábnymi narážkami na ne. No, ale dosť. Už som Ti nahradila aj zameškané.*Turč. Sv. Martin 1. III. 1936Drahá Boženka!Najväčšmi ma v Tvojom liste potešilo, že máš dve práce napísané — chvála Pánu Bohu! Len prekonaj lenivosť a pousiluj sa prepísať ich do čista[66]— veď človek už túži po niečom dobrom v tých našich časopisoch. „Živena“ je síce, dľa úsudku kritikov do veci sa rozumejúcich, vynikajúcim moderným časopisom i čo do obsahu a čo do vystrojenia, že sa nikde nemusíme za ňu zahanbiť, ale my, staršie, jednako nemáme z nej úprimnej radosti, lebo nám je nie po srdci, ako nám je nie po srdci vôbec celé terajšie panujúce umenie. Nie som zvedavá naň, v ničom ma nepriťahuje, som akosi celkom odvrátená od neho. Dopustím, že je to prílišná averzia,[67]ešte i pre môj ozaj už prestarlý vek, ktorý musel v jednom priebehu prekonať tie ohromné prevraty v názoroch na život i na všetky duchovné a mravné názory. Doslovne súhlasím s Tebou vo všetkom, čo si tak rozhorlene v Tvojom liste o moderných spisovateľoch napísala. A Ty si aj zvláštne oprávnená takto súdiť o nich, lebo Tvoje písanie bolo vždy pravdivé, nekompromisné, nie priidealistické ani sentimentálne, takže vždy je radosť čítať ho. Ale na mnohých z tých terajších to vyťahovanie špatností núti človeka odvracať sa od nich. Ľudí nechcú mať, iba karikatúry, čo nie je karikatúra, nemá u nich platnosti.No, ale už dosť, škoda sa rozčuľovať. — Nadovšetko Ti praje ozdravenia Tvoja stará vernáElena ŠoltésováNože keď tie Tvoje nové práce budeš sem posielať, neadresuj ich na redakciu „Živeny“, ale výslovne na paniAnnu Škultéty, redaktorku „Živeny“. Ona Ti ich ako predtým podľa potreby skoriguje a inak ponechá nezmenené.*Turč. Sv. Martin 15. júna 1938Drahá Boženka!Každý deň sa Ti strojím písať, ale aj každý deň Ti nenapíšem — ani vôbec v ničom neurobím osohu — to je ten požehnaný vysoký vek. Svoje vlastné písmo ledva vyšlabikujem. Ani naše slovenské časopisectvo, v mladom veku moje najmilšie čítanie, ma už nepriťahuje. Mnoho suchopáru — a ani ten nie vždy nášho vlastného. Keď sa mi žiadalo trochu z neho sa zotaviť, som sa vždy utiekala k Timravinej „Novohradskej dedine“[68]— a vždy som osviežela, i hocky som to už po tretí raz bola čítala. A že tá Timravina pravda, nikdy nelichotiaca, osviežuje, je dobrým vysvedčením pre náš ľud. Časopis „Živena“ bol najzáživnejší okolo tej Timravinej sedemdesiatky, i teraz najradšej sa v ňom číta to, čo je od nej. Ale aj literárna kritika o nej sa dobre číta, lenže som ju ja sotva čítala všetku. Z iných časopisov. Trochu sa úfam, že tohto leta prídeš sem na ktorúsi tú slávnosť, najmä keď máš tu svojich blízkych. Ja, čo sa z domu nepohnem, som sa už aj prezvedala o nich, ale ničoho som sa nedozvedela. Tá naša americká spoločnosť by Ťa mohla zaujímať — a trochu času by si si našla aj pre mňa.[1]tento pripojený americký súbeh— Národný slovenský spolok v Spojených štátoch amerických vypísal súbeh na literárne práce pre slovenských spisovateľov a slovenských študujúcich vo viacerých kategóriách. Medziiným aj „na pôvodnú novelu s tematom zo slovenského pospolitého života nepresahujúcu oktávny tlačený hárok. Prvá cena 150 dolárov“. Práca mala byť poslaná na adresu predsedu Národného slovenského spolku do 10. augusta 1912. Timrava poslala na súbeh svoju prózu „Mocnár“, no nebola ani odmenená a, zdá sa, ani uverejnená v americkej tlači.[2]jury(z lat.) — umelecká porota[3]Vám ju i prekorigujem— pretože Timrava za Rakúsko-Uhorska nemohla chodiť do vyšších slovenských škôl, nepísala správnym slovenským pravopisom. Kým bola Šoltésová redaktorkou „Živeny“, opravovala jej práce a Timrava bola spokojná s jej opravami na rozdiel od tých redaktorov a korektorov, ktorí jej menili slová i skladbu. Ba písala to i pri vydaní svojich „Zobraných spisov“ Správe Matice slovenskej 7. apríla 1948: „Použite, prosím, ,Pohľady‘ Škultétyho a ,Živenu‘ Šoltésovej, kde boli po prvé zverejňované moje práce a kde mi nebolo nikdy v ničom naprávané okrem pravopisu.“[4]mojej neveste— ide o Oľgu rod. Hrušovskú, vdovu po synovi Eleny Maróthy-Šoltésovej Ivanovi, vtedy nedávno zomrelom (17. februára 1912). Bola učiteľkou, zomrela roku 1934.[5]Vaša práca, čo ste nám dali do „Živeny“— ide o prácu „Strašný koniec“, uverejňovanú v „Živene“ III, 1912[6]o nejakú prácu pre časopis „Živena“— Timrava neskoršie vyhovela žiadosti Šoltésovej a v „Živene“ IV, 1913, uverejnila prózu „Príde čas“.[7]100 Kor. honoráru— dostala ich za prácu „Strašný koniec“[8]s A. Mamatejom— Albert Mamatej (1870 — 1923) bol významný národný pracovník medzi americkými Slovákmi, ktorý v mladosti pracoval v Martine, odkiaľ ho Šoltésová poznala osobne.[9]chrevedná(rus.) — slabá, útla[10]makulatúru(lat.) — v tejto súvislosti rukopis, koncept[11]Váš rukopis— ide o „Ťapákovcov“ uverejnených v „Živene“ V, 1914[12]Nad „Mojím synom“— pod týmto názvom uverejňovala Šoltésová v „Živene“ úryvky z „Mojich detí“, týkajúce sa už len syna Ivana. V roku 1917 boli to časti o jeho chorobe, svadbe na smrteľnej posteli a smrti.[13]„Pohľady“ nevychádzajú— i keď ročník XXXVI, 1916 je formálne dokončený, „Slovenské pohľady“ prestali vychádzať v roku 1916 už číslom 8 — 10, lebo číslo 11 — 12 bolo vytlačené až v roku 1919, ako sa to v ňom uvádza.[14]„Slonovín“— tak príhanlivo sa volali peštianske vládne „Slovenské noviny“[15]„Cestár“— rozumie sa Timravina próza „Ondro Karman“[16]na súbeh poslaná práca— boli to „Hrdinovia“ a Timrava nimi zvíťazila v súbehu „Živeny“ za pôvodné novely, vypísanom v januári 1918 („Živena“ IX, 1918, str. 12). Cena bola 400 K („Živena“ IX, 1918, str. 93)[17]Emka— rozumie sa Ema Goldpergerová[18]Želka— ide o neter E. Goldpergerovej Želmíru Jesenskú, rod. Lehotskú[19]p. Vranému— Václav Vraný (1851 — 1929), pôvodne učiteľ, bol v tom čase, keď ho spomína Šoltésová, kustódom Slovenského národného múzea v Martine. V botanike bol len diletantom.[20]spisovateľčí pod menom Eleny Petrovskej— Božena Kompišová, vydatá Okrucká (1890 — 1927), vydala práve v roku 1918 spolu so svojím bratom Petrom Kompišom (1886 — 1945) „Slovenské rozprávky“. Námety podobne ako Timrava čerpala z novohradských sedliackych i panských domov.[21]Podjavorinská… naučená na vysoké honoráre z Ameriky— Podjavorinská aktívne spolupracovala so slovenskými americkými časopismi, najmä s americkými „Národnými novinami“. Ako uvádza Margita Václavíková-Matulayová v svojej práci „Tvorba Ľudmily Podjavorinskej“, „tieto americké noviny, kam prispievala celých osemnásť rokov nepretržite, znamenali pre ňu zdroj príjmu, ako náhradu za miesto poštárky, ktoré ako slovenská spisovateľka a vlastenka nemohla dostať“.[22]cenzúra vyhodila celý ten oddielik, kde uvádzaš hrdinku povesti Lízu Malinskú— pôvodný rukopis „Hrdinov“ sa nezachoval. Timrava sa pri druhom vydaní (u Mazáča roku 1928) pokúsila zrekonštruovať scenzurovanú druhú kapitolu. Hoci ostatné kapitoly v „Hrdinoch“ majú najmenej päť strán, druhá kapitola má len deväť riadkov.[23]že by sa Ti za istú mieru napísaného platila tiež istá miera slušného honoráru— Šoltésová sa obrátila nedatovaným listom roku 1919 na Maticu slovenskú so žiadosťou, aby sa Timrave ako najlepšej slovenskej novelistke „z matičných fondov vyplácal istý skromný, ale stály ročný dôchodok, žeby sa bez starosti o výživu mohla oddávať literárnej práci, ku ktorej má pravé poslanie“. Šoltésová docielila len jednorázovú pomoc.[24]keby si tak bola vstave redigovať— návrh Šoltésovej sa neuskutočnil a Timrava ani neskoršie neprijala ponuky na redigovanie (roku 1927 ju vyzvali, aby redigovala časopis materských škôl).[25]So „Živenou“ sme dosiaľ bez papieru, preto nevychádza— „Živena“ nevyšla roku 1919 v samostatnom ročníku, ale čísla, ktoré vyšli v rokoch 1919 — 1920, tvoria spoločne desiaty ročník.[26]kým sa nakladateľský spolok celý nebude môcť sem preniesť— z poverenia Lipy, účastinárskej spoločnosti, úzko súvisiacej so Živenou, prvý zväzok Timraviných „Zobraných spisov“ Živenou vydávaných tlačil Tatran, budapeštiansky nakladateľský úč. spolok. Pre politické udalosti rokov 1918 — 1919 však nebolo možné preniesť hotovú sadzbu z Budapešti do Martina, kde si Tatran kúpil bývalú tlačiareň Moskóczyho. Nakoniec sa potom prvý zväzok Timraviných „Zobraných spisov zostavil celkom nanovo a vyšiel až roku 1920.[27]Dobronivci— Slávikovci z Dobrej Nivy. Sestra Šoltésovej Izabella bola vydatá za dobronivského ev. farára a cirkevného historika ThDr. h. c. Jána Slávika.[28]istý pán Novák— ide o tlačiara Juraja Nováka, rodom zo Sielnice, ktorý žil v Martine[29]Škultéty ubezpečil, že Ťa iste budú nejakým spôsobom podporovať— Matica slovenská vydala roku 1921 Timravinu hru „Chudobná rodina“ a ako honorár jej vyplatili 5000 Kčs, hoci za prvý zväzok „Zobraných spisov“, ktorý mal väčší rozsah, určili jej honorár 1120 Kčs (neskoršie so separátmi bolo to 3000 Kčs) a za „Dedinské povesti“ dostala honorár 864 Kčs.[30]a Jesenský zasa si myslí, že Lipa bola gavalierskou, že ani v Češku nedávajú lepších honorárov…— Fedor Jesenský (1877 — 1958), brat Janka Jesenského, riaditeľ Tatra banky v Martine, popri svojom zamestnaní bol vtedy správcom Lipy a administrátorom časopisu „Živena“. Rokoval so spisovateľmi o honorároch za ich „zobrané spisy“ vydávané Lipou.[31]Že sa Maďari zase hnieždia— Šoltésová tu naráža na chýry, ktoré sa vtedy šírili o prípravách Horthyho Maďarska na vpád na Slovensko. Túto náladu vystihuje aj úvodný článok „Národných novín“ (L, čís. 282, z 10. decembra 1919) „Pozor, Slováci!“.[32]že napíšeš niečo na ten súbeh— ide o súbeh časopisu „Živena“, vypísaný v prvom čísle desiateho ročníka (august 1919, str. 15) na novely a drobné prozaické útvary. Boli štyri kategórie podľa rozsahu (udávaného tlačenými stranami formátu „Živeny“): 50 strán, 25 strán, 12 strán a 1 — 5 strán. Uzáver súbehu bol podľa kategórií od 1. XII. 1919 do 1. III. 1920. Timrava sa nezúčastnila súbehu, lebo miesto prózy poslala Šoltésovej koncom februára alebo začiatkom marca 1920 divadelnú hru „Chudobná rodina“.[33]Tvoja práca— Timravina divadelná hra „Chudobná rodina“[34]„Krásu krás“, na každý pád uverejním v „Živene“— nestalo sa tak, lebo vyšla samostatne nákladom Matice slovenskej roku 1921[35]zdramatizovaného „Detvana“ Sládkovičovho od pani Oľgy Paulinyčky— Oľga Paulíny, rod. Izáková (1876 — 1960) prispievala do slovenských literárnych časopisov. Jej dramatizácia sa neujala.[36]Dr. Menšíkovi sme… povolili Tvoje práce— podľa zmluvy s Lipou „spisovateľka právo vydať svoje spisy ani jednotlive, ani súhrnne inému prepustiť nemôže“, a tak dr. Ján Menšik si musel pre svoj výber z Timraviných prác „Dedinské povesti“ (Praha 1920) pýtať povolenie z Lipy.[37]chcú dať zaslúžilým starším spisovateľkám štátnu akoby penziu— pod titulom „čestný životný príspevok“ skutočne spisovatelia dostávali od štátu finančnú pomoc. Timrava ju dostávala od roku 1921, a to polročne až štvrťročne. Jej výška sa pohybovala od 3000 Kčs do 12.000 Kčs ročne (podľa situácie v štátnom rozpočte). Udeľovanie bolo spojené najmä spočiatku s byrokratickými požiadavkami o hlásení činnosti.[38]Škultéty akosi neobnovuje „Pohľady“— v roku 1919 z pozostalého materiálu (po ročníku XXXVI, 1916) vyšli za redakcie Andreja Mihála tri čísla, ktoré tvoria samostatný XXXVII. ročník. Potom vydávanie „Slovenských pohľadov“ prestalo a definitívne ich obnovila až v roku 1922 Matica slovenská. Redaktorom sa stal Štefan Krčméry.[39]historické a literárne štúdie a polemie— roku 1920 vydal Škultéty knihu „Stodvadsaťpäť rokov zo slovenského života“, ktorou prudko polemizoval s knihou dr. Milana Hodžu „Československý rozkol“, 1920. Polemizovali spolu aj v novinách.[40]dostalo sa Ti príjemného prekvapenia od Ministerstva školstva a nár. osvety?— ako Timrava uvádza vo svojom liste z 25. apríla 1921, nedostala na rok 1920 od štátu nič[41]J. Menšíkov úsudok o Tvojich literárnych prácach— Menšíkove „Črty zo slovenskej literatúry“ vychádzali v „Živene“ X, 1919 — 1920. O Timrave sa hovorí v nich v poslednom pokračovaní (jún — júl 120, str. 226 — 230).[42]slečna Anča Škultéty— dcéra Jozefa Škultétyho (1893 — 1987), ktorá mu pomáhala pri redakčných prácach. Bola činná ako prekladateľka a po Šoltésovej (roku 1923) prevzala redigovanie „Živeny“, do ktorej hodne prispievala.[43]či si čítala v „Nár. novinách“ tú Bujnákovu črtu o posledných literárnych vydaniach— ide o článok dr. Pavla Bujnáka (1882 — 1933) „Kultúrny život“, ktorý vyšiel v „Národných novinách“ LI, 1920, č. 201 zo 4. septembra, v ktorom recenzuje Menšíkovu knihu „Črty zo slovenskej literatúry“ (separát „Živeny“). Ostro odsúdil Timravu ako autorku „chladných kópií a fotografií“, do ktorej diel si „čitateľ musí sám vmyslieť umenie“. Šoltésová sa postavila na obranu Timravy článkom „Timrava“, uverejneným v „Národných novinách“ LI, č. 208 zo 14. septembra 1920, ktorý je odtlačený v tomto výbere na str. 165 a nasl.[44]za tie Tvoje „Skúsenosti“ dolnokubínske?— narážka na Timravinu novelu „Skúsenosť“, ktorá čerpá námet z Dolného Kubína, kde Timrava bola v roku 1900 spoločnicou vd. Pavly Országhovej. Šoltésová sa nazdávala (asi nie bezdôvodne), že Bujnák zaútočil preto tak prudko na Timravu, lebo medzi postihnutými v „Skúsenosti“ mal svojich príbuzných.[45]zdelila som ho o krátky čas aj Škultétymu— Šoltésová myslí na Timravin list zo 14. decembra 1920, v ktorom sa žalovala, že „degradovala som zo spisovateľky na opatrovníčku“ (v materskej škole, pozn. I. K.)[46]sľúbenú mi prácu pred februárom nečakám— ide o prózu „Skon Paľa Ročku“; o nej bližšie v nasledujúcom liste z 15. februára 1921[47]keďže je tá poštová doprava tam taká dešperátna, ako Bazovský píše— Šoltésová sa odvoláva na článok dr. Ľudovíta Bazovského (1872 — žije v Ľubochni), advokáta v Lučenci, uverejnený v „Národných novinách“ LI, čís. 288 z 19. decembra 1920, pod názvom „O poštových mizériách v Novohrade“, v ktorom písal, že mnohé dediny vôbec nedostávajú poštu[48]pri určovaní toho honoráru— Timrava dostala za „Chudobnú rodinu“ od Matice slovenskej honorár 5000 Kčs[49]za odtisky pre Malú knižnicu— ako odtlačky z I. zväzku Timraviných „Zobraných spisov“ vyšli dve novely, a to „Pozde“ a „Ťažké položenie“ (obidve roku 1921). Malá knižnica bola vo formáte malej osmičky. Honorár za prvý zväzok „Zobraných spisov“ aj s odtlačkami bol 3000 Kčs.[50]Irenka pomýšľa písať ďalej „Črty z dediny“?— ide o Timravinu sestru Irenu Laciakovú (1865 — 1951), ktorá začala písať pod menom Poľanská („Slovenské pohľady“ 1895) a po dlhom čase uverejnila pod značkou P. na pokračovanie prózu „Na súmraku“. „Črty z dediny“ čerpajú námet zo svetovej vojny. Próza vychádzala v „Živene“ X — XII, v rokoch 1920 — 1922.[51]pána radcu Mareša— František Mareš (1862 — 1943), riaditeľ škôl Vesny v Brne, bol po roku 1918 spoluzakladateľom škôl Živeny.[52]redigovanie časopisu „Živena“ od Nového roku prevezme azda slečna Anna Škultéty— stalo sa tak vyhlásením Šoltésovej v „Živene“ XII, 1922, str. 238[53]na večierok— 25. mája 1923 poriadal miestny odbor Živeny v Martine večierok na počesť sedemdesiatky Terézie Vansovej[54]Tvojho sestrenca— ide o syna Timravinej sestry Márie, vydatej Krpelcovej[55]na konkurze „Pohľadov“— ide o literárny súbeh zo základiny Petra Hubku. Šoltésová spomína súbeh, ktorý bol vypísaný 3. apríla 1923 s termínom do 10. júla 1923.[56]divadelný kus— „Pávu“ poslala Timrava Krčmérymu v januári a vyšla v júnových „Slovenských pohľadoch“ (XXXIX, str. 358 - 392). V auguste toho istého roku vyšla i samostatne.[57]opozdené Tvoje blahoželanie— Šoltésová mala narodeniny 6. januára a Timrava jej gratulovala listom z 20. januára.[58]Vansová bola sa pobrala do väčšieho historického románu— ide asi o román „Kliatba“, ktorý vyšiel roku 1926, i keď román bol v základe hotový už dávnejšie[59]od smutnej smrti muža— Ján Vansa (1846 — 1922) spáchal pre ťažkú nervovú chorobu samovraždu utopením.[60]Tvoju už spomínanú dlhšiu prácu— ide o Timravinu autobiografickú novelu „Všetko za národ“, ktorá vychádzala v „Živene“ roku 1926 od prvého čísla[61]práve po jeho smrti— Šoltésovej syn Ivan zomrel 17. februára 1912, „Živenu“ začala redigovať od prvého čísla tretieho ročníka (1912)[62]dlh… skrze trafiku, ktorú jej chovanica mala s istým legionárom— Vansová za svoje zásluhy dostala po roku 1918 hlavný predaj tabaku v Banskej Bystrici. Zastupovala ju v ňom chovanica Oľga Vraná-Vansová. Spoločník-legionár narobil dlžoby a Vansová musela prijať na seba záväzky, ktoré sa usilovala splniť literárnou tvorbou.[63]nové, moderné talenty— v týchto časoch začali sústavnejšie písať do „Živeny“ Maša Haľamová, Zora Jesenská, Šára Buganová, Jolana Cirbusová, Ľudmila Križanová a i.[64]Andrej Mráz… so svojou ženičkou— Lea Mrázová, rod. Kršáková (1906 — 1995) v rokoch 1934 — 1938 bola spoluredaktorkou „Živeny“.[65]povyhľadávala kadejaké staré drobné zápisky— dosiaľ neboli uverejnené[66]pousiluj sa prepísať ich do čista— Timrava, zdá sa, poslúchla radu Šoltésovej, lebo skutočne ešte uverejnila dve práce, a to hneď roku 1936 v „Živene“ („Dve doby“) a roku 1938 v „Slovenských pohľadoch“ („Záplavu“).[67]averzia(z lat.) — odpor[68]K Timravinej „Novohradskej dedine“— „Živena“ ju vydala k Timravinej sedemdesiatke roku 1937. Boli v nej prózy „Ťapákovci“, „Skon Paľa Ročku“, „U Kanátov“, „Marino súženie“, „Pódi sa žení“ a „Mojžík“. K výberu napísala dôkladný rozbor Zora Jesenská.
Marothy-Soltesova_Listy-Timrave.html.txt
ČušanieHorím a krv penením mi kypí viac a viac. A už aj snívam a čuším, či iný sa ja vrátim nevraviac. Kraj cudzejší to od Ázie. Červiak horúčky schúlený na udici srdca sa trasie, by privábil trochu krásy. A už aj prichádza všetko, čo splnené nikdy nemohlo byť. A už previesť môžem všetko, nemožné s možným zasľúbiť. Nad kúskom bláznivého šťastia pije rybár svoj oldomáš. Čas horúčkou noci po tvári kvapká ružencom sĺz, večný otčenáš. Nad popolom vidín ohňostroja chorý úsmev, krivý zavládol. Že šváby na tanec dakde sa stroja, ja v bezesní som uhádol. A pôjde to znova, ako vždycky, biedu dňa, biedou dňa zalátam. Nad čiernou kávou v Grande života biedu raz porátam.
Menkina_Spievane-po-polnoci.html.txt
Spomienky potiskéObsahIIIIIIIVVVIVIIVIIIITatry — Lučivná — Levoča — Úvahy o meste tomto — Liptovskí a oravskí zemania v XI. veku — Branisko — Pohľad na SpišČierne chmáry zavisli nad Vaším životom, šľachetný priateľ nášho slovenského ľudu; odkedy Vás Šumava darovala Slovákom, nemali ste odpočinku, nemali ste radosti len v pracovaní za náš ľud. Ale, bohužiaľ, nevedeli sme Vás dosť uctiť! Druhý národ s nevýslovným zápalom víta mužov, ktorí toľké obete ako Vy za osvetu ľudu prinášajú; ich meno žije v srdci miliónov a v odmene za ich statočné skutky účasť chce mať i mladé i staré, i bohaté a biedne. U nás nečakaj ešte potešenie takéto; u nás, od tisíc rokov zanedbaných Slovákov, nájdeš miesto vďaky a odmeny iba úsmechy a stískanie plecami, mnohé prekážky, ba i zlomyseľné prenasledovania. Tak je to i pri národe tom, ktorý od pamäti sveta nerobil inšie, iba lízal ruku cudziu. Nezarmucujte sa ale, brat náš, nestrachujte sa tej čierňavy — či nevidíte jasnú hviezdu, čo sa ligoce z roztrhaných oblakov? To je hviezda Vašich zásluh a utešených skutkov, ktoré každá statočná duša uznáva i velebí; to je hviezda, po ktorej Vás my poznáme a ktorú z neba Vášho života žiadnej podlosti, závisti a ziskuchtivému sebectvu strhnúť nedopustíme. Naša sladká povinnosť vždy bude ťažké bremä Vašich odporností Vám poľahčovať a slovenskou úprimnosťou vo všetkom pomocnú ruku Vám podávať. Prijmite, priateľ drahý, aj tieto moje Spomienky potiské ako znak toho, že z hrude Slovákov rodu svojmu verných nevyhynula k Vám uznalosť a nevyhynie nikdy. Azda akým — takým bleskom potechy osvietia smútok duše Vašej a rozjasnia nad Vami zavisnuté čierňavy.Oj, iďteže Vy, dietky utešených chvíľ, iďteže k tej duši, ktorá tam na brehoch mútneho Dunaja trpí za ten ľud, z ktorého tichých dedín a miest ja Vás na svet vyvádzam!*A teraz na stranu žiaľ a smútok, a dohora pozrieť bystrým okom na tú našu matičku Tatru! Páčte, ako velebne k belasému nebu vypínajú jasné čelá jej dietky — jeden od druhého krajšie vrcholce (cikcaky). Tu Končistá a Vysoká, tam gerlachovský kotál,[1]Králonos[2]a Lomnický štít zdajú sa plecami oblohu podpierať, ale Kriváň — čo je on i najmladší brat ich — predok im predsa herský vedie.[3]Len pozrite na toho junáka Tatier — čo to za driečna postava, čo to za krepkosť a krása! Tak sa mi zdá, akoby mi privolával: „Slovák, najmladší syn matky Slávy, čo i mrákavy zaľahli nad teba a búrky durkajú nad rodom tvojím, neboj sa, od vekov bijú do mňa hromy, a ja stojím nezlomný, nepremožený; pripatri sa na mňa a pochlap sa!“ Vtom sa východ zaligoce premenistou zorou! Žiara jej letí po horách a doloch, tichý šuchot ozve sa po dedinách podtatranských ako znak prebúdzajúceho sa života. Oj, synovia Tatier, to je zora naša! Onedlho zablysne ráno s rumenistým slnkom. Ale preč tú nízkosť a podliactvo, ktoré nás dosiaľ zabíjalo. Dohora jasné čelo ako tie velebné vrcholce Tatry, smelo zaiskrime neprestrašeným okom sťa ten Kriváň jastriaci na všetky strany širokého sveta.Takto dumám pred obličajom veličizných balvanov na briežku neďaleko Lučivnej,[4]z ktorého je azda najkrásnejší pohľad na matičku Tatru. Ale ktože porozumie dumám mojim! Národ ten, ktorému je toto arcidielo božie ustavične pred očima, v ktorého kraji tieto zrutné hradby sa vypínajú, taký je nízky, tak sa po zemi plazí, akoby ho tá ozrutnosť prírody k zemi zvážala, a vystrieť sa mu nedala. Tak sa mi zdá, že čím sú vyššie tie končiare na týchto nebenosných obroch, tým je nižší duchom ten náš biedny ľud. Brieždi sa východ, zapália sa zore — a Tatry sa zligocú v mori blesku a divokrásnej jasnosti — ale národ môj len spí a spí; čo jemu po zore — jeho neprebudí ani zlaté slnce! Tak je — lebo sa on na Tatru usmeje, zoru vypíska a pred slncom sa do tmavej kutice utiahne. Nič ho vyššieho, nič vznešenejšieho neteší, ba tak je presiaknutý život jeho odpornosťou proti dobru, pravde a kráse, že si svojvoľne posmechy z nich vystrája, takže celý jeho život bol dosiaľ iba posmešná sebevoľnosť, závisť a radosť nad nešťastím svojich. Preto popadalo u nás všetko, čo sa budovať začalo, bo už základný kameň udrelo mlatkom sebectvo a závisť. Čo dobrí veľkými prácami predsa konečne vystavali, to pobúrala sebevoľnosť jedných, alebo znevážilo pred cudzím svetom posmeškárstvo druhých. Nevôľou touto — k nášmu napraveniu nech je rečeno — tak je nakazený celý náš kmeň, že nieto azda človeka, nieto dediny a mesta, ktoré by tomuto posmeškárstvu bolo ušlo. Na to ti je náš človek priam hotový vynájsť prezývku na biedneho — ale postarať sa o biedu — to nie — skorej skala plakať, ako mnohí z nás biede pomáhať budú. Či chcete svedectvá? Koľkože je nemocníc v našich horných krajoch? Koľko domov pre chudobných? Koľko sirotských ústavov atď. atď.? Azda na výber? — Či je to nie dostatočný dôkaz, že my dosiaľ iba boriť, ale tvoriť sme nevedeli? — Táto špatná vlastnosť je na príčine, že sa ani len v reči úplne zjednotiť nevieme, lebo kdeže je tam bratská jednota možná, kde si ľudia jedného národa pre jedno rozdielne slovo nadávajú tam do sotákov, tu do trpákov[5]atď.? Táto nešťastná náklonnosť a takrečeno vrodená náruživosť všetko, čokoľvek sa k životu domáha, podrývať, vysmievať, vŕtať, všetko naľahko brať a od všetkého prísnejšieho, ťažšieho, trvácu robotu a šľachetnú obetavosť požadujúceho bočiť, vykopala nám tú jamu, z ktorej sa teraz tak ťažko von driapeme. Cudzinci sa teraz usmievajú — a nech, sa pre mňa škľabia — kto by sa ale z našich ešte i v tomto úpadku smiať chcel, ten je nehoden inšieho, len jamy.Zarapotala vreštivá poštárska trúbka, zadupotal rezký koník a letel k Liptovu. Ta, v tú stranu niesli sa moje myšlienky a ostatný pozdrav tým dušiam, s ktorými láska k upadnutému nášmu ľudu nerozlučne ma spojila. Ale cesta moja belela sa na východ ako biela stužka na pltníckom klobúku; piata odbila a vozík náš hrkotal po hradskej k Levoči. Hlboko v srdci mi ostala pamiatka na dom pána O. Klonkaya,[6]ktorý i slovom a perom, i skutkami dokazuje, ako si národ svoj vysoko váži. Ja mu inšie neprajem, iba zdravia, aby hospodárom našim slovenským ešte moc vyskúsených svojich porád v Orle tatranskom dať mohol, a myslím, že som túto žiadosť akoby z úst všetkých mojich krajanov vyňal.Cez Poprad, Švábovce, Švtrtok a Dravce viedla nás cesta. Utešený deň 13. klasňa,[7]a k tomu nedeľa, celé okolie obživovali. Krásny je to ten spišský ľud, ale načo mám opisovať jeho krásu, keď ma duša bolí, že je biedny. Žid a krčma chytili ho do siete a z tej sa ťažko vymotať. Čertu sa zapredať a tým, všetko jedno. Popri hradskej na stĺpoch neznáma reč ukazuje mu cestu, a keby otec syna, matka dcéru poznať ju nenaučili, zablúdil by v prevrátenom tomto svete. Ale tak je to, pre číru dôslednosť a literu zuby na nás posmešne vyškeruje skutočnosť a zabíja sa duch! Ale okrem týchto nemilých myšlienok celý kraj akoby nás k radosti volal. Cenganie zvončekov okolo kvetnistých briežkov pasúcich sa stád, vážne hlasy zvonov ozývajúcich sa z veží dedín a miest vítali a sprevádzali nás až po samu Levoču, o ktorej milé Vám azda budú nasledujúce riadky.Levoču založili spišskí Sasi po strašnom vpáde Mongolov do Uhier r. 1245,[8]aby do nej — ako do pevnosti — odnosiť mohli svoju majetnosť, keby divé hordy až pod Tatry prihrmeli. Že v jej vystavení Slováci veľkú účasť mali, tým menej sa dá pochybovať, lebo v Levoči sa vždy slovenské služby božie vykonávali a mesto i najviac slovenské dediny vládze. Ako v Hajniovej Zipserische und Leutschauerische Kronik[9]od r. 1613 stojí, Levoča, stanúc sa hlavou okolia, kupectvom náramne skvitla, a najmä s Poliakmi obšírny obchod viedla. Na jej znamenitosť — ako hradného mesta — ukazujú dosiaľ stojace odpoly zrúcané múry. Lenže teraz v priekopách visí po stromoch ovocie, dobré konáre nepraštia, a na hradbách vitajú ťa pekné letohrádky. Najmä pán P-r[10]má veľkú zásluhu ako ozdobovateľ poludňajšej strany Levoče.[11]Jeho sady a záhrady svedčia o nekaždodennej krásochuti, hoci tomu, kto má plné vrecká, ľahko byť krásochutným. Dvor a sady jeho plné sú sviežich slovenských paholkov a ružotvárnych dievčat, a predsa pán tento tak je zajedený na slovenčinu, že by ju hádam naraz vyobcoval dakde hen za Kaukaz! Ale Vám je to nie čudno, lebo my takých exemplárov čudných ľudí máme až nazbyt.Starodávnosť Levoče vidno ešte dosiaľ i na domoch. Horná čiastka pľacu je už síce novomódna panna, dolná ale tak vyzerá ako vylíčená starká. Medzi budoviskami spomenutia zasluhujú: hlavný chrám, ev. okrúhly kostol, ktorý mnohé tisíce pohltil, a predsa — ako hovoria — na jednom boku dolu sa podáva, starobylá radnica a stoličný veličizný dom, ev. lýceum, čo do stavby je veľmi chatrné, nie ale čo sa týka chýru. Škola táto už na začiatku 16. veku dosť kvitla, bo už r. 1520 mala rektora Leonharda Coxa, Angličana a vychovávateľa Henrika VIII., ktorý z Krakova bol povolaný a vraj Poetae laureati nomine insignis,[12]hoci sa o jeho básňach máločo vie. Že sme my Slovania takmer najväčšiu účasť mali v rozširovaní osvety medzi Spišiakmi a obyvateľmi okolitých stolíc, to nikto zatajiť nemôže, lebo mu slovanské mená bývalých profesorov levočského lýcea až veľmi bijú do očú. R. 1548 bol správcom gymnázia Erasmus Vindek (porovnaj Vind, Venet) zo Sliezska a 1550 zase Benjamín Lišvic, tiež Slezan. Aby som Vás počtami nenudil, uvediem len mená slovanských učiteľov v Levoči: Ján Milý, Ján Miska, Albert Sický, Eliáš Vlček, Ján Haško, Jozef Škrivánek, vychovávateľ grófov Žigmunda a Štefana Tökölych, Ján Vindiš, Michal Lavý, Ďurko Kriška, Krečmár, atď. atď. Tieto mená sú z dávnejších časov, za našich časov každý zná, čo Slovania na lýceu tomto za vzdelanosť vykonali. Starí otcovia terajších Levočanov si ale i vedeli vážiť zásluhy Slovanov o ich školu, bo zaraz po reformácii okolo r. 1525 kláštorský kostol im k službám božím v materinskom jazyku popustili. Neboli vtedy naši slovenskí predkovia tak odsúdení do školskej dvorany ako teraz! Keď je minulosť zrkadlo, do ktorého sa potomci nazerať majú, teda by to istotne terajší Levočania urobiť mali, aby vedeli, akej krivdy sa dopustili proti Slovákom, aby sa presvedčili, že starý ohováraný a vysmievaný svet, čo i vrkoče a copy nosil, predsa na lepšom mieste mal srdce ako terajší. — R. 1659 bol kňazom slovenským Ján Klíš. Ťažko sa hovorilo vtedy o Windisch-Predigerovi,[13]ako sa to teraz od ľahkomyseľníkov brýzga, ale kto je tu statočnejší? Či starí otcovia a či ľahkomyseľní synkovia múdrych otcov?A čože Vám reknúť o terajších pomeroch verejného života v Levoči? Ja veru nič nepoviem, ale Vám zdelím dakoľko nezlých myšlienok môjho priateľa, ktoré som — preberajúc sa nedávno medzi priateľskými dopismi — našiel. A tak majteže list v liste:„Drahý brat môj! Pred odchodom mojím z Levoče prijmite dakoľko obrázkov z tunajšieho života na pamiatku. Najskorej o našom náukovom živote. Utešená príroda, tá mať naša, najväčšie nám pôsobí radosti, lebo ktože sa tam môže netešiť, kde p. H. porozpráva s nami o kráse,[14]sile a vznešenosti prírody! Dejepisné náuky nám spríjemňuje čistý, kvetnistý sloh latinský p. T.[15]Čo sa ale týka filozofie a bohoslovectva, tu mi niečo prichádza na um. Či sa rozpomínate ešte na ulicu Kacvín menovanú? Tam je na jednom dome vymaľovaný čierny rak, nesie celý svet na chrbáte a na zemskej guli napísané stojí: Sic vertitur orbis.[16]Odpustite mi, keď Vám poviem, že sa mi vždy tak vidí, akoby ten rak filozofiu a bohoslovectvo na chrbáte vliekol. Ale „drum keene Feendschaft[17]“! Vy z Vašej strany viem, že proti tomuto môjmu pohanstvu protestovať budete, ale už je darmo: „Komu hus, komu päť turákov“, hovorí slovenské porekadlo, mienka sa vnútiť nedá. — Spýta sa, čo robia spišskí zemania? — Okolo zelených stolov v zbore stoličnom brinkajú šabľami a sekajú reči po latinsky a po maďarsky. Vyndú Vám na prechádzku a tu čo počujete? „Bracišku, jak śe máš?“ „Dobre!“ „Čis predal voli?“ „Hej a ňe zle!“ „Kediž budzeš orac a sjac?“ Či je to nie šumne od pánov, z ktorých azda mnohí hen od Arpáda svoj rodoslov odvodzujú? To verím, a predsa i neverím, lebo máloktorý z nich vrúcnejšie miluje ten slovenský ľud, ktorého reč v ústach nosí. Rozdielni sú od týchto vzdelanejší a prednejší mešťania. Ich štedrosť k škole a láska k pilným žiakom je známa. Ba čo viacej, daktorí z nich, hoci Nemci, aj za nás Slovákov vrúcno sa zaujali a v cirkevnom zbore ústav slovenský bránili. Nižšie meštianstvo zase je také rozličné od tamtoho ako zem od neba. Pýcha spojuje s nevedomosťou. Na vyšších od seba, vychytiť chtiac, nádheru miluje, ktorá ho ale navnivoč privodí. Pred svetom hore nos a truhlica prázdna! Smiechu by ste sa nestrímali, keby ste počuli, ako títo „dii minorum gentium[18]“ vyprávajú o svojich právach a prednostiach, a najmä o tom, ako ich otcovia pred samým radným domom zoťať dali uhorského veľmoža, pretože v levočskom chotári zastrelil mešťana. To bol síce trest spravodlivý, ale tým sa ozaj iba Kocúrkovan chvastať môže! Koľko ráz vidím týchto ľudkov tak sa vypínať a pozriem na ich vycivené tváre, toľko ráz mi — či mi je to po srsti a či nie — zídu na um tie slová istého rečníka k vojakom Wallensteinovým:[19]„Contenti estote! Seid begnügt mit eurem Kommisbrode![20]“A o slovenskom Ústave čo Vám napísať? Odkedy toľké kriky a buly okolitého a všeobecného zboru naň zaduneli — po mnohých bojoch utiahol sa a miesto neho nastali cvičenia homiletické. Mládež naša ale čo zameškala robiť verejne, doháňa súkromne, a mnohá utešená nádej pre nás tuná vzrastá.Jesto v Levoči aj škola pre dievčatá, do ktorej naši rodáci svoje dcérky na „Pildunk“[21]posielajú. Nechcem nikomu ublížiť, ale som dosť ráz počul, ako matky svoje v Levoči vzdelávané dcérky takto hrešili: „Také si zharelé, akoby si dnes zo Spiša bolo naspäť prišlo!“ Sapienti sat![22]— Zbohom! Váš P.“Že reč slovanská týmto levočským Sasom neznáma nebola a naši zemania v Orave a Liptove za ňu sa nehanbili tak, ako to ich potomci teraz, bohužiaľ, robia, svedectvom sú listy v archíve mesta Levoče, uschované a od zemanov liptovských, Gašpara Svätojánskeho a Jána z Dubovca, oravského zemana, písané. Teší ma, že som z lásky p. T.[23]tri takéto staré listiny dostal, z ktorých Vám dve zdeľujem:Urozenym y wybornym panom rychtarzy w lewoczy y wšey radye etc. panuom a przietelem našym milym.Slúžbu swu vzkazuyeme Uroziny pany y wyborny prately našy mily Zdrawy y Cszesty wašym milostem pralybychme nadluhe czasy, wašym milostem thed oznamuyeme kterak sme chodily zneprately našymi stymi przed kterzimisme byly vtekly przed woyawodowuow stranu, když bylo wecztwrtek popoledny podkaly sme sie wyše klašterza w tesnych mestiech tak že nemohly sme ksebe przyt prze prziekopy A potom kdy su staly pohnülisie A my dokad sme sie przeprawyly przes ty yarky ony vyšly aź k swatev mikulašy a my po nich tak že sme gych hnaly k samym horam až do noczy a gych do pety sme zabyly a do desieti vlapily a thed buohda teyte Soboty przyšley pothahneme do orawy, Znašych pak zadne° nezabily nez gedne° postrzilely ale gst (jest) zyw: Wašey ti (milosťi) yakoz gst znamo ten wezen kterzeho sme daly vlapit przyšly gsu ge° (jeho) otecz y ge° pratele zmnohimy dobrzymi (nám?) lydmi susedy zdedynami slybugicz a geho wiprawugicz wyptaliho na rukome ptož (protož) wašey ti psime (prosíme) zebysteho raczyly propustity A Ustrowu geho przietel nech gedna sluzebniky wašey yako neylepe müoze Naprzed Wašey ty (milosťi) diekugeme ze wše° dobrze° a stym day sie Wašey ti pan buoh dobrze A sczezene mity po wše czasy —Dan w lipczy w patek po welykey nozy letha 1529Zemanie lyptowšczy.Mudrym a wopatrnym panom pulmystrum a radie Miesta Lewoczie Przatelom mym mylym etc.Mudrzy a wopatrny pany a przatele mogy myly zdrawy wše° dobre° przal bych wam rad Wieszte že my od naywyšy Gitma (Heitmana) geho kralowske mylosty lyst poslal kdež my pyše abych geg wam posla nemeškagycz a wy abyšte geg poslaly dne y noczy panu wrmaryusowy Nebgest toho pylna potrzieba stim day se wam pan buoh dobrzie myty dan Na Orawie w pondiely po swatem Martynie 1541Ian z dubowcze[24]O druhej popoludní poberali sme sa z Levoče krásnym Spišom cez Harhovo,[25]Klučivo,[26]Podhradie[27]a Korotnok[28]do Širokej na noc.[29]V Podhradí máme medzi duchovnou mládežou v semenisku hodných šuhajov,[30]ktorých horlivosť vo všetkom dobrom otcovská láskavosť osv. biskupa p. Bélika[31]a jeho sekretára veľmi rozpaľuje. — Minúc podhradský zámok[32]slávny menom Tökölyho, toho uzurpátora moci kráľovskej, práve slnce zapadalo, keď sme zastali na Branisku, hraničnom brehu medzi Spišskou a Šarišskou.Tatry ležia pred nami! Zlaté slnko usmieva sa nad nimi a pomaly sa spúšťa za ich šedivé končiare. Oblaky po Tatrách kúpajú sa v zlatom mori. Len Kriváň, to junácke dieťa, čistý a jasný ako belasé nebo, zdá sa nám priať šťastlivú cestu. Ale čo sa to blýska za ním od strany poľskej? Jedna chmára zlatom slnca obrúbená — tak v živote našom nieto ani jedného dňa, ktorý by nepomútila čierňava smútku! Tu sa vypínajú hory gemerské, tam Kráľova hoľa, návštevou spravodlivého, i nám Slovákom prajného Matiáša kráľa[33]zvelebená, tam dediny a mestá slovenské ticho dumajú na krásnom večere. Hôrny potok šuchoce dolu, do kvetnistej doliny, tam nôti slávik v tichej húšťave a srdce moje nevie si rady od potešenia. Oj, čože je to, brat môj, čo ma tak čarovne tiahne k tomuto nevyrovnanému kraju? Láska je to k tej otcovskej zemi, na ktorej som sa narodil; láska k tej vlasti, ktorej synom sa zoviem. Kirgiz letí po šírych stepiach a spieva pieseň slobody a ľúbosti k zemi svojej; Helvét[34]zájde a zahynie túžbou po snehom ovenčených Alpách — a či jesto človeka, ktorý by nezatúžil po rodnom kraji? — I ja, sokol mladý, syn slovenský, volám s Krasickým:[35]„Slodka milośći Kochanéj ojczyzny!“ Ako ľubá dievčina nad všetky mi je milšia, tak i moja vlasť. Darmo sa usmievajú na mňa malinové ústka láskavice; darmo hádžu blesky čierne oči; darmo sa kloní zlatovlasá krásavica, srdce ľúbi len jednu a tú nedá za zlaté hory a doly. I cit má svoje právo, tak ako rozum. Oj, darmo, darmo maľuješ mi obraz cudzej zeme; môžeš namočiť štetku svoju do ružovej zory a do bleskov slnečného mora — mňa neteší krása cudzej krajiny — moja vyvolená kochanka je moja vlasť! Oj, šuhaj slovenský, hybaj, rušaj po kraji slovenskom, napájaj sa jeho krásotami a rozpaľuj k nemu horúcu lásku v hrudi mladistvej, spievajúc:A čy znaš ty bracie mlody, Tvoje zemie, tvoje vody,Z čego slyna, kedy gina, v jakim kraju i Dunaju?Ale postoj! V čomže leží tá čarovná sila, ktorá toľkou ľúbosťou srdce moje k tejto zemi rozohňuje? Či len v tých večne zelených horách, v tej veľkosti tých nebenosných obrov, v tej utešenosti toho rumenistého obzoru? Och nie, brat zlatý, nie; páčte tam v doline ten svieži ľud, ten slovenský národ! Aj tam letí šuhaj na koníku a spieva:Ej z huri, z huriMoj koníček buriSo šivima nožkama!Oblap me milaS čarnima očkama!Letí šuhaj a dá boh, že keď bude treba, zaharcuje na koníčku a oblapí aj šabľu za vlasť a kráľa. Tu stoja chlapi ako jedle v bielučkých košeliach a vyšnurovaných kamizolkách,[36]opásaní remeňom, blyštiacimi prackami a gombičkami posiatom, akoby nebo hviezdami. Súkenné hološne (nohavice) za kordovánkami; klobúk (kapeluch) červeným alebo bielym harasom obkrútený, a tak im svedčia, že radosť. A ženičky a dievčatá, čo to za krása! Oplecko z plátna ako sneh a kamizolek striebornými čipkami obrúbený, u bohatých z atlasu,[37]u chudobnejších z kartúnu;[38]sukňa bielučká a rúbok tlačený, čižmy-kordovánky červené alebo čierne, tak sú pristrojené, akoby to ulial. A tie dlhé stužky, čo visia z čepca alebo vrkoča, ako sa to previeva na tichom vetríku! Tento krepký, statočný ľud rozpaľuje nekonečnú ľúbosť moju k týmto radostným krajom, a darmo sa škľabí posmešný kozmopolita, ktorý celé človečenstvo v bruchu nosí, ale národ svoj ani do päty nevezme, darmo sa rúha nepriateľ rodu môjho, ja mu slovami chýrečného anglického básnika Popa[39]odpovedám:Patriotism[40]God lovs from whole to parts; but human soulMust rise from individual to the whole.Self-love but serves the virtuos mind to vake,As the small pebble stirs the paeceful lake.The centre moved, a circle straight succeeds,Another still, and still another spreads.Friend, parent, neighour, first it will embrace,His country next, and next all human race.Wide and more wide, the o’erflowings of the mindTake every creature in of every kind.Earth smiles around with boundless beauty blessed,And heaven beholds its image in his breast.Zbohom, Branisko, aj Vy, brat môj, zbohom!IINoc — Široká — Šarišský ľud — Hermanovská hôrka — Výhľad na ŠarišTicha — — — noč.Prozračno nebo. Zviozdy bleščut.I ticho, ticho vsio krugom.PuškinŠibké vranky letia s nami z Braniska utešenou, z oboch strán zelenými horami obrúbenou dolinou do Šarišskej stolice. Zvečerieva sa, ružové pásy na západe pomaly sa tratia a tichá noc sa blíži, akoby ma šla opomínať, že všetko na svete má svoju svetlú a tmavú stránku. Po toľkej krásotnej jasnosti, ktorej slávu z Braniska oči moje videli, onedlho v tichej, zádumčivej noci poberať sa tichučkou dolinou, kde nevídať ani vtáčika, ani letáčika, čudno sa vidí človeku. Po tej sebazábudnej rozkoši pri pohľade na krásne divadlá a ihry zlatých bleskov po Tatrách, naraz ti nastane temná noc a rozkoš tvoja mení sa v bolestne-sladký cit, ale čím ďalej ideš nocou, tým ťa viacej sladkosť opúšťa a neostáva ti nič, iba horká bolesť. Bolesť, drahý brat môj, nevýslovná bolesť začala stískať i moje srdce, keď mi v tichom smútku nočnom prišlo na um, že svet moju lásku k môjmu slovenskému ľudu, k ľudu tomu, z ktorého som sa len pred chvíľkou na žiare zapadajúceho slnka tešil, preznáva, neuznáva, alebo celkom za hriech pokladá; keď mi ako nôž do duše pichlo to spomenutie, že daktorí naši vlastní pre- alebo vysokoučení a vzdelaní muži tvár svoju od neho s opovržením odvracajúc, miesto toho, aby pred svojím prahom zametali, k cudzincom sa i slovom, i skutkom, i perom, i vreckom obracajú, a tak daromne vodu do Dunaja nosia. Ich nevernosť by nás ešte síce nebolela, bo je každému slobodno vlastné presvedčenie nasledovať, ale to musí každú ráznu a šľachetnú dušu nevôľou a trvácim hnevom naplniť, keď títo neverníci po svojej vlastnej krvi blatom hádžu, za svoje príbuzenstvo pred márnym svetom sa podlo hanbia a nedbajú, čo by aj len ešte pamiatku ľudu nášho z duše svojej, keby to možná vec bola, vykoreniť mohli. Takých priateľov má náš ľud, a preto sa i tak veľmi málo na jeho vzdelaní pracuje, ba mnohí by nedbali, čo by ostal bez osvety, ako tá noc, keď pre chmáry nezíde na oblohe ani mesiac, ani hviezdička. V novších časoch počíname sa síce ako-tak oň starať; Slovenstvo sa medzi nami zo sna preberá, ale čože, prekliata závisť a sebectvo prebrali sa tiež, a tu jeden druhého začíname sebavoľne z rúk práskať prostriedky, ktorými národ vzbudzujeme, a zbroj, ktorou ho proti nátiskom odporníkov bránime, mysliac, že sme my povolanejší vredniačiť v národe,[41]vzbudzovať a brániť ho, ako druhí. Bratia, nieže tak, záhubné sú boje medzi deťmi jednej matky; teraz je prvenstvo toho, kto pomáha biednej matke Sláve a jej ľudu, a čo by hneď najmenší bol medzi bratmi. Nerozdrobujmeže v márnom boji za sebecké úmysly a biednu literu slabé sily, ale spojenými úmyslami podopierajme to, čo pri všeobecnej podpore prekvitať, pri našej rozhádzanosti, ale iba psotne živoriac, chválu nám ani pred nami samými, ani pred svetom získať nemôže. Nesočme a neopúšťajme jeden druhého,[42]lebo keď sa opustíme sami, ktože nás ošetrí a pozdvihne? My len všetko od seba, od sveta ale nič neočakávajme, lebo svet hrabe len pre seba. Vo Francii, zemi cudzej, začali síce do povahy brať národ náš, ale viacej z interesu a potreby vlastnej, ako z lásky k nemu. Nemci založili stolice nárečí slovanských — z módy! Čo nás ale po cudzine, keď sme v dome vlastnom ešte vždy cudzinci — synovia Tatier a sokoli zelených Karpát nevydobili si ešte uznania v ľúbeznej vlasti uhorskej. To nás bolí, to, brat jediný, že tri milióny slovenského, bystroumného, pracovitého, vlasti a kráľovi verného, i v ukrutnom boji za drahú vlasť krv vylievajúceho, i v pokoji za jej slávu a zvelebenie moc obetujúceho národa, dosiaľ vo svojom stúpaní k osvete iba prekážky a posmešky, nikde ale bratskú podporu od spolukrajanov svojich neobčiahli! Ale preč odo mňa, malomyseľnosť! — „Prekážky sú len k väčšej zmužilosti podnet,“ spieva náš básnik, a dá boh, že sa spev jeho vyplní. Vyrastie pomaly, vyrastie nový, mladý svet, na ktorého plecia starší sa podoprú a s ním vedno neprestrašene budú kráčať na ceste osvecovania a zvelebovania svojho národa.A veru, nám ozaj treba vysúkať rukávy do roboty, ak chceme vyčistiť ten starý kvas, ktorým je ľud náš celkom presiaknutý. O tom som sa neraz v Širokej, prvej dedine šarišskej, presvedčil. O jedenástej v noci, príduc do tejto dediny, harovala ešte[43]„mladá varstva“, ako tuná mladú chasu zovú, na krčme, kde sme prenocovať mali. Veľký rozdiel medzi ľudom spišským a šarišským, nie síce tak z ohľadu telesného, ako duchovného, hneď mi tuná padol do očí. Spišiak — nakoľko ho ja poznám — čo je i nemierny, predsa je nie taký otrocký a neklobúčkuje toľko,[44]ako títo Širočania. V Širokej i mladé, i staré, kadenáhle bradu a fúzy a k tomu slamený klobúk na človeku v čiernych šatách oblečenom vidí, už sa pokorí a klobúčkuje, ba sa tak bojazlivo uťahuje, akoby pred katom stálo. Proti takejto nízkej a hodnosť ľudskú znižujúcej mysli, ktorá je matkou mnohého zlého, hromžiť je naša povinnosť. Ona privyká ľud náš na pretvárku, lebo on, kde pána nevidí, je sebavoľný, zharelý, hoci vždy dobrého srdca. A preto by mali jeho vodcovia mať k nemu viacej úprimnej lásky a nielen zdurné slová[45]alebo palicu v ruke. Nie je ľud náš taký zlý, za aký by ho daktorí radi vykričali; on by lásku láskou a dôveru dôverou istotne odplácal, ale teraz necíti inšie pri pohľade na svojho predstaveného, iba otrocký strach, pod ktorým ale nenávisť sa ukrýva. Slovom, nadutosťou, do stredovekého barbarstva patriacou, v našich časoch nedá sa panovať, teraz krotí a šľachtí surovú silu prevaha ducha, cnostný príklad a osveta. Toto si pripusťme, milí páni, k srdcu, a máme z ľudu nášho to, čo len sami chceme.Svitol deň 14. klasňa, krásny, utešený deň podtatranský, ako keď sa rozveselí zarmútená tvár šuhaja. Cez Fričovce, kde sa hrobitov Špleňovskej rodiny nachodí; potom cez Hedrichovce[46]a Bertalovce, niže ktorých sa cesta na dvoje ratolestí delí, z ktorých pravá do Prešova a ľavá do Sabinova vedie, išli sme úzkou, ale najmä včasráno príjemnou dolinkou. Tu na kvetnistej úboči valasi pásli ovce; tam v háji spievala šumná Šarišanka a po lúkach sa ihrali na slnku kvapky striebristej rosy. Obraz to hoden štetky maliarskej. Ale mňa predsa dákasi úzkosť nadchádzala; nemalo oko slobodného výhľadu na všetky strany širokého sveta. Netešia mňa tie zavreté úzke dolinky; oko ducha môjho letí nad končiare ich pahorkov, ktorými sú obrúbené a telu je dákosi otupno v tých úžinách. Do dolín sú stvorení tí naši izbičkári, domasedi a rodinkári, ktorí sa nestarajú o svet a nevedia alebo nechcú vedieť ani to, čo sa im za chrbtom robí. Spozoroval som, že ten ľud, ktorý sa v takýchto úžinách osadil, je sebecký, nezľudný, neprívetivý, do sveta nesúci, duchom nízky, otrocký. Naproti tomu pri našich vŕškároch (horáci) už z oka bystrota a jasnejšia myseľ jastrí; reč majú lakonickejšiu, nie takú rozvláčnu ako dolinčiari, slobodnejšiu, rezkejšiu. Moc dopomáha azda k tomu rezké povetrie a širší, neohraničenejší výhľad na boží svet.Ťažko sa klamem vo svojej mienke. Prišli sme za Hermanovce na briežok Hermanovská hôrka od Šarišanov zvaný a hľa, Šariš ležal pred nami! Slobodne letel vid oka po rozkošnom kraji a duši krásami toho pohľadu rozihranej nebolo viacej clivo. A ten ľud, čo sa to poberá kvetnatými nivami na odpust do Sabinova, aký je rozdielny od toho širockého! Takmer všetci mládenci, vyrastení ako sviečky, majú belasé galotky a lajblíky (nohavice a vesty); na čiernom širáku čiernu stužku, za remeňom červenú hustečku (ručník). Oblek ženských málo sa rôzni od odevu Spišiačok, okrem toho, že každá nesie červeno-bielo pretkávaný partok (plachtička úzka, ale dlhá) pod pazuchou alebo na ruke. I v reči, i v pohyboch tela ukazuje tento ľud neobyčajnú bystrotu a voľnosť. A nie bez príčiny.Aj tu sa, hľa, vypínajú pred jeho očima pomníky slávy! Zámok šarišský,[47]ten svedok junáckych skutkov; pamätník Tökölyho, Rákócziho, Matúša Trenčianskeho atď, zádumčivo dvíha svoje starošedivé hradby k oblakom; tam Gombošovská a Fintická stráž kvetnistými lúkami ovenčená; v drieku zelenými horami a v tôni zrúcaninami zámkov opásaná; na východe sa belejú Babie gory a kde sa len obzrieš, spočíva ti oko na pomníkoch historických. Darmo je to, v ktorom kraji stopy zanechala história, tam zub času vymazať a vyhubiť celkom nemôže z duše národa dákusi, čo i jemu nepovedomú šľachetnosť a junáctvo. Takým duchom starinstva zdal sa mi ožiarený aj tento šarišský ľud okolo Jarovníc, Močidlian a Ňaršian.[48]Čo to za hybkosť v jeho údoch. Čo to za významnosť na jeho spanilej tvári!Radostným srdcom poberáme sa do Sabinova a pred nami a za nami i okolo nás ten drahý ľud, ktorý zaslúži peknú budúcnosť. A tá belasá farba, ako čisto jasná obloha nad nami, rozkošou naplňuje srdce naše, lebo je ona farba nádeje. Ej, bude lepšie ľudu tomuto, bude, ak len sami budeme chcieť, a duch slávy a veľkosti v týchto zrúcaných zámkoch zakliaty, slobodným letom sa ponesie po ďalekom svete. Pomáhaj boh! — Do videnia, brat môj!IIISabinov — Odpust — Drotár — Záhorský — ŠvabľuvkaVchádzame do Sabinova. „Ale s kým, keď ste nám ešte ani vašich spolucestovateľov nemenovali,“ — opýtate sa a poviete, drahý brat môj. Nuž teda vchádzame do starodávneho, hradbami odpoly zrúcanými obtočeného kráľ. slob. mesta Sabinova s rodinou p. Serdaja,[49]Vám po dobrom chýre známeho učiteľa v Liptovskom Sv. Mikuláši. Zatiahli sme k jeho dobrej pani matke, kde nás úprimným srdcom slovenským prijali, uponúkali a učastovali.Vyndem po chvíli na sabinovský pľac, tam ľudstva ako makovíc. Trímal sa odpust na deň narodenia Panny Márie, ktorý padá na 14. klasňa. Ale mi 14. klaseň aj naveky pamätným ostane, a či sa na tom zasmejete a či nie, poviem Vám prečo: že som vtedy za jeden deň vo svojom živote najviac krásnych dievčat videl. Len čo urobím krok, už sa z druhej utešenej tvári teším, a kým obídem priestor dookola, stretnem sa s toľkými šumnými Sabinovčankami, že sa mi naposledok zdá, akobych sa medzi tie chýrečné, od Rimanov za muž nasilu pobraté sabínske krásavice bol dostal. A krem žartu, mnohý z našich známych stal sa Rimanom, lebo čo aj on neukradol srdce peknej Sabínky,[50]ukradla mu ho ona, a tak čo mal robiť, lapil sebevoľnú zlomyseľnicu a zatvoril ju do väzenia — stavu manželského. Po Liptove, Orave, Gemeri atď. máte šumné, štebotavé Slovenky zo Sabinova, čo bodaj by u nás brať si spoločnice života z tých východno-slovenských krajov do obyčaje prišlo, aby sa tak tieto odcudzené kraje slovenské i zväzkami rodinnými ku stredisku Slovenska lepšie a lepšie priťahovali a my tak boli všetci jedna rodina a jedna duša.Pred mestským hostincom, prosto ktorého sa radný dom s obrazom spravodlivosti vypína, mrví sa zídený šarišský ľud. Tu stojí v belasých galotkách a vyšnurovaných kordovánkach mladý šuhaj z Gergelaka[51]a jeho vysočizným kohútím piercom ozdobený širák a široký ligotavý remeň vábi divákov k sebe; tam si v ošúchanej atile,[52]kratučkých pľundrách[53]a veličizných čižmách dáky šarišský panák žartuje s tučnou, pálenku predávajúcou snabatárkou[54](Höckin), a jeho medený nos o tom svedčí, že keď nie väčší, teda je istotne taký priateľ skleničky ako tučnej snabatárky. Medzi krik a huk ľudstva zatrúbi pastier, akoby na odchod, ale sa ľuďom ešte pohýnať nechce, oni si voľkajú pri skleničkách.Nad hlavami sa im pohybujú na tichom vetríčku čierne vývesky s nápismi na oboch stranách:Hier ist guter Wein und Branntwein. Tu jest dobré víno i paljenka dobrá.— Na výveskách stojí napísaný rok 1834. No, pomyslel som si, dobre tak, azda nebude treba už viacej tieto vývesky obnovúvať; hlas apoštolov miernosti prenikne aj do tohto ohradeného mesta a ten pekelný nástroj na tých výveskách na predaj ponúkaný ani toľko donášať nebude, čo by mohol dať jednu literu zaň obnoviť! Ačkoľvek ma tento nemilý pohľad na tieto erby pijanstva zarmútil, predsa musím na chválu šarišského, na odpuste zídeného ľudu bez stranlivosti vyznať, že som ani jednu dušu opitú nevidel, ačpráve som sa naschvál tam priplichtil, kde sa najlepšie pohárikmi brinkalo.A čo sa to za chlapina v čiernej huni, v sivých nohaviciach, v krpčekoch návlakmi pekne okolo nohy popriväzovaných o palicu tam podopiera? Klobúk drôtom ovenčený, tanistra cez plecia prevesená, na ktorej pripravené zavesidlo a mosadzná pracka sa ligocú, a spevEj veru drocarku,Máš čjernu košjeuku,Ko ci ju opere,Kedz nemaš macere?Kedz nemam macere,Ale mam milenu,Ona mi opereKošjeuku bjelenu,svedčia, čo sa to za šuhaja opiera na sabinovskom pľaci o dubovku.[55]Ej, ty bolestný syn biedy a svetského posmechu, poďže ty málo sem ku mne, nech tí zaslepenci a posmievači, ktorí si Slováka v inšej podobe predstaviť nevedia, iba v podobe tvojej drotárskej, a preto naň vo svojej zdanlivej vzdelanosti pľujú a z oblakov svojej slávy potupne pozerajú, nech tí blúzniari vidia, že i ten od nich opovržený slovenský drotár viacej má citu ľudskosti pod svojou sivou huňou, ako oni pod šarlatom a kmentom.[56]Vyprávaj, šuhajko, čo ťa sem doviedlo? „Veľká Divina je moja vlasť; leží ona v hlbokej doline, okolo nej kamenia, na ktorom sa máločo urodí; chrasť máme miesto paše pre dobytok, a robiť treba panstvu toľko, akoby sme boli dolnozemci, čo sa v masti topia. Tristo šesťdesiati traja gazdovia bývajú v našej dedine, nuž akože by nás neúrodný chotár divinský všetkých vychovať mohol? Bieda nás posiela do sveta.“ A či ťa duša za domom nebolí? „Ej, ozaj nebolí. Keď od žida na veľké úroky peniaze do cesty vypožičiam, vykročím pravou nohou z izby a čistej vody kropnem cez seba, aby dnu do izby kvapla. Poviem mladej žene: ,Zbohom tu ostávaj, aby sa hospodárstvo neumenšilo,’ — a slzy mi do očú stúpia. Ak už raz vyndem, nemôžem sa viacej vrátiť, to by bolo nešťastie — ba celý prvý deň na ceste nesmiem sa obzrieť na Veľkú Divinu, lebo bych tesklil za domom. Len sa na rozmarín tu i tu prizrem, čo mi ľubá žena za klobúk strčila — a slzy ma zalejú. Tak vidíte, že čo je i moja dedina biedna, predsa ju ľúbim ako svoje oko.“ To hovoril drotár v huni a zaspieval:Ej veru Dzivina,Okruhle kolečko,Tam sa mi prechodziMoje srdenečko.Rodinečka moja,Čo sa za mna hanbíš?Šuhajko Kalina,Otrhaný chodziš!Preto, drotárko môj, preto, že ťa hrubý kabát priodieva, hanbí sa mnohý z nás za teba, ale nermúť sa, príde i tvoja hodina. Už sa v lone tvojom zjavil ten muž, ktorý za osvetu a vzdelanosť ľudu zaujatý neustále volá: „Spravte cestu Páně!“Aby ste ale aspoň aký-taký obraz mali drotárskeho života, pridávam k tomuto, drahý brat môj, ešte toto. Drotári veľkodivinskí a okolitých dedín Dlhé Pole, Lúky, Veľké Rovné, idú Vám, kde by ich nikto neposielal. V Pešti sú ako doma; v Slavónii kričia: „Kerpat čútori, kotlove![57]“ a dobre žijú na víne, chlebe a mlieku lebo sú tam vraj bohatí gazdovia; nájdeš ich v Banáte, Bukurešti, Belehrade atď.; Poľská, Ruská, Česká, Pruská, to je mnohému taká známa ako Uhorská. O národoch týchto krajín takto sa vyslovil môj šuhaj z Veľkej Divinej: „Nemci do nás psov huckajú; Maďari na nás teremtetujú; Slavonci nás učastujú; Rusovia nám dobre platia; kozáci sa jednajú a Prusiaci sa nás boja.“ — Veľkodivinčan je už rodený drotár. Keď sa dieťa narodí, priam znesú k nemu drôty a hospodárske riady, aby sa vraj ku všetkému bralo. Dieťa ide v 6. a 7. roku do školy, a po 12. roku hybaj po drôtovaní. Za tri roky chodí ako učeň a jeho majster mu platí v prvý rok desiatnik na týždeň, v druhý ale aj tretí už dvadsiatnik. Po treťom roku dá učeň desať zlatých drotárom na víno a potom ide do sveta na svoju ruku, skorej ale počapkajú mu vínom hlavu a prajú mu šťastia, čo sa vraj zovie drotárskym krstom. Málo síce drotár zarobí a mnohý aj tú trochu na chovu stroví, ale predsa niektorý čo-to k napomoženiu hospodárstva okolo Veľkej noci a o žatve pri návrate svojom donáša — a keď pochybieva na živnosti, okolo jesene púšťa sa na zimoveň do sveta a na jar ako ťažný vták zase prikvitne do rodného milého kraja. Nepáči sa jemu nič tak ako jeho Divina, a preto vracajúc sa z ďalekej cudziny, zanôti si on:Dluhy Pol, Dluhy PolNa peknej rovine,Krajšia je Dzivina,V hlubokej doline!A tak, drahý priateľ môj, nie sú drotári takí opovrženci, za akých by ich daromní perošimrikári[58]radi vyhlásili, ktorí nerozumejúc ich reč, nepoznajúc ich krásne vlastnosti, len pre ich vnešnú biedu palicu nad ich hlavou lámu. Nezatracujme ľud preto, že je v núdzi, ale vykasajme rukávy do roboty, aby sa núdza spomedzi neho tratila; kto máš nazbyt chleba, uštipni skybku z neho a nachovaj biedneho. Nespravujme sa len vždy podľa toho: „Kto má škodu, má i posmech!“, ale podľa toho: „Kde je bieda, tam nech je i pomoc!“Spomedzi ľudu zavediem Vás teraz do lona tichej, úprimnej rodiny slovenskej. Pán Záhorský,[59]advokát a úradský pri meste, veľký je priateľ našej národnosti. On, hoci ho zo všetkých strán pokúšajú, predsa tak obratne vie národ náš zastávať, že by ste sa z jeho rečí potešiť museli.V spoločnosti tohto pána a jeho veľ. rodiny navštívil som i kúpeleŠvabľuvka[60]menované. Nie sú síce veľmi chýrno vystavané, ale utešený pohľad z nich vynahradí všetko inšie. Zelené sokorce trúchlivej Tatry tak sa dumno tiahnu v polokole a na ich nižších kopenciach smutno sa zdajú plakať starodávne šedivé zámky. Vidíš tu k západu zámok Kamenický a Plavečský, dedičstvo slob. pána Paločaya; na polnoci drieme v čiernom závoji oblakov hrad Hanigovský, rodine Dessewffych patriaci. Rusínska dedina Šoma[61]vykúka z lona hustých sadov a nad ňou jaskyňa ešte podnes nazvanáOltár kameňupamätuje Sabinovčanov na vpád Mongolov do Uhier. Tam vraj zutekali Šarišania z okolných dedín a zbudujúc oltár, okolo neho sa modlili za oslobodenie z rúk divých Tatárov. Krajinka táto svojou tichosťou a zádumnou podobou ma len rozžalostila. Zrúcaliská hradov, velebné Tatry, slávna minulosť, žalostná prítomnosť — všetko jedným razom čudne pôsobilo na mňa. — Ale Sabinovčania sa len veselia na Švabľuvke v tanci s rozmilými dievčinami a nejeden z nich výskajúc hovorí: „Čo tam po minulosti! — Tu praesens cura, Deo commite futura![62]“Nechajúc ich používať radosti sveta tohoto rušal som Šarišom ďalej.IVOdchod zo Sabinova — Šarišský zámok — Prešov — Komlóš — Večer — Chmeľov — Hradek — PripíjankaSvitlo. Ráno, utešené ráno sa pomaly rozosmievalo po zelených Tatrách, tichých dolinách a dedinách šarišských práve tak, ako sa čarovným úsmechom rozihrávajú ružové tváre dievčiny, keď sa stretá s ľúbym šuhajom. Čierne oči krásavice prenikavým bleskom rozjasnia, rozpália obličaj mládenca, a to slnko od plamenného východu neslýchanú krásu rozleje po tvári zo sna tichého prebúdzajúcej sa krajinky šarišskej. Neviem, či sa to len mne tak zdalo a či sa to tak zdá aj inším, ale to šarišské ráno bolo nevýslovné krásne! Na nebi ani obláčika, iba na jeho belasom poli ligotné slnce; po vrcholciach Karpát ticho, akoby nočná duma obletovala ešte ich večne mladé hlavy, sťa duch ukrajinských junákov smutné mohyly; z roztratených dedín sa kudlí, rozletuje sa dym po dolinách, akoby sa chcel so slnkom priečiť a svet nanovo do sna ukolimbať, ale slnko mihne okom a o dyme ani chýru. Vtom zďaleka i zblízka šuchot sa ozve; piesne zažalostia v hájoch a na brehoch mútnej Torysy; z veží milo zacvendžia zvony — a duša človeka ľúbezným citom opojená vzdychne k milému pánu bohu!Na takomto ráne poberali sme sa k Prešovu s pánom T. Serdaim,[63]opúšťajúc milé Sabinovo. Medzi krásami tohto rána prišlo mi všetko na um, čo som pekného a radostného v Sabinove videl, lebo utešenosť prírody, príjemnosť chvíle, nevypovedanou čarovnosťou všetko milé a príjemné takrečeno pred oči duše našej privádza, ako i prestáte biedy a žiale z mysle človeka odháňa. Zišiel mi na um pohostinský dom pána Záhorského, v ktorom úprimná, prirodzená láska k nášmu ľudu panuje. Len jeden príklad uvádzam. Práve v čase nášho meškania v Sabinove odchádzali husári z mesta. Pýtam sa p. Z.,[64]ako sa títo maďarskí junáci spravovali? A tu som sa napočúval utešené chýry o ich surovosti, výstupkoch a bohvie o čom všetkom. „Neznáme, čo je na vine,“ hovorilo sa mi, „ale medzi vojakom slovenským a maďarským, čo sa týka poriadneho sa trímania, ľahko je voliť. Železníci, nedávno u nás ležiaci, ostanú všetkým v dobrej pamäti. Ich prívetivosť, čistota získali im hneď srdcia každej rodiny, ku ktorej sa na hospodu dostali; v krátkom čase nepovažovali sme ich za cudzích, ale za domácich. S husárom sa tak ľahko nespriatelíš, zdurnosťou svojou ťa odstrašuje, nedôverou a nespravodlivými žiadosťami hnevá. Už to v tej slovenskej povahe jesto viacej, takrečeno, schopnosti ku vzdelanosti a ľudskosti. A preto myslíme, že Slovania tichí v pokoji, ale tým junáckejší a krepkejší v boji, majú zvláštne povolanie k rozumnej slobode, ktorú im budúcnosť doniesť musí.“ — Tak hovorili šarišskí páni — a ja som na to len to poznamenal, že zdurnosť maďarských husárov azda pochádza odtiaľ, že po slovensky neznajúc, ťažko ľuďom porozumejú, čo ich od nich odstŕča a často k surovostiam vedie. Sabinovčania si ale svoju mienku z hlavy vyraziť nedali a ostali pri nej, lebo je vraj skúsenosťou potvrdená. Dalo by sa tuná o povahe oboch týchto národov moc hovoriť a výsledky stade odvádzať, ale na to ani času, ani miesta nieto — o tom bude reč inde — ja som len chcel predniesť očividný príklad toho, že sa to veru roveň len k rovni tiahne.V ušiach mi znie i včerajšia burza sabinovskej mládeže na Švabľuvke.[65]Aká to náruživosť toho mladého slovanského sveta! Či v robote, či v tanci, aká to zrejmá v tamtej usilovnosť, v tomto obľúbenosť. Slovák, keď začne harovať, to ho k inšiemu neprivediem, a čo bych sa na hlavu postavil, ale keď sa prichytí k robote, nieto tej moci, nieto toho vábidla, čo by ho od nej odviedlo! To sú krajnosti, ktoré vzdelanosť a osveta v národe našom budúcne zmieri a prameňom všetkých skutkov urobí. Takáto bola i tá mládež sabinovská; v malom obraze predstavila mi celý môj národ. A to šarišské milé nárečie, ako sa z jej úst sladko ozývalo! Len tu i tu zahochdeutschoval vylíčený panák,[66]ktorý bol na peregrinácii[67]v Prešove, kde je už pravá nemecká zem.Nevoľky začal som potíšku hovoriť nasledujúci zlomok z poľskej básne, ktorú som na Švabľuvke od jedného z nešťastných týchto Slovanov pekne ceruzkou v kúpeľnej izbe napísanú našiel:Pamietasz, bracie kochany,Gdýsmy razem v dni viosnoveVychodzili na Bielany,Obchodzić svietlo majove,Nucac vraz: Bože daj,By nam szczesny zakvitl Maj![68]Daj, bože, daj, aby nám všetkým vzišli dni šťastnejšie, aby sa rozmohla medzi nami bratská láska, žiadaná osveta a vyššia vzdelanosť, a my sa tak právom do radu hodných národov postavili. Žalostný príklad synov Poľskej nech nás upamätá na to, že sa nič nemôže síce vykonať bez lásky k vlasti a národu, ale že láska bez svornosti ani krížom slamy nepreloží, ba vlasti istotne hrob vykope. Darmo je potom vzdychať, ostatné sily napínať; darmo dumať i nariekať — čo sa raz stalo, ľahko sa neodstane. Ej, Slováci, krajania moji, šťastný je ten, kto sa nemusí učiť z nešťastia druhých, ale šťastnejší, kto sa neučí lepším byť z nešťastia vlastného!„Zámok!“ týmto slovom vytrhol ma p. S.[69]z myšlienok pri odchode zo Sabinova, a hľa, na poludňajšej strane leží mohyla. Zámok Šarišský je opravdivá mohyla. Koľko svätých pamiatok leží v ňom pochovaných? Koľko slávnych skutkov privoláva nám na pamäť pohľad na tohto starkého? Jeho šedivá podoba, vysoký vrch, na ktorom sa vypína, mútna a tichá Torysa, popodeň sa plaziaca, pod ním a okolo neho milé slovenské dediny a doliny, taký obraz tvoria, ktorý človeka nevoľky zachytí. Popred dušu moju tiahli starodávne časy, kedykoľvek som oko k nemu pozdvihol. Zdalo sa mi, že počujem brinkot Rákócziho ozbrojencov, alebo že vidím tam spopod Tatier sa hrnúť zo svojich zámkov rabujúce panstvo. Tichý vetrík šuchotal medzi vŕbami a mne sa zvidelo, že hlasy piesne husitskej tam z tej mohyly šarišskej ku mne doletujú a že čujem, ako dáky junák husitský Jiří Kalný de Palavic alebo Gotthard de Radlina zapovieda svojim plukom po slovansky. Obraz všetkého tohto ale prikrývala iba trochu priezračná hmla — len jedna hviezda, nad krajmi týmito ako zornica vzišlá, zaligotala sa oku môjmu v hustej temnosti. Keby hviezda táto z neba krajov týchto podtatranských nebola padla, kto zná, ako by sa boli zvrtli osudy uhorskej našej vlasti! Ej, ty junácke dieťa Tatry, Matúš Trenčiansky, vitaj mi v blesku tvojej hviezdy! — Svieti pamiatka jej slávy do srdca každého syna vlasti mojej, ktorý si vie uctiť zásluhy mužov pracujúcich v dávnovekosti za jej zlatú slobodu a neodvislosť! Kto mi ukáže inakšieho junáka, horlivejšieho obrancu neodvislého volenia kráľov na trón našej vlasti proti vtierajúcemu sa kráľovi? Kto ma porazí protivným príkladom a v dejoch našej vlasti jediným, že by 6 synov nechalo otca, krajiny palatína, a išlo sa biť za slobodu krajiny, že by dieťa viacej ľúbilo drahú matičku vlasť ako rodiča? Bola to velikánska postava, bola to všetko zachvacujúca krepkosť, bol to charakter, pevná myseľ a dobré srdce, mocou magnetickou k sebe priťahujúci, ten náš trenčiansky pán! Všetka po sláve a šťastí vlasti pachtiaca mládež letela pod jeho zástavy a medzi ňou, ako mesiac medzi hviezdami, šiesti bratia sa ligotali, synovia to s Talianmi držiaceho palatína Omodea. Boli to šuhajci, tyranstvo z celej duše nenávidiaci a štyria z nich ako opravdiví junáci položili svoj život na poli bitky neďaleko Rosanoviec v Abaujskej stolici[70]a mená Ján, Mikuláš, Dávid a Ladislav zlatými písmenami sú zapísané nie v knihe histórie, ale v srdci každého verného Uhra. Tak obetuvali šuhajci r. 1312 svoje životy za slobodu vlasti! Ej, boli to časy, boli časy slávy, ale sa minuli! Kde junáci harcovali na šibkých koníkoch, tam teraz pasie valach ovce — a počuj ten žalostný hlas jeho fujary, akoby nad ich hrobom plakala:Junáci, junáci,Ver ste sa minuli!Po maličkej chvíliMinieme sa i my!Z trúchlivých myšlienok nás vytrhol krásny pohľad na okolie. Pod zámkom na západnej strane leží mestečko Šariš s pekným palácom esterházyovským; Torysa mútna, ako dievčina smutná, tacká sa pomaly úzkou dolinou; spoza briežkov vykukávajú veže mesta Prešov a zďaleka milo sa belie prešovská kalvária. Krásami okolitej prírody vychytení prídeme do Prešova, na prvý pohľad dosť pekného mesta, ale mňa v ňom akomak radosti nenadišlo. V meste slovenskom jazyk cudzí i v domoch, i na domoch, i po uličkách, i na pľaci, a keď pozrieš na tie slovenské mená po výveskoch, Žitovský, Czichý, Zackáň, Jaskovič, Kaminský, Jaško, Zenovic, Koš, Vancak atď., a na tie nemecké nápisy, teda nevieš, či sa máš smiať a či mrzieť nad prevrátenosťou prítomného sveta. Darmo sa budeš obzerať po znaku verejnom slovenského života v Prešove — ale predsa — tie nízke pomníky tam pri tých dierach s nápismi: „Paljenka všelijaka, rozkova, polska“, stoja na posmech spolkom striezlivosti, ako keď sa zlý duch postaví na odpor dobrému, a tam, hľa, jeden slovenský nápis na soľnom sklade — ale, preboha živého, akým pravopisom načarbaný — svedčia o tom, že tu dookola býva biedny dákysi ľud slovenský. Nič mňa tuná nepotešilo, ani ev. kolégium, bo mi v ňom na um zišlo nespravodlivé potlačovanie slovensky sa učiacej mládeže; ani v rusínskej cerkvi som dušu moju rozveseliť nemohol, nebolo nikoho, kto by mi ju bol ukázal; okolo nej zaznieval jazyk cudzí! „Len preč, len preč z tohto mesta smútku a prázdnoty,“ povedám, lapiac pána S. za ruku a ťahajúc ho von z tohto tichého hrobu. „Nebýva tu vždy tak smutno,“ odvetí mi on, „v zime je tuná až nazbyt; žiactvo, panstvo atď., živosť dávajú mestu. Zábava naháňa zábavu a najmä ihrania na karty Prešov do chýru priviedlo. Poľskí šľachtici a uhorskí páni tuná prehrávajú panstvá, ten, čo cez leto ako najobecnejší hospodár v ošúchanom a deravom fraku pri vyberaní zemiakov sa celý upachtil, domov ich zvážal, za pluhom chodil atď., v zime po prešovskom pľaci hrdo sa prechádza a na karty, čo cez leto vybedáril, v jeden večer prehráva.“ Tak ma rozveseľoval p. S., ale nadarmo. Hodný Kapušanec nás lietkom von vezie z Prešova, ktorému nič inšie nezávidím, iba jeho krásnu kalváriu, a my cez Šebeš[71](židovský Jeruzalem), Kelemeni,[72]Kapušany atď. prichádzame na Komlóš,[73]v úbočine Karpát ležiacu dedinu.A v tejto chatrnej osade našiel som potešenia. Tuná mi bolo ako doma, tuná môj ľud, moja reč, moje obyčaje a zvyky a statočný kňaz rozplašili nemilé myšlienky, ktoré Prešov vo mne vzbudil. Osada táto je pôvodu husitského. Hovoria síce prepiati Maďari, ako p. Pulszky v odpovedi na listy grófa Lea Thúna,[74]že tieto dedinky boli maďarské, ale sa behom času poslovenčili, čo vraj ich maďarské mená Komlóš, Šebeš, Hašgut,[75]Sedzikert[76]atď. dosvedčujú, ale táto mienka je istotne na piesku založená. Tak by celé Slovensko maďarským byť muselo, bo málo jesto dedín, ktorým by stoliční páni maďarské mená neboli podávali. Nikdy v Komlóši Maďari nebývali, i z tvárí i z obyčajov obyvateľstva jeho vidieť, že sú to potomci husitov, medzi ktorými som naozajstné žižkovské postavy videl. Svedčí o ich slovanskom rode starodávny husitský kostol, v ktorom pri bielení pod vakovkou našli obraz Husov. Že sa niektoré maďarské slová medzi týmto ľudom nachádzajú, ako vereščaki, felimaki (borovky), sabo (krajčír) atď., tým máločo vyhrá p. Pulszky, za ich maďarský rod bojujúci, lebo keby sme my slovenské slová v maďarskej reči rátať počali, teda by takýmto činom všetci Maďari do kolena museli byť Slováci! A čo by posito non concesso[77]títo Komlóšania až hen od Arpáda pochádzali, teda tým ste, p. Pulszky, nič nevyhrali, lebo národ, ktorý sa dá prenárodniť, ukazuje na slabosť živlu svojho a na životnú moc živlu toho, ktorý ho premohol!Navštíviac z Komlóša na krátkom výlete Gombošovce,[78]kde sme v pánu Fabrim,[79]tamojšom majiteľovi panstva, hodného Slováka a priateľa nášho ľudu poznali, odobrali sme sa do Chmeľova. — Bol krásny večer 18. klaseň. Šibké koníky leteli s nami po úbočiach tatranských. Mrákota večerná pasovala sa s denným svetlom. Kade oko naše doletelo, rozkladal sa Šariš. Oj, utešený je to kraj — pozri na tie dediny, ako sú rozložené po tých stráňach, akoby na stráži; čuj, zďaleka sa ozýva pastierova fujara a cvendží hudba zvonov a žiarivý obzor sa zatmieva a zámky sťa obri sa vypínajú a černejú a naraz rozostrie tmavé krídla noc. Darmo hľadá oko v ďalekosti stratené hory, veže a dediny, noc ich prikryla temná, oj, bože, či je taká daromná i túžba slovenského šuhaja?P. Zolnaya poznáte,[80]brat môj drahý! Že nás v Chmeľove, v svojej cirkvi, pravoslovensky prijal, o tom nepochybujete. Výborne sme sa v jeho spoločnosti zabávali a nemalú radosť z toho mali, keď nás do husitského kostola zavedúc, kalich a inšie staré ostatky z časov husitských nám ukazoval. O kalichu tomto sa už r. 1614 v zápisnici cirkevnej, ako o starej pamiatke, hovorí; sľúbil nám p. Zolnay, že o týchto starožitnostiach niečo napíše a my by sme mu radili, aby nás o nich alebo v p. Hurbanových „Pohľadoch“, alebo v našom „Orle“ čím najskorej uvedomiť nezameškal. Len von na svetlo: „čo sa skrýva, na to sa zabýva“, hovoria Slováci. Vyndúc z kostola kráčali sme po zrúcaliskách múrov, ktorými je obtočený; zišlo nám tu na um, že keď ktorá, teda istotne husitská cirkev bola ecclesia perpetuo militans.[81]— Ako inde popod Tatry, tak i tuná stoja zrúcaniny zámku Hradek,[82]Chmelovčanmi nazývaného, z ktorého dejov mi je toľko známo, že na ňom r. 1460 kapitánil Čech Jacobus de Pazova a jeho rozkazom poddaní boli českí rytieri: Ondruško de Przievny, Joannes de Zachrastye, Gotthardus de Radlina, Sassyn de Socha, Georgius Kalný de Palavic, Stanislaus Platek de Dunyova et ceteri seniores nro 6. — Hradek tento dal zrúcať gróf Ladislav de Palóc a teraz vybudovali z jeho skália chmeľovskú faru. Tak sa časy menia!Ale bije hodina odchodu! Starý, vážny, hodný potomok krepkého Žižku prichádza s vozíkom a rezkými koníkmi, hovoriac: „Rušajme do Pozdišoviec!“ Odbila dvanásta v noci a my sme pripili p. Zolnayovi a jeho rodine na zdravie, on, zdvihnúc pohár na slávu Slovenstva, rozprával nám o jednej pripíjanke, ktorú dakde vo veľkej spoločnosti istý F…, mladý maď. ultrista,[83]povedal, v nej našich slovutných mužov, prednášajúcich pred trónom jeho jasnosti ponosy národa slovenského a krivdy od niektorých šialencov mu urobené, neveľmi peknými menami poctil, ale ju na svoj posmech a rozveselenie dobre zmýšľajúcich dokončiť nemohol, lebo sa tak pomiatol, že sa ani hnúť nevedel. „Aby boh všetkých tak pomiatol, čo nám zle prajú,“ žiadajúc, rozišli sme sa s pánom Zolnayom a leteli vrchmi, dolinkami aj zlými cestami do Pozdišoviec a bledý mesiačik svietil nám na cestu.VSoľ — Úplavica — Hrušov — Sviatok sv. Štefana — Pozdišovce — p. Lintner[84]— p. Serday — Služby božie — Laškovce — p. Tóth[85]— Matrika — Sirmayovci[86]— Odchod„A bledý mesiačik svietil nám na cestu!“ — tak som zavŕšil ostatný môj list Vám, drahý brat môj, z Chmeľova písaný. Ossian[87]spieva: „Mesiac, ty priateľ ľúbosti, ty svedok a načúvateľ tajnosti plných zvukov mojej harfy, keď jej struny brinkajú o junáctve môjho národa!“ Nemôžem ja takto zanôtiť. Krajina tá, ktorou sa poberáme, doliny tie utešené, hory a kopce tie ticho v noci dumajúce, na ktoré bledý mesiac žalostne dolu pozerá, neoslávili sa pred svetom skutkami junáckymi; či drieme noc, či sa ligotá deň nad krajom týmto, všetko jedno, nenájde tu srdce slovenského rodoľuba potechy a veselia! Tie zrúcané zámky, čo zdurne z kopcov na doliny a dediny krajinky tejto zazerajú, nie sú pomníky junáctva národa môjho, ale znaky časov barbarských, v ktorých nad ľudom mojím práskal bič surového vazala alebo ukrutného výbojníka. Oj, preto je ten mesiac taký smutný, taký bledý, že on letí ponad hroby, v ktorých je starodávna sláva, samostatnosť a junáctvo národa môjho pochované! Dávne sú tie časy, keď si tu dva bratské národy slovanské ruky podávali, keď riečka Ondava priateľským hlasom prihovárala sa k mútnej Toryse, keď bulharská a veľkomoravská obec prekvitali pod týmto krásnym nebom! Tak sa mi vidí, že už i ten mesiac len ťažko sa rozpomína na ne, lebo by sa aspoň kedy-tedy v rozpomienke tejto radostne usmial; ej, nepamätá ich on viac, bo vraj, čo je dávno, to je už ani nie pravda. Mesiac smúti a ja smútim s ním. Biedny ľud môj v nevzdelanosti, v chudobe, pod ťažkým bremenom živorí v kraji tomto; nevie on povážiť ani prítomnosť svojho stavu, nezná on, ako by si pomôcť, ako by z tejto nízkosti vybrednúť mohol a tým menej vstave je v žiale a bezcitnosti svojej rozpomenúť sa na dakedajšiu slávu predkov svojich! Ale akože by aj bol vstave? Niet ľudí, ktorí by z celého srdca svojho zaň sa zaujali; jedni sa sveta boja, druhí od hávede (ako ľud nazývajú) bočia, tretí v jeho zaslepení a nízkosti potešenie nachádzajú, lebo myslia, že je dobre potme ryby lapať.„Ale čo sa vy len tak staráte o tento ľud? Veď je to už do zunovania počúvať vás, ako nad jeho stavom žalostíte, ako sa i z najmenšieho jeho pokroku tešíte, ako tým, čo sa s takýmito rašmavými ľuďmi nezapodievajú, ľahostajnosť na oči vyhadzujete, slovom, ako vám je toto sprosté sedliactvo všetkého vášho namáhania alfa i omega, počiatok i koniec!“ Tak sa mi zdá obluda dáka nočná privolávať, vyškerujúc zuby a diabolským rihotom naplňujúc hory a doliny zemplínske. „Pozri len ta, na ten kopec pri Soli,“ vreští nočná mátoha. A ja pozriem, i čítam: deväť, desať — ale nie, nemožno mi ďalej. Zakryjem oči a kážem hnať kone do tohto divadla hrôzy. Či sa rozpamätáte na rok 1831,[88]keď úplavica zúrila? Ľud tento, o ktorého vzdelanie sa tak málo starajú, v nevzdelanosti svojej dopustil sa takých ukrutností, že človeku vlasy dupkom vstávať musia, keď počuje vyprávať, ako sa na spôsob rozvlnenej prudkej rieky valil od mesta do mesta, od dediny do dediny, kántriac a pustošiac, čo zachytil. Neľutoval on ani detí, ani odrastených, čo v rozpajedenosti zachytil, to pomste jeho neušlo. Ale akýže smutný koniec malo toto všetko! Čím kto hreší, tým aj trestaný býva. Len tu pri soli visia — myslím — dvanásti! „No, či taký ľud zasluhuje lásky?“ — opytuje sa mátoha nočná. Práve zato, aby sa tento ľud z toho poľutovaniahodného stavu surovosti a nevzdelanosti vymohol, zasluhuje on našej účasti a starostlivosti. Keď zo srdečnej náklonnosti k nemu o jeho osvetu starať sa nebudeme, kto nám za to ručiť môže, že sa ešte väčšej ukrutnosti a hroznejšieho surovstva nedopustí ako dosiaľ. Ja som tej mienky, že na oslávenie našej vlasti, na ušľachtenie ľudskosti má byť osveta ľudu ustavičnou myšlienkou opravdivého priateľa človečenstva. A preto nenadhadzujte nám, že my sme advokáti sedľače a druhí, že sú nám nič. Len si povážte: ľud obrába matku zem, zaopatrujúc nás chlebom, na ľude leží zväčša bremä dane, jeho synkovia so zbrojou v ruke strážia nad našou bezpečnosťou, jeho ruky sa hýbu vo fabrikách, na robotách — akože by sme mu teda nepriali, aby za tieto všetky dobrodenia stal sa účastným osvety, vzdelanosti, slovom dobrobytu. Najväčšia je zásluha starať sa o tých, na ktorých — ako na základe — leží vlasť, ktorí stoja okolo kráľovského trónu, ako verné deti, na stráži a kde za tieto dva poklady krv vylievať treba, tam sú oni prví. Nuž, či nemáme myslieť na tento ľud, i keď líhame, i keď vstávame, či nemáme zaň sa ustávať i perom, i rečou, i skutkom? — Najvernejší syn vlasti je ten, kto sa usiluje chmáravy tmy a nevzdelanosti rozplašiť, kto chce ľud osvietiť. Keď nemáš lásky k ľudu, nemôžeš opravdive ľúbiť ani kráľa, ani vlasť. Preto nekonečnou láskou visím ja na tomto zemplínskom ľude, hoci on je otrhaný a ošarpaný. Židia fígľami a klamárstvom z neho, na obraz boží stvoreného, urobili mátohu sveta, vycivenú a vyblednutú. Prejdi po dedinách, spytuj sa na školu — alebo jej nemáš, alebo ak hej, teda je skorej chlievu ako škole podobná. A potom, čo je to za učiteľa a za vyučovania! Dakde p. učiteľ i knižky číta, deti exámenuje, i dratvy smolí; inde kosu zachytí a hybaj na lúku; tuná šaty pláce a prikrája namiesto toho, aby pristrájal zo školských lavíc detí človeka, a tam so židom pálené meria a škola visí na klinci. Či v takýchto okolnostiach nemusí človek zažalostiť nad ľudom naším a rozpajediť sa nad vodcami jeho, či si nemusí vyznať, že nie ľud, ale my sme príčina jeho nízkosti a surovosti? A preto, brat môj zlatý, nekonečnú zásluhu ste si Vy nadobudli tým, že ste pozornosť svoju obrátili na vyučovanie ľudu, usporiadajúc a vydajúc pre dietky čítanku, podľa ktorej sa ich duševné dary najľahšej a najskorej rozviť môžu. Vaše ustanovenie v tomto ohľade je neoceniteľné, len Vám daj boh na tejto krušnej ceste vytrvalosti a mnoho nasledovníkov!Zašiel mesiac, vyskočilo slnko a my sa blížime k Hrušovu. Bol práve sviatok sv. Štefana. Potešilo ma tu, že ten ľud aspoň v deň sviatočný poriadne oblečený hrnul sa do kostola v Hrušove, kde sme zastali, navštíviac p. Kramára,[89]vychovávateľa u p. Sirmaya. Pri všetkej potlačenosti ľudu tohto videli sme tuná mládencov a ženské i krásnej postavy i tvári. Belavé nohavky, dolu obrankami alebo šnúrkami okrásené, lajblík červený s čiernymi šnúrkami a so šiškami i spiežovčiakmi (gombičkami), gubaňa a na gubke kytajka, ktorou namiesto spinky gubaňu priväzujú, čierne čižmy a na hlave bliahový hrebeň, to je odev Zemplínčana. V pohyboch svojich sú tiež dosť rezkí a obratní, čo je predsa len znakom tej večnej pravdy, že ľud náš je schopný vyššej vzdelanosti, a túto schopnosť žiadna pohroma a žiadne nešťastie navnivoč obrátiť nemôže.Tuná som mal šťastie od jedného Rusína zo Spiša naučiť sa pôvod sviatku sv. Štefana. Svätý tento bol vraj dakedy nemeckým kráľom, ale že ho vraj z Nemeckej vybili, teda išiel bývať do Moldavy, kde desať kláštorov založil, a preto svätým ostal. — Oj, kedyže príde už tvoje kráľovstvo vychovávania ľudu!Na horúcom slnci vliekli sa koníčky do Pozdišoviec, pre neznesiteľnú horúčosť sa mi ani na končiare spišských Tatier dlhšie hľadieť a s tými starými známymi sa potešiť nesladilo, bo máte vedieť, že od Pozdišoviec týchto obrov medzi horami slovenskými je vidno. Že sme radi boli, keď sme sa do Pozdišoviec dotackali, netreba Vám spomenúť. Nepohodlia však a ťažkosti cesty, ako i rozhorčenosť nad tou videnou nízkosťou nášho ľudu, aspoň sčiastky mi vynahradila spoločnosť dvoch našich ľudí v Pozdišovciach. Rozumiem tuná p. Lintnera, farára, a p. Szeredaya, učiteľa. Páni títo sú tuná akoby na stratenej varte slovenstva postavení a môžem povedať, že medzi tými najväčšími prekážkami svedomite chránia a bránia našu vec. Pán Lintner je živý príklad toho, že Slovák, ktorého srdce je len celkom nie pokazené, čo by do akých neprajných okolností prišiel, predsa sa národa svojho pridŕža, a hoc by dakedy na chvíľu aj naň pozabudol, jeho sa v čudnom dákom rozhorčení odriekol, k nemu zase sa naspäť vracia. Narodil sa on medzi čírymi Maďarmi z matky liptovskej Slovenky; otec jeho hovoril hlavne v uhorskej domácej reči. Doma rozprával najviac po slovensky, lebo jeho matka z dákejsi prirodzenej nenáklonnosti k maďarskej reči za päťdesiat rokov, cez ktoré medzi Maďarmi bývala, dokonale sa ju naučiť nemohla, a na ulici medzi chlapcami držal hodiny maďarčiny. Po odbavených školách stal sa kňazom maďarským v Košiciach a potom v Gemerskej Panici, skade sa do Pozdišoviec dostal, aby tuná v slovenskej reči povinnosti cirkevné vykonával. Tuná hneď spočiatku dorážali naň páni, čomu sa on, vidiac dosť hodný počet cirkevníkov — najmä v nižných stranách tejto rozsiahlej cirkvi, a to v Ungvárskej, Sabolčskej, Beregskej stolici — ktorí po maďarsky hovorili, aj podvolil. Čo sa ale stalo? Páni Maďari po prvý raz prišli hojne, po druhý raz tiež, po tretí raz málo a po štvrtý raz už len traja a po piaty — jeden. A tak p. L. dal všetkému pokoj, presvedčiac sa, že to ich pevná vôľa nebola, lež iba — ako sami Maďari vravia — szalma tűz.[90]Prípadok tento ho ešte väčšou láskou naplnil ku svojim Slovákom od koreňa, ktorí nielenže sa nábožnosťou, lež i schopnosťami ku vzdelaniu sebe samých vyznačujú.Svedectvo, a to krásne, vydal o schopnosti tohto nášho ľudu p. Serday, ktorého malí žiaci utešené pokroky v náukách urobili, lenže sa jesto čo obávať, že mu uvádzanie maďarskej reči, do jeho dosiaľ ešte čisto slovenskej školy na veľkej prekážke bude pri vzdelávaní mládeže. Písal mne on raz o záležitosti tejto: „Nedávno nám slúžnodvorský obežným listom na známosť dal, že podľa rozkazu stoličného majú a povinovatí budú všetci učitelia v maďarskej reči dietky vyučovať. My sme tuná utrápení, už ani neznáme, čo máme robiť a čoho sa pridŕžať, lebo nám vyučovanie v náboženstve a druhých ľudu nášmu do života a pre život potrebných náukách na svedomí leží, a potom či za tých niekoľko týždňov môže človek inšie — ako to, čo mu je užitočné a potrebné — učiť a prednášať tomuto schopnému síce, ale zanedbanému a poverčivému ľudu?“Takých žalôb, ohlasov a nariekaní zo všetkých strán Slovenska počuť; bože môj, či sa nenájdu duše, ktoré by sa nad týmto stavom vychovávania ľudu nášho zmilovali! Ale spomáhaj si sám, a pomôže ti pánboh a ľudia. Slováci ako Slováci zodvihnú hlas pred trónom a tvárou uhorskej vlasti, ktorá nemá byť macochou, ale vernou a všetky dietky rovnako milujúcou matkou. Matka, robiaca rozdiel medzi dietkami svojimi, rozsieva semä nenávisti a pádu svojej rodiny! Odpustite mi, že Vám o celkom neznámych osobách dlhšie, ako by ste chceli, píšem, ale braček zlatý, muži títo, ktorí v okolí svojom živlu slovenskému všemožnou usilovnosťou srdcia získať hľadia, sú pre Slovensko tuná na tejto stratenej varte dôležití, a čo namáhanie ich aj ťažko a pomaly napred postupuje, predsa zbadať sa dá, že neostáva pre našu vec bez osohu.Pozdišovce ležia akoby na hranici troch živlov: slovenského, rusínskeho a maďarského. Páni títo z jednej strany bratskú lásku a vzájomnosť rozširujú medzi Slovákmi a Rusínmi, z druhej ale na odpor sa stavajú bezprávnemu a násilnému vtieraniu sa maďarstva. Aby údel tento svoj tým istejšie dosiahnuť mohli, starosť majú o rozšírenie časopisov slovanských, najmä Slov. národných novín, ktoré tuná i v rukách rusínskych národovcov nájdeš, a tak sa presvedčuješ, že je literárne spojenie týchto utešených krajov so srdcom Slovenska nie už viacej žiadosťou, ale skutočnosťou. Obaja títo naši strážci pod zelenými Karpatmi hovoria krásne v našej slovenčine, najmä ale p. Szereday tak má v moci spisovnú našu slovenčinu, že by si neuveril, že je rodený Šarišan. Zhromaždili páni títo okolo seba pekné kolo zápalistých Slovákov a Rusínov. Ktože z nás nepozná Hlovíkovcov, Ehna, Meličku, Pundaya, Petrašoviča, Tótha[91]v Laškovciach. U tohto posledného som s p. Tkáčikom,[92]kaplánom pozdišovským, krásne chvíle v rozhovoroch o slovanstve strávil a v p. Tóthovi, rusínskom laškovskom kňazovi, vzdelaného a horlivého Slovana ctiť sa naučil. Ej, keby všetci rusínski duchovní takouto vzdelanosťou a vôľou k všetkému dobrému sa vyznačovali, teda by istotne tá temná zástera, pod ktorou nečinnosť a nestarostlivosť o vyššie vzdelanie a osvetu ľudu rusínskeho sa ukrýva, nad krajom rusínskym neležala. Že v rusínskej cirkvi, dokiaľ reč latinská diplomatickou bola, aj ruskej reči širšie pole vymerané bolo, ukázal mi p. Tóth v matrike svojej cirkvi. Matrika táto vodila sa do roku 1813 celkom po rusky, od 1813 — 1835 po latinsky a od r. 1835 po maďarsky. Pán tento po slovensky a po česky, ba i po poľsky tak dobre rozpráva, že sa človek potešiť musí, najmä keď zbadá, s akou vrúcnosťou a láskou on tieto slovenské nárečia ľúbi, ale predsa svoju rusínsku materčinu nadovšetko miluje. P. Tóth by mohol byť mnohým z našincov na príklad, že človek môže byť opravdivým Slovanom, a nemusí na svoje vlastné nárečie hanu a potupu kydať a len české alebo ruské atď. do neba vyvyšovať. V nadšenosti opisoval on rusínčinu takto: „Slovansko-rusínske nárečie je hybkosťou, bohatstvom slov, utešeným a ľahkým prúdom reči nielen príbuzné, ale bez ohľadu na to, či ma k nemu zvádza láska, aj keď druhé cudzie reči neprevyšuje, teda sa im istotne vyrovná. Nemá tú sipľavosť poľskej reči, ani ho, ako českú, susedstvo Nemcov nezahubilo, ani mu, ako srbskej, turecký jazyk neškodil. Čo aj zamlčím to, že rusínčina užíva cyrilské písmená, ktorými sa zvuky slovanské najlepšie vyraziť dajú, je ona jedna z najkrajších a najutešenejších rečí!“ Páni, takýchto horlivcov aspoň len desať bolo by treba Rusínom, a potom už mám nádej, že by hlas náš nebol hlasom volajúceho na púšti.Na službách božích v nedeľu zvláštny cit ma prenikol v kostole pozdišovskom. Začne národ spievať, a spieval tak utešene, tak vrúcne, že nebesia prelamoval, nieto by ľudské srdce. Ale som dávno nebol tak poriadne, nábožne spievať, a k tomu medzi toľkým zídeným ľudstvom, medzi takými chlapmi, ktorých hrude, ako skaliská tuhé, prenikavé tóny zo seba vydávali. V tom najväčšom neznabohovi a nepriateľovi ľudu môjho v takom okamžení srdce sa zatrasie, čo hneď príkladom potvrdím. P. F., ten istý holobriadok, čo tak nešťastne pripíjal na skazu toho vyslanstva slovenského, ktoré pod prievodníctvom dôst. P. J.[93]pred trónom žaloby a prosby Slovákov zložilo, tiež prišiel do kostola, a to do slovenského, a bolo mu poznať, že čo by dakedy pri pohári Slovákov i v ňom utopil, predsa tá nábožnosť a ten nebeský spev srdce jeho preniká. Nedarmo sa teda hovorí, že spev i peklo premôže!V Pozdišovciach býva zemianska rodina Sirmayovcov, ktorej údovia — podľa svedectva našich rodomilov — tým sa vyznačujú, že na vzdelanie viacej obetujú, ako iní zemskí páni. Istotne takéto obete budú i v srdci národa i v knihe božej v nebi zapísané, lebo medzitým tisíce na radovačky a nádhery svetské vyhodené svet len dymom naplnia a človečenstvu slzy z očí vytisnú. A beda tým, ktorí zavdali príčinu k plaču a nariekaniu.So stisnutým srdcom zanechal som týchto hodných mužov, prajúc im, aby ich práce za upevnenie národnosti našej a osvietenie nášho ľudu neboli daromné. Sľúbili mne oni, že to ustavičnou myšlienkou ich bude, aby udržovali a rozmnožovali spojenie týchto krajov s krajmi podkrivánskymi a podsitnianskymi, aby tak bolo to, čo neprajné veky roztrhali a odcudzili, zase jedno svorné bratské slovenské telo. Áno bratia, len tak zatrepoce radostnými krídlami náš národný vtákOrol tatranskýa trepotanie krídel jeho počuje národ i poteší sa v srdci svojom a v poteche svojej vzrastať bude a bratom svojim v Zemplíne privolávať: „K nám sa, bratia!“VIZámok Viniansky — Brekovský — Lastomír — Panská i sedliacka reč — Bežovce — VicherlecNebo čisté ako sivé oko veselej Zemplínčanky, hory tiché, hory zelené tatranské; voňavé hruškové sady a zápachnisté lúky, mociarom, kvietkom ľúbezným, vylíčené; tu okrúhle stohy jariny alebo oziminy, tam podlhovasté bradlá sena; na tejto strane tiahnúca sa obora (košiar) a na tamtej studňa so žuravou[94](sochou) a vedrom na pustatinke vŕzgajúca; tam dediny a v dedinách biele domy a na domoch hniezda bocianov; tuná duboviská a nad nimi krížom-krážom poletujúce divé holuby — a samo srdce moje zná, čo mi túto krajinku takou príjemnou, takou utešenou, takou starodávnou, známou robí. Nemôžem si dosť napásť oči na jej čarovnosti, len keď hodím oko k severu, tam sa mi šedivý starigáň vyškerí, zámok Viniansky,[95]a keď z omrzlosti k západu zrakom otočím, akoby sa s potechou mojou priečiť a z radosti mojej nad utešenosťami krajov našich podkarpatských si posmechy vystrájať chcel, zdurne sa napínal na brehu zámok Brekovský a popodeň Laborec zastukal, a ja v zastukaní tom počul som zďaleka sa ohlášať vzdychanie za dávnou slobodou, ktorá v týchto slovanských krajoch dakedy prekvitala. Také sa mi vidia byť tieto hory a doliny, háje a roviny ako deň, v ktorý na ružovom východe slnko sa ligotá a na čiernom západe hromy durkajú. Aj krása Zemplína je pre moju dušu to vychádzajúce slnko, ale tie pomníky nešťastnej minulosti, to stukanie Laborca, sú hromy a chmáry západu! A už keby len v zrúcaliskách týchto zámkov bolo sa pochovalo i nešťastie môjho národa, ale pozri, kde oko tvoje zasiahne, a nevidíš len nešťastníkov!Povediem ťa z Pozdišoviec cez Krasnovce, Lastomír a Rebrín, Senné, Bežovce a Záhorie po Zemplíne a Uhvári. Silou-mocou sa ja prehováram, že je junáctvo, keď človek z hlboko padnutého národa dačo vykresať chce, že je tam ľahko sa vypínať, kde je národ v najbujnejšom kvete slobody, a vystatúvať sa so svojou slávou a vládou, ale ma predsa vždy obraz našej nízkej prítomnosti, čo by sa ako chlapil, žalostnou dumou naplňuje, lebo je to ver aj obraz žalostný. Zďaleka vidíš biele dedinky a srdce ti aspoň pri tomto pohľade zotrepoce, ale keď prídeš do nich, srdce sa ti puká nad biedou, nevzdelanosťou, poverou tohto ľudu.Prídeme do Krasnoviec, opytujeme sa na Viniansky zámok, ale zarastený starký nevie o ňom inšie, len to povedať, čo povera po svete rozniesla, že pod ním jesto jaskyňa, z ktorej taký vietor duje, že dúškom sviečku zafúkne. Okolo neho je vraj krásne, hladko, taká lúčka, akoby hodváb prestrel. V tej jaskyni pod zámkom že bývajú čerti, skade pošlo vraj i to zemplínske porekadlo, keď sa viacej ľudí do hŕby zíde: „Bo vas jest, ak na Viňanským zámku ďabluv!“ A o Brekovskom čože si pošuškáva ľud, to nedospelé dieťa naše? Pod týmto vraj je k Humennému strašná priepasť, do ktorej sa na povraze spúšťajú. V priepasti tejto toľko jesto vraj kamenia, že sa z Vinianskeho zámku čerti s ním ihrať ako na loptu chodia. Raz uchytil diabol kameň a zaniesol ho ta, kde teraz leží, pod Vicherlec;[96]chcel ho on síce na končiar Vicherleca postaviť, ale neborák nevládal, a i kohút už zaspieval, a tak ho pustil len tam, kde sa teraz pod Vicherlecom toto skalisko vypína. A keď sa opýtate, či neznajú, kto dakedy na tých zámkoch býval, kto z našich predkov na tejto zemi šťastnejšie chvíle dakedy zažíval — oni o tom nechýrali, oni o tom neslýchali — oj, nešťastné deti matky Slávy! Ale akože by aj slýchali! Kde, azda v škole? „Muj ocec čitac neznal a chljeba jid!“ — odvetí vám rodák váš, odpovie vám ľud náš na dohováranie, aby si školu vystaval. Tak vedel padnúť ľud tento na týchto stranách — nadhodíte mi vy, potupovači národa môjho — prečo? Prečo? Poprekrižujteže len tie dediny a valaly, tie selá a obce i z tejto, i tamtej strany Laborca. Sú to dediny slovenské, a predsa — kalvínske.A keď som vám to reknul, môžete vedieť, že tógátuš[97]zo Šároš-Potoka, veru neveľmi osvieti ľud slovenský, ľud nie jeho národa, ktorého ani mravy, ani náklonnosti, a tým viac reč a cnosti jeho nepoznal. Tak ďaleko zabudli už títo Slováci, priznávajúci sa k cirkvi kalvínskej na všetku hodnosť a lásku k reči svojej, že mi v Lastomíre, keď som sa Lastomírčana opytoval: „Ako vám kážu v koscele?“, vo svojej prostote odvetil: „No ta i tak paňski i tak slovensky alebo sedliacky.[98]“ Hľa, čo nenarobí tá prevrátenosť ultristov maďarských, ktorí chtiac mať ešte len i v kostoloch všetko na jedno kopyto, nedbajú na to, že národ zo dňa na deň tým horšie upadá a hlúpne. — Veru keď tak ako v Bežovciach, v predostatnej dedine od Uhvára[99]na ceste z rovín zemplínskych, kde medzi deväťdesiatimi hospodármi, ako mi tamošný hospodár Pavľuška vyprával, ani piati po maďarsky nerozumejú, a predsa sa po maďarsky služby božie odbavujú, aj inde ľud náš sa kántriť bude, teda kdeže sa vezme medzi ním osveta a vzdelanosť! Dokiaľ sa tohto kántrenia detí našich slovenských v školách a starcov, mužov i žien v kostoloch našich nesprostíme, hovoriť o ľude nášho osvete znamená zámky v povetrí stavať!Ale rozjasni, slovenský šuhaj, zmraštené čelo svoje a z týchto dolín neboráctva a potlačenia dohora vynes rezkú myseľ, vyšvihni sa ta na ten Vicherlec zemplínsky.Ajhľa, ako sa junácky vynáša nad ostatné čerene a hrebene Karpát. Dumno si on hľadí z vrcholca svojho na tú potiskú vlasť; tu i tu oblak ponadeň preletí, akoby smútok nad minulosťou a prítomnosťou tvojou, krajina Bodrogom, Laborcom a Latoricou, ako dieťa slzami matky, skrápaná! Ej, šumí si on borami, horami a pod ním kraj ani sa len vtáčím hláskom neozve. LeboV kraji, ktorým niekdy večná pieseň znela,Ku nášmu zármutku večne onemela.Pravda síce, pravda, že dumná RusinkaA slovenská švárna i spevná dievčinkaPo kvetnistých lúkach a dubových hájochZaspievajú pieseň o ľúbosti rajoch:Ale spevy slávnych otcov nepoznajú,Bo tie so sokolmi po Tatrách lietajú!Spúšťajú sa nad rovinu mrákavy a my stúpame k Záhoru; vynde mesiac ako obor a pobozká sa s Vicherlecom, najvyšším junákom v reťazi zelených hôr. Ticho sa rozloží krajom a nad Vicherlecom z jasného neba sa zablyskne — oj, bože môj, či to na naše šťastie!VIIPotiský Námin — Ilke — Maďarský jarmok — Kemeče — Koltaj — Kalvínsky kňaz — Tokaj — Bodrog — Ostatný Slovák„Oj, ktože ma vyvedie z tejto púšte!“ — tak som vzdychol, drahý brat môj, keď som pri Berežskom Námine z krehkého člnku, ktorý ma cez Tisu previezol, na homokovú zem[100]vykročil a nič inšie pred sebou nevidel, len širokú-ďalekú pustatinu, len jednotvárnu rovinu, bez hájov, bez briežkov, zelenými hôrkami ovenčených, ktoré nám kraje naše podtatranské takými príjemnými, takými utešenými robia. Darmo sa tuná oko obzerá, darmo túži po červených vežiach zo zelených sadov vykukujúcich dedín, darmo po bystro letiacich, šuškajúcich potokoch — tuná leží pred tebou len čierna zem, kde sa homokový briežok zodvihuje a za ním zase len pusto a hlucho, až ti oko na ďalekom obzore spočinie, nemôžuc ďalej preniknúť. Čím ďalej kráčaš, tým sa ti ďalej zdá pred tebou utekať po rovine ležiaca maďarská dedina; čím sa rezkejšie chceš pohybovať v tom homoku, tým horkejšia a zunovanejšia ti je cesta, a samému sebe prichádzaš ako rak, ktorý i napred i nazad račkuje. Nečudujem sa teraz viacej, že sú dolnozemci takí planí chodáci, takže jeden Lipták celú dedinu, keď by na to prišlo, vykoná a pretečie.A preto azda tuná málo vidíš človeka pešky idúceho; všetko sa ti to vozí, a keď mám pravdu vyznať, veru po tom homoku je nehodno ani hovädu, nieto by človeku sa hmoždiť. Ale veru sa mi zdá, že táto trpná, t. j. vozová pohyblivosť týchto ľudí, i na ich život ako domáci tak i pospolitý, ako duchovný tak i telesný, veľký vtok má. Tuná si Maďar v pokoji a v tej sladkej nestarostlivosti o budúci deň dumno pred vrátami domu svojho kúri a dym rozfukuje; vníď do jeho izby, a po stenách visia obrazy svätých slovenskými rukami maľované a slovenskými nohami po svete roznášané; pozri na jeho hospodársky riad, i ten dakde pod Tatrami kresali; hoď očima na posteľ, na police, a všade ťa starí známi z Oravy a zo Zvolena vítajú — nepohli sa na to ruky maďarské, všetko to slovenská priemyselnosť a podujímavosť až sem rozšírila. Po knižkách sa tuná, v maďarskej sedliackej chyži, darmo ohliadaš — a načože by to týmto ľuďom aj bolo — ich kniha je zem, ktorú horniaci vysádžu a Maďar z nej číta bohato podsypujúce snopy, ktoré ho na zimu zaopatria — o inšie sa on nestará. Ráz týchto krajov tak sa veľmi rovná charakteru týchto ľudí, že vám nevoľky musím to známe naše porekadlo opakúvať: aký kraj, taká obyčaj! Videl som tuná ľudí, čo celý deň na bunde preležali, ale keď ich hlad k pohnutiu sa prinútil, vstali alebo z hotového sa najesť, alebo si ho skorej ukradnúť. Rozprávali mi hodnoverní mužovia, že je v týchto ľuďoch taká strašná náklonnosť k letargii alebo nepohyblivému, nepodujímavému životu, že sa ku všetkému nutkať, honiť, navádzať a zvádzať ťažko-horko musia. Že by vraj obecní zemania tuná často i obnovu úradov stol. odspali, keby takrečení vodcovia kortešov z dediny do dediny, zo salašu do salašu všetko nehýbali, nehonili, nedurili.Kto si tu nepomyslí na našich celkom inakších slovenských kortešov, ktorí aj z poľskej hranice prídu vidieť svojho kandidáta, vari aj rokom pred stoličnou obnovou!A keď ďalej povážime to, čo som tuná reknul, a hodíme okom po dejoch našej uhorskej vlasti, teda musíme na to prísť, že takmer vo všetkých pohyboch, prevratoch a obnovách živel maďarský dopredu hnaný bol nie tak vlastnou silou a energiou, ako mocou a vtipom takých jednotlivcov, ktorí po krvi k druhým národom patrili a pod blaženejším, utešenejším nebom svetlo božie uzreli. Ba prečože sa divadlo takmer všetkých týchto dejov pod večne zelené, večne živé Karpaty, hore medzi velebnú, krepkú tatranskú prírodu a jej ľud presťahovalo, či nie preto, že púšte, močiare i ducha i telo zomdlievajú, a vysočiny ho tužia, hore vynášajú?Nech myslí, kto čo chce, ale tieto moje náhľady všade na mojej ceste pomedzi Maďarov mi živá skutočnosť potvrdila. Poďte so mnou od Námina cez Ilku, Malý Varadín, Kemeče, Koltaj do Tokaja, a presvedčíte sa, že som reči svoje z palca nevycical.Slnko zapadlo. Kde? Oj, nad tými stranami, kde vy a všetci moji bývajú. Ej, čiže som mu závidel, že tam dakde k Vám sa dolu spustí na veselú zábavu alebo odpočinok, a ja tuná ustatý v zemianskej dedine Ilke nocľah si prosiť musím. Vnídem do chyže, kde sa ešte svetlo ligotalo, bo som už pozde do Ilky dopálil, a hľa, nájdem i dvere i srdce jej obyvateľov otvorené. Stará zemianka mala syna vo svete, tak dakde vraj v Pešti, a preto ma úprimne prijala, dyňami učastovala, dobrý nocľah pripravila, takže pohostinstvo tejto Maďarky všade a vždy chváliť musím. Ale vidíte, duša moja zlatá, kdekoľvek som sa v jej poctivom príbytku obzrel, všade ma starí známi vítali. Plátenné šaty, sukňa, vesta, čepiec na nej a jej dcérach zhotovili ruky slovenské; jeden kúštek kúpila od plátenníkov oravských v Malom Varadíne, druhý v Nireďháze od zvolenských čipkárov, atď. Jej syn, mladý zeman, nevedel ani čítať, ani písať, lebo že kone, s ktorými on kupectvo prevodzuje, na také pletky myslieť nedajú; o stoličných veciach máločo vedel, (reknúc): „že sa o tie páni starajú, a keď sa približuje obnova, veď oni vraj prídu a kto lepšie zaplatí, tomu je istejší môj hlas.“ Tak sa on prostosrdečne vyslovil a z jeho rečí vidíte, že ako jeho, tak i ostatných týchto Maďarov len cudzia sila k pospolitému životu pohybuje a k svojim námerám užíva. Ale čím ďalej sa blížime k Tokaju, tým jasnejšie pravda slov mojich do očí vám padne.Ideme do Malého Varadína (Kis Várda) na maďarský jarmok. Hrnie sa ľudstvo z Ilky, Námina a zôkol-vôkol rozhádzaných dedín. Zďaleka bolo vidieť na homokovej rovine za Várdou rozložené kupecké šiatre; vozy so zbožím, dyňami a ovocím — ľudstva sa toľko mrvilo ako mravcov — prídeme k šiatrom, a kýho zraka, div že sa navzájom od radosti, keď ti tuná vidím jeden dlhý rad Oravcov pod šiatrami, tam druhý čipkárov zo Sv. Ondreja a z Lehoty Zvolenskej, tuná súkenníkov z Malého Hontu, tam koškárov z Gemera, tamto, hľa, črievičkárov z Tokaja a tuná čižmárov z Nireďházu, a to ti mal byť maďarský jarmok! Ale nečudo, veď je to u nás teraz všetko tak prevrátené — či vieš, či nevieš, alebo nechceš vedieť po maďarsky, už ty len musíš byť Maďarom — lebo je taká móda! A tak, hľa, priateľ môj drahý, keby Slovákov nebolo, Maďari by na mnohých miestach ani len hodný jarmok držať nemohli, bo kde nieto tovaru, čože tam kúpiš? Darmo je to, maďarský živel nielen v priemyselnom, obchodnom, roľníckom, lež i v spoločenskom, krajinskom, duchovnom ohľade tak je slovenským presiaknutý, že sa ho viacej nikdy nestrasie a striasť nemôže, čo je vec prirodzená. Pozrite len v Pešti okolo seba: tuná vám slovenská pieseň podľa taktu maďarského pristrojená do uší zazváňa, tak vám plody ducha v reči maďarskej spísané, ale od literáta z rodu slovenského utvorené do očí bijú, slovom, z jednej strany vzdelané nemectvo, z druhej krepký, mladý, junácky duch slovanstva na celý ten práve teraz sa schápajúci život maďarský náramne pôsobia, pretvorujú ho, takže sa reknúť môže, život tento maďarský je výtokom týchto dvoch síl pretvorujúcich, meniacich a dopredu ho ženúcich. Veď už čo nič inšie nepripomeniem, len to, že ich najobľúbenejší básnik Petőfi,[101]predtým pod menom slovanským Petrovič známy, je pôvodu slovanského, teda je vec navidomoči, že nám Maďari moc čo ďakovať majú, už čo len preto, že sme my im pomáhali a pomáhame k menu a sláve, sami o seba sa pritom nič alebo málo staráme, ba na svoje vlastné k osohu druhých špintáme a jeho sa zriekame. Veru by dobre bolo, aby niekto o pôsobení slovanstva na maďarstvo, o našej strate spôsobenej vtokom a prevahou maďarčiny obšírnejší skúmavý článok vypracoval a ukázal tak Maďarom, že my aj o nich zásluhy máme, a odstrašil našich rodákov od otrockého slúženia iným a zanedbávania svojho.Sotvaže z jarmoku dnu do malého mestečka Varadína vnídem, už ma zase Slováci vítajú; tam budujú liptovskí murári, tuná idú voštinári hen z Drienčan od Balogu v Gemerskej stolici, a keď von z mesta ďalej k Tokaju kráčam, pripojí sa ku mne Čech, ktorý je neďaleko od Malého Varadína záhradníkom. No, myslím si, už je to len pravda:To božie slniečko po nebi si behá,To slovanské plemä všade sa rozlieha!A skutočne v tento deň až po Kemeče, kde som u jedného chudobného maďarského čižmára prenocoval, stretal som ustavične Slovákov, to s dreveným tovarom, to s hrncami, to s papierom k Maďarom cestujúcich, a čo by slova po maďarsky nebol vedel, predsa by nebol v týchto pustatinách zablúdil, bo som takmer vždy bol medzi svojimi.Ráno, len čo svitlo, pálim ku Koltaju; vynde slnce a striebristé perly rosy zaligotajú sa po trávnikoch a pažitiach; túzoky[102]preletujú, akoby dáko predné vojsko z kopca na kopec, to sadnú, to sa popasú a zase; hybaj, letia k dedine. Mŕtvo, hlucho dokola, a keby týchto operencov okolo mňa nebolo, nazdal bych sa, že som dakde na ozajstnej púšti. Koltaj sa mi zdal byť blízko, na jedno strelenie, a predsa tak ma za nosom vodil, že som iba okolo deviatej ráno k nemu sa dostal. Bývajú v ňom Rusíni, Maďari a kalvíni. Maďari títo rusínskej viery (maď. oroszok[103]zvaní) majú tuná kostol; práve vchádzal doňho pop. Vnídem ta za ním a niekoľko Koltajčanov, a naraz vidím, ako sa k zemi klonia, bozkávajúc túto matku našu, a čas po čase „Hospodi pomiluj!“ zanôtia. A ja s nimi „Hospodi pomiluj!“ — vyspevujem, pomyslite si, brat môj, „Hospodi pomiluj!“ — spievam s Maďarmi! Zišiel som sa tuná i s ich učiteľom školy, Slovákom zo Zemplína, ktorý ich kirilčinu učí,[104]a že vraj títo potomci Arpádovi dosť hodné pokroky v nej robia. Ale je to ani nie vec čudná, lebo viera rusínska tuná je veľmi rozšírená a s ňou i staroslovanská, jej obradná, svätá reč.Všetko toto ale nemohlo maďarský ráz ľudí týchto celkom premeniť, lebo si oni hockedy kone ta kradnú, cestovateľom ich spopred voza vypriahnu, ba tak je hlboko toto zlo medzi nimi zakorenené, že i syn kalvínskeho kňaza práve vtedy, keď som ja tade cestoval, za krádež koní do temnice stolice sabolčskej odvedený bol. Pekná vec je to, či nie?Čím ďalej sa blížim k Tokaju, tým sa pevnejšie vo mne zakoreňuje to presvedčenie, že kde sa maďarský živel cudzími zosilil, tam je čerstvejší, krepkejšie sa všetkého chápe, slovom, s duchom času ďalej stúpa. Pod utešeným, velebne sa za Tisou dohora vypínajúcim vrchom leží si Tokaj, ktorý — ako mi hodnoverní ľudia vyprávali — zo dňa na deň sa vzmáha, jednak na kráse domov, bohatstve, jednak z ohľadu maďarizmu. Počul som tuná ľudí takých, ktorým na čele vybité bolo, že ich nikdy maďarská matka nedojčila, tak ukrutne lámali na svoje staré dni maďarčinu, až im len tak pot z čela tiekol! To je vraj teraz móda — a človek sa podľa sveta má riadiť — tak istili títo tokajskí Švábi.[105]A náš Bodrý (Bodrog) spod hôr karpatských až sem letiaci a tuná padajúci, akoby povedomý prevrátenosti tejto našich časov, smutno postenkával, keď som, na jeho brehu stojac, beh jeho lún očima sprevádzal. Pamätal on dobre, ako tuná ešte len pred nedávnom aj Slováci svoje služby božie slovenské mávali, a teraz ich vyhostili z chrámu, lebo v Tokaji už vraj Slovákov viacej nieto; a žeby ma o pravde svojich slov presvedčili, zaviedli ma k jednému starkému, nad hrobom stojacemu Liptákovi, ktorý aj vtedy spevník slovenský v rukách trímajúc, so slzavým okom trasľavými ústami rozprával mi o protivenstvách, ktoré za slovenčinu tuná znášať musel. „Tak sa časy menia,“ povedal on, a ja dodajúc „tak tento svet beží,“ zanechal som tohto „ostatného Slováka“ v Tokaji, slovenskom po mene, maďarskom po duchu.VIIIGemer — Štítnická dolina — Muránska a Ratkovská dolina — Tisovec — Na rozlučnúMiznú pustatiny, zodvihujú sa na polnoci vinohrady, čerstvý vetrík povieva od krajov západných, a ja cez Kerestúr, Harangotskú Pustu, Gesthel, Miškovec, Sv. Peter, Putnok vstúpim na milú gemerskú zem. Oj, vitaj mi, otčina junákov! Pozrite len, brat môj, tie utešené dediny a mestá medzi plodonosnými sadmi a zelenými horami, páčte len tie zámky, ako sa pyšno vynášajú dumným, zamračeným čelom do výšavy na vysokých kopcoch; ohliadnite sa dokola a radosťou strieľajúcim okom pozdravte tam na polnoci hoľu Volovec a zámku podobný Radzím; tu na západe zaoblačený junáckej podoby Kohút a na poludní utešený Sinec, a vdýchajúc do seba čerstvé povetrie z ich kvetnistých úbočí k Vám zavievajúce, zavolajte so mnou ešte raz: Vitaj mi, kraj rodinný, kraj junácky! Odkedy sa driemajúce Slovensko k životu rezkejšiemu prebudilo, odkedy nepriateľským nápadom, potváraniam a tisícorakým zadieraniam na odpor sa stavalo, odkedy príduc k povedomosti svojich práv, či pred trónom, či pred utiskovateľmi si ich zastávať počalo, nebol si ty, kraj môj gemerský, ostatný medzi krajmi slovenskými. Ty si dal vlasti Valaského,[106]ktorého i Maďari hviezdou vlasti nazvali; ty si dal prítulok Bartholomeidesovi,[107]svojho času hodnému slov. kníh spisovateľovi; v tvojom lone odpočíva na žalosť našu privčas nám odňatý bystroumný Bosý[108]— a kto by z nás nepoznal mená dôstojného Jozeffyho, ktorý si meno verného otca Slovákov svedomite zaslúžil, Reisa, Ferienčíka, Tomášikovcov, Michaloviča, Škultétyho, Rimavského, Daxnera[109]a mnohých iných nádejeplných mládencov slovenských? Tu na hranici živlu slovenského a maďarského stojíte vy, vďakyhodní mužovia i ľúbezní mládenci, ako hraničiari, ustavične na stráži, ustavične pod zbrojou, ustavične v ustávaní za národ náš. A tak ktože by sa radostnou mysľou nepribližoval k vašim osadám, k vašim salašom, k vašim hámrom, papierňam, k vašim baniam — čo je všetko znakom toho, že vy aj na zachovaní a zvelebení života telesného robiť, aj za národnosť a duchovné poklady národa svojho boriť sa viete. Na nebi, nad vaším krajom ligotá sa hviezda slovanstva, oj, a tá ma viedla z tej púšte Dolnej zeme, z tej prázdniny telo a ducha zomdlievajúcej. Medzi vami na srdciach jednocitných podumáme si o šťastí národa toho, proti ktorému a ustávaniu jeho vodcov azda celý svet sa sprisahal.Zachytím sa hore Štítnickou dolinou, krásnou, utešenou, horami, dolami, bystrými potokmi a pri nich vystavenými papierňami, hámrami — ale zapustenou, ľahostajnou k svojmu — i keď vynímeš jednu, dve šľachetné duše, ostatné skorej vyreknú súd na svoje, ako by si ho vážili, alebo naň aspoň nebrýzgali. Tuná stojí Štítnik, kúria zemianska, koľko azda domov, toľko zemanov. A viete, že v Uhorskej zemania a čo by nikdy inšie neboli pili ako podkrivánsku čerstvú vodu a nikdy inakší, hlas neboli počuli ako slovenský, predsa za korenistých Maďarov sa držia — a takí sú i títo štítnickí páni, ktorí dňom i nocou azda na inšom ani nerozmýšľajú, len ako by túto Slovač pomaďarčili. Nie to, páni, nie, ale hľaďte, ako by ste toto obyvateľstvo zmravnili, od slopania pálenky, ktorou ho dosiaľ sami núkate, odučili, osožné hospodárske ústavy medzi ním pozakladali, aby sa ten hojný peniaz, ktorý si vo fabrikách tunajších, na vozárstve, vozením rudy do hámrov, rozvážaním železa do Pešti, atď. atď., zarobiť môže, zavarovať, usporiť mohlo, a uvidíte sa, že takým činom inakší národ z neho mať budete, ako keď mu na zlom hlavy maďarčiť neprestanúc, urobíte z neho ľud, ktorý ani líce, ani opaku nemá. A škoda by bolo tohto ľudu. Hľaďte len okolo Slavošoviec, v Čiernej Lehote na ten bystrý, i pri svojich výstupkoch v pijanstve predsa pekný národ! Ej, škoda by bolo tohto ľudu, aby neprirodzeným jemu prostriedkom k vzdelanosti vedený, nielen sa nevzdelal, ale radšej do otupenosti a letargie, nečinnosti duchovnej naspäť upadol? Ale nestane sa a stať sa nemôže, dokiaľ žijú gemerskí šuhajci!Poberám sa ostrým vrchom na Muránsku dolinu, abych tam okrial medzi horlivcami nášho národa, lebo dolina Štítnická nemohla rozveseliť zadumanú dušu moju. Červeňajú sa zore na západe a hory, doly začínajú podriemovať zôkol-vôkol. Dolina Muránska ticho spí, ale počuj, čo sa to ozýva od hôr do hôr, od skalísk do skalísk? To je bakyňa v hámroch Unie.[110]Príjemný je to durk za ticha nočného — a tie iskry ako hviezdy vyletujú z komínov začadených hámrov, aké vábili človeka za sebou sťa klamlivé blúdiace svetlá. A vo dne, keď sa jasné nebo na Muráň usmieva, aká sa to krása pred očima tvojima prestiera! Od jedného konca do druhého prehliadneš celú dolinu a popod zelené háje vidíš rozložené poriadne budoviská hámrov a stried doliny dediny aj mestečká; cesta ako dlaň letí dolinou — a tie hory dookola ako strážcovia rozostavali sa na svoje stane. A hore i dolu touto dolinou bijú mnohé srdcia za svoju starootcovskú ľúbu reč; v Revúci, mestečku neobíď skúsenosťou a náukou sa vyznačujúceho p. Reisa, ktorý pre národ náš moc obmýšľa, len daj bože, aby sa mu i všetko podarilo; v Jelšave sa ti poteší oko na ovoconosných sadoch a čerešníkoch, od všetkých takmer mešťanov už s obzvláštnou pilnosťou pozakladaných; rozveselíš sa v spoločnosti hodných našincov p. Ferienčíka a p. Lacu,[111]ktorý ostatný najväčšmi k tomu svojím školským vyučovaním dopomohol, že sa tuná okolo sadov s takou obľubou pracuje, takže sa táto haluz hospodárstva časom svojím po celom Gemeri tak pilne ako v Jelšave obrábať bude, čo potom kraju tomuto v každom ohľade zo slovenských krajov najpriemyselnejšiemu ešte na väčší osoh poslúži ako dosiaľ.Muránska dolina od Jelšavy až pod Muránsky zámok letí v rovnej čiare bez väčších vysočín a briežkov; Ratkovská naproti tomu náleží z mnohých doliniek výšavami zelených hôr obrúbených; tu leží dedinka skrytá v doline, tam sa belie na briežku kostolík z časov husitských a pod ním roztratené domky slovenskej osady. Býva tu krepká, rezká vrstva ľudu, ktorá sa za seba a svojich vodcov nezahanbí.Ako na Muránskej doline najviac len kňazi a niektorí hodní učitelia, tak tuná i kňazstvo, i učiteľstvo, i meštianstvo z celej duše za rozkvet našej národnosti sa zaujíma. Ale akože by aj nie, keď sa takou horlivosťou za rozširovanie dobrých kníh, za zvelebenie učiteľského stavu robí, akú v záležitosti tejto p. Jakobaei v Nandráši[112]ukazuje, a keď k tomu ešte človek také ochotné učiteľstvo, takých obratných pomocníkov a podporovateľov, ako je p. Jonatan Hradovský v Ratkovej,[113]p. Bradovka v Kameňanoch[114]svojich, námer dostane? Len krepko ďalej, rodáci naši, zaslúžená sláva vás neminie a vďaka rodákov vašich potechou vás naplní, lebo čo priam zo všetkých strán teraz ešte i uznanie nedosiahnete, nič to preto, verte, že čo sa vlečie, neutečie!Do Tisovca poberal som sa v spoločnosti p. S. Tomášika, jednej z najvrúcnejších duší slovenských, ktorý od prvopočiatku i slovom, i skutkom slovenčinu na týchto stranách všemožne podporuje, beznádejných dôverou k slovenským silám naplňuje, slabých tuží, zvetralých k mužnosti vedie, nepriateľov slovom pravdy na obe strany ostrým poráža a tak veci našej tuná víťazstvo pripravuje. Dokiaľ nebohý Clementis,[115]ktorý aj na slovenské veci vo svojom poručenstve pamätal, ešte ako účastinár v Unii svoje hámre a hlas v poradách tejto priemyselnej spoločnosti mal, reč slovenská mala tuná prevahu, ba všetky počty a správa Unie v slovenčine viedli sa. Odkedy ale duch tohto muža spoločnosť túto nepreniká, odvtedy tie najúprimnejšie namáhania našincov vtierajúcu sa maďarčinu zo spolku tohto vzdialiť nemôžu. Slovenské ruky Uniu zdržujú, hámorníci slovenskí železo kujú, slovenskí vozári ho rozvážajú, slovenské ruky rudu kopú, uhlie pália — a predsa, nemajúc ohľad na to, kto ju zdržuje, cudzinstva sa chytá! Ale načo tu výkričníkov — verím v boha, že príde čas, kde sa sami za tento svoj prevrátený krok hanbiť budú!Krásne leží Tisovec pod Hradovou, ale krajšie sú tie slovenské duše v ňom, ktoré ho k osvete a vzdelanosti ďalej vedú. A keď vám i nikoho inšieho nespomeniem, len nášho dôst. Pavla Jozeffyho, teda viem, že srdce vo Vás zaihrá len pri spomienke tohto muža, nieto keby ste stáli pred ním zoči-voči. Všetci sa v tom zrovnáme, že on je ten anjel pokoja medzi stránkami na Slovensku proti sebe stojacimi; z celého srdca ľúbi on našu slovenčinu a jej sestre češtine žiada miesto v chráme; tú k srdcu tisne ako dedičstvo po otcoch našich, túto miluje ako sestru slovanskú — a to je opravdivá vzájomnosť. Nie znivočiť jedno alebo druhé, ale dať život i jednému, i druhému v tých hraniciach, v ktorých sa hýbať a žiť môže, to je zásada jeho. Darmo ty presádzaš drevo do takej zeme, ktorá sa preň nehodí — zvädne a uschne ono — ale ho zasaď do zeme, čo mu je po duhu, a uvidíš, ako ti rozkvitne a rozbujnie. Toto mužovia naši v Tisovci vzťahujú na slovenčinu a češtinu — a nerobiac veľký krik, s pomocou božou pracujú na roli národnej s osohom navidomoči vzrastajúcim. Každému by som prial, kto chce vidieť muža svojimi skutkami meno Slovákov si vydobyvšieho, aby navštívil Tisovec, a keď uvidí striebrovlasého vážneho starca, postavy velebnej, tváre, nosiacej na sebe v bojoch za rod dákysi výraz žalosti, ale predsa nekonečnej dobroty, potom so mnou riekne: „Takí boli naši starejší, ktorí v časoch našej slobody sedávali v rade národa.“S týmto ostaňte zbohom! Viem, brat môj drahý, že Vy nie ste priateľom — ako prostosrdečný, úprimný Slovan — vypínavých, pleskom-treskom sa nesúcich rečí a spomienky tieto moje, ako sa v duši mojej zrodili, bez nádherného slov líčidla, srdečne ste prijali a kde-tu spomienkami týmito z krajov tých, ktoré ste navštíviť dosiaľ ešte nemohli, čo len na chvíľku v trapiech a ustávaní za národ náš sa potešili. Ak som to i pri druhých krajanoch mojich dosiahol — spokojný kladiem pero z ruky — ak nie, preleťte Slovensko, bratia moji zlatí, švárni a krepkí šuhajci slovenskí, a vylíčte nám v ohnivom plameni duše vašej namočeným perom obraz jeho prítomnosti! Ale nech sa obrazom týmto tiahne ako stužka láska k národnosti a ľudu tomu, ktorého osveta a šťastie tak je so slávou a slobodou Slovanstva spojená, sťa povetrie so životom. Len táto ľúbosť k nášmu mnohosľubnému národu vychová nám i veštca, ktorý ako slávik východ slnka utešeným spevom vítajúci, zanôti krepkú pieseň slovenskej veľkosti a slávy![1]Tu Končistá a Vysoká, tam gerlachovský kotál…— Končistá (2535 m) je vo vedľajšom hrebeni Vysokých Tatier medzi dolinou Zlomísk a Batizovskou dolinou. Vysoká je piatym najvyšším vrchom Vysokých Tatier (2650 m) v ich hlavnom hrebeni medzi Mengusovskou a Bielovodskou dolinou. Gerlachovský kotol je výšinná kotlina v masíve Gerlachovského štítu.[2]Králonos(z nem. Königsnase, maď. Király orr) je východný predvrchol Slavkovského štítu (vysoký 2272 m), nazvaný podľa tvaru; v literárnom kontexte sa dáva do súvislosti s Matejom Korvínom (ako kráľom Matiášom), podobne ako Kráľova hoľa a pod.[3]predok im predsa herský vedie— herský, pekný, zdatný[4]na briežku neďaleko Lučivnej— Lučivná, podtatranská dedina pri Štrbe, okres Poprad[5]nadávajú tam do sotákov, tu do trpákov— Soták, príslušník východoslovenskej nárečovej oblasti v okolí Humenného. Nosák výraz soták používa v pejoratívnom význame: trpák, truľo, hlupák, neokrôchanec[6]pamiatka na dom pána O. Klonkaya— Ondrej Klonkay bol hospodárskym úradníkom v Lučivnej, uvedomelý Slovák, autor mnohých článkov o poľnohospodárskych otázkach, otec štyroch národne uvedomelých dcér. Jeho dom vyhľadávali štúrovci a stal sa ohniskom národného života na Spiši.[7]deň 13. klasňa— klaseň, august[8]Levoču založili spišskí Sasi po strašnom vpáde Mongolov do Uhier r. 1245…— Tu sa Nosák dopúšťa značných nepresností. Levoča vznikla nie po vpáde Mongolov, ale Tatárov a prvý písomný doklad, v ktorom sa spomína Levoča, je listina Belu IV. z roku 1249. Rok 1245 uvádza anonymný autor stručných dejín kartuziánskej rehole na Skale útočišťa zo 16. storočia, ďalej kronika levočského rodáka Joachima Leibitzera (1566 — 1623) a najmä levočský kronikár z druhej polovice 17. storočia Gašpar Hain, z ktorého čerpal aj Nosák.[9]v Hajniovej Zipserische und Leutschauerische Kronik— správne v Hainovej Spišskej a levočskej kronike.[10]pán P-r— pán Probstner. Ide o jedného z dvoch synov známej zámožnej levočskej rodiny Probstnerovcov, ktorá vlastnila bane na Spiši. Ondrej Probstner st. bol dozorcom ev. cirkevného zboru v Levoči, prísediacim v Starej Ľubovni a po smrti zanechal štipendijnú základinu vo výške 1000 zl. Túto probstnerovskú pozíciu rozširovali jeho dvaja synovia Ján a Ondrej, u ktorých bol od začiatku škol. roku 1845/46 Ján Francisci súkromným učiteľom Ondrejovho mladšieho syna Júliusa.[11]ozdobovateľ poludňajšej strany Levoče— poludňajšej strany, južnej strany[12]Poetae laureati nomine insignis…— Básnik ovenčený vavrínovým vencom[13]o Windisch-Predigerovi…— o slovenskom kazateľovi[14]p. H. porozpráva s nami o kráse…— p. H., pán Hlaváček (Michal), profesor a rektor levočského lýcea, ktorý okrem iného vyučoval poetiku a estetiku[15]kvetnistý sloh latinský p. T.— p. T., pán Tomášek (Ján Pavel), profesor levočského lýcea, ktorý bol uznávaným znalcom latinčiny[16]Sic vertitur orbis— Takto sa obracia svet[17]drum keene Feendschaft— preto žiadne priateľstvo[18]dii minorum gentium— bohovia malých národov[19]slová istého rečníka k vojakom Wallensteinouým…— Wallenstein, Albrecht Václav Eusebius z Valdšteina (1583 — 1634), meklenburský, fridlanský, zaháňsky a hlohovský vojvodca, cisársky generalisimus v 30-ročnej vojne[20]Contenti estote! Seid begnügt mit eurem Kommisbrode!— Buďte spokojní! Buďte spokojní s vaším čiernym chlebom![21]na Pildunk— na vzdelanie, výchovu[22]Sapienti sat!— Múdremu stačí![23]z lásky p. T.— z lásky pána Tomášeka (Jána Pavla)[24]Urozenym y wybornym…Oba listy sú písané silne polonizovanou slovenčinou, s výraznými miestnymi liptovskými i oravskými nárečovými prvkami a vplyvmi češtiny. Pripúšťame, že Nosák rukopis listov nie vo všetkých prípadoch správne interpretoval, a tak mohlo dôjsť k viacerým formálnym i obsahovým nepresnostiam. Listy prepisujeme diplomaticky, tak ako boli publikované v Orle tatranskom, bez akýchkoľvek úprav a zásahov. Neprekladáme ich doslovne, len komentujeme obsahovú stránku. — Prvý list zasielajú liptovskí zemania richtárom a rade mesta Levoče (piatok po Veľkej noci roku 1529). Ako výborným a milým priateľom oznamujú, že v istý piatok popoludní sa stretli v tesných miestach pri kláštore s mnohými nepriateľmi a nemohli sa k sebe dostať. Kým sa dostali cez priekopy, ušli im k Liptovskému Mikulášu. Hnali ich k horám až do polnoci a asi piatich zabili a asi desiatich zajali. Do budúcej soboty chceli zatiahnuť až na Oravu. Z nich nebol zabitý nikto, len jedného poranili. Úctivo prosia zástupcov mesta Levoče, aby prepustili väzňa, ktorého zlapali, s najväčšou pozornosťou, pretože prišli pre neho jeho otec a ich dobrí priatelia zo susednej dediny ako pre rukojemníka. — Druhý list rade mesta Levoče a jej predstaviteľom písal Ján z Dubovca (pondelok po Martinovi roku 1541). Píše v ňom, že dostal od najvyššieho hajtmana, jeho kráľovskej milosti list, ktorý urýchlene má poslať mestskej rade a tá ho má dať opatrovníkovi spisov, pretože je veľmi súrny.[25]Harhovo— Spišský Hrhov[26]Klučivo— Klčov[27]Podhradie— Spišské Podhradie[28]Karotnok— Korytné[29]do Širokej na noc— do Širokého[30]V Podhradí máme… v semenisku hodných šuhajov…— Nosák má na mysli študentov v Učiteľskom ústave a bohosloveckom seminári v Spišskom Podhradí, resp. v Spišskej Kapitule.[31]láskavosť osv. biskupa p. Bélika…— pána Bélika, Jozef Bélik, mecén bernolákovského hnutia a bernolákovcov a podporovateľ ich literárnej činnosti, bol od r. 1824 spišským biskupom až do smrti r. 1847. Zaslúžil sa o rozvoj slovenskej literatúry, slovenských škôl a vzdelanosti vôbec.[32]podhradský zámok— Spišský hrad[33]nám Slovákom prajného Matiáša kráľa…— Nosák spomína Mateja Korvína, ktorý podľa historickej povesti bol na poľovačke v Gemeri a na Horehroní a podľa neho je pomenovaná aj Kráľova hoľa. Nosák tento motív využil pre svoju najrozsiahlejšiu básnickú skladbu Kamzík.[34]Helvét— Kalvín[35]volám s Krasickým— Ignacy Krasicki (1735 — 1801), najvýznačnejší básnik stanislavovského obdobia v poľskej literatúre, ktorého literárne dielo je najbohatšie, najrozmanitejšie a umelecky najvyspelejšie.[36]vyšnurovaných kamizolkách— vyšnurovaných kabátoch bez rukávov (časť ľudového odevu)[37]u bohatých z atlasu— u bohatých z hodvábu[38]u chudobnejších z kartúnu— kartún, ľahká a lacná bavlnená tkanina s natlačeným vzorom[39]slovami chýrečného anglického básnika Popa— Ide o Alexandra Popea (1688 — 1744), najvplyvnejšieho básnika anglického klasicizmu.[40]VlastenectvoBohu sú blízke celok i časti,človek však v celku musí rásť zo seba.A práve sebaláska napomáha cnostnej duši prebudiť sa,tak ako malý kameň čerí pokojnú hladinu.Stred sa pohol, od neho kruh sa tvorí,za ním ďalší a ešte iný sa šíri.Priateľ, rodič, sused, tých najprv bude objímať,potom svoju krajinu a nakoniec celé ľudstvo.Rozlohy duše sú nesmierne,dokážu do seba pojať stvorenie každého druhu.Zem dookola sa usmieva spočinutá v nekonečnej krásea nebesá vidia jej odraz vo svojom srdci.[41]vredniačiť v národe— škodiť v národe[42]Nesočme a neopúšťajme jeden druhého…— nebuďme rivalmi a neopúšťajme[43]harovala ešte— zabávala sa, veselila[44]neklobúčkuje toľko— nepoklonkuje sa toľko[45]zdurné slová— hnevlivé slová[46]Hedrichovce— Hendrichovce[47]zámok šarišský— Šarišský hrad[48]okolo Ňaršian— dnes Ražnian[49]s rodinou p. Serdaja— ide o rodinu Karola S. B. Szeredaya (1812 — 1894), rodáka zo Sabinova, ktorý po štúdiách bol učiteľom v Pozdišovciach, Liptovskom Mikuláši a napokon sa znova vrátil do Pozdišoviec. Aktívne sa zapájal do slovenského národného života a bol jedným z najvýznamnejších zberateľov ľudových piesní v druhej polovici 19. storočia.[50]srdce peknej Sabínky— Sabínka — Sabinovčanka[51]šuhaj z Gergelaka…— Gergelak, dnes Gregorovce (okres Prešov)[52]v ošúchanej atile— atila, krátky mužský kabát zdobený šnúrami[53]kratučkých pľundrách— pľundry, tenké plátenné nohavice[54]s tučnou, pálenku predávajúcou snabatárkou— snabatárkou, roz. špekulantkou, povaľačkou[55]čo sa to za šuhaja opiera na sabinovskom pľaci o dubovku— dubovka, roz. drevená palica, dubová palica[56]pod šarlátom a kmentom— šarlát, jemná, drahocenná bavlnená tkanina, obyčajne purpurovočervenej farby; kment, druh tkaniny, batistové plátno[57]Kerpat, čútori, kotlove!— vo význame Hrnce plátať, drótovať![58]perošimrikári— pisárikovia[59]Záhorský— Alexander Záhorský, richtár Sabinova, kapitán národnej gardy roku 1848. Od Karola Szeredaya z Liptovského Mikuláša doniesol do Sabinova a rozširoval po okolí Žiadosti slovenského národa a výzvu Bratia, Slováci, za čo bol odsúdený a väznený.[60]Švabľuvka— niekdajšie výletné a zábavné miesto Sabinovčanov nad mestom[61]Šoma— dnes Drienica[62]Tu praesens cura, Deo committe futura!— Terajšiu starosť bohu zver do budúcna![63]s pánom T. Serdaim— Ondrej Tomáš Szereday (1815 — 1874), mladší brat Karola Szeredaya, v rokoch 1839 — 1853 bol učiteľom v Pozdišovciach. Počas Nosákovej cesty po východnom Slovensku a Zakarpatskej Ukrajine ho sprevádzal zo Sabinova do Pozdišoviec a po okolí a zrejme ho informoval aj o Zakarpatskej Ukrajine, ktorú spoznal počas svojho štúdia v Huste.[64]p. Z.— pán Záhorský (Alexander)[65]burza sabinovskej mládeže na Švabľuvke— burza — tanec, zábava s hudbou[66]Len tu i tu zahochdeutschoval vylíčený panák— zahochdeutschoval, hovoril po nemecky[67]na peregrinácii— na pobyte, návšteve[68]Pamätáš si, bratku milý,keď sme spolu cez jarné dnivychádzali na Bielanypozorovať jas májový,nôtiac spolu: Bože dajby nám šťastný skvitol máj![69]p. S.— pán Szereday — (Ondrej Tomáš)[70]na poli bitky neďaleko Rosanoviec v Abaujskej stolici— Rosanovce, dnes Rozhanovce; v literatúre i histórii známa bitka Omodejcov, ktorých podporoval Matúš Čák Trenčiansky, s panovníkom Karolom Róbertom pri Rozhanovciach, neďaleko Košíc roku 1312. Tesne pred touto rozhodujúcou bitkou obliehal Karol Róbert Šarišský hrad, v ktorom sa uzavreli Omodejovci.[71]Šebeš— dnes Šebastová, časť Prešova[72]Kelemeni— Kelemeš, dnes Ľubotice, okrajová časť Prešova[73]Komlóš— Chmeľovec[74]p. Pulszky v odpovedi na listy grófa Lea Thúna— Ide o Ferencza Pulszkého, predstaviteľa maďarských nacionalistických kruhov, a Leopolda Thuna, rakúskeho štátnika, ktorý o. i. bol členom výboru Musea království českého a jeden zo zakladateľov Matice českej. Roku 1842 vydal L. Thun spis Über den gegenwärtigen Stand der bömischen und ihre Bedeutung a v nasledujúcom roku v spise Die Stellung der Slowaken in Ungarn zhrnul svoju polemickú korešpondenciu s maďarským publicistom F. Pulszkým, kde sa vyslovil za slobodný život Slovákov, tak ako v prvom spise vystúpil v prospech Čechov. Pre túto činnosť stal sa veľmi obľúbeným v kruhu českých vlastencov i na Slovensku.[75]Hašgut— Podhorany[76]Sedzikert— Sedzikart, dnes Podhorany[77]posito non concesse— v danom prípade nemožno pripustiť[78]Gombošovce— Hubošovce[79]v pánu Fabrim— o Fabrim nemáme bližšie údaje[80]P. Zolnayho poznáte…— Ján Zolnay, rodák zo Sabinova (narodil sa v marci 1812), po štúdiách bol učiteľom v Bardejove a od roku 1836 ev. kňazom v Chmeľove[81]ecclesia perpetuo militans— cirkev neprestajne bojujúca[82]zrúcaniny zámku Hradek— Ide o lokalitu Zadňa hura, zvaná tiež Hrádok (Váracska) pri Chmeľove, ktorej osídlenie je doložené v 15. storočí.[83]mladý maď. ultrista— ultrista — extremista[84]p. Lintner— Ján Lindtner (1795 — 1869) pochádzal zo Santova (Abov), teologické štúdium skončil v Prešove a potom bol maďarským kňazom ev. cirkvi v Košiciach a od roku 1829 v Pozdišovciach, kde umrel „pod plotom“. Jonáš Záborský ho spomína ako veľkého maďaromana, opilca a kartára.[85]p. Tóth— Ivan Tóth, grécko-katolícky farár v Laškovciach[86]Sirmayovci— stará, bohatá zemianska rodina v Pozdišovciach, ktorá mala majetky aj v okolitých obciach. Významnou mierou podporovala ev. cirkev a školu a viacerí jej príslušníci boli dozorcami cirkvi i školy.[87]Ossian— národný pevec keltský. Ossiana sprístupnil kultúrnej Európe i svetu škótsky spisovateľ James Macpherson (1736 — 1796), ktorý roku 1760 vydal Zlomky starodávnej poézie…, o rok neskôr epos v 6 spevoch Fingal, v ktorom Ossian, syn Fingalov, pevec a hrdina zároveň, ospieval víťazstvo svojho otca nad Svaranom, kráľom Lochlinským, ďalej r. 1763 epos Temora v 8 spevoch, sláviaci iné víťazstvo Fingalovo a zároveň hrdinskú smrť Oscara, syna Ossianovho. Ohlas týchto Ossianových spevov bol ohromujúci v celom svete.[88]Či sa rozpamätáte na rok 1831— na východoslovenské roľnícke povstanie, ktoré zachvátilo celé východné Slovensko, najviac však Zemplín. Bolo kruto potlačené. Nosák sa prikláňal k názoru, že jeho príčinou bola cholera, hoci historickou pravdou je, že hlavnou príčinou bolo krajne nepriaznivé položenie drobného sedliackeho ľudu.[89]navšťíviac p. Kramára— nevieme, o koho ide[90]szalma tűz— horiaca slama; oheň, ktorý horí ako slama, obrazný výraz[91]Hlovíkovcov, Ehna, Meličku, Pundaya, Petrašoviča, Tótha…— Ide o Adama Hlovíka (1792 — 1851), ev. farára v Giraltovciach, národovca, zberateľa ľudových piesní; Jána Hlovíka (1805 — 1862), ev. farára v Kladzanoch, národovca, zberateľa ľudových piesní; Karola Ehna (1805 — 1892), v tom čase ev. farára v Merníku; Pavla Meličku, ev. farára v Kukovej, národne uvedomelého Slováka, spolupracovníka Tatrína; o Pundayovi nemáme bližšie údaje; o Tomáša Petraševiča, ktorý v rokoch 1819 — 1825 pôsobil ako grécko-katolícky farár v Zubnom; Ivana Tótha, grécko-katolíckeho farára v Laškovciach.[92]s p. Tkáčikom— Ondrej Tkáčik (1817 — 1847) pochádzal s Opinej, po skončení teológie na kolégiu v Prešove bol od roku 1842 kaplánom v Pozdišovciach, kde zomrel mladý.[93]dôst. P. J.— Pavol Jozeffy (1775 — 1848), ktorému B. Nosák prejavoval vrelé priateľstvo a úctu[94]studňa so žuravou— vahadlová studňa, charakteristická pre túto oblasť[95]zámok Viniansky— Viniansky hrad nad obcou Vinné, okres Michalovce[96]Vicherlec— Nosákovo pomenovanie zemplínskeho pohoria Vihorlat[97]tógátuš— z maď. tógátus, poslucháč teológie, ktorý nosil reverendu[98]tak paňski i tak slovensky alebo sedliacky— tak po maďarsky, po slovensky alebo nárečím[99]od Uhvára— Ungvár, Užhorod[100]na homokovú zem— na pieskovitú zem[101]Petőfi— Sándor (1823 — 1849), vynikajúci maďarský básnik, ktorého matka bola Slovenka z Turca[102]túzoky— z maď. túzok, drobný hmyz[103]oroszok— Rusíni, Rusnáci[104]kirilčinu učí— ukrajinské nárečie[105]tokajskí Švábi— nemeckí usadlíci v Tokaji, ktorých Nosák pejoratívne nazýva Švábmi[106]Ty si dal vlasti Valaského— Pavol Valaský (1742 — 1824) narodil sa v Boďanoch. Bol jedným z prvých našich literárnych historikov. Pôsobil ako farár v Cinkote a v Jelšave, kde aj zomrel.[107]prítulok Bartholomeidesovi— Ladislav Bartholomeides (1754 — 1825) pochádzal z Klenovca a ako ev. farár pôsobil v Ratkovej a v Ochtinej. Je autorom početných vlastivedných prác.[108]bystroumný Bosý— Michal Bosý (pseudonym Bohuslava Križáka, 1780 — 1847), ev. farár v Pondelku, Asóde, Rimavskom Brezove a i. Počas štúdia v Jene obľúbil si dielo W. Shakespeara, z ktorého prekladal do slovenčiny (napr. Hamleta).[109]mená dôstojného Jozeffyho, Reisa, Ferienčíka, Tomášikovcov, Michaloviča, Škultétyho, Rimavského, Daxnera…— Ide o Pavla Jozeffyho; Samuela Reussa (1783 — 1852), ev. farára a seniora v Revúcej, Samuela Ferienčíka (1793 — 1855), ev. farára v Jelšave, Jána Pavla Tomášeka (1802 — 1887), pochádzajúceho z Jelšavskej Teplice, profesora na levočskom lýceu, Sama Tomášika (1813 — 1887), ev. farára v Chyžnom, významného štúrovského básnika a spisovateľa, Samuela Ľuboslava Michaloviča, pochádzajúceho z Jelšavy, Augusta Horislava Škultétyho (1819 — 1892), Jána Francisciho-Rimavského (1822 — 1905), z Hnúšte a Štefana Marka Daxnera (1823 — 1892) z Tisovca, významného vlastenca a organizátora národných podujatí.[110]bakyňa v hámroch Unie— Autor spomína Muránsku úniu, ktorú z iniciatívy Martina Šturmana založili roku 1808, aby čelili silnejúcemu konkurenčnému boju. Do Únie vstúpilo 20 majiteľov baní zo Železníka a z Rákoša a 14 majiteľov hút a hámrov z Muránskej doliny. Nosák zrejme má na mysli podnikateľské úsilie v gemerskom baníctve a hutníctve, čoho vyvrcholením v prvej polovici 19. storočia bola Gemerská železiarska spoločnosť, založená roku 1844 na účastinárskom základe.[111]v spoločnosti hodných našincov… p. Lacu— Ondrej Laco (1799 — 1864), učiteľ v Jelšave a Gočove, ľudovýchovný pracovník a priekopník ovocinárstva na Slovensku[112]p. Jakobaei v Nandráši— Karol Jakobei (1800 — 1867), rodák zo Sirku, ako ev. farár pôsobil v Nandráši. Prispieval do Pešťbudínskych vedomostí.[113]p. Jonatan Hradovský v Ratkovej— Jonatan Dobroslav Čipkay (1819 — 1861), rodák z Tisovca, bol ev. farárom v Ratkovej a Drienčanoch. Písal básne a pre mládež pedagogické práce pod pseudonymom Hradovský, zbieral a spracovával ľudové piesne a povesti.[114]p. Bradovka v Kameňanoch— Karol Jozef Bradovka (1812 — 1887), ev. farár v Kameňanoch, národne uvedomelý vzdelanec, podporovateľ slovenských národných snáh, najmä však I. slovenského gymnázia v Revúcej.[115]nebohý Clementis— Štefan Clementis (1774 — 1841), rodák z Jelšavy, inšpektor ev. cirkvi chyžnianskej a nandrášskej, ktorý podporoval slovenské národné podujatia (napr. roku 1839 na bratislavský Ústav venoval 200 zl. a pod.).
Nosak-Nezabudov_Proza.html.txt
PosestrimaNa zámku starých, znamenitých rodín sedel otec jej dobrý, lakťom na zdedený stôl podoprený. Na čele jeho nebolo vidieť preletovanie starostí; lebo viseli nad ním biele vlasy, svedkovia dávnominulých dňov, a tôňa vlasov strieborných, bledým svetlom lampy zrodená, zdala sa nové vrásky tvoriť pri brázdach starcovho obočia. Myšlienkou jeho preletovali neúplné dejiny zámku a z poľa tohto vybiehal duchom do dejín otčiny; považoval osud pánov a poddaných a zo stanoviska tohto pozeral i na úlohu svoju, prostredníkom byť medzi vladárom a ľudom tamtomu podrobeným.Sestry jej rozžehnali sa s bydlom otcovým a pošli deliť strasti i slasti svoje s vyvolenci svojimi. Spevy, čo sa miešavali v jej detinské zábavy a tešievali otca, odišli blažiť blažených manželov; ruky, čo podpierali starosťami zavaleného starca, zložili sa do hrsti šťastných mladých mužov, a zhovory, čo bavievali najmladšiu sestru, teraz už onemejúc v zámku, zaleteli do kola nových rodín.Brat jej jeden padol za korisť náruživostiam sveta, a keď tieto zhrýzli mladistvý kvet žitia jeho, klesol mládenec pod nemú hrudu hrobu; brat druhý, zavedený romantičnosťou povestí rytierskych, znenávidel pokoj domácnosti, opásal boky mečom, vyšvihol sa na kráľovského vranca, zastal si do radov bojovníckych za pokoj a slávu otčiny a zaletel do krajov ďalekých.Mladá Júlia stála samučká sama nad hrobom oplakávanej matere.Smútkové jej šaty v hustých záhyboch poľahli na biele drobné kvietky pažite, chladný vietor previeval posvätnú tichosť hrobitova a unášal srdečné vzdychy mladej devy k šumom blízkeho hája; hlasy večerného zvonka dediny vyprevádzali žaloby rtov slzami zaplavených. Srdce panenské bolo u dobrej matere, a dobrá mať u Boha. Modlitba, žiaľ, vďak, rozpomienka, boli krídla mladistvých jej citov: ostatný svet teraz bol pre ňu zmizol a spustol. Noc mladá obstala bledé líca Júlie a smútili tam nad hrobom panenských ruží, čo tam povädli, lebo od milej matky devinej len hrobová studenosť povievala. Pole bolo pusté a slobodné od prácneho hrmotu, dedinka vzdialená od hrobitova a šplechot rovne ďalekého Hrona len spolovice dotýkal sa ucha dievčiny: ale strach nedostal miesta v ňadrách Júlie. Ona zabudla na telo svoje, lebo telo sladkej matere pod jej nohama práchnivelo; zabudla na zlosť ľudí, lebo dobrá jej duša s dušou dobrej matere sa bavila; zabudla na život svojich, lebo celá bytosť jej do kraja smrti zaletela.Ale to má srdce, že meteory citov jeho v jednej strane žitia jeho hasnú, v druhej svitajú a nikdy na tej istej polohe neba ustáliť sa nemôžu. Vzdychla ešte jeden raz Júlia, akoby na rozlučné, a vidieť bolo pri svetle mesiaca pohybovať sa postavu cez bujné oziminy k zámku otcovskému.V hradbách zámku o malú chvíľku počuť bolo hore schodmi šuchot slabý ľahkých nôh; na schodoch tých, ktoré pred dávnymi časmi ozývali sa štrngotom ostrôh a hrmotom zbroje, šumeli ľahučko šaty útleho stvorenia. Na starožitnej svetnici roztvorili sa úzke, hrubé dvojnásobné dvere, a ich čapy zavŕzgali, akoby opakovali ešte dávny pozabudnutý hvizgot padúcej brány zámku. Júlia sa šuchla dnu. Ba je v tom čosi prenikavého, vidieť chodiť medzi začadenými, čiernymi hradbami, po starobylých palotách, kde každý pohľad na búrlivé, krvavé, surové storočie upomína, kde visia obrazy železnoodencov a synov vojny, vidieť tam prechodiť sa tichého, útleho, milostného anjela v podobe devy. Symbol pokoja a ľúbosti na poli rozváľaných rozbrojov a prenasledovania.Dvere zavrzútali, a otec, vezmúc dlaň z čela, zastrel oči proti svetlu lampy a zamieril očima na prah paloty. Hľadel za chvíľku na dvere, akoby nebol poznal príchodziu, ale preto sa neohlásil, lebo ešte myšlienka jeho nebola dobehla za oslobodeným zmyslom.„Kde si bola?“ prehovoril skoro, a akoby napraviť chcel prísnejší hlas, ktorým tie slová ošatil, oslovil znovu hneď zatým Júliu: - „Kdežes‘ mi bola, moja?“„Na hrobitove,“ odpovedala dcéra polhlasom a s trocha váhavosťou, lebo sa jej zazdalo, že obrazí tým citeľnosť otcovu a že v noci samotnej deve medzi hroby chodiť nie je dosť bezpečno. Otec jej sa na chvíľku zase zamyslel, utrel si pot z čela, a zabávajúc ruky vrchnákom dýmky, preriekol:„Tí, čo zaplatili dlh svoj smrti, sú na pokoji; my ale stojíme ešte v premenách žitia. Ja dnes a zajtra prekročím brány časov: ale ty, ty dieťa moje, zostaneš v búrkach žitia a v svetoch neistoty.“Júlii bolo už ľahšie na srdci, lebo vyžalovala sa bola hrobu materinmu a cítila sa silnejšou nad moc sudby panenskej.„Nie, otec môj!“ — vravela hlasom viery, nádeje a potešenia plným, — „nie, nebojím sa ja budúcnosti mojej. Duch váš, a duch matky mojej budú so mnou a tak mi pusto nikdy nebude.“ Chcela ešte viac hovoriť k poteche otca, ale myšlienka jej zabehla do výhľadov a okolností, ktoré sa jej nevideli byť súce k rozpolohe otcovských citov. Zamĺkla tedy a prisadnúc k boku starcovmu na kanape, aby rozpačitosť svoju ukryla, pritúlila sa k nemu a čo slovami nevedela, začala činom. Vedela, že láska jej milá je otcovi a ona milá lásky otcovej, tedy ujala ruku jeho a hladkajúc ju, hľadela na vážnu tvár jeho, a keď hlavu k nej sklonil, zbozkávala starosti z čela jeho.
Sladkovic_Posestrima.html.txt
Žatva[1](Žitko žnú po celom poli. Na jednej zemi dakoľko žencov, dakoľko dievčic.)Žnica I(Dve dievčatá osobitne.)Včera bola nedeľa. Bola som tam na píle. Bolo tam moc mládencov. Jeden bol taký biely, belásky mal nové, krpce utešené, opasok prackami veľkými pozapínaný. Či neznáš ho?Žnica IIČi to nebol Janko S.?Žnica ITebe sa len vždy o tom sníva. Čerta si ty mala takého frajera. To je, ľaďže, L. Neznala som sa prečudovať nad jeho peknými rečami. Pierko, myslím, by sa svedčalo, ale ako — Bežala som do tej záhrady a okradomky som natrhala.Žnica IISuka, iste si mu počarila.Žnica INepleť. Potom prišiel Jano, starý valach, s gajdami a bolo nám veselo do popuku.Žnec INo, čože sa staviate ako plané kravy od kŕdľa! Poberať skorej — poberať, a nie zuby daromné vyškierať. Mali ste včera dosť času, a teraz ťahaj!Žnec(pozerá na slnko).Slnko už skoro zájde a my ešte moc máme, len sa ponáhľajte, dievčatá, potom vás dákemu gavalierovi poradím.Žnec IIbák po všetkých pustých dolinách, po všetkých pustých dedinách — alebo po všetkých skalinách.ŽnecAk by ako smrek na skale vyrástol, ako to bývalo za Krčaha sveta.Žnica IAha, keď krčah sám do studne chodieval.Žnica IIŠkoda len, že sa zabil ten krčah.(Druhá zem. Žencov viacej. Jeden žnec si ostrí kosu.)ŽnecHanička, nože mi podaj vody. Dáko ma smädí.(Podá mu. Pije.)Pekné požehnanie, chvalabohu — len tak kosy zvonia.(Do druhých.)Žnec IUž dávno takého požehnania nebolo, už je tu ale i nám vari dvanásť rokov, či koľko, na tejto zemi.Žnec IIJa som sial. Práve to bolo už na Michala — švábku práve kopali, ešte som si tu ohníček kládol a švábku piekol.Žnec IVTo vtedy, keď môj sváko zomrel a ja som práve vtedy musel ísť do poľa so siatím. Pán ma nepustil na pohreb, veď sa tam vraj i bez teba obíde.Žnec IIIVtedy, vtedy — ešte bolo tak sucho veľmi, za pluhom sa mi prášilo, ešte mi obed doniesla Mariška — a potom večer ešte bol tartas, že som vraj zo zbožia musel dakde tretinu predať. Bola mlátenina, ale ja, čo by ma tu hneď — ešte som sa na také chodníčky neoddal, nenaučil som sa od otca také remeslo, a matka moja bola statočná žena.Žnec IVPrečože si nepovedal, že si ty nie vina?Žnec IIIČi som dosť nevravel — ale pán, či chceš, či nechceš, musí mi to navrátiť a za pokutu alebo štvoro toľko, alebo pôjdeš do stolice, tam ti ja ukážem, ako pánom slúžia, tam ťa ja naučím, čo je päť. To bola moja večera.Žnec VITak sa biednym ľuďom vodí na svete. Nik si z nich nič nerobí, na svedomie moc nedajú, čo by si ho vari na dlaň vychrákal. Ako čo by biedny človek svoje svedomie na deravom moste našiel.Žnec VIIUž tí páni raz s nami nakladajú nemilostivo. Ba či sa to len kresťania!Žnec XBoh ich zná — ja som ešte nášho pána v kostole nikdy nevidel, a veru, už som starší ako mladší — Keď ide popri kríži, nikdy čiapku nesníme, ale tak ide ako popri dákom stĺpe — ba práve som počul, že raz do kríža, Boh mi odpusť moje hriechy, ak hreším, keď to spomínam, strelil.Žnec XIIA ja, keď som bol v panskej záhrade na jar stromy čistiť — idem cez dvor, už vracajúc sa naspäť domov, tu vyskočili do mňa psi a začali ma dobre šklbať. Ja som sa začal brániť a jedného som reznul. Ten skučal, preč odišiel. Pán hneď vyšiel s jedným hajdúchom a dal mi vylepiť, ale hrozne odpusť, Bože, odpusť, Matka Božia, keď hreším, všetko preklínal, Pána Krista, Matičku Božiu a všetkých svätých — takže kedykoľvek tým dvorom idem, obzerám sa, či ma dačo neschytí, lebo také miesta nikdy dobrými duchmi zasadnuté nebývajú. Také miesta čertom náležia.Žnec IXVeď ani ako kresťan nevyzerá. Tak vyzerá ako žid. Predtým páni aspoň tým sa od židov delili, že brady nenosili, ale teraz sa zaprisaháš, že je žid pán a pán žid, akoby to jedno plemä bolo.Žnec XIVeď sa to ani veľmi jedno od druhého nedelí, jeden za päť a druhý bez jedného za šesť.Žnec XIIJeden čert a druhý diabol, jeden bis — páni bratia. I tak náš židisko veľmi často chodí k nášmu pánovi a pán ho tak posadí na stoličku, akoby ten žid ale dáky pán bol.Žnec IXPovedal mi panský záhradník — ale nepovedzte — že náš pán mu je veľmi moc dlžen a že preto toľko ten židisko k nemu chodieva a pán s ním tak pekne zachádza. Ale nech to bude u vás, lebo ani ja, ani vy, čo je dlžen, nepoplatili.Žnec IIBože, čo to potrovia, tí páni! Sedliakovi kožu zdierajú, a predsa nič nemajú. Či tie peniaze len jedia, či do zeme zakopávajú?Žnec IIIČerta! náš pán veru ani jeden grajciar nezakopal. Ako príde, peniaze sú okrúhle, rozkotúľa sa to po meste, po sklepoch, po krčmách, po frajerkách.Žnec VIIVeď má doma ženu a štyri frajerky.Žnec XIIVeď to tí páni neznajú zákona svätého, neznajú Boha. Horšie sa držia, práve ako tí psi alebo bujaci.Žnec IXA keby náš pán nebol taký dengľavý, ale už vyzerá ako stena, už keby ho na stenu pľaštil, tam by sa oblepil ako sopeľ — už je taký ako haring, už ani dobre nevraví, už len tak šušle ako pod zemou.Žnec XAko hlísta je tenký a vietor by ho schytil.Žnec IXKeby to bol biedny človek taký, akože jeden z nás, tak by ho mačky zožrali a nenechali by z neho iba práve čižmy. Ľudia by sa ani oň len neozreli, ale by ho každý pes na ulici ošťal. Pľuhavstvo jedno — a keď sa ti postaví, ako ti začne do huncútov, do psov dávať, ako čo by človek…Žnec XIIISlnce zapadá. Ale ticho hovorte, aby nás dakto nepočul, lebo veru zajtra by sme boli na stolici.Žnec XVIIAle by ho najprv zadusil, tú potvoru hnusnú, aby mal som zač’ trpieť, najprv by som ju ako črviaka rozmliaždil. Keby to bol chlap, ale taký mamľas… Veď by som sa len hanbil preňho na stolici ukázať.Žnec VINazdáš sa, že sa druhí páni od neho odchodnejší? Iba hádam v šatách, ale v inšom ani mak.Žnec VIIA pomyslite si, čo mi tá kalika nenarobila. — Voňahdy idem do hory, ale len dákeho haluzia nazbierať… Prepadli mi kone, prepadol mi voz, prepadlo mi všetko a v urbáre máme horu celkom slobodnú, okrem predaju.Žnec VNa papieri. To je potom pravda už na svete! Všetko mu robíš do najmenšieho, ešte s bratom. Keď rozkáže, trebárs o polnoci musíš ísť, čo sa ani do panštiny neráta — musíš, čo ti len rozkáže, robiť, a za to ani mak ani prach, akoby to všetko nič nebolo, akoby náš život sedliacky nič nebol, nič nestál. To je veľmi mi divno a ani to si ja celkom pochopiť nemôžem, ako tento svet beží. Keď Pánu Bohu darmo neslúžim, a takej oblude, čo sa ani nerovná poriadnemu človeku, musíme slúžiť len tak, akoby do hlbočiny skalky hádzal.Žnec VIIVraj páni pravde na krk skalu velikú uviazali a do hlbočiny ju spustili, aby nás sedliakov mohli zdierať.Žnec XVBoh to rozumie tomu peklu. Ja neznám, ako je to. Keď si na to pomyslím, som ako opitý — ale sa mi to veru nepáči.Žnec XVIIKomuže by sa to páčilo, ibák by bol blázon a neznal by ani, či má hlavu, ani kde stojí.Žnec XA či je to každý blázon, čo nevie, kde má hlavu a kde stojí? Koľko ráz človek od trápenia nevie ani, čo robí, ani čo myslí — ani čo má robiť, ani čo má myslieť — a túla sa z kúta do kúta ako teľa, viacej majúc trápenia, viacej biedy, ako na hlave vlasov.Žnec XIIA tá obluda medzitým pije, žerie a psí — aká je to spravedlnosť na svete. Keby aspoň pekného slova dal, nech by ho čerti vzali z horúceho pekla, ale len ti fučí, teremtetuje, hockedy vykope, hockedy na peniaze pokutuje a vždy, ale vždy horšie. Bodaj by takú pravdu na svete čert vzal!(Tma je.)Žnec XAle oheň si naklaďme. Kus si pofajčíme a pohovoríme, aspoň nám bude ľahšie — aspoň tu na poli, keď nie doma, si trošku voľnejšie oddýchneme.(Oheň nakladú. Zo všetkých strán sa schodia zohrievať, zo všetkých strán počuť: Sa ti…! — kliatia a podobné. Chlapi okolo mňa stoja — ticho sú, ani jeden slova nepreškrtne, každý mlčí ako zabitý a fajčí. Chodníkom ide jeden a obráti sa zemou ku ohníčku.)Ch.Vitaj, vitaj! Kdeže tu okolo chodíš, či poklad stratený hľadáš, či sa len tak táraš? Vitaj, poď medzi nás.S.Pamodaj šťastia.Ch.Pane Bože, daj, keby chcelo pršať s rannou rosou — dáko sa k nemu dobyť nemôžeme. Či si ho ty tam na chodníku dakde nenašiel?S.Našiel, nenašiel. Nuž, akože sa máte?Chlap IAkože by sme sa mali, tak po chudochlapsky, ako bosí a nahí v tuhej zime. Keby človek radšej zamrzol ako ten, ale celkom, ale to je trápenie veliké, keď odmŕzať, zamŕzať, a nikdy sa nezohreješ.Chlap IIAni nesvitá, ani nemrká. Radšej by som sa už neviem kde videl.Chlap IIIRadšej by už vari všetko tak zapľuval… Čo sa má tak človek trápiť — veď je už len vari nie vôl lebo kôň.Chlap IVKoňovi je kde lepšie, alebo volovi ako biednemu človeku. Ten, keď svoje urobí, má pokoj, ale ty ešte len ani noc pokojnú nemáš, ešte aj v noci ťa trápia všelijaké starosti — a to všetko nič po nič.Chlap XKeby najmenšie človek chudobný z toho mal, ale akoby do piesku vodu lial. Koľkokoľvek naleješ, toľko skape — taká je tvoja práca.Chlap XINech som dobrý, len chalupu podpálim a pôjdem svetom, čo ma oči nevidia a uši nepočujú.Chlap XVTo si ty mi z úst teraz vzal, veď už vari — ah…S.Čože vám chybí? Vari nemáte dobrú úrodu, kopa pri kope…Chlap XVeď ale čie sú to tie kopy. Keby aspoň slama bola naša, čo ju ani kone nezožerú, a zrno nech by čert vzal.Chlap XIINie zrno, ale toho tam mamľasa.Chlap XXBa všetkých do jedného. Pokým jedného na svete bude, nebude dobre.Chlap XVIČi to bude dakedy — na svätého vida.Chlap XIITak potom môže všetko čert vziať — tak potom deti moje porežem, ženu zabijem, dom zapálim a čo pochytím, s tým najprv dákeho bruchaja zahluším a potom sám seba.Chlap IXTakto my vždy robíme, toto je žatva: My sme ho zasiali, my sme ho zožali, my sme ho omlátili, my sme zasiali a teraz ho zase žneme. Odplata naša je… potupa a dereš.Chlap XVEj, ale to sa ti zaprisahám, že ho veru viacej siať nebudem.Chlap IXAni ja, ale zachytím z postele od kurvy toho mamľasa za golier a dám mu kone do ruky, dám mu bránu a budem ho dotiaľ biť, pokiaľ len…Chlap XUž sa mi všetko spríkrilo. Zanechajme všetko tak a poďme, chlapci, preč z tejto bezbožnej stolice, veď nás Boh neopustí.Chlap XIHm — braček! Nazdáš sa, že inde pečené holuby do úst padajú. Inde tiež nebudeš pánom — a sedliakom je všade rovnako, či pod siedmym kráľom, či s Frankami.Chlap XIXA čo nám navravel sa ten brucháč — tam sa prepadni, kde stojíš — (vraj) len čakajte, chudobným ľuďom bude časom kde lepšie.Chlap XISa nám veru polepšilo — zo šafľa do šechtára, z komory do štoku. Keby v tom štoku dačo bolo, ale nieto nič — z koláča diera.Chlap XIVHádam len dačo bude — aspoň vší za kapuc.Chlap XIDaj pokoj. Nikdy. Ako bolo na počiatku, tak bude i teraz i vždy i na večné veky.(Dakoľko chlapov pochytí klobúky, rútia o zem, kosy zdrúzgajú a jeden sa o zem hodí a druhý ako blázon letí do čiernej noci… Ten teraz vystúpi a vážnym hlasom povie:)TenNezúfajte. Nesiem vám potešenie! Nezúfajte, prichádzam k vám ako dakedy Mojžiš k ľudu izraelskému.(Všetci trošku zatíchnu, tí všetci okolo neho.)TenVy ste národ potlačený, vy ste národ biedny, vy ste národ chudobný, ale Pán je mocný, Pán je silný, Pán má hromy — pod jeho nohami je tento svet celý ako črviaky pod vašimi nohami, ktoré, keď sa vám páči, rozmliaždiť môžte. Keď nie — nie. Planý človek na svete tomto robí, čo sa mu páči, druhých ľudí klame, zdiera, svedomie svoje namočí do bariny, ale Pán mihne, i on všetko tak zanechá na súd boží. A v prachu zafúľaný, zapískaný, ako osika trasúci sa pred Pánom stojí. Pán je spravedlivý. Každô dojde konca, ale každô sa musí na ten koniec hotuvať. Každô uvidí Pána, ale beda tomu, koho postihne Pán spiaceho — ten dojde tiež konca, ale len tak ako drevo, keď ho na oheň položí. Preto modlite sa! Modlite sa, aby ste neboli nájdení spiaci. Lebo Pán je spravedlivý. Veky minuli ako dáke chmáry nad vašimi hlavami, nad vašich otcov hlavami, nad vašich praotcov hlavami — duby v horách schodili, vekom dolu padali — vy ste spali. Vstávajte, vravím vám, vstávajte! Počujte tento hlas — nie je on môj. Vidíte tamtú hviezdu padajúcu na zem, vidíte ju. Už kape z tmavosti zemskej. Kľaknite, žehnajte sa. Boh je dobrotivý, Boh povedal a stalo sa, Boh dúchnul do hliny a žil človek. Raduj sa národ rozmetený, neznajúci o sebe, vyhodený druhými ľuďmi na smetisko, do hnoja, aby ním polia povozené boli, pole cudzie, pole Satana. Raduj sa a vesel sa. Z prachu, z hnily, z bariny ťa povoláva na Svadbu, na žeň; z prachu, z hnily, zo zakliatia k životu otváraj svoje lono a prijmi požehnanie. Nie je to požehnanie chlieb, nie statok, nie je to požehnanie tichá domácnosť, oplývajúca (so) všetkým, ale požehnanie viery a lásky jednému každému k všetkému tomu, čo je vaše, k národu. Zabudni každý jeden na svoj dom, na svoju ženu, zabudni na seba. Znáš dobre každý, čo je to za hostina. Zabudni ako na klamlivý sen a poď na druhú hostinu, na hostinu viery, lásky k národu. Žili ste domu, žili sebe — takáto bola vždy vaša žatva(ukazujúc na zem požatú),takáto. Čie je to všetko? — Satanovo. Poďte teraz na žatvu druhú, na žatvu svojho národa. Nebudú to klasy, nebudú polia, nebude žito, pšenica, to bude žatva krve — to bude kúdol dymu, kúdol ohňa, aby videl svet tento, ako je ľudská múdrosť Pánu klamstvo.Vravím vám, že z kúdolu, z dymu vystúpi Sláva božia ako Slnce z čiernej noci — vystúpi — vystúpi. Ale rováš už je plný, celkom zarezaný, už je čas — poďme.[1]R, zoš. XXXVI (od 5. strany), XXXVII, XXXVIII; prvý raz v Slov. pohľadoch, 1940, str. 560 aď. v podaní St. Mečiara, ale bez dokončenia. Úplný text po nájdení zoš. XXXVIII vychádza po prvý raz v tomto vydaní. (Záver Žatvy som prvý raz uverejnil v Slov. literatúre, III. roč. č. 4.)
Kral_Zatva.html.txt
PředmluvaÚkolem díla, jehož první svazek předkládám veřejnosti, jest předložiti úplný a soustavný soupis všech slovenských prosaických podání, která byla od počátku XIX. století až do vzplanutí světové války zapisována a zpracována, tištěna anebo zůstala v rukopisech. Reprodukuji jednotlivé povídky jednak ve výtahu, jednak v celých a věrných přepisech, a to ze starších i novějších rukopisných sbírek ty, které nebyly pro tisk upraveny a které mají pro historii látek povídkových větší význam. Při tom podávám texty starších rukopisů v přepisech docela přesných, zachovávám dokonce i původní pravopis, třebas by se jevil neústrojným. Pohlížím na tyto zápisy ze sklonku 30-tých a ze 40-tých let stejně jak na staré rukopisy středověké, jež se otiskují i se všemi zkratkami, ač tyto zkratky pro poznání jazyka památek samých nemají významu. Zachovával jsem původní grafiku tím spíše, ježto jsem se obával, že by se přepisem podle pravopisu nyní obvyklého mohla někde setříti nějaká ne bezvýznamná dialektická zvláštnost. Kromě toho mínil jsem, že těmito ukázkami pravopisu prvních spisovatelů a zakladatelů nového slovenského písemnictví se podávají nejen příspěvky k přímějšímu poznávání jejich práce, než vůbec k dějinám slovenského pravopisu.Vedle čistě slovenských podání pojal jsem do soupisu ještě povídky zapsané u maloruských obyvatelů východoslovenských stolic a polských v stolici Spišské, neboť zajisté toto obyvatelstvo žije celkem týmž životem duševním, jako slovenské, se kterým se neustále úzce stýká. Ovšem jest u každého takového podání výslovně uvedeno, kde bylo zapsáno, a uvádí se za slovenskými versemi.Nemalou starost působilo při ohromném počtu slovenských lidových povídek soustavné a zároveň přehledné jich uspořádání. V literatuře máme sice již pozoruhodný pokus o systematisaci pohádek od výborného finského badatele Antti Aarne: Verzeichnis der Märchentypen (Helsinki 1910, FF Communications Nr. 3). Ale tu jsou příliš málo rozeznávány skutečné látky pohádkové od jejich jednotlivých motivů, a tento pokus nenalezl mimo Finsko dosud následovníka. Jest ovšem zpracován na základě finského materiálu. Pro cizí učený svět chceme ve svém díle jen poukazovati na toto číslování. Prof. dr. Václav Tille pokusil se o jiné systematičtější seskupení třebas jen vlastních pohádek v užším smysle toho slova, ne všech prosaických podání, ve svém seznamu českých pohádek, který již před několika lety předložil České akademii. Již proto, aby seznam slovenských pohádek byl stejně spořádán jako seznam českých a pro snadnější jich srovnávání, vyžádal jsem si od prof. Tille, abych podle jeho vzoru mohl sestaviti své dílo. Avšak při postupu své práce dospěl jsem k mínění, že je třeba vrátiti se především k staršímu dělení pohádek podle hlavních nositelů dějů pohádkových, na pohádky báchorkovité se živly nadpřirozenými, na povídky, jichž děj převzat z obecného života, povídky rázu novelistického a humoristického, žertovného a nakonec anekdotického; zvláštní skupinu tvoří legendy a především látky zvířecí a bájky. Pověsti konečně jsou vesměs téměř skupinou samostatnou. Uvnitř těchto hlavních skupin přidržoval jsem se dosti věrně celkem soustavy Tillovy. České jeho dílo dosud nebylo vytištěno pro velké nesnáze, které činila doba poválečná vydávání zvláště děl vědeckých. Zatím Tille vydal značnou část svého díla jazykem německým r. 1921 v připomenuté publikaci finské (FF Communications Nr. 34) a v něm své rozdělení českých pohádek velice důkladně přepracoval a změnil. Jak bude uspořádána látka v konečném vydání jeho českého díla, není mi známo. Tím budiž vysvětleno, že rozvrstvení látky mezi obdobnými spisy profesora Tille a mým bude namnoze různé.Knihu i tak velice obšírnou nechtěl jsem zatěžovati důkladnějšími výklady a bibliografickými poznámkami k jednotlivým povídkám, nechtěl jsem, ba ani nemohl jsem opakovati své komentáře vytištěné v jiných pracích. Obmezil jsem se na pouhé a stručné odkazy na odborná díla pohádkoslovná a látkovědná, kde rozmanité a četné varianty slovenských povídek se vypočítávají.Na samém konci díla umístím některé všeobecnější poznámky o podáních slovenského lidu.Práce moje trvala dlouhá léta s různými menšími většími mezerami.Vydávaje první svazek, pokládám za svou milou povinnost vysloviti nejvřelejší díky všem, kdož mne podporovali při této mé práci a kdož přispěli k vydání mého díla. Správa Musea v Turčanském Sv. Martině, především prof. dr. Jozef Škultéty, zapůjčovala mi do Prahy na delší dobu se vzácnou ochotou rukopisné sborníky. Později mi prof. Bohumil Tesař v Turčanském Sv. Martině laskavě opatřil přepisy různých rukopisných textů. Když konečně dílo v rukopise bylo dokončeno a šlo o jeho vydání, byla to Matice Slovenská, která se rozhodla, že je vydá sama. Za to děkuji zvláště pp. správcům Matice Slovenské prof. dr. Jozefovi Škultétymu a prof. dr. Jaroslavovi Vlčkovi.Česká Akademie věd a umění přispěla po návrhu své třetí třídy r. 1921 na vydání větší částkou, než obyčejně povoluje na literární a vydavatelské podniky jiných společností, udělivši deset tisíc Kčsl. I této podpory budiž tu vděčně vzpomenuto.Dílo mé, původně sepsané jazykem českým, mohla ovšem Matice Slovenská vydati jen jazykem slovenským. Mé díky obzvláštní buďtež vzdány tajemníkovi Matice Slovenské prof. Fr. Heřmanskému, který se s horlivostí jemu vlastní ujal této práce, nespokojiv se však pouhým převádéním mého spisu do slovenštiny, než přispěv ještě hojnými radami k zlepšení a zdokonalení mé knihy, začež mu na tomto místě vzdávám vřelé díky.V Praze dne 6. května 1923Jiří Polívka
Polivka_O-sberateloch-a-sbierkach-slovenskych-rozpravok.html.txt
Návštevou u SmrtiSľub daný vyplniť je cnosťou a nahodilé sa snáď prekážky, ktoré by sľub daný vyplniť a uskutočniť prekážaly, mužne odstrániť, ešte zväčšuje statočnosť a charakter človeka. Naproti tomu nesplnenie sľubov hádže veľmi špatné svetlo na muža a poškvrňuje charakter jeho. — Preto plňme sľuby dané, aby ľudia o nás mali dobrú mienku.Laskaví čitatelia mojich predošlých spisov budú sa snáď vedeť rozpamätať, že pred pár rokmi, z príležitosti nahodilého sa sídenia s kráľovnou Smrťou v podzemnej ríši kniežaťa temnosti Lucifera,[1]dal som kráľovnej Smrti sľub, že ju časom, keď mi okolnosti dovolia, v jej residencii navštívim a poctu moju osobne jej tam vzdám.Kráľovná Smrť môj sľub ochotne prijala a snaď sa naň i častejšie rozpamätovala, až konečne prišiel čas, že moje slovo stalo sa skutkom.Sľub teda Smrti daný som splnil a ju navštívil.O prevedení môjho sľubu a s tým spojenými dobrodružstvami na ceste, ako i v rozhovore, ktorý som pri príležitosti mojej tam návštevy so Smrťou mal, chcem láskavých čitateľov tohoto spisu zovrúbnejšie soznámiť.*— Števo, sober sa! kamsi ideme! riekol som ku Štefanovi Vrždialikovi, môjmu to tajomníkovi, keď už všetko na cestu pripravené som mal.— Ale Bože môj! kamže zase? — pýtal sa ma udiveno Števo.— Vieš sa rozpamätať na to, keď byvše pred pár rokmi návštevou v podzemí, dali sme tam kráľovnej Smrti sľub, že ju v príhodnom čase v jej residencii navštívime, čo ona blahosklonne prijala.— Hm! Viem, viem, — riekol Števo — nuž ale načo hľadať Smrť, keď vieme, že ona i bez invitovania k nám prijde?— Pravda že prijde, keď bude tom čas, ale to už potom bude koniec všetkým našim cestám. Teda, milý Števo! za života nášho vykonáme ešte túto jednu cestu.— Nuž a či znáte, kde tá tetka Smrť býva? — tázal sa Števo.— Jakobych sa mohol vybrať len tak nemilobohu do sveta, navštíviť niekoho, nevediac kde býva a neznať jeho istú adressu?— Nuž kde?— Na ostrove Islande, Števo! Tam v istej podzemnej jaskyni, pri oheň chrliacom vrchu, sopke Hekly. Pozri na mapu, ktorá vyobrazuje ostrov Island.— Jaj! veď je to zase tam hore, blízo severnej točny.— No nie celkom! Ostrov Island leží ešte hodne nižšie pod severným polárnym kruhom, asi v tej zemepisnej výške, ako Serdovala vo Finsku, kde sa ti raz tak dobre bolo viedlo. Zamrznutia sa nemáš čo obávať.— Ale jako sa ta dostať?— Ľahká vec, — riekol som — per pedes, per Achse a per Damofschiff! — Teraz na mape ukázal som Števovi prstom skoro rovnú čiaru, smer cesty, ako sa od nás na ostrov Island človek najsnadnejšie dostať môže.— Ďaleko je to, ďaleko! — krútil Števo hlavou — ale keď je tak, teda poručenaboha, už teda len pôjdem…— Nestrachuj sa! — posmeloval som ho — veď sme oba na život assekurovaní.Števo s týmito slovami uspokojený, pristal na nový výlet, ktorý sľuboval sa nám byť príjemným a poučným, lebo u kráľovnej Smrti iste radi videní budeme![1]Opis tento vyšiel tlačou čo 20. — 21. sošit „Knižnice zábavného a poučného čítania“ a dostať ho v kníhkupectve G. a E. Bežo v Trnave.
Timko_Navstevou-u-Smrti.html.txt
OsobyMAMA JAMINOVÁ, vdova, sedemdesiatročnáMALVÍNA, tridsaťpäťročná, RUŽENA, tridsaťročná, BOŽENA, dvadsaťročná, jej dcéryMILOŠ ZORKO, päťdesiatročný muž Malvíny, pisárJÁN TEPNÝ, štyridsaťročný obchodník s miešaným tovarom, muž RuženyANTON TURČEK, dvadsaťpäťročný bankový úradníkIVAN, pätnásťročný, OĽA, štrnásťročná, FEĎA, jedenásťročný, ĽUDKA, deväťročná, MILKO, šesťročný, ZORKA, dvojročná, deti ZorkovýchHANKA, desaťročná, VIERKA, osemročná, deti TepnýchKATKA, slúžka, šestnásťročnáZUZA, kraviarka, päťdesiatročnáJANEK, sluha, štyridsaťročnýI. dejstvo u Zorkov, II. a III. u Jaminovej.Deje sa v dvadsiatom roku, január — jún.
Tajovsky_Sokolska-rodina.html.txt
Poučenie skúseného človekaNa konci menšieho mesta pri Váhu stojí biely prízemný dom v podobe písmena L, s veľkým dvorom, so záhradou na kraji a s domkom v švajčiarskom slohu, rozdelenom na päť kabín, to znamená na toľko, koľko je bytov v bielom dome. Na konci od ulice býva domáca, pani Pentesilea[1]Schubertová so slobodným synom Agenorom. Že sa volá Pentesilea nevedia ani jej najdôvernejšie priateľky, volajú ju len krátko Sila. Na tom, čo je to vlastne za meno, si tie dámy už dávno prestali lámať hlavy. Ohľadne jej zovňajšku sú si na čistom, že je to mrzká, tučná, fučiaca, nikdy poriadne neumytá, fúzatá stará baba neslýchanej skúposti, ktorá nikdy nikomu nedá pokoj. Jej syn sa ponáša na ňu, ako keby jej vypadol z oka: je krátky, tučný, zarastený ako tulák. Len skúpy nie je. Aspoň pre seba nie. Je úradníčkom na bernom úrade a každý groš, čo dostane, prepije. Počnúc denaturovaným liehom po ten najdešperátnejší drapák vypije všetko bez váhania s pôžitkárskym mľaskaním.Na konci od dvora býva pani Bochníčková, vdova po oficiálovi, s dvoma výrečnými dcérami a s dvoma synmi-fešákmi, ktorí sú tiež v nejakých úradoch zamestnaní a s Agenorom sa naskrze nestýkajú. Pani Bochníčková je grandiózna persóna, hotová Brunhilda, hovorí len po nemecky, lebo je rodená Nemka a ukazuje svoju povýšenosť tak, že povie každému pravdu do očí. Ona jediná sa stýka s pani domácou a to spôsobom, ktorý obracia na posmech i tie najliberálnejšie predpisy dobrého správania. Jeden z ich novších spôsobov boja, ktorý nebol doteraz všeobecne občianskou pospolitosťou uznaný, pozostáva z toho, že sa bojujúce stránky obrátia k sebe chrbtom a medzi rečou sa plieskajú po čiastkach tela, prírodou už na to určených. V ťažších prípadoch dvíhajú i sukne.Dva byty obývajú dvaja celkom šediví otcovia so svojimi štrnásťčlennými rodinami. Jedného spomeniem, kvôli jeho nie celkom obyčajnému menu. Volá sa Ezechiel Daniel[2]Jeroboám[3]Čančula; len preto, lebo je anabaptista.Najparádnejšia obyvateľka je slečna Magdaléna Korodayová, učiteľka na meštianskej škole. V tejto rozprávke je ženskou svetoznámou z porekadla „Cherchez la femme!“ Keďže svojou postavou tak pomúti každému chlapovi rozum, že ten sa utiahne na miesto naskrze nepatričné, iste by bol i Simon Stylites[4]zliezol zo svojho stĺpa, keby si ju zblízka obzrel. Z tváre jej srší dobrá vôľa a lákanie na užívanie života.Magda obýva byt v susedstve domácej panej. Agenor sa mal okolo nej. Neprijala ani jeho pozdrav. Sprvu si myslela, že ho prinúti aspoň k tomu, aby sa zavše umyl; keď videla, že je to beznádejné, nechala ho stranou, hoci raz manifestoval svoju lásku k nej i takým spôsobom, ktorý ho stál značnú sumu.— Magduška zlatá, jediná, nehnevajte sa na mňa. Vypočujte, čo vám chcem povedať. Ja vás zbožňujem, nemám ani dňa ani noci, vždy myslím len na vás! Ak ma nevypočujete, celkom iste sa zmárnim. Už som si vypožičal aj pištoľ. Magduška, zmilujte sa! Nedajte sa mi trápiť!— Hahahaha, — ozval sa mohutný smiech, — čo vy robíte, je naozaj jedinečné na svete! Ani nemyslím, že by niektorému dievčaťu vyznával niekto lásku v takej situácii, ako sme my dvaja!— No, je to trochu neobyčajné, ale čože mám robiť, keď utekáte predo mnou, ako keby som mal prašinu. A ja by som vás na kolenách prosil, aby ste i mňa mali radi a na rukách by som vás tiež nosil!— Poviem vám, čo musíte urobiť. Choďte domov, okúpte sa a umyte sa. Dajte sa ostrihať a oholiť a budem sa s vami zhovárať, — odsekla mu opovržlivo, šuchoriac pritom papierom.Agenor sa usiloval zazrieť niečo zo svojej lásky tenkou škárou medzi doskami a fistuloval trasľavým hlasom: — Keby som vás poslúchol, obdarovali by ste ma svojou láskou?— Tak chytro to nejde, ale zhovárala by som sa s vami.— Zo zhovárania ja veľa nemám, musíte mi sľúbiť, že ma prijmete do radu vašich zbožňovateľov a že mi pridelíte aspoň jeden deň v týždni.Magda mala tej zábavy dosť i skočila na nôžky a chcela vyjsť. Tu zbadala, že je zavretá! Búchala na dvere a kričala: — Otvorte, otvorte!— Môžete kričať a búchať koľko chcete, ja vás nepustím, dokiaľ mi nesľúbite, že ma vypočujete.— Vy naničhodný človek, ja vás zažalujem. Otvorte.— Ja že som naničhodný! Vy pobehlica, vy hoňucha, vy sa ešte opovážite statočnému mládencovi niečo vyčítať! Vy, čo máte každú noc iného frajera u seba. Veď vy ste horšia ako Jezabel, — a tu odrectoval o tejto nemravnej persóne dotyčný odsek z biblie. To bola jediná lekcia, ktorú sa zvláštnou náhodou naučil.Magda búchala na dvere a kričala ako vedela, aby ju pustili von, až sa ozvali ťažké kroky pani Bochníčkovej.Agenor jej chcel ďalej nadávať, keď však počul, že sa k záchodu blížia kroky, zamĺkol. Kým sa rozhodol, čo urobí, pani Bochníčková vypustila Magdu, ktorá chytro zamkla Agenora v jeho kabíne.— Tak, teraz si tu vy posedíte, — zvolala mu pomstivým hlasom Magda a odišla s pani Bochníčkovou, ktorej porozprávala, čo jej ten zlý človek urobil. O niekoľko minút vedel celý dvor, ako strašne sa Agenor previnil voči Magde. Jednohlasne rozhodli, že to musí žalovať na súde, lebo ináč ju bude celý svet považovať za stratenú osobu.Vec dostal do rúk mladý sudca doktor Marko, ktorý ako svedkov vypočul celý dvor. Agenorov advokát podal protižalobu na Magdu, ktorá tiež nadala Agenorovi a obmedzila jeho osobnú slobodu tak ako on jej.Ako svedok vypovedala i pani Bochníčková s takou uznaniahodnou svedomitosťou, že ju za to i pán sudca pochválil a postavil ju iným svedkom ako vzor. Tým ju tak posadil na koňa, že napokon vypovedala i to, že videla i pána sudcu chodievať večer k slečne Magde. — Áno, pán sudca, videla som vás celkom iste a poznala podľa bieleho klobúka, aký v meste nik nenosí.Sotva tieto slová vyšli z úst pani Bochníčkovej, prerušil ju pán sudca s poznámkou, že začína tárať do sveta a že bude najlepšie, keď sa stránky pokonajú, lebo musí obidve odsúdiť, čo im bude na škodu, pretože od svojich vrchností dostanú i disciplinárku. Stránky sa šikovne pokonali, čím pán sudca získal i to, že nemusel diktovať do zápisnice výpoveď pani Bochníčkovej. Doma jednako počul obrnenú mienku svojej paničky o svojom správaní, ale škáles[5]od vrchného súdneho radcu prehrmel viac závistlivo ako vyčítavo nad jeho hlavou.Nevinné obecenstvo očakávalo, že sa Magda týmto škandálikom ako „poriadne“ dievča odbaví.Ale kdeže! Neminulo ani pol roka a vydala sa veľmi dobre za mladého bankového správcu![1]Pentesilea— v gréckej mytológii kráľovná Amazoniek, ktoré sa preslávili v trójskej vojne. Stretne sa v boji s Achillom, ktorý ju zabije, hoci ju obdivuje nielen pre statočnosť, ale aj pre krásu.[2]Ezechiel, Daniel— veľkí starozákonní proroci[3]Jeroboám— židovský kráľ[4]Simon Stylites— zo Sisanu, prvý z askétov, ktorý trávil svoj život v kontempláciách stojac na stĺpe[5]škáles(zastar.) — pokarhanie
Nadasi-Jege_Poucenie-skuseneho-cloveka.html.txt
Osoby:Dr. Dušan Dovanič,pravotár.Oľga,jeho žena.Dr. Milan Jarkovský,pravotár.Helena,jeho žena.Dr. Ivan Drahúň,lekár.Mája,jeho žena.Fridolin Bachratý,bohatý súkromník aKarolina,jeho žena; rodičia Oľgy.Gusto,sluha aBetka,chyžná u Dovaničov.Peter,sluha aDorka,chyžná u Jarkovskych.Jurko,sluha aCilka,chyžná i u Drahúňov.Ján Fedor,priateľ Drahúňov.Ivan Bolenský, Marienka,jeho žena,Ján ZáturianskyaViera,jeho žena; priatelia Bolenských.Damian Bubenčík,pianista.Čiašnik I.Čiašnici.Prvá maska.Druhá maska.Tretia maska.Masky.Hostia.Prvý, tretí a štvrtý dej odohráva sa u Dovaničov na Slovensku, druhý dej v Prahe.
Urbanek_O-tie-zeny.html.txt
I. Předzpěvy ke službám Božím nedělním a svátečnímObsah1. Nejsvětější, Bože všemohoucí2. Ó Ježíši, to Tvé vtělení3. Pomoc naše budiž ve jménu Páně1. Nejsvětější, Bože všemohoucíNejsvětější, Bože všemohoucí,Pro Syna svého jednorozeného,Jezu Krista laskavého,Sešliž nám Ducha Svatého,Kterýžtoby srdce našeSvým ohněm zapálilA skrze rozličnost jazykůVšecky národy v jednotu víry shromáždil:Sláva Bohu, Sláva Bohu, Sláva Bohu!J. Tranovský2. Ó Ježíši, to Tvé vtěleníÓJežíši, to Tvé vtělení(narození, umučení, vzkříšení, vstoupení)Dejž, ať nám hříšným slouží ku spasení;Přimluviž se k Otci za nás,A Ducha pravdy pošli na nás,Abychom i v tuto chvíliVěrně Tebe ctili,Těšíce se Tvé milosti,Potom též přišliPřed tvář Božské velebnosti:Sláva Bohu, Sláva Bohu, Sláva Bohu.J. Tranovský3. Pomoc naše budiž ve jménu PáněPomoc naše budiž ve jménu Páně,Kterýž učinil nebe i zemi.Pane, rty naše rač otevříti:I budouť ústa naše zvěstovati chválu Tvou.Pane Bože, ku pomoci naší pohleď:Ó Pane, abys nám spomohl, pospěš.Sláva Otci i Synu i Duchu Svatému,Jakož byla na počátku, i nyní i vždycky,i na věky věků. Amen.
Tranovsky_Cithara-sanctorum-Dil-1-Pisne-duchovni-k-casum-zasvecenym-cirkevniho-roku.html.txt
Povesť, aká mala byťIBola som v shromaždení detí, ktorým bola sľúbená povesť. Známy priateľ dietok z ďaleka prišiel rozprávať deťom o láske k vlasti, k rodnej reči, pritom o veciach, ktoré bár by pravdou neboly!Boly tam deti veľké, ktorým už do kalicha duše stihla padnúť pleva a ktoré týmto poznaním naučily sa loviť z pravdy lož. Boly tam i deti malé, zvyklé ešte hľadať pravdu i vo lži. A i veľké i malé deti rozžialené boly sľúbenou povesťou… Veľké pre pravdy v nej sa nachodiace, malé pre pravdy, ktorých v nej nenachodily.Známy priateľ detí rozprával nasledujúce:Zunujúc jednotvárnosť večnosti, Najvyšší Sudca pozval národy pred súdnu stolicu, aby sa presvedčil, ako plnia Jeho poslanie a k čomu dospely sverenými schopnosťami. Správne žijúci národ mal ostať na dráhe k moci a sláve — nesprávne postupujúci mal byť vyhladený zo života a zatratený.Radom prichodily národy pred trón boží, národy rozličných jazykov i schopností. A Najvyšší každému meral podľa zásluhy.Napokon prišiel národ malý, biedny, ktorý každý tisol do úzadia. Postavy vraj shrbené, prácou sodraté, ruky tvrdé, oči nesmelé…Boli to Slováci!Mlčky predstúpili pred Najvyššieho. A Najvyšší ledva ich zazrel, zmraštil velebnú tvár a riekol:„Choďte do zatratenia, Slováci, lebo zatratili ste si deti!“A vždy ochotný diabol už-už sa rozbehol, že smetie odsúdených do ohňa večného.V tom spočinuly oči Hospodinove na rukách Slovákov, ktoré boly plné mozoľov — i kývol rukou (diabol už aj letel do priepasti pekelnej) na znamenie milosti.„Choďte,“ — hovorí, „svojou cestou… Vidím, že ste pracovali…“Takto znela povesť o súde božom nad Slovákmi.A hoci sa zdanlivo skončila cele dobre, i malí i väčší zostali sedieť smutní, zarazení. Povesť neuspokojila ani tých, čo hľadávajú v pravde lož, ani tých, čo ešte i lož prijímajú za pravdu. Lebo podľa detských pojmov v povesti i pravda i nepravda musí sa snovať inak!I mne bolo smutno na duši. Bolel ma vývod, že Hospodin zatratil môj národ — a opäť ešte viacej rozžialil ma súd: že Boh omilostil ho len pre to, čo dvojnásobným robilo ho rabom: pre jeho mozole.A vidiac, že celý ten kŕdeľ malých a najmenších želie tak ako ja, lebo miesto očakávanej krásy ukázali mu všedný tvrdý život, i mňa chytila sa nedôvera maličkých.„Nie! tak to nemohlo byť! Povesti čosi chybí,“ myslím si. „Alebo ubral ktosi z jej obsahu, alebo nevložil doň, čo mal…“A za umilenej hviezdnatej noci, za noci, v akých po mliečnej ceste sťa po chodníku vystlanom lupeňami nebeských ľalií predstupujú pred tvár božiu slovenské túžby, sny a nádeje pre obsah posvätenia — vzala som povesť, zahľadela sa na ňu cez skielko milujúceho slovenského srdca — a hľa! Záhada bola rozlúštená!Povesť bola pravdivá — len nebola zakončená.Známy priateľ detí podal ju správne — iba neriekol, ako sa to skončilo. Neriekol, lebo sám nevedel. Prečo?Preto, lebo posol, ktorý zvesť o súde božom z neba doniesol a rozšíril, nedozvedel sa jej pravého zakončenia.Totiž, ako to už býva pri každej zvláštnej udalosti, i pri poslednom súde boli novinári vyslaní vypočuť priebeh a za horúca zreferovať o výsledku.A naozaj!Veľká sieň naplnila sa národmi od výmyslu sveta. A čo len trochu zdatnejšie, tlačilo sa na predok. Ba dôkladný Nemec už i v pitvore vytasil sa legitimáciou na prvé miesto, uhodnovernenou verejným notárom.Prirodzene, bolo tam hádok a kriku, až v ušiach zaliehalo. Národy hádaly sa už cestou a chvastaly sa na úkor jedon druhého. A mohly sa smele: jedon druhého nerozumel ani slova. Bolo to tam priam ako pri Babylone — keby nie Slováka. Ale Slovák rozumel všetkých.A čože by nerozumel?! Veď Slovák odjakživa chodil svetom medzi národmi a roznášal im zo svojej chalupy, čo ktorý potreboval. Berlínu umelé pasce, bez ktorých by Nemca myši boly zjedly. Prahe staré žbánky, za ktoré by sa ona hocikedy „utloukla“. Viedni bošácku borovičku, Petrohradu olejky, Bukurešti chutné vytočené točky, Parížu vyšívanie „s bielym a žltým zlatom“, bratskej Srbii opálky. Amerike dodával najlacnejších robotníkov, Pešti nevyhnutný cesnak a Segedínu statočných ľudí.A tak Slovák pri poslednom súde rozumel všetkých.No čo i rozumel, múdre robil sa hlúpym a mlčal ani peň.Hej! ale zmĺkli ver’ i tí ostatní, keď na ktorého zahrmelo, aby šiel pred súd boží! V strachu iba ukazovali svoje dokumenty: čo ktorý vie, čo vydobyl, čo vyhútal.A Najvyšší meral každému podľa zásluhy.IIAko už rečeno, pri poslednom súde boli i novinári, vyslaní vypočuť súd a rozhlásiť výsledok.Ledva odznely hrozné slová, ktorými Najvyšší sudca poslal Slovákov do zatratenia, novinári už i leteli dolu na zem.Ale jeden z nich prvej, než by bol bežal dolu, počítal si riadky, zvedavý, čo dostane za tú mnohým preradostnú zvesť. A tak sa dopočul, že Najvyšší Slovákov omilostil, lebo pracovali.Ale bol v súdnej sieni ešte jeden novinár. I tomu prichodilo sberať sa za ostatnými. No to bol Slovák a preto nenáhlil veľmi. Iba si vzdychol: „Ach, Bože môj, na takéto zvesti mám vždy času dosť!“I zostal čupieť v svojom kútku.A na veľké šťastie! Lebo bez neho nebolo by sa svetu dostalo pravdivej zvesti o súde božom. Slovenský novinár dočkal sa zakončenia.Hľa, ako to bolo!Keď Slováci počuli, že sú omilostení, len vtedy im svitlo, že mali byť zatratení — a prečo vlastne?!Preto vraj, lebo si zatratili deti!Stáli Slováci, stáli pred tvárou božou i radostní, i zadivení, a pokrúcali hlavami… Nie, to nie je akosi s kostolným riadom!Že si vraj deti zatratili…!A odrazu svitlo im v hlave. Nuž veď sa oni, chlapi, s deťmi nikdy nezaoberali veľa! Veď sú na to ženy!A ak ozaj vinné sú v niečom, nech si ženy zodpovedia!I predstúpil najsmelší z nich pred Najvyššieho s prosbou, aby pred súd zavolali ženy.A že v nebi ani jedna spravedlivá prosba nie je oslyšaná, Najvyšší kývol rukou a hneď najrýchlejší anjel letel mliečnou cestou na zem, svolávať slovenské ženy.Letel anjel boží, letel do Turca, kde najkrajšie slovenské slovo zvoní ako zladené strieborné zvonky. Letel na Považie, kde najkrajšie vyobliekané devy umením a krásou svojho kroja závodia s kvietim nebeským. Letel pod Kriváň, kde rastú najkrajší chlapci, letel na Pohronie, kde sa najsladšie piesne rodia — — a svolával.Svolával slovenské ženy pred súd boží.A netrvalo dlho a už zabelely sa doliny a vŕšky, ako keď z jari ranné hmly tiahnu zo svojho tajného zimoviska. Tu kŕdlik žien v bielych plachticiach — tam vo všednom — tamto zas vo sviatočnom parádnom kroji — celá záplava slovenských žien.A keby len ženy! Ale s nimi celé kŕdle detí — slovenských detí! A akých detí, Bože môj! A ako štebotaly! Jedno sa spytovalo, druhé sa smialo, tretie si spievalo, že sa len tak v nebi ozývalo. Ešte boly iba na podstienke, ešte do brány nevošly, a už anjeli na divy sa sbiehali. Nazdali sa, že kŕdel škorvánkov letí na audienciu pred trón boží.A hľa, boly to deti — slovenské deti!A aké pekné boly tie slovenské deťušky!Jedny maly vlásky hladké ako hodváb, iné kučeravé ani barančiatko. Jedným žiarily z očú hviezdy — iným akoby bola do očiek padla omrvinka oblohy nebeskej.A ako boly ustrojené! Jedny vo vigančekoch, v čepcoch z čipiek a najpestrejších koraličiek-granátok — iné v rukávčekoch, kasaničke, v krpčekoch s návlakmi, v čižmičkách s podkovičkami a dlhým belasým strapcom. A zas iné v bielej huňke, s veľkým klobúkom, pod ktorým, ak nepršalo, ani nezmokly. Jaj, či boly šumné tie slovenské deťušky! Mnohé z nich nemaly síce ani vigančeka, iba zaplátanú košieľku, ani čižmičiek, iba bosé nôžky, ba ani chudobnej huňky, iba zdrapky kabaníc, a jednako všetky boly pekné, lebo boly deti. A či vám ich bolo veľa! Niektorá mamička viedla si ich až desať-dvanásť, ba i viacej — mala ich nejedna ani kuriatok v slameničke. Iba niektoré z nich neprivádzaly ani jedného dieťatka. Ale i z tých mnohé niesly pred trón boží srdce plné lásky k slovenským deťom. A koľko že mohlo byť tých slovenských detičiek? Bolo ich, deti moje, keď sa tam všetci spočítali, nie ako to známy priateľ detí tvrdil, že milión a niekoľko stotisíc, ale keď sa všetci správne spočítali, detičky, otcovia, mamičky, bolo ich azda i do troch miliónov!A hoci je v nebi všelijakých dušiek a dušičiek ani makových zrniek v poli, ani kvapiek v mori, jednako tri milióny duší už i v nebi zaváži!I sám v kútku učupený slovenský novinár zadivil sa nad výsledkom anjelovho pozvania. I sami Slováci boli zvedaví, čo to už teraz bude?!A hľa, ženy smelo predstúpily pred trón boží a dôverne volaly:„Priviedly sme Ti deti, slovenské deti, Hospodine! Súď sám, koľko ich je a aké sú!“Zahľadel sa Hospodin na zástup detí a usmial sa milostive. Hľadel na ne, hľadel a zrazu zachmúrila sa Jeho tvár. A ako sa zamračil, v zapätí stislo srdce každému.Medzi slovenskými deťmi mnoho bolo detí nemých — ony hovorily rečou cudzou. Boly mnohé, čo bohatý obsah dušiek svojich, svoje duševné dary, svoje nadanie zaniesly národu cudziemu. Zaniesly ich za hračky: za zisk, za svetskú slávu, za pestré šaty šaška, za šumichrast. Je pravda, nezaniesly ich ta len tak z rozpustilosti azda a samopaše: jedny boly k tomu prinútené, iné svedené.A zas iné vedené tak, že nevedely o svojom priestupku.No jednako všetky tieto resty boly hriechom pred tvárou Hospodinovou. A preto prísne a nemilostive hľadel na ne Najvyšší — a celý slovenský národ, shromaždený pred Jeho trónom, triasol sa pred Jeho súdom.Tu zrazu zpomedzi žien odhodlane vystúpila jedna s dieťaťom v náručí a riekla:„Zrodila som a vychovala syna, ktorý lásku spieval celému Slovanstvu. Prijmi velikú lásku jeho na vykúpenie nelásky.“A složila dieťa, syna svojho, slávneho pevca Kollára, k nohám božím.Hneď za ňou predstúpila druhá!„Zrodila a vychovala som syna, ktorý, hoci sluha Tvoj, meč tasil za svobodu svojho národa. Prijmi ho za deti neverné. Hospodine!“A dôverne složila dieťa, neohroženého bojovníka Miloslava Jozefa Hurbana, pred trón boží.A posmelená predstúpila iná a riekla:„I ja zrodila a vychovala som syna — ako med tiekly z úst jeho slová sladkej slovenskej reči: prijmi ho za deti nemé!“A hrdá složila k nohám božím básnika, sladkoústeho Andreja Sládkoviča.A ledva ustúpila, na jej mieste zastala iná: šťastná mať bohom nadaného Hviezdoslava. A syn jej, veľký láskou, silný krásou, víťazný vierou, sladký nádejou a nedostižný umením slovenského slova, pred trónom božím sám vyvážil mrzkosti tisícich!Tak predstupoval dlhý rad materí, obohativších slovenský národ i bratské slovanské národy. Bola tam mať Hollého, Šafárika, Moysesa, Ľudovíta Štúra, Mudroňa, Kmeťa, Vajanského a iných veľkých mužov. A za nimi predstúpil húf žien v smútočnom rúchu, nesmelé matky detí neverných: mať Košúta, Petroviča-Petöfiho, mať Kupeckého, Miksáta a iných, celý rad materí zradných mužov, hubiacich svojeť v službe cudzej. A ženy tieto ľútostive volaly:„Nezatrať pre nás národ náš, Hospodine! Slabé boly sme zachovať mu poklady, ktoré si nám sveril — no jednako deti naše nadaním svojím obohatily ľudstvo… Nezatrať nás, Hospodine!“A Hospodin vyjasnil tvár Svoju a usmejúc sa milostive, vesele riekol:„Nezatratím — nezatratím ťa, národ môj slovenský! V mále bol si verným — nad mnohým ťa ustanovím: pred zlým zaštítený sám spravuj cesty svoje!“A kývnuc láskave, prepustil Slovákov:„Choďte v pokoji!“*Tak skončila sa povesť o súde, o velikom spravedlivom smilovaní božom nad slovenským národom.Vyčítala som ju z hviezdnatej noci, za noci, v akých po mäkkej mliečnej ceste, sťa po chodníku vystlanom listím nebeských ľalií, slovenské túžby, sny a nádeje v belasom ubraní ako modlitby sviatočné vídam stúpať pred trón boží…
Podjavorinska_Povest-aka-mala-byt.html.txt
Len pekneDej v obecnom dome. Veľká súdna sieň. Za vrch stola, ktorý je zeleným súknom prikrytý, sedí pán richtár; pri ňom sedia sprava i zľava dvaja páni prísažníci. Pred nimi stojí asi štyridsaťročný Martin Kvočka a od neho o rok o dva mladšia jeho žena Mara.RICHTÁR: A tak, Martin Kvočka, na vás je žaloba…KVOČKA: Pekne prosím pána ri…RICHTÁR: Neskáčte do reči, ale pekne vypočúvajte!KVOČKA: Veď ja pekne prosím, niežeby…RICHTÁR: Už zase?KVOČKA: Veď ono…RICHTÁR: Ešte raz vás upozorňujem, aby ste ticho boli, lebo…KVOČKA: Veď ja ništ…RICHTÁR: A tak, Kvočka ako som už povedal, obžalovaní ste, a to od vašej vlastitej ženy, ako to aj páni prísažní vedia; lebo boli tu, keď vaša žena dobehla sem(prísažní kývajú hlavou, že je tak)so žalobou a celá dorumádzganá a dotlčená; veď, ľaľa, ešte aj teraz má modrinu pod okom.MARA(začne smrkať a utierať si oči okrajom zásterky).KVOČKA: Čo zase začínaš hvečať? Či to videl svet dakedy, aby si žena muža pred súd…MARA: Ja nehvečím, a ja niežeby, ale ja sa tĺcť nedám, keď som len pekne…RICHTÁR: Čušte! Vedzte, že ste v obecnom dome! Nevaďte sa, ale odpovedajte pekne radom, ako sa vás spýtam. Tak najsamprv Kvočka, spytujem sa vás, či ste včera, keď ste prišli z poľa, bili vašu ženu Maru?KVOČKA: Pekne prosím pána richtára, veď ja som ju len niekoľko ráz črajchol.MARA: Aha, niekoľko ráz, veď by ma bol hádam aj dobil, keby nebola dobehla suseda.KVOČKA: Ale ba, ale ty, ty nikdy, že by si dobre, ale vždy naopak…RICHTÁR: Už som vám povedal, aby ste sa nevadili. A ty, Mara, čuš! Vtedy odpovedaj, keď sa ťa spýtam.KVOČKA: Čo môž, črajchol som ju niekoľko ráz, ale to je ništ takô…MARA: Aha, ništ, keby…RICHTÁR: Čuš, neskáč do reči!(Ku Kvočkovi):Tak ste zoznali, ako to počuli aj páni prísažníci(prísažní kývnu hlavou),že ste zbili vašu ženu…KVOČKA: Pekne prosím, ja som ju len niekoľko ráz…RICHTÁR: Povedzte nám, prečo ste to urobili?KVOČKA:(pomyká sa, i nohavice si popráva, ako človek, ktorý sa k niečomu vážnemu priberá).Nuž, pekne prosím pána richtára aj pánov prísažných, to sa vám takto stalo: Včera na svite šiel som do poľa. Vzal som si motyku aj kapseľu. Do nej som najprv položil dve cibuľky, kúsok slaniny a okružtek chlebíka, aby som, reku, mal na obed čo si zahryznúť.RICHTÁR: Len nakratšie, máme aj druhú robotu.KVOČKA: Tak som išiel rovno, len čo som si u Židov kúpil paklík dohánu a sirky; no a potom vypil som si tam aj fraklík rumu, lebo, ako viete sami, má neúrečný a tak, reku, dobre padne človekovi, keď mu život zohreje.RICHTÁR: Už sa zase rozvlačujete, akoby ste sedeli v nedeľu pred domom v rade so susedmi. Nakrátko, vedzte, že ste pred úradom!KVOČKA: Veď ja nedbám, tak aby som povedal: Prídem ja na moju zem, viete, na tú v piatych honoch, tam pri Ondrovi Kúdeľovi, čo som mal s ním vlani súd pre tú ďatelinu, čo mi bol odkosil. Mohlo jej byť za lojtry…JEDEN Z PRÍSAŽNÝCH(namrzene):To sa nás netýče, zavŕšteže už…KVOČKA: Tak ja tam pekne okopávam si kukuricu. Neúrečná je, tmavá ako noc, listy sa jej ligocú a byle má hrubé ako ruka. Teplo bolo, ale hľa, ani nezviem, len keď čujem zvonenie. Vylačnel som, tak reku čo? Založil som si ohník z vlaňajších kukuričných džombí a piekol som si slaninku na ražníku, to sa vie, že aj cibuľa bola stoknutá na konci ražňa. Masť som si kvapkal na okružtek chleba. Ale viete, čo je to človeku? Slaninka bola len toľká (a ukázal pol dlane) a potom dve cibule! Pije sa to za ňou voda, a potom robota do večera; veru človek aj vylačnie…RICHTÁR(netrpezlivo):Čo hovoríte dve na tri, čo k veci nepatrí. Zavŕšte už raz!KVOČKA: Hneď už bude, ale to som musel spomenúť, že som na obed takmer nič nejedol, len ten kúsok slaninky a potom tie dve cibule. A veď teraz je deň dlhý a človek pri práci veru aj vyhladnie. Tak som si už na tretiu huju robil chuť na dobrú večeru.(Jeden z prísažných hlasite zíva a pritom rozprestrie si ruky, až mu žily pukajú. Druhý sa zase hniezdi od netrpelivosti.)TRETÍ PRÍSAŽNÍK: Ale veď už raz povedzte, ako to bolo, a nás nezabávajte s všakovakými hádkami. Hľa, už sme mali byť v chotári a obzrieť obecnú lúku, či ju môž kosiť, a vy len tak ako mačka okolo vriacej kaše.KVOČKA: Veď vás ja, pán richtár aj páni prísažní, niežeby vás chcel zabávať, hádam aj mne robota horí…ŠTVRTÝ PRÍSAŽNÝ(netrpezlivo vzdychne a udrie päsťou o stôl):Uf!KVOČKA(pokračuje):Ale viete, to je hlavné, že som bol lačný ako, nuž ako vlk, a tu už na tretiu huju robil som si chuť na tvarohové rezance. Viete, v štvrtok gazdinie odvárajú tvaroh, a moja stará obyčajne vtedy aj kúpi…RICHTÁR: Ale pre pána boha, netárajte už toľko, lebo ak ma dopálite, tak potom uvidíte, čo zračí zahrávať si s úradom.KVOČKA: Bože chráň, pán richtár aj páni prísažní, ja som to len preto spomenul, že ako som si robil chuť na tie tvarohové rezance a mal som aj pravdu, keď bol štvrtok a vtedy gazdinie odvárajú tvaroh. Tak prídem ja pekne lačný domov, zložím si riad aj kapseľu a spýtam sa žene: „No, Mara, či je už večera hotová?“ Ale ona, potvora jedna(Mara mrdne plecom, pohne sa, otvára ústa, ale richtár pohrozí jej prstom i zmierni sa, ale na tvári jej badať, že to v nej vrie a že v každom okamžení môže vybuchnúť z nej nával rečí)ani nepozrie na mňa, len tak, akoby z pleca, odvrkne mi: „je“. Ja zase na to pekne: „A čože si?“ A ona zase: „uvidíte, sadnite si za stôl.“ — Sadnem si, čakám, čakám, — iba keď ti ona donesie misisko rajštiačky.RICHTÁR: Čoho?KVOČKA: Nuž rajštiačky.RICHTÁR: A čo je to?KVOČKA: Ale nuž rajštiaková polievka, taká z rajštiakových jabĺček.RICHTÁR: Aha, už viem.KVOČKA: Tak, ako som vám už rozpovedal, že som bol lačný ako vlk, a potom som si robil už pri tretej huje chuť na tvarohovie rezance a tu ti mi predloží teplú vodu. Keby bola do nej dala aspoň klbásu, alebo údenô mäso, alebo, keby bola nalkľochnila, potvora jedna, aspoň bôbu, to je pre chlapa, ale nie rajštiačku, keď som robil, a to o hlade celý deň! A ona sa len prechodila doma po dvore v chládku a jazyk si merala so ženami.MARA: Juj, to už ani nevravte, že som si jazyk merala. To je, pekne prosím, nie pravda. Veď sa ženám robota nikdy neuzná. Ale mám ja dosť! Či prasce nachovať, izbu vyriadiť, v záhrade plieť; prať, tu načim okaliť; prasačku čakať z poľa, plátať a ešte aj variť.RICHTÁR: Len ty, Mara, nevyratuj, vieme my dobre, čo robí žena doma.MARA: Ale ja, pekne prosím, niežeby som nechcela, ale som nestihla. Kým som jedno zvŕšila, kým druhô chytila; kým to, kým onô, veru sa to minul čas! A potom prišla mi popoludní, už bolo tak okolo piatej, Kata Treskáčová; viete, tá, čo kupčí s plátnom. A vraví mi, že či nemám na predaj uteráky, viete takô šenô; chcela aj vrecia. Ja, viete, čo som natkala, to som bola už aj predala Zuze Kohútovej; tak reku nemám…JEDEN Z PRÍSAŽNÝCH: Už si si aj ty keľavný verš započala, aj tomu nebude konca kraja. Veď už povedz raz, čo a ako?MARA: Hádam musím rozpovedať, že ako sa stalo, a prečo som nestihla. Tak viete, keď príde Kata, tá, čo plátno kupuje, niet potom konca — kraja; príde to, príde druhô, spomenie sa veru všeličo. Veď som sa dopočula od nej…DRUHÝ PRÍSAŽNÝ: Čo nás do toho, čo si počula…KVOČKA: Hľa, čak ste sa presvedčili, kde je pravda, že len lemešila. A ja keď som vám vravel, že jazyk merala a na muža si nepomyslela, ani sa nestarala oň…MARA(nahnevaná zabudne vykať si mužovi):Ale čo táraš, či som ťa dosť nenaopatrovala, neopierala, neobšívala ako aj druhá žena. Nemôžem ja naveky réteše ťahať, ani bôb variť a pri ňom stáť a ešte aj rezance miesiť! A veď, pekne prosím, by aj bola, keby ma tá Kata, ale čo, keď som nestihla, tak reku, čo je skôr, lebo keď príde lačný domov, aby už bolo jedlo na stole, lebo ináč hneď porobí hurt. Povedzte mi, hriešni ľudia, čo som mohla? Rascovku? Tú nechce: krumpľovú? treba dlhšie variť; tak reku, rajštiakovú, veď tú aj chce… A ako som ju len uvarila! Dala som do nej aj smotánky, veď som bežala po ňu až do Kotúľkov. No viete, dala som do nej aj zelenú papriku, všetko, čo len načim, len aby bola samá chuť. A on niežeby si prisadol k nej, ako sa patrí, ale začne sa vadiť, že prečo som mu nie rezance, alebo vraj aspoň bôb.KVOČKA: No, pravdaže, príde človek domov z roboty ustatý ako hoviadko a k tomu vyhladnutý ako vlk — a tu, čo ho čaká doma? Ločperdia! Kto to len počul a videl? Rajštiačku, aby mi v bruchu celú noc hurtovalo od nej!MARA: Nie je to tak! Ty si sa chcel len vadiť, a to bez príčiny.KVOČKA: Ale ja? No či ste to počuli?MARA: Pravdaže si sa chcel vadiť. Či som ti ja dala k hnevu príčinu? Ja som ti len pekne povedala: „Ale neľafoc už toľko, ale žer!“ A tu hneď, akoby sto striel udrelo do teba: vyskočil si, chytil si palicu a ak daj, tak daj po mne! No či to voľakto slýchal na svete? A to všetko za moju lásku a vernosť a dobrotu!(Začne si utierať oči krajom zásterky a potom sa pustí do náreku).KVOČKA: Počuli ste, pán richtár, aj páni prísažní, ako mi povedala: „Neľafoc už, ale žer!“ Či tak má hovoriť poriadna žena svojmu mužovi? A či som ja hádam sviňa a či čo, aby som žral? Či by ste sa aj vy nenahnevali a nepopadli, čo vám do ruky príde, keby vám to vaše ženy takô niečo?…MARA: Ale to čak nevravíš(skočí mu nasršená, ale aj prestrašená do reči, lebo cíti, že pravda začína sa kloniť na mužovu stranu),že si ma ty doniesol do hriechu. Veď si ty započal s krikom, a ja som dosť trpela, aj vtedy som ti chcela len pekne…KVOČKA(cíti sa byť na koni):Ej, to je už len pekne: „Žer!“ To je pekne?! Keby vám to vaša žena tak, či by sa vám to páčilo? Nože si len dobre rozhútajte, a potom súďte po pravde.MARA: Ach, ja nešťastnica nešťastná, ešte naostatok budú vinovatá! Či sa len boha nebojíš?! Povedz! Veď si ty začal hriech! Ty si ma doviedol do toho!RICHTÁR: Dosť už! Tak, Mara, povedzže nám, čo máš proti mužovi, keď si ho žalovala. Nechže počujeme od teba, čo si žiadaš: aby sme ho pokutovali, a či zatvorili? — Alebo či sa chceš s ním rozísť?MARA: Ach, božechráň, veď ja…RICHTÁR: No tak, čo potom?MARA: Ja neviem, veď ja som len tak v prvom hneve(šibne na muža trochu ostýchavo, ale predsa šelmovsky).Viete, veď ja nie, žeby(zastane v rozpakoch).RICHTÁR: A vy, Kvočka, čo si žiadate?KVOČKA: Čo len to, ak sa jej nepáči, nechže tájde odo mňa. Čo len to! Ľahko si ja nájdem druhú.MARA(skríkne od jedu):Ešteže čo! Nech sa len opováži niektorá, ale jej hneď oči vyškriabem a všetky vlasy vyčupem! Nuž, a či ty tak za moju dlhoročnú lásku a vernosť? Či sme nažívali dosiaľ, ako sa patrí, keď sme sa aj kedy — tedy poináčili? A či som sa ti dosť nenavypekala, nenavarila po chuti? Veď, bodaj by ju aj s Katou, že sa mala dotrepať práve včera. Ona je všetkému príčina.RICHTÁR: Už vidím, že musím súd vyriecť. Tak ty, Mara, že si svojho muža znevážila, keď si ho primeriavala k hoviadku a že si zabudla, že si má žena svojho muža vážiť a ctiť: platíš ako pokutu 20 korún do chudobnej kasy.MARA: Jaj, bože môj, toľké peniaze, a za nič! Veď ja som to tak nemyslela, ja som chcela len pekne… Ale vy ste všetkému príčina.(Obráti sa k mužovi).RICHTÁR: Teraz čuš, lebo ak nezačúchneš, tak potom bude ešte viac. A vy, Kvočka, zato, že ste si ženu bili, platíte tiež ako pokutu 20 korún do kasy chudobných.KVOČKA: Ja pekne prosím ako? A či je žena nie moja? Či som hádam cudziu? A či si nezaslúžila? A potom toľko? Veď je to veľa, za to, že som ju len črajchol.RICHTÁR: Veľa — neveľa, súd je vyrieknutý. Zaplatíte, či nezaplatíte?MARA: Ale pekne prosím…KVOČKA: Ale veď viete, čo mi povedala a veď som ju len…RICHTÁR(odrazu):Povedala, nepovedala, to je všetko jedno. Či sa podrobujete súdu, a či nie?KVOČKA: Keď už tak musí byť(vyberá peniaze),ale všakovak ona…MARA: Čo môžem, hriešna stvora, keď som zahabala. Martin zaplaťte aj za mňa, ja nemám, ale je to predsa veľa za takô nič.KVOČKA: Ešte mám aj za teba? A to za rajštiačku!! Ide ti žalovať a potom nemá!(Platí s nevôľou aj za Maru).RICHTÁR(berie peniaze):A teraz chojte domov v pokoji: Ty, Mara, navar si mužovi tvarohových rezancov a dones mu ešte aj pol litra vína, a vy, Kvočka, nemusíte zase hneď hurt narobiť, ale len pekne…MARA: Tak je, pán richtár, ačpráve, prepáčte, aj vy len chlapovu stranu chycete, veď mu ja navarím, nechže sa ich už naže… chcela som povedať naje, len nech je už raz pokoj! A tak zbohom(k mužovi)a vy poďte so mnou, veď sme aj tak drahne času zmárnili na daromnicu.(Idú k dverám).KVOČKA(obráti sa k richtárovi a prísažným):Či ste počuli, čo zas povedala?(Mara sa vráti, chytí si muža za ruku a vedie ho von).
Cajak_Len-pekne.txt
I. Zoznámenie v nešťastíÚcta k matke prikazuje znášať pre ňu i krivdy.Odbilo desať, v meste už vyzvonili na noc a bolo počuť i hlásnikov.Večer sa nepodobal jasnému letnému dňu, slnko zapadalo smutne, ohradené veľkým kruhom, čo predpovedalo čoskorú zmenu počasia. Na oblohe sa čoraz viacej zbiehali a množili mrákavy, blízku slotu oznamoval aj vzdialený hrmot z tmavočiernych i snehových oblakov, ktoré sa nad mestečkom zrážali ako najzúrivejší nepriatelia. Začal podúvať chladný vietor a kde-tu sa prudko rozpadali ligotavé kvapky — No rybár Vavrinec, takmer celé popoludnie bezúspešne chytajúci ryby, chcel ešte raz skúsiť šťastie a pohrúžiť do Váhu saky.Medzitým sa približovala strašná búrka — hromy zo všetkých strán bili do roztopašne tečúceho Váhu i blízkeho stromovia. Hustý, ako nevský ľad studený dážď zalieval celé okolie a hrozil všeobecnou potopou.Rybár Vavrinec neobyčajne chytro vytiahol z Váhu saky a vložil do kapsy jalca — jediný poldňový úlovok, keď začul neďaleko z vĺn Váhu zúfalý hlas nejakého nešťastníka volajúceho o pomoc. Hodil na zem rybárske náčinie a ponáhľal sa ta, kde bolo treba pomôcť.Povyše — nad haťou, kde rybáril — zazrel vo Váhu nejakého nešťastníka ešte stále volajúceho o pomoc.Vavrinec bol nielen dobrý rybár, ale i plavec. Nedbal na studený vietor, hustý dážď, ani na hĺbku Váhu — skočil do rozbúrenej vody, doplával k nešťastníkovi a polomŕtveho vytiahol ho na breh.Prvou jeho starosťou bolo vytiahnutého mladého človeka zachrániť od istej smrti. Nechal preto všetko náradie na brehu, polomŕtveho mladíka na chrbte odniesol do svojej neďalekej koliby, mokré skrehnuté telo mu prikryl halenou — zohrial a ticho tam rozmýšľal šťastný a plný radosti z dobrého činu.Medzitým sa vonku vyčasilo — dážď ustal, oblaky sa roztrhali, búrka utíchla. Zachráneného mladíka prestala drviť zimnica a po starostlivej opatere, ktorou ho zahrnul rybár, o pár hodín celkom prišiel k sebe.Václav — tak sa volal zachránený mládenec — nevládal ešte rozprávať a už čulejšie, ale ustarostene si prezeral kolibu, kde sa ocitol v cudzej opatere. Rybár Vavrinec mal šaty so záplatou na záplate rozličnej farby, a to nie ani prišité, ale popriliepané. Trochu slamy, lavica z naštiepenej dosky, dva staré hrnce, chatrná halena a siete — to bolo celé vystrojenie pochmúrnej Vavrincovej koliby. A ešte pri samých dverách na drevenej stene visel starostlivo opatrovaný obrázok utešeného chlapčeka.Vavrinca vnímal ako bledého, vyschnutého bradatého starca, z pohľadu ktorého sa zračili skrývané útrapy, ukrutné nešťastie a pritom i so srdnatosťou zmiešaná statočnosť.„Naveky som vám povďačný, milý môj záchranca,“ povedal Václav rybárovi, keď ho prikrýval halenou, čo sa z neho zošmykla. „Mám otca, ktorému ďakujem za svoj mravný a občiansky život — no vôbec som nepoznal otca, ktorému vďačím za svoje jestvovanie. Vo vás som našiel otca, ktorému budem naveky povďačný za svoj život.“Vavrinec pásol oči na ďakujúcom mladíkovi aj na jeho telesnej kráse a radosti zo zachránenej mladosti. Mladíkovu tvár pozoroval tak starostlivo, akoby chcel nájsť dačo stratené. Napokon — keď nemohol zbadať, čo tak túžobne hľadal — požiadal Václava, aby mu stručne rozpovedal príčinu a okolnosti nebezpečenstva, do ktorého sa dostal.Václav mu všetko vysvetlil:„Tu v tejto blízkej zemianskej dedine žije rodina veľmi milá bohu, svetu i mne. Jediná dcérka Žofka je príkladom všetkým pannám na okolí a potechou milujúcich ju rodičov. Celý deň bola pri žencoch, včerajší prudký vietor jej odniesol do Váhu košíček, čo dostala od otca, a veľmi za ním želela. Ja som ho na najatom rybárskom člnku išiel hľadať — zaumienil som si ho nájsť a vrátiť milej, keď mi zrazu prehrozný šturec prevrátil čln. A keďže neviem plávať, ihneď som sa začal — ako viete — v hlbočine topiť.“„Aké bedlivé a nevyspytateľné sú tvoje cesty, milostivý a láskavý bože!“ povedal Vavrinec, keď ešte raz, nenápadne poprezeral a preskúmal už celkom obschnutého Václava.Ráno, keď Václavovi blahodarné slniečko zvestovalo radosti nového nastávajúceho dňa, po opätovnom najúprimnejšom poďakovaní sa srdečne odobral od starca i od koliby, kde sa priam znovu narodil. Rybár Vavrinec žehnal kroky rozkvitajúceho mladíka a ťažko vzdychajúc zberal svoje rybárske náradie, čo včera nechal na brehu Váhu, a odložil ho do koliby.
Ottmayer_Stala-laska.html.txt
Tri vŕšky[1]Na troch vŕškoch zlatý kríž,na doline skala.Aj Slovák má krajinu,ako druhý kráľa.Rodáci z krvi, duše,v terajšom stoletíuž viac neverme, že smebez krajiny deti.Tatry naša pevnina,Dolná zem komora,Dunaj, Tisa hranicaa Pán Boh podpora.Dosť zle, čo robí mnohýmSlovák ešte i dnes,že po cudzích sa tárasmetiskách ako pes.Pod stolom nepriateľaak’ pes hryzie kosti,v kraji vlastnom si robívyhnanstvo z hlúposti.Už nás Západ, celý svet,raz k životu plaší,buďme dobrí so svetom,proti vrahu naši!Tatry naša pevnina… atď.Že Jano, Kubo, Ďurona nás s vrahom pletie,nedivme sa! to sú nieprvší zradci v svete.Ani sa ich nebojme,zrada nič nestvorí,už je čas, že v životeako špina zhorí.Tatry naša pevnina… atď.Slovák od rodu, krvi,od duše, koreňa,či sa len sám na svetemá báť svojho mena?Netrasme sa, nebojme,nestojme ak’ steny,i za slovenský národje ten svet stvorený!Tatry naša pevnina… atď.Všetko v svete sa hýbebudúcnosť si stavať,či len Slovák na svetenemá rozumu mať?Či len ten sa má dívaťv terajšom století,ak’ jeho národnosťna záhubu letí.Tatry naša pevnina… atď.Bratia, majme raz ducha,ruky si súkajme!Čo kto pre seba robil,aj my to konajme!Netrápme sa, nebojme!Len kus srdca máme,zajtra hneď môžeme mať,čo dneska nemáme.Tatry naša pevnina… atď.[1]Krajinská pieseň a Tri vŕšky: V rukopisnej pozostalosti J. K. je dvojlist s týmito dvoma básňami, bez podpisu. Podľa písma a básnického slovníka uznal som obe za básne J. Kráľa z r. 1848, a to z marcových dní. Z iného rukopisu a na základe literárnej analýzy uznal autorstvo J. Kráľa i Ján Brezina (Literárnohistorický sborník IV, 258—263). Otakar Odložilík v SborníkuMatice slov.III, 1925, str. 145, v článkuDvě písně z roku 1848odtlačil prvú z nich podľa letáka, ktorý vytlačil vo Vetterlovej tlačiarni pražskej faktor Frant. Groll v júni r. 1848. Groll sa účastnil bojov na barikádach a bol potom vyšetrovaný vojenskou komisiou, kde vypovedal, že Krajinskú pieseň priniesol do tlačiarne Poliak (?) Belanský a žiadal, aby bola vytlačená. Druhá báseň na pražskom letáku bola Pieseň za slobodu. Táto však je silne protimaďarská a má prvky východoslovenského nárečia. Preto sotva je od J. K. — Krajinská pieseň a Tri vŕšky nie sú vyslovene protimaďarské, čo sa zhoduje s počiatočným postojom J. Kráľa k revolúcii. Ohlasujú len koniec panštiny a vyhlásenie práv slovenského národa. Vyslovene protimaďarský postoj druhej piesne pražského letáka poukazuje už na neskoršiu fázu revolúcie.
Kral_Tri-vrsky.html.txt
Orol[1][2]Obrovia skál tvrdých strmia k nebu,strmia k nebu ostrými hlavami.Na ich hlavách drieme orol čierny,drieme dlho, hmlou pozakrývaný.Pod skalami leží háj šedivý,háj šedivý s starými lipami.A v tom háji holúbky bielušké,biele ako len ten padlý sniežok,hrkútajú na spráchnilých lipáchhlasom žiaľnym, hlasom to plačúcim.Hrkútajte, milé, hrkútajte:ožiari vám azda skorej hájik,hájik tmavý, to slniečko zlaté;rozpráši vám z neho tie hmly husté,tie hmly husté, tie hmly tisícveké![3]A holúbky hrkútajú smutne,hrkútajú prenikavým hlasom. —Letí góľa k šedivému háju,letí voľno medzi hmlou šedivou —nesie v pysku siahovom šarkana,šarkana to z pekla horúceho —hoj, s hrebeňom hustým, bledožltým.A sadne si na konáre lipy,na konáre suché, spráchniveléa chce prežrieť šarkana strašného. —Ten sa zvíja v zobáku siahovom —a vyplazí jazyk ako strela,a kypí mu medzi rady zubov,zubov bielych potok plameňový,potok strmý jedu smradľavého,ako láva s plameňom horúcim,keď vybúši z Vezuva vriaceho. —Šarkan čierny v jede hneď sa skrúti,hneď sa skrúti ako hrubý povraz,hneď sa vystrie ako švihlá jedľa —a zašvihne chvostom oceľovýma vyletí z pysku siahového. —Letí — letí do skaly deravej —a tam ryhá rozdrážený oheň,a z plameňa tečie jed horúci —tečie potok úbočiami hája,a celý ho smradom naplňuje,smradom hnusným, oj smradom pekelným,až sa dusia úbohé zvieratká —a holúbky hore vyleteli,vyleteli na vrchovce lipám.Tie holúbky temne hrkútajú,hrkútajú smutne nad tým peklom.Hrkútajte, milé, hrkútajte,azdaj skorej príde deň osudný,deň to krásny vašeho života!A hľa! už slniečko jedným očkom,jedným očkom pozrelo na skalya na skalách na orla spiaceho. —Ten sa strhne zo sna lahodného,ako medveď, strelou upichnutý —a vznesie sa nad tými skalami.A hromy mu cestu ukazujú,cestu tmavú k háju šedivému.Z toho hája vystupuje skala,na skalu si sadne orol bystrý —A pretína zrakom tú hmlu hustú,lež nezočí žiadneho človiečka:len tu myši a potkany sivéposkakujú po hájiku tmavom,tam zas hore na konároch lipámsedia biele, bielušké holúbky. —Pod nohami mu hromy búchajú —a hlávku mu mladého slniečkaočká zlaté, očká diamantovépozlacujú bleskom plameňovým;a strasie sa praskotom hromovým:a vtom zmizne — zmizne ako hviezda,ako hviezda v povetrí letiaca.Lež, hľa, zázrak! na tej skale tvrdejstojí šuhaj obrovskej postavy —oči sa mu svietia ako oheň,ako oheň v pahrebe iskriacej.Vlásky sa mu zlaté s vetrom hrajúponad plecia, pleciská široké.A zašepce vetrík hlasom temným,hlasom temným pri uchu mládenca:„Hej, ty šuhaj, mladý šuhaj, počuj!Počuj radu matky tvojej Slávy![4]Vidíš ten strom suchý proti tebe?Vidíš mu na vrchovci vysokom,oj, vysočnom štrngajúcu šabľu,šabľu starú, starú praotcovskú?S tou rozplašíš tie hrmotné hromy,s tou zabiješ šarkana čierneho,s tou keď zatneš do tej skaly tvrdej,roztneš povraz zakliaťa biedneho! —Zober sily — hodina odbila,oj, hodina ostatná zo smutných!“A stratil sa vetrík ten krídlatý. —Skočí dolu ako bystrý jeleňku koreňu stroma vysočného —a driape sa ako veveričkapo halúzkach za orieškom sladkým. —Hrom praskoce pod nohou šuhaja —nad hlavou mu tri hladné havranyšarkanové pysky rozďavujú,a škriekajú ako divý orkán. —Šuhaj praskom haluzi prekráča —nestriasa mu strach údy ohnivé,čo aj hromy stromom zatriasajú —čo aj čierne šklbú ho havrany:a zachváti šabľu rukou silnou,šabľu starú, šabľu štrngajúcu —vydrapí ju z tej pošvy hrdzavej,oj, vydrapí blýskajúcu šabľu,až sa zblyskne v povetrí sťa strelaa rozsekne hlavy tým havranom,až sa sprplia pod ním ako hrušky —skočí dolu a hromy pretína,hromy divé, hromy rozdrážené. —Zhrkútajú radostne holúbky,zhrkútajú striebornými hlasy.Hrkútajte, milé, hrkútajte,veď na medzi života stojíte! —A slniečko bystrý zrak zahodí,zahodí na holúbky bielušké. —Šuhaj letí v rozdráženom hneve,letí k diere šarkana strašného,až mu v žilách ohnivá krv kypí:ako hrdý lev v horúcich púšťach,keď si mladé zaškrtené zhliadne —a prebehne cez horúci plameň —a prebije šarkana zrutného —tento zručí ako horúci hrom,a vybĺknu plamene sipiacezo širokých bokov za šabličkou,za šabličkou ostrou, praotcovskou.Zodvihne ju ešte raz mládeneca zahviždí v povetrí ak vietor,a rozdvojí hlavu šarkanovu,až vyfúkne z neho para čierna,para čierna sťa hromový oblak —a v kolomaž čiernu sa rozleje! —Šuhaj zatne tri razy do skaly,až sa strasie a prepadne s praskom. —A vtom zmizne ten hájik šedivý —a vystúpia kraje utešené —utešené, slnkom osvietené. —A z tých krajov letia húfy ľudí,húfy ľudí ako tie anjelské,z pŕs im kypia najvrelejšie vďakya padajú k nohám hrdinovým. —Na hlavu mu upotenú kladú,upotenú, plameňom pálenú,kladú veniec z lipových halúzok,oj, z halúzok, nikdy neuvädlých! —[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Poézia mladosti / Obraz Slovenska.[2]Tak isto odtláčame z „Básní 1846“. Uverejnil Jozef Škultéty v Slov. pohľadoch XXXIII, 1913, str. 439 — 42 (Z prvotín Jána Bottu). Báseň nie je totožná s Orlom v oddiele Spevy.[3]hmly tisícveké— od pádu ríše Veľkomoravskej neboli Slováci slobodní (štúrovské učenie).[4]MatkaSláva— mať všetkých Slovanov — ich symbol.
Botto_Orol-Poezia-mladosti.html.txt
1 — 25Obsah1. Peseň ranná2. Večerná3. V ňeďelu4. Pred kázňú5. Po kázňi6. Pri asperges me, neb pri pokropováňú svaťenú vodú7. Pri najsvaťejšéj obeťe omše svatéj8. K požehnáňú z veľebnú svátosťú oltárnú9. Pri omši svatéj10. Pri omši svatéj za mrtvích11. Adventná12. Iná adventná k rorátom13. Iná adventná14. Na úterňu božého naroďeňá15. Spev pastírov novonaroďenému Spasitelovi16. Na slavnosť naroďeňá Krista Pána17. Iná vánočná18. Iná vánočná19. Na obrezáňí Krista Pána, neb na noví rok20. Iná na noví rok21. Na svátek zjeveňá Krista Pána, neb na troch králov22. O najsvaťejšém méňe Jéžiš23. Iná o najsvaťejšém méňe Jéžiš24. Na ňeďelu druhú po ďevátňíku, aneb koňecfašankovú25. Na škaredú stredu pri popelci1. Peseň rannáVdačními laskaví Paňe,Čiňíme ďéki srdcami.Že rána dal si nám dožiťVe vláďe snem posilňením.Chráň nás i ďňešní ďeň zdravíchOd hríchu, zlého vábeňá,Od všech ňebezpečenstv a škod,Najvác však od náhléj smrťi.Daj podla príkazov živímTvéj vóľi biť k zalúbeňú.Daj práce v méňe tvém začaťI zdárňe v méňe tom konať.Daj tento od nás ďeň celíK tvéj chváľe, k tvému sláveňú,K našému v čnosťách prospechu,K blížních spomáháňú stroviť.A jestľi bi sme potknutíŇejak do hríchu kľesnuli,Daj s pádu vstať bez podľeňá,A vinnu slzmi oplakať.Koňečňe tú uďel milosť,Abi sme príľišnú pre peč,A túžeňí časních vecíŇikdá o večné ňeprišli.2. VečernáRáč ďéki, Otče náš, prijať,Z vrúcného srdca zdávané,Za toľko ďňešních dobroďeňZ milosťi tvéj požívaních.Ti svú si nás rukú choval,V prácách zdravích posilňoval,Od zlého chráňil úpadu.A k čnosťi mocňe zbudzoval.Včil keď noc už sa navracáA k odpočinku nás volá:S ťelom, z dušú pod laskavúDáváme tvú sa obranu.Za hríchi pres ďeň spáchanéŽelíme srdcem skrúšením.Život skutečňe popraviťSilní číňíme závazek.Uďel pokojné usnuťí,Vzďaluj škoďícé mámeňí,Ochráň od ohňa, zléj smrťi,A skázi všech ňepráťelov.Abi sme snem počerstveníZdraví ku práci povstali,A česť i chválu pohnutúK vdačnosťi mislú zdávali.3. V ňeďeluÓ Otče náš ňebeskí!Kerí si šesť celích ďňíKu práci dal ťeľesnéj,Sédmí k cťi svéj naríďil,Daj tento nám všemožnúSvaťiť ďeň horľivosťú;A toľko ľen v pobožníchStráviť ho mílo skutkoch.Tvích pravdi slov pozornúSľišať z radosťi mislú;A vždicki dostatečníS ňích úžitek prinášať.Dopraj tvojích pri službách,Jak práve predpoľedních,Tak též i odpoľedních,Platné konať modľitbi.Daj strídmo žiť v radosťách,Opilstva, zbitku rozkoš,A škodľivéj sa pilňeRozpusťilosťi chráňiť.Daj podla najsvaťejšéjTvéj vóľi všecko ríďiť;A ňekdi tam v ňebeskéjRadosťi odpočívať.4. Pred kázňúŠčedrí v daroch, Svatí Duchu,Zestup z ňebes do srdc naších,A k bedľivému včil božíchRečí sľišáňú jích priprav.Zestup z ňebes do srdc našíchŠčedrí v daroch, Svatí Duchu.Blúdné preč odvráť mišľeňí,Osvíťení tvojím svetlomRozum zapál, a vnuknutúK zamerkováňú daj pamať.Zestup z ňebes do srdc našíchŠčedrí v daroch, Svatí Duchu.Ňech jích tak ostrím ust mečemRečňík prerážá, dichťivúK dobrému lásku, pohnutúKe zlému oškľivosť zbuďí.Zestup z ňebes, Svatí Duchu,Vľej své do srdc naších dari.Ňech tento slov božích poklad,Zostávající stáľe v nás,Každého pres celí životBívá pravidlo ríďeňá.Zestup z ňebes, Svatí Duchu,Vľej své do srdc naších dari.5. Po kázňiPopraj milosť, Svatí Duchu,To včil ve chráme kázanéDo srdca zaščepiť slovo,A pilňe tam ho pestovať.Popraj milosť, Svatí Duchu,Tvé v srdci pestovať slovo.Ňech v hlbku pusťícé koreň,A v šír koľem rozprestrené,Ve svém pribívá zrosťeňú,A stáľe krásňe zakvitá.Popraj milosť, Svatí Duchu,Tvojému zakvitať slovu.Ňech búrľivích prázné pohromPlného dojďe uzreťá,A hojňe vzácnú všech drahíchČnosťí oplívá úrodú.Popraj milosť, Svatí Duchu,Slov tvích oplívať úrodú.Ňech tak za sladkí zlačňenimNaším dušám slúžá pokrm;A od ňevládi chráňenímStálé prinášajú zdraví.Popraj milosť, Svatí DuchuTvím ňesť slovám zdraví duší.6. Pri asperges me, neb pri pokropováňú svaťenú vodúPosvácanú nás, ó Paňe!Vodú ve chráme pokrop;Od hríchov, od zlosťí a všechMrzkích očisťi poškvrn.Abi sme čistím, jak patrí,Srdcem počúvať omšu,A najsvaťejšéj vóľi tvéjLúbiť pri ňéj sa mohli.Hojnosť milosťí, žádaníchHojnosť darov nabudliA ňekdi v sláve pravďivúS ťebú radosť dosáhli.7. Pri najsvaťejšéj obeťe omše svatéjPri začátkuNajvatší v ňebesách Otče, na túto tuOd nás včil konanú zhľédňi obeť, kerúVdačné ďéki a slušnúOddáváme ťi poklonu,Ňeprávosťi a zlé hríchi prosíme námOdpusťiť, za ňe též dosťičiňiť, dlhiViplácať, dar a hojnúObsáhnuť si milosť chceme.Ke gloriiNajviššému ňebes Králu a všech svetaTak mocnému vecí Stvorcu buďiž horeVečná sláva a zemskímStálí bidľitelom pokoj.Buď česť, chvála, pri tom ďéki BaránkoviZ veľkéj láski pre náš usmrťenému hrích;Buď též chvála SvatémuJím rovnému obom Duchu.K evanďeľiiOd večnosťi zroďen, Kriste, boží SinuSám vlastními prišel s’ ustmi zahrúženíchV hroznéj mrákoťe blúdovBozké pravdi učiť luďí.Daj nám tvé bedľivú vždicki mislú slovaPoslúchať; podla ňích ríďiť a vésť život.Neb ščastní, kdo ti bozkéSlíchává a plňí slova.Ke credoSrdcem pevňe verím, toľko jeden že jeVeční Boh, Boh Oťec, Boh Sin a Duch Svatí;Ačkoľvek v trojo bozkíchRozľičních sa osob ďelí.Rímskú jednu verím cirkev, opravďivúVšeckích matku; verím též ku očisťeňúHríchov krst, ťela z mrtvíchPovstáňí, a život vekov.K obetováňúNajľepší Paňe náš, príjmi obeť, kerúZ najňižšú poklonú srdca za spáchaníchZlost hríchov skrze kňazkéPrednášáme ťi včil ruki.Ňech verním hľedaní kresťanom úžitek,Ňech každé i dobré, však nade všecko túZvlášť k dušnému potrebnúZískává spaseňú milosť.Ňech též aj zemrelím bídňe v očistcovíchTrápícím sa mukách tam ku polahčeňúSlúžívá a do večnéjSkóršú slávi pomoc ňese.K sanctusZaspívajme ze všéj vládi trikrát svatíPán Boh náš; veľikú jak ňebo tak zem ajObsáhnuť jeho slávuŇevládá a ňeňí v stave.Všeckú slávme silú Krista, a ďéki muHodné čiňme, že už méňe ve PánovémZ nádhvezdnéj iďe víškiZ Otcem nás pomeriť svojím.Po pozdvíhováňúZ najhlbšú pokorú, Kriste, klaňáme sa,Keď verním sme okom tvé ťelo pod chľebem,Keď tvú už sme vilétúKrv pod vínom uzírali.Zostaň vždicki u nás, tvím duše krm ťelom,Najdražšú vimazuj hríchi krvú, a tiDávaj všecki milosťiČo s’ nám svú nadobil smrťú.K prijímáňúÓ bozkí, Paňe náš, Kriste Baránku! čoSňímáš hríchi luďí, vždicki milosťivíPred všeckími slabích násŇeprávosťami ochraňuj.Daj nám tvé zachovať všecki prikázaňá,Tvú daj vólu plňiť; vác aňi od ťebaŇikdá už ňedopúščajOdtrhnuť sa a odďeľiť.Kresťanskími pravé čnosťami srdca námKám ďál vác okrasuj, v ňích abi stáľe ťiBidlícému za hodníSlúžívať mohľi príbitek.Ke koncuŇech vzácná je ťi už, trojjeďiní BožeRádnéj táto obeť službi, a ňech je námAj všeckím, za kerích saVčil predňésla milosťivá.8. K požehnáňú z veľebnú svátosťú oltárnúŠčedrí požehnaj nás, Paňe,V svátosťi téjto ukrití,A s ňéj na všeckích tvích sluhovHojní milosťí ľej prameň.Uďel zdraví, polních uďelÚrod potrební dostatek.Daj nám a cirkvi tvéj svatéjV každí požívať čas pokoj.Dopraj vždi čnostní vésť život;A tímto bozkím tvím ťelomNás pred smrťú posilňeníchK večnéj radosťi doprovoď.9. Pri omši svatéjPri začátkuPripravme v srdcách horľivúK slavnosťi omše bedľivosť,V keréj sa Kristus Pán obeťMilému dává Otcovi.On sám tajemstvo tak svatéPred svím naríďil odchodem,A sám ho k stáléj muk svojichPamátce rozkázal konať.Ke gloriiBuď sláva nad víškú ňebesVečnému pred vekí Bohu,A vždicki žádaní ludomVšem dobre mislícím pokoj.Ťichí Baránku usmrťenZa hríchi prosbi tam visľiš,Kďe večňe aj z Duchem SvatímVe sláve Otca králuješ.K evanďeľiiSejáču prišlí k nám z ňebes,Do srdca rozsívaj slovo,A tvú ho pokropuj rosú,Bi stí priňéslo úžitek.Daj k vóľi tvéj zalúbeňúKaždí konávať účinek,A ňekdi v rozkoší plnémKrálostve dostať príbitek.Ke credoVerím že ľen jeden je Boh,Bár má osobnosť trojnakú.Oťec stvoril, Boh Sin spasil,A Duch Svatí nás posvaťil.Verím i všecko od pravéjNám cirkvi kázané veriť.Čekám i z mrtvích skríšeňí,A ňikdi ňeskončen život.K obetováňúÓ najsvaťejší náš Paňe!Tú príjmi bezkrvnú obeťZa všech tu prítomních, za všechŽivích i mrtvích zdávanú.Ňech k pocťe, ňech k hodnému jeTvojého ména sláveňú;A nám i cirkvi presvatéjK veľkému slúží prospechu.Ó príjmi aj nás též samíchZa vóňe lúbežnéj obeť,Múdrému keď sa poddaníchZdáváme tvému ríďeňú!K sanctusSpívajme z anďelí svatíSvatí je Pán Boh zástupov.Plné visosťi sú ňebes,Plná i zem slávú jeho.S celého chválu s poklonúZdávajme srdca Kristovi,Kerí sa k nám požehnaníVe méňe Pánovém bere.Po pozdvihováňúNajlaskavejší Ježišu!Už k nám si zestúpil z ňebes,Keď chléb tvojím zostal ťelomA víno predrahú krvú.Ó! tímto hladních krm chľebem,Krvú napájaj žižňívích:Abi sme, jak si k nám zešol,Do slávi mohli tak vijíť.K prijímáňúBaránku bozkí, spáchanéČo hríchi všech sňímáš luďí,Zmiluj sa též aj nad namiA zejmi vinni srde naších.Daj nám a cirkvi pravďivéjV každí požívať čas pokoj.Odvráť ňeprízeň, svárľivosť,A všecko zlostních búreňí.Daj nám s ťebú sa zjednoťiť,A tak tuhé mať spojčeňí,Abi sme jedna ľen miselA jedno srdce bívali.Ke koncuŇech táto, veľkí náš Bože,Je už ťi príjemná obeť,A nás vždi zásluh KristovíchA slávi účastních čiňí.10. Pri omši svatéj za mrtvíchPri začátkuZhlédniž na veľkú ó Paňe!Duší v očistči bídu;A túto jím drahú obeťSvatéj privlastňi omše,V keréj samému rozmilíTvój Sin boží sa dává;Bi skrz ňu z mrákot skór višléVečné dosáhli svetlo.Po epištoľeAch súd prehrozní! jak na ňemPre hríchi obstojíme?Ó Kriste veľmi laskaví!Tvéj nám uďel milosťi,Abi sme pred smrťú dlhovZlosťí sa mohli pozbiť,A všem v očistči trízňenímDušám pomoc prinášať.K obetováňúVeľkí ňebeskí náš Paňe,Obeť milostňe príjmi,Kerú za mrtvích zvrúcňenímSkládáme včil ťi srdcem.Odpusťi jím hrích, zavdanéOdpusťi hríchu tresti,A s trápeňá jich visloboď,Bi skór ťa mohli chváľiť.K sanctusSpívajme už svatí, svatí,Svatí je Pán visosťi.Česť, chválu, vrúcé též s celéjZdávajme vládi ďéki,Že už sa v méňe PánovémPožehnaní pobírá,Čo nám a verním zemrelíchDušám pomoc donášá.Po pozdvihováňúZ večného trónu zňíženíJéžiš zešol na oltár,S tím svím ťelom, s tú svú krvú,Jaké vidal na kríži.Daj, Kriste, tento anďelovPokrm vždi hodňe príjmať,A svú drahú krvú dušeV očistči skór očisťi.K prijímáňúBaránku bezvinní, svetaČo všecki hríchi sňímáš,Zmiluj sa nad hroznú, zmiluj,Duší v očistči bídú,A daj žalára pozbitímPokojňe odpočívať;I ustavičnú s tvími ťiSvatími chválu spívať.Ke koncuÓ najsvaťejší náš Paňe!Zalúb si v téjto službe,Kerú sme verním zemrelíchDušám obeť priňésli.Ňech jéj preveľkú zásluhúSkóršej z očistča víjdú,A v sláve tvéj za nás prosá,Do ňéj abi sme prišli.11. AdventnáS celého srdca ňech pľinúMilosťivému ďéki Stvorcovi,Že chcel bi pádem svím AdamA s ňím všecek rod ludstva ňezhinul.Svojého prislúbil Sina,Kerí ho trestu vinni pozbaví,A večňe hríchem zamknutúVíťaz ňebeskú bránu otvorí.Za ňím seďící v trúchľivéjŤemnosťi otcové zdichávaľi,Bi ňepredlíval skór prijíťVšeckích na svetlo s predpeklá vivésť.A už hľe nastal tento čas,Pres toľko s plačmi žádaní rokov.Boh Sin z ňebes na svet prišlí,V čistéj sa Panňe, Matce svéj, vťeľil.K slavnému tehdi príchoduSlušné všemožňe robme prípravi.Mární opusťící životZ ostrú pokáňí čiňme prísnotú.Abi sme v srdcách obmití,V čnosťách a všeckém zmocňení dobrém,Keď s Panni už sa nám sploďí,Z veľkú ho vítať mohli rozkošú.12. Iná adventná k rorátomPrestaňťe v dolních mrákotáchVzdichať svatí vi otcové!Už déžď z ňebes padá, z oblakSpravedľiví už nám prší.Už ten prišel čas, od staríchTúžebňe žádaní rokov,V kerém sa včil plňí danéPrvím ludom zaslúbeňí.Neb arcianďel Gabriel,Prelaskavého od BohaČistéj ku Panňe zeslaníDošel poselstvo své konať.Už pokloňen ju pozdravil,A zvestoval, že od DuchaSvatého počnúc dá na svetVečného krála Jéžiša.Všeckému jak sa podvolí,Čo s ňú dobrí chce Pán čiňiť:Hňeď Sin boží sa v ňéj vťeľil,A zňížení zostal človek.Vdačními tehdi tento časVzdávajme chválu pesňami,Že z lóna Otca ľen s puhéjK nám láski zestúpil na svet.A vrúcňe prosme, keď prišelK našému včil vikúpeňú,Druhí bi prišlí ráz na súdDo svéj radosťi nás pojal.13. Iná adventnáPotrebnú premilí v temto uďel časiNám svú Kriste milosť, bi sme ke sláveňúNapred tvého na svet príchodu hodňe saV srdcách pripravovať mohli.Daj zvláštnú i milosť, bi sme na ten druhíTvój príchod hotoví vždicki očisťenímOd hríchov svedomím bívali, keď sa ňeUž jak ďéťa slabé zjevíš;Než jak všech veľikí pán a suďec luďíZasvíťíš sa naráz bľeskem, a mnoztvamiAnďelskích otočen vojsk na povíšeníSvích oblak posaďíš sa trón,Ó tenkrát na pravú tímto duchom stranuRozkáž nás položiť, bi sme nasúďeníchBezbožním k pokutám trestov a strašľivíchHroznéj ušli prepasťi muk;Než radšej s poťechú hodňi počuť boliVišlé s tvích slova ust: Poďťe požehnaní,Večnú majťe radosť, od stvoreňá svetaUž vám pripravenú v ňebi.14. Na úterňu božého naroďeňáÓ najsvetľejšá noc ze všechDo včilka zmiznutích nocí!V keréj to svetlo všech svetelKristus prichádzá k nám na svet.Bi blúdi z hroznú oškľivíchPover rozehnal mátohú,A celki zahrúžen v sľepéjŤemnosťi osvíťil rozum.A tento svój príchod kľeslímKe sláve slúžící ludom,Anďelmi hlásí pastuchom,Hvezdú mudrckím kňížatom.Ó Kriste, bľesku preskvelí,K nám s Panni v túto noc prišlí!Osvetľi jasnosťú misel,A všecku rozplaš mrákotu,Abi sme blúdov zďáľeníČistéj sa pravdi ľen držať,A ňekdi žáru ščastľivéjTvéj slávi mohli spatrovať.15. Spev pastírov novonaroďenému SpasiteloviČím anďel spaňilím bľeskem ožáreníPastírom bedľivím stráže u stád ovecOhlásil, že sa jím užTen žádan Spasitel zroďil:Hurtem k stáji bežá; tam dar a poklonuKaždí dá; i do dvoch rozďeľení radovTak bozkému pri jasláchŇemluvňátkovi spívajú:Vítaj roztomilé chlapča, ti ten buďeš,Od dávních čekaní už časov, od BohaPrislúben všeho ludstvaZ večnéj bídi viprosťitel.Tvój príchod veľebá zástupi anďelov,Najviššému ňebes Pánovi hlásenúZňící slávu, a zemskímVzácní bidľitelom pokoj.Ščastňejší mnoho vek nastaňe pod ťebú.Úrod ňezrobená zem sama od sebaDá hojnosť, ovocá strom,Hroznov ňezňese vinňica.Z rozrostléj žlkaví mad buďe dúbraviKapkávať, z mihavích žrídel a všech stokovŤékať víno, i každáMlékom popľiňe réčina.Záhubné po mokrích rostľini zlích zeľinPastviskách vihinú; vác aňi ňetkňe saČerstvéj nákaza lichvi;Každá prestaňe už ňemoc.Ukrutné spitomá zvírata; strašľivúLev rožnému tlamú stádu ňeuškoďí;Pred krotkú buďe sám vlkOvcú uskakovať do hor.Bezbožné ňebudú vojni hubiť luďí;Ňeplatná buďe zbroj, ščíti a oščepiŇeznámé; na kosák saMordárské prekujú meče.Bezpečnosť a milí všem potrvá pokoj;Trúchlá zmizňe žalosť; ľen veselosť, saméĽen zvučních radovánkiPastírov sa budú držať.Tak pastíri porád v jaskiňi spívaliBetlémskéj, a na své pískali dúčele;Až višlé k ňechaním saOvcám brať zori kázali.16. Na slavnosť naroďeňá Krista PánaHodní prichistaj k hospoďe príbitekBetléme; neb ten dávno čekávaníVečného sprosťitel žaláraS Panni ve tvém naroďí sa mesťe.Hľe Matka s cudzích dostavená ohradPo všech na noclah místo prosí domoch;A predca ňikdo jéj oťevreť,Ňikdo chudú privinuť ju ňechce.Ó cítu prázné mesto! kerého siPríchod horúcím žádalo túžeňím:Včil, keď prichádzá, tvím obidlomSvého rodáka prijať ňeráčíš.Čistá do pustéj Panna sa jaskiňeMosí uchíľiť; kďež poroďí Sina,A zedraními obvitéhoPľenkami tam položí do jaslí.Než bľesk prejasní s pólnoci ďeň čiňí.K toľkému zešlé zástupi anďelovĎivadlu rozmilími večnúProspevujú Bohu slávu hlasmi.Ó najmiľejší Kriste! čo v príchoďeNalézť ňevládal místa si k hospoďe,Mi k ňéj ťi otváráme srdca;Vejďi do ňích, a tu v nás prebívaj.17. Iná vánočnáSpívajme srdcem zvrúcňenímVečnému chválu Otcovi,Za lásku tú ňeskončenú,Že svého poslal nám Sina;Bi zlí v mravoch svet napravil,Sňal blúdi, pravdu zvestoval,A dávno hríchem zavretíDo slávi prístup otvoril.A ten hľe Sin boží s chudéjVe stáji Panni včil zroďenLeží chaterních stred jasel;A vól ho z osľem zhrívajú.Pastíri dokročá prví,A svú ho ucťá poklonú.Zástup ňebeskích anďelovPľesá, a slávu zňí spevem.Ó Kriste veľmi zňížení!Daj nám ňe v márních rozkošách,Než v čnosťi dražšéj nad pokladOpravďivé ščasťí hľedať.18. Iná vánočnáS celého dlžné KristoviDávajme srdca ďéki,Že svój ňebeskí s pravďivéjK nám láski trón opusťil.Boh v Panni zestúpíc životOstal človek smrtelní.A včil hľe s ňéj sa už zroďilV pustéj Betléma stáji.Toľkú ňe králom, než chudímHlásí radosť pasákom.Prví ti bozké, obvitéV pľenkách, ňemluvňa spatrá;Prví ho v jaslách vítajú;Prví klaňať sa začnú;A chválu zdávajú BohuZa všecko, tam čo zhlédľi.Ó Kriste náš! kerého miVe chráme tak viďíme:Jak ňekdi práve ščastľivíPastíri v Betľehéme,Ti najbohatší Pán ňebesPre nás chudí si ostal;Márnosť a píchu pošlapal,I svet hrdí zahanbil,Daj nám zroďiť sa poznovu,A tak noví lud ostať;Márním sa vihnuť rozkošám,Od zléj sa píchi zďáľiť,Starích do hríchov oškľivíchŇikdá sa vác ňevráťiť,Láskú za lásku odplaťiť,A slávu tvú požívať.19. Na obrezáňí Krista Pána, neb na noví rokNajmilší Boha Sin, bár je samá svatosť,K hríšňíkom priložen chcel biť, a rád tomu,Najvišší čo vidal Pán Abrahámovi,Poddává sa prikázaňú.Tím svedčíc, že pravé své ťelo vzal s ťelaČistéj matki, daní svój z Abraháma žePóvod má, a že sem k nám ňeprišel rušiťZákon, než ho raďej splňiť.Jak ľen práve došlí od zroďeňá jehoOsmí ďeň, čo pre nás tento noví je rok.Nástává: bolavéj hňeďki obrézce saPodkládá a za nás trpí.Slavné méno pri ňéj dostaňe Jéžiša,Od bozkého dané posla mu anďelaPrv než bol počatí; méno, keré svojuMá nás moc jeďiné spasiť.Včil vrúcnú za to už prosme ho skrúšeňeModľitbú, abi nám svú uďeľil milosťLepšej než v predešlích v temto plňiť rokuBozké všecki prikázaňá.20. Iná na noví rokS celého srdca ňech peseňVeľkému zazňí Stvorcovi,Starí že doprál rok prežiť,Kerí sa jak dím už minul.Ach! koľko ščedrích dobroďeňZe svéj mňe láski v ňem podal!A já ňehodňe s tak ščedrímVždi sem zachádzal dávačem.Zlím toľko žádosťám hovil,Samích po časních ľen vecáchCelú sa zháňával mislú;Žádnú o večné peč ňemal.Než v temto včil novém rokuNoví započňem vésť život;Chráňiť sa zlého už buďem,A všecko dobré ľen čiňiť.Ti Otče, pravďivím čo saDáváš pokáňím ukroťiť,Uďel pomocnú svú milosť,A mój posilňi úmisel.21. Na svátek zjeveňá Krista Pána, neb na troch královV jaslách ľežící Sin božíSamím ňetoľko ľen židom,Než aj pohanskím národomĎivním zjevil sa spósobem.V krajoch na slnka víchoďeNovú ukázal hvezdnatosť;Keréj prejasní bľesk iníchSkvelé prevíšil svetla hvezd.Jak ľen ju zhlédnú králové,Na cestu hňeď sa vipravá.Do Betľehéma jéj chodemK milému príjdú ďéťaťi.Na tvári pred ňím zrúťení,Bozkú ho ucťá poklonú;A náľežící dar zlato,Kaďidlo z mirhú predňesú.Že král je, skládaním zlatom,Že Boh, kaďidlom, prekrutúŽe svú vikúpí lud smrťú,Mirhú, svedectvo dávajú.Ó Kriste národom zjeven!Aj nám sa hvezdú v tmách zjevuj,A bílojasním jéj svetlomK Betlému slávi nás priveď.22. O najsvaťejšém méňe JéžišNajsladšé veselú méno si JéžišaPesňú ďňes veľebiť začňime, nad keréSlavňejšého ňeňí ména, kerému saKaždé má koľeno zhibať.V ňom zázračňe božím navnukaní duchemĎivních toľko čiňá skutkov apoštoľi.V ňom stálú založá cirkev, a všem svetaĎálším rozširujú zemám.V ňom toľkí ona čas naproťi zlím peklaMocnosťám, pretuhá jak na horách skala,Pevná vždicki stojí; vždicki i stáť buďeNáramného do skončeňá.V tom nás méňe, dobrí ti s’ Paňe, bez našíchZásluh ľen ze saméj láski a ščedrotiK tak ďivnému volal svetlu, volal si násK vládáňú spaseňím v ňebi.Ó daj, bi sme, jaké pred seba vezmemeKoľvek číni, jaké pred ruki príjďe námJednáňí, vždi také v ňom započínali,V ňom též aj dokonávali.23. Iná o najsvaťejšém méňe JéžišÓ méno Krista JéžišaNad všecki ména zvíšené!Všeckého tá ňeprebranáBlahoslavenstva studňica.Kerému ňíž sa má klaňaťKaždí z ňebeskích anďelov,Každí ze zemskích nás luďí,Každí s pekelních aj duchov.Veľebme tehdi s poklonúTo méno tak veľké, a všemTak veľmi prospešné, keríŽivú ho vírú vzívajú.Najlaskavejší Jéžišu!Pre tvé to méno presvatéOdpusťi hríchi spáchané,A daj pokáňím trest zetreť;Abi sme, keď smrť prikročí,Do slávi mohli hňeď veísť,A s tvími tam ňebeščaňíVečnú ťi spívať pochvalu.24. Na ňeďelu druhú po ďevátňíku, aneb koňecfašankovúSvet k roztopašním obracáSa v tíchto ďňoch radosťám,A toľko ľen k sľepéj celíRozpusťilosťi dává.Kristus dvanásť apoštolovSebú do mesta pojme;Svú strašľivú smrť predpoví,A k ňéj sa tam pobírá.Kam včil sa hnuť? Či v utretúStúpiť kolaj svetákov?Či Krista radšej krížovúOstrú si cestu vibrať?Rozkoš lahodná zdá sa biť;Než chitro zmizňe jak dím;Sladkosť na horkí bľen meňí;A zlú vždi ťáhňe skázu.Kristus proťivní síc napredUstám kaľich podává;Než v krátce všecku trpkotuVečnú zmeňí na sladkosť.Preč tehdi márné rozkoše!Já chcem držať sa Krista.Radšej na máľe včil trpeť,Než v pekľe večňe kvíľiť.25. Na škaredú stredu pri popelciMární ludé, s poňíženímPristupme brať duchem popel,Kterí svatá cirkev hlavámNa znak pokáňá ďňes sipe.Z veľkím posľišme vážeňímPrednášané pri ňem slova:Že toľko ľen čirí sme prach,V čirí sa obráťíme prach.Povážme, tím že reknuťímOd všech pozemskích vzďáľenéChce srdca odťáhnuť vecí,Které mosíme ráz ňechať.Tak hňeď s počátku póstu svímHlasem k pokáňú nás volá;Abi sme hríchov spáchaníchOdpušťeňí dosáhnuli.Jéj tehdi poslušní slovámSvetské ňechajme túžeňí;Ňechajme márnosť, škodľivúŇe ľen dušám, než aj ťelám.Poľepšení obráťme saS póstí a s kvíľeňím k Bohu;Horkím kajících slz tokemHrozní zmazujme dlh za hrích;Abi sme jednostajňe ľen,Našého až do skončeňá,V samích dobrích skutkoch živíRajskí dosáhli príbitek.
