text
stringlengths 0
622k
| file_name
stringlengths 11
121
|
|---|---|
Za Janom NerudomJan Neruda, najznamenitejší z terajších českých básnikov a beletristov, umrel dňa 22.
augusta v Prahe, zavŕšivši päťdesiaty siedmy rok života.Nová literatúra česká prijala od neho svoj duševný krst. On bol najvšestrannejší,
najbystrejší i najsmelší z onej mladej družiny, ktorá koncom liet päťdesiatych, po
dokonávajúcej absolutistickej reakcii, v Čechách kliesnila nový literárny pohyb. Vo veršoch
„Hřbitovní kvítí“, vydaných 1858, prehovoril veľký básnický talent, hlboký mysliteľ a smelý
literárny novotár: pýtal od veršovcov skutočný poetický dar, pôvodnosť, novosť, pravdu a silu,
a sám nemilosrdnou charakteristikou vtedajšej duševnej mĺkvoty spravil začiatok.Básnizostal verný do konca života: desať rokov po prvej zbierke vyšli
„Knihy veršů“ so vzácnymi kusmi myšlienkovej lyriky i epiky; zase o desať rokov neveľká, no
klasická knižka „Kosmické písně“, kde roztvára rozhľad do všehomíra a svetové zákony i vzťahy
jeho hľadá i nachodí v mikrokozme ľudskej duše; a „Prosté motívy“ i „Balady a romance“, 1883
vydané, sú knižočky jemnej, teplej nálady a neprevýšených v poézii českej vzorov drobnej
epiky.I v novelistickej beletrii Neruda otvoril cesty nové. Význačná zvláštnosť jeho bolaarabeskaa v tejto forme zase látky brané z pražského života. Neruda
bol rodák Malej Strany, tej pamätnej časti starobylej Prahy, kde zamĺkla poézia šľachtických
palácov a terasovitých záhrad pojí sa s originálnym životom malomestským a typickými jeho
postavami. Motívy vyňaté z rodiska Nerudovho sú najkrajšie kusy jeho „Arabesiek“ (1864), a
najmä utešených „Povídek malostranských“ (1877), jednej z najpôvodnejších a najpodarenejších
kníh celej českej poézie v próze.Túto poetickú prózu českú Neruda obohatil ešte dvoma druhmi, do tých čias doma neznámymi:
beletristickýmcestopisoma literárnym, spoločenským i časovýmfejtónom. Bohatá duša Nerudova, jeho cit detsky hlboký a jemný, ostrý
pozorovateľský dar, všestranná znalosť ľudskej povahy, prekvapujúci zmysel pre zvláštnosti
každej rasy i každého kraja, jeho obšírne vedomosti i majstrovský sloh našli si pravé pole i
pravé predmety na velikých jeho cestách, ktoré vykonal na európsky západ, baviac sa hlavne v
Paríži, i na východ, cez Balkán a Carihrad do Malej Ázie, Palestíny, Sýrie, Egypta, Itálie a
Uhier. Jeho „Pařížské obrázky“ (1864), „Obrazy z ciziny“ (1872) a „Různí lidé“ (1871) sú
hlavnou korisťou týchto ciest; kto chce tu poznať majstrovstvo Nerudovo, nech prečíta si
menovite zbierku „Různí lidé“, novopripojenú druhému vydaniu „Arabesiek“ 1880: pätnásť
drobných obrázkov z najrôznejších zemí i ľudí a pätnásť drahokamov kresby, myšlienky i slohu.
A čo povedať o Nerudových fejtónoch? Ony bývali nedeľným potešením tisícich čitateľov
„Národných listov“, ktorých fejtonistom bol Neruda; ony v štyroch zväzkoch 1877 zobrané
zostanú nevädnúcim majetkom literatúry. Ako zrkadlo spoločnosti a storakých jej snáh, ako
kaleidoskop výjavov z pražského života ukazujú snáď najvernejšie Nerudovho vzácnehoducha, jeho neprekonateľný vtip, ostrú satiru a sarkazmus tak
zničujúci, akým okrem Havlíčka nik druhý nevládol v českej literatúre. A pod tými ostrými
kresbami, zachytenými štýlom majstrovsky ľahučkým a formou kabinetnou (pozri napr. „Trhanov“ v
prvom zväzku), bije horúce srdce národovca, hlboká sympatia s vrstvami spoločensky uníženými,
s trpiacimi a slziacimi: Neruda bol rýdzi syn ľudu,demokratvšetkou
svojou dušou!Veľa, veľmi veľa stratila literatúra česká odchodom Nerudovým. Hoc v posledných rokoch
telom chorý, svojím sviežim, bystrým duchom i horúcim srdcom sprevádzal všetko, či svetlo, či
tieň, čo svietilo i tienilo národu. On človek svetový a slobodný mysliteľ, bol preniknutý len
jediným citom, ktorý deň po deň viedol jeho pero:láskou k domovine,
malej rozsahom, no veľkej robotníkmi ducha i mučeníckym utrpením — tá ako krvavý rubín žiari
zo všetkého, čo napísalo požehnané jeho pero. Neruda je nielen klasický realista a tvorca
nových druhov v českej beletrii, nielen veľký mysliteľ a básnik, on je i rodoľub, akých nie
mnoho ani v národoch najväčších. Kráľovský pohreb, ktorým ľud český sprevádzal si bezdušné
jeho telo na cintor vyšehradský, nebol len obradnou pompou: bol on precíteným dôkazom, že
národ vie dobre, koho v Nerudovi mal a koho s ním stratil. | Vlcek_Za-Janom-Nerudom.html.txt |
ŽobráciĽutujete ich, viem to, tých úbožiakov s pochrámanými údmi alebo pochrámanými občianskymi
cnostiami: tie žobráčky chorých, zohyzdených tvárí, zababúšené do handár a otŕčajúce
špinavé vyschlé ruky na almužnu. Mrzute hodíte krajciar, päťák, ani sa neobzrete, s akou
tvárou je prijímaný váš dar, kráčate ďalej, nepočujúc, ako remze obdarovaná ďakovné slová,
sosiela na vás požehnanie nebies alebo sa modlí za vás otčenáš. Veď považujete žobrákov iba
za nutné zlo, za dotieravé muchy, ktoré človek odháňa od seba mávnutím ruky, ofrfranou,
rozmrzele hodenou almužnou.Síce sú i vo vašom živote chvíle, keď sa chováte k žobrákom trochu ináč. Idete skladať
maturitnú zkúšku, tŕpnete, chvejete sa, líca vám horia, v hlave sa rojí tisíc obáv, tisíc
nádejí, idete sa uchádzať o miesto, neviete, ako to vypáli, ste takí napjatí, že vrážate
roztržite na rohu ulice do žobráka, iba jeho prosebné slová vás zastavujú. Vyťahujete
tobolku a vyberáte z nej ochotne krajciar, nie, šesták hádžete na žltú dlaň, do usmoleného
klobúka a neodchádzate prv, keď nevssajete do seba balzam vrúcneho: „Zaplať Pán Bôh a
požehnaj na stotisíckráť!“ alebo „aby im dal Pán Bôh šťastia a požehnania!“ Ach, Vy ste
dnes podobným vzdychom takí prístupní, Vy dnes toho božieho požehnania tak potrebujete. A
tí žobráci vedia tak krásne ďakovať. Mal som priateľa. Šiel som s ním práve k súdu. Ja jako
svedok, priateľ jako obžalovaný pre ťažké ublíženie na tele. Pred súdnou budovou zaremze
stará žobrácka svoje: „Prosím ponižene, aby neopúšťali úbohú…“ Priateľ jej hodil päták.
Starena počala naň svolávať pomoc od Hospodina. Môj milý priateľ — bol to kupec s miešaným
tovarom, voľný mysliteľ, ateista, — urobí tie tri kroky nazad a hádže jej šesták so slovmi:
— „To za to Božie požehnanie!“ —Ľutujete ich alebo ich nemôžete vystáť, pohŕdate nimi, odsudzujete ich spôsob života.
Žobrák! Vrchol telesnej i mravnej biedy, je to voľaká spodina ľudskej spoločnosti, jej
vredy, boliaky. — Žobrák! Čo opovrženia, potupy, utrpenia je v tom slove! A predsa koľko
ľudí sa dáva na to potupné remeslo! Žobrákom byť pripadá každému „slušnému“ človeku
trestom. Každý poriadny človek sa zachveje pri myšlienke, že by mohol vyjsť na žobrácku
palicu. Bežne sa verí, že žobráci sú nešťastní, zúfalí, uplakaní, uvzdychaní, smutní, chorí
alebo aspoň nedúživí. Alebo aspoň pokorení, pošliapaní, zlomení.Je medzi nimi, bez otázky, mnoho stroskotancov života. Nejedna žobrácka handra zakrýva
osudný životný omyl, tragédiu. Nikdy nezabudnem na pekného, počerneného, vyrastlého asi
tridsaťročného muža, ktorého som videl žobrať na dedine, kde som bol u príbuzných. Mladý
muž žobral voľáko rusko-poľsky.— Odkiaľ ste? Prečo ste sa dali na taký život? — vypytuje sa moja tetka.Žobrák sa zadŕha, odpovedá vyhýbave, pri čom zabočuje zpočiatku niektorým slovom, potom
celými vetami do slovenčiny.Moja tetka nelenivá polapáva ho v cigánstve:— Ale, človeče, čo nepoviete, pravdu? Veď vy ste Lipták! Poznať vám to po reči!Zapálil sa, trebárs už trochu rozpálený od pálenky.— Som! A čo je viac?! — a počal žobrať znovu, teraz už po slovensky.Vypytovali sme sa ho, kde všetko bol. Vraj v Ruskej, v Poľskej, v Rumunskej, v Srbsku.
Prihovára sa nám raz tou, raz onou rečou, aby sme mu uverili.— A z ktorej dediny ste?— Zblízka.— Nepoviete mi?Mlčí zánovite.— Čím boli vaši rodičia?— Ešte žije otec. Gazduje.— Ako sa voláte?Povedal dáke zemanské meno.— Nie je vám ľúto tak sa svetom tárať!Nie. Veď preto išiel z domu, lebo mu tam zle bolo.— Vypytujem sa ho na Krakov, na Varšavu, na Moskvu. Dávam si rozprávať, ako vyzerá
srbský Belehrad, jakú má polohu.— A v ktorej krajine je rieka Quadalquivier? — skúmam jeho školské vedomosti.— V španielsku. A kedy žil a čo robil kardinál Richelieu? — vháňa ma do úzkych svojou
otázkou môj žobrák.Púšťame sa kus do nemčiny, do latinčiny.Môj milý žobravý zeman vie viac ako ja.Usmieva sa. — Čo vy si o mne myslíte? Veď ja mám matúrku z gymnázia a gazdovskú akadémiu
v Maďar-Óváre.A v polátaných nohaviciach, bosý, so znetvoreným deravým, kedysi zeleným klobúkom sedá
si na brvno na dvore a hlce krajec chleba, ktorý dostal od mojej tetky.— A košele nemáte? — spytujem sa, vidiac vykúkať zpod zle zapnutého kabáta žobrákovho
ohorené holé telo.— Nie. Nepotrebujem.— Nemali by ste tak piť?! — dohovára mu tetka.— Však ja nepijem. Iba zavše, keď mi je tak nevoľno.— A dreva by ste nerozrúbali? Zaplatila by som Vám.— Dajte mi pokoj. Ja som nie rubač… odchádza zeman-žobrák z nášho dvora, jako by sa bál,
že ho budeme ešte na nejakú prácu nahovárať.Bol som zvedavé chlapčisko. Nasledoval som žobráka z obďaleč. Chodí po domoch po pýtaní.
Nevodilo sa mu asi chýrne, lebo z jednej chalupy vychádzal nadávajúc.Na konci dediny vynorila sa neočakávane mladá cigánka. Chcela sa pridružiť k žobrákovi.
Iste spolu chodievali po mestách, dedinách; možno od mesiacov, možno od rokov.— Daj sem tú kapsu, Dino! chce pomôcť niesť milencovi, čo vyžobral.— Ideš odo mňa, potvora! Zabijem ťa! — zreval na svoju družku úbožiak. Zahnal sa na ňu
rukou, aby ju udrel. Keď odskočila, jakoby uštípnutá hadom, sbiera, žobrák kamene a hádže
za cigánkou. Hádže viac po zemi, nie povetrím aby zapúdenú milenku odduril, ale jej
neublížil.Keď prestal hádzať a pokračoval v ceste, pustila sa i ona za ním. Pokojne, jako by sa
nebolo nič stalo. Iste je naučená na podobné výstupy.On tiež asi vie, že ide za ním, lebo asi po sto krokoch hádže kapsu na zem so slovami:— Tu máš! Nes — a počal spievať jakúsi melancholickú, tiahlu pieseň. Nebola slovenská.
Zná ju snáď z ukrajinskej stepi či odkiaľ? Vyjadruje piesňou všetek svoj žiaľ, žravý bôľ.
Cigánka ho pomaly doháňa. Už je pri ňom. Túli sa k nemu. Kladie mu ruku na plece.
Neodstrkuje ju. Vinie ju k sebe. Kráčajú vedno, družne, ruka v ruke popri hrudnatých,
zemiačiskách, vlniacich sa zelených žitných lánoch — on, stúlaný, vydedený zeman — žobrák s
čiernookou, neposednou, túlavou cigánkou.Ale voľná, široká nátura žobrácka nie je naskrze jednostranná, jemná duša žobrácka má
popri smutných aj veselé struny. Ako by aj nie! Len sa trochu zamysli, ctený čitateľu. Čo
sa ty napracuješ vo fabrike, napotíš v poľnej práci, nadreš písačkou niekde v kancelárii. V
práci, starostiach stráviš najväčšiu, najkratšiu časť dňa. Po práci jieš, nakupuješ, alebo
sa ti chce spať. A keď sa i zmôžeš na dajakú tú prechádzku, únavou ďaleko nezajdeš, moc
toho nezažiješ. Veď si predsa len unavený, vyčerpaný prácou, dennými starostiami. Ale taký
žobrák! Vyjde si ráno za rosy alebo keď už rosa obschla. Slniečko svieti, hreje, ešte
nepáli, cvrčkovia cvrčia, kobylku skáču po zelenej lúke, nad poľom vznáša sa škovránok,
velebiac krásne ráno. Kráča bujnými lučinami zaváňajúcimi sýtou vôňou materidušky,
ďateliny, harmančeka, mačieho chvostíka, popri hučiacich potokoch s penivou vodou, strmými
dolinami so skalnými bralami, vodopádmi, rútiacimi sa v storých prúdoch, hrajúcich v
slnečných lúčoch všetkými dúhovými barvami, rútiacich sa nezadržiteľne do hlbokej
priepasti. Žobrák zná prírodu v každej dennej, v každej ročnej dobe, v každom počasí. Je
doma práve tak v rovinách, kde vlnia sa žitné polia, posiate červeným slepým makom, či
psiou ružou, karmínovým kúkolom, belasou nevädzou i modrou stračou nôžkou, jako v horských
dedinách, kde nad radom drevených chalúpok v závratnej výške so strmého úbočia zavznieva
cengot kravských zvoncov a úžľabinou spúšťajú chlapi do doliny brvná, ktoré dopadajú
hlukom, jako by zakaždým z dela vystrelil.Žobrák môže mať za jediný deň, v ktorom prešiel dvoma-troma dedinami, videl les, potok,
dolinu, viac dojmov, jako väčšina pracujúcich ľudí za mesiace. Žobrák môže žiť ako málokto
s prírodou, veseliť sa s ňou, u nej hľadať balzam úľavy, zabudnutia pre svoje žiale.Myslíte, že je tak málo ľudí, ktorí sa túlajú svetom jako žobráci len z náruživej túžby
za prírodou, z inštinktívneho odporu voči každej práci, ktorá ubíja v človeku voľné decko
prírody, zotročuje, obmedzuje?! A ktorá práca by človeka neobmedzovala?My nevieme ani mohutne žialiť, ani mohutne sa veseliť. Nezavýskli by ste si aj Vy zavše,
nezakrepčili rozpustile, keď kráčate v meste ulicou? A môžete? Nemôžete si to dovoliť,
spravili by ste sa nápadnými, smiešnymi. Musíte mať predsa ohľad na ľudí, ktorí vás znajú,
na svoje spoločenské postavenie. O čo voľnejší je žobrák! Môže si zaskočiť trebárs na
prostred dedine, a keby ho trebárs dedina držala za blázna, vykašle sa na ňu. A keď ho
pochytí žiaľ, nevôľa, môže si trebárs všetky handry s tela postrhávať. Zajtrá vyžobre si
iné. Probujte to Vy! Ak Vás nezavrú do blázinca, budete trebárs štvrťroka zdochýňať, kým si
odtrhnete od úst na nové šaty.Videl som raz výjav, na ktorý v živote nezabudnem. Vybehli na ulicu otec, mater, slúžka,
sestry, vybehol som i ja. Súsedia, psi, krčmárka — židovka, všetko tam bolo. Ale stálo to
za to. Na trotoáre hral verklikár dvom vandrákom, ktorí tancovali. Jeden bol dlhý, suchý, s
pripučeným deravým pinčom na hlave, na zadku, na kolenách veľké hnené záplaty na
rozodraných, ošúchaných pepita-nohaviciach. Lakťami pod pazuchami presvitlo mu zavše holé
telo, jako by nemal košele. Vykrúcal z chuti a nežne svojho územčistého, tučného kamaráta,
trošku slušnejšie oblečeného, až na topánky, z ktorých mu trčaly prsty. Tučný sa zadychčal,
bránil sa, vzdychal dojemne po nemecky, aby ho nechal:— Lass mich! Lass mich!Dlhý švihák však nerobil si nič z kolegových vzdychov, ale tančil, vykrúcal, držiac
Nemca pevne, ale nežne, jako najgalantnejší gavalier svoju tanečnicu okolo pása, chvíľami
ho pustil, aby si vydýchol, ale hneď zase k nemu priskočil, uklonil sa mu a zvolal s
affektovanou zdvorilosťou:— Smím prosiť, drahá slečno, ješte jednu turu!A vykrúcal spoteného Nemca vesele ďalej, raz na pravú, raz na ľavú stranu, vystieral nad
ním svoj deravý dáždnik s polámanými drôtami jako nejaký hodvábny slnečník, ustupoval pred
Nemcom vlečúc ho za sebou; zavše furtácky vykríkol:— Pardon! slečno, račte dát pozor na moje kuří voka!A keď verklikár dohral jeden kúsok, posadil Nemca na trotoár a ovieval ho miesto vejárom
svojím zamasteným deravým pinčom.Za valčíkom dal hrať polku, za polkou mazúrku, potom strašiaka a tančil, tančil s tučným
neborákom, hádžuc verklikárovi za každým kúskom päták do verkľa.— Pozor, pozor, slečno, aby ste mi nepomačkala hedvábný nákrčník! — každú chvíľu spravil
nový vtip. Rozkazoval verklikárovi:— Dejte nám takový sladký, takový tichý, nežný valčík. Vždyť víte, jako pro zamilované!A vrtel, točil, vykrúcal, natriasal svojho tučného Nemca s takou pozornosťou,
gavalierskou spôsobnosťou i nežnosťou, jakoby vykrúcal v nejakej skvelej tanečnej dvorane
pri zvukoch salónnej kapely nejakú pôvabnú krásku v elegantnej bálovej toalete.Konečne, keď Nemec stenal, nestačiac si stierať špinavým ručníkom pot s čela a červenel
jako moriak, sotva lapajúc vzduch, odviedol ho na trotoár, galantne sa mu uklonil, hodil do
verklíka dva šestáky so slovy:— Hrome! To jsou poslední! Zahrajte mi ňáké hezké solo!A počal tancovať s takou chuťou, takým citom i vrodeným umením, že nemohli sme s neho
očí odtrhnúť.Prosím, a ten človek pretancoval v tom pouličnom prachu pri zvukoch rozladeného verkľa
celý svoj majetok — zlatý dvadsať krajciarov.A taká zábava, taká štedrosť je nie medzi žobrákmi nič neobyčajného. Urobiť to,
pretancovať celý svoj majetok dáky mešťan alebo sedliak, bude sa o tom rozprávať za
päťdesiat rokov v piatich stoliciach.Ale spokojní, ba šťastní, bývajú i starší, chorľaví žobráci, ktorí nikdy v tanci
neposkočia, bujne nezavýsknu. Znal som žobráka v handrách, s opuchnutýma nohama,
postávajúceho na rohu ulice.— Ako sa máte? — spytujem sa ho.— Dobre — odpovedal presvedčive a podíval sa na mňa dobrácky spokojne svojou bľadou,
vetrom vyštípanou tvárou s červeným vypitým nosom a vráskavým čelom, na ktoré splývaly
šedivé strapaté vlasy.Človek ten bol kedysi samostatným lekárnikom, chýrnym elegánom. Sám pamätám, ako sa nám
vrútil jednu noc do kuchyne, kde zaspal opitý na podlahe a ležal tam až do rána. Ráno sme
ho vyhodili. Glacé-rukavice, zlaté hodinky a zlatý cviker, ktorý sme po ňom našli, museli
sme mu osobitne posielať. Dogazdoval, spil sa, dal sa na žobrotu. Milého žobráka sa ujal
švagor statkár, vzal ho k sebe a dal ho obriadiť, obliecť do novej bielizne, šiat. Hovorí
mu:— Čo sa máš túlať, moknúť, mrznúť! Zostaň u mňa, dávaj pozor na čelaď, na statok. Budeš
mať u nás izbu, chovu, zašatím ťa a dám ti zavše i na ten dohán a deci slivovice.A milý apatekár proboval. Ale po mesiaci prevliekol sa zase do svojich žobráckych
handár, prevesil si cez hrdlo kapsu a vzal do ruky palicu. Až na poli ho okríkne švagor:— Čo to ty stváraš?! Kamže sa poberáš?— Ale idem svetom, kam ma oči povedú.— A čo budeš robiť?— Ale nič. Keď budem hladný, vypýtam si kúsok chleba a vyspať sa mi už tiež len dakde
dajú.Dohovára statkár švagrovi, aby len zostal u neho. Ale ten nie a nie. Že ani za celý
svet. Prečo? Že on ani sám nevie. Že mu je u švagra dlhá chvíľa, taký hlúpy život, jeden
deň ako druhý, človek žije jako ten dobytok, jie, pije, spí. On bude chodiť radšej po
pýtaní. Za týždeň obíde celý okres, všade vidí, počuje niečo nového, známych stretne,
vypije si, kedy chce, nemusí drnkať od švagra na trúnok krajciare.A stojí milý apatekár na rohu. V zime sa trasie zimou, v lete trpí horúčosťou, ale zato
sa vše usmeje, oči zažiaria radosťou, keď ho niekto osloví, a spokojne si prekrúca handry
na opuchlých nohách.— Ako sa máte? — Dobre. — Verím mu.Sú žobráci, ktorí sa tešia vážnosti a úcte, že by im mohol mnohý ctižiadostivý človek
závidieť. U nás, vo svojej rodnej obci poznal som tiež takého žobráka. Bol to slepec z
Novej Bane, malý, červenolíci, zdravý chlap v najlepších rokoch. Keď ozvala sa na kraji
obce z niektorého dvora jeho harmonika a neobyčajne vrúcnym, mocným hlasom spievaná pieseň
:„Kde jsi, ó Ježíši, ó lásko má?!Tebe moje srdce vždycky hledá.Ó, Ježíši můj, ó Ježíši můj!cítila sa celá ulica nejak sviatočne. Žobrácka púť úbohého slepca, hrajúceho a
spievajúceho mohutnú nábožnú pieseň, bola skoro podobná jakémusi druhu pobožnosti.Keď som chodil do 6. gymnaziálnej triedy, počal som smýšľať veľmi hranate, prísne,
bezohľadne. Chcel som vyhodiť zo svojej knižnice všetku belletriu, uznávajúc, že iba poučné
knihy majú oprávnenosť na svete. Počal som prenasledovať žobrákov, vyhadzoval som i so
svojím bratrancom vandrákov, že si nejeden rozbil fajku vo vrecku alebo nos rozplaštiac sa
na našom cementovanom podstení. Obyčajne spustil som na každého žobráka, ktorý sa mi nezdal
byť lazarom:— Prečo nerobíte?! Nebudeme podporovať darmožrútov! Aló! marš!A huckal som psa na úbožiaka, jestli sa nebral preč.Až môj vlastný otec sa pozastavil nad mojou krutosťou:— Chlapče! — hovoril — či si ty trúfaš byť sudcom nad nešťastnými ľuďmi?! Či ty vieš, že
tvoj zdravý chlap je nie potrebnejší almužny, než lazar o jednej nohe?! Ešte si málo prežil
v živote. Nerob takú milosť zo svojho mizerného krajciara a radšej daj desiatim nehodným,
než by si mal odoprieť almužnu jednému potrebnému.často som sa od tých čias zamyslel nad smyslom almužny. — Je ona predsa len jakousi,
trebárs nepatrnou korrektúrou životných, majetkových nesrovnalostí, poslednou nádejou
tonúcich na mori života. Keby človeka malo všetko sklamať v živote, jedna vec: almužna ho
nemá sklamať nikdy.A čím väčšmi uteká život, stávajú sa môjmu srdcu bližšími aj žobráci, títo pútnici,
snažiaci sa utiecť z tohoto hmotárskeho, sobeckého sveta, znajúceho tak málo lásky a
milosrdenstva, do lepších krajov, ta za modré vrchy, šednúce v diaľke, kde by človek
nepracoval od rána do večera, neubíjal dušu takzvanými spoločenskými povinnostiami a
ohľadmi, ale stačil vydýchnuť si z plných pľúc, tešiť sa jásotu slnka, kochať sa spevom
vtáctva, ssať do seba nádheru bariev a vôňu kvetnatej lučiny a honiť sa za pestrými
motýľami, kde by človek cítil, že je voľným, nespútaným tvorom božím, stvoreným k
radostiam, k pôžitkom. Utekajú do hmlistej diaľavy títo nespokojenci, nemajúci sily, aby sa
staly reformátormi ľudstva, ale pociťujúci až príliš jasne, čo zbytočných pút, chomútov,
prežilých tradíc, zlozvykov, predsudkov, hmotárstva i sobectva tlumí v dnešnom človeku
radosť zo života, za ktorou oni, veční velební pútnici kráčajú každým dňom, každým ránom
znovu a znovu. | Kompis_Zobraci.html.txt |
Mor ho! (text básne)Zleteli orly z Tatry, tiahnu na podolia,ponad vysoké hory, ponad rovné polia;preleteli cez Dunaj, cez tú šíru vodu,sadli tam za pomedzím slovenského rodu.Duní Dunaj a luna za lunou sa valí:nad ním svieti pevný hrad na vysokom bralí.Pod tým hradom Riman—cár zastal si táborom:belia sa rady šiatrov ďalekým priestorom.Pokraj táboru sedí cár na zlatom stolci;okol neho cárska stráž, tuhí to paholci;a pred cárom družina neveliká stojí:sú to cudzí víťazi, každý v jasnej zbroji.Pobelavé kaderie šije im obtáča,modré ich oči bystro v okolo si páča.Rastom sú ako jedle, pevní ako skala,zdalo by sa ti, že ich jedna mater mala.Krásna zem — jej končiny valný Dunaj vlaží,a Tatra skalnou hradbou okol nej sa väží:Tá zem, tie pyšné hory, tie žírne moravy:to vlasť ich, to kolíska dávna synov slávy.Slovenský rod ich poslal, zo slávneho snemu,aby išli s pozdravom k cárovi rímskemu.Oni čelom nebijú, do nôh nepadajú:taká otroč neznáma slovenskému kraju,lež božie dary nesú, chlieb a soľ, cárovia smelými sa jemu primlúvajú slovy:„Národ slovenský, kňazstvo i staršina naša,kroz nás ti, slávny cáre! svoj pozdrav prináša.Zem tá, na ktorú kročiť mieni tvoja noha,to je zem naša, daná Slovänom od Boha.Pozri: tu jej končiny valný Dunaj vlaží,tam Tatra skalnou hradbou okol nej sa väží.A zem to požehnaná! Chvála Bohu z neba,máme pri vernej práci voždy svoj kus chleba.Zvyk náš je nie napadať cudzie vlasti zbojom:Slovän na svojom seje, i žne len na svojom,cudzie nežiada. Ale keď na naše dverezaklope ruka cudzia v úprimnej dôvere:kto je, ten je; či je on zblíza, či zďaleka:Vo dne, v noci na stole dar boží ho čaká.Pravda, bohy vydaná, káže nám Slovänom:pána mať je neprávosť a väčšia byť pánom.A človek nad človeka u nás nemá práva:sväté naše heslo je: Sloboda a sláva! —Neraz krásnu vlasť našu vrah napadol divý:na púšť obrátili sa bujné naše nivy;mestá ľahli popolom: a ľud náš úbohý,bitý biedami, cudzím dostal sa pod nohy.Bláhal už víťaz pyšný, že si bude pástivôľu svoju naveky po slovänskej vlasti,a žiť z našich mozoľov: ale bláhal darmo!Dal nám Boh zas dobrý deň, zlomili sme jarmo.A tí, krutým železom čo nad nami vládli,kdeže sú? — My stojíme; ale oni padli. —Lebo — veky to svedčia — vo knihách osudutak stojí napísané o slovänskom ľudu:Zem, ktorú v údel dali Slovänom nebesá,tá zem hrobom každému vrahovi stane sa. —Nuž, povedzže nám, cáre! mocná ruka tvojačože nám nesie: či meč, či vetvu pokoja?S mečom ak ideš: cáre! meče máme i my,a poznáš, že narábať dobre vieme s nimi;ak s pokojom: pozdrav ťa pán neba i zeme,lepšie, ako ťa my tu pozdraviť umieme. —Tieto dary božie sú priazne našej znaky;z ďaky ti ich dávame: ber ich aj ty z ďaky.“Nevzal cár božie dary, z jeho mračnej tváriurazená sa pýcha ľútnym hnevom žiari.A zo stolca zlatého takovým sa heslomozvali ústa jeho ku slovänským poslom:„Mocný pán, ktorému boh celú zem podnožila osudy národov v ruku jeho vložil:ten pán velí: Slovänia! pozrite po svete:medzi národy jeho či jeden nájdete,ktorý by putá minul abo nezahynul,akže oproti Rímu prápor svoj rozvinul.Skloníte šije i vy. — Tie krásne roviny,túto zem vašich dedov dostane ľud iný.A spurné rody vaše pôjdu Rímu slúžiť,strážiť nám naše stáda, polia naše plúžiť.A junač vašu k mojim junákom pripojím,a z nej krajinám rímskym obranu pristrojím.A kto sa proti mojim rozkazom postaví,beda mu! ten sám sebe záhubu pripraví.Vedzte, že som pán Rímu, a Rím je pán svetu:To moja cárska vôľa; to vám na odvetu.“Hriema pyšný cár, hriema zo stolca zlatého,lenže Slovän nejde sa ľakať pýchy jeho.Hoj, rozovrela tá krv slovänská divoko,a junák ti cárovi pozrel okom v oko;a z oka ti mu božia zablysla sa strela,ruka sa napružila a na zbroj udrela;a jedným veľkým citom srdcia im zahrali;a jeden strašný ohlas ústa im vydali:„Mor ho!“ kríkla družina slovänská odrazua meč zasvietil v pästi každému víťazu:„Mor ho!“ kríkla a razom na cára sa metá:To ti na rímsku pýchu slovänská odveta.No, dokáž teraz, či máš toľko sily v meči,koľko pýchy vo tvojej, cáre, bolo reči. —Ale ten nie! — zbroje sa bojí podlá duša:a tu ti o slobodu dobrý ľud pokúša. —Skočil medzi stráž svoju cár bledý od strachu:a zlatý jeho stolec už sa váľa v prachu;a mečom za ním Slovän cestu si prerážaa junák za junákom padá cárska stráža.Zasurmili surmity, volajú do zbroje:povstal tábor, do šíkov zvíjajú sa voje;a voj za vojom divým útokom ta letí,kde boj na cára bijú tie slovänské deti.Husté prachu kúdoly po poli valia sa,zem dupotom a nebo rykom sa otriasa. —A tá naša rodinka, tá slovänská čata,už vám je zôkol—vôkol od vrahov obstatá.Sto mečov sa každému nado hlavou blyští,lež Slovän nečítava vrahov na bojišti,ale morí. — Hoj, mor ho! detvo môjho rodu,kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu:a čo i tam dušu dáš v tom boji divokom:Mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom.Zúri boj a našina stala si dokola:to vie, že premoc rímsku jej moc nepredolá:lež, brať moja, ak už len padnúť mi máš v boji,to že mi padni, ako víťazom pristojí.A môj Slovän ešte raz bystré hodil zrakyponad tie šíre rovne, na kraj svoj ďaleký.Tam na tých horách sivé mihajú sa väže,čo strežú slovenského národa čierťaže.Svätoháj, stovekými zelený lipami,v tajné tam lono túli bohov jeho chrámy.A nad riekou biely dom, v ňom jeho rod milý,a v čistom poli dedov posvätné mohyly:dedov, ktorých niekdy ľud radievali rady,ktorých meč divých vrahov odrážal nápady.Ich popoly dávno už čierna zem tam kryje,ale ich meno posiaľ v piesni ľudu žije.A sláva zašlých vekov junáka oviala;a duša jeho svätým ohňom splápolala,a meč v jeho pravici strašnejšie sa zvíja;bleskom blýska na vraha, hromom ho zabíja.Praštia zlomené raty, bité štíty zvoniaa pyšné prilby rímske do prachu sa ronia.Hynú i naši, hynú, ale sťa víťazi!Žiadna rana zvuk bôľu z úst im nevyrazí,vďačne lejú vernú krv po osudnom poli:oj, veď padnúť za národ — oj, veď to nebolí!A boj pomaly tíchne: strašná búry siladivým svojím zúrením sama sa zničila.— A kde naši, čo bili ten Rím svetovládny,lebo koval úmysel na Slovänstvo zradný: —Kde naši? — Hojže, Tatro, jasných orlov mati!Nikdy sa ti tá tvoja detva už nevráti.Páč! Nad valným Dunajom krvavô pobrežia:tam ti tvoji synovia povraždení ležia.Neostal, ani kto by tú zvesť niesol bratom:Bratia vám za česť rodu padli v boji svätom.Lež každý na junáckej spočíva posteli,na kope vrahov, zbitých od jeho oceli.Už nežije, a ešte hrozí tá tvár bledá,tá ruka zmeravená meč odjať si nedá.A cár s okom sklopeným na bojišti stojí:A čo? — Azda tých padlých Slovänov sa bojí? —Nie, lež bezdušné svojich hromady tam vidía zo svojho víťazstva radovať sa stydí.No zahyň, studom večným zahyň, podlá duša,čo o slobodu dobrý ľud môj mi pokúša.Lež večná meno toho nech ovenčí sláva,kto seba v obeť svätú za svoj národ dáva.A ty mor ho! — hoj mor ho! detvo môjho rodu,kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu;a čo i tam dušu dáš v tom boji divokom:Mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom. | Chalupka_Mor-ho.html.txt |
OsobyONDREJ TRÚCHLYEULÁLIA, jeho ženaPAĽKO, ich synKREPELÁKKREPELÁKOVÁPETÁKPETÁKOVÁKUČERKAKUČERKOVÁRAKAJRAKAJOVÁELENA, dr. právaSTARECALOIS, sluha u TrúchlychIzba u Trúchlych, v prostriedku stôl. Pri obloku malé pódium, vpravo, vľavo
dvere. Ozdoba dľa vôle, len nie dobová, ale fantastická. | Holly_Emancipacia.html.txt |
1Hneď ako sa vchodí do Ráztok, dediny to ležiacej vo Vysokých Tatrách, vidíme za malým
potôčkom malý, úhľadný domček, akoby bol len včera zo škatuľky vyskočil. Na ňom zrejmá všetka
možná okrasa, akú len môže poskytnúť macošská príroda Tatier a umenie tam zosústredené. Steny
biele ako čistý šifón, z nich pekne vynímajú sa ale tmavorudé obloky. Ostatne v lúčoch letného
slnka pre oko pozorovateľa neznesiteľný odblesk steny zjemnený bude zeleňou, ktorú poskytnúť
má práve vzchodiaca fazuľa. Pri každom jej korienku pripevnený je už špagát, ťahajúci sa až na
nízky krov. Záhradka čo do zovňajšku súladne spojuje krásne s dobrým.K domu nepatria žiadne hospodárske stavy, ba aj dvorík je veľkosti, vlastne maličkosti
domku úplne primeraný; veď tu nebýva gazda, ale pán Mikuláš Obšíval, poctivého remesla
krajčírskeho majster. On ale nenie pestiteľom tejto krásnej záhradky, ani jeho pani Fánika —
oni majú dosť roboty vôkol remesla — ale ich chovanica Julka. Táto vzala si na mladú hlavu
zapustenú záhradôčku a pretvorila ju na maličký raj, malý, ale pre ňu samu až príliš veľký.