Holly_Katolicki-spevnik-I.html.txt
Část prváIVšechny šťastné rodiny jsou si podobny, každá nešťastná rodina je nešťastna svým způsobem.Nastal zmatek v domě Oblonských. Žena se dověděla, že muž byl v milostném poměru k bývalé v jejich domě francouzské guvernantce, a prohlásila muži, že s ním nemůže žíti v jednom domě. Stav ten trval už třetí den a mučil i manžely samé, i všechny členy rodiny a ostatní domácí. Všichni členové rodiny i domácí čeleď cítili, že jejich společné přebývání pozbylo smyslu, a že lidé, kteří se náhodou sešli ve kterémkoli zájezdním hostinci, jsou blíže spojeni mezi sebou než oni, členové rodiny a domácí čeleď Oblonských. Žena nevycházela ze svých komnat, muž se už třetí den neukazoval doma. Děti běhaly po celém domě jako zbloudilé; Angličanka se pohádala s hospodyní a napsala lístek přítelkyni, prosíc, aby jí našla nové místo; kuchař odešel ještě včera z domu v čas obědu; čelední kuchařka a kočí dali výpověď.Na třetí den po roztržce kníže Štěpán Arkáďjevič Oblonský — Stiva, jak ho zvali ve vyšší společnosti — probudil se v obyčejnou hodinu, to jest v osm hodin ráno, ne v ložnici ženině, nýbrž ve svém kabinetě na safianovém divaně. Obrátil se svým plným, zněženým tělem na pružinách divanu, jako by chtěl znova a na dlouho usnout, objal pevně s druhé strany podušku a přitiskl se k ní tváří; ale náhle se zdvihl, usedl na divan a otevřel oči.„Ano, ano, jak pak to bylo?“ zamyslil se, připomínaje si sen. „Jak že to bylo? Ano! Alabin dával oběd v Darmštatě; nikoli, ne v Darmštate, ale kdesi v Americe. Ano, ten Darmštat byl v Americe. Tak tedy Alabin dával oběd na skleněných stolech, ano — a stoly zpívaly: Il mio tesoro,[1]eh ne Il mio tesoro, ale cosi hezčího, a jakési malinké láhve, jež byly ženštiny…“ připomínal si.Oči Štěpána Arkáďjeviče vesele se zajiskřily a on se zamyslil, usmívaje se. „Ano, příjemno bylo, velice příjemno. Ještě mnoho tam bylo výtečného, ale slovy toho nevypovíš a v myšlénkách ani ve bdělém stavu nevyjádříš.“ A zpozorovav pruh světla, jenž se prodral po straně jedné soukené záclony, spustil vesele nohy s divanu, vyhledal jimi pantofle ze zlatělesklého safianu, vyšívané ženou (dárek to k narozeninám minulého roku), a dle starého, devítiletého zvyku, nevstávaje sáhnul rukou po tom místě, kde v ložnici visel jeho župan. A tu si náhle teprve vzpomněl, kterak a proč nespí v ženině ložnici, nýbrž v kabinetě; úsměv zmizel s jeho líce a on svraštil čelo.„Ach, ach, ach! Aa!…“ zabručel, připomínaje si vše, co se stalo. V myšlénkách představily se mu opět všechny podrobnosti roztržky se ženou, situace, v níž si neví rady, a ze všeho nejtrapnější představila se mu vlastní vina.„Ano! ona neodpustí a nemůže odpustit. A nejhroznější je to, že já jsem vším vinen — já jsem vinen, ač bez viny. A v tom právě záleží celé drama,“ uvažoval. „Ach, ach, ach!“ vzdychal pln zoufalosti, připomínaje si nejtěžší pro sebe dojmy z té roztržky.Nejnepříjemnější byl onen první okamžik, když při návratu z divadla, veselý, spokojený, s ohromnou hruškou pro ženu v ruce, nenašel své ženy v saloně, nenašel ji ku podivu ani v kabinetě, ale uviděl ji na konec v ložnici s nešťastným psaníčkem v ruce, jež vše odhalilo.Ona, ta věčně starostlivá, zaneprázdněná a nepříliš chytrá — jak za to měl — Dolli seděla nepohnutě s psaníčkem v ruce a s výrazem úžasu, zoufalosti a hněvu hleděla na ně.„Co je to? co?“ tázala se, ukazujíc na psaníčko.Při té vzpomínce, jak často bývá, nemučila tak sama příhoda Štěpána Arkáďjeviče, jako to, kterak odpověděl na slova ženina.Jemu se v tu minutu přihodilo to, co se přihází lidem, když jsou neočekávaně usvědčeni v něčem příliš hanbivém. Nedovedl přizpůsobiti svou tvář k situaci, ve které se ocitnul před ženou, když odhalila jeho vinu. Na místě, aby se urazil, zapřel, ospravedlnil se, poprosil za odpuštění, zůstal třebas lhostejným — vše to bylo by lepší, než co učinil! — na jeho tváři zcela mimovolně (následkem mozkového reflexu, vysvětloval si to Štěpán Arkáďjevič, jenž se rád obíral fysiologií), zcela mimovolně a náhle se objevil obvyklý, dobrácký a proto hloupý úsměv.Ten hloupý úsměv si nemohl odpustit. Dolli, spozorovavši onen úsměv, se zachvěla, jako by ji bodl, s obvyklou sobě náhlostí spustila celý proud výčitek, i vyběhla z komnaty. Od té doby nechtěla muže viděti.„Vším je vinen onen hloupý úsměv,“ mínil Štěpán Arkáďjevič.„Ale co dělat, co dělat nyní?“ přemítal zoufale a nenacházel odpovědi.IIŠtěpán Arkáďjevič byl člověk pravdivý vzhledem k sobě samému. On nedovedl klamati sebe, i věděl, že se nekaje ze svého skutku. Nemohl se nyní káti z toho, že co člověk třicetičtyřletý, krásný, lehce dostupný milostným citům, nebyl už zamilován do ženy, matky pěti živých a dvou mrtvých dětí, o rok toliko mladší, než on sám. Cítil lítost pouze nad tím, že nedovedl svůj milostný poměr lépe utajiti před ženou. Avšak chápal veškeru obtíž svého postavení, i litoval ženy, dětí i sebe. Možná, že by byl dovedl lépe zatajiti své hříchy před ženou, kdyby se byl nadál, že zpráva o nich bude tak krutě na ni účinkovat. Dopodrobna otázku tu nikdy nerozbíral, ale měl nejasné tušení, že žena dávno už podezřívá, že je jí nevěren, a že na to hledí skrze prsty. Ba, jemu se zdálo, že ona, ženština vysílená, sestárlá, skoro už nehezká, ničím nevynikající, prostá a toliko dobrá matka rodiny, musí býti k němu shovívavou už z citu pro spravedlnost. Ale vypadlo zcela naopak.„Ach, to je hrozné! ó, ó, ó! hrozné!“ opakoval si Štěpán Arkáďjevič a nemohl se na ničem ustanoviti. „A jak šlo všecko hezky až dotud, jak jsme pěkně žili! Ona byla spokojena, šťastna dětmi, já jí v ničem nepřekážel, dával ji na vůli obírati se dětmi, domácím hospodářstvím, jak se jí líbilo. Ovšem je nepěkné, že ona byla u nás v domě vychovatelkou. To je nepěkné! Jest cosi triviálního, ponižujícího v tom, zavede-li člověk milostný poměr s guvernantkou svých vlastních dětí. Avšak jaká to guvernantka! (On si živě připomenul černé, čtverácké oči M-lle Rolandové a její úsměv.) Ale vždyť, pokud byla u nás v domě, já si ničeho nedovoloval. A nejhorší ze všeho je to, že ona je už… Toť zrovna vše jako by naschvál! Ach, ach, ach! Ale co nyní, co teď dělat?“Ale odpovědi nebylo kromě té všeobecné odpovědi, jakou dává život na všechny sebe složitější a záhadnější otázky. Odpověď ona zní: nutno se vžíti v každodenní potřeby, to jest postarat se zapomenout. Snem toho dosíci nelze, aspoň ne do večera; nelze vrátiti se k oné hudbě, kterou hrály láhve-ženštiny, a následovně jest třeba dosíci zapomenutí snem života.„Potom uvidíme,“ řekl si Štěpán Arkáďjevič, i vstav, oblekl šedý župan s modrou, hedvábnou podšívkou, svázal střapce na uzel, a vdechnuv hojně vzduchu ve svůj široký hrudní koš, přistoupil k oknu obyčejným, bodrým krokem svých trochu klečatých nohou, jež tak lehce nosily jeho plné tělo, zdvihl záclonu a silně zazvonil. Vešel ihned starý přítel, komorník Matvěj, nesa šaty, boty a telegram. V zápětí za Matvějem vešel holič se svým náčiním.„Jsou tu listiny z úřadu?“ optal se Štěpán Arkáďjevič, přijav telegram a přisednuv k zrcadlu.„Na stole,“ odvětil Matvěj, vzhlednuv tázavě a soucitně na pána; pak po krátké přestávce dodal ještě s chytrým úsměvem: „Byl tu od fiakristy…“Štěpán Arkáďjevič neodpověděl ničeho a pohlédl jen v zrcadle na Matvěje; z očí, jimiž se setkali v zrcadle, bylo patrno, jak si rozumějí. Pohled Štěpána Arkáďjeviče jako by se tázal: proč pak mi to povídáš? Či nevíš, co dělat?Matvěj vložil ruce do kapes svého kabátu, vystavil jednu nohu a mlčky, dobrodušně, trochu se usmívaje, pohleděl na svého pána.„Já mu velel přijít příští neděli a do té doby aby dal pokoj vám i sobě,“ přednesl patrně připravenou větu.Štěpán Arkáďjevič pochopil, že Matvěj měl v úmyslu zažertovat a obrátit na sebe pozornost pánovu. Rozevřel telegram, přečetl, poopravil v duchu zkomolená jak obyčejně slova a tvář jeho zazářila.„Matvěji, sestra Anna Arkáďjevna zejtra přijede,“ řekl, zadržev na minutku lesknoucí se plnou ruku holiče, jenž oholoval růžovou cestičku mezi dlouhými, kadeřavými licousy.„Zaplať pán bůh,“ zvolal Matvěj, ukazuje touto odpovědí, že chápe tak dobře jako jeho pán význam onoho příjezdu, to jest že Anna Arkáďjevna, milovaná sestra Štěpána Arkáďjeviče, může dopomoci ke smíření muže se ženou.„Sama, či s manželem?“ optal se Matvěj.Štěpán Arkáďjevič nemohl mluvit, protože kadeřník holil mu právě vrchní ret, a proto nadzdvihl jeden prst. Matvěj kývnul do zrcadla hlavou.„Sama. Hotovit pro ni nahoře?“„Oznam Darji Alexandrovně; kde ona přikáže.“„Darji Alexandrovně?“ opětoval Matvěj, jako by o čemsi pochyboval.„Ano, oznam. A vezmi s sebou tuhle telegram, odevzdej jej, co paní řekne.“„Aha, chcete se pokusit,“ porozuměl Matvěj, ale řekl jen: „k službám.“Štepán Arkáďjevič se již umyl a učesal, i začal se oblékat, když se Matvěj vrátil s telegramem do komnaty, nastupuje zlehka na poskřipující boty. Holič už odešel.„Darja Alexandrovna velela vám oznámit, že odjíždí. Ať prý dělá, jak jemu, to jest vám, libo,“ oznamoval, usmívaje se pouze očima; na to vložil ruce do kapes, sklonil hlavu na stranu a upřel na pána oči. Štěpán Arkáďjevič pomlčel; pak se na jeho krásné tváři rozložil dobrý, trochu žalostný úsměv.„Vidíš, Matvěji?“ zahovořil, kývaje hlavou.„To nic nedělá, sudar’, však se to již nějak urovná,“ mínil Matvěj.„Urovná?“„Zajisté.“„Ty myslíš? Kdo je tam?“ zvolal Štěpán Arkáďjevič, zaslechnuv za dveřmi šelest ženských šatů.„To já jsem,“ ozval se pevný a příjemný ženský hlas a ve dveřích se ukázala přísná, zďobaná tvář chůvy Matreny Filimonovny.„Nu co, Matrëšo?“ otázal se Štěpán Arkáďjevič, a vyšel k ní do dveří.Přes to, že Štěpán Arkáďjevič byl rozhodně vinen před ženou a sám seznával svou vinu, přece všichni v dome byli na jeho straně nevyjímaje ani chůvu, hlavní přítelkyni Darje Alexandrovny.„Nu, co?“ optal se nesměle.„Vejděte k paní, sudar’, přiznejte se. Snad dá pán bůh. Ona se velmi trápí, líto je pohledět; a v domě všechno je jako na ruby obráceno. Mějte nad dětmi slitování, sudar’, přiznejte se a poproste za odpuštění. Což dělat! Zlíbilo se na sáňkách se vozit, račte nyní i sáňky táhnout.“„Ale vždyť ona mne nepředpustí…“„Jen vy přece svou povinnost vykonejte. Bůh je milostiv; proste boha, sudar’, boha proste.“„Nu, dobře, jdi,“ odvětil Štěpán Arkáďjevič, náhle se začervenav. „Nuže, podej mi šaty,“ obrátil se k Matvěji a rázně shodil župan.Matvěj držel už připravenou košili, rozevřenou na způsob chomoutu, a sfukuje s ní cosi neviditelného, s patrnou radostí oblekl ji na rozněžené tělo svého pána.IIIKdyž se Štepán Arkáďjevič oblekl, pokropil se voňavkou, urovnal manšety u košile, obvyklými pohyby uložil do kapes papirosy, peněženku, sirky, hodinky s dvojnásobným řetízkem a s přívěsky, setřásl kapesní šátek, a cítě se čistým, vonným, zdravým a fysicky veselým, nehledě na své neštěstí, vešel do jídelny, zlehka se potřásaje při každém kroku. V jídelně očekávala ho již káva a vedle ní dopisy a úřední listiny.Přečetl dopisy. Jeden byl velmi nepříjemný, od obchodníka, jenž kupoval dříví v ženině panství. Bylo nezbytno dříví prodat; ale nyní, dokud se nesmíří se ženou, nemohlo být o prodeji řeči. A nejnepříjemnější bylo to, že takým způsobem do příštího jednání o smír se ženou se vměšoval peněžní zájem. Myšlénka, že by mu tento zájem mohl státi se vodítkem, že by snad pro prodej dříví mohl vyhledávati smír se ženou, taková myšlénka ho urážela.Když Štěpán Arkáďjevič dočetl dopisy, položil před sebe úřední listiny, spešne prohlédl dvě záležitosti, načrtal na nich tlustým olůvkem několik poznámek, a odstrčiv listiny, dal se do kávy. Po kávě rozbalil vlhké ještě ranní noviny a dal se do čtení.Štěpán Arkáďjevič odbíral a četl liberální denník; ne ultra-liberální, ale toho směru, jehož se držela většina společnosti. A přes to, že ho vlastně nezajímaly ani nauky, ani umění, ani politika, držel se pevně těch názorů na ony předměty, jichž se držela většina a jeho denník, a měnil své názory jen tehdy, když je měnila většina, či lépe řečeno, neměnil jich, nýbrž ony samy se v něm ponenáhlu měnily, aniž to pozoroval.Štěpán Arkáďjevič si nevolil ani směry, ani názory, nýbrž tyto směry a názory přicházely k němu samy, právě tak, jako si nevolil formu klobouku a střih šatů, nýbrž bral ty, které se právě nosily. Míti svůj názor bylo pro něho, člověka pohybujícího se v určité společnosti a cítícího potřebu jakési duševní činnosti, která se obyčejně rozvíjí v dospělých letech, právě tak nezbytno, jako míti svůj klobouk. Měl li vůbec jakou příčinu, proč dával přednost liberálnímu směru před konservativním, jehož se přidržovali také mnozí členové té společnosti, v níž se pohyboval, nebylo příčinou tou nikterak přesvědčení, že by liberální směr byl rozumnějším, nýbrž spíše to, že se lépe hodil k jeho způsobu života. Liberální strana tvrdila, že v Rusku je všechno špatné, a skutečně Štěpán Arkáďjevič měl mnoho dluhů a peněz se mu rozhodne nedostávalo. Liberální strana tvrdila, že manželství je překonané stanovisko a že je třeba, provésti v něm důležité změny, a skutečně rodinný život skytal Štepánu Arkáďjeviči málo radosti, nutil ho ke lži a přetvářce, což bylo protivno jeho povaze. Liberální strana tvrdila, či lépe řečeno mlčky souhlasila, že náboženství jest jen uzda na barbarskou část obyvatelstva, a opravdu Štěpána Arkáďjeviče bolely už nohy, musel-li státi při sebe kratším molebnu,[2]i nemohl pochopit, jaký účel mohou míti všecka ta strašná a bombastická slova o onom světě, když dá se žíti dosti vesele i na tomto světě. Kromě toho Štěpán Arkáďjevič, jenž nebyl nepřítelem veselého žertu, rád uvedl časem v nesnáze pokojného občana poznámkou, že, chce li se už člověk vychloubat plemenem, neměl by přestávati na Rjurikovi a odříkávati se nejstaršího prarodiče — opice. A tak tedy liberální směr se stal zvykem Štěpána Arkáďjeviče, i četl rád svůj denník, jako rád vykouřil cigaru po oběde, a sice k vůli lehounké mlze, již působila v jeho hlavě. Přečetl úvodní článek, v němž se vysvětlovalo, že se naříká, za našich časů zcela zbytečně, jako by radikalismus hrozil pohlcením všech konservativních elementů, a jako by vláda byla povinna učiniti opatření k rozšlápnutí revoluční hydry, a že naopak „dle našeho mínění nebezpečenství nespočívá v domnělé revoluční hydře, nýbrž v tvrdošíjnosti tradicionismu, zdržujícího pokrok“, a t. d. Přečetl i druhý článek obsahu finančního, v němž se mluvilo o Benthamovi, o Millovi a lehounce se naráželo na ministerstvo. Jsa člověkem velmi chápavým, lehce porozuměl každé narážce: odkud pochází, na koho a proč je zamířena, a to mu, jako vždy, působilo jistou radost. Ale dnes mu onu radost otravovala vzpomínka o radě Matreny Filimonovny a o rozladu panujícím v domě. Dále četl, jak hr. Beust prý odejel do Wiesbadena, pak oznámení, že „není více šedých vlasů“, o prodeji lehkého kočáru a nabídku „mladé osoby“. Ale tyto zprávy nepůsobily mu, jako jindy, tiché, ironické potěšení.Když si odbyl noviny, druhou číšku kávy a koláček s máslem, vstal, setřásl s vesty drobty od koláče a vypjav širokou hruď, vesele se usmál, ovšem ne proto, že by se v jeho duši bylo pohnulo cosi zvláště příjemného — veselý úsměv byl vzbuzen dobrým zažíváním.Ale ten radostný úsměv ihned mu připomenul vše a on se zamyslil.Za dveřmi se ozvaly dva dětské hlásky. Štěpán Arkáďjevič poznal hlas Grisi, nejmladšího chlapce, a Tani, starší dcerušky. Oni vezli cosi a převrhli.„Já ti povídala, že se na střechu nemají pasažéři posazovat,“ křičela po anglicku holčička, „teď si je sbírej!“„Vše je zmateno,“ pomyslil si Štěpán Arkáďjevič, „jen děti si hrajou.“ Přiblížil se ke dveřím a zavolal je. Děti nechaly škatulky, která představovala železniční vlak, a přiběhly k otci.Holčička, miláček otcův, přiběhla směle, objala ho a smějíc se, zavěsila se mu na šíji. Příjemný zápach voňavky, jíž byly napuštěny jeho licousy, působil jí, jako vždy, potěšení. Pak ho pocelovala v tvář, jež následkem sehnutí se silně začervenala, a při tom zářila něžností. Políbivši otce, holčička rozepjala ruce a chtěla odběhnouti, ale on ji zadržel.„Co dělá mamá?“ optal se, hladě rukou měkkou, něžnou šíji dceřinu. „Zdrávstvuj,“ zvolal, usmívaje se, na chlapce, jenž mu přál dobrého jitra.Byl si vědom, že chlapce měl méně rád, a vždycky se snažil, býti k němu stejně milým, jako k druhým; ale chlapec to cítil a neodpovídal úsměvem na chladný úsměv otcův.„Mamá? Vstala,“ odvětila holčička.Štěpán Arkáďjevič si povzdychl.„To znamená, že nespala celou noc,“ pomyslil si.„A jak, je veselá?“Holčička věděla, že mezi otcem a matkou bylo nějaké nedorozumnění, že tedy matka veselá být nemohla a otec že to musí vědět. Ptá-li se tedy tak ledabylo, že se přetvařuje. I začervenala se za otce. On to ihned pochopil a také se zapálil.„Já nevím,“ pravila. „Mamá poručila, abychom se dnes neučili, ale šli k babičce procházkou s miss Hull.“„Nu běž, moje Tančuročko. Ach ano, počkej,“ zvolal, udržuje ji a hladě její něžnou ručku.Vzal s krbu krabičku s cukrátky, kterou tam včera večer postavil, a dal jí dvě její zamilovaná, šokoládové a pomádové.„To je pro Grišu?“ optala se holčička, ukazujíc na šokoládové cukrátko.„Ano, ano.“ Pohladiv ještě jednou její ramínko, políbil ji na čelo pod samými vlasy i na krček a pustil ji.„Kočár je připraven,“ oznamoval Matvěj. „A dáma nějaká chce vás ještě vidět,“ dodal.„Je tu již dávno?“ ptal se Štěpán Arkáďjevič.„As půl hodinky.“„Kolikrát jsem ti už přikazoval, abys mi oznamoval návštěvy ihned!“„To byste se nemohl ani kávy napit,“ namítal Matvěj oním přátelsky hrubým tonem, pro který se člověk nemůže hněvat.„Popros ji tedy honem,“ zvolal Oblonský mrzutě se kaboně.Prositelka, žena štábního kapitána Kalinina, doprošovala se jakýchsi nemožností a nesmyslů; ale Štěpán Arkáďjevič usadil ji ze zvyku, pozorně a nevyrušuje ji vyslechl, načež jí dal srozumitelným způsobem radu, jak a ke komu se má obrátit, ba napsal jí bystře a uhlazeně velkým roztáhnutým, pěkným a čitelným písmem lístek k té osobě, která jí mohla pomoci. Když propustil ženu štábního kapitána, vzal klobouk, a pozastavil se, vzpomínaje, nezapomněl-li čeho. Ukázalo se, že nezapomněl ničeho kromě toho, co chtěl zapomenout — ženu.„Ach, ano!“ Svěsil hlavu a krásná tvář jeho vzala na se výraz tesklivosti. „Jít či nejít!“ mluvil sám k sobě. A vnitřní hlas mu pravil, že by neměl chodit, protože kromě falše k ničemu to nepovede, napravit vzájemný jejich poměr že se nedá, poněvadž ženu učiniti opět vábnou a okouzlující nemožno právě tak, jako jeho nelze učinit starcem, neschopným milovat. Kromě falše a lži nemohlo ničeho z toho nyní vyjít; faleš a lež byly však protivny jeho povaze.„Ale jednou přec to musí být; vždyt takhle to zůstati nemůže,“ namítl si, snaže se dodati si smělosti. Vypjal prsa, vzal papirosku, zapálil si, bafnul dvakrát, odhodil papirosku do perleťové popelnice, rychlým krokem přešel po saloně a otevřel druhé dvéře do ženiny ložnice.IVDarja Alexandrovna stála v jupičce uprostřed různých, rozházených po komnatě věcí před otevřenou skříňkou, z níž něco vybírala. Vrkoče prořídlých již, druhdy hustých a krásných vlasů měla připevněny v týle hlavy, tvář byla hubená a spadlá, a velké, uděšené oči odrážely se tim více od spadlé tváře. Když zaslechla mužovy kroky, přestala hledati ve skříni, a pohlížejíc ke dveřím, snažila se marně dodati své tváři přísný a opovržlivý výraz. Byla si vědoma, že se muže bojí, a že se bojí nastávajícího shledání. Pokoušela se pravé učiniti to, oč se pokoušela už po desáté během posledních tří dnů: sebrati své a dětské věci a odvézti je k matce. Ale opět se nemohla k tomu odhodlati. Však i nyní, jako dříve, snažila se přesvědčiti se, tak že to nemůže zůstati, že něco podniknouti musí, že ho musí potrestat, zahanbit, že se musí pomstiti aspoň za malou část té bolesti, kterou jí způsobil. Stále si ještě namlouvala, že od něho ujede, ale spolu cítila, že je to nemožno. Bylo to nemožno proto, že si nemohla odvyknout pokládati ho za svého muže a nemohla ho nemilovat. Kromě toho předvídala, že jestli zde, ve svém domě, sotva dovedla obstarati svých pět dětí, jim bude ještě hůře tam, kam chtěla odejeti s nimi se všemi. Vždyť již nyní, v ty dři dny, nejmladší se rozstonal, protože ho nakrmili špatným bulionem, a ostatní zůstali včera skoro bez oběda. Viděla, že odejeti nemůže; ale, klamajíc samu sebe, přec jen sbírala věci, aby se zdálo, že odjede.Když spatřila muže, spustila ruce do přehrádky skříně, jako by tam cosi hledala, a ohlédla se teprv tehdy na něho, když se přiblížil až těsně k ní samé. Ale tvář její, jíž se snažila dodati přísného a odhodlaného výrazu, vyjadřovala nesnáze a utrpení.„Dolli!“ zvolal kníže tichým, bojácným hlasem. On vtáhl hlavu mezi ramena a chtěl se zdáti politování hodným a pokorným, ale nicméně z tváře jeho zářilo zdraví a bodrost. Ona změřila jedním pohledem od hlavy do nohou celou jeho postavu, zářící zdravím a silou. „Ano, on je šťasten a spokojen!“ pomyslila si: „a já?… A ta jeho protivná dobrota, za kterou ho všichni tak milují a chválí: já nenávidím tu jeho dobrotu,“ soudila v myšlénkách dále. Stiskla rty, a po pravé straně bledé, nervné tváře zachvěl se jeden sval.„Čeho si přejete?“ ozvala se rychlým, cizím, prsním hlasem.„Dolli!“ opětoval kníže chvějícím se hlasem, „Anna dnes přijede.“„Tak což? Já ji přijati nemohu!“ vzkřiknula ona.„Ale, vždyť musíme, Dolli…“„Jděte, jděte, jděte,“ zvolala, nehledíc na něho, jako by výkřik její byl vzbuzen fysickou bolestí.Štěpán Arkáďjevič mohl býti spokojen, pokud myslil na ženu, mohl doufati, že se vše urovná, jak se Matvěj vyjádřil, mohl tedy klidně čísti noviny a píti kávu. Ale když spatřil její zmučenou, trpící tvář, uslyšel tento zvuk hlasu, plný pokornosti před osudem a plný zoufalosti, dech se mu zkrátil, cosi mu stouplo k hrdlu a v očích se zaleskly slzy.„Můj bože, co jsem to udělal! Dolli! Pro boha… Vždyť…“ On nebyl s to pokračovati, štkáni zastavilo mu slova v hrdle.Darja Alexandrovna zavřela skříň a vzhlédla na něho.„Dolli, což ti mohu říci… Jediné: odpusť… Vzpomeň, což devět let našeho žití nemůže vykoupit jednu minutu, minutu…“Ona spustila oči a poslouchala, očekávajíc, co řekne, a tak se jí chtělo, aby se z jeho slov mohla přesvědčiti, že se zmýlila.„Minutu poblouzení…“ vypravil ze sebe a chtěl pokračovati. Ale při tom slově, jako by ji opět cosi zabolelo, stiskla znova rty a sval na pravé straně tváře opět zacukal.„Odejděte, odejděte odsud!“ vzkřikla ještě pronikavěji, „a nemluvte mi o svých poblouzeních, o svých hanebnostech.“Chtěla sama odejíti, ale zavrávorala a chopila se křesla, aby neupadla. Jeho tvář se rozšířila, rty se nalily, oči se naplnily slzami.„Dolil!“ zvolal opět, sám již štkaje: „Pro boha, vzpomeň na děti, ony jsou nevinny! Vinen jsem já, mne potrestej, mně poruč vykoupiti svou vinu. Seč jsem, ke všemu jsem hotov. Jsem vinen; já slov nenacházím, abych vyřkl, jak jsem vinen! Ale, Dolli, odpusť!“Darja Alexandrovna usedla. Kníže slyšel její těžký, hlasitý dech, i bylo mu jí nevýslovně líto. Ona chtěla několikrát začít mluvit, ale nemohla. On čekal.„Ty si vzpomeneš na děti, když si chceš s nimi pohrát, ale já vzpomínám a vím, že nyní už jsou ztraceny,“ vypravila ze sebe jednu z těch vět, které si během posledních tří dnů často opakovala.Poprvé mu zas tykala; kníže vděčně na ni pohlédl a vzchopil se, chtěje ji vzít za ruku, než ona se odvrátila od něho s opovržením.„Já pamatuju na děti a proto bych učinila všechno na světě, abych je zachránila. Ale já sama nevím, čím je zachráním: tím-li, že je uvezu od otce, či tím, že je zanechám u zhýřilého otce, ano, u zhýřiiého otce… Nu, řekněte, zdaž nám nyní, když se všechno to stalo, možno ještě žíti pohromadě? Což je to možno? Nu, řekněte, je to možno?“ opakovala, povyšujíc hlas. „Nyní, když můj muž, otec mých dětí, zapředl milostný poměr s guvernantkou svých dětí…“„Ale co dělat? Co dělat?“ opakoval kníže prosebným hlasem, nevěda sám, co mluví, a stále níž a níže skláněje hlavu.„Vy jste mi protiven, odporný!“ vzkřikla Darja Alexandrovna, rozhořčujíc se stále víc a více. „Vaše slzy jsou voda! Vy jste mne nikdy nemiloval: vy nemáte srdce, ve vás není šlechetnosti. Vy jste v mých očích mrzký, protivný, cizí, ano, úplně cizí!“ S bolestí a hněvem vyslovila ona to strašné pro ni slovo cizí.On vzhlédl na ni a hněv, jehož stopy byly patrný na její tváři, překvapil a poděsil ho. Nechápalť, že ji dráždilo právě to, že on jí litoval. Viděla, že se muž k ní obrací s politováním, ale nikoli s láskou. „Ne, ona mne nenávidí; ona neodpustí,“ pomyslil si.„To je strašné! Strašné!“ promluvil.V tu minutu v sousední světnici zaplakalo dítě, jež bezpochyby upadlo. Darja Alexandrovna naslouchala a líce její v okamžiku se obměkčilo.Bylo vidět, že po několik sekund sbírala své myšlénky, jako by nevěděla, kde se nachází a co má dělat; pak se ruče vzchopila a šla ke dveřím.„Nu, vždyť mé dítě miluje,“ pomyslil si kníže, jemuž neušla změna na její tváři při výkřiku dítěte. „Miluje mé dítě; jakž pak tedy může nenáviděti mne?“„Dolli, ještě slovíčko,“ oslovil ji, kráčeje jí v patách.„Jestliže půjdete za mnou, já svolám služebné, děti! At vědí všichni, že jste podlec! Já dnes ujedu, a vy si zde žijte se svou milovnicí.“Po těch slovech vyšla z komnaty, bouchnuvši za sebou dveřmi.Štěpán Arkáďjevič si oddechl, otřel tvář a tichými kroky se ubíral z komnaty. „Matvěj pravil: ,urovná se‘; ale jak? Já nevidím nijaké možnosti. Ach, ach, jaká hrůza! A jak sprostě křičela,“ hovořil sám s sebou připomínaje si její křik a slova: podlec a milovnice. „Možná, že to i služky zaslechly! Strašně sprosté, strašně.“ Štěpán Arkáďjevič prostál několik sekund sám, otřel si oči, vzdechl si a vypjav prsa, vyšel z komnaty.Byl pátek. V jídelně Němec hodinář natahoval hodiny. Štěpán Arkáďjevič vzpomněl si na svůj vtip o onom přesném, plešivém hodináři, že totiž „Němce samého natáhli na celý život, aby natahoval hodiny“, a usmál se. Štěpán Arkáďjevič si rád zavtipkoval. „A může být, nějak se to urovná! Pěkné slovo: urovná,“ pomyslil si. „To musím pověděti.“„Matvěji!“ zvolal. „Tedy přihotov tam všechno s Marjí pro Annu Arkáďjevnu v divanové komnatě,“ přikázal vstoupivšímu Matvějovi.„K službám.“Štěpán Arkáďjevič oblékl šubu a vyšel na schody.„Jíst neráčíte doma?“ ptal se doprovázející ho Matvěj.„Nevím, budu-li moci. Ach, ano: zde peníze na výlohy,“ podotknul, odevzdávaje mu deset rublů z peněženky. „Bude dost?“„Dost, nedost, musí vystačit,“ odpověděl Matvěj, zavíraje dvířka kočáru a ustupuje na schody.Darja Alexandrovna zatím utišila dítě a když dle hrčení kočáru poznala, že muž odejel, vrátila se opět do ložnice. Tam byl její jediný útulek od domácích starostí, které ji obklopovaly, jakmile odtud vykročila. I nyní, za těch několik minut, co vešla v dětskou komnatu, Angličanka a Matrena Filimonovna stačily se jí optat na některé věci, jichž nelze bylo odkládat, a o kterých ona sama jen mohla rozhodnout, totiž: jak obléci děti na procházku? dát-li jim mléka? neposlat-li pro jiného kuchaře?„Ach, nechte, nechte mne!“ odpověděla jim, vrátila se do ložnice, usedla na témž místě, kde rozmlouvala s mužem, sepjala vyhublé ruce s prsteny, jež se svlékaly s kostnatých prstů, a počala v duchu rozbírati svůj rozhovor s mužem. „Odejel! Ale jak se on dohodl s ní?“ pomyslila si. „Je-li možná, že ji navštěvuje? Proč jsem se ho neoptala? Ne, ne, smířiti se nemůžeme. I když zůstaneme v jednom domě, budeme si cizí. Navždy cizí!“ opakovala si opět se zvláštním důrazem to strašné pro ni slovo. „A jak jsem milovala, můj bože, jak jsem ho milovala!… Jak jsem ho milovala! A nyní, což já ho nemiluju? Což já ho nemiluju nyní víc než dříve? Děsné je hlavně to…“ počal nový řetěz myšlének, ale nedokončila ho, protože se ve dveřích ukázala Matrena Filimonovna.„Dovolte aspoň pro mého bratra poslat,“ začala chůva, „nějak přece oběd uvaří; jinak děti zůstanou zas jako včera bez oběda do šesti hodin.“„Nu dobře, já přijdu ihned a přikážu. Ach ano, poslali už pro čerstvé mléko?“A Darja Alexandrovna se ponořila v každodenní starosti a utopila v nich na čas svoje hoře.VŠtěpán Arkáďjevič se dobře učil ve školách, díky svým pěkným schopnostem, ale byl leniv, špatně se choval a proto býval jedním z posledních žáků. Ale vzdor svému hýřivému životu, nevysokým „činům“[3]a mladým letům zaujímal vážné místo náčelníka jednoho moskevského úřadu, kde dostával značné služné. Místa toho dostalo se mu prostřednictvím švakra, sestřina muže, Alexeje Alexandroviče Karenina, jenž zaujímal vynikající místo v ministerstve, v jehož správu patřil též úřad, v němž sloužil Oblonský. Ale kdyby nebyl Karenin opatřil ono místo svému švakru, byl by Stiva Oblonský obdržel totéž neb jiné podobné místo s šesti tisíci služného pomocí sta jiných osob, bratrů, sester, bratranců, sestřenic, strýců, tet atd. Úřad byl mu věcí vedlejší; hlavní bylo služné, jehož nezbytně potřeboval, protože jeho hmotné poměry byly rozrušeny přes to, že jeho žena vládla značným jměním.Půl Moskvy a Petrohradu byli příbuzní neb přátelé Štěpána Arkáďjeviče. On vyšel z rodiny, jejíž členové byli neb se stávali rozhodujícími v tomto světe. Třetina nejvyšších státních úředníků, nyní již stařečků, byli přátelé jeho otce a znávali ho ještě v peřince; druhá třetina si s ním tykala, a třetí byli jeho dobří známí. Následovně dárcové pozemských blah ve způsobě tučných míst, přídavků, koncessí a tomu podobných byli všichni jeho přátely, i nemohli ho přehlédnouti. Oblonský pak nepotřeboval se příliš namáhati, aby dostal dobré místo; bylo jen třeba neodříkati se nabízeného, nezáviděti, stříci se svárů, neurážeti: vše to, čeho on pro svou vrozenou dobrotu nikdy neučinil. Jemu by se zdálo směšným, kdyby mu řekli, že nenajde místa s takovým služným, jakého potřeboval, tím více, že se nikdy nedomáhal ničeho neobyčejného. On se domáhal vždy jen toho, co měli jeho vrstevníci, a podobnou hodnost dovedl zastávati právě tak dobře jako každý jiný.Štěpána Arkáďjeviče milovali pro dobrou, veselou povahu a osvědčenou čestnost nejen všichni, kdož ho znali; v jeho krásném, jasném zevnějšku, v jiskrných očích, černých brvách, vlasech, v jeho bílé, rumenné tváři vězelo cosi, co jaksi fysicky působilo přátelsky a vesele na lidi, s nimiž se setkával. „Aha! Stiva! Oblonský! Tu je!“ volaly skoro vždy s radostným úsměvem osoby, jež se s ním setkávaly. Stalo-li se někdy, že pohovořivše s ním, poznávali, že se vlastně nepřihodilo nic obzvláště veselého, nicméně druhé a třetí setkání s ním působilo na ně opět tak radostně jako prvé.Oblonský byl už třetí rok náčelníkem jednoho z moskevských úřadů i získal si za tu dobu nejen lásku, nýbrž i úctu kollegů, podřízených, představených a vůbec všech, s kým měl co jednati. Hlavní vlastnosti, jež Štěpánu Arkáďjeviči získaly úctu v úřade, byly především neobyčejná shovívavost k lidem, vzniklá následkem vědomí vlastních poklesků; pak liberálnost, ne ta, o které čítal ve svých novinách, nýbrž ta, jež spočívala v jeho krvi, a následkem které se choval stejně ke všem lidem, ať si byli toho či onoho stavu, toho či onoho povolání; konečně — a to bylo hlavní — jeho úplná lhostejnost k věci, kterou se zaměstnával, následkem čehož se nikdy nerozčiloval a proto se i nedopouštěl chyb.Když Štěpán Arkáďjevič přijel k úřední budově, odebral se, provázen portýrem, jenž nesl za ním portefeuille, do svého malinkého kabinetu, oblekl uniformu a vstoupil do sálu. Všichni písaři a úředníci vstali a vesele i uctivě se ukláněli. Štěpán Arkáďjevič kráčel hbitě, jako vždy, ke svému místu, stiskl ruce přítomným už radům a sedl. Zažertoval a prohodil tu i tam několik slov, na kolik se právě slušelo, a dal se do práce. Nikdo nedovedl správněji než Štěpán Arkáďjevič nalézti tu hranici svobody, prostoty a officiálnosti, která jest nezbytna pro příjemné úřadování. Přišel vesele a uctivě, jako všichni v úřadě Štěpána Arkáďjeviče, sekretář s akty a počal mluviti tím familiárně volným tonem, jejž sem zavedl Štěpán Arkáďjevič:„Na konec přece jsme dostali zprávu z Penzenského gubernského úřadu. Tu je, je-li libo…“„Přišla konečně?“ prohodil Štěpán Arkáďjevič, zakládaje prstem listinu. „Nuže, pánové…“ a jednání počalo.„Kdyby věděli,“ myslil si v tu chvíli, svěsiv hlavu, jako by pozorně naslouchal, co mu předčítá sekretář, „kdyby věděli, jakým provinilým chlapečkem byl před půlhodinkou jejich předseda!“ A jeho oči se smály při čtení zprávy. Do dvou hodin se mělo jednati bez přestání; ve dvě hodiny byla přestávka a snídaně.Nebyly ještě dvě hodiny, když velké skleněné dvéře sálu se náhle otevřely a jimi vešel kdosi. Všichni členové rady, zasedající u stolu se „zrcadlem“[4]pod podobiznou panovníkovou, se zaradovali, že se na chvilku zabaví, a ohlédli se na dvéře; ale sluha, stojící u dveří, vyhnal již hosta a zavřel za ním skleněné dvéře.Když zpráva byla přečtena, Štěpán Arkáďjevič vstal, vzpřímil se, a hově liberálnosti své doby, vytáhl ještě v sále papirosku a odebral se do svého kabinetu. Dva jeho kollegové, starý úředník Nikítin a kammer-junker Griňévič šli s ním. „Po snídaní to dokončíme,“ prohodil Štěpán Arkáďjevič.„Ovšem že dokončíme!“ mínil Nikítin.„Ten Fomin musí být povedený darebák,“ vzpomněl si Griňévič na jednu z osobností, hrající vynikající úlohu v záležitosti, kterou rozebírali.Štěpán Arkáďjevič se po slovech Griňéviče zamračil, dávaje tím na srozuměnou, že se nesluší tvořiti si předčasně úsudek, ale neřekl ničeho.„Kdo to přišel do sálu?“ otázal se sluhy.„Člověk nějaký ani se neoptal a vlezl sem, vaše excelencí, jen jsem se obrátil. On se ptal na vás. Já mu povídám: až přísedící odejdou, tehdy…“„Kde že je?“„On sešel asi do síně; dříve stále chodil po chodbě. Však tu je,“ zvolal sluha ukazuje na silného, ramenatého člověka s kadeřavým vousem, jenž s beraní čapkou na hlavě stoupal rychle a lehce po vyšlapaných stupních kamenných schodů. Po schodech sestupoval právě jakýsi vrchrtlý úředník s portefeuillem, zastavil se, pohleděl nespokojeně na nohy vystupujícího a pak se tázavě podíval na Oblonského.Štěpán Arkáďjevič stál nad schody. Dobrodušně zářící tvář jeho vyjasnila se za vyšívaným límcem uniformy ještě více, když poznal přicházejícího.„Vždyť jsem si myslil! Levin, nu konečně!“ zvolal s přátelským, trochu posměšným úsměvem, prohlížeje si přicházejícího k němu Levina. „Kterak to, že jsi se neštítil vyhledati mne v tomto doupěti?“ prohodil Štěpán Arkáďjevič, jenž se nespokojil stisknutím ruky a políbil se s přítelem. „Dávno jsi zde?“„Právě jsem přijel a chtěl jsem tě spatřit co nejdříve,“ odpovídal Levin, ohlížeje se nesměle a spolu mrzutě a nespokojeně kolem sebe.„Nu, pojďme do kabinetu,“ řekl Štěpán Arkáďjevič, jenž znal samolibou a zároveň zlostnou nesmělost svého přítele, i vzav jej za ruku, táhl ho za sebou, jako by ho vyváděl z nebezpečí.Štěpán Arkáďjevič si tykal skoro se všemi známými: se šedesátiletými starci, dvacetiletými jinochy, s herci, s ministry, s kupci i s generálními pobočníky, tak že mnozí s těch, kdož s ním byli na „ty“, nacházeli se na dvou protivných bodech společenského řebříku a velice by se podivili, kdyby tušili, že prostřednictvím Oblonského mají spolu cosi společného. On byl na „ty“ s každým a proto, když před svými podřízenými setkával se s některým svým zahanbujícím „ty“, jak žertem nazývával některé ze svých známých, uměl se vrozeným mu taktem zmenšiti nepříjemný dojem, jaký to působilo na jeho podřízené. Levin nebyl sice zahanbující „ty“, ale Oblonský se dovtípil, že Levin si myslí, že mu může býti nepříjemno, ukázati před podřízenými své blízké přátelství s ním, a proto si pospíšil odvésti ho do kabinetu.Levin byl skoro týchž let jako Oblonský a byl s ním na „ty“ ne pouze k vůli šampaňskému. Bylť Levin jeho soudruhem a přítelem prvního mládí. Oni se navzájem milovali přes různosti povah a vkusu, jak se vůbec milují přátelé, kteří se seznámili za mladých let. Ale nehledě na to každý z nich — jak se často stává — zvoliv si jiné pole působnosti, třebas po zdravém rozmyslu ospravedlňoval působnost přítelovu, přec jen jí v duchu opovrhoval. Oběma se zdálo, že ten způsob života, jaký sám vede, jest jedině pravý způsob, a život přítelův že jest pouhý přelud. Oblonský se nemohl zdržeti lehkého, posměšného úsměvu při pohledu na Levina. Po kolikáté ho viděl už, jak přijíždí do Moskvy z vesnice, kde cosi kutí; ale co právě, tomu Štěpán Arkáďjevič nemohl nikdy náležitě porozuměti, ostatně ho to ani hrubě nezajímalo. Levin přijížděl vždy do Moskvy rozčilený, stále měl na kvap, byl trochu stydlivý a pro svou stydlivost podrážděný, a přivážel skoro po každé zcela nové, neočekávané názory na věci. Štěpán Arkáďjevič si z toho dělal žerty, ale měl to rád. Levin právě tak povrhoval v duchu městským způsobem života přítelova, i jeho službou, kterou pokládal za hloupost, a bral ji na lehkou váhu. Ale rozdíl byl v tom, že Oblonský, jenž dělal to, co dělali všichni, smál se s přesvědčením a dobrodušně, kdežto Levin často pochyboval a někdy se i zlobil.„My tě dávno už očekávali,“ řekl Štěpán Arkáďjevič, když vstoupili do kabinetu, a vypustil jeho ruku, jako by mu tím dával na srozuměnou, zde že mu nehrozí už nijaké nebezpečenství. „Jsem rád, tuze rád, že tě opět vidím,“ pokračoval kníže. „Nu, což děláš, jak se máš, kdy jsi přijel?“Levin mlčel, pohlížeje na neznámé mu tváře dvou kollegů Oblonského a zvláště si prohlížel ruku elegantního Griňéviče s bílými, dlouhými prsty, s dlouhými, žlutými, na konci zahnutými nehty a s ohromnými třpytícími se záponkami na rukávech, tak že se zdálo, že ony ruce pohlcovaly veškeru jeho pozornost a nedávaly mu svobodně mysliti. Oblonský to ihned spozoroval a usmál se.„Ach, ano, dovolte mne seznámiti vás,“ prohodil. „Moji kollegové Filip Iványč Nikítin, Michaíl Stanislavič Griňévič,“ a obrátiv se k Levinu: „zemský horlitel, nový zemský[5]člověk, sokol, vzpírající jednou rukou pět pudů, šlechtitel rohatého dobytka, lovec a můj přítel, Konstantin Dmitrijevič Levin, bratr Sergěje Ivánoviče Koznyševa.“„Těší mne velice,“ poklonil se stařeček.„Mám čest znáti vašeho bratra, Sergěje Ivánoviče,“ odpověděl se své strany Griňévič, podávaje Levinu svou jemnou ruku s dlouhými nehty.Levin se zamračil, chladně stiskl podanou mu ruku, a obrátil se ihned k Oblonskému. Ačkoli si vysoce vážil svého nevlastního bratra, spisovatele, známého po celé Rusi, přece cítit nemohl, když se k němu obraceli ne jako ke Konstantinu Levinu, nýbrž jako k bratrovi znamenitého Koznyševa.„Ne, ty se mýlíš; já už nejsem zemským horlitelem. Já jsem se se všemi znesvářil a do schůzí už nejezdím,“ pravil, obraceje se k Oblonskému.„Brzy!“ prohodil s úsměškem Oblonský. „Ale kterak se to stalo a proč?“„To je dlouhá historie. Někdy ti budu povídat,“ odpověděl Levin, ale počal vypravovat ihned. „Víš, krátce řečeno, já jsem se přesvědčil, že nijaká zemská činnost neexistuje a nemůže jí být,“ počal vykládati, jako by ho byl právě někdo urazil: „vezmeš-li s jedné strany, je to hračka, hrajou si na parlament, a já nejsem ani dost mlád, ani dosti stár, abych se bavil hračkami; a jestliže vzít s druhé strany (on se zajíknul), tedy je to v rukou újezdní koterie prostředek, vydělat si lehce penízky. Druhdy byly sirotčí kasy, soudy, nyní jsou zemstva. Já nemám na mysli úplatnost, ale nezasloužené služné.“Levin se rozhovořil tak podrážděně, jako kdyby někdo z přítomných popíral jeho mínění.„Ehe! Vždyť tys, jak vidím, opět v nové fázi, v konservativné,“ pravil Štěpán Arkáďjevič. „Ale ostatně, o tom později.“„Dobrá, později. Ale já bych rád s tebou promluvil,“ pravil Levin, upíraje s nenávistí oči na ruku Griňéviče.Štěpán Arkáďjevič se pousmál.„A vidíš, vždyť tys mně řekl, že nikdy už neoblékneš šatů evropského střihu?“ dráždil hosta, prohlížeje si jeho nový oblek, pocházející patrně od francouzského krejčího. „Tak tedy, jak vidím, nová faze.“Levin se náhle zapálil, ale ne tak, jako se pýří vzrostlí lidé, malinko, ani sami netušíce, nýbrž tak, jak se červenají chlapci, když pozorují, že se stávají směšnými pro svou stydlivost, a následkem toho se stydí a červenají ještě více, až je jim skoro do pláče. A tak bylo podivno viděti onu moudrou, mužnou tvář v tak dětském stavu, že se Oblonský přestal na něho dívati.„Nu, kde se tedy uvidíme? Já bych velmi, velmi rád s tebou mluvil,“ pravil Levin.Oblonský jako by se zamyslil:„Víš co, jeďme na snídaní ke Gurinu, tam si promluvíme. Já mám do tří čas.“„Ne,“ odpověděl Levin, přemítav as minutku. „Já musím ještě někam zajeti.“„Což, dobře; poobědváme tedy společně.“„Obědvat? Ale vždyť já nemám nic zvláštního. Říci dvě, tři slova, optat se na něco. Pohovořit si můžeme později.“„Řekni tedy ihned svá dvě slova, a při obědě si promluvíme.“„Ta dvě slova jsou,“ začal Levin — „ostatně nic zvláštního.“Po jeho tváři rozhostil se náhle výraz hněvu, jenž pocházel od vnitřního namáhání, aby překonal svou nesmělost.„Co dělají u Ščerbackých? Vše jako dříve?“ vyrazil na konec ze sebe.Štěpán Arkáďjevič, jenž dávno už věděl, že Levin byl zamilován do jeho švakrové Kiti, malinko se pousmál a jeho oči vesele se zaleskly.„Tys pravil: na dvě slova. Ale já ve dvou slovech nemohu odpovědět, protože… Odpusť na minutku…“Do kabinetu přišel sekretář s familiární úctou a s jakýmsi, všem sekretářům společným, skromným sebevědomím, že rozhledem v úředních záležitostech vynikají nad své chefy, přistoupil s listinami k Oblonskému a počal ve formě otázky vysvětlovati jakousi naskytnuvší se překážku, Štěpán Arkáďjevič mu nedal domluviti a položil laskavě svoji ruku na rukáv sekretáře.„Ne, vyřiďte to raději tak, jak jsem řekl,“ pravil sekretáři, zjemňuje úsměvem napomenutí, načež vysvětliv stručně, jak si představuje celou tu záležitost, odstrčil lehounce listiny a dodal: „Tak už to vyřiďte, buďte tak laskav, Zachare Nikitiči.“Sekretář, trochu zaražen, se vzdálil. Levin, jenž se během rozmluvy se sekretářem úplně zbavil svých nesnází, stál nyní opřen oběma rukama o židli, a na jeho tváři se značila sarkastická pozornost.„Nerozumím, nerozumím,“ prohodil k Oblonskému.„Čemu nerozumíš?“ otázal se Oblonský, taktéž se vesele usmívaje a vyndavaje papirosku. On očekával, že Levin řekne něco podivného.„Nerozumím, co vy tu děláte,“ vysvětloval Levin, krče rameny. „Jak můžeš při všem tom zůstati vážným?“„Proč?“„Inu proto, že tu vlastně není co dělat.“„To si myslíš ty; my jsme ale zavaleni prací.“„Papírovou. Inu, tys k tomu,“ dodal Levin.„To jest, ty chceš říci, že mi cosi schází?“„Může být, že ano,“ odvětil Levin. „Nicméně mně působí potěšení tvá vznešenost a jsem hrd na to, že mám přítelem tak vznešeného člověka. Ale vždyť jsi dosud neodpověděl na mou otázku,“ vzpomněl si Levin a pohleděl se zoufalým namáháním Oblonskému do očí.„Nu, dobrá, dobrá. Poshov trochu, i ty k tomu dojdeš. Lehko, když máš tři tisíce desjatin v karazinském újezdě a k tomu tvoje svaly a svěžest jako dvanáctiletá panenka. Ale i ty k nám přijdeš. Ano, tedy o tom, nač jsi se ptal: změna nijaká, ale škoda, žes tu nebyl už tak dávno.“„Co pak?“ optal se polekaně Levin.„Nic,“ odvětil Oblonský. „Nu, pak si o tom promluvíme. A proč pak jsi sem vlastně přijel?“„Eh, o tom také promluvíme později,“ odpověděl Levin, začervenav se opět až po uši.„Tak dobře. Zůstane tedy při tom,“ mínil Štěpán Arkáďjevič. „Jen že, vidíš: já bych tě pozval k sobě, ale žena je nějak churava. Ale takhle: chceš-li se s nimi uvidět, oni budou dnes dojista v zoologickém sadu od čtyř do pěti. Kiti jezdí na bruslích. Jeď tam, já se pro tebe zastavím a pojedeme pak spolu někam obědvat.“„Výborně. Tedy na shledanou!“„Ale najisto! Ty — já tě znám — buď zapomeneš, anebo najednou ujedeš do vsi!“ zvolal, usmívaje se, Štěpán Arkáďjevič.„Ne, zcela jistě.“Levin odešel z kabinetu a teprve ve dveřích si vzpomněl, že se zapomněl poroučeti kollegům Oblonského.„Patrně velmi energický pán,“ prohodil Griňévič, když byl Levin už za dveřmi.„Ach, panečku,“ pravil Štěpán Arkáďjevič, kývaje hlavou, „šťastný člověk! Tři tisíce desjatin v karazinském újezdě, život ho teprv čeká, a pln síly. Jiný chlapík než my.“„Vy si také nemáte co naříkat, Štěpáne Arkáďjeviči.“„Eh mrzutě, špatně,“ vypravil ze sebe Štěpán Arkáďjevič, z hluboka si oddechnuv.VIKdyž se Oblonský otázal Levina, proč vlastně přijel do Moskvy, Levin se začervenal a rozzlobil se na sebe proto, že se začervenal, poněvadž mu nemohl říci: „přijel jsem nabídnout ruku tvé švakrové“, ač přijel pouze pro to.Rodiny Leviných a Ščerbackých byly staré šlechtické Moskevské rodiny a žily spolu vždy v blízkém a přátelském poměru. Svazek ten upevnil se ještě více za studentských let Levina. On se připravoval a vstoupil na universitu společně s mladým knížetem Ščerbackým, bratrem Dolliným a Kitiným. V ty doby Levin býval častým hostem v domě Ščerbackých a zamiloval se do rodiny Ščerbackých. Jakkoli se může zdáti podivným, ale Konstantin Levin byl zamilován opravdu do rodiny, a zvláště do ženské poloviny rodiny Ščerbackých. Sám Levin se nepamatoval na svoji matku, a jediná jeho sestra byla starší než on, tak že se v domě Ščerbackých seznámil poprvé s oním živlem staré šlechtické, vzdělané a poctivé rodiny, jehož byl zbaven smrtí otcovou a matčinou. Jemu se zdálo, že všichni členové oné rodiny, a zvláště ženská polovina, jsou zahaleni jakýmsi tajemným, poetickým závojem, a proto nejen na nich neviděl nijaké vady, nýbrž tušil pod oním poetickým závojem, jenž je zastíral, nejvznešenější city a všemožné přednosti. Proč ony tři slečny musily hovořit ob den tu po francouzsku, tu po anglicku; proč hrály v určitou hodinu jedna za druhou na fortepiano, jehož zvuky bylo slyšeti nahoře v komnatě jejich bratra, kde pracovali studenti; proč k nim přijížděli ti učitelové francouzské literatury, hudby, kreslení, tance; proč přijížděly v určitou hodinu všechny tři slečny ve společnosti Mlle. Linon v kočáře k Tverským alejím, všechny v atlasových šubách — Dolli v dlouhé, Natalie v polodlouhé a Kiti v kraťoučké, tak že bylo úplně vidět statné její nožky, v těsně natažených, červených punčochách; proč potřebovaly chodit v průvodu lokaje se zlatou kokardou na klobouce po Tverských alejích i všemu tomu a mnohému jinému, co se dálo v tajemném jejich světě, on nerozuměl, ale věděl, že vše, co se tam dělo, bylo výborné, a byl zamilován právě do tajemnosti toho, co se před ním dálo.Za studentských let málem by se byl zamiloval do nejstarší kněžny Dolli; ona se však brzy vdala za Oblonského.Tehdy se mu počala líbiti druhá slečna. On jako by tušil, že se do jedné ze tří sester musí zamilovati, jen že se nemohl rozhodnouti, do které. Ale i Natalie, sotva že ji počali bráti do společnosti, provdala se za diplomata Lvova. Kiti byla ještě děckem, když Levin absolvoval universitu. Mladý Ščerbacký, jenž vstoupil k námořnictvu, utonul v Baltickém moři, a styky Levina se Ščerbackými staly se od té doby přes jeho přátelství s Oblonským dosti řídkými. Ale když Levin po celoročním pobytu na vsi přijel letos počátkem zimy do Moskvy a shledal se opět se Ščerbackými, tu teprve poznal, do které ze tří sester bylo mu opravdu souzeno se zamilovati.Zdálo by se, že nic nemohlo býti prostšího, než nabídnouti ruku kněžně Ščerbacké. Pocházelť Levin z dobré rodiny, byl spíše bohat nežli chud, a bylo mu všeho všudy třicet dvě léta. Není pochyby, že by jeho nabídku přijali jako skvělou partii. Ale Levin byl zamilován a proto se mu zdálo, že Kiti byla vtělená dokonalost v každém vzhledě, že byla bytost povznešená nade vše pozemské, on pak že jest tak nízký, zemský tvor, že nemohlo být ani pomyšlení, aby jiní a hlavně ona sama ho uznala sebe hodným.Stráviv v Moskvě jako v opojené atmosféře dva měsíce, setkával se každodenně s Kiti ve společnosti, již navštěvoval jen k vůli tomu, aby se mohl s ní setkávati; náhle však si smyslil, že se naděje jeho splniti nemohou, a ujel do vesnice.Důvody Levina pro to, že naděje jeho jsou nemožné, záležely v tom, že v očích rodičů byl by nevýhodnou, nedůstojnou partií pro spanilou Kiti, a sama Kiti že by ho nemohla míti ráda. Dle náhledů rodičů — tak soudil Levin — neměl nijakého stálého, určitého zaměstnání a postavení ve vyšší společnosti, kdežto jeho bývalí spolužáci nyní, když jemu jsou třicet dva roky, byli už — ten plukovníkem a křídelným pobočníkem, onen professorem, ten ředitelem banky nebo železné dráhy, aneb aspoň náčelníkem vyššího úřadu, jako Oblonský; on pak (velmi dobře věděl, jakým se musil zdáti druhým) byl pouhým velkostatkářem, zaměstnávajícím se chovem krav, střelbou sluk a různými hospodářskými stavbami, slovem neschopný mladý člověk, ze kterého nic nebude, a který dle náhledu obecenstva dělá totéž, co dělají všichni takoví neschopní lidé jako on.Sama pak tajůplná, spanilá Kiti nemohla milovati takového nehezkého člověka, za jakého se sám měl, a především takového obyčejného, praničím nevynikajícího člověka. Kromě toho novou překážkou lásky zdál se mu jeho bývalý poměr ke Kiti, poměr dospělého jinocha k děcku, vzniklý následkem přátelství s jejím bratrem. Nehezkého, dobrého člověka, za jakého se měl, je možno milovat jako přítele — soudil Levin; ale aby mohl být milován tou láskou, jakou sám miloval Kiti, k tomu bylo třeba být krasavcem a především — obzvláštním člověkem.On slýchal, že se ženy leckdy zamilovávají do nehezkých, obyčejných lidí, ale nevěřil tomu, protože soudil dle sebe a sám on se mohl zamilovati pouze do krásných, tajuplných a vynikajících žen.Ale stráviv samojediný dva měsíce na vsi, přesvědčil se, že jeho nynější láska není jednou z těch prchavých vášní, jichž mnoho zažil za dob prvního mládí; poznal, že ten cit, jenž nyní v něm bouří, mu nedává minutky pokoje; že nemůže dále žíti, nerozřeší-li si otázku: bude-li ona neb nebude jeho ženou, a že jeho beznadějnost byla pouze plodem fantasie, poněvadž ve skutečnosti nemá dosud nijakého důvodu očekávati, že jeho návrh bude odmítnut. A nyní přijel tedy do Moskvy s pevným úmyslem, nabídnouti Kiti ruku a oženiti se, bude-li jeho nabídka přijata; aneb… o tom však, co se s ním stane, odmrští-li ho, si netroufal pomysliti.VIILevin přijel do Moskvy ranním vlakem, ubytoval se u svého staršího, nevlastního bratra Koznyševa, převlékl se a vešel k němu do kabinetu, chtěje mu přímo oznámiti, proč přijel, a poprositi ho za radu. Ale bratr nebyl sám. Seděl u něho známý professor filosofie, jenž přijel z Charkova schválně proto, aby vysvětlil nedorozumění, vzniklé mezi nimi pro velice důležitou filosofickou otázku. Professor polemisoval velmi horlivě proti materialistům; Sergěj Koznyšev sledoval pozorně jeho polemiku a prostudovav jeho poslední stať, sdělil mu v dopise své námitky. Vyčítal ve svém psaní professorovi příliš veliké ústupky materialistům. A professor přijel ihned, aby se dorozuměl. Šla řeč o módní otázce: je-li jaká hranice mezi psychickými a fysiologickými zjevy v činnosti člověka, neb není.Sergěj Ivánovič přivítal bratra s hotovým, pro každého laskavě chladným úsměvem, a seznámiv ho s professorem, pokračoval v rozhovoru.Malinký človíček s brejlemi a s úzkým čelem přerušil na okamžik svůj výklad, pozdravil se s Levinem a pak pokračoval, více si ho nevšímaje. Levin si sedl, čekaje, kdy professor odjede; ale brzy ho počal rozhovor zajímati.Levin se stýkal v žurnálech s články, o nichž se tu mluvilo, a čítal je, poněvadž ho zajímaly, neboť se jimi rozvíjely osnovy přírodních nauk, jemu dobře známých, an se i sám na universitě zabýval přírodními vědami. Ale on nikdy neslučoval naučné výsledky o původu člověka jako zvířete, o reflexích, o biologii a sociologii s těmi otázkami o významu života a smrti pro něho samého, kterýmižto otázkami se v poslední době vždy častěji a častěji zabýval.Jak tu naslouchal rozmluvě bratra s professorem, pozoroval, že spojují otázky naučné s otázkami čistě subjektivnými; několikrát se skoro přiblížili k samým základům oněch otázek, ale pokaždé, když se přiblížili — jak se mu zdálo — k nejhlavnějšímu, ihned se nakvap opět vzdalovali a znova se ponořovali v oblast jemných klassifikací, poznámek, citátů, narážek, dovolávali se autorit, tak že jen s těží chápal, o čem je řeč.„Nemohu dopustit,“ tvrdil Sergěj Ivánovič s obvyklou jasností a přesností výrazu i krásou dikce: „nemohu se nikterak shodovati s Keysem, že by všechny mé představy o vnějším světě vznikaly pouze z dojmů. Základní pojem existence vznikl ve mně bez prostřednictví smyslů; vždyť nemáme nijakého zvláštního orgánu, jenž by mohl zprostředkovati tento pojem.“„Ano, ale oni, Wurst, Knaust, Pripasov vám odpovědí, že vaše vědomí existence je výsledkem souboru všech pocitů, že toto vědomí existence jest resultátem pocitů. Wurst tvrdí dokonce přímo, že, jakmile se nedostává pocitů, schází i pojem existence.„A já řeknu naopak,“ namítl Sergěj Ivánovič.Ale tu si Levin opět pomyslil, že disputanti, přiblíživše se k hlavnímu, zase se počínají od něho vzdalovat, i odhodlal se předložiti professorovi otázku.„Z toho tedy jde, že, budou-li zničeny mé smysly, odumře-li mé tělo, nemůže býti více nijaké existence?“ ptal se Levin.Professor se ohlédl mrzutě a jako by ho následkem přerušení rozhovoru cosi duševně zabolelo, na podivného tazatele, jenž se podobal spíše burlaku[6]než filosofu, a obrátil se očima na Sergěje Ivánoviče, jako by se ptal: což tu vykládat? Ale Sergěj Ivánovič, jenž nemluvil tak namáhavě a jednostranně jako professor, a v jehož hlavě zbývalo dosti místa, aby mohl odpovídati i professorovi, i chápati spolu to prosté a přirozené hlediště, se kterého byla učiněna otázka, pousmál se a řekl:„Tuto otázku nemáme ještě práva rozřešiti…“„Scházejí nám praemissy,“ dotvrdil professor, a pokračoval ve svých důvodech. „Nikoliv,“ pravil, „já poukazuju k tomu, že, vzniká-li, jak přímo tvrdí Pripasov, pocit přímo z dojmu, musíme i přísně rozeznávati tyto dva pojmy.“Levin jich dále neposlouchal a čekal, až professor odjede.VIIIKdyž odejel professor, obrátil se Sergěj Ivánovič k bratrovi.„To jsem rád, že jsi přijel. Dlouho se zdržíš? Co nového v hospodářství?“Levin věděl, že hospodářství málo zajímá staršího bratra, a že se ho ptá, jen aby se mu zavděčil, a proto mu pověděl jen o prodeji pšenice a o penězích.Levin chtěl bratrovi říci o svém záměru ženiti se a poprosit ho za radu; bylo to skoro jeho pevným úmyslem. Ale když uviděl bratra, uslyšel jeho rozhovor s professorem a všiml si shovívavého tónu, s jakým se bratr k němu obrací s otázkami o záležitostech hospodářských — jejich mateřský dědičný statek náležel jim společně a Levin spravoval obě části — : tu se Levinu najednou uzdálo, že nemůže jaksi s bratrem zapřísti hovor o své ženitbě. Předvídal, že bratr bude hleděti na věc s jiného stanoviska, než by si přál.„A což dělá vaše zemstvo?“ optal se opět Sergěj Ivánovič, jenž se o zemstva velmi zajímal a přikládal jim veliký význam.„A opravdu nevím…“„Jak? Vždyť ty’s členem výboru?“„Ne, už nejsem. Já jsem vystoupil z výboru,“ odvětil Levin; „a nejezdím už do schůzí.“„Škoda!“ prohodil Sergěj Ivánovič, zamračiv se.Na své ospravedlnění Levin počal vypravovat, co se dálo ve schůzích v jeho újezdě.„Inu, to je ve všem tak,“ přerušil ho Sergěj Ivánovič. „My, Rusové, vedeme si vždycky tak. Snad je to naše dobrá vlastnost, že máme schopnost znamenati své vady; ale my přeháníme a těšíme se ironií, kterou máme vždycky pohotově na jazyku. Já ti řeknu jen tolik: dej tatáž práva, kteráž mají naše zemstva, jinému evropskému národu, Němci, Angličanu… uvidíš, jaké svobody na nich zosnují, my však se pouze smějeme.“„Ale co dělat?“ omlouval se Levin. „Byl to můj poslední pokus. A já se snažil ze vší duše. Ale nemohu, nedostává se mi schopností.“„Schopností se nedostává!“ vytýkal mu dále Sergěj Ivánovič. „Ty nehledíš na věc, jak se patří.“„Možná,“ odvětil skroušeně Levin.„Ach, víš-li, bratr Nikoláj jest opět zde.Nikoláj byl vlastní, starší bratr Konstantina Levina, a bratr po matce Sergěje Ivánoviče. Byl to člověk ztracený, jenž promrhal větší část svého jmění, potloukal se v nejpodivnější špatné společnosti a znesvářil se s oběma bratry.„Co povídáš?“ zvolal s úžasem Levin. „Odkud to víš?“„Prokop ho viděl na ulici.“„Zde v Moskvě? Kde bydlí? Ty víš?“ Levin vstal se židle, jako by se chystal ihned k odchodu.„Eh, lituju, že jsem ti to pověděl,“ pravil Sergěj Ivánovič, vrtě hlavou nad rozčilením mladšího bratra. „Poslal jsem se poptat, kde bydlí, a poslal jsem mu jeho směnku na Trubina, jemuž jsem dluh zaplatil. Tu si přečti, co mně na to odpověděl;“ i podal bratrovi lístek ležící pod těžítkem.Levin přečetl lístek, psaný divným, jemu příbuzným rukopisem: „Uctivě prosím, abyste mně dali pokoj. Je to jediné, čeho se dožaduju od svých milých bratrů. Nikoláj Levin.“Levin si přečetl lístek, a stál se svěšenou hlavou, s psaním v ruce, před Sergějem Ivánovičem. V jeho duši vznikal boj mezi touhou, zapomenout nyní na nešťastného bratra, a vědomím, že to bude od něho nehezké.„On mne patrně chce urazit,“ pokračoval Sergěj Ivánovič, „ale urazit mne nemůže, a já bych byl z té duše rád, kdybych mu mohl pomoci, ale vím, že to nebude možno.“„Ba, ba,“ souhlasil Levin. „Rozumím ti a umím oceniti tvůj poměr k němu; ale já k němu dojedu.“„Chce li se ti, jeď; ale já ti neradím,“ namítl Sergěj Ivánovič. „To jest, co se mne týče, já se tvé návštěvy u něho nebojím, se mnou tě on neznesváří. Ale k vůli tobě radil bych ti, abys raději nejezdil. Pomoci tu není. A ostatně dělej, jak sám chceš.“„Snad i nelze pomoci; ale já cítím obzvláště v tuto chvíli — to však je něco jiného; já cítím, že nemohu být spokojen.“„Tomu nerozumím,“ pronesl Sergěj Ivánovič. „Jedno jen chápu,“ připojil pak: „Ty si chceš uložiti cvičení v pokornosti; já počal jinak, a sice shovívaveji pohlížeti na to, co nazývají obyčejně podlostí, když se bratr Nikoláj stal tím, čím nyní jest… Ty víš, co udělal…“„Ach, to je strašné, to je strašné,“ opakoval Levin.Optav se u lokaje Sergěje Ivánoviče na bratrovu adressu, chystal se odjeti k němu ihned; ale pak si rozmyslil a odložil návštěvu na večer. Chtěl-li býti duševně úplně klidným, musil zprvu rozřešiti úkol, za kterýmž přijel do Moskvy. Jel tedy na úřad k Oblonskému, poptal se na Ščerbacké a odebral se pak tam, kde mu řekl, že může zastati Kiti.IXVe čtyři hodiny, cítě, jak mu srdce bije, Levin sestoupil s povozu u Zoologického sadu a odebral se po pěšině k ledovym horám a ke kluzišti. Věděl, že ji tam nalezne, poněvadž viděl kočár Ščerbackých u vrat sadu.Byl jasný, mrazivý den. U vrat stály řady kočárů, saní, drožek, žandarmů. Lidé lepší společnosti s lesknoucími se na slunci klobouky hemžili se u vjezdu a po umetených pěšinách mezi ruskými domky s vyřezávanými hřebeny. Staré, kadeřavé břízy v sadu, se svislými pod tíží sněhu větvemi, zdály se odětými novým slavnostním hávem.Levin šel po pěšině ke kluzišti a myslil si: „Nesmím se rozčilovat, musím býti klidný. Co je ti? Co chceš? Zamlkni, hloupé,“ obracel se v myšlénkách k svému srdci. A čím více se snažil býti klidný, tím více se v něm tajil dech. Potkal ho starý známý a zavolal na něho; Levin však ani nepoznal, kdo to byl. Přistoupil k horám, po nichž rachotily řetězy spouštějících se a vzhůru tažených sánek, hrčely sjíždějící sáňky a rozléhaly se veselé hlasy. Prošel ještě několik kroků a před ním se rozestřelo kluziště. V okamžiku ji poznal mezi klouzajícími se.Její přítomnost vycítil z radosti a strachu, jež zachvátily jeho srdce. Stála na druhém konci kluziště a rozmlouvala s nějakou damou. V jejím obleku ani v její póze nebylo na pohled ničeho zvláštního; ale Levinu bylo právě tak lehko rozeznati ji v zástupu klouzajících se jako růži mezi kopřivami. Pro něho ona ozařovala vše vůkol jako milý úsměv. „Mohu-li však sejíti tam na led a přiblížiti se k ní,“ pomyslil si Levin. Místo, kde ona stála, zdálo se mu nepřístupnou svatyní, i byl okamžik, kdy div že se nevrátil: tak mu bylo úzko. Stálo ho nemálo přemáhání, nežli přesvědčil sám sebe, že okolo ní, tam na ledu se prohánějí nejrozmanitější osobnosti, že se tedy smí i on spustiti a projeti se na bruslích. Sestoupil tedy na led, snaže se co nejméně hleděti na ni, jako na slunce, ale viděl ji právě jako slunce, třebas na ně nehleděl.V ten den a v tu hodinu sjížděly se na led osoby jedné společnosti, vesměs známé mezi sebou. Nacházeli se tu i mistři bruslení, stavějící na odiv své umění, i začátečníci, učící se pomocí křesla, za nimž vyváděli své nesmělé, neobratné pohyby; byli tu hoši i lidé obstárlí, jezdící na bruslích z ohledů zdravotních. Všichni se zdáli Levinu vyvolenci Štěstěny, protože se mohli nacházeti zde podle ní. Jemu se zdálo, že všichni brusliči docela lhostejně ji předjížděli, doháněli, ba i oslovovali ji, a jakoby jí tu nebylo, oddávali se veselí, díky výtečnému ledu a krásnému počasí.Nikolaj Ščerbacký, Kitin bratranec, seděl v krátkém kabátě a úzkých kalhotách na lávce s bruslemi na nohou, a spatřiv Levina, zavolal na něho:„A, první ruský bruslič! Dávno jste zde? Led je výtečný, proč nepřipínáte bruslí?“„Nevzal jsem je s sebou,“ odpověděl Levin, divě se jeho smělosti a bezohlednosti v její přítomnosti, při čemž ji nespouštěl ani na minutku s očí, ač na ni nehleděl. Cítil, že se slunce k němu přibližovalo. Obracela se právě v koutě kluziště a stavějíc úzké nožky ve vysokých botkách pod tupým úhlem, jela s patrnou trémou k němu. Jakýsi chlapec v ruském kroji, zoufale se ohánějící rukama a klonící se k zemi, ji předjížděl. Ona klouzala nedosti pevně; vypustila z ruky malinkou muftu, jež jí visela na šňůrce kolem krku, držela ruce pohotově a hledíc na Levina, jehož poznala z daleka, usmívala se jemu i svému strachu. Když byl obrat šťastně překonán, odrazila se pružnou nožkou a přijela přímo ke Ščerbackému. Opřevši se o něho rukou a usmívajíc se kynula Levinu. Byla v tu chvíli spanilejší než si ji představoval.Když o ní Levin přemýšlel, mohl si ji vždy celou velmi živě představiti, obzvláště vnady její neveliké, rusé hlavičky s výrazem dětinské jasnosti a dobroty, tak volně vztyčené na statných dívčích ramenou. Dětinský výraz její tváře ve spojení s něžnou krásou její postavy tvořily její zvláštní přednost, kterou výtečně chápal; ale co ho při ní vždy překvapovalo jako cosi neočekávaného, to byl výraz jejích dobrých, klidných a pravdivých očí, a zvláště její úsměv, jenž unášel Levina pokaždé v kouzelný svět, kde se cítil něžným a krotkým, jakým se pamatoval jen zřídka za dnů svého prvního dětstva.„Jste již dávno v Moskvě?“ oslovila ho podávajíc mu ruku. „Děkuju,“ dodala, když jí Levin zdvihl šátek, jenž jí vypadl z mufty.„Já? nedávno, včera… to jest dnes jsem přijel,“ odvětil Levin, jenž rozčilením nepochopil hned její otázku. „Chtěl jsem k vám zajeti,“ pokračoval, ale hned se zmátl a začervenal se, vzpomněv si, za jakým účelem ji vyhledal. „Nevěděl jsem, že jezdíte na bruslích; vy dobře jezdíte.“Kiti pohledla upřeně na Levina, jakoby chtěla vyčísti z jeho tváře příčinu jeho zmatku.„Vaše pochvala platí mnoho,“ řekla pak, setřásajíc malinkou ručkou v černé rukavičce jehly jinovatky, ležící na muftě. „Zde se zachovala pověst, že vy jste nejlepším brusličem.“„Ano, jezdil jsem kdysi vášnivě na bruslích; já si přál dostihnouti dokonalosti.“„Vy, zdá se, děláte všechno vášnivě,“ prohodila Kiti, usmívajíc se. „Já bych vás tak ráda viděla na bruslích. Připněte si brusle a budeme jezditi spolu.“„Jezditi společně, což je to možná?“ pomyslil si Levin, hledě na Kiti.„Hned si je připnu,“ odpověděl pak.I šel si vybrat brusle.„Dávno jste se neráčil k nám podívat, milostpane,“ dal se do řeči sluha, drže nohu Levina a připevňuje brusli k jeho podpatku. — „Po vás nikdo už tak mistrovsky nejezdí. Tak, dobře bude?“ optal se po chvilce zatahuje řemen.„Dobře, dobře, jen si pospěš,“ odpovídal Levin, stěží jen zdržuje šťastný úsměv, jenž se proti jeho vůli rozkládal po jeho tváři. „Vidíme,“ myslil si, „co značí život, co značí štěstí!Spolu, řekla mi,budeme jezditi spolu. Mám jí povědit všechno teď? Ale já se proto bojím, říci jí všechno nyní, proto že jsem šťasten, šťasten aspoň nadějí… A potom? Avšak musím, musím, musím! Pryč slabosti!“Levin se postavil na nohy, sňal svrchník, rozběhl se po drsném ledu u besídky, sběhl na hladký led a rozejel se bez namáhání, jako by pouhou vůlí urychloval, zkracoval a měnil svůj běh. Ke Kiti se přiblížil nesměle, ale jediný její úsměv opět ho upokojil.Kiti mu podala ruku a pustili se spolu, zrychlujíce běh. Čím jeli bystřeji, tím pevněji tiskla ona jeho ruku.„S vámi bych se rychleji naučila; já mám jaksi více důvěry k vám,“ řekla mu mezi jízdou.„A já na sebe úplně spoléhám, když vy se o mne opíráte,“ odpověděl Levin, ale ihned se ulekl toho, co řekl a zapálil se. A opravdu, sotva pronesl ona slova, náhle, jako by slunce zašlo za oblak, tvář její pozbyla své laskavosti, a Levin spozoroval povědomou mu hru její tváře, jež znamenala úsilné přemyšlení: na hladkém jejím čele ukázala se vráska.„Nevadí vám něco? Ostatně já nemám práva se ptáti,“ zahovořil rychle Levin.„Proč pak? Nikoli… mně nic nevadí,“ odpověděla mu chladně a hned dodala: „Neviděl jste M-lle Linon?“„Dosud ne.“„Jděte k ní, ona vás má tak ráda.“„Co to znamená? Já ji zarmoutil. Bože, pomoz mně!“ pomyslil si Levin a rozejel se k staré Francouzce s šedými kadeřemi nad skráněmi, jež seděla na lávce. Usmívajíc se a ukazujíc falešné zuby, uvítala ho tato jako starého známého.„Vidíte, rosteme,“ zahovořila stará guvernantka, ukazujíc očima na Kiti, „a stárneme.Tiny bearuž vyrostl!“ pokračovala Francouzka se smíchem a připomenula mu jeho žert o třech slečnách, jež on nazýval kdysi třemi medvědy z anglické pohádky. „Pamatujete se, vy jste tak říkával?“Levin se rozhodně nemohl upamatovati, ale ona se smála už deset let onomu žertu a velmi se jí líbil.„Nu jděte, jděte jezdit. A není-liž pravda, naše Kiti pěkně jezdí?“Když Levin dohonil opět Kiti, tvář jeji nebyla už přísna, oči hleděly opět pravdivě a laskavě, ale Levinu se zdálo, že v její laskavosti byl zvláštní, úmyslně klidný ton, a jeho veselá nálada se rozprchla. Kiti zavedla řeč o staré guvernantce, o jejích podivnůstkách a pak se ho optala, co dělá na vsi.„Vy se opravdu nenudíte v zimě na vsi?“„Ne, nenudím, já jsem velmi zaměstnán,“ odpověděl, cítě, že ho Kiti úmyslně podřizuje svému klidnému tonu, a že se z toho klidného tonu nevybere, jako se mu to nepodařilo na počátku zimy.„Přijel jste na dlouho do Moskvy?“ ptala se dále Kiti.„Ani sám nevím,“ odpovídal Levin, nepřemýšleje o tom, co povídá. Jeho napadlo, že, podá-li se onomu tonu klidného přátelství, odjede zase s nepořízenou, a proto si usmyslil, že se jí vzepře.„Jak? vy nevíte?“„Nevím, to závisí od vás,“ odpověděl Levin a hned se zhrozil svých slov.Neslyšela-li jeho slov, neb jich nechtěla slyšet, Kiti jako by o něco zavadila, dupnula dvakrát nožkou a spěšně se rozjela od něho. Přijela k M-lle Linon, něco jí řekla, načež se odebrala k domku, kde dámy snímaly brusle.„Můj bože, co jsem to vyvedl! Hospodine, bože můj! pomoz mně, osvěť mně!“ mluvil sám k sobě Levin, modle se a spolu cítě potřebu bystrých pohybů, rozbíhal se a opisoval na ledu vnitřní i vnější kruhy.V tu chvíli jeden z mladých mužů, nejlepší bruslič z mladého pokolení, vyšel s papiroskou v ústech a s bruslemi na nohou z kavárny a rozběhnuv se spustil se po bruslích dolů po stupních, poskakuje a řinče bruslemi. Vletěl na led a nezměniv ani pohodlné položení rukou, jel po ledu.„A to je něco nového!“ podivil se Levin a hned se rozběhl po stupních nahoru, aby zkusil totéž.„Dej pozor, nezlam si vaz, k tomu je třeba návyku!“ zvolal za ním Nikolaj Ščerbacký.Levin vystoupil na schody, rozběhl se, co mohl, a spustil se po stupních, udržuje při nezvyklé jízdě rovnováhu rukama. Na posledním stupni narazil na cosi, ale v okamžiku, sotva se rukou doteknuv ledu, učinil bystrý pohyb, vzpřímil se a se smíchem jel dále.„Znamenitý, milý člověk,“ pomyslila si Kiti, jež v tu chvíli vyšla s M-lle Linon z domku a pohlížela na Levina s něžným úsměvem, jako na milovaného bratra. „Což jsem vinna opravdu, učinila jsem něco špatného? Říkají mně: koketování. Já vím, že ho nemiluju, ale mně je vždy tak příjemno, když jsem s ním, a on je takový dobrý. Jen proč mně to řekl?…“ přemítala dále.Když Levin spatřil vzdalující se Kiti i její matku, jež se s ní setkala na stupních kluziště, stanul celý zarudlý od rychlé jízdy a zadumal se. Shodil s nohou brusle a u vrat sadu dohnal kněžnu i s dcerou.„Těší mne, že vás opět vidím,“ vítala ho kněžna. „Ve čtvrtek, jako vždy, večer přijímáme.“„Tedy dnes?“„Bude nás těšit, přijedete-li,“ zvala ho chladně kněžna.Chladnost jejího tonu zabolela Kiti, jež se nemohla udržet, aby nezahladila nepříjemný dojem slov matčiných. Obrátila hlavu k Levinu, a pokynula mu s úsměvem:„Na shledanou!“V tu chvíli vstupoval do sadu Štěpán Arkáďjevič s kloboukem na stranu, se zářící tváří, s lesknoucíma se očima, jako by přicházel z právě dobytého vítězství. Ale setkav se s tchyní, pozbyl náhle své veselosti, a s bojácným výrazem ve tváři odpovídal na její otázky o zdraví Dolli. Pohovořiv tiše a zkroušeně se tchyní, vypjal znova prsa a vzal Levina pod paží.„Tak co, pojedem?“ ptal se ho. „Myslil jsem stále na tebe, a mne velice, velice těší, že jsi sem přijel,“ obracel se k němu, dívaje se mu významně do očí.„Jeďme, jeďme!“ odvětil blažený Levin, v jehož uších doposud zněl měkký zvuk slov: „na shledanou“ a v očích jeho hrál úsměv, jenž provázel ona slova.„K Anglii, nebo do Ermitáže?“„Mne je všechno jedno.“„Tedy k Anglii,“ rozhodl Štěpán Arkáďjevič, jenž zvolil Anglii proto, že tam byl víc dlužen než v Ermitáži. Proto pokládal za nepěkné, vyhýbati se onomu hostinci. „Mas zde izvoščíka? To je dobře, protože já jsem kočár poslal domů.“Celou cestu přátelé mlčeli. Levin přemýšlel o tom, co mohla znamenati ona změna ve výrazu Kitiny tváře, a chvíli se přemlouval, že má naději; chvíli si zase div nezoufal a zdálo se mu patrným, že naděje jeho je šílená. A přece se cítil zcela jiným člověkem, docela nepodobným tomu, jakým byl, než mu Kiti řekla s úsměvem:„Na shledanou!“Štěpán Arkáďjevič sestavoval cestou menu oběda.„Ty jíš rád turbot?“ ptal se Levina, když přijížděli k hostinci.„Co?“ zvolal Levin jako ze sna. „Turbot? Ovšem, já hrozně rád turbot.“XKdyž Levin vstoupil s Oblonským do hostince, nemohl si nevšimnouti jistého zvláštního výrazu tváře, jež jako by z lehká zazářila, i celého držení těla Štěpána Arkáďjeviče. Oblonský sňal svrchník a s kloboukem na stranu vstoupil do jídelny, dávaje rozkazy Tatarům ve fraku a s ubrousky, sbíhajícím se k němu. Ukláněje se v pravo i v levo radostně ho vítajícím známým, jichž bylo i zde jako všude hojnost, přistoupil k buffetu, vypil sklenku vodky, zajedl ji rybkou a pověděl při tom líčené, stužkami a krajkami vyfintěné Francouzce, jež seděla u psacího stolku, něco takového, že i tato Francouzka se srdečně zasmála. Levin však jen proto nepil vodky, že ho urážela právě tato Francouzka, sestavená, jak se mu zdálo, celá z cizích vlasů, poudre de riz a vinaigre de toilette. Odešel raději honem od ní jako od špinavého místa. Jeho duše celá byla přeplněna vzpomínkou na Kiti a v jeho očích zářil úsměv, vítězství a štěstí.„Zde račte, osvícenosti, zde vaší osvícenosti nebudou překážet,“ švitořil zvláště dotěrný, starý, bledý Tatar se širokými kyčlemi, nad nimiž se šosy fraku nescházely. „Račte osvícenosti,“ obrátil se pak k Levinu, všímaje si z úcty k Štěpána Arkáďjeviči i jeho hosta.Prostřev v okamžiku čerstvý ubrus na okrouhlý, ubrusem už pokrytý stůl pod bronzovým kandelábrem, přistavil sametové židle a postavil se před Štěpánem Arkáďjevičem s ubrouskem a s jídelním lístkem v rukou, očekávaje jeho rozkazů.„Jestliže libo, osvícenosti, zvláštní kabinet, bude hned svoboden; kníže Golicyn tam s dámou. Přišly čerstvé ústrice.“„A, ústřice!“Štěpán Arkáďjevič se zamyslil.„Nezměnit-li plán, Levine?“ otázal se, položiv prst na jídelní lístek. Tvář jeho jevila při tom vážné pochybnosti. „Jen jsou-li ústřice opravdu dobré? Slyšíš!“„Flensburské, osvícenosti; ostendské nepřišly.“„Možná, že flensburské, ale jsou-li čerstvé?“„Včera jsme je obdrželi.“„Což tedy, abychom počali ústřicemi? Pak ale musíme změnit celý plán. Co myslíš?“„Mně je všechno stejné. Já bych nejraději šči a kaši, ale zde jich nedostanu.“„Kaše a la russe, libo-li?“ nabídl ihned Tatar, skláněje se nad Levinem jako chůva nad děckem.„Ne, bez žertu: co vyběřeš, bude zajisté dobré. Já jsem se vyjezdil na bruslích a chce se mi jíst. A nemysli si,“ dodal ihned, spozorovav na tváři Oblonského výraz nespokojenosti, že nedovedu ocenit tvůj výběr. Já si také rád dobře pojím.“„To by ještě scházelo! Ať si mluví, kdo chce, co chce, je to přec jen jedna z příjemností života,“ pravil Štepán Arkáďjevič. „Nu, tak nám tedy přines, přítelíčku, ústřic dva, ne, to je málo, tři tucty; polévku se zeleninou…“„Printaniere,“ přerušil ho Tatařín. Ale Štěpán Arkáďjevič nechtěl mu patrně učiniti po vůli a nazývat jídla po francouzsku.„Se zeleninou, rozumíš? Pak turbot s hustou omáčkou, potom… roastbeef, ale hleď, aby byl znamenitý. Potom kapouna, co myslíš? nu, a na konec konservy.“Sklepník si vzpomněl, že Štěpán Arkáďjevič má ve zvyku nejmenovat jídla dle francouzského lístku, a proto neopakoval nazvání hned za ním, nýbrž ponechal si tu radost, až když Štěpán Arkáďjevič byl hotov, a pak opakoval celý oběd dle francouzského lístku: „soupe printaniere, turbot, sauce Beaumarchais, poularde a l’estragon, macedoine de fruits… ,“ načež jako na pružinách zavřel jeden lístek a rozevřev druhý, cenník vín, podal jej Štěpánu Arkáďjeviči.„Co budeme pít?“„Já to, co ty chceš, ale nemnoho; šampaňské,“ prohodil Levin.„Jak? Napřed? A ostatně máš pravdu. Třebas tedy. Jaké ty rád? S bílou pečetí?“„Cachet blanc,“ přerušil opět Tatařín.„Tak tedy přines k ústřicím šampaňské té marky; ostatní uvidíme potom.“„K službám. A jaké víno ráčíte poroučet?“„Nui přines. Anebo přines raději klassické chabeli.“„K službám. Sýr svůj ráčíte poroučet?“„Ovšem, ovšem, parmezánský. Nebo ty jíš raději jiný?“„Ne, mně je vše jedno,“ odpovídal Levin, jenž se nemohl zdržeti smíchu.Tatařín s vlajícími šosy odběhl, a za pět minut na to přiletěl s misou rozevřených ústřic na perleťových lasturách a s láhví mezi prsty.Štěpán Arkáďjevič smačkal naškrobený ubrousek, zastrčil konec jeho za vestu a rozloživ pohodlně ruce, dal se do ústřic.Nejsou nejhorší,“ pochvaloval si snímaje stříbrnou vidličkou měkké ústřice s perleťových lastur a polykaje jednu za druhou. „Nejsou zlé,“ opakoval, pohlížeje vlažnýma, lesklýma očima tu na Levina, tu na Tatara.Levin jedl i ústřice, ač bílý chléb se sýrem mu lépe chutnal. Se zálibou pozoroval Oblonského. Ba i sklepník, jenž byl zatím vyňal zátku a nalil perlící víno do tenkých, štíhlých sklenek, pohlížel na Štěpána Arkáďjeviče s patrně spokojeným úsměvem, upravuje si na krku bílou kravatu.„Co pak ty nejíš rád ústřice?“ otázal se Štěpán Arkáďjevič Levina, prázdně svůj pohar. „Či ti leží něco v hlavě, he?“On si přál, aby Levin byl vesel. Levin nebyl sice nevesel, ale přece se necítil doma. S tím, co mu leželo na srdci, bylo mu úzko a nepohodlno zde v hostinci mezi zvláštními kabinety, kde obědvali s damami, v tom ruchu a hluku. Jej až uráželo zdejší zařízení s bronzem, zrcadly, plyšem a Tatary. Bylo mu úzko, aby nepošpinil to, čím byla přeplněna jeho duše.„Co? Ach ano, mne skutečně cosi znepokojuje; a mimo to, já již odvykl všemu tomu,“ odpovídal roztržitě Oblonskému. „Nemůžeš si pomyslit, jak je mně, venkovanu, vše to podivno, právě tak jako nehty toho pána, s nímž jsem se setkal u tebe.“„Ano, pozoroval jsem, že tě nehty ubohého Griňéviče velice zajímaly,“ dotvrdil se smíchem Štěpán Arkáďjevič.„Nemohu si pomoci,“ zvolal Levin. „Vmysli se jen do mého položení, a pohleď na věc se stanoviska venkovana. My se ve vsi snažíme dáti rukám takovou formu, aby bylo pohodlno jimi pracovati; proto si střiháme nehty a časem si zahrnujeme rukávy. A zde si lidé schválně nechávají nehty růst, dokud se drží, a k rukávům si ve způsobe záponek přivěšují celé mísky, aby již pranic nemohli rukama dělat.“Štěpán Arkáďjevič se vesele usmíval.„Eh, to je jen znamení, že mu není třeba hrubé práce. On pracuje rozumem…“„Možná. Ale přec je mi to podivno právě tak, jako je mi podivno nyní to, že, kdežto my venkované se snažíme najísti se vždy co nejrychleji, abychom se pak mohli dát zas do své práce, my dva nyní se snažíme co možná déle se nenajísti a proto pojídáme ústřice…“„Je to sice pravda,“ přerušil ho Štěpán Arkáďjevič. „Ale vždyť cílem vzdělání je vlastně učinit vše příjemným.“„Ah, je-li to cílem vzdělání, to bych si raději přál být divochem.“„Však ty jsi divoch. Vy Levini všichni jste divoši.“Levin si povzdychl. Vzpomněl si na bratra Nikolaje, svědomí se v něm hnulo, cosi ho zabolelo i zamračil se; ale Oblonský zavedl řeč o takovém předmětu, který ihned zaujal jeho pozornost.„Nu jak? pojedeš dnes večer k našim, to jest k Ščerbackým?“ otázal se, odstrkuje prázdné, kostrbaté lastury a sahaje po sýru, zasvítil významně očima.„Ano, zcela jistě pojedu,“ odvětil Levin, „ač se mi zdálo, že mě kněžna zvala ne příliš laskavě.“„Co tě napadlo? Hlouposti! To je její způsob… Nu, přítelíčku, přines polévku!… To je její způsob, grande-dame,“ opětoval Štěpán Arkáďjevič. „Já přijedu také, ale musím dříve na zkoušku k hraběnce Boniné. Vidíš, a potom že nejsi divoch? Jak na př. vysvětliti to, že’s najednou zmizel z Moskvy? Ščerbačtí stále se mne ptali na tebe, jako bych musil o tobě vědět. A já vím pouze jedno, že děláš vždy to, čeho nikdo nedělá.“„Tak, tak,“ zabručel Levin zdlouha a rozčileně. „Máš pravdu, jsem divoch, divokost má nezáleží však v tom, že jsem tehdáž ujel, nýbrž v tom, že jsem nyní přijel. A přijel jsem nyní…“„Ah, jak jsi šťasten!“ přerušil ho Štěpán Arkáďjevič, pohlížeje mu přímo do očí.„Proč?“„Poznávám, brachu, bujného oře po vypáleném znamení, a mladíka zamilovaného poznávám po očích,“ zadeklamoval Štěpán Arkáďjevič. „Před tebou ještě celá budoucnost.“„Což, ty jsi už dožil?“„Ne, nedožil; ale ty máš ještě budoucnost a já jen přítomnost, a i tu jen občas.“„Jak to?“„Eh, špatně! Ale já nechci mluvit o sobě, a mimo to všeho nevypovíš,“ odvětil Štěpán Arkáďjevič. „Nuže, proč jsi tedy přijel do Moskvy?… Hej, vezmi!“ zvolal na sklepníka, ukazuje na talíř.„Ty’s se domyslil?“ odpověděl Levin, nespouštěje svých v hlubině se lesknoucích očí se Štěpána Arkáďjeviče.„Domýšlím se, ale nemohu počít o tom hovořit. Už dle toho můžeš soudit, domýšlím-li se správně nebo ne,“ pravil Štěpán Arkáďjevič, s jemným úsměvem pohlížeje na Levina.„Co mně tedy poradíš?“ tázal se Levin třesoucím se hlasem a cítě, jak se v jeho tváři chvějí všechny svaly. „Jak ty pohlížíš na tu věc?“Štěpán Arkáďjevič vypil pomalu svou sklenku vína nespouštěje očí s Levina.„Já?“ odpověděl Štěpán Arkáďjevič: „nepřál bych si ničeho více než to, ničeho! To je to nejlepší, co by mohlo být.“„Ale ty se nemýlíš? Rozumíš, o čem mluvíme?“ namítl Levin, vetknuv oči v Oblonského. „Myslíš, že je to možno?“„Myslím, že. Proč by nebylo možno.“„Ne, řekni mně, opravdu myslíš, že je to možno? Řekni mně, prosím tě, všechno, co si myslíš! Nu, a jestli, jestli že mne čeká odmítnutí?… A já jsem skoro ubezpečen…“„Proč se toho domníváš?“ namítl Štěpán Arkáďjevič, usmívaje se jeho rozčilení.„Zdá se mi tak časem. Vždyt to bude hrozné pro mne i pro ni.“„Nu, pro dívku na všechen způsob hrozného tu nemůže být nic. Každá dívka je hrda, učiní-li se jí nabídka.“„Ano, každá dívka, jen ne ona.“Štěpán Arkáďjevič se opět usmál. On dávno už znal tento náhled Levina, věděl, že v jeho očích všechny dívky na světě se dělí ve dva druhy: jeden druh tvoří všechny dívky celého světa kromě ní; tyto dívky mají všeliké lidské slabosti a jsou vůbec obyčejné dívky. Druhý druh — to je jediná ona, nemá nijakých slabostí a stojí vůbec výše všeho lidského.„Ne, ne, ne, vezmi omáčku,“ zvolal, zadržuje ruku Levina, jenž odstrkoval od sebe nádobu s omáčkou.Levin si poslušně nabral omáčky, ale nedal Štěpánu Arkáďjeviči jíst.„Ne, počkej, počkej,“ namítal Oblonskému. „Nesmíš zapomenout, že pro mne je to otázkou života a smrti. Nemluvil jsem o tom nikdy a s nikým. A s nikým bych nemohl o tom mluviti tak jako s tebou. Ty víš, že my dva jsme si ve všem cizí: máme různé vkusy, náhledy, vše. Ale já vím, že mne máš rád a že mi rozumíš, a proto i já tě mám velice rád. Ale, pro Boha, buď docela upřímný.“„Já ti povídám, co si myslím,“ řekl Štěpán Arkáďjevič s obvyklým úsměvem. „Avšak já ti řeknu ještě více: má žena je nejpodivuhodnější ženština…“ Štěpán Arkáďjevič si vzdychnul, neboť si vzpomněl na svůj poměr k ženě, a pomlčev s minutku, pokračoval: „Ona má dar, viděti do budoucna. Dovede prohlédnouti člověka skrz naskrz; však i toho je málo: ona ví, co se stane, zvláště co se týče svateb. Na příklad, ona předpověděla, že Šachovská se vdá za Brentelna. Nikdo tomu nechtěl věřit, a přece měla pravdu. A věříš-li — ona je na tvé straně.“„Jak tomu mám rozumět?“„Tak; nejen že tě má sama ráda, ona říká, že Kiti bude dojista tvou ženou.“Při těch slovech tvář Levina zazářila náhle tím úsměvem, který hraničí se slzami radosti.„Ona že to říká!“ vzkřiknul Levin. „Já vždycky říkal, že tvá žena je zlato. Ale dost o tom, dost,“ zvolal, vstávaje s místa.„Dobře, avšak sedni si.“Levinu to však nedalo sedět. Prošel dvakrát svými pevnými kroky po malinké komnatce, zamrkal očima, aby nebylo viděti slz a pak teprve usedl zase za stůl.„Rozuměj mně,“ pravil pak; „to není láska. Byl jsem zamilován, ale nyní to je něco jiného. Nikoli můj cit, ale jakási vnější síla mnou ovládla. Ujel jsem tehdáž z Moskvy, protože jsem rozsoudil, že to nemůže být, rozumíš mně? protože by to bylo štěstí, jakého nebývá na světě. Ale celou tu dobu jsem se mučil a nyní vidím, že bez toho není pro mne života. A proto jest třeba rozhodnutí…“„Proč jsi tedy odjížděl?“„Ach, postoj! Ach, co tu všelijakých myšlének! Co tu otázek! Poslouchej tedy. Vždyť ty si nedovedeš pomyslit, co jsi pro mne učinil těmi slovy, jež jsi mi řekl. Jsem tak šťasten, že jsem se stal až protivným; na všechno jsem zapomněl. Dověděl jsem se dnes, že bratr Nikolaj… ty víš, on je zde… já i na něho zapomněl. Mně se zdá, že i on je šťasten. Je to jakýsi druh šílenosti. Ale jednoho se hrozím… Ty jsi ženat, znáš tedy ten pocit… Hrozím se toho, že my — lidé obstárlí, mající už svou minulost… ne lásky, ale hříchů… sbližujeme se najednou s bytostí čistou, nevinnou; to je mi protivno, a proto nemohu se nepokládati za nedůstojného.“„Nu, ty máš za sebou hříchů nemnoho.“„Ach, přec jen mám,“ zavrtěl hlavou Levin, „mám a probíraje se s nechutí knihou života, chvěju se, i proklínám, i trpce si žaluju… Ano.“„Což dělat, tak už je svět zařízen,“ řekl Štěpán Arkáďjevič.„Jediná útěcha, jako v oné modlitbě, která se mně vždycky tak líbívala: ne pro zásluhy odpusť mně, ale pro milosrdenství své. I ona může jen tak odpustit.“XILevin dopil svůj pohár, a oba pomlčeli.„Ještě něco ti chci říci. Ty znáš Vronského?“ otázal se Štěpán Arkáďjevič Levina.„Ne, neznám. Proč se ptáš?“„Přines druhou,“ obrátil se Štěpán Arkáďjevič ke sklepníkovi, jenž doléval víno z láhve a vrtěl se kolem nich, právě když toho bylo nejméně třeba.„Měl bys znáti Vronského, protože je to jeden ze tvých konkurrentů.“„Co je zač ten Vronský?“ zvolal Levin a tvář jeho změnila dosavadní dětský, nadšený výraz, jejž Oblonský se zálibou pozoroval, i stala se náhle zlou a nepříjemnou.„Vronský je jeden ze synů hraběte Kyrila Ivánoviče Vronského a zároveň jeden z nejvíce vynikajících representantů petrohradské jeunesse dorée. Seznámil jsem se s ním v Tveři, když jsem tam sloužil a on tam přijel k odvodu. Je nad míru bohat, hezký člověk, má význačná spojení, je křídelním pobočníkem a je zároveň milý, příjemný člověk. Ale ještě více než vůbec příjemný člověk: jak jsem ho zde poznal, je i vzdělaný a velmi rozumný. Je to člověk, jenž dojde daleko.“Levin se mračil a mlčel.„Tak tedy, on se zde objevil brzy po tvém odjezdu, a jak se mi zdá, je po uši zamilován do Kiti; nu, a ty pochopíš, že její matka…“„Odpusť, ale já nechápu zrovna ničeho,“ prohodil Levin skrze zuby, zamračiv se. Tu si opět vzpomněl na bratra Nikolaje, i napadlo ho, jakým je protivným člověkem, že mohl na něho zapomenout.„Počkej, počkej trochu,“ zahovořil Štěpán Arkáďjevič usmívaje se a dotýkaje se ruky Levina. „Pověděl jsem ti, co vím, ale opakuju, že v té jemné a něžné záležitosti, na kolik možná hádati, zdá se mi, že šanse jsou na tvé straně.“Levin se opřel o lenoch křesla; obličej jeho byl bledý.„Radil bych ti však, abys tu záležitost ukončil co nejdříve,“ pokračoval Oblonský, dolévaje mu pohár.„Ne, děkuju, nemohu více pít,“ prohodil Levin, odstrkuje svou sklenku. „Opiju se… Nu, a jak se tobě vede?“ pokračoval Levin, přeje si patrně přenésti rozhovor na jiné pole.„Ještě slovíčko: na všechen způsob ti radím, abys se rozhodl co nejdříve. Dnes však bych ti neradil o tom mluvit,“ pravil Štěpán Arkáďjevič. „Zajeď tam zejtra ráno, nabídni formálně ruku, i požehnej ti Bůh…“„Ty’s se dávno strojil, že přijedeš ke mně na hon. Prijeď nyní na jaře!“ vedl Levin dále svou.Litoval nyní už z celé duše, že začal se Štěpánem Arkáďjevičem ten rozhovor. Jeho vlastní city byly poskvrněny rozprávkou o konkurrenci jakéhosi petrohradského důstojníka, náhledy a radami Štěpána Arkáďjeviče.Na rtech Štěpána Arkáďjeviče hrál úsměv. On chápal, co se dálo v duši Levina.„Seberu se jednou a přijedu,“ chlácholil Levina. „Eh, brachu, ženská, to je šroub, kolem něhož se všechno otáčí. Vidíš, i mně se daří hanebně, hanebně. A všechno k vůli ženským. Pověz mně upřímně,“ pokračoval, vyňav doutník a drže druhou ruku na poháru, „dej mi radu.“„V čem pak?“„Hned uslyšíš. Dejme tomu, ty’s ženat, miluješ svou ženu, ale ty’s se zapomenul a dal se okouzlit jinou ženštinou.“„Odpusť, ale já rozhodně nechápu, jak… nechápu pravě tak, jak bych mohl nyní, když jsem se najedl, jíti okolo pekařského krámu a ukradnout rohlík.“Oči Štěpána Arkáďjeviče se svítily víc než obyčejně.„Proč pak ne, rohlík voní někdy tak, že se nezdržíš.Himmlisch ist’s, wenn ich bezwungen meine irdische Begier; aber doch wenn’s nicht gelungen, hatt’ ich auch recht hübsch Plaisir!“Deklamuje tyto veršíky, Štěpán Arkáďjevič se usmíval. Levin také se nemohl zdržeti úsměvu.„Ano, ale bez žertu,“ pokračoval Oblonský, „představ si, že ženština, milounké, něžné, milující stvoření, chudobná, samojediná, obětovala ti všechno. Nyní, když vše už je hotovo, představ si, možno li ji opustit? Ovšem: rozloučení vyžaduje klid rodinného života; avšak což je možná, aby jí člověk aspoň nepolitoval, nezaopatřil ji, nezmenšil dle možnosti její hoře?“„Nu, odpusť, příteli. Ty víš, že v mých očích všechny ženštiny se dělí na dva druhy… to jest ne tak… ale lépe řečeno: jsou ženštiny a jsou… Neviděl jsem nikdy milých padlých stvoření a neuvidím jich; a co se týče takových, jako tam ta malovaná Francouzka u bufetu s falešnými kadeřemi, ty jsou pro mne obludy a všechny ostatní padlé jsou právě takové.“„A ta, o níž mluví evangelium?“„Ach, dej mi pokoj! Kristus by těch slov nikdy nepronesl, kdyby byl předvídal, jak jich budou zueužívati. Pamatujou si z celého evangelia jen tato slova. Ostatně já povídám to, co pociťuju, a ne to, co si myslím. Mně se hnusí všechny padlé ženštiny. Ty se štítíš pavouků, a já těch oblud. A vždyť ty jsi se nezabýval studiemi pavouků a neznáš tedy jejich způsoby života. A já právě tak.“„Tobě je lehko mluvit; ty’s jako onen Dickensův pán, jenž levou rukou odhazuje za pravé rameno všechny obtížné otázky. Zapírání fakt není odpovědí. Co nyní dělat, to mně pověz, co dělat? Žena stárne a ty jsi pln života. Sotva se ohlédneš a již pozoruješ, že nemůžeš milovat ženu jinošskou láskou, byť bys si jí vážil sebe více. A tu ti vstoupí náhle do cesty opravdová láska a jsi ztracen, ztracen!“ vysvětloval se zoufalou teskností Štěpán Arkáďjevič.Nyní se Levin usmál.„Ano, jsi ztracen,“ opětoval Oblonský. „Ale co dělat nyní?“„Nekrást rohlíky.“Štěpán Arkáďjevič se dal do smíchu.„O moralisto! Uvaž přece: Jsou dvě ženštiny. Jedna stojí stále na svých právech, a těmi právy jest tvá láska, kterou jí nemůžeš více dát. Drubá ti obětuje všechno, a ničeho na tobě za to nežádá. Co budeš dělat; jak se tu zachováš? Vždyť to je strašné drama.“„Žádáš-li si v té záležitosti mé zpovědi, tedy ti řeknu, že nevěřím, že by tu bylo jaké drama. A to z následující příčiny. Dle mého přesvědčení láska… obě lásky, které, jak se pamatuješ, Plato definuje ve svém Pyrhovi, obě lásky slouží zkušebným kamenem lidí. Někteří lidé rozumějí pouze jedné, druzí druhé lásce. Ti, kteří chápou pouze neplatonickou lásku, mluví bez příčiny o dramatismu. Při takové lásce nemůže být ničeho dramatického. ,Děkuju pěkně, že jste mi způsobila příjemnou chvilku, má úcta,‘ to je to celé drama. Však i při platonické lásce není místa pro drama, protože při takové lásce všechno je jasno a čisto, protože…“Ale v tom okamžiku si Levin vzpomněl na své hříchy i na vnitřní boj, jejž musíval v sobě vybojovati, a dodal neočekávaně:„A ostatně může být, že máš pravdu. Dost možná… Ale já nevím, rozhodně nevím.“„Víš, brachu,“ ujal se slova Štěpán Arkáďjevič, „ty’s člověk velmi dokonalý a v tom vězí i tvé přednosti i vady. Ty’s dokonalý, celý charakter a žádáš, aby se veškeren život skládal ze samých celých zjevů; ale to se nestává. Ty na příklad povrhuješ úřední činností, protože si přeješ, aby činnost každého jednotlivce měla vždy určitý cíl, aby láska a rodinný život tvořily vždy nerozlučný celek; — to však se opět nestává. Veškera různotvárnost, příjemnost, veškera krása života skládá se vždy ze stínů a světla.“Levin si povzdychl a ničeho neodpovídal. Zabýval se svými myšlénkami a Oblonského neposlouchal.A tu náhle pocítili oba, že, ač jsou přátelé, ač spolu obědvali a pili víno, které je mělo ještě více spřáteliti, myslí přec jen každý výhradně o svém, a jednomu není pranic do druhého. Oblonský zkusil již nejednou podobné rozdvojení místo sblížení po obědě a věděl, co má dělat v takovém případě.„Účet!“ křiknul a přešel do sousedního salonu, kde se ihned setkal se známým adjutantem a dal se s ním do řeči o jisté herečce a jejím ctiteli. A hned za řeči s adjutantem pocítil úlevu a odpočinek po rozhovoru s Levinem, který ho nutil pokaždé k příliš značnému myšlenkovému i duševnímu napjetí.Když přišel Tatar s účtem na dvacet šest rublů a několik kopejek a s nadějí na zpropitné, Levin, jenž by se jako venkovan jindy zhrozil přicházející na jeho řad částky čtrnácti rublů, tentokrát ani si hrubě účtu nevšimnul, zaplatil a odebral se domů, hodlaje převléci se a jeti k Ščerbackým, kde se měl rozhodnouti jeho osud.XIIKněžně Kiti Ščerbacké bylo osmnáct let. Jezdila teprve první zimu do společnosti. Ve společnosti se setkala s větším úspěchem než obě její starší sestry, ano s větším, než očekávala sama kněžna matka. Nejen že všichni mladí lidé, kteří tancovali na moskevských bálech, byli do Kiti zamilováni, již během první zimy naskytly se jí dvě vážné partie: Levin a hned po jeho odjezdu hrabě Vronský.Objevení se Levina počátkem zimy, jeho časté návštěvy a zjevná láska ke Kiti byly příčinou prvních vážných rozhovorů rodičův o budoucnosti Kiti a spolu sporů mezi knížetem a kněžnou. Kníže byl na straně Levina, tvrdě, že by si pro Kiti nepřál ničeho lepšího. Kněžna však se vyhýbala — jak dělají všechny ženštiny — vlastní otázce a tvrdila, že Kiti je ještě příliš mladá, že Levin vlastně nijak nedává na jevo, že by měl opravdový úmysl, že Kiti necítí k němu náklonnosti, a jiné podobné námitky. Hlavního však neřekla, to totiž, že očekává pro dceru lepší partii, že jí Levin není sympatickým, a že mu vůbec nerozumí. Když pak Levin náhle odjel, kněžna byla ráda a řikala vítězoslavně muži: „Vidíš, já měla pravdu.“ Když se pak objevil Vronský, byla ještě radši, neboť jeho příchod ji dotvrzoval v domněnce, že Kiti musí udělati nejen pěknou, nýbrž skvělou partii.Pro matku nemohlo být ani porovnání mezi Vronským a Levinem. Matce se při Levinu nelíbily jeho podivné, přísné úsudky, jeho neobratnost ve společnosti, zakládající se, jak se ona domnívala, na hrdosti, i jeho zdivočilý — podle jejích náhledů — způsob života na vsi, kde se zabýval s dobytkem a s mužiky. Nelíbilo se jí dále i to, že jsa zamilován do její dcery, jezdil k nim půldruhého měsíce, jako by čehosi vyčkával, čeho se snažil dopátrati, jako by se bál, neučiní-li příliš velkou čest svou nabídkou, a při tom nechápal, že, přijíždí-li do rodiny, kde je dívka na vdávání, bylo nutno se vyjádřiti. A najednou, nevyjádřiv se, odjel docela. „Ještě dobře, že svým zevnějškem tak málo poutá, a že se Kiti do něho nezamilovala,“ těšila se v myšlénkách.Za to Vronský vyhovoval všem přáním matčiným. Byl velmi bohat, rozumný, urozený, na cestě ku skvělé vojenské a dvorní kariéře, a při tom okouzlující člověk. Nebylo možno, přáti si čeho lepšího.Na bálech se Vronský zjevně kořil Kiti, tancoval s ní, přijížděl do rodiny, nebylo tedy možno pochybovati o jeho opravdových úmyslech. Ale pros to se kněžna po celou zimu nacházela ve strašném rozčilení a stálém obávání.Kněžna máť se vdala před třiceti lety přičiněním své tety. Ženich, o němž se věděly už napřed všechny podrobnosti, přijel, spatřil nevěstu a i sebe ukázal. Teta snacha se vyptala, jaký kdo na koho učinil dojem, a sdělila výsledek svých poptávek oběma stranám. Dojem byl dobrý. Potom v určený k tomu den byla rodičům učiněna očekávaná již nabídka a jimi ovšem přijata. Vše to šlo velmi prostě a lehce. Aspoň kněžně se tak zdálo. Ale při svých dcerách se přesvědčila, jak nelehká a neprostá je ta záležitost, jež zdá se tak obyčejnou, jak obtížno je vdávat dcery. Co strachu zakusila kněžna, co tu myšlének proletělo její hlavon, co peněz utraceno, kolik sporů bylo s mužem při vdávání starších dvou dcer, Darje a Natalije. Nyní, když třetí dcera počala jezditi do společnosti, opětovaly se tytéž strachy, tytéž pochybnosti, a s mužem ještě nepříjemnější spory, než při vdávání starších. Starý kníže, jako všichni otcové, byl nad míru nedůtkliv v záležitosti cti a čistoty svých dcer; on byl až nerozumně nedůvěřiv k dcerám a zvláště ke Kiti, jež byla jeho miláčkem, a proto každou chvíli vytýkal kněžně, že kompromittuje dceru. Kněžna zvykla takovým scénám již při starších dcerách, ale nyní zpozorovala, že nedůtklivost otcova má více důvodnosti. Vidělať, že ve způsobech společnosti se v poslední době mnoho změnilo a následkem toho povinnosti mateřské že se staly ještě obtížnějšími. Kněžna věděla, že Kitiny vrstevnice se sjednocovaly v jakýchsi spolcích, chodily do jakýchsi přednášek, svobodně si vedly s mužskými, jezdily samy po ulicích, mnohé z nich nedělaly reveransů, a hlavní věc, byly všechny přesvědčeny, že voliti muže jest záležitostí jejich a ne rodičů. „Teď už nevdávají tak jako druhdy,“ uvažovaly a říkaly mezi sebou ony mladé dívky i mnozí obstárlí lidé. Ale jak nyní vdávají dcery, toho se kněžna nikde nemohla dověděti. Způsob francouzský, že rodiče mají rozhodnouti o osudu svých dětí, byl zneuznáván a odsuzován. Způsob anglický, dávající dívce úplnou svobodu, také nebyl uznán a kromě toho byl v ruské společnosti nemožný. Starý ruský obyčej svatovstva, při němž se svatby uzavíraly prostřednictvím najatých námluvčích, pokládal se za protivný a vysmívali se mu všichni, i sama kněžna. Jak se však mají dcery vydávati za muž, toho nikdo nevěděl. Všichni, s kým se kněžna dala o tom do řeči, tvrdili jí jedno: „Ach bože, za našich časů musíme už ony starobylosti nechat na pokoji. Vdávají se mladí lidé a ne jich rodiče; proto musí se jim ponechati na vůli, aby si své záležitosti zařizovali, jak sami si přejí.“ Ale lehko tak bylo mluvit těm, kdo neměli dcer. Kněžna soudila správně, že ve styku s mladými mužskými její dcera se mohla zamilovati, a sice mohla se zamilovati do takového mužského, který se nebude chtít ženit, aneb do takového, jenž se jí nehodí za muže. A proto, jakkoli vysvětlovali kněžně, že za našich časů děti samy musí rozhodnouti o svém osudu, nemohla tomu věřiti, právě tak, jako by nemohla uvěřiti, že by někdy nejlepší hračkou pro pětileté děti mohly býti nabité bambitky. A následkem všeho toho dělala Kiti kněžně daleko více starostí než starší dvě dcery.Nyní se obávala, aby Vronský nepřestal na pouhém koření se její dceři. Kněžna pozorovala, že Kiti je už do něho zamilována, ale těšila se tím, že je čestný člověk, a proto že toho neučiní. Ale zároveň si netajila, jak za nynějšího svobodného obcování je lehko zmásti dívce hlavu, a jak mužští věc tu vůbec berou na lehkou váhu. Minulý týden Kiti zdělila matce svůj rozhovor s Vronským během mazurky. Rozhovor ten z části utěšil kněžnu; ale úplně klidnou býti nemohla. Vronský řekl Kiti, že oni, oba bratři, tak přivykli ve všem se podřizovati matce, že se nikdy nerozhodnou pro nějaké vážné předsevzetí, dokud se neporadili s matkou. „I nyní očekávám matčina příjezdu z Petrohradu jako zvláštního štěstí,“ pravil mimo jiné.Kiti sdělovala to matce, nekladouc nijaké váhy na ona slova. Ale kněžna porozuměla tomu jinak. Ona věděla, že starou hraběnku očekávají v Moskvě každého dne; věděla, že hraběnce volba synova nebude proti mysli, a zdálo se jí proto podivným, že syn ze strachu, aby neurazil matku, odkládá formální nabídnutí ruky. Ale sama tak si přála onoho sňatku, a zejména tak by se byla ráda zbavila starostí, že chtěj nechtěj uvěřila kombinacím. Jakkoli v tu dobu rmoutilo kněžnu neštěstí její nejstarší dcery Dolli, jež se chystala opustiti muže, nicméně starosti o budoucím štěstí nejmladší dcery, jejíž osud právě se má rozhodnouti, pohlcovaly všechny její city. Dnešního dne s objevením se Levina k ostatním starostem přibyla ještě nová. Znepokojovalo ji, že by snad dcera, které — jak se jí zdálo — Levin jednu dobu nebyl lhostejným, mohla z nemístné čestnosti odmítnouti Vronského, a vůbec se bála, aby příjezd Levina nebyl na překážku a nezdržel nějakým způsobem záležitost blížící se k rozuzlení.„Co tu dělá? Dávno-li už přijel?“ ptala se kněžna na Levina, když se vrátila s Kiti domů ze Zoologického sadu.„Dnes, maman.“„Já jen to chci říci…“ počala opět kněžna a dle vážně oživené její tváře Kiti se domyslila, o čem bude řeč.„Mamá,“ přerušila ji, zapálivši se a bystře se k ní obracejíc, „prosím vás, prosím vás, nemluvte ničeho o tom. Já vím, já všechno vím.“Přálať si téhož, čeho si přála i matka, ale důvody matčiny ji urážely.„Já ti chtěla jen říci, že když jsi poskytla naději jednomu…“„Mamá, holoubku, pro boha, nemluvte. Tak strašno je o tom mluvit.“„Nu, přestanu,“ řekla kněžna, spozorovavši slzy na očích dceřiných; „jen slovíčko ještě, dušinko. Ty’s mně slíbila, že nebudeš míti přede mnou nijakých tajemství. Nebudeš?“„Nikdy, mamá, nijakých,“ odvětila Kiti, a celá červená pohlédla matce přímo do očí. „Ale nyní nemám, co bych pověděla. Já… já… kdybych i chtěla, nevím, co bych mohla říci a kterak… já nevím…“„Ne, s takovým pohledem nemůže mluvit nepravdu,“ pomyslila si kněžna, usmívajíc se její úzkosti i štěstí. Jí se zdálo směšným to, jak ohromným a významným si ubohá Kiti představuje vše, co se děje nyní v její duši.XIIIKiti bylo po obědě až do příjezdu hostí na večer tak, jak bývá mladému vojáku před bitvou. Srdce její silně bilo a myšlénky nemohly se na ničem ustanovit.Předvídala, že dnešní večer, kdy se oni oba poprvé setkají, bude rozhodujícím pro její osud. Co chvíli představovala si je, tu každého zvlášť, tu oba společně. Když se zamyslila o minulosti, tu se s rozkoší a něžností pozastavovala na vzpomínkách o svém poměru k Levinu. Vzpomínky z dětských let a upamatování na přátelství Levina s jejím nebožtíkem bratrem dodávaly zvláštního poetického lesku jejímu poměru k němu. Jeho láska, o níž byla přesvědčena, lichotila jí a působila jí radost. A proto s klidným srdcem vzpomínala na Levina. Ke vzpomínce na Vronského mísilo se cosi nepohodlného, ačkoli on byl člověk rozhodně vyššího světa a ve svém chování zůstával vždy zcela klidným. Zdálo se jí, jako by se ozýval kdesi falešný ton — ne s jeho strany, bylť on nad míru prost a milý, — nýbrž v ní samé, kdežto ve přítomnosti Levina se cítila vždy úplně svobodnou a nebylo jí nic nejasného. Za to, když si představovala budoucnost ve společnosti s Vronským, otvírala se před ní skvělá, šťastná perspektiva; s Levinem naopak zdála se jí budoucnost mlhavou.Když přišla nahoru do své komnaty převléknout se na večer a pohlédla do zrcadla, spozorovala s radostí, že je dnes v dobré míře a vládne úplné všemi svými přednostmi i silami; — a jí toho bylo třeba k nastávajícímu večeru: cítila v sobě vnější klid a volnou gracii pohybů.O půl osmé, sotva že přišla do salonu, oznamoval lokaj: „Konstantin Dmitrič Levin.“ Kněžna byla ještě ve své komnatě a kníže také ještě nepřišel. „Já to předvídala,“ pomyslila si Kiti a všecka krev jí vproudila k srdci. Pohlédla do zrcadla a ulekla se své bledosti.Nyní byla již přesvědčena, že Levin přijel proto tak záhy, aby ji zastal samotnu a učinil jí nabídku. A tu se jí celá ta záležitost objevila poprvé se zcela jiné, nové strany. Tu teprve pochopila, že otázka, o kterou běží, týče se ne pouze ji samé — s kým totiž bude šťastna a koho miluje — ale že v příštím okamžiku bude nucena způsobiti hoře člověku, jehož miluje. Raní ho strašně, a proč? Za to, že je milý, dobrý, má ji rád, je do ní zamilován. Avšak jinak nelze; tak to má být, tak to musí být.„Můj Bože, což mu to musím říci já sama?“ uvažovala dále. „Řeknu-liž mu opravdu, že ho nemiluju? Vždyť to nebude pravda. Ale co mu říci? Řeknu, že miluju jiného? Ale to je nemožno. Odejdu, já odejdu.“Blížila se již ke dveřím, když zaslechla jeho kroky. „Ne! to by nebylo čestné. Čeho se bát? Špatného jsem nic neučinila. Co se stane, to se stane! Budu mluviti pravdu. Vždyť s ním mluvit nemůže mne přivésti do rozpaků. Tu je,“ řekla si spatřivši celou jeho silnou, nesmělou postavu s lesknoucími se, upřenými na ni očima. Pohlédla mu přímo do tváře, jako by ho prosila za slitování, a podala mu ruku.„Přišel jsem, tuším, nevčas, příliš záhy,“ promluvil Levin, ohlédaje prázdný salon. Když se přesvědčil, že jeho tušení se splnilo a nikdo mu nebude překážet, aby pověděl vše, co má na srdci, jeho tvář pokryla se mrakem.„Nikoli,“ odvětila Kiti a přisedla ke stolku.„Já jsem si právě přál, abych vás zastal samotnou,“ počal Levin, nesednuv, a nehledě na Kiti, aby nepozbyl smělosti.„Mamá ihned přijde. Ona se včera velice unavila. Včera…“Kiti mluvila, ani neznamenajíc, co povídají její rty, a nespouštěla při tom s Levina svého prosebného, lichotícího pohledu.On na ni vzhlédnul; Kiti se začervenala a umlkla.„Já vám řekl, že nevím, na jak dlouho jsem přijel… že to závisí na vás…“Ona skláněla hlavu níž a níže, nevědouc, co odpoví na blížící se osudnou otázku.„Že to závisí na vás,“ opětoval Levin. „Já vám chtěl říci… já jsem chtěl říci… Já jsem přijel k vůli tomu… že… býti mou ženou!“ vypravil na konec ze sebe, nevěda sám, co mluví. Ale když spozoroval, že nejstrašnější slovo už je venku, ustal a pohlédl na Kiti.Ona těžce dýchala, nehledíc na něho. Cit nevýslovné radosti a štěstí plnil její duši. Kiti se nikterak nenadála, že jeho vyznání lásky způsobí na ni tak silný dojem. Ale cit ten potrval pouze jediný okamžik. Vzpomněla si na Vronského, pozdvihla k Levinu své jasné, pravdivé oči a spatřivši jeho zoufalou tvář, odvětila chvatně:„Nemůže to být… odpusťte mi.“Jak blízka byla mu minutu před tím, jak důležitá byla pro jeho život! A jak se mu nyní stala cizou a vzdálenou!„Jináče to býti nemohlo,“ řekl Levin, nepatře na ni.Uklonil se a chtěl odejít.XIVAle v tu chvíli vstoupila do salonu kněžna. Když uviděla, že jsou spolu sami, a spozorovala jejich změněné tváře, zmocnil se jí úžas. Levin se jí poklonil, neřekl však ani slova. Kiti mlčela, bojíc se zdvihnouti oči. „Chvála Bohu, odřekla mu,“ pomyslila si kněžna a její ústa se složila v obvyklý úsměv, připravený k uvítání všech hostí na čtvrtek večer. Spokojeně si sedla a počala se vyptávat Levina na jeho život na vesnici. On si také sedl, stroje se nepozorovaně odjeti, až se sejde více hostí.Za pět minut přišla přítelkyně Kiti, hraběnka Nordstonová, jež se vdala minulé zimy.Byla to suchá, žlutá, chorobná a nervosní ženština s černýma, lesknoucíma se očima. Měla ráda Kiti, a její náklonnost k ní, jako vůbec náklonnost všech vdaných dam k dívkám, projevovala se v přání, vdáti Kiti za takového člověka, jenž by odpovídal jejímu ideálu štěstí; přála si provdati ji za Vronského. Levin, s nímž se počátkem zimy často u nich setkávala, byl jí vždy protiven. Při setkání se s ním bylo stále její zálibou, tropiti si z něho žerty.„Mně působí potěšení, když pohlíží na mne s výše své vznešenosti: buď přeruší svůj moudrý rozhovor se mnou, protože jsem příliš hloupá, anebo se snaží býti mně pochopitelným, sestupuje s výše ke mně. Mně se líbí jeho sestupování. Mně působí nevýslovnou radost vědomí, že on mne nemůže cítit,“ vyjadřovala se o něm.Hraběnka měla pravdu, neboť Levin ji skutečně nemohl cítit a opovrhoval jí pro to, čím se ona vynášela a co stavěla na odiv — pro její podrážděnost, její rafinované opovržení a lhostejnost ke všemu hrubému a ke všemu, co páchne životní pravdou.Mezi hraběnkou Nordstonovou a Levinem ustálil se onen poměr, jenž není ostatně vzácností ve vyšší společnosti, že dva lidé, chovající se k sobě na pohled přátelsky, opovrhují jeden druhým v takové míře, že ani nedovedou vážně spolu jednati, ba nemohou ani jeden druhého uraziti.Hraběnka Nordstonová napadla ihned na Levina.„A, Konstantin Dmitrijevič! Přijel jste se opět podívat na náš zpustlý Babylon,“ oslovila ho, podávajíc mu svou drobnou, žlutou ruku a připomínajíc si, že on při jakési příležitosti počátkem zimy nazval Moskvu Babylonem. „Nu jak, polepšil se Babylon anebo vy jste se zkazil,“ prohodila dále, ohlédajíc se s úsměškem na Kiti.„Mně lichotí, paní hraběnko, že si tak dobře pamatujete má slova,“ odvětil Levin, jenž se byl zatím vzpamatoval a hned se dle starého zvyku chopil žertovně jízlivého tonu při rozhovoru s hraběnkou. „Má slova působí na vás patrně velmi silně.“„Ale toť se ví! Já si všechno zapisuju. Nu co, Kiti, ty’s jezdila opět na bruslích?“A s těmi slovy se dala do řeči s Kiti. Jakkoli si Levin byl vědom, že se nehodí odejíti už nyní, přece se rozhodl dopustit se raději oné nedelikátnosti, než aby zůstal po celý večer a musil viděti Kiti, jež zřídka na něho vzhlédla a patrně se bála setkati se s jeho pohledem. Chtěl tedy vstát, ale kněžna spozorovala již, že je zamlklý, a obrátila se sama k němu.„Zdržíte se dlouho v Moskvě? Vždyť vy se zaměstnáváte nyní, nemýlím-li se, mirovým zemstvem[7]a proto vám není lze na dlouho se vzdalovati?“„Nikoli, paní kněžno, já se zemstvem už nezaměstnávám,“ odpověděl Levin. „Přijel jsem do Moskvy na několik dní.“„Co pak se to s ním děje,“ pomyslila si hraběnka Nordstonová, prohlížejíc si jeho přísnou, vážnou tvář. „Nějak se dnes nemůže vpraviti do svého rozumování. Nu, však já mu pomohu. Mně je tak příjemno, dělat si z něho blázna před Kiti a udělám si.“„Konstantine Dmitriči,“ obrátila se k němu, „vysvětlete mně, prosím vás, co to znamená — vždyť vy víte všechno: U nás v Kalužské vesnici všichni mužíci a všechny báby propili všechno, co měli, a nyní nám nic neplatí. Co to asi znamená? Vy vždycky tak chválíte mužíky.“Tu vešla do komnaty opět jakási dáma a Levin vstal.„Odpusťte, paní hraběnko — ale já opravdu nic podobného nevím a proto vám nemohu pranic vysvětlit,“ odmítl Levin útok hraběnčin a ohlédl se na důstojníka, jenž vešel hned za dámou.„To musí býti Vronský,“ pomyslil si Levin a chtěje nabyti jistoty, pohlédl na Kiti. Tato již uspěla vzhlédnout na Vronského a nyní se ohlédla na Levina. Dle jejích očí, jež se mimovolky zaleskly, Levin poznal, že toho člověka miluje, poznal to tak jistě, jako kdyby mu to pověděla slovy. Co však to může býti za člověka?Nyní, ať už to bylo dobře nebo špatně, Levin nemohl se vzdálit; cítil potřebu přesvědčiti se, co to bylo za člověka, jehož si ona zamilovala.Jsou lidé, kteří, setkají-li se se svým šťastnějším soupeřem — soupeřem v čemkoli, ne pouze v lásce — jsou s to, upříti všechny jeho dobré vlastnosti a viděti v něm pouze vady. A naopak jsou lidé, kteří si především přejí odhaliti ve šťastném soupeři ty jeho vlastnosti, kterými nad nimi zvítězil, a hledají v něm proto pouze přednosti, ač srdce jejich se při tom svírá bolestí. Levin náležel k takovým lidem. Jeho nestálo mnoho práce, aby ve Vronském odhalil to pěkné, čím k sobě poutal. Biloť mu přímo do očí. Vronský byl nevysoký, pevně složený brunet s hezkým, dobrodušným, neobyčejně klidným a pevným lícem. V jeho tváři i v jeho postavě, počínaje krátce ostřiženými černými vlasy a hladce oholenou bradou, až do široké, zcela nové uniformy, vše bylo prosto a spolu půvabno. Vyhnuv se přicházející dámě, Vronský se přiblížil ke kněžně a pak se obrátil ke Kiti.V tu chvíli, kdy se k ní blížil, jeho hezké oči vzplanuly zvláštním, něžným leskem a skláněje se nad ní uctivě a opatrně s blaženým, sotva patrným, skromně vítězným úsměvem (tak se Levinu zdálo), podal jí svou nevelkou, ale širokou ruku.Když se pozdravil se všemi přítomnými a ke každému prohodil několik slov, usedl, nepohlédnuv ani jednou na Levina, jenž s něho nespouštěl očí.„Dovolte mně, vás seznámit,“ ujala se slova kněžna, ukazujíc na Levina; „Konstantin Dmitrijevič Levin. Hrabě Alexěj Kyrillovič Vronský.“Vronský vstal, a hledě Levinu přátelsky do očí, stiskl mu ruku.„Nemýlím-li se, měl jsem tuto zimu spolu s vámi obědvat,“ pravil Vronský, usmívaje se svým prostým, přirozeným úsměvem; „vy jste však neočekávaně odejel do vsi.“„Konstantin Dmitrič povrhuje a nenávidí město i nás měšťáky,“ vmísila se do řeči hraběnka Nordstonová.„Má slova musí na vás velmi silně působiti, že si je tak dobře pamatujete,“ odsekl Levin; ale tu si vzpomněl, že to již jednou řekl, a začervenal se.Vronský pohlédl na Levina i na hraběnku Nordstonovou a usmál se.„Vy se zdržujete stále na venku?“ optal se pak Levina. „Mně se zdá, že v zimě tam musí býti nudno?“„Není, je-li jaké zaměstnání; a i samotnému není nudno,“ odpovídal suše Levin.„Já také miluju venkov,“ prohodil Vronský, pozoruje, ale tváře se, jako by nepozoroval podrážděný tón Levina.„Já však mám za to, hrabě, že byste se neodhodlal žíti stále na vsi,“ namítla hraběnka Nordstonová.„Nevím, nezkusil jsem toho na delší dobu. Mne ovládl kdysi zvláštní pocit,“ počal vypravovati hrabě. — „Nikdy se mně tak nezastesklo po vesnici, po ruské vesnici s láptěmi a s mužíky, jako když jsem celou zimu trávil s matkou v Nizze. Nizza sama sebou je nudná, jak víte. Však i Neapol a Sorrento jsou příjemny pouze na krátkou dobu. A právě tam se nejvíce stýská po Rusi, a zvláště po ruské vesnici. Právě jako by…“Vronský mluvil obraceje se ke Kiti i k Levinu a přenášeje s jednoho na druhého svůj klidný a přátelský pohled, i mluvil patrně, co mu přicházelo okamžitě na jazyk.Spozorovav, že hraběnka Nordstonová chce něco říci, zamlčel se, nedomluviv, o čem začal, a poslouchal pozorně ji.Rozprávka neumlkla ani na minutu, tak že stará kněžna, která měla v zásobě pro případ nedostatku themat dva těžké kusy: klassické a reální vzdělání a všeobecnou vojenskou povinnost nepotřebovala mobilisovati svou artillerii, a hraběnka Nordstonová neměla kdy dráždit Levina.Levin se pokoušel vmísiti se do řeči, ale nemohl; každou minutu si opakoval: „teď abys šel,“ ale neodcházel, jako by čehosi vyčkával.Řeč přešla na kroužící se stoly a duchy, a hraběnka Nordstonová, která věřila ve spiritismus, počala vypravovati divy a zázraky, jež prý sama viděla.„Paní hraběnko, vezměte mne s sebou, prosím vás, vezměte mne, až pojedete zase k nim. Já jsem neviděl nikdy nic neobyčejného, ač stále po tom pátrám,“ pravil Vronský, usmívaje se.„Dobře, příští sobotu,“ zvolala hraběnka Nordstonová. „A což vy, Konstantine Dmitriči, věříte?“ otázala se Levina.„Proč se mne ptáte? Vždyť vy víte, co odpovím.“„Ale já si přeju slyšet vaše mínění.“„Mé mínění je to,“ odpověděl Levin, „že ony kroužící se stoly dokazují, že tak zvané vzdělané kruhy nestojí výše než mužíci. Mužíci věří v uhranutí, v udělání, učarování, a my…“„A co pak vy nevěříte?“„Nemohu věřit, paní hraběnko.“„A jestliže jsem to sama viděla?“„Báby na vsi také povídají, jak na vlastní oči viděly skřítka.“„Vy tedy se domníváte, že mluvím nepravdu?“A hraběnka se vesele rozesmála.„Ach ne, Mášo; Konstantin Dmitrič tvrdí, že on nemůže tomu uvěřit,“ vložila se do sporu Kiti, červenajíc se za Levina. Levin ji pochopil, což ho ještě více podráždilo, tak že se chystal odpověděti, ale Vronský se svým přirozeným veselým úsměvem se honem ujal rozhovoru, který by se byl málem stal nepříjemným.„Vy tedy ani možnost nepřipouštíte?“ obrátil se s otázkou k Levinu. „Ale proč pak? Vždyť elektrické síly také neznáme a přece připouštíme, že jest; proč by nemohla býti nějaká jiná, nám doposud nepovědomá síla, která…“„Když byl objeven elektrismus,“ přerušil ho náhle Levin, „byl objeven pouze výjev, ale nevědělo se, odkud se vzal, co je jeho příčinou, i minula celá století, než lidé pomyslili, k čemu by se nové síly dalo užiti. Spiritisté však počali tím, že stoly se daly do tance a duchové k nim počali přicházet a pak teprve začali vykládat, že tu vězí nová, nepovědomá síla.“Vronský poslouchal pozorně Levina, jako vůbec vždy poslouchal, když druhý mluvil. Slova Levinova ho patrně zajímala.„Je pravda; avšak spiritisté říkají: My dosud nevíme, jaká tu síla působí, ale síla tu jest a působí při takých a takých okolnostech. Nauka pak ať objeví, v čem ona síla záleží. Ne, já nenahlížím, proč by tu nemohla být nová síla, když…“„Inu proto,“ přerušil ho opět Levin, „že při elektrismu pokaždé, jakmile potřete smolu srstí, zjeví se jistý výjev, zde však ne po každé; následovně nemůže to být síla přírodní.“Vronský, jenž se patrně domyslil, že debata přijímá ráz pro salon příliš vážný, nenamítal už ničeho a chtěje změniti předmět rozhovoru, vesele se usmál a obrátil se k dámám.„Chcete, paní hraběnko, učiníme ihned pokus,“ navrhl Vronský. Ale Levinu se chtělo dopověděti, co si myslil.„Já si myslím,“ pokračoval, „že pokus spiritistů, aby své zázraky vysvětlili nějakou novou silou, se nepodaří. Vždyť oni mluví přímo o síle duševní, a přece ji chtějí podrobiti hmotným experimentům.“V saloně očekávali všichni, kdy přestane, a on to spozoroval.„A já si zas myslím, že vy budete výborné medium,“ prohodila hraběnka Nordstonová. „Vy býváte časem jako u vytržení.“Levin otevřel ústa, chtěl cosi namítnout, ale začervenal se a neřekl ničeho.„Pojďme hned, kněžno, zkusíme to se stolkem,“ žebronil Vronský. „Paní kněžno, vy dovolíte?“S těmi slovy Vronský vstal a ohlížel se po stolku.Kiti vstala a šla pro stolek. Obcházejíc Levina, setkala se s ním očima. Bylo jí ho líto z té duše, to tím více, že ho litovala v neštěstí, jehož byla sama příčinou. „Můžete-li odpustit, odpusťte mi,“ prosil její pohled; „já jsem tak šťastna!“„Nenávidím celý svět, i vás, i sebe,“ odpovídal jí jeho pohled. Levin se chopil klobouku. Ale nebylo mu patrně souzeno odejíti. Právě se chystali zasednouti ke stolku a Levin chtěl odejít, když vstoupil do komnaty starý kníže a pozdraviv dámy, obrátil se k Levinu.„A!“ zvolal radostně. „Dávno už zde? Já ani nevěděl, že jsi zde. Těší mne, že vás vidím.“Starý kníže Levinu někdy tykal, někdy vykal. Objal ho a rozprávěje s ním, nepozoroval Vronského, jenž vstal a klidně očekával, až se kníže obrátí k němu.Kiti chápala, jak musí být Levinu bolestná laskavost otcova po tom, co se mezi nimi sběhlo. Neušlo jí také, jak chladně odpověděl konečně otec na poklonu Vronského, i jak Vronský s přátelským podivením pohleděl na jejího otce, snaže se pochopiti, ale nechápaje, proč a zač mohl být zaujat proti němu. A Kiti se zarděla.„Kníže, propusťte nám Konstantina Dmitriče,“ prosila hraběnka Nordstonová. „My chceme učinit pokus.“„Jaký pokus? Stolem vrtět? Nu, račte odpustit; dámy a pánové, ale dle mého náhledu v prstýnek hrát, je zajímavější,“ zvolal starý kníže, hledě na Vronského, neboť hádal, že to byl jeho nápad. „Hra v prstýnek má aspoň trochu smyslu.“Vronský se zadíval s podivením na knížete svými pevnými zraky a s jedva patrným úsměvem se obrátil k hraběnce Nordstonové, s níž se rozhovořil o nejbližším velkém plesu příští neděli.„Doufám, že i vy přijdete?“ obrátil se mezi řečí ke Kiti.Jakmile se starý kníže odvrátil, Levin nepozorovaně vyšel a poslední dojem, jejž si odnesl z onoho večera, byla zardělá, šťastná tvář Kiti, odpovídající Vronskému na jeho dotaz po bále.XVKdyž se společnost rozešla, Kiti pověděla matce o svém rozhovoru s Levinem. Přese všechnu lítost, kterou pociťovala k Levinu, těšila se myšlénkou, že jí byla už nabídnuta ruka. Ona nikterak nepochybovala, že jednala, jak se slušelo. Ale v posteli dlouho nemohla usnout. Jeden dojem stále ji pronásledoval. Byl to výraz tváře Levina se svraštěným obočím a dobrýma očima, teskně zírajícíma z pod obočí. Tak stál on, poslouchaje hovor otcův a dívaje se tu na ni, tu na Vronského. I bylo jí ho tak líto, že až slzy jí vstoupily do očí. Ale hned si zase vzpomněla, kdo jí nahradí Levina. Představila si tu mužnou, pevnou tvář, vznešený klid a z celé jeho postavy zářící dobrotu ke všem. Vzpomněla si, jak miluje ten, koho ona milovala, v její duši se opět rozhostila tichá radost a s blahým úsměvem ulehla na podušku. „Škoda, škoda, ale což dělat; já tím nejsem vinna,“ tvrdila si po kolikáté. Ale vnitřní hlas mluvil k ní jinak. Jí nebylo ani jasno, litovala-li toho, že zavedla Levina, aneb toho, že ho odmítla. Tolik však cítila, že její štěstí jest otráveno pochybnostmi. „Pane, smiluj se nade mnou, Pane, smiluj se nade mnou,“ opakovala v duchu, pokud neusnula.V tutéž dobu v přízemí, v malinkém kabinetě knížete odehrála se jedna z oněch scen, jež se v poslední dobu často přiházívaly mezi rodici k vůli miláčkovi dceři.„Co? Právě to!“ křičel kníže házeje rukama a hned zase zapínaje svůj veverčí župan. „To, že nemáte v sobě hrdosti, důstojnosti, že hanobíte, hubíte dceru tím podlým, hlupáckým namlouváním!“„Ale měj, pro boha, rozum, kníže, co pak jsem vlastně udělala?“ hájila se kněžna skoro se slzami na řasách.Když jí Kiti sdělila výsledek svého rozhovoru s Levinem, přišla celá šťastná a blažená ke knížeti, aby se s ním dle starého zvyku rozloučila na noc; i ačkoli mu nechtěla říci o návrhu Levina a odmítnutí Kiti, přece se zmínila jako mimochodem, že, jak se jí zdá, záležitost s Vronským je skoro rozhodnuta, a že se rozřeší úplně, jakmile přijede do Moskvy jeho matka. Právě po těch slovech se kníže náhle rozhorlil a počal vykřikovati neslušná slova.„Co jste udělala? Račte dát pozor: předně, vy vábíte ženicha. Celá Moskva bude o tom povídat, i právem. Dáváte-li večery, tedy zvete všechny a ne jen vyvolené ženíšky, zvete všechny ty ťuťky (tak přezýval moskevskou mládež), pozvete pianistu i nechať tancují, ale ne tak jako dnes, — ženíšky a strojit námluvy. Dívat se na to je mi hnusno, hnusno, a vy jste dosáhla svého, holce jste spletla hlavu. Levin je člověk tisíckrát lepší. A ten, to je petrohradský hejsek; je tam vyrábějí mašinou; všichni jsou na jedno kopyto, a všichni nestojí za nic. A třebas byl princem krve, má dcera se nikoho nepotřebuje doprošovat.“„Ale co jsem tedy učinila?“„Právě to…“ zvolal hněvivě kníže.„Eh, já vím; kdybych se řídila tebou,“ vpadla do řeči kněžna, nikdy bychom dceru nevdali. Jestliže tak, to pojeďme raději na ves.“„I s pánem bohem.“„Ale počkej. Což pak já koho vábím? Dokonce nikoho nevábím. Mladý člověk, a to člověk velice slušný, se zamiloval, a ona zdá se…“„Nu ano, vám se zdá! A což jestliže se ona zamiluje do opravdy, on však má zrovna tak v úmyslu se ženit jako já?… Och! dívat se na to nemohu!… ,Ach spiritismus; ach Nizza; ach na plesu…‘“ — Kníže domnívaje se, že napodobí kněžnu, přisedal za každým slovem. „Ale což, až Katěnku uděláme nešťastnou, co, jestliže si pak opravdu vezme něco do hlavy…“„Proč pak se toho domýšlíš?“„Nedomýšlím se, ale vím; na to máme oči my, ale ne báby. Vidím člověka, který má opravdový úmysl, to je Levin; a vidím hejla, kterému se chce jen pohvízdat; to je tvůj hejsek.“„Nu, vezmeš-li si ty jednou něco do hlavy…“„Vzpomeneš na mne, ale bude pozdě, jako s Dašeňkou“„Nu, dobrá, dobrá; nechme toho,“ starala se kněžna končit rozhovor, když si vzpomněla na nešťastnou Dolli.„To je to nejlepší. Dobrou noc!…Manželé se poznamenali na vzájem křížem, políbili se a rozešli se, vědouce, že každý z nich zůstal na svém.S počátku byla kněžna pevně přesvědčena, že dnešní večer rozhodl osud Kiti a že nemůže býti pochyby o úmyslech Vronského. Ale slova mužova zviklala její přesvědčení. A proto, když přišla do své komnaty, právě tak jak nedávno Kiti se strachem před nepovědomou budoucností opětovala několikráte v duchu: „Pane, smiluj se nade mnou; Pane, smiluj se nade mnou; Pane, smiluj se nade mnou!“XVIVronský nikdy nepoznal rodinného života. Jeho matka pohybovala se za mladých let ve skvělé, vznešené společnosti a prožila za živobytí muže a ještě více po jeho smrti mnoho románů všeobecně známých ve vyšších kruzích. Svého otce Vronský skoro ani nepamatoval. Vychování obdržel v pážecím sboru.Vystoupil ještě mladý ze školy, stal se fešným důstojníkem a vjel ihned do koleje bohatých petrohradských vojenských kruhů. Ačkoli se nestranil petrohradské vyšší společnosti, nicméně všechny jeho milostné zájmy nacházely se mimo onu společnost.V Moskvě po rozkošném, ale hrubém životě petrohradském poznal poprvé, jak příjemně působí blízké styky se vznešenou, milou a nezkaženou dívkou, jež si ho zamilovala. Jemu nepřišlo ani na mysl, že by v jeho poměru ku Kiti mohlo býti něco špatného. Na plesech tančil nejvíce s ní: přijížděl k nim i do rodiny. Mluvíval s ní o tom, o čem se vůbec rozpráví ve vyšší společnosti: o všelikých malichernostech, ale takových malichernostech, jimž nevolky přisuzoval zvláštní význam vzhledem ku Kiti. Přes to, že s ní nemluvil o něčem takovém, o čem by nemohl mluviti při společnosti, znamenal, že se Kiti stává stále víc a více na něm závislou, a čím více se o tom přesvědčoval, tím mu bylo příjemněji a i jeho vlastní city se stávaly něžnějšími. On však si nebyl vědom, že ten způsob, jak se chová ke Kiti, má určité nazvání, že jest to loudění dívek bez úmyslu ženiti se, a že takové loudění jest nepěkným skutkem, často se vyskytujícím ve společnosti vznešených mladých lidí, jako on. Jemu se zdálo, že první objevil něco tak příjemného, a těšil se svým objevem.Kdyby byl mohl zaslechnouti, co si vypravovali její rodiče v onen večer, kdyby se dovedl vmysliti na stanovisko rodiny a zvěděl, že Kiti bude nešťastna, nevezme-li si ji za ženu, hrozně by ho to překvapilo, ba ani by neuvěřil. Jemu by se zdálo neuvěřitelným, aby to, co působilo tolik radosti a příjemnosti jemu a zvláště jí, mohlo býti něco špatného. Ještě nemožnějším však by se mu zdálo, kdyby mu řekli, že si musí Kiti vzíti.Jemu se nezdálo možným, aby se kdy oženil. Nejen že nemiloval rodinného života, nýbrž v rodině a zvláště v ženatém muži podezříval dle názorů mládeneckých kruhů, v nichž se stále otáčel, cosi cizího, nepřátelského a hlavně směšného. Ale jakkoli Vronský neměl ani tušení o tom, co si vypravovali rodiče Kiti, přece, když vyšel toho večera od Ščerbackých, pocítil, že ono tajné, duševní pouto, jež ho sbližovalo s Kiti, upevnilo se ten večer tak silně, že bude třeba se míti na pozoru. Co však bude třeba učinit, o tom neměl ještě jasného ponětí.„A nejpříjemnější je vlastně to,“ uvažoval Vronský, vraceje se od Ščerbackých a odnášeje si od nich, jak obyčejně, příjemný pocit svěžesti a čistoty, způsobené z části i tím, že po celý večer nekouřil, a kromě toho nový pro něho pocit něžné radosti, vzniklý následkem její lásky k sobě: „Nejpříjemnější je vlastně to, že jsme o ničem nemluvili a přece jsme jeden druhému rozuměli při tom němém rozhovoru pohledů a intonací, tak že mně vyznala dnes jasněji než kdy jindy, že miluje. A při tom jak mile, prostě a hlavně důvěrně! Sám se cítím lepším, čistším. Pozoruji, že i já mám srdce a že ve mně mnoho dobrého. Ach ty milé, zamilované oči! Vždyť řekla:a to velmi…“„Ale co z toho? Nic. Mně je příjemno, jí je příjemno.“ I počal rozvažovat, kde by zakončil dnešní večer.Probral v myšlénkách místa, kam by mohl jeti. „Do klubu? partii bezika, šampaňské s Ignatovem? Ne, nepojedu. Château des fleurs, tam se setkám s Oblonským, budou kuplety, cancan? Ne, mám toho po krk. Proto právě mám rád Ščerbacké, že se sám jaksi lepším. Pojedu domů.“ Odebral se přímo do svého bytu u Dusseau, dal si přinésti večeři a pak, svléknuv se, sotva spustil hlavu na podušku, už spal hlubokým snem.XVIIPříštího dne v jedenáct hodin dopoledne vydal se Vronský na nábřeží Petrohradské dráhy přivítat svou matku, a první osobnost, s níž se potkal na schodišti, byl Oblonský, jenž očekával sestru, která měla přijeti týmž vlakem.„Ach, osvícenosti!“ křikl Oblonský. „Koho čekáš?“„Matku,“ odvětil Vronský, usmívaje se jako všichni, kdo se stýkali s Oblonským, stiskl mu ruku a spolu s ním stoupal po schodech. „Má přijeti nyní z Petrohradu.“„Čekal jsem na tebe do dvou hodin. Kam jsi odejel od Ščerbackých?“„Domů,“ odpověděl Vronský. „Abych pravdu řekl, mně bylo včera tak příjemno, když jsem vyšel od Ščerbackých, že jsem si nechtěl kazit dobrý dojem, a jel jsem domů.“„Poznávám, brachu, bujného oře po vypáleném znamení a mladíka zamilovaného poznávám po očích,“ zadeklamoval Štěpán Arkáďjevič právě tak jako včera před Levinem.Vronský se pousmál s takovým výrazem, jako by se neodříkal domněnky Oblonského, ale ihned obrátil řeč o jiném.„Komu ty jedeš naproti?“ optal se Oblonského.„Já? hezounké ženské,“ prohodil Štěpán Arkáďjevič.„Vida!“„Honni soit qui mal y pense! Sestře Anně.“„Ach, Karenině!“ zvolal Vronský.„Ty ji dojista znáš?“„Znám, tuším! Či ne… Opravdu se nepamatuji,“ povídal roztržitě Vronský, představuje si jako v mlze při jméně Kareniné cosi titěrného a nudného.“„Ale Alexěje Alexandroviče, mého proslulého švakra, dojista znáš, jeho zná celý svět.“„To jest, znám ho dle jména, i vídával jsem ho. Vím, že je moudrý, učený, nábožný, nemýlím-li se… Ale ty víš, on není z mé… not in my line,“ odpověděl po anglicku Vronský.„Ó ano, on je velice podivuhodný člověk; trochu konservativní, ale příjemný člověk,“ dodal Štěpán Arkáďjevič; „příjemný člověk.“„Tím líp tedy pro něho,“ namítl Vronský, usmívaje se. „Ach, ty’s tu,“ obrátil se k vysokému, starému matčinu lokaji, jenž stál u dveří, „pojď sem.“Pro Vronského měl Štěpán Arkáďjevič v poslední době, kromě obecné pro všechny příjemnosti ještě tu vnadu, že Oblonský ve svých představách spojoval ho stále s Kiti.„Jakž tedy, uspořádáme příští neděli večeři na počest ,divy‘?“ otázal se s důvěrným úsměvem, vzav Oblonského pod paží.„Zcela jistě. Já seberu peníze. Ach ano; seznámil jsi se včera s mým přítelem Levinem?“ otázal se Štěpán Arkáďjevič.„Rozumí se. On však odejel jaksi příliš záhy.“„Je to roztomilý člověk,“ pokračoval Oblonský. „Není-liž pravda?“„Opravdu nerozumím,“ odpověděl Vronský, „proč všichni Moskviči — rozumí se, vyjímaje ty, s nimiž mluvím,“ připojil žertovným tónem, „mají v sobě cosi hrubovatého. Stále jako by se plašili, zlobili se, jako by vám chtěli dát cosi pocítit…“„To bývá, máš pravdu, bývá…“ řekl Štěpán Arkáďjevič, vesele se zasmáv.„Vlak brzy přijede?“ obrátil se Vronský k sluhovi.„Vyjel z poslední stanice,“ odpovídal železniční sluha.Na blížení se vlaku ukazoval ruch, vzmáhající se ponenáhlu na nádraží; všude se cosi chystalo, posluhové přebíhali s místa na místo, ukázali se žandarmové, železniční úředníci a množil se počet osob, jež přišly vítat přijíždějící. Mrazivou mlhou bylo vidět dělníky v kožiších a měkkých plstěných bufách, přecházející přes kolejnice sbíhajících a rozbíhajících se drah. Bylo slyšeti hvizd lokomotivy kdesi na vzdálených kolejích a duněla půda pod pohybujícími se těžkými nákladními vagony.„Ne,“ promluvil opět Štěpán ArkáďjeviČ, kterému se chtělo pověděti Vronskému o záměrech Levina vzhledem ke Kiti. „Ne, ty’s nesprávně ocenil mého Levina. Pravda, on je člověk velmi nervosní a bývá časem nepříjemný; za to jindy bývá nad míru milým. Je to taková poctivá, pravdivá povaha a srdce má zlaté. Včera však byla zvláštní příčina,“ pokračoval Štěpán Arkáďjevič s významným úsměvem, zapomínaje úplně na onen upřímný soucit, jejž pociťoval včera k svému příteli, poněvadž choval podobný pocit nyní k Vronskému. „Ano, on měl včera důvod býti buď nad míru šťastným, nebo nešťastným.“Vronský se zastavil a otázal se přímo: „Co tedy vlastně? Snad učinil včera nabídku tvé belle soeur?…“„Možná,“ prohodil Štěpán Arkáďjevič. „Mně se zdálo včera cosi podobného. A jestliže odjel tak záhy a při tom byl ve špatné náladě, pak není pochyby… On je tak zamilován a mně je ho srdečně líto.“„Vida, vida!“… A ostatně já si myslím, že Kiti může počítati na lepší partii,“ pravil Vronský a vypjav prsa, jal se opět choditi po sále. „Ostatně, já ho neznám,“ dodal pak. „Ona je to obtížná situace! Proto většina dává přednost známostem s Klárami. Nezdaří-li se tam, je to jen důkazem, že’s měl málo peněz, ale tu padá na váhu tvá důstojnost. Avšak vlak je tu.“Skutečně nedaleko zahvízdla lokomotiva. Za několik minut se perron otrásl a vydychuje bílou páru, sráženou mrazem okamžitě k zemi, přivalil se parostroj s nahýbající se a pomalu se vzpřimující pákou u prostředního kolesa a s uklánějícím se mašinistou, celým obvázaným a pokrytým jinovatkou. Za tendrem stále pomaleji a tím více otřásaje perronem přivalil se vagon se zavazadly a s vyjícím psem; konečně se přiblížily osobní vagony a zarachotily při zastávce.Kondukter bodrého vzezření, zapísknuv s pohybujícího se ještě vagonu, seskočil, a hned za ním počali vycházeti nedočkaví cestující: gardový důstojník se zpřímenou hlavou a vážně se kolem ohlédaje, čiperný kupec s kabelou, vesele se usmívaje, mužík s pytlem přes rameno.Vronský stoje podle Oblonského, rozhlížel se po vagonech a vystupujících z nich cestujících, i zapomněl zcela na matku. To, co byl právě zvěděl o Kiti, rozčilovalo ho a spolu těšilo. Jeho prsa se nevolky vypínala a oči svítily. Cítil se vítězem.„Hraběnka Vronská nachází se v tomto vagoně,“ oznamoval bodrý konduktor, přistoupiv ke Vronskému.Slova konduktorova ho probudila a přivedla mu na mysl matku i nastávající shledání s ní. Vronský si v duši nevážil matky a aniž pátral, proč, nemiloval ji. Ale následkem vlivu oněch kruhů, v nichž se pohyboval, a následkem vychování nedovedl si poměr k matce představiti jinak, než ve spojení s největší pokorností a úctou, ovšem pokorností a úctou tím více vnější, čím méně si jí vážil a ji miloval v duši.XVIIIVronský vstoupil za konduktorem do vagonu; při vchodu ve zvláštním oddělení se zastavil, poněvadž vycházela odtud právě jakási dáma.S taktem vrozeným člověku z vyšší společnosti poznal Vronský dle zběžného pohledu na vnějšek oné dámy, že přináleží také k vyšším kruhům. Omluvil se, že překáží, a chtěl vstoupiti dále, avšak nedalo mu a ještě jednou pohlédl na odcházející. Zaujalo ho ne to, že by byla obzvláště krásna, ani lepost a skromná gracie, vyjadřující se celou její postavou, nýbrž to, že výraz její příjemné tváře, když obcházela okolo něho, prozrazoval cosi zvláště laskavého a něžného. Když se za ní ohlédl, obrátila i ona hlavu. Lesklé, šedé oči, zdajicí se černými od houšťky řas, utkvěly přátelsky a pozorně na jeho tváři, jako by v něm poznávala starého známého, ale v okamžiku se přenesly na pohybující se zástup lidu, jako by v něm někoho hledaly. V tom kraťoučkém pohledu Vronský uspěl spozorovat zdrženlivou čilost, jež hrála po její tváři, poletovala mezi její lesklýma očima a jedva patrným úsměvem, jenž pohnul jejími ruměnými rty. Vronskému se zdálo, že nadbytek čehosi tak přeplňoval celou její bytost, že se mimoděk vyjadřoval tu v záři pohledu, tu v úsměvu. Ona schválně shasila plamínek v očích, ale on se svítil proti její vůli v jedva patrném úsměvu.Vronský vstoupil do oddělení. Jeho matka, suchá stařenka s černýma očima a zavitými kadeřemi, mhouřila oči, dívajíc se na syna, a lehce se usmívala svými tenkými rty. Zdvihla se s divanu, podala komorné kabelku a podala malou, suchou ruku synovi; pak nadzdvihla jeho hlavu od své ruky a políbila ho do tváře.„Telegram jsi dostal? Jsi zdráv? Chvála Bohu!“„Jeli jste pohodlně?“ optal se syn, přisedaje k ní a mimovolky naslouchaje ženskému hlasu za dveřmi. Tušil, že to byl hlas oné dámy, s níž se setkal při vchodu do vagonu.„Já přec jen s vámi nesouhlasím,“ zněl hlas dámy.„Náhled petrohradský, milostivá paní.“„Ne petrohradský, ale prostě ženský,“ odpovídala ona.„Nuže, dovolte mi, políbiti vaši ručku.“„Na shledanou, Ivane Petroviči. A buďte tak laskav, podívejte se, není-li tu můj bratr; pošlete ho sem,“ ozvala se dáma u samých dveří a vrátila se do oddělení.„Nu což, našla jste bratra?“ optala se hraběnka Vronská, obracejíc se k dámě.Vronskému nyní napadlo, že to je Karenina.„Váš bratr jest zde,“ vmísil se do řeči, vstávaje s divanu. „Odpusťte, že jsem vás nepoznal. Ale naše známost byla tak krátká,“ omlouval se Vronský, ukláněje se, že vy se ani nepamatujete.“„Nikoli,“ namítla ona, „já bych vás byla poznala, proto, že jsme s vaší matinkou skoro celou cestu mluvily jen o vás,“ mluvila Karenina, dovolivši na konec své živosti, marně dosud se prebírající na svobodu, aby se vyjádřila v úsměv.„Jdi, zavolej ho Alëšo,“ poroučela stará hraběnka.Vronský vyšel na perron a křikl: „Oblonský! Zde!“Karenina však nečekala na bratra. Jakmile ho spatřila, vystoupila rozhodným, lehkým krokem z vagonu. A když se k ní bratr přiblížil, jedním pohybem, jenž překvapil Vronského svou rozhodností i gracií, objala bratra levou rukou kolem krku bystře ho k sobě přitiskla a horoucně pocelovala. Vronský ji pozoroval nespouštěje s ní oči a usmíval se, nevěda čemu. Avšak vzpomněv si, že ho matka očekává, vrátil se opět do vagonu.„Není-liž pravda, milá osoba?“ ozvala se hraběnka o Karenině. „Její muž usadil ji ke mně, a já byla velmi ráda. Celou cestu jsme spolu hovořily. Nu a ty, jak jsem slyšela… vous filez le parfait amour. Tant mieux, mon cher, tant mieux.“„Já nevím, nač narážíte, maman,“ odvětil syn chladně. „Což, maman, pojďme.“Karenina vešla opět do vagonu, aby se rozloučila s hraběnkou.„Tak vidíte, hraběnko, vás přivítal syn a mne bratr,“ zahovořila vesele. „A mé historky jsou všechny u konce, víc bychom si neměly o čem povídat.“„Ó ne,“ namítla hraběnka, vzavši ji za ruku, já bych mohla jeti s vámi kolem světa a nepocítila bych dlouhé chvíle. Vy jste jedna z oněch milých ženštin, s nimiž příjemno i pohovořit, i pomlčet. A na svého synáčka, buďte tak dobra, už nemyslete: není možná nikdy se neodlučovat.“Karenina stála bez pohnutí, držíc tělo neobyčejně přímo, její oči se při tom usmívaly.„Anna Arkáďjevna,“ vysvětlovala hraběnka Vronskému, „má synáčka, osmiletého, není-liž pravda, a nikdy se dosud od něho neodlučovala. Nyní se neustále trápí, že ho zanechala doma.“„Ano, my jsme neustále rozprávěly s hraběnkou, já o svém synovi, hraběnka o svém,“ podotkla Karenina a její tvář opět ozářil úsmév, laskavý úsměv, jenž platil jemu.„Myslím si, jak se vám to zprotivilo,“ odvětil Vronský, zachycuje ihned v letu onen míč koketstva, jejž mu ona hodila. Avšak Karenina nepřála si patrně pokračovati v hovoru takovým tónem a obrátivši se k hraběnce, pravila:„Srdečně vám dekuji. Já ani nespozorovala, jak mně ušel včerejší den. Na shledanou, paní hraběnko!“„Buďte zdráva, má drahá,“ loučila se hraběnka. „Dejte mi políbit svou milounkou tvář. Řeknu vám bez okolků, jako stařena, přímo, že jsem si vás zamilovala.“Jakkoli ona věta měla ráz čistě konvenienční, Karenina jí upřímně uvěřila a potěšila se jí. Zardéla se, zlehka se nahnula, podstavila svou tvář ke rtům hraběnky, vzpřímila se opět a s týmž úsměvem, přeletujícím mezi rty a očima, podala ruku Vronskému. On stiskl malinkou, podanou mu ruku a zaradoval se jako něčemu obzvláštnímu tomu energickému stisknutí, s nímž silně a směle potřásla jeho rukou. Po té odešla rychlým krokem, tak ku podivu lehce vznášejícím její dosti plnou postavu.„Velice roztomilá,“ chválila si staruška.Totéž si myslil její syn. Provázel ji očima do té chvíle, dokud nezmizela její graciosní postava, a úsměv utkvěl na jeho tváři. Oknem uviděl, jak přikročila k bratrovi, položila svou ruku na jeho ruku a s živostí počala s ním o čemsi rozmlouvat, o něčem, co se patrně netýkalo jeho, Vronského, a to se mu zdálo mrzutým.„Nu což, maman, vy jste byla stále zdráva?“ optal se opět, obraceje se k matce.„Všechno se dobře daří. Alexandr byl velice milý, Larie se stala také velmi hodnou. Ona je velmi interessantní.“A počala vypravovati zas o tom, co ji nejvíce zajímalo, o křtinách vnuka, k vůli nimž jela do Petrohradu, o zvláštní milosti panovníkově ke staršímu synovi.„Tu je Lavrentij,“ zvolal Vronský, dívaje se do okna, „nyní pojďme, je-li vám libo.“Starý dvorecký,[8]jenž provázel hraběnku, přišel do vagónu oznámit že je vše připraveno, a hraběnka se zdvihla.„Pojďme, nyní je svobodněji,“ mínil Vronský.Komorná vzala kabelku a pejska, dvorecký a posluha sebrali ostatní vaky. Vronský podal ruku matce; ale když už vystupovali z vagonu, přeběhlo náhle několik lidí s poděšenými tvářemi okolo nich. Vyběhl i přednosta stanice ve své čapce neobyčejné barvy. Přihodilo se patrně něco neobyčejného. Lid, shromážděný u vlaku, odbíhal do zadu.„Co?… co?… Kde?… Vrhl se!… Rozmačkalo…“ bylo slyšet mezi odbíhajícími.Štěpán Arkáďjevič se sestrou, jež se mu zavěsila na rámě, oba také s ulekanými tvářemi, se vrátili a vyhýbajíce se tlupě, zastavili se u vchodu do vagonu.Dámy vstoupily zas do vagonu a Vronský se Štěpanem Arkáďjevičem šli za tlupou, seznat podrobnosti nehody.Hlídač, buď že byl napitý, aneb měl při silném mrazu uši příliš tésně uvázány, neslyšel, že se vlak pohybuje nazpět, a byl rozmačkán.Dříve ještě, než se vrátili Vronský s Oblonským, zvěděly dámy tyto podrobnosti od dvoreckého.Oblonský i Vronský, oba viděli zohavený trup nešťastníka. Na Štěpána Arkáďjeviče způsobilo to bolestný dojem. On vraštil čelo a zdálo se, že se dá do pláče.„Ach, jaká hrůza! Ach, Anno, kdybys to viděla! Hrůza, hrůza!“ bědoval Oblonský.Vronský mlčel a hezká tvář jeho byla vážná, ale klidně vážná.„Ó, kdybyste viděla, paní hraběnko,“ vedl svou dále Štěpán Arkáďjevič. „I jeho žena je tam… Hrůza se na ni podívat… Ona se uvrhla na jeho mrtvolu. Povídají, že on sám živil četnou rodinu. Je to neštěstí!“„Nedá-li se učinit něco pro ni?“ tázala se šeptem ulekaná Karenina.Vronský na ni pohlédl a hned vyšel z vagonu.„Já přijdu hned, maman,“ prohodil, obrátiv se ve dveřích. Když se po několika minutách vrátil Štěpán Arkáďjevič, vypravoval už hraběnce o nové zpěvačce a hraběnka se netrpělivě ohlížela po dveřích, nevrací-li se syn.„Pojďme nyní,“ zvolal Vronský, vcházeje do vagonu.Vyšli společně. Vronský šel napřed s matkou. Za nimi šla Karenina s bratrem. U východu přistoupil k Vronskému přednosta stanice, jenž se po něm sháněl.„Vy jste ráčil odevzdati mému zástupci dvě stě rublů. Buďte tak laskav, udejte mně, komu jest určena ona summa?“„Vdově,“ prohodil Vronský, krče rameny. „Nechápu, nač se tu ještě vyptávat.“„Vy jste dal?“ zvolal v pozadí jeho Oblonský a stisknuv sestřinu ruku, dodal: „To je velmi pěkné, velmi pěkné! Není-liž pravda, pomilování hodný člověk? Má úcta, paní hraběnko.“Oblonský se sestrou se zastavil, rozhlížeje se po její komorné.Když vyšli před nádraží, kočár Vronských už odejel. Přicházející lid stále ještě vypravoval o tom, co se přihodilo.„Jaká to hrozná smrt,“ pravil jakýsi pán, jda okolo Oblonského. „Povídají, vejpůl.“„Podle mého naopak, nejlehčí, okamžitá,“ namítal druhý.„Měli by už na konec dbáti pořádku,“ mínil třetí.Karenina sedla do kočáru a Štěpán Arkáďjevič spozoroval k svému udivení, že se její rty chvějí a že s těží zdržuje slzy.„Co je ti, Anno?“ otázal se, když jeli několik set sáhů.„Špatné znamení,“ odpověděla sotva.„Hlouposti!“ zvolal Štěpán Arkáďjevič. „Ty’s špatně přijela a to je hlavní. Nemůžeš si představit, co já nadějí do tebe skládám.“„Ty už dávno znáš Vronského?“ ptala se Karenina.„Dávno. Víš-li, my čekáme, že si vezme Kiti.“„Tak?“ prohodila tiše Anna. „Nu, a nyní budeme mluvit o tobě,“ obrátila se k bratrovi, potřásajíc hlavou, jako by chtěla fysicky odehnat něco zbytečného, co jí překáželo. „Promluvíme si o tvých záležitostech. Obdržela jsem tvůj dopis a, jak vidíš, přijela jsem.“„Ano, jediná naděje na tebe,“ promluvil Oblonský.„Tak vypravuj mně všechno.“A Štěpán Arkáďjevič počal vypravovat.Když přijeli k domu, Štěpán Arkáďjevič pomohl sestře z kočáru, vzdychl si z hluboka, stiskl jí ruku a odebral se do úřadu.XIXKdyž Anna vešla do komnaty, Dolli seděla ve svém salonku s plavovlasým, tlustým klučíkem, již nyní podobným otci a poslouchala, jak se učí čísti francouzsky. Chlapec četl, kroutě v ruce a snaže se utrhnouti knoflík, jedva držící na kabátku. Matka odstraňovala několikrát jeho ruku, ale buclatá ručka opět se chápala knoflíku. Tu matka odtrhla knoflík a položila jej do kapsy.„Nech ruku v pokoji, Grišo,“ napomínala ho, a opět počínala plésti svou pokrývku, dávno již započatou práci, jíž se chápala vždy v těžké chvíli. I nyní pletla s úsilím, energicky potrhujíc prstem a počítajíc oka. Ačkoli velela včera oznámit muži, že jí nic do toho není, přijede-li jeho sestra, nebo nepřijede, přihotovila přec všechno k jejímu příjezdu a v rozčilení očekávala svou švakrovou.Dolli byla poražena hořem, byla jím celá schvácena. Avšak nezapomínala při tom, že švakrová Anna byla ženou jedné z nejvíce vynikajících osobností v Petrohradě a byla petrohradskou grande dame. A k vůli tomu nesplnila své hrozby, to jest nezapomněla, že švakrová přijede. „A ostatně, vždyť Anna není ničím vinna,“ uvažovala Dolli. „Co o ní vím, je jen pěkné, a ke mně se chovala vždy s láskou a přátelstvím.“ Je sice pravda, nakolik jí utkvěly v paměti dojmy o pobytu v Petrohradě u Kareniných, jí se nelíbila jejich domácnost, bylo cosi falešného v celém ústrojí jejich rodinného života. „Ale z jaké příčiny bych jí mohla nepřijati? Jen aby jí nenapadlo těšiti mne!“ přemítala Dolli dále. „Všechna utěšení, chlácholení, křesťanské odpuštění, všechno to jsem už tisíckrát uvažovala a přece k ničemu nevedlo.“Všechny ty dni byla Dolli s dětmi sama. Mluvit o svém hoři nechtěla a s takovým hořem v duši rozmlouvati o něčem vedlejším nemohla. Věděla napřed, že tak nebo jinak poví Anně všechno: chvílemi se radovala myšlénkou, jak všechno poví, ale pak se zlobila, že bude musit rozmlouvat o svém ponížení s ní, jeho sestrou, a poslouchat od ni přihotovené fráze útěchy a domluv.Jak se často stává, čekala ji každou minutu, stále se dívajíc na hodiny, ale propásla právě tu chvíli, kdy host přijel, tak že neslyšela, jak zazvonili.Teprve, když zaslechla již v samých dveřích šelest šatů a lehké kroky, ohlédla se a na její ztrápené tváři se objevil výraz nikoliv radosti, ale překvapení. Vstala a objala švakrovou.„Jak, ty’s už přijela?“ zvolala, líbajíc Annu.„Dolli, jak mne těší, že tě opět vidím!“„I já jsem ráda,“ pravila Dolli, slabounce se usmívajíc a snažíc se uhodnouti po tváři Annině, ví-li už něco. „Jistě ví,“ pomyslila si, spozorovavši na tváři švakrové výraz soucitu. „Nu pojďme, já tě provedu do tvé komnaty,“ pokračovala, hledíc pošinouti co možno dále minutu vysvětlování.„To je Griša? Můj bože, jak on vyrost!“ zvolala Anna, pocelovala ho, a nespouštějíc s Dolli očí, zastavila se a zarděla se. „Ne, dovol mne zatím neodcházeti.“Sňala šátek, klobouk, za nějž se zachytila kadeř její černých, ohnivých vlasů, následkem čehož zavrtěla hlavou, aby osvobodila zachytnuvší se kadeř.„Ty záříš štěstím a zdravím!“ podotkla Dolli skoro se závistí.„Já?… Ano,“ probodila Anna. „Můj bože, Taňa, vrstevnice mého Serëži,“[9]zvolala obracejíc se k děvčátku, jež přiběhlo do světnice. Vzala je za ruce a zlíbala. „Hezounké děvčátko, radost! Ukaž mně všechny.“Karenina je nazývala jménem a připomínala si netoliko jejich jména nýbrž i léta a měsíce stáří, povahy, nemoci všech dětí a Dolli se nemohla zdržet uznání její pozornosti.„Pojďme tedy k nim,“ řekla Dolli. „Vasja spí nyní; škoda.“Když se Anna podívala na děti, vrátily se samy do salonu a usedly ke kávě. Karenina se chopila podnosu, ale hned jej zas odstrčila.„Dolli,“ ozvala se Karenina, „on mně vypravoval.“Dolli pohlédla chladně na Annu. Očekávala nyní strojeně soucitných frází; ale Anna neřekla ničeho takového.„Dolli, má drahá!“ pravila, „nechci se za něho přimlouvat, ani tebe těšit; to je nemožno. Ale, duše drahá, mně je tě líto, z celého srdce líto!“Za hustými řasami její lesklých očí se náhle ukázaly slzy. Přisedla blíže k švakrové a vzala její ruku do své energické, malinké ručky. Dolli se nevzpírala, ale tvář její neměnila svého chladného výrazu. A zticha promluvila:„Těšiti mne je nemožno. Všechno je ztraceno po té události; co bylo, všechno zmizelo!“Ale jakmile vyslovila ona slova, výraz její tváře stal se v okamžiku měkčím. Anna nadzdvihla suchou, hubenou ruku Dollinu, pocelovala ji a řekla:„Ale Dolli, což dělat, což dělat? Jak se nejlépe zachovat v takové hrozné situaci? Vidíš, o tom musíme pomyslit.“„Je konec všemu, a víc nic,“ pravila Dolli. „A nejstrašnější jest to, že nemohu, sama pochopíš, od něho odejít. Děti; jsem připoutána. A žíti s ním nemohu. Pohleděti na něho je pro mne muka.“„Dolli, holoubku, on mně sice vypravoval, ale já, chci slyšet od tebe; povídej mně všechno.“Dolli vzhlédla na ni tázavě.Na tváři Annině zračily se účastenství a láska bez přetvářky.„Když si toho přeješ, dobře,“ rozhodla se náhle Dolli. Ale budu vypravovat od počátku. Ty víš, jak jsem se vdala. Maman tak mne vychovávala, že jsem byla nejen nevinná, nýbrž i hloupá. Nevěděla jsem pranic. Říká se, já vím, že mužové vyprávějí svým ženám o svém dřívějším živote; ale Stiva…“ Ona se opravila: „Štěpán Arkáďjevič mně neřekl ničeho. Ty mi ani neuvěříš, ale já měla až dosud za to, že jsem jediná ženština, s kterou se znal. Tak jsem prožila osm let. Rozuměj mně, že jsem ho nejen nepodezřívala z nevěrnosti, ale že jsem to měla za nemožné ; a tu si představ, že s takovými náhledy se dovím najednou o vší té hrůze, o těch mrzkostech… Jen to pochop. Býti úplně přesvědčenou o svém štěstí a náhle…“ pokračovala Dolli, jedva zdržujíc štkání, „a náhle dostat psaní… jeho psaní k milovnici, k mé guvernantce. Ne, to je přes příliš!“ Dolli vyndala spěšně šátek a zakryla si jím tvář. „Ještě bych pochopila okamžité zapomenutí,“ pokračovala pak po krátké pomlče, „ale klamati mne lstivě, po zralém uvážení… a s kým?… Zůstávati mým mužem spolu s ní… toť hrozné! Ty si nemůžeš představit…“„Ach, ne! Já ti rozumím! Rozumím ti, milá Dolli, rozumím,“ namítala Anna, tisknouc jí ruku.„A ty si myslíš, že on je si vědom, v jakém úžasném položení se nacházím?“ pokračovala Dolli. „Ani za mák. On je šťasten a spokojen.“„Ó ne!“ vpadla jí rychle do řeči Anna. „On se rmoutí, on trpce lituje…“„Umí-li on litovat?“ přerušila ji Dolli, pozorně vzhlížejíc do tváře Anniny.„Umí, já ho znám. Nemohla jsem bez lítosti hledět na něho. My ho známe obě. On je dobrý člověk, ale je hrd a nyní je tak pokořen. Hlavní, co mne dojalo… (a tu Anna uhodla to hlavní, co mohlo dojati Dolli) jeho trápí dvě věci: především, že se stydí svých dětí a pak, že, ač tě miluje… ano, ano, ač tě miluje, víc než všechno na světě,“ zahovořila rychle Anna, nepřipouštějíc ke slovu Dolli, která chtěla cosi namítnouti: „ublížil ti, zadal ti smrtelnou ránu. ,Ne, ne, ona mně neodpustí,‘ opakoval mně stále.“Dolli hleděla zádumčivě vedle švakrové, naslouchajíc její slovům.„Ano, já chápu, že jeho položení je strašné. Vinníkovi se vede hůře než nevinnému,“ prohodila Dolli, „když je si vědom, že jeho vinou vzniklo celé neštěstí. Ale jak mohu odpustit, kterak mohu býti zas jeho ženou po ní? Vždyť žíti s ním bude nyní pro mne muka, a to proto, že se zálibou vzpomínám na svou předešlou lásku k němu…“Štkání přerušilo její další slova.Ale jakoby naschvál, po každé, když se počala chýliti k odpuštění, začínala zas mluviti o tom, co ji dráždilo.„Ona je mlada, vždyď ona je hezka,“ vedla svou dále. „A ty víš, Anno, kdo mne připravil o mladost, o krásu. On a děti. Já mu dosloužila; za své služby jsem pozbyla všeho a jemu je nyní, toť se ví, milejší svěží, sprosté stvoření. Oni dojista mluvili spolu o mně, aneb ještě hůře, přecházeli mne mlčením; jen to považ!“A v její očích zableskl se opět plamen nenávisti.„A po všem tom bude mne nyní mluvit… Což mu mohu věřit? Nikdy. Ne, už je konec všemu, co tvořilo útěchu, odměnu za trudy, muka… Uvěříš-li mi? Právě jsem učila Grišu: druhdy to bývala pro mne radost, a nyní soužení. Proč se starám, proč se namáhám? Proč děti? Vždyť je to hrozné, že se náhle má duše zvrátila, a místo lásky a něžnosti k němu cítím pouze hněv. Já bych ho zabila a…“„Dušinko, Dolli, já ti rozumím, ale nemuč se. Ty’s tak uražena, tak rozčilena, že se ti mnohé zdá černějším.“Dolli ztichla a dvě minuty obě mlčely.„Co si počnu, poraď, Anno, pomoz mně. Všechno jsem uvážila, ale ničeho nenacházím.“Anna nemohla ničeho vymyslit; ale její srdce se ozývalo na každé slovo, na každý výraz tváře švakrové.„Mohu ti jen jedno říci,“ počala Anna, „já jsem jeho sestra, znám jeho povahu, jeho schopnost na všechno, všechno zapomenout (při tom udělala pohyb před čelem), vím, že je s to, dáti se úplně okouzlit, ale za to jest i schopen úplného pokání. On ani nevěří nyní, nechápe, jak mohl učiniti to, co učinil.“„O ne, on chápe, on dobře chápal!“ přerušila ji Dolli. „Avšak což já… ty zapomínáš na mne… což mne jest od toho lehčeji?“„Počkej. Když mně o tom vypravoval, přiznávám se, já jsem si nebyla ještě vědoma vší hrůzy tvého položení. Viděla jsem pouze jeho a to, že v rodině panuje nelad. Mně ho bylo líto; ale nyní, když mluvím s tebou, hledím jako ženstina, na věc jinak. Vidím tvé trápení a mně je tě líto, ani ti nemohu říci, jak! Ale Dolli, dušinko, já úplně chápu tvé soužení, jenom jednomu nerozumím: já nevím… nevím, mnoho-li lásky k němu zůstalo ještě ve tvém srdci. Ty sama jen můžeš věděti, dostačí-li jí na to, abys mohla odpustit. Dostačí-li, tedy odpusť!“„Ne,“ počala Dolli; ale Anna jí nedala mluvit a celujíc znovu její ruce, řekla:„Já znám svět víc než ty. Znám ty lidi, jako jest Stiva, jak oni pohlížejí na podobné věci. Ty pravíš, že on s ní rozprávěl o tobě. Toho zajisté nebylo. Ti lidé se dopouštějí nevěrnosti, ale jejich domácí krb a jejich ženy jsou pro ně svatyní. Ony ženštiny zůstávají při všem předmětem jejich opovržení a nepřekážejí rodině. Oni vztyčují jakousi nepřestupnou hradbu mezi nimi a rodinou. Nevím, jakým to způsobem, ale je to tak.“„Nu ano, ale on ji líbal…“„Dolli, poshov, dušinko. Já se pamatuji na Stivu, když byl do tebe zamilován. Pamatuji se na onu dobu, jak přijížděl ke mně a plakával, když mně vypravoval o tobě, a jakou poesií a vznešeností jsi byla pro něho, i vím, čím déle on žil s tebou, tím vznešenější jsi se stávala pro něho. My jsme se mu až smávali, když za každým slovem přidával: ,Dolli je podivuhodná ženština‘. Ty’s byla vždycky pro něho božstvím a zůstala jsi jím; ale ono poblouznění nevyšlo z jeho duše…“„A což, jestliže se ono poblouznění bude opakovati?“„To je nemožné, jak já věci rozumím…“„Dobře, a kdybys ty byla na mém místě, odpustila bys?“„Nevím, nemohu o tom soudit… Ne, mohu,“ dodala Anna po kratičkém přemítání; a představivši si v myšlénkách situaci i uváživši na duševních vahách, pokračovala: „Nikoli, mohu, mohu, mohu. Ano, já bych odpustila. Nezůstala bych více tou, jakou jsem byla dřív, to je pravda, ale odpustila bych, a sice odpustila bych tak, jako by se nebylo nic přihodilo, pranic…“„Nu ovšem,“ vložila se bystře do řeči Dolli, jako by opakovala něco, o čem už mnohokrát přemýšlela; „jinak by to nebylo odpuštění. Jestliže odpustit, tedy úplně, úplně. Což, pojďme, já tě doprovodím do tvého pokoje.“ zvolala vstávajíc, a cestou objala Annu. „Má drahá, jak jsi mne potěšila, že’s přijela. Mně se ulehčilo, velice ulehčilo.“XXCelý ten den strávila Anna doma, totiž u Oblonských, a nikoho nepřijímala, ačkoli někteří z její známých, zvěděvše o její příjezdu, přicházeli už toho dne s návštěvou. Celé odpoledne strávila Anna s Dolli a dětmi. Poslala jen lístek bratrovi, aby na každý způsob přijel obědvat domů. „Přijeď, bůh je milosrdný,“ psala mu.Oblonský obědval doma. Hovor byl všeobecný a žena oslovovala Štěpána Arkáďjeviče „ty“, čeho minulé dni nečinila. V poměru muže k žene zůstávala táž cizost, nebylo však více řeči o rozloučení, a Štěpán Arkáďjevič znamenal možnost vysvětlení a smíru.Hned po obědě přijela Kiti. Ona znala Anna Arkáďjevnu, ale jen povrchně, a přijela nyní k sestře nikoliv bez bázně, jak ji přijme ona petrohradská dáma vysokého světa, jíž se všichni nemohli nachváliti. Avšak Kiti se zalíbila Anně Arkáďjevně; spozorovala to ihned. Anně působila patrně potěšení její krása a mladost a sotva se Kiti vzpamatovala, cítila již, že se nachází netoliko pod jejím vlivem, nýbrž poznávala, že se zamilovala do Kareniné, jak se mohou zamilovávati mladé dívky do vdaných, starších dam. Anna se nepodobala dámě vysokého světa, ani matce osmiletého syna, nýbrž činila spíše dojem dvacetileté dívky, díky pružnosti a hbytosti pohybů, svěžesti a utkvělé na její tváři živosti, která se vyjadřovala tu úsměvem, tu pohledem. Jediné, co prozrazovalo starší dámu, byl její vážný, časem truchlivý pohled, jenž překvapoval a zároveň k sobě poutal Kiti. Kiti cítila, že Anna byla úplně upřímna a ničeho netajila, ale že se v ní tajil přec jen jakýsi vyšší svět, nedostupných pro ni zájmů, nad míru složitých a poetických.Po obědě, když Dolli odešla do své komnaty, Anna kvapně vstala a přiblížila se k bratrovi, jenž si zapaloval doutník.„Stivo,“ pravila mu, dávajíc mu vesele znamení očima, poznamenala ho křížem a ukázala ke dveřím. „Jdi a bůh ti pomoz.“On odhodil doutník porozuměv jí a zmizel za dveřmi.Když Štěpán Arkáďjevič odešel, Anna se vrátila na divan, kde seděla, obklopena dětmi. Buď že děti znamenaly, že mamá milovala tuto tetu, aneb že samy v ní nacházely cosi obzvláště příjemného: s počátku dvě starší, a po nich, jak se často stává u dětí, i mladší ještě do oběda přilnuly k nové tetě a nevzdalovaly se od ní ani na krok. Vzniklo mezi nimi cosi na způsob hry, jež záležela v tom, že se snažili seděti co možná blíže u tety, dotýkati se jí, bráti ji za malinkou ručku, líbati ji, hráti si s její prsteny, aneb se aspoň dotýkati obruby její šatů.„Nu děti, kterak pak jsme to seděly prve,“ obrátila se k nim Anna Arkáďjevna, sedajíc na své místo.A Griša prostrčil zase hlavu pod její loktem, přitiskl se hlavou k šatům a zazářil radostí a štěstím.„Kdy že tedy bude nyní ples?“ obrátila se opět ke Kiti.„Příští týden, a bude to velmi milý ples. Jeden z těch, na nichž bývá vždycky veselo.“„Což jsou takové plesy, na nichž bývá vždy veselo?“ namítla Anna s něžným úsměškem.„Je to divné, ale jsou. U Bobriščevých je vždycky veselo, u Nikitiných také, za to u Mežkových je vždycky nudno. Vy jste toho nepozorovala?“„Ne, dušinko. Pro mne už nejsou takové plesy kde je veselo,“ namítla Anna, a Kiti zpozorovala v její očích onen podivuhodný svět, jenž jí byl tajemstvím. „Pro mne existují jen takové, na kterých není příliš obtížno a nudno…“„Jak vy se můžete nudit na plese?“„Proč bych já se nemohla nudit na plese?“ ptala se Anna.Kiti pozorovala, že Anna ví, jaká může býti odpověď.„Protože jste vždy první ze všech.“Anna se uměla zardívat. Zarděla se a pravila:„Za prvé, není tomu tak; za druhé, kdyby i bylo, nač by mně to bylo platno?“„Pojedete na onen ples?“ otázala se dále Kiti.„Zdá se mi, že nebude možná nejeti. Tohle vezmi,“ obrátila se za řeči k Taně, jež snímala s jejího bílého, u konce tenkého prstu prsten lehko se svlékající.„Já budu velice ráda, jestliže přijedete. Mně se tolik chce uviděti vás na plese.“„Aspoň budu-li muset jeti, budu se těšit myšlénkou, že vám tím působím potěšení… Grišo, necuchej mne, já již tak jsem celá rozcuchaná,“ napomenula klučíka upravujíc svislou kadeř, jíž si Griša umyslil pohrát.„Já si vás představují na plese v lilovém obleku.“„Proč právě v lilovém?“ ptala se Anna usmívajíc se. „Nu děti, běžte, běžte. Slyšíte miss Hull vás volá čaj pít,“ zvolala, odstraňujíc od sebe děti a odesílajíc je do jídelny.„A vždyť já vím, preč mne zvete na ples. Vy očekáváte mnoho od onoho plesu, i přejete si, aby všichni byli přítomni a účastnili se.“„Odkud to víte? Ano.“„O, jak příjemna jsou vaše léta,“ pokračovala Anna. „Pamatuji se i znám onu blankytnou mlhu, na způsob oné, co leží na horách Švýcarska. Tu mlhu, jež halí vše v ta blahá léta, kdy hned už přestane dětství, a ze širého, mlhovitého kruhu, plného štěstí a veselosti, vybírá se dráha, užší a užší, a vesele, ač s některým strachem přivádí do této amfilady, ačkoliv, jak se zdá zprva, i ona jest světlá, veselá, krásná… Kdož neprocházel tou branou?“Kiti se mlčky usmívala. „Ale jak ona prošla onou branou? Jak ráda bych znala její román,“ pomyslila si Kiti, připomínajíc si nepoetický vnějšek Alexěje Alexandroviče, její muže.„Něco vím. Mně Stiva vypravoval, a já vám gratuluji. On se mně velice líbí,“ pokračovala Anna. „Setkala jsem se s Vronským na nádraží.“„Ach, on tam byl?“ ptala se Kiti, zardívajíc se.„A co vám Stiva vypravoval?“„Stiva mně všechno vyžvatlal. A já bych byla velice ráda… Jela jsem včera s matkou Vronského,“ ujala se opět slova po kratičké přestávce, „a matka celou cestu mně o něm vypravovala. On je její miláček. Vím, jak mateřské oči vidí vždy v příliš jasném světle; ale…“„A co vám vypravovala matka?“„O mnoho! I ačkoliv vím, že je její miláček, je přece zřejmo, že je pravý rytíř… Nu, na příklad, ona mně vypravovala, že chtěl celé jmění ponechati bratrovi, že ještě jako chlapec vykonal cosi neobyčejného, zachránil jakousi tonoucí ženštinu. Slovem, hrdina,“ prohodila Anna usmívajíc se a vzpomínajíc oněch dvou set rublů, jež obětoval na nádraží.Ale o těch dvou stech rublů nepověděla. Jí bylo jaksi nepříjemno vzpomínati o tom. Zdálo se jí, že v té záležitosti bylo něco, co se týkalo jí, a sice něco takového, co by nemělo býti.„Ona mne velmi zvala, abych k ní přijela,“ pokračovala Anna, „i mně bude příjemno navštíviti stařenku. Zítra k ní pojedu. Ale, chvála bohu, Stiva zůstává dlouho v kabinetě u Dolli,“ dodala Anna, měníc rozhovor i vstala, jako by ji náhle cosi zamrzelo. Tak aspoň se zdálo Kiti.„Ne, napřed já! Ne, já!“ přely se děti, jež vypily svůj čaj a přiběhly opět k tetě Anně.„Všichni najednou!“ rozhodla Anna, se smíchem běžela jim v ústrety, objala najednou a povalila celou tu kupu vrtících se a radostí pištících dětí.XXIKdyž podali večer čaj, Dolli vyšla ze své komnaty. Štěpán Arkáďjevič nepřišel. Odešel ze ženina kabinetu bezpochyby zadními dveřmi.„Bojím se, že ti bude nahoře zima,“ podotkla Dolli, obracejíc se k Anně; „já tě chci přestěhovat dolů, i budeme si blíže.“„Ach, prosím tě, o mne se nestarejte,“ odvětila Anna, pozorujíc bystře Dollinu tvář a snažíc se uhodnouti, nastalo-li smíření, či ne.„Tady ti bude světlo,“ pokračovala švakrová.„Ale, pravím ti, já spím všude a vždy, jako dudek.“„O čem mluvíte?“ zvolal Štěpán Arkáďjevič, jenž vyšel ze svého kabinetu a obrátil se s otázkou k ženě.Po jeho hlase poznali Kiti i Anna ihned, že se manželé smířili.„Já chci Annu převésti sem dolů, ale bude třeba záclony přeměnit. A u nás to nikdo nedovede, musím sama,“ odvětila Dolli, obracejíc se k muži.„Bůh ví, smířili-li se dokonale?“ pomyslila si Anna, když vyslechla její chladný, klidný hlas.„Dej pokoj, Dolli, ve všem vidíš obtíže,“ namítl muž. „Chceš-li, já to sám udělám…“„Ne, zdá se, že se přece smířili,“ rozumovala dále Anna.„Já vím, jak ty umíš sám udělat,“ odpověděla Dolli. „Poručíš Matvějovi vykonat, co se nedá vykonat, sám odejdeš, a on všechno splete, a obvyklý sarkastický úsměv svraštil koutky úst Dolliných, když mluvila tato slova.„Úplné, úplné smíření, úplné,“ rozhodla Anna. „Chvála bohu!“ a s radostí, že ona byla příčinou smíru, přistoupila k Dolli a políbila ji.„Dokonce ne, proč pak nás s Matvějem tak ponižuješ?“ bránil se Štěpán Arkáďjevič s jedva patrným úsměvem a obrácen k ženě.Celý večer, jak bývalo dříve její obyčejem Dolli se chovala s lehounkým sarkasmem k muži; Štěpán Arkáďjevič pak byl vesel a spokojen, ovšem jen natolik, aby se nezdálo, že obdržev odpuštění, zapomněl úplně své viny.O půl desáté večerní, tentokrát zvláště radostná a příjemná rodinná beseda u Oblonských při čaji byla přerušena zdánlivě nad míru prostou událostí, která se však zdála všem podivnou. Za řeči o společných petrohradských známých Anna spěšně vstala.„Já ji vzala s sebou v albu,“ prohodila Anna, „a při té příležitosti vám ukážu mého Serëžu,“ dodala s hrdým mateřským úsměvem.Když se blížila desátá, to jest hodina, kdy se obyčejně loučila na noc se synem, a když ho často sama před odjezdem do plesu ukládala do postele, pocítila náhle tesknost, že je od něho tak vzdálena; o čemkoli se tu chvíli mluvilo, její myšlénky se nemohly soustřediti, a každou minutu se vracely ku kadeřavému Serëžovi. Na konec nevydržela. Zachtělo se jí podívati se na jeho podobiznu, porozprávěti o něm. Při prvé příležitosti vstala a svým lehkým, ale rázným krokem odebrala se pro album. Schody nahoru k její komnatě vedly přes balkon nad hlavním, vytápěným schodištěm.V tu chvíli, když vyšla ze salonu, v předsíni se ozval zvonek.„Kdo by to byl?“ optala se Dolli.„Pro mne ještě nepřijeli, je záhy; a aby to byl někdo cizí, je již příliš pozdě,“ podotkla Kiti.„Bez pochyby s listinami z úřadu,“ rozhodl Štěpán Arkáďjevič, a když Anna procházela přes schodiště, vystupoval nahoru sluha, aby oznámil o příjezdu hostě, jenž stál zatím dole u lampy. Anna pohlédla dolů a hned poznala Vronského, i podivný pocit i radosti i bázně prochvěl náhle její srdcem. On stál, nesnímaje svrchník, a vytahoval cosi z kapsy. V okamžiku, když Anna přecházela prostředkem balkonu, Vronský zdvihl oči, spatřil ji a na jeho tváři objevil se výraz studu i leknutí. Anna sklonila lehce hlavu a přešla balkon; hned za ní rozlehl se zvučný hlas Štěpána Arkáďjeviče, jenž zval hostě nahoru, a nehlasitý, měkký a klidný hlas Vronského, jenž odmítal pozvání.Když se Anna vrátila s albem, Vronského tu více nebylo a Štěpán Arkáďjevič vypravoval, že se přijel poptat na oběd, který budou pořádati na počest hostící tu „znamenitosti“. „A živou mocí nechtěl zajít. Je dnes nějak podivný,“ dodal Štěpán Arkáďjevič.Kiti se zarděla. Jí se zdálo, že pouze ona pochopila, proč sem přijel a proč se zdráhá vstoupiti. „Byl u nás,“ uvažovala Kiti, „nezastal mne doma a domyslil se, že jsem zde; ale nechtěl přijít nahoru, protože si myslil, že je už pozdě a že je zde Anna.“Všichni se podívali jeden na druhého, ale nikdo neřekl ani slova a počali si prohlížet album Anny.Nebylo pranic neobyčejného ani podivného v tom, že známý přijel k příteli o půl desáté optat se na podrobnosti chystaného banketu a nevstouvil do pokoje; ale všem se zdálo podivným. A nejvíce podivným a nehezkým zdálo se to Anně.XXIIPles právě započal, když vystupovala Kiti s matkou po prostorných schodech, zalitých září světel. Po stranách schodů byly rozestaveny květiny, a podle nich stáli lokajové s pudrovanými vlasy, v červených kaftanech. Z komnat se neslo rovnoměrné šumění, jako z úlu včel, a pokud si na hořejším odpočívadle mezi oranžovými stromy před zrcadlem upravovaly příčesky a šaty, rozlehly se v sále precisní zvuky smyčcového orkestru, jenž spustil první valčík. Stařeček v občanském obleku, jenž si před druhým zrcadlem upravoval šedé vlasy na skráních a šířil kolem sebe zápach voňavek, setkal se s nimi na schodech a vyhnul se, prohlížeje si s patrným potěšením neznámou mu Kiti. Bezvousý mladík, jeden z těch panačků vznešeného světa, jež starý kníže Ščerbacký nazýval ťuťky, s neobyčejně vystřiženou vestou, uklonil se dámám, poopravuje letmo svou bílou kravatu, předběhl je, pak se ale hned vrátil a zval Kiti na čtverylku. První čtverylka byla už zadána Vronskému, mohla tedy zadati tomuto mladíkovi teprve druhou. Důstojník, zapínající rukavičku, vyhýbal se mezi dveřmi a hladě si vousy, zadíval se na růžovou Kiti.Vzdor tomu, že toiletta, příčeska a ostatní chystání se na ples stály Kiti mnoho práce a přemítání, přicházela nyní na plese ve svých složitých tylových šatech na růžové půdé tak lehce a prostě, jakoby všechny ty růžičky, krajky, všechny podrobnosti úboru nestály jí a domácích služebných ani minutku pozornosti, jako by se byla narodila v onom tylu, v krajkách, s onou vysokou příčeskou s růží a dvěma listy na vrcholu.Když před vchodem do sálu stará kněžna chtěla ji upraviti smačknutou pentli, kterou byla přepásána, Kiti se lehce odklonila. Ona věděla, že na ni je samo sebou všechno hezké a graciosní, a že netřeba ničeho poopravovat.Kiti měla šťastný den. Šaty jí nikde nevadily, krajková obruba se nikde nesvěšovala, růžičky se nesmačkaly a nezutrhaly; růžové střevíčky na vysokých, vyhnutých podpatcích netísnily nohy, naopak dráždily k tanci. Hustá pásma rusých vlasů držela se na vysoké příčesce, jako by vždy tak byla. Všechny knoflíčky na vysokých rukavičkách byly zapjaty a neutrhly se; rukavičky byly jako vylité a neměnily formu ruky. Černá, aksamitová páska s medailonem obzvlášť něžně obepínala její šíji. Ona páska byla hotová rozkoš a Kiti již doma, nahlížejíc do zrcadla, cítila, jak ona páska sama mluví. O čemkoli jiném bylo možno pochybovati, ale páska byla rozkošná. Kiti se pousmála i zde na plesu, když pohlédla do zrcadla na svou šíji. V obnažených pažích a ramenou pociťovala Kiti chladnou mramornost, zvláštní cit, jenž se jí velmi líbil. Oči zářily a ruměné rty nemohly se neusmívati u vědomí svého kouzla. Sotva Kiti vstoupila do sálu, a nedošla ještě k tylovo-stužko-krajkobarevnému zástupu dam, toužebně čekajících na tanečníky (Kiti v onom zástupu nikdy nestávala), již ji zvali na valčík, a sice zval ji první kavalír, hlavní kavalír v plesové hierarchii, proslulý aranžér plesů, dvorní obřadník, ženatý, velmi hezký, statný muž Jegoruška Korsunský. On právě odvedl na místo hraběnku Baninu, se kterou přetančil první turu valčíka a rozhlížeje se po své domácnosti, to jest po těch několika párech, které se pustily do tance, spatřil přicházející Kiti, přiběhl k ní zvláštním, smělým poskokem, vlastním všem aranžérům plesů a pokloniv se, ani se netázal, smí-li, a zahnul ruku, objímaje její tenký pás. Kiti se ohlédla, komu by dala podržeti vějíř; setkala se s úsměvem domácí paní, která přijala její vějíř.„To je pěkné, že jste přijeli v čas,“ vítal ji, objímaje ji kolem pasu; „jaký že je to způsob přijížděti pozdě.“Kiti položila sehnutý loket na jeho ráme a malinké nožky v růžových střevíčkách rozplesaly se bystře, lehce a odměřeně dle taktu hudby po hladkých parketách.„Já si odpočívám, když s vámi tančím,“ lichotil jí dále tanečník, konaje první, nespěšné kroky valčíku. „To je rozkoš, co za lehkost, précision,“ opakoval jí skoro do slova totéž, co říkal všem dobrým známým.Kiti se pousmála na jeho pochvalu a rozhlížela se přes jeho rameno dále po sále. Ona nebyla už nováčkem na plesích, pro něhož všechny osoby v sále splývají v jednu kouzelnou představu; nebyla však ani z těch dívek, jež se věčně vláčejí po plesích, jimž všechny osobnosti jsou tak povědomý, že je dávno už omrzely; byla právě uprostřed oněch dvou stadií: byla rozčilena, ale nicméně vládla sebou na tolik, že mohla již činiti pozorování. Spozorovala, že v levém koutě sálu se seskupil výkvět společnosti. Byla tam do nemožnosti obnažená krasavice. Lidi, žena Korsunského, tam byla domácí paní, tam se blýskal svou lysinou Krivin, jenž se nacházel vždy tam, kde byl výkvět společnosti; v tu stranu zahlédali mladíci, netroufajíce si se přiblížiti; tamtéž našla Stivu a za ním zahlédla rozkošnou hlavu i postavu Anny v černém, aksamítovém šatě. Též on tam byl. Kiti ho nespatřila od onoho večera, kdy odmítla Levina. Svým ostrým zrakem hned ho poznala, ano spozorovala, že se na ni dívá.„Jak si přejete, ještě jeden kruh? Neunavila jste se?“ optal se Korsunský, zlehka se zadýchav.„Ne, děkuji!“„Kam vás mám odvésti?“„Karenina je tuším už zde; odveďte mne k ní.“„Kam; ukažte mně.“Korsunský zavalsiroval, zmenšuje krok, přímo směrem ke tlupe v levém koutě, volaje: „Pardon, mesdames, pardon, pardon, mesdames,“ i lavíruje v moři krajek, tylu a pentlí. Nikde nezavadiv, zatočil bystře svou dámou, až se ukázaly její tenké nožky v průzračných punčochách a vlečka, rozepjavši se vějířem, pokryla kolena Krivina. Korsunský se poklonil, vypjal prsa a podal Kiti ruku, aby ji doprovodil k Anně Arkáďjevně. Kiti, celá uzardělá, sebrala svou vlečku s kolena Krivina a trochu omámena, ohlížela se, hledajíc Annu. Anna neměla lilové šaty, jak si výslovně přála Kiti, nýbrž černý, hluboce vystřižený aksamítový šat, jenž dával náležitě vyniknouti její okrouhlým pažím s drobounkými dlaněmi, plným ramenům a prsům jako vysoustruhovaným ze staré slonové kosti. Šat byl garnirován benátskými krajkami. Na hlavě v černých, výhradně jen svých vlasech bez všeliké cizí příměsi, mela malinkou guirlandu z macešek, a podobná guirlanda nacházela se na černé stužce pasu mezi bílými krajkami. Její příčeska byla nenápadná. Nápadny byly pouze ony přirozené kraťounké prsténce kučeravých vlasů, vždy se kadeřících na skráních a v týle a velmi jí slušících. Na pevné, soustruhované šíji měla šňůru perel.Kiti vídala Annu každodenně, byla do ní zamilována a představovala si ji nejinak než v lilových šatech. Ale nyní, když ji spatřila v černém hávu, přesvědčila se, že nechápala veškeru její krásu. Anna se jí zdála nyní zcela novou, jak si ji nedovedla dříve představiti. Nyní viděla jasně, že se Anna nemohla obléci do lilových šatů a že její kouzlo záleželo právě v tom, že ona sama vystupovala ze své toiletty, kdežto oděv zůstával na ní nepozorovaným. Mizel na ní i nádherný černý oblek s drahocennými krajkami; on byl pouze rámcem, pozornost poutala jen ona sama, přirozená, prostá, klassicky krásná a spolu veselá a živá.Stála, jako vždy, nápadně vzpřímena a když se Kiti přiblížila k oné skupině, rozmlouvala právě s domácím pánem, obrátivši k němu z lehka hlavu.„Ne, já kámen nevrhnu,“ odpovídala mu na cosi, „ač opravdu nechápu,“ pokračovala, krčíc rameny, a hned na to ujala se s něžným úsměvem Kiti. Bystrým ženským pohledem přehlédla její oblek a jedva patrným pokynutím hlavy dala Kiti na srozuměnou, že je spokojena s toilettou i krásou její. „Vy i do sálu vstupujete, tancujíc,“ pousmála se.„To je jedna z mých nejvěrnějších pomocnic,“ ozval se Korsunský, uklánéje se Anně Arkáďjevně, jíž byl dosud neviděl. „Kněžna pomáhá nám dělati ples veselým a rozkošným. Anno Arkáďjevno, turu valčíku,“ prosil, ukláněje se.„Což vy se znáte?“ optal se domácí pán.„S kým bychom my nebyli známi? My se ženou jsme jako bílí vlci, nás znají všude,“ odpovídal Korsunský. „Turu valčíku, Anno Arkáďjevno.“„Já netančím, když je možno netančiti,“ pravila ona.„Ale dnes nelze,“ namítal Korsunský.V tu chvíli přicházel Vronský.„Nu, jestliže dnes není možno netančit, tedy pojďme,“ prohodila Karenina, nehledíc na poklonu Vronského a rychle položila ruku na rámě Korsunského.„Proč pak se na něho mrzí?“ pomyslila si Kiti, pozorujíc, že Anna úmyslně přehlédla poklonu Vronského. Vronský přistoupil ke Kiti, připomenul jí první čtverylku a litoval, že se mu až dosud nepodařilo se s ní setkati. Kiti se zálibou pozorovala tančící Annu a poslouchala Vronského. Očekávala, že ji poprosí o valčík, ale on neprosil a ona s podivením se na něho ohlédla. Vronský se zapálil a spěšně ji poprosil za tanec, ale sotva že objal její tenký pás a udélal několik kroků, hudba umlkla. Kiti pohlédla na jeho tvář, jež se nacházela tak blízko od ní, a dlouho potom, ještě po několika letech, bodal její srdce trapným studem ten pohled plný lásky, jímž ona tehdy na nebo pohlédla, ale na který on neodpověděl.„Pardon, pardon! Valčík, valčík!“ volal s druhé strany sálu Korsunský, a vzav první dámu, jež se mu namanula, pustil se do kola.XXIIIVronský s Kiti zatančil několikrát kolem sálu. Když bylo po valčíku, odebrala se Kiti k matce, a sotva promluvila několik slov s hraběnkou Nordstonovou, přišel již Vronský prosit ji k první čtverylce. Při čtverylce nebylo řeči o ničem význačném; rozmlouvali s přestávkami tu o Korsunských, muži a ženě, jež Vronský velmi zábavně líčil jako čtyřicetileté; tu o příštím společenském divadelním představení a pouze jednou dotekl se hovor její životní otázky, a sice, když se jí Vronský otázal na Levina, je-li také zde, a připojil, že se mu velmi líbí. Ale Kiti od čtverylky více ani neočekávala. S úzkostlivým srdcem skládala naději na mazurku. Jí se zdálo, že při mazurce musí se vše rozhodnout. Že ji Vronský během čtverylky neprosil o mazurku, nepůsobilo jí starostí. Byla si jistá, že mazurku bude tančiti s ním, tak jako na minulých plesích, a proto odřekla již pěti pánům, omlouvajíc se, že jest zadána. Celý ples do poslední čtverylky byl pro Kiti čarovným snem, plným radostných barev, zvuků a pohybů. Ona netančila pouze, když se cítila příliš unavenou, a prosila, dát jí oddechnouti. Ale když tančila poslední čtverylku s jakýmsi nudným jinochem, jemuž nebylo možno odříci, byl náhodou jejím protějškem Vronský s Annou. Neměla příležitosti setkati se s Annou od samého počátku plesu a tu ji spatřila náhle opět zcela jinou a překvapující. Spatřila na její tváři dobře i jí samé povědomé rysy rozčilenosti následkem nepochybného úspěchu. Kiti poznávala, že Anna jest opojena vínem kouzla, které šířila sama vůkol sebe. Znala onen pocit, znala jeho příznaky, a příznaky ty viděla nyní zcela jasně na tváři Annině, viděla chvějící se, vyšlehující blesk v očích, i úsměv štěstí a opojení, pohrávající na rtech, i přesnou gracii, pevnost a lehkost pohybů.„Kdo?“ bylo první její myšlénkou. „Všichni či jeden?“ Aniž se více snažila pomoci namáhajícímu se jinochovi, s nímž tančila, zapřísti znovu rozhovor, jehož nitku byl pustil a marně se nyní snažil ji zdvihnouti, i konajíc jen násilně hlasité rozkazy Korsunského, poutajícího tanečníky tu v grand rond, tu v chaine, soustředila veškeru svou duševní činnost na pozorování, a její srdce svíralo se vždy víc a více.Nikoli, ji neupokojilo okouzlení celé massy, nýbrž nadšení jednotlivce. A ten jeden? Mohl by to býti on? Po každé, kdy se obracel s řečí k Anně, v její očích vzplanul radostný oheň a úsměv štěstí zahrál na ruměných rtech. Zdálo se, jako by se Karenina namáhala skrýti ony příznaky radosti, jež proti její vůli vystupovaly na její tváři. „A což on?“ Kiti vzhlédla na Vronského a její srdce se naplnilo úžasem. To, co Kiti spatřovala v zrcadle tváře Anniny, uviděla zjevně na něm. Kam se poděly jeho klidné pevné pohyby a bezstarostně klidný výraz tváře? Pokaždé, když se obracel k Anně, skláněl nyní trochu hlavu, jako by se chtěl vrhnouti k její nohám, a v očích jeho tkvěl výraz pokornosti a bázně „Nechci vás urazit,“ zdálo se, jako by vyjadřoval pokaždé jeho pohled, „ale chci se zachránit a nevím, kterak.“ Jeho tvář přijala takový výraz, jakého Kiti dosud nikdy na ní nepozorovala.Karenina s Vronským mluvila o petrohradských známých, o věcech pravšedních, ale Kiti se zdálo, že každé vyslovené jimi slovo rozhodovalo jejich i její osud. Ale podivno, ač skutečně mluvili o tom, jak se Ivan Ivanovič činí směšným svým francouzským jazykem a jak by Jelecká mohla učiniti lepší partii, že všední ona jinak slova měla pro ně význam, a že oni to pociťovali právě tak jako Kiti. Celý ples, celý svět se v očích Kiti zahalil mlhou. Jen přísná škola vychování, kterou byla právě prošla, dodávala jí síly a nutila ji konati to, čeho od ní požadovali, to jest tančit, odpovídati na otázky, rozprávěti, ba i usmívati se. Ale když měla započíti mazurku, když rozestavovali židle a některé páry se již odebraly z pobočných komnat do hlavního sálu, pro Kiti nastala minuta zoufalosti a úžasu. Dříve byla odřekla pěti pánům a nyní zůstala bez tanečníka. Nebylo skoro ani naděje, že by ji kdo ještě poprosil, již proto, že měla na plesích tak veliký úspěch, že nikomu nemohlo ani přijíti na mysl, že by byla dosud nezadanou. Bylo nezbytno říci matce, že jí není dobře, a odejíti domů; ale na to se jí nedostávalo sil. Byla zničena.Odebrala se do malého salonku a tam usedala v koutě na křeslo. Vzdušná sukénka její šatů zdvihla se oblakem kolem její útlé postavy. Jedna obnažená, hubená, něžná dívčí ruka, malomocně spuštěná, ponořila se do vln růžové tuniky; v druhé ruce držela vějíř a bystrými trhanými pohyby ovívala svou rozpálenou tvář. Vzdor tomu, že se podobala motýlu, jenž právě přisedl na trávu a byl každý okamžik hotov rozepjati duhová křídla a vznésti se do vzduchu, strašná zoufalost svírala její srdce.„Což jestliže se mýlím, jestliže se nepřihodilo nic takového?“ I připomínala si poznovu všechno, co viděla.„Kiti, co pak to je?“ zvolala tu hraběnka Nordstonová, přiblíživši se po koberci neslyšným krokem ke Kiti. „Já nerozumím.“Dolní ret Kitin se zachvěl; ona spěšně vstala.„Kiti, ty netančíš mazurku?“„Ne, ne,“ zvolala Kiti hlasem, v němž se již třásly slzy.„On ji v mé přítomnosti prosil o mazurku,“ oznamovala Nordstonová, vědouc, že Kiti pochopí, kdo jsou on i ona. „Ona se ho ptala: ,Což vy netančíte s kněžnou Ščerbackou?‘“„Ach, mně je vše lhostejno!“ zvolala Kiti.Nikdo kromě ní samé nerozuměl její položení; nikdo nevěděl, že včera odřekla člověku, jehož snad milovala, a odřekla mu jen proto, že důvěřovala v druhého.Hraběnka Nordstonová vyhledala Korsunského, s nímž byla zadána na mazurku, a požádala ho, aby poprosil Kiti.Tančila tedy Kiti v prvním páru, a na štěstí nemusila rozmlouvat, protože Korsunský, jako aranžér, pobíhal stále s místa na místo a rozdával příkazy ve svém hospodářství. Vronský s Annou seděli skoro naproti ní. Viděla je dobře svým ostrým zrakem, viděla je i zblízka, když se stýkali v tanci, a čím déle je pozorovala, tím více se přesvědčovala, že její neštěstí je dokonaným. Kiti viděla, že Vronský s Annou cítí se v tom přeplněném sále, jako by tu byli sami dva. Kromě toho na tváři Vronského, vždy tak pevné a samostatné, spozorovala překvapující ji výraz nesnáze a pokornosti, podobný výrazu chytrého psa, když se provinil.Anna se usmívala a úsměv přecházel na něho. Ona se zadumala, a hned se stával zádumčivým i Vronský. Jakási nadpřirozená síla poutala oči Kitiny ke tváři Anny. Karenina byla rozkošná ve svém prostém černém obleku, rozkošny byly její plné paže s náramky, rozkošna pevná šíje se šňůrou perel, rozkošny vlnité kadeře, rozčechrané příčesky, rozkošny graciosní, lehké pohyby malinkých rukou i nohou, rozkošna byla její hezká tvář při svém oživení; avšak bylo cosi hrozného a přísného ve vší její rozkoši.Kiti pohlížela na ni ještě s větším zalíbením než prve a strádala při tom ještě více. Cítila se zničenou a tvář její to vyjadřovala. Když ji spatřil Vronský, setkav se s ní při mazurce, nepoznal ji hned — tak se změnila.„Rozkošný bál!“ prohodil k ní, aby vůbec něco řekl.„Ano,“ odpověděla Kiti.V polovině mazurky Anna, opakujíc složitou figuru, nově vymyšlenou Korsunským, vstoupila do středu kruhu, vzala s sebou dva pány a pozvala k sobe dvě dámy, mezi nimi Kiti. Kiti vstupujíc do prostřed kruhu, pohlédla ulekaně na Annu. Anna přimhouřila oči, pohlédla na Kiti, pousmála se a stiskla jí ruku. Avšak pozorujíc, že tvář Kiti odpovídá na její úsměv pouze výrazem zoufalosti a údivu, odvrátila se od ní a promluvila vesele s druhou dámou.„Ano, v ní vězí cosi cizího, ďábelského, ale rozkošného,“ pravila si Kiti.Anna se nechtěla zdržeti přes večeři, ale domácí pán jal se ji prositi.„Přivolte, Anno Arkáďjevno,“ přimlouval se Korsunský, bera její obnažené rámě pod rukáv svého fraku. „Kdybyste věděla, jakou mám ideu kotilionu! Un bijou!“Při tom pomalu postupoval, snaze se unésti ji s sebou. Domácí pán se usmíval na znamení souhlasu.„Ne, já nezůstanu,“ odpověděla s úsměvem Anna, ale přes její úsměv Korsunský i domácí pán poznali dle rozhodného tónu, jakým pronesla ta slova, že se déle nezdrží.„Ne, vždyť jsem v Moskvě na jediném vašem plese tančila více než za celou zimu v Petrohradě,“ omlouvala se Anna, pohlížejíc na Vronského, jenž stál podle ní. „Mně je třeba si odpočinout před cestou.“„Vy jedete rozhodně zítra?“ otázal se Vronský.„Ano, doufám,“ odpověděla Anna, jako by se divila smělosti jeho otázky; ale nezkrotný, chvějící se blesk očí a úsměvu obchvátil Vronského ohněm, když k němu promluvila.Anna Arkáďjevna nezůstala večeřet a odjela.XXIV„Ano, vězí ve mně cosi protivného, odpuzujícího,“ pomyslil si Levin, když vyšel od Ščerbackých a vydal se pěšky k bratrovi. „Nehodím se jiným lidem. Hrdost povídají. Ne, ve mně není hrdosti. Kdyby bylo ve mně za mák hrdosti, nezpůsobil bych si takovou situaci.“ A tu si představil Vronskéno, šťastného, dobrého, rozšafného a klidného, jenž se nikdy dozajista nenacházel v takové hloupé situaci jako on tohoto večera. „Rozumí se, že musila dáti přednost jemu. Bylo to nezbytno a nemám si na koho ani nač stýskati. Sám jsem vinen. Jaké právo jsem měl doufati, že se odhodlá spojiti osud svůj s mým? Kdo jsem? A co jsem? Nepatrný člověk, nikomu a na nic nepotřebný.“ Náhle si vzpomněl opět na bratra Nikolaje a myšlénka ta mu způsobila radost. „Nemá-liž on pravdu, že na světě je všechno bídno a mrzko? Pochybuji, že jsme soudili a soudíme dosud spravedlivě o bratru Nikolaji. Ovšem se stanoviska Prokofija, jenž ho viděl v roztrhaném kožiše a opilého, jest on člověk opovržený; ale já ho znám jinak. Znám jeho duši a vím, že jsme si podobni. A já, místo abych ho vyhledal, jel jsem obědvat a pak jsem přijel sem.“ Levin přistoupil k svítilně, přečetl bratrovu adressu, již měl zapsanou v knížce, a zavolal drožkáře. Celou, dosti dlouhou cestou k bratrovu obydlí připomínal si Levin velmi živě všechny známé mu události ze života Nikolajova. Vzpomínal si, jak bratr, pokud byl na universitě, a ještě rok po absolvování, žil, nedbaje posměchu svých kollegů, jako řeholník, vykonávaje přísně všechny náboženské obřady, bohoslužby, posty a vzdaluje se všelikých zábav a zejména ženštin. A jak se náhle změnil, spřátelil se s nejhoršími lidmi a dal se do nejhrubšího hýření. Vzpomněl si pak na historku s chlapcem, jehož vzal k sobě z vesnice na vychování, ale v návalu hněvu tak ho zbil, že proti němu zavedeno vyšetřování pro zmrzačení dítěte. Pak mu přišla na mysl historie s falešným hráčem, s nímž prohrál všechny peníze, dal mu směnku a pak na něho podal žalobu, dokazuje mu, že ho ošidil. (Byly to peníze, jež pak zaplatil Sergěj Ivánovič.) Potom si vzpomněl, jak byl Nikolaj zavřen přes noc na policejním komisariátě za rušení veřejného klidu. Napadlo mu, jak Nikolaj zamýšlel vésti se Sergějem Ivánovičem hanebný proces proto, že prý mu tento nevyplatil mateřského podílu, a na konec jak měl opletání se soudem, když odejel na služba do Západního kraje a tam zbil selského staršinu… Vše to bylo nad míru protivno, ale Levinu nepřipadlo tak mrzkým, jak by se musilo zdáti těm, kdo neznali Nikolaje, neznali celého jeho života a neznali jeho srdce.Levin si připomínal, jak v onu dobu, když byl Nikolaj v periodě nábožnosti, postů, mnichů, bohoslužeb, když vyhledával v nábožnosti pomoci, uzdy na svou vášnivou povahu, nejen že nikdo mu nepodal dobré rady, nýbrž všichni, i on sám, se mu smáli. Dráždili ho, přezývali ho Noem, mnichem; a když se náhle přeměnil, opět mu nikdo nepomohl, nýbrž všichni se od něho odvrátili s úžasem a s ošklivostí.Levin tušil, že bratr Nikolaj ve své duši, na samém dně své duše přese vši zpustlost svého života neměl více viny, než ti, kdo jím opovrhovali. Nebylo jeho vinou, že se narodil se svým nezkrotným charakterem a stísněnými čímsi duševními schopnostmi. On si vždycky přál býti řádným. „Já mu všechno povím, i přinutím ho, aby i on mně všechno zjevil: dokáži mu, že ho miluji a proto že ho chápu,“ rozhodl sám u sebe Levin, když okolo jedenácté přijížděl k hostinci označenému na adresse.„Nahoře, číslo 12. a 13.,“ odpověděl vrátný na dotaz Levina.„Je doma?“„Zdá se, že doma.“Dveře 12. čísla byly pootevřeny; odtud v pruhu světla vycházel dým špatného, slabého tabáku a bylo slyšeti neznámý Levinu hlas. Levin se ihned přesvědčil, že i bratr je tam; uslyšelť jeho pokašlávání.Když Levin vstoupil do dveří, nepovědomý mu hlas mluvil:„Všechno závisí od toho, jak chytře a uvědoměle se věc povede.“Konstantin Levin pohleděl do dveří a uviděl, že rozpráví mladý člověk v ruském kaftanu se zcuchanými, hustými vlasy na hlavě a proti němu na pohovce sedí mladá, trochu zďobaná ženština ve vlněných šatech bez manšet a bez límečku. Bratra nebylo vidět. Konstantinovi se sevřelo srdce, když si pomyslil, ve společnosti jakých cizích lidí se nachází jeho bratr. Nikdo nezaslechl jeho kroky a proto Konstantin snímaje s nohou kaloše, mohl dále poslouchati, co mluví pán v kaftanu. On hovořil o jakémsi podniku.„Eh, vem je čert, všechny ty privilegované třídy,“ ozval se pokašlávající hlas bratrův. „Mašo! Postarej se nám o večeři, a podej vodky, zbylo-li, a když ne, pošli pro ni.“Ženština vstala, vešla za přístěnek a spatřila Konstantina.„Nějaký pán je tu, Nikolaji Dmitriči,“ zvolala.„Čeho si přeje?“ ozval se mrzutý hlas Nikolaje Levina.„To jsem já,“ odpověděl Konstantin Levin, vstupuje do osvětlené části komnaty.„Jaký já?“ opětoval ještě mrzutěji hlas Nikolaje. Bylo slyšeti, jak spěšně vstal, zavadil o cosi, a hned na to Levin spatřil ve dveřích před sebou známou, a přece svou zdivočilostí a chorobností překvapující, ohromnou, hubenou a přihrblou postavu bratrovu s velikýma, vyjevenýma očima.Byl ještě hubenější než před třemi lety, když ho Konstantin Levin naposled viděl. Byl oděn krátkým kabátem. Jeho ruce i široké kosti zdály se ještě ohromnějšími. Vlasy prořídly, tytéž tuhé vousy zakrývaly jeho rty, tytéž oči upíraly se podivně a naivně v příchozího.„Ah, Kosťa!“[10]zvolal náhle, poznav bratra, a jeho oči se zaleskly radostí. Ale v týž okamžik se ohlédl po mladém člověku, a učinil dávno již Konstantinovi známý pohyb hlavou a krkem, jako by ho límec tísnil; a na jeho spadlé tváři objevil se zcela jiný, divoký, bolestný a surový výraz.„Psal jsem vám i Sergěji Ivánoviči, že vás neznám a nechci znáti. Čeho je ti, čeho vám třeba?“Nebyl nikterak podoben tomu, jak si ho představoval Konstantin. Když o něm Konstantin přemýšlel, zapomněl na to nejobtížnější a nejhorší v jeho povaze, co tak ztěžovalo obcování s ním; a když nyní spatřil jeho tvář a zvláště křečovité potrhování hlavou, vzpomněl si na to.„Mně není třeba ničeho od tebe,“ odpověděl nesměle Levin. „Přijel jsem tě pouze navštívit.“Nesmělost bratrova patrně obměkčila Nikolaje. On škubnul rtoma a řekl:„Jestli tak, nu pojď dále, sedni. Chceš povečeřet? Mašo, přines tři porce. Nebo ne, počkej. Ty víš, kdo to je?“ obrátil se k bratrovi, ukazuje mu na člověka v kaftanu. „To je pan Krický, můj přítel ještě z Kijeva, znamenitý člověk. Jeho pronásleduje ovšem policie, protože není darebákem.“A ze zvyku se ohlédl na všechny přítomné v komnatě. Spozorovav, že ženština, jež stála už ve dveřích, chystala se odejít, vzkřikl na ni: „Řekl jsem ti, abys počkala.“ A s obvyklou neobratností a nemotorností řeči, jež byly Konstantinovi dobře povědomy, počal, rozhlížeje se znova kolem sebe, vypravovati bratrovi historii Krického: jak ho vyloučili z university za to, že sestavil spolek na podporu chudých studentů a že založil nedělní školu, a jak se potom stal učitelem na vesnické škole a jak ho vyhnali i odtud, jak byl pak pohnán za cosi před soud.„Vy jste byl na kijevské universitě?“ obrátil se Konstantin Levin ke Krickému, aby přerušil nastalé trapné mlčení.„Ano, na kijevské jsem byl,“ ozval se zlostně Krický, zamračiv se.„A tahle ženština,“ přerušil ho Nikolaj Levin, ukazuje na ni, „je společnice mého života, Marja Nikolajevna. Já ji vzal k sobě z domu…“ a tu Nikolaj opět trhnul hlavou. „Ale já ji mám rád a vážím si jí, i všech, kdo se ke mně hlásí,“ dodal povýšeným hlasem, kaboně se v tváři. „Odporučuji ti ji. Ona je jako by mou ženou, zrovna tak. Nyní víš, s kým mluvíš! A myslíš-li si, že je moje společnost pro tebe ponižující, tedy tamhle je bůh,“ a ukázal na svatý obraz, pověšený v koutě světnice, „a tam jsou dvéře.“[11]A opět jeho oči obešly tázavě všechny přítomné.„Nechápu, co by mohlo býti pro mne ponižujícího.“„Objednej tedy, Mašo, večeři, tři porce, vodku, víno… Nebo ne, počkej… Ne, není třeba… Jdi.“XXV„Tak vidíš,“ pokračoval Nikolaj Levin, usilovně vraště čelo a potrhuje krkem.Působilo mu patrně obtíž rozvážiti, co říci a co dělati.„Tak tedy vidíš…“ Při tom ukázal do kouta, kde stálo několik železných prutů, svázaných provázky. „Vidíš to? To je počátek nového podniku, k němuž přistupujeme. Podnik ten jest výrobní artěl.“[12]Konstantin skoro ani neposlouchal. Upřel oči na jeho chorobnou, souchotinářskou tvář a stále víc a více se v něm vzmáhal soucit k němu a proto se nemohl přemoci, aby poslouchal, co vykládal bratr o artěli. Srozuměl tolik, že ona artěl má býti pouze kotvou spásy od povržení samým sebou. Nikolaj Levin pokračoval u výkladu:„Ty víš, že kapitál hněte dělníka. Dělníci u nás, mužíci, nesou veškerou tíhu práce a nacházejí se při tom v takových okolnostech, že, ať se namáhají, jak mohou, nikdy se nevyberou ze svého dobytčího postavení. O veškeren výtěžek z výdělku, pomocí jehož by mohli zlepšiti své postavení, opatřiti si prázdné chvíle, jíž by mohli užiti opět ke svému vzdělání, o veškeren ten výtěžek z výdělku je olupují kapitalisté. Situace je taková, že čím více se oni budou namáhat, tím více budou bohatnouti továrníci, statkáři, a oni zůstanou pro vždy pracovním dobytkem. Ale ten poměr se musí změnit,“ dokončil Nikolaj svůj výklad a pohlédl tázavě na bratra.„Ovšem, i já souhlasím,“ odvětil Konstantin, pozoruje s bolestí ruměnec, vystupující pod vyniklými kostmi na tvářích bratrových.„My tedy zařizujeme zámečnickou artěl, v níž všechna výroba i výtěžek, i hlavní nářadí a nástroje výrobní, vše to bude společné.“„A kde zařídíte artěl?“ optal se Konstantin Levin.„Ve vesnici Vozdremě, v kazaňské gubernii.“„A proč ve vsi? Na vsi je, dle mého náhledu, i tak dosti práce. K čemu bude ve vsi zámečnická artěl?“„A proto, že mužíci jsou i nyní právě tací otroci, jakými byli dříve, a proto je tobě a Sergěji Ivánoviči nepříjemno, že je chtějí vysvoboditi z onoho otroctví,“ namítl Nikolaj Levin, podrážděný odporem.Konstantin Levin si vzdychl, rozhlížeje se v tu dobu po tmavé, špinavé komnatě. Onen povzdech, zdálo se, že ještě více podráždil Nikolaje.„Znám já tvé a Sergěje Ivánoviče aristokratické náhledy. Já dobře vím, že on užívá všech sil svého rozumu k tomu, aby ospravedlnil panující zlo.“„Ale ne, proč pak mluvíš o Sergěji Ivánoviči?“ namítl s úsměvem Konstantin Levin.„Sergěj Ivánovič? Hned ti povím!“ vzkřikl náhle Nikolaj Levin při jménu Sergěje Ivánoviče. „Vidíš… Ale marně mluvit. Jen tohle… Proč jsi vlastně přijel ke mně? Ty hledíš na všechno to s opovržením, což, jak se ti líbí! I jdi si s pánem bohem, jdi!“ křičel, vstávaje se židle; „jdi si, jdi!“„Na nic nepohlížím s opovržením,“ omlouval se opět nesměle Konstantin Levin. „Ani se příti nechci.“V tu chvíli sa vrátila Marja Nikolajevna. Nikolaj Levin ohlédl se na ni zlostně. Ona se k němu rychle přiblížila a něco mu pošeptala.„Jsem trochu churav a stal jsem se dráždivý,“ omlouval se Nikolaj Levin klidnějším hlasem a těžce oddychuje. „A pak ty mně povídáš o Sergěji Ivánoviči a jeho stati. To je takový žvást, takový sebeklam. Co může psáti o spravedlivosti člověk, který ji nezná? Četl jste jeho stať?“ obrátil se ke Krickému, sedaje opět za stůl a odstraňuje papirosy, jež byly po něm rozházeny, aby si udělal místo.„Nečetl jsem,“ odpověděl zamračeně Krický, jenž se patrně vyhýbal rozhovoru.„A proč?“ obrátil se Nikolaj Levin hněvivě nyní ke Krickému.„Protože mám za zbytečné, tratit na to čas.“„To jest, dovolte, jak můžete věděti, že by to byla ztráta času? Pro mnohé je stať ona ovšem nedostupna, je výše jejich schopností. Ale já, to je něco jiného, já vidím skrz naskrz jeho myšlénky a vím, v čem vězí jejich slabost.“Všichni umlkli. Krický pomalu vstal a chopil se čepice.„Nechcete povečeřet? Nu, s pánem bohem. Přijďte zejtra se zámečníkem.“Sotva byl Krický za dveřmi, Nikolaj Levin se pousmál a mrknul okem.„Také mnoho do něho není,“ prohodil. „Vždyť já to vidím…“Ale Krický se obrátil ve dveřích a zavolal Nikolaje.„Čeho si ještě přejete?“ řekl a odešel s ním na chodbu. Když Levin zůstal sám ve světnici s Marjí Nikolajevnou, obrátil se k ní:„Jste již dávno s bratrem?“ otázal se.„Na druhý rok už. Jejich zdraví je velmi špatné. Pijí mnoho,“ prohodila ona.„To jest, co pije?“„Vodku pijí a jim to škodí.“„Což mnoho?“ zašeptal Levin.„Ano,“ odpověděla, pohlížejíc nesměle ke dveřím, v nichž se objevil opět Nikolaj Levin.„O čem jste mluvili?“ ptal se zamračeně a pohlížeje ulekanýma očima s jednoho na druhého. „O čem?“„O ničem,“ odpověděl zaraženě Konstantin.„Nechcete pověděti, jak vám libo. Chci jen říci, že se pro tebe nehodí s ní mluvit. Ona je prostá ženská a ty’s pán,“ vysvětloval, škubaje hlavou. „Vždyť ty jsi — já dobře vidím — vše pochopil a ocenil a pohlížíš s politováním na mé poblouzení,“ promluvil znova povýšeným hlasem.„Nikolaji Dmitriči, Nikolaji Dmitriči,“ zašeptala opět Marja Nikolajevna, blížíc se k němu.„Nu, dobře, dobře!… A což večeři? Ah, tu je,“ zvolal, spatřiv sklepníka s podnosem. „Tady, tady postav,“ volal mrzutě a hned se chopil vodky, nalil si sklenku a dychtivě ji vypil. „Na, pij; chceš?“ obrátil se k bratrovi, okamžitě se stav veselejším.„Nechme tedy Sergěje Ivánoviče. Já jsem přece rád, rád, že tě zase vidím. Mluv, co mluv, a přec jen si nejsme cizí. Nu, pij přece. Povídej mi, co děláš?“ pokračoval, hladově žvýkaje kousek chleba a nalévaje druhou sklenku vodky. „Co tam pořád děláš?“„Bydlím sám na vsi, jako dříve, zaměstnávám se hospodářstvím,“ odpovídal Konstantin, s hrůzou pozoruje dychtivost, s jakou bratr pil a jedl, a snaže se nedávati toho na jevo.„Proč se neženíš?“„Příležitosti nebylo,“ odpověděl Konstantin, červenaje se.„Proč? Já — to je jiná věc. Já jsem svůj život promrhal. Já to již povídal a povím znova, kdyby mně byli vyplatili mou část tehdá, když jsem jí potřeboval, můj celý život složil by se jinak.“Konstantin si přispíšil, přivésti řeč na jiný předmět.„Víš-li pak, že tvůj Vaňuška je u mne v Pokrovském písařem?“ prohodil Konstantin.Nikolaj škubnul hlavou a zamyslil se.„Pověz mně, co je nového v Pokrovském? Co dům? Pořád ještě stojí? A břízy, a naše školní světnice? A což Filip zahradník, pořád ještě živ? Jak se živě pamatuji na besídku a pohovku! Hleď mi, neměň ničeho v domě; ale ožeň se brzy a přiveď vše zas do toho pořádku, jak to bývalo. Já pak k tobě přijedu, budeš-li míti hodnou ženu.“„Víš co, přijeď hned nyní ke mně,“ zvolal Levin. „Jak bychom si všechno spolu pěkně upravili!“„Přijel bych, kdybych věděl, že nezastanu u tebe Sergěje Ivánoviče.“„Nezastaneš ho. My bydlíme každý zvlášť.“„Ale, mluv co mluv, ty musíš volit mezi mnou a jím,“ promluvil, pohlížeje nesměle bratrovi do očí.Nesmělost ta dojala Konstantina.„Chceš-li vyslechnouti celou mou zpověď v té záležitosti, řeknu ti, že v tvém sporu se Sergějem Ivánovičem nestojím ani na tvé, ani na jeho straně. Máte oba nepravdu. Ty’s nepráv více zevnějším způsobem, on vnitřním.“„A, a! Ty’s to pochopil, ty’s to pochopil?“ zvolal radostně Nikolaj.„Ale, co se týče osobně mne samého, přeješ-li si věděti, cením si více tvé přátelství, protože…“„Proč, proč?“Konstantin mu nemohl říci, že ho má proto radši, že je Nikolaj nešťasten, a má tedy více zapotřebí přátelské lásky. Ale Nikolaj pochopil, že bratr chtěl říci právě to, a zakaboniv se, sáhl opět po sklence.„Už dost, Nikolaji Dimitriči!“ řekla Marja Nikolajevna, vztahujíc plnou, obnaženou ruku po láhvi.„Pusť! Nech mne na pokoji! Zbiji tě!“ křikl na ni.Marja Nikolajevna se pousmála tichým, dobrým úsměvem, jenž přešel i na Nikolaje, a vzala se stolu vodku.„Což ty si myslíš, že ona ničemu nerozumí?“ řekl Nikolaj. „Ona rozumí všemu tomu líp než my všichni. Není-liž pravda, ona má do sebe cosi hezkého, milého?“„Vy jste nebývala dříve v Moskvě?“ oslovil ji Konstantin, aby jí něco řekl.„Eh, neříkej jí vy. Ona se toho leká. Jí kromě smírčího soudce, když ji žalovali za to, že chtěla odejíti z vykřičeného domu, nikdo neříkal vy. Můj bože, co je to za nesmysl na světě!“ vzkřikl náhle Nikolaj. „Ta nová zařízení, ti smírčí soudcové, zemstvo, co je to za nesmysl!“I počal vypravovati o svých nedorozuměních s novými institucemi.Konstantin Levin ho poslouchal a to odpírání smyslu ve všech nových společenských institucích, jež sdílel s bratrem a jež nejednou veřejně vyslovil, bylo mu nyní nepříjemno, když je uslyšel z úst bratrových.„Na onom světě se o tom přesvědčíme,“ prohodil žertem.„Na onom světe? Oh, nelíbí se mi onen svět! Nelíbí,“ posteskl si, upřev ulekané oči na tvář bratrovu. „Až vždyť se zdá, že by bylo příjemno utéci ze vší té mrzkosti a motanice, cizí i své; ale bojím se smrti, strašně se bojím smrti. Nikolaj se zachvěl. „Nu pij něco. Chceš šampaňské? Anebo jeďme spolu někam, jeďme k cikánům! Víš-li, mně se velmi zalíbili cikáni a ruské písně.“Jeho jazyk se počal plésti i počal přeskakovat s jednoho předmětu na druhý. Konstantin spolu s Mašou ho přemluvili, aby zůstal doma, a uložil ho na postel úplně opilého.Maša slíbila, že bude psáti Konstantinovi, bude-li čeho třeba, a že bude Nikolaje Levina přemlouvat, aby se přestěhoval k bratrovi.XXVIPříštího jitra Konstantin Levin odejel z Moskvy a večer byl už doma. Cestou ve vagoně rozmlouval se spolucestujícími o politice, o nových železnicích, a podobně, jako v Moskvě ho tížila matenice pojmů, nespokojenost s samým sebou, stud pro cosi neurčitého; ale když vystoupil na své stanici z vagonu, uviděl jednookého kočího Ignata s vyhrnutým límcem kaftanu, když uviděl v míhavém světle vycházejícím z oken stanice své široké saně s rozestlaným na nich kobercem, své koně s podvázanými ohony, s řemením a plechovými kroužky a s třepením, když mu kočí Ignat, pokud skládali na saně zavazadla, pověděl všechny vesnické novinky, že přijel kupec jakýsi, a Páva že se otelila: pocítil, že matenice v jeho hlavě se pomalounku rozpřádá a stud a nespokojenost že mizí. Vše to pocítil již při pouhém pohledu na Ignata a na koně. Ale když oblekl přivezený mu na cestu kožich, zabalil se do něho a sedl do saní, když se saně hnuly, zamyslil se o nastávajícím řízení na panství, zadíval se na přípřežního, druhdy jezdeckého, donského, hbitého koně, jenž se kdysi střásl a od té doby ho zapřáhali jen do vozu; tu počal docela jinak chápati to, co se s ním sběhlo. Pocítil se ve svém živlu a nepřál si ani býti jiným. Přál si jen býti lepším, než byl doposud. Předně se rozhodl, že od tohoto dne nebude víc doufati v neobyčejné štěstí, jaké mu měla přinésti ženitba, a následkem toho nebude více pohlížeti s opovržením na skutečnost. Za druhé, nikdy si víc nedovolí, dát se omamiti ošklivou vášní, vzpomínka na niž ho tak mučila, když se chystal nabídnouti ruku Kiti. Pak, vzpomínaje si na bratra Nikolaje, rozhodl, že si nikdy více nedovolí na něho zapomenouti, bude ho stopovati a nespustí se zřetele, aby byl vždy na hotově mu pomoci, jakmile se mu povede zle. A to bude brzy; Levin to předvídal. Mimo to i bratrova slova o kommunismě, jejž bral tehdy na tak lehkou váhu, přiměla ho nyní, aby se o předmětu tom zamyslil. Změnu ekonomických podmínek pokládal za nesmysl; avšak on si vždy byl vědom nespravedlivosti svého nadbytku u porovnání s nouzí lidu a nyní se rozhodl, že k vůli tomu, aby si nemohl vyčítati nijakou vinu, bude, ač již dříve mnoho pracoval a vedl život střídmý, nyní ještě více pracovati a ještě méně si dovolí rozkoše. A vše to zdálo se mu tak lehko provésti, že strávil celou cestu v nejpříjemnějším rozjímání. S bodrým pocitem naděje v nový, lepší život přijel k deváté hodině v noci ke svému domu.Z okna světničky Agafje Michajlovny, staré chůvy, jež zastávala v domě úkol hospodyně, padalo světlo na zasněžené prostranství před domem. Ona ještě nespala. Kuzma, jehož ona vzbudila, vyběhl rozespalý a bos na schody. Honicí fena Lasička div neporazila Kuzmu, vyskočila a zakňučela, trouc se o kolena Levina, vyskakovala a chtěla, ač si netroufala, položiti přední tlapy jemu na prsa.„Záhy jste se vrátil, baťuško,“ vítala ho Agafja Michajlovna.„Zastesklo se mi, Agafjo Michajlovno. Všude dobře, ale doma nejlíp,“ odpověděl jí Levin a odebral se do svého kabinetu.Kabinet byl okamžitě osvětlen přinesenou svící. Z jeho stínů vystupovaly známé předměty: jelení parohy, poličky s knihami, zrcadlo, kamna s dušníky, které dávno už vyžadovaly správky, otcovský divan, veliký stůl, na stole rezevřená kniha, ulomená popelnice, sešitek s jeho rukopisem. Když to Levin všechno spatřil, napadla na něho na minutku pochybnost, že se dovede vpraviti v onen nový život, jak si ho rýsoval cestou k domovu. Všechny ty stopy jeho dosavadního života jako by ho strašily a mluvily k němu: „Ne, ty nám neujdeš a nebudeš jiným, ale zůstaneš takovým, jakým’s byl: s pochybnostmi, věčně s sebou nespokojený, s marnými pokusy o nápravu, s poklesky a s věčným očekáváním štěstí, které se ti nedá uloviti a je pro tebe nemožným.“Ale to mluvily jeho věci. Jiný hlas v jeho duši mluvil, že se nesmí podrobovati minulosti a že má dosti síly dělati s sebou, co bude chtít. A poslušen tohoto hlasu, přistoupil do kouta, kde ležela dvě pudová závaží, a počal je zdvíhati, snaže se tím přivésti své síly do stavu bodrosti. Za dveřmi zaskřípaly kroky. Honem odložil závaží.Vstoupil pojezdný, oznámil, že je všechno, chvála bohu, v pořádku, ale přidal, že se pohanka v nové sušírně zpražila. Zpráva ta Levina rozmrzela. Nová sušírna byla stavěna a z části vymyšlena Levinem. Pojezdný byl vždycky proti té sušírně a nyní s tajenou radostí oznamoval, že se pohanka zpražila. Levin však byl pevně přesvědčen, že jestliže se pohanka zpražila, tedy jen proto, že nebyly splněny všechny podmínky, na něž stokrát poukazoval. To ho zamrzelo a proto domluvil pojezdnému. Ale stala se jedna důležitá a radostná událost: otelila se Páva, nejlepší jeho drahá kráva, koupená na výstavě.„Kuzmo, podej mi kožich. A vy poručte rozsvítit lucernu, já se půjdu podívat,“ řekl pojezdnému.Stáj pro drahé krávy nacházela se hned za domem. Přešel po dvoře okolo závěje pod bezovými keři a přišel ke stáji. Zapáchlo hnojem a teplou parou, když se otevřely přimrzlé dvéře, a krávy, udivené neobvyklým světlem lucerny, se pohnuly na čerstvé slámě. Kmitnul se hladký, černě strakatý, široký hřbet Hollandky. Býk Berkut ležel s kroužkem v nose, chtěl vstát, ale rozmyslil se, a jen dvakrát zafuněl, když procházeli okolo něho. Světle hnědá krasavice, veliká jako hroch, Páva, obrátila se zadem, chráníc před příchozími své telátko, a očuchovala je.Levin zašel do stájí, prohlédl si Pávu a zdvihl červeně strakaté telátko na slabé, vysoké nohy. Znepokojená Páva zabučela, ale uspokojila se, když k ní Levin přistrčil jalovičku, a těžce vzdychnuvši, počala ji lízati drsným jazykem. Jalovička hledajíc cecek, narážela nosem pod slabiny své matky a mrskala ohonem.„Eh, sem posviť, Fedore, sem pojď s lucernou,“ velel Levin, prohlížeje si jalovičku. „Celá matka! Jen barvu má po otci. Velmi pěkná. Dlouhá a široká v zádech. Vasile Fedoroviči, není-liž pravda, že je pěkná?“ obrátil se k pojezdnému, zapomínaje radostí nad jalovičkou na zpraženou pohanku.„Jak by mohla být špatná od takové krávy a takového býka? A Semën tu byl druhého dne po vašem odjezdu. Bylo by dobře se s ním dohodnouti, Konstantine Dmitriči,“ mínil pojezdný. „Já už vám dříve pravil o té mašině.“Jediná tato otázka uvedla Levina do všech podrobností hospodářství, jež bylo obšírné a složité; šel tedy přímo ze stáje do kanceláře a porozprávěv s pojezdným i se Semënem, vrátil se domů a odebral se přímo nahoru do salonu.XXVIIDům byl obšírný, starobylý, a Levin, ač v něm bydlil sám, topil a zaujímal celý dům. On věděl, že to bylo hloupé, věděl, že to nebylo dobře i nesrovnávalo se s nynějšími jeho novými plány, ale onen dům byl pro Levina celým světem. Byl to svět, v němž žili a skonali jeho otec i máť. Oni vedli takový život, jenž se zdál Levinu ideálem všeliké dokonalosti a který si přál obnoviti se svou ženou, se svou rodinou.Levin se jedva pamatoval na matku. Pojem o ní byl mu posvátnou vzpomínkou, a budoucí jeho žena měla býti, jak on si to představoval, kopií toho překrásného, posvátného ideálu ženštiny, jakým byla jeho máť.Lásku k ženě neuměl si nejen představiti jinak než ve spojení s manželstvím, nýbrž on si z prva představoval rodinu, a pak teprve onu ženštinu, jež mu měla dáti rodinu. Jeho pojmy o ženitbě nepodobaly se proto pojmům většiny jeho známých, pro něž byla svatba jedním ze mnohých obecně životních výkonů; pro Levina byla svatba hlavním výkonem života, od něhož záviselo všechno jeho štěstí. A nyní se měl toho štěstí vzdáti.Když vstoupil do salonku, kde pil obyčejně čaj, usedl s knihou do svého křesla a Agafja Michajlovna mu přinesla čaj a s obvyklými slovy: „Já si sednu, báťuško,“ sedla u okna na židli, pocítil, že, jakkoli se to mohlo zdáti divným, nevzdal se svých plánů, a že bez nich život pro něho nemožným. Ať již s ní, nebo s jinou, ale musí to býti. Četl knihu, přemýšlel o tom, co četl, pozastavoval se, aby vyslechl Agafju Michajlovnu, která žvatlala bez přestání, a mezi tím různé obrazy hospodářství i budoucího rodinného života střídaly se bez všelikého spojení v jeho fantasii. On cítil, že se v hlubině jeho duše cosi ustalovalo, srovnávalo, skládalo.Poslouchal vypravování Agafje Michajlovny o tom, jak Prochor na boha zapomněl a za ty peníze, jež mu daroval Levin na koupi koně, pije bez přestání; i ženu stloukl do smrti. Poslouchal a četl knihu, i opětoval si v duchu běh myšlének, vzbuzených četbou. Byl to Tyndalův spis o slepotě. Připomínal si, jak byl nespokojen s Tyndalem pro jeho samolibost následkem zručnosti v provádění pokusů a proto, že se mu nedostává filosofického pojímání věcí. A najednou se vynořovala radostná myšlénka: „za dvě léta budu míti ve stádě dvě hollandské krávy, sama Páva také ještě může býti živa, k tomu dvanáct mladých potomků Berkutových a jestliže ony tři vmísiti do stáda na ukázku, byla by to rozkoš!“ Avšak znova se chopil knihy. „Nu dobrá, elektrismus a teplota jest jedno a totéž; ale je-li možno postaviti do rovnice, potřebné k rozřešení otázky, jednu veličinu místo druhé? Není. Co tedy z toho vyplývá? Vždyť pouhým pudem tušíme již souvislost mezi všemi silami přírody… A zvláště příjemno, že Pávina jalovička bude již červeně strakatou kravou a celé stádo, k němuž přimísíme ony tři!… Výtečně! Vyjdeš si se ženou a s hosty naproti stádu… Žena řekne: tu jalovičku jsme já a Kosťa vychovávali jako děcko. Ale jak vás to může tak zajímat? namítne host. Všechno, co zajímá jeho, zajímá i mne. Ale kdo jeona?“ Vzpomněl si, co se mu přihodilo v Moskvě… Nu, což dělat?… Není to má vina. Ale nyní půjde vše dle nového pořádku. To je pošetilost, že se mi život postaví v cestu, že minulost se vzepře. Budu zápasit, abych žil lépe, mnohem lépe…“Pozdvihl hlavu a zamyslil se. Stará Lasička, která neukojila dosud svou radost nad jeho příjezdem a běhala po dvoře, aby si poštěkala, přiběhla nyní nahoru, máchala ohonem, a přinášejíc s sebou zápach svěžího vzduchu, přiblížila se k Levinu, posunula hlavu pod jeho rukou a žalostně zakňučela, pro nic, aby ji pohladil.„Jen mluvit jí schází,“ prohodila Agafja Michajlovna. „Jen pes, a vždyť chápe, že přijel hospodář a že se nudí.“„Proč myslíš, že se nudím?“„Což pak to nevidím, báťuško? V svá léta mohu už znát své pány, z dětstva jsem vyrostla mezi pány. Nic si z toho nedělejte, báťuško. Jen když dá pán bůh zdraví a čisté svědomí.“Levin upřel na ni oči, divě se, jak mohla pochopit jeho myšlénky.„Mám vám přinésti ještě čaj?“ optala se, vzala číšku a odešla.Lasička stále strkala hlavu pod jeho ruku. On ji pohladil a ona se vedle samých jeho nohou schoulila do klubka, položivši hlavu na vytaženou zadní tlapu. A na důkaz, že nyní je už vše dobře a v náležitém pořádku, otevřela lehce tlamu, zamlaskala pysky a pohodlněji složivši své lepkavé pysky kolem starých zubů, ztichla v blaženém klidu. Levin pozoroval bedlivě tyto její poslední pohyby.„Tak se vede i mně!“ pomyslil si. „I mne se tak vede! Nic nedělá… Všechno v pořádku.“XXVIIIZáhy ráno po plese Anna Arkáďjevna poslala muži telegram, že odjíždí toho dne z Moskvy.„Ne, já musím, musím jeti,“ omlouvala švakrová změnu svého původního úmyslu takovým tonem, jako by si vzpomněla na tolik povinností, že jich ani nespočteš, „ne, raději už dnes!“Štěpán Arkáďjevič neobědval doma, ale slíbil, že přijede v sedm hodin doprovodit sestry na nádraží.Kiti také nepřijela. Poslala lístek, že ji bolí hlava. Dolli s Annou obědvaly samy s dětmi a s Angličankou. Buď že jsou děti příliš nestálé, aneb příliš citlivy a cítily, že Anna toho dne není daleko už taková jako onoho dne, kdy si ji zamilovaly, že nyní obrací na ně už málo pozornosti: přestaly náhle hráti s tetičkou, ona přestala býti předmětem jejích nadšení a vůbec se málo o to zajímaly, že teta odjíždí. Celé ráno byla Anna zaujata chystáním k odjezdu. Posýlala lístky moskevským známým, zapisovala si účty a ukládala své věci. Dolli se zdálo, že Anna není zcela klidná, že jí leží na srdci jakási starost, jak se to i s ní přiházívalo, i věděla, že podobná starost nebývá bez příčiny a že z pravidla zakrývá nespokojenost samým sebou. Po obědě odešla Anna do své komnaty se převléknout a Dolli šla za ní.„Ty se mně zdáš dnes nějak divnou!“ prohodila Dolli.„Já? Tobě se zdá? Ne, já nejsem divna, ale je mi nepěkně. Přiházívá se mi to. Je mně jako do pláče. Je to hloupé, ale rychle to přejde,“ chlácholila Anna švakrovou, a sklonila uzardělou tvář nad maličkou kabelku, do níž ukládala noční čepčík a batistové šátky. Její oči se zvláště svítily a stále se zavlažovaly slzami. „Tak se mí nechtělo odjížděti z Petrohradu, a nyní se mi nechce odsud.“„Ty jsi sem přijela a vykonala jsi dobrý skutek,“ pravila Dolli, dívajíc se pozorně na švakrovou.Anna vyhlídla na ni s očima zarosenýma slzami.„Nemluv o tom, Dolli. Já jsem pranic nevykonala a nemohla jsem vykonat. Mně často napadá, proč se lidé smluvili proti mně a kazí mne. Co jsem učinila a co jsem vůbec mohla učinit? Ty’s shledala ve svém srdci tolik lásky, že’s mohla odpustit…“„Ale bez tebe, bůh ví, co by se bylo stalo. Jaká’s ty štastná, Anno!“ zvolala Dolli. „Ve tvé duši je všechno světlo, všechno v pořádku.“„Každý má v duši své ,skeletons‘, jak říkají Angličané.“„Jakýž ty máš ,skeletons‘? Tobě je všechno jasno.“„Je!“ zvolala náhle Anna a sarkastický úsměv zahrál jí na rtech neočekávaně za slzami.„Tvůj ,skeleton‘ je tedy směšný a ne mračný,“ prohodila s úsměvem Dolli.„Nikoli, opravdu mračný. Ty víš, proč odjíždím dnes, a ne teprv zítra? Jest to přiznání, jež mne tísnilo, ale já ti je učiním,“ pravila Anna, spolehnuvši rozhodně na křeslo a hledíc přímo Dolli do očí.Dolli spozorovala ku podivu, že se Anna zarděla až po černé kadeřavé prstence na šíji.„Tedy poslouchej,“ pokračovala Anna. „Víš, proč Kiti nepřijela k obědu? Ona je žárlivá na mne. Já jsem zmařila… já jsem zavinila, že onen ples se pro ni stal mučením a ne radostí. Ale opravdu, opravdu jsem nevinna, neb vinna jen trochu,“ dodala Anna, táhnouc tenkým hlasem slovo „trochu“.„Ach, jakým tonem jsi to pronesla, zrovna jako Stiva,“ podotkla Dolli, usmívajíc se.Anna se urazila.Ó ne, ó ne; já nejsem Stiva,“ namítla zamračeně. „Proto ti to povídám, že si sama nedovolím ani na sekundu pochybovati o sobě samé,“ tvrdila Anna.Ale v tu chvíli, když pronášela ona slova, pocítila, že nejsou pravdiva. Nejen že pochybovala o sobě, ona cítila, jak se její srdce bouří při pouhé myšlénce na Vronského, a odjížděla dříve, než měla v úmyslu, jen proto, aby se s ním více nesetkala.„Ano, Stiva mně vypravoval, že jsi snímtančila mazurku a že on…“„Nemůžeš si představiti, jak to vypadlo směšně. Já měla v úmyslu prostředkovati námluvy a najednou zcela naopak. Dost možná, že jsem nevolky…“Anna se zarděla a zarazila se.„Ach, oni to hned pozorují!“ souhlasila Dolli.„Ale já bych si zoufala, kdyby z toho vzniklo něco vážného s jeho strany,“ vskočila jí do řeči Anna. „Ale, já jsem přesvědčena, že se to všechno zapomene a Kiti mne přestane nenávidět.“„Ostatně, Anno, abych ti řekla pravdu, já bych si nepřála zrovna té partie pro Kiti. I bylo by lépe, kdyby sešlo se všeho, když se mohl on, Vronský, zamilovat do tebe za jediný den.“„Ach, můj bože, to by bylo tak hloupé!“ zvolala Anna, a opět silný ruměnec radosti vystoupil na její tváři, když zaslechla z Dolliných úst myšlénku, jež ji nad míru zajímala. „Já tehdy odjíždím, znepřátelivši se s Kiti, kterou mám tak ráda. Ach, jak je ona milá! Ale ty to napravíš, Dolli? Slibuješ mně?“Dolli jedva se mohla zdržeti úsměvu. Ona milovala Annu, ale jí působilo potěšení, když viděla, že i ona má své slabé stránky.„Znepřátelila? Ne, to je nemožno.“„Já bych si tolik přála, abyste mne vy všichni milovali, jako já miluji vás; a nyní vás mám ještě radší,“ mluvila Anna se slzami v očích. „Ach, bože, jak jsem já dnes hloupa.“Otřela šátkem tvář a počala se oblékati.Teprve před samým odjezdem vrátil se zmeškavší Štěpán Arkáďjevič s červenou, veselou tváří a se zápachem vína a cigar.Annina citlivost přešla i na Dolli a když v posléze objala švakrovou, zašeptala jí: „Nezapomeň, Anno: co’s učinila pro mne, toho já nikdy nezabudu. Pamatuj si, že jsem tě milovala a vždycky budu milovati jako svého nejlepšího přítele!“„Nechápu, proč a zač,“ namítala Anna, líbajíc ji a ukrývajíc své slzy.„Však jsi mne pochopila a i nyní chápeš. S bohem, má drahá!“XXIX„Nu, je po všem chvála bohu!“ byla první myšlénka, jež přišla Anně Arkáďjevně do hlavy, když se naposled rozloučila s bratrem, jenž až do třetího zvonku zahrazoval vchod do vagonu. Usedla si na pohovku podle Aunušky, a rozhlížela se v šeru spacího vagonu. „Chvála bohu, zítra spatřím Serëžu i Alexěje Alexandroviče, a vše zas půjde pěkně jako dříve.“Stále ještě znepokojena jako po celý ten den upravila se s potěšením a akkurátně na cestu; svýma malýma obratnýma rukama otevřela a zavřela svou červenou kabelku, vyňala podušku, položila si ji na kolena, pak si pozorně zabalila nohy a usedla si. Jakási churavá dáma lehla si již spát. Jiné dvě dámy daly se do řeči s Annou; tlustá stařenka si zahalovala nohy a činila poznámku o vytápění vagonu. Anna odpověděla několik slov dámám, ale vidouc, že rozhovor s nimi neslibuje mnoho zajímavosti, požádala Annušku, aby vyndala svítilnu, připevnila ji k opěradlu křesla, a vyňala z ručního váčku rozřezný nožík a anglický román. První chvíli se nemohla vpraviti do čtení. Zprva ji vyrušoval ruch a chůze po vagonu; pak, když se vlak hnul, nebylo možno ubrániti se dojmům různých zvuků; potom rušil její pozornost sníh, který šlehal do oken s levé strany a zalepoval sklo; konduktor, zahalený do pláště a pokrytý sněhem, jenž přecházel okolo oddělení, a konečně hovor o tom, jaká silná metelice zuří nyní v poli. Vše to trvalo i dále; tytéž otřesy a nárazy, týž sníh, šlehající do okna, tytéž bystré přechody od silného horka k studenu a zase k parnu, totéž kmitání se týchž osobností v pološeru vagonu, i tytéž hlasy; ale Anna počala pomalu čísti a rozuměti tomu, co čte. Annuška, jež držela červenou kabelku na kolenou svýma širokýma rukama v rukavičkách, z nichž jedna byla roztržena, už dřímala. Anna Arkáďjevna četla a rozuměla, ale ji netěšilo čtení, to jest stopování příběhů jiných lidí. Jí samé chtělo se nadmíru žíti. Když četla, jak hrdinka románu ošetřovala nemocné, jí samé se chtělo stoupati tichými kročeji po komnatě nemocného; když četla, jak člen parlamentu mluvil řeč, jí samé se chtělo mluviti onu řeč; když četla jak lady Mary cválávala za smečkou ohařů, dráždila svou švakrovou a překvapovala všechny svou smělostí, jí samé se chtělo dělati totéž. Ale co dělat; proto pohrávajíc si v ruce hladkým nožíkem, nutila se do čtení.Hrdina románu blížil se již ke svému anglickému štěstí, velkostatku a hodnosti baronetta, a Anna přála si spolu s ním se vydati na ono panství, když jí náhle napadlo, že se hrdina vlastně musí stydět a že ona by se mela styděti z téže příčiny. Čeho se však musí stydět on? „A proč já se mám stydět?“ tázala se sama sebe s urazeným podivením. Položila knihu, spolehla na lenošku a stiskla pevně oběma rukama rozřezný nožík. Nic hanbícího se nestalo. Uvedla si na mysl všechny své moskevské vzpomínky. Všechny byly pěkné, příjemné. Vzpomněla si na ples, na Vronského a na jeho zamilovanou, pokornou tvář, vzpomněla si na všechny okolnosti svých styků s ním: nic v nich nebylo takového, aby se měla za ně styděti. A nicméně na tomto bodu vzpomínek pocit studu se sesiloval, jako by nějaký vnitřní hlas, právě když si vzpomněla na Vronského, volal za ní: „teplo, tepleji, hoří“. „Nu, což tedy?“ řekla si rozhodně, poposedajíc na křesle. „Co to tedy znamená? Což pak se bojím pohleděti pravdě přímo do očí? Což tedy? Je-li možná, aby mezi mnou a tím mladíčkem důstojníkem byl a mohl býti nějaký jiný poměr než ten, jaký bývá se všemi známými?“ Anna se opovržlivě usmála a chopila se znova knihy; ale nyní už dokonce nemohla rozuměti tomu, co četla. Přejela nožíkem po tabuli okna, pak si přiložila jeho hladkou, studenou plochu ke tváři i div, že se hlasitě nerozesmála radostí, jež ji náhle a samoděk napadla. Ona cítila, že se její nervy napínají jako struny silněji a silněji na jakési zatáčející se kolíky. Cítila, že se její oči rozevírají víc a více, že prsty na rukou i na nohou se chvějí, že jí uvnitř cosi tísní dech a že všechny předměty i zvuky v onom kolebajícím se pološeru budí v ní neobyčejně jasné představy. Stále ji napadaly minuty pochybnosti, jede-li vagon ku předu nebo do zadu, aneb dokonce stojí. Sedí-li podle ní Annuška aneb nékdo cizí? „Co to leží tam na opěradle, šuba či nějaké zvíře? Jsem to zde já sama? Já sama nebo někdo jiný?“ Děsila se, když upadala v takové zapomenutí. Ale cosi ji do něho táhlo, a ona cítila, že se může dáti táhnouti, ale nemusí. Vstala, aby se vzpamatovala, shodila plaid a sňala pelerinku s teplých šatů. Na minutku se vzpamatovala a poznala, že hubený mužík, jenž vstoupil do vagonu v dlouhém, nankovém svrchníku, na němž scházel knoflík, byl topič, že se přišel podívat na teploměr, že, když otevřel dvéře, do vagonu vtáhl vítr a sníh; ale hned na to vše se opět v její hlavě spletlo… Ten mužík s dlouhým životem začal cosi hledati na stěně, stařenka natahovala nohy přes celý vagon a naplnila ho černým oblakem; pak cosi strašně zaskřípalo a zarachotilo, jakoby někoho trhali; pak jí červený oheň oslepil oči, a pak neprůhledná stěna zakryla vše. Anna pocítila, že se provalila. Ale vše to nebylo jí strašné, nýbrž veselé. Hlas zahaleného a zasypaného sněhem člověka volal jí cosi nad uchem. Ona vstala a vzpamatovala se; pochopila, že přijeli na stanici a ve vagoně že byl konduktor. Požádala Annušku, aby jí podala svléknutou pelerinku i šátek, oblékla se a šla ke dveřím.„Ráčíte vyjít?“ otázala se Annuška.„Ano, chci si vyjít na čerstvý vzduch. Zde je strašné horko.“I otevřela dvéře. Metelice a vítr draly se jí vstříc a zápasily s ní o dvéře. I to se jí zdálo veselé. Otevřela dvéře a vystoupila. Vítr, jako by ji byl čekal, radostně zahvízdal a chtěl ji schvátit a unésti, ale ona se chytla rukou za studený sloupek, přidržela šaty, sešla na perron a zašla za vagon. Vítr byl silný na pavláčce vagonu, ale na perroně za vagony bylo ticho. S dychtivostí plnou hrudí vdychovala mrazivý, sněžný vzduch a stojíc podle vagonu, rozhlížela se po perroně i po osvětleném nádraží.XXXStrašná bouře škubala sebou a svištěla mezi kolesy vagonů a po sloupech za úhlem stanice. Vagony, sloupy, lidé, vše, co bylo vidět, bylo zaváto s jedné strany sněhem, jehož se valilo stále víc a více. Na sekundu bouře ztichala, pak se vyřítila znovu s takou zběsilostí, že se zdálo, že se jí neubráníš. A zatím tu a tam pobíhali jacísi lidé, vesele druh druha oslovovali, bez přestání otvírali a zavírali veliké nádražní dvéře a chodili po perroně, jehož prkna skřípala pod jejich kroky. Sehnutý stín jakéhosi člověka proklouznul jí pod nohami a hned na to bylo slyšeti nárazy kladiva na železo. „Odevzdej telegramm!“ bylo slyšeti zlostný hlas s druhé strany v burácející temnotě. „Sem račte, číslo 28!“ volaly jiné hlasy a opět se zamíhali lidé, zavátí sněhem. Jacísi dva panové, se žhavými papirosami v ústech, prošli okolo ní. Anna vzdychla ještě jednou, aby se napojila svěžím vzduchem, a již vyndala ruku z mufty, již se chtěla chopit sloupku a vstoupiti do vagonu, když ještě jakýs člověk ve vojenském plášti zaclonil těsně podle ní kolébající se svit nádražní svítilny. Ohlédla se a v témž okamžiku poznala tvář Vronského. Přiloživ po vojensku ruku ke štítku, uklonil se před ní a optal se, nepřeje-li si čeho a nemůže-li jí vůbec něčím posloužit? Anna pohlížela na něho dosti dlouho, ničeho neodpovídajíc, a přes to, že on stál ve stínu, viděla, aneb se jí zdálo, že viděla výraz jeho tváře i jeho očí. Byl to opět onen výraz pokorného okouzlení, jež učinilo na ni včera tak značný dojem. Za těchto posledních dní a ještě před chvíli si dokazovala, že Vronský je pro ni pouze jeden ze sta věčně týchž, všude se nalézajících mladých lidí, že si nikdy nedovolí ani myslit na něho; ale nyní v prvním okamžiku setkání s ním schvátil ji pocit radostné hrdosti. Jí nebylo třeba se ptáti, proč je zde. Věděla to tak určitě, jako kdyby jí sám pověděl, že je tu proto, aby byl tam, kde je ona.„Nevěděla jsem, že vy také jedete. K vůli čemu jedete?“ ptala se, spouštějíc ruku, kterou se již chápala sloupku a stupátka. I neutajitelná radost i oživení zářily na její tváři.„K vůli čemu jedu?“ opětoval Vronský, pohlížeje jí přímo do očí. „Vždyť vy víte, že jedu proto, abych byl tam, kde budete vy,“ řekl; „já jinak nemohu.“V tu chvíli vítr, jako by byl udolal překážky, sesypal sníh se střech vagonů, zatřepal jakýmsi utrhnutým listem železa a v předu zařval plačtivě a mrzutě hluboký hvizd parostroje. Veškerá hrůza metelice zdála se jí nyní ještě krásnější, než prve. On vyslovil právě to, čeho ždála její duše, ale čeho se bál její rozum. Ničeho neodpověděla, ale Vronský pozoroval na její tváři stopy vnitřního zápasu.„Odpusťte mi, je-li vám nepříjemno, co jsem řekl,“ omlouval se pokorně Vronský.On mluvil s úctou, s vážností, ale tak pevně a odhodlaně, že Anna dlouho nemohla ničeho odpověděti.„Co vy mně povídáte, je špatné a proto vás prosím, jste-li řádný člověk, abyste zapomněl, co jste řekl, jako i já zapomenu,“ vypravila Anna konečně ze sebe.„Jediného vašeho slova, ani jediného vašeho pohybu nikdy nezapomenu a nemohu…“„Dost, dost!“ vzkřikla Anna, darmo se namáhajíc, aby dodala výraz přísnosti své tváři, do níž se Vronský dychtivě vhlížel. Chopila se rukou sloupku vagonu, stoupila na stupátko a rychle vešla do předsíně vagonu. Ale v síňce se zastavila, rozbírajíc ve své paměti, co se právě zběhlo. Neopakujíc si ni svá, ni jeho slova, pouhým citem pochopila, že onen minutový rozhovor strašně ji sblížil s Vronským; přesvědčení to ji lekalo a těšilo zároveň. Stála tak několik sekund bez pohnutí, načež vstoupila do vagonu a usedla sa své místo. Ono napjaté rozpoložení ducha, jež ji trápilo před tím, nejen nepřestalo, nýbrž vzmohlo se tak, že se bála každý okamžik, že se v ní přetrhne cosi příliš napjatého. Nespala celou noc. Avšak v onom napjetí, v tom blouznění, jež naplňovalo její fantasii, nebylo pro ni nic nepříjemného a mračného; naopak bylo to cosi radostného, palčivého a rozčilujícího. K ránu Anna zdřímla, sedíc v křesle, a když procitla, bylo už světlo. Vlak se blížil k Petrohradu. Myšlénky o domě, o muži, o synovi a starosti nastávajícího i příštích dní zaujaly její mysl.Sotva se vlak zastavil v Petrohradě a Anna vystoupila z vagonu, první věc, jež upoutala její pozornost, byla tvář mužova. „Ale, můj bože, kde se to u něho vzaly takové uši?“ pomyslila si, hledíc na jeho chladnou, vážnou postavu a zvláště na překvapující ji nyní ušní boltce, podpírající střechu okrouhlého klobouku. Spatřiv ji, popošel jí vstříc, složil ústa v obvyklý, posměšný úsměv a hleděl na ni přímo svýma velkýma, unavenýma očima. Jakýs nepříjemný pocit sevřel její srdce, když se setkala s jeho přímým, unaveným pohledem, jako by byla očekávala něco jiného. Zvláště však ji překvapil pocit vlastní nespokojenosti, jež vznikla v ní při setkání se s mužem. Byl to domácí, povědomý jí pocit, podobající se ustálené přetvářce, jíž se nedovedla ubrániti ve svém chování k muži. Avšak dříve toho pocitu nepozorovala, nyní pak vystoupil jasně a působil na ni bolestně.„Ano, jak vidíš, tvůj něžný muž, opakuji: něžný, prahnul jako rok po svatbě touhou spatřiti tě,“ promluvil svým zdlouhavým, tenkým hlasem a tím tonem, jehož užíval skoro vždy v rozhovoru s ní, totiž takovým tonem, jako by se posmíval někomu, kdo by mluvil opravdu podobná slova.„Serëža je zdráv?“ otázala se Anna.„A to je celá odměna za můj spěch?“ optal se sarkasticky muž. „Zdráv, zdráv…“XXXIVronský se ani nepokoušel usnout po celou noc. Seděl ve svém křesle s očima upřenýma v před, aneb se díval na přicházející a odcházející a překvapoval-li a odvrátil-li už dříve neznámé lidi svým vzezřením neporušitelného klidu, zdál se nyní ještě hrdějším a spokojenějším. Pohlížel na lidi jako na věci. Mladý, dráždivý člověk, úřadník okružního soudu, jenž seděl naproti němu, pojal k němu nenávist pro ono vzezření. Spolucestující onen zapaloval si u něho papirosu, oslovoval ho, ano schválně o něho několikrát zavadil, aby ho přesvědčil, že není pouhou věcí, nýbrž také člověkem; ale Vronský pohlížel na něho i dále jako na svítilnu, a mladý člověk dělal posuňky, cítě, že ztrácí rozvahu pod vlivem domněnky, že ho soused neuznává za člověka.Vronský neviděl nic a nikoho. Cítil se králem ne proto, že by byl věřil, že učinil dojem na Annu — on nebyl ještě o tom přesvědčen — ale proto, že dojem, jaký učinila ona na něho, činil bo šťastným a hrdým.Co z toho pojde, nevěděl, aniž pomýšlel na to. On cítil pouze, že všechny jeho síly, až dosud rozpoutané a roztroušené, se spojily a zaměřily se strašnou energií k jednomu blaženému cíli. A to ho činilo šťastným. Věděl pouze tolik, že jí pověděl pravdu, že jde tam, kde bude ona, že veškero štěstí života, ba jediný smysl života shledává nyní v tom, aby ji slyšel a viděl. A když vystupoval v Bologém z vagonu, aby se napil Selterské vody a spatřil z nenadání Annu, první jeho slovo povědělo jí nevolky právě to, co si myslil. Pak byl rád, že jí to řekl, že ona to nyní ví a přemýšlí o tom. Nespal celou noc. Vrátiv se do vagonu, probíral bez přestání v myšlénkách všechny okolnosti, při kterých ji viděl, všechna její slova a v jeho fantasii poletovaly obrazy možného štěstí v budoucnosti, že až srdce v něm radostí usedalo.Když vystoupil v Petrohradě z vagonu, cítil se přes to, že celou noc nespal, bodrým a svěžím, jako po studené koupeli. Stanul vedle svého vagonu, očekávaje, že vystoupí. Ještě jednou ji spatřím, těšil se nevolky se usmívaje, spatřím její chůzi, její tvář; snad prohodí slovíčko, obrátí hlavu, pohlédne na mne, snad se usměje. Ale prve, nežli spatřil ji, uviděl její muže, kterého přednosta stanice uctivě provázel v davu očekávajícího lidu. „Ach, ano! Muž.“ Teprve nyní si Vronský jasně připomněl, že muž byla osobnost nerozlučně spoutaná s Annou. On věděl sice, že Anna má muže, ale nevěřil jaksi v jeho trvání a uvěřil v něho na určito teprve tehdy, když ho spatřil celého s hlavou, s rameny a s nohama v černých kalhotách; zvláště když zpozoroval, jak ten muž ji vzal za ruku s lhostejným pocitem vlastnictví.Spatřiv tedy Alexěje Alexandroviče s jeho petrohradsky svěží tváří, s přísně sebevědomou postavou, s kulatým kloboukem na hlavě, s trochu vypuklými zády, uvěřil v něho a zároveň v něm vznikl nepříjemný pocit, podobný tomu, jaký by pocítil člověk, jehož trápila žízeň a který, když se konečně dostal ku prameni, nalezl by zde psa, ovci, nebo svini, která vypila a zkalila vodu. Zvláště chůze Alexěje Alexandroviče, jenž otáčel celou pánví a neobratně stavěl tupé nohy, urážela Vronského. Přivlastňoval pouze sobě nepochybné právo milovati ji. Ona však zůstala táž a pohled na ni, oživující ho fysicky, vzbuzující ducha a naplňující ho štěstím, nezůstal na něho bez účinku. Přikázal svému komorníku Němci, jenž přiběhl k němu z vagonu druhé třídy, aby sebral zavazadla a jel přímo domů, sám pak se obrátil k Anně. Byl svědkem prvního setkání muže se ženou a zpozoroval s bystrozrakostí zamilovaného člověka lehkou stísněnost Anninu, když rozprávěla s mužem. „Ne, ona ho nemiluje a nemůže milovat,“ rozhodl sám u sebe.Už když se blížil od zadu k Anně Arkáďjevně, pozoroval s radostí, že tuší jeho blízkost. Anna se obrátila, zahlédla Vronského a opět se obrátila k mužovi.„Ráčila jste dobře stráviti noc?“ promluvil Vronský, ukláněje se před ní i před mužem, dávaje Alexeji Alexandroviči na vůli, aby přijal onu poklonu pro sebe a poznal ho nebo ne, jak mu bude libo.„Děkuji, velmi dobře,“ odvětila Anna.Tvář její zdála se unavenou a nebylo na ní té hry oživenosti, jež se vyjadřovala tu úsměvem, tu pohledem. Ale na okamžik, když pohlédla na Vronského, vzplanulo cosi v její očích, a přes to, že onen plamen ihned zhas’, Vronský byl šťasten již tím jediným okamžikem. Anna pohlédla na muže, aby zvěděla, je-li znám s Vronským. Alexěj Alexandrovič hleděl na něho jaksi mrzutě, vzpomínaje si, kdo by to byl. Klid a sebevědomí Vronského natknulo se zde, jako kosa na kámen, na chladné sebevědomí Alexěje Alexandroviče.„Hrabě Vronský,“ prohodila Anna.„A! Vždyť my se známe, nemýlím-li se,“ odvětil lhostejně Alexěj Alexandrovič, podávaje mu ruku. „Do Moskvy jela společně s matkou a nazpět se synem,“ pokračoval vyslovuje zřetelně každé slovo, jako by ruble rozdával. „Vracíte se bez pochyby z dovolené?“ otázal se Vronského; nevyčkav však odpovědi, obrátil se k ženě svým žertovným tónem: „Nu což, mnoho slz jste prolili v Moskvě při loučení?“Tímto oslovením ženy dával Vronskému znáti, že si přeje zustati se ženou sám, i obrátiv se k němu, dotekl se svého klobouku. Avšak Vronský oslovil Annu Arkáďjevnu:„Doufám, že mi dovolíte čest, navštíviti vás?“Alexěj Alexandrovič pohlédl svýma unavenýma očima na Vronského.„Bude mne těšit,“ odpověděla chladně; „přijímáme v pondělí večer.“ Potom, když byl úplně hotov s Vronským, pravil k ženě: „Jak jsem rád, že se mi naskytla půlhodinka svobodného času, abych ti mohl přijeti vstříc a přesvědčiti tě o své něžnosti,“ pokračoval týmž žertovným tonem.„Ty kladeš až příliš mnoho důrazu na svou něžnost, abych ji nezapomněla oceniti,“ odpovídala mu Anna týmž tónem, nevolky naslouchajíc zvukům kroků Vronského, jenž se ubíral za nimi. „Ale co je mně do toho?“ napadlo ji a počala se muže vyptávati, co dělal Serëža za doby její nepřítomnosti.„Všechno v nejlepším pořádku! Mariette mně řekla, že byl velice hodný a že… musím tě pohněvati… se mu nestýskalo po tobě jako tvému muži. Ale ještě jednou merci má drahá, že jsi mně způsobila o jeden příjemný den více. Náš milý samovar bude u vytržení. (Samovarem nazýval proslulou hraběnku Lidii Ivánovnu proto, že se pro všecko rozčilovala a rozohňovala.) Ona se mne už ptala na tebe. A víš-li, mohu-li ti radit, měla bys k ní zajeti ještě dnes. Vždyť její srdce trápí se pro všechno. Nyní kromě všech ostatních klopot předsevzala si smířiti Oblonské.“Hraběnka Lidie Ivánovna byla přítelkyní mužovou a střediskem jednoho z petrohradských kroužků, s nímž byla k vůli muži v nejužším spojení také Anna Arkáďjevna.„Ale vždyť já jí psala!“„Víš, že musí vědět všechno do podrobna. Zajeď k ní, nejsi-li unavena, má drahá. Tady Kondratij se postará o tvůj kočár a já si musím pospíšit do komitétu. Nu, už zas nebudu sám obědvat,“ pokračoval Alexěj Alexandrovič, nyní již opravdovým tonem. „Nemůžeš si pomysliti, jak jsem přivykl…“I dlouho tiskna její ruku, se zvláštním úsměvem pomohl jí do kočáru.XXXIIPrvní, kdo přivítal doma Annu, byl její syn. Vyběhl jí vstříc na schody, neohlížeje se na křik guvernantky, a křičel u vytržení: „Mamá, mamá!“ Přiběhnuv k ní, zavěsil se jí na krk.„Já vám povídal, že je to mamá!“ volal guvernantce. „Já jsem věděl!“I syn, podobně jako muž, vzbudil v Anně pocit podobný vystřízlivění. Představovala si ho hezčím, než byl ve skutečnosti. Stálo ji trochu přemáhání, aby sestoupila ke skutečnosti a mohla se radovati ze syna, jakým skutečně byl. Avšak i tak, jak byl, byl to rozkošný chlapec s bílými kadeřemi, modrýma očima a plnými, pravidelnými nožkami v těsně přiléhajících punčoškách. Anna pociťovala skoro fysickou rozkoš při jeho blízkosti a lichocení a spolu mravní uspokojení, když se setkávala s jeho prostodušným, důvěrným a milujícím pohledem a slyšela jeho naivní otázky. Anna vyňala dárky, které mn poslaly děti Dolliny a pověděla synkovi, jaká milá Taňa je v Moskvě, i jak už umí pěkně číst, ba sama už učí druhé děti.„A což já jsem horší než ona?“ optal se Serëža.„Pro mne jsi nejlepší na celém světě.“„Já to vím,“ odvětil Serëža usmívaje se.Anna ještě nevypila kávu, když už jí oznamovali, že k ní přijela Lidie Ivánovna. Hraběnka Lidie Ivánovna byla vysoká, plná ženština s nezdravou, žlutou barvou ve tváři a hezkýma zádumčivýma, černýma očima. Anna ji měla ráda, ale dnes jako by ji uviděla poprvé se všemi jejími nedostatky.„Řekněte mi, má drahá, dovezla jste šťastně olivovou ratolest?“ oslovila Annu hraběnka Lidie Ivánovna, sotva že vstoupila do světnice.„Ano, všechno je spořádáno. Ale nebylo to nic tak vážného, jak jsme si myslili,“ odpověděla Anna. „Má švakrová je vůbec příliš rozhodná.“Ale hraběnka Lidie Ivánovna, ač se zajímala o všechno, co se jí netýkalo, měla ve zvyku, neposlouchat to, co ji zajímalo, a tak i nyní vskočila Anně do řeči.„Ach ano, na světe je mnoho soužení a zla. A já jsem dnes tak utrápena.“„Přihodilo se něco?“ optala se Anna, s těží tajíc úsměch.„Počíná mne přemáhati marný zápas pro pravdu a někdy se cítím úplně osláblou. Záležitosti ,sestřiček‘ (byla to lidumilná, nábožensky vlastenecká jednota), dařily se s počátku, ale s těmi mužskými ničeho nesvedeš,“ žalovala si hraběnka Lidie Ivánovna, odevzdávajíc se sarkasticky do vůle osudu. „Chopili se myšlénky, znetvořili ji a k tomu posuzují vše tak nepatrně, nicotně. Všeho všudy dva nebo tři lidé — jeden z nich je váš muž — pochopili veškeren význam té záležitosti; ostatní je jen snižují v očích obecenstva. Včera mne psal Pravdin…“Pravdin byl známý panslavista v cizině a hraběnka Lidie Ivánovna sdělila s Annou obsah jeho dopisu.Pak jí hraběnka vypravovala ještě o nepříjemnostech a úkladech proti myšlénce sjednocení církví a brzy odjela, protože toho dne musila býti ještě ve schůzi jednoho spolku a pak ve Slovanském komitétě.„Vždyť všechno to se dalo i dříve; ale proč pak mně to dříve nebylo nápadno?“ uvažovala Anna. „Či je dnes víc než obyčejně podrážděna? A vždyť je opravdu směšno: její účelem je ctnost, ona je křesťankou a přece se stále zlobí, všude vidí nepřátely, a to samé nepřátely křestanství a ctnosti.“Po hrabence Lidii Ivánovně přijela přítelkyně, žena direktorova, a sdělila s Annou všechny městské novinky. Ve tři hodiny odejela i ona a slíbila, že přijede k obědu. Alexěj Alexandrovič byl v ministerstvě. Když Anna zůstala sama, užila zbývajícího jí svobodného času jednak k tomu, že se dívala, jak její syn obědval (on obědval dosud zvlášť), jednak přiváděla do pořádku své věci, a přečetla různé dopisy, jichž našla množství na svém stolku, a odpověděla na ně.Cit nevysvětlitelného studu, jenž ji trápil cestou, a rozčilení zmizely úplně. V obvyklých kolejích každodenního života cítila se opět pevnou a prostou viny.Když si vzpomněla na včerejší své rozpoložení ducha, podivila se: „Co se přihodilo? Pranic. Vronský řekl hloupost, která se dá lehko vpravit do pravých hranic, a já mu odpověděla, jak se slušelo. Povídati o tom muži není třeba, a není ani možno. Mluviti o tom, značilo by, přidávati váhu věci, která jí nemá.“ Vzpomněla si, jak pověděla kdysi muži o vyznání, které jí učinil v Petrohradě mladý úřadník, podřízený Alexěji Alexandroviči, a jak jí tento odpověděl, že se podobná věc může přihoditi každé ženštině, která chodí do společnosti, on však že spoléhá úplně na její takt a nikdy si nedovolí snížiti sebe i ji do žárlivosti. „Nemám tedy proč o tom mluvit. A ostatně, chvála bohu, není o čem mluviti,“ uspokojila se Anna.XXXIIIAlexěj Alexandrovič se vrátil z ministerstva ve čtyři hodiny, ale, jak se často přiházívalo, nemohl zajíti k Anně. Odebral se přímo do kabinetu, kde vyslechl několik osob, jež očekávaly ho s různými prosbami a podpisoval listiny, přinesené ředitelem jeho kanceláře. K obědu přijeli: stará sestřenice Alexěje Alexandroviče, ředitel departementu se ženou a mladý člověk, jemuž Alexěj Alexandrovič dopomohl k úřadu. Vůbec u Kareniných obědvalo každodenně několik hostí. Anna přišla do salonu, aby zabavila hosti. Zrovna v pět hodin, když bronzové hodiny z dob Petra I. odbíjely pátou, vstoupil do salonu Alexěj Alexandrovič s bílou kravatou a ve fraku s dvěma hvězdami na prsou, protože hned po obědě musil zas odejeti. Každá minuta života Alexěje Alexandroviče byla rozpočtena a určena. A aby mohl vykonati všechno, co ho každodenně očekávalo, přidržoval se nejpřísnějšího pořádku. „Bez kvapu a bez oddychu,“ bylo jeho heslem. Vstoupil do sálu, přivítal přítomné a rychle usedl, usmívaje se na ženu. —„Na konec přestalo mé mučení. Ty neuvěříš, jak je mi nepříjemno (slovonepříjemnopronesl s důrazem), obědvati sám a sám.“Při obědě pohovořil se ženou o moskevských záležitostech a sarkasticky se usmívaje ptal se na Štěpána Arkáďjeviče. Hovor byl však nejvíce všeobecný o petrohradských úředních a společenských záležitostech. Po obědě strávil půl hodinky s hosty a stisknuv opětně s úsměvem ženinu ruku, vyšel ze salonu a odejel do rady. Anna nejela ten večer ani ke kněžně Betsi Tverské, která, zvěděvši o její příjezdu, zvala ji na večer, ani do divadla, kde měla na dnešek předplacenou loži. Nejela hlavně proto, že oblek, na který počítala, nebyl hotov. Vůbec, když se Anna po odjezdu hostí počala obírati svou toilettou, velice se rozmrzela. Před samým odjezdem do Moskvy odevzdala modistce troje šaty, aby je předělala. Anna byla vůbec mistryně, oblékati se lacino. Šaty měly býti předělány tak, aby nebylo znáti, že jsou staré, a měly býti hotovy už před třemi dny. Ale ukázalo se, že dvoje šaty nebyly ještě vůbec předělány, a třetí nebyly upraveny tak, jak si Anna přála. Modistka přijela vysvětlit Anně, že tak to bude lépe, ale Anna se tak rozhořčila, že si později až svědomí z toho dělala. Aby nabyla úplného klidu, zašla do dětské světnice, zůstala po celý večer u chlapce, sama ho uložila do postele, poznamenala ho křížem a pokryla pokrývkou. Byla ráda, že nikam nejela a strávila tak příjemně tento večer. Bylo jí tak lehko a tak se cítila klidnou, že viděla nyní zcela jasně, že vše to, co se jí ve vagoně zdálo tak važným, byl pouze jeden ze všedních případů, společenského života a že se nemá před kým, ani před sebou zač styděti. Přisedla ke krbu s anglickým románem a čekala na muže. Zrovna o půl desáté zavzněl zvonek a Alexěj Alexandrovič vstoupil do světnice.„Konečně přicházíš!“ zvolala Anna, podávajíc mu ruku.On jí políbil ruku a přisedl k ní.„Vidím vůbec, že se tvá cesta zdařila,“ pravil muž.„Znamenitě,“ prohodila Anna a počala mu vypravovati vše po pořádku: svou jízdu s hraběnkou Vronskou, příjezd do Moskvy, neštěstí na tamním nádraží. Pak mu sdělila, jaký žalostný dojem způsobil na ni zprva bratr, pak Dolli.„Dle mého náhledu takového člověka těžko ospravedlňovat, třebas byl i tvůj bratr,“ pronesl Alexěj Alexandrovič přísně.Anna se usmála. Ona pochopila, že to řekl jen proto, aby ukázal, že ani ohledy na příbuzenství ho nemohou zdržeti od projevu opravdového přesvědčení. Anna znala onu črtu v mužově povaze a vážila si jí.„Jsem rád, že se vše šťastně vyrovnalo a že jsi se opět vrátila,“ pokračoval Alexěj Alexandrovič. „Ale řekni mně, co se tam mluví o novém ustanovení, které jsem prosadil v radě?“Anna o tom ustanovení ničeho neslyšela i mrzelo ji, že tak lehko mohla zapomenouti na to, co je pro muže tak důležito.„Zde naopak to způsobilo mnoho hluku,“ sděloval jí muž se samolibým úsměvem.Anna pozorovala, že jí Alexěj Alexandrovič chce pověděti něco jemu samému příjemného o té záležitosti, a přiměla ho svými otázkami, že počal vypravovati. S týmž samolibým úsměvem pověděl jí o ovacích, jež mu učinili, když prosadil v radě svůj náhled.„Já byl velmi, velmi rád. Je to důkazem, že se i u nás počíná nakonec pohlížeti na státní záležitosti rozumně a s náležitou rázností.“Když Alexěj Alexandrovič dopil druhou sklenici čaje se smetanou a s chlebem, vstal a odebral se do svého kabinetu.„A ty’s nikam nejela? Měla jsi asi dlouhou chvíli?“ pravil ještě, odcházeje.„Ó ne!“ zvolala Anna, vstávajíc za mužem a provázejíc ho skrze jídelnu do kabinetu. „Co čteš nyní?“ optala se ho.„Nyní čtu Duc de Lilie,Poesie des enfers,“ odpověděl Karenin. „Velice pozoruhodná kniha.“Anna se usmála, jako se usmívají k slabostem milých osob, a vloživši svou ruku pod jeho rámě, provodila ho ke dveřím kabinetu. Znala jeho zvyk, jenž se mu stal během času nutností, totiž čísti večer. Věděla, že přes to, že úřední povinnosti pohlcují skoro všechen jeho svobodný čas, pokládá přece za svou povinnost, stopovati všechno pozoruhodné, co se objeví v intellektuelních sferách. Věděla dále, že knihy politické, filosofické, bohoslovecké ho skutečně zajímají, umění že však bylo jeho povaze zcela cizí, ale přes to, či ještě spíše právě proto neopomíjel ničeho, co v onom oboru budilo pozornost, a pokládal za svou povinnost vše čísti. Věděla, že v oboru politiky, filosofie a náboženství Alexěj Alexandrovič měl své pochybnosti a hledal poučení; ale v oboru umění a poesie, zvláště pak v oboru hudby, pro niž vůbec neměl smyslu, měl své určité, pevné mínění. Mluvil rád o Shakespearovi, Rafaelovi, Beethovenovi, o významu nových škol básnických a hudebních, jež byly v jeho hlavě rozděleny v přísně vymezeném pořádku.„Nu, s bohem,“ zvolala u dveří kabinetu, kde byl již přihotoven abatjour na svíčce a láhev s vodou u křesla. „A já zatím budu psát do Moskvy.“Karenin jí stiskl ruku a opět ji políbil.„Je přec jen hodný člověk, pravdivý, dobrý a ve svém oboru pozoruhodný,“ uvažovala Anna, když se vrátila do svého pokoje, jako by ho hájila proti komusi, jenž ho napadal a tvrdil, že není hoden lásky. „Ale, co je to, že jeho uši tak vystupují! Či se dal snad ostřihat?“Přesně ve dvanáct hodin, když Anna ještě seděla u psacího stolku, končíc svůj dopis k Dolli, zaslechla odměřené kročeje v pantoflích, a Alexěj Alexandrovič, umytý a učesaný, přišel k ní s knihou pod paží.„Už je čas,“ prohodil zvláště příjemně se usmívaje a odebral se do ložnice.„Jaké měl právo tak se na něho dívati?“ napadlo Anně, jež si vzpomněla, jak se Vronský díval na Alexěje Alexandroviče.Svlékla se a odebrala se do ložnice, ale na její tváři nebylo ani stopy oné živosti, která za její pobytu v Moskvě jen jen sršela z její pohledů a úsměvů. Naopak, nyní se zdálo, že vnitřní plamínek byl zhašen aneb uschován kdesi daleko, že ho nebylo viděti.XXXIVKdyž Vronský odjížděl z Petrohradu, ponechal svůj velký byt na Morské ulici svému příteli a oblíbenému druhu Petrickému.Petrický byl mladý poručík, nepříliš urozený a netoliko nebohatý, nýbrž úplně zadlužený, večer vždy opilý, často pro různé směšné a někdy i špinavé historky zavřený při hlavní stráži, ale nicméně oblíbený mezi soudruhy i u představenstva. Když Vronský po jedenácté hodině přijížděl z nádraží ke svému bytu, uviděl u podjezdu známý mu fiakr. Už za dveřmi, prve než mu otevřeli, slyšel smích mužských hlasů, švehol jakési ženštiny a křik Petrického: „Je-li to někdo z mých nepřátel, tedy ho sem nepouštějte!“ Vronský přikázal sluhovi, aby nic neříkal, a vstoupil tiše do první komnaty. Baronka Chiletonová, přítelkyně Petrickébo, skvějíc se lilovým atlasem své toiletty a ruměnou, plavovlasou hlavičkou, naplňovala jako kanárek svým pařížským jazykem celou komnatu, a sedíc u okrouhlého stolu, vařila kávu. Petrický v plášti a rotmistr Kamerovský v parádním stejnokroji, jak přišel asi přímo ze služby, seděli podle ní.„Bravo! Vronský!“ zvolal Petrický, vyskočiv a zarachotiv židlí. „Sám hospodář! Paní baronko, podejte mu kávy z nového samovaru. Nu, překvapil nás. Doufám, že jsi spokojen s okrasou svého kabinetu,“ prohodil Petrický, ukazuje na baronku. „Vždyť vy se spolu znáte?“„To je otázka!“ odvětil Vronský, vesele se usmívaje a tiskna barončinu malinkou ručku. „Vždyť my jsme staří přátelé!“„Vy se vracíte právě z cesty,“ ozvala se baronka. „Já tedy hned odejedu. V okamžiku se ztratím, jestliže vám překážím.“„Vy jste doma tam, kde se nacházíte, baronko,“ odpověděl Vronský. „Vítám tě, Kamerovský,“ dodal pak, tiskna chladně ruku Kamerovského.„Vidíte, vy nikdy nedovedete říci něco tak příjemného,“ obrátila se baronka k Petrickému.„Že nedovedu? Po obědě dovedu říci ještě lépe.“„Po obědě to není nic vzácného! Já vám tedy naleji kávy. Jděte se umyt a oblečte se,“ prohodila baronka sedajíc opětně k stolu a otáčejíc pečlivě kohoutek nového samovarčíku. „Pierre, podejte mi ještě kávu,“ obrátila se k Petrickému, jehož nazývala Pierrem dle příjmení Petrický, netajíc při tom svůj blízký poměr k němu. „Já chci přidati ještě kávy.“„Zkazíte ji!“„Ne, nezkazím! A kde je vaše žena?“ zvolala z nenadání baronka, přerušujíc hovor Vronského s přítelem. „My jsme vás tu oženili. Přivezl jste ženu s sebou?“„Nikoliv, baronko. Já jsem se narodil cikánem a cikánem i zemru.“„Tím líp, tím líp. Podejte mi ruku.“A baronka, nevypouštějíc více Vronského, počala mu plná vtipů a žertů vypravovati o svých posledních záměrech a ptala se ho o radu.„On se nechce se mnou nikterak rozvésti! Co si mám tedy počít? (On byl její muž.) Chci počíti proti němu nyní proces. Co mne poradíte? Kamerovský, dejte přec pozor na kávu — přetéká; vidíte, že jsem zaměstnána vážnými záležitostmi! Chci počít proces, protože chci dostati nazpět své jmění. Vždyť — představte si tu hloupost — on tvrdí, že prý jsem mu nevěrna,“ podotkla s opovržením baronka, „a s tou záminkou chce si ponechati mé jmění.“Vronský naslouchal s ochotou veselému žvatlání hezounké ženštiny, potvrzoval její náhledy, dával jí položertovné rady a vůbec nalezl ihned svůj obvyklý tón, v jakém se obyčejně choval k ženštinám toho druhu. V jeho petrohradském světě dělili se všichni lidé na dva zcela protivné druhy. První, nižší druh, tvořili sprostí, hloupí a především směšní lidé, kteří se domnívají, že jeden muž musí nezbytně žíti jen s jedinou ženou, s níž byl zasnouben, že dívky mají býti nevinné, ženy cudné, mužové statní, zdrženliví a pevní, že je nutno vychovávati děti, vydělávati si chléb, platit dluhy a různé, tomu podobné hlouposti. To byl druh staromodních a hloupých lidí. Druhý druh, to byli lidé řádní, k nimž se počítali též oni sami, a jichž prvním požadavkem jest, býti elegantními, velkodušnými, smělými, veselými, odevzdávati se kterékoli vášni bez uzardění a všemu ostatnímu se vysmívati.Vronský po těch dojmech zcela jiného světa, jaké si přivezl z Moskvy, byl první minutu jako omráčen. Ale sotva že vpustil nohy do starých pantoflí, ocitl se ihned ve svém starém, veselém, příjemném světě.Káva se neuvařila. Všechny jen postříkala a vytekla a způsobila právě to, čeho bylo třeba, totiž mnoho smíchu a hluku, a poskvrnila drahý koberec a barončiny šaty.„A nyní se mějte dobře. Jinak se nikdy neumyjete a na mém svědomí bude hlavní hřích pořádného člověka, nečistota. Vy mi tedy radíte, přiložiti mu nůž ke krku?“„Zajisté, a sice tak, aby se vaše ručka nalézala co možná blíže jeho rtů. On políbí vaši ručku a všechno se skončí dle vašeho přání,“ odpověděl jí Vronský.„Dnes večer tedy ve francouzském divadle!“ zvolala baronka, zašustěla šaty a zmizela.Kamerovský se také zdvihl a Vronský, nevyčkav jeho odchodu, podal mu ruku a odebral se do své toilettní komnaty. Mezi tím, co se myl, Petrický mu popisoval stručnými rysy změny ve svém postavení, jak se přihodily po odjezdu Vronského. Peněz ani kopejky. Otec mu oznámil, že nic nedá a dluhy platit nebude. Krejčí ho chce dát zavřít a druhý také hrozí vězením. Plukovní velitel mu oznámil, že, neprestanou-li tyto skandály, musí vystoupit z pluku. Baronky má až po krk; omrzela ho hlavně tím, že mu stále nabízí peníze. Ale je tu jedna, on ji ukáže Vronskému, rozkoš ku podivu, v přísně východním stylu, „genre otrokyne Rebekky, rozumíš“. S Berkoševým se také pohádal; chtěl k němu poslat sekundanty, ale toť se ví, nic z toho nebude. Celkem tedy všechno stojí výborně a neobyčejně veselo. A nedávaje příteli času, aby se mohl zahloubati do podrobností jeho postavení, počal mu vypravovati všechny zajímavé novinky. Vronský, poslouchaje známé mu vypravování Petrického v rámci svého starého, již tříletého bytu, cítil příjemný pocit návratu k obvyklému, bezstarostnému petrohradskému životu.„To nemůže být!“ zvolal, sňav nohu s pedálu při umývadle, jehož pomocí obléval svěží vodou svůj červený, zdravý krk. „To nemůže být!“ zvolal při zprávě, že Lora sblížila se s Nilejevým a zanechala Fertinhofa. „A on je stále taktéž hloupý a spokojený? Nu, a co dělá Buzulukov?“„Ach, Buzulukovu se přihodilo něco — to je rozkoš!“ zvolal Petrický. „Ty víš, plesy jsou jeho vášeň a on si nedá ujíti ani jeden dvorní ples. Přijde ti na velký ples v nové přílbě. Ty’s už viděl nové přílby? Velmi úhledny, trochu lehčí. On tedy stojí… Ale poslouchej přec.“„Vždyť já poslouchám,“ odpověděl Vronský, utíraje se huňatým ručníkem.„Jde mimo velkokněžna s jakýmsi vyslancem a na jeho neštěstí dali se do řeči o nových přílbách. Velkokněžna mu tedy chtěla ukázati novou přílbu… Ohlédne se, náš holoubek stojí právě vedle. (Petrický představoval, jak stál s přílbou.) Velkokněžna ho požádala, aby jí podal přílbu. On nedává. Což je to? Odevšad na něho mrkají, kývají, mračí se. Podej! Ale on nedává a stojí jako zabitý. Můžeš si představit!… Vedle stál tento… jak se tento… chce mu vzít přílbu a podat ji, ale on nepouští!… Ten tedy silou ji vyrval a podal ji velkokněžně. ,Vidíte, to je nová přílba,‘ ukazuje ji velkokněžna. Obrátila přílbu a odtud, můžeš si představit, hrrr… sypou se hrušky, cukrovinky, celé dvě libry cukrovinek!… On si jich nabral, holoubek u bufetu!“Vronský se smíchy chopil za bok. A ještě dlouho, když se hovor přesmykl již na jiné záležitosti, rozesmál se pokaždé svým zdravým smíchem, při němž svítil pevnými hustými zuby, jakmile si vzpomněl na přílbu.Když Vronský vyslechl všechny novinky, oblékl s pomocí komorníka parádní stejnokroj a jel se představit. Až se představí, umínil si navštíviti bratra, Betsy a vykonati ještě několik návštěv s tím úmyslem, že bude nyní navštěvovati onu společnost, ve které by se mohl setkávati s Kareninou. Jako vždy v Petrohradě, odejel z domu, aby se nevrátil až pozdě v noci.[1]Poklade můj.[2]„Moleben“ = krátká bohoslužba prosebná neb děkovací, podobná „Te deum“.[3]Ruští úředníci dělí se doposud na 14 „činů“ čili stupňů, zavedených Petrem Vel. po způsobu německém. S „činy“ spojena titulatura, s vyšším i šlechtictví. Peněžitých příjmů však „činy“ samy o sobě nenesou.Pozn. překl.[4]„Zrcadlem“ nazývá se zasklený rámec s úředními pravidly a říšským znakem.[5]Epitheton „zemský“ přikládá se v ruské publicistice osobám, které činnost svou posvěcují provinciální autonomii, zemstvům.[6]Burláci jsou nádenníci, kteří za řemen neb provaz táhnou lodi proti proudu řek.Pozn. překl.[7]„Mirové zemstvo“ je nesmysl, vložený zde do úst kněžny na důkaz, že nemá ponětí o tom, nač se táže.Pozn. překl.[8]Dvorecký je starší sluha v ruských panských domech, jenž má vrchní dozor nad pořádkem v celém domě.Pozn. překl.[9]Griša, diminutivum Grigorije, Řehoře; Taňa Taťjany; Serëža Sergěje.Pozn.překl.[10]Kosťa = Konstantin.Pozn. překl.[11]Ruská přísloví: Vot bóh i vot poróh (prah). Obraz svatých připomíná se proto, že je na Rusi obyčejem při vstoupení i při východu ze světnice znamenati se křížem před obrazy.Pozn. překl.[12]Artěl, zařízení výhradně ruské, jest na pouhé ústní úmluvě spočívající společnost osob, společně pracujících, vespolek za sebe ručících a dostávajících stejný díl z výdělku.Pozn. red.