Našiel by v ňom dosť miesta aj Janko… no ale s tým teraz pokoj!Pán majster Obšíval má — ako podotknuté — vždy dosť roboty. Veď v Ráztokách on je jediný
predstaviteľ svojho remesla a ako taký už sám zaokrýva potreby celej dediny. Predtým ako na
púť chodili k nemu zákazníci i zo susedných obcí, ba i z mestečka; lež teraz skvie sa tam už
novopečená firma: Nathan Fried, Herren-Kleidermacher, ktorý všetok bývalý zárobok Obšívalov k
sebe narazil. Od tých čias, čo sa táto firma zjavila, nemá starý Obšíval pokojnej hodiny,
cítiac sa byť zo sedla vyhodeným ani nie vyučeným krajčírom, lež špekulantom, ani nie
pravoverným kresťanom, lež židom. Horkosť cíti ale najviac oproti bývalým zákazníkom svojim,
ktorí sa dali od neho tak zvábiť.„No ale,“ teší sa Obšíval, „veď ja ich ešte poučím, kto lepší majster, či starý Obšíval a
či Fried.“No poučka, bársako často sľubovaná, akosi neskoro chodí. Teraz vžil sa už v obmedzenejšie
pomery, majúc už len pár objednateľov z mestečka, všetko už obstarných pánov, ktorí i ďalej
verne u Obšívala vytrvali; ale tým jeden oblek i tri roky trvá. Zato ale nemrie on hlady, ani
nezaháľa, lež šije na dediny ženskú robotu. Nik nezná tak pekne vycifrovať ženské kabátiky,
živôtiky, a vesty ako starý krajčír z Ráztok; preto všetka takáto robota ide k nemu na úval a
náš majster šije, až sa len tak hory zelenajú.I teraz sedí pri šijacom stolíku. Proti nemu šije učeň Miško. Pán majster stačí len kde-tu
pozrieť na učňa alebo do obloka. Drobnučkou ihlou ozbrojená ruka dobre zvykla k tejto práci,
lebo už len mechanicky mihá sa vo vzduchu; cverna tiež kratučká; hja, Obšíval tiež objavil
tajomstvo, pomocou ktorého prevládal krajčír v šití čerta. Na pravý bok začesané vlasy len
nedokonale zakrývajú veľkú lysinu Obšívalovi; vzdor ich plavej farbe už povážlive prekvitajú
šedinami. Tvár, nakoľko ju zboku možno rozoznať, je vráskovitá, ale prívetivá a dobrosrdečná;
postava sama sebou mohutná, u krajčírov až zriedkavá.Pán Obšíval nenie dnes tak dobrej vôle ako obyčajne, lebo dnes je utorok. Včera zadržal
verne modrý pondelok, idúc do Krapňov, kde má byť pozajtre svadba. Krapeň je ráztocký švec,
žení jediného syna, a to veľmi dobre. Nahotovili teda na svadbu mnoho koláčov, i pozval
Obšívala okúsiť ich; veď sú vlastní švagrovia. Bolo čosi i hriatej, no a bez tej nesvedčilo sa
Krapňovi švagra prepustiť, a Obšíval nebol nikdy núkaný. Núkali ho veľmi a on, súc mäkkého
srdca, poslúchol i zalieval pilne tie trampoty života. Včera mu nebolo nič, ale dnes dostavili
sa neblahé následky: má ťažkú hlavu ako cent, bolí ho a pritom zabožil by sa, že je celkom
prázdna, hučí mu v nej ukrutne, akoby tisíc chrústov v nej mlynčekom bzučalo. Majstrovi ťažko
to už vytrpieť, odloží robotu z kolien na susedný stolec, a chytiac ubolenú hlavu do oboch
dlaní, oprie lakte o stolík a stene. Učeň Miško trpí hrozné muky, lebo nadchodí ho smiech na
majstrovi. Hej, keby bol von, ale by poplašil smiechom svojím kury v celej dedine. No tu
nesmie, vediac, že je blízko trže.[1]Smiech zdržiava v hrdle, ako len vládze. Majster je inak dobrý človek, no posmech
od učňa neznesie. Ak by len raz na ňom kútik utiahol, vedel by s ním i ukrutne naložiť. Ale
Miško je mocný chlapec, vie premôcť v sebe svojvoľného smejka.Pán majster obrátil teraz svoj skalený zrak na učňa. Tomuto ihneď prešiel smiech pri
spatrení tej smutnej tváre. Majster povie mdlým hlasom:„Chlapče, dones vody a zavolaj sem pani majstrovú.“ Chlapec odbehol a o chvíľu už niesol
krčiažtek s vodou a postavil ho pred majstra na stolík. Zápäť za ním prihrnula sa aj pani
majstrová.Kedysi musela byť veľmi hodná, i teraz sa môže rátať medzi krásne ženské, hoci už päť
krížikov ju tlačí.„Nuž ale nemala ako ostarieť,“ vravia neuznanlivé susedy.„My, čo sa nahrdlujeme, a ona sedí sebe v chládku ani veľkomožná.“No na jej rukách tiež poznať, že susedy samochtiac nechcú pravdu znať.Obšíval, počujúc tichý krok ženy, pozdvihol smutne hlavu spomedzi dlaní a rozľútosteným
okom zrelého starca pozrel na svoju šľachetnú ženu.„Kde je Julka? Chcem ju ešte raz vidieť, kým úplne nezahodím ihlu. Už som tam!“ hodil
starec rukou v tú stranu, kde ležal cintorín.Fánika nepreľakla sa ešte toľme choroby mužovej, akoby sme právom očakávali. Už vedela,
aká to choroba sužuje Obšívala v utorok, a bola zbehlá vo vede lekárskej natoľko, že znala,
aké lieky hodia sa na ten deň. Preto viac len z lekárskej obyčaje sa pýtala:„Starký môj, povedz, čo ti je? Čo ťa bolí? Zdúver sa mi, ako to Pán Boh dobrým manželom
prikázal.“Na tento milý rozhovor bol Obšíval razom strhnutý spiatky už z brán smrti, ale ešte vždy s
bolesťou povedal:„Mne už márna pomoc. Ja som už — bútľavý peň. Už iba rýľ a motyka mi spomôže. Záha ma v
ústach pečie ako v ohni, hlava sa mi ide bôľom rozskočiť, a v ušiach mi hučí, sťa keď sa včely
roja.“ Obšíval rád chorobu žene svojej opisoval: veď ona vedela tak milo poľutovať, že už
kvôli tomu by sa bolo vyplatilo ochorieť. I jej mužovi hneď polovica choroby odpadla.Fánika položila ruku na čelo mužovo, hľadiac po lekársky do kúta s celkom vážnou tvárou;
potom vravela:„Horí to, staričký, ako u kováča. Vidíš, to je za včerajšok. Ó, ten modrý pondelok, bohdaj
by tam skazu vzal i s tým ešte, kto ho prvý vymyslel! A ty, apíček, držíš naň viac než na
božie slovo. Od mladi, ako som u teba, každé ráno sa modlím päť otčenášov, tri zdravas a jedno
verímboha, aby si sa od neho odučil, a to všetko darmo. Včera som ťa tiež ako prosila: nechoď;
a Obšíval šiel.“„Môžem ja z toho, že ma volajú? Už včera ráno pevne som si umienil, že nepôjdem nikam. Ale
na nešťastie prišiel tvoj brat Krapeň, tak ma pekne volal, toľko mi toho nasľuboval, až som
šiel. A čo by som bol za rodina, keby som nešiel ani len koláče okúsiť, čo švagriná synovi k
svadbe nahotovila?“„Žabu čo po samom zlate vodiť budeš, predsa nájde mláku — keď chce. Tak i ty každý
pondelok musíš nájsť príčinu, aby si mohol zadržať kantátum.“[2]„Už, mamička, nepôjdem viac nikdy ani na piaď,“ uisťoval ženu. Volali sa apíčkom a
mamičkou, aspoň takto chcejúc predstaviť si rodičovské blaho, ktoré z riadenia božieho nikdy
neokúsili.„Čím raz hrniec navrie, tým vždy páchnuť bude! Najtiaž ti chorobu prestáť, hneď zabudneš
svoj sľub. Každý utorok mi to sľubuješ a každý pondelok to zrušíš. Ale dobre, pre mňa drž si
ty svoje pondelky. Na záhu bude dobrá trimfólia,[3]ktorá sa uvarí a odvarok Obšíval vypije.“„Bože, veď je to ako blen!“ vzdychol Obšíval. „Fánika, hľadaj lepšiu medicínu.“„Zlé zlým, starký. Proti záhe trimfólia, proti hlavyboleniu…“ premýšľala žena.„Na hlavu studené handry,“ doplňoval úsudok ženin, skúmajúc vážnu tvár jej. Nazdal sa, že
jej nemôže obligátny liek na um zísť.„Hlavu si uviažeš o — koleno, a prestane ťa bolieť,“ zasmiala sa majstrová. Aj Obšívalova
tvár sa trochu obveselila. Ľahol si do postele a žena išla po kuchyni zháňať sľúbené lieky;
starý Obšíval ale chrápal už ako peň.[1]blízkotrže— zvady, hádky[2]cantatum— spievané, spev; v prenesenom význame veselá nálada,
dobrá vôľa[3]trimfólia(nesprávne z latinského trifolium) — ďatelina | Kukucin_Pan-majster-Obsival.html.txt |
Druhou triedouZ cestovania po istých krajoch Slovenska nemá Slovák mnoho potešenia. Môže si myslieť, že
je v cudzej krajine, lebo slovenské slovo nepočuje, len maďarská a nemecká židovčina mu udiera
o uši. A keď aj začuje tú svoju ľubozvučnú reč, tak by tú radosť, ktorú z toho má, vďačne a
lacno predal.Pol dňa som počúval bezohľadne hlasné správy o rôznych obchodoch, krachoch a konkurzoch,
keď napokon v Žiline nasadli dvaja úradníci, ktorí hovorili po slovensky: Jeden z nich bol
starší s bokombradami, veľkými fúzmi a s muškou pod perou, druhý mladý, vysoký chlap s tvárou
tvrdou, ani z dreva hrubo vydlabanou. Sadli si v mojom kupé a starší rozprával, že veru ten a
ten (to som nepočul, kto) zomrel počas vojny; mal veľký „láz“,[1]dostal „vérmérgezés“[2]a darmo ho „kezeloval“[3]„hírneves“ lekár,[4](parom ho vie, kto) jednako zomrel.Som zásadne dobrý človek, hľadiaci vždy zmýšľať o blížnych čím najlepšie, dokiaľ ma nenúti
k opaku vážna príčina a preto som si myslel o dvoch pánoch, že: ajhľa, ako sa naši pomaďarčení
Slováci berú naspäť k materinskej reči. Ono im to ide ešte trochu drgotave, nuž ale pôjde to,
pôjde. I hľadel som na dvoch pánov veľmi priateľsky a vľúdne. Aspoň tak, ako hľadíme na pekne
vypečené prasiatko vo výklade obchodu s delikatesami.Mladší z pánov sa zaujímal, čo bude so vstupom ľudákov do vlády, koľko a aké ministerstvá
dostanú. Starší podotkol, že čítal, že vraj dostanú ministerstvá zdravotníctva a unifikovania.— To je nemožné, to sú hlúposti! Musíme dostať i ministerstvo pre správu Slovenska.— V novinách to nebolo, — riekol starší a vytiahol z vrecka „Prágai Magyar Hirlap“[5]a „Reggel“.[6]I prezerali noviny. Neviem, čo v nich našli. Iste čo hľadali a čo ich duši dobre
padlo. Čo to bolo, neviem, lebo som vyšiel z oddelenia.V susednom kupé sedel starší pán so staršou, príjemne vyzerajúcou paňou. Hovorili po
maďarsky. Pozdravil som a prisadol som k nim. Nezvyknem sa vo vlaku zdraviť, lebo cestujúci
obyčajne hľadia jeden na druhého ako na záškodníkov a uberateľov našich najsvätejších práv na
prázdne kupé, ale tí dvaja vyzerali takí veselí, spokojní a priateľskí, že som robil proti
svojmu zvyku. Z ich rozhovoru som ľahko vybadal, že sú to manželia. Nasadli na poslednej
stanici a teraz vošiel k nim konduktor, aby sa presvedčil, či necestujú zadarmo. Pán mu podal
preukážku a lístok druhej triedy.— Kde cestujete, pán okresný náčelník? — pýtal sa zamestnanec.— Do P., — odvetil pán, lepiac si cigaretový papierik na puknutú cigaru.— Však tam rýchlik nezastane.— Viem. Zídeme v T. a odtiaľ sa odvezieme autom do P.— Á tak! — uspokojil sa konduktor a salutujúc chcel vyjsť. Lenže usmievajúci sa náčelník
ho zastavil a strčil mu tri cigarky do hrsti, bez akejkoľvek príčiny, očividne len preto, lebo
bol dobrej vôle. Mimovoľne som sa usmial, na čo sa usmiala i milá, moletná, ružová pani,
žmurknúc na mňa očami čiernymi sťa trnky.— Môj muž je márnotratník, viem, že preň vyjdeme čoskoro navnivoč, — povedala po maďarsky.Náčelník jej so strojenou prísnosťou odpovedal po slovensky: — Keby si len nemlela toľko
nadarmo. Už sme dvadsaťpäť rokov spolu a ešte som z tvojich tristo gugérov[7]ani jeden nepremárnil, naopak ešte som prikúpil. Ak budeš do mňa zaparovať, tak sa
vrátim domov, môžeš ísť sama k svojej drahej dcére.— To by si ty iste urobil: dva týždne sa tešíš a chystáš na tú návštevu, vo dne v noci o
inom nerozprávaš, iba o zaťovi a vnúčati a teraz by si sa vrátil! Ty si z tých!Náčelník zalomil rukami. — No, ale takto luhať! Ani mi na um nezišli. Ty si stále len o
nich snívala. — I chytil chutnú paniu za rameno a privinul si ju k prsiam.Zasmial som sa. — Vidím, že s radosťou idete k deťom najskorej na krstenie prvého vnúčaťa.— Ako ste uhádli! — zvolala pani, stále po maďarsky. — Ideme k doktorovi Zvadovi do P. To
je náš zať.— Doktor Zvada, ale však to je divý pansláv a vy… — zvolal som prekvapene, — sa nezdáte
byť divými…— Divými panslávmi, — skočil mi do reči náčelník.— Mýlite sa! Ja som tiež divý Slovák (pre seba nearogoval[8]panslávstvo), hoci som bol kedysi za Maďarov i slúžny a moja žena je
najpresvedčenejšia Slovenka, aj keď hovorí len maďarsky, hoci rozumie po slovensky.Pani náčelníčka šermovala rukami a kričala: — Veru mňa títo ľudia tak prerobili. Na
posmech ma obrátili s mojou maďarčinou. Vzali mi kráľa Mateja,[9]Hunyady Jánoša a Kossútha a dali mi Žižku Jánoša a akéhosi Palackého Ferenca.Skočil som jej do reči: — No a nezabúdajte na najhlavnejšieho: Doktora Zvadu Józsefa!Trochu sa zarazila. — Pravdu máte, to je ešte ten najhlavnejší. Lebo človek všakže urobí
všetko pre drahých ľudí. A mňa do politiky veru nikdy nič nebolo. To som prenechala svojmu
mužovi.— No, a ja som tej vody tiež mnoho nenamútil, — vyhováral sa pán náčelník, — lebo som
cítil, že keby som sa bol ňou zaoberal, nemohlo to byť na prospech Slovákov — za oných čias.Ale keď zazrel, že jeho pani vstala a brala malý kufrík zo siete, zvolal: — Aha, už si
zase hladná! — A skutočne z kufríka vybalila veľmi chutne vyzerajúce klobásky, kačku a pagáče.
Nemohol som sa zdržať, aby som nepreglgol naprázdno. Vstal som, že vyjdem na chodbu.— Ešte čo, pánboh zachovaj! Nepusť ho, starý! — zvolala pani a postavila sa mi do cesty;
náčelník ma chytil za kabát.— No, to už nie. Takú urážku dobrý Slovák neznesie, a to sme si ani nezaslúžili od vás, —
riekol náčelník, — veď sa moja Magduška rozplače ako dieťa, keď pred jej klobásami utečiete.
Nerobte to, pane.Dobrí ľudia to boli; cítil som sa už medzi nimi ako starý známy. Klobásy boli ozaj
výborné, kačka prvotriedna, pagáče len tak mizli v ústach; znamenitá pani bola tá pani
náčelníková. Iste, rýdzi charakter, ušľachtilá duša. A jej muž, to bol iste tiež statočný —
trochu jednoduchý — ale sta-toč-ný chlapík! — Keď sme sa takto spriatelili a priateľstvo
potvrdili i pohárikom znamenitého vína, ktoré pán náčelník, človek očividne náramne obozretný
(šťastný okres, ktorého je náčelníkom!) nezabudol vziať so sebou, vyrukoval som s tým, čo mi
voči takýmto výborným ľuďom ťažko na duši ležalo.— Pravdu vám poviem, že som vás sprvu celkom inakšie posudzoval; myslel som: toto je tiež
jedna maďarónska blcha v slovenskom kožuchu, akých je veru veľa na našom Slovensku.Náčelník odhodil popukanú cigaru, ktorá vyzerala ako metla, a zapálil si novú. Keď videl,
že mu dobre horí, povedal: — To je už ľudský zvyk, že posudzujeme našich blížnych od buka do
buka, podľa celkom náhodných znakov. Strieľame capov, ale cítime sa pritom dobre.— Veru, súdime často chytro a zle a radšej ľudí odsudzujeme, ako by sme sa usilovali im
porozumieť, — riekol som, namýšľajúc si, že náčelníkovcom imponujem svojou múdrosťou a
dobrotou srdca.— Ty, Ondriš, povedz pánu doktorovi históriu tých dvoch železničiarov z Kalného. To ho
bude zaujímať.— Á o tých! Máš pravdu. Nuž počúvajte. Železničný lekár Štorch mi rozprával, že sú v
Kalnom na stanici dvaja železniční zamestnanci Vykoupil a Kančiar, Čech a Slovák. Vykoupilovi
ochorela žena, Štorch chodil k nej. Vykoupil každú chvíľu poslal preň auto, hoci je to
chudobný človek, žijúci len zo svojho malého platu. Opatrovala ju verne Kančiarka. Bolo to
dojemné, ako tí ľudia držali spolu. Štorch spieval hymny na Vykoupila a Kančiarovcov. Že vraj
medzi inteligenciou niet toľko obetavosti a vzájomného porozumenia, ako medzi týmito
jednoduchými ľuďmi. Prišlo prvého a Štorch našiel nielen Vykoupila usmrkaného, ale i Kančiarka
bola vyplakaná. Myslel si, že je to pre Vykoupilku, ktorej ešte vždy nebolo lepšie. Vykoupil
šiel s doktorom po medicínu a cestou mu vyrozprával, že Kančiar — ten vážny Kančiar, s tvárou
nehybnou ani Indián, nevyrieknúci zbytočného slova — prehral celý mesačný plat do haliera a
jeho žena preto nariekala. Vykoupilovi nezostalo nič iné, ako rozdeliť sa s ňou so svojím
skromným platom, napriek tomu, že choroba ženina atď. atď.— Štorch je prehnaný, citlivý žid i drel si päsťou oči, a utieral si zúrivo nos: ak-ká
šľachetnosť, pri tom jednoduchom človekovi, ak-ká zriedkavá dobrota srdca! Neopustí priateľa,
hoc je i hriešny. Cíti s úbohou ženou a s deťmi.— Štorch je aj obvodný lekár a keď bol v Kalnom, využil príležitosť a pozrel i do krčmy ku
Frischovi, či je v poriadku. Nuž bola v poriadku. Smejete sa? Nie, skutočne bola v poriadku,
bez všetkých mydlení prstov. Štorch sa zhováral s Frischom o Vykoupilovi a Kančiarovi, chválil
jedného a nadával na druhého.— Wie heiszt, — riekol Frisch, — Vykúpil je poriadny človek? Vykúpil je najväčší gauner,
korheľ a darebák. Ten má dôchodku pri železnici koľko chce a všetok prepije. Jeho žena je
preto chorá, lebo s ňou zle zachádza. Vozí si každý týždeň debny a debny piva a šnapsov domov
a Kančiar? Kančiar že hrá karty? Ný, Kančiar hrá karty raz do roka, je to neskúsený chlapec, i
prehrá. Môže taký človek vyhrať? Vykúpil vyhrá, lebo hrá každý deň. Nno, der Vykúpil!— Štorch hovoril, že roztvoril ústa ani riečny kôň — užíva také násilné porovnania — od
prekvapenia, keď mu Frisch takto osvietil Vykoupila a Kančiara, ktorého veľmi chválil. Je to
vraj vážny, statočný človek, žije vzorne so ženou, je dobrý, nežný otec, dobrý gazda, má už
svoj dom. Prehrať tie peniaze sa mu prihodilo nešťastnou náhodou. Jedným slovom, je to vzorný
človek.Milosťpani sa usmiala, pričom jej oči podivne mnohosľubne hľadeli.— Vidíte, ako sa človek môže pomýliť. I vy ste nás držali za akýchsi vyvrheľov. Hanbite
sa!— Veru sa hanbím. Ale že by sa tak bolo možné mýliť v posudzovaní povahy, ako pri tomto
Vykoupilovi a Kančiarovi, to je jednako zriedkavosť.— Hohohó, počkajte, ešte sme nie hotoví. Štorch pozrel v Kalnom nielen krčmy, ale i
obchody, a tak vošiel i do sklepu k Šimkovi, ktorý rád rozpráva a rád robí znamenitého
obchodníka. Štorch hovorí, že je v ňom schovaný najväčší veľkokupecký talent v republike, že
má omnoho viac kombinácií ako Meinl alebo neviemktorý veľkoobchodník.— Szenes v Pešti, — podotkla milosťpani.— Povedzme, že Szenes v Pešti, lebo sme my ľudia galantní, — poklonil sa náčelník a kývol
v elegantnom oblúku rukou.— Tak čo je so Šimkom?— Šimek vedel, prečo prišiel Štorch do obce, i pýtal sa ho, čo je s Vykoupilovou a s
Kančiarom. Štorch mu povedal, ako sa má chorá a zároveň i to, čo hovoril o nich Frisch.Šimek sa zasmial: — Ani reči o tom, Vykoupil je naozaj poriadny človek. Jeho korheľovanie
pozostáva z toho, že si každých desať dní dovezie z Vrútok debničku piva s dvadsiatimi štyrmi
fľašami a že ho so ženou a prípadne s návštevníkmi vypije za tých desať dní. To je jeho
korheľovanie. Frisch sa hnevá, že nepije a nehrá uňho karty, preto naň nadáva. Ale Kančiar, to
je vám švindler, ten už i v hárešte sedel a prehral gážu viac ráz. To vám je tichá voda. Ani
by si nepomyslel, čo je v ňom, keď naň pozrieš, vyzerá ani tuto svätý Alojz na obrázku. Ale
chodí k Frischovi, nuž je poriadny človek.— Teraz by som už skutočne chcel vedieť, čo je na tom všetkom pravda.— Vidíte, ja tiež, — riekla pani náčelníkova, pohojdajúc sa ako dieťa na pružnom sedadle.