Tolstoj_Anna-Karenina.html.txt
I.Šumí Váh vo svojom koryte, hučia jeho vlny divným, čudným hlasom, ktorý hneď uspáva doliny a kraje, ktoré vody jeho bozkávajú, hneď zasa búrlivým tokom ich napomína k životu, prebudeniu. Kto vyskúma jeho vôľu? Kto pochopí jeho tajný šumot? Tie kraje, milé kraje okolo Váhu nerozumejú tomu, čo k nim hučí všehomír vo zjaveniach svojich, šumote hôr, v hučaní riek, vo svetle slnečnom, v ligotaní zore, vo tmách nočných. Ale zjaví sa tu i tu človek v postave proroka, ktorý šepce do ucha ľuďom, neznajúcim vôľu všehomíra, hovorí k nim dcérou svojou, krásnou prírodou. Buďte pochválení, vy proroci veleslávni, ľudstvo ku svetlu prebúdzajúci.Dolinou Váhu k hrdému Trenčínu ponáhľajú sa dvaja ľudia. Jeden mladý, krásny, utešený ako tvár rannej zore, ako tvár krásnej prírody okolo Trenčína; druhý starý, s bradou šedivou, so shrbeným starobou chrbtom, takže sa zdá, ako by bol povesťou starovekosti, nám o činoch a prácach predkov rozprávajúcou. Mládenec sa ohliada po okolí, všetko ho k sebe vábi, všetko ho k sebe ťahá, lebo v prsiach jeho ešte sa neohraničil ten súzvuk duše s celou prírodou, ktorý s vekom hynie. Jeho duša je taká slobodná vo svojej obrazotvornosti, ako si ten vetrík, ťahajúci sa dolu dolinou Váhu, lieta po okolí, a ani neznajúc ako, teší sa s celým šírym svetom. Starec nedbá na okolie, nedbá na krásotu jeho; ide prosto, lebo ho vedie myšlienka, ktorou, ako sa zdá, teraz je zaneprázdnený, a oddeľuje ho od všetkého, čo ho obtočuje.Idú tak hore dolinou, nehovoriac ani slova, ako by staroba, s mladosťou sa nerozumejúc, vedľa seba kráčaly. Naostatok sa starý ozve:„A znáš ty, syn môj, kde ideme?“„Znám, otec môj!“ odpovie mládenec ľahko, ako by v odpovedi jeho nič vážneho, nič prísneho nebolo.„A znáš ty, syn môj, načo ty ta ideš?“„Znám otec môj!“„A znáš ty, syn môj, že si dorástol predsavzatiu svojmu, že nepodľahnú mladé sily tvoje pod ťarchou jeho?“„Hej, otec môj, kebys’ ma neznal od mladosti, nuž by som prijal otázku tvoju, ale takto načo sa ma spytuješ? No však uvidíš.“„Syn môj!“ chytiac starec mládenca za ruku, hovorí, údy jeho sa trasú, oko suché zatiahlo sa slabou rosou, krok jeho zastal a prsia si zhlboka oddýchly. „Syn môj,“ zas pokračuje, „mladosti tvojej koniec; časy tvoje sú tvrdé, nešťastia plné, ony ti nedopustia kochať sa v ich lone ako kedysi za mojich časov! Syn môj, pozri len po tom okolí!“„Načo, otec môj?“ ľahostajne sa syn opýta, ale vo zvuku jeho slov vidno premenu, možno pozorovať tajné pohnutie.„Pozri, syn môj, na tie krásne háje, na tie kvetisté polia, na hory šumiace, na lúky zelenajúce sa, na tie doliny milé, na kraje naše utešené, a nakochaj oko svoje v ich pohľade – naveky!“Mládenec pozeral na otca svojho a v tmavom predčutí mimovoľne pozeral na okolie. Starec zas pozdvihol hlas:„Syn môj, zajtrajší deň urobí koniec tvojej slobode; ja ti nič zakryť nechcem. Zajtra nežiješ viac sebe, nežiješ krásnej prírode; pozajtre nesmieš viacej nasledovať pohnutie srdca svojho, musíš utlačovať jeho žiadosti, musíš po všetkom šliapať svojimi nohami, a hoc i po vlastných najútlejších citoch: a to všetko za myšlienku jednu, veľkú. Vidíš tie znivočené kraje? Vidíš ten ľud náš utlačený? Vidíš, ako syn voľný rodu nášho musí sa krčiť pod jarmom cudzincov? Vidíš, ako sa šliape znak Spasiteľa, kríž svätý, od otcov tvojich prijatý? Vidíš, syn môj, to sú tie veci, ktoré ti odnímu slobodu, to sú tie veci, ktoré ťa vytrhnú krásnej prírode, ktoré utlačia v tebe každé pohnutie srdca. Syn môj, všetko, všetko musíš zabudnúť, len nie svoju vlasť, svoj rod, svoju vieru.“Starec prestal, premožený i bolesťou, i zápalom, ale oči mládencove sa zažiaria, jeho postava narastie, jeho tvár sa vyjasní, zdá sa, ako by jeho postavu čarovná žiara obtočovala, prehovorí:„Otče, syn tvoj zabudne na všetko – prekľaje každý cit, každé pomyslenie proti jednej myšlienke – myšlienke jednej povstalé!“Starec sa naňho zadíva, oprúc trasľavé ruky o palicu, i pokrúti vážne hlavou a vypovie:„Nie tak, synko môj, neprenáhli sa vo svojej horlivosti. Neznáš ešte beh života ľudského, neznáš ešte všetky túžby, všetky snahy mladosti! A tys’ taký mladý, taký jarý – a nemáš viacej zakúsiť sladkosti života. Celý čas žitia tvojho sa má podobať zámku, svojou slávou sa pýšiacemu, brániacemu slobodu, nevinu, ale nikdy nepocítivšiemu, čo je sladkosť žitia, čo je krása prírody, čo je láska a šťastie. Slávu si môžeš vydobyť, ale nikdy nie šťastie. Syn môj, krv moja, ľutujem ťa!“„Neľutuj, otče, nemáš začo, a i tak mi spomôcť nemôžeš. Pozri na to zapadajúce slnce: tak zhasla sláva naša. A ako to slnce po dlhej noci zase vstane, tak musí vstať zase sláva naša!“Mládenec chytil starca náruživo za ruku. Slnce sa zaligotalo v kryštale ich očí – a zapadlo.
Kalinciak_Mladenec-slovensky.html.txt
OsobyONDREJ OBUCH, bohatý gazdaOBUCHOVÁ, jeho ženaMARIENKA, ich dcéraJURKO HRONSKÝ, mladý gazda — veliteľ sboruHRONSKÁ, jeho matkaSTAROSTA, ZVARA, HRČKA, DUDA, BOLEŇ, OVSÁK, JANKO, sedliaciKRČMÁRMIŠO, hlásnikHasičia — ľud.
Dzubak-Jendkov_V-sluzbe-lasky.html.txt
SokyneVybehla na ulicu v čepci, nie súc ešte učesaná. Oblečená bola iba do hnedého županu. Krv udrela jej do hlavy, dych sa jej krátil, keď pozerala za ňou, veľkou, moderne oblečenou tučnou ženskou, klátiacou sa jako kačka s boka na bok, miznúcou za najbližším rohom.Škoda, že ju nezbadala prv. Alebo škoda, že nebola ešte oriadená. Práve sa česala pred zrkadlom, keď ju zazrela oblokom. Vyparádená jako páva, bola istotne na rannej prechádzke… Vykračovala pyšne, aby videlo celé mesto, jako sa pekne, jako sa módne oblieka, že jej na všetko stačí. Lebo veď má štedrého milenca, — — jej vlastného muža.Juj! Že to trpí! Že dá tak po sebe šliapať, že to mohla prežiť, keď o tom prvý raz zvedela?! Že sa ona, kedysi tak milovaná, zbožňovaná, musela toho dožiť?! Ba dakedy sa jej zdá, že to ani nemôže byť, že je to nie ani pravda, že je to všetko iba zlý, šeredný sen, z ktorého sa čoskoro prebudí.A žena bankového riaditeľa Mikotu vracala sa zronená z ulice domov. — — — —Bankový riaditeľ Mikota nebol zlý človek. Pracovitý, svedomitý, mal pred očami vždy iba záujem ústavu. V úrade bol prísny, od podriadených mnoho požadoval, ale mal pre nich i porozumenie. Neraz podporoval ich platové požiadavky, keď sa o nich rozhodovalo v direktoriume. Raz žiadala o podvýšenie platu staršia slečna, druhá pokladníčka banky, Mužáková, a člen direktoria, veľkokupec Lavička mienil:… Stodvadsať korún mesačne, to je, páni moji, na slobodnú ženskú dosť.— … Je to dobrá úradníčka? — spytoval sa advokát Mego.— Znamenitá, možno povedať najspoľahlivejšia… — chválil direktor Mikota.— No, páni, hádam, by sme jej mohli pridať, aby nám neprešla inam… — navrhoval advokát.— A potom, ako počúvam, je to už staršia úradnica a má u seba chorú matku.— Práve preto — držal sa veľkokupec. — Od chorej matky neodíde, nuž, netreba jej nič pridávať.Vtedy sa ozval riaditeľ Mikota kárave:— Ej, pane Lavička, že máte svedomie tak hovoriť! Veď tej ženskej by platil každý židák dvarazy toľko. A či je nie dosť tým potrestaná, že má chorú matku, chceme ju ešte aj my osobitne trestať?!A pokladníčke Mužákovej odhlasovalo direktorium podvýšenie platu so stodvadsať na stoštyridsať korún mesačne.Mikota vedel byť uznanlivý, lebo veď sám prešiel poriadnou školou života. Rodičia ho skoro odumreli. Vychovával ho najviac strýc, dedinský učiteľ. Ten ho priprával aj do gymnázia. Strýc bol tvrdý človek. Duril ho do učenia jako drak. Za včasrána ho budil:— Vstávaj, leňochu. Učiť sa, učiť! Ak sa mi nebudeš dobre učiť a nedostaneš dáke štipendium, dám ťa, chlapče, na remeslo. Ja veru nemôžem na teba mnoho nakladať. Buď rád, že som ťa nedal za pastiera.A mladý Fraňo Mikota musel vyskočiť z teplej postele, nasilu rozovierať oči a učiť sa, až sa mu od učenia v očiach menilo.Do gymnázia šiel už pätnásťročný. Složil zkúšku jako privátny žiak, takže ho prijali hneď do tretej triedy. Ale i tak bol pristarý. Spolužiaci, profesori sa mu preto dosť naposmievali. Ale Fraňo si z toho nič nerobil, dobre sa učil, aj štipendium dostal a mal ho i na technike, kde študoval po skončení gymnázia. Strýc ho už dávno prestal podporovať. A bez pomoci sa študuje zle. Mikota zanechal štúdie a vstúpil za úradníka do fabrickej kancelárie v Borovanoch. Tam si urobil známosť — prvý raz sa videli na tanečnej zábave — s Klárikou, dcérou mäsiara Rakúsa. Klárika bola pekné, černooké dievča. Tancovala jako pierko, usmievať sa vedela tiež, i jazýček mala podrezaný. Milý Mikota zabával sa s ňou znamenite, ba smrteľne sa do nej zaľúbil. Počala sa láska do zjedenia. Milý Fraňo sa navystával pod oblokmi Rakúsovie domu. Známosť netrvala dlho, iba dákych jedenásť mesiacov, keď sa mladý fabrický úradník oženil. Celé mesto bolo prekvapené. Taký chudák, má to sotva 45 zlatých na mesiac a už sa to žení. A čože majú, pačmagy, tak náhlo? Staré tetky si pošuškávaly medzi sebou vysvetlenie. Že veru Klárika tak a tak. Že sa tí mladí museli vziať. A na vnúča nemuseli Rakúsovci dlho čakať.Inak partia sa to nezdala byť najhoršia. Rakús mal chýr bohatého mäsiara. Detí mal síce šestoro. Nuž, ale 10-15 tisíc zlatých — vravelo sa — môže každému z nich dať. Mal dva domy, jatku, gazdovstvo, hovorilo sa aj o vkladoch, cenných papieroch. I v miestnej tehelni má vraj väčší počet podielov. Keď si Mikota vzal jeho tretiu dcéru — prvá bola za kupcom, druhá za notárom — vyplatil mu tesť nejakú tú zmenku, ako to mladí ľudia mávajú, dal im kvartieľ vo svojom dome. Aj inak napomáhali nevestini rodičia mladý pár všemožne, až im to staršie vydaté dcéry a zaťovia vytýkali.No, Mikota nechcel naveky živoriť na biednom plate. Vychytil sa so ženou a s deckom doštudovať na peštiansku techniku. Už-už vraj mal složiť poslednú zkúšku, keď tesť náhle zomrel. A čo bolo najhoršie, zostalo po ňom na posmech málo. Vyšlo, že je na domy hodne dlžen… A vkladné knižky, cenné papiere nezanechal vôbec žiadne. To boly iba také povedačky. Tri vydaté dcéry, výbavy, svadby, to tiež niečo stálo. A syn Jožo študuje práva a tiež mnoho potrebuje, mladší slúži dobrovoľnícky rok a píše tiež každú chvíľu o peniaze. Posledné roky bol žiroval nebohý Rakús tritisíczlatovú zmenku kupcovi Holomázimu, starému kamarátovi, s ktorým sedával každý večer v mestskom hostinci. Pred rokom Holomázi zbankrotoval, Rakús musel zaň platiť. Síce niečo mu už od tých čias Holomázi vynahradil, ale so dve tisícky tratil predsa.Na Rakúsové deti prišlo ledva po dvoch tisíckach na jedno. I to až po matkinej smrti, ktorá prežila muža šiestimi rokami.Bez tesťovej výdatnej pomoci nemohol Mikota v Pešti doštudovať. Vrátil sa do úradu. Ale už nie do fabriky do Borovian, ale do banky do Orlova, ktorá sa práve vtedy zakladala. Banka rástla a Mikotov plat vzrastal tiež. Stal sa korešpondentom, potom prokuristom a po smrti prvého direktora, advokáta Sýkoru, jeho nástupcom v banke. A s úradom sa dvíhala aj jeho domácnosť a vážnosť v meste. Jako úradník mal dvojizbový byt s oblokmi do dvora v bočnej ulici. Jako prokurista býval s rodinou už v prvom poschodí na námestí. Obloky mali na ulicu. Kvapky zo striekajúceho mestského vodotrysku perlily im skoro do samej izby. Jako direktor vystavil si pekný prízemný dom na hlavnej ulici. Mal naň hodne usporené, takže si ani nepotreboval naň dáko moc požičiavať.Zato však v manželstve bol Mikota, ako sa zdalo, nebárs šťastný. Voľáko sa nemali tak radi, jako to má byť. Často sa i povadili, ba stalo sa i, že sa pobili. Síce iba holýma rukama. Žena mu vylepila zaucho. On ju socal a vynadal jej. Súsedia znali podobné výstupy. Ale u Mikotov hnev dlho netrval. Neraz sa stalo, že polhodinou po takej zvade vrátil sa muž k žene do izby s balíčkom cukrovín.— Tu máš, stará, zjedz a neplač. A som ťa veľmi strčil? Čo uštipol? Kde? Ukáž, nech ti to pofúkam, bozkám.Pani direktorová síce ešte chvíľku trucovala, mračila sa. Ale potom zmäkla a siahla na cukroviny so slovami:— Daj sem, ty potvorník.A do domácnosti navrátil sa mier zase.No, časom to šlo viac do tuha. Keď v hostínci vyťahoval direktor Mikota z vrecka notes a vypadlo mu z neho pár kúskov roztrhaných fotografií, spytovali sa priatelia:… Čo to máš, človeče? — podávajúc mu spadnuté kúsky.… Ale to sme sa predvčerom so ženou prekárali — hľadel Mikota obrátiť vec na žart… Ona rozdriapala fotografie mojej rodiny, nuž, musím si ich posliepať. Ale ja som jej nezostal dlžen, povypichoval som oči celej jej rodine.… Hahaha! smiali sa priatelia, vediac, že z toho žartu je väčšia polovica pravda.A direktorovci nažívali čím diaľ horšie. Nemať tak detí, kto vie, či by sa neboli dávno rozišli. Iba tie ich spájaly a potom pohodlie, pekný byt, jedlo, panský život.Direktor Mikota zabŕdal čím diaľ tým viac do nesolídneho života. Z úradu sa naučil chodiť rovno do hostinca. Tam večeral, pil víno, fajčil, vypil pár čiernych káv za večer.Predtým hostinec menil. Ale od istého času držal sa Veľkého hostinca na námestí. Ani nie vraj tak k vôli dobrému jedlu, jako vraj skôr k vôli peknej kelnerke, ktorej sa počal zaliečať. Časom sa stávalo, že sa zabával s kelnerkou hlboko do noci. Keď sa vrátil domov, nemohol zaspať. Klepalo mu srdce, bol rozčúlený. Ráno sa prebudil slabý, s hlavy bolením. Nespával so ženou, ale osobitne v zadnej izbe.Žena vnišla k nemu.… Daj mi peniaze!… Zase chceš peniaze, ty bosorka? A na čo sú ti?… Načo? Na domácnosť. A to nemáš viac, iba týchto 50 korún? V pondelok si mal ešte 200.… Čo ťa do toho?! Vari mi vrecká prezeráš, ty kľampa! Veď ja ti dám! A z tých 50 korún mi vráť 30.… Tu máš, ty lump!… Čušíš ho, ty cigáňka, lebo ti hneď niečo do hlavy hodím.*Po čase nemohol direktor Mikota vôbec spávať. Pripisoval to rozčuľovačkám doma a v úrade, šiel sa poradiť k lekárovi. Ten sa ho vypytoval na spôsob života a mienil, že si ničí srdce a nervy čiernymi kávami, nápojom, fajčením a… kelnerkou.… Najlepšie by bolo všetky tie škodlivé pôžitky nechať, Fraňo môj — mienil doktor.… Čerta ich nechám, keď bez nich nemôžem žiť. Daj mi niečo na spanie.Doktor predpísal Mikotovi morfiové prášky.Po roku musel mu už vstriekavať pod kožu.*Mikota robil s kelnerkou ďalšie pokroky. Najal a zariadil jej byt v prostred mesta, v prvom poschodí. Prechádzal sa s ňou po meste. Navštevoval ju na byte za bieleho dňa. Ľudia sa obzerali za nimi na ulici.… Podívajte sa, ten direktor Mikota, že sa nehanbí. S takou nešľachetnicou! A za bieleho dňa. Má ta jeho žena, chudera, za život.… Ba, či ozaj o tom vie?… Kto vie. Ktože jej to má povedať, takú háklivú vec?*Jednoho februárového dňa malo mesto nový škandál. Direktor Mikota sa v noci zabával. Posledné časy sa zabúdal ozaj do neuverenia. Bo, nielen, že si dal po anglicky fúzy pristrihnúť… priala si to vraj jeho mámilá… kelnerka…, ale v noci sa poriadne nadriapal a nad ránom dal vyhrávať od cigánov frajerke. Potom, aby jakosi aspoň čiastočne napravil svoju vinu, zaviedol cigáňov i pod obloky svojej ženy. Cigáni jej spustili sladký valčík z Lehárovho „Luxemburgského grófa“. Žena, chudera, mala radosť, že po tak dlhom čase dožila sa jakej-takej pozornosti od muža. Rozumie sa, bolo po radosti, keď sa vo dne dozvedela, že dostala od muža „nachtmuziku“ až po svojej sokyni.*Prišla svetová vojna. Direktor Mikota bol rezervným nadporučíkom pri zásobovacom oddelení. Banka ho chcela vyreklamovať jako „nenahraditeľného“. Mikota neprijal. Pri zásobovaní mu nebezpečie nehrozilo. Plat dostávala žena celý, on pekný plat na vojne, žena krem toho nejakých 100 korún mesačnej podpory jako žena dôstojníkova.No, Mikotu nezlákaly peniaze, ale ešte skôr sloboda. Bude môcť žiť bez ženy so svojou Irmou (lebo tak sa volala kelnerka).A tak žili si všetci traja spokojne. Mikotová v Orlove, Mikota s Irmou v Segedíne. Irma tam bola hlavnou dozorkyňou nad hosťovskými izbami v ktoromsi hoteli. Menila miesta k vôli milencovi; zo Segedína šli do Kečkemétu, otiaľ do Rábu.Ale s vojnou rástla drahota. A drahota rástla tak, že ľudia nemohli vyžiť z penzie, neskoršie ani z platov. Zle vychádzala z mužovho bankového platu i pani direktorová Mikotová. A ešte horšie vychádzala, keď po dvoch rokoch počala jej banka vyplácať mužovho platu iba polovicu.V pani Kláre Mikotovej to hrklo. Bežala do banky k vicedirektorovi, čo to má znamenať. Vicedirektor sa vyhováral na uzavretie správy. Pán direktor berie plat beztak ako nadporučík a jeho paní štátnu podporu jako žena dôstojníkova. Preto platí jej banka odteraz iba polovičný plat mužov.Pani direktorová si vydýchla. Bola sa totiž bála, že tú druhú polovicu si dáva vyplácať muž. Z neho by to vystalo. Ale predsa nie. Ešte má kus toho svedomia.Písala mužovi, že nemôže z polplatu vyžiť a prosila ho, aby jej posielal čo len 50-80 korún mesačne.… Zas ma chce pumpovať, bosorka! mrzel sa na ženinom liste pán nadporučík Mikota v Rábe. Odpísal žene, že nemôže vyjsť z gáže ani sám. Že skôr by mu ona mala posielať peniaze, nie on jej.Mikotovú zarazila odpoveď. Iste je tá zmija s ním. Šla na návštevu k mužovi, lebo veď on na urlaub domov nechodieval. Prezvedela sa na mužov byt. — Vypytovala sa, s kým žije, jako žije. —Hovorili jej ľudia, že sa má dobre a má pri sebe driečnu mladú ženskú.Tušila, že je to Irma. —Na byte muža nezastihla. Nezastihla tam ani svoju sokyňu. A predsa by jej bola najradšej oči vyškriabala, pochytila ju za vlasy a vláčila po zemi.Hybaj za mužom do vojenského magazínu, kde úradoval. Cestou jej prišlo ísť cez námestie. A koho to vidí ísť proti sebe? Skoro odpadla od rozčúlenia. Tú zmiju Irmu. A jakú naparádenú! Samý garnýr. Hodvábny krém klobúk, ažúrované punčochy, čierne lakové črievice. A vykŕmená jako kačka. Čo robiť? Napadnúť ju? To by mohlo všelijak vypáliť. Mikotová sa chytila rozumu. Počkaj, potvora, však ja ti podkúrim! Ako mala prejsť Irma popri nej, Mikotová srdcolomne vykríkla a spustila sa na zem. Policajti stojaci obďaleč a obecenstvo z ulice priskočilo nelenivé.— Čo je?… Čo sa stalo?… Mikotová sa prebrala zo mdlôb na podiv chytro. Lebo veď… medzi nami rečeno… neomdlela naozaj, sohrala iba komediu, aby narobila svojej sokyni nepríjemnosti. Rozprávala k ľuďom, čo ju boli obstáli zamdlenú, že jej to urobila tá ženská, ukázala na kelnerku či chyžnú, ktorá nestačila zájsť ďalej, než na dákych stopäťdesiat' krokov.Policajti ich zaviedli obe na policajný kapitanát. Mikotová sa ponosovala, že tá osoba jej muža svádza, rozbroj medzi nimi robí. Prosila policajného kapitána, aby Irmu vypovedal z mesta. Rozumie sa, nezabudla vylíčiť Irminu minulosť, jej „škandálny“ život v Orlove, tými najtemnejšími barvami.Policajný kapitáň sa sľutoval nad sklamanou ženskou. Vypovedal z mesta jej sokyňu. Darmo prosila, musela hneď preč.Mikota zúril. Dal sa preložiť do Šopronu. A mámilá prišla čosi-kamsi za ním. Ba z bankového platu si dal čiastku posielať, len aiby ženu ukrátil.Zúfalá Mikotová odišla bývať k príbuzným na dedinu. Predsa len mala z banky a od vojska 280 korún mesačne. V meste z toho žiť nemohla. Na dedine šlo to ľahšie.Po nejakom čase dostal Mikota — k vôli banke — šesťmesačnú dovolenú. Vrátil sa domov. Kľúče od domu mu opatrovala banka, ženu domov nevolal. Za to nasťahovala sa k nemu Irma.Dozvedela sa o tom Mikotová. Hybaj domov. Rovno na mestský úrad. Prosila, modlikala do tých čias, kým nešťastnú Irmu nevypovedali. A potom hajde, dopoludnia domov do bytu. Vzala sebou súseda-zahradníka, aby sa jej Irma skôr zľakla.Irma práve robila pred zrkadlom toaletu. Zbľadla na smrť, keď videla, koľko bilo.… Ty potvora, ty pobehlica!… a nádavky sa sypaly jako z vreca.Irma sa dala na prosenie. Že hneď odíde. Prosila, aby jej dala milosťpaní pol hodiny času, aby si vraj mohla aspoň svoje veci sbaliť.Mikotová svolila. Bola premožená Irminým strachom a pokorou. Ale pri tom preblesklo jej hlavou podozrenie, že Irma preťahuje iba preto, aby získala čas a vyčkala, kým príde domov — milenec.Podozrenie bolo bezzákladné. Keď sa vrátil muž domov, nebolo tam po frajerke ani stopy. Tak na sucho sa to, rozumie sa, neobišlo. Pár dní sa Mikota potom ešte durdil na ženu, že mu odprášila mámilú. A ešte väčšia patália nasledovala, keď sa dozvedel, že je Irma z Orlova vypovedaná.To už nemohol zniesť. Najal si advokáta a appelloval proti tomu. A vypovedací výrok bol zrušený. No, Irma sa do Orlova hneď nevrátila. Našla si miesto v blízkom kúpeľnom mestečku. Mikota chodieval ta za ňou dva razy do týždňa. Žena o tom vedela. Zožierala sa nad tým dosť, ale márne.Až po čase prišla Irma zase do mesta. Bolo to práve v tie časy, keď bola Mikotová na smrť ochorela. Bolo to zapálenie obličiek (ľadvín). Lekári pochybovali o jej výjdení. Dostala sa k nej Irma.… Milostivá pani!… vzlykala Irma, kľačiac na kolenách pred posteľou na smrť chorej direktorovej… Musíte mi odpustiť, preboha, musíte mi odpustiť. Nebudem mať pokoja, kým mi neodpustíte.Ale Mikotová bola zatvrdilá. Obrátila sa ku stene a neodpovedala.Irma prišla na druhý deň. Prosila znovu a znovu. Bozkávala chorej ruku. Nemocná sa konečne dala obmäkčiť. Odpustila hriešnici. Veď, čo mala urobiť iného?!Od tých čias Irma od Mikotov neodišla. Mikotová potrebovala opatrovníčku. Stala sa ňou Irma. Opatrovala direktorovú jako oko v hlave. A keď Mikotová vyzdravela, zostala u nich Irma za gazdinú. Bude tak najlepšie, pomyslela sa nešťastná direktorová, smierujúc sa so svojím osudom. Fraňo sa už beztak nezmení. Nebude zo psa slanina. A má jej držať byt inde, nech je, kľampa, radšej u nás. Naposledy je to nie najhoršia osoba.Keď sa spytovala Mikotovej jej daktorá priateľka:… Ale stvorička, akože ty môžeš byť s takou nešľachetnicou pod jednou strechou?!Odpovedala direktorová:… To je nie žiadna nešľachetnica. Len aby nebolo horších osôb na svete. Verná, spoľahlivá je. A šikovná, čistotná tiež. A že ma tak opatrovala v mojej ťažkej chorobe, to jej do smrti nezabudnem. Ja tú osobu môžem celkom dobre vystáť.… A keď sa ti milkuje s mužom?… Daj pokoj. To sú iba také klebety… ospravedlňovala direktorová muža… Neboj sa, ja som nie slepá. Voľakedy možno, ten potvorník. Ale teraz never, Málika. Na také veci už ani nepomyslí.*A žili Mikotovci ako kuriatka, v spokojnosti, v láske. Mesto sa už prestalo nad nimi a Irmou pohoršovať. Iba že jeho spomenul zavše niekto: „Ach, ten čudák!“ —Ženské chodievaly spolu na výlety. Snášaly sa ako dve sestry. Keď majú návštevu, sedí Mikotová s hosťom v izbe a Irma im varí v kuchyni čokoládu. Tu i tu, keď doniesol Mikota balíček cukrovín, rozdelily sa oň obe. A keď na prvého mája vyhrávali cigáni pod oblokmi, vystrčily sa do nich obe: žena i milenka, žily si pokojne, bez žiarlivosti, jako Turkyne v háreme. Domáci ľudia držali za paniu Mikotovú, prespolní skôr mladšiu, fešnejšiu Irmu. A predsa boly paniami i gazdinami obe — sokyne.Celé mesto i okolie si rozprávalo o rájskych pomeroch, v ktorých žijú Mikotovci. … Manželstvo budúcnosti — poznamenával o nich staviteľ Húžva, starý mládenec, ktorého neobyčajne slobodomyseľné náhľady o láske boly všeobecne známe.Iba miestny staručký farár Gallo ich neprestával odsudzovať, ba raz — dva razy do roka šľahol v kázni — síce opatrne, zaobalene, ale zato každý vedel, kam cieli — hriešny, pohoršlivý život dvoch žien s jedným mužom, odpľúvajúc si na Sodomu a Gomorrhu, ktorú vraj okolo seba vidíme, len treba oči otvoriť. A stará Frňová si vše odľahčila.… Že sa to len môže Pán Bôh dívať na také hriechy?!*Ale priveľká láska sa vraj ľahko prejie. Nebolo to ináč ani s Mikotovou a švárnou Irmou.Pritom všetkom nechcel tomu v Orlove nikto veriť, keď sa jednoho pekného májového rána rozniesol po meste chýr:… Mikotová zabila gazdinú! Direktorová zabila Irmu!Zaškrtila ju vraj v noci v posteli. Ešte na svitaní utiekla k príbuzným na dedinu. Rozumie sa, vyšlo všetko na javo. A vlastne predsa nie. Čo sa odohralo medzi sokyňami poslednú noc, odniesla nešťastná direktorová sebou do hrobu. Lebo nevyčkala súdu, ale hodila sa do chladných, bystrých vln Torysy.
Kompis_Sokyne.html.txt
Povesť Maginhradu(Z XV. stoletia.)[1][2][3]Hory pusté, hory — hájiček zelený,divne sa to všetko na tom svete mení.Oj, vŕšky krásne, vŕšky maľované,čo ste širokú dolinu obstalisťa krotké deti krásou vychované,čo by zo dvoch strán otca poslúchali.Sinec polnočný, ten otec poctivý —nemo im v doline ukazuje divy!Zelená lúka sťa široké more,po nej hodvábna jarabie sa tráva,ligotné kvieťa sťa ružové zoreso snehobielym krásou sa miešava.A jej prostriedkom tá tichá Rimavahadí sa sticha dolu krútňavamisťa dáka stužka striebroligotavá,skrútená divne valnými vetrami —sticha si plynie — temnučko šepoce —vari o zore, čo sa jej ligoce?! —Slávny Maginhrad z týchto dlhých radovhrdo pred bratov druhých vystupuje —vidí kvet zlatý, čo mu už odpadol,ak Rimavou tichou len sťa vo sne pluje,do jej vĺn sivých so zármutkom hľadí,ak by oplakal večne svoj vek mladý,lež keď mu slnce plešiny dopáli,čierne si mraky od otca ukradne,z nich svoju pomstu v dolinu zavalí —a len mu potom krutý hnev ochladne.A tá úbohá, tá Rimava tichá,mútne sa nadýma, žiaľne si zavzdychá. —Vzdycháva nad sebou (tou celou dolinou),nad svojím rajom i nad svoj’ rodinou.Z teplého poludnia sťa sivé oblakyvrchy vysoké v diaľky sa sivejú,nad jeden druhého vypínajú zraky,všetci na tú krásu čudovať sa chcejú. —Lež vše zachmúria svoje vážne čeláza slávou dávnou, čo preč uletela.Sláva uletela, ukradli ju časy,len slabé po nej ostali ohlasy —a aj tie ešte vietor het odniesoldo jaskýň tmavých, do zakliaťa lesov.Vŕšky úbohé, kruto spustošené,oj, vŕšky krásne, vŕšky maľované,čo načúvate Rimavy šuškanie —oj, vo vašich prsiach dač tajného hučí,že z vášho kvetu nový sa vypučí!Hučteže mi, hučte o tých slávnych dobách!O vašej kráse, o vašich ozdobách!Povedzteže mi, kto po vás chodieval,kto po vás ostrou šabličkou zvonieval,šabličkou zvonieval z ligotnej oceli,čo sa jej štrkotom ozýval svet celý!A vy len nemo, nemo tu stojíte,tajnými hlasmi tichučko hučíte!Ej, vaše ústa nikto neotvorí,len ktorý svet borí — a zas nový tvorí!Povedzže, Rimava, ty Rimava milá,čiaže ťa to krv v červeno farbila?Povedzže, povedz, kto to po trávničkublýskal šabličkou na švihlom koníčku?Ktože to tvoje vzdychanie načúval?Ktože sa tebe potajme žalúval?A ona ticho, oj, tichučko šumie;lež ktože tajné jej slová rozumie?Povedz mi, vietor, veď ty prudkým letomod pamäti sveta lietavaš nad svetom,čiaže sa tebou zástava vlnila,čiaže tu sláva široko žiarila? —Zahučí vetrík mojimi prsamia moju dušu vychytí krídlami —letí sokolom ponad sveta krásy,divne si letí v dávnoveké časy. —Tam ona sadne na duba starého,stade sa díva do sveta divného,i načúva tam — hlas to divotvornýa mečov ostrých hrmot svetoborný.Nad dolinou, dolinou širokou,nad Rimavou, Rimavou tichučkou,čo sa belie na tom vŕšku tmavom?Či to snežný oblak navalil sa?Či to vrchy ľadové stávajú?Nie. — To zámok mocný Magy krásnej,Magy slávnej, mladej to vdovicin.Múry hrubé, múry vybielenévŕšok venčia ako pomník tvrdý,nepreletné tým krahulcom dravým,neprebitné horúcimi hrommi.Na nich bašty od štyroch strán sveta,čo sa pyšne do neba dívajú —čierne vejú ponad ne zástavy,ak by víchrom tí čiernokňažníciv hromonosných krútili sa mrakoch.A na bašte, čo v stredku vyniká,lieta vetrom bielušká zástava,až sa blyští na nej žiarou slncakríž a kalich vyšívaný zlatom,svieti slncom širokej doline,svieti smutne spod čierneho flóru.V zámku ticho ako v mŕtvom hrobe —len pri bránach stoja obri silní —dubec hrubý nad hlavy im trčí,naň sa tuhá podopiera ruka —hlava, pomstou zatiahnutá večnou,ku tichej sa nachyľuje zemi.Perlou svieti slza v mútnych očiach,rosičkou sa valí brázdou tváricez šedivú bradu k prsiam verným,i ticho je v bôľnych dušiach jejich.A v tom zámku chyže maľované,maľované, smútkom obtiahnuté —a v tých chyžiach dubové lavice,na lavici sedí kňažná Maga. —Líčka sú jej dve bledé ružičky,čo nepadá na ne teplý dáždik —čo nepadá na ne vlažná rosa.Tie jej očká sú dve čierne trnky,čo sa v chladnej zamárajú vode.Tie jej prsia zdýmajúci Vezuv,keď von tisne stocentové skaly —i beda je v nich jej duši bielej.Šaty sú jej tá nočná mrákava.Sedí nemo s ovesenou hlavou,len žiaľ krutý v tom srdiečku bledombôľne vzdychy vyráža jej hrdlom.Vše sa díva v širokú dolinu,lež jej krása zamračená pred ňou —vše sa díva na belasté vrchy,lež jej kruté neukrotia žiale.Nad ňou šable siahové sa blyštia,oj, blyštia sa postriekané krvou,čo štrkotom strachy v duše siali,čo rúbali oceľové hlavy;pri nich visia na bieluškej steneflinty ťažké, flinty skaloborné,čo hrmotom hromovým húkali. —A pri nich tam zas centové mlaty,čo praskotom vyrážali duše,vyrážali z oceľových prsú.Cez ne krížom prelomený vpoly,prelomený leží mocný dubec,ostrý bodák na ňom skrvavený,čo železom kryté pichal srdce.A naproti, na tej stene druhejblyskoce sa oceľový šišak,vybíjaný tým ligotným zlatom,vo dve poly hlboko zaťatý,tou červenou zafarbený krvou.Pod ním ťažký náprsník z ocele,hlbokými škárami posiaty,dohýbaný prudkými guľami.Pod ním tvrdé oceľové šaty,posekané ostrými šabľami,pofŕkané tou červenou krvou,z nich strašlivé hľadia boje kruté.Po nich očká žiaľnej Magy liecu —vari život ulietly hľadajú?Nie — nenájdeš života v oceli,v oceli to mŕtvej, skrvavenej —lež sa na nej boj veľký maľujes časom smutným, v minulosť zalietlym.A jej myseľ smutná, nepostojná —po nej sticha šíro sa rozlieva.A vtom všetka tá zbroj vyostrenázarýva sa v bôľne jej srdiečko —predsa jej je tou jedinou krásouna tom pustom preširokom svete,čo aj pichá jej strápené srdce.„Oj, Bože môj, Bože všemohúci,nač si odňal moje zlaté časy?Nač si odňal môjho srdca radosťa nasial si doň krutého horca?Časy moje, svetoslávne časy,oj, slncom ste uleteli jasným,len mi nebo pošmúrne zostalo.Hradom ste sa hrdým zosypali,v tých rumoch len horké zieľa rastie.A medené nehurtujú bubny,nehurtujú ako ťažké hromy —nesedám viac na bystrého sivkaa nechytám do rúčky šabličku,šabličku to pomstu sypajúcu.Nesekám viac už krkavcom grgy —čierny oblak zakryl silu moju:lebo padla moja pravá ruka,padla — padla vztekom krutých vrahov,pod mohylou chladnou už načúvašuchotanie širokého duba. —I zakŕka nad ňou sokol plavý,i zakŕka o nej hustým lesom.Zarmútia sa so mnou husté lesy,i zaplačú so mnou ľúte zvery,jedno srdce nepriateľov zlostnézrihoce sa nad ňou peklom vzteklým!Padol víťaz, v hrobe jeho sila,nepohne sa tamten na stene mlat,nezahučia pred ním vrahov prsia —slobodne ich rozrastajú grgy. —Nač som sama na tej čiernej zemi?Nač mi zlato, nač mi drahé perly?Oj, nežijem ani neumieram!Roztvorže sa, roztvor, ty čierna zema zavri ma v svoje tmavé prsia!Azdaj sa tak ukryjem pred žiaľoma pred mukou neskrotenou srdca!“Vtom jej potok tých sĺz krištáľovýchukrotil tie jedovaté žiale. —Vezme trúbku, trúbočku to zlatú,namieri ju k Sincu vysočnému,namieri ju na vysokú baštua na bašte v oblok otvorenývolá sestru hrdličiným hlasom,volá staršiu sestru Sibyliu,Sibyliu, veľkú prorokyňu —i rozumie ona hláskom zlatým.I zanechá Maga chyžu pustú,bo ju chladné nepotešia steny —vyjde tichou pávou na dvor temný.Pred ňou stojí sto obrovských chlapov,na sto tvárach hrozný žiaľ rozstretý,a v sto silných prsiach vernosť duní,poklonu jej zaštrngocú šabľou —lež vdovicu neteší viac vojsko.Zíde dolu poza biele múry —a tichučko príde ku tichučkej,ku tichučkej hadovej Rimave —a poslúcha pod tým nebom mračným,oj, poslúcha predvečernú pieseň. —Príde ďalej i sadne si nad ňu,na tú mäkkú voňavú trávičku —tie jej slzy horké z očiek tečú —a pije ich pánbohov chlebíček,[4]i pije ich s ďatelinkou drobnou,sťa zarána ligotnú rosičku.Lež ovesí svoju hlávku krásnuod horkosti tých slzičiek mútnych.A uteká od nich včielka rezká —neprídu k nim motýľky jarabé. —I načúva Maga hlasy tiché,i pozerá jej sivé vlnôčky —a Rimava šepce hlasom temným,ak by tešiť chcela Magu smutnú,Magu smutnú, priateľkyňu vernú. —„Oj, len šepci, ty Rimava dobrá,ty Rimava tichá, hlasom tajným!Tvoje hlasy, tvoje smutné piesnevytrhujú z môjho srdca žiale!“Myje si v nej zaslzené líčka,lež si horké zmyť nie v stave slzy. —Prišla sestra staršia Sibyliatam zo Sinca, z vysokého zámku,prišla sestra staršia Cinkopanna,prišla dolu od Hradovej skaly,bo zazneli hlásky trúbou zlatou,čo pustila múdra Sibylia. —Rozumela ona hláskom temným —i vzdychalo troje pŕs s Rimavou —zamútili jej sivé vlnôčky,zamútili jej ich slzy smutné,i plakali vtáčky okolo nej —i plakala s ňou celá dolina —pri tom smutnom zvonení večernom.Keď za hory temné slnce zašlo —ony išli od tichej Rimavy —lež im žiale len v srdciach ostali.Išli hore pri mesiačku bledom,bledom sťa tie vdovicine líčka.Keď on pozrel na nich spoza chmáry,zatiahol si bledú tvár obláčkom —a smútil sa on — dobrý mesiačik.K zámku tiahnu sťa tmavé tôňavy —dve k tej zemi hlávočky sklonili,ak by po nej rozsievali žiale.Lež s sivými očkami Sibyliahor’ pozerá na bystré hviezdičkya vyzerá na nich časy tajné.Na tom bielom zámku Maginhradeso slzami skropili koniec dňa,so slzami skropili čiernu noc.Tak minul deň — tak minuli týždne.A keď stý raz pred slniečkom jasnýmobláčkov sa zapálili líčka,ako líčka hanblivej dievčine —Maga chodí v chyži maľovanej,maľovanej, smútkom zatiahnutej —vyblednutá sťa zvädlá ľalia.Tam na stene visí obraz svätý,obraz svätý Krista Spasiteľa —zohla nôžky slabé k chladným skalám,ku obrazu späla rúčky biele.Napnuli sa tie jej prsia ťažkéa ružové ústičká tichučkošepotali z srdiečka modlitbu.Hore vstala, k oblôčku bežala,v sivé kraje oči upierala —upierala na tichú Rimavu.Lež neblýska jej vodička sivá,bo je ešte tá dobrá Rimavašatou ľahkou raňajšou zastretá.I zacvendží Mage v ľavom ušku,v ľavom ušku ako liaty zvonček.„Necvendž, necvendž v mojom ľavom ušku,bo zlé chýry do neho priletia!Bože veľký, buďže milostivý.“I prechádza širokú palotu —prejde tri ráz kol lipovho stola,i vrazí sa do jej tenkých ušiek,vrazí sa vresk mosadzovej trúby.I schytí sa hore plachou srnkoua vybehne do šíreho dvora.„Pani, pani! psohlavci sa blížia,sem sa blížia od východnej strany!“I zavolá prestrašeným hlasom:„Oj, vrátnici, zamykajte brány!Oj, rytieri, skáčite na múry,vy rytieri, čo ste krv cediliv tom víťaznom tábore Jiskrovom —čo ste pevní ako skaly tvrdé!“„Pevne, silne zastaneme múry,len cez naše ocelisté prsiavedie cesta do mocného hradu!“Ozvali sa hlasy hromom temným.Cez tie vŕšky strhaní psohlavcipreleteli tuho víchrom prudkým,so škrekotom hladových havranovrozliali sa v dolinu prívalom,v tú dolinu krásnu, omladenúa behali vztekle hladným vlkom.Bolo kriku všade po doline —až sa vŕšky šíro ozývali,ak by k sebe tých svojich volali.Nad dolinou kadikové chmáryako vrchy pošmúrne sa voziaa to nebo stemnelo sťa šata,čo si muža vdovica v nej smúti.Či je to deň, či je to jasná noc?Či to slnce na tom smutnom nebi?Či to mesiac s temnobledou tvárou?Ej, to je deň, lež slniečko zbledlo,zbledlo nad tou plačúcou dolinou —tvár si zlatú v chmáry zahalilo,by na hrúzu nehľadelo divú.Po doline šírej plameň liece,plameň jasný sťa v horúcom pekle —iskry liecu k vysokému nebu,v tých mrákavách strašlivého dymu,aby pomoc od neho prosilo.Po doline potok krvi tečie —tečie strmo do Rimavy sivej.Oj, Rimava, ty Rimava mutná,veď ti farbí tie vlnôčky sivé,vlnky tiché tvoj’ rodinnou krvou!Ty Rimava dobrá — tichoteká,ty si kryješ s plačom svojich drahýchpochovávaš ich do svojich prsú,svojich prsú dobrých, materinských —a oni tam tvoj’ šumy slúchajú,vzdychy tvoje — svoj’ matičky žiaľnej.Vyhadzuješ na breh mrchy čierne,tam im pije zlú krv piesok drobný,tam ich mäso driapajú krkavci,tam ich kosti zhryzú hladní vlci.Slnce smutné za hory sa skrylo,Za tie hory temné, pusté lesy.A mesiačik s rozpálenou tvárounad chmárami ohnivými letí.Oj, mesiačik, ty mesiačik dobrý,oroduj tam pred širokým nebom,oj, oroduj za dolinu biednu!A Maginhrad pyšne dolu hľadíako obor na tie čierne mravce —na ňom trúby chrapľavé škrekocú —skaly dolu centové skákajúa zrážajú dolu vrahov divýchako víchor tie jesenné lístky.Tomu hlava zmliaždená sťa koláč,tomuto zas roztrepané prsia,tu jednému odrazené nohy,tam druhému dolámané ruky —rozhádzané ich sekery ostrépo skaline krvou zafarbenej.Tí so škrekom v mukách skaly hryzú —z týchto nemo duše čierne liecu —tie flintiská hromové búchajú,guľky prudké hlavy rozrážajúa z nich čierne vyrážajú duše.I zakryli husto tú chladnú zem —husto ako snopy hodné polia —hnusnú krv im sivé skaly pijú.Lež tisíc ráz ešte toľko na hradrozďavuje psie pysky krvavéa driape sa na vysoké múry.Lež tisíc ráz ešte toľko horouhor’ sa ženie škrekotaním divým,ak by hora čierna sa dvíhalaa zarútiť chcela zámok pevný.Praskom hroma hučia pusté lesy,kalné strely na zámok švihajúzo štyroch strán krupobitím hustým.Oj, na múroch tí obrovia silnízrážajú ich siahovými mečmi,z múrov bielych, krvou dofarbených.Štrkot šablí, lámanie driev hrubých,skaloborný hrmot flínt hromových,krik ranených, škrek umierajúcich,fičanie striel jedovatých divé:to sa v jeden strašlivý hlas mieša —a ten liece po horách širokých —a ten liece po vrchoch, po dolách.I vyplaší z hájov vtáctvo krásne,i vyplaší z lesov zvery divé,i vyplaší zo šírej doliny,oj, vyplaší poľakaných ľudí.Len sa vrany od neho neboja —s pažravými čiernymi krkavci —tie lietajú pod vysokým zámkomako oblak čierny, hromoplodnýa s škrekotom driapu mŕtve telá —len sa kosti belejú za nimi.Tak minul deň, tak minuli týždne.A keď nový mesiac svetlé rožky,svetlé rožky z obláčkov ukázal:už na zámku nezbývalo guliek,už na zámku nezbývalo chleba.Z tvárí hrozných vymizela jarosť,z pästí bledých vymizela sila —z prsú tvrdých nezmizela vernosť.Maga hľadí z vyšného výhľadu,hľadí dolu na to vojsko kruté —duje víchor tuhý od západu —a tie strely sype na hrdinov.I zavzdychá ťažko bôľnym hlasom:„Aj, ty vietor, ty vetrisko krutý!Či nemáš kde po tých horách lietať,po tých horách pustých, tmavých lesoch?Či nemáš dosť miesta v šírych púšťach?Po rovinách, i po hladkých moriach?Tam sa môžeš s piesočkom zahrávať —tam na sivých kolísať sa vlnkách,a predsa len ponad nás lietavaš,jedovaté strely sem sypávaš,oj, sypávaš na nás ľudí biednych!“I skrútil sa vietor po dolinea s prívalom striel do hôr zahodil —i zhučali nimi husté hory.Maga chodí po širokom dvore,v trepiech krutých zalamuje ruky —i díva sa smutne na ľvov silných,lež smutnejšie na čiernych psohlavcov —i zavolá na širokom dvore:„Vynášajte tie múčané sudy,vynášajte na vysoké múrya posypte dná bieluškou múkou,nech sa divia krvaví psohlavci!“„Oj, pekári, vy pekári moji,Upečteže veliký chlebiskoz tej ostatnej drahocennej múky!“Besnou zlobou psohlavci sa driapu,hor’ sa driapu sťa vzteklé kuviky —už víťazným zaškriekali hlasom,tie múry už oblakom zaľahli.Vtom valí sa storočné dubisko,porazí ich dolu prudkým víchrom,i rozmliaždi ako chrústy hnusné.Pod múrami, múrami bielymi,pod múrami krvou sfŕkanými,zem pokryli husto telá čierneako v jeseň lísťa žlté hory.A tisíce tých žravých psohlavcovako z čiernej vystupujú zemi.Škrípu zubmi v rozdráženom vzteku,keď zahliadnu tie múčané sudy —ako lační vlci v tuhej zime,čo nad dierou na borsuka striehnu,keď im nejde do pazúrov ostrých.Zaskakuje chlebisko zo zámku,až zem pod ním temným hlasom duní;i zazrie chlieb ten ich vodca vzteklý,žlč mu celé pozalieva prsia,i zaškrípne zubom kancom divýma peny mu tečú bradou čiernou.I zatiahne obočiami zraky,zraky čierne, zraky jedovatéa čiernym mu pyskom kliatba zhrmí —prsia hučia hurtom to pekelným,bes krutý mu naťahuje údy —a praskne ním na zem skrvavenú.Krvavé mu peny pyskom tečú,zraky zlostné spod čela sa tisnú,spod čela to pomstou zhúžvaného.Ručí vztekle býkom rozdráženým,hryzie v trapiech tvrdých skaly tvrdé.A na zámku, na tom zámku smutnom,Maga bledá, zamyslená sedí —„Smutné nebo, sivé bez slniečka,lež smutnejší zámok bez pomoci,bo keď zájde slniečko za hory,vyjde mesiac s malými sestrami,lež keď pomoc na zámok neletí,len jedinká hviezda ligoce sa,ligoce sa nad strápenou hlavou!Oj, sokolík, sokolíčok bystrý,ty rozpínaš svoje krídla dlhénad šírymi horami, dolami,a ja biedna v mori vrahov stojím!Daj mi krídla, tvoje krídla silnéa vynes ma nad široké svety,a vynes ma nad pazúry vrahov!Budem ťa ja pohladkávať rúčkou,bieluškými chovávať baranci!Neposlúchaš, sokol, hlasy moje,ej, lež prosby moje poslúcha Boh!“„Oj, kováči, podkúvajte koňa,podkúvajte koníka švihlého,na tie nôžky ľahké vetroskoképribíjajte podkovičky naspak —nech nezvedia tí krkavci hladní,že im korisť uletela drahá!“Hrdinovia, vybiedení hladom,hore k nebu zúfale volajú,oj, volajú chrapľavými hrdlya šeptajú vybledlými ústy.Slnce zašlo, mesiačik sa zblyšťal,zablyšťal sa na pošmúrnom nebimedzi tými zákrutami dymu —zasmútil sa nad krutosťou vrahov.Maga sedí na koníčku sivom,na sivom to ako tá jasná noc —zadupoce, ľahkým letí skokom —vo svet letí tichým temnom nočným.I skryli ju hory, husté lesy,ej, skryli ju pred pohľadom svojich,ani chýru, ani slychu o nej —ak by bola zo sveta ulietla.Na tom hrade, prevysokom hrade,v rade sedia vyblednutí obri —medzi nimi stojí silný Ivorako javor naprostriedku hory,päsť mu ľavá na ťažkej šablici,pravica mu na vzbúrenom srdci.I pritiahol k sebe všetkých zraky —zraky spadlé, temné sťa mrákava.„Aj vy, bratia verní, vy silné ľvy!Vyblednuté vaše hrdé tváre —vyšťavené žilovaté päste —načže dáte blednúť tváram vašim?Načže dáte šťavieť pästiam tvrdým?Máte v nich meč dlhý, oceľový —máte šišak na tých vašich hlavách —máte prsia silné, skalopevné,pod prsami tými krutosť tvrdú!Ajta! za bieleho svitu rannej zorykrutosť vriacu vylejte na vrahov!Boh nám veľký víťazstvo daruje!“„Aj, na vrahov!“ zahučali hlasy —podali mu na to ruky silné —prisahali roziskreným okom,prisahali pomstu večnú vrahom!Už zornička zlatá nad horami,nad horami sladko sa usmiala,už obláčky červené lietali,lietali to po východe zlatom.Aj! na zámok strely nelietajú.nelietajú sťa kamenec vetrom —a na múry škrekom sa nedriapu,haj, nedriapu tí psohlavci krutí —nieto slychu ani šľaku po nich,akoby ich zem bola prehltla,prehltla to v ten pažerák čierny.A rytieri povýšeným hlasomďakovali velikému Bohu.Pod múrami husto zdriapanýmizletujú sa kŕdle pažravých vrán,s množstvom silným hladových havranov.I prikryli šíro telá krídly,i trhajú s škrekom mäso tvrdéa s kvákaním zovú vlky dravé,vlky dravé na tie hody hojné.I pripália z tých hôr lační vlci,a za nimi ostrozubé líšky —a s chromkaním obhryzujú kosti.I bolože škreku, zavýjania,so štekotom na tých hodoch hnusných.Tou dolinou smútkom obtiahnutoulen Rimava žiaľne piesne spieva,žiaľne-temné nad tou pustatinou.Lúky krásne v bahno rozšliapané —pole zbité krutými vrahami —šíro po ňom rozmetané kosti.Pri Rimave pusté spáleniská —a na rumoch sedia vzteklé vlky,zavýjajú krutosť v pusté doly.I zďaleka vychádzajú ľudiaz lesov, z jaskýň tmavých, neprístupných,vracajú sa na tie pusté rumy,vylievajú po nich horké slzy,rozsievajú po nich ťažké žiale,vzdychávajú tou Rimavou mútnou —ona bôľne šeptáva im deje,šeptáva im o krutosti vrahov.Tak minul deň — tak minuli týždne.Či to havran od polnoci letí?Či to oblak čierny búrku nesie?Neletí to havran od polnoci —neženie to oblak čierny búrku,lež to rytier na koníku vranom —na hlave mu oceľový šišak,na šišaku tvrdom biele pero —v očiach plameň, v pleciach šírych sila.To je rytier z Jiskrovho tábora,čo pohýna strachom šíre vlasti,letí víchrom pod Maginhrad mocný.Pred koníkom miznú pusté kraje,za koníkom oblaky vstávajú —a kopytom striasajú sa polia.„Cválaj, cválaj, môj koníček vraný,otvoria nám brány naši drahí —vovedú ťa do maštale teplej,očistia ťa, nachovajú ovsom,i budeš rád, koníček môj verný!A ja budem po palotách krásnychslzy stierať ubiedenej sestre.“Koník počul — uškami zastrihal,švihol chvostom — sto razy zaskočil —a už hrabe pred železnou bránou.„Vrátny, vrátny, otváraj mi bránu,bránu ťažkú, krvou zastriekanú!“I poznali hlasy jeho verní.Brána vrzgla — nabok odletela —rytier mladý stál na šírom dvore.Tam si päť ráz desať silných mužovtie šedivé pred ním hlavy uhlo —tie šedivé, sto ráz dosekané,pomstou večnou hlboko zhúžvané.I neide k nemu sestra drahá —i neide brata si uvítať,bo je ona za tisíc horami,bo je ona za tisíc vodami.I rozkladal pravo silný Ivor —i rozkladal tú novinu smutnú —zhučali mu prsia riekou mutnou,i zbledli mu líčka mesiačikom —i zaplakal on, mladušký rytier,i zaplakal brat nad milou sestrou,i vypúšťal do hôr smutné hlasy,lež s hlasami neulietli žiale.Minuli dni, minuli aj týždne —on panoval nad šírou dolinou,on panoval nad troma zámkami,Prešlo leto — prišla hojná jeseň.A v jeseni, v jeseni bohatej,stúpali v krok chlapi za svoj’ pánom,stúpali ta k tým belastým vrchom,ta k belastým vrchom, sivým horám.Nosievali od belastých vrchov,od belastých vrchov, od sivých hôrzlato čisté, zlato slniečkové,dovádzali vetronohé kone,doháňali sivé, tučné volky.I bývali hody, slávne hody,i bývali hrdinské turnajena tom bielom zámku Maginhrade.Prešla jeseň, preletela zima —a šediny pominuli zemské,i omládza poznovu matička.Už zelené rúcho rovné lúkyprikrývalo pri slávikov speve,pri radosti tej doline novej.Zblyšťalo sa to teplé slniečko,zblyšťalo sa nad dubovou horou,a pomedzi mládniky mladušképreletelo na vidný oblôčeka z oblôčka Magovi na hlávku,na hlávku to jarovyjasnenú —vyjasnenú ako vedré nebo.I tiahnu sa od Dunaja mraky,mraky čierne, búrku to nesúce —i mračí sa v jeho jasnej hlave.Meria čiernym očkom diaľku sivú —strieľa, strieľa očima na búrku —i zblysnú sa iskrou oči jeho —i ozemnie ako biela stena,i stiahnu sa strachom prsia ťažké —i vyrazia hrdlom hlasy temné:„Oj, nie sú to hromové oblaky,neblýska to blýskavica jasná —nehrmia to temno hromy jasné:veď to vojsko vystupuje čierne,veď to vojsko od Mateja kráľa!Bo sa srdí na ľva nášho Jiskru,čo sa zúri ako divý kanec,keď mu lovci zastanú na cestu,na cestu to s ostrými bodákmi.Aj, beda mne, beda mojim hradom!“I zaskočí divej kozy skokom —i zakričí na širokom dvore,až sa múry dokola ohlásia:„Sluha, sluha, sedlaj koňa vránka,čo ho havran nepreletel v behu,nech odletím pred hromovou búrkou!“I vystúpi nôžkou do stremeňa —vyhodí sa ako hybký prútik,vyhodí sa na bystrého vránkaa vyletí bránou orlom švihlýmv hory pusté tým plachým jeleňom.I dunejú pod kopytom lesy —už sú ticho — už sa len kus černie —i zakape na večnosť v húštine.Už sa blíži tá hromová búrka —už sa blyští slncom šíro vojsko,vojsko silné od Mateja kráľa.Víchor hučí a delá hurtujú,oj, hurtujú proti Maginhradu,zasnuje sa dymom nebo jasné.Rozgoň[5]káže — vojsko ťahá delá,hore ťahá na zelený vŕšok.Rozgoň káže — vojsko páli delá,páli hromy do vysokých múrov —lež sa múry hrdo vypínajú —trúby vreštia a delá hurtujú —oj, hurtujú proti Maginhradu,bašte chrapštia, múry sa rúcajú.Plačú nad ním hory, husté lesy —a on padá do šíreho hrobu —i nemáš v ňom živého človiečka.Trúby vreštia a delá hurtujú —oj, už múry lietajú v dolinu —zem sa trasie — Sinec smutno hľadí —smutno stojí nad svoj’ tmavým hrobom —bašte hrmia — hory víchrom hučia —to ti pieseň pohrebná, Maginhrad!!Pieseň stíchla — tichosť nemá stojí —len ten vetrík ľahkými krídlamizvoľna temné prežehnáva rumy,prežehnáva na tichú dlhú noc,i nesvieti na rumy slniečko!Stojíš, Maginhrad, bez koruny slávyv hlbokom smútku s tou krásnou dolinou.Čas je nad tebou pošmúrny, mlhavý —v tej hmle nevídaš svojich verných synov!Tvoj’ zmútené zraky všade ich hľadajú!A tí sa len v sne na teba dívajú!Hľadia na teba, predsa ťa nevidia —usmejú sa ti, predsa ťa neznajú —len niekedy víchor, keď odhalí mraky,tie tvoje časy v nich sa strblietajú —ich duša tými zahučí túžbami,horkými nad sebou zaplače slzami!Všetko sa búri — svet sa nový tvorí!Ha! a ty ligotné nemáš vidieť zori?!! —[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Poézia mladosti.[2]Do Holubice I, 1846/7 vpísal redaktor Dobšinský takto: Začiatok v č. 5, zv. 2, 27. nov. 1846, str. 79 — 81, po verš „čo aj pichá jej strápené srdce“; prvé pokračovanie v čísle 6, zv. 1, 1. decembra 1846, str. 87 — 9 po verš: „ako líčka hanblivej dievčine“; druhé pokračovanie v tom istom čísle zv. 2, 4. dec. 1846, str. 93 — 8 po verš: „Zavýjajú krutosť v pusté doly“; dokončenie v č. 7, zv. 1, 8. dec. 1846, str. 102 — 105. To je jediný text, odtlačená nebola.[3]Maginhrad— vrch nad básnikovým rodiskom.[4]Pánbohov chlebíček— druh ďateliny (červenej), i drobná zelina so semeníkmi, podobnými koláčikom.[5]Rozgoň— vojvodca kráľa Mateja v XV. storočí.
Botto_Povest-Maginhradu.txt
BomburaNa breznianskej veži trúby prehrávajú,breznianskych junákov do zbroje volajú:a junáci letia na brány, na valy,pri boku im šable, v rukách samopaly.A veď sa im ono tým Brezňanom stalo,o čom sa nikomu ani nepozdalo.Za Hronom, tam pod tým vysokým pahorom,prešlú noc kuruci ľahli si táborom.A ledva deň svitol za nocou, za tmavou,prišiel k mestu hlásač pod bielou zástavou.A pred bránou, tam sa postavil na cestua takô posolstvo ohlasoval mestu:„Víťazný náš vojvod i brať naša celáudatným Brezňanom svoj pozdrav posiela.My sme vojsko vlasti, a naša zástavaveje na obranu slobody a práva.Kráľ náš, to je zlý kráľ, robí, čo nesluší;on nám naše práva vierolomne ruší;a neznosné tiaže na vlasť našu váľa:preto sme zodvihli zbroj našu na kráľa;ani že my tú zbroj skorej nezložíme,čím jemu korunu z hlavy nezroníme.Potom nám — len potom lepšia doba svitne,len potom vlasť naša slobodou zakvitne:a preto, kto si syn vlasti svojej pravý,ber šabľu a staň si pod naše zástavy.“ —Jemu rečník mestský odpovedá z brány,— pri ňom starší mesta i s radnými pány: —„Pozdrav si, hlásaču, tých, čo ťa poslali,a žeby si s Breznom svätý pokoj dali.Známe my vás, známe: niet v kameni vody,ani u kuruca pravdy a slobody.Brojíte na kráľa: oj, beda vám, beda!Boh si pravdu svoju brať na posmech nedá!Brojíte na kráľa: — a tými krivdami,pre ktoré brojíte, krivdíte nás sami.Tým ste si sami súd vyniesli na seba,a príde — prísť musí na vás kára z neba.Slovákovi svätá je kráľova hlava:on z ďaky krv svoju zaň dával i dáva.Ani my, ľud verný, ľud slovenskej zeme,pod vaše zástavy nikdy nestaneme.A bodaj to, bodaj, dobrô nebo dalo,by vás oko naše nikdy nevídalo.“„Pre to spurné slovo,“ — hlásač pyšno rečie:„pre to spurné slovo krv vaša potečie.Voľte si víťaza, zvolíme si i my:a tí nech boj bijú pred zraky našimi.Ak nášho víťaza váš premôže v boji,my hneď odrazíme od mesta v pokoji.Jestli ale vášho náš víťaz pokorí,to zaraz nech Brezno brány nám otvorí.“ —„Staň sa!“ zvolal rečník: — „nech Boh svojím súdomsúdi medzi vaším a slovenským ľudom!“ —Pred breznianskou bránou šíra lúka leží,popri nej šumný Hron bystrým tokom beží.A na to tej lúke dva víťazi stoja,s kopijami v pästi, hotoví do boja.Tam Maďar, vo zbroji striebrom vykladanej,pyšno si harcuje na paripe vranej.Syn to divej pusty, pustého pohľadu,ku koňu, ku šabli privyklý od mladu:a tu náš Bombura: víťaz to od pluha,biť ale dobre vie ruka jeho tuhá.Broň i šišiak na ňom z pevnej sú ocele,a sivko jarabý hrá pod ním vesele.Na bráne dvanásti trubači zahralia naši víťazi do boja sa dali.Sklonili kopije, muž na muža vrazil:kopije sprašťali, žiadon nezvíťazil.Na bráne druhý raz trubači zahrali:a víťazi znovu do boja sa dali.Vytasili šable, muž na muža vrazil;šable sa zlámali, žiadon nezvíťazil. —Na bráne tretí raz trubači zahrali:a víťazi zasa do boja sa dali.Hoj, teraz len bulo oči na čom pásti,keď junákom blysli posekáne v pästi.A tie posekáne — tak ony durkali,až sa tie breznianske múry ozývali.Borba dlho stála: už i deň zapadal,a junák junáka ešte neovládal.Tie ich bujné kone sú už samá pena;tie ich jasné brone brudí krev červená.„Poddaj sa, víťaze!“ — Maďar pyšno volá:„Slovák Maďarovi nikdy neodolá.“„Bude, ako Boh dá!“ — Slovák mu odvetí:„A pýcha zlým dýcha, a do zlého letí.“ —Hoj, len ti náš Slovák sivka raz otočila ku Maďarovi od boku priskočil:a vtom buchlo, ako keď strela nebeskástovekô dubisko na horách roztrieska.A páčte! — Už Maďar z paripy sa valía čudská jeho krev zem slovenskú kalí;a on, čo toť hanu na Slováka kydal,sám on krivú dušu pred Slovákom vydal.Zatrúbili trúby ozonom veselým,a sláva na slávu znela Breznom celým.Ale tam za Hronom, čím prišiel deň nový,neostal ani len znak po kurucovi.A tak to bývalo, i tak bude bývať:budú sa pokorní na pád pyšných dívať.Nepravých nepravosť uvalí do skazy,lež pravda — hoj, pravda! — tá iste zvíťazí.
Chalupka_Bombura.html.txt
Strminou…I.Otec, gazda, umrel. Nestarý, šesťdesiatpäťročný, ale smrti nerozkážeš. A robotný človek za šesťdesiatpäť rokov má sa kedy zodrať.Materi ostal úžitok, synom majetok. Boli dvaja: Ondrej, starší, doma, Janko v Amerike.Janko mal stálu robotu, i vyžili so ženou a s dvoma deťmi, i domov posielali na knižku, ktorú statočne opatroval dosiaľ otec, a teraz mať a či brat. Majú plán: nagazdovať hodne, hodne dolárov, premeniť ich na koruny a prikúpiť k otcovskému. Lebo Janko len predsa tiahne sa k roľníckej robote, v akej sa zrodil, a už i žena bojí sa o jeho život vo fabrike… A čím skorej, kým sú deti malé, lebo aby ich tie nezadržaly v Amerike. Hanku ženie ešte jedna tajná, nevyslovená túžba: ukázať sa svokre, ako ona, čo ona! Lebo keď Janko Hanku v Amerike bral, materi sa to nepáčilo, a že za Hankou nemusel ísť do Ameriky, keď bola zo — susednej dediny a rodičia nemali iba pod tri mierky rolí,[1]i tie zadĺžili, keď ju do Ameriky vystrájali.V otcovskom dome bol gazdom Ondrej a v dedine sa hovorilo, že Jano ktovie či sa kedy vráti, keď je tam už šesť rokov, a ženatý, deti… A keď sa ženil, stará všelijaké reči pustila z úst, iste zvedeli o nich v Amerike. Iba tak, keď umrie mať…„Budeže za gazda, ten Ondrej! Taká chyža, toľký grunt, a ešte ak tak spravia, že cudzí ani nezvedia a bude prepísaná i Jankova polovička! Odkúpi… a veď sú bratia.“Po otcovej smrti stal na jeho stupku Ondrej.[2]Prirodzená vec, i v obci i v cirkvi. Ako otec bol váženým človekom, nemajú príčiny odňať úcty a nedať úradu ani Ondrejovi. Ibaže je ešte mladý, ani štyridsaťročný, nemôže byť hneď vo všetkom, čo prešiel nebohý otec.Ale už i dosiaľ viedol si Ondrej múdre, že ho farár porúčal zvoliť do školskej stolice, a Ondrej sa hneď i ozval: nebol spokojný, že deti chodia do školy „ako prasce s poľa“, oni že pekne po dvaja chodievali…Ondriš Mihák smel sa ozvať, lebo on vždy poriadne šiel cestou, neopijúc sa, iba ak na svadbe, krštení, i bol uznaný za triezveho, opatrného gazdu. Ľahko šlo ho vyvoliť do obecného výboru. Mal v tom však nemalú zásluhu i notár, ktorý sa nestaval proti…II.Notár je v slovenskom kraji všade veľký pán, akože by nebol na Hôrkach, kde má vlastný nový dom, ba kaštieľ, záhradu, štyri jutrá záhumnia. Už bol na Hôrkach, keď bola komasácia… Zmohol sa z ničoho nič… V jednej polovičke domu sú dve kancelárie notárske, jedna poštárska, lebo notár (a pre meno notárka) je i poštárom, kuchyňa, čeľadník, dve komory; v druhej polovičke štyri izby. Veranda pod sklom pozdĺž celého domu. Izby pansky zariadené, „dreva“ v nich hrúza, a čo ti hneď udrie do očú: po stenách vypchaté vtáky, zvery; všade srnčie, jelenie rohy; popod nohy kože z medveďov, divých svíň i mačiek. Božechráň, aby to všetko ožilo… I takto neraz sa už zasmiali páni, keď prišla z druhých dedín nejaká nevesta a zazrúc medveďa, sviňu i s hlavou, zubmi — od ľaku rútila sa von, a keď ju vrátili, bolo vše ešte viac smiechu, keď ju podchytávali, či je nie v druhom stave, aby sa jej niečo nestalo…Pušky, pištole, šable, končiare, valašky skoro v každej chyži, na verande, v pitvore; v kancelárii dva revolvery na stolíku. A psov, ako u šintra. Slovom, notár je veľký poľovník, v zime, v lete chodí po poľovnícky oblečený, máloktorý deň je doma, a preto nestačí robotu sám, ale drží si pisára a obce priplácajú na neho.Z mesta kedykoľvek prichodia páni aj na dvoch-troch kočoch a všetko s puškami a psami, a je potom u notárov hostina, že i tri ženy nestačia riad umývať.Notár má dve kravy, ako byvoly, fajtu;[3]dva koníky vraj za tisícku v zlate; svine, hydiny — plný dvor. On plácu, ona plácu poštársku, nikto nesmie inam s kontrakty, priepismi[4]— nuž sedliaci rozprávajú, že má viac, ako v meste traja fiškáli. To mu nezávidia, ale sa ho boja, lebo vyrubuje porciu, má v moci celý okres, päť obcí, len sa tak hrá s richtármi a úradskými a na voľbách diktuje. Koho on nechce, ten nebude ani hlásnikom, nie by väčším nejakým úraďským. Výška chlapa, zelená šata, chudá čierna tvár, zapadlé prenikavé oči pod čiernou brvou — ľakneš sa ho a nemáš smelosti hlasne i len dýchnuť, lebo cítiš, že ak zachce, zmrví, rozmliaždi ťa klincami vybitou podošvou…„Dajte mi, richtár, tri stovky na tri dni…“„Čoby nie, i štyri!“ a päť richtárov drží si za česť, že môžu hoci z obecných notárovi požičiavať.Vráti načas, alebo sa osloví, a ty počkáš vďačne. Ak sa ti nevidi, notár zbadá ťa po tvári a už ti ich hodí, len siahne do železnej kasy, má v nej celé kôpky papierových… Podumáš, načo požičiava, keď, hľa, má, a mrzí ťa, prečo si nebol dosť ochotný… Lebo darmo sa už potom vyhováraš, že si to tak nemyslel, a že si radšej sám požičiaš, len nech si pán urodzený notár[5]zadržia, ak sú im ešte treba.„Nepotrebujem takej lásky“ odsekne, hodí tisícku, aby si mu vydal, a ty nepovieš, že nemáš vydať, a natrápiš sa po celej rodine a dedine, kým rozmeniš, a potom sa už tras, kedy sa ti pomstí. Lebo ako je „panský človek“, keď je dobrý, tak je ako čert zlý, na koho sa zažerie; nedá pokoja ani keď ho na druhú ulicu obídeš. A kdeže ho obídeš; keď ti je notár…Niekedy iba skusuje, zvlášte nových úradských, richtárov, inkasátorov, či by mu požičali, keby potreboval, a keď má v ruke, vráti hneď so smiechom, že vidí dôveru a ďakuje a podá cigaru alebo voňavého dohánu do fajky. Na mena svojho, Ágoštona,[6]svolá a gavaliersky pohostí všetkých richtárov, prísažných v kancelárii; po izbách sú z mesta páni a panie, ktorí potom obdivujú, ako notára obce rady majú, ako richtári alebo takí zrodení rečníci mu zdravkajú, aby ho pánboh i so svätým Ágoštonom v dobrom zdraví udržoval.“„Dobre, pekne, ďakujem i za vinše, ale kto mi dá tisíc zlatých?“ spýta sa z dobrej vôle notár, aby dokázal pánom, že má neobmedzenú dôveru, i že má majetok, jest na čo dávať.„I dve!“ ozve sa niekto.„Ej, či ma Mihák Andráš[7]vysoko cení! Dal by na môj majetok až dve tisícky! Chachacháj!“ smeje sa, a vysmejú Ondriša i ostatní sedliaci, že sa ohlásil s mizernými dvoma tisíckami. Páni sa uškŕňajú. A Ondriš sa červená a vyhovára, že nemyslel na majetok, ale len tak, na slovo… No prejde všetko na žart, smiech; večer dôjdu z mesta Cigáni, síde sa mládež, na dvore tanec a kto z pánov chce, dosť sa môže naobjimať tvrdých sedliackych ženských bokov, alebo si jazykom zasviniť. Páni, panie, ktoré netančia, mondokujú[8]a chichocú sa po izbách, a pánov čo jeden vyjde na dvor na potrebu, podpití chlapi-sedliaci vstávajú, dvíhajú klobúky, a keď zašiel, vyzvedajú sa, kde ho kto v ktorom úrade videl, a škriepia sa.Ondriš sa veľa neobzerá, lebo už hodnú chviľu uvažuje so susedom, že je chyža, záhrada notárova hodná otcu-materi pätnásťtisíc zlatých. Rátajú, šepkajú si, a Ondriš sa poučuje…III.A to bolo notárovi potrebné, aby sa Ondriš poučil. Žena, poštárka, notár vie najlepšie, koľko Janko z Ameriky posiela…Podávali mu už mnohí, ale božechráň to zjaviť komu. Ani vlastnej žene! Lebo notár hneď kde môže, tam si groš opatrí a vráti s výčitkami, že báli ste sa, báli o vaše tri stovky… Nikdy som ich nevidel!… Tu máte a — porúčam sa!Gazda podivený hľadí a notár mu vysvetlí, prečo.„Pochválili ste sa, že ste mi dali tri stovky…“„Ja nie, ja som len žene, že ako sme ľudia smrteľní, aby vedela,“ vyhovárajú gazdovia, a je z toho doma hriech, že sa žena nezdržala povedať materi alebo bratovi a roznieslo sa…Notár sa ukazoval za čas chladným, nevďačným a len keď ho pritislo, uponížil sa znovu, pomeril a tak naučil gazdov, zvlášte úradských, mať „úradné tajnosti“, ako sa slovo roznieslo, keď vše poslal sluhu po toho alebo iného a ten tam podpisoval zmenky, doma vravel o „úradnej tajnosti“, a tak dávali a podpisovali mu tajne jeden pred druhým, tobôž pred vlastnými ženami a deťmi. Notár bol už v dedine trinásť rokov, koľko mu kto za ten čas požičal, podpísal, to nik nevedel, ani banky v meste, lebo boly štyri… no pozemkovú knihu mal čistú, na intabuláciu nebral.Do toho klepca dostal sa i Ondriš v treťom roku svojho prísažníctva tým ľahšie, že mala byť voľba, nechcel by z úradu vypadnúť, a teraz i sám viac strovil, lebo vše sa šlo do mesta, i doma v krčme sa viac pobudlo, i do kancelárie dalo sa doniesť, i cigara sa vykúrila, i lepšia, krajša šata sa kúpila… Veď keď prídeš medzi vrany, musíš kvákať ako ony. Janko z Ameriky už bol naposielal šesťtisíc korún, s úrokmi bolo vyše sedemtisíc. Doložil do osem a požičal ich notárovi na obligátor na šesť percent. Notár mu pod prísahou tajomstva povedal, že ich on nepotrebuje, ale že ich požičiava pánu veľkomožnému slúžnemu. I bola to po štyri tisíc korún pravda. Bratovi budú štyri percentá, ako v banke mal, a jemu dva. A obligátor je tu, dáš intabulovať kedy chceš, ak by notár niečo pomachľoval. Má dom, záhradu, záhumnie a po tých izbách bohatstva, i v maštali, v chlieve… A on plácu, ona plácu, azda sa len „nezahodia…“ A bol spokojný, a nezjavil ani žene, ani materi, lebo by tie nezdržaly za jazykom, a notár by sa hneval a on vypadol by z úradu, a chcel by byť richtárom…„Ticho,“ dumal Ondriš, keď odkladal obligátor medzi písma, do Jankovej vkladnej knižočky do vojenskej truhličky v kúte pri stole na lavici, a kľúčik do pugilára a do kešeňky… Väčšej istoty už nemohlo byť.A v nedeľu, keď sa holil, a po sobote, kedy sa obyčajne dlhšie zasedelo v krčme, že nestihol sa schystať do kostola, ale vypravil doň obe ženy i deti, vyťahoval obligátor, prizeral sa štempľom, hľadal v kalendári, či ozaj od osemtisíc korún toľko prichodí, lebo notár chcel bez štempľov, ale Ondriš neodstúpil, a keď sa presvedčil o poriadku a vyrozumel, že maďarsky i číslom i slovom dobre je vypísané osemtisíc korún, a po štvrťroku notár podal mu šesťpercentové úroky, zaniesol štyri do banky na bratovu knižku a dva si nechal; potešil sa štyridsiatim korunám a držal tajnosť ako ryba vo vode.Ani brat nemá škody, on má osoh, a notár ho dvíha a konečne iste posadí do sedla… Richtár má tristo korún pláce a „dúrna“ i honor…[9]„To je ľahšie, ako hnoj voziť do kopaníc… Nemusím sa sám unúvať, i nájmem, i mi zvýši…“Po troch rokoch dostal sa Ondriš za podrichtára a o tri sľúbil mu notár richtárstvo.On, Ondriš Mihák, bude najmladším richtárom v celom notariáte! Tá myšlienka, ho tak hriala, že bol ako v oblakoch, z ktorých mastný a veselý život u notára nevidel, a v prítomnosti slúžneho ho iba to trápilo, že mu nemôže povedať, že tých osemtisíc mu vlastne on požičal. Keby to slúžny vedel, iste by už bol richtárom…IV.Pod ťažkou fúrou i železná os sa zlomí. A takú fúru nabral i notár na Hôrkach. Len raz seklo a — druzg, ani hnúť.A seklo znenazdania.Vyšlo z toho, že sa pohádali na poľovačke s akýmsi vyšším úradníkom od finančnej direkcie,[10]a ten notára z pomsty načal. Z čista jasna nečakane mu prišla revízia, a ľahko bolo nájsť jednu chybu, z tej začali jeden rok, druhý, tretí a do týždňa povynachodili za celý hárok chýb, omylov, a notár sa nemohol z domu hnúť k svojim patrónom, len keď už všetko bolo v zápisnici. V ktorej notárskej kancelárii že by sa chyby nenašly!…Mal u stolice mocných zastávačov, vlastného slúžneho, s ktorým boli „per tu“, ako si gazdovia vraveli, ale pomsta, ďaleko nesie a financdirekcia nežartuje. Chyby boly chyby, hoci aj malé, neschválne, iba ľahkomyseľné, a keď notára i nezavreli pre defraudácie, lebo šlo iba vari o necelých tristo korún, i to v dvadsiatichtroch sumičkách, predsa ho suspendovali,[11]lebo aj iného neriadu našli drahne potom už i z vicišpánskej poslaní dozerači.[12]Priatelia, jedni mu radili vôbec ďakovať za úrad, druhí pýtať penziu, a tretí domáhať sa nazpät do úradu, a podľa toho notár konal, obce zaňho „prosily“, a kto mohol vplýval, pravda za notára i proti nemu. Čo to bola za panská motanina, ja sa nevyznám.A vtedy sa to shŕklo i s druhej strany na notára. Banky prvé daly si na jeho dom intabulovať zmenky,[13]čo slúžnemu a panským kamarátom kadejakým podpisoval, a dedinskí veritelia — gazdovia — tiež počali vyťahovať obligátre a behať po fiškáloch, bankách, pozemkoknižnom úrade, a len tam sa poznávali, koľko ich je zjavných i skrytých, ktorí pred domácimi museli i teraz ešte všeličo tajiť a notárov pád i budúce „povýšenie“ sebe a ženám, rodinám vyhovárať a sľubovať.Zavoňal smrad i Ondriš Mihák a bežal ratovať obligátor. Behal pod chvíľou do mesta, a doma vravel, že to všetko musí pre notára z úradu, ako podrichtár…Na dom chytro vzal notár pôžičku, akú len „židovská“ banka povoliť mohla, mysliac, že grošom zatrie vyšším oči, poplatí „ponižujúce“ ho dlžoby, aby si charakter zachoval, a i sebe chcel zachrániť groš pred veriteľmi.Zaintabulovať sa dal i Ondriš Mihák s osemtisíc korunami a platil intabulačné poplatky, fiškála.Mať a žena ani nepomyslely, že by sa Ondriš bol niečoho dopustil, len po intabulácii sa roznieslo, že je poriadne zamočený i on. Ženy doň, ale Ondriš sa im odklial a na dorážanie ukázal bratovu knižku. Ženy verily-neverily a mať šla sa pýtať do banky. Tam jej povedali pravdu: peniaze vytiahnuté už dva roky, iba čo od tých čias Janko poslal a Ondriš na interesoch prijal a vložil.Teraz už zjavil i žene i materi, čo urobil s bratovými peniazmi. I sa vadili i plakali, božekali, ženy zjedaly Ondriša, že potom už zasa boly v strachu, že si niečo spraví od zlosti a žiaľu. Nedohováraly mu, ale Ondriš vše si počul z jedného-druhého kúta:„Pôjdem ja na moje staré dni po pýtaní…“ To žialila mať, čo Ondriša do zúrivosti nieslo, lebo vedel, že mať daromne zúfa, lebo ona z vdovského vyžije, má to v pozemkovej knihe, ale on seba i brata i deti zahubil. Ale mať bedákala pre starobu a nemohla pochopiť, že jej do smrti nik nevezme úžitok a nemohla sa uspokojiť.„Keď ja dosť, tak i vy dosť, veď ste mi deti,“ a trápila sa bez pomoci a pochopenia. Nešťastie detí bolo i jej nešťastím…„Akože to napísať tým, ta?“ trápili sa vo troje. Nestačili vymyslieť, ako nešťastie „vyložiť“, už tu bol Janko z Ameriky. Písal každý svojim, čo sa stalo s ich notárom a kto o koľko pri ňom príde. Podložili aj Ondriša. Všetky listy vyznievaly v ten smysel, že ak dosiaľ šli ľudia s Hôrok do Ameriky, teraz pôjdu inak!…V.„Ber si, čo je moje,“ tým vítal Ondriš Janka.„Ja som ťažko musel robiť, a ty si ľahkomyseľne moje krajciare rozsypal. Hnevaj sa, nehnevaj, ale ja sa dám na tvoju čiastku intabulovať.“ Ján stavil sa bol u fiškála v meste a ten mu tak poradil.„Podpíšem sa ti, ber! Ja som už i tak žobrák, aspoň ty maj,“ poddával sa skrúšene Ondriš.To Janka pohlo v srdci a začal inak premýšľať, špekulovať, ako sa po židovsky vraví.Veritelia dali notára predávať. Keby to v meste, bolo by sa dostalo za notárov dom a záhradu, záhumnie, že by Janko bol dostal svoje. Ale na dedine ktorému gazdovi že je treba taký dom — šesť-osem izieb? A keď poľa k tomu niet, i východ zlý, dom na vŕšku, štvorkou nevytiahneš…„Príde druhý notár, kúpi ten…“„Ak bude mať začo…“„Keby obce chcely…“ To je spasiteľná myšlienka! Tej chytil sa Janko.„Treba naviesť na to stolicu,“ poradili fiškáli a Janko pustil sa „po americky“ do toho. Poctive i všelijako. Počal za tým chodiť, podplácať kde-koho, obce pily, sľubovaly a tak na licitácii bil Janko na seba a kúpil dom notársky.Banka bude čakať za šestnásťtisíc korunami, ale pred ním je ešte asi za osemtisíc korún šesto-osemsto korunových zmeniek, asi dvanásť, a potom ich osemtisíc, a za nimi — škoda rátať…Mnohí sa smiali, mnohí zle predpovedali a čo priatelia i odhovárali Janka od kúpy. Otcovské predali, podpísala vdovské právo ešte i mať. Zostala im iba holá chyža.„Osemtisíc vyplatili, ale čo banka? Veď by ten bol musel zlatú baňu nájsť, aby to vládal vyplatiť,“ dumali. „A načo mu bude toľký dom? Veď k tomu treba, ak ho prerobíš na maštale, sýpku, komoru, chlievy… aj tak čo len sto jutár poľa… A akože prerábať? Stojí všetko pod vŕškom, zlý prístup, aby si návoz robil i s jednej strany cesty i s druhej… alebo búral stajne, chlievy a prenášal múry do záhrady…“ radili sa vše v krčme gazdovia a krútili hlavami, že sa im to nepáči, a že ak ony, obce, nevytrhnú Jana Miháka z močidla, prepadne i s bratom. Zasa rozprávaly sa i cele zázračné veci o Jankových dolároch.Nový notár prišiel biedny. Obce sa na kúpu naviesť nedaly. Platia notárovi árendu na kvartieľ, a notár síce šiel bývať do Janovho nového domu, ale platí koľko chce — tristo šesťdesiat korún. Janko z počiatku nechcel vydať za tie peniaze dom, až keď bolo sa obávať, že notár najme si iný byt, poď mu ho ponúknuť. Štvorjutrové záhumnie si však nechali bratia na živnosť, kým sa nejaký poriadok stane.„Tristo šesťdesiat korún, veď je to štvrťročný interes do banky od šestnásťtisíc.“Prišlo i do berného úradu platiť. Poď do banky. Tá nechcela viac dať. Ledva sohnali zaintabulovaním otcovskej chyže. Písal Janko do Ameriky kmotrovi a ten poslal, čo mal stisnuté. Už bolo, že udržia dom notársky. Traja fiškáli „konali“ a vše pýtal jeden, zasa druhý na uplatnenie toho i toho, a bratia kde aký groš mohli sohnať, dávali, a Janko odkladal do „americkej“ zvláštnej tašky kvitancie od fiškálov, a viac bývali v meste ako doma.„Len vyčkať času,“ poučovali všetci traja fiškáli, keď Janko súril.V otcovskom dome gazdovali. Poľa nebolo iba to záhumnie, ale chodili na furmanky a vyžili; pravda odplácať sa nedalo.Žena volá Janka do Ameriky, lebo že sa už zo všetkého vytrovila, chodí do fabriky a deti necháva kmotre, krajanke. Janko by bol bežal k žene, k deťom, ale či to tí fiškáli bez neho vykonajú? Už dočká.VI.Neprešlo trištvrte roka, a notársky dom už mala banka. Janko si myslel, že aspoň niečo vvtlčie, zo sekery porisko, pustil dom pod licitáciu. Kupcov nebolo, kúpila ho banka za svoju požiadavku. Teraz si tá už inak poradí s obcami, aby dom pre notára kúpily a ona neškodovala…Škodoradostní ľudia smiali sa z rozumu Jankovho, i Ondriš cítil akési uspokojenie, že hľa, čo sa chudobný človek natrápi, kým o všetko príde. Veď ani on nechcel zle, tak ako si nechcel ani brat Janko. A on je skúsený, sveta videl… a prerátal sa…Mihákovci boli ako potrávení. Janko ako bláznivý a zastrájal sa fiškálom, obciam, svetu, i celému kraju, všetkým ľuďom, ktorí mu pomôcť mohli a v blate ho nechali, nadával, že sú klamári, pľuhy, neľudia… Stará mať obľahla. Mysleli, že umrie. „Podpísala som sa, podpísala,“ nariekala, „čoho som sa dožila, kde ja složím svoju starú hlavu?…“Sišli sa k materinej posteli a nariekali, a celé dni prešly, čo u Mihákov vráta nevrzly. Ani k nim nik, ani oni nikam, len doma si premýšľali…„Pôjdeme všetci do Ameriky, keď už inak nebude,“ povedal v úzkostiach Ondriš. „Brat môj, píš po karty… Vo mne to už dozrelo. Ja sa vinným cítim pred tebou, ja som ťa oškodil. A ty máš deti, i ja deti, treba sa mi usilovať…“Žena, že ona nepôjde, deti nepustí. Bude chodiť na robotu a len otec, Ondriš, aby šiel probovať, ako šli, hľa, i dvaja richtári, čo tiež pre notára na mizinu vyšli. „Mať stará, tá cesty nevydržia,“ stávala si za svokru Ondrišová.„Ja nepôjdem, deti moje. Sa nájdu dobrí ľudia, ktorým som ja niekedy pomohla, azda ma len opatria, kým vám pánboh pomôže…“ a bolo plaču dosť.„Či by ste sa tu nehanbili, gazdiná, aká, a teraz si ísť do hrnca kapusty pýtať. Keď zahynieme, zahynieme všetci…“ oželený pomyslel Ondriš na cestu a ozvala sa z neho ešte raz nasbieraná richtárska hrdoba, stislo mu srdce žiaľom, ale odvahu nepodlomilo. Už nevidel iného východu.„Len sa na cudzí svet spoliehajte, mamka, ľahko vyskočíte,“ dosviedča Janko. „Nám treba všetkým za vodu!“ povýšeným hlasom, ako by bohvie akú pravdu bol odkryl, prehovoril Janko.„Ja si vášho otca neopustím,“ bránila sa mať už i tým.„Otcovi povieme ,sbohom, do videnia tam!‘“ a ukázal prstom Janko do neba, „a my musíme ísť medzi živých, ak žiť chceme.“„Ja som hotový i s čeľaďou,“ povedal Ondriš. „I hanba by mi tu bola, i potreba ta volá… Brat môj, žena, mať, deti moje, ktovie, čo by tu bolo zo mňa bývalo, nech zotrvám v tom úrade, za ktorým som tak pásol… To moje šťastie. Už som bol zaslepený. Takto, teraz, ak boh dá zdravia, ešte sa vám odslúžim, len prepáčte… Lakomil som sa, brat môj, na tvoje, a prišiel som i o svoje, ako by som iste bol prišiel i tak, idúc tou strminou, nesúcou pod nohy našského človeka… Takto nemám nič, ale som ešte človek a mám vôľu…“ a Ondriš plakal, spovedal sa sebe z hriechov a ľahkostí od rokov úradských hodností, objímal ženu a bol taký rozcítený, ako nikdy nebýval a od rokov úradských už cele nie… Veď už iba rozkazoval, surovel.Janko písal po karty. Ale kým došly, veľa boja stálo to starú mamku, kým sa podrobila ísť, a i keď strach pred zahynutím na ceste premohla, zostala jej kôstočka v hrdle, či vraj má ísť k neveste, ktorú nechcela a od ktorej bude musieť teraz čakať, kým jej kúsok chleba podá. Boli už dávno pomerení, ako sa im prvé dieťa narodilo a boli poslali fotografiu, ale len v duši, teraz treba to zoči-voči dokázať…Mihákovci na karty do Ameriky predali starootcovskú chyžu… Boh im odpusť, keď nemohli inak… Ale mne ťažko sa s nimi lúčiť.VII.V Allegheny, na „Českom vŕšku“ zkríža od rohu New-ulice,[14]vyjdime na prvé poschodie dreveného domu s balkónom, a kuknime do izby Jankov Mihákov. Už predo dvermi začujete znútra slovenské hlasy. Otvoríte: mladá žena, pochudnutá, pobledlá, ale zdravá, vrtká, od rána riadila, od poludnia je ako na kolovrate. Päťročného Janka už tri razy vybúchala, čo sa jej pletie popod nohy a vyzvedá, teraz, keď ona má toľko roboty, ako nikdy.Janko, muž, jej telegrafoval, kedy prídu, a blíži sa čas.Paplónov hodvábnych požičala od kmotry, čakajú na posteliach, nastlaných do povaly, ako doma v slovenskej dedine, lebo i tu povala nebárs vysoká, hoc i domy ako veže…Dievčaťu múdre vyložila, aby šlo spať, že ho zobudí, keď otec príde, a tretie decko, ročný chlapec, to ju náramne zdržovalo, ale konečne zaspalo a teraz leží v kolíske vyparádené také, aké od krštenia nebolo.Hanka sama v dlhej zástere, ružovej, s trakmi krížom prehodenými na chrbte a zaviazanými na krížoch do stuhlí, ktoré len sa rozvievajú, keď sa v malej kuchyni zvrtne, hlava do baby a ruky do lakťa holé, iba dva zlaté prstienky a obrúčka na lisne. Chystá, kuchári, a to je dnes veľké slovo! Vše jedno vytiahne a druhé pečie, zase tretie hreje, štvrté dovára… To dosoliť, to docukriť, a robí a kuká na hodiny.Prečo je taká vzrušená? Veď mali už i viac ráz hostí, a obslúžila. Muž-otec sa vracia? Švagor so ženou idú? Nie, svokra sa blíži. Tá svokra, ktorá tak chcela hrdlom zalíhať jej šťastiu, aj bola by, keby Janko nebol spravil poriadok a mať do Ameriky dočul. Kdeže — on gazdovský, ona hofierska.[15]Nemá v duši nenávisti, rada bude, že bude môcť uctiť si mužovu mať a ukázať jej robotu, že daromné boly obavy… Len či mi to uverí, že úprimne ju a vďačne obídem. Akože by im i mohla a smela robiť nejaké výčitky. Komu? Sú: mať a deti a švagriná, a nešťastní všetci, pre majetky utratené. Tam aj ich úspory. A Hanka utrela si slzu. Aj ona má v tých pol druha tisíc dolároch čiastku, veď ich tiež pomáhala zarobiť a potom zašporovať… Aspoň nepovie svokra, že som nič nemala. Teraz si budeme všetci rovní… Takto a podobne dumá Hanka.„Mama, ja idem spať, keď sa ani neshováraš…“ hovorí synček, ktorému sa hlávka točí od materinho vrtenia sa, aj je už noc, inokedy už spí, a teraz nevládze sa udržať.„Nechoď, syn môj, už nezaspi, príde už otec, aj stará mama, aj strýc, aj stryná, aj také deti, ako ste vy. Zobudíme aj Haničku. Na pirôžkov a čakaj. Nenechaj ma samu…“Chlapec ospale berie pirôžky s mištičkou, napichne jeden a, otvárajúc ústa, pritvára ospalé oči; Hanka po chvíli hodí všetko a beží do dvier, lebo počuť buchot, veľa rečí, krik a slovenský.„Vítam vás, mamka naša!“ volá Hanka a berie starej materi ruku a tá plačom bozkáva jej hlavu… Hanka jej chce ruku bozkať, zhýba sa za ňou vo tri vrhy, a stará jej hlavu chytá, aby ju pobozkala na tvár, a nemôžu sa nájsť, i zasmial by si sa. Vybehol i Janko od pirohov, na chodbu, ale zarazil sa: samí cudzí ľudia, i deti, otec ide posledný…„Moja dievka, moja dievka,“ a v tom hlase, hoci zachrípnutom, plačom prerývanom, je všetko: odpustenie, radosť i vďačnosť za novú lásku, ktorú stará z bozkávania ruky cíti. Ostatní stoja a slzy im tečú lícami… Bože im ich usuš a daj dobrú robotu, aby tá, na ťažkú cestu predaná otcovská chyžka prišla im ešte niekedy na pamäť…[1]Pod tri mierky rolí, toľko, koľko sa na role vyseje z troch meríc zrna. (Prešporská merica mala 62.498 hl a peštianska až 93.747 hl.)[2]Stal na jeho stupku Ondrej, zastal si na jeho stupeň, stal sa jeho nástupcom v obci aj cirkevnom sbore.[3]Fajtu (z maď.), dobrý druh, rod[4]Nikto nesmie inam s kontrakty, priepismi.Kontrakt (lat.) je smluva. Priepisom sa rozumejú pozemnoknižné prevody. Boly to výnosné súkromné zárobky pre notárov.[5]Pán urodzený notár, taký titul sa dával pôvodne len zemanom. Tu ho má obyčajný notár, vplyvný človek. Dávajú mu ten titul, pochopiteľne, viac z obavy pred jeho mocou, ako z nejakej mimoriadnej úcty.[6]Na mena svojho Ágoštona(maď.), Augustína[7]Mihák Andráš(maď.), Ondrej Mihák[8]Mondokujú(maď.-slov.), po maďarsky hovoria[9]A „dúrna“ i honor.Diurná (lat.) bol denný plat, v podstate náhrada za ušlý zárobok.[10]Od finančnej direkcie, riaditeľstva peňažných vecí. Vtedy to boly samostatné úrady pre finančné veci.[11]Predsa ho suspendovali(lat.), vyzdvihli z úradu[12]Z vicišpánskej poslaní dozerači(lat.-maď.), podžupanskej kancelárie. Podžupan bol vedúcim úradníkom stoličnej samosprávy.[13]Intabulovať zmenky(lat.), bol to pozemnoknižný vklad záložného práva na základe zmenky. Keďže notár mal množstvo veriteľov, najlepšie obišli tí prví, ktorí sa najlepšie poponáhľali s vkladom záložného práva. Boli to, ako autor pripomína, práve nie dedinskí gazdovia, ale banky.[14]Od rohu New-ulice(z angl.), Novej ulice[15]On gazdovský, ona hofierska.Keď si gazdovský syn vzal domkárovu (chalupníkovu) dcéru, bolo to preklenutie triednych rozdielov. Gazda mal dom, role a lúky, domkár mal len biednu chalupu a živil sa z práce rúk
Tajovsky_Strminou.html.txt
Michalský bálKeď ma môj, teraz už nebožtík, otec zavolal zo záhrady:— Peter, poď sem!a ukázal mi na žltého fúzatého chlapa s naparfumovanými gaštanovými vlasmi, hovoriaceho lámano akýmsi spišským nárečím, so slovami:— To je pán tancmajster Kastner. Budeš k nemu chodiť na tanečné hodiny, — bolo mi, ako by ma vypliaskal. Začervenal som sa jako pivonia a neriekol ani slova. Až keď kroky tanečného majstra zapadaly v súsedovie dvore, odvážil som sa podívať sa otcovi do očí a ozval sa vzdorne:— Ja k nemu chodiť nebudem!— Ty blázon! Veď ti tam bude dobre. Budú tam dievčence aj druhí chlapci, budete sa učiť tancovať, aj muzika vám bude hrať. Veď ty pôjdeš.— Nie, ja ta nepôjdem! — ovesil som hlavu celý zronený a pustil sa do usedavého plaču. — Bože môj, Bože môj, prečo ja mám chodiť k tomu protivnému cudziemu človeku?!Nepomáhaly otcove žarty, prekáračky ani hrozby. Tri dni, kým sa tanečná škola začala, boly pre mňa dňami hlbokého smútku, pre ktorý som sa nevracal ani k svojim chlapčenským hrám, ani jesť mi nechutilo. A plač opakoval sa znovu a znovu, kedykoľvek som si pomyslel, čo ma v pondelok očakáva.Vtedy som ešte nevedel, že budem voľakedy náruživým tanečníkom, že budem tancovať s takou maniou, s akou hrá sa v karty kartár, s akou fajčí náruživý fajčiar svoje papirosy, havany, alebo labužnícky poťahuje voňavý biely dym, oprený o pohovku, z dlhého pipasára siahového čibuka. Vtedy som ešte nevedel, že tancami a bálmi zmrhám veľkú časť svojich mladých rokov a že budem po rokoch strašne, nevýslovne trpeť, keď ma rodičia nevezmú z trestu na bál, ale prinútia ma zostať doma a mučiť sa v záhrade, mučiť sa bolestne počúvaním svižných akordov cigánskej hudby, donášanej vetrom z nie práve blízkej tanečnej dvorany, za šumenia stromov a opojne sladkej vône bieleho jasmínu v teplej letnej noci.Nesmiete si však mysleť, že moje nohy nemaly smyslu pre rytmický pohyb, kým nevkročily do tanečnej školy. Natancoval som sa už hodne pred tým na majálesoch ľudovej školy. Pravda, neznal som vtedy ešte polkového ani valčíkového kroku, ani štvorylkových figúr. Ale cigáni mi už vtedy potrafili rezať pod nohy, a ja vrtel som sa a krepčil s aspoň takou, ak nie väčšou chuťou, ako neskôr na báloch. I prvé zárodky lásky počaly klíčiť v srdciach nás malých školákov na takých majálesoch. Ba zdá sa mi, že neraz prejavovali sme my, malí chlapci, svoje city búrlivejšie a úprimnejšie, než o pätnásť-dvacať rokov neskôr. Veď už vtedy prali sme sa celkom neženírovane o dievčence. Keby o dievčence. Väčšia galiba bola, že bili sme sa vlastne najviac o jednu. Bola to malá Irenka ktoréhosi železničného úradníka, bábika so sčesanými gaštanovými vlásky, prepnutými stužkou, žltou ako pomaranč, čo nám tak všetkým učarila. Všetci hľadeli sme iba pod rohovú jedľu na drevenú lavičku, kde sedela medzi ostatnými žiačkami. Pán rechtor zriadil nás mladých šarvancov, svojich nezbedných školákov, do šíku.— Nesmiete sa rozbehnúť, kým nezatlieskam do dlaní a nezavolám: raz, dva, tri! — prikazoval nám chlapcom.Cigáni pod skupinou vonných tmavozelených sosien spustili nejakú do skoku. Zahraly nám v nohách žilky, oči zažiarily. Pán rechtor počal rátať pomaly:— Raz! Dva!— Hohoó! — prestal rátať. — Čo som povedal? Bolo už „tri“?! — zaháňal energicky nazad nedočkavých tanečníkov, ktorí sa rozbehovali pred časom k tanečniciam. — Dám vám ja, kujoni!A pokus opakoval sa viac razy, až konečne zaznelo rozhodné:— Tri! — a my vyrútili sme sa jako kŕdeľ divochov, strkajúc, okrikujúc sa navzájom… Jeden sa pošmykol v sypkom piesku kola, druhý potkol sa o kamaráta a zaryl nosom do prachu. Ba i pred tanečnicami sme sa pochlapili, najviac ovšem pred peknou bábikou, čo tak vedela zmagnetizovať naše útle srdcia. Tá sa, chuderka, neraz vôbec nemohla dostať k tancu iba preto, že jej mladiství ctitelia nechceli pustiť jeden druhého k nej, ale svádzali pred ňou a pre ňu na gaudium prítomných dospelých hotové kohútie zápasy. Prali sme sa o ňu, buchnátovali, kopali, div sme si oči nevyškriabali. Iné páry už dávno tancovaly, keď boj o peknú Irenku ešte trval. Nie div, že dakedy ušiel sa nejaký buchnát v tej trme-vrme i samému nevinnému dievčatku. Stalo sa, že pľaskly aj zauchá. Ale to sme sa už na tie zvuky všetci zháčili. Lebo pán rechtor prirútil sa, nevedeli sme ani zkadiaľ, ako víchor a počal robiť rázne poriadok medzi nezbedníkmi.A poezia nevyvanula z tanca ani neskoršie, keď sa chodí na bály vo smokingu, v lakýrkach, v hodvábnych, atlasových, tylových toaletách, v brokátových črievičkách, v bielostnej rúčke vejár, čo nikdy nezahodí, ale odloží do skrine voňajúcej tak dôverne, tak staromatersky, aby ešte po desaťročiach ovanul starnúcu už matrónu pohľad naň, láskavý dotyk čarovným kúzlom zašlej mladosti.Michalské bály! Koľko vône, sladkých rozpomienok je v tých púhych dvoch slovách! Každý náš inteligent, ba každé vrúcnejšie slovenské srdce túžilo byť aspoň raz v živote na niektorom z vás. Veď neboly ste nikdy zábavami úzkej miestnej spoločnosti, ale dostihami krásy, pôvabu mladosti pre pol Slovenska. Keď založil si územčistý, veľkohlavý primáš Paľo v bezvadnom fraku, v bielej hodvábnej veste, v lakýrkach, s hodvábnym motýlikom pod snehobielym golierom, husle pod bradu, zaklepal na ne svižným sláčikom s lesklou perleťovou žabkou, aby upozornil svoju bandu, že hudba začína, a premeral veliteľsky ostrým pohľadom svojich ľudí, od beľavého primistu Deža, kučeravého kontráša, osmahlého klarinetistu až po večne usmievavého, veľké biele zuby na nežné pohlavie ceriaceho čelistu Fera, až po popolavého, drobného cymbalistu Aladára, sledujúceho s tajnou úľubou tanec svojich bielych klepačiek po dlhých, hrubých kovových a preca tak citlivých strunách, áno, vtedy zabúchalo prudšie srdce osemdesiatim mladým ľvom. A stopädesiat mladých krások, blondýniek, brunetiek i rusovlások, malých, štíhlych i udatných, vyrastených ako svrčinky i územčistých, ruží, bielych motýľov, ligotavých chrobáčkov, žiariacich svätojánskych mušiek, prelestných modrých vážiek i bieložltých králikov, stopädesiat roztúžených dievčich hrudí zvlnilo sa nedočkavosťou, stopädesiat snivých ženských sŕdc zamrelo sladkou túžbou…Primášov sláčik spustil sa svižne po rozozvučaných strunách. Deväť iných nástrojov počalo sprevádzať, prehlušovať sladostnú symfoniu sŕdc. Tanečníci rozbehli sa k tanečniciam. Už točia sa, víria páry podľa vlnistých taktov sentimentálneho viedenského valčíku, splývajúcich ako ľahké vlnky po rozkolísanej hladine dumného, smaragdovozeleného jazera. Vír unáša, strhuje so sebou nové a nové páry. Vlny tanca zradne podmývajú, podrývajú brehy podlhovastého „ostrova mládencov“ uprostred sály, ktorí rozhliadajú sa znaleckým okom po dvorane, tonúcej v záplave farieb a svetiel, hľadajú svoje známe alebo namáhajú sa objaviť nové krásky, nové hviezdy. Váhavci, okúňavci, fušeri v tanci i otcovia, starí otcovia, kelneri, hostinský prizerajú sa na rozvlnenú rieku tancujúcich, rozpomínajú sa na svoje mladé časy, sajú do seba ich vôňu, dívajúc sa na rytmické vlnenie rozihraných ľudských tiel, mihajúcich sa popred nich alebo závidia iným, o čo sú sami pripravení. Koľko sŕdc bude dnes jasať, rozplývať sa blahom, slasťou, koľko sa ich bude bolestne svíjať, ranených kruto nevšímavosťou tanečníkov! Lebo veď tanečníkov je v Michale tak málo a tanečníc toľko, ako by slovenské matky rodily samé dcéry a skoro žiadnych chlapcov. Mladí junáci volia iba podľa očí, podľa hlasu srdca a rozbehnú sa za driečnou hlavičkou, peknou, strojnou postavičkou s celým svojím mladistvým oduševnením, trebárs by to bola iba dcéra úradného sluhu alebo chudobná švadlenka. Starších, dospelejších mladých mužov zaujíma už i duch, vzdelanie tanečníc, spoločenské postavenie rodičov. A potom vykrúca sa i z povinnosti. Nejeden mladý človek obetuje prvých päť-šesť tancov známym, dievčaťom z rodiny, zo spriatelených domov, brat vykrúca sestry, keby mala z nich niektorá petržlen predávať, predstavuje známych sesterniciam. Podriadený úradník nezabudne vykrútiť dcéru, paniu svojho predstaveného, koncipista dámy principálove. Obchodník s módnym tovarom snaží sa povykrúcať všetky svoje lepšie odberateľky a neochabuje ani vtedy, keď sa pot leje s neho už cícerkom a pekná ružová tvár prechádza mu do tehlovej alebo karmínovej farby.Ženáči vykrúcajú najviac svoje polovičky a tancujú dosť málo. Kandidáti ženby, informovaní o pomeroch jednej-druhej dievčiny, vyberajú si tanečnice s veľkou rozvahou a nelakomia sa vždy na krásu ale oduševnia sa i za menej driečne slečny, ba neraz i za komicky nevkusné postavičky. Len nech má otec dom, role, grunty, vkladné knižky, účastiny, urbárske podiele. Nechávajú sedeť často ozajstné ružové púčky, najrozkošnejšie mladé žabky.Starí mládenci chcú sa zabávať. Tým púhy tanec naskrze nepostačuje. Lepia sa labužnícky na vdovy, na driečne, dobre udržané matky mladých tanečníc, na garde-dámy a na zrelé kokety. Viac dvoria, než tancujú. Viac hovoria, usmievajú sa, vtipkujú, než vzdychajú.Michalské bály, aký neobyčajný, mimoriadny je váš význam! Dojmy jedinej bálovej noci musely často po celý rok sýtiť lačné, roztúžené srdce dorastajúcej dcéry dedinského evanjelického farára, mladého učiteľa, účinkujúceho niekde na dedine Pánu Bohu za chrbtom. A koľko starých panien tisne k nestarnúcemu srdcu túžobne znovu a znovu zvädlú, sčernelú kyticu, ktorú tam kedysi dostala, a prečituje opätovne sentimentálne a žartovné vety i ľahké laškovné verše, popísané na jednotlivé diely vejára, aby sala do seba znovu slastný, vonný med či omamný, smrtiaci jed bálových rozpomienok.Čo je krása? Čo je mladosť? Čo je tajomstvo bálového úspechu? A koľké mladé tanečnice sú si vedomé storakého úskalia, storakých nebezpečenství jedinej bálovej noci, divokosti závodov krásy, vniad, kúzla osobnosti?! Koľké z nich kráčaly na michalský bál v radostnom povedomí svojej sviežej krásy, v naivnom očakávaní istého úspechu, rozmaznané svojimi triumfy v užších vidieckych kruhoch, v ktorých sa dosiaľ pohybovaly. Išly, aby sa tam trpko sklamaly, pripravily o nejednu blaživú ilúziu. Koľko hviezd, kráľovien tanečných zábav v malých vidieckych hniezdach zbadalo na michalskom bále s úžasom, že je veta po jej prvenstve, že je tam podobných krások na každom kroku, že zaniká skoro úplne bez povšimnutia ona, čo doma tak jasne žiarila, okúzľovala. A koľké anjelské tváričky bledly žiaľom a prekvapením, že na michalských báloch nevíťazí len krása a svieži pôvab mladosti, ale že mnohá zrelšia dáma jediným smelým pohľadom, pár vrelšími slovami docieli často viac, než nevinné, pôvabné mladé krásky so srdiečkami, ach, tak roztúženými, vyčkávajúce celý večer a celú noc márne, kedy zjaví sa ten vysnený princ, kedy sa ukloní pred nimi s významným úsmevom a požiada ich o tanec ten pravý!Nechýbajú ani komické momenty. Mladý stolár z okolitej dediny hľadí prekvapený na salónne čierne obleky, šosy, mašličky, lakové poltopánky, snehobiele rukavice hladko vyholených, načechraných, napomádovaných tanečníkov. Netrúfa si vyrovnať sa im, nevie sa osmeliť, aby predstúpil pred niektorú tú krásku v ľahunkej, akoby nadýchanej toalete, s nádherným účesom, ako dáka princezná a vyzval ju do tanca. Nemôže sa osmeliť. Už-už by sa rozbehol, ale mašličku má, zdá sa mu, nejak nakrivo, vlasy by si bolo treba trošku prihladiť, nohavice o poznanie vyššie vytiahnuť. Haneblivosť, rozpaky, žiaľ nad premeškanými už tancami zapíja vo vedľajších hostinských miestnostiach. Tanec uteká za tancom. A gurážu pribúda nášmu mladému hrdinovi, ach, tak pomaly! Vše navráti sa do tanečnej dvorany, aby skúmal sám seba. Či už bude vedeť smelšie hľadeť do tých čiernych a modrých očí, či sa nezapáli, nezmätie? Či sa už bude vedeť rozbehnúť za tanečnicou? Už-už, skoro, o chvíľu, ale ešte nie. Až neskoro po polnoci, skoro nad samým ránom osmeľuje sa. Nie, nebojí sa ani čerta. Podíde k tej prostrednej, tam pod tým zrkadlom, čo sa mu od samého večera tak pozdáva. Zve do tanca. Kráska vrtí záporne zlatou hlávkou a sladko sa usmieva, ceriac utešené zúbence ako perličky. Teda košík! No, nič to. Len sa rozdrapuj, ty mača ulízané, ty fiflena okatá! Pohne sa o krok ďalej. Náhodou zavliekly ho nohy pred tučnú staršiu dámu. Dáma vrtí hlavou:— Ďakujem. Som ustatá.Dobre. Mal sa aj na čo lakomiť, na takú hlúpu ochechuľu, takú knedľu! Veď by sa zmoril ako kôň v mandli, keby ju mal naozaj vykrúcať. Kráča ďalej a vyzýva s chuťou do tanca ďalšie a ďalšie krásky. Už sa ostrieľal. Už ho košík nezroní. Čo by ho mal zroniť?! Veď naposledy mnohá môže byť naozaj ustatá, alebo prišla sa iba dívať, nie tancovať. Keď zavrtí odmietave hlavou jedna, už ukláňa sa pred jej súsedkou. Ale krásky sa smejú, odvracajú od neho, zapchávajú si šatôčkami ústočká, aby nevyprskly v hlasitý, rozpustilý smiech. Milý stolár obzerá sa zmätený. Celý svet krúti sa s ním ako vo snách: lustre plné žiariacich sviec, veliké zrkadlá s tancujúcimi pármi, navoskované lesklé parkety, vejáre, kytky, pestré toalety, les tanečníkov uprostred dvorany i cigáni, hrajúci na vysokom pódiu — všetko sa točí okolo neho čo raz rýchlejším tempom, až to zrak prechádza. Niekto ho drží pod pazuchu.— Pane, prosíme vás, poďte s nami.— Čo chcete?!— Prosíme vás, len na malé slovíčko.Precíta jako zo sna. Dvaja vyobliekaní mladí páni stoja mu po boku. Už vidí, že sú to aranžéri, poznáva ich po dlhých stužkách, čo im splývajú s pliec.Vyviedli ho na chodbu.— Prosíme vás, dajte našim dámam pokoj! Čo ich obťažujete! Nevidíte, že ste opilý? Sadnite si radšej sem k stolu v reštaurácii. Pobesedujte si s pánmi. Tancovať mali ste začať prv. Po polnoci, nad samým ránom začínať, to sa ani nepatrí.Druhý aranžér dokladá zdvorile:— Ináče nemajte nám za bánosť. Konáme iba svoju povinnosť. Ináče si vás vážime ako čestného, poriadneho človeka. Každému sa môže malér pritrafiť.Nemôže vyriecť ani slova od prekvapenia. Tak ho to bolí, taká mu je hanba, za tú chvíľu vytrezvel skoro úplne. A nemožno to napraviť. Nepozostáva mu, potupenému, nič, ako sobrať sa a vytratiť nepozorovane von do čiernej tmy, keby už nesvitalo. Tak skončil sa michalský bál pre okúňavého dedinského stolára. Nie div, že mládenec zanevrel na michalské bály na celý život.Hja, nemohol si hocikto trúfať merať sa s michalskými ľvami. Boli do tanca jako oheň, niesli tanečnice na rukách ako na krídlach. Boli pozorní, nezabúdali na občerstvenie, na ovievanie vejárom. A elegáni boli od hlavy po päty. Len rozmarní boli, šibalci, nestáli. Neraz sa stalo, že vychytili ako ushovorení neznámu peknú vidiecku žabku, vychvaľovali ju, pretekali sa o ňu. — Tančí ako pierko, usmieva sa ako anjel! — uisťovali každého. Nie div potom, že o takú vychytenú, k tomu naozaj peknú tanečnicu sa každý pral. Ešte si ani nevydýchla, už brali ju noví tanečníci, neuspela si sadnúť, už prichodilo sa jej vrteť znovu. Z ruky do ruky si ju podávali.Vychytená kráska nemohla zabudnúť na michalský bál, na dejište svojich triumfov. Ak bola mladá, pekná a vkusne sa šatila, vystrojila sa na najbližší michalský bál ešte krajšie, pozornejšie. Predtým ofrflávali rodičia každý batist, teraz neľutujú výdavkov ani na hodvábne alebo tylové šaty, nové atlasové črievičky. Ba kúpil sa i nový, nádherný vejár, nová zlatá náramnica.Ale aké bolo sklamanie krásavice, keď, príduc na bál, dostávala síce samé poklony, ale do tanca neprichádzal ju pojať nikto. Až po čase zbadala planúcimi očami, s lícami horiacimi od hnevu a ľútosti, že naproti obliehajú michalskí gavalieri inú krásku, že našli si novú hviezdu.I svedomití boli tí michalskí mladí páni, dbalí povinnosti. Keď sa Ladislav Trnka zadal s Marienkou Lobodáňovie z Kremnice na tretiu štvorylku, nemusela sa tanečnica báť, že tanečník snáď zabudne, nepríde po ňu alebo zadá sa s inou, ako sa to už inde stalo. Lacko síce ochaboval po polnoci v tanci až nápadne a, keď mu po druhej hodine pošepla matka, čo gardovala na bále jeho dve sestry: — Syn môj, nepôjdeme domov? — chytil sa rád návrhu a odpovedal ochotne: — Ale áno, mamička, — a bežal do garderoby, aby obliekal matku a sestry hbite do plášťov.Vonku v meste tma, ticho, ani pes nezabreše, hviezdy zahalené do oblakov. Iba jasmín zaváňa zo záhradky, popri ktorej kráčajú, a z druhého konca obce ozýva sa hlásnikovo hlásenie. Doma praje Lacko dobrú noc a poberá sa do svojej mládeneckej izby v prednej čiastke domu. To sa bude spať! Pred desiatou sa neprebudí. Vyzlieka sa, mení košeľu a vykladajúc hodinky, košeľové gombičky na nočnú skriňku, líha si hneď na pravý bok. V hlave hučia mu valčíky, mihá sa pred ním znovu osvetlená dvorana i s bálovým šumom. Už-už sladko usína. Ale v tom hop! — vyskočí s postele na rovné nohy.— Do paroma! Veď si človeče, zadaný na tretiu štvorylku.Oblieka sa bleskurýchle. Skoro by roztrhol niečo na golieri alebo na košeli. Taká hanba! Nie, radšej by zniesol tri zauchá. Marienka Lobodáňovie bude čakať na tanečníka márne. Ako sa len vyhovoriť, ak príde neskoro?! Že mu prišlo zle? Že sa mu odtrhol na lakýrke opätok, takže musel v noci šustra budiť, aby mu ho pribil? Nie, nie, to sú všetko plané výhovorky, zpoza ktorých cerí sa posmešne našminkovaná skutočnosť, že zabudol na tanečnicu.Letí z domu ako bez duše. Ešte že nebývajú od tanečnej dvorany tak ďaleko. Prišiel včas. Práve mrvia čardáš. Do tretej štvorylky bude ešte polka a mazúrka, dámska volenka. Ide si ešte upraviť frizúru do garderoby a potom občerství sa v bufete. Muzikanti zahrali avizové prvé takty francúzskej štvorylky, Lacko Trnka je medzi prvými, čo letia si pre svoje tanečnice. Prechádza sa s Marienkou v kole.— Nemôžem sa štvorylky dočkať, slečna Marienka! — šepce ohnivo. — Po celý čas som len na vás myslel.I humor mali a majú michalskí tanečníci. Raz prišlo na michalský bál hodne českých turistiek. Zastavily sa tam cestou do Tatier. Študentky, učiteľky, mladé úradnice, sviežie žabce i trochu zrelšie pivonie. Tančily v turistických úboroch. Výnimočne sa im to dovolilo. Lebo ináč Michal potrpel si na eleganciu. Jeden viedenský český bankový úradník mi raz hovoril:— Podívajte sa, mám na sebe slušný frak. Nie je nový, dosť som sa ho nanosil. Stojí mi báječne, je čerstvo vyžehlený. Vo Viedni nezahanbím sa v ňom ani na najprednejšom bále. Ale u vás v Michale skoro som sa okúňal v ňom tancovať. Tak preháňajú tí vaši tanečníci v garderobách, akoby si dávali šiť na každý bál nové obleky.Ale turistky sú turistky. A sú to preca sestry Češky. Treba ich prijať s okázalou srdečnosťou. Rozumie sa, i vykrúcali ich Michalci a ich priatelia, jako sa patrí vykrúcať hosťov. Pred prvým tancom shromaždil Števo Zelenka tanečníkov do bočnej miestnosti. Dali všetcia hlavy dohromady.— Pozor, chlapci! — šeptal tlmene. — Musíme na tie české dámy urobiť dojem a našim bálom renomé. Dnes večer sa nepredstaví nikto inak, ako doktor, inžinier, lekárnik, profesor alebo fabrikant.Chlapci poslúchli. Prespolné dievčatá, prišlé do Michala po prvý raz a sestry Češky boly ako unesené. Najmä imponoval im driečny hodinársky pomocník, Jožko Rohoň, chlap ako hora, ktorý nemal u michalských slečiniek mnoho šťastia a bol naučený aj na košíky. Tento raz zabával sa tak znamenite, ako nikdy. Monokel, lakýrky, biele rukavice mal. Chlapec bol k svetu, bujné kučeravé čierne vlasy, husté, po anglicky pristrihnuté fúziky, červené líca. Predstavoval sa za doktora. Mladá blondýnka, dcéra ktoréhosi vidieckeho statkára, bola do neho, ako sa zdalo, celá zbláznená. I pred matkou ho vychvaľovala:— Fešák ten môj doktor! Už tancoval so mnou tri razy. A roztomilý, samý žart.A preca Jožo Rohoň, ináče znamenitý chlapík, bol povestný v Michale svojimi nejapnými rečmi a sprostými vtipmi.A báječne zabávali sa i ostatní: sadzači, kupci a kupeckí pomocníci, bankoví a fabrickí úradníci a študenti, no, i praví doktori. Je to darmo, ale diplom má preca len kúzelný účinok na ženské srdcia. A medzi michalskými mládenci nebolo tú noc nediplomovaného človeka.Jedna z účastníc bálu, moravská učiteľka, hovorievala ešte po rokoch:— Nevýstavné, malé mestečko ten Michal. Ale tanečníci, všetka česť. Hovorieva sa o nedostatku slovenskej inteligencie. Slováci, vraj, málo študujú. Ale to je lož. V Michale tančily sme so samými diplomovanými ľuďmi, doktormi, inžiniermi. I fabrikantov majú Slováci dosť, ani by človek nemyslel.Po bále vyprevádzal gavalier svoje tanečnice. Kto nevyznal lásku v tanci, mohlo to urobiť, kráčajúc po boku svojej milovanej, sajúc do seba vôňu rozkvitnutých letných stromov a krov, keď rozpálenú hlavu neutíšil ani nočný chlad. Ľahunký vánok, miliony hviezd na modrej oblohe trbliecu, akoby chcely svietiť milencom na cestu.Ba ani potom nebol zábave koniec. Rozjarení, či zaľúbení mladí ľudia doviedli o hodinu-dve alebo na druhý deň tak o jedenástej v noci pod oblok izby svojho ideálu cigánov, ktorí spustili ľahúnko, sladko snivú serenádu. Zaľúbenec prestupoval netrpezlivo s nohy na nohu, až zažiarilo mdlým svetlom sviečky drahé okno a mladý človek uťahoval sa v záhradke za tuju alebo bazu, aby sa predčasne neprezradil.Ale koľké očká po celú noc nie a nie sa zavreť a preca čakaly na serenádu márne!
Kompis_Michalsky-bal.html.txt
O lásky hre osudnej bratov Čapkovcov(a o jej slovenskom prebásnení)Lásky hra osudnáuzrela svetlo sveta ešte pred prvou svetovou vojnou, v roku 1910, teda v čase, keď Josef Čapek (1887 — 1945) mal dvadsaťtri a Karel Čapek (1890 — 1939) iba dvadsať rokov. Obaja bratia mali vtedy umelecky úspešný život ešte iba pred sebou, no vedeli už, ktorým smerom chcú vykročiť. Svedčí o tom ich spoločný odchod z malého českého mestečka do Prahy, ktorú sa rozhodli prekvapiť ako poprední účastníci nástupu novej umeleckej generácie. Svedčí o tom ich príklon k európskej, najmä francúzskej moderne. Svedčí o tom aj ich spoločný pobyt v Paríži. Svedčí o tom aj to, že Karel Čapek, hoci vlastnej básnickej tvorbe sa nevenoval, svojou antológiouFrancouzská poezie nové doby(vyšla dvakrát, prvý raz v roku 1920, druhý raz, v rozšírenom vydaní, v roku 1936) položil základy moderného českého (a tým činom aj slovenského) básnického prekladu a svojím prekladom ApollinairovhoPásmaobjavil tohto básnika pre celý rad ďalších generácií, vrátane mojej.Spoločné písanie, umocnené rodinným putom, bratov Čapkovcov evidentne bavilo — veď zožalo úspech ešte aj v roku 1922, keď mala premiéru ich spoločná hraZo života hmyzu. Radosť zo spoločného písania však azda najviac vyžaruje z tej ranejLásky hre osudnej— cítime to v nej z každej repliky. Pokúsme sa predstaviť si, ako to asi prebiehalo. Jeden z nich navrhuje, aby Zerbine povedala o Izabelle: „Je celkom nevinná — pozrite sa na ňu.“ Druhý mu skočí do reči: „Nevinná a pekne urastená.“ A hoci beťárstvo takto vybudovanej repliky je nanajvýš noblesné, vo chvíli, keď ju spoločnými silami stvorili, sa možno obaja váľajú od smiechu. Bratom Čapkovcom sa podaril malý zázrak — dostali do svojej hry verš a poéziu bez toho, aby ich niekto mohol podozrievať zo staromilsta. Dostali to tam totiž v polohe paródie, ktorá však nijako nepoškodzovala básnickú krásu parodovaných metafor. Hoci sa umelecky každý z nich napokon pobral svojou stranou, nie je to v rozpore s hypotézou, že vtedy, v roku 1910, boli títo začiatočníci nevdojak už aj akýmisi predskokanmi budúcich slávnych dvojíc V + W či L + S.No musím sa opraviť. Neprávom som ich nazval začiatočníkmi. Patrí k vlastnostiam veľkého talentu, že sa prihlasuje zavčasu a rodí sa hotový, že veľký talent už v prvotine prezrádza svoj rukopis a program, čiže čosi také určujúce, že neskôr stačí už to len zveľaďovať. Bezo zvyšku to platí aj o mladých autorochLásky hry osudnej. Český teatrológ Pavel Janoušek si všíma, že„signály toho, že spoluautoři vnímali odlišnost svého textu od běžné literární a divadelní produkce, je možné najít v dochované korespondenci, podle níž po jeho napsání dokonce zvažovali, zda by jej neměli spálit.“(Theatralia 21 / 2018 / 1.)Našťastie to neurobili.Po prvý raz bola ich hra publikovaná v časopise Lumír v roku 1911 a nechýbala potom ani v ich spoločnom knižnom debuteZářivé hlubiny a jiné prózyv roku 1916. (Našu osobitnú pozornosť si zaslúži aj informácia, že v roku 1922 podľa tejto hry napísal skladateľ Zdeněk Folprecht operu, ktorá mala premiéru 13. novembra 1926 v Bratislave, na scéne Slovenského národného divadla.)Umelecké smerovanie bratov Čapkovcov rozdvojil najmä koniec prvej svetovej vojny — a zaiste aj povaha toho, čomu sa venovali. Josefovi jeho maliarsky talent umožňoval väčšiu nezávislosť od politického diania. Karel so svojím dramatickým talentom sa nemohol vyhnúť politicky aktuálnej metafore. Tú spoločnú ranú explóziu svojich talentov si však mohli pripomínať aj po rokoch — určite im na to dalo príležitosť aj prvé javiskové uvedenieLásky hry osudnej25. marca 1920 v pražskom Mozarteu, o ktoré sa postarala skupina študentov, čo takisto svedčí o nonkonformnej genialite tejto hry. V čase, keď vznikla, no takisto počas celého storočia, čo ubehlo od jej vzniku, sa ustavične opakuje jedna a tá istá pozoruhodná peripetia. V obdobiach, keď sa etabluje v živote zlo a v umení nevkus (a je úplne jedno, či je to nevkus kapitalistický, fašistický alebo komunistický), býva táto hra odsúvaná na okraj pozornosti, pretože vládnuce mafie tušia, aké zaucho im z nej hrozí. Veď aj otcovia veľkej privatizácie, s tým svojím „peniaze až na prvom mieste“, by museli mať nepríjemný pocit, že sa dívajú do zrkadla, vo chvíli, keby z javiska začuli to Brighellovo„na scéně zlo užitečné je, však užitečnější je ještě v životě“. A naopak: vždy keď sa spoločnosť — a s ňou aj umenie — nadýchne odvahy a pokúsi sa o návrat k slobode a spravodlivosti, zrazu je naporúdzi aj Lásky hra osudná, aby podporila toto nadýchnutie. Výrečne o tom svedčia dátumy jej uvedenia. Nielen tie už spomenuté, ale aj tie, čo nasledovali.Na Slovensku to bolo najmä počas odmäku, ktorý nastal po Stalinovej smrti — vtedy (čiže okolo roku 1956) sa môj slovenský preklad chystal uviesť divadelný krúžok na Filozofickej fakulte Komenského univerzity. Aj rok 1962, keď ho uviedli študenti na VŠMU, čosi hovorí — je to čas nástupu aj keď nie celkom zlatých, ale predsa len sľubných rokov šesťdesiatych. Takisto čosi hovorí rok 1977, keď som hru nanovo preložil a ako externý dramaturg uviedol v Poetickom súbore Novej scény: je to čas, keď normalizácia vstúpila do svojho mid-pointu, spoločnosť aj umenie cíti potrebu zvolať „stačilo“. Nie náhodou sa to deje v oboch republikách — v Českej republike podobnú úlohu zohráva v roku 1978 ostravská inscenácia Jana Kačera. Nad všetkými úvahami na túto tému však vyčnieva rok 1943. Po Hitlerovej porážke pri StalingradeLásky hru osudnúv réžii Jířího Strassa a v úprave Zdeňka Jelínka naštudovali väzni terezínskeho koncentračného tábora.Ak sa smiem ešte raz vrátiť k príbehu svojho slovenského prebásnenia — aj ja som mal zhodou okolností práve dvadsať rokov, keď som napísal svoju prvú hruMahujá, krásna Cigánka, ktorú 9. júna 1957 odvysielal Slovenský rozhlas — a v tom istom čase som si obľúbil ajLásky hru osudnúbratov Čapkovcov. Hoci som študoval na Vysokej škole pedagogickej, sídliacej na Kalinčiakovej ulici, teda dosť ďaleko od Šafárikovho námestia, mal som kamarátov aj na Komenského univerzite, kde práve v tom čase vznikol divadelný krúžok, ktorý si u mňa objednal prebásnenie tejto hry. Prečo práve tejto? Členom univerzitného krúžku bol aj talentovaný poslucháč rezbárstva z Umeleckej priemyslovky Milan Sládek. Už vtedy dával na známosť, že je aj talentovaný mím —Lásky hru osudnúsa rozhodli hrať aj kvôli nemu, bola v nej preňho ideálna úloha, Gilles zvaný Peppe Nappa. Hoci som pracoval rýchlo, premiéry svojho prebásnenia som sa vtedy nedočkal — divadelný krúžok na Filozofickej fakulte KÚ sa rozpadol ešte rýchlejšie. Dočkal som sa jej však v roku 1962, keď saLásky hrou osudnourozhodlo ukončiť svoje štúdium na VŠMU niekoľko mojich iba o pár rokov mladších priateľov. To vydarené absolventské predstavenie režíroval Peter Mikulík, v úlohách Scaramoucha a Dottora sa predstavili Julo Satinský a Milan Lasica, ktorý napísal aj texty piesní, hudbu zložil Braňo Hronec.Tým sa však história mojich stretnutí s touto hrou nekončí. V roku 1976, keď sa z divadla Poetická scéna stal Poetický súbor Novej scény a keď sa na Novej scéne rozhodli, že ten súbor nebude mať na starosti nič iné, iba usporadúvanie večerov poézie, vtedajší riaditeľ Novej scény Dalibor Heger sa zamyslel, koho by poveril ich externou dramaturgiou — a spomenul si na mňa. Absolvovali sme už v šesťdesiatych rokoch úspešnú spoluprácu pri uvádzaní amerických a anglických muzikálov, vedel teda, že ak mu môžem pripraviť nejaké prekvapenie, tak iba príjemné — a ja som to aj urobil. Na externú spoluprácu s Poetickým súborom Novej scény som pristal a Dalibora Hegera som nemusel dlho presviedčať, že ten súbor by sa zbytočne obmedzoval iba na pásma poézie, veď existujú aj básnické skvosty, napísané v podobe malých hier. Ponúkol som mu na to dôkaz, ktorý aj on dobre poznal. Dalibor Heger pochádzal z Dolného Kubína a k veľkým zážitkom jeho detstva patrilo stretnutie s bratmi Čapkovcami, ktorí si obľúbili letovisko v neďalekom Oravskom Podzámku. A tak sa tým dôkazom, ktorý určil na niekoľko sezón smerovanie Poetického súboru Novej scény, stalaLásky hra osudná.Preložil som ju nanovo a jej inscenácia v Poetickom súbore Novej scény mala premiéru 18. marca 1977. Režírovala ju Marta Gogálová, hudbu k nej zložil Tomáš Berka, ktorý bol zároveň autorom scény. Do bulletinu som vtedy napísal pár slov, ktoré, dúfam, nestrácajú platnosť ani dnes:Lásky hra osudnáje hra, postavená na vopred určených typoch (tipi fissi), teda na princípe, ktorým sa zapísala do dejín divadla najmä commedia dell´arte. Postavy v nej vedú dialóg striedavo v próze a vo veršoch. Pristavme sa pri verši: je to vec, vzbudzujúca vždy najväčšiu nedôveru hercov aj divákov. Je moderné auditórium ešte schopné vydržať vytrvalú paľbu alexandrínov a majú herci ešte chuť púšťať na javisku túto stereotypnú muziku, čo aj pod záštitou Rostanda alebo Moliera? Neprepisujú sa veršované hry čoraz častejšie do prózy? Jestvuje vôbec spôsob, ako verš na javisku zachrániť?Zachovajme si pokoj — ten spôsob jestvuje, ba jestvuje ich niekoľko. Jeden sme si overili na LorcovejPlánke: odvážna asociatívnosť modernej metafory nám neposkytuje ani najmenšiu príležitosť na otázku, prečo divadelný dialóg nemusí mať vždy podobu prózy. Lorca nám pripomína básnickú krásu ľudovej reči a teda upozorňuje aj na nezmyselnosť prísneho rozlišovania medzi veršom a prozaickou vetou. Druhý spôsob, ako si poradiť na javisku s veršom, nachádzame u bratov Čapkovcov. Áno, sú to verše, ale neberte ich, prosíme vás, priveľmi vážne. Hlási sa v nich o slovo silný parodický živel — a keby sa chcel niektorý divák opýtať, čo si s tými klasickými alexandrínmi chceme počať na javisku dvadsiateho storočia, treba mu povedať, že bratia Čapkovci spôsobom, akým alexandrín používajú, túto otázku kladú tiež. Že je to tak, na to nás upozorňuje už názov hry: nie je to bežná inverzia, čo v ňom nachádzame. Je to paródia inverzie.Diváka teda nemusíme už hádam ďalej presviedčať, že táto hra rezonuje dodnes aj s tým najmodernejším estetickým cítením a že jej uvedenie nie je iba komplimentom českej dramatickej klasike, ale chce byť aktuálnym príspevkom Poetického súboru Novej scény do permanentnej diskusie na tému „čo je pravé divadlo“.Ľubomír Feldek
Feldek_Bratia-Capkovci-Lasky-hra-osudna.html.txt
Na obnôcke1889Ako dáki husári v ohňa výpomôcku,[1]hurtom sadli na kone: a poď! na obnôcku[2]strhli vo cval, zpod kopýt až ziskrilo zrazu —prchký dupot zajachtal s nadmlynského srázu;prach skudlil sa, aby toť potančil si ladnev lúčoch slnca ešte raz, pokým nezapadneza srub holí temnistých[3]a noc neprihrnies neho rosou omyť zdĺž cesty i tie tŕne.Krepkí radom zurvalci, chasa neskrotená!Poznať po ich obratoch: ako bez strmeňa(čo by strmeň? — sotva i vedia, ká to sprava[4]),bez podsadu[5]pomoci, leda začrúc zľava,hrsťou bujnej do hrivy — každý hupol v mžiku(v sedlo? ba čo!) v lasičí chrbát tátošíku,podšmariv si halienku; i už strmo sedí,priam aj žrebcom stočí, v stráň zazrie na výzvedy(čajs’ za milou), ihrajúc tak posliedi s chvíľu —vranca[6]vtom zavráti vpred, širák drgne k tylu,druhom kývne: pohodia úzdy sťa by pletky,razom popchnú opätky, bzíknu[7]— zmizli v letky[8]—od prírody jazdci! — I prázdno sotva vravím:nejeden z nich na jeseň strihne ku tým pravým,ku husárom… Čo by nie? Driečni chlapci všetci,a koníček, šablička: tiež dve krásne veci,krajšie ver’ jak ťarbák pluh i jak praskot biča.Nech si otec napotom[9]drží pohoniča;uzná, jak to bez syna — že vraj ničomníka,uzná — spomnie, srdito chytajúc sa styka.[10]Chudera mať, pravda, tá znovek skľúči rukya nádvorím rozsievať bude trpké muky;dievčina tiež v komôrke neraz zrosí očká —nu, Boh tamtú poteší, táto azda dočká.Vraj, že vojna môž’ byť? — Nech, i s tým vojak ráta.Každý tuhý junák on, ktorý ani katasa neľaká — nešťastiu smelo ziera v oči,za tým, čo chce, do vody či do ohňa skočí;jemuž niet tej priekopy ni ohrady v mieste,by ju nepresadil, keď zavadzia mu v ceste,nieto jedle,[11]bár by v mrak siahala jej štica,aby ju nesliezol hneď ani veverica.(tak napríklad: vôdor len nestaväjú nízko,jemu však to ako nič skočiť na bojisko —hračkou kladu[12]navaliť v plece, privliecť z hory,hájnym lávku odložiť — ten on zbojec![13]); ktorýnechyruje o biedach, nikda neznal žiaľu,prv než by sa dotkla ho, v bok odkopne skalu;i na koni obsedí, hľa, bez príprav všetkých,a čo by bol šarkanom bájok kadejakých,na ňomž černokňažníku je dosť neobsedno[14]—ba sám víchor čo by bol, jemu všetko jedno — —Kamaráti z detinstva; vrstovníci, akí,treba-li čo podniknúť — fígeľ vyviesť dáky,hneď sú jednomyseľní, neskazia si vôľu:jak i posiaľ cez leto často pásli spolu(a pásali za nocí pekných tak i vlani),sriekli sa zas: — pod večer hore Za parkany[15](zkadiaľ cesta poľami ženie do Laziny)vraj sa sídu.Dodržal každý. — Lenže stínyštíhlych vzrástly topoľov hodne po ohradoch:naložili kosiská; v šerých vznikli sadoch;i než slnko o stupaj pokročilo v sklone:prikvitli i s koníkmi už na miesto onéľahkí, strojní, v halienke lengajúcej voľne,za širákmi z dneskajšej kosby kvieťa poľnie,valaška na taršuľke lesklá — ani víťazv zájezd[16]—Zrazu: „Chlapci, ľaď, už vám ciepka Kytas —Nepovedám, toho sa tak priam nestrasieme?Teľpis[17]starý —“Iní: „Smiech, kuľhá —“„— Jaba, drieme;nevyspal sa, záletník, cha-cha —“„Ale ktoráchcela by ho u čerta?“„Pecúchovie Dora,i s výskokom!“„Ešte čo!“„Var’ nie dobrá pára?Starodávny krpec i starodávna sára!Ťaj, tým svojím poločkom[18]ako za ním kuká!“ —„Kloptáň[19]objal ramenom. Len čo má tam dnuká?Škúli ani vrana v klub —“[20]„Najskôr niečo spŕchamu veň konopatého[21]—“„Do popuku, mrchačiahla mu dnu; ale ho i privrzol k sebe!“„Sivku pác-pác! aby znal —“„— že tam rastú zrebe,nie otava — cha-cha-cha!“„Už ten ti má čosi,kamarát! Veď vyberá a pod tupák[22]nosí.“„Prisám, je tak, vyžúva. Nebodaj kdes’ skváril[23]najmenej pod jablone; zas ohryzok šmaril,vedroň[24]—“„Až keď popratal:[25]prv sa nerozkýva —“„Fľochá ešte po stromoch; uškiera sa, zíva:najskôr, by mu do huby ešte so dve spadly —“„Ryntu[26]prikryl — aha, už ide, sem sa díva,zbadal — sto striel! rušajte, skoro —“ Bystro vsadli,a s pokrikom ,hybaj!‘ brnk čeľaď sebevoľná[27]—Iba jeden teperí za nimi sa zvoľna:Maťo Kytas.Trojku dnes sušil na Vtáčnikucelý deň. I ačpráve na dlhokú týkuslnce ešte obzorom, už ho omínalo,obzeral sa: koniari či netrielia[28]v bralo?Pomyslel si: uvidím, či nebudem prvý!Dlane popľul — potrepal voslep na ostrvy,a poď v nohy úvraťmi. Všetek doparil saspechom, doma šipľaním;[29]predsa opozdil sa.Tu mať (bola vdovicou, a samého mala)ho okríkla: „Ani krok! Či nenachrúmalasa dosť cez deň mršina, a to bez osohu?Parom ti ju posvietil sohnať — po batohubych si bola odniesla žito — Drichmi doma!Keď po pastvách vylíhaš, včas do kosby kto má? —Slúchni, Maťo. Radšej nech drhne sa tam v trávecez noc — máš jej v rezačke —“ „To si dajte krave,náš hrdoš sa pýta pásť — tuž[30]len pôjdem, mamo,“vrkol, pojal sivého. „Bodaj všetko známonešťastie ťa potkalo, ty skrčenec starý!Nehanbíš sa s papľuhmi bzíkať po chotári?Kebys’ na dač’ súci bol, nie nevesta dáka:vnučka by ma odmeniť mohla od kosáka,vnučka! — Och, ty nepodar,[31]tĺk, sťa ten roh krutý! —Vrátiš sa ho!? — Jaj, haluz — jaj, tie tvoje škuty! —Iď — zabi sa!…“[32]Takéto sypala naň slová,až skäroval závadou — Tu zas pasca nová!Uličkou šiel pomedzi rozložené sady;zprava rompí[33]zlatý vosk, ale zľava hľadínaň roj jabĺk buclatých, krásnych ani zora,s vetríkom sa škádlia — strom nahrbená stvora —Mať nedala merindy; zmrmlal: „Užtoveru,aspoň so pár na slinku —“, zazrel v plote dieru,i keď strehmo vypátral, že je mŕtvo všade(hospodári po poliach, deti kade-tade),prevliekol sa zdýmajúc,[34]a kým sivko v tônipožmuruje, gazdíček lozí po jabloni.Sivko sprskal, z nudy i štiav[35]už lapkal suchý;gazda kmáše ešte vždy, title[36]do pazuchy. —Ustal vposled; alebo ocieľku pre kremeňazda vetril? Dosť na tom: keď zatúžil remeň,aby sa mu košeľa dák’ nevykasala,s opálavým výsypkom[37]zlodejského sala[38]pobral sa vdol plazive, jak sa vlieka[39]chvostáľ[40]—až šťastlive na konár najnižší sa dostal.Lež vtom zočil jablko ešte ponad sebato najkrajšie. Rozhútal: ,Musím mať i teba,musím!‘ — A veď blízko je, vábi, lístím šustí:len sa vzopäť, dostať ho i samými ústy.Postúpil i vzopäl sa, tu — druzg! konár pod ním —skydol sťa klát, zareval ,jojój!‘ dúškom hodným.Zobadal sa[41]však ihneď, že je v zahájenom,kde bedákať neradno. I hoc pod kolenomspelo mu to, v ľadviech zas sťa by šindľom bádal:sčeperil sa[42]akosi i odkyvkal ztadiaľ.Len von bol však, prešlo mu. ,Ejha!‘ posepnul sa.[43]Koňa pojal za vodzku[44]a naozajst[45]hnul sa.Ale čo krok: jabĺčka tým viac ani muchyzačaly ho štipkotať.[46]Mykol do pazuchy,jedno vyňal — krásota![47]„Ho-ho-ho!“ si zvýskalani decko, v priehrští gúľal ho a stískal.Sotva stačil polykať[48]sliny, zalievalytak mu ďasná, zostrené zuby strečkovaly…[49]A tie druhé akéže? šukal ďalej, šuká —až v krátce ich nasádzal[50]plno do klobúka,a veru s dnom poriadnym, súcim na bobánky.[51]Len či i tak dobré sú, a či dáke plánky?Próba nikam — no aspoň jedno treba skúsiť;zavätil,[52],hí! frišovky‘, zmľaskal — priam i dusiť[53]vzal sa ich čo najatý, ,Chrum-chrum‘, bolo po ňom.Ten chrust a či závisť vše potrhla i koňom.Nuž pri tej, hľa, robote, jak sa usilovalnaponáhle sporajiť,[54]čo bol nadežmoval[55](zvláštny výjav vskutku, zrak stĺpkom do klobúkaupretý — snáď verne-li dodá ústam rukazakaždým, čo zachváti, záhryz až do jadier,až mu pritom po čele brnklo hajno kadier —sporý[56]žvach,[57]hit, ani by hádzal poza ploty),pri tej práci zazreli ho šarvanci totí,keď uvrzli hneď aj preč.Že to bolo lesťou,zbadal i on. ,Počkajte!‘ zahrozil im päsťou.*Kde tí boli o chvíľu, popred ktoré hony,v akom poli, ťažko riecť. Na vrchovom koniletí sa to vo vetre, funí ani strela,zvlášť ak jazdec tamtotým podobný je zcela,a nie kydoň,[58]ozembuch.Predsa na prekážkynatrafili všaké tiež. Spôsob, pravda, ťažkýnaskrz nebol vyhýbnuť[59]pletkám — ja tam, hada!Mládež sama priečna je, i figľuje rada.Len čo zahli Vôkolnou, starú stretli babku.Niesla v uzle na ruke bezpochyby švábkua motyku na pleci. Nachýlená vekomdrbolila[60]v stretky[61]im. „Bodaj ťa i s priekom!“zhundral Juro, Zvarov syn. „Pecúchovie stará,tá veštica! — Kto by aj? Nech ma tu Boh skára,ona je! Jaj, hrmených —“ strmnul,[62]koňa zhačká.„Horšie, ako keby nás čierna prešla mačka,horšie! — Dosť už motúzov nasmolila z liga,[63]uždi![64]po nej — horký tam! vystúpila striga,hrmen —“ „Nemäť“, Klockov mu Jano na to. „Varisa jej bojíš a či čo? Nechže si tam čarí!Dnes nezlámeš kolesa ani nevyvalíš;a ak stratíš podkovu — z čoho by žil Pališs kŕdľom nahých detvákov? Jestli ty s ňou pekne,uvidíš, i ona tak. Nono, čo nám riekne?Hej, odkiaľže, totčička?“ „Ako, synak, ako?Nepočujem —“ „Odkiaľ —?“ „Ach, tu, hľa, nedeľakokopala som, kopala — ja že dáki Turci,až strach ma —“ „A švábočka aká —?“ „Chrústi, šťurci[65]žerú mi ju —“ („Či ťa čert po nej“, zbručal Zvara,„hybaj!“ „Čakaj“, Klocok zas.) „Hm hm, veru kára —“„Ej-hej, potrest[66]— A čo vás!“ „Ešte sme nie všetci;Kytas ide za nami, podurte ho predsi!“„Dobre.“ „A Dorka je kde?“ „Išla kroz[67]raždiny —a vy kdeže na koňoch?“ „Hore do Lazinyponocovať —“ „Zasa ta? Včera bola Doratam — ovos náš samá vraj stupaj že je shora,to vy?“ „Ej, nie!“ — „Najskorej Kytas, ten sa pľance —“škrkol Mišo Ranostaj. „Kytas?“ tvárou rance[68]sbehly sa jej nanáhle, čeľusť povyčnela,strmla, na motyku sa chvatom podoprela.„Kytas? Lotri, koľko vás, vy ste záškodníci!Bodaj ste tam ešte dnes zbĺkli v blýskavici!Kytas? Čerti —“ „Ak nie on, medveď, divé svine —“ohlási sa Ondro Suk. „Vám na podhrdline —ale nahľadíte sa, hneď som u richtára —“„No, len choďte, šťastlive —“ zažičil jej Zvara.„Poďme!“ „Ale“, Klocok v to, „čo vám chybí, totka?Inokedy bývate sťa ovečka krotká,a dnes ani rady vám, žiháte sťa osa —“„Iď ho, pokým na kameň nedopadne kosa,ošemetník — všetkých vás v jednom brde tkali,všetkých —“ „Pozor! Vidíte, z uzla sa vám valí —“(A skutočne, koniec vtom upustila plachty,kotúľ švábka po ceste.) Zasipela: „Ach, ty —vy psohlavci!“ Schvela sa vztekom sťa osikav búri, sem-tam zhabkala, hľadí, kde motyka. —„Nič to! Hneďky (hodlal sísť s koňa) pomôžeme —“„Nechcem!“ piskla. „Posbieram sama — hadie plemä!“„Nech si sbiera do noci —“ zrechtal sa Suk. „Aha,tamto sa už teperí Kytas — nech pomáha! —“„Iďte v čerty, lebo vás…“ siahla po motyku;ale tiež neleniví, bo v tom okamžikuprchli odtiaľ, ktorýsi dodav ešte k sporu:„Hybaj, Kytas, pomáhať! —“ „A pozdravte Doru!“ —Opodiaľ zas, ako sa obracali v Kúty,môstkom práve prehnali, popodeň sa rútibystrý prúd, by ponižej šustol do priepasti:zľava úzky na chodník, zpoza bujnej chrastidievky sa dve vyšvihly — Tuturovie sestry,na hlavičkách ručníček zjarabel sa pestrýa v zásterkách ani sneh; v rukách kosáčiky,v nichž, čo jedno kročily, rýchlym ,šiky-myky‘zahralo vše večerné slnko v svetiel čarea odbleskom zbarvilo milé dievok tváre;blížily sa znáhlene.[69]„Tisíc — ani srny!“prsty zluskal Ranostaj. „Len či to v tom tŕní,na lohyni, či pod ňou taká čačka rastie!? —Kukaj, Števo, tisíc striel, to už iné šťastie —či vidíš?“ a zaskočil ku Zaťkovmu. „Luče!Poznáš si var’ Marienča, dievča sťa kvet rúče?(Bola staršia od Terky a kráčala zpredku.)Bysťu, nemá páru, hľaď, ani zora v letku —“Števo fľochnul síce, no pozasinel,[70]škrípnul,smraštil čelo, plaváka[71]skubol, až sa vypnul:„Iď, daj pokoj —“ Ranostaj: „I čože sa stalo,kamarát?“ „To moja vec; nemiešaj sa, šaľo!“odsekol, i popudiv koňa, ušiel strečky.Čo mu? hádal ten i ten. Dáke tajné priečky,či klebety? — Števovi všetko oči kole;i prv zvirgal — bolo znať, že je mrcha vôle.Ľúbosť predsa z dávnejška — a takéto hnevy!Cúvli zpiatky, zastali a vyčkali devy.Sviedli shovor; otázka padá na otázku.„Kde ste boly, dievčatá?“ „Na Borovom lázku,pri jačmeni —“ „Ba hroma! Načože je kosa?A či vaši, otec a brat, dosť nepokosia?“„Poľahol nám miesty.“ „A Jožo?“ „Tiež tam, viaže —“„A nepôjde s koňmi? Sa sľúbil —“ „Do Čierťažepo pšenicu ešte má — neviem.“ Marku zjavnečosi v duši trápilo; ako zánet hlavne,keď vzozrela, líčkom jej vše preblesklo, v zmätkusklopila však ihneď zrak plachý, po kvieťatkubielou nôžkou štárala; trpko žmykla ústy,postúpila. „Už? A kam?“ „Len hen do kapustypre list —“ Iste bola by nestretla ich radšej;mrzelo ju. Ranostaj zaliečal sa mladšej,čo tí s Markou žvastali. „Ale, Terka, povedz,ký beťah tých preletel? Števo, sťa jaloveckeby mu dal ovoňať, jaší sa a zlostí;Marka, vidím, horiče[72]má už do sýtosti;čo to?“ „Pánboh že ho vie; sestra nič nerečie —Števo, už sa, zdá sa mi, druhý týždeň vlečie,čo nenazrel, aspoň ich nevídam sa schodiť.“„To je zvláštno! Musíme dáko ich pohodiť —“„Načo? Nech sa vyzúri ten zanovit znova!Znáš čudáka: božechráň s niekým stratiť slova,pozasmiať sa — tým menej! I na oči putonaložil by — Často mi sestry ozaj ľúto;ale blázon trápiť sa — ja bych uvidela!Nikdy! —“ „Ej-ej! Ty by si var’ obrátiť chcela:aby sa ti ukladal[73]— tak napríklad i ja?“„Probuj!“ v smiechu uskokla. Popchnul: „Šumná zmija!“,„Ideš!“ — „Poď už“, Marka vtom — A odbehly briežkom.Koniari tiež pošibli.Števo ozaj v ťažkomškripci bol sa mocoval za tú krátku chvíľu,v ťažkom. Prudko prášil síc zprvu, no nasiluišlo to preds’, očistom; kamdiaľ, to povoľšie[74]klusal skoro údolím — až kde cesta v olšezabieha, sa zastavil. Hupol s koňa, v jarkuučupil sa — iste v stráž, lebo nielen Marku,i ostatných špehovať snadno bolo odtiaľ;čo viac, vetve rozkriačil, čo spriečneho,[75]odťal.I prv ni za pol sveta bol by neobzrel sa;predsa videl všetko on, cítil — Nech tak smelca[76]zbadal by bol vo svojom háji — večná beda!Nie, ten tajný duše zrak oklamať sa nedá.Musel ľúbiť hlboko; preto v nedôvereocítil sa nevdojak — Bezdnom na jazeretoť shon stály vlniek, hoc čistých, bezúhonných —ach, a dievčí úsmev je sťa lúč slnka po nich.Mal ku vojsku; môž’ byť, to pokoj jeho ruše.Rád by ju bol opútal celou mocou duše —Striehol. Dlhšie nešlo však — skočil, skoro kríkol.Na šťastie, vtom pohli sa. Sadol a vpred bzíkol. —Bukovinou trieliacich, hoc po slnca skone,ešte džavot zarazil. Šírom na záhonepanskom hmýri čeľaď a sbiera, snáša snopy,kríže kladie, harcuje,[77]výska, žarty tropí.Dievky vše i zanôtia, každá inú túhu,háje na to ozvenou — a nevesty: ,Huhú!‘Sadá mrk, západom po svieci hasne svieca,padá rosa — musí byť dohrabané predsa!Preto ten chvat, mihanie postáv v ľahkom mrku,hrablísk šprihot[78]belostný, mítor kriku-štrku.Na dni najskôr lenili, postávali, smiechystvárali, a nemal kto zavracať ich hriechy.Pán úradník? Podistým driemal niekde v chládku,abo mysliac, dozerá Pánboh na čeliadku —lelky chytal po horách, na ramene pušku,sliedil — koncom koncov, nu — kŕča[79]vzal na mušku.Divno našim jazdcom, že títam ešte hrabú;„kýho čerta!“ privolal ktorýs’. „Var’ ste labulízali — či zubami vyprášťali[80]kosy!? —Ozaj, koľko do kríža kvapák ide rosy?“„Po nich!“ výskli ženci a žnice. „Hrabliskami!“„Pokosiť ich!“ „Na vidly!“ „Sviazať povrieslami!“„Do kopy ich uložiť — zdepčiť[81]bohovate!“takto zúriac, frčalo všetko na úvrate,zlapať a zdubasiť[82]ich. Celý pohon nastal,potyk stínov. Úradník počul tiež; čos’ zžvastal,[83]najskôr kliatbu, že ani jeho neušetria —schytil škrablicu,[84]a paf! rypol do povetria,až sa radom ozvaly všetky hory-doly.No ak panskí lapaji i obratní boli,vrátili sa nesrebúc.[85]Sotvy ich skok tretí —keď šibali dávno im otrčili päty;ba var’ ani škrabľa tá tak brok neodnesie,ako sfujazdili hor’ srázom, zmizli v lese.Odtiaľ ešte zakríkli: ,Hrabaj, hustá padá —‘Darmo: mládež priečna je, i figľuje rada. —Kytas?Ten, jak pobadal, že ho zanechalití žugani:[86]sivku si ku podstavcu skalypritiahol, i vydriapal akosi sa hore;nohy svesil, pozvíjal kous’ tyninou[87]spore,pohniezdil sa, trkol[88],hí!‘, ľavou chmatol v hrivu,tak pohehol; sepkavo[89]speší, nohy v kyvu —Zadržal sa ešte ta. Čosi sebe mrnčal;švácal[90]sivka, hoc aj hnal, až mu kloptáň drnčal.Najskôr totých dohoniť chcel, i preto duril.Stretol starú Pecúšku — oči pozažmúril.Nechcel ju znať a či čo? „Ľaľaď, žaba v daždi“,zhíkla. „Maťo! Bodaj ťa, veď mi všetku zmliaždi!“Ale ani netúrnul; klusal. Hja, uvidelneďaleko súdruhov; i jak tkáčka bidielspravou, začal zatáčať ramenami, bucholkoňa, rykol: ,Čakajte!‘ — Ale horký slúchol.Jasný v chvíľke obličaj ihneď mu zas skyslel,odul gamby, ,bláznivci!‘ zbručal —Farár; myslel —lenže o čom? 0 pomste azda, o protivni,akou im dnes zaplatí za ten posmech —? Divnýby to pokus od neho! Kto tým zdolať vstave?Ale tomu podobné musel variť v hlave,bo strehotal[91]očima, znoja celé hrachymu rinuly po lícach; skúšal ramien vzmachy —Zrazu ako bez seba výskol: ,Tu-tu, ľaľa‘ -(bolo: z prachu podkova sa mu zligotala),na chabinu[92]sotkol ju, zdvihol, poza kršuzaložil a spešil diaľ.Sbehnúc po návršiu,Tuturovie dievčiny zazrel. Pod rakytoustály; Marka hľadela kamsi s rozpačitoutúžbou, pokým Terka čos’ plietla na vrkoči.Maťo dobre nenechal na nich hladné oči,zvlášť na Marke; v tvári jej jas tak zakochal sa,skašľal, chcel i niečo riecť, ale okúňal sa.Polknul[93]— inam zvrátil[94]zrak, a bok z kejsi pýchysi podoprúc, prehnal — Snáď nečul zvučné ,chi-chi‘Terkino, bo podistým ináč by bol meralcestu, ani toľko ráz bol sa nezobzeral.Klusal, zasa — podkova. Tak sosbieral štyri.Ani čo by zlata kus, tak mu to hruď šíri,plní srdce radosťou. ,Hahój!‘ zavýsknul si. —,Mám vás —‘ duňal[95]pre seba; ruky, oči mnul si,keď popratal za cestou všetko do kriačiny.Jemu sa tu posmievať budú ledačiny,papľuzi, i nechajú samého sa štverať?Dobre; však stratia-li čo, a on musí sbierať:čo zodvihol, jeho je, nechsi prislúchalokomukoľvek, nedá ho, čo by sa čo stalo!Vie, potratiť mohli to len tí pikulíci;ale nech tam každému otec íska v štici,nedá — nedá! Zrehtal sa,[96]až ho podhodilo;aha, potrest, odplata — Tak mu sladko, milo.Teperil sa tedy sám.Slnko práve zašlo.Šero hneď sa rozlietlo, i kde záblesk našlo,zafúklo ho posmešne, zdujúc tmavé líce;svit márnilo, jastrab jak kántri holubice.Ktorý stihol, uletel — vzlietol prevysoko,kam nedôjde tak ľahko ani šera oko,peruť tedy tým menej z netopiera blanky;tam zasadly — splynuly krásne na červánkyfialovým obzorom, ružou venca každý —až ulietly vyššie zas, by zalietly navždy.Či to ony letia zpät? Toť, noc hviezdovitá —Len či tomu chuďasu ozaj tiež dač svitápodobného oblohou duše, kto nám povie?Sám ak vie aj, nepodá, nezná predviesť v sloveobraz, bez ktorého je človek hluchá stena.A či reč je nástroj len, sprava prihodená,ňouž zasiahnuť v ducha výš ľzä, i v hĺbku ňadier,treba však prv svitu tam, tu zas sľubných jadier?Tedy chápe kol seba krásu sveta, vôňucíti lesov, rozkrídliť zná polnočnú tôňui vplynúť jej otvorom do hviezdneho mora? —Chudák, najskôr živorí i bez svitu shora,najskôr — biedno stvorenie, postihnuté kruto,prv než mohlo ubehnúť, už na duši puto —*Večernica plála už jasne v nebies bráne,čo octli sa v Lazine — šírej na poľane,obostatej polkruhom vlnitými braly,ktoré v tmách jak paripy obrovské sa zdaly.Pokraj lesa sišli. Hneď uchystali putá,že ich koňom naložia. „Choďte, ani ruta[97]“,kríkol ktorýs’, „predsa tu pastva! Ešte trápiťzvery? Nech sa rozchodia, všade jest čo lapiť —“„Blízko ovsy“, vetil mu druhý, „škoda potom —“„Ja dbám, nech si ohrádza každý čo i plotomvyše tých brál; už ja ver’ svojmu nenaložím!“„Iha!“ spišťal iný vtom: „raz sa nezabožím! —Nohu! — Tak je, aby ťa z jazerných striel stôsa —moja devla,[98]brnoša, na prednú je bosá!“„Hop, kamarát, nebanuj, môj tiež!“ — „I náš!“ tretí.„Máš, bouprisám! Nebolo utŕčať nám päty,[99]sťa bez duše! Budeže otec divy robiť!“„Ech, popadnem starý ráf a dám v tichu zrobiť!Bolo to tam — podkova!“ „Tobôž!“ vrieskol Zvara.„Hej, nemá jej na zadnej… Tá ropucha stará!Nepovedám, s ňou sa sísť — istý nezdar nato?“„Vskutku, hrom sa zapáral —“ „Ak ich našiel Maťo!“„Dajte pokoj!“ zahriakol Klocok, „Pusťte kone!Môžu ony z toho, že málo dbáte o ne?Nepozriete podkovy, či sa neodkvačia?Hľadajte si zajtra, dosť toho — u kováča?Nech sa pasú, pusťte, a — chlapci, do roboty!Nebudeme potme šiť starým babám boty!Friško, berte valašky; šmáňa,[100]klocky,[101]drevo!“ —„Klocka máš už jedného.“„Nepleť! — Kde si, Števo?“„No?“ — „Kresivo u seba máš?“ — „Mám“, vetil.Čosi-kamsi veselý ohník pozasvietilprostred[102]smrečín pošmúrnych s dlhou, svislou chvojou.Každý statne narábal valašenkou svojou;po hore sťa narážkou zavírily ťuky[103](hora zťažka vydýchla, najskôr veľké muky);ten privliekol ráždiny, vývrat ten, ten rohy,iní nasekali zas chvoje celé stohy.Prv raždinou, suchármi[104]nakŕmili vatru.Sprašťalo to, sšvišťalo; k zelenému šiatrusmrečín plameň šľahal až, tam iskrami písal,až sa čečinový stán celý zakolísal.Vážne stáli kol vatry, zabronení v tvárach.Do nej hľadel každý — snáď hľadal dač v jej žiarach.Čo však, slávu mladosti, príklad jarých vášní,v nichž tak chytro strávi sa život roztopašný,a či vôbec tajomstvo pozemského bytia?Ponad vatru vatra hviezd —„Prisám, iskry čítahenten, zrakom kotúľa obyčajom sovy“,skočil zrazu Ranostaj durne[105]ku Sukovi.„Hopsa, brachu bez strachu, čo si?“ — „Azda čosi,a čo bys’ rád?“ — „Suk či buk?“ — „Ktorékoľvek, rosyrannej nezľakne sa ver’, neboj, za to stojí —“„Voda oheň zaleje, no buk, ten sa bojí,spálil by si kožuštek — že nie? Dokáž, chmurák,preskoč vatru, ak si chlap!“ „Čo dáš?“ „Biely turák —“„Máš ty —“ hupol predsa, stred[106]páľom[107]prešmaril sa.„Na moj’ kušu,[108]smolnatý dosť, a nechytil sa!Ušu,[109]chlapci, Varecha; Pazuchovci, hore!Viete vy liezť po strechách, krepčať na sokore,[110]hajduchovať?… Ľaľaľa, aké zlaté muchy!Varechou ich ráňajte, sypte do pazuchy!Skoro, jedno za druhým, ta do tanca všetcia!Zvara, zváraj! —“ „Dočkaj si, musím vidieť predsa,ako ktorý prebrnkne ohňa cez letáče;[111]až potom vám ukážem, ako Zvara skáče!“„Uvidíte —“Popľuli dlane, zatúkali[112]a o závod hybaj! cez plamenisté valy[113]metali sa, pravdiví z báje ohniváči,a každému divý ten rozpust tak sa páči:jak sa šinie plameňom práve, stľapká, skrákasťa krkavec: ,Kr-kr-kr — v priehrští mám vtáka‘,a keď cupne, skôka ten: ,Poď, poď sa podívať‘,ten zas revne: ,Sto bohov — naučím vás krívať‘,tretí: ,Mňau, mňau, kocúrik‘, iní: ,Ku-ku — kukla!‘,Bžik-bžik, vlasy‘, ,Bodaj ťa, návlaka[114]mi pukla —‘A zakaždým ruv a tresk, nehorázne smiechy.„Števo“, zasa Ranostaj, „či tam dúchaš mechy[115]pod tou jedľou? — Takoj nám jednu zagajduješ,rušaj! Jedľa nevie nič; ja viem! Marka, čuješ?vzkazuje ti — hádaj, čo? ako by med tiekol —“„Nebaluš!“ v reč skočil mu. „Už som ti raz riekol:nepchaj sa; i radím ti: jazyk daj za zuby,ináč ľahko íver môž’ vletieť ti do huby —“„Mrkvot!“[116]zbručal. „Klocok, hej, kdeže vláčiš sane?Sem sa!“ — „Prídem do skoku až na rok o Jáne —“Všetkým razom napadol Zvara. Kde je, čo je?V tom lomoze, ako tam vystrájali svoješanty, štoporčili sa,[117]drali po pažiti,ukradol sa potajme, a kde kútik skrytýv húšti, bujnom na mochu ustlal si a ľahol.Čupel tíško, smial sa i ešte lepšie vtiahol.Ale vyňuchali ho skoro. „Ideš z diery,hastopiere![118]“ kríkli naň. „Tuto, na pazderísi var’?“ Čušal. „Hlaveň[119]sem, smoliar do borovčia!Nech len spraští, prejde mu trpezlivosť ovčia —“Dvaja však už za nohy ho popadli pevnei vytiahli, hoc sa i spieral, skubal hnevne.Zajali ho pošmykom: „Von z podmole,[120]rače![121]Poď — poď, ukáž teraz ty, ako Zvara skáče?“Musel voľky-nevoľky dostať svojmu slovu.„Hľaďte!“ nábeh urobil po dva razy znovu;na tretí raz zabehol, ale skärovanímkolo vatry hybaj preč — stúkal,[122]a tí za ním —Vrátili sa so Zvarom, udychčaní zcela;a poneváč medzitým vatra prehorela,zle-nedobre na Klocka, tobôž i na Števa,zas do tých sa vrepili: vraj ni kúska drevanepriložia, hniliaci, nie dosť, že ni ihly[123]neodťali — priložiť horkýže by stihli,akí páni! — „Trieľte si, keď vám treští hlava —“Klocok vrkol, sypúc zpät švábku do rukáva.„Ale zlopli by ste, viem, vďačne po pampúšku,plno!“ — „Vidíš, Zvara preds’ dlžen je nám skúšku —zhovej,“ tíšil Ranostaj. „Chlapci, hor’ sa k činu!“I začali trepať na pahreb haluzinu.Skudlilo sa zpod nej, dym oviešal sa smrečím;však kládli len viac a viac, a dym ešte väčšímzvíril prúdom, zaclonil hviezdky[124]im bezmála,ba i mesiac, ktorý sa zdvihol zpoza brala —„Ale teraz na hŕbu! — Zvara, nech sa páči! —“„Choď si! —“„Kytas, tu je, ľa! — On nech popotlačí!(Vtedy scupkal na sivku ku nim.) Dosť je ťažký,nabumbal sa,[125]nakmásal v sadoch na dôvažky!“Priskočili, sniesli ho, klbkom podhodili,drugal hoc dosť nohami, na stoh vysadiličečinový, hroziac mu: „Tu sa budeš údiť!Abys’ vedel, jak je to — za nami sa lúdiť,ty starygáň! —“ „Ale no!“ ryknul,[126]šerudil sa,[127]zbrhlal strašne. „Pusťte — käd“ — za rukávy kryl sa.„Joj!“ „Tam seď!“ sa zrehtali. Vtom sprašťalo búrne,plam šprihol, i uskokli. Skotúľal sa s túrne[128]ako brvno; schrčal. Smiech —Lapli ho však znova.„Hore!“ — Darmo Klocok im: „Už ste za šaľovia —“„Rušaj!“ — „Čo má prilipať nám vždy ani ovad?“„Na kopec s ním! Takoj ho rúče vykopcovať,[129]aby pamätal, kde sme dneska nocovali! —“Odvliekli ho, natiahli, papekami[130]ťali,že sa svíjal sťa by had, reval, až tak vrelo,horou, v bralách dokola; nič mu neprospelo.„Budeš ciepkať za nami, tetrov, turo[131]hlúpy!?“sádzali mu: „Cepy tak! Takto tlčú stupy[132]—“„Na drholci[133]takto drú —“ Zvrešťal hrozne. Zaťkupohlo už; vstal. „U čerta!“ kríkol na čeliadku,„Čo robíte, zvetrelci!?[134]— Radšej hľaďte kone!“chvatne šibol popri nich. „Postar sa ty o ne!Máš času dosť —“ odsekli hromadne mu na to.I len keď sa zadušal zúbožený Maťo,viac že nepriplichtí sa, ustali od besu —„A podkovy,“ ktorýsi zvolal, „naše kde sú?“„Ja viem?“ zhundral Kytas a kuľhotal[135]za koňom.„Nevieš? — Lužeš! Chlapci, hej, po ňom, znova po ňom!Chyťte ho! — On našiel ich, stavím svoju hlavu,ale tají —“ Zvalili vtom ho zas na trávu,tenťušili, knošili[136]— „Čo ma zabijete,neviem o nich —“ brbotal. „Tnite, ako chcete,nevyzviete —“ (Nebodaj ešte sa im teší);sškrípal síce, ležal však jak snop na dereši.„To dreva kus — nemožno, abo má podšívku;vem ho parom, nechajte —“„Už viem: lapte sivku!Oddrapiť mu podkovy —“ Rozbehli sa všetci.„Nedám, nedám! —“ zavrieskal strachom a po plecidrmal, koho[137]dochvatol. Ale koňa lapli,viažu už. Rozľútil sa: „Juj, aby ste skapli —sivko, hí!“ — „No, nešiels’ ich, vrav!“ — „Ne-ne-na-šiel,“zajakal sa, osŕkal, tváril akýs’ kašeľ.„Driapte!“ tak Suk — „Och, tam sa — dolu — vo svíbäti.“[138]„Dáš ich?“ „Dám —“ „He, kolodej,[139]chumaj vlkolatý,hybaj —“ štopnul Zvara doň, až zastenal tiahle —Vatra ako sprašťala, i zblčala náhle,šľahotajúc plameňmi, iskier metúc príval;na ich trblot[140]mesiac sa usmievave díval —a či ho skôr bavily tie šelmovstva činy,v svetle vatry obrovské klbčiace sa stíny? —Klocok práve papral v nej —„Skoro sa dopečie? —“prikmotril sa ten i ten. „Čakaj — čo sa vlečie,neutečie,“ odvrkol a poprával hlavne.Políhali kol ohňa krúžkom si kaľavne,[141]a podprúc sa na dlane, doň vnorili zraky.— „Rozprávajte!“ zhorlil[142]Suk. „Čo ste takí dáki?Či budeme všetci var’ do pahreby dúchať?Ktorý vie, nech rozpráva; my budeme slúchať.“„Alebo si zanôťme,“ tak Pazucha. „Hudci,hore ju!“ „Ech!“ Suk mu zas, „hrtan môj je súci,iba keď ho prelejem; ani nie sme v krčme —Najlepšie to pred hudci, kamarát — Nevrčme!Nechajme to dievkam — Hej, ktorí viete predsi?“„Ja nie — ja nie — ani ja —“ hlesli skoro všetci(najskôr pilní speváci). „Ani jednu biednu! —“„Keď tak,“ Klocok prehodil, „ja vám poviem jednu.Sadni, Števo!…“ (Od koní práve došiel nazpät.)„Čujme!“ vresknul Ranostaj. „Radšej, ako zaspať —“I rozprával povesť im ,O černokňažníku‘.Ako slúžil u neho Martin. V akom cvikuoctnul sa; vše aké mal služby plné hrúzy —(Kytas skľuckal sediačky; nuž sused mu fúzyhrozitánske načiaral, do úst vsul opalok[143]—druhý skričal: ,Horíš, hej! už ti tleje lalok[144]—‘Prezrel, šmaril ohorok — Chechtot, haravara —)„Mlčte už raz, slúchajte!“ osopil sa Zvara.Pokračoval: „Černokňaz vraj ulietal zránazavše na šarkanu kdes’. I keď za mrkaniaprihrmel a vráta sa rozstúpily v brale —Martin šelmu odviedol hurtom do maštale,nasypal jej do žleba žeravého uhlia:tu len gazda urputný — až mu kečka tuhla —započal ho vyskúšať: Či vybrodil[145]žrebcev morskom oku, množstvo kde vodných panien šepce,vábi sladkou pesničkou, či trúchlymi nárky?Besným saniam dvanástim či vyčistil cárky?Či napásol piesčinou zlatorohé kravy,perlami či nakŕmil nenásytné bravy?Oviec kŕdeľ či prehnal krížom chrasťmi grúňaa posbieral po tŕňoch hodvábny vlas rúna?Či vymlátil kúkoľa a horčice stohy,či zabehol pre mrcha býľa na prielohy?[146]Trlice či podojil, či uvaril čary,či rozniesol deviatim kmotrám vzácne dary,tej stehience z ropuchy, tej hadieho sala?“ —„Ťaj!“ prerušil Zvara ho, „stavím, že dostalaPecúchovie oboje! — Ale ďalej, Jano!“„Martin“, Klocok nadpriadal, „zavše škrkol: ,Áno.‘Šťastie aj, že pravdu mal. Lebo starý gazdavšetko vedel, všetko — hja, čelom číra brázda —Predsa jedno zabudol: o čarovnom prúte,že nevisel v trinástej izbe uzamknute,kým gazdovať pomáhal nášmu Martinovi.Ale to sa stalo tak. Sťa kvet jabloňovýkrásnu dcéru strigôň mal. Či sa uľútilosluhu jej, či srdiečko sa jej zaľúbilodo švárneho parobka: dosť na tom, za zoryšuch-šuch tíško k otcovi sa prikradla, ktorýchrápal ešte — nožničiek iba cinkol hlások —i šmyk! zasa strieborný ustrihla mu vlások.Zpoza pása odpäla mu kľúč — i len s chvíľa,priniesla ho, no prút už pod zásterkou kryla.Len tak mohli mladúsi[147]starygáňa sklamať;chybel mu vlas — na deň mu ochromela pamäť.(„Ach-ach!“ Zvara divil sa. Ostatní sa smiali.)Vidiac tedy strigôň, jak Martin dokonalýje robotník, riekol mu: ,Chlap si hodný, synu!Od zajtrajška prevezmeš prácu celkom inú:čertovo mi koleso budeš točiť —‘“„Ťuha!“poskákali s ležiska ani švižká vzpruha.„Čertovo — hej, zrobiť ho, chlapci! Suku! Plevo! —“A o chvíľu na stĺpci už frungalo drevo.Po dva vše si sadli naň, na protivné konce(i tu riadi Ranostaj, zväčša, ako on chce),proti sebe tvárami; jeden brvnom stočípriam u stĺpca, po skrute stranou pouskočí —a tí dva sťa vo víchre ženú dookola,pri pokrikoch: ,Varuj, hej — to trinásta škola! —‘„Kytas, stúpaj na koňa!“ ktorýsi vtom hlesol.„Tak je“, zistil Ranostaj. „Ešte sa neniesol;sem s ním!“ Ale nechcel ísť —Popadli ho, vzalimedzi seba, na koniec brvna takoj dali,„drž sa!“ prikrucujúc mu,[148]„nohy na popruhy!“[149]„A ty, Zvara a či Suk, saď na koniec druhý —“Tento ovšem nesadol, lež pochytiv páku,pustil sa s ňou do behu sťa by na potaku,[150]krútil, krútil zbesile — a vtom pestva honecumknul stranou: vysoko frungol toten[151]koniec,a s druhého Kytas bac! skydol, zavalil sa,ustrel ako zabitý. Povyk rozvíril sa:„Chacháj, ale zabil klin — videl lanské hody! —Husársky skok, cha-cha-cha! —“ „Čušte, chytro vody,do klobúka —“ Ktorýsi bežal na studnice —„Tak vám treba!“ Zaťko im. „Máte! Do temnicechystajte sa, šialenci! — Netrúbil som, besynerobte s ním? Horký tam —“ Žasli. „Hahoj, kde si,Juro? Skoro vody daj!“ Prikúril sťa víchor:„Jaj, tá striga!“ — „Eha, ľaď, otriasol sa, vzdychol —“Vkrátce vôkol pahreby shlučili sa znova,pre obživu, Klocok síc’ prehodil bol slová:„Kto sa hojdal, nechže sa hojdá, keď mu vôľa,kto robil, nech ide jesť; no to drážka[152]bola.Počahoval každý z nich smelo, šúľal v dlaniach,a ryp! — „Bysťu! hodna je viac než zlato v baniach —Mesiac! a by kotlošil[153]— poľahlo vám, tato! —“Zvara zhusta zaberal,[154]a vše: „Tu máš, Maťo“,Kytasovi podal. Suk tiež raz: „Budeš zhybák[155]?oškrobať —“ mu ponúkol. Kývol, že nie. „Ibák!“zrehtili sa ostatní, jak tak hlavou skrútil.Zvara tedy podával, ale Kytas rútil —„Chlapci, na zboj!“ ozval sa naraz Ranostajov.Poskákali. „A kde?“ „Nuž nemáte dosť hájov,vrchov, dolín okolo!? — Kde tá hviezda letí,za ňou druhá, tretia —“ „Hej, poďme!“ kríkli —“„Kde ty?“„Kam ma oči zavedú —“ „A ty?“ „Do dediny.“„Vy zas?“ „To už vieme my — nemusí ísť iný —“Pobrali sa po tlupách; mesiac bleskotal[156]až —„Kto chce so mnou?“ Klocok im. „Ja idem na salaš!“Ešte kríkli odchodom: „Števo, nejdeš ozajs nami?“ — „Iďte, streštenci! Brúste — Pre mňa hoc ajzlámte krky —“ zhundral, čo zbudlo, tým drieväťomroznecujúc pahreb. „Nu, dobre, zostaň s Maťom!Ale, čuješ, aby ste dohliadzali kone! —“„Na rozkaz! Ej, pocválaš až do sitna po ne! —“Zašli. Hájmi zaznela mnohá pieseň známa:,Horou, chlapci, horou‘, zas ,Ta ma, Bože, ta ma…‘*Letná noc, jejž hladinou luna tenie bledá,ku čomu sa všetkému upotrebiť nedá!Zvlášte dobré gazdinky, starostlivé matkyznajú to; hej, lebo im deň je každý krátky,a čo by bol ešte raz tak dlhoký, jak je.Sbehol krosien osnovou — nič to; ony taképriadky, k tomu tkáčky sú: hneď navijú zase,a s návoja na návoj[157]steká v čistej kráseluno-jasné tkanivo — Kadenáhle holízôrnym brdom — ako by zlaté nite boly —ostatné sa prekĺzly lúče, šerá vlnau podnoží vo priepasť vtiahla ligot člna:okamžite prisadnú pod kudlatý[158]kužeľ,pradú chvatom — vlákno hoc tmie sa ani žúžeľ,nite predsa biele sťa prúžky svetla tenú,spojujú sa v pasiemká, radia ku pradenu,vtom lietačky ovinú, a než myseľ shliadla,s víriacich sa rinú ciev prúdmi na snovadlá;i z obratných priadok sa zápäť tkáčky staly,zakolíšu bidlami hviezdnej do povaly,spúšťadlo[159]šťuk-šťuk-šťuk — sťa zyv perlovej sliepky —dcéry točia kolovrat, pomykajú ciepky,[160]nôtia, liecu motýľmi, neznajú si miesta,až s návoja plátna kus, inu, Mliečna cestarozkrídli sa nivou po hrádzu večernice —tu zabehnú, ponačrú luny[161]zo studnicea šust! kropia rosou ho, striebrom, poupäté —a noc jasnú odo dňa zťažka rozoznáte.Mesiac, toť, hľa, húpa sa hrave nad močily;[162]môže, bo veď na mrku ešte vyvláčilyľany z nich; zas odbehne k brezovému hájuna Kráčiny, nie div, bo tam ich roztáčajú.A ako ľan, dúži[163](hja, siaty do noviny,[164]ale vo fašianok tiež bolo ,tiny-tiny‘),ustiela sa z bystrých rúk po prieložnej[165]stráni:,Hu-hu!‘ zhusta zaznieva, spevot[166]rozkochaný[167]roní sa z úst dievčín a liece do chotára —V ten čas v chrasti združďalo. Pazucha a Zvaraštverali sa, mrmlajúc, sťa keď macko chváta.Skríkly dievky strachom: „Juj, mamo, kde ste? Rata!“a uskokly. „Medveď — čo?“ ozvali sa oní,sbehnúc ku nim. „Bodaj vás!“ — „Jak mi srdce zvoní!— Vy — vy“ vyčítaly im obe (sesternice).„Ani“, matka jednej v to, „plaché holubice!“„Pomáhaj Boh! Ešte vždy v práci?“ Zvara zhákal.[168]„Ešte“, Zuzka na to mu. „Ty bys’ chytro skákal —päť kôp len tak roztočiť, jak by pľasol dlaňou!Probuj —“ hrsť mu núkala. „Ech, čo mňa do ľanov?Všetky, koľkokoľvek ich, najradšej bych skosilna seno!“ „A košieľku z pavučiny nosil,však tak? Si mi za gazda! Iď a nezabávaj —“„Nono, pôjdem, keď tak chceš —“ „Alebo rozprávaj!Odkiaľ ste sem prikvitli?“ „Tam nás pasie s meru[169]—“„A čo si mi doniesol? Vidíš, na večeru —“„Čo nechodí.“ „Drž si ho!“ zas si ona cnela.„Len načo vám toľký ľan?“ „Vydať bych sa chcela,a to čím skôr!“ „Ejha! Kde? —“ „Pytačov až mnoho —“„Predsa k vojsku musím —“ „Nuž, nič nebude z toho!Práve preto —“ „Tedy tak?“ „Hej, tak!“ „Veru zkrátka —Takto musel pochodiť,[170]hľa, i chudák Zaťka! —Povedám, že urieka Pecúchovie stvora —“„Kto? — Nuž vidíš, neboj sa, dočká ťa jej Dora!“„Ale, Zuzka, nedráž ma.“ „Ja že ťa chcem dražiť? —“„Ani nejdem odtiaľ —“ a sadol si na pažiť.„Radšej podaj snopok mi henten —“ „Podám, ale —“„Žiadno ,ale‘, nepýtam, nie je niekde v brale.“Predsa skočil, predbehol a jak strela letí —Škádlili sa. Matka si riekla: „Ani deti —“Pazucha zas za Uľkou ciepkal. „Nože, riadkymi pochlpíš!“ kríkla naň — Ináč shovor sladkýžblnkal tíšou — plamienok bĺkal mladých vatierv strážnom svetle mesiačka, pod očami matier.Čo zas šibli k dedine, piati s Ranostajom,ako došli, rozliezli hneď sa ,hájom-fájom‘:[171]ktorý štipce rozkriačil, ktorý sosňal vrátka,ten cez plot, ten záhumním — všade rada krátka.Na vohľady tak sa to zavše tajne lozí;a víťazstvo tým milšie, čím viac prieku, hrôzy.I zas ticho dedinou; psi začúchli znova —Len na vŕšku v zvonici húka tiahle sova;kohút kdesi na pánte usedave skvílil,ale nikde ohlasu, nebodaj sa zmýlil.A mesiačik svieti len, v stromoch šepcú vánky,ihrajú sa s mesiačkom azda na schovánky,lebo toť ho hľadajú v tôňach, ale horký,nenájdu ho — šibal myk! oknom do komôrky,skryl sa! vyšiel, lenže vtom šup! do inej zaseani kocúr — zamieňal skrýše čas po čase —,Ja, hej, tak sa nehráme — múdry!‘ hlesly vánky,k vetvám vzlietly, za krielca zahly hlávky v spánky -On len sliedil; čihá, kde čo sa varí, pečie —i usmial sa neraz, no slovka neprerečie,nie ten! — Hoj, keby tak chcel sdeliť taje všetky,čo kde skúsil: to by len boly šumné pletky!Ale nemec! — A či tiež chodí na vohľady?Kto zná? Ako kamarát, tobôž neprezradí —Po dlhokých záletoch konečne sa sišlina pastierni v odchod — No, horký by odišlibez toho, by niekoľko nevyviedli kúskov!I zrobili ver’ ich dosť. Tak uličkou úzkouboly dreva po stranách navalené hŕby.,Počkajte, vy kradoši!‘ chľuplo do kotrbyktorémusi. ,Hora var’ rastie ani z vody?‘ —A potichu drevami zakládli im vchody.Vo spoločných dvoroch zas, kde gazdovia žili:jedným riady gazdovské cele zamenili,,budeže to ruvačka‘, šepcúc, ,terefere‘;[172]druhým znovek povrazom prikrútili dvere,stojace si oproti, ,skáčte, keď ste Skokna‘,chechcúc sa; tu nošami založili okná,privinšujúc dobrú noc — onde zasa ojezastrkli do dymníka;[173]tam omelo[174]chvojev strechu vbodli, ,zaraz viac pípeť bude pýtať‘ —Ale kto by postačil všetko vypočítať!?Jedným slovom, nebolo, jak šli, márnej veci,aby nesprevracali naruby ju predsi.Ich roztopaš neznala medze, nie hranice.Chraniač?[175]Takoj putoval každý do studnice,a srub v chvíľke prevrhli ani dáke noše,na žeriavy namiesto vedár stokli koše —Ani hlásnik nevyhol — chraptil[176]chrapom[177]basy —vzali mu, čo hlavná vec — trúbu, ktorou hlási.S tým dotiahli nakoniec k domku známej Dory.Čo tej? urádzali sa.[178]Skríkli razom: ,Horí!‘Šťuk! oblôček, vykukla hlava, chlpáň, ryša —„Kde, kde? —“ „Veru — v kolibe heno u Pališa!“„Jaj, obludy!“ Dora, tiesk! „Všetkých čertov rohy —“Zatrúbili ,tú-tú-tú‘ — ,tú-tú‘, a poď! v nohy…Na salaši tí že jak? I tým šťastie prialo,bo v putire[179]žinčice toľko pozostalo,že dvanásti by sa ňou boli zasýtili.Ovečky si v košiari tíško cengotily,[180]dunčovia však ,hav-hav-hav!‘ jak ťapkali hore.I valasi vzdávali chválu Kykymore,[181]na lubine[182]ustretí[183]ani včelné kláty.Iba bača pečoval, ešte zaujatý —(bodrý starec), ohrebal práve vatru sypkú,kumhár[184]cofnul,[185]v pahrebu zamoril si pípku,bezpochyby na zápek, to obdarí sníčkom —kol fuk sťa z dúd, z cedidla kvapoce to cíčkom —„Ale ešte nespíte?“ „Nie! Nuž? —“ „Pánboh s nami!“„I Duch svätý —“ Vkročili. „Hore iba sami?“„To vy, chlapci? — Zhovejte, nono,“ duril JanaKlocka, „pohrň od dveriec ku ohňu to šmáňa —Hja, tí drichmú, ešte len na večer sa dojí;planá čeľaď —“ „Počujú —“ „Nu, kto sa ich bojí!?Sadnite si, gelety tu — Novina dáka?“„Pasieme“, tak Klocok mu. „Dajte do črpáka,ak tí nevystrebali.“ „Paša — chvalabohu!Jesto toho dosť i nám, i vám ku osohu —“Vzal varechu, nalial — „Tuť, smotana to číra —“Ktorýsi sa ohlásil: „Ale i kus syra!“„Hmhm, ozaj?“ „Vera vám tak zaň zaďakujem,ako posiaľ žiaden —“ „Nu — azda vyradujem[186]“,a rozkrájal predrencom[187]takoj rannú hrudu. —Pili, pijú, medzitým vše na hrude zhudú.„Čo nového v obci?“ zas bača. „Len pri starom —“„Ba nie. Ale čuli ste var’ už, jak s richtáromzle-nedobre? — Vypriahne vraj z poslednej črienky —“[188]„Tak im treba! Logali,[189]drali na pečienky!“skočil druhý do reči. „Krčah treskol hrubo —“„Len kto príde za ním?“ v to bača. „Nech som Kubo,palica povandruje iste na Klockovku!“„Nikdy!“ Klockov ozval sa. „Radšej dáme stovku.“„Uvidíme —“Všelijak hádali sa o tom.Bača ešte kadečo rozprával im potom.Bol skúsený, bačúval už od rokov mnoho:nuž nasbieral po horách, zažil všeličoho.Aké stretal nehody, honil veternice[190]—ako neraz nadojiť prišlo súkrvice[191]—bo v horách vraj večite všetko zlô sa tára.„Škoda“, kríkol jeden, „že neprišiel i Zvara —“„Ale, chlapci“, doložil, „i noc žiada svoje(kukol vonká): hodne sa zobracalo oje,poďme spať! — Ak ďaka vám, týchto potisneme.“„Ba, musíme ku koňom, čas už — ďakujeme.“„Pánboh zaplať za všetko!“ trkli pojedine.[192]Vyšli. Zahli na prte; znikli[193]vo sihline.„Akosi som oťažel — nebrnč, iďme spolu!“vrieskol ktorýs’. „Verím! — Poď, povaľkám ťa dolu —“Tí dva tedy zostali — A kým kone chrúmu,Zaťka svoju, Kytas zas svoju snoval dumu.*„Maťo, keď si nahútal, to i povedz dačo.“Stisol plecmi, širáň[194]na uši pritkol — „A čo? —Neviem.“ Šmykol sediačky bližšie sa ku ohňu,špalkom[195]štuchal —„To už hej, rozumom si pohnú’,tam za miera — poľahlo! Nekutroš[196]daromne,radšej prilož —alebo sem sa zavaľ ko mne!“Poslúchol.„Ty — idúcky, a si stretol koho?“„Mhm“, zdrugal nohami. „Koho, Maťko?“ — „Mnoho!“„Vyrátaj mi na prstoch — stará Pecúchovie,jedna —“ „Tú nek!“ „Druhý či druhá? —“ „TuturovieMarka, veru!“ zhniezdil sa ani na bodľači.„Nuž, a čo ti riekla?“ — „Hm.“ „A var’ sa ti páči?“„Jojój!“ tvár si pohladil, zamľaskal na znak chuti.„Ale hybaj, potvora!“ ako uštipnutýhadom skočil Števo, „iď! —“ zrakom plný hrozbyzmeral ho a odišiel.„Vatru neodospi!“ešte kríkol — Maťo sa díval za ním, díval;chápal veci lebo nie — Ale hlavou zkýval,posošil sa, zhrdol, dlaň o dlaň česol: „Ba hej!“rykol. S tým i uložil sa zas. V mysli blahejhľadel k hviezdam — mesiac jak vše do jednej kúsnul —Vatra k tomu nôti mu, dudá — Až i usnul.—Ktorí pohvizdujúc si ani drozdy v bralí,ktorí nôtiac, šantujúc — zpät sa povracali.Ostatní tí z dediny boli. Ku zárube[197]len že došli, už ich Suk prihlásil na trúbe,tú-tú!‘ ,tú-tú!‘ — Horami ozvena sa niesla.Bolo smiechu — trubač vraj ozaj od remesla —„A kde Kytas, Števo?“ — „Toť, u ohňa sa suší —“„Zatúkať mu, spáčovi — ale blízko uší!“Zatúkali. „Vstávaj, už svitá, kosia v poli!“Srepetil sa, vytiahol. „A ťa ešte bolí?“„Nič to; kým sa oženíš, iste budeš zdravý!“„A čo sme ti doniesli, hohój!“ — „I pozdravy!Dora pozdravuje ťa — i na zlatú nitku!“„Ale!“ sprel sa, zagánil — zrejme na výčitku.„Utrč klobúk!“ Urobil. Hádzali mu všakúdaň: ten jabká, syra ten — Zvara hlávky maku.„Jedz, Matejko! Ale, vieš, nežalujže mame!“„Bolo to tam!“ Ranostaj výskol. „Iba saméoberky[198]ti dávajú; ale kukaj, Maťo!Ja mám len dar pre teba! Nu, čo rečieš na to?“a vytiahol z pazuchy maľovanú šatku:„Však je krásna? Tebe ju mám dať na pamiatku!Poznáš? (Števo díva sa, v zraku blesk mu žarká.[199])Kto ju mal dnes na hlave!?“ Zarechtal sa: „Marka!Tuturovie —“ a habol. Tu priskočil Števosťa lev, revnul: „Tisíc striel — pozri toto drevo,oplan! Tak ťa šmarím oň, že nedýchneš ani! —“i vyrval mu šatku z rúk, skrkval zlobne v dlani —Ranostaj však smiechom mu: „Nono, nerob divy!Chcel som len znať, čiže si ešte pamätlivý!Poznals’ šatku — pekne! Hej, ona pohne chmurou:lebo teraz sám si ju odnes do Tuturov,vieš? —“Maťovi riekol však, ktorý chápal pozde,čo sa stalo: „Už je tam! — Pozde, milý drozde —“*Brieždilo sa; východom znamenaly zore —Posháňali kone. Hneď sadli. Hnali spore.Pod hájmi hmly šúľal sa kotúč za kotúčom.Škovran vzlietal s piesenkou, slietal s mladým lúčom.Nefrčali teraz, hoc skôr by bolo treba;ale Maťa pečlive vzali medzi seba,chránili ho — a len sa krík vše sčernal nový,hneď všetci doň: „Toť svíbä! — Maťo, kde podkovy!?“[1]výpomôcka(neol.) — vypomôženie, výpomoc[2]obnôcka— pasenie dobytka nocou[3]temnistý(neol.) — temný, tmavý[4]sprava— správanie sa, vedenie si, chovanie sa[5]podsad— výpomoc pri nasadaní na koňa[6]vranec(básn.) — kôň, koník[7]bzíknuť(expres.) — brnknúť, odletieť[8]letky(neol.) — letkom videný, prchavý[9]napotom(náreč.) — potom[10]styk— držadlo pluhu[11]jedly(skrát.) — jedliny, jedle[12]klada— drúk, mučidlá[13]zbojec(básn.) — zbojník[14]neobsedno— na nevystátie, zle[15]parkan— ohrada, plot z lesíc[16]zájezd(čes.) — zájazd, pochod[17]teľpis(náreč.) — ťulpas, chumaj[18]poločko(slož.) — pol oka[19]kloptáň(náreč.) — veľký klobúk, širák, siahajúci až na uši[20]Škúli ani vrana v klub —…— ľudové príslovie s významom: Pokukáva tam pažravo ako vrana na kyčľovú kosť.[21]konopatý— konopný; prenesený význam čertovský[22]ťupák(pejor.) — nos[23]skváriť— polakošiť, ukradnúť[24]vedroň(náreč.) — nenásytník[25]popratať(pejor.) — napchať sa, najesť sa[26]rynta(náreč.) — hlava, kotrba[27]sebevoľný(neol.) — svojvoľný, samopašný[28]trieliť(ľud.) — páliť, utekať; metať[29]šiplať sa— babrať sa, motať sa, otáľať[30]tuž(neol.) — tak už, tak teda[31]nepodar(neol.) — nepodarenec, naničhodník[32]Právo na radosť musí si mládež na dedinách len ťažko vybojovávať a okrádať sa pre ňu o noci, keď dni jej úplne pohlcuje úmorná práca. Preto ani Hviezdoslavov skvelý realistický opis zábav dedinskej mládeže nemôže sa obísť bez náznakov ťažkého a starostiplného života dediny.[33]rompa(gen. pl.rompí) — druh hrušiek[34]zdýmať, zdýmnuť— zhlboka, ťažko dýchať, oddychovať, odfukovať[35]štiav(náreč.) — štaveľ, druh trávy[36]titlat(náreč.) — skrývať, napchávať, motať[37]výsypok(náreč.) — množstvo naoberaného ovocia, ktoré sa naraz vysýpa[38]S opálavým výsypkom zlodejského sala— s ovisnutou košeľou za pásom, kde bolo schované ukradnuté ovocie.[39]vlieka sa(básn.) — vlečie sa[40]chvostáľ— červ v lajne[41]zobadať sa(náreč.) — zbadať sa, dovtípiť sa[42]sčeperiť sa(pejor.) — vstať, postaviť sa[43]posepnúť sa— pošinúť sa, popohnať[44]vodzka(náreč.) — opraty, uzda[45]naozajst(náreč.) — naozaj, skutočne[46]štipkotať(demin.) — poštipkávať[47]krásota(básn.) — krása[48]polykať(čes.) — preglgovať[49]strečkovať— bzíkať, odbehávať, vystrájať[50]nasádzať(náreč.) — naklásť, naložiť[51]bobánky, bobáľky(náreč., pomn.) — opekance[52]zavätiť— vetiť, povedať[53]dusiť sa(pejor.) — náhlivo, hltavo jesť[54]sporajiť(náreč.) — usporiadať, uviesť do poriadku[55]dežmovať(lat., maď.) — okrádať, ubrať[56]sporý(náreč.) — rýchly, náhly[57]žvach(pejor.) — žvýkanie, žuvanie[58]kydoň(náreč.) — nemotorný človek, babrák[59]vyhýbnuť(neol.) — vyhnúť[60]drboliť— kráčať drobným krokom[61]v stretky(neol.) — v ústrety, oproti[62]strmieť, strmnúť— stáť v napätí, meravo stáť, zmeravieť[63]ligo(ľud.) — lesklé vlákno ľanu[64]uždi(náreč.) — už iď; hybaj, choď[65]šturec— druh chrobače[66]potrest(náreč.) — trest, odplata[67]kroz(náreč.) — skrz, cez, pre, ohľadom[68]ranec(maď.) — záhyb, riasa, vráska[69]znáhlene(básn.) — náhlivo[70]pozasinieť(básn.) — oblednúť, zblednúť[71]plavák— plavý kôň[72]horič(básn.) — horkosť, horec[73]ukladať sa(ľud.) — prosiť sa, podkladať sa[74]povoľšie(skrát.) — povoľnejšie, pomalšie[75]spriečny— ten, čo sa prieči, priečny, zanovitý[76]smelec(neol.) — smelý človek[77]harcovať(čes.) — útočiť, robiť poplach, sem-tam jazdiť, plašiť sa[78]šprihot— metanie, let[79]kŕč— vyvrátený peň[80]vyprášťať(náreč.) — búchať, vybíjať; v prenes. význ.vyprášťať kosu— kovať kosu[81]zdepčiť(náreč.) — utlačiť, stĺcť[82]zdubasiť— poskákať[83]zžvastať(pejor.) — preriecť, zbrblať[84]škrablica(ľud.) — metla; puška[85]srebať(náreč.) — piť; v prenesenom význame urobiť zadosť svojej vášni[86]žugan(náreč.) — chlapčisko, chalan[87]týnina— mladý lesík; ohrada zo stromkov[88]trknúť(ľud.) — preriecť, prehodiť, slovo[89]sepkavo(náreč.) — klusom[90]švácať(ľud.) — biť, rezať[91]strehotať(básn.) — striehnuť, čihať[92]chabina(žart.) — prút, palica[93]polknúť(čes.) — preglgnúť[94]zvrátiť— zavrátiť; potrestať[95]duňať— dunieť, hučať; hútať v mysli[96]zrehtiť sa(ľud.) — zarehotať sa, nahlas sa zasmiať[97]ruta— druh zeliny[98]devla— chudý kôň, mrcina[99]utŕčať päty— uháňať, prášiť, bežať ozlomkrky[100]šmáňa(kolekt.) — raždie, haluzie so suchou trávou[101]klocok— kyjak, trieska z haluziny[102]prostred(básn.) — uprostred[103]ťuk(ľud.) — ťuhýk (vták)[104]suchár(ľud.) — vyschnutý strom[105]durný(ľud.) — duriaci sa, plachý, divý; pyšný[106]stred(básn.) — stredom, cez prostriedok[107]páľ(básn.) — plameň, páľava[108]na moj‘ kušu— chlapčenská skomolenina zakliatia „na moj‘ dušu“[109]ušu(expres.) — vo význame „hore“, „hej“[110]sokor(ľud.) — sochor[111]letáče(ľud.) — krídla; (prenesený význam) plamene[112]zatúkať(expres.) — zatrúbiť[113]valy— hradby[114]návlaka— remenec na krpcoch[115]mechy(žart.) — dýchacie ústroje, pľúca[116]mrkvot— mrzút[117]štoporčiť sa— štuchať sa, postrkovať sa[118]hastopier(ľud.) — netopier[119]hlaveň— ohorok, uhoľnaté drevo[120]podmola— diera v riečišti, vyhĺbená vodou[121]rače(vok.) — raku, rak[122]stúkať(náreč.) — zdupkať, odbehnúť[123]ihly(náreč.) — zánosky (na jarme)[124]hviezdka(básn.) — hviezdička[125]nabumbať sa(pejor.) — nažrať sa, najesť sa dosýta[126]ryknúť(básn.) — zakričať, skričať[127]šerudiť sa(náreč.) — šerediť sa, hnevať sa[128]túrňa(lat.) — veža[129]vykopcovať— zbiť človeka, natiahnutého na kopci[130]papek— palica pri ohni, vatrál[131]turo, turoň(nadávka) — surovec, necitlivý človek[132]stupy— časť mlynského kolesa, ktoré uvádza mlyn do chodu[133]drholec(ľud.) — dereš[134]zvetrelec(ľud.) — vetroplach, divoch[135]kuľhotať(neol.) — kuľhať, pokuľhávať[136]knošiť(ľud.) — biť, tĺcť[137]koho(skrát.) — kohosi, niekoho[138]svíb, svíbä— druh drieňa[139]kolodej(ľud.) — všadebol, hlupák[140]trblot(básn.) — trblietanie[141]kaľavne— obratne, pokojne[142]zhorliť— horlivo, nedočkavo preriecť[143]opalok(náreč.) — ohorok, uhlík[144]lalok— visiaci krk (u zvierat)[145]vybrodiť— prehnať cez vodu, vykúpať[146]prieloh— nepreorané pole;[147]mladúsi(náreč.) — mladí ľudia[148]prikrútnuť— prikrútiť, prihroziť[149]popruh(náreč.) — pás na pripínanie sedla, podbrušný remeň konský[150]poták— kolovrátok[151]toten(náreč.) — ten, onen, tamten, tento tu[152]drážka(arch.) — dráždenie, vystrájanie[153]kotlošiť— stále, nenásytne jesť[154]zaberať— zberať, brať[155]zhybák— zavierací nôž s drevenými črienkami[156]bleskotať(básn.) — jasne svietiť, blyšťať sa[157]návoj— časť krosien, na ktorú sa napína utkané plátno[158]kudlatý— chlpatý, nadutý, načuchraný[159]spúšťadlo— časť krosien, ktorá drží v napnutí priadzu na krosnách[160]ciepky(pl.) — tyčky na krosnách, cez ktoré ide pradivo do brda[161]luna(náreč.) — vlna vody, hlt[162]močilo(náreč.) — močidlo, mláka, v ktorej sa močieva ľan[163]dúži(náreč.) — zdravý, mocný, silný, pevný, bujný, vrchovatý[164]novina— práve preoraná lúka[165]prieložný— z prielohu[166]spevot(neol.) — spev, spievanie[167]rozkochaný(ľud.) — ľúbostný, roztúžený[168]zhákať(expres.) — skríknuť, zrevať[169]meru(arch.) — štyridsať[170]pochodiť(nov. význam) — obísť, pomeriť, shodnúť sa[171]hájom-fájom(ľud. úslovie) — kadiaľ-tadiaľ; voľne[172]terefere— nástroj na prevíjanie priadze; v prenes, význ. motanica[173]dymník— otvor na streche, ktorým vychodí dym (kde niet riadnych komínov)[174]omelo— chvoj, chvojina[175]chraniač— nádoba, ktorou sa chráni voda, vedro na studni[176]chraptiť— chrápať, spať[177]chrap(neol.) — chrápanie, chraptenie, dunenie[178]urádzať sa— radiť sa, porádzať sa[179]putira— veľká nádoba na žinčicu[180]cengotiť(básn.) — cengotať[181]Kykymora— modla pohanských Slovanov;vzdávať chválu Kykymore— spať[182]lubina— listnatý les, čečina[183]ustretý— vystretý, prestretý, vyvalený[184]kumhár— hák, na ktorý sa vešiava kotol so žinčicou[185]cofnút(maď.) — cúvnuť[186]vyradovať(náreč.) — vykrojiť, podeliť; vyjsť s podielom[187]predrenec(ľud.) — líška pálená, lišiak[188]črienka— rúčka zatváracieho noža;vypriahnuť z črienky— skaziť sa, zomrieť[189]logať— piť, spíjať sa[190]veternica— pobehlica, nestála žena[191]súkrvica— skazená, vodnatá krv[192]pojedine(náreč.) — po jednom, každý osobitne[193]zniknúť(neol.) — zaniknúť, zájsť[194]širáň— široký klobúk[195]špalok(nem.) — klát, drúk, hlupák[196]kutrošiť— kutrať, vŕtať[197]záruba— zarúbanisko, záseka[198]oberky(pomn.) — popreberané, podradné veci[199]žarkať(demin.) — žiariť, svetielkovať
Orszagh-Hviezdoslav_Na-obnocke.html.txt
Ondro KubasKaždý sa ho bál, ešte i najväčší zurvalci ho obišli i na sto krokov. Okrem pitia bola jeho najväčšia pasia zapárať do každého a, ak len bolo možné, pobiť sa. A keď sa biť, nuž sa biť, isťu! Ale nie tak, ako to mládenci robia: mnoho vravia, málo spravia, ale tak, že ťa musia zatým lekári plátať a súdy súdiť.Dnes už včasráno sedel v krčme s Holomčekom, ktorého tam našiel pálenku brať pre chlapov, lebo staval humno. Holomček bol chlap opatrný, nezveril takú vážnu, s veľkou zodpovednosťou spojenú prácu, ako je kupovanie pálenky pre tesárov, na iného. To musel sám urobiť, čo by sa mu ako nechcelo, lebo len on bol v dome znalcom.Ani starého Kubasa, ani Holomčeka nebolo celkom nič do Heľových koní, a jednako sa tak povadili pre ne, len tak hučalo.— Podsebného kúpil od Miša Túrňovho na veličianskom jarmoku a dal dve stovky zaň, ty chalan akýsi, ty! — reval Kubas.— Bah…! Náručného, ty kopyto staré, ty! — vrieskal mu nazad Holomček, tiež chlap, ktorý sa neľakal svojej tône. — Veď som tam bol, ty hlucháň sprostý!— Juj, ale to sa mne opovážiš takto nadávať, ale mne? Hneď ti tu črevá vypustím! — kričal Kubas a, trochu sa tackajúc, vstal z lavice a poberal sa ku Holomčekovi, ktorý tiež vyskočil a keď odhrnul opatrne svoju pálenku naprostred stola a vyložil zapekačku, popľul si dlane. — Len dotiaľ dýchaš, kým sa nepustím do teba.Kubas, hoci starší a slabší, jednako sa nezľakol Holomčeka; jeho vrodená srditosť a podnapitosť ho hnala do bitky, hoci vedel, že podľahne. Myslel si, jednako ho zachytí, čo len raz, nech sa potom deje, čo chce. Pochytil svoju na stole ležiacu hrubú kvaku a zaťal ňou Holomčeka po hlave, že to prasklo, ani keby hrubý konár zlomil. Tomu nebolo viac treba: vykrútil mu palicu z ruky a mlátil ho ňou nemilosrdne, kde ho zachytil.Žofa, krčmárka, vbehla na krik do krčmy a durila svojho muža, aby ich rozdvojil. Ale Mancel bol najľahostajnejší človek na svete, hovoril pomaličky, s priateľským úsmevom, ktorý mu bol ani vrytý do tváre. Teraz usporadoval tichučko fľaštičky vo svojej ohrade a ani sa veľmi neobzrel na dvoch korheľov.— A veru, dcéra moja, dajže mi ty pokoj. Čo si navarili, to nech si zjedia. Mňa na tú hostinu nevolali. Ešte by sa i mne mohlo zomlieť. Nech sa cvičia, nech sa cvičia, keď sa im páči.Žofe však nedalo, aby sa nezamiešala do bitky. Vyskočila z ohrady, trhala Holomčeka za široký rukáv a kričala:— Sváko, dajteže mu pokoj, veď iba opletačky budete mať!Holomček na ňu zakričal:— Nabok, ty suka! — a kopol ju do ťažkej jančiarky obutou nohou.Trafil ju do píšťaly a Žofa, zjajknúc, pustila rukáv a šúchala si nohu.— No, vidíš, — tešil ju muž, — ako si chytro našla, čo si hľadala. Bolo ti to treba? Teraz ti už bude duša na mieste?Pre túto reč Žofia nadávala mužovi, nie žeby sa bola do Holomčeka pustila. Vedela nadávať pekne, ale Mancel na jej reči ani uchom nekývol. — Len sa vyhovor, dcéra moja, bude ti ľahšie.To bolo všetko, čo jej povedal.Kým Žofa vrieskala, vyhodil Holomček Kubasa z krčmy. Vytisol ho ku dverám a posotil dolu schodíkmi, ktoré viedli na ulicu. Kubas následkom kopnutia vymeraného na patričné miesto, voľky-nevoľky zoskočil dolu schodmi a zvalil sa, aký bol dlhý, do riedkeho blata.Holomček sa vrátil k stolu, vypil tú slzu pálenky, ktorú ešte mal v poháriku a nadával na premoženého nepriateľa.— Veď je to len mandraga nepodarená; veď ti to nikomu na svete nedá pokoj. Celá dedina sa ho bojí, ale ja ho naučím!Mancel, ktorý v tichosti plnil fľaštičky špiritusom, pomyslel si, že by veru bolo dobre i Holomčekovi trochu zakúriť, i riekol mu priateľsky:— Toho ste veru poriadne doriadili. Ja šacujem aspoň na dva mesiace, čo za svoju prácu od súdu zliznete. No, ale to nič nerobí, aspoň si oddýchnete. A potom, aká je Kubas mršina, ten vás môže ešte i podpáliť. Čosi vám len vykáže na protiveň, to môžete byť istý.Holomčeka Mancelova reč pichla do živého.— Zabijem ho, nech sa opováži!— A veru je to taký, však Žofa? — pokračoval Mancel. — To je človek ani vlk. Toho môžeš zabiť, nedbá, len keď ťa i on uhryzne. Veď viete, že už sedel v hárešte zo desať ráz.Holomčekovi začalo byť nevoľno. Pohladil si hlavu, na ktorej mal hodnú opuchlinu.— No, ale kto to kedy slýchal, človeka takto pokúšať? Ešte ma tá potvora ozaj do nešťastia môže doniesť. Bohdaj ho tam parom uchytil!Skočil zo stolice, zaplatil, pochytil fľašu okovitky a utekal, ako keby mu ozaj už strecha horela.Mancel šiel za ním a vyzeral na cestu, čo je s Kubasom. Kubas ležal v blate, tak, ako sa zavalil, keď ho vyhodil Holomček. Krčmár zišiel k nemu a drmal ho za rukáv:— Sváko Kubas, nože sa hore na nohy! Neležte tu sťa zdochnutý pes!— Nevládzem vstať. Polámal mi všetky kosti. Tu skapem. Nedbám, nech ho za to obesia.Mancel sa pokúsil postaviť ho na nohy, ale Kubas sa tak opustil, že si nevedel s ním dať rady. I šiel po Žofu a spolu ho potom zaniesli za vráta a hodili na zem, že len tak heklo v ňom, a nechali ho tam ležať.— Ešte by si ľudia mysleli, že sa to v krčme tak opil, — odôvodňoval Mancel svoje pokračovanie. — Tu sa môžete vystrieť, tu vám bude komótne a lahodne ani v sláve nebeskej, — riekol mu hlasom takým milým, ani matka najmilšiemu dieťaťu.Ale Kubasovi boli i pri Mancelovom nahováraní kamene pritvrdé, nesladilo sa mu ležať na nich s otlačeným telom. Na ulici by bol zostal ležať, aby videli ľudia, aký je skaličený, ale za vrátami to nemalo zmysel. Ako odišiel Mancel so svojou krivkajúcou ženou, zozbieral sa po biede a, badkajúc a kadejako sa krčiac, vykrivkal zo dvora. Šeredne nadával na Holomčeka. Išiel domov, chytajúc sa plotov, z ktorých kde mohol vylamoval kusy lát alebo haluzí; stretol opusteného psa, ktorý sa smutne naňho díval; toho kopol, že zaskučal a odbehol, ani keby ho bol vystrelil.Cestou pobadal, že slnce akosi strečkuje: raz pražilo, že išla na človeka až mdloba a zasa zmizlo za hustými oblakmi a nastal chlad a vietor podúval. Popri ňom hučal potok, naplnený snežnou vodou valiacou sa z vrchov. Rád by už bol býval doma, aby si mohol ľahnúť do záčina a vyspať opitosť a bolesti. Ale keď prišiel do dvora, počul zo stajne bučanie a nezvyčajný buchot. Zavolal na nevestu:— Zuza, kdeže si v pekle, Zuza?!Neozval sa mu nikto. Vrieskal a bohoval, a až na ten vresk prikvitol zo záhrady šesťročný vnuk Pavko, zafúľaný ako prasa, lebo staval kanál z blata vo vode zurčiacej dolu záhradou.— Mater išla s volmi orať na záhumnie, — oznámil chlapec z hodnej vzdialenosti.Bol to ešte malý človiečik, ale opatrný.Kubas zaklial špatne, že netrčí doma. Musel sám vojsť do stajne pozrieť, čo sa tam robí. Videl, že jedna z dvoch kráv sa zaplietla do retiazky, na ktorú bola priviazaná k válovu. Odviazal ju a upravil reťaz. Zatým od jedu pochytil tiesk a pral ním zdivený dobytok. Pavko sa chvíľu díval, čo robí. Keď sa mu rozležalo v hlave, že bez príčiny trýzni statok, s plačom zakričal:— Starý otec, čože sa šaliete? Nebite tie kravy!— Ty papľuh, ty šteňa! Čože ešte i ty zapáraš do mňa! — i chcel chlapca ovaliť tieskom.Chlapec však nečakal na úder, ale uhol za dvere a Kubas trepol drúkom o rám a zlomil ho, čo ho ešte väčšmi rozpaprčilo. Chcel chytiť chlapca, lenže ho chlapec nečakal, ale vybehol s krikom na ratu na ulicu.Kubas vyšiel naprostred dvora a tam klial a nadával, ani diablom posadnutý. Zo susedných domov vše vykukla oblokom alebo spoza dverí zvedavá hlava, ale tá sa ihneď schovala, lebo sa so starým zbojníkom nikto nechcel púšťať do hádky alebo do bitky.Keď sa do božej vôle naškriekal, odišiel krivkajúc do humna a, hodiac sa na slamu, zaspal. Ako človek nespravodlivý by nebol mal spať, ale jednako spal ani najspravodlivejší, lebo boh vie, ako má koho potrestať i tým, že mu polahodí. Niekedy tresce neskoršie, niekedy zasa ihneď. Tentoraz, tak sa zdá, bolo mu náhlo.Aprílové slnce statočne rozpúšťalo sneh po kopci, pod ktorým stála Kubasovie chalupa a voda sa chytro ponáhľala dolu záhradkou a dvorom rovno do pivnice, kde boli v hŕbach zemiaky. Skúsenejší ľudia vravia, že je zemiakom nie na osoh, keď moknú v pivnici vo vode.Pavko chvíľu pozeral, rozmýšľal sťa inžinier, ako voda steká, kde by nemala, a keď si urobil plán, začal ju odrážať. Ale jeho prostriedky boli nedostatočné na dielo, na ktoré sa podujal. Staval odraz z blata a ukladal ho po hrstiach na miesto popredku ustálené. Keď mu ho prudká voda brala, ako ho vložil, nevedel si inej rady, akože začal nariekať a biť vodu palicou. Dobrí susedia videli, čo sa robí, a smiali sa. Tak im dobre bolo, že starému lotrovi natečie vody na zemiaky! Hja, v krčme sedieť a popíjať si, to trafí každý. Ľahko mohli odraziť vodu, bolo treba len dosku postaviť pred pivničný vchod, ale nik by to nebol urobil za nič na svete. Len totka Kepštovie sa zmilovala nad plačúcim chlapcom, zavolala ho a dala mu kúsok poplana, aby sa utíšil. Takto múdro uspokojila svoje svedomie a mala i potešenie, že Kubasovi zamoknú zemiaky.Kedy-netedy šiel popred dvor pán farár a zbadal, ako tečie voda do pivnice. Vošiel do dvora a obzrel sa po susedoch, či niekoho nevidí, kto by mohol pomáhať. Ani za dukát nebolo vidieť človeka, všetko sa pokrylo, ani sysle do dier. I vzal sám dosku z hnojničiaka a usiloval sa ňou odraziť vodu. Ale mu to akosi nešlo od ruky. Len Juro Habánov z dolného konca, keď išiel okolo, zazrel pána farára, i priskočil a položil dosku, ako bolo treba. Keď bol odraz hotový, vyšli po jednom i susedia a obzreli všetko, čo sa porobilo. S uspokojením sa presvedčili, že zemiaky boli celkom zaliate. Veď i ako by nie, keď celý potok tiekol na ne hodnú chvíľu.— No, no; óvi, óvi, že to nepobadali, no, — vyhovárali sa pred pánom farárom, ktorý im veru vstupoval do poctivosti. — Veď, dajsamibože práce, doštičku preložiť! Akože by to neboli urobili! No, no…Pán farár si pomyslel po latinsky: „Homo homini lupus“ (človek je človeku vlkom). Po latinsky preto, lebo sa mu to v tej reči zdala tuhšia pravda. Nato hodil rukou a odišiel, keď bol najprv ešte ľudí napomenul, aby aspoň teraz pomohli tým neborákom vodu z pivnice vyčrpkať.Keď odišiel, ustálili sa susedia svorne na tom, že je pánu farárovi ľahko hovoriť a že pre Kubasa veru nikto nebude moknúť. Jednako, aby ukázali, že pána farárove slová sú nie hrachom, hádzaným o stenu, išli ku humnu, zobudili Kubasa a oznámili mu príjemnú novinu, že mu voda zatopila zemiaky. Ešte i tak dlho počkali, kým sa Kubas zozbieral a šiel pozrieť, čo sa vlastne stalo, lebo nechceli prísť o pôžitok počúvať ho, ako bude stobohovať na ľudí a na celý svet.Keď Kubas zostal sám, tak zaťal holé ďasná, že mu brada vyskočila až po nos, lebo nemal ani jeden zub, všetky mu naraz vypršali sedemdesiateho ôsmeho roku v Bosnii následkom výbuchu granáta. Bol to chlap srdnatý i vtedy a dostal i akési vojenské vyznačenie, pre ktoré „ťahal“ mesačne od štátu 11 rimských striebra, čo bola veľká suma pre človeka, ktorý mal doma všetko, čo potreboval. Jedenásť rimských mesačne! I pomyslieť bolo mnoho! A Kubas nedal z tých peňazí nikomu ani fuka. Nie, ani zaboha! Bolo by sa mu zdalo, že si dal zdravý zub vytrhnúť, keby bol z tých peňazí, ktoré za svoje zuby dostal, niekomu čo i len poldeci pálenky kúpil. Statočne prepil sám každý mesiac všetky svoje groše, až na jedinú zlatovku, ktorú odložil do mechúra, čo mal skrytý parom ho vie, kde? Jeho nevesta, Zuza, sa ho dosť nahľadala, keď prišla na ňu tvŕdza, ale ho veru nenašla. Tieto rimštiaky si odkladal už od niekoľkých rokov na pohreb. Chcel mať taký, aby celú obec porazilo od závisti. Myslel si, môžu naši hromžiť, zazerať, ako chcú, ale pohreb jednako bude mať ani biskup. Taký ešte v dedine nebol. Traja kňazi v najkrajších pluviáloch ho budú vykrápať a štyria rechtori mu budú vyspevovať. Truhla bude z mesta, nezbúcha ju zo surových dosák dedinský mlynár, ako to urobil i pre Pavúka, najbohatšieho gazdu z dediny. Zo svojho pokladu, odloženého na tento cieľ, by nebol vydal niečo, už ozaj nie, ani keby remene z neho párali.Ale teraz, keď videl pivnicu naplnenú vodou, ani myšlienka na pohreb ho netešila. Nadával na Zuzu, čo nesedí doma; ale akosi nie s veľkou chuťou, lebo cítil, že sa tá osoba nemôže roztrhať, keď on skoro nič nerobí. Orať by bolo či tak, či tak jeho povinnosťou. Sprvu myslel, keď zalialo pivnicu, nech si ju vyčrpká Zuza, ale mu chytro chľuplo do hlavy, že bez zemiakov nemôže byť ani on. Voľky-nevoľky stiahol obuv, vysúkal nohavice po kolená a hybaj s putňou do vody. A čo to toho vodiska bolo! Ani za tri dni ho nevyčrpká! Juj, ako by sa chytil do niekoho! A keby ho aspoň ten lotor nebol tak vymlátil! Veď všetko vŕzga v ňom, ako sa rušia. Jedinú radosť mu robilo, že mohol vše niekoho ofľusnúť, keď prechádzal popred ich dom. Do poludnia sa i tým tešil, že sa zastrájal na Zuzu. Myslel si: „Nadám jej, čo šla už záhumnicu orať. Kto to kedy slýchal?“ Ale tentoraz nemal z vadenia mnoho radosti, lebo keď Zuza prišla domov a videla, čo sa porobilo, bola zlá ani všetci čerti. Položila si ruky na bedrá a povedala mu razom svoju mienku:— Počujete, ak budete do mňa zapárať, oparím vás v noci. Boh mi je svedok, že to urobím. Nedbám, nech sa potom robí, čo chce!K tomuto výroku pridala i odôvodnenia, čo pozostávali z opisu jeho „kaľakteru“.Videl, že má dnes zlý deň, keď ani so Zuzou nepochodil. Obrátil sa rozľútene a vylieval vodu z pivnice ďalej.Prechladil sa a večer mu preskakoval hlas ani mastné koleso na voze, a na druhý deň zachrípol, že len tak sipel. Podvečer ho malo zadusiť, bol by mu dušu vlasom zapchal, obelasel ani tlačenica. Zuza ho parila a obložila mu hrdlo horúcou kašou; malo ho poraziť, ale ho nepopustilo. Na druhý deň mu bolo tak zle, že bol blízko smrti a ani pomyslenie na skorý parádny pohreb mu nemohlo urobiť radosť.Zuza si myslela: „Zle s mrchou, horšie bez nej,“ preto ho nahovárala, aby si poslal po doktora, veď ho má čím zaplatiť. O tom Kubas nechcel ani počuť, lebo si myslel, že ak má už raz umrieť, že mu doktor nepomôže; ten by urobil len hodnú dieru v jeho mechúre.— Proti smrti niet lekára. Ak mi je súdené skapať, skapem. Za moje peniaze nebude si ani jeden z tých vydriduchov brucho pásť.— Keď nechcete, nechcete.Zuza mykla plecom a vyšla zasa s volmi do poľa a nechala tesťa na opateru malého Pavka, ktorá nebola prvotriedna, už ani preto nie, lebo starý Kubas stále stonal: — Mriem, skapem, zdochnem, — a šeredne klial, hoci chripľavým hlasom. A toho sa Pavko bál. Ukrutne sa bál vkročiť do izby, a už vyfrkol do dvora, kde ho čakali kamaráti, ktorým rozprával, že starému otcovi stojí smrť s kosou pri hlave a že sa jej z úst svieti, akoby jej v nich sviečka horela. Kraťoši potom pozerali oblokmi i spoza dverí na tú smrť, a veru ktorýsi i zazrel, že mala na hlave starú baranicu a odetú potrhanú halenu. V takomto úbore ju ešte ani jeden maliar neodmaľoval, bolo by to niečo nové.Čeliadka si práve v pitvore šepkala, keď Kubas začal volať:— Pavo, Pavo, poďže sem!Pavkovi sa nechcelo, ale kamaráti ho nasilu vtisli dnu. Zastal pri dverách.— Čo chcete, starý otec? — spýtal sa, prichystaný na útek.— Podaj mi trochu mlieka.Pavko vedel, že je mlieko na polici, ale hrnce boli veľké a polica bola tak vysoko na stene, že musel si stať na lavicu, a i to na prsty, keď ho chcel dočiahnuť. I privliekol lavicu a stal si na ňu, a veru len po biede dočiahol hrniec. Volal Jurka Kepštu, ktorý bol väčší a mocnejší, aby sňal hrniec. Ale Jurko len plecom mykol, že on nejde. Či chcel, či nechcel, musel sám skladať nádobu. Nechytil ju dobre a bola i priťažká, a tak bol prirodzený následok jeho námahy, že mu spadla na hlavu a chlapec sa prevrhol i s lavicou i s hrncom na zem, zaliaty mliekom a krvou, lebo mu hrniec prebil kožu na hlave. Kubas prestal chvíľu stonať, že skape, a nadával chlapcovi do lotrov a faganov a hrozil mu, že keď vstane, zoderie z neho deviatu kožku, lebo že vraj mlieko naschvál vylial.Chlapci zabudli na strach, vbehli do izby, zozbierali Pavka a vliekli ho do Kepštov, kde revúcemu Pavkovi Kepštová priviazala handričkou fukalo na ranu, aby zastavila krv.— Starý otec vedel, že som malý a kázal mi sňať hrniec, — reval Pavko a utieral si opakom ruky oči a nos. — A teraz ma ešte vymláti za to, že som spadol!— No, len neplač, veď ti on neurobí nič, keď beztoho umrie, — tešila ho Kepštová.— Ten vám neumrie. Mater povedala, že takých laganov ani čert nevezme. A keď vstane, ma vymláti! — žalostil Pavko ďalej.Kepštová naliala do hrnčeka mlieka a núkala ho Pavkovi.— Choďže ty, chlapče, s tým mliekom k nemu. Možno, že sa uspokojí a že ti neublíži, keď i vstane, ak nebodaj vstane.— Ja nejdem, ja sa ho bojím, — vzpieral sa chlapec.Ale Kepštová ho jednako vypoďkala i šiel aj s ostatnými chlapcami, ktorí boli zvedaví, ako sa skončí boj medzi Pavkom a Kubasom. Jedni ho strašili a iní mu dávali dobré rady, čo má robiť, keby ho chcel ubiť. Pravda, rady neboli nič hodné už i preto, lebo ani jedna sa nedala vykonať.Nuž, ale nič sa nestalo. Pavko opatrne podal hrnček Kubasovi, ktorý mlieko bez slova vypil. Na chvíľku utíchol, ale zasa len začal stonať, že skape a zdochne.Kepštová poradila chlapcom, aby zavolali pána farára k chorému, čo i vykonali. Pán farár prišiel pozrieť, čo je s Kubasom. Videl, že je s ním zle-nedobre, i odporúčal mu čo najdôraznejšie, aby si poslal po lekára, lebo vraj i lekár pomôže, „keď je taká vôľa božia“. Veď vraj niekedy i motyka vystrelí.Kubas na dohovárania pána farára začal váhať, ale keď si pomyslel, čo by stál voz, lekár a liek, zaťal sa a povedal:— Nie, nechcem ho ani vidieť. Všetci, pri ktorých bol doktor, umreli. Umrel Balčík, Brna, Pavúk. Ak mám skapať, skapem i bez neho.Pán farár mu vykladal, koľkým lekári pomohli, na čo Kubas odvetil, že tí by sa boli i bez nich vyliečili. Kto mal umrieť, umrel tak či tak. Keď videl pán farár, že sú jeho reči daromné, odporúčal mu, aby sa dal zaopatriť, že ho to nič nebude stáť, a že sa mu veru zíde, keď sa s pánombohom vymerí. Má vraj za čo.— To nedbám, — povedal Kubas, mysliac si, že keď za to nebude nič platiť, nech má farár radosť. — Ale ešte nie. Ešte mi je nie tak náhlo; počkajte do večera, čo sa bude so mnou robiť.Farár pristal na to a odišiel, ale krútil hlavou.Keď večer prišla Zuza, našla tesťa s holengajúcimi nohami sedieť na posteli. Vraj nič mu nepomohlo, len to mlieko, čo mu Pavo doniesol. Keď ho vypil, ani keby bol ramár z rúry vytiahol, tak mu pustilo v gágore.Pavko jednako zasa začal revať, keď prišla mater. Reval z opatrnosti, aby ho nevyprala, že zabil hrniec. Nuž nestalo sa mu nič, lebo ukonaná mať bola rada, keď mala pokoj.Na veľké poľutovanie obce Kubasa diabli tentoraz ešte nevzali. A veru nejeden občan i oferu sľuboval sv. Antonkovi, ak ho pojme. Ale zdá sa, že sv. Anton nemá s diablami nijaký styk a Kubas ešte zostal. A čo ako, bola to škoda: boli by sa striasli zbitníka a boli by videli i pekný pohreb.Kubas ďalej budil závisť spoluobčanov, a to ešte väčšiu ako predtým, lebo mu penziu povýšili o tri rimské striebra, čo každému rozprával, kto ho chcel počúvať, už i preto, aby sa jedoval. Pravda, že ľudia kliali i na kráľa i na takú krajinu, ktorá takých darebákov podporuje z mozoľných groší statočných ľudí.Leto bolo mokré, dažde zdvojnásobili roboty na poli a pri všetkom drhnutí zvážali domov len porastené a stuchnuté obilie. Prorokovali hlad a biedu. Ešte kto mal pomoc, ten si čosi zachránil, ale ako Zuza, tá sa veru i naplakala. Robotiska bolo, a tesť ju iba jedoval. Keď i vyšiel do poľa, nebolo v tom vďaky, lebo bol opitý a najviac len chrápal pod kopami, alebo v garáde pod stromom. A keby bolo bývalo groša najať ľudí, ale zo starého si nedostal grajciara ani prešom. Vadiť sa, nadávať, to vedel od rána do noci, ale pomoci si sa od neho nedožil. Všetci ľudia len odpľúvali, keď o ňom hovorili: A keby aspoň bol dal svetu pokoj, ale ani to nie.Prišla jeseň a deti a čo hlúpejší chlapi a ženy pozdraveli z červienky, keď už nebolo nezrelé ovocie (múdrejší ho nejedli). Ale zasa prišli zimy a s nimi iné choroby. Deti odŕhali a rodičia kliali, keď nemohli v noci pre faganov spať. Prišli i ťažšie choroby. Tu, hľa, i Jurko od Kepštov dostal záškrt a bolo už s ním veľmi kadejako, len doktor ho zaštepil, a tak mu choroba akosi prešla. Pravda, keď sa vyliečil, otec ho mrzko vymlátil, že nedal na seba pozor, lebo ho liečenie stálo do sto zlatých.Sto rimských! Ani je ich nie hoden. Toľké peniaze! Veď za to mohol kúpiť kravu, a dobrú. Juj, keď na to pomyslel, bol by ho v zuboch roztrhal! Dlho trvalo, kým Kepšta prestal zazerať a bohovať na chlapca, keď ho videl. Darmo sa Jurko oháňal, že sa ani neprestydol, ani nijakých „hubiek“ nenajedol. Podľa Zuzinej mienky ho pánboh pokáral, lebo nechcel hrniec sňať z police. Nuž ktože ho tam vie, kto mal pravdu?Jedného dňa prišiel Pavko pred časom zo školy. Bol celkom premenený a bolo mu ukrutne zle: vracal, triasol sa, hlava ho bolela a žaloval sa, že ho v hrdle driape. Starý otec sa neobzrel oň, ale mater ho už len položila do svojej postele a ukryla ťažkou perinou, že sa mu kačka parila od znoja. Uloženie chlapca do svojej postele pokladala za prvotriedny liek, ktorý vždy pomohol. „Vyspí sa do rána, vypotí sa a prejde mu to,“ myslela si. Ale tentoraz neprešlo. Naopak, bolo mu omnoho horšie: začal chripieť, hrdlo mu napuchlo, spadli mu, vraj, mandle. Kepštová prišla naňho pozrieť, ako aj iné susedky, keď nebolo Kubasa doma. Všetky sa pridali k mienke Kepštovej, že veru i Pavko má záškrt, tak ako ho mal Jurko. Tu neostáva nič iné, ako poslať po doktora, aby ho zaštepil.— Ale kdeže ja, úbohá stvora, vezmem toľké peniaze, — žalostila Zuza, — veď skoro ani grajciara nemám.— Možno, že mu i od domácich liekov prejde, — mienili ženy, keď to počuli, a radila každá, čo vedela, radšej, ako by boli vyrukovali s grošmi, lebo boli medzi nimi i také, ktoré by to boli mohli urobiť.Chudák Pavko s ustrašene vygúlenými očami hľadel na totky a s ťažkým namáhaním chytal povetrie.— Nič mi nie je, — šepkal, — len tu v hrdle ma stíska.Starý otec prišiel v ten čas čosi včašie z krčmy a Zuze sa tak videlo, že nebol ani taký opitý. Zapálil si zapekačku, a hoci dym chlapca škrtil, pukal si, sediac na lavici. Zuza sa vše naňho obzrela. Čože ten človek zmýšľa, že už doma sedí. A mohol s tým fajčiskom radšej tam zostať, kde bol!— Zuza, nuž zle je s tým chlapcom? — povedal Kubas kedy-netedy.— Nuž veď vidíte, čo je s ním. Čím ďalej mu je horšie, toho veru zadusí. — I utrela si zásterou oči a nos. — Keby bolo za čo po doktora poslať. Ale, kdeže ja vezmem ten márny groš? Chcela som požičať, ale každé sa vyhovára, že nemá a nemá.— Predaj si kravu, — radil tesť.— A keď predám kravu, čože si počnem? Môžeme hladom pokapať. Vy byste mi mohli požičať, viete, že vám statočne vrátim. Jednako je škoda už odchovaného chlapca.Kubas vyňal zapekačku z úst a odpľul:— Nedám.O chvíľku zasa riekol:— Nedám ani bohovi, — a vyšiel von. — Nech skape.Postál predo dvermi vo dvore. Čosi ho stále pokúšalo, aby nedal tomu chlapcovi umrieť. Miatli sa mu hlavou obrazy, aké mal vše z dieťaťa potešenie, keď mu dal fajku do úst a ono sa dymom dusilo, alebo keď ho odel do svojho kožucha, ktorý sa mu po zemi vláčil.Ale zasa si len odpľul a sotil baranicu do tyla: „Nedám.“ Zobral sa a vošiel do stajne, na ktorej dobre dvere za sebou zavrel. Obzrel sa, či je ozaj sám, a zatým išiel do kúta a, stanúc si na stolicu, vyňal spoza hrady z hlbokej diery — až po lakeť mu vošla do nej ruka — hodný a ťažký mechúr. Išiel s ním ku oblôčiku, od prachu celkom slepému, a čítal rimštiaky najprv do dlane a zatým ich kládol na obločnú dosku. Načítal ich vyše päťsto. „To by malo byť dosť na pohreb,“ pomyslel si a vsypal groše z obloka naspäť do mechúra a vložil ho zasa ta, kde bol. Pokročil zo stajne a rozväzoval motúz na dverách, ktorými ich bol priviazal o klinec, aby ho niekto neprekvapil pri jeho robote. Akosi sa zle rozväzoval ten motúz, a či prsty nezručne a nevoľno pracovali. Parom ho tam vie. Medzi tou robotou mu prišlo na um, ako mu to chlapčisko donieslo mlieka. A čo kto povie, len to mlieko mu pomohlo! Udrelo mu do hlavy, že keby tak ochorel, mohol by zdochnúť ako pes, nemal by mu kto ani vody podať, ak toho chlapca nebude. Zuza, tá len stále sliedi. „Hm. Veď uvidím, ako bude. Už len vezmem ktorúsi tú zlatku. Azda to ani nebude toľko stáť. Možno, že Juráš lacnejšie pôjde na jednom koni po toho doktora. A i s tým sa zjednám. Možno, že ešte požijem rok-dva a nahradím, čo som vybral.“Kubas ľutoval dieťa, ale sa hanbil sám pred sebou za tento nezvyčajný pocit a takýmto spôsobom si vyhováral, že je nie starou babou, ako si myslel. Nevoľno, ani keby ho niečo tislo, išiel naspäť a vytiahol zasa mechúr. Vyňal z neho rovných sto rimských a zaviazal ho. Ale ešte si vec raz rozmyslel a vložil najprv desať a potom ešte päť rimských naspäť.„Nedám viac. Ak ho za to nevylieči, nech všetko parom uchytí. Nedám viac, čo sa bude čo robiť!“ Vložil peniaze do rázporku, upratal mechúr a vyšiel na dvor.Možno, že sa v celom živote necítil tak čudne ako teraz. Sám pred sebou sa hanbil. Aby on, Ondro Kubas, vydal toľké peniaze, čo si od úst odtrhol, pre takého fagana. Keď sám skapíňal, nevedel si ich odtrhnúť od srdca, a teraz ich má nemilobohu vyhodiť pre iného.— Nedám, bohuprisám, nie! — zahundral i vracal sa do stajne.Veru len na máčnom máčku obstálo, že Kubas pre parádny pohreb nenechal vnúča zahynúť.Ale nohy mu boli jednako akési ťažké, keď sa šmotlal do stajne, a vtom vyšla Zuza na dvor. Zasa plakala.— Že sa to tie baby vždy smoklia, — jedoval sa Kubas.— Počujete, ňaňo, choďteže po farára, nech sa aspoň príde nad ním pomodliť, aby mu pánboh skorej pomohol. Nemôžem sa už dívať na jeho trápenie, — poprosila ho Zuza pokorne.— Nejdem. Pošli si koho chceš, ja ti poňho nepôjdem, — odpovedal jej surovo, ale keď sa obrátil od stajne, vyšiel na ulicu.— Keď je už tak zle, tak len pôjdem po toho doktora.I vykračoval ku Jurášovi bývajúcemu obďaleč.Juráš sa dal chytro nahovoriť, že pôjde do mesta po doktora; pilnej práce nemal, a ktorási tá zlatka sa v dome vždy zíde. Urobil si voz, zapriahol koňa a čosi-kamsi vyhrmel i s Kubasom po skalnatom dvore na ulicu. Kubas Zuze nehlesol, že ide po lekára. Hanbil sa jej to povedať, lebo pokladal celé svoje konanie za mrzkú slabosť.Juráš ho bokom obzrel, či to ozaj starý Kubas ide po doktora ku vnukovi.— Nuž to len jednako idete po toho doktora? — krútil nedôverčivo hlavou.— Idem, čo by to parom uchytil! — zahundral starý. Dlhým rečiam krátky rozum: doktor prišiel a zaštepil chlapca, pričom robil takú múdru tvár a trúsil také rozumy, akoby prinajmenej on bol vynašiel medicínu. Ale mohol sa nadrapovať ako chcel. Kubas mu jednako hodne odtiahol z jeho mzdy. Takým spôsobom mu ešte i z tých peňazí, ktoré vyňal z mechúra, dosť hodne zvýšilo. Pravda, tie už naspäť nevracal. Pokladal ich za zvláštne vyrobené groše, ktoré môže prepiť. Nuž ale, čo je pravda, to je pravda, i Pavkovi kúpil z nich až tri cukrové píšťalky po grajciari.Pavko sa dosť chytro vystrábil.Starý Kubas ho neprenasledoval pre chorobu ako to bol urobil Kepšta s Jurkom. Ale jednako sa netešil, keď ho niekto pochválil, že zachránil dieťaťu život. Nadal mu, že robí iba posmech z človeka.Zatým požil ešte niekoľko rokov a naodkladal tých rimštiakov, takže to už stačilo i na piatich farárov a šiestich rechtorov.Ale ho jednako len pán dedinský farár sám pochoval a len jeden rechtor vyspevoval za ním i to dosť omrzene. Truhlu mu len mlynár Mišačka zbúchal, veru z dosť zadných dosiek. I kar bol len taký chudopaholský. Veru taký. Zuze naskrze nestačilo na zbytočné výdavky. Pánboh Kubasovi prelial olovo: porazilo ho v krčme, takže nevedel ani poriadky porobiť, ani povedať, kde má peniaze schované. Darmo poprehadzovala Zuza každú slamku v dome, groší raz nebolo. Vedela, že má peniaze, veď sa dosť naspomínal svojho pohrebu, ale kde nič, tu nič.Iba rok po prevrate doniesol jej muž Števo vyše tritisíc dolárov so sebou z Ameriky. Myslela už, že zhynul, čo nedal o sebe zvesti, a tu ti naraz prikvitol. Očiam neverila, keď ho po príchode z poľa našla vo dvore!Tritisíc dolárov bola ukrutná hŕba našich peňazí! Keď sa rozhľadel Števo po gazdovstve, bola prvá vec, že dal pováľať otrhanú stajňu a vystaviť novú, kamennú. A vtedy vyletel z bútľavého trámu mechúr s rimštiakmi.I Zuza i Števo len ta zboku hľadeli na hodnú kôpku strieborniakov:— Dajsamibože, jest to peňazí!Ale keby sa boli zišli ako med, nebolo ich.Divné má cesty pánboh. Ktože sa v nich vyzná?
Nadasi-Jege_Ondro-Kubas.html.txt
Z mojich žiackych časov modranskýchBolo to v auguste 1847, keď v mojom rodičovskom dome v Lubine robily sa prípravy, aby aj mňa, ako posledného, k staršiemu bratovi pridaného a jeho dozoru oddaného, odviezli do gymnázia modranského, ako nám najbližšieho a najlacnejšieho. Kováč s kliešťami a kladivom obchádzal vozík, aby, kde čo na ňom chybného, tu na mieste napravil, ten-ktorý prešík zatiahol, ráfy upevnil, o spoľahlivé záosky sa postaral, kramličky na rebriny, k zastrčeniu obrúč, na ktoré sa s vrchu veľká plachta na spôsob šiatra roztiahla, na svoje miesto povbíjal, brdcia a háčky na rebríčky k naprataniu sena pre kone slúžiace náležite upravil, vôbec všetky čiastky a čiastočky dôkladne preskúmal: aby sa nám niečo v ceste nepokazilo. Ale aj mendíci mali s vozom robotu, lebo museli mastiť kolesá, aby nám v ceste na potupu sveta nevŕzaly, a že je to starodávna, všade dokázaná a osvedčená pravda: že kto dobre mastí, dobre sa vozí. V dome však pakovaly sa do truhly šaty, pár kníh, sväzok od myjavských husiarov kúpených, alebo aj doma nasbieraných bŕk na perá, linaj, kalamár, asi dve knihy staro-turanského, ako remeň pevného papieru, uzol múky, hrnček masti, — a kto by si to všetko teraz, temer po polstoročí, pamätal — čo bolo treba žiakom, von z domu idúcim. Duchny sa vprataly do vreca. A celý študentský inventár bol na ceduľu podrobne napísaný a na veko truhly zvnútra prilepený, aby z toho študent v roku nič neztratil a nezašantročil, ale koncom školského roku všetko, hoci aj na franfor roztrhané, domov dodal. Môjmu bratovi, ktorý bol už za celý rok v Réci na maďarčine a tuším dva alebo tri roky v Modre na gymnáziu strávil, tak že mal tam už akýsi indigenát, neboly tieto prípravy nič nového, a sám pri nich pomáhal, upozorňujúc matku na jedno-druhé, tu na kladivko, k vrážaniu širokohlavých klinčekov do podošiev, aby sa tak skoro nepodraly, tu na ihly a rozličné cverny, tu na špagát a iné drobnosti, o ktorých zo zkúsenosti vedel, že sa to môže potrebovať, a keď sa so sebou privezie, netreba na to v cudzom svete groš márniť. Docela ináče hľadel som na tie prípravy ja, novák nezkúsený, ako poškrabok a najmladší, ešte nikdy tak ďaleko z rodičovského domu nevykročivší, a husacia koža mi nadskakovala, keď som pomyslel na alumneum, na prísneho profesora, na karcer, packár a trstenicu, o ktorých kolovaly povesti, že nimi trochu ťarbavým študentíkom chuti k učeniu dodávajú, ich vlohy budia a rozum brúsia.V deň nášho odchodu bola celá fara na nohách, hoci sme sa veľmi skoro ráno vyberali z domu. Nielen my odchádzajúci sme sa rozplakali, i otec si tiché slzy utieral, ale aj slúžka a mendíci nad nami nariekali, ako by sme šli až na kraj sveta a nikdy viac navrátiť sa nemali. Napakovaný a plachtou prikrytý voz bol ešte raz so všetkých strán dôkladne poprezeraný, a my sme sa doňho, ako sme najlepšie vedeli, spolu s matkou usalašili. Náš furman, sviatočne na tak ďalekú cestu oblečený, spravil bičiskom na zemi pred koňmi kríž, a pozdvihnúc klobúk k žehnaniu, vytiahol zo dvora. Hej, či nám bolo teskno, zvlášte mne, noviciovi, na tak dlhý čas opúšťať rodičovský dom! Cestou hore Oholínom sme každú chvíľu odchyľovali plachtu, aby sme sa ešte raz podívali na červenú vežu lubinskú. Keď mi oko zablúdilo poza vežu na príkru Skalku, prišlo mi na myseľ, ako sme sa tam veselo sankovali v zime i v lete; v zime na sánkach a v lete na došku, zo strechy vytrhnutom; a hoci sme pritom aj pulidery náležite dotrhali a pri dosť malej neopatrnosti i hlavou do starej hrušky zabrčkovali: to nás od sankovania neodstrašilo. Za farskou záhradou zívajúce hlboké jarky s dosť širokým pažitnatým dnom boly miestom hry na loptu. Niečo ďalej v Turništi sme na Kvetnú nedeľu Morenu topievali. To všetko a mnoho iného mi mozgom preletúvalo: a teraz som sa s týmito milými miestami musel rozlúčiť!Dobrá a o nás starostlivá matka počala nám už tu na voze dávať naučenia, ako sa chovať a učiť a ako gazdovať máme. Keď sme ale cez hrebeň Oholína prešli a uháňali so zahamovaným kolesom do doliny k Bzinciam, ešte jedno miesto nás elegicky naladilo. Bol to úzky pruh lúk, ktorými sa hadí malý, toho času na rakov veľmi bohatý potôček, v ktorom sme veľmi často popoludní i po západe slnka rakov lapávali; vo dne na rybky alebo mäso do prútov zacviknuté, v noci ale pri svetle odhorkov smolných fakieľ, aké nám dakedy dávali cechmajstri lubinských súkenníkov, keď ich už viac „na funus“, t. j. pri pohraboch potrebovať nemohli. Keď ale nebolo takých fakľových špačkov, slúžila nám zapálená slama k elektrickému osvetleniu potočného dna, kde sme povyliezaných, nič netušiacich rakov pohodlne vyberali. „Jsou, jsou na po-to-ce ra-ča-ta, jsou, jsou na po-to-ce ra-ci; půjdem na ně, vybéřem je, půjdem na ně, vybéřem je, s mou pa-nen-kou v no-ci!“ Tak by sme si boli mohli aj my pri tom rakárení spievať, keby sme už vtedy tú českú pesničku boli znali; lebo sme brávali so sebou aj dievčatká, ktoré nám svietily a rakov vo vreci nosily. S fakľami alebo so slamou sa tak gazdovalo, aby nám vystalo aj na svietenie na zpiatočnej ceste domov. Aj tomuto potôčku sme dali vale! Cesta nám ubiehala, bez toho, že by sa nám čo pamätnejšieho bolo prihodilo, až do Nového Mesta nad Váhom. Tam ale na mýte pri cinteri, kde kedysi evanjelický kostol stával, ktorý na rozkaz grófa Nádasdyho r. 1660 bol zborený a rozhádzaný, — býval Cerberus v podobe nenásytného vyberača mýta, ktorý na pomino idúcich alebo vezúcich sa vyskakoval, aby mu mýtny obolus zaplatili. Moja matka dala vopred pokynutie furmanovi, aby na mýte nezastal, ale lepšie pohnul. Sotva sme okolo mýta prebehli, vyskočil naježený Cerberus s krikom: „Počkaj! mýto!“ a keď sme tomu nechceli rozumeť, rozbehol sa za nami a honil nás až temer po tri kríže. Tam už mu vyšla para; preto zastal, zaťatou päsťou pohrozil a vrátil sa pomaly nazpäť do svojho pelechu. Druhá taká komédia odohrala sa na mýte čachtickom. Tam číhaval na pocestných akýsi šmatľavý publikán v šnorovanom, už náležite vypelichanom dolománe. Bol to akýsi vyslúžilý hajdúch, ktorý keď nevládal viac sháňať poddaných na panštinu a tam im palicou dodávať chuti k robote a budiť úctu a lásku k slávnemu panstvu, so svojimi vlastnosťami, ktoré záležaly zo zriedkavej surovosti a vydridušstva, výborne sa hodil za publikána-mýtnika. Ten, ako by bol tušil, čo ho očakáva, sotva počul zďaleka hrmot vozíka, už si zastal pod mýtové brvno a čakal na poplatok, ako Dora na jalito. Keď však vozík uháňal ďalej, ako by tam ani mýtnika nebolo bývalo: počal sebou trhať a mykať, ako syseľ na motúze, a čosi-kamsi, s krikom: „mý-to! mý-ý-ý-to!“ hybaj za vozom, čo mu para stačila: ale všetko na darmo; aj ten sa musel upachtený vrátiť, lebo matka, ako zemianka, ani za svet nebola by z privilegia neplatenia mýta ani špetku popustila, až v samej Trnave, kde, tuším, nitrianske privilegia platnosti nemaly. Ach, bol to krásny, a veruže obdivuhodný vynález, tie mýta. Poddaný sedliak, ktorý na svojich pevných pleciach celú Eiffelovu vežu bremien nosil mlčky a len vo vrecku päsť zatínal a nepozorovane zubami zaškrípal, dlaňami svojimi všelijaké roboty vykonával, za ktoré sa mu často miesto vďaky palíc dostalo, musel na cesty kameň lámať, nalámaný na cesty navoziť, tam rúče v hroby uložiť, uložený na drobno rozdrviť, rozdrvený pekne po hradskej porozsýpať a pourovnávať; a keď potom po tej istej ceste šiel či peší, či s károu, či s vozom, či s dajakým dobytčiatkom: musel platiť mýto a miesto poistenky ešte aj grobianstva kadejakých publikánov a hriešnikov so sebou odniesť; ale zemän, čo ani hrsti piesku nehodil na cestu, mýta neplatil, a beda by bolo bývalo tomu mýtnikovi, keby mu bol dajakú reťaz s voza ako záloh odopäl! Nie nadarmo sa chváli tá stará uhorská svoboda. Ale nebudem celú tú cestu podrobne opisovať; len to spomeniem, že sme prišli na noc do Trnavy, slávneho niekdy univerzitného mesta, a pre jeho mnohé kostoly a veže Malým Rímom nazvaného. Už hneď za Manželiciami počaly sa nám ukazovať zďaleka veže trnavské, ktoré, že sme uháňali nie hradskou, ale poľnou cestou, hneď sa nám skryly pod obzor, hneď zase sa objavily, čo moju nedočkavú zvedavosť len tým viac dráždilo. Už blízko samej Trnavy, hoci sa už stmievalo, obskakovalo jedno chatrne oblečené dievčatko šípový ker, na kraji cesty stojací, veselo pokrikujúc: „Hečepeč! hečepeč!“ a od radosti si dlaňkami plieskalo, že si mohlo červených šípok do zásterky natrhať. Hej, pomyslel som si, keby si ty, úbožiatko, prišlo do našej záhrady lubinskej, tam by som ti inakšieho ovocia natrhal, než sú tieto kyslé a zvnútra pichľavé šípky! Tak mi toho dievčatka bolo ľúto, že som sa nad ním skoro rozplakal, lebo som sa nazdával, že nikdy lepšieho a chutnejšieho ovocia nejedlo, než šípky. Daktoré veci a zkúsenosti, ani neviem prečo, tak utkvejú človeku v pamäti, že sa na ne aj v starobe živo rozpomína. Mohol som mať asi 5 rokov, keď som na školskej lavici, ako benevolus auditor, sediac, pozorne počúval lubinského rechtora Černáka, ako nám, chodiac s paličkou pomedzi stoky, rozprával biblickú históriu o stavaní babylonskej veže; a keď riekol, že všetci ľudia na svete jednou rečou hovorili, spýtal som sa ho: „Pán rechtor! ktorá to bola reč?“ a keď sa tvárou ko mne obrátil, usmial sa mi a s výrazom veľkých rozpakov váhavo riekol, že „slovenská“, dobre som vyrozumel, že mi nepravdu povedal. Naoko som sa uspokojil, ale čo ako sa tváril, že ma poučil, ten výraz rozpakov, na jeho tvári vyrazený, aj dnes mi je ešte pred očima, a bál som sa ho viac interpelovať, aby som ho do rozpakov nepriviedol. — V Trnave sa mi obzvláštne ľúbily pekné domy, kostoly, veže — a maličkí, v uniformách vojenských oblečení a so šabličkami chodiaci žiačkovia kadetskej školy. Už to tie uniformy akosi magicky účinkujú nielen na dospelé dievčatá, ktorých ideálom je uniforma a čo v nej trčí, ale aj na malých chlapcov, ktorí sa domnievajú, že na svete niet väčšieho blaha nad uniformu a šabličku; a keď tí chlapci dorastú a aj proti vôli ich vopchajú do uniformy: už sú tej slávy presýtení. — Tu v Trnave sme zatiahli na noc do hostinca „u Zeleného stromu“, a prenocovali sme pod plachtou na voze, aby nám dakto naše miškulancie nepobral. Chrúmanie kŕmených koňov, ich fŕkanie a nohami dupanie ma skoro uspalo; i spal som ako zarezaný, až do bieleho rána.Z Trnavy sme sa zavčas rána vybrali poľnými cestami na Rošindol (má to byť Rosenthal), Pudmerice a Kráľovú (o ktorej sa vtedy nikomu nesnívalo, že by sa mala menovať Királyfa) do Modry. Čím viac sme sa k tomuto mestu blížili, tým silnejšie mi srdce búchalo, lebo veď tam som mal pred slávnym rektorom Kalinčiakom zkúšku složiť z toho, čo viem, a čo neviem, a očakávať jeho výrok: či mám od prvej triedy grammatiky počať? a či sa mi pošťastí dve triedy preskočiť, aby som bol hneď za syntaxistu povýšený? Modru sme zazreli, až keď sme sa dolu vŕškom k nej spúšťali. Oproti Trnave zdala sa mi byť veľmi chatrnou, lebo vyčnievala z nej len jedna veľká veža a nie celá hora veží, ako tam; ale páčilo sa mi veľmi, že pri hornej bráne, ktorou sme do mesta vchádzali, šnorovaný dráb s koženým kocprdom stál na stráži, nám ale nič neublížil, a ani na pas sa nepýtal. Tak asi mohol vyzerať ten strážny pri bráne mesta Viedne, ktorý kráľa Mateja, za slovenského furmana preoblečeného a koleso vozné von z mesta kotúľajúceho, poza uši sekol a mu riekol: „Eh, máš ty za nosisko, ako Matej kráľ!“ Ale nedalo sa mi kedy premýšľať o Matejovi kráľovi, jeho hrdinstvách a dobrodružstvách, lebo sotva sme sa poskladali v hostinci, hneď nás matka viedla predstaviť rektorovi Kalinčiakovi. S bratom, ako už známym, nebolo okolkov žiadnych; ten bol jednoducho preznačený — tuším do poetiky (IV. triedy). Ale mňa čakalo rigorosum, pred ktorým sa mi iskrilo v očiach a mi kolená podlamovalo. Mal som dosť strachu pred takým pánom, od ktorého dobrej vôle to záviselo: či mám o dva roky viac alebo menej alumnické bochníky pojedať; ale keď som pozrel na stenu a videl som tam v zlatom ráme obraz akejsi mladej ženy, bez všetkej toalety (až o mnoho rokov pozdejšie mi svitlo, že to bola akási nedbalá Venuša), zapálil som sa až po uši, a počalo mi hrdlo sťahovať, tak že som ani iného nečakal, než že s bubny a trúbami na tom examene slávnostne prepadnem k mojej veľkej hanbe, na mrzutosť matke a k žiaľu dobrého otca, ktorý mi bol šťastlive celú Šulekovu latinskú grammatiku po kuse do hlavy povnášal a ma z akéhosi Lesebuchu trošku nemecky hovoriť naučil, a teraz by bol musel povedať: „Oleum et operam perdidi!“ Keď ma ale Kalinčiak vľúdno oslovil, abych mu povedal, čo som sa doma učil? či viem, koľko je deklinácií a konjugácií? bolo po strachu, a od radosti som aj na ten obraz zabudol. Že som deklinovať a konjugovať vedel, postavil som sa smelo. Najprv mi dal skloňovať „aqua“: šlo to, ako po masle; na to nasledovalo „homo“, „rosmarinus“, „respublica“: a že to šlo dobre, bol môj examinátor cele spokojný. Už som čakal, že mi dá skloňovať „Hic gallus cantans, in arbore sedens, kikiriki dicens“, a bol by sa začudoval, ako by som mu to bol vyrapotal až do ablativa v pluráli! Keď som mu ešte zakonjugoval pomocné sloveso „sum“ v prítomnom a v minulom čase, vstal a riekol: „Pôjde do syntaxi.“ Odtedy som mal Kalinčiaka, čo aj nebol mojím profesorom, náramne rád, hoci mi raz bol, ako ďalej rozpoviem, švárnu čertovinu vykonal; mal som ho sto ráz radšej, ako o pár rokov pozdejšie toho prešporského mizeráka, ktorý aspoň dva razy cez týždeň papuľoval tú, v prevrátenom mozgu vzniklú trulantskú fabulu o Svätoplukovom predaní krajiny za bieleho koňa, a pri tom blbstve najprv sám sa usmieval a potom víťazoslávne na nás pár Slováčikov pozeral.Ubytovaní sme boli u vdovy R., ktorá mala dve obstarné dcéry. V jednej, dosť hodnej izbe, s oknami do dvora obrátenými, bývali sme štyria: ja s bratom, jeden Sobotišťan a jeden Myjavan, a za celý rok sme sa výborne snášali. Za byt sme platili po 1 zl. str., a v tom i kurivo bolo zahrnuté; ba domáca pani nám aj z našej múky pár ráz cez týždeň varievala rezance (slíže) na večeru. Komorášom, kvästorom a finančným ministrom bol brat, ako starší a zkúsenejší, a mne akurátne vyplácal každodenne dva šajnové krajciare, a tie pravidelne zapisoval do účtov, a koncom mesiaca domov posielal. Mňa ale naučil variť zasmážanú polievku; a musel som sa tomu kuchárskemu kunštu výborne rozumieť, lebo mne nikdy žiadna polievka tak nechutnala, ako tá mnou, sťa jedenásťročným modranským „fizulárom“, t. j. alumnistom, k raňajkám varená. Čím väčšie hrče zásmažky sa po polievke tmolily, tým viac sme sa pri ulovení ich s bratom predchytávali. Ktosi spískal o nás fabulu, že sme si aj štrúdle, alebo ako to náš dr. Zechenter menuje, „circumdederunt“, sami robili, a cesto na ne na posteľnej plachte vyťahovali. To ale, milý čitateľu a ľúba čitateľka, neráčte veriť; lebo naše kuchynské kunšty nesiahaly ďalej, ako na pečenie zemiakov v zime v kachliach a varenie polievky. Len raz sme sa dali naviesť synovi modranského hostinského, loptošovi, ktorý rád k nám chodieval, že sme sa odhodlali, po dlhom váhaní, až na pečenie dolkov. To už nepamätám, či sme do nababraného v hrnci cesta dali aj kvasníc; len to viem, že brat Gustáv s hostinského synom dlho varechou trepali a narábali cesto v hrnci, a potom — mne, ako puerovi, to, pravda, nesverili — oba nalievali z toho na ohništi do dolkovej formy, keď jamky celkom korektne po kuchársky najprv náležite pomastili. Sotva sa cesto s jednoho boku trošku pripieklo, obrátilo sa na druhý bok; a keď sme sa nazdávali, že je už dosť pripečené, hneď sme aj traja doňho vidličkami pichli, ako harpúnami do ryby, a kto ho ulapil, ofukoval ho sem-tam, a hoci to bolo ako horúce blato, predsa to len s chuťou požil. Že sme pri tejto maškrte aj viac hostí mali, obstupujúcich ohnište ako Vulkánovi tovariši, ušly sa nám každému sotva tri dolky. A to bolo naše šťastie, lebo také nevykysnuté, blatu navlas podobné, k tomu, ako by to bolo pre čertov pečené, horúce mavkáče, keby sme ich boli viac pojedli, mohly sa nám cez brucho von prepáliť, alebo aspoň žalúdok i so všetkými črevami nám náležite poškvariť. — Ja som sa o to nestaral, ako nám domáca pani slížky robí a varí; ale môj spomenutý kvästor bol ostražitejší, a raz čosi spozoroval, čo mu tie slížky až do duše znechutilo, a mne ani slovíčka nerieknuc, písal domov: aby nám viac múky na slížky neposielali, lebo že pani rozgúľané slížkové cesto vešia na kuchynské dvere, kam chodievajú muchy spávať, ako sliepky na hambálky, a práve preto je tam celá vrstva nečistoty. Tak to zavinily muchy, že sme sa na večeru bez slížkov obchádzať museli.Na gymnáziu modranskom rektor učil V., VI. a VII. triedu (retoriku, poetiku a logiku), konrektor I., II., III. a IV. triedu, alebo, ako sa to vtedy menovalo, grammatiku prvo- a druhoročných, a syntax prvo- a druhoročných. Bol aj subrektor, učivší donatistov, ako prípravu do gymnázia. Národnú školu spravoval kantor, u ktorého ešte aj husle boly v móde, do ktorých za pokutu zacvikovával ťarbavých abecedárov. Rektorove tri vyššie triedy chodily do jednej siene, taktiež aj konrektorove celé nižšie štyrtriedové gymnázium muselo sa vpratať do jednej siene; a veru musel mať s tou chasou konrektor mnoho trpelivosti, a oči ako Argus, aby medzitým, keď sa s jednými zapodieval, ostatní z dlhej chvíle nestvárali allotria.Už ale musím niečo aj o škole povedať. Konrektora sme držali za akúsi vyššiu bytnosť, a i báli sme sa ho, i radi sme ho mali; lebo hoci vedel s packárom a trstenicou výborne narábať, a máloktorý deň minul, čo by neboli aspoň dvaja-traja po jednej alebo dvoch packách, alebo trstenicou na skryto dostali, tak, že by sa bola mohla na znak radosti, že nikto trestaný nebol, biela zástava vystrčiť na gymnaziálnu budovu (keby to bolo bývalo vo zvyku): predsa nikdy neurážal ani náboženský, ani národný cit žiačkov. Už musel byť na žiaka nahnevaný, keď mu riekol: „Ty! ty budeš slépky pásť!“ ale žeby bol komu do „drótos tótov“ alebo „kölyök“, alebo iných moderných ľúbezností nadával, to sa nikdy nestalo. Packy rozdával so zvláštnou zručnosťou sám, tak, že sa delikventovi ani na dlaň nedíval, a predsa mu ferulou na ňu trafil tak dôkladne, že to až zahvižďalo. Keď ale bolo treba, žiakovi od zadku nahnať rozumu a moresu, pri tom býval takým hinterladerom pri katedre najbližšie sediaci a privilegiom vyplácania obdarený armalista-žiak. Toho času bol takým exekútorom výrokov konrektorských Karol Martešík, rodom z Myjavy, skrz naskrz dobrák od kosti. Keď konrektor zašramotil kľúčikom na fioku katedry, už „conticuere omnes, intertique ora tenebant“, bez dychu načúvajúc, ako povie — vždy po slovensky: „Na! Daj mu 2 — 4 — 6.“ Delinkvent šiel mlčky za stolice ku kachliam, kde bola ominózna lavica, dereš zastupujúca, a Martešík taktiež automaticky ťahal za ním; a keď sa odsúdenec na lavicu uložil, nameral mu exekútor usúdené rany. Ak to bol dobrý kamarát Marťešíkov, len tak ledabolo ho fukol po pulideroch, alebo zaeskamotoval naňho s Boscovskou rýchlosťou dajakú čapicu alebo kepeň, a potom mu vyťal rany, a bitý skríkol, ako by ho dral. Ak ale odsúdenec Martešíkovi dakedy niečo proti srsti vykonal, naskytla sa mu príležitosť, aby sa mu za to „pod způsobem práva a spravedlnosti“ vypomstil; toho nešanoval, ale vyplatil spravedlive a ako sa patrí. Za to ale nepovstávaly žiadne hnevy, len neškodné a nevinné aprehenzie.Daktoré predmety učili sme sa slovensky, jeden nemecky, jeden maďarsky, ostatné latinsky. Pamätám sa dobre, že sme sa učili zemepis slovensky z písaných sošitov. Maďarsky sme sa učili prírodopis, a to botaniku. Ešte viem, že sošit nosil nápis „Növényorzág“, a že sa tam čosi spomínalo o „sárga répa“, ale to som vtedy nevedel, čo znamená „növényország“ a čo „sárga répa“, lebo nám to profesor nepovedal, a bol s nami spokojný, keď sme uloženú lekciu po dobrom či po zlom nazpamäť vykodkodákali. Keby nás bol čo len raz vyviedol do poľa a nám tam daktoré rastliny ukázal, a čo všeličo sa dá o ktorejkoľvek rastline rozprávať, kto sa do veci rozumie, nám vyrozprával; keby nám bol ukázal, ako treba rastliny sušiť a v herbárik ukladať: boli by sme z toho mali omnoho väčší úžitok, než z eminencie do svedectva vypingovanej, keď smevecnerozumeli. — Z každého predmetu vyvolával konrektor každého druhého, v abecednom poriadku, a tento systém zachovával ustavične rok po roku. Podľa toho, či bol prvý vyvolaný A alebo B., už každý vedel, kto pôjde lekciu odriekať a kto nie. Žiaci ale si bedlive značili do sošitov pri každej lekcii „fui“ alebo „non fui“: jak si dnes vpísal „fui“, to znamenalo, že dnes bol vyvolaný, a zajtra mu ani za mak nezaškodí, keď sa na lekciu ani nepodíva, lebo i tak vyvolaný nebude. Preto sa stávalo pravidelne, že prvú lekciu každý sa naučil, lebo nebol istý, či ju nemusí odriekať; napotom ale učil sa len každú druhú, a medzery neučených lekcií tvorily polovicu celého „štúdia“, t. j. učebného predmetu. Jak si pri zkúške vytiahol šédu, na ktorej bola náhodou otázka z paragrafu, ktorý sa žiak bol učil a z neho aj pred katedrou odriekal, bolo s ním dobre; v protivnom páde bol jeho examen len taká macerata miseria s octom. Pri odriekaní lekcií konrektor zachovával takú prax, že, keď vyvolaný zostával často trčať alebo naskrze nič nevedel, odniesol si jednu-dve packy; profesor mal dušu na mieste a žiak pálčivé memento na dlani, aby sa po druhý raz lepšie lekciu naučil. I grammatisti i syntaxisti museli sme každý deň ráno priniesť jednu stranu kaligraficky napísaných formuliek. Kto už v pondelok, alebo v utorok doniesol formulky čisto a pekne napísané, tie profesor poznačil ceruzkou slovom „absolutus“, a taký kaligraf nepotreboval celý týždeň viac písať formuliek; kto nedostal známku „absolutus“, musel písať formulky každý deň. Našli sa ale aj takí loptoši, ktorí sa potajme dlho v tom cvičili, aby vedeli „absolutus“ práve tak napísať, ako konrektor, a potom, akokoľvek formulky namazali, zazávratníčili si podpísaním ceruzkou „absolutus“ a tak sa už v utorok osvobodili od písania formuliek na ostatné dni týždňa. Tento klam mohol byť veselo prevádzaný, lebo si profesor nepamätal, komu napísal „absolutus“ a komu nie. K polročným zkúškam ale chystali sme všetci už popredku „Specimina Kalli- et Orthographiae“, kde sme do sošitkov aspoň 5-6 čo najpeknejšie napísaných formuliek umiestili. Iniciálky, ba celé prvé riadky bývaly fantastickými fraktúrami popísané, vycifrované a často aj viac farbami pomazané, a boly chlúbou i žiakov — i profesora. Sotva ale bolo po polročnej zkúške, sobral žiačik všetky sošity a formulky, čo ich koľvek behom semestra popísal, pod pazuchu, a hybaj s celým tým archívom k pečienkárke, aby sa to vymenilo za oškvarky. Sic transit gloria mundi! Dnes, pravda, banujem, že som aj ja tak podľa starobylého ususu urobil, a všetky písané „stúdia“ za škarnicľu oškvarkov zamenil. Vtedy som si myslel s ostatnými, že sa z toho už viac nikdy učiť nebudem, lebo nemusím; a kto tie sošity potrebuje, nech si ich spíše. A predsa by to stálo za prácu aj dnes pozreť do tých „stúdií“, čo to vlastne bolo? Zvlášte ten „Növényország“ i s jeho „sárga répou“ by som teraz rád videl: o čom to tam vlastne bola reč?V sobotu sa deklamovávalo. Profesor sostúpil so svojho trónu a my sme sa jeden za druhým na katedru hrabali, a čo kto ako vedel dajakú tú deklamovanku — odverkľovali. Deklamovávalo sa slovensky, nemecky a maďarsky, ale to všetko boly pramizerné cvičenia, ktoré ani jednoho rečníka nevychovaly. Smelší žiaci pri deklamovaní rozhadzovali vospust sveta rukami, ako rak klepetami, chúlostiví vopchali ruky do vačku a mechanicky vyrecitovali štrófu, dve dajakej nerozumenej a nepochopenej básne; a ja len obdivujem tú zázračnú trpelivosť profesorovu, že pri takých deklamáciach z kože nevyskočil od zúfania!Pod menom „spevokol“ mávali sme už aj my malí žiaci akýsi spolok bez stanov a bez protokolov, a schádzali sme sa týždenne dva razy, aby sme si len tak bez nôt písaných zaspievali, a ktorí mali švihkejšie nohy, od zeme zatancovali, a pritom všelijaké nezávadné žarty a zábavy vystrájali. Profesori o tom dobre vedeli, a nevysielali za nami špiclov, ktorí by sa na svojich kamarátoch v udavačstve cvičili, až by na hotových janičiarov vyzreli; vôbec tam nikto špiclovstvom neotravoval duše chlapcov. Keď sme sa do chuti naspievali a hrdlá vysychajúce nie snáď pivom alebo vínom, — lebo to nám ani na myseľ neprišlo, — sopár džbánmi vody povyplachovali: rozišli sme sa v pokoji domov. A hľa, ani jedna hruda zeme uhorskej nepošinula sa na Sibír! Pri tých spevokolových schôdzkach naučili sme sa veľké množstvo piesní a nápevov. Iné zábavy boly: hra na loptu, na pažiti za pezinskou bránou, behanie o závod, pasovanie, a hra na blchu. Pri hrách na loptu a blchu bola gymnastika behania šarvancom osožná, a žalúdok vždy v takom poriadku sa udržoval, že by bol aj s Valibukom olovené halušky strovil. Aj vychádzky do hôr až k opustenej Zlatej bani a ďalej konávali sme húfne. V Harmonii byť a nezabehnúť podívať sa do neďalekej bane, bolo by znamenalo byť v Ríme a pápeža nevideť. Raz sme sa odhodlali čo najďalej vliezť do tej bane, lebo sme mali kus lojovej sviečky so sebou; ale nebolo možno ďaleko ísť, lebo sme prišli ku kolmej, hlbokej diere, cez ktorú sa nedalo preskočiť, a čo sme v bani videli, nebolo zlato, ale celé hromady netopierov. Nikdy som nepočul spomínať: kedy sa tu prestalo dolovať na zlato? Aj v pezinských horách sú opustené zlaté bane, o ktorých viem, že ešte roku 1867 sa v nich dolovalo a z kamenia, stupami rozmrveného, zlatý prášok sa vymýval; ale že sa to nevyplácalo, bane zostaly zanedbané.Šport iného spôsobu, pravda, nepekný, pestovali väčší žiaci, u ktorých nedeľné popoludňajšie bitky s tovarišmi remeselníckymi, „za bránkou“ a pri rybníku, neboly nič nevídaného. Na takýchto hrdinských kúskoch sme ale my, syntaxisti, alebo práve grammatisti, podielu nehrávali. Keď ale hrozno dozrievať počínalo, museli hájnici vo dne v noci byť na stráži, lebo žiaci bez rozdielu triedy, ako špačci vyletúvali v tlupách po troch i viacej, akoby to nič, na prechádzky do viníc, a vracali sa domov nakradeným hroznom obopchaní ako ježi; a že sa hrozien málo do vačkov vpratalo, rozpárali si ktorísi na kabáte podšívku, alebo najsmelší vzali so sebou poduškový sovok, a s nakradenými strapci utekali, kade ľahšie domov. Ak bol zlodej dolapený, — čo sa veľmi zriedka stávalo, — odsedel si to v karceri, kde sa mu zavdala príležitosť zvečniť svoje meno na stene, alebo steny rozličnými nápisami a kresbami okrašľovať, na nehynúcu pamiatku. Väčší žiaci nebáli sa ani hájnikov, ba púšťavali sa s nimi aj do víťaznej pračky, a premožení hájnici sa s tým nikomu nepochválili, že od fizulárov porážku utrpeli. Už dávno pred Darwinom znali modranskí hájnici, čo je „mimicri“, lebo aby sa prispôsobili zeleni viničov a hneď spozorovaní neboli, nosili akési zelené blúzy; lenže oko fizulárovo bolo dosť ostré, aby ich zďaleka rozoznal a vedel pred nebezpečenstvom zavčasu uvrznúť. Bolo to — tuším — koncom septembra alebo počiatkom októbra r. 1847, keď sa medzi žiakmi rozhlásila novina, že v tú a v tú noc na Zobore pri Nitre akási veľká vatra horeť bude. Vyšiel nás vtedy pozde večer veľký kŕdeľ až za Kráľovú. Pravda, ani jeden nevedel, v ktorú stranu v takej tme, ako v rohu, máme Zobor hľadať, lebo mnohý z nás až teraz po prvý raz počul spomínať toho vrchu meno, — ani to sme nevedeli, či od Kráľovej vôbec možno Zobor videť? Keď sme sa do tmy na všetky stnany očí do sýta navyvaľovali a zhola nič nevideli, poberali sme sa domov. Tu asi v prostred cesty riekol ktosi: Poďme na hrozná! a fuk, už sa všetci potratili do viníc, mňa samotného na ceste odbehnúc v takej tme, že by mi bol mohol smelo dakto oko vyklať, a nebol by som ho videl. Prišlo mi tak úzko, a všetky rozprávky o strašidlách a zbojníkoch, čo som ich kedy bol popočúval, kmitaly sa mi mozgom; i vyštveral som sa i ja — teraz skrúšene vyznám — na kraj vinice, šmátrajúc len tak vospust sveta po viničoch, ale ani jediného strapčeka som nahmatať nemohol. Ten, ktorý už mal plné vačky a ako chrček plné ústa hrozien, zavolal utlumeným hlasom: „Hájnik!“ a všetko sa o zlomkrky hrnulo na cestu a dolu k Modre. To bolo jediný raz, čo som i ja proboval, ale len zo strachu, aby ma na ceste osamote odbehnutého niečo nezožralo, skočiť nedovoleným spôsobom do cudzieho vinohradu. Ale po oberačkách nikto nám nebránil chodiť „po oberkoch“; a tu sa nám často prihodilo, že sme natrafili na cele neobraný vinič, ktorý či omylom, či z milosrdenstva schválne oberači zabudli obrať. Úprimne vyznám, že sa mi ani vtedy neľúbily také flibustýrske kúsky žiacke, a hoci ma kamaráti viac ráz vábili, aby som šiel s nimi na hrozná, ani raz som to neurobil, leda „po oberkoch“. Za to ale chodievali sme do Hrúščova (tak sa, tuším, menoval ten hon, v bok niže Modry), kde na svahoch položitého kopca celá hora planých hrušiek stála. Tam sme si po zemi napadaných plánok nasbierali a domov navláčili, ako sysli žita, a potom sme po večierkoch, ako delikatesu, vyberali hniličky.Sotva minulo 5-6 týždňov po mojom príchode do Modry, prišly oberačky, a počas oberačiek 14-dňové prázdniny. Mnoho žiakov porozchádzalo sa na prázdniny domov. Vybral sa tedy aj môj brat s karavánou žiakov severo-nitrianskych domov, mňa ale nechal v Modre, doručiac mi celý strieborný desiatnik, v hodnote terajších 171 krajciarov, s príkazom, aby som s ním tak gazdoval, že by mi vystačil na 14 dní. Vyprevadil som odchádzajúcich až po hornú bránu, premýšľajúc ida cestou, čo všetko sa s takou sumou peňazí za dva týždne dá vykonať. Sotva sme sa za bránou rozlúčili, nemal som pilnejšej roboty, ako že som si kúpil za šajnový krajciardvecigary, a v „šróne“ pri katolíckom kostole za dva krajciare šajnové ešte teplý „kásflékl“; ale sám som sa tej márnotratnosti naľakal, lebo už celý groš z desiatnika bol „fuč“! „Kásflekl“ bol tvarohom pobabraný, ako hodná dlaň veľký koláč, na akú maškrtu sme len v mimoriadne priaznivých finančných pomeroch smeli pomýšľať. Žiak, dobrým žalúdkom opatrený, bol by takých koláčov bez ublíženia si aj 12 zjedol: ale kdeže by sa vzal v Modre taký alumnista, ktorý by si smel dovoliť na jedno posedenie 24 krajciare prejesť?! S kúpenými cigarami a s kásfleklom vo vačku, a s pevným predsavzatím, že s ostatkom peňazí lepšie budem gazdovať, ubieral som sa na byt. U brány domu obzrel som sa ešte raz za seba, a tu vidím k môjmu nemalému ustrnutiu, že sa brat čosi domov vracia! No, reku, to bude pekná historia, jak sa ma spýta: „Kde máš desiatnik?“ Kásflekl by som len dajako bol vyhovoril, že som si ho na uľavenie žiaľu za odchádzajúcimi domov kúpil; ale beda by bolo bývalo mojej, už vtedy dlhej štici, keby bol u mňa cigaru našiel; lebo fajčiť smeli žiaci len od retora hore. Keby retor čo jak mladý a skrčený, čo jak silného a urasteného syntaxistu bol pochytil pri fajčení, či na ulici, či v hore, či v dome, osoboval si právo — ktoré mu ani nikto neupieral — poriadne ho vyfackovať a fajku alebo cigaru (ktorých sa ale toho času veľmi málo fajčievalo) vziať; a keby tá fajka bola bývala čo aj striebrom okovaná „tajtýčka“, nebol by ju syntaxista pred žiadnym forom vysúdil. Grammatista a syntaxista bol retorovi a žiakom vyšších tried len „puer“; ale beda by bolo bývalo tomu syntaxistovi, keby sa on bol opovážil nazvať retora „puerom“, a hoci by ten retor bol tak malý, že by bol mohol syntaxistovi za sáru spadnúť. Žiaci prvých 4. gymnaziálnych tried museli retorov a vyšších na ulici strhnutím čapice a slovom „servus!“ pozdravovať. Jak to taký „puer“ urobiť zameškal a bol alumnistom, trestaný bol absentovaním od mäsa, a jak bol vzdorovitý a aj druhý raz nepozdravil, nedostal na obed chleba. Ďalšie privilegium retorov a vyšších žiakov bolo, že smeli na prechádzkach nosiť paličky, v čom daktorí taký luxus prevádzali, že so sebou vláčili celé zabíjacké koly. Nech by sa len bol opovážil syntaxista — o grammatistovi ani nehovoriac — vyliezť v nedeľu popoludní s paličkou na ulicu! Prvý retor, ktorý by ho bol popadol, bol by mu uši ponaťahoval a paličku skonfiškoval. Tu máme hotový variant tej „duchaplnej“ výpovede, že sa človek až barónom začína (Der Mensch fängt erst beim Baron an). Študent vlastný začínal sa až retorom, všetko, čo bolo od retora nižšie, bolo len „puer“, ako by riekol: čvarga! — Ako som s tým spomenutým desiatnikom, napriek bratovmu príkazu, šafáriť počal, nepochválil som sa mu do dnešného dňa. Teraz už strach odkladám na stranu: nech sa to dozvie. Jak mu tieto riadky prídu pred oči, pokrúti hlavou, ale nebude staré hriechy hýbať, ale ich plášťom bratskej lásky zakryje, a to tým viac, že na vyšticovanie, pre tie dve cigary, bol by som už pristarým puerom. Jak by ale chcel z tých časov proti mne niečo hýbať, čo som zamlčať za dobré uznal: vyzradím aj ja o ňom to, čo vykonal domácej panej v Réci s petržľanom v záhrade.Toho času boli aj dvaja bratia z Myjavy v Modre, ktorí vedeli na husle hrať. Kedykoľvek sa podvečer viac študentov sišlo a zažiadalo sa im zaskočiť si, vybrali sa traja k tým muzikantom. Jeden im vzal husle a dvaja ostatní každý jednoho z muzikantov vzal pod pazuchu a doviedli ich do študentského rákoša. Či sa muzikantom chcelo, či nechcelo, museli hrať. Nič im ani to neosožilo, že si struny poschovávali; struny sa im kúpily nové, a vrzúkanie predsa muselo byť. Raz vo fašiangy, keď som práve zadumaný zásmažku pripekal, počujem cez otvorené dvere oknom dnu znejúci krik: „Podkozinský! Dolinár! Počkaj, však dostaneš!“ Zásmažku odstaviť, aby nezhorela, a priskočiť k oknu, otvoriť ho a pozreť dolu, čo sa to tam vlastne deje, bolo dielom okamženia, keď medzitým aj ostatní s postieľ poskákali a k oknu sa shrkli. Tam pod samým naším oknom visel na šnúre, na akú sa prádlo vešia sušiť, starší z tých muzikantov, ktorému dvaja študenti šnúru popod pazuchy prevliekli a ho tak hore na stenu vytiahli. Čím viac sme sa tomu smiali, tým viac nám ten šnúrou hore vytiahnutý nadával. Jak ho so šnúry spustili, letel zrovna ku Kalinčiakovi, ktorý sa nad tým, pravda že trochu hrubým žartom, mal od smiechu popukať. Náš muzikálny mučeník mu ale riekol: „Vysokoučený Pane! to neni do smiechu; dnes ma zavesili za ruky, zatra ma môžu zavesiť za krk!“ Kalinčiak dal si obžalovaných zavolať, naoko prísne ich pre taký nešikovný špás vyhrešil: a bolo dobre.Veľmi smiešnou figúrou bol jeden logikus, rodený Maďar, postavy územčistej, už asi 22-ročný, s bradou strapatou, ryšavou, keď si ulicou vykračoval s fajkou na dlhočiznom pipasáre, so sukovitým kyjakom, a z vačku kabátového sa mu opáľaly kožené dlhé strapce tabákového mešca s dlhým, ako kapitálne špikadlo, šparákom. Pri akejsi príležitosti žiaci vyšších tried pripravili Kalinčiakovi serenádu s fakľami a spevom; a milý Maďar, ktorý sa v Modre dobre slovensky naučil, silným chrapľavým basom spieval pri hudbe mestských „turnerov“ slovenské piesne, ako by to bol býval dajaký z Prešporka vyhnaný a proskribovaný pansláv. A hľa, nebadať, že by to bolo maďarskému národu škodilo.Keď spomínam mestskú hudbu, nebolo by spravedlivé, keby som zamlčal každodenné pastierske koncerty na šalmaje, ktorými sa kravy vyvolávaly na pašu: čo tomuto kráľovskému mestu veľmi idylický náter dávalo. Hudba sa ozývala každú štvrťhodinu vo dne aj s veže, lebo „turner“ musel každú štvrťhodinu obísť celú chodbu okolo veže pri zvonoch, a na všetky štyri strany sveta zafanfarovať, čo bolo nie tak muzikálnemu smyslu meštianstva k vôli, ako pre jeho bezpečnosť; lebo keby pri tých obchádzkach veže bol dakde spozoroval oheň, musel v tú stranu vytýčiť zástavu, cez veľkú trúbu pľachovú, že ani Lehelova nemohla byť väčšia, na poplach volať a na zvony šturmovať: a hneď bolo celé mesto na nohách. V noci ale každú štvrťhodinu musel vykrikovať: „G’lobt sei Jesus Christus in Ewigkeit!“Raz som bol čosi v zime prechorel a nešiel som ani do školy, ani na obed do alumnie, ale mi alumnický senior po ktoromsi grammatistovi poslal obed aj s porciou chleba. Ostatní boli všetci v škole, a mne samotnému bol dlhý čas na posteli. Vyhľadal som kdesi zamastené karty, na ktoré sa starší žiaci u nás o orechy, lebo peňazí na hru nebolo, hrávali, a pekne rúče som si ich po duchne porozkladal. Najlepšie sa mi ľúbil zelený túz s obrázkom, ako v rukaviciach hrubo rezaným, predstavujúcim scénu na neuverenie, kde akási Xantipa druhú kľačiacu metlou popod kríže šľahala, dodnes neviem, prečo? Sotva boly karty rozložené, otvoria sa dvere a tužibuď, objavil sa pri mne rektor Kalinčiak! Do mňa ako by strelil! Karty nemal som kedy ukryť, a už som čakal, že bude zle, od strachu ani nevítajúc vysokoučeného pána rektora. Kalinčiak ale vzal dve karty do ruky, roztrhol ich po zdlžine, riekol: „Toto tebe netreba,“ a ako prišiel, tak odišiel. Rozumie sa, že ma to náramne škrelo; lebo keď som ešte pred Kalinčiakom dosť na sucho obišiel, trápila ma myšlienka: čo povedia ostatní, keď sa zo školy vrátia a uvidia karty roztrhané? Ale mi dali pokoj, karty spálili, a sami boli radi, že neboli citovaní na raport. Potom sa za dlhý čas u nás karty neukázaly, od strachu, že by na ne zase Kalinčiak mohol naďabiť.Zvláštneho spomenutia zasluhuje, že toho času v Modre bývala len jediná židovská rodina, a tak všetko kupectvo, priemysel, remeslá, pozemky a domy boly v rukách samých kresťanov dvoch vyznaní a dvoch národností. Obyvateľstvo bodré, pracovité, nábožné, nepestovalo žiadnu zbytočnú nádheru, a malo sa dobre. Správa mesta bývala v rukách mešťanov samých. V čom a ako sa tam odtedy pomery zmenily, o tom by nám najlepšiu zprávu mohol podať daktorý syn toho mesta.V našom dvore mali sme nám horniakom veľmi nechutnú, sladkú vodu, a hoci domáca pani na dlhom povraze vešiavala zván soli až nad samú vodu do tej studne: nemohli sme ju predsa piť. Takých studní bolo viac v okolí; inde ale bola voda dobrá, bez odpornej príchuti sladkosti. — Naša domáca pani mala aj kdesi syna, tak sa mi zdá, že vojaka. Raz mu posielala 10 zlatých a že sa to v dvadsiatnikoch nemohlo vložiť do listu, poslala ma s tými striebornými peniazmi ku kupcom, aby jej ich na papierovú desiatku premenili. Pochodil som po viac kupeckých krámoch, až sa mi konečne pošťastilo tridsať dvadsiatnikov za papierovú desiatku zameniť. O pár rokov pozdejšie nebol by človek tak snadno dostal za papierovú desiatku äkvivalent v striebre, a keby ho bol predsa dakde našiel, bol by musel hodné ažio zaplatiť. Toto preto spomínam, že r. 1847 papierových peňazí bolo málo, ale najviac len strieborných.Ľahkomyseľnosť a šibalstvo nie sú nič neobyčajného u chlapcov, bez rozdielu veku, a z takej ľahkomyseľnosti zabúdajú aj na slušnosť k všetkým ľuďom bez rozdielu. Blízko dolnej brány bývala akási ženička, ktorú aj menší žiaci premŕzavali pokrikovaním na ňu: „Hopsa, Lisi, in die Höh’!“ alebo: „Trády núdl Frau mám!“ (Gedrehte Nudeln, Frau Mam.) Prečo? nevedel som vtedy, a neviem ani dnes; len to viem, že často stával za domovými dvermi jej bytu hodne odrastený šuhaj — tuším jej syn — s poriadnym kyjakom na stráži, ktorému to nevýslovné potešenie robilo, keď mohol daktorého posmeškára „fizulára“ (ako nás alumnistov napospol posmešne menovali) dopadnúť a mu náležite namazať. To sa ale pri všetkej jeho obozretnosti veľmi zriedka stalo, lebo fizulári si dali dobrý pozor na seba a vykríkli tie posmešné slová až pod samou mestskou bránou, a potom dali nohy na plece, a fuk, kade ľahšie do predmestia, kam sa ich neopovážil prenasledovať. — Pri Pezinskej bráne stával na stráži starý, krivý dráb, ktorého všetci žiaci len „Fipajom“ menovali, a to len preto, že kedykoľvek si odpľuval, vždy zavolal: „fi-paj!“ O tomto strážcovi mesta, ktorého sme sa my nezbedníci bez všetkej príčiny dosť napremŕzali, kolovala medzi žiactvom veselá historka. Raz mu uložil slávny magistrát, aby istého vagabunda šupom dohnal do Pezinka. Náš kuruc sa hodil do gály; obliekol šnurovaný dolomán, prevesil si naň šabľu v koženej pošve zastrčenú, hlavu prikryl čákom, vzal paličku do ruky, a tak predstavoval pritom všetkom, že veľmi kríval a s boka na bok sa metal a len drobné kroky robiť mohol, veľmi vážnu, rešpekt vzbudzujúcu, ba až formidabilnú vrchnostenskú osohu. Keď so sputnaným tulákom horko-ťažko došiel na pažiť za Pezinskou bránou, kde bolo mnoho siah dreva vo viac radoch uložených, počal šupovaný stonať, grimasy robiť, za brucho sa lapať, s nohy na nohu prestupovať a drába prosiť, že keďže mu naskrze nie je možno bez nevysloviteľnej ostudy ďalej kráčať, aby ho pustil za to drevo, žida vyplatiť. To nahliadol aj dráb, že by mu to ťažko padlo, na diarrhöu trpiaceho vagabunda bez veľkej galiby do Pezinka dohnať, a pustil ho za drevo. Policajt si zatiaľ nabil fajku, zakresal a odpľuval: „fi-paj!“ a sotva začal s chuťou prvé kotúče dymu z fajky, ako z vápenice, vypúšťať: už zazrel vagabunda zpoza druhého konca siahových radov utekať smerom k Trlinku, až sa tak za ním kúrilo! Nad týmto škandálom rozkatovaný dráb zlostne si odpľul: „fi-páj!“ — začal nohama drobčiť, palicou nad hlavou krútiť a z celých pľúc vykrikovať: „Počkaj! Už ca mám! už ca mám!“ Ale vagabund na to nedbal a šiel svojou cestou ďalej. Nebolo od nás chlapcov pekné, že sme toho chudáka, strážcu bezpečnosti, tým zlostievali, že idúc okolo neho cez bránu, jeden začal utekať a druhý za ním drobčil a pokrikoval: „Už ca mám!“ Za to sme si utŕžili od neho stereotýpny titul: „fizulári!“V alumnii predsedal senior, najlepší žiak VII. triedy. Tomuto v hodnosti najbližší bol ephorus, ktorý vo vedľajšej komôrke chleby delil na stoly. Keď u jednoho stola sedelo 18 žiakov, poslal naň ephorus 4 celé chleby a jednu polovicu. Toto zase pri stole posledný sediaci rozkrájal opatrne na štvrtky, sem i tam prstom, nožom a okom premeriavajúc, aby tie štvrtky jednaké boly. Z rozkrájaných na štvrtky chlebov nesmel si hocikto hociktorý kus vziať, ale musel čakať, až naňho prijde rad; najposlednejšia štvrtka zostala tomu, ktorý ich bol rozkrájal. Keby vtedy fotografia bola bývala známa, bol by sa mohol od dverí kuchynských rozkošný obraz zachytiť, jak žiaci, ktorý sediačky, ktorý stojačky štvrtky chleba premeriavajú, na rukách poťažkávajú, až sa konečne každý — mimo pri stole posledného — rozhodnul a štvrtku si vybral, ale ešte aj potom šibnul okom na ostatné chleby, či by tam nebola ešte väčšia štvrtka. Kedykoľvek vidím aj teraz v trafike náhodou Žida, trikrajciarový paklík tabaku kupujúceho, vždy mi prijde na myseľ, per associationem idearum, to naše niekdajšie vyberanie v štvrtkách alumnického chleba. Taký Žid nevezme ten paklík tabaku, ktorý by mu snáď trafikant podal, ale si káže vyložiť čím najviac paklíkov, lebo — podľa toho, že „kto kde sedá, tam iného hľadá,“ — neverí ani štátnej váhe, ale paklíčky rad radom okom premeriava a rukami poťažkáva, a ktorý za najťažší uzná, ten si vezme, tri krajciare na pult hodí: a kšeft je hotový. Žid sa pritom tak úplne spolieha na cit svojich nervov a žíl v dlaniach, že váhu uhádne lepšie, než by mu ju ukazovala patentovaná „Präcisionswage“. — Alumnista predposledný pri stole delil zase z kuchyne na drevenej doske donesený kus mäsa, na toľko rovných čiastok, koľko žiakov okola stola sedelo. Aj ten si musel dať pozor, aby zkrátka neobišiel, lebo až posledná porcia bola jeho. Tak sa alumnisti prakticky učili merbe a deľbe, lepšie než zo sošitov školských. Iná hodnosť bola zase, ktorú zastával seniorom vymenovaný delič mäsa v kuchyni. Ten kuchárkou z hrncov povyťahované a na veľkú dosku naložené mäso rozdelil na toľko čiastok, koľko bolo stolov alumnistských. Na žiadneho deliča nestriehli alumnisti tak pozorne, ako na tohoto; lebo keď sa pri krájaní mäsa sem-tam zvŕtal, tu i tu odsekol aj pre seba kúštik a nožom odsotil na bok, až vychladol, a potom fuk s ním šikovne do úst. Náhle to kto zo žiakov nazerajúcich do kuchyne spozoroval, skríkol, obrátiac sa tvárou k seniorovi: „Carnes comedere non licet!“ To bol totiž terminus technicus, ktorým sa označovala nedovolená hltavosť deličova. Nepamätali títo žalobníci, že už v Mojžišovom zákone napísané stojí: „Nezavížeš úst vola mlátícího“; ako by kto mohol zaviazať ústa alumnistovi, keď voňavé mäso pre iných 80 — 100 krájal, že by si nemohol kedy-tedy šupnúť sústo z neho pod nos? Túto hodnosť bol som zastával za čas aj ja, a nemálo ma zlostilo, keď mi tí loptoši cez otvorené kuchynské dvere do úst kukali. Mali sme v alumnii aj „portans“-ov, toľko, koľko bolo stolov. Ja som medzi syntaxisty zaujímal akési privilegované postavenie, preto, že som mal brata vo vyššej triede a bol som v grácii i sťa puer aj u študentov kat exochén. Mňa nesekirovali, ani nefackovali, lebo veď aj vyšších tried žiaci chodievali k nám, zvlášte keď nám vrbovský hrnčiar Fabián doviezol za vrece miškulancií: peceň chleba, ovocie, koláče, slaninu, a čo sa pre žiacke žalúdky hodilo. Keď som bol za portansa dekrétom seniorským vymenovaný, prihodila sa mi raz tá galiba, že letiac s plnou misou horúcej polievky, narazil som medzi dvermi na utekajúceho s prázdnou misou do kuchyne Jožka Turzu, s ktorým sme sa veľmi radi mali, hádam preto, že sme boli oba maličkí, — a od nosa až dolu pod nohy vonkoncom som ho oblial a mu tvár a ruky vriacou polievkou obaril. Hoci som ho za to hneď na fľaku odprosil, lebo mi ho bolo veľmi ľúto, a on sa pre svoju nepozornosť vyhováral, pokutoval ma senior Samko Kolény za túto ťarbavosť tak, že som v ten deň nedostal chleba, ale som ho musel prepustiť Turzovi za bolesť. Zato sme sa ale nehnevali, zostali sme vždy dobrými kamarátmi.Veľkou slávnosťou bolo pro daktorých alumnistov strúhanie a gniavenie kapusty pre potreby alumnie, k čomu len seniorom a ephorom povolaní žiaci pripustení boli. Podľa starodávneho zvyku prislúchalo ušliapovanie kapusty v sudoch výlučne ephorovi. Klebetníci pustili raz taký chýr po Modre, že ephorovi pri takej práci vypadlo z vačku kožené vrecko s tabakom do suda a on ho tam do kapusty zašliapal, a až po Novom roku zase k svojmu vrecku prišiel, keď si ho z misy uvarenej kapusty vytiahol. To je ale taká pravda, ako to, čo sa tu v Zemianskom Podhradí o jednom zemänovi rozpráva, že sa mu urodila tak tvrdá šošovica, že ju tri razy varil, tri razy jedol, a po štvrtý raz ju zasial. Ba, keď sa ešte najdú ľudia tak nepokojného ducha, ktorí vymýšľajú také nepekné klebety, ktorým hoc aj nikto neverí, predsa nevinných ľudí nimi do posmechu uvádzajú. Ale také klebety kolportujú sa na všetky strany; však len pred pár rokami stálo v novinách, že nebohý slávny Hyrtl po vykonanej operácii akejsi žene zašil do brucha špongiu aj s nožniciami. Že klebetníci neušetrili nás alumnistov, tomu sa nedivíme; veď sme im to nezostali dlžni a spískali sme aj my niečo o nich, čo ich mrzelo. — Keď bola kapusta v sudoch natlačená, doštičkami prikrytá a ťažkými kameňmi privalená, zasadlo sa k pripravenej hostine. Kuchárka totiž upiekla kolosálnu kapustnú štrúdlu pre tých, ktorí sa pri kapuste pachtili; a že taká trakta bývala len raz do roka, už dlho pred ňou sa o nej rozprávalo, a dlho po nej sa ešte spomínala. Na Vianoce boly zase 14-dňové prázdniny. Ktorí žiaci mohli, šli domov. Tu sa ale vysielali suplikanti po meste na alumneum, a to po dvoch, z ktorých jeden slovenský, druhý v nemeckom dome nemecký vinš odriekal. Ja som bol s Karlom Martešíkom vyslaný po suplikačke na dolné predmestie, Martešík dostal slovenský vinš a ja nemecký; že ale v tej čiastke mesta boly len asi 2-3 nemecké domy, aktívne som vystupoval len málo. Po vyslovenom vinši podal môj kolega domácemu pánovi alebo panej knižočku, kde sa milodary zapisovaly. Kto pár krajciarov dal, ale ich do knihy nezapísal, to si suplikanti, podľa starej, ale nepoctivej praxe, pre seba podržiavali. V nejednom dome nás aj náležite vyhrešili, že mešťanov nepozdravujeme; alebo jak sa komu žiaci nanosili do vinohradu, odstonali sme to my dvaja. Po skončenej suplikačke zasadli sme si doma k sčítaniu sumy i v knihe spísaných darov, i vo vrecku opatrovaných peňazí. I sčítali sme asi 8 zlatých šajnových, z ktorých sme vylúčili darky do knihy nevpísané, o ktorých mňa nezkúseného lišiak Martešík presvedčoval, že nám patria v rovných čiastkach. Keď sme knižočku a peniaze zaniesli Kalinčiakovi, ten knižku prezrel, pozície sčítal, potom peniaze očítal a riekol: „Prerátali ste sa; tu vám prijdú 4 groše nazpät.“ Keby sa nás bol spýtal: kde ste vzali tie nadpočetné 4 groše? boli by sme prišli do pekného pomykova. Ale nielen že nás svojimi interpeláciami nevháňal do úzkeho, než nás ešte pochválil: že z predmestia dávno tak mnoho suplikanti nepriniesli, ako my. Okrem tých vrátených nám 4 grošov dostalo sa nám každému ešte asi po 5 grošoch: a to bola suma, s ktorou sa už dačo na Štedrý večer dalo spraviť.Na zamrznutom rybníku, a ešte viac, keď rozsiahle močiarnaté lúky Šúru od Trlinku až po Šenkvice hladkou kôrou ľadu pokryté boly, vyrojili sa žiaci každú stredu, sobotu a nedeľu popoludní na kĺzačku. Daktorí mali brusle a honili sa po ľade, až radosť bola na to sa dívať. Ja som sa len na podošvách šmýkal; ale keď ma jeden kamarát posmeľoval, aby som si jeho brusle uviazal a tak sa kĺzať naučil: privolil som k tomu, na moju veľkú škodu. Lebo sotva som sa s brusľami na ľad pustil, tak som hlavou zakresal do ľadu, že som sa nazdával, že mám hlavu na márne črepy roztrepanú a mozgy po ľade rozstriekané. No, tak prílišne zle to nebolo, len nos som mal odretý a na čele siňavicu, ktorá mi v poriadnu hrču napuchla. To mi ale tak znechutilo všetko, čo len na brusle upomína, že by som sa brusliareniu ani dnes nechcel viac učiť.Koncom januára boly zkúšky, a dakoľko dní pred zkúškami takrečené tentamina, na ktoré sa ale prihlásil len ten, kto chcel a žiadal si mať dobrú známku. Pri tentámene hľadel profesor akosi vyskúmať, čo ktorý žiak vie, aby potom pri zkúške v hanbe nezostal. Keď som prvé polročné svedectvo do ruky dostal, bol by som od radosti vyskočil nad tým dlhým radom eminencií, konrektorovou rukou pekne doňho vpísaných! Ale úprimne rečeno, zo všetkých eminencií nemal som pražiadneho osohu, a moje z domu donesené skrovné známosti o nič neboly rozšírené, leda o spústu nazpamäť naučených, ale nerozumených a nepochopených lekcií. Doma však bolo mnoho radosti nad mojimi eminenciami.Každá doba roku má svoje zvláštnosti aj u žiakov. Náhle sa na jar zem osušila a slniečko pripekať počalo, vyliezali sme, ako červení chrobáci, na pažite k hrám na loptu, a netrpelivo sme čakali na časy kúpania. Obyčajne sme sa kúpavali v rybníku. Priskoré kúpanie bolo nám zo zdravotných ohľadov prísne zabránené; ale my, neznajúc, čo je teplomer, ani toho pravidla sme sa nedržali, že sa kúpať možno, keď je voda najmenej +15°R. teplá: dovolili sme si rozkoš kúpania koľko ráz už v apríli. Za to raz bola v škole hromadná výplata, lebo sme aspoň dvadsiati boli podelení každý dvoma kapitálnymi packami, hoci sa nám od kúpania ani nič nestalo. V máji sme chodili na Holý vrch po gombaliach, pozdejšie po pustých vinohradiskách na jahody a do hôr na čučoriedky; smelší však, ktorí o každom čerešňovom strome vo vinohradoch, i o tom, kedy na ňom čerešne dozrievajú, boli dobre informovaní, chodili ukradomky na čerešne. — My s bratom, a s nami mnohí žiaci, hladu sme nemávali; lebo nám po vrbovských hrnčiaroch často posielavali z domu potraviny, tak že sme si temer voľno a na alumnistov luxuriózne žili. Práve pred Veľkou nocou, keď sa nám dvojtýždňové prázdniny začínaly, prišiel z Vrbového náš dvorný dodavač, hrnčiar Fabián, do Modry. Bolo by bývalo hriechom prepásť tak vhodnú príležitosť a nezaviezť sa s ním k starej matke našej do Vrbového, zkadiaľ sme už nemali ďaleko domov. Vybrali sme sa teda s tým, nám obzvláštne milým Fabiánom, plnú fúru v slame zaobalených hrncov vezúcim, do Vrbového. Na tejto ceste, že sme aj nocou šli a ja som v šragli zaspal, stala sa mi tá nehoda, že som ztratil s hlavy čapicu a ja som prostovlasý dopálil k babičke, a že nebolo možno v celom Vrbovom čapice kúpiť, praktická babička, keď nás na druhý deň v náramne starom koči, v ktorom od dávnych rokov sliepky sedávaly a tam aj niesly, k rodičom odvážala, zakrútila mi hlavu do ručníka a tak ma vedľa seba posadila. Ja som sa za to veľmi hanbil, a keď sme sa či cez dedinu, či cez mestečká Čachtice a Nové Mesto viezli, natiahol som si ručník hodne ďaleko pred nos, aby ma ľudia radšej za dievča držali, než za chlapca, a to ešte k tomu syntaxistu, ktorý takto, na posmech sveta, zababúšený cestovať musí. Na tom ale nebolo dosť, lebo babička čítala mi kapitolu od Vrbového až po Lubinu, za celé 4 hodiny cesty, že aký som ja nedbalec, darebák, nepozorník, a čo ja viem čo ešte iného, keď som si čapicu ztratil. „Veď by si ty,“ riekla, „aj hlavu ztratil, kebys’ ju nemal prirastenú.“ Na takéto dohovárania bolo najmúdrejšie mlčať. Až doma sa našla kdesi odhodená čapica, ktorá sa k takému interim dobre hodila, zakiaľ mi na Starej Turej Stavinoha novú, peknú, svetlú čapicu neušil a nedoniesol in persona. Na zpiatočnej ceste do Modry, s tým istým hrnčiarom a naším dostavníkom, dal som si na čapicu dobrý pozor a prikvačkoval som si ju remeňom tuho pod bradu.Už o tom čase sme aj my, drobní žiaci, badali, že sa čosi mimoriadneho deje v krajine, lebo mestská garda tuho sa cvičila v zbroji; len že sme si my toho veľmi nevšímali, hoci revolúcia už bola v prúde. Po skončenom druhom pol roku školskom uháňali sme s dobrými svedectvami domov. Rok revolučný 1848 — 9 zostali sme doma a pod dozorom otcovým učil som sa ďalej. To, čo som aj ja videl, zkúsil a zažil v revolučnom roku, tu spomínať nebudem, lebo to nepatrí do mojich modranských žiackych zkúseností.Až v septembri r. 1849 zase sme boli odvezení do Modry k pokračovaniu v školách. Učili sme sa i ďalej tuho nazpamäť, ale väčšina žiakov nerozumela tomu, čo pred katedrou odriekala. V tento druhý, v Modre strávený školský rok, boli sme ubytovaní u staručkých rodičov konrektora Albrechta v Ottovskom dome. Staručký Albrecht bol už temer celkom slepý, a predsa, keď sa holil, postavil si pred seba zrkadlo a tak kosil strnisko britvou, hoci v tom zrkadle nič nevidel. I drevo si sám na dvore kálal. Len si štiepu upravil na nátoň, a potom s celou silou do nej zaťal, a nemal to rád, keď sme sa mu my miešali do remesla a chceli drevo štiepať. Syn konrektor každý deň večer po škole prišiel si rodičov navštíviť. To bol veľmi pekný znak synovskej lásky a úcty k rodičom, pre nás ale maly tie návštevy ten dobrý účinok, že sme si v dome nedovolili žiadne extravagancie, aby na nás starí páni nežalovali. Vo fašiangy nám zariadil konrektor Albrecht v svojom byte detskému plesu podobnú zábavu. Už neviem, či len povolaní alebo aj nepovolaní syntaxisti a malý počet meštianskych žiačok sa sišli, dvaja žiaci nám húdli, a my sme veselo tancovali, ako ktorý vedel. Kedy-tedy pochytil husle aj tam prítomný Kalinčiak a strúhal nám skočné melodie. My sme mysleli, že to bude všetko, čo nás na tej zábave očakávalo. Ale keď sme sa do sýtosti naskákali, pripravila nám pani konrektorová veľké prekvapenie v podobe kolosálnej misy, plnej šišiek, čo sa nám, alumnistom, veľmi ľúbilo, a boli by sme sa s každým do krvi bili, kto by nám nebol chcel uveriť, že máme najlepších profesorov na svete. Mne Kalinčiak pre tie karty nikdy do svedomia nevstupoval, ani mi ich na oči nevyhadzoval.V syntaxi mal som spolužiaka Alexandra N., pilného, ale nesnášanlivého šuhaja. A hoci ho konrektor rád mal, že sa dobre učil, predsa, že mu raz čosi prekotil, kázal mi ho za hodinu zatvoriť do školy. Sotva bolo po škole, milý Šándor zostal ako dudok nafúkaný na mieste sedeť, a iste už vtedy varil zradu proti mne. Ja som, keď škola bola vyprázdnená a len Šándor sa z nej nehýbal, dvere zvonku kľúčom zamkol a k odchodu som sa strojil, abych sa zase o hodinu vrátil. V tom priskočil môj väzeň ku dverám a cez kľúčovú dieru na mňa volal, že aby som sa vrátil k nemu, že mi čosi nového povie. Ja, ako neopatrný všetečník, kázal som mu počkať, až sa žiaci zpod brány vytratia, — a o chvíľu, hnaný zvedavosťou — veď ktože by nechcel dajakú novučičkú novinu počuť? — otvoriac školu, vkročil som za áreštantom. Sotva som ale bol v škole, ten loptoš vyskočil, kľúč zvonku vytiahol, zvnútra do plechu ho strčil, zakrútil, zase vytiahol a riekol: „Alebo ma hneď pustíš, alebo zostaneš aj ty so mnou za celú hodinu!“ Tu máš — reku — čerte, kropáč! Na takú novinu som nebol pripravený, a náležite ma prekvapila. Staval som sa, ako by som ho s najväčšou radosťou chcel vypustiť, preto som riekol: „Pozri, profesor je ešte len pred slovenskou farou; čakaj, až zajde za bránu, potom ťa pustím.“ A horkýže som ho pustil ja, lebo on pustil mňa, keď vládol kľúčom, a tak pevne ho držal, ako hluchý dvere. Aby som nemusel celú hodinu s ním v škole presedeť, privolil som na to, aby sme vyšli oba. Šándorko šiel po okľukách domov, aby ho nikto nespozoroval; i ja som sa zarážal za celú hodinu, a potom oddal som kľúč, komu patril. Keď prišiel konrektor večer rodičov navštíviť, vytratil som sa z izby, aby sa ma na Šándora nepýtal; ale ani ja som sa nepochválil nikomu, že sa za profosa nehodím a rozumie sa, konrektorovi som Šándora neudal.Na oberačky a na Veľkú noc šiel som aj ja s celým kŕdľom žiakov peší domov. Obyčajne sme chodievali na noc do Orešian, kde sme sa u akejsi babičky, ktorú sme Kaiserkou menovali, na slame vyspali, a na druhý deň cez Biele Hory, Nádaš, Brezovú do Myjavy zase na noc dorazili, a na tretí deň sme si pohodlne došpacírovali domov. — Jestli som mal koncom prvého roku dobré svedectvo, vyšpikované eminenciami, bolo ono na konci roku druhého ešte lepšie; len tak sa v ňom hemžilo výtečnými známkami, a dobrí rodičia sa nazdávali, že zo mňa akési monštrum učenosti vyrastie. Ukázalo sa to hneď budúceho školského roku 1850 — 1 na prešporskom lyceu, kde som vstúpil do piatej triedy. Tam sa všetko prednášalo — ba, horkýže prednášalo, ale len z pamäti biflovať dávalo — po maďarsky, a múdri profesori na to zhola nič ohľadu nebrali, že vyše polovice pätoklasníkov po maďarsky nič nerozumie. Ja, navyknutý už v Modre učiť sa nazpamäť i nerozumené a nechápané veci, drvil som lekciu za lekciou; a keď ma raz profesor Lichner vyvolal z akéhosi „Rómaiak történet“-u a ja som lekciu mechanicky odriekať počal, musel som čosi veľmi strapatého povedať, keď sa celá trieda dala do homerického smiechu. Lichner pozrel strmo na mňa, čelo zmraštil a spýtal sa ma po nemecky: „Rozumiete to?“ A keď som odpovedal: „Nerozumiem,“ riekol mi: „Tedy sa to neučte!“ A ja som potom tú jeho pedagogickú radu na literu zachoval a do celého „Rómaiak történet“-u až do konca semestra ani len nenahliadol, tak mi tá knižočka bola zošklivená, ba zhnusená. Facit bolo: hneď v prvý semester slávnostné s dvoma sekundami prepadnutie. Ale to už nestalo sa v Modre, a ja som chcel len niečo o mojom modranskom študentstve a fizulárstve rozprávať. Možno, že ma dakedy napadne chuť prehovoriť niečo aj o prešporskom mojom žiactve, aby som ukázal, akotams nami zachádzali, ale že aj tam sa našli dobrí ľudia, ktorých si s úctou a vďakou spomínam.(1895)
Holuby_Z-mojich-ziackych-casov-modranskych.html.txt
Cestopis Štefana HorníkaOhlasVidím, ako deň po dni pilní a neúnavní mužovia, národa svojho milovníci, vychádzajú na to veľké, ešte málo obrobené slovenské pole. Zvolávajú svojich krajanov a napomínajú ich, aby každý vlastenec na toto široké pole vystupoval a do práce sa bral. Vidím tu mnohých mojich spolurastencov, ako zaujímavo vo svojom predsavzatí pokračujú, ako zdarilo, bárs aj s veľkými prekážkami ich práce idú. Mňa srdce bolí, keď len tak zboku hľadieť musím, lebo nemôžem prinášať tie obete, ako by som chcel. Príčina je tá, že moje duchovné vychovanie v útlej mladosti muselo prestať.Aby som ani ja nebol celkom vytvorený z prostriedkov mojich spolurastencov, umienil som si aspoň nakrátko predniesť, čo som skúsil na mojej sedemročnej ceste. Azda by moje skúsenosti v čase, v ktorom už takmer všade nedeľné školy zakladajú a naše milé Národné noviny čítajú, mladých šuhajov povábili na také cesty sa vydať. Každý uzná, že cestovanie pre mladých ľudí je vec pekná a neomylne aj potrebná, pri ňom sa môže zdokonaliť vo svojom kumšte a remesle, ale vyskúmať aj mravy a obyčaje našich národov a zistiť, aké rozdielnosti sa v nich nachádzajú.Prv ako sa do opisu mojej cesty pustím, prosím drahých krajanov, aby radi prehliadli moje chyby a nedostatky.Už v útlej mladosti napínalo ma baženie po cestovaní. Len aby ten čas skorej prišiel, že by som raz tie kraje, v škole predkladané od učiteľov, vlastnými očami pozrieť mohol. Bolestne som čakal na deň, v ktorom som mal vyraziť na tú cestu vytúženú. Prišiel aj ten tak túžobne očakávaný čas.Posledná noc sa nachýlila odpočinúť si ešte v otcovskom dome. Bola to noc radosti, ale aj noc smútku; radosti, že tie žiadosti letieť do šíreho sveta sa skoro vyplnia, ale smútku pre to, že to bola posledná noc lúčenia sa od staruškého otca. Jeho šediny som polieval svojimi slzami. Jeho srdce lámala skutočnosť, že ma už svetu odovzdať a zanechať musí.Už sa brieždi, zornička zachodí, ranná žiara nebo zapaľuje a slniečko sa spod Rokoša vyťahuje, svojimi zlatými papršlekmi túto vŕškami ohradenú dolinku maľuje. Tu panuje ustavične ticho, len hučanie potôčika a spev vtáčikov toto ticho preráža. Každá povetrová vlnka, ktorá sa tu prestiera, prináša sladkú vôňu zelinkových vŕškov, ktoré sa ako nebeskí duchovia do ľúbych nebeskosvetlých odevov kladú.Drahý otec plače, lebo hodinka sa blíži, tvár jeho rozžialenú slzy kropia. Neplačte, drahý otče, neplačte, povinnosť ma k tomu núti vás tu zanechať. Ďakujem vám pekne za otcovskú lásku a starosť, ktorú ste o mňa niesli od detinstva. Boh sám, ak ja viac môcť nebudem sa odslúžiť, vám tu námahu odplatí. A ty, matka drahá, tam v tmavom hrobe zahrabaná, od teba už rozlúčený syn tvoj, len od hrobíka tvojho sa odoberá, spi tam v pokoji…A vy, dedko drahý, prečože tak žalostne lkáte nad mojím lúčením? Vnúčku, bojím sa, veď ty tam ideš do zvodlivého sveta, veď tebe sa tam veľké odpornosti postavia do cesty, mnoho rodičov svoje dietky už tak vystrájalo a viac ich nezhliadlo.Nuž, dedko drahý, neplačteže, neplačte, však ste dosť drahých naučení, dobrých rád a výstrah dali vášmu vnúčkovi, tých sa chcem držať, rady starších poslúchať, silne dúfam, že sa podaria moje predsavzatia.Ešte raz objal vnúčka s požehnávaním, hlava belavá sa triasla, zo sivých očú valili sa slzy ako perly a ruky hladili tvár moju, akoby naveky chceli pri mne zostať a mňa podporovať. Ale darmo, musíme sa rozlúčiť, boh vás tu opatruj!Nuž, zbohom bratia, sestry, priatelia, susedia, žite tu v pokoji v tej milej dolinke, cez ktorú ten staroveký podhradský zámok pyšne pozerá. Jeho výhľad bije na pekne obrobené roličky, štepové záhradky a na dva potoky, ktoré z dvoch dolín sa vinú, stretajú a spájajú.Spájajte sa potôčiky, spájajte, až jeden veľký potok a potom rieka z vás budú, žeby ste aj loďky uniesli a mňa ta do šíreho sveta odniesli. Vy, vlnky, pohrávajte sa a hučte, pohrávajte sa a poprajte mojej loďke tichého plávania. A ty, vetrík, pohybuj, že skorej plávam, žeby som skorej tie žiadosti, ktoré srdce moje žiada, si vydobyl. Len vy, ukrutné vetry, nezáviďte mi, až loďka moja v pokoji sa po vlnkách hádzať bude, aby ste ma tam do hlbokých zákrut nezahnali, lebo ja tu zanechávam staruškého otca. Zašanujte jeho šediny, veď on už tiež mnoho búrok prežil, aby sa aspoň raz so synkom, keď sa mu zo sveta navráti, tešiť mohol. Sľúbte mi, že mi nebudete robiť prekážky, s tým smelším duchom pôjdem do sveta. Sľúbte mi, sľúbte, že mne prekážať nebudete, veď moje predsavzatie vám oznamujem. To z lásky ku staruškému otcovi vás prosím, žeby som raz predsa z bledej jeho tváre slzy zotrieť mohol, žeby som jeho srdce ľútosťou ranené zahojil a potešil. Chcem jeho starostlivú hlavu od všetkých starostí oslobodiť a jemu dať náležitú poctu. Urobte to, urobte!A to slniečko, ktoré sa už celkom z tých hustých vŕškov hore vytiahlo, tým peknejšími farbami maľuje tieto údolia. Čím milšími ich robí a čaruje ich, tým lúčenie tvrdšie padá. Čím viac sa dvíha, tým väčšmi páli, akoby chcelo moje srdce skúvať s týmito horami, akoby chcelo toto všetko vrezať do mojich rtov, akoby chcelo byť svedkom toho všetkého. Po vyjasnenom nebi sa slniečko ťahá a mne lúčenie od drahých ťažko padá. Slzy kryjú zblednutú tvár, srdce klope, ruky do rúk milých kladie a tak sa lúči.Zbohom brat, zbohom sestrička, neplačte za bratom, veď sa vám on navráti, veď on na vás nezabudne. Potešte drahého otca a opatrujte ho v starosti. Objímuc sa ešte raz, postretali sa slzy na tvárach lúčiacich sa. Zbohom, drahý otče, požehnajte vášho synka, veď sa on už rozlúčiť musí.Zbohom synku, cestuj šťastne, cestuj šťastne!Už sa domček tratí, už nepočuť šplechot potôčika, ktorý cez záhradku tečie, už nevidieť milých, len ešte niektoré kríčky, niektoré vŕšky vidieť, na ktorých som sa v chlapectve bavieval. Už dolinku zavinujú vŕšky, z očú sa tratia, už len tu i tam uzrieť zďaleka vysoké sochy, ktoré sa na horách vypínajú. Ach, už aj ten uhrovský kostolíček z mojich očí sa tratí, už aj ten vrcholec vežičky, ktorý to jasné slniečko akoby zlato-striebornou korunou osvetľovalo, z mojich očí zmizol.Tu v hlbokých citoch zahrúžený, svetu oddaný, sám v sebe opustený. Myšlienky sú naplnené všelijakými radami a otázkami. Kdeže ideš? Čo tam robiť budeš? K akému cieľu to žalostné lúčenie príde? Kde ťa vedie tvoja cesta?Už od dávneho času bolo vyžiadané moje mesto Prešporok, a tak toto bola moja najprednejšia žiadosť, ktorú som videl, že sa skoro vyplní. Prešiel som cez mesto Trnavu, tam som si obzrel aj ten dom, v ktorom som sa pred pár rokmi v maliarskom kumšte mal zdokonaliť. Zanechal som Trnavu a moja žiadosť ma len do Prešporka tiahla. Už sa blížim, zďaleka vidieť tie ohromné veže, ten velikánsky zámok prešporský, teraz v zboreninách stojaci.Toto je to mesto, ktoré mňa tak vábilo a ku sebe tiahlo. Už ho máš pred sebou. Už vidíš to pole, na ktorom máš robiť. Čo si zaseješ, to aj budeš žať, trhaj si kvietky ako tá včelička, z ktorých ona potom sladký med zhotovuje. Zaneprázdnený takýmito všelijakými myšlienkami dorazil som do brán tohto mesta. Bolo to najprvnejšie veľkomesto, ktoré som videl, všetko mi do očú vpadalo. Šťastný som bol, že sa môžem prechádzať v slávnom meste, v ktorom sa uhorskí králi korunujú. Mesto leží roztiahnuté pri Dunaji, ktorý sa len tak ticho vinie medzi ostrovky, akoby sa tu chcel baviť v tom peknom položení. Moje oči sa nemohli dosť nasýtiť, všetko mi bolo nové, čo som kde zhliadol, chcel som si všetko popozerať. Prišiel som aj k takrečenému Kráľovskému vrchu, na ktorom králi korunovaní bývajú. Z neho vidieť za Dunaj do Avy[1](Petržalky), cez rieku je upevnený pekný lodný most. Cez most Prešporčania na prechádzku chodia, nachádzajú sa tam všelijaké zábavy, letné divadlo, jedna kaviareň. Táto záhrada je okrášlená peknými topoľmi, rozličnými stromami a kvetinami. Z druhej strany Dunaja je utešený výhľad do vŕškov a vinohradov, ktoré Prešporok obtáčajú a zavíjajú ako múry nejakú pevnosť.Keď som si už mesto prehliadol, moja prvá starosť bola, aby som sa tu aj ďalej baviť mohol, že by som sa mohol dostať do veľkých dielní. Šťastný som bol, že som prišiel medzi tridsať robotníkov, kde sa veru všelijakí šikovní šuhajci nachádzali. To ma veľmi potešilo. Hneď som sa do toho chytil, ako sa hovorí, ako Slovák do repy. Mal som tu peknú príležitosť cvičiť sa v mojom remesle. Bedlivo som všetko sledoval, žiadnu príležitosť nezameškajúc, kde som sa mohol niečo nového naučiť. Mal som tu príležitosť schádzať sa s mojimi spolužiakmi, ktorí tu študovali a ktorí mne rozličné užitočné knihy na čítanie dávali. Aká to bola pekná vec, však mne to nejednu hodinku skrátilo a milej zábavy poprialo. Kto čo hľadá, to aj nájde!Vo všetkých väčších mestách sú všelijaké príležitosti ako k dobrému, tak aj k zlému. Dávam radu každému mladému šuhajovi, ktorý sa raz do sveta odobral, aby sa zlých príležitostí varoval, lebo zlé príležitosti kazia aj dobré mravy. Ak človeka zlé raz polapí, ťažko ho opúšťa, a už veľa mladých ľudí, ktorí sa nevedeli zo zlého vydriapať, upadlo do veľkej skazy. Zvädol nielen ich drahý májový kvet mladosti, ale aj ich budúcnosť zlo navnivoč uviedlo. Kto kde žije a má už skúsenosť, nech len upomína mladých ľudí a k dobrému vedie, oni to pocítia až neskoršie a zaiste každý mu bude za to povďačný. I ja sa s radosťou rozpomínam na každého, kto mne poslúžil dobrou radou.V Prešporku a jeho krásnom položení som strávil celé leto i zimu. Bohužiaľ, smutnú zimu som tu dožil, lebo môj starušký otec po krátkej nemoci zomrel a ja ako sirota som zostal opustený. Náramne ma to trápilo. Ten bôľ a žiaľ nad stratou drahého otca rozpálili moju žiadosť presťahovať sa do cudzích krajov, čo sa aj hneď spočiatku jari stalo.Rozlúčil som sa s Prešporkom a dal som sa na cestu do Viedne. Pekný jarný deň poprial môjmu cestovaniu utešeného času. Ohliadal som sa často naspäť na milé položenie tohto mesta, ktoré akoby ma nechcelo od seba preč pustiť, lebo sa mi zdal každý vŕšok milším, ale nie je možné už tam viac zostať.Už stojím na rakúskej hranici, obzriem sa ešte raz na milú vlasť. Lúčim sa s tebou, drahá vlasť. Rozlúčil som sa aj s dedinkou, kde ma kolísali. Vy ste ma odchovali, a ja vás opúšťam. Neopúšťam vás z nevery, nezabudnem na vás, len na krátky čas sa od vás odoberám. Chcem len pozrieť cudzie kraje, aby som tam nazbieral potrebných vedomostí, žeby som sa vám zavďačil, odplatil za vychovanie a vaším užitočným údom sa raz mohol stať. V čom len bude možné, hoci aj v maličkostiach, ale z úprimnej lásky, prijmite tie obete, ktoré na váš oltár budem môcť vložiť. Nech mi len nebesá poprajú zdarilého cestovania.[1]Ava— dnešná časť Petržalky (park Janka Kráľa v Bratislave)
Hornik_Cestopis-Stefana-Hornika.html.txt
Národ, reč, vlasť, cudzinci„Vřeť každému srdce po jazyku svém.“Dalimil„Slavis in Hungaria subinde Bohemi et Moravi se miscuerunt bello Hussitico non minus quam Elisabethae atque Ferdinandi II. temporibus. Restat ejus rei documentum penes nostros Slavos, dialectus nimirum Bohemica, quam hodieque per Moraviae confinia non secus loquuntur, acsi in media Bohemia nati essent, quod acceptis in civitatem Bohemis tribuendum.“Matth. Belius(So Slovákmi v Uhorsku sa často pomiešali Česi a Moravania nielen v husitských vojnách, ale aj v časoch Alžbety a Ferdinanda II. Ako doklad na to zostalo u našich Slovákov nárečie, ktoré je skutočne české; hovoria nim ešte dnes pri hraniciach Moravy nie horšie, než keby sa boli narodili v strede Čiech. To treba pripisovať vplyvu Čechov, ktorí boli prijatí za spoluobčanov.Matth. Belius)
Kollar_Narodnie-spievanky-2-Narod-rec-vlast-cudzinci.html.txt
IV neveľkej dedinke S…, rozloženej na malom návrší až po rovinku, stojí rozsiahly kaštieľ, obyčajne malým zámkom menovaný pre svoju kamennú ohradu. Je to majetok významných v tom kraji pánov Č…. Leží od východnej strany pri hrkotavom potôčku a so západnej strany blíži sa važinám prudko bežiaceho Váhu. Ozdobený je vežou, z ktorej obloka vykukáva malý zvonec a pod oblokom hodinový číselník. Dvor je rozsiahly; na dolnej strane sú obydlia čeľadi a hospodárske staviská, na hornej strane, okrem krídla kaštieľa, v úzadí pivovar a sypáreň. Poriadok a čistota je všade očividná, bo vladár panského dvora toho, hoc je k svojej čeliadke a poddaným ľudský a vľúdny, na poriadok a prísne plnenie povinnosti prísne dohliada. Keď rozkazuje, všetko sa kloní a všetko počúva.Dnes však — bolo to v prvých dňoch májových — pozorovať zvláštny ruch. Hospodárske služobníctvo síce odpočíva, ako by nejaký sviatok svätilo, naproti tomu domové a kuchynské služobníctvo nachodí sa v činnosti. Veľká sieň na prvom poschodí pod vežou je plná robotníkov. Je to sieň veľmi priestranná, ozdobená obrazmi významnejších predkov, medzi ktorými popredné miesto zaujíma v rytierskom odeve vyobrazený Matúš Trenčiansky. Vo vedľajších svetliciach ozýva sa tiež sem tam šuchot služobníctva, robiaceho poriadok. Komíny kaštieľa vypúšťajú veľké a husté kotúče dymu do jasného neba. Pán domu v chaláte vybehuje sem tam a dáva rozkazy na všetky strany. Hneď jedných posiela do blízkeho pivovaru so súdkami a krčahmi, hneď zavŕzgajú dvere pivnice, kam s podobnými nástrojmi a náradím behajú sluhovia vo sviatočnom obleku: svetlých nohaviciach a tiež takých kabátoch, ozdobených červenými šnúrami.Naraz ozve sa zvonček na vežičke a hodiny odbíjajú deviatu. Na znamenie domáceho pána prestáva celý ruch, bo s neďalekej hradskej počuť dupot konských kopýt a rachot vozov. Ohromné vráta kaštieľa na rozkaz pánov otvoria sa prenikavým vrzgotom a o niekoľko minút či už koňmo, či na vozoch a kočiaroch vchodia do panského dvora významní hostia. Pán domu stojí na vyvýšenom mieste a po stupňoch kráčajúcim hosťom podáva ruky, víta ich a sprevádza do veľkej priestrannej siene.Hostia boli oblečení v svetlých, striebrom a zlatom ozdobených mentiekach.Keď okolo desiatej hodiny raňajšej temer všetci čakaní hostia boli shromaždení, mládenci domového pána položili na stoly veľké krčahy s pivom a menšie krčiažky na pitie.Domáci pán, vysoká, mocná postava, oblečený bol v belasých nohaviciach, mentieka cez plece prehodená, okolo drieka zlatý pás, na ktorom visela šabľa v pozlátenej pošve, na hlave kalpak s perom a zlatým okrajom. Tak sa predstavil svojim vzácnym hosťom. Po vzájomnom pozdrave prehovoril k nim: „Srdečne vás vítam, vzácni páni bratia moji, v tomto svojom skromnom príbytku.“ Podal každému pravicu. Šable zaštrngaly po bokoch hosťov. „Urobte si, páni bratia, voľno, a kým nepríde niečo lepšieho, občerstvite sa tu naším skromným domácim pivkom.“ A hneď vzal jeden z najväčších krčahov a počal nalievať do menších džbánkov. Páni v susedskej dôvere nedali sa dva razy núkať, i poskladali svoje mentieky, pod ktorými mali úhľadné, šnurované kabanky, chytili sa každý najbližšieho džbánku a pochutnávali si na chýrnom toho času pivku pána brata a suseda svojho. Nastala všeobecná vrava, podávanie a stískanie si rúk a opätné, vzájomné vítanie sa.Boli tu najviac z Považia shromaždení členovia vážnejších zemianskych rodín. Medzi nimi vidíme Madočanského, pánov Vilčických, pána Rožňa zo Záhoria, Turzu až hen z Nosíc, Nedeckého, Bobrovnického, Šimonoviča zo Závažia, Dávida, Šestáka a veľa iných.Medzi popíjaním a hovorom našiel si domáci pán chvíľku, v ktorej vyšiel von, aby sa trochu sobliekol a zariadil, aby hostia neboli vyrušovaní.Vstúpiac opäť do hosťovskej siene a spozorujúc, že veľké krčahy sú už temer vyprázdnené, obrátil sa znovu k svojim hosťom a povedal o niečo povýšeným hlasom: „Vďační páni bratia moji, prosím, dovoľte mi prehovoriť k vám niekoľko slov.“Všestranný pohyb, oči obrátili sa na domáceho pána a hostia posadali.„Veru s veľkou túžbou očakával som túto chvíľu,“ pokračoval hostiteľ vážnym hlasom, „aby som vás, vďační páni bratia moji, v skromnom príbytku svojom uvidieť a s vami niekoľko slov o našich krajinských dôležitostiach v priateľskej dôvere mohol prehovoriť. Viete všetci, páni bratia, v akom stave nachodí sa naša drahá vlasť. Viete, aké smutné časy žijeme; hľa, z toho veľkého slávneho Uhorska sotva tretina ostala, dve tretiny ležia — a tu mu zaiskrily oči — pod nohami toho psohlavca Turka. A čo je horšie, z tejto tretiny, ako tak slobodnej, vyberá sa už temer ostatný špik kontribúciou. My chudobní horniaci musíme za celú bývalú Uhorskú trpieť, a to, čo celá krajina na krvi a peniazoch dávala, to teraz od nás tretiny zeme požadujú. A bárs ľutujem tých krajanov, ktorí pod bičmi tureckých pašov stonajú, ale či my na slobode musíme trojnásobné bičovanie znášať? Tí neboráci majú len jedného tyrana, a keď toho uspokoja majú pokoj. My slobodní,“ — a tu trpko usmial sa — „viac musíme sa báť Turka jako jeho vlastní podmanenci; lebo či sme na chvíľku istí od nájazdov týchto psohlavcov? Či už na vrchu oproti Beckovu na druhej strane Váhu neboli len nedávno spozorovaní? A za druhé: ,daj a vystroj na svoj náklad vojakov,‘ kážu nám. A konečne príde ti priateľské, kráľovské vojsko, a tak hospodári v tvojich majetkoch, s tvojím dobytkom, s tvojimi zásobami, ba časom aj s ľuďmi, jako nepriateľ, ba jako sám Turek!“Tu prerušilo ho všeobecné, viac menej prisvedčujúce mumlanie. Po chvíli pokračoval:„Preto, páni bratia, žiadostivý som počuť vašu múdru a opatrnú radu: Čo tu robiť? Ako sa chrániť pred nájazdami Turka, jako dostáť krajinskej povinnosti? A jako obľahčiť jarmo, ktoré na nás krajinskými ťarchami a drancovaním cudzozemských vojsk už tak neznesiteľno leží na našich pleciach. Lebo tu jednotlivec málo alebo nič nevykoná, tu podľa mojej mienky treba spolu držať a brániť sa spoločnými silami!“Tu naraz z úst všetkých prítomných ozvalo sa: „Tak je! Tak je!“„No, preto prosím,“ utíšeným hlasom dokladal domový pán, „o vašu mienku, vašu múdru radu, vzácni páni bratia moji,“ a tým dokončil.Okamžite nastalo ticho. Hostia pozerajú jeden na druhého, ako by sa chceli spytovať: „Či ty a či ja začať?“Madočanský, ktorý počas celej reči domáceho pána ticho sedel zadumaný až na konci priestrannej siene v kútiku, chytro vstal, priblížil sa k prostriedku siene a obrátiac svoj zrak na rečníka, odvetil:„Veľmi sme povďační vašej milosti, ako predstavenému slávnej stolice našej, že ste nás pozvali do svojho príbytku na tak vážnu poradu.“ Tu významne pozrel na prítomných, ktorí porozumejúc mu prisviedčali: „Tak je! tak je!“ Madočanský pokračoval ďalej: „Ďakujúc vám menom všetkých prítomných za preukázanú nám česť, dovoľujem si mienku svoju verne a dôverne vysloviť. Že sa naša krajina nachodí v smutnom položení, to veru ani ja nechcem tajiť, ale predsa dovoľujem si poznamenať, že práve v prítomnom čase tento smutný stav počína sa na lepší, ba povedal by som skoro radostný premenovať. Či nie je vám známo, ctený pane a páni bratia moji, že slávny vojvodca Montecuculli pri Sv. Gottharde Turkov tak na hlavu porazil, že ich veľké množstvo tam padlo a veľké tisíce padly do zajatia a veľa kanónov, streliva a všakových vojenských zásob dostalo sa do rúk našim víťazom, ostatné však turecké vojská zachránily sa len divým útekom? Keď sa teda ohromné toto víťazstvo využitkuje našimi vojvodcami, možno Turka v krátkom čase nielen z Budína, ale z celej uhorskej zeme vytisnúť. A týmto činom bude potom odpomôžené tým istejšie nebezpečným nájazdom tureckým; čo sa však krajinských tiarch a drancierstva cudzozemského vojska týka, mám za to, že to potom samo prestane, aspoň ohraničí sa na tú najmenšiu mieru. Preto, jako nemôžem neprisvedčiť domácemu pánovi, že obecnému a spoločnému nepriateľovi možno protiviť sa len spoludržaním a spojenými silami, tak na druhej strane radil by som trochu počkať, ako náš kráľ a jeho radcovia budú zavádzať ďalšie poriadky.“Potom utiahol sa zasa do svojho kútika.Reč táto tak uspokojivo účinkovala, že mohol čítať na tvári temer každého z prítomných asi toto: „Keď tak, čo tu treba viac hovoriť?“Domáci pán vidiac to smraštil čelo a významne pohliadol na Oblazovského, jedného z popredných úradníkov stolice, oproti nemu sediaceho.Tento už i tak sedel jako na tŕni a len čakal na pokynutie svojho predstaveného. Prudko vstal a bez obvyklého oslovenia povedal: „Iste jedno z najväčších víťazství, akého kedy videla naša krajina vydobyly si udatné a hrdinné vojská naše nad Turkom; ale veď,“ — a tu pozrel temer hnevivým pohľadom na Madočanského — „je pokoj už urobený!“„Tým lepšie,“ odvetil Madočanský.„Ba tým horšie,“ ostro odvrkol Oblazovský, „lebo pokoj je uzavretý práve na dvadsať rokov!“„No, teda tým pokojnejšie môžeme hľadieť do budúcnosti!“ vbehol mu do reči Madočanský.Ako by odvetu tú ani nebol počul, Oblazovský rozčúleným hlasom pokračoval:„Ach, ale, Bože môj, aký to pokoj?! Takého posmešného, hanebného, nečestného a pri tom tak záhubných následkov pokoja ešte nevidel tento boží svet. My sme tak slávne zvíťazili, že sám turecký sultán zatriasol sa na tróne pod toľkou porážkou, a jednako uzavreli sme taký pokoj, ako by nie turecké, ale naše vojská boly zbité až do ostatného chlapa. Veď čujte, moji milí páni bratia, Turecku ponechané sú nielen všetky pevnosti a hrady, ale ešte vypustili im dobrovoľne daktoré z našich rúk; tak, čo sa nás najviac dotýka, Nové Zámky sú zasa v tureckých rukách, nad to 300.000 zlatých ešte Turkovi doplatené a vypustení všetci tureckí zajatci! Či to kedy vídal svet, takúto potupu a takéto nešťastie pre krajinu za tak skvelé víťazstvo, a to vraj na dvadsať rokov!“ a chytiac sa za hlavu, ako by mu chcela puknúť, utíchol.A tu, ako keď z ďaleka čuť hučanie blížiacej sa búrky, tak z malého šumotu rozmáhal sa vždy väčšmi všeobecný hukot nesrozumiteľných slov, až razom zo všetkých hrdiel vyrazí hrozné slovo: „To zrada krajiny! Pomsta! pomsta!“ A prvý, ktorý vyrážal zúrivými slovami svoj hnev, bol Madočanský.Domáci pán, ktorý očakával tento výjav, len čo trochu utíšilo sa rozbúrenie, ozval sa mäkkým hlasom: „Drahí páni bratia, nečudujem sa výrazu vašej spravodlivej rohorčenosti, lebo je to vskutku neslýchané, aby víťaz dal si nadiktovať takéto potupné a spolu škodlivé podmienky pokoja od premoženého a na hlavu porazeného, ako nám to tu predniesol pán Oblazovský. Ale páni moji, podľa mojej skromnej mienky chybili by sme, keby sme tu hovorili o pomste. Lebo nad kým máme sa pomstiť? Kráľ podľa svojho svrchovaného práva má právo uzavierať pokoj, a proti tomu len nemáme spôsobu a možnosti pomsty? Hľaďme chybu, ak sa dá, napraviť sami.“Vtom Vilčický prudko vyskočí a ohnivo hovorí: „Čo, kráľ, kráľ pravda má právo uzavierať pokoj, ale čo náš terajší kráľ sám od seba robí? Nič. Kráľ náš je nedospelé dieťa; jeho vynímam, ale jeho radcovia, menovite cudzozemskí radcovia, ktorí k našej krajine pražiadnej lásky nemajú, len ju nenávidia, a žiadali by, aby naše slobodné Uhorsko stalo sa čím skôr len provinciou, tí menom kráľa robia všetko, a tí menom kráľa uzavreli aj tento hanebný pokoj; my musíme sa oslobodiť od týchto falošných radcov kráľovských, ak chceme zaviesť v krajine poriadok.“Po tomto vyrúti sa Rožoň z Mýtic, muž ozornej, svalovitej postavy a divokého vzhľadu, obrvy mal srastené a fúzy tak mocné, že si ich mohol za uši obojstranne zapletať. „Ba, páni bratia, je treba znovu uviesť sa do našich zemianskych práv, ktoré nám pririekol náš pravý kráľ Ondrej II., a ktoré platia ako fundamentálny článok. Preto vypovedzme aj teraz svoje ,veto‘ proti takému pokoju, ktorý zneucťuje a do veľkého nebezpečenstva uvádza krajinu. Remonštrujme na kráľa a vyslovme pred ním naše gravamina, a keď na to nič nedá, chyťme sa zbroje a pripojme sa k hrdinskému práva krajiny brániacemu Rákóczimu. Veď, páni bratia, kto nevidí pri tomto pokračovaní, že to zradní vodcovia len preto urobili, aby mali voľnú ruku potlačovať nás a naše krajinské, zemianske slobody a práva. Keď budú mať Turka s krku, udrú celou silou na nás a budú chcieť nám pobrať ešte ostatné slobody. Páni bratia, držme sa toho, čo máme a čo nám aj božským aj ľudským právom prináleží, protestujme nielen slovom, ale aj ozbrojenou päsťou proti zradným a nesvedomitým radcom kráľovským nášho ešte detinského kráľa!“Reč táto rozohnila temer všetkých ostatných pánov bratov, veľká väčšina prisviedčala mu hlasite: „Tak je! tak je!“ Čoho následok bol, že sa osmelili k reči aj takí, ktorí ináče boli miernejší.Preto Jesenský, vážny a málokedy dajúci sa zachvátiť náruživosťou, nemohol sa zdržať, aby nepovedal: „Veľmi ctení páni bratia, nemám vo zvyku nikdy preháňať veci, a radšej tri razy prežujem si slovo než ho poviem, ale hoc vo všetkom nesrovnávam sa úplne s pánom bratom Rožňom, predsa musím mu prisvedčiť, že ako náš pán kráľ pre svoj mladistvý, neskúsený vek, tak aj celá naša úbohá krajina nachodí sa v obležení falošných radcov kráľovských. Lebo dovoľte mi spomenúť aj tú veru vážnu okolnosť, rozumiem náboženskú záležitosť. Hľa, pod naším kráľom blahej pamäti, Matejom II., v náboženskom ohľade žili sme v pokoji a kresťanskej snášanlivosti, neprenasledujúc sa pre vieru a svedomie v nijakom ohľade, lebo sme už tak ďaleko prišli k rozumu: že viera a svedomie je božská vec a preto túto rozsudzovať náleží len samému Bohu, a či katolíckym alebo evanjelickým kresťanským spôsobom sa kto modlí a vzýva Boha, to nemôže priniesť krajine a vlasti nijakú škodu, len nech plní svoje povinnosti.A hľa, teraz už zasa pozorujeme, že sa v krajine pohybujú isté tajné moci, aby pomútily ten požehnaný náboženský pokoj. Počúvame zasa poburovanie proti evanjelickým zemanom a kňazom, ako vraj vlastizradné úmysly prechovávajúcim, a to len preto, aby sme sa medzi sebou znesvárili, medzi sebou hrýzli a prenasledovali a tak tým tajným mociam ľahkú prácu urobili nás podmaniť, vyzliecť z našich práv a zničiť nám naše slobody; lebo pravdivé je až posiaľ to latinské: ,inter duos litigantes tertius victor‘. Preto iste treba nám byť zavčasu na pozore, spolu držať, či katolík či evanjelik, spoločnými silami svoje práva a slobody brániť a zastávať. A preto by som radil, aby sa z našej slávnej stolice upravila reprezentácia na jeho kráľovskú milosť a krajinskú dietu, aby nebol rušený náboženský pokoj, zachovávaly sa články krajinského snemu nenarušené v náboženskej otázke z roku 1608, neboly potlačované krajinské slobody cudzozemskými vojskami a cudzozemskými úradníkmi a preto tieže vojská a tíže úradníci z krajiny boli odstránení a nahradení našincami.“Turzo z Nosíc krátko po tom odvetil: „Rada pána brata Jesenského je síce spravodlivá a úprimne mienená, ale podľa môjho náhľadu nemala by nijakého výsledku. Kráľ nás nepočuje, lebo mu to ani neoznámia, a kráľovskí radcovia len vtedy a tam svolajú dietu, kedy a kde nás nebudú musieť počuť. Ja by som myslel, že by sme sa skorej mali obrátiť k nášmu palatínovi Vesselényimu s našimi žiadosťami a sťažnosťami. Vesselényi je pán múdry a mocný, no a ten tuším ešte najlepšie mieni s krajinou. Ak ten nič u kráľa a snemu nevykoná, tak nevykoná nikto viac. Ja, hoci som evanjelik a pán Vesselényi je katolík, uznával by som to za najlepší prostriedok.“Domácemu pánovi ľúbila sa táto reč očividne, a preto nezameškal poznamenať: „No iste, iste, krajina má veľkú dôveru k svojmu palatínovi.“Madočanský na to zamrmlal: „Kto ho vie, či celá; lebo kto je raz evanjelikom, raz katolíkom, na toho vieru veľa sa nemôže stavať.“Ako by bol z poznámky Madočanského niečo začul, Oblazovský chytil sa slova: „Páni bratia, mne osobne známe sú z úst nášho výtečného palatína jeho najlepšie úmysly s našou krajinou. On všetko možné robí, aby ostaly nenaštrbené naše zemianske práva, a tiež aby náboženský pokoj bol udržaný a nikto nebol prekážaný vo svojom náboženskom presvedčení. Ba hodnoverne je mi známo, že on nijakým pádom nebol pre to, aby sa urobil pokoj s Turkom po tak skvelom víťazstve, ale stál na tom, aby sa toto víťazstvo využitkovalo čo najlepšie. Ale bohužiaľ, jeho dobré úmysly prišly nazmar cudzozemskými radcami kráľovskými; preto určite je mi i to známe, že nie je úplne srozumený s terajším vedením krajinských záležitostí, a keby mohol počítať,“ — tu sa významne obzrel dookola — „na podporu krajiny a menovite na slávne zemianstvo, iste by všetko podujal, čo by smerovalo k zlepšeniu stavu krajiny.“ Po tomto bolo čuť tichý hovor prítomných; preto posmelený doložil: „Ja by som vám teda, páni bratia, podľa svojej skromnej mienky dal tú radu na uváženie: či by nebolo dobre prv, ako by sme sa obrátili so svojimi gravaminami ku kráľovi alebo snemu, dôveru našu složiť v tomto výtečnom mužovi-vlastencovi, ktorý i tak ako palatín krajiny je najbližším prostredníkom medzi krajinou a kráľom. Preto mohli by sme z nášho stredu jedného z významnejších členov osobne k nemu vyslať, ktorý by tlmočil našu dôveru k nemu a naše žiadosti i sťažnosti.“Celé shromaždenie ozvalo sa: „Pristávame! pristávame!“„Ja by som teda myslel, že by sme mohli poprosiť…“ celé shromaždenie zvolalo:„Domáceho pána prosíme!“Vľúdne sa pokloniac, domáci pán odvetil tichým hlasom: „Ďakujem pekne za túto dôveru. Za veľkú česť pokladám si, že páni bratia poctili ma takouto dôležitou úlohou. S božou pomocou všetko rád podujmem, čo treba k blahu vlasti a k obrane práv a slobôd krajinských i zemianskych. Len by som prosil o vytrvalosť.“„Vytrváme!“ volalo shromaždenie. „Vivat domáci pán!“ a mocnejší, schytiac ho na ramená, nosili ho po sieni.Po utíšení sa hluku Madočanský vstúpil do popredia a, obrátiac sa k domovému pánovi, prehovoril: „Ak dovolíte, mal by som ctenému shromaždeniu jednu tiež dosť vážnu záležitosť k porade predniesť. Nuž, ctení páni bratia, čože budeme robiť s týmto temer po všetkých našich horách a obzvlášť pri priesmyku na Záhorie rozšírenom zbojníctve, ktoré nielen na cestách prepadá rabuje i oberá cestujúcich o ich peniaze a akýkoľvek majetok, ale opovažuje sa aj domy a kaštiele napádať alebo rabovať, alebo neslýchanou bezočivosťou práve istú kontribúciu nakladať zemianskym rodinám, aby sa vykúpily od ďalších jeho zderství. Či by nebolo dobre, aby sme sa usniesli tuto na tom, že by sme spoločnými silami napadli tie zbojnícke skrýše a tak prekazili ďalšie prevádzanie tohoto hnusného a nebezpečného remesla. Veď meno Gergeľa, kapitána týchto zbojníckych bánd, strachom a hrôzou všetko okolie naplňuje!“Ale na slová tieto nastalo úplné ticho, nikto sa nechcel do tejto šteklivej otázky pustiť prvý; lebo vskutku slovo „Gergeľ“ všetko okolie strašilo a nikto nechcel prepadnúť pomste tohoto hrozného kapitána, ktorý sa svojimi vyzvedačmi hneď o všetkom dozvedel. Len Rožoň zmraštil čelo a stiahol svoje podivné obrvy, takže jeho tvár nadobudla divokého výrazu. Pomumlávajúc nesrozumiteľné reči pri Madočanského výkladoch, ako spomenul meno „Gergeľ“, trhol sebou a ledva sa mohol dočkať konca reči Madočanského. Pri všeobecnom tichu ozval sa svojím mocným hlasom: „Pán brat Madočanský značne preháňa túto nemilú vec. Lebo veď kto najviac trpí od nájazdov týchto zbojníckych bánd, sú židia, ktorí sú nebezpečnejší ako tie bandy.“Madočanský skočí mu do reči: „To je všetko jedno, či žid či nežid!“„Nie je všetko jedno,“ odvrkne hnevlivo Rožoň; „Ľud robotuje sebe aj nám ako hovädo a žid bez práce šudí ho a derie. Veď už nebudeme mať k práci spôsobných poddaných, tak je zbiedený a falošným trunkom na tele i duši zmrzačený.“„No veď, ale,“ dokladá Madočanský trocha zarazený, „keď sa na židoch naučia, pôjdu na pánov. A či sa už aj nenaučili? Koľko panských domov vyrabovali a svojou zbojníckou daňou značne poškodili?“„Vyrabovali, vyrabovali, poškodili, poškodili,“ jedovite opakuje Rožoň, zlostne pozrúc na Madočanského, „ale koho, ale prečo? Preto, že tí horšie nakladali so svojimi poddanými než so svojimi hovädami. Robotovať deň čo deň od svitu do mrku bez stravy, a potom, keď od slabosti klesá, trýzniť a biť ho nemilosrdnými až do smrti! A keď takto gazda biedne zahynie, vyhnať rodinu jeho, vdovu a siroty, ako štence von z domu, nech zhynú od hladu a zimy! Či toto nevolá o pomstu k Bohu? Či sa možno čudovať, keď na týchto tyranov najdú sa majstri, väčší tyrani, a ak nie rovnou, aspoň podobnou mierou im platia, keď i tak pri týchto búrlivých a nezriadených pomeroch nemožno vždy počítať na vrchnostenskú záštitu!“„Ja, páni bratia, iste nielen neschvaľujem tieto nájazdy zbojnícke, a rád by, keby sa tomu mohlo nejakým spôsobom odpomôcť, a zlo od koreňa vyhubiť,“ hovoril Madočanský.„Preto,“ horlil ďalej Rožoň, „ja by som radil, aby sme trocha do seba vstúpili a s poddanstvom ľudskejšie zachodili, lebo vidíme, že pánov, ktorí so svojmi poddanými zachodia ako s ľuďmi a nie ako s hovädami, ani tieto bandy nenapádajú. A potom neradil by som teraz práve také prostriedky proti nim upotrebúvať, aké radí pán Madočanský, lebo môže byť, že nám v týchto nebezpečných časoch budú niekedy aj na dobrej pomoci. Veď vieme, zvlášť čo sa kapitána Gergeľa týče, že ten nielen berie, ale aj dáva potrebným a chudobným, a nielen napáda, ale aj bráni nešťastných. A potom vieme, že ľud obľubuje si ho ako dobrodincu; ten by proti nemu ani nešiel, ba mohol by nám ľud ešte vtedy odcudziť, keď ho budeme potrebovať na obranu vlasti a práv našich. Teda ja som naskrze nie za to, aby sme tu niečo takého ustanovovali, čo by sme ani previesť nevedeli. Nech sa bráni predbežne každý ako vie, príde čas a príde aj odpomoc.“Madočanský mumlal pre seba: „Hľa, ako som ho trafil, vidno, že nie je daromná povesť o jeho kamarátstve s nimi.“Ostatne nikto neosmelil sa hovoriť ani za to, ani proti tomu. Nastal trápny okamih mlčania, ktoré ani domáci pán neprerušil; vidno, že i jemu táto záležitosť nebola vhodná.Naraz bolo počuť zvonec kaštieľa, povolávajúci obyčajne k obedu, a v tú chvíľu objavila sa i domáca pani. „Pánovia, prosím, nech sa páči k skromnému obedu,“ prehovorila, a tak urobila koniec trápnej chvíle, a keď ešte aj domáci pán doložil: „Veru, je už čas, vzácni pánovia, aby ste sa občerstvili; nech sa vám páči,“ tu zdvihli sa všetci temer razom, sťa by ich bol zbavil ťažkého bremena.V jedálni bola prestretá dlhočizná tabuľa a obťažená vyberanými jedlami a nápojami. Domáca pani, sediac za vrchstolom, bola vľúdna k hosťom.„Nože, vzácni páni, neráčte opovrhovať našimi chatrnými jedlami a nápojami, bo ač chatrné, ale zo srdca prajné je, čo vám predkladáme.“ Tak posmeľovala pani domu niektorých ostýchavejších.„Vy, pán Rožoň, máte na závidenie driečneho, milého a vzdelaného syna. Na čo sa, prosím, hotuje?“ prehovorila asi v polovici stolovania k Rožoňovi.Tento ináč nevľúdny, bezohľadný, drsný a tu i tam surový muž na tieto milozvučné slová bol ani baránok, drsné ťahy jeho tvári sa zmiernily a on odvetil:„Milostivá pani, ja som síce spokojný so svojím synom, lež vy neomylne zvyšujete jeho cenu; jednako však hrdý som na to, že milostivá pani čo len spomenie si na takú chatrnú osobnosť, ako je syn môj. On vyštudoval síce práva, ale bohužiaľ nechce o inom zamestnaní počuť než hospodárstve.“„No, veď to temer najstatočnejšie zamestnanie; a veď pán otec postaral sa, aby bolo na čom. Vy ste, veru, príkladný hospodár,“ doložila.„Ďakujem úctivo za vaše povšimnutie; z vašich úst aj pochlebovanie je mi príjemné, milostivá pani.“„No, nie je to pochlebovanie, pán Rožoň,“ a obrátila sa k Madočanskému: „a váš syn strojí sa, tuším, prijať službu stoličnú? To je veru dobre; je to hodný mladý muž a môže preukázať veľké služby stolici, ba i krajine.“„Je to ešte neisté, milostivá pani; no a potrebuje značnej praxi, aby s úžitkom mohol viesť vážnejší úrad. Štúdiá, pravda, dobre skončil, ale najlepšia škola je život.“„Iste, avšak pri boku tak skúseného otca i tá prax a škola života bude mu ľahká.“„Prosím, prosím, ste primilostivá.“„Pán Oblazovský, počúvam, že vaša vskutku krásna dcérka nachodí sa už doma z učenia?“„Ó, áno, milostivá pani, a to už viac než od pol roka, ale o tej kráse ani slychu.“„Ó, naskrze nie; je to všeobecná mienka, že vaša Helenka je najdriečnejšia deva v okolí. Ale či je to vskutku pravda, že v nemeckej reči je dokonale vyučená?“„Tak svet hovorí, milostivá pani, aspoň tí, ktorí znajú reči a s ňou hovoria; ja však na to nekladiem nijakú váhu; cudzou rečou, cudzími mravmi a obyčajmi ľahko odcudzí sa aj svojej rodine, ba i svojej krajine. Kto si ľúbi svoju materinskú reč, ľúbi si aj svoju mater, svojho otca i svoju krajinu. Keď od tej cudzoty je už v krajine toľko nešťastia a —“Vtom prerušila ho domová pani: „No, no, veď je tak; ale je to predsa dobre, keď vzdelaný človek môže sa dohovoriť aj s tým, ktorý cudzou rečou hovorí, a v našej Uhorskej krajine je to veru pomiešané: Slovák, Maďar, Nemec.“„Iste, iste, milostivá pani, škodiť to konečne nemôže pri rozumnom človeku, keď vie aj viac rečí; no mne však predsa najpeknejšou rečou zdá sa byť latinská.“„No a jako počúvam, vy ste aj veľký majster v tejto peknej reči, takže sa vás nevedia napočúvať, keď počnete na kongregácii rečniť.“„Áno, áno,“ doloží práve bližšie pristúpivší domáci pán, ktorý tam obďaleč hosťov zabával, „my ho iba naším ,Ciceronom‘ menujeme.“„Oh! oh! to už veru priveľa nezaslúženej chvály. Ja rád latinsky hovorím, a trochu som klasikov čítal, to je všetko.“Domáca pani vidiac, že hostia začínajú trochu živšie besedovať, povstala a ľúbezným hlasom riekla: „Na zdravie prajem srdečne všetkým pánom hosťom. Prosím, dovoľte mi vzdialiť sa k mojim povinnostiam; ráčte sa len hodne príjemne baviť.“ A nečakajúc ani odvety, zmizla vo dverách. Po jej odchode veruže zavládol veselý rozmar.Domáci pán vše sa len prívetivo usmieval, keď počal tu i tu jazyk rozum predchytovať, obzvlášť u tých, ktorí pri vážnych poradách sotva slovo pozdvihli.„No ale predsa mali by sme nášmu kráľovi pripiť,“ vyrazí dobre rozjarený Oblazovský.„Ej, teda vivat Leopoldus!“„Veru Leopoldus!“ ozve sa trochu už šibnutý Dávid, „veď je ešte len mladý lev, ešte nenarástol! Hja, ani by sme nechceli, aby z neho celý lev vyrástol, čo by nás potom svojím chvostom švihal a svojimi labami pritláčal a driapal.“„Veď nás on už dosť švihať počína a dosť driape, čoskoro už ani vydržať nebudeme môcť. Naveky len insurekciu a kontribúciu. No, keby ešte celý lev bol, čoby potom s nami vystrájal!“ riekol Šesták.„Nedáme mu na toľko vyrásť,“ prehodil mimochodom Rožoň.„No, však máme nášho palatína, to je náš obranca; nech ho Pán Boh živí!“ hovoril Oblazovský.„Vivat palatín Vesselényi!“ volalo celé shromaždenie.„Ba keď nám nebude po vôli a bude nám tých cudzincov sem do našej krajiny volať, nuž vyvolíme si nášho dobrého pána palatína Vesselényiho za kráľa!“ vybúšili tam zo zadných stolíc už cele opojení páni bratia.Domáci pán vidiac, že to už ďaleko ide, pozdvihol pohár a volal:„Dvíham tento pohár na všetkých mojich vzácnych a vďačných pánov bratov a hosťov, ktorí ma poctili svojou vzácnou prítomnosťou — nech ich Pán Boh na dlho živí, aby mohli ešte dlhé časy na obranu drahej vlasti, práv a slobôd krajinských svoje mužné ramená pozdvihovať a v šťastnej krajine i oni šťastne žiť! Ešte raz úctivo ďakujem za poctenie. Vivat!“Nastal všeobecný štrngot pohárov.Madočanský menom všetkých poďakoval domácemu pánovi za priateľské pohostenie a prvý odporúčal sa, čo keď videli ostatní, i tí ho nasledovali. Domáci pán všetkým tisnul priateľsky ruky a vyprevádzal ich von, volajúc: „Do skorého, milého videnia, páni bratia!“
Krizan-Ziransky_Gergelove-hody.html.txt
Oddelenie I — O polievkachObsahČiastka A — Mäsové polievkyČiastka B — Pôstne polievkyČiastka C — Studené polievkyČiastka A — Mäsové polievky1 Brunátna hovädzia polievkaNa prípravu tejto polievky treba 21 deka (12 lótov) hovädzieho špiku, ak toho nieto, vezme sa čerstvý loj z obličiek alebo slanina, pokrája sa na malé lístočky a porozkladá sa na dno kastróla, aby bolo celé pokryté. Na to sa pokrája cibuľa na drobné listy, ktoré sa tiež po celom dne rozsypú. Jedno kilo a 12 g (2 funty) na kúsky pokrájaného a pár zrnkami čierneho korenia naplneného hovädzieho mäsa sa pokladie na rozloženú cibuľu po celom dne, pridajú sa ešte teľacie kosti, krídelká z morky, zo sliepky alebo z husi, všetko sa podleje vodou, položí sa na oheň a nechá sa pariť (dinstovať), kým nedostane žltobrunátnu farbu. Po nadobudnutí tejto farby sa z neho zleje masť do čistej nádoby, miesto odliatej masti sa naň naleje žajdlík studenej vody, doplní sa hovädzou polievkou a nechá sa od jedného boku povoľne variť. Okrem toho sa pridajú čisto umyté zelené veci: mrkva, petržlen, paštrnák, kaleráb a pol hlávky kelu, varia sa spoločne v tej istej nádobe asi dve hodiny, kým sa nechystá obed.Potom sa kastról s polievkou odloží na stranu, znovu vyvarená masť sa zvrchu zoberie, polievka sa precedí a podľa potreby osolí. Po scedení polievky sa voda znovu naleje na kosti — ak nieto zbytočnej polievky — nechá sa dobre vyvariť, ocedí sa do čistej nádoby, nechá sa na chladnom mieste stáť a vývar sa používa na rozličné omáčky. Keď sa mäsová polievka robieva často, slúži masť, ktorá sa z nej zoberie, miesto špiku alebo slaniny.2 Rôsolová (sulcová) polievka na rozličné jedlá, menovaná glásTáto polievka — v tuhom stave glás (rôsol) menovaná — keď sa vo väčšej nádobe a vo väčšej miere pripraví, môže sa upotrebiť mnoho ráz, lebo človek len kúšťok z rôsolu hodí či do polievky, či do čistej vody a už má ten najsilnejší pokrm ľahkým spôsobom prichystaný. Preto sa aj predpis na prichystanie rôsola udáva vo väčších mierkach, lebo ho možno za dlhý čas zachovať a len raz vravím, môže sa takto pripraviť:Vezme sa 5 kíl a 60 deka (10 funtov) čerstvej hovädziny zo stehna a spod lopatiek, 2 kilá 80 deka (5 funtov) teľaciny a očistené staré sliepky. Toto všetko sa nadrobno poseká, dá sa do hrnca alebo do kastróla podľa veľkosti asi 20-holbového, na to sa naleje studenej vody, postaví sa na sporák, nechá sa povoľne variť a zvrchu sa zberá pena. Do kastróla sa dá žíj (pres) (vývar) a dáva sa pilný pozor, žeby všetko dostalo žltobrunátnu farbu; všetku masť treba zobrať a zvyšok podliať vodou. Keď sa všetko zvarí, zmieša sa dovedna, pridajú sa ešte dva staré holuby, ktoré (dopoly upečené) sa pokrájajú — celé sa pokrievkou zakryje a nechá sa 6 hodín po vôli variť. Keď šamutina navrch vyjde, zoberie sa dočista; potom sa vezme mrkva, petržlen, paštrnák, pol hlávky kelu, zeler, máličko čierneho korenia, všetko čisto umyté sa dá do kastróla a všetko spolu sa dve hodiny varí. Potom sa zloží z ohňa, nechá sa pol hodiny stáť, žeby všetka masť navrch vyšla (tú treba pozberať), potom vývar precediť cez plátno do hrnca, odložiť na studené miesto a nechať stáť, kým nestuhne. Ak by na druhý deň bola ešte masť na polievke, všetku zoberieme, dáme v hrnci na oheň, žeby sa rozpustila, potom sa vezme kastról, do ktorého sa všetka polievka zmestí a precedená sa dá na oheň variť. Keby sa pri varení znovu vyhodila pena, zoberie sa, ale soliť netreba. Aby neprihorelo, mieša sa odspodku čistou varechou. Keď začne hustnúť, dostane hnedavú farbu. Poznamenávam, že pri celom zaobchádzaní nenie potrebný tuhý oheň. Keď je už na tri žajdlíky vyvarené, polievka sa vleje do spusteného (štircovaného) kastróla, odloží sa na studené miesto, nechá sa 12 hodín stáť, potom sa z kastróla vyberie a drží sa na suchom chladnom mieste, kým sa potrebuje na rozličné jedlá.Na scedené kosti sa ešte naleje voda, dobre všetko vyvarí, do nádoby precedí a upotrebí na všelijaké omáčky.Keď sa táto hustá masa (rôsol, glás) podľa nášho predpisu dobre urobí, je nenahraditeľná pre cestujúceho, ktorý často do viac krčiem príde, kde alebo zlej alebo nijakej polievky nedostane; no keď sa zo spomenutého rôsola kúštik ako orech v čistej vode zvarí, má človek tú najlepšiu polievku. Zo spomenutých odlievaných polievok sa môže každodenne malý kúsok huspeniny privárať a do hrnčených nádob zlievať, pravda, len v tých domoch, kde sa to dá robiť.3 Biela hovädzia polievkaPodľa počtu osôb sa vezme na každú pol funta hovädziny, postaví sa do vodou naplneného hrnca, šamutina sa usilovne zberá, žeby polievka čistá a priezračná ostala a nechá sa zvoľna variť. Kto rád jedáva dobrú hovädziu polievku a kus mäsa, lebo hovädzia polievka je neomylne najlepšia, nesmie byť mäso čerstvé zo zabitého hoväda, ale má byť podľa času, t. j. či je zima, jar, jeseň lebo leto, viac lebo menej odležané. Do hrnca sa pridajú ešte teľacie kosti a krídelká z morky, z husi a iného hydu.Keď sa mäso dobre povarilo, pridá sa v studenej vode čisto umytý petržlen, mrkva, paštrnák, pór, zeler, pol hlávky kelu a šupky zo žltej cibule — spolu sa nechajú variť a keď sa blíži hodina obeda, odloží sa hrniec s polievkou nabok, masť sa z nej zoberie a polievka sa cez čisté plátno alebo cez husté cedidlo precedí a podľa vôle dá sa do nej hocičo, napr. cesto alebo dačo iné (o tom v osobitnom poučení).4 Brunátna polievka s konzuméV nádobe sa rozpustí čerstvé maslo veľkosti obyčajného vajca, pridá sa toľko múky, koľko do masla vsiakne, zaleje sa bielou polievkou a stále sa mieša, žeby nebolo ani husté, ani riedke. Všetko sa cez sitko precedí do čistého kastróla alebo aj do inšej nádoby, celé sa posolí a pridá sa 6 celých vajec, ktoré sa musia dobre rozmiešať. Zmes sa položí do maslom vymastenej rajnice (furmy) a dá sa hodinu pariť (dinstovať): toto sa volá konzumé.Zo zelenín sa nakrájajú tenké rezance, dajú sa do nádoby, obyčajne do kastróla, na ne sa precedí hovädzej polievky a všetko sa nechá vedno namäkko uvariť. Keď je čas stolovania, prichystaná polievka (č. 1), a to horúca sa vleje do misy, konzumé sa z rajnice vyberie a štiká sa lyžicou na spôsob halušiek do polievky; rezance uvarené zo zeleniny sa tiež dajú do nej a polievka sa položí na stôl.5 Brunátna polievka s konzumé zo zelenínZeleniny sa očistia a pokrájajú na tenké rezance; do kastróla sa dá kus čerstvého masla, ktoré sa vopred roztopí, doň sa dajú posolené rezance a tak sa nechajú pariť. Keď sú mäkké, dajú sa vystydnúť. Potom sa vezme toľko omáčky, ako sa uvádza vyššie, do nádoby, v ktorej sa aj 6 celých vajec dobre rozmieša. S tým všetkým sa zľahka zmiešajú vopred prichystané zeleniny a dajú sa do vymastenej furmy. V nej sa všetko nechá hodinu pariť; prichystaná horúca polievka sa vleje do misy a s konzumé sa tak pokračuje, ako sa uvádza vyššie, a potom sa podáva. Aj do bielej polievky možno dať takto pripravené konzumé, a síce tak, že sa polievka niekoľkými žĺtkami legíruje.6 Brunátna legírovaná polievka s ryžouDo vriacej vody sa dá 21 deka (12 lôtov) čisto umytej ryže, trochu sa v nej povarí, vyleje sa na sito, premyje studenou vodou a dá sa do kastróla. Doň sa precedí biela polievka, posolí sa a nechá sa tak variť, aby aj celá, aj mäkká ostala. Keď je čas podávania polievky, naberie sa dobre hustej ryže do polievkovej misy, vmieša sa kus čerstvého masla veľkosti vajca s niekoľkými žĺtkami, pričom sa dáva pozor, žeby sa nezrazili, doleje sa polievky podľa potreby, posolí sa a dá sa na stôl. Taliansky syr parmazán sa nastrúha (narajbe) osobitne na tanier a podáva sa pri stole s polievkou; syr sa nedáva do polievky preto, že mnohí ju so syrom nemôžu jesť.7 Brunátna polievka s kelovým fanclomŠtyri hlávky čisto umytého kelu sa dajú do vriacej vody, posolia sa a nechajú sa pár minút variť. Keď sa už v horúcej vode obarili, vyberú sa do studenej vody a po vystydnutí sa z nich voda vytlačí. Znovu posolené sa dajú do bujónu (vývaru); keď sú namäkko odparené, vyberú sa a pokrájajú krivým nožom. V širokej mise (vajdlingu) sa na penu vymieša 14 deka (1/4 funta) čerstvého masla s jedným celým vajcom a piatimi žĺtkami pridávanými jeden po druhom. Nakoniec sa vmieša pokrájaný kel, potom sa ešte rozmrví žemľa, ktorá sa zmieša s lyžičkou múky, všetko sa trochu posolí, žeby aj tieto ostatné prídavky dostali chuť. Posype sa trochou tlčeného korenia a rovnomerne rozotretá masa sa vo vymastenej a žemľovými mrvinami posypanej tepši pečie dožlta. Potom sa prevráti na čistú tablu (lopár), pokrája sa na kúsky a keď sa polievka varí, zavarí sa do nej — keď pokrájané kúsky vyjdú navrch, dá sa do misy a tak sa podáva.8 Tlčená polievka s vyprážanou žemľouKúsky pečienok z predchádzajúceho dňa spolu s koštiaľmi sa dajú do mažiara, dobre sa potlčú a vyberú sa do kastróla. Nato sa zoberie masť z polievky, dá sa doň, zakryje sa a nechá sa na ohni pariť. Žemľu treba pozdĺžky rozkrájať, dožlta užiariť, dať do kastróla, na to naliať hovädzej polievky a zakryté variť.Keď sa dobre prevarilo, pretrie sa cez sito, dá sa znovu do umytého kastróla a odloží sa na teplé miesto. Potom sa pokrája žemľa na tenké rezance, smaží sa nažlto v horúcom masle, z ktorého sa masť dá dobre odtiecť; žalúdok (zúzik) sa tiež pokrája na tenké rezance, prichystaná horúca polievka sa legíruje niekoľkými žĺtkami, pridá sa vyprážaná žemľa i s pokrájaným zúzikom, polievka sa vleje do misy a dá sa na stôl.9 Tlčená polievka z jarabícČisto umyté jarabice sa dajú do bujónu, nechajú sa namäkko upariť, potom sa prsia oberú od kosti, pokrájajú sa na tenké rezanky, kosti sa dajú do mažiara, k tomu sa dá zelenina do žija a všetko spolu sa dobre potlčie. Do masti, v ktorej sa jarabice parili, sa dá za dve lyžice múky, rozmieša sa, zaleje sa bielou polievkou, tlčené sa dá dnu, zakryje sa a nechá sa spolu variť. Nato sa všetko pretrie cez husté sito, vloží sa naspäť do čistého kastróla a nechá sa na teplom mieste stáť. Žemľa pokrájaná na rezance sa vypraží; keď je čas obeda, prichystaná polievka sa legíruje niekoľkými žĺtkami, posolí sa, do misy sa dajú prichystané prsia a polievka sa podáva. Rovnako sa varí polievka z bažantov, divých holubov, kačíc, iných menších vtákov atď.10 Biela polievka pre chorýchVezme sa čistý hrniec (na tri holby), do ktorého sa dá pol druha funta na kúsky pokrájanej hovädziny, naleje sa studená voda, potom sa polovica starej sliepky dobre v mažiari potlčie, pridá sa do hrnca, dá sa na oheň a pena zvrchu sa pozorne zberá. Ďalej sa na kúsky pokrája pol funta teľaciny, pridá sa k predchádzajúcemu mäsu a dbá sa, žeby sa všetko spolu varilo z jedného boku. K tomu sa pridá ešte trochu zeleniny, a síce: mrkvy, petržlenu, kalerábu a trochu neskôr očistené zemiaky; keď sa všetko spolu dobre povarilo — pričom sa masť dočista zoberie — precedí sa pre chorého cez čisté plátno do kávovej čaše (šialky), málo sa posolí, aj to len tá, ktorá sa v čaši podáva chorému podľa žiadosti a potreby.Ostatnú polievku treba držať na chladnom mieste a podľa potreby pre chorého zohriať. Stáva sa, že niekedy chorý nesmie podľa lekárskeho nariadenia okrem polievky nič iné požívať a kto polievku podľa tohoto predpisu uvarí, chorý doista nestratí silu, čo z vlastného presvedčenia viem. Preto musí byť polievka vždy prichystaná a ak sa minie, musí sa čerstvá navariť, ak je ešte chorému i naďalej potrebná.11 Vínová polievka pre choréhoDo kávovej čaše sa dá polovica vína a polovica vody, vleje sa do nádoby a nechá sa na ohni variť. Ďalej sa 7 deka (4 lóty) cukru zľahka na citróne otrú, potlčú sa v mažiari, dajú sa do hrnčoka aj s dvoma žĺtkami a miešajú sa varieškou až do spenenia. Do toho sa za stáleho miešania prilieva víno a mieša sa na teple, kým nezhustne. Potom sa vleje do nachystanej misky, pridá sa užiarená žemľa a polievka pre chorého je hotová.12 Vínová polievka pre šestonedieľkyPodľa vyššie uvedeného receptu sa odmeria víno s vodou, nechá sa variť; do hrnčoka sa dá jedon žĺtok, kus cukru, pol lyžice čerstvej smotánky, kus čerstvého masla vo veľkosti lieskového orecha, do čoho sa miešaním prilieva prichystané víno. Mieša sa na horúcom mieste, no variť sa nesmie a horúce sa podáva v čaši, komu patrí.13 Žemľová kaša pre šestonedieľky (panádl)Z polovice žemle sa odmrví kôrka, namočí sa v studenej vode, po namočení sa z nej voda vytlačí, žemľa sa vloží do nádoby, na ňu sa nacedí polievky bez korenia a len polovicu zo všetkého obsahuje ako polievka č. 10, žeby nebola taká tuhá. Keď sa žemľa s polievkou zvarí, dá sa do hrnčeka, pridá sa kúštek čerstvého masla, spolu sa rozhabarkuje, máličko sa posolí a podáva sa v čaši patričnej osobe.14 Krúpová polievka pre šestonedieľkyŽajdlík očistených krúp sa dá do holbového hrnčeka, na ne sa naleje vriacej vody, pomaly sa varí a často sa mieša, aby krúpy neprihoreli. Keď sú krúpy už dosť mäkké, odoberie sa z nich do inej nádoby, pridá sa kus čerstvého masla veľkosti pol vajca, varechou sa dobre spolu mieša na teplom mieste — podľa potreby sa vára rozriedi prichystanou polievkou — trochu sa posolí a cez čisté sitko do kávovej čaše precedí. Ak má chorá smäd, pridá sa do tejto polievky pár kvapôk citrónovej šťavy (zaftu). Keď si chorá žiada, nech sa jej dá do vôle, ostatné nech stojí chladné. Pri takej príležitosti má byť v dome nachystaná i geršňa, i polievka, i citrón.15 Mrkvová polievka s rezancamiMrkva sa pokrája na kúsky; do kastróla sa dá kus čerstvého masla. Keď sa maslo roztopí, pridá sa drobno pokrájaný petržlen, na to sa dá mrkva, podleje sa vodou, zakryje sa a nechá sa pariť, pričom sa má dať pozor, žeby nič neprihorelo. Na kúsky pokrájaná a nažlto užiarená žemľa sa dá do mrkvy, celé sa doplní hovädzou polievkou (koľko je potrebné) a zakryté sa varí.Keď sa všetko spolu uvarilo, pretrie sa cez sito, dá sa späť do čistého kastróla, ešte raz sa varí a nechá sa na teplom mieste stáť. Potom sa zrobí z dvoch vajec cesto, vyvaľká sa natenko, z neho sa pokrájajú krátke rezance na spôsob ovsa a pred podávaním sa zavaria do polievky. Konečne sa dajú do hrnčeka dva žĺtky, niekoľko lyžíc sladkej smotánky, toto sa rozhabarkuje (rozšprudluje) s polievkou, polievka sa posolí, pridá sa ešte potlčeného muškátového kvetu a celé sa vyleje na polievkovú misu.16 Polievka z turčianskej repyPodľa potreby sa vezme čisto umytá a obielená čerstvá repa a pokrája sa na kúsky. Do nádoby na ohni sa dá kus čerstvého masla a repa, nechá sa namäkko a nažlto upariť, dodá sa za lyžicu múky, zaleje sa polievkou a nechá sa variť. Potom sa cez sito pretrie, dá sa do čistej nádoby a nechá sa na horúcom mieste stáť. Keď je už čas stolovania, legíruje sa niekoľkými žĺtkami a dá sa do misy. Osobitne na tanieri sa servíruje na stôl žemľa pokrájaná na rezance.17 Krumpľová polievka so zemiakovými plnkami (knedličkami)Umyté a obielené zemiaky sa pokrájajú na kúsky, do kastróla sa dá kus čerstvého masla veľkosti vajca, zelený petržlen sa pokrája s cibuľou, upraží sa v masle, prichystané krumple sa dajú do kastróla a nechajú sa namäkko pariť. Keď sú mäkké, dá sa do nich za lyžičku múky, zalejú sa hovädzou polievkou, nechajú sa variť, potom sa všetko pretrie cez sito, dá sa znovu do čistého kastróla a nechá sa na teplom mieste stáť. Niekoľko v šupe uvarených zemiakov, práve keď sa zahorúca lúpajú či bielia, pretiera sa cez sito; šesť lótov čerstvého masla sa rozmieša v nádobe (vajdlingu) na penu, jeden za druhým sa pridá 6 žĺtkov a do toho sa dajú pretreté už ochladnuté zemiaky. Pridá sa na drobné kúsky pokrájaná a nažlto vypražená žemľa, všetko sa spolu dobre rozmieša a z toho sa robia plnky (guľky) rovnakej veľkosti. Žeby sa nestala nijaká nehoda, môže sa najprv prvá zrobená plnka (guľka) na skúšku do čisto odcedenej polievky dať, či sa nerozvarí a ak by sa to stalo, treba k mase na plnky pridať na to určenú rozmrvenú žemľu.Potom, keď sa čistá hovädzia polievka dobre uvarí, zavaria sa do nej plnky (guľky, knedličky) a keď sa vyhodí pár kochlíkov, ocedia sa, dajú sa do polievkovej misy, na ne sa vyleje prichystaná zemiaková polievka, čo sa zalegíruje dvoma žĺtkami a pár lyžičkami polievky, posolí sa a pomieša s málo potlčeným muškátovým kvetom — potom rovno do misy a tak na stôl.18 Hrachová polievka s krúpamiNamäkko uvarený hrach sa pretrie cez sito; do kastróla sa dá kus čerstvého masla, za lyžicu múky, z toho sa urobí zápražka, do ktorej sa pridá nadrobno pokrájaný zelený petržlen s cibuľou a nechá sa trochu upražiť. Potom sa zaleje hovädzou polievkou. No namäkko uvarená geršňa sa dá na sito, premyje sa studenou vodou, vloží sa do polievky. Spolu s pretretým hrachom sa nechá po vôli variť a posolí sa. Do hrnčoka sa dá niekoľko žĺtkov, pár lyžíc smotánky, zalegíruje sa polievkou, vyleje sa do misy a podáva. Podľa tohoto predpisu sa robia aj pôstne polievky, lenže namiesto hovädzej polievky sa na doplnenie vezme voda.19 Polievka z rakovVo vode sa umyje toľko rakov, koľko treba, postavia sa do vriacej vody, posolia sa, pridá sa kus zeleného petržlenu a nechajú sa zvariť, odložia sa bokom a po malom odstátí sa ocedia. Mäso z chvostíkov sa vyberie, horká látka z chrbtov sa odstráni. To, čo sa vybralo z chvostíkov, sa dá do mažiara s 21 deka (12 lôtmi) masla a drobno sa potlčie, dá sa vedno do nádoby nad oheň a často sa mieša, kým neostane pekné žlté.Čisté plátno sa omočí do vody, voda sa z neho vytlačí, rozostrie sa na prichystanú nádobu, račia masť sa naň vyleje a medzi dvoma varechami sa vytlačí. Vo vode sa močí žemľa, po odmočení sa voda vytlačí a žemľa sa pokrája. Do kastróla sa dá kus čerstvého masla; keď je rozpálené, pridá sa drobno pokrájaný petržlen, práve toľko pažítky s pokrájanou žemľou a vedno s dvoma vajcami sa rozmieša.Kus masla sa dá do panvice so širokým dnom a keď je maslo rozpálené, rozloží sa vopred rozmiešaná žemľa po celom dne, do toho sa popchajú prichystané račie chrbty, keď je plnka odspodku žltá, prevráti sa, nechá sa trochu pripiecť a vyberie sa. Do masti sa dá za lyžicu múky, drobno pokrájaný petržlen, vedno sa trochu popraží, zaleje sa hovädzou polievkou, posolí sa a nechá sa variť.Každý z prichystaných račích chvostíkov sa rozkrojí na štvoro a chrbty sa oddelia od žemle: žemľa, ktorá sa spomedzi chrbtov obkrája, pokrája sa na drobné kocky a všetko sa dá do misy. Do hrnčeka sa dajú dva žĺtky, pár lyžíc sladkej smotánky a račej masti, čím sa nachystaná polievka legíruje a vyleje sa do misy na prichystané raky.20 Mäsová polievka s haluškami z čiernej (teľacej) pečienkyPol funta teľacej (čiernej) pečienky sa utlčie v mažiari a pretrie sa cez sito. Na drobné kocky pokrájaná žemľa sa dá do panvice, zoberie sa masť z polievky — v tejto polievke sa žemľa nechá stáť na zmäknutie. Keď rozmäkla, pridá sa k nej pretretá pečienka, dobre sa rozmieša spolu s postupne dávanými štyrmi žĺtkami, naostatok sa pridá rozmrvená žemľa, pokrájaný zelený petržlen, trochu korenia a všetko sa posolí. Ešte raz sa celé rozmieša, nechá sa na chladnom mieste stáť, žeby stuhlo a potom sa robia malé okrúhle plnky — halušky veľkosti lieskového orecha, vypražia sa v masle a masť z nich sa nechá dobre odtiecť. Konečne sa dá zvariť hovädzí vývar, opražené halušky sa doň zavaria a keď vyjde pár halušiek navrch, vyleje sa polievka na misu a rovno nesie na stôl.21 Ruská polievkaZo všetkých očistených zelenín sa vezme rovnaká miera, pokrájajú sa na drobné kocky, vložia sa do kastróla, na ne sa naleje hovädzia polievka a zakryté sa nechá variť. Pozdejšie sa pridá za hrsť ryže (rajsu) a dáva sa pozor, aby ryža ostala i celá i mäkká. Na kocky sa pokrájajú zúziky (žalúdky) z morky a teľacie nôžky uvarené v polievke a v kastróle sa spolu varia. Z teľacej (čiernej) pečienky sa to isté a tým istým spôsobom urobí ako pri vyššie spomenutej polievke, lenže masa nesmie byť taká tuhá a robia sa podlhovasté halušky, zavaria sa. Celé sa ešte trochu posolí a vyleje na misu.22 Polievka s kuriatkami a haluškamiOčistené kurence sa pokrájajú na kúsky a posolia. Čerstvé maslo veľkosti vajca sa dá do kastróla na oheň, do masla príde drobno pokrájaný petržlen a na to kurence, čo sa spolu zakryté parí, kým nie je žlté. Potom sa pridá pol lyžice múky, všetko sa poobracia, zaleje bielou polievkou a tak sa nechá povoľne variť. Šesť lótov čerstvého masla sa rozmieša na penu v nádobe, do toho sa dá jedno celé vajce, postupne štyri žĺtky, k tomu sa zľahka vmieša šesť lótov múky a z tejto látky sa lyžičkou robia a zavárajú halušky jednej veľkosti do polievky, len čo začala vrieť. Ak by sa halušky rozlievali, treba do haluškového cesta pridať trochu múky. Keď halušky vyjdú navrch, vyleje sa polievka na misu.23 Pľúcková polievkaTeľacie pľúcka sa uvaria v slanej vode namäkko, potom sa nadrobno pokrájajú, ale srdce sa pokrája na tenké rezance. Z čerstvého masla sa zrobí žltá zápražka, do nej sa pridá krájaný zelený petržlen a na to pokrájané pľúcka i so srdcom. To sa nechá zakryté trochu pražiť, zaleje sa hovädzou polievkou, posolí a nechá sa variť. Keď je čas stolovania, dá sa do hrnčeka niekoľko žĺtkov a pár lyžíc sladkej smotánky na legírovanie polievky. Konečne sa vypraží na drobné kocky pokrájaná žemľa, pridá sa do polievky a tak sa servíruje.24 Polievka s pľúckovým závinom (okružníkom)S teľacími pľúckami sa tak postupuje ako pri vyššie spomenutom jedle. Do malého kastróla sa dá kus masla, drobno pokrájaný zelený petržlen s cibuľou, pokrájané pľúcka, celé sa posolí, nechá sa pražiť, podleje sa trochu polievkou, potom sa zoberie z ohňa, dá sa do toho pár žĺtkov, dobre sa vedno rozmieša a dá sa vystydnúť.Okružníkové (štrúdľové) cesto sa vytiahne natenko, prichystané a už vystydnuté pľúcka sa ľahko po ňom rozotrú, cesto sa skrúti do hrúbky na tri prsty, ostatné cesto sa odreže a znovu sa v tej istej hrúbke skrúca, kým cesto trvá.Skrútené cesto (závin, pletenec) sa má tak rozrezať, aby každý kúsok bol dlhý na šírku dvoch prstov, preto sa najprv varechou pozatláča do cesta a na pozatláčaných miestach sa odkrajuje. Každý kúsok sa osobitne položí na sito a pred podávaním sa zavarí do hovädzej alebo bielej polievky. Keď závarka vyjde nahor, vyleje sa všetko na misu.25 Karfiolová polievka s oprážanými teľacími nôžkamiDo kastróla sa dá kus čerstvého masla a za malú lyžičku múky — urobí sa žltá zápražka. Do nej sa pridá pokrájaný petržlen, celé sa zaleje hovädzou polievkou a posolí sa. Do polievky sa dá asi šálka ryže a očistený, na drobné kúsky pokrájaný karfiol — vedno sa varí. Namäkko uvarené teľacie nožičky sa pokrájajú na kúsky, nechajú sa v slanej vode odstáť, dajú sa do múky, aby sa o ne oblepila, na tanieriku sa roztrepe vajce, obmúčené nôžky sa v tom poobracajú, aby sa múka vajcom ovlažila. Jednou rukou sa po kúsku vyberajú a druhou suchou rukou sa obsypú žemľovými mrvinkami (preslami). Rozložia sa na sito a v horúcom masle sa vypražia. Pred podávaním sa prichystaná polievka legíruje pár žĺtkami a čerstvou smotánkou — vypražené nôžky sa dajú do polievky v mise.26 Polievka s plneným kalerábomPodľa potreby sa vezme mladý kaleráb, dočista sa obieli, prostriedok sa vyberie vykrajovadlom a v slanej vode oblanžíruje. Pol funta teľaciny sa pokrája na drobné kúsky, dá do mažiara s polovičkou rozmočenej žemle, kúskom čerstvého masla, štyrmi žĺtkami, všetko sa posolí a spolu potlčie — potom sa vyberie a cez sito pretrie. Do toho sa dá drobno krájaný petržlen, dobre sa rozmieša a touto masou sa plnia prichystané vydlabané kaleráby a upražia sa nažlto. Potom sa vyberú, do masla sa dá lyžica múky, zelený petržlen, ktorý sa polievkou zaleje a v tom sa nechajú kaleráby variť. Ak z plnky ešte dačo ostalo, urobia sa z toho drobné halušky a zavaria sa do polievky.Pri podávaní sa polievka zalegíruje pár žĺtkami a sladkou smotánkou, podľa potreby sa posolí, pridá sa tlčeného muškátového kvetu, kaleráby sa rozkroja na 4 čiastky a do misy sa na ne vyleje polievka.27 Polievka s kurencami a zeleným hrachomPrichystá sa žajdlík zeleného cukrového hrachu. Keď sa voda v nádobe varí, posolí sa a pridá sa hrach, uvarí sa namäkko, voda sa odcedí a naleje sa studená. Nachystané kurence sa pokrájajú na kúsky, posolia sa, do kastróla sa dá kus čerstvého masla s pokrájaným zeleným petržlenom, na tom sa nechajú kurence upariť, posypú sa múkou, poobracajú sa, zalejú sa polievkou, do nej sa dá aj zelený hrášok a všetko sa dá spolu variť.Nakoniec sa zrobí cesto na halušky (predpis č. 22), halušky sa zavaria do polievky; polievka sa zalegíruje pár žĺtkami, sladkou smotánkou a tak sa vyleje na misu.28 Zelená polievka s krodónomTrebuľka, kundráčik, zelený petržlen a viac špenátu sa očistí, v studenej vode dobre vymyje, posolené sa postaví do vriacej vody variť na niekoľko minút. Po uvarení sa precedí, premyje studenou vodou, poseká sa a pretrie cez sito.Do kastróla sa dá kus čerstvého masla, urobí sa žltá zápražka s drobno pokrájaným petržlenom a pažítkou. Toto sa zaleje hovädzou polievkou, pridá sa pretretá masa a nechá sa vedno variť. Polievka sa legíruje pár žĺtkami a smotánkou. Pridá sa ešte na rezance pokrájaná vyprážaná žemľa a polievka sa vyleje na misu. Napokon do takejto polievky môže prísť hocijaká závarka.29 Polievka z lieskovcovJeden žajdlík jadier z lieskovcov sa veľmi drobno utlčie v mažiari, do kastróla postaveného nad ohňom sa dá kus čerstvého masla veľkosti vajca. Potlčené oriešky sa upražia dožlta, mastný rožok sa rozkrája na listy, užiari sa, celé sa zaleje polievkou a nechá sa vedno variť. Potom sa pretrie cez sito, dá sa späť do čistého kastróla a nechá sa na teplom mieste stáť.Nato sa vezme na tablu múky, do nej sa vrazia bielky z dvoch vajec, dá sa aj kúštik čerstvého masla, za lyžičku smotánky a trochu vody. Z toho sa zrobí cesto, vyvaľká sa nie veľmi natenko, z neho sa nakrájajú krátke rezance, vypražia sa dožlta v horúcom masle a z masti sa nechajú dobre odtiecť.Do nádoby sa dajú tri žĺtky, pár lyžíc sladkej smotánky — tým sa polievka zalegíruje a vyleje na misu. Rezanky sa dajú osobitne na tanier.30 Polievka so žemľovými guľkamiDve na veľmi drobné kocky pokrájané žemle sa dajú do nádoby, ovlažia sa mliekom alebo polievkou. Kus čerstvého masla vo veľkosti vajca sa rozmieša na penu, pridá sa celé vajce a tri žĺtky, aj prichystaná žemľa, dobre sa to premieša, posolí a nechá sa na chladnom mieste stáť. Z masy sa robia malé okrúhle guľky, jedna sa na skúšku zavarí do polievky, či sa nerozvarí, ak áno, pridá sa k plnkovej mase žemľových omrviniek alebo trochu múky, až tak sa zavarí do polievky.31 Polievka so slaninovými guľkamiPodľa vyššie udaného spôsobu sa pokrája a ovlaží žemľa; šesť lôtov na drobné kocky pokrájanej slaniny sa upraží nažlto, horúce sa vyleje na žemľu a dobre sa s ňou rozmieša. Do toho sa ešte vmiešajú tri celé vajcia, všetko sa posolí, vedno sa zbije a nechá sa stáť, kým nestuhne. Potom sa z toho gúľajú väčšie guľky, zavaria sa do pripravenej polievky a vyleje sa na misu.32 Polievka s ryžovými guľkamiDo vriacej vody sa dá 12 lôtov ryže, aby sa v nej napoly uvarila, potom sa vyleje na sito a premyje sa studenou vodou. Na penu sa rozmieša 14 deka (štvrť funta) čerstvého masla, doň sa postupne dá 5 žĺtkov a prichystaná ryža. Vo vriacej vode sa obarí zelený petržlen, poseká sa a pridá sa do masy so žemľovými omrvinkami. Toto všetko sa dobre spolu pomieša a robia sa guľky, zavaria sa do pripravenej polievky, nechajú sa v nej dlhšie variť a všetko sa vyleje na misu.33 Polievka s pečienkovým fanclomV mažiari sa potlčie 28 deka (pol funta) teľacej pečienky, pretrie sa cez sito; potom sa rozmieša 14 deka (štvrť funta) čerstvého masla na penu, postupne sa pridá 6 žĺtkov aj pretretá pečienka. Zo šiestich bielkov sa zbije tuhý sneh, zľahka sa vmieša do masy spolu s hrsťou žemľových omrviniek. Potom sa vymastí plavón, vysype sa omrvinkami, masa sa dá doň a dorovna sa rozotrie; v peci sa povoľne pečie.Keď je už masa upečená, prevráti sa na čistú tablu, pokrája sa na kocky rovnakej veľkosti alebo na mesiačiky pomocou vypichovadla, zavarí sa do prichystanej polievky a potom všetko na misu.34 Polievka s múčnym fanclomŠtyri lóty čerstvého masla sa rozmiešajú na penu, jeden po druhom sa pridáva 6 žĺtkov a 106 gramov (5 lótov) múky, pár lyžíc mlieka a všetko sa posolí. Z bielkov sa zbije tuhý sneh, zľahka sa doň zamieša, vymastí sa plavón, vysype sa omrvinkami a spomenutá zrobená masa sa v ňom dá nažlto upiecť. Z upečeného sa vypichujú okrúhle tvary, zavaria sa do prichystanej polievky a polievka sa podáva.35 Polievka s plneným krodónomDve žemle sa pokrájajú na tenké listy; z nich sa vypichujú kúsky veľkosti grajciara a porozkladajú sa na plech. Potom sa urobí niečo slabšie cesto ako pri vyššie opísanom fancli, obarený zelený petržlen sa drobno poseká, vmieša sa do cesta, ktoré sa dá do plechovej striekačky (špricne) a z nej sa vytíska na prichystané žemľové kúsky, ktoré sa v peci upečú, zavaria do polievky a polievka je hotová.36 Zelerová polievkaPár kusov očisteného a umytého zeleru sa pokrája na rovnaké malé rezance; kus čerstvého masla sa rozpustí v nádobe, pridá sa krájaný zeler a nechá sa niekoľko minút pariť, ale tak, žeby ostal celý — pridá sa ešte pol lyžice múky, zaleje sa hovädzou polievkou a nechá sa zvariť.Z dvoch vajec sa zamiesi cesto, vyvaľká sa nahrubo a z neho sa nakrájajú také rezance ako zo zeleru. Keď je čas jedenia, rezance sa zavaria, polievka sa posolí, pár žĺtkami a sladkou smotanou zalegíruje a dá sa na stôl.37 Mozgová polievkaKrv z mozgov akéhokoľvek hoväda sa vymyje v studenej vode a blanka z nich sa stiahne. Do kastróla sa dá kus čerstvého masla s drobno pokrájaným zeleným petržlenom a cibuľou a v tom sa mozgy dajú vedno užiariť.Na listy pokrájaná žemľa sa namäkko užiari, pridá sa k mozgom, celé sa zaleje polievkou, nechá sa zakryté variť, pretrie sa cez sito a odloží na horúce miesto.Osobito sa uvarí v polievke ryža namäkko, pričom má ostať celá. Pár natvrdo uvarených žĺtkov z vajca sa pretrie cez sito, dá sa spolu s ryžou do misy a na to sa vyleje prichystaná polievka; okrem toho sa dá osobitne na tanier na rezanky pokrájaná a vypražená žemľa a tak na stôl.38 Gaštanová polievka14 deka gaštanov sa ponakrajuje, dá do železnej panvy, nad ohňom sa ustavične mieša, žeby ani nezhoreli, ani nevyschli, čisto sa odlúpajú a olúpané sa potlčú dobre v mažiari. V kastróle sa rozpustí kus čerstvého masla, doň sa dajú gaštany, nechajú sa pariť, zalejú sa polievkou, pol hodiny sa povaria, pretrú sa cez sito, znovu sa dajú do čistej nádoby a nechajú sa na teplom mieste stáť. Táto polievka sa legíruje pár žĺtkami a sladkou smotánkou a dá sa na misu. Osobitne na tanier sa dá na drobné rezanky pokrájaná upražená žemľa.39 Špargľová polievkaČisto umytá špargľa sa zohne za oba konce a čo sa odvrchu odlomí, to je znak, že nie je zdrevnatená; toto sa pokrája na rovnaké kocky, v polievke sa uvarí a posolí. Zvyšné špargľové kúsky sa pokrájajú a s pár očistenými mrkvami a petržlenmi (koreňami) sa na masle paria. Keď je už všetko mäkké, pridá sa pol lyžice múky, zaleje sa polievkou, nechá sa povariť, pretrie sa cez sito, dá sa opäť do čistej nádoby, zmieša sa s uvarenou špargľou a nechá sa na teplom mieste stáť.Podľa predpisu č. 30 sa urobia plnky (guľky), zavaria sa do čistej polievky, tá sa scedí a dá sa na misu, zalegíruje sa niekoľkými žĺtkami a trochou sladkej smotánky a vyleje sa spolu i so závarkou na misu.40 Letná polievkaVezmú sa čisto umyté veci, a síce: pár mrkiev, petržlenu, ďalej zeler, hlávka kalerábu, paštrnáky a trochu póru — všetko sa drobno pokrája. Do kastróla sa dá kus čerstvého masla, zelenina sa vloží a nechá sa upariť. Pridá sa v malej miere očistený štiav, špenát, zelený petržlen a pažítka, všetko sa vedno trochu parí, zaleje sa polievkou, dá sa variť, potom sa pretrie cez sito, dá sa späť do nádoby a nechá sa na horúcom mieste stáť. Pripravená polievka sa legíruje niekoľkými žĺtkami a smotánkou, osobitne sa na tanier dá vysmažená žemľa, odvarená polievka sa vyleje na misu a tak sa podáva na stôl.41 Chlebová polievka s klobáskami a vajcamiNa tenké smidky pokrájaný chlieb sa rozkladie po šírke na tepšu, z vrchu polievky sa zoberie masť, tou sa chlieb ovlaží a dá sa do rúry nažlto užiariť — pridajú sa čerstvé klobásy, ktoré sa napoly odpečú a na podlhovasté kúsky pokrájajú. Okrem toho sa pridá aj na listy pokrájaná biela cibuľa.Pred podávaním sa polievka odcedí do kastróla, posolí sa, prichystané sa do nej zavarí, naostatok sa dá do misy a koľko osôb je pri stole, toľko čerstvých vajec sa má do polievky zabiť, pričom treba dať pozor, žeby škrupina nepadla do polievky. Polievka sa nechá na horúcom mieste pár minút stáť v mise, potom sa servíruje na stôl.42 Francúzska polievkaDo štvorholbového hrnca naplneného studenou vodou sa dá 1 kg a 12 deka (dva funty) tučnej hovädziny, postaví sa na oheň a pena zvrchu sa pilne zberá. Keď je mäso spolovice uvarené, pridá sa z teľacej lopatky knôžka. Veľká cibuľa sa tak dlho pečie nad uhlím, kým vrchná šupka neostane čierna — tá sa zvlečie, do cibule sa napchajú klinčeky a do polievky sa pridá ešte jedna cibuľa. Mrkva, petržlen a pár hlávok kelu sa pokrájajú na štvrtky, všetko sa dá do polievky — posolená a zakrytá sa nechá povoľne variť, aby nevyšla von para.Keď je už všetko namäkko uvarené a je čas podávania polievky, mäso sa vyberie, pokrája na kúsky, dá sa do misy a naň sa vyleje polievka so všetkým činom. Osobitne sa podáva k tomu na listy pokrájaná užiarená žemľa.43 Horárska polievkaVo všetkom sa pokračuje takým spôsobom ako pri vyššie spomenutom jedle, ibaže sa miesto mäsa dá nachystaná jarabica napoly upiecť, pokrája sa na kúsky, pridá sa do hrnca, aby sa všetko spolu varilo a tak sa podáva v mise.44 Poľská polievkaSpod lopatky sa vyreže 1 kg 12 deka (dva funty) hovädzieho mäsa, postaví sa do hrnca so studenou vodou, pena zvrchu sa zoberie, pridá sa očistená sliepka, trochu neskoršie i knôžka z teľacej lopatky, čisto umytá zelenina, celé korenie, hlávka cibule — nechá sa zakryté povoľne variť, k čomu sa pri dováraní pridajú dve očistené mladé kuriatka. Osobitne sa namäkko uvaria krúpy, dajú sa do misy, posolia sa, rozriedia sa polievkou, ale sliepka, teľacia knôžka a kurence sa pokrájajú na kúsky, vložia sa do polievky a hotová polievka sa vyleje na misu.45 Polievka s plneným kelomPár hlávok čisto umytého kelu sa mierne obvarí v slanej vode, tak sa vyberie do studenej vody a po vystydnutí sa z neho voda vytlačí tak, žeby každá hlávka ostala celá. Listy sa porozoberajú, každý sa natrie surovou fašírkou a zasa sa tak dovedna zložia, aký bol kel za surova. Vo vývare sa namäkko odparí a pokrájaný kel sa dá do hotovej polievky na misu.46 Polievka s plneným šalátomČisto umytý šalát sa oparí vriacou vodou, nechá sa v nej stáť, potom sa z nej vyberie, dá sa do studenej vody — po vystydnutí sa voda z neho vytlačí rukami tak, žeby každá hlávka ostala celá. Listy sa porozoberajú, každý sa natrie surovou fašírkou, listy sa zase spolu zložia, ako boli za surova, a vo vývare sa namäkko uparia. Prichystaná polievka sa dá do misy, šalát sa pokrája na štvrtky a dá sa do polievky. Fáš (fašírka) sa robí podľa č. 131.47 Polievka so špikovými haluškamiDve na drobné kocky pokrájané žemle sa dajú do širokej misy a ovlažia sa polievkou. Potom sa 14 deka (štvrť funta) hovädzieho špiku obarí vo vode, odcedí sa a na kocky pokrája. V nádobe sa rozmieša kus čerstvého masla, doň sa zabije celé vajce a tri žĺtky, pokrájaná žemľa so špikom sa priloží a posolí sa. Potom nech sa poseká zelený petržlen, všetko sa ľahko zmieša, pridá sa trochu múky, aby spolu držalo, z čoho sa robia halušky. Zavaria sa do prichystanej polievky a tak sa polievka dá na stôl.48 Polievka s fašírovanou žemľouŽemle sa dookrúhla obkroja, prostriedky sa vyrežú nožom nie až celkom do dna, vypražia sa v horúcej masti, potom sa každá žemľa naplní ľahkým fášom a dá sa v horúcej rúre piecť.Prichystaná polievka sa nechá variť, žemle sa do nej vložia a keď pár bublín vyhodí, vyleje sa na misu, na štyri čiastky porozkrajované žemľe sa do nej položia a tak sa podáva.49 Političná polievkaDo kastróla sa vloží očistená sliepka, posolí sa, na to sa vyleje holba vína, rovnaké množstvo vody a na rezance pokrájané citrónové kôrky — toto sa dobre zakryje a nechá sa povoľne variť. Keď sa sliepka uvarí, pridá sa na tenké rezance pokrájaná zelenina a dve teľacie nohy. Krv z hovädzích mozgov sa vymyje v studenej vode, blanka sa z nich zvlečie, dajú sa do kastróla a posolia sa. Dodá sa ešte na listy pokrájaná cibuľa, zelený petržlen, korenie, tarkan a žajdlík octu — vedno sa nechá zakryté pol hodiny stáť, potom sa nad ohňom zvarí a odloží sa na teplé miesto. Očistené surové zemiaky sa okrúhlym vykrajovačom vypichujú na veľkosť orecha; uvaria sa so zeleným petržlenom namäkko v slanej vode.Keď je čas jedenia, pokrája sa sliepka na kúsky, teľacie nôžky na rezanky, mozgy na kocky a odcedené zemiaky sa dajú do misy. Polievka sa legíruje pár žĺtkami a kyslou smotánkou, do nej sa pridá z tej šťavy a tak sa dá na stôl.50 Olejová polievkaPri tejto polievke sa zachováva predpis č. 1, ale treba dať pozor, žeby polievka nebola veľmi hnedá. Polievkou sa naplní kastról, vloží sa posekaná očistená sliepka a teľacie nôžky. Ak má dakto možnosť, dá aj dopoly upečeného čerstvého zajaca, jarabice a bažanta — to nech sa povoľne varí a pena zvrchu nech sa zberá.Keď sa to všetko povarilo, pridá sa trochu mrkvy, petržlenu, pôru, paštrnáku, kalerábu, hlávka kelu a po novom uvarení sa odloží na stranu, žeby všetka masť navrch vyšla. Masť sa zoberie, polievka sa precedí cez čisté plátno a nechá sa na horúcom mieste stáť.V osobitne prichystanej polievke sa uvarí 21 deka (12 lôtov) ryže, ktorú treba mať vždy poruke. Takáto polievka sa chystá obyčajne pri veľkých plesoch (báloch), dáva sa do kávových čaší a pridá sa trochu uvarenej ryže. Na scedené kosti sa naleje vody, dobre sa vyvaria, vývar sa precedí a použije na omáčky.51 Polievka s krupicovými haluškamiV širokej mise sa rozmieša 14 deka (8 lôtov) čerstvého masla na penu, pridá sa jedno celé vajce, jeden za druhým 4 žĺtky a posolí sa. Do toho sa zamieša pol žajdlíka grísu a nechá sa stuhnúť, z čoho sa potom lyžicou halušky do polievky zavárajú. Ak by sa halušky pri zaváraní rozpadúvali, pridá sa k haluškovej mase ešte trochu grísu, čo sa hneď pri prvom zaváraní zbadá, či je masa dobrá alebo nie.Tu poznamenávam, že grísové halušky možno i bez masla zrobiť, a síce: do nádoby sa rozbije pár vajec, vleje sa do nich pár lyžíc vody, spolu sa rozmieša, posolí, pridá sa krupica — čo nesmie byť ani mnoho, ani málo, nechá sa stáť, žeby celé stuhlo a tak sa lyžicou zavárajú halušky do polievky.52 Ságová polievkaSágo je dvojaké: hnedé a biele a dostať ho u kupcov a kramárov.10 deka sága (6 lótov) sa uvarí vo vriacej vode, často sa mieša a po uvarení sa odcedí v site a premyje studenou vodou. Šampiňóny, tanečnice a smrečky sa dobre umyjú vo vriacej vode, aby v nich neostalo piesku. Toto sa v čerstvom masle v nádobe nad ohňom rozpáli, dodá sa ešte drobno pokrájaný petržlen a hubky, všetko sa dá pariť, vsype sa prichystané ságo, zaleje sa polievkou, posolí sa a legíruje pár žĺtkami, potom sa dáva na stôl.53 Polievka s kockami z pohánčenej kašeOčistená pohánčená kaša sa zavarí do vriacej vody, posolí a pomieša sa, nechá sa namäkko uvariť, žeby to ani husté, ani riedke nebolo, pričom sa navrch vychádzajúce šupiny zberajú. Potom sa čistá tablica alebo plech ovlaží vodou, kaša sa nožom na hrúbku prsta rozotrie po plechu a nechá sa vystydnúť.Do kastróla sa dá kus čerstvého masla, urobí sa žltá zápražka, pridá sa drobno krájaný petržlen s hubami a zaleje sa polievkou. Rozotretá kaša sa krája na kocky, ktoré sa pokladú do misy, na ne sa vyleje pripravená polievka a podáva sa.54 Kapustná polievka s klobáskamiZo suda sa vezme kapustnica a za hrsť kapusty, to sa postaví na oheň a nechá sa variť. Do kastróla sa dá masť a múka, z čoho sa urobí žltobrunátna zápražka, do nej sa dá drobno pokrájaná cibuľa aj cez sito precedená kapustnica. Kapusta, čo ostala na site, sa drobno poseká a tiež pridá. Do toho sa dá poloupečená klobása a nechá sa všetko vedno povoľne variť.Do hrnčeka sa dá pár žĺtkov a kyslej smotánky, čím sa polievka zalegíruje. Klobása pokrájaná na kúsky sa dá na misu a na ňu sa vyleje polievka. Osobitne na stôl sa podáva užiarená žemľa.Čiastka B — Pôstne polievky55 Fazuľová polievkaTak ako vôbec všetky strukoviny sa do vody postaviť majú, aj tuná sa na holbu fazule naleje horúca voda a dá sa namäkko uvariť. Do nádoby sa dá kus masla, lyžica múky, z čoho sa urobí žltá zápražka. Do nej sa dá drobno pokrájaná cibuľa, všetko sa zaleje varenou fazuľou, ostatné sa naplní podľa potreby a miery vodou. Pár žĺtkov sa rozhabaruje, zmieša sa s predchádzajúcim a dá sa na misu. Kto by nemohol alebo nechcel celú fazuľu jesť, môže ju, keď je už zapražená, cez sito pretrieť. Do polievky príde okrem toho vyprážaná žemľa.56 Fazuľová polievka s ikramiIkry z kaprov sa čisto umyjú vo vode, dajú sa do nádoby a posolia sa, pridá sa krájaná cibuľa, ocot a toľko vody, aby sa ikry zakryli. Na ohni ich treba zvariť a nechať stáť na teplom mieste. Polievka sa uvarí podľa vyššie udaného spôsobu, celé ikry sa do nej vsypú a nechajú sa v nej variť. Pred podávaním polievky sa ikry vyberú, pokrájajú sa na kúsky, dajú sa do misy a legírovaná polievka sa na ne vyleje.57 Šošovicová polievkaŠošovica sa uvarí namäkko v potrebnej miere a pretrie sa cez sito; kus masla sa rozpustí v kastróle, doň sa dá múky, urobí sa červená zápražka, do nej sa dá drobno krájaná cibuľa a zaleje sa vodou. Pridá sa pretretá šošovica, posolí sa a nechá sa variť. Do hrnčeka sa dá pár žĺtkov, smotánky a octu, polievka sa tým zalegíruje a dá do misy. K tomu patrí ešte vyprážaná žemľa.58 Hrachová polievkaHolba hrachu sa má namäkko uvariť, pridajú sa zeleniny ako do mäsovej polievky aj pár oškriabaných zemiakov, a keď je všetko spolu namäkko uvarené, pretrie sa cez sito. Do kastróla sa dá rozpustiť kus masla, zrobí sa žltá zápražka, do nej sa dá drobno krájaná cibuľa, zaleje sa vodou, posolí sa, dodá sa pretretý hrach a nechá sa variť. Potom sa zalegíruje pár žĺtkami a smotánkou, pridá sa ešte račej masti, celé sa vyleje na misu a k tomu sa ešte osobitne podáva užiarená alebo vyprážaná žemľa.Z takto pripraveného pretretého hrachu sa môže dať pár lyžíc aj do iných pôstnych polievok, napr. do zemiakovej, zelenej (špenátovej), kalerábovej, mrkvovej, zelerovej, račej, tanečnicovej, hríbovej atď., do ktorých sa pri legírovaní môže pridať aj račia masť, ak ju máme poruke.59 Paradajková polievkaDozreté paradajky sa pokrájajú na kúsky. Do kastróla sa dá kus masla, cibuľa pokrájaná na listy, spolu i s mrkvou, petržlenom a na rezanky pokrájaným kalerábom, aj trochu celého korenia a pár klinčekov. Celé sa nechá zakryté nažlto upariť a do toho sa dajú prichystané pokrájané paradajky. Všetko sa zaleje vodou, nechá sa spolu variť, pridá sa na listy pokrájaná žemľa, posolí sa, všetko sa pretrie cez sito, dá sa späť do čistého kastróla a nechá sa na horúcom mieste stáť. Potom sa zalegíruje pár žĺtkami a pol žajdlíkom smotánky, vyleje sa do misy. Servíruje sa ešte vyprážaná žemľa alebo sa do polievky zavaria i hrubé krátke rezance.60 Polievka z turčianskej repy s vyprážaným hrachomDo nádoby sa dá kus masla, za lyžicu potlčeného cukru a nechá sa dohneda upáliť. Obielená a na kúsky pokrájaná repka sa podleje vodou a nechá sa namäkko upariť. Pridá sa za lyžičku múky a čierny v masti nažlto užiarený chlieb, celé sa zaleje vodou, nechá sa variť, pretrie sa cez sito, vleje sa do čistej nádoby a nechá sa na horúcom mieste stáť.Do osobitnej nádoby sa dá pár žĺtkov, pár lyžíc múky a mlieka, z čoho sa vymieša riedke cesto. Na panvici sa rozpáli maslo, do dierkavej varechy sa dá cesto a drží sa nad horúcim maslom, do ktorého cesto vo veľkosti hrachu kvapká cez dierky za ustavičného potriasania varechy, v masti sa haluštičky z cesta vypražia, vyberajú sa z nej — a to trvá tak dlho, pokým jesto cesto. Pred podávaním sa polievka zalegíruje pár žĺtkami a sladkou smotánkou, ochutí sa potlčeným muškátovým kvetom i orechom, posolí sa a dá sa na misu. No vypražené cesto sa dá osobitne na tanier a podľa vôle a chuti sa môže i pocukrovať.61 Kvaková polievkaOčistená kvaka sa postrúha na strúhadle (Reibeisen), v nádobe sa upáli kus masti s cukrom, pridá sa kvaka, podleje sa vodou a uparí sa namäkko. V ostatnom sa pokračuje podľa vyššie udaného predpisu. Napokon: spomenuté polievky sú veľmi osožné na prsia.62 Pivová polievkaHolba piva sa zvarí so škoricou a s citrónovými kôrkami; do hrnčeka sa dá 6 žĺtkov, 10 deka (6 lótov) tlčeného cukru a spolu sa zmieša, aby zhustlo. Pridá sa málo múky, pár lyžíc sladkej smotánky, dobre sa rozmieša, do toho sa za stáleho miešania vleje vriace pivo. Aj na ohni sa všetko mieša, žeby sa nezrazilo a tak sa vyleje do misy. Užiarená žemľa sa pokrája na kocky a dá sa do polievky.63 Pivová polievka s medomPivo s medom sa zvarí v kastróle a pena sa usilovne zberá. Do hrnčoka sa dá 6 žĺtkov, pol lyžičky múky a pol žajdlíka sladkej smotánky. Toto sa dobre rozmieša a za stáleho miešania sa vleje do piva, na ohni sa tiež mieša, žeby sa nezrazilo a vyleje sa do misy. K tomu sa podáva krájaná žemľa.64 Čokoládová polievkaNa tri žajdlíky mlieka sa vezme 14 deka (1/4 funta) čokolády, postrúha sa na strúhadle (Reibeisen), vsype sa do mlieka, nad ohňom sa stále mieša, kým nevrie. Do hrnčeka sa dá 6 žĺtkov a tlčeného cukru, dobre sa spolu zmieša, za neprestajného miešania sa prileje čokoládové mlieko, na ohni sa zase mieša a dá sa do misy. K tomu patrí ešte pokrájaná žemľa.65 Mandľová polievkaŠtvrť funta (14 deka) mandieľ sa oblanžíruje, očistí, v mažiari nadrobno potlčie a dá sa do kastróla, kde sa s troma žajdlíkmi mlieka rozmieša; pridá sa kus vanílie. Na ohni sa to spolu zvarí, pretrie cez sito, dá späť do čistého kastróla a nechá sa na čistom mieste stáť. Do hrnčeka sa dajú štyri žĺtky a tlčený cukor a zmiešajú sa. Vleje sa doň (za stáleho miešania) prichystané mandľové mlieko a dá sa na misu, k čomu sa pridá žemľa.66 PapcúnZ dvoch vajec sa vymiesi cesto, tenko sa vyvaľká a pokrája sa na veľmi drobné šiflíky. Do hrnčeka sa postaví toľko vody, koľko polievky treba. Keď sa voda varí, zavarí sa do nej cesto, posolí sa a po zvarení sa voda zleje do osobitnej nádoby, žeby na spodku v prvej nádobe ostalo husté. Do toho hustého sa dá kus masla, spolu sa dobre rozrobí aj s pol žajdlíkom sladkej smotánky, ale voda, ktorá sa zliala, sa dolieva, koľko je polievky potrebné. Ochutí sa ešte potlčeným muškátovým kvetom a tak sa dá na misu.67 Panádlová polievkaKôrka z dvoch žemieľ sa strúha na strúhadle, pokrája sa do kastróla, na to sa naleje vriaca voda, posolí sa a nechá sa variť. Potom sa voda zleje, aby žemľa ostala na spodku. K nej sa pridá sladkej smotánky, doleje sa zliatou vodou, ochutí sa muškátovým kvetom a polievka je hotová.68 Krupicová polievkaToľko vody treba postaviť, koľko polievky je potrebné. Keď sa voda varí, za ustavičného miešania krupicu do nej zavariť, posoliť, nechať variť, vziať z ohňa, viac ako polovicu odliať do čistej nádoby, do zvyšnej krupice dať kus čerstvého masla, dobre rozhabariť, pridať sladkej smotánky a doliať z odliatej vody.69 ZvaraSadnutého mlieka dať na horúce miesto, žeby sa zrazilo, vyliať na sito a srvátku nechať odtiecť. Do hrnčeka dať žajdlík sladkého mlieka, doň pár lyžíc múky, dobre rozmiešať, podľa potreby doliať srvátku a posoliť. Drobno krájaný kôpor na ohni nechať zvariť, do nádoby dať i pár žĺtkov, kyslej smotánky a kus masla, do toho vyliať podľa potreby zvaru a pridať rozmrvený tvaroh.70 Kapustná polievka s hríbamiDo hrnčoka postaviť kapustnicu i za hrsť kapusty; do kastróla dať kus masla, zrobiť žltú zápražku, do nej dať krájanú cibuľu i precedenú kapustnicu. Kapustu a suché, vo vode rozmočené a na rezanky pokrájané hríby dať do polievky, posoliť a nechať variť. Do hrnčeka dať pár žĺtkov a kyslej smotánky, čím sa polievka zalegíruje. Podáva sa ešte užiarená žemľa.71 Pľúcková polievkaZ ryby čiernu pečienku, žalúdok a ikry umyť, dať do kastróla, posoliť, na to naliať octu, pokrájať cibuľu, pridať aj bobkový list, materinu dúšku, citrónové kôrky a palinu dračiu — všetko dať do kastróla a zakryté nechať stáť.Do osobitného kastróla sa nakladú všelijaké kuchynské zeleniny, na ne sa naleje vody, pridá sa hlava z ryby, žajdlík octu a korenie. Toto nechať dobre povariť a potom precediť.Do iného kastróla dať kus masla a trochu múky na žltú zápražku, pridať posekanú cibuľu a zelený petržlen, zaliať vodou scedenou zo zeleniny, z čoho povstane polievka. Nachystané ikry zvariť, z nich odcedenú tekutinu zliať do polievky, všetko z prvého kastróla na rezanky pokrájať, polievku pár žĺtkami a kyslou smotánkou zalegírovať, na rezanky pokrájanú žemľu v masle vypražiť a dať do nej.72 Žabia polievkaDo kastróla sa dá kus masla a na listy pokrájanej cibule, pridá sa jemne pokrájaný petržlen, kaleráb a mrkva, ako aj prichystané žaby, t. j. žabäcie, z kožky zvlečené nôžky. Všetko sa posolí, dodá trochu korenia a muškátového orecha a nechá sa nažlto upariť. Potom sa pridá za lyžicu múky, dobre sa rozmieša, hrachovou vodou sa zaleje, zakryje, všetko spolu varí, cez sito pretrie, dá nazad do čistej nádoby a na horúcom mieste nechá stáť. Pred podávaním sa polievka pár žĺtkami a smotánkou zalegíruje a pridáva sa aj vyprážaná žemľa.73 Tlčená polievkaPo celom kastróle sa rozotrie maslo, na to sa rozloží cibule, drobno krájaných zelenín, korenie a ryby, aké máme práve poruke. Všetko sa nažlto uparí, vyberie sa, potlčie v mažiari a dá sa späť na kastról. Do masti, ktorá v kastróle na spodku ostala, sa pokladie na listy pokrájaná žemľa, nechá sa trochu upražiť, zaleje sa hrachovou vodou, posolí sa a nechá sa všetko i s potlčeným variť. Potom sa pretrie cez sito, dá sa späť do kastróla a nechá sa na horúcom mieste stáť. Už hotová polievka sa zalegíruje pár žĺtkami a smotánkou. Osobitne na tanieri sa podáva na rezanky pokrájaná a v masle vyprážaná žemľa.74 Račia polievka s ragúS rakmi sa robí tak, ako stojí v č. 19; ale zápražka sa pri pôstnej račej polievke zaleje hrachovou vodou. Očistená špargľa sa chytí do obidvoch rúk, rozlomí sa a čo od hlávky ostane, pokrája sa na kocky, rovnako aj karfiol a namäkko sa varí v slanej vode tak, žeby celé ostalo. Z toho scedená voda sa pridá k polievke, pár kúskov šťuky sa uvarí v slanej vode, pokrája sa na kúsky a dá sa i s račími chvostíkmi do misy, no polievka sa legíruje pár žĺtkami, sladkou smotánkou a račou masťou a tak sa vlej do misy na ragú.75 Štiavová polievkaDo kastróla, v ktorom sa už maslo nachádza, dá sa očistený a umytý štiav, nechá sa pariť, aby z neho surovosť vyšla, pridá sa lyžica múky, rozmieša sa s vodou a nechá sa variť.Na listy pokrájaná žemľa sa vypraží v masle a dá sa do štiavu. Keď sa všetko spolu rozvarilo, pretrie sa cez sito, posolí sa a dá sa späť do nádoby, pridá sa ešte žajdlík kyslej smotánky a nechá sa na horúcom mieste stáť. Podľa č. 30 sa urobia žemľové guľky, zavaria sa v slanej vode, ocedia sa a dajú sa do misy. Urobí sa lezón s citrónovou šťavou (zaftom), polievka sa zalegíruje a vyleje do misy na odvarené žemľové guľky.76 Smotánková polievkaDo menšieho hrnca sa postaví toľko vody, koľko polievky sa potrebuje. Do nej sa dá rasca, cibuľa, drobno pokrájaná zelenina, kus bobkového listu a žajdlík octu, žeby celé bolo dosť kyslé, a nechá sa vedno variť. Do kastróla sa dá kus masla, zrobí sa žltá zápražka, pridá sa drobno krájaná cibuľa so zeleným petržlenom, zaleje sa prichystaným vývarom, posolí a nechá variť. Tri žĺtky so žajdlíkom smotánky sa rozmiešajú, polievka sa zalegíruje a podáva sa s vypraženou žemľou.77 Kyseľ s pohánčenou kašouKeď sa varí čistá kapustná polievka, zavarí sa do nej pár hrstí pohánky, aby bola dosť mäkká. Pred podávaním sa dá do hrnčeka pár lyžíc smotánky, pár žĺtkov a čerstvé maslo — všetko sa rozhabaruje s polievkou.78 Biskupská polievkaNa chrbát korytnačky sa položí žeravý uhoľ, aby sa jej mohla hlava, nohy a chvost odťať. Všetko sa dobre umyje, vloží sa do horúcou vodou naplneného kastróla s nakrájanou zeleninou všelijakého druhu, posolí sa, nechá sa namäkko uvariť a vyvarená polievka sa odcedí do nádoby.Do iného kastróla sa dá kus masla, zrobí sa žltá zápražka, pridá sa drobno krájaná cibuľa a zelený petržlen, zaleje sa odcedenou polievkou, ale korytnačka sa rozoberie na kúsky a nechá sa s tým spolu variť.Ryba, ktorá má v sebe málo kostí, sa poseká, pridá sa v mlieku rozmočená žemľa, spolu sa v mažiari potlčie a cez sito pretrie.Maslo vo veľkosti vajca sa rozmieša s pár žĺtkami, dobre sa zmieša s pretretou rybou a posolí sa — z toho sa do pripravenej polievky zavárajú drobné halušky, ale polievka sa ku koncu ešte zalegíruje.79 Kanonická polievkaNa túto polievku sú potrebné vodné sliepky, ktoré treba zvliecť z kože, vypitvať a vymyť. Po celom dne nádoby sa rozotrie čerstvé maslo, naň sa naukladá na listy pokrájanej cibule i všetkých druhov drobno pokrájaných zelenín a celé korenie, na to sa dajú prichystané sliepky, podlejú sa vodou a nechajú sa mäkko pariť. Potom sa sliepky vyberú, prská z nich sa vykroja, ostatok sa v mažiari dobre potlčie.Na masť, ktorá zo sliepok v kastróle ostala, sa rozloží na listy pokrájaná žemľa, nechá sa dožlta pripiecť, zaleje sa vodou, pridajú sa potlčené kúsky zo sliepok a celé sa dá variť. No prská sa pokrájajú na tenké rezance a dajú sa vopred na misu. Po uvarení sa polievka precedí cez sito do čistého kastróla, nechá sa stáť na horúcom mieste, zalegíruje sa pár žĺtkami a smotánkou, potom sa vyleje na rezance do misy. Vypražené kúsky žemle sa dajú osobitne na tanier.80 Krúpová polievka čiže rúbeninaDo vriacej vody sa postaví geršňa a nechá sa namäkko uvariť. Pár lyžíc sa z nej vezme do kastróla, pridá sa hodný kus čerstvého masla, dva žĺtky a pár lyžíc čerstvej smotánky — všetko sa dobre rozmieša na teplom mieste, posolí a pridá sa potlčený muškátový kvet, doplní sa vodou a tak sa dá na misu.Čiastka C — Studené polievky81 Jahodová polievkaV horúcom letnom počasí užíva človek najradšej taký pokrm, ktorý ho chladí, a o takých pokrmoch sa píše aj v tejto časti o chladných polievkach, spomedzi ktorých na prvom mieste je jahodová polievka.Na tento cieľ sa umyjú dve holby pekných suchých jahôd, vyberú sa, rozložia na čistú servítku, najkrajšie z nich sa povyberajú ihlicou a dajú sa do polievkovej misy, ktorá musí byť celkom do ľadu zahrabaná. Ostatné jahody sa dajú na sito, pod ktorým sa nachádza hlinená misa a pretrú sa čistou varechou. Do pretretých jahôd sa dá funt potlčeného cukru a citrónovej šťavy (zaftu), rozmieša sa s holbou dobrého vína a vyleje sa na jahody do misy, zakryje sa, ľad okolo misy sa musí dobre posoliť a celé sa nechá štyri hodiny na chladnom mieste stáť.Pred jedením sa v kotlíku zbije nad ľadom žajdlík sladkej smotánky metličkou na penu, pridá sa k jahodám a táto polievka sa podáva v čašiach (šálkach) v toľkom počte, koľko je osôb.82 Malinová polievkaDve holby pekných dozretých malín sa dajú do veľkej misy, na ne sa vyleje hodne studenej vody, v ktorej sa nechajú dlhšie stáť, aby vyšli z nich červíky, ktoré sa rady do malín vtierajú. Potom sa maliny vyberú na rozprestretú servítku, tie najkrajšie sa povyberajú ihlicou, dajú sa do misy, dobre sa posypú tlčeným cukrom a misa sa zapraví do ľadu.Do čistého kastróla sa dá funt cukru, naň sa vyleje holba vody a nechá sa na tuhom ohni variť, kým sa cukrová voda dobre na prsty nelepí. Ostatné maliny sa dajú do čistej nádoby, zalejú sa vriacou cukrovou vodou a zakryté sa nechajú stáť. Potom sa pretrú cez sito, pod ktorým je čistá misa, rozmiešajú sa s citrónovou šťavou a holbou vína — zmes sa vyleje na maliny v mise položenej na ľade. Pred jedením sa pokračuje tak ako pri jahodovej polievke.83 Višňová polievkaŠtyri holby dozretých višieň sa očistí od stopiek, čiastka z nich sa odloží na stranu, z druhej čiastky sa vytlačia kôstky, višne sa dajú do kastróla, posypú cukrom, pridajú sa citrónové kôrky a pohár vína. Všetko sa namäkko uvarí, odloží sa nabok ochladnúť. Po vystydnutí sa vloží do misy prichystanej v ľade a nechá sa na chladnom mieste stáť. Odložené celé višne sa potlčú v mažiari.Do kastróla sa dá funt cukru a nechá sa s vodou variť, kým sa na prsty nelepí, do toho sa vložia potlčené višne. Všetko sa nechá variť a keď pár kochlov vyhodí, odloží sa zakryté nabok, pretrie sa cez sito, prileje sa holba dobrého vína, rozmieša sa a po vychladnutí sa vyleje na misu v ľade, v ktorej sú už višne zapravené. Misa sa odloží na chladné miesto — v ostatnom sa pokračuje ako pri predchádzajúcich dvoch polievkach.84 Marhuľová polievkaDvadsať dobre zralých marhúľ sa obieli, každá sa na polovicu rozreže, ale tretia čiastka z nich sa pokrája na štvrtky, dá sa do misy, dobre sa posype tlčeným cukrom a to sa položí v mise zakryté do ľadu.Funt cukru sa dá do kastróla, naň sa naleje žajdlík vody, nechá sa na tuhom ohni variť, kým sa nelipká.Prvá čiastka marhúľ sa dá do čistej nádoby, kôstky sa roztlčú, jadierka sa v mažiari potlčú, dajú sa k marhuliam do nádoby, vriaci cukor sa na ne vyleje, nechá sa zakryté pol hodiny stáť, pretrie sa cez sito, doň sa vytlačí citrónová šťava (zaft), rozmieša sa s holbou dobrého vína, vyleje sa na prichystané do ľadu postavené marhule, opatrne sa pomieša dovedna, aby celé kúsky ostali — ostatné ako pri predchádzajúcich receptoch.85 Polievka z meissenských jabĺkDvadsať meissenských jabĺk sa pokrája na štvrtky, obielia sa, päť z nich sa porozkladá na tepšu, pridá sa 14 deka (štvrť funta) cukru, citrónové kôrky a citrónová šťava, kus škorice, klinčeky, pohár vína — všetko sa pozorne namäkko uvarí, aby celé kúsky ostali a odloží sa nabok vystydnúť.Ostatné jablká sa pokrájajú na kúsky, vložia sa do kastróla bez citrónovej šťavy, oblejú sa holbou vody, nechajú sa dobre rozvariť a pretrú sa cez husté sito. Toto sa rozmieša s pol funtom tlčeného cukru, s holbou dobrého vína a s citrónovou šťavou. 21 deka (12 lôtov) čiernych a žltých hrozienok sa očistí, premyjú sa viac ráz vodou, vložia sa do kastróla, zvaria sa vo vode, odcedia a opäť premyjú vodou.Vyššie spomenuté a odložené jabĺčka sa dajú do misy, na ne sa dajú hrozienka s pretretou masou a misa sa dá do ľadu, nechá sa na chladnom mieste stáť a v ostatnom sa pokračuje podľa vyššie udaného predpisu.86 Polievka z ananásu a broskýňAnanás sa očistí a rozkrojí na štyri kusy; polovica ananásu sa pokrája na tenké kúsky, posype sa tlčeným cukrom, dá sa do misy, zakryje a vloží do ľadu. Druhá polovica sa pokrája na drobné kúsky, dá sa aj s očistenými ananásovými kôrkami do kastróla, z pol funta cukru sa urobí sirup, vyleje sa na ananás do kastróla, zakryje sa a nechá stáť.Osem kusov dobre dozretých broskýň sa obieli, tri z nich sa pokrájajú na krížalky, dajú sa do nádoby, posypú sa tlčeným cukrom a pridajú sa k ananásu, ktorý je v ľade. Ostatné broskyne sa pretrú cez sito, rozmiešajú sa s vínom a citrónovou šťavou, do nich sa precedí sirup s ananásom, premieša sa a ešte raz pretlačí cez plátno a dá sa do misy prichystanej v ľade. Potom sa opatrne spolu zmieša, nechá sa na chladnom mieste stáť a pokračuje sa podľa predchádzajúcich polievok.87 Ananásová polievka so šampanskýmDva pekné dozreté ananásy sa obielia, mäso z nich sa pokrája na tenké kúsky, dobre sa posype a zakryté sa celkom zahrabe do ľadu. Očistené ananásové kôrky sa dobre pokrájajú a dajú do čistého kastróla. Z funta cukru sa urobí sirup, horúci sa vyleje do kastróla na kôrky, zakryté sa nechá stáť a pretlačí sa cez čisté plátno.To, čo ostalo v plátne, dá sa do čistej nádoby, obleje sa žajdlíkom vody, nechá sa zvariť a precedí sa k predchádzajúcemu. Potom sa vezme fľaša šampanského, všetko sa zmieša s holbou bieleho vína a s citrónovou šťavou, vyleje sa do misy prichystanej v ľade a nechá sa 4 hodiny v ľade stáť. Ďalej sa pokračuje ako pri iných studených polievkach.88 Polievka zo snehu s haluškami vyvarenými v mliekuZo šiestich čerstvých bielkov sa v kotlíku zbije tuhý sneh, doň sa zľahka vmieša 14 deka utlčeného a preosiateho cukru.Tri žajdlíky trochu posoleného mlieka sa zvaria, doň sa z prichystaného sňahu zavaria jednaké halušky. Keď sa uvarili, nechajú sa ešte asi minútu zakryté v mlieku stáť, potom sa vyberú a porozkladajú na sito.Tri žajdlíky sladkej smotany, 14 deka cukru a pokrájaná vanília sa za stáleho miešania zvarí na ohni, zmieša sa s mliekom, v ktorom sa varili halušky, celé sa zalegíruje ôsmimi žĺtkami, precedí sa cez husté sito do nádoby, mieša sa, kým nevystydne a vloží sa do misy prichystanej v ľade.Vyvarené halušky, žeby pekne vyzerali, možno obkrájať, dať do nádoby, dobre posypať tlčeným cukrom a osobitne poklásť na tanier — ostatné sa robí podľa predchádzajúcich receptov.89 Pivová polievkaDve holby piva sa dajú do nádoby, pridá sa 14 deka cukru, citrónové kôrky a škorica, čo sa na ohni dobre zvarí. Do inej nádoby sa dá 8 žĺtkov a 14 deka (štvrť funta) tlčeného cukru, dobre sa rozmieša, kým nezhustne, do toho sa vmieša pivo a mieša sa, kým trochu nevystydne, precedí sa cez husté sito, vyleje sa na misu prichystanú v ľade a nechá sa na chladnom mieste stáť.Kus tvrdého chleba sa odrie na strúhadle, zmieša sa s cukrom, dá sa do rúry, žeby dostal žltú farbu, nechá sa vystydnúť a preoseje sa cez riečicu. Potom sa očistí 21 deka (12 lôtov) bieleho a čierneho hrozna, dobre sa umyje, dá sa do kastróla, obleje sa žajdlíkom vody a nechá sa zvariť. Hrozienka sa odcedia na sito, voda z nich sa pretisne cez čisté plátno, potom sa zmiešajú s pripravenými chlebovými omrvinkami a to sa pozorne vmieša do misy postavenej v ľade. Podľa vlastnej chuti sa ochutí pohárom vína — ostatné podľa predpisov o chladných polievkach.90 Mliečna polievka s ryžou (rajsom)Osem lótov očistenej a umytej ryže sa zavarí do vriacej vody, krátky čas sa povarí, odcedí sa na sito a premyje sa studenou vodou. Tri žajdlíky mlieka sa zvaria a ryža sa doň vsype — v tomto sa uvarí (s pridaním 14 deka cukru) kus pokrájanej vanílie tak, žeby ostala celá, a polievka sa trochu osolí.V osobitnej nádobe sa zvarí holba sladkej smotánky s kusom vanílie — v inej nádobe sa zmieša 8 žĺtkov a 21 deka (12 lôtov) tlčeného cukru, do toho sa za stáleho miešania vleje spomenutá smotánka, mieša sa ešte, kým nevystydne, potom sa cez sito precedí, zmieša sa s ryžou i s kusom pokrájaného citrónu, vyleje sa do misy postavenej v ľade a ďalej sa pokračuje podľa vyššie spomenutých predpisov.
Babilon_Prva-kucharska-kniha-v-slovenskej-reci-Diel-I.txt
1Na zemi leží Ondráš Machuľa, husár lenovský. Nie že by bol zabitý, alebo ranený — vyvaľuje sa po pašienku, lebo nemá roboty. Telo jeho mŕtva hmota, stopu života neprezradzujú len nohy, postavené v krosná — svojím občasným lúpaním sa. Nedbá ani na muchy, ktoré naň bezočivo dotierajú a po tvári sa pasú. Tak dobre padne mu odpočinok v dusnom úpeku: nevstal by ani za pol Lenovca, aby pretrhol svoje pohodlie. Užíva ho nie nepovedome, ale s lakotou, dychtivosťou. Pred zažmúrenými očima utvorí sa najprv malý, čierny bod, ktorý rastie, nabýva farieb, rozširuje sa na všetky strany. No jeden pohyb oka stačí, aby rozohnal prelud, ktorý hneď začne znovu a stratí sa — Ondráš sníva. Kto by mu nezávidel? Nestará sa o ženu, o deti, o statok, o dom, o gazdovstvo — o nič. Tak mu je ako v raji.Je husárom; no nevidno koňa, že by sa pri ňom pásol, ani uniformy, že by zatušovala nedostatky, ktoré od matky-prírody pochodia. Miesto toho vidno po celom boku[1]rozlezené jeho husi, vo väčších-menších kŕdľoch. Husacia respublika nechce husára uznať za svojho zvrchovaného pána — len keď musí. No a on veru ani nepomyslí na to, aby im chcel bez poriadku vôľu lomiť: stálo by ho to mnoho práce, a výsledok by nebol žiaden. Zavrátené husi o krátky otčenáš rozliezli by sa zas po celom boku a husár mohol by zas zavracať.Nuž dobre má, keď sa vyvaľuje, to je aj tak len jediná prednosť jeho stavu. Dosť sa natlčie po domoch sem a ta — keď je v poli, aspoň vtedy nech si pohovie. V dedine ho aj tak strcajú z kúta do kúta — všetkým zavadzia. Tu v poli nezavadzia nikomu, iba ak by tej tráve, na ktorej leží, že by jej odnímal svetlo. No do jesene — bože môj — ešte i tá strata vynahradí sa jej.Ondráš Machuľa veru biedny tvor boží. Kto len pozrie naň, musí ho poľutovať. Akoby Stvoriteľ chcel vzbudiť v ľuďoch obdiv, zasypúc ho všetkými nedostatkami. Hlava veľká, krytá ostrými vlasmi, ktoré svojou nepoddajnosťou ponášajú sa na zvieraciu srsť. Čelo nízke, oči nápadne malé, lícne kosti vypuklé, nos rozpľaštený na kabáč a ústa široké. Postava malá, nevyvinutá, zhŕbená. Keď kráča, ruky mu vopred celembajú ako cepy — celý človek málo ponáša sa na človeka. Ľudia s útrpnosťou hľadia naň a s istou šetrnosťou chovajú sa k nemu, ako k malému, slabému dieťaťu. Len on sám nedrží sa za mrzáka, spokojný je sám so sebou, nikdy nezareptal proti svojmu osudu a biede. Ba zdá sa, že sám seba drží za pekného, lebo často zastane na brehu močidla a márnivo prizerá sa do nečistej hladiny jeho. Vkus má, zná rozoznať pekné od mrzkého — no o svojej osobe predpojato súdi. Nuž, je človekom.Rodičia jeho boli veľmi hodní lenovskí hospodári. Každý ich rád videl, ako hodných, znášanlivých ľudí. Nikto ani zlého slova o nich nevedel. I veľmi ich ľutoval každý, keď narodil sa im tento syn, Ondráš. V dedine začalo sa pošuškávať, že im ho striga vymenila za pekné, podarené dieťa. Iní zas vytýkali šestnonedieľke, že načo sa na tom jarmoku na tú opicu zadívala…Machuľa zúfal, jeho žena mala životom zaplatiť pohľad na vlastné dieťa. No, chudinka, oddala sa pokorne do vôle božej a tým väčšou láskou privinula k srdcu dieťa svoje. Väčšmi ho milovala takto, než keby bolo bývalo takým, akým si ho predstavovala.Tým väčšmi odpadlo otcovi od srdca. Ten nemohol naň ani pozrieť. Zakaždým zamrelo v ňom srdce, trápil ho žieravý bôľ. Často sedel zadumeno za stolom, oprúc hlavu o dlaň, tvár zakalená zlými myšlienkami, zúfalstvom. Žena neopovážila sa ho pýtať, čo mu je: dobre vedela, čo ho trápi. Raz osmelila sa mu povedať:„Jano, neželej si nič. To bola vôľa božia.“Ten pozrel na ňu tupo a do jeho hlasu zamiešal sa i tón hnevu, ktorý žena ešte nikdy nepocítila od neho. S tajeným bôľom vykríkol:„Ako by si neželel, keď mám nie dieťa, ale — — Ach, čo,“ máchol rukou, „to nie dieťa. Všetci ľudia smejú sa na mne — na očiach im vidno, ako sa radujú z môjho nešťastia. Dobre sa mi srdce nepukne. Radujú sa mi za chrbtom — myslia, že ja nevidím ďalej od nosa.“„Nik sa ti nesmeje — nie! Veď sú var nie pohania, aby sa z tvojho nešťastia smiali.“Jano vypukol v zúfalý smiech. „Ha-ha-ha! Vraj nesmeje! Tebe dobre povedať, nesmeje, keď sa ani neukážeš medzi svetom — nesmeje! Šla by si len do poľa ako ja, alebo ku kováčovi: veru videla by si, ako sa nesmeje! A čo by sa nesmial rodič, čo má pekné dieťa, na rodičovi, čo má nepodarené! Bože, keby ja mal dieťa, ako som si žiadal! Ach…“ Bolestný ston jeho otriasol celou dušou ženy. No vzmužila sa, podišla k nemu: znala ho ako dobrú, mäkkú dušu, prístupnú múdremu, láskavému slovu.„Vidíš, ja ho i takto rada vidím: veď predsa len je tvor boží. I ty privykneš k nemu, najtiaž ho vziať na ruky. Jano, probuj… veď si mu otec…“„Nie, Zuza, nie! Choď — nemôžem. Vidí boh i svet — nemôžem. Len pomyslím naň, a už dobre mi srdce nepukne. Ako by ho vzal na ruky? Bol by var lepšie, keby ho ani nebolo.“Zuza strnula, jej srdce zmietalo sa bôľom. Náruživým, mocným hlasom napomínala ho:„Nerúhaj sa bohu, Jano. Dosiaľ sme len dobré veci prijímali od neho — a pre jednu zlú mali by sme sa mu už rúhať? Nie — čo na nás dopustil, budeme trpezlivo niesť.“„Ale všetky tie dobré veci sto ráz by opustil, keby sa toto nebolo stalo — sto ráz! Čo mi je zo všetkého, že mám všetkého dosť: keď to nemám komu nechať?“„No, nám ľuďom nikdy sa nevyhovie. Keby sa ti teraz naplnila žiadosť a za to keby ti boh odňal dom, pole, lúky, statok, živnosť, zdravie: povedz, či by si sa mu nerúhal: že ti je z pekného syna nič, keď mu nemáš čo nechať? Ja viem, že by si si zas žiadal, aby ti všetko prinavrátil, i syn aby bol taký ako dnes. Ľudia pozerajú vždy len za tým, čoho nemajú. To, čo majú, nevážia si ani mak.“Jano bol premožený, nevedel odpovedať ani slova. Cítil, že žena má svätú pravdu a uhádla navlas, čo sa deje v ňom. No práve to dopálilo ho. Nemohol zniesť v tomto bode poučenia od ženy; k bôľu pridružila sa i urazená ňou pýcha jeho. Oko blúdilo nepokojne po izbe, prijalo výraz tvrdosti. Búšil dverami a rozčúlený, rozhnevaný, odišiel.V krčme hľadal úľavu — po prvý raz.Už bola tvrdá noc, keď dotackal sa domov. Žena vlastným očiam neverila, že by to bolo možné — veď to nie on, jej Jano. S utajeným dychom sledovala každý jeho krok. No on netrápil sa ani o ženu, ani o nikoho. Ustatý hodil sa za stôl na lavicu a šomral čosi nezrozumiteľného pomedzi zuby. Ševelil sa na svojom mieste, ale žiadaný spánok nechodil. Dieťa v plachte pohlo sa a začalo plakať. Matka hneď skočila k nemu a hľadela ho učičíkať.„No — čože nespíš? Ľahni a spi! Nech sa ziape, ak chce, i do rána…“„Ľahni si i ty, Jano. Už je noc.“„Ja? Oj, nie… nemám sna — tu mi je dobre… daj mi pokoj… oj, pokoj…“Ostatné slová preniesol už z polosna. Jednou nohou stál ešte v skutočnosti, druhá kráčala tajinami ríše, vybájenej živou fantáziou. Akoby vysmievať sa mu chcela, pobúrená rodinným nešťastím a užitým nápojom, vykúzľovala mu sladké preludy, v ktorých povedomie vždy viac a viac tratilo sa. Z krásnych snov vytrhol ho výkrik dieťaťa, ktoré práve dnes nespokojne spalo. Jano skočil na nohy a poberal sa k žene. Čosi hrozného jej zašeptal. Ona s úžasom vykríkla:„Preboha — Jano! Choď — choď! Nevzťahuj ruky na pacholiatko!…“Jano podvihol dieťa z plachty a držal ho v náručí. No nedíval sa naň s láskou. Jeho tvár vyrážala skôr surovosť, jed — bôľ. Matka, tušiac nebezpečie, skočila k nemu a vychytila mu ho z rúk. On sa potočil až k stolu, zadivený hľadiac za ňou: ona, ako bola, prostovlasá, bosá utiekla s dieťaťom k staršej sestre.Jano vyvalil sa na lavicu a spal až do bieleho rána. Keď sa zbudil, hlava bola mu ako prázdna — nepamätal sa na nič čisto, ale neprítomnosť ženina a prázdna plachta, zavesená pod povalou, upravili jeho myšlienky do pravej koľaje. Ženy i dieťaťa mu bolo ľúto; zaplakal nad svojím skutkom; ľutoval ho, no nešiel po ňu, zavolať ju nazad do domu. Sám nevedel čo — ale čosi mu bránilo. Zostal sám. Nemá mu kto ani navariť ani poriadiť — ako smutno mu doma! Prichlopil dvere a šiel sa zas potešiť, kde bol včera.Tak to trvalo rok — dva. Jano privykol tomuto životu; viac býval v krčme než doma. Prišiel o to málo-neveľa, čo mu otec nechal; i nemusel sa trudiť, komu to zas po svojej smrti oddá. V dedine nemal kde hlavy skloniť — pred zimou utiahol sa do pálenice. Tam dostane toho občerstvenia, koľko sa len uráči duši jeho. V jar stratil sa i z pálenice — nezostalo po ňom slychu, ani vidu. Bude akiste v Pešti, a tam dakde potuluje sa, ak mu pálenka ešte nepostlala.Zuza bývala u sestry. Keď odučila dieťa, chodila na zárobky. Ale celý život jej už bol zhorčený; jej, potupenej žene i matke. Vyhýbala ľuďom, ako len mohla; urážku i tam videla, kde jej nebolo. Konečne smrť sprostila ju všetkých útrap života. Chlapec zostal pod opaterou totky.A nemal biedy. Matersky ho riadila, i do školy vyprávala. A chlapec sa dobre učil; bolo znať na ňom, že predsa i v tom nekrásnom tele sídli duša, duša ako i u ostatných. A toto bolo bohatou potechou starostlivej totke — i odplatou.[1]bok— stráň
Kukucin_Neprebudeny.html.txt
Rozprávky pre ľudObsahČernokňažníkKeď nemám, nuž si aj počkámČarodejné drevceOtelený richtárŠkoda suseda!SkameneláKristus s Petrom v mlyneDobré srdceNa mylných cestáchLakomosťAž Boh dá…Pre nerozumStarého otca rozpomienkyHľadali — nenašliBryndzovo semäAj kapustyFerkoJastrabyVeksľaDvaja bratiaPálenka — dobrá vecČernokňažník(Skutočná udalosť)„Keď razom strhne sa víchor, stmí sa ani v rohu a začne sa liať ako z krhly, už je isté, že černokňažník letí. — A pánbohchráň vtedy s ometlom alebo lopatou ísť pod komín: hneď je černokňažník dolu! Potom si ho chovaj, kým sa mu nepopáči odísť.Raz sa stalo u nás, ale čo sme my vystáli za dva dni, nikdy to nezabudnem, a čo by som ešte raz — ďakovať Otcu nebeskému — taký vek dožila. Nebola som hádam ešte ani toľká ako ty, Jožko, ale tak ho vidím, tak to všetko viem, čo sa robilo, ani čo by som sa teraz na to dívala,“ rozprávala mi ako chlapcovi stará Žilová.„Chlapi boli už druhý týždeň v horách pri dreve. Neboli sme doma, iba stará mať, moja mať a ja. Mohla som vtedy mať hádam deväť rokov. Bolo to pred večerom. Piekli sme chlieb. Uhlie z pece už bola moja mať, prijmi ju, Bože, na milosť, vyhriabla; chcela do nej ešte s ometlom. — Tu razom strhne sa víchor, až tak hvižďalo! Stará mať, Pán Boh im daj večnú radosť, prehovárali moju matku, aby počkala, kým víchor duť prestane, lebo vraj iste černokňažník poletí. Je pravda, že chvíľku čakala, ale potom povedala starej materi, že už víchor prestáva, že už musel preletieť. Cesto už utekalo z vahanov. Mať moja namočila ometlo a išla s ním do pece. Ja div že som neumrela od strachu. Hoc som sa oboma rukami držala starej matky, triasla som sa ani osika. Stará mať tiež sotva stáli na nohách od veľkého strachu. Všetky tri sme sa báli. Nebožká moja mať, hodná mladá žena, predsa bola najsmelšia, keď sa odvážila ísť s tým ometlom do pece. Víchor zas dul silno. Mať šťastlivo vymietla pec a vyťahovala už ometlo z nej. Tu raz zhviždí ani sto valachov, otvoria sa na pitvore dvere a iba keď hádam už tristoročný černokňažník vkročí proti nám do pitvora.My by sme boli azda naskutku pomreli, aby sa bol ešte aj s tou ohavou, s tým šarkanom, čo sa na ňom nosí, dotrepal. Veď sám, bože, aký bol hrozný! Vysoký, chudý, oči ako päste, brada do pása, otrhaný, bosý — no strach a hrúza si to len aj pomyslieť, nie to ešte ho vidieť. Ako teda dvere otvoril a sa ukázal, ja som skríkla a bola som preč. Čo sa robilo s mojou matkou a starou materou, to som nevidela. Že sa tiež poriadne poľakali, to mi len potom, keď černokňažník už bol odišiel, vyprávali. Triasli sa vraj na celom tele. Keď ich on ale pekne: „Pochválen Pán Ježiš“ pozdravil, obľahčilo sa im okolo srdca. — Zatým vraj hneď moja mať namočila dva prsty do posvätenej vody a mňa ňou pofŕkala. Ja som sa precitla, stará mať si tiež vydýchli a plná strachu hladili ma po hlave.,Či by ste ma, dobrí ľudia, neprenocovali?‘ začal on.,Oj, veľmi vďačne, bárs aj dve noci,‘ odpovedali mu trasúcim sa hlasom stará mať.,Sadnite si u nás,‘ núkala ho moja mať, keď utrela zamúčenú lavicu. Ja som nehovorila ani slova, len som sa triasla a bála sa aj len pozrieť na neho.,No, netrápte sa, posádžte si vy len to cesto, veď sa už von tisne.‘Mať moja pozrela na starú mať a vo dverách šepla jej do ucha: ,Ach, chvalabohu, že nám už len dovolil aspoň to cesto posádzať.‘Keď sme cesto šťastlivo posádzali, vošli sme dnu. Černokňažník sedel pod pecou na lavici. Stará mať ho volali k stolu. On sprvoti nechcel ísť, na veľké ponúkanie však sadol si za stôl. Keď sa postruheň upiekol, mať moja ho pomastila, posolila, doniesla aj mlieka a sme sa navečerali. — Jedol aj černokňažník a veru za nás za všetky zjedol. Víchor sa už bol utíšil, ale dážď neprestával. Po večeri strachom umorená išla som spať. Či sa čo ešte zhovárali, neviem, lebo som hneď zaspala.Ráno, keď sme povstávali, dážď sa lial väčšmi než včera. Černokňažník sa ma vypytoval, ako som spala, čo sa mi snívalo. — Ja som mu nemohla ani odpovedať. Matka so starou materou len po kútoch lamentovali, že kedy odíde.Černokňažník bol veľmi málomluvný a my sme sa ho nič neopytovali.Prišiel i obed a on neodchádzal. Kým sme sa naobedovali, dážď prestal. Černokňažník mnoho pozeral do obloka. My sme už tušili, že mu hodina odchodu prichodí, čo sa aj splnilo. Černokňažník poviazal svoje belasé staré strapy do batôžka, poďakoval sa za všetko, čo sme mu dali a ,zbohom, zdraví buďte!‘ odišiel.My sme ho vyprevádzali až na cestu. Na otázku, že kde ide, odpovedal nám: ,Dnes ešte rád by bol za vrchom.‘A vskutku, podvečer už ozývali sa spoza vrchu tupé hlasy hromu.“*Takto rozprávala mi toto stará Žilová ešte čo desaťročnému chlapcovi. Tak živými farbami mi to ona líčila, že mi tenže „černokňažník“ dlho bol pred očima. Behom rokov však farby zbledli, a v mojej mysli často spomínaný „černokňažník“ premenil sa na jednoduchého — takého, ako to ona videla —žobráka.Keď nemám, nuž si aj počkámVčera večer umrelo susedovi malé dievča, dnes bolo treba vyzváňať. Petrík — tak sa volá náš zvonár — odbavil si aj túto povinnosť svedomite. Ba, aby dokázali susedovi, ako sa patrí, priateľstvo, hompáľali, t.j. on, zvonár, jeho žena a chlapec, zvony ešte dlhšie než obyčajne.Po vyzvonení, bárs sused skoro pod zvonicou býva, šiel mu Petrík oznámiť, že dievčaťu už vyzvonili. Je to zvyk. Nuž a kto za to z nás môže, že sused našiel mimo na truhličku ešte i na kus toho „potešenia“. Náš zvonár si teda šibol, ale iba za dve skleničky.Predpoludním zvonilo sa druhý, predvečerom tretí raz. Nemusím dokladať, že potešenia nechýbalo ani po druhom a treťom zvonení.Prišiel večer. Dedinský učiteľ, keďže je sám, vzal píšťalu a vyšiel do záhrady, aby rozháňal samotu, ktorá ho zo dňa na deň viac a viac pokúša — k ženbe. Pískal, ako vedel. V druhej piesni ho už sprevádzal Petrík svojím chrapľavým hlasom. Počul pískanie až do svojej chalupy, preštverigal sa cez plot a už bol pri učiteľovi. Lebo bárs je už starší, muziku akúkoľvek rád počúva a do tanca mu je tiež kedykoľvek, len by mal dačo v rožku. Tretej piesne už nebolo počuť; ale namiesto toho niesol sa tichým večerom hlasitý rozhovor. Bola už totižto aj žena zvonárova v učiteľovej záhrade.„Ale iď mi domov! Keď si ty neporiadny, daj pokoj poriadnym ľuďom. Hybaj!“„Ej — tvoju obyčaj ženskú! Ja som neporiadny?! Ublížil som ja kedy nášmu pánu učiteľkovi?“„Ani najmenej,“ odpovedal učiteľ.„No tak, čo ma ty budeš…“ a zvonár dupol krpcom. „Ešte mi tuto,“ a začal: „Žena, moja mlč mi, keď ja -“„No nie, nie, len ty poď domov! Ešte máš slamu rezať. Čože dám zajtra krave? Nedeľa je.“„Nedaj jej nič! I tak ju nedojíš. Nech sa napije vody.“„Áno, nazdávaš sa, že je to tak s kravou, ako s tebou, keď sa napiješ, že už nepotrebuješ ani jesť. Tá kým sa nenažerie, nebude piť,“ narážala zvonárka a nato obrátila sa k učiteľovi mäkkým hlasom:„Už len — prosím ponížene pána učiteľka — tomuto môjmu starigáňovi nemajte za zlé, že vám nedá pokoja. Veď on ani tak mnoho nevypil a je — no takýto, ako čiapka. Druhý vypije aj dva razy toľko a nič mu je. A on aby len za pohárček, už je ako tá… v blate.“Petrík všetko toto s ovisnutou hlavou počúval, rukami odtískal ženu a čosi nezrozumiteľného šomral.„Ach, nuž však on pekne prišiel ku mne; iba to, že nešiel dvermi, lež rovno cez plot. Tu som mu popustil kus miesta a on si sadol,“ — vetil učiteľ.„Veď je on ešte, keď si to tak vezmeme, poriadnejší než mnoho iných gazdov. Ale aby ja nie, už by ho boli dávno vši zjedli. Čo sa mu ja — hriešna žena — natrúbim do tej sprostej hlavy, aby takto, lebo takto robil, a či ma poslúchne? Nie, ani čo by ho… jaj, taká som, ako na ražni. Preboha, nepiže už; vieš, že sa pánko (farár) hnevajú, keď tam musíš chodiť pre ten nešťastný kľúč a vidia ťa takého… No, nie a nie! On piť musí.“Petrík, len že žena dokončila, vypäl hlavu a vtipne doložil:„Ej, no, moja milá ženička! Bude ohovárať, a — tiež nevyleje.“„No, veru, čo len ja… Keď nemám, nuž si aj počkám,“ podriekla sa zvonárka.Rozišli sa.Učiteľ tiež išiel večerať a cestou rozmýšľal nad dnešnými svojimi hosťami: opitým Petríkom a jeho ženou. On pije a ona — vraj — keď nemá, nuž si aj počká. To pravdu riekla; ona si počká, ale aj istotne vyčká, a tak pijú obidvaja. Gazdovstvo sa zanedbáva — dlhy rastú, bieda sa rodí a deti nahé túlajú sa po dedine.Čarodejné drevce(Skutočná udalosť)Vyberali sme sa — môj starý otec a ja — už v nedeľu po službách božích na jarmok do Banskej Bystrice. Kázal mi totižto vyhľadať starú retiazku, lebo „tej by — vraj — bola škoda, čo má na rohoch“. Potom naložil mi ešte prichystať za dvere prút, „aby bol pri ruke“ a do vrecka kúsok chleba, „aby sa nám dobre vodilo“.Kým som to všetko vyhľadal a prichystal, prišiel večer. Po večeri som si ešte vymastil, „aby si ich nevypľúhal“, čižmy a dal som sa do školskej úlohy.„No, len už teraz hybaj spať, zajtra nám i tak prichodí včas na nohy… ak nechceme zaháňať,“ rečie mi starý otec hneď od prvej vety:„Ja som malý, ale Slovák…“„Veru spať; ktovie ako vám pôjde, aby ste sa zavčasu vybrali z domu,“ doložila stará mať.Ja som chcel, aspoň že ovoňať naloženú úlohu, akoby tušiac, že zajtra — vzdor prepusteniu — príde mi ísť do školy. Keď ma ale: „Veď zajtra nepôjdeš do školy“ a „vezmi si knižku pod hlavu“ a podobnými rečami od učenia odvádzali, dal som sa konečne prehovoriť a ľahol som si.Ešte sa živo pamätám na krásny sen, ktorý som v túže noc mal. Videl som sa pekne sediaceho za veľkým a dosiaľ slovenským voličom tak milým táfľom, pri — prepytujem — pálenčenej fľaši a teplej bravčovine. Videl som aj známych, môjho starého otca, ako sa na mňa dopytujú a tento ako im vďačne a rád odpovedá: „Dobrý chlapec.“„Ale je to váš čeľadník, strýčko? Aký je poriadny!“„Aba-á, dcérin, dcérin veru.“Nuž ale ma aj mali za čo chváliť: skleničku som nikdy neprelial a radšej som odchľupol, než by bol ktorému z prísediacich viac podal; každému rovnako som meral.No sotva som toto všetko stačil posnívať, už ma starý otec mykal za plece: „Synku, vstávaj, pôjdeme.“ Ja som dlho nemeškal. Utrel som si sliny z brady a vyskočil som ani ryba. Prežrel som z litrového hrnca kvapku mlieka, pochytil prút a už som aj stúpal za Rysuľou.Bola ešte tma. Snehu bolo hodne pripadlo. Rysuľa vyskakovala, lebo bola mladá a o teľati sa jej — napriek tomu, že sme sa boli uzriekli ju čo štyri mesiace teľnú predávať — ani nesnívalo! Starého otca už bola „vyvláčila“, lebo miesto dolu, počala ho hore dedinou vliecť. Mňa už tiež bola raz kopla, no nie nebezpečne.Blížili sme sa k prvému mostu. Dôjduc naň, starý otec, čo krok, zakaždým sa zohol a pichal rukou do snehu, akoby niečo hľadal. Mne ale nehovoril nič. Tu sa ešte raz zohne — most pri svätom Jáne je široký — krava sa mykne, on mi sotva stačí povedať, aby zdvihol kúsok nejakej triesky, ja kravu šibnem, tá ešte raz hodí hlavou — starý otec fuk do snehu a Rysuľa poď dolu dedinou. Chytro som strčil triesku do vrecka a hybaj za kravou; rozumie sa, s veľkým krikom a plačom.Celý zaslzený bežal som asi štvrť hodiny cesty, ale Rysuľu som nedohonil. Toľké kroky, vlastne skoky merala, ani čo by ju všetci čerti boli naháňali. Bežať som už nevládal. Čo robiť? Ostal som stáť, aby si vydýchol. — No, chvalabohu, po malej chvíli zazrel som už dvoch chlapov — viedli Rysuľu. Nečakal som ani na nich, lež som sa zvrtol a nakoľko som si bol oddýchol, bežal som proti starému otcovi. On, chudák, božekujúc kríval sa dolu cestou proti mne.„Či ju už chytil niekto?“„Už ju vedú, aha, tamto,“ a ukázal som na chlapov.„No už je to čert krava, ani nie dobré!“„No, či sa vrátite, strýčko, a či len idete dolu s ňou?“ pýtal sa jeden z chlapov.„Ani za ňu! Len ju ta uviažte, kozu pochabú; lebo tak ju zmlátim, že…“ odvetil starý otec. Chlapi priviazali kravu na jej staré miesto. Starý otec im ešte dal desať grajciarov a rezeň slaniny. Stará mať nepovedala ani slova, lebo videla, že je starý otec nahnevaný. Len bola rada, že sme ešte viac nemuseli behať za Rysuľou. Môj sen sa nesplnil a ja som musel ísť o ôsmej do školy.Chlapci o veci už vedeli, lebo ešte som len dvere otvoril, už hneď sa celá škola dala do smiechu. Z toho som si ja ale nebol nič robil, keby ma len iná nehoda nebola potkala. A to tá, že som musel aj cez poludnie v škole zostať; nevedel som úlohu. No ako si starý otec zaumienil, že nebude druhý raz „čarodejné drievce“ hľadať, „aby chytro predal“, tak som si ja na lačný žalúdok umienil, že nebudem viac knižku pod hlavu, ale radšej pred oči klásť. Keďže som mal ale prísne prisľúbené, že dotiaľ nepôjdem domov, kým sa úlohu nenaučím, podoprel som si dlaňami hlavu a tak chytro, ako azda nikdy predtým, naučil som sa:Ja som malý, ale Slovák,Slovák s dušou aj s telom;kto Slovákov nenávidí,nie je mojím priateľom.Šiel som pánu rechtorovi na dvere, že už viem.Veršík som odrecitoval a ponáhľal sa domov. Stretol som už dievku — niesla v hrnčeku — halušky s bryndzou.Otelený richtár(Z ľudu)V istej dedine mali richtára veľkého korheľa. Žena sa dosť s ním vadievala, ale to nebolo nič naplat.Raz tiež napitý prišiel v noci domov a ľahol si na pec.V túže noc otelila sa im krava. A keďže bola tuhá zima, žeby teliatko nezamrzlo, žena vyložila ho na pec k mužovi.K ránu hodí richtár rukou vedľa seba a omaká teľa.„Bože, žena, žena moja dobrá, či spíš?“ počne bedákať.„Čože chceš, ty korheľ?“ volá žena nahnevano.„Ach, žena moja, milovaná ženička! Len to, preboha ťa prosím, nikomu nepovedz! Pozri len!“„Načože sa mám ísť pozerať? Či na teba, ty korheľ!“„Ach, bože, veď som sa ja — šianam Pána Boha, aj ten boží oltár — — (stôl) o-o-otelil!“Pre ženu vhodná príležitosť. Skoro porozumela a upotrebila ju.„Preboha! Vari naozaj? Vidíš, vidíš, ty korheľ, už ťa našiel prst boží za tie tvoje neprávosti a ťažké hriechy! Trp! Tak ti treba!“„Ženička, moja drahá ženička, tu kľakám a dvíham dva prsty k prísahe, že už nikdy, nikdy nebudem piť; len vezmi to teľa a nepovedz, čo sa to so mnou stalo. Ale, prosím ťa, nikomu nepovedz! Ja už nikdy piť nebudem!“Žena odniesla teliatko, sľúbila mlčať a richtár nechal korheľstvo…Kto neverí, nech si ešte raz prečíta.Škoda suseda!„Na kohože sa dnes potknem,“ myslel som si včera večer, idúc od priateľa.„Chvalabohu, že na nikoho,“ pomyslel som si zas, keď som už za most prešiel.„Nuž a na kohože ste sa teda potkli predvčerom?“ spýta sa dajeden z ctených čitateľov.„Na môjho suseda Miša Lašku.“„Ale nevravteže, nevravte; veď som ja toho človeka ešte opitého nevidel, a teraz by vari…“ povie ten, kto ho dnes nezná. Ani ja som ho ešte len pred polrokom nevídal opitého. Bol statočný, poriadny človek a malý, ale opatrný gazda.Ba dobre sa opatroval. Veď zrútil starý dom a postavil si nový. Je pravda, že aj zo starého, čo súcejšie drevo povyberal a dal na nový, nuž ale len predsa staval od základu. A u žida dlhov nenarobil, to je to hlavné. Išiel radšej k pánu farárovi a ten mu potom obstaral vari päťdesiat zlatých, čo mu chybovalo k tej stavbe. Dom vystaval si hneď, čo sa sneh stopil. Potom obrobil si ešte svoje role.„A aby som ja tých päťdesiat zlatých čím skôr vrátil, idem ja do toho sveta,“ povedal žene. „Veď akosi len okopeš aj sama a dačo ti len aj dievča pomôže. Vieš, tých päťdesiat zlatých by som rád čím skôr vrátil, a vo svete sa len predsa skorej väčší groš zarobí ako tu doma.“Žene to lichotilo, že sa jej gazda tak o groš stará, a neodrádzala ho od dobrého úmyslu.„Však len okopeme,“ povedala mužovi celkom pokojne, keď do sveta odchádzal.„Zbohom, žena!“ a podával jej ruku. „Len sa už opatrujte, a vy, deti moje, dobre počúvajte mamku, kým ja prídem; potom vám čosi donesiem.“„Mne bič,“ volá Matúš; „mne nožík,“ kričí Štefan; „a mne ručník, ale taký s kvetmi!“ prosí Žofka.„Dobre, každému…“ vraví otec už na ceste a ponáhľa sa, aby ho kamaráti neodišli. Ešte raz kývol žene rukou a stratil sa medzi domami.Žena utrela si oči a vrátila sa k práci.Prvé dni bolo jej i deťom smutno bez otca. Ani tá práca nešla jej tak odruky, ako keď bol aj on doma. Neskoršie ale pomaly vžila sa do svojho položenia, a deti tiež keď videli, že tatko nechodia, prestali sa naň dopytovať. Zabudli ho — ako deti!Práca rástla a žena musela sa usilovať, aby jej zelina a tráva ostredky nepoprerastala, aj žeby ľudia ju neohovorili, že si muža vystrojila do sveta a kapustu, zemiaky ani teraz nemá okopané. Žofka pomáhala tiež, čo mohla. Matúš pásol kravu a teľa, Štefan zabával malého Martinka.Takto žena a deti doma. Akože muž vo svete? To nevieme. On písať nevie, nuž len čo po druhých odkazuje, ako sa má, že je zdravý.Laško na tretí, štvrtý týždeň jej už nič neodkázal. Ona sa trápila, či sa mu dačo nestalo, či nie je chorý, a čo ja viem. Má sa ísť ponosovať! No to ešte! Veď by ju sto a sto ráz do dňa svet premlel, že žiaľom za mužom omdlieva.Nevedela o ňom nič, ani či žije, ani či je mŕtvy. Trápilo ju to veľmi, že jej muž už nič neodkazuje.K tomu keď si pomyslela, že ešte len o päť týždňov príde, zaliali ju slzy. „Ako ho len dočkám?“ často pýtala sa sama seba.*Mišo Laško je už tri týždne doma. Však — bohužiaľ — už nie ten, čo bol.Ženu to hneď zarazilo, keď druhí prišli popoludní a on len v noci, aj to nie triezvy. „Čo sa to len, bože, stalo; veď on to nerobieval,“ pomyslela si žena, keď ráno našla iba osem grajciarov v mužovej taške.„Vitaj, Miško, nuž akože sa ti vodilo v tom svete, veď si akýsi celý inakší. Ani si sa len vari tam neholieval?“ pýtala sa žena svojho zarasteného muža, keď sa zo sna prebral. „Veďže mi rozprávaj!“„Čože ti budem rozprávať?“ spurno odvetil jej Mišo. „Iď a skús! budeš vedieť…“„A deťom si čo doniesol?“ vždy len prívetivo dozvedala sa žena. „Včera mali sa už potrhať, keď iní prichodili a ty nie.“„Čože som im mal doniesť?“„No predsa dačo.“„Azda…“ a Mišo vstal, ako sa bol v noci zvalil a pobral sa bez slova z domu. Žena tiež vyšla von a slzy blyšťali sa jej v očiach.Od tých čias Mišo z krčmy ani nevychodí. Židia dávajú, lebo majú na čo. Darmo žena prosí, plače, zakazuje.Zbožie za planého počasia jedno požaté, druhé na koreni skazu berie, deti a statok nemá kto opatriť, lebo úbohá moja suseda chorá sotva chodí, a ja potkýnam sa na jej muža v blate líhajúceho, tak, ako aj predvčerom večer.Ó, ty nešťastné kamarátstvo a prekliate pálené, kde si zaviedlo môjho, predtým statočného suseda?Bože, zmiluj sa nad rodinkou a vráť jej dobrého otca, muža, a mne striezlivého poriadneho suseda!Skamenelá(Povesť dohnanská)Chudobnej žene, keď jej muž umrel, ostala iba jedna jediná dcéra.Živili sa, ako mohli. V lete veru museli pilne pracovať, aby si, čo treba na zimu, nazhromaždili.Tak to trvalo pár rokov, až z malej Aničky vyrástlo hodné a k tomu veľmi driečne dievča. A keď je dievča pekné, bárs by bolo i chudobné, nájde sa šuhaj po jej vôli. Mala už aj Anička svojho milého — Janka.Dievča bolo veľmi krásne, pritom ale neposlušné, vzdorovité. Keď otec umrel, mať mu mnoho voľkala.*Bol krásny teplý deň, Štefana kráľa. Zvony z púchovskej veže už odzneli. Ľud poberá sa do kostola.„Ponáhľaj sa, Anka moja, s tým obliekaním, aby si neprišla na amen.“„Oj, ja veru nejdem do kostola. Ja pôjdem radšej na lieskovce.“[1]„Nuž ani tú svätú kázeň nechceš počuť?“„Čo len tú…! Môj Janko sto ráz krajšie káže.“„Tak?! No len si už iď teda za tým tvojím ,kazateľom‘, keď ti sto ráz krajšie káže; nechže ti káže, ty bezbožnica. Ale mi ho domov nechoď, ak ma nemáš poslúchnuť, lebo…“ a pohrozila sa jej.Hlavatosť Ankinu ani táto vyhrážka neprelomila. Akonáhle sa pristrojila, nepovediac ani slova, odišla.Mať po chvíli vyšla von, aby sa presvedčila, či Anka ide do kostola, a či len predsa na tie lieskovce. Sotva bola na dvore, už počula veselý spev Ankin, idúcej úvozom ponad ich záhradu. Žlč v nej skypela a trasúcim, hnevu a žiaľu plným hlasom volá:„No bodaj si pod prvou lieskou skamenela, aby som ťa radšej už nikdy nevidela!“ A vrátila sa do izby. V hneve ani nezbadala, že zvonia na pozdvihovanie, nebo je otvorené a kliatba vyšla rovno pred trón boží.Anka vybehla už hodne vysoko pod vrch Dníšky zvaný a zastala; aby si vydýchla. Ako to už ľudia vo zvyku máme, že oddychujúc v boku, obrátime sa tvárou do doliny, tak aj Anka pozrela dolu a hneď aj zazrela svojho Janka tým istým úvozom driapať sa nahor. On ju tiež spozoroval a zrýchlil krok. Anka, vydýchnuc si ešte raz, zavýskne, akoby na znak Jankovi, že „tu som“; on ju doháňa, ona beží, čo jej len para stačí, aby sa mu ukryla.Prišla už pod „prvú liesku“; lež tu, joj, koľká hrôza: stojí, ako stĺp, bledá ako stena, len rukami kedy-tedy kývne, akoby volala svojho Janka: „Poď, poď, milý môj, aspoň sa rozlúčme!“ Janko beží, chce ju objať, no neskoro, už len chladnú skalu zacíti v náručí svojom.Anka skamenela.Kristus s Petrom v mlyne(Legenda)Keď Kristus Pán so svätým Petrom chodili po svete, prišli raz do mlyna a pýtali si chleba.„Chlieb sa ešte neupiekol,“ odpovedala im mlynárka; „ale počkajte troška, upečiem vám malý podymníček.“ Kristus Pán a svätý Peter sadli si pod stenu a čakali.Mlynárka odtrhla kúštik cesta, rozvalkala a posadila do pece.Ale čo sa nestalo? Z toho kúštika cesta narástol v peci taký podymník, ako lúka.„Ej, ten im už len nedám!“ pomyslela si skúpa mlynárka. Odtrhla menší kúštiček cesta a posadila do pece.Ešte väčší bol, keď ho vysadila, ako ten prvý.„Ani tento im nedám,“ zase si len pomyslela mlynárka. Odtrhla teda ešte menší kúštiček a posadila.Z toho sa upiekol najväčší z tých troch. Bola by mlynárka aj ten odložila, ale bolo už neskoro, lebo svätý Peter bol veľmi lačný a stál už v pitvore, čakal naň. Dala mu ho.Ale čo? Peter bol veľmi hladný, chcel užiť z podymníka viac, než mu patrilo. A kým prešiel cez pitvor, roztrhol podymník a fuk jednu polovičku pod šatu. Druhú polovicu vyniesol von a rozdelili sa s ňou s Kristom Pánom.Keď pojedli, pobrali sa ďalej.Svätý Peter vždy ostával pozadu a po kuse pchal do úst ten podymník. Ale Kristus Pán, ktorý vedel o všetkom, keď už mal prežrieť, prihovoril sa mu a svätý Peter, nechcejúc sa prezradiť, musel podymník chytro vypľuť.Tak sa mu minula celá polovica, čo nič z nej neužil.A z toho vypľutého podymníka rastú — vraj — teraz huby.Dobré srdce„Prišiel som,“ rozprával mi jeden mladý učiteľ, „do školy opustenej.“Predchodca môj, chudák, chorľavý, trápil sa, ako mohol, bez pomoci, až kým ho nevyniesli.Ja teda vyvolený na jeho miesto so všetkou chuťou a silou začal som pracovať. Žiakov, ako to býva, mal som všelijakých, dobrých i zlých. Medzi nimi Janko Chudý, desaťročný žiačik, bol aj taký aj taký. V škole pozoroval, domácu úlohu ale nikdy nevypracoval. ,Prečo si, Janko, nenapísal, alebo sa nenaučil?‘ Chlapec neodpovedal. Pustil sa mi do plaču.,Hja, Janko, ostaneš tu. Po vyučovaní si to napíšeš.‘Chlapec ostal a napísal si, alebo sa naučil.„Raz tiež tak — hádam v treťom-štvrtom týždni,“ pokračoval po malej prestávke učiteľ, „zdržal som ho tiež po hodine. Ja som si vzal akúsi knižku a Janko, keď sa vyplakal, počal si písať úlohu. Sedím u stolíka asi štvrťhodinu, keď sa otvorili na škole dvere a vstúpil do izby starý, ošúchaných šiat človek; opieral sa o palicu. Vídal som ho už aj predtým vše na dedine, ale okrem pozdravenia som sa ešte s ním nezhováral. Janko, ako tento starý človek dnu vstúpil, pustil sa do plaču.,Pochválen Pán Ježiš!‘,Naveky! Čože ste mi doniesli?‘,Ach, čože by som vám ja, chudobný žobrák, pán učiteľko, mohol doniesť? Ale, ak by ste sa nehnevali, tuto môjmu Jankovi by som dal kúštik chleba,“ a vyňal z vrecka hodný krajec.,Nuž, len mu dajte,‘ dojala ma prosba starcova i Jankov plač.,No na, syn môj,‘ podal mu chlieb, ,a pekne si napíš, čo si máš. Na večer prichystám ti dačo teplô. Aj oleja kúpim do kahanca,‘ tešil otec Janka, ktorý aj plakal, aj sa usmieval a podaný chlieb rozlomil na dvoje a — iba keď povie:,Ňaňka, veď ste vy hádam tiež odvčera nejedli, tu máte polovičku,‘ a podával mu polovicu z toho chleba.„Ale čo nepovieš?“ pretrhol som učiteľa v reči. „Ty že si čo na to?“„Nuž tak sa ma to dotklo, že som musel von vyjsť, aby sa hlasite nerozplakal nad dobrým srdcom žobrákovho synka.“Na mylných cestách(Z učiteľových zápiskov)Bolo to minulej jari. — V blízkom meste bol jarmok. Šiel som dedinou rozmýšľajúc, či aj ja mám ísť na jarmok.Nemám síce ani čo kupovať, ani čo predávať, myslím si, ale hádam len idem. Dobre je to, keď človek obzrie si svoj ľud aj na jarmoku. Prečo? Nuž každý len odkladá na ten jarmok a potom sa to už je, pije, obyčajne viac, než patrí.Ej, pôjdem a presvedčím sa, či je tomu skutočne tak.Po raňajkách pojal som palicu, zamkol dvere a poď na jarmok. Sotva prejdem asi sto krokov, už čuť prenikavý detský plač. Zrýchlim krok a hľa: malý, trojročný Paľko Smidov vyzerá von oknom a plače.„Chceš ísť dolu, Paľko? No poď, zložím ťa.“Ale Paľko von nechce, lebo by vraj Apolienka plakala, „keby sa obudela“.Chlapca som sa viac nedozvedal, len aby som ho, spomínajúc mu mamku alebo tatka — viac nerozplakal. Vedel som, že títo už nie sú doma.„No neplač, neplač, Paľko môj,“ tešil som chlapca, podávajúc mu grajciar. „A von oknom nevyzeraj, lebo spadneš.“„Šak už nebujem,“ vetil Paľko; prestával plakať a ťahal sa naspäť do izby.Susedia, že by som ich bol naprosil k akému-takému dozreniu na Smidove deti, tiež neboli doma.Ale snáď ho ten grajciar uspokojí a nebude plakať, pomyslel som si. Čo si však počne, neboráčik, ak sa Apolienka prebudí? Ktovie, či im nechali rodičia niečo jesť? Ja sa — myslím si — poponáhľam, a kde ich nájdem, tam im budem dohovárať, že to nenie pekne: deti tak nechať. Za dobrej pol hodiny došiel som do mesta.Ale kdeže nájdem Smidovcov? Predávajú, kupujú, v krčme sedia? To ťažko uhádnuť.Pýtal som sa mnohých, kde asi môžu byť Smidovci?„Ja, zaisteže pri oldomáši; lebo prasa predali. Čože by ste radi?“„Ej, kdekoľvek ich nájdem, ale veru im poviem, že sú neporiadni, keď tak nechávajú tie drobné deti. Pomyslite si,“ hneval som sa, „samotné sú v izbe.“„Prosím vás,“ a hodila rukou statočná suseda. Bola by mi ešte zaiste niečo riekla, ale ja som sa pobral ďalej.Chodil, hľadal som, dopytoval sa a Smidovcov len predsa nikde nič.„Tam boli, tam som ich videla,“ odpovedali mi susedky. No, keď som ta, lebo ta došiel, už ich tam nebolo.Blížilo sa poludnie. Smidovcov už reku nenájdem, čo budem tu robiť? Pozerať po opilcoch? To je hnusné! Čosi som poobedoval a hybaj k nám.Ľudia išli už pomaly z jarmoku. Pripojil som sa i ja k mojim známym. Jeden povie to, druhý to; ten sa zastaví, tá postojí, a tak, bárs sa to vidí, že človek uchodí, predsa to len dlhšie trvá, než keď ide človek sám. — Išli sme k nám vyše hodiny. Sám to prejdem zľahka za tri štvrte.V dedine bolo už, pravda, živšie. Doma ponechané dietky ruka v ruke s vyjasnenými tváričkami postretávajú človeka a vypytujú sa: či ste nevideli moju mamku, strynú, tetku? — a kto by to porátal koho ešte.„Čože je nového v dedine?“ pýtam sa hneď v tretej chalupe.„Ale len si pomyslite, tá neporiadnica Smidová, ale aj on! Odišla vraj obe deti do jarmoku. To väčšie má vám celú tváričku dobitú, lebo vraj z okna spadlo, a pre to menšie, že akéhosi chalana vystrojili dnu oblokom. No či sú to ľudia?!“„A už sú doma?“„Ale čoby boli! A predali vraj hneď ráno to jakési prasa.“„Ej, to je už,“ krútili hlavami so mnou idúci a nechali ma.Chudák Paľko nemohol zadržať daný sľub: „Šak už nebujem“. Ľutoval som ho v duchu.Nuž a kde sú Smidovci?Počkaj, ctený čitateľu, tí neprídu až k ránu, keď ich zima spoza zákopy zdvihne.O, či by vám nebolo lepšie, detičky, čo by ste sa neboli v to ráno už prebudili? Zaiste, lebo rodičia vaši — sú ešte vždy na mylných cestách.Lakomosť(Povesť pohorelská)Boli raz dvaja bratia. Jeden bol čižmárom a druhý sedliačil. Tento bol bohatý a tamten nemal nič.I vybral sa raz ten čižmár svojim deťom dačo hľadať, lebo už nemali čo jesť a bol ich celý kŕdeľ.Išiel len, išiel, až došiel raz k jednej veľkej skale. Ďalej nevládal, a bola už i tma. Ľahol si teda za kríček k tej skale, že ráno, keď svitne, pôjde ďalej. Zaspal.Ráno, ešte sa len brieždilo, prebudil ho akýsi zhovor. Otvorí oči a čo vidí? Hrôza! Z tej skaly, pri ktorej leží, sype sa dvanásť chlapov. Boli to zbojníci. Div, že tam strachom neumrel, kým vyšiel posledný, a „seksament, zatvor sa!“ skala sa zatvorila.Vyšlo už slnko, a milý čižmár ako zmeravený ležal za kríčkom.„Poručeno Bohu,“ bojací vošiel ku skale a „seksament, otvor sa!“Skala sa mu otvorila. Staveným dychom, s „Otčenášom“ na ústach vošiel dnu.Všetko samá chyža, a v nich? Ako u zbojníkov: čo si len chcel! Najviac bolo ale peňazí. Čo tu začať? Meškať sa dlho nemohol. Nabral si teda „z tých zlatých“, a žeby mu ťažké neboli, sadol na koňa (boli tam štyri) a poď preč.Príduc domov, poslal svojho chlapca k strýkovi štvrtku požičať. Tento bol zvedavý, čo to len chce ten jeho brat merať.„Ale počkaj, natriem dno štvrťky smolou, azda sa len dačo prilepí na ňu.“Tak sa aj stalo. Prilepil sa veru jeden — dukát.„Čos‘ to, brat môj ľúby, premeriaval? Veď zrna ty nemáš, nuž čo takého?“ pýtal sa sedliak čižmára, dukátom, čo sa na štvrťku prilepil, privolaný k svojmu bratovi čižmárovi, za ktorého sa ináč hanbil a ho ani nenavštevoval.„To a to, brat môj,“ a vyrozprával mu, ako ho Boh požehnal.„Z toho by sa i mne zišlo,“ pomyslel si sedliak, a že bol smelého ducha, hneď na druhý deň šiel ta pod tú skalu.Nespal celú noc, čo čakal, či už skoro pôjdu von tí zbojníci.Vyšli; načítal ich dvanásť. Posledný zase to povedal, čo tamten, keď bol pri skale čižmár:„Seksament, zatvor sa!“ a skala sa zavrela.Nemohli byť zbojníci ďaleko, už netrpezlivý sedliak zavolal:„Seksament, otvor sa!“Skala sa mu otvorila a on vošiel dnu. Len sa tak všetko svietilo od zlata a striebra. Bol by už začrel hrsťou do dukátov, iba keď ho dlbol ktosi odzadu. Bol to jeden z „dvanástich“, ktorého v čítaní zmýlil, lebo ich vyšlo len jedenásť a nie dvanásť.Netrvalo to ani za okamžik, už bol sedliak na dve poly. — Tak skončil svoj biedny život.Doma plač a nariekanie, lebo už tretí deň, čo sedliak z domu odišiel a nevracia sa. Čižmár už tušil, čo mohlo sa prihodiť jeho bratovi. Vzal teda tri vrecia a že ide brata hľadať. Vedel, kde ho nájde, lebo znal brata a jeho lakomosť. Skutočne, našiel ho tam v skale — preťatého.Slzy mu padali, keď ho zbieral do vreca. Do zvyšných dvoch nabral si ale ešte tých dukátov, vyložil všetky tri na tie tri kone, ktoré bol tam nechal v ten deň, keď ho to tak Pán Boh požehnal.Po čase došli do tej istej dediny, skadiaľ čižmár a nebohý brat jeho sedliak boli, dvaja z tých zbojníkov i s jedným koníkom.„Či by ste nás, pán krčmár, neprenocovali?“„Ja veru vás nemôžem, ale choďte tamto k tomu človeku, čo nemal nikdy nič a teraz má už štyri domy a je boháčom, ten vás azda,“ odporúčal im krčmár známeho nám krčmára, ktorý ich potom vďačne prenocoval.Ráno, keď zbojníci odchádzali, tie štyri kone mali sa strhať, čo si poznali svojich predošlých gazdov. Nebolo ani zbojníkom viac treba. Všetci dvanásti zachytili sa do tej dediny pomstiť sa čižmárovi.Tu, ako sa hrnú do dvora, iba keď vám — div divúci — zavolá malé polročné čižmárovo dieťa z kolísky:„Otec, vezmite si ten nožík, čo mi pupček s ním odrezali, a na dvere napíšte spakruky kráž trojkráľovou kriedou.“Zbojníci boli už pod oblokom. Čižmár dlho nemeškal, ale urobil tak, ako mu to malé dieťa kázalo.Zbojníci vošli dnu a posadili sa rovno za stôl. Čižmár chytro i okolo zbojníkov spravil kráž a títo nemohli sa viac ani hnúť od stola.Najprv zle-nedobre. Keď ale videli, že to tak nepôjde, začali čižmára už i prosiť, aby ich len pustil, že oni odídu preč. Čižmár ich teda odonačil a tí šli ta, skadiaľ boli prišli.Až Boh dá…Matúš Molej, obyvateľ poctivej trenčianskej obce Smolíku, konečne odhodlal sa darmo Bohu slúžiť, to jest: prijal úrad kostolníka.„Darmo“ píšem preto, lebo za päť zlatých do roka slúžiť, to je viac darmo ako za plat.On síce nemal veľkú vôľu k tomu, lebo mu prišlo na myseľ, že nielen kostolníkom, ale v týždni aj miništrantom bude, ak bude.„A keby aspoň miništrovať vedel,“ vymlúval sa žene, keď ho tá neprestajne k prijatiu tej bohumilej služby mala.„Čo len to; vari by si neznal ,amen‘ povedať, alebo knižku na druhú stranu preniesť? A čo len toho vína naliať, — to potrafí aj malý chlapec, nie by si ty neulial…“„Aha, ty sa nazdáš, že je to len tak vína naliať ako mlieka z hrnca! Kvapka vína, a i to načim až vari na štvoro rozdeliť. Len iď a uvidíš, že to neuhádneš. To je nie ,nedošlo mi, musím pristať i na tom.‘ Veru nie, žena moja.“Tak presvedčivo hovoril Matúš tieto slová, že nemožno, aby jeho Zuzka znala čo len slovíčko ďalej odporovať. Veď sám bol presvedčený o pravdomluvnosti svojej, a žena by vari…Nevedel, čo tá má za lubom.„Oj,“ hodila rukou Zuzka, „veď som hádam nie taká sprostá! Keď sa odťahujú, len viem, že je už dosť. To iba neplatná tvoja výhovorka. Nechce sa ti každý deň do kostola, nuž preto sa vymlúvaš,“ už skoro vyčítavým hlasom spustila Zuzka.„Eh, čo by sa vymlúval!! Už len ale viem, čo je to Konfliteor, a ty máš dobrú hlavu, ale sa ani do roka nenaučíš; no, a bez toho miništrovať nemôžeš. A potom keď sviatky prídu, tam načim rozum pozbierať, aby človek nepomýlil. Len jedno ti poviem. Pred toľkým svetom obslúžiť, alebo prevelebnú sviatosť okadiť, to nie je pletka. Drgneš trocha, rozsype sa ti oheň, máš posmech do smrti. A náš pán sú hádam taký, že by ti prehliadli?!“Bez prestania vše ostrejším, vše tichším hlasom dôvodil Matúš, pričom svoju fajočku z jedného kútika do druhého prekladal a vše len odpľul a pozrel na ženu.Zuzka pilne vyšívala, však tiež pozorne sledovala muža a pripravovala sa na odvetu.„Ale čo by to bolo,“ začala uštipačne, keď Matúš skončil; „švagrov chlapec nemá iba desať rokov a uhádne navlas…!“„Ja“ — pretrhol ju Matúš, „vtedy som sa ani ja nebál. Hádam si ma neraz videla.“„No veď to, keď si vtedy znal, znáš i teraz. Človek je nie taký sprostý, aby — čo sa dnes naučil, zajtra už zabudol. Ja som len žena a viem ešte aj to, keď ma prvý raz do školy viedli. Čo by to tam podaromne reči šíril! Len sa ti to nevidí — nuž to je — zato nás aj Pán Boh tak požehnáva“ — a Zuzke stislo žiaľom hrdlo.Hoci, ako sú spolu na druhý rok už, im nič nezhynulo, predsa tie posledné slová prevládali Matúša.„Nuž dobre, keď už tak si to žiadaš, ja budem tým kostolníkom; ale potom sa mi nebudeš posmievať, keď mi to nepôjde tak, ako sa ty nazdávaš,“ výstražne podotkol Matúš.Zuzka prestala vyšívať a urazená pýtala sa muža:„A kedyže som sa ti ja z čoho vysmievala?“„Nuž ešte si sa mi nie,“ zahanbený pozrel Matúš na Zuzku, „ale ma to predsa len mrzí. Ja sa okúňam ísť k pánu…“„Ale chlap a báť sa!“ živším hlasom prehovorila Zuzka, vediac, že ho už nakriatla. „Ja baba a nebojím sa. Iďže, iď, keď to také povie,“ posmeľovala ho Zuzka.„No, teda idem,“ vstal Matúš od ohniska. „Ale ak ma pán neprijmú, to bude aj tebe hanba, Zuzka moja! Vieš, aký sú pán.“ Bol by jej aj ďalej o pánu farárovi hovoril, aký je prísny, no hneď ho pretrhla:„Veď my chodíme do kostola a na katechizmus sme tiež riadne chodievali, teda na nás nemajú sa prečo ťažkať. Len ty iď, veď je to pekne, keď môže človek Bohu slúžiť, a odplata nás iste neminie,“ upevňovala sa vo viere Zuzka a myslela si, že i Matúš jej už rozumie; ale ten nevedel o príčine, prečo ho chce mať Zuzka kostolníkom.Matúš ďalej vyhovárať nevedel, vzal širák, prehodil čistú halenu a pošiel do fary.„Povedať ale nikomu nemusíš, kde si bol, aby reči neboli,“ prišla už i Zuzke možnosť nezdaru jej úmyslu na pamäť.„Len ani ty nevrav,“ vetil Matúš už na odchode svojej žene.„A či si pravou vykročil?“ spytovala sa Zuzka, idúca do pitvora za Matúšom.„Ani sám neviem,“ odpovedal zamyslený Matúš a šiel. Zuzka vošla, sadla na svoje miesto pod oblok a slzy zjavili sa v jej očiach.„Keby ho, bože, ten pán len chceli, ani tú piatku by som neprijala. Požehnal by nás Boh na inom.“ Takto a podobne dumala Zuzka, kým bol Matúš vo fare a vše, vše len kukla do obloka, či už nejde.„Ha, už ide, môj Matúšek!“ vzdychla Zuzka, keď ho zazrela. „Ach, ,hviezdo jasná, Panno krásna‘,“ ako prestrašená skočila Zuzka, točila sa po izbe a nevedela, či má ísť v ústrety a či ho len počkať. Išla, bežala by, ale čo by svet? Aspoň von, na dvor, hádam jej kývne.„Ani len nepozrie pred seba,“ šepkala si sama sebe. „Matúš, veďže, či ma nevidíš?“ hlasno volala proti nemu.„No, len sa neblázni, veď si ty s tým aj mnoho vyhrala, že máš muža kostolníka,“ nevrhlo povedal Matúš; lebo by bol radšej býval, keby ho neboli prijali, ako takúto ťarchu dobrovoľne prevziať.„Tak prijali ťa? Veďže mi doprosta povedz,“ zvedave tázala sa Zuzka, akoby nebola počula, čo Matúš už raz povedal.„Pravdaže, a ako radi! Že už koľkých nahovárali, prosili, a ani jeden, a že ja dobrovoľne.“„Ach, Matko svätá, Matúš môj!“ objala ho kolo krku, „teraz nám už skorej dačo Boh, Otec nebeský požehná!“ a zaplakala.„Kieže si mi to povedala, bol by som hneď išiel. Nuž ale aj tak, až Boh dá, nebudeme vždy sami.“Zuzka rozložila oheň, že uvarí dáku večeru, z ktorej by už tak rada nadelila aj tomu tretiemu „požehnaniu“.Pre nerozum„Nuž ale či už raz nevieš dačo inšie uvariť? Len vždy tie krumple a len krumple,“ dohováral Nácko svojej žene Pepe, keď mu deň po deň len krumple predkladala.„Veď tak, ľa, gazda starostlivý,“ skočila doň ako osa žena, „zberáš sa už vari tri týždne po toho dákeho bravca a predsa sa nemôžeš skrochmeliť do toho mesta. Vše fujak, vše pľušť, zase veľká zima, a vždy máš akú-takú výhovorku, prečo nemôžeš ísť. Ale uvidím, či pôjdeš zajtra,“ sekala mu do živého Pepa.„Pôjdem, pôjdem, len mi už neváľaj ako do válova. Ty sa nazdáš, že je to len tak kúpiť,“ chcel ju poúčať Náco, ačkoľvek ešte ani on nikdy predtým nebol brava kupovať. Lebo tých päťatridsať zlatých, čo mali na brava, tiež len erbovali po otcovi. Do mesta tiež málo chodili; zajedno že bývali obďaleč, a za druhé, že nikdy nemali čo predávať. A soli, múky a dáku škvarku tej omasty kúpili aj doma u žida.„Ale čože by to bolo brava kúpiť, keď má človek peniaze,“ vysmiala Pepa Náca. „Ženy idú a dobre kúpia, a ty by si…“„No dosť, prestaňže už na tej trlici,“ hneval už Náca toľký posmech.„A akúže ja mám trlicu? Nemám ja — ďakovať Bohu — také poriadne ústa ako druhí ľudia?“ skoro plakala od zlosti Pepa. „Ešte mi takô povie, že ja mám trlicu! Nuž ty že už — odpusť, Bože — čo máš? Visí mu gamba ako, ale už ani radšej nič nepo —“„Veď aj načo? Ten tvoj ňufák je azda kaľavnejší, či čo?!“ nemohol sa zdržať Náco odpovede a vykríval sa do komory. Lebo — nestresci nás, Bože — ale Náco veru trocha zakyvkuje na ľavú nohu. Hja, kto sa trápi, robí, u toho to nie div. A on veru od maličkého mala musel robiť.Pepa ešte dlho šomrala, šomrala, ale keď sa jej nemal kto ozvať, zatíchla a ľahla si spať.Náco tiež, keď ho zima v komore prebrala, vošiel do izby a položil sa na odpočinok.Ráno vstali ako med, ani čo by sa neboli večer vadili. Pepa uvarila fruštik a Náco, keď sa najedol, vzal peniaze a poď po brava. Pepa ho pekne vyprevadila až pred dom.„Teda prichystaj čo treba, my sa budeme ponáhľať,“ nakladal jej ešte raz na ceste.„Ale či ma, Nácko, za takú sprostú uznávaš?“ ťažkala si Pepa.„Čoby — len už potom podlož pod kotol, aby voda vrela, keď prídeme. My sme hneď tu,“ chcel ešte dopovedať Náco, čo mal na jazyku.„Dobre, dobre; len doň tiež nezabudni! Ja viem, čo mám robiť,“ zavolala mu žena a vrátila sa do izby.Náco ani neprišiel dobre do mesta, už mal brava. Hneď v ulici zjednal, vyplatil a vrátil sa domov. Načo by aj bol vyberal? On mal od rána len na takého ľahšieho chuť, na vyšších nohách, „čo mi — vraj chytro vybehne k nám“. A tu práve taký sa mu naťapil. Teda načo darmo meškať? „Za ten čas, kým pôjdem medzi bravy a budem sa preberať, som skoro doma.“Išiel, a iba keď už bol na polceste k domovu, prišlo mu na um, že mal aj do brava kadečo pokúpiť. Ako teraz?„Počkaj ma, pujško, tu, veď som ja zabudol do teba pokúpiť,“ prehovoril k bravovi, zapchol palicu do snehu a uviazal žinku o palicu. Brav ale nechcel čakať.„Teda choď domov, keď sa ti tu nepáči,“ pustil brava po ceste, vzal palicu do ruky a poď behom naspäť do mesta.„A len ta choď, kde sa bude kadiť, veď ťa moja žena pustí, len jej povedz, že som ťa to ja, Náco, jej muž, poslal. A tej vody aby zvarila!“ odkázal ešte po bravovi svojej žene a myslel si, že bude všetko v poriadku.Ľudia, čo ho stretali, až tak zastávali; no on nepristavil sa pri nikom. Na otázky, kam beží, čo beží, odpovedal skrátka: „dolu“, alebo „do mesta“.Dôjduc k prvému sklepu, ešte vo dverách pýtal si „do brava“.„A čo si to rozkážete?“ pýtal sa ho žid-sklepník.„Nuž veď to už viete, čo ženy brávajú. Ja som už veru zabudol, čo to všetko má byť: soľ, korenie…“„Dobre, veď ja to už viem, čo treba. Len či je veľký ten bravec?“ pýtal sa sklepník.„Nuž taký za tridsať zlatých.“„Viem, už viem; len do čoho si to vezmete?“„Hm, nuž hádam aj do tejto baranice sa mi to vmestí,“ strhol čiapku z hlavy. A žid mu nameral, čo bolo treba — všetko do paklíkov a spolu do baranice.Náco vyplatil, stisol čiapku pod pazuchu a poď. „Lebo ten je už aj tak doma,“ pomyslel si na brava.„Treba mi uháňať za ním,“ šomral k sebe po ceste; „lebo ten má veru ľahšie nohy ako ja.“ A čím sa väčšmi ponáhľal krívajúc, tým viac posýpal cestu tým, čo bolo do brava.Kým domov došiel, neostalo mu iba trochu na spodku čiapky z tej miešaniny a uši mu už boli skoro odmrzli v tuhej zime. Kdeže by nie — bez čiapky! —„Ačak som hodného vybral?“ celý natešený pýtal sa od očakávajúcej ho už ženy, keď pred dom došiel.„A kdeže je?“ udivená pýtala sa ho Pepa.„Nuž či neprišiel?“„Nuž nie! Akože mal prísť, keď ty len teraz ideš!“„Veď som ho popredku poslal!“ objasňoval vec Náco.A pre nerozum tých Vianoc klobás nejedli.Starého otca rozpomienkyI.„Deti moje, deti,“ začal starý otec, keď sme mu fajku zapálili, „už ja dlho nebudem medzi vami. Nuž ale, poručeno Bohu; dosť som sa natrápil za sedemdesiatsedem rokov. Bože, keď si len pomyslím,“ a tu starý otec založil si dlaň na čelo, „čo som ja vystál za toľké roky, to nikdy nikto na tom svete,“ a utrel si dlaňou oči.„Na tretí rok mi bolo…“„Veď ty to už aj vieš, či na tretí, či na štvrtý, jaj,“ zastarala sa mu posmešne stará mať do reči a krútila pochybne hlavou, prižmurujúc oči. To ho pohlo.„Na tretí!“ zopakoval dôrazne, „a to na môj dušu!“ a ešte sa aj do pŕs búšil.„No, či by sa ja na to kliala, čo bolo pred sedemdesiat rokmi?“ zase sa mu len zamiešala stará mať a starý otec dupol krpcom, zamlčal sa a potiahol tuhšie z fajky. Chvíľu ostalo ticho.„Ale pre mňa vrav,“ opravovala sa stará mať.„Tak teda ma nemäť… Na tretí, ja viem, že na tretí rok mi bolo…“„Nuž ale predsa, čo by to len také tárala, čo to nemá ani hlavy ani päty,“ zase ho len mýlila stará mať, ale už vstávala z lavice.„Ale ba, veď tí (to už ako že my, deti) aj budú z toho veľa vedieť,“ ozvala sa i služobná spoza sporišťa, zaiste chcejúc nadŕžať starej materi, svojej gazdinej.„Keď sa vám nepáči, veď vy nemusíte počúvať; nikto vás nenúti. Choďte spať. Ráno aj tak aby vám deväť ráz trúbil, kým sa skrochmelíte,“ bránil sa starý otec.„Veď my aj ideme,“ povedala, „a svetlo že nebudete dlho páliť, lebo je olej drahý,“ skončila ešte vo dverách stará mať a vyšla aj so slúžkou.Ja som chcel lampu stiahnuť, no starý otec nedal.„Nechaj; vari by sme ešte na olej nemali, chvalabohu! Čože, či ona zarába naň? …sás dobronivá!“ zahrešil.Lampu som teda nechal tak.„Čože som chcel povedať? Už ani neviem.“„To, keď ste mali na tretí rok a keď ste spadli,“ pomáhal som mu ja.„Ozaj, tam som začal, ale ma tie kátle pomýlili. No ale počkaj, ty stará, aj s tou tam na tom vrchu! Just, natruc obom, zapáľ mi ešte, Pepko, ale vyškriab,“ rozhorlil sa starý otec. „A ty, keď sa ti drieme, choď spať, my sa budeme s Pepkom ešte zhovárať,“ posielal starý otec mladšieho brata, lebo počul — vidieť, už málo videl — že sa mu zívlo.Na nešťastie pri vyškrabovaní pripchal som vo fajke uško.„Ej, aj ty si len taký!… Na, odlož a dohán mi tam polož do tašky. Musíš mi ju zajtra ráno prepchať. Teraz choď, choď, už aj ty ta, spať,“ namrzel sa starý otec aj na mňa. Dosť som ho prehováral, že to hneď bude, on nie.„Nič! Zahas lampu ta, ja ešte budem sedieť.“„Dobrú noc!“„Pán Boh daj!“ skoro mi ani neodpovedal starý otec, a to všetko len pre tú fajku, lebo ma ináč radšej mal než to svoje oko v hlave, na ktoré ešte trocha videl.II.„Starý otec, a či ste sa veľmi udreli?“ začal som na druhý deň pri večeri.„Veru veľmi, synku, lebo okno u Hatalkov v Podlaviciach, hah, skoro ešte raz tak vysoké, ako naše.“„Nuž veď ste mi na závoze povedali, že keď tento dom stavali, že ste to vtedy spadli,“ dovolil som si opraviť starého otecka.„Ľa, nuž či ja viem, čo ty chceš? Ja som myslel, že vtedy, keď som to bol na tých nešťastných záletoch v Podlaviciach.“„No, starigáň, o čom by už zase deťom mliaždil. Čo by ináč nemali o tom ani počuť, nuž ich ešte sám učí,“ zavrátila ho stará mať a oprela lyžicu o misku, ako že už „Pán Boh zaplať“.„Ale veď im tí budú…“ zamiešala sa aj dievka, ktorá tiež s nami jedla. No nedopovedala, lebo starý otec ju hneď okríkol:„Ty čuš! Ty si tu najmenšia pani! Nuž čože?!“Dievka zamĺkla. Stará mať už potom tiež len zväčša posunkami trúfala si pochybovať o pravdivosti slov starého otca.„Teda ticho, lebo hneď bude z chrbta bubon. Ja vám dám… starieť sa mi do reči,“ k tichosti napomenul ešte raz starý otec gazdinú a dievku.„Na tretí rok mi bolo, to sa tak pamätám, ako dnes. Čože vaša pamäť, deti moje, ale moja! Sedemdesiatsedem rokov mi už minulo, a tak to viem, ani čo by teraz… Mal som tri roky, nie, len na tretí, tak porátaj, synku,“ obrátil sa ku mne, „kedy to bolo.“„Pred sedemdesiatimi piatimi rokmi,“ porátal som, pravda, s pomocou dievkinou.„No tak,“ pokračoval starý otec, „pred päťasedemdesiatimi rokmi to bolo, čo som prvý raz zo strechy zletel.“Brat sa na to rozosmial a mne do plaču nešlo. Stará mať a dievka tiež sa smiechu nezdržali. Len starý otec ostal vážnym.„Ale veď to len aj bolo somárstvo, tam nechať rebrík pod nohami! Čože taký chlapec vie, kde ho nešťastie čaká,“ a tu trocha starý otec odbočil. „Azda že vtedy boli také školy, ako teraz? Ešte aj pre takýchto, odpytujem pekne sopľošov,“ a ukázal na brata, ktorý už druhý rok do „úvody“ chodil. „Alebo že vari také, ako Maco (najstarší brat) chodil? Ani slychu, ani chýru, syn môj, o takých školách. Ale je to už aj zbytok také vysoké školy stavať. Raz, keď som bol teľa predávať, počkaj, reku, Macík môj, zanesiem ti dáky groš, zíde sa ti, viem, že nemáš. Hore som ešte len vyšiel, ale už dolu! To čert slýchal také schody! Ani že jednu stupku kročiť, ani dve.“„A to keď chodil do preparandie?“ spýtal som sa ja, lebo som nebol na čistom.„Ale čoby, tam kdesi do tej pľuhárky,“ obrátil na posmech.„Keď som ja chodil do školy, to už len bola škola: za šesť týždňov naučil sa, kto sa chcel, viac, ako teraz za deväť rokov. Teraz len na hŕbu kníh a kadejakých daromných papierov, a z toho všetkého je nič. Vtedy? Otec ti okresal piest, rechtor prilepil naň „abecedu“ a bolo po paráde, a naučil sa každý. Ba je pravda! Toť ty už chodíš štvrtý rok a vždy sa len voľajaké „megmegmegy“ učíš. Nuž či je to na česť a chválu božiu?! Pamätajte, že takéto somárstva, keď už povedať musím, nebude Pán Boh dlho trpieť. Lebo to je už vyše miery, čo sa teraz robí. Samé cigánstva, zbojstvá a obžerstvá. Ale počkajte len, čo na to príde. No len, no. Ja len tak poviem, že už dobre nebude, a to pamätajte, že nebude!“ vždy vyšším hlasom hovoril starec.Medzitým sme sa aj navečerali. Po večeri, rozumie sa, stará mať nám nedala dlho svetlo páliť. Rozhodla takto:„Ty sa ber spať; ráno aj tak by si drichmal do deviatej,“ určila mne. „A ty, keď nemôžeš spať, pre mňa seď tu aj do rána, ale svetlo nemusíš páliť; stenať môžeš aj potme,“ hovorila starému otcovi celkom rozkazovacím spôsobom. „Na také rozprávky máte dosť času aj zajtra.“„No veď, čože by si ty. Počkaj, len počkaj, príde čas, kde by si mi vďačne aj tri lampy rozžala; ale potom už bude neskoro. A zo štyroch zlatých penzie ľahko vyskočíš,“ rozžialil sa starý otec.Slová tie mňa viac pohli, ako starú mater, ktorá na ne už dávno bola privykla a vždy len „ešte nejdeš hneď umrieť“ odpovedala.Protiviť sa ale starej materi, som si predsa, bárs aj pri boku starého otca, netrúfal. Prišli mi na um tie takzvané „buchnáty“, ktorými mi zavše štedro chrbát obsypala. A tak čo robiť? „Dobrú noc, starý tatko!“III.„Séna — seno, salma — slama,“ a mnohé ešte maďarské slovká bolo sa mi na zajtra učiť. Po večeri pochytil som teda knižku, aby zajtra nebol snáď hosťom „papierových“ halušiek u pána učiteľa. Lebo ačkoľvek zvyklý na ne, predsa som ich len menej ľúbil ako čo už aj len „pomiešané“. Je síce pravda, že mi niekdy školský oblok poslúžil za dvere, keď ma pán učiteľ na kľúč zamkol, no ale takéto zmýlenie riadneho chodníka málokedy sa mi vyplatilo. Bolo sa mi teda učiť.V izbe boli sme ešte štyria. Starý otec nemo sedel pri sporišti na stolčeku a „pukal“ zo svojej fajočky a „vernej družky“, dievka pri stole obšívala plachtičku; ja oproti nej učil som sa maďarské slovká a brat ležal mi za chrbtom na lavici. Stará mať „od jedu“ bola už odišla spať.Teraz ale, aby ctený čitateľ nebol na omyle, za potrebné držím pripomenúť, ako som sa ja s bratom dostal na byt k starému otcovi. Nuž tak. Keď nás už bolo u otca toľko ako „červených myší“, že sme už nemali ani kde spávať, vzal nás dvoch, vlastne troch bratov starý otec — čo mal robiť? — za „svojich“. A to najstaršieho, mňa a vari šiesteho už spomenutého brata, ktorý, hľa, za chrbtom mi leží na lavici.Čo nám tento starý otec rozprával, najstarší brat už bol učiteľom; ja som chodil do „štvrtej klasy“ a mladší brat, tento tu za chrbtom, už spieval: „Volt szeretöm tizen három“ a „Részeg vagyok“, chodil do „úvody“.Je pravda, že starý otec vše si odpľul, neviem či už od zunovaného počúvania tých „sloviek“, a či už preto pľul, že musel. Dosť na tom, že — ale nehovoril nič, len keď som ich dievke vyrectoval, zamiešal sa už aj on.„Ale odložže to už, odlož. Ja by sa bál, že si s tým človek hlavu prevráti… Keď to už nemá rozum aj ten učiteľ! Toľko naložiť takému dieťaťu. Ej, ba, ba!“ ľutoval ma starý otec.„Nás radšej učili o Bohu ako také ,táraje‘,“ a starý otec položil hlavu do dlane, akoby ešte chcel myslieť, čo má povedať. „Na, radšej mi ,štopni‘ do tej fajočky. To je teraz moje najmilšie.“„Veď to je aj za dobrota!“ prisvedčila mu aj dievka od stola, pravda, pochybujúcim hlasom.„Azda že nie?! Nuž čože ja už mám na tom svete? Vari, že ma dačo teší? Kto? Hádam ty, aj s tou v tej hodnej izbe? Ani mak! Pre mňa vy obe môžte ísť do služby; ja sa bez vás zájdem; však, Pepko?“Srdečne by bol starému otcovi prisvedčil, keby do reči nebol vplietol aj starú mať. Ale bez tej, myslím si, najesť, by sme sa ešte najedli, ale už navariť!„Zuza môže ísť, ale starú mať si hádam necháme? Ja ešte neviem tak variť… a keď musím do tej školy chodiť…“„Veď by ťa ja už potom do školy nepustil. A vzali by sme si takú, čo by nás počúvala, nie ako tieto,“ a pozrel na dievku a zaiste myslel na starú mať!„Dobre, len nás vyplaťte, my pôjdeme,“ stavala sa dievka, lebo vedela, že z toho nič nebude.„Čo len to, to vám ja ľahko urobím!“„Mne áno, ale gazdiná…“„Gazdiná? Tá môže rada byť, že som ju vzal a že ju chovám už vari meru rokov, jazyčnicu! Ej, veď keby ja bol mal vtedy taký rozum, ako teraz: nikdy, nikdy by sa nebol oženil… Mohlo mne lepšie byť, ako mi je teraz. Toť mohol som mať na moje staré dni každý mesiac trinásť zlatých šesťdesiat grajciarov penzie, bolo by či na pol litra dobrého vínka, či na ten dohánik… Teraz, stará mi ju ani neukáže. Otlakov má deväť, ale keď príde prvého, nebolí ju ani jeden, len aby mohla ona všetko zhrabať. Nuž čože?“ hneval sa starý otec, „vari že sa ťa bojím? Neviem začo?! Hádam si ty za ňu (penziu) robila meru rokov, pätnásť týždňov aj tri dni, neraz veru aj osem a meru hodín čo som oka nezažmúril. Jesť ak ti doniesli, dobre; keď nie, ži už potom len na tej fľundrovici! Či chceš, či nie, pi a plať! Neraz som jej veru mal plné krpce. Čo som mal robiť? Keď ti podávali brať si musel.“„Rada by som vedieť, kto by mňa primusel, keď raz nechcem,“ pretrhla ho dievka.„To je tak, ako ty povieš, medzi kamarátmi! Keď ti dávajú, ber, ak nie, iď preč. A akože pôjdeš? Takto si si sadol, že si už aspoň za akomak oddýchneš a aspoň do tej fajky štopneš; nuž vari že si mal kedy?! Pán jednými vráty von, druhými dnu, a tak to šlo dňom-nocou. A ak ťa len trocha našiel, že si driemal, už ,šichta stróf‘! Čože je teraz?! Pán ide jeden-dva razy cez deň a v noci sa ani neukáže. Ale vtedy? Desať-dvadsať ráz cez noc! Že sa to len chcelo toľko obliekať! Ani tá pani nemusela mať pokoja. A on len predsa chodil, že nás už malo vše pošinúť od zlosti! Takto odišiel, „nalejže reku!“, poviem kamarátovi. No nestačil si skleničku, ako vtedy boli „loloty“, od úst odtrhnúť, už bol tu. Teraz?“ — Viac nepovedal, len hodil rukou, akoby povedal, „už si tam!“ A skutočne hneď začal.„Ale aj tak idú tie ,kráľovské verky‘. Ani tu, ani na Starých Horách, už nič — ani nikde. Odkedy Maďari a židia všetko opanovali, od tých čias je čo deň horšie. Ale tak Pán Boh musí trestať. Veď čo sa to už teraz robí, to je hrúza! Len pýcha, paráda…!“„Ale, ujček, choďte už spať, aj ty, Pepko, lebo nebudeme mať na zajtra oleja,“ pretrhla dievka starého otca, lebo vedela, že z tej „pýchy a parády“ aj jej sa dostane.Šťastie, že nepovedala, že sa budú gazdiná hnevať, lebo by sme iste neboli ešte šli; no takto: „Dobrú noc!“IV.Je večer.„Dones, Zuza, to mlieko, krumple už vrú; tam je v tom žltom mliečniku,“ posielala stará mať slúžku, keď sa krumple počali variť, „a ty zapáľ lampu,“ naložila mne.„Mne daj, mati, štipku bryndze, vieš, že mlieko nemôžem, nemal by som celú noc pokoja,“ zažiadal starý otec starú mater.„Ach, veď čože by si ty? Len bryndzu. V pôste že čo budeme mať, keď si teraz bryndzu zjeme?“ odpovedala mu na to stará mať a ani sa nehla.„Teda ja radšej nechcem nič!“ uspokojil sa starý otec.Slúžka priniesla mlieko.„A akéže je to, kyslé?“ mrdil som sa ja.„Nuž akéže inakšie?!“ odsekla mi stará mať.„Ja to nechcem. Dajte mi sladkého!“„Aj, no akože! Tebe kvôli pokazím si mliečnik. Keď sa ti nepáči, nechaj tak. Ešte si bude preberať, papľuch voľajaký!“ hnevala sa už nahnevaná stará mať ešte väčšmi.„Tej bryndze mi dones, lebo ja tvoje mlieko nechcem!“ dupol nohou starý otec. „Za meru rokov som sa raz nemohol mlieka najesť, a teraz, keď mi ho už žalúdok neznesie, liala by ho do mňa. Keď si dosiaľ predávala, predávaj si ho aj teraz, ja ti ho nebudem…“„Vezmi batoh na chrbát a choď, uvidíš, čo je to mlieko predávať, keď každý čo s akou kvapkou len ta letí! Aj tak nič nerobievaš,“ doložila stará mať.„A lepšie by som popredal ako ty!“ držal sa starý otec.„Nuž akože! Jazykom ty všetko lepšie vieš…“ zase mu len neostala dlžná stará mať.„Veď ty vždy tak, keď ja dačo poviem a neviem, kto už má väčší jazyk ako ty.“„No dobre, keď mám, nech mám, teba do toho nič!“„Veď nie, ale ešte mi také povie, aby som ja niesol batoh. Nuž kedyže to kto slýchal, žeby chlap chodil mlieko predávať?!“„Teda čuš a nefrfoc ako tie krumple.“„No veď ja nič…“„Veď ani nie, načo by som sa ja to miešala, do čoho ma nič.“„A teda načože ma posielaš mlieko predávať? Či som si ja to zaslúžil od teba? Nenarobil som sa ja dosť za meruosem rokov? Ty si sa však vyvaľovala, keď mne prišlo o polnoci ísť do šichty, a to či v lete, či v zime. A čože ešte v zime, ale v lete, čo ťa už ledva nohy držali, a len si musel. Však keď sa kosilo, len choď, Števko, len choď. Ber kosu na plece a stúpaj aj dve hodiny, ak chceš zavčasu prísť, čo ti až chrbtom tieklo od slabosti!“„A ja som sa vari málo pritom narobila? Pre toľkých, keď vás vše bolo aj pätnásť koscov, naklochtiť, to je nič? Len kým som tej praženice z toľkých vajec spravila. A potom keby nebol ešte aspoň frflal, ak mi ju trocha plameň šibol. Ale hneď len zahanbiť! Sto a sto ráz povedal: ,Stará, bude z chrbta bubon, tebe sa zase pri tom šporhelte driemalo!‘ A ja som sa mala už večite pretrhnúť! A to mu nebolo nič! To bolo vyvaľovanie! Ja som sa vyvaľovala. A on iba čo zahovárať išiel koscov. Azda neviem, ako to bývalo? Len špiritusu za krpku, dohánu po deväť paklov každý deň — a robota žiadna! Čo ma už malo pošinúť od zlosti! Keď sa najväčšmi tmilo, ,chlapi, poďte do koliby, bude pršať,‘ a nechalo sa všetko tak, keď gazda tak si rozkázal.“„Aspoň nikto nepovie, že sme mu nedali, čo sa patrilo,“ tešil sa starý otec.„Veď tak, nepovie; ale čože je z toho, keď to nemuselo byť. Tam streľba, muziky, tance, bez toho vždy sme mohli seno zrobiť, a lacnejšie…“„A to keď sme kosili, a kde?“ zvedavým som bol ja, lebo za mojich časov to už nebývalo.„Na každej lúke. Starý otec, keď mal koscov hľadať, išiel po muzikantov.“„No len také nevrav, to bolo dva-tri razy, čo sme spolu,“ bránil sa starý otec.„Áno, dva-tri razy! Nuž každé leto.“„Len už prestaň. Bola si ty radšej tomu ako ja. Dosť si sa vyskákala aj ty.“„Čo som mala robiť? Keď ste ma nasilu ťahali, musela som sa i ja pochabiť. Ale si ma ty ani raz nevykrútil.“„Keby si bola vedela tancovať, nuž by ťa bol, ale nosiť ťa ja, ako kláta, veru nie som blázon,“ a úsmev preletel mu po tvári.„Veď veru ani nie, už sme starí na to.“„Ej, keby ja len mal dobrého vína, každý deň aspoň liter, aj tak by si ešte zaskočil, čo aj nevidím. Však, stará moja?“ a starý otec pristúpil k starej materi. „Nože ma bozkaj. Nože, no, či to ešte vieš?“ a chytil starú mať za plece.„Jaj, mala by som aj koho. Vari za to, že sa vždy vadíš s nami? Iďže, iď, hanbi sa, starigáň starý.“Stará mať, keď ju starý otec za plece ťahal, nemohla sa udržať smiechu. My sme sa až váľali, dievku len tak mykalo.„Ale vy to, ujček, už len viete zahovoriť.“„Nuž čože, ktože nám rozkáže?“ vypäl sa starý otec. „Počkajte len, deti moje, aj ty, Zuzka, ak budeš u nás, ale takú si hostinu spravíme, keď budeme v Šariancovej kosiť, že jej ešte nebolo. Príde aj môj Macík, váš otec, ujček a my, počkajte len! Len by dal Pán Boh zdravia!“A stará mať šla po bryndzu.Hľadali — nenašli(Povesť tajovská. Rozprával † Štefan Greško)Medzi Banskou Bystricou a Kremnicou vypína sa nad všetky jeden holý končiar, ktorý okolitý ľud „Skalkou“ menuje. Pod touto Skalkou odohrala sa, podľa rozprávania môjho starého otca, táto povesť.„Do Kordíkov, obce ležiacej pod spomenutými vrchmi od zvolenskej strany, prišiel, bohvie skade, starší už chlap do služby. Volal sa Matúš.Aký bol to, neviem, iba to, že vedel aj čítať a mal ,veľkú moc‘. Keď vraj bola najväčšia potreba dažďa, len čo vyšiel na lúku svojho gazdu, uviazal reťaz o lojtru, trocha ňou potrepal a už sa lial dážď ani zo šochtára.Tým stal sa vzácnym. Mnohí ho volávali, prosievali a platili mu, len aby aj im lúku polial. Komu chcel, tomu to i urobil.Beda ale, keď sa na niekoho nahneval. Lebo keby mu len k medzi bol zatiahol a reťazou potrepal, už mu všetko seno v okržaliach zamoklo.Keď to tak jednému-druhému vykonal, ľudia počali sa ho báť a radšej ho volali večer do krčmy a ho opíjali, len aby im galibu na poli nerobil.V krčme sa spomína všeličo. Spomínajú sa i poklady a ich ložiská.Tiež tak hovorili raz v krčme, že pod Skalkou je mnoho a mnoho bohatstva. Že valasi, ktorí tadiaľ pásavajú, viackrát videli už tam plameň. Ale to nebol plameň ako plameň, ale taký belasý, akým horia peniaze, keď sa presúšajú.,A kdeže je tá Skalka?‘ pýta sa Matúš.,A vari by si mal chuť?‘,Pravdaže! Hádam to len nenecháme tam?!‘,A sám by šiel po ne?‘,Eh, to už nie. Aspoň dvanásť aby nás bolo!‘,A keď vás preženie?‘ povie iný.,Mám pomoc!‘ vetí Matúš. ,Len či pôjdete?‘,Pôjdeme, pôjdeme!‘ ozvali sa skoro všetci prísediaci.,A čo si vezmeme?‘ pýta sa iný.,O to sa už netrápte. Ja vezmem, čo treba.‘,Ej, flinty si už len poberieme, ak by predsa dačo…‘,To peniaze nedostaneme!‘ vraví Matúš. ,Ta sa zbraň nesmie brať! Ešte čo! Veď by vám to dalo! Nič nebudeme brať. Ja viem, čo treba.‘,Keď tak, teda dobre. Ale potom sa môžeš neukázať u Kordíkov, ak sa nám dačo stane,‘ dokladá jeden z najbohatších.,Nič sa nebojte! Ja viem, čo robím,‘ ubezpečuje ich Matúš.*Je večer sv. Jakuba. Mesiac už vyšiel. Milióny a milióny hviezd zdobia oblohu a spolu s mesiacom osvetľujú úzke hôrne chodníky dvanástim Kordíčanom, čo sa vybrali peniaze striezť. Hodinu deviatu hlásnik už odtrúbil. „Chváľ každý duch Hospodina!“ odznelo na horách a zaiste i v dušiach našich Kordíčanov. Idú ticho. Ani sa nezhovárajú! Čo kedy-tedy povie jeden druhý: ,Ale ak nás tam zmárni.‘,Nie, nebojte sa, nič sa nám nestane!‘ prehovára Matúš.Už len list šuští a drobná paprutina, čo láme sa im pod nohami. Ešte chvíľa a sú na mieste.Bárs sú už hlboko v noci, jednak utešený výhľad na tajovskú hutu, na tie horiace komíny, na veselo plápolajúce valaské vatry a celé do vidnej noci zahrúžené okolie.Ale oni sa mnoho neobzerajú. Sú ticho, len na Matúša hľadia, čo a ako.Keď sa dva chodníky s chotárom križujú, na tom mieste že majú čakať; tam nablízku majú byť aj peniaze.Matúš, aby zlý duch nemal moci, dal sa hneď do roboty. Zapálil tri sviece: jednu na česť Otca, druhú na česť Syna a tretiu na česť Ducha svätého.Dali sa všetci dokola.Matúš okolo Kordíčanov, vždy ďalej a ďalej, urobil tri kráže po zemi trojkráľovou kriedou a kázal sa im držať ticho, čo najtichšie, lebo že prídu tri pokušenia. Ak im odolajú, ak tam do konca vytrvajú, ich sú peniaze.,Len teraz už, prosím vás, ani sa nepohnite, a všetci jednej mysle aby ste boli: žeby sme šťastlivo peniaze dostali a sa s nimi podelili. Ale to vám nakladám.‘Potom pokropil Matúš všetkých aj seba svätenou vodou, zložili ruky a pomodlili sa deväť Otčenášov a deväť Zdravasov, ako sa Matúš predmodlieval.Dosiaľ bolo ticho, len čo im vše netopier ponad hlavy brnkol a kuvik alebo sova sa ohlásila.Po modlitbe vytiahol Matúš z haleny knižku ,Zemský kľúč‘, ktorým sa poklady otvárajú. Lenže sotva ho otvoril a nahol sa k sviečke, už ani čo by sa hora bola lámala: revom-rykom letí taký bujak, ako sedem tajovských. Chvost hore, hlavu dolu, len-len uchytiť na ohromné rožiská.Kordíčanov len tak zmrvilo!Ako ale dobehol k tretiemu krážu, stojí; ďalej nemôže. Tam ešte raz zreve, Kordíčania z kolien padajú a bujak — sa vráti. Prežehnali sa všetci.Prvé pokušenie šťastlivo prestáli. Prichodilo druhé.Matúš ich upozornil, že ak sa boja, aby sa za ruky pochytali a trebárs i políhali.Modlia sa nanovo. Ale nie je koniec tretieho Otčenáša, už ti letí čert na svini, ani všetky vetry kvičiacej. Jazyk ani ruka po lakeť, má vyplazený a oheň len sa mu tak sype z papule. Sviňa horí plameňom. Kordíčania strachom sa trasú a len oči žmúria, aby aspoň nevideli vlastnú skazu, keď už zahynúť majú.Len Matúš sa neľaká. Pokropí k prvému krážu dobehnuvšieho čerta svätenou vodou a ten — prchne späť.Bolo už po druhom pokušení.,Len teraz, teraz ešte vytrvajte,‘ posmeľoval Matúš už skoro mŕtvych Kordíčanov. — Jedno ešte pokušenie, a naše sú dukáty.‘Tretia skúška prišla hneď.Neboli ešte ani modlitbu započali, keď šibenice už stáli. Skade, skade nie, objavili sa dvaja čiernoodetí obrovskí kati. Nehovorili nič, len si ukazovali. Šibenice boli za malú chvíľu hotové pri samom treťom kráži.,No ktoréhože?‘ pýta sa jeden tupým hlasom ako spod zeme.,Všetko jedno, od kraja,‘ vraví mu druhý kat.Kordíčania už boli zdreveneli. Kat dlho nerozmýšľal, ale natiahnuc sa ponad kráže, chytal už jedného za nohu. Ten sa zľakol, vytrhol si ruky z rúk súdruhov, vyskočil z krážu a poď dolu bokom, nehľadiac na nič.Kat išiel radom k druhému. Keď aj tento uskočil, tak urobili okrem Matúša všetci, a poď každý inou stranou. Konečne pobral sa i Matúš, ale do Kordíkov sa už nevrátil, lebo by ho boli zabili.Milí Kordíčania neposchodili sa až vari na tretí deň, pokaličení jeden väčšmi, ako druhý…“„A keby boli ešte aj to tretie pokušenie prestáli, čo potom?“ pýtal som sa môjho starého otca, keď mi toto rozprával.„Nuž vtedy možno, že by sa im boli tie peniaze ukázali, ak boli jednej mysli, že sa na rovnako podelia…“„A sú tie peniaze ešte tam?“ dozvedal som sa ďalej.„Ale čoby boli. Preniesli sa na druhé miesto a bohvie, komu sú súdené!“ vzdychol si starý otec.Bryndzovo semä(Podľa počutia)Ja už neviem, kedy sa to stalo, kedy nie, ale Tajovčania to až podnes rozprávajú a smelo tvrdia o Riečanoch, že sa im to skutočne prihodilo, aby sa ani neškriepili.Tiekla pri tejto príležitosti neraz už i krv, lebo Riečania si nedajú veľa popod nos plúžiť, ale Tajovci predsa len neustávajú pri vhodných príležitostiach im to pripomínať. Ešte len i deti z týchto dvoch dedín, keď sa zídu — obyčajne v kostole alebo na katechizme — a prípadne pohnevajú, tak keď najhoršie chce Riečan Tajovčanovi povedať, nuž mu nemôže viac, ako že: „Ty hrebenár!“ A to zato, že Tajovci nosili vraj voľakedy hrebene vo vlasoch. Nuž a hrebeň, pomyslí si Tajovčan, je ešte i teraz taká vec, pred ktorou vraj i pán cisár musí dolu čiapku dať, tak mu ani nenapadá za tú prezývku sa hnevať.Ale keď on povie Riečanovi: „Ty somár sprostý aj s tvojím starým otcom, čo voľakedy bryndzu sial,“ to už toho má vychytiť od zlosti.Ľa, teraz som si to už poplietol! Čo som vám chcel naposledy riecť — už je von. No ale nič to preto; z toho ešte neviete, ako to vlastne bolo. Len trpezlivosť, milí poslucháči, nebude to už také dlhé, ako si myslíte.Navštívil vraj raz Pán Boh aj pobožných Riečanov takou pohromou, ako svojho času Jóba — vykapali im totiž všetky ovce. Riečania trpezlivo očakávali milosť božiu, kedy im, ako tomu, vynahradí tisícnásobne utrpenú škodu; ale nestalo sa, a tak všetka ťarcha starostí a zadováženie si oviec pripadla len na ich biedne hlavy.Richtár, akožto pravý otec obce, zvolal teda slávny výbor, aby sa poradili, akým spôsobom by prišli poznovu k ovciam.Schôdzka bola zvolaná do krčmy, aby od žien a detí mal slávny výbor pokoj a mohol sa so všetkým svojím rozumom oddať premýšľaniu. Návrhy boli voľné, každý mal právo hovoriť. Ale ťažko sa ústa rozväzovali dotyčne veci. Iba pochytali si hlavy do dlaní a premýšľali, premýšľali. No, kde nieto, tam ani smrť neberie. A tak to bolo i s Riečanmi. Nedajbože dakto dačo vysiliť!Až k ránu, keď sa „sladovô“ už hodne v súdku posadlo, zliahlo sa v mozgu richtárovom predsa dačo. Čo to bolo, uvidíte z prevedenia.Predne znosená bola posledná bryndza všetkých Riečanov na miesto, kde sa návrh zrodil. Bolo jej ešte tak, aj s červíkmi, za kapsu. Zatým prikročil slávny výbor k ďalšiemu prevedeniu peknej myšlienky. Ženy, deti a pravdaže chlapi, všetko náhlilo sa na obecnú lúku. Bryndzu niesla pani richtárka, akožto najpoctivejšia osoba, aby z nej ani za mak neskapalo. Sobotník bol poslaný do dediny pre nosidlá.Kým sa na kraji lúky prípravy robili, došiel aj sluha s nosidlami a dali sa do práce.Aby richtár, čo bude bryndzu rozsievať, trávu nepodlávil, sadol si do nosidiel a nato vzali ho štyria z výboru na plecia a nosili po lúke, medzi čím on bryndzu po štipke na všetky strany rozsieval.Tým bola práca skončená.Na šťastný výsledok šlo sa zazdravkať a zatým bolo už Riečanom iba čakať na barance, ktorých semä bolo v bryndzi zasiate.Dlho čakali a chodili kukať na lúku, či už bryndza schodí.A skutočne podarilo sa v tráve objaviť voľaktorému starostlivému občanovi malé barančie rožky. Aha, už vraj schodí! A bolo plesania a sladového ešte!Ale čo? Niet radosti, na ktorú by neprišiel žiaľ.Tak sa stalo i Riečanom. Bryndza ďalej neschodila, rožky ktosi odniesol a oni museli hľadať iný spôsob, ktorým prišli poznovu k ovciam.A že sa tak svedomite starali o seba i o svoje deti, ľa, zato majú ten neslýchaný posmech, z ktorého je — amen bitka, akže im to kto pripomenie.A preto prosím, páni, ráčte s tým mlčať, lebo ja som z toho kraja, Tajovčan, aby sa mi a prípadne i vám na chrbát nedostalo; mne, že som vám to zradil, a vám, že to roznášate.Aj kapusty(Obrázok zo života)Jožko bol jediným synáčkom svojich rodičov. A že bol jedináčikom, báli sa oň, vlastne len matka, väčšmi ako o všetko vlastné, čo mali. Robili mu v každej veci po vôli, aby im len dáko neochorel, alebo ešte — bože — neodumrel.„Čože by nás už potom tešilo, keby nám aj to jedno, tak ťažko vymodlené, pánbožko povolal? Veď by sme sa museli žiaľom za ním pominúť,“ hovorievala matka, keď i len dosť máličko nechcel otec synáčkovi povoliť v jednej-druhej veci.Chlapcovi bolo už predsa jedenásť rokov a rozkázať mu otec v máločom mohol; lebo hneď mu bola za chrbtom mamička a tá už potom otcovi vyčítala, že aj na dva týždne prešla mu chuť dačo chlapcovi nepovôli rozkazovať.„Nuž, či ty človek, predsa len to chceš, aby sme oň prišli? Či si ty dobrý otec? Či to taký máš byť?“ a ako ešte aj inak mu zakaždým dočinila.„No, ja sa už ani neohlásim, načo? I tak čo si darmo ústa deriem; mati si nič nedá povedať.“ A radšej prežrel, ak sa mu čo chlapec sprotivil, len aby bol s materou pokoj.A najpríkrejšie padali chlapcove výčiny otcovi pri jedení. Cez deň, keď šiel za prácou, nevidel, nepočul, ako a v čom mamička voľká Jožkovi. Len na poludnie, alebo večer bolo mu dívať sa, počúvať to zbytočné maznáctvo.„Ja to nechcem; dajte mi to. To a to ste mali variť; ja to nerád,“ frnkalo chlapča ustavične.„No, ja sa na to nebudem dívať, to nesmie ďalej tak byť,“ umienil si otec pri obede, keď Jožkovi nepáčili sa makové halušky omastené, ale že mali byť s „cukrovou vodičkou“, a vzdoroval, nejedol. Mamička hneď bola by hotová bývala poliať Jožkovi halušky „cukrovou vodičkou“, lebo si myslela, že ono, chúďa, nemôže také jesť. Žalúdoček mu hádam neprijme atď. A keď otec odišiel, stalo sa chlapcovi po vôli.Otec, keď prišiel z roboty, povečeral, čo mu žena práve predložila — hrach. Skorej ešte, ako otcovi, nabrala na mištičku a volala Jožka „papkať“.„Ja nechcem hrach, dajte mi inšie,“ mrdil sa chlapec, a akoby navzdor, odišiel od stola a vyvalil sa na lavičku.„Tak počkaj, Jožko, keď podojím, dám ti mliečka do hrnulíka,“ chcela uľaviť matka chlapcovi.„Ja takô nechcem, čo vy dojíte, mne sa teplô hnusí,“ odvrkol chlapec a prehodil sa na druhý bok, tvárou k stene. Otca to už dopálilo, ale hľadel na mater, ináč by sa bolo chlapcovi zomlelo zopár na chrbát.„Nuž čože ti dám, dieťa moje? Zase mliečnik načať…“ trápila sa matka.Otec nepovedal nič. Položil lyžicu, vzdychol k Bohu za pokrm a pošiel k obloku za fajočkou, že si štopne ešte ako mak.Žena upratala stôl a šla podojiť kravičku. Otec si zapálil, no odložiac fajku, šiel za ženou do maštale. „To ja musím prelomiť. Tak to nemôže trvať, veď by chlapec…“ myslel si, kým k žene došiel.„Mati s tým našim chlapcom to musíme dáko inakšie započať. Lebo ak to tak pôjde, ako dosiaľ, pamätaj, že ťa tento za dva-tri roky ubije, a ja ti viac nepoviem, ale pamätaj…“Žene skoro šochtár vypadol z ruky na tieto nečakané slová otcove.„Ale, nechajže ho, nechaj, otec, veď je ešte len dieťa. Keď bude mať lepší rozum, veď ono nebude takô,“ počala chlácholiť mati otca. Ba pokúsila sa ešte aj ďalej hádať sa o zdar či nezdar svojho maznáčika. No otec tak jej skrátka odvetil, ako keby to už klincom pribil.Nemohla nič. Pustila sa teda do vyjednávania s otcom, ako chlapca napraviť. Horko-ťažko uzniesli sa na tom, že chlapec, ak chce jesť, nech je hrach, ak nie — bude o hlade; mama mliečnik, či „vršok“ na mlieku nepokazí. No keď prišli do izby, chlapec už spal, nebolo mu treba jesť.Ale ráno! Sotva svitlo, už sa chlapec zobudil a hneď — poď do plaču, že sa mu nedali večer najesť.Zo strany rodičov prevzal teraz slovo otec.„Prečože si nejedol, keď ti mati dávala?“ pýtal sa mierne chlapca.„Ja hrach nerád,“ polo plačom a polo hnevom odvetil chlapec.„Nuž, keď nerád, čo ja musím jesť aj s materou, a keď si taký pán, iď do hostinca a rozkáž si, čo sa ti len páči. A dosť, lebo ma nahneváš — a už ti je aj tak rezík krátky,“ poznamenal k tomu otec.Chlapec na neslýchanú reč otcovu ešte voľačo zašomral pod nos, a ostalo pri tom.Matka sa ani neohlásila. Kus ju to aj mrzelo, že otec už „tak malého“ chlapca chce novej regule učiť, no z druhej strany prišlo jej aj to na rozum, čo jej muž včera v maštali pohovoril, že totiž z chlapca takto nič dobrého nebude. A aj samej prišlo na um známe porekadlo: „Ohýbaj ma mamko, pokým som ja Janko…“Na druhý deň stalo sa to isté — chlapec nechcel kyslé zemiaky, a to ani na obed, ani na večeru. Šiel spať o hlade.Mamička už bola v strachu, že sa Jožkovi dačo stane, keď neje. Už by mu bola skoro aj dačo podala za otcovým chrbtom, ale predsa nie, premohla sa, a potom aj bála sa, že ju chlapec prv-neskôr vyzradí pred otcom a toho by to dohnevalo potom už naozaj. Predsa ale nezdržala sa „božekať“ pred otcom, že ak chlapec nebude môcť potom už vôbec ani jesť.„Neboj sa, len ho nechaj, veď sa on vytrucuje. A komoru mi tiež zamkneš a kľúč k sebe,“ naložil žene už dosť utrápenej.A koniec koncov bol ten, že chlapec na štvrtý deň ráno — keď tretiu večeru mimovoľne zaspal — (prv ľahol, ako bola večera) s plačom obrátil sa ku matke, že „prečo ho nezobudila, keď ňanka večerali, už by som sa bol aj tej kapusty najedol, radšej ako ísť o hlade spať.“„Vidíš, ako sme ho vyliečili,“ prehovoril otec k materi a tá uznala a bola aj rada, že nemusí Jožkovi kvôli „mliečniky kaziť“.FerkoBoli sme ešte len chlapci. Vlastne len mne a ešte jednému môjmu kamarátovi hovorievali ľudia: „No, ľa, ciagle pod nosom a — cigara v pysku.“ Tretí náš kamarát bol devätnásť-dvadsaťročný mládenec, menom Ferko.Ako sme sa my, chlapci, s tým Ferkom skamarátili, to sám neviem. Len to je isté, že som ho ja radšej mal, ako snáď ktoréhokoľvek z vlastných bratov, a už tých mal som predsa sedem. Nie div. Môj otec napríklad pestoval pre seba dohán. Keď odtrhol som si čo len jeden lístok a nešťastnou náhodou zazrel ma jeden alebo druhý brat, už sa to otec dozvedel. Kdežto Ferko, čo by mu bol vari každý deň priniesol za plné záhrenie dohánových listov, nebol by ma vyzradil ani pod šibenicou.Mohol by som o mlčanlivosti Ferkovej ešte mnoho príkladov uviesť, o slanine, klobásach, mede — no načo? Ctený čitateľ, myslím, úplne je o tom presvedčený i z toho jedného príkladu.Raz tiež tak v letnej dobe, keď ma otec bol poveril striehnutím roja a on na celý deň odišiel, zapchal som letáče až na jednu včelu, a poď s milým Ferkom na výlet do hôr. Ale čo? Klobás už nebolo, iba vari štyri, z tých som si netrúfal vziať; slaniny som sa už tiež bál odrezať, lebo môj nemotorný rez vždy poznala matka, a tá — odpustí mi — bola v tých časoch v mojich očiach vždy „žalobná Katka“. Za lubom nezadržala pred otcom nič.Túha za zeleným bola ale neodolateľná. Čo tu robiť? Aha, napadla mi podarená myšlienka: poď ja do kurína. Veď — myslím si — mama i tak nevie, koľko zniesli dnes sliepky. Vzal som teda šesť alebo osem vajec, Ferko okruh chleba, a poď poza humná do poľa. Na ceste zachytili sme i tretieho kamaráta, Ľuda, ktorý vzal doma soli, a šli sme.Cestou zapili sme si ešte na salaši žinčice, a hybaj spevom na polianku.Hostina bola veľkolepá. Do hliny zaobalené a v popole upečené vajcia boli pravou lahôdkou našim žalúdkom. Len to nás mrzelo, že sme nemali ani grajciara, aby sme si boli smäd zahasili. Nútení sme boli vodu piť. A ja neviem, či už od tej vody a či od jahôd, čo sme si nakoniec po báne pozobkávali, ale tak som sa „očemeril“, že až kým sa hodne nezotmilo, nejavil som žiadnej vôle k návratu domov. Tvár mi horela a nastal vnútorný boj, to jest zobjímal ma strach. Kamaráti moji, pravda, nerozumeli mi, keďže som ja mlčal, a počali si spievať. Ja tiež, chtiac-nechtiac a bárs mi hrdlo sťahovalo, rozspieval som sa. (Čože, Ľudovi bolo ľahko spievať, spával na chlieviku a do Ferka sa už nikto nestarel.)Pesničiek vedel som v tých časoch viac ako teraz. Celou cestou čo sme jednu vyspievali, už sme i tri nové začali. Tu raz povie Ferko:„Chlapci, ja viem ešte jednu slovenskú pesničku, ale tá sa nesmie hocikde spievať.“„A ktoráže je to?“ pýtali sme sa ho naraz ja i Ľudo.„Hm, tak sa začína: Hej, Slováci!“„A tá prečo sa nesmie spievať?“ pýtali sme sa ho zase.„No, keď sa na tú páni hnevajú. Ale ak chcete, ja vás ju naučím,“ doložil Ferko.„No zaspievaj.“A Ferko spieval. Ja s Ľudom, možno, že i sám Ferko, sme jej nerozumeli, no predsa sa nám páčila, lebo mohli sme pri nej po „vojensky“ stúpať. Dva-tri razy nám ju zaspieval a potom sme ju spievali všetci traja a to tak oduševnene, že nás bolo počuť hádam i na tretiu dedinu.Čochvíľa došli sme domov, vlastne len na horný koniec dediny, kde bolo pre miestnu hutu veľa dreva poukladaného. Tam sme sa rozlúčili. Ferko i Ľudo volali ma síce k nim nocovať, ale ja som nešiel. Bál som sa čo i len medzi domy vkročiť.Večer bol síce teplý, ale mňa hegalo povedomie, čo som vykonal, a zaspať som nemohol. Bože môj, božíčku, čo ja len teraz budem robiť, ako aj domov — mňa zabijú. Bol by som plakal, no nesmel som, boli by ma počuli. Konečne predsa zmiloval sa nado mnou sen a ja som zadriemal. Snov, ktoré som mal za ten čas, kým ma matka, brat a slúžka nenašli a silou-mocou domov neodviedli, ešte i teraz sa bojím. Strašidlá, čo stavali sa mi pred oči, sú neopísateľné.Roh na hlave a odrený členok zbadal som iba na druhý deň, rozmýšľajúc o včerajšom dni. Otcovým korbáčom zadané rany ani nespomínam, tie ma ešte i teraz bolia, keď si na ne pomyslím. A čo by ešte bolo bývalo, keby matka bola zradila i krádež, ktorej prišla na stopu, keďže sliepky v ten deň po dve vajcia nezniesli, to neviem, ale sotva by som bol dnes toto písal.„No, veru,“ povie ctený čitateľ, „nuž čože je na tom? Nič!“Áno, pre teba možno nič, pre mňa ale mnoho. Len takto mohli ma odučiť tuláctvu a sčiastky i krádeži. (Mať ma vždy strašila žalobou u otca.) To je jedno. Druhé je to, že tu vzalo základ moje národné prebudenie, zbudované zákazmi spievania piesne „Hej, Slováci!“. A po tretie, že chcel som sa pre to dvoje rozpamätať na môjho kamaráta Ferka B., po ktorom mám, chvalabohu, túto vďačnú rozpomienku, ale žiaľ, i jednu zvädlú sirôtku z jeho predčasného — hrobu.JastrabyČo raz vidím nad naším hájom jastraba kolesá točiť, zakaždým príde mi na um jedna príhoda, či nehoda z mojich chlapčenských liet. Mnohým som ju už rozprával, nuž ale, ak chcete, rozpoviem ju ešte i vám, ctení čitatelia.Koľko je tomu rokov, určite povedať neviem; ale opýtajte sa Jana z doliny, ten to iste pamätá, lebo jeho stál ten „kúsok“ až dve rebrá. Ten bude pamätať sa možno ešte i na deň.Ako, ako nie, vvkutali mladší chlapci — ale v šibalstvách hodní stúpenci nás starších — v Háji jastraby. Nebola to vlastne žiadna ťažkosť, lebo jastraby, ľahko si domyslieť z akých príčin, hniezdili hneď z kraja hory, rozloženej až skoro po samú dedinu.Ja som predsa o nich nezvedel, až keď už mali mladé. Vlastne takto to bolo. My mladší hľadali sme priateľstvo starších a od nás mladší zas nám sa vtierali, aby si nadobudli priazeň našu a hlavne — moju. Áno, moju. Lebo ja som už bol čo inšie než moji kamaráti. Chodil som už do mesta do školy, mal som iný, panský kroj, znal som už voľačo z tej samospasiteľnej maďarčiny (ako sme ju volali) a čo najviac zavážilo, bol som mocnejší, či obratnejší na „za pasy“ odo mňa tri-štyri roky starších čeľadníkov, čo už i mládenci. Preto moje priateľstvo bolo každému z mladších drahé a preto hľadeli si ho vyzískať mnohí, medzi nimi aj istý Zepo. Čímže ale skorej, ako keď mi on ukáže spomenuté už jastraby? Večer teda, aby nás iní nevideli, zaviedol ma k nim. Haštrica bola vysoká a hladká, a ja som nejavil veľkú vôľu na ňu sa driapať, lebo Zepo, ba žiaden človek ešte nevedel, či majú jastraby už mladé, či operené, či ešte holé a či sú ešte vo vajci, a potom i pre posmech, ak sa ani ja nevydriapem. No na isté tvrdenie Zepovo, že už budú mladé, dal som sa škriabať na jedlicu. Ťažko mi to šlo, keď ma Zepo už tískať nedosiahol, a zvlášte triasol som sa strachom, keď sa jastraby zobudili a počali sa do mňa krídlami trepať. Lenže som sa udržal, čo som to ešte nikdy nebol skúsil pri vyberaní vtáčkov.Doškriabuc sa k hniezdu, presvedčil som sa, že sú v ňom mladé, ale ešte holé.„No, čože je?“ zavolal Zepo zo spodku, keď už asi badal, že som pri hniezde.„Štyri vajcia,“ zavolal som mu dolu, lebo medzitým, čo ma pod Háj viedol, napadla mi myšlienka, že tie jastraby dobre bude vybrať a darovať pánu profesorovi, ktorý nám už bol v škole vypchaté vtáky ukazoval, aby mal na mňa aký-taký ohľad. So Zepom sme sa rozlúčili s tým, že o tri-štyri dni prídeme zas kuknúť na ne.Na tretí deň zatým počul som, že Jano z doliny zlomil dve rebrá, čo, lezúc na jedlicu, pustil sa od strachu dolu, keď sa jastrab doň búšil. Bol som si teraz už istý, že nebude viac nik mať vôľu driapať sa za jastrabmi, a že budú moje. A tak i skutočne bolo. O štyri-päť dní, keď som už asi myslel, že mladé jastraby obrástli, poď ja sám po ne. Nemali ešte perie, len páper na sebe, ako malé kačky, no vybral som ich a poď s nimi domov.Mama moja sa i hnevala, že som ja to doniesol, že ak daktorý, keď narastú, trafí mi uletieť, a potom, že „starí zavoňajú“. Aj už hnevalo ju, že ja teraz iba za červíkmi budem chodiť štyrom jastrabom k nasýteniu.Nato predniesol som jej svoju mienku, že ja totiž chcem jastraby darovať pánu profesorovi a už som ju osvietil, že ako, načo. Hej, či sa potešila! Bola si istá, že mi, vlastne jej, aj plácu za vyučovanie pán profesor odpustí, bude mať ohľad na mňa, a jej synček, lebo ma rada mala, nebude sa musieť tak v knihách mučiť.Nebránila mi teda nič, čo som za jastraby konal, ba mi sama dávala každý druhý-tretí deň dva grajciare na staré mäso, odpadky.Jastraby rástli. O dva týždne už mali aj perie a bola ich plná klietka a samé žrali už na druhý týždeň. Bolože to radosti, a divákov ešte! My domášni chlapci, ba ešte len aj ten náš starý kocúr (čo mal prísno zakázané na jastraby len aj pozrieť), nevedeli sme sa im dosť nadívať. Chlapcov som sa síce spočiatku aj kus obával, že mi ich ukradnú, a preto radšej som dvoch-troch vyplatil a druhým zahrozil, že beda, ak sa opovážia.Na noc som ich brával do pitvora, vo dne bývali vyvesené pod strechou. Dal im každý pokoj, iba najviac ak im tu i tu niektorá žena nadala, že také a také „pľuhavstvá“.„Ale ešte to chovať, čo mi aj teraz rok mládku uchytil, bodaj by sa bol radšej zadrhol, ako mi ju mal vziať! A keby to aspoň spievalo!“„Eh, čo vy, tetka, viete, načo tie o pár čias budú,“ pomyslel som si a rátal dni, kedy ponesiem jastraby pánu profesorovi do mesta.„Nuž to už len potom, keď ťa pôjdem zapísať, aby som ich i ja ešte mohla poprosiť,“ povedala matka, ačkoľvek by už hádam aj sama nebola dbala, žeby im už bol raz koniec.A veď sa im aj tak stalo, išli z toho sveta, len počujte.Na nešťastie odišli sme všetci z domu, takže nezostal doma iba starý kocúr. Za päť týždňov, záškodník, mal kedy premýšľať, ako sa zmocniť jastrabov. Iba keď prídeme domov, tu dva mali už hlavy poodžierané a tretí do rána, zdriapaný na špatu, tiež vykrvácal. Ako sa ten len dostal na klietku? No a predsa videli sme ho na nej; a že nespadla z klinca!„No počkaj! Veď ho ty prídeš,“ zastrájala sa mu mama, a ja ešte!Prišiel, ale radšej by hádam nebol, lebo som ho tak zmlátil, že sa ma ten až do svojej smrti bál, a len ta, ani nevieme, ako a kde zahynul.Čože po tom, ale ja, ja čo som vystál! Pán profesor veru nemal na mňa ohľad, bárs mu pri zápise viac ráz pripomenula moja mama, že akým darom som ho chcel prekvapiť, ale že kocúr, bodaj ho… No on, pán profesor, neviem, či jej neveril, ale veru čo som raz „prírodopis“ nevedel, ma dokonale vysekal!Bodaj ťa aj s kocúrom, koľko boľastných chvíľ ten mne zapríčinil!VeksľaZastihla ma nehoda. Naši páni veľmi dbajú o cesty, po ktorých sa oni vozia, preto si na ceste, po ktorej sa zase my vozíme, zlomil kôň nohu. V dome som peňazí na druhého nemal, i reku zájdem si do banky. Kým som čakal, prišiel tam aj, povedzme — hrušovský mladý hospodár a chcel na zmenku peniaze vyzdvihnúť. Svojho gruntu má málo, i povedali mu, aby sa mu podpísal ešte otec, potom že mu dajú.On sa hneď tam podpísal na líčnej strane na spodok, žirant jeden na chrbát a otec sa mal podpísať nad syna. Aby podpis nepomýlil, ukázal mu direktor miesto nechtom, kde sa mal otec pred richtárom podpísať, o čom pán richtár mal tým pánom do banky aj svedectvo napísať.Gazdovci sa poďakovali a pobrali sa domov. Ešte večer šli aj s otcom k richtárovi a otec podpísal. Lenže kde podpísal?K richtárovi došli, ešte nebolo svetlo. „Kým zažneme, dones stará toho vínca.“Pani richtárka myslela si všeličo, ale najviac to jej padlo do umu, že aspoň dva razy po poháriku učiní aj vyše litra. Už len šla; veď nemohla vlastného muža hneď tak zarútiť.„Vaše je dobré, dobré veru a už skoro čisté,“ pochvaľovali nové vínko, že pán richtár, keď sa fľaša vyprázdnila, cítil sa byť pocteným a aj päť ráz mrkol okom na ženu, akoby jej chcel povedať — iď a dones ešte. Ale tá vám ho nijakovsky nemohla rozumieť, a pán richtár musel ísť sám. Vo dverách ho pani richtárka síce šklba za vestu, ale už sa vrátiť nemohol. Vínko, čo pán richtár doniesol, bolo ešte lepšie a aby mohli pozorovať aj zlatuškú farbu, pani richtárka musela zapáliť lampu.Keď podopíjali, odložila richtárka pohárky a fľašku, a prikročilo sa k veci. Dosiaľ len tak hocijako sedel kdektorý, teraz už posadali si okolo stola; richtár za vrch, ostatní dokola. Pani richtárka zároveň s mužom na lavicu po pravej strane.„Stará, a oči?“ A pani richtárka podala okuliare, lebo vedela, kde sú. Ostatne vie všetko lepšie ako pán richtár. Preto si ju tento aj váži a mrcha slova jej nedá — kým nemusí. Pravda, aj on prijme všetko a neodporoval by jej vše za svet, keby nebolo vína na svete. Ale to, už či nové, či staré, naloží mu vždy slovo na jazyk, keď sa pani richtárka do úradných vecí už priveľa mieša. Ináč takto uznáva jej vrch, a preto povedajú ženy, že majú dobrého richtára, ale chlapi dokladajú, že sa ženy bojí. Nuž ani Pán Boh nemôže každému vyhovieť, nie by hrušovský pán richtár. Ale aby sme sa nezahovorili.Vzal teda pán richtár na oči okuliare, ponad ne pozrel po prítomných a keď si ich tak obzrel, dal si zopakovať ešte raz žiadosť, s ktorou z banky mladého gazdu k nemu poslali.Podali mu veksľu. Pozorne ju rozkrútil, priblížil sa k lampe a počal slabikovať. Ostatní sa dívali naň, len pani richtárka dovolila si nahnúť sa k nemu a kukať na zmenku. On sa ohliadol popod okuliare na ňu, troška sa odtiahol a čítal pre seba ďalej.Veksľa bola nemecká, nechtom spravenú čiarku nerozpoznali, čo bolo robiť? Tu nespomôže iba rozum, keď na skúsenosti chybí. Lebo ani pán richtár so svojou manželskou polovičkou nikdy veksľu ešte nepodpisoval — on je gazda bohatý a druhému nepodpíše veksľu za pol Ameriky — otec tiež nepodpisoval ešte a syn so svedkom po prvé v banke dopoludnia. „Kde sa len teda ten otec podpíše?“ prehodil už polohlasno, že ostatní vstali a chceli kukať na zmenku.„Nože sa netisnite,“ povie pán richtár. Ustali. „Veď ja som už vari videl veksľu,“ šomral si sebe pod nos, „ale z tejto, bisťusvetu, nič nerozumiem.“„V banke mi povedali, že otec by mali tutoká podpísať,“ chápal sa slova syn, ale otec ho stiahol a pán richtár doložil: „Ty to synku, nevieš; ja to ako richtár lepšie musím vedieť, len sa musím rozhľadieť,“ a počal čítať hlasne na zmenke: „deň, jeden; ale dnes je už dvadsať — koľkéhože je, no?“„Ja, ja myslím“ — a každý myslel, ale nikto nevedel, len pani richtárka pevne tvrdila, že je buď dvadsiateho druhého, lebo, a počítala na prstoch — dvadsiateho štvrtého. Poradili si a vytiahli kalendár, ten povie najlepšiu pravdu. Bolo dvadsiateho tretieho, že pani richtárka skoro uhádla. Preto jej povedal pán richtár, nie stará, ale „žena moja, daj ten kalamár a pero“. Položila.„Dáko to vykorigujeme. Lebo, vidíte, veksľa je síce písaná, ale keďže pisár nevedel, kedy si vy budete brať peniaze, napísal prvého, že sa to ostatné potom už ľahko pripíše,“ mudroval pán richtár.„Ale v banke povedali, že ani čiarky nikde inde nepísať, len otec meno svoje,“ ohlásil sa syn.„Tak —?“ a zdvihol hlavu pán richtár.„Teda len meno, hm, hm. Čož’, to sa podpíše,“ a čítal ďalej:„Za hlen,“ďalej nešlo.„Kukniže, stará, čo je toto?“ a ukázal prstom na písmenu.„VeľkéS— nepoznáš?“„Ahm, je, je veru ono je, ,es‘. Teda:Sie — gegen — —. Teda rozumiete?“ Všetci vstávali a kývali hlavami, že nerozumejú ani za mak.„Veru, nech som Kubo, ale ani ja a vidíte, richtár som už deväť rokov.“ Čítal ďalej:„Odre“— a pokrútil hlavou.„Zie, odre, veksel— či to čertvie, čo to majú tí páni za reč, a len samé čiarky a iba kde-tu slovo.“„Tak, tak, čo si tí tam môžu napísať, že sme im my dlžní — iba keď ti vyvedú voly z maštale. Keď ty to len, synku, premýšľaš na vekseľ, a kati ho prali, keď sa ani náš pán richtár v ňom nevyzná,“ ozval sa rozhorlene staručký otec.„Hohó, ja sa vyznám aj v iných ešte veciach, nie by sa — len, stará, tu si? Toto čo je ešte? Alebo nie,“ spamätal sa pán richtár a chytro bral pani richtárke spred očí veksľu. „Nie, nepotrebujem tvojho rozumu, zase by svet povedal, že ty nosíš palicu — a to ja nechcem, nechcem, a ani sa mi už neohlás, keby som sa ťa aj ešte dačo pomýlil opýtať,“ nakazoval richtár žene.Richtárka si čosi zašomrala sebe pod nos, významne pozrela na muža a šla von.„Či to nestojí tam dáko po maďarsky —?“ ozval sa syn, ktorý už vtedy chodil do školy, ako už v každej škole oblbujú naše deti učitelia i farári, nenaučiac ich pre maďarčinu, ktorú i tak, vyjdúc zo školy, pozabúdajú, ani po slovensky čítať a písať poriadne. Ale sami sme si na vine. My si myslíme, že je náš učiteľ a farár dobrý Slovák, keď sa s nami po slovensky zhovára. Ale akýže to Slovák dobrý, keď sa zídu medzi sebou alebo s notárom, už slova slovenského nepočuť. A tie deti v tej škole, chudiatka. Nuž či teraz už stojí za to ísť na „ekzámen“ ako voľakedy. Nie veru! Aj odpovedá to tvoje dievča, lebo chlapec, aj spieva, aj počtuje, aj len ty rodič nevieš čo. Myslíme si, že to tak musí byť, že to páni lepšie vedia. Ja vám poviem, nech si páni vedia, ale naše deti by sa len predsa po slovensky mali učiť a maďarské po maďarsky. Áno, kto si chce dať syna učiť, nechže si ho dá. Ale veru tiež by aj taký rodič mal dbať viac na to, aby sa to chlapčisko, keď aj chodí do tej latinskej, lebo akej školy, aby sa, keď sa i naučilo cudziu reč, nehanbilo za materinskú! Ale my Slováci sme takí, keď nám teľa strečkuje tade, kade nemá, zavraciame, ale keď ti dieťa zabieha na neužitočné pole cudzoty — z toho ešte radosť máš a myslíš si, že to tak dobre, lebo to páni — učiteľ, farár, notár atď. — chcú, a nám panská vôľa vždy dobrá bola, lebo sme vlastnej nemali.Ale vráťme sa.Pán richtár čítal ďalej až na slovíčko „in“ (po slovenskyv, vo;na otázku: kde? v kom? v čom. Napr. v Trnave, vo vode, v tebe.).„Aha, už sme doma!“ povedal natešený pán richtár a zaradovali sa všetci: „In, to je, no, no, aj ja som už voľačo skúsil za päťdesiat rokov, tiež viem voľačo, a deväť rokov richtárom, to tiež čosi znamená. No, no, kto to viete, čo toinznačí po našsky?“(My Slováci ani len to ešte všetci nevieme, že naša reč jeslovenská. Sami to nevieme, a učitelia, kňazi, notári a čert-diabol ani by nám to za svet nepovedali. Čo ich po nás. Oni nás nepoznajú, ani poznať nechcú, len naše mozole, to už áno, tie sú im dobré — čo sú aj hneď slovenské. Hej —!) „Ej, pán richtár, nuž veď aj mňa vari učili za šesť rokov po uhorsky (máme povedať po maďarsky — uhorskej reči nieto — to vám každý dobrý Slovák, pravda, nie každý učiteľ a farár a čiernokabátnik, prisvedčí. Ale my tým viac veríme ako sebe!). To znamená toľko, ako žeja,“povedal syn, ktorému konečne prišiel na pamäť význam maďarského slovaén, ale nie nemeckéhoin.„Uhádol si, synku — poznať, že si darmo nechodil do školy,“ povedal pán richtár a všetci boli radi.„Teda, starý otec, podpíšte sem: in — a teraz píšte — Tyekvicska János.“ (Dobre po slovensky by malo byť: Ján Tekvička.)Starý podpísal — po novej móde — ako mu predpísal syn. Keď to bolo, napísal pán richtár ešte svedectvo a rozišli sa v dobrej miere.*Pravda, že podpis bol na zlom mieste, peniaze sa vydať nemohli a mladý gazda musel ešte raz prísť a meškať drahý čas.A prečo?Za šesť rokov ho učili v škole iba maďarčine; pán richtár tiež má iba s kadejakými vígzišmi a rendelety dočinenia, nuž hlúposť vládne vôkol školy a fary, a v škole a fare! Samá nesvedomitosť s naším slovenským ľudom.Dvaja bratia(Povesť)Boli raz dvaja bratia. Starší neprial mladšiemu už ani za mladi pri spoločnej práci so staručkým otcom; no a akonáhle ten oči zavrel, tu starší hneď vydelil čiastku mladšiemu a ten chudák, že svoje brániť nevedel a s bratom sa ani biť, ani trhať nechcel, pristal na tom, čo mu brat nadelil. Že bol ukrivdený, to videl každý, ale ľudia sa do nich nemiešali a mladší brat sa im ani neponosoval.Bývali v dome otcovskom. Starší v izbe, mladší v komore. Ten bol už ženatý, mal deti; mladší gazdoval si sám na vydelenom strape.A bol by aj s tým býval spokojný, keby len nenávisť bratova nebola šla ďalej. Ale to ho už zabolelo najväčšmi, keď ho konečne i z domu vyhnal, že povedal hrubšie slovo jeho žene, keď mu brala z dreva, ktoré si on sám na pleci nanosil, a potom to ešte tajila, ba mu vynadala. Čo mal robiť? Otca, žeby ich bol rozsúdil, už nebolo; a keby aj, starší ho k posledku už v ničom neposlúchal a otcovi možno, že i to dodalo… Mať — tá už dávno v zemi hnila a svet sa ho nezastal, lebo brat a jeho žena ho prevrátili a rozniesli taký chýr po dedine, že zato ho vyhnali z domu, že si prisvojoval veci, ktoré vraj im otec poručil, a že im raz vošiel do maštale a bil kravu, že mlieko stratila a deťom že iba nadával, a podobné nepravdy.Z dedovizne vyhnaný potĺkal sa nocľahom po dobrých ľuďoch, vo dne obrábal si lebo svoju roličku, alebo odmieňal sa prácou za nocľah a myslel si: Nechže si má, i tak by sám viac neobrobil, a ten má deti, treba mu viac. Len keby ho už nebol aspoň vyhnal! Ale keď je tak — spokojil sa i s tým.Otcovské pole oboch ležalo jedno vedľa druhého; dva záhonce: širší a užší. Tak stalo sa, že jedného dňa z jari zišli sa oba bratia na roli. Siali. Mladší bol s prácou prv hotový a tak povediac tomu „dobrú noc“, odišiel. Cestou domov chcel si nabrať dreva, aby si mal pri čom navariť stravy. Zašiel do hory a zbieral raždie. Už sa stmievalo, keď zrazu vidí pod jedným veľkým bukom malý belasý plamienčok poblkávať. Aj sa zľakol, lebo si myslel, že to tam dakto ohňa nakládol a nezahasiac ho odišiel, a že ak sa rozšíri, bude iba na neho zle, že to on urobil. Ponáhľal sa k buku, aby plameň zadusil. No ako sa zarazil, keď priblížiac sa videl, že to veru nie oheň ako oheň, ale že to tam peniaze vyhárajú. Prikročil a videl za veľký kotol zlatých a strieborných peňazí, ako sa vysúšajú a horia tým belasým plamienkom. Kotlu iba uši trčali zo zeme.„Pán Boh ma požehnal, ale sám ho nevydvihnem,“ pomyslel si a zhodil drevo, ponáhľal sa po brata na pole, aby mu pomohol. Stretli sa. Starší chcel mu vyhnúť, ale tento pristúpil k nemu a hneď: „No len poď,“ hovorí, „Pán Boh nás požehnal, našiel som peniaze,“ a rozpovedal mu, čo ako. Ten mu spočiatku neveril, lebo nijak si to nemohol zrovnať v mysli, žeby — keď už aj našiel — jeho si volal na pomoc. Ale — lakomosť zase, i popošli do hory. Peniaze ešte vyhárali.„Ako ich len vydvihneme? A čert ma vzal, tých je veľa,“ hovorí obchádzajúc kotol. „A tu ani drúka poriadneho teraz už nenájdeš. Ja zabehnem domov po sekeru, odtneme,“ a bežal. Mladší brat, ďakujúc Pánu Bohu za veľký dar, vzal kúsok drevca a odhrabával zem od kotla. Ale brat so sekerou dlho nechodil. „Už ho len počkám, či príde, či nie,“ a ľahol si ku kotlu. Sotva zdriemol, starší brat už tam bol i s drúkom na pleci. Vidiac peniaze a brata spiaceho, pomyslel si, že ho zabije, aby sa nemusel s ním deliť. No ako sa zahnal, že ho už-už ovalí po hlave, peniaze s veľkým hrkotom a cvengotom zmizli; brat otvoril oči a videl ako brat rozohnaný drží mu drúk nad hlavou a nemôže sa od ľaku ani hnúť. Vstal z miesta, prebral ho a ten padnúc mu okolo hrdla, tak ho prosil za odpustenie a volal ho domov, do domu otcovského. Ten podal mu ruku a doložil: „Odpusť ti Pán Boh úmysel tvoj, ale k tebe nemôžem. Dnes, možno, zo strachu pred trestom božím, sľubuješ mi bratskú lásku, no zajtra v hneve, môžbyť, že zase smrť mi budeš hľadieť. Ak sa chceš polepšiť, to musíš všetku tú mrzkosť zo seba striasť.Poď, cestou ti to rozpoviem, a tak hej.“ Šli.*Ale horký tvoj polepšil; len sa ohliadnite, či ešte aj dnes nechodí po svete?!Pálenka — dobrá vec(Monológ)Kamaráti z mokrej štvrti!Keď sme sa tak zišli, myslím, že vám ani jednému nebude od chuti pohovoriť si o tom našom premilenom nápoji, ktorý my obyčajne pálenkou, krajšie „strcuľkou“ a najkrajšie „koralkou“ menujeme.Mnohí, najmä za našich dní, ako i sami často počujete, radi si pošpincú na tento boží dar, prezývajúc ho „besnicou“, „čertovicou“, „nešťastnicou“; ba náš múdry farár opovážil sa ho za „čertovo mlieko“ vykričať, a to ešte rovno z kazateľne. Vtedy som sa zapovedal viac do kostola vkročiť, kým ten bude u nás!Už i z toho vidíme, že treba si nám dobre uvedomiť, čo pijeme a prečo a načo my pálenku pijeme, aby sme takým kadejakým pomátancom na mysli nepodľahli! Ja som o tom tiež trochu premýšľal a som si istý, že ma radi vypočujete; veď ľudia povedajú, že čo človek rád vidí, o tom nielen že rád počúva, ale i rád sníva! Teda počujte.Pálenka robí sa zo špiritusu či liehu, ktorý páli sa hlavne zo zemiakov. No nájdu sa žartovní ľudia, ktorí povedia, že sa vypaľuje i zo starých kožuchov, handár, zamastených nohavíc a starých krpcov, ktoré vraj židia po našich dedinách skupujú; lebo načože by to vraj na inšie komu bolo? Nuž ja neviem, či je to pravda, ale nemyslím, že by to páni dovolili, ktorí veru tiež hodne pálenky, čo hneď i zafarbenej popijú.Áno, za starých lepších časov pálilo sa takzvané „sladové“ zo žita, a mne je vše do plaču, keď si pomyslím, aká to bola almázia! Živo sa rozpomínam na svoje mladé časy, keď som sa každý boží deň — a nezunovalo sa mi! — ponáhľal s krpčičkou starému otcovi — Pán Boh mu daj nebo! — po sladovú a po ceste koštoval z nej. Veď, myslím si, starý otec do krpôčky nevidí, a ostatne, akže mu i málo ostalo na posledný glg, iba sa potešil, že som nerozlial, ale radšej vypil. Teraz to už všetko prestalo a sladovej nekúpi dnes človek ani v apatieke. No zato tam majú takzvané „francúzske pálené“, ktoré tiež — ako môj starý otec hovorieval — dobre hojí, najmä prsné choroby. Jemu aspoň hneď sa ľahšie dýchalo, keď si ním natrel ruky a z neho pustil i na jazyk.Pravý špiritus je čistý ako krištáľ. Ani v najtreskúcejšej zime nezamrzne. Vôňa pľúca obživí, chuť dušu osladí. Jediná špatná jeho vlastnosť je, že ľahko zlučuje sa s vodou, a túto nedokonalosť krčmári často nadužívajú a načobŕňajú doň vody, že za takú pálenku škoda — bouprisám — groša vyhodiť! Iba čo si človek brucho naleje.No ja videl som vážku, ktorá ukazuje, koľko je v pálenke špiritusu, a vravím vám, že by sme si mali žiadať, aby každý krčmár mal v pálenke namočenú takú vážku, že by sme mu za hocijakú ločavu neplatili drahé peniaze.Pálenka je teda vodou rozriedený špiritus. Je i nápojom, i pokrmom: starší ju pijeme zo skleničky, deťom polievame ňou chlebík. No, že i starého nasýti, je taktiež pravda. Vieme, že keď sa jej človek napije, nechce sa mu jesť, alebo zas keď je najedený a vypije si pálenky s korením alebo s paprikou, lepšie troví žalúdok.Pálenka je ľahšia ako voda; to vieme z toho, že čo by bol človek akých ťažkých myšlienok a ešte ťažších nôh, keď si vypije, rozihrá ešte i osemdesiatročného chlapa, nie by mladého! Ba krídla narastú človeku, vše i veľmi bystré, ktoré potom do blata alebo múru zanesú, tu i tu i na nos strčia. Ale pri vytrvanlivosti im človek tak navykne, že ho skoro ani nepotočia, a čo by putňu vybumbal.Z tohto je zrejmé, že pálenka, dostanúc sa do žalúdka, nezostáva sedieť v ňom, ale rozchodí sa po celom tele. Preto povieme, že „udrelo mu do nôh“, ale častejšie „do hlavy“.Že od pálenky rýchlejšie pohybujú sa i ruky, to vidno z toho, že keď je chlap podnapitý, skorej sa odváži fľasnúť druhého, alebo skorej sa odváži niečo uchmatnúť, teda i svedomie je smelšie. Že jazyky rozväzuje, to vidíme u žien; že srdcia posmeľuje a nohy bystrí, to je jasné zas z toho, že sa potrundžený človek skorej odváži do „cudzej kapusty“. Že nám z pálenky i síl pribýva, to vieme z porekadla: „Idem sa potúžiť, alebo posilniť.“ A ešte k tomu: v zime hreje, v lete chladí.Že vraj od pálenky býva vodnatieľka! Nepravda. Klam! Áno, vodnatieľka, ale od vody, nie od pálenky! Keby bola od pálenky, bola by „pálenatieľka“, ale že je od vody, preto má to meno. Slabý rozum, kto to povie. Ten jej ešte i tak neokúsil, lebo by nemohol také tárať do sveta, keď je známa vec, že od pálenky i rozumu pribýva! Vidíme to pri našich obecných poradách. Tam hneď, čo je len na niečo súci richtár, predhodí: „No, čo? Či sa budeme radiť triezvi, ako blázni?“Pitiu pálenky sa človek ľahko priúča, toho príklad máme na deťoch. A najtiaž naučiť sa. To už potom sprevodí človeka obyčajne celým životom. Začne s krštením, dosahuje vrcholu na svadbe a končí karom. Rozlúčiť sa s ňou? Aba! Pálenka má takú tajnú silu, že to ani vypovedať! Spočiatku sa, ako vravím, ťažko pije, preto múdre hlavy vymysleli polievať ňou chlebík (deťom); no čím ďalej, tým si ju viac zamiluješ, a ona iste zostane vernou. Najprv si len odbehneš na decík, pozdejšie zájdeš na dva, zatým už tam ostaneš na pollitrík, a o malý, krátky čas sa jej tak oddáš, že by si sa rád kúpal v nej, a neraz vzdychneš, prečo z neba dážď prší, a prečo nie pálenka? Príde za tebou žena, a kde otec, mať pije, tam veľmi ľahko naučia sa i deti. A je pokoj v dome! Len tam je zvada, bitka, kde len jediná strana pije. Kde obe, tam sa napijú, ľahnú si a spia, a „kto spí, nehreší“. Prečože náš pastier so ženou dobre nažívajú? Lebo si nikdy vôle nezlomia. Keď on káže za sedem, ona donesie za štrnásť. A tak žijú v láske a svornosti.No, a že je pálenka dobrým uspávačom, to vieme z toho, že človek ráno ani vstať nemôže a trasie sa na celom tele. A liek proti tomu? Verte mi, že zas len pálenka. Najtiaž len jednu sklenku k ústam priložiť, už to zas ide všetko starým poriadkom. Prestaneš sa triasť, dodá ti chuti, sily, v hlave sa vyjasní, a i práca lepšie sa darí. K tomu sklenka za sklenkou, päť ráz do dňa, že ani nezvieš, ako príde večer. Tak deň po deň — ani sa nespamätáš, ako sa ten krátky život rýchle minul, a ty možno nebudeš mať ani kedy zaplakať nad ním. Ale, neboj sa, sklenička nezostane sirotou, lebo ešte dlho-dlho po tebe budú prichádzať verní tvoji kamaráti, ktorí ju i za teba a tak, ako ty, až po tmavý hrob — stále, verne milovať budú!Nám ešte tonúť treba v nenávistipre výraz lásky slobodný a čistý…A preto, krv ty naša, búr sa, peň,sŕdc usadenú roztoč priehlbeň,nech bezdný hnev po našich dušiach sídli,zalieva lupičskú tvár oplanov;nech obočia sú kŕdľom havranovponurným, strašným, s rozpätými krídly,a pod nimi nech planú pohľadysťa uhlie, čo na drobný popol spálitie zberby, ktoré naše pokladynám bezočivým násilenstvom vzali.Hej, k plecu jedovatú berme zbraňa líca naše ta ku kolbám klaďme:čím väčšia rana na zbojníkov padne,tým skôr sa zrastie hĺbka našich rán!Nám mnohým treba zrovnať so zemou,kým prídeme do vďačných objemov.Petrohrad 18. XI. 1917[1]Predtým bola v Dohnani tá obyčaj, že mládež na deň Štefana kráľa išla s muzikou a spevom na lieskovce. Obyčaj tá už zakapala.