Ale to nie je pravda, že Kančiar bol zavretý, len vraj mal byť.— Ešte nebol súd, ešte to nie je rozhodnuté, — podotkol náčelník.Napokon sme ustálili, že ľudia to budú ani nie zvlášť dobrí, ani nie nápadne zlí. Rozhodli
sme i to, že ľudia obyčajne posudzujú svojich blížnych nie podľa pravdy, ale zo sto iných
ohľadov. Pravdaže len ľudia povrchní, my napríklad nie. My sme ľudia seriózni, vieme, čo
znamená zlé slovo o druhom.Moja stanica sa blížila i odporúčal som sa milým ľuďom čo najpriateľskejšie.Vošiel som si po kufrík k svojim dvom úradníkom a videl som, že moje noviny porozhadzovali
a že sa teraz neženírovane zhovárali takou rečou, ako im ľahšie padlo. (Nie po slovensky.)V blízkosti kupé náčelníkovcov som zastal, lebo som počul hovoriť jeho takto: — … Magduš,
ty si to myslíš preto, lebo chválil tvoje klobásy a hltal ich, že sa mal na nich zadusiť. Duša
moja (lelkem), ja som človek skúsený, môžem ti povedať, že je to lotor, lotrisko všetkými
masťami natreté. Ani z očí mu nič dobrého nevyzerá. — Veru, môžeš mať pravdu, i ja som si už
začala myslieť, že by som nerada s ním… — Prešiel som pred otvoreným oddelením a pozdravil
ešte raz milých ľudí čo najvľúdnejšie, ako keby som nebol počul ich úprimnú mienku o sebe.Ale keď som kráčal už po nástupišti svojej stanice, vážne, ani albánsky pohlavár Prenk bil Doda[10]vo svojom vojnovom drese, pomyslel som si, že je náčelník vybíjaný šudier a hlupák
a jeho pani obstarožná koketa a dedinská hus.Svoj názor o náčelníkovcoch som si preto takto opravil, lebo náčelník len preto hovoril o
mne, že som lotor, aby ukázal svojej žene, aký je on múdry a prezieravý človek, ktorý vie
posúdiť ľudí na prvý pohľad; a jeho žena preto, lebo mu bez každého odporu prisvedčila,
napriek tomu, že na mňa očami falošne strieľala.[1]láz(maď.) — horúčka[2]vérmérgezés(maď.) — otrava krvi[3]kezeloval(z maď.) — kuroval, ošetroval[4]hírneves(maď.) — známy[5]„Prágai Magyar Hirlap“(maď.) — „Pražský maď. denník“[6]„Reggel“(maď.) — „Ráno“[7]gugér— pôdna jednotka, jutro[8]nearogoval— nenárokoval si[9]Kráľ Matej— Matej Korvín (1443 — 1490), významný uhorský
panovník. Hunyady Jánoš v r. 1389 — 1414 uhorský panovník, otec predošlého. Kossuth Lajos
(1802 — 1894), vodca maďarského národného hnutia a revolúcie z r. 1848 — 1849.[10]albánsky pohlavár Prenk bil Doda— nepodarilo sa zistiť, o koho
ide | Nadasi-Jege_Druhou-triedou.html.txt |
Z Čadce do mestaV marci bolo teplo, cesty obschnuté, nemal principál[1]pomešku, len: „Poďme, poďme na pesničky!“„Dobre, reku, ale v pôste nebárs chodíme, ja myslím.“„Však dopoludnia pôjdeme do kostola, a po obede národ bude doma a spievať si nedáme, len
diktovať.“„A kam?“„Zachyťme dolinu od Čadce dolu. Keby sme mali tam dakoho známeho.“„Poradíme si.“ A prešiel som k priateľovi lekárovi do Žiliny,[2]aby nás tam niektorým rozumnejším ľuďom odporúčal.„Farári, učitelia nedržia s národom; ešte židia, ale k tým by ste nešli. Počkaj, k
niektorým mojim pacientom.“ A vzali sme jeho lekársky zápisník a hľadali.„Dobre by bolo k takým, čo sú ti dlžní, ale aby boly v dome aj ženy aj dievčatá.“„Tu je! Poznač si. V O… N. N., ten vás vďačne prijme. Len sa na mňa odvolávajte. Takmer
som ho od istej smrti zachránil.“ A lekár menoval mi akúsi latinskú chorobu. Čo by mu
neuveril?„Ďalej v K… vojdete k N. N., v H… k N. N.“ Všade mená, aj kde asi bývajú.V nedeľu, včasráno, vybehli sme na Čadcu. A ja som prešiel zase k druhému priateľovi lekárovi,[3]aby nám poradil, u koho sa „nadol idúc“ máme zastaviť.Muzikálna mladá domáca pani, i tak veľká milovníčka a sberateľka národných piesní, hneď mi
menovala celý rad ženičiek, od ktorých mlieko, masielce, vajíčka kupúva, len sa na ňu
odvolávať. Jej pán zatiaľ prehŕňal knihu a tiež našiel po tých dedinách sopár známych mien.„K tomu iste! Tam vás prijmú veľmi radi. Gazda už bol tri týždne chorý, mal akýsi výsyp,
už bol aj v peci, aj ho boli mydlinami aj kolimahou natreli, a nič. A ja som ho len dva razy
istou masťou (zase latinské meno) z Prahy a prešlo mu… ,Zázračná masť!‘ Hovorili si ľudia a
chceli si ju odkúpiť. Tam teda smele, len sa na mňa odvolávajte.“ No, ak sa nám reku, takto
bude dariť skutočne, ako nám títo horlivci zo zápisníkov sľubujú, my nasbierame za kôš
pesničiek a pre Múzeum hrncov,[4]praslíc, starých vyšívaných handár nakúpi principál, že nám ťažko bude! Podľa
plánu, kukli sme na Čadci ešte do kostola a do krčmy, a poď, notesy v hrsti, dolu dolinou.Prvá dedina. Koho sa dopýtať? Všetky domce pozatvárané. Tam idú dvaja šuhajci. Počkali sme
ich na hornom konci, lebo tam sme mali ísť k istej Cilke. Šuhajci ukázali nám hore potôčikom,
kde Cilka býva, a za odmenu pýtal jeden cigarku; druhý aj tak páckal zaslinenými ústami z
fajky. Mohlo im byť tak po štrnásť — pätnásť rokov.Vyšli sme hore potôčikom, tam na briežku hrali sa traja chlapci ako mušky na slnci. Voláme
na nich, a tí poď v nohy. Šli sme za nimi, volajúc, aby sa nebáli. Na strelenie v boku konečne
zastali a tak sme sa vykrikovaním dohovorili, kde v ktorej chalupe býva Cilka. Chlapcov
posmelilo iba vari to, že sme im spomenuli známe meno. Ale že je nie doma, že je na Čadci.„A kde sú doma?“„Nikde!“Všetky chalupy pozatvárané, iba kde-tu sliepka v okienku, alebo teľa, ovca zabľačí. Z
ľudí, aj kde sa kto ukázal, slovo s našej strany, a už bol za humnom, alebo zapretý…Iba Cigánča je aj tu smelé, ide za nami a pekne pervy, pýta si krajciarik „aj od vás“,
totiž od oboch. Ináče celou dolinou, ako sme sa presvedčili, zväčša vykajú aj čiernokabátnikovi.[5]Poďme ďalej. Nebo jasné, slnko hrialo ani o Jáne,[6]Kysuca len sa tak svietila. S jednej i s druhej strany ozýva sa vtáčí švitor,
škoda, že ešte tiahleho spevu kysuckých pasáčok nepočuť.Je iba marec, a trávička ešte len na tepliciach počína pučiť. Po úbočiach kde-tu ešte pásy
snehu a dolu úžľabinami hrčí ešte žltá snehová voda.Šli sme mlčky, netratiac nádej, že sa nám na druhej dedine bude azda lepšie vodiť.Ja, slabý chodák, rátal som kilometre podľa cesty a napínal zrak, či už skoro prídeme do
dediny. Tam za hodinu nestretneš človeka, vozíka, iba čo tá železnica ozve sa vše ako kukučka.Povyše, poniže dediny len sa tak odrážajú v slnečných lúčoch zlaté kríže, božie muky,
sošky, obrazy všetkých svätých, že nestačíš klobúk snímať. Na chalúpkach zdnuká zvonku tiež po
päť — šesť aj desať obrazov, z nich Adam a Eva z raja plačúci idúc nesmie chybieť. Hľa, pravý
symbol toho biedneho údolia. Bože, reku, a vy svätí jeho, ako vás tu vzývajú a ctia, a vy sa
tak chladno dívate na tú biedu a len v cudzine podáte tomu ľudu kúštik suchého chleba…V O… dopytovali sme sa na zázračne vyliečeného gazdu.„Už je vo svete.“„A žena?“„Tá šla na Kalváriu (ku Krakovu).“„A k vám by sme mohli vojsť, dobrý človek?“„A čo chcete?“„My sme tí a tí a to a to chceme,“ a vyložili sme mu, že sbierame pesničky, aby keď sa
vaše deti naučia voľakedy čítať, videly, ako si tatkovia a mamky spievali pred sto a sto
rokmi.“„A, však my to vieme,“ nerozumel a nedôverivým okom pozrel na nás, zamyslel sa a nemohol
pochopiť. A že on nemá baby doma, že aj tá šla na Kalváriu a nesmelo obrátil sa k svojej
chalupe. Šli sme za ním a dopytovali sa prívetive na zimu, na poľné práce, ale nám veľmi
neochotne odpovedal a zavrel nám pred nosom dvere.„Ale poďme preč!“ Zlostila ma toľká nedôvera či hlúposť, ale principál: „Už keď sme tu,
len poďme dnu do dediny.“Z jedného domca vykúkaly dve okrúhle tváričky dievčie a smialy sa, čosi si šepkajúc,
zaiste o nás. Prihovorili sme sa im s úsmevom a veľmi vľúdne, a principál hneď aby sme šli
dnu. Dievčatká, jedno asi dvanásť, druhé okolo pätnásťročné, nestačily nás vyprieť, už sme
boli v priestrannej chalupe, nečistej, ale veľkej chyži. Pred pecou železný sporák. Pochválili
sme, ačkoľvek sa tento slabý dôkaz kultúry nechvalne dokazuje. Počul som od priateľa lekára zo
Žiliny, že sa už asi troje detí na sporáku v hrnci obarilo, totižto s pece skotúľaly sa na
sporák, a prevrhly na seba vodu lebo jedlo.„To nám tatko dali postaviť,“ odpovedali dievčatá.„A kdeže sú?“„V Amerike.“„Dávno?“„Dvanásť rokov už.“„Ale chodia domov?“„Neboli ešte.“„A vám posielajú?“„Teraz už nie.“„Ale vám píšu?“„Že nám už sedem rokov nepísali, vravia mamka.“Rozumel som už, a viac sa o ňom nevypytoval.„A mamka sa vám kde?“„Na Čadci v kostole.“„A vy ste nešly.“„My pôjdeme, keď oni dôjdu.“A videli sme, že už majú na stole skúpo vyšívané rukávce a rubáše, sú poumývané až po
hrdielce, ktoré sa im ale len tak černejú ako aj šatočky na nich, ktoré už bohvie koľko
týždňov neboly preoblečené, opraté.Principál hneď vzal do ruky výšivku a ako by len tak naoko spýtal sa, ako to volajú, ako
vyšívajú, či vedia spievať atď.Ale dievčatká sa len smialy a nič mu neodpovedaly, či sa žartom, či vážne dačo pýtal. Len
sa na každú otázku štuchly, pozrely jedna na druhú a zase sa len smialy. Márne ich principál
potom už aj hrešil, že je to nie na smiech, notes ostal prázdny.„Poďme ďalej. Do K. ešte dôjdeme, kým pôjde železnica.“„Oj jej, aj tri razy!“Šli sme ďalej dolu dedinou a došli k chĺpku vyobrázkovaných chalúpok tak nad cestou. V
boku pod chalupami hrali sa chlapci na trávniku, ale ako sme sa priblížili a sa ich čosi
opýtali, poď aj ti v nohy! Iba malého psíka nechali tam, ktorý by tiež iste bol ušiel, ale bol
zapriahnutý do truhlice, ktorá ho, čím viac dolu bokom utekal, tým viac bila, až sa skotúľal
do paseky, z ktorej som ho nožom oslobodil. Na psí štekot vybehlo z chalúpok viac detí, aj
dvaja chlapci, neumytí, začuchraní, špinaví, len čo sa hádam boli s pece lebo lavice zodvihli.„Dobrá prípleta, poďme hore,“ pobádal principál a vyšli sme, vezmúc si chlapcov a psíka do
reči. Ukázalo sa aj malé dievčatko, šiel som rovno k nemu, vyťahujúc z vrecka cukríky, deťom
na posmelenie. Utekalo strachom vreštiac predo mnou a chytilo sa nohy jedného chlapa. Vzal
dievča na ruky, a ja som už podával cukríky. Nevzalo si, iba z otcovej ruky.Svítali sme sa, odvolávali na oboch doktorov, ale tí ich nepoznali, len o tom žilinskom,
že už jednak počuli, že za recepis prijme vajce, ale kura nie.Kým sme stáli na dvore, bolo všetko dobre; ale ako sme sa začali na chalupu obzerať, aký
má pekný vyrezávaný štít, (ktorý vraj Poliaci robili), — už bolo po dôvere. Ten s dievčaťom sa
nám hneď stratil, ten druhý, keď principál len tisol sa dnu, spurným hlasom povedal, že „po čo
tam pôjde“, že niet nikoho doma, baby sú v kostole a v meste, a nechal nás ísť do chyže, on
ale pritiahol dvere na maštali a zaprel ich.„No už sa nám pekne vodí,“ myslím si, zostanúc na dvore. Principál si predsa otvoril dvere
a vošiel dnu, a za ním po chvíli aj gazda. Tí sa tam pobijú. Ale nie. O minútu bol principál
von, shodil s nosa okuliare a skončil vetu… „ako ma nemôžete rozumieť?“Iste mu nič nechcel povedať, alebo sa ho spýtal, načo mu to bude a nemohol pochopiť. A
títo ľudia predsa chodia do sveta, do kostola, popod nich beží päťdesiat ráz denne železnica,
a práve preto ponáhľali sme sa k nim, aby im nevzala novomódna kultúra starodávny charakter.
Ale nie, tí budú ešte o päťsto rokov takí, akí sú a boli pred päťsto rokmi. A keby dáki starci
a niekde pánubohu za chrbtom, ale nad hradskou, a sotva tridsaťpäť-štyridsaťroční chlapi…Dolu idúc, ja som si zúfal, že títo ľudia vari nikdy nebudú vedieť, že krome toho, že sú
katolíci, sú ešte aj ľudia, Slováci, občania! Železnica nedoviezla tým ešte za krajciar
vzdelania a behá už tade vyše tridsať rokov.Kdesi nám potom povedali, že aj vlani chodil taký agent a „so svätými obrázkami ešte“,
nadávali mu ľudia peňazí, a obrázky im dosiaľ nedošly.„Veď ale my nepýtame, ešte vám zaplatíme!“Nie, ako by si ho zaťal! Márne mu pripomínaš peknú, dobrú, spravodlivú, slovenskú,
kresťanskú a jeho a našu spoločnú vec — si stále ako medzi kapustnými hlavami. No z vás ani
„svet“, ani Amerika nič nevybije, zlostil som sa a principál skoro plakal.„Čo len to. Aspoň sme suchí obišli. Viete, že sa nám vodilo už aj horšie na pesničkách.“Hej, na detvianskych lazoch zahuckali chlapci na nás psov, a len pre Múzeum kúpené
„posekance“ nás obránily. A tu doma, v samom Turci?Na priekopskom poli[7]kopali Papradňanci zemiaky, a že bolo v nedeľu, a polovička ich nebola triezvych,
boli by nás dobili, keby sme neboli ušli, len preto, že sme len zaslúženým a nie všetkým
delili po šestáku. Principál im darme vysvetľoval, že to on dáva zo svojho, a že šesťdesiatim
nemôže dať… Tak dorážali naň a len kôl spomínali a ani mu už nedvojili, len ty a ty a po ňom!Slzy mu vypadly, že môže byť ešte taký národ na svete…V Tomčanoch[8]nás zase Maríkovci chceli do mláky pohádzať, že sme sa ich spytovali, čo varia tu,
čo doma, a čo to jedia, lebo práve obedovali, keď sme k nim prišli. A pošepnúť, že je
principál advokát, nuž ho iste omočia.Opýtať sa, ako sa vaše role, lúky volajú, a poznačiť si to, už si myslia, že ich chceš aj
s dušou predať. Zachránilo nás iba to, že na krik vybehol aj žid árendátor, a my sme boli s
ním známi.„Vravím vám, urobme ako na Detve: nie po lazoch sa túlať, ale vojdime do krčmy. V
najbližšej dedine som na krčme raz už bol.“„Poďme!“V L… stavili sme sa zkraja dediny predsa ešte v chalupe, do nej sme sa bez opýtania
vrútili, že pýtať si mlieka a chleba.V izbe sme našli mamku, vydatú dcéru a dievča pätnásťročné.Keď sme vchádzali s pozdravom už zpred domu, zaďakovaly nám, ale viac nič, len ďalej
skladala mamka s dcérami sviatočné šaty. Boly prišly z kostola.Márna všetka úprimnosť s našej strany. Toho rozumu nemajú a nemôžu pochopiť našu cestu a
cieľ.„Pri kostole bývate. Chodily ste do školy?“„Chodily, aj mamka ešte.“Ale ako sme si sadli, už na nás zazeraly, že čo sa nevraciame a zopakovaly nám, že ani
mlieka, ani chleba nemajú. Že na krčme.Principál nedbal na to, a že či nám dovolia si oddýchnuť.„Nuž seďte,“ povedala cez zuby mať.„A kdeže máte gazdu?“„V Amerike je aj so zaťom.“„A dávno?“„Veru ešte ani táto nebola na svete, keď išiel,“ ukázala mať na dievča.„Ach, nevesta, už sme o takom príklade počuli v O…,“ začali sme ich ľutovať, lebo že ani
nič neposiela, iba čo zať voľačo, aj ten málo a už je tam na tretí rok. Dva týždne bol „toj so
ženou“ a šiel, a teraz sa im nechce vrátiť, ani nepošlú; raz do roka ak dačo. A ozaj! Obzeral
som sa a ani na chalupe, ani v chalupe nebolo nič vidieť dačo amerikánskeho…Že sme ich ľutovali, to nás trocha sblížilo a principál trúfal si vziať do ruky rukávce a
chváliť výšivku.„Akože toto voláte?“„Rukávce,“ odpovedala nevesta.„A túto mustričku ako voláte?“„Koleská,“ odpovedalo smiechom dievča.„A túto?“„Tulipánky.“Principál vytiahol notes, nasadil cviker a zapísal si to.„A toto?“Tie hľadia jedna na druhú, dievča dusí smiech, mať mu hrozive kýva hlavou, to zapcháva si
ústa, a viac ani pol slova. Márne prehováranie, márna každá otázka; keby nám dievča aj bolo
dačo povedalo, mať so staršou dcérou žmurkaly, mykaly hlavami, že: „budeš ticho!“ a keď
principál vzal do ruky rubáš, v tom okamihu mu ho mať vychytila.„Ale čo ste vy tu, ľudia, takí nedôverčiví? Ani vám to nezašpiníme, ani neukradneme,
najviac kúpime, ak sa nám to zapáči a predaly by ste nám to…“ vysvetľoval pokojne principál.„No len aby z toho horšie nebolo…“ výstražne povedala mať a vychytila mu rubáš.„Vidíte, vám vravím, že si myslia, že im počaríme. A vy ešte máte také veľké oči, a keď na
ne okuliare založíte, k tomu tá strapatá brada, fúzy, a ten kepeň sa vám s pliec hompáľa, nuž
nie div, že vás držia za dákeho černokňažníka alebo aspoň za žida,“ obracal som na smiech, ale
v duši som sa zlostil, že či sme my takí sprostí, že to nevieme tým ľuďom vysvetliť, a či oni,
že nás nevedia pochopiť.Vošli sme do krčmy. Je kresťanská, ale trúnok len v zapečatených fľaškách smie predávať.
Pol litra vína museli sme ísť na dvor vypiť. Ale židia traja majú v dedine licenciu! Krčmára
som upamätal, že som už raz uňho bol. Háčil sa dlho, ale konečne poslal chlapca do dediny a
ten nám doviedol potom vari štyroch svojich vrstovníkov, principál zapísal sopár pesničiek,
aby sme aspoň na ukážku mali.Ja som medzitým pozoroval hostí. Pozoroval som účinok troch deci na jednom mládencovi, ako
mu choré oči (trachom) rozpálilo, ako začal driemať, potiť sa a potom konečne prisadol k
chlapcom a chcel diktovať mrzké pesničky, že hneď bol všetkému koniec.Prišla aj vyhodvábovaná „Amerikánka“, vzala fľašu rumu a povedala, že muž z Ameriky jej za
dva roky trinásť stovák! doniesol. Chcel som sa jej opýtať, kedy pôjde zarobiť druhých
trinásť, ak bude takto po fľaši odnášať. Ale bola už trúnkom rozjarená, aby mi nesekla, mlčal
som. A prišla za ňou druhá žena, vziať na dlh chlapcovi krpčeky, že ho vystrája do sveta, (po
drotárčine).Chlapcom platil principál za diktovanie so tri razy, a ešte sa jednali, čo im dá, ak mu
ešte jednu, ale „dlhú“ povedia?Ja som sľúbil krčmárovi novinky a vyložil mu voľaktorú knižočku a politickú brošúrku.[9]Keď bola aj „dlhá“ zapísaná, chlapci už viac nevedeli. Pobrali sme sa teda do Mesta. Ale
kam? Ku komu? Do krčmy. A dali sme si zavolať priateľa, že sa poshovárame, a on ako známy v
tom kraji, dá nám lepšiu úpravu pre budúcnosť. Aj sa sľúbil, aj neprišiel. Posol mu na
nešťastie povedal, že sme z Martina, bál sa iste — panslavizmu.Tak sa sbierajú, keď aj nie všade, naše národné piesne cudzími ľuďmi, keď sú tamejší
darebáci. Štyri hodiny sme šli pešky od dediny do dediny a nezapísali dvakrát štyri do sbierky
súcich pesničiek, a pre Múzeum zhola nič…Ešte keď človek trafí na bývalého vojaka, alebo je pritúlený vo fare, (kde je to možné pre
strach židovský) nuž ešte, ešte… keby sa zase tých (farárov) neokúňali, že hádam takú
povedali, akú nemali.Ale dostať sa do takého cudzotou nedotknutého kúta, to je ťažšie ako z Dolnej zeme na
Hole.No vzdor tomu sbierka pod pilnými rukami a pri toľkej vytrvalosti p. A. H.[10]stále rastie.Bude to poklad, akého veľnárody nemajú! Len by bola čo skorej vytlačená. Budeme doplňovať
tak, ako porekadlá.[1]Principál (lat.), predstavený.Tu autorov žartovný názov pre
martinského buditeľa Andreja Halašu (1852 — 1913), ktorý nebol nijakým predstaveným
Jozefovi Gregorovi.[2]K priateľovi lekárovi do Žiliny, známemu tolstovcovi Dr. Dušanovi
Makovickému.[3]Na Čadcu… k druhému priateľovi lekárovi, Dr. Ivanovi
Hálkovi.[4]Za kôš pesničiek a pre Múzeum hrncov.Halaša skutočne vášnivo
sbieral slovenské ľudové piesne. Jeho veľká sbierka dosiaľ nie je spracovaná a zverejnená.
Pre múzeum v Martine (terajšie Slovenské národné múzeum) Halaša sosbieral (čiastočne darom
a čiastočne i kúpou) množstvo muzeálnych predmetov.[5]Vykajú aj čiernokabátnikovi, inteligentovi, ktorému sa pravidelne
onikalo.[6]Slnko hrialo ani o Jáne, rozumie sa deň Jána Krstiteľa, 24.
júna.[7]Na priekopskom poli.Priekopa bola prv samostatná obec (medzi
Martinom a Vrútkami), teraz je časťou Veľkého Martina.[8]V Tomčanoch.I táto obec bola predtým samostatná. Teraz je tiež
časťou Veľkého Martina ako i Priekopa.[9]Vyložil mu voľaktorú knižočku a politickú brošúrku.Takou
brošúrkou bola Slováci, koho voliť? od Gustáva Izáka (1901, nové vydanie 1910). Mohla ňou
byť aj niektorá iná brošúra, aké sa častejšie vydávaly najmä pred voľbami.[10]Pri toľkej vytrvalosti p. A. H., Andreja Halašu. Halaša bol ozaj
vzorným pracovníkom s obdivuhodnou húževnatosťou a neobyčajnou vytrvalosťou. | Tajovsky_Z-Cadce-do-mesta.html.txt |
DetstvoIDetstvo. Najprv oči nemluvňaťa, zavreté. Keď sa otvoria, plačú.Slza, iskra Božia, prišla k nám. Niekedy sa bojí kvapnúť na zem.Kto z nás sa pamätá, ako plakal? Nik. Blaženosť neba prišla zaspievať, mne, na ústach
rodičky.Bola pri mne, vzala ma na ruky a tak sa pohli moje dni.Netrápil som sa tým, že už ja bežím po zemi, alebo niekto pri mne.Ani potôčik sa nežaluje, že ho počuť tiecť pod oknom. A stromy rozprávajú svojou rečou,
aj keď ich vetry kmášu.A vtáčky neľútia za piesňou, keď padla k ušiam nemluvňaťa.Krajiny sú nesmierne. Nevidia deň a nevidia noc oči novonarodeniatka.Keď ho položia na prah dverí, dych Boží ho naučí mať domov.A rodný prach na jeho nožičkách je taký, ako pri stvorení sveta.Detstvo. Veľký peniaz, nevymenený na drobné. Nezúročený, neminutý.Roľa, zemou čierna, tichá. Nehrčí, nepráska, nestraší.Cesty zatrúbia raz do boja, diagonálne, diametrálne, krížom-krážom.Potom. Teraz ešte nijaký dym, nijaké zátvory, nič z priekop, nikde divá zver.Medzi vzduchom a perinkou. Oči detské. Nevidia. Ani krôčik. Kdeže ho dať, niet chodníka!Je to počiatok detstva? I ja som tam začal žiť? Neviem.Treba dozrieť, reflexiami prísť k obrazom, čo ostali v pamäti.A tak sa vynára prvý príliv a odliv, ako sa púšťame na vody a začneme byť pastiermi
mora.Prvé miesto som mal v kúte izby, v tichu.Boli sme traja, sestra, brat i ja, a bolo nám smutno za trochou kriku.Našou zábavou bolo všetko, čo sa kotúľalo po zemi, hrach, zemiak, slivka, z papierikov
ušúľané.Riadili sme pohyb sveta podľa toho, čo bežalo.Maskaľ, osúch z ovsa a jačmeňa, bol na sporáku, nie z papierikov, skutočný.Deti chudobných rodín sa modlievali. Prosili o chlieb každý deň. A nebo im dalo jarabín,
trniek i šťaveľa, na prilepšenie.Mali sme málo. A nehnevali sme sa triedne na tých, čo sa mali pomerne lepšie. Každý
nemusí jesť maskaľ.Modlievali sme sa spoločne, nahlas. Všetkým nám bilo srdce rovnako.Staršia sestra, Hanička, doniesla prvé fialky z poľa, dala ich na stôl a povedala — tu
sa budú s nami modliť. Zložila mi ruky.Dieťaťu je všetko sväté, aj steblo trávy. Hľadí, že to už jemu patrí. A možno sa privčas
raduje.No, už si tu, malé stvorenie, musíš byť v svojej malej rozprávke, tu za dverami. K
obloku, ktorý hľadí von, ešte nesiahaš.A povedali mi, že vtáčky sú na stromoch. Dedko ma vzal na ruky, vyšli sme k nim. Všetko,
čo spievalo, uletelo. Prečo, nevedel som.Potom, aby mi neutiekli, spoza dverí kľúčovou dierkou som ich chodil počúvať.Teliatko raz otec doniesol do izby, práve čo uzrelo svetlo sveta. Malo oči ako anjel.To bolo jasotu, všetci sme ho chceli vziať na ruky. Aj ja, čo ma museli ešte len na nohy
postaviť.Keď bola zakáľačka, tam ma nepustili. Vraj bravček bude kričať, bude ho to bolieť.Raz sestra, ktorá už začala chodiť do školy, priniesla básničku. Hneď som ju vedel
naspamäť, neviem, či mi bolo štyri či päť rokov.Básnička — akoby sa bola postavila mne po boku, držali sme sa za ruku.A tichým krôčkom, ktovie prečo, ale veľmi tichučkým krôčkom som chodil s ňou po izbe.IIDostalo sa mi slova, hovoreného s Bohom. Vždy som miloval reč Božiu. Jej počiatok je v
detstve.Krvou rodičov prúdime. Oni sa modlili a natiekli modlitbou do nás.Ručičky zložiť. To už bolo čosi posvätné.Pamätám, stará matka mi prvý raz stisla dlaničky. Teraz sa prežehnaj, povedala.A položil som kríž na seba, za ňou, tak ako to ona, staručká, vždy robievala.Páčil sa mi ten svätý obrad. Už som dočiahol čelo, prsia i obidve plecia, kde sa ten
kríž dáva.Najprv mi povedala, že Pán Boh (ona užívala slovo Pánbožko) je dobrý, musíš ho milovať a
modliť sa.Že Pán Boh je dobrý, to som videl na rodičoch, vždy s ním boli na reči.A stará matka dodala, že k nebu mám pozerať. Tomu som nerozumel, ale videl som úctu,
ktorou sa rodičia túlili k nebu.Na stene visel kríž s Kristom. Keď otec kľačal pred ním, vždy ma mal pri sebe.Nerozumel som slovám Otčenáša. A keď sme sa spolu všetci modlili, aj ja som pomáhal
svojím mladučkým hláskom modliť sa rodičom, ktorí mu rozumeli.Raz prišla búrka. Bolo popoludní, od chmúravy nastala tma, blýskalo sa a hromobitie
otriasalo chalupou. Otec zapálil hromničnú sviecu a všetci — na kolená.Čosi, čo nie je z tohto sveta, prišlo v tej chvíli do nášho domu. Istota, nebáli sme sa.Zaiste. Človek nevie sa merať so silami, ktoré sú v rukách Božích. To mi pripomína dnes
celý príbeh, keď na to myslím.Beh života dá naraz modlitbe slová vážne, ktoré sa hneď naučíme.Lebo keď ide pohroma a treštia sklá na oblokoch chalupy, treba povedať, čo chceme od
Boha.A svieci nedáme dohorieť na stole. Ostatok my domodlíme. Prekročiť prah, kde sa ti Božia
ruka podáva, to stačí raz — a vždy pôjdeš tade.Otec sa vtedy nebál, celkom spokojne sa modlil. On vedel, že sme zachránení, my
chudáčkovia boží.On, ktorý nás držal nažive len osúchom a sadlým mliekom, keď prišla jeho hodina, sa
modlil.V lete aj v zime. Starými vechťami upchal obloky a slamou prah, aby nefučalo v noci. Aj
takto sa za nás modlil.Keď prišli mrazy a triasli sme sa v handričkách, on prikladal triesky do kachiel a
dúchal nám teplom do dlaní. Tiež sa modlil.Napadlo hrúza snehu a šindľovú strechu išlo povaliť. Neboj sa, dieťa, povedal, Boh pošle
slnko. A poslal.Čo by sme boli mali bez strechy? Azda viac chudoby, ale aj viac Pána Boha.To mne, keď teraz tak môžem povedať, stačilo na celý život. Chudobu som si zamiloval.Zo studienky na lúke sa napi vody, máš zdravé ústa. To som si povedal pri úteku do
cudziny za hranice.A koľko ráz som sa z tých studienok doma napil, čo už nebolo ani mlieka!Aj smädné deti sa vedia tešiť. Čomu? No tej pitnej vode.A prišla nedeľa, rodičia nás trochu obliekli, aby sme sa sviatočnejšie modlili.Lebo modlitba je úkon Boží, aj pre decko. Povie sa mu, že rozpráva s Bohom.Vždy mi to pripomínali v detstve. Aj keď mi pohľad letel do misy pri modlitbe pred
jedlom.Aj keď mi klipkali oči pred spánkom večer, povedali mi, že hovorím s Bohom.IIIMama. Toto drahé slovo v našom dome z mojich úst nikdy nevyšlo. Zomrela, mal som čosi
dva roky.Taká pieseň sa u nás nespievala, nebolo také vtáča.V nebi inak zvonili pre deti veselé, inak pre opustené.Keď bolo treba ráno vstávať, hrebli sme sa vo vlasoch, nemal nás kto učesať.Plačeš, nemá kto slzy utrieť tak, ako by to vedela matka.Bolí niečo? Kto pofúka? Kto vezme na ruky, keď sa decko bolestne pýta do náručia?Čo nahradí srdce, keď ho raz niet! Aký je bozk, keď si ho nikdy nedostal!Hľadáš kohosi po plači, dúha sa neukáže, holúbok nepríde hrkútať.Viete, že i tak sa mali deti baviť, pomedzi pŕhľavu chodiť a nevedieť, ako štípe.Nemá im to kto z prstov vziať, keď sa ihrajú so švíbalkami. Dokotúľať koliesko, keď sa
nechce vrátiť.Povedať: dieťa, to nepekné slovo z ulice nesmieš doniesť do domu.Aj tak sa bolo treba prebíjať. Matka odišla do Egypta a nás, deti, tu nechala.A bolo v našej krajine šero, vždy sa zvečierievalo.Moja sestrička mňa, najmladšieho, mala v ochrane. Prizerala na mňa, učila ma všetkému
dobrému.Keď mi zomrela, povedal som: tu to máš, a pi, aj teba bolí osud siroty. Nás nech nebolí
to večné svetlo.Tak sa vždy u nás všetko dialo medzi nebom a zemou.Tmavých nocí sme sa nebáli. Hviezdičky zhrievali naše nohy, keď nás periny nedočiahli.Nad hrobmi ľalie svietili. V tých časoch sme sa veľmi priatelili. Otec vravel: kvietky
máme v nebi.Jeho tvár bola za oblakmi. Mal taký dobrý odraz, ako pieseň troch mládencov v ohnivej
peci.Bral ma na ruky, bol som dieťa tých istých plameňov.A keď prišlo ráno, otvoril oblok a pustil dnu do našej drámy trochu brieždenia.V takýchto dejstvách vedeli sme sa baviť aj s rosou na tráve. Nezhorela.Znelo nám všetko ako hymna. Teraz by som povedal, že to je milosť pre odsúdených, ktorí
tu ostali.Vtedy som si to nevedel vysvetliť, a dnes sa táto milosť ustavične predlžuje, čo si na
ňu spomínam.Slnko má lúče pre každý osud, pre každé chvenie nad dozrievajúcim stromom.Vlaky nás vezú. Nenahýbajte sa z obloka, dolu tečie rieka.Tichá hladina jej vody krstí nás menom — tiché duše.Tak sme vás porodili, tak skonáte v nás, hovorí mi matka z neba v otcovom pohladení.Boh zapečatil, pečať nepraskne. Pijeme na jej slávu. Dajte jej, rodičia, takú silu, akú
má v nebi.Otec i matka bosými nohami chodili po dome, my deti tiež sme sa neobúvali.Miesto je sväté, dolu sandále!Tak sú rozmerané vesmíry, tie ľudské, ktorými si podelíme aj polovicu bozku. | Dilong_Stretaval-som-ludi-a-svet.txt |
ÚvodNajkrásňejšje zjaveňja v terajšom čase na sveťe sú: láska k osveťe a známosťam, a láska
národou k sebu samím a svojím krajom. Tjeto sa spolu aj hlbokje studňe bohatstva, šťesťja,
pokoja a slávi krajín a národou. Ňikdá ešťe celí svet tak ňepremišluvau o sebe, jako teraz;
ludstvo sa ešťe ňikdá tak ňeusiluvalo seba vzďelať, osvjeťiť, k poznaňú vuole Všemohúceho
spuosobním urobiť — jako sa to všetko za naších dňou stáva a robí. Ja pozdravujem s
veselosťou srdca muojho tú krásňe sa ligotajúcu zoru na oblohe ludskjeho pokoleňja, ako
zoru rannú velikjeho budúceho dňa, jasnjeho príť majúceho slnka obecnjeho šťesťja a slávi
spoločnej národou sveta. Teraz sa varja a prepalujú živli sveta, daktorje hinú, druhje sa
roďja k preporodu opraudovjeho kresťanstva. Každí národ vzďelanjeho sveta vichádza zo
svojich starích hraňíc a rozširuje svoje srdce, svoje túžbi a náďeje, a stavja si vetšje
divadlo, ces ktoruo preleťja jeho úmisli v podobe skutkou velikích, slávních, pametních.