GregorTajovsky_Prve-prozy.html.txt
Tak je darmo…Jolana Omlišová, keď sa jej sestra vydala, myslela si, že je teraz už ona najkrajšie a najinteresantnejšie dievča na okolí, a začala si počínať veľmi voľno, veselo a hrdinsky. Dom ich ozýval sa od spevu a bol celý preplnený jej smiechom a veselosťou. Behala po izbách, tancujúc po nich, a plieskala dvermi oduševnene. K ľuďom ukázala sa ľúbezná, čo prvej nevedela vykonať, a hovorila žartom a lichotive ku každému. Vôbec z jej tvári nezmizla radosť pri nijakej príležitosti. Tatuško tučnej netrebnej postavy a okrúhlej veľkej hlavy, ktorý bol zúfal po vydaji Malvíny, mal veľké potešenie z nej, a len keď mať — nízka, tiež tučná, ale dosiaľ pekná a jemu imponujúca nadmieru — riekla, že je to už veľa, čo robí to dievča, uznal i on. Nahneval sa, vypleštil oči, zabožil sa celkom prirodzene a spravil taký krik, že sám očervenel ako ruža v tučných okrúhlych lícach a na sluchách i hrubom červenom krku navrely mu žily ako palce hrubé. Jola sa naľakala, skonfundovala, zatíchla, no, vybrnknúc do druhej izby, alebo na dvor, pokračovala ďalej v pochabosti, smejúc sa pri každom slove, čo povedala alebo počula, či bolo smiešno, či nie.„Deti!“ kričala raz pod horou pri studni, kam vyšla na prechádzku s dvoma kamarátkami — Máľkou Bublišovou a Hermínkou Krajčíkovou — „koho chcete, aby vám predstavovala?“A nečakajúc ich odpovedi, hneď začala, ako slúžny dvíha do neba bradu a tak ide, energične odhadzujúc nohy od seba. Kamarátky tlieskaly dlaňami a div nezašly sa od smiechu.„Teraz Lajka Levického, Lajka Levického!“Jola zmenila sa v momente. Zdúdlila hlavu do pliec, klobúk stiahla do očú, zdvihla tvár, ruky pritisla ku bedrám, ako by si ich držala vo vačkoch kabáta, a šla, nakrivujúc hlavu, vše na jednu, vše na druhú stranu pozerajúc hore zpod partice klobúka. Potom zrazu zastala, vytasila nohu a pozrela sebavedome do neba.„Chcete… chcete vedieť, ako náš sluha spieva?“ kričala potom, zachodiac sa sama od smiechu s druhými, a hneď začala:A venna eno peknőo tačáa pa rienon potócee,tak si jáno sa ticha karačáa séda jokenecce…Vôbec každý zbadal veľkú premenu a oživenosť u nej a tešili sa spolu a obdivovali ju. Pavel Čordáš, nahnutý v drieku trochu napred, ako mal obyčaj držať sa od hrdosti, neprestajne sprevádzal ju očami — ktoré boly jasné ako hviezdy a čierne ako noc — s výrazom, ako by schvaľoval: „Výborne, výborne… i ja sa teším!…“Ludvik Levický zdal sa dosiaľ ani nevedieť, že jestvuje Jola. Udivene spúšťal svoje sivé oči na ňu a divil sa mimovoľne: Je to ona naozaj, či druhá, — a čo sa jej robí? A ona, tými obdivujúcimi pohľadmi tým väčšmi opojená, so žiariacim obličajom chodila ľahko, ako na krýdlach, shovárala sa úchvatne s každým človekom, s kýmkoľvek sa sišla a videla.„Tej sa svet rozviazal!“ uhádla v jedno popoludnie Adela, bohatá, rozmaznaná dcéra polesného, keď sa boli sišli u Omlišov a Jola bola pre čosi odbehla od nich.„Veľkolepá ostala, veľkolepá…“ dotvrdila Nela Svitanská, už preživšia svoje jaro i leto, ale dosiaľ pekná a milá. Chválievala všetko, žmurkala očami a nevypovedalaš.„Veľkolepá?“ spytuje sa Adela, a na jej počernú peknú tvár — ako mnohí tvrdili, — vysadol uštipačný úsmev, pri čom zaleskly sa jej ako sneh biele zuby, a ona vtedy zdala sa trochu ponášať na zviera. Na Jolu sa hnevala, lebo ona pri vydatej Malvíne sa skvela, a teraz bez tej zhasla. „Že veľkolepá?“ opakovala maznavo.Lajko Levický spustil sivé oči na ňu odobrujúco znad dverí, kde sa díval na stenu. Hnevalo ho, že prv neobzrel sa o Jolu, a teraz nemôže sa sblížiť k nej, lebo ona nedbá o jeho priazeň.„Veru na zjedenie,“ bráni Máľka Bublišová. Bola tenká a pekná, ale chybel jej zúbok na ľavom boku, čo bolo vidno za každým jej usmiatím; ona to vedela a dala pozor na svoje úsmevy. „A také je milé to dievča…“ pokračuje, „ako by chcelo vyletieť. A pomyslite si, včera večer, keď sme sedeli v záhrade, vravela, že sa jej nebo s hviezdami také vidí, ako pehavá tvár. To ti je… jaj, figliar, haha…“ Tu spamätá sa za zub a chytro zatvorí ústa, prestanúc sa smiať.„Šibal, šibal!“ chváli Nela a zažmurká prívetive.Jurko Modrý, vzdialená rodina Omlišovcov, stál vše v jednom, vše v druhom kúte, bol trochu nesmelej povahy, držal delikátne cigaretu v bielych, krátkych prstoch, mihol víťazoslávne okrúhlym tmavým okom po všetkých a zdal sa vravieť: „Vidíte, ja som vedel, aká je už dávno, a vyznačoval som ju!“ I bol hrdý zároveň a ako povznesený. Pavel Čordáš bol tiež tam. Nakrianený vpred od pýchy, prechodil sa a nestaral do rozhovoru ani slovom. Ale Jurko Modrý zdal sa mu neobyčajným so svojím uvelíčeným pohľadom a usmial sa pre seba nad tým. Zastal na konci izby a, priložiac tenké prstý na čierne lesknúce sa fúzy, prizeral sa mu s potešením. Odkvitlá Nela zbadala, že sa usmial; a oslovila ho, zažmurkajúc:„A vy čo poviete?“ I podáva sa ďalej na diváni, vediac, že on po prívetivom oslovení ide si sadnúť k patričnému.„Ja vždy súhlasím s dámami…“ odvetil zdvorile a ide k nej.„Lenže teraz sme oproti sebe,“ upozorňuje ho Nela; „tak s ktorými?“„Ó, ten je už po uši do nej zaľúbený,“ skočila jej do reči Adela s pohrdlivým úsmevom a prejde popred neho.Pavel Čordáš zastal, podíval sa za ňou, zvážnel a, neodpovedajúc nič, prešiel na druhú stranu.Do izby vstúpila Jola. Oči ligotaly sa jej a na perách radostný úsmev. Bystré pohyby a krok ukazovaly naozaj, ako by chcela vyletieť, čo napomáhaly i krátke rukávy ružovej blúzy. Keď bola pozrela po Pavlovi, kde je a pri kom, spýtala sa: „No, čo ste sa shovárali?“ I žiaria jej oči blahom, mysliac si, že o nej. Skrúca hlavu, aby pozrela po nich a usmieva sa všetkým sladko a opojeno. Pavel Čordáš vie doista, že ten úsmev patrí jedine jemu, a on, stojac stranou, pozerá a hladí si čierne fúzy spokojne a usmieva sa tiež.„Či viete, čo?“ spytuje sa bystro a červenie od očú Pavlových, a radosť jej stupňuje sa vždy väčšmi, len tak bez príčiny, „robme nejaké fígle…“ a zasmeje sa veselo, ukážuc drobné biele zuby, neporiadne narastené.„Tá sa už do kože neprace!“ pošepne Adela súsede.„K službám; len rozkážte, čo,“ ponúka sa Lajko Levický, ochotne, aby si nemyslela, že sa hnevá, lebo ho príliš nezbadala.A Jurko Modrý, osobujúc si viac práva ako druhý, — lebo on poznal dávno, aký poklad je Jola, a vyznačoval ju, — predstúpil pred ňu a pozrel jej bezpečne a dôverne do očú, i spýta sa:„Čo máme teda robiť?“„Veď to, čo?“ spytuje sa i ona starostlive a čelo naschvál svraští v hroznom utrápení, potom zachichoce sa nad tým s druhými. „Viete, čo? Tancujme, spievajme… alebo hrajme sa na ,slepú Marku‘. Nie, nie… teraz mi prišla výtečná — haha — myšlienka. Poďme zaspievať Hermínke pod oblok zaľúbenú pieseň. Ideme?“ A pozerá celkom omámená nad sebou a tým, že Čordášove čierne oči sprevádzajú ju a úsmev jeho vraví: „Všetko je milé, čo ty robíš…“Ostatní zasmiali sa na jej myšlienke, len Adela protirečila.„Aká to myšlienka! Hermínku dnes bolia zuby, celkom jej je líce zapuchnuté.“„Zato my môžeme ísť; aj pôjdeme… no, však?“ volá Jola so žiariacimi očami a zapálila sa.Iste nechápala dobre ani sama, čo vravela, ani teraz nevie zreteľne, o čom je reč, len to cíti, že je úchvatná a Pavel ju obdivuje. Ani nezbadá, ako približuje sa vždy k nemu, ako k magnetickej sile, a vidí, že je blízo, len keď ju oči Pavlove priveľmi pália. Vtedy sa spamätá, pozrie dookola po druhých, siahne rukou na čelo, sťahujúc obrvy. Odstupujúc, ešte pohodí hlavou, že to nedrží za nič veľkého a zvláštneho, že sa im oči stretly, a hneď vyšumí jej z pamäti i to. Čordáš odstúpi tiež, usmejúc sa pre seba, ku žmurkajúcej Nele, ale o chvíľu vidí ju už zasa približovať sa nepovedome v smiechu a vrave, a on blíži sa tiež a zasa sú spolu.„No, však ísť k Hermínkinmu oknu?“„Pravdaže!“ tvrdí on, ako vec nevyhnuteľnú, a zadržuje úsmev.„Ale, čo chcete?“ zahriakne ich Adela. „Bude si myslieť, že sa posmievate, a nahnevá sa!“„Čo by sa hnevala, nič je to nie na hnevanie, prosím…“ zastane sa Joly i Lajko Levický, aby videla, že sa nehnevá, lebo dnes ešte neprihovorila sa mu, a jemu je to ľahostajné.„Veď to nebude nič takého,“ diví sa Jola, pozrúc na Lajka, a len teraz vie dokonale, o čom je reč, a zbadá, kto jej protirečí. „To len taký žart aby sme spravili,“ doloží, pozrúc zasa blažená dookola, a jej slová platily jedine Pavlovi, na ktorého pozrela naostatok.„Ak je potrebné ,fígle‘ robiť,“ začne žmurkajúca Nela a otriasa so šiat omrviny, ktorých nebolo, „tak teda poďme…“Na priek Adele, ktorá vždy nechcela to, čo chcela Jola, išli, oznámiac domácej panej, že idú pozrieť večer do dediny. Domec, v ktorom bývala Hermínka s matkou, vdovicou po notárovi, bol za záhradou školy v rade s druhými. Pred malými oknami stála stará vŕba s rozrastenou korunou, s tenkými švižkými halúzkami ako povrázky. Bolo mesačno a jasno, i stopy nôh v suchom blate bolo vidno na ceste. So šepotom a tlmeným smiechom postavili sa pod okno. Jurko Modrý s cigaretou oprel sa o vŕbu. A poradiac sa, začali spievať pieseň: „Krásna noc je…“ Na druhom verši cvengol malý oblok a v ňom ukázala sa černovlasá hlava Hermínkina s krásnou tvárou. Dve, trochu chybne hľadiace, ináč krásne oči šľahly ako mak krivo cez mreže dolu na spievajúcich. Pri ľavom líci drží ruku a zakrýva ho šatkou, no tvár jej je usmiata. Pozná, kto spieva, a vidiac i kamarátky, uhádla, že robia žarty zo samopaše. No jednako, hoci jej bolo nepríjemno rozťahovať teraz líce, smiala sa a kričala: „Ďakujem, ďakujem, ale ešte túto…“ Zaspievali jej po vôli, potom ešte tri, a volajúc ju so sebou — no nešla — vrátili sa do Omlišov. Tam hneď oddali sa do tanca pri speve na hrebeni, čo koncertovala Jola, že mala silný hlas, bola v tom najzbehlejšia, a že druhé nechcely. V tanci rozhádzali a pokrútili koberce ako od vetra plátno, že sa zamotaly neobratné ešte nohy Jurka Modrého a mal padnúť, keby sa nebol zachytil do šiat Nelkiných. Nelke stali na šaty a vytrhli z rancov. Lajko Levický prekotil stolík s kaktusmi pod zrkadlom stojací v ohnivom skákaní. On totiž vysoko dvíhal nohy a rozmetával ich za sebou, za čo dievčence medzi sebou vychytily na ňom, že tancujúcim chce zuby povybíjať opätkami. Zle držal tanečnicu a pozrel ponad jej hlavu do povaly nad dvere. Pavel Čordáš tancoval raz s Nelou, to jest knísal sa s boka na bok a kričal: haj, haj! aby zakryl svoju lenivosť. Potom zastal si za tancujúcich a, zadržujúc úsmev, hladil čierne fúzy, dívajúc sa na podošvy Lajka Levického, z ktorých vše jedna vše druhá zablysla sa v svetle lampy, vyvracajúc sa bystro za jeho postavou. Čordášovi sa to tak zapáčilo, že sa bál, aby nevypukol v chachot, i odstúpil sa a šiel hľadieť inde. Tu padly mu oči na Jolu, ktorá stála pri stole, odtisnutom do kúta. Opierala sa bedrou oň a ochvievala podľa taktu. Na ústach držala oboma rukami v jemnom papieri zabalený hrebeň a spievala oduševnene, že jej líca očervenely, aj čelo, a na hrdle napäly sa žily, čo jej nepristalo. Po ligotavých očiach zdalo sa, že je von z koľaje od blaha, ako v nebi, a nie pri sebe. Keď videla Čordáša, oči jej prijaly výraz prosto nadšený a zdaly sa volať horúce: „Poď, poď, poď!…“Pavel Čordáš usmial sa pre seba a pristúpil bližšie.Na veľký hluk dostavili sa i domáci pán a pani a zastali vo dverách. Starý Omliš, široký ako celé dvere, vo dvoch kabátoch — práve došiel zdakade a ani sa nesobliekol, ale, ako veľký milovník mládeže, hneď prišiel podívať sa. A vidiac ich v takom oduševnení, zapáčilo sa mu nesmierne. Natiahol veľkú hlavu nad prsia, rozšíril tučné ruky a otvoriac plné ústa — v ktorých sa začernelo vnútro — spustil ohlušujúce hahaha, že prekričal i dupot tancujúcich a spev. Tí sa zarazili a pozreli ku dverám, ale, uvidiac veľké, netrebné telo domáceho pána a jeho okrúhlu hlavu s vypučenými od smiechu očami a do korán otvorené ústa, oduševnili sa ešte väčšmi. Dve tanečnice hneď nechaly svoje páry a pribehly k nemu, aby šiel medzi nich. Omliš sa zasmial ešte väčšmi, tým potešený. No nešiel, len stisol jednej rameno nad lakťom, druhej potlačil mäkkou dlaňou plece na znak povďačnosti.Domáca pani stála za ním a načahovala sa nad plece mužovo, vše sa zohla, aby mohla pozrieť popod jeho pazuchu. A vidiac konečne tancujúcich; odišla do kuchyne volať slúžky a súsedy, čo tam sedely, aby sa šly podívať a smialy sa.„A či viete, čo nového?“ spýtala sa žmurkajúca Nela o desiatej, keď sa rozchodily. „Elena Kamenčíkovie, sestra Hermínkina, príde sem bývať. Dnes ráno mi to zvestovala jej mať, že písala.“„Ach!“ divili sa prekvapení a ožili. „Naozaj?“Jole tvár očervenela na zvesť; rýchlo pozrela na Čordáša. Stál na strane s domácou paňou a pri novine Nelinej pozrel na Jolu. Skoro pohodila hlavou rozmarne, že možno táto zvesť bola by sa jej dotkla niekdy, ale teraz jej je to úplne ľahostajná vec. Vystúpila pred druhé s bystrým výrazom v očiach a spýtala sa celkom prirodzeným svojím hlasom:„A veď bolo, že i po smrti mužovej ostane pri jeho rodičoch?“ a pozrie tázave po všetkých, len na Čordáša nie, ako by jeho ani nerátala do tohto rozhovoru.„Kto vie,“ usmeje sa Nela a zažmurká; „možno, žiada sa jej sem, kde prežila svoj dievčenský vek.“*„Tak dnes príde?“ myslela o dva týždne Jola ráno, ako otvorila oči, a doložila hneď zatým: „Napokon mňa to už teraz nezaujíma…“Zazívala, ako by ešte zavŕšila spánok a noc, obliekla sa rezko, potom spievajúc vyšla do druhých izieb k rodičom, ztade do záhrady poobzerať, aká je rosa na tráve a kvetoch.„Hádam príde ešte dnes k nám; veď je mame krstná a my sme boly najlepšie,“ myslela tam. Pri šití prišlo jej ešte do umu, ako Pavel pred šiestimi rokmi dvoril Elene, kým bola dievčaťom, a Jola ešte ako by ani nejestvovala, hoci boly v jednom roku, ale rojčila za Čordášom už i vtedy, v tichosti. Pred večerom, ostanúc netrpelivá ako mak, vyšla na vymetený dvor, kde slúžka odnášala hŕbočky smetí za stajňu.„Nevieš, či aj slečna Hermínka šli naproti sestre, či len pani?“ spýtala sa jej.Slúžka Mara usmiala sa, keď zazrela človeka, ako by videla čosi divného a neobyčajného. Aj teraz najprv sa zasmiala, potom riekla:„Neviem.“Po odpovedi i Jola sa zasmiala, lebo vôbec s tou smiavala sa veľa, a tak bola navykla.„A nevieš, či sa ešte nevrátili?“„Nó!“ zavzneje výkrik z okna kuchyne, kde dívala sa jej mať. „Čože sa spytuješ? Či ona vie? Choď pozrieť, privítať. Veď som vám vravela, že ste maly všetky ísť naproti, aspoň k mostu.“Jola sa zapálila a obzrela. To je pravda; veď môže ísť ta celkom jednoducho, ako dosiaľ. Sobrala sa, ale od potoka za domom vrátila sa zpät pre rukavice a klobúk, že ak by neboly ešte prišly, pôjdu naproti. Ale v izbe, pri otcovej, začula viac hlasov a postála, načúvajúc, kto je tam.„Ty zbojník, však si neprišiel včera; bál si sa, že ti tých pár randavých groší zasa odohrám!“ počula otcov rozveselený hlas. Hneď vedela, že je tam otec Adelin, s ktorým sa takým tónom shováravali, a nachádzali v tom veľké potešenie.„Ale jen bys’… však jsem nebyl zdráv,“ odvrkol Čech, polesný, najlepší priateľ otcov, s ktorým sa tartlúvali a nadávali si každý deň. „Kdybys’ nehatlal, ty šudier!“ zadudral ešte a potom ozval sa hrozný smiech otcov a tiché, trochu nejasné zasmiatie Čordáša. Jola odložila klobúk a rukavice, pozrela sa do zrkadla. Oživnutá a rozveselená zľahka pozrela dnu. Otec a polesný sedeli naproti sebe, a Pavel stál pri otcovi a prizeral sa hre. Keď vrzly dvere, pozrel, presvedčený, že to ona, a vidiac ju, hneď zbadal, že je v nedeľnej blúze.„Sama si len?“ opýtal sa jej otec, keď sa pozdravila s hosťmi, a hneď doložil: „Poď sa dívať… sem sadni!…“ i ťapká širokou dlaňou na diván pri sebe. On totiž nesmierne rád, keď sa dívali na jeho hru a smiali sa veľa. Jola odvetila, že hľadá mamu, a bystro stiahla sa zpät, aby otec nestačil kričať na ňu pre neposlušnosť. Z druhej izby šla do pitvora, aby Pavel uveril, že naozaj hľadala mamu a nebola pri nich, len aby sa mu ukázala. Tam postála máličko a zasa vrátila sa do izby, sadnúc k vyšívaniu. O chvíľu Čordáš otvoril dvere, pozrel najskôr, či tam sedí, potom usmial sa spokojne a stúpil trochu napred, narovnaný od hrdosti. Najprv prizrel sa jej práci, vychválil a zasmial sa nad tým, že nerozumie sa do toho zhola a chváli do sveta. Potom sadol.„Ja neviem, čo ma už nevypýtal!“ myslela si, cítiac akýsi príjemný, dobrý dojem, čo doniesol so sebou. A teraz len videla dokonale, aké šťastie je sedieť blízo pri tom človeku.„A priateľky kde?“ spýtal sa jej.„Neviem,“ odvetí ona a zapáli sa. „Azda išly…“ a tu náhle zmizol úsmev s jej tvári, i nepovie ďalej, mysliac si, že by neprirodzene vypovedala, čo chcela: „Azda išly naproti Elene.“„Proti Elene Kamenčíkovie?… a vy ste nešli?“ spýta sa on, uhádnuc, na čo myslí, a zabudnúc, že je to nie jednoduchý rozhovor pre nich.„No, prečo nie?“ zasmeje sa zľahka, vidiac, že šľahla prenikavým pohľadom po jeho tvári, nie opojeným blahom, ako dosiaľ, ale plným myšlienok. „I ja som sa sberal s Nelou a prišiel volať… áno, áno,“ tvrdí jednoducho, ako by ani nijaké hrozné slová nebol vravel. Pritom hľadí jej rovno do očú ľahkým, ale jasavým zrakom, ako by vravel: „Čo sa divíš? To všetko je jasné — nič, vedľajšia vec…“„Patrí sa preukázať vďačnosť vrátivšej sa k nám… k tomu takej nešťastnej,“ doložil ešte, aby účinkoval na cit. Jola sa zapálila, odhodila vyšívanie a vstala, že donesie odložený klobúk a rukavice.„Pravda, pravda,“ myslí si dychtivo, „keď bola nešťastná, už načim ju zvelebovať!“„No, poďte teda!“ predstúpila pred neho prichystaná a pozrie naň s výrazom, ako by mala na jazyku príkre slovo. V tej chvíli ozvaly sa veselé hlasy v pitvore a tenký zvonivý smiech Hermínkin. Jola trhla sa a, hodiac pohľad na Čordáša, išla ku dverám.„Treba hneď ukázať, že by bolo daromné so mnou chytiť sa do borby!“ myslela si a hrdinským počínaním otvorila dvere, nečakajúc, kým na ne zaklopú. V ústrety šla jej vysoká, tenká dáma v čiernom odeve, sprevádzaná peknou Hermínkou. Joline oči žhavo-zvedavým pohľadom utkvely hneď na nej.„Ach, Elenka, tak si ty už tu?“ vyriekla prekvapeno a dojatá, zabudnúc všetko iné pri pohľade na jej schudnuté líca, bez farby a ako z mramora. „Vitaj, vitaj… Prišla si na rýchliku?“ šteboce lichotive, prizerajúc sa jej vpadnutým, mdlým a veľkým očiam a tenkým perám, za ktorými belely sa zuby v bledých ďasnách. „Nebola by ťa poznala.“„Ach, a ty si nepremenená… dievča moje,“ usmeje sa mladá vdovica, pozovúc ju tak, ako ju za dievčenstva žartom volávala. „Nič, nič…“ opätuje trochu nosovým hlasom a po pobozkaní sa s ňou podrží ešte za chvíľku na jej pleci mäkkú, bielu, ale trošku širšiu dlaň láskavo.„Naozaj?“ diví sa radostne Jola a zapáli sa. I pozrie dookola, kde Pavel; ale toho, na jej podivenie, nebolo tam. Kto zná, kedy a prečo uvrzol.„Vieš, ja som prišla len na chvíľočku,“ vysvetľuje medzitým Elena, „len pozrieť krstných rodičov, ako sa mi majú… Kdeže sú?“„Tuto… tu, v tejto izbe…“ odpovedá a ochotne ide otvoriť dvere, aby prešli dnu. „Tatuško, Elenka je tu!“ zavolala do izby veselo popredku, a prepúšťajúc ich, oči jej šľahly, či je tam Pavel. Omliš skočil zpoza stola, redikajúc si svoje dvacentové telo, odstrčil stolec do Čordáša, odstupujúceho sa zdvorile, a majúc tvár, ako by sa odhodlal konať čosi svätého, ponáhľal sa k Elene, o ktorej myslel, že ju musí hlučne privítať. Jola zastala pri dverách, oprúc sa chrbtom o ne a, pridržujúc ich, pozrela na Pavla. Oči sišly sa im; ona hľadela, aký výraz bude mať jeho tvár pri videní Eleny, on chcel zvedieť, či hľadí na neho. Potom, ostanúc akýsi veľmi vážny, bozkal úctive podatú ruku Elene, ktorá láskave poznala ho hneď a oslovila. Jola usmiala sa pohrdlive a vyšla, že zavolá mať z kuchyne, sama ostanúc tam za chvíľku. Oprela sa tam o vereje a počúvala, hoci nemala úmyslu, ani ju to nezaujímalo.„No, či vidíš túto milú ženičku? Tak si prišla?“ počuje kričať mať, a predstaví si ju, lebo vie, že je tak, ako už hneď odo dverí vystiera ruky a hotuje ústa k bozku. „No, to je pekne… My sme ťa ani nečakali dnes… reku, bude ustatá.“„Skutočne pekne, veľmi pekne!“ počuje ešte otcov hlas, a tu zas predstaví si, ako otec kyvká veľkou hlavou a hľadí na mať, ako by sa radil: No, a teraz už čo? Otec rád len jednoduché bytnosti, čo mu imponujú. Sobrala sa dnu a, vyhybujúc pozrieť na Čordáša, zastala na boku, oprúc sa zľahka o operadlo stolcové. S natešenými očami začala obdivovať Elenu, už sediacu na diváni s domácou paňou. Prizrela sa na jej tmavé vlasy, hladko začesané pri bledých sluchách, na ktorých modrely sa tenké žilky cez jemnú kožtičku. Tvár bola jej nehybná a ako z mramora. Líca, pery i ďasná bledé, len tmavé veľké oči jej ožily a Jole zdaly sa krásnymi. Ale zbadala pri nej starý zvyk držať sa, ako by naveky mala na zreteli, čokoľvek vraví a robí, aby jej chrbát bol rovný a ona zdala sa elegantnou. Veľké oči rada dvíhala hore, čo jej pristalo, ale keď sa smiala, jedno prižmúrila celkom, čo ju robilo divnou.„Ja som len krajšia?“ myslela si za každým jej smiechom Jola a pozrela žhavo na Čordáša, ako by sa chcela z jeho očú presvedčiť.On sedel pri polesnom, trochu lenivo načahujúc sa za zápalkami. Zbadal jej pohľad, usmial sa a vstal, že ide k nej. Ale Jole zbĺkly líca, spravila roztržitý pohyb a nahnevala sa, že porozumel.„Ach, ten si ešte namyslí, že budem žiarliť!“ myslela popudená.„A či vieš?“ obrátila sa k Elene lichotive a odvracia sa od tej strany, kade chcel ísť Pavel; „tu nám je veľmi veselo. Počkaj len, čo si aj odvykla od dediny, ako sa tu dobre budeš cítiť. My tu iné nerobíme, iba sa zabávame,“ šteboce sladko a usmeje sa hlasno nad sebou, že to drží za zvláštnosť. Elena kývla jej hlavou láskave, ako milej, ale trochu naivnej dievčičke, s úľubou oprúc veľké pekné oči na ňu.„Však mám pravdu, Hermínka?“ obrátila sa Jola ku chybnookej krásavici, skrúcajúc väčšmi hlavu k nej od spoločnosti, nežli bolo potrebné, kým zmizne jej krv z líc, čo ju zaliala pri vlastnej ľúbeznosti a od pohľadu Eleninho. Potom pokračovala v lichotení zasa a celé dve hodiny, kým tam bola Elena, vyhybujúc schválne, aby sa nesišla s očami Čordášovými, pri čom líca horely jej vždy väčšmi a väčšmi.*Elene Kamenčíkovie v rodnej dedinke zapáčilo sa veľmi; ožila a okriala.Hneď v prvé týždne ponavštevovala všetkých známych a s Omlišovci schodila sa každý deň, hoci obe — Elena a Jola — zbadaly v tajnosti, že sú si dušou akosi cudzie a ďaleké. Najmä keď ostaly samy, ich rozhovor zaviazol a ony skúmaly sa kradmo jedna druhú, ako by sa spytovaly: „A s tebou čo?… čo si mi… aká!“ Pozdejšie Elena zbadala, že Jolino lichotenie je nejaké schválne. To ju urazilo, a ona prestala sa veľa zaoberať ňou, a k Omlišovcom chodila len k vôli krstným rodičom.„Mne sa zdá,“ ozval sa jeden večer Jurko Modrý, keď boli u Omlišov — kde sa najradšej bavievali — a Elena s Hermínkou ešte neboly tam, „že táto Elena je trochu nudná.“ I pozrie bezpečným pohľadom po izbe dookola, čo tí.„Čo?“ divili sa všetci a vypukli v smiech. Totiž od skromného Jurka nik nečakal také rozhodné osvedčenie, kým sa druhí o tom nezmienili. Máľka chudej tváričky smiala sa najväčšmi, držiac ručník na ústach, a vravela, s úľubou súsedke, ale tak, aby i on dopočul: „Ale je šibal to chlapča… na zjedenie!“Jurko Modrý, keď videl, aký veľmi dobrý vtip povedal, prestúpil tri kroky so spokojným svitom v očiach a zdal sa sám sebe zvláštnym. Jola zasmiala by sa bola veľmi vďačne s druhými, no zdržiavala sa, že je tam i Pavel. Lebo by si ten hneď namyslel, že nesmeje sa len na vybúšení Jurkovom, ale i pre iné. Obrátila si trochu bokom hlavu od tej strany, kde stál a, zahryznúc si do pery, hľadela Máľke na vlasy. „Nuž okrem smiechu,“ ozve sa Lajko Levický a hľadí na stenu hore nad dvere prenikavým pohľadom, „Elena je krásna, ale ako z mramora. Keby povedal, ako myslím, kási cudzia, vyššia bytnosť, že sa človek cíti zle pri nej.“„Áno, áno, to naozaj,“ vypovie razom aj Máľka, a zadívajúc sa na uhol stola, začala si ju v tie chvíle predstavovať, keď sa jej zdala takou.„Ako socha alebo skala,“ prerečie i rozmaznaná Adela.„Je to taká ľadová príroda,“ hovorí Máľka zasa.„Ale čože chcete, veď nemôže byť ako šestnásťročná, keď už starne,“ zavráti ich Adela, ktorá si bola už inak rozmyslela a chcela popudiť.„No, zas!“ ohlási sa ohnive Jola; „dvadsaťštyri roky sú nijaké starnutie. Čože si myslíš! To by zaslúžilo žiť, ak by bolo po tvojom!“ dokončila úsečno.„To je tak!“ tvrdí Lajko Levický, zastávajúc Jolu, aby videla, že jej je nie nepriateľom. „Ani Elene je nie to. Ona je len chladná…“„Áno, studená,“ zamieša sa zasa Jurko Modrý. Dosiaľ myslel, že on už dosť povedal na dnes, no zdalo sa mu, že mu ani toto ešte neuškodí. „Ja sa naveky bojím, že zamrzne.“„Hahaha, ale ste vy figliar!“ zasmejú sa slečny a Máľka podotkne súsede: „Už to pravda, že ten málo vraví, ale čo povie, to je všetko zvláštno.“„Ba i druhí majú pri nej pomrznúť…“ rozhovorí sa Jurko, začujúc poznámku Máľkinu, a pozrie dookola spokojným pohľadom, čo už teraz.„Tak vás preto pri nej nevidno,“ zažmurká naň Nela s prekáraním. Jurko Modrý zmýlil sa ako mak, že jeho neopovážlivosť čo len prihovoriť sa Elene zbadali aj iní. Nepovedal nič, len pohodil rukou a prešiel sa po izbe.Jola odvracala rozpálenú tvár k Máľke, oprúc si sluchu o dlaň s tej strany, kde stál Pavel, a s tajeným dychom čakala, kedy osvedčí sa on.„Napokon, deti,“ nadmieta Nela, deťmi ich pozvúc a chlúbiac sa tým, že netají, ako by to druhé robily, že je najstaršia zo všetkých, „darmo ste nespokojní s Eleninou živosťou, veď ešte len dva roky minuly, ako jej umrel muž. Nie div teda.“„A či za desať rokov bude smútiť?“ spýta sa Adela maznavo.„Ale aká bola jeho smrť! A ona — ako tu i pán Levický vraví — je čosi vyššie.“„Nuž čože,“ mazne sa Adela, „jednoducho skĺzol sa a zabil… Netrpel dlho…“„Ech, čo?“ ozve sa zrazu Jola, odchytiac roztržite dlaň od sluchy, a oči svietia jej podráždením. „Mramor, vyššia bytnosť!… No, veď uvidíme, či sa viac nezaľúbi. Veď uvidíme!“ A celá červená, podivne rozčuľujúc sa, hádže horiace pohľady po všetkých, vyjmúc Čordáša.„No, to už sotva,“ odpovie Nela ticho a s myšlienkou v očiach pozrie na Jolu.„No, veď zvieme!“ vyhráža sa Jola ďalej. „Veď je i Elena nie svätá. Ojej, taká, ako hocktorá z nás.“ Pozrie teraz už rovno na Čordáša vyzývavým pohľadom, ako by riekla: „No, teraz si ju už bráň!“Pavel Čordáš, stojac pri Nele nachýlený vpred, odstúpil ďalej od spoločnosti a prešiel dva razy izbu pozdĺž, ostanúc akýsi veľmi vážny a nevšímavý.„No, kto sa so mnou staví?“ volá Jola, ešte väčšmi horiac; inokedy on nepremešká vysloviť svoju mienku, ale teraz nepovie slova. „Kto sa staví, že o dva mesiace Elena už bude zaľúbená?“„Hádam do nej budú,“ napráva jemným hlasom Nela a hľadí na ňu.„Do nej sú už i teraz…“ tvrdí Jola a zasmeje sa neprirodzenou veselosťou. Nech by alebo zastal, alebo čo; ale on len mlčí a chce, aby sa ľudia mučili a hádali!„No!? Počujme, kto?“ spytujú sa slečny a obracajú veselé tváre na mladých ľudí. „No, ktorý?“Jurko Modrý zmýlil sa a chcel sa vyhovoriť, ale v tej chvíli domáca pani doviedla Elenu s Hermínkou.„Ach, prišly ste?“ preberá sa Jola a prichodí k sebe. Spamätajúc sa, že čo vravela, zapálila sa celá a oči jej zasvietily previnením. Pokročila im v ústrety, siliac sa k ľúbeznosti a úsmevu. Ale zbadala hneď, že je Elena odetá už nie v tmavých šatách.Elena zbadala výraz jej očú, keď sa sbližovaly, pozrela veľkými očami láskavo po všetkých, i na Čordáša, usmiala sa vľúdne a sadla s výtečným pohybom — ktorý svedčil, že má vždy na zreteli seba a svoju eleganciu — k Nele na diván. A hneď tvár ostala jej ako z mramora.„Hrali ste sa nejako?“ spýtala sa, vidiac ich rozjarené tváre, a pozrie zasa po všetkých, i na Čordáša.„Nie,“ odvetí núteným hlasom Jola, a svit obanovania zmizol jej z očú: „Ako kráľovna bude si počínať a dá si ruku bozkávať každému!“ myslela si popudená.„Vás sme čakali,“ prerečie Nela, nahýňajúc sa Elene nad plece tvárou, a napráva jej bielu čipku na hrdle.„Veru vás!“ dosvedčí i Jola zle znejúcim hlasom, že sa obzreli, či ich neklame sluch.„Áno, áno!“ ponáhľa sa uspokojiť začervenalá Jola a usmeje sa lichotive. „Nijak nám to nejde už bez vás.“Spoločnosť uspokojeno spustila oči s nej; Elena však, priamo sa držiac, pozrela ešte raz ponad svoje plece na Jolu a, prizrúc sa jej, usmiala sa jemne, ale unižujúco. Potom začala sa shovárať o druhom.„A už čo aj!“ pomyslela si Jola na jej pohľad, od ktorého sa zapálila, a odstúpiac odtiaľ, zamiešala sa medzi Lajka Levického, Máľku i Čordáša, ktorí stáli pri okne, a hneď začala sa veľmi prudko dohadovať s Pavlom o hre „Krčma horí“, o ktorej vravel Lajko, že je nová — hoci Pavel netvrdil ničoho protivného.„Áno, tak sa hrá… veď ja viem azda. Tisíc ráz som sa ju hrala; každému sa dá meno akéhosi jedla.“„I ja to vravím,“ napomína ju Pavel hladko, ale pozrie jej do očú, ako by chcel mať moc nad ňou.„Ale vy ste tvrdili, že patričný nemá sa skrútnuť, keď mu meno povie.“„Práve som vravel, že sa má!“Ale Jola nedala sa mýliť a dohadovala sa ďalej, vytýkajúc mu, čo tvrdil podľa jej zdania, kým Pavel neustúpil.„Radšej sa hrajme nejako a nemárnime drahý čas!“ zavolá im žartovne žmurkajúca Nela, chtiac všetko urovnať. „Určite nejakú hru.“„A ktože ju určí, aby pristal každý? Zasa sa i na tom poharkajú,“ posmieva sa Adela.„Nuž, Elenka určí!“ zavolá Jola s jasavým zrakom, zrazu premenená. „Na tú pristaneme. No, však?“ obráti sa k Čordášovi už na druhej strane stojacemu.„Skutočne!“ odobroval on, vediac, že jemu na priek sa premenila, a hneď pristúpil k Elene, aby jej oznámil rozhodnutie spoločnosti.„Hrajte sa kolo,“ navrhla ona, keď s prívetivým úsmevom vypočula, čo žiadajú.„A ty nejdeš, Elenka?“ spytuje sa Jola.„Hlava by sa mi zakrútila. Ale spievať budem.“„Však ani vy, pán Čordáš?“ šteboce ľúbezne Jola a zaprosí žartom: „Elenka by potom sama bola, ako sirota.“„Áno, ja ostanem,“ odvetil on hladko a bez úsmevu, a obrátiac sa k Elene, spýtal sa zdvorile: „Ak dovolíte?“Ostatní pochytali sa za ruky a začali krútiť dookola. V prostred kola stál Lajko Levický, práve pod horiacou lampou, pod samou povalou vytiahnutou hore — totiž Jurko Modrý bol sa čelom búšil do nej, že ho dosiaľ omína, preto ju tak vytiahli — a prižmurujúc pyšne oči, hľadel nad dvere. Pomyslel si chytro a začal hromovým a schválne trasľavým hlasom pesničku: „Pod naším okiencom rastie jedlička…“ Pieseň bola smutná, a Lajko Levický napokon triasol sa aj sám, ako by vietor naň vial, a nielen hlas jeho. Líca očervenely mu, na sluchách navrely žily a sivé oči, prenikave upreté na stenu pod povalou, ako by boly vyšly z jamôk. Vo veľkom rozhorlení zabudol, že si má vybrať niektorú zo slečien, a spamätal sa, len keď vyspievali a ostalo ticho. Pozrel po nich v náhlosti a zrazu priskočil k Máľke, vychytiac ju z kola. Slečny odstúpily sa ďalej, kým ju zvrtol, a usmievaly sa zdržanlive, hľadiac na podošvy Lajka, vyvracajúce sa, i bály sa pozrieť jedna na druhú.Máľka prišla do prostriedku, položila bielušký prst k úzunkej brade a začala rozmýšľať, netrpelive trepúc nôžkou o podlahu, a vravela:„Toto je hrozná vec… jaj, či je to odporné so mnou! No, ktorúže začať?“„Ale, nuž hociktorú!“ zahriakne ju Adela mrzute, ktorá myslela, keď je bohatá, že všetko sa jej dovolí.Po chvíli, keď Máľka len rozmýšľala a jajkala, povedala veľmi uštipačným tónom, aby si radšej sadli, a keď ani to neosožilo, začala sama novomódnu:Beda tomu, kto verne miluje.Ach, Bože môj, vezmi srdce moje!Vytrhni ho, ach, vytrhni a daj mi zaň kameň,nech ho neokúzli viacej, neočarí žiaden.Spev zvučal veľmi citne po izbe, i pri zaťahovaní Nelinom, a Jola hneď po prvej sloke pozrela tajne na Čordáša. Nespieval, ale načahoval sa za popolničkou, iba Elena nosovým, sto-tónovým hlasom. Ale tak citlive, že každé slovo, ňou vypovedané, ako by zamieralo v žalosti na jej bledých perách, a studené, mramorové líce obledlo jej ešte väčšmi. On položil zbytok cigary na popolnicu, obrátil sa k nej a povedal čosi. Usmiala sa, a v jej veľkých očiach zablysla sa iskrička rozmaru. Nič neodpovedajúc, spievala ďalej, potom oba zasmiali sa naraz. Pavel bol totiž podotkol žartom, aby spievala miesto kameňa aspoň trnku, to že je predsa mäkšie. Ona chcela vyhovieť a akosi nevedela vypovedať ťažké slovo. Namáhala sa a zaplietla ešte väčšmi, i dala sa do smiechu s Pavlom, jedno oko nepovedome prižmurujúc. Potom chcela spievať ďalej, no už sa jej nijak nedarilo. Teraz od zdržiavanej veselosti i do tisíc tónov ide jej hlas.„No, ak sa ti páči, tak si — biedny,“ chcela si pomyslieť Jola, roztrpčená, vidiac ju s prižmúreným jedným okom, ale skoro odtrhla zrak od nich. Vedela, že Pavel zbadal jej pohľad, i zľakla sa, že ju pristihol v pozorovaní ich. Aby zakryla svoje zmätenie, skoro vpadla do druhého verša; nech vidí, že ten jej pohľad zastavil sa pri nich náhodou, a on sa mýli, ak si niečo namyslel.„Keď ma nechceš, čos’ neriekol dávno…?“ spievala horlive. A tu si pomyslela, že on zaiste bude myslieť, že spieva o ňom, i zatíchla hneď. Omrzle potriasla hlavou, a keď krútila sa popred Čordáša, riekla: „Nevieme súcejšej pesničky?“Prišiel Jurko do kola, a Jola hneď ponúkla sa, že mu začne: „Anička, dušička…“ No tu si zas pomyslela, že si Pavel bude myslieť, že sa pretvaruje. Lepšie bude dokázať mu, že jej je celkom ľahostajný, preto zakričala:„Len tú smutnú, čo si ty chcel, len tú… túto ja budem.“Jurko ju vykrútil, a ona, podržiac si ho aj do kola, začala už: „Anička, dušička…“ A spievala tak veselo a hrdinsky, že svojím oduševnením strhla i ostatné do hlučnej vôle. Napokon všetci, ako na rozkaz, schytili sa a dali do tanca. Nastal šum, plesk, že i Elena a Pavel ožili a vstali. Jola sa zľakla, že sa i tí dajú do tanca; ale oni, smejúc sa, tlieskali dlaňami.„A čo tí nesedia, čo sa miešajú do nás?“ pomyslela si Jola podráždeno. Konečne doparení, ťažko vydychujúc, rozpustili sa. Ovievajúc sa ručníkmi a čo kto dopadol, rozišli sa po izbe, kde-kto zočil stolec. Jola sadla ku kaktusovému stolíku s Hermínkou, kde rád sedával Jurko Modrý. Jednou rukou držala kamarátku okolo pása, druhou ovievala ručníkom rozpálenú tvár a, nevšimnúc si už teraz ničoho, zažmúrila oči. Ostatní sa rozhovorili. Máľka sprobúvala pri stole presnímať tak karty, ako Jola vie, lebo že je tak pekne. Lajko nakrívil hlavu pri Adele a vravel o hviezdach, a Jurko Modrý oprel sa delikátne o vereje dverí a utieral modrým ručníkom krk, čelo i nos. Potom šiel otvoriť okno, aby prilichotil sa slečnám a dnu vošlo svieže povetrie teplej noci. Elena zasa, na diváni sediac, učila Nelu i Pavla novu pieseň. Najprv povedala text, potom začala spievať, vpadajúc z jedného tónu do druhého, tretieho… Všetci pozreli na ňu, a vidiac jej zdvihnuté oči, počúvali ticho. Otvorila i Jola oči a začala hľadieť i tá. Potom prižmúrila ich zasa a pozrela na Čordáša. Stál pri Elene, obzerajúc sa okolo svojím ligotavým zrakom, a okolo úst kýsi dobrotivý tieň. Pri okne zazrel Jolu, práve keď tá zúfalým pohľadom hľadela naň, ako by sa ho spytovala ťažko: „Ach, tak sa jednako odvrátiš odo mňa?“Usmial sa, a ako by pochopil, sobral sa, že ide k nej. No tu ona rýchlo trhla sa a zapálila zahanbením. Zakryla dlaňou čelo i oči do poly. „Ohó, ten sa už naozaj nazdá, že ja trpím zaň!“ myslela nahnevaná a odvrátila tvár.„Aká sa tebe teraz zdá Elenka?“ spýtala sa Hermínky, túžiac čosi nepriaznivého povedať, na priek Čordášovi, ostavšiemu na svojom mieste. „Čo myslíš? Mne sa zdá… mne sa zdá…“ Nevie, čo by mala vravieť, ale cíti, že musí.„Mne?“ usmiala sa Hermínka. Ešte sa jej nik nespýtal dosiaľ, či sa jej sestra páči, i potiahne plecami, ako by nevedela, čo odpovedať. „Vieš, čo by aká bola, mne sa páči.“Jola pozrela na ňu, a len teraz videla vlastne, pri kom sedí, i zahryzla si do pery, potom zasmiala sa veselo.„Nuž ale… hahaha… no, odpusť.“„Čo odpustiť?“ usmeje sa Hermínka a zrazu zvážnie, ba okolo úst povstala jej akási žalostná črta. „Hádam si zbadala,“ vraví, „že je nie taká… že jej oči sú nie… sú také mdlé… Vieš, vieš, ona prežila veľa…“„Darmo je,“ odpovedá Jola nedbalo, hľadiac, ako Čordáš zatvára okno, lebo veje na Elenu, pri čom — že sa ona neodklonila nič — jeho rameno načiahlo sa celkom blízo popri jej pleci.„Prežila veľa, a už koketuje!“ pomyslela si. „Veď verím, verím,“ uisťuje lichotive, keď Hermínka pozrela na ňu po chladnej odpovedi.„Viac trpela, ako sa vie,“ rozpráva Hermínka už šeptom. „Vieš — ale nepovedz nikomu, nik to nevie; tebe poviem, ako najlepšej k nám, ako svojej… Ona po smrti mužovej bola tak zle… vieš, nijak sa nemohla zotaviť… raplovala dlhšie… Preto bola vtedy mama tam…“„Čo?… Ach!“ zhíkne Jola a zbledla pohnutím. S úžasom pozrela na Elenu, a zrazu nezdala sa jej viac tá, čo bola. Oči jej zvlhly od ľútosti.„Ale jej je nič už… o rok jej prešlo, a nik o tom nevedel; a tu zotaví sa úplne.“„Veď, veď,“ chlácholí Jola ochotne a nevie očú odtrhnúť od Eleny. Tá práve ukazuje Čordášovi čosi na vejári a káže mu prečítať. On zohol sa a hlavy sišly sa im temer dovedna.„No veď… no veď…“ myslí si Jola, a oči i líca zahorely jej zasa. „Mohla by dať pokoj všetkému… Ojej, ale sa sklameš!“ A nad tým, čo Čordáša čaká, a že ona bude ako pomstená, ostala zrazu nelíčeno veselej nálady. Vstala celkom zmenená, hoc oči skvely sa jej neprirodzene, štebotala ľúbezne zasa okolo všetkých, nevynímajúc ani Čordáša.„Už sme skrotli?“ myslel si on s potešením, ale prizrúc sa jej ligotavým očiam, lepšie zostril zrak, ako by chcel uhádnuť, čo je s ňou.„Nuž pravda, že mám tajnosť!“ myslí si ona vzdorovite, mýliac sa od jeho pohľadu. „A to vedz, že ma teší, a možno, i tebe poviem, ty blázon!“Do izby prišiel domáci pán. Požartoval so slečnami, potom vybral pánov — ako kúkoľ od pšenice — a pobral so sebou, volajúc i slečny, aby sa šly dívať ku kartám. Jola, odstupujúc pred otcom, videla, že oči Čordášove ožily radosťou, vidiac domáceho pána, a on vďačne, proti svojej obyčaji, poslúchol jeho volanie, nespomenúc, že dámy samy nechať nemožno.*Pršalo od rána a nebolo možno pre blato a vodu von vyjsť. Omlišovci sedeli osamote v izbe. Ona, že bolela ju hlava, ležala na diváni, prikrytá veľkým ručníkom; on, trepúc čižmami, chodil z jednej izby do druhej, od jedného okna k druhému. Naťahoval okrúhlu tučnú hlavu nad prsia, nevravel nič, ale sa hneval, ako bola jeho obyčaj, keď pršalo. Jola so zunovanou tvárou sedela pri stole. Oči jej boly trochu mdlé — zle spala tej noci — a ruky celkom olenivené. Prácu držala v ľavej a druhou maľovala čosi kriedou na stole, a ani to sa jej nechcelo. „Čo sa máš trápiť?“ vadila sa pri tom v duchu so sebou. „Vyzraď mu jednoducho, čo vieš, a dobre bude. Veď ja i poviem, poviem, poviem! Ale hneď!“ Zahriakne sa hneď zatým: „Či by si sa ozaj nebála! — Nuž tak čo robiť, čo robiť?… A čože mi je vlastne?“ spýta sa a nahnevá. Vstala od stola a prešla k oknu pozrieť von, aby premohla svoje myšlienky. No iba hodila pohľadom na lipu, na široké listie, zohýňajúce sa od hustého dažďa, a vrátila sa zasa k stolu.„Čo poviete, tatuško?“ spýtala sa jasným a celkom jednoduchým hlasom. „Či by bolo nepekne vyzradením chýb iného pomôcť sebe?“„A a-a čože? a ako? Pravdaže nepekne!“ zahriakne ju on, zajakávajúc sa, keď bol veľmi rozbúrený. Zvrtol svoje netrebné hrubé telo a zahrozil sa: „To ti poviem, dievča, že, že… azda si ty na niečom takom lámeš hlavu? To ti poviem…“ a nedopovie, lebo nevie vlastne, čo by chcel povedať.„Veď tak, keby sa tým ochránil i druhý…“ napráva chlácholivým hlasom poľakaná Jola a dvíha prosebne zrak k nemu.„A ešte čo sa spýtaš?“ kričí rozhnevaný tatuško, ako by iba teraz bol sa popudil a nebol omrzlý celý deň. „To ti poviem, že…“No nedopovie ani teraz svoju vyhrážku, ale, strčiac široké, lopatkám podobné ruky do vačkov kabáta, s lomozom ide z izby von. Jola, cítiac, že trpí nielen za seba, zamĺkla, rozťažkala sa a pomyslela si, že tatuško veru mohol by byť aj trochu láskavejší. Vzala kriedu, nakloniac sa i driekom, a začala písať literu K vo väčšej a menšej podobe na stole — bol to totiž jej zvyk písať ju i nechtiac, lebo tá litera páčila sa jej najlepšie zo všetkých a najkrajšie vedela ju napísať — pri tom neprestajne vzdychala nahlas, pozabudnúc, že je nie sama.„No, čo ti je?“ spýtala sa jej prebudená mať.„Mne?“ Jola sa trhla a zapálila, potom usmiala sa núteno. „Hádam som chorá.“„No, a čo ti je?“ diví sa Omliška, vyšším tónom povediac slová. Sadne, aby pozrela na ňu a odtíska ručník s tvári, čo jej sliezol na oči. „Bolí ťa hlava?“„Ach, nie… som, ja neviem…“ a silí sa ku smiechu; „hádam mi je odporno žiť…“„No, zas!“ vraví nespokojná mať ešte vyšším tónom a zahriakne ju už celkom zvysoka: „A čo budeš ešte vyhutovať?“Jola vyšla zatíchnutá do druhej izby, lebo že jej je lepšie osamote; ale tu počula za samými dvermi, vedúcimi od pitvora, veselé svieže hlasy, otieranie nôh, dupkanie a až výtečnú vôľu prezradzujúci smiech otcov i slabé pokašľanie, v ktorom poznala Čordáša. Jola sa naľakala, že má šaty, čo jej zle stály k tvári, a neodpovedajúc na zaklopanie, ušla do druhej izby. Tam zastala pred zrkadlo a, vidiac sa, preobliekla novú blúzu. Potom vyšla, že ide do otcovej izby pre čosi, ale práve vtedy, keď vstupovala do druhej izby, dvere naproti sa pootvorily a dnu pozrely čierne oči Čordášove. Vošiel, klaňal sa jej s úsmevom, ako by nič zlého nebolo padlo medzi nimi, a pozrúc na ňu, hneď videl, že sa nemýlil, keď si myslel, že utekala pred ním a vzala novú blúzu.„No, a nehráte?“ spýtala sa, zdvihnúc potešený zrak k nemu.„Hráme, ale ja som dostal plané karty… shodil som a chcem sa podívať, čo robíte,“ vraví a sadá k nej na stolec. „Sami len?“ spýta sa a pozrie po izbe, hoci vedel, že druhého tam niet.„Len; v takomto čase každý sedí doma. Taký deň! Veď je nie hodno vyjsť predo dvere!“ odvetí ona trochu roztržito, hnevajúc sa i len pre myšlienku, že by mal ešte aj niekto druhý tam byť; azda Elena!Čordáš sa zasmial ako trafený, ona však nezbadala, prečo sa smeje, a pozrela naň.„Či mu povedať, či nie?“ myslela si, zastavujúc sa mimovoľne svojím pohľadom na jeho tvári. Cíti milý dojem, čo doniesol so sebou, a teplo, ktoré ako by sa šírilo, kde je on, i pomyslí si s hrôzou: „Kdeže by nepovedala!“„Elenu Kamenčíkovie videl som ísť pod dáždnikom cez cestu,“ začne on zľahka, vediac, že jej chce sa povedať čosi o tom všetkom, ale nevie, ako začať. „Myslel som, že ide sem.“ Tu usmeje sa a zasekne peru, ako keď povie mimovoľne hlúposť. Pozrel žhavo a potajme na Jolu, a naozaj jej tvár náhle vzplanula a oči jej dostaly popudený výraz.„Tak teda preto prišiel!“ pomyslela si horko. Potrhla sa a chcela odpovedať, ale tu z druhej izby ozvalo sa volanie otcovo.„Čordáš, Čordáš, už je po hre, hahaha!“„Tak v našom dome budú sa schádzať!“ myslí si Jola, ostavšia sama. „To už zato aj pri nej, aj pri ňom je zlosť… mne na vzdory… A vraj vyššia bytnosť!“„A čo, ona sem nechodí veľa,“ vraví, keď sa vrátil o chvíľu zasa k nej a bol sa jej spýtal o inom.„Mne sa ona ani nepáči… Pravda, že sa mi nie… a prečo by sa mne mala Elena páčiť?“ Zamĺkne a nozdry rozšíria sa jej, vydýchnuc zdržovaný, rýchly dych. „To by rada vedieť, prečo by som ju mala zvlášť zvelebovať.“Pavel, ako sa zdalo, počúva síce, ale nie že by vedel, čo vraví; on hľadí na ňu, aby pochopil, čo je s ňou. Potom usmial sa nežne. Jola zapálila sa preto a pobúrila. Čo, on ju bude ľutovať? Nie ona, ale jeho Elena je poľutovania hodná… A aby vedel, povie mu to hneď.„Čože si vy myslíte?“ začne, vždy väčšmi rozčuľujúc sa, „že je Elena…“„Prosím,“ pretrhne ju on chlácholivo, ľahko a ľúbezne, ale hľadí jej na tvár pohľadom, ako by ju chcel opanovať, „ja nemyslím o Elene nič, zhola nič…“Jola nevidí však ten ostrý výraz jeho očú, lebo má hlavu sklonenú, len hlas počuje.„A tohoto ja mám ztratiť!“ lká v duchu, a div, že tam hneď pred ním nepustí sa do plaču.„Ja neviem, ja neviem…“ začne už celkom zúfale, nedbajúc viac na nič, a hlas dusí sa jej, „hádam, hádam… čo vy chcete do mňa?… Aj vy ste mohli zbadať, že je Elena nie taká, ako bola… že, že…“ Tu zastane, celá zmätená, a nevie, či už vypovedala, či nie.„Že čo, aká je?“ spytuje sa on zvážnelý zrazu, ale čierne oči upiera na ňu panovite, ako by vravel: „Mlč, mlč, nevrav nič zlého; veď je všetko, ako ty chceš.“„Aha, ako sa mu nepáči!“ blyslo jej umom a oči zasvietily jej vyhrážkou. „Nuž, čo sa nazdáte?… Ona bola bláznivá po smrti mužovej…“ I zľakne sa a pozrie dookola. No hneď sa opanuje, prudko udusí strach a rečie ľútostive: „Chudinka!“Čordáš, počujúc to, podivil sa.„No, no! To som nevedel,“ riekol zblednutý máličko od sústrasti. Potom, ako by mu čosi prišlo do umu, zasa pozrel na Jolu. Tu, ako by pochopil, prečo to povedala, náhle ostal zmenený, a nepovediac nič, vstal s chladnou tvárou a odchádzal. Jola trhla sa, zľakla a skočila, zavolajúc za ním:„Nie je pravda, čo som povedala!“„Nuž choď konečne!“ pomyslí si, hodiac sa na stolec nazpät, keď vidí, že si nepovšimne jej volania, a nahne sa, aby zdvihla strčené vyšívanie od nohy stolca. „Aha, ako sa naduril, ako by ja bola príčina blázneniu sa jeho Eleny!“*Jola ako otrávená chodila po dome, a kedykoľvek len mohla, ukrývala sa pred zrakmi ľudí do najzadnejšej izby k šitiu a čítaniu, aby nezbadal nikto, že jej je zle. Od troch týždňov, ako vyzradila Čordášovi tajomstvo, nebol u nich, a ona pri skormútenosti, ktorú jej zapríčinila vina, musela sa ešte posmievať sebe každý deň.„Ale si si pomohla! Teraz ťa už neminie naozaj! Som ja charakter… môžem povedať, že dosť podivný!“Konečne také vysmievanie už neprinášalo jej potešenia. Začala sa preberať zo svojej skľúčenosti a povedomie hlásilo sa opäť.„Nuž a čože? Môže rád byť — ba povďačný má byť, že som ho zachovala. A on sa ešte durí. Veď som ja len jemu chcela dobre, nie sebe… Ba povinnosť moja bola mu to povedať.“Vyšla na dvor pred večerom a začala chodiť po červených tehlách podsteny, čakajúc, kedy príde sluha z poľa. Na večer už odzvonili a teplým vzduchom ozýval sa miešaný krik a lomoz. Od mláky na dolnom konci škrečalo množstvo žiab všelijakým hlasom. Aj akoby škriabanie na železný, puknutý hrniec, alebo tenký klokotavý, ako zvuk hrkálok. Odhora ozvaly sa zrazu zvonce do dediny vpadnuvšieho statku. Prišiel i sluha Ďuro so svojou čriedočkou a vohnal cez otvorenú bránu do dvora. Jola prikročila bližšie a, odháňajúc komára, čo jej lipol k lícam, spýtala sa:„Ďuro, vaša sestra nebola dnes pri vás?“„A na kýhože čerta by bola?“ odpovie on spurno, nadurený, že musel čistiť sklad na úhore, kde pásol, a teraz dobre by mu bolo vyvŕšiť sa na niekom. Vhod prišla Jola, ktorá mu najmenej imponovala z pánov.„Surovec,“ podumala si, zapáliac sa, a odvráti oči od jeho strapatej hlavy, z ktorej trčaly zpod klobúka zapichnuté vo vlasoch byľky suchej trávy, čo sa mu napriliepaly, keď sa vyvaľoval pod hlohom. No nezavrátila ho, ale spýtala sa ešte: „Teraz večer nepríde?“„A či ju sám čert vie; čože by tu chcela?“„A ešte vraj náš ľud je krotký!“ horlí v duchu Jola a vracia sa po podstene nazpät, vyhybujúc sa hlavou chrústom, čo sa bily do steny vo večernom súmraku.„Ech, špaty!“ nadala im.Tu prišlo jej na um, že by ho mala jednak znosiť; mať by sa zaiste nahnevala, keby vedela, že si dá tak od čeľadi odpovedať. I zavolala mu odo dverí: „A mohli by ste aj krajšie rozprávať!“Do dvora vstúpila Mara s batohom trávy, väčším ako sama. Ešte i navrchu mala ju nakopenú, a čo sa nespratalo do plachty, viselo dolu ponad jej hlavu k čiernym očiam — podobajúcim sa podľa zdania Joly očiam Čordášovým — svietiacim ako dve hviezdy zpod červeného ručníka. Vidiac slečnu obrátiť sa k nej na podstení a zastať, hneď ukázala zuby a zasmiala sa, ako by videla čosi divného. Jola zasmiala sa tiež a sostúpila s podstenia, že ide ju pochváliť za batoh, ale tu do dvora vošla Anča, sestra Ďurova. Poklonila sa slečne vážnym, skoro smutným hlasom, pri čom sa jej jeden kútik pekných úst našklbol neprirodzene, a šla k Mare, k stajni, kde tá na úzke podstenie shadzovala batoh trávy. Jola oživená prešla cez vymetený dvor, zastala pred nimi a založila ruky, dajúc sa s nimi vľúdne do rozhovoru.„Doma sú ti panie?“ spýtala sa sestry Ďurovej, ktorá bola slúžkou u Kamenčíkov. „Dávno si už nebola tu…“„Há, veď každý deň prídem!“ zasmeje sa tá; ale keď vidí, že slečna smeje sa tiež, no hryzie peru ako lapená, zvážnie naskutku, mysliac si, že riekla čosi neslušného. Našklbne kútik úst a, pozerajúc skromne na tenký pás slečnin, rečie úctive: „Doma sa… just čo sme prišli z Bukovca.“„No, kým sa rozvraví!“ pomyslí si Jola, znajúc obyčaje Ančine. „A kedyže ste šli ta, ráno?“„Ráno.“ A vzdychne a zasa pozrie slečne na pás.„Len mladé?“„Len… tí starí nešli, lebo by neboli vládali, a pani veľkomožná len peší chceli ísť, že sa im tak lepšie páči…“ vydýchne a zamĺkne, prizerajúc sa pásu slečninmu. Potom zrazu ožila, ako by jej čosi milého prišlo do rozumu. „Veď tí už ako mak nevládzu,“ začne ochotným hlasom, majúc v očiach výraz, že bude veľa rozprávať. „Včera boli šli do záhrady a niesli vodu. Tak sme sa smiali… iba do pol cesty ju doniesli a potom tam nechali. Jaj, Anka, vraj, nemôžem ďalej; nuž veď ja zanesiem. A slečna volali: Načože sa ty, mama, do toho dávaš? Tak sme sa smiali. Jaj, reku, pani urodzená, oni by už ani na vŕšok neprešli peší… Tak sa smiali na mne. Čo by vraj na vŕšok, ani do cintorína; aj to by si museli za každým tretím krokom oddýchnuť, — povedali pani veľkomožná. Tak sme sa smiali všetci, aj súseda tetka voloviarka, čo tam boli.“„A ešte kto?“ spýta sa v duchu Jola a smeje sa tiež, hoci jej je omrzlo.„Boli tetka s chlapcom, u nás na poradu; má drobnice zaštepené, tak je chorý. A keby videli, slečna, aký je to múdry chlapec! Ešte má iba rok, a už tak vie bozkávať, ako starý človek. Tak sme sa smiali na ňom, dobre sme sa nerozpučili. Ale tetka povedali, že ten nebude žiť, keď je taký múdry.“ I vzdychla smutne.Jola rozchachotala sa nahlas a za ňou obe dievčence, hoc tie, doista, nevedely, na čom sa tu majú smiať.„Od nedele ste nemali hostí?“ spýtala sa potom.„Ba ver’ sme mali v utorok. Tu boli z Podkoviec Vilmuška. A takú guču kvetov z hory doniesli, ako moja hlava. Len sa tak chyža rozvoňala od nich. Vedia, slečna, to boly také malé kvietočky, ako z vosku. Jaj, ver’ sme sa aj vtedy smiali! Ako prišli, tak sa potkli na prahu, dobre že nespadli na dlážku. Aj naľakali sme sa; ale keď sa oni zasmiali, tak sme sa aj my započali; dobre sme sa nerozpučili. To bolo strašne smiešno!“ doložila, použijúc slovo „strašne“, čo sa od Hermínky naučila.Jola usmiala sa tomu, potom netrpelive poknísala sebou.„A ja toto musím počúvať!“ myslela rozhorčene.„A inokedy nik nebol… nechodí k vám?“„Ej, veď ich spomínajú, že sa odučili chodiť k nám. Slečna povedali: Tá Jola spyšnela dáko, tak sme sa…“„Mám robotu… šijem si šaty!“ pretrhla ju Jola, nedajúc jej vypovedať. „Aby ťa!“ dudre v duchu a sťahuje obrvy, siahnuc rukou na čelo. „Hádam im je nie otupno, chodia ta druhí?“ i hľadí zpod ruky na ňu dotklivo a čaká odpoveď. Ale tu ohlási sa Mara, vrátivšia sa so srpom zo stajne, kde do jasieľ vysýpala trávu.„Jaj, slečna, keby vedeli, ver’ mne bolo smiešno,“ vraví vysoko začnúc a dokončí nízkym hlasom, „keď som batoh dvíhala; bačik mi nechceli ísť pomôcť, dosť som ich volala — musela som si sama. A ja si sadnem a hlavu prepchám pod uzol: tak ja zdvihla batoh. A tak ma prevážil a, slečna, jaj, ver’ mi bolo smiešno — a s batohom som sa prevrátila, hahaha!“„Jaj, ver’ sme sa aj my smiali,“ započne bystrým hlasom Anča, aby ju nik nepredbehol, a berie veľký dych, že by potom na dúšok mohla veľa rozprávať. No tu sobrala so Jola, že odíde, a Anča zabudla, čo chcela povedať. Pokročila za ňou rezko a zastavila ju.„Veď ma poslali slečna spýtať sa, či zajtra bude aj muzika?“Jolin popudený pohľad zastavil sa na Anči, no len po chvíli odpovedala.„Hudba?… Možno. A čo neprišli sami teraz — majú niekoho?“ A pozrie na ňu prenikavo.„Majú, počula som vravu v svetlici. Aj smejú sa veľa!“ chváli Anča víťazoslávne. „Jaj, slečna, keby aj oni tam boli. Ale keď už oni nechcú chodiť k nám. Tak sme sa smiali v kuchyni s pani urodzenou… Spievali na štyri hlasy…“Jola, potratiac všetku trpelivosť, neodpovedala, ale úplne rozrušená šla nazpät po drobunkých skalkách vymeteného dvora.„Jedna: Či mi bolo smiešno! druhá: Tak sme sa smiali!“ šomre v duchu. „Ale mne je nie do smiechu!“ Tu náhle zastane na polceste a, neobrátiac sa k nim, počúva. Totiž pes zabrechal do ulice a Anči prišla na um istá udalosť.„Ver’ sme sa my smiali, dobre sme sa nerozpučili. Pán notár prišli a za nimi aj ich pes. Iba ten zostal v kuchyni… chichi!… a začne ňuchať po všetkých kútoch. A tak našiel pod lavicou hrnček, tak si hlavu vopchal doň, a von sa mu potom nedala. Chichichi! Jaj, ver’ sme sa smiali! Chodil, behal po chyži, skuvíňal, a čo nevidel, vše sa búšil do steny, zas do kasne a dverí. A to naveky príde za nimi, každý deň, a dosť ho odbíjajú.“„No, už môžem ísť. Viem, čo som chcela zvedieť,“ pomyslí si Jola, strmo vydychujúc, a berie sa so zapálenými lícami do vnútra. „Tak… tak preto ani ony nikdy neprišly.“So zmútenou hlavou išla do kuchyne, kde mať i sestra slávna — popoludní prišla s mužom i synáčkom — hotovily k zajtrajšiemu sväteniu Jána rozličné lahôdky.Omliš chcel byť vážny, i utiahol sa do svojej izby písať, aby sa nesmial, že také parády robia, a neukázal, že je veľmi potešený. Jolu zavolaly pomáhať k torte, v čom bola jej sestra povestná, a tam sa tak rozveselila, že, bijúc sneh po tretí raz, myslela o Čordášavi: „Ojej, veď naozaj neumriem za ním!“*„Tak on chodí ta každý deň!“ vstala ráno s tou neznesiteľnou myšlienkou a chcelo sa jej hneď pustiť sa do plaču. „Teraz sa nedivím, že ani ony sem nechodily!“S hnevom a rýchlosťou okrášlila kvetmi všetky izby, natrepúc vázní všade, kde sa dalo, naplnených zväčša divými ružami, ktorých bola veľká milovnica.„Nazdá sa, keď príde dnes tatuškovi k pocte, že ja ako hriešnica s ovesenou hlavou budem sa tu potĺkať. Oh, hneď!“Privoňala s chvatom ľalie na kaktusovom stolíku — lebo dnes všetko robila s dychtivosťou — a poobzerajúc ešte raz všetky izby, šla sa obliekať do najzadnejšej. Vzala biele, ako hmla ľahké šaty a zastala pred zrkadlo, prizerajúc sa lícam svojim, a nič sa jej nepáčilo.„Som bez červenosti, to ma špatí,“ myslela si nespokojná; aj oči mala veľmi sa blyštiace, čo zle pristalo jej chudej tvári. „A čo by sa nafarbila?“ pomyslela si a zvrtla sa pohľadať papierik, čo zostal jej od zimy, keď hotovila do vázy kostolnej umelé ruže. Najdúc ho, zastala zasa pred zrkadlo, navlažila papierik a začala sa vadiť v sebe.„Ja neviem, prečo to tak odsudzujú… to neviem. Keď si spomáha niekto v niečom, to je nič; ale keď si ja spomôžem, to každý odsúdi na smrť. Bolo by nespomôcť si v takejto veľkej chvíli!… A že klamať ľudí? Nuž, nie je pekne. Ale čo kto má do mňa!“ Pozorne rozšuchala ružová farbu po lícach; potom, prizrúc sa tvári, rozosmiala sa a zakryla si tvár dlaňami. Ostala totiž pripekná, že sa hanbila sama.„Takto na oči mu nemôžem, veď by sa dívali všetci, hahaha!“V súsednej izbe nastal hluk prichádzajúcich hostí. Rezko posotierala sa a vyšla s tajeným smiechom von. Skoro naplnila sa veľká izba priateľmi a paniami. Slávna sestra Malvína s čiernymi očami a čiernymi vlasmi, v hnedých hodvábnych šatách, štíhla a vysoká, s bystrými, gracióznymi pohyby, chodila medzi nimi a rozprávala ľúbezne, prihovárajúc sa každému. Celá izba naplnila sa zvukom jej okúzľujúceho hlasu, a nebolo u nej ani to nepríjemné, že ľúbeznosť jej bola zúmyselná, aby sa skvela a očarila každého.„Ako sa máš, Neluška? Ach, aká si svieža!“ chválila žmurkajúcu, už odkvitlú, ale ešte driečnu Nelu, oblečenú v belasých šatách s čipkami. „A ty, Máľka? Ej, ej, aká elegantná slečna stala sa z nej. Pozrite! Pán Modrý, podajteže mi, prosím, tú cukrovnicu… Adelka, bola si na majálesi v P.? Počula som, že ťa zvelebovali; nuž ale nie div… Ďakujem pekne… ste zvláštni!“ ďakovala Modrému, ktorý podával jej s úctivou ochotnosťou striebornú cukrovnicu.Omliš pozoroval ju, čo kde bol, a na jeho okrúhlych lícach zračila sa hrdosť. Druhá dcéra, ktorá potĺkala sa v bielych šatách medzi hosťmi, teraz zasa ostala mu ničím a jemu plietlo sa nejasne po mysli, že by tá vôbec hádam nemusela jestvovať. Belavý zať štíhlej postavy stál skromne, ale vážne stranou, netisnúc sa do predku, a na jeho biele ženské líce sadol vše úsmev tichej spokojnosti. Bol tichý a dôstojný a zaujímala ho zo všetkých ešte Elena, v žltkastých šatách odetá. S tou mal za mládenectva ako mak zaujímavosti. Totiž on vynasnažoval sa, aby sa ona zaľúbila doň, ona, aby sa on do nej. Pritom chceli vlastné srdcia zachovať na pokoji. Ale nepodarilo sa želanie ani jedného a srdcia ostaly chladné, len chladné.Jola s nejasným čelom, ako by ju hlava bolela, chodila tam a ledva vravela. Zdalo sa jej to nepotrebným a daromným, kde je prítomná Malvína. Ale keď prišiel Pavel Čordáš, už nemohla ani pobudnúť dlhšie tam. Prekvapilo ju, že on, príduc k nej, uklonil sa akosi veľmi úctive a nie ako previnilej a hocijakej. K tomu zbadala pri sebe, že mu nemôže do očú pozrieť; Elene ešte ta, keď sa presvedčila z jej tvári, že nič nevie o tom. I bola prinútená ukrývať sa pred jeho zrakom poza druhých, alebo staväť sa bokom od tej strany, kde bol on; pritom vravieť nemohla už zhola nič.„Ale, dievča!“ kývala hlavou, núkala potajme, mračila sa slávna Malvína, hrozne nespokojná s ňou. „Nože sa inak maj!“„Zaspali by jej hostia!“ pomyslela si a tvár jej na chvíľu dostala zlobný výraz. No hneď sa spamätala a, nedbajúc viac o ňu, zdvojnásobnila svoju ľúbeznosť.„A čože mám robiť?“ myslela si Jola rozhorčená, že jej nedá pokoja. „Čo sa títo sem dovliekli?!“ Ale potom zahanbila sa za svoje myšlienky a vzchopila ako mak. Začala i ona účasť brať v spoločnosti. Slávna Malvína práve viedla dvaročného synáčka za buclatú rúčku a s gráciou predstavovala ho hosťom:„Môj jediný syn… Daníčko, teta Nelka, a toto teta Máľka… ujo Jurko, Daníčko, pozri.“Jediný synček však, zaujatý vŕzganím žltej topánočky svojej a tešiac sa tomu, nevšimol si obdivujúcich ho, ale prestupoval nôžkami, aby vŕzganie bolo väčšie.„Daníčko, toto je starý apa,“ upozorňovala ho mladá a hrdá mamička, zastaviac sa predo dvermi, v ktorých, zaplniac ich celkom, bolo zastalo netrebné telo domáceho pána, smejúceho sa už popredku. Daníčko v bielych šatočkách, vycifrovaný stužkami, pozrel a, vidiac roztvorené ústa v tučnej tvári Omlišovej, ktorých vnútro sa černelo; naľakal sa hneď.„É… to je nie starý apa!“ vykríkol plačlivo.„Hahaha,“ smeje sa Omliš nesmierne potešený. „A čože som ti?“ I zdvihne tučnú päsť proti nemu a pohrozí: „Aby si ma uctil, chlapče!“ Potom obrátil sa k ostatným, roztvoril ústa do korán a zasmial sa: „Hahaha!“„To je nie starý apa, to je… žaba.“„Čo vravíš?“ zhrozí sa mladá mama a nahne nadeň, napraviac mu bystrým pohybom ruky mašličku na pliecku. „Tak to svobodno?…“Ale Omliš zasmial sa opätne, von z koľaje od blaha a nič nie skormútený. Prstom dotkol sa najbližšieho a upozorňoval s úľubou:„Čujete?… počuli ste, koľko samostatnosti už má…? Hneď ťa… hahaha!“„Ale, vyveďte toho chlapca von!“ zamieša sa belavej ženskej tvári zať a stiahne sivé obočie prísne. Kým chlapček choval sa pekne, bol pyšný i on; teraz sa hneval, že ho dnu doviedli a žena robí s ním toľké parády.„To od slúžky počul, a dieťa podchytí hneď,“ obracia sa Malvína, nevšímajúc si muža, k hosťom, ako na ospravedlnenie synčeka. Potom zohne sa gracióznym pohybom k Daníčkovi.„Vidíš, to je ten dobrý sta —“„To je nie dobrý!“ pretrhol ju krikom synček a začal už i nôžkami dupotať. Starý apa a druhí rovnovekí dali sa do smiechu, a Jurko Modrý poznamenal s bezpečným svitom v očiach:„Ten vám skoro nad hlavu vyrástol!“ i pozrie dookola, či to bol dobrý vtip.„Už som povedal, aby ste ho vyviedli!“ opätuje svoje želanie biely zať a vyjde von hneď, aby videla žena, že jeho nespokojnosť s ňou nastúpila vrchola.V pitvore našiel testinú odpudzovať prišlých Cigánov. Ona nenávidela hudbu nesmierne, nazývajúc ju škrekom, a hodiac im čosi, chcela ich odoslať preč. Zať zamiešal sa hneď, ako by mu to bolo prišlo práve vhod.„Ale, prosím, ráčte si pomyslieť, či tá mládež bude celý večer hľadieť na seba a dívať sa. Keď ráčite vydržiavať mena, tak dajte dokonale sa zabaviť.“„Ale mne umrela mama, ešte rok neminul,“ zakríkla ona, rozťahujúc drobné ústa a podráždiac sa veľmi. „Ktože to kedy slýchal taký cudzí tón, za každým druhým slovom ,ráčte‘! Nech sa hrajú, nech spievajú, ako inokedy, ale hudba je ešte nie do môjho domu.“Zato jednako vyhral zať a Cigáni usalašili sa pri dverách najväčšej izby. Slečnám tváre ožily a oči ligotaly sa ako žiara. Dupkaly nôžkami hneď aj počas hrdej večere, nevediac strpieť, a kyvkaly hlavami do taktu, niektoré i nôtiac si. Jole rozžaly sa oči tiež a ústa roztiahly v radostnom úsmeve. Ale keď sa začal prvý tanec, zľakla sa razom a neočakávane, a videla, že sa musí vzdialiť. A ak by prišiel Čordáš pre ňu?Vyšla na dvor, mesačným svetlom osvietený; oprela sa tam o stenu domu a zahľadela do noci, zamysliac sa. Bolo teplo a vlažno. Povetrím niesla sa vôňa líp, okolo domu poletoval, spúšťal sa dolu a vyzdvihoval veľký netopier a zdal sa ako čierny vták. Plno vozíkov stálo vo dvore. Kone dupotaly v stajni i pri vozíkoch, ktoré sa dnu nesprataly, a hrýzly zelenú ďatelinu, vyškierajúc zuby a vše zarehtajúc. Pred stajňou na podstení, na bielych skalách, pili kočišia pri mesiačku, lenivo oblamujúe palcami koláča po kúštičkoch. A sluha Ďuro začal spievať brblavým hlasom. „A venna eno pekanóó tačaá…“Jola si myslela, že už každý tancuje, ktorý chcel, i vrátila sa do izby. Zastala vo dverách blízo Cigáňovho cymbala a pozerala po tancujúcich. Elena elegantnými pohybmi skrúca sa s Lajkom Levickým práve pred ňou. Má láskavý úsmev na perách, pekné veľké oči ožiarené tichým pôžitkom, ale líca sú jej nehybné ako z mramora. On hľadí do povaly a vyvracia oduševneno podošvy za sebou. Jurko Modrý tancuje pred veľkým zrkadlom s Máľkou, ktorá nadhadzuje sa mu v rukách ako pĺž a pritom pozerá ponad jeho plece do zrkadla s tichým, skromným úsmevom. On dáva len pozor, aby sa nepomýlil, lebo je ešte neobratný v tanci, a i dopotil sa od toho. Slávna sestra je v rukách slúžneho, človeka ináč veľmi príjemného a milého; kričí veľa „ťuhaja!“ a rád by sa na širokom mieste rozložil, aby mohol vyvádzať svoje kunšty, majúc dobrú tanečnicu. No tu príde brat Nelin, človiečik malý, ale veľmi ohnivý, čo si nadrapoval oči, aby mu boly veľké a páčily sa dámam, a búši sa do jeho chrbta. Pavel stojí pri verejach najostatnejšej izby opretý a shovára sa s farárkou zo súsednej dediny, troška k nej naklonený, aby lepšie počul v tresku hudby jej slová a ona jeho!Keď prišla Jola, zbadal hneď a jeho čierne oči uprely sa na ňu za minútu. „Ach, nie sme ešte von z nebezpečenstva!“ pomyslel si o nej.Jola sa zmýlila a chcela nazpät. Cíti, že zbadal, prečo odišla, a teraz má ju už v moci. Alebo nevšimne si jej, alebo i zato dovolí si tej zlosti, príde pre ňu a zabaví sa na nej. No Pavel nepohol sa, a ona vyšla už len do druhej izby.„A čo netancuje?“ hnevala sa, vidiac, že i cez druhý, tretí tanec stojí tam ako stĺp, a ona nemôže ísť ta, aby ju druhí videli. „To zato, aby trnula naveky; ten ukrutník!“Na štvorylku, ktorej riaditeľom mal byť Lajko Levický a chystal sa veľmi rozohniť sa, zostala tam a sadla blízo dverí.„Tak sa už nebojíme?“ divil sa Čordáš, a poberá sa proti nej.Jola sa zľakla, oči jej trblietaly v hroznom nepokoji, ako by sa chcela hodiť niekam.„Ten ma chce zničiť, už zničiť!“ lkala zúfale a skočila, pribehnúc k Jurkovi, utierajúcemu si pot s obočia, hrubo narasteného.„Máš pár?“ šepce mu rýchle. „Mohol by si so mnou tancovať.“„S tebou?…“ Jurko Modrý pohol sa nerozhodne. Práve teraz zapáčila sa mu dcéra kupcova z mestečka s krásnymi rukami a našušorenou frizúrou.„Ja… ja som zadaná Modrému…“ oznamuje so strachom Jola Čordášovi, ktorý s čímsi vejárom išiel proti nim.„Prosím neľakať sa,“ chlácholí on zdvorile; „ja nemal som v úmysle!“ A prejde s ľahkou poklonou pomimo do druhej izby.„Tak je dobre… tak je dobre…“ myslí si očervenená Jola a viac sa už neskrýva. Pozdejšie vidí ho v izbe kartujúcich pánov sedieť. Vydýchne ubezpečeno a úsmev radosti zalial jej líca. Začala byť veselá, že sama slávna Malvína mala potešenie z nej. Oči jej zmenily svoj napätý lesk, na líca vystúpila červeň, a ona, potajme kukajúc do zrkadla, videla, že je taká, ako ráno, keď sa bola zafarbila. Po polnoci pri valčíku bola jej hlava už úplne zbalamutená od oduševnenia. Sotva vedela, s kým tancuje, a spamätala sa len vtedy, keď ju pustili. Pri treťom tanečníkovi pocítila, že ju ani nešklbe, ako Jurko Modrý, ešte neobratný v tanci, ani nedrží tak slabo, ako Lajko Levický, že v každej chvíli môže mu z rúk vyletieť, ani nevznáša ju ako slúžny, a cíti známy teplý, dobrý dojem.Zdvihla oči, a vidiac, že to naozaj Pavel, naskutku zachvela sa a hneď bolo jej do plaču. Pomýlila sa, spraviac planý krok, o chvíľu zas a o chvíľu zas. Čordáš pristavil sa, prizrel, či schválne zle tancuje, potom usmial sa láskave a zaviedol ju k oknu. Jola čakala, že odíde, ukloniac sa, ale on ostal stáť pri nej, oprel sa o stenu, ako by jej chcel čosi povedať.„Nuž, maj ľútosť nado mnou,“ myslela si Jola, hľadiac do zeme, „lebo že som vyzradila, bolo len, že ťa veľmi mám rada. To sa dá ospravedlniť… veď nevládala som so sebou… láska i hory zdolá, nie by mňa, len dievča… Každý má svoje poklesky, zaiste aj ty. Nie, nie, nik nehodí skalou po mne, a ja viem, že ty mňa neodsúdiš… aj Elena by odpustila… Nuž čože?“ pozrie zrazu na neho vzdorovite, cítiac, že len hľadí a nepovie nič. „Povedala som, a čo koho do toho?!“No tu sa náhle naľakala a zapálila. On sa ani neusmeje, ani nemračí, ale upiera zrak svoj akosi podivne na ňu. Neskúma jej tvár, čo je s ňou, ale má sám svoje vlastné myšlienky. Jola sa zmiatla a, rýchle odtisnúc záclonu obloka, odbehla preč.Čordáš naklonil sa napred, siahol rukou ku čiernym svojim fúzom a hľadel žhavým zrakom, kade utekala. Dvere bývacej izby, kam zamerila, boly plné dopotených tanečníkov, utierajúcich si ručníkmi tváre, krky, ruky, a odklonili sa po nečase, keď ona bola už pri druhých dverách. No tam zas obstávala dívajúca sa čeľaď a súsedia. Teraz ide okolo tancujúcich. Pri kasni rozohnený Lajko Levický štopol ju lakťom.„Hohohooó, tisíc ráz odpustenie!…“ vykríkol nekajúcim, veselým tónom. Máľka skočila jej na nohu a postrčila ju, že sa potočila do tučného lona polesnej, práve rozprávajúcej súsede, že od troch rokov, ako sa Malvína vydala, nebolo v tomto dome takej dobrej vôle a pečiva. Jola rýchle sosbierala sa a uvrzla v ostatnej izbe. Čordáš sobral sa kratšou cestou, rovno druhým bokom k nej. Našiel ju pri stole sedieť a podpierať rozpálené líca dlaňou. Sviečka s nahoreným knôtom slabo osvetľovala izbicu.„Nič vravieť, nič vravieť!“ kričí dychtive, vystrúc ruku proti nemu, keď sa sbližoval, ako by sa bránila.„Len slovíčko!“ prosí on chlácholive a pristúpi.„No, tak skoro!“ A vstane, ako by jej tak bolo ľahšie počúvať.Pavel uprel dychtive čierne oči na ňu a nevedel, čo povedať. To jest, vedel by, keby nebol istý, že vie, čo chce riecť.„Nuž, buďte moja!“ rečie potom nakrátko, vidiac jej netrpelivý zrak.„Nie, nie, nie! Nemôže sa to stať. Vy by ste ma nemohli uctiť, ani opravdove milovať nikdy. Ani ja nebola by šťastná s vami, dosiahnutým takou ohavnosťou… Nevravte nič, nepočujem! Svedomie nedalo by mi pokoja, omínalo by vždy… Nič, nič, nepretrhujte, nestane sa! Nepôjdem a nepôjdem za vás!“Čordáš sa zmenil, úsmev i plameň očú pohasol mu. Potiahol slabo plecom, ako by riekol: „Čože robiť?“ a vyhľadajúc si klobúk v izbe kartujúcich pánov, zatisol si ho do obeleného čela a ztratil sa nezbadane.
Slancikova-Timrava_Tak-je-darmo.html.txt
Krajinská pieseň(Veselo sa spieva)[1]Nad našou krajinou započalo svitať,bračekovci, poďme slobodu si pýtať.Poďme pýtať, poďme! sami nám núkajú,vtedy si ju berme, keď nám ju dávajú.Započalo svitať nad našou dolinou,podliak, kto nepôjde i s jeho rodinou.Bračekovci moji, dlho nás moril kat;či dneska, či zajtra jedno nám je skapať.Hor’ sa, chlapci, hor’ sa, kým neskape rosa,za rána, za rosy najlepšie sa kosí.Doleteli chýry zdola na dolinu,huncút, kto viac pôjde od nás na panštinu!Krajania, Slováci, dovedna sa berme,kto nás bude tlačiť, dobre ho naperme,nebojme sa v svete žiadnu dušu živú,Pán Boh nám pomoc dá za vec spravodlivú.(1848)[1]Krajinská pieseň a Tri vŕšky: V rukopisnej pozostalosti J. K. je dvojlist s týmito dvoma básňami, bez podpisu. Podľa písma a básnického slovníka uznal som obe za básne J. Kráľa z r. 1848, a to z marcových dní. Z iného rukopisu a na základe literárnej analýzy uznal autorstvo J. Kráľa i Ján Brezina (Literárnohistorický sborník IV, 258—263). Otakar Odložilík v SborníkuMatice slov.III, 1925, str. 145, v článkuDvě písně z roku 1848odtlačil prvú z nich podľa letáka, ktorý vytlačil vo Vetterlovej tlačiarni pražskej faktor Frant. Groll v júni r. 1848. Groll sa účastnil bojov na barikádach a bol potom vyšetrovaný vojenskou komisiou, kde vypovedal, že Krajinskú pieseň priniesol do tlačiarne Poliak (?) Belanský a žiadal, aby bola vytlačená. Druhá báseň na pražskom letáku bola Pieseň za slobodu. Táto však je silne protimaďarská a má prvky východoslovenského nárečia. Preto sotva je od J. K. — Krajinská pieseň a Tri vŕšky nie sú vyslovene protimaďarské, čo sa zhoduje s počiatočným postojom J. Kráľa k revolúcii. Ohlasujú len koniec panštiny a vyhlásenie práv slovenského národa. Vyslovene protimaďarský postoj druhej piesne pražského letáka poukazuje už na neskoršiu fázu revolúcie.
Kral_Krajinska-piesen.html.txt
Virgiliove SelankyTitir. Selanka I.Melibej, TitirMELIBEJ: Titire, pod širokím ti bukem ve sťíňe ľežící Pastírské na maléj rozmíšláš dúčeľi pesňe: Já kraje vlasťi, a tak mňe milé ti pasinki opúščám; Z vlasťi sa já sťehujem: ti pokojní Titire v chládku Prekrásnú rozléhať učíš Amarillidu háje. TITIR: Ó boh nám takovú doprál Melibejko zahálku. Neb ťi mi on buďe vždicki bohem; jeho často zamáčá Oltár útľinké od stáda našého baranča. On sa mojím, jak zreš, jalovičkám túlať, a mňe hráť Všecko na sedlácskú, čo chcem, píščalku dopusťil. MELIBEJ: Však ťi ňemám závisťi; ba vác mi je ďivno: po všeckích Neb vókol búrí sa poľách. Hľe kozički ňevládní Já sám odháňám; a s túto preľedvi sa ťáhňem. Neb včil prám vikoťíc v hustém blížňence tu léščú, Ach! na holém kameňú náďej mi opusťila stáda. Často ťi nám toto zlé, sprostéj kebi ňebolo misľe, Od hromu rozrazené, pamatám, hlásívaľi dubce. S prázních často cerov hrozné kvákávalo vransko. Však ľen predca, poveď že to nám, kdo je, Titire, ten boh. TITIR: Mesto, keré zvú Rím, já sem, Melibejko, sa blázen Domňíval, rovné že našému je, často hoňívať Utlích kam zvik máme ovec pastíri barancov. Tak sem ščence sukám, kozlom kozľence podobné Znával; tak z veľikími malé običajňe zarovnal. Než toto tak sa hlavú nad iné podvihnulo mesta, Jak sa ponad hibké spínává jahňada prúťí. MELIBEJ: Než jaková ťebe Rím toľká bola príčina spatriť? TITIR: Sloboda: bár pozdná, avšak na ležáka sa zhľédla; Keď belšé už pod britvú mi opádali fúsi; Však sa zhľédla, a dosť po dlhém časi predca ma došla, Jakž Amarillidi sem prichiťil sa, Galátee spusťil. Neb, viznám sa, dokáď mňa Galátea mávala svého, Náďeje sem volnosťi, aňiž peče statku ňemával. Ačkoľvek mnoho z mého obet sa uchádzalo stáda, Masní též sa pre ňevďačné sír mesto robíval: Ňikdi mi predca domov ruka ňešla peňázami ťažká. MELIBEJ: Ďiv ťi mi bol, smutná čo voláš, Amarillido bozstvo; Své komu toľko viseť na stromku jablčka ňecháváš. Tvój schádzal ťi Titir. Sám tento ťa, Titire, borňík, Sám ťeba tento prameň, sami aj ti volávaľi sádki. TITIR: Čož mal sem si počať? ňemohel sem službi sa pozbiť, Ňikďe aňiž tak dobroťivích bohov inďe naľéznuť. Tam sem já, Melibejko, viďel mláďenca, jemužto Každomesáčňe budú naše ráz oltáre sa kúriť. Odpoveď on první tu na mú dal prosbu takúto: Pasťe si, jak pred tím, voľi, chlapci; prisaďťe bujákov. MELIBEJ: Ščastní starče, milá teda tvá ťi pozostaňe orba! Dosťi ináč veľká ťi; kameň bár všecko zanášá, A blatním jazero trávňíki zabahňuje síťím. Ňezviklá ťelnému ňedá vadi pastva dobitku; Súsedskej aňi zlá ňeubľíží nákaza lichvi. Ščastní starče, milé známími tu medzi potokmi, A sťínními buďeš studňičkami chládki požívať! Odtáď zapľetaná od súseda končini medza, Kďe kvet hiblejské vždi berú si včelki na vrbkách, Často ťa ľúbežním ke sňíčku ponúkňe vučáňím. Odtáď pod visokími rezáč buďe skalmi ťi spívať; Však ťi zatím aňi, tvá rozkoš, hrivňáci, aňižto Od vetrních trúchľiť hrdlíčka ňeprestaňe brestov. TITIR: Skór v lahkém jeľeňov létať buďe stádo povetrú, Skór na holích morská zaňechá ribi zátoka pískoch; Skór vihnaní dávnéj premeňící končini vlasťi Parťi budú z Arara píjávať, a Ňemci ze Tigra: Než z méj prespaňilí jeho parsún misľe vipadňe. MELIBEJ: Než s nás jedni suchéj odtáďto do Afriki pojdú: Do Scitie zas iní, a do Kréti ku réce Oaksa, Neb zhola k odďeľením od okrška celého Britannom. Ňekdi mojéj hľe po dosťi dlhém čaši končini vlasťi, A strechu postavenú ubohéj s trávňíka chalupki, Zhlédnúcí mój kraj, poďivím na ňekoľko sa osťin! Bezbožní zrobené ti voják buďe úhori mávať? Cudzozemec tú sejbu? hľe, kam ňedovédla prebídních Ňesvora meščákovi komu, hľe sme zasáľi poľíčko! Hruški teráz, Melibejko, posaď, vlož révi do járkov. Iďťe vi mé, ščastní pred tím statek, iďťe kozički. Vás pozatím, v zeľenéj rozprestren jaskiňi na znak, Po skalnéj ďaľeko spínať sa chrasťi ňeuzrem; Spev ňevidám žádní; pode mnú kozľence pasákem Kvitnúcí mľečňík z vrbičím ňepohrizňeťe horkím. TITIR: Však s’ ľen predca mohel se mnú tu do rána si pospať Na svížém lísťú: dozráté máme jablčka, Kaštani makkunké, tlačeného i premnoho mľéka; A všaďe už v ďeďinách sedlácské víški sa kúrá, Vatšé též padajú z visokích hor na krovi sťíni.Aleksis. Selanka II.Po krásném pastír Koridon bol Aleksovi túžil, Rozkoši pána; aňiž ňemal už vác náďeje žádnéj Ľen buki pod husté, a širími vršákami sťínné Často choďil; ňespósobné kďe takéto samotní Sťískáňá po horách a po hájoch darmo vidával: Ukrutňíku na mé ňedbáš ňišt pesňe Aleksi? Ňišt sa mi ňezmiluješ? zemreť mňa koňečňe prinúťíš. Včil sťínné sám aj dobitek chládečki požívá; Včil sami též sa krijú zeľené jaščerki do kríčkov; Testila aj skonaním prudkého od úpeku žencom Cesňeki rozťírá, a voňácé lístkami dúški. Než se mnú, tvoje keď vihľedávám šlapaje, vrúcím Pod slnkom štrkotá chraplavími koňíčkami chrasťi. Zdáž ľepšej ňebolo smutnú Amarillidi prchkosť, A zdorné znášať pohrdáňí? zdáž ňe Menalka? Bár on jest černí, bár tvéj ti ve tvári si bílí. Ó krásné pacholátko, ňever mnoho kráse barevnéj; Bílí zob viprší, černí sa utrhňe jacintek. Vždicki ti ľen mňa tupíš, aňi, kdož sem, Aleksi, ňepozreš. Jak statkem bohatí, na mnohé jak dojivo hojní. Z mích sa ťisíc jahňic po sicilskích ťáhňe pahorkoch. Čerstvé ňeschádzá v letném časi mľéko, i zimném. Spívám, jak spíval dircejskí Amfion, ovce Keď zháňal keďi na brežném Aracinta pomedzú. Ňejsem i tak škaredí: z brehu sem sa zhľédal oňehdá, Keď more stálo ťiché; ňebuďem já Dafnisa báť sa, Bár ti za sudca buďeš, krem ňekdi bi oklamal obraz. Ó kebi ľen v podlích se mnú sa ťi lúbilo pastvách A v ňízkích bívať chalupách, a zvírata strílať, Na sléz též zeľení kozlátek stádo viháňať! V hájoch nasľedoval bi si se mnú ve speve Pána. Pán první pripojiť množšé k sebe trsťini vojskem Ustanovil; Pán má peč o ovce, a tíchto pasákov. Píščalkú aňi své si ňeťáž perňički oťírať. Bi znať všecko mohel toto, čož ňevivádzal Amintáš? Mám píščalku sebú, zložená je ze sedmi ňerovních Piskorcov, Dametáš čo mi dal pred časmi na obdar, A mrúcí povedal: Ťeba včil má táto druhého. Tak povedal Dametáš; závisť mal blázen Amintáš. Krem toho dvoch, na ňebezpečném dosť údoľi našlích, Mám srncov, bílé čo majú včil i kapki na srsťi, Ovci za ďeň visušá oba cecki; i tíchto ťi chráňím. Osmahlá už dávno prosí jích Testila odvésť; Odveďe aj; poňeváč ťebe mé sa darunki ňelúbá. Sem príď, ó krásne pacholátko, sem: Ejhľe košíki Nimfi plné lalií ťi ňesú, ťebe Najada bílá Pilňe fialki bľedé, a slepé maku rúže berúcá, Narcisi, a kvíťí voňavích prispojčuje koprov; Škoricu prepľetajíc, a milostnéj vóňe zeľinki, Lúbežné žltavím krásí ťi jacinti mesáčkem. Sám s prachovími buďem zbírávať kožkami gdúľe, Kaštani aj ti, čo má Amarillida mávala ráda; Sľivki pridám ťi žlté: ovocí to i dostaňe chválu; Aj vás bobki trhať buďem, aj ťeba mirťino bľízká: Tak zložené poňeváč lúbežnú páchňeťe vóňú. Sedlákem s’, Koridon; ňedbá na darunki Aleksis: Chceš-ľi i darmi hoňiť, ňeprevíšíš darmi Joláša. Ach čož sem vikonal si? veter na kvítki poľední Streščen, a v čistotné pusťil sem studňice kancov. Ach pred kím uťekáš? bohové též bidľiľi v hájoch, Paris i Dardanskí. Pallas, čo zakládala zámki, Ňech sama v ňích bívá; luhi nám nade všecko sa lúbťe. Lev hrozní po vlkoch; po kozičkách vlčko lašovních; Bujná po kvetnéj túží jaťelince kozička; Já za ťebú Koridon; každého to ťáhňe čo lúbí. Pozri domov zveseními idú už volčata pluhmi, Slnko i nakloňené rostúcé zvatšuje sťíni; Než ve mňe láska horí; poňeváč bez konca je láska. Ach Koridon, Koridon, jaková napopadla ťa bláznosť; Od poľi máš zrezanú po panožních vinňicu brestoch. Čož ňečo sám rádňej, čo ťi jest k úžitku potrebné, Prútkami, neb šáším sa ňechistáš vázať ohibkím. Najďeš iného, ťebú pohrdá keď tento Aleksis.Palémon. Selanka III.Menalkáš, Dametáš, PalémonMENALKÁŠ: Čé je to stádo poveď Dametášu? Melibeja asnaď? DAMETÁŠ: Techto ňeňí; aľe Égonovo: pasť dal mi ho Égon. MENALKÁŠ: Ňeščastní vždi dobitku ovec! keď stáľe Neéri Sám lahoďí, a je v bázňi, abich sa ňepredložil od ňéj, Cudzí tento pasák dvakrát za hoďinku dojívá Ovce; a tuk statkom krádá, a mľéko barancom. DAMETÁŠ: Skrovňejšej tito predca mužom veci pomňi vičítať. Víme i kdo zvédol ťa, na príč keď patriľi kozľi, I v chrámečku jakém, aľe snadné smáli sa Nimfi. MENALKÁŠ: Snaď tenkrát, misľím, keď mňa ščepňičku Mikóna A zhubním porezať zahľédaľi révi kosírem. DAMETÁŠ: Neb tuto, keď pri starích si bukoch Dafniskovi oblúk Zlámal, a šípi: keré keď ti, zlostňíku, Menalko Zahlédel s’ pacholátku dané biť, i ťažko si ňésol; I zľe kebi s’ mu ňebol spravil, a snaď bol bi si umrel. MENALKÁŠ: Čož má pán urobiť, keď kmín smí takto sa rúhať! Zdáľiž sem ňeviďel ťeba, keď si na Dámona kozla, Podvodňíku, čihal, ščekajícím premnoho vlčkom? Aj keď sem zavolal: kam sa včil tento zakrádá? Titire, stádo zežeň; ti si sa hňeď pod šachor ukril. DAMETÁŠ: Zdáľiž bi mňe ňebol premohlí on v pesňi oďevzdal, Má čo si pískáňím zaslúžila fujara, kozla? Jestľi ňevíš, mój bol to kozel: za pravdu to Dámon Sám uznal; však dať pre ňemožnosť predca zapíral. MENALKÁŠ: Spevmi si ho premohel? či si mal keďi píščalu voskem Pospojenú? či si ňezviknul ňeumelče po cestách Škrípajicím ubohé roztrásať piskoti sťeblom? DAMETÁŠ: Chceš teda, čo kdo jeden za druhím s nás móže dokázať, Skusme tu medzi sebú? Já tú kravu (bi s’ mi ňeodprel, K hrotku choďí dvakrát ďňa, chová dvoje ceckami ťelce) Vistavujem: ti poveď mi, jakí dáš naproťi základ. MENALKÁŠ: Ňišt ze ťebú do stávki saďiť ze stáda ňemóžem: Neb mám otca, a zlú macochu, vždi mi krivdu čiňícú; A ďňa dvakrát oba stádo, jeden zase kozlata čítá. Než to, čo sám uznáš ti zaisťe biť omnoho vatšé, (Keď sa ťi tak blázňiť lúbí) z buka číšu do sáďki, Víborním rezanú dám Alcimedóna remeslom: Réva na ňejž pridaná umeľeckím z venku zelézkom Zbľednúcého višlé obvíňá breštanu hrozna. Obrazi dva v prostred sú, Kónon: a kdožto bol inší, Čo sveta techto celí pre luďí bol spísal okršľek: Čas čo bi ženci, kriví mávať čo bi mohľi oráči? Ešče ňepil sem s ňéj, skovanú si ju bedľivo chráňím. DAMETÁŠ: Aj mňe ten Alcimedón dve prepekné číše vikrúžil, A spaňilím vókol pozaobsahal úška akantem; Orfeja na prostred ze sledovním postavil hájem, Ešče ňepil sem s ňích, skované jích bedľivo chráňím. Keď pozreš na ťeľičku: ňemáš si poháre čo chváľiť. MENALKÁŠ: Ďňes mi ňijak ňevihňeš; bár jak víminki povíšíš. Ňech to sľiší ľen, aneb čo prichádzá, ejhľe, Palémon. Já vikonám, bi s’ hlasmi potom každého ňedrážil. DAMETÁŠ: Rob nože, jestli čo máš, ňebuďem vác já sa tu meškať; Sudca aňiž zdráhať: mój ľen súsedko Palémon Dobre na svéj si to, vec ňemalá jest, misľi porozváž. PALÉMON: Spívajtež: poňeváč sme na makkú sedľi si trávu; Včil každé poľe, včil každí strom k úroďe cílí; Včil zeľeňá všaďe háj; včil svá roku všecka je krása. Začňi, prví Dametášu; potom ňech začňe Menalkáš. A spívajťe jeden po druhém; tak mílo je Múzám. DAMETÁŠ: Póvod buď Jupiter, plno všecko Jupitera Múzi. On vždi o zem dbává; on v mích má oblubu pesňách. MENALKÁŠ: Rád mňa i má Fébus; mám vždicki pre Féba darunki, Bobki a červeňavé lúbežnéj barvi jacinti. DAMETÁŠ: Žartovné jablkom dráží mňa Galátea ďevča; A k vrbičú uťeká, a viďeť chce sa napred ode mňa. MENALKÁŠ: Než mňe sa má naschvál prednášá láska Amintáš; Tak že ze mími ňeňí známejšá Délia ščencí. DAMETÁŠ: Už hotoví pre svú spaňilú mám Vénusu obdar; Neb sem místo viďel, kďe hňézdo si kládľi siváci. MENALKÁŠ: Jak mohlo biť, z ľesného ďesať sem chlapcovi poslal Stromku zlatích jablček; pošľem zase toľko mu zajtra. DAMETÁŠ: Koľkokrát, a jaké slova má mňe Galátea rekla! Vetri bohom do uší ňejakú ľen částku viňesťe! MENALKÁŠ: Čož platné je, že sám ňetupíš mňa Aminto na misľi, Jestľiže, keď ti hoňíš kancov, já síťi držávám? DAMETÁŠ: Fillidu pošľi mi; ďeň zroďeňá jest mého, Jolášu; Jestľi buďem ťeľicú zbožnú konať obetu, príď sám. MENALKÁŠ: Fillidu mám nad iné rád; neb mój kvíľila odchod. A zdlha, praj, krásní dobre majže sa, dobre, Jolášu. DAMETÁŠ: Zhubní vlk jahňicám, dozrátím prívaľi sáťám, Zhubné vetri sadom, zhubní Amarillidi nám hňev. MENALKÁŠ: Vlhko milé poľu, odstavením list jabloňe cápkom, Ťelním vrbka milá stádám, a mňe toľko Amintáš. DAMETÁŠ: Pollio rád našu má, sprostá bár táto je, pesňu: Múzi, vašému rizú už čitaču pasťe kravičku. MENALKÁŠ: Pollio sám i nové skládá spevi: pasťe bujáka, Rohma čo už klává, a nohú rozhadzuje písek. DAMETÁŠ: Pollia, kdož miluješ, príď tam, kďeže tento je, rád si; Ňech ťi ťečú madi, a s trňičá žeňe kvítek amóma. MENALKÁŠ: Bávia kdo v závisťi ňemá, ňech Mévia pesňe Rád má, i priprahá liščákov, a kozľi dojívá. DAMETÁŠ: Chlapci, čo si kvíťí zbíráťe, a jahodi zemské, Preč zuťekajťe, čučí stuďené ve tráve haďisko. MENALKÁŠ: Ďál ňechcejťe zalézť ovčički: ňedobre verívať Jest brehu; rúno baran mokré dovčilka visúšá. DAMETÁŠ: Titire preč zavráť sa ženúcé k réce kozički: Sám jích, keď buďe čas, ve studňici všecki okúpám. MENALKÁŠ: Chlapci zežeňťe ve sťín ovčički; zrazí-ľi sa mléko Od spari, darmo ťahať zas máme, jak ondi, škuráki. DAMETÁŠ: Ach, jak mám s tučného chudích ladňíka bujákov! Stádu je tá zhubná, i stáda pasákovi láska. MENALKÁŠ: Tímto ňeňí vada láska: držá ľen sotvi sa kosťi. Ňeznám, čé urekať mňe mosí oko vždicki barancov. DAMETÁŠ: Rekňi, jakích v krajnách, a buďeš mi Apollo preveľkí, Ľen tri, a ňišt vácej, širšé sú ňebesa rífi. MENALKÁŠ: Rekňi, jakích v krajnách ti hrďinskích ménami králov Poznačené kvítečka roďá sa; a Fillidu maj sám. PALÉMON: Mé to ňeňí vaše tak veľké tito hádki porovnať: Aj ti kravički hoden s’; aj tento, i láski kdokoľvek Buď sa bojí sladkéj, okusí buď ňekdi prehorkú. Zavriťe chlapci potok: napitá už dosťi je lúka.POLLIO. Selanka IV.Múzi sicílické, vážňejšé začňime pesňe; Chrasťini, a krehké sa všem tamariški ňelúbá. Máme-ľi háj spívať, ňech jest háj konšala hodní. Už vek posľední kúmejskéj veščbi dochádzá; Zas veľkí času nastává ze celosťi porádek. Už sa vracá aj Panna; vracá králostvo Saturna; Už sa nové z visokého na zem ňeba rodstvo zesílá. Ľen temu, čož sa, Lucino, roďí, pacholátku, zeľezní Pod ňimž vek dokoná, a zlatí svetu príjďe celému, Čistotna prispej: tvój už jest králem Apollo. Za ťeba táto vekov má ozdoba konšala nastať Pollio; a slavné započať sa mesáce točívať. Za ťeba vodca, našéj ňečo jestľi pozostalo zlosťi Zahlaďené večnéj sprosťí svet bázňe očisťen. On sebe vezme život bozskí, a z bohmi zahľedňe Sprítomeních hrďinov, sám aj buďe spatrovan od ňích, Uspokojen též svet ríďiť buďe čnosťami otcov. Než ťebe zem prvné bez všeckéj práce darunki Ó pachola, s pnúcími vidá breštanmi kopítňík, A s krásňezrostlím vodní bob zmíšan akantem. Bez pastíra domov nabehlíma kozički vimenma Pojdú; vác ňebudú sa aňiž báť stáda leviskov. Lúbežné ťi kolíska nosiť buďe od seba kvíťí. Pozhiňe had zlostní, i klamúcá tráva pajedmi Pozhiňe; assirskí všaďe nastaňe kvítek amóma. Než, spolu hňeď hrďinov čím chváľi, a otcove skutki Mocť buďeš už čítať, čo bi aj boli čnosťi rozeznať: Makkím ňezrobené pozažlknú úhori sáťím, A s trňičá doľe červenavé buďe hrozno visávať; Aj rosními tuhé sa poťívať dúbravi madmi. Predca malé dávních sa povad zostatki naléznú, Čož bi plťú okusiť more, čož bi ohradmi upevňiť Mesta, i v rozkrojené poorať zem kázaľi brázdi. Tífis iní tenkrát, a iná buďe Argo vezúcá Víborních vodcov; boje též zase bívať, i vojni; A znovu zas veľkí proťi Tróji sa višľe Achilles. Než pozatím, keď ráz veku už mužského dosáhňeš, Prívozňík z mora ustúpí; aňi plavcova jedla Kúpe ňemá čarovať; v každéj zemi všecko porosťe. Úhor ňepretrpí hrablí, a rezáča vinohrad. Z járem už aj mocní viprahnú juncov oráči: Rozľičními aňiž ňebudú vlni barvami lhávať; Než sám po spaňilích lúkách baran už si na krásní Šarlát, už na žltí šafrán buďe rúno meňívať; Sám po pašách tučné zaoďáť má jahňata červec. Tak ščastné veki bežťe ke svím boli reknuli pradzám Presvorné stálími bohov poosudami Parki. Pojmi si ó veľkú, buďe už čas, pojmi si hodnosť, Vzácné ďéťa bohov, naroďenče Jupitera veľkí! Pozri, jak okruhlú kľenutí svet kňíše sa ťerchú, Jak zem, i rozložeňí morské, jak i víška ňebeská; Pozri, jak už veselí sa pre vek ten všecko budúcí. Ó kéž tak bi dlhá života mňe pozostala částka, Duch též, tvé bi na koľko za dosť bolo číni vihlásiť! Sám aňi mňa tráckí ňeprevíší pesňami Orfej, Lín aňi; bár mu oťec, temu tam bár matka pomáhá: Orfeju Kalliope, prekrásní Línu Apollo. Pán sa i hádajicí se mnú Arkádie súdem, Pán sa i biť premohlím vizná Arkádie súdem. Začňi, pacholča malé, poznávať matku ze smíchu: Matka si už za ďesať nasťískala dosťi mesácov. Začňi, pacholča malé: z roďičov komu ňikdo sa ňesmál, Techto bohov ňecťil stól, ňecťila bohiňe postel.Dafnis. Selanka V.Melankáš, MopsusMENALKÁŠ: Čo spolu, Mopse, dobrí poňeváč sme sa zešľi obadva, Ti snadnú pískať fujarú, já ustami spívať, Medzi koľem zrostlé tu ňesadňeme z léskami bresti? MOPSUS: Ti starší si; mňe prislúchá ťa, Menalko, počúvať! Buď pod kláťícé meňeními sa vetrami sťíni Vejďeme, buď radšej tu do jaskiňe. Jaskiňu, pozri, Jak rídkími planá obtkává hroznami réva. MENALKÁŠ: Sám na našéj ze ťebú ňech má hore pótku Amintáš. MOPSUS: Čož, keď spíváňím pachorí sa ťi Féba prevíšiť? MENALKÁŠ: Začňiže, Mopse, prví: keď máš buď Fillidi ohňe, Buď ňejakú Alkóna povesť, neb Kódrove pótki. Začňi, Titir na tráve zatáď nám pásť buďe kozlov. MOPSUS: Rádňej pesňe, čo sem v bukovéj sám kóre oňehdá Čáral, a jednu porád za druhú vispívaja písal, Rozvážím; ti potom rozkáž, bi sa hádal Amintáš. MENALKÁŠ: Koľko bľedéj oľive hibká ratoľesťami vrbka, Koľko začerveňaléj spikanard sám rúži popúščá: Toľko naším ťebe sám ustúpí súdem Amintáš. MOPSUS: Prestaň vác, pachola, prestaň; sme do jaskiňe vešľi. Pohrebem ukrutním zňeseného naríkali Nimfi Dafnisa: za svedkov Nimfám sťe vi z léskami réki: Svého obejmúcá ubohú keď mrtvinu sinka, Ukrutních bohov, ukrutné maťi vzívala hvezdi. Ňikdo za tích ďňov, ňikdo silích, ó Dafnise, juncov Ke stuďením ňehnal mlákám; aňi ustami žádní Réki ňeoblízel štveronoh, buď trávi sa dotkel. Dafnise, aj penské že pre tvój zarvávaľi úmor Levska, to vespustné i pahorki, i háje to svedčá. Dafnis i armenskích zaprahnuť pred vozi tigrov Ustanovil, Dafnis na počesť Bacha tance vivádzať, A z revičá lisťí na ohibkí zapľetať oščep. Jak vinňík brestom, vinňíku jak ozdoba hrozno, Jak stádám je buják, masnému jak úhoru sáťí: Tak ti všecka si bol tvím ozdoba; keď si ti umrel, Hňeď sama nám Páles roľe, sám hňeď opusťil Apollo. Po brázdách, na kerích sme preveľké jačmeňe sáľi, Kúkol, a ňeščastné sa roďívá ovsihi sťeblo. Mesto fialki miléj, a krásních narcisa kvítkov, Bodlák, a hlohoví z ostrím povirostlo picháčím. Sipťe na zem lisťí, a chládkem zakriťe studňe Pastuchové: toto sám vikonávať káže si Dafnis; Též postavťe mu hrob, na hrob spolu dajťe i nápis: Dafnis já po luhoch, známí odtáďto po hvezdi Prekrásních pastír statkov, sám omnoho krašší. MENALKÁŠ: Tak mňe tvá sladká bozkí pesňička je spevče, Jak skonaním na tráve je sen; jak v parňe horúcí Skáčicéj stuďenú zahasiť smad réki voďičkú. Už sa ňe ľen fujarú, aľe spevmi i majstrovi rovnáš; Ó pachola ščastné, ti buďeš na predku za tímto. Já aľe jakkoľvek za ťebú mé predca započňem Spívať, a tvého buďem podvíhať Dafnisa k hvezdám; Dafnisa podvíhať k hvezdám: nás lúbil i Dafnis. MOPSUS: Zdáž vatšé mi čo nad takové biť móže darunki? Aj pacholátko samé sláviť sa zaslúžilo spevmi; Aj Stimikon tito prichvaloval tvé dávno mi pesňe. MENALKÁŠ: Ňespatrené bílí sa ďiví na bráni Olimpa, A pred nohma viďí i hvezdi i oblaki Dafnis. Tehdi novú pľesajú poľa všecki a háje radosťú. Pán též, i spevní pastíri a ďévki driadské. Vlk ňečihá na stádo, aňiž síť podvodu chitrím Ňezmíšlá jeľenom; je milovňík pokoja Dafnis. Ňezhoľené sami od veľkéj veselosťi pahorki Hlas metajú k hvezdám; sami už skaľi pesňami hlučné, Chrasťini už sami zňá: boh jest, boh tento, Menalko. Ó buď tvím dobrí, a milosťiv! na štvoro pozri Oltárov: dva hľe s ňích tvoje Dafnise, dva tvoje Fébe; Ročňe ťi dve sladkím sa peňícé nádobi mlékom, Též dve plné masného buďem stavať oľeja číše; Obzlášť hojňejším veseľící hosťini vínom, Keď buďe chladno trvať pred ohňem, keď ťeplo ve chládku, S číše noví poľejem sladkéj Ariúzie nektar. Vispevovať mi budú Dametáš, a z Liktusa Égon; Alfezibej skákať, chlpatí jak Satiri skáčú. To vždi sa má ťi konávať, i keď Nimf nastaňe slavní Svátek, i keď z obetú obchádzať pojďeme úhor. Vždicki zakáď hori kanci, zakáď ribi zátoki lúbiť, Včelki zakáď sa budú pásť tímem, a švrčki rosičkú: Vždicki i méno i česť z veľkú tvú zostaňe chválú. Jak Bachu, neb Cereri, slub tak sedláci konávať Každí rok ťi budú; naplňiť slub tíchto zavážeš. MOPSUS: Čož ťebe dám, a jaké za takú pesňičku darunki? Neb ťi ma tak ňeťešá aňi strhlích šustoti vetrov, Vlnmi aňiž tlčení breh, aňiž tak medzi kamennú Tá čo sa krúťívá doľinú a pohurtuje réka. MENALKÁŠ: Túto ťi já hlasnú darujem, než oďejďeme, píščal. Tú sem, Po krásném Koridon bol Aleksovi túžil; Tú pískal sem, Čé je to stádo? Melibeja asnaď? MOPSUS: Než ti paľičku tu máš, za kerú keď často prosíval Antigenes, dostať ňemohel, bár láski bol hodní, Prekrásnú i meďú, i zarovné uzki majícú.Silén. Selanka VI.Faunov, Satirov a Siléna spev medzi hrami NimfPrvná má spívať sirakúzské ráčila pesňe Múza, aňiž v hájoch sa ňezarďela mávať obidlo. Keď sem králov a boj spíval v ucho šklbna ma Fébus Porval, a rozpomenul: Titire, pastírovi tučních Pásť svedčí baranov, z lahčími sa spevmi zanášať. Včil já (však viberú sa iní, tvé chváli čo písať Váre budú mať chuť, smutních aj spívať o vojnách) Sedlácskú buďem obmíšlať si na dúčeľi pesňu. Z rozkazu prospevujem. Keď však toto predca i ňekdo Z lúbosťú čítať buďe: mé tamariški ťa Váre, A všeľikí spívať buďe háj; aňi Fébovi žádné Písmo ňeňí milšé nad Várovo méno majícé. Počňiťe Múzi. Chromis z Mnazilem pacholíci Siléna Rozvaľeného tuhím zahlédľi ve jaskiňi spáňím: Mal nabehlé vínom žiľi, jak má vždicki, včerajším; Ľen z hlavi odpadané ďál od ňeho ľežaľi vence; A skoro z oškohlaním sa uchom prevráťila konva. Techto popadše (oboch poňeváč on v náďeji pesňe Často klamal) ze samích naň pútka uvrhnuľi vencov. K ňím tovariška pridá sa, a k laklím pristaňe Egle; Egle, Najad najkrásňejšá: už i zrakma viďícmu Nákrvavú krásí čelo, a slichi maľini barvú. On zasmáv sa na klam, Načo vážeťe, chlapci, virekňe, Pútka? Vimožťe ma s ňích; dosť že sťe sa zdáľi prevíšiť. Pesňe, keré žádáťe očuť posľišťe; vi pesňe, Odplatu táto inú buďe mať; spolu tento začíná. V tom bi si na príspev bol Faunov a zvírata spatril Skákať, i drsňícé mavotať sa vršákami dubce. Toľko aňiž skalní ňeťeší sám s Féba sa Parnas: Toľko aňiž z Rodopú ňeďiví sa na Orfeja Izmar. Neb spíval, jak v ňezmírnéj práznosťi sa zešli. Semena tíchto zemí, povetrá aj rovňini morskéj, Rozčistích spolu též ohňov; jak všecki počátki S tíchto prvích, útlá sama aj sveta zrostla okruhlosť; Jak pozatím tuhnuť zem, a všecko začínala vodstvo Zháňať zlašť, a pomáľi vecí brať spósobi všeckích; Jak sa novému už aj poďiví zem slnku vichádzať, Jak padajú z višlích hore dešďe a prívaľi oblak: Jak tenkrát vstávať započínaľi háje, a rídké Ešče po ňeznámích sa zvírata tlkli pahorkoch. Ďál metané Pirhem kameňí, králostvo Saturna, Ptákov i kaukazkích spívá, a Prométea kráďež. K tímto pridá, u jakéj ňechaného na Híla stuďenki Vreščaľi plavci: breh až všecek Híla sa, Híla ozíval. I ščastnú, juncov kebi ňikdi ňebívali stáda Pazifaju sňahového ťeší volčátka milosťú. Neščastná aj panno, jaká nepopadla ťa bláznosť! Pres roľe s podvodním Pretovički sa ťáhli bučáním: Žádná však sa do tak škaredého ňepustila z lichvú Súložeňá, svím bár sa šijám dať obávali járma, Často i na hladkích si čelách pomatávali rožki. Ňeščastná ach panno, ti sa včil pres hori túláš: On, bílím opren sa bokem na jacinťe ľežící, Pod černími bľedú si prežúvá dubcami trávu; Buď ňejakú ze stáda hoňí. Ó zavriťe Nimfi, Diktejské ó Nimfi, luhom včil zavriťe príhon: Jestľi sa ňekďe jaká ze našíma pre náhodu očma Volčeka blúďícá potká draha; asnaď ho trávi Rozbaženého chuťú, anebožto za stádom idúc’ho, Poprivedú ňejaké v gortinské stáje kravički. Spíval i hešperskím sa ďivícú pannu jablčkám; Sestri potom Faetonta mochem korovinki zavíná Horkéj, a zvíšné podvíhá od zemi jalše. Blúďícého potom spívá Permessa u réki Galla jakási tu Múza do hor jak védla aonskích; Jak pred ňím sa celí aj zbor podvihnul Apolla; Jak jemu sám též Lín bozskími to pastucha spevmi, S kvíťá a z horkého veňec hlavi mavši patržlá, Reknul: Túto prajú ťebe, vezmi si, píščalu Múzi, Aškrejskému kerú pred tím dali starcovi: drsné On na ňu keď hrával jaseňí schádzávalo od hor. Túto buďeš sláviť luha Grínejského počátek: Háj bi ňebol žádní, preňž vác bi si védel Apollo. Mám-ľi i récť, jak Scillu, o ňéjž nás došľi povesťi, Podkasaná že koľem bílich potvormi u črísel Loďstvo ulissejské rozmétla, a v rovňiňe bezdnéj Ach! morskími laklích rozkmásala ščencami plavcov; Neb jak bol zmeňené viprával Térea údi; Jédla jaké Filoméla, jaké mu zaňésla darunki, Zrázu jakími na púšč sa pobírala behmi, jakími Bídná pres vlastnú pred tím strechu létala brkmi? Všecko, čo bol ščastní Eurótáš ňekdi očúval Féba, a rozkázal naučiť sa to bobkom okolním, On spívá: tlčené k hvezdám doľi ohlasi ňésľi; Jahňice až pohnuť k ovčincom i rádňe počítať Kázala, a v ňevďak ňebesám Zvíradňica višla.Melibej. Selanka VII.Melibej, Koridon, TirzisMELIBEJ: Pod cer šuščící položil sa z náhodi Dafnis, Své Koridon, své aj Tirzis pozháňaľi stáda; Tirzis ovečki, dobré Koridon mal, dojňice, kozki. Každí v kvitnúcém veku bol, z Arkádie každí, I spívať rovní, i potíkať spevmi ochotní. Semto mi, jak chráňím útlé od chladna si mirti, Záblúďil cap, stáda voďec; v tom Dafnisa zhlédám; Naproťi on jak mňa spatrí: Sem ríchľe, virekňe, Sem, Melibejko, sa ber, cap tvój s kozľencami zdrav je; A, pribaviť móžeš-ľi ňejak sa, do chládku si ľehňi. Po trávách sami sem prijdú sa ťi junce napájať; Tu spaňilí útlím pretkává zábrehi trsťím Mincius, a zbehlé včeľiček roje od duba vrnčá. Čož mi robiť bolo? já Alcippi a Fillidi tenkrát Sem ňemal, odstaveních čo bi prám doma zatkli barancov; A z ňemalú Koridon sa hnal proťi Tirzovi pótkú. Predca mojím sem vážňejším jích predložil ihri. Tehdi jeden za druhím sa čredať započínaľi v pesňách; Takto jeden za druhím abi spíval zachceli Múzi. Ti spíval Koridon, ti ve svéj zase odmeňe Tirzis. KORIDON: Nimfi libetruské, moja rozkoš, buďto mi pesňe Prajťe, mojému jaké sťe vi Kódrovi; pesňami Fébu On jest najbľižší; buď, keď to ňemóžeme všecci, Zňícá s posvatnéj tu viseť buďe píščala sosňe. TIRZIS: Breštanem arkadskí básňíka ve zrosťe pasáci Krásťe, bi závisťú rozpukla sa Kódrovi drška; Jestľiže však nad chuť buďe chváľiť, uvážťe kopítňík Pres čelo, veščca bi zlé ňeurážali usta budúc’ho. KORIDON: Oščeťeného malí ťebe tú hlavu, Délio, kanca, A zbujného krivé dává rohi jeľeňa Míkon. Keď buďe to vlastné: z hlaďkého ti mramora všecka Máš obutá v modrích po samé stáť lítka topankách. TIRZIS: Dosťi ode mňa čekať na kozák, a na tento koláček Každí rok Priape: si chudobnéj zahradi stražňík. Mramorového na čas ťeba včil sme povíšiľi; avšak Ňech ľen stádo plodem sa rozhojňí ze zlata máš biť. KORIDON: Nad tím hiblejskí mňe Galáteo Nérea sladšá, Belšá nad labuti, sňahové nad breštani kraššá. Hňeď jak náhľe sití vráťá sa bujáci ku jaslám, Príď sama, jestľi jakú o svého Koridona máš peč. TIRZIS: Než já nad sardské ňech sem ťebe zeľini horkší, Nad trň drsňejší, nad špatnú rásu podľejší: Jestľiže už dlžší sa mi tento ďeň od roka ňezdá. Iďťe sité vi domov, stud máťe-ľi, iďťe junečki. KORIDON: Studňice obmešené, a sladšé od sna travički, Aj zelená rídkími čo vás krije sťínami planka, Chránťe ve ďňoch dobitek rovních; už parno sa blíží Letné, už bujními dujú sa pupencami révi. TIRZIS: Tuť je ohňiščo a lúč masní, tu vždicki je najvác Ohňa, a od stálích černé sú podvoja sadzí: Tak na tuhú mi tu polnočních zimu dbáme fujákov, Jak buď vlk na počet, buď prudká na brehi réka. KORIDON: Aj borovički stojá, aj z drsnú kaštani šupkú; Pod každím ovocí tu ľeží rozprestreno stromkem; Všecko sa včil smeje: než krásní keď s tíchto Aleksis Odďálí sa vrchov, spatríš aj réki že vischnú. TIRZIS: Schnú poľa; vadnúcá parním hiňe tráva povetrím; Vinním révičové Bachus odňal sťíni pahorkom: Každí rozzeleňá sa na príchod Fillidi hájík; A v hojném veselí Jupiter sa prívaľi spusťí. KORIDON: Alceovič v topolách a Bachus má oblubu v révách, Prekrásná v mirtoch zase Vénus a v bobkoch Apollo; Fillida léski volí: ti zakáď buďe Fillida lúbiť, Léska ňedá mirtom sa premocť, aňi bobkom Apolla. TIRZIS: Najkrašší zdvíhá sa jaseň v luhu, v zahraďe sosňa, Jahňada nad potokem, na veterních jedla pahorkoch: Než keď mňa spaňilí časťej Licidášu nahľedňeš, Krásní ustúpí ťi jaseň v luhu, v zahraďe sosňa. MELIBEJ: Znám to, a zvíťazení že sa Tirzis darmo nadímal. Od téj nám Koridon, Koridon jest chvíľe povestní.Čarovňica. Selanka VIII.Dámon, AlfezibejDámonovu spívám si, a Alfezibejovu lesnú Múzu, na ňuž zabudúce sa pásť jalovički ňemohli Dosť naďiviť sa, na ňuž každí zďešen ostrovid híkal, A zmeňené ve svém hrkotať brehu prestali réki: Dámonovu spívám si, a Alfezibejovu Múzu. Ti prispej, skaľi buď veľkého prešol si Timáva, Buď sa krajem vezeš illirskím; či ňenastaňe ňikdá Ten ďeň, v ňemž povolí sa mi tvé účinki viprávať? Ej buďe, keď po celém sveťe tvé sa mi básňe dopusťí Rozhlasovať, visokéj hodné ľen škorňe Sofokla? Od ťeba sem započal; dokonám v ťebe; prijmi na rozkaz Tvój začatí prospev; breštan spolu tento dopusťi Ňech sa točí ťi kolem víťazních po hlave bobkov. Sotvi sa od povetrá nočné rozstúpiľi sťíni, Keď najchutňejšá je na trávách stádu rosička: Takto podepren obléj započal si na oľive Dámon. Víď, a milé predchádzajicá ňes Ďeňňica svetlo: Keď zrádnú sklamaní láskú od Níze miľenki Si sťískám, a bohov, bár ňišt ňeprospelo skrz ňích Svedčiť, v posľednéj osloviť chcem predca hoďince. Začňiže menalové se mnú, moja dúčelo, pesňe. Zňícé vždicki Menal má háje, a sosňe hovorné; Vždicki milé svích on pastírov láski očúva, Pána i, čožto prví ňedopusťil trsťi zahálať. Začňiže menalové se mnú, moja dúčelo, pesňe. Mopsovi Níza daná: čo miľenci ňemáme si úfať? S koňmi sa už nohové spolčá; a budúcňe ze ščencí Naplašené pojdú sa ku rékám srnki napájať. Mopse nové rež lúče: vedú ťi družički ňevestu. Manželu hádž orechi: skór noc ťebe došla než indá. Začňiže menalové se mnú, moja dúčelo, pesňe. Ó z hodním spojená tu mužem! keď ze všemi zhrdňeš, Keď kozi mé vistáť, keď mú píščálku ňemóžeš, Keď drsné obočí, podlhé též na braďe fúsi. Aj misľíš o luďí peč ňikdo že z bozstva ňemává. Začňiže menalové se mnú, moja dúčelo, pesňe. Ešče malú po našéj ťeba sem viďel ohraďe rosné Z matkú (bol sem vám tu za vodca) jablčka obírať. Od jedenásťi rokov na druhí prám išlo mi tenkrát; Od zemi už krehké vládal sem haluzki dosáhnuť. Čím sem uzrel, hňeď sem zahinul, hňeď láska ma zmohla! Začňiže menalové se mnú, moja dúčelo, pesňe. Už mi je včil známé, čo je Ámor: na skale techto Buď Tmár, buď Rodopa, buďtož Garamanti posľední Chlapca roďá ňepošlého ňijak z rodu a s krvi ludskéj. Začňiže menalové se mnú, moja dúčelo, pesňe. Ámor prehrozní ve sinov krvi matku ponúkel Bezbožné zakaľiť ruki: aj ti si matko ukrutná; Matka-ľi ukrutná vácej, či to pachola hrozné? Pachola to hrozné; ukrutná aj ti si matko. Začňiže menalové se mnú, moja dúčelo, pesňe. Ňech sa už ovce bojí vlk; ňechto jablčkami drsné Dubce zlatími roďá; a po jalšách narcisi kvitnú; Čistcem ňech masním tamariški sa kóra poťívá; A z labutú hádá sa kuvík; Titir ostaňe Orfej: Orfej po krovinách, Arion delfínov u prostred. Začňiže menalové se mnú, moja dúčelo, pesňe. Ňech hlbokím je všecko morom. Luhi dobre sa majťe Od vrchu nadvetrnéj sa do vod skali po hlave spusťím. Tento ťi posľedním buď spev mrúcého darunkem. Prestaň menalové, už prestaň, dúčelo pesňe. Tak Dámon: vi, jak Alfezibej zas, rekňiťe Múzi, Prospevoval; poňeváč s nás všecci ňemóžeme všecko. Zňes vodu, a z makkími okrás ten vínkami oltár; Masné též podpál verbéni, a samca kaďidlo: Bich sa milého pravé zvráťiť pooďevzdala zmisľi Pesňami; ňišt tuto ňeschádzá ľen pesňe čarovné. Ťáhňiťe z mesta domov, mé táhňiťe Dafnisa pesňe. Pesňami sám i mesác dolu móže sa od ňeba sťáhnuť; Pesňami svími druhov popremíňala Circe Ulissa; Spíváňím stuďené ve tráve sa pukňe haďisko. Ťáhňiťe z mesta domov, mé ťáhňiťe Dafnisa pesňe. Tri predkem tito obvazujem ťebe osnovi barvú Rozľičné trojakú, trikrát z obrázkem i oltár Obchádzám vókol; rád má boh počti ňerovné. Ťáhňiťe z mesta domov, mé ťáhňiťe Dafnisa pesňe. Zváž trojakím uzlem trojakú, Amarillido, barvu: Zváž, Amarillido: a zvazujem, reč, Vénuše pútka. Ťáhňiťe z mesta domov, mé ťáhňiťe Dafnisa pesňe. Jak hlina táto ohňem tuhňe, jak vosk tento sa púščá: Tak ňech mú Dafnis láskú obmakňe, a stuhňe. Pražmu sip, a zrožihaj praščícé sirkami bobki. Zlí Dafnis pálí mňa: a já ti na Dafnisa bobki. Ťáhňiťe z mesta domov, mé ťáhňiťe Dafnisa pesňe. Dafnisa láska taká, jakovú má junca kravička Keď v luhoch, a zvíšních hledajícá stáľe pahorkoch V námodrém skonaná síťú k voďe lahňe u réki, Pred pozdnú sa aňižto nocú sama ňechce oďebrať: Láska napadňi taká, aňi peč mať ňechcem o léki. Ťáhňiťe z mesta domov, mé ťáhňiťe Dafnisa pesňe. Vizlečeňí toto bol mi ňechal ten ňekdi ňeverňík, Svój záloh premilí: čo včil pod tento ukrívam Prah do zemi; vrátiť mňe mosí ten Dafnisa základ. Ťáhňiťe z mesta domov, mé ťáhňiťe Dafnisa pesňe. Sám tito bol daroval mňe zeľinki, i tento na Ponťe, Zebran jed Méris; najvác sa ho v Ponťe roďívá. Tím sem často vlkem sa robívať, a v háji ukrívať Mérisa, tím z hlbokosťi hrobov duše často vivádzať, A zrostlé do iného zaňésť pola uzrela žatvi. Ťáhňiťe z mesta domov, mé ťáhňiťe Dafnisa pesňe. Vezmi popol ven, a v rozťečenú, Amarillido, réku Pres hlavu hoď; ňeobezri sa: tím já Dafnisa počňem Búriť, ňišt na bohov, ňišt on sa ňehíbe na pesňe. Ťáhňiťe z mesta domov, mé ťáhňiťe Dafnisa pesňe. Pozri popol švihavím zachiťil sám od seba oltár, Jak meškám ho viňésť, plameňem; čo vipadňi na dobré! Čož je to isťe ňevím; a psík už na prahu blavká. Mám ľi veriť? Či, kerí milujú, sni si lahko vimislá. Stavťe sa mé, iďe už Dafnis, mé stavťe sa pesňe.Méris. Selanka IX.Licidáš, MérisLICIDÁŠ: Mérise kam náhľíš? či po hradskej rovno do mesta? MÉRIS: Ó Licidášu, na tú bídní psotu višľi sme, cudzí, Já ňikdá čoho sem sa ňebál, že bi úhora vládar Mého rekel: To je mé dávní ustupťe oráči. Včil premožen, trúchlí, nebo náhoda všecko premíňá, Tíchto mu kozlíkov (čo ňepadňi mu dobre) zanášám. LICIDÁŠ: Veď sem čul, z vrchu jak začnú doľe kopce sa púščať, A snadním spoňenáhla traťiť sa do rovna chrbátem, Až k voďe, a k dávnim zlomeními vršákmi bučiskom, Váš pesňú že to ochráňil sebe všecko Menalkáš. MÉRIS: Čul s’; i povesť bola tá; aľe prám Licidášu na toľko Hroznú medzi braňú naše vládnú pesňe, chaonskí Koľko holub, keď, praj, z oborícím stretňe sa orlem. A preto keď bi nové jakokoľvek svári zaňedbať Prv ňebolo s prázních mňa dubov napomínalo vransko: Tvój aňi tento ňežil bi ťi Méris, aňižto Menalkáš. LICIDÁŠ: Ach! či bi tak veľká ňekomu zlosť prišla do misľi? Ach naša nám bi ťebú bola úťecha zmizla Menalko! Kdo spívalže bi Nimfi, a zem voňavími posípal Kvítkami? neb zeľením prikríval studňice chládkem? Buďže ti pesňe, čo sem naučil sa pomlčki oňehdá, Keď našu naščíviť spíchal s’, Amarillidu, rozkoš? „Titire, než vráťím sa, popas kozi: (cesta je krátká) Aj k voďe pohňi sité; aľe Titire ňekďe na cesťe S kozlem postretnuť sa varuj, nebo rožkami klává.“ MÉRIS: Buď ti, čo ešče ňeprám hladké bol Várovi spíval. „Váre budú tvé méno (suchá ľen Mantua obstoj, Mantua ach bídná na bľíze Kremóni ľežícá)! Labuti prespevné po samé až hvezdi vinášať.“ LICIDÁŠ: Ňech tvé k cirnuskím sa tisom roje ňikdi ňeblížá; Ňech z jaťeľinki sitím naľejú sa vimenka ťeľičkám: Začňiže, jestľi čo máš. Aj se mňa vikrúchali spevca Múzi, i já spívať znám; aj mňa za veščca pasáci Všecci majú: aľe já lahkéj tomu víri ňedávám. Neb dovčil ňeviďím sa, čo má biť Vára, a Cinni Hodné récť, gagotať ľen jak hus medzi labutmi. MÉRIS: Však to zaisťe čiňím; a sebú Licidášu, premíšlám, Zdáž bich rozpamatal sa; ňeňí pesňička darebná. „Príďže Galátea sem; jaková je tam úťecha z vodmi? Tu krásné jaro; tu strakaté zem réki na vókol Presťírá kvíťí; bílá tu u jaskiňe vstává Jahňada, a švizká stuďené pleťe révina chládki. Sem príďiž; vsťeklími ňechaj breh vlnmi sa ráňať.“ LICIDÁŠ: Čožto, čo sem v jasnéj noci já ťa samého očúval Prospevovať? Hlas vím, kebi ľen slova išli do misľi. MÉRIS: „Dafnise, čož sa na dávňejšé hvezd víchodi ďíváš? Ejhľe ňebom znášá sa diónská císara hvezda; Hvezda, pre ňuž hojné bi vidávali úrodi sáťá, A všaďe na slunních barvívali hrozna pahorkoch. Dafnise hruški posaď: buďe jích vnuk ňekdi obírať.“ Všecko vek odnášá, i pamať; já za mladi často Sem ďňi ve spíváňú od rána do večera trávil. Včil toľké zabudel sem pesňe; a Mérisa už hlas Odchádzá: vlci jakbi prví boľi Mérisa zhľédľi. Však ťi to viprávať buďe sám dosť často Menalkáš. LICIDÁŠ: Klučkujicí dlho odkládáš méj úťechi rozkoš. A včil všecka ťichá ťi mlčí voda, všecko i zňícé, Pozri, zavíváňí hvižďících ustalo vetrov. Tak sme i cesti na pól; poňeváč Bianóra začíná Už vídať sa hrob; tam hen kďe sedláci to husté Obrubujú haluzí, tam dajme sa, Mérise, spívať, Tam kozlov si polož, však príjďeme ešče do mesta. Buďtož, keď sa bojíme, večer bi ňenastala prška, Spívajicí tam až iďme, i méň ukonáme sa v cesťe. Bi sme šľi spívajicí, ťebe já s téj ťerchi polahčím. MÉRIS: Prestaň vác pachola; včil rádňej robme, čo máme. Pesňe tedáž ľepšej, keď príjďe, započňeme spívať.Gallus. Selanka X.Tú už posľednú Aretúzo dopusťi mi prácu. Gallovi málo, čo však bi saméj sebe vážňe Likóris Čítala, mám spívať: kdo bi Gallovi pesňe oďeprel? Ňech ťebe tak, ňech, keď poťečeš pod víri sikanské, Horké své Dóris vodi vodmi ze tvími ňemíšá. Začňiže; útrapľivú už Gallovu rekňime lásku, Ploskonosé keď pohrizujú ratoľesťi kozički. Ňespíváme hluchím: po luhoch sa všecko ozívá. Kďež po jakíchto horách a lesoch sťe sa túlali Nimfi, Keď Gallus vpádal pre ňehodnú do mdlobi lásku? Vás poňeváč aňi sám Parnas na pahorkoch, aňižto Pindus, aňiž sám prúd Aganippi ňemeškal aonskéj. Nad ňím bobki, i húšč nad ňím tamariški naríkal; Sosnovatí nad ňím i Menal pod skalmi ľežícím, A chladného kameň prežalostní Líceja kvíľil. Vókol i ovce stojá; aňi nás ňepotupuje žádná; Stádom aňiž ňepohrdňi ti sám básňíku ňebeskí; I švární pásával u rék ovčički Adónis. Príjďe i sám ovčák; vlakochodní prišľi volári; S podzimních mokrí žaludov sám príjďe Menalkáš. Všecci pravá: Odkáď tvá láska je? Príjďe Apollo: Galle, čo sa blázňíš? reče, tvá ťi miľenka Likóris Po sňahu už za iním, a po hrozném tábore išla. Príjďe i sám Silván ze sedlácskím na slichu vencem, Ferule kvitnúcé a preveľké laľie kláťíc. Príjďe boh Arkadskích Pán; jak sme ho uzreľi z barvú, A s krvavími bezá ponačerveno zrnkami natren. Čož buďe, praj, za koňec? Ňedbá na všecko to Ámor. Ámor aňiž plačem ukrutní, aňi tráva ňebívá Rekmi sitá, včeľi mľéčňíkem, ratoľesťami kozki. On smutní aľe: Však to vaším Arkadčaňi, rekňe, Zaspíváťe horám; učení Arkadčaňi pesňám. Ó jak makko budú vipočívať kosťi mi tenkrát, Keď vaša ňekdi o méj si zapíská fujara lásce! Ó bár bich tu jeden bol s vás, a stáda vašého Buď bíval pastír, obiráč buď hrozna došlého! Láskú bár Fillis, bár bol bi mi bíval Amintáš, Bár kdo iní (čo potom, černí že ve tvári Amintáš? Aj černá je fialka, jacint aj v barve je černí) Se mnú pod hibkím ľéhal bi ve vrbiňe révím. Kvítki bi tam Fillis mňe trhávala, spíval Amintáš. Tu chladné stoki; tu krásné sú lúki, a háje; Já tu, Likorko, celí ze ťebú mój vek bich utrávil. Láska včil ukrutná ve zbrojstve krutého ťa Marsa U prostred hrozních mešká ňepráťela šípov. Tak ďaľeká od vlasťi (i bár bi tu chíbala víra!) Na sňahi alpínské a na chladnotu Réna ukrutná Ľen sama ach! patríš. Ach ňech že ťi mrázi ňeblížá! Ach drsní v útlé ňech lad ťa ňesekňe podešvi! Pojďem, a kalciskú čož mám uporádano pesňú, Prospevovať si buďem na Sicilskích pastuchi trstku. Isto mi jest, že raďej v luhu medzi ležiskami zvírat Chcem žiť, a na hladkích virezávať láski si bučkoch; Bučki budú zrostať: zrostať vi i buďeťe láski. Z Nimfmi zatím sa buďem po menalském kopci prechádzať; Buď kancov strílať srďitích; aňi chladno mi žádné Partenské zastať ňezabráňí ščencami háje. Už sa mi zdá po horách, a jačících vetrami húščoch Že kráčám; páčí sa mi už z oblúka vipúščať Šípi; ti jak bi našéj boľi nám vsťeklosťi lekárstvo, Neb ten boh ludskími učil sa boľesťami krotnuť. Už mňa Hamadriadi ňeťešá, aňi pesňe ňelúbá Už sa mi zas vácej; sami už dobre majťe sa háje. Obráťiť ho ňijak tu našími ňemóžeme prácmi; Bi sme i na prostred zimi hňeď povipíjaľi Héber, A trácké sňahi pres vlhké znášávaľi chladno: Bi sme i, keď sa na rozklaďitém liko bresťe visúšá, Pod znameňím Raka Etiopom pásávaľi ovce, Všecko mosí zmocť láska; mi též ustupme tu lásce. Dosťi to už bozské spívať básňíku vašému, Keď seďel, a pléťel visokého ze slézu košíček, Múzi; vi najvatšé urobíťe to Gallovi k zdáňú: Gallovi, toľko čo má pres ďeň k ňemu láska sa zmáhá, Koľko na jar zelená do svéj pňe sa jalša visosťi. Vstaňmeže už: ťažké sú spevcovi chládki. Jalovca Ťažké chládki; vaďá na polách též úroďe chládki. Iďťe sité domov, už je večer, domov iďťe kozički.
Holly_Basne-hrdinske.html.txt
I.Pán richtár natiahol si ako zrkadlo vyleštené čižmy. Šiel k studni, aby sa poumýval z vedra, rozkročiac sa náležite, aby mu nejaká kvapka vody nefrkla na ne. Potom pričesal si šedivasté vlasy, šticu dohora, pútec na ľavý bok, na sluchách ale do tváre. Slovom práve tak, ako sa svedčí na pána richtára, ktorý chce i týmto dokázať, že je on „zo stavu“. Keď si fúzy do poriadku doniesol, čo tiež trvalo za nejaký čas, uviazala mu pani richtárka hodvábny nákrčník. Medzitým šomrala:— Vždy len do toho mesta! Kýho paroma len tam robíš? Či ti už zase gágor vyschol, nuž si ho ideš vypláknuť? Bodaj by som nikdy o richtárskej palici nebola počula! Od tých čias, ako si richtárom, nestaráš sa o gazdovstvo, ale len s pánmi sa rukovať, len po hostincoch liezť! A tu ti treba i zemiaky sadiť, statok i deti opatrovať, domácnosť tiež na mňa hľadí… To všetko ja musím sama.A pani richtárke oči sa začali vlažiť a nos červenať, čo vždy znamenalo, že bude odmäk.— Ženička moja, všetko bude dobre! — odvetí pán richtár, pohladkajúc svoju polovičku. — Len vy choďte na ostredky a pekne porobte, veď ja vás popoludní prídem pozrieť. Ale, vieš, úrad je úrad, a keď ma hlavný slúžny cituje, či chceš, či nechceš, musíš.Medzitým izba sa oživila, lebo z každého kúta dvíhali sa jedna alebo dve strapaté detské hlavy; oči vytierajúc, začali džavotať ako lastovičky na svite. Malý Janík, miláčik otcov, hneď sa strepal z postele v zafúľanej košieľočke a začal obzerať otca. Keď ho videl tak sviatočne oblečeného, vopchal v udivení palček do úst a kosom hľadiac naň, začal ho obchodiť.— A kde ideš?— Do mesta, Janíčko, — odvetí otec.— A donesieš mi niečo? — spytuje sa malý exekútor.— Donesiem.— Čo?— Prútik.Na to sa nás Janko nadurdí.— Ale ja to nechcem! Ja chcem cukor!Keď ho uspokoja, vybehne von.Pán richtár vzal palicu. Jeho žena ešte raz pretiahla po ňom kefou, obzrela ho od hlavy po paty, či nevidí dajaký ten páperček na šatách, aby ju vraj neohovárali, že si muža nefedruje. Odoberúc sa od nej, vyšiel na dvor. Tam husi, kačky, sliepky len tak sa hemžili okolo strojného, asi osemnásťročného dievčaťa. Bola to Marienka, najstaršia dcéra pána richtára, ktorá zo slamienky sypala hydine ovos.— No, a tebe čože doniesť? — spytuje sa otec usmievajúc sa.— Čože mi máte doniesť? Nuž nič, tatuško.— No, len no, a keby som takto hodného pytača doviedol, čo?Marienka sa zapýrila a odvrátila hlávku.— Ale, otec, vy len vždy žartujete!Otec sa zasmial a poberal sa z dvora. Žena vyprevadila ho až za dvercia. Posledné jej slová boli:— Počuj, muž môj, nepi veľa, nebuď zaveľa a nech ti dobre vydajú.
Cajak_Predaj-hory.txt
MiškoMiško Vrana, syn dobrého gazdu, prišiel z vojny. Hej, mnoho zakúsil tam po tie tri roky. Mnoho ráz potil sa, mrzol, neraz omdlieval od smädu a hladu, ale teraz mu je už dobre. Keď išiel ta, bol ešte len chlapcom, ani fúzy si nevedel vykrútiť a dievčatá sa mu len vysmievali a len tak odvrkovali na jeho pekné slová. Jediná Katka Malinovie, pekné, belovlasé dievčatko s červenými lícami, bola k nemu priateľská. Táto jediná ho mala rada, ešte ako chlapca, pokým nebol vojakom.Hja, ale časy sa menia, pozrite teraz na Miška! Ľaľa: kráča dolu dedinou, vo vojenskej hábe, s malou, nabok hodenou čiapkou, pohvizduje si a vykrúca pekné fúziky: kedy-tedy pozrie do okien, odkiaľ dívajú sa na neho dievčatá. On sa len usmeje, akoby vedel, že málo mu rovných mládencov v dedine.A Miško si aj myslí:— A veru zišla by sa mladá gazdiná do domu, — ale nevie si vybrať. Mnoho ich je pekných, mnoho majetných, a on by len žmurknúť potreboval a už by bola svadba; no ale, keď to tiež tak ľahko nejde. Je to tak, ako s ovocím, ktoré ti padne samo do ruky, to sa ti nepáči, nazdávaš sa, že je hnilé. Radšej sa pochlapíš, potrasieš ten strom, aby si mal ovocie čerstvé.Katke Malinovie za tie tri roky, čo bol Miško vojakom, neviedlo sa dobre; jej otec stal sa zlým gazdom. Za krátky čas premárnil skoro celý majetok. Hovoria, že od tých čias, ako mu žena zomrela, stal sa takým pijanom. Katka cíti to dobre a drží sa dľa toho. Vie, že teraz je to už ináč ako predtým, že sa Miškovi rovnať nemôže. Akože by sa ona opovážila teraz pozerať za Miškom, bohatým mládencom dediny. Nie, nie! radšej ho obíde, lebo sa bojí, že by ju Miško ani nepoznal.V jeden pekný letný večer vracal sa náš mládenec z poľa. Ustatý, zaprášený, spotený, a k tomu taký smädný ako nikdy. Nevedel už vydržať, i vbehol do krčmy. Dnu bolo dosť smutno. Pri stole pálenkou poliatom, špinavom, v otrhanom kabáte a bosý sedel Malina. Ťažko odfukoval od vypitej pálenky, ktorú celý deň lial do seba.Keď Miško vstúpil, on lenivo zdvihol hlavu, ktorú mal spustenú na prsiach, a pozrel opilými očami na vchádzajúceho.Miško zavinšoval mu dobrý večer, ale Malina ani nezaďakoval, len zdvihol fľašu a glgol.„Ako sa máte, Malina?“ začal s ním rozhovor, ale Malinu ťažko bolo dostať do reči. Jazyk od mnoho pitia vypovedal mu službu.„Môžete už ísť aj domov. Je večer, budú vás čakať,“ riekol mu Miško, keď videl, že sa kláti pri stole.„Ja by š-š-šiel, ale ne-vládzem,“ bľabotal Malina, a naozaj chcel vstať, ale padol na lavicu.„Načo tak zabúdate na seba!“ dohováral Miško Malinovi. „Nikomu tým dobre neurobíte. Nivočíte si zdravie a rútite sa do nešťastia.“ Ale keď nemohol s ním nič vykonať, umienil si, že ho aspoň domov odprevadí.Ako tak premýšľa, vošlo do krčmy asi devätnásťročné dievča s peknou, bledou tvárou. Chudobne, ale čistotne bolo oblečené. Zazrelo starého Malinu, prikročilo k nemu a hovorilo plačlivo:„Otecko, poďte domov, poďte už.“Miško sa len díval na jej vyplakané, pekné čierne oči; poznal Katku, Malinovu dcéru.Prišlo mu na um všeličo. Tie pekné časy, ktoré s ňou zažil ako chlapec, a akási ťažoba prišla mu na srdce. — Katka schudobnela a má otca pijana, — myslel si. — A ani raz nepozrie sem. Eh, čo, — pohútal, — prihovorím sa jej ja. — A pristúpil k nej.„Ani som ťa nepoznal, Katka,“ oslovil ju ticho. „Kadiaľ chodíš, keď ťa nikde nevidno?“Malina na plač dcérin sa ani nehýbal. Spustil na stôl hlavu, akoby chcel spať.Srdce dievčaťa pri všetkom smútku poskočilo radosťou.„Ty si to, Miško? Povedz oteckovi, aby šiel už domov; stará mamka nemôžu spať, tak sa trápia,“ povedala Katka a pozrela Miškovi do očí.Miško videl pred sebou pekné oči Katkine a dávne časy prišli mu na um. Pozrel na ňu a tá bledá tvár bodla ho až v dušu. Chúďa, čo musí pre otca vystáť. Striaslo ho. Ale či ona môže za to, či je ona príčinou neporiadnosti otcovej, či má od nej utekať, pretože je chudobná?Nie. Pristúpil s ňou k otcovi, vzali ho pod pazuchy a vyviedli ho von z peleše krčmárskej.Noc bola tmavá. Prišli do Malinov a položili opitého na posteľ. Katka ďakovala Miškovi a išla ho odprevadiť.„A ako sa máš, Katka?“ pýtal sa jej Miško na priedomí.Dievča pozrelo naň a nachýlilo hlavu.„Však vidíš — čo ti budem rozprávať.“„A dlho je už otec taký…?“„Už vyše roka. Ako mamka zomreli.“„To je veru zle. Kto by sa to bol o ňom nazdal?“Miško predstavil si Malinu, aký bol, keď on išiel na vojenčinu. Radosť bola naň pozrieť. Chlap silný, rovný ako svieca, usilovný. A teraz!„Neplač, Katka,“ riekol, keď videl, že dievča zastiera si dlaňami tvár, „pán boh to napraví.“ Potom zamĺkol a stál pri nej ticho. Tak rád bol by jej povedal dačo potešiteľného, ale nevedel ako. Čím dlhšie tak stáli, tým bolo preň horšie. Cítil iba, že rozpomienky z časov minulých, keď Katke bol omnoho viac, v ňom ožívajú a sú mu drahé. Tak ťažko padlo mu dívať sa na jej trápenie; cítil, že je dievčaťu bližší, než sa mu zdalo, že jej musí pomôcť, že nešťastie, ktoré ju zastihlo, týka sa i jeho. Divné myšlienky stúpali mu do hlavy. Dačo akoby mu svedomím pohlo. Cítil v duši výčitky, že sa o ňu neobzrel, a žiaľ že berie i jeho, keď vidí Katku v nešťastí.Rozhodol sa a povedal:„Dočkaj, Katka, hneď zajtra to urobím. Tvoj otec musí prestať piť.“Katka, akoby neverila, pozrela na neho. Oči mala ešte zaslzené, ale radosť žiarila z nich.„Urobíš to, Miško? Do smrti ti to nezabudnem!“„Urobím, Katka, ale jedno sa ťa opýtam: pamätáš sa, že sme my boli pred troma rokmi úprimnejší?“Katka stála. Nevedela, čo povedať.„Odpovedz, Katka, chcem to vedieť!“„Ťažko mi bolo, Miško, na to myslieť. Vieš, čo sa za tie časy porobilo u nás.“* * *Na druhý deň Miškov otec hneď za rána išiel na faru. Čo tam robil, nevedel nikto. Iba to hovoril svet, že dali zavolať i Malinu, a ten že odtiaľ išiel smutný, zronený. Ale nebolo dosť na tom. Ľudia sa nevedeli prenačudovať, čo sa starému Malinovi porobilo. Prestal piť, akoby uťal. A nielen s ním, ale i s Miškom stala sa zmena. Vyhýbal muzikám, schôdzkam a držal sa obďaleč dievčat, čo predtým u neho nebolo. Skoro sa však vysvetlila vec. V dedine si počali šeptať, že otec Miška vyplatí a prižení ho do Malinov. A tak sa i stalo.Katka s Miškom žijú si spokojne čo manželia, a Malina je zas poriadny človek.
Jesensky_Juvenilia.html.txt
Rozprávočky zo života slávnych mužov1Keď cisár Jozef II. cestoval po svojich krajinách, prišiel i k jednomu gazdovi. Ten práve rozsieval hrach.Cisár zastavil sa pred ním, a pýtal sa ho:„Čo robíš?“„Sejem hrach, vaša jasnosť,“ odpovedal gazda.„A či očakávaš dobrú úrodu?“„Ak neprídu, príde, ak prídu, nepríde,“ riekol na tú otázku gazda.Cisár pokrútil hlavou, nerozumel tomu, preto pýtal sa gazdu, ako to myslí?„Nuž, to je tak, vaša jasnosť,“ odpovie gazda, „tuhľa mlynár má tri sto holubov; ak tie na moju roľu prídu, úroda nepríde, keď neprídu, príde.“Cisárovi sa toto vysvetlenie ľúbilo. Pomyslel si, že by mu mohlo niekdy vhodné byť. Naložil preto gazdovi, aby o tom nikomu nič nevravel, dokiaľkoľvek by sa mu neukázal.Gazda sľúbil, že to nikomu nepovie, a cisár odišiel.Po nejakom čase cisár Jozef navracal sa zase tade zo svojej cesty a zase sa u toho sedliaka zastavil. Ten práve na kraji role trnie do zeme zastrkoval.„Čo robíš?“ pýtal sa ho zase panovník.„Nuž, vaša jasnosť, robím z jednej škody dve.“„Ako to?“ pýtal sa ho cisár ďalej, preto, že tej odpovedi nerozumel. „Povedz, ako to myslíš?“„To je tak, vaša jasnosť,“ vykladal gazda. „Tuhľa mi chodili a šliapali po roli; dávam sem preto trnie, aby tadiaľ nechodili, ale už popredku viem, že mi budú chodiť vedľa ešte ďalej na roli.“Cisárovi táto odpoveď sa ešte viacej ľúbila, než prvá; i umienil si, že vyprávať bude obe tieto hádanky svojim ministrom a vysokým úradníkom, keď zase príde do Viedne. Rozprávali potom spolu ďalej; nuž tu prišla potom reč i na gazdovu domácnosť.„Čo robí doma gazdiná?“ pýtal sa zase cisár.„Čo robí?“ opakoval si gazda pre seba. „Pečie doma dávno zjedený chlieb.“Cisár usmial sa tomu a žiadal gazdu, aby mu to vysvetlil, že tomu zase nerozumie. Čakal, že gazda zase niečo vtipného prehodí; lebo vedel, že nemá — ako vravíme — sečku pod klobúkom.Gazda s odpoveďou zase okúňal sa, preto panovník otázku opakoval a znovu gazdu k vysvetleniu ponúkal.„Náš chlieb sa už dávno minul,“ riekol gazda, „preto vypožičiavali sme si od súsedov pecník po pecníku, až konečne gazdiná dala sa do pečenia. Keď chleba napečie, potom ho vrátime. Či to nie je teda už dávno zjedený chlieb?“„Pravdu máš,“ prisvedčoval cisár, ktorému sa toto posledné rozlúštenie najlepšie ľúbilo. Keď potom zase chcel ďalej ísť, naložil gazdovi, aby nikomu žiadnu z týchto hádaniek, ani vysvetlenie nepovedal, dokiaľ by ho zase neuvidel.„Áno, tak urobím,“ sľuboval gazda a dodával: „A keď vašu jasnosť uvidím, potom to môžem povedať?“„Vtedy môžeš,“ riekol mu cisár a zase išiel ďalej.O krátky čas prišiel cisár do svojho sídla, do Viedne. Tu povolal všetkých svojich ministrov, radcov a vysokých hodnostárov, a ustrojil im veľkú hostinu. Pri tej hostine dal im tie tri hádanky, ktoré bol od gazdu počul. Ale nikto ich nemohol uhádnuť, a preto dal im cisár istý čas na rozmýšľanie. Riekol im:„Keď vás zase k hostine povolám, každý nech má odpoveď prichystanú. Kto hádanky uhádne, toho povýšim, ale kto nie, ten bude shodený. Z toho najlepšie poznám, kto má dobrý vtip a niečomu rozumie.“Všetci teraz nepremýšľali o inom, než o tých hádankách, ale nikto ich rozlúštiť nemohol, lebo to bol veľmi tvrdý oriešok.Konečne jednomu z ministrov napadlo, kadiaľ cisár v poslednom čase chodil, a hneď sa do tých krajov vystrojil. Myslel, že len tam ich cisár musel počuť, a že teda i on sa o nich dozvie.Šiel, šiel, až konečne prišiel k milému gazdovi. Hneď sa teda spýtal, či nerozprával sa s cisárom. Keď mu gazda prisvedčil, vyzvedal sa, či o tom nebola reč.Gazda netajil, ale hádanky rozlúštiť nechcel a nechcel.„Prečo mi nechceš povedať, čo hádanky znamenajú?“ pýtal sa ho minister.„Preto, že nesmiem, lebo mi to jeho jasnosť zakázala.“„A nepovieš mi to, ani keď ti sto dukátov za to dám?“„Nesmiem.“„Ani keď ti dám dve sto dukátov?“„Ani vtedy.“„Ani keď ti ich dám päť sto?“ neprestával minister na gazdu dorážať.„Počkajte,“ rozmýšľal gazda a o chvíľu váhal. Po chvíli, keď si to dobre premyslel, riekol:„No, keď mi dáte päť sto dobrých dukátov, tak vám to poviem.“Utrčil teda dlaň, a minister mu na ňu čítal dukát za dukátom, až ich bolo päť sto. Gazda každý dukát na dlani obrátil hlavou hore a orlom dolu. Minister myslel, že si ich prezerá, či nie sú falošné, ale on to robil z inej príčiny.Keď si gazda peniaze schoval, riekol ministrovi všetko o tých hádankách, a ten s radosťou poďakujúc sa mu, zase ponáhľal do Viedne. A bol už svrchovaný čas; lebo sotva do Viedne dorazil, ministri a radcovia zase boli na hostinu povolaní. Sišli sa všetci, boli smutní, zarazení; len náš minister nebál sa, ten čakal, ako panovníka prekvapí, až príde reč na tie hádanky.Keď už chvíľu hodovali, začal konečne cisár o tých hádankách. Všetci mlčali a smutne na seba pozerali, iba náš minister hlásil sa, že ich uhádol. Cisárovi to bolo veľmi divné, a hneď mal v podozrení gazdu, že zákaz prestúpil.I dal si ho zaraz povolať.Gazda prišiel a cisár hnevlive naňho uderil:„Ty si prestúpil môj zákaz! Sľúbil si mi, že nikomu vysvetlenie nepovieš, dokiaľ mňa neuvidíš, ale tys’ to predsa povedal.“„Vaša jasnosť, ráčte odpustiť, povedal som.“„Budeš teda potrestaný.“„To nie, veď som ja vašu jasnosť skôr videl, než som to povedal.“„To nie je možno,“ bránil sa cisár, „veď som od toho času ani z palácu nevyšiel.“„A predsa som vašu jasnosť päť sto ráz videl, prv, než som to povedal,“ stál na svojom smelý gazda.„Ako? To je nemožnosť!“„Nuž to je tak,“ vysvetľoval gazda, „dostal som päť sto dukátov, a na každom je obraz vašej jasnosti; tak som si každý obrátil, aby som vašu jasnosť na každom videl.“Cisár podivil sa vtipu gazdovmu, a nielen že trest mu odpustil, ale ho ešte i on hojne obdaroval.2Keď Karol V. r. 1540 prišiel do Paríža, privítaný bol zvláštnym rečníkom, ktorý všetky jeho cisárske cnosti do neba vychvaľoval.Cisár počúval rečníka s veľkou pozornosťou a potom odpovedal:„Veľká chvála, ktorú mi tu vyslovujete, teší ma veľmi; vidím zo slov vašich, akým byť mám, teda dobre si ich zapamätám.“3Bývalý president Spojených Štátov amerických, Cleveland, prezradzoval už čo chlapec bystrý, zároveň ale i šelmovský um.Raz ho chcel učiteľ pre študentský kúsok potrestať, a síce mal dostať linonárom na ruku.Pred školou hral sa malý Cleveland, pri čom si ruky veľmi černidlom zašpinil.Učiteľ vyvolal ho z lavice a držiac linonár v ruke, napomínal ho, aby sa pekne držal.A teraz mala nasledovať pokuta.Chlapec však prv, než by bol podal pravicu k zaslúženému trestu, bojac sa, že za špinavú ruku dostane dvakráť toľko, napľuval si chytro na dlaň, a žeby bola koľko-toľko čistejšia, utrel si ju o kabát, ľavú ale schoval za chrbát.Učiteľ, vidiac špinavú ruku, riekol:„Keď v celej triede najdeš i len jednu ruku, ktorá by bola špinavšia, než tvoja, nuž ti tento raz odpustím trest.“Bez toho, aby bol slovo preriekol, ukázal Cleveland svoju ľavú ruku, ktorá, poneváč ju o kabát utrel, bola ešte špinavšia.Učiteľ sa ledva vedel smiechu zdržať, chlapcovi spolužiaci ale vypukli v hlasitý smiech.„Dobre,“ hovorí učiteľ, „tento raz ti je odpustené, môžeš ísť na miesto.“A malý šelma hrdo kráčal do lavice.4Pruský kráľ Fridrich II. mával často za hosťa chýrečného, ale nevereckého, bezbožného učenca Voltairea, ktorý pri tabuli (stole) jeho častejšie plané vtipy a posmechy si strojil z viery a náboženstva.Raz tiež tak, keď práve hosťom do reči prišiel život posmrtný v nebesiach a blaženosť nebeská, hovoril, že on by svoje miesto v nebi daktorému z tu prítomných milerád odpredal.Na to ozve sa jeden bohatý a nábožný muž:„Milý pane! My sme tu pod pruským kráľom. U nás je ten zvyk a právo, že najprv ten, ktorý chce niečo predať, musí sa preukázať, či skutočne je majiteľom toho, čo na predaj vystavuje. Ak sa teda preukážete, že miesto v nebi po smrti máte uchystané, ja milerád ho odkúpim bárs hneď za celý svoj majetok.“Bezbožný ruhač na to umlknul, poneváč mu ten nábožný muž naozaj do živého zaťal.5Kráľa francúzskeho, Ludvika XII., predstavovali raz v jednom deji divadelnom ako smiešneho lakomca.Kráľ sa o tom dozvedel, ale nenahneval sa na to, lež povedal:„Je mi milšie, keď smejú sa ľudia mojej lakomosti, než aby som ich videl plakať nad mojou márnotratnosťou.“6Demosthenes, mudrc grécky, mal tú vadu, že brbtal. Chcejúc rečnením vlasti svojej a spoluobčanom svojim pomôcť, umienil si cvičiť sa tak dlho, až by správne hovoriť sa naučil. I vložil si do úst kamienky a silným hlasom vraviac, na brehu morskom sa prechádzal a do vrchu vystupoval, aby si hlas sosilnil. V malej svojej izbičke na mnoho mesiacov sa zavrel a v prednášaní sa cvičil, a žeby vychádzať nemohol medzi ľud, na hlave polovicu vlasov do kože si ostrihal. Spozorujúc, že pri rečnení jedným plecom pomykuje, zavesil nad ním končitý meč, tak, aby každým pohybom pleca pichnul sa. Konečne docielil toho pilnosťou a vytrvalosťou svojou tak ďaleko, že medzi Grékmi stal sa prvým rečníkom.7Chudobný dôstojník predstavil sa raz cisárovi Jozefovi II. a prosil ho o podporu pre svoju nemocnú manželku a dcéru.„Mám len osemdesiat dukátov,“ riekol cisár. „Ak sa vám nimi pomôže, toť sú.“„To je veľmi mnoho, veličenstvo,“ skočil cisárovi do reči lakomý dvoranín vedľa stojaci, „osemdesiat zlatých by mu tiež dosť bolo.“„Máte ich?“ pýtal sa cisár.„Tu sú,“ odpovedal dvoranín, a siahnuc do tobolky, podal cisárovi osemdesiat zlatých.Cisár vzal peniaze, a podávajúc ich zároveň s dukátmi dôstojníkovi, riekol:„Poďakujte sa tomuto pánovi, lebo ho veľmi teší, že môže k čiastke mojej svojimi osemdesiat zlatými prispeť, aby pomohol vašim nemocným.“8Ktoréhosi júlového dňa r. 1853 šiel cár Mikuláš I. sídelným mestom Petrohradom a stretol pohrabný voz, za ktorým okrem špitálneho sluhu nikto nekráčal. Cár kázal svoj povoz zastaviť a otázal sa sluhu, koho to pochovávajú. Sluha odvetil:„Je to chudobný úradník, ktorý umrel v nemocnici.“Keď to cár počul, sosadol so svojho kočiaru, pokrižoval sa, sňal čiapku s hlavy a kráčal vážne za rakvou. Netrvalo dlho a so všetkých strán hrnulo sa obecenstvo podívať sa na ten pohrabný sprievod. Všetko pripojovalo sa a sprevádzalo rakev.Vidiac za sebou veľké množstvo ľudu, cár pokrižoval sa, opäť dal si čiapku na hlavu a preriekol ku zástupu:„Prosím vás, páni a dámy, vykonajte kresťanský skutok a doprevaďte zomrelého ku hrobu.“Potom sadol do kočiaru a šiel svojou cestou.9Alexander Veľký, vidiac raz v Efeze svoj obraz chýrečným Apellesom maľovaný, nechválil ho dľa zásluhy.Keď však priviedli Alexandrovho koňa, zarehotal tento na koňa na obraze namaľovaného, ako keby bol videl opravdového koňa.„Jasnosť,“ hovoril na to umelec, „mne sa vidí, že tvoj kôň lepšie rozumie sa obrazom, než ty!“10Ruský cár Pavel I., ktorý, ako známo, mával často veľmi podivné nápady, stretnul jednoho dňa obecného vojaka, ktorý sa mu bol už na prvý pohľad veľmi zapáčil, a umienil si, že ho preto povýši.„Poručík (lajdinant), vstúpte ku mne do koča!“ zavolal na neho cár.„Veličensto, som len obecným vojakom!“ odvetil povolaný vojak.„Kapitán cár sa nemýli!“„Prosím, veličenstvo, poslúcham!“„Veľmi dobre, major, posaďte sa vedľa mňa. Dnes máme pekné počasie.“„Veličenstvo netrúfam si…“„Čo to znamená?“Vtedy bol už povoz dorazil do palácu. Keby bola vozba dlhšie trvala, kto vie, s akou hodnosťou by bol prepustený býval šťastný vojak.11Dr. Hyrtl, professor na lekárskej universite, zkúšal Žida menom Jerusalem. V predsieni čakalo množstvo Židov. Dvere otvoria sa, ale v nich na miesto kandidáta zjavil sa Hyrtl. Rozprestrúc ramená, riekol:„Plač, Israel, — Jerusalem padol!“12O Milošovi Obrenovičovi, bývalom kniežati srbskom, kolujú rozličné zajímavé historky. Neznal síce ani čítať, ani písať, a štátne listiny podpisoval zaňho mladší jeho syn, potomný knieža srbský, Michal Obrenovič, ale predsa bol ducha veľmi bystrého, znamenitým vojvodcom a znalcom štátnych vecí. Povahy bol takej, že nikdy netrpel odporu.Raz, keď bol vo Viedni, vyšiel si ráno na prechádzku v sprievode svojho pobočníka. Vedľa cesty, vedúcej k Prateru (tak zove sa tam veľký park či krásoháj), zazrel chudobnú flárku, predávajúcu pecníky chleba. Chcejúc jej dať niečo utržiť, riekol pobočníkovi, aby vzal od nej pecník chleba, že jej zaplatí.Pobočník hľadel odvrátiť knieža od toho úmyslu.„Vaša jasnosť,“ vravel, „ľudia by sa smiali, že si srbský knieža musí kupovať chlieb v Práteri.“Ale knieža nedal nič na pobočníkove slová a pokročil s koňom až ku predavačke, a hodiac jej dukát, vzal si najväčší peceň a vstrčil ho pod pazuchu. Nevšímajúc si toho, či si kabát zamúčil, jazdil ďalej. Keď prišli na vršek, spustil chlieb, ktorý sa ďaleko skotúľal, a rozkázal pobočníkovi, aby mu ho priniesol. Pobočník voľky-nevoľky musel poslúchnuť. Soskočil s koňa a priniesol peceň.„Teraz ho ty ponesieš!“ riekol Miloš, a pobočník musel klusať s pecňom chleba najhlučnejšími ulicami Viedne až k domu, v ktorom boli ubytovaní.13Kráľ Henrich VI. zablúdil v hore, v ktorej so svojimi ľuďmi poľoval, a darmo hľadal cestu, po ktorej by sa zase na známe miesto dostal. Tu videl stáť sedliaka vedľa malého chodníčka, ktorý neprestajne na jednu stranu sa díval. Nuž pýtal sa ho kráľ, koho vyzerá a očakáva, na čo tento odpovedal, že tadiaľ má vraj ísť sám kráľ, ktorého by rád videl.Henrich sľúbil sedliakovi, že mu kráľa ukáže, keď dovedie ho na miesto, kde sú jágri kráľovskí zhromaždení. Sedliak sľúbil tak urobiť, a hneď kráčali spolu z hory.Na ceste pýtal sa kráľ sedliaka, po akom znaku by poznal kráľa?„Neviem,“ odpovedal tento, „ale ako očúvam, že kráľ nedáva klobúk s hlavy, kdežto ostatní všetci klobúky alebo čiapky pred ním strhajú, a dľa tohoto som ho teda chcel poznať.“O chvíľu prišli k ostatným poľovníkom, ktorí úctive strhli klobúky, vidiac blížiť sa kráľa. Kráľ a sedliak nestrhli; sedliak z podivenia a kráľ z obyčaju.„Nuž, teda, kto je ten kráľ?“ pýtal sa Henrich.„Ach,“ divil sa sedliak, „ako vidím, je to jeden z nás.“Kráľ usmial sa, dal sedliakovi za odprevadenie nový-novučičký dukát, a kráčal ku koču, ktorý naňho niže na ceste čakal.Sedliak dlho—dlho díval sa ešte na kráľa a jeho sprievod; konečne, keď mu všetci s očí zmizli, ťahal i on spokojne domov.14Fridrich Veľký, kráľ pruský, bol náruživým milovníkom poľovačky. Aby zvedel, aký bude čas v dobe poľovačky, vydržiaval viacej hvezdárov.Raz tiež, chcejúc usporiadať veľký pohon, pýtal sa hvezdárov, bude-li pekné počasie, a oni istili, že veru bude stále pekný čas.Kráľ teda nemeškal, dal svolať svoju družinu a pozval i svojich hvezdárov.Keď prišli k hore, oral na pokraji lesa sedliak, majúc do pluhu somárov zapriahnutých, ktorí neprestajne iákali.Kráľ, ktorému sa toto revanie neobyčajným zdalo, pristúpil k oráčovi a pýtal sa ho:„Prečo iákajú toľko tí tvoji somári?“„Vaša jasnosť, bezpochyby bude pršať!“ znela odpoveď, a skutočne asi za hodinu spustil sa silný lejak, ktorý i jeho jasnosť kráľovskú náležite vyčesal.Kráľ obrátil sa na to ku svojim hvezdárom, a ukazujúc na somárov, riekol:„Toto sú hvezdári, ale nie vy!“15Tenže Fridrich Veľký stretnul raz malého žiačka, ktorý po ulici veľký krik robil.„Nerob taký vresk,“ napomenul chlapca, „a choď radšej poriadne do školy!“„Hľaďteže,“ smial sa mu chlapec, „chce byť kráľom, a nevie ani to, že vo štvrtok nechodí sa do školy!“16Za času cisára Jozefa II. latinčina ešte i za hranicami uhorskými bola dosť bežná, ale pravda nie tak všeobecne, ako v Uhrách. Keď teda raz menovaný panovník Čechy navštívil, mestská rada v Š. uzavrela vznešeného cestovateľa vo troch rečiach, latinsky, česky a nemecky, uvítať, pri tom ale jemu z mestského rybníka šťuku darom obetovať.V ustanovený deň došiel cisár, a pán „pudmíster“ mesta Š., majúc medzi húfom obyvateľstva za sebou i mestského sluhu s rybou vo vreci, vítal ho nasledovne:„Offero Tibi (obetujem ti) šťukám — servus (sluha) má v kabele — so lang!“ (tak dlhú).V tom rozpial rečník obe ramená od seba, aby veľkosť ryby náležite objasnil.Cisár Jozef zasmial sa chutne, doložil svoje „bene“ (dobre je), kázal rybu vziať a šiel ďalej.17V čas prvej revolúcie francúzskej u konca minulého storočia, vychýrený vodca ľudu a rečník republikánskeho snemu, Mirabeau, dotieral vo sneme na to, aby po celej krajine všetky lotterie a hry hazardné na večité časy zrušené boly.Tento návrh slávneho rečníka potkal sa s veľkým odporom, a menovite jeden zo snemovníkov privolal mu posmešne:„Čože pachoríte sa toľko proti tým hrám hazardným a lotteriam? Veď ste vy sami jeden z najväčších hráčov!“„Práve preto,“ odvetil Mirabeau hromovitým hlasom, že pekelné osiedla tejto hry ešte i tak rozvažitého človeka, ako som ja, zaslepiť môžu; z vlastnej zkúsenosti mojej môžem žiadať ich konečné zrušenie. Lebo akože budú ony pôsobiť na iných, menej rozvahy majúcich ľudí?“I zamlkli všetci odporníci, a návrh Mirabeauov stal sa aspoň na čas prísnym zákonom.18Anglický kráľ Juraj IV. raz bol sa vyslovil, že by si rád obzreť chýrny pivovár Barclaya a Perkinsa v Londýne.Keď sa o tomto dozvedeli majitelia pivováru, pozvali kráľa a poprosili ho, aby si v pivováre zaraňajkoval.Kráľ prišiel a v jednej pekne zariadenej miestnosti boly nastolené raňajky. Po raňajkách riekol, že najsamprv chce si obzreť tie obrovské sudy.Vtedy predstúpil Perkins a riekol:„Veličenstvo, ráčili ste raňajkovať v najväčšom sude!“Len potom spozoroval kráľ, že skutočne raňajkoval v sude.19Cisára Leopolda II., keď bol práve zlej vôle, oslovil jeden starý vojak, ktorý na základe odporúčania prosil o povýšenie platu.„To nejde,“ odpovedal cisár krátko, „moja pokladnica má dieru.“„Moja hlava má päť dier, veličenstvo,“ odpovedal starý vojak, „a ešte vždy stojí v službe môjho cisára.“„To mení na veci,“ hovorí cisár prívetive, „tie diery sa musia na každý pád zalepiť.“A povýšenie platu prevýšilo očakávanie starého vojaka.20Cisár Jozef II. pozoroval kedysi dôstojníka stráže na dvore stojáceho, ktorý, bárs ho niekoľko ľudí zdvorile pozdravilo, nikomu nepoďakoval.Jozef dal si dôstojníka predvolať.Dôstojník hrdo stál pred cisárom, keď tento pýtal sa ho:„Menujete sa N. N.?“„Áno, vaše veličenstvo!“ odpovedal dôstojník.„Je váš otec dvorným radcom?“„Áno!“„Váš otec obetoval zaiste mnoho na vaše vychovanie?“„Mali sme vždy výtečných učiteľov.“„Tak? Tomu sa veľmi divím. Ako sa to teda stalo, že ste sa nestali zdvorilejším? Videl som, že vás niekoľko ľudí pozdravilo, a vy ste im ani nepoďakovali. Pamätajte si, že prívetivá tvár a klobúk v ruke nestojí nič, ale môže prospeť veľmi mnoho!“21O ruskom veľkokniežati Alexejovi vypráva sa nasledujúca charakteristická historka:Princ Alexej vstúpil k námorníctvu za kadeta. Loď, na ktorej sa plavil, uderila sa o skalnatý breh dánsky a poškodila sa. Admirál (veliteľ lodí) rozkázal, aby sa mužstvo na člnoch zachránilo a kázal veľkokniežaťu, aby do prvého člna vstúpil. Princ nechcel poslúchnuť. Admirál rozkazoval mu ako veliteľ.„Veliteľu, nemôžem vás poslúchnuť,“ znela odpoveď, „lebo neslušalo by synovi cárovmu, aby prvý loď opúšťal; ja zostanem s vami až do posledného člna!“„Ale ja vás dám pre neposlušnosť potrestať!“„Urobte, ako chcete, ale ja neposlúchnem!“ odpovedal mu princ.Keď už všetko mužstvo ku brehu pristálo, zachránil sa teprv princ s admirálom. Veľkoknieža bol, ako mu admirál sľúbil, potrestaný. Ruský vyslanec v Kodani (hlavné mesto v Dánsku) oznámil to hneď cárovi, a ten mu nato takto odpovedal:„Schvaľujem admirála, že môjho syna, kadeta, pre neposlušnosť potrestal, žehnám a v duchu objímam ale i syna svojho za to, že rozkaz admirálov neposlúchol.“22Roku 1894 dosadol v Záhrebe na stolicu arcibiskupskú nový biskup. Menuje sa Dr. Posilovič. Je synom obuvníkovým a bol tiež svojho času obuvníckym učňom.Vysoký ten hodnostár cirkevný rád rozpráva o tých časoch, kde v zasmolenej zástere roznášal po Záhrebe majstrovým zákazníkom obšívanú a novú obuv.23Henrich IV., francúzsky kráľ, mal krásneho koňa, ktorého tak vysoko cenil, že celému služobníctvu oznámil, že ten, kto prvý príde mu kedysi so slovom „zdochol“, bude synom smrti.Akokoľvek dávali pozor na toho koňa, konečne raz predsa ochorel a zhynul. Každý sa bál tento prípad kráľovi oznámiť, a predsa nesmeli to zamlčať. Konečne hlásil sa jeden mladý sluha, že pád ten zvestuje kráľovi.Šiel teda ku kráľovi, a akonáhle ho zočil, smutným hlasom a akoby bez dychu zvolal:„Ach, ten kôň — to kráľovské zviera — tá perla všetkých koní…“ a zajachtával sa za každým slovom.Henrich, ktorý hneď tušil, čo stalo sa, skočil mu rozhnevaný do reči:„Dozaista kôň ten zdochol!“„Vaše veličenstvo prepadlo smrti,“ odpovedal mladý sluha, „vaše veličenstvo ráčilo prvý povedať slovo „zdochol“.Henrich sa chutne zasmial nad spôsobom, akým mu bolo oznámené, že jeho miláček-kôň zhynul, a vtip sluhov natoľko ľúbil sa mu, že ho zaň ešte obdaroval.24Raz, keď sa Matej kráľ v gemerskej stolici bavil, usporiadali gemerskí zemani jemu k úcte skvostnú hostinu. Ako to obyčajne pri pohároch býva, zdravkalo sa na všetky strany. Zdravice sa vynášaly na kráľa, na vlasť a na jednotlivých veľmožov; len roľníkov — ako sa vtedy ani čakať nedalo — nikto nespomenul.To Mateja, ako ľudomila, mrzelo, a nedajúc na sebe nič znať, po hostine pozval všetkých stolovníkov na prechádzku do blízkych viníc.Ako došli do viníc, vyžiadal si kráľ motyku a dal sa s celou chuťou do kopania; kráľom vyzvaní zemani urobili takisto. Lež netrvalo to dlho, a jeden za druhým začal vyvstávať, až konečne uprosili kráľa, aby ich od ťažkej tejto pre nich práce osvobodiť ráčil.A šľachetný kráľ, obrátiac sa ku nim, preriekol tie pamätné slová:„Vidíte, pánovia, aký ťažký je život chudobného roľníka; nesluší sa teda, aby ste ho opovrhovali, lež slušná vec je, aby, keď pijete víno, rozpomenuli ste sa i na toho, ktorý v potu tváre svojej vinicu obrába.“25Pri konci panovania cisára Františka I. vybral si jeden zámožný hospodár z neďalekého, pre dobré vína svoje známeho mestečka Gumpoldskirchen do cisárskeho hradu, obťažený dvoma košmi so sklenicami najlepších ročníkov svojho vína, aby ho dal cisárovi okoštovať.Dvorskej stráži padnul ten človek, s košom na každom ramene, hneď do očí, a na otázku: čo chce? prostosrdečne odpovedal, že chce dať svoje vína cisárovi okoštovať.Strážnici mali rozkaz, aby každého, nejakú divnú prosbu majúceho človeka, ak ináče nie je patrný blázon, cisárovi oznámili; čo tedy stalo sa i v tomto prípade.Bolo asi desať hodín ráno, a cisár dal človeka hneď pripustiť k sebe. Po krátkom srdečnom pozdravení složí človek oba koše, vytiahne z remenných nohavíc pohárik a počne nalievať, „aby pán cisár jeho vína okoštovali“.Cisár díva sa usmievave na tieto prípravy a doloží potom láskave:„Môj drahý! Ja nikdy predpoludním víno nepijem ale oddajte koše môjmu komorníkovi tu v druhej izbe, a víno dôjde na môj stôl.“Náš človek ale začne sa povážlive za uchom škrabať a doloží pochybujúcim hlasom:„Ale aké?“Obával sa, že by ho komorník mohol zameniť s iným, horším.„Nuž nechajte mi,“ odpovie cisár, „jednu sklenicu tu, iste ju dnes okoštujem,“ a urobil hlavou poklonu, znakom toho, že je konec audiencie.Hospodár postavil sklenicu na stolík, sobral koše a vypratal sa von; ale zrazu ešte raz otvorí dvere cisárskej izby, a pohrozí sa prstom cisárovi, volajúc:„Ale že sám okoštovať!“26Ruský generál, gróf Suvarov, jehož meno víťazné dobre znali Turci, Poliaci, Taliani a Švajčiari, nielen prísne dbal na kázeň (disciplínu) vojenskú, ale i seba podroboval vlastným rozkazom, ako keby ich bol nariadil niekto iný, a nie Suvarov; a často museli adjutanti rozkazovať jemu menom vlastným, a on poslúchol ich ochotne.Raz veľmi rozhneval sa na vojaka, ktorý zanedbal svoje povinnosti, a začal ho biť. Tu jeho adjutant, mysliac, že môže preukázať službu i generálovi i vojakovi, osmeliac sa, prišiel k nemu a riekol:„Generál Suvarov rozkázal, že nikdy nemáme dopustiť, aby nás opanovaly vášne.“Suvarov zaraz prestal vojaka biť a povedal:„Poneváč tak rozkázal generál, musíme poslúchnuť.“Kto seba premáha, veľkým je hrdinom.27Domoulin, chýrečný lekár francúzsky, hovoril, umierajúc, k lekárom, ktorí okolo jeho lôžka stáli:„Pánovia! Po mojej smrti zostanú tu predsa ešte traja znamenití lekári.“Každý z prítomných nazdával sa, že on je jedným z tých troch, preto naliehali na umierajúceho, aby ich pomenoval.Domoulin riekol:„Sú to: voda, pohybovanie a striedmosť.“28Za panovania anglického kráľa Karola II. nebolo dovoleno, aby ženské na divadlách anglických vystupovaly, teda mladíci, do ženských šiat oblečení, hrávali ich úlohy.Raz stalo sa, že kráľ prišiel do divadla skôr, než v obyčaji mával, tak že herci ešte celkom pripravení neboli. Kráľ mrzute pýtal sa, aká je príčina, že ešte nehrajú? Riaditeľ divadla, vediac, že holou pravdou najlepšie u kráľa vyhovorí sa, zašiel do jeho lóže a riekol:„Vaša jasnosť, kráľovna ešte nie je oholená!“Kráľ zasmial sa srdečne a čakal potom trpezlive, až herec, ktorý mal predstavovať kráľovnu, bol oholený.29Raz priviedli pred kráľa Fridricha II. vojenského úskoka (desertéra), ktorý vyhováral sa, že preto utiekol, poneváč veci jeho veličenstva stoja veľmi zle.„No,“ vraví Fridrich dobromyseľne, „počkaj ešte osem dní, synku; nepôjde-li to lepšie, teda utečieme spolu!“30Ludvik XVI., francúzsky kráľ, zadivil sa raz veľmi, keď, príduc do kostola, nenašiel tam ani jednoho z dvoranínov.Po službách božích pátral po príčine, a dvorný maršal mu oznámil, že on rozniesol chýr, že kráľ dnes nepôjde do kostola. Urobil to vraj preto, aby sa raz presvedčil o tom, ktorí z dvoranínov chodia do kostola Pánu Bohu k vôli, a ktorí len k vôli kráľovi.31Ruský cár Peter Veľký meškal v Karlových Varoch (Čechy), kde ako jednoduchý „pocestný“ navštevoval dielne rozličných remeselníkov, a kedy-tedy i pracoval v nich.Práve toho času stavali jeden dom. Peter teda vstúpil medzi murárov a vlastnoručne, veľmi obratne, ukladal tehly a zatieral maltou, tak že celá jeho práca poriadne vyzerala.K rozpomienke na cárskeho murára stojí do dnes na tom dome nápis: „S kamenščíkmi (murármi) Peter Veľký bol kamenščíkom.“32Alfons X., pyšný kráľ španielsky, namyslel si, že je múdrejší nad kráľa Šalamúna, a mnoho ráz i o Bohu rúhave hovoril, poukazujúc na nedokonalosť stvorení tárajúc, že by sa boly dokonálejšie vydarily, keby bol býval radcom Boha pri stvorení.Raz prišiel k nemu jeho naddvorník, Peter Martini, a sdelil mu, že mu anjel zjavil, jestli sa nenapraví a nedá sa na pokánie, že ho zastihne hrozný trest boží. To isté rozprával mu i jeden nábožný pustovník; ale kráľ odpravil i jeho so smiechom.V tom náhle povstala búrka, hrom tresknul do palácu a podpálil ho. Tým prestrašený a skrotený, ponížil sa pred mocou Božou a dal sa na pokánie. Tak nešťastie učí poznať Boha.33Gróf Adam Revický, kancellár uhorský (úradník vysokého stupňa) za panovania cisára Františka I., rád rozprával slovensky s ľuďmi obecného stavu, ktorí chodili k nemu do Viedne so všelijakými prosbami.Raz došiel k nemu jeden statočný chlapina, a vysvetľujúc obsah prosby svojej, porád ho tituoval pánom kancellistom (pisárom).Revický usmievajúc sa, povie prosebníkovi láskave:„Môj drahý! Vaša prosba vidí sa mi byť spravodlivou, budem ju mať na starosti; ale ja som kancellár, nie kancellista.“„No, veď je nič preto,“ odvetí prostosrdečne náš chlapina, „ešte ste dosť mladý, môže vám Pán Boh i na kancellistu pomôcť.“34Cisár Jozef II. na ceste po Tyrolsku došiel do jednej dedinky, a podľa obyčaja svojho vypytoval sa u predstaveného obce strany stavu miestnej školy.Predstavený odpovedal, že staručký učiteľ dobre síce učí, ale že u ľudu v neprajnej povesti stojí, preto, že zapodieva sa citovaním duchov.„Toho chlapinu musím videť! Poďme do školy!“ odvetí cisár.Došli. Po krátkom uvítaní táže sa cisár učiteľa:„Môj milý starký! Či je to pravda, že vy viete duchov citovať?“„To je pravda, istá pravda, vaša cisárska jasnosť, ale duchovia nechcú dôjsť,“ odpovedal učiteľ dobrosrdečne.S chutným smiechom siahne cisár do vačku, oddá chudobnému starčekovi šesť dukátov a povie:„No, starký, vyučujte len tak dobre deti, ako dosiaľ; v prázdnych hodinách môžete potom i ďalej duchov citovať!“35Ludvik IX. dával veľký obed, a medzi inými povolal tiež jednoho predného mešťana. Po obede bol kráľ veselý a pripomenul, že je hotový urobiť svojim hosťom akúkoľvek dobrú vôľu. Tamten mešťan predniesol svoju žiadosť, aby, vraj, medzi zemanmi nestál ako nezeman.Kráľ ho pochopil a dal mu vystaviť zemiansky list, ale potom ho už viac k obedu nevolával.Mrzelo to nášho nového zemana. A keď sa o tom raz sťažoval kráľovi, dostal nasledujúcu odpoveď:„Predtým som vás volával, lebo ste boli prvý medzi mešťanmi; teraz však vás nevolávam, lebo ste posledný medzi zemanmi.“36Slávny učenec Drew bol pôvodne ševcom, a dokiaľ remeslo prevádzal, náružive mudroval o tom, čo sa v svete robí. Pre tú príčinu zmrhal mnoho času vo dne, a preto často neskoro v noci pracovať musel.Raz v noci práve vyklepával podošvu, keď malý dajaký nezbedník, vidiac svetlo, položil ústa ku dierke kľúčovej a z plného hrdla vykríkol:„Ševče, ševče, v noci robíš, vo dne beháš!“Priateľ, ktorému Drew príbeh tento vyprával, pýtal sa ho:„A nebežal si za chlapčiskom s poťahom?“Drew odpovedal:„Nie veru, mne ten výkrik bol hlasom káravým a pre celý život dôležitým. Od toho dňa naučil som sa, že nemám zanechávať dnešnú prácu na zajtra a nedarebáčiť, keď som pracovať mal.“37Lafontaine býval často veľmi roztržitý. Stalo sa, že mu zomrel jeho milovaný priateľ, ktorého až do hrobu doprevádzal. Po niekoľkých dňoch šiel do bytu zosnulého, aby ho navštívil. Keď bol upozornený, že priateľ jeho už zomrel, zľakol sa, no vzpamätajúc sa, zvolal:„Skutočne, veď som i ja bol na jeho pohrabe!“38V minulom storočí žil vo Francúzsku chýrečný vychovávateľ mládeže a spisovateľ Russeau (čítaj Rusó). Učil, že deťom k dobrému vzrastu a vývinu tela veľmi osoží pohybovanie a ľahká práca. V tom čase ešte neprekliesnila si cesty do verejnosti myšlienka, žeby k tomu vhodným mohol byť telocvik, ktorý už za dávnych časov známy bol Grékom. Miesto telocviku odporúčaná bola práca dospelých: orba, zahradníctvo a remeslá. Dietky najvznešenejších rodín učily sa vlastnými rukami obrábať pôdu a pestovať rastliny. Ale i obyčajným remeslám boly priúčané.Z tej príčiny vyznal sa cisár František I., dedko jeho jasnosti, teraz panujúceho cisára a kráľa Františka Jozefa I., obstojne v remesle tkáčskom, o čom podal dôkaz raz, keď prišiel do Lanškrúna (vo východných Čechách) navštíviť závod plátenníka Erkslebena. Erksleben bol toho času najprednejším továrnikom v celom rakúsko-uhorskom mocnárstve, majúc majetku na milliony. Cisár, poctiac ho návštevou, prezeral veľké dielne jeho, v ktorých veľké množstvo robotníkov bolo zamestnano. Keď prišiel ku tkáčom, vyslovil žiadosť pokúsiť sa o prácu za krosnami. Hneď vyhoveno jeho žiadosti, a cisár, zasadnúc za krosná, tkal za chvíľku.Krosná, za ktorými cisár pracoval, opatruje ako vzácnu pamiatku rodina Erkslebenova v Lanškrúne.39Alexander Veľký mal vo zvyku, že kedykoľvek rozopru dajakú súdiť mal, vždy pri reči žalobníkovej jedno ucho si prstom zatisnul.Známym jeho počínanie toto divným byť sa zdalo, i pýtali sa Alexandra, prečo to robí. Alexander odpovedal:„Zapchávam jedno ucho svoje preto, aby zostalo druhé voľné pre počutie obžalovaného.“40Cár Peter učil sa, ako známo, stavaniu lodí v Hollandsku, a keď vrátil sa do svojej veľkej ríše, za dlhší čas i on pracoval medzi svojimi robotníkmi ako tovaryš, aby tak pohodlnejšie ku práci dozerať mohol. Počas tejto svojej práce v lodenici prijímal i on denný plat, pre každého tovaryša ustanovený.Jednoho dňa, keď práve svoj plat dostal, kúpil si na ceste do cárskeho palácu syra a chleba, potom medzi jedením vkročí do svetlice manželkinej, hodí s natešenou tvárou vyrobený strieborný rubeľ na stôl a rečie:„Vidíš, milá Katarínka, že by som ťa mohol vyživiť, i keby som nebol cárom!“41Keď veľmož Adam Revický bol za cisára Františka I. kráľ. kancellárom uhorským, došlo jedno dedinské vyslanstvo do Viedne, aby svoje prosby samému kancellárovi oddalo.Po predloženej prosbe pustil sa kancellár do priateľského rozhovoru s týmito mužmi hospodárskeho stavu a spýtal sa ich:„No, či ste už poobzerali tunajšie vzácne sklepy? Pravda, Viedeň mnoho stojí?“„Mnoho stojí, mnoho,“ odpovie jeden z hospodárov, „ale predsa nie toľko, ako jeden teplý krajinský dáždik medzi Veľkou nocou a Turícami (Duchom).“Toto vysvetlenie veci prijal kancellár veľmi láskave.42Raz zamyslený professor dr. Hyrtl búšil sa do generála s rádmi.„Či nevidíte, že máte pred sebou generála jeho veličenstva, nevidíte moje vysoké rády?“Hyrtl odpovedal:„Jeho veličenstvo má sto takých generálov, ale iba jednoho Hyrtla. A rádov mám doma plný kufrík.“43Keď cisár Jozef II. na svojej ceste po Morave do jednej nepatrnej dediny prišiel, opísali mu tamejší obraz oltárny v kostole, akožto umelecké dielo. Pri vchode do dediny sostúpil s voza a šiel do kostola, aby si drahocennú tú maľbu obozrel.Kráčajúc popri škole, počul, ako učiteľ niektorým deťom nohavice prášil. Namrzený nad tým, vstúpil do školy, chcejúc učiteľa na zodpovednosť vziať. Ačkoľvek cisár dal sa poznať, predsa nestrhol učiteľ svoju čiapočku, ktorá i v hodinách vyučovacích pokrývala jeho hlavu: To zdalo sa byť cisárovi divným.Po krátkom zdržaní sa opustil cisár učebnú sieň. Učiteľ, vyprevádzajúc panovníka, sosňal čiapku svoju predo dvermi a prehovoril:„Vaše veličenstvo odpustiť ráčiž, že čiapku svoju až teraz snímam, aby som cisárovi svojmu povinnú úctu vzdal, lebo keby moji chlapci videli, že vo škole môže ešte niekto vyšší byť, nežli ja, neobstál by som ani vtedy, keby som si na pomoc svojho ,Lieskovického‘ bral.“Cisár sa usmial nad touto divnou výpoveďou, siahol do vrecka a vstrčil učiteľovi niekoľko dukátov do ruky so slovami:„Čiapku môžete i v škole a pred kýmkoľvek na hlave mať, ale Lieskovického musíte mi predať.“44Okolo jednoho oddielu vojska, ktorý bol zamestnaný navaľovaním veľkých trámov, jazdil dôstojník v obleku civilnom.Veliteľ malého toho oddielu práve dával rozkazy.Dôstojník nepoznaný zadržal koňa a díval sa, ako vojaci trám (hradu) nemohli nadvihnúť, teda pýtal sa veliteľa, prečo kamarátom svojim nepomôže.„Pane,“ odpovedal vojak, „som kapráľom!“„Ach,“ riekol dôstojník, „to som ani nespozoroval. Teda pán kapráľ, prosím za odpustenie.“Po tých slovách soskočil nepoznaný s koňa, uviazal ho ku stromu a pomáhal vojakom, až mu pot s čela stekal.Keď bol trám naložený na voz, povedal jazdec ku kapráľovi:„Pán kapráľ! Až budete zase prevádzať také ťažké práce, a nebudete mať k tomu dosť ľudí, len pre mňa pošlite; pomôžem vám milerád. Som váš veliteľ Washington!“45Cisár ruský Alexander I., cestujúc raz po južných krajinách mocnárstva svojho, odtrhnul sa pri jednej dedine od služobníctva, a tu sišiel sa so starenkou, ktorá, vidiac prívetivého vojaka, pýtala sa, či je zo služobníctva cárovho a či jej snáď nesie peniaze od jej syna. Cisárovi ľúbila sa prostosrdečnosť a dôvernosť starej tejto ženy, i pýta sa jej, kto je a čím je jej syn?Starenka vyprávala, že je už vyše tridsať rokov vdovou, a jej syn vraj slúži pri dvore cisárskom a posiela jej každoročne dvadsať rubľov.„Desať rubľov mi už poslal a desať mi mal poslať po jednom zo služobníkov cárových,“ dodala ešte žena.„Vieš čo, starenko,“ radil jej cár, „pýtaj si peniaze ti prislúchajúce od toho pána, ktorého ti ukážem; ten tvoje peniaze má!“Medzitým prišlo služobníctvo cárove a s ním i gróf Orlov, ktorého cár starenke ukázal. Orlov o ničom nevediac, veľmi sa divil, keď starenka od neho peniaze pýtala. Cár, usmievajúc sa, povedal Orlovi, aby starenke vyplatil tých šesťdesiat rubľov, ktoré jej poslal syn Ivan. Orlov hneď pochopil, že tu ide o dajaký žart, a zaraz vyčítal starenke šesťdesiat rubľov. Ale vdova zdráhala sa ruble prijať.„Prečo nechceš tie peniaze?“ pýtal sa cár.„Tie peniaze nie sú spravodlive zaslúžené,“ riekla starenka rozhorlene. „Môj Ivan má ročne len osemdesiat rubľov platu a nemohol by si teda toľko usporiť!“Statočnosť ženy tej veľmi dojala cára. Povedal starenke, kto je, a sľúbil jej, že Ivan bude jej teraz každoročne toľko rubľov posielať, poneváč mu službu zvýši, aby matku tak statočnú podporovať mohol lepšie, než dosiaľ.46Keď cisár Karol V. vtiahol do mesta Antwerpen, spozoroval, že jeho deväťročný syn Filip, (pozdejšie španielsky kráľ), vzdor tomu, že sa otec na všetky strany veľmi úctive klaňal, pred nikým nesňal svoj klobúk.Obrátil sa teda a hovoril mu:„Keď ťa posiaľ tvoj učiteľ nenaučil, ako sa treba klaňať, tak ťa napochytre naučím ja!“A po týchto slovách dal svojmu synovi taký oflinok, že mu klobúk ďaleko odletel s hlavy.47Za dávnych časov žil v Grécku muž neobyčajných vedomostí, menom Diogenes. Ten privykol rozličným zvláštnosťam a mnohému podivínstvu. I to veril, že je človek tým šťastnejší, čím menej k živobytiu svojmu potrebuje, a preto nebýval v dome, ale vo veľkom sude. Alexander Veľký, kráľ makedonský, počul veľmi mnoho o zvláštnom mužovi tomto. Odhodlal sa teda, že Diogenesa v Korinte navštívi.Keď Alexander so svojou družinou k Diogenesovi sa blížil, ležal tento, ako obyčajne, vedľa sudu, aby sa na slnku vyhrieval. Zazrúc ho kráľ, pomyslel si: „Teraz snáď predsa vstane a pôjde mi oproti.“ Ale Diogenes zostal ležať, ako by príchod kráľov bolo niečo celkom obyčajného.Alexander s Diogenesom chvíľu rozprával, a múdra reč jeho sa mu veľmi páčila. Potom mu hovoril:„Vidím, že máš špatný byt a že šaty tvoje sú tiež biedne. Vyžiadaj si niečo odo mňa. Snáď bude možno, že žiadosť tvoju vyplním.“„Nepotrebujem ničoho,“ odpovedal mudrc. „Ale ak mi chceš predsa niečo urobiť, teda sa mi uhni trochu od slnka!“Tu poznal kráľ, že Diogenes je muž, ktorý ani peniaze, ani žiadneho odevu nemá, ani po skvostoch netúži, ale s málom spokojný je, a preto zvolal:„Keby som nebol Alexandrom, chcel by som byť Diogenesom!“48K vynálezcovi a rozširovateľovi homeopatického liečenia, Hahnemannovi, prišiel raz bohatý anglický lord, žiadajúc lekársku jeho radu v akejsi chorobe.Hahnemann preskúmal ho celkom povrchne, dal mu potom malú skleničku pod nos a riekol:„Ovoňajte! Dobre! Ste vyliečený!“Lord vytiahol celkom flegmaticky tisícku a pýtal sa, čo je dlžen.„Tisíc frankov!“ odpovedal lekár.Lord strčil mu bankovku pod nos a riekol:„Ovoňajte! Dobre! Ste vyplatený!“Vložil bankovku do tobolky a odišiel.49Keď raz vo Viedni vypuknul oheň, dobehol tam i cisár Jozef a odvažoval sa veľmi blízko ku horiacemu stavaniu. Jeden remeselník, vidiac cisára v nebezpečenstve, prosil ho, aby odstúpil. Ale keď cisár len stál, schytil ho a odniesol na bezpečné miesto.Hneď na to srútilo sa stavanie a horiace brvná svalily sa práve na to miesto, kde bol cisár stál.Jozef podával svojmu ochrancovi za hrsť dukátov.Statočný remeselník však to neprijal, povediac:„Čo som urobil, urobil som z lásky, a lásku zaplatiť si nedám. Ak smiem ale prosiť o jednu milosť, teda ráč vaše veličenstvo dar mne mienený dať môjmu súsedovi, ktorý je taký chudobný, že ani majstrom stať sa, ani potrebných nástrojov si kúpiť nemôže.“S radosťou vyplnil cisár prosbu tú; svojmu ochrancovi však ku cti dal raziť pamätný peniaz.50P. Abraham a Sancta Clara, chýrečný kazateľ pri dvore viedeňskom (1644 — 1709), vyslovil sa v jednej svojej kázni o vystrihnutých šatách, aké vtedy nosily všetky dámy pri viedeňskom dvore:„Ženy, ktoré sa tak obnažujú (odhaľujú), nie sú hodné, by im človek napľuval do tváre.“Cisárovna, cítiac sa byť tým náramne obrazenou, v hneve svojom odkázala mu, že zaraz bude pozbavený svojho úradu, jestli slová tie neodvolá.Budúcu nedeľu to skutočne P. Abraham a Sancta Clara odvolal takto:„Hovoril som minulej nedele, že ženy, ktoré nosia hlboko vystrihnuté šaty, nie sú hodné, aby im človek napľuval do tváre; to teraz slávne odvolávam a hovorím, že sú toho hodné.“51U Fridricha Veľkého bol raz na výsluchu človek, ktorý náramne koktal (brblal). Kráľovi bolo to nepríjemné, preto pýtal sa:„Povedzte mi, koktáte i vtedy, keď spievate?“„Ni-ni-nie, v-ve-ve-veličenstvo!“„Nuž teda mi zaspievajte, čo mi chcete povedať!“52Zo života ruského veľkokniežaťa Konštantína rozpráva sa tento pekný príbeh:Keď mal asi dvanásť rokov, vyšiel si s ministrom vojenských záležitostí do prístavu poprezerať veľkú loď vojenskú, zvanú „Knieža Menčikov“.Medzi tým, čo sa po lodi prechádzal, spadol akýsi mladý plavec do mora, a jedine vytrvalému namáhaniu istého starého námorníka, za ním do vody sa hodivšieho, podarilo sa ho vytiahnuť a zachrániť.Princ bol tak dojatý zjavom týmto, že pristúpil ku statočnému námorníkovi, a chytiac ho za ruku, riekol:„Ja ťa vymenúvam od tejto chvíle za dôstojníka (officiera).“Týmto slovám mladého cáreviča sa minister veľmi podivil a prišiel do veľkých rozpakov, nevediac, ako sa má v tej veci zachovať, poneváč jedine cár sám podobným spôsobom bol by mohol niekoho vyznamenať, a okrem toho dôstojnícka hodnosť v Rusku len osobám šľachtickým dávaná býva.Keď sa cár o tom dozvedel, dal si svojho syna zavolať a prísne ho káral. Ale mladý cárevič tomu nechcel rozumeť a v šľachetnom zápale svojom riekol:„Dobre; keď teda vaše veličenstvo nedovolí, aby ten statočný človek stal sa dôstojníkom, teda ani ja nechcem byť admirálom (veliteľom loďstva), a tu odovzdávam meč svoj!“Na to sa cisár usmial a povoliac žiadosti syna svojho, povýšenie starého námorníka na hodnosť dôstojnícku potvrdil.53Bývalý president Spojených Štátov amerikánskych, Andr. Johnson († 1875) bol vyučený krajčírstvu a cvičil sa iba ako mladý majster v čítaní a písaní. Onedlho ale pre zvláštne schopnosti svoje bol do snemu štátu Tennessee vyvolený, a bojoval tam za pravdu a právo neohrožene.V tomto sneme raz jeden, na svoj vysoký rod a na svoje bohatstvo pyšný Amerikán privolá Johnsonovi, keď práve horlive rečnil:„Ale, pane Johnson, nože sa tak nepachorte! Veď ste mi len nedávno šili nohavice.“Johnson premerá nadutého chlapinu ostrým okom a dodá pokojne:„Nuž, a či tie vaše nohavice neboly dobre ušité?“Hromovitý potlesk prevádzal tieto, remeselníckej i občianskej statočnosti plné slová, a Johnson bol od tých čias ešte obľúbenejším v snemovni.54O funkcii, akú má slezina v ľudskom organisme, veda nič nevie. Dr. Hyrtl pýtal sa kandidáta, akú má funkciu slezina?Kandidát mlčal.„Ani len to neviete?“ čudoval sa professor.„Ach, prosím, vedel som, ale som to už zabudol.“„Nešťastný človeče! Čo ste urobili! Celá medicínska veda nevie to, je to mysterium. Vy jediný ste to vedeli — a zabudli.“55Keď maľoval chýrečný nemecký maliar Holbein u kráľa Henricha VIII., vyrušený bol raz z práce príchodom jednoho lorda (šľachtica, zemana) do svojej pracovne, a to rozhnevalo ho tak, že lordovi dvere ukázal. Urazený lord žaloval sa kráľovi a žiadal ho, aby maliar za to bol hneď potrestaný.„Nech ráči povážiť vaša kráľovská jasnosť, môj stav a rod a rozdiel medzi mňou a jedným — maliarom.“Kráľ chvíľu mlčal, potom ale nasledovne lordovi odpovedal:„Zo siedmich sedliakov môžem zaraz sedem lordov urobiť, ale zo siedmich lordov, akým ste vy, ani len jednoho jediného Holbeina.“56Na dvore francúzskeho kráľa Ludvika XIV., keď v druhej polovici XVII. storočia stál na najvyššom stupni slávy a moci svojej, žil i chýrečný spisovateľ a cirkevný rečník, biskup Bossuet, pre svoje cnosti všeobecne vážený.Ludvik chcel byť všetko na svete; raz tedy uklepal niekoľko malých básničiek a dal ich Bossuetovi k posúdeniu. To veru bol tvrdý oriešok; lebo na celom dvore nikto neopovážil sa o niečom neprajne súdiť, čo s kráľom stálo v akomkoľvek spojení.Na druhý deň pýta sa kráľ Bossueta:„Akože sa vám ľúbily moje básne?“Bossuet pokloní sa úctive a povie:„Vašej jasnosti nič nie je nemožného vo veciach ľudských; vaša jasnosť ráčila si umieniť zlé verše popísať, a hľa, vašej jasnosti podarilo sa to k podivu!“Všetci prítomní dvoraníni stáli ako oparení, lebo plazivú pochvalu očakávali; Ludvik ale od tej doby nikdy viac nechcel byť — básnikom.57Peter Veľký po bitke poltavskej bol takého dobrého rozmaru, ako nikdy predtým. Keď k nemu priviedli švédskych zajatých, Peter schytil pohár s vínom a riekol:„Na zdravie mojich učiteľov v umení válečnom!“Reuschild dovolil si otázku, kto by mali byť tí, ktorým cár takú chválu a úctu vzdáva?“„Vy, pánovia,“ odpovedal Peter, „vy švédski generáli.“„Ej, ale to je len predsa veľká nevďačnosť od vášho veličenstva,“ úctive dohováral mu gróf, „že ste so svojimi učiteľmi tak zle naložili!“58Alexander Veľký, kráľ macedónsky, bral sa kedysi s vojskom svojím púšťou, na ktorej nielen vojsko, ale i on sám trápený bol hrozným smädom.Niekoľkí vojaci prišli medzi skalami na slabý prameň vody. Naplnili teda svoje nádoby vodou, a priniesli ju kráľovi, aby sa občerstvil.Alexander ale vidiac, že všetko vojsko napojiť nemožno, ani on nepil. Vylial tedy vodu pred zástupom na vysušenú zem.Vojaci, povzbudení súc takým sebazaprením, mlčky a s novou silou dali sa na ďalšiu cestu, kráľa svojho nasledujúc.59Raz cestoval cisár Jozef II. do Itálie. Blízko mesta Čelovca (Klagenfurt) zlomilo sa na koči cisárovom koleso, tak že sa len po biede do najbližšej dedinky dostať mohli. Bolo veľmi chladno, a kováč v dedine sám jediný, bez učňa, bez tovaryša, preto cisár hneď videl, že veru oprava kolesa tak chytro nevyhotoví sa, ako bolo treba. Pochytil teda on sám mech a začal ho do chuti naťahovať, bo vraj „to dobrý spôsob zimu odohnať“; jeho pobočník ale vzal kladivo a pomáhal kováčovi kovať.Keď už všetko bolo hotové, opýta sa cisár majstra:„Čo som dlžen?“„Dvanásť groší,“ odpovie kováč, „ale keby sami páni neboli pomáhali pri robote, bolo by to pätnásť groší stálo, takto ale človek musí niečo spustiť.“Cisárovi sa táto statočná prostosrdečnosť remeselnícka veľmi zaľúbila; vytiahne teda mešec, podá kováčovi dvanásť dukátov a sadne do koča.Náš majster videl kus sveta, preto mu žltáky neboly neznáme. Začne sa teda pod klobúkom škriabať, že kto mu to premení, aby sa vydalo, čo treba.„Premeňte si, kde chcete, a zadržte si potom všetko,“ zavolá cisár a káže ďalej hnať. Len vtedy kováčovi svitlo, kto tí páni boli, čo v jeho vyhni (šmikni) mech ťahali a kladivom búchali; sám ale cisár z radosti sa na toto svoje vynútené kováčstvo rozpomínal.60Keď raz jeho veličenstvo cisár a kráľ František Jozef I. navštívil prímorské svoje krajiny, veľmi srdečne bol vítaný ľuďom slovinským. V Tolmile oslovil ho i jeden dedinský rychtár v lámanej čili zlej italčine.František Jozef I., vidiac, že cudzia reč rychtárovi akosi ťažko padá, pýtal sa ho:„Znáte slovinsky?“S veľkou radosťou odpovedal mu na to rychtár, že lepšie, než italsky.„Teda hovorte len svojou materinskou rečou!“ upomenul ho panovník, a potom hovoril s rychtárom plynne po slovinsky.To bolo zaslúžené pokynutie nielen v srdci zahanbenému rychtárovi, ale i ostatným, ktorí tak radi v cudzej reči, ktorú neznajú, vravia, a tak smiešnymi stávajú sa.61Oleg, knieža ruský, ktorý panoval od r. 879 do r. 912, mal veľmi obľúbeného koňa jazdeckého. Raz mu radil veštec, aby nejazdil na koni tom, poneváč mu hrozí od neho nebezpečenstvo, ba že môže mu byť i príčinou smrti. Knieža zarazený nad tým, dal zaraz obľúbeného koňa svojho na odpočinok do zvláštnej koniarne a prikázal, aby ho až do smrti dobre opatrovali.Po piatich rokoch, sediac Oleg medzi svojimi priateľmi, výborne sa s nimi zabával. Medzi iným vyprávali si vzájomne mnohé neobyčajné udalosti, ktorých boli svedkami a ktoré sami za svojho života boli zkúsili. Tu prišiel Olegovi jeho obľúbený kôň na myseľ, a hneď rozprával priateľom veštbu, ktorá mu o ňom daná bola, a dorozprávajúc, pýtal sa sluhov svojich, či jeho milý kôň dosiaľ tak čerstvý a švihký je.„Oj, už dávno zdochol kôň tvoj, jasný knieža!“ odpovedali služobníci.Knieža dal sa teda doviesť na to miesto, kde sa nachádzala kostra koňa, a vidiac ju, položil nohu svoju na lebku a vravel:„Tu teda odpočívajú kosti tvoje, verný koník môj, kdežto ja dosaváď živý som! A teba som sa mal báť! Ty smrťou hrozil si mne, áno, táto kosť dľa veštby mala ma usmrtiť!“Sotva že knieža dopovedal tieto slová, vyliezol z lebky jedovatý had a vymrštiac sa, uštipol knieža do nohy. Oleg boľasťou vykríkol a o krátky čas zomrel. Tak splnená bola veštba, jemu pred piatimi rokmi daná.62V Athénach, hlavnom meste Grécka, žil muž spravodlivý a poriadny, ktorý vždy zastával len pravdu a práva, a ujímal sa potlačených. Menoval sa Aristides. Priazeň ľudu, akú Aristides požíval, ťažko niesol Themistokles, človek ctižiadostivý, ktorý chcel vo všetkom byť prvým, a obviňoval Aristida, ako by dychtil po vláde.I shromaždili sa mužovia mesta, aby vec rozhodli. Kto chcel, aby Aristides bol z vlasti vypovedaný (vyhnaný), mal napísať jeho meno na malú tabličku a do nádoby k tomu určenej vložiť. Práve shromaždení hlasovali, keď Aristides ulicou kráčal. Z nenazdania pribehne k nemu občan a vraví:„Prosím, napíš mi meno Aristides, neznám písať, ale mám hlasovať.“Aristides pozrel na človeka toho a vravel:„Čím ublížil ti muž, ktorého by si rád vo vyhnanstve videl?“„Ničím, lebo ho ani nepoznám; ale mrzí ma, že si počína, ako by len on sám bol spravodlivým.“Aristides napísal mu meno svoje a za chvíľu odsúdený bol do vyhnanstva na desať rokov.O krátky čas zaplietli sa Gréci do vojny s Xerxesom, kráľom perským, a keď videli sa už vo veľkom nebezpečenstve, spomenuli si na Aristida a povolali ho do vlasti. Statočný Aristides prišiel, Grékov osvobodil od nepriateľov a stal sa pýchou vlasti, ktorá vriaďuje ho medzi prvých synov svojich.Z rozprávočky vidíme, že bárs i neskôr, cnosť predsa uznania dosiahnuť musí!63Ruský cár Mikuláš nenávidel bohatých lakomcov. Raz cestoval s vysokým, pre lakomstvo a žgrlavosť povestným hodnostárom.Na jednej stanici muselo byť na koči niečo spraveno a cestovatelia šli pešky napred. Prišli na miesto, kde cesta bola zaplavená vodou. Cár zavolal silného jednoho robotníka, ktorý pracoval na ceste, a pýtal sa ho, či si trúfa preniesť ho vodou?„Prečo nie!“ odpovedal robotník, a schytiac obrovského mocnára, niesol ho cez vodu, asi na pol metra hlbokú, opatrne na druhú stranu.Cár dal mu za to niekoľko rubľov a riekol ticho:„Teraz prenes sem i toho druhého pána, ale keď budeš v prostriedku vody, zostaň stáť a spýtaj sa ho, čo ti dá?“Chlap urobil, ako mu cár nariadil, zostal so svojím živým bremenom v prostriedku vody stáť a pýtal sa ho, čo dostane?„Ty naničhodník jeden,“ hneval sa lakomec, veď ti tamten pán už zaplatil za obidvoch. Videl som, koľko rubľov si dostal; ani groša nedostaneš!“„Čo ti dáva?“ kričal cár.„Nič!“„Teda ho shoď do vody!“Robotník už-už chcel tak urobiť, ale lakomec sľuboval tri ruble.„Pýtaj si 300 rubľov!“ smial sa cár.Tu nastalo vyjednávanie. Lakomec vždy viac a viac sľuboval a pevne držal sa robotníka; tento však bol upozornený posunkami cárovými, aby neustúpil od svojej požiadavky.Hnev a strach vo tvári lakomcovej boly smiešne.„No, teda dobre,“ riekol hodnostár, „dostaneš, čo žiadaš, len ma už skoro prenes; na druhej strane ti zaplatím.“„Never mu,“ volal cár, smejúc sa chutne, „nech ti zaplatí zaraz!“A lakomec, keď nechcel, aby ho robotník skutočne shodil, musel tri sto rubľov zaplatiť.64Raz upadol slávny mudrc grécky Diogenes do takej núdze, že chodiť musel po žobrácke. Tu prosieval za almužnu týmito slovami:„Ak si komu už niečo dal, daj i mne; ak si ale dosiaľ nedal nikomu ničoho, daj mne.“„Prečo tak hovoríš?“ pýtal sa ktosi Diogenesa.Diogenes odpovedal:„Ak dal ten, ktorého prosím, iným, slušné je, aby dal i mne; ale kto je takým lakomým, že dosiaľ nedal nikomu ničoho, má už svrchovaný čas, aby začal almužnu dávať, a ja mu chcem k tomu poskytnúť príležitosť.“65Mladý šľachtic, ktorý žil na dvore francúzskeho kráľa Ludvika XII., potupil a znevážil istého roľníka. Dozvediac sa o tom kráľ, naložil, aby mladý šľachtic dostával všetky pokrmy, ktoré na stôl prichádzaly, ale bez — chleba.Stalo sa. Šľachtic nemohol pochopiť, prečo na žiaden spôsob nemôže dostať žiadneho chleba, a preto pri istej príležitosti žaloval sa kráľovi.„Prečo nie si spokojný s pokrmami, ktoré sa ti podávajú?“ pýtal sa kráľ.„Som spokojný, veličenstvo, ale nepáči sa mi, že napriek rozkazom nedostávam žiadneho chleba,“ odpovedal šľachtic.„Hľa,“ dodal kárave kráľ, „keď túžiš tak po chlebe, prečo tupíš a znevažuješ roľníka, ktorý v potu tváre musí pracovať, aby ľudia mali chleba dostatok?“Mladý šľachtic, zahanbený, navždy slová tie si zapamätal.66Caporali, básnik italský, náramne prenasledovaný bol rozličnými nehodami a osudom zlým.„Mne zdá sa,“ žaloval sa raz, „keby osud bol chcel, aby stal som sa klobučníkom, že by sa ľudia boli rodili bez hlavy.“67August II., kráľ poľský (zomrel 1. febr. 1733), prechádzajúc sa raz v jednoduchom obleku bez všetkých odznakov kráľovskej hodnosti po ulici, ktorá sa práve dláždila, videl tam mladého robotníka, ktorý si veselo pohvizdoval.Z tých robotníkov ani jeden nepoznal kráľa. K tomu veselému robotníkovi teda pristúpil kráľ a pýtal sa ho:„Jak mnoho denne vyrobíš?“„Štyri groše,“ odpovedal robotník.„To je veľmi málo,“ vravel kráľ, „a z toho sa živíš?“„Či som z toho živý?“ doložil robotník. „Nielen z toho som živý, ale okrem toho ešte z tých štyroch groší platím i úroky a skladám si kapitál. Urobte to vy!!“Kráľ, počujúc tieto slová, nemohol ich pochopiť. Teda vyzval ho robotník, aby s ním šiel do jeho chudobnej chalupy.Kráľ, idúc s ním, našiel pred chalupou dve staručké, šedivé osoby, ktoré robotník, bozkávajúc im ruky, vľúdne privítal a riekol:„To sú moji rodičia, ktorých ja zo svojho skrovného denného výrobku živím. Vychovali ma v bázni Božej, pilne ma posielali do školy a pre mňa pracovali až do unavenia, kým som si sám nevedel zaslúžiť kúsok chleba. To je ten kapitál, ktorý skladali pre mňa a z ktorého ja im teraz úroky splácam. A tu,“ ukážuc kráľovi šesť dietok, ktoré sa okolo matky hraly, čítaly, písaly, „zase sú moje dietky, ktorým tak robím, ako mne robievali moji rodičia; v nich ja si teda ukladám kapitál, ktorý, ako pevne verím, zase mne úroky ponesie.“Kráľ, súc veľmi pohnutý šľachetnosťou tohoto hodného statočného robotníka pri jeho biede tak veselého, odoslal mu hneď druhého dňa sto toliarov, pochválil ho pre jeho šľachetnosť a povzbudzoval ho, aby vždy takým ostal, akým je.68Keď cisár Jozef II. r. 1786 prišiel do Lincu a navštívil tamejší velechrám, pripravili mu kostolníci kľakátko, na ktoré položili drahú, bohate vyšívanú podušku.Cisár, spozorujúc to, odložil podušku a povedal:„Pred Bohom sme si všetci rovní!“69Jedným z najslávnejších mužov XVI. storočia je Poliak Peter Skarga, znamenitý rečník a kazateľ, muž učený a dôkladný dejepisec, ktorý okrem bystrého rozumu mal srdce anjelské a šľachetné. Ačkoľvek bol kazateľom kráľa Žigmunda III., predsa žil dosť biedne.Raz, idúc do Lvova (Lembergu), zastavil sa v akomsi malom mestečku, a tu videl blízko jednoho domu shon ľudí. Opýtajúc sa po príčine, dozvedel sa, že predávajú na licitácii náradie chudobného remeselníka, ktorý následkom choroby veľmi sa zadlžil a dlh splatiť nemohol.„Jak veľký je dlh?“ pýtal sa Skarga.„Sto dukátov,“ odpovedali ľudia.Skarga mlčal, kázal ísť ďalej, a keď sa kúsok vzdialili, rozkázal vozkovi zastať. Potom vytiahol z vrecka sto dukátov a vozkovi ich podávajúc, riekol:„Vráť sa, a kúp za tých sto dukátov prvú lepšiu vec, ktorú tam predávať budú.“Sluha hneď vyplnil vôľu pánovu. Práve, keď došiel na miesto, predávali trojnôžku.„Sto dukátov!“ zkríknul vozka.Všetci sa naňho podívali, niektorí hlasno smiali sa a iní vraveli:„To bude iste dajaký blázon!“Ale ako podivili sa, keď neznámy v sedliackom obleku sa predral na predok a opakoval:„Dám za ňu sto dukátov!“Prehovoriac tie slová, položil na stôl potrebnú čiastku k uspokojeniu veriteľa. Dlh zaraz bol zaplatený, a nešťastný otec i s rodinou pred biedou zachránený.70Keď Napoleon I. raz konal prehľad vojska, spozoroval jednoho starého vojaka, ktorý sa mu zdal známym. Chcel sa o tom presvedčiť, tým viac, že ten muž bol len prostým vojakom. Pristúpiac k nemu, pýtal sa ho na bitky, ktoré bol viedol:„Bol si u Arkole?“„Bol!“„Bol si u Rivoli?“„Bol!“„Bol si u Marengo?“„Bol!“„Bol si u Slavkova?“„Bol!“„Bol si vyznačený?“„Nebol!“Tu Napoleon sám mu pripäl odznak „čestnej legie“ a vymenoval ho kapitánom.71Za našej doby veľkej obľúbenosti došly takzvané budíčky, t. j. hodinové stroje, ktoré, keď ich ruku na tú hodinu postavíme, o ktorej zobudení byť chceme, v ten uložený čas hmotným šramotom sen dlhospáča pretrhnú. Hlavné čiastky takého budíčka sú kolieska; ale i budíčky o dvoch nohách jestvujú.Po Veľkej noci r. 1864 usporiadal pruský knieža Pless na svojom panstve vo Sliezsku veľkú poľovačku na sluky (šnepy); ale početní hostia, následkom veselej a dlhotrvajúcej večere, hneď prvé ráno zaspali, a tak z poľovačky nič nebolo.Knieža Pless, obstarný to, ale veselý pán, urobil teda poriadky strany budíčka pre svojich hosťov nasledovne: Dal všetkých kohútov dediny poskupovať a narobiť v náhlosti z lát pozbíjaných tak nízkych klietok, aby sa pod postele postaviť mohly; večer ale, dokým spoločnosť pri stole sedela, komorníci museli každému hosťovi v jeho izbe pod posteľ nažratého kohúta pekne-rúče vpratať, ktorý, pravda, že pozde večer bolo, hneď zaspal. Okolo tretej hodiny ráno počal jeden kohút pod posteľou kikiríkať, k nemalému prestrašeniu hosťa, ktorý hupkom vyskočil; za ním ale všetci ostatní kohúti podľa obyčaja svojho zanôtili, tak že v tomto velikánskom škreku v izbách zámku všetci hostia o chvíľku boli na nohách.„No, predsa som vás zobudil, páni moji!“ uvítal knieža Pless svojich hosťov, a po náležitom rannom občerstvení šlo sa veselo na sluky.72Ludvik XI., kráľ francúzsky, prišiel raz do dvornej kuchyne a našiel tam asi štrnáťročného šuhajca, ktorý obracal ražeň. Chlapec mal takú príjemnú a múdru tvár, že ho každý mohol držať za schopného i zvláštnejšej práce. Keď pýtal sa ho, odkiaľ je, čím je a čo si zarobí? Chlapec, ktorý kráľa neznal, odpovedal smelo:„Pochádzam z Berry a volám sa Štefan; slúžim tu čo kuchyňský sluha a zarobím si toľko, čo kráľ.“„Nuž a koľkože si zarobí kráľ?“ spytuje sa zadivený Ludvik.„Toľko, koľko potrebuje,“ odpovie Štefan, „a práve toľko si zarobím i ja.“„Táto odpoveď získala šuhajcovi priazeň kráľovu natoľko, že neskôr urobil ho svojím sluhom.73Cisár Jozef II., cestujúc raz po Uhorsku, zastavil sa na jednej poštárskej stanici, kde chcel niečo vypiť. Kým cisárovi chystali čaj, obzeral si izbu poštárovu, kde zazrel na obloku sväté Písmo. Radostný úsmev preletel jeho tvárou a povolal poštára bližšie k sebe.„Či často čítavaš v tejto svätej knihe?“ spýta sa ho.„Každodenne, akonáhle mi to služba dovolí,“ odpovedal poštár.„Nuž a pokiaľže si ju už prečítal, syn môj?“ pýta sa cisár ďalej.„Včera som ju začal už po druhý raz čítať,“ znela odpoveď.Keď poštár vyšiel z izby, položil cisár tisícku k evanjeliumu sv. Marka tak, že to nikto nemohol spozorovať.O tri týždne potom šiel cisár zase tadiaľto, zastal na tej samej stanici, a žiadal si znovu čaj.„O pár minút bude na stole,“ povedal poštár.„Dobre. Za ten čas môžeme sa poshovárať. Ľaľa! Sväté Písmo leží tu na tom samom mieste, kde som ho bol predtým našiel. Nuž a pokiaľže si ho už prečítal, syn môj?“„Myslím, že ešte dnes dokončím evanjelium sv. Lukáša,“ riekol poštár.„Nuž a či si našiel v evanjeliume sv. Marka i svoj zemský poklad?“ pýta sa ho cisár.„Nerozumiem, čo tým mieni vaše veličenstvo?“Jozef II. vzal sväté Písmo do ruky, roztvoril ho a vyňal odtiaľ tisícku.„Pán Boh odmieňa tých, ktorí ho hľadajú,“ odpovedá prísne. „Ty si ho nehľadal. Lhári nezaslúžia žiadnej odmeny!“Cisár nariadil, aby tých tisíc zlatých rozdelili v obci medzi chudobných.74Jur Washington, keď bol ešte chlapcom, dostal od svojho otca malú sekerku, z ktorej sa veľmi tešil a ktorou často tenšie veci presekával.Raz prišiel otec Jurkov do zahrady a videl tam malú kvitnúcu višňu preťatú. Nahneval sa veľmi a pýtal sa v dome, kto to urobil. Jurko zprvu zarazil sa, ale potom pristúpil k otcovi a riekol:„Nechcem lhať, otecko, ja som to urobil!“Otec Jurkov objal chlapca a riekol:„Dobre máš, syn môj, že neutiekaš sa ku lži. Ďakujem Bohu, že ťa obdaril pravdomluvnosťou, a ja rád oželiem svoju krásnu višňu.“75V čase prenasledovania kresťanov spravoval Britanniu a Galliu (terajšie Anglicko a Francúzsko) Konstantín Chlorus. Tomu raz doručený bol rozkaz od rimanského Diokleciána (r. 303), aby každý kresťan, ktorý chce Kristu verný zostať, k smrti bol odsúdený.Svolal teda Chlorus kresťanov a riekol im:„Viete už, aký osud vás očakáva. Rozhodnite sa a buďto zanechajte vieru svoju, alebo voľte smrť potupnú.“Niektorí teda rozhodli sa prestúpiť ku viere pohanskej, aby vyhli smrti, iní ale sotrvali. Prvým povedal Chlorus rozhorlene:„Vy, ktorí zapreli ste vieru svoju, choďte z očí; vašich služieb nemožno mi upotrebiť, lebo kto Bohu nie je verným, nemôže byť verným človeku!“76V pluku (regimente) slávneho generála Zietnera bol i náčelník stotiny jazdcov (ritmajster) Kurzhagen, syn chudobných sedliackych rodičov.Keď po skončení sedemročnej vojny, ktorá trvala od roku 1756 do 1763, vracal sa údatný ritmajster domov, očakávali ho jeho rodičia so slzami v očiach, a on, ako ich zazrel, skočil s koňa a vyobjímal a vybozkával ich. Od tých čias žil s nimi na pokoji zo svojej pensie a vždy spolu pri stole sedávali.Mnohí mu to i zazlievali, ale on im odpovedal:„Skôr som bol ich synom, a len potom stal som sa ritmajstrom!“Dozvedel sa o ňom i pruský kráľ Fridrich a zavolal ho raz ku kráľovskej hostine. Počas stolovania začal kráľ:„Hej, ritmajster, z akejže vy rodiny pochádzate? Kto sú vaši rodičia?“Kurzhagen zaraz odpovedal:„Vaše veličenstvo! Ja pochodím zo sedliackej chalupy a moji rodičia sú chudobní sedliaci, s ktorými delím sa v šťastí, akého dožil som sa z Božej a vašej milosti.“„Tak je dobre a pekne!“ odpovedal kráľ. „Kto si svojich rodičov ctí a váži, to je človek statočný; kto sa za nich hanbí a znevažuje ich, je oplan opovrhnutia zasluhujúci a nie je hoden, že sa narodil!“77Jean Bart, tento veľký víťaz na mori, bol veľmi priameho, otvoreného rázu (charakteru).Raz riekol mu kráľ Ludvik XIV.:„Jean Bart, vymenúvam vás najvyšším veliteľom môjho loďstva.“„To je veľmi múdre,“ odpovedal Bart zkrátka, „lenže ste to mali už dávno urobiť.“Onedlho na to, r. 1697, plavil sa so šiestimi válečnými loďami na sever. Na jednej z nich nachodil sa i kráľ. Devätnásť nepriateľských lodí číhalo na Francúzov, ale oni im šťastlive ušli.Keď už nebezpečenstvo pominulo, vravel kráľ:„Boli by sme ztratení bývali, keby nás boli dostali!“„Vonkoncom nie,“ riekol chladne Bart.„A čo by ste boli urobili?“ pýta sa kráľ zvedave.Bol by som jednoducho lode podpálil a do povetria vyhodil; syn môj mal už u prachárne rozkaz a očakával iba uhovorené znamenie.“Ludvik striasol sa na celom tele, a iba po chvíli, keď zase vzpamätal sa, riekol:„Také hrdinstvá si po druhý raz vyprosím, aspoň dotiaľ, kým som ja na lodi!“78Keď maršal de la Ferté slávne do Met vchádzal, prišli k nemu i Židia s poklonou.Dozvediac sa, že sú v predsieni, riekol:„Nechcem tej roty ani videť; ukrižovali nášho Spasiteľa, vyžeňte ich!“Sluhovia riekli Židom, že pán maršal nemôže s nimi rozprávať, a títo odpovedali, že im je veľmi ľúto, lebo že mu priniesli do daru 4,000 dukátov.Rýchle zvestovali túto odpoveď pánu maršalovi, ktorý riekol:„Nuž teda nechže vojdú, tí chudiaci. Stavil by som sa, že Spasiteľa neznali, keď ho ukrižovali, a nevedomosť hriechu nečiní.“79Starý Dumas bol raz v spoločnosti, v ktorej jeden pán zúmyselne potupne hovoril o černochoch (murínoch). Pri tom povedal ostre na Dumasa, dávajúc mu na srozumenie, že to platí jemu.Dumas počúval pokojne, neprejavujúc ani najmenší hnev. Tu prešla vyprávajúcemu trpezlivosť, i obrátil sa k nemu rovno slovami:„Vy máte mnoho krve černošskej vo svojich žilách.“„Zaiste,“ odpovedal Dumas. „Môj otec bol mulat, môj dedo černoch, môj pradedo opica. Viete teda, že pochádzam z tohože pokolenia, ku ktorému posiaľ vy prislúchate.“80Prechádzajúc sa, videl raz cisár Jozef mladú devu, ktorá zo studne vodu ťahala. I prehovoril k nej:„Či ti ťažko padá niesť tie putne, milá dcéra?“„Veru ťažko,“ odpovedala neznámemu, „zvlášte keď som k takej práci nebola navyklá.“Ďalším dopytovaním vyrozumel cisár, že je dcérou po úradníkovi; otec zomrel a zanechal vdovu s piatimi sirotami, ktoré pri malej pensii biedne sa živily. Jozef riekol:„Príď zajtra so svojou matkou k cisárovi; snáď vám poskytne dajakú podporu.“Druhého dňa išla dcéra s matkou do cisárskeho palácu, i zadivila sa veľmi, keď v cisárovi poznala včerajšieho neznámeho. Matke povolil podporu, a keď odchádzaly, riekol ku dcére:„Neprestávaj pilne pracovať. Nie práca, ale lenivosť a zahálka hanobia človeka!“81Sluha kráľa Fridricha Veľkého vošiel jednoho dňa včasne ráno do ložnice kráľovej, aby, ako mal nariadené, kráľa zobudil.Kráľ, nemajúc ešte vôle vstať, riekol:„Ešte si chvíľku poležím, môžeš odísť!“„Nemôžem. Vaše veličenstvo rozkázalo mi prísne, aby som ho určite o piatej hodine zobudil, teda musím robiť to, čo mi bolo rozkázané!“„Dobre,“ riekol kráľ, a vstal. „Si hodný šuhaj. Som rád, keď každý koná určite svoju povinnosť — musím ťa teda poslúchnuť.“82Otec rakúsko-uhorských panovníkov, arciknieža František Karol, zdržoval sa najradšej v Štýrsku v okolí Maria Celly. Časom prechodil celý tento pôvabný kraj krížom-krážom samojediný a nepoznaný. Najradšej zabával sa k obyvateľmi pohorských dedín, bez toho, že by títo boli vedeli, kto pred nimi stojí a s kým sa shovárajú. Na jednej takejto vychádzke — tak sa rozpráva — postretol arciknieža jednoho človeka, ktorý pochádzal z okolia Maria Celly. Arciknieža ho pristavil a pýtal sa ho, kadiaľ najbližším chodníkom príde k jazeru erlaskému. Vonkovan ovšem nevedel, koho má pred sebou, ale ponúkol sa mu ihneď, že ho zavedie až na miesto. Na ceste rozpriadol sa medzi arcikniežaťom a vonkovanom živý rozhovor.Medzi iným opýta sa arciknieža vonkovana:„Videl si už Viedeň?“„Pravdaže som videl,“ odpovedá vonkovan.„Nuž a, súsede, ako sa ti páčilo vo Viedni?“ táže sa arciknieža ďalej.„Znamenite, to si môžeš mysleť. Ale tak pekne tam nie je, ako tu.“„To si môžeš mysleť,“ hovorí knieža.„A že je Viedeň veľké mesto.“„Väčšie, než Maria Cell,“ odtušuje vonkovan.„Videl si aj ,burg‘ (hrad), kde býva cisár a princovia?“„To sa rozumie. ,Burg‘ je celý zo zlata a okná sú drahokamami vysádzané.“„Ale choď!“„A celý dvor je sametom obtiahnutý.“„Niečo podobného chcel by som skutočne i ja videť,“ zvolal vesele arciknieža.„To ti verím. Musíš sa niekedy podívať do Viedne.“„Videl si v ,burgu‘ i vojenskú stráž?“ vypytoval sa arciknieža, ktorého tento rozhovor nesmierne tešil.„Ako by som nevidel; to sú ti chlapi, všetci ako hora, a skaly by mohli lámať,“ rozpráva vonkovan. „Ten najmenší z nich má prinajmenej osem stôp výšky.“„Ale čo nehovoríš.“„Veru to je spravodlivá pravda!“„A ako sa ti ľúbila tamejšia muzika?“„Znamenite. Ani na hody u nás lepšie nehrajú.“„To môžu byť Viedeňčania na to hrdými,“ hovoril arciknieža. Bol si i na štefanskej väži?“„Ako by som nebol!“„A jak dlho si potreboval, kým si hore vyliezol?“„Len dva dni. Tomu sa divíš? Ja som dobrý lezec!“„A ako sa ti páčilo v mestskom lesíku, v Prateri? Je tam pekne, nie?“„Tam som sa nemohol dostať.“„A prečo?“„Ale bolo tam zatvorené.“„Tak?“„Veru bolo. U ,burgu‘ stojí všade stráž, tak že tam človek nemôže ani nazreť.“„Ale to je škoda, čo? Súsede, vieš ty prášiť!“„Ale ja? Ešte čo; to je samučičká samá pravda!“Po malej prestávke pýta sa opäť arciknieža:„Ale keď si bol vo Viedni, videl si dozaista i cisára?“„Pravda že som ho videl, veď by som prv z Viedne ani nebol odišiel; my Štýrčania žijeme a mreme za svojho cisára.“„To je od vás veľmi pekne,“ chválil ho arciknieža.„A kdeže si videl cisára?“„Išiel práve na prechádzku.“„A akože vyzeral?“„Inu, mal na sebe červený kepeň a v pravej ruke berlu.“„A tak išiel na prechádzku? Počuj, súsede, tvoj otec musel byť zaiste jágrom.“„A čím by bol iným býval?“„Ale povedz mi, čím bol tvoj otec?“„Cisárom,“ odpovedal arciknieža.„Ty, nerozprávaj tak na hlas,“ vystríhal prôvodca cisárskeho princa. „Keby ťa počul žandár, hneď ťa strčí do chládku. Môjho brata nedávno tak zatvorili. A ty máš tiež brata?“„To sa rozumie.“„A čím je?“„Cisárom,“ odpovedal opäť arciknieža.„Len si nerob porád bláznov z dobrých ľudí,“ sťažoval si vonkovan.„Máš i deti?“ tázal sa ďalej arciknieža.„Mám, — a ty?“„I ja mám.“„A čím si dal deti svoje učiť?“„Najstarší, František, je cisárom.“ Vonkovan pustil sa do smiechu na celé kolo. „Druhý, Maximilian, je tiež cisárom.“ Vonkovan dal sa do takého smiechu, že ho nebolo možno ani upokojiť. „Potom mám ešte dve nevesty,“ hovoril arciknieža.„A čo sú tie?“„Cisárovnami!“Vonkovan sa rehotal, až ho hádzalo, a keď trochu sa upokojil, pýtal sa:„A čím si vlastne ty?“„Ja som mohol byť cisárom, ale nechcel som,“ odpovedal arciknieža.Vonkovan pokročil teraz asi dva kroky nazpät, premýšľajúc, má-li tomu, čo čuje, veriť alebo nie. Na čo sa predsa len rozhodol, i riekol:„Len neluž, kamaráte, a nerob si zo mňa blázna.“Keď však prišli do Marie Celly, kde arciknieža takmer každé dieťa znalo, tu počal teprv vonkovan oči otvárať a cudzinca obdivovať, lebo každý, s kým sa len stretli, z ďaleka hlboko sa uklonil a zdvorile pozdravil alebo arcikniežaťu ruku pobozkal. To však nemohol náš vonkovan nijako pochopiť, že sa vlastne len tomuto cudzincovi všetko tak pokorne klania.Keď dorazil až ku kláštoru, poďakoval sa mu arciknieža nasledujúcimi slovami:„Ďakujem ti, súsede, že si bol taký láskavý a doprevadil ma až sem, ináč by som nebol ani trafil. Až prídeš ešte raz do Viedne a v Prátri bude zatvoreno, pýtaj sa len na arciknieža Františka Karola. Ja ti pôjdem sám otvoriť.“Avšak úbohý vonkovan už teraz ani nevidel, ani nepočul, lebo poznal už tu, s kým rozprával a kto cudzinec je. Keď sa vzpamätal, dal sa prosiť za odpustenie, aby za svoju prostorekosť nebol snáď potrestaný. Arciknieža ho však upokojil a okrem toho za jeho úslužnosť ešte i štedre obdaril.83Alexander Veľký často hovorieval, že svojmu milému učiteľovi Aristotelesovi má viacej čo v živote ďakovať, než kráľovskému svojmu otcovi Filipovi.„Tento mi síce dal časný život.“ vravel, „tamten ale ma naučil prostriedok a umenie môj život dobre a rozumne užiť; môj otec mi zanechal kráľovstvo, ktoré len krátky čas človekovi trvá, čnosti ale mám čo ďakovať Aristotelesovi, ktorý ich do môjho srdca zaštepil.“84V lete roku 1871 bavil sa rakúsko-uhorský panovník František Jozef I., ako inokedy, za dlhší čas vo svojom krásnom Schönbrune pri Viedni. Tu vstával každodenne medzi piatou a šiestou hodinou rannou. Ak bolo pekné počasie, vyšiel po raňajkách do zahrady a posadiac sa na niektorom mieste, čítal došlé noviny a listy, ktorých vždycky balíček si priniesol.Idúc raz v celkom obyčajnej rovnošate (uniforme) zpät zo zahrady ku svojim svetliciam, bol pri dverách k nim vedúcich pristavený vojakom stráž tu majúcim. Vojak neznal cisára a nevedel, že už z bytu vyšiel, a riekol dôstojníkovi (officierovi) celkom vážne, že má prísne zakázano niekoho okrem cisára dverami tými pustiť a že na žiaden spôsob k tomu neprivolí.„Ale — veď som ja cisárom,“ vravel panovník vážne.„Tomu neverím,“ odpovedal vojak, ktorému videl sa oblek panovníkov veľmi jednoduchým, a nehnul sa ani z miesta.Cisárovi nepozostalo iného, než ísť ku hlavnej stráži, odkiaľ pojal si dvoch dôstojníkov ako svedkov, že je cisárom. Vojak teraz už pravda uveril a cisára pustil do bytu jeho, ale bol za niekoľko minút odvedený ku hlavnej stráži. So strachom očakávajúc, že bude za to potrestaný, bol tu milo prekvapený. Cisár poslal mu niekoľko zlatníkov za prísne zachovávanie povinností vojenských, ale zároveň i preto, aby vraj dľa obrazu jeho na zlatníkoch poznal po druhý raz lepšie panovníka svojho.85Nedávno zomrelý biskup a kardinál kaločsky Haynald bol neobyčajne dobrotivý ku všetkým, ktorí v mladosti jeho boli mu blízkymi. V jeho paláci žil aj učiteľ, ktorý ho kedysi v pospolitej škole bol vyučoval.Raz bol pápežský nuncius (vyslanec) návštevou u biskupa, a prv, než sa prisadlo ku stolu bohato pokrytému, predstavil mu biskup malého chlapáka, vraviac:„To je môj bývalý učiteľ, ktorý ma často lieskovicou poučoval.“„Čo?“ vravel nuncius. „Vy ste sa opovážili biskupa biť?“„Áno,“ odpovedal učiteľ, nedajúc nijako priviesť sa do rozpakov, „aby sa z neho stal biskup.“86Keď raz Alexander Veľký, kráľ macedónsky, na svojej víťaznej ceste pre neobyčajné množstvo sňahu nemohol ďalej postupovať, a rozkážuc oheň rozložiť, na svojej kráľovskej stolici sa sohrieval, zazrel medzi vojakmi svojimi vekom skľúčeného starca, ako sa zimou triasol. I priskočil zaraz k nemu a tými víťaznými rukami, ktoré boly kráľovstvo Dariove vyvrátily, schytil zimou skrehnutého starca a na vlastnú stolicu ho odniesol. Či to nebola krásna úcta k starcom?87Kráľ Ludvik IX. obdržal raz darom obrovskú repu (burgyňu), ktorá urodila sa bola na panstve, na ktorom Ludvik svoj mladý vek trávil. Kráľ daroval za ňu sto dukátov.Keď o tom počul árendátor panstva, umienil si darovať kráľovi najlepšieho svojho arabského koňa, domnievajúc sa, že ho za taký pekný dar bohatá kráľovská odmena neminie.Kráľ prijal koňa, otvoril škryňu (kasňu) a ukážuc árendátorovi repu, riekol:„Hľaďte! Táto repa stála ma sto dukátov; prijmite ju na pamiatku za koňa.“Árendátor poklonil sa a nie veľmi potešený teperil repu domov. Do smrti nemohol zabudnúť na „bohatú kráľovskú“ odmenu.88Dionysos, kráľ v Syrakusách, mal na dvore svojom lichotníka menom Damokles, ktorý ho vždy ako slávneho, mocného a bohatého pána velebil, ako by nikto už na svete šťastnejším nebol. Raz mu Dionysos povedal:„Či bv si chcel ten môj šťastný život okúsiť?“Damokles prisvedčil.Kráľ kázal zariadiť mu zlatý a drahými kobercami pokrytý stôl, sluhom rozkázal mu posluhovať a všetky možné rozkoše mu pripravovať. Damokles cítil sa byť šťastným; ale raz padnú mu oči na ostrý a ťažký meč nad hlavou jeho na tenkom vlasi visiaci. I preľaknul sa náramne a prosil kráľa, aby mu dovoleno bolo preč odísť, poneváč vraj tej slávv a rozkoše už dosť má. Kráľ poučil ho na to, že i kráľovia v každú chvíľu v nebezpečenstve života sa nachádzajú. Sláva a bohatstvo nerobia človeka vždy šťastným.89Dňa 28. septembra 1708 strhla sa pri dedine Lesnej v Rusku krvavá bitka medzi Rusmi a Švédmi. Vojaci ruskí zvíťazili.V bitke tej vyznačil sa nad iných knieža M. Golicin, ktorý v čele gárdy hrdinsky si viedol a k rozhodnému víťazstvu odvahou svojou pripomohol.Cár ruský rozhodnul sa víťaza odmeniť. Keď sa vojsko shromaždilo, prišiel cár ku veliteľovi Golicinovi, objal a pobozkal ho, a riekol, aby žiadal si akúkoľvek odmenu.„Nežiadam ničoho,“ odpovedal Golicin, iba to, aby vaše veličenstvo na milosť prijalo môjho nepriateľa Repnina.“Cár veľmi sa podivil tejto žiadosti. Bol totiž Repnin nedávno zbavený generálskej hodnosti a odsúdený do väzenia. Ačkoľvek bol nepriateľom Golicinovým, prosil za neho, šľachetný vodca, držiac sa prikázania, že za zlé len dobrým sa máme odmeňovať.Cár, uznajúc šľachetnosť víťazovu, rozkázal Repnina vypustiť a dal mu zase jeho predošlú hodnosť.90Slepý básnik Milton pojal za manželku veľmi švárnu devu, no čo do povahy opravdivú Xantippu. A tak nebola domácnosť jeho žiadnym rajom.Buckingham, chcejúc básnika potešiť, hovoril raz:„Vaša pani je krásna ako ruža.“„Možno,“ odpovedal Milton smutne, „ale poneváč čo slepec krásu farieb rozoznávať nemôžem a sladkou vôňou ruže oblaženy nebývam, pociťujem len jej ostré tŕne.“91Napoleon I. mal nasledujúci rozhovor s Ameillonom, členom akademie:„Vy ste pán Aselon?“ pýtal sa cisár.„Áno, ja sa volám Ameillon.“„Áno, áno, Ameillon! Vy ste dokončili rímsku historiu Lebona?“ pýtal sa cisár ďalej.„Áno, sire, Lebo…“„Až po zaujatie Carihradu Arabmi?“„Áno, sire, Turkami.“„Nu, tak je, Turkami. Roku 1449.“„Áno, sire, roku 1453.“„No, konečne roku 1453.“Ale toto nevadilo, že Ameillon s oduševnením hovoril:„Je to čudné! Cisár všetko zná… On nemá sa už čo učiť.“92Keď bola nastala obyčaj slovenské, nemecké, latinské priezviská radom maďarčiť, Hamuljakových spoluúrádníkov šteklila maďarská horlivosť i jeho k tomu kroku nakloniť. Dali sa tedy doňho, už s jednej, už s druhej strany mu poza uši brnkajúc, že jeho meno „nagyon tótul hangzik“ (veľmi po slovensky zneje), že do panujúcej doby nepatrí, že „egy magyar helytartó tanácsnál“ (pri jednej uhorskej námestníckej rade) by len samé maďarské, nie ale nejaké i slovenské mená maly by byť, — a rozličnými dôvodami chceli ho svábiť k pomaďarčeniu aspoň mena, keď nie ducha.Milému Hamuljakovi tu napadlo dobre to vtedy panovavšie „y“, a preto, aby bol i vlk sytý, i baran celý, povedal im:„Dobre, pánovia! Ako z Predkovského zostal Predkóczy, z Jánošíka Jánossy, z Kubošáka Kubossy atď., tak nech bude pozatým z Hamuljaka — Hamuljaky…“Spoluúradníci vytreštili oči a dívali sa jeden na druhého, lebo s tou premenou nijako neboli spokojní, ale na oči vyhodiť mu predsa nemohli, že by si meno zdráhal pomaďarčiť, — veď to krásne, v ten čas všeobecnej obľúbenosti došlé a za maďarské považované koncové „y“ chcel prijať! Nechali ho teda byť aj ďalej Hamuljakom, a obarení súc, s oveseným nosom išli iných lapať.93Rudniansky farár, Madva, bol naozaj „divotvorným lekárom“, a zvlášte od r. 1840 — 1850. Každoročne tisíce nezdravých hľadalo uňho pomoc, tak že fara rudnianska bývala od rána do večera v najtuhšom obležení.Madva ani za mak nehľadel na rozdiel stavu navštevovateľov svojich. Či pán, či sedliak, to mu všetko jedno bolo, každého rád videl, a žiaden nemal uňho prednosti pred iným.„Boh nie je prijímač osôb,“ hovorieval, „a ja, nástroj jeho, bych mal rozdiel robiť?“Raz jeden vysoký vojenský dôstojník (officier) prišiel k nemu tiež na poradu. Keď ho odbavil s radou lekárskou, vytiahol svoju návštevnú kartičku a dávajúc ju Madvovi, hovoril:„Aby ste znali, pán farár, kto u vás bol, ráčte si toto podržať na pamiatku.“Madva vzal kartičku a prečítajúc meno a dlhé tituly vysokého svojho pacienta, odvetil:„Vaša excellencia, to nie je ani pre kuchyňu, ani pre apatieku,“ a dal mu kartičku nazad.Druhý raz zase poslal jeden chorľavý a vysoký úrad majúci pán koč svoj preňho do Rudného, aby ho prišiel navštíviť a udeliť mu rady lekárskej. Madva vyslancovi hodnostárovmu odvetil:„Povedzte jeho excellencii, že on tak ďaleko má ku mne, ako ja ku nemu; on nič nezamešká, ja ale veľa zameškám, lebo, ako vidíte, tu mnohí čakajú na radu moju — a pre jednoho nemožno mi týchto zanedbať.“Obzvlášte spomenutia zasluhuje to, že Madva sebe za lekársku radu svoju nikdy nič platiť nedal. Gazdiná jeho tu i tu dostala síce niekoľko dvadsiatnikov, ba i iné dary menšie, ako na pr. pár funtov kávy, cukru, ryže atď., ale o daroch podobných sám Madva nesmel vedeť, lebo prijímanie takých vždy prísne zakazoval.Obzvláštnu schopnosť mal Madva v poznávaní nemocí. Nezdravého sa veľa nespytoval, ale skúmal zvlášte oko jeho, potom jazyk, tepnu a načúval zdýmenie sa ňádier, pár okamihov rozmýšľal a pravidelne poznal chorobu navštevovateľov. Nepriatelia jeho raz vraj dvoch Prešporčanov — zdravých ako orechy — naviedli, aby šli do Rudného, a vydajúc sa za nezdravých, aby si dačo predpísať dali, a potom „divotvorného lekára“ náležite vysmiali.Madva vďačne prijal pretvarujúcich sa pánov, a keď náležite prezrel, predpísal im; ale recept do obálky zapečatil a tak ho tým pánom oddal. Recepty Madvove len v troch lekárňach čítať znali: v Prievidzi, v Bánovciach a Topolčanoch. Recept tento adressovaný bol na lekáreň topolčiansku, zčiastky, že to Prešporčanom v ceste bolo, zčiastky, že tamejší lekárnik bol vždy rozmaru dobrého. Keď tomuto recept oddali, povedané im bolo, aby o dobrú hodinu prišli, že liek ich dotiaľ hotový bude. A čože im Madva za liek predpísal? Zo šesť holieb múky — brindzových halušiek a desať holieb piva. Čo mali robiť? Voľky-nevoľky vyplatili recept náležite osolený a pošli s hanbou domov.94Keď cisár Jozef II. r. 1774 rozkázal, aby veľký viedeňský park (krasoháj), „Prater“ zvaný, bol prístupným všetkým ľuďom, sťažoval si na to istý gróf u cisára, hovoriac, že teraz už v celej Viedni nebude miesia, kde by šľachtic sebe rovného našiel a medzi sebe rovnými baviť sa mohol.„Uspokojte sa,“ riekol cisár, „a vezmite si príklad zo mňa. Keby som ja chcel byť vždy len medzi sebe rovnými, musel by som sostúpiť do hrobky (kripty) ku svojim predkom a nesmel by som ani odtiaľ von.“95Bavorský kráľ Maximilian Jozef (panoval od roku 1848 — 1864) bol panovníkom veľmi obľúbeným a mnoho všelijakých rozprávok o ňom zachovalo sa. Jedna z nich je nasledujúca:Raz v lete sedel v svojej krásnej zámockej zahrade pri Tegornskom jazere jednoducho oblečený, baviac sa čítaním. Zunovaný i týmto, položil akúsi drahocennú knihu na lavičku a vyšiel zo zahrady. Keď už bol hodný kus od zahrady, napadlo mu, že kniha, ktorú nechal na lavičke, by sa mohla ztratiť, ale pre ňu ísť nechcelo sa mu. V tom vidí chlapca, ktorý neďaleko neho pásol husy. Prikročí teda k nemu a ho osloví:„Počuješ, chlapče, mohol by si mi ísť pre knižku, ktorú som si na jednej lavici tam v zahrade nechal. Dostaneš za poslúženie zlatník.“Chlapec, neznajúc kráľa, pozeral nedôverčive na tučného pána. „Zlatník“ za také nepatrné poslúženie, — to mu nešlo do hlavy.„Nerobte si zo mňa blázna!“ povedal a odvrátil sa.„Z čoho zatváraš, že by som s tebou žartoval?“ opýtal sa s úsmevom kráľ, ktorému sa rezký, smelý chlapec zapáčil.„Z toho, že mi za tak malú službu zlatník sľubujete,“ odpovedal chlapec. „Zlatníky nepadajú s neba! Tamto tí dolu,“ ukázal pri tom na zámok, „nazdávajú sa, že sme my takí sprostáci a že každému ich slovu hneď uveríme. A vy ste bezpochyby tiež odtiaľ?!“„Nuž keby i tak bolo, čože viac?“ povedal kráľ. „Ale aby si mi veril, tu máš vopred dva dvadsiatniky, choď mi chytro pre knihu.“Chlapcovi zaiskrily sa oči, keď mal peniaze v ruke; nepamätal sa, že by v jeho vačku kedy boly bývaly dva také peniaze pohromade, — ale predsa ešte nešiel.„Prečo už teda nejdeš?“ pýta sa kráľ.Chlapec potisknul čiapku na bok a škrabajúc sa za ušami, riekol:„Jaj, nuž veď by som šiel, ale keď nesmiem. Keby sa gazdovia dozvedeli, že som husy tak nechal, nuž by ma odohnali.“„Ale, ty sprostáčik, neboj sa, ja ti ich popasiem, kým prídeš,“ odpovedal kráľ.„Vy?“ s podivením preriekol husiar, merajúc kráľa od hlavy po päty. „Čože by ste vy vedeli, ako treba husy pásť! Pozrite len toho husiara (gunára) tam s tou čiernou hlavou, — patrí zámockému zahradníkovi, — to vám je kujon na nevyslovenie, ten mohol by vyviesť pekný kúsok, kým by mňa tu nebolo. Nie, to nejde!“Kráľ ledva udusil v sebe smiech, vravel však na oko vážne:„A prečože by som ja nevedel raz husy v poriadku udržať, keď môžem mnoho ľudí?“„Ale vy?“ zase preriekol chlapec a skúmavým pohľadom prezeral si panovníka. „Aha, už viem, vy ste snáď učiteľom?!“„Možno, — ale už toľko nerozprávaj! Pôjdeš pre tú knižku?“„Veď by som šiel, — ale…“„No, veď ak sa nejaká škoda stane, nuž ti ju nahradím.“To konečne husiarom pohnulo. Ale skôr, než by sa bol pobral, dal ešte kráľovi naučenie, aby na rečeného „zahradníka“, krásneho to strakatého gunára, pozor dával, lebo že ten rád odletuje a celé hajno svádza. Na to mu oddal bič a odbehnul, ale hneď zase vrátil sa nazpät.„Čože ešte chceš?“ pýtal sa ho kráľ.„Nože zaplesknite!“ rozkazoval pasák.Kráľ proboval, ale bič neplesknul.„Toť ho máš! Či som dobre nehovoril?“ zvolal husiar. „Pán učiteľ si myslí, že je to len tak — husy pásť, a nevie ani bičom plieskať.“ Potom vytrhnul kráľovi z ruky bič a ukázal mu: „Či vidíte, takto! — Ešte raz — tak!“Kráľ sa ledva sdržal smiechu, avšak usiloval sa naučiť sa plieskať, a keď sa mu to ako-tak podarilo, naložil mu husiar, aby to v náležitý čas upotrebil, a s tým odbehnul.Len teraz ešte nasmial sa kráľ do chuti. Ale vyzeralo to tak, ako keby ho husy boly badaly, že už nevládne nad nimi mladý veliteľ. Husiar „zahradník“ vytiahne zrazu krk, poobzerá sa, niekoľko ráz zagága, a ako keby do hrby peria vietor zavial, schytily sa všetky husy na krýdla s veľkým gagotom, a skôr, než by sa kráľ bol mohol vzpamätať, rozletely sa na všetky strany. Kráľ kričal, — ale darmo; chce plieskať bičom, ale ten nevydáva žiadneho pleskotu. Behá sem-tam, ale všetko marne. Zadychčaný, vypotený, len tak tieklo z neho, posadil sa na peň, na ktorom sedel predtým husiar, a nechal husy byť husami.„Ten chlapec mal predsa pravdu,“ myslel si, „že je ľahšie niekoľko millionov ľudí spravovať, než hajno husí. Ale tomu všetkému je ozaj len ten „zahradník“ na príčine. Tak sa i v živote ľudskom často stáva, že jeden zlý človek nakazí celú spoločnosť, jeden nezbedník vo škole celú triedu.“Husiar medzitým priniesol knižku. Ale ako pred svojho kráľovského námestníka prišiel a videl, čo stalo sa, vypadla mu knižka z ruky.„Toť ho máš, či som nepovedal?!“ kričal, plačúc i hnevom i strachom. „Či som nepovedal, že vy nič neviete?! Teraz mi ich musíte pomôcť dovedna sohnať!“Poučiac kráľa, ako má rukami zaháňať a kričať, bežal, aby tie najvzdialenejšie husy popriháňal. Kráľ urobil, čo len vystalo z neho, a po veľkom namáhaní boly husy zase pohromade.Ešte len potom pustil sa chlapec do kráľa, že tak zle vyplnil svoju úlohu, a dokončil slovami:„Len nech sa mi ešte opováži niekto vziať tento bič do ruky! Nedal by som ho od terajška ani samému kráľovi!“„Pravdu máš, synku!“ povedal kráľ, hlasite smejúc sa. „ten paseniu husí práve tak rozumie, ako ja, ktorý som sám kráľom!“„Nuž ale vy chcete mi ešte nahovoriť, že ste kráľom?“ rečie poloudivene, polonahnevane chlapec. „Predsa si len chcete zo mňa blázna robiť!“ Vezmite si len svoju knižku a choďte svojou cestou. Taký ťarbavý, a ešte sa opováži za kráľa sa vydávať!“96Nebohý novosadský pop Kosta Marinkovič, otec veľazaslúžilého doktora Vuka Marinkoviča, mal okrem Vuka ešte jednoho syna, remeslom obuvníka. Tento rád zostal dakedy v hostinci dlhšie a kedy-tedy vracal sa domov pred zorou. Jednoho rána zachytil sa pop na raňajšie služby (jutrenje) a práve on von z domu a syn do dverí, vracajúc sa z krčmy.— Či sa teraz prichádza domov? Či sa tak prichádza k šťastiu a pokroku? zvolá na neho otec, pop Kosta.— Nuž akože mám byť šťastným, keď som, hľa, pred zorou stretol popa?! odvetí syn a vníde dnu.97Že ku spokojnosti netreba mnoho, áno že i chudobný človek môže si vyzískať úctu a vážnosť i slávu, to dokazuje skvele príklad gréckeho vojvodu Epaminondasa. Ten človek bol tak chudobný, že ani len dva kabáty nemal. Keď ho totiž raz istý jeho priateľ volal na prechádzku, riekol mu Epaminondas:„Nemôžem ísť; môj kabát je práve v praní.“A napriek tejto chudobe bol prvým občanom v meste Thébach, a jak veľká bola jeho vojenská sláva a štátnická múdrosť, jasne zračí sa z toho, že on prvý veľkú porážku spôsobil Spartánskym, najchýrečnejšiemu štátu vojenskému v starom Grécku, a že jeho rodné mesto Théby, ktoré ani predtým, ani potom nevynikly počas jeho života, boly hlavou Grécka.98Roku 1873 zomrelý staručký kráľ saský, Ján, ešte v ostatnej dobe života rád cestoval sem i tam, aby videl na vlastné oči, ako úraduje sa po krajine. Tak i málo pred smrteľnou chorobou došiel na jednu železničnú stanicu, aby ju poobzeral. Správca telegrafu tej stanice dal to tedy hneď svojmu súsedovi na známosť, aby sa pripraviť mohol k návšteve. Potom, ako kráľ prezrel dvor a úradné miestnosti stanice, došiel i do izby, pre telegrafické práce určenej, kde práve jedna telegrafická zpráva snovala sa zo stroja.Kráľ prizeral sa tomu, a zastal pred stroj telegrafický, i povedal úradníkovi, aby mu tie bodky a čiarky prečítal.Úradník očervenel, ako rak vo vrelej vode, a začal trasúcim sa hlasom koktať, že nemôže prečítať, že je to veľmi nezreteľné atď.Kráľ povie na to prísne:„Zavolajte druhého úradníka, ktorý vie čítať.“Úradník, aby u kráľa nezostal sprostákom, naberie si smelosti a povie:„Vaša jasnosť, ja za to nemôžem; môj súsed telegrafuje mi toto: Ten náš kráľ tiež musí do všetkého svoje nosisko (kráľ mal veľký nos) vstrčiť.“Kráľ pustil sa do hlasitého smiechu a dodal láskave:„Už ja len zostanem takým!“99Matka pápeža Benedikta XI. (1303 — 1304) bola chudobná práčka. Keď raz prišla do Rímu svojho syna navštíviť, nechcely ju rímske panie tak chudobne oblečenú pustiť pred pápeža a poobliekaly ju do skvostných šiat. No pápež, uzrevší ju, riekol pred všetkými tam shromaždenými:„Toto nie je moja matka, lebo tá nosí sa celkom chudobne, po sedliacky.“Zahanbení stáli tu všetci i s matkou; keď však odstúpila a o krátku chvíľu vo svojom skromnom obleku zase pápežovi sa predstavila, zvolal Benedikt radostne:„Toto je moja drahá, moja najmilejšia matka, — tejto po Pánu Bohu mám najviac čo ďakovať,“ a hneď objal ju srdečne pred celým svojím dvorom (hodnostármi) a bozkal jej ruku s najväčšou úctivosťou.100Viktor Emanuel, kráľ taliansky, vybral sa raz včasne ráno, sám jediný v obyčajnom odeve poľovníckom, do poľa pri Ríme, kde práve bol malý popračok sňahový padnul. O chvíľku vystopoval ušiaka, na ktorého vypálily odrazu dve pušky. Podstrelený zajac vyskočil do vysoka a potom zostal na mieste ležať; oba strelci teda bežali pre svoju korisť a počali zajaca medzi sebou naťahovať, pri čom vec došla až na „buchnáty“; konečne Viktor Emanuel, silné chlapisko, vytrhnúc zajaca z rúk svojho malého bruchatého soka, stúpal nazpät do mesta.Na ceste rozležalo sa to kráľovi v hlave, že predsa mohol zajac ranou toho druhého strelca padnúť, a že ho ukrivdil násilným odobraním ušiaka. Keď teda kráľ došiel ku bráne „Porta de popolo“, naložil kommandantovi vojenskej stráže, aby striehol na malého bruchatého strelca, nazpät do mesta idúceho, aby dozvedel sa, kto je, a aby to kráľovi hneď oznámil.Officier vykonal, čo mu naloženo bolo, a zvestoval kráľovi, že ten druhý strelec bol stolársky majster Salvoni.Na druhý deň o poludní dal ho kráľ k sebe pozvať, a Salvoni so strachom uberal sa do kráľovského palácu, lebo včera nepoznal v druhom strelcovi kráľa, a tak nevedel, čo to s ním bude.Sotva že dvorský komorník uviedol ho ku kráľovi, podá mu tento srdečne ruku a povie:„Pane Salvoni! Našly sa v tom včerajšom zajacovi aj cudzie broky, z čoho vidím, že sme ho oba zastrelili; najlepšie teda bude, keď ho oba zjeme.“Salvoni stál ako zkamenelý od strachu, keď dočul, že naťahoval a „buchnátoval“ sa včera s kráľom Itálie o zajaca. Medzitým otvorily sa dvere; jeden komorník niesol náčinie stolové, druhý na mise upečeného zajaca, a keď stôl bol v poriadku, povie kráľ:„Sadnite si, pane majster, a dajme sa doňho.“To bol výsledok „buchnátovej“ poľovačky, a pán majster chválil si po celom meste kráľovskú zajačinu, zalievanú výborným vínečkom.
Rizner_Rozpravocky-zo-zivota-slavnych-muzov.html.txt
Iskrice[1][2]Po Ďure tráva do zeme mlatky bitáporastie — a mlatky tie vytrčia kopytá.— — —Dom stavaný na skale, ten veky pretrvá;dom stavaný na piesku búrka vezme prvá.— — —Žaba v močiarizdúva sa zjari,čo bude ales ňou po Michale?[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Spevy 4.[2]V Banskej Bystrici 1878. V oboch rukop. zošitoch.
Botto_Iskrice.html.txt
SlovenčinaKrásna moja slovenčina,hudba rajskej krásy,zo všech rečí ty jedinánajkrajšie máš hlasy.Tebou matka učila maBoha ctiť, milovať…Pieseň jej mi posiaľ známa,tú chcem prespevovať.Slovenčina najmilšie mizvučí v ľúbom znení…Krajšej reči na tej zemiveru, Bože, neni!
Urbanek_Moja-vlast.html.txt
K meninám Jozefa Plech[a], profesora v škole ev. vrbicko sv. mikulášsk[ej] od jeho syna prednesená r. 1850-ho[1][2]Čo to za cit v duši mojej zniká,že mi slová na rtoch klesajú,mysli radostné sa striedajúa srdcom hnutie svaté preniká?Oj doba, je to pre mňa velikáapušku deň mena drahéhoa zblíženia času blahého,kde cit posvatný v túžbe vyniká!Oj, plyňte tedy slzy radostiv voľnom toku prez tvár mojua proste tam toho z výsosti,aby tento mnohokrát mohol deňpri tichom svätievať pokojua dlho snívať… sladký žitia sen![1]Jozef Plech (Plch)zo Zemianskej Dediny z Oravy (nar. 1797) bol po skončení teológie vo Viedni profesorom a rektorom vrbicko-svätomikulášskej školy, kde učil vyššie triedy. Janko Čajak sa stal učiteľom nižších tried, zarobil si na štúdium a Plech ho poslal do Viedne. Plech písal aj verše a učil i Janka Kráľa a štúrovcov.[2]od jeho syna— ide o mladšieho syna (Matúša Miloslava Plecha), ktorý bol J. Čajakovým spolužiakom levočským po r. 1846
Cajak_Verse-z-dennika.html.txt
Na pamäť M. H.[1][2][3]Dávno ja v obraz jeden zostavil svoje snyi oživil som si ho dychom svojich piesní.Ten obraz srdcom mojím jedine kolíše,ten obraz dušu moju pohýna do vyše:to obraz Tvoj — tos’ Ty, Otčina!Myslel som si: no teraz kto mi dá istoty?Neznám, či je to ona? a čiže si to ty —kráľovná Slávy diev, Marína!?Stojím si nad hladinou tichonočného plesa,kolo mňa ligocú sa hviezdnaté dvojnebesá.Oko moje v žiarkráse dvoch svetov zamára saa duša v piesni jednej sladučko rozplýva sa.Tak stojím. Oj, Bože môj — tak stáť mi večne doprejna krásu krás sa dívajúci,na slávu slávy spievajúci —Otčiny — Maríny svojej!Dávno ja Teba spatril — nikdy nevídaná,Ty sestra duše mojej, Ty spevcov Zlatá panna!To mesiačkom osvetlenú,nad Váhom snívajúcu —blýskavicou ožiarenú,hromobúrku vedúcu.Oj, znám Ťa, znám — Ty otca svojho dcéra!Vo výške letov Tvojich zrak zemský umiera.No túž, no lietaj si len — až ta, kde nik nebou:pieseň má a národ môj poletí za Tebou!R. 1863[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Spevy 4.[2]Rozumej Maríny Hodžovej. V Banskej Štiavnici 1863. Prvý raz odtlačená v Sokole II. 1863, str. 450 — 1, 15. októbra. Názov Na pamäť, pod názvom iniciálky M. H. V oboch rukop. Sobr. Spevov. V Spevoch vynechal Botto dva verše z poslednej slohy:Ty sestra duše mojej, Ty spevov Zlatá panna!To na sokorci Kriváňaosvitnutou žiarou rána,to mesiačkom… atď.Podčiarnuté verše sú v prvom uverejnení aj v oboch rukopisoch.[3]Marína Hodžová, dcéra Michala Miloslava Hodžu, vyznamenala sa v obrane svojho otca v máji r. 1863 smelosťou a odhodlanosťou. M. Hodžu i s jeho priateľom dr. Makovickým, vracajúcich sa podvečer 15. mája 1863 z Trnovca do Mikuláša, pri osade Ráztoky ťažko zbili. Útočníkmi boli Belo Lehocký, stoličný komisár bezpečnosti, a Rástokay, zvaný Motúz. Čin mal politické príčiny. V Mikuláši bola z toho taká búrka odporu, že 17. mája zástup 4000 ľudí demonštroval v stoličnej dvorane i na námestí pred stoličným domom, žiadajúc potrestanie útočníkov. Marína vyskočila na stoličku a verejne prisahala pomstu za zbitie svojho otca, ak sa spravodlivosť hneď neprislúži. Tento smelý čin nadchol Bottu na túto pozdravnú báseň. Túto Marínu ospieval i Ondrej Sládkovič.
Botto_Na-pamat-M-H.txt
Zlomená dušaDnes očakával som, že bude pekne, a obloha je zase taká mračná, taká bezútešne chmúrna ako tvár sivej kovovej rakvy. Obzorom valia sa hmly, dávne, staré hmly, ťažko visiac nad hlavou; zdá sa, že niet im konca-kraja; vychádzajú zo zeme, z neba i z veľkého medzipriestoru. Aké tiesnivé sú hmly — zvierajú srdce ako temný neodbytný tieň predtuchy smrti, vtierajúci sa odkiaľsi z neznáma.A srdce tak slabo bije ako na zámlku. Prikladám naň ruku, trasľavú, studenú, spotenú ruku, chcejúc vyskúmať jeho tlkot, bojím sa pritom, ale neodťahujem jej: strnula, primrela na hrudi…Ach, hruď!… Srdce!… Áno, len choré, nezdravé srdce môže tak chvejno-slabo biť; srdce, z ktorého uniká život…Bože môj, ako nesmierne smutno je dookola a ako hrobove zarputilo mlčia šeré útesy skál ponad úzkou dolinou, ktorou sa plúžim… Nie, nezdržím tej pustej tichosti, prinútim, aby sa mi ozvalo v prírode, aby zahučali hory i skaliská veľkým, otriasajúcim hrmotom!… Márne, márne. Dolina cudzo, ľahostajne hľadí na mňa a mne tiež sa zdá, akoby som nikdy nebol zrodencom jej lona — tak veľmi mi je ďalekou, tak nedotýkavou. Bývala plná rozkošných, pútavých farieb, keď hľadieval som na veci s ľahkou, bezstarostnou mysľou a s prostou, všetko rovnako prijímajúcou vierou decka. Teraz? kam sa podeli lesky jasavého neba, kam zapadli radostné hlasy víriaceho života, volajúce na mňa zo spevu drobných vtákov, z vĺn rozšumených siatin i z hrčiacich vôd a hornatých zelených výšin, horiacich sa s povíchricou. Nič nepovzbudzuje ma k radosti, nič nemá lákavej sily neodolateľných záujmov. Hlavou tiahnu myšlienky vleklé, upäté jedným smerom ako tichý pochod trúchliacich, čierno odetých ženských. Odkiaľ idú, prečo sa tisnú a kam ma chcú zaviesť — neviem. Ale je také zúfalé, také žalostné, že vychádzajú, že ma vedú, vedú… Celý som zoslabnutý a ukonaný. I duša sa mi chveje, zapadá v hrôzu pred čímsi neznámym, ale predsa vo vnútri mojom jestvujúcim.Aké hrozné je, keď sa duša chveje… Ona sa ani vtedy neutišuje, keď zavrieš oči pred vonkajším svetom, keď pokúsiš sa vrhnúť v prudkú vášeň, keď opojíš zmysly. Cítiš vždy, ako sa zvíja, aká je biedna a podliehaš celý jej skľúčenosti, z ktorej, zdá sa ti, niet východu, niet vyslobodenia. Neostáva iné, len utiahnuť sa, poddať žravému bôľu…Vzoprieť sa? Nie, mne nemožno. Som bezvládny ako v silách zámrlej muchy, a niet opory, niet vetvy, o ktorú by sa zachytil: predo mnou strmejú len klzké zrázy nevyplnených túh, bez svetlých nádejí.Ó, ako by sa mi uľahčilo slzami! Lež hlava je mi rozpálená, môžem plakať, lkať len bez uvoľnenia, krvavými červenými očami, vyschnutými prameňmi sĺz.Nad stráňou poletujú sluky ako lietajúce nočné príšery v predvečernom zhone, ich sipľavé hlasy prenikajú vzduchom ako rozbehnutá mrazivá a krv zrážajúca vlna. Čujúc ich, zdá sa, že tu nie je slobodný nijaký prejav života, človek je votrelcom pozemského sveta a za tú odvážlivosť odpykať musí smrťou… Bojím sa pohnúť hoc i jediným cípkom tela. Akosi tíško, bojazlivo vzpínajú sa i holé černajúce sa konáre stromov a nehne sa ani bezlisté steblo trávy. Prečo je tak mŕtvo ustrnuté a hlboko uzavreté všetko vôkol mňa? Snáď cítia i skaly i brehy i zem, ktorá mi je pod nohami, čo cítim ja a užasli i ony onou hroznou myšlienkou, že iba smrť má večné trvanie, ona je oprávnená a nad všetkým jedine víťazná — akoby ona bola cieľom, a nie život?Jak bolestné, jak zúfalé!Ledvaže vznikol život, už rozptyľuje sa a rozplýva ako náhodou povstalá pena na vode. Rodiaceho sa človeka ako fantom predíde život — hneď zmizne, ako si ho bol zamiloval a akonáhle siahol po ňom, aby si ho privinul k roztúženým prsiam.Kam uniká, kam uniká… a aký v tom zmysel?Myšlienky sa mi rozchádzajú bez konečného zanikania a každá akoby niesla na sebe žeravosť silne tlejúcej pahreby. Pália, pália. Schytávajú ma so sebou a ja sa im neviem ubrániť a ani neviem, ktorej sa pridať, ktorej dôverovať. Rozháraný som a nenachádzam sústreďujúceho bodu ani v sebe, ani mimo seba.Oh, kde je cesta, kde chodník k Neznámej Moci, vyputnávajúcej z ťažkých oťaží a všetko urovnávajúcej? Svitnite, zjasňujúce lúče a povzneste srdce v Jej éterový azúr! Chcem sa vám otvoriť do najhlbšieho vnútra a povoľovať jasným prílevom a piť božské elixíry Poznania. Chcem skúpať svoju chorú dušu v ozdravujúcich vánkoch; chcem ožiť a znovu horúce prilipnúť k životu, k tomu daru „najväčšiemu zo všetkých požehnaní“, po ktorom tak túžim a ktorý tak nesmierne milujem! —Roztváram ramená v šialenom úpenlivom očakávaní a upieram do neba napnuté hľadajúce zraky.*Na čelo padá mi hustá drobná rosa hmlí a temný nočný mrak spúšťa sa mlčky vôkol mňa.
Cambel_Zlomena-dusa.txt
VenovanieKeď sa lístoky tieto rozvinúpred tebou v chvíľkach pokoja,pozdrav mi, krásna, moju Marínu,veď je ona družka tvoja:Objím ju, krásnomladá je ona,dcérka je nášho šumného Hrona,Slovenka je ľúbohlasná:Objím ju, a keď v tomto objatíduša jej v tvojej duši sa stratí,i na mňa si spomeň, krásna!
Sladkovic_Marina.html.txt
Mikuláš DohnányMikuláša už nieto viacej medzi nami. Ako vidieť na čele tohto čísla,[1]odišiel k otcom dňa 2. t. m. Jeho nemoc bola vážna. Jej prvý výpad sa na nebohom prejavil dňa 22. mája. Vyšiel z domu okolo desiatej hodiny a rovno sa pobral na mestský radný dom, kde bola práve zhromaždená rada. Prichádzal s takou istotou a s takými vážnymi posunkami, že nikomu z radných sluhov neprišlo na um ho zastaviť. V plnej rade — na údiv všetkých prítomných — začal hovoriť o hviezdach so zjavnými dôkazmi pomätenosti. Pán mestský kapitán, pozorujúc to, vstal a vyviedol chorého do susednej paloty, kde ho chcel priviesť k pamäti. Na jeho slová sa nebohý skutočne aj spamätal a pobral sa prudkým krokom domov. Doma sa správal pokojne, len v tlačiarni, ktorú častejšie navštevoval, vydával odporujúce si rozkazy a dal sádzať týchto niekoľko slov: „V mene blahoslavenej Trojice povolávam na 30. mája všetkých verných Slovanov do Trnavy“, podľa čoho aj sadzač Pohľadov zastavil svoju prácu a pán domu p. Ďurgala[2]hneď poslal po redaktora. Z 22. na 23. mája písal Mikuláš v upokojenejšom stave svojho ducha list, ktorý sme uverejnili v 21. čísle zo dňa 26. mája[3]a kde sa zrejme javí temná rozpomienka jeho duše na mimoriadny stav jeho ducha pri prvých útokoch ťažkej nemoci, keď zreteľne vraví: „Akési videnia mávam a terajším svojim krokom ešte dokonale nerozumiem.“ Jeho rozmarín, ktorý si s podivnou nežnosťou zo päť týždňov opatroval a mával ho pri písacom stolíku, bol na niektorých miestach poodštikovaný. Všetky svoje veci si usporiadal, len veci expedície uviedol do zmätku. Nad ránom dňa 23. už zúril, takže potrieskal i daktoré náradia v izbe. Ráno dňa 23. mája však už celkom vybuchla nemoc pomätenia mozgu. Vyvinul takú silu, že štyria chlapi ho ledva ovládali. Pán mešťanosta hneď poslal koč a potrebných ľudí — a nášho chorého odviezli do mestského špitála, odkiaľ ho hneď p. stoličný fyzikus doktor Dévan prijal do stoličného špitála. Ale tu ho nemoc neopúšťala ani len na okamih, ustal, až keď bola vysoptená celá sila a celý život jeho nervov. V deň smrti prijal raňajky a s chuťou jedol polievku, podobne aj obed, popoludní pil aj vodu; nato o 6. hodine vypustil ducha.Nechýbalo ľudí, čo túto žalostnú udalosť najprv chceli obrátiť na posmech Slovákov, ale keď ich hneď odsúdila obecná mienka, hodili sa pri jeho smrti na pole iného ohovárania a trúbili nečistými jazykmi, že „chudáka hladom umorili“, čím sa zrejme chcelo ublížiť zdravotným a obecným úradom. Žalostný je to stav ľudskej spoločnosti, keď ani také osudné udalosti nie sú vstave upozorniť niektorých ľudí na ich vlastnú krehkosť a mdlobu. Napokon s uspokojením a hlbokou vďakou k väčšine poctivo a ľudsky zmýšľajúceho veľacteného trnavského obecenstva oznamujeme, že zemské ostatky nášho brata boli oddané do matky zeme za veľkej spoluúčasti celého mesta dňa 4. t. m. Pohrebný sprievod bol taký, aký vídavame len pri zvláštnych a neobyčajných prípadoch. Pred sídlom redakcie odspievala evanjelická školská mládež dojímavú pohrebnú pieseň so sprievodom hudby; o túto časť služby božej má osobitnú zásluhu tunajší učiteľ p. Imrich Šulek;[4]potom odspieval hlbocký kaplán p. Ľudovít Semian[5]modlitbu a pohrebný text, načo sa pri speve a hudbe pohol sprievod. Na vezenej truhle bol upravený velikánsky veniec kvetov poprepletaných lipovým lístím. Na hrobitove držal krátku reč tunajší ev. p. farár Karol Stelczer[6]v nemeckom jazyku, v ktorej krásnou výrečnosťou a slovami pohýnajúcimi k slzám odostrel zrakom poslucháčov minulý život nebohého i význam tejto žalostnej udalosti. Po ňom hovoril po slovensky J. M. Hurban, v krátkosti vylíčiac život a trudoviny nebohého a vo vzťahu k stranám zhromaždeným okolo tejto udalosti preriekol slovo napomenutia i slovo nábožnej múdrosti, keď vysvetlil vetu, žeHynutie časné všetkým je dedičné,[7]Duch si však znovu tvorí svety večnénajprv tým, čo sa tešievajú z pádu blížneho, potom tým, s ktorými nebohý hľadal jeden cieľ — len inou cestou, a potom tým, s ktorými sledoval ten istý cieľ tou istou cestou. Prvým privolal: dnes mne a zajtra tebe, druhým ospravedlnil právo ducha utvárať si pôvodný život, tretích potešil dedičstvom nášho časného hynutia a duchom nebohého, ktorého činnosťou si vystaval u nás nezabudnuteľnú pamiatku. Tak odovzdal zemi, čo zo zeme povstalo a požehnal hrob, v ktorom odpočíva nezabudnuteľný Mikuláš Dohnány. Štyria kňazi a neprehľadné množstvo ľudstva rôzneho stavu i povolania sa v zármutku navrátilo domov. K tejto pohrebnej počestnosti sa dostavilo aj veľa priateľov nebohého zo vzdialenejších strán, aj Jozef a Gustáv Dohnányovci[8]si odprevadili milovaného brata do hrobu.Nemôžeme ešte nepripomenúť ľudomilnosť a blahoslužnú spanilodušnosť pánov mestského kapitána a mešťanostu, ako aj celej slávnej mestskej rady, ktorí, ako prv nemocnému preukázali skutok kresťanskej lásky, tak aj teraz pri pohrebnej počestnosti jasným dôkazom vyjadrili nám pozostalým svoju pozornosť i svoju sústrasť. So zvláštnou vďačnosťou musíme tiež pripomenúť, že viac tunajších pánov mešťanov sa bez všetkého vyzvania, najmä keď sa dozvedeli, že pohreb vyšiel drahšie, než sa čakalo, prihlásilo v redakcii Slovenských pohľadov, berúc na seba tiež časť pohrebných výdavkov. Tak pán Ján Sadloň 5 zl. str., p. Jozef Mechl 2 zl. str., p. M. Hájiček 1 zl. str. obetovali na tento cieľ. Vonkajších nepripomíname.Toto všetko sú viditeľné dôkazy krásneho ducha a šľachetného srdca. Pridáme ešte pár slov o živote Mikuláša Dohnányho.Deň narodenia nebohého nepoznáme,[9]no vieme s istotou, že naplnil 26. rok svojho života. Školy vychodil v Trenčíne, Rábe, Prešporku a v Levoči. Zavčasu sa v ňom prebudila iskra poézie. Jeho myseľ bola náklonná k dumaniu. Jeho povaha — zádumčivosť. Bezpríkladná usilovnosť v štúdiu. Ňou vystrojený nadobudol si dôkladné poznanie starých jazykov gréčtiny a latinčiny, z nových angličtiny, francúzštiny; po nemecky a po maďarsky vedel tak, že v týchto rečiach aj písal do viacerých časopisov. Poznal všetky slovanské nárečia, ako slovenský spisovateľ obratne písal v oboch u nás bežných nárečiach. Po ukončení škôl sa oddal vychovávaniu detí p. Szemereho.[10]V tom čase, zdržiavajúc sa pri týchto deťoch v Levoči, vydal činohruPodmanínovci, v januári a februári 1848. Revolučný terorizmus nebol vstave vyhodiť ho z koľají, do ktorých ho bol raz uviedol jeho vedou odchovaný duch. Príhlas slovenskej schôdzky liptovskej z 11. mája 1848[11]on sám ešte v tlači obstarával a päťtisíc výtlačkov z neho aj šťastne pred zhabaním vypravil na cestu; druhých päťtisíc nachodivších sa v tlači, bolo zhabaných. Pri teroristickom vyšetrovaní sa správal rázne a s opovrhnutím hľadel na tých, čo moc zákona používali na nečlovečenské trýznenia Slovákov.Prvý čas revolučného paroxyzmu prežil bez činnosti uprostred trenčianskych teroristov; po oslobodení týchto končín sa postavil medzi dobrovoľníkov a až do 20. novembra 1849 konal službu dôstojníka v tomto zbore. Potom sa doma odovzdal štúdiu najnovších slovenských pohybov a napísalHistóriu povstania slovenského z roku 1848, ktorá vyšla na svetlo v Skalici u Škarnicla roku 1850. Okrem toho písaval do veľa novín slovanských a nemeckých. V apríli roku 1851[12]prišiel k tomuto časopisu a pri ňom pracoval až do posledných chvíľ svojho života.Poézia bývala jeho najmilšie kochanie ducha. Čítal v pôvodnom jazyku Shakespeara i Byrona a na jeho stolíku pri spomenutom lístku ležali Ossianove spevy v angličtine — The Poems of Ossian.[13]A jeho denníček,[14]posledný svedok rúcajúceho sa ducha Dohnányho, svedčí, že aj keď stratil jednotu myšlienok v rozpúšťajúcom sa rozume, srdce horelo čistou láskou k slovenskému národu. Tu jeho nebeské vzdychy:Žiaľom, bolestiamNiet ešte koncaPod Tatrami,Slziam, nerestiamAni utrpeniam!Bože, láska večná,Zmiluj sa, zmilujNad Tatrami.Černobog tam ešteTrápi duše dobréA blesky svetla tvojhoPlášťom noci prikrýva.Alebo:Čo tá podo mnou hruda?Po tej ja mám chodiť?Snívalo sa mi dlho — dlho,Ach, a hrozné — bôľne sny!V tejto podobe tela mámS harmóniou v duši —Po hrude — — —Mám v tele tomto uväznenýBlúdiť a blúdiť?Jediný pohľad na tieto kusy jeho srdca je dostatočný, aby sme videli tento neobyčajný boj. Jeho život je obeť jeho ducha prinesená národu; a jeho smrť je tragická obeť oddaná sile slovanského života. Pri pohrebe tohto básnika plakal aj nejeden suchý človek. Ovzdušie, v ktorom sme stáli — a pohybovali sa, pochovávajúc ho, malo čosi magnetické, priťahovalo k veľkému zástupu skoro všetko živé, kým sme nehodili každý svoju hrudku na Mikulášovu rakvu. Ach, pravdu si napísal naposledy:Žiaľom, bolestiamNiet ešte koncaPod Tatrami!Tvoj osud je nové rozhojnenie našich žiaľov a bolestí. My nateraz nevieme už viac napísať, iba ak i tu ešte povieme, čo sme riekli včera nad jeho hrobom:Dokonané je. Zavri sa, osudný hrob! Milá duše jeho milenka, láska jeho, ovievaj tichým večierkom jeho studený hrob; milá ducha jeho myšlienka, svieť mu do temnej komôrky; jeho duchom nedosiahnutá výšina nebeská, kleň a zaoblievaj sa nad jeho krížikom, tým znamením Spasiteľa ukrižovaného pre duchovnú ríšu! A ľudia? Ach, vy si pomyslite, žeHynutie časné všetkým je dedičné,Duch jeho si však stvoril svety večné!V Trnave dňa 5. júna[1]Ako vidieť na čele tohto čísla…— Hurbanove Slovenské pohľady zo dňa 9. júna 1852 priniesli v čiernom rámci na úvodnej strane toto oznámenie: Pánu života a smrti zaľúbilo sa z tejto trudnej časnosti do lepšieho života povolať Mikuláša Dohnányho, slovenského spisovateľa a bývalého dobrovoľníckeho dôstojníka. Po dvanásťdennom trápení usnul v Pánu dňa 2. júna o 6. hodine večernej v tunajšom stoličnom špitáli a síce na celkové oslabenie nervov; vyplnil 28 rokov života posväteného svojmu národu. Túto žalostnú správu uvádzajú priatelia zosnulého na známosť úctivým pozvaním k pohrebnej počestnosti, ktorá sa vykoná dňa 4. júna t. r. o 5. hod. večernej, a síce v Pekárskej ulici, číslo domu 199. V Trnave dňa 3. júna 1852. — V tom istom čísle uverejnil J. M. Hurban Dohnányho životopis.[2]Pán domu p. Ďurgala— ide pravdepodobne o Martina Ďurgalu (nar. 1783), sprvu učiteľa, od r. 1827 súkromníka a mešťana v Trnave[3]List, ktorý sme uverejnili v 21. čísle…— v Slovenských pohľadoch zo dňa 26. mája 1852 uverejnil J. M. Hurban nasledujúce oznámenie: Žalostnú správu podávame o spolupracovníkovi našom p. Mikulášovi Dohnánym a to, že veľmi nebezpečne ochorel minulú nedeľu. V sobotu 22. mája prijal podpísaný od neho list, z ktorého usúdil jeho rozorvanosť ducha. V noci prišiel posol, zvestujúci, že jeho choroba sa toho dňa ukázala v hovorení bez zmyslu, na čo sa hneď aj podpísaný odobral do Trnavy. V nedeľu ráno 23. mája nemoc celkovo vyvrcholila. Blúznil a vôbec dával znaky neriadneho stavu svojej duše. Násilím ho odviezli do stoličnej nemocnice. Posledný jeho nedokončený a neodoslaný lístok je zo soboty 22. mája večer alebo z nedele (23. mája) tohto obsahu:Veľactený pane. Vaše správičky som dostal. Ale bohvie, čo je to, moja fantázia ma nechce opustiť. Akési videnia mávam a svojim terajším krokom ešte dokonale nerozumiem. Ráčte, prosím Vás, ešte Vy stáť pri mojom boku. Ešte do budúcnosti dobre nenahliadam. A moja myseľ nie je na svojom mieste. Vy viete, ako stoja veci, oznámte mi, prosím Vás, a napravte ma ešte raz do životnej koľaje. Moja fantázia je hrozne rozpálená a myšlienka výrazná. Poručeno bohu. Povolaný zaujme miesto. Želmíra a Rozmarín mu ustúpi.Podávajúc tieto vzdychy duše navštívenej ťažkým bojom a silou života vyhodenej z koľají vymeraných životu, porúčame tohto vyvoleného syna nášho národa do modlitby všetkých dobrých ľudí a milosti božej. Dá boh, že pod opaterou slávneho lekára dr. Dévana sa nachádzajúci spanilodušný Mikuláš Dohnány, vráti sa k životu. — J. M. Hurban, redaktor. Porov. aj R. Chmel: Listy a denníky Mikuláša Dohnányho, 1971, str. 81.[4]Imrich (Emerich) Šulek, učiteľ v Trnave.[5]Ľudovít Semian(1817 — 1891), v tomto čase kaplán u J. M. Hurbana.[6]Karol Stelczer(1813 — 1876), ev. farár v Trnave.[7]Hynutie časné všetkým je dedičné…— nevieme identifikovať[8]Jozef a Gustáv Dohnányovci— Jozef (nar. asi okolo r. 1832), študoval v Modre, potom bol úradníkom v Necpaloch a v Kremnici. Gustáv (1838 — ?)[9]Deň narodenia nebohého nepoznáme— Mikuláš Dohnány sa narodil v Dol. Držkovciach 28. 11. 1824, umrel teda vo veku 28 rokov, a nie ako uvádza Hurban — 26 rokov; Hurbanove nesprávne údaje sme opravili.[10]Detí p. Szemereho— Szemere György (? — 1852), hlavný slúžny Užhorodskej stolice. Dohnány učil a vychovával jeho synov.[11]Príhlas slovenskej schôdzky liptovskej z 11. mája 1848— ide o mikulášske Žiadosti slovenského národa, ktoré Dohnány pomáhal expedovať[12]V apríli roku 1851…— v polovici marca 1851 sa Dohnány presťahoval do Skalice, kde sa stáva redaktorom Slovenských pohľadov. V apríli 1852 prechádza spolu s redakciou SP do Trnavy.[13]The Poems of Ossian— Škótsky spisovateľ James Macpherson (1736 — 1796) vydal tzv. Ossianove spevy, ktoré mali veľký vplyv na európsku romantickú poéziu. Neskôr sa dokázalo, že ide o falzifikát.[14]A jeho denníček— Porov. Rudo Brtáň: Denníky Mikuláša Dohnányho, Litteraria II, 1959, s. 187 a R. Chmel: Listy a denníky Mikuláša Dohnányho, 1971.
Hurban_Mikulas-Dohnany.html.txt
Začínam pieseňZačínam pieseň! V tichosti, vo míru,jak prvý úsmev jara milostného,keď po zimošnom snežnom vetrov vírurozleje lesk sa slnca pozlátneho.Začínam pieseň…
Vozar_Z-epiky.html.txt
PredmluvaNemal som dosiaľ hlasu, nevidel som iba jedny volby a preto málo mám o voľbách skúseností. Ale môžbyť, že skromné moje rozprávky o nich predsa niekoho zabavia, snáď i poučia, povzbudia.Počkal by som na ďalšie a lepšie skúsenosti, ale redaktor si trôfa i s dosavádnymi na svetlo božie a noviny tuho píšu o všeobecnom volebnom práve,[1]o nových voličoch i voľbách. Nuž — pre pamiatku starých volieb — chcem zachovať i ja niekoľko bledých fotografií starodávnych voličov.*V našom okrese vystupovaly dve strany: maďarská (nepochopiteľné medzi číročírymi Slovákmi!) a slovenská strana.Tej kandidátom bol boháč, na hodvábe narodený zemský pán,[2]ktorý o biede a potrebách slovenského ľudu toľko vie, koľko hluchý o hudbe; naša strana kandidovala syna ľudu, starého, neohrozeného bojovníka za práva slovenského národa, Slováka, ktorý čo má, nadobudol si vlastným rozumom a svedomitou, dlhoročnou prácou.Počas kortešačiek[3]i ja som bol na jednej-druhej dedine a tešil som sa, keď som videl, že národ stojí ako múr, a žalostil, keď som skúsil, že tá lebo oná dedina ešte neporozumela volaniu slovenskej strany: „Slováci, ak milujete svoju materinskú reč a chcete mať viacej práva, viacej chleba v tejto krajine, staňte si všetci za mňa!“Ako korteš slovenskej strany prešiel som sa vše na blízku dedinu k našim voličom, či ich — reku — neobchodia panskí vlci v ovčom kožuchu, či sú všetci stáli a či odolajú zvádzaniam a klepcom, kým odbije dvanásta.Lebo keď maďarská strana videla, že ju už prášia Slováci do Debrecína, jej náhončí: pisári, notári, stoliční úradníci a židia — všetci tí, čo z nás žijú, a keby nie naša slepota, lebo by museli hladom pohynúť alebo statočne s nami nažívať — behali ako šialení „aj-vaj, aj-vaj“, prosili richtárov, objímali Slováka, sedliaka i zemana, do krčmy ho zvali, ak nešiel, domov mu poslali.Na krčme kázali židom dávať piť, fajčiť i jesť. Videl som, ako si jeden volič prejedol svedomie. Ostatní jedli, pili; on dlho sa okúňal, trápilo ho. Konečne mykol hlavou, hodil rukou: eh! a kročil k židovi. Ten mu dal tak ako za šesť krajciarov bryndze, chleba a pálenky. Už to mal na táfli, ešte sa mu akosi ťažko ruka dvíhala, ale dotkol sa fľašky, už bol — Maďar! A ináč dobrý gazda, neutisnutý veru na štipku bryndze, skleničku pálenky. Také je svedomie, ako guma, pravda, len do času.Fajčiari mávali plno dohánu a cigár; ponúkali ich, a tak brali aj takí, čo nikdy nefajčili. Prišly ženy, deti, všetko pilo, a nejedna žena aj domov odniesla pod táfľou potajne preliatu pálenku.Školáci bývali viac v krčme, alebo aspoň v oknách, ako v škole. Pán učiteľ bol tiež „Maďar“ a pil s richtárom víno v druhej izbe.Ktorý volič na pijatyku nedal sa zaviesť, tomu sľubovali hory-doly: dreva, statok na panské pasienky, dávali mu peniaze, a keď nechcel vziať, šli k žene. Ak ani to nepomohlo, prezvedeli sa, či nemá dáku záležitosť u slúžneho, na stoličnom dome, pri súde — všade že vyhrá, ak len bude s nimi. Kto mal syna na vojenčine, k tomu šiel vicišpán, že mu ho vyslobodí, ak bude na maďarskú stránku… A čo len vymyslieť mohli akú udicu, na ktorú by sa dal ľahkoverný Slovák chytiť a šiel proti svojim, proti sebe.Z našich mnohí odstúpili, mnohí ochladli, voľaktorí si zase tak premysleli, že na voľbu nešli. Tak sa stalo, že sme pár hlasmi prepadli. Či posledný raz, a či ešte veľa ráz prepadneme, to je v božej moci a v svedomí a v srdciach nás samých.Potom videl som ešte dve stolično-výbornícke voľby. Čo som i tam skúsil, videl a počul, vlastne čo mi z toho v pamäti zostalo — nech sa páči![1]O všeobecnom volebnom práve,v tých rokoch nástojčivo požadovanom. Volebné právo v starom Uhorsku totiž veľmi biedne: nielen ženy boly z neho celkom vylúčené, aj mužskí ho mohli mať len za určitých podmienok (platenie minimálnej dane, určité zamestnanie a i.). Okrem toho pri volebných popisoch (soznamy oprávnených voličov) sa sústavne dialy veľké nesprávnosti a podvody so strany maďarčiacich mocipánov.[2]Na hodvábe narodený zemský pán,niekdajší zeman, finančne ešte vždy dobre situovaný[3]Počas kortešačiek,predvolebnej agitácie, trvajúcej zpravidla až do skončenia volieb, do oznámenia volebného výsledku
Tajovsky_Predmluva.html.txt
1.[1][2]Za horami, za vodami tiahne sa dolinka,v tej dolinke zelenuškej je malá dedinka,v tej dedinke maličičkej biely domček stojí,v tom domčeku Janík bystrý na vojnu sa strojí„Načže berieš do ručičky ligotnú šabličku?Načže kladieš biely kantár na hlávku koníčku?Či ma azdaj chceš zanechať, môj drahý Janíček?Či nač ti je tá šablička aj vraný koníček?“„Oj, mať moja! oj, mať moja! tajdem ja za horu,tajdem ta za sivú horu, k bratom do táboru!“„Či ma aj ty už opustíš, môj syn premilený,na moje dni staré, biedne, v takomto súžení?!Či som ťa ja na to horko — ťažko vychovala,žeby tvoje krásne telo v kusy dorúbali?Žeby tvoje biele prsia Turci dopichali?Žeby ti tú hlávku zlatú guľa roztrieskala?“„Keď mi Turci krásne telo dorúbu šabľami:bratia drahí mi obviažu rany zástavami!Keď mi prsia dopichajú, hlávku roztrieskajú:delá slávnu mi pohrebnú pieseň zaspievajú!Zomriem za vlasť, aj za národ slávne ak hrdina,a spomínať bude večne ten svet tvojho syna!A ak sa aj naspäť vrátim zo slávneho boja,budeš sa ty zo mňa tešiť, drahá matka moja.“[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Poézia mladosti / Piesne.[2]Zábavná príloha Života I, 1846, č. 3, 11. mája 1846, str. 25 — 6. Rukopis cudzí. Odtlačil Jozef Škultéty v Slovenských pohľadoch XXI, 1901, str. 272 a n. spolu s básničkou Syn minulosti s týmto úvodom: „Slovenská študujúca mládež v Levoči r. 1846 spisovala si zábavník Život. Botto, vtedy tiež v Levoči študujúci, vpísal túto svoju báseň (nevpísal on — J. M.) v máji (1846) do zábavnej prílohy tohtoŽivota.“
Botto_Dva-hroby.html.txt
„Kto mečom bojuje, mečom zahynie!“Za horami, za dolami žil raz jeden bohatý fiškál, ku ktorému nesmel si ísť, lebo by si sa bez kože vrátil. Dral o milých päť, ale keďže všetko, čo sa mu do rúk dostalo, skončil iste a rýchlo, svárlivý svet predsa len k nemu nosil svoju kožu. Jeho veľké kancelárie bývali preplnené ľudstvom a asi tucet pisárov škriabal tam od rána do noci. Samého pána fiškála málokedy bolo tam vidieť. On žil život veselý, bezstarostný. Na hrdých koňoch vyšujtášovaných[1][2]dal sa prevážať z jedného panského kaštieľa do druhého, z hotela do hotela, a dakedy aj za týždeň neobzrel sa o svoje remeslo. Keď sa ho známi opytovali, ako je možné pri takom poriadku všetko načas skončiť i peniaze hromadiť, on so smiechom vravel:„Svojich zamestnancov máte si sami vychovať, vyučiť a potom aj vy smelo môžete ísť na odpočinok. Moji ľudia všetci skoro vyliahli sa u mňa a u mňa a odo mňa naučili sa i — zobať. Rozumie sa, zobať pre mňa!“Najviac vyzobal pre neho istý Arpád Magyar, ktorý už vyše päť rokov viedol jeho kanceláriu. Bol to človek vzdelaný, skromný a pilný ako mravec, ale čo je hlavné, v „zobaní“ stonásobne prevyšoval svojho majstra. Fiškál naňho zveril celý svoj obchod, i tie najväčšie peňažné obnosy.Raz prišla mimoriadne vážna pravota ku koncu. Bol to spor medzi dvoma grófskymi bratmi o dedičstvo, šikovnosťou Magyarovou teraz nadobro vyrovnaný. Bolo treba len do Pešti zájsť, tam od jedného brata vyzdvihnúť stotisíc zlatých, odniesť ich druhému bratovi do Paríža, vziať si od neho poistku, odstupnú listinu a podobné písma — a už to bolo.Fiškál teda mal sa vydať na dlhú cestu, no akosi nehodilo sa mu to do krámu. Po prvé, práve mu podagra[3]počala nohy štiepať, po druhé, v Paríži by bol ako stratený, lebo nevedel po francúzsky, a po tretie, nevyznal sa v tej pravote, keďže ju Magyar viedol od počiatku. Len toľko vedel, že z nej kvapne tridsať tisícok. Vypraví teda Magyara. A tak sa i stalo. Fiškál ho opatril všetkými možnými splnomocneniami, hojnosťou peňazí a do udeľovania rád sa ani nepúšťal.„Načo vám hovoriť to i ono! Však vy dobre viete, čo máte robiť, milý Arpád,“ riekol a vrelo sa lúčil s Magyarom.A nemýlil sa. „Milý Arpád“ veľmi dobre vedel, čo má robiť…Keď lámka trochu popustila, fiškál sa dal vyviezť na ďaleké panstvo, ktoré už dávnejšie kupoval. Bolo medzi nimi iba päť tisícok. Teraz ich nadhodil, však Magyar donesie ,oračku‘ od grófa. Dal hodný závdavok, urobil kontrakt a veselo si žil ďalej, čakajúc na milého Arpáda.O týždeň prišiel od neho list, v ktorom píše, že je už všetko usporiadané, ale že on využije príležitosť a obzrie si južné Francúzsko a Tirolsko. Všetko to potrvá iba desať, dvanásť dní a že za päť rokov isteže si zaslúžil také prázdniny.„Pravdaže zaslúžil, trebárs i mesiac,“ mienil natešený fiškál.No keď po liste prešli ďalšie dva týždne a Magyar nechodil, koncom tretieho počalo to fiškála omínať a zlé sny ho trápili. Či sa mu niečo neprihodilo?Alebo…Fiškál sa telegraficky opýtal grófa v Prešporku, či jeho zástupca bol u neho.„Bol tu dvakrát,“ znela odpoveď. „Prvý raz vyzdvihol stotisíc, o päť dní priniesol bratovu poistku i odstupujúcu listinu a dostal vyplatený váš honorár, tridsaťtisíc.“Fiškálovi sa počala krútiť hlava. Desná myšlienka sa ho zmocňovala. Ihneď telegrafoval druhému grófovi do Paríža, či jeho zástupca bol u neho, kedy, a či vyplatil grófovi stotisíc zlatých?Odpoveď našla fiškála v kasíne, uprostred veselej spoločnosti, kam sa utiahol, aby svoju rozčúlenosť premohol. Ruky sa mu triasli, keď otváral telegram, a keď ho prečítal, žily mu nabehli na spánkoch ako hrubé motúzy, oči sa zakrvavili a mali mu vyskočiť z jamiek, na čelo mu vysadli veľké krupaje potu. Rukami počal mávať v povetrí, ako keby sa niečoho chcel chytiť, ústa sa mu pohybovali, no nevydali ani slova, až desne zachrčiac prevalil sa zo stoličky a ako mŕtvy ostal ležať na liskavej[4]podlahe.V obetavej opatere svojho syna, ktorý bol stoličným lekárom, fiškál prichádzal k sebe, len ľavý bok ostal mu akýsi nehybný — bol porazený.„Syn môj,“ riekol fiškál. „Prv než by si ma opustil a prv než by som sa púšťal do rovnania svojich záležitostí (grófovi musím vrátiť tých stotridsaťtisíc, čo mi ten galgan ukradol), teda najsamprv chcem usporiadať inú, vážnejšiu záležitosť, a čo hneď pre grófa neostane dosť.“Utíchol na chvíľu, bolo mu obťažné mnoho hovoriť.„Čo urobiť, otecko?“„Daj sa vyviezť do Slaníka. Vyhľadaj tam vdovu Kévenskú a dovez ju sem zaraz a za každú cenu. Ak by naskrze nechcela ísť, tak jej povedz, že si ju žiadam k smrteľnej posteli.“Popoludní prišiel syn s obstarnou ženou a potom sa rozlúčil s otcom.„Pamätáte sa na mňa, Kévenská?“„I veľmi! Do smrti nezabudnem na vás.“„Počuli ste o mojom nešťastí?“„Vrabce čvirikajú.“„Vyjdem na mizinu, ale skorej chcel by som sa s vami vyrovnať. Svedomie…“Žena sa sucho usmiala.„Za čo vyrovnať? Že ste mi vzali celý majetok…“„Bol som mladý, práve som počal fiškálstvo, bolo treba, odkiaľ prišlo…“„… že ste ma vyhnali i s mojím malým synom a ja som musela žobroniť, zimu, psotu trieť. To sa nedá vyrovnať, veľkomožný pane!… Ináč, to je už i tak vyrovnané, tisícnásobne nahradené,“ dodala žena.„Akože vyrovnané a nahradené?“ prekvapene sa pýtal fiškál.„Nuž takto. Keď ste nás z vlastného domu polonahých vyprášili, po strašných biedach pritúlil nás k sebe mladušký, neženatý učiteľ. Ja som mu varila, piekla, prala, za čo nás on zase choval. Časom si veľmi obľúbil môjho Janíka, ktorý bol vždy prvý v škole, a pomocou dobrých pánov vystrojil ho do vyšších škôl. Keď syn skončil tie školy, tak sa ma pýtal, čím vlastne má byť, lebo teraz už má ísť na najvyššie školy a musí si voliť, či chce byť farárom, doktorom, profesorom, advokátom a tak ďalej. Vtedy mi napadli vaše slová, ktoré ste mi povedali, keď som vás prosila, aby ste mi aspoň chalupu a kravičku nechali. „Nemôžem! To je už i tak preplatené, ja som musel druhým platiť.“ Nuž pomyslela som si, nechže i môj Janko tak platí druhým z druhého a nech má hojnosti všetkého. I poradila som mu, aby sa učil za advokáta. Keď skončil, tak bol šuhaj mäkký, citný. Nie, reku, z blata nebude meč a takmer nasilu poslala som ho k vám — do školy. Aby sa naučil platiť druhých z druhého a po pansky žiť. I naučil sa, ako počúvam.“Fiškál sa zdesene díval na ženu.„Kto sa naučil, kto je váš syn, ako sa volá?“ pýtal sa trhano.„Môj syn volal sa svojím poctivým otcovským menom Štefan Kévenský, potom sa zhavranel[5]a volal sa — Magyar Arpád. Ako sa bude písať v Amerike, to je jeho vec.“Fiškála zase mdloba krútila. Zavrel oči a oprel si hlavu o stoličku. Ale o chvíľu sa vyrovnal a s trpkým úsmevom riekol:„Kévenská, zdá sa mi, že tentoraz budem ja platiť zasa druhým, len nie z druhého, ale zo svojho vlastného.“Zacengal.„Pošlite pána Sümegha!“Vošiel dnu nový správca kancelárie.„Pane Sümegh, ráčte odísť na policajný úrad a zastavte kurentovanie[6]pána Magyara. Peniaze sú do grajciara vrátené a pán Magyar môže žiť a byť, kde sa mu páči.“[1]vyšujtášený, vyšujtášovaný— šnúrkami vyperený, vyzdobený[2]šujtáš(maď.) — šnúrka, na šatách, šnúrka ako ozdoba[3]podagra— lámka, dna, choroba kĺbov, spôsobená poruchou vo výmene látok[4]liskavý— lesklý, ligotavý, blýskavý, blyšťavý[5]zhavranieť sa— odcudziť sa na nepoznanie, odvrátiť sa od svojho rodu, odrodiť sa, v havrana sa premeniť[6]kurentovanie— úradné hľadanie, stopovanie, pátranie po niekom, po niečom
Marsall-Petrovsky_Kto-mecom-bojuje-mecom-zahynie.html.txt
Strieborná lyžičkaPo bielej hradskej, pretínajúcej malú rovinu medzi kopcami, tancujúc utekal s malým vozíkom záprah pekných vraníkov. Hodný šuhaj v ladnom sedliackom kroji svalnatými rukami, vytŕčajúcimi zo širokých rukávov, ľahko ho zdržiaval. Hľadel s potešením na ľud, pracujúci na poliach, pokrytých hojnou úrodou. Cesta bola prázdna, len niekoľko sto krokov pred sebou videl ženskú postavu s nošou na chrbte. Nespúšťal z nej pohľad, lebo, blížiac sa, zdala sa mu mladou, strunistou. S nošou vykračovala poľahky. Hádal, či ju pozná. Ale keď ju skoro dobehol, videl, že nie je z jeho dediny. Čo ako, umienil si, že ju odvezie, hoci je z neznáma: bude mu s ňou veselšie. Predbehol ju o niekoľko krokov a zastal, zatočiac kone pred ňu, že musela zastať.Trochu rozohriate dievča pozrelo na neho veľkými čiernymi očami a zastalo zľaknuto a, zdalo sa mu, i trochu ostýchavo.Mládenec sa dievčaťu milo usmial. Zvidelo sa mu na prvý pohľad.— Zľakla si sa! No, neboj sa. Poď, sadni si ku mne. Odveziem ťa. I tak tieto šialené koniská len fígle robia s vozíkom. A tebe škoda ustávať sa.Dievča sa okúňalo.— Ale, čo ako, ani ťa nepoznám! Ako k tomu prídem, aby si ma odvážal?— A kde ideš?— Do mesta.— Tak nevymýšľaj, ale sadaj a hoď tú nošu k vreciam. Idem i ja do mesta, do mlyna s obilím. Ak sa nebudeš dlho baviť, môžeš sa i naspäť odviezť, aspoň do Zvadoviec.Dievča ešte vždy trochu váhalo.— No, hybaj, lebo ťa vysadím!Ešte raz pozrela na neho veľkými hanblivými očami. Zdalo sa jej, že ju tento mládenec azda predsa len nezje. I hodila nošu k obiliu a rezko vyskočila do vozíka.Mládencovi sa osôbka veľmi pozdávala. Bola driečna, svižných pohybov a vábivého pohľadu. Keď sa usadila dobre pri ňom, obzrel ju, či dobre sedí, a pustil kone. Keď ich dostal do riadneho behu, obrátil sa k nej.— Nie si ty z Tepličky?— Pravdaže odtiaľ, — povedalo dievča a pošúchalo si trochu oznojenú tvár bielym ručníčkom. — Veru je lepšie viezť sa, ako sa trápiť v tomto úpeku s nošou.Mládenec zbadal, aký má príjemný hlas: len do spevu.— No, vidíš, a ako si sa vzpierala. Vari si sa bála, že ťa ukradnem?Dievča sa trochu usmialo.— A načo by som ti bola? Taký tovar netreba kradnúť, toho je všade dosť.— Veď dosť, ale akého? A to plátno nesieš do mesta na predaj, a či farbiť?— Na predaj. Farebné už ľudia akosi nechcú.— A to ste, pravda, doma natkali? A koľko ho máš? A po čom ho predávaš?— Mám šesťdesiat metrov a dám ho po šiestich korunách.— Tak dostaneš dosť veľa groší. Tristošesťdesiat korún. Ale sa ti omľasne, — usmial sa mládenec.— Omľasne! Dajsamibože. Mater, sestra a ja sa s tým trápime celú zimu a pol jari. Len si pomysli, koľko je s tým roboty! Keby to robila nájomná, ani tri koruny by jej nevyšlo na deň. Veď u vás vari tiež tkajú?— U nás už dávno nie. Iba stará mať ešte tkala za mladi. A čia si ty?— Ja som Marka Heľovie.— Koľko statku kŕmite?— Dve kravy, pár volov a tri junce. Máme i šesť oviec a dve prasce.— A v dome vás je koľko?— Rodičia, dve dievky a traja chlapci.Mládenec sa usmial.— To je z jedného primálo a z druhého primnoho. Vy musíte poriadne stískať.Dievča drglo plecom.— Vyjdeme, keď sa obhadzujeme. Nechodíme ani otrhaní, ani hladní a ani dlžoby nemáme. A do vás ako volajú? Aby som vedela, aký veľkomožný ma odviezol, — povedalo dievča trochu pichľavo, lebo bolo urazené poznámkou.— Môj otec je Ondrej Kleň zo Zvadoviec a ja som jeho jediný syn, Jano. V dome je okrem mňa len stará mať a rodičia. No a, pravda, čeľaď.Dievča bolo odpoveďou ponížené. Kleňovci patria medzi najprednejších gazdov v okrese. Podľa mena ich poznal každý. Cítila sa naraz celkom malá a neopovážila sa viacej Janovi tykať.— To ste vy veru veľkí páni! Čože je vám! — povedala stiesnene.— Nie je to také strašné, to naše panstvo, dosť sa nadrhneme. Iste sa ešte viac narobíme ako vy, lebo je robotiska hrôza. Vy vašu poľahky zmôžete a viac ani my nepojeme ako vy.Jano hľadel na ňu zboka a poľutoval ju. Vystrel pred ňou svoju mohutnú žilovatú ruku.— Pozri, tieto ruky veru nezaháľajú.Marka vystrela mimovoľne svoju. Bola drobná a ani nebolo na nej priveľmi vidieť, že by bola upracovaná. Jano ju zachytil do svojej. Skoro celkom zmizla v nej. Obidvaja sa zasmiali.— Veru ste vy chlapisko, — vyškerila svoje biele zuby.— Tak je to, Marienka, často myslím, že nám je ten zvyšok len na ťarchu. A máš už kupca na plátno? A či budeš chodiť s ním po domoch?— Už ho zjednala pani apatekárka. Ona ho vše berie od nás na uteráky. I mňa volá do služby. Uzhovorili sme sa s rodičmi, že pôjdem. Bezo mňa si dajú rady a nejaký groš sa vždy zíde. Keď nie na iné, aspoň budem mať na šaty.— Tak teda nebudeš tam dlho. Ja skončím za štvrť hodiny. Počkám ťa pred lekárňou, ak chceš.— Ja myslím, že chytro skončím. Veru by som bola rada, keby som nemusela v tejto horúčave pešo putovať.— Tak dobre.Mesto bolo už neďaleko. Zamĺkli. Ich myšlienky boli také, že si ich nechceli vyjavovať, a naprázdno hovoriť sa im nechcelo. Marke sa motala v hlave neobyčajná príhoda a Jano si myslel, že je to rúče dievča a že by sa im zišlo v dome, lebo matka sa často žaluje, že vystáva. Majú síce už dosť čeľade, ale slúžka pre domácnosť by sa zišla. Čo sa len otec nahromží, že nie je nikdy nič v takom poriadku, ako by malo byť. Keď boli skoro v meste, stíšil Jano kone a obrátil sa k Marke.— Pozri, Marka, keď chceš ísť do služby, mohla by si ísť i k nám. Mala by si robotu, na akú si z domu privyknutá, zachádzať budeme s tebou, ako keby si bola naša, a zaplatíme ti, ako sa patrí. Keď pôjdeme naspäť, mohla by si sa rodičom ukázať.Hovoril to so zamračeným čelom. Bolo vidieť na ňom, že sa trochu okúňa jej to povedať, lebo cítil, že ako on i ona tuší, že ju neoslovil preto, lebo hľadá slúžku, keďže vo Zvadovciach by každé dievča i z dobrého domu šlo do Kleňov s výskokom do služby. Počarila mu. Zaťažilo mu na duši, že by ju nemal viac vidieť.Marke sa Jano pozdával. Bol to iste tichý, dobrý človek. Ale na to ani nepomyslela, že by mohla prísť s ním do nejakého iného pomeru ako služobného. Zdalo sa jej, že aspoň tak vysoko stojí nad ňou ako pán farár alebo pán notár.— Uvidím, čo mi povie pani apatekárka. Ak ma neosloví, nebudem sa jej núkať, ale pôjdem k vám.Jano bol trochu sklamaný jej odpoveďou, ale len pokýval hlavou a povedal ticho:— Bude, ako bude.V lekárni slávili apatekárove meniny. V dome bolo sťa v úli včiel. V predizbe a v kuchyni sa potilo niekoľko žien pri umývaní príborov a pripravovaní jedál.Marku čeľaď poznala a pustila bez ťažkosti do kuchyne, kde si sadla k obloku a zložila nošu na zem. Povedala, že doniesla objednané plátno, a poprosila vycifrovanú chyžnú, aby to oznámila panej. O Marku sa ženské, majúc plné ruky roboty, nezaujímali. Ona sa chvíľku obzerala, kým nepobadala na stole pri sebe hŕbu strieborných nožov a lyžíc, z ktorých zaujali jej pozornosť malé, zlatom vyzdobené lyžičky. Jednu z nich vzala do ruky a obzerala v obloku, keď zrazu vošla pani apatekárka a vyzvala ju, aby s plátnom vyšla do predizby. Marka sa strhla, a berúc nošu zo zeme, strčila mimovoľne lyžičku do vrecka na sukni. Pani lekárnička v náhlivosti plátno obzrela, zaplatila a odišla zasa medzi hostí. Či príde k nej slúžiť, zabudla sa opýtať.Marka sa obávala, že jej z ceny strhne, ako bola navyknutá; uradostená, že dobre obišla, vybehla na ulicu, kde ju Jano už čakal s vozíkom. Hľadiac na ňu, zasmial sa na jej svietiacich očiach.— Iste si dobre pochodila, keď si taká uradostená, — oslovil dievča. — To ťa vari i do služby vzali?— To nie. Ani slovom nespomenula, aby som prišla, a ja som sa jej veru nenúkala. Ale zaplatila rúče do grajciara, čo som si zapýtala.— To sa tomu tak tešíš?— To ani nie. Možno viac tomu, že prídem k vám, — fľochla na neho zboku falošnými očami.— Panebože, daj, aby si prišla a aby sme mali z toho všetci potešenie, — povedal Jano, a akoby chcel, aby si lepšie sadla, pritiahol ju trochu k sebe, chytiac ju okolo drieku. Keď ju pritisol k sebe, pocítila, že ju na stehne čosi pritislo, i strčila ruku do vrecka a našla tam lyžičku.Vtom Jano už rozohnal kone do behu.Marka sa strhla a jej veselá tvár sa z ničoho nič zamračila.„Preboha, čo som to urobila! Veď som tú lyžicu vzala so sebou! Čo si len počať! Ak to poviem Janovi, ešte si pomyslí, že som ju chcela ukradnúť.“Jano ju obzrel, že tak razom zamĺkla.— Čože sa ti stalo, že si tak razom onemela? — pýtal sa zadivene.— Ale nič, len mi prišlo na um, že som mala ešte niečo vykonať. Nuž, veď je to nie tak náhlo.— Ak chceš, obrátim sa.— Ale nie, ja to odkážem od Zuzky Matulovie, tá tam chodí často po lieky, lebo jej otec je čosi chorý.— Ako chceš.Ale čo ako, dobrá vôľa Marke prešla. Vŕtalo jej v hlave, čo by mala s tou nešťastnou lyžicou urobiť. Na to ani nepomyslela, vyjaviť sa Janovi, iste by sa odvrátil od nej. Napokon sa utešovala, že ju ozaj dá Zuzke, aby ju odovzdala v apatieke. Ale pokoj sa jej nenavrátil. V lekárni iste pobadajú, že lyžička chýba a ju budú upodozrievať, že ju schválne vzala. Ešte môže mať opletačky a hanbu, že kradla. Raz nevedela, čo má urobiť.Tak potom cestou do Kleňov sotva slova stratili.Janovi rodičia sú tichí ľudia, mnoho daromných rečí nenarobia. Obidvaja sa zdajú mladší, ako sú. Len Kleňova mater má zlý jazyk a pichľavé oči, sťa šidlá. Vari sa všetka zloba celej rodiny v tej osobe zhromaždila, ako neriad, zmetený na kôpku.Marky sa povypytovali, čia je a odkiaľ a aké roboty vie. Videli, že sa rozumie do každej domácej a gazdovskej práce, i zjednali ju, hoci stará mať i pred ňou odporovala, aby ju vzali do domu. Keď Marka odišla, dohovárala deťom, že je to dievča príhodné, že sa zdá výstupčivé a že môže Janovi hlavu obrátiť a bude s ňou oštara.Kleňovci ju len vysmiali a kázali Marke prísť o niekoľko dní do služby. Odchádzajúc, pevne si umienila, že lyžičku iste pošle do lekárne, alebo ju niekde zahodí do rieky. Keď prišla domov, zavrela ju na kľúč do svojej truhličky na šaty.Ale tých niekoľko dní doma mala toľko práce, že, hoci jej lyžička vše i prišla na um, veľmi sa o ňu nestarala, a tak sa stalo, že keď odchodila do Kleňovcov, nezostalo jej nič iné, ako ju vziať so sebou v truhličke so šatstvom.Kleňovci ju prijali všetci priateľsky, okrem starej matere, ktorá zazerala na ňu a nedala jej dobré slovo. Rodina bývala v murovanom dome napredku a čeľaď na dvore v drevenej chalupe.Marka spávala s Pavčovou a s jej desaťročnou dcérou Žofkou v jednej izbe, do ktorej sa vchádzalo z druhej väčšej, kde býval dávny sluha a gazda Kleňovcov Jurčín so ženou. Títo boli všetci zamestnaní v gazdovstve, len Marku vzali k práci v domácnosti. Ona mala upratúvať a variť.Za niekoľko dní sa Marka naučila, čo má všetko robiť, a usilovala sa, aby boli s ňou všetci spokojní. Hoci stará mať bola voči nej stále nevľúdna, ukazovala jej vždy len dobrú tvár, a keďže často polihovala, starala sa svedomite o ňu, keď bola s ňou často sama doma. Ináč mala tá stará osoba pravdu, že sa Jano mal okolo nej väčšmi, ako vyžadoval jej služobný pomer. Spával sám v bočnej izbe predného domu, ktorú tiež Marka upratúvala. Niekoľko dní našiel vždy, keď si líhal, kvietok na hlavnici. Bol presvedčený, že ho Marka ta vložila. Raz ju podvečer dochytil v svojej izbe, a zazrúc kvietok, pokladal to za znak jej prítulnosti a bez slova ju schytil do náručia a vyobjímal a vybozkával. A Marka sa veru nebránila.— Aká si ty chutná, Marienka, že mi tú nevädzu vždy kladieš do postele. Veru celú noc len na teba myslím!— Ale ja? — zadivila sa Marka. — To mi ani na um neprišlo.Jano skočil k posteli a doniesol kvietok.— A toto je čo? — zasmial sa. — Darmo tajíš, sám sem neprišiel.— Tak ti to iste Žofka sem vložila. Už som ju viac ráz pristihla, že z poľa prináša vždy niekoľko nevädzí.— No, toto je fígeľ! — zasmial sa Jano. — A ja som veru myslel, že mi to ty sem kladieš, lebo ma máš rada.— Ak ti len to chýba, to ti i celý snopok kvetov donesiem každý večer.Darmo by sme to chceli tajiť, mladí ľudkovia veru hľadali príležitosť schádzať sa bez svedkov.Bolo to ešte včasráno, keď išiel Jano do dvora popri oblokoch izieb, v ktorých nocúvala Marka. Pozrel do nich, i zdalo sa mu, že ju zazrel v izbe. Bol by hneď skočil k nej na chvíľočku, keby nebol stál vo dverách Jurčín. Jano vedel, že Jurčín je už na odchode do poľa, i sám odišiel voz chystať, čo tak robil, aby nestratil Jurčína z očú. Keď Jurčín odišiel a vo dvore nebolo vidieť nikoho, vbehol Jano chytro k Marke. Ale v jej izbe nebol nik, iste vyšla niekde napochytre, lebo jej šaty boli porozkladané a jej truhlička bola otvorená. Jano by nebol býval mladým človekom, keby nebol zvedavý, čo je v priečinku truhličky dievčaťa, ktoré mal rád, i prehraboval sa medzi jej tajnosťami, až našiel lyžičku. Vychytil ju zvedavo a obzeral. Bolo na nej vyrezané meno K. Benko. Hodil ju naspäť, ako keby ho bola popálila, a vybehol z izby.Vedel, že sa lekárnik v meste volá Benko, a bol na čistom, že tá lyžica patrí jemu.„No, toto je potrest! Tá Mara kradne! To uchytila tú lyžicu ani straka, keď bola tam s tým plátnom! Škoda, no, škoda veru! Také rúče dievča, a kradne! Budeme si musieť na ňu dávať pozor!“ pomyslel si.Cítil, že mu veľmi odišla vôľa od nej. A začal rozmýšľať, či by mu nebola za ženu. Zdala sa súca a ústupčivá a jemu o majetok nešlo.Dva-tri dni bočil od nej a nevyužil ani raz príležitosť, ktorú mu dala, aby bol s ňou osamote, hoci mu srdce stískalo, keď ju videl smutnú. Cítil, že to dlho nevydrží a že sa musí s ňou vyhovoriť. Tak sa stalo, že keď raz ráno vbehla do jeho izby a chcela zľaknuto zasa utiecť, zachytil ju a vyobjímal. V tú chvíľu to pokladal za najväčšiu hlúposť, žeby také dievča opustil pre daromnosť, ako je strieborná lyžička. Veď má také milé okále a ako bolestne hľadela na neho. Málo chýbalo, že sa nerozplakala! Povie jej — nie teraz — aby tú lyžičku vrátila, a bude svätý pokoj! Povie jej to, keď sa trochu upokojí.Predbežne o svojom náleze ani neskukol pred nikým.O niekoľko dní prišli chlapi z kosby večer domov a dozvedeli sa, že na poludnie Jurčín zháňal peniaze za dvoje prasiec, ktoré predal, a že ich nikde nebolo. Odložil ich do priečinku stola v svojej izbe, kde peniaze obyčajne dával. Bolo to len 98 korún, ale je to predsa len posmech, že v dome niekto kradne.Keď sa Kleňovci zišli so starou materou, tá sa neokúňala vypovedať, že peniaze nikto nemohol vziať, iba Marka. Ona vedela o nich, a do Jurčínovie izby nikto nechodí, iba ona a Pavčovci. Tí sú už sedem rokov v dome, a nikdy nič nezhynulo. Len o Mare nikto nevie, čo je za jedna. Z očí jej nič dobré nehľadí, to sú oči cigánske. Mlela, že ona kadečo videla v živote a vie, čo vie. Ale komu by sa chcelo všetko porozprávať, čo natárala!Zavolali Marku a brali ju na otázku, či nevie o peniazoch.Dievča zadivene odvrávalo, že nevie o nich, a ani nevedelo, že by v stolovine mohli byť nejaké peniaze.Stará mať jej vyčítala, že len ona ich mohla vziať, lebo nikto iný do tej izby nechodí, ako Pavčovci a ona, a Pavčovci ich iste nevzali.Marka sa rozhorčene a plačúc bránila a verila sa, že ona o peniazoch nevie. Hľadela prosebne na Jana, ktorý ju dosiaľ vždy pred každým chválil a zastával, aby stratil za ňu slovo. Jano hľadel na ňu s vyčítavou ľútosťou, ale nevyriekol v jej prospech ani slovíčko. Len stisol plecami a odišiel k obloku a pozeral na ulicu. On zo všetkých najviac veril, že ich vzala, ale mlčal, lebo jej nechcel priťažiť.Marke sa zdalo, že jej srdce pukne, keď ju Jano tak opustil.— Keď už všetci tak myslíte, že som vám ja tie peniaze vzala, zadržte si môj plat, ktorý som dosiaľ vyslúžila u vás, ale ja tu ďalej nezostanem za nič na svete. Peniaze vám ináč nahradiť nemôžem, lebo veď nemám ani grajciara!I vybehla do svojej izby zobrať svoje veci.Kleňovci stáli zarazení.Otec Kleň krútil hlavou.— Parom vzal tie prašivé groše! Mamo, či vy tej dievke nekrivdíte, keď ste bez všetkej príčiny taká zlá na ňu. Ono sa kadečo stáva na svete. Ale sa nezdá, že by tá žena kradla. Bol som roky starostom a videl som kadejakú háveď. Keby bola tie peniaze ukradla, nenariekala by tak žalostne. Ja idem za ňou a vyzviem sa od nej, čo je vo veci. Prizná sa mi, ak niečo zvinila.— Choď, Ondrejko, dohovor sa s ňou. Hriech by bolo nevinnému tak ublížiť. A také mladé, i keby sa pomýlilo, sa spamätá, keď sa milosrdne s ním zaobíde, — durila ho Kleňová a vyšla i sama s ním.So starou materou zostal v izbe len Jano, a keď začala zasa na Marku nadávať pred ním, vyšiel i on rozpajedený na celý svet.V pitvore zachytil pri samých dverách Žofku. Zdalo sa mu, že počúvala, čo sa dnu hovorilo.V srde naskočil na ňu.— Ty potvora, čo ty tu špehuješ? Ty si tie peniaze ukradla. Nik iný, len ty!— Ja som ich nevzala, ty cigániš! — zvolalo dieťa, ale očividne zľaknuto a plačlivo.— Pravdaže ty! Veď som ťa zazrel cez oblok, keď si ich brala zo stola, ty maškara jedna! — vŕtal do nej Jano ďalej.Žofka sa nahlas rozplakala.— Ja som ich nechcela vziať, ale Katra Krútňavovie mi kázala, aby som ich vzala, že si kadečo kúpime za ne.— Také ste vy fialky! No, pekne od vás. Teraz pôjdeš so mnou do Jurčínov a tam všetko vyrozprávaš, čo ste porobili.„Ťaj,“ pomyslel si Jano uradostený, že sa mu to tak znenazdajky podarilo. „Ale tej starej strige jednako musím zasoliť,“ i chytil Žofku za ruku, aby mu nejako neutiekla, a otvoril dvere a zavolal starej materi:— Stará mať, peknej kaše ste si navarili s Markou! Peniaze ukradla Žofka s Katrenou Krútňavovie. Teraz sa mi priznala! Druhý raz si dajte lepší pozor na jazyk!Potom utekal so Žofkou do Jurčínov, kde boli všetci zhromaždení. Ta doviedli i Katrenu, o dva roky staršiu Žofkinu kamarátku. Peniaze sa našli. Chýbali z nich len dve koruny, za ktoré si kúpili gumovú bábiku. Že Krútňavová Katrenu a Pavčová Žofku poriadne vyplatili, o tom nemusíme milých čitateľov uisťovať.A myslím, že ani o tom nie, že sa Marka s Janom pomerila. Ale len keď jej zavrel ústa, že prezeral priečin v jej truhle a že tam našiel tú nešťastnú lyžičku. Marka sa mu potom zahanbene vyspovedala, ako vzala, nechtiac, lyžičku a nevrátila z nedbalosti. Keď sa vtedy viezli z mesta spolu, mohol na nej pobadať, ako razom stratila všetku dobrú vôľu, keď našla lyžičku v svojom vrecku. Ona ju veru nepotrebovala, lebo vedela, že každý by ju upodozrieval, že ju ukradla, keby ju u nej videl.— Zajtrajším dňom ju vrátim, — zariekalo sa dievča.— Ty ju, duša moja, nevrátiš. Daj ju sem hneď a zaraz, ja ti tú vec sám dám do poriadku.Marka utekala po lyžičku a Jano ju statočne vrátil, za čo ho apatekár ešte i počastoval a odkázal i Marke, aby i ona prišla, aby ani ona nevyšla naprázdno, lebo je, čo ako, statočné dievča.Čo sa ďalej dialo s Janom a Markou, to tak celkom iste neviem. Ale zdá sa mi, že mi môj priateľ Pavko Kurcin bol raz hovoril, že sa mali zobrať.
Nadasi-Jege_Strieborna-lyzicka.html.txt
DámaTúto príhodu budem rozprávať tak, ako som ju počul od známeho, ktorý sa zúčastnil na ťažení proti Poľsku na začiatku poslednej vojny. Nemám príčinu domnievať sa, že by si ju bol sám vymyslel, preto ani nepridávam k nej nič, čo by znižovalo jej hodnovernosť, necítim sa ani natoľko schopný a múdry, aby som ju upravoval, uhladzoval, prípadne dával jej do úvodu nejakú úvahu, ako to býva zvykom v takom prípade, keď spisovateľ predstavuje čitateľom lepšieho rozprávača, ako je on, aby sa popýšil svojou duchaplnosťou. Nechcem nejako usmerňovať vaše myšlienky. Nech sa len rozbiehajú slobodne po vlastných cestičkách, ako sa na opravdivé myšlienky patrí. Naostatok, nedbám, nech vám rozpráva on sám.Bolo to na jeseň roku 1939. Bol som veliteľom našej vojenskej jednotky, ktorá obsadila na poľskej strane Karpát horské pohraničné mestečko Z, keď ho už boli Nemci, postupujúci na sever v pätách poľskej armády, náležite vydrancovali a zanechali. Stal som sa tak nečakane a nerád neobmedzeným pánom nad niekoľkými tisícmi obyvateľov, lebo okrem samého mesta pod môj dozor patrilo i viac podhorských dedín a samôt. Sprvu som si zodpovednosť a dôležitosť svojej úlohy ani neuvedomoval. Skoro s ľahkým srdcom prevzal som správu nad dobytým mestom od nejakého škrekľavého a vyciveného Prušiaka, ktorý ma pri rozlúčke protektorsky nazval svojím kamarátom. Nebolo na tom vlastne nič. Vari trochu viac parády. Vymenili sa zástavy. Odzneli hymny, pár rozkazov, parádny krok a zase pár rozkazov a potom trocha viac pijatiky v spoločnosti niekoľkých upätých nemeckých dôstojníkov, kde bolo treba dávať pozor na jazyk a zložiť viac viet po nemecky, ako ma naučili páni profesori v škole. Ale keď som sa neskoršie pustil sám ulicami pokoreného mesta, kade len nedávno prebehli s divým rachotom oceľové tanky, rozsievajúce vôkol po chodníkoch smrť, a zbadal, ako sa mi ľudia poľakane vystupujú a ako potom zrýchľujú kroky, aby boli čím ďalej odo mňa, bolo mi čudne. To už neboli obyčajné manévre, keď si človek po vykonanej úlohe so zverenou jednotkou prišiel oddýchnuť do vidieckeho mestečka, kde sa mu priam na každom kroku natískalo opravdivé, úprimné a srdečné pohostinstvo vľúdnych občanov a kde si mohol obohatiť jednotvárny vojenský život príjemnejšími chvíľkami v spoločnosti naivných meštiackych paničiek. Toto bola skutočná vojna. Títo ľudia už prežili svoje pokorenie, zacítili surovú silu ukrutného vraha, zavoňali pach nevinne preliatej krvi, videli mŕtvoly svojich známych, rozhodené na dlažbe, počuli strašnú hrozbu smrti, preto mali tak málo odvahy. I keď som nemal vlastne nijaký podiel na ich pokorení, jednako nemohli vidieť vo mne priateľa. Moje voľné vystupovanie, rozhodný krok a najmä uniforma by im boli pripomenuli silu, ktorá im rozvrátila pravidelný a pokojný život a proti ktorej sa nemohli vzoprieť, a to aj vtedy, keby sa neboli dozvedeli o mojom poverení. Cudzí vojak nemôže čakať od obyvateľov obsadenej krajiny vľúdne tváre.Pravdupovediac, trochu ma to pomŕzalo. Hanbil som sa sám pred sebou, že pripúšťam, aby sa mi vystupovali z cesty šediví starci, vznešené dámy, zhrbené starenky, a že neviem usporiadať veci tak, aby ľudia neskláňali tak ponížene, až psovsky hlavy a nesťahovali plecia, keď sa majú so mnou stretnúť. Bol by som im rád vysvetlil, že som praobyčajný človek, vari malichernejší, ako sú oni, že nemám nijaké nároky voči nim a že som tu vlastne len preto, aby som ochraňoval ich životy, strážil ich majetky, upevnil poriadok, z ktorého trocha vykoľajili, že iba bdiem nad nimi, aby sa mohli pokojne venovať svojim záujmom. Ale či by mi boli uverili? Pre nich som bol vždy dobyvateľ, zlý tyran.Neskoršie som sa upokojil. Konečne, bol som tu iba prechodne. Po niekoľkých dňoch sa moja úloha mala skončiť, lebo dostal som vyrozumenie od nášho štábu, že v meste sa mám zdržať len zatiaľ, kým sa front neprevalí hlbšie do vnútrozemia, aby som zaisťoval bezpečnosť našich hraníc proti zvyškom porazenej poľskej armády, ktoré našli ešte úkryt v horách, kde sa mohli ľahko usporiadať a pripraviť na akciu proti nám. No, chvalabohu, nič sa nestalo. Nápor nemeckých tankov a lietadiel bol taký náhly a rozhodný, že sa Poliaci po prvom údere nevedeli spamätať a pravdepodobne ich velenie ani nepočítalo s útokom na tejto strane, preto neurobilo napred nijaké opatrenia na vedenie záškodníckej vojny priam za chrbtom nepriateľskej armády, hoci kraj bol na to predurčený. A tak jednotlivé roty, menšie i väčšie skupinky vojenských celkov, ktoré tu boli neočakávaným útokom zaskočené a odrezané od kmeňových telies a ktoré mohli ľahko a rýchlo utvoriť takmer celú novú armádu, tým nebezpečnejšiu, že s ňou nijaký nemecký generál nepočítal, boli ponechané pokorujúcej nečinnosti a odsúdené na ďalší rozklad, lebo jednak nevedeli o sebe, a hlavne nemali rozkazy. Udržali sa v roklinách pod horským masívom Tatier do tých čias, kým im vystačil proviant, a potom sa pomaly rozchádzali všetkými smermi, najskôr preto, že tak urobili najprv ich bezradní dôstojníci a že vlastne nebolo iného východiska.Každý deň mi hlásili velitelia jednotlivých čiat, rozložených pre každý prípad na okraji mesta a v susedných dedinách, že okolím blúdia tlupy vojakov, ktoré však nemajú útočné úmysly. Boli to najviac sedliaci. Nestačili ich ani poriadne vystrojiť. Temer holými rukami mali brániť vlasť. Zbrane zanechávali obyčajne v hore a na rozkaz našich stráží veľmi ochotne skladali zo seba i posledné zdrapy vojenských uniforiem, keď sa im povedalo, že sa potom pokojne môžu povracať domov.Tí neboli nebezpeční. Obyčajní ľudia sú všade rovnakí. Vlastný život, i keď biedny, cenia si nad všetky hodnoty.Ale nedalo sa všetkým Poliakom tak ľahkomyseľne veriť. Už prv dostali sa mi do uší správy o zákerných vraždách, spáchaných zlomyseľnými civilmi a najmä ženami na osamotených nemeckých strážach alebo jednotlivých vojakoch, ktorí zaostali niekde v poli alebo v dedine za svojou jednotkou. Naostatok svedčili o tom aj plagáty, nalepené husto po bránach ešte nemeckým velením predo mnou, vystríhajúce civilné obyvateľstvo pred podobnými činmi. Mohli to byť iba nerozvážne skutky ojedinelých, prihorlivých vlastencov, ale takisto mohla to byť i zámerná práca nejakej tajnej organizácie, ktorá mala vyvolať väčšie hnutie ľudu proti cudzím votrelcom. Musel som byť teda obozretný. Hoci sa zdalo, že naše vojská predsa si len získali trocha priazne domáceho obyvateľstva a že nie sú ohrozované, nemuselo to zostať vždy tak, lebo je známe, že sprisahanci rýchlo menia pravidlá. A ja som bol zodpovedný za každého svojho vojaka. Preto hneď v prvých dňoch vydal som rozkaz, aby každý pod trestom smrti do dvadsiatich štyroch hodín odovzdal zbraň a výbušniny. Zároveň v tom čase nariadil som povinnú prehliadku bytov.Všetko prebiehalo hladko. Ľudia ochotne odovzdávali zbrane. Nevyskytol sa ani jeden prípad, aby sa bol niekto zdráhal. Pravdepodobne vyhrážka smrti na nich náležite zaúčinkovala a mali sa už kedy presvedčiť, že nariadenie vojenských úradov berie sa vážne. Za ten krátky čas, čo sa v meste zdržali Nemci, stieklo hodne poľskej krvi, ba ani potom neprestala stekať, lebo v meste malo sídlo povestné gestapo, ktoré si i bez môjho vedomia a zvolenia hojne vyberalo obete. Každé ráno na svitaní prebehúvalo s hrmotom tichými ulicami na hnedo zafŕkané, pochmúrne a uzatvorené auto a o krátku chvíľu zaznievali v pravidelných prestávkach z neďalekého, stále dobre stráženého lesíka krátke výstrely. Všetci vedeli, čo tento odmeraný, bodavý štekot znamená. Za takýchto okolností bolo teda ľahké udržať bezvýhradnú poslušnosť všetkých vrstiev obyvateľstva.Raz ráno potom stál som nečinne pri okne vo svojej izbe na prvom poschodí mestského hotela, kde sme sa boli ubytovali. Pred hotelom bol polkruhovitý park s kamennou fontánkou, kde čľapotala neprestajne voda. Naproti viedla k námestiu široká ulica, vysadená po oboch stranách dosť husto striedavo košatými lipami a štíhlejšími javormi. Niekedy mohol byť azda pohľad odtiaľto zaujímavý. Tu dolu v parčíku vysedúvali na lavičkách pred záhonmi kvetov alebo prechádzali sa po cestičkách hostia: ramenatí mužskí, vystrojení na výstup do hôr, krásne ženy v dreváčikoch, v pestrých sukniciach a šatkách, opálené horským slnkom až do hneda, vysmiate, celé rozihrané jasom čistej oblohy ako farebné motýle, okolo fontánky pobehúvali šantivé deti a tam po oboch stranách čistučkej ulice v tieňoch bujných stromov stáli ligotavé autá, lebo toto bola vilová štvrť, kde mala svoje letné sídla ponajviac poľská šľachta z Varšavy a z Krakova. O jednom letohrádku mi dokonca tvrdil môj priateľ, ktorý prišiel sem predo mnou a lepšie poznal prostredie, že patril prezidentovi Poľskej republiky. Mohlo to byť. Mestečko si zaslúžilo priazeň hlavy štátu. Sotva iný kútik krajiny mohol sa vyrovnať krásou tomuto. Poliaci tu mali svoje Švajčiarsko, preto usilovali sa sem preniesť aj prepych a lesk predných varšavských tried. Mestečko nesmelo v ničom zaostať za ostatnými svetochýrnymi letoviskami.Ale teraz sa človek nemohol zbaviť tiesnivého pocitu, keď hľadel takto zamyslený na prebúdzajúce sa mesto ako ja. Pripúšťam, že v tom bolo aj hodne čara nadchádzajúcej jesene. Sychravé ráno s premočeným a mazľavou hmlou zahúleným povetrím a v ňom stíchnuté mesto, kde sa ešte nestačil rozprúdiť život. Darmo si odlepil zrak od chladnej zeme a zvedavo pátral po obzore, kde by sa mala vynoriť hradba nebotyčných tatranských velikánov, ktoré mali najväčšiu zásluhu na tom, že táto osada horalov nezostala len bezvýznamnou a zabudnutou dedinou s nízkymi drevenými chalupami, akých bolo veľa tu pod súvislým pásmom tmavých smrekových hôr. Tam sa teraz búrilo neprehľadné, čierne dno širokánskeho mračna. Takisto ako včera, ako predvčerom. Z neho predpoludním pustil sa vždy dážď, ktorý bubnoval a čľapotal za oknami vytrvale až do pozdného večera.No najsurovejšie zasahovala človekovi do srdca predsa stopa vojny, ktorá bola ešte celkom čerstvá i tamvon na premočených poliach, i tu dnu v ľudských srdciach.Z diaľky neprestajne doliehalo do uší temné dunenie. To bola ešte zrozumiteľná reč frontu. Prenikala i cez pevnú hradbu čiernych mračien, i cez nepretržitý šumot dažďa, cez vrchy, hory, múry, miešala sa človekovi nešetrne do myšlienok i do snov. Len pred niekoľkými dňami si to nevedel ešte nikto predstaviť. Front žil iba v spomienkach niekoľkých invalidov, ktorých pomŕzalo, že hodnota ich hrdinstva zo dňa na deň klesá. No jednej pokojnej noci zhučali hory a vlna hrôzy prevalila sa z vrchov na pokojné podhorské osady, roztiahla sa naširoko poľom a hnala pred sebou splašené vtáctvo, zverinu i človeka, zanechajúc za sebou iba rumoviská života.Hoci mestečko nebolo navonok skoro poškodené, jednako sa dalo už prvým pohľadom zistiť, že je niekde vo svojich základoch ochromené, podbúrané. Napríklad tá široká ulica predo mnou: ani jedinký človiečik sa na nej neukazoval. Ležala tu po celej svojej dĺžke nemo, bez jediného zvuku, bez jediného oživujúceho hlasu ako zakliata. Zo stromov padalo zhusta lístie na lesklý asfalt a na cementové chodníčky po kraji. Zakrývalo už temer celú šírku ulice a nikto ho neodmetával, lebo nikomu nezavadzalo. Spomedzi krovia a živých plotov záhrad presvitali šedivé múry a červenkasté strechy kaštielikov a víl. Aj tie boli prázdne. Ľudia z nich poutekali. Na niektorých boli už okná a dvere vylámané. Na schodištiach a chodbách povaľovali sa rozbité kusy drahocenného nábytku, nádoby, šaty, koberce. Niekomu sa ťažilo vliecť veľký náklad naraz, niečo si odložil. Možno si po to ešte príde. Áno, nocami sa rabovalo, kradlo. Niečo vojaci a viac civili. Vojna je príšerná. Kde je dovolené beztrestne vraždiť, tam krádež nie je hriechom.Ani parčík tu dolu pod mojimi oknami nepôsobil lákavejšie. Krúžky posledných jesenných kvetov, medzi oslzeným a dažďom ošplechnutým trávnikom na záhonkoch, zahnívali. Mnohé ozdobné kríky, stromčeky boli povytrhávané i s koreňmi a rozhodené po cestičkách. Popri lavičkách povaľovali sa zvyšky konzerv, škatúľ, rozmoknuté papiere i handry. Teraz nikomu nezavadzali. Nemýlili ani jedno oko. Doplňovali obraz spustošenia a pominuteľnosti svetských krás.Áno, to bola vojna, ktorá prenikala všetko a všade ukázala rub života. Človek to musí vari občas skúsiť i vidieť a musí sa dlhšie a uprenejšie na to dívať, aby pochopil a správne splnil svoje poslanie. Ba človek vari za to ani nemôže. Možno jestvujú mocnejšie sily, ktoré ho niekedy prinucujú istotne z vyšších záujmov ničiť svoje vlastné dielo, rúcať modly, ktorým sa dlhé roky koril, šliapať a špiniť krásu, ktorú si dlho s mravčou usilovnosťou a trpezlivosťou okolo seba vytváral, povedzme preto, aby náhodou neprevýšil ich význam, aby neporušil poriadok a harmóniu vesmíru. A keby aj, rozhodne popieram, že by vinu za to mal niesť jediný človek, jeden národ.Ach, neviem, ako ďaleko by som sa bol tak dostal. Odmala rád som snoval myšlienky a vtedy bola na to príležitosť, lebo moju pozornosť náhle upútal zvláštny zjav.Dolu po cestičke smerom k fontánke išla zvoľna nejaká vznešená dáma. Zrejme patrila k vyššej spoločnosti. Aspoň jej výstredný klobúk, módny účes, kabát, zdobený na rukávoch drahocennou kožušinou, a celé držanie tela mi to potvrdzovalo. Prešla zľahka, skoro by som povedal tanečným krokom popod moje okno, akoby ma bola zbadala a chcela vábiť. Zašla trochu vľavo, potom sa však vrátila a postavila sa ku kamennej fontánke tak, aby som jej mohol vidieť aj do tváre a možno aby mohla aj ona lepšie cítiť môj pohľad na svojich mihalniciach. Tak jej to aj najlepšie svedčalo. Fontánka zachovala si istotne najviac toho čara, čo tadiaľto nedávno vyžarovalo. Neúnavne deň i noc prihovárala sa sladkým spevom svojho prúdu okoliu, aby v ňom vzbudila aspoň spomienky na tie časy. Ale to jej už nevedelo rozumieť takisto, ako nevedelo vytvoriť vhodné prostredie pre tú dámu, čo sem prichádzala. Keď však stáli vedľa seba, totiž dáma a fontánka, navzájom sa dopĺňali a prikrášľovali. Zaiste tak to voľakedy bývalo. Krásne dámy veľmi často stávali pri fontánke a s potešením vyhľadávali na dne kamennej misy zrkadlenie svojej tváre. Čistá, pramenitá voda vedela najvernejšie zobraziť ich podobu a zároveň vyjaviť márnivosť a pominuteľnosť ich krásy. Azda aj táto vrátila sa len preto sem, aby sa o tom ešte raz presvedčila. Alebo sa opozdila. Jej príbuzní v zhone pozabudli na ňu, odišli, všetci odišli a ona teraz, opustená, blúdi, hľadajúc východisko zo svojho zúfalého postavenia.V každom prípade nebol to obyčajný zjav. S osamelými ženami sa človek zriedkavo stretával i vo dne na frekventovaných uliciach, a táto sa nebála ísť na prechádzku včasráno, vari najopustenejšou štvrťou, a postaviť sa pred vojenskú kasáreň. Nechcelo sa mi veriť, že by patrila k tým, ktorých ženie hriešna vášeň do ulíc. Nevyzerala na to. No do vedomia veľmi silno drala sa mi myšlienka, že len tak náhodou sa nepostavila pred moje okno, že vari najbližšiu chvíľu bude pre mňa niečo znamenať, najmä keď sa zo svojho stanovišťa, ako sa zdalo, nemienila ešte hodnú chvíľu hnúť, a keď bolo zrejmé, že vie o mojom mieste tu hore za oknom.Preto trochu rozrušený zbehol som dolu na prízemie, kde som mal kanceláriu, nazdávajúc sa, že ma tam čakajú rozličné dôležité hlásenia, ktoré ma privedú na iné myšlienky. Ale na moje prekvapenie v kancelárii mi najprv služba ohlasovala, že od včasného rána čaká na mňa nejaká dáma.Teda predsa. Tušenie ma neklamalo. Dáma prišla za mnou. Chce sa so mnou zhovárať. Ach, bolo to také neobyčajné. Sotva som sa stačil upokojiť. Veď ju bolo treba prijať.O chvíľu potom sedela predo mnou a zjavne sa kochala v mojich rozpakoch. Jej veľké oči, spola zatienené dlhými riasami, upínali sa bezpečne na mňa. Vytrvale sledovali môj pohľad, akoby mi chceli vniknúť do samého podvedomia a vnútiť svoju vôľu, ale jej pohŕdavý úsmev, mihajúci sa okolo ostro vykrojených a silne vyfarbených perí, nasvedčoval, že je to len rozmarná a bezočivá hra povýšenej panej, ktorá si uvedomuje svoju prevahu. Zrejme ju mužskí rozmaznávali a uctievali ako bohyňu. Nestretla sa ešte s odporom. Bola zvyknutá aj očami rozdávať rozkazy. No na taký stupeň istoty a povýšenosti mohla dospieť i neustálym uvedomovaním si vlastnej krásy. Už som bol do tých čias niekoľko ráz počul chváliť dravú a živočíšnu krásu poľských žien. Vždy však bola pritom aj veľká dávka chlipnosti vychvaľovateľa. Ale teraz som bol prekvapený a, priznávam sa, aj zmätený. Tá žena, ktorá predo mnou sedela v nenútenej póze vznešenej dámy, musela byť diablica. Dnes už neviem povedať, čo z jej zjavu zapôsobilo na mňa najmocnejšie, či to bol práve ten neznesiteľný pohľad netajenou ľúbostnou žiadostivosťou rozšírených očí, či smelé klenutie jej obočia, či priveľmi prečnievajúce lícne kosti, kde sa jej prejemnelá kožka farbila prirodzenou červeňou, či zmyselná nervozita priveľkých úst, či priezračnosť dlhých prstov pravej ruky, z ktorej si stiahla koženú rukavicu, vari iba z potreby urobiť nejaký rozhodnejší pohyb, alebo azda obdivuhodne dlhá línia nôh, ktorá sa znateľne črtala pod úzkou a obtiahnutou sukňou, ale aj teraz si ešte pripamätúvam, s akým sebazaprením som premáhal vzrušenie, ktoré mi rozťahovalo hruď. Nie, jej čaru nedalo sa odolať. Kedykoľvek som sa dotkol očami tých nebezpečných miest, preliala sa mi celým telom pálčivá horúčava a natískala sa mi živá predstava jej omamných bozkov.Sprvu rozprávala po francúzsky. Keď však spozorovala, že nechápem, s ľahkým úsmevom prešla na nemčinu. Zo zdvorilosti som jej oznámil, že rozumiem lepšie po poľsky.Po niekoľkých dosť nedbanlivo prehodených frázach s určitými okolkami naznačila, že mi chce niečo dôležité oznámiť, ale že nedôveruje poddôstojníkovi, ktorý mal práve v mojej kancelárii službu. Ten však porozumel a pod zámienkou, že treba prideleným veliteľom rozoslať denný rozkaz, vyšiel von.Potom mi ironicky pripomenula, či som ešte nezabudol na vyhlásenie, podľa ktorého sa mali odovzdávať zbrane.— Vari by to potreba vyžadovala? — opýtal som sa zdvorile, aby som predbehol jej doznanie, pripúšťajúc už napred, že v tomto prípade budem musieť prísny ortieľ vojenského súdu neúmerne zmenšiť, ak nie celkom zrušiť.— Ach, na to nemyslím, lebo viem, že by sa vám taký ústupok mohol vypomstiť, — povedala rýchle, sťahujúc si rukavicu i z druhej ruky. — Naopak, prišla som vás vystríhať.— Budem vám povďačný, — povedal som čo najláskavejšie, domnievajúc sa, že je to ešte stále iba slovná hra, ktorá má medzi nami vytvoriť otvorenejšie ovzdušie.— Poznám osobu, ktorá úmyselne ukrýva zbrane, — oznámila mi ona na to, zalievajúc ma plným prúdom širokého pohľadu, aby som nemal pochybnosti o tom, kam mieri.Pravdaže, bolo to pre mňa prisilné. Také niečo som od nej nečakal. Nenachádzal som hneď slov, ktorými by som bol svoje prekvapenie primerane stlmil. Ako som si mohol myslieť, že by sa aj vznešená dáma mohla znížiť na udavačstvo! A potom, uvedomoval som si, že sa dostávam do nepríjemného postavenia. Keď som vydal rozkaz na odovzdanie zbraní, nepočítal som, že bude treba ísť do krajností. Ľudia budú, reku, dosť múdri, nezadajú príčinu, aby som siahal po najprísnejších opatreniach. Niektorí sa podvolia rozkazu, iní sa poľakajú a aspoň zatiaľ budú obozretní, kým sa ja nezbavím zodpovednosti. No ukázalo sa, že moje výpočty boli zlé. S udavačmi som nerátal. Táto dáma chcela vyskúšať, nakoľko som vojak. Bolo treba konať rozhodne, rýchle a bezohľadne. A toho som sa naľakal. Nie, vojna ma ešte natoľko nezohavila, aby som mohol s ľahkým svedomím vziať na seba úlohu vraha. Človeka som si ešte vždy vysoko cenil, hoci som už videl jeho poníženie. Zakaždým, keď sa ukazovali príznaky, že budem musieť svoju ľudskú dôstojnosť zneuctiť, schytávala ma hrôza. Aj teraz ju bolo možné na mojej tvári zjavne vidieť.— Viete to istotne? — spýtal som sa jej zníženým hlasom, pomaly, temer po slabikách, aby si stačila uvedomiť následky svojho činu. Ale ona odpovedala pokojne a jasne:— Áno!— Poznáte ho? — vyzvedal som sa.— Áno! — znela určitá odpoveď.— Kto je to?— Profesor Klosowski!Vtedy som sa odhodlal náhle na ňu pozrieť a čakal som, že ju pristihnem pri nejakej ženskej slabosti. Mala by vari sklopiť oči, mala by si zľahka a afektované zahryznúť do pery, mala by si očistom naprávať účes tak, aby si trocha zatienila čelo. Aspoň tak to robievajú dámy, keď zbadajú, že by im niekto mohol ľahko vyčítať z očí tajné myšlienky. Ale ona celkom pokojne zniesla môj pátravý pohľad a zopakovala zreteľne a chladno svoje udanie.— Witold Klosowski, profesor na tunajšom gymnáziu. Býva na Sienkiewiczovej ulici, číslo 10/A.Pozrel som si ju ešte raz a snažil som sa pochopiť jej počínanie.— Ohrozuje vás?— Nie, — odpovedala so slabým prízvukom vzdoru.Potom bolo dlhšiu chvíľu ticho. Nepovažoval som za potrebné vo výsluchu pokračovať. Pre mňa na tento čas bol celý prípad skončený. Očistom vzal som kus papiera a značil som si udanie. Ona sa zatiaľ pohrávala s rukavicami. Neviem, či zbadala, že sa mi stala nepohodlnou. Nezdalo sa, že by ju bolo v mojom správaní niečo mýlilo. Išla za svojím cieľom a rozhodne nebola z tých, čo sú ochotné vrátiť sa z polcesty, ak sa im pred očami zdvihne i najmenšia prekážka. A potom, nebolo ani príčiny, aby ma brala vážne. Stretli sme sa prvý a zaiste aj posledný raz. Mal som sa stať jedinkým z jej premnohých nástrojov a dostať za to niekoľko zvodných úsmevov. Mužskí v jej živote sotva inšie znamenali a sotva dostávali väčšie dary za svoje služby. Ja som sa uspokojil a nemal som jej čo povedať.Po chvíli poznamenala mimochodom, akoby na vysvetlenie:— Hádam viete, že Nemci odstreľujú aj nevinných.— Viem, — odsekol som celkom drsne a nešetrne, pričom som sa nevyrušil z práce.Ale jej sa to sotva dotklo. Pokojne vstala, naťahovala si pomaly rukavice a pri odchode mi ešte pripomínala, aby som pri prehliadke bytu pána Klosowského nezabudol na knižnicu.Aká opovážlivosť. Tá dáma ma prišla upozorniť na plnenie mojich povinností a nemýlilo ju, že ide vlastne o jeden život. Aká bezcitnosť! Stiahne si trochu prudšie rukavicu z jemnej rúčky a povie dnes Klosowski, zajtra možno Razdanski, potom iní a iní. Mená, ktoré azda v jej živote nič neznamenajú, a preto ľahko sa zošmyknú z perí a ľahko sa na ne zabudne. Tak jednoducho padajú ortiele. To ostatné už vykonajú mužskí, ktorí sú jej otrokmi. Ona sa nepoškvrní, nevidí prosiace oči obetí, nepočuje nárek, neznáša krv. Ach, nie, srdce by jej puklo, nocami by ju plašili príšery, a ona chce mať pokojný spánok, jasný pohľad, čisté a jemné ruky, chce byť krásna, oslnivá, lebo miluje svet, miluje život, veľmi miluje kvety a život. Ach, aká hanebnosť. Búrila sa mi od toho krv. Dlho som sa nevedel upokojiť, najmä preto nie, že práve ja som sa musel tak ľahko chytiť do jej siete. No bolo treba rýchle konať. Dáma mohla byť i v službách Nemcov, ktorí sa takýmto spôsobom chceli presvedčiť, či nenadŕžam domácemu obyvateľstvu. Boli toho schopní, lebo dôverovali len sebe. A konečne, myslel som si, že bude lepšie, keď nešťastníka vezmem pod ochranu skôr, ako sa o ňom dozvie gestapo. Azda sa už nájde spôsob, ako mu zachrániť život, preto bez otáľania som nariadil prehliadku bytu pána Klosowského.Udanie bolo do poslednej bodky pravdivé. V knižnici pána profesora sa ozaj našla zbraň. Bol to malý brovning v koženom puzdre, ktoré malo podobu knihy. Keď som ho predvedenému previnilcovi ukázal, dostal záchvat triašky a začal nesúvisle bľabotať, že je on iba profesor botaniky, má svoje herbáre, svojich žiakov, s ktorými chodí občas vykopávať rozličné zeliny a korene do vrchov, a zbraniam že sa vôbec nerozumie, lebo nebol ani vojakom.— Vedeli ste o nariadení, podľa ktorého bol každý povinný prihlásiť a odovzdať zbraň? — pýtal som sa ho.Prisvedčil.— Vykonala sa v tom čase u vás prehliadka bytu?— Áno, — odpovedal.— Prečo ste teda neodovzdali brovning?— Nevedel som o ňom, — vravel a začal znovu pliesť o svojich herbároch a sušených zelinkách. Nevie vraj, ako sa mohla zbraň dostať do knižnice.Bola to smiešna, celkom detská výhovorka. Lež tvrdil to drobný a chatrný muž, asi šesťdesiatročný, s prešedivenou kozou briadkou, ktorému skoro vždy preskakovalo v hrdle, keď načínal nové slovo. Stál predo mnou preblednutý ako žiačik, ktorý zabudol úlohu a bojí sa výprasku. Zrejme nebol navyknutý pohybovať sa v úradných miestnostiach a vojenská uniforma mu naháňala strach. Neustále mrvil stareckou tvárou, prebehúval drobnými očkami z predmetu na predmet, hovoril nesúvisle, potil sa a často musel vyberať z vrecka ošúchaného kabáta veľkú farebnú šatôčku, aby si vyutieral končistý a prevlhnutý nos.— Požičiavate knihy? — vyzvedal som sa, chtiac aspoň sám pre seba nejako vyriešiť prípad.— Áno, — znela odpoveď.— Komu?— Svojim žiakom.— Prezeráte si vrátené knihy?— Niekedy, — potom sa však strhol a vravel: — Nie, nie, to je nemožné. Oni by to neurobili. Sú ešte mladí, kvintáni, nosia mi kvety do domu. Nie, to by sa neopovážili. Poznám ich.— Za to je v dnešných okolnostiach iba smrť, — doložil som viac pre seba. Ale nemal som ho mučiť. Zle sa bolo na neho dívať. Nevedel som, že ľudia môžu prejaviť takú hrôzu, keď sa im pripomenie smrť.— Máte v dome slúžku? — pokračoval som, aby som svoju neopatrnosť napravil.— Nie, — odpovedal.— Kto býva s vami?— Iba moja žena.— Nikto viac?— Nie!— Nenavštevujú ju priateľky alebo priatelia?— Nie. Je to moja bývalá žiačka. Sám som si ju vychoval. Má veľké porozumenie pre moju prácu, preto si úplne vystačíme a nepotrebujeme známosti.Áno. Prípad bol jasný. Profesorovi zbraň niekto podhodil, aby sa mu za niečo pomstil. Azda to bol predsa niekto z jeho bývalých žiakov, lebo kto len raz videl šedivého a chatrného starčeka, musel nadobudnúť presvedčenie, že je schopný iba zbierať a vysúšať zelinky. Preto s pokojným svedomím mohol som priestupok prehliadnuť a nešťastníka prepustiť. Rozhodne nemal som chuť stať sa nástrojom pomsty nejakého darebáka.— Tak nepožičiavajte svojim žiakom knihy, — zakončil som výsluch.Úbožiak nenašiel napochytre slov, ktorými by sa mi bol poďakoval, len zatriasol bradou, voľačo zajachtal na pozdrav a drobnými krôčikmi bežal ku dverám, aby bol čím prv na ulici.O prípade som sa nemienil zmieniť nikomu.Potom vari o dva dni po tejto príhode vošli sme s priateľom do miestneho kostola. Nebolo to mojím zvykom. No môj priateľ, ktorý mal z domu prísnu výchovu a ktorý ani tu nezanedbával povinnosti dobrého kresťana, tvrdil, že Poliakov, pravdepodobne pod ťarchou nešťastia, zachvacuje neobyčajne silná vlna náboženského zanietenia, čo vraj pre ďalší vývoj pomerov v krajine môže mať ďalekosiahle následky. Chcel som sa o tom tiež presvedčiť.A mal pravdu. Tu v kostoloch dialo sa niečo neobyčajné. Človek zdeptaný surovou silou vojny znovu okrieval, nachádzal istotu sám v sebe a vo svoj život. Náhle strácal plachosť a plnil sa nádejami a zaiste aj odhodlaniami. Na prvý pohľad sa zdalo, že je to len výraznejší prejav vrúcneho náboženského horlenia, v ktorom sa ľudstvo utápa vždy po katastrofách, ale v skutočnosti bol to už odpor. Síce ešte skrytý, ale tým nebezpečnejší, že zachvacoval širokú pospolitosť, že sceľoval všetky vrstvy národa a že dával každému nadľudskú silu znášať i najväčšiu obeť. Áno, tu v prítmí hlbokých kútov, pod prelamovanou klenbou a za tichého plápolania voskovíc na oltári teraz ešte len úprimným pokáním prečisťoval sa duch pokoreného národa, ako prečíšťal duch prvých kresťanov vo vlhkých dierach katakomb, aby raz zvládol vykonať veľké činy. Keby chcel mať z toho národa nepriateľ poslušných otrokov, musel by rozbúrať všetky kostoly, povešať kňazov a z ľudu vyklieštiť ten cit, ktorý ho spája s najmocnejším prameňom bezpečnosti.Mohli sme zaujať miesto len pri dverách, lebo hoci bol iba všedný deň a odbavovala sa zvyčajná raňajšia zádušná omša, kostol bol preplnený. Ľudia sa tisli aj v uličkách medzi lavicami. Boli to starci, ženy, ale i chlapi v mužnom veku, podaktorí celkom chudobne oblečení, temer nedbalo, akoby sem boli zaskočili rovno z práce, iní starostlivo, ba až prepychovo na takéto pohnuté časy, zrejme vychystaní len do kostola. Sedeli a stáli vedľa seba plece pri pleci, bez zvláštneho stavovského rozvrstvenia, ako by sa dalo tu, kde ešte platia rozličné rodové privilégiá, očakávať.Organ mlčal. Spievalo len niekoľko tenkých, bojazlivých hlasov. Ostatní sa pohrúžene modlili so sklonenými hlavami. Z vyvýšených pozlátených podstavcov a z chladných stien hľadeli dolu udivené sochy svätcov, akoby pozorne načúvali pridusenému šepotu spovedajúcich sa duší. Zaiste nevedeli pochopiť takú náhlu horlivosť veriacich. Inokedy pri zádušných omšiach býva kostol temer prázdny. Od oltára zaznieva monotónny hlas modliaceho sa kňaza, prestávkami ozvú sa na kamennej dlažbe ťažké kroky kostolníka, ktorý prisluhuje pri obete miesto miništrantov, zavše z ulice otvorenými dverami prenikne prudký dupot náhliacich sa koní, rachot motora, jasné hlasy okoloidúcich, lebo v laviciach sedáva len niekoľko zhrbených stareniek, ktoré už svojím dychom veľa povetria nerozvíria. Ale teraz sa táto intímnosť raňajších omší celkom narušila. Sotva sa hore vo veži rozkolembá zvon, začnú prúdiť dverami ľudia, a kým vyjde kňaz pred oltár, zaplní sa priestranstvo pod nimi do posledného miesta. Nie, kamenné sochy svätých so zlatými prstencami nad hlavami to nevedeli pochopiť. Možno pocítili trochu surovej sily tej zúrivej búrky, ktorá sa nedávno prevalila ulicami mestečka, ktorá musela otriasť aj múrmi kostola, ale nevedeli, ako hlboko sa zahryzla do sŕdc ľudí. Preto hľadeli tak zvedavo svojimi blýskavými očami na to more hláv, ktoré sa slabo vlnilo pod nimi.Sotva som vošiel, všimol som si, že celkom vpredu pri oltári stojí nejaká vznešená dáma. Bola celá zahalená ťažkým čiernym závojom. Každý si ju musel všimnúť, kto vošiel do kostola. Sama si to nejako vynútila. Zdalo sa, že omša odbavuje sa len kvôli nej, ba že aj ľudia zhromaždili sa tu kvôli nej. Ako tam stála bez pohnutia, sledujúc priebeh omše, podobala sa chladnému stĺpu vytesanému z čierneho mramoru, ktorý má predstavovať ľudský bôľ. Ľudia držali sa od nej v úctivej vzdialenosti, aby ju nevyrušovali v jej zármutku.Na uliciach mesta stretával som často podobné dámy. Pribúdalo ich zo dňa na deň. Spočiatku pôsobili sviatočne. Kdekoľvek sa zjavili, vyvolali vzrušenie okoloidúcich. Ľudia sa pristavovali a dlho ustrašene za nimi hľadeli, lebo im pripomínali neúprosnú skutočnosť. No neskoršie celkom zovšedneli. Skôr tie, čo sa vari pozabudli a nosili ďalej pestré šaty, pôsobili výstredne a pohoršlivo. Všeobecne už bolo známe, že poľská vec je stratená. Nepriateľské vojská zaplavovali krajinu zo všetkých strán. Odpor obrancov slabol a nevedel ani na jednom opevnení pristaviť nepriateľa. Každé ráno dunenie kanónov tam niekde na severe bolo slabšie. A to bola predzvesť hroznej tragédie. Každý ju tu v meste s nepríjemnými pocitmi očakával. V takomto stave ani ten, čo ešte nemal nijaké zlé správy o svojich najdrahších, ktorí odišli z domu, aby bránili vlasť, nemohol prechovávať v srdci bezpečnú spokojnosť. Čím ďalej tým viac vsakovala šedivá a čierna farba do tohto sveta sklamaných nádejí. Bola na oblohe, tamvon na poli i tu dnu v meste, rozťahovala sa nad spustošenými záhradami, čušala v prázdnych domoch, vyzerala z rozbitých okien a dverí a bola aj v pohľadoch a na tvárach ulicami splašene pobiehajúcich ľudí, nuž nebolo na tom nič divné, že sa stala aj módou.A predsa táto dáma v smútku ma odprvu akosi celého zaujala. Moje oči sa neprestajne vracali k nej a sledovali ju. Najskôr preto, že v jej zjave bolo niečo nezlučiteľné, čo sa už samo od seba rozpadúvalo a vydeľovalo do dvoch protív. Na jednej strane to bola čierna farba jej šiat, ktorá ju chcela celkom pohltiť, a na druhej strane ladné formy jej rovnej postavy, ktoré zreteľne vystupovali i spod hlbokých záhybov hustého závoja a prezrádzali, že je ešte mladá. Nie, mladosť a smútok sa dobre neznášali. Alebo sa navzájom znetvorujú, alebo sa zrádzajú, ako to bolo v tomto prípade. Koho asi stratila? Brata, sestru, rodičov, muža? Najskôr milenca, s ktorým prežila v tomto čarovnom kúte horúce leto a s ktorým mala vari práve v tento čas stáť ovenčená a okrídlená ani anjel bielym závojom pred vysvieteným oltárom. Teraz tu stojí sama a má tiež závoj, lenže trocha ťažší. Teda zlomená nádej, zmarená túžba a pokorená láska. Najťažšie údery zlého osudu, ktoré vedia rozdrviť i ženské srdce. Ale ona ich zniesla. Prišla sem, predstupuje pred tvár svojho Boha, aby prijala z jeho rúk zázračný liek, ktorý by ju vrátil životu.Istotne nebola osamotená. Z hĺbky chrámovej lode hľadelo na ňu plno užialených očí spolutrpiacich žien, matiek a dcér. Mnohé zostali doma a len v myšlienkach prenášali sa sem, mnohé práve v tento čas prijímali svoje údery, iné na ne poslušne čakali, no všetky rovnako s ňou vo svojom zúfalstve zachraňovali sa tou istou útechou. Nuž zdalo sa mi, že predstavuje utrpenie tých všetkých, utrpenie celého národa.Čo na tom, že bola mladá, že jej plecia a šija neboli ešte zvyknuté na také ťažké bremená. V takýchto časoch aj mladosť musí doniesť svoju obetu. A ona si bola toho vedomá. Niesla zmužile svoj údel. Nehrbila sa, nestenala, neplakala. Načo aj by tu boli dobré slzy? Stála vzpriamená, pevne pred očami všetkých, ani jedinkým pohybom nedala znať, že ju premáha únava. Jej spoluobčania mohli byť na ňu pyšní. Silou svojho utrpenia prekonávala i tú zvlčilú ukrutnosť vraha.Priznám sa, bolo mi nepríjemne, keď som si to uvedomoval. Hanbil som sa za svoje poslanie. Správanie tej dámy ma usvedčovalo zo zbabelosti, lebo teraz viac ako kedykoľvek som pociťoval, že moje miesto nemalo byť tu v tomto závetrí a hlavne nemalo byť v službách tých ľudí, čo tak svojvoľne a bezohľadne rozvrátili pokoj človeka, ale tam, kde vari stál a vykrvácal jej milenec, brat, otec, v službách tej myšlienky, ktorá i jej dávala silu znášať tak pokojne utrpenie.Omša zatiaľ pokračovala. Kňaz odkrýval kalich a chystal sa udeliť kajúcnikom svätý pokrm očistenia. Chrámom ozvalo sa jasné zvonenie, ktoré zvolávalo stolovníkov k hostine Pánovej. Medzi ľuďmi sa ozval síce šum, ale nikto sa nehýbal zo svojho miesta, iba vznešená dáma podišla trochu dopredu a kľakla si pred oltár. Dnes bola teda ona jediná vyvoleným hosťom, ale mala prijať posilnenie za všetkých, ktorí sa v tú chvíľu cítili slabí a opustení. Všetci to chápali tak ako ja, lebo v tom okamihu celým chrámom zaburácala pieseň odovzdania ako jediné mocné vyznanie všetkých duší. Spievali chlapi i ženy, páni i bedári akoby jediným dychom, jednými ústami. Kňazova tvár žiarila. Áno, bol to triumf utrpenia a smútku.Hneď po prijímaní chystala sa kajúcnica na odchod. Sprava pristúpil k nej nejaký ochranca, statný pán v širokom kabáte, olemovanom drahocennou kožušinou. Azda brat alebo niekto z ďalšej rodiny, aby ju podoprel a odprevadil. Ľudia im ochotne robili miesto medzi lavicami. I ja s priateľom som vyšiel z dvier na schody, aby sme im uvoľnili priechod.Vznešená dvojica postupovala pomaly uličkou, z oboch strán sledovaná úctivo prítomnými. Pán tento všeobecný prejav sústrasti a pozornosti prijímal so zadosťučinením a tu i tam ďakoval zaň slabými úklonmi. No jeho spoločnica nedala sa vyrušovať zo svojho pohrúženia. Šinula sa ako veľký tieň. Zotrvala ešte v pokore a v plnom odovzdaní, aby bola hodna milosti, ktorú práve obsiahla. Celým kostolom prešla so sklonenou hlavou a s očami pevne upätými k zemi. Iba vonku, keď prechádzala povedľa mňa, ich odtiaľ odtrhla, namáhavo zdvihla ťažké riasy a rozhliadla sa po voľnom priestore, akoby si chcela vydýchnuť a oslobodzujúcim pohľadom zbaviť sa úzkosti. Trvalo to len chvíľku. Oči sa jej roztvorili a túžobne rozleteli diaľkami ako dvaja vtáci, ktorým sa podarilo ubziknúť z klietky, a vtedy pri dennom svetle mohol som dosť zreteľne vidieť pod hustým závojom jej tvár. Bol to len slabý záblesk. Potom mi zmizla z dohľadu, lebo sprievodca ju rýchlo odvádzal ku koču, ktorý tu práve pred kostolom stál a vari na nich čakal. Neviem, či zatiaľ si stačila všimnúť, že tiež tu stojím a pozorujem ju, a či to neočakávané náhlenie, ktoré ju schytilo, keď vyšla z kostola, mám si vysvetľovať tým, že by ju bola pomýlila moja prítomnosť. No ja som ju poznal. Bezpochyby bola to moja známa, čo pred niekoľkými dňami sedela u mňa v kancelárii. Áno, boli to tie isté chladné oči, tá istá sebavedomá tvár, len to mi bolo čudné, že ju tu vidím vystupovať v úlohe národnej mučenice. Ako som si hneď pripamätúval, vtedy vera nerobila česť týmto ľuďom, ktorí jej teraz prejavovali toľkú úctu a sústrasť. Bol to veľký obrat. Aké nešťastie ju mohlo v takom krátkom čase zastihnúť, že sa dala na pokánie? Otázky sa mi veľmi rýchle kopili v hlave a boli naliehavé. Nedali sa len tak ľahko potlačiť. A keď som videl, že môj priateľ ju úctivo zdraví, nemohol som sa zdržať, aby som neprejavil počudovanie a zvedavosť.— To je mladá žena istého profesora botaniky z tunajšieho gymnázia. Tejto noci ho odvlieklo gestapo, lebo ukrýval vo svojej knižnici zbrane, — vysvetľoval mi ochotne, sledujúc so sústrasťou vznešený pár, ktorý sa na koči vzďaľoval.Vtedy som pochopil všetko.Koč s panstvom zatiaľ zmizol za rohom. Ulica zostala prázdna a tichá. V kostole za nami doznievali vrúcne modlitby veriacich a v bielych diaľavách pred nami hučali kanóny. Zaiste už boli namierené na Varšavu.
Svantner_Dama.html.txt
I.Ak išli ste dakedy hradskou z Brdova do Zámku, istotne pamätáte sa na peknú, zelenú oázu tohto pustého, dolnozemského vidieku. Už zďaleka černejú sa vysoké stromy v hmlistom obzore. No a keď prišli ste bližšie, belel sa vám panský dom z pekného stromoradia. No, nepamätáte sa…? Škoda! To, vidíte, náš dom — a človeku tak dobre padne, keď môže hovoriť o predmete spoločne známom. Vy ale, ktorí neznáte našu topografiu, nemyslite si, že som arogantný, že žiadam od cestovateľov viac, než ich pamäť uniesť môže, — keď divím sa, že nepoznajú práve moje rodisko.Pustá, šíra diaľ zaokrúžlená len nebom, zeme sa dotkýnajúcim, rozkladá sa pred tebou, keď obrátiš sa chrbtom k osade.Lenivý bastard mohutných horských orlov nedbalo, mdlo vesluje v horúcom povetrí, nad piesočnatou pôdou. Chudák, ďaleko by mal i ten niesť svoje hniezdo, jestli by sa nebol udomácnil v našej hore, alebo jestli by nechcel odchovávať svojich spotvorených potomkov v piesku.Podvečer ochladne neznesiteľne horúce povetrie dňa. V zelených, machom zarastených močarinách ozve sa škrek žiab; do neho zamieša vodný býk svoje melancholické „hallilah“. Svetielka vyskočia nad pokazenú vodu, trblietajú sa sem i tam, a zrazu malé spoja sa v jedno a tak spojenou silou kolíšu sa a ach, beda, horí…! Vtom zaveje vietor a — zjavy zmiznú. Nastane velebná tichosť. Ani nie spoza hory, ale rovno zo zeme vyskočí mesiačik a osvieti pustý kraj polosvetlom svojím. Myslel bys’, že je to bezhraničné, tiché more, tie postriebrené pusty.Človeku vyvinie sa obrazotvornosť v takomto kraji. Mladé oko zahľadí sa do jednotvárnej diaľky a — ajhľa, už kníše sa zlatý zámok na stračej nôžke, malí a veľkí ľudia v diamantových šatách robia mu poklony… Zrazu stiahnu sa mračná: babin kút je čierny. Ponad staré stromy parku zahviždí ťažký víchor a z oblohy, ešte len pred chvíľou čistej, leje sa už dážď, robiac veľké bubliny na stojacich vodách.Taký bol náš kraj a doma, bezprostredne u nás, tak pekne bolo: od hradskej viedla platanová aleja k vrátam parku. Na bokoch železnej, cifrovanej brány stáli dva ozrutné topole, robiac chládok kamenným levom, čo vytesané boli pre ozdobu bránových stĺpov. Jednému z tichých zverov chýbalo oko, druhému nos, znaky to môjho športu. Široký chodník viedol hustým, anglickým parkom k frontu kaštieľa. Pred týmto boli kvetové kolá v štvorhranných lúčkach, ohradené drôtovými mriežkami. Sám kaštieľ, staré, šindľom kryté stavisko, bol v prostriedku na poschodie, z bokov mal prízemné krídla. Z oblokov von vyduté košiare železných mreží chránili bezpečnosť obyvateľov kaštieľa.V tom dome narodil som sa ja, jediný potomok Drieňovskovcov. Ach, veď zas nemyslite, že som pyšný na to! Ani zďaleka… Veď narodil som sa v politickej ére, keď égalité, to najstrašnejšie z tých troch hesiel,[1]hučalo starou zotročenou Európou.Otec zanechal mladú ženu s dieťaťom a šiel do boja, a matka hymnou a bojovými pochodmi uspávala maznavé decko. Keď vyrástol som, otec knísal sa jednonožky, druhá noha bola od polovice z dreva.„Prečo to.“„Stratil ju v boji za slobodu,“ vetili tázaní.„Sloboda, sloboda,“ mrmlal som, nechápajúc význam toho slova; onedlho som mu však porozumel: chytal som vtáčky do klietky.„Pusť ich na slobodu!“ rozkázal otec.Teda to je tá sloboda. Ach, či som sa hneval na ňu! Nie dosť, že tatíkovi nohu, ešte i vtáčky mi zoberie. Pozdejšie som sa inak informoval; pre dáky prečin zatvoril ma otec do prázdnej izby.Ach, odvtedy žil a mrel som za „slobodu“.Nebolo stromu, ba haluze v priestrannom parku, čo nebola by odvážila ťarchu môjho tela, a nie koňa na našom majetku, na ktorom by som nebol obsedel. Tak som si vykladal „slobodu“.Matka chorľavá, otec chromý — nemohli bdieť nado mnou a učiteľ nevedel si so mnou rady.Raz šiel som pre rechtorovho Macka — plán sme už mali, — keď počujem cez rozbitý oblok krik v dome. Pani rechtorka vadila sa na svojho syna:„Azda mi taký budeš ako ten mladý pán: beťár, čo nedá ničomu pokoja…! Ach, bože môj, čím som len zhrešila, že ma takou pokutou tresceš?“ fikala starká tamdnu.Krv mi buchla do tváre a srdce hlasne búšilo, keď som to počul; zato ale, buď mi k pochvale rečeno, viac som sa hanbil, než hneval. Nešiel som dnu, ale pustil som sa do divého behu a nezastal som, kým som neklesol.Dlho ležal som nepohnute na zemi, potom vyvrátil som vačky. V jednom bol dohán, v druhom lúčavka, udice. Vyvrátil som to všetko na zem a kopol po nich a rýchlym krokom stúpal som domov.Pred domom stála matka a polievala kvety malou kupkou.[2]Mohol som byť veľmi bledý, lebo preľaknutá pýtala sa ma:„Čo ti je, Jaro?“Bozkal som jej ruku a vzal kupku od nej.„Čo je?“ pýtala sa ma.Ja som polieval kvety; o chvíľu prehovoril som:„Maminka moja, ja som bol zlý — beťár, ale už viac nebudem; odpustíš mi?“ pýtal som ju skľúčene a túlil sa k nej.„Ale čo je to?“ pýtala sa predesená.„Budeš ma ľúbiť, mama?“ kvílil som kajúcne.Ach, azda nikdy neobjala ma tak vrele ako vtedy.A skutočne, od základu polepšil som sa; učiteľ, otec, matka a vôbec nikto nemohli pochopiť premenu ktorá stala sa so mnou.Vtedy zvršoval som druhú gymnaziálnu triedu.Večierkom, keď slnko zapadlo, chodieval som k rechtorovcom. Vďačne ma prijímali, poneváč som vplýval na Macka v dobrom smere. Jediné, čo som zo „starých“ čias zadržal, bola láska k deťom. Lenže som náramne zvážnel, hovoril som ticho ako starý a kráčal som dôstojne — pomaly. A ani nevolil som si seberovných priateľov, lebo ma tí upomínali na nemilé časy. Malé drobné deti mali protektora[3]vo mne, dvanásťročnom starcovi. Keď som šiel Drieňovcami, z každého domu vyskakovali deti a družili sa ku mne ako kuratá ku kvočke. Začrel som do vačku a radostne udeľoval drobizgu cukor.Učiteľovej Elenke bolo zakázané von vyjsť; pomohla si teda tak, že vyliezla na siahovicu a tam očakávala svojho „báčiho“.[4]Ona mi bola miláčkom z celého húfu. Bola to radosť pozrieť sa na to decko! Mala takú bielučkú tvár ako sneh a oči tmavomodré ako fialka. A keď tak tľapkať počala — mal som ju zjesť. Vzal som ju vše dolu z nebezpečného miesta naradovanú niesol do izby. Tamdnu stiahla svoj malý pyštek, a staviac sa na prsty voči mne, veselo zaštebotala:„No, bozkať, báči!“A ja som ju potom skoro zadrhol.No netrvali dlho tieto blažené časy. Čím viac blížila sa jeseň, tým viac hostí prichádzalo k nám. Sluhovia a slúžky tíško chodili a nehovorili nahlas ako predtým. Ešte i otec usiloval sa nerobiť hluk svojou umelou nohou. V dome bol chorý.Matka nezdravistá chradla na posteli. Onedlho, pred samou jeseňou, stal sa koniec — umrela. Hneď nato, asi o mesiac, dal ma otec do syntaxe[5]von z domu a len o rok vrátil som sa nazad. Otec ma vítal so slzami v očiach; Elenka jasala radosťou a ovinúc tenké ramená okolo môjho krku, bozkávala tvár „báčiho“. A to opakovalo sa takým istým spôsobom, kým nezavŕšil som gymnázium.Brada šibala mi a Elenke tiež už na party zapletali vlasy — sed facta et verba valent usu — a ja zostal som i potom len „báčim“ a ona mojím miláčkom.Ach, bože, boli to krásne, idylické časy…! Nuž ale prestali. Elenu odniesli do n-ského inštitútu a ja za šesť rokov nevidel som ju.Takým prázdnym stal sa mi rechtorov dom a celé okolie. Práve vhod prišla mi otcova žiadosť, aby som sa pobral na univerzitu; šiel som vďačne.Na prázdniny chodieval som síce domov, — krátil som ich však nemožne. Otec ma i tak mnoho ráz navštevoval — a iné; kraj, ľudia nezaujímali ma v Drieňovciach.Keď som bol doma, obyčajne hrávali sme sa s otcom v šach a len kedy-vtedy nakukol som k rechtorovcom.Malá Elena svedomite v každom liste pozdravovala „báčiho Jara“ a dopytovala sa naňho.Takto míňal sa deň za dňom, rok za rokom — a ja onedlho mal som zavŕšiť svoje štúdium.„Túžobne ťa očakávam, syn môj,“ písal mi otec. „Pán rechtor je pacer[6]a vieš, že šach a piket[7]je mojím elementom. Už by sa ma nuda bola chytila, ak nebol by sa zmiloval osud nad chorým starcom. Rechtorova Elena prišla z ústavu a hrá kapitálne šach. Ako sa to decko premenilo! Keby bola trocha sedátnejšia,[8]myslel by človek, že sa s vyrastenou pannou zhovára. Ale ona ti nemá ani len kúsok trpezlivosti — a to mi zas kazí zábavu. Behá za motýľmi, a keď udychčaná sadne si — snáď len z vďačnosti — k šachu, dbá hlavne o to, aby čím skôr bol koniec partie. Taký vetroplach…“Toto bol otcov posledný list.O dva týždne niesol som diplom domov.[1]Egalité, to najstrašnejšie z tých troch hesiel(franc.), t. j. liberté, égalité, fraternité (sloboda, rovnosť, bratstvo) boli heslá francúzskej buržoáznej revolúcie.[2]kupka(náreč.) — nádoba na vodu, kanva[3]protektor(lat.) — ochanca, priaznivec[4]báči(maď.) — oslovenie staršieho človeka; ujec, strýc[5]… dal ma otec do syntaxe,do triedy, v ktorej sa vyučovala latinská syntax (skladba).[6]pacer(nem.) — babrák, nešikovný človek[7]piket(fanc.) — hra v karty[8]sedátny(z lat.) — tichý, pokojný
Marsall-Petrovsky_Doma.html.txt
Pozdrav HviezdoslavoviZaletel bych s pozdravom v ďaleké tie strany do Oravy — ale mi krídelenko bráni. Vôle dosť, aj ochoty srdečného citu. Nepreletím dlhú púť mlhou pozakrytú. Predsa však ta musím ísť s mojím slabým vrancom — bárs sa iste usmejú naším contre dansom. Neučený na sedlo, neviem, „ká to sprava“, ani odkiaľ vysadnúť, sprava a či zľava. Darmo! „Len sa dobre drž a ulap sa hrivy!“ (iste — kričia — aby som nespáchal verš krivý). Aj on sa mi uškerí blahosklonným smiechom: „Ký to drusa cvála hen takým čudným spechom?“ Alebo i prehodí: „Sancta simplicitas!“ Alebo snáď v radosti: „Ľaľa, Maťo Kytas!“ Darmo všetko! Ja sa chvel vrelou túžbou v duši uvidieť vás ešte raz krásnom na „Podvrší“, zažiť slastí tvorenia vášho, chlipnúť zdroja, — túžby po vás prelestné tým sa upokoja. Upokoja?! Sotva ver’; nové v duši skrsnú, počúvať vás budú vše, nikdy neuhasnú! — Ach, len aspoň na chvíľku vládať piesne letom, obsypať vás, zahrnúť poézie kvetom. Neraz zdá sa, múza že usmeje sa iste… darmo striasam, padá len požltnuté lístie. Často vidím kvietok tak v duši svietiť blízko, ale dostať? Pod nohou „mizne stanovisko“. — Vráťme sa však, vranko môj, veď tam, kde sme boli dávno svieti kol hlavy žiara aureoly. Tam ten „pavúk“ v čas „žatvy“ snuje aureolu, ona hádže svetla jas na tú našu hoľu, svieti svetlom ligotným v šíre diaľne svety, „Hájnikova žena“, hľa, striasa biele kvety, Bútora tam s Čútorom pomerený vcelku, tu zas „chlapci v košieľkach s hrncom na hrdielku“. Ešte ver’ i „pán štátny“ prišiel k svetlu kuknúť, chcel by hádam „onô“ — jas, jedným dychom sfúknuť. Tuto, hľa, zas koniari divým chvatom spešia, svetlu sa tí — jak vatre známej v hore — tešia. Koľko ich je! Celý húf beží sprava, zľava „maliniarok“ s kvetami: venčiť Hviezdoslava. Hviezdy tiež tu pospolu pejú v hlasnom chóre… * Tu svit, tu zvuk, tôňa, blesk, krás tu celé more. Čo tu pridať? V kráse a jase všetko tenie. Čo tu značí, načo je moje pozdravenie!? No je ono kvietkom tiež, duše mojej je hlas, „z tej duše“ — tak ako Vy — „pozdravujem“ ja Vás.
Kokes-Kycersky_Pozdravy.html.txt
Slovenské aristokratkyV omamujúco horúce letné popoludnie nemilosrdne pražilo slnce na cestujúcich, hmýriacich sa na vrútockej stanici. Na nástupišti stála živo gestikulujúca a hovoriaca skupina štyroch dám. Dva kroky od nich stál mladý advokát doktor Miro Kolár, vysoký a mocný chlap energickej a sebavedomej tváre, ktorý nespúšťal oči z jednej z nich.Dve z dievčat z videnia poznal, ako ich poznal v Bratislave každý mladý človek, ukazujúc ich jeden druhému ako známe boháčky. S nemožnou a nevkusnou módnosťou boli vyštafírované[1]ako turistky, obrvy mali vyholené a tvár vyfarbenú, pery ukrutne načerveno namaľované: hotové gejše.[2]Pri reči prekrúcali ústa, každý ich pohyb chcel ukázať svetu, aké sú bohaté. A ani by neboli mrzké, keby sa chovali po ľudsky. Vrieskali ako keby boli samé niekde ďaleko od ostatného sveta. Najodpornejšie bolo, že chceli dať obecenstvu cítiť, že ho nemajú za nič. A k tomu tie reči, čo potárali. Porovnávali Slovensko s celým svetom: s Talianskom a s alpskými krajinami, s Francúzskom, s Nemeckom, aby ukázali, kde všade boli, a pravda, nenechali na úbohom Slovensku dobrú nitku.Ale Kolára zaujímali vlastne druhé dve dámy, ktoré robili dojem, že necestujú spolu s tými extravagantnými ženami, ale že sa s nimi len náhodou zišli a dali do reči. Tieto dámy robili dojem distingvovaných ozajstných paní. Kolár bol zvedavý, kto by to mohol byť i zazrel nablízku pána, ktorý sa s nimi zhováral. Ten mu na jeho prosbu povedal, že staršia z nich je pani Ľudmila Záturecká, žena statkára z Olešnice a mladšia, jej bratanica, slečna Marta Maróthy, dcéra advokáta z Horného Hronca.Slečna Marta bola chovaním, šatstvom a rečami pravým opakom bohatých slečien Gizely Šarkovej a Beatrice Lindnerovej. Mala elegantný sivý kostýmček s podareným, trochu koketným klobúčikom a jej tvárička milo žiarila v prírodných farbách, nie bez malej stopy ironického úsmevu na rečiach svojich vrstovníc.Kolár sa vpil pohľadom do jej tváre, a tak sa zavše pridalo, že sa jeho oči zrazili s pohľadom slečny Marty. Myslel si, že musí vidieť, ako sa mu veľmi vidí nielen jej zovňajšok, ale i jej podarené poznámky, ktorými vše odporovala slečnám, ktorým bolo na Slovensku všetko zlé a úbohé.Keď prihrmel tatranský rýchlik, gejše doň chytro vbehli a postavili sa do obloka svojho kupé, aby obecenstvo malo príležitosť vidieť, že cestujú prvou triedou. Pani Záturecká so slečnou Martou vošli do oddelenia druhej triedy, kde sa vkradol za nimi i pán advokát Kolár. Pozdravil ich a zdvorilo sa opýtal, či ich hádam nevyrušuje, načo mu obidve dámy odpovedali len krátkym záporným kývnutím hlavy. Namýšľal si, že dámy by mali poznať, aké city k nim prechováva, veď mu to mohli z očí vyčítať a cítil sa sklamaný a trochu aj urazený. Jednako z ich rozhovoru nestratil ani slovo, keďže sa tie dámy zhovárali spôsobom, z ktorého bolo vidieť, že nepokladajú svoje reči za nijaké tajomstvo.Pani Záturecká sa spýtala, kto sú tie trochu kuriózne osôbky, s ktorými sa zhovárala Martuša na stanici. Marta jej povedala, že tá dlhá chudá je slečna Šarková, juristka, tá kratšia a sympatickejšia je filozofka. Zišla sa s nimi v Prahe na univerzite, kde sú preto, lebo si to môžu dovoliť, keďže im je Bratislava len hlúpe hniezdo, v ktorom musia sedieť ich rodičia, keď sú k tomu nútení obchodmi, ale ony? Tetka sa spýtala, či sú ich rodičia Slováci. Veď hovorili s takou bezcitnosťou o Slovensku, že by to sotva urobil nepriateľsky naladený cudzinec. Martuška jej odpovedala, že pravdepodobne sú, ale musia pochádzať z dosiaľ nepovedomej vrstvy a nestačili sa bližšie zoznámiť so slovenským ľudom a naučiť sa cítiť s jeho osudom.Obidve dámy potom hovorili o utešených krajoch Slovenska a s veľkou znalosťou aj o živote, dobrej povahe a utrpeniach jeho ľudu.Kolár ich pobožne počúval a bol ich rečami taký uveličený, že by im bol vďačne za každé slovo bozkal ruky, tým viac, lebo boli také vábne, že by to bol vďačne urobil i bez tých rečí. Celou cestou stále myslel: tohľa sú slovenské aristokratky! Veď čože je vlastne aristokracia? Iste výber najlepších, so svojím národom na život a smrť zlúčených členov! Hovorili s pochopením o jeho nedostatkoch a chybách a s láskou a oduševnením o jeho daroch. Žalostili nad jeho doterajším osudom a prebrali s objektívnou kritikou správanie Maďarov k nemu, pričom s obdivuhodnou znalosťou vyzdvihli i výčiny maďarskej literatúry, v ktorej sa nenašiel jediný človek, ktorý by bol ten opustený a kruto potláčaný ľud hodnotil podľa zásluhy. Veď i sám Mikszáth[3]robí z neho len maškary, hoci nie s takou nenávisťou ako jeho spisovateľskí kolegovia. Zotročili ho, všemožne utláčali a potom robili posmech z jeho slabostí, ktorých pôvodcami boli sami.Kolár by bol vďačne bral účasť v rozhovore dám, ale neurobil to, lebo mal dojem, že si jeho prítomnosť naskrze nevšímajú a že by im jeho účasť v ňom nebola milá. Ako veľká časť mladých slovenských vzdelancov i on sa okúňal pred cudzími, pretože nemal dostatočnú istotu v správaní.Jednako keď dámy na jeho nepríjemné prekvapenie v Mikuláši vystúpili, zdvorilo im vyložil cestovný kufrík a veľmi úctivo sa im odporúčal.Bolo mu za nimi tak ľúto, že sa čudoval sám sebe. Vzdychol si: „Panebože dajže, aby som sa s nimi zišiel v Tatrách, iste nebudem viac taký chumaj, ale nájdem nejaký spôsob, aby som sa s tými skvostnými ženami zoznámil!“Tentoraz pán boh vyplnil jeho úprimnú žiadosť, lebo nasledovné popoludnie sa s nimi stretol na prechádzke okolo Štrbského plesa. Videl ich zďaleka, a tak mal dosť času rozmyslieť si, ako by sa im mohol prihovoriť.Kráčal rovno k nim, pozdravil sa im s veľkou — možno prepiatou — devótnosťou a povedal s trochu neistým úsmevom:— Ruky bozkávam, milostivé dámy, ráčte odpustiť, že sa osmeľujem vás takto pristaviť. Ale dovolil by som si niečo sa opýtať.Pani Záturecká mu s úsmevom odpovedala:— Čo také by to mohlo byť? Ak vieme, vďačne vám poslúžime.— Ráčite tu mať nejakého známeho?Pani sa usmiala a slečna hľadela naň trochu začudovane.— No našiel by sa. A načo vám je ten váš známy?— Možno je to šťastnou náhodou i môj známy, a tak by som ho mohol poprosiť, aby bol taký láskavý a predstavil ma.Teraz sa usmiali obidve dámy.— No celkom tak ceremoniálne[4]to nemusí byť. Dovolíme vám to i bez prostredníka, — povedala staršia dáma, na čo prisvedčila i mladšia.Kolár s veľkým potešením zvolal:— Ako ma to teší, že som sa nesklamal vo svojej nádeji! Som doktor Miro Kolár, advokát z Bodorova. Mal som veľké potešenie vypočuť si vo vlaku váš rozhovor o našom milom Slovensku a bol som ním vo zvrchovanej miere rozradostený. Chvalabohu, že sú i takéto šľachetné duše medzi našimi dámami!— Takých je mnoho, čo zmýšľajú tak ako my, — povedala teraz lahodným hlasom slečna. — Myslím, že každý človek musí tak zmýšľať, keď je dokonale informovaný o našich pomeroch.— Ráčite dovoliť, aby som vás smel trochu sprevádzať na vašej prechádzke?Obidve dámy mu milo prikývli: bude ich tešiť.Potom obišli dva razy celé jazero. Toľko si mali rozprávať hneď pri prvom stretnutí. Ale veď je prirodzené, že čím je duša naplnená, tým ústa pretekajú. Videli, že ich tak mnoho spolu viaže! Všetky túžby pozdvihnúť svoj rod im boli spoločné. A možno aj iné, intímnejšie.Pri rozchode sa dohodli, že sa zídu na večeri v hoteli Hviezdoslav.Kolár bol celkom uveličený, že sa mu podarilo nadviazať známosť s takými nadmieru a v každom ohľade vzácnymi ženami. Nervy mu otriasal skvostný pocit, že to je dievča, ktoré mu je súdené. A jej pohľad bol taký úprimný, prezrádzal takú vrelú sympatiu k nemu, že bol presvedčený, že by nebolo nemožné získať si to skvostné dievčatko.Keď od nich odišiel, zdalo sa mu, že necíti ani pôdu pod nohami, tak ľahučko sa mu vykračovalo. Šiel rovno do kaviarne, kde tušil nájsť priateľa, ktorému sa chcel pochváliť so svojím šťastím.Sadol si k prázdnemu stolu a obzeral sa, či ho niekde nezazrie. Nikde ho nevidel i myslel si, že čochvíľa musí prísť a že ho počká. Rozkázal si kávu a obrátil sa tvárou do haly, aby sa bavil pohľadom na hostí.Do nosa bijúca vôňa prenikavého parfumu ho primäla obrátiť sa a obzrieť na susedný stôl, ku ktorému bol obrátený chrbtom.Práve si zaň sadli tie dve gejše, ktoré mu boli na Vrútkach také nepríjemné. Obzrel sa a odvrátil sa od nich, hoci nie celkom, lebo im nechcel obrátiť chrbát. Slečny si rozkázali čokoládu a zhovárali sa ticho po maďarsky. O malú chvíľu, keď jedna z nich prudšie trhla novinami, vyfrkla malá kapsička pod susedný stôl. Kolár bez rozmýšľania vyskočil a vytiahol ju s istou gymnastikou spod nôh stola, lebo ju mal od ruky a položil ju pred slečnu Šarkovú so slovami: — Nech sa páči!Slečna sotva badateľne kývla hlavou — ako keby nič — a hovorila ďalej so svojou priateľkou.Kolár, ktorého nepríjemne dojal aj ich maďarský rozhovor, hľadel na ne s otrčenými perami a riekol: — Ráčte dovoliť — a nečakajúc odpoveď, chytil kapsičku a hodil ju zasa pod stôl, odkiaľ ju vytiahol.Slečny vyjašene naň hľadeli.Kolár im teraz s úsmevom riekol:— Som zvyknutý, že mi za službu ďakujú!— Á tak! — zvolala slečna Lindnerová, tá sympatickejšia z nich, — ráčte odpustiť, že sme zaujaté rozhovorom zabudli na takú primitívnu povinnosť! Veľmi pekne vám ďakujem za vašu dobrotu!Pritom vstala a chcela ísť zdvihnúť kapsičku. Kolár pravda zasa vyskočil a vybral odhodený predmet a podal ho slečne Lindnerovej, ktorá ho teraz mnohovravne vzala od neho. Ale slovo dalo slovo a koniec bol, že Kolár zostal pri stole tých dám.Boli na Štrbskom plese samy a spoločnosť pána im nebola nepríjemná, najmä pána, ktorého vystupovanie robilo všade istý efekt.Zostanú niekoľko dní v Tatrách a nemajú predbežne nijaký plán. Hovorili spolu, ako by sa čas príjemnejšie minul a Kolárovi bolo skoro nemožné zúčastniť sa na ich rozhovoroch tak, ako keby nechcel ísť s nimi. Kolár pochádzal zo skromného rodu a spôsoby ľudí práve zbohatnutých, ktoré bývajú skúsenejšiemu skôr smiešne a odpudzujúce, účinkovali naň do značnej miery príťažlivo. Neodškriepiteľne mu lichotilo, že sa dostal do ich spoločnosti, a keďže ho vedeli, hoci trochu násilne, v nej udržať, pozabudol na svoj sľub večerať s pani Zátureckou a jej bratanicou, hoci mu niekoľko ráz prišli, nie bez túžby za nimi, na um. Bál sa, že sa večer môže s nimi zísť, preto navrhol svojim terajším spoločniciam, aby šli na večeru do Lomnice, čo tie veľmi vďačne urobili. Pravda, pani Záturecká a slečna Marta večer márne vyzerali svojho spoločníka. Ten sa veľmi dobre, ba až rozpustilo bavil so svojimi družkami, ktoré si ho veľmi obľúbili. Kolár celú noc sníval len o nich a podľa ich premilého správania nepokladal za nemožné, že by či jedna, či druhá vďačne išla zaň. Keby sa riadne obliekli a nerobili zo seba maškary, boli by nielen chutné, ale vyslovene pekné ženy a čo sa týka ich peňazí, bolo by od neho záslušné, keby taký majetok prišiel do slovenských rúk. Keď sa prísne vezme, je jeho povinnosť, keďže má na to vhodnú príležitosť, získať taký kapitál pre slovenský národ, hoci i s bolestnou obeťou.Doktor Mirko Kolár bol chlap namieste i odhodlal sa na túto obeť!Tri dni brúsil s nimi po Tatrách, robotoval o dušu spasenú pri rozličných dancingoch,[5]platil tým boháčkam šampanské a dvoril šikovne obidvom, aby si každá myslela, že je do nej zaľúbený na život a na smrť. Kvôli pravde treba poznamenať, že od obidvoch vylúdil niekoľko celkom sladkých pyštekov a celú hromadu sľubov vernosti. Veď on je šumný muž a jeho bozky musia príjemne vibrovať nervy každého dievčaťa!Kolárovi bolo veľmi nemilé, že sa v Starom Smokovci stretli s pani Zátureckou a so slečnou Martou Maróthy. Keď tieto dámy z istej vzdialenosti zazrel, bol by sa najradšej stratil, ale nebolo to možné, lebo slečna Lindnerová ho držala za ruku, akoby ho chcela niekde viesť a bola by od neho veľká nešetrnosť, keby sa jej vytrhol. A bola by to i škoda. Pani Záturecká a slečna Martuška ho tak vľúdne pozdravili, ako keby mu nemali naskrze čo vyčítať a ani jedným posunkom, nieto slovom, mu nedali cítiť, že ich vlastne oklamal preto, lebo sa mu zdala spoločnosť iných dám milšia alebo výhodnejšia, ako ich. Z ich správania by ani najlepší pozorovateľ nepobadal, že je medzi nimi nejaká roztržka. Keď sa rozišli, veľmi priateľsky sa mu odporúčali — lenže neurobili ani najmenší pohyb podať mu ruku. Jednoducho neboli takí známi, aby to pokladali za primerané.Pri obede sa zišli s dvoma známymi pánmi slečien Gizelky a Beatrice, a to s inžinierom Falterom, riaditeľom veľkého cukrovaru a pánom Mádayom, vedúcim riaditeľom banky Opulencia, ktorí boli ešte mládencami. Zovňajškom sa ani zďaleka nemohli porovnávať s Kolárom, lebo Falter bol tučný, mal na krku hrubú mastnú klobásu a fučal ako vodný kôň a Máday mal síce celkom obstojnú postavu a tvár, ale mal chybnú nohu a veľmi kríval. Jednako sa pán advokát cítil popri nich veľmi slabým chlapíkom, nielen pre ich prepotentné správanie, ale najväčšmi preto, lebo ho v ich prítomnosti slečny nemali za nič, čo pokladal z ich strany za nevysloviteľnú podlosť, keďže sa s ním bozkávali a vymieňali sľuby vernosti do smrti. Nakoniec, keď videl, že nikdy nebolo na svete takého piateho kolesa, akým je teraz on, zobral sa a odporúčal bez toho, aby sa začal zaujímať o popoludňajší program slečien, o ktorom začali hovoriť pred príchodom dvoch pánov.Na rozchod mu slečny ledva podali konce prstov, a keď sa pri dverách ešte raz obzrel do miestnosti, videl, že sa fučiaci Falter obrátil a smejúc sa, hľadel za ním. A nesmial sa len on, ale celá spoločnosť a nebolo treba mnoho ostrovtipu, aby uhádol, na kom sa smejú a prečo.Nikdy sa necítil takým obareným psom ako teraz. To, že celej tej branži najvyberanejším spôsobom v sebe nadával, mu mnoho nepomohlo, lebo musel i sám sebe povedať mienku a tá nebola vôbec lichotivá. Rozumie sa, že si čo najpevnejšie zaumienil, že nikdy viac neurobí takú mizernosť. Lenže kto má raz také božie dary, tomu prosté predsavzatie mnoho nepomôže.Ráno sa v Poprade na stanici zišiel s pani Zátureckou a so slečnou Martou, ktoré po vydarených vychádzkach už tiež cestovali domov. Bolo na nich vidieť, že sú veľmi dobrej vôle, lebo sa žartovne zhovárali.Keď kráčal popri nich, úctivo ich pozdravil a chcel ísť ďalej, keď ho pani Záturecká oslovila:— Tak už tiež domov, pán advokát? Iste ste sa dobre zabávali. Teší nás, že sme mali príležitosť poznať takého rýdzeho Slováka. Prajeme vám šťastnú cestu!— Ďakujem vám, milostivá pani, a želám vám a milostivej slečne v živote všetko dobré, ktoré si iste zvrchovanou mierou zasluhujete!Keď sa od nich vzdialil na niekoľko krokov, riekla Martuša:— Chudák![1]vyštafírované(zastar.) — vyparádené, vystrojené[2]gejše— japonské tanečnice a dievčatá pre zábavu[3]K. Mikszáth— (1847 — 1910), významný maďarský prozaik obdobia literárneho realizmu, autor celého radu diel zo všetkých sfér maďarského života, poslanec za liberálnu stranu v parlamente[4]ceremoniálne— obradne[5]pri rozličných dancingoch— pri rozličných zábavách
Nadasi-Jege_Slovenske-aristokratky.html.txt
Partizánka TamaraHrebeňom prešla si cez vlasy zlatožlté, cez vlasy zlatožlté ako med a otvorila ústa čerešňové: „Prídem hneď.“ Ďaleko od nás tečie rieka Volga, veliká rieka Volga, Rusov mať. Od nej ju prišiel tvrdý ruský vietor zavolať. Mäkkým ju volala hlasom matička bojujúca Rus. Pred jej zrakom vtedy už krvácali polia. V zrkadle si prečesala vlasy, tie vlasy zlatožlté, v jej úsmeve smial sa už guľomet. „Ide už Tamara, ide už Tamaročka, príde hneď.“ O dievkach, ruských dievkach, spieva Volga, horúce čelo slnko do nej zamára. A ja tu pri puške po večeroch myslím na ňu a do tmy šepcem: „Prídem, Tamara.“
Frank_Partizanka-Tamara.html.txt
IJe to bída, bože, je to bída; pět let studovat na reálce, a najednou konec; umře ti teta, která tě krmila aspoň tou šedivou culifindou, a ty se jdi živit sám. Teď si můžeš dát za čepici ty své logaritmy, deskriptivní geometrii a kde co; už jsi byl zpitomělý strachem a dřením, a ještě to nebylo kantorům dost; prý takový chudý chlapec jako vy, Půlpáne, si má víc vážit vzdělání, kterého se mu poskytuje, a snažit se, aby to někam přivedl — — Snažit se, snažit se, snažit se; a pak prásk, teta si zamane umřít, a je dosnaženo s deskriptivní geometrií. Neměli by chudé kluky dávat na studie. Teď tady sedíš se svou geometrií a francouzskými slovíčky a loupeš si na dlaních mozoly. Jak že to je? Nejdřív je pšouk od havíře, pak dlouho nic a teprve potom přijde vozač. A pak se řekne snažit se!Pravda, byla tu ještě ta dvě léta. Dvě léta ve stavitelské kanceláři. Říká se tomu kreslič a má to pět nebo šest stovek měsíčně, ale člověk ještě může věřit, že po večerech dostuduje a jednou udělá zkoušky, nu, a dotáhne to třeba i na nezaměstnaného inženýra, ne? Ale ty večery, to snad bylo to nejhorší: sedět nad školními knihami a brejlit na vzorce a rovnice — propánakrále, jak to vlastně je? Kdyby tu byl ten nejhorší pes z profesorského sboru, řekl by na vysvětlenou jen pár slov, a už bys věděl, co je a jak se na ten vzorec přijde; ale takhle na to koukáš hodiny a hodiny, a pořád je ti z toho tíž a vrtohlavěji. Kriste, to byla dvě léta! Ať někdo řekne, že jsem se dost nesnažil! Dvě léta, prosím pěkně: každý večer až do noci dřepět nad knížkami a tlouci se pěstí do hlavy, musíš to pochopit, musíš se tomu naučit — to není žádná maličkost, pane. Divné, co člověk vydrží; měl by vlastně dávno chcípat na souchotiny z hladu a beznaděje. A pak se stal firmě ten malér, poroučela se novostavba; inu, okrádalo se na betonu a železech, že už se na to Pán Bůh nemohl dívat; zasypalo to sedm zedníků, a stavitel se raději zastřelil, když ho chtěli sbalit ve jménu zákona. Co dělat, stavitelský kreslič Půlpán Stanislav měl zase dosnaženo; kampak by se hrabal o místo, kdyby se zmínil, že pracoval u té nešťastné stavební firmy? Co vás nemá, mladíku, s tím se moc neohánějte; nikdo nedá práci lidem, kteří byli zaměstnáni při takové lumpárně.A tož, ve jménu božím, staň se, co bylo souzeno. Nebožtík táta pracoval v koksárně; i bude syn rubat uhlí. S pěti ročníky reálky a po dvou letech nad stavitelskými modráky bude Standa kopat na Kristině. Něčím se člověk musí živit, když mu je pomalu osmnáct let. Asi je to u Půlpánů v rodě: děda byl důlním tesařem, a tatíka dali na koksárnu, když mu to v dole zlomilo nohu. Vy Půlpáni jste tu jen proto, abyste dělali černou práci. Žádné rýsovací prkno, žádná deskriptivní geometrie; s uhlím budeš pracovat, jako že jsi Půlpán. Tak je to, holenku, a z toho se už nevysnažíš. Ne, nevysnažím; ale aspoň nebýt dlouho vozačem, hergot, aspoň ty vozíky nemuset pořád strkat! Nikdy se tomu nenaučím, myslí si Standa zoufale; to už je jedno, že od toho bolí kříž a ruce, ale jen kdyby se mi každou chvíli nezasekl hunt na výhybce! A pak jím strkej a lomcuj, až hekáš námahou; ještě tu mrchu vykolejíš, a máš ostudu. ,Koukej, ty vole, to musíš takhle,‘ ucákne potom Baďura nebo Grygar, a jen tak jednou rukou ti ten vozík postrčí, a už to jede, jako když namaže. Takový jednoduchý fortel je to. Koukej, ty vole, už to jede. Tak nač má člověk pět tříd reálky, nač se mořil s francouzskými slovíčky, nač bylo všechno to kreslení a rýsování! Nač, povídáš? Asi na to, člověče, abys ještě víc cítil svou bídu a samotu.Ano, samota: to je to slovo. Jako by jí nebylo dost už na reálce! Takový chudý kluk to na škole nemá lehké: musí se víc učit, musí být snaživější a hodnější než ti druzí; pořád se mu dává najevo, že jí jenom z milosti chléb vzdělání a že si jej tedy musí zvlášť zasloužit vzorným chováním, pílí a vděčností. Kdybyste raději dával pozor, Stanislave Půlpáne! Já vám to vyložím ještě jednou, žáku Půlpáne, abyste byl lépe připraven pro postup do vyšších tříd a vůbec pro život; máte toho zapotřebí. — Malý Půlpán si uvědomuje už ve škamnech, že se s ním zachází nějak krutěji a soucitněji než s těmi druhými kluky, jako by byl kdovíjak slabší, jako by byl zrovna nemocný či co; cítí se tím jaksi vyřazen a pokořen, až se mu tlačí do očí slzy vzteku a lítosti — kde jen se v člověku nabere té citlivosti a zatvrzelosti! — Nač zase myslíte, žáku Půlpáne? Kdybyste raději sledoval vyučování, abyste byl náležitě vyzbrojen pro praktický život!Praktický život: tohle je, pane, praktický život. Tlačit po kolejkách vozík s uhlím nebo hlušinou a dávat pozor, aby se ti nezasekl ve špičkách. ,Pusť, já ti to vytlačím,‘ zahučí Grygar nebo Baďura a jednou rukou, jen tak mimochodem a pohrdavě, postrčí vozík, že běží sám, stěží jej stačíš bremzovat. Tak se to dělá. Pravda, mají zlost, zdržuje je to; ale když jim dají na porub takového nedomrlého spratka, takovou pápěru ze škol, — kdo se má na to dívat, jak zápolí s huntem, až mu oči z hlavy lezou? ,Jdi od toho, ty poseroutko jeden,‘ utrousí koutkem huby mladolamač Baďura a vezme mu z rukou lopatu. ,Takhle se nakládá na vozejk, ty prezente.‘ A Standovi je pokořeně a bídně, jako by stál před školní tabulí. Jste slabý v počtech, žáku Půlpáne, musíte se víc činit. A zatínaje zuby opře se vozač Standa o vozík. Já vám ukážu, jsem-li slabý! Já už toho mám dost, aby se se mnou zacházelo jako s onucí! Kdyby to byl Grygar, — Grygar je lamač a silák, hnáty má jako pivovarský valach; ale Baďura, takový mizerný scvrklý človíček, vyschlý jako došek — Vozač Půlpán se kradmo porovnává s druhými, když se všichni po šichtě myjí pod sprchami. Pravda, nemá ještě tak naběhlé žíly a uzlovité klouby jako ti ostatní; ale nemyslete si, lidičky, že vy jste nějací krasavci, co se toho těla týče; čert ví, kde se v těch kostrounech nabere tolik síly a šikovnosti! Kostrouni, pravda; ale ty jsi hadr proti nim a se svými osmnácti lety — nejlepší věk, říká se; ani vozík nestačíš nazvednout, když se vsunuje na točnici. ,Pusť, já ti to tam šoupnu,‘ vycedí mezi zuby malý Baďura a odplivne si do toho mouru. Pozdrav bůh, z tohohle kluka že má být havíř? Kdybys raději šel do kantýny nosit pořádným mužským pivo!Nemají mě rádi, myslí si Standa zraněně a uraženě. Nemyslete si, já se vám nebudu vnucovat; beztoho nemám s vámi o čem mluvit. Jako ten Baďura — leda o své králikárně dovede žvanit. Mají na mne vztek, že jsem chodil do škol, to je to celé. Chtějí mi ukázat, že nepatřím mezi ně. Nu, nepatřím. Ve škole jsem nepatřil mezi ty druhé, protože jsem byl syn dělníka. A tady — protože jsem vzdělanější než vy všichni. Ledacos bych vám mohl povídat, takových knížek jsem četl; ale když něco řeknu — třeba o našich dělnických věcech, utrhne se na mne takový Grygar jako pes. ,Kdybys nekecal,‘ řekne; ,ještě by bez nás netrefil domů, a už nám chce tady kázat!‘ Tak dobře, pane Grygare, vám nic povídat nebudu; ale jsem dělník jako vy, i když jsem jenom vozač, a mám právo na své názory jako vy; jenomže vy nejste dost vzdělaný, abyste si se mnou mohl rozumět. Ale jen počkejte, jednou budu já mluvit a vy budete poslouchat; budu mluvit za všechny vozače a havíře, za strojníky a lidi z koksáren, za vás horníky z Kristiny, z Murnau, z Berchtolda i z Rudolfovy šachty. Budu mluvit o vaší černé práci a vaší černé bídě; s pány u zeleného stolu budu jednat za vás. Pánové, my havíři se hlásíme o své právo. Kde by bez nás byl váš průmysl, vaše elektrárny, vaše vyhřáté vily a zářící paláce? Bez tohohle černého uhlí by byl konec s celou vaší nádhernou civilizací. Ale jděte se, pánové, jednou podívat šest set metrů dolů na ort; jděte se podívat na takového lamače Grygara, nahého po pás, zalitého potem a mourem, jak vrtačkou razí novou přerážku; jděte se podívat na mladolamače Baďuru, jak vyrubává sbíjecím kladivem uhelný pilíř a zastaví se jen, aby vykašlal chrchel uhelného prachu; nebo na toho chudáka vozače, jak krvavými dlaněmi tlačí vozík naložený tímhle drahocenným uhlím; honem, člověče, honem, abys udělal svůj denní počet huntů! Tady vidíte, pánové, jak se dělá uhlí; ale pozor, aby vám nepadl na hlavu kus z nadložních vrstev, abyste se nenadýchali křenu, aby vás nepřimáčkl utržený hunt; my havíři jsme už zvyklí se ohlížet, kde na nás čeká zubatá. U nás i smrt dělá černou práci. A teď nám řekněte, pánové, co byvámmuseli dát, abyste dělali tuhle robotu! Nemyslete si, my ji milujeme a nechtěli bychom ji měnit za žádnou jinou; my jenom žádáme, aby se horníkově práci dostalo tak vysoké cti a odměny, jaká jí náleží. Domluvil jsem, pánové. — Prosím vás, kdo je ten statečný havíř? — To je soudruh Půlpán Stanislav. Mohl by být naddůlním nebo šichtmajstrem, je to vzdělaný a študovaný člověk; ale nechce opustit své kamarády v černé práci. Má ohromný vliv v celém revíru, havíři ho zbožňují; je to muž, se kterým se musí mluvit.Standa se sám zastyděl, když si to takhle představil. Pravda, jsou to hlouposti; ale jistě bych ledacos mohl. — Jen kdybych už nemusel ty pitomé vozíky strkat! Teprve pět neděl, a už mám ty pracky křivé a ztuhlé, že ani prsty nenarovnám; už nikdy v nich neudržím rýsovací pero — vozač se tomu říká. A Standa se zkřivenou hubou si vysává na dlani mozol stržený do krve.
Capek_Prvni-parta.html.txt
Pamätnosti Gemersko-MalohontskéStaré pamiatky nášho milého Slovenska na svetlo vynášať a skladať do archívu matičných letopisov, má byť v terajšom čase zajímavou úlohou slovenských spisovateľov. Lebo: aby národ znal milovať a si vážiť svoje rodisko, svoju vlasť, aby nemal príčinu za svojeť sa hanbiť, ani za cudzinou pachtiť, a len to chváliť a obdivovať, čo nie je jemu samému vlastné, ale cudzé: tedy musí predovšetkým dobre poznať to svoje rodisko, tú kolísku dávnych svojich predkov, pamiatku ich dejov, ich slávnej a dávnej moci, ktorú by predsudky a neprajnosť terajšieho pokolenia rady do tôni postavily a večnou tmou zahaliť chcely.Vyznať síce musíme, že písomné poznámky, vzťahujúce sa ako na Slovensko vôbec, tak obzvlášte i na župu gemersko-malohontskú, až po časy Belu IV., čili po vpád Tatárov, veľmi po skrovnu nachodíme; ale práve preto aj ústne podania ľudu, povesti, piesne, staré hrady a háje a nachodiace sa v nich starobylé zbroje, rytierske šperky, peniažky, popolnice, sú pre nás veľmi vzácne a dôležité, lebo ony objasňujú a doplňujú veľké medzery nášho dejepisu.Bádania pp. Križku a Záborského ohľadom Turčianskej stolice, a p. Kerekeša ohľadom Trenčína, týchto v samom srdci Slovenska rozpoložených a preto pre nás veľmi dôležitých krajov, ponúklo i mňa k tomu, abych ohľadom na gemer-malohontskú — v národopisnom ohľade ako pohraničnú župu — na niečo podobného sa odvážil. Pramene, z ktorých som čerpal sú: Bartolomeides, obzvlášte ale Dr. Gustáv Reiss, tento neunavený zpytateľ ako starožitností, tak aj živej prírody; krem toho som použil i „Solennia Bibliothecae kishontanae“, povesti ľudu, zprávy, ako aj vlastné skúmania a starožitné sbierky.
Tomasik_Pamatnosti-Gemersko-Malohontske.html.txt
1Do školy chodím každý den kolem jednopatrového domu, na kterém je štít s nápisem Martin Bejval. A pod tím jest tiskacím písmem napsáno Povoznictví a obchod uhlím. Ten nápis je modře a červeně vymalovaný a po obou stranách jsou zkřížená kladívka, což se mi velice líbí. Ale ještě více se mně libí koňská hlava, co je přidělaná mezi dvěma okny v prvním patře. Když jsem byl malý, tak se mně ta hlava nic, ale docela nic nelíbila, jelikož jsem se jí bál. Ona má pořád otevřenou hubu a cení zuby. Ušklíbá se tak, jako by na mně něco věděla, počkej, ty kluku nezdárná, já to na tebe řeknu. Chodil jsem na ni žalovat, že se v jednom kuse na mne šklebí a já jí přece nic nedělám. To ona pořád začíná, ať si to nechá! Maminka mne musila chlácholit a pravila, že ta hlava mně nic nemůže udělat, jelikož je dřevěná.Ale to mně mohla říkat pořád a já jsem jí nechtěl věřit, jelikož jsem byl děsně hloupý. A když jsem šel kolem Bejvalů, tak jsem velice rychle utíkal. Já jsem si myslil, že koňská hlava povídá na mne šeptem všelijaké klepy. Někdy jsem poslouchal, jak šeptá: Proč’s nejedl dneska polévku, takovoudobrou polévku? Já vím, žes trápil zrzavého kocoura Honzu, jelikož jsi mu přidělal na tlapky ořechové skořápky a on chodil po baráku a hlučně klapal a byl z toho velice mrzutý, jak k tomu přijde? Nevíš, že cítí bolest jako ty, nedělej mu trampoty. A kdo vydloubal služce Kristýně rozinky z vánočky, hé!Já jsem pravil, to není prauda a nech si to a žalobníci přijdou do pekla a čerti budou do nich šťouchat vidlemi, aby nežalovali. Ale ona se pořád šklebí a pořád něco šeptá tichým hlasem, však já popadnu klican a bácnu ji, aby se nešklebila.Nýčko však už jsem velký, pročež jsem chytrý a vím, že koňská hlava se mně neposmívá, ona to dělá jen tak a já jsem se s ní zkamarádil. Když jdu do školy, tak jí pravím: Nazdar! a ona taky praví: Nazdar! Na jaře se mne ptá, budou-li dneska kuličky nebo se bude hrát tyčkrle. Nebo se snad bude na hřišti prohánět meruna a tudíž mne napomíná, abych nezapomněl mičudu napumpovat. Já na to pravím: Děkan, nezapomenu! V létě by chtěla vědět, co bude s koupáním. Jestli se jde dneska ke Kalhotám nebo ke Klobouku. Na podzim by chtěla jít s námi pouštět draka nebo dělat ohníčky a v zimě dělat sněhuláka nebo sáňkovat nebo na kluziště. Já vidím, že by s námi chtěla chodit, ale který hoch by chtěl chodit s dřevěnou koňskou hlavou, ať si zůstane, kde je.A školu máme pěknou novou a my máme taktéž pana učitele Veselíka, on nosí zlaté brejle a o přestávce jí housku a čte si v knížce a když vidí nezdobu, tak uloží trest, jemu je to fuk. O přestávce býváme na dvoře a někteří žáci děsně řvou a já taktéž. Na tom dvoře nás jednou vyfotografoval pan Potůček, co se dobře učí a dávají pozor, ti seděli v první řadě, pan učitel seděl uprostřed a přespolní zajíci stáli a koukali se. Já mám tu podobenku zarámovanou a visí nad pohovkou, co si na ni nesmí nikdo sednout, jenom teta Anděla, co po ní budeme dědit a ona to ví, pročež má na nás děsného vzteka. Pročež se posadí a kouká se velice přísně. Vedle mně sedí Éda Kemlink, co s ním chodím, na levo pak Páta Karel, co s ním vůbec nechci chodit, on je žalobníček, žaluje, žaluje, nic si nevyžaluje. A nikomu nic nedá, protože je lakomec, ale sám loudit umí. Ale přijď si!Když naše maminka ten obrázek uviděla, tak se smála, že mám na hlavě šešulku jako papoušek a říkala, že jednou budu mít pěknou památku. Tatínek bručel, že se za hlouposti vyhazují peníze a že to nebude trpět. Jeden, povídal, neví, kam dřív a vy se tu necháte vypodobnit. Učitelé, povídal, si myslí, že jsem milionář, jim je hej, mají své jisté, ale mně lidi neplatí. „Tak už nebruč,“ pravila maminka, „bručáku. A nekaz dítěti radost.“ „Uvidím, jak se mně odslouží,“ pravil tatínek a šel si lehnout. On vždycky po obědě spí a to si přikryje obličej Národní Politikou, aby naň nešly mouchy.Pan učitel mne chválí, že se chovám mravně a že mám dobrou hlavu, pročež mu nosím sešity domů. Písmo mám nejlepší z celé třídy, vnější úprava písemných prací velmi úhledná. Píšu krásněji než Kolorenč František, co je první ve třídě, ale často schází, má škrofle a taky měl přiušnice. Já si přinesl ze školy vši, měl jsem jich plnou hlavu. Nikdo neměl tolik vší, ani Zilvar, co ostává v chudobinci. Maminka pravila, že si musí zoufat a česala mě. Naši říkají, že půjdu na študije, abych byl pánem a nemusil pakovat bedny jako tatínek. Náš Ladislav, ten nejstarší taky měl jít na študije, ale nešlo mu měřictví a kouřil retka. Tak mu vzali študenta do domu, aby s ním opakoval, ale Láďa stejně nic neuměl, kradl v krámě bonbony a rozdával je ďoučatům, aby s ním chodily. Tak ho vyzdvihli ze študijí a dali ho na kupectví do Mostu, aby se naučil německy. S počátku se mu to nelíbilo a psal, aby ho zase vzali domů, že už bude dělat dobrotu a aby mu poslali učebnice, že se bude soukromě připravovat do vyšší třídy. Tatínek mu odpověděl, milý Ladislave, to by tak hrálo, měl jsem s tebou uznání dost, na mně peří neroste, teď je s učením utrum a uslyším-li na tebe stížnost vezmu hůl, až se vyučíš, dá-li Pánbůh, převezmeš po mně kvelb. Já jsem to psaní nesl na poštu, úředníci tam razítkovali, až to bouchalo, to se mně líbilo. Tak se náš Láďa spokojil, poslal domů prádlo, k němuž bylo přiloženo psaní, že se mu kondice zamlouvá, taktéž pan šéf je s ním spokojen, moji drazí, pošlete mně příležitostně něco na přilepšenou, všechny vás vroucně líbám, taky Mančinku, zda táž už umí chodit? Já jsem to psaní předčítal našemu kocourovi, co tomu říkáš, Honzo? Zda se ti taktéž zamlouvá kondice? Avšak kocour nic neřekl, jenom se šklebil, lízal si břicho a pak vyskočil oknem, aby se vydal na toulky.Naši si myslí, že až budu velký, že budu sedět na kanceláři v teple, lidi budou přede mnou smekat, ale já budu olizovat kolky. A budu si posílat pro párek. To se mi nechce líbit. Nejraději bych sloužil u Bejvalů za pacholka, neboť bych nosil koženou zástěru a v uchu bych měl mosaznou náušnici proti uhradnutí jako Jakub, Bejvalův čeledín. Tak bych kráčel podle vozu hezky zvolna a zeširoka, mával bych bičem a pro sebe si hvízdal. Několikrát jsem zkoušel chodit jako pacholek Jakub a teď už to umím. Taky pískat jsem se naučil, koně to mají rádi, ale musí v tom být smutná nota. Oni pak otáčejí po kočím hlavu a dívají se naň svýma krásnýma, tmavýma očima. Někdy si Jakub zastrčí násadku do holínky a staví se u Friedmannů na kořauku. Nejdříve se podívá sklenkou proti světlu, pak rychle překotí do sebe kořauku, zavrtí hlavou a udělá brr! Tuhle se maminka divila, jak mi nalila kávu, tak jsem se na hrnek podíval proti světlu, pak jsem se napil, udělal jsem brr! a jako bych si utřel vousy. Maminka se ptala: „Co to děláš za uličnictví, uličníku jeden uličnická, chceš, abych na tebe vzala kverlačku?“ „Nechci,“ odvětil jsem.Jakub je nemluva, s lidmi moc řečí nenadělá, jeho řeč je hm, jó, tak, nó, inu a podobně. Zato však rozumí koňské řeči a koně si před ním musejí dávat pozor, aby se neprozradili. Pozoroval jsem, že když stojí před krámem pana Friedmanna, tak si šeptají a já vím, co. Že Jakub se oddává alkoholu, což škodí zdraví a vede ke skotáctví. Já bych také rád rozuměl koňské řeči a žádal jsem Jakuba, aby mne tomu naučil, že mu za to dám svou sbírku nerostů. Jakub se smál a odpověděl: „Inu!“ Tak jsem mu řekl: „Nechte si to, když jste takový a já umím koňskou řeč sám od sebe, abyste věděl. Právě před chvilkou jsem slyšel, jak Lyska řekla Grošovatému: Máme pána ochlastu.“ Jakub se ještě více smál a řekl: „Toť!“
Polacek_Bylo-nas-pet.html.txt
Východné SlovenskoVeľmi zaujímavé je pozorovať význam východného Slovenska v republike Československej. Je to dôležitá kapitola nášho verejného, hospodárskeho, kultúrneho a sociálneho života vôbec. Na pomery východoslovenské pozerať sa treba so zvláštnym porozumením jednak preto, lebo tento kraj najviac bol postihnutý maďarizáciou, jeho pôda v prevažnej väčšine prináležala uhorským magnátom, ktorí jej nevenovali náležitej pozornosti, a tak zaviňovali zanedbanosť v hospodárstve, vo výchove a húfnu emigráciu za more.Naučili sme sa za východné Slovensko považovať Košickú župu, v skutočnosti východným je Slovensko, od Štrby počínajúc. Tu sa začínajú už objavovať východné dialektické prvky v reči, tu sa začína javiť na ľude vplyv poľský, zapríčinený bezprostrednejším susedstvom a odtiaľto strháva na seba centrum aj ináče najväčšie mesto východné, Košice. V minulosti veľkú úlohu hrala Levoča, Spišské Podhradie, Prešov, Bardejov, Sabinov a Košice. Na juhu Turňa. Boli to mestá čulého obchodného a politického ruchu, bohatá je hlavne história Prešova, Bardejova, Blatného Potoka, ale menovite v posledných rokoch — história Košíc. Spomedzi všetkých miest východoslovenských Košice boli obdarované najväčšími privilégiami. To im pomohlo k rozkvetu.Na východnom Slovensku Bardejov (tu bola prvá tlačiareň na Slovensku) je posledným mestom na Slovensku, založeným Nemcami. Nemecký živel prevládal i v Levoči, i v Prešove, i v Sabinove, i v Košiciach, i v Bardejove. Okolie, čisto slovenské, ťažko pôsobilo na tieto mestá. Nemalo na tom záujmu. Vidiek bol poľnohospodársky, mestá — obchodné, priemyselné. Čulý bol styk s poľskými mestami, hlavne s Krakovom. Sedliak pracoval na zemiach panských, mesto bolo mu cudzím, chodil doň len nakupovať. V mestách bývali Slováci prevažne v uliciach bočných, na perifériách. Až v posledných rokoch, v minulom storočí sa dávali Slováci na dráhy úradnícke, začali sa interesovať o remeslá a tak raziť cestu do stredov miest. Slovenskosť miest vo vekoch dávnejších dokumentujú cechovné listiny prešovské, podhradské, sabinovské, bardejovské i košické. Po značnom prílive Slovákov do miest začína i príliv Maďarov, maďarských remeselníkov a úradníkov. A začalo sa maďarizovať. Vyvinula sa snaha z miest pôsobiť na vidiek a tvoriť jednotný uhorský, maďarský národ.Pri sústavnej maďarizácii na vidieku najväčšia pozornosť sa venovala pomaďarčeniu Košíc. Košice začali mať nesmierny význam kultúrny a hospodársky hlavne potom, keď mestská rada Levoče a Prešova znemožnila stavať Košicko-bohumínsku železnicu podľa pôvodného plánu cez Branisko na Prešov. Košice stávajú sa mestom dôležitým, a tak ich musíme posudzovať i dnes.Máme na zreteli, že počet Slovákov v Košiciach pohyboval sa takto:Tabuľka 1.Rokuz tisícich obyvateľov hlásilo sa za Slovákov1880409,11890336,31900230,51910148,11921623,2Naproti tomu neprirodzene rýchle sa vzmáhalo obyvateľstvo maďarizované a maďarské, takto:Tabuľka 2.Rokuz tisícich obyvateľov hlásilo sa za Maďarov1880397,01890499,31900648,21910754,31921221,2Podobne stúpa a klesá národnostný pomer vo všetkých mestách východného Slovenska. Vidiek je húževnatejší. Slovenský ráz si zachoval až do prevratu. Prvé správy o príchode československého vojska prijímal s oduševnením a radostne vítal utvorenie Československej republiky.Zaujíma nás predovšetkým východné Slovensko poprevratové. Oslobodené od pádu Rakúsko-Uhorska, lepšie povedané, od tých čias, čo na toto územie vstúpila naša armáda. Slovensko po Spišskú Novú Ves oslobodené bolo pred Vianocami. Prešov a Košice 29. decembra 1918, Zemplín a Podkarpatská Rus začiatkom januára 1919.Hneď po obsadení Košíc začalo sa uvažovať o novinách a z iniciatívy Edmunda Borka 9. januára 1919 vyšlo prvé číslo podnes jediného denníka na východnom Slovensku Slovenského východu.Začiatky našského života boli ťažké. Obyvateľstvo chovalo sa oproti vojsku nepriateľsky, úradníci odopreli konať svoje povinnosti, hoci ich Károlyiho vláda zvláštnym obežníkom žiadala o to, štrajkovali, prácou preťažených našich ľudí provokovali a znemožňovali v práci pri budovaní slobodného Slovenska.Na ťažkosti začiatkov poukážem aspoň týmto jedným markantným príkladom: 8. februára za župana Košickej župy vymenovaný bol Dr. Ján Sekáč (predtým, hneď po prevrate Ján Janček ml., ale ten úrad neprijal), ktorý okrem jedného zriadenca nemal po ruke na celom úrade nikoho. Dvaja ľudia, župan so sluhom tvorili najdôležitejší úrad, kým neprišli na výpomoc ľudia zo západu. Vládnym komisárom východného Slovenska sa stal Dr. Juraj Slávik, neskorší župan košický a minister orby. Spravovanie župy po Sekáčovi prevzal najprv Dr. P. Fábry, župan prešovský, po ňom Dr. Ján Ruman, znamenitý človek, ktorý v mnohom skonsolidoval rozhárané pomery východného Slovenska.V prvých mesiacoch roku 1919 všetky mestá východu žili z vlastných prostriedkov, vo svojich okoliciach robili poriadky a konsolidovali pomery. V Prešove zvlášť vyznamenal sa neb. Ľudevít Thomka, pracovník Tatra banky od roku 1909 a ostatní úradníci banky, v Košiciach plk. Schöbl, pplk. Beran, E. Borek, Karol Murgaš, Dr. Ján Šimeček, M. Sitár, Vladimír Mutňanský, Anton Straka a iní. Stvorili sa začiatky tvorenia školstva, stvorili sa úrady a začatý bol spoločenský československý život. Z prvých spolkov bola Beseda, Politický klub, Sokol, Klub čs. turistov, YMCA a i. Prvým mešťanostom Košíc bol Dr. Vladimír Mutňanský.Východ na prevrat bol málo pripravený. Maďarskí agent-provokatéri vyvinuli ohromnú činnosť na zachránenie jeho pre Maďarsko. V tisícoch exemplárov rozhadzovali štvavé protičeskoslovenské letáky, časopisy východným dialektom písané, a tak vábili ľud do osídiel maďarských. Tu spravilo sa v prospech slovenskej veci len to, čo mohol vykonať zaslúžilý domovník Tatra banky Ján Straka, čo sa spravilo v Košiciach počas kapláno-vania Jozefa Čárskeho, terajšieho biskupa košického, čo vykonalo niekoľko povedomých domácich a amerických Slovákov.Sotva sa premohli prvotné ťažkosti, sotva sa utíšilo rozladené obyvateľstvo miest, prišiel boľševický vpád. Maďarskí červení znivočili všetko na východ od Spišskej Novej Vsi. Obeťmi týchto návštev boli bertatovský kňaz František Majoch, dvaja Tomášovci a Tomko, všetci štyria umreli mučeníckou smrťou za svoju, národne buditeľskú prácu.Po mesačnom pobyte boľševikov na území Slovenska vrátilo sa naše vojsko. Teraz vítali ho i Maďari, vidiac, že lepšie háji bezpečnosť ich osobnej slobody a majetkov. Pomery sa zlepšili a práca za ľud začala prekvitať v rukách ochotných budovateľov nového Slovenska.Zaujímavá je epizódka z tých časov, keď sa ustaľovali slovensko-maďarské hranice. Člen maďarskej komisie nadporučík gróf Csáky žiadal francúzsku misiu, aby Košice pririekla Maďarsku, bo i okolie Košíc je maďarské. Náš člen, Karol Murgaš, žiadal presvedčiť sa o tom. I pošla komisia do Ťahanoviec a nenašla tam ani jedného Maďara. Francúzsky generál sa nad týmto pozastavil a upozornil Csákyho, aby ho nezavádzal. „Používam všetkých prostriedkov, o ktorých sa domnievam, že môžem nimi poslúžiť svojej vlasti,“ povedal gróf Csáky.Máme desaťročný odstup. Dnes už pokojnejšie môžeme posudzovať tieto prvé chvíle slobodného východu, ba môžeme zhodnotiť i prácu v prospech ľudu a v prospech štátu na východnom Slovensku vykonanú. Všetkých desať rokov bolo úrodných.Košice budujú sa dnes na slovenských tradíciách. Početné spolky, medzi iným Matica slovenská, Slovenská liga, Mestský osvetový zbor, Sokol, Robotnícka telocvičná jednota, Orol, stavovské organizácie, politické strany, kde sa dalo samostatne, kde bolo treba so spoločnými silami sa pričiňovali cez celé desaťročie o výchovnú a osvetovú činnosť, a veru badať výsledky tejto práce.Spomenúť treba predovšetkým začiatky v školstve, ktoré sa datujú od samého oslobodenia Košíc a východného Slovenska vôbec. Hoci nebol dostatok slovensky hovoriacich učiteľov, zriadili sa v slovenských obciach slovenské ľudové školy, v mestách i stredné a meštianky a pri dobrej vôli zdolali sa všetky prekážky. Na poli školskom v Košiciach najviac zásluh si získali neb. Karol Murgaš a Dr. Ján Šimeček, školskí inšpektori, v Prešove P. Gallo.Vidiek ochotnejšie prijímal slovenskú školu než mesto. Slovenská naukosledná reč imponovala nášmu sedliakovi, ktorý v tom videl začiatky svojej lepšej budúcnosti. Mestskí sfanatizovaní rodičia, obávajúc sa hnevu vrátiť sa snažiacich Maďarov a žijúc v presvedčení, že len maďarská reč je panská, hoci slovenského pôvodu, nechceli dávať svoje deti do škôl slovenských.Pomaly vlastenecká horúčka pominula a dnes k úplnej spokojnosti máme v Košiciach päť štátnych slovenských ľudových škôl, chlapeckú a dievčenskú meštianku, stredné školy (reálne gymnázium, reálku, učiteľský ústav, priemyselnú školu, školu pre výchovu dôstojníkov, obchodnú akadémiu a iné) a práve sa pracuje na otvorení slovenskej techniky.V ostatných mestách východného Slovenska, kde niet národnostných diferencií, tvorenie slovenského školstva dialo sa ľahšie.Tesne s budovaním školstva súvisí i budovanie ľudovej výchovy. Do prevratu nemali sme na východe okrem jednôt svätovojtešských, propagovaných J. Strakom, žiadnej inštitúcie národnej, bolo treba postarať sa o ne. Pomaly kládli sa základy osvetových zborov, odborov Matice slovenskej na všetkých obciach a neskoršie značné úspechy docielila Slovenská liga a jednoty dobrovoľných hasičov. Zákon o knižniciach, o organizácii ľudovej osvety sa osvedčil i môžeme povedať, že po kultúrnej stránke východné Slovensko za desať uplynulých rokov, hlavne pričinením učiteľstva, vykonalo prácu dostatočnú, utešenú. Dnes inak sa poníma poslanie človeka — intelektuála na vidieku, inak sa pozerá i sedliak na „pána“, naša sloboda zbližuje tieto rôznorodé vrstvy, zjednocuje národ.Vylíčiť treba i všetko to, čo pozitívneho sa spravilo na východe na poli literárnom. Začiatky datujú sa len od rokov neskorších, keď niekoľko mladých diletantov odvážilo sa predstaviť sa verejnosti svojimi prvotinami na stĺpcoch Slovenského východu. Z týchto začiatkov vzniklo viac kníh, niekoľko zväzkov básní, prózy a prekladov. Sľuby však ešte nedozreli a literárny život východného Slovenska je i dnes v začiatkoch, je iba nádej, že v Košiciach odchová sa istá literárna obec. Najsľubnejšími kandidátmi sú Bol. Bratislavský, Dr. M. Oravcová, Emil Rusko, A. Kudja Riavin, Alex. Pockody a Št. Bálent.Zhodnoťme však i klady na poli hospodárskom. Nášmu zemedelcovi prevrat doniesol celkom iný svet i inú orientáciu. Predovšetkým významnou udalosťou je, že sa zlepšila jeho hodnota jako človeka, že prestali nesmierne diferencie medzi malým zemedelcom a veľkostatkárom a že hospodárske inštitúcie veľmi vrele sa interesovali o výchovu sedliaka po stránke hospodárskej. Celkom prirodzená vec, že 72 %-om všetkého obyvateľstva venovala sa značnejšia pozornosť, sú to ľudia prevažne naši, starým režimom naschvál zanedbávaní. Bude treba ešte mnoho pracovať, než náš človek bude vedieť vyťažiť zo zeme všetko, čo zem poskytnúť môže, sľubné sú však začiatky, prezrádzajúce, že náš sedliak začína javiť záujem o dostihy, o hospodárske výstavy, výhodné peňažníctvo, odborné školstvo atď. Pozemková reforma bola ozajstným požehnaním nášho ľudu, bohatého na ľudové umenie. Krásny je východný kroj, hlavne širocký a mysľavský, utešené sú piesne tohto ľudu.Po stránke obchodnej, celý východ gravituje ku Košiciam, ako ku prirodzenému stredisku. Košice majú význam i pre obchod medzinárodný. Treba im len umožniť prístupnejšími sa stať zlepšením komunikačných prostriedkov, ciest a železnice, väčším podporovaním potrieb a požiadaviek východu.Prvé desaťročie poskytlo nadostač dôvodov, že východnému Slovensku treba venovať zvýšenú pozornosť. Treba mu pomáhať, aby sa po ťažkom sne spamätalo, potom iste posilní i národ, i štát.Utešené oslávenie desiateho výročia trvania republiky Československej na východe je najpádnejšou odpoveďou na celú iredentu, na všetky snahy nepriateľov, zrastá telo východu so západom, upevňuje sa národ a spoločne sa tvorí jednotná, spoločná, krásna budúcnosť.
Pridavok_Publicistika.html.txt
I. HodovníciV dome, stojacom v ulici du Helder, v ktorom Albert de Morcerf s grófom de Monte Christo mal dohovorenú schôdzku, dňa 21. mája konaly sa veľké prípravy, aby mladý človek mohol čestne dodržať dané slovo.Albert de Morcerf býval v pavilóne, ktorý stál v rohu veľkého dvora proti budove, určenej pre služobníctvo. Len dva obloky tohto pavilónu hľadely do ulice, ostatné tri boly obrátené do dvora a dva do záhrady.Medzi týmto dvorom a záhradou čnelo s nepekným vkusom cisárskej architektúry vystavené priestranné a elegantné bydlisko grófa a grófky de Morcerf.Rovnobežne s ulicou, pozdĺž šírky tohto stavania, ťahal sa múr, na ktorom povedľa seba v jednakej diaľke boly postavené vázy s kvetmi a v prostriedku múru bola osadená veľká mrežová pozlátená brána, tvoriaca hlavný vchod; temer pri samej lóži vrátnika boly malé dvere, ktorými prechodilo služobníctvo, alebo pešo vychádzajúci alebo vracajúci sa páni.Vo voľbe tohto pavilónu, určeného Albertovi, vytušíme delikátnu prezieravosť matky, ktorá, nechtiac sa odlúčiť od syna, chápe, že mladý človek vo veku, v ktorom bol vikont, potrebuje úplnú slobodu. Musíme však priznať i to, že v tom bol i múdry egoizmus mladého človeka, hovejúceho si v slobode záhaľčivého života, akým žijú synovia vznešených rodín a ktorý mu rodičia zlátili sťa vtákovi klietku.Tými dvoma na ulicu pozerajúcimi oblokmi mohol konať Albert de Morcerf svoje vonkajšie skúmanie. Výhľad navonok je nevyhnutne potrebný mladým mužským, ktorí na svojom obzore chcú vidieť stále ľudí, keby to bol čo priam len obzor ulice. Keď však dokončil svoje skúmania a ak si ony zaslúžily prenikavejšie vyšetrenie, mohol sa Albert de Morcerf vybrať na výskumnú cestu a vyjsť malými dverami, tvoriacimi pendant k tým, ktoré boly vedia lóže vrátnika a ktoré si zaslúžia osobitné povšimnutie.Boly to malé dvere, o ktorých by sme si mysleli, že sú celým svetom zabudnuté od čias, keď dom vystavili, a že sú stále zatvorené, boly také skromné a uprášené, ale ich olejom opatrne namastené pánty a zámka prezrádzaly tajné a časté upotrebovanie. Tieto malé dvere súťažily s dvoma inými a vysmievaly vrátnika, vymykajúc sa jeho bdelosti a právomoci, lebo sa otváraly ako povestné dvere jaskyne zTisíc a jednej noci, ako Ali-Babov zakliaty Sezam, s pomocou akýchsi kabalistických slov, vyrieknutých najsladším hlasom, alebo nejakého dohovoreného zaškrabkania najštíhlejších prstov sveta.Na konci priestrannej, za predsieň slúžiacej tichej chodby, ku ktorej viedly tie malé dvere, napravo bola Albertova jedáleň, vedúca do dvora, naľavo do záhrady obrátený salónik. Husté krovie, popínavé rastliny, ťahajúce sa pred oblokmi ako vejár, dvoru i záhrade zastieraly pohľad do obidvoch miestností, jediných, kde mohly vniknúť zvedavé zraky, lebo obidve boly umiestené na prízemí.Na prvom poschodí boly také isté miestnosti ako dolu a k nim sa pojila ešte tretia, ktorá bola nad predsieňou. Tieto tri miestnosti slúžily za salón, ložnicu a budoár.Salón na prízemí bol len akousi alžírskou komnatou s pohovkami, ktorá bola určená pre fajčiarov.Budoár na prvom poschodí viedol do ložnice a bol spojený so schodišťom nezbadateľnými dverami. Ako vidno, na zamedzenie indiskrétnosti boly porobené obozretne všetky potrebné opatrenia.Nad týmto prvým poschodím stlal sa priestranný ateliér, ktorý bol zväčšený odstránením múra a priečnych stien pandemónia, v ktorom umelec prevýšil dandyho. Tam sa uchýlily a nahromadily všetky Albertove záľuby: poľovnícke rohy, basy, flauty, priam orchester, lebo Albert mal za istý čas nie síce nadanie, ale prechodnú náklonnosť k hudbe; potom podstavce, palety, farebné ceruzky, lebo po hudobnom rozmare nasledovala záľuba v maliarstve, a konečne fleurety, boxerské rukavice, šable a palice rozličného druhu, lebo, držiac sa tradícií mladých fičúrov, Albert de Morcerf kultivoval s nepomerne väčšou vytrvanlivosťou, akú prejavil pri hudbe a maliarstve, tieto tri umenia, ktoré dovršujú výchovu leva, totiž šerm, box a palicu, a v tejto miestnosti, určenej pre telocvik, prijímal postupne Grisiera, Cooksa a Charlesa Lebouchera.Ostatné zariadenie tejto privilegovanej siene tvorily staré, ťažké skrine z čias Fraňa I., preplnené čínskym porcelánom, japonskými vázami, terakotami Lucy della Robbia a misami Bernarda de Palissy; antické kreslá, v ktorých sedával azda Henrich IV. alebo Sully, Ľudovít XIII. alebo Richelieu, lebo dve takéto kreslá, zdobené vyrezávaným erbom, v ktorom sa na azúre jagaly tri francúzske ľalie a nad nimi kráľovská koruna, zjavne pochodily zo zariadenia Louvru, alebo aspoň z niektorého kráľovského zámku. Po týchto kreslách, potiahnutých látkami tmavých, prísnych farieb, pohodená bola miešanina bohatých tkanív, so živými odtienkami, sfarbených pod slncom Perzie alebo rozkvitnutých pod prstami kalkutských alebo čandarnagarských žien. Čo tam hľadaly tie tkanivá, to nebolo možno povedať; lahodiac oku, čakaly na niečo, o čom ani sám majiteľ nemal tušenia, a predbežne oslňovaly komnatu svojimi hodvábnymi a zlatými odleskmi.Na najprednejšom mieste stálo piano z ružového dreva, ktoré zhotovil Roller a Blanchet, primerane rozmerom našich liliputánskych salónov, no jednako uzavierajúce vo svojich zvučných útrobách celý orchester a stonajúc pod ťarchou majstrovských diel Beethovena, Webera, Mozarta, Haydna, Grétryho a Porpora.Potom pozdĺž stien, nad dverami i pod povalou meče, kyjaky, sekery, cele pozlátené, damaskované a vykladané brnenia; herbáre, kusy nerastov, vypchatí vtáci, rozpínajúci k nehybnému letu krídla ohnivých farieb, otvárajúci zobáky, ktoré sa nikdy nezavrú.Rozumie sa, táto sieň bola Albertovým obľúbeným miestom.Jednako v deň schôdzky vybral si mladý človek ešte v nedostatočnej toalete za svoj hlavný stan prízemný salónik. Tam na stole, obkľúčenom na istú vzdialenosť širokým, strunistým divánom, pýšily sa v nádobách z popraskaného porcelánu, aký majú radi Holanďania, všetky známe tabaky, počínajúc petrohradským žltým cez maryland, portoriko a latakiu až po čierny siamský. Vedľa nich v debničkách z voňavého dreva podľa veľkosti a akosti pourovnávané boly purog, regálie, havany a manily; konečne v otvorenej skrini sbierka nemeckých fajok, koralmi krášlených čibukov s jantárovými čutorami a zlatom vykladané nargilé s dlhými marokínovými, ako hady svinutými rúrami; čakaly na vrtoch alebo priazeň fajčiarov. Albert sám viedol usporiadanie, lepšie povedané symetrický neporiadok, na ktorý účastníci moderných raňajok po káve radi pozerajú cez závoj dymu, ktorý im uniká perami a stúpa k povale v dlhých kapricióznych špirálach.O tri štvrte na desať vstúpil komorník, tvoriaci s malým, len anglicky hovoriacim pätnásťročným groomom, ktorý odpovedal na meno John, celé Morcerfovo služobníctvo. Rozumie sa, že v obyčajný deň kuchár z paláca stál mu k dispozícii a pri mimoriadnych príležitostiach i grófsky strelec.Komorník, ktorý sa menoval Germain, a požíval úplnú dôveru svojho mladého pána, držal v ruke sväzok novín, ktorý položil na stôl, a balíček listov, ktoré podal Albertovi.Albert roztržite pozrel na tieto rozličné listy, vybral z nich dva, navoňavkované a jemným písmom napísané, rozpečatil a prečítal ich s istou pozornosťou.„Ako prišly tie listy?“ spýtal sa.„Jeden poštou, druhý doniesol sluha od pani Danglarsovej.“„Odkážte pani Danglarsovej, že prijímam miesto, ktoré mi ponúka v lóži… Počkajte, predsa… Potom cez deň zájdete k Róze; povedzte jej, že po opere prídem k nej, ako ma zve, na večeru, a zanesiete jej šesť fliaš vyberaných vín, chypre, xeres, malagu, a súdoček ostendských ustríc… Ustrice vezmite od Borela a nezabudnite mu povedať, že sú pre mňa.“„Na koľkú si žiada pán raňajky?“„Koľko je hodín?“„Tri štvrte na desať.“„Pripravte raňajky presne na pol jedenástu. Debray bude azda musieť ísť na ministerstvo… A okrem toho…“ (Albert pozrel do značiek) „je to hodina, ktorú som určil grófovi, dvadsiateho prvého mája o pol jedenástej predpoludním. A hoci sa veľmi nespolieham na jeho sľub, jednako chcem byť presný. Aby som nezabudol neviete, vstala už pani grófka?“„Ak si žiadate, pán vikont, spýtam sa.“„Áno… a poproste ju o zásobu likérov, moja nie je už úplná, a povedzte jej, že budem mať česť prísť k nej asi o tretej a predstaviť jej niekoho.“Keď sluha odišiel, Albert sa hodil na pohovku, roztrhol pásku dvoch alebo troch denníkov, pozrel na divadelnú rubriku, uškrnul sa, že hrá opera, a nie balet; darmo hľadal vo voňavkárskych oznamoch zubnú pastu, o ktorej počul, a postupne zahodil troje najčítanejších parížskych novín, a zdĺhavo zívnuc, povedal sám sebe:,Tie noviny sú naozaj so dňa na deň nudnejšie.‘V tej chvíli zastal predo dvermi ľahký koč; o chvíľu vstúpil komorník, oznamujúc pána Luciena Debraya. Veľký, plavovlasý, bledý mladý človek so sivými očami istého pohľadu, s úzkymi a chladnými perami, v belasom kabáte so zlatými cizelovanými gombíkmi, s bielou kravatou, s korytnačím monoklom, visiacim na hodvábnej šnúrke, ktorý hnutím obrvného svalu s času na čas upevňoval v priehlbine pravého oka, vstúpil bez úsmevu, zamĺknuto a s poloúradnou tvárou.„Dobrý deň, Lucien… Dobrý deň!“ zvolal Albert. „Ach, môj drahý, žasnem nad vašou exaktnosťou! Čo hovorím, exaktnosťou! Vy, ktorého som čakal posledného, vy prichádzate o desiatej hodine bez piatich minút, keď je schôdzka určená na pol jedenástu! To je div! Azda náhodou padlo ministerstvo?“„Nie, môj najdrahší,“ odvetil mladý človek, hrúžiac sa do pohovky; „upokojte sa, kolíšeme sa ustavične, ale nepadneme nikdy, a začíname už veriť, že prosto prechodíme k nesvrhnuteľnosti, bez ohľadu na to, že veci polostrova upevnia nás vonkoncom.“„Ach, áno, pravda, vyháňate Dona Carlosa zo Španielska!“„Nie, môj najdrahší, nemäťte si to; prevádzame ho na druhú stranu francúzskych hraníc a núkame mu kráľovské pohostinstvo v Bourges.“„V Bourges?“„Áno, nemá sa, do čerta, čo sťažovať! Bourges je mesto Karola Siedmeho. Ako, vy ste to nevedeli? Odvčera to vie celý Paríž a predvčerom prenikla zvesť až na burzu, lebo pán Danglars (neviem, ako je to možné, že ten človek dostáva zprávy zarovno s nami), lebo pán Danglars hral á la hauese a získal milión.“„A vy, tak sa mi zdá, novú stužku, lebo vidím medzi vašimi radmi o belasú stužku viac.“„Ech, poslali mi hviezdu Karola Tretieho,“ povedal nevšímavo Debray.„Choďte, nezahrávajte sa na ľahostajného a priznajte sa, že vám to robí radosť.“„Na moj’ pravdu, áno: ako doplnok toalety hviezda na čiernom fraku so zlatými gombíkmi — to je celkom elegantné.“„A človek sa zdá,“ povedal s úsmevom Morcerf, „ako knieža z Walesu alebo z Reichstadtu.“„Preto ma vidíte tak skoro, môj najdrahší.“„Preto, že ste dostali rad Karola Tretieho a že mi chcete oznámiť tú radostnú zvesť?“„Nie, ale že som celú noc pretrudil odosielaním listov: dvadsaťpäť diplomatických depeši. Keď som sa dnes ráno za svetla vrátil domov, chcel som spať. Ale rozbolela ma hlava, vstal som teda, aby som hodinu jazdil na koni. V Boulogne ma však prepadla nuda a hlad, nepriatelia, ktorí málokedy idú spoločne, ktorí sa však jednako sprisahali proti mne — akési carlo-republikánske spojenie. Tu mi prišlo na um, že dnes ráno u vás bude hostina, a hľa, tu som: hladný som, nakŕmte ma; nudím sa, pobavte ma.“„To je povinnosť hostiteľova, drahý priateľ,“ povedal Albert, zvoniac na komorníka, kým Lucien koncom svojej paličky so zlatou, tyrkysmi vykladanou rukoväťou vyhadzoval do povetria rozbalené noviny. „Germain, pohár xeresu a suchár. Predbežne, drahý Lucien, tu sú cigary, rozumie sa, pašované; musíte ich ochutnať a potom povedať svojmu ministrovi, aby nám také predával, namiesto orechových listov, na fajčenie ktorých odsudzuje svojich občanov.“„Hrom do toho, musím sa mať na pozore! Náhle by ste ich mali od vlády, nechutily by vám, a už by ste ich nechceli. Napokon, netýka sa to nášho ministerstva, ale financií: obráťte sa na pána Humanna, oddelenie nepriamych daní, chodba A, číslo dvadsaťšesť.“„Naozaj,“ povedal Albert, „prekvapujete ma svojimi rozsiahlymi vedomosťami. Ale jednako vezmite si cigaru.“„Ach, drahý vikont,“ riekol Lucien, zapáliac si manilu od ružovej sviečky, horiacej v striebornom, pozlátenom svietniku, a hodiac sa zpät na pohovku, „ach, drahý vikont, naozaj, ani neviete, aký ste šťastný, že nemusíte nič robiť!“„A čo by ste robili, môj drahý pacifikátor dŕžav,“ povedal Morcerf s ľahkou iróniou, „keby ste nerobili nič? Ako to, ministrov osobný tajomník, zasvätený do veľkých európskych úkladov a i do malých parížskych intríg, ochranca kráľa, ba čo viac, kráľovnej, sjednocovateľ strán, riaditeľ volieb, robiaci vo svojom kabinete perom a telegrafom viac, ako vykonal Napoleon vo svojich vojenských ťaženiach mečom a víťazstvami, majúci dvadsaťpäťtisíc libier renty okrem platu, koňa, za ktorého Château-Renaud núkal štyristo louisdorov, a nedostal ho, krajčíra, ktorý nikdy nepokazí nohavice, majúci Operu, Jockey Club a Variétés, nenájde vo všetkom tom nič, čo by ho bavilo? Nechže je, pobavím vás!“„Ako?“„Soznámim vás s niekým.“„S mužským, či so ženskou?“„S mužským.“„Och, poznám ich už primnoho!“„Ale takých, ako je ten, o ktorom hovorím, nepoznáte.“„Zkade prichodí? Z konca sveta?“„Azda ešte z väčšej diaľky.“„Do čerta! Úfam sa, že nenesie naše raňajky?“„Nie, uspokojte sa, naše raňajky chystajú v materinských kuchyniach. Ste hladný?“„Áno, priznám sa, hoci je to ponižujúce. Ale včera som obedoval u pána de Villefort, a — spozorovali ste to, drahý priateľ? — u všetkých tých sudcovských pánov je sa veľmi zle; človek si vždy myslí, že majú zlé svedomie.“„Ech, vy chcete niečo hovoriť o obedoch iných ľudí a zľahčovať ich porovnávaním s tým, čo sa je u vašich ministrov!“„Áno, ale my aspoň nepozývame slušných ľudí. A keby sme neboli prinútení ponúknuť svoj stôl niekoľkým oslom, ktorí dobre smýšľajú, a hlavne dobre hlasujú, chránili by sme sa vlastného obeda ako morovej nákazy — to mi, prosím, ráčte uveriť.“„Tak, môj milý, vezmite si druhý pohár xeresu a k nemu svieži suchár.“„S radosťou, vaše španielske je výborné; vidíte, že sme mali úplnú pravdu, keď sme s tou dŕžavou uzavreli mier.“„Áno, ale Don Carlos?“„Nuž, Don Carlos bude piť bordeauxské a za desať rokov oženíme jeho syna s malou kráľovnou.“„Čo vám získa zlaté rúno, ak budete ešte pri ministerstve.“„Tak sa mi vidí, drahý Albert, že dnes ráno máte systém kŕmiť ma dymom.“„Ach, uznajte, že to ešte najlepšie uspokojí žalúdok… Ale hľa, v predsieni počujem Beauchampov hlas, budete dišputovať a prejde vám čas.“„Prečo?“„Pre noviny.“„Och, drahý priateľ,“ povedal Lucien so svrchovanou pohŕdlivosťou, „myslíte si, že čítam noviny?“„Práve zato; budete sa hádať ešte väčšmi.“„Pán Beauchamp!“ hlási komorník.„Vstúpte, vstúpte, hrozné pero!“ zvolal Albert, vstanúc a idúc oproti mladému človeku. „Tu je Debray, ktorý vás nenávidí, hoci vás ani nečíta; aspoň tak vraví.“„Má pravdu,“ povedal Beauchamp; „robí to, čo ja: kritizujem ho, ale neviem, čo robí. Dobrý deň, komandér.“„Ach, vy to už viete?“ povedal súkromný tajomník, vymieňajúc si s novinárom stisnutie ruky a úsmev.„Ako by nie!“ riekol Beauchamp.„A čo na to hovoria vo svete?“„V ktorom svete? Roku Pána tisíc osemsto tridsaťosem máme mnoho svetov.“„Nuž v kriticko-politickom svete, ku ktorého levom patríte i vy.“„Hovorí sa, že je to veľmi správne: rozsievate vraj dosť červeného, aby mohlo vyrásť i trochu belasého.“„Hľa, hľa, to nie je zlé,“ povedal Lucien. „Prečo sa nepripojíte k nám, drahý Beauchamp? Človek takého ducha, ako ste vy, urobil by kariéru za tri-štyri roky.“„Veď len na jedno čakám, aby som konal podľa vašej rady: totiž na ministerstvo, ktoré by bolo zaistené aspoň na pol roka. A teraz slovíčko, drahý Albert, lebo musím nechať predsa chudáka Luciena, aby si oddýchol. Budeme raňajkovať, alebo obedovať? Mám totiž snemovňu. Pri našom povolaní, ako vidíte, nie je všetko také ružové.“„Budeme len raňajkovať; čakáme už len na dve osoby a pôjdeme hneď ku stolu, keď prídu.“„Aké osoby čakáte na raňajky?“ spýtal sa Beauchamp.„Šľachtica a diplomata,“ odvetil Albert.„Šľachticovi to potrvá dve malé hodiny a dve veľké diplomatovi. Vrátim sa na desert. Nechajte mi jahody, kávu a cigary. V snemovni zjem côtlette a la Chambre.“„Nerobte to, Beauchamp, lebo keby tým šľachticom bol hoci sám Montmorency a diplomatom Metternich, budeme raňajkovať presne o pol jedenástej. Predbežne urobte tak ako Debray, skúste môj xeres a sucháre.“„Nuž, nedbám, ostanem. Dnes ráno sa rozhodne musím pobaviť.“„Dobre, ste na tom ako Debray! Tak sa mi vidí predsa, že keď je ministerstvo smutné, opozícia má byť veselá.“„Ach, vidíte, drahý priateľ, vy naskrze neviete, čo mi hrozí. Dnes ráno počujem v snemovni reč pána Danglarsa a večer u jeho panej tragédiu jedného z francúzskych pérov. Nech čert vezme konštitučné vlády! Keď sme mali, ako som počul, na výber, ako je to, že sme si vybrali práve túto?“„Rozumiem: musíte si zadovážiť zásobu veselosti.“„Nehovorme mrzko o rečiach pána Danglarsa,“ riekol Debray; „hlasuje s vami, je s opozíciou.“„To je práve to zlo! Očakávam tiež, že ho pošlete rečniť do Luxemburgu, aby ste sa mohli nasmiať do sýtosti.“„Milý môj,“ povedal Albert Beauchampovi, „vidieť, že sú španielske veci urovnané, dnes ste neznesiteľne uštipačný. Pamätáte sa vari, že parížska kronika hovorí o mojom manželstve so slečnou Eugéniou Danglarsovou. Nemôžem vám teda s dobrým svedomím dovoliť mrzko hovoriť o výrečnosti človeka, ktorý mi raz má riecť: ‚Pán vikont, viete, že svojej dcére dám dva milióny?‘“„Ale choďte,“ povedal Beauchamp, „z toho manželstva nebude nikdy nič! Kráľ ho mohol baronizovať, bude ho môcť urobiť pérom, ale nikdy neurobí z neho šľachtica, s gróf de Morcerf je na to príliš aristokratom, aby pre mizerné dva milióny pripustil mesalianciu. Vikont de Morcerf smie si vziať len markízu.“„Dva milióny!“ riekol Morcerf. „Je to pekná sumička!“„To je spoločný kapitál bulvárového divadla alebo železnice, spojujúcej Botanickú záhradu s Râpée.“„Nechajte ho hovoriť, Morcerf,“ povedal nedbanlivo Debray, „a ožeňte sa. Vezmete si vreckovú nálepku, všakver? Veď čo na tom záleží? Je lepšie, keď tá nálepka má o erb menej a o nulu viacej. Vo svojom znaku máte sedem drozdov, tri dáte svojej žene a ešte vám ostanú štyri. Je to o jedného viac, ako má pán de Guise, ktorý sa stal temer francúzskym kráľom a jeho vlastný bratanec bol nemeckým cisárom.“„Naozaj, myslím, že máte pravdu, Lucien,“ riekol roztržite Albert.„Veru tak! Veď napokon každý milionár je šľachticom, ako nezákonný kráľovský syn, on totiž môže ním ešte byť.“„Ticho, nehovorte to, Debray,“ vravel so smiechom Beauchamp, „lebo prichádza Château-Renaud, ktorý, aby vás vyliečil z vašej paradoxnej mánie, prebodne vás mečom svojho predka Renauda de Montauban.“„Tým by sa len ponížil,“ riekol Lucien, „lebo ja som len veľmi prostý občan.“„Hľa, ministerstvo, ktoré spieva Bérangera!“ zvolal Beauchamp. „Bože môj, kde sa to rútime!“„Pán de Château-Renaud! Pán Maximilián Morrel!“ povedal komorník, oznamujúc príchod dvoch nových hostí.„Sme teda už všetci spolu,“ vravel Beauchamp, „a pôjdeme raňajkovať. Veď, ak sa nemýlim, čakali ste už len dve osoby, Albert?“„Morrel?“ hundral Albert s údivom. „Morrel? Kto je to?“Vtom ho chytil za ruku pán de Château-Renaud, krásny tridsaťročný človek, šľachtic od hlavy až po päty, s tvárou Guicha a duchom Mortemarta, a riekol:„Dovoľte, môj drahý, aby som vám predstavil svojho priateľa a k tomu záchrancu pána Maximiliána Morrela, kapitána spahiov; konečne mu postačí, keď sa predstaví sám. Pozdravte môjho hrdinu, vikont.“Odstúpil, aby bolo vidieť toho veľkého a ušľachtilého mladého človeka so širokým čelom, ktorého naši čitatelia, ak sa pamätajú, videli v Marseille azda v dosť dramatických okolnostiach, aby už na neho boli zabudli. V bohatej polofrancúskej, poloorientálskej rovnošate, ktorá mu mimoriadne pristala, uplatňovala sa jeho klenutá hruď, zdobená krížom Čestnej légie, i smelá línia jeho postavy. Mladý dôstojník sa poklonil s uhladenou eleganciou; Morrel bol pôvabný vo všetkých pohyboch, lebo bol mocný.„Pane,“ povedal Albert so srdečnou zdvorilosťou, „pán barón de Château-Renaud vedel vopred, že ma to bude tešiť, keď ma s vami soznámi; ste jeho priateľom, pane, buďte i naším.“„Výborne,“ zvolal Château-Renaud, „a želajte si, drahý vikont, aby v prípade potreby urobil za vás to, čo urobil za mňa.“„A čo urobil?“ spýtal sa Albert.„Och,“ bránil sa Morrel, „nehodno o tom hovoriť, pán barón zveličuje.“„Ako?“ zvolal Château-Renaud. „Nehodno o tom hovoriť? Či nehodno hovoriť o živote?… To, čo hovoríte, drahý pán Morrel, je až príliš filozofické… Azda je to dobré pre vás, ktorý vystavujete svoj život každodenne nebezpečenstvu, ale pre mňa, ktorý ho vystavím len raz, náhodou…“„Z toho vyrozumievam, pán barón, že pán kapitán Morrel vám zachránil život.“„Bože môj, veru áno,“ riekol Château-Renaud.„Pri akej príležitosti?“ spýtal sa Beauchamp.„Beauchamp, priateľ, viete, že mriem hladom!“ vravel Debray. „Nepúšťajte sa do histórií.“„Nuž veď pre mňa môžeme ísť ku stolu…“ riekol Beauchamp. „Château-Renaud povie nám to pri raňajkách.“„Páni,“ hovoril Morcerf, „upozorňujem vás, že je len štvrť na jedenástu a že čakáme ešte na posledného hosťa.“„Ach, tak je, na diplomata,“ riekol Debray.„Neviem, či je diplomatom alebo niečím iným; viem len toľko, že som ho raz poveril istou vecou, a on ju zariadil tak dokonale, že keby som bol kráľom, bol by som ho hneď urobil rytierom všetkých svojich radov, i keby som mal k dispozícii zlaté rúno a podväzkový rad.“„Keď teda ešte nejdeme ku stolu,“ vravel Debray, „nalejte si pohár xeresu, ako sme to urobili my, a povedzte nám to, pán barón.“„Všetci viete, že som sa vychytil do Afriky.“„Tú cestu vám označili vaši predkovia, môj drahý Château-Renaud,“ riekol galantne Morcerf.„Áno, ale pochybujem, že by ste ta boli šli i vy s tým cieľom ako oni, oslobodiť Kristov hrob.“„Naozaj máte pravdu, Beauchamp,“ povedal mladý aristokrat. „Chcel som si len vystreliť z pištole. Súboj mi je odporný, ako viete, od tých čias, keď dvaja svedkovia, ktorých som si vybral, aby urovnali istú vec, prinútili ma rozdrviť rameno jednému z mojich najlepších priateľov… ech, tomu chudákovi Františkovi d’Épinay, ktorého poznáte všetci.“„Ach, tak je,“ riekol Debray, „bili ste sa kedysi… prečo?“„Nech ma čert vezme, ak sa na to pamätám!“ odvetil Château-Renaud. „Na to sa však pamätám veľmi dobre, že nechtiac nechať hrdzavieť takému nadaniu, ako je moje, chcel som skúšať na Araboch nové pištole, ktoré som práve dostal do daru. Preplavil som sa teda do Oranu; z Oranu som odišiel do Konstantiny a prišiel som práve, keď sa upúšťalo od obliehania. Ustupoval som s ostatnými. Za štyridsaťosem hodín znášal som celkom dobre denný dážď a nočný sneh; konečne na tretí deň mi zahynul kôň od zimy. Úbohé zviera bolo v stajni zvyknuté na pokrovec a kachle… Bol to arabský kôň, ktorý sa pri desaťstupňovej zime cítil v Arabsku trochu cudzo.“„Preto mi chcete odlúdiť môjho anglického,“ riekol Debray; „myslíte si, že lepšie znesie zimu ako váš arabský.“„Mýlite sa, lebo som složil sľub, že sa už do Afriky nevrátim.“„Mali ste teda hodne strachu?“ spýtal sa Beauchamp.„Na moj’ pravdu, priznávam sa, áno,“ hovoril Château-Renaud. „A mal som sa čoho báť! Môj kôň zahynul, ustupoval som pešo. Pricválalo šesť Arabov, aby mi odrezali hlavu; dvoch som složil dvoma výstrelmi z pušky a dvoch výstrelmi z pištolí, ale boli ešte dvaja, a ja som bol odzbrojený. Jeden ma chytil za vlasy — preto ich teraz nosím krátke, človek nevie, čo sa môže stať — druhý mi položil na hrdlo jatagán, a už som cítil ostrý chlad ocele, keď tento pán na nich namieril, výstrelom z pištole zabil toho, ktorý ma držal za vlasy, a tomu, ktorý mi chcel podrezať hrdlo, preťal hlavu šabľou. Ten pán si umienil v ten deň zachrániť človeka, a náhodou sa stalo, že som to bol ja. Keď budem bohatý, dám vytesať Klagmannom alebo Marochettim sochu Náhody.“„Áno,“ riekol s úsmevom Morrel, „bolo to piateho septembra, ktorý je výročím dňa, keď bol môj otec zázračne zachránený; nakoľko je to možné, každý rok svätím ten deň nejakým skutkom…“„Všakver, hrdinským?“ prerušil ho Château-Renaud. „Slovom, bol som tým vyvoleným, ale to nie je všetko. Keď ma zachránil pred zbraňou, zachránil ma i pred zimou tým, že mi dal nie polovicu svojho plášťa, ako robil svätý Martin, ale že mi ho dal celý. A potom pred hladom tým, že sa so mnou rozdelil, hádajte, o čo!“„O paštétu od Felixa?“ spýtal sa Beauchamp.„Nie, o svojho koňa; zjedli sme ho každý kus s veľkou chuťou. Bola to ťažká vec.“„Azda pohrýzť toho koňa?“ spýtal sa so smiechom Morcerf.„Nie, tá obeť,“ riekol Château-Renaud. „Spýtajte sa Debraya, či by kvôli cudzincovi obetoval svojho Angličana.“„Kvôli cudzincovi nie,“ odvetil Debray, „ale kvôli priateľovi azda.“„Uhádol som, že sa stanete mojím priateľom, pán barón,“ povedal Morrel; „ostatne, mal som česť vám to už povedať: či to už bolo hrdinstvo alebo nie, žertva alebo nie, v ten deň som mal povinnosť obetovať dar nešťastnej sudbe na odmenu za priazeň, ktorú nám raz prejavil šťastný osud.“„Udalosť, na ktorú robí narážku pán Morrel,“ riekol zasa Château-Renaud, „je naozaj obdivuhodná, a rozpovie vám ju raz, keď sa s vami bližšie obznámi. Ale dnes už zaopatrime žalúdok, a nie pamäť. O koľkej budú raňajky, Albert?“„O pol jedenástej.“„Exaktne?“ spýtal sa Debray, pozerajúc na hodinky.„Och, dožičte mi láskave päť minút času,“ riekol Morcerf, „lebo i ja čakám záchrancu.“„Čieho?“„Svojho, Bože môj,“ povedal Morcerf. „Myslíte, že mňa nemožno zachrániť ako hocikoho iného a že len Arabi odrezávajú hlavy? Naše raňajky budú raňajkami filantropickými a budú s nami pri stole sedieť dvaja dobrodincovia ľudstva!“„Čo si počneme?“ riekol Debray; „máme len jednu Montyonovu cenu.“„Tak ju dáme niekomu, kto si ju naskrze nezaslúžil,“ vravel Beauchamp. „Veď si Akadémia obyčajne tak pomáha v ťažkostiach.“„A zkadiaľ prichodí?“ spýtal sa Debray. „Prepáčte, že nalieham; viem síce, že ste už raz, ale dosť neurčite, odpovedali na tú otázku, a tak si ju dovolím nastoliť ešte raz.“„To naozaj neviem,“ odvetil Albert. „Pred troma mesiacmi, keď som ho zval, bol práve v Ríme. Ale kto môže povedať, akú cestu urobil od toho času!“„A myslíte, že by vedel byť presný?“ spýtal sa Debray.„Myslím, že je všetkého schopný,“ riekol Morcerf.„Dajte pozor, aby sa ten päťminútový čas nepretiahol na dlhšie ako na desať.“„Tak by som ho upotrebil na to, aby som vám, niečo povedal o svojom hosťovi.“„Počujte,“ riekol Beauchamp, „je to, o čom nám chcete rozprávať, látka pre besednicu?“„Áno, iste,“ odpovedal Morcerf, „a to pre veľmi zaujímavú.“„Hovorte teda, lebo vidím, že zmeškám snemovňu; musím to teda niečím nahradiť.“„Bol som v Ríme v predošlom pôste.“„To vieme,“ riekol Beauchamp.„Áno, ale neviete, že ma zajali zbojníci.“„Niet zbojníkov,“ riekol Debray.„Naopak, sú, a to oškliví, totiž obdivuhodní, lebo sa mi videli krásnymi, až z nich sršala hrôza.“„Hľaďte, drahý Albert,“ vravel Debray, „priznajte sa, že sa váš kuchár oneskoril, že nedošly ustrice z Marennes alebo Ostende a že podľa príkladu pani de Maintenon chcete jedlo nahradiť rozprávkou. Len to povedzte, môj drahý, sme dosť dobre vychovaní aby sme vám to odpustili a vypočuli vašu príhodu, hoci sľubuje byť veľmi neuveriteľná.“„A ja vám hovorím, že nech je akokoľvek neuveriteľná, je od začiatku až do konca pravdivá. Zbojníci ma teda zajali a dopravili na veľmi smutné miesto, ktoré menujú katakombami svätého Šebastiána.“„Poznám ich,“ riekol Château-Renaud; „skoro by som tam bol dostal zimnicu.“„Ja som vás predstihol,“ riekol Morcerf, „dostal som ju skutočne. Oznámili mi, že som zajatý s podmienkou výkupného — robila maličkosť, štyritisíc rímskych toliarov, dvadsaťšesťtisíc turských libier. Na nešťastie mal som ich už len tisíc päťsto; bol som na konci cesty, môj úver bol vyčerpaný. Písal som Františkovi. Ach, naozaj, veď František bol pri tom, môžete sa ho spýtať, či som luhal čo priam len písmeno. Písal som mu, že ak do šiestej rána nepríde so šesťtisíc toliarmi, budem o šiestej a desať minút spojený s blaženými svätými a blahoslavenými mučeníkmi, v spoločnosti ktorých mal som česť byť. Pán Luigi Vampa — tak sa volal náčelník zbojníkov — bol by úzkostlive dodržal slovo, prosím, to mi ráčte uveriť.“„Ale František prišiel so štyritisíc toliarmi?“ spýtal sa Château-Renaud. „Do čerta! Keď sa niekto volá František d’Epinay alebo Albert de Morcerf, pre štyritisíc toliarov nepríde do rozpakov.“„Nie, prosto prišiel s hosťom, príchod ktorého som vám oznámil a ktorého, úfam sa, budem vám môcť predstaviť.“„Ach, ten pán je teda nejaký Herkules, zabíjajúci Caca, alebo Perzeus, oslobodzujúci Andromedu?“„Nie, je to mužský asi tej veľkosti, ako som ja…“„Ozbrojený až po zuby?“„Nemal pri sebe ani len ihlu.“„Ale vyjednával o výkupné?“„Povedal náčelníkovi do ucha dve slová, a bol som slobodný.“„Azda sa mu ešte i ospravedlňoval, že ťa zajal?“ riekol Beauchamp.„Tak je,“ odvetil Morcerf.„Veď ten človek je Ariosto!“„Nie, je to prosto gróf Monte Christo.“„Nik sa nevolá gróf Monte Christo,“ riekol Debray.„To si myslím,“ riekol Château-Renaud s chladnokrvnosťou človeka, ktorý vie nazpamäť almanach európskych šľachticov; „kto znal kedy nejakého grófa de Monte Christo?“„Môžbyť, že pochodí zo Svätej zeme,“ mienil Beauchamp; „niektorý z jeho predkov bol azda majiteľom kalvárie, ako mali Mortemartovci Mŕtve more.“„Dovoľte, páni,“ riekol Maximilián; „myslím, že vám pomôžem z pomykova. Monte Christo je ostrovček, o ktorom som často počul od námorníkov, slúživších u môjho otca. Je to zrnko piesku vprostriedku Stredozemného mora, atom v nekonečnosti.“„Je to cele tak,“ riekol Albert. „Ten, o ktorom hovorím, je vladárom, kráľom toho zrnka piesku, toho atomu; ten grófsky titul si akiste kúpil niekde v Toskánsku.“„Je teda bohatý, ten váš gróf?“„Na moj’ veru, myslím, je.“„Povedal by som, že to vidieť.“„Vidíte, Debray, mýlite sa.“„Už vás nerozumiem.“„Čítali steTisíc a jednu noc?“„To je tiež otázka!“„Nuž tak viete, či sú tí ľudia chudobní, či bohatí? Či nie sú obilné zrnká rubínmi alebo diamantmi? Zdajú sa, všakver, ako biedni rybári? Pokladáte ich za nich, a oni vám zrazu otvoria nejakú tajomnú jaskyňu, kde nájdete poklad, za ktorý by ste kúpili Indiu.“„No a?“„No, a môj gróf de Monte Christo je z takých rybárov. I meno prijal od nich, menuje sa námorník Simbad a má jaskyňu, plnú zlata.“„Morcerf, videli ste tú jaskyňu?“ spýtal sa Beauchamp.„Ja nie, ale František áno. Ale ticho! Pred ním sa to nesmie spomínať. Františka ta zaviedli so zaviazanými očami a obsluhovali ho nemí sluhovia a ženské, vedľa ktorých, ako sa zdá, Kleopatra bola len grizetkou. Len práve o ženských nie si je cele načistom, a to preto, že vošly len potom, keď jedol hašiš, takže bolo by cele možné, že to, čo pokladal za ženské, boly štyri sochy.“Mladí mužskí pozerali na Morcerf a zrakom, ktorý vraví:‚Milý môj, tratíte rozum, alebo si z nás robíte bláznov?‘„Naozaj,“ riekol Morrel v zadumaní, „počul som niečo podobné tomu, čo rozpráva pán de Morcerf, od starého námorníka, ktorý sa volal Penelon.“„Ach,“ hovoril Albert, „je to šťastie, že mi pán Morrel prichodí na pomoc. Pravda, vás to mrzí, že mi tak do môjho bludiska hádže klbko nití?“„Prepáčte, drahý priateľ,“ povedal Debray, „ale veci, ktoré nám hovoríte, sú také nepravdepodobné…“„Ech, preto, že vám o nich nehovoria vaši vyslanci a vaši konzuli; nemajú na to čas, musia obťažovať svojich cestujúcich rodákov.“„Hľa, teraz sa hneváte a útočíte na chudákov našich úradníkov. Bože môj, čím vás majú chrániť? Snemovňa im každý deň snižuje platy, takže už ich je nedostatok. Chcete byť vyslancom, Albert? Dám vás vymenovať do Carihradu.“„To už nie. Aby mi sultán pri prvom prejave, urobenom na počesť Mehmeta Aliho, poslal šnúru a moji tajomníci by ma zaškrtili?“„Tak vidíte,“ riekol Debray.„Áno, ale to všetko nie je prekážkou, aby môj gróf de Monte Christo jestvoval!“„No, to je div! Každý jestvuje!“„Každý jestvuje, ale nie pri takých podmienkach. Každý nemá čiernych otrokov, kniežacie galérie, zbrane ako bej, kone za šesťtisíc frankov kus a grécke milenky!“„Videli ste tú grécku milenku?“„Áno, videl som ju i počul. Videl som ju v divadle Valle a počul som ju raz, keď som bol u grófa na raňajkách.“„Ten váš mimoriadny človek teda i jedáva?“„Ak jedáva, je toho tak málo, že o tom nehodno hovoriť.“„Uvidíte, že je to upír.“„Smejte sa, ak chcete. Grófka G…, ktorá, ako viete, poznala lorda Ruthwena, mala tiež tú mienku.“„Ach, výborne!“ zvolal Beauchamp. „Pre človeka nežurnalistu je to pendant k morskému hadovi z Constitutionnel; upír, to je výborné!“„Bledožlté oko, ktorého zrenica sa sťahuje a rozširuje podľa vôle,“ vravel Debray, „vyvinutý lícny uhol, skvelé čelo, zblednutá pleť, čierne fúzy, biele ostré zuby a práve taká zdvorilosť.“„Je to priam tak, Lucien,“ riekol Morcerf, „opis je verne načrtnutý. Áno, ostrá a rezná zdvorilosť. Ten človek ma často rozochvel. Raz, keď sme sa spoločne dívali na popravu, myslel som, že zamdliem, ani nie tak pri pohľade na kata, konajúceho povinnosť, a pri kriku odsúdenca, ale skôr pri pohľade na neho, ktorý cele chladne hovoril o všetkých popravách sveta.“„Nezaviedol vás na chvíľu medzi rumy Kolosea, aby vám tam pil krv, Morcerf?“ spýtal sa Beauchamp.„Alebo, keď vás vyslobodil, nedal vám podpísať nejaký ohnivofarebný pergamen, ktorým by ste mu zapredali dušu, ako Ezau právo prvorodenca?“„Robte len vtipy, robte, páni,“ riekol do istej miery dotknutý Morcerf. „Keď pozerám na vás, pekných Parížanov, denných navštevovateľov bulváru de Gand a prechádzkárov Bulonského lesa, a ak pomyslím na toho človeka, tak sa mi vidí, že nie sme jedného druhu.“„Blahoželám si k tomu.“„Nech je to už akokoľvek,“ riekol Château-Renaud, „to je už raz pravda, že váš gróf de Monte Christo je v slobodných chvíľach milý človek, okrem tých drobných stykov s talianskymi zbojníkmi.“„Ale veď niet talianskych zbojníkov,“ riekol Debray.„Ani upírov,“ dodal Beauchamp.„Ani grófov de Monte Christo,“ riekol Debray. „Hľa, drahý Albert, hodiny bijú pol jedenástej.“„Priznajte sa, že vás vo sne tlačila mora, a poďme raňajkovať,“ riekol Beauchamp.Ale ešte nezanikla vibrácia hodín, keď sa otvorily dvere a Germain oznamoval:„Jeho Excelencia gróf de Monte Christo!“Všetci poslucháči sa nevdojak trhli a tým prezradili záujem, ktorý Morcerfovo rozprávanie vlialo do ich duší. Ani sám Albert sa nemohol ubrániť istému pohnutiu.Nebolo počuť na ulici ani hrkot koča, ani kroky v predsieni, i dvere sa otvorily bez zvuku.Na prahu zjavil sa gróf, oblečený s najväčšou prostotou, ale jeho šatám by nebol mohol nič vyčítať ani najmódnejší lev. Všetko bolo vkusne vybrané, všetko pochodilo z rúk najelegantnejších dodávateľov, šaty, klobúk i bielizeň.Zdal sa, ako by nemal ešte tridsaťpäť rokov, a čo všetkých prekvapilo, bola jeho neobyčajná podobnosť s obrazom, ktorý načrtal Debray.Gróf kráčal s úsmevom doprostred salónu, rovno k Albertovi, ktorý, idúc mu oproti, podával mu horlive ruku.„Exaktnosť,“ riekol Monte Christo, „je zdvorilosťou kráľov, ako povedal, tuším, jeden z našich panovníkov. Nie je však vždy zdvorilosťou cestovateľov ani pri ich dobrej vôli. Jednako však úfam sa, drahý vikont, že s ohľadom na moju dobrú vôľu prepáčite tie dve či tri sekundy, o ktoré som sa, tuším, oneskoril pri našej schôdzke. Päťsto míľ nemožno prejsť bez priekor, najmä vo Francúzsku, kde je, tuším, zakázané biť postiliónov.“„Pán gróf,“ povedal Albert, „oznamoval som práve vašu návštevu niekoľkým svojim priateľom, ktorých som povolal pod vplyvom vášho sľubu, ktorý ste mi láskave dali, a ktorých mám česť predstaviť vám. Je to pán gróf de Château-Renaud, ktorého šľachtictvo pochodí od dvanástich pérov a jeho predkovia patrili k Okrúhlemu stolu; pán Lucien Debray, osobný tajomník ministra vnútra; pán Beauchamp, hrozný novinár, postrach francúzskej vlády, o ktorom však ani pri jeho národnej sláve nepočuli ste nikdy v Taliansku preto, lebo jeho časopis sa ta nedostane, a konečne pán Maximilián Morrel, kapitán spahiov.“Pri tomto mene gróf, ktorý sa až do tej chvíľky klaňal obradne, ale s úplnou anglickou chladnosťou a ľahostajnosťou, nevdojak vykročil napred a ľahký nádych zapýrenia mihol sa ako blesk jeho bledou tvárou.„Ráčite mať rovnošatu nových francúzskych víťazov, pane,“ riekol; „krásna rovnošata!“Nebolo možno zistiť, aký cit dodával grófovmu hlasu také hlboké zachvenia a ožaroval, ako by nevdojak, jeho zrak, taký krásny, pokojný a taký jasný, keď nemal na to príčiny, aby ho zahaľoval.„Vy ste ešte nevideli našich Afričanov, pane?“ spýtal sa Albert.„Nikdy,“ odvetil gróf, premôžuc sa zasa úplne.„Nuž, pane, pod touto rovnošatou bije jedno z najsmelších a najušľachtilejších sŕdc našej armády.“„Oh, pán gróf!“ prerušil vikonta Morrel.„Nechajte ma hovoriť, kapitán… A práve sme sa dozvedeli,“ hovoril ďalej Albert, „o takom hrdinstve tohto pána, že, hoci sme ho dnes prvý raz videli, prosím o dovolenie, aby som vám ho smel predstaviť ako svojho priateľa.“Pri týchto slovách zasa bolo možno zbadať na Monte Christovi ten divný meravý pohľad, chvíľkové zapýrenie a ľahké zachvenie riasnic, čo u neho bolo znakom pohnutia.„Ach, pán má ušľachtilé srdce,“ riekol gróf, „tým lepšie.“Tento výrok, ktorý bol skôr odpoveďou na grófove vlastné myšlienky, ako na to, čo povedal Albert, prekvapil všetkých, najväčšmi však samého Morrela, ktorý s údivom pozrel na Monte Christa. Ale ten výrok bol vyslovený s takým sladkým, priam ľúbezným prízvukom, že i pri jeho podivnosti nebolo sa možno nad ním pozastaviť.„Prečo by o tom pochyboval?“ povedal Beauchamp Château-Renaudovi.„Naozaj,“ vravel Château-Renaud, ktorý prenikavým aristokratickým zrakom svojej spoločenskej zbehlosti preskúmal u Monte Christa všetko, čo bolo na preskúmanie, „Albert nás neoklamal, gróf je naozaj mimoriadny zjav. Ako sa vám páči, Morrel?“„Naozaj,“ odvetil Maximilián, „má priamy pohľad a sympatický hlas, páči sa mi i pri divnej poznámke, ktorú o mne práve urobil.“„Páni,“ riekol Albert, „Germain mi oznamuje, že je prestreté. Dovoľte mi, drahý gróf, aby som vás viedol.“Šli mlčiac do jedálne. Každý si sadol na svoje miesto.„Páni,“ riekol gróf sadajúc si, „dovoľte, aby som sa priznal, čo nech je ospravedlnením všetkých neprístojností, ktorých by som sa mohol dopustiť: som natoľko cudzincom, že som v Paríži prvý raz. Život francúzsky je mi teda úplne neznámy; žil som doteraz temer výlučne životom orientálnym, ktorý je pravou protivou dobrých parížskych tradícií. Prepáčte teda, prosím, ak pri mne zbadáte niečo priturecké, neapolské alebo arabské. To som musel povedať, a teraz, páni, raňajkujme.“„Ako to všetko vraví!“ šepkal Beauchamp. „Je to rozhodne veľmož.“„Veľmož,“ povedal Debray.„Veľmož všetkých dŕžav, pán Debray,“ riekol Château-Renaud.
Dumasst_Grof-Monte-Christo-III.html.txt
PředmluvaSláva krásou libé řeči Polku,Vděkem ozdobila Serbinku,Slováčky pak, naši rodinku,Zpěvem ust a srdcem bez okolkuSlávy dcera. 20.Jako mezi všemi národy v Europě, co do národních zpěvů, národ slavenský vyniká: tak opět mezi všemi kmeny slavenskými jsou Slováčky neb Slavenky v Uhřích pro svou zpěvnost obzvláště na slovo vzaté a rozhlášené. A opravdu Slavenka v Uhřích jest, ať tak povíme, jedna ustavičná píseň, jest zviditelněná prostonárodní Musa, a jí, buď v želi, buď v radosti usta zavříti, byla by snad nejcitelnější pokuta pro ni na zemi. V rozličných okolích a zvláště ve velikých městech Uherské krajiny nalézá se, jak známo, sehnanina a směsice těch nejrozličnějších národů a jazyků; ale Slavenka tatranská sama všecky zpěvností svou převyšuje; kde ona není, tam vše němo, kam ona přijde, ozývají se líbezným zpěvohlasem pole, vinice, zahrady, pahorky a doliny, jakoby její přítomnost všem stromům a křovinám živé jazyky propůjčila; a onno přísloví ovšem jen v Uhřích povstati mohlo:„Kde Slavenka, tam zpěv.“Sami cuzinci to uznávají, jako n. p. jistý, jináče slavenskému národu nepříznivý, Němec a spisovatel onné knihy:Freymüthige Bemerkungen eines Ungars (G — s) über sein Vaterland, Teutschland 1799, kde těmito slovy píše:„Die auserordentliche Liebe zum Gesang ist ein Hauptund ein schöner Zug in dem Charakter der Slaven. Es ist eine Freude zur Erndtezeit im Felde zu wandeln. Alles singt dann. Das slavische Frauenzimmer wird man selten stumm antreffen. Es schvast oder singt. In deutschen Orten, wo slavische Dienstmägde gehalten werden, ziehen diese, wenn sie des Morgens mit Grasbürden, gewöhnlich in einem Zuge zuruckkommen, immer singend ein. Die Slaven haben in diesem Stücke einem entschiedenen Vorzug vor den Teutschen, dieRaichardmit Rechtsanglose Teutscheheist.“To jest: „Hlavní a pěkná vlastnost v charakteru Slováků jest jejich převelikáláska ku zpěvu. V čas žně mezi nimi po poli choditi, jest milá radost. Všecko tu zpívá. Slavenky zřídka kdo mlčícé nalezne, buď že zpívají, anebo klevetají. V německých osadách, kde slavenské dívky sloužejí, když se ráno, noše trávy nesouce, navracují, obyčejně v jednom hejnězpívajícedomů táhnou. Slávové mají v této věci paternou přednost nad Němce, kteréžRaicharddobrým právemnezpěvné Němcejmenuje.“Viz též:Gemeinnüsiger und erheiternder Hausklander für das öster. Kaiserthum auf das Jahr 1823, Wien, stránka 69, kde tokajské vinobrání opisuje, takto mluvě:„Die auffallendsten unter diesen Gruppen der emsigen Arbeiter, sind die der Ungarn. Obwohl sie gewöhnlich wie die übrigen Arbeiter aus Jünglingen und Mädchen bestehen, so lassen sie doch nur äuserst selten ihre Stimme in Volksliedern vernehmen. — Heiterer beleben die Traubenlese aufHegyallyadie deutschen Zipser. — Aber das munterste Leben regt sich in den Gruppen der Slowaken, die aus den gebirgigten Gegenden her zur Weinlese kommen. Keinen Augenblickt beschäftigen sich die slowakischen Jünglinge und Mädchen, ohne ihre Volkslieder in den manigfaltigsten Melodien anzustimmen. Auch sind die slowakischen Volkslieder, theils durch ihre eigenthümliche Singart, die oft überaus anmuthig ist, und durch die Biegsamkeit der Sprache geziert wird, theils durch ihren Inhalt recht interessant. Ihre elegischen Volkslieder singen die Slowaken mit einem rührenden Pathos, und nur einige listige Lieder singend schreyen sie aus voller Kehle. Jedoch würden die meisten ihrer Volkslieder dem Künstler Stoff genug zu den herrlichsten Variationen geben.“To jest: „Pozoru nejhodnější mezi těmito houfy pracovitých dělníků jsou Maďaři. Ačkoli obyčejně i oni jako niní dělníci z mládencův a děvčat záležejí, předce svůj hlas jen velmi řídko v národních zpěvech slyšeti dávají. — Veseleji obživují toto tokajské vinobrání Němci ze Spiše. — Ale nejčerstvější život hýbe se v houfech Slováků, kteří sem s hornatých krajů na vinobrání přicházejí. Žádného okamžení nezaneprázňují se slavenští mládenci a děvčata, aby při tom své národné písně, v těch nejrozmanitejších melodiech, neprozpěvovali. Tyto slavenské pospolité písně jsou i ovšem památné i zanímavé; z částky pro jejich zvláštní melodie a způsoby zpívání, které často velmi utěšené jsou a kteréž ohebností jejich řeči ještě více ozdobovány bývají, z částky pro jejich obsah. Své elegické národní písně zpívají Slováci s pronikavým citem, a jen některé veselé písničky zpívajíce, prokřikují plným hrdlem. Největší díl jejich národních zpěvu dal by hudebným umělcům dosti látky k těm nejznamenitějším variáciem.“Srovnej s tímto p. Čaploviče:Slavonien und Kroatien 1. Theil, Pesth 1819, stránka 100 a 101, kde takto píše:„In Croatien sehen die Weiber hübsch aus. — Doch aber kommen sie dem reisenden, muntern, hübsch gebauten und geschmackvoll gekleideten Weibsvolke im Thuroser-Comitatnoch lange nicht nahe, dem ich überhaupt den Vorzug vor allen mir bisher bekannt gewordenen Weiberarten geben möchte. — Hier und in den umliegendenComitatenist der wahreVolksgesangzu Hause. Die schönere Hälfte des Volks erscheint auf dem Felbe jedes Mal eben so nett und reinlich gekleidet, als wenn sie in die Kirche ginge. Unter unaufhörlichem Singen und Schäkern wird fleisig gearbeitet.“— To jest: „V Kroácii jsou ženy hezké, avšak se ještě onomu spanilému, čerstvému, krásně urostlému a strojně oděnému pohlaví ženskému, které v Turčánské stolici nalezáme, ani jen přirovnati nemohou, kterému bych já vůbec mezi všemi, mně posavád známými plemeny ženštin přednost dal. Zde a v okolních krajech jest opravdový národní zpěv doma. Krasnější polovička lidu (bělohlavy) ukazuje se tu na poli vždycky tak čisto a švárně oblečena, jakoby do chrámu šla. Při ustavičném zpívání a dovádění pracují pilně.“Viz maďarský časopis pod názvem: Tu dományos Gyűjtemény, čili učená Sbírka na r. 1827, svazek II., str. 104. 105., kde takto stojí: „A’ Szlav nemzet magában-is egy különös jókedvű, eleven eszű, született poétai nemzet, úgy hogy az ő egész élete, az ő örömei, az ő fájdalmai-is tsupa poézis: söt még a’ köznép-is élete minden viszontagságaiban verseket, még pedig mély érzésű’s fellengző verseket költ és azokat el-dalolja. Nálok még a’ köznépnél-is minden születés, minden lakadalom, minden vendégség, minden mulatság, minden munka, minden nyomorúság, söt még a’ halál és temetés-is verselésből és dalolásból áll, ’s melly gyönyörűséges Anacreonticumokat költenek, és dalolnak még a’ paraszt leánykák is a’ szerelemről!“ — To jest: „Národ slavský jest sám v sobě obzvláště veselý, bystrovtipný a rozený básnícký lid, takže celý jeho život, jeho radosti, jeho žalosti samá poesie jsou. I sám pospolitý lid básní a zpívá ve všech případnostech svého života, a to síce pronikavé a vznešené písně. U nich každé narození, každá svadba, každá hostina, každá kratochvil, každá práce, každá neřest a nouze, ba právě i smert a pohřeb záležejí z veršů a zpěvů: jak utěšené anakreontické písně o lásce skládají a zpívají, a to sedlácké dívky!“ —Důkazem tohoto naposledy jest jejich převeliká hojnost písní a zpěvů, takže tu vydávatelé nemusejí se starati o sbírání, jak raději o vybírání. Zdali všecky tyto písně výborné, vznešené, památné, vůbec dobré jsou,[1]o tom není a nemůže býti řeč; dosti na tom, že náš lid tuto pěknou vlastnost a schopnost vnitřeně a podmětně má, její dobré aneb zlé vyvinování visí jedině od vychovávání národu a jiných zevnitřených případných okolostojičností.CoKotzebuev počátku svého Týdenníka(Wochenblatt), kde zpěvnost Rusů vychvaluje, praví: že „zpěv jest jedno z nejjistějších znamení u jednotlivých lidí dobrého srdce, u celých národův dobré národnosti“ — to se vztahuje dobrým právem na slavenský lid v Uhřích. Již samy jeho písně dýchají duchem jakési nevinné dobrotivosti a laskavosti, která i při té největší veselosti nikomu na světe neublíží.Co se věku a starobylosti těchto slavenotatranských písní týče, tedy znamenáme: že mnohé pocházejí ještě z předkřesťanských věkův a z neeuropejských krajin, anť se v nich takové výpovědě, obyčeje, obrazy, polohy (situacie), jména bohův a bohyň (n. p. Parom, Doda, Donda, Morena, Rarášek, Zmok, Pikulík a t. d.), jména stromův aziatických odkud Slávové přišli (n. p. oliva, viz I. svazek těchto písní Nro 23.), též jiné šlepěje a znaky nalezají, kteréž jen pohanským časům, i aziatickým krajinám vlastní byly, a proto mnohé z těchto staronárodních písní na mysl a srdce člověka tak učinkují, jako odpoly zmazané a vyvětralé nápisy na starých rumech a zříceninách, které dřevnější tajemstva plný život tušiti dávají. Důvodem toho jest n. p. onna pověstná, se hrou spojená píseň„Hoja Donda hoja“, (viz 1. píseň tohoto svazku, o níž čítej přidané k ní poznamenání); potom píseň v Trenčánské stolici a jinde zpívaná: „Morena! Morena! za koho si umrela!“ (viz Tablic. Poezie, d. I., st. IX); dále píseň v I. sv., str. 45,[2]která takto zní:Plelo dievča, plelo lan,Doplelo sa do Dolan[3][4]Doplelo sa do chrasti,chtěl ho šuhajukrasti.[5]Též v pozdějších sbírkách zaslaná píseň:Hora, hora, zelená chrasť! —Keby moholdievča ukrasť. a t. d.I píseň ve svazku I., str. 54.Horela lipa, horela,Pod ňou panenka seděla,Keď na ňu iskry padaly,Všecci mládenci plakali…zdá se nějaký starodávný slavenopohanský obyčej malovati, a sice anebo trestání těch panen, které nevinnost utratily a u Staroslávů smrtí pokutovány bývaly; aneb, co se více zdá, obětování losem vybraných mládenců a panen, které bohům a bohyněm obětovány bývaly, kterýž obyčej i u Řeků (k. p. na Iphigenii) i u Slávů (viz Nestora při roku 983 a Helmolda o Pomořanech) nalezáme.[6][7]Toto poslední zdá se tu proto pravdě nejpodobnější býti, poněvádž stojí: že „všickni mládenci plakali“, což by nad vinou a nešlechetnou osobou nebyli učinili, a poněvadž se tato smutnohra ďála podlípou(snad od lepý, krásný strom), svatým Slavenům stromem. Jako Němcům dub, tak Slávům byla lípa obzvláště milým a svatým stromem; odkudž se nesčíslná jména slavenských měst a vesnic podle tohoto stromu a jemu jakoby na čest nazývají, k. p. Sviata Lipka v pruském Polsku; Lipsko, Lipec, Lipčany, Lipova, Lipovec, Lipník, Lipnice a t. d. I za našich časů Slováci tento strom obzvláště milují; v každé starobylé slavenské osadě stojí, obyčejně vprostřed náměstí, aneb návsí, aneb v sousedství dědiny stará, tlustá, vysoká lípa, jejíž roky nikdo spočtovati v stavu není, k. p. v Turčanské, Liptovské, Oravské, Zvolenské stolici a t. d.; i při svých kostelích nejvíce lípy sadívají, takže téměř při každém obzvláště vesnickém chrámě, kde Slávové bydlejí, lípy vidíme, zřídkakde jiné stromy. Obyčej bezpochyby ještě z pohanských věkův od pokolení do pokolení zdědičený. Viz též z tohoto ohledu pozoruhodný zlomek v tomto svazku, číslo 87.[8]Avšak i jiné stromy vzývali Slávové, k. p. v Štětíněořech, na ostrově S. Řehoředuba t. d., uvazovali šátky, ručníky, plachty, opony, věnce a květiny na jejich ratolesti, obětovali jim ptáky, tancovali vůkol nich, obzvláště v jarním čase. Viz Karamz., d. I., k. 3. Ještě Ladislav svatý, král uherský r. 1080 — 1095, vydal následující, na tento slavenský obyčej v Uhřích snad obzvláště se vztahující zákon: „Quicumque ritu gentium juxta puteos sacrificaverint, vel adarboreset fontes et lapidesobtulerint, reatum suum bove luant.“[9]Možná věc, že píseň tato: „Horela lípa“ jest počátek takové pohanskonábožné hymny našich předků, kteráž se při anebo po obětech zpívala.P. Čelakovský má též zlomek této písně v 1. d. Slov. nár. písní na str. 47. mezi českými; ale tamť jest on již velice znovotěný, proměněný a rozličnými pozdějšími, k němu docela nepatřícími přídavky pomíchaný, anobrž i co do metrum chybný, anť se ve čtvrtím verši 9 sylab nalezá, kde by podle pravidla jen 8 býti mělo, jako ve slovenském vskutku jest. Vůbec znamenati, že mezi rovnými anebo podobnými písněmi Slováků a Čechů, onyno první vždycky značnější a čistější ráz starožitnosti na čele nosívají a v tomto ohledu mnohé české písně tak poznámka v poznámke***se mají k slovenským, jako vnučky a dcerky ke svým matkám.I o našich písněch my to řeknouti můžeme, co Vuk říká o srbských v I. kn. Předm., str. XXXVII.: „Što se tiče starine naši pjesama — može biti da i ima od iljade godina (1000 roků) n. p. meďu (mezi) Kralickima, Dodolskima i t. d.“ —Přesvědčivše se pak ze skušenosti: že první svazek těchto písní ochotně přijat byl, s větší důvěrností druhý svazek na oltář Slávie klademe, a zalíbí-li se tento, prodlení třetí, juž k tisku dohotovený velevážnému občanstvu podáme.Co se tyče přítomných zpěvů, doložiti nám slušno, že obsahem svým velmi rozmanité jsou, též i strany mluvy a ponářečí na rozličné končiny, místa a města[10][11]panonské okazují, hned čeština, hned polština, hned srbština, hned ruština semotam vyniká, čehoť příčinu skoumatel, maje před očimaPředmluvuI. svazku snadně pozná. Charakteristický znak opravdových slavských písní i tu se hustě vyskytuje, totiž ten: že se počátek písně obyčejně od některého přirozeného úkazu a obrazu, k. p. slunce, měsíce, hvězdy, hory, doliny, stromu, květů, ptáků, rosy a t. d. béře a k němu se cit aneb myšlénka nenuceně připojí, aneb nějaká případnost se na něm jako na tabuli maluje, což rozkošně udírá na krásocitné srdce. Příklady toho máme k. p. v písni 2. „Zahučalyhory, zahučalylesy“, pís. 6.[12]ďatelina, pís. 9.[13]Dunaj, pís. 26.[14]háj zelený, pís. 30.fialka, pís. 59.[15]hrdlička, pís. 63.[16]čerešnička, pís. 60.[17]a 64.[18]bielé húsky, a ve zlomkách: „Sluncesvietí vo dne amesiačikv noci; Škoda ťa šuhajko, že nemáš pomoci.“ Aneb: „Idú mé ovečky doludolinečkou, Rozlúčiu ma Pán Bóh s mojou frajerečkou“ a přemnohé jiné: se kterými srovnej srbské zpěvy, k. p. „Što se beli nagorizelenoi“ aneb: „Meseckarazwijezdu danicu.“ — Pěkný důkaznárodní lásky ku přírode! —Vlast (dědinu aneb stolici) písně, kde sme znali, položili sme, to se ale nerozuměj tak, jakoby se ta píseň nikde jinde nezpívala, nýbrž že kdysi tam nejprvě znikla a odtud se po všech jiných krajech rozšířila.Aby však počínání naše bylo všestranným, a tak mnohonásobné žádosti vyplnilo, obracíme se ku všechněm milovníkům našeho prostonárodního básnictví s tou důležitou prosbou: aby oni ve svých stolicech, okolích a dědinách podobné písně a zpěvy i pokud možná s hudbičkami a nápěvami (melodiemi a notami) sbírati a nám po našich níže oznámených sbíratelech příležitě zasílati ráčili;[19][20]neboť, ač mnoho vzácných máme sbírek, předce dotud všecken poklad vyčerpán, i ku prospěšnému záměru nebude uložen, pokud nám veškeré krajiny, okresy a viděky panonské svých slavenských libozvuků nezdělejí. Obzvláště bychom žádali některé z tak řečenýchžatvovýchzpěvů míti, kteréž se v letním čase při žni jak na samé roli, tak i na cestě a doma zpívávají, potom z těch, které se zpívají ve vysokých, dolinami rozdělených horách, kde jedna zpěvkyně na jedné stráni začíná, druhá na protipoložené stráni jí odpovídá, a tak se přes dolinu vzájemným zpěvem rozmlouvají; konečně takové písně, jenže se při svadbách, sobášech,[21]společných hrách i kratochvílech zpívávají.[22]Při tom majíce vhodnou příležitost, ještě p. p. vlastenců prosíme: aby zároveň pořekadla, přísloví, pohádky (hádky), pověsti (povídky) národní, též zastaralá slova shromažďovali, obyčeje mezi Slováky trvajícé popisovali a své kořisti nám dopřáti ráčili, tak abychom někdy v stavu byli celý všenárodní poklad potomstvu zachovati; neboť jak písně cit a náruživosti malují, tak pořekadla představují stupeň rozumování, pohádky míru důvtipnosti a povídky obraz života. Z takových prostonárodních památek i zvláštnost a povahu jazyka nejlépe posouditi možno. Buďjakýkolizůstatek, cena jeho národem už uznána, poněvádž jedině pro svou výbornost a výtečnost z ust pradědových na pravnuka dědičně přešel, anto nepodařilé ozvy navěky zmizely. Čím starší takovéto plody, tím znamenitější a památnější jsou nám.Jen tímto všestranným napomáháním konečně nám se poštěstí mnohé výborné písně, pořekadla, pověsti a významy hrobu zapomenutí vytrhnouti, mnohé uryvky (zlomky) doplniti a přejináčené zůstatky popraviti,[23]a to vše k lepšímu poznání svého národa i ku přesvědčení jinozemcův, že národ náš tak nevzdělaným není, jak některému neznateli a nedoukovi o něm krivě souditi se uzdálo.Takovýmto způsobem lépe se pozná národ a lid slavenský v Uhřích, nežli z nezdarných a jednostranných obrazů, v nichžto se k. př. drotář, z jedné malé chaterné dědiny v Trenč. stol. pocházející a v jiných krajech nikde se nenalezající, jako vzor a representant všech Slováků, celé slavské a europejské veřejnosti, velmi neprávě představuje ačástečkapod jménemcelostichybně se klade.Ostatně vzdáváme vroucné díky všem nám povědomým sběratelkám, sběratelům a pomocníkům, jmenovitě: paní Füredy, pannám Mojžišovič, panně Amalii Peténi a panně Agnesi Veselovské, potom p. p. Blahoslavovi, Dlhánimu, Fejérpatakymu, Hajnalovi, Hamuljakovi, Herkelovi, Koišovi, Kollárovi, Matějkovskému, Michalkovi, Peténimu, Šaffáříkovi,[24]Salayimu, Slavkovskému, Ondr. Soltysovi v Turci, Suchánimu, Fran. Trnkovi, též jiným všem, kteří nám své zbírky zaslali, srdečně žádajíce, aby tento příklad čisté horlivosti mnohých p. p. vlastencův a vlastenkyň našich, k dokonalejšímu součinkování a podílu, pro slávu milého národu povzbudil!Oznamujeme pak předběžně, že melodie některých těchto písní náš znamenitý hudebný umělec p.Kočíkv Budíně do not muzických už skutečně složil, ve skládání pak jiných pokračuje, ježto v krátkém čase v obzvláštním svazku vydati míní: a proto zde předkem napomáhání tohoto předsevzetí všechněm milovníkům hudby a zpěvu přívětivě poroučí.[1]Znamenitý spisovatel ruské histórieMik. Karamzintakto píše o zpěvech slavských vůbec v I. díle svéIstorii Gosudarstva Rossijskago v Sankt Peterburgie 1815, str. 69 i 70. „Volynka (cf. violin), gudok (húsle) i dudka (dudy, gajdy) byli izviestny predkam našim: ibo vsie narody Slavianskie donynie otmienno (převelmi) liubiat ich. Ne toľko v mirnoje vremia (v čase míru) i v otčiznie, no i v nabiegach (utokách) svoich, v vidu mnogočislennych vragov (nepřátel), Slaviane veselilis’, pieli i zabyvali (zapomínali) opasnosť (nebezpečenstvo). — Niekotoryja narodnyja piesni Slavianskyja — kažutsia (zdají se býti) drevnimi — v koich veličajut sia imena bogov jazyčeskich (pohanských), i rieki Dunaja liubeznago (milého) našim predkam. — Sija (tyto) piesni byli v niekotorom smyslie drevniejšeju Istorieju Slavianskoju. Tak vezdie raždalos’ (rodilo se) stichotvorstvo (básnictví), izobražaja glavnyjä sklonnosti nyrodnyjä.“ — A o jejich obsahu praví, že některé „slaviat mužestvo i pamiat (památku) velikich predkov, drugijä vozbuždajut toľko k veseliju i k sčastlivomu zabveniju žitejskich gorestej (zapomenutí klopot v živobytí); inyjä že sovsiem (docela) ne imiejut smysla, nraviat sia (líbejí se) odnim soglasijem zvukov i miagkich slov, diejstvujä (působíce) toľko na sluch, i nepredstavliaja ničego razumu.“ —[2]Pôv. č. 78.[3]Dolany dvě dědiny (vsi) v Uhřích, jedna v Novohradské, druhá ve Spiské stolici. Pravdě podobno, že se zde poslední stolice rozumí, anť je řeč o lenu, jehož dělání, jak známo, obzvláště ve Spíši od věků ve květu a oblíbenosti. Avšak i v Novohradsku a vůbec u všech Slávů dělání lenu, konopí a plátna oblíbeno. Viz rozmarnou báseň„Dělání plátna“odJiřího Rohoniho. — P. Kopitar ve své Gramm. st. 93 takto píše o lenu:„Die Behandlung des Flachses macht einen Hauptbeschäftigungszweig des Krainers aus. Ueberhaupt tiefes inniges Gefühl für häuslichen Fleis und häusliches Glück — dein Name ist Slave.“[4]XVI. Spracovanie ľanu je najdôležitejšou prácou Krajňana. Hlboký vnútorný zmysel pre domácke povinnosti a rodinné šťastie — tvoje meno jeSlovan.[5]Tuhle nalézáme stopy panovavšího někdy mezi Slovany a ještě tu i tam, n. p. ve Serbsku, až posavád panujícího obyčejekradení děvčátpřed vstupováním do manželstva. O němž, kdo by chtěl obšírněji čítati, toho odsílame na vydavatele srb. nár. pís. Vuka; potom na jejich německou překladatelkyni Talvj; a na Čaplovičovu Slav. a Kroat. I. d., st. 174.[6]„Zabiiano bogóm na czesc woly i owce, anawet i ludzi, osobliwie z Chrzescien.“ Ad. Naruszewicza Historia nar. polskiego w Warsz. 1824, T. I., č. 11., str. 327. Tento však obyčejobětovánílidí jen velmi pozdě zniknul, a řídko zachováván byl, jak pravíK. G. Anton „Uiber die alten Slaven“ 1783, str. 63.„Erst spät mag wohl das Menschenopfer aufgekommen seyn (unter den Slaven). Die Spuren davon sing nur dunkel.“Naruszewicz učí na zmíněném místě: že Slávové tento krvavý obřad od Sasů, Franků a Herulů vzali.[7]XVII. O starých Slovanoch, 1783, str. 63. „Asi až neskôr sa rozšírilo obetovanie ľudí (medzi Slovanmi). Stopy o tom sú nejasné.“[8]Pôv. č. 37.[9]Citáciu ponechávame v pôvodnom zápise. XIX. Všetci, ktorí podľa rítu národov zasvätia studne alebo obetujú pri stromoch, prameňoch a skalách, musia toto právo zaplatiť dobytkom.[10]„Die Sprache der in den Stadten wohnenden verfeinerten Slaven hat etwas zärtliches und Schmeichelndes.“Christ. GenersichMerkwürd. d. Stadt Kesmark: 1. Th. S. 118., Kaschau 1804.[11]XXI. Jazyk Slovanov žijúcich v mestách má v sebe čosi jemné a maznavé.[12]Pôv. č. 5.[13]Pôv. č. 8.[14]Pôv. č. 25.[15]Pôv. č. 61.[16]Pôv. Č. 65.[17]Pôv. č. 62.[18]Pôv. č. 66.[19]„Die Gesellschaft zum allgemeinen Besten in Amsterdam hat am 14. Aug. 1827 unter anderm auch einen Preis auf die Einsendung von Volkslieder ausgesest. Wer sechse der Auszeichnung würdige solcher Lieder einliefert, erhält die goldene Medaille.“ Ofner ZeitungNro 78,30. Sept. 1827, p. 1321. Tak se hle všickni národové o své národné písně zaujímají![20]XXIV. Spoločnosť pre všeobecné blaho v Amsterdame vypísala 14. VIII. 1827 medziiným aj cenu za zasielanie ľudových piesní. Kto pošle 6 piesní hodných vyznamenania, dostane zlatú medailu.[21]„Der zarte bemüthige Sinn der Slawin weis sich diesen feyerlichen Akt (die Hochzeit) — durch die Poesie zu verschönern“(t. j. „Útla, pokorná mysl Slavenky umí sobě i tento slavný skutek (svadbu) básníctvím okrášliti,“) píše německá panna Talvj (Ther. Amal. Lud v. Jacob) překladatelkyně serbských nar. písní v 2. sv.,Halle 1826, v Předm. st. I., II.[22]Jako n. p. v Novohradské stolici obzvláště v Siráku onna zpěvohra, kterou mládež na pahorkách, v dolinách a mezi křovinámi prozpěvuje a jejíž zlomkový počátek takto zní „Husy moje, pojďte domou!“ — Odpověd: „Nesmieme.“ — Otázka: „Pre koho?“ — a t. d. — Potom onna, v Turci, snad i jinde, obyčejná národní hra, která se jmenuje „Hra na káčera“, při níž se tyto verše zpívají: Idě káčer po šašině, A kačička vodu pije Na lúce, na lúce! Idě mój milý z Bystrice, z Bystrice! Donesie mi on črievice, črievice! a t. d. Pak by sme žádali i několiksotáckýchpísní míti.[23]popraviti— postlati[24]Pôv.Saffáříkovi.