Národi ale, ktorje už ces dlhje veki pripravuvali príchod terajších časou, ktorje velkuo
požehnaňja rozosjali mocnou svojou rukou po polách, rolách, ďeďinách, lúkach života
ludskjeho, ktorje vileťeli, jako smelje orli nad oblaki svet krijúce — národi tjeto ešťe aj
teraz vštkje sebou stvorenje moci, sveti, sili, spuosobnosťi požičjavajú novšjemu svetu k
obživeňú, ku krásňejšemu tužjeb ludskích v skutok uveďeňú.A kdo že bi sa zo všetkjeho tohoto ňeraduvau? kdo bi tohoto ducha novjeho príchod
ňesláviu, ňevítau?Kdo ho ňeslávi, ňevíta, je ňeprjaťel ludstva. Nach sa ukáže duch a túžba svatá po višom
živoťe na ktorej chce straňe sveta, u ktorjeho kolvek národa, čistjemu duchu je to všetko
jedno, všetko rovnuo, lebo všetko je to práca ducha ludskjeho, a zo všetkjeho zláštneho
viťeká osoh na celok človečenstva.O kolko ale teraz je vjac cíťená potreba všeobecnjeho ludstva zo službi tmi a slepoti
vislobodzuvaňja sa; o tolko sa aj vetšje a hrozňejšje prekážki, odpori a ňesnadnosťi. A ako
sa už v najposledňejších dňoch naších časou celí svet zatrjasau, keď sa noví porjadok vecí
dreu do života: tak sa od tedi v jednotlivích krajinách a medzi zláštňimi národami novje
pokladi ducha a života s celím tích samích čjastok ludstva zatrjasaňím do života ťiskli.Hlavňje prekážki viviňuvaňja sa ludstva k dokonalosti krásneho človečenstva, našli sa:
obmedzenosť ducha a nevedomosť vlastnjeho povolaňja a ustanoveňja na sveťe: za to každí
národ híbať sa počínau s vrúcim a obnovením citom láski k sebe a k všetkjemu tomu čo svojim
menuvau, k svojmu pripočituvau. Poznaj seba, volá každí národ k sebe samjemu. Ale sotva že
sa národi z prušjeho zápalu citlivej láski vimohli, a ku skutočnjemu dokazuvaňú svojej
túžbi vňuternej prikročili, hneď ím cesťu zakročila potvora ťisíchlavá, ktorej zubi
zaťínali sa dvojakím raňeňím do života národou, ktorej jed sičjací šlahau a otravúvau z
obidvoch strán živuot ten, ktorí ešťe len zňikať a krjesení biť mau.Čo je to za potvora? Hrozňejšja ako nám dakedi báje či reckje, či rimskje, či slovanskje
vistavili, ňebezpečňejšja ako boli divje kobilki, ako boli Mongoli, Tatari, Turci,
ukrutňejšja, ako boli kedi Neronovja, vražedlňejšja ako mor a cholera a besnota. Tu zastali
národi samích seba chťjac poznávať, dvíhať, siliť, slávnimi na stranách historie sveta sa
stať: lebo všetkje sili vinaloženje na tjeto ňebeskje pred tou potvorou šerednou jako suchá
slama spálili sa, a čím vjac sa obnovuvali, tím vjac a tím hrozňejším úmorom zomjerali!Ale abi zrovna menuvau tu potvoru, teda povjem, potvora tá, ktorá najkrásňejšje cjele na
vňivoč uvádzala, najlepšje duchovnje sili dusila, ba dosjal dusí, kďe sa jej na krk
obrouskou silou ňestupuje — potvora tá jepálenka. Pálenka, to jest
nápoj vipaluvaní a zas len ohňom, plameňom spálitelní je ten nápoj, ktorí duchovnje sili
marí, ťelesnosť rozpaluje a ohňom pekelním bližej k peklu a záhube ženje. Na dvoch stranách
hrizje a nakusuje živuot ludskí, čerstvosť, spuosobnosť a krásu chrámu tohoto ducha našho,
ťela, obracja vo mdlobu, v bjedu, v hnusotu; misel ale, cit, pameť, vťip, slovom všetkje
tje jasnje pásma a punkta, jakími je prepleťení a okrášlení, a z jakích záleží duch človeka
prevracá, otupuje, ňičí a spaluje na večnje veki! Tma odstúpi jasnje zraki oka, závrat
zachiťí hlavu, sila žíl a čivou (nervou) sa v traseňja zmeňí, obrazi pamatních citou,
príbehou, losou vihasnú v človeku tom, ktorí pije tento plameň pekelní, pálenku tri ráz
ňešťastnú.Človečenstvo sa v národach svojich jako slnko v pableskoch chce dvíhať: ale obmedzenje
sa národi, neznajúce svoje povolaňja dokonale preňiknúť, si osvedomiť, poznať, za svoje
vlastnuo uznať! Ale tu vstávajú proroci, luďja múdri, duchom viším od Boha osvjeťení, tí
volajú národi k životu. Národi očúvajú hlas: ale pálenuo morí a marí zrozumeňja, cit,
ducha, vuolu, a oňi padajú naspeť ta, odkjal ích hlas prorockí dvíha. Čo že sa tedi má
robiť? Opásať sa pancjerom vjeri, láski, povedomosťi, zmužilosťi, posvaťenosťi za cjele
svatje národou a človečenstva: opásať sa silou ducha a viťjahnuť meč slova a zapreňja sa a
príkladu svetoznámeho aj proťi téj potvore — proťi tomu vímislu pekla, proťi pálenke!Slováci! čítajťe kňihi — a presvedčíťe sa o pravďe tíchto málo slou mojích. Pomisliťe
si, či nepatríťe ťjež medzi tje národi, ktorje bi sa raďi pozdvihli, ale ňemuožú, raďi bi
dačo višjeho a slávňejšjeho vikonali a svetu ukázali, ale pálenkou sa obracajú v žabi a
červíkou, len hlen a tmu zemskích bjed a trápeňí ňjesť večňe odsúdzení.Slováci, krajanja moji! pozriťe z višjeho mjesta osveti a povedomosťi duchovňej na
živuot svoj, a ňemajťe mi za zluo, keď Vám v tomto maličkom spisku úprimnuo slovo o
spolkoch mjernosťi a o ňeďelních školách predňjesť sa osmelujem. Aj nad nami panuvala
dosjal ťemnosť, bludi, sprostota a ňevedomosť našho povolaňja: a aj mi sme mali a máme
prorokou volajúcích k nám: znajme a poznajme seba samích! Ale aj náš lud je pre mor
pálenoví „zotročilí a ňedbajúci“ ňechťjac osveti, keď mu vuolu, čerstvost a souosobnosť
ducha otrava pálená berje a v ňom zabíja. Oprime sa proťi tej potvore pekelnej, a hneď
pocíťime potrebu osveti; zakladajme medzi sebou a svojmi rodákmi Spolki mjernosťi, a hneď
za ňimi puojdu zaráz Ňeďelnje a svjatočnje viučuvanja a školi. O ktorích vecách, abi aj
Slováci za príkladom iních krajín a obzvlášť nám najbližšjeho kmena a krajini Českej dačo
obšírňejšjeho znali, tímto spiskom po slovenskí pre Slovákou pisanom, potrebe tej vihovjeť
sa pousilujem. Pristupujem teda najprú k pojednávaňú: | Hurban_Slovo-o-Spolkach-Mjernosti-a-Skolach-Nedelnich.html.txt |
Moja matkaMoja matka nevydala sa za otca z lásky. Hutníckeho robotníka dcéra, hoci pekná, ani sa nestretla, ani nemyslela na pána, ako boli vtedy i potom vo vážnosti všetci bystrickí remeselníci. Mala lásku, chudobného mládenca, tiež robotníka, skromného človeka, o ktorom mi, ak šiel popred nás alebo sme ho stretli, a pozdravil, chlapcovi desať—dvanásťročnému, keď medzi otcom mojím a otcom matkiným býval napnutý pomer, starý otec vše povedal: „To mal byť tvoj otec.“Nerovné manželstvo ústrojila matka mojej matky a otcov otec, nekonečne dobrý človek, majster—laborant v hute, ktorý videl dievča, keď nosilo otcovi do huty jedlo, a odviedol do dediny svojho syna, šusterského tovariša, vyslúženého vojaka, schopného, elegantného, že sa mohol dať fotografovať s učiteľom, a ktorý vedel tri reči. Môj otec sa priženil a mama preobliekla.Musela sa zriecť mládenca—robotníka, s ktorým, myslím, sa už nikdy viac v živote nezhovárala, ktorý ticho pozdravil pred domom, na ceste, a nikdy sa nepristavil, a ako plachý vodný vták, tak tíško šiel po svojej práci.Mama a stará mama ho nikdy nespomenuli. Bolo by to už daromné bývalo a mali plné hlavy a ruky starostí, zvlášť stará matka, ako urovnať pomer otca so svokrom, lebo obidvaja boli prchkí a neústupní, z čoho vznikali hádky a bitky, a vyhadzovanie z domu s kŕdľom detí, ako sa nás rodili skoro každé dva roky jedno, do nekonečna — zdalo sa starému otcovi, a hneval sa i preto na otca, že plodí nás bez zodpovednosti, bez hospodárskeho základu, lebo starý otec i poznával, i pošepli mu, že z komory, z pivnice, zo šopy často sa k otcovi odnáša potajomky jedno, druhé stará mama dáva najavo.Pre prchkosť trpela mama od otca, chodila za svojou mamou, tá, alebo obe, za starým otcom a prichádzalo zmierenie a zase hnev a zase mier a podľa toho priazeň a podpora svokra pre veľký počet detí zvlášť v čase, keď bol otec s desať rokov richtárom a trovil nad svoje príjmy.Pre obsluhu a poľahčenie rodičom vzali ma starí rodičia k sebe už veľmi malého. U nich som vyrástol, od nich šiel do školy a starí rodičia mojej matky stali sa mi bližšími po srdci ako vlastní, a už som mohol iba pozorovať, ako sa mama trápi s kŕdľom ostatných detí, ako ich otec prísne tresce a bije, ale i má rád, keď sú poslušné, keď sa učia alebo robia, čo vládzu. Mama otcovi nikdy na nás nežalovala, len keď si nevedela rady, hrozila, že povie otcovi. To stačilo. Radšej už sama nás buchnátovala alebo okrikovala. Už sa nikdy nezabavila, nezaspievala, iba nad kolískou; nezatancovala — pre otca, deti a robotu. Len odpoludnia v nedeľu mohla ísť do kostola na litánie. Mala krásnu, v plyši viazanú, bielou kosťou vyloženú modlitebnú knižku, českú, ale to sme ani nevedeli, že je česká, lebo vtedy vari všetky boli české; aj otec mal prvé vydanie „Nábožných výlevov“ (české), do ktorých zapisoval náš rodostrom „Oženiu som sa… a pán boh nám požehnau sina…“ Aj otec a matka zvlášť mali hmlisté slovenské vedomie; otec vedel spievať úryvky slovenských národných piesní, keď si vypil a akosi pozabudol na strach; a matka a jej vrstovníčky vedeli tie piesne ešte zo školy, keď v prvých rokoch matičných tie piesne ešte neboli zakazované. Keď po rokoch dal som im posielať Slovenský týždenník, matka neraz sa vyplakala nad článkami a zvlášť nad súdenými našimi národovcami a väzňami. Otec šiel na kolkáreň, do včelína, do záhrady, matka do obloka, k svetlu a buď sa modlila, alebo čítala novinky.Nevedela len po slovensky, a hoci otec hovoril obstojne po maďarsky, nechcel ísť, ona, matka nás vodievala do maďarských škôl do Bystrice, a všetci živí synovia sa pamätáme, že na jej pozdrav „služobkyňa ponížená“ — na výnimku prof. Fabuša — nikto jej neodpovedal, a spýtal sa — pri zápise — čo potrebné bolo, chlapca po maďarsky a nie matky po slovensky. Ani keď už mala šesťdesiat rokov, úraz, a desiate dieťa viedla do gymnázia a únavou klesala, na jej slovenský pozdrav nikto jej neodpovedal, ani stoličky nepodal a zo schodišťa profesor ju mrzko odohnal.V borbe s madarizmom celá rodina moja cítila sa veľmi slabou, a pre ten „chlebík“ prosila ma i moja matka, i stará mať, aby som si v srdci nosil, v hlave myslel, čo chcem, ale nerobil si nepriateľov, a že zle robím aj ostatným bratom, mladším, ktorí sú v škole a profesori sa ich spytujú, či sú chlapci moji bratia. Zastavili aj Slovenský týždenník, neboli hrdí na moje spisovateľstvo a otec bol „s pánmi“ i ako richtár, i ako volič, len keď si vypil, v ústraní, v poli, v horách ožívali v ňom spomienky na mladosť, školu a zbieral po starej hlave zlomky národných slovenských a českých piesní, a vyše dvadsať rokov pred smrťou sám z kameňa vykresal náhrobný pomník sebe i matke, a ten už čisto po slovensky menom i ostatným textom. Tu sa už oslobodil a kresal kríž a ryl do kameňa v duchu pravdy.Spomenul som, že v živote — od výdaja do smrti — sa viac moja matka nezabávala. Bývala matkou, gazdinou, kuchárkou i slúžkou. Otec rád sa zabavil, rád vypil a zaspieval; rád tancoval, i rád vykrúcal cudzie panie. Mama bývala preto urazená; ale k otcovi „nevedela krok“, nezmestila sa medzi panie a mohla sa ísť, ak chcela, kuknúť cez oblok, ako sa otec vykrúca v polke alebo valceri. Mladej žene, peknej, zdravej matke štyroch—piatich zdravých milých zurvalcov bývalo ľúto; pamätám, ako otcovi vyhadzovala na oči, že vykrúcal tú i tú paniu a ju nie, alebo len, aby sa jej „odrátalo“; neskoršie už by ani nebola šla, unavená robotou, starosťou o deti a nalomená chorobou, proti ktorej nehľadala lieku ani lekára, spoliehajúc sa jedine na Pána Boha, že dá vydržať, dá preniesť.Otcovi hriešky odpúšťala, zabúdala a mala ho rada; hovela mu v jedle, obsluhe, bielizni; žehliac tvrdé biele košele, znovu ich prepierala, alebo menšie šmuhy zatierala kriedou, len aby bol spokojný.Viac si ju otec začal vážiť, keďo stareli, on i ona, keď pomreli jej rodičia a mama zdedila pekný majetok, gazdovstvo na šesť kráv, a mama si uvedomila v duchu, že je vo svojom. Otec — naopak — začal sa malým cítiť. Aby sa nie, dala z majetku poprepisovať na jeho meno.Deti sme odrástli; otec sa zmenil v dobrom duchu i k mame, i k dedine, keď jeden brat stal sa kňazom. To malo dobrý vplyv. Dal sa do konzumu, do úverkového spolku a držal s dedinou, s ľudom. Za svetovej vojny, pravda, zase stratil rozvahu a proti vôli matkinej upisoval pôžičky a vydal všetky kovové veci (štyri kotly), i tie, čo mama a syn skryli, zakopali a potom nemali v čom slivky uvariť. Ale to už bol taký strach, ktorému nepodľahlo len málo slovenských ľudí. Za sedem synov, čo jej na vojnu vzali a brali, akoby jej bol sedem ráz srdce trhal; prežehnávala ich, v poslednom objatí radila „netisnúť sa“, a žialila, že jedného syna už nikdy neuvidí, a druhý je bez ruky…Po vojne odrástol i posledný syn; potešila sa, usmiala vnútornou radosťou matky, a každé šlo svojou cestou. Matka naša videla svoj úkol na svete splnený a dokončený. „Odchovala som vás, ako som najlepšie mohla, ak ste niektorí nie spokojní, sami ste si na vine. Neposlúchali ste ma, nechceli ste sa učiť, negazdovali ste si. Ja som viac za vás, moje deti, nemohla vykonať.“Otec držal sa viac života a keď prechorel a doberal si mamu, že ho prežije a vydá sa, urazená, ale i vyrovnaná so životom a s Bohom, neraz osvedčila čo najúprimnejšie, že keby mohla, vďačne umrie miesto otca.V nových pomeroch, v republike Československej, videlo sa otcovi veľa daní.Predtým vraj tri—štyri zlaté, teraz tristo—štyristo korún. „Ako mu to vyložiť?“ dumal som. Pomohla mama, ktorá sa potešila, že jej zaznávaná nepanská slovenská reč, v ktorej jej páni profesori ani za ponížený pozdrav nezaďakovali, dostáva vrch, odpovedala otcovi: „Ale vtedy si sa musel prosiť mäsiarovi, aby ti vzal teľa za štyri—päť zlatých, a teraz sme predali dvojtýždňové za šesťsto korún!“ A otec nevedel na to iba pozrieť na mať a zahanbene zmlčať. — Mama predala nášmu vojsku seno, ale hneď jej nezaplatili. Otec zase zapochyboval. Mama, nelenivá, šla po peniaze a doniesla ich; dobre zaplatili kyslé seno, ktoré kravy ani žrať nechceli. Otec si zapálil do fajky, a že sú tí Česi predsa len poriadni ľudia, a spomínal starých priateľov, Štrichovského a Šnajdra, Čechov, hlavných polesných, u ktorých sa otec učil ovocináriť, včeláriť a stal sa na celý život veľkým milovníkom týchto hospodárskych odvetví; a spomínal vďačne týchto úradníkov panstva rodiny Radvanských, i to, že s nimi voľakedy poľoval, v karty hrával, zabával sa a spieval: „A ja mám panenku v Roudnici…“Už dobre privykal na Československú republiku; čítal, vžíval sa, ale choroba nečakala. Umrel, a predsa len prvý on. Mama opatrovala ho v chorobe „ako mládenca“, povedal jej sám, keď ho umyla, učesala, preobliekla i mu čisto postlala.Otec v rakovine trpel veľké bolesti a dlho ležal, a bola robota v poli. Pripomínala mu trpezlivosť čakať, kým Pán Boh po neho príde, a odbiehala aspoň do záhradky hriadku vyplieť a tiež uvariť, k statku, i keď z domu od otca neodišla. Jednako otec umrel sám, bez svedka. Opatrila ho, potešila láskou božou a šla za dom do záhradky. Kľakla do hriadky a plela a otec v izbe umieral…Chorá na záduch, o tri roky tak isto sama, ticho, bez svedka umrela aj ona, hoci žilo jej deväť dietok a niekoľko vnúčat, ale všetci mali robotu.Cez deň pracúvala, od piatej do devätnástej večer a potom, keď mladší išli spať, matka naša nahla sa nad stôl, pod obrázky a lampu, čo tam visela na stene, a modlila sa. Modlitby o konci života na tejto zemi. Mala dve veľké knihy. Starodávne, dedičné. Jedna v trnavčine, druhá česká. Jeden večer vzala jednu prv, druhý druhú, a mne sa videlo, že sú jej obe krátke, lebo vedela dosť dobre čítať, hoci švabach, a tak, odložiac knihy, ešte kľakla k modlitbám spamäti.Aby nemali „potom“ deti starosti: v komore v truhle spravila miesto a tam si po kúsku vyberala zo šiat, i novokúpené, i deťmi darované kúsky, od čipkového čepčeka po papučky, a odkladala, ukladala postupom času a choroby, až mohla dcéru zaviesť a ukázať jej: „Tak tu mám všetko, čo mi dáte…“ A aby deti maliešte menej starostí, dala vyviezť a postaviť mužom—otcom vykresaný pomník, na ktorom už dávno bolo aj jej meno, len chýbal deň a rok smrti. Ako to prečítala, keď sa ťažko na stráň vydriapala, šepla: „A si tu, otec?“ „Už nebudeš dlho čakať,“ povedala mu nahlas. Ale že ešte živá bola a bolo z vŕška, dobre kráčala do roboty, ktorej — ako na jar — každý v dome mal plno.Prešlo pár týždňov tvrdých, ťažkých prác. Kopačky. „Ja už nevládzem robiť, pôjdem si ľahnúť. Spravte si.“ Čím ďalej tým viac ju zohýbalo vo dva konce a ľavú ruku často bolo vidieť pritisnutú na srdci a v pravej stolček, na ktorý sa dva—tri razy oprela, kým prešla cez pitvor z izby do kuchyne. Už polihovala. Ale ráno ešte vstávala pomôcť v gazdovstve, aby dcéru viac a dotklivejšie poučovala, ako sa mieša poludňajšie, večerné a raňajšie mlieko, aby všetko bolo dobré. Gazdiná do konca, ktorá i keď naveky odchádza, necháva svoje skúsenosti živým a myslí na ich budúcnosť, aby im jej odchod nenarobil škody.„Dnes si to sprav sama; ja sa budem dívať. Už nevládzem. Puchnem. Nohy ako krhly, ani uvliecť…“„Knižka (vkladná) na umrlčiu truhlu je pod hábami. Otcovi sme vzali za štyristo, mne vezmite za tristo. Aj plátenné vrecúško s drobnými na oferu svetu je tam. Nazbierala som, dosť bude. A čože plačeš?“„Aby ste ešte neumreli…“ nemôže vysloviť dcéra.„A kedyže? Už vám nič nepomôžem robiť, a už som ako stará mrkva, akože pôjdem na druhý svet taká omraštená?“ akoby si bola spomínala na svoju mladú krásu; lebo že bola i dievka, i žena pekná, a nad kolískou alebo v kostole na litániách spievali s kamarátkou Zinkovou ako dvaja anjeli, počúvali sme, deti, i svet vravel.„A či by som nemala napísať do Bratislavy?…“ spytuje sa dcéra, „aby vás ešte pozrieť prišli…“„Boli tu, videli ma na Vianoce. Ja som im už vtedy povedala: keď vám príde telegram, nezľaknite sa… A ty by si ich už teraz volala… Majú dievča, treba si gazdovať. A to aby vzali päť stovák do vrecka, a ja budem ešte živá. A služba, odídu, umriem, aby si vzali druhých päťsto… Nič nepíš. Potom, keď budem mŕtva, pekne oblečená. Keď pôjdete po truhlu…“ a matka stíchla.Dcéra sa rozplakala, vyšla ako matka pred tromi rokmi do tejto záhrady za dom, snáď na tú istú hriadku, hriadočku, len ju okopať, pýr vyhodiť. Ako ho je, potvory, veľa, myslí dcéra, náhli sa, už beží na prstoch do izby, k posteli a šepce:„Mama, mama, spíte?“A keď dosiaľ na takéto volanie aspoň ruka zaševelila sa na posteli, pohla hlava — teraz ticho, všetko ticho…Dcéry otvárajú na izbe obloky, v komore truhlu, a brat, po ktorého zabehol chlapec do poľa, píše telegram: mama umreli… | Tajovsky_Moja-matka.txt |
Nad mohylouJanka Capkovou, † 18. aug. 1867.Mládenci sniví, spevavé naše devy!Tajnošumné, čierne Dŕžavia hory!Oči, v ktorých vídavaly sa ste vyŽiadna na svete ľúbosť neotvorí, —A mladistvých úst živé a čujé spevyZlato, ni prosba neoživotvorí:Mladý pevec váš v otčinách novej krásy —A, čo čujete, blahoslavia ohlasy.Bárs hádžete sa na mohylu studenú,Nemožno vám zhriať ju náručím vrelým,Cíčkom na hrob slza s slzou sa ženú,A niet zotaviť pažíťku nad zvečnelým,A darmo vám trápiť Znievhradu ozvenuVolajúc za ním hrdlom celým,A darmo lámať vzdychaniami nebesá: —Druh váš, mladík-pevec za svet vámneozve sa!Mladosť! snenie; živôt! to nič, len snenie;Smrť! snenie tiež; — hoj, Bože, Bože môj! —Ba, snenie len, nič viac nenie básnenie, —Od červia hmoty svätý pokojA —, že nikde spočinku nenie —Cheruba nebies neskonalý boj:A — kde hniloby mieru, kde biedy boja nietTo mlaď, to živôt, milý hrob i poet! —Zem, vraj, že vlasť, že krajna, že otčina!Čo to? pôda, čo chlieb a zlato dáva? —Nie, posvätný to prach a posvätná hlinaČo z otcov nám, čo z bratov pozostáva;A nebe, — hviezdna, modrá tá okruhlina —Svetlo, teplo odtial a odtial poprcháva? —Nie, — to vlasť nám, to krajna, náš to domA v dome tom — praotec s národom!Junač slovenská! spí, sní tvoj pevec mladý,Sníva o materi, po krvi i po sláve;Snom kvitnú divné dejín záhradyOvocie sľubujúc mädové a voňavé:Snívaj, junač! potomstvo sa nahľadí,Že, čo tušením zdalo sa mladej hlave,To vešťba v bráne stojacích rokov,To zrak za veky vidiacich prorokov!Veď, prijde doba slavného prebudenia,Trúba vzkriesenia zahrmí po nad lože,Roztrhnú sa hmly svätoblahého sneniaA nádeje naše — hoj, čím skôr daj to, Bože!Vešťby a sny v živôt, v pravdu sa zmenia! —Vy v šedinách v mohylách už — byť môže —V uveličení veriacich veselomSlovo Slovenstva slavným stane sa telom!A. Sládkovič. | Capko_Sirotky.txt |
Náš domčekDomček náš je malý,ale pravý chrám,v ktorom pokoj, blahousmieva sa nám.V izbe otec drahýradostne pracuje,v kuchyni zas matkapokrm nám hotuje.Na dvore si zobkáhúska i kurička,v stajni seno chrumkábiela kravička.V malej záhradôčkekvitne mnohý kvet,za humnom je pole,šíry Boží svet!Tak nám je tu dobre,ach, tak milo je!Všetko ma tu teší,všetko sa smeje.Len Ty, Pane Bože,žehnaj vždy náš dom,by sme všetci zdravíprebývali v ňom. | Uram-Podtatransky_Zlate-perlicky-pre-dobre-deticky.html.txt |
Ako je to?Ružička ty zarumená,čo na medzi kvitneš v poli;nezábudka u prameňa,i voňavý kvet na holi!Nikto nevie, kto vás seje,čia to ruka vás tam sadí:predsa srdce sa usmeje,keď si oko na vás hľadí.Piesenka ty skromná, milá,čo ťa ľud môj nôti v poli,keď ho radosť oblažila,i keď srdce ho zabolí;nikto nevie, kde sa rodíš,zvuky tvoje zkadiaľ hudú,predsa srdcu tak lahodíš:sladká pieseň môjho ľudu!(1900) | BellaHoral_Piesne-rozneho-obsahu.html.txt |
NeroJednu sezónu som sa nachodil toľko na plesy, že zábavnejšia ako najkrajší bál začala sa mi
zdať štatistika, v ktorej stolici koľko zemiakov sadia a či sa lepšie vypláca ružovka, rožkuľa
alebo amerikánka. Ohnivé čierne oči — konečne, prečo by som sa nepriznal, že i modré a sivé —
stratili pre mňa všetku vábnosť. Mohli pozerať, ako chceli. Pozerali priamo, a akoby
začudovane: taká pekná si, pekná, myslel som si a drgol plecom; pozerali snivo, vábne,
mimovoľne vzdychneš, keď ich vidíš, ružovka je predsa najlepšia švábka, podumal som. A
rozkošné úsmevy, radostné, rozihrané, trpké, krása, pýcha pohybov krásneho dievčaťa,
víťazosláva peknej tanečnice, ktorej nedajú oddýchnuť, všetkého som sa nabažil. Naklebetil som
sa do sýtosti a vytancoval do zunovania so všetkými tetkami a šaprónmi[1]ešte schopnými tanca.Nakoniec na poslednom plese znela mi cigánska hudba ako klepotanie mlynských kolies a
rozihrané, popri mne sa mihajúce postavy podobali sa mihajúcim sa lopatám tohože kolesa.— Načo som len šiel ešte na tento ples, — lámal som si hlavu. Doma som mohol pohodlne
študovať štatistiku, koľko starých klincov sa použije do roka, či viac latovcov, či šindlovcov
a v akom pomere je blahobyt ľudu k použitým latovcom a šindlovcom. Avšak bledá závisť nedá
človeku pokoj. Keď sa druhí bavia, budem sa aj ja, myslím si.I sedel som utrápene so sklonenou hlavou, keď preletel popri mne párik. Ružové šaty šuchli
moje koleno a lahodný vánok ovial moju tvár. Začul som jasný, nevinný, detinský smiech.
Strhnem hlavu — i pozrel som rovno do dvoch nevinných čiernych očí. Srdce, starý, pokaličený
veterán, sa striaslo.Oné dievča som ešte nevidel na žiadnom bále. Hneď som sa spýtal jedného aranžéra, kto to
je. Odpoveď bola uspokojujúca. Idem k nej, predstavím sa a predkladám jej k duševnému pôžitku
najdrahocennejšie a čo najpoprekrúcanejšie perly svojho nevyčerpateľného vtipu. Tak som sa s
tým trápil, že ma sama upozornila, že si môžem uškodiť na zdraví, aby som sa šanoval.Zovňajšok dievčaťa bol utešený, k tomu mala hlavu plnú rozumu, otca s peniazmi a srdce
plné citu. Rozmyslel som si veci a chytro som sa rozhodol, že fakticky sa vyplatí v tomto
prípade zamilovať. Priznám sa, trochu som sa namáhal, ale konečne sa mi to podarilo, pretože
som stratil apetít[2]a spánok a myslel som denne aspoň štyri-päť ráz na oné čiernooké dievča. Ľúbilo sa
mi teda nadovšetko. Hľadám pri žene len trochu logickosti. Ak to má, všetko ostatné má. A ona
ju mala.Predstavte si, moja Oľga — nome à la mode[3]k tomu — na moju otázku, či jej ani raz nekvapol stearín na alabastrové plece,
odvetila, že skutočne nie, aj keď druhá menej logická dáma by povedala, že je to chyba, keď
kiahne na ramene štepia.Jedným slovom — ale ak budem takto rozprávať, neprídem na psa — bol som presvedčený, že zo
všetkých dám v našej stolici je najviac hodna Oľga. Preto som ju chodieval častejšie
navštíviť. Hrala na klavíri a nebola hrdá na nič, iba na to, že vie akúsi tortu urobiť lepšie
ako Zuzinka Nepekných.Jej znamenitá mama, veľmi milá (ešte vedela tiež okom šibnúť), nemala nič proti mne.Mal som dosť príležitosti vyvažovať drahocenné poklady ženskosti z duše mojej priateľky.
Bola fakticky ukrutne pekná a najmä vedela na človeka — už ako že na mňa — do nemožnosti
nevinne pozrieť. Ach! Musím vám povedať, ako to robila. Sklopila bájne viečka a skvostnú
hlavu, a potom dvíhajúc hlavu otvárala oči, až sa priamo pozrela do mojich biednych,
zasklenených. Juj! Videla, že to má na mňa veľký účinok, preto opakovala tento kumšt čím
častejšie.Koniec bol, že som si moju milú radostnú Oľgu vzal. Rozumie sa, že som bol najšťastnejší
človek na všetkých obežniciach slnka. Hlavne keď sa vezme do ohľadu, že inde, okrem zeme,
pravdepodobne niet lásky schopného živočíšstva.Asi dva roky nevedel som sa dostať z tohto šťastia — ako mucha z medu — až konečne v
treťom mi pomohol z neho pes Nero.*Raz večer mojej krásnej Oľge napadlo, že je vlastne veľmi opustená. Moja láska že jej síce
úplne postačí, a že si nežiada nič viac, ale predsa sa cíti osamotená… Dôvodila s roztomilým
zahanbením, že nemá deti… i klopila bájne oči, keď toto zašepkala tak tichučko, že som musel
naťahovať uši. — Hm, hm, máš pravdu, svätú pravdu, pomyslel som si.— Ľaľa, zase je tu inzerát toho obchodníka zo Zápny: Caesar Minca.— Mhm, — preriekol som, odfúknuc v hlbokom zamyslení kotúč dymu, že sa až rozostlal pod
povalou.— A ako draho predáva tých psov, — hovorila ďalej rozkošná Oľga, bodajúc štriknádlou[4]do inzerátov, — jedno novofoundlandské šteňa až za sedemdesiat zlatých.— Moja zlatá Oľuša, aké ty máš prstíky, a ako sa vynímajú na nich rýhy spôsobené pamukom,
— i pohladil som jej bielu, mäkkú packu v nádeji, že odtiahnem jej pozornosť od oných dunčov.