Kollar_Piesne-svetske-ludu-slovenskeho-v-Uhorsku-2-diel.html.txt
OsobyANDREJ SERGIEJEVIČ PROZOROV.NATÁLIA IVANOVNA, jeho verenica, potom žena.OĽGA, MAŠA, IRINA, jeho sestry.FEDOR ILYČ KULYGIN, gymnaziálny profesor, muž Mašin.ALEXANDER IGNATIEVIČ VERŠININ, podplukovník, veliteľ baterie.NIKOLAJ ĽVOVIČ TUZENBACH, barón, poručík.VASILIJ VASILIEVIČ SOLENYJ, štábny kapitán.IVAN ROMANOVIČ ČEBUTYKIN, vojenský lekár.ALEXEJ PETROVIČ FEDOTIK, podporučík.VLADIMÍR KARLOVIČ RODE, podporučík.FERAPONT, sluha od obecnej správy, starec.ANFISA, pestúnka, starena osemdesiatročná.Deje sa v sídle gubernie.
Cechov_Tri-sestry.html.txt
I— Daromné sú všetky lieky, — hovoril ticho bez súcitu lekár Ondrejovi Krížikovi, — máte tuberkule v stehennej kosti. Nedajú sa vyliečiť. Ak sa budete šetriť, môžete si ešte požiť niekoľko rokov, ale si musíte dať pozor na nohu a nesmiete si ju presíľať.— Akože sa chrániť, keď sa živím len z práce rúk?Doktor pokrčil ramenami.Chorý pri počutí lekárovho výroku zbledol ako stena a tak sa zľakol ako previnilec pri čítaní výroku smrti.— Ale, prosím, hádam by sa predsa len našiel nejaký liek.— Môžem vám predpísať niečo na uľavenie, ale, ako som už povedal, vyliečiť sa to nedá.Medzi rečou sadol si k písaciemu stolíku, aby mu niečo predpísal.Ondrej Krížik veľmi skľúčený odchádzal od lekára. Tak sa cítil, ako by ho bol dych smrti ovial. Ustavične mu tanul pred zrakom tmavý, otvorený hrob.— Prečo mi to len povedal? — myslel si. — Bol by som býval spokojnejší, a teraz je už po všetkej nádeji. Konečne je jedno, či skôr, či pozdejšie, — chlapil sa, aby si zas v druhej chvíľke s hrôzou predstavil nekonečnú, hroznú tichosť a príšernú tmu hrobu.— Čože ti povedal doktor? — spýtala sa ho žena, keď prišiel domov.— Nič dobrého. To sa vraj nedá vyliečiť a že ak chcem žiť, aby som sa chránil. Akože sa chrániť, keď sa nemáš z čoho?— Ale veď tí doktori tiež nevedia všetko. Čože by tí! Poraď sa ty aj iných múdrych ľudí, uvidíš, že ti spomôžu. A potom možno, že sa i samo vystrábi. Veď si ešte mladý, tak i túto chorobu zmôžeš.Ženine reči uspokojily trochu Ondreja. Môže byť v tom niečo, — pomyslel si, — veď sa i lekári pomýlia. Oni sú tiež nie vševedúci. Prečo by sa práve pri mne nemohol zmýliť? Skúsim ešte i inde.I svitol mu lúč nádeje. — Poraď sa i iných múdrych ľudí! — opakoval si v duchu ženine slová. — Možno, že má i pravdu. Ktovie, či práve medzi tými nenájde sa jeden, ktorý mi natrafí na liek.Strach pred smrťou počal v ňom slabnúť tou mierou, v akej miere rástla v ňom nádej v možnosť uzdravenia.Ondrej Krížik pochodil z chudobných sedliackych rodičov a bol asi tridsaťročný. Od malička bol chudorľavý, nesúci do ťažkej roboty, a preto ho dal otec vyučiť za čižmára. Ináče bol bystrým rozumom obdarený. Túžil za čítaním. Časom si nadobudol istú zbehlosť, najmä čo sa biblie týče. Pozdejšie oboznámil sa s niekoľkými učenými ľuďmi a mal príležitosť počuť i čítať i o vážnejších svetských a národných veciach. Veľká chyba bola pri ňom, že nemal stálosti. Zavše preskakoval bez zrejmej príčiny z jednej krajnosti do druhej, takže nikdy nemal ustálenej mienky.Ešte v ten istý večer išiel k Martinovi Slámkovi, povestnému písmárovi v obci. Nenašiel ho doma, a preto musel ísť za ním do vinice. Slámka tam spával v kolibe a striehol si ovocie i dozrievajúce rané hrozno pred zlodejmi.Večer bol utešený. Na širokej ďalekej voľnej a čistej ani sklo oblohe svietil mesiac plným jasom. Teplý vetrík podúval a kedy-tedy zaševelil lístím kukuričným. Škrekot tisícich žiab, rákošiacich v neďalekých rozsiahlych jamách, ozýval sa naširoko a ďaleko. Kedy-tedy preletel kŕdeľ divých kačíc, aby navštívily svoje družky, sídliace v močidlách. Listy morúš, vysadených pri ceste, sa leskly v svetle mesačnom a diaľne vrchy len jemne, nebadateľne sa dvíhaly hore, ba viac, zdalo sa, že splývajú s oblohou nad nimi sa klenúcou. Na západe nad obzorom kedy-tedy sa zablyslo, no oblakov nebolo vidieť. Hrkot diaľneho voza bolo počuť, ale i ten prestal o chvíľku. Ondrej idúcky vše zastal, aby si oddýchol. Noha ho dnes väčšmi bolela ako inokedy a potom ho i strach prejímal, keď si spomenul na lekárove slová a zas ho i neistota trápila, čo mu povie Slámka.Cesta viedla ho popri cmiteri. Nevedome zrýchlil krok. Mramorové pomníky v mesačnom svetle sa tak čudne belely, ako by ho volaly a čakaly za ním. Tak sa otupne cítil pri pomyslení, že mu je už súdené tu onedlho kosti složiť. A ono je tak dobre žiť, vidieť ten svet boží. Hrôza ho prejala, že bude v krátkom čase medzi štyri dosky vložený a do tmavej jamy zahrabaný.Len vtedy sa mu uvoľnilo trocha, keď už bol za cmiterom. Prešiel ešte jedny hony zeme, kým sa dostal do Slámkovej vinice.Slámka práve vtedy varil si pred kolibou na trojnohe v paňve večeru. Bol v tôni, lebo nad ním rozprestierala sa košatá moruľa. Červená farba ohňa ožiarila mu pol tváre, kdežto druhá polovica zostala mu v tôni. Sedel nepohnute, len kedy-tedy pohol sa, keď bolo treba priložiť na oheň alebo pomiešať variace sa zemiaky.Na šramot krokov sa obrátil. Teraz mu bola celá tvár osvetlená. Mohol byť už šesťdesiatročný a bol hodne plešivý. Tvár mu bola oholená a okrúhla. Niekoľko hlbokých vrások tiahlo sa mu po čele.— Dobrý večer, báťa! — poklonil sa príchodzí.— Daj, bože, i tebe, — odvetil Slámka, — a vitaj u mňa.— Akože sa máte?— Nuž len tak do vôle božej, — odvetil starý. — A ty čo si mi doniesol nového?— Nuž, hľa, núdza ma k vám dohnala, chcel by som sa vás poradiť.— Vďačne ti poslúžim, ak ti len budem môcť. Ale sadni si, hľa, na tento klátik.— Ďakujem, veď som veľmi ešte neustal, — a medzi hovorom sadol si na klátik.— A vy ste hádam ešte ani nevečerali?— Veru nie, akosi som nestihol. Vše sa nájde nejaká prpľačka, chodník i balvany som čistil od zeliny. A potom sa mi ani nechcelo, len pred polhodinou som si ohník rozložil, aby mi nebolo tak otupno. A čože ťa sem donieslo?— Nie najlepšie, noha ma veľmi sužuje. Neviem si už ani rady s ňou. Išiel som sa poradiť ku doktorovi, ale ten ma zle potešil. Povedal mi, že pre mňa niet pomoci.— Pravdaže niet, keď ju hľadáš u ľudí. Čože sú ľudia, čo sa i držia za akýchkoľvek múdrych, proti Hospodinu? Nič, len popol a tráva. Jedno pokynutie Hospodinovo, a už ich niet. Všetky svetské múdrosti nič nestoja, len jediná obživuje, a to je múdrosť, pochádzajúca od Hospodina. Keď ju budeš hľadať, otvoria sa ti nebesá a budeš vidieť Syna božieho sedieť na pravici Otca a nebudeš chorý naveky.Hovoril to tichým, len kedy-tedy silnejším hlasom. Oči pritom ostro upieral na Ondreja. Niekedy ich pozdvihol k nebu tak, že Ondrej videl z nich len bielka a ruky pritom rozprestieral akoby na objatie.Krížik sedel nehybne proti nemu. Bolo zrejmé z jeho napnutého výrazu, že počuté slová maly na neho neobyčajný účinok.— Hej, Satan a Antikrist mnoho kúkoľa nasiali medzi Adamových potomkov. A ten kúkoľ hojne rastie medzi pšenicou. Preto sú jej klásky také malé a nedorastené. Buriny jesto dosť medzi ňou a už je zrelá na spálenie. Hojnú žeň bude mať Belzebub. A to všetko preto, lebo sa ľudia oddialili od prameňa všetkej múdrosti, od Baránka božieho, aby hodovali z ovocia vedenia dobrého a zlého. Rozbujnení chcú sa stať v múdrosti rovní Hospodinu a nevedia, že všetka ich múdrosť, pochádzajúca od Kniežaťa pekiel, od Lucifera, vedie ich k záhube, ku veži babylonskej a ku skaze slávneho niekedy mesta Ninivy.— Doktori, mudrci sveta tohoto, chcú osvietiť rozum, chcú uzdravovať telo naše, tú hromádku prachu a popola?! Oni chcú sa povzniesť nad Tvorcu svojho a chcú jeho dielo stvorenia zdokonaľovať a naprávať? Biedne červíčky! Dokedy bude hľadieť Stvoriteľ beztrestne na ich vystrájanie? Kedyže udrie medzi nich svojou mocnou pravicou, aby rozptýlil deti Satanove, rúhajúce sa jeho dielu, uznávajúc ho za nedokonalé? On jedine uzdraví tvoju chorú nohu a i dušu ti zachráni od zatratenia. On v dobrote svojej dal trávam poľným a hôrnym zelinám liečivú moc, aby hojily choroby detí Adamových.Kým hovoril, hľadel niekam do diaľky. Výraz mal ustrnutý, oči sa mu leskly, osvetlené plameňom. Pravica mu bola vystretá napred, ako by chcel niekomu veliť na odchod.Medzitým polievka v paňvičke začala kypieť. Odstavil ju nabok. Vzal lyžičky a podal jednu z nich Ondrejovi.— Zajedz si so mnou, — núkal ho. — Tu je i chlieb, odkroj si.Ondrej bol ešte vždy pod vplyvom Slámkovej reči. Len tak akoby vo sne vzal lyžičku do ruky, aby s ním jedol.Za chvíľu nebolo inšieho počuť, len chlipkanie.— Prečo neješ ďalej? — spýtal sa Slámka, keď videl, že Ondrej složil lyžicu. — Hádam ti nechutí?— Božechráň, ale veď som sa ja ešte doma navečeral a teraz ani sám neviem, ako som sa pribral s vami.— Len keď ti padlo na úžitok, vďačne ti dám i druhý raz. Prišlým máme poslúžiť darom božím, len tak bude požehnaný.A medzitým plamienok ohňa vždy bol menší, slabší. Už žiarily len žeravé uhlíky. Tichosť vládla v prírode.— Ideš už? — spýtal sa Slámka, keď videl, že sa Ondrej už poberá domov.— Už je čas, — odvetil Ondrej.— Dobre. Nezabúdaj na to, že jediná pomoc je u Hospodina. Hľa, dostal som zvesť, že k nám prídu dvaja pobožní ľudia až hen z nemeckej zeme, aby sa modlili s obťaženými na duši a s chorými na tele. Príď i ty. Možno, že sa stane milosť Pánova i u teba, ak budeš mať silnú vieru v jeho slová: „Viera tvoja ťa uzdravila“.
Cajak_Ecce-homo.txt
Biela ružaBolo jasné jarné popoludnie. Príroda v plnom kvete a mladej bujnej kráse.Moje školské deti boli popoludní netrpezlivé, ich hravá myseľ blúdila po slobode, po priedomí, po ceste plnej jasu a slnečného tepla. Do skúšky mali sme len niekoľko dní, ale práve tie boli najťažšie: moje deti nedávali pozor na to, čo som im rozprávala.Konečne blížila sa štvrtá hodina, i ja cítila som akúsi únavu. Kázala som deťom, aby sa pomodlili a šli domov, ale pekne, ako sa na poriadne deti svedčí. Lenže od rozkazu do vykonania je ďaleká cesta, a kto by od dedinských detvákov naozaj očakával, aby išli zo školy po dvoch, nepoznal by ich povahu. Ešte popod obloky, popred kostol a faru ako-tak, potom však rozutekajú sa na všetky strany. I teraz, ako zašli k hlbokému závozu, vedúcemu do dediny, dali sa do behu. Ktorýsi malý nezbedník od samej samopaše hodil sa priam na zem, tvárou do neba, knihy praštil nabok, trepal rukami-nohami a smial sa z plného hrdla.Jeho kamaráti pravdaže nemohli prejsť len tak vedľa neho, ale dali sa ho preskakovať — ba ešte i vrátili sa k nemu, kým nezbedník nechytil jedného za nohu a nestrhol ho na seba. Potom hodili sa ešte i ostatní na nich a nastalo poriadne klbčenie.Prizerala som sa im, lebo som vyšla za nimi na cestu. Potom sama rozveselená vošla som do svojho bytu. V starej škole nemali miesta pre mňa, býval tam chorý učiteľ so svojou rodinou, bývala som teda v malom domci, vystavenom neďaleko školy na strmine, nad vyšným koncom dediny. Krížom nad mojím obydlím stála škola, oproti nej fara a trošku ďalej kostol, za ktorým bol cintorín.Z oblokov mojej „veľkej“ izby mala som krásny výhľad na východ do diaľky. Reťaz nevysokých, ale veľmi malebne rozložených vrchov zatvárala obzor. Pod vŕškami boli oráčiny a lúky, skvejúce sa v sýtej zeleni, medzi nimi tiahli sa železničné koľajnice a pod ňou bystrotoká riečka. Cez dedinu viedla hradská.Pod oblokmi mojej izby bol hustý sad, ďalej pri hradskej hospodárske staviská — a dva domy, spojené jedným dvorom. Do tohoto dvora som nerada pozerala, lebo počula som odtiaľ viac ráz krik opitého človeka, zvadu a preklínanie. A práve v tom čase, ako som vošla do izby, ozýval sa z neho krik tak odporný. Zatvorila som oblok a vtedy som videla, ako sa zo sadu vykráda stará žena s deckom na rukách. Žena mala zlý výraz v tvári, hnev i strach a zaťatá nenávisť zračila sa z nej. Pozrela ku mne — videla som dvoje čiernych pichľavých očú, počernú tvár pravidelných čŕt, ale znetvorených duševným napätím. Jej husté čierne obrvy boli nad nosom zrastené, čo nevdojak budilo zlý dojem, najmä u mňa.Dieťa mohlo mať vyše roka, malo bledú opuchnutú tváričku, očká čierne ako trnky hľadeli „na kríž“. Výraz tváričky bol zostrašený a bolestný. Muselo plakať a len čo sa utíšilo.Nebola som dlho v tejto veľkej a zámožnej dedine, nepoznala som ľudí, ale kedykoľvek som videla túto ženu, zamrazilo ma. Kolovali o nej povesti ako o nesvedomitej osobe, ktorá podujímala sa i na nedovolené veci. Bezpochyby i o nej platilo to, čo povedal istý lekár (ale nie okresný), že sú v týchto dedinách ženy, ktoré by bolo najlepšie do povetria vyhodiť, ale sú také ostražité, že ich nemožno prichytiť pri čine.Zatvorila som oblok, vzala svoju studenú kávu a chlieb, odbavila olovrant a vyšla som von do voľnej prírody.Nezatúžila som ísť do hory alebo medzi ľudí do poľa, mne žiadalo sa ísť medzi tých tichých — do cintorína. Nedávno som tam náhodou v blízkosti starých líp videla záhradku ako klietočku, na bielo zafarbenú a v nej vysokokmenné ruže-čajovky. Krásne ruže začínali práve kvitnúť. Ušľachtilé ruže v dedinskom cintoríne vzbudili moju zvedavosť. Kto tam leží? Hrob ešte nie je starý, — ruže sú iste len prvý rok na ňom. Tušila som, že pod tými ružami odpočíva mladé srdce, predčasne oviate mrazivým dýchnutím smrti. Azda jediné dieťa bohatých gazdov? Mladý syn alebo deva v plnom kvete mladosti? A kto ich opatruje? Kto má cit pre tieto zriedkavé kvety? Len tá, ktorej láska je silnejšia ako smrť, len matka.Odvtedy, ako som ruže po prvý raz videla, musela niektorá vykvitnúť. Len či ich neobtrhali? Chcela som sa presvedčiť, pozrieť ich, veď ja tiež nad iné kvety milujem najmä biele ruže.Cintorín je múrom ohradený, len na tejto strane je plot, a i ten na viacerých miestach prelámaný. Najbližším prielomom vkročila som do ohrady a stúpala tichým krokom, akoby som spiacich chcela ušetriť, ku skupine starých líp. Neďaleko nich zazrela som bielu záhradku, peknú ako klietočku.Ticho bolo všade, len v korunách starých líp spievali vtáčky a v hustej tráve cvrlikali svrčky. A predsa ešte čosi doráža k môjmu sluchu: žalostné zvuky, spevavý, ale tichý nárek, tlmený, ale úprimný. Zbystrím zrak a vidím záhradku otvorenú, v nej na kmeni bielu polorozvitú ružu a dolu v tráve pri mohyle kľačiacu ženu. Kalich ruže klonil sa k zemi: sprítomnil sa mi v ňom obraz smrťou zlomeného mladého stvorenia.Nárek ženy-matky ma dojíma. Iste tak za starodávna nariekali pohanské kňažky nad mohylami. Tieto tiahle melódie iste zostali ešte z tých dávnych čias, keď hľa, na tomto návrší naši praotcovia pálili svojich mŕtvych a ich popol, uschovaný v nádobách k tomu určených, uložili do zeme.Podaktoré slová náreku nesie ku mne ľahký vetrík. Vyrozumela som, že tu matka plače nad stratenou dcérou.„Moja, moja biela ruža, veď si mi pred časom odlomená; moje srdce ubolené, našla si už žiadaný pokoj!“Zastala som, ale stúpila som na suchý konárik a ten zapraskal. Tým vyrušila som nariekajúcu, ktorá zdvihla hlavu a pozrela na mňa najprv zostrašene, potom udivene. Iste ma ešte nevidela. Ja však z úprimného súcitu a so zvláštnym záujmom priblížila som sa k nej. Upútal ma jej zjav. Nebola ešte stará, ale útla a bledá. Mala jemnú bielu tvár, oči belasé, a hoci lesk už stratili, boli pekné a snivé. Šaty na sebe čistučké, poloremeselnícke, smútočné a spôsob jej reči bol veľmi príjemný. Pozdravila som ju a bez váhania vstúpila som k nej do záhradky. Sadla som si k nej a pomáhala som jej plieť mohylôčku, na ktorej rástli ruže a sirôtky. A pritom otvorila mi matka Sabínkina dušu, a to, čo som od nej počula, poznačilo moje pero verne na tomto mieste. Je to tragédia mladej ženy: obraz borby dobrého so zlým, v ktorom zdanlive toto posledné odnáša víťazstvo.*Na miernom svahu, asi pol hodiny od čerešňovského chotára, v malej priehlbinke je panská pustatina, prosto majerom nazvaná. Pustatina pozostávala len z niekoľkých domčekov, utúlených v bujnej zeleni ovocného stromovia a vysokých vŕb. Veľký dvor spojoval domčeky bírešov[1]a sluhov s rozsiahlymi hospodárskymi budovami. Okolo pustatiny rozkladali sa záhrady a ostredky,[2]osadené kukuricou, zemiakmi, fazuľou a inými plodinami. Obrábali si ich bírešky a ženy pastierov samy pre seba. Ďalej rozkladali sa žírne panské polia, teraz už zožaté alebo zúhorené.V jednom z tých bielych, čistých domčekov býval pastier Štefan Palčiak so ženou a s mladou dcérkou Sabínkou.Štefan prišiel sem pred niekoľkými rokmi z druhej doliny. On sám bol gazdovským synom, vyrástol v zámožnom dome, ale otcova ľahkomyseľnosť a po jeho smrti rozpory s bratmi o dedovizeň, s ktorými súviseli pravoty, priviedli celú rodinu na mizinu. Keď videl Štefan, najmladší z bratov, že mu neostal po otcovi ani ostredok pod konope alebo pod zemiaky, opustil rozhorčený rodnú dedinu a vstúpil do panskej služby. Na vysťahovanie do Ameriky nemal peňazí, ale ani vôle. Volil si stav pastiersky, ponížený, preto, lebo v ňom mohol najskorej nestretať sa s ľuďmi a žiť osamote. Čo hľadal, to i dosiahol: bol úplne spokojný so svojím stavom.Jeho žena, tiež gazdovská dcéra, bola za mladi pekná a majetná. Ale v nešťastných procesoch prišla o mnoho a len malú časť svojho imania zachránila pre svoju malú dcérku. Potom Palčiakova žena často chorľavela, preto nechodievala do panskej roboty ako susedy-bírešky, ale doma vyšívala alebo šila pre cudzích. Vyznala sa v tejto práci ako máloktorá a panie z mesta ju rady zamestnávali, lebo jej vyšívanie hodilo sa im na všetky druhy bielizne a šatstva. Pritom nezanedbávala svoju malú domácnosť — a tak mala vždy, čo pre malú rodinku je potrebné. Ešte si niečo aj usporila.Jediným potešením manželov bola ich dcérka Sabínka. Dievča bolo útle a pobelavé ako matka, ale povahou viac udala sa na otca. Ten bol do seba uzavretý, málovravný, Sabínka ostýchavá a voči cudzím nesmelá, k známym však povoľná a mäkká. Keď bola v dome alebo na poli sama, aj si zaspievala, ale najradšej bavila sa s deťmi od susedov alebo s deťmi žníc, keď pracovali cez žatvu. Do školy chodila pri starej matke na druhej doline, len keď stará mať umrela, dovŕšila Sabínka učenie v čerešňovskej škole. Do služby ju nedali, lebo to nepotrebovali, nemohli byť bez nej a ona bez nich. Pracovala s matkou doma i na poli, chovala hydinu, opatrovala kravičku a prasiatka a tak míňal sa deň za dňom v práci, ale bez starostí a žiaľu.Zábavy mládeže a tance nepoznala, vôbec len čo školu skončila, málo chodila do dediny, len v nedeľu a vo sviatok do kostola.Najmilšiu vychádzku poskytovala jej cestička či chodník do blízkej doliny, ktorú pretekal malý, ale bystrý potok. Tam bola i studnička, pre svoju dobrú vodu veľmi vyhľadávaná, zvaná Vyvieračka. Od studničky dostala meno i sama dolinka.Do Vyvieračky chodila Sabínka a pritom si tu i posedela na mäkkej tráve, v ktorej kvitla nezábudka, lotač a pozdejšie aj iné kvety, najmä však divé ruže, ktoré mala veľmi rada. Vždy si odtrhla niekoľko kvietkov a ozdobila čistú izbičku.Chodníkom od Vyvieračky musela prechádzať cestou vedúcou z blízkej hory dolu do doliny. A tu neraz videla z hory vychádzať vysokonaložené uhliarske vozy a knísať sa po hlinastej, veľkými kameňmi husto posiatej ceste. Dívala sa na vozy so zvláštnym záujmom; veď to bolo jediné, čo videla z ruchu ďalekého sveta.Tieto vozy sú zvláštnosťou tohto kraja. Od dávnych vekov, azda ešte z čias, keď naši dávni predkovia v tom okolí kopali kovonosnú rudu a topili ju vo svojich primitívnych peciach, takéto isté vozy dovážali im uhlie. Už v povestiach spomenuté sú „kolimahy“, ale ako zlaté koče — a ešte i dnes starší ľudia kde-tu menujú tento druh vozov kolimahami. Kto kolimahu videl, tak ľahko ju nezabudne, ako sa hojdá skalnatými cestami, ako sa kníše z boka na bok, že by človek myslel, že roztrieska sa na úzkom úvoze, ale pre svoje zvláštne ustrojenie málokedy sa prevrhne. Tak kyvoce sa len ďalej zlými cestami, ktoré upomínajú nás na cesty opísané v povestiach, keď kráľovič a jeho sluha uberali sa „starými horami, rudnými cestami“.Uhliarsky voz je dlhý a úzky, ale keď je uhlím správne naložený, vtedy je vysoký a navrchu ešte raz taký široký ako naspodku. Na predku voza je pripravené sedadlo práve len pre jedného chlapa-kočiša. Chlapi sú od uhlia čierni, len oči sa im blyštia a zuby belejú, keď prehovoria. Ešte i dnes vozia takéto vozy uhlie do neďalekej maše, a to i zámožnejší gazdovia, ktorí majú kone, najmä vtedy, keď v hospodárstve niet súrnejšej roboty.Sabínka rada prizerala sa na tieto čierne vozy a na čierne postavy voziarov. Keď ju zazreli, ako stojí kraj cesty svieža ako kvet, ružolíca a usmievavá, s plným krčiažtekom vody, volali na ňu zďaleka:„Hoj, hoj, dievča, postoj málo a daj nám tej vody!“A dievča pobehlo sprvu nesmelo a ostýchavo, potom dôvernejšie a podalo najprv prednému chlapovi svoj krčah, potom i ostatným, a oni pili dlhými dúškami vodu „ždiarnu“, čistú ako krištáľ, a neraz vypili jej ju všetku a so smiechom ďakovali za ňu. Ona usmiala sa na nich a povedala: „Vďačne, aj druhý raz“, a bežala po inú. Keď len mohla, vždy zabehla v taký čas po vodu, keď vozy po jednom vychodili z hory. Išlo ich vždy niekoľko spolu preto, že ak sa v hore nedajbože niektorému niečo prihodí už, či by sa zlomilo koleso alebo os, alebo by sa uhlie zapálilo, aby sa mohli ratovať. Keď chlapi zazreli dievčatko s vodou, zaradovali sa mu, lebo bývali vždy smädní, najmä na horúcom uhlí a v sparných dňoch.Jedného popoludnia — chýlilo sa už k jeseni — Sabínka zďaleka videla, ako vozy vychádzali z tieňov hory, a rátala ich, či tak idú, ako chodievajú. A hľa, načítala ich o jeden viac. Ako sa blížili k nej, poznala, že jeden voz je ešte novší, i kone že nie sú také zrobené — a ten, čo sedí na predku voza, že ešte nie je taký čierny ako ostatní. S rastúcou pozornosťou čakala na vozy, ako čaká človek na svoju sudbu. Lebo táto chvíľka rozhodla nad jej životom.Na novom voze sedel mládenec krásneho vzrastu, akého Sabínka ešte nevidela. Jeho čierne oči blysli na ňu s úľubou a podivením. Zdalo sa jej, že tie oči jej prenikli až na dno srdca. Mládenec usmial sa na ňu ako na dávnu známu; pritom jeho zdravé biele zuby zabeleli sa v červených plných perách, nad ktorými vyzývavo pýšili sa malé čierne fúziky. Keď voz priblížil sa k dievčaťu, mládenec nevdojak siahol pravou rukou po klobúku, ale ho potisol len nabok a pritom odhalil čelo ešte biele klenuté, ovenčené bujnými čiernymi vlasmi.Sabínka podala krčah vody starému, už známemu furmanovi, ale hľadela len na mladého — a on na ňu. Ich oči sa smiali a plesali, akoby toto stretnutie bolo zvrchovaným šťastím pre oboch — a zasiahli aj ich budúcnosť.I on si pýtal vody, i jemu podala krčah a nepočula ani, čo jej hovoria ostatní. Sama nepovedala temer ani slova, ale keď jej zaďakoval, zachvelo sa jej srdiečko úžasom a radosťou, lebo jeho hlas vkrádal sa do neho ako čarokrásna hudba a rozvinul v ňom city dosiaľ nepoznané.Odvtedy s nepokojom čakala na vozy — a keď prvý zazrela vynoriť sa z tieňa hory ten, na ktorom sedí čiernooký pekný mládenec, jej srdce počalo prudko biť, zmocnila sa jej radosť i strach, celá jej bytosť zmierala túžbou vidieť ho a počuť jeho zvučný hlas. Jej biela, jemná tvárička bledla i červenala sa ako v podvedomí viny — veď prvý raz konala a cítila to, o čom jej dobrá mamička nemala ani tušenia.Tichá, spokojná a bezstarostná veselosť od toho dňa mizla a ustúpila zádumčivosti a nepokoju.Predtým spievala si celé dni veselé piesne, ktoré sa naučila od hrabáčok a žníc, teraz, ak si zaspievala, len smutnú nôtila, na ktorú predtým nikdy neprišla:Spytuje sa mati má, kde ma ona dáti má: v cintoríne hrobíček, to bude môj domíček.Matkinmu milujúcemu oku neušla premena, ktorá sa v krátkom čase stala s jej dieťaťom. A keď ešte počula žalostné zvuky a beznádejný obsah pesničky dávno nepočutej, zľakla sa a skúmala príčinu očividnej zmeny.„Čo je s tebou, dieťa moje, čo sa ti stalo?“ Ale dievčatko nevedelo, čo na to povedať, len sa pustilo do plaču. Starostlivá matka neprestala hľadať príčinu tohto zármutku, a keď ju vystopovala, s prísnosťou, akej vôbec bola schopná, zakázala, dievčaťu ísť po vodu dovtedy, kým vozy neprešli.Keď Sabínka nemohla ísť na cestičku, pozerala aspoň oblôčkom, odkiaľ bolo vidno vŕšok, kade prechodili vozy do doliny. Bolo to však tak ďaleko od ich bývania, že nemohla rozoznať nič, len čierne veľké vozy a pred nimi jachajúce kone ako nejaké veľké príšery odrážali sa silne od zeleného úzadia.V nasledujúcu nedeľu, keď išla s matkou do kostola, prvý raz obzerala sa v tú stranu, kde na chóre sedeli mládenci. Poznala ho tam hneď medzi všetkými — hoci bol teraz čisto umytý a pekne oblečený. Ale také oči a také fúziky mal len jediný, a ako sa im oči stretli, ona sklopila svoje na Zpěvník[3]. Na ceste domov bola tichá a zamĺkla.Ale pred večerom nevydržala v izbe; tiahlo ju neodolateľne von do prírody. Zašla si hodne ďaleko na chotár čerešňovský, odkiaľ bolo vidno i dolu do dediny, i na kostol na vŕšku a na cintorín za ním. Za týmto až k nej rozprestierali sa dedinské role, teraz už zelené oziminy. A od tých ozimín kráčal mladý sedliak rovno k nej. Pokúsila sa utiecť, i obrátila sa smerom k domovu, ale potom obzrela sa znova a zastala ako prikovaná. Prišiel, pozdravil ju, on, Janko Kupec. Povedal, že si prišiel obzrieť oziminu — ale tá práve na druhom konci bujnela. No Sabínka uverila. Rozpovedal jej, že mu matka už viac rokov nežije, otec tej jari umrel na porážku, práve vtedy, keď on, Janko, bol v Košiciach husárom. Otec ho už skôr reklamoval, ale pustili ho len vtedy, keď otec umrel.Odvtedy prichodil Janko častejšie na pustatinu, nie na veľkú radosť Sabínkiných rodičov.Sabínka prestala si nôtiť pesničku o hrobe, ale keď ju nik nepočul, zaspievala si:Vychodí slniečko spoza ostrej skaly: nepovedz, nepovedz, že sme sa bozkali. Nepovedz, nepovedz, ani za svet celý: aby moja mamka o tom nezvedeli. A keď poviem, čože, daj ti, milý Bože: veď sa milá s milým aj bozkati môže.Na jednom dvore s Jankom Kupcom býval jeho ďaleký príbuzný Ďuro Kupec. Kedysi tie dva domy prináležali dvom bratom, ale to bolo dávno a rodina Kupcov nerozrástla sa, ostali iba terajší majitelia dvoch domov, ktorí temer už ani nevedeli, či sú rodina. Janko Kupec býval vo svojom dome sám, len akási stará tetka chodila mu kedy-tedy upratať, oprať, niečo uvariť a chleba napiecť.V druhom dome býval Ďuro Kupec so svojou ženou Juditou a dcérou Iľou.Kým žili Janovi rodičia, najmä jeho matka, boli obe rodiny stále rozvadené. Ženy si navzájom robili všetko napriek, vadili sa, utŕhali si na cti, z čoho boli časté pravoty a súdy. Lenže Ďurova žena bola opatrná, i vedela sa vysekať, a tak zavše obišla suchá. Nie tak Janova matka, povaha otvorená, prchká a úprimná ako v inom, tak i v hneve. Okresný sudca, u ktorému sa hneď jedna, hneď druhá utiekala, vymeral im sprvu tresty, ako zákon donášal, pozdejšie však, keď obe dobre poznal, žaloby vôbec neprijal, obe ženy vyhrešil, ba Juditu posledný raz jednoducho vyhodil.Táto žena mala i medzi ľudom zlú povesť. Pozdní chodci vídavali ju často i v noci chodiť do domov alebo susedných dedín; v meste bola známa ako doma. Vychvaľovala sa, že má v meste mocných ochrancov, ktorí sú jej vďakou zaviazaní, ale za čo sú jej zaviazaní, to neprezradila.Čo bolo vo veci, nepatrí do rámca tejto povesti. Ľud beztak vymýšľa si často i viac, ako je v skutočnosti. Isté je len to, že sa jej ľudia báli, vyhýbali sa jej a nijako nechceli prísť s ňou do nepriateľstva.Keď Janova matka ochorela a cítila svoju blízku smrť, zaklínala syna, aby sa varoval „strynej“, aby ničoho od nej neprijímal, zvlášte aby nejedol u nej, a nadovšetko aby si Iľu nevzal za ženu. Toto všetko Jano veľmi ochotne a ľahko mohol sľúbiť i sľúbil, lebo on nenávidel strynú Judu a Ili sa skôr posmieval, už i zato, že bola staršia od neho.Iľa nebola mrzká a mohla sa viac ráz vydať. Ale ona nechcela, lebo sa jej páčil práve len Jano. Ako jedináčka bola zanovitá, a čo si umienila, to sa muselo stať. Jej matka splnila jej všetko, čo si zažiadala. Tak ako Iľa žiadala si Jana za muža, túžila zase stará po zjednotení Kupcovského majetku.Ďuro Kupec bol vo svojom vlastnom dome nulou. On len to robil, čo mu žena kázala. Zato sa mu líškala tým, že mu predkladala dobré jedlá a častejšie i rozličného nápoja. On už vedel, kedy je doma zbytočný, a vytratil sa von ku koňom alebo na kôlňu. Aj on sa bál ženy, hoci nepoznal všetky jej plány, ani ich poznať nechcel. Za mladi sa mu zavidela, že bola súca do všetkého a do roboty ako osa. Vtedy mala tvár počernú, ale plnú, oči čierne ako trnky — dnes je jej tvár čierno-žltá, líca ovisnuté, oči pichľavé, obrvy husté a nad nosom zrastené.Iľa udala sa vo všetkom na matku. Je šikovná, mocná, pracovitá — keď chce. Jej tvár je plná, líca červené, vlasy čierne. Čierne sú i jej oči, ale hľadia nakríž, a obrvy i ona má nad nosom zrastené.Janov otec bol ešte mladý a mocný, keď mu syna vzali za vojaka. I reklamoval ho, ale reklamácia tamhore zaviazla, a kým Jano tam kdesi v Košiciach kone riadil, doma jeho otec umrel na porážku srdca, neočakávane, nanáhlo.Vtedy, ako i keď Janova matka umrela, začali ľudia krútiť hlavami a šepkali si všeličo o neprirodzenej smrti, ale nebolo žalobníka, nebolo ani sudcu.Jana pustili domov od vojska, lebo mu gazdovstvo pustlo. No bol prekvapený, keď našiel všetko, čo nebolo pozatvárané, v najlepšom poriadku. Záhrada, dvor, humno, maštale, všetko upratané, akoby gazdova alebo gazdinej noha len práve bola odtiaľ vykročila.I pozdejšie, keď mu stará tetka chodila upratovať, ale pre slabosť málo toho spravila, zbadal, že mu susedia pomáhajú. Ale on touto pomocou pohŕdal, neprijímal ju, neďakoval za ňu.Chýr o Janovom chodení na pustatinu dostal sa i do nižných Kupcov. Iľa zavrela sa do izby, hodila sa na posteľ a plakala náruživo. Stará si sadla na prah dvier, vedúcich do dvora, oprela lakte o kolená a tvár do dlaní a dumala. Výraz jej tvári bol zlý, iste jej myšlienky boli nečisté.Len čo videla, že Jano vyšiel zo dvier svojho domu, vstala a svojím tichým, plazivým krokom priblížila sa k nemu a prihovorila sa mu pokorne, líškavo.„Ej, Janko, synak, ani sa nepochváliš, že sa ženíš! No, vidíš, musíme to od cudzích počuť.“Jano sa zasmial. „Vari som mal prísť vás prosiť o radu?“ opýtal sa veselo, ale menej pohrdlivo, ako to robil dosiaľ, keď sa so strynou zhováral.„No, len no, nech ti bude, len či je súca do takého gazdovstva?“ hovorí stará.„To je moja vec, stryná,“ odsekol Jano.„Veď je tak, synak: akú ružu si odtrhneš, takú budeš voňať. Beztak ju zovú bielou ružou.“„A to prečo?“ zvolal Jano zhurta. Vedel, že to stryná darmo nepovedala.„Prečo? Preto, že je vraj taká biela. Ešte som nemala šťastie ju vidieť — no, synak, nemaj mi za zlé, že som sa ti prihovorila.“ S tým sa obrátila a ticho odišla domov.Jano mykol plecom a šiel po svojej práci, ale jeho dobrá vôla zmizla. Nemohlo mu zísť z umu, že stará pomenovala Sabínku bielou ružou. Keby ju bola chcela pochváliť, boly by povedala, že je ako ruža. I jemu padla do očú Sabínkina útla, belostná pleť, preto sa mu i páčila, ale on nechcel, aby ľudia posmešne o nej hovorili. Vedel, že sa ľuďom lepšie páčia ruže červené.O niekoľko dní po tomto rozhovore našiel Jano malý lístok na prahu svojho domu. Zdvihol ho, lebo bol zvedavý, čo môže byť v papieriku. Poznal, že je písaný jemu, ale podpisu nebolo. Písmo bolo zreteľné; pisateľovi zrejme záležalo na tom, aby si písmo zmenil. Po dlhšom namáhaní Jano prečítal list a — zahrešil. V liste bolo napísané toto:„Úprimnvo pozdravenia Janovi Kupcovi. Ej, ty hrdý mládenec, ver’ si si mal čo vybrať, až si si mal čo vybrať. Či už nebolo inakších dievok dosť na doline alebo v našej dedine, len jedna juhásova diovka? Čože sa ti na nej tak zavidelo, či tá jej bledá krása? Veď je ako zo hmly utkaná, ako z makového kvetu, sfúkneš ju. Ani robiť nevie; či je to do tvojej gazdovskej roboty? Len čo vyšíva celé dni, a to sa vie, že ševkyni sviňa na prahu zdochla.“Ešte bolo niekoľko nadávok i na rodičov Sabínkiných, že sú „skade noha, skade ruka“, — nuž dosť na malý papierik a dosť, aby do sladkosti Janovej lásky dostalo sa niekoľko kvapák trpkého jedu.Hneď za horúca vyšiel na dvor a postál pri voze, ako čo by niečo na ňom naprával. Ako na zavolanie vyšla stará Kupcová. Keď bola blízko neho, ukázal jej Jano list, v krátkosti jej povedal, že ak sa dozvie, kto to písal, a čo by bol ktokoľvek, že ho zdrví ako kyslé jablko.Stará Kupcova mala od údivu „skapať“.„Jaj, Jano náš, čo ty nehovoríš, — že vraj list, a bez mena! No, či ho vidíš, len kto ho mohol napísať? A čože sa máš hroziť? Veď to inak nebýva: keď sa človek žení a vydáva, vtedy ho hania, ale keď umrie, tak ho chvália od zeme do neba. No, len sa dozvedaj, kto ti to písal, sama by som rada vedieť — aby ho!“Podobné listy dostali aj Sabínkini rodičia, len ešte nešetrnejšie. Sabínke ich všetky ani neukázali, lebo i jeden jej dosť žiaľu narobil. Ale láska vždy oznove zahnala chmáry bázne a strachu. Nie tak rodičia, tí mali ozajstnú starosť o svoje dieťa. Okrem listov prichodili i ženy, susedy a známe odrádzať, aby si nevinné dieťa nedali do toho dvora, kde si je ani životom nie isté… I bránili Sabínke, odhovárali ju, i Janovi všetko oznámili, ale on ich uisťoval, že pri ňom sa jej nič nesmie stať, veď je on tu a urobí poriadok s každým, kto by sa zastarel do nich.Napokon privolili i rodičia a na Ondreja bola svadba. V Janovom dome bola muzika. Rodičom sa to nezdalo, lebo Janov otec ešte len na jar umrel, ale Jano chcel mať svadbu okázalú a povedal: „Keď má byť veselie, nech je veselé!“Medzi svadobníkmi bol i Sabínkin otec. Nerád šiel, lebo už odvykol od hlučnej spoločnosti a necítil sa dobre medzi ľuďmi. Odcudzil sa im, jemu len samota a voľná príroda boli najmilšie, tam sa cítil spokojný. Ale ho prevraveli, že veď má len jedno dieťa, len raz sa mu vydáva, či by vraj nešiel s ňou a neodprevadil ju do domu budúceho muža. Nezvyknutý na hlučné pohuľanky, na hudbu, na vravu a nápoj, na dusné povetrie, skoro cítil sa nevoľno. I požitý nápoj mu zaškodil, preto zatúžil po samote a po odpočinku. Umienil si, že ani za nič nepovie, len sa vytratí z izby a pôjde pomaly domov.Vyšiel z izby do dvora; čerstvé nočné povetrie ho ovialo, vydýchol si, ale nešiel von dvorom. Navyknutý na tmu, zbadal pod stenou podhodený klátik, sadol si naň, oprel lakte o kolená a vložil unavenú hlavu do dlaní. V nej mu hučala ozvena cigánskej hudby a ľudskej vravy. Chladná, vlhká noc mu bola vítaná, pomaly sa zotavoval z omámenia. Dojmy predošlého dňa a čiastky noci počali ustupovať, myšlienky stávali sa jasnejšími.Vtom jeho jemný sluch zachytil niečo, čo nepatrilo do svadobného ruchu. Zdvihol hlavu, pozrel pred seba a rozoznal neďaleko studňu — a pri nej postavu ženy, zahalenú do sukne prehodenej cez hlavu. Žena držala v ľavej ruke akýsi predmet, pravou skrútila čosi na ňom, a Štefan rozoznal štrknutie kľúčika v zámke, akými zamykajú sa dverce menších gazdovských stavísk. Začul mrmlanie zaklínajúcej formuly: „Ako táto zamknutá kladka, bodaj zamknutý bol tvoj život…“ Štefan zachytil ešte pohyb ženy a temné čľupnutie vody, vtom však hneď i vyskočil. Ako pastier vedel, že ľud verí (a iste veril i sám), že jestvujú ešte obludy, ktoré i dnes vykonávajú čary a kúzla medzi ľuďmi. Ajhľa, jedna z nich.„Kto si, striga? Stoj!“ zvolá Štefan, skočiac ku studni. Ale žena bola chytrejšia: ako ju chcel chytiť za sukňu, ona búšila ho do pŕs, i potočil sa a spadol. Keď sa pozbieral, bol sám. Vo vyšnom dome hudba, tanec, výskanie, v nižnom ticho a tma.Vydýchol si; azda sa mu to len prisnilo, azda to len nápoj, na ktorý nebol zvyknutý? Veď by to ľudský tvor ani nemohol urobiť, aby tomu nevinnému žieňaťu, ktoré tam v dome slávi svoje veselie, chcel takto uškodiť.Smutný, nespokojný pobral sa Štefan Palčiak hluchou nocou do svojej samoty a ráno, keď si pomyslel na nočný príbeh, marilo sa mu, že to bol len ťažký sen, preto doma o tom ani nehovoril.*Sabínka bola veľmi šťastná a hneď po svadbe pribrala sa rezko do domácej roboty. Verila, že keď sa bude usilovať, prekoná všetky ťažkosti a získa zručnosť v každej gazdovskej robote.Sprvu ľakala sa ľudí, o ktorých myslela, že jej nežičia. Ale presviedčala sama seba, že nemožno, aby jej ľudia ubližovali, keď im ona neublíži. Na prvom mieste bála sa „strynej“ a jej dievky, o ktorej počula, že na Jana čakala. Ľutovala ju a umienila si, že jej nedá cítiť, aká je šťastná; veď jej to šťastie spadlo z neba, a preto má len Pánu Bohu zaň ďakovať. Bála sa prvého stretnutia, a aj keď bývali na jednom dvore, nedalo sa mu nadlho vyhnúť. Nad očakávanie však prešlo i to hladko. Starého Kupca si ľahko získala. Pozdravila ho, usmiala sa na neho a povolala ho k nim, kde ho počastovala zvyškami zo svadby. Keď videla starú na dvore, pozdravila ju prívetivo a pomenovala ju ňaňou. Tá jej pekne zaďakovala, usmiala sa a privítala ju v novom domove.Ba vyslovila i nádej, že budú zotrvávať v láske a svornosti, keď im je už tak prisúdené, aby bývali na jednom dvore.Keď sa toto prvé stretnutie odohralo, Jana nebola doma a Sabínka nevedela sa prenačudovať, aká je táto ňaňka k nej dobrá a že jej ľudia iste veľmi ubližujú. Odvtedy prišla stará i do domu a ponúkla sa mladej príbuznej, že jej pomôže, keď jej bude pomoc potrebná. Ale Sabínka ponúkanej pomoci dlhší čas neprijímala, do susedov nechodila, lebo s Iľou, ktorá sa nevedela premáhať, nemohla sa spriateliť.Jedného rána upratovala komoru a periny si do izby prenášala. Pri tejto robote videla ju Kupcová a prišla k nej.„Čo robíš, Sabínka, dievka moja?“ dôverne ju oslovila.„Upratujem, ňaňa. Len pozrite, čo som našla v posteli pod slamou.“ A ukázala jej na hromádku škrupín, klincov, starých nožov. Aj šidlo tam bolo.„Í, do paroma!“ zhíkla Kupcova. „Nuž kdeže sa to tam vzalo?“ čuduje sa a hľadí prenikavo na Sabínku.„Ja neviem, ňaňa. Vy azda lepšie viete, čo to znamená; vari mi niekto chcel počariť?“ zasmiala sa Sabínka.„Ešteže čo!“ zvolala stará. „Čariť, to never, to sú len také babony,[4]na ktoré dnes už nikto neverí. Ale to je len to, že tu bol strašný neporiadok. Už za nebohej Janovej materi, ktorá mi dosť naubližovala, a potom, keď tá umrela, tobôž nemal kto poriadiť, a starý ani to nevedel, kde čo vopchal. Nuž to je to, inšie nie, dievka moja.“„Možno,“ dosvedčila Sabínka zamyslene a pokračujúc v práci, doložila: „Veď ja som nikomu neublížila, každému dobre žičím od Pána Boha, prečo by mi mali ubližovať?“Stará hneď neodpovedala. Chvíľku ešte obdivovala výšivku na bielych ako kvet čistých hlavniciach, potom ticho, ako prišla, sa vytratila. Sabínku však v ten deň rozbolela hlava a až do večera bolo jej akosi nevoľno.Kým bolo teplejšie, prišla Sabínkina matka častejšie dolu, a keď mala väčšiu robotu, pomohla Sabínke, aby si len všetko v poriadku udržala. A Sabínkin dom bol čistučký a úhľadný, lebo ju rodičia so všetkým tak vypravili, ako čo by bola bývala gazdovská dcéra.Tak prešlo niekoľko mesiacov a Sabínka bola šťastná, ako môže byť mladá žena, ktorá miluje svojho muža a vie, že je milovaná. Jano bol spokojný, len kedy-tedy, keď videl, že niečo nevládze zodvihnúť alebo dosť chytro vykonať, zamračil sa a nevdojak mu prišlo na um, že je jeho žena slabá, ako z hmly utkaná.Cez zimu chorľavela Sabínkina matka a nemohla dolu prísť. Sabínka ju navštívila i s Janom, lebo samu ju nechcel pustiť na pustatinu. Jej matka sama si to nežiadala, tým čudnejšie jej bolo, keď jedného popoludnia prišiel chlapec a povedal, aby šla k materi, lebo že sú veľmi chorá.„A kto ťa poslal?“ opýtala sa chlapca.„Jedna tetka mi povedali, že práve zišli z pustatiny a nestačia prísť sem, a ja som bol na ceste, tak ma poslali.“Sabínka rozmýšľala. Jano nebol doma, mal prísť len večer. On nemá rád, keď ona niekde chodí v jeho neprítomnosti. Ale ak je mamičke horšie — a treba im pomoc? Vráti sa do večera, kým on príde, bude i ona doma — a preto schytila si niečo na seba a už bežala na pustatinu. Mamičku našla chorú, ale nie tak zle, ako si myslela; ani matka nevedela o tom, že by niekto bol šiel z majera do dediny s odkazom do Kupcov. Preto ju ani nezdržiavala: len čo sa zohriala a troška si oddýchla, Sabínka už bežala domov. I tak už bol večer, keď prišla — a Jana našla u susedov.Prišiel domov skôr ako inokedy, a našiel izbu prázdnu, studenú, o večeri ani chýru. Namrzený vyšiel von a už chcel ísť Sabínke naproti, keď ho zastavila stará.„Kdeže ideš, synak, kde?“ opytuje sa ho.„Idem si ženu hľadať,“ odvrkol Jano z pleca.„Í, veď tá príde čo nevidieť; povedala, žeby si trochu počkal, kým sa vráti od materi. Kdeže budeš mrznúť, si beztak dosť premrznutý, poď k nám, zohreješ sa.“Jano chcel vykrútiť, že nejde, ale stará chytila ho za rukáv a postrčila ho pred sebou. On šiel. Prvýkrát po rokoch prekročil prah toho domu.V izbe bolo príjemne teplo. Nad stolom visiaca lampa bola už zapálená a rozširovala jasné svetlo na stôl, prikrytý čistým obrúskom, a na starého Kupca, sediaceho za stolom. Starý mal pred sebou tanierik s údenou klobásou a chlieb, i fľaška a sklenička stála v bezprostrednej blízkosti chleba. Jano sa poobzeral a videl všetku starodávnu čistotu a príkladný poriadok. Posteľ vysoko nastlaná, policu s maľovaným riadom, drúčik s pradenami lesklými, tenkými, len že sa neprelamoval. Pri posteli na stolici sedí Iľa strojná a pradie usilovne. Vreteno zasukuje, pustí ho dolu, a ono vrtí sa a hviždí, kým ho priadka nevytiahne za nitku zakosílenú a novú nitku naň neokrúti. Iľa sa neobzrela naň, len pradie, akoby jej išlo o stávku.Stará zatvorila dvere za Janom a potisla ho ďalej. Musel si sadnúť ku starému a hneď mal i on hriato pred sebou a klobásku i chlieb.Sabínka našla ho tam a i ona prvý raz bola vtedy u susedov. Horko-ťažko dostala ho domov a potom jej vyčítal, že odišla bez jeho vedomia z domu a nekoná si radšej robotu; hľa, čo u strýkov majú už pradien, onedlho budú ich zvárať a chytia sa do tkania. Sabínka Janove výčitky ťažko niesla, i usilovala sa, ako mohla, aby nezaostala v robote, ale Jano nepomyslel, že u strýkov pracujú dve silné ženy a pomáha im aj starý — a ona je len sama.Tak prešla zima, prišla jar a s ňou premnohé roboty, ktoré Sabínke čiastočne boli i nové. K tomu mali v hospodárstve škodu: ošípaná im zvrhla — a to Jana tak mrzelo, že nevdojak prišiel mu na pamäť podvrhnutý list s poznámkou o zdochnutej svini. Azda ani nemohol zato, že nemohol sa zbaviť myšlienky, že túto nehodu zavinila Sabínkina neopatrnosť alebo nedbanlivosť.Jedného daždivého popoludnia, keď už jar hodne pokročila, sedela mladá žena pri obloku a šila Janovi košeľu, na ktorej si mnoho zakladala. Bola smutná a zamyslená, lebo akokoľvek sa usilovala, nemohla Janovi ulahodiť. Bol nevrlý, často nespokojný, a keď ju nehrešil, tak aspoň nehovoril s ňou.Do izby vkročila stará Kupcová a poobzerajúc sa, či nikto nie je v nej, sadla si k Sabínke a prizerala sa, ako zručne narábajú ihlou jej ohorené pršteky. Krátkozrakými očami prezerala šitie a chválila steh rovný a drobný ako perličky.„Kto by si to pomyslel, dievka moja, že si ty taký majster, že ty tak pekne vieš šiť?“„Vari by som už ani to nemala vedieť; beztak ma všetci pokladáte za naničhodnú, čo nič nevie dobre urobiť,“ odpovedala Sabínka so smútkom.„Ach, jaj, len nevrav, kto by to o tebe povedal? Ver’, že by ten mal hriech do neba volajúci, kto by to tvrdil. A Janovi nemaj za zlé, keď niečo i povie, lebo, vieš, že na kom starosť, na tom zlosť. Chlapi sú všetci takí, ťažko im ulahodiť. Ale nie to, nie; keby si ty vedela, po čo som ja prišla.“Sabínka pozrela spýtavo na starú ženu.„Ani by si nepomyslela, v akom som pomykove; jaj, len aj hovoriť o tom mi ťažko prichodí. Pri tých jarných prácach sme sa tak dočista vytrovili, i dlžobu som si urobila, treba mi zaplatiť, a nemá. Ratuj ma, ak môžeš, niekoľkými korunami.“„Nemám, ňaňa, nemám ja peňazí, krem tých dvadsať korún, čo mi mamička dali, aby som si na jarmoku prasiatka kúpila, keď sa nám tak zle povodilo,“ vyhovárala sa Sabínka.„Do jarmoku?! Í, kdeže je ešte jarmok, dovtedy ti ja tie peniaze vrátim aj dva razy. Alebo ti prasiatka sama prichovám, tie sa ti ver’ budú šikovať inak ako vaša fajta.“„Ale čo povie Jano? Viete čo: povedzte mu vy, pýtajte si od neho.“„A to už nie, aby si myslel, že sme už takí utisnutí —“ bránila sa stará a brala do rúk nožnice. „Naostatok, čo by chlapi mali o všetkom vedieť? Či mu ty musíš o všetkom povedať?“Sabínka pozrela od šitia; jej čistý, nevinný pohľad stretol sa s prenikavým pohľadom starej. Tie čierne oči, upreté na jej bielu tvár, pichali, až ju v sluchách zabolelo. Sabínka vzdychla, vstala a ako v omámení podišla ku skrini. Otvorila priečinok a vybrala z neho dvadsaťkorunáčku. Kým vyberala peniaze, za ten čas Kupcová prezrela kúsky plátna na obloku a z jedného pásika odstrihla kúsok ako na prst. Keď jej Sabínka podávala peniaze, ona už, akoby nič, obstrihávala si „zádery“ na prstoch.„Ďakujem ti, kým ti vrátim; len nevrav nikomu o tom, lebo svet je zlý, povedali by, že bohatá Kupcová ide si požičiavať peniaze od susedov.“ Mladá žena kývla hlavou a sadla si k robote.Nasledujúcu nedeľu so šťastným úsmevom položila hotovú košeľu pred svojho muža. Čakala aspoň spokojnosť, keď nie pochvalu. On košeľu obzrel, páčila sa mu, ale keď ju obliekol, nedala sa mu zapnúť: hrdlo bolo aspoň o prst hrubšie. Keď košeľu i zapol, drhlo ho, čo ako mykal a rozťahoval. Vtedy sa nazlostil, strhol zo seba košeľu, rozdrapil ju na dvoje a hodil na zem. Pritom začal nadávať žene do niktošov, čo nielen že gazdovské práce nevie porobiť, ale ani košeľu ušiť — a všetka trpkosť, ktorá sa zbierala v jeho srdci od istých čias, vyliala sa na hlavu preľaknutej ženy; všetky zlé myšlienky, ktoré ako čierne vtáky zahniezdili sa v jeho duši, odeli sa do urážlivých slov, bodajúcich do srdca už i tak uboleného. Pritom ťažko zahrešil a chytil ušpinenú košeľu, hoci mu práve prestrašená podávala čistú, staršiu, ale ako navzdory odhodil i tú, obliekol si špinavú, odstrčil plačúcu Sabínku a vyšiel z izby, zabuchol dvermi, až sa celá budova striasla.Do úbohej ženy akoby bol hrom udrel, ostala chvíľku omráčená. Nemohla pochopiť, ako sa to stalo: veď tú košeľu strihala jej matka, dobre merali obidve — a nebola toto prvá, čo šili, a jednako sa stalo to, čo ani jeden mužský bez pohoršenia neprepáči.Popoludní vedela celá dedina, čo sa u mladých Kupcov stalo. Jedni ľutovali Jana a tvrdili, že sa to dalo predvídať, iní mladú neskúsenú ženu. Medzi ženami, čo sedeli pred domami, tvrdila ktorási staršia, že veru je i Janovi i Sabínke dobre „poslúženo“.Jano namiesto do kostola zašiel do krčmy, tam ho prijali vďačne i v špinavom rúchu — a našiel tam takých, čo za pohárik vína dali mu za pravdu a prisviedčali vo všetkom.Doma Sabínka usedavo plakala. Potom sa premohla, uvarila obed, ale ho nikto nejedol. Ona bez Jana nemohla, úfala sa, že predsa len príde domov, a nevyšla ani predo dvere. Jano prišiel pozde večer — napitý. S hurtom a krikom ľahol si spať a úbohá žena začala sa ho báť, i neozvala sa, aby ho nepopudila ešte k väčšiemu hnevu. Uspokojila sa len vtedy, keď si vzala svoju knižku pred seba a tlmene, slzami vyrušovaná spievala si pieseň: „Človeka v Boha dúfajúceho“. Jej mladá duša našla potešenie a vieru v lepšie časy; veď vedela, že je Jano ináč dobrý a že ju rád vidí, len je čosi medzi nimi, čosi cudzieho, zlého, čo ho kazí a ju dusí.V tú nedeľu Sabínka nebola za matkou, hoci sa bola sľúbila: nechcela rodičov zarmútiť. Ale starostlivá matka dozvedela sa o príčine, poľutovala dcéru a tiež nemohla pochopiť, ako sa tak mohla pomýliť a golier pristrihnúť menší, ako miera donášala. Len pozdejšie, keď kus po kuse vyrozumela z dcériných rečí všetko, čo sa s ňou dialo, pochopila súvis jednotlivých udalostí. Tak ako dcéra, i ona pevne verila, že statočnosť naveľa jednako len zvíťaziť musí, a keď Jano bol dostupný rozumnému slovu, predniesla mu celú vec v tichosti — a on i uznal a sľúbil, že nebude taký urputný a nebude sužovať svoju mladú ženu. Sabínke však povedala: „Maj trpezlivosť s ním, dieťa moje, a ver, že ti Pán Boh pomôže. Len vytrvaj tu na tom mieste, kde ťa pravica Božia postavila.“Mladá žena to vďačne urobila, veď milovala svojho muža z celého srdca a usilovala sa vo všetkom, aby získala jeho spokojnosť. Za čas i bolo dosť dobre, ale onedlho Jano bol zas ako vymenený, panovitý, často i surový — a nedôverčivý. Raz hľadal čosi v skrini, pozrel i do knižky, kde mávali peniaze — a musel zbadať, že tam dvadsať korún chybuje, ale nepovedal nič, len zaprel skriňu, pozrel hrozivo na ženu a vyšiel. Sabínka sa domyslela, že hľadá peniaze, i vybehla za ním, že mu povie o nich, hoci jej to stará Kupcová zakázala, ale práve vtedy prekračoval prah susedovie domu. Ona si vzdychla zhlboka a pomyslela: „Nuž, dobre, ňaňa mu iste povedia, že si ich oni požičali, alebo ich jemu vrátia.“ Jej domnienku potvrdila i tá okolnosť, že Jano ani jarmok, ani kúpu prasiatok nespomínal.Odvtedy nedal jej peniaze do ruky; čo bolo treba, pokúpil a vyplatil sám — a ona uspokojila sa i s tým.Nadišli letné práce, ktoré jej slabé sily vyčerpávali, ale ona sa nežalovala, vďačne púšťala sa i do najťažšej práce. Všetko rada konala jemu kvôli, len jedného sa ľakala: že Jano mal ísť začiatkom augusta na manévre.Prišiel deň Janovho odchodu. Jemu ako i mnohým iným bola to ťažká povinnosť, tým viac, že doma ešte bolo práce mnoho. Chcel si nájsť nejakého chlapca, čo by mu chodil kone opatrovať, i pozvážať ešte jarinu, čo ostala na poli. Ale stará Kupcová mu to vyhovorila.„Í, Jano, synak, čože by si si ty mal cudzích najímať! Či sme my nie tu, tvoji príbuzní? Kone opatrí ti môj starý, i čo bude k tomu, a čo by si mal dať cudziemu, dáš svojmu. Aj inšie ti porobíme, len ty choď spokojne; neboj sa, že by ti niečo skapalo.“Sabínka plakala, keď odprevádzala muža na stanicu, a prosila ho nežne, aby jej písal, že aspoň tým lístkom sa poteší. Len aby jej vždy napísal, kde mu má poslať lístok, že mu ona často bude písať. Jej prosba ho dojala a láskave pozrel na ňu a tak sa i odobral od nej a Sabínka, hoci rozlukou užialená, ale jeho láskavosťou potešená, uspokojila sa, keď videla vlak prichádzať, v ktorom sedelo niekoľko Janových kamarátov z doliny a veselosťou zaháňalo žiaľ…Smutne bolo Sabínke v pustom dome, ale potešovala sa nádejou, že muž azda nebude tam dlho, možno že šesť, ale možno že len štyri týždne. A to pri práci skoro prejde. V duchu si počítala ako malé deti, koľko je to dní a nocí, a vždy sa tešila, keď prišiel večer, že je o deň bližšie k nemu.Jedného sobotného večera, asi týždeň po Janovom odchode, sedela Sabínka sama doma a šila. Jej myšlienky ako vždy i teraz boli pri Janovi. Z myšlienok vytrhol ju príchod starej Kupcovej. Začudovala sa, keď videla, že ňaňa Juda nesie akýsi batoh, ktorý zložila na stolec pri peci.„Dobrý večer, dievka moja! Ani by si si nepomyslela, čo som prišla — vieš, tie peniaze, čo si mi na jar požičala.“„Vari ste ich nedali Janovi?“ opýtala sa Sabínka.„Ej, čože by ja Janovi tvoje peniaze dávala? Či som ti nepovedala, že on o nich nemusí vedieť?“ odtušila stará a sadla si k Sabínke.„Tak ste mi ich doniesli?“ spytuje sa Sabínka.„Ach, jaj, horkýže doniesla, až horký doniesla; veď je to ten háčik, že ich nemám. Ale sú mi na duši, Sabínka, dievka moja, ver mi, že sú mi na duši. Tak som si pomyslela, že ti do dlžoby dám pšenicu.“„A načože je mne pšenica, ňaňa? Veď my máme pre nás dosť. Pán Boh nám požehnal viac, ako sme úfali.“„Viem, že vy máte dosť, ale zíde sa ti pre tvoju mamu, oni nemajú.“„Ani oni nežiadajú chleba, ňaňa: majú, čo im treba.“„To ja lepšie viem. Čože by si ty, také kuriatko, vedela? Ja viem, že kupujú na chlieb; len im ty toto odnes. Aj mne bude ľahšie na duši. Onedlho donesiem ti aj ostatné.“Sabínka pšenicu prijať nechcela, ale stará neupustila od svojho a uprela svoje oči na jej bielu tvár, ktorá v tej chvíli ešte o tieň zbledla. Cítila sa nevoľno, v sluchách začalo ju pichať, i akúsi slabosť pocítila v celom tele.„Ani ho nepresýpaj, aj obrúsok môžeš vziať len tento, veď ho donesieš tak, ako je. Choď ešte dnes večer.“„Ešte dnes večer? Veď je to nie tak náhle,“ bránila sa Sabínka.„Lepšie, keď to urobíš hneď; zajtra je nedeľa, čo by ľudia povedali — a v pondelok by si si prácu zameškala. Ak chceš, ostaň cez zajtra pri materi, ja ti kravičku opatrím a podojím, aj inšie poriadim.“Naveľa Sabínka poslúchla. Nechcelo sa jej tak pozde večer ísť z domu, ale zasa tešila sa na stretnutie s rodičmi, i túžila, aby sa raz pod rodičovským krovom mohla vyspať. Tu v tom pustom dome je taká osamelá, tam pod krídlami rodičovskej lásky bezpečná a šťastná. A zameškať nič nezamešká…Vzala šatku na hlavu, uviazala batôžtek, zhasila lampu a vyprevádzaná susedou zamkla dom a vyšla zo dvora. Idúc dedinou, nestretla ani živej duše. Len keď zabočila vpravo na poľnú cestu, vynorili sa niekoľké postavy z tieňa domov a stromovia — a zišli sa na ceste. Popošli ešte ďalej, aby videli, mladá osoba ide.Jedna zo žien, ktoré videli Sabínku, mala prehodenú sukňu cez hlavu a obzerajúc sa, hovorí druhej:„Nikdaj by som nebola verila, keby som na vlastné oči nevidela.“Druhá na to: „Ver’ je tak, čo oko uvidí, to srdce uverí.“Tretia prikmotrila sa tiež a dodáva hlasnejšie: „Kto by to bol o tej svätuškárke bol pomyslel?“„Svojho vlastného muža okráda!“ zvolala prvá.„Ale, ženy, čo myslíte,“ povedal jeden starší báťa, ktorý tiež vyšiel na ulicu, „veď to nemusí hneď kradnúť.“„A prečo by išla nocou, keď môže ísť za dňa?“„To nie je s dobrým!“ podotkla zasa iná.Bolo ich zo šesť. A kde sa vzali, tu sa vzali, bola tu i Kupcová s dcérou.„Ľudia boží,“ zvolala stará, „čože tu stojíte, čože sa robí, vari niekde horí?“Ženy keď počuli Kupcovej hlas, rozstúpili sa a chvíľu bolo ticho; jedna-dve i stratili sa do svojich dvorov. Len prvá, všetečnejšia, opýtala sa:„A nevideli ste?“„Čo sme mali vidieť?“ čuduje sa stará Kupcová. „Veďže vravte, čo je.“„Na jednom dvore bývate a neviete,“ vysmievala sa prvá.„Í, jaj, keď človek ide po svojej práci, nestačí sa poobzerať ani po dvore.“Potom už všetci odrazu začali rozprávať, že Sabínka niesla zbožie vo vreci a že ho muselo byť hodne, lebo že sa len tak prehýnala pod jeho ťarchou.Kupcová spraskla rukami:„Jaj, skapaná hodina! Nešťastnica, keby jej to muž vedel, až keby to vedel jej muž, že ona takto vláči z domu, ver’ by ten tú zmlátil, až by ju zmlátil, tento vývlek kadejaký!…“Iľa sa hlasne zasmiala, len sa tak dusila, a stará, akoby sa spamätala, opýtala sa okolostojacich:„Ale akože ste na to prišli, kto vám povedal?“„Ja som našla kartičku v obloku,“ povie prvá, „hľa, tu je, a povedala som to aj kmotre a báčikovi od Sekáčov.“„A mne takú kartičku doniesol chlapec, že ju kdesi vo dvore našiel,“ oznámila druhá.„Ukážteže, čože je na nich? Na, Iľa, ty máš lepšie oči, prečítaj,“ riekla stará, poberúc kartičky a podajúc Ili.Ale Iľa ešte vždy zachodila sa od smiechu a kartičky už ani preto prečítať nemohla, lebo bola tmavá noc, bez mesiaca a bez hviezd. Len stisla kartičky do dlane a obrátila sa k domu. Napokon porozchodili sa všetci, presvedčení, že Sabínka okráda gazdovstvo, nosí zbožie na pustatinu a ktovie, čo si za to kupuje; veď vraj i dvadsať korún len tak nemilobohu premárnila.Len ona, o ktorej celá dedina zlé chýry rozširuje, nevedela nič o tom. Túžobne čakala list od muža — a konečne ho aj dostala. Ale ju neuspokojil, lebo bol dosť chladný, hmýril sa napomínaním a nejasnými narážkami. Ona však jedného večera si sadla a napísala lístok, plný vrelých výlevov ľúbiaceho srdca. Sabínka listy nepísavala, nemala komu, ani formy nepoznala, len ako to videla a počula ešte doma, keď niektorá suseda doniesla list od syna-vojaka alebo dcéry, čo slúžila v Miškovci. Z jej listu podávame len začiatok, ale v takom zmysle bol písaný celý.„Beží lístok, beží, komu prináleží, môjmu Janíkovi, čo mi v srdci leží. Z lásky a milosti Božej začínam totot malý lístok a posielam milô pozdravenia môjmu drahému mužovi. Ani tak nečaká vtáčik rannú zoru, ako moje srdce vernú lásku tvoju. Keby som mohla zaletieť ako tá lastovička, aby som oviala krídlom tvoje líčka…“ A po takomto úvode písala ďalej, že verí, že ešte budú šťastní, že si utvoria tu na zemi raj, len aby jej on zachoval svoju lásku a vernosť, ona že ho neprestane milovať, kýmkoľvek bude jej srdce biť. V liste tomto otvorila mu celú svoju vrúcnu dušu, a keby ho bol dostal, bol by ho musel presvedčiť o jej hodnote a chrániť ako talizman vo chvíľach pokušenia. Ešte ho prosila, aby jej písal, kedy pôjdu cez Lučenec, aby ona tam prišla, ako sa uzhovorili, aj to, či mu niečo priniesť.Aby bola istá, že lístok skutočne odišiel, odniesla ho sama na poštu a hodila ho do truhličky. Bolo už pozde večer a nevedela, že za ňou plazí sa ako tieň postava starej ženy. Pošta bola na samom dolnom konci, a tak musela Sabínka prejsť celou dedinou. Keď počula spadnúť lístok na dno truhličky, bolo jej tak ľahko okolo srdca. Keď si ho muž prečíta, vyjasní sa mu všetko, srdce mu prenikne a bude zas medzi nimi zhoda a láska ako na začiatku.Vbehnúc do dvora div že sa nezrazila so starou Kupcovou.„Kde si bola tak pozde?“ opýtala sa stará.„Odniesla som lístok môjmu Janíkovi,“ povedala veselo Sabínka. „Teraz som už istá, že bude dobre medzi nami; napísala som mu všetko, všetko, lebo slovom mu ja to neviem povedať, čo cítim v srdci.“„Tak, tak, no veď je dobre,“ zamrmlala Kupcová a odišla domov.Zavčas ráno triedila poštárka — vdova po notárovi — listy. Vlak odchodil ešte pred šiestou, a tak musela sa ponáhľať. Slúžka už stála s vrecom v kuchyni a čakala na ne. Nebolo ich veľa, preto bola s prácou temer hotová, keď nenazdajky počuje za sebou hlas neznámej ženy:„Dobré ráno vinšujem, pani urodzenká! Jaj, prosím ich, nech sa neráčia pohoršiť, že ich unúvam, ale moja dievka písala včera list mužovi, a len keď ho hodila do kasničky, zbadali sme, že je zle adresovaný. Preto som hneď napísala aj druhý — tento vezmem domov, hľa, tu je tento, prosím ponížene, Jano Kupec, to je on,“ luhala stará.Poštárka s nevôľou pozrela na ženu, nemala ani chuti vydať list, ale stará ho už držala v rukách, položila na stôl iný a už poberala sa von.„A nech mi odpustia, že som ich unúvala, už sa to viac nestane,“ volala zo dvier.Poštárka pokračovala v pečiatkovaní a o chvíľu zabudla na starú ženu a na list, len keď jej pozdejšie slúžka rozprávala, že veď tá stará zaťa nemá — a že ktozná, čo za fígle stvára.Prešli dni a týždne, Sabínka nedostala odpoveď na svoj nežný list. Ani ona, ani nikto v dedine netušil, že Jano miesto svojej žene napísal list do susedov. Horko žaloval sa strynej a strýcovi, že mu žena nepíše, že čo je s ňou, či je chorá a či vôbec písať nevie. Aby jej povedali, že by prišla na sobotu do Lučenca a že by mu doniesla pár korún — a ak chce, i niečo pod zuby.Raz v noci, kým Sabínka spala, Kupcová s dievkou varili, pražili a piekli — a keď slnko vyšlo, boli už s batôžkami za vŕškom na ceste do Lučenca. Išli k Janovi a odniesli mu všetko, čo si žiadal, ešte viac, ako si trúfal čakať. Obsypali ho koláčmi, pečienkami a doniesli mu i vína, hriateho a peňazí. A vtedy už neostýchali sa pohovoriť na jeho ženu všeličo, čo Jano vypočul a uveril, akoby nikdy nebolo bývalo nepriateľstva medzi jeho rodinou a strýkovcami, akoby ho nikdy nebola zaklínala mať, aby si dával pozor a neprijímal darov od starej Kupcovej.V ten deň Sabínka opýtala sa starého, ktorý štiepal drevo na dvore, kde sú jeho ženy, že ich nevidieť.„A či ich tam sám parom vie, kde šli a čo kutia,“ odpovedal starý a zaťal do polena, len tak triesky lietali.Na druhý deň podvečer vrátila sa Kupcová i s dievkou domov. Na Sabínkinu otázku pochválila sa stará, že boli na Poltáre, kde majú kmotru, a tá že im odkázala, aby ju prišli navštíviť. Ešte priluhala, že ktovie, či sa onedlho nebudeme svadbovať… A Sabínka uverila, ešte sa v svojom smútku i usmiala.V starosti a nepokoji prežívala Sabínka ostatné dni augustové. Blížil sa termín Janovho návratu, a ona nič nevedela o ňom, ani kde je, aby mu ešte raz písala. Jej žiaľ rozmnožovala i starosť o matku, ktorá ležala chorá a bola veľmi slabá. Neraz by sa bola chcela rozdeliť: i doma byť, aby nič nepremeškala, i matku opatriť. Ale sama matka ju prosila, aby nechodila k nej, však ju suseda-bíreška opatrí, len nech ona nejde z domu, kým jej muž nepríde.V jedno ráno zberala sa na pole suchý bôb pooberať, a práve zatvárala dvere, keď sa jej stará Kupcová opýtala, kde sa vyberá a čo je taká smutná.„Vy viete, že mám príčinu byť smutnou. Jano sa zakrátko navráti — a ja nič neviem o ňom. No len čo prídem domov, pôjdem na poštu.“„A to že načo?“ opýtala sa stará s úsmeškom.„Nato, aby som sa opýtala, či naozaj neprišiel list pre mňa. Chcem už raz vedieť, prečo mi nepíše.“„Nazdávaš sa, že ti to tam povedia, dievka moja? Povedia ti, že oni každý list vydajú, čo príde; veď sa môžeš spýtať aj báťu, čo listy roznáša.“Sabínka zvesila hlavu a smutná odišla do poľa — a keď sa vrátila, našla si lístok na obloku. Keby nebola bývala žiadostivá vedieť, čo je v ňom, a keby ho bola bližšie poobzerala, bola by musela prísť na to, že v tomto čase krivý báčik neroznáša listy, a po druhé, list už bol otvorený a zase zalepený, — ale ona dychtive roztrhla obálku a začala čítať. Nepotešila sa, lebo v liste boli iba samé narážky na jej rozličné previnenia a chyby. Jano vyčítal jej i to, že nielen, že mu nepísala, ale že ani neprišla, keď ju volal ako druhé úprimné a dôverné ženy; že cudzí ľudia viac stoja o neho ako ona. Že veď sa ešte s ňou poráta, i za inšie, len čo príde domov. Napokon oznamuje svoj príchod, deň, ale práve tam, kde toto stálo, bola veľká škvrna, akoby násilne tam urobená. Sabínka nevedela to preslabikovať a ani nemohla pre slzy, lebo ostala celkom omráčená. Na jej milý, láskyplný list táto studená odpoveď. A tie hrozby! Čo si o nej myslí, čo mu urobila? Usiluje sa, pracuje od svitu do mrku, aby dom a dvor bol čistý, i na poli aby nič nezahynulo — a hľa, toto je odmena!Zachcelo sa jej domov, k materi, vyplakať, vyžalovať sa, ale nešla, nechcela i jej narobiť viac žiaľu a bolesti, ako ho už mala. Celú noc prebdela v plači a modlitbe, ale napokon utíšila sa: veď bola mladá a verila, že keď príde domov a porozpráva mu všetko, že bude dobre medzi nimi. Všetko sa vysvetlí, len nech jej príde, čo si sprvu i niečo potrpí.Ráno zas vstala uspokojená a dala sa s chuťou do práce. Ak príde ešte dnes večer? A zasa začala prezerať list a machuľu utierať, ale písmo, i tak nezreteľné, nemohla prečítať. Konečne podarilo sa jej nájsť to slovo, a to bol piatok, práve dnešný deň! Ako jej srdce poskočilo radosťou, keď si pomyslela, že už len niekoľko hodín delí ju od neho! Len chytro ešte porobiť všetko, všetko, aby našiel nielen čistú a teplú izbu, ale i hotovú večeru. Vlak prichodí jeden o siedmej večer, druhý o desiatej, ale jej srdce hovorí, že jej muž príde tým o siedmej.Okolo poludnia chystala sa ešte po ďatelinu pre kravu. Keď išla dvorom, stará Kupcová jej povie:„Zhovárala som sa s bíreškou z pustatiny; odkázala ti mama, aby si prišla, že sú veľmi zle.“„To je nie pravda!“ povedala Sabínka prvý raz smelo starej. „Moja mamička mi povedali, aby som nechodila k nim, kým Jano nebude doma.“„Veď ja neviem,“ krútila stará, „ale bíreška mi tak povedala.“ Potom doložila: Čože mňa do nich, ja im i tak nespomôžem, keď dievka o nich nedbá.“„Nie že by nedbala, ňaňa, ale nemôžem ísť, príde mi muž domov — a či ho nemám uvítať?“„Oj, do desiatej by si aj dva razy prišla domov, ale ti ni ďaka.“„To je pravda, teraz mi je muž prednejší, a potom on istotne príde o siedmej, nie o desiatej. Preto ešte idem po ďatelinu.“Stará odpratala sa do domu; výraz jej tváre neveštil nič dobrého: bol taký ako u človeka, ktorému nepodaril sa jeden plán a húta druhý.Popoludní Sabínka priniesla veľký batoh ďateliny a vrhla ju do cárku[5]v stajni. Bola vyhriata, v tvári ružová a oči svietili jej v radostnom očakávaní.Vbehla do izby, a len čo sa trošku upravila, vyšla chytro na ulicu. Keď sa vracala, stretla sa so starou, ktorá niesla vodu v krhle. Ako obyčajne, stará prihovorila sa:„A ver’ sa odpravíš, dievka moja, ver’ si uškodíš, veď lieceš ako prepelička. Len kde si zas bola, kde?“„Bola som po mäso, idem variť guláš; jaj, tak sa radujem…“„No, veď ja nič. Ale ty si vari ani nejedia dnes?“„Napila som sa mliečka, ňaňa, a ujedla som si chleba, ale zato som hladná ako vĺča.“Stará odišla do izby a po chvíli prišla k Sabínke, ktorá kľačala pred sporákom a rozkladala oheň.„Vedela som, že si si nič nenavarila, Sabínka, dievka moja, preto som ti doniesla trochu kávy a čerstvého koláča.“„Koláč?“ zvolala Sabínka. „Ejha, pre kohože ste piekli?“„Nuž, máme zasa starosť, Ilinej kmotre na Vŕšky,“ luhala stará, lebo už ani inak nevedela.„Takýto koláč rád je môj Jano, ten mu nechám,“ povedala Sabínka, prijala koláč a ukrútila ho do čistej váľaničky. Kúsok z neho odhryzla, ostatné položila na stôl.„A kávu — tú azda vypiješ, je teplá, občerství ťa.“„O tú Jano nestojí, tú vypijem,“ riekla Sabínka a priložila podávaný hrnček k ústam. „Aká je dobrá, sladká — ňaňa, vy ste predsa nie taká zlá, ako vás ľudia súdia…“Pozrela na starú ako deti spoza hrnčeka a pila, pila na dúšok. Potom oplákla hrnček, utrela ho a podala starej.„Ďakujem vám, ňaňa, a Pán Boh zaplať!“ zasmiala sa. „Ja myslím, ňaňa — a verím v Pána Boha, že už teraz všetko bude dobre. Či aj vy veríte?“Stará sa odvrátila, v tej chvíli nemohla pozrieť do tých čistých, detinských očú.Sabínka rozložila oheň a postavila vodu na sporák. Potom sa začala vyťahovať, i zívlo sa jej. Keď sa obrátila ku dverám, starej už nebolo v izbe. Ešte si doniesla zemiakov z komory, potom postavila mäso a sadla si na stolček k posteli, že bude čistiť zemiaky do polievky. Ale akási slabosť a únava zaľahla jej na údy; ruky klesli na kolená, oťaželi jej, v hlave jej hučalo a zvonilo a chcelo sa jej spať. Len za štvrť hodinky, len za chvíľu keby mohla zdriemnuť, veď sa zemiaky skoro uvaria. Ale nie, nie, nesmie spať, i pretiera si oči a pozerá na hodinky. Bolo pol piatej. Oj, ešte dosť času, hovorí jej slabosť a núti ju oprieť hlávku o posteľ, o biele mäkké hlavnice. Bolo to dosť nepohodlné, ale ona nedbala, lebo neminulo štvrť hodiny, keď spala už tvrdo, veľmi tvrdo. Ešte v polosne sa jej zdalo, že dvere vrzli, že prišla ňaňa dnu a prišla aj Iľa; obe skláňali sa nad ňou a hovorili čosi, ale ich reči nerozumela. Potom počula, ako prešli po izbe, ako vyšli a zamkli za sebou dvere. Ona chcela vykríknuť, aby ju nezamykali, veď má ísť oproti mužovi na stanicu, ale nemohla sa pohnúť, tichý sen okoval ju do svojich pút, ako keď ľad okuje bystrú vodičku. Potom sa jej ešte marilo, že počuje hvízdať rušeň, ďalej, že ktosi klope na oblok a búcha na dvere, a ona nemôže sa ani pohnúť, nemôže vstať a ísť otvoriť svojmu milému mužovi.Jano skutočne prišiel o siedmej večer. Na stanici bolo mnoho ľudí, i z Vŕškov prišli ženy v ústrety svojim mužom alebo synom. Len jeho nečakal nikto, a mrak mu sadol na čelo a na dušu. S ním prišlí kamaráti dodievali do neho, že jeho pekná žena tak stojí oňho ako vietor o plevu. Hodil hlavou, povedal zbohom, vzal kufrík do ruky a poberal sa domov.Vošiel do dvora; všade ticho a sviatočne. Dvor pozametaný, steny biele, obloky jasné, čisté, len tak sa svietili. Ale nikde znaku života. Chcel otvoriť dvere: dvere zamknuté. Ide k obloku, nazrie: nevidí nič, lebo je v izbe už tma. Klope na oblok, búcha na dvere: nikto sa neozve, ani neotvorí.„Nie je doma,“ povedal sám sebe, „iste je zas pri materi. A veď musela vedieť, že prídem, mala ma čakať.“Zamračil sa; nevedel, čo robiť. Sadol na podstienku, lebo bol ustatý, hodil čiapku na kufrík a utrel si pot z čela. Pozrel na strýkovie dom; tam boli dvere dokorán otvorené, akoby volali umdleného pútnika: pod, poď, u nás ťa čakajú, poď! Hľa, i z komína vystupuje dym dohora, na znamenie, že sa tam večera chystá. Z obloka hľadeli na neho dve čierne oči s horúcou túžbou a sledovali každý jeho pohyb.Vstal, vzal čiapku, položil ju na hlavu a pobral sa dvorom na cestu: chcel ísť do krčmy, áno, naprotiveň svojej žene, do krčmy. V tej chvíli zjavila sa vo dverách stará Kupcová, lebo už sa bála, aby neodišiel, a zvolala:„Jaj, prepánakráľa, Janko náš, vari si to ty?!“„Ja ver’, stryná, a ako vidíte, nemôžem sa dobyť do vlastného domu. Neviete, kde je moja žena?“ opýtal sa a zachmúril sa.„Ja veru neviem, synak Janko, bezpochyby je zas pri materi.“„Ona sa vari viac tam nabývala ako doma, stryná?“„Všakovak bolo, ale teraz je už dobre, že si prišiel. Zatiaľ, kým príde, poď k nám, oddýchneš si, občerstvíš sa.“Aby jej nemohol protirečiť, vzala kufrík do ľavej ruky, pravou ho postrčila k domu. On šiel vďačne — a o chvíľu bol v izbe peknej, čistej. Príjemná teplota ho oviala. Vôňa praženého mäsa, koláčov a hriateho pošteklila jeho čuvy; od rána nejedol a bol i unavený. Iľa ho privítala so smiechom a ukázala všetky svoje zdravé biele zuby. Počerné jej líca kvitli rudými ružami a z čiernych očú šibal plameň, ktorý hneď z jedného, hneď z druhého šľahol na neho. Usadili ho za stôl čisto prikrytý — a čosi-kamsi bol na stole biely mäkký chlieb, fľaška s hriatym, kalíšky a tanier s čerstvými koláčmi.„Sadni si, Jano náš,“ núkala stará, „len tak, ako doma; veď sme z jedného batoha, sme z jednej krvi,“ uškŕňala sa a potískala Jana k stolu.On však najprv vypýtal si vody, napil sa, oplákol si tvár a spotené ruky, a tu obe už držali uterák s červenými písmami, aby sa poutieral do neho. Tak si sadol a vzal si kus koláča, takého, ako Sabínka odložila pre neho, a z chuti zahryzol doňho. Bol hladný, vojak nedá sa dlho núkať.„A strýko kde sú?“ opytuje sa plnými ústami.„Ta šiel kone popásť, i naše i tvoje, aby darmo nežrali hotový krm, beztak ho nazvyš nieto,“ odpovedala stará a pokračovala: „Veru môžeš byť spokojný, spravodlivo sme ti opatrili všetko.“„A žena? Veď vari tá aj len niečo robila?“ opýtal sa Jano zhurta.„Akože! robila, čo vládala, až robila, ale čože taký bobáčik, slabá je ako hmla — a nebodaj sa ty z nej potešenia nedožiješ.“„A to že čo zase myslíte? Čo tým chcete povedať?“„No, no, synak, nie tak spurno, nič, len čo je pravda. Vieš dobre, čo je potešenie manželského páru. Ale bár by som sa klamala, až bár by som sa klamala.“Jano prestal na chvíľu v jedení; díval sa na starú a ona na neho, i pochopil. Zamračil sa a zvesil hlavu, ale keď mu stará naliala hodný pohárik hriateho, schytil ho a vypil na dúšok.„Len si poseď, Janko, ja idem kravičky podojiť a hydinu pozatvárať.“Potom vyšla, i bolo počuť, ako čosi ešte robí v pitvore; zatým bolo počuť dvere vrznúť a škripenie kľúča v zámke. Jano a Iľa boli zatvorení.Zvečerilo sa úplne. Iľa rozsvietila lampu a zastrela dva obloky na ulicu.Tie do dvora nikdy nezastierali. Potom prevzala úlohu núkania sama, a keď myslela, že je už dosť tej sladkej, doniesla na stôl polievku s haluškami, aké Jano rád jedol, za ňou pečienku, klobásu a makové rezance. Pritom sa temer neprestajne smiala a rozprávala dve na tri, čo jej na rozum zišlo, rada, že ju vôbec počúva. A Janov hnev a žiaľ unikal stále ďalej a ďalej, a urobil miesto akejsi rozcítenosti. Zachcelo sa mu požalovať a zaliať všetku starosť v tom varenom a osladenom víne, ktoré mu napokon Iľa predložila. Potom rozcítil sa natoľko, že začal spievať chripľavým, neistým hlasom:„Hoj, veď som sa neženil, ženy ma ženili,bodaj mojej žene navečer zvonili!“Zvonku sa ozval žalostný hlas:„Jano, Janík môj, poď domov, veď som ja doma!“Bola to Sabínka, čo tak úpenlive volala pod oblokom. Zo svojho nepohodlného a neprirodzeného spánku zobudila sa tak, že pohnúc sa v spaní, narazila na roh postele a spadla na zem. Bolesť ju prebrala, a viac ešte myšlienka na mužov návrat. Horko-ťažko sa prebrala a skočila, aby striasla ťažký sen. Hlavu mala ťažkú, hučalo v nej a pocítila i bolesť, ale nedbala na to. V izbe bolo už tma, skoro pohľadala zápalky, zažala svetlo a pozrela na hodiny: bolo pol desiatej! Zľakla sa. Ako len tak mohla spať?! Čo ju to premohlo, že zabudla na svoju povinnosť? Jano mal už tu byť, prečo neprišiel, nezobudil ju? Na sporáku večera neuvarená, oheň vyhasol. Čudný strach zmocnil sa jej, bola samotná, v izbe je ticho a povedomie viny ťaží ju na duši. Chce ísť von, opýtať sa u susedov, či oni nevedia niečo o Janovi — dvere sú zamknuté. Teraz už začala chápať, že zlý úmysel viedol toho, čo ju spiacu zatvoril práve vtedy, keď mala vítať muža. Prestrašená búcha na dvere, lomcuje nimi, ale závora drží pevne a zvonku neprichodí nikto, aby jej otvoril. Beží naspäť do izby k obloku, na ktorom stoja kvietniky s muškátmi a inými kvetmi, odkladá ich náhlivo na stôl, otvorí oblok — a, nerozmýšľajúc mnoho, vyskočí. Nebolo vysoko, a čo by bolo ešte vyššie, neváhala by. Otras skoku zostril bolenie v hlave, ale prúd čerstvého vzduchu rozobral ju z omámenia. Behom zamierila cez priestranný dvor ku susedovie domu, a vtedy začula Janov chripľavý hlas a Ilin smiech. Zdesená zastala pod oblokom a volá:„Jano, Janík môj drahý, poď domov!“A on, akoby mu zlý duch šepkal, kričí z obloka:„Há, teraz ma voláš, teraz som ti milý, ale čakať si ma nemohla, písať si mi nevedela!“„Len poď domov, muž môj, poď, všetko sa vysvetlí,“ prosila Sabínka. „I písala som ti, i čakala som ťa, len už poď do nášho príbytku!“Jano urobil pohyb, akoby chcel pokročiť ku dverám. Sabínka ten pohyb postrehla a bežala mu naproti. Chcela dvere otvoriť, ale boli tiež zamknuté. Volala i tu, i búchala na dvere, ale nikto nešiel ich otvoriť. Pobehla zas ku obloku, nazrela do neho, a teraz videla, že Jano stojí opretý o stôl a pri ňom Iľa, držiac ho oboma rukami, smeje sa mu rovno do očú a je tak blízko pri ňom, že jej hlava dotýka sa jeho pleca.Sabínka zhrozila sa nad týmto zjavom. Ona, žena Janova, zahanbila sa za Iľu, nehanebnú dievku. Zároveň pálčivá žiarlivosť prenikla Sabínkiným srdcom. Cítila, že tu ide o jej právo, o muža. A nevie, čo robiť, ako uhájiť svoje právo, ako muža vytrhnúť z osídiel tejto ošemetnice. Ona vie len prosiť — a plakať. A na jej úpenlivé prosby, na jej srdečné volania odpovedá Jano brutálnymi nadávkami:„Darmo ma ty už voláš, nejdem ja s tebou, mne je tu dobre, mňa tu radi majú. Ty si choď k svojej biednej materi, ty biela ruža, ty, veď sa ja z teba i tak nedožijem potešenia! Ty vývlek, čo si muža okrádaš a peniaze márniš, mňa si už prehrala, viac ty muža nemáš…“„Jano, nehovor tak… volá zúfale Sabínka. „Neobviňuj ma z takých hriechov —, alebo: obviňuj, nedbám, i tresci, len poď ešte tentoraz domov, domov, do svojho domu, poď so mnou, veď som ja tvoja prisahaná žena a ty si môj muž…“„Nechcem ťa, choď mi z očú, ja mám žien na každý prst aj desať. Však ver’, Iľa?“ zasmial sa surove Jano, buchnúc nehanebnú dievku nežne do chrbta.A Iľa mu odpovedala s hlasným smiechom, že veru je tak, ako on hovorí. No Sabínka neprestáva prosiť a napomínať, už nie sebe, ale jemu kvôli. Jej láska neustávala, hoc i cítila, že je protivník oveľa mocnejší a ona nevládze sa merať s ním. Povedomie, že ona je v svojom práve, dodáva jej zmužilosti, a nedbajúc na jeho strašné, do krvi urážajúce slová, pokúša sa doviesť ho k povedomiu a vrátiť ho z bludnej cesty. Ešte ide ku dverám, namáha sa ich otvoriť, ale dvere sú mocné a závora drží pevne, nevyrazí ju ani mocná mužská ruka, nieto ešte ruka slabej ženy. Odo dvier oznove vracia sa k obloku. V hlave jej preletujú desné predstavy, duše zmocňuje sa zúfalosť — a v tej zúfalosti ešte chápe sa skutku odvážneho. Aby bola bližšie k nemu a mohla mu ďalej do duše hovoriť, driape sa na oblok. Chytila sa rámu, nohou hľadá malý výstupok v múre, nadvihne sa — ale v tom zasiahlo ju čosi, sama nevedela, či to bol úder a či čo, len keď našla sa na zemi. Za chvíľu ležala ako omráčená, čo sa jej stalo, že leží na zemi? A on je sám v izbe, sám s cudzou dievkou. Zodvihla ubolenú hlavu, oprela sa o múr a zaplakala. Ale hneď skočila — odstúpila od múru, aby lepšie videla do izby. A tu so zdesením videla, že je v izbe tma a ticho. Zatackala sa, mdloba pokúšala sa o ňu. Sadla si na kameň a sklonila hlavu do dlaní. Slzy tisli sa jej do očú, hrdlo jej zvierala krutá duševná bolesť. Chcelo sa jej skryť, kde ju nikto nevidí, nikto o ňu nepotkne. Všetko zošklivilo sa jej v tú hodinu, i jej veľká a pritom cudná láska k mužovi. Akoby v jej srdci bolo niečo umrelo, duševná i telesná bolesť prenikla jej útlym telom. Nežiadalo sa jej viac bojovať o mužovu lásku, ona, už premožená, do prachu pokorená, nazrela, že musí ustúpiť. Iná na jej mieste bola by azda kričala, bola by v dedine poplach a tak i verejné pohoršenie vyvolala; jej to ani na rozum neprišlo, ona myslela, že práve naopak: ona musí utekať od ľudí a skryť sa pred nimi. Keby ho raz niekto videl v cudzom dome, čo by na to povedal?„Domov, domov!“ Azda sa jej marilo, že jej to niekto šepce, a či to zaševelili konáriky rozložitej jablone za rohom domu? Či ohlas jej srdca, túžba ubolenej duše po domove, po matkinom vernom objatí? „Domov, choď domov, dievka moja; choď ty len k materi, nemáš ty tu čo hľadať. Muža si si prehrala, on ťa viac nechce…“Sabínka vyskočila, obzrela sa, kto to šepce. Striasla sa, lebo činilo sa jej, že to šepce ten zlý duch, ktorý ju prenasleduje od začiatku, len čo vkročila do tohto dvora. „Preč, preč!“ ozvalo sa v nej urazené sebavedomie. „Preč, preč odtiaľto!“ volala jej cudná, nepoškvrnená duša. Zodvihla sa a neistým krokom pobrala sa von dvorom. Za ňou ako tieň ťahá sa stará žena a vyprevadila Sabínku až na vŕšok za dedinou. Hoci bola slabá, Sabínka kráčala do tmavej noci. Neobzerala sa ani naľavo, ani napravo, ani na cestu, len ako slepá, naspamäť vliekla sa domov. Domov! Tamten utratila, ešte aspoň má svoj starý, verný domov. Cesta bola opustená, nikoho nestretla, nič nepobadala. Hoci bola hodina duchov, ona sa nebála, lebo nijaký duch, nijaká príšera nemohla jej väčšmi ublížiť, ako ublížil jej ten živý, ktorého nadovšetko milovala.Ako ranená zver hľadá úkryt, aby nikto nevidel jej utrpenie, tak mladé stvorenie túžilo po tichej samote tamhore, kde niet falošnosti ani úkladov, kde bdie verná láska a modlí sa za ňu i v tejto nočnej hodine.Sabínkina matka nemohla spať — a myslela na svoje dieťa. Ako ohlas svojich myšlienok počula tiché kroky popod oblôčky a nesmelé klopkanie na dvere.„Kto je to?“ opýtala sa.„Ja, mamička; otvorte mi skoro, lebo nevládzem ďalej.“„Jaj, čože sa stalo?“ spytuje sa matka a trasúc sa vstáva z postele, aby otvorila dvere.„Ani sa ma nespytujte, mamička, len mi popravte,“ šeptala Sabínka na pleciach materi.Mala na prahu spadnúť, len čo ju mať zachytila a chvejúcu sa, studenú a slabú, odviedla na posteľ. Mlčky ju uložila a zapálila svetlo. Potom zohriala mlieka, napojila Sabínku ako dieťa, až sa utíšila, a zimnica, ktorá lomcovala jej údmi, zmiernila sa. Sabínka sa bolestne usmiala na matku.„Koniec, mamička, môjmu šťastiu. Už vám tu ostanem; ani ma viac nepusťte od seba. Tamdolu protiví sa mi všetko, všetko; do duše sa mi spríkril taký život, nevládzem ďalej,“ hovorila úryvkovite, pretrhávaná ťažkým vzlykotom.Potom zahrabala si tvár do podušiek a plakala.Dlho nerozumela matka súvisu dcérinho nešťastia. Len keď v plači povedala niektoré slovo, potom domyslela si sama, že muselo sa stať niečo veľmi zlého, keď jej trpezlivé, v láske ústupčivé dieťa opustilo svojho muža a zdráha sa ísť do jeho domu. V tej chvíli, akoby bolo rúško spadlo z jej očú a nazrela by bola do priepasti ľudskej duše, poznala súvislosť celého diabolsky osnovaného plánu, ktorý stará Kupcová temer od roka krok za krokom uskutočňovala. Kedy-tedy nezdarilo sa jej čosi, — ona však neustávala, kým nevykonala svoje. Keď nemohla inakšie dostať Jana pre svoju dievku, dostala ho hriešnym skutkom. Konečne, ona by sa nebola ľakala ani zločinu. Všetkými ľudskými, diabolskými a kúzelníckymi prostriedkami pracovala na zničení šťastia, azda i žitia mladého stvorenia — a podľa práva a svetských zákonov nemohlo sa k ničomu pristúpiť, ničoho trestuhodne dokázať…No dobrodušná matka nezúfala. Úfala sa, že Jano v stave opilosti hovoril surové slová, že azda už sám ani nevie, čo sa s ním stalo, ktozná, či mu tá ošemetnica nenamiešala niečoho do nápoja a do pokrmu. Ona neverila v čary a kúzla, ale teraz bola v pokušení uveriť, že sú také zvrhlé, od Boha odpadnuté stvory, ktoré nečistými prostriedkami chcú dosiahnuť svoj cieľ. Ale Pán Boh nedovolil stromom, aby do neba vyrástli: on vykáže hranice i zlobe ľudskej.Sedela pri Sabínke so zloženými rukami, dumala a prosila Pána Boha o pomoc. Najmä, aby otvoril Janovi, tomu zaslepenému mužovi, oči, že by poznal, že ide do svojej záhuby, a vrátil sa, kým je ešte čas. Azda, keď vytriezvie, príde k rozumu, uzná svoju vinu a Sabínka mu odpustí, ako odpustila dosiaľ. Veď je on nie zlý, miluje svoju ženu, nemožno, aby nemiloval. Veď všeličo sa stáva vo svete a „láska prikrýva množstvo hriechov“.Ráno poslala po muža, ktorý v ten čas spával na salaši. Keď Štefan prišiel, zhrozil sa nad tým, čo sa stalo. Vtedy Sabínka spala, ako deti uspané v plači, i strhávala sa a vzdychala. Nad dcériným lôžkom radili sa rodičia, že treba pokúsiť sa o nápravu veci. Jano bol nepríčetný, ak je prístupný dobrému slovu, treba mu pomôcť, azda už oľutoval. Nik o tom nemusí vedieť — a ak by sa podarilo pomeriť manželov, bolo by múdre, aby Jano predal otcovský majetok a šiel bývať inde.Vybral sa teda Štefan do dediny, ale dom zaťov našiel prázdny, zamknutý. Čakal chvíľu, prešiel dvorom i ku stajniam a stodole, i do sadu nazrel, ale nikde živej duše. Popošiel, hoci veľmi nerád i do susedov; tam tiež bolo všetko dobre pozamykané. Napokon dozvedel sa u najbližších susedov, že všetci Kupcovci vybrali sa do mesta, kde práve odbýval sa náhradný jarmok, že šli kone predávať.„Tak, tak,“ pokýval Palčiak hlavou. „Povedzte, prosím vás, Janovi, aby prišiel na pustatinu, že mu je žena chorá, ona nemôže ani hlavy zodvihnúť.“Viac nezradil, i to bolo dosť, aby si ľudia utvorili úsudky o udalostiach v Kupcovskej rodine.Jano nechodil; Sabínkin tichý žiaľ trápil rodičov. S ťažkým srdcom ešte raz zišiel Štefan do dediny. Zaťov dom i tentoraz bol zatvorený, ale keď sa obzrel po dvore, videl Jana, že v susedovie cieni rúbe drevo.Spurno a s hnevom prijal zať svojho tesťa. Na jeho láskavé slová odpovedal hlavate a odrážal od seba obviňovania, sám začal obviňovať.„Ja že som ju vyhnal?“ kričal s hnevom. „Veď som jej ani nevidel, ani nepočul odvtedy, ako som odišiel na manévre. Ani mi nepísala, ani neprišla za mnou, ako som ju prosil; ani ma nečakala, keď som prišiel domov. Hladný, nevyspatý, ukonaný stál som pred svojimi vlastnými dvermi a nemohol som dnu. Bol by som musel ísť do krčmy, nech ma tuto stryná nezavolajú.“„Mýliš sa, synak. Moja dcéra, tvoja žena, ti písala, ale ty si ten list nemusel dostať. Ona by bola šla za tebou, ale nič nevedela o tebe. Len tvoj ostatný list dostala, aj ťa čakala, ale od kávy, ktorú doniesla jej Kupcová, zaspala.“„Zaspala!“ zvolal posmešne Jano, „zaspala, keď mala muža čakať — to si inému rozprávajte, nie mne.“„Keď sa prebudila, bola noc — a počula tvoj hlas, tuto pod oblokom, volala ťa domov, — ale ty si bol zamknutý — a v dome, kde je slobodná dievka.“„Hí, čo tento juhás tu tára?“ zvolala odo dvier stará Kupcová a hrozive dívala sa na Štefana. „Ešte nám tu bude ubližovať! Nuž či sme my príčina, že Jano prišiel a nemal sa kde podieť? Či sme ho mali nechať, aby bol šiel do krčmy a aby videla celá dedina, akú kaľavnú ženu má?! Za naše dobrô ešte nám bude ubližovať! Že zaspala? Nuž ak zaspala, tak zaspala preto, že je naničhodná, ale od ničoho inšieho!“Jano, pomýlený slovami Štefanovými, cítil sa teraz zas urazeným mužom a zvolal rozhorčene:„Ona je všetkému príčina; čo sa stalo, to nech pripíše sebe. Ona odišla, ak chce, nech príde,“ podotkol neisto a pozrel na starú.„Čože nepríde?!“ skríkla táto. „Keď má dobré svedomie, môže sa nebáť, — čohože sa bojí?“„Len by vaše svedomie bolo také čisté, ako je svedomie mojej dievky,“ povedal Štefan vážne.„Nuž či ho vidíš, čo tento juhás búcha? Či som ja kradla, či som zbíjala, čože môžeš o mne povedať? Ktože vláčil pšenicu na pustatinu, ja — a či ona?“„Pšenicu? Veď ste jej ju vy doniesli do dlžoby.“Stará spraskla rukami a zasmiala sa divo, a zasmiala sa i Iľa, ktorá už chvíľu stála opodiaľ a počúvala.„Ja že som jej dala pšenicu a že do dlžoby! To je cigánstvo, a kto to verí, je hotový blázon. Či som ja prinútená požičiavať peniaze, a ešte od vašej dievky, či čo?“„Moje dieťa necigáni,“ bránil sa Štefan.„A ja odprisahám,“ kričala stará — „a nielen ja, ale aj tí, čo ju videli, keď niesla batoh nočnou hodinou na pustatinu, čože nešla vo dne? Na to sú svedkovia,“ — a pomenovala všetkých, čo za onoho večera videli Sabínku ísť s batohom na pustatinu.Sabínkin otec vzdychol si zhlboka.„Ja sa s vami vadiť nejdem. Keď na to príde, že bude treba prísaha, tak prisahajte. Nech Vám tak Pán Boh pomáha. Neprišiel som k vám, ale tuto k môjmu zaťovi, s ktorým mám robotu. Jano, syn môj, spamätaj sa, kým nie je pozde. Vráť sa na dobrú cestu, kým máš čas; nezarmucuj milujúce srdce svojej vernej ženy, poď do svojho domu, zmier sa s ňou a všetko bude dobre.“Jano stál opretý o sekeru. Slová tesťove mali účinok na jeho dušu, veď nebol zlý, ale jeho urazená hrdosť a povedomie krivdy, ktorú zdanlive utrpel od svojej ženy, nedopustili, aby pristal na zmierenie. Tvár jeho, ináč pekná, bola teraz zohyzdená výrazom nešťastia, zanovitosti a žiaľu.„Poď, syn môj,“ napomínal Štefan, „poď tamto na svoj grunt, do svojho domu. Tu nie je tvoje miesto, tamto je tvoj dom, ta sa vráť — a keď tam budeš, vráti sa i tvoja žena k tebe. Pomni na rodičov, na ich napomínania, rozpomeň sa na slova matkine, na jej prosby, aby si sa vystríhal tohoto domu!“„Jaj,“ skríkla Kupcová, „kde mi je tá metla, aby som tohoto ošemetníka vyhnala! Na mojom vlastnom grunte mi ešte do poctivosti vstupuje! Aby si vedel, že Jano odtiaľto nepôjde, ani na krok nepôjde! Teraz je v mojej práci a musí vytrvať, kým mu ja dovolím!“ kričala zlostne stará, ktorá teraz už nebála sa ukázať svoju moc.Jano zodvihol strmo hlavu, akoby sa chcel vzoprieť rozkazu, ale ako pozrel na starú a potom na Iľu, zbledol a zvesil hlavu znova.„Nemôžem!“ vyrazil zo seba s ťažkým vzdychnutím. „Nechcem!“ opakoval, akoby sa chcel napraviť, pritom zatnúc sekeru do kláta, ako len vládal.„Ona je všetkému vina,“ pokračoval v sebaospravedlňovaní. „Mohlo nám dobre byť, keby ona, ako iné úprimné ženy o svojich mužov bola o mňa stála. Či mi písala — či prišla za mnou, keď som ju volal? Či ma čakala na stanici? Hľa, moji kamaráti sa len smiali zo mňa, že tak a tak, moja mladá žena tak stojí o mňa ako vietor o plevu. A keď som prišiel domov, jej nebolo doma, dom zamknutý. — Ako je, tak je, robte si, čo chcete, ja nejdem po ňu. Mohla neodísť, a keď odišla, nech príde, lenže široké dvere von, ale úzke dnu. Mne je i takto dobre. — A kto je tomuto všetkému príčina, nech ho Pán Boh bije!“Štefan vzdychol zhlboka a zamyslel sa. Chvíľku bolo ticho; i Kupcová nechcela naťahovať strunu, veď mala dosť na tom, že Jano rozhodne zoprel sa Štefanovi.„Je to tvoje posledné slovo?“ opýtal sa zarmútený otec.„Dajte mi pokoj, už som vám povedal, čo som vám mal povedať,“ odsekol Jano a chytil sa do štiepania dreva s takou horlivosťou, že triesky fŕkali na všetky strany.„Darmo je,“ povedal ticho Palčiak. „Ľudia radia nám ešte ísť na faru, ale keď my sami pána farára nemáme.“V ten čas bola fara uprázdnená a administrátor býval v tretej dedine, k tomu nebýval doma od jednej do druhej nedele.Stará sa potupne rozosmiala.„Len choďte! Blázni! Ako by vám kňaz pomohol a dal nové srdce, ako sa hovorí! Nech ide, komu sa chce, a kto je vinný, Jano ísť nemusí!“„Tak ostaň zbohom, syn môj! Vidím, že si hlboko zaviaznutý v osídlach zlého. Len by si neľutoval, keď bude pozde. Ešte verím v Pána Boha, že prídeš pred naše dvere.“Jano chcel podísť za odchádzajúcim tesťom, ale si rozmyslel. Hodil zanovite hlavou a rúbal ďalej. Len toľko zvolal:„Choďte s Pánom Bohom!“Ani pozdravenia, ani odkazu pre svoju ženu. Ako vyšiel Štefan zo dvora, Kupcová zavolala Jana do izby, kde na stole čakali na neho rozličné lakoty a hriata pálenka.Starý Štefan, skľúčený, ako pod neviditeľnou ťarchou zohnutý, kráčal hore dedinou k svojej pustatine.*Míňali sa dni a týždne, prišla jeseň, i zima bola predo dvermi, a Jano naozaj neprišiel po ženu. Hoci jeho odpoveď bola spurná, rodičia ešte vždy dúfali, že sa spamätá a že alebo dokáže, alebo sám príde po ňu. A keď nechodil, nemohla ísť ani ona. Neboli by ju rodičia ani pustili samotnú, krem toho bola slabá ako trstina. Neprestala milovať Jana a túžiť po ňom, ale už len spomienka na návrat do Kupcovie dvora ju rozčúlila a jej čudný stav zhoršila. Ani nebola taká chorá a jednako chradla zo dňa na deň. Ustarostená matka chcela ísť s dcérou k lekárovi, ale Sabínka nechcela o tom ani počuť. Len keď na pustatine udalo sa nešťastie, že pri mlátení odtrhlo jednému chlapcovi tri prsty, prišiel okresný lekár a Palčiakovci zavolali ho k dcére.Lekár s úžasom obzeral pacientku — a bol nemálo v rozpakoch, lebo nemohol nájsť príčiny veľkej slabosti a častých horúčok.„Len preč odtiaľto, preč, kde zabudne, vyrazí sa. Ej, keby táto mladá žena žila v iných kruhoch, však by mohla byť obdivovaná a vzácna!“Predpísal prášky i lieky, ale ani tie nepomáhali.Na jeseň presedela Sabínka celé hodiny pri okienku a vyzerala vozy, ako z ďalekej hory vychádzali i prechodili po briežku, ale Janovho voza a koní nebolo tam, ani jeho samého nevidela, lebo on kone musel predať a na furmanku chodiť viac nesmel.Začiatkom zimy prišiel vysoko naložený voz na pustatinu; boli to Sabínkine veci, jej výstroj, ktorý jej Jano poslal naspäť s tým odkazom, že on už zadal prosbu o rozsobáš. Starý Rejko, ktorého kedysi vodičkou z Vyvieračky napájala, rozprával, že Jano žije s Iľou ako muž so ženou a že už i následky toho sú zjavné. Pohoršenie v dedine je veľké, každý obviňuje starú — ale zastarieť sa do nich neopováži sa ani duch. Jano, vlastne stará Kupcová, zastrája sa, že ako príčinu rozsobáša udajú nielen to, že Sabínka svojho muža nechala, ale že ho aj okrádala…Táto udalosť a chýry z dediny pôsobili na Sabínkino zdravie veľmi zhubne. Ešte vždy myslela, že Jano príde po ňu, alebo že nejakým spôsobom sa ešte zídu. Že by bol uveril hnusnú klebetu o krádeži, ona nemohla uveriť. Teraz len poznala, že medzi ňou a jej mužom všetkému je koniec. Nechce mu viac prekážať, nech si vymáha slobodu, aby mohol uzákoniť nádejného potomka. Na predvolanie nešla, lebo nevládala.Rozsobáš vliekol sa pomaly, prešla i zima, a výrok neprišiel.Keď nastala jar, zasvietilo slniečko a briežky okopneli, oznove sa zjavovali vozy uhliarske a s pozornými koníkmi, kolembali sa po rozmočenej, skalami posiatej ceste. So záujmom sledovala ich Sabínka a pritom nôtila si pesničky, ktoré spievala si ako dievča, prikladajúc im nové a nové slohy donekonečna. Obyčajne pred večerom, v ten čas, keď vozy vychodili z tieňov hory, dostavila sa horúčka a vtedy s priehľadnou tvárou, ale so živým rumencom na lícach a so svietiacimi očami hľadela do diaľky a nôtila si piesne, ktoré si sama „skladala“. Všetky krútili sa len okolo tých vozov a toho, čo bolo s nimi v spojení. „Zelená horička, kamenná cestička — ej, idú vozy, idú, akože z nej zídu?“ Ešte i v noci v polosne rozprávala o nich a čítala ich, koľké idú a či nie je medzi nimi ten s tým jej maľovaným Jankom.Ale v bdelom stave hovorila celkom pokojne o svojom odchode. Sprvu jej mladosť vzpierala sa tomu, bola by ešte rada žila a užívala radosti života, ale pomaly, temer nebadateľne uzrievala v nej myšlienka na rozlúčenie. V polobdení, poloblúznení prejavovala svoje myšlienky o smrti a budúcom živote.„Viete, mamička,“ prehovorila jedného dňa, „ja som tieto veci dlho nechápala. I zákon a naše modlitby mi boli nejasné, i to, čo ženy hovorievali, keď žali, alebo napríklad o živote a smrti človeka. Ale teraz myslím, ako to môže byť. Čo je z Boha, to sa vráti k Bohu; naše duše nepoznajú smrti, ony náhle opustia svoje doterajšie sídlo, hľadajú i nájdu si nové, večné. Či tak, mamička, veríte aj vy? Vy, otec, ja, — a“ nechcela povedať Janko, ale sa so vzdychom odmlčala — „my nebudeme dlho rozlúčení. Preto neplačte, keď mňa tu nebude.“Biedna mať premohla svoj žiaľ a povedala jej:„Nerozmýšľaj mnoho, dieťa moje, ale ver, že tvoj Spasiteľ nezabudol na teba.“Na Veľký piatok popoludní prišiel na pustatinu nový farár čerešňovský a ospovedal Sabínku. Bola tichá, pokojná, pripravená.A jednako ešte mala túžbu, ktorá ju zdržiavala na zemi. Matka to s nepokojom pozorovala, ale Sabínka dlho nepovedala, čo si ešte žiadala.Príroda bola v najkrajšom kvete; pole ožilo vtáčím spevom a vravou veselých, pracujúcich ľudí. Všetko skvelo sa v nádherných farbách v svetle teplom a jasnom, všetko radovalo sa životu, rástlo i kvitlo, len mladá žena vädla. Od oblôčka prizerala sa ešte vždy na šíre pole, do diaľky, ešte vždy čosi čakala. Napokon prehovorila:„Mamička, nehnevajte sa, čo vám poviem: ja by som tak rada, tak veľmi rada…“„Čo by si rada, dcérka moja?“ spytuje sa mať.„Rada by som vidieť…“ šepce Sabínka váhave.„Koho, vari Jana?!“„Nuž, i toho, ale i jeho — dieťa, jeho potešenie.“ riekla s takým smutným úsmevom, ktorý matke srdce rozrýval.„Jaj, dieťa moje!“ zvolala predesená, „čo myslíš, čo si to žiadaš, veď vieš, — oni nám ho nedajú — a ty len nemôžeš ísť k nim!“„Prečo by mi ho nedali? Vidieť ho chcem, len vidieť a povarovať, potešiť sa s ním. A čo len raz pozrieť naň, veď musí byť peknušké Jankovo dieťatko. Ja mu neublížim ani za svet, ale vidieť, ach, sľúbte mi, že keď príde na svet, mi to vykonáte.“ A v akomsi nadšení zložila ruky k prosbe.Matka sľúbila jej s udúšaným plačom, že pokúsi sa o to a odkáže babke a kmotrám, aby po svätom krste a po vádzke[6]doniesli dieťatko na pustatinu. Veď je tak teplo — a nič sa mu nestane. Sabínka sa uspokojila a od tých čias začala si nôtiť uspávanky. V mysli predstavovala si malého anjelika, dieťatko, aké vídala a milovala u žien tu na pustatine. S očkami čiernymi, aké mal Janko, s tváričkou ružovou s jamôčkami a s úsmevom okolo drobných, ústočiek. Vždy počula a verila, že keď sa malé detičky v snení usmievajú, sníva sa im o anjelikoch.Raz neskoro večer — ešte bol doma i otec — ozvali sa po tvrdom chodníku kroky strmé a náhle. Sabínka počula ich v čujnom spaní a sadla si na posteľ. S radostným očakávaním načúvala — i uprela oči ku dverám. Na dvere zabúchal ktosi tak prudko a nedočkavo, ako len jeden vedel. Otec šiel otvoriť a pozrieť, kto je a čo chce, ale Sabínka vedela, že je to on, jej Janko, jej drahý muž! Srdce jej bilo strmo, zadúšalo ju, slabosť ju nadchodila, ale ona premohla ju a hľadela v ústrety tomu, koho už toľké mesiace nevidela a jednako vždy len o ňom rozmýšľala.Áno, bol to Jano Kupec, ktorého videla a poznala ako krásneho mládenca. — Ale aký bol teraz! Akoby ani nie ten istý. Chudý, vytiahnutý, na tvári stopy zlých vášní a nestriedmeho žitia. Zovňajšok zanedbaný, vlasy rozstrapatené, oči divo behajúce.Otec nechcel ho pustiť dnu, lebo sa bál, že chce Sabínke ublížiť, ale mladý človek odstrčil tesťa a vrazil do izbičky. Pred Sabínkinou posteľou hodil sa na kolená, zaryl hlavu do podušiek a zaplakal.„Zabite ma!“ zvolal divo, zodvihnúc hlavu. „Zabite ma ako psa, lebo si nezasluhujem inšie; nie som hoden, aby mi odpustila, aby ma ešte vypočula! Ublížil som jej, mojej dobrej, nevinnej žene, ale,“ — zaprisahal sa, — „nevedel som, čo sa robí so mnou, akože som nevedel, čo sa predtým stalo — až podnes.“Poľakaní rodičia báli sa, že tento vystúp chorú môže usmrtiť, ale nemohli zabrániť jeho úryvkovitým rečiam, tým viac, keď videli, ako sa Sabínka sklonila k nemu a jeho hlavu hladká s nevýslovne nežným výrazom v zduchovnenej tvári.„Ja som podliak,“ pokračoval v sebaobviňovaní, „veril som všetko, čo zlého mi o mojej žene navraveli — a bolo toho veľa. Aj to, že ma neverne nechala… Len dnes, potreboval som jedno písmo od fiškála — starej nebolo doma — a ona má všetky písma v skrini, pýtal som od Ili kľúč, ona mi ho dala, lebo sa už zle cítila. A tu naďabím v písmach na malý čistý lístok, na ktorom bola ešte i marka čistá i moje meno pekným písmom napísané. Vzal som ho a prečítal: bol to ten lístok, ktorý som tak netrpezlivo čakal, lístok plný láskavých slov od mojej milej ženy. „Kde sa tu vzal?“ skríkol som na Iľu. Sprvu sa preľakla, potom sa zasmiala, ako je jej obyčaj, a povedala: „Teraz už môžeš vedieť všetko, pre mňa vedz!“ A zvedel som od nej všetko, čo by stará nikdy nebola vyzradila. Iľa je prisprostá, aby toľké fígle vyhútala — a bála sa ma, že ju zdrvím, aj mal som chuť ju zabiť, ale jej stav ochránil ju. I na pošte som bol, aj tam sa rozpamätali, ako stará prečarúvala listy.“Znova zahrabal si tvár do perín a zaplakal. Sabínka, chorá, trpiaca, musela ho tešiť.Konečne sa uspokojil, a keď aj nešťastný, ale aspoň utíšený odišiel.O niekoľko dní narodil sa u Kupcov chlapec. Jano nástojil na tom, aby ho odniesli na Sabínkinu žiadosť k nej. Stará, ktorej len málo chybelo, že ju Jano nezbil, neprotivila sa, taktiež Iľa nedbala, čože, ony vedeli, že je to Sabínkina posledná žiadosť — a v povedomí svojho víťazstva boli veľkodušné.Túžobne čakala Sabínka to Janovo „potešenie“. Bola veľmi slabá, ani nevstávala už, lebo výstup s Janom urýchlil postup zhubnej horúčky. Konečne dočkala sa toho malého návštevníčka. Doniesli ho jej dve kmotry, povitého do bieleho vankúšika, zakrytého hodvábnou šatôčkou.Sadla si na posteľ, a ako jej podali dieťa, odtiahla temer zbožne a bojazlivo šatôčku z jeho tváričky. I videla veľkú, neforemnú hlávku, tváričku žltú, zmraštenú, ako tvár starého človeka, pokrytú akýmsi páperím. Ako uprela naň svoje oči, spiace dieťa zmrvilo sa, potrhlo viečkami a otvorilo očká. A tie očká, drobné, čierne ako trnky — hľadeli nakríž… Sabínka rýchlo zastrela tvár dieťaťu, klesla naspäť do podušiek a odtisnúc dieťa, zvolala: „Ta ho odneste, nechcem ho, nepodobá sa jemu, je celkom ako ona!“ — A potom žiaľno zavzdychala, upadla do nepokojného spánku, v ktorom ešte vždy spomínala vozy a duše, ktoré sa nestratia, ale prídu k Bohu, lebo je Boh náš a my sme boží. A keď slnko zapadlo za ďaleké vŕšky, i jej duša opustila svoj telesný stánok, aby si vyhľadala nový, nebeský.Na druhý deň po pohrebe prišiel výrok, že sú Ján Kupec a Sabínka Palčiaková zákonite rozsobášení…Jano zosobášil sa s Iľou v tichosti, ale jeho život je nezávideniahodný.[1]bíreš— poľnohospodársky robotník[2]ostredok— pole[3]Zpěvník— evanjelický bohoslužobný spevník písaný biblickou češtinou[4]babona— povera[5]cárok— ohradené miesto v stajni alebo v chlieve[6]vádzka— cirkevný obrad, ktorému sa podrobuje nevesta hneď po sobáši alebo šestonedieľka
Vansova_Biela-ruza.html.txt
1„Rád by som, otec môj, s tebou súhlasil,“ preriekol môj syn Ivan, novopečený pravotár, „keby zúfalá skutočnosť tak dôrazne nepotvrdzovala moje náhľady.“„Mladá krv, ľahká krv; dá sa ľahko oduševniť a ľahko upadne do zúfania,“ vravím ja; „čo ťa oprávňuje na to, aby si zúfal nad budúcnosťou nášho národa?“„Myslím, že tam jesto dostatočnej príčiny na zúfanie, kde všetky nádeje oklamú,“ odpovedal Ivan a radoval sa svojej zdanlivo vydarenej odpovedi.„Aké nádeje?“ pätím ho ďalej.„S vypätím všetkých síl sme si založili svoje vzdelávacie ústavy, prišiel však nepriaznivý vietor a sfúkol všetky naše do nich skladané nádeje. Nastali slovansko-turecké vojny, s napätím sme ich sprevádzali, skončili sa podľa našich túžob, a predsa neospravedlnili naše nádeje.“„Divné chápanie a divnejší výsledok; z dvoch zmarených nádejí odvodzovať skazu celého národa; tu nejde o jednotlivého človeka, a čo je našich pár rokov oproti tisícročnému životu národov? Inakšie búrky prechádzajú ponad národy a ony žijú. Ukrutnosť protivníkov nie je predzvesťou skazy národov, ale vnútorná neschopnosť na ďalší život, nemravnosť. My sa ešte tohto nemusíme obávať, máme mravnú silu a tá zvládze odrážať všetky útoky. Ty súdiš podľa minulých desiatich rokov; obzri sa zasa desať rokov dozadu a uvidíš iné. Zdá sa, že v živote slovenského národa párne desaťročie donáša šťastie, nepárne nešťastie.“„Nerozumiem dobre, otec môj!“„Poznať, že si neštudoval históriu nášho hnutia. V štyridsiatych rokoch začali Slováci žiť, začali prácu prebúdzania národa a ich námaha bola korunovaná úspechom; v päťdesiatych zaľahlo hmlisté počasie, a bez slnca sa nič nedarí; v šesťdesiatych zasvietilo slnce slobody a pri tom slnci zasiate semä začalo pučať, kvitnúť a už sme si robili nádeje na hojnú žatvu, keď v sedemdesiatych mrazivé vetry zmarili naše nádeje. A teraz máme už osemdesiat; či máš právo zúfať?“„Odpusť mi, otec môj, moje nerozvážne slovo; áno, uznám, že som pozoroval len povrchne. Rád čerpám nádej z tvojich slov; rozptýľ mi, prosím ťa, ešte jednu pochybnosť.“„Ešte vždy?“ spytujem sa.„Hoci je nám odňaté už skoro všetko, čo je potrebné k národnému vývinu, predsa naši protivníci neprestávajú siahať na naše práva, nepoviem národné, ale ľudské. Či sa nemáme obávať, že surová moc nám pre naše presvedčenie odníme bezpečnosť našej osoby?“„Jedným slovom chcel si povedať, či nás nebudú väzniť a vešať? Toho sa neboj, lebo mučeníctvo najviacej rozširuje zásady mučeníkov, a to naši protivníci dobre vedia. A myslíš, že sme to už neprežili? Posadajte si okolo mňa, rozpoviem vám niečo z mučeníckych čias.“Moja žienka si prisadla bližšie k peci, dcéra Ľudmila nasledovala matku, Ivan, usadiac sa oproti mne, napchal a zapálil si na fajku.V Lieskovom — začnem rozprávať — žila vdovica po nebohom nadpolesnom Jánovi Buravom. Nevodilo sa jej ani najlepšie, ani najhoršie, niečo nagazdovaného a skromná penzia stačili na poctivú výživu. Pani Buravá vo svojom vdovskom stave nachádzala potešenie v jedinom synovi Ľudovítovi.Ľudovít nesklamal do neho vkladané nádeje, úprimne miloval svoju matku a čo jej videl na očiach, všetko jej urobil kvôli. V školách nepopúšťal prvé miesto a matka rada všetko obetovala, vidiac, že zo syna vyrastie dobrý, poriadny človek. Po skončení nižších škôl dal sa na lekárstvo, a práve ozdobený doktorským titulom uberal sa domov, keď vypuklo povstanie.Vy si neviete predstaviť rozpoloženie ducha v čase povstania. Človek akoby v rozochvení chopí sa podľa svojho presvedčenia jednej alebo druhej strany. Idea, za ktorú bojuje, vystúpi do popredia a premôže všetky iné, ba dosiahne taký význam, že sa ti zdá byť cieľom života. Hovorím podľa toho, čo som ako ohnivý mladík skúsil za povstania. Ani s Ľudovítom to nebolo inakšie. Mohol si voliť v mene kráľa proti kráľovi a v mene kráľa za kráľa; on pridal k tomu otázku svojho slovenského národa a podľa skúseností minulých rokov volil si heslo: za národ a kráľa!Pod záštitou cisárskeho vojska pokračoval vo svojom, už v študentských časoch započatom diele národného prebúdzania svojej rodnej osady a jej okolia. Jeho namáhaním založený čitateľský spolok a spolok miernosti prekvitali. Pán Lieskovský, tamojší zeman, oddávna hľadel na toto počínanie krivým okom, a kde len mohol, hatil Ľudovítovo účinkovanie, a keď sa zjavne neodvážil vystúpiť proti nemu, tajne podrýval jeho šľachetné zámery.Ľudovít poznal názory pána Lieskovského na vzdelávacie spolky, vedel aj to, že túžobným zrakom pozerá na stranu povstalcov, ale jeho šľachetnej duši sa protivilo byť zradcom na spoluobčanovi.Nazhromaždením vojska a čiastočne aj nedostatkom potravy vypukla vo vojsku nákazlivá horúčka. Lekári mali plné ruky práce. Ľudovít sa neodťahoval, ale svojou radou a pomocou usiloval sa zamedziť rozširovanie nákazlivej choroby; v otcovskom dome zariadil jednu izbu na opatrovanie chorých.Už ťa mám, myslel si Lieskovský — nepriateľov liečiť dokáže len vlastizradca.Nákazlivá choroba začala sa povážlivo rozširovať aj medzi obyvateľstvom; aby sa tomu zamedzilo, ustúpilo vojsko za hranice.Ľudovít nemyslel na svoju bezpečnosť, keď rodáci boli v nebezpečenstve. Vo dne v noci navštevoval svojich chorých podľa svojho povolania, ako on hovoril, podľa svojej povinnosti.Lieskovskému sa naskytla vhodná chvíľa: oboznámil predstaveného stolice s odchodom cisárskeho vojska, so zmýšľaním obyvateľstva a s popularitou nebezpečného Ľudovíta; s výkrikom „Vlasť je v nebezpečenstve!“ radil Ľudovíta uväzniť a potrestať.Lieskovčania už tvrdo spali a len v niekoľkých domoch rozžaté svetlo ukazovalo, kde sú ešte chorí. Ľudovítovo miesto bolo pri posteli chorých; matka, poznajúc jeho obyčaj, čakávala ho domov okolo polnoci. Nesvietila, ľahla si do postele a načúvajúc driemala, a keď niekedy tichý spánok jej aj zatvoril oči, vo sne poznala blížiace sa kroky svojho syna, vyskočila, otvorila dvere, a keď ešte raz ponaprávala jeho posteľ, odobrala sa na svoju posteľ.Zdalo sa, že v ten večer prichádza Ľudovít včaššie; bolo počuť kroky, ale bola to inakšia chôdza než Ľudovítova. Niekto búcha na dvere — kto to môže byť? Ľudovít nebúcha, on klope. Otvorila dvere.„To ráčite byť vy, pán Lieskovský? Azda niekto ochorel, že prichádzate tak pozde?“ oslovila Lieskovského prekvapená Buravá.„Neprišiel som po lekára,“ odpovedal Lieskovský, „som vyslaný uväzniť buriča.“„Dobre viete,“ vravela Buravá nevinne, „že nemáme nikoho v dome okrem nás dvoch; ale nech sa vám páči do izby, tu von je chladno.“Lieskovský vstúpil dnu. „Dvaja chlapi ostanú pri dverách, dvaja pôjdu so mnou,“ rozkazoval, „kde je váš syn, pani Buravá?“„Ešte sa nevrátil od chorých. Už sa bojím, že mi prinesie nemoc do domu; o seba sa nebojím, ale on, on!“ vravela Buravá, vdýchnuc do posledných slov celý výraz svojej materinskej lásky.„Tak ho musím vyhľadať v dedine; dobrú noc vám,“ odchádzal Lieskovský, mihnúc dvom chlapom, aby ostali na stráži pri dome.Ľudovít stál pri posteli nemocného, úzkostlivo pozorujúc prichádzajúcu smrť, obkolesený usedavo plačúcou manželkou a deťmi nemocného, keď bez predbežného zaklopania vkročil Lieskovský, sprevádzaný pandúrmi. Ľudovít, upozornený neobyčajným šramotom, obrátil sa ku dverám a prekvapene hľadel na vstupujúcich.„Pán Buravý z poverenia podžupanského úradu vás uväzňujem!“ ohlásil sa Lieskovský a pristúpil k Ľudovítovi.Ľudovíta to omráčilo a nevedel, čo má povedať; Lieskovský opakoval svoje slová.„Nie som si vedomý nijakej viny,“ spamätal sa konečne Ľudovít.„Neskúmam vaše viny,“ odvetil Lieskovský, „poslúcham len rozkaz predstaveného.“Domáci zabudli na nemocného a so strachom hľadeli na tento výstup; napokon sa odhodlali prosiť, aby im takého milého a potrebného lekára neuväznili, vyratúvali jeho zásluhy, lásku a starostlivosť o chorých. Lieskovský sa na nich ani nepozrel a pevne hľadel na Ľudovíta.Ľudovítovi sa spríkrili tie mnohé prosby.„Neproste, nebojte sa!“ upokojoval prosiacich, „nič sa mi nemôže stať, pán Lieskovský so mnou len žartuje.“„Mýlite sa, pán Buravý,“ odsekol Lieskovský, „vážne hovorím, že vás zatýkam. Chlapi, sem! Vezmite tohto pána so sebou!“Ľudovít musel poslúchnuť.Sotva ho odviedli, hneď sa to rozchýrilo po dedine. Chlapi, ženy zhŕkli sa na ulici, každý ozbrojený palicou, kosou, cepmi, sekerou a začali hľadať Lieskovského; nebolo však po ňom ani chýru ani slychu. Potom bežali k Ľudovítovej matke, ktorá nechcela veriť vlastným ušiam, že ten hľadaný burič je jej Ľudovít.
Bodicky_Vo-vazeni.html.txt
Ján Hollý— Ty si jeden z tých málo prorokov, Čo věkov lepších dennicu poznali, A ju bez zemských, konečných nárokov Čistými spěvy prorocký zvítali. A jediný si prorok Tatier tajných, V bohatstvě spěvov ľubých, tatrohájnych. Spěvák slovenský, čo si viděl časy Dobré, najlepšie, minulé — budúce, A čo Tvoj o nich vydal život hlasy Hluboké, plné, živé a horúce: Prorok slovenský, Ty syn minulosti — Tebě sä kloní dcéra budúcností!M. J. Hurban.
Viktorin_Jan-Holly.html.txt
Dvá olejkáriNa Zniove v Turci bol veľký jezuitský kláštor, a v ňom chýrečná lekáreň. V tejto lekárni upotrebovaní bývali obyvatelia okolitých dedín ako laboranti, z nichžto dajedni, časom podučili sa trochu aj lekárskemu remeslu, a hlavne miešaniu rozličných olejov. Títo potom — vystúpiac zo služby na Zniove počali na svoju ruku rozličné olejky dorábať, miešať a nimi chorých ľudí liečiť. Tak povstali naši svetochýrni olejkári. Hlavné jejích olejčoky boly: terpentýnový, kamenný, borievkový, rozmarínový, kmínový, bobkový, kosodrevinový, horčičný, čemeričný a. t. ď., z ktorých potom rozličné mixtúry robievali. Ba mávali aj akúsi dlabku, tuším zo sladkého dreva vyrezanú, jejžto paprčkou keď dotkol sa šuhaj dievčaťa, milovať ho vraj musela. Lež nie len ľudí, ale i lichvu znali uzdraviť; usušenú čemericu utĺkli na prášok, smiešali ho s ražnou múkou a narobili z toho „šiflíkov“, nímiž potom všelijaké lichvacie choroby liečili. A preto nie div, že chýr o „slovenských doktoroch“ rozniesol sa po šírom svete, a oni zvlášte vtedy, — keď lekárne a opravdoví doktori ešte len vo veľkých mestách bývali, — aj v panských kaštieľoch boli vítaní ľudia.Za onoho času, teda, keď olejkárské remeslo ešte vo skvelom kvete bolo, cestovali dva trebostovskí olejkári po ruskej zemi a za ruble biele ako srieň predávali tie svoje slovenské olejčoky. Ako tak spolu raz celý boží deň po šírych rovinách ruských putujú, večer prišli k jednej malej chyžke, ktorá v šírom poli osamelá stála. Unavení dlhou púťou a vysilení hladom i smädom, umienili si tuná prenocovať. Zaklopali na dvere, ktoré hneď nato otvorily sa, a v nich objavil sa starec so šedivou bradou.„Čo žiadate?“„Nocľah, deduško, a ak máš dajakú večeru, smiluj sa nad nami, vďačne ti ju zaplatíme.“„Vstúpte.“Olejkári vošli do nízkej chyžky, strhli klobúky, odložili palice, haleny a složili s chrbta kasničky s olejkami.„A odkiaľ ste, dobrí ľudia?“ pýta sa starec.„Oj, z ďaleka, deduško. Či viete kde Dunaj tečie?“„Kde tečie, neviem. Len to viem, že kedysi naši kozáci svoje kone vraj z neho napájali.“„No, teda tam, kde Dunaj tečie, tam je bystrý Váh a nad ním naše krásne Tatry, v ktorých my bývame.“„Musí to byť pekný kraj, keď taký hodní ľudia v ňom rastú,“ poznamenal Rus a s úľubou pohliadnuc na našich olejkárov, ktorí ozajst krásní ľudia, a náhodne jeden na druhého veľmi podatí boli. „No, posaďte sa!“„Ďakujeme.“Jožko si sadol, Janko ale tašiel ešte von na chvíľu.Príležitosť túto použil starec a pýtal sa v chyži ostavšieho olejkára: „Ale povedzte mi, ste vy bratia? poneváč tak veľmi nanášate sa jeden na druhého.“„Ach, horké naše bratstvo. Ani len rodina nie sme. Hanbil by som sa takého brata mať. Ten človek je vám sprostý ako kôň; dajte mu za slamienku ovsa, aj ten vám zožiere; bo vám krúpy od ovsa nerozozná. Keby mňa nie, zahynul by; bo ten by sa vám tuná veru nevyznal.“Vtom vkročil Janko do chyže, Jožko zatíchol, a začal hovoriť o hrúzach stepi ruskej.O chvíľu vyšiel von Jožko a Janko zostal v chyži.„Ale povedzte mi, ste vy bratia?“ pýta sa zasa starec druhého olejkára; „poneváč tak veľmi nanášate sa jeden na druhého.“„Čo?! bratia?! No, to by ste mi dali. Ani len rodina sme nie. Veď ten môj kamarát, to vám je celý vôl. Dajte mu viazaničku slamy, aj tú vám zje; bude myslieť, že sú to orechové slížky. Ten by sa tuná ani hnúť nevedel, keby mňa nebolo.“Janko ešte čosi ďalej chcel hovoriť, ale vtom vstúpil Jožko do chyže; i utíchol teda, tiež na iný predmet obrátiac rozmluvu.Na to vstal starec, usadil svojich hosťov za stôl a tašiel von pre večeru.Olejkári nemálo tešili sa na ňu.Po chvíli príde šedivec a predloží Jožkovi viazaničku slamy a Jankovi slamienku ovsa.„Čo to má byť?“ pýtajú sa udivení olejkári.„Čo? ovos a slama. Ak vám je to, dobrí ľudia, nie dosť, donesiem ešte viac; mám toho sláva Bohu, nazbyt. Či je vari koňovi a volovi lichá potrava ovos a slama?“I pohliadli olejkári na seba a začervenali sa. Starčok ale pohladiac si svoju šedivú bradu takto k nim prehovoril: „Nehnevajte sa, dobrí ľudia, že som vás takto zahanbil. Vy ste síce učení a veľazkúsení ľudia, a ja sprostý neboráčok, a, hľa, ako presvedčil som sa, — predsa nebude vám nazbyt, to moje naučenie. Či ste ozajstní bratia alebo len cestovní kamaráti, to je vaša vec; do toho ma nič, hovorte, čo komu chcete. Avšak to vám radím, že keď už raz spolu cestujete, nehaňte, neohovárajte, neosočujte jeden druhého; bo česť nikdy nekamaráti sa s hanou a potupou, a kto má zdravý rozum, povie ti kto si, keď mu povieš, s kým obcuješ. Osud spojil cesty vaše; čokoľvek ste, či bratia, či len kamaráti, uctite sa vzájomne, a ak je čo medzi vami, aspoň vy sami nevydajte záležitosti svoje v posmech o obveselení cudzieho vám sveta!“Nato odniesol starec preč ovos i slamu a doniesol hosťom svojim dobrú večeru, ktorá im teraz tým lepšie chutila. Na druhý deň ráno — poďakujúc za dobrý nocľah — tašli naši olejkári ďalej a ešte dlho spolu cestovali, ale pokým žili, naučenie starého Rusa nezabudli.
Pauliny-Toth_Dva-olejkari.html.txt
IMotto:„To svetlo svieti vo tme,a tá tma ho nezadržala.“Ostrý zvuk prvého zvonenia rozrazil vzduch. Čierny dym sa vyvalil k nebu. Smes ľudstva plnila peron. Šum, lomoz, krik a horúčkovitý chvat, príznačný pre vek devätnásteho storočia, svedčiaci o tom, že treba náhliť, pretože „sa všetkému približuje koniec“, až omamoval zmysly. Avšak na jednej z lavíc sediaci cestujúci, jako čo by ničoho nepozoroval; sedel s hlavou sklonenou do dlaní, a nebyť elegantného kufríka pri nohách a plášťa, prehodeného cez rameno, myslel by si, že sa ho znamenie odchodu netýka, že mu neprivoláva: „Poď ďalej, len ďalej; tu niet oddychu pre ľudské pokolenie — vyššie alebo nižšie — len ďalej!“Skoro všetci cestujúci prešli okolo sediaceho. Na koniec tu ide zašpinený, zamastený poľský žid; nečesané vlasy, plné peria, visia mu zpod malej, ošumelej čiapky, a dlhý kaftan sa mu pletie pomedzi suché nohy; na chrbte nesie batoh. Trochu postál a zvedavo sa díva: „Vy nejdete, pane?“ pýta sa zlou poľštinou. Sediaci trhol sebou, a jeho pohľad utkvel na okamih na tvári žida, pripomínajúceho jastraba, a zachvel sa odporom. Hneď potom, prelietla mladou tvárou chmúra jakejsi bôľnej spomienky. „Vy nejdete? Už zvonili,“ dotiera žid. „Ó, áno, ďakujem za upozornenie.“ Ešte okamih a už aj za netečným cestujúcim zapadly dvere prázdneho voza druhej triedy.Zvonili už po tretie, keď zdôrilý sprievodca otvoril ešte raz tie dvere a hneď zavrel ešte za jedným cestujúcim. Potom tiahly hvizd, a vlak uháňal a unášal duše i srdcia, ba čomu v ústrety?Náš mladý cestujúci znova sklonil hlavu do dlaní jako driev na perone. Jako čo by pre neho nebolo vo vozni druha, hoci sedeli priamo naproti sebe. Muž, ktorý vstúpil v poslednú chvíľu, nebol už mladý, ale napriek tomu bolo vidieť, že tie krásne husté vlasy i brada mu vekom nezbelely. Vrúbili tvár, s akými tvárami sa budeme veľmi často stretávať, až raz naše nohy prekročia hranice tej svätej, novej zeme. Pôsobila zvláštne svojím hlbokým pokojom, pripomínajúcim v cudzine, plnej sĺz, krivdy a žiaľu, ten vytúžený domov.Muž bol strednej, útlej postavy s elegantným nenúteným držaním tela. Jeho oči dlho tkvely na mlčanlivom mládencovi, sediacom oproti nemu. V tom vstúpil sprievodca, hovoril hlasne so starším pánom a požiadal lístok i od mládenca; ten sa strhol, odovzdal lístok a keď ho prijal zpät, upadol znova do ztrnulej netečnosti. Konečne spočinula ruka muža na jeho skleslej ruke. „Čo vám je?“ Neobyčajná otázka vyrieknutá na vlaku neobyčajným hlasom, prinútila sklonenú mladú hlavu, aby sa zodvihla, a opytujúci sa pozrel do tváre, objatej havraními kučerami, jako rámom, ktorá až prekvapovala svojou jasnou pleťou a krásnymi ružovými rtami, kto ju raz videl, nezabudol snadno na ňu, a keby aj zabudnul, vlhký lesk hlbokých očí so svojou príťažlivosťou sa navždy odrazil na deskách jeho srdca.„Čo si prajete, prosím?“ spýtal sa šuhaj pútavým hlasom, hoci jakosi chladno.„Rád by som vedel, čo vám je,“ mierny hlas muža znel ako hudba.„Mne?“ „Áno, zdá sa, že ste chorý.“ „Neviem, možno.“ „Bolí vás hlava?“ „Bolí už týždeň, ale tak ako dnes, nebolela ešte nikdy. Chvíľami ani nepočujem, tak mi v nej hučí.“Mládenec vstal. Až teraz bolo vidieť ušľachtilosť jeho postavy. Ach, celý tento zjav bol utešeným dielom nebeského Majstra. I muž povstal.„Dajte mi ruku, mladý priateľu, som lekár.“ Oči šuhaja zažiarily. Ochotne podal ruku. Vidieť, že mu záležalo na tom, aby dostal radu i pomoc.„Dovoľte mi otázku: Idete domov? Je cieľ vašej cesty blízko?“ — „Idem do Hamburgu po povinnosti.“ Muž zakrútil hlavou. „Musíte sa vrátiť.“ „Vrátiť?“ Nemožno. Ja ta musím prijsť; viaže ma sľub, a ja som sľubu ešte nikdy nezrušil; nezruším ani tohto. „Dôvod pre ktorý ho zrušíte úplne postačí: ,ak sa sám dnes nevrátite, ochoriete na ceste, máte týfovú horúčku, dlho ste ju premáhali, ale už jej nepremôžete.“ „Pôjdem i tak.“ — „ Vedeli ste o tom?“ „Po niekoľko týždňov som ošetroval chorého na túto nemoc a —“ nedohovoril; sadajúc na sedadlo, skryl tvár na postrannom operadle. „Milý priateľu, cestovať ďalej by bol hriech.“ — „Ale ja sa nemôžem vrátiť. Ak zomriem na ceste, aspoň budú vedieť, že som chcel prísť, ale že som nemohol. Smrťou prestáva všetko.“ — „Áno, na zemi, ale ňou i začína.“ — „Ako?“ — „A večnosť?“ „Vy veríte vo večnosť?“ — „Áno, a vy v ňu neveríte?“ — „Nie, ja už neverím. Kedysi v detstve som veril všetkému, čo mi hovorili; túžil som zvedieť viacej, ale nebolo to nič pre mňa.“ Mladý muž znova vstal, a spravil niekoľko krokov, hlava sa mu zakrútila, a klesnul na druhé sedadlo. „Vidíte, pán doktor,“ povedal s neprirodzeným úsmevom, „takého zábavného spoločníka ste sa nenazdali. Pravda? — Prosím vás, pošlite toho škaredého žida preč, ako sa díva na mňa; iste mi chce podať ruku, a ja nechcem! Ja toho odporu voči židom nikdy nepremôžem! Keby ste vedeli, leží mi to jako kameň na srdci! A jeho, jeho nemôžem nenávidieť, lebo som ho miloval a nevedel som, že je taký strašný, taký ohavný zločinec! Nedbajte na mňa, neviem, čo hovorím, blúznim. Čo je tu taká zima?“ Ešte niekoľko nejasných slov, a pekné, bolesťou sovrené rty umlkly, zavrené náhlou mdlobou.Vlak uháňal ďalej a ďalej a unášal so sebou srdcia a duše, ba, čomu v ústrety.
Royova_Moc-svetla.html.txt
KotlínMatúšovi Dulovi, svojmu päťmesačnému spoluväzňovi v Banskej Bystrici, priateľovi a obetivému podporovateľovi krásnej literatúry slovenskej, venujem so srdečnou úprimnosťou svoj román, pri jehož prvom načrtaní bol svedkom v trudných chvíľach väzenských.Turčiansky Svätý Martin 3. augusta 1901.Svetozár Hurban-Vajanský.
Vajansky_Kotlin-Cast-prva.html.txt
1„Ondro, Ondro: čo je to len, že ja nemôžem ale zhola nič z teba vykresať! Keby to bol iný, obrátil by sa celkom naopak. Čo som sa ti naduplikovala — nič sa ťa nechytí. Musíš mať kožu na tri palce zhrúba.“„Tak je to, stará moja,“ odpovedal pán Ondrej Patyka svojej polovičke, „čosi je pravda. Darmo ťa nechovám ani tvoj jazyk. Ale mohla by si ho i šanovať. Zíde sa ti možno na staré dni.“„Už zas… Ale neprestanem ti duplikovať, kým budem vládať jazykom pohnúť. Veru neprestanem a ja uvidím.“„Dobre,“ uspokojoval sa pán Ondrej Patyka. „Dobre, len ho hýbaj. Ja znesiem všetko, na to som na svete, aby svoj kríž trpezlive niesol. Keď som vstupoval do stavu manželského, prosil som Boha, aby ma obdaril trpezlivosťou. A vyslyšal ma. Kríž nesiem: keď jedno plece stŕpne, preložím ho na druhé. A ďakujem Bohu za tú milosť — i ty môžeš ďakovať. Druhý muž by toľko nezniesol — vynašiel by sa ináč, musela by si držať jazyk za zubami.“„No keď si sa len vytáral! Keď si sa len… Myslela som že ťa tu mrkanie zájde, kým tú peroráciu[1]skončíš.“„Nuž ako chce: bolo horšie, nechválili. Jazyk sa mi nehýbe — to je pravda. Ale načo by bol tvoj, ten vystačí i za desať mojich. Ja si ho musím šanovať: lebo lemeš je železný, a keď mnoho orie, zoderie sa. A pomaly ďalej ujdeš.“„S tebou sa ja naťahovať nejdem: rob si tu, čo chceš.“A polovička Ondrejova odišla z izby, tresknúc dosť mocne dvermi. Každá hádka medzi nimi skončila sa takto, žena ponechala mužovi, aby robil, čo chce. Ale len čo urobil krok, že bude dľa svojej vôle robiť, žena sa oborila naň a strhla sa zas nová hádka, podobná tej predošlej, ktorá sa zas skončila známymi slovami:„Rob, čo chceš!“Pán Ondrej Patyka si vydýchol. Bol rád, že prešla už ranná búrka ponad jeho hlavu. ,Len, z čoho sa to počalo,‘ lámal si pán Ondrej hlavu — ,neviem, čo by mi hlavu odťali, neviem. Ale čo sa budem tu ešte trápiť: tá si zádrapku nájde. Len ďakovať Bohu, že je už koniec.‘ Tak rozjímal pán Ondrej po každej hádke, ale nikdy nevedel povedať, z čoho sa začala. Keby bol hlbšie myslel, bol by i na to prišiel; ale jeho myšlienky vždy sa stratili, keď vzdychol: ,Ďakovať Bohu, že je už koniec!‘Takéto hádky nebývali zriedkavými hosťmi u Patykov. Ba veru každý deň sedeli za stolom. Pán Ondrej privykol im tak ako ku príkladu fajčeniu. I pochválil sa svojej žene v pokojnejších chvíľach života, keď anjel mieru svoje krídla rozložil nad jeho domom:„Vidíš, stav manželský je ako kúpeľ. Ráno vstaneš, neumyješ sa: celý deň sa ti zíva. Ale keď sa osmelíš, umyješ studenou vodou, už si ako ryba. Vada v dome je ako čerstvá voda.“A jeho polovička, pani Eva, tiež mu za pravdu dala. Nikdy nezameškala mužovi oči povytierať studenou vodou. Dnes, pravda, netrvala jej práca dlho. Pán Ondrej mal ísť do Radostova, hodinu cesty od mestečka svojho, Nemaníc, kachle stavať. Preto sa musela poponáhľať.Ako teda vidíme, že Ondrej Patyka je poctivého remesla murárskeho majster. A to je jediný majster v mestečku Nemaniciach — preto si ho všade vážia v celom okolí, ba v celej stolici. Lebo veru by tak, božeuchovaj — dušu vypustil, v celej stolici by nemal kto kachle stavať. Ešte nesníme ruky z jedných, volajú ho k druhým. Dakedy už na Dzura vie, kde musí stavať na Jakuba, lebo na Michala.[2]Hľa i dnes, ide do Radostova. Sotva bude za štyri dni hotový a už ho od pondelka čakajú ako božie zmilovanie v Škulíne s novou robotou. Pán Ondrej, aby potešil gazdu zo Škulína, sľúbil mu, že príde, príde. V Škulíne čakajú ho zo dňa na deň — behajú za ním. V takej vážnosti je náš Ondrej Patyka.Keby sme v takej vážnosti boli ty alebo ja, nevedeli by sme, ktorou nohou stúpiť, ako hlavu držať. Sláva by nám pomiatla hlavu. Pán Ondrej Patyka už z takých vecí dávno vyrástol. Slávou pohadzuje nič po nič ako gazdiná zamrznutým zemiakom. Ba dakedy by ti ju i prepustil, a to darmo — ešte by ti priplatil na ňu. Ako ku príkladu dnes: gazda zo Škulína dostal pani Evu na svoju stranu — doniesol jej pol funta masla — a tá ho silí, aby Radostov nechal a šiel do Škulína. Ale pán Ondrej Patyka myslí, že na to je majstrom a spolu cechovým v Nemaniciach, aby sa mu nik do práce nemiešal. Ani pani Eva — — veru nie!Nahnevaný, že sa mu už i do remesla pchajú, vyšiel predo dvere. Na hlavu si postavil klobúk — zakydaný vápnom a hlinou a zase len hlinou; na plecia si zahodil kepeň, aký pred sto rokmi bol ešte v móde. Kepeň bez rukávov o širokom golieri, spätý šnúrou, ktorá nazad prehodená na chrbte sa mu sem i ta celembala. Aby ešte lepšie dokázal, že je remeselník, mal uviazanú kedysi bielu, teraz zakydanú zásteru. Hodil ostatný pohľad na svoj dvor, zazrel ženu.„Mišo Jurákovie nech tam vezme riady. Tam sú, povedz mu, v pitvore za dverami.“Pani Eve ťažko padlo sa nahladko rozlúčiť s mužom. Pán Boh vie, či ho ešte dakedy uvidí! „Vezmi si sám — nespúšťaj sa na kadekoho!“ znela jej odpoveď.„Ruka mu neodpadne preto!“ zvolal pán majster a úzkymi dverami vykotúľal sa na ulicu.A pravdu mal. Čo by nosil riady, keď má sa na koho spustiť. Mišo Jurák — to je murársky majster v Nemaniciach; mladý, úslužný človek, ktorý len pánu Ondrejovi má čo ďakovať, že je tým, čím je. U Ondreja sa remeslu vyučil. Pracujú na jednu ruku, pán Ondrej delí sa s ním na polovic. A zato Mišo slúcha pána Ondreja, sťaby bol len tovarišom uňho, ale i murársky riad nosí za ním. Preto celé okolie, ba celá stolica za majstra považuje len pána Ondreja a len jeho volá. Mišo, ten musí ísť za Ondrejom ako ovečka za baranom. Ostatne Mišo vďačne slúcha pána Ondreja, i riad murársky vďačne vláči za ním. Nezaváži ten riad toľko; je to kelňa, čo sa ňou hlina alebo malta naberá, murársky mlatček, doštička, ktorou sa prihládza malta, ríf, dve štetôčky, ktoré sa na paradlo majú priviazať, a konečne klbko mäkkého, v ohni odhriateho drôtu, ktorým sa kachle obdrotujú, aby sa nezvalili. Aby sa to lepšie nosilo, na to je kapsa, ktorá je vápnom a hlinou tiež úplne zavláčená.Pán majster kráčal z nohy na nohu. Dľa chôdze si ho zďaleka poznal, že to on, pán Ondrej Patyka z Nemaníc. Veď načo by sa náhlil? Preto sa pohol včaššie, aby nemusel za Jurákom sa potiť. To je mladý, ľahký, žilovatý človek — nech sa s ním preteká, kto chce, ale pán Ondrej veru nie! Spotil by sa nič po nič a načo je to? Kráčal pomaly i preto, že na pravú nohu napadúval. Bola o poznanie kratšia. Nie že by bol s takou na svet prišiel: v práci rúk svojich sa tak okaličil. Akurát bude dvanásť rokov, čo staval vysokánske kachle — vtedy prišli práve do módy — i ako ich už zhotovil, zvalili sa mu, a to na nohu. Nie preto sa zvalili, že by ich bol zle postavil, ale stalo sa to — ono je to dlhá história. Gazda chcel najprv, aby sa zvonku do nich kúrilo. Ondrej ich tak postavil. Tu gazdovi zíde na um, že by bolo lepšie kúriť zdnuka. Ondrej, hodný a svedomitý majster, pristal. Aby sa dvere vložili, musel vylámať z kachieľ bahry.[3]Ale viete: kachle neboli ešte uležané; ako tak vyberal tie bahríky, kachle sa nachýlili a zakyvotali, akoby sa im to nepáčilo. Ondrej odskočil, ale nestačil celkom. Obvinka — kde sú bahry najširšie, česla ho po nohe i druzg, noha niže kolena popustila. Ondrejovi sa to začínalo nepáčiť, vinu dával gazdovi.„Keby nie vy, mohol som mať nohu celú.“Ale gazda, sprostý človek, mu odsekol, že dobre, že sa kachle teraz zvalili. Že keby sa boli tak v zime!Pán majster chcel už sedliaka žalovať. Nech mu nahradí škodu. Proces by bol istý, keby sa nebola nadarila Cigánka s kartami. Ale tá dokázala pánu majstrovi, že čoby nebol na kachliach ani čeľuste vylamúval, že by sa boli zrútili, i noha by im nebola ušla. Čo mal pán majster robiť; ako žalovať, keď to tak stojí v kartách!A múdre urobil. Karty akiste mali pravdu. Čo mu prorokovali, to sa mu už raz stalo — ba viac ráz, nielen raz. Zvlášte jeden raz to bolo! Dostavil kachle, s plácou kráčal už domov, nezišiel ani niže dediny, už bežia za ním:„Pán majster, pán majster: kachle sa nám zrútili!“„Mali ste ich držať,“ odpovedal pán Ondrej.„Ale keď ste ich len teraz postavili!“„Nuž toť — nebudú ti naveky trvať!“Pán majster teda napadúva na pravú nohu. Ale nejde pre nohu tak pomaly. Čo by bola i zdravá, nemohol by predsa chytro chodiť. Brucho, veľké brucho, za ktorým ľudia niektorí celý život túžia, čomu obetujú majetok, rodinu, česť, slávu, cnosť i spasenie — to pánu Ondrejovi samo od seba akosi, bez prosenia prišlo na večitú oštaru. To ho v chôdzi trápi, to! Noha — tá neškodí. Ba pán majster si pochvaľuje, že mu je tá kratšia mocnejšia…Pán majster teda vždy pred Jurákom vyjde z mesta. Jurák je tiež na to už privyknutý. Zoberie sa asi o pol hodiny po pánu Ondrejovi a predsa ho alebo dohoní, alebo mu za samými pätami hupne. K tomu privlečie sebou Ondrejov i svoj riad murársky — to ho už Ondrej tak naučil.Dnes i preto sa prv vytratil z mesta, že gazda zo Škulína mohol každú chvíľu prísť. Vedel zo skúsenosti, ako je. Radšej nechyrovať o ničom!,Nie, čo ako, ale slovo je slovo,‘ rozumoval pán majster cestou. ,Dáš jednému slovo, že dnes prídeš, a neprídeš; dáš slovo i druhému, že dnes prídeš — ani tomu neprídeš. Nemáš lepšieho! Jednému by si slovo splnil, druhému nesplnil. Jednému by si urobil krivdu a máš nepriateľov a protivníkov za každým uhlom desať. Neprídeš obom, nahnevajú sa oba, ale len tak očistomok. Keď im pozdejšie prídeš, pomeria sa s tebou a máš po hneve. I ten v Radostove sa tiež jedoval, že k nemu nechodím. ,Tak a tak — sľúbili ste, že vtedy a vtedy prídete, hlinu sme vám nahotovili, bahrov si nakrešete sami, ale skália sme vám tiež navozili; prečo ste neprišli, keď ste dali slovo? To vám nikdy nezabudnem, počkajte!‘ A hľa, včera, keď som prišiel, ako bol rád: ani čo by bol gróf prišiel k nemu! Kde je ten veľký hnev? Tak to býva, hľa! Teraz je rad na tom zo Škulína sa hnevať. Bude čakať, bude ma spomínať, bude hrešiť a keď mu prídem — všetko bude zabudnuté, bude ma chovať ako pavúka. Keby im človek skočil na prvé zavolanie, za nič by ťa nemali. Eh — to je len akýsi kadejaký obšivkár — ide, kadenáhle ho dakto zavolá; musí nemať vonkoncom žiadnej inej roboty. Ale je i rád, že sa mu u nás trafilo, aspoň sa obživí! Tak by hovorili!‘Tak rozumoval pán majster cestou do Radostova a mal pravdu. Kde bol v práci, všade sa mu chýrne vodilo. Gazdiná všelijako premýšľala, varila od výmyslu — len aby vzácnemu majstrovi dáko vyhovela! Bojsa dačo sa mu znepáči — odíde ti! Robotu nájde všade, kde len stúpi! Nehodno s ním frčkovať…[1]perorácia(z lat.) — rečnenie[2]na Dzura vie, kde musí stavať na Jakuba lebo na Michala— 24. apríla vie, kde musí stavať 25. júla lebo 29. septembra[3]bahry— drevené oblúky na podopieranie pri stavbe pece
Kukucin_Prehananky.html.txt
Púť po otčine roku 1846Swięta milośći kochanej ojczyźńi!Ignacy KrasickiZašumeli háje od Tatier k Dunaju —šiel som za túžbami po rodinnom krajua mladuškú dušu kúpal v krásach zlatýcha ducha napájal po pomníkoch svätých —napájal pamiatkou zašlých našich časov,i počul som súzvuk nových slávnych hlasov!
Dobsinsky_Put-po-otcine-roku-1846.html.txt
Spev prvníObsahOdvažití Bondor zasľišav, že Tatranci čudovské,Vipravené hojnú pre korisť k ňim, potreľi vojsko:Rozkaz dá prísní, abi pospoľe všecci, čokoľvekVáľečnú ľen uňésť móžú zbraň, v jedno sa zešľi.Otcovskému napred vikoná bohu Árovi poctu,Z vážňejšími potom ňemalé veďe starcami raddi:Jak bi do tatranskéj uďeriť maľi krajni: či jednímVšecci naráz místom? čiľi na troje zástúpi mnoztvomRozďeľením? Zebranú vpadnuť je uzavreno vládú.10Sám spolu už zešlích v ňezmerném počťe junákovNaščíví, a rečú ku hroznéj zbudzuje pomstve.V tom sa na krídlonohích zachopá do Tatranska nosákoch.V cesťe ze vistrojeních ke Slovákom ňekdi na lúpežDízaba postretnú. On obrinské všecko porádkemŇeščasťí a krutú viprává pohromu bratrov.I hňeď svím ku Tatrám za provadzača cesti sa dává.Než jako tam prijdú, rozpáľen ve hňeve BondorKáže na posľednú obráťiť skázu Tatransko.Ti hňeď všecko hubá: stavaňá, príbitki, veľebné20Chrámi, a posvatné boztvám sochi ohňami pálá.Vispevujem, jak SLÁV pribehlích do vlasťi na lúpežA strašní ľudu mord záhubcov na hlavu potrel;I svích od hroznéj tak ochráňil skázi rodákov.Umko, na tatranském bidlícá sídľe, čo každúNajľepšej pamatáš a ve svéj máš príhodu misľi!Aj včil zas prispej na pomoc, keď o dávno zabudlíchA z vedomosťi višlích zaumíňil sem si na srdciPrespevovať bitkách, i hlavné otca našéhoPozdňejším známé učiňiť víťaztvo potomkom,10Od ňeho sa zvúcím a slavné méno ďeďícím.Ťažká síce to vec, ťažká; aľe jestľi sa nahňeš,A mňa, čo sám ňeznám, poučíš, ducha v nútri horúcímRozplameňíš ohňem, siľi dáš, zrak a bistrotu zostríš:Lahko peseň zazňím, a ščastľivo konca dosáhňem.Aj čo to už cíťím? jaková mňa prudkota schítá?Ti hľe to prispíváš! jasňejším zrázu celéhoOsvecuješ svetlom, tmu a kalné mračno zaháňáš.Už prsa plápolajú, ohňivá vre na misľi horúčosť;Už zhola všecko viďím, zažatí sám od seba všecko20Chápe rozum, slavní čo konal náš v dávnoťe víťaz.Než ti čo najradšej starodávních príbehi otcovSlícháváš, a o ňích najradšej vždicki vipráváš;Čo proťi odporním častú za Sláva rodákovPótku veďeš stránkám, i plné víťaztvo dobíváš,Najdražšá dušo má a preveľká kráso Tatrancov!K tímto i navnukaním od vernéj Umki lahodníchPraj mňe uší pesňám, a hrďinské vojvodi SlávaI spolu ostatních poslúchaj číni junákov:Jak pluhem odhoďením hrozné zapopadnuľi zbrojstvo;30Jak napred vzdaľi česť a milú Svatovítovi žertvu;Jak pozatím hurtem do novéj pospíchaľi bitki,A vrahov ukrutních i ohavnú potreľi zberbu.Odvažití Bondor, v pustém král Čudsku, oďešlíchK tatranskím na korisť a na lúté vraždi SlovákomŇeskroťenú túžbú očekával spátki junákov.I prám jak ze sebú v ňepokojném srdci premítá,Koľko ľuďí, koľké bi domov podoháňali stáda;Jak z veľkú sa ťeší, čo pripadňe mu z lúpeže, časťú:Ejhľe Povesť doľeťí, to poďivné na sveťe zvíra,40Čo sto očí, pilních sto uší, sto vždicki hovorníchMá jazikov, nohi má a chitrejšé od streli krídla.Sem tam vždi brílá, na osadné místa sedává;Ňikdi aňiž ňespí; aľe jednostajňe bedlívá,A v širokém čo sa ľen kďe koná sveťe, všecko sa dozví;Ňikdi aňiž ňemlčí, na malú ťicho chvílu ňebívá,Oškereními porád meľe ustami: pravdu, ňepravduRoztrásá; aňi dosťi ňemá ráz jedno viprávať,Znásobovať to mosí, a po každé váhi dodávať,Až ze zajáca buják, ze maléj noh pinki virosťe,50Až ze Pľešivca Kriváň a širá z Blavi zostaňe Volga.Táto mu tehdi Povesť náramnú zvestuje bídu:Že krotkí a ňeobracaní ve zbrojstve TatranciVipravené pre korisť aj z vodcem potreľi vojsko;Zostavších aľe z najvatšéj pozajímaľi stránki,V trúchlé podrobeňí a kruté zavlékľi otroctvo.Částka že ľen skrovná ňezmernéj ušla porážce,A spaseňí po horách i dutích vihľedávala skríšách;Kďež posaváď blúďí, a ňemóže do vlasťi uhodnuť.Jak to sľiší Bondor, náramním sprudka fučící60Rozpálí sa jedem jako strážní v dúbrave medveď,Keď sa mu údatní opováží z ďéri vinášaťŠčence Kozák, abi jích naučil hore od zemi krepčiť,A zbehlému potom ľudu na zvuk skákať ukázal:Tak mu tuhé po žilách a po všech vrú plápoľi kosťách.Iskri horá na zrakoch, každím trase besnota údem.Až v posľed zahučí a také slova ustami rúkňe:„S túto-ľi tak hojnú sa domov navracáťe korisťú?Toľko ľuďí zajatích, toľké nám ťáhňeťe stáda?Tak veľkú sťe si česť, tak veľké získaľi méno,70A vlastnému takú podobívaľi národu slávu?Kam čudská zmužilosť, kam ohromná vláda, kam hibkosť,Kam chlapská a ňeohrozená ducha odvaha ušla,Keď sťe podlím sa mužom, ňeveďícím z mečmi zachádzať,Víťazkím aňi ľen zbrojstvom do včilka ve pótceEšče ňevalčícím, tak ohavňe dopusťiľi potreť?Ó špata! ó hrozná mrzkosť! Kďe si Edneku bratreIndá tak slavní a včil téj príčina hanbi,Keď si prví ku takéj dával svím lúpeži raddu?Sám hľe si už bohaté hľedající z druhmi korisťi80Z druhmi korisť zostal. Tatranskí ejhľe krkavciA psi budú sa na vás pásať; však predca ňemáloNad vami sa zmilujem: bez prísnéj pomstvi na cudzíchVás ňeňechám válať sa polách a ku posmechu slúžiť;Ňezmužilosť nahraďím a hnusnú odňesem hanbu.Ťešťe zatáď sa daním víťaztvom, ťešťe Slováci;Však draho zaň zaplaťíťe, cenú kúpíťe ho veľkú;Sám sa život za život, chlap sám buďe za chlapa čítať;Koľko našich v ňectnéj pozabíjano bitce junákov:Toľkí z vás na obeť pojdú; každého osobnú90Uspokojí sa krvú Čuda duch s Tatranca vilétú;Ostatních sputnám a v ukrutné pojmem otroctvo;Každi též, kďe jaki sa nachádzá, príbitek ohňemPodpálím, abi mesto hraňic posvíťil upadlím.“Tak búchá; i hňeď poručí, abi všecci, čokoľvekVáľečnú ľen uňésť vládnú zbraň, vjedno sa zešľi.Jak v čas vetra bežá po ňitranskéj rovňiňe sáťá,Buď sa zdá že bežá; aňi skór ňeuťíchňe metáňí,Skór sa baran za druhím baranem ňeprestaňe válať,Až sa duťí zarazí a všecko zasekňe fučáňí:100Tak Čudové, čím ľen vidaní zasľichnuľi rozkaz,Od všeľikáď sa berú, a na cvalních prudko ľeťícíŽrebcoch iní po iních sa valá, až k místu dobehnú,Kďež maľi poschádzať sa a ďálší rozkaz očúvať;I všaďe visk nad visk a dupot na dupot sa ozívá.Sám aľe král zachopiv sa do posvatného od otcovVáľečnému Čudov bohu, Árovi, hája ponáhlá.Tam jasními tuhé ňedochádzá prúhami slnko;Černá toľko šerosť a ďešícá večňuje hróza.Strašné, jak hovorá bližší toho súsedi místa,110Huhláňí a kruté vždi o pól noci brinkoti slíchať.Trávi ňeňí žádnéj, voňavé aňi kvítko ňerosťe;Stuchlá zem sa kaďí a hňilí púch z lóna virážá.Tam Vlkolák ňedlí, sám, čo strachu ľudstvu naháňá,Leš najďál uťeká, a bojí sa do nútra nakúknuť.Tam veselí ňikdá na milostnú dúčelu ňezňíPesňe Veľes; tam aňiž sa ve svích Vila hája milovnáŇekrúťí koľesách, zeľená aňi vlasmi RusálkaNad hadovú rékú a šerím sa ňehinčuje bahnom.Ptáctvo na rozklaďitích ňerobívá hňézda konároch,120Ľúbežními aňiž ňešerednú pustoti trúchlosťHlasmi ňerozveselí; jeďiní ľen havraňi kváčú,Ľen sovi prestrašním škaredé zňá pesňe hučáňím.Jestľi jaké na blíž príblúďí z náhodi zvíra:Lakňe sa naplašené a chitrí beh spátki zavráťí;Sám ano lúpežní sa ho vlk náramňe obává.V tem luhu tak hrozném zajatích a v honbe dopadlích,Všech též prespolních, ba došlích aj s cudzini hosťov,Hosťinské v žádném ňemající ohľeďe právo,Najviššému Čudov bohu zviknuľi dávno zabíjať,130Blázňi, jakož bi si boh ve ukrutních mordoch a ľudskíchObľuboval vraždách, ňešľechetňe ze bratra vilétúUkrocoval sa krvú; i ňe rádňej tímto ohavnímObrazení a na vác buďení bol ku hňevu čínem!Než jakoví je rozum, taková sa i pocta konává,Naproťi zrídka ľen už na obeť zaklávaľi žrebcovNajvác však zhubeních; i mosel boh toľko jeďinkúUspokojiť sa krvú, surové sami požraľi masso.Tam teda aj srďití a jedem náramňe fučícíVestúpí Bondor takovú konať Árovi poctu.140Mal krásného na tvár i na zrost mláďenca Tiráka,S tauriskéj čo mu bol popripadnul ňekdi korisťi;Na trikrát šéstí životem rok práve dochádzal,A z bradi už predné započínal chlpki visípať.Techto ňeľen sám on miloval; než i všecci napospolUkrutní Čudové na prví ho zaľúbiľi pohľed:Ačkoľvek naporád vistáť cudzinca ňemohľi,A zlobivú na všech, mimo vlastních, védľi ňenávisť.Keď kedi tu ďivoké zahlédnuli krásu Čudovki:Zmakli tedáž a na oblomeném povzdichnuli srdci.150Včil teho tak spaňilého zabiť rozkáže junáka.Žrec sa krutú, ňikdá tak švárné usta ňerúbav,Bár dva ťisíce mužov potrískal a ze sveta zňésol,Rozháňá sekerú; aľe v tom ruka stuhňe, a ťažkáZrázu padá na slín a tuhím buchem ozve sa ťešla.Túto ňenazdálú spatrící náhodu BondorŇehňe sa lútosťú; aľe prudším rozloben ohňemMeč vitasí, a do prs po samú až rúčku zarívá.Krv z mláďenca tedáž volajícá na vraha pomstvuHojňe sa viprúďí; on v tom, jako z náhodi besním160Odlomená vetrem na pomokléj hrádce fialka,Z noh sa na zem válá, a milostné údi na černíSkládá hľen. Zraki už hasnú, už rúže na kľeslíchObľedajú lícách; stuďenú ťelo všecko pomáľiTuhňe zimú, až duch viľeťí a do večnoti zajďe.Ukrutní aľe vrah, krvavím jak náhľe ho preklalKončárem, takovú z lútéj hubi prosbu vipusťi:„Váľeční bože náš! čo hrďinskú vždicki čudovskímRozpaluješ srdcám zmužilosť, a krivému ve pošváchPopripatích ňikdá ňedopúščáš zbrojstvu zahálať;170Čo s nami k pótce choďíš; i všech ňemilosťivo právášCudzincov, na kerích uďeríme, ve vojňe poťírať,A z hojním sa domov navracávať ľichvi bohatstvom;I preto aj veľká ťa ňemíňá lúpeže částka;Túto sa včil jednú, avšak mňe predca ze všeckíchNajdražšú, upokoj žertvú; aľe jestľi TatrancovDáš poraziť, márné ubehlích ve skríše dopadnuť,I všeckích polapať; s ňimi a z jích stádami ščastnúK nám sprovoďíš cestú: prisahám, že ňetoľko ťi jedna,Než sto duší s prednéj u Slovákov mláďeže padňe,180Sto spaňilozrostlích a ochotních do skoku žrebcov.“Keď takovú lútí dokoná modľitbu ukrutňík:Hňeď z luha vistúpí, a do svého sa šátora vráťí;Kďe s predňími dlhú na rozum bere starcami raddu:Jak bi na tatranskú uďeriť maľi krajnu: či jednímVšecci naráz místom? čiľi na troje zástupi vojskomRádňe porozďeľením vpadnú a do nútra sa vrúťá?Jedňi na tú a druhí sa na tú rozchádzaľi stránku.Ňesvora dlí; a na svéj sa porovnať misľi ňemóžú;Ľen mnoho medzi sebú čavocú jako na dreve kavki;190Až sa Losid s častích bohatí nad míru korisťíOhlásí, a takú predkládá ustami raddu:„Králu milí a prítomní tuto víbore starcov!Jestľi na tatranskích zebranú pohromadňe celéhoVojska silú v jednom virazíme sa mísťe Slovákov:Bližší síce dajú sa pobiť neb húžvami zvázať;Než ďálší uťečú; a s tích Horňáci po pustíchRozprchnú sa horách; ve kerích sú šíre ohromnéjĎéri a v náramnú sahajícé jaskiňe ďálu,Jak mi to viprával zajatí od Bundoka Víboh,200Keď ze svím do našéj se pritúlal končini krámem,Práva Čudov ňeznav, že toťiž každého, čo ľen k ňímPríjďe, ináka chiťá, a na slavnú žertvu prireknú.Sám však téjto ušel: nebo jak mal práve upadnuť,A hňevného na nás troročú pre zbrojstva zahálkuSvú zmeriť Ára krvú: náramní povstaňe víchor;V tom zahrmí; a jakísi tedáž ze šerého sa mračnaBoh spusťiv, kopiú a horícím ozbrojen ohňem,Na svój pojme ho vóz i do mútních odňese oblak.Od hromovéj Bunduk zabití streľi zostaňe žertva.210Než Dolňáci po svích ukrijú sa zas húščoch a bahnách:Buď na samé dno jazer neb hučícéj réki zahrúžá;Keďže i pod hlbokú, jako ten dosvedčoval úskok,Aj za celé ďňi vodú meškať sa bez úrazu móžú.I kdo sa po skalních peľechoch, po trňišča pichláčochTam buďe drať, po blatách a potočních pláskať hučákoch,I v tajnéj skovaních vihľedávať skríši nadarmo?Ľepšej tehdi ze troch buďe jích stran zrázu prepadnuť,A zhola ňezveďení na jeden čas a chvílu dať útok.Tak všech ubezpečeních krvavéj bez pótki chiťíme,220Bez vlastnéj strati vojsk; všeľiké tak stáda i každáOd ňích vizraďená do naších ruk príjďe majetnosť.“Tak hovorí. Na to hňeď zoranú už vrážami tvárú,A množším značenú, čo ve bitkách dostala, prúhemUdvíhá sa Lotond, a trasúcé údi na ťažkíŠčáp si podeprúci takovímito rečnuje slovmi:„Pravda je síc, žebi nás hojňejšé došli korisťi,Jestľi bi tak, jako sám to Losid mňí, všecko vipadlo;Hojňejšá bi sa též na množších vipravi cestáchI pre ľuďí i našich vinachádzala potrava žrebcov.230Než sila rozďeľená a na vácej od seba drobníchRozveďená časťí, je malá sila, málo čo móže;Však spojená veľká, veľké účinki vivádzá.Jak hluční buď Don, buď ohromnéj šíre Borisťen,Keď sa porozťekajú a ramenmi sa na struhi rózňá,Vládu traťá; keď však v jednom ľen toľko rečišči,Ľen v jedném ňeporozďeľenú vodu vímoľe ťisknú:Jak náramňe hučá a peňícé víľevi hádžú!Ťažko chitrím tu prepluť bívá, tam lahko nosákom.Čož kebi predca ňejak, ríchlá že samého koňíka240Popredsťihňe povesť, zveďení sa zbehľi Tatranci,Odďelenú zbiľi časť; i ňeňí vec táto ňemožná;Však ráz v tom hotové už jím poslúžilo ščasťí,Zdáľi potom smelší na druhé aj stránki ňepojdú?A prudšej bojovať, prudšej ňebudú-ľi potíkať?Zdáľiž i tam rovná prihoďiť bi sa skáza ňemohla?Než jednú uďeríce silú porazíťe doistaV odpor postaveních, a ušlé braňi zajmeťe zbitki.V tom na chitrích po všéj rozežeňťe sa krajňe nosákoch,Ostatních, skór než zbadajú, polapáťe Slovákov;250Pojmeťe ľichvu sebú, a celé vihubíťe Tatransko.Ľen škoda že zlomená s vami íť už ňepraje vláda!Ó keď bich takovú včil mal, jako ňekdi, obratnosť!Keď sme od utlačeních volaní ku príspeju MízovNaproťi údatním v ďivokém boji válčiľi Trákom.Koľkích sem tu pobil, ba samého i Bista, čo ze všechBol najsilňejší. On jak mnoho ve zbroji predníchUž porazil Mízov, do našého sa vojska rozehnal,Aj tam chcev rovnú krvavéj dať vraždi porážku;Však ňevidal: neb sotvaže ľen do Bikinda zamíril,260Já sem sa privaľil, jako černá z oblaku búrka,A hromovú do krutého vrazil jemu gágora píku.Už na mokrém sem tam rozprestren písku, ohromnúEšče koľem rúbal sekerú a strašľivo žúril.Jak pozatím, keď nám toľkú sa zdráhaľi částkuLúpeže Mízi vidať, koľkú sme požádaľi dostať:Všech najsilňejších, čo pozostaľi z bitki, na súbojSem vivolal. Ti na svích laklí sa strápiľi mislách;Žáden aňiž ňesmel se mnú sa do bitki oďevzdať;Než radšej po dobrém daľi hňeď, čo sa pítalo, všecko.270Keď bich i včil takoví bol chlap, tú čerstvoti hibkosť,Tú silu mal: skoro svój bi koňec vzala krajna Tatrancov;Než stuďená už krv, mdlá vláda a zlú radem údiLomcované starobú núťá doma naproťi vóľiZostať a násilní mňe milému dať oščepu víhosť.Tehdi vi súcejší na korisť sa viberťe; a jestľi,Jak hovorím, učiníťe a mú posluchňeťe raddu:Všecko sa vám podarí, na dobré vám všecko vipadňe.“Rozpovedá, a višlé si uťírá kapki na lícách.Na sňeme prítomním vidaná sa zalúbila radda:280Hňeď každí ano aj sám král na ňu bez bavi pristal.V tom do svích šľi sedľisk; a za súcích ešče do pótkiNa hroznú sa korisť i ukrutné chistaľi vraždi.Než jako čas dospel, na kerí všeckému na bordskú,Náramnú, veľkú, ňemajícú v rozľehu koncaPusťinu vojsku zeíť sa daní bol v prísnoťe rozkaz:Hňeď sám odvažití na krídlonohého visadňeŽrebca a ve hromovém zaľeťí tam poskoku Bondor.A hľe tu z obďálnéj už dá sa mu víški zahlédaťŇezmerní zebraní zástup, jako listu na podzim290V trenčanskích doľinách; neb jak častého za ďéžďaV ťeplú jar na polách novozámskéj rovňini sáťá.Toľké mnoztvo aňiž na Svatopluka, Sláva potomka,Po trikrát sto letách a po dvoch k tomu ešče ťisícochZ jednéj stránki Uhrov, ze druhéj sa ňenahnalo Ňemcov;A v ťesném spojeních Volgárov z Ňemcami zvazku.Toľko aňiž ďaľekích u samého sa Lipska ňezešloK pótce bojovňíkov tlačenú Európi sekvanskímMocnárem volnosť zastávať a zbrojstvami hájiť.Tak valná a do počtu uvésť sa svého ňemožná300Mužstva Čudov hojnosť bohopustú zastala Bordu;Od toľkéj ubitá až zem sa uléhala ťerchi.Vistavené, jak prám v najvatšém háji dubiska,Píki trčá a širím ľigocú jako strížava ostrím.Hrozní chlapstva huhlot, ňekoňečné koňstva rižáňíRozléhá sa na šír a ve veľkéj ďáľi ozívá:Jak more ňekdi hučí, keď ho smolní ze dna prepasťiRozbúrí a o skalnasté pere zábrehi víchor.Ach! beda úrodním tu polám! beda ľudstvu a ľichve!Kam tak náramné sa dorúťí vojsko na lúpež.310Než sám král, jako už k prednému sa zástupu zrázuPriblíží: chitrého tuhí cval žrebca zasekňe.Tam najsilňejší a prední vodci odevšáďPo hromadách sa valá, i koľem po porádku ho klíčá.On v tom ňezmerní jako už hluk mužstva uťíchel,I z najčelňejších vókol ho zatáčaľi všecci,Tak hovorí a krutími na boj podbudzuje slovmi:„Veľkoduchí Čudové! strach a černá hróza okolníchBidľitelov, čo jedenkaždí, do kerého sa koľvekVíťaznú púščáťe rukú, v boji potreťe národ;320Váľečním ba ňe ľen zbrojstvom, než i úťekem eščeUschopeného po vás ňepráťela víťe prevíšiť,Vistrojeních na potatranské už dávno pomedzáSpátki čekáťe bratov; na dopadlé statki, na tučnúĽichvu a ňezmerné v srdcách sa ťešíťe korisťi.Však dočekajťe na ňích, na prehojnú ťešťe sa lúpež!Ejhľe podlí národ, čo ňemá aňi vodca ve krajňe,Váľečnú aňi zbroj; ňezná aňi pótku, aňižtoJak sa je lahko živiť vojnú a korisťi donášať;Toľko sa otrockú z ďňa na ďeň ľen hrdluje prácú;330Hrúdnéj ňechce pokoj zemi dať, skriveními na brázdiPluhmi ju rozrívá, kovanim buď rílem a ťažkúRípe sa v ňéj motikú, a čo z násilnosťi viťíská,Tím sa chová, tím jak ňerozumná ľichva napásá,Ejhľe takí národ mární a na toľko ňičemníBídňíkov porazil na samého až Edneka bratra;Zostavších z vatšéj pozajímav časťi v ohavnéPodrobeňí a preukrutné zavlékel otroctvo.Ňeščastnéj skrovná pouchádzala hrstka porážce,A k pustím sa uťékla horám, aľe s tíchto vitúlať340A v rúčú vimotať do včilka sa cestu ňemóže.Čož si tu už každí, to sľišící, národ o čudskéj,Až dosaváď ňikdá ňepremohléj, vláďe pomislí?Včil teda tak škaredú, tak ohavnú hanbu našémuMénu danú, skór než v ďálšéj sa rozejďe povesťi,Vivráťiť, z ľudskéj povirážať celki památki,A slušnú za ňu vzať ze Tatrancov pomstvu mosíme.Berme sa tehdi na ňích; jednú uďeríme do krajniVšecci silú. Ňebráňících sa zbrojmi lapíme,A hroznú upatích za chrbátami sťáhňeme vazbú,350Než kdo sa buď ražním opováží bráňiť obuškem:Buď kameňím hádzať, buď ľen ruku naproťi dvihnuť:Ostrím padňe mečem, v žádném duša toľko jeďinkáVác ňeňechá sa živá; privedú sa stáda odevšáď;Všecko, čo móže horeť, besnému sa plápolu oddá.Tak všeľiké na samí ňiveč obráťivše a svéhoBez ľudu i statkov pusté zaňechavše TatranskoZ najmnožšú do miléj vráťíme sa vlasťi korisťú.Tak boh prislúbil, takoví boju vípad ukázal,Keď sem ho najdražšú poudobril v dúbrave žertvú.“360Rozpovedá. Oňi v tom besním srďitosťi sa ohňemRozplameňá, vibehlé až ven peni od hubi skáčú.Pospolu náramné do povetrá viskoti pusťá;Hroznú pomstvu hučá a posľednú skázu Tatrancom.Každí si prední uďeriť na Slováka, i predníBezbožními višlú s ňeho krv strebať ustami žádá.Jednosvorňe nové z odraních hlav a ze vlasov hustíchPlášče našiť si, nové naremesľiť z lebki pohárePrislubujú, na korisť sa ťešá a na lúpeže hojnosť.V tom jako pristavené za dlhí čas mračno ve Bílích370Ňekďe Horách, keď násilní podvihňe sa víchor,Hneď ďáľej sa valí a na rovňinu zhurta ponáhlá;Mrákota nastává, pošmúrné huhľe povetrí,Krížem sa blíská, strašľivé hromu praskoti žúrá,A hrozní ze celéj hukotá dolu oblohi príval:Tak sa naráz vichopá, a do rozkričaného na lúpežKrídlonohími ženú sa ochotní cvalmi Tatranska.Od toľkích upraná dupká zem podkov, a černíPrach sa metá, i celú zaobálá do mraku víšku.V cesťe ňeňí baveňá; pres pusté místa a hlúčné380Prúdami réki bežá; i chitrími ňetoľko za slnkaSkokmi ľeťá, prudkéj sa šerá noc chódzi pridává.Až v posľed k visokohlavním docválali Tatrám.A hľe tu z vipraveních ke Slovákom ňekdi na lúpežDízaba postretnú; i hňeď pred krála ho z veľkímŤáhnú vískáňím, a po cesťe sa premnoho tážú,Jak toľké privaľiť ňeščasťí vládalo bratrov.Než Bondor, jako zahlédá bídňíka, ochotníŽrebcovi beh priseká, a také slova ustami pusťí:„Kďež je korisť? kďe celá, na kerú sťe sa vibraľi lúpež?390Jak sa to stať? jaková sa nachádzať príčina mohla?Že ste sa vi zmužilí a veďící z mečmi zachádzaťŇezmužilím a ňevicvičením ve zbrojstve TatrancomTak hroznú v ňepravéj daľi zmárňiť válce porážkú.Jak lútím si ušel vraždám? či si napred uťékol?Rozpoveď a všeľikú s vami zbehlú náhodu oznám.“On zalká; i takím viprávať začňe porádkem:„Ščastnú všecci nohú k visokím sme sa dostaľi Tatrám.Krajna to prekrásná, bohatú živnosťi pľinúcáHojnosťú; robená všaďe zem ňezahálala pustá.400Roztomilé na polách sáťá, na stromcoch a plodníchEšče ňedozráté ovocá sa kňísaľi sádkoch.Zakvitlá po doloch, po vlažních járkami lúkáchBujňela tráva na víš, ba samé zaoďívala kopce.Ňezmerné sem i tam sa pasúcé blúďili stáda;I s každého temer premilostní dúčeľe ohlasHája sa dal slíchať; v pilních ľud veľmi robotníHíbal sa prácách, a práce si pesňami lahčil.Však skoro dospíval: neb jak sme sa pospolu zešľi:Hňeď sme tuhí na všecki radem strani pusťiľi útok.410Odpor ňikďe ňebol, závadná ňikďe prekážka.Sotvaže ľen páté vistúpilo nad horu slnko:Už sa na ustavené podoháňali místo korisťiNad náďej vatšé: mužov a mláďencov i chlapcov,I spaňilotvárních žen i belších od sňahu pannenŇezmerní zástup, na seďem stád žrebcov a mladšíchZe žríbatmi kobil, rožnéj vác lichvi o trikrát,Šestkrát toľko ovec, koz a bravcov bez všeho počtu.Ešče i vác bohatéj z veľkú sme zaháraľi túžbúLúpeže nazbírať; než prední bráňiľi vodci:420Dosťi že tá ťažkéj zavdá nám práce na cestách,Než do vlasťi miléj a do čudskích príjďeme končinTehdi napred zajatích ze všeckú pošľeme lichvú;Ozbrojení mi po ňích kráčáme a ťáhňeme v zápať,Od hlav abi sme naších všeľikú odvráťiľi skázu,Až bi sa rozlobení zehromážďiľi v jedno Tatranci,Zhurta vibehľi po nás, a krutú vzať žádaľi pomstvu.Obdlžní a dobrú sadoví na trávu bol úval,Od predu síc úzkí, napotom spoňenáhla sa volnúRozťahoval šírkú; nadutá šla po prostredu réka,430A chraplavozňící hrkotáňím dávala ohlas.Naproťivé od oboch sa na hvezdnú spínaľi víškuKopce bokov, hustú po visících od vrchu stráňáchObrostlé bučinú a sťínním chrasťini hájem;Než pati od spodnéj na spósob hraďbi vipuklímObklopené skaľičím a kamennú vstávaľi spustú;Tak že nosák hore vidrápať sa do konca ňevládal.Tehdi na ten ve treťí sme večer dostúpiľi údol;I hňeď víťaznú veľkému sa Árovi dámePoctu konať, že takú doprál nám lúpeže hojnosť.440Sedmoro černohrivích jemu žrebcov, sedmoro juncov,A trojo mláďencov na slavnú padnulo žertvu.Odveďenéj sami též zabitú časť lichvi ďelímeMedzi sebú, tučním a na rožňoch rádňe upéklímSkvostňe do pozdňejšéj noci až hosťíme sa massom.Než jako ukroťení už bol hlad a lačnota hodmi:Na trávni k vipočíváňú uložíme sa noclah.Keď však červeňavé podvihnula ďeňňica usta,A mrakovú ťemnosť i šeré pozaháňala sťíni:Sadnúcí na koňov pospešnú vezmeme cestu.450Sotva sa místo ňechá a do toľkéj ujďeme ďáľe,Koľko bi hvižďících trikrát šesť z lúka doňésloŠípov, keď bi jeden po druhém jích púščaľi strelci:Ejhľe naráz hluční podvihňe sa od zadu pokrik,Že schiťeních sa valí a blízko je zberba Tatrancov.Sekňeme beh žrebcom, spátečnú zhurta sa chódzúZavráťíme na ňích. Obratné kráčalo mnoztvoŇeprám tak veľké; aľe zrutní všecko chlapiskaJak dubi hor, neb jak pri kalužních jahňadi mlákách,Ozbrojení sekerú a opéklím v ohňi kijákem,460Časť aľe aj kopiú; meča žáden predca ňeňésol.Začňe sa bitka tuhá; údatní zbrojstvami padnúHňeď z jednéj, padnú ze druhéj též stránki junáci.Než jako veľkoduchí sa stred ňepráťelov EdnekNa spósob raňenéj od lovcov tigrice vedral,A strašní ľudu mord i padlích vražd kopce nakládal:Ustupovať začnú; aľe jak do dutého napospolÚvala dospíšá, kďe ve svém prestranstve sa úžil,A spodními na blíž pristávaľi kopce ramenmi:Zrázu na roh zahučá; v tom z obracaními sa naspák470Tvárami zavráťá, a do rovních naproťi v odporPostavajú sa radov; hrozná zase postaňe bitka.Než jako najľepšej zlobivích márňíme sedlákov:Náramné hrmeňí a kamenná strhňe sa búrka.Vikraďení od oboch kopcov stran z húšča TatranciNa príkrích sa patách spodnéj rozeprestreľi hraďbi:Ostré časť kremeňí a skálnú hádže drobázeň;Časť sahavími na ďál do prostredu šípami strílá.Prask na prask a fikot na fikot zňí. Prívaľem hustéDo hlav mračno hučí, a zrakom ďeň i svetlo viďírá.480Krem toho nastrojení v ďálších za chrbátami stráňáchZ úboč pozľezajú a krivého do úvala zejdú;I prudkí do naších pusťá vojsk od zadu útok.Jedni sa též vichopá, a ľeťá pokradomki za bratrí,Čo predkem zajatích z nabraním odháňaľi statkem.Tí strnutú badajíce mislú; i ňehádaľi darmo,Že sme pomordovaní: všeľikú hňeď lúpež opusťá,Do blízkích ujdú hor, a v ňích utočiščo naléznú.Tam ti poosloboďá chiťeních; časť lichvu poháňaťSpátki domov ňechajú; silňejším zbrojstvo a pevné490Drúki dajú; i po nás hurtem jak ikavci sa rúťá.Rozkaťení od tak náramnéj pohromi EdnekSťisklé osloboďiť čím skóršej zástupi snáživStrašľivo pokríká, a stred ňepráťela bivníKáže preťať chodňík; i ukrutnéj záhube vihnuť.Mi prudkí prudšú, vsťeklého jak od hladu besníchHajno vlkov, keď stádo ovec ňenadáľe prepadnú,Vác žúríme braňú a na zem váláme Tatrancov.Já dvakráte seďem zmužilích a na predku ve hroznéjNajtúž valčících porazil sem bitce junákov.500Sám aľe jak rosnú vibraná kosa trávu sekává:Tak stretaních ráňal; zrutní až zrázu sa naňhoZberbi voďec, najpredňejší teho úkladu póvod,Ménom SLÁV dovalí, a krutú život odňese jedlú.Mi sme nadarmo takú z ostatnéj snážili vládiSmrť pomstviť, chodňík a širú skór cestu prerúbať:Neb za malú tak nás popritláčaľi chvílu odevšáď:Že sme aňiž sa hnuť pravicú, aňi k úrazu ostríchNaprahovať kópií a vrahov ňevládaľi márňiť.Až v posled nás už, z najvatšéj stránki fičících510Od šípov raňeních, metaného do úvala z úbočOd kameňá dobitích pozajímaľi; od zadu pevnúSťáhľi tedáž vazbú, a na své odvédľi pomedzá.Mňa zdvihnuv skoro už polovic mrtvého JaroslavOdňésol; boďenú prostred pleca strelku viťáhnul,A v ľéčních ranu mil zeľinách; k tomu ešče jakésiMelňíval koreňí, a práškem často zasípal.Sotva sa ľen dvakrát patnásté zdvíhalo slnko:Už sem bol zhojení. Tu mi čas paďesáte mesácovUstanovil, za kerí bich mal jemu slúžiť a vernú520Prácu konať; po prešľém na mojéj ľúbosťi ňechával,Buď zostávať u ňích a slobodnú vólu požívať,Buď do miléj ke svím sa rodákom vlasťi navráťiť.Já aľe sem ňečekal: neb jak na Perúnovu slavnosťZe všeckú sa vibral čelaďú, sem ríchľe uťékol.Než vi tak ohromnú na Tatrancoch pomstviťe vraždu,A z hrozného jatích viprosťiťe bratrov otroctva.Já vás tam sprovoďím a známú cestu ukážem.“Rozpovedá; i hňeď predňejšé z rozkazu králaZástupi predbíhá a za vodca sa víprave dává.530Než jako už núter do Slovákov zhlukľi sa krajni:Rozlobení Bondor takovímito hurtuje slovmi:„Včil čas pomstvu viléť, včil ohavnú napraviť hanbu.Tehdi lapajťe korisť, spúrních triťe, bidla vipálťe,A všeľiké hroznú obráťťe na spustu Tatransko.“Tak zahučí. Oňi v tom sa chopá; i prvého bojovnímChválka mečem porazá, a z veľkú hňeďki ruvačkúUstami krv lokajú; i tedáž uhasíce čudovskúTak žízeň, jako keď ladoví s trúchlého na pohľedMračna kameň létá a strašnú skázu prinášá,540Všecko hubá, márňá, na popol, na prach ohňami trává.Dím sa koľem vznášá a plamenná bľeskoce žára.Najmnožší všaďe strach, najmnožšá ťiskňe sa hróza.Žádním boztva sochám, žádním sa chrámom a tíchtoKňaztvu ňeodpúščá, každí sa zhadzuje oltár.
Holly_Slav.html.txt
ÚvodV této části knihy podávám mladým, ponejvíce nezkušeným kuchařkám postup práce v jednotlivých měsících, aby seznati mohly, co ten který měsíc v masech, drůbeži, ovoci, zelenině atd. poskytne, jak všeho mají použíti a pro další potřebu uchovati. Nejvíce poučení třeba ovšem v době letní, kdy příroda skýtá všeho hojnost a kdy jest třeba nejvíce se starati, aby to, co nám podává, dovedlo se uchovati pro zimní čas, kdy mnohého, čeho je v létě hojnost, se nedostává, anebo za drahý peníz se zakoupiti musí.Jsme-li dostatečně zásobeny, máme dosti vhodného materiálu pro dobrou a úspornou kuchyni — zejména pro moučníky. Jsem přesvědčena, že každá dobrá a spořivá hospodyňka a muži svému pečlivá ženuška zajisté ráda sáhne po této stati, aby se poučila a vše včas pamatovala.
Kejrova_Kalendar-kucharky.html.txt
Na mena vysokoučenemu a slovutnému mužovi Ľudovítovi Štúrovi 25. augusta 1843[1]SlávaPrečo si tak dumáš, Orle môj Tatranský?Prečo smutný sedíš zrána nad Tatrami?Azda si nepoznal ešte svet slovanský?A ešte nevládzeš rozpínať krídlami?Azda sa obávaš búr a hromov neba?Aby si sa zachvel slobodný sám seba.Orol TatranskýŤažkým ku skale železom prikovaný —v nevôli mračnej stonám zatemnený,v hlbokých moriach túžob zavlnený —ach, bez slobody, ale nie bez sily!Darmo upiera na mňa oči Slovan —dokiaľ nezletím z pravekov mohyly.Jedným pazúrom zemskú guľu vznesiema druhým slnko zachvátim so sebou —a v pysku archu snúbenia ponesiem —knihu tajomstva slovanských národov.Ale svet vstane, rozpraská okova,a razom švihnem, vyletím nad svety,veľkolepým úkazom století!…Vykluvám v skale: „Vek Slovanov“ slová.Rozopnem krídla nad slovanským svetom,pravým zaplavím horúcu Jaderu,ľavým zašustím v ľadovom severu —mraky Slovanstva poprerážam letom.I kto ťa poslal, Orle Nadkrivánsky?Syn Slávy vekov, jak ja velikánsky —ja budem jeho význačným obrazom,jako On, bystrý, veliký a stály —ja budem duchom jako Tatry skaly:hrdý i večný i mohutný razom…Jako On — pohliadnem po svete širokom…Jako On — do bleskov slnka pozriem okom…Ľadové skaly trónom mojím budú,palácom večným pražulové zbory —odtiaľ zvestujem proroctvo osudu.Sadnem pod blesky brieždiacej sa zory,bystrý a hrdý pozriem sa z temenana kraj ďaleký, na svet velikánsky —kde vôkol Tatier Sláva rozloženáa svet ukáže: toť, Orol Tatranský![1]Na mena vysokoučenému a slovutnému mužovi Ľudovítovi Šťúrovi 25. augusta, 1843— jedna z prvých Kellnerových po slovensky písaných básní, ktorá predchádzala vlastne i známu hlbockú schôdzku Štúra, Hurbana a Hodžu. Publikujeme iba jej prvú ucelenú časť — rozhovor „orla“ a „Slávy“. Ďalšie pasáže básne nie sú dokončené a predstavujú zhromaždenie slovanských národov, Rusov, Čechov, Poliakov, Srbov, Chorvátov, Bulharov a Lužičanov, ktorí rečou svojich národov pozdravujú „orla tatranského“ (Ľudovíta Štúra). Zaujímavé je, že Kellner sa pokúšal básniť i v rečiach iných slovanských národov, ako to dokazuje práve nedokončená pasáž tejto básne. V zborníku „Dumy Tatránske“ je zapísaná pod týmto — nami prevzatom — názvom, avšak v iných Kellnerových rukopisoch je nami uverejnená časť básne označená názvom Orol. Priklonili sme sa k pôvodnému názvu zo zborníka preto, aby sme zvýraznili jej adresáta Ľudovíta Štúra. Chronologické predradenie básne pred staršie slovenské básne (z júna 1843) rešpektuje Kellnerovo rukopisné poradie. Publikovaná in: Keby si počul všetky tie víchrice. Bratislava, Tatran 1966, s. 60 — 61.
Kellner-Hostinsky_Basne-a-piesne-slovenske.html.txt
1Úrady stoja pusté, vidiecky dom ani vymretý. Nezastávajú pred ním ekvipáže — páni riaditelia slávnej stolice prestali chodiť do úradov. Koridory[1]nehemžia sa hajdúchmi, všetko drieme kdesi po kútoch. Ba i fúzatý Ondriš nestojí tak pyšno pred bránou stoličného domu s vytasenou šabľou a nasadenou kučmou. Opretý je o bránu a zíva od dlhej chvíle, hľadiac na mŕtvy rínok stoličného mesta.Ale celkom ináč vyzerá v dedinách novomestského okresu! Polia, pokryté bujnou úrodou, osireli. Sedliak nechodí po nich, nečuť spevu trávnic — úrody zostali naverímboha. Zato dediny oživli. Ulicami túlajú sa podnapití sedliaci, žartujúc s každým, koho stretnú, zvlášte so ženami. A nadovšetko krčmy prišli k svojmu právu: myslel by si, nie je vysoké leto, ale skôr fašianok. Z krčiem a niektorých gazdovských domov vejú zástavy v krajinských farbách, hodne vyblednutých, opatrené najdivnejšími, všetko nečitateľnými nápismi.Novomestský okres hľadí voľbe v ústrety.Voľby pre novomestský okres neznamenali dosiaľ to, čo pre iné okresy. Pán Pavel Szavy zo Savíc zastupoval ho od uvedenia ústavnej éry až podnes, teda dva turnusy, a nikoho nenadišla myšlienka pokúsiť sa o mandát. Lebo pán Szavy mal v Pešti spojenia, mocných priateľov; tu dolu, v stolici, zas rozhodujúci vliv: pustil teda hlboké korene do lavice mamelukov,[2]ani vŕby, vysadené pri vodách tekutých. Tieto tiché, smutné voľby boli tŕňom v oku nejednému vrstovníkovi ,starých lepších časov‘. Menovite bočkoroši[3]z dedín na ne zle-nedobre šomrali.„Nemajú náš okres za nič!“ kričal pán Pazman Sedlársky, direktor famílie Sedlárskych z Nižných Sedlároviec. „Čachrujú s našou dôverou ani s valaskými ovcami v Lučenci.“„Človek ničoho neužije,“ prisviedčal mu pán Andrej, mladý ešte člen vyše titulovanej rodiny.„Ako ti dajú užiť — takí hladoši!“ odpovedal pán Pazman. „Sami by zjedli i koňa, keby bolo; lakomci, skupáni! Oni sa medzi sebou pomeria, vyčastujú — nám zostane z koláča diera a z pečienky papier. Čo stojí toho starého kotloša takáto bezbožná voľba? Ani pol šajnového!“„Ešte na tú zástavu mu ťažko príde oferovať! Nie to, aby sa ti dačím iným preukázal.“„Ej, inokedy to bývalo! To už bolo! Víno tieklo, celý vidiek voňal pečienkou, peniažky sa rozsýpali. Vtedy už bol naozaj víťaz, koho vyvolili. Piatim voličom rebrá polámali, desiatim hlavy poprebíjali, nosy poodrážali. To už bývali voľbičky a pri voľbičkách holbičky! Ale dnes…“Pán Pazman si len odpľul na todnes.„A prečo sa to tak premenilo?“ opýtal sa naivný, neskúsený Števko.„Ty čuš!“ okríkol ho urazený pán Pazman. „Čuš, keď sa nerozumieš do politiky. Preto, lebo vtedy vystupovali dvaja kandidáti — aspoň len dvaja. A tí sa o našu dôveru pretekali. Keď jeden daroval hus, druhý poslal prasa — jeden nad druhého!“„A čo nevystúpi ešte dakto druhý?“„A načo, keď prepadne. Szavy feišpán,[4]Szavy vicišpán, švagor slúžny, Szavy čert i jeho stará mať. Kde stúpiš, tam sa na Szavyho prevrhneš: je ich ani červených myší. Pred revolúciou by ich boli naučili; vota mali len múdri ľudia, čo sa rozumeli do politiky. Dnes každý sedliak má votum,[5]a ten ho dá, ako mu stolica rozkáže…“A ozaj, proti Szavyho rodine nemohol by nik prebiť. Tá drží celý vidiek za šticu; v stolici pokonáva sa všetko ako v rodine, lebo úradníctvo je jedna jediná rodina.I táto voľba bola by na večitý posmech vidieku minula pri tichosti, keby nebol vystúpil i pán Elek Szedlárszky ako protikandidát.Ústavné faktory v stolici si vydýchli.„Predsa len pokrok, život — konštitúcia!“Pán Elek Szedlárszky bol potomok slávnej, ale chudobnej famílie Sedlárskych z Nižných Sedlároviec. Jeho otec nosil tak v robotný deň krpce ako toť pán Pazman, alebo Števko, alebo ktorýkoľvek iný. Ale akousi náhodou poslal svojho Elečka do škôl. A to bola celá jeho zásluha. Syn Elek prebil sa až k advokátskemu diplomu. Usadil sa v stoličnom meste a — sedel. A kameň, keď sedí, vraj machom obrastie: tak i pán Elek. Zohnal z praxe pekný groš, priženil sa k jedináčke-zemianke, dostal s ňou peknú kúriu i kaštieľ, pravda, trochu zapustený. Ale čerstvý groš pána Elekov premenil kaštieľ v rezidenciu mladého výhonka famílie Sedlárskych.Ako majiteľ panstva v Hustovke stúpal v očiach stolice. Szavyovci nemohli ho už ignorovať, hodili mu radšej podobrotky koštiaľ, aby im násilne nezasadol za stôl: spravili ho stoličným kasaperceptorom.[6]A pán Elek bol uspokojený. Ale tu, ako prišla voľba ablegáta, zišlo mu na um, že on má vlastne krivdu. Nerečúc vo vidieckom dome ani slova, dal zapriahnuť do nového koča a hajdy do Nižných Sedlároviec.„Páni bratia!“ počal pred zídenými členmi svojej famílie. „Či budete ešte dlho trpieť tieto neriady v stolici? Ešte sa vám nevzbúrila krv nad touto sodomskou neprávosťou? Dlho budete ešte znášať jarmo, do ktorého vás zapriahli bezbožní Szavyovci? O čo ste vy horší zemania od nich? Neplatí náš armáles[7]toľko ako ich? Ba — veru neplatí! Lebo náš je o tristo rokov starší, vybojovaný našou horúcou krvou otcov. A Szavych slúžievali u našich otcov za paholkov. Naši predkovia boli páni v stolici, vozievali sa na štvorke. Ale tu povstali noví zemania, kde, ako — kto to vie? Naši otcovia pustili si ich do rukáva, a tí ako hady vplazili sa im do pazuchy. My sme museli vypriahnuť, do našich kočov sadli tí — tí — tuláci skadenoha-skaderuka. Len pozrite na Szavyho, aký je to pán: samá šnúra, samá pozlátka. Z čích mozoľov — z našich! A pozrite na seba! Nie to večitý posmech, zemanovi vyzuť i čižmy a hodiť mu krpce? Pozrite na mňa, syna svojej famílie. Ja som vychodil také školy, o ktorých ani jeden Szavy nikdy nechyroval. A prišiel som v stolici k dačomu? Spravili ma kasaperceptorom, keď museli — oni vedia sa ledva podpísať, a sedia sebe v najlepších úradoch. Áno, takéto krivdy znášame. Ale dobre! Prečo sa nepostavíme? Čo ich slúchame? Dobre, nech nás zapriahnu do svojich kočov, keď sa im dáme, a šibú ako hnilé kone.“Ťažko opísať trmu-vrmu a krik po týchto slovkách pána Szedlárszkeho. Skočili všetci a päste zjavili sa pod začadenou povalou pána direktora. Keby boli šable, vyrútili by sa do vidieckeho domu a všetko na ne pohádzali ako Izraelskí v Jerichu.„Ale nás? Ťuj — jasná, okovaná strela!“„Nech len príde — päťtisíc jazerných sa v jeho duši páralo!“„My sme Sedlárski, my sa nedáme!…“Pán Elek stál za stolom a hladil si fúzy, vidiac ten energický protest svojej famílie.„Bratia!“ ozval sa pán Elek.„Teraz sme mu bratia, keď nám do koní naváľal!“ kričali ktorísi, čo sa boli vydriapali na pec.„Ale ho pakujete dolu, vy nehaneblivci!“ skričala v kuchynských dverách pani direktorka. „Ľaľa, vyteperí sa na pec a dupancuje po nej ani na holohumnici. Hneď ťa oparím tou vodou! Nie je to ani k Bohu, ani k svetu, a tuto múdremu pánovi do poctivosti stúpa!“Páni bratia zliezli z pece a týmto aktom stratili akosi guráž, utíchli.„Bratia! Poznať v nás ešte tú starú krv! My budeme ešte páni, ak nepodkľakneme, a druhí budú pod nami. Ja vystupujem ako kandidát a prosím vás o dôveru. Keď prídem na dietu, veď ja tam všetko vyžalujem, čo sa s nami robí — rozpoviem ja tam, čo s našou famíliou robia!“Tento náhly obrat urobil veľký dojem. Sedlárskovci sľúbili, že budú chlap do chlapa stáť za pána Eleka.V ten istý deň rozbehali sa čo súcejší po dedinách, opatrení asignáciami[8]na krčmárov, zbubnovať dáku stránku svojmu pánu Elekovi.Strana Szavyho zišla sa hneď na to v Saviciach na konferenciu a uzavrela použiť všetko proti votrelcovi. Peniaze sa zohnali, hlavným kortešom ustanovený pán slúžnodvorský, Peter Marínyi; jemu pod komando postavené všetko úradníctvo stolice.O tri dni bol celý okres na nohách. Korteš na kortešovi. Nápoje tiekli, krčmy sa zaľudnili. Savice a rezidencia pána Szavyho nestačili vítať deputácie, ktoré sa jedna za druhou dovážali z dedín, prosiac zástavy. Veľká sieň, ktorá otvárala sa len pri výročitých hostinách a o fašiangoch vyberaným famíliám stolice, otvorená sedliakom a zanesená blatom z ich krpcov. Celý dom razí vínom a tým čudným zápachom, ktorý rozširuje sedliakova vymastená parochňa a vymastený kožuštek.Pán Szavy sám sa uponížil prijímať týchto — hosťov, ba sedával i za stolom s nimi. Bol by i jedol, ale mu nedalo — nemohol; sedel len tak očistom. A čo viac: sama pani veľkomožná brala podiel na všeobecnom tomto pozdvižení. Strihala látky na zástavy a zošívala ich s inými, tiež vysokými dámami.[1]koridor— chodba[2]mameluk— otrok, slepý prívrženec[3]bočkoroš— zeman, ktorý sa posedliačoval[4]feišpán(z maď.) — hlavný župan[5]votum(lat.) — hlas pri voľbách[6]kasaperceptor— vyberač daní[7]armáles— zemiansky diplom, erb[8]asignácia— poukaz, zmenka
Kukucin_Za-zenou.html.txt
Piata perióda stvorenia[1][2]Hnije, topí sa bujná rovina,nad ňou hornať praveká sa vypína,založená tvorca rukou. — „Nedobre tak!“titan dumá — „naopak!Kraj starý, roztrhaný — zjednotiť, zmladiť treba!“ —Podloží plece — zem zastená —a nízku pláň pustiny zodvihne do neba,trom vrchom až po temená —a kraj celý od Karpatov do Adriepieskom lietavym jak plachtou prikryje.„Bude tu svet nový! bez doly, bez hory,rovnosť, jednota — moc života;a plod jeho: tvor nad tvory!“Ticho — len čo vietor hudie:čo to bude, čo to bude?! — —Púšť — púšť! Len štíty Tatier na pustom obzorejak sochy na Hortobádi strmia v nebo hore.Oj, hory, hory, zelené lesy —svet môj zapadlý, kdeže si?!Kde ste, rusalky, víly?!Tam, tam z podzemných tôníčujem, jak spev váš kvílijak miest prepadlých zvon. —Potoky striebropennéi sivé šumné rieky!I vy ste tam naveky,naveky pohrobené. —Len to vaše zdýmaniejak o pomoc volanie —v tichú polnočnú dobuozýva sa von z hrobu. —Oj, lastovičky, moje zlato!Zaleťte preč, ďaleko sťato —vypáčte si tam iný svet:chalúpok vašich tu viac niet!Holúbky sivé, slávikyleťte — bárskam — svet veliký;všiaď sa vám vetev zazelenie:len sem nechoďte, moje, nie!Tu nie svet lásky, svet štestia,tu len havrani, kaňúri vreštia;tu len bocian ťažkokrídlyna štíte Tatier si sídlii tupo, clivo klepotáotupnú pieseň života. —Tu len bledá Poludnicapo tom mori suchom blúdi,slnkom farbí vlasy, líca,liskom-blyskom k sebe lúdi.A ľudia kdeže? — Nuž na kie skazyby tuná ľudia aj boli?!Ani strechy, ani roli.Tu dravci majú len ten svet Saharyv árende jaksi napoly —tu treba len: žížaly, zemeplazy,osly, barany, dromedári. —Ticho, sparno, homok šuští,vietor píše deje púšti. —Tak sa stalo —plod vydalo.Na nebi, zemi zjavenie,časy sú už naplnené.Semä jednoty, rovnosti.„Vitaj, dieťa budúcnosti!“ —Tri svety ti nesú daryzlato, berlu i temiany! —Sám Uranos — ovesil nos —posadil naň okuliary,hľadí dolu zadumaný:čo je, čo je? —čo sa trasie nebo moje?[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Z pozostalosti básnikovej.[2]Vo fascikli konceptov sú dve čitateľné osnovy tejto básne, listy č. 6 a 7. Na liste č. 6 je hodne pracované, kým list č. 7 možno pokladať za čistopis. Nás text je teda z listu č. 7 a odlišuje sa od textu, ktorý z listu č. 6 odtlačil možno z Dobšinského odpisu Škultéty v Slov. pohľadoch IV, 1884, str. 175 — 6 pod názvomFantasia. Botto práve na liste č. 6 jasne titulujePiata perióda stvorenia. List č. 7 titulu nemá. Na okraji listu č. 7 má Botto tieto verše:Poviem vám novinu hroznú, neslýchanú,to viem, že vám vlasy všetky dupkom vstanú.Nemyslite, že to láry-fáry,že to kdesi stojí v starom kalendári. —To pravda, no pravda je vám také čosi,čo ľudia nevidia len pre vlastné nosy. —Stalo sa to, čujte, áno roku páne,keď sa zelenali tie slovenské stráne.Mali by sme ich pokladať za úvodné verše k Piatej perióde stvorenia? Nie je to vylúčené. Má ona istý satirický nádych a je to zase — obraz Slovenska.
Botto_Piata-perioda-stvorenia.html.txt
Modropáskový automobilNový šofférSherlock Holmes, chýrečný detektiv odcestoval so svojim pomocníkom Ervinom Classonom, do spanilého divoromantickými bralámi obklúčeného, kúpelného mesta Biarritz v Biscayskom zálive, aby si tam aspoň dva týždne odpočinul. Tu v Biarritzi chcel žiť len zábavam; v dvorane hotelu „Bristol“ dokonca prehliadnuť niektoré, sťa plachty veľké svetové noviny; pohrúžiť sa na štrande do nekonečnej modrosti vlnovitého mora a v baccaratovej sieni, v spoločnosti svojich milých známych, na kocku staval niekoľko „Napoleon d’or“-ov…Sherlock Holmes, vždy, prv než svoje denné zábavy započal, vybral sa so svojim pomocníkom Ervinom Classonom, na automobilový výlet, pri ktorom sa porozprávali o zaujimavých udalosťach predošlého dňa.Jednoho dňa, v stredu, už veľmi bol netrpezlivý a nervósne čakal na ostrý hlas autovej pištalky, čo znamenať malo, že šoffér ich už ku odchodu pripravený čaká. V takejto rozčúlenosti znova opakoval svoj ranejší programm: dokonca prečítal ešte raz svoje parížske listy, ktorých obsah mu už tak známym bol, ako by z jeho pera boly pochádzaly. Avšak, keďby sa bol unúval do garáže, bol by mohol zbadať, že sa tam jedon neznámy mužský okúňa, ktorému sa aj podarilo, v jednom príhodnom okamihu, cez dvere dopoly otvorené dnu vbehnuť. Podozrivé chovanie sa tohoto cudzého mužského by bolo mu napadlo, a tak Sherlock Holmes by bol v stave býval, pomocou jeho známej ženiality, niekoľkým potupným zločinom predísť.Počkajme ale trpezlive na chronologický poriadok udalostí.Konečne sa Jaques, starý, zaslúžilý šoffér dostavil v izbe, a držiac si čiapku v ruke, zmätene zostal stáť pred Sherlock Holmesom.— Pane — riekol a sklopil oči — veľmi mi je ľúto, ale vám dálej nemôžem byť ku službe, ponováč ma upovedomili o nenadálej smrti mojej švagrinej, a pri jej pohrabe neomylne byť musím. Bordeauxský rýchlik ide o pol jedonástej hodine.Sherlocka Holmesa tieto slová veľmi pohoršily; významuplným pohľadom pozrel na Ervina Classona, ktorý asi toto mal znamenať: „— Ani sme nevedeli, že ty aj švagrinú máš, ku ktorej ťa také presné rodinné zväzky viažu, ale ťa v tvojich citoch obraziť nechceme.“ —Vydali Jacquesovi jeho písma; detektív vtisol svojmu vernému šofférovi 100 frankovú bankovku do dlani a potľapkal mu plece.— Milý priateľu, — vašu vyprobovanú šikovnosť hocikedy ochotne odmením. Vždy s radosťou vás nazpät prijmem.Keď Jaques odišiel, pospiechajúc na nádražie, Sherlock Holmes tázave sa obrátil k Ervinovi:— A ty mu uveríš túto bajku?Ervin len plecami pohol.— Prosim ťa, niet to príčiny v Jaquesovej povahe pochybovať. Vieš, že nám bol vždy verným sluhom. Je pravda, že nám teraz nemilé bude, túru bez šofféra prekonať. V ceste sa ale môžeme u vydavateľstva „Journalu“ ustaviť, kde o nového šofféra v drobných oznámeniach sa postaráme.Na druhý deň o ôsmej ráno — v Biaritzi to veľmi neobyčajný čas — už sa hlásil jedon cudzý, na Šofférskú stanicu u Sherlock Holmesa.— Pane! — prehovoril po hlbokej poklone pred detektívom — som síce chudobným človekom, ale rád pracujem. Prosim vás, prijmete ma za šofféra, a ja vám sľubujem, že v mojom učinkovaní uvidíte najstatočnejšej práce Francii.Detekliv prezrel písma ponúkajúceho sa, a videl, že Alberta Lerouxa, ako celkom spoľahlivého, samí poprední a výborní ľudia odporúčali. Ba čo viac, jedno pismo aj to svedčilo, že ho cez jedon pol rok aj Etienne Damour, parižský prednosta policie upotreboval, a so svojou úplnou dôverou vyznačil. Sherlock Holmes sa s ným o plate pojednal, a keď Classon nenadále do izby vkročil, týmito slovami ho prijal:— Milý Ervin! Tu ti predstavujem nového šofféra.Tajnostný automobilAlbert Leroux, nový šoffér sa detektivovi veľmi ľúbil, lebo veľmi bol šikovný.Presne o deviatej hodine ráno čakal na svojho nového pána, celkom prichystaný na cestu, a po túre vtiahnul do garáže, aby tam sto konských síl mocný Daimlerský stroj od prachu očistil. Leroux nemal tej obyčaje, čo ostatní šofféri, ktorí prv sa v krčme ustavili na pohár dobrého gascoyneského vína; on sa tak choval, jako sa to na jednoho usilovného, skromného a tichého človeka patrilo.Sherlock Holmes ale málo dbal o usilovnosť a o snahy svojho nového šofféra, lebo ho celkom zaujímala tá tajuplná udalosť, ktorá v takom veľkom rozčúlení držala všetky popredné kruhy biarritzské.V stred tejto zaujímavosti stál a dráždil slabé nervy publikuma jedon tajuplný automobil. Automobil mal byť nekrytý, modropáskový voz pre túry, ktorý ako hrom bol vstave po najstrmejších cestách a zákrutoch uháňať. Na automobile sedel jeden mužský, ktorého tvár hodvábnou larvou bola zakrytá. Na túrach obyčajne nosil čierný trikot a čiernu športovú čiapku, a oblek tento jeho osobu ešte s väčšou tajnosťou objal; každý badal v ňom dakého túlavého alebo incognito cestujúceho, dobrodružného princa.Táto, legende podobná česť, ale čoskoro sa rozišla, keď jedon pán bľadej a poplašenej tváre sa zjavil na štrande, a rozhlásil:— Na modropáskovom automobile cestujúci človek ma vyraboval! — Všeobecný obdiv sprevádzal slová riaditeľa hotelu „Bristol“ — treba vedeť, že uškodený sa menoval Bonn — a neočakávané sklamanie sa javilo v očach všetkých dám.— Veď to je teda jedon obecný bandit!Toto sentimentálne ľutovanie ale neutíšilo rozčúlenosť nálady, čo sa pomály prenieslo na celý kúpelný publikum.Aj Sherlock Holmes sa to onedlho dozvedel, a tak chytro sa pobral na štrand s Classonom. Bonn už najmenej desiatemu rozprával, čo sa mu príhodilo, keď detektív tam došiel.Teraz ale aj po jedenastý raz, a s radosťou predložil udalosť, lebo bol tej nádeji, že tento chýrečný človek, ktorý už toľké a tak záhadné pády odhalil, príde aj na stopu tohoto potúteľného útočiaceho.— Pane! — vysvetľoval Bonn detektívovi — tak bezpečnými som považoval pomery verejnej istoty nášho okolia, že ani paličku som nevzal sebou, keď som šiel do Bayonnu. Tam som popoludnejší vlak zameškal, preto som si najal auto, lebo jedna neodročiteľná záležitosť to žiadala, aby som už o piatej po obede tu bol pri pojednávaní jednej prenájomnej veci. Automobil tak hnal ako strela, šoffér výborne viedol stroj. Práve keď sa skalité brehy zjavily a sme plachtové loďky biarritzskóho zálivu zazreli, bez najmenšieho šuchotu, tak že ani huk motoru čuť nebolo, v najohromnejšej rýchlosti rútil sa ku nám modropáskový automobil. Môj šoffér sa mu chcel vyhnuť, — v tom okamihu, a ku môjmu veľkému podiveniu, rytier s čiernou larvou, so svojim automobilom cestu nám krížom zastavil a blížil sa ku nám.— Čo si prajete? — som sa ho zpytoval, — na čo on zdvorile pozdvihol ruku ku svojej športovej čiapke.— Áno, pane! — odvetil celkom jemným hlasom, — prajem si Váš pudilár…A pre väčšiu istotu ukázal mi svoj brovning. Ja som bol tak veľmi preľakaný, že ani len s jedným slovom som neprotestoval proti tomuto rozkazu a odovzdal som tomuto tajnostnému banditovi môj pudilár, ktorý práve vtedy značným obnosom bol naplnený. Keď sa to odohralo, — sadol si nazpät do automobilu, — nám pár razy s brovningom pohrozil, — a uprchnul.Môžete si predstaviť, ako sme si oddychli, keď sme sa z tohoto klepca vyslobodili. Prisámbohu! pane Sherlock Holmes, tak odfrčal na tom automobile ten zlodej, že ani čert by ho nebol dohonil…Do myšlienok pohrúžený stál detektív za chvílu, — tuho dival sa pred seba, a potom obrátil sa ku riaditeľovi.— Ako hovoril ten zbojník — pýtal sa — v čistej francúzštine, alebo v dajakom dialekte?— Nebola to na žiaden pád čistá, spisovná francúzština.Ervin Classon tu do reči vpadnul:— Toto ešte by nemalo nič znamenať, lebo aj to je možno, že ten istý len preto použil dialektu, aby zaviedol človeka.Sherlock Holmes sa domov pobral so svojim pomocníkom, aby rozkazy vydal svojmu šofférovi.— Albert! — riekol otvorene, v nádej dobrého chvatu — hneď sa vystrojíme na bayonnskú hradskú, kde pred jednou hodinou pána Bonna vyraboval cestovateľ modropáskového automobilu. Môže byť, že mu prijdeme na stopu.Zdesene sa pozeral šoffér na svojho gazdu.— Teda, aj takí zbojníci sa tu zdržujú? — pýtal sa, a potom, ako by ho hnali, letel do garáži, aby aj so svojou snahou dosvedčil; že ako rád by poskytnul pomoci detektivovi pri stopovaní tohoto lotra.Medzitým sa niektorí biarritzského publikuma sriekli, že na druhý deň, opatrení skromnejšími obnosmi, opovážia sa na cestu do Rouennu vybrať, na ktorej to tajnostné auto sa obyčajne zjavovalo: — môž-byť, to oni budú mať viac šťastia, ako pan Bonn, ktorý celú svoju sebaprítomnosť ztratil, na toľko, že ani bližšie dáta udať nevedel o zbojniovi.Špehovanie pomocou aeroplánovSherlock Holmes veru na všetko iné rátal, len na to nie, že jeho, ku zotaveniu obetované vakácie mu takto budú pokazené.Už sa tešil, že aspoň za istý čas sa nebude museť zaoberať s jeho, dušu a telo ničiacim remeslom, a hľa, ten do legendy súci modropáskový automobil už mu zas starosti narobil.Classona uchvátila mladistvá horlivosť.— Majstre! Keď by som ja bol tebou, — riekol naklonený nad jednou mapou — ja by som telefonoval do Crassy. Dal by som vyrukovať jedon oddiel husárov a dva oddiely žandárov. Vidíš tu tieto priekopy? Sem by som postavil vonkoncom žandársku stráž. — Na túto stranu ale by som postavil husárov. Môžeš byť istý, že za krátky čas by sme nášho larvového rytiera do rúk dostali.Sherlock Holmes sa len usmial na to.— Ty celkom nepočítaš s našim protivníkom! Aknáhle by sa on dozvedel, že ho chcem obklúčiť, ľahko by sa nám cez bočné skalité cesty na veky z pazúrov vyšmyknúl. Bubnom sa vrabec lapať nemôže. My sa mu ináč musíme priblížiť. Poď so mňou!Sherlock Holmes a Classon opatrne skryvali ich úmysel a pod zámienkou prechádzky vybrali sa ku nádražiu. Sadli si na vlak do parížskeho rýchlika, na tretej stanici ale sostúpili. V Houttourse, v tomto spanilom mestečku mala francúzska armáda svoju pilotskú školu a letácky sklad. Sadli si do koča a hnali na letácky sklad, ktorý sa nachádzal von z mestečka.Classon až teraz počal porozumeť veľkolepým plánom Sherlock Holmesa.Doktor tak mienil na čierno larvového rytiera pozor dávať, aby to on nijak nezbadal. Classon, bárs už viac ako desať rokov pracoval pri Sherlock Holmesovi, predsa sa podivil nad ostrovtipnou kombináciou svojho majstra. Na takéto volačo by ani on nebol myslel.— Majstre! Dovoľ, aby som ti s nadšením ruku stisnul! Až teraz to chápem, že aký výborný plán si ti len vykuval.— No vidíš, — riekol s úsmevom Sherlock Holmes, — môj plán je predsa cieľuprimeranejší než tvoj. S cestovateľom, na modropáskovom automobile sa nedá v rukavičkách zachádzať, lebo keď nám uprchne, môžeme kríž po ňom spraviť.Prišli na letácký sklad. Ozbrojení vojaci im cestu zastáli. Museli sostúpiť. Jedon vojak ich viedol k barakom.— Chcem sa rozprávať s veliteľom — povedal Sherlock Holmes.Onedlho stáli pred jedným podplukovníkom. Sherlock Holmes sa predstavil a odovzdal svoju legitimáciu. Podplukovník Petain ochotne im stál ku službe.— O tom je reč, že by sme mali pod dozorom držať biarritzské cesty, bez toho ale, žeby aeroplány obdiv vzbudily.— Koľko aeroplánov potrebujete? — zpytoval sa podplukovník Petain.— Prosíme o dva. V jednom by som ja špehoval, a v druhom môj pomocník, Ervin.Podplukovník doviedol pánov do dôstojníckych barakov. Tam ich predstavil niektorým pilotským dôstojníkom.— Nadporučík Abels, — stotnik Simons. Moji dva najlepší pilotovia.Potom ich upovedomil, že čo si preje doktor Sherlock Holmes. Všetci pätoria počali spoločne opatrne mapu zkúmať. Za ten čas vyviedli na rozkaz nadporučíka dva štíhlé letáce stroje. Lúče slnka so zlatastou patinou obkryly žlté, plátené rebrá stroja. Technickí poddôstojníci zkúmali motóre a popravovali kormidlá.Pánovia sa v bojovnom pláne usniesli. Potom zašli do šatnice. Obliekli si patričné rúcho a ochranné larvy. Šálom si okrútili krky a vyšli na pažiť, kde pukajúce letácke stroje už sťa netrpezlivé paripy čakaly. Najprv nadporučík Abels sadol do stroja, po ňom Sherlock Holmes zaujal miesto. Podplukovník podal Sherlock Holmesovi fotografovací stroj. Vedenie druhého stroja sveríli na stotnika Simonsa. Za neho si sadol Classon.Technickí poddôstojníci zavrteli s propellermi, stroje počaly pukať, a tie dve mašiny, ako dva rackovia sa pozdvihly ku modrému nebu.Stroj číslo 117, ktorý nadporučík Abels spravoval, k Lierge-u sa obrátil, stroj číslo 204, ktorý stotnik Simons viedol, vybral sa na križné cesty.Sherlock Holmes napnutým pozorom číhal cez pozorovatelskú škiaru, a prichystaný fotografovací stroj stále držal na kolenách.Razom nadporučík Abels čosi nazad povedal. Sherlock Holmes to pre hukot stroja sotva započul:— Stotnik Simons znaky dáva! Nože, pozorujte naňho!— Sherlock Holmes priložil na oči šestnastnásobne zväčšujúci daľekohľad. Zbadal, že stotnik Simons na juhozápad ukazuje, na čo nadporučík Abels smer hneď premenil. Detektiv prekvapene zavolal:— Tam! Tade! —Opravdu, dole, na ceste medzi bralovými múrami sa zem prášila. Jedon automobil letel proti Biarritzi. Na slovo Sherlock Holmesové nadporučík Abels hneď na štyristo metrov snížil stroj.Teraz už celkom dobre bolo videť pásky na prednej čiastku stroja. Sherlock Holmes niekoľko raz štuknul s mašinou. Ďalšie pozorovanie ale pre zlé manevrirovanie druhého stroja nebolo možné. Stotnik Simons, na žiadosť Classona, sklznuť sa chcel na auto, lenže medzi vrchmi sa stroj volne pohybovať nemohol. Šťastie, že začas kolesá kormidla odvrátil, poneváč inak by sa bolo ľevé krydlo do strmých bralových múrov srazilo.Chystajúca, však ale na šťastie odstránená katastrofa povzbudila pozornosť na aute letúceho. Zbadal, že na neho špehujú. Rýchlo obrátil kolesá kormidla, a celé auto do benzinového a prachového oblaku zakryl. Z vrchu ničoho nebolo vidieť. Pokým sa vzduch očistil, auto tak zmizlo, ako by ho bola zem zhltla.Sherlock Holmes zamrzene sa hniezdil na sedisku. Požiadal nadporučíka Abelsa, aby stroj nazpät vrátil. Stotnik Simons letel za prvým strojom, a onedlho obidva stroje pristaly na sklade. Detektívi sa poďakovali dôstojníkom a odišli.— Priateľu! tento modropáskový automobil je ťažkejší kúsok chleba, ako by si to bol človek myslel, — mrmlal Sherlock Holmes ku Classonovi, — ale preto ho predsa ulapíme! Môžem ti to povedať, tak ako ma tu vidíš, a tak ako sa Sherlock Holmes menujem.Minister vňutra prichádzaNa druhý deň sa kúpelné miesto Biarritz do sviatočnej parády dalo; s poobedňajším rýchlikom čakali z Paríža ministra vňutra.Zástavy vyvešali na domy, a pred hotelom Bristol, kde pre pána Excellenca 4 izby boly prichystané, veľké davy ľudí, — do sviatočných šiat oblečených, sa vlnily.Pan Bonn už v dvorane čakal na popredného hosťa, a rozčúleným hlasom vydával rozkazy služebnictvu. Práve vtedy prišiel ku nemu Sherlock Holmes v sprievode svojho pomocníka, ku ktorému sa hneď vrelou zaujímavosťou blížil, lebo mu na um prišlo včerajšie dobrodružstvo.— Nože, pane doktore! Malo-li dakého výsledku včerajšie stopovanie?Detektív tichým hlasom odpovedal:— Akoby nie? Na veľmi zaujímavé dôkazy sme naďapili, bárs aj páchateľ sa ešte vždy v hmle skrýva.Ustálili sme zo šlapaje kolies, že ten istý modropáskový automobil hnal ku Bayonne, ale len po prvú zákrutu, kde potom, pod ochranou stromov a jednej vystrčenej skaly, celkom pohodlne sa mohol obrátiť…— No! a potom?! — čudoval sa nerozumne riaditeľ. Classon mu úsmevom vysvetloval súvis medzi pravdepodobnosťami.— Z tohoto teda zrejme je vidno, že zbojnik do Biarritzi šiel, a osmelený od prvej rabovky, aj po druhý raz oprobuje šťastia.— Ale! Bože! však len nie? — a pán Bonn prosiacim pohľadom sa pozrel na Sherlock Holmesa.— Veľmi mi je ľúto, že vás nemôžem potešiť, lebo ja som toho presvedčenia, že ten zbojnik, ktorý sa medzi nami zdržuje, vie, že po čas prichodu ministra, pozornosť policie je o mnoho viac obrátená na hotel Bristol, než aby v stave bola dostatočnej ochrany poskytnuť cestovateľom na Bayonne. A tak môžeme i na to rátať, že ten, ktorý sa ľahkomyselne odhodlal na jednu polhodinovú prechádzkovú túru, veru aj dobreodľahnutýsa môže prinavrátiť z cesty…— Ale čo bude s Gerardom a s jeho čarokrásnou manželkou? —— S nimi je Montpellier, assistens parížskej Carelskej kliniky a dve amerikánské slečinky… To je tiež isté, že aj tieto sa ako vyrabované navrátia.Tu sa rozhovor pretrhol, lebo uličný hukot sa viac a viac zväčšoval, čo to znamenalo, že minister sa už pred hotelom dostavil. A to aj tak bolo, lebo práve keď Sherlock Holmes k východu pospiechal, sostúpila statná a vysoká postava Excellenca s automobila. Za ním stál tajomník, a videť bolo v spoločnosti i prednostu policie a mešťanostu z Biarritze.Pán Bonn ku nim sa náhlil a hlboko sa klaňal.— Dovolte, pane Excellenc, — zaznelo privítanie, — aby som vám srdečne zaďakoval za vysoké to vyznačenie, že ste bol tak láskavý, práve náš hotel sebe vyvoliť… za to ostaneme vždy vaši povďační a holdujúci služebníci…Minister s úsmevom odpovedal:— Ďakujem vám, pane! Keď dačoho potrebovať budem, zavolám vás. Predbežne len to poznamenám, že tých pár dní, ktoré vo vašom spanilom kúpeli chcem stráviť, jedine len mojim osobným zábavám chcem obetovať.Po týchto slovách sa minister do svojho bytu pobral, — dal svoju batožinu hore vyniesť, a sotva prešlo pol hodiny, už vyšiel von, pekne oholenou tvárou a v elegantnom čiernom kabáte, a vzdal sa schodmi dolu.Tajomník sa pred ním úslušne poklonil.— Kážete dačo, pane Excellenc?— Snáď nebude škodiť po tak dlhej ceste malá túra na automobile, v tom vlažnom prímorskom povetrí. Ráčte sa postarať o auto!Pán Bonn, Sherlock Holmes a Classon počuli žiadosť ministra, — zľakano pozreli jedon na druhého, — po tom na vysokého hosťa, a začali čosi šuškať medzi sebou.— Ale, to nesmieme dovoliť — mienil riaditeľ hotelu.Detektív kyvnul rukou:— Spokojne môže odísť. Na moju zodpovedlivosť. Já ho na jednom druhom automobile budem sprevádzať.Pán Bonn sa ale predsa osmelil pred ministra predstúpiť.— Prosím za odpuštenie, pane Excellenc! — riekol — považujem si to za povinnosť vás na jedno nebezpečenstvo upozorniť, ktoré našich automobilistov včera zastihlo. Jedon bandita každého pocestného orabuje. Bohu žial! Ja som bol včera prvou obetou. Aj dnes odišla jedna menšia spoločnosť, zvedavosť ích na to mala, a každú minútu ich čakáme.V tejto dobe sa niekoľko nastrašených a bľadých tvár zjavilo v sklených dverách. Sherlock Holmes hneď k nim pospiechal, ich rozčúlený, bárs tichy hlas ale aj pozornosť ministra povzbudil.— Kto sú títo? — zpýtal sa od riaditeľa.Pán Bonn ochotne odpovedal.— Tá malá automobilová spoločnosť.— No! a — usmieval sa minister, — jakým výsledkom?Pán Bonn za niekoľko minút aj o tomto vedel vývod dať.— Vskutku, pristavil ich ten, na tom modropáskovom automobile cestujúci človek, a odobral im všetkie cenné veci. Dámy ale nebantoval, tím ich šperky zpät vrátil a sa pred nimi zdvorile poklonil. On sa len o pudiláre pánov staral.— Ah! — odvelil minister, — to sa zdá byť jedon veľmi romantičný človek.Neskôr ale pokojným a vážnym hlasom poznamenal:— Zajtra sa mu aj ja do očí pozrem. Budeme vidieť kto zvíťazí!Potom chvílku sa prechádzal na štrande, a po prechádzke sa zavčas do svojho bytu utiahnul, a doista sa zaoberal so zajtrejšími prípadnosťami.Vyrabujú ministra a detektivaNa druhý deň ráno Sherlock Holmes dlho pojednával s Classonom o pláne, ako by sa pošťastiť mohlo tohoto lotra ulapiť. Šoffér ich daromno čakal s autom pred hotelom: že v každodennom programme — prechádzková túra na Bayonne na letácom Daimlere — premena sa stala, poneváč ho o tom veľkom chystání sa neopovedomili, zpýtal sa svojho pána, kedy sa poberú na cestu.Sherlock Holmesa istota víťazstva do dobrej vôle postavila a preto v dobrej nálade prijmal svojho šofféra.— Albert! riekol k nemu, — dnes vyminečne nepôjdeme na rannú túru, radšej pôjdeme po obede na poľovku. Chcem ulapil toho bandita, ktorý na tom modropáskovom automobile toľko hašterí, a každým dňom sa smelšie chová.— Oh! pane — bedákal šoffér, — ja sa od poľovania na ľudí obávam. Prosím vás, ráčte ma vynechať z hry!— Ako to myslíte, Albert, veď ja vás neomylne potrebujem; vy budete mojim druhým pomocníkom, lebo pán Classon bude so mňou a pri mne pracovať.— Ale! Veď ja sa do detektivského remesla nerozumiem!— Toho ani neni treba! Vybavíte tú úlohu, ktorú vám naložím, — ten lotor bude lapený, a vy dostanete 200 frankov odmeny…Classon uspokojil bojazlivého človeka.— Nebojte sa, nič sa vám nestane! O štyroch hodinách po obede odídete od tiaľto až po krčmu na Barlais-Fréreskej hradskej, čo bude asi 15 minút trvať na automobile. Tam sa a automobilom cez cestu krížom postavíte, a budete na nás čakať…Sherlock Holmes ale, s čirej opatrnosti ešte toto poznamenal:— Punkt jednu hodinu budete na nás čakať. Keď sacnám dačo zlého prihodí, vtedy veru doisť nemôžeme a vy o piatej sa vrátite! Toto je ale neni pravdepodobné, lebo vypracovaný podvod je výborný a sľubuje dobrý výhľad. Pán minister, jeho tajomník, Classon a ja, ideme na jednom automobile, a čakať budeme vonku z mesta až dotiaľ, keď sa modropáskový automobil zjaví. Keď ho zazreme, počneme hnať po ceste, aby sme ho za nami zvábili. On doista za nami pôjde, lebo keď sa nebojí tu medzi nami v Biarritzi žiť, bárs ako to on aj tajnostne koná, nedá si ujsť príležitosti ku zveľaďovaniu svojej pudilárskej sbierky. A keď pred krčmu príjdeme, rýchlo sa do dvora zakrútíme, Classon a ja z oboch strán ho obklučíme, a poneváč pre vaše cez cestu križom postavené auto ďalej uprchnuť nebude mocť, a na obrátenie ani mysleť nemôže, — pekne ho zdrapneme a dvomi železními náramnicami ho obdaríme…Po obede o pol piatej štyria páni sadli pred hotelom „Bristol“ do jednoho čierného auta: minister, jeho tajomník, Sherlock Holmes a Classon. Ti dva detektivi pokojne čakali na ďalší vývin, minister ale, ktorý na takéto nebezpečné cestovanie zvyklý nebol, veru nepokojne sa hniezdil na sedisku a bojazlive kukal sem i tam. Policajný šef ochotne privolil, aby celá policia prichystaná bola ku napomáhaniu dobrého výsledku.Sherlock Holmes ale protestoval oproti tomu.— Boh chráň! Ten lotor sa to dajako môže dozvedeť, a potom mu môžeme päty fúkať.Potom sa na ministra obrátil:— Vaša Excellencia! Vy sa celkom môžete na nás spoľahnuť, mi isto pracujeme! Práve tým spôsobom, ako to teraz konáme, sme vlani toho starého živáňa Bruyarda chytili, ktorý obyvateľov v Monte Carlo znepokojoval. Na čiare Mentone — Monte Carlo — Nizza sme ho za 20 minút mali.Tak sa zdálo, že tieto slová ministra uspokojily, lebo rozhodne odoprel ponúkanie sa policajného šéfa.— Srdečne sa vám poďakujem, milý Grace, ale veru zbytočné by bolo horiacú zápalku s vodou mora hasiť. A potom, však nemáme tu do roboty s vrahom: to je jedon pánský zbojník, ktorý že má aj eleganciu, to s včerajším pádom aj dokázal. Keď sa vzájomné vítanie a odberanie dokončilo, Sherlock Holmes dal znak šofférovi na odchod. Rýchlo hnali cez ulice mesta, keď ale domy predmestia zanechali, stíšili beh automobilu, a keď ďaleko zašli na hradskej, a vlnovité more sa už ako maličké zelené jazero zdálo, — zostali stáť.Sherlock Holmes vytiahol hodinky z vačku.— V tomto čase už vybavuje svoje remeslo náš protivník. To je isté, že sa o našom tajnom dostaveníčku dozvedel, a vtedy za päť minút je tu, — v protivnom páde cuvnul… Rozčúlení čihali na beh hodinových ručičiek. Tých päť minút už prešlo, a už boli v tej mienke, že daromné boly ich všetkie prípravy, keď Classon, ktorý s ďalekohľadom zkúmal hradskú, — tajnostný cestovateľ len od Biarritzi sa mohol blížiť — hlasne vykrikol:— Majstre! tam vidím jedon pohybujúci sa bod, doista to bude ten modropáskový auto…— Daľekohľad si z ruky do ruky dávali. Konečne prišiel aj do rúk Sherlock Holmesa, ktorý dlho sa díval do diaľky.— Veru tam ide jedno auto — vysvetľoval, — ale práve teraz postálo, ako keď by nás boli zbadali. Teraz sa obrátilo. Čo snáď uprchnúť chce? Ah! nie! Voz sa nehýba. Včul sa zpät vracia, robí benzinový oblak a žene proti nám. Čisto vidim na prednej čiastke modrú pásku. To je to, čo sme očakavali! Teda predsa sa s nim stretneme.Sherlock Holmes prísno zavolal na šofféra:— Poďme!Všetcia štyria v aute na zad sa srútili, takou silou sa pohnulo do behu. Započal sa včul taký besný hon, aký Sherlock Holmes ešto nikdy nedožil. Akoby sa tie gumové kolesá ani po zemi negúlaly; akási mystická sila len tak v povetrí hnala automobil. Za ním, tiež jako hrom letel modropáskový automobil.Sherlock Holmes prevažitým gestom zdvihol ruku:— Len chladnokrevnosť! Naše auto on nikdy nedohoní, a za niekoľko minút sme už pri krčme.Ale tak sa zdálo, že sa zázrak stal: ten na osemdesiat koňských sil zariadený automobil naraz akosi prestával hnať. Modropáskové auto sa bralo mu ku boku, a videť bolo, že ako divá zver na svoju obeť chce sa i ono srútiť na oslabujúcí automobil. Už sotva na 300 krokov bol jedon stroj od druhého; v prvom voze sediaci naľakano pozerali dozadu: videli, že sa tu o smrť lebo život jedná medzi tými dvomi autami, a cítili, že sú ztratení.Modropáskové auto s celou silou hnalo za ratujúcim sa autom, a sa mu ohrozne blížilo.Tie štyri do predu naklonené osoby už skoro bolo vidieť z prachového oblaku, keď na raz bolo počuť výstrel. Prvý voz chrčať začal a koleso zem trelo, ako by ho boli zahamovali: do zadného gumového kolesa streleli, a tak o dalšom ratovaní reč byť nemohla.Museli zostať stáť. Za jedon okamih modropáskové auto už stálo pri nich. Čiernolarvový rytier soskočil s voza, a na sedúcich v urazenom aute dve pištole namieril.— Pánovia! — riekol zadychčaný od namáhania, — usporte mi daromného nátlaku! Nech sa vám páči z voza sostúpiť!Cestujúci sa jedon na druhého pozreli a z miesta sa ani nehnuli.— Prosím! pánovia! — súril larvový rytier, — mám málo času, nech sa vám páčí sostúpiť!— Keď všetcia štyria sostúpili — už vedeli, čo má nasledovať — vyložili ich pudiláre na zem.Čierny rytier nespokojný pohyb spravil.— Prosím, vyvráťte aj vačky!A ku pudilárom, prsteňom a iným šperkom, ti korrektní štyria pánovia, vyložili aj veľké štyri nabité revolvery na zem.Ten zlodej zaisto dobre poznal svojich ľudí! Potom následovný rozkaz vydal:— A teraz sadnite si nazpät do voza a obráťte sa!— Veľmi mi je ľúto, že váš ten pokazený voz tak veľmi hegať bude na ceste!Detektiv v práciExcellenčný pane! — riekol Sherlock Holmes k ministrovi — prosim za odpuštenie, lebo som chybu spravil. Ja som mal to vedieť, že v Biarritzi sú o mnoho lepšie stroje ešte, ako bol ten hotel „Bristolový“.Minister trocha rozmrzený, skrčil obočia.— Hlavné je to, aby sme toho lotra zničili!— Za to vám ručím — pokračoval detektiv, — zajtrá pred obedom o desiatej hodine máte váš pudilár na vašom stole s uplným obsahom.Sherlock Holmes potom odišiel. Už v bráne hotelu ho čakal Classon, s kým na policiu pospiechal. Po ceste uvažovali udalosti.— Keď nahliadneme do soznamu automobilov — riekol Sherlock Holmes, — hneď budeme vedieť, kde máme páchateľa hladať.— To je pravda — mienil Classon — že nie v hladkej veci .stopujeme, lebo ešte nikto nevidel v Biarritzi modropáskový automobil, lebo ináč by to už bol oznámil. A tak správne musi byť to predpokladanie, že akýsi figel sa odohráva pri tomto automobile.Policajný šef ich veľmi srdečne prijal.— Jestli si prajete, milý collega, — povedal Grace Sherlocku Holmesovi, — veľmi rád vám dám k disposicii niekoľko mojich mužov.— Oh! ďakujeme! — odoprel od seba detektiv ponúkanú pomoc — predbežne sme len zvedaví na soznam automobilov, to nám môže byť osožné v našom stopování.O Štvrť hodinn už boli na ceste domov, a mali vo vačku úradný soznam majiteľov, ktorí automobile mali, a v sozname bolo čislo a rychlosť každého voza naznačené. Keď sa domov navratili, Sherlock Holmes sa ani nedotknul soznamu.— Teraz si ľahnime — riekol Classon — a ráno čistou hlavou dajme sa do roboty.*Lúče ranného slnka zobudily tých dvoch detektivov z tuhého ich spánku. V hoteli ešte všetko ticho bolo, hostia ešte ticho spali o siedmej hodine, a len bezhlasné kroky služebníctva bolo počuť v chodbách s tepichmi obložených. Sherlock Holmes už pri stole sedel a zkúmal soznam, ktorý od policie dostal. Naraz pozdvihol hlavu.— Prosim ťa — volal na Classona — nä čosi neobyčajné som naďapil.Pomocník zvedave sa obrátil ku svojmu majstrovi. V celom Biarritzi nenie automobilu, ktorý by mal 100 koňských síl, jedine môj je taký!— To nie je možno — odpovedal Classon — však ver len nemysliš, že by nás boli na našom stroji prenasledovali?— Na to ja však ani nemyslim, lebo viem, že môj voz nenie modropáskový, lež čierny. Ale predsa musi byť ešte jedon taký silný stroj voľakde, lebo ináč by nás nebol dohonil. To len tak môže byť, že toto jedno auto neníe u policie oznámené.Sherlock Holmes zavolal po telefone na policiu, kde sa dozvedal, či je to možné, že by sa v Biarritzi aj neoznámené autá nachádzaly?Úradník, čo inšpekciu mal, podivom počúval slová detektivove.— Čo vám ešte nenapadne, milý kollega? Práve pred niekoľko dňami bolo kontrolovanie, a môžem vás uistiť, že náš soznam je úplný.Sherlock Holmes odložil od ucha telefonové sluchátko.— Jestli to tak je, vtedy sme na chybnej stope, poneváč kontrola bola pred dvoma dňami, a prvé zbojstvo sa pred troma stalo. Ba čo viac, ten modropáskový automobil už pred šiestymi dňami videli. Takým spôsobom je zrejmé, že tajnostný tento voz musi sa nachádzať v úradnom sozname.— Nuž ale, ako môže byť potom modropáskový? — nadhodil Glasson túto otázku.Táto probléma už ťažšia bola, a tak mnoho lámania hlavy zapričinila detektivovi, ktorý sám to uznával, že takéto komplikované stopovanie sa už od rokov v jeho praxi neprihodilo.— Ja myslím, že tu máme do roboty s takým figlárským lotrom, akého sme ešte nikdy nedožili! — riekol Classon svojmu zamyslenému majstrovi.Sherlock Holmes sa naňho pozrel.— Taký človek, ktorý s takou neslýchanou smelosťou vykradne svoje obete, ako to čierný rytier koná, a pri tom sa ešte aj v larve ľudom do oči postaví, a nebojí sa, že ho z chodu, z postavy poznať môžu, ten aj na to je v stave, že aj svoje auto do larvy zatiahne.— Máš pravdu! A toto je tá jediná cesta, ktorá nás z tohoto automobilového labyrintha vyviesť môže! Takýmto spôsobom je to už možno, že ten lotor sa v našom kruhu zdržuje a o všetkom sa dozvie. V páde potrebnosti priloží na auto larvu, ktorá aj z gummy byť môže, a tak tento tajnostný človek ľahko je v stave, zmeniť vonkajšok svojho automobila.Classon teraz náhlive siahnul za svojím klobúkom.— Ja teraz odídem pokusy robiť! Pochodím všetky hotely a súkromné villy, a do každého automobilového kepeňa s ostrým nožikem zarežem. O pol hodinu som tu, ti ma ale pri bráne čakaj, môžno že ti dačo zvláštneho odkážem.V tomto sa oni usniesli, a sleteli dolu schodmi.— Albert! — zakričal Classon do garáže — ideme!A dve minúty neskôr už hnal ku „Palace“ hotelu, ktorý najbližšie ležal ku „Bristolu“.Sherlock Holmes za ten čas vešiel do garáže. Tam všetko v najlepšom poriadku našiel, ničoho podivného neťahalo pozornosť detektiva na seba. Odtiaľ vstúpil do Albertovej izby, ktorá sa na prízemí malého poschodného, a pri garáži ležiaceho domu nachádzala.V izbe najväčší ranejší neporiadok panoval; na stole ležaly parížske noviny, súkromné listy, ktoré tam tak ležaly, ako by ich bol dakto práve len z tašky, ktorá tiež na stole ležala, povyhadzoval. V taške len málo bielizne bolo ešte videť.Sherlock Holmes uspokojene vystúpil z izby.— Vedel som, že môj človek je spoľahlivý…Keď na ulicu vystupil, už zďaleka zazrel auto, na ktorom Classon sa už nazpät vracal.— No! Čo že sa stalo? spýtal sa Sherlock Holmes.— Ale — mrmlal pomocník — budeme potrebovať pomoc policie, lebo portáš z villy číslo 8 v Sain-Germainskej ulici ma nechce do garáži pustiť.Auto už skoro stáť zostalo, keď z protivnej strany jedno druhé sa honom blížilo. Sherlock Holmes, ktorý ku svojmu vozu šiel, ešte zavčas vyskočil naň, ale tie dve autá, bárs ako aj hamovali šofféri, predsa sa silno stykly.Teraz sa dačo takého prihodilo, nad čím sa aj sám chladnokrvný Sherlock Holmes zarazil: so svojho vlastného automobilu sa odvalil, z príčiny srážky, jedon ako dlaň veliký kúsok, pod ktorým vykukol jedon modrý pások.Sherlock Holmes, celkom prekvapený, vykríkol:— Ervin! poď že sem!Pomocník jeho ale nemal času sostúpiť, lebo Albert, ktorého tvár ako smrť obľadla, ako hrom počal leteť ku bayonneskej hradskej. Classon sa ani hnut nemôhol, lebo šoffér ho — ako to Sherlock Holmes uvidel — akýmsi tvrdým predmetom po hlave udrel, od čoho hneď zamdlel. Detektív sa pred šofférom druhého auta legitimoval a 500 frankov odmeny mu sľúbil, keď mu auto na pol hodinu prepustí.Sherlock Holmes sám viedol auto, na ktorom lotra prenasledoval. Obidva autá takou rychlosťou hnaly, že sa hlava točila v nich sedúcim. Detektív zbadal, že ratujúci sa lotor má väčšej výhody; poneváč nechcel to, aby mu zas z rúk vyklznul, odhodlal sa k poslednému prostriedku, ktorý sa podaril aj vtedy, keď ich prenasledoval. Vybral pištole a dva razi vybušil do kolies svojho vlastného auta. Stroj na to chrchotajúce prachový oblak zapríčinil kolo seba a beh sa mu stišil.Zlodej na to vyskočil z auta a k poliam utekal, kde ho Sherlock Holmes na auto následovať nemôhol. Detektiv si ho ale nevypustil z istej sieti: za ním sa vrhol a ho ulapil. Albert sa síce brániť počal, ale to mu ničoho neosožilo, lebo za pár minútovej rvačky bol na zem svalený. Sherlock Holmes ho niekoľko raz päsťou po čele ovalil…Dotiaľ aj Ervin prišiel ku sebe, a spolu ošipovali s auta jedon čierný gumový kepeň.— Vidíš! — riekol Sherlock Holmes — tento zlodej na mojom aute prevádzal svoje lúpežnictvá. K tomuto veru bolo treba odvážlivosti!Po tomto gumovom kepene, stiahli aj modropáskový kepeň, a stálo pred nimi detektivové vyborné Daimlerské auto.Keď šoffér oči otvoril, už našiel železné náramnice na rukách.Sherlock Holmes si na cigaru zapálil.— No, že! Či som nepovedal — usmievajúc sa na človeka, na zemi ležiaceho — že tomu modropáskovému autistovi zaopatrím náramnice?Keď šofféra k policii viedli, priznal sa, že kde skryl pokradené pudiláre a peniaze. Veľmi málo chýbalo z ukradených vecí, a tak škoda bola vynahradená. —Sherlock Holmes, ktorý za policajtom, ktorý lotra vypočúval, stál, teraz predstúpil.— Saznaj, ty lotor, však už tajenie ti ničoho neosoží, akým spôsobom si sa ku mne dostal?Albert Leroux sklopil oči.— Podplatil som môjho predchodca, aby hneď, pod bárs akou zámienkou, odcestoval, a ja na jeho miesto sa dostal.— A prečo si práve moje auto vybral k týmto zločinom?— Lebo bolo to najrýchlejšie v celom Biarritzi, a vedel som, že vy mňa nikdy podozrievať nebudete, ja ale som o každom vašom kroku vedel.Aby ale žart tento úplným sa stal, Sherlock Holmes znova pripnul modropáskový lakový kepeň na auto, a takto cestoval cca ulice až po hotel „Bristol“, aby nazpät dal ministrovi pudilár.Ľudia po ulicách, ako jedno strašidlo obdivovali modropáskový automobil. Francúzske noviny potom celé stĺpce popísaly o tejto udalosti a oslavovaly Sherlock Holmesovú ženialitu.Takto sa odhalil závoj tejto mystičnej legendy, ktorou krvnatá fantázia, osobu na modropáskovom automobile cestujúcu obvinula.Konec.
Doyle_Modropaskovy-automobil.txt
1. Mladosť — starobaPrísloviaČím viac krížov na chrbte, tým ťažšie nohám.[1]Čo Janík zameškal, Jano nedohoní.Čo Jurko nepochopí, tomu sa Juro nenaučí.Č. 407.Čo kolíska vykolísala, to motyka zahrabala.Č. 307.5Čo má byť na hák, to sa zavčasu kriví.Adalb. Osęka.Čo sa Janíčko neučí, to sa Jano nenaučí.Adalb. Jan 4.[2]Dvadsať — nerozum; tridsať — neženatý; štyridsať — nebohatý.(Pozri 13.)Holoplusk učí bradáčov.HrobHrobom smrdí a ešte sa nekára.10Už je jednou nohou v hrobe, ešte sa nekára.Keď máš zuby, nemáš chleba; keď máš chleba, nemáš zubov.Keď sokol opŕchne, vrana ho ošklbne.Č. 180.Kto do tridsiateho roku nezmúdrie, do štyridsiateho nezbohatne, potom už nikdy viac. — Kto je do tridsiateho roku nie zdravý, do štyridsiateho nie múdry, do päťdesiateho nie bohatý, potom už nebude. — Kto je v dvadsiatom roku nie pekný, v tridsiatom nie silný, v štyridsiatom nie bohatý, v päťdesiatom nie múdry, ten už takým nikdy nebude.(Pozri 7.) Č. 203. Adalb. Człowiek 33, 87.[3]Kto chce všetko vedieť, privčas ostarieva.15Ledvaj sa to trošku vypelichalo, už si to ako vede!Bošácka dolina.Mladý, mladosť, mlaď(Iné pozri ďalej Starý atď.)Aj Kubovi bolo dobre, pokiaľ bol mladý.[4]Buď za mladi starcom, aby si na starosť bol mládencom.Č. 306.Čomu zmladi privykneš, tomu na starosť neodvykneš.Č. 307. Adalb Nawykać 2, Przyzwyczaić się 1.Čo sa za mladi naučíš, akoby si našiel v starobe,Č. 216. Starość 9.20Čo sa za mladi nenaučíš, to na starosť nepochopíš.Adalb. Młody 1, Nauczyć się 4.Hriechy mladosti kára boh na staré kosti.Č. 26. Adalb. Młodość 1.[5]I bez brady ľudia mladí dajú niekedy dobrej rady.(Pozri ďalej Rozum.)I mladým štencom zuby dorastajú.Č. 266.I z mladej hlavy súd pravý.T. 13.25Kto sa zmladi učil leda, bude volať v stárí: beda!T. 22.Kto zmladi seje, v starobe veje.Lepšie je, keď víno za mladi vykysne, ako na starosť. — Keď víno vykysne, v sude sa utíši.Mladé časy sa mu navracajú.Adalb. Rok 6.Mladému sa svet usmieva.30Mladému všetko ujde.[6]Mladý nabývaj, starý užívaj!Adalb. Młody 29.Mladý na roky, starý na rozum.Č. 305. Adalb. Rok 14.Mladý sa má vyspať i na ľade.Č. 305.Mladý — zdravý.35Mladý zo všetkého vyrastie.Č. 305.Mladosť — radosť; staroba — choroba,Č. 304.Mladosť — radosť; starosť — žalosť.Č. 307.Mladosť — pochabosť; starosť — nemúdrosť.[7]Mladosť — pochabosť; starosť — neradosť.Adalb. Młodość 8, Starość 15.40Mladosť si človek na starosť odkladá. — Mladosť treba odložiť na starosť.Nech (sa) mladosť vybúri!Sadaj mladý u starého a nauč sa kumštu jeho.Za mladi hrdo, na starosť tvrdo.Za mladi pýcha, na starosť zvyklosť.45Za mladi sa vozil, na starosť peši.Za mladi uži sveta!Č. 306. Adalb. Świat 64.Za mladi zachránené trvá do staroby.Za mladi zapracuj, na starosť budeš mať.Zvodný svet kazí mladý kvet.50Nechapti sa lietať, ešte ti krídla nenarástli,Č. 569.PoludnieAk si dopoludnia nenazbieraš, popoludní potom už nie.[8]Po poludní býva večer.[9]RozumI v mladej hlave starý rozum sa nájde.Č. 268.Rozum pred rokmi neprichádza.55Rozum prichodí s rokmi.Adalb. Rozum 80.Rozum, starý! — Rozum si nadobývaj, starý!Rozum s vekom rastie,Č. 205.Starý a nemá rozum![10]Starý cap a nemá za malé dieťa rozumu. — Starý pes a nemá za malé dieťa rozumu.60Stará koza bláznivá. — Stará kobza bláznivá.Starí ľudia rozum tratia. — Starí ľudia upadajú do detinského rozumu.[11]V starých rozum býva.Sliepka, kuraDnes už chce byť vajce múdrejšie ako sliepka.Č. 218. Adalb. Jaje 4.Kurča učí starú sliepku.65Kuriatko chce byť múdrejšie od sliepky.Adalb. Kura 28.Múdrejšie vajce od sliepky a kura od kvoky.T. 25.Starý, starší, starec, starosť, staroba(Pozri vyššie Mladosť, Rozum.)Darmo starého psa za zajacom huckáš.Drž sa starších rady a nedôjdeš vady.Každý starý hríb je červivý.Adalb. Stary 68.70Lepšia starších ľudí rada ako mladých umenie.Lepší mladá psota ako stará vúla.Modra.[12]Na starej vŕbe huby rastú; na starom človeku vredy. — Na starej vŕbe huby rastú; na starom človeku bradovice.Č. 585.Na starom do mlyna, na mladom do vína.T. 27. Č. 389.— Na starom i do mlyna, i zo mlyna.Adalb. Stary 29.[13]Nech sa starý dodiera!75Neposmievaj sa starému, i ty budeš starý.Č. 309.Opýta sa ťa starosť, kam si podel mladosť!Pamätaj na staré dni!Po smrti je neskoro modliť sa, a na starosť vandrovať.Č. 27. Adalb: Starość 7.[14]Starci dvaráz chlapci.Adalb. Stary 91.[15]80Starého koňa je zle učiť. — Starého koňa je zle učiť rajtovať.Starého psa je ťažko priúčať na svorku.Staré chrámy majú dobré zvony.Č. 284.Starému prednosť!Starému už hlas uteká.85Starému už len bochnička, sklenička a teplý kútik.[16]Starý ale jarý.Č. 265. Adalb. Stary 58.Starý čert horší. — Starý čert je najväčší.Starý človek ako zámka na dome.[17]Starý človek hotový blázon.90Starí dobre radia.[18]Starý kostelník duho zvonieva.Bošácka dolina.[19]Starí ľudia majú zuby v žalúdku.[20]Starí ludzé vychádzajú na dzecké chodníky.Bošácka dolina (Pozri 61.)Starý robí viac rozumom ako rukami.[21]95Starý strom je nie dobré presádzať.Starý už len do hŕbky letí.Staroba, hotová choroba.(Iné pozri pri hesle Mladosť.)Staroba nie blázon. — Staroba nie bláznivosť.Staršiemu poctivosť, a deťom chleba s maslom.100Vôl starší na krok istejší.T. 40.V starej peci čert kúri.Č. 309. Adalb. Ciało 25, Piec 11, Pień 4. Wierzba 3.V starosti obanuješ, ak mladosť zle stráviš.Sto rokov dožije ten, kto múdro žije.Šedivý, šedinyatď.Hlava šedivá a srdce pochabé.105Hlava śiveje, rozum šaleje.Šariš.Kde sú šedy, tam sú vedy.[22]Šediny sú hrobové kvetiny.Č. 307Tŕň, tŕnikČo má byť tŕň, to zavčasu škriabe.Adalb. Tarnek 1.Od mladi sa tŕnik ostrí, aby na starosť bol bystrý. — Zmladi sa tŕň ostrí.Č. 306. Adalb. Tarnek 2.— Od mladi sa tŕň ostrí a hladí.T. 31.110Uč sa, bude z teba kňaz![23]Veku pribýva, života ubýva.Vtáča zavčasu perie zo seba oberá.Z čoho čo má byť, to je hneď od mala.Prešpor. stol.Z dubca narastie dub.[24]Zrelý, zrieť, dozrieť115Čo chytro zrie, chytro dozrie.Č. 203.Chlapec malý, ale huncút zralý!Prv dozrel ako vyrástol.Č. 568.Žihľava hneď od mladi pŕhli. — Čo má byť žihľavou, to hneď pŕhli.Č. 306.Porekadlá a úsloviaDnes-zajtra žijem!120Ej, veď som nie včerajší!Č. 585.[25]Ešte ja budem tvojimi koštiaľmi orechy ráňať!Č. 587.[26]Ešte má materinské mliečko na brade…Č. 568. Adalb. Mleko 2.[27]Ešte mu perá nedorástli.Ešte mu sopel pod nosom dobre neuschol, a už(atď.)125Ešte si nevie chleba odkrojiť. — Poznať, že si ešte nevieš na chlieb zarobiť, keď si nevieš pekne odkrojiť!Ešte si nos nevie utrieť, a už(atď.)Keď ty budeš mať toľko rokov ako ja, nebude z teba iba stará vŕba!Mladý ako michalská jahoda.[28]Na staré kolená.130Smrť naň zabudla.Stará pravda.[29]Starec opustený ako bobáčik.Starý ako Budišovo.Bošácka dolina.[30]Škoda tvojej podoby![31]135Ten je už na starom mesiaci narodený.Ty budeš žiť, ja budem hniť![32]Ty si ešte len v sukničke chodil, keď som ja už(atď.)— Ty si ešte len v košieľke chodil, keď som ja už(atď.)— Ty si ešte len v gatkách chodil, keď som ja už(atď.)To je osve vedzený chasník. — To je osve sporádaný chasník.Modra.Už je po rorátoch. — Už mi je po poludní.[33]140Už mu narástli zuby múdrosti.[34]Už nad hrobom stojí.Už nebudem mať pokoja, iba keď ma vynesú.Už okúsil i sladké i trpké.Už som leták!145Už som starý! — Ešte si mladým nebol a už sa starým robíš!Už som starší ako mladší, ale toto nepamätám![35]Veď ty budeš vedieť, keď ja oči zavriem! — Veď ty budeš vedieť, keď mňa tu nebude!Vyhodil si z kopýtka.[36]Vykreše sa čosi z neho.150Vyrástol ako svrčina v hore.[37]Zubatý chlapec.[38]Prezývky a nadávkyHolobriadok, holoplusk, mladý vrabec, papľuch, sopliak.(O chalanoch.)Starý blázon, starý caban, starý cap, starý corgoň, starý čert, starý črep, starý hriech, starý hriešnik, starý hrniec, starý kôň, starý koridoň, starý Kubo, starý pes, starý somár, starý vlk, starý vrabec, starigáň.(Čiastočne o chalanoch, čiastočne o dospelých i starých, vyčíňajúcich detinské kúsky.)Stará baba, stará devla, stará drmľa, stará grešľa, stará hrkľa, stará kobza, stará koza, stará krava, stará krkoška, stará mrkva, stará mršina, stará striga, stará škrabňa, smrtka, stariga.Staré čuridlo, staré hebedo, staré hniezdo, staré nemehlo, staré rešeto, staré trdlo.[1]kríž— desiatka rokov. Z.[2]Maď. paralela: Mit Jancsi nem tanult, nem tudja azt János. (Čo sa Janko nenaučil, to Jano nevie.)[3]Maď. znenie: Ki húsz esztendeig nem okos, negyvenig nem gazdag, soha nem is lesz. (Kto je do dvadsiateho roku nie múdry, do štyridsiateho nie bohatý, ani nikdy nebude.)[4]Porov. pieseň z ľud. betlehemskej hry: Dobre bolo Kubovi, pokiaľ bol mladý… J. Kollár, Nár. spievanky, 1953, II, 99.[5]staré kosti— metaf. staroba[6]Mladému sa chyby odpúšťajú. Z.[7]Maď. znenie: Ifjuság — bolondság. (Mladosť — pochabosť.)[8]Dopoludnia…— Pokiaľ si mladý. Z.[9]Oslabnutie v starobe. Z.[10]Nem. variant: Alter schutzt vor Torheit nicht. (Vek nechráni pred pochabosťou.)[11]Opačne: V starých rozum býva. Vlastivěda slezská, 1888, I. 228. — Maď. znenie: Tojás akar tyúknál okosab lenni. (Vajce chce byť múdrejšie od sliepky.)[12]Má vúlu— dobre sa má. Z.[13]Využívanie starých v práci. Z. — Aj nasl.[14]Všetko má svoj príhodný čas.[15]Lat. znenie: Senes bis pueri. (Starci dvakrát chlapci.)[16]Stredoveká lat. paralela: Beatus ille vir, qui habet suam pacem et sedet ad fornacem, laudat Deum trinum et bibit bonum vinum. (Blahoslavený je ten muž, čo v pokoji pri peci sedí, chváli trojjediného boha a popíja dobré víno.)[17]Možno naň dom zveriť. Z. — Maď. variant: Vén asszony lakat a háznál. (Stará žena, zámka na dome.)[18]Lat. znenie: In senibus est consilium. (U starých je rada.)[19]Zdĺhavo, pomaly robí. Z.[20]Dobre im trávi aj zle požuté. Z.[21]Uľahčí si prácu rozvahou a skúsenosťou. Z.[22]Šedivé vlasy. Z.[23]kňaz— učený človek vôbec[24]Maď. paralela: Makkból lesz a tölgy. (Zo žaluďa bude dub.)[25]Poznám to; mám svoje roky; mal som čas skúsiť. Z. — Nem. znenie: Ich bin schon über siebenjahrig. (Už mi sedem rokov minulo.)[26]Ešte ťa prežijem.[27]… a chcel by sa ženiť, a pod. Z.[28]Iron. Z.[29]Toľko čo Vševed.[30]Budišovo— vrch nad Zemianskym Podhradím[31]O peknom mladom človeku, ale zlom. Z.[32]Kto dožije, presvedčí sa o pravdivosti výroku.[33]Už je po rorátoch.(Obrazne o pominulej mladosti;roráty— v rím.-kat. obradoch veľmi včasné omše v predvianočnom čase.)[34]Dospel, teda je aj múdry.[35]Totiž nejakú mimoriadnu príhodu. Z.[36]Roztopašné správanie sa. Z.[37]Nevzdelaný, nevie sa slušne správať. Z.[38]Väčší chlapec neslušne hovoriaci. Z.