Bolo to však darmo. Pozrela mi vďačne do očí za uznanie peknej rúčky a viedla svoju tému o
psoch s neobyčajnou vytrvalosťou ďalej.Dozvedel som sa, že sú psy veľmi múdre a rozumné zvery. Citovala mi príklady, keď psy
zachránili ľudské životy. Pes sa dá vycvičiť a má zvláštne nadanie pre nemčinu, čo jasne
dokazuje výšku jeho vzdelanosti.— Janíčko môj, kúp mi jedného novofoundlanďáka.— To bol koniec.— Hehehe, to som si myslel, — smial som sa Olinke do tváre.— Ako si si to mohol myslieť! A čo si si myslel? pýtala sa pikírovane.[5]— Že budeš chcieť jedného psa, hahaha.— A keď chcem, há? — hodila mi vyzývavo rukavicu.— Chceš? Z toho nebude nič. Ja si takú beštiu do domu doviesť nedám.Takto sme sa zhovárali dosť dlho. Konečný výsledok bol, že mi Oľčiatko dokázalo, že som po
prvé: tyran. Táto vec bola nad všetku pochybnosť. Po druhé, dozvedel som sa, že ktorúsi tú
tisícovku Oľča tiež doniesla do domácnosti a pes že toľko nestojí. Po tretie, dala mi na
vedomie, že ani stolica, na ktorej sedím, nepatrí mne, že tá trocha jedla, šatenia atď. atď.
nestojí za reč, že to mala doma bezo mňa ešte lepšie. Urobila jednoducho zo mňa nulu, ktorá —
božemôj, och! keby som to bola vedela — však každý „mužský“ klame, ani len psa, och joj, ani
len psa nie je vstave kúpiť pre svoju ženu, ktorej každý deň sto ráz hovorí, že ju miluje a
zbožňuje. Záver vyslovený so zúfalým plačom bol tento: viem vraj iste — už ako ja — že ak jej
psa nekúpim, že stratím ženu — ktorú som vraj „kedysi“ mal rád, ach, božemôj — ale pes mi je
viac hoden ako žena. Teda: alebo žena, alebo pes.Čo som mal robiť? Bol som neskúsený, naľakal som sa takého pátosu, i povedal som skrúšene,
že dobre, že teda toho dunča kúpim.Moja zlatá Oľga, ako si mi vtedy dokazovala, že si ma nechcela uraziť, že ma máš
nevýslovne rada a že som ja mustra[6]všetkých manželov! A ako som ti veril, ja, ja podkovaný blázon. No dobré srdiečko
si mala, dobré, keď stalo sa ti po vôli.O dajaký týždeň prišiel do domu nenávidený cudzinec. Potvorka bola už dosť veľká a
vyznačovala sa uznaniahodnou slobodou mravov a neznalosťou etikety. Novofuondlandca sme
pomenovali Nero.Olinka zrazu rozhodla, že je to najkrajší pes, aký len môže jestvovať.— Pozri len, Janíčko, akú má lesklú a hladkú srsť, ach, hladuškú ako hodváb. Ty môj
černoch, ty pyštek zlatý, ty, ty, ty, Neruško, — také mená dávala tej potvorke a špúlila naň
ústa, ako keby ho chcela bozkať, dívajúc sa mu pritom zamilovane do očí.Keďže som musel dať po dvoch týždňoch, čo Nero u nás prebýval, všetok nábytok znovu
obtiahnuť a podlahu šesť ráz viksovať[7]a umývať, nuž som konečne Oľčiatko presvedčil, že by sa mu zišla malá edukácia![8]I rozhodla sa, že sa aspoň na mesiac od neho odlúči, ale že má právo navštíviť ho,
kedy chce.I našiel sa v našom meste jeden poctivý remeselník, v slobodných chvíľach krajčír, menom
Munček, ktorý sa priznal, že vie i psov drezírovať.Poslal som poňho. O chvíľu vošla do izby krátka, chudá chlapina, s hors concours[9]strniskom na brade, vo veľmi, veľmi komótnom kabáte, s veľmi dlhými rukávmi, ktoré
musel zakaždým vysukovať, ked si chcel chrbtom ruky pod nos šuchnúť. To robil konečne len
spočiatku, kým sa trochu ženíroval,[10]potom jednoducho používal len rukáv.Vošiel teda do izby a zastal pokorne pri dverách. Potom hmkol niekoľko ráz a niekoľko ráz
úctivo zakašlal, predkladajúc dlaň pred ústa.— Vy ste teda Munček?— Hej, prosím pekne. Ja som Munček, krajčír, áno, prosím, Munček, — odvetil veľmi vľúdne i
stúpil z nohy na nohu.— Vy rozumiete do drezírovania psov?— Áno, prosím pekne, rozumiem. I Viďáza pána slúžneho som ja abrichtoval.[11]Ten vie všetko aportovať, hovoriť, dvere otvoriť. Pravdaže viem, pravda, prosím
ponížene, — i zakašlal si pán Munček a pohladil strnisko na tvári.— A dlho trvá taká edukácia?— Hja, prosím, to je všelijako, — odvetil skúsený muž už trochu smelšie.— A od čoho to závisí?— Od mnohého, prosím pekne. Aké má dary taký pes. Daktorý je napríklad múdry, just ako
človek, druhý je sprostý, ako, odpytujem pekne, podošva, to sa tak hovorí, — rozprával
žartovne pán Munček a vošiel doprostred izby akosi ukradomky.— A čo pýtate za jedno poriadne abrichtovanie?— Hm, to, prosím ponížene, závisí od toho, akú školu žiadajú. Či má len byť z neho, ako sa
hovorí, obyčajný poriadny pes a či sa má, prosím pekne, vyššie edukovať. Vyššia edukácia stojí
viac.— Teda koľko?Munček sa obzrel za stolicou. Sadol si úctivo na samý kraj.— Edukácia trvá dlho, prosím pekne, a s takým psom je veľké trápenie. Daktorý je veľká
beštia, hm, hm. — Munček si šuchol rukávom po nose.— Nuž povedzte, koľko?— Nuž mne dajú, čo sa im bude páčiť, a pre psa každý deň päť litrov mlieka, čistého,
neprevareného, od jednej a tej istej kravy, — hovoril s veľkým znalectvom, ktoré mi
imponovalo, — ktorá dostáva len suchý krm. Lebo ak by bolo iné mlieko, alebo…— Ale — Munček, päť litrov je trochu veľa, veď…— Veľa! — odvetil začudovane nad mojou neznalosťou. — Horkýže veľa. To, prosím, neráčia
vedieť.— Dobre, dobre, ale päť litrov je veľa.— Hja, ja inakšie nemôžem. Odo mňa je to beztak veľká obeť trápiť sa so psom. Zanedbám
remeslo — a mám i cudzie psisko zo svojho chovať. To, pán doktor, nemôžu odo mňa žiadať. Som
otcom. Mám pätoro malých detí. Veru pätoro.— Nehovorteže, nie! To teda pre každé potrebujete liter mlieka na deň?— Ale ja, prosím pekne? — skočil Munček zo stolice. — Z toho mlieka? Zo psieho mlieka že
budem svoje deti, svoje nevinné chúďatá deti chovať! Júúj, — zavyl zúfalo Munček, ako keby som
mu nôž do srdca vrazil, i prikryl si rukávmi tvár.Nezostalo mi nič iné, ako učičíkať urazeného Munčeka a pristať na všetko.Nera sme odovzdali do rúk pána Munčeka, pričom mu moja Olinka uviazala na dušu, aby s ním
len pekne zaobchádzal.Nero bol na edukácii už druhý mesiac. Hovoriť už vedel, chudák. Keď sa ho Oľga spýtala:
„Wie spricht der Hund“,[12]nuž brechal, akoby z neho drel deviatu kožu, čo jej robilo obrovskú radosť, mňa
však uvrhlo do veľkého zármutku. Len jedno ma tešilo. Nero napriek denne užitým piatim litrom
mlieka ukrutne chudol. Vyzeral strašne. Každé rebro mu bolo poznať cez chlpatú bundu a keď ho
človek šuchol po chrbte, cítil ako hrebeň vystávajúce obratle.Vyhladuje tú potvoru, tešil som sa potuteľne, trel si radostne ruky a potľapkával Munčeka
spokojne po pleci.Oľge Munček povedal, že sa Nero síce dobre učí, ale edukácia vraj predsa potrvá ešte pár
mesiacov. — Pár mesiacov, — zhíkla moja Oľga.— Ak chce celú školu skončiť, veru hej, — odvetil rozšafný muž. — A k tomu, ako vidia,
pani veľkomožná, päť litrov mlieka mu nie je denne dosť. Ľaľa, aký je chudý, — i stiahol kožu
chudáka Nera do ranca. — A k tomu, čo sa ho moje deti, chudáka, nakŕmia. Jój, keby tie nie, už
by ho dávno nebolo, ale tie ho majú veľmi rady.Nasledujúci mesiac fasovali tedy Munčekovčatá denne desať litrov — a Nero chudol ďalej.Na konci mesiaca sme Nera zase videli. Sám som sa uľútostil nad ním. Hoci bol na
zdochnutie od hladu a človeku skoro topánky z nôh zožral, tak predsa s napätím posledných síl aportoval,[13]otváral dvere a hovoril.— Olinka, myslím, že je už dosť tej edukácie. Ak potrvá ešte mesiac, nuž skape tvoj Caesar
na marazmus,[14]— takto diškurovala zo mňa ľútosť za desiatimi litrami mlieka denne.Olinka už bola s edukáciou spokojná i pristala.Munčekovi bolo desiatich litrov veľmi ľúto, následkom toho dokazoval, že škoda nechať
zahynúť taký talent.— Ja ešte urobím len za kratučké dva mesiace z neho takého psa, ktorý sa bude môcť ukázať,
prosím ponížene.— Škoda mlieka naň pre vašich pätoro detí, — odvetil som jedovate, lebo som videl, že Oľga
zase váha.— Pre moje deti? Z ich mlieka! Pani veľkomožná, vidia vďačnosť! Aký je ten pán doktor
neuznanlivý! A ja som ho choval ako svojho, a teraz musím znášať takéto grobianstvá.Pozrel som zvedavo na Oľgu, či chytí moju stránku, či Munčekovu. Našťastie Nero rozhodol
boj. Na stole bol prichystaný gáblfrištik.[15]Šunka voňala hladnému Nerovi priľúbezne. Vyskočil na diván a na tri hlty zmietol
všetko, čo bolo na stole. Fajnovo — povedal by som s citom — na mäkko uvarené vajcia zmizli
báječným spôsobom v jeho milej, hovoriacej tlame. Nepomohlo im ani to, že ich bolo päť, že
boli teda proti nemu v presile. Tesne za vajcami rukovala šunka. Bol by pravdepodobne i čaj,
víno, rum vypil a extra citrón zjedol, keby som nezachoval duchaprítomnosť a nehodil doňho
stolicu. Na moje veľké zadosťučinenie stolica účinkovala — napriek tomu, že letkom roztrepala
nástenné hodiny — i zlomila mu jedno rebro.Kvôli tomu môjmu a Nerovmu dejstvovaniu nastala malinká zlá vôľa. Olinka mi povedala, že
som náramný a nešikovný, na čo Munček radostne prikývol, hodiac rukávom na mňa a pozrúc
uzrozumene Oľge do očí. V dôsledku toho povedala Oľga ako kráľovná:— Čo? Nedám vám viac toho psa, beztak nič nerozumiete.Munček odišiel, spomínajúc nevďačnosť akíchsi pánov, ktorí chcú byť pánmi, ale sú len —
„no ani povedať“…Nemohol som odolať túžbe, aby som ho nekopol poniže chrbta, následkom čoho aj veľmi pekne
zletel dolu schodmi.Hlavné potešenie s Nerom začínalo vlastne teraz. Keď som sa zhováral vo svojej pracovni s
pacientom, to iste akoby natruc, „hovoril“ v susednej izbe Nero. Kým som bol sám, bol Nero s
Olinkou u mňa a ukazovali mi navzájom svoje kumšty, keď prišiel chorý, išli pokračovať do
susednej izby. Koľko ráz — božemôj! — odvetil som Oľčiatku na jej otázky, či sa mi Nero páči,
so škrípaním zubov a so zúfalo láskavým kŕčovitým úsmevom, že je to najutešenejší pes,
najukrutnejšia potvora na celom svete.— No vidíš, však si rád, že si ho kúpil. Veď si ho vlastne pre seba kúpil, len to nechceš
povedať, — švitorila veselo Olinka, zaoberajúc sa Nerom.— Nikdy, nikdy som sa ničomu tak netešil, no nie, — odvetil som a kŕčovito som zvieral
veľký amputačný nôž. Rozmýšľal som, či ho nemám Nerovi vraziť do boku.Keď som so svojou ženuškou obedoval, vždy pobrala všetko mäso a pečienku na svoj tanier.
Mne nechala obyčajne dajakú kosť, aby som nezhynul hladom. S nevýslovnou trpkosťou zapíjal som
si chudý obedík čiernou kávou, keď mi Olinka vysvetľovala, že Nerinko je ešte veľmi mladý, že
nemôže koštiale papkať a že mäso má veľmi rád. Najmä bifteky! Za tie by si vraj dal oči
vyklať, chudáčik.— Ja mám tiež rád bifteky a mäso vôbec, — priznal som sa skrúšene, dúfajúc, že svojou
pokornosťou zaúčinkujem na Olinku.— Naozaj! Vidíš, aké vy máte rovnaké gustá! A nechcel si Nera! Však ja mám viac rozumu ako
ty. Ja ťa lepšie poznám, ako ty sám seba. Ty sprostáčik malinký, — pohladila ma milo po tvári.
Najradšej by jej bol tú rozkošnú packu odrezal.Ale, reku, budem pre kúsok pečienky robiť domáce nepokoje?Minule bol u Olinky čajový večierok. Veľkou otázkou večera bol Nero. Aportoval pred
dámami, otváral dvere a hovoril. Môj priateľ Paľko Jožík, advokát, za ten čas využil
príležitosť, a kým dámy híkali nad znamenitosťami Nera, žíroval som mu veksličku na päťsto
zlatých v susednej izbe.Vtom vbehne do mojej izby Oľga. Paľko mal práve toľko času, že šuchol zmenku do kapsy.— Páni, páni, poďte len chytro, chytro!Vbehneme do izby i vidíme Nera hľadať vreckovku.Zázračný kumštár Nero vytiahol z Paľkovej kešene šatku a veksľu. Jožík je ťuťmák a
fakticky dostala veksľu do rúk moja Olinka. Pravda — ako taktuplná dáma — obzrela, čo má v
rukách a podala to potom Jožíkovi, na ktorého sa teraz celý svet díval hlavne preto, lebo stál
celý ako bez seba, ako vtáča, na ktoré zazerá had. Lebo ináč, nevídali, u advokáta zmenka!
Najmä pani advokátová Lučinková si ho ostro obzerala. Bol zasnúbený s jej dcérou, teda
nastávajúca testiná — eh! Dcéra je tiež Oľga. (Nech mu, neborákovi, pán boh pomáha.)Z uznanlivosti kŕmili panie Nera rôznymi cukrovinkami i veľmi sa tešili, keď ten šikovne
chňapol na komando za lahôdkou.— Nikdy som takého psa nevidela, — zasopránovala lahodne slečna Oľga Lučinková.— Ako ti ho závidím, duša moja, — priznala sa k necnosti slečna Mariška Široká, bozkávajúc
moju víťazoslávnu Olinku.Konečne hovorili o inom. Len pani Lučinková významne mlčala a just tak významne pozerala.
Nero si ľahol do kúta a odpočíval na svojich vavrínoch a na mojom koberci.Avšak diali sa v ňom chemické procesy a keďže neviedol z neho von komín, začali najprv
blízko sediace panie prikladať zimné batistové šatôčky k pekným noštekom, neskoršie aj ďalej
sediace. Páni sa však na každom ukrutne zlom, alebo starom vtipe veľmi smiali. Malo ich
popučiť. Ešte i priateľ Jožík sa jedovato chichotal.Moja Oľča, majúc takt, nechcela Nerinka vyhodiť, ale radšej sa usilovala zahovoriť celú
záležitosť. Červenala sa ako pivónia a rozprávala o Zwiebackovom katalógu podľa možnosti múdro
a rozpačito.Ja by som nebol vyhodil Nera ani za milión. Bavil som sa znamenite na svojom Oľčati a
pozeral som jej, veľmi vľúdne sa usmievajúc, s porozumením do očí. Viem, čo si myslela v tú
chvíľu. Pery sa jej triasli od zatajenej zlosti. Bože, že nebeská providencia[16]nevedela ťažkú lampu, pod ktorou som sedel, zhodiť na moju hriešnu, protivnú
hlavu, to nevedela Olinka pochopiť.Keď hostia odišli, hodila sa Oľga na diván a začala plakať. Mal som trochu zlé svedomie, i
ušiel som mlčky do svojej izby. Lenže čo by Oľga mala zo svojho plaču, keby som ho ja neužil.
Plakala teda hlasnejšie.I počul som jej žalostné a zúfalé výkriky z času na čas: — Ja nešťastná, oh, bože, bože,
čo si len počnem atď.Chvíľku som bol vstave vzdorovať, ale konečne som vyšiel k mojej Oľge a zastal som s
trasúcimi sa kolenami vo dverách. Oľga už vedela, že vyhrala.— Takého muža mať, ktorý nie aby zastal svoju ženu, ale kde len môže, ju sužuje e-e, oh,
oh! Nie, to ja nevydržím. Nech sa stane, čo chce. Aj peniaze rozhadzuje po stovkách, ako keby
som ich ja (ona!) na ulici zbierala. — (Toto bola jemná narážka na zmenku.) Takto prezrádzala
Olinka svoje najtajnejšie myšlienky.Myslel som, že keď pohladím Nera, získam si jej priazeň.— No, Olinka, nehnevaj sa, vidíš, že sme s Nerom najlepší kamaráti, — začal som krotko po
skromnom odkašlaní.— Hej! Všetci ste jednakí. Len trápiť, kde môžete. Naničhodná potvora, pakuj sa odo mňa k
tvojmu pánovi, pasujete spolu, — i kopla neboráka Nera do boku.Nero si sadol medzi nás dvoch a díval sa na mňa tak geniálne sprosto, že som až užasol.— Tak ty Nera nechceš! Moja zlatá Olinka, vidíš, hneď som ti povedal, že bude s ním iba
mrzutosť. Inšpektor ho chce kúpiť, hneď zajtra mu ho predám, — hovoril som naradovaný, že pán
boh i zlé na dobré obráti.— Pre mňa ho aj zabi.— To nie, ale ho predám.Napriek tomu, že som jej podľa svojej hlavy chcel po vôli urobiť, začala ešte väčšmi
plakať.— Všetko mi robíš naprotiveň. Ja si Nera nedám. Ty ma strašne trápiš. Nero je zver, ale má
aspoň vernú, spravodlivú dušu.— Ja som však horší ako ten pes? — pýtal som sa citlivo.Oľga chvíľku mlčala, potom odhodlaná na najhoršie, zašepkala temne do šatky: — Horší.— Olinka, myslíš to naozaj? — pýtal som sa hlasom, trasúcim sa od množstva citu.— Naozaj — — —Nastalo mŕtve ticho. Až mráz mi chodí po chrbte, keď si na to pomyslím.Potom som vyriekol hlbokým hlasom zúfalstva a beznádeje:— Tak! Dobre sa maj, — i šiel som k dverám krokom muža odhodlaného na to najhoršie. —
(Chcel som ísť rovno do hostinca.)Avšak Oľga sa naozaj zľakla. Keď ma videla otvárať dvere, skríkla:— Janíčko, nechoď!Mne veru nebolo viac treba. Lebo, priznám sa, má moja Oľga svoje slabosti, má, ale nevedel
som si napochytro predstaviť, ako by som mal jestvovať bez môjho Oľčaťa na svete.— Moja zlatá, milá Olinka, tak ma predsa len máš rada? — I objal som ju tak, že duša z nej
skoro vyskočila ako kôstka zo slivky.Avšak, ach, bože, avšak! Koľko takýchto a omnoho horších výstupov som ja mal s ňou pre tú
potvoru.Nero vedel dvere otvoriť. Videl som v tom mizernú, pomstychtivú Munčekovu dušu. Nebol som
si nikdy pred ním istý. Olinku som nakoniec vyhodil z izby, keď ma mnoho domŕzala, i nevidel
som ju potom k svojej nevysloviteľnej ľútosti zo tri dni, ale Nero! Keď som ho jednu minútu
vykopol, prišla v nasledujúcej tá prítulná beštia zase.Spím napríklad po obede na diváne. Naraz pocítim vo sne na tvári teplý obkladok. Bol to
Nerov jazýček. Oľga na to povedala, aký je milý, a hocikedy mu kázala „Pusserl geben“,[17]čo znamenalo priložiť „letný umšlág“.[18]Keď som sa od toho nezobudil, nuž zakvílil a šuchol mi pazúrom po nose. Nosil som
na ňom vždy anglický flajster.[19]Nakoniec, darmo tajiť, zunovalo sa mi to. Mal som tri plány: a) zabiť Nera, b) so ženou a
s Nerom sa rozsobášiť, c) utiecť do Ameriky.Najväčšmi ma vábil tretí. Tak ľahko som sa mohol zbaviť všetkého zlého. No som človek
trochu ideálnejšie naladený, preto som proboval prvý.K môjmu nemilému prekvapeniu po čine sa dokázalo, že Nero od pol kila mäsa, ktoré bolo
štvrť kilom strychnínu[20]opaprikované, skutočne skapal. A to úplne. Že by mal strychnin taký účinok, no!Po vykonaní toho skutku cítil som sa ako Macbeth po vražde dobrého kráľa Duncana.[21]Moja Oľga!Darmo som hovoril svojej Olinke, že to bola číro čistá náhoda a že keby Nero nebol býval
taký pažravý —Horký pažravý! — Nero že pažravý, ale Nero, Nero že by bol pažravý! Hach! Aby som vedel,
povedala mi, ja som najväčšia skaza na svete.Moja Oľča dostala kŕče. Blúznila veľmi pekne a precízne. Hovorila s nevýslovnou túžbou: —
Môj Neeéro, kedy sa s tebou zídem, Nérinko?! — Srdce vo mne vibrovalo a mne samému tiekli slzy
nad toľkým utrpením.Kŕče sa nedali vyliečiť ani šatami, ani šperkami. Oľgina citlivá duša bola onou vraždou
priveľmi dotknutá.Posledný bozk som od nej dostal, keď som jej oznámil, že sa mienim s ňou rozsobášiť. To sa
jej veľmi páčilo.Od tých čias uplynul rok a ja som v takom milom postavení, že môžem dať do novín inzerát:„Mladý človek, ktorý už vie, čo je manželstvo, je teda už dosť krotký, chce sa napriek
svojim skúsenostiam znovu oženiť, i hľadá družku života. Šumné dámy, ktoré dostanú zrádnik,
keď vidia psa alebo mačku, môžu reflektovať na to šťastie, že si ich vezme. Prosia sa o
fotografiu a adresy. Mlčanlivosť pravda zaručená; no onen mladý človek bol už ženatý.“[1]s šaprónmi(z fr.) — s gardedámami[2]apetít— chuť do jedla[3]nom à la mode(fr.) — módne meno[4]štriknádla(zastar.) — ihlica na pletenie[5]pikírovane— rezervovane, odmerane, váhavo[6]mustra(zastar.) — vzor[7]viksovať(zastar.) — natierať, leštiť[8]edukácia— výchova[9]hors concours(fr.) — mimo súťaže[10]ženírovať sa— rozpačite sa správať[11]abrichtovať(z nem.) — vycvičiť[12]wie spricht der Hund(nem.) — ako hovorí pes[13]aportoval— donášal[14]marazmus— starecká vysilenosť, ochabnutie organizmu[15]gáblfrištik(z nem.) — silnejšie raňajky[16]providencia(z lat.) — pôvod[17]Pusserl geben(nem.) — dať pusu, bozkať[18]letný umšlág(z nem.) — obväz namočený do letnej vody[19]anglický fľajster— náplasť[20]strychnín— jed[21]Macbeth, Duncan— postavy zo Shakespearovej hry Macbeth | Nadasi-Jege_Nero.html.txt |
OsobyKRÁĽKRÁĽOVNAPRINC MILOSLAVKOMORNÍKDVORNÝ LEKÁRPÁŽA (mládenec)PASTRNÁK, mešťanostaTRIEZNILA, jeho manželka.HRDOŠKA, CIFROŇKA, POPELKA, jejich dcéryVILA, ochranný duch sirôtPRVÝ, DRUHÝ RYTIERDVORNÉ DÁMY, DVORANÍNOVIA, RYTIERI, VOJACI, ĽUD | Timko_Popelka.html.txt |
Na storočnú pamiatku narodenia Daniela LichardaZa slávnym Hodžom, orlom vysokýchkol v pomysloch, zas — Lichard striezlivý:Podolím chodák len, no zato všetkejcti hodný oráč, v roľu dedičnúhlbokou brázdou zarezávajúcisvoj obrodný pluh: až vše zosŕklaod bôla — a či slastným vzrušením? —ten jeho ostrý lemeš pocítiacsi v srdci samom —; gazda nad gazdov,čo od úsvitu po mrak zaplňujedeň tvorčím obsahom, jak včela plást;syn zeme-matky poslušný a vernýv pridelenom ňou mu šafárstvedo smrti; dobrých živlov tovariš,prírody-panny štastný milovník: —pred zrakom „Obzor“, ako rozkrídlenúby veleknihu božských poučiek,kým v opatere „Pokladnicu“ stálekam výdobytky shŕňal skúsenosti,ukladal zlatý námah zárobok:zažehnať už raz rodnú chudobu,ju obohatiť…Hviezdoslav | Lichard_Vyber-z-clankov.html.txt |
Tetka„Kdo zná, co byla dřív a co je teď; zplakal by nad ní sám.“V. Hálek. Muzikantská LiduškaBolo to v jednu nedeľu v nešpore, keď sme si traja priatelia urobili výlet do jednej
podkriváňskej dedinky, strojac sa odtiaľ na pár dní vybrať do dolín Tatry. Z ďaleka sme už
videli väžičku s drevenným chrámom božím vypínať sa nad ostatnie nízke, slamou pokryté
chalupy; zblížiac sa k nej, zočili sme pod ňou na trávničku veniec pekných devíc a kolo
bystrých šuhajcov hemžiacích sa a obskakujúcich okolo diev. V blízkosti mládeže zbadali sme
priam kolo druhé, kolo malých dietok napodobňujúcich vo všetkom mládež vätšiu, dospelejšiu,
za týmito zas niektorí starší, mužovia pípkajúc, nevesty zas v pestrobarevných čepcoch
všeličo štebotajúc ako diváci sa vyskytujú.Spev mladuškých devíc zneje vesele, lobda skáče junákom z ruky do ruky; veď je to ten
čas, na ktorý sa mládež dedinská celý týdeň teší. —Protivu akoby všetkého tohoto zapríčiňuje jedna čiernoodená ženská, peknej tváre,
utešeného zrastu; ktorá hneď medzi šuhajmi, hneď medzi dievčatkami sa otáča, spievajúc:„Mladosť moja, mladosťVeď si sa minula,Jakoby do vodyTen kameň hodila.Ešte sa ten kameňV tej vode obráti:Ale moja mladosťSa viac nenavráti!“A dievčatká jej podávajú ruky, nevesty sa jej prihovárajú, detičky ju trhajú za šaty a
ona sa milo túli ku všetkým; detičky bozkáva, dievčatká objíma, mužským dáva ruky. Všetci
ju zovú „tetka!“I k nám sa zblížila, ukiazala nám tobolku a otvoriac ju prosila nás, aby sme dali niečo
do „pokladničky chudobných“ a zase druhú „do pokladničky na vychovávanie Elenky“. My sme to
urobili a ona nám srdečne ďakovala; ukryla tobolku a zase sa zatočila v kole, spievajúc:„Ešte sa ten kameň…“Dojala ma táto nesčastná osoba, pýtali sme sa jej starenky: „či je to bláznivá?“ ona
odvetila: „áno!“ a rozprávala nám jej smutnú udalosť; ba v druhý deň nám aj denník tej
bláznivej, kým bola zdravá písaný, ukiazala — bola to vraj jej strážkyňa Madlena.Madlena s tým začala i dokončila, plačúc: „že kto poznal prv nesčastnú túto a vidí ju
teraz, sám by plakal nad ňou.“I nám hráli slzy v očiach.Mne zvlašť vtedy, keď som sa dozvedel o jej skonaní.A cítiac nesčastie tak zvanej „Tetky“ chcem, aby aj iné pekné oči zaslzily nad ňou;
preto rozprávam tu jej príhody. —Pred 15 rokamiV utešenej Tatranskej úboči, v blízkosti už hore vyššie spomínanej dedinky, čo po jednom
svätom svoje meno mala — stály i stojá až po dnes osamelé dva domky s prislúchajucími k ním
hospodárskými stavami. Jeden bol pekný, múraný s utešeným dvorom a zahradou, otočený lipami
a štihlými smrekami; druhý bol drevený, na dvoje rozdelený; na prvý pohľad každý poznať
mohol, že je to byt pre dve rodiny určený. A v skutku bolo tak. V drevenom domku bývaly dve
rodiny horárské, v múranom ale býval v celom okolí milovaný, na ďaleko a na široko známy
pán Lipnický, polesný. Ľud polesných zväčša nenávidí; lebo, a zvlášte v Tatrách, ľubuje si
on vo výstupkách horních a svedomití kráľovskí horní úradníci sú mu za to prísným kazárom;
— ale tu bolo to naopak. Lipnického všetok ľud rád videl, dôverou úctyplnou a neobmedzenou
k nemu sa klonil a to preto: že on, ač svedomitý kráľovský polesný, mal ohľad na potreby
ľudu, nekrivdil mu; ale radšej vystríhal ho od zlého a velice rád s ním obcoval.Starý Lipnický bol človek vzdelaný a dobrý, úprimný — opravdový to priateľ ubohého ľudu
slovenského. Starý Lipnický bol už 15 rokov vdovcom, milená manželka jeho porodila mu hneď
v prvý rok blaženého jích manželstva utešenú dcérečku — ktorá pri sv. krstu meno „Eleny“
dostala — ale ktorej narodenie-sa matku o život prinieslo. Starý Lipnický sa viacej
neženil, vidiac v dcérečke milenej odblesk zosnulej drahej manželky svojej: výchove
bedlivej, tejto milej dcérečky sa obetoval, v tom jedinú radosť života svojho nachodil. A
to sa mu aj dobre poviedlo a náležite podarilo. —Dnes stojí už 15-ročnia panna, pekný to kvietok podtatranský v úplnom rozvitku pred nami
— a my prizerajúc sa jej, nemožno, aby sme si hlbokým vzdýchnutím sovrené vnútornosti
krásou jej neobľahčili; aby sme oči, ako do slnka pozerajúci zvykli, náhle nezklopili.Tak spanilá, tak čarovná, ale i nicmenej dobrá a milá je Elenka Lipnických. A práve tak,
ako jej otca, tak milujú a ctia si ľudia i ju v celom okolí; práve tak ako je on, aj ona
milá a prívetivá k ľudu obecnému; ale aj na dvadsať krokov snímajú pred ňou klobúky
šuhajci, a dievčatká blížia sa úctyplne ku nej, kde ju vidia. —Elenka dostala tú najvzácnejšiu, najlepšiu výchovu. Zná ona mnoho rečí plynne hovoriť,
ale s tým sa nepýši; najradšej beseduje si len v tej milej — slovenčine. Hrá ona krásne
znion a spievá ľúbezne pri ňom; ale ešte radšej si zaspievá s devami dedinskými tie
domorodé, tie nežné pieseňky. Zbehlá je v rozličných prácach ženských, má vkusne upravenú
knižnicu, v ktorej si pilne čitávala; ale pri tom rada robí všetky domáce práce, obstaráva
všetky potreby otcové, slovom, vedie a spravuje celý dom. Spoločnosti tej najvzdelanejšej
je ona voždy ozdobou prvou, na každom bále býva kráľovnou plesu, a na povestných soaré
nadlesného v blízkom mestečku nikdy chybieť nesmie.Vzdor všetkému tomu ale, rada sa Elenka pobaví aj v kole mládeže roľníckej a nestýska si
na samotu v osamelom domku otcovom, kde ani za mesiac nevídáva niekdy inej tváre, mimo
roľníkov obecných. Ona je opravdivým aňjelom strážnym celého okolia. V nemociach radí a
dáva lieky ženičkám, zošlechťuje srdce panien a krášlí jich aj zovnútorne, poskytujúc jim
každú nedeľu množstvo tých najutešenejších kvetín zo svojej zahrádky. Elenka je i dievča
pobožné, čo nikdy služby božie ani modlitbu nezamešká, preto ju starý, šedivý, ctihodný pán
farár za vzor kladie paničkám, neznajúc ju nikdy prenachváliť, a keď prijde do domu pána
polesného vždy srdečne ľutuje: že matka Elenkyná leží tak prívčas v hrobe a nemôže sa tešiť
z tak hodnej, z tak podarenej dcérečky svojej.Ale na podiv je to s tou našou Elenkou, že keď ju všetko chváli a zbožňuje; iba
mládenci, rozumej panskí, mladí pánovia tedy, ju hania a akoby sa na ňu hnevali. Jedni ju
nazývajú svatou Elenkou; druhý zlostne jej nadávajú do „landpomarančov“; tretí vytýkajú jej
necitedlnosť a kamenné srdce, ktoré žiadno, bárby i sebä krajšie dvorenie nepohne; ktoré
žiadna, bárby i sebe ušlächtilejšia postava šuhajová neočarí. A čiby to ozaj možná vec
bola, žeby tak krásné dievča bolo chladné, bolo ľadového srdca naproti pocitom a výlevom
lásky? Veď mladosť je radosť!Elenka, pravda je, nerada vidí daromné dvorenie, nenachádza radosti v rečiach prázdnych,
nádherných; ale preto nemá srdiečko ľadové; jej očko rado pozerá za dakým, jej srdiečko
rýchlejšie bije, keď zočí niekoho a cit ľúbosti nevinnej opanoval už mohútne jej zlaté
srdiečko. — Je to síce veliké tajomstvo našej Elenky, o ktorom ani len jej otec nič nevie;
ba ona sa to aj sama sebe vyznať bojí — že ľúbi, vrelo a verne ľúbi dobrého, šumného Ivana.Ivan je asi dvadsať-ročný šuhaj lesného Rybnického, z dreveného domku, stojaceho pod
mocou a veliteľstvom polesného Lipnického. Ivan spolu zrástnúl s Elenkou, spolu sa nevinne
na detských hrách nerozlučne bavili, spolu do blízkej dedinky za rúčky sa vodiac do školy
chodili; ba aj v blízkom mestečku spolu viac rokov potom školu navštevovali. A keď Ivan
šiel do gymnasiuma a Elena do vychovávaceho ústavu, nebolo žialu, plaču a nariekaniu konca
kraja; lúčily sa tyto dve detské srdcia vtedy, ako by sa už nikdy viacej videť nemaly. —Ivan je teraz už na baňskej Akademii Štiavnickej a Elenka o dva tri rôčky súca bude na
vydaj. Ale ona na to nemyslí, ona je blažená, keď cez leto vidí každodenne okol seba milého
Ivana, s ktorým obcuje ako s bratom; ktorý ju s otcom do spoločnosti, do zábav a všade
sprevádza. Ona je spokojná, keď od Ivanka každý mesiac v zime a kým trvá semester
akademický, jeden lístok obdrží, ktorý číta dakedy aj otec jej rád; lebo v nich nieto nič
tajného, sú to listy tak nežné, tak úprimné a k tomu nevinné, jakoby jich písal bol vlastní
brat vlastnej milej sestričke.Ó keby zlatorezé a ružové lístky naších mladých ľudí tak nevinnou vôňou dýchali; ale
tyto voňavé ružové karotky dýchajú často jedom otravným neblahej civilisátie pre mladé
srdcia naše! Nie div že mnohá kišasoňka, nosiaca za niadrami v skrytosti ľubolístky svoje,
vychová si na vlastňom srdci svojom hada jedovatého.Ale nekalme si my radosť našu, ktorú z pozeranie na milý slovenský jeden párik cítime,
takýmito neblahými reflexiami.Naša Elenka neskrývala lístky svoje pred otcom, nemala k tomu žiadnej príčiny — ani
ľúbosť svoju nebola by ukryla pred ním; ale oni si s Ivanom nikdy ešte ľúbosť svoju
nevyjavili, oni si žiadné vetrné zámky, žiadné marné výhľady do budúcnosti nerobili;
zabávali sa nevinne, prekárali sa, žartovali, čítavali spolu — ale o ľúbosti nikdy ani
slova si nerekli. Elenka bola docela bezstarostná, jej nikdy na um nezišlo dač smutného;
bola blažená v osamelom úkrytu domku lesného a túžila po ňom z hlučných spoločností. Ale
Ivan často mal smutné hodiny; jemu prišlo to na um, že keby mal utratiť Elenku, že by to
bola jeho smrť. —*Z poza starého Kriváňa vyšlo slnko v novej kráse a pozlátiac vrchol až hen na druhej
strane vypínajúceho sa Choča, nezabudlo ono, hneď prvými lúčami osvietiť okienko Elenkino.
Elenka bola už na nohách. Ona síce každodenne včas postielku svoju zanechávala; ale dnes to
ešte skoršie urobila, nežli inokedy. Dnes mali hostí a tí sa spolu s nimi vyberali k
utešenému výletu do hôr Tatranských. Otec Elenkín dávno čakal už hostí vítaných, boli to
totiž: jeden mladý polesný a k vôli tomu viacej mladíkov dostavilo sa z mestečka blízkeho k
výletu horskému. Páni hotovili sa k polovke; panie a devy, Elenke k vôli, zažiť čistého
vozduchu Tatranského.Elenka dala raniny a celá spoločnosť sa posadila k stolu. Obznámme sa s ňou.Pani Kontrollórka — tučná pani — s dvoma dcérami, ani oči z nich nezpustiaca a ustavične
jich muštrujúca ako sa držať majú. Dcérky sú dosť šumné; jedna síce už dozrelá, druhá
mladušká barnuška.Pani Einnehmerka s manželom a s veľmi rozpustilým synom, ktorého ustavične napominať
musí a vraveť mu: „das ist unartig“.Šuhaji a páni sú veselí horníci a úradníci berní; medzi nimi najväčší gavalier je ten
mladý polesný. V kole tomto nechybuje ani náš známy Ivan Ribnický.Po raninách všecko sa to schystalo na výlet veselý. Páni pobrali pušky na plecia,
porúčali sa paniam i pannám a hajde horou zapustili si polovných psov, chtiac i po ceste
polovať. — Panie ale posadily sa do vozíkov čakajúc máličko na Elenku, kým všetko potrebné
prihotovila a naložiť dala na vôz, pri čom jej od otca splnomocnený Ivan ochotne a usilovne
pomáhal.Ivan bol dnes velice blažený, on mohol sprevádzať Elenku do hory; bol tym blaženejší,
lebo ho bola trochu žiarlivosť páliť počala, keď videl, ako mladý polesný ani oči nezpúšťa
z Elenky, len jej venuje pozornosť celú, jej dvorí a ustavične sa ako najhľadanejšie a
najgalantnejšie okolo nej obšmietá a krútí. Preto bol Ivan blažený, že môže sám s Elenkou
byť; ale aj preto bol tak velice zamyslený, že ten mladý polesný raniť mu môže dnes
srdiečko ľúbosťou k Elenke prekypujúce.Na vozíku však nesedeli dlho naše panie a devy. Pani Kontrollórka vyvolala jich, aby šli
peší krásným „allee-om“ jedličím, že je to „äusserst schön“ a Ivan náš bol zbavený zase
Elenky, milej spoločnice.Čo všetko pani Kontrollórka aj s pani Einehmerkou štebotaly, opisať sa nedá: lebo jím
šly tie jazýčky jako blesk, — ani Ivan sa o to veľmy netrápil, iba to ho pozorným urobilo
na reči jejich mnohé, keď čul spomínať od nich to meno „Emil“.Emil Bilský menoval sa ten mladý polesný, ktorý u pána polesného Lipnického bol
návštevou a jemuž k pocte aj dnešní výlet bol usporiadaný.„Ein charmanter Jiingling!“ tvrdila pani Kotrollórka.„Und sehr gebildet!“ secundovala pani Einnehmerka.„Vär er uns nicht verwandt, möcht’ ich ihn selbst lieben!“„Ich auch!“ dodala mladšia.V tom štípnul mladý Žiga Einnehmerkín mladšiu dcérečku pani Kontrollórky, Janiku, do
tváre tak citlive, že táto vykríkla; pani Einnehmerka, pána synáčka koncom slnečníka udrela
po hlave so slovami: „Bist wiedr unartig?“ Pán synáček Žiga ale vzdorovite odpoviedal: „Was
soll sie andere, Mama! sie si musz mich lieben; denn ich liebe sie auch.“Všetci sa zasmiali — iba Elenka s Ivanom vypozreli na seba. Pani Kontrollórka sa konečne
usmiala a poklonila pani Einnehmerke: „ich gratuliere Frau Schwieger Mama“, a k Žigovi,
„ich gratulier Herr Schwigersohn“, čo pani Einnehmerka opätovala, až sa obe od smiechu ani
uspokojiť neznali.Elenka sa dosť namáhala na iný predmet obrátiť rozmluvu, ale nešlo to. Naše milé panie i
devy neznaly o inom hovoriť, len o peknom, príjemnom, vzdelanom, charmantnom Emilovi.„Fräulein Helene“ — obrátiac sa k Elenke tvrdila pani Einnehmerka — „sie werden mit dem
Emil, so ein paar.“ —„Noch nie dagewesen!“ sekundovala pani Kontrollórka.Elenka sa začervenala po uši, pozrela na Ivana, Ivan sa zapálil, menil farby — nastalo
mlčanie.Staršia dcéra pani Kontrollórky riekla polohlasne k Elenke: „Já ti závidím.“Elenka prišla k slovu a riekla: „Prosím, nežartovať so mnou tak velice, ja o tom všetkom
nič neviem.“V tom pomerkoval Ivan, že sú už na mieste určenia, pri kolibe totiž, kde stolovať budú.
Pani Einnehmerka pomerkuvala: „Wenn mir die Herren kommen wolten — besonders der Herr Emil!
Das Fräulein wird uns untröstlich.“Elenka nerekla na prekáranie toto nejapné nič; Ivan sa hryzol v pery a šiel veci zobrať
dolu z vozíka — panie a panny sa rozložily do kola vyberajúc všelijaké zákusky na
sniedanie. Po malej chvíly shrnuli sa páni všetci po sčastlive pokonanej polovačke aj so
zastrelenou utešenou srnkou na miesto určené k obedu. Bolo tu jasania a radosti. Srnku bol
zastrelil Emil. — Chvalospevy na Emila pani Einnehmerky u pani kontrollórky nemali koncu
kraja. Emil galantne ďakoval obom.Medzi obedom nič zvláštnejšieho sa nestalo. Všetci chválili „die Köchin“ našu Elenku;
pani Einnehmerka pár rázy upozorňovala svojho synáčka, keď si prv bral ako druhý, alebo si
šaty jedlom zakvápal: „Schon wieder unartig, Zsigám!“ Staršia dcérka pani Kotrollórky bola
neunavená prez celý obed v hádzaní chlebových guliek do jednoho pána praktikanta, mladého
to chasníka; Emil bol nevyčerpatelný s rozličnými anekdotkami cez celý obed; páni
Kontrollóri a Einnehmer dali si chutnať i jiedlu i nápoju a málo hovorili, mimo: „jo, jo,
so ist das“ alebo: „is es möglich?“ a niekoľko pomerkovaní: „trefflicher Kuljás! guter
Wein!“ Elenka pilne obsluhovala všetkých, pri čom jej aj Ribnický pomáhal. Ale na podiv bol
náš Ivan zmenený, a keď Emil k Elenke sa blížil, už viac ráz mu tanier alebo pohár z ruky
na zem vypadnúl — a nič jiesť ani piť nechcel. —Po obede sa naša spoločnosť rozlične zabavala: páni strielať chceli do terču, ženské sa
zabávať. Pán Einnehmer a Kontrollór tvrdili, že oni musia teraz svoj „Nachmitagsschläfchen
schlummern“. Kým si tedy títo dvaja páni odfukovali, zabávali sa ostatní s paniami na
rozličné hry sa bavili. Zábava šla chutne, iba na Elenke bolo pozoruvať, že sa jej nepáči a
Ivana nebolo vídať medzi baviacimi sa, on sa v bolästi srdca utiahnul do hory.Medzi zábavou prišlo na um výmyslivej pani Kontrollórke, že by pán Emil na zastrelenie
srny odmenu zasluhoval a tá, žeby bola mu zajiste najvítanejšia od Elenky, ako hostiteľky.
Všetci sa v tom usrozumeli, ale teraz bola otázka jaká má byť tá odmena?Keď si panie i panny na tom hlavu lámaly, vyreklo sa podarenému synáčkovi pani
Einnehmerky Žigovi: „die Tante Helene soll den Onkel Emil — küssen.“Pani kontrollórka a všetcí zatlieskaly rukama, a volali že tak má byť; pani Einnehmerka
ale bozkávala milýho synáčka vrelo za tak vtipný nápad. —Všetci stáli na tom aby sa odmena prisúdená vyplatila. — Elenka bola bez sebä. Pán Emil
ukradnúl jej veľmy šikovne ten bozk. Elenka ztratila smysly; Ivan vycbodiac z hory vidiac
to — zkamenel.Až do samého mraku sa naši výletníci znamenite zabávali mimo Ivana kdesi horou
blúdiaceho a Elenky často zmätenej, sebe neprítomnej.Málo cítil ten, kto nezná o boji tom vnútornom, ktorý zúri v srdci zaľúbených keď neistý
jeden o smýšľaní druhého predsa musí veselú tvár ukiazať vo spoločnosti; musí tváriti sa
veselým, musí staväť sa na oko pokojným; ako to musela robiť tá pekná Elenka naša, súc
nielen údom spoločnosti, ale aj jej hostiteľkou.So spevom veselým pri hluku strielania navrátila sa naša spoločnosť samým večerom do
domu pána polesného a tam bola už veselá muzika, ktorá navrátivšiu sa spoločnosť vítala.
Všetci boli prekvapení, ale Elenka najvätšmi, lebo ona naskrze to pochopiť neznala, čoby
muzika v dome otca jej robiť mala.Po krátkom odpočinku a po dlhšej večeri radili sa naše páry do tanca. Nasledovala prvá
francúzska štvorilka, na ktorú si pán Emil vybral Elenku súc vis à vis s pánom
Einnehmerom a s pani Einnehmerkou. Tančilo sa neprestajne, tančilo veselo, jiedlo, pilo
chutne; všetci boli vo vytržení, len Elenka nemohla sa do veselosti tejto vžiť — a Ivana
nebolo vídať. Nik sa naň nepýtal a Elenku to bolelo. Elenka vypravila slúžku po Ivana, aby
na jej žiadosť hneď prišiel do spoločnosti. Ivan, mysliací že Elenka naňho docela zabudla v
hluku spoločnosti, a pri dvorní Emilovom, bol milo dojatý, a vyplnil žiadosť milenky
zbožňovanej.Ivan tančil s Elenkou, tančil dlho, tančil utešene — oba boli veselí. —Bola už polnoc. Muzika bola zatíchla a pani Kontrollórka prejala slovo, oznámiac
spoločnosti, že cieľ tak peknej dnešnej zábavy, je cieľ utešený, je — oddávanie fräule
Elenky s pánom polesným Emilom Bilským.Na to zhučali všetci vo tri vrhy: vívat!Pán Kontrollór v úradnej nemčine pýtal ruku Elenkinú dodávajúc: aby, keď už otcovo
privolenie majú ani ona neoslyšala prosbu jejich.Polesný Lipnický vravel ku Elenke zkamenelej, že mu bola vždy jediným pokladom a dobrým
dieťatom jeho; že sa ufá, že mu i teraz k vôli učiní.Elenka čosi chcela hovoriť, ale v tom padly jej oči na bez sebä von dvermi sa
potackajúceho Ivana, a ona neonemela, padla a — omdlela.Paničky sa zľakly, páni horekovali; ale pani Konrollórka a Einhemerka, zkusené to panie,
jich tešili: „dasz das vergeht“ a že je to len „von freude“.Bola utešená mesačná noc, konáre líp a smrekov, vôkol domu pána polesného Lipnického
tajomným šumotom vzdychaly a objímaly sa tvoriac v blesku mesačnom podivné skupeniny stínov
na zemi i na stenách pod nimi ukrytého domku polesného. A tie stíny hýbu sa na stene i na
zemi keď vietor vetve stromu kolíše akoby boly živé; — A medzi nimi vídať tam stín jeden
jakoby to bol živý človek, pohybujúci sa pod jedným okienkom osvetleným. Potôčik lesný tak
tajomne žblnkajúc zdá sa spievať pieseň žalostnú ľúbosti a ten stín pod tým oblokom stojí
tak skľúčený, akoby mu v skutku rozumel.A ten stín klope, počuť to, na okno osvetlené; lebo ten stín živý je náš stínu skutočne
sa podobajúci utrápený — Ivan.Okno sa otvorilo a dva hlasy bolo čuť:„Ivan!“„Elenka!“„Už mesiac minul od onoho osudného večera“ — žalovala Elenka — „a ja ťa po prvý raz
vidím od tedy.“„A ľakáš sa ma“ — káral ju trpko Ivan — „a rada by si bola, keby si ma nevidela viacej.
Ale nie, ty sa chceš ako v onen večer kochať na mojích rozpakoch, na mojom trápení. O
Elenka, či ozaj môžeš byť tak ukrutnou a tak necitne trápiť milujúceho ťa Ivana?“„lvane! pre Boha, prečo myslíš tak zle o mne?“„Prečo zle? Či si ma nedala zavolať v ten večer aby som bol prítomným pri tvojom
zasnúbení? Aby som videl tvoju slávu a ty aby si sa kochala na mojích rozpakoch — preto si
to urobila, však? Či nebudeš tak dobrotivá a nedáš ma zavolať o týden i na tvoju svadbu?“„Ivane!“ zvolala Elena a vybehla ako zjašená von k nemu.„Prišiel som sa rozlúčiť s tebou Elenka, rozlúčiť na veky. Ak chceš, keď ti dobre bude,
spomeň si na nešťastného Ivana; spomeň si naňho, ako na takého, ktorý vtedy, keď tebe
otvoria sa dvere raja manželského naveky vyhnaný bude z raja svojeho: ktorý —“„Pre Boha Ivanko“ — vrhla sa mu Elenka do náručia a objala ho silne — „ja ťa ľúbim
večne, smrtedlne; nikdy som ti to nevyznala, dnes ti to vyznávam.“ —V tom treskly dvere a pred objímajúcími sa stál Elenkín otec hriemajúc rozzlobene: „Ha,
ty svodca! neukiaž sa mi viacej na oči! Ty i tvoj otec musíte zťato preč. Elena je nevesta
Bilského! Ak ťa ešte raz vidím na moje oči, nestojím za sebä!“ V tom chcel Lipnický odísť,
ale Ivan chytil ho za ruku, ďakoval mu za všetko jeho dobrodenie; prosil ho za odpuštenie a
s plačom rozlúčil sa s ním i s omdlievajúcou Elenou so sľubom, že ho tu viac nik nevidí.*Ivan držal slovo. V čas ráno odcestoval a otec jeho prosil pána polesného, aby
podporoval jeho žiadosť u lesného úradu o jeho na iné miesto preloženie. —Ivana tedy v skutku nik viacej nevidel; ale ani Elenka nikde viacej vídeť sa nedala, ani
len v chráme božom, kde predsa nikdy chybovať nesmela. Dedinským pannám bolo clivo za ňou a
to tým viac, že jím už od pár týdňov žiadné kvietky v nedeľu nedala.Ľudia sa všeličoho domýšlali, ale dômyslní hneď vedeli nájsť dostatočné umluvy divného
sa zmenenia Elenkínho. Že sa nikde neukiaže, toho príčina je tá, že má mnoho teraz práce
pred svadbou; že do kostola nechodí, ohlášky sa jej vraj volajú, hanbí sa; že pannám
dedinským kvietky nedáva: sama mnoho bude potrebovať ku sobášu, na čo by si jich rozdala?A v skutku nastával už na nedeľu sobáš Elenkín; celá dedina sa na tú nedeľu tešila, celá
dedina mladej neveste dobrého, zaslúženého muža a s ním všetko dobré vynšovala. Dievčatá sa
tešily, že niečo pekného vidia; šuhajci sa hotuvali reťazou zastaviť mladým manželom cestu
tešiac sa na bohatú výmenu; babky si všeličo predkladaly o tej svadbe — ale všetkým divno
bolo, že je v svadobnom dome tak ticho, tak tajomno. Nedeľa božia zasvitla. V dome pána
polesného bolo od svitu hlučno a živo. Rannie a nešporné služby Božie sa skončily; podvečer
mal byť sobáš.Muzika zavznela a mažiare zhrmely keď z horárne dlhý rad kočov a vozíkov sa uberal do
dediny rovno ku chrámu božiemu.Nepočetný zástup bol shromaždený okolo kostola, a všetko sa to chcelo dostať dnu, a
videť sväté obrady.Keď nevesta pred chrámom božím vystúpila z koča, jedno „ach“-knutie preletelo cez celý
zástup, tak bola utešená — ale aj do nepoznania ztrápená a blädá.Obrady sa započaly. Kňaz pýtal sa mladoženicha: „Či dobrovoľne berie si pannu
prístojacu, — ženich odpovie: „áno“; — „Či nemal sľub s druhou?“ Odpoveď „nie!“ Pýta sa
nevesty: „Či nemala sľub s druhým!“ A odpoveď že „áno“. Kňaz sa zarazí; pýta sa ďalej: „Či
dobrovoľne ide za prístojaceho.“ A Elenka odpovie hlasne a zretedelne: „nie!“ Kňaz neveriac
sluchu pýta sa druhý i tretíraz; ale vždy dostane určitú odpoveď: „nie!“Kňaz vzdialil sa od oltára. Zmätok na to povstalý na čo opisovať?Ľud sa rozutekal akoby roj včiel vysypal, družina svadobná opustila dom svadobný. Povesť
o nezdarenom sobáši pod pol hodinou porážkou polesného usmrtila; Elenka padla do ťažkej
horúčky.Po 10 rokochV hore vyše opísanej dedinke podkriváňskej belie sa pri bystrotokom potôčku jeden
drevený čisto-obielený domok, pred ním kvetinová záhradka a na dvore hrba dievčat maličkých
sa hrá a veselo si poskakuje.Čí je to domok, kto to býva v ňom?Keď by si sa pýtal tých detičiek na dvore; odpoviedali by ti, že tam býva: „naša dobrá
Tetka“; a v celej dedine odpoviedal by ti ten jeden hlas: „tam býva nevyrovnaná, milá Tetka
Elena.“My ale nebudeme sa pýtať detí, ale poctivých súsedov v dedine o „Tetke Elene“; my
vstúpime rovno k nej, veď do jej domu voľný je prístup každému.Elena Lipnická, známa naša, tá čo ľúbiac vrelo a verne Ivana, od oltára samého odstúpila
od Emila Bilského; tá obľúbená v celom okolí panna — trávi tu v čistom, jednoduchom
drevenom domku, v tichom, jednotvárnom živote dedinskom život svoj. —Po 10 rokoch málo sa zmenila jej tvár — tým viacej ale jej srdce, jej duch.To nám však najlepšie rozpovie jej „denník“, jej jedinný dôverný spoločník a svedok jej
utrpenia.Z denníka ElenkinhoV … 185…Dlhý a ťažký to bol sen v ktorom som väzela. Vraveli mi, že za štvrť roka bola som ťažko
chorá a že som často bývala bez vedomia. Sama neviem, čo sa to so mnou porobilo; len stará
naša Madlena, tá verná služka a bývalá pestúnka moja mi tu i tu rozpráva, čo sa to so mnou
porobilo.Či jest nesčastnejšej stvory nado mňa v tom svete?Ja usmrtila som matku, ja usmrtila som si aj otca; ja vyhnala som si milého z domova do
ďalekej niekde, sama neviem ktorej cudziny aj… milenca dobrého!Či som sa na to narodiť musela, aby som roditeľku svoju priviedla do hrobu? Či som na to
mala v srdci nevinnou… ľúbosťou k Ivanovi zahorieť, aby som zoprela sa vôli otcovej a skrze
to odobrala mu život; či som na to mala tajiť vernú ľúbosť srdca svojho až k oltáru, aby
som nesčastným učinila šuhaja dobrého, aby som zaviedla a u sveta zneuctila Bilského i celú
jeho rodinu, aby som učinila nesčastnou sama sebä — na celý život?Hrozný to stav, trudný to život! Neopúšťaj ma, Bože!“V … 185… v májiNa Tatrách sňah, ale po lúčinách už vykukávajú včasné jarienky na svetlo a príroda ožíva
pomaly. Cítim blaženosť prevratu tohoto v prírode; ale cit je to bolästný viac nežli
príjemný a ľahodný. Čo mne z mája, keď máj mladosti mojej už zašiel; keď v jare mladosti
mojej tie najkrajšie kvetiny, city srdca môjho mráz tuhý, mráz osudu zlého opálil až zvädly
a zhynuly?„Mladosť, moja mladosť,Vyšlas’ mi na márnosť!Vyšlas’ mi na márnosť:“Či ozaj„Pre moju nedbalosť?“V prírode je teplo, v srdci mojom chladno ustavične; v prírode veselo, v duši mojej
trudno a bolno; v prírode živo, u mňa mrtvo…„Mladosť, moja mladosť,Veď si sa minula,Jakoby ten kameňDo vodi hodila.Ešte sa ten kameň,V tej vode obrátí;Ale moja mladosťSa viac nenavrátí.“Ale čo banujem za mladosťou svojou? Čože je mladosť?… dvadsať päť rokovRužových tvár hladkosť jará?Či údov sila? Či bystrosť krokov? —Toto sa všecko sostará!Ale kto kráse a sláve žije,Ten večne ostane mladý!V … 185… ešte v májiKráse a sláve žiť?Áno to chcem i ja: lebo čomu že by som mohla, čomu že by som mala žiť na svete? Ivan ma
opustil, ani chýru, ani slychu o ňom. On má o mne zlé domnenie — a já úplne nevinná.Či vráti sa on ku mne? Preč, preč klamlivé nádeje! On sa nevráti — a ja?Ja neschopná som lásky viacej, moje srdce mrtvo!*V krásnych pravzorov krásy a slávy slovenskej, vo velebných Tatrách budem i ja v krásnej
prírode, duchovnej kráse žiť, k sláve národa dejstvovať.Čo môžem ja úbohá deva?„Často tichá pastouchová chyžka,Více může pro vlast dělati;Nežli Tábor z něhož válčil Žižka!“Otec, mať, milenec ma odomreli, ma opustili: čo mi zostalo? Verná a pilná Madlenka.Sčastie, že tá verná stvora bola pri mne po smrti otcovej; ona zachránila mi pekný
majätok. Mnoho ja síce nepotrebujem; ale milé mi je to predsa, že môžem odmeniť sa vernej
služobnici osladiac jej dni staroby.Keď ma všetko opustilo zostal mi ľud môjho drahého národu — s tým a jeho blahu budem
žiť!V … 185… v OktobriBože môj! jak rýchle ubehlo to leto! Jak mile a pokojne sa to žije medzi týmto ľudom!
Zpozoruvala som síce mnohé chyby, ktoré mu trávia život; mnohé zvyky, mnohé predsúdky a
bludy, ktoré mu ho ztrpčujú. Ale pracovitosť jeho neúnavná, srdce dobré, vôľa k dobrému
hotová. Len vodcov mu dobrých — a pôjde to. Ja musím niečo robiť v prospech ľudu tohoto. Už
som si aj rozmyslela, ako by to najlepšie šlo.V tejto obci založím, veď chvala Bohu mám prostriedky k tomu, základinu takú, odkiaľ sa
chudobné dietky budú môcť zaopatriť knižkami, šatstvom, aby mohli navštevovať školu;
sypáreň je nevyhnutná obci tejto, dáka nemocnica a základina pre žobrákov okaličených
takže.Velebný pán ma pochválil včera v tomto úmysle, učiteľ sľúbil mi ku tomu pomocnú ruku, a
oba vraveli: že ja sa stanem dobrým duchom a anjelom strážnym tejto obce.Knižnicu obecniu tiež musím napomáhať.A dievčence? Priadky budú u mňa, menšie i vätšie dievčence si zýskam, aby ma
navštevovaly; budem jich učiť prácam ženským i čítať užitočné veci.Tak, tak to pôjde.Teším sa na nastávajúcu zimu.V … 185… v decembriKto to nezkúsil, nezná čo je život. Život je najlepšia škola. Nebanujem, že som sa
osadila do tichej dedinky. Život veľkomestský nemôže byť životom opravdivým. Tam človek
žije síce vesele, nenudí sa; lebo má vyraženia mnohé, ustavičné: ale zdá sa mi, že nemá
času mysleť: nemá času prerobiť to v duši svojej, čo zažil. Dny mu síce plynú rýchle, ale
tak rýchle, že nenechajú žiadnej stopy po sebe — a človek na konci takého života len zbadá:
že požíval síce, ale nežil; že trávil život — ale že ho aj zmrhal a ztratil.V samote mojej ale, kde každý objem zostane na dlhý čas v duši; kde tak každodenne mám
príležitosť vstúpiť na dno srdca svojho, kde môžem neprerušene počtovať sama so sebou; — tu
stáva sa mi život môj osožným a pravým.Áno môj život je osožný aj spolubližním mojím. Ale človek človeku nepreje. Súdom som
bola stíhaná za účinky moje, bola som obžalovaná, že búrim tichý ľud; v obci zas vysmievali
zlí tie najblahonosnejšie moje úmysly.No, dobrý duchovní otec i tu i tam ma zastal a obránil.Náš ľud je ešte velice zotročený — tým viacej však povinní sme pracovať na zveľadku
jeho, čím viacej vidíme, že mnohonásobné sú jeho potreby.Jeho predsúdky a nevďačnosť či majú od neho odraziť, či majú nečinnými urobiť rodu synov
i dcéry jeho? Uchovaj Bôh!Náš ľud je ešte len dieťa, dieťa slabé, neumelé, nezkúsené; on nevie čo mu je dobré,
nenávidí dobrodincov svojích, má si za nepriateľov vodcov svojích: lebo nechápe to dobré,
ku ktorému ho oni vedú, dobré nechápe; ale to zlé, čo nesčastím jeho a k čomu ho vodievajú
svodcovia bezoctní a klamliví, — to mu chutí.Buďme na tom, aby to dieťa v dobrej výchove vyrástlo — a všetky útrapy, všetko namáhanie
naše odváži skvelá — sláva našeho národa.V … 185… na boží hodNieto toho panovníka, nieto tej kňahyne na svete s ktorou by som bola čarala ten
včerajší, krásný — štedrý večer. Oj jak pobožný, jak utešený je to spôsob, akým slávia sa
hodi božie na milom Slovensku v tichých dedinôčkách. Sú to chvíle rajské, okamženia
nebeské; o tom veľkomeštiaci nevedia.Jaká to bola večera s tými dietkami u mňa; jaké to utešené radovánky v každom dome, v
každej kresťanskej rodine! Kým nábožnosť nevyhynie z ľudu, do tedy nie je on stratený!„Len v Kristu spasenie!“ Kázal dnes velebný pán. Jak milo je to rozmyšľovať o tom, k
čomu dámy veľkých miest nikdy dosť času nemajú o tých potešitedlných pravdách života i
spasenia!Boží hod — krásny to sviatok rodinný. Niet nadoň milšieho, utešenejšieho v rodinách!Ale ja nemám rodiny! Čo mi to zišlo na um? Ja som mohla tiež sláviť deň tento v rodine.
Ivan bol by tak vďačný, keďby som mu bola ako niekdy pri Otcovi vozíčok zlatý, ukiazala pri
mädovení opekancov malému synkovi… alebo dcére jeho!Bože! čo sa mi to zdalo? Čo som to napísala? Pretreť, vyškrábať to musím. O čom som
písala? Áno, o náboženstve.Oj jak by sa bol modlil otec môj so mnou u jäsličiek božích, jako teraz štyri roky, keď
sme to boli pozrieť krásne jäsličky v chráme božom v meste, kam nás aj Ivan doprevádzal. A
Ivan bol tak nábožný a veselý, dostal dar od otca, i odo — mňa.A teraz?…Ale kam to zase zabieham?Hod boží je hod rodinný, ale ja nemám rodiny; mne smutno znie!„Čas radosti!“Z dennika Emila Bilského!V Sedmohradsku 185…Merkwürdik! Jak podivné je srdce človeka!Na smrť urazený od milovanej panny Eleny Lipnických vo V… po dlhšej chorosti sehnte ich
mich po ďalekej cudzine. Túžba moja sa vyplnila, bol som preložený z rodného kraju — sem: a
tu nevýslovnou túžbou brenne ich za rodiskom v Uhorsku.Oženil som sa. Mám na Amálii driečnú a bohatú ženičku; ale to mňa všetko neblaží tak,
jako keď som si smyslel na Elenku jakoby ma bola oblažila ona.„Oh, die Erste Liebe ist nur allein und einzig die Wahre; und die wahre Liebe ist nur —
Eine!“Dnes som zadal prosbu o presadenie moje do rodinného kraja, obdržím-li ho, ožijem;
nie-li, nebude nado mňa nešťastnejšieho človeka na svete!Ale ja ho obdržím.Und dann? Dann vidím ešte Elenu! Len chcem vedieť, či sa vydala a kto by bol ten
šťastlivý?Ale čo interessuje ma viacej — ona? Veď ja mám ženu, ktorú ľúbim — ľúbim? To neviem; ja
ju ctím, ja ju rád vidím: ale ona nenie — Elena!“Z denníka Ivana RybnickéhoV … 185…Kde jest liek na puknuté srdce? Nešťastnú ľúbosť vraj len čas vyhojí. Osem rokov je
tomu, ako puklo srdce moje, ale vyhojiť ho — nedaj bože! Mne ani čas nespomáha.Vyhnancom opravdivým stal som sa, keď som z milého mi miesta a domu rodičovského
vzdialiť sa musel; — nikde na šírom svete nebolo miesta pre mňa. Vyštudoval som, zkúšky
výborne pozkladal, dostal som službu tak náhlo, že sa všetko divilo — ale mňa to nič
netešilo. Tešil sa na tom otec, tešila mať — ale čo mi je z toho, keď sa z toho netešila
moja — Elenka.Ako ma deva táto tak aňjelskou byť sa zdajúca zklamala, ničomu som viacej neveril na
svete; ako mi ona raz šťastie zničila, nebolo ho pre mňa v ničom a nikde viacej; ako ona
mne viacej nepatrí, tak nepatrí mi ani lúč na svete, nepatrím ale ani ja nikomu.Nikomu?Veď mám ženu — dcéru. Na doliehanie matkyné oženil som sa — mám dcéru — Elenu.Ženu rád vidím; ale tejto dcére žiť budem. Či bude ona tak driečná ako bola moja milená
Elena?V … 185…Podivno to, o čom mnohí hovorievajú, že za mládenectva svojho aj desiatím pannám dvorili
a predsa všetky zabudli naraz a jednej manželke svojej vernými zostali. Ja len jednu
jedinnú pannu ľúbil, zbožňoval som — a nemožno, nemožno mi ju zabudnúť.Bola to aj ľúbosť vrelá, nesmierná. Keď som sa dozvedel, že Elena druhému patriť má,
bolo mi akoby mi niekto bol srdce vyrval z prsú mojích; keď lúčil som sa s tým drahým
miestom mojích radostí i s miestom umučenia srdca mojeho — bolo mi, akoby som bol zomrel a
nocou potuloval sa po svete. Veliká tma ležala na duši mojej.Či ozaj Elena niečo cítila v tom okamžení, keď zvedela, že ja tak nemilobohu musel som
sa vzdáliť od nej? Ona bola tomu rada? Veď jej bol sobáš o pár dní po odchode mojom. Ó
divné, prievratné srdce ženské! Či možno si pohrávať tak s tým najsvätejším citom šuhajovým
dievčaťu?…Ale dosť! Elena je iného a ja inej! Čo sa stalo už sa viacej neodstane.Teraz, čo by bol kto, ľúbiť by som nemohol tak, ako som ľúbil vtedy — no, nemohol by som
— ani samú Elenu nie!V … 185… v januáriS deviatym rokom dozvedám sa istoty. Som roztržitý a pobúrený — trasiem sa na celom
tele.Včera sišiel som sa v pisárni pána nadlesného so známym sokom mojím Emilom Bilským. Bolo
to trapné okamženie. Rozprával mi, že je preložený zo Sedmohradskej do Uhorska zas a prosil
ma, aby som šiel s ním, že ma predstaví svojej panej.Ja som zkamenel. Tak blízký som, myslel som si, Elenke.Prišli sme do hostinca. Pán Bilský mi predstavil svoju paniu — ale to nebola Elenka.Až keď mi potom dôverne vyrozprával, čo sa stalo.Elena mi zostala verná, od oltára odišla. Ten aňjel, ja viem, že ona predo mnou len k
vôli otcovi bola tak tajomná. Jej otec zchybel; ale ja nie menej.Pán Emil bol dôverný; potykali sme si. On bude mne na blízku, i ja som preložený —
budeme dobrí priatelia.Rozlúčil som sa s Emilom — a pil som. Následkom toho, čo mi zjavil, bol môj žiaľ veliký
— tuším som sa bol opil; hlava ma bolí ešte i dnes.V … 185… O deň neskôrPreložený som na to isté miesto, kde Elenkín otec, kde som ja býval, ľúbil, trpel. Divná
náhoda. Či Elena nie tam? Ach! kto vie, kde sa vydala. Miesto bôľov mojích, ako ťa uvítať?