Zaturecky_Slovenske-prislovia-porekadla-a-uslovia-Clovek.html.txt
A. S. Puškin: Bouř…[1]Bouř nebesa mhlou pokrýva,víchrem sněžným v cval letí,to zavýva jak zvěr divá,to zapláče jak děti,to po krově v rozvztekleníslámou rázem probírá,to jak poutník opozděnýnám v okénko udírá!Naše ovětchnulá chyžkajak je smutna, jak temna?Cože ti je, má stařička,žes’ zamlkla u okna?Či si bouře zavýváním,duše má, tak zmořena,čiže asnád pod bzučánímdřímeš svého vřetena?Rázem, družko ukochaná,bídné junnosti mojí,rázem pime z toho džbána,ať nás slastí napojí!Pak mi zpívej, jak krticetiše za mořem žila…Pak mi zpívej, jak děvicena vodu za jitra šla.Bouř nebesa mhlou pokrývá,víchrem sněžným v cval letí,to zavývá jak zvěř divá,to zapláče jak děti.Rázem, družko ukochaná,bídné mladosti mojí,rázem pime z toho džbána,ať nás slastí napojí![1]A. S. Puškin: Bouř…— v ruštine názov Zimnij večer. Preklad nedatovaný — pravdepodobne jeseň 1842 (podobne aj ďalšie štyri Vozárove preklady Puškinovej poézie). Rukopis prekladu posudzoval na verejnom zasadnutí bratislavského Ústavu Ján Gáber (zápis rukou Ľudovíta Štúra).
Vozar_Basnicke-preklady.html.txt
KúraKrátky, pohyblivý lekár doktor Ženička ponáhľal sa celým telom za neobyčajne vysokým a silným pánom, ktorý si vykračoval ľahučko z nohy na nohu. Keď bol za ním asi tridsať krokov, začal kričať, rozťahajúc za ním ruky.— Hej, Paľko, Paľko, ehe, hej, Paľko!Paľko zastal a ani sa neobzrúc, sklonil hlavu.Lekár dobehol celý zadychčaný.— Ehe, človeče, ale… mhm, — cmúľal si spodnú peru, — ale ty utekáš, strašne utekáš, — ubezpečoval ho, pričom ho chytil za rukáv.— Šiel som veľmi pomaly, — odvetil mu ospalo inžinier Paľko Remenár.— Hí, ťúj, nehovor, neklam! Trieliš, nemožno ťa, ehe, ani dochytiť.Paľko na to neodvetil nič, len kráčal rovnomerne ďalej.— Počul som, hm, že si toto, ako sa volá, onô, keď mi nechce na um zísť. Ťúj, a teraz som len na to myslel, — trápil sa doktor, hrýzol si spodnú peru a nervózne sa škrabal po hlave.Paľko pozrel naň zvysoka a jednoducho nezvedavo.— Tisíc! Ehe — zamilovaný, no!Paľko odvetil o krátku chvíľku:- Hej.— A síce, hehehe, počul som, že hmhm, hahaha, s pechom.— Mne sa tiež tak zdá.— Ohó, zdá sa ti! To je dobré, — rečnil Ženička a vykrútil celý fúz na jeden ukazovák, potom ho chytro rozvinul. Tento manéver opakoval niekoľko ráz, škúliac naň.— Skoro by som povedal, že iste, — odpovedal ticho Paľko a zhlboka — ani čo by vzduch z trenčianskej studne čerpal — vydýchol.— A, ehe, hej, pravda, ako sa ti prihodilo to nešťastie?— Ako?— Hej, pravda, ako?— Ako?— Ako sa ti prihodil ten „štráges“,[1]že si predal a nič za to nedostal, hej?— Nuž počúvaj. Moje názory poznáš. Manželstvo a tomu podobné veci, to je starý lom. Ak neveríš, prečítaj si len napríklad Nordaua[2]a sto iných. Láska je zastaralá šarapata, na ktorú nedám nič. To je chorobný stav, to je fakt. Zapríčiňuje jednoducho také telesné úkazy, ako rýchle sťahovanie a trepanie srdca. Iný raz zase naopak, srdce takmer prestane biť. Toto všetko je zapríčinené akýmsi nie fyzickým, ale povedzme duševným éterickým jedom. Dakedy jed neúčinkuje tak silno, žeby uviedol srdce do mimoriadneho pohybu, hoci človek cíti jeho „sladkobôľne“ účinkovanie. Celkový účinok vidieť aj na vonkajšom držaní človeka. Človek bledne, červená sa, smúti alebo raduje sa bez akejkoľvek zvláštnej príčiny. Konečne pacient stratí chuť na jedlo, spánok a možno i chuť do života. Druhé jedy vyvolajú tiež rôzne premeny v „psyché“, v „duši“. To ty ostatne budeš vedieť lepšie ako ja. Nuž prečo by i ten jed, ktorý sa nazýva „láska“, tak neúčinkoval? Ja aspoň cítim jeho účinok, tak ako som ti to vyrozprával.Túto teóriu lásky vyložil Paľko doktorovi, tak ako sme ju tu opísali, za krátku štvrťhodinu.Všetky doktorove výkriky, každé jeho hryzenie úst, jeho neobyčajné posunky nemožno pospomínať. Palica mu za tú chvíľu len šestnásť ráz vypadla z ruky, a odhliadnuc od toho, že jednej dáme prerazil roztvorený slnečník a za ním kráčajúcemu okresnému sudcovi dokrvavil ňou nos, nestalo sa nijaké nešťastie.— Lenže, ehe, pekne, ale dnes choroby nevysvetľujeme účinkami jedov, toxínov[3]atď., ale mhm, bacilami. Tvoja teória a hypotéza o povstaní a účinkovaní lásky sa mi veľmi, preveľmi ľúbi, ehe. Len toto, ako sa volá, meno bacila by som rád vedel, pravda, hé?— Neviem, prečo pravda a prečo nie. A neviem, či ťa dobre chápem. Ale, hm, myslím, že to myslíš. Volá sa teda Žofinka Gärtnerová.— Achachachach, nonono, hmhm.Počas doktorových výkrikov vzdychol Paľko raz, ale výdatne. Pomaly vystúpila temná červeň do jeho tváre — i vzdychol druhý raz.— Žofinka Gärtnerová, — vyslovil tichučko Paľko s nevýslovnou nežnosťou a usmial sa málinko, ale blažene.Doktor pozrel naň veľmi vážne a hladil si čiernu riedku bradu dohora, že mu mala až oči vypichnúť, a podotkol:— Prípad, hm, zdá sa mi, toto, veľmi vážny. To je tá, čo si sa na poslednom bále s ňou poznal, čo?— Tá!— Čo má ten noštek taký, čo povedal o ňom kolega Perašín, že by ho mala veru — ehe, iba vo sviatky nosiť, pretože jej ho nebude dosť na — ehe, každý, toto, deň, čo?— Tá!— Čo si jej, onô, na bále na nôžku stúpil?— Tá!— Hej, už viem, hehehe, čo si jej potom v bufete limonádu na šaty vylial, pre čo potom musela z bálu domov ísť. To je tá, čo?— Tá!— No teraz už viem, to je — veľmi dobre. A čo si od tých čias podnikol, aby si si ju, onô, povedzme teda, vydobyl? Vlastne v akých detailoch javila sa u teba táto choroba?— Chodil som pod jej oblokmi a vzdychal, hoci som sa tomu bránil.Ale jed je jed.— Veľmi dobre, veľmi dobre. A ďalej?— Bol som s ňou pár ráz u Malinských a pozeral som na ňu.— Pozeral si? Výborne, ehe, skutočne výborne. A ďalej?— Napísal som jej dva listy, z ktorých ani na jeden neodpovedala.Ako toto Paľko hovoril, vošli do jeho bytu. Tu si zapálili po cigarke. Paľko si ľahol na diván a Ženička behal hore-dolu po izbe, pričom sa často aj na také miesto tisol, kde sa menej dobre špacíruje, ako napríklad medzi kanapu a stôl.— I listy si jej písal, ach, ach, ty si už veru veľmi otrávený. A čo si jej písal?— Napísal som jej, že napriek tomu, že má veľmi mnohé a velikánske chyby — ktoré som jej vyrátal — a hoci sa tomu bránim rukami a nohami, že ju predsa mám veľmi rád.— Hahaha, znamenite napísal. A ona — bacil — neodpovedala?— Nič.— A druhý, ono, list? Tvoja cigara je nanič. Hé?— Druhý list som písal vo zvláštnom záchvate. Nemohol som účinok jedu nijako premôcť. Prisahal som jej, že ju mám nesmierne rád, ach!— Ehe, chcel si jedným slovom „otravu“ dostať do svojej moci.— Bojím sa, že som bol natoľko slabý.— A to si jej nepísal, že nemáš apetít. Ha?— Nie.— Ani, hm, že nespíš, čo?— A mal som?— Hm, hm, neviem, neviem.— Aj to ti musím povedať, že som veľmi túžobne čakal odpoveď. Keď neprišla prvý deň, myslel som, že príde druhý, a keď neprišla ani tretí, myslel som si, iste ju musia zuby bolieť lebo také niečo. Štvrtý deň som sa tešil, že si iste ruku zlomila, a preto nepíše. A keď som si predstavil, že sa jej skutočne niečo také stalo, nuž mi jej bolo nesmierne ľúto. Hádam som rozum stratil a skúšal si medzi dverami „trochu“ ruku zlomiť, ako to asi môže bolieť. Ale nepodarilo sa mi, — hovoril Paľko veľmi zronene.— Ty si skutočne veľmi chorý a, onô, chceš, žeby som ťa podľa tvojej teórie lásky kuroval, čo? Však asi, hé?— Budem ti veľmi povďačný, ak mi pomôžeš od toho trápenia.— Dobre. Len daj, hehe, sem papier, napíšem ti recept. Hm! Vieš, na čo je digitalín? strofantus? kofeín? konvalária? atropín, muskarín?[4]atď. Hé?— Zdá sa mi, že nie.— To sú srdečné jedy, ehe, všetko. Tými budeme bojovať proti onomu bacilu. Hé? Hm? Čo vravíš?— Nič.— Dobre teda. Tvoja teória lásky, pekne. Hmhm, hahahahá. Nemáš inú cigaru?— Tam máš na stolíku zopár „kanonikov“. (Cigary špeciality s červenou páskou.)— Hej, máš pravdu, nono! Aj brómové preparáty vyskúšame. Čo?— Ako chceš.Dva týždne doktor Ženička predpisoval Remenárovi všetky spomínané lieky, ktoré „bacila“ nemohli nijako premôcť. Nešťastná láska len stále trvala. Avšak za ten čas Ženička a Perašín vyfundovali, že jedno s druhým Žofinke je Palinko ani nie tak strašne protivný, len keby svoju teóriu lásky odložil a „veci“ vážne chápal.Jedného dňa zase prišiel Ženička ku Paľkovi.— Hm, dešperátna[5]choroba, nešťastná teória. Len jedna pomoc je, ale to je veľmi, onô, vážna vec. Život alebo smrť, — vykladal doktor, behajúc po izbe, pričom sa raz šťastne udrel píšťalou o stolicu.— Tisíc, ako to bolí, — i šúchal si rukou nohu. — Hej, nič iné neviem proti láske, len hm, ťúj, bodaj ťa i s koštiaľom — onen starý, chýrečný, vyskúšaný liek — no, jaj, ako sa volá, ožeň sa. Juj, no.Paľko odvetil o chvíľku s vyjasnenou tvárou:— Dobre, keď už inej pomoci niet, tak poručeno pánubohu!Na ulici stretol doktor Ženička doktora Perašína.Perašín priložil ruku k čelu a potom pokrútil ňou vo vzduchu, na znak toho, že Remenár nebude mať všetkých päť doma.Dvaja augurovia[6]pozreli si do očí a Ženička obrátiac svoje kdesi dnu do hlavy, takže mu len bielko z nich bolo vidieť, zahryzol si do spodnej pery a vyriekol žiaľne:— Škoda ho. Darmo je, poznáš, že „Láska a arzenik“…[7]— Hja. To sú dve mocnosti.— Jedna kazí srdce.— A druhá vnútornosti.[1]ako sa ti podaril ten štráges— veľmi zlý obchod[2]M. Nordau— maď. lekár a spisovateľ, písal po nemecky; v 80. rokoch min. st. veľmi obľúbený. Písal štúdie, romány, drámy. Preslávilo ho najmä pseudovedecké dielo Die Entartung (Úpadok) z r. 1892, kde na literatúru a umenie aplikoval prírodovedné metódy a dokazoval, že všetci veľkí autori sú psychopati. Vyjadroval sa aj k otázkam lásky, erotiky a manželstva.[3]toxíny— jedovaté látky[4]digitalín, strofantus, kofeín, konvalária, atropín, muskarín— jedovaté výťažky z rastlín (napr. digitalín z náprstníka, kofeín alkaloid z kávových zŕn, atropín z ľuľka a pod.), ktoré sa používajú na výrobu liekov, väčšinou na srdcové choroby.[5]dešperátna— zúfalá, beznádejná[6]augurovia— rímski kňazi, veštiaci budúcnosť z letu vtákov.[7]arzenik— jed
Nadasi-Jege_Kura.html.txt
Sväté rozjímanieObsah1234567891011121314151617181920212223242526271Kde milujeme, tam sme doma. Tak sa prijme hosť. Aj v biede.Syn Boží dal nám svoj život, i v Betleheme, i na Golgote.Všetkých pojal do neba, celý náš pobyt na zemi.Do posledného dychu nás zachraňuje.Aj pre jeden na dvoje rozťatý plášť. A tak darovaný.Aj pre ruže Alžbety, premenené na koláčiky.Aj pre svätých biskupov, čo darovali posteľ nemocným.Aj pre hlt vody. Nie pre majetky.Tak bol u nás Boh v dome, keď klopal bedár. A vyklopal lásku.Kristus išiel ku všetkým. Aj od farizeja k farizejovi.Trochu chleba pýtal. Nedostal.Dala mu ho tam Mária Magdaléna. Tí s plačom ho našli.Aj taký ho našiel, čo už nevedel chodiť na vlastných nohách.Dostal sa k nemu cez otvorenú povalu.Kristus bol doma. Farizej nebol.Naše veže tak zvonia. Je čas lásky.Sadneš si do jednej lavice, boháč s chudobným.Či sú obidvaja doma? To by sme mali vidieť aj vonku z kostola.A predsa nepoznáme jeden druhého.Kristus ani na kríži nepovedal, že je u cudzích ľudí.Veď im ruže rastú pred domom. Nech si ich dávajú.Ruže sú zo zeme. Ruky sú z neba.2Naše stretnutie s Bohom je také, aké bolo v Betleheme.Nie pastieri prišli k Ježiškovi. Ježiško prišiel k nim.Prv tam znela pieseň: Sláva Bohu na výsostiach. Do duše im vošla.Uverili zázračne. Nás až zahanbia.Veď Dieťatko v maštali! A že Boh. Celému svetu viditeľný.Takú pieseň sme už mohli počuť. Sirota si spievala: Každý sa ma bojí.V tvojom oku v tej chvíli sa modlil Kristus.Povedal: naplňte svadbu vínom, nie vodou.Matka prišla za ním, s Otčenášom na perách.Almužníci boli pri dverách. Niesli kvety.Keď ich rozdali, priniesli nové. Noc nestretla Krista v Káne Galilejskej.Bolo dosť nádob. On videl do nich.To je tak, ako keď nám hriechy odpúšťa.Do duše príde. Vánok nevidíš. A šľahá.Žalmy vieme skoro spamäti. A vždy sú pomodlené.Ruža rozpráva o kráse. A nevieme vziať jej hlások.A žije pri nás. Sme tu nadchnutí Božou vôňou.Kôrka na stole sa tak poláme, aby bola chlebom.To sa deje na zemi.Tu objavíme, že sme stretli Boha.3Pred stvorením sveta Boh sa ani neozval. Nevieme nič o tom.Treba potichy prísť na rozhovor s nebom.Človek svoj vesmír unesie aj bez slova.Naše mlčanie nemá tieňov.Ideme k Bohu, ktorý stvoril jazyky.Nestúpime nikomu na kroky. A nohy nám dal.Nič cestou nezbierame.S balíkmi by sme blúdiť mohli. Pre koho sú?Nesieme len svoje meno. A to je z piesne Roráty, aby rosa padala.Bude záhrada s ovocím. Bez sklamania.Raj stvorí Boh inak. My sme už po odpykanej vine.Láskou sa dal nazvať Syn Boží, keď prešiel údolím hriechu.Keď jeden druhého uderíme, povie sa nám: nastav aj druhé líce.Diablovi to nepovieme. Človeku áno.Musíme uznať, že ľudská tvár je na podobu Božiu.Veď Syn Boží nám ju ukázal, keď ho hanebne bičovali.Kto krásne onemel, to len preto, že neskríkol na nikoho: obeste ho!Boh to ani raz nepovedal.Od stvorenia sveta.A vedel, akí budeme.4Kto hľadá slávu Boha, nájde ju.Netreba sa len modliť: Pane, Pane. A nič nekonať.Pri tej kratučkej modlitbe ani sme nemali kedy krok urobiť.My myslíme, že to hovoríme sebe, nie Pánu Bohu.Preto sa ani dobre nepoznáme. A neveríme ani vlastným slovám.A čo máme povedať o dlhých modlitbách?Či takú polhodinovú omšu vieme celú uniesť?Pustá hluš nahrnie sa k našim nohám do neba.Človek nie je všetok v kostole. Boh je vždy celý.My sme tu so všelijakým krížom. A Kristus, keď nám povie:Pane, Pane, pýta sa nás, či panujeme.Vidíte, teraz nám to on povedal. A panuje.Prítomná bolesť je pre našu veľkosť. Je naším hlasom.Veľkí svätí veľa trpeli.A neboli to rozochvené byľky. Nie citlivuškárske.Slzy nenosili na šatách. Len v srdci.Oberali ich ako ovocné struky.Tak hľadáme slávu Božiu. A nájdeme ju.Aj spadnutí na zem, sme v nej.Na tvrdej pôde bývame.Dom Boží je naším domom.Dávame z bohatstva srdca. Nie z bohatstva zeme.5Keď v šírom svete nemáme kde prenocovať, dobrá je aj ruka pod hlavou.A Božiu ruku máme všade. Nemá tieňa. Netlačí. Ľahunkí sme jej.Spíme si ako hviezdy na druhom svete. Tie sa neboja o svoj spánok.Keď sú meteormi, padajú, ako sa im chce.Kde ich Pán Boh pošle, tam sa skryjú.A nebo je nad nimi. Ako je nad nami.Myslíte si, že sú smutné? Prečo? Veď nás tu našli na ruke Božej pod hlavou.To sú výšky našich svetov. Tie musíme zachovať.Máme ich mať aj zobudení. Ráno a navždy.Nie sme na smetisku, keby sme aj na ňom boli, je to smetisko nebeské.Boh mal v rukách našu tvár.Stvoriteľ si pri nás oddýchol.Tak si oddýchol na šiesty deň, keď prvý raz človek otvoril oči.Tak je život ľudský v rukách Pána neba i zeme. Aj naše časy.Preto sa začína rok jarou a končí sa zimou.A medzitým prídu búrky, aj šable súbojov. Pre jabĺčko, i pre nič.Srdce sa môže vyblázniť, ako chce.Adam a Eva pre hlúpoty sa skryli do lístia. A šaty im dal Boh.Do raja už nešli a nepovedali: svete, zbohom buď.Ostalo im to, čo nám. Ruka Božia pod hlavou.6Kristus povedal, že je tichý a pokorný srdcom.Nereptal proti Golgote.Ani sa nerúhal proti nebu, keď sa zatmelo.Nepovedal, že to nevydrží.Treba byť dobrovoľne na kríži. Aj nám.Takou krvou pokropení ideme cez brány Božie.Náš život je z lásky. Sme s Kristom.Sme z vlastnej ťarchy. A nie sme ťarchou Bohu.Ktosi sa ma pýtal: čo ti chýba? Mne nič. Rozjímam o výškach.Som hladný pri nich.Rozjímanie je preto sväté, lebo je pre svätých pokrmom, živnosťou.Nikto ma neodsúdi. Ani pre málo svätosti.Tu neprestanem. Keby som aj 77 ráz prestal, toľko ráz začnem.Vrátim sa z vybočenia. Bude mi lepšie nevybočenému.Keď ma otec vzal na ruky ako decko, bolo mi príjemne. A rozumel som tomu.Viete si predstaviť miesto, kde nás Otec nebeský oblapí? Všetko sa zabelie.Taký je náš vrch premenenia, náš vrch Tábor.Dobre nám je tu. Už viac nepotrebujeme.Urob si pre seba stánok. Aby sme nepadli tvárou na zem.Ó, áno, urobíš. Uvidíme ťa na kríži.7Nedám vždy nápoj omamujúci. Hovorí Pán Boh.Pite môj pohár vody. Za kráľovstvo nebeské. Je z lásky.Z domu do domu. Ten pohár je na ceste. Vysoko.Škovran spieva, kým sa zhora nevráti na zem.Svätí po smrti vždy sa dostanú na zem. Majú prácu.Veď preto sa k nim modlíme. Stačia pre všetky svetadiely.A taká smrť sa tu oslavuje ako ich narodenie.Aj teraz z oblohy majú pitnú vodu.A zaujímavé: tu nemali nič, okrem holej ruky.Žili ako vtáčence, každý to vedel.Láska nás robí veľkými. Aj na holých kameňoch.Nám sa zdali byť neúrodné. A neboli.Veď prečo i na skaly pošle Boh slnko a dážď? Pre ten pohár, čo nás čaká.Vody majú dosť len ryby.I tie malé, i tie veľké.A neutopia sa nikdy. Vyšli tak z rúk Božích.Ešte sme nepočuli, aby sa ti utopila ruka s vodou.Keď plávaš k dobrým brehom.Tam ťa čaká Boh.Povie ti: poznáš svoj chodník.Z domu do domu. S pohárikom nestrateným.8Človek sa skryje radšej do seba, aby nič nestratil.Prepelice milujú lúky. Lúka sa nestratí.Vtáčky stromy. Ani tie sa nestratia.A človeku vypadne z vačku kľúč od domu.Ktosi ho nájde. A nevieme, či ten kľúč uvädne mu v ruke, či nie.Keby odišiel, kde pôjde s našimi priateľmi?Kde sa podejú, keď nebudú mať k nám príchod?Koho vinou? Našou.Sme pred kúskom úst. Chceli by sme im povedať: zobkajte.Vtáčky nestratia zobáčik.Do domu sme vošli cez oblok. Ľudí tak nevoláme.Zdnuka pekne otvoríme, i zo svojho vnútra. A vojdú.Prví sú chudobní. Vyžijú aj na ríbezli. Dáme ju. Je priamo z kriačka.To je na stole kvietok. Má vôňu. Našu.Netreba nám biť na bubon, že tu sme.Vieme vojsť do neba.Skrytí, aj neskrytí.Keď sme pod strechou.A neschováme, čo máme v srdci.9Dáš pocestnému kúsok chleba. To je veľký tvoj deň.Taký sviatok sa do kalendára ľahko zmestí.Zdvihneš človeka. Veď to je váha.Aj druhý raz, aj tretí raz. Hľa, toľké váhy.Asi nezaťažený, nenahrbený, nezotročený.Nie je jarmo jarmom na šiji vzpriamenej.Tak si sa dostal na pohodu Božiu.Povieš mi: slnko milujem, že ho vždy vidím.Buď teda slnkom. Nech sa krúti zem s tebou. Či to pochopíš?Buď tu kvietkom. Kvietok, keď rastie, ani nepovie, ako to robí.Od stvorenia taký bol, aký je dnes. A Stvoriteľ s ním, i s nami doma.Privedieme si ho, keby neprišiel. Pocestným je Pán Boh.Dom otvoríme chlebom.Kristus povedal: čo ste urobili, mne ste urobili.Ticho príde jeho kráľovstvo.Aj očami na oblok.Aj rukami dnu. Vždy s jedným zo svojich maličkých.Pozdravujeme všetkých v ríši Božej.Nik sa nezodral pri dávaní chleba.Je náš sviatok v kalendári.10Keď ti Boh dal bohatú úrodu, dostal si ju zadarmo.No ľudská pýcha je škriepna. Povieš: veď moje ruky orali.A ja sa pýtam: kde oralo tých päťtisíc nenasýtených mužov na púšti?Tak sa človek vysmieva zo seba, že on orie.A roľa je myšlienka Božia, nie ľudská.Povedal Stvoriteľ: obrábať ju budeš. Ty, i slnko, i dážď.História má silu. A slabé kolená nekľaknú pred oraním.Hľa, Božia láska nám posiela k dverám biedu ľudskú. Tá vie sa prežehnať.Tak naši blížni obetujú za nás ruky Bohu.Z tých nasýtených na púšti kto oral, kto nie? A bieda pred Bohom je biedou.Svetlá ticho horia len nad hrobom.Ešte raz plakať nemusíš, keď si sa vyplakal za odpočinutie večné.Modlitba sa díva na nás. Ideme s ňou ďalej.Predjarné čerešne hľadeli na nás. Ešte nebola jar.Niesli nám lásku. Ani nevedeli, kto z nás ich bude trhať.O našej dlani nemlčali. Mali sme ju plnú.Nejedli sme ich sami. Rozdávali sme aj malú obetu Božiu.Na chudobnú vdovu sme nezabudli.Kristus nebol nikdy studený.Tam oral.Dvere chrámu otvoril.Pre dva haliere.11Buďte dokonalí, povedal Kristus. A za príklad nám dáva svojho Otca nebeského.To je naše poludnie. A poludnie je bez závoja. Tu niet skrytosti.Sú svätí. A svätí sú z nás.Učme sa trpieť, odpúšťať, milovať. Je v tom dokonalosť.Máme príklad v utečených do Egypta, i v neutečených.A máme ho v tých na kríži, i v tých nízko k zemi. V malomocných.A vyhnanstvo je prítomnosť Božia.Nám nechýba dom Boží. V nedeľu sa nám povedalo: poďte za mnou.A spevavé priestory poslúchli. Idú.Nie je málo, čo vie Boh dať. Až kráľovstvo dáva. Domysleli ste si to dakedy?Trón svoj dáva. Všetkých objíma.Nestratí sa ani z našich nikto.Naplnil Boh svoj hárok. Prežehnal nás. Vlastnoručne.Nemá miesta na papieri, ktoré by nepodpísal.Otvoríme tvár Božiu. Tam sme.A zatvoríme svet, ktorý nás bolel. Tak ideme k výšinám.Pre rany sa narodí človek už hore.Vtáčik na okne.Tak je Otec nebeský v nebi doma.Tak je v ľudstve.Aj u nás.12Kto sa vie zo svojich sĺz narodiť, je hrdina.Láska nesie výšky. Na seba ťarchu nemá.Iba vtedy, keby sa dostala pod nepravý blankyt.Falošné nebo je až nakoniec falošné.Také je blato a také sú dni nečisté.Nastav aj druhú slzu na líci, tak, aby sa dala utrieť. A veď som ju už utrel.No nie je sama. Príde tam, kde ju donesieš. Len tam.Najprv na tvár. Ale prv ešte je v našom vnútri.A kto ju vie zotrieť, keď je v srdci?Svätý Augustín neutrel slzy svojej matky.Svätú kajúcnicu Margarétu z Kortony videlo plakať celé mesto.Nik ju nepotešil.Všetci videli predtým jej hriechy.Nebo zhliadlo na Máriu Magdalénu. Kristove slzy ronila.Peter apoštol plakal. Vtedy bol tento pápež prvý raz neomylný.Svätý František stratil zrak od plaču pokánia.Videl Krista, keď mu dal rany. Až do oslepnutia možno milovať Pána Boha.Svätý Anton Paduánsky sa ihral s Ježiškom,ktorý kedysi mal slzy na očiach v Betleheme.Od zimy. A dieťatko ho zohrievalo.Svätá Rita plakala nad dvoma synmi,ktorí chceli byť vrahmi vraha svojho otca.A zomreli prv. Svätí boli takí bohatieri Boží.Slávili celý život narodeniny každej slzy.13Videli sme Stvoriteľa, ako povedal: vládnite nad zemou. Bol modlitbou.Tak sme sa pridali.Prijal našu slobodu. Pretože sám je slobodný.Tu sme poslušné deti.Jednota s Bohom i neposlušnosť napraví.Nejde s drúkom na nás. S láskou.Milovať znamená aj pre nás byť tichými. Keby sa nás pýtal, kde sme.Nevedel nikto pri stvorení, ako sa pôjde ďalej.Boh vedel. A nepoddal sa pri našom potknutí. Aj padnúť vieme.I vtedy náš zrak svieti do výšin.Pohľadom sa neuderíme v nebi.To by bola výčitka proti Bohu.Veď nám dal dobrú roľu.Tak to išlo s Ježišom v Jasličkách, i na kríži. Otec nebeský mu dal dobrú zem.Gazdovi neoťažie pluh na roli.Kde ťa bijú osudy, také máš nebo.Nie je napísané o Ježišovi, že zbieral maliny na grúni.Aby boli jeho ruky bez práce.Ale oral ťažkým pluhom na Golgote.My sme ta prišli. Pridali sme sa. Povedal nám: vládnite nad zemou.14Nešliapte naše rany na roli.Zbožie má oči priateľov i nepriateľov.Žneme ho tam, kde hľadí. Plodí nás.Žito je malé v zrnkách a je v nich srdce. V každom.Majú nás na tvári.A nie sme smutní. Naši blížni nás vidia. Hlavne, keď sa bijú.I ľudia, i národy sa bijú.Raz sa zobudíme. A môže byť po vojne.Budeme doma. Už s modlitbou. V hĺbke seba samých.Mali sme kde prezimovať.Kôrka chleba omladne. Nik nepovie, že je proti nej.Za stôl sa posadí aj pohár vody.Nastane slnko. Dlho nebolo u nás.Opravíme porúchané dvere. Ktosi chodil cez ne. Nemal tam čo hľadať.Pôjdeme na roľu. Nebude prázdna.Nájdeme, čo pre vtáčkov ostalo.Len zobrať dnešok. Zajtrajšok už zvážať.Tu čas neuteká, len kráča. My všetci, čo milujeme.Život nebol omylom, ani ťarchou.Vtáčence švitoria.15Kto je bez viny? Nikto. Padáme.I proti Bohu hrešíme, i proti blížnym. A chceme udobriť sa.Odpúšťame a odpustí nám Boh.Tento vznešený akt je hĺbka, keď náš strom života visí nad priepasťou.A lístie odtiaľ padá dolu do potoka.Hľa, sme pod nebom, ktoré nás odnáša.Boh bojuje za nás, aby sme ostali na hladine vody.Tak bojuje za nás okno s oblohou, keď sa dívame na ňu. A zložíme ruky.Tak hľadíme s modlitbou i na otčinu.Lebo sú v nej ľudia, čo sa nemodlia.Hľadíme s ľútosťou na tých bratov.Odpúšťať je naša prosba k Bohu za nich.Ak nám vyjdú slzy, utierame ich takými kvietkami.To sú sväté chvíle.Pre tie chvíle sú všetky brehy svetov.Odpustíme každému, kto nás bije.Lístie na rieke už nevie, čo je bolesť.Ak nám to bolo krížom, už nie je ťažkým.Žil na strome našom.A na strome Božom.16Treba sa modliť. Zavolať Boha.Otvoriť nebesia. Nie sú skončené. Začnú sa nové.Nie celkom sme svojím nápojom. Pije náš každý kút sveta.Kde je ten kríž, čo sa nevolá krížom?Kde je to ráno, čo sa volá rámom, obrázkom?Možnože je rosou. Ale Boh nám i to dáva.Vtáčence priletia a dosť je stromov.Začnú pieseň včera nedokončenú.Nik nepovie, že sa mu nepáči, čo spievajú, keď dni a dni to isté.Tak si zas a zas pri modlitbe, či s tmou na pleci, či s tichým slnkom.Keď nás len troška pritúli Boh, i v tej troške sme.Ak nás niekto len máličko poranil, i tak príde ako ránhojič.Vidíš, nebesia sú stvorené, ale neskončené.Každý kút čaká na tvoj obraz Boží.Pre svoje rozhodovanie, čo robiť, nie my, ale Boh má ruky.Z čias evanjelia vieme, že chorí sa neuzdravovali sami. Poddali sa Ježišovi.To znamená, že pre biedneho človeka nádejou je Boh.Samaritánka pila z Božej studne. Tú vodu prosila.Tak voláme k Bohu.Sme pred neskončeným nebom.17V našom živote mnohé udalosti pre nás sú ťažké.Boh nám nevyhlási búrku.Príde síce s jeho vedomím, ale je pripravený na nás.Aj chmáry pošle. Až tak, že kozolky váľajú.Neutekajme, keď sme dokvitli. Boh má vejačku. Z kvetov ostanú semená.Aj slzy chcú prísť k nám. A v rukách Božích sa rozlejú.Boh ti nepovie: čo plačeš? Sám prestaneš.Svet je hrozné strašidlo. No straší len nás, nie nebo.A búrka ide k Božej lodi, s 12 učeníkmi.Aj Judáš Iškariotský bol s nimi. Predstavte si, neutopil sa.Bremeno zeme volá sa bremenom výšin.Aj krátky oddych je odtiaľ. Všade, kde sa trpí.Boh môže prísť za nami i do očistca. On to miesto stvoril.Túli sa k nášmu obloku holub s ratolesťou.To nie sú naši blížni.Sú v potope sveta.To je vojna?Nie. Už je po vojne.Už je po búrke.Len v nebi ju môžeme preťať.Božím mečom.18Vetry s nami zametajú. To sú naše ďaleké obzory.Pre mnohých sme len smetím. Ľudia sú nám blízki. Majú metly.Ponosujeme sa, že svet je bez Boha.Máme krivé poznanie seba. Nie z obrazu Božieho.Hľa, Boh nechá rásť byľku, i keď po nich chodíme.Každá zdvihne hlavičku. A mala ju zohnutú až po zem.Sú siroty na svete. Vieme o nich, že sú naše.A nie sú to deti nikoho.Vetry ich nezametajú. Ľudia.Také decko ide k Bohu na vlastné ústa. Modlí sa.Zametie pred sebou zem.Povie zo svojho kríža: Otče, odpusť im.Vziať meno Božie do úst nie je námaha. Veď je to nebo. Chceme ho vidieť.Utrieme handričkou okno. Duch ide.Novú krajinu chceme. A je u nás v izbe.Tu vietor ľudský nepocvála po nás.Boh to nechce tam, kde raz vdýchol dušu.Tichý krok sem prinesie každého.Ako do svätyne pre odpustenie.Tak už nestúpi na obraz Boží.19Kvapkami vody sme pokrstení. Nie je to namáhavé ani Bohu, ani nám.Tak sme v kráľovstve Božom, v ríši ducha. Čo Boh chce, stane sa.Nebolo to nič krkolomného, čím by sme budili obdiv: Boli sme ticho.Krstní rodičia nás niesli, už bez dedičného hriechu.Výšky sa stali našou slobodou.Vidíte, ľahko prišiel k nám Stvoriteľ, aby sme neboli pohanmi.Je to nezmazateľné. Nikde nezostaneš, aby si tam nebol.Keby ťa stihla slabosť ľudská s hriechom, pokrstenému sa dá rozhrešenie.Taký je vzdych Boží na zemi. Boh ťa má zas. Zdravého.Choroby prídu a odídu. Uzdrav sa a nehreš viac.Otčenáše a Zdravasy nie sú tresty pri spovedi.Boh ľúbi aj malý dobrý skutok.A vidí aj tvoje ťažké roky, že sa ti dobre vedie.Odev treba vždy látať. Tie šaty deravé.Búrky dohonia ti srdce. Dotkol sa ťa kríž.Dotkol sa ťa Boh.Vidí ťa.Tak sa nás dotkla svätená voda pri krste.Boh ju vidí i dnes.Nebolia ho oči pri tom. Hľadí ďalej.20Neznášanlivosť jestvuje. Hľadajte jej korene.Sú to mnoho ráz i bezvýznamné maličkosti.Sused sa so susedom vadí, keď na ich spoločnom plote spieva vtáčik;komu spieva?Veď odletí ponad hory a doly. Komu spieva?Sme ohníkom na horách, vatrou. Zastavte sa pri nás.Pri nás spievajte. Veď blúdite v húšti.Láskou sme. S očami Boha spolu.Tak vieme, koho sú tie vtáčky.A koho miluje Boh.Koho?Všetkých.To pochopíte, keď nás kameňmi zahádžete. A nie sme tam.A sme tichí, keď sa palice ženu na nás.Tie palice Boh má. Vtedy nie si pod hrčatým úderom.A vtáčky prídu.Strom je zdravý. Konáre nemá opuchnuté chorobami.Vzduch je spevom. Niet v ňom zlého slova.Veď ani na plote dvoch susedov nepovedali nič zlého.A pri našej vatre by to urobili?Tu nemáme plota.Hľa, sme všetci doma.21Boh nás k skromnosti postavil na zem.Povedal: tu ste a máte všetko. Pokorte sa pred svojím darom. Ste bohatí.Zem je moja a vaša. Celá.Počúvajte len mňa. Robte, čo vám poviem.Poslušnosť bola baštou. Múry raja chránila.Tak sa do záhrady Božej prach nedostal.Ale tým prachom bol človek. Prepadol priestor Boha.A zvalil sa múr.Opakuje sa to. Sme už padnutými.Sme v ríši smrteľníkov.Tu je všetko v pote tváre a s mozoľmi na rukách.V tŕni a v hloží.Pri kríži a pri smrti.Pri Bohu a Golgote.A cesty prekonávame s poslušnosťou, i s neposlušnosťou.Tak sme pri odpúšťaní vín, neodohnaní od dverí neba.Len sa obzeráme, kde sme.Pred Bohom vždy. Pred udobreným. V pokajaní.Ten prášok zas zobudený.A hrsť s ním premenená na modlitbu.22Všetci máme blížnych. Slabých ako my.No nepovieme o nikom, že on je menej pred Bohom.Hľadíme na každého. Dobrý pohľad je príchod, nie odchod.Náš svet je veľký. Boh dal domov u nás tým slabým.Kvitneme. Je dážď Boží.Tak povedal na kríži Matke svojej o každom z nás: hľa, syn tvoj.Potom mu otvorili bok.A sme v chráme.Sme blížni. Slabí k slabým.Rozdáme si ruky všetci. Pomodlíme sa.Tvárou k tvári Božej. V otčine. V nebi.To sú výšky. Žijú vtáčence.S piesňou všade.Spievajú. Nie sú ďaleko. Nie sú inde.Ich obdobie nie je na slabých krídlach.Jeden ako druhy letí pod nebo. Maličký, že by si ho sfúkol.A nedočiahneš ho. Boh ide k našim rukám.My slabí sme v takých diaľkach.V dejepise Božom.Na prvej strane.23Keď milujeme, máme nedeľu na úrodnej roli.Prišla po šiestich dňoch rúk Božích, pracovných.Žijeme neprestajne stvoriteľskými očami.A svätým domovom.Na mapu neba kľakne si každý oblok.Vidieť, že na nás orie.Najprv sme zrnko. A prídeme na stôl.Jedno, či v robotný deň, či v nedeľu.Všetko z lásky. Všetko na zázraku Božom.Človek by nežil, keby ho taký div neohrieval.Tak neplače dieťa, keď ho matka túli.Rozvoj srdca nevie stíchnuť.Na oblohe našej môžu byť chmáry.Slnko neodháňa. Objíme, aby ich nebolo.Príďte k nám, keď vás život bolí. Nás nebolí.Vieme vziať do náručia i vaše dieťa, i svoje. To je to isté dieťa.Nie ste zďaleka.Buďte tu.Žijeme. A podelíme sa spolu.Božími očami.24Poznáte krížovú cestu? Ja sa ju modlievam. S tebou, Kriste.Je mojou. Tak ti je sladko pri mne.Je i tvojou. Si úsmevom, kde ju hlásam svetu.Ježišu, dal si nám milosť poznať ťa, milovať ťa, rozdať ťa.Do neba je krížik. Každý má byť blízko.Po našej lúke ponevierať sa môže vietor.Ste kvety. Nesiem si vás v ruke. Nezablúďte.Búrku nesie i Boh. Ale svoju.Taká je Golgota. Nie z ľudského strachu.Svätí mučeníci prišli na svoj pokrm. Našli aj svoje miesto.Videli hore.Amfiteáter nemá strechu. Chrám pre svätých.Bol pohľad nadol. Zrkadlo Božie.Ty si to videl. Ty, Všemohúci.Mal si sväté väzenie. Nie svet nikoho.Nebolo sirôt. Tie už boli vo dverách pre mreže.Mali ruženec v ruke. Ten náš, so sladkými tajomstvami umučenia.Ako my dnes.Slobodní v Kristovi.Svätí.Láskou.25Čas je veľký div sveta. Preháňa nás. A nepreženie.Sme na obraz Boží. Nie napospas vekov.My sme farby.Boh je paleta. Sme na nej.Či sa vidíme? Dobre sa poznáme?Farby miluj.Vieš, kde sú hranice. Niet ich. U Boha.Dýchaj seba na každého človeka. Dávaš lásku.Ale kto sa hodí do víru času, do toho veľkého divu sveta,jeho obraz nie je v Bohu a nie je pri nás.Kormidlo má Pán Boh. Berie štetec do rúk.Vieme, čo príde: odpustenie viny.Z diaľav. Až z neba.A čas sa zastavil? Nie. Povedal Vladár bedárom: ste u mňa.A choďte na zem. Poplačte si dolu.Biť sa treba za nebo.Sme milovaní. Až po pazuchu Božiu.Kotvy Pána.Spusťte ich tu, kde sme, aj ďaleké dni. Aj Božie maliarske umenie.Náš sprievod.Pre čas, pre ten veľký div sveta, máme farby.26Bože, vidím tvoju krásu. Tvojich svätých.Sú v tvojom nebi. Ľudia od nás.Päť múdrych panien žije v tvojej kráse. Tvoje odrobinky.Tak sú na zemi, keď motýľ sa sýti kvietkami.Tak rosa nebeská nájde si byľku. Keď aj za chvíľu krásou zomrie.Bože, všetko je z krásy tvojho poriadku.Keď príroda to vie, ľudia to majú viac vedieť.Pán Boh nás nemá za bezvýznamných. Keď velí svetu, velí aj ľuďom.Ktože z nás nechce večnosť? Tú baštu Božiu?Tomu, kto pasie nebo, nie je ťažko prísť k ovečkám.Na našom obloku utrie prach. Pozrie do domu.Trubadúr je. A my sme za záclonami jeho piesne.Nečakajú ho nemúdre panny.Ak ideme cez púšť, oáza je na mape.Nebo je všade. Na piesku suchom, i na morskom.A odrobinky neodišli od múdrych panien.Z neba nie.V Apokalypse čítame, koľké tisícky sú ich. Sú nespočítateľné.Sme v obrazárni svätých.27Ak ma niečo bolí, liečim sa. Mám dvoje zložených rúk.Sú dejiny bolesti. Ako v nebi, tak i na zemi.Nie iba slzy. Máme aj narodenie. Niet mu konca.Nebo je z lásky Boha. Dal nám kolísku.Kľakol si, keď nás prišiel bozkať.Dal objatie. Dieťaťu sa chce byť dieťaťom.A dal požehnanie.Dotkli sa nás všetky deti.Rozprávka volá k sebe rozprávku.Nebo máme z Božích pliec.Je od počiatku modlitby.Sme pod strechou Božou. Aj keď nás bolesť nepoháňa. Sme v chalupe Pána.A ktože ju nechce, keď treba žiť kdesi?Pastieri od jasličiek už mali domov. Žili v ňom.Tak ho našli, ako sa modlil pri nich spev: Sláva Bohu na výsostiach.Nebo nás i vtedy zarosí, keď si myslíme, že sme slabí uniesť rosu.A spieva sa i nám: Roste, nebesia. Vieme sa narodiť.Tu na zemi.My sa modlíme.Na nej.
Dilong_Rozjimania.html.txt
Z parkuVšetko kvitlo: byliny jednoročné i viacročné — a kvitol som i ja, dvadsaťšesťročný muž. Nehneval som sa na zrkadlo: ukazovalo mi ono riadnu počernú tvár, peknú bradu a vzdorovité fúzy. Postavu, tú chválil mi krajčír, že vraj ľahko šije sa na mňa! Nuž v takýchto otázkach neškrupuluje človek; úplne veril som i zrkadlu i lichotivému krajčírovi. A to naplňovalo ma radosťou, ba až slasťou. Prsia dmuli sa mi ani mechy, ktoré silný kováč dúcha, keď videl som, že mihajú očká, pekné očká za mnou! O nepekné nestaral som sa tak, ako neboli by sa pekné o moje starali, keby neboli i moje práve pekné, smelé bývali.Zato ale ostalo všetko len pritom, že som mal radosť — platonickú. V marci prišiel som do mesta N., no minul mesiac, minuli dva a bol som už v treťom bez toho, že by som mal nejakú „známosť“. Poznal som svojho starého profesora, u ktorého mal som šíriť svoje odborné zmámosti po dovŕšených štúdiách (chcel som byť výlučne očným lekárom); ďalej poznal som svoju domácu starú paniu, hostinských, pacientov a hromadu ľudí — z videnia. To bolo ale všetko! Priateľa nemal som a osamote trávil som svoj prázdny čas. O známosti ženských sa mi ani nesnívalo! Pravda, i v zlom čase prišiel som: v marci. Cez fašiangy ľahko to ide. Ideš na daktorý bál a chytiac riaditeľa pod pazuchu, vedieš ho rovno k nej, dáš sa jej predstaviť — a už je známosť hotová. No v marci čo? A čo v apríli? Zábav niet, na ulici padá dážď a ak nepadá, nuž vietor duje, takže dámy len z okien dívajú sa na čudných fičúrov.Hovorím, teda nemal som ani známych, ani známe. Sprvu bolo mi clivo, pozdejšie ale privykol som a keď otvoril sa máj, krásny kvetný máj — vtedy už ani neželal som si dať sa do známosti s pyšnými obyvateľmi nemeckého veľmesta. Zo zvyku stal som sa samotárom, a síce náruživým. Ledva dočkal som koniec ordinácie, už letel som s knihou pod pazuchou do parku n-ského predmestia. A aby dôsledným ostal i tu, vybral som si lavicu, ku ktorej málokedy blížili sa ostatní navštevovatelia záhrady. Ležala ona v úplnom chládku, naboku od hlavných ciest. Uzunký chodník viedol cez húštinu k nej.O tejto lavičke chcem vám vyprávať.
Marsall-Petrovsky_Z-parku.html.txt
(Úvod)Povesť zo života SlovákovČasto tichá pastuchova chyžkavíce může pro vlast dělati,nežli tábor, z něhož válčil Žižka.Slávy dceraPovažie, rýdzi kraj slovenský, neprajnou cudzotou nepoškvrnený! V údoliach tvojich panovala mocná ruka Matúša Trenčianskeho, hrdinského pána Váhu i Hrona; z pyšného Trenčína rozletovali sa rozkazy jeho, kraje tvoje k životu volajúce, k životu hodnému teba a národa tvojho. V utešených krajoch tvojich rozvinovali silu svoju pluky Jiskrove a v pevných hradoch tvojich za dlhé časy ozýval sa hrdinský štrngot zbrane. Kde sú tie časy, časy tvojej slávy? Kam podeli sa krásne a slávne dni slávy tvojej? Zašli v kraje večnosti, ako haluz vŕbová, odorvaná z kmeňa svojho a zachytená strmými lunami rozpeneného Váhu, uteká z rodných krajov považských v siné koryto slovanského Dunaja; tam nesie sa vlnami jeho a prejdúc bohatú, utešenú kolísku Slovanstva, v Čiernom mori hynie bez znaku a pamiatky, len na rodnom kmeni ostane znak, že tam kedysi vyrástla táto haluz.Považie slovenské! Čo sa stalo s tebou? Štrngot zbrane utíchol, nedobytné hrady a zámky tvoje valia sa v rumy, a len pltník krivánsky na plti svojej popod zrúcaniny, svedkov týchto dávnej slávy tvojej, veslujúc a s lunami rozjedovaného Váhu bojujúc, spomína časy, časy tvojej slávy a o plť jeho udierajúce vlny šepotajú mu deje, ktoré rozpriadali sa na lúčinách tvojich a v hradoch, postavených na vysokých bralách tvojich. Ale spomienka v mysli pltníka príhodného miesta nenachodí, on, príduc do Dunaja, zabúda povesti tvoje, a tak ako krivánske vody Váhu tvojho tratia sa vo vodách dunajských.Aká to zmena na krásnom Považí slovenskom? Rumy hradov slávnych ešte pevne stoja, bárs vystavené víchrom a búram, hroziacim im záhubou, vzdorujú nápadu a nesú pyšné čelá múrov svojich k nebu, ale čas rúca piesok za pieskom, kameň za kameňom z hradieb dolu do priepasti hlbokej a niet ruky, čo by chránila pamiatky slávne pred úplnou záhubou. I príde čas a márne bude hľadať tvor-človek znaky hradov považských.S behom časov do večnosti nekonečnej menia sa i záujmy, náhľady a túžby človeka. Obyvatelia pyšných hradov, ktoré mocným nepriateľom vzdorovali, opustiac sídla slávnych dedov svojich, zišli do dolín medzi ľud svoj, tu stavali stánky svoje.Darmo by si hľadal výbojachtivých hrdinov, strach a hrúzu do okolia nesúcich, pamiatka ich pochovaná je v rumoch zámkov.S premenou obydlia zmenil sa i život. Hluk na výšinách umĺkol; tam, kde mocní, strašliví vladári hospodárili, usadili sa teraz noc milujúce sovy a iné dravé vtáctvo. Tam, kde kedysi rozpriadali sa deje a osudy stolíc, okolia, ba krajín, hniezdi divá zver a len zvedavý cestovateľ alebo poľovník časom navštívi tieto zrúcaniny. Tak hynie sláva sveta! Ale zato hrady tie boli, sú a zostanú svedkom slávy tvojej, utešené Považie, a Slovák s hrdosťou spomínať bude i v pozdných storočiach slávu tvoju: Matúša Trenčianskeho! A pamiatka dejov a udalostí tvojich, slovenské Považie, zaznačená stojí v dejinách národa tvojho!Neprichodí nám do dávnej minulosti zabiehať, časy naše sú plné obrazov, núkajúcich nás k opisu. Život náš plný je výjavov hodných zaznačenia; z ničoty, z poníženia, zo zabudnutia rodí, dvíha a hýbe sa k novému životu národ slovenský! Stopujme deje preporodenia jeho a duch náš nájde útechu, rozkoš, zábavu, nájde poučenie.
Feriencik_Jedlovsky-ucitel.txt
Zahanbený posmievač AntifándlyZhovárajú sa naháčsky farár a fráter TeodulTEODUL: Vaša prevelebnosť dobre vie, kto a čo som. Nuž som fráter Teodul, priezviskom Zelenič,[1]slovenský terciár z rádu františkánov bosákov — ako ich vy voláte — a sprostáčik, ktorého perom je kutáč, ražeň, vareška i šumovačka; kalamárom a knihami sú hrnce, kotlíky, panvice i randlíky; ktorého dôvtipom je umenie nepresoliť, neprekysliť a neprekoreniť jedlá; pamäťou zasa nezabúdať, čo bolo na obed a čo treba poriadne uvariť na večeru, ak dovoľuje dostatok. Nakrátko povedané — ja som ten kuchár, čo som bol vaším najbližším susedom, dokiaľ sme žili (vo svätosti — ako ste napísali) medzi horami vo svätokatarínskom kláštore.Že nemôžem veľa mudrovať o knihách, to vám je jasné z môjho zamestnania a dobre to viete z iných okolností. A aby som sa vašej prevelebnosti statočne priznal, ja som si nevymyslel, čo je obsahom týchto zopár dôvtipom neveľmi sa blýskajúcich stránok, lež som si zapamätal všetko, čo som tu a tam počul rozprávať so smiechom iných. Keď sa toho už viacej nazhromaždilo, zapísal som to, lebo písať predsa viem. No pozapisoval som si to iba a jedine pre seba, lebo mi ani len na um nezišlo, že by to mohlo vyjsť na svetlo sveta tlačou, a pretože som naisto predpokladal, že dielu vašej prevelebnosti dostatočne odpovie dakto múdry a učený. Ale keď každý vravel, že taká trubirohová pletka (ako všeobecne nazývajú vašu knižku) nezaslúži, aby niekto vznešenejší chytil kvôli nej pero do ruky, a tým menej z lásky k nej oferoval kníhtlačiarovi dajaký groš — ja som sa takto rozhodol: Nikto múdry a učený sa nechce s vami kvákať, hlúpemu teda nič neuškodí, ak by ste ho aj prekvákali.A keďže sa mi natrafil mecenáštisku, vydávam tieto stránky, ktoré však nevenujem a neobetujem svojmu mecenášovi, lež vašej prevelebnosti. Nech ich ráči prijať i prečítať s dobrou vôľou a už viac staršia než mladšia nadobudnúť konečne rozum!Začnem ako vaša prevelebnosť — totiž akoby som spadol z duba povyše vašej fary — potom budem pokračovať podľa stránok vášho diela a v rozhovore zdôrazním jedine významnejšie veci (veď ktože by vládal pospomínať všetky vaše pochabé smiešnosti a smiešne pochabosti?). Vo svojej reči použijem takú slovenčinu, akú pokladám za najlepšiu, no vašu reč zopakujem vždy od slova do slova, každučkú literu (aj typom tlače) všade tam, kde to bude potrebné.Napokon mojím úmyslom a predsavzatím je na vaše peknépochválenodpovedať dôkladnýmnaveky amen, ktoré príslovie poznáte i vy.FARÁR: Pred prvým dielom Dôverného rozhovoru prosil som čitateľov slovami Druhej knihy Makabejcov,[2]aby sa nepozastavili (tým menej pohoršili) nad odpornými príhodami, ktoré som napísal. No keďže sa našli voľaktorí, za menom Teodul skrytí posmievační kritici (zoilovia), ktorí všetky moje spisy chceli zneužiť na moje zahanbenie, nuž týmto odpovedám na nasledujúcich stranách. Priateľskú odpoveď začínam tak, ako voľakedy začínal svoju obranu múdry piarista Jozef Dezerický,[3]známy uhorský historik, keď odpovedal jezuitovi Jurovi Prayovi,[4]ktorý kritizoval jeho knihu histórie: „Milý čitateľ, ak sa ti bude zdať, že v našej knihe sa vyskytuje dačo také, čo by si zaslúžilo prútik (malé pokarhanie) — čiže dajaký ľudský omyl alebo menšia nedokonalosť, chyba v spomínanom čase či rokoch — veľmi ťa prosím, láskavo tu zváž môj dobrý úmysel a oprav si to podľa vôle alebo nás statočne upozorni. A keď poznáš skutočnosť hodnovernejšie a istejšie, zveľaď a doplň písomníctvo týmito poznatkami o starodávnych dejoch a nezatajuj ich ani pred nami, neskrývaj ich ani pred inými, čo to túžia vedieť.“Keďže si, Teodulo, nič nedal na moju prvú prosbu a podobne si z tejto teraz predloženej nesplnil nič, ani si v mojom spise nevzal do úvahy dobrý úmysel (ba i tvoji mudrci a mecenáši tu chybili), ani si ho sám i s mudrcmi neopravil, ani si ma statočne neupozornil, nuž radšej vyplazuješ na mňa svoj klebetný, posmievačný jazyk. Naostatok vidím, že nepoznáš aj so svojimi mudrcmi ani hodnovernejšie a spoľahlivejšie skutočnosti o starodávnych dejoch, ktorými by sa zveľadilo naše slovenské písomníctvo, a preto túto ti určenú odpoveď zakladám na prísloví: Conscia mens recti, famae mendacia ridet.[5]Zasluhuješ síce chválu za svoju ohromnú pamäť, ktorá by si mala zachovávať iba toľko, čo bolo na obed (nehovorbylo, lebo ja nie som Záhorák ani Moravan), čo má byť poriadne uvarené na večeru, no predsa si zapamätala toľko, koľko si mi odpísal a čo si mi napísal.TEODUL: Čo som od iných múdrych tu a tam počul rozprávať.FARÁR: Teda tvoji mudrci moju knižku (nevravdielo, my Slovácinedeláme) pomenovali trubirohovou pletkou a preto sa oni (múdri a učení) nechcú so mnou kvákať? Zasluhuješ si pochvalu, že si sa len ty osmelil! Zakreš tým mudrcom ohňa a zapáľ im pod nosom sirku, aby sa aj im už zablyslo svetlo tohto sveta. Ani by som neveril — v Naháči keď sviniar zatrúbi na trubirohu zobúdzajú sa ošípané aj ich zašubrané opatrovnice — že môj trubiroh tak hlasne zatrúbil, až ho dolu dolinou v… počul ošmýkaný zašubranec.Ej, milý Teodulo, bodaj by si bol získal viacej mecenášov tlače! Prosím ťa, nehovortisku, ani to nie je po slovensky. Tisneme pred sebou a vedľa seba; čo tisneme pod seba, to sa tlačí. Teda povedzkníhtlač.[6]Venovanie tvojich riadkov vďačne prijímam, no neskôr sa ešte spýtam, ako som z nich mal nadobudnúť rozum.Ty chceš začať, akoby si z duba spadol. To dobre chceš — a Jove principium,[7]ten dobre začína, kto s bohom, v mene božom začína a si vzdychne: Ach, môj bože! Nezačínaj tak, ako som vraj začal ja. Ty začni — akoby si z jedle spadol. Dubu sa protiví jedlička, ktorá tiež voľakedy rástla v dubovom háji.[8]Ja že som písal smiešnosti? Prosím ťa, predkladá vari niekto zábavnejšie veci než ten, čo smiešne píše o smiešnostiach? Vraj som napísal aj pochabosti — nuž áno, a to preto, že sú vytlačené.Fráterko, ty boží sprostáčik a hlupáčik, ako voláš sám seba, ty chceš naprávať moju slovenčinu a uplatňovať svoju? Kto ti to poradil? Hovoríš, že je to iba tvoj vlastný názor. Na názor jediného človeka-hlupáka nedajú nič naše slovenské školy, ktoré sa všetky pridŕžajú celokrajinského pravopisu. Či je správnejšie podľa pravopisu napísaný tento tvoj rozhovor alebo Dôverný rozhovor, to sa samo preukazuje, lebo ty píšeš tak, ako sa prikazuje písať, podstatné aj prídavné mená malou literou. To by sa dalo vysvetliť azda odchodnosťou prídavných mien.Táto odpoveď je obetovaná pánu farárovi dolnodubovskému a chtelnickému aj trnavskému kláštoru.[9]Chápem aj dobre viem, že chceš (na prvej strane svojho predhovoru), aby som ti prisvedčil, že nemôžeš veľa mudrovať o knihách, a preto sa ti čudujem, odkiaľ alebo z ktorého kotlíka či kastróla by si mohol vybrať tú najlepšiu slovenčinu. Azda z toho, v ktorom si prekonával základnú školu, keď si v ňom zapravoval číky,[10]a tam si sa naučil robiť aj vlasové a hadovité štrichle[11]— preto sa pridŕžaš tej českej, u nás zbytočnej vidličky, literyyaj tohopak. Vieš ty, čo je topak?Schlowakischer copak— taký, akým aj seba menuješ, slovenský hlupák! A tá zbytočná gajdica, literag, čože hľadá pri tomste? Ty jediný — proti toľkým učiteľom pravopisu — chceš medzi dostačujúci počet našich slovenských litier do našej abecedy primiešať svoje kuchárske vidličky, kutáče a ožechy? Ale toto nech stačí o tvojom úvode, pokračujme.Počuj, aké ti odpoviem „naveky amen“. No ak ťa pozdravím namiesto toho, kto sa vlastne za tebou skrýva, statočne odkry svoju tvár a povedz: Tu som — ktorého ste hľadali — trnavský Teodul, tu som Filip z konopí, dolnodubovský sekretár[12]páter Adalbert Šimko, a tu je so mnou môj principál,[13]dolnodubovský pán farár. To je ten pán, ktorý v celom slovenskom umení sám chce byť najhlavnejším začínateľom, vodcom, najznamenitejším spisovateľom. Na chválu svojej moravskej slovenčiny mi takto odpísal: Antifándly meum slavonismum insigniter sequitur.[14]Nuž dobre, dobre, aký ste vy zvláštny človek, pane, to tu svetu dokážem v nasledujúcich riadkoch, a aká znamenitá je vaša slovenčina — vynikajúco povyberaná z prastarej českej biblie a z moravských modlitebných knižiek — to dokazujú vaše knihy. Veď naši Slováci si z nich môžu overovať aj vaše českéčiny. Vo včuľajších popoludňajších litániách ste služobníkov božích zo Siona[15]po českyostríhali,[16]a tak zostali s vaším frátrom ostrihaní, ošmýkaní Teoduli.TEODUL: Po nadpise uvádzate dvanásty verš zo šiestej kapitoly Druhej knihy Makabejcov — a dosť; nuž a čitateľa dostatočne neprosíte, lebo každý sa pozastaví ani nie nad odpornými príhodami, lež nad spísaním odporných príhod. Potom nasledujerozdielknižky — ako vy označujete rozdelenie — leborozdielarozdelenieje nie to isté. No aj to ste dobre vyjadrili, lebo z toho aspoň vieme, čo ste chceli písať; veď ináč by váš úmysel zo súvislého textu knižky nik nepochopil, natoľko to nemá ani hlavy ani päty.V príhovore najprv prežúvate, že ste knižku napísali „pre mladých kňazov prešporských chovancov“ (viete vy, Jurko, čo je chovanec?), a potom sa priznávate, že vašu domácuvýrečnosť(nárečie) opravili tí mladí kňazi. (Ajvýrečnosťiné znamená, než si vy myslíte; a výrečnosť sa od vášho tárania väčšmi odlišuje než naháč[17]od riadne a za drahé peniaze oblečeného človeka.) Čudne je távýrečnosťopravená, lež aká mohla byť, prosím, neopravená? Nuž, Juro, akýže ste vy spisovateľ, aký pôvodca slovenských kníh, keď vašu slovenčinu museli iní opravovať? Akýže by som bol kuchár, keby som kadečo, všeličo pocápal do hrncov a odovzdal by som to druhému, aby z toho uvaril poriadne a chutné jedlo? A čo je potom vaše v Dôvernom rozhovore, keď nie je ani slovenčina? Obsah ste pokradli z príručných knižočiek a obhádzali ho smradľavým hnojom (jedine ten je váš).Potom vravíte, že preto ste knižku napísali, „aby už konečne v tomto vzdelanom, osvietenom 18. storočí z hlbokej tmy na svetlo prenikli aj pravopis a správna výslovnosť tejto našej, medzi poprednými materinskými jazykmi vynikajúcej reči“. A tým chcete, nazdávam sa, oznámiť, že ste písali na slávu Slovákov a kvôli zveľadeniu ich reči. No beda, prebeda i slovenčine i Slovákom!Tomuto rodu nikdy nechýbal dôvtip a že ho uverejnenými písomnosťami dosiaľ neukázal a nevyjavil iným národom, zavinil azda nedostatok potrebných útrat na tlač. A keď teraz niektorí začali chvályhodne prelamovať ľady, zrazu ste i vy — ako Filip z konopí — vyskočili a zvolali: „Aj ja som tu!“ Nuž čo povedia aj tí najhlúpejší o slovenských hlavách, ktoré ste ošústali takou kolomažou?! Ach, nešťastní Slováci! Pomohol nám veru z blata, čiže z pece pod lavicu Juro Pandva,[18]nahatý farár!Nižšie vykladáte, že „kto chce poznať zvyčajnú domácu, každodenne používanú podobu slovenskej reči a pravopis čistej slovenčiny, nech si prečíta túto knižku, nájde v nej oboje“. To nie je pravda; a váš Titinill ukazuje, akej domácej slovenčiny sa pridŕžate — pozberanej pod novosedliackymi šiatrami. Potom uvádzate rozdielne vyjadrovanie, píšete: „Ináčhovorímeokolo Trnavy, ináčríkajúamluvia(mali ste povedaťmúva, lebo Bielohorcilhltajú) za Bielymi horami, inakvraviana Orave, ináčhutoriav Šariši aj na Spiši a inak rozprávajú inde.“ A v Naháči, Jurko, ako hýbu jazykmi tie zvyšky pandúrov?[19]Nuž oni a vy s nimi ani nehovoríte, neríkate, ani nemúvite a nemluvíte, ani nevravíte, nehutoríte, ani nerozprávate — lež ako vo vreci od duba k dubu sa tlčiete, tak v slovenčine ibavendíte, doncítea podobne. Veď predsa čože sú to za slovánajcit, vendit, obendit, doncit, nejescit, idcit, vincit, vescit(azdaveščit)? Takejto a podobnej novej poľštiny či rusniačtiny, či čoho, je u vás viacej!Ako sa tak ďalej vlečiete, v tom istom príhovore lalocete: „Viem, že nenarodil sa ten, aby sa páčil všem.“ Jurko, to je iba polovica pesničky; druhá polovica znie takto, zapamätajte si: „Ale sa narodil v Ompitáli[20]a býva v Naháči ten, ktorého pre jeho knižku nemá rád ani jeden.“ Jej melódia či nôta sa chceli vydriapať z „do“ až na lenivé „fa“[21]a padnúť chytro dolu ako kameň.„Niektorým sa bude azda páčiť môj zámer, iným možno forma rozhovoru, ktorú pri písaní používam, ostatným sa pozdá hoc len tento môj jazyk.“ Nadarmo sa takto utešujete a zbytočne dúfate, že by sa niekomu páčilo dačo z vašich zberkov. Veru každého tam čosi znepokojí a oprávnene popudí, hoci jestvujú rozličné chute, o ktorých sa nemusíme dohadovať, ako uznávate i sám.Lež prečo mám len ja rozprávať a nie aj vy, Juríčko? Veď váš Titinill neprestával odpovedať Atanázovi; a vám sa už nebodaj natoľko zaklenili[22]zuby a zamkli ústa? Nebojte sa ma, rozmyslite si, čo mi máte povedať, kým si trochu oddýchnem.FARÁR: Páči sa mi, že tvoji mudrci uznávajú za pravdu, čo som napísal v Dôvernom rozhovore. Dosvedčujú, že tietoodporné príhodysú spravodlivé, lebo sa nikto nad nimi nepohoršuje — teda v jednom mlyne melieme rovnakú múku.Až vyjde naša slovenská frazeológia, potom ťa vyznamenám inakším titulom, než som uviedol, a poviem ti, čo znamenáchovanecalebochovanček.[23]Ja by som pochválil takého kuchára, ktorý by si po navarení a naložení jedla na misy sadol a povedal mladším: Ja si odpočiniem, to ostatné urobte už vy. Hotové jedlá povrchu iba trošku osoľte, okoreňte, budú chutnejšie! V mojej knižke zostala moja slovenčina, cudzie ruky pridali iba nové litery podľa nášho najnovšieho pravopisu.Prečo sú naši Slováci nešťastní? Ktoréže slovenské hlavy som to mal ošústať? Oných múdrych a učených — ktorých spomínaš vo svojom rozhovore — veru nie, lebo sa so mnou nechcú kvákať, svoje hlavy neuznávajú za hodné toho. Či som svojou obyčajnou rečou ošústal hlavy hlupákov a sprostákov, za vodcu ktorých sa ty sám pokladáš? Takí a ostatní tebe podobní vždy ste boli ošústaní, ba — ako sám o sebe píšeš — zamastení, zašubraní. Teda ani vás nepostihlo nijaké nešťastie. Nuž počuj môj vzdych: Ó, nešťastní učitelia národných škôl! Nešťastní pôvodcovia slovenského pravopisu a správnej výslovnosti! Odstúpte, odtiahnite ruku z tabule, beží k nej akýsi zamastený, zašubraný hlupáčik-kuchár s kutáčom a kričí: „Preč, choďte preč — ja vám pomôžem z koňa na kravu! Ja budem vyučovať tú (kuchynskú) slovenčinu, ktorú sám pokladám za najsprávnejšiu!“ Fráterko, kdeže si sa naučil tej najsprávnejšej slovenčine?TEODUL: V dolnodubovskej kuchyni. Tam učiteľ prikazuje, aby sa Slovák od Moravana odlišoval iba rúchom a nie rečou.FARÁR: Och, my nešťastní Slováci! Kedyže budeme jednej mysle?! Hľa, zasa povstáva jeden galibár[24]— ale aký? — fráter Kosulka. Hm, nevídali mnícha![25]Aký človek, taká reč.Ja sa vždy pridŕžam hovoreného jazyka trnavského okolia, podobne aj vytlačeného už slovenského pravopisu, do ktorého mi prácu sľúbili upraviť prepisovatelia. No keďže ich bolo viacej z iných stolíc krajiny, nejednému v náhlivosti pero zabehlo do jeho materinskej reči, a preto chyby ich pera i kníhtlačiara ospravedlňuje posledná strana druhého dielu Dôverného rozhovoru. Veľa starostí a prekážok majú farári pri každej práci, nuž a mňa by mohli ospravedlniť iba tieto ťažkosti.Dúfal som, a už naisto viem, že sa mnohým páčila moja knižka. Nemysli si, že mám zamknuté ústa či zaklenuté zuby, ako si mával ty. Ale počúvaj ďalej, no nehovor hop — až na koniec, ak preskočíš.TEODUL: Na stopäťdesiatej strane sa vystatujete, chválite, že ste boli jezuitským žiakom; no mrcha žiakom ste museli byť, asi ako vami spomínaný grič[26]alebo Atenazinus, lebo tam dodávate, že jezuiti medzi seba vábili a prijímali len dobrých alebo bohatých žiakov. No vás nevábili, hoci ste boli ochotný vstúpiť do každej rehole. Tak či tak — ste chudobný syn kraviarky šaštínskych paulínov, teda museli ste byť aj vrecom udretý žiak.Na stopäťdesiatej prvej strane máte peknú babskú bájku o trinástej škole a o černokňažníkoch. Ak by to bola pravda, vás by každý v tej vašej popolnici[27](vyprašivenom kočišskom plášti, v ktorom vás ustavične vidieť vonku, či prší alebo neprší) pokladal za černokňažníka.FARÁR: Ja som jezuitského griča tak zlomyseľne nenazval, ako ho menujú tvoji mudrci Atenazinusom. Takému gričovi nechýbalo nič iné, lenE societate J.[28]Ale aj tak to mohol byť bohabojný, statočný a dobrý žiak, ako boli napríklad u františkánov mnohí statočnými a dobrými žiakmi, hoci ich po obede nemenovali v refektári.Odkiaľ vieš, že som bol ochotný vstúpiť do každej rehole? Ej, ej, riedky si ty hádač, skutočný búchaj oháňajúci sa falšou. Tu ťa usvedčujem z ôsmej falše proti mne. Aký som bol žiak, už som sa osvedčil latinskými testimóniami.[29]Netajím, že pochádzam z remeselníckeho rodu, v ktorom sú viacerí remeselníci ešte dodnes. Aj to je pravda, že strýčni príbuzní sú sedliaci. Ale čo z toho vyplýva? Teda preto som, ja chudobný, nemohol byť takým dobrým žiakom ako iní z urodzeného zemianskeho stavu z Kuklova?[30]Vari je to na hanbu Františkovým nasledovníkom alebo cirkvi, čo píše Platina[31]o pápežovi Alexandrovi V.?[32]Chudobní rodičia ho odumreli takého malého, že ich nepoznal, ani ostatnú svoju rodinu. Vyrástol ako iné siroty medzi dobrými ľuďmi, žobrúc po domoch almužnu. No boh obdaroval ho dôvtipom, bystrým rozumom, ohromnou pamäťou a inými duševnými čnosťami aj telesnými vlastnosťami, ktoré mu pomohli najprv medzi nasledovníkov svätého Františka a potom až k najvyššej cirkevnej hodnosti — na pápežský trón. Nazdávam sa, že ani mne, ani paulínom by nebolo na hanbu, ak by som bol u nich kedysi pobudol, lež skôr je nehanebné tvoje falošné tvrdenie, že ma vychovali.Pápež Sixtus V.[33]mal veľmi chudobných rodičov, no pred inými veselo vravieval: Natus sum domo iliustri[34]— Narodil som sa v takom dome, ktorý cez deravú strechu aj vnútri osvecovala slnečná jasnosť. Toto by som ja mohol povedať skôr o streche mojej fary než o rodnom dome.Nebeskému pastierovi nič na cti neubudlo ani preto, že sa narodil v betlehemskej maštali, ani že ho vychoval pestún remeselník. Chudobní rybári — jeho nasledovníci — boli skutoční námestníci boží, bárs priestupky karhali jazykom i perom.Lež načo toľko príkladov hlúpemu kuchtovi,[35]veď by si ich ani nezapamätal, ani nezapísal, hoci by som chcel pridať ešte jeden taký príklad o pápežovi Hadriánovi VI.[36]Spomeň si, kto bol Klement XIV.[37]Ale zostaňme len v uhorskej krajine! Mikuláš Šmit[38]v životopisoch ostrihomských arcibiskupov uvádza, že arcibiskup Ján IV. Aleman bol synom chudobného kolára, podobne arcibiskup Juraj Selepčéni[39]mal chudobných rodičov, ktorí mu nemohli poskytnúť nič, a chodil od domu k domu po pýtaní ako voľakedy aj iní chudobní žiaci. Mikuláš Šmit potom dodáva: Istud ego non moror, minus sugillo, quandoquindem sincerioris sit laudis, magnum fieri, quam nasci.[40]Ešte poviem tvojmu stavu primeraný príklad, ktorý môžeš pochopiť svojím rozumom: Juraj V. Martinuz bol predtým kuchtom v kuchyni chorvátskeho bána Jána Korvína.[41]No potom zanechal kastróly a varešky, šiel do škôl, stal sa paulínom, neskôr varadínskym biskupom a napokon aj ostrihomským arcibiskupom.Mohol by som uviesť viacej podobných príkladov, no keďže ich uhorský svet pozná i v tomto 18. storočí, nezastavím sa pri nich, aby som tvoju sprostú besedu väčšmi nezahanbil. Lež spomeniem ešte, čo raz povedal istý uhorský biskup pri kráľovskej tabuli ostatným osvieteným veľkomožným pánom, ktorí ním otvorene pohŕdali preto, že bol z chudobného, a nie zo zemianskeho rodu: „Moji milí páni, nezazlievajte mi, že som prišiel sem medzi vás. K tomuto stolu povolal ma sám kráľ a do biskupskej hodnosti sám boh. Ja sa môžem pochváliť a preukázať vlastnými cnosťami aj zásluhami, no vy sa vychvaľujete dávnymi a už mŕtvymi zásluhami predkov.“ Fráterko, nasledujúce slová si zapíš pre svojich mecenášov: Melius est, ut in te glorientur parentes, quam tu in parentibus.[42]Podaj im okuliare, aby si mohli prečítať svätého Chrizostoma — Sapienti pauca.[43]Tamtí tvoji mecenáši sú zemania: Jeden má na pečiatke kladivko a ostatní čosi podobné cigánskemu kropáču alebo…Keď mi istý múdry a statočný pán napísal o Antifándlym, k slovám, že som bol chudobný žiak, doložil s pochopením: „Pán farár, vzdychnite si: Modo primo scio ex his ineptis verbis, quod male facerim, si quidem Deo non imposuerim, ut ex magnatis thalmo nasci me possus fuisset.“[44]Ja som menovite neuviedol, že daktorý — ten či onen františkán — je kraviarkin syn. Nuž veru, Teodulo, dostal ten tvoj mecenáš alebo tvoji mudrci salem sapientiae![45]TEODUL: Ja solím každý deň.FARÁR: Bodaj by si im lepšie užviakal aj osolil! Ak by som aj tebe ustúpil (čo predsa nie je pravda), ak by moja matka aj bola kraviarka — zamysli sa trochu — zvíťazíš tým dajako proti mne? Myslíš, že preto bude obsah Dôverného rozhovoru nepravdivý? Azda kraviarka paulínov pokazila mníšske poriadky? Či tie príčiny nebudú skutočnými dôvodmi zmien vášho života? Fráterko, tuším aj tomu, ktorého si naznačil ako pôvodcu tejto besedy proti mne, už chýba zrak ako mojej starej matke. Poraď mu tie okuliare. Na prvom mieste nech číta Vanespena a iných osvietencov. Ej, ej, mnísi — no už vám len musím dať panský titul — už nie žobráci ani kveštári, lež páni zemania, urodzení, veľkomožní páni františkáni, páni penzisti! Včuľ sa budete chudobným farárom len smiať, keď sa už iba sami budú chudobe podkladať, ak chcú dajako vyžiť. Už nebudete chodiť z dom do domu po cudzích prahoch… svitlo vám i bez tej nepríjemnej starosti líhať a vstávať — no dokiaľ?TEODUL: Pán farár, ustavične sa odvolávate iba na terajších osvietencov; vidieť z akého ste cechu tovariš. Akoby predtým na svete neboli žili múdri ľudia!FARÁR: Dobre vravíš, dobre — poznať kamaráta podľa kamaráta, vtáka po perí.TEODUL: A vlka pri naháčskych horách po srsti.FARÁR: A frátra podľa hlavy a tvojho mecenáša po reči a podľa písania. Povedala raz líška jednému zvieraťu, ktoré prekryté do levovej kože sa pokúšalo vrčať a strašilo ako lev: Poznám ťa, somárik, poznám, nadarmo vrčíš, podaromne strašíš — hlavu máš ako kyjanica a uši pravého somára!Prosím ťa, načo spomínaš černokňažníkov alebo môj biely kaput[46]s čiernymi výložkami? Už sa mi nevieš vysmievať ničím inším? Teda tým chceš svetu dokázať, že Dôverný rozhovor je zle napísaný? Veď ja som neopísal habit ani jedného mnícha — pre mňa, za mňa nech je hoci blšej, tabakovej alebo i pohánčenej farby[47]— veď habit nepatril medzi oných sedem spomínaných príčin vášho obmedzenia a napokon zrušenia. Habit neurobí z nikoho mnícha, ani reverenda farára či kaplána, tým menej klerika.[48]Ja nevravím o tvojich mecenášoch — ak sa jeden nosí na koni — že chodieva bez reverendy ako kominársky majster, a druhý že máva na dlhej reverende po päty dlhý kaput ako lemónitróger.[49]Nie som milovník svetskej márnivosti, nenosím ani strapce, ani nakulmované či napudrované vlasy, ja som staroverský štefanista.[50]Okolie môjho kostola, ktorý stojí mimo dediny vonku medzi roľami na kopci tak štyristo šesťdesiat krokov od fary, núti ma, aby som sa vždycky obliekal ako na cestu. Na jar i cez jeseň v blatách a najmä v zime za snehov nestačil by som dvíhať dlhú reverendu a kepeň, zároveň pridržiavať aj klobúk pred vetrom a pritom pod pazuchou niesť i kalich. Veď ja prídem do kostola neraz taký ucabraný, že ma mrzí obliecť si albu.[51]A potom by si mal vedieť, že dôchodky naháčskej fary sú krátke na dlhé reverendy — — Čo som spomenul o černokňažníkoch, z toho vyplýva, že už takí nebudú mámiť babky na kveštách.TEODUL: Na štyristodruhej strane hovoríte: „Keby… bolo podľa mojej vôle, v domoch jednoduchých ľudí medzi všelijakými daromnými obrazmi najprednejšie miesto by zaujímal obraz s Desatoro božími prikázaniami.“ To by ste veru pekne uctili boží zákon, keby ste mu dali prvé miesto medzi farebnými obrazmi. Ešte dobre, že nie je po vašej vôli!FARÁR: Najprv sa spytujem, čo je obraz. Dosť dobre by si odpovedal, keby si sa na moju otázku vyjadril hoci aj tak, že obraz je vyobrazená podoba nejakej veci, ktorá bola, či bude alebo je. Toto vyobrazenie môže byť trojaké: farbami ako maľovaný obraz, ako drevená alebo kamenná figúra aj so šatami, ak sa kamenný či drevený stĺp oblečie. A včuľ sa spytujem, koľko takýchto podaromných obrazov a figúr bývalo doteraz v domoch prostoduchého ľudu? Nehaním vyobrazeného svätca, hoden je aj vonkajšej úcty, ale mám na mysli daromné vyobrazenia — externam modificationem repraesentati[52]— čiže nehodnú maľovku, nehodný obraz.Nechoďme ďaleko, zostaňme hoci u františkánov hen v Malackách. Známe sú tie obrazy, ktoré museli malackí františkáni vyhodiť z kostola, pretože boli na nich vymaľované štyri posledné veci človeka[53]tak nedôstojne a ošklivo, že jednu dámu z najjasnejšieho kráľovského dvora skoro šľak trafil, keď ich zazrela. Veď vieš, čo bolo na nich: Peklo — a v ňom bohatí páni so striebornými gombami až po pás v ohni alebo kotle. Horeli tam, pražili sa a diabli prikladali na oheň pod kotlom; jednému tam kliešťami vytŕhali jazyk, druhému lievali do úst síru a smolu, tretiemu rohatí čerti do brucha pichali a mu ho párali. Akejsi žene ukazoval rohatý zrkadlo, inej cical had prsník, a tak ďalej všelijaké čudesné vyobrazenia. Na obraze znázorňujúcom súdny deň diabli trojrohými vidlicami a krampľami[54]preháňali odsúdenca na lavicu… Neboli to nedôstojné obrazy či maľovky?V našich farských kostoloch bývali všelijaké drevené bábence — aké ešte aj teraz nájdeme u nemúdrych ľudí — ktoré by sa nedostali medzi svätých, keby nemali na sebe rukávčeky, fertuštičku alebo košieľku. Vídať i dnes u niektorých sprostákov obrazy, na ktorých má napríklad svätý Leonard — Lenghard čierny habit prepásaný bielou kordou; svätý Michal v červených nohaviciach a žltých čižmách zasa tak stojí, akoby chcel tancovať nad čertom, pod ním je nápis: Sanctus Michalus O. P. N. alebo O. Z. N.[55](to z častianskej fabriky).[56]Azda sú pekné, príkladné maľovky, kde svätá Anna v každej ruke drží vymaľované bábätko, kde nahatí Adam a Eva zaujímajú čelné alebo významnejšie miesto medzi ostatnými svätými? Také isté sú aj tri tváre na jednej hlave zobrazujúce najsvätejšiu Trojicu. Toto sú podľa mojej mienky obrazy daromné, nepodarené, jarmočné, teda po latinsky omisso qui. Napríklad taký obraz svätej Starosti, patrónky zarmútených, ktorá visí na kríži a pred ňou kľačí Cigánovi podobná figúra, hrá na husličkách a tak prosí od nej potechu. A svätá Starosť ho potešila, z kríža mu zhodila jednu svoju črievičku. Nuž je to pekné, či nedôstojné? Darmo by si tento obraz hľadal v Martyrológiu[57]alebo v Živote svätých. Ja mám spomínaný obrázok, a to vyrytý v medi, uchovávam si ho na pamiatku.A koľko takých alebo podobných podaromných obrazov by sme našli u jednoduchých ľudí, kde by — ak by bolo po mojej vôli — malo prvé miesto zaujímať Desatoro božích prikázaní. Dokiaľ by sa ho domáci naučili dobre čítať a mu porozumeli, zatiaľ by od ostatných nehodných obrazov odvykli, aj ich odložili, a nech by si ponechali len tie, čo podľa cirkevného podania skutočne obstoja. Ani nespomínam pohoršlivé obrázky kadejakých hastrmánov,[58]husárov, hanšpíglov,[59]aké som nedávno našiel v jednom dome prilepené neďaleko svätých a som ich strhol, roztrhal a spálil.Páni susedia, spýtajte sa viedenských osvietencov, zreteľnejšie vám vysvetlia moje názory a tým vám osvietia azda ešte zatemnené oči.TEODUL: Nuž vaša knižka je už taká. Kto by tomu neveril, nech do nej nazrie, pozývam na posedenie pri nej. A že ju dovolili (iba dovolili, ale ako hodnú svetla sveta neodporúčali, ani neprikázali — čo sami uznáte) vytlačiť, urobili len podľa najvyššieho rozkazu, ktorý poskytuje spoločenstvu veľa dobrého. Veď aj táto moja knižka bola tam, kde i vaša, a dovolili ju vytlačiť ako aj vašu; čo z toho vyplýva? Nuž to, aby sme posudzovali knižky podľa toho, aké sú, čo v nich je, a nie podľa dačoho iného.Chcete ešte voľačo? Nič? Preto vás z poníženej svojej hlúposti napomínam, aby ste — ak chcete pokračovať — zmenili myseľ aj pero a nepridávali sebe, svojmu stavu a najmä slovenskému národu nezmazateľnú potupu. Veď viete dobre, že ono „čo som napísal, to som napísal“[60]vytrvá dlho a mačka to nevylíže. Podarí sa vám to, ak v budúcnosti prezieravo vyjavíte svoje myšlienky najprv múdrejšiemu.No pre vás by bola najosožnejšia a najužitočnejšia rada, aby ste celkom upustili od vydania všetkých kníh — ako vám rozkázala Miestodržiteľská kráľovská rada upustiť od vydania cisársko-kráľovských dekrétov — a aby ste zvyšný čas, ktorý vám ostane po splnení dušpastierskych povinností, strávili zbieraním zeliniek a vážením bavlnky pre šaštínsku fabriku[61](čo oboje ste dosiaľ aj robili). Takto budete dedinským apatekárom a z funkcie druhého zaneprázdnenia budú vám chodiť listy s adresou: Reverendissimo domino factori etc.[62]Naostatok — keďže vy máte na konci svojej knihy chronostichon, hoci latinský a neviazaný, ja taktiež končím, ale slovenským a viazaným (aby ste sa naučili, že i v slovenčine sa to dá), a lúčim sa s vami. Ostávajte zdravýbez LVhV Dosť VMytý IVro, IVrko, IVríČko v NaháČI.[63]FARÁR: Fráterko, toto je stručná (ja azda ešte viacej vynechávam než ty), skrátená moja odpoveď na roztomilú a učenú kritiku, ktorú napísali o mojej knižke tvoji mudrci a mecenáši. Túto odpoveď zakľúčim tými slovami, ktorými si ty začal proti mne — nech sa už raz rozpustení aj počtom obmedzení mnísi naučia, čoho sa mali, majú a budú mať vyvarovať! Po skončení tohto nášho rozhovoru sa ukáže, kto komu ostal viacej dlžen a ktorý pred ktorým musíme zmĺknuť.Aká je moja knižka? I ja pozývam na posedenie pri nej, a kto by neveril, že sú v nej myšlienky vysokoučeného, najchýrnejšieho osvietenského učenca Vanespena a jeho vykladača Pehema[64]aj iných osvietencov, nech si ju prezrie. Čo terajší naši osvietenci súdia o mojej knižke, to viem, a čo si ty mne v mene svojich mudrcov odpísal, na to som ti už dostačujúco odpovedal. Mňa sa takáto tvoja zbraň nechytí, et mihi sunt vires et mea tela nocet.[65]Čo si myslia o mojej knižke takí, ako sú vaši páni otcovia, šenkári, juhási, hájnici, jágri,[66]majerskí kasnári a kadejakí iní, v týchto veciach nevzdelaní vaši dobrodinci — povedzme pani matky, čo sa väčšmi starajú o ihlice, vretienka, kolovraty a varešky než o knihy — tomu sa ja iba smejem a znovu opakujem: Sutor non ultra crepitam![67]Keby sa podľa tvojho názoru pri hodnotení kníh vychádzalo iba z nich samých, ich obsahu a nie aj z iných okolností, potom by nebolo treba kráľovskej cenzúry — čiže ty haníš tých, čo ju ustanovili! Vidíš ho, mudrca nad mudrcov! Hovoríš, že tvoj Antifándly bol taktiež na kráľovskej cenzúre. Budem tomu naozaj veriť až potom, keď mi ukážeš podpis tej istej kráľovskej cenzúry, aký ti tu ja od nej predkladám na moju knižku:Admittitur. Viennae 789 januarii 2da.Szekeress mp.Imprimatur Hoffinger, secret. mpria.[68]Teraz pouvažuj svojím skalicko-moravským rozumom, či moju knižku iba dovolili alebo ju odporúčali, prípadne rozkázali vytlačiť! Ja som neveril, ani neverím, že by boli moju knižku iba dovolili a nepokladali ju za hodnu vydania a nerozkázali ju i vytlačiť. To je tvoja dvanásta faloš voči mne. Veru ju aj dovolili, aj uznali za hodnu vydať, a ako svedčí uvedené latinské dovolenie — aj rozkázali, keď rozkazujúcim spôsobom, modo imperativo napísaliimprimatur. Také a nijaké inakšie dovolenie cisársko-kráľovskej cenzúry dostáva na svoje po česky písané, a preto nie veľmi šmakujúce knihy aj dolnodubovský pán farár.Nech už si ktokoľvek, čo si proti mne popudil Teodula, keby si bol statočný pôvodca Antifándlyho, bol by si uviedol aj svoje aj kníhtlačiarovo meno a miesto tlače. No keďže sa pred múdrym svetom skrývaš pod zamastený, zašubraný habit hlupáka (ako sám sa nazýva) kuchára, aké inakšie meno zaslúžiš, ak nie jemu určené, a to nie mnou, lež ním samým — vicem pro vice.[69]Svoju knižočku si dal vytlačiť v Halle? Áno — na Halenárskej v Trnave, neďaleko starého Rybárskeho rínku pod domovým číslom 557 u pána Václava Jelínka,[70]urodzeného z Halušky: Halle prope antiquum forum sordidorus Halecum.[71]Za to tvoje z poníženej hlúposti a hlúpej poníženosti pochádzajúce napomenutie poďakujem sa ti až na konci, keď zmeníš mienku proti mne i so svojimi mecenášmi, aj ja skončím rozhovor týmito dvoma stránkami.Svoj stav že som nepošpinil nijakou potupou, to svedčia už uvedené aj u mňa uložené listy mnohých osvietených pánov farárov. Ak som sa prehrešil dajakou potupou slovenského národa, dokáž — keď sa už nado mnou tak vystatuješ aj so svojimi mudrcmi — že ju môžeš zotrieť a tým i mňa zahanbiť. No ešte si to neurobil a už sa chceš rozlúčiť?Za to, čo si typsal, budeš českýpsár; za to, čo som ja napísal, budem slovenský spisovateľ. Nech posúdi terajší aj budúci slovenský svet, ktorý z nás mu lepšie vyhovel spôsobom nášho pravopisu či správnou výslovnosťou — ani moje, ani tvoje mačka nevylíže!Spytujem sa: Komu múdrejšiemu mal by som najprv vyjaviť svoje myšlienky? Na široko-ďaleko nemám takého milovníka slovenských kníh okrem tvojho mecenáša a môjho suseda pána B.,[72]ktorý všakostro skúma činyvšetkých — a usudzuje po skalicko-moravsky. Obávam sa, aby moja práca nepochodila podobne ako jedna knižka,[73]ktorú kráľovská cenzúra zavrhla, nedovolila; alebo ako i jeho druhá knižka,[74]čo ešte aj teraz sedí v Trnave zaáreštovaná pod pevnou zámkou, aby chvályhodné myšlienkyPríhod a skúseností mladíka Renéhonepošpinili slovenský národ (najmä kňazský stav) večnou potupou. Sedí chudák René v árešte — svetla božieho nevidí a volá: „Ach, pôvodca môj, zmiluj sa nado mnou!“ A autor, keď iných chce spasiť, sám si nemôže pomôcť.Tvoja trinásta faloš je tvrdenie, že mi Miestodržiteľská kráľovská rada prikázala, aby som ustúpil od vydaniaCisársko-kráľovských dekrétov. Príď ku mne, dones si nemecké okuliare a ich pomocou si môžeš prečítať príčinu, pre ktorú nemohli vyjsť moje kráľovské rozkazy zozbierané do jedného zväzku: Mangelhafter Versammlung — čiženeúplná zbierka. Teda keby bola zbierka úplná, mohla by vyjsť. Týmito slovami sa mi neprikazuje ustúpiť od vydania. V mojej knihe chýbali azda len najvyššie rozkazy, ktoré verejnosť nepozná alebo sa nedali verejnosti na vedomie. Keby som mal možnosť doplniť všetky kráľovské rozkazy, ako ich usporiadal Šverdling v knižke Praktischer der k. k. Verordnungen in Publico Ecclesiasticis,[75]bola by moja knižka takmer podobná Šverdlingovej i pod mojím latinským titulom.Rád som, že mi nemôžeš vyčitovať nijakú chybu v duchovnej činnosti, na čo volám za svedkov aj svojich susedov. Hovoríš, aby som sa vo voľnom čase popri dušpastierskej činnosti venoval zbieraniu byliniek. Páčiš sa mi, páčiš, lebo uznávaš to, čo som už napísal, že aj farár si môže nájsť zábavku v statočnej a užitočnej práci. Možno by bol už nejeden zem hnojil alebo slepý sedel pri ceste a žobral, keby nebolo mojej malej, len domáce lieky a zelinky poskytujúcej naháčskej apatéky. Ako sú veľké apatéky na osoh mestám a krajinám, tak sú malé osožné malým obciam. Mohol by som sa odvolávať na kráľovský rozkaz, podľa ktorého sa teraz musia pre verejné dobro aj mladí kňazi v poslednom ročníku učiť o liečivosti bylín. Bodaj by nás tak nestrašili tou latinskou irregularitas,[76]možno by farári zelinkári vyhojili toľko ľudí, koľko ich posielajú do hrobu dedinskí, neučení barbieri. Tvoji páni mecenáši Ch. a B.[77](aj iní páni farári) už sami pýtali aj užívali zelinky z mojej apatéky. Spýtaj sa ich, či už na to zabudli.Spomínaš šaštínsku bavlnu. Ako môžeš haniť farára pre záujem o to, čo prináša celej krajine veľký osoh a chudobe obživu?! Nech si tvoji mudrci prečítajú, čo o bavlne píše učiteľ kráľovskej školy Lauber… Nebol som prvý farár, ktorý organizoval pradenie bavlny; poznám istého statočného kňaza, ktorý ju taktiež mával vo svojej fare. Ja som bavlnu mal voľačo vyše roka, aby som pre našu chudobu získal spôsob obživy, ktorým by sa ubránila hladu. Nejeden mi za to ďakoval, mnohí mi ako starostlivému otcovi ľudu želali od boha požehnania, že som naučil chudobu tomuto remeslu. A po roku, keď som zanechal starosť o bavlnu i tých, čo ju priadli, smutno a so slzami v očiach žialila predo mnou chudoba za stratenou možnosťou menej namáhavého získavania obživy.Porozmýšľaj o tom, čo ti teraz poviem: Jeden pán farár v mojom susedstve má pálenicu[78]vo svojej kuchyni a už dlhé roky chodia k nemu páleníci s fľašami a kupujú pálené, s ktorým potom kupčia po trnavských uliciach — výchyrná je to veru fabrika! Druhý pán farár má zasa šenk (nechcem povedať korheľňu) vo fare. Je azda cisársky orol na stene fary voľačo horšie ako šenkárska viecha, alebo je vo fare na väčšiu hanbu bavlna ako pálenícky kotol?A tým titulom Reverendissimo domino factori sa usvedčuješ štrnástou nepravdou proti mne. Na tvoje zahanbenie ťa zasa pozývam: Príď ku mne, mám odložené všetky listy z fabriky a ukážem ti ich — ani na jednom nenájdeš takúto adresu!Napokon, Teodulko, po dobrom sme sa zišli, po dobrom sa i rozídeme. Chcem ti ešte aj naostatok preukázať svoje úprimné priateľstvo. Ak som teba či tvojich múdrych alebo azda pánov mecenášov urazil v prvom, prípadne druhom zväzku mojej knižky, ba ak som dakomu z vás v tomto našom rozhovore ublížil čo len literou, slovkom — prosím ťa i tvojich ochrancov a dobrodincov, odpusťte mi, aj ja vám zo srdca odpúšťam krivdu a protivenstvo, ktoré ste mi spôsobili. Veď si azda počul porekadlo: Clara pacta, boni amici?[79]Nuž teda priatelia a susedia si buďme, a dlhy si plaťme!A ty, najväčší a najlepší Teodulov priateľ, naostatok ťa napomínam ako Dezerický Praya: Len smelo ďalej, ale buď lepší, pracuj v potu tvári, píš knihy užitočné krajine aj nášmu národu a veselé (na zveľadenie slovenského umenia i kníhtlače), ži šťastne svieži a zdravý, ako si býval dovčuľ![80][1]Zelenič— Martin, zo Senice, ktorý bol frátrom-kuchárom v kláštore sv. Kataríny, kláštorným menom Theodulus[2]Druhá kniha Makabejcov— posledná časť kanonizovaného Starého zákona, opisuje nepokojné udalosti v Palestíne cez 2. stor. pr. n. l.[3]Jozef Dezerický— (1702 — 1763) nitriansky rodák, profesor a rektor latinskej školy v Nitre, neskôr rektor seminára a biskupský radca vo Vacove; prírodovedec a historik, napísal niekoľko prác najmä o najstarších dejinách Maďarov[4]Juraj Pray— (1723 — 1801) bratislavský rodák, riaditeľ budínskej univerzitnej knižnice. Traduje sa ako zakladateľ kritického dejepisu Uhorska.[5]Conscia mens recti famae mendacia ridet— (lat.) Pravdu poznajúci rozum sa smeje nepravdivým bájkam.[6]kníhtlač— v orig. „kniho-tlačárstvá“[7]a Jove principium— (lat.) začnime Jupiterom, od Jupitera[8]v dubovom háji— narážka na Bajzovo pôsobisko Dolné Dubové[9]farárovi dolnodubovskému a chtelnickému aj trnavskému kláštoru— J. I. Bajzovi, Tomášovi Chovančekovi v susednej Chtelnici a pátrovi Vojtechovi Šimkovi aj kuchárovi Teodulovi M. Zeleničovi v trnavskom františkánskom kláštore[10]čík— malá bahenná, hadovi podobná ryba, ktorá vraj pri smažení na panvici píska. Známe je i príslovie: Opitý ako čík. S ironickým zámerom vybratá reália.[11]štrichla— (z nem., náreč.) čiarka[12]dolnodubovský sekretár— františkán V. Šimko, v Trnave mal možnosti styku s cirkevnými vrchnosťami aj s tlačiarňou a o všetkom informoval Bajzu[13]principál— (z lat.) kapláni takto titulovali svojich farárov. Narážka na vedúcu úlohu Bajzu v polemikách proti Fándlymu.[14]Antifándly meum slavonismum insigniter sequitur.— (lat.) Antifándly sa nápadne pridŕža mojej slovenčiny.[15]Sion— návršie v Jeruzaleme; prenesene cirkev, veriaci; tu farníci[16]ostríhali— slovná hra, čes.ostříhati(chrániť) a slov.ostríhať; v starších náboženských textoch sa dlho tradovali bohemizmy ešte z čias rekatolizácie[17]naháč— narážka na Fándlyho chudobu a jeho pôsobisko obec Naháč[18]Juro Pandva— narážka na Fándlyho a jeho pôvod. meno Fandl (nem. Pfanne jepandva, pekáč)[19]zvyšky pandúrov— v orig. „bandúruv“; asi narážka na služobné zaradenie predkov miestnych poddaných u zemepánov Erdődyovcov, ktorých členovia bývali župani a generáli[20]Ompitál— (dnes Doľany) obec pri Trnave, kde Fándly strávil detstvo, narodil sa v blízkej Častej[21]z „do“ až na lenivé „fa“— z notycnaf, z prímy na kvartu[22]zakleniť— (náreč.) zaseknúť (zuby, prsty — o zamdletom, mŕtvom)[23]chovanec alebo chovanček— slovná hra; chovanec — študent v kolégiu, klerik; chovanček — študentík, narážka na chtelnického farára Tomáša Chovančeka, spoluautora Antifándlyho[24]galibár— (náreč.) mätežník, kto spôsobuje nepríjemnosti[25]Hm, nevídali mnícha— zmalicherňujúca povrávka z príhody o Cigánovi, ktorého nechcel mních vyspovedať[26]grič— (z nem. Gritzkopf) hlupák; v podobnom zmysle ako slovná hraAtenazinus— a ten somár[27]popolnica— (náreč.) plachta z podradnejšieho druhu konopnej priadze, do ktorej sa zavíňal popol pri zváraní konopného šatstva; plachta na nosenie krmu, raždia a pod.[28]E societate J.— (lat.) zo Spoločnosti Ježišovej, jezuita[29]testimonium— (lat.) osvedčenie, dobrozdanie. V Zahanbenom posmievačovi uvádza Fándly osvedčenie z kapucínskeho kláštora, od profesora budínskej univerzity Gerentsera a Richvaldského, ostrihomského generál. vikára v Trnave.[30]ako iní z urodzeného zemianskeho stavu z Kuklova— narážka na zemiansky pôvod historika Juraja Papánka (1738 — 1802) a možno aj na šoltísky (slobodnícky) pôvod Bajzov[31]Platina— Bartholomeus (1421 — 1481), humanistický historik[32]Alexander V.— (1409 — 1410)[33]Sixtus V.— (1585 — 1590)[34]Natus sum domo illustri.— (lat.) Narodil som sa v osvietenom dome.[35]kuchta— (z nem., náreč.) kuchárov pomocník[36]Hadrián VI.— (1522 — 1523)[37]Klement XIV.— (1769 — 1774)[38]Mikuláš Šmit— Schmitth (1707 — 1767), uhorský cirkevný historik. Najznámejšie sú jeho dejiny Ostrihomského arcibiskupstva (1752).[39]Juraj Selepčéni— Szelepcsényi-Pohronec (1595 — 1685), rodák zo Slepčian, ostrihomský arcibiskup a učenec[40]Istud ego non moror… quam nasci.— (lat.) Toto ja nevyčítam, tým menej vysmievam, lebo úprimnejšiu pochvalu si zasluhuje to, že veľkým som sa stal, než to, že som sa veľký narodil.[41]Ján Korvín— (1470 — 1504) nemanželský syn kráľa Mateja Korvína s vratislavskou meštiankou. Po otcovej smrti mal sa stať uhorským kráľom, no nezískal si šľachtu. Keď r. 1496 Zápoľský porazil jeho vojsko, opustil Slovensko („liptovské knieža“) a pôsobil v Chorvátsku akobán— (z tur.) kráľov zástupca.[42]Melius est… in parentibus.— (lat.) Lepšie je, keď sa tebou pýšia rodičia, než keby si sa ty pýšil rodičmi.[43]Sapienti pauca.— (lat.) Múdremu stačí málo.[44]Modo primo scio… me passus fuisset.— (lat.) Predovšetkým pri týchto nemiestnych slovách si uvedomujem, že by som zle urobil, ak by som žiadal boha, aby mi bol dožičil narodiť sa zo šľachtického rodu.[45]salem sapientiae— (lat.) soľ múdrosti, riadne ponaučenie[46]kaput— (z fr.) plášť, dlhý vrchný kabát[47]pohánčenej farby— bledohnedej, ako malo zrno poľnohospodárskej rastliny pohánky; blšia farba — tmavohnedá[48]klerik— (z gr. cez lat.) študent pripravujúci sa na kňazstvo; príslušník kléru, kňazského stavu vôbec[49]lemónitróger— (z nem.) roznášač, predavač citrónov[50]štefanista— (z lat.) odchovanec seminára sv. Štefana (Stefaneum) v Trnave; tento konvikt bol umiestený na dolnom nároží Halenárskej a Kapitulskej ulice (býv. sirotinec)[51]alba— (lat.) bohoslužobné rúcho z bieleho plátna podoby dlhej košele[52]externam modificationem representati— (lat.) vonkajšie vyobrazenie podoby[53]štyri posledné veci človeka— podľa eschatológie (nábož. náuky o posledných veciach človeka) smrť, jednotlivý súd, nebo, peklo[54]krampľa— (z nem., náreč.) náradie s dvoma zahnutými vidlicami na kopanie viníc v štrkovitej pôde[55]Sanctus Michalus O. P. N. alebo O. Z. N.— (lat.) Svätý Michal, ora pro nobis, oroduj za nás[56]častianska fabrika— (z lat. cez nem.) Od konca 17. stor. bola v obci papiereň. Manufaktúra na súkno vo Fándlyho rodisku založili Pállfyovci v 18. stor.[57]Martyrológium— (z gr. cez lat.) kanonizovaný zoznam a životopisy mučeníkov katol. cirkvi[58]hastrmán— (z nem., náreč.) vodník, potvora[59]hanšpígel— (z nem., náreč.) rozprávková postava, piadimužík; smiešny netvor[60]„Čo som napísal, to som napísal“— staršie znenie Pilátovho výroku o nápise na kríži; prejavenie vôle nezmeniť pôv. rozhodnutie[61]šaštínska fabrika— jedna z prvých manufaktúr na našom území, pracovala ako kartúnka a v niektorých obdobiach zamestnávala až vyše 10 000 robotníkov (najmä po dedinách). Založil ju na svojom panstve Fr. Lotrinský, manžel Márie Terézie, r. 1736 a umiestili ju v budove tamojšieho kašteľa (Belvedér). R. 1792 bol riaditeľ kartúnky Ján Schkal, „literného umeňá veliký milovník a patrón“, členom Tovarišstva.[62]Reverendissimo domino factori etc.— (lat.) Najdôstojnejšiemu pánu faktorovi (predákovi) atď.[63]bez LVhV Dosť… V NaháČI.— Chronogram určuje r. 1789, teda rok vydania Antifándlyho. Bajza reaguje na chronostich zakončujúci Dôverný rozhovor: VaLe eXMonaChe, VaLe, hIs VaLeDIXI (1788) — Zdrav buď, zrušený mníchu, dobre sa maj.[64]Pehem— Josef Johann (1740 — 1799) profesor cirkevného práva na viedenskej univerzite. Napísal niekoľko prác z tohto odboru.[65]et mihi sunt vires et mea tela nocet— (lat.) i ja mám silu i moje zbrane ublížia[66]jáger— (z nem.) na západoslov. panstvách správca lesa, zverníka; horár[67]Sutor non ultra crepitam.— (lat.) Švec, drž sa svojho kopyta.[68]Admittitur… secret. mpria.— (lat.) Povoľuje sa. Vo Viedni 2. jan. 1789. Szekeress v. r. Nech sa vytlačí. Hoffinger, tajomník v. r.[69]vicem pro vice— reddo tibi amice (lat.), vrátim ti, priateľu, čo som ti dlžen![70]Václav Jelínek— (1737 — 1823) známy trnavský kníhtlačiar, ktorý po zrušení univerzitnej tlačiarne úspešne pracoval od r. 1789 na Halenárskej ulici, dnes dom č. 30 (6)[71]Halle prope… Halecum.— (lat.) Halle, blízko starých krámov špinavých halenárov[72]suseda pána B.— J. I. Bajzu[73]jedna knižka — Bajzove Rozličné verše(1782). Veľa epigramov z tejto práce použil autor vReném. Zbierku publikoval I. Kotvan vo zväzkuBernolákovské polemiky, SAV 1966, 169 — 226.[74]druhá knižka — René mládenca…(1783 — 85), ktorú v dnešnej slovenčine akoPríhody a skúsenosti mladíka Renéhovydal Tatran r. 1970[75]Praktischer der k. k.… Ecclesiasticis.— (nem., lat.) Praktický význam cisársko-kráľovských nariadení o cirkevných veciach. V orig. uvádza autor v poznámke pod čiarou názov svojho spisu: Compendiatum protocolum completens altissima decreta regia ab anno 1750 usque ad annum inclusive 1787 per A. A. R. R. D. D. parochos Ungaria currentata, in ordinem alphabeticum redacta Georg. Fándly, parochum Nahacsiensem. — Súbor protokolov, obsahujúci najvýznamnejšie kráľovské nariadenia od r. 1750 do r. 1787 pre farárov v Uhorsku, v abecednom poriadku zostavil Juraj Fándly, naháčsky farár.[76]irregularitas— (lat.) protivenie sa predpisom[77]Ch. a B.— Chovanček a Bajza[78]Jeden pán farár v mojom susedstve má pálenicu…— Bajza mal skutočne pálenicu a výnos z nej používal na vydávanie svojich spisov.[79]Clara pacta, boni amici.— (lat.) doslovne: Jasné dohody, dobrí priatelia.[80]ako si býval dovčuľ— No polemický spisok Zahanbený posmievač Antifándly sa v orig. končí ostrejšie, veršami adresovanými autorom Antifándlyho.
Fandly_Zahanbeny-posmievac-Antifandly.txt
A. Majetok a chudobaObsah1. Pohodlie v bohatstve2. Majetková nerovnosť3. Statočná chudoba4. Mravné nebezpečenstvo chudoby5. Utláčanie chudoby; opovrhovanie chudobou6. Trápenia a ťažkosti chudoby7. Trpké žarty o chudobe8. Chvastavá, pyšná chudoba9. Porekadlá a úslovia o majetnosti a chudobe1. Pohodlie v bohatstvePrísloviaBohatýBohatému ľahko ide.Bohatému netreba rozumu.Č. 168. Adalb. Bogaty 12.Dobre bohatému v teple sedieť.Bolo by pšena, i moja mamka by kaše navarila.Č. 165.Dobre5Dobre bačom, keď jest na čom.Dobre je gazdovať, keď jesto v čom.Dobre je pod jabloňou jablká zbierať.Dobre je pri kope klásky zbierať.Č. 436. Adalb. Kłos 1.[1]Dobre je tam hospodáriť, kde jest z čoho kašu variť. — Dobre je tam hospodáriť, kde jest z čoho kyseľ variť.10Dobre na starým ohnisku oheň klasc.Šariš.[2]Dobre sa je preberať, keď jesto v čom.Č. 167.Dobre sa je tomu smiať, kto všetkého dosť má.Horká myši múka, keď jej je sýta.Č. 190. Adalb. Mysz 6.Jak sa zval, tak sa zval, keď sa len dobre mal.Adalb. Zwać się.15Kde dreva, tam i triesok.Kde je husto, nie je pusto.Kde je chlieb, tam sa i nôž nájde. — Nôž sa nájde ku takému chlebu.Adalb. Chleb 68.Kde je sadlo, tam je snadno.Č. 165. Adalb. Sadło I.Komu slúži, nech sa túži.Ľahko20Kde jesto, tam ľahko nájsť.Ľahko je s plným bruchom postiť sa.Ľahko tomu nekradnúť, čo má všetkého dosť.Č. 167.Mastný mastného vždy nájde.Mať, nemaťKto má vo vačku, má aj v hlave.Gemer.25Kto má koláč, ten i družbu nájde.Č. 166, 234.Kto má, tomu zhynie.Len tomu zvýši, kto má; kto nič nemá, tomu nezvýši.Pri orlovi vyživia sa vrabce.Pri zlatom voze sa vždy nájde zlatý klinec a pri drevenom len drevený.30Veľká voda, veľké ryby; malá voda, malé ryby.Č. 165. (Iné príslovia pozri v kap. XI. ods. 2. Šťastie, pohodlie.)2. Majetková nerovnosťPrísloviaBohBože, bože, pomodz tomu, čo nemôže; každý orie, ako môže.Adalb. Orać 2, Móc 2.Bože náš, bože náš, nerovno nám dávaš; jednému nakydáš, druhému nič nedáš.Boh rozdáva, i keď nemá komu.Č. 5.Dal by pánboh, ale nemal komu.35Nejednako Boh rozdáva; jednému hus, druhému páva.Č. 5. Adalb. Bóg 283.Pánboh jednému dal a druhému sľúbil.Bohatý, zbohatnúťBohatý nemá nikdy dosť.T. 3.Keď bohatý skupuje, chudobu rozmnožuje.Nemôže byť každý bohatým pánom.40Z chudobných páni zbohatli.[3]Čert vždy na jednu hŕbu s… — Čert vždy na veľkú hromadu drísta.Č. 166.I vo Viedni ľudia biedni.Č. 170, 487. Adalb. Wiedeń 3.I v Pešti ľud vreští. — I v Pešti bieda vreští.Jeden sa postí, druhý sa hostí.T. 15. Č. 157.45Kto mnoho holubov má, i viac mu k nim priletí.Narodiť saKto sa narodil ku babce, nepríde ku stovce.Bošácka dolina.— Kto sa narodil ku grajciaru, nepríde ku zlatému. — Kto sa narodil ku babke, nepríde ku zlatému. — Kto sa narodil ku babke, nikdy nepríde ku grošu.Č. 159.— Kto sa narodil na grajciari, zriedka zomiera na groši.Prišiel na káre, a už sa vozí v kočiare.3. Statočná chudobaPrísloviaAj deravá strecha lepšia ako žiadna.Ani v zlate, ani v blate.Bohatý, boháč50Bohatý je pánboh (nie ľudia).Bohatý sa diví, ako sa chudobný živí; chudobný sa živí snadne, bohatý sa nazdá, že kradne.Č. 168. Adalb. Chudzina 1, Ubogi 1.I bohatý dve má v nose dierky.T. 12.I boháč chudobným stať sa môže.T. 12.Dobrá vôľa jedáva koláče, zlá plače. — Dobrá vôľa jedáva koláče, zlá nemá ani chleba.Č. 370.55Hoc sa krčíme, predsa trčíme.Chlieb(Pozri 60, 65.)Kto má zdravie, pokoj, chleba, ten má všetko, čo mu treba.Spravodlivý sa vždy chleba naje.Chudobný, chudoba, chudákHoc je chudobný, ale priateľ dobrý. — Hoci chudobný, len keď je statočný.60Hocaj pri chudobe, predsa chlieb na stole.Chudoba cti netratí. — Chudoba cnoty netratí; bohatý za chudobného neplatí.Č. 171. Adalb. Bogaty 30, Chudoba 1.Chudoba je prísna matka, ale má cnostné deti.Chudoba najďalej trvá. — Ďalej panuje chudoba než boháč.Chudobné vrecko poberá všetko.Č. 176.65Chudobný, ale nežiada cudzieho chleba.Chudobný je čert, čo duše nemá. — Čert je chudák, čo duše nemá.Adalb. Djabeł 2.[4]Chudobný je tak dobre človek ako bohatý.Lepšia cnostná chudoba ako hriešne bohatstvo.Lepšia vlastná chudoba ako cudzie bohatstvo.Č. 171.70Milšia cnosť s chudobou ako hriech s ozdobou.Č. 23. Adalb. D. Cnota 104.Na chudobe svet stojí.Č. 171. Adalb. D. Biedny 17.[5]Kde je cnota, tam nebude psota.Keď netečie, aspoň kvapká.Č. 153, 282. Adalb. Cieć, Kapac 2.[6]Keď nie pstruh, aspoň pĺž.75Kurička po zrnku sa nazobe.Č. 126, 436.Lepšia hrubá nitka ako holá ritka.Lepšie chudé nebo ako mastné peklo.Naša kapsa úbohá, všetko vezme, čo Boh dá.Č. 176.— Čo Boh dá, s tým do kabely.T. 5.[7]Nerobme nič, nebudeme mať nič.80Niekedy i na bujnom poli sú kone chudé.T. 28.Nízka chalupa, žiadna potupa.Peniaze do času; statočnosť — pekná cnosť, tá trvá na večnosť.Č. 23.Trebárs je ako prst, viacej stojí ako cudzie.Spokojný, spokojnosťDosť má, kto je s málom spokojný. — Kto je s málom spokojný, vždy má dosť od Boha.Č. 283.85Kde spokojnosť, tam všeho dosť.Kto nie je s málom spokojný, ani s mnohom nebude.Uňho chyža chytvaná, ale dobre omazaná.Gemer.ZáplataI záplata zdobí človeka.Lepšia záplata ako diera.Úslovie90Veď sa už len dáko vypechoríme!4. Mravné nebezpečenstvo chudobyPrísloviaBiedaBieda hlúposti suseda.Č. 213.Chlieb má rohy, bieda nohy.Č. 152. Adalb. Chleb 123.Keby nebolo biedy, neboli by ani jedy.[8]V dome najviac pohoršenia pochodí z biedy.Hlad, hladný95Hlad čertu brat. — Hlad psu brat.Hlad je veľký pán.Hlad sa nebojí šibenice.T. 10. Č. 180.Hlad nemá očí. — Hlad nemá hanby.Č. 191.Hladný sa kyja nebojí.100V hlade i pes psa zje.(Pozri 106.)Chudoba, chudobnýHriešna chudoba je dva razy prekliata: pred Bohom i pred svetom.Chudoba nemá hanby ako pes. — Chudoba nezná hanby ako pes. — U chudoby nehľadaj hanby.Č. 175.[9]Chudobný človek hotový cigáň.Č. 68, 175.Kto má škodu, má aj hriech.105Málo máme, málo dbáme.Pes psa zje, keď barana nie. — Pes psa zje, keď nemá zajaca.Pôst je posledný hosť.PsotaKde je psota, tam je hriech.(Pozri 104.)Psota hotové peklo.110Zo žobráka nič dobrého nebýva.5. Utláčanie chudoby; opovrhovanie chudobouPrísloviaChudobný, chudoba(Pozri 126, 127, 131.)Boháč boháča zastane, chudobného nikto.Hudobny človek ani v nebe pravdy nema.Šariš.Chudobného nikto za nič nemá.Chudobný človek sa nikdy pravdy nedožije. — Chudobný človek nikde nenájde pravdy.115Chudobný môže za rebrinový voz pravdy doviezť, boháč len za hrsť, predsa tento vyhrá.Chudobný s bohatým neťahaj sa za prsty.Chudobný všade vytrpí.[10]Na chudobnom každý sa voľká.O chudobného každý sa otrie.Č. 174.120O chudobného nik nestojí. — O chudobného nik sa neozrie.Šutý s rohatým, chudobný s bohatým, nebárs sa borí. — Ťažko šutému s rohatým sa boriť.Kde bohatý zomiera, každý sa na pohrab poberá, a kde zomrie chudý, tam len kantor s mendíkom blúdi.Adalb. Bogaty 43.[11]Komora prázdna, nikto ma nezná.Nízky plot hocijaký pes preskakuje.125Od žobráka iba vši dostaneš, hop od neho!Posmech, smiechChudoba — smiech.Adalb. Ubogi 54.Chudobný smiech — hotový posmech.Keď máš škodu, o posmech sa nestaraj.Č. 183.Kto má škodu, má aj posmech. — Na kom škoda, na tom posmech. — Na kom bieda, na tom posmech.130Mlyn býva pri vode a posmech pri škode.Pre chudobnú strechu prídeš do posmechu.Sýty lačnému neverí.Č. 168, 185.Tustá sviňa za chudou nerada idze.Bošácka dolina.Zdravý nezdravému neverí.Č. 185, 293. Adalb. Syty 3.6. Trápenia a ťažkosti chudobyPríslovia135Ako tam, tak i tu![12]Bieda, biednyAk vpustíš trochu biedy oblokom, dvermi ju nevyženieš.Bieda človeka zjedá.Biednej hlavy aj rozum biedny.Biedu kúpiš, biedou ti ostane.140Čo kde budeš, biedy nikde nepozbudeš.Č. 287.BohBože môj, bože môj z vysokého neba, keď si mi dal zuby, dajže mi aj chleba!Č. 620.[13]Lepší pánboh daj! ako zdravý buď!Doma mrú a pod posteľ hádžu.[14]Hlad, hladný, hladnoHladnému sa nechce spievať.145Hladný kôň nevyhadzuje zadkom.Hlad ťa doženie.Č. 190. Adalb. Głód 24.Jednému hladno, druhému chladno.Šariš.HolýĽahko holému hlavu zmyješ.Č. 176.[15]Ťažko je z holých rúk živiť sa.150Z holej dlane nevyžiješ.Č. 619.Z holých rúk ešte nikto nezbohatol.Prešpor. stol.Chudoba, chudobnýBohatému nevrie, chudobnému vykypí.(Pozri 157.)Chudoba a bieda zatajiť sa nedá. — Chudoba a kašeľ zatajiť sa nedá(Pozri 167.) Č. 170.[16]Chudoba hotová psota.155Chudoba všade sa zle má.T. 12.Chudobného i šťastie je chudobné.Č. 173.[17]Chudobnému aj z hrnca vykypí.(Pozri 152.) Č. 174.[18]Chudobnému človeku i jedno oko dosť.Chudobnému je všade len zle.Č. 173.160Chudobnému vždy skorej žaba do saku vbehne.Č. 173.Chudobný človek i od hladu spáva.Č. 172.Chudobný človek, hotová opica.Chudobný človek nikdy sa dobre nemal, ani sa mať nebude, ani bodaj sa nemal.[19]Chudobný človek nikdy sa dobre nemal; chcel sa prežehnať, vybil si oko.165Chudobný človek s vodou varí.Č. 175. Adalb. Ubogi 63.[20]Chudobný, kedz si sce jenno oko hájiť, vybonne si druhé.Bošácka dolina.Láska, psota a chudoba zatajiť sa nedá.Adalb. Miłość 19, 72.Zle je na chudobu!JesťJedz chlieb a pi vodu, neprídeš na chudobu. — Jedz h… a pi vodu, neprídeš na chudobu.Č. 435.— Jedz mrnky, pi vodu, neprídeš na chudobu.T. 16. Č. 619.170Keď sa jesť chce, nebývajú veselí.T. 18.Nenie len jeden, a preca by jedel.Bošácka dolina.Vodu pijem, vodu jem, kýmže čertom s… budem?Jednu dieru zapcháš, a druhú odopcháš.Kde čisto, tam pusto.[21]175Kde chýba jedno, chýba i druhé.Kde nejest slaniny, nejest ani sadla.Kostol(Pozri 193.)Kostol odiera a faru pláta.Adalb. Kościół 19.— Kostol otŕha a krčmu pokrýva. — Kostol zdiera a vežu pobíja.Č. 46.[22]Len aby človek robil a na hmle žil.Maj dačo, zle je, nemaj nič, horšie je.Malý, málo180Malé dôchodky, malé východky. — Malé dôchodky, malé výhodky.Malý vták — malé hniezdo.Č. 165. Adalb. Ptak 30.Za málo peňazí málo muziky.Z mála málo, z moca moc.[23]Z malej vody malé ryby.Č. 165. Adalb. Woda 28.[24]185Neboj sa malej misy, ale malého hrnca.Adalb. Miska 6.Nedostatok — hotový zmätok.Nemáš — nedáš.NičKde nič, tu nič!Č. 176.Kdeže vezmeš, keď nič nemáš.Adalb. Brać 10, Wziać 2.190Z ničoho nič!NúdzaČert v čas núdze aj muchy žerie.Adalb. Djabeł 38.Núdza do roboty zobúdza.Odri školu, pobi špitál.(Pozri 177.) Adalb. Kościół 19.Od spodku sa derie, od vrchu ho vši hryzú. — Od spodku sa derie, od vrchu ho vši žerú.195Polna torba cežka, prazna eščik cežša.Šariš.PrázdnePrázdnemu bruchu robiť sa nechce.Prázdne vrece stáť nebude.Č. 128.[25]Z prázdneho mešteka mnoho nenakúpiš.Prešpor. stol.Prenešťastné sťahovanie, keď niet čo nakladať.Prešpor. stol.Psota200Psota hlavu zjedá.Psotu i bohatstvo zbojovať je ťažko.T. 34.Psota je ponosná.[26]Psota majster, bieda tovariš, hrdlo exekúcia. — Psota majster a hlad kuchár.Psota sa tak krčí, ako môže. — Psota sa všelijak krčí.205Psota sa vždy len zle mala, lebo mrcha strechu mala. — Psota sa naveky zle mala, bo jej planá strecha stála.Robiť, robotaRobím ako hovado, a nemôžem k ničomu prísť.Adalb. Harować 1, 2.Robota veľká a chova tenká, deň dlhý a v kapse nič.Roboty do soboty a peňazí do nedele.Č. 59.[27]Ťažko je v studni plávať.[28]210Vyplatila košeľu a založila sukňu.Vytrhnúť, trhnúťTrhni komárovi nohu a hneď sú i črevá vonku.Č. 176.— Vytrhni malému vtáčkovi pero, vytrhneš mu hneď celé krídlo.[29]Z dlane vlások nevytrhneš.Č. 619. Adalb. Włos 7.Zdravišťa ako zdravišťa, ale chlebišťa!Z nahej husi nenaškubeš peria.Bošácka dolina.215Z nízkej slamy krátke povriesla.Zo žaby peria nenapáraš.Žobrák, žobráckyZo žobráka nikdy nič nebude.[30]Žobráckej kapse nikdy dosť nenie.Žobrák len žobrákom zostane.7. Trpké žarty o chudobePríslovia220Celý svet je môj! hovorí žobrák.Čo sa človek natrápi, kým o všetko príde!(Pozri 247.)ChliebHojže, bože, chleba, už je gamba otvorená.Chlieb náš vezdajší daj nám hneď![31]Musíme jesť koláče, keď chleba nemáme.Chudoba, chudobný225Bohatstvo len do času a chudoba naveky.Adalb. D. Biedność.Chudoba i koláče poje. — Chudoba i pirohy poje.Chudobný sa aspoň dobre vyspí.Č. 172.Chudobný sa dva razy hreje pri dreve: raz, keď ho hotoví, druhý raz v teplej izbe.Chudobný sa i bez lyžičky naje.230Chudobu nikto na svete nepremôže.[32]Jesť, najesť sa, zjesťČo zarobíš krvavsky, to zješ doma po pansky.Keď je človek lačný, aj halušiek sa naje.Lyžíc dosť, len by sme mali s čím jesť.[33]Keď Cigánovi troje prasiec zdochlo, pri prvom riekol: má z čoho; pri druhom: tomu dochne, kto má; pri treťom: prestal zdoch!Mať, nemať235Ako kedy nič nemať![34]Dobre tomu, kto nič nemá; netrápi sa, kde čo schová.Č. 171. Adalb. Mieć 8.Kto má, tomu kape, kto nemá, tomu neskape.Kto má len jedny nohavice, vždy vie, ktoré si má obliecť.Bošácka dolina.Kto nemá, nestratí.Č. 171.[35]240Kto nič nemá, ten nič nedá.Kto ničoho nemá, nič ho netlačí.Najlepšie je tomu, kto nič nemá, lebo od neho nikto nič nepýta.Nebojí sa Nemec, že mu gate vezmú, keď ich nemá.Č. 172, 471.[36]NičDo ničoho ani soli netreba.245Lepšie za rána dačo, ako cez celý deň nič.Noha ako noha, ale nohavica!Č. 54. Adalb. Trzewik 7.[37]O všetko prídem, kým zbohatnem!PsotaNeboj sa, veď nás psota neopustí.Psota najdlhšie trvá.Č. 173.Vyžiť, vyživiť sa250Do smrti len dáko vyžijeme.Pes ani kapsy nenosí, a vyživí sa.8. Chvastavá, pyšná chudobaPrísloviaČo je po honore, keď nič niet v komore.Čo tam po tituli, keď nieto v škatuli.Č. 106. Adalb. Tytuł 1.Čím tvrdšie, tým hrdšie.255Chlípu, chlípu a papy nič.Chudobe a paráde nesvedčí byť v hromade.ChválaChvála vyše stadla a v stadle nič.Chvál do povál a cundier do zeme.Prázdnou chválou kapsy nenaplníš.Č. 106.260Toľko chvál do povál a na povale nič.Adalb. Chwała 8.[38]Keď sa domieľa, mlyn najviac hrkľuje.Č. 594.Kúpil by ves, nemá penz.[39]Panské rúcho, žobrácke brucho.Plné ústa, hladné oči.Pýcha265Lačná pýcha.Pýcha na ulici, prázdno v truhlici.Č. 98.Žobrácka pýcha.Viac na mechu než v mechu.T. 39.VrchNa vrchu tafaty, na zadku záplaty.270Po vrchu lizu, lizu, a po spodku vši ma hryzú.Adalb. Wesz 5.9. Porekadlá a úslovia o majetnosti a chudobea) O majetnosti a samostatnostiJe dobre zaperený. — Zaperil sa.Jelenie volky vozia mu do stodôlky.[40]K lyžici sa dostal.MaťMá biedu jak mlynárova sliepka.Modra.275Má dobrú pašu. — Má dobrú žatvu.[41]Mám od Boha dosť!Č. 615. Adalb. Być 43.[42]Má obrastené ruky.[43]Má svoj kus chleba. — Je na svojom chlebe.Mohol by si dach pokryť bankovkami.280Na groš ľahne a pod zlatým vstane. — S grošom líha, s dvoma vstáva.Č. 615. Adalb. Grosz 88.Na svojich vlastných nohách stojí.Nevie o sume.[44]PeniazeJe studený od peňazí.Adalb. Pieniądz 60.Len sa tak peniazmi obsýpa.285Má peňazí ako čert pliev.Č. 615. Adalb. Pieniądz 98.Má škriatka, čo mu peniaze vláči. — Musí mu zmok peniaze vláčiť. — Vláči ako zmok.[45]Narobil peňazí ako čert železa.Peniaze sa mu kotia.Rastú mu peniaze ako vlkovi pečienka.290Sypú sa mu peniaze ako z vreca.Tuším ti rarášok peniaze nosí.Prešpor. stol.[46]Pod palec si nabil.[47]PokladMusel dakde poklad vykopať.[48]Pasie oči na pokladoch.295Tomu sa netreba modliť, len: Vďaka ti, Bože.[49]Všetko má doma okrem vtáčieho mlieka.Prešpor. stol.— Nechybuje mu nič, iba lastovičie mlieko.Z každého dreva uhlie páli.[50]Zlato, zlatýMá zlata za sekeru.Zlata ako blata.300Zlatá baňa sa mu otvorila.b) O chudobeAni netečie, ani nekvapká.Ani ohňa, ani miesta.Aspoň sa omýlime![51]BydloTo je jeho bydlo, čo na ňom vidno. — Všetko bydlo, čo vidno.Bieda305Bieda ho morí a psota trápi.Bieda ho priškrela.Bieda s ním spáva.Biedu z pleca na plece prekladá.Biedu trie. — Psotu trie.Č. 619.310Bude bieda, bude mráz, kam sa podieš, neboráz?[52]Iba koža visí z neho od biedy.Ide bieda, otvor vráta!BruchoBruchom kričí.Brucho prázdne, v kapse nič.315Čo na piatok, to na sviatok.Č. 618. Adalb. Piątek 2.DetiMá toľko lačných detí ako vrán.Plno detí, a v dome ani suchej kôrky.Požehnaný je deťmi a kupovaným chlebom.(Pozri 357.)DieraDierami poplátaný.320Leda nechtom dieru zapchal.Väčšia diera ako záplata.HladHlady mrie.Chýli sa nám už od hladu pomrieť!To je tam celý vymrihlad!325Hlôžky na stôl predložil.[53]Holým telom blýska.Č. 619.Chýba mu devätnásť groší do rýnskeho.[54]Chýba mu ešte deväťdesiatdeväť do sto.ChliebDo roka ani kôrky chleba nevidí.330Je veľmi chleba žiadny. — Je veľmi chleba žiadostivý. — Žiada chleba.Noža dosť, len by bolo chleba.To nie je ľahký chlieb.To je tvrdý chlieb.[55]Chodí pomedzi dobrých ľudí.Chudobný, chudoba335Chudobná fara, sám farár zvoní. — Chudobná fara, sám páter zvoní. — Chudobná fara, sám plebán zvoní.(Pozri 372.) Adalb. Fara 3, Parafia 1.[56]Chudobný ako voš.Tak mu je ako chudobnému v bohatom meste.[57]Ide na počepky. — Už je na počepkách.Č. 625.Ja šuhaj úbohý, nemám len dve nohy.Č. 618. (Porov. kap. VII. 249. Môj otec nebohý atď.)340Kapsa sa mu zbesnela.Keď má on, nemá kôl; keď má kôl, nemá on.Prešpor. stol.Ľahko si z toho krpce strasiem.Len práve že hrebie.[58]Lopata jej zhorela.[59]345Má sa len tak po chudopaholsky.Č. 618.Mizéria s otcom. — Mizéria s chrenom.NemaťNemá ani ako za necht blata. — Nemá ani bydla, ani židla. — Nemá ani čo by myš uniesla. — Nemá ani čo by na raz do úst vložil. — Nemá ani čo by sa do oka vmestilo.Č. 618.— Nemá ani čo by straka na krielci uniesla. — Nemá ani čo by muška na krielci uniesla. — Nemá ani deravej babky. — Nemá ani dobrej košele. — Nemá ani jedenia, ani spania. — Nemá ani na seba, ani do seba. — Nemá ani toľko ako kostolná myš.Adalb. Ubogi 45.— Nemá ani vola, ani osla, ani ničehož, čo jeho jest.[60]Nemá čo do gamby vziať.Gemer. Adalb. Miec 66.— Nemá čo by na zub vložil. — Nemá čo pod zuby.Č. 618.Nemá dudky. — Nemá grajciara na svojom bydle.350Nemá iba to, čo je na ňom.Nemá iba tú dušu.Nemám nič za preboha!Modra.Nemá si čím hanbu zakryť.[61]Nemá si za čo funt soli kúpiť.355Nemá tromfov. — Nemá adutov. — Vyšli mu aduty.Nezbýva mu z večera na ráno.Obsypaný je háveďou.Ostatná kravička z maštale.[62]Päta mu k uchu nedochodí.360Pober handry, choď na vandry.Potĺkať sa, otĺkaťCudzie prahy otĺka.Č. 620.— Po cudzích prahoch sa potĺka.Len sa tak potĺka.Potĺka sa po svete, ako čo by ho ani zem za syna nemala. — Potĺka sa po svete ani zlý duch.Psota, psieAko sa máš? Po psote, po biede!365Ledva sa stačí psote odháňať. — Má sa čo proti psote obháňať.Nemáš voza, nemáš koní; jedna psota druhú honí.Psie dni trie.Psota je s ním.Psota mu z každého kúta kuká. — Psota mu z každého kúta hľadí. — Psota mu z každého kúta vyzerá.Č. 618.370Psota s biedou.Teraz sa nám psota omnožila a zase je kotná.Pustá škola, sám pán rechtor zvoní.Riedkou plachtičkou ho pánboh prikryl.RukyJedna ruka prázdna a druhá holá.Č. 170.— V jednej ruke nič a v druhej čič!375Živí sa o dvoch rukách.So všetkým ide dolu, len so slaninou hore.Starý Grič nemá nič.[63]Suchý mlynár.[64]Tenký plátenník. — Tenký súkenník.[65]380Toho dom skoro oči zažmúri.Trasie randami, všami.Už je s ním na dne. — Už je s ním na nágu.Č. 625.— Už vypriahol.Č. 594.— Už z ostatného mláti.Č. 625. Adalb. Młócić 1.[66]Var — nevar, keď nemáš čo.Vrátil sa s píšťalkou.[67]385Vypršali mu brká.Č. 618.Vysoko jasle.Vyšiel na mizinu.Č. 511.— Vyšiel na mindžáre.Gemer.[68]Vyžije tak, jak pes ve studni.Šariš.VreckoPrázdno vo vrecku. — Prázdno v pokladnici. — Prázdno vo vrecku, ani týždňom pred stvorením sveta.390Vrecko mu trpí na suchoty. — Mešec mu trpí na suchoty.Č. 618. Adalb. Mieszek 13.Zamknuté je a kľúč v studni.Zodral si opätky, nuž chodí na sárach.Zostal na holej dlani.Č. 619.— Zostal na prázdnom. — Zostal na pšenku.Z plosky kašu jedia. — Z krpky kašu jedia.395Z toho by som ani psa nevyživil.[69]ŽiťLen pre meno božie žije.[70]Na tom oži i umri! — To je ani žiť, ani umrieť.[71]Žije z dneska na zajtra.Žobrák, žobráckyHorší je od žobráka.400Od žobráka by kus chleba prijal.Vyšiel na žobrácku palicu.Č. 620.NadávkyHladoš, lašút, niktoš, potlkeň, šklban, trhan, všivák, všinda, žobrák.c) O vypínavých chudobnýchBarón Hnida.(Porov. 406, 427.)Grošom smrdí.405Horká jeho bryndza![72]Chudoba de Badín a Psota de Garamsek.[73]Ide na prechádzku chleba pýtať.Keby ho o zem buchol, ani by grajciar z neho nevyfrkol.Novohrad.Keď má byť polievka, nech bude polievka — s jedným vajcom za hrniec.410Kôň obutý a šľak bosý.Kúpiť siJa si to kúpim! Iba ak za vši!Kúpil by si čač, keby len mal zač. — Bolo by čač, keby bolo zač.Adalb. Pieniądz 38, 39.Mať, nemaťDali by mu, dali, keby sami mali.Jednu ovcu mal, svojím salašom stál.415Má pes babku a ten druhú.Má ten čerta rohatého, nie peniaze.Má ten peňazí ako žaba srsti. — Má ten peňazí ako žaba vlasov. — Má ten peňazí ako žaba chlpov.Č. 618.Má ten psa!Má veľa prať a málo vešať.Adalb. Pranie.420Máš voľaký, ale nie veľmi široký peniaz.Nekokoš sa bratku, len by si mal zlatku.Nemá drobných, a odmeniť nemá čo.Podkovu už má, len kôň mu chýba.Všetko nám pobrali, keď sme nič nemali. — O všetko sme prišli, keď sme nič nemali.425Mešec plný pavučín.T. 24. Č. 618.Ništ sa neboj, otrhaný, hovorí ti ošklbaný.Bošácka dolina. Č. 634.Pán z Nemaníc.[74]Pod forgovom a bosý.Pyšní sa ako žobrácka voš.Č. 545.d) O chudobných nespokojencoch430Dobrá tomu i kára.Dobré je to, mohol by si si i pačky z toho oblízať! — Dobré je to, mohol by si si i všetkých päť z toho oblízať!Č. 616.[75]Môže byť rád, že má strechu nad hlavou a že neprší na neho.Poješ to ako s medom, len by bolo.Zíde sa ti to na umrlčiu truhlu.[76][1]Maď. znenie: Könnyű asztag mellet kalászt szedni. (Ľahko pri stohu klásky zbierať.)[2]Na otcovskom gazdovať. Z.[3]Lat. paralela. Potentes crescunt alienis damnis. (Boháči sa vzmáhajú na stratách iných.)[4]Chudobný je čert…— Pripodobnenie chudobného človeka k čertovi (zosobnená predstava zlých vlastností) mohlo vzniknúť na základe skúseností, že veľká chudoba núti niekedy k zlým činom. —Čert je chudák…— Výrok charakterizuje čerta na rozdiel od človeka. Porov. maď. znenie: Szegény az ördog, mert lelke nincs. (Čert je chudák, lebo nemá dušu.)[5]T. j. na pracujúcom ľude. Z.[6]Maď. znenie: Ha nem csordul, cseppen. (Keď netečie, kvapká.)[7]Naša kapsa…— Z koledného vinša; niekde koledná pieseň.[8]Hnevy Z. — Chudoba spôsobená vlastnou vinou.[9]Chudobný človek sa musel vo svojej biede často uchyľovať k nedovoleným a ponižujúcim spôsobom. Toto i niektoré nasledujúce príslovia sú vytvorené z aspektu vládnucej triedy, nepriateľsky namierené voči biednym.[10]Lat. znenie: Pauper ubique iacet. (Chudobného všade premôžu.)[11]Lat. variant: Cum moritur dives, concurrunt undique cives; cum moritur pauper, vix venit unus et alter. (Keď umiera bohatý, odvšadiaľ sa zbehnú občania; keď umiera chudobný, sotva príde jeden-dvaja.)[12]Skúsenosť chudobných ľudí na cestách za prácou; bieda sa všade nájde. Záturecký dáva výrok do súvisu s prípoviedkou o chudobnom človeku, ktorý išiel do sveta šťastie skúsiť. Prišiel k osamelému mlynu, ktorý svojím klepotom zdal sa hovoriť: Ako tam, tak i tu, ako tam, tak i tu. — Keď je vraj tak, pomyslel si, radšej sa domov vrátim.[13]Ľud. pieseň. Z.[14]Nemajú čo jesť, zastierajú chudobu. Mrieť — t. j. od hladu. Z.[15]Lat. variant: Rara barba facile tondetur. (Riedka brada sa ľahko strihá.)[16]Maď. variant: Négy dolog nem engedi magát eltitkolni: tűz, köhögés. szegénység, szeretet. (Štyri veci sa nedajú zatajiť: oheň, kašeľ, chudoba a láska.) — Betegséget, sántaságot, szegénységet, szerelmet senki el nem tagadhat. (Chudobu, krívanie, chorobu a lásku nikto neodtají.)[17]Maď. znenie: Szegénynek a szerencséje is szegény. (Chudobného aj šťastie je chudobné.)[18]Maď. znenie: Szegénynek még a csuprábol is kiforr. (Chudobnému ešte aj z hrnca vykypí.)[19]Zakončenie výroku protiľudové, z aspektu vykorisťovateľskej triedy.[20]Maď. znenie: Szegény ember vízzel főz. (Chudobný z vody varí.)[21]Význam: Kde nič niet, tam je núdza. Alebo aj výhovorka o nečistote v gazdovskom dome a dvore. Z.[22]Obrazne o tom, kto dáva na menej dôležité až zbytočné veci na úkor vecí dôležitých. Pozri aj č. 193.[23]… z moca…— substantizovaná príslovka moc (veľa).[24]Výhovorka pri malom dare. Z.[25]Hladný. Z.[26]Rada žaluje. Z.[27]Obraz z čias, keď sa robotníci vyplácali za prácu každú sobotu, týždenné výplaty.[28]Malé gazdovstvá. Z.[29]Chudobnému vezmi málo a veľmi mu uškodíš. Z.[30]Protiľudové príslovie; žobrák vo význame chudák, chudobný človek. Porov. aj nasl. príslovia č. 218, 219.[31]Paródia modlitby, otčenáša.[32]Fatalistické presvedčenie, že chudoby sa nemožno zbaviť.[33]S čím jesť, vlastne čo jesť.[34]Užiť hneď. Z.[35]Nem. znenie: Wer nichts hat, kann nichts verlieren. (Kto nič nemá, nemôže nič stratiť.)[36]Maď. znenie: Nem fél a német, hogy elvonják gatyáját. (Nebojí sa Nemec, že mu vezmú gate.) — Gate ako časť mužského vrchného oblečenia nemecký ľud. odev nepoznal.[37]Chudobný ľutuje väčšmi hmotnú škodu ako vlastné poranenie.[38]Sliezska paralela: To je chvály na tři valy. Vlastivěda slezská 1888, I, s. 235.[39]… penz— maď. pénz — peňazí[40]Jelenie volky — rýchle, bystré; jeleň, symbol rýchlosti.[41]Iron.[42]Emocionálne zvýraznené: veľa, moc.[43]Ľuď. znak, že bude bohatý.[44]Nepozná cenu.[45]Zmok, škriatok, pomenovanie bájnej bytosti, súvisiacej s predstavou čierneho kurčaťa, ktoré prináša svojmu majiteľovi bohatstvo a šťastie, no nakoniec ho zahubí. Porov. J. Kollár, Nár. spievanky 1958, I, s. 721: O každom, ktorý rýchlo a znenazdania zbohatne, hovoria Slováci, že „zmok mu peniaze nosí“.[46]Rarášok — bytosť vlastností ako zmok a škriatok.[47]Nasporil. Z.[48]O človeku, ktorý rýchlo zbohatol. Z.[49]Opačne, lebo v modlitbách sa vždy niečo žiada.[50]Zo všetkého má osoh. Z.[51]Sami seba oklameme slabým jedlom. Z.[52]Ľud. pieseň.[53]Roztrhané šaty.[54]Iron. Z. — Rýnsky — dávny rak.-uhor. peniaz, zlatka, rynštiak.[55]Ťažké zamestnanie. Z.[56]Maď. znenie: Szegény az eklézsia, maga harangoz a pap. (Chudobná cirkev, kňaz sám zvoní.)[57]Maď. variant: Szegény legény gazdag városban. (Chudobný mládenec v bohatom meste.)[58]Živorí. — Aj o telesnej slabosti. Z.[59]Keď nemá gazdiná z čoho chleba napiecť. Z.[60]Nemá ani toľko ako kostolná myš.— Maď. znenie: Szegény mint a templom egere. (Chudobný ako kostolná myš.) — Nem. znenie: Arm wie ein Kirchenmaus. (Chudobný ako kostolná myš.) —Nemá ani vola…— Satira na formulu jedného z Prikázaní.[61]O chatrnom odeve. Z.[62]Posledný peniaz, ktorý sa vydáva.[63]Z ľud. betlehemskej hry. Šuj.[64]T. j. bez vody. Z.[65]Chudobný obchodník alebo remeselník.[66]… na nágu…— porov. nem. auf der Neige — ide to s ním z kopca, už mu je na mále.[67]Vrátil sa ako bedár; s píšťalkou chodil do dediny handrár.[68]Vyšiel na mindžáre.— (Z cig.) — Na mizinu.[69]O slabom zárobku. Z.[70]Biedne žije, živorí. Slovami „pre meno božie“ začínali svoje prosenie žobráci.[71]Nepatrná zásoba. Z.[72]Nemá nič z toho, čím sa vystatuje. Horký — záporný význam toho, čo nasleduje; nemáme bryndze. Výrok je súčasťou anekdoty o dievčatku, ktoré prišlo požičať bryndze: Kázali vás naša mať pozdraviť a že vás dajú pekne prosiť, keby ste im požičali bryndze. — Jaj, horká naša bryndza! — Veď naša mamka takú radi, — odpovedalo dievčatko. Z.[73]Chudoba a Psota, dve zemianske rodiny, pochádzajúce z uvedených obcí. Z.[74]Prenesené ironicky o chudobných zemanoch.[75]O prieberčivom v jedle. Z.[76]Žartovne i zlostne. Z.
Zaturecky_Slovenske-prislovia-porekadla-a-uslovia-Majetok-a-vyziva.html.txt
PrsteňČo sa tu opisuje, stalo sa dávno — tak asi pred revolúciou. Myslím revolúciou, ktorá prehrmela nad hlavami našich otcov a starých otcov roku 1848.V ten čas žil kdesi vo Veľkom Honte, ďaleko od hlavnej hradskej, v dedinke od sveta vzdialenej mladý farár. Jeho rodinné meno nemusíme vedieť, krstným menom volal sa — tuším — Samko.Nebol v cirkvi ešte dávno; bola to jeho prvá fara, preto bol ešte slobodný. Jeho cirkevníci sa mu veľmi potešili, lebo pán farár pred ním bol veľmi starý, troška hluchý a troška slepý, a tak nevládal odbavovať služby božie, ako by si bol žiadal sám a jeho cirkevníci tiež.Keď starý pán umrel, cirkevníci po dlhej porade a uvažovaní dali opraviť faru, a keď si vyvolili mladého farára, chválilo nielen samé dielo svojho majstra, ale i majstri pochvaľovali dielo, faru, a pritom i voľbu farára.Jeden starký povedal: — Ej, haj, naša fara oslávená, veru naša fara oslávená! — A kýval spokojne šedivou hlavou.Druhý prisvedčil a doplnil mienku o fare ešte dôraznejšie: — Ej, veru, pristala by do tej fary teraz už mladá pani farárčička!A že cirkevníci nemajú radi farára dlho neženatého — sami najlepšie vedia prečo — pretriasali túto myšlienku ďalej, a jeden neokúňal sa poradiť pánu farárovi, aby sa oženil, lebo že „neni dobre človeku samotnému“.Tak isto radila i matka Samkova, ktorá prišla zariadiť mu domácnosť, a láskavo povedala:— Ožeň sa, syn môj, lebo ja nemôžem dlho ostať pri tebe; otec je slabý, potrebuje opateru.I druhí dobroprajníci mu to isté radili, ale našli sa i takí, čo povedali: — Ožeň sa, doskáčeš!A tak bol mladý farár na rázcestí. Rozvažoval. V lete ako v lete, preletí ten čas naozaj ako na krídlach vetra, ako tá vlnka na vode. To na poli, v záhrade, pri včeličkách, to na vychádzkach zájde si slobodný človek, kam len chce, a len tak „per pedes“, na svojej vlastnej príležitosti. Či ide do mesta, či na blízke Novohradské vŕšky, všade je vítaný a nájde dobrých priateľov a srdečnú pohostinnosť. I k nemu sa prídu mladí ľudia zabaviť, i do dediny si zájde posediť medzi cirkevníkov. Ale keď príde jeseň, dni sú krátke, noci dlhé a tmavé cesty a chodníčky rozmoknuté, prichodí tam samotnému človeku utiahnuť sa do svojho teplého kútika. Novembrové pľušte, bezdné blato, rozmoknuté cesty, kamže pôjde vtedy, veď v taký čas neprichodí statočnému človeku ani pešo ani na voze. Doma však medzi tými štyrmi stenami, pri malej zelenej olejovej lampe alebo pri lojovej sviečke, čo hneď i pri dobrej knihe, nevydrží dlho sám a sám. V zime síce primrzne, napadne snehu, cesty sa stanú schodnými, sanica je výborná, ale čože? Tu je otázka zase ťažká: keby boli sane, ale i tak koní niet! Tie posledné by sa ešte našli, a nielen za dobré slovo, ale i za nejaký dvadsiatnik a dobrú opateru, každý cirkevník vďačne odvezie pána farára, kde načim.Ale i tak bol koniec rozjímania ten, že sa treba oženiť. Dobre povedať: oženiť, lenže ako, kde, koho, odkiaľ? Porekadlo hovorí veľmi múdro: Zblízka sa žeň a zďaleka kradni!Nablízku, čo ako rozmýšľal náš kandidát ženby aj jeho najbližší, nebolo takého dievčatka, ktoré by zodpovedalo predstave, akú si sám farár — i jeho priatelia utvorili. Rodiny, kam Samko chodieval na návštevy, boli už staršie, dievčence z nich už vyleteli ako odchované vtáčatá; alebo mladé, a ich dcérky hrali sa ešte s bábikami alebo chodili do školy. A čo ešte boli, tie sa mu nepozdávali.Tak prišlo leto, a pán farár nemal dosiaľ výhľad na skorú ženbu.Ale načo sú dobrí priatelia na svete? Nato, aby poradili. Slovo: počkaj, poradím ti ženu alebo muža, veru v ten čas nebolo prázdnym zvukom a neraz malo aj priaznivý výsledok.I tu našiel sa dobrý starý priateľ, ktorý býval neďaleko. Ten poznal osobne istú rodinu, ale ďaleko, až hen vo Zvolenskej stolici, ešte za Krupinou, za Dobronivou, ba i za Zvolenom, v ktorej práve dorastajú alebo už dorástli na svet súce, pekné, poriadne počestné panenky. Ochotný radca ešte i to tvrdil, že do tých päťpnechybí dokonca ani topeňažité,lebo že tu neďaleko jestvuje zemiansky majetok, na ktorý má tá istá rodina právoplatný nárok po matke.Za onoho času sa bez toho jednéhop(peňažité) dievčatá ešte povydávali; nebolo to hlavnou vecou, nuž zaobišli sa i bez toho.Všetci, s ktorými sa radil o ženbe usúdili, že farárske dcéry iste budú tak vychované, že budú vedieť, čo sa farárke sluší, že si uctia stav kňazský, pritom i cirkevníkov, a stanú sa príkladnými „pani matkami“, neskôr váženými matrónami. Nuž a tie, ktoré ten dobrý priateľ odporúčal, boli kňazove dcéry. Aby dokázal, že pravdivo hovoril, ponúkol sa, že pôjde so Samkom na vohľady.Po dlhom uvažovaní i zo strany rodičov odhodlal sa mladý farár na ďalekú púť za ženou. Za kočiša sľúbil sa mu sám pán kurátor, ktorý mal pekné, bujné kone. Ale v poslednej chvíli starý pán, jeho priateľ, ochorel a na svoj nemalý zármutok musel ostať doma, len čo list napísal, týkajúci sa majetkových vecí, aby sa mladý farár mal čím prikloniť.I s kočišom sa mu zle povodilo, lebo tomu jeden kôň okrivel a kravička ochorela. Keby Samko bol poverčivý, ani by sa na tú cestu nedal, ale keď sa už raz odhodlal, nuž len ide v mene božom.V ten čas prišli i rodičia, aby vyprevadili syna na takú dôležitú cestu a dali mu nielen svoje rodičovské požehnanie, ale i dobré naučenie, z ktorého si ten, kto nastupuje cestu, obyčajne málo zapamätá. Mamička dala synovi aj malý, ale pekný prstienok, hovoriac, že ak bude vôľa božia a niektorá z dievčat sa mu zapáči, aby jej ho daroval, kým ho nezamení riadnym snubným prsteňom. Otec mu dal tiež svoj ťažký pečatný prsteň, sám už mal tri, to bola vtedy móda. Maminkin prsteň bol taký malý, že si ho stokol na malík na ľavej ruke.Kurátor v posledný deň našiel druhého kočiša v osobe kostolníka Števka.Napokon bolo všetko uvážené, naložené, ešte i za košík čerešní a inej živnosti, lebo taká dlhá cesta od juhovýchodu Hontu do severovýchodného Zvolena vyžadovala náležitej prípravy.Skúsení furmani predpovedali, že ak sa naši pocestní pohnú veľmi zavčasu, môžu byť večerom pri cieli.Sotva sa brieždilo, vybrali sa naši pocestní v mene božom na cestu.Obloha bola zatiahnutá, dážď hrozil zo všetkých strán. Cesta, i tak skalnatá a miestami hlinačka, bola zlá a ťažká. Koníky slabé, nevypočinuté, a tak im cesty málo ubúdalo. Napoludnie dorazili do Pliešoviec, kde museli kŕmiť. No a kým sa dostali na Dobronivú a odtiaľ povestnou Neresnicou do Zvolena, bol už deň hodne nachýlený. Vo Zvolene dostali sa na hradskú a tak si bláhali, že im teraz bude ľahšie a dohonia, čo zameškali. Ale i tu ich sprevádzal dážď, kone nevládali, cesta bol čoraz ťažšia.Tak sa stalo, že ich večer zastihol v Radvani.Kostolník, ktorý tadiaľto ešte nikdy nechodil, obzeral sa na pána a pán hľadel práve tak bezradne na kočiša.Kraj mesta zastali; koníky chceli vypovedať službu.— Či máme ešte ďaleko? — spytuje sa Štefan. Farár odpovedal akosi neisto:— Toto je Radvaň, hneď za Radvaňou Bystrica a potom ešte aspoň dve hodiny.Štefan krúti hlavou: — My už ta nedôjdeme, ich milosť, pán farár. Kone sú ustaté a premoknuté ako myši.Cestou kráčal náhlivým krokom akýsi mešťan. Štefan sa osmelil a úctivo sa ho spýtal, ako ďaleko je ešte mestečko Poniky. Mešťan povedal, že veru potrebujú najmenej pol tretej hodiny, i to len ak dobre popohnú. No potom sa ešte zastavil a opytoval sa, odkiaľ sú. Keď si však koníky obzrel, krútil hlavou a povedal, že tie ta veru dnes nedôjdu.„Čo robiť?“ rozmýšľa náš kandidát ženby. Nehoda ho znepokojovala, sám uznal, že v neznámom kraji nocou blúdiť a vtrhnúť okolo polnoci do cudzieho domu — neradno.— Ostaňte tu na noc, — poradil dobrý Radvančan, a prizrúc sa Samkovi, pokračuje:— Ako vidím, vy ste pán farár, a tak podľa starodávneho zvyku a porekadla vtiahnite na faru. Lebo tak to bývalo naveky, že hrnčiar k hrnčiarovi, farár k farárovi, hrebenár k hrebenárovi. — Musel byť sám hrebenár.— Ale proti noci, v takom nečase… — vyhovára sa farár.Kostolník, ktorému táto múdra rada mešťanova bola balzamom na ustarostenú dušu, ozval sa pokorne:— Dvojctihodná milosť, pán farár, ak nemáme dôjsť, kam sme si zaumienili, poslúchnime dobrú radu a ostaňme tu. Beztak dážď ide čím ďalej tým väčší a tma bude ako v rohu.Radvančan už na skoku, že ide domov, prehodí ešte:— Veru, to je najlepšie, čo môžete urobiť. Ostaňte tu. Hľa, fara je nie ďaleko, pán farár sú dobrý starý pán a pani farárka postarajú sa o vás ako vlastná mať. A tak zbohom a putujte šťastne!Števko, dobrou radou potešený, šibol koníky a čosi-kamsi v najväčšom daždi zastali pred farou.Z domových dverí práve vtedy vyšla do dvora a odtiaľ popod stenu postava starého pána, akoby chcela zvedieť, či to ten dážď naozaj chce ostať na noc. Lebo sa vie, že večerný dážď je ako večerný hosť: príde a ostane i na noc. A tu vidí pán farár, že nielen dážď, ale i hostia dostavili sa na noc. A nachýli sa k bráne a vraví:— Kohože nám to pánboh nesie? — Vtedy ešte bol hosť vítaný v každom čase ako taký, ktorého pánboh doviedol. Neskôr sa k tomu pripojilo ešte slovíčko „zase“ — a ešte neskôr domáci zahundrali: „Kohože to zase diabol nesie?“Z voza zlieza mladý človek a ide do dvora. Domáci pán privíta ho pred dverami, kde sa vybaví i obradné predstavovanie.— No, vitajte, pán brat, vitajte, keď ste len tu, veď je to na skapanie, len sa dnu do pitvora… a vy, dobrý človek, vtiahnite do dvora, hneď vám pošlem niekoho, čo vám posvieti.S tými slovami už núka príchodzieho do dverí. V chodbe je prítmie, a keď hosť vkročil do nej, narazil na akúsi nepochopiteľnú prekážku: cítil, že sa nejaký tvrdý predmet odrazil od jeho vystretej ruky a zletel na kamennú podlahu. Z treskotu, ktorý ten pád vyvolal, usúdil, že to musela byť akási hlinená nádoba, a keď sa máličko rozhľadel, videl odchádzajúcu postavu a počul výkrik: „Škoda mojich rezancov!“V úzadí sa otvorili dvere, ako neskôr zvedel, z kuchyne. Svetlo, ktoré odtiaľ zasvietilo, bola sviečka v cínovom svietniku v rukách oberučnej starej panej, o ktorej podľa vážnosti a veľkého čierneho čepca usúdil, že je to pani farárka. Za ňou zjavili sa ešte dve-tri ženské a pes. Pes začal brechať, ale ako prišiel na miesto, kde sa katastrofa s rezancami stala, len zbežne oňuchal hosťa, dal sa do hostiny a zbieral, čo bolo priškreté na črepoch veľkej rajnice.— Ale, ale, čože sa to robí? Milka, to je zasa tvoj kúsok! — hovorí pán farár a potom pokračuje: — Maminka, pošliže niekoho, čo posvieti tomu Miškovi či Jankovi, či ako mu je meno.— Števko, Štefan Svetlík, — vysvetľuje príchodzí, milo dojatý privítaním.Z kuchyne na zavolanie už i bežala strojná slúžtička s lampášom, a prechádzajúc popri pánoch, nezabudla prizrieť sa hosťovi, dusiac sa rozpustilým dievčenským smiechom.Starý pán obišiel hosťa i domácu paniu a otvoril dvere na izbe vľavo: — Maminka, nože poďte do izby. Maminka, semže to svetlo.Ťahajúc hosťa za ruku, viedol ho do izby, kam ich predišla pani farárka. Tu sa ešte všetci traja zvítali a predstavili, ako sa patrí. Starý pán prizrel sa pri svetle svojmu mladému hosťovi a potom ho objal a pobozkal na obe líca. Pani farárka sa mu tiež potešila, lebo ako neskôr vysvitlo, sama pochodila z toho kraja.Nášmu príchodziemu veľmi dobre padlo toto uvítanie, ale jednako pokladal za slušnosť vyhovoriť sa.— Prosím vás, drahý pán brat a vysokoctená pani sestra, odpusťte, že som prišiel v taký nepríhodný čas, ale okolnosti, zlá cesta, dážď…— Nič to, braček, buďte nám i takto vítaný. A samo sebou sa rozumie, že ste sa k nám uchýlili. Nuž a vlastne, kamže ste sa to vybrali?— Do Poník, — pomenoval mladý človek mestečko, kde úfal nájsť svoju budúcu.— Ahm, rozumiem. Tatam by ste sa dnes už i tak neboli dostali, a veď i zajtra svitne deň, čo myslíš, maminka?Maminka ochotne prisvedčila, že bezpochyby je tak a že sa to samo sebou rozumie.— Len sa poskladajte! Dolu ten kepeň, veď len tak tečie z neho. Tak. Odnesiem ho do kuchyne, do rána obschne, — hovorila dobrá starenka.Pri dverách ju zastavil pán farár.— A kde je Milka? Iste zas vyviedla dajaký fígeľ, ten pochábeľ!— Ale, nuž ako ona. Zohriala som hrabáčkam rezance s lekvárom od obeda a ona — ako obyčajne — vyškrabovala rajnicu, keď počula, že dakto ide. Pravdaže, musela zvedieť, kto je ten hosť, vybehla i s rajnicou, a teraz sa hanbí!— No, no, veď sa to stáva, veď je ona nie taká ostýchavá, — a obrátiac sa k hosťovi, vysvetľoval:— Milka je naše najmladšie dieťa. Maličká ešte, ale na fígle a veselosť nemá páru.Pani farárka vyšla a páni sa usadili. Domáci pán si zapálil fajočku s dlhou trúbeľou a v dôvernom rozhovore očakávali večeru. Onedlho vrátila sa pani matka do izby a s ňou prišla i spomínaná Milka. Sprvu akoby hanblivo a zvedavo pozerala spoza matkinho pleca na hosťa, ale v očiach zračila sa jej veselosť a okolo úst pohrával smiech, hotový každú chvíľu vybúšiť. Tváričku mala ružovú, okrúhlu ako zdravé dieťa. Ale po nejakej nesmelosti ani stopy. Bez rozpakov podala hosťovi ruku a povedala, ako sa vtedy patrilo na dobre vychované dievča: „Pekne vítam u nás.“ Pritom si hosťa obzrela od hlavy po päty a dobre sa prizrela, aké má krásne prstene. A ten na tom malíčku, ten je milušký. Len načo je mužskému taký malinký prsteň?— Nuž, ty Lízika, — (to sa vzťahovalo na tú rajnicu) — čože sa ti prihodilo? — spytuje sa otec láskavo.Dievča sa zasmialo a ukázalo zdravé biele zúbky. Pritom prišla k otcovi a sadla si na bočné operadlo divána.— Ale, otecko, veď vieš, že je to jej slabosť, i teraz ma prosí, aby som jej dovolila uvariť trepance pre kočiša, — vykladá mať.— To aby si aj ona mohla zobnúť z nich, — žartoval otec, pritiahnuc maznáčika k sebe. Dievča sa pritúlilo k otcovi, pri ktorom sa vynímalo ako zosobnená svieža jar pri pozdnej, sivej jeseni.Lež Milka nevydržala dlho v izbe, ale ako sa pobrala mať, vyšla hneď za ňou. Vrátili sa obe len vtedy, keď už večera bola hotová, aby prikryli na stôl. Večera bola chutná a náš Samko hladný. Vonku hvižďal vietor, dážď pľúskal do okeníc a mladý farár si bláhal, že sedí v teplom a suchom, že je u dobrých ľudí, ktorí ho tak milo prijali a sú mu takí akísi drahí, akoby už ich bol dávno poznal. A keď si pomyslí, že nebyť toho dobrého človeka, ešte by niekde nocou blúdili, vzdychne si vďačne a teší sa svojmu šťastiu, ktoré ho sem doviedlo.Tak isto rozvažoval i kostolník Števko, ktorý sedel v teplej, čistej kuchyni pri stole a ujedal si trepance, ktoré Milka za pomoci veselej Anky navarila. Milka si sadla na druhú stranu stola, tešila sa, že Števkovi večera chutí, a opytovala sa ho všeličo o rodine a či je už ženatý a ako sa jeho žena volá, koľko má rokov a či je pekná. Števko jej povedal, že jeho žena sa volá Iľa a že jej na Ďura minulo sedemnásť rokov a že okolo Vianoc budú kolísať. Milku náramne potešilo, že sa tá Iľa taká mladá vydala, a priznala sa, že ani jej veľa nechybí k tým sedemnástim a že ju mrzí, je ju mnohí pokladajú za dieťa. A keď sa Anka zase bez zrejmej príčiny rozosmiala, povedala vážne, že otecko vždy hovoria, že „po mnohém smíchu blázen poznán bývá.“ Ale táto sentencia ani jej nezabránila, aby sa o chvíľu sama nerozosmiala i s tou pochabou Ančou z Malachova.A do toho prišli obaja páni farári do kuchyne, aby sa osobne presvedčili, či je Števko opatrený a či dobre opatril kone.Domáci pán farár opýtal sa Števka, aké sú u nich úrody a či pokosili trávy.Kostolník, posmelený touto pozornosťou, začal vyprávať a chváliť svoj kraj, aký je úrodný a požehnaný. Ako tam všetkého nadostač.— A rodia sa u vás aj čerešne? — opytuje sa Milka, lebo práve doviezli Krupinky prvé čerešne na trh do Bystrice,[1]ale boli ešte také drahé…— A ešte aké čerešne! — hrdil sa kostolník. — I my ich máme plný kôš na voze.— Ba či sa veľmi nedotĺkli, Števko ? — opytuje sa farár.— Veru neviem, pán farár, ako ich dovezieme, lebo i zmokli.— Tak doneste ich sem. Obzrieme ich a pochutnáme si z nich.Domáci, totiž len tí starkí, protestovali, aby len nechali, že im cesta neuškodí, ale na Milke bolo vidieť, že sa im už teší. Števko teda nelenivý vzal lampáš a šiel po čerešne.— Vidíš, otecko, tento Števko je už ženatý a má ženu, ktorá mi je temer vrstovnicou, a vy ma pokladáte ešte za maličkú.— Akože ťa nepokladať, keď si ešte taký detvák? — odpovedal otec a sadol si za stôl. O chvíľu priniesol Števko čerešne a tu sa ukázalo, že dlhou cestou, dažďom a trasením veru nemálo utrpeli na kráse — a zajtra by už vôbec neboli veľmi vábivé…Samko podal košík s čerešňami pani farárke, ale hľadel na Milku a núkal ju touto najmilšou ovocinkou detí. Usmiala sa, siahla do košíka a vyberala na spôsob detí stopky s dvoma i troma čerešničkami, pozerala na ne s úľubou a potom zmizli čerešničky za jej bielymi zúbkami jedna po druhej…Počastovali sa i ostatní. I Anča dostala a potom pobrali sa všetci na odpočinok.Pred odchodom naložil mladý farár Števkovi, aby bol včasráno hotový na cestu, aby si, ak možno, zameškaný čas vynahradili.— Akože, pán farár, ja sa pousilujem, len či ich milosť bude už hore!Kým ženské ešte upravovali hosťovskú izbu a prevliekali posteľ, starý i mladý farár v dôvernom rozhovore sedeli v izbe. Mladý sa zdôveril, kam a po čo vlastne ide, a starý chválil jeho úmysel, blahoželal mu k takému kroku, hovoriac, že s tou rodinou je v úprimnom priateľskom a bratskom pomere a pozná dobre celú famíliu. Pán brat v Ponikách má viac detí, ale všetky sú podarené, najmä dcéry. Jedna z tých menších je Milkina vrstovnica.Takto uspokojený odišiel mladý farár do hosťovskej izby, kam ho starík zaviedol.V noci mal roztopašné sny. Videl sa pri cieli svojej cesty: pred ním celý rad pekných dievčeniec, ale ako hľadí na ne, vidí sa mu, že z každej tváričky svietia Milkine oči, že sa všetky smejú Milkiným zvonivým smiechom; videl, že dievčeniec je mnoho, ale Milka je len jedna.Ráno sa vyjasnilo a Števko veselý a vystrojený (tušil akiste, načo putujú tak ďaleko) riadil si kone a vozík. V kuchyni ho už čakali raňajky, ako sa patrí, lebo v ten čas hostitelia opatrili nielen hosťa, ale i kočiša, keď nie lepšie, aspoň tak ako pána.V izbe bola pripravená dobrá káva a čerstvé rožky, ktoré predávali v krámci hneď vedľa fary. Dostalo sa z nich i Števkovi a ten si zaumienil, že na spiatočnej ceste sa tu ohlási a kúpi za dvadsiatník rožkov a onajsiek, čo bude pre celú rodinu.Keď už všetci boli v izbe, dostavila sa i Milka. Bola svieža ako ranná rosa. Z očí jej žiaril úsmev a radosť. S chuťou sa dala do pečiva a uchlipla si kávy. Okrem obvyklého pozdravu veľa nehovorila, lebo ju mať napomínala, že dievča sa nesmie miešať do rečí dospelých ľudí a má hovoriť len vtedy, keď sa jej niečo opýtajú. Ach, len ona vedela, čo ju stálo také premáhanie!Ako chrumkala čerstvé pečivo, pozrela na hosťove ruky — a tu vidí, že nemá prsteňov! Ani na jednej ani na druhej ruke, to je čudné… a tak ju to prekvapilo, že vyskočila od stola a bežala von.— Kam ideš? Dopi si kávu, — volá mať. Ale Milka už bola za dvermi — a hneď sa i vrátila so smiechom do izby. Ľavú ruku mala trochu nahor vystretú, prsty rozšírené stáli ako panáčikovia v gliede — a na každom skvel sa prsteň. Prstene boli veľké, musela dať pozor, aby jej z ruky nezleteli; ešte i na palci jej trónil jeden. Prišla ku stolu, postavila sa pred hosťa. Ten sa zľakol: len teraz zbadal, že si prstene nechal na umývadle.Vstal prekvapený a vidiac, že sa i Milka smeje, zasmial sa i sám veselo. Pomyslel si, čo by ozaj robil, keby bol tak odišiel. Vari by sa musel vrátiť pre ne?Rodičia sa chceli nad Milkiným výstupom pohoršiť, ale ktože by sa bol mohol horšiť nad tým pochábľom?Milka rozkazuje: — Ak chcete, aby som vám vydala prstene, tak ruky hore.Samko poslušne vystrel ruku a rozšíril si prsty práve tak ako ona. Ona drží ľavú ruku vystretú, pravou sníma prstene, tie veľké najskorej, a kladie ich na Samkove prsty. Všetky radom, len keď prišiel rad na ten malinký, predstavujúci hadíka, čo mal miesto očiek dva drobné brilianty, podržala si ho na štvrtom pršteku.— Tak, tu máte svoje prstene, iste by ste boli šli bez nich. A tento si ponechám. — Pritom si skryla ruku za chrbát a odstúpila.Všetci boli prekvapení, temer pohoršení.— Milka, — zvolá prísne matka, — aká je to zase pochabosť! Zaraz daj ten prsteň! — Ale Milka sa trošku uhla, pozrela si na ruku, na prsteň a rečie:— Ach, maminka, ten prstienok je taký pekný! Pozri: je pre mňa urobený! — A ukazuje všetkým ruku.Hosť stojí v rozpakoch, nevie, čo povedať. Vie len, že na ceste stojí jeho vozík, že Štefan už sedí na ňom, že má ísť za neznámou ešte nevestou — a tu stojí toto dievča, temer dieťa, a vkráda sa mu do srdca…Tu ohlási sa otec: — Milka, daj ten prstenček tomu, komu patrí, lebo ten prsteň má svoje určenie.— Aké? — spytuje sa dievča, netušiac nič inšie, len že sa má rozlúčiť s prstienkom.— Dieťa moje, — pokračuje láskavo otec, aby predišiel netrpezlivú maminku, — tento náš mladý pán brat má vážnu cestu pred sebou. Vybral sa do Poník hľadať si družku života a jej nesie prsteň ako symbol lásky.— Tak? Vy idete k našim priateľom? Tam sa vám bude iste dobre vodiť. Pozdravte dievčatá… ale, — obráti sa k rodičom, — nech si kúpi druhý prsteň v Bystrici, och, jesto tam mnoho, a ešte krajších!— Milka, daj hneď ten prsteň! — napomína ju matka už nahnevaná.Dievča sa zľaklo a zvážnelo.Tu zakročil otec: — Ten prsteň je rodinný klenot a maminka pána brata ho určila pre svoju budúcu nevestu. Preto nerob žarty a daj prsteň!— Je to pravda, je to pre vašu budúcu ženu? Tak si ho vezmite. — Pozrela spýtavo na mladého farára, potom sa ešte raz prizrela milému háďaťu a stiahnuc prsteň, podávala ho majiteľovi.Ale ten sa cítil ako očarovaný. Sprvu ho Milkin samopašný výčin prekvapil, ale vzápätí videl v tom čosi celkom iné, akoby nejaké nutkanie, a pobádaný hlasom srdca schytil všetečkinu ruku a podržal ju i s podávaným prsteňom.— Zdá sa mi, — riekol slávnostným, takmer pohnutým hlasom, — že môj prstienok je na dobrom mieste tam, kde je teraz. Som presvedčený, že to nebola náhoda, ktorá ma sem doviedla, lebo tu som našiel, za čím som sa vybral z domu: svoje šťastie. Netreba mi ísť ďalej, lebo dúfam, že vy, drahí rodičia, nemáte nič proti tomu, keď si vašu drahú dcérku vyprosím od vás a s ňou sa zasnúbim ako s budúcou družkou svojho života.Rodičia ostali pri týchto slovách ako omráčení. Bláhali si, že si svoju najmladšiu nevydajú tak skoro, že sa s ňou ešte niekoľko rokov potešia, a hľa, tieto neočakávané pytačky prišli ako blesk z jasného neba.A Milka? Hneď, ako začal mladý farár hovoriť, zľakla sa — čo nebolo dosiaľ v jej povahe — roztvorila oči, v nich zjavil sa miesto smiechu akýsi dumný svit, ústa sa jej naprávali ako dieťaťu, keď chce plakať, tvár jej pobledla a ruky, mocnými rukami lapené, chveli sa ako tielko chyteného vtáčka.— Nechcete? Bojíte sa, — spytuje sa nežne hosť a pozerá s očakávaním na Milku. Ona dvihne sklonenú hlavu, pozrie mu do očú a v jej očiach zračilo sa čosi nového, už nie ako úsmev dieťaťa, ktorým bola donedávna. Jej tvár dostala iný, ale krajší výraz, a ako sklonila zase pokornú hlavu, chvejúcim sa hlasom povedala: — Ak otecko a maminka chcú… ja… nedbám! — A obrátila sa k dojatým rodičom.Samko nevypustil jej rúčky, kým sám nevložil dievčatku prstenček na prst. Rodičia začali vyslovovať svoje obavy a starosti, ale napokon museli sa poddať.K tomu vrazila do izby Anka, že pán kostolník sa spytujú, či ešte nepôjdu.— Nepôjdeme, — zvolal hosť rozhodne. Anka sa díva a čuduje, kde sa vzala tá rozhodnosť u takého zdanlivo nesmelého mladého pána.— Nepôjdu, Anča, — dotušil pán farár. — Povedz pánu kostolníkovi, aby sa obrátil a zakäroval do dvora ako večer. I koníky nech vypriahne — čo myslíš, maminka? Či dobre bude tak? Nedarmo som včera povedal, koho nám to pánboh nesie, nuž keď nám ho sám priviedol a je to vôľa božia, my sa jej protiviť nebudeme, čo myslíš, maminka?Maminka si myslela síce to isté, čo si myslel otecko, ale chcelo sa jej protirečiť, lebo ju čosi dusilo v hrdle a do očú sa jej tisli slzy. Privinula dcérušku k sebe a zaplakala.Anča pri dverách pochopila, o čo ide, vybehla, pritom náležite buchla dverami. Letí ďalej dvorom za Števkom, hovorí čosi, ale ten nerozumie, lebo Anča pre smiech nevie dopovedať.Konečne kostolník vyrozumel, že ostanú tu, a veľmi vďačne käruje koníky naspäť do dvora, teší sa, že nemusí ďalej putovať — a že krajšej a lepšej by pán farár nenašiel ani v tretej stolici…[1]práve doviezli Krupinky prvé čerešne na trh do Bystrice— okolie Krupiny bolo známe už v minulom storočí ovocinárstvom. Krupinčanky rozvážali prvé ovocie po strednom a severnom Slovensku
Vansova_Prsten.html.txt
O poverách na SlovenskuTieto riadky nazývam len zlomkami z kapitole o poverách na Slovensku, lebo soznam a popis všetkých tých rozmanitých povier, ktoré jako usadlina môľu z kalného mora dávneho pohanstva, až dosiaľ sa v ľudu udržaly, a s húževnatou vytrvalosťou, pod pokryevkou tajnosti sa prevádzajú, zaplnilby objemnú knihu, keďže mimo všeobecne rozšírených povier, každý kraj má ešte aj svoje zvláštne: a takú synopsis všetkých povier slovenských nikto není vstave nám napísať; ja ale, ktorý len malú čiastku Slovenska z vlastného videnia znám, hodím sa k tomu najmenej. Vlani mi prišla pod očí maďarská brošúrka o čarodejnom a poverečnom liečení u hornotrenčianského ľudu, z ktorejby sa dalo zatvárať na to, jakoby hornotrenčianskí Slováci boli najpôverčívejším ľudom na celom svete. Ja ale rozhodne a smele tvrdím, že tomu není tak, a že naši trenčianskí Slováci sú práve tak poverčiví, jako ľudia iných národností celého sveta. Kto mal príležitosť čo len bežne pochodiť Trenčiansko od južných až do severných jeho hranic: musel spozorovať, že je veliký rozdieľ čo do vzdelanosti a osvietenosti, i čo do majetnosti a spôsobu života, medzi južnými a severnými Trenčany; lebo kdežto Dolnotrenčania bývajú v úhľadných, murovaných domkoch a lepšie žijú, a analfabetov temer ani nemajú, slobodnejšie sa pohybujú a smýšlajú, a práve preto ani alkoholismu tak oddani niesú; v hornom, neúrodnom Trenčiansku, je ľud v prevážnej väčšine veľmi zanedbaný, úžerou vyssávaný, biedou tlačený, a pre nedostatok záživných potravin, víac pitiu prepaľovaných, alebo z prachov a z vody fabrikovaných, duchu a telu škodlivých nápojov oddaný, a práve preto aj pôverčivejší, než Dolnotrenčania. Uvedem len jeden príklad. Roku 1904 bolo vo veľmi sparnom a suchom lete v okolí Kysuckého Nového Mesta, veľmi mnoho záhubnych požiarov, a že tam mali domky temer na pospol drevené, pohorely až po samú zem. Ľud bol až zúfalý nad takým nešťastím. Neznať, kto to ľudu nahovoril, že chodia čierni ľudia po dedinách, a „skielkom podpaľujú domy“: a ľud prestrašený tomu uveril. Stalo sa, že si jeden žilinský úradník, amater-fotograf, so svojím apparátom vyšiel do ktorejsi dolinky, kroj a kraj fotografovať. Jak ho ľudia zbadali, shrnuli sa naňho, ktorísi na zvon na popľach bili, a neboráka fotografa zabili, lebo pevne verili, že on to svojimi skielkami dediny podpaluje. Z toho bol monstrózny process, a mnohí z výtržníkov dostali sa do žalára. Takéto barbarstvo je v Dolnom Trenčiansku nemožné, lebo tu žije ľud osvietenejší a rozumnejší. Ja nemám to srdco, aby som na týchto vražedlníkov z povery, kameň uhodil; ba mám ľútosť nad nimi; ale obviňujem tých, ktorí ten ľud otročia, vykorisťujú a vyssávajú, a schválne v slepote a nevedomosti udržujú. Ľud, dľa plánu ohlupovaný, sám sebou, a sám od seba sa z tej hlúposti nevyslobodí, keď mu k tomu uprímní, nezyštní a dobroprajní priatelia nepomáhajú.Raz som stál pred farou pri moste, a videl som kráčať do Podhradia jednoho starca a mladú ženu s veľkou nošou. Dľa rúcha som poznal, že sú z okolia Piešťan. Dali mi pozdrav: „Pochválen P. J. K.“ Odvetil som: „Na veky, A.“ a doložil som: „Vy iste idete k bohyni? Kto vás učil takej modlitbe: Pane Bože, pomáhaj, a ty čerte, tískni?“ Dedko stiskol plecami, a šiel ďalej.V Zemanskom Podhradí žije jedna prefíkaná žena, široko-ďaleko jako „bohyňa“ známa, ktorá zariekaním (incantatiami), slievaním vosku a olova a všelijakými manipulaciami, poverečné liečenie, zaškodovanie, veštenie, hádanie, zvlášte ale v ľúbostných záležitosťach čarovanie, prevádza, a najdú sa vždy poverčiví ľudia, ktorí si jej za dobré dary, čarovať dávajú, a ona z toho pohodlno žije. Boli sme ju, pred pár rokami s p. Jiráskom navštívili. Z počiatku bola veľmi zdrželivá; ale potom rezko rozprávala o svojich incantáciach: jaké zariekania odriekavá pri katolíkoch, jaké pri evanjelíkoch, a jaké pri židoch, lebo že pred evanjelíkmi nemôže spomínať panenku Máriu a všetkých svätých, a pred židmi ani Krista Pána, lebo židia v neho neveria. Ale tie zariekania tak chytro hovorila, že nebolo možno za ňou to poznačiť. Keď sme od nej odchádzali, riekol p. Jirásek: „To je baba, všemi mastmi maštěná!“Na Lazoch, v púchovskej doline, žil do nedávna taký „vedomník“, ktorého menovali „Pánbožko“. Aj ten sa zaoberal s takým poverečným zariekaním.Stará Anna Zamec-Geľova, zemanka, mi sdíktovala zariekanie, jaké odriekavaly dievky, keď pri novmesiaci chodily na vodu k čarom ľúbostným. Takto čarujúce dievky vítaly nový mesiac:Vítaj, zavítaj, Novýkráľ! Ja teba vítam, Od teba pýtam Zdravie, šťastie, požehnanie, Po smrti královstvo nebeské.Potom išly na také miesto, kde je nad potokom lávka lebo most, a tam slávnostne odriekaly:Vyše mosta, Niže mosta, Abys nemal nikde miesta, Len u nás! —Zatým sa ubieraly k brodu, a tam načierajúc vodu odriekaly:Vítaj, zavítaj, vodička čistá, Bystrá! Odkiaľ si prišla? Od Pána Ježíša Krista. Ja ťa berem Pravou rukou, Peťmi prsty, Šiestou dlaňou, Aby sa obrátili hudci, kupci, Remeslníci, mládenci, vdovci, Aj muzikanti za mnou.Pri načieraní vody odriekaly ešte aj toto:A tydub— ty ho ľúb! A tyklen— ty ho žen! A tyhrab— ty ho dráp! A tyšíp— ty ho štíp! A tylieska— ty len vrieskaj! A tyhrabček— vítaj chlapček! A tyvaz— ty ích sváž!Keď sa s tými, tak slávnostne zarečenými vodami k stavaniu domu priblížily, takto hovorily:Ja nevylievam, ale prilievam! Zdravia, šťastia, Hojného požehnania. Od Pána Boha pýtam.Podobných poverečných, magických zariekaní, koľuje zvlášť medzi dievkami a vydajuchtivými, nedočkavými vdovami, mnoho.Vydajuchtivé dievky, vidiac večer zapálené zore, vychádzajú do poľa, a takto ích zariekajú:Zory, Zory, Zoričky, Pána Krista sestričky! Ja vás žádám, Za pomoc volám: Abyste mi daly, čo si žádám, Mého osúdenca, osúdeného, Od Pána Boha darovaného, Dokiaľ k naším dverám nepríde, Za mé biele ruky ma nedrží, V mojej loži neleží, Se mnou dietky neplodí. Já teba žádám, Já teba volám.Toto zariekanie mi predriekala nebohá babka Janíčka, žena veľmi pôverčivá. V tomto zariekaní však čosi chybuje. Zajímavé je v ňom, že sa Zory zosobňují. V poverách slovenských sa veľmi často stretáme s premenami ludí v rozličné zvieratá. Veľmi rozšírená je povera, že sa čarodejnica premeníť môže v ropuchu; že matka prekliala svojich synov, a premenila ich v havranov; že čarodejník premenil princeznu v srnku a podobných viac. Už Ovíd mnoho fabuľuje o takých metamorfosach. Naši professori na gymnasiach sa nám dávali daktoré tie premeny z Ovída spameti učíť, a ostatné nám dali prekladať; ale ani jeden nám nepovedal, že tie metamorfosy Ovíd z ľudového podania sebral, a ích len do básnického rúcha odial. Keby povstal taký slovenský Ovíd, a posberal by všetky podobné metamorfosy, ktoré v národe našom z úst do úst prechádzajú, a tak od pradávnych časov sa udržujú a rozširujú: moholby ich spracovať v peknej básnickej forme, v hodnú knihu.Daktoré povery majú zdravé jadro. Spomenem len tú poveru: že šestonedelka, zakiaľ od úvodu z kosteľa domov nepríde, nesmie vykročiť z pod okapu strechy; lebo keby pred úvodom z domu vykročila, schytily by ju vily a povláčily by ju po poli. Pred asi 8 rokami v Podhradí jedna „kútnica“ vybehla aj s nemluvniatkom v noci z domu, len v rubáči oblečená. Na druhý deň ráno našli dieťa v studni, šústím a ráždím do poly zahádzanej, lebo v nej od viac rokov nebývalo vody; matku ale až podvečer našli učupenú v senníku blízkej hory. Ľud si tento pád tak vykladal, že kútnica pred úvodom z pod strechy vykročila, a preto ju Vila, schytila, a ač bola zima a sňahu mnoho, ju povodila po poli, až ju doviedla do senníka v blízkej hôrke. Zdravé jádro tejto povery je: aby rodička pred úplným vyzdravením nevychádzala z domu, ináče snadno môže upadnúť do ťažkej nemoci.Také zdravé jádro má povera: že sa sane na leto nemajú dávať na také miesto, kde žíhlava rastie; lebo sa rozlámu, keď sa budú v zime potrebovať. Keď sa komu v zime sane zkazia, hovoria ľudia: Aj tie boly iste cez leto v žíhlave. Smysel tejto povery je: aby sa sane ukládaly cez leto na suché miesto, a nie na mokré, kde žíhlava sa darí.Konopa je rastlina dvojdomá; jedny rastliny nosia samé samčie kvety: a to sú konope poskonné, ktoré sa po vyprášení po byľke vytrhávajú; iné majú samé samičie kvety, na ktorých sa rodí semenec: a to sú konope materné. Ale na každej konopnici najdú sa pojedinné konopné rastliny jednodomé, t. j. také, že na jednej a tej istej rastline sú i samčie i samičie kvety: a takéto jednodomé konopné rastliny menuje náš ľud „sverepá lebo bláznivá konopa“, a velice pečlivo ích z ostatných konopí vyhadzuje, aby sa ani jedno vlákno zo sverepej konopy nedostalo do plátna; lebo kto by z takého plátna, v ktorom je čo len jedno vlákno zo sverepej konopy, spodnie šaty nosil, ten sa isto utopí. Mne to tak prichodí, jakoby táto povera k tomu prispievala, aby sa konope, čisto dvojdomé zachovaly, a aby sa aspoň čiastočne nezvrhly na rastliny jednodomé. Naše ženičky a dievčata veľmi dobre znajú sverepú konopu. Keď si dievky odložily 9 sverepých konopí, ostatné vyhadzujú ven z roľe. Tých 9 sverepých konopí uložia do mužských nohavic, a tieto si dajú na noc pod poduškou pod hlavu, aby sa ím snívalo, za koho sa vydajú, lebo vidia v sne „osúdenca“. Kdesi som bol všetky, na sverepé konope sa vzťahujúce povery, hodne dávno uverejnil; preto o nich ďalej reči šíriť nebudem.Rozšírená je povera, že novomanželia môžu tomu prekaziť, aby za istý rad rokov deti mali. Jeden starý zeman mí sám rozprával, že, keď šíel na sobáš, bol na holom tele v páse trirazy okrútený „ostružlinou, ktorá bola obema konci v zemi“, a že skutočne za tri roky nemali detí, a až v štvrtom roku sa ím syn narodil. Na takéto okrúcanie okolo tela vyhľadávajú a berú maliníky len s tenkými šlahúny; lebo neradil by som nikomu, ovinúť si okolo tela jako palec hrubé šlahúny, se silnými, jako dýky ostrými ostny druhov: Rubus Vestii, bifrons a iných. Ale „ostružlina“ slúží v poverách ľudu aj za afrodisiacum, o čom mi rozprávala jedna žena, ktorej sa zdálo, že ju muž zanedbáva, chutnú rozprávku. Stará žena jej poradila, aby nepozorovane vložila ostružlinu do postele, že ju muž bude istotne lúbiť. Naša ženička si myslela, že ostružlina, jako ostružlina, a nehľadala takú ostružlinu, ktorá má tenké šlahúny a slabúčké ostne, ale odťala až u samej zemi velmi silný šlahún s mocnými a ostrými ostny, a vložila ho pod plachtu do postele. Sotva sa muž hodil do postele, vyskočil, jako by ho jedovatý had bol uhryzol, a vyčapcoval ženu. Zadivil som sa, keď som počul tú poveru, že zariekaním a istými zelinami je možno dieťa v živote matkinom „zarobiť“, aby sa nenarodilo. Známe sú pády vyháňania plodu: to ale nepatrí medzi povery. Nakoľko je mne známo, nevie ľud trenčianský nič o nástrojoch a nástrahách k prekazeniu plodnosti. O tom „zarábaní“ detí v živote matkinom rozprávala mi nebohá stará Anna Marťáčka v Bošáci túto povesť: „Keď starý Krivý potajme pásol voly na bošáckom cinteri cez polnoc: videl vystúpiť z hrobu bielu ženu, ktorá sa dala s velikým namáhaním do dávenia, a vydávila jedno po druhom jedenásť detí, a to jedenáste s najväčším namáhaním vydala ústami zo seba, a potom všetky v tom poriadku, jako ích bola vydávila, zase pohltala. Krivý sa na to všetko prizeral, a keď sa k nej priblížil, riekla mu: ,Povedzte každej materi,aby žiadna nezarábala v sebe deti,tak, jako som ích ja v sebe jedenásť zarobila, a teraz ích musím každú noc vydáviť, a potom ích zase v tom poriadku, jako som ích vydávila, pohltať.‘ Keď to povedala, hrob sa otvoril, a žena sa doňho prepadla.“ Táto povera má to zdravé jádro: aby sa ženy chránili škodlivého a nedovoleného prekážania riadneho pôrodu.Velice rozšírená je povera, že mrtví z hrobov vstávajú, a živým sa ukazujú. Z tejto kapitole uvedem len tri príklady.1. O zomrelej dievke lieskovskej. Istý Crkoš v Lieskovom bol ženatý, a bývala s ním aj jeho švagrina, slobodná dievka, nezdravistá. Keď tá dievka zomrela, vystreli ju, jako sa panny vystierať zvykly, a dali jej pod škrôbku na hlavu aj stužky, ale nie jej vlastné, ktoré za živa nosievala, než stužky jej vydatej sestry, už hodne obnosené. Hned v prvú noc po pohrebe prišla tá zomrelá k posteli svojej sestry, chytila jej duchnu, a začala ju s nej sťahovať. Crkoška sa zobudila, chytila duchnu za druhý konec, a tak sa o ňu naťahovaly, až tá mrtvá duchnu aj so sestrou vyvliekla von z izby, a tam jedna na jednom, druhá na druhom konci duchny sedely. Na to riekla tá mrtvá: „To máš za tie stužky.“ To tak trvalo cez celé leto každú noc, a Crkoš bol von z domu na poľných robotách. Keď sa Crkoš domov vrátil, rozprávala mu žena, od každonočného strachu usužovaná, čo sa s ňou robí; on to ale nechcel veriť, a dodával žene smelosti, aby sa ničoho nebála, keď je on už doma. Jako ale v noci na posteli spali, cez pravú polnoc čosi posteľ vyzdvihlo tak chytro až po samú poval, že sa Crkoš velice dozarážal na nos o tlo; a keď posteľ dopadla zase na zem, ani nevedeli, ča sa to s nimi robí, len počuli: „To máš za tie stužky!“ To isté sa opakovalo aj na druhú noc. Na tretiu noc šíel Crkoš spať na pec. Cez polnoc prišla zase tá mrtvá, a začala sestru Crkošku na posteli hrdúsiť. Na jej krik sa zobudil Crkoš, skočil s pece, schytil ženu, a vyhodil ju von z izby, a mátoha mu v ty časy riekla: „Kebys mi nebol tvoju ženu z rúk vytrhol, bola bych ju zahrdúsila. To máš za tie stužky.“ Od tej doby mali Crkošovci od mátohy pokoj. — Táto povera má ten cieľ: aby sa mrtvým ích milé veci dávaly do rakve.2. Pavlína Gabryšová z neopatrnosti podpálila dom. Asi o 3/4 roku po tom ohni zomrela. Jej muž dal na Morave „bielym mníchom“ omšu slúžiť: aby sa vyjavilo, kto ten dom zapálil. Tým ale svoju vlastnú ženu pohýbal v hrobe; lebo od jej smrti neminul rok; a že ona dom podpálila, chodila potom za celý rok každú noc do domu k mužovi; ale chodila len jej hlava, a postavila sa na stôl. Muž tú hlavu musel každú noc odnášať na hrob. Až keď minul rok, prestala Gabryškína hlava mátať. — Znal som dobre Gabryšku a jej muža, o ktorých ľud takú pôverčívú rozprávku vymyslel, ktorá sa dosiaľ u ľudu udržuje. I tejto povery jádro je zdravé: pozor dať s ohňom, aby ľudia do škody neprišli.3. Pred asi 60 roky bol istý Guláš pre zbojstvo vyše Ostroluckého salaša v bošáckej doline obesený. Hovorí sa o ňom, že 7 duší zmárnil, t. j. 7 ľudí zavraždil. Tento Guláš, jako ľud hovorí, chodil po smrti, a mnohí kopaničiari tvrdili, že ho o pol noci vídavali. Raz išla Tuliska v noci z kopanice do Nového Mesta, a aby ju nepokúšalo, kráčala cestou medzi kolajami. Tu zrazu vidí v bok cesty Guláša, jako si vedľa nej kráča. Vlasy jej od strachu dubkom vstávaly; ale si pomyslela, že však bude kričať, keby jej Guláš chcel ublížiť, lebo chalupy neboly ďaleko. Keď zastala: zastal aj Guláš; keď kráčala ďalej: kráčal aj on vedľa nej. Jak sa priblížili k Bahníkech salašu, zaspieval tam kohut: a Guláš, jakoby bol krýdla dostal, letel s náramnou rýchlosťou k svojmu hrobu, a tam sa prepadol. — Túto pôverčivú fabuľu mi ceľkom vážne rozprávala nebohá stará Marťáčka. —Keď mrtvú pannu pochovávajú, pri vystrájaní jej do hrobu, žiadne dievča jej nesmie dať ani svojej stužky, ani ručníka, ani žiadnej šaty so seba; lebo ktorá by to urobila, nemalaby žiadnej barvy, a bola by vždy bledá, jako smrt.Povier o zlých duchoch je mnoho. Že sa zlí duchovia v podobe čiernych koček zjavujú, o tom svedčí táto, tu v Z. Podhradí zachytená rozprávka. Keď stará Kršáčka aj s mužom, korytárom, pri vydlabávaní a vystruhovaní korýt bývala v búde v horách; shrnulo sa raz v noci mnoho čiernych koček okolo búdy. Babka Kršáčka vzala chabinu a švácala medzi tie mrváňajúce kočky; ale tým si zle poradila, lebo tie kočky sa na ňu oborily zo všetkých stran, tak, že sa ledva stačíla v búde ukryť, a na seba veliké koryto prevaliť. Kočky ale daly sa do toho koryta pazúrami, a už-už len čo ho nerozškrábaly na márny pazder, keď bolo počuť v kopaniciach kohúta zaspievať: načo sa všetky kočky razom ztratily, jakoby sa boly prepadly: Tie čierne kočky boli premenení zlí duchovia.Aj Vily, Hastrmani (vodní tatkovia), vodné ženy, Černokňažníci, Strašídlá podivnej podoby, Skrátci, čierní mnísi, bielé ženy, ešte vždy sa ukazujú pôverčivým ľudom na Slovensku.Jedná stará babka mi rozprávala, že sa to za starodávna všetko shováralo. Zveri a zeliny, stromy a iné veci, hovorievali ľudským hlasom. Tu mi zaspievala pesničku:Išla Psota cez hory, Až jej nohy brňaly. Postrétel ju ten Hladoš: „Dze ideš, moja paní?“ „Tu len, k jednej gazdine, Sadnúť jej do kuchyne.“Zajímavé je tu, že psota a hlad sú tu zosobnení, a medzi sebou sa shovárajú, lebo „za starodávna sa to všetko shováralo, jako tuto Psota a Hladoš“, doložila babka.Mnoho povier rozširovalo sa medzi ľudom aj kveštujúcími frátry mníšskymi. Mám v rukách 9 kvartových strán zaplňujúci rukopis, obsahujúci samé čarodejné a poverečné recepty na zaháňanie počarovaním povstalých nemocí rožného dobytka; aby kravy mnoho mlieka dávaly, aby sa mnoho masla namútilo atd. Je tam tých receptov asi 59. Na konci receptov stojí: „Finis. O. Ad. M. D. G. B. M. V. OO. SS“. Tento rukopis dostal L. Riezner z kláštora beckovských Františkánov. Je písaný peknou, vypísanou rukou, čisto, ale špatným pravopisom, asi z polovice XVIII. storočia. Na každej strane je u vrchu nakreslený kríž (†). Mám ho prepísaný doslovne. Podávám tu na ukázku pár takých poverečných receptov, len premeneným pravopisom:„Aby kravám mlieko neodňali. V ktorékoľvek suché dni vezmi z každej kravy z kríža srsti, i medzi vymenom tiež, a ulož tú srst do orechovej škrupiny, ktoré sa v štedrý večer lúštia; uváž to dobre niťou, a polož pod prah, kade chodia kravy z maštale a do maštale: žiadná čarodejnica, ba ani sám diabol, z pomoci Božej nebude môcť uškodiť.“„Daj si posvätiť klokoč vo Veľkú Sobotu, a vstrč ho za hradu v maštali: žiadná bosorka ti nepristúpi do maštale.“„Keď je úpad na lichve. Ukradni tri zástavnice ve mlýnoch, a jeden zámek zaopatri, a ktore statča (= dobytča) skape: vykopaj mu jamu; jednu tú zástavnicu daj podeň, a tým zámkom zamkni mu pysky, a zasyp ho zemou, a tú tretiu zástavnicu polož na hrob.“ (A s druhou zástavnicou čo sa malo stať? to sa neudáva.)Ale dosť je tejto ukážky poverečného liečenia dobytka. Mne jeden kopaničiar rozprával, že mal nezdravú kravu, a keď františkánsky frater chodil po kvešte, zavrtal tej krave jakúsi ceduľku do roha: a kravička vyzdravela, či pre to? lebo vzdor tomu?Jedna paní, ktorá má v bošáckej doline v kopaniciach hodne mnoho pozemkov, tak že jej povozy často chodia do kopanic, vyslovila sa, vraj, raz: „Ja len neviem, čo sa to ten podhradský farár toľko po horách a po lúkách šmatle? Kedy koľvek ho moji bíreši stretnú, vždy vôz prekotia, lebo os zlámu!“ Keď som chodieval často botanizovať do kopanic: ani mi len nenapadlo, žeby postretnutie mňa, dakomu škodu mohlo priniesť! Ale tá povera je rozšírená, že ráno kňaza prvého stretnúť: prinesie nešťastie; ale cigáňku stretnúť, prinesie šťastie. Raz som, ešte jako skalický kaplán, stretol mne známeho pána s flintou a velikou kapsou na zajacov, a zavinšoval som mu mnoho šťastia. Ale môj Nimrod sa na mňa špatno podíval, a zvrtnúc sa na päte, vrátil sa domov. Nevedel som si to nijako vysvetliť, až mi to vo fare povedali: že sa lovcovi nesmie priať „mnoho šťastia“, lebo že práve vtedy nič nezastrelí.Jeden môj farník, ktorí za viac rokov bol robotníkom v Pešti, a ztadiať sa vrátil jako prebudený Slovák, odcestoval vlani do Ameriky, aby sa tam slobodného povetria nadýchal. Z tadiaľ mi písal obšírny list, v ktorom medzi iným hovorí, že som mu snáď nedôveroval, keď nechodil do kostela, a pokračuje takto: „Do kostela bolby som aj chodil, ale každý človek má svoju natúru. Ja som nikdy nespieval; jakoby som vyzeral, a čoby si o mne mysleli tí, ktorí sú okolo mňa, a zbadajú, že nespievam? Ale preto niesom najhorší. Sú takí svatúškári, ktorí nikdy nezmeškajú kostel, alebo len keď musia; a sú o mnoho horší kresťania odo mňa. Na príklad, môj otec modlia sa o zlomkrky, jako od kusa (na akkord), a pri tom nemyslia dobre; a jako som zkusil, ani nerozumejú slovu v svatém písme. Oni si myslia o sebe, že keď sú starší, že sú aj spravedlivý. Keď čítajú dobré, myslia, že to o nich platí; a zlé o druhém. Videl som pri ních všelijaké povery a darebnice, jako na príklad: Keď ích zajac predbehne, alebo žena s prázdnou putnou predejde: že to znamená nešťastie; v štedrý večer prvým koláčom kravy utierajú, a na nový rok, pán bôh chráň, aby dolný súsed prišiel prvý do domu, lebo práve žena: vyhodili by ju boli ven z domu. A všeličo inšie. Nuž, ja som sa ím smial, a preto som prišiel so starým do protivy. Jeden raz popredku nahovorili horného súseda, aby ím prišiel zavinšovať nový rok, pokial niekto neprijde; ale chlap bol prvý v dome na nový rok. Ja som ím na posmech povedal, že to není platné, keď vinšovník neprijde sám od seba. Povedali mi, že sa to tak musím učiť, lebo že som sprostý, že aj ích rodičia tak robili, a že aj to môže byť dobré. Povedal som ím, že dvom pánom nemôžu spravedlivo slúžiť; a keď ích rodičia skočia do mecha, oni za nimi skočiť nemusia.“ Z tohoto zlomku listu poznať, že jeho pisateľ neni z cechu poverčivých ľudí.Pri malých deťoch sa tiež mnoho povier stvára. Keď dieťa nesú na krst, vkládajú mu v papierku zavinutý kvet šafranový za poduštičku, a keďby kedy bolo rozhorúčené, aby nedostalo vred (zrádník, epilepsiu): namočia ten šafran do vody, a dávajú z tej vodky po troške dieťati piť. Aj keď dieťa zúbky dostáva a je rozhorúčené, tej vodky mu dávajú. Malé dieťa cvernou premerať, alebo odvážiť, neslobodno; ani keby sa po zemi motalo, nesmie ho nikto prekročiť: lebo by zaostalo v zraste. Videl som v jednom pánskom dome v škatuľke opatrovaný kúštik pupkovej žíly novorozeniatka, v druhej škatuľke ale úplne suchý kúsek „kápky“, s ktorou na hlave sa to dieťa bolo narodilo, teraz viac než pred 100 rokamy. S „kápkou“ narodené dieťa bude šťastlivé; so zúbkami ale narodené bude múdre. Špetku na prach potlčenej pupkový žíly, dávajú deťom, keď ích zrádník napadá.O embryu bezdrôtovej telefonie dozvedel som sa od jednej, velmi statočnej zemanskej panej, ktorej muž bol advokátom v Hornom Trenčiansku, a býval zemanmi vysielaný na snemy do Prešporku. Keď sa tam prílišne dlho bavil, a domov nechodil, dala si jeho pani doniesť koleso s voza, postaviť na stôl, a dierou v hlave kolesa vyvrtanou, smerom k Prešporku, po tri razy silno zavolala: „Ištvánkó-ó-ó! poď do-mo-o-ov!“ a Ištvánko sa nezadlho vrátil do Nedeze. To mi tá stará pani sama rozprávala.O mesiaci veria, že na ňom Davíd hrá na harfu. Kto sa na to dívá, keď sa práve Davidovi struna na harfe utrhne: ten oslepne. Hovorí sa, že každý človek má svoju hviezdu. Keď hviezda spadne, vtedy ten človek, ktorého tá hviezda bola, zomrel. Dievky boly na priastke, a vyšly v jasnú noc do dvora, aby sa pokochaly pohľadom na hviezdnatú oblohu. Jedna riekla, úkazujúc prstom na hviezdu: „Hento je moja hviezda!“ Hviezda tá spadla, a dievka v tom okamžení zomrela; lebo kto uhádne, ktorá je jeho hviezda: hneď zomre.Už ale bude dosť z týchto vybraných povier. Na konec ešte podám poverečné liečenie hysteroepilepsie, jako som ho sám videl v Bošáci.V Bošáci ochorelo 13 ročné dievča, telesne slabo vyvinuté, z dvojiček, K. Ch. na hysteroepilepsiu, koncom r. 1899, a v tej nemoci trvalo do februaru 1900. r. Hysterické krče sa pri nej z počiatku len vo dne objavovaly; pozdejšie aj v noci. Ľudia pripisovali chorobu čarom, že chorá niečo „predliateho“ prekročila. V tom istom dvore, na zadku, býva žena, ktorá sa za viac rokov cigáňov pridŕžala, a má syna a dceru, týpu doceľa cigánskeho. Potom od cigáňov odišla, a od tej doby sa poriadne živí aj s deťmi, a chodieva na celé leto do mošonskej stolice na poľné roboty. Ľudia spískali, že to tá cigáňka dievčati počarovala. Cigáňka prišla aj s dcerou ke mne na žalobu, že ju Ch-ci z čarodejstva obviňujú; a že jestli ja neurobím poriadok, pôjde so žalobou do Trenčína. „Jest-li“ — reku — „chceš, aby ťa tam vysmiali: nuž idz! Jaký poriadok ja mám medzi vámi robiť, leda ten: aby to Ch-ci o tobe nehovoríli, lebo je to všetko hlúposť.“ Uspokojila sa, a odišla. Keď chorá dostala epileptické krče, sviazali jej ruky a nohy motúzom, z poskonných, medzi maternými zabudnutých konopí usúkaným: aby sa zjavenie ženy čarodejnice, ktorú chorá vo visiach videla, zahnalo; lebo že ona má počarované, a prekročila „preliaté“. Aj u Nemcov hrajú „Giftgüsse“ v poverách veľkú rollu. Raz som videl, že chorá mala štvorakú ďatelinku uviazanú na holom tele „u jamky“ (nad žalúdkom); iný raz zase našel som ju ležať „horeznak“, a peceň chleba na jej hrudi: to všetko malo slúžiť na zahnanie čarov. Dievča mávalo visie, hallucinacie, a predstavovala sa jej baba, zalíčená sadzami, alebo s červeno natretou tvarou, a že sa dievčati vysmievala. Aj to sa pri dievčati praktikovalo, že mu mládenec (A. P.) do zubov chytil hrdlo, alebo si lahol oblečený k nemu do postele: vtedy, vraj, pokušenie odišlo od dievčaťa. Videl som dievča, jako sa strmo natiahlo na posteli, zaseklo zuby, ústa skryvilo, a v oblúku sa vypalo, opreté na temeno hlavy a na päty; zase sa bilo päsťami v hruď, a jako zo sna rozprávalo s tými, ktorí alebo ktoré sa mu predstavovali v takých epileptických nápadoch, buď živí, alebo mrtví. Raz mi rozprávalo, že sa mu predstavili jeden chlap a dve ženy, a prosili ju: „Dievečko, odpusť nám!“ Ono ím povedalo: „Jak mi tú nemoc vezmete: odpuscím vám.“ Načo odpovedali: „To nenie tak vzáť, jako dať.“ Aj rozličné zariekanie upotrebovali pri tom dievčati; medzi inými i toto: „Zahnal Kristus veprov do mora, ďáblov s nimi; aj ty idz za nimi!“1900. 16. febr. navštívil som dievča zase, keď práve malo epileptický nápad. Ležalo s otvorenýma očima, ani večkami nehýbajúc. Práve rozprávalo s tými, vo visiach sa mu predstavujúcími ženami, a hovorilo: „No, no! to ja neurobím; toby bola hanba; to ma neučili ani v kostele, ani v škole; toby bol hriech! — Jakož! ale ja to neurobím. Daj mi pokoj! A čo somc’ ublížila?“ O chvíľu schopil ju krč, a vyhadzoval ju v oblúku hore, a tam prítomné ženy svalily sa na ňu, aby ju udržaly; ale udržať ju nemohly. Darmo som ím hovoril: že to sťahovanie svalov neutíši, a že ešte móžu chorej chrbtovú kosť vytknúť. Ženy sa bály, že chorú „to zlé“ vychytí do povetria. Keď dievča prišlo k sebe, rozprávalo: že sa mu mrtví zjavili, a mu povedali: aby vystrelené bolo pri ňom z flinty; a vo flinte musia byť po troch kúskoch z vianočných štedrovečerných omrviniek, 3 zrnká žita, 3 reži, 3 jačmeňa, 3 hrachy, 3 omrvínky chleba a 3 kúsky oplatky; lebo jak nevystrelia to a tak: že príjdú tie obludy zase dievča trápiť za dve hodiny. Flintu na ten čas nemali v dome, a dievča malo na to epileptický nápad za 3 hodiny trvavší. Potom strielal otec z pistole pri dievčati, ktoré sa na každý výstrel prebudilo. Inokedy strielali vo dvore z flinty, a po každom výstrele sa dievča rozebralo, a prišlo k povedomiu. Keď malo vísie o mrtvých, potom rozprávalo, čo ktorý mrtvý ktorému živému odkázal. Aj kusy lebky, zo starých hrobov vykopanej, pálili pri chorej. Otca pôverčiví ľudia posielali do Pešti ku katovi o pomoc; ale som ho od toho odhovoril, a on zostal doma. Dali aj podhraďskej „bohyni“ pri dievčati čarovat; ale že táto pýtala a dostala peniaze a plátno: bola za pokutu do žalára zatvorená. Aj kaplána si na radu katolickych súsedov povolali, aby dom vykropil a „trojkráľovou kriedou“, na dvere kríže načiaral: ale všetko na darmo. Keď celé okolie bolo pre túto chorú sburcované, že ľudia aj z ďaleka húfne dochádzali, na tento zázrak sa dívať: rozkázal slúžny Dr. Schwertner, aby dievča bolo bez odkladu dodané do nemocnice v Trenčíne, čo som ja rodičom viacrazy bol tiež radil. Otec dievčaťa mi hovoríl, že ho katolické ženy prehovorávaly, aby dievča prestúpilo na katolíctvo, že tak mu potom kňazia pomôžu. O tom ale ani otec, ani dievča ani počuť nechceli. Raz hovorilo dievča, že vidí v izbe vrtiaceho sa čerta na žeravom koni. Indy zase hovorilo, že vidí strašidlo na peci. I vyskočil, vraj, na pec Ján Janušík-Turana, a máchal po nad pec palicou: ale dostal taký oflinok (bezpochyby sa sám zarazil palicou po hlave), že mu až v ušiach zaľahlo. Už sa hovorilo, že aj ľudí, ktorí sa boli na chorú dívať, mátalo. Dievča sa v nemocnici na toľko uzdravilo, že sa koncom februara vrátilo domov, a žije dosiať zdravé, telesne silné, len kedy-tedy, párrazy do roka, na chvílu upadá do mdloby. Chudobní rodičia boli po čas choroby dievčaťa temer v zúfalom položení, a probovali všetky prostriedky, ktoré ím kto poradil, že jak neosožia, aspoň neuškodia; keď sa ale dievča vyzdravené vrátilo z nemocnice, potom banovali, že ho ta hneď z počiatku nemoce nedodali.Prehovoril som tu o tomto zriedkavom páde preto obšírnejšie, aby sa videlo, jaké množstvo poverečných prostriedkov sa pri ňom — pravda, že všetko nadarmo — užívalo.
Holuby_O-poverach-na-Slovensku.html.txt
Prečo Adam Chvojka spáva teraz už domaStalo sa to v Podháji roku… Ale rok neviem dľa mena, vlastne dľa čísla. Práve sa zavádzala v krajine žandarméria. Čitatelia musia to dobre ešte pamätať — o krásnych čitateľkách nedovoľujem si to tvrdiť: predpokladám, ako všade, tak i tu, že sú mladšie než čitatelia.Šéfom, čiže „fírom“ žandarmérie okresu, kde leží obec Podháj, stal sa Guláčy Ferenc, rodák hen spoza Tisy. Ani on, ani jeho podriadení nevedeli slovensky. Mohol si gratulovať, lebo v okrese bola vzorná verejná bezpečnosť. Zlodejov nebolo, aspoň takých nie, ktorých by bolo treba chytať — aj ináč obyvateľstvo bolo veľmi „jámbor[1]“, ako Ferenc báčimu každý referoval.Ale pán Ferenc pri tom všetkom, dľa úpravy, musel sa orientovať v svojom revíre. Popísal si mená osôb, s ktorými mal výhľad či tak, či inak prísť do úradného styku. Teda: richtárov a úrady svetské, cirkevné i školské, bachtárov i hrobárov, zvonárov i hájnikov, bačov i kraviarov, valachov i horárov. A ako každý svedomitý žandár — hľadel zaplniť i rubriku „gyanus[2]“ — podozrivých ľudí. Vypadla mu dosť biedne: podozrivých nebolo.V Podháji sa pomýlil a medzi podozrivých zapísal vicerichtára Adama Chvojku: miesto neho medzi úradských vniesol meno Ištvána Putroša, Cigáňa, čo za dedinou mal otrhanú kolibu. Omyl nepobadal ani Ferenc, ani vicerichtár Chvojka, ani richtár, ba ani Cigáň Ištván, ktorý by bol vari ostatný, ktorý by bol proti tejto zámene osôb protestoval.Konečne by Chvojkovi koruna nespadla, by sa i volal Ištvánom. Nie že by bol Chvojka dajak potáraný človek, ale preto, že náš Ištván bol ctihodný Cigáň. Kul klince, reparoval retiazky, ak sa ohnivko roztrhlo — bol vôbec kováčom. Pravda, len vtedy, keď mal uhlie, čo veľmi často chybovalo, ďalej keď mal mech doma — a ten bol viac „u Samka“ v krčme založený, ako v kolibe — a konečne, keď bolo porištiatko na hámričku v celosti. A to bývalo často polámané. U Ištvána bývali často cigánske soaré,[3]ktoré neraz obrátili sa vo válku, a v nej hlavným inštrumentom býval spomenutý hámriček. Bitka sa skončila zlomením porištiatka a prebitím pár cigánskych hláv. Pravda, diera na hlave ľahko zrástla, ale porisko, keď sa zlomí, nezrastie.Ináč Ištván nekradol nikdy — v svojej dedine. Ak v dedine dačo zhynulo, to bol pôvodcom daktorý Cigáň z druhého chotára. Ak dakto kradol, to bola len jeho žena: on najviac ukryl, čo sa na jej dlhé prsty prilepilo. A čo mohol múdrejšieho vykonať? Mal ju snáď vyhnať alebo prezradiť pred celou Európou? Nie, radšej trpel on, než aby ženu v jej nešťastnej náruživosti nepodporoval. Preto i žena ho mala rada, i každý, kto ho znal bližšie.No a Adam Chvojka je nad moju chválu vysoko pozdvihnutý. Je človek o svoju obec vysoko zaslúžilý! Vyše dvadsať rokov jej slúži verne a spravodlive. On je vlastne podhájskym kancelárom.[4]Okolo neho sa richtári presýpali ako uhnilačené hrušky, ale on v svojom vicerichtárstve pretrval všetky systémy a zmeny osobné. Vyznal sa v obecných i stoličných „kavkľoch[5]“ ako málokto: vedel každému poradiť ani rodený advokát. Ľudia ho mali radi; iba jeho žena Dora mala dve veci proti nemu.A to: že pije!„A ktože vyleje?“ bránieval sa náš Adam. „Čerta by sa ja pohol v úrade: keby nepil! Všetko by sa prevrátilo.“Veď aj pravdu mal. Kto príde medzi vrany, musí kvákať ako ony. A moc porekadiel by sa našlo, čo by nášho Adama zastali. Veď pálenka tak patrí do úradu ako kolomaž k vozu. Vez sa len bez kolomaže, ako ti budú kolesá vyspevovať: tak by šlo i v obci bez pálenky. A aké by to boli bohaprázdne počty, keby v nich nestála historická klauzula[6]za každou položkou: „item[7]strovilo sa“.Ďalej mu vytýkala žena, že nechcel spávať doma.Nuž toto je vec háklivejšia, nedá sa ľahko odbaviť.Ale predsa treba uviesť i jeho obranu.„Na čerstvom povetrí je zdravšie,“ ospravedlňoval sa Adam.Že miloval čerstvý vzduch, nie divu. Vyrástol na salaši, dva roky bačoval. A tu privykol po spartansky[8]spávať. Kde omrkol, tam si ľahol. Keď sa oženil, pravda, zabudol trochu na čerstvý vzduch, ale pozdejšie zas mu začal dávať prednosť, menovite keď sa dostal do úradu.Večer si tak trochu prelial, skoro každý večer. Ak mal trochu rozvahy a nohy mu ako-tak slúžili: vyvliekol sa na šop, a tam si pospal do bieleho rána. Domov šiel len vtedy, keď už nevedel, čo robí, nuž a tam sa mu najlepšie nevodievalo. Preto dával takú prednosť šopu: a to nielen svojmu, ale každému, i cudziemu, ak ležal mu pod rukou.Zato nezaslúži chválu, že zanedbával domácnosť: veď i to vtáčatko sa pred večerom do svojho hniezda utiahne, nie to rozumný človek a kresťan, a k tomu ešte vicerichtár v Podháji! Áno, zaslúži, aby ho starší ľudia napomenuli: ale zas ani to nemožno schvaľovať, čo stvárala jeho žena Dora. Ona chcela vonkoncom narobiť v dedine pohoršenia: že však ona dobre vie, čo jej muž po cudzích šopoch zháňa! Ale nevykonala nič, ľudia zahriakli ju jednohlasne. Vicerichtár chodil za fľaškou, to vedel celý svet: ale aby chodil za ženami, to mohlo skrsnúť len v žiarlivej hlave našej Dory. Mal veľký nos, a pritom tľapkavý, vlasy mal riedke a nerovné, akoby mu ich myši boli obsekali. Pre ne mal meno „Opršanec“. Vôbec nebolo na ňom ničoho, čo by bolo mohlo Dorinu žiarlivosť podoprieť. Niet v Podháji vdovy (ani obstarnejšej), čo by bola s vicerichtárom ploty plietla — o dievkach a vydatých zbytok i hovoriť.Dora mala pätoro detí, z nich dvoje umrelo: zostali dvaja synovia a jedna dcéra. Boli zlé jazyky, ktoré na Doru to i to hovorili, že vraj Adam sám nevie, kde a ako ho požehnanie prenasleduje; že veru kým on je na čerstvom vzduchu, za ten čas Dora toto a onô… Ale keď deti podorastali, zlé jazyky umĺkli. Dcéra mala celú tvár po materi, a nos mala po otcovi. Synovia zas zdedili po ňom prítulnosť k pálenke a čerstvému vzduchu. V zime bývali totiž v pálenici, v lete valašili na salaši. A tak vyšla i Dorina nevinnosť najavo.Pán Ferenc ani sa v okrese dobre nezohrial, keď sa prihodilo čosi neslýchaného. Gazdovi Mordkovi zhynula najtučnejšia jarka. Musel ju ktosi nad samým ránom z ovčiarne ukradnúť, lebo Mordko mal celú noc lámavicu, iba čo nad ránom oči zažmúril, na svoju veľkú škodu. Mordko letel hneď k richtárovi, Mordkuľa zas k ujčinej Durduli. Richtár dal záležitosť Adamovi, v tých veciach skúsenému, a pridelil mu i dakoľko boženíkov. Adam s nimi sprehádzal celú cigánsku kolibu, presliedil celé jej okolie — no nenašlo sa nič, čo by svedčilo proti Ištvánovi a jeho nevinnej rodine. Tak sa chodilo za milou jarkou až do večera. Mordko sa musel uspokojiť len s vedomím vykonanej povinnosti. Z uznanlivosti pozval Adama i jeho spoločníkov k Samkovi.Mordkuľa nešla darmo k starej Durduli. Vzala Durduľa sito, pichla mu do lubu nožnice, a obe ženy, držiac na nožniciach sito, čarili.„Svätý Peter, svätý Ján, zjav sa nám, kto tú jarku vzal: či horný, či dolný sused, a či ten a ten…“ A tu spomínali mená podozrivých ľudí. Sito sa pri každom skoro mene zvrtlo, ale najväčšmi pri Cigáňovi Ištvánovi.„Ten ju vzal — nik iný!“ rozhodla Durduľa.„Probujme ešte raz,“ prosila ju Mordkuľa, ktorá nechcela nikoho len tak obviniť.Začali znova a volali na pomoc nielen Petra, ale i iných apoštolov. A tu sa sito tak tuho myklo, že padlo až na zem.„Povedám, ten ju vzal,“ dotvrdila Durduľa. „Počkaj len, ja mu tak porobím…“„A ako?“ pýtala sa udivená Mordkuľa.„Tak, že musí z jarky podhodiť čo hneď iba paprčky, ak ju celú už zjedol. Ale podhodiť dačo musí — a ty hneď zvieš, kto je.“Mordkuli nešlo tak o to, aby sa zlodej vynašiel, ako o to, aby sa vynašla jarka, a to ak len možno, celá. „Viete, ujčiná, mne z paprčiek nič, keď mi nedá jarku,“ riekla jej.„A ak ju hneď zarezal a zjedol? Len mňa ty neuč. Kto ju vzal, musí sa vyjaviť do siedmich dní alebo týždňov, mesiacov lebo rokov. Ja mu tak porobím.“„A tak nemôžete, aby hneď — ešte dnes dopoludnia?“„Moja dievka — moja vec je iba do siedmich dní lebo týždňov… Ale sa neboj, čo budeš sedem rokov čakať, zlodej musí prísť: to by bola robota, aby neprišiel.“Mordkuľa videla, že už nemá čo do siedmich dní robiť. Šla domov a robila, čo prišlo.U Samka bola zábava veľmi znamenitá.Najprv sa spomínalo, aká to bola jarka. Mordko vyrozprával, od ktorej pochodila ovce, kde a kedy sa uliahla. Litrovka za litrovkou prichodila, a tu sa rozprávalo o všakových zbojníkoch, čo ovce vedeli tak kradnúť, že ovce samy za nimi bežali i cez dve stolice. Prišli i porcie solenej baraniny, čo Samkova žena uvarila, a úrad i s Mordkom ich v komore pojedli. Potom sa hovorilo o vlkoch a medveďoch, čo stvárajú medzi statkom na holiach. Tak sa prešlo na Prajzov, ako náš regiment hnali celý deň samou cibuľou a mrkvou, čo bola tam posadená. Večer zakončil sa prudkou škriepkou medzi Adamom a Mordkom, a síce: či by bola jarka zhynula, keby bola bývala baranom — a či nie? Vicerichtár vravel, že by bola zhynula, a Mordko, že by nebola zhynula.„Akože by ti jarka zhynula, keby to nebola jarka, ale baran — no nie? Povedzte!“ vyzýval úradských.„Ale nebol baran, bola jarka!“ bránil sa Adam.„Veď keby bol baran, a nie jarka…“„Ach, iď!“ osopil sa naň Adam. „Kdeže ti bude baran, keď je raz jarka.“„Ale sme povedali, že keby bol baran…“„Ľaľa, bude ma tu znevažovať, tento mamľas! Var neviem, čo je baran a čo je jarka, ha?“ okríkol ho vicerichtár.„Tuto — idem sa ťa duriť, keď si ty vicerichtár: čože! Aký tuto mudrc!“ vracal mu Mordko.„Hľaď, aby si neutŕžil dačo,“ hrozil mu Adam. „Lebo ak ťa raz šuchnem…“„Ale ty? A čože si ty? Obecný sluha…“„Čo — ani tvoj fundament nebol hoden,“ kričal Adam.„Môj fudament — poď, ja ti dám fudament!“A prvej než si pomyslel, už nesedel Adam u Samka za stolom, ale predo dvermi. „Marš,“ kričal naň Mordko, „ber sa kochy vymetať!“„Juj, tritisíc hrmen okovaných… Takto ma znevážiť! Na mušky ťa dám — i tvoj fudament ešte. Ty jeden…“ Ale vidiac, že nik ho už nepočúva, umĺkol; len pre seba hundral: „Za moje ustávanie takto sa odlúžiť — nedal bys’ ho obesiť? I tak dosť statočnejších viselo. Ach, keby ťa bol dolapil, keby…“„Ach, nech ťa čerti vezmú — tam!“ zažičil o hodnú chvíľu Mordkovi a pozbieral sa spredo dverí. ,A ja teraz pôjdem vo meno božie domov. Ako chce, pôjdem. Dora nech vidí, že som nie taký. Pôjdem — ó, pôjdem. Var nemám kde? A nemám dom od fudamentu? Hej — pôjdem, pôjdem… Ale aby bola večera. Lebo ak nie — všetko na hŕbu, všetko, a Dora navrch! A čože — ty striga zubatá. Var sa bojím, ľaľa! Mám s tebou milôny! Vyplatím ťa hneď a hneď. Nechcem pol nového. Dala si dve kravy ako iná? Nuž — a čože chceš, čo zapáraš do mňa, trlica štrbavá?…‘Takýto bojovný duch ho podsadol na ceste domov. A udatnosť každým krokom rástla. ,Zabijem ťa. Ani nehíkneš, ak ťa zabijem. — Len sa ma dotkni, jedným palcom — coky! Sekeru sem — periny posekám. Čo mne periny? Ale ja do nich liezť — ja? Ťaj, ale som ja papľuh? Tam, lež si — lež pre mňa. Ja mám inakšie periny… Čo, ja musím ísť domov?‘ Tento obrat sa v ňom zjavil, keď došiel na most, z ktorého bolo vidno jeho dom a v ňom ešte svetlo. ,Hm — nespí… Čože čaká? Ale ísť? Hách…‘ zaknísal sa ako bútľavá vŕba, keď sa vietor do nej oprie… ,Buď si tam — vyvaľuj sa! Ale ja — ja mám svoj fudament… Tu je charakter…‘Láska po čerstvom vzduchu zas ho premohla. Pri potoku stála valchoveň:[9]teraz pustá, pred Vianocami sa v nej súkno váľalo. V nej je ohnisko, pravda, bez ohňa a kotlíka, ale za ním veľká hŕba vlny, čo stupy zo súkna navyžúvali.Vstúpil do valchovne a zavŕtal sa do vlny.,Ja ti povymetám kochy… Tritisíc, ale budeš spomínať! Ale mňa vysotiť? Ja som gazda… A ty čo? Chotár kynožiť — ja ti dám barana — Škamravec! — Dám — Budem mať krpce, nové krpce — krp-ce, remen-ce… Oplan — oplan… Fudament — tu — je — —‘A vo valchovni je o chvíľu ticho, len čo čuť chrapot Adamov.Mesiac vyšiel a osvietil dedinu. Z vŕšku, na ktorom sú vykopané jamy, kde švábka zimúva, spustil sa mladý Cigáň z dosť ďalekej dediny, zať nášho Ištvána — ale sa teraz hnevajú. Na pleci nesie Mordkovu jarku, pravda, zarezanú. Hlava jej celembá dolu Cigáňovými prsami. Ležala celý deň v jame zarezaná jarka, a ako večer padol, prišiel si po ňu, po hotovú, zať nášho Ištvána.Stúpil na most pri valcovni, tu počuť krik od krčmy Samkovej. Cigáň sa hodil do tône, pristúpil k valchovni. Začul zdnuka Adamov chrapot. Odchýlil dvere, mesiac zasvietil na Adama.,Aha, Adam — iste opitý,‘ zasmial sa Cigáň. Zhodil jarku do valchovne. ,Počkaj, teraz ti dám, čo si ma korbáčom vyťal! Zarečieš sa ty — počkaj!‘V dedine bolo zas ticho. Cigáň sa pustil do roboty. Otvoril jarku a vysnoval z nej vnútornosti. „Bude mi ľahšia,“ pomyslel si pritom.A teraz si kľakol konca Adamových nôh a začal ho vyzúvať z krpcov. Adam cítil, že čosi pri ňom šuchorí, ale sväte myslel, že to žena. Dora ho zakaždým zobúvala, čo raz sa zatáral divnou náhodou domov.„Pomaly — pomaly… Ja som len tak…“ prihováral sa jej.Vyzliekal ho z nohavíc.„Nie — nie. Choď si sama… Ja len na lavici.“Zodel mu kožuštek i vyzliekol z košele.„No, choď už. — Ja spím. — Prikry, zima!“Cigáň sa preobliekol do šiat Adamových. Postavil si i jeho čiapku na hlavu a obul sa i do jeho krpcov. Svoje šaty cigánske, zasmudené, obliekol Adamovi.„Čo dojedá toľko,“ jedoval sa Adam už vážne, keď ho Cigáň obliekal. „Ľaž a spi. — Ja ta nejdem, keď raz poviem. — Nejdem — čo by ja šiel. — Ja na lavici…“Cigáň sa zahľadel na preoblečeného Adama. Ešte myslel, že nie je všetko v poriadku. Skočil k ohnisku a rozotrel medzi dlaňami dakoľko uhlíkov. Začiernené dlane vyutieral si na tvári Adamovej, na vlasoch a hrdle.„Čo sa pritiera toľko?“ skričal polozobudený Adam. „Povedám, nejdem a nejdem! Čo ma hladíš — ruky ani drapačky… Ľaž a spi, kľampa! Ja nejdem do postele — choď si!“Cigáň mu chlpil vlasy. Adamovi sa pozdalo, že sa Dora na ňom vŕši:„Ľaľa, čo bude robiť! Málo ich mám, a tie mi vyškube… Nepôjdem just — čo ťa hneď čert vezme…“Cigáň mu priložil vnútornosti z jarky k lícu. Adamovi sa pozdalo, že to tvár Dorina. „Bozkávaj — nebozkávaj — ja nie — nie!“ A keď sa to od neho nehýbalo, odsotil to od seba. „Choď ta, veď si ako ciageľ — paskuda!“ —Pán Ferenc chodil sám osobne po niektorých dedinách tejto noci. Tak na svitaní ohlásil sa u podhájskeho richtára. Po dlhom vysvetľovaní sa dozvedel, že včera v noci zhynula Mordkovi jarka. Pán Ferenc si umienil v tichosti za šera navštíviť cigánsku kolibu a jej okolie. Čosi akoby ho volalo, že darmo nepôjde.Prešiel so svojím malým lampášikom okolie koliby, vošiel do nej samej, svietil si do všetkých kútov — nikde, aspoň podozrivého, nič. Spali v nej len Cigáni, všakovak pomítorení, alebo sa robili, že spia.Sklamaný a v zlej vôli bral sa do dediny. Na valchovni zazrel odchýlené dvere. Čo, keby tam dačo bolo! Vstúpi, a tu náš Adam, a pri ňom — pri ňom ovčie droby.Ferenc div nevyskočil od radosti. Postavil zacigánčeného Adama hore koncom. Šlo to dosť ťažko, ale šlo. Adam nevedel, kde je, kto ho zbudil, čo chce s ním. Videl len tú lampku, ktorá ho šla o oči pripraviť, tak mu do nich svietila; videl ďalej, že je nie doma a že pred ním nestojí Dora. Ferenc s ním tuho diškuroval, ale Adam nerozumel slovíčka. Divil sa, čo toto má byť. Dlho trvalo, kým rozoznal, že pred ním je žandár s nasadeným pagnétom.[10],Dora ho poslala, aby ma doviedol domov!‘ — blyslo mu hlavou. Bol by mu utiekol, ale žandár trímal ho za plece.„Čo ma ťahá, či som dedinu vypálil?“ bránil sa rozsrdený Adam.Ferenc podvihol päsť a držal ju Adamovi pred samým nosom.„Próbuj — Cigáň-haramija![11]“„Ak som Cigáň — ty si duplom!“ skríkol Adam. „Povedz, koho som kedy ozbíjal.“Miesto odpovede pocítil náš Adam Ferencovu kolbu na pleci.„Chceš sa biť? Len ma šuchni ešte raz! Ja som tiež od úradu, a inakší ako ty.“„Marš ku richtár — marš!“ skríkol Ferenc a prehodil mu vnútornosti cez plece.„A čože to za kutle?“ nahneval sa Adam a hodil ich na zem. „Kto chce kutle jesť, nech si vláči — ja som vicerichtár.“Ferenc mu ich prehodil ešte raz a ukázal mu zas päsť, skríknuc: „Próbuj, próbuj!“ Adam vidiac, že je tu sám, nezhodil ich, ale vyšiel pokojne pred valchoveň.Stúpil na pažiť, na nej čerstvá rosa. Zachladila ho na nohy. Až teraz obadal, že nemá krpcov. Obzrie sa dôkladnejšie, vidí, že má cigánske šaty na sebe.„A čože je toto?“ vykríkol. „Ký mi to čert urobil — veď ja som ako Cigáň!“Ferenc miesto odpovede sotil ho od chrbta rieknuc:„Marš, Cigáň!“Adamovi prebrali sa dokonale driemoty. ,Porobila mi kási striga — len prečo? Iba ak Dora, že som večer neprišiel… Hí — a ja mám droby z Mordkovej jarky! — Ťaj! čo ja budem robiť? Všetko prischne na mne.‘ A keby ho aspoň žandár poznal, po známosti by ho snáď prepustil. No konečne u richtára sa všetko vysvetlí. Sklonil hlavu, aby ho ľudia nepoznali.A tu ho stretla Dora, niesla práve vodu. Zastala, zadívala sa… „Ja hneď, že ju len Cigáň ukradol!“ skríkla a odbehla s vodou domov.„Pán fír, ja som vicerichtár Adam Chvojka,“ prihovoril sa Ferencovi, keď vošli tam do prázdnej uličky. „Ja,“ opakoval ešte raz, udrúc sa v prsia, keď videl, že Ferenc ho nerozumie. „Ja Adam Chvojka — próbuj!“ doložiac jediné slovo, ktorého Ferenc užíval, a ukazujúc mu na knižku, kde boli úrady zanesené. „Ja Adam Chvojka, vicerichtár: próbuj!“Ferenc zastal; rozmýšľal, čo vlastne chce ten človek. Vyrozumel, že mu opakuje akési pohanské meno (pogány név), ukazujúc pritom na seba a knihu, čo mal Ferenc za mundúrom. Otvoril teda knihu, a skutočne v rubrike podozrivých našiel a prečítal: „Cigáň Ádám Khuvojka.“„Cigáň Ištván Putroš — ja vicerichtár,“ vysvetľoval Adam. „Ja nem Cigáň,“ doložil maďarčinou, ktorú nevedieť kde zhabol.„Ty Cigáň — ty!“ kričal Ferenc.„Ja vicerichtár,“ bránil sa Adam.„Próbuj!“ zahrozil mu päsťou, vložiac knihu za plášť. „Marš!“„Rec mu, keď je Nemec!“ povzdychol si Adam. „Len ako tam u nich hovoria, keď nevie ani slovensky!“ divil sa v duchu.Tak šli dedinou k richtárovi. Cestou, kto zazrel Cigáňa so žandárom a videl, čo Cigáň nesie na pleci, každý sa pobral za divným sprievodom. Dora tiež hneď odbehla do Mordkov, že zlodej je už tu a že je to Cigáň.„U Durdule just to vyšlo na site!“ divila sa Mordkuľa. „Kto by si bol pomyslel, že už dnes ho chytia. Musela mu dobre porobiť.“ Bežala k richtárovi, lebo z Mordka po včerajších štrapáciách u Samka nič nebolo. Ležal na posteli ako otrávená mucha. Keď dobehla k richtárovi, tam bol už plný dvor ľudu, menovite roztopašnej mládeže.Adam sedel za pecou a klonil hlavou. Ešte sa nedal znať. Chcel si s richtárom medzi štyrmi očima to odbaviť. Lenže richtárka ustavične sa kutila v izbe.„Len ho na mušky a do chládku!“ vravel richtár, a hneď i vytiahol známe želiezka a podal ich Ferencovi, ktorý až teraz chápal, čo richtár vraví.Adam predstúpil pred svojho richtára, obrátil sa k nemu plnou tvárou. Žmurkol naň, či ho nepoznáva. Richtár mu i pozrel do tváre, ale nič nepohádal. Odpľul si. „Utrieme ti rypák od pečienky — ty huncút!“ Ferenc mu dal medzitým na ruky ruženec. „Dajú ti tam pečienky — kujon! Hneď by jej z tvojho chrbta korbáčom nasekal.“„Čo mi je z toho!“ kričala Mordkuľa. „Keď je mäso u čerta! Na — vezmi i toto,“ hodila mu kutle k nohám. „Najedz sa, ty kotloš! Ani ho nepusťte,“ obrátila sa k richtárovi, „kým nezjaví, kde je mäso.“„A čo budeš s ním robiť? Pásy z neho drať?“„Korbáčom ho — veď on pojaví. Ej, ja by ho — keby mala korbáč: ja!“„Ale nerob mi tu sodomu!“ okríkol ju richtár. „Ešte ani nevieš, čo sú to za droby.“„Neviem — lebo ich neznám: z našej jarky! Veď vidím… Povieš, kde je mäso; povieš?“ letela doň, len do vlasov sa mu pustiť. „Šidlom ho pichajte, kým sa nevyjaví,“ radila richtárovi. „Veď on potom otvorí ústa.“„Ale netáraj — to len tak šidlom!“„Šidlom, iným ho neskrotíte. Ja by sa tiež chcela aspoň raz najesť z mojej jarky…“Adam videl, že lepšie už s ním nebude, odhodlal sa k najhoršiemu. Riekol predstavenému:„Richtár, ale ma nepoznáte?“„Veru — toť som s tebou kradol Mordkovu jarku!“ srdil sa richtár nad dôverným oslovením.„Veď ja som váš vicerichtár, Adam Chvojka…“Pretreli si oči, vzali ho k obloku a poprizerali sa mu dôkladne.„Čože sa mi prizeráte?“ riekol rozhnevaný Adam. „Či ste ma nikdy nevideli?“„No, už vlastnej smrti by sa skôr nazdal, ako vás takto, kmotre!“ riekol konečne richtár. — „Čerti vám posvietili za Cigáňa sa preobliecť a ešte tvár si zamaľovať. Povedzte, čo ste to zmysleli — ako…“„A ja neviem, kmotre. Dobrým to nebolo: dáka bosorka… Včera som pekne sedel s Mordkom u Samka. Vypilo sa, pred polnocou sa šlo. Ja som sa vyvalil vo valche. A tuto tento nemý čert ma tam vyňuchal. Že by ja o jarke vedel! Povedám, dáka striga…“„A veru dobre!“ skočila doň richtárka. „Čo nejdete domov spať ako poriadny a statočný gazda. Či sa vám treba po kútoch povaľovať?“„Len aby moja stará nezvedela toto!“ prosil ich Adam.Zakáž Váhu, aby netiekol do Dunaja — zakáž ohňu, aby nepálil: potom pros Mordkuľu, aby zachovala dačo pod pokrývkou. Predpoludním Dora vedela všetko…Ťažkú mal prácu richtár, kým Adama vyslobodil z rúk Ferencových. Ťažkú mal Adam prácu, kým sa odcigánčil. Umyl sa, odhodil cigánske kocny, ale „More“ nikdy neodmyje zo seba. V Podháji volajú ho už iba „More“.Ištvánovho zaťa chytili hneď v ten deň. Z jarky sa našla iba predná lopatka a z Adamových šiat chýbal kožuštek. Bol už prepitý u žida.Adam More-Chvojka je dodnes vicerichtárom, ale spáva vždy len doma.[1]jámbor— (maď.) krotký, tichý[2]gyanus— (maď.) podozrivý[3]soaré— (z franc.) večierok[4]kancelár— (z lat.) minister[5]„kavkle“— (z nem.) fígle, podvody[6]klauzula— (lat.) podmienka, článok zmluvy[7]item— (lat.) ďalej, ešte; formula častá v starých listinách[8]po sparťansky— tvrdo, nepohodlne[9]valchoveň— dielňa, kde sa valchovalo súkno. Valchovanie je postup, ktorým sa vykonáva splstenie vlnených vláken v súkne a plsti; utkaná látka sa najprv vyperie, vymáča sa v roztoku mydla s valchárskou hlinkou a potom sa niekoľko hodín stĺka vo valche.[10]pagnét— (z franc.) bodák[11]haramija— (z maď.) zbojník
Kukucin_Preco-Adam-Chvojka-spava-teraz-uz-doma.html.txt
Na zemiOh, nežalujte nebu,že svet je rajaprázdny,čo keby tak i v nebizvedeli, že sme blázni.Raz som bol s krásou detí v raji,poznal som, že je radostná,raz zaplakal som horko,nikto z nás reč hviezd nepozná.Ale tá prvá reč je z raja,ňou spieva mladá zem a hrajúc herci,tá dráma ústy cedí milosťv sladkom terci.
Dilong_Osamely-siel-som-svojou-cestou.txt
SpravodlivosťAko zdivený utekal horár Samuel Holláffy hore ulicou vedúcou od železničnej stanice. Na jeho krátkej tučnej postave sa ako zástava trepotala ľahká pelerína. Na pozdravy zadivene sa obracajúcich známych a priateľov len rukou mávol. Bez dychu a bez klopania vrazil do izby okresného sudcu Gustáva Kurnóta, ktorý sedel za stolom a zabíjal erárny čas od tretej do piatej hodiny popoludní fabrikovaním výrokov.Holláffy zastal uprostred izby, fučiac vyhodil ruky do povetria a kričal: — Už nás zabíjajú, mordujú! Človek si nie je istý životom! Hrôza a strach, čo sa robí! Rebélia, revolúcia, povstanie, zbojníctvo! Toho človeka treba chytiť, obesiť, kolesom lámať, na kusy rozsekať. To plemä vymárniť, vy…— Dosť! — zvolal Kurnót, ktorý dosiaľ počúval strašne chladnokrvne, čo Holláffy hovorí. — Dosť, nevrešť ako na vidlách. Daj dolu klobúk v izbe kráľovského súdu a nedupkaj podaromnici po erárnom koberci. Sadni si a ticho rozpovedz, kto ťa zas vymlátil.Holláffy pozrel po tomto vyzvaní ostro na sudcu, potom veľkými krokmi podišiel k vešiaku, zavesil naň klobúk a pelerínu a potom si sadol na stoličku oproti sudcovi, ale hneď vyskočil s bolestným výkrikom a vytiahnuc šatku, utieral si spotené čelo. Sudca si za ten čas očistil cviker a potom povedal: — Čože ti je, čo? Bolí ťa niečo? Nuž čože sa to stalo?Holláffy začal sprvu rozprávať neobyčajne tichým hlasom: — Nuž, čo sa stalo? Ako to bolo? Tak to bolo, že mi Mišo Garabáš nadal, nabrýzgal a potom ma zbil ako hovädo. Tak to bolo. Jedným slovom nič sa nestalo. Slávny súd, nič. Len ľudí, ktorí udržujú v krajine poriadok, mordujú a zabíjajú kadejakí niktoši. Hej, mordujú! — Teraz už zasa kričal: — Strach a hrôza, zajtra idem preč z tejto prekliatej krajiny, z tejto Sodomy!Sudca si zapálil cigaretku a vľúdne ho ponúknuc, povedal: — Zapáľ si a rozprávaj, kedy a ako sa ten mord stal.Holláffy si nezapálil. Namiesto toho urobil svoj obľúbený posunok: dlaňou si v kruhu šúchal nakrátko ostrihané fúzy a potom s veľkou chuťou a svedomitosťou obhrýzal si nechty raz na jednej, raz na druhej ruke. Konečne začal pretrhávano rozprávať.— Išiel som podvečer domov a stretol som sa s troma mládencami. Boli nadratí ako vŕby. Dvaja sa mi poriadne pozdravili, Mišo Garabáš však nie. Ešte sa mi vyzývavo díval do tváre a rehlil sa. Prísne som naňho zvolal: „Vieš, že treba vrchnosť uctiť? A vieš, kto som ja?“ — Tu sa Holláffy zasa schytil, behal po izbe a kričal ako bláznivý, držiac si hlavu obidvoma rukami: — Nuž vieš, čo mi povedal? Hrôza, škandál, naozaj do popuku!KURNÓT(vidieť na ňom, že ho celá vec veľmi baví. Díva sa naň s priateľským úsmevom a fajčí s veľkou úľubou):Nuž predsa?HOLLÁFFY(až zúfalo kričí):Poznám ťa, vtáčik!, povedal mi, po-my-sli si! Mne ostatný trhan, taký nikto! Poznám ťa, vtáčik! Hah!KURNÓT: Ty si mu, pravda, na to vysvetlil, kto si!HOLLÁFFY(postaví sa do pózy, vypne hruď a položí si na ňu ruku):Ja som mu povedal: Ja som pán kráľovsko-banderovský a horno-dolno-holláffsky Holláffy Samuel, hlavný horár slávneho panstva kokavského, vieš! A potom som mu palicou zrazil klobúk z hlavy.KURNÓT(vytiahne obrvy až doprostred čela):Hmhm…HOLLÁFFY: Čo hm, hm?KURNÓT: Nič. Len: hm, hm.HOLLÁFFY: No, veď mi ten dal, hm, hm! Vytrhol mi palicu z ruky a, zvíjajúc mi ňou nad hlavou, zreval: Teraz mi ten klobúk zdvihni. Pravda, ja som nechcel. Reval ďalej: Dvíhaj, lebo ti uchále poobtínam!KURNÓT: Ty ako múdry človek si pekne zdvihol.HOLLÁFFY: Pekne-nepekne. Poznáš moje svaly. Vieš, že som atlét. Atlét. Ale ja sa mám s troma sedliackymi chlapčiskami prať? Ja! Samuel Holláffy, hlavný horár.KURNÓT: Atď., atď.HOLLÁFFY(šúcha si fúzy známym posunkom; trochu rozpačito):Nuž zohol som sa, aby som mu to klobúčisko zodvihol a vtom sa mi zazdalo, že sa celá tmavá noc bleskom ožiarila a hore celým chrbtom až do tyla mi strelila strašná bolesť. Ten zbojník, ten vrah, ten ničomník ma, ako som bol zohnutý, mojou vlastnou palicou tak zaťal, že som myslel, že sa celý svet so mnou rúca.KURNÓT: A kadiaľ ťa to zaťal?HOLLÁFFY(okúňavo a šeptom):Nemôžem sedieť. Prosím ťa, ani pomyslieť na to, aby som si sadol! No povedz, to ja tomu človekovi mám odpustiť? Nezaslúži si šibenicu, nezaslúži? Ak sa také veci prepáčia, celá krajina vyjde navnivoč. A potom, mňa, kráľovsko-banderovského a horno-dolno holáffovského… atď., atď.O tri týždne sa pokonávala vec pred súdom. Prišiel Holláffy nadúvajúc líca a s najväčším opovrhnutím hľadel na troch sedliackych šuhajcov, ktorí stáli pred budovou súdu a ktorí sa mu veľmi úctivo pozdravili. Sudca zavolal stránky. Všetci vošli. Svedkov poslal von. Holláffyho usadil na stolicu a obžalovaného Miša Garabáša postavil pred seba.KURNÓT: Ty si Michal Garabáš?MIŠO(s vľúdnou a úlisnou poníženosťou):Áno, pán veľkomožný okresný súd, Lopatár.KURNÓT: Aj Trúbeľom zvaný?MIŠO: Áno, prosím ponížene, Drdák; hej, prosím, ja som to, ja.KURNÓT: Nuž ako sa vlastne voláš?MIŠO: Ako ráčia rozkázať, prosím ponížene.KURNÓT(diktuje zapisovateľovi):Michal Garabáš-Trúbeľa. Dosť. Koľko rokov máš?MIŠO(veľmi úlisne):Ale od narodenia, prosím ponížene?KURNÓT(začína si byť nie celkom na čistom s tým človekom, ale netratí humor):Nuž veď sa vek počíta od narodenia!MIŠO: Veď áno, áno, ako ráčia rozkázať. My sedliaci aj inakšie rátame.(Škriabe sa za ušami a mrmle, potom vybúši.)Šestnásť bude.KURNÓT: Ty že máš šestnásť rokov? Aspoň tridsať.MIŠO: Ráčia mať pravdu. Ešte som neprirátal od konfirmácie dvanásť rokov. Dvadsaťosem všetko spolu, veru áno, prosím ponížene, toľko.KURNÓT: Akého si náboženstva?MIŠO: Poriadnej a statočnej evanjelickej viery aušburského „vyznání“. Veru áno, prosím ponížene, aj ja som luterán. Áno, prosím.KURNÓT: Viera je statočná; otázka je, či si aj ty?MIŠO(vždy vľúdne a úlisne):Ako veľkomožný pán sudca ráčia uznať, lebo sú múdrejší ako ja, veru áno. Čože som ja? Sedliak, sprostý sedliak!KURNÓT: Čo je tvoje povolanie? Si roľník?MIŠO: Ako to len hneď ráčia uhádnuť! Veru áno, roľník som tiež.KURNÓT: Tiež! Si svojím gazdom? Máš majetok?MIŠO: Čosi mám. Som svojím gazdom. Hej, prosím ponížene.KURNÓT: Si ženatý?MIŠO: Nie, prosím ponížene.KURNÓT: Teda si slobodný?MIŠO: Nie, prosím ponížene.KURNÓT: Nuž tak si vdovec?MIŠO: Nie, prosím ponížene.KURNÓT: Nuž čože si?MIŠO(vľúdne a hanblivo):Mám, prosím ponížene(pošepky, ale tak, že ho počuť do tretej izby),frajerku.KURNÓT: Ahá, oddanicu. Teda slobodný.MIŠO(úctivo odporujúc):Horká moja sloboda! Nuž ale ako ráčia myslieť.KURNÓT: Bol si trestaný?MIŠO: Nie, iba čo mi pán horár…HOLLÁFFY(skočí mu do reči): Nie! Horár! Hlavný horár, hlavný!(Hryzie si ďalej nechty.)MIŠO(obráti sa k Holláffymu a vľúdne, akoby mu tento bol bohvieakú službu preukázal):Nuž čo ma pán veľkomožný, pán hlavný horár, ráčili dať do kihágášu.[1]Veru áno.KURNÓT: Vieš, z čoho si obvinený? Že si pánu hlavnému horárovi nadal do „vtákov“ a že si mu zapríčinil ľahký úraz na tele, keď si ho jeho vlastnou palicou, ktorú si mu vytrhol z ruky, udrel, od čoho bol celý týždeň chorý!HOLLÁFFY(skočí):Udrel, ohlušil, zabil. A týždeň! Ešte i teraz som chorý!KURNÓT: Pán hlavný horár, hovorte vtedy, keď sa vás budem pýtať. Garabáš, rozpovedz, ako sa to všetko stalo a čo môžeš predniesť na svoju obranu?MIŠO(škriabe sa za ušami a ako vždy, hovorí s vľúdnou úlisnosťou):Prosím ponížene, veľkomožný okresný súd, vec sa stala takto. Ráčia poznať Jura Otrubu? Ale toho starého skupáňa, čo býva Pod dielom? Ako by ho nepoznali? Veď furt sedí pri súde. Nuž prišiel do obce prepytujem dobytčí lekár, zvaný kuršmíd[2]a Juro, aký je skupáň, si pomyslel: Sviňa mi je akási nesvoja, zavolám toho Žida, nech ju obzrie, keď je tu; však mu dám iba tri šestáky a keby som ho musel z mesta zháňať, stojí ma šesť korún. Nuž bolo mu to treba? Nuž ale skupáň zostane skupáňom! Prepytujem kuršmíd prišiel a klopal, voňal, mäkušil sviňu, pozeral jej do očí a potom povedal, že sviňa je celkom zdravá ak-ko orech, len že je trochu chudobná na krv, a preto nechce žrať, ako by mala; ale že kavíruje,[3]že tej svini celkom celučičkom nič nechybí. Nič, pros-sím ponížene. Tak veru, povedali, prepytujem, pán kuršmíd. Ako to Juro počul, nechal všetko tak a utekal ako bez duše po mňa a po kamarátov, aby sme išli tú sviňu obriadiť, lebo že tej bude do večera kampes.[4]Zobral som svoje riady a išiel som s kamarátmi k Jurovi.KURNÓT: Čo ty tu táraš, to všetko nepatrí k veci!MIŠO: Ba, nech ráčia prepáčiť, pán veľkomožný okresný súd, patrí!KURNÓT: No, nedbám; hovor, čo chceš.(S figliarskou trpezlivosťou počúva.)MIŠO: Sviňu sme zaklali, rúče obriadili a videli sme, akí sú páni len múdri a ako pán, prepytujem, kuršmíd, svoje remeslo dobre rozumejú. Lebo tá sviňa bola naozaj celkom zdravá, nič jej nechýbalo, lenže bola, pravda, chudobná na krv. A proti tejto chorobe sa užíva železo. Veru áno. Ja to viem, lebo aj naša Zuza užívala železné pirule, keď bola chudobná na krv. Prosím ponížene, sviňa si nemohla ísť kúpiť do apatieky železné pirule, nuž ako si chúďatko pomáhalo? Žralo, nebožiatko, železné klince, kde aký našlo! Veru áno! Celé jej útroby, žalúdok, čierna pečienka a obličky boli samý klinec — ako kefa! Nuž tak jej veru nič nechýbalo a bola by sa aj vyliečila, keby sme ju neboli zaklali a bola by bývala sviňa ako pivónia. Veru je to svätá pravda, a to sa môžu opýtať aj našich kamarátov.KURNÓT(s úsmevom):Garabáš, ty trepeš do sveta. Ty si robíš žarty z kráľovského súdu. Upozorňujem ťa, že ťa budem pokutovať, ak nebudeš hovoriť k veci. Čo má tá sviňa s pánom hlavným horárom?MIŠO(s prešibaným údivom):Ale, prosím, veď tých dvoje spolu patrí! Lebo keby nebolo bývalo svine, nuž by ani s pánom hlavným horárom nebolo to zaneprázdnenie. Lebo Juro je skupáň, nuž dal k zakálaniu málo pálenky, a preto sme poriadne podnapití odišli od neho domov.KURNÓT: Preto, lebo bolo málo pálenky, ste sa poriadne opili! Aké sú to reči!MIŠO: Prosím ponížene, keby bolo bývalo pálenky dosť, nuž by sme neboli mohli odísť, ale boli by sme tam nocovali ako v iných poriadnych domoch; ale takto bol Juro na príčine všetkému.KURNÓT(ktorý dávno zbadal, že Mišo z celej veci robí len fígle, ide mu po vôli, lebo jeho duch je podobný Mišovmu: „prefíkaný Slováčisko“):Nuž to by som vlastne toho Jura mal brať na otázku?MIŠO: A veru by neškodilo, prosím ponížene, neškodilo. Načo ľudí do nešťastia ženie? Nuž my sme, prosím ponížene, okolo polnoci odišli.KURNÓT: Pán hlavný horár povedal, že bolo podvečer.HOLLÁFFY(hniezdi sa na stolici a šúcha si fúzy):No, punkt polnoc nebola — nebola.MIŠO(s uznaním):Pán veľkomožný, pán hlavný horár to musia lepšie vedieť. Ale niekedy sa človek aj mýli, keď sa mu čas veľmi míňa. Tma už bola ako v rohu, takže si dlane pred očami nevidel, a preto sme videli, že pán hlavný horár kráča dolu Mriačkou asi dvesto krokov pred nami. Hneď sme vedeli odkiaľ. Ondro povedal: Zasa bol pri Žofe. Bude sa tu tak dlho vláčiť, kým ho zas niekto poriadne nevymláti. Tak povedal Ondro Omasta, prosím ponížene. Hej, Ondro to bol, iste on.KURNÓT(krúti hlavou):Tarabáš, čo ty melieš, to nemá ani hlavu ani pätu. Ako ste mohli vidieť pána hlavného horára, a to na dvesto krokov, keď bola tma ako v rohu?MIŠO: No, ako! Keby bol býval vidnejší večer, neboli by sme ho na dvesto krokov poznali, ale keďže bola taká tma ako v noci v jame na švábku, mal pán hlavný horár zapálený svoj lampáš, ako býva na automobiloch, a aký nemá nik iba on, od tých čias, čo mu jednej tmavej noci ktosi vylepil pár zaúch a on sa nedozvedel, kto to bol, čo hneď na druhý deň dal pán notár vybubnovať, že ktosi v noci stratil pár zaúch a pán veľkomožný pán horár že ich našli a vďačne vrátia tomu, kto si po ne príde.KURNOT: Ale veď to nemôže byť, aby notár niečo také urobil!HOLLÁFFY(hodí rukou):Urobil to — ten naničhodník.KURNÓT: Pekné poriadky! No, ďalej, čo bolo?MIŠO: Jano Borovčo povedal, musíme mu pekne dobrú noc zavinšovať. Ondro zasa, že čo je i oplan, nebudeme sa s ním naťahovať. Lebo my sme poriadni, tichí ľudia, prosím ponížene, čo by ani muche neublížili. A má ten lampáš a poznal by nás, a ja som si myslel, že s ním bude i tak akási oštara, len som nevedel aká.KURNÓT(počúva Mišove prešibané hlúposti so zrejmým pôžitkom; vše pozrie na Holláffyho, ktorý ukazuje posunkami, že to sú všetko daromné táraniny a cigánstva):Jedným slovom, ty si sa chystal, že zapáraš do pána hlavného horára. Len povedz pravdu, lebo ťa mrzelo, že ťa dal do „kihágášu“.MIŠO: Pán veľkomožný okresný súd, že ma ten kihágáš mrzel, uznám, veru áno, uznám, ale ja som(kladie si ruku na srdce)nechcel do nich zapárať, ale myslel som si, že nám pán veľkomožný pán hlavný horár jednako nedajú pokoj, a tak aj bolo. Ja som sa zabudol hneď pozdraviť; veď ráčia vedieť, aký je podnapitý človek. Veď sa to každému prihodí.(Vrtí rukou nad čelom, naznačujúc, že vtedy je rozum „tam“.)Veru áno a pán veľkomožný pán hlavný horár mi hneď palicou sťali klobúk z hlavy, že sa mi len tak v očiach zaiskrilo. Nuž pravda je, že som ich potom pekne poprosil, aby mi ten klobúk ráčili zdvihnúť, lebo ja, ako podnapitý človek, som sa nemohol zohnúť. A aj to je pravda — lebo ja nič netajím, čo je pravda, pánboh zachovaj! — že ich palička sa akosi našla v mojej ruke, a keď som videl, že mi ten klobúk ráčia dvíhať, predsa ma to len zamrzelo a chcel som sa i ja poň zohnúť; ale som sa zatackal a vtom mi akosi tá palica z ruky vypadla a pána veľkomožného pána hlavného horára akosi šuchla. Nuž tak sa to všetko stalo. Veď sú na to, prosím ponížene, svedkovia. Veru áno, prosím ponížene.KURNÓT(díva sa na Holláffyho, ktorý dvíha nad hlavu ruky ako zložené k modlitbe a oči obracia k povale, akoby chcel povedať: Či je boh na nebi, že toto trpí!):Mišo, ty si celú tú bitku tak vyhladil a okefoval, že by sa ti, podľa tvojej rozprávky, mal pán hlavný horár poďakovať. Ale lekárske vysvedčenie dokazuje, že ti tá palica nevypadla z ruky, ale že si ty ňou pána hlavného horára z celej sily zaťal.MIŠO: To, prosím ponížene, môže byť len tak, že pán, veľkomožný pán hlavný horár sú veľmi veľký pán, z veľmi chýrečnej rodiny; všetci v-ieme, že z ešte moc chýrečnejšej, ako je pána vicišpána alebo pána hlavného župana. Veru áno, prosím ponížene —(díva sa na Holláffyho, ktorý sa sebavedome nafukuje)a že preto majú veľmi citlivé a fajnové telo ako z najfajnovejšieho porcelánu. Veru áno, prosím, taký sú pán hlavný horár veľký pán. A ja som počul, že je taký porcelán alebo sklo, ktoré pukne, keď sa ho len dotkne. A keď sú pán hlavný horár taký veľký pán, nuž hneď veľmi cítia, keď sa ich aj len dotkneš. Práve tak ako to fajné sklo. Lebo čo je fajné, to je len fajné, prosím ponížene. Veru áno.KURNÓT: Darmo vykrúcaš a chytáš sa už i skla. Jedným slovom, nadal si pánu hlavnému horárovi a udrel si ho… Iné nemáš čo povedať?MIŠO: Nie, prosím ponížene. Len to, že si ja pána veľkomožného, pána hlavného horára veľmi vážim a že ich ináčej takto ukrutne mám rád, lebo sú to veľmi poriadny pán, zo slávnej rodiny, ktorý aj poriadok udržiavajú a čo hneď aj osoh majú z biršágov. Preto nič. Hej, prosím ponížene.KURNÓT: No dobre, dobre. Sadni si.(Krúti hlavou.)MIŠO(vážnym a odmeraným krokom ide k lavici a sadne si. Díva sa okolo seba ako nevinné dievčatko, ktoré je prvý raz pri spovedi).KURNÓT(zavolal svedka Ondreja Omastu. Opýtal sa ho na všeobecné otázky a potom ho vyzval, aby rozpovedal, čo vie o veci).ONDRO(prednedávnom prišiel od vojska. Stojí v haptáku, tu i tu čeští a hovorí jo namiesto áno):Poslušne hlásim, že ako padla dvanásta, vyrojili sme sa.KURNÓT: Hop! Ako vieš, že bolo dvanásť?ONDRO: Poslušne hlásim, Mišo Garabáš má amerikánske hodiny, ktorými môže aj strieľať, klince zabíjať, ťahať, rúbať a hrať ako na harmonike.KURNÓT: Dohroma! Veď to musí byť celá dielňa. Veď tá mašina nemôže dobre chodiť!ONDRO: Poslušne hlásim, že jo. Tie hodiny práve tak chodia ako tunajšie v meste na evanjelickej veži.KURNÓT(krúti hlavou):Oj, ty haraburda. Nuž ty vlastne nevieš, koľko bolo na nich. Či si ty v ten večer videl vôbec Mišove hodiny?ONDRO: Poslušne hlásim, že nie.KURNÓT: Nuž a ako môžeš povedať, odvolávajúc sa na Mišove hodiny, že „padla“ dvanásta, keď si ich ani nevidel?ONDRO: Poslušne hlásim, preto, lebo som myslel, že sa nebudú opytovať, či som videl večer tie hodiny, keď spomeniem, že Mišo má také hodiny, ale že si budú myslieť, že som ich musel „vidieť“.KURNÓT: Ondro, veď ty podkladáš nohy kráľovskému súdu. Vieš, že ťa za to môžu dať zavrieť?ONDRO: Poslušne hlásim, že jo. Ale aj na tých amerických hodinách muselo byť okolo dvanástej. Pretože keď sme sviňu doriadili, bolo okolo deviatej, lebo Otrubove deti sa už pýtali spať a potom sme ešte vypili štyri litre pálenky a Juro tak skúpo nalieval, že liter vždy hodinu trval. Juro vždy tak robí, to vie každý v dedine — nuž bolo už dobrých dvanásť hodín, keď sme odišli.MIŠO(skromne, ale pevne vydá svedectvo pravdy):Tak to bolo, tak, pán veľkomožný okresný súd, tak.KURNÓT(kričí s predstieranou prísnosťou):Ticho! Ako bolo ďalej, ale rozprávaj už o bitke.ONDRO: Nuž keď sme zazreli pána horára —(Holláffy zasa vyskočí a kričí: hlavného horára, hlavného!),pána hlavného horára, že ide od Žofy Halajovie, a Mišo nepovedal nič, ale ja som si myslel, že Miša teraz morí ten „kihágáš“, lebo ho pán hlavný horár nepekným spôsobom dostal. Mišo išiel v noci na drevo, aj ho v noci doviezol, aj kôň si mu nohu pokazil, a jedno koleso zlomil. Aj to ho len tak dostali, že Zuza Drdákovie naň žalovala. Nuž jedným slovom, nebolo to pod poriadkom, no raz nie! Druhých dolapili pri krádeži, ale Miša nie, a predsa ho dali do „kihágášu“.(Mišo sa tvári ako najnevinnejší martýr a obracia okále na povalu.)Nuž sa Mišo na to mrzel. Ale Mišo predsa celkom nič neurobil, len pán hlavný horár mu nič po nič palicou sťali klobúk z hlavy, že mu len tak odletel ako páperie. Mišo sa zľakol, že mu šibnú ešte tou palicou, nuž ju zachytil rukou.KURNÓT: Pekne hovoríš, ako fiškál, a nie ako svedok. A budeš na to prisahať? To ani neudrel pána hlavného horára tou palicou?ONDRO: Ja som sa ta nedíval, len to viem, že ako boli pán hlavný horár zohnutý, že sa naraz vystreli a že skričali „júj“ ako býk. A ja proti pánu hlavnému horárovi nič nemám. My ho v dedine všetci radi máme, najmä od tých čias, čo nás zbavil starej Matláčky, ktorú sme museli na porád z dom do domu chovať a ktorá za to len klebety roznášala.KURNÓT: No vidíš, aký je pán hlavný horár hodný a znamenitý človek, keď sa tak o chudobných stará.ONDRO: Poslušne hlásim, že jo. Tak sme všetci hovorili, keď umrela o dva dni potom, ako ju skoro do naha zobliekol, keď ju dochytil v hore pri zbieraní dreva.KURNÓT: No dobre, dobre. Dosť už. Už nemáš čo povedať?ONDRO: Poslušne hlásim, že nie.KURNÓT: No sadni si aj ty na tú lavicu.(Ondro odišiel vojenským krokom a sedel strmo ako na vojenskej stráži, s rukami na stehnách.)Vypočutie svedka Jana Borovču vynieslo na svetlo len prekvapujúci fakt, že si pán hlavný horár síce každý deň vypijú, ale opitý nie sú, len raz, dva razy za mesiac, a že je to od pána hlavného horára pekne, lebo že si každý vypije, a že sú vtedy dobrej nátury, keď si vypijú.Po vypočutí svedkov sudca prerušil na päť minút pokonávanie. Vstal a prešiel do susednej izby, zavolajúc ta i Holláffyho. Tu si zapálil cigaretu a povedal: — Nuž?Holláffy krčiac plecami a nadúvajúc sa, odvetil:— Nuž? No vidíš, aká je to čeliadka. Nie je to strach a hrôza? Ja žiadam, i ako od spravodlivého sudcu i ako od priateľa, aby si ho dal zatvoriť aspoň na pol roka a aby zaplatil najmenej tisíc korún pokuty. Ináč mi nič nezostane, ako odtiaľto odísť. Toto je najmenšie minimum, čo žiadam a čo musíš urobiť!Kurnót povedal: — Ty si ho najprv udrel. Vôbec, ty si začal celú patáliu. Odsúdim Garabáša, ale aj teba. Garabáš si z pokuty nebude moc robiť, tebe to bude veľmi nepríjemné, lebo trest sa oznámi tvojej vrchnosti, napíše sa to i do tvojho úradníckeho hárku.Bolo prekvapujúce, ako sa Holláffy po tých slovách zmenil. Zbledol a začal sa od rozčúlenia triasť. Chytil Kurnóta za ruky a takmer plačlivo šepkal: — Preboha, to nerob; ratuj ma. Čo robiť? Joj, joj, božemôj, božemôj!Kurnót sa nie bez opovrhnutia usmial a poznamenal: — Vyrovnám ťa; Garabáš ťa odprosí. Budeš spokojný? — Holláffy skočil ku Kurnótovi a chytil mu ruku: — Budem ti naveky zaviazaný. A moja vrchnosť sa nič nedozvie? Nič?— Úradne iste nie.Vošli nazad do úradnej.Kurnót povedal nasledujúcu reč: — Garabáš! — vstaňte, mládenci — ty si sa veľmi previnil. Ty si zabudol, že si v osobe pána hlavného horára urazil vrchnosť a vôbec všetok svetský a božský poriadok na zemi. Ty vieš, že i Písmo sväté káže ctiť si vrchnosť. Nuž ty zasluhuješ trest, prísny trest, a ten by si i obdržal, keby pán hlavný horár vo svojej veľkodušnosti nebol náchylný ti odpustiť, ak uznáš, že si sa voči nemu mrzko zachoval a ak kajúcne odprosíš pána hlavného horára.Mišo odvetil nasledovne: — Tak je, tak, ich veľkomožnosť. Ja veru uznám, že som sa nechoval, ako sa patrí, a prosím pána veľkomožného, pána hlavného horára, aby mi ráčili prepáčiť, ak som ich zaťal. Druhý raz to už nerobím; nie veru, prosím ponížene, to už raz nie. — Potom utekal k Holláffymu a bozkal mu ruku, ktorú mu on veľkodušne držal pod nosom.KURNÓT: Pán hlavný horár, ste spokojný s odprosením?HOLLÁFFY(s nosom obráteným k povale naduto kýva rukou):Spokojný, spokojný. Banda.KURNÓT: Aby ste vedeli, aký je pán hlavný horár, nuž aj trovy svedkom poplatí.HOLLÁFFY(vytiahne dobre napchatú tobolku z vrecka):Koľko to robí tá bagateľ?Kurnót povedal istú sumu, ktorú Holláffy opovržlivo vyhodil na stôl a obrátil sa, aby si vzal z vešiaka klobúk a pelerínu. Mišo sa díva, kým si jeho kamaráti brali peniaze, a škrabúc sa za ušami, skromne povedal: — Nuž a ja, prosím ponížene, pán veľkomožný sudca, i pán veľkomožný pán hlavný horár, nedostanem nič? Veď ja som mal najviac roboty!Holláffy pozeral na sudcu, čo ten? Kurnót drgol plecom a hodil rukou. — Nuž vyhoď mu tam tých pár zlatých, aby videl, že si pán!Holláffy dal i Mišovi toľko, koľko obom svedkom spolu, odobral sa s poďakovaním od sudcu, kývol s blahosklonnou opovržlivosťou mládencom a odišiel. Kurnót vidiac vyškierajúcu sa čeliadku, usmial sa tiež a povedal: — No berte sa, vy lotri! Ale nech vás druhý raz nedostanem do rúk, lebo horšie pochodíte! — Mišo sa líškavo poďakoval a odišiel s kamarátmi.Holláffy nebol sprostý, rozmýšľal dobre, lenže trochu pomaly. V jeho hlave dlho svitalo, ale keď sa raz vyjasnilo, nuž videl ostro. Kurnót poznal túto jeho vlastnosť, a preto sa vôbec nedivil, keď sa o týždeň zišiel s ním a Holláffy ho „nepoznal“.Kurnót sa usmial, ale zato spal v nasledujúcu noc dobre.[1]kihágáš— (z maď.) priestupok; tu v prenesenom význame väzenie za priestupok[2]kuršmíd— (z nem.) ľudovo zverolekár[3]kavírovať— (z lat.) ručiť[4]kampes— (z lat.) hovorovo: koniec
Nadasi-Jege_Spravodlivost.html.txt
I.„Pán Boh riešil medzi nami“ — bolo zemianske heslo — „poddanému prisúdil robotu a chudobu, nám zemänom bohatstvo a veselosť“[1]— a tohoto hesla sa verne pridŕžali. Bolo to tak pred dvesto rokmi a nepremenilo sa na tom nič ani o sto rokov neskoršie, anno Domini 1820.Poddaní stonali, vzdychali, vymieňali si urbárske ťarchy s roka na rok vyššími poplatkami. Ak predtým platili zemskému pánovi len 1000 zlatých popri iných ťarchách, o rok mu toho už nebolo dosť, museli zaplatiť 6500 zlatých, 2000 vajec, 500 kureniec, 50 husí, 2 centy masla a cent medu… Mal hodný apetít ten starý pán…A nedovolili im chodiť ani do toho kostola, do ktorého by sami boli chceli; ani na poľovačku, ba ani poľovného psa si nesmeli držať. A keď zastrelil niektorý srnu, láskave ho očakával dereš…Aby nespyšneli, nesmeli nosiť cifrovaných halien — i na to bol rozkaz, príkaz a zákaz — lebo „Pán Boh už riešil medzi zemänom a poddaným“…Ľud vzdychal, zatínal päste, ale keď sa tadiaľ viezol na štvorke zemský pán, uklonil sa až po zem a poslušne hltal prach, ktorý rozprášily kopytá pejkov po hradskej…„Čím nevedomejší je ľud, tým lepšie“, tvrdili radcovia Márie Terezie a jej následníkov, „lebo tým ľahšie kráča v jarme.“Darmo vravela kráľovna, že nechce prísť do pekla pre pár magnátov, darmo sa vynasnažovala sriadiť urbár, o sto rokov bolo ešte všetko tak, ako za jej časov — magnáti zvíťazili, a nie jej vôľa.Chcela dobré, a volila zle…Ale jednako sa jej podarilo vykonať aspoň to, že si mohol sedliak už aj inde dať pomlieť, nielen vo mlyne zemského pána, hnoj mu nemusel odovzdať, husi mu nemusel šklbať, vo viniciach slamu na uväzovanie dávať, panských hájnikov platiť, od pána drahý statok draho kupovať, jeho pokazené víno prevziať a tisíc iných vecí, ktoré ešte popri väčších ťarchách musel znášať. Najmä v našich slovenských krajoch bolo zle — tu bol sedliak najbiednejší.Keby sa boly uviedly do života rozkazy kráľovnine, bolo by bývalo dobre pre sedliaka; lenže Jozef II. potreboval peňazí, a to mnoho peňazí — do nových peňažných tiarch ich vrútil. No to by boli ešte zniesli, ale robota! Keď bol najlepší čas na poľné práce, celá dedina musela robiť „na panskom“. Odobrali im hory, zato sa páslo na ich roliach panské stádo… Gróf Aspremont, majiteľ panstva Makovica, odpísal svojmu gazdovi, o koľko mu musí ročne viac do Viedne posielať. Poddaní sa krčili, potom ešte väčšmi pot tiekol na panskú zem a kiatby sa dvíhaly k nebesám…Keď slúžny Jozef Verbőczy predvolal ako svedka starého Jána Gajdoša a Gajdoš sa neustanovil, slúžny odpísal do obce: „Dám toho zlodeja poviazať a tak sem zavliecť!“ Hja, a niektorý zemský pán, keď sa nahneval na sedliaka, dal ho vyvesiť do komína; 50 — 60 palíc bol obyčajný trest. I ženám v druhom stave sa také niečo dostalo.Do rodinných vecí sa vôbec radi miešali: kedy sa smie kto ženiť, vydať a za koho, to pokladali za svoje právo; či si smie dať poddaný syna na remeslo a či na čo inšie, nerozhodol otec, ale zemský pán; nesmel sa nikto odsťahovať ani prisťahovať bez dovolenia zemského pána.Darmo zrušil Jozef II. poddanstvo — forma sa zmenila, obsah nie…A tak to šlo i za panovania Leopolda, ktorý sa bál „ľudskej beštie“ — ako volal poddaných — hja, francúzska revolúcia! Nestal sa reformátorom svojich krajín, hoci mal do toho chtivosť.A prišiel cisár Franc. Konzervatívnejšieho človeka nebolo na cisárskom tróne, ako bol on. Nenaučil sa ničomu v napoleonovských vojnách. Panoval 43 roky, a čo spravil za poddaných?Krv a peniaze žiadali od pokorného poddaného, a on ich dal. Ťažko dal zlato, ale ešte ťažšie krv. Cisár potreboval vojakov, mnoho vojakov, a tých potom „chytali“. Snem rozhodol, koľko rekrútov musí dať každá stolica; začaly sa klamstvá, násilenstvá, v ktorých sa zúčastnili i zemskí páni i ich úradníci, farár, slúžny, rychtár — každý mal v tom rolu. Slúžny ustálil noc, v ktorú sa mali rekrúti „lifrovať“.Vopred v najväčšej tajnosti sa robily prípravy, kým konečne v noci do domov už vopred označených vlámali sa lapaji a z náručia rodičov a ženy vytrhli nešťastníka… Krik, lomoz, plač, nárek — niekedy sa mladý človek divo bránil, strhla sa krvavá bitka. Koniec: poviazali a odviedli ho preč.V iných obciach húfne ušli mládenci. Vždy omnoho viac rekrútov pochytali, ako bolo treba, lebo sa vopred nevedelo, ktorý bude súci.Začalo sa trápenie rodičov, ženy. Podplácačky, aby ho vymohli; niekedy sa podarilo a často nie. Páni, úradníci, farári vo svojich domoch skrývali takých, čo im sľúbili, že ak ich vysvobodia, zadarmo im budú slúžiť. Zneužívali svojej moci úžasným spôsobom tí veľkí páni, a ľud trpel, trpel, len niekedy potriasol svojimi reťazmi, ako Rumuni v Sedmohradsku…Bol to div, že sa poddaný nestaral ani o vlastné záujmy? Zem nenaprával, o statok sa veľmi netrápil — veď nepatrí jemu, on to všetko len užíva, lenže za akú cenu! Robotu, desatinu, devätinu musí dať; zdravie, život, syna, dcéru, ženu — všetko musí dať zemskému pánovi, ak to pán chce, lebo je len úbohý poddaný…A predsa tušili už o svojej sile — veď sa už i na sneme ohlásil hlas: 400 000 ľudí má právo oproti 10 milionom, ktorí sú bezprávni. To je nesprávna vec.Ale zemän, ktorý v cudzozemsku na vlastné oči videl, ako sa poddanstvo pominulo, zhrozil sa pri myšlienke, že by sa to mohlo stať i u nás, že by jeho poddaní mohli mať tie isté práva, ako on, že by zmizol dereš. Nie — z celej duše sa mu to protivilo…Takto žil náš ľud pred sto rokmi…[1]Výpoveď z historickej knihy z roku 1848.
Ivankova_Pred-sto-rokmi.html.txt