—Z denníka ElenkinhoV … 185… vo febr.„Vůli pevné, mysli ušlechtiléNerozdílne srdce žádosti:Rado dáva nebe dojít cíle.“To dosvedčilo sa i na mne. Túto obec premenila som na raj, hovoril dnes velebný pán,
učiniac z nej stánok pokoja a radosti.Pán Bôh je dobrotivý, on i to najmenšie stvorenie svoje chce oblažiť; on blaží i mne
život, prítulnosťou týchto dobrých ľudí. Oj ako mi je dobre a milo medzi nimi a jako sú mi
všetci naklonení volajúc ma dôverne „tetkou“ svojou.Nemám rodiny žiadnej, no, mám tu v obci tejto rodinu početnú, velikú. I to najmenšie
dieťa ma zná, rado má a ku mne sa túlí.Teší ma táto príchylnosť a uznalosť týchto ľudí velice, ktorú mi dokazujú v tak hojnej
miere za namáhanie moje k jejich blahu smerujúce; ale ešte viacej teší to Madlenku moju;
ačpráve, dokladá ona, by ju to ono o mnoho viacej ešte tešilo bolo, keby bola mohla dožiť
sa môjho vydaju a potom slúžiť v mojej rodine.Preč už raz s marnými zpomienkami tymito! Rodina moja je dobrý ľud môjho národu: ja
vyplním moju povinnosť na ňom ako dcéra jeho. A život nezáleží v tom, čo sme zažili, ale čo
dobrého a užitočného vykonali.Užitočným a bohumilým životom svojím rada by som si zotrieť pred Bohom tú vinu, ktorej
som sa, neposlušnosťou vôle otcovej dopustila, čo jeho život stálo. To moja každodenná
modlitba.Kladiem pero… od plaču nemôžem písať ďalej…V … 185… konc. febr.Bola som si umienila, že so svetom týmto nič mať nechcem — a to som nedržala, zastíhnúl
ma preto hneď trest boží.Evinka nadlesných je velice dobré dievča, ona jediná má smysel pre môj stav, ona jediná
vie pochopiť moje položenie. Nemožno bolo sa jej vyhovoriť, nemožno bolo tak vrelú prosbu
jej odoprieť.Povolala ma na zábavu a ja som bola, včera na nej; ale ach! z tej zábavy navrátila som
sa s veľmy ťažkým, zarmúteným srdcom.Na tej zábave stretla som sa so všetkými mojími známými. Prijali ma síce vľúdne,
srdečne; ale ja čítala som v jích zrakoch, že sa hnevajú na mňa.Pani kontrollórka merala ma opovrženým zrakom — nemohla som zniesť tento potupný zrak.
Vypravovala, že jej staršia dcéra urobila dobrú parthiu, a jej mladšia šla skutočne za
Žigu, za nádejného vtedy synáčka pani Einnehmerky.Pani Einnehmerka nevedela si prenachváliť toho svojho synáčka, jaký je to jurista, jaký
Weltmann a tá zlostná pani, ktorejsi panej pološeptom o mne poznamenala, ale ja som to
veľmi dobre počula, že vraj: „Sie ist nur ein Tölpel; eine einfache Bauerndirne geworden!“Škoda že nebolo tam ešte toho jej weltmanského synáčka; ten by mi bol istotne najmenej
do „alte Jungferov“ nadal.Je to ozaj bieda s tými našími civilisovanými společnosťami a zábavami. Len ženiť a
vydávať sa, len posudzovať jeden druhého, aprehensie — ale potešiť, vzdelať sa — na to ani
len pomysleť.Náhodou prišiel jeden cudzí pán k pánu nadlesnému — a ten cudzí pán tak vľúdne sa mi
uklonil, a priateľsky mi ruku podal a tak vrelo ju stisknúl; ale i tak sa začervenal a zase
zbľadnúl — že som sa ledvaj zpamätať mohla zo svojích rozpakov, a ten cudzí pán bol — pán
Emil Bilský.Pani Kontrollórka aj s pani Einnehmerkou ma akosi potupne mu „aufführovaly“, ja som to
nepočula; iba na úšklebkoch iných tam prítomných, a na tom že sa pán Bilský nahnevaný
odvrátil od nich som to zpozorovala.Pán Bilský mi zdelil tú novinu, že dnes zajtra príjde môj Ivan… na môjho otca miesto…
Pán Bilský mi odpustil, lebo i pri rozlúčke mi ruku tisnúl a slúbil mi, že sa vraj o nedlho
sídeme, najskôr u Ivana… u Ivana?… a že mi bude mať česť svoju paniu predstaviť.Zdálo sa mi, že mi chcel obšírnejšie o Ivanovy vyprávať, ale ja som mu naschvál
vyhýbala…Ivan príjde sem… On sa vráti, on sa dozvedel o mojom pobytu; on naschvál žiadal sa
bezpochyby preložiť sem… on ma ešte nezabudnúl… A ja?S ťažkým srdcom vrátila som sa z tej zábavy.Po desiatich pokojných rokoch búrí sa zase srdce moje; po desiatich rokoch sídem sa zase
s dávnými známými… a Ivan má mi zase byť na blízku!Bodaj som nebola šla na tú zábavu!Bilský okrásnel, je to pekný muž; aký asi bude Ivan… Pozerala som dnes ráno do zrkadla,
moja tvár je ešte dosť pe… kná… ba ako asi bude vyzerať Ivan?…V … 185… v marciIvan je tu. Ľudia si vravia, že pána Rybnického syn, ten dobrý Ivan prišiel jím za
polesného, a rádi sú tomu. Madlena mi tiež o tom hovorila, a zpomínala, že sa už teraz dá
Bôh vyplnia jej starodavné a ustavičné túžby: dočkať sa môjho vydaju. Ivan že je tu — a že
stará láska nezahynie.V … 185… ešte v marciNeviem čo to je, že mi už neidú od istého času tak ty detinské zábavy: deti ma netešia
ani staršie panny, najradšej si dumám s tymto mojím denníkom v ruke.Ivan je už týdeň tu — a ja som ho ešte nevidela. Ja sa ho, úprimne rečeno, bojím videť.
—Dnes mám ísť pri samom bytu jeho na dedinu… len ako tam preísť, aby ma nezbadal? —V … 185… v ten istý deňIvan ženatý!…Jak mnoho obsahuje v sebe to jedno slovo!…*Šla som mimo jeho, šla som mimo bývalého nášho bytu a pred zahradkou domovou zabávala sa
služobná dievka s pekným dievčatkom.Dievčatko ako ma videlo, bežalo ku mne. Ja som ho vzala za rúčku a pozerala som mu do
tváre.Bolo to dievčatko, ako by z oka vypadlo bolo Ivanovi. Tak sa ponášalo naňho.A čia si ty moja panna? pýtala som sa ju.Rybnických, tetuško! odpovedalo dievča.Nech ráča odpustiť, pani neznamá! — slovila dievka — ona je taká smelá, každej panej
hovorí tetuška.„To je dobre“ — odvetila som ja — „mňa bez toho všade tak volajú.“„A ako ti je meno?“ — pýtala som sa ďalej dievčatka.„Elenka“ — slovilo mi ono. Vybozkávala som si to dievčatko pekné — docela sa ponášalo na
Ivana, akoby mu bolo z oka vypadlo.V tom som počula z domu ženský hlas volať:„Elena!“Obzrela som sa a videla som hodnú paniu, bezpochyby matku dieťaťa, a že… nu — I… vano…
vú…*Ivan tedy ženatý, a jeho dcérečka volá sa mojím menom: „Elena!“V … 185… o tri dni neskôrVidela som Ivana v chráme Božom. Bol aj so že… nou… svojou aj s dcérečkou Elenou
prítomný. Po kostole som chcela utekať rýchle domov — ale on vyndúc prv zastúpil mi cestu,
dával sa mi do známosti, a predstavil mi svoju paniu… aj mňa jej; dcérečka Elenka bozkala
mi ruku a volala na mňa: „tetuška, tetuška!“Mimoidúci občania ukazovali si na Ivana a šepotali medzi sebou, že je to rodák jích, ten
pán polesný; ženičky divily sa na dievčatku, že i to vie, ako ma oni a po celej obci
volajú: „tetuškou, tetkou!“Boli i u mňa. Madlena mala radosť z Ivana, ale zarmútila sa, keď počula od neho, že je
to jeho pani aj jeho dcérečka — a pustila sa do plaču, ani ju od tedy viacej uspokojiť
nemôžem.Dobrá a verná starenka moja! Ona plače pre mňa. Dobrá pani Ivanova priniesla ma do
velikých rozpakov, keď sa ma pýtala: jakého som zamestknania a či som tu za niekým vydaná?
Aj Ivan nebol v stave na túto otázku jej odpoviedať.Ja som čosi odvetila, sama neviem čo — zapálila som sa pri tom, Ivan tiež — len to viem,
že pani Ivanová to veľmy dobre pozoruvala, áno že ona naskrze nebola mojou odpoveďou
uspokojená. —Dali sa mi do známosti, odporúčali sa a prosili ma; aby mali často sčastie jích
navštíviť; lebo že tu nemajú žiadnej spoločnosti a zvlášte Ivanová… pa… ni… ma velice o to
prosila.Ja som sa sľúbila často jích navštevovať… Ivan ženatý — a má dcérečku ktorá nosí moje
meno…V … 185… o štvrť roka neskôrJulia je dobrá, drahá duša. Našla som si v nej priateľku… sestru; ona si ma zaľúbila
tiež, a Elena sa ma, „tetky“, ani zpustiti nechce. Ivan je tomu velice rád, len že býva
často smutný a zádumčivý. —Ani deň nemôže Julia bezo mňa byť: ak nepríjdem ja ta, prichodí ona ku mne.Hovorila som Madlene ako mi je veselo s Rybnickovci; ale ona krútila hlavou: že to malo
ináč byť, že sa Ivan nemal ženiť. Je to podivná starena.V … 186… o rok neskôrUž rok, a môj denník ležal zanedbaný.Tento rok mi bol ten najmilší celého života, ani mladosť moju nevynímajúc.Život priateľský žili sme si s Rybnickovci; často sme aj štyri hodiny vzdialených
Bilskovcov navštevovali a oni nás.Cez tento rok som málo obcovala s mojimi dedinskými priateľmi; oni sa žalujú, že som
vari zpyšnela — a Madlenka mi bola i je smutná na veky. Neviem pochopiť tú starenu!Elenka — to ľubé dievča nariastlo ako z vody. Ja som ho vychovávať začala, na rok pôjde
už do ústavu. Ivan je veselší ako býval prv; len Julia chorľavá ustavične, lekári hovoria,
že sú to súchoty.V … 186… o mesiac za tímJa som predsa len to najnesčastnejšie stvorenie na svete. Čo mi milé — to mi hyne.Julia tej noci v náručí mojom zomrela. Daromné boly všetky lieky — nič nespomáhalo.Poslednie jej slová boli: „Sľub mi že budeš matkou môjmu dieťaťu.“Ja som jej to sľúbila, prisahala a ona s ľubým úsmechom podala mi ruku a v mojom —
náručí umrela. —Ivan je hrozne smutný, Elenka plače na srdci mojom — len mňa nemá kto potešiť. Čo mi
milé — to mi hyne!Ešte 5 rokov neskôrJuliu sprevodili do hrobu; nikto tak neželel za ňou ako Elena Lipnická. Jej jedinné
potešenie bola panička Elenka; bola jej ona potešenie jedinné a všetko v sebe obsahujúce,
nič na svete ju neviazalo, nič na svete celom ju nezanímalo; no, v Elenke zosústrednená
bola všetká blaženosť jej života, ona jej a v nej žila.A jak krásne, jak utešene kvitne tá Elenka mladá pod opaterou „tetky Eleny“ druhej to
matky svojej!A čo Ivan?Ivan, ktorý dozvedel sa po návrate svojom, čo sa stalo bolo po jeho odchode z domu v ten
čas domnelej svadby Elenkynej — obvyňoval sám seba, že bol tak schytralý a neopatrný. Žial
mu bolo Elenky milej; kedykoľvek pozrel na ňu, prišla mu na um smrť jej otca, prišla mu na
um tá jemu dokiazaná vernosť, to celé jej tajomné a vytrvalé chovanie sa — a terajší jej
otupný stav, a nevedel si to odpustiť tým menej, že to čo by ako bol chcel napraviť
nemohol.Madlenka vyprávala mladej Elenke, že či rada má „tetušku“ a či by ju prijala za novotnú
maminku?Dievča dosvedčilo s najvätšou radosťou že: áno.Madlenka to myslela docela prirodzene, chudina!*Jeden deň, dva roky po smrti Juliinej prišiel Ivan aj s Emilom Bilským navštíviť Elenu
aj mladšiu Elenku, ktorá u tamtej bývala. Elenka s radosťou vybehla otcovi v ústrety, Elena
bola v rozpakoch, lebo od smrti Juliinej nebola s Ivanom na slove. Malá Elenka sama len
navštevovala otca, staršia Elena nešla viac do jeho domu, lebo by to bolo proti slušnosti
bývalo; z tej istej príčiny nenavštívil Ivan Elenu, preto bola ona dnes v rozpakoch nad
neobyčajnou návštevou touto.Pán Emil Bilský vyprosil si od Eleny trochu času k dôvernému rozhovoru, pri čom Elenku
vypravili do záhradky s Madlenkou a táto poslednia sa usmievala a šepotala si čosi dosť
tíško po pod nos.Pán Emil Bilský hovoril k Elenke dôverne: že je on najvätšia príčina jej nesčastia sám a
preto, že ďakuje Bohu, keď čo aj po rokoch len môže koľko toľko dobrým sa odslúžiť slečne
za to, že takto ztrpčil jej život celý.Elena bola v nesnádzi lebo neznala — čo s tým chce?Ivan nevedel sa dosť navyhovoriť Elenke, ako on zaslepený bol proti nej a ako si ju ctí
teraz, ba zbožňuje ju, keď nielen že mu odpustila, ale práve stala sa mu, nebohej manželke
jeho a nado všetko drahej dcére priateľkou, sestrou, matkou a preto že ufá, že mu bude i na
zatým úprimnou…Emil Bilský pretrhnúl reč Ivanovú a slovil: „Čo teraz nasleduje, to je moja povinnosť.
Vyznal som už, že sa za sčastného pokladám z tej príčiny, že môžem za to tak mnohonásobné
utrpenie, ktoré som slečne spôsobil aspoň len jednu kvapku radostnejšiu naliať do toho
kalicha horkosti — keď rídzením božím tak sa stalo, ako sa stalo s nami; teraz zase týmže
dobrotivým rídzením a správou božou stala sa zmena nám k radosti v živote. Ivan, môj bývalý
sok, je dnes môj najlepší priateľ; tento Ivan, ktorého som ja o ruku slečny Eleny pred
toľkými rokmi pripravil, skrze mňa žiadá si túto drahocennú ruku, skrže mňa žiadá si ju
obdržať. Ja tedy žiadám o ňu a za najsčastnejšieho človeka by som sa pokladal na svete,
keby som mohol s privolením slečny ruku túto vložiť do ruky priateľa môjho.“Elena počúvala roztržite a akosi nepokojne reči tieto; dĺho potom, dĺho mlčala.Ivan hodil sa k nohám Eleny a prosil: „Čo nám ľudia vzali, to nám vracia Bôh; Elenka!
Budeš mojou.“ —„Priateľkou!“ — vpadla mu Elena do reči — „iné odo mňa nežiadaj. Tvojej dcére budem žiť
— ale tvojou že… nou byť nemôžem!“Daromné boly všetky reči — Elena nezvolila. — Madlena bola to rozniesla už po celej
dedine, že sú u ních pytači — a celá dedina tešila sa z toho, že sa „tetka Elena“ bude
vydávať.Najvätšiu radosť ale z toho mal starý velebný pán (ktorý ešte žil, ale už soslabený
kaplána držať musel), že Elenku s tým pravým vyvolencom srdca jejího spojiť môcť bude.Dievčatká, nevesty a ženičky sa radily, aké dary dajú ku svadbe „tetke Elenke“, lebo ona
jim všetkým, keď sa vydávaly, hojné dary poskytovala.*Za pol roku Elenku nahovárali, aby neodoprela ruku Ivanovi. Prosil ju o to velice pán
Emil Bilský aj so svojou paňou; prosil ju o to sám starký velebníček; Ivan sám; prosila ju
o to Elenka šumná s plačom; nie len nahovárala, ale nútila ju k tomu verná Madlenka: — to
všetko neosožilo, Elenka nezvolila.Ona vraj nemôže to urobiť; jej srdce je mrtvé. Priateľkou Ivanovou chce byť — ale ženou
nie. Elenke ale pri tom všetkom bude matkou, lebo to sľúbila, to prisahala zosnulej Julii.
—Ivan musel upustiť od žiadosti svojej — a oženil sa o nedlho s druhou.Elena vychovávala šumnú Elenku.Kto pochopí to srdce ľudské?*Ivan sa tedy oženil — a dcéra Elenka kvitla u „tetky Eleny“ utešene. Ale novotná
manželka Ivanová nechcela to trpeť, že dcérka z prvého manželstva má byť u cudzej osoby a o
matku novotnú nedbá nič: najprv prosila, potom hrozila Ivanovi aby dcéru do domu vzal,
ináče že nebude manželská svornosť a pokoj medzi nimi.Ivan poslal po Elenku. Panička sa rozplakala a nechcela isť; Elena ani len počuť
nechcela o tom. Ivan prišiel na dotieranie ženy sám pre dcéru svoju.Elenka prosila otca, aby jej to neurobil; že ona bez tetky Eleny naskrze žiť nemôže;
objímala mu kolená, plakala, ruky bozkávala — ale zatvrdilý otec nedbal na náreky dcéryné.Elena zase upomínala ho na vôľu posledniu, a umierajúcich vôľa má nám byť svätá,
nebožkej ženy jeho Julie; spomínala mu svoju prísahu.Madlena stará sa k tomu tiež pripojila a skryla slečinku Elenku za seba; — ale necitlivý
otec násilne, vzdor tomu že hlasite, všetky tri ženské plakaly, že dcéra jeho tak ľútostive
ho prosila, žeby to i skalu bolo pohlo, a že „tetka Elena“ do mdloby padla odviedol dcéru —
k macoche.O krátky čas bolo počuť, že macocha po macošsky zachodí s Elenkou, tak že to dobré dieťa
je už docela vycivené od trápenia a viacej nie ku poznaniu.Elena pobrala sa sama k Ivanovi, ale ho nenašla doma, Elenku našla robiť obecné práce s
dievkou. Zhrozila sa toho, ako vyzerala Elenka.Elenka vidiac „tetku Elenu“ pustila sa do plaču a vrhla sa jej na srdce, objímajúc ju a
bozkávajúc jej ruky.Na to ale vbehla macocha rozpajedená do chyže, roztrhla jich, zavrela Elenku do bočnej
izby a Elenu vyhnala von s hroznými nádavkami a urážlivými rečami.Elena písala Ivanovi list plný výčitiek pre Elenku. Ivan na list tento odviezol Elenku
do mesta, aby ju vyslobodil od ukrutenstva macochy, lebo táto ako bolo počuť, že ju aj
bíjala.V meste sa naše dve Elenky častejšie schodily a potajomne sa navštevovaly. Macocha sa
ale o tom dozvedela, kričiavala na muža, že si dcéru nesčastnou urobí, keď jej s takou
„pobehlicou ako je Elena“ obcuvať dovolí. —Ivan nemal pokoja, kýmkoľvek nedoviedol dcéru nazpäť do domu.Ale macocha ešte len teraz tryznila ubohé dievča, až ono docela vyschlo a povážlive
ochorelo.V chorobe žiadala si videť tetku Elenu; zakročením otcovým stalo sa. — Jaké to bolo
shlädanie!Ten útly, krásny kvet Elenkín bol zlomený, on uvädnúl, z tej krásnej paničky nevidela
teraz „tetka Elena“ len kostru. Ešte jeden objem, jeden bozk, bozk chladnúcich per, bozk
poslední a tak ako jej matka, skonala i Elenka v náručí Eleninom.Elena bola bez seba. Ťažké výčitky robila Ivanovi, ťažšie jeho žene, ktorá ale opätne ju
z domu vyhnala. —Elena bola celá preč. Zaplakala poslední raz, ostatnú vyliala slzu a so strašným
smiechom v ňomž ohromná jävila sa boläsť zvolala: „Čo mi milé, všetko hyne!“Madlenka nevedela si s Elenou rady. Elena zúrila, smiala sa hrozne a ukazovala Madlene
mŕtvolu otca, matky svojej, Julie i Eleny dodala: že jej život stál život matku, jej
neposlušnosť usmrtila otca, jej nezadržaná Julii prísaha zahubila Elenu.Bolo to hrozné!Na druhý deň šla tá strašná povesť po dedine; že sa dobrá „tetka Elena“ zbláznila.Pochovávali Elenu. Na cinteri, keď kňaz sa modlil, tancovala bláznivá Elena po hroboch a
v hroznom smiechu kričala: „Čo mi milé, to mi hyne!“ až ľudia trnuli. A zase keď ľud
spieval: „Rozžehnajme sa s tým telom“, ona tancujúc po hroboch nôtila:„Mladosť moja mladosť,Tak si sa minulaJakoby ten kameňDo vody hodila!Ešte sa ten kameňV tej vode obrátí;Ale mladosť mojaSa viac nenavrátí!“Vracajúcu sa z cintera ženu Ivanovú na to bláznivá tak ztrhala, zbila, ranila; že ju
omdletú len s veľkou ťažkosťou vyslobodili z rúk jej.Ivan s Bilským zaviedli ju do Viedeňského blázinca; ale na ceste jim utiekla domov. —Teraz málo zúrí; je pokojná, chodievá medzi dievčatká pekne čiernoodená, iné šaty
nechce, a tancuje a spieva. Ľudia sa jej nebojá, ale plačú nad ňou. Chodievá na hrob Elenín
— ale neplače nikdy, len spievá. — Chodievá ta i v noci. — Keď vidí cudzích ľudí, blíži sa
k ním s dvoma tobolkami a prosí „do pokladničky chudobných“ i do „pokladničky pre
vychovanie Elenky“. Čím sa zamestknávala zdravá, to jej utkvelo i teraz na mysli.Len keď sa zasmeje, vtedy všetko uteká od nej, lebo je to smiech hrozný. Vtedy volá: „Čo
mi milé — to mi hynie!“ a spomína otca mať, Juliu, Elenu a každého, koho stretne bije,
domnievajúc sa, že je to zlá macocha Elenkiná.Ivan bol zase preložený, ale slýchať, že sa oddal nápoju a zle žije s mrcha ženou.
Madlenka zomrela a na jej pohrebe zase tancovala „bláznivá tetka“ po hroboch. —Jednoho rána za včasu v zime našli hrobári na hrobe Elenkinom „bláznivú tetku Elenu“
zmeravenú, zamrznutú. | Bachat_Tetka.txt |
Opatrná matkaPoučný obrázok zo životaManželia celého mestečka v slabých okamihoch, totiž, keď sa s drahými polovičkami
pohašterili, vychvaľovali v každom ohľade pani Haluškovú. Ženičkám sa táto jednomyseľnosť
nepáčila, a preto s celou výrečnosťou, vlastnou tomuto pohlaviu, odkrývali slabé stránky
vychvaľovanej. Nedarilo sa im — mužská zaťatosť všetko zlé obracala na dobré. Čo robiť?
Stĺkali hlavy do hŕby, všetky boli presvedčené o mnohom zlom, čo zbadali pri Haluškovej,
mužskí predsa týmto dôkazom zostali neprístupní, a presvedčiť mužov bola hlavná vec.Pani Halušková mala dve dcéry, súce na vydaj, zle nesmel o nich nikto hovoriť, lebo ich
držanie bolo naozaj panenské. Mladí šuhajci sa radi točili vôkol Julky a Marky, boli zbehlé v
tanci, ba ani v kráse neboli posledné. Mamky zabraňovali svojim synkom vyvádzať dcéry pani
Haluškovej, ale podľa príslovia, že zakázané ovocie najlepšie chutí, všetky príkazy boli
hádzaním hrachu na stenu.Najhoršie bolo s pani Kolesárkou; jej švárny syn Ďurko bol do Julky zaľúbený až po uši a
všeobecne sa povrávalo, že si ju vezme. Pani Kolesárka o ničom nevedela, lebo pani sestry tú
tajnosť neprezradili a len ju zboku merali podozrivým pohľadom.Dlho to nemohlo zostať v tajnosti, šteklivé jazyky boli v nebezpečenstve, že pani
Kolesárka sa dozvie nejako zboku a ony budú potvárané z klebetárstva. Táto možnosť a túžba po
vyzvedení pravdy pohla susedu Škrivánkovú prísť veci na koniec úprimným vypytovaním.Zišli sa obe na ulici, idúc po práci.„Dobré ráno vám, pani sestra,“ volá zďaleka Škrivánková.„Ďakujem pekne,“ odpovie Kolesárka, „či ste dobre spali?“„Keď sa človek celý deň umorí, sladko si pospí. Kamže sa tak ponáhľate?“„Len sem do sklepu,“ ukazuje na blízky sklep, „nakúpiť všeličo k remeslu.“„Veď len má človek tých starostí,“ vzdychla si pani Škrivánková, „a keď sa ešte také
stane, čo pri deťoch každý očakávame.“„Neviem, čo myslíte, pani sestra, nám sa nič také nestalo.“„Či nie je ten svet zlostný?“ podotkla Škrivánková s nábožnou tvárou, „každý vraví, že má
byť u vás svadba.“„Hádam sa môj starý žení! Každý večer chodí k Rífke Steinerovej, bodaj ju aj s pálenkou
porantalo!“„O vašom Ďurkovi hovoria,“ nadštrkovala Škrivánková ďalej.„To mi je novina,“ zasmiala sa pani Kolesárka, „a kohože si berie? Už by som sama rada
vedela.“„Povrávajú, že Julku Haluškovie.“„Ale, tú opicu?“ skríkla rozpálená Kolesárová, „radšej nech si povraz kúpi na hrdlo, ako
takto sa zahrdúsiť.“„Predsa som dobre hovorila, že to nemôže byť pravda. Už sa len nehnevajte,“ odišla
uspokojená Škrivánková.Pani Kolesárka len skromnú čiastku svojho hnevu vyliala v rozhovore na Julku, ostatný si
nechala, aby sa pod ním potila Ďurkova štica.„Nuž ty naničhodník,“ oborila sa pani Kolesárka hneď z dverí na Ďurka, „ešte aj toho
posmechu som sa musela dožiť?“„Čože sa vám robí, mamka?“ spytoval sa zdrevenený Ďurko, odťahujúc opatrne hlavu od matky,
aby sa mu nemohla nanosiť do štice.„Teraz ma stretne Škrivánková,“ pokračuje rozhorčená matka, „a tu sa dozviem, hneď ma malo
poraziť, že môj Ďurko pokukáva za Julkou Haluškovie a z toho, vraj, onedlho má byť svadba.“„Už si sa len dozvedela, klebety a samé klebety,“ zahučal starý Kolesár.„Klebety! Či sú to klebety?“ nechávala pani Kolesárka trpezlivosť pre tento neočakávaný
odpor, „ešte nás bude svet pre nejakú daromnicu otrepávať? Ty že sa mi viac neopováž ani len
bokom pozrieť na to dievčatisko, lebo ti všetky vlasy vytrhám,“ klepala synovi na čelo
nahnevaná matka.„Čo je mnoho, to je mnoho,“ vstal od stolca otec, „prečo je mladý? Aby sveta užil a nejakú
poriadnu ženu si vyhľadal, a Julka sa podala na svoju matku.“ Pani Kolesárka ho chcela v reči
pretrhnúť, lebo jeho slová boli pre ňu najväčšou urážkou, ale manžel sa nedal mýliť a
pokračoval rozkazujúcim hlasom: „Ja budem so synom rozkazovať.“„Rozkazuj mu, aby každý večer chodil s tebou do krčmy, všetok zárobok s kamarátmi na
jarmoku nechal.“„Či už bude raz koniec?“ skríkol nadurený muž.„Nebude,“ stála pevne na svojom manželka, „všade sa len hanbiť, najprv za otca a teraz za
syna. Matúš Sýkora, v rokoch mladší od teba, už je dávno richtárom, a ty pre nešťastné hrdlo
do nijakého úradu sa nemôžeš dostať. Či to nie je hanba? Sýkorová sa v kostole vystiera v
prvej lavici a ja dobre od hanby nezhorím, len po kútoch sa musím ponevierať. Rozkáž synovi,
nech i on na posmech sveta vyrastie.“To bolo viac, než Kolesár mohol zniesť. ,Najlepšia odpoveď by bola palica,‘ myslel si,
,ale počkaj, potrescem ťa väčšmi.‘„Aby si vedela,“ hovoril naoko pokojne, „čo by si sa na smolu rozliala, nestane sa ti po
vôli, Julka Haluškovie bude mojou nevestou, v mojom dome mi nik nebude rozkazovať.“ Pán
Kolesár si s uspokojením vykrútil fúzy.„Je tu strachu,“ zasmiala sa pani Kolesárka násilne, „máš dosť peňazí na svadbu, aj
Haluškovú založíš grošom, a toho bude iste potrebná.“„Keby bola taká márnotratnica ako ty,“ odpovedal manžel, „ale ona, keď ty kmotričky
kávičkou a koláčikmi častuješ, pekne-krásne doma sedí, pradie, tká, šije. Darmo sa vysmievaš.“„Nevysmievam sa, boh ma toho chráň,“ spravila smiešno-vážnu tvár, „viem, že má plátna nie
plné truhly, ale celé stohy, a dcére na vydaj prihotovenú jednu sukňu a jednu hlavnicu.“„Čo na tom?“„Akože čo na tom? Veď som aj ja tu. Oddávna sa na to strojím, ako Julku Haluškovie novými
perinami obdarujem, do nových šiat pristrojím, budeže mať radosti, lebo, chudera, budú to jej
prvé nové šaty, dosiaľ len obracala, prevracala, prešívala.“„A predsa je v nich strojná,“ pretrhol ju netrpezlivý manžel, „ale ty budeš aj v aksamiete
len strašidlom.“„Do jablka,“ pokračovala manželka, nedajúc sa pomýliť týmto nápadom, „strojí sa už pán
richtár dať isté dva úpisy spolu na tristo zlatých, aby mu ich Halušková vyplatila.“„To je lož!“„Aj iný dar dostane,“ pokračovala s posmechom, „kmotor Kačička jej spomenie tú lúku,
založenú u neho na dvesto zlatých, čo je medzi bratmi hodna sto zlatých.“„Či neudrie hrom do toho prekliateho jazyka?“„Po srsti ti hovorím, čo ma obkrikuješ? Ty si vybral nevestu, ja som s ňou spokojná. Dávno
sme rozmýšľali čo ako. A to tebe veľmi dobre napadlo.“„Aj tebe ľahko napadne, ale na chrbát,“ prevravel Kolesár, keď mu bol výsmech priostrý.„Daj tomu pokoj, veď sa pekne radíme,“ vravela pokojne istá, že manžel hrozbu neuskutoční
„môžeme sa pozhovárať, vieš, ako sme si predkladali, že si Ďurka oženíme tak, aby aj nám na
starosť bolo dobre.“„Dobre by nám mohlo byť, keby si mi hlúpymi rečami život nekrátila.“„Horkýže krátila, inšie nám ho kráti. S otcovským domom sme zdedili dlžobu, nič sa
nevyplatilo, ba niečo pribudlo, ako vravíš, na zlé časy,“ Kolesárom mimovoľne trhlo; „keď
nevesta pár zlatých donesie, nemusíme sa obávať, že nás vyženú z domu pre dlžoby. Ty si hlava,
vieš premyslieť, vieš rozkazovať, ja poslúcham, lebo viem, že len Julka Haluškovie nás
oslobodí od tejto starosti,“ dokončila satirickým hlasom.Manželovi udrelo do hlavy, začal rozmýšľať, ale keď videl, že by ho myšlienky ďaleko
viedli, odpásal zásteru, obliekol kabát a bez slova odišiel preč, obveseliť trocha zarmútenú
myseľ.Kolesárka víťazným pohľadom odprevádzala odchádzajúceho manžela, inokedy bolo by zahrmelo
pár daromníkov, ktorí zanedbávajú prácu a idú za hrdlom, teraz ani slovo. Súboj vyhrala ona a
vynašla heslo proti pani Haluškovej. Jej chudoba, dlhy a k tomu založená lúka boli zbrojou
proti nepoddajným manželom.Dobre od radosti z kože nevyskočila, ale radosť užívaná v samote nie je úplná, ona musí
von z domu. Na ulici stretla Škrivánkovú, pridružila sa k nim Kačičková, len tak znenazdajky
sa prilepila Trhanová. Kolesárka im oznámila vec pod podmienkou, že ju udržia v tajnosti,
dôvernice tým istým spôsobom ju oznámili ďalej, až sa dostala do uší samej pani Haluškovej.Ťažko padlo pani Haluškovej počúvať o nej roztrusované nepravé chýry. Dosť hľadela urobiť
prietrž klebetám svojím utiahnutým, bezúhonným životom, ale bolo to nemožné. Kým svet len ju
otrepával, ešte prešlo, v utrpení bola skúsená, mnoho sa od mladi trápila; teraz však aj jej
dve milé dcéry chceli by šťastia pozbaviť, a to materinské srdce nemohlo preniesť.Najnovší Kolesárkou roztratený chýr neminul cieľ. Mladí ľudia, matkami vyučení, nápadne sa
stránili Haluškovských dcér. Ako tu pomôcť? Halušková vedela, že za našich čias je chudoba
najväčšou prekážkou vydaja. Dlho rozmýšľala, kým sa jej podarilo niečo vymyslieť. Zatvorila sa
do komory, a čo tam robila, o tom okrem boha a nej nikto nevedel.Muselo byť všetko v poriadku, lebo Halušková veselo pozdravovala svojich známych a svojim
dcéram vydávala robotu.„Julka, Marka, strojte sa vyriadiť komoru!“ rozkazovala pani Halušková.„Načo zase, mamička?“ opovážila sa nadhodiť Julka; „len nedávno sme ju riadili.“„Keby som ťa nepoznala,“ odvrkla nevrlo matka, „myslela by som, že sa ti nechce, vieš, že
čistota je prvé pravidlo v dome.“„Veď nedbám, keď rozkážete; poď, Marka, povynášame truhlice na dvor.“„Ak by ste samy nevládali, blízko je suseda Škrivánková, ona vám pomôže.“Dcéry odišli — matka ostala robiť prípravy, aby to šlo bez prekážky.„Čože je v tej truhle, mamička?“ pribehla zadychčaná Julka, „nedávno sme ju ľahko
vyniesli, a teraz ani pohnúť.“„Keď sa z truhly nič nevyberá,“ odpovedala pokojne matka, „len vždycky pridáva, musí
oťažieť. Vieš, že som nedávno odložila pár nových kusov plátna.“„Či by plátno tak zaťažilo? Veď je ťažká ani železo!“„Povedz radšej ako zlato alebo striebro, ale ticho!“ pozrela tajuplne na dcéru, „na vydaj
a po vydaji nebude vám na škodu. A teraz bež po susedu Škrivánkovú!“Julka odbehla, zanechajúc matku v uspokojenom úsmeve.V pani Škrivánkovej pribudla výdatná pomoc a predsa nie dostatočná na vynesenie truhlice,
musela pomáhať aj pani Halušková. Vyhriata tvár Škrivánkovej zvedavo sa nahýnala k vrchnáku
vynášanej truhly, len niečo môcť zahliadnuť, aký to poklad! Pani Halušková nemusí byť taká
chudobná, ako ju robila Kolesárka. Čo, chudobná? Bohatá. Ktorá v meste má také ťažké truhly?
Len čo je v nich?„Ďakujem za pomoc, pani susedka,“ ďakovala Halušková a utekala do ďalšej práce, „chcem sa
vám odslúžiť!“„Vďačne aj na druhý raz,“ odpovedala Škrivánková, ale nechcelo sa jej pohnúť z miesta,
musí sa niečo dozvedieť. Aha! tu je Julka, aj tá vie o hospodárstve.„Prídem vám vďačne aj na večer pomôcť,“ prihovárala sa Julke, pristrojená na odchod, „takú
ťarchu samy neuvládzete. Čo len máte v tých truhliciach?“„Všeličo, tetka!“„Vari staré železo?“ pokúšala Škrivánková.„Kde by sme to nabrali, náš otec nebol kováčom.“„Tak to musia byť dukáty.“„Bárs by boli,“ odpovedala Julka nakrátko.„Nuž čože je?“ spýtala sa zrovna.„Niečo plátna,“ odvetila Julka, keď nemohla vyhnúť rovnej odpovedi, „sme dve dievčence,
zíde sa nám.“„Samé plátno to nemôže byť, plátno nehrkoce.“„O inšom neviem, len to, že nám to vraj bude aj na vydaj aj po vydaji potrebné.“„Tak sú peniaze; strieborné, zlaté,“ takmer vykríkla pani Škrivánková od radosti. Mimo
obyčaje na rozlúčku Julku bozkala. Prečo nie? Môže jej byť nevestou. Aká sa jej zdala byť
pekná Julka v tom okamihu, ani opísať nemožno; nebude v stave nájsť jej Jankovi krajšiu ženu.
Ona má čierne oči, aj Janko, dosiaľ nezbadala, že černosť Jankových očí zahráva do žlta.
Vysoká, štíhla postava, práve ako Janko, keby mu hlava na pleciach trochu nakrivo nesedela. Tá
krásna, jasná reč, ani Jankova; nie v pondelok, keď je trochu zachrípnutý, ale ta ďalej v
týždni.Čo si raz pani Škrivánková namyslela, muselo sa stať. Tak sa aspoň o sebe domnievala, a
pani sestry ju v tom často utvrdzovali. Že sa jej mnohé nevydarilo, kto za to môže? Dobrá vôľa
bola! — Po rozlúčení s Julkou stála pevne na tom, aby svojho mladého Škrivánka spriahla s
Julkou do jedného manželského páru. A bol vám to za škrivánok; v nedeľu večer, keď nádejná
mládež s preplnenou hlavou na vrcholci svojej rozkoše nepratala sa do kože a preto robila
kŕčovité pokusy vyskočiť z nej, jedným slovom: tancovala, Janko Škrivánok bol z tých, ktorí
nielen nohami, ale aj opitými výkrikmi dávali najavo pocit svojej blaženosti. Podobným
spôsobom chodieval po polnoci domov, robiac zbytočným úrad hlásnika, a následok toho bola
pondelková chrípka. Pani Škrivánková v taký čas dokazovala neohraničenosť materinskej lásky.
Zhľadúvala chladné obklady na rozbolenú hlavu, bazové, lipové kvety na rozladené hrdlo; lieky
obyčajne neosožili, ale dobrý glg rezkej drožďovky bol istý liek.Takto chcela dobrá suseda oblažiť Julku, a to parnou rýchlosťou. Pani Halušková, to bolo
isté, oboma rukami siahne po ponúkanom šťastí, len syna treba nakloniť.„Už ste zasa pri sklenke,“ búrila do chyže vstupujúca Škrivánková pokojne zdravkajúceho
otca i syna.„Keď sa gazdiná nestará o raňajky, musíme sa postarať my. Drhneme sa prácou, musíme aj
niečo užiť, lebo človek nemá inšie zo sveta, len čo zje a vypije,“ rozumoval starý Škrivánok.Inokedy bolo by podobné rozumovanie začiatkom hádky, teraz prešlo nahladko, Škrivánková
nechcela prúd svojich blažených výhľadov pokaliť domácim svárom.„Poviem vám novinu,“ volala veselým hlasom.Ani otec, ani syn, zahrúžení v raňajkovaní, neukazovali zvedavosť. Škrivánkovú to
nemýlilo.„Našla som nevestu,“ pokračovala.„Nijaká novina, počujeme ju každý deň,“ ohlásil sa Škrivánok, „vidí sa mi, že už ani nemáš
inšie na starosti.“„Len ticho, starý, dosiaľ som žartovala, teraz vám hovorím naozaj, dievča ako malina, a
pritom —“„To je pekná novina, synku! Či pôjdeme skoro na pytačky?“ smial sa starý Škrivánok.„Už zasa posmechy, len nech ti za hrdlo nepadnú.“„Veďže nás netráp,“ pokračoval starý v dobrom rozmare, „ošediviem od zvedavosti.“„Nuž Julka Haluškovie,“ vyriekla víťazným hlasom.„Vidím, že si rozum potratila. Nedávno si nám ju hnusila a dnes vychvaľuješ!“„Nevedomosť hriechu nečiní,“ ospravedlňovala sa, „dnes som sa presvedčila, že to boli
klebety, čo svet povrával o Haluškovej.“„Má peniaze?“ spytoval sa starý s chvatom.„Má, a mnoho!“„Kto ti povedal?“„Ťažkala som, nosila som, videla som.“ Ostatné bolo priluhané, ale nezapálila sa.„To je hrôza na jeden deň.“„Rozumom človek všetko vyzvie,“ odpovedala s uspokojením, „a ty, Janko, maj sa rezko okolo
dievčaťa, viem, že sa ti Julka páči.“„Mne je všetko jedno či Julka či Marka,“ znela významná odpoveď.Vskutku Jankovi bolo všetko jedno; keď iní mládenci, poslušní rodičovským rozkazom,
stránili sa Haluškovských dievčat, Janko Škrivánok vyvádzal hneď Julku, hneď Marku.Všeobecne padlo toto zrušenie zmluvy zo strany pani Škrivánkovej.Všetečné jazyky neušetrili rušiteľku. Povrávalo sa, že pán Škrivánek veru stojí na slabých
nohách, keď sa Janko utisol na tie chudobné kostolné myši. Matky vidiac, ako Janko vyznačuje
Julku a Marku pred ich dcérami, tvrdili, že mu ony svoje dcéry odopreli. Pani Halušková videla
Jankovu ochotu, ale o šťastí, že by Janko mohol byť jej zaťom, ani nesnívala, možno si
nežiadala.Škrivánková nezniesla tieto útržky, a tak tajnosť, ktorú dosiaľ starostlivo skrývala,
musela na svetlo. Najprv zďaleka nahrávala, pozdejšie určite vyrozprávala tajomstvo
nedôverujúcim jej pani sestrám.Vo verejnej mienke nastúpil čiastočný prevrat; ženská spoločnosť sa rozdelila na dve
stránky. Matky majúce synov odvolali svoj zákaz, matky majúce dcéry, navzdory všetkej
určitosti slov pani Škrivánkovej, chceli v platnosti podržať predtým roztratené chýry.Najhoršie bolo s pani Kolesárkou, muža previedla na svoju stranu proti Julke a teraz ho má
získať pre Julku. Uznať pred mužom svoju chybu bolo strašné, ale prepásť vhodnú príležitosť na
výhodné oženenie Ďurka bolo strašnejšie. Že nemotorný Janko Škrivánok sa nemôže merať s jej
švárnym Ďurkom, rozumelo sa samo sebou. Dlho obchodila, aby mohla rozhovor obrátiť na svoj
milý predmet. Kolesár, pamätlivý nedávnej kázne, ktorej sa mu dostalo pri podobnom rozhovore,
stával sa nevrlým, len čo prišla reč na Ďurkovu ženbu, a na utíšenie nevrlosti nezameškal
poctiť svojou návštevou Steinerov hostinec.Čas rýchle bežal, Škrivánková oznamovala blízke pytačky a za nimi svadbu, už aj jedálny
lístok bol všeobecne známy. Kolesárka nesmela odkladať.„Mužík môj,“ prihovárala sa sladkým hlasom svojmu manželovi, „hádam len toho Ďurka
oženíme.“„Zas tá stará nôta, či chceš zvadu začínať?“ odvrkol Kolesár.„Nie tak, nie,“ hladkala ďalej, „mám sa ti vyspovedať.“Kolesár vyvalil oči, vidiac manželku takú neobyčajne pokornú, a v prekvapení uviazlo mu
slovo v hrdle. Nastala prestávka. Kolesárka bojovala so sebou.„Musím ťa prosiť za odpustenie,“ pretrhla mlčanie.„Čo… čo?“ divil sa Kolesár.„Veľmi som ti ublížila a vidím, že pre moju tvrdošijnosť nemôžeme Ďurka oženiť.“„Len to isté hudieš; hádam pri tejto spovedi dostane sa mne poriadneho rozhrešenia,“
stával sa manžel nevrlým.„Prosím ťa za odpustenie, či mi odpustíš?“„Vďačne odpúšťam, len daj pokoj ženbe,“ odmietal Kolesár v obave, že sa tá pekná pesnička
zle skončí.„Až mi neodpúšťaš, odpustíš mi vtedy, keď sa so mnou dôverne pozhováraš o Ďurkovej ženbe.“Kolesár obmäkčený touto neobyčajnou odpoveďou, privolil všetko: „Kohože si už vyhľadala?“
spýtal sa.„Ešte len hľadám,“ ohradzovala sa Kolesárka, „ponúkajú nám Zuzku Kukučkovie, ale tá si na
jeseň sobáš nevykuká, z toho nič nebude.“„Prečo by nebolo?“„Matka má prislaný jazyk,“ odpovedala Kolesárka.Kolesár si smrkol, pravdepodobne nenašiel vhodnú odpoveď na manželkino posúdenie.
Kolesárku nemýlilo, pokračovala:„Ponúkajú aj iné, ale ti je to všetko z jednoho krámu, jedna za osemnásť, druhá bez dvúch
za dvadsať; ani oprať, ani ušiť, ani uvariť, len sa ustavične fintiť.“„Tak sa nedohovoríme, Ďurka máme ženiť, a ženy niet.“„Bude aj žena,“ odporovala Kolesárka sebavedome, „stane sa ti po vôli; najlepšie bude,“
pokračovala ostýchavo, „keď vypýtame Julku Haluškovie.“„Kieho hroma! Ja nedovolím,“ prudko zvolal Kolesár.„Prečo by si nedovolil?“ spytovala sa Kolesárka, ale vždy ticho, aby si vec nepokazila.„Jej matka svetská dlžnica, či ja mám splácať ich dlhy?“„To nie je pravda!“ uspokojovala manželka, „len klebetné jazyky navymýšľali.“„Ani založená lúka, ani dlžobný úpis?“„Ani jedno, ani druhé.“„Už sme dohovorení, oženíme ho!“ skríkol Kolesár radostne.Jedna prekážka premožená, manžel udobrený — ale druhá, ako sa zblížiť k pani Haluškovej?„Ďurko môj,“ vravela na druhý deň Kolesárka svojmu synovi, „kohože si včera vykrúcal?“„Ani nepamätám, bolo tam dievčeniec až hrúza,“ odpovedal Ďurko nechtiac, aby musel menovať
aj Julku, ktorú navzdor zákazu predsa len vykrútil.„Počula som, že si aj s Julkou Haluškovie tancoval,“ pokúšala matka.Ďurko sa zapálil, matka videla, že zaťala do živého.„Neboj sa, syn môj, veď to žiaden hriech poriadne dievča vykrútiť. Tak si ju vykrútil?“„Len raz, mamička.“„A čo si jej povedal?“„Nuž, povedal som jej,“ zajakal sa Ďurko rozpálený ako fakľa, „že ju — rád vidím.“„Čo na to ona?“„Že ma aj ona.“Matka v radosti vybozkávala svojho synáčika, prisľúbila, že Julka bude jeho ženou, ale on
musí prostredníctvom Julky vyzvedať, či sa Halušková nehnevá.Ďurko s radosťou vyplnil svoju úlohu. Neosožili ani neškodili hnevy a fuky Škrivánkovej,
Ďurko a Julka sa stali jedným párom.Julke sa u Kolesárov dobre vodilo, takmer ju nosili na rukách. Pani svokra samá úslužnosť
a láska, nevestu si volávala: dievka moja! Pán svokor, keď sa s drahou polovičkou pohašteril,
nešiel viac zaliať omrzenosť k Steinerovi, ale ostal pri Julke; tá vyrovnávala spory a
zaháňala mraky z jeho čela. Jej veselý spev, ustavičná dobrá vôľa pretvorila omrzeného
Kolesára na dobromyseľného spoločníka. O Ďurkovi niet čo hovoriť, on mal svoju Julku.Keď minuli medové týždne, pani Kolesárka túžobne pozerala, či v Julkinej farebnej truhle
nezasvieti niečo kovové. Či to bude od striebra, či od zlata — všetko jedno: okrem čistého
šatstva a plátenných vecí nevyzrela nič. Ľahká potecha: stará Halušková nechce za života
vydeliť svoje dcéry.Smrť bola pani Kolesárke po vôli, pani Halušková zomrela. Julka neskúmala pozostalosť
drahej matky, lebo jej najväčší poklad bol pod zemou — mŕtva matka, tej miesto, čo oprávnenej
dedičky, zastúpila pani svokra a tá naspodku ťažkej, Škrivánkovou obdivovanej skrine našla —
skalky a piesok. Nikomu sa nepochválila.Tento poučný obrázok odporúčam ako neomylný prostriedok tým statočným, chudobným matkám,
ktoré pre svoju chudobu nemôžu dostať dcéry pod čepiec. | Bodicky_Opatrna-matka.html.txt |
1Pán Simon sedel v pisárni ako obyčajne o tejto hodine. Chcel by doniesť veci do
poriadku, keďže ich bude treba oddať nástupcovi. Ale pracuje roztržite. Hádam je na vine i
mrcha čas. Dážď šibe do oblokov, celý deň sa leje ako z cievok.Do sklepu všuchol pán Fortunato; prehodil kuklu dolu chrbtom. Dolu plášťom sa cedí;
ostávajú mláčky za ním.„Ozajstná potopa,“ hundre pred pánom Vodopijom. „Nehodno psa vyhnať.“ Oči mu behajú po
sklepe sem-tam, po policiach okolo stien, po kisniach v stôsoch, i po skupine načatých
vriec hore koncom so všakovou strovou. Pokýval hlavou a žmurkol: „Dobre ste sa zaopatrili
tovarom. Nemá kde jablko padnúť. Lahodí duši chudobného pozerať na blahobyt. A zasa tichosť
a poriadok. Moja tulácka duša vidí tu prístav istoty.“Pán Vodopija poobzeral sa po miestnosti, zapálil sa v tvári, oči mu zažiarili. Zišlo mu
na um, že onedlho všetko toto bude jeho.„Výsledok vytrvalej práce, ktorá ide plnou parou, riadne, bez pretrhnutia. Ľudská námaha
a rozumnosť vytvorila svet, zaokrúhlený v sebe. Neroztratil sa ako pri našom habkaní a
troškárstve. Tu je na hŕbe úroda, ktorá vyrástla z ničoho, iba z ľudskej, statočnej práce.“„Zdravo boháči, trhani sa vám klaňajú!“ poklonil sa Fortunato hlboko pred Vodopijom a
potriasol mu živo ruku.Pohľad na blahobyt ho pozdvihol. Pána Vodopiju zas sa milo dotklo počúvať taký vzletný
chválospev na to, čo on tiež rád.„Práca tečie ticho a pomaly; neznať hýbania a predsa sa hýbe všetko kdesi v hĺbke. Veď
je obchod skoro ako živá osobnosť, žije tak svojím životom ako jednotlivec, i rastie a
vzmáha sa, kým nedozrie.“Vtedy už bol pri dverách pisárne. Pán Vodopija zaklepal na ne a otvoril mu ich. Hosť,
keď vstúpil, poobzeral sa zarazený po miestnosti. „Čosi ste premenili tuná,“ podotkol.„Pribrali susednú izbu,“ vysvetľuje mu pán Simon. „Pán Vodopija dal ju vyriadiť a
pripojiť k pisárni.“„Máš pekne a ticho, Šime. Poriadok a mier všade,“ viedol si zas ďalej ako v sklepe,
akoby chcel pokračovať v chválospeve. Spustil sa do kresla naboku od stola. „Vonku šibe
dážď prudko, ozajstný súdny deň, tu útulne. Ako ma vidíš, tak si myslím, priateľ, že som tu
v bezpečí, ani v pevnosti.“„Nuž pokoja máme nadostač,“ usmial sa domáci pán. „Ak je pokoj najväčší poklad na svete,
ako istia poniektorí, môj dom by mal byť najbohatší všetkých Amerík. Ale iní vravia, že
domy nerastú v pokoji naveľko, ale v pohybe. Stojaca voda tiež je vraj nie najzdravšia.“Pán Fortunato hodil hlavou, že nesúhlasí. Nechutné reči pri toľkom bohatstve! „Začali
sme šomrať, pán sused,“ zasmial sa. „Zlý čas vás nahneval, vŕšite sa na mne. Veru i omrzí
taká čliapkanina!“„Prepáč, nechcel by sa vŕšiť na tebe,“ vyhovára sa pán Simon. „Pamätám sa, v takomto
čase prišiel si ma volať na svadbu. Minuli už tri roky od tých čias. Kto by povedal!“„Rôčky idú, akoby bičom plieskal,“ prisviedča pán Fortunato. „Mne sa minuli, akoby bolo
včera. Ale načo som prišiel, kamarát!“ Položil si prst na čelo. Pán Simon pozrel naň a
kývol mu nech odpovie. „Neviem, či si spozoroval, ale je tak, že keď som sa doteperil k
tebe, bolo vždy, keď som mal od teba pýtať niečo.“ Rozosmial sa a tlieska si na kolená.„Prirodzene, veď sme v obchode. Prichodia doň najviac pýtať! A keď povážim, málo si ma
unúval. Častejšie ja vás. Ani som sa nespýtal, ako sa má pani Flóra.“„Ako ona, Šime!“ Oči mu zažiarili. „Vždy veselá. Dnes sníma záclony z oblokov; ide,
tuším, prať. Babravá robota; pováž tento čas k tomu!“ Zatíchol. Iste sa spamätal, že
prišiel pre inú vec, nie rozprávať o žene.Rozmýšľa o veci dávno, ale iba sám. Toto je prvý raz, čo ju ide vyjaviť iným, v prvom
rade priateľovi, ktorý vďačne počúva a uzná.Pán Simon sa oprel na stoličke a pozeral naň pilne; predtucha mu šepce, že má dôležité
veci za lubom.„Priveľmi sme sa tu obetovali,“ začal konečne. „Aké máme výhody a pohodlia? O odmenách
ani nehovorím. Neprivykli sme na ne. Časy mrcha ako málokde; ak nie slota, teda besné
vetry. Patagónec trhá a nosí strechy. Iba toľko, že máš spoločnosť. Keď nemôžeš vystrčiť
nos von, máš akú-takú náhradu v dome.“„Veru tak!“ prisviedča, hoc nemá domácich pôžitkov veľa. „Tamvon je ozaj mrzko. Potešme
sa v dome, ktorí ho máme.“„Všetci by sme mohli, priateľ; len chcieť,“ nadhodil mu zas. „Toto sú časy, keď oceníš
domáce ohnisko. Ale sa dá i životu pozrieť lepšie do očú, i jeho potrebám. V taký čas, keď
nemôžeš ísť von, navštívia ťa podnety k novým prácam a podujatiam. I náš roľník sedí v
kôlni, popráva pluhy a brány, hrable a kosy; chystá sa na nové roboty, keď sú vonku
najväčšie pŕšky a chujavice. Tiež ho navštívia podnety a starosti na budúce námahy.“Pán Simon počúval ho roztržite. Nechcelo sa mu ísť na ďaleké vychádzky po nivách
mudrovania.Z úvodu si vybral, že prišiel k nemu v závažnej veci. Aby vedel, ako veci stoja, zveril
sa mu za horúca, že obchod predal.„Dobre si urobil,“ odobril mu. „Dávno som ti chcel povedať, že sa neprace do obchodných
rubrík uvažovať o svete a ľuďoch. Lepšie sa vynájdeš s tými myšlienkami niekde na brehoch
Jadranu, vo vôni rozmarínu a šalvie.“„Uhádol si, prečo som obchod prepustil. Tu som len dočasu. Považuj ma za hosťa v tomto
dome, nie za gazdu.“Fortunato sa nepozastavil nad novinou, skôr sa zaradoval. „Tak vypočuješ pozornejšie, čo
ti chcem rozložiť. Uvidíme, čo povieš.“Priateľ zhniezdil sa na stoličke a čakal netrpezlive čo mu povie.„Poviem odrazu, že idem premeniť všetko,“ oznámil mu, vstal v nepokoji a oprel sa na
stolík. „Všetko, Šime: bydlisko, robotu alebo už remeslo, spôsob života. I na svet by
nedbal pozerať inakšie ako dosiaľ. Premena od základov po samú hálku.“Usmial sa mu, čo ho to zas schytilo. Akási horúčka, ako chodievala naň tu i tu. Kdesi
bol v ňom nepokoj, čupel za čas, kým sa nerozrástol a nevyhodil ho z koľaje. Zunovalo sa
mu, ako toľké razy, čo mal a čím bol. A predsa bolo badať, že sa nemá zle. Robil dobré
obchody. „Ostatný neviem, ako ti vypálil,“ dodal pán Simon s úsmevom, „ale predošlé neboli
najhoršie.“ Ešte sa zasmial, keď ho pichol: „Spomínali, neviem už kde, že kde položíš nohu,
všade sa nájde zlato.“„Veď je i tak. Všade sa skrýva zlato, kde kročíš, len prinútiť zem, aby ho vyjavila.
Dosť som ho našiel, ale i mal preň biedy a trápenia. Nejeden z kamarátov vrátil sa už či do
mesta alebo domov s dobrou obnôžkou, ku ktorej som mu dopomohol. Pri mne zbohatli, ale ja,
vidíš, vždy len — ,ako bolo na počiatku‘. Iní sedia na svojom, v istote; ja visím, ani sem,
ani tam. Zle je, ťažko, braček, nemať pod nohou pevnej pôdy, ani ako dlaň. Dnes večer nevie
Flóra, čo položí zajtra do hrnca. Čo na nôž, to za groš a nevedieť skadiaľ ho vypriasť, ten
groš. Zunuje sa neistý život. Budúcnosť ľaká, či nebude hádam priukrutná na konci. Trápi,
keď sa nemôžeš zachytiť za toľké roky. Nemaj mi za zlé, že sa obzerám po inom poli. Žiť a
vyžiť nie je ešte odmena za toľké námahy a obete.“Rozohnil sa. Z očú mu sršali iskry, zo srdca sa vylievala smutná žaloba i horkosť.
Vzbúril sa. Začal merať prácu a plácu ako ktorýkoľvek robotník. Vychodilo mu, že ho
oklamali. Vzali od neho viacej, než mu dali. Nežehre a nebrojí! Nemá vlastne proti komu,
ale porozpráva. Bojí sa žiť ďalej v neistote, nevedieť, čo bude zajtra. „Ak trafíš na
zlato, máš; ak netrafíš, nemáš — prišiel si o mozole, ustával si sa márne.“Pán Simon sa zamyslel, uznal mu v nejednej veci. Nepatrnejší kopáči zlata odložili
čo-to, majú sa dobre, kým on nezvýšil dosiaľ ničoho. Začal robiť počty, vyšlo by iste, že
zarobil viac od iných. I s ním sa zhováral neraz o zmysle peňazí i pokarhal ho, že
nevaruje. Groš išiel nie napospol na nôž, ale i na veci, bez ktorých by sa bol mohol
zaobísť. Ale on tie náuky neuznával, najmä sa mu protivilo budovať budúcnosť pomaly, klásť
kameň na kameň.„Kde sú tie istoty, Srećko!“ nadhodil mu.„V kupectve a priemysle,“ odpovedal mu zápäť. „Najmä v kupectve.“Pán Simon pozrel naň s poľutovaním. I tam je istota dosť neistá. Kupcova usilovnosť ju
buduje, zručnosť ju podopiera, ale ak ochabne trochu, hoc je stavba hotová, chytí sa jej
červotoč alebo sa podomelú základy.„Učiť sa remeslo nemám kedy, ale kupčiť by mohol. Do kupectva netreba toľkých príprav a
skúseností.“Zas len krúti hlavou kupec. „Bez nich, kamarát, sa nehneš; alebo sa potkneš.“„Nebude mi nič!“ usmial a vyrovnal sa pred ním. V očiach mu svietil plamienok vzletu a v
tvári sídli veľká istota. „Vybral som si odbor. Zavediem obchodné styky medzi Magallanesom
a Severom. Bol by zas sprostredkovateľom.“„Tých už máme dosť,“ poučoval ho priateľ. „Obchodné styky medzi nami tu a Severom sú už
dosť ustálené a živé.“„Ale nie v hlavnej veci! Kupci zo Severu nerobia iné, ako posielať do Magallanesa, čo si
objednáte. Nech vedú teda svoj obor, nestariem sa im doň. Ja chcem vyvážať na Sever, čoho
máme tu zbytok a čo im tam chýba; vyvážal by statok!“Pán Simon prisvedčil. Pekná myšlienka, sprostredkovať. Zadíval sa naň, ako horí od
netrpezlivosti a vnútorného ohňa. Sedela mu hrdosť na tvári, že sa akoby mieša do diela
Prozreteľnosti. Dáva sa jej za pomocníka zapchávať medzery, ktoré ostali v jej diele.„Na Severe by sa hostili chýrnym mäsom z našich pasienkov, z ďalekého Juhu, o ktorom
chyrujú dosiaľ málo.“ I pána Simona priťahovala tuho myšlienka. V nej bolo čosi veľkého, čo
by odrážalo slávu na jeho kupecký stav. V tom svetle kupecké remeslo stalo by sa vysokou
ustanovizňou, akoby velebnou dielňou, v ktorej pracuje vyššia múdrosť na doplnení veľkých
diel božích.Kliesniteľ pobadal, že predmet pochytil priateľa. Bol ako istý, že ho má. Hlavná
myšlienka pána Simona zaujala, ale sa nedal do vysokých poletov hneď ta za ním. Bol
rozvažitý v kupectve, pri výpočtoch veľmi chladný. Nedal sa ľahko odtrhnúť z vôdzky
obyčajnej opatrnosti.Rozhovor šiel, ale kráčal obťažne. Kliesniteľ odskakoval od veci, znovu sa vracal: neraz
odletel priateľovi, ktorý musel čakať, kým sa zasa vráti. Prekážky preskakoval a obchádzal
v horúčke, ale kupec mu ich vždy staval pred oči. Mal obavy a pochyby, ale vec sama v sebe
sa mu zaliečala veľmi, a priznal sa, že hodno o nej rozmýšľať.„Všakver!“ zaradoval sa Fortunato. Hrialo ho, že sa priateľ zaľúbil do myšlienky, ktorú
toľké časy vyváral. Do týchto čias nebol si istý, či je zdravá a súca do života. Keď mu ju
pochválil, predstavila sa mu hneď súcou. „A nová!“ dodal hrdo. „Dosiaľ nik neprišiel na
ňu.“„Hm, ktovie? Hádam i prišli, a mnohí, ale ju položili nabok. Nechcelo sa im do nej
zahryznúť.“Fortunato mu mal za zlé, že ho strháva k zemi. Naostatok by odškriepil i pôvodnosť jeho
myšlienky. Odložili nabok!… Zľakli sa jej skôr! Neopovážili sa jej prizrieť.„Neprevarili ju dokonale. Prevariť ju dobre, neboli by ju pohodili. Len sa jej pripáčiť,
či je nie prirodzená, jednoduchá, užitočná a nová. Vidíš, máme statku na vývoz; dosiaľ sa
vyváža zmrznuté mäso do Európy, prečo nevyvážať živý statok na Sever, kde chýba?“Pán Simon prikývol. Tou myšlienkou sa i on zanášal; má v sebe moc pekného a vábivého.
Vyrastá zo samých pomerov, uviedla by poriadok a rovnováhu do hospodárstva veľkej, bohatej
krajiny ako Chile, ktorá má na juhu, čo jej chýba na severe. Kto ju prevedie, vykoná veľké
dielo, lebo by medzeru Severu zaplnil tým, čo Juhu zvyšuje. „Ale — ale!…“„Ešte nie ,ale‘!“ zakríkol ho pán Fortunato. „Nieto ,ale‘, keď ide o uvádzanie do života
veľkej myšlienky. ,Ale‘ odpadnú, keď krajina môže nájsť doma, čo musela dovážať spoza
hranice. Mal si tú istú myšlienku ako ja, ale si sa jej zľakol a uskočil. Ja sa jej
nebojím! Veci, ako sú dnes, potrvajú: Magallanes neprestane dochovávať, čo potrebuje Sever.
Sprostredkovateľ bude mať stálu robotu, istú postať a výživu. Len zaviesť dodávky, zriadiť
ich zručne a už ich nič nezastaví. Skôr práca bude mohutnieť, rozrastať sa. Vidíš, Šime,
aké bohaté, veľké pole činnosti. Nikdy sa nevyčerpá.“ Má pred sebou veľkolepý obchod na
širokých, mocných základoch. Sám si prekliesni časom cestu, len mu ju ukázať. Potečie
mohutným prúdom a vyrobí svoje koryto ani voda z mocného žriedla.“„Je dobrá a veľká sama v sebe tvoja myšlienka,“ potvrdil znovu, „ale…“„Nieto ,ale‘,“ zaskočil ho kliesniteľ. „Volá, kričí za uskutočnením, nie za ,ale‘. Nikto
sa jej nechce zmilovať pre bojazlivé ,ale‘.“ Pohodil hrdo hlavou, vystrel sa smelo a
mladistvo, ohnive. „Venujem sa jej ja; poď so mnou, Šime!“ Položil mu dlaň na plece a
striasol ho. „Dajme jej života, naše bude bohatstvo a sláva!“Pán Simon vstal spoza stola pružne, sťaby bol omladol. Bolo mu voľne a ľahko, padli z
neho putá. Cíti v sebe silu, nový život. Myšlienka rozprášila vidiny, ktoré mátajú uňho z
domáceho kraja. Pán Fortunato zbadal premenu a usmieval sa. ,Človek je vyšší tovar‘ —
podumal. ,Žije duchom. Blesk myšlienky — a už sa šíri nový život v žilách. Zahreje novým
životom, čo zamrelo…‘„Čo povieš, Šime? Bude z nás dačo? Šiel by hľadať na tej postati istotu a obživu.
Pomôžeš mi?“Priateľ musel sa smiať jeho náhlivosti. Pýta odpoveď hupkom na vec takú zložitú! Dať
výrok a ani nerozberať otázku! V kupeckých podujatiach nenáhlia sa toľme. Rozvážia vec zo
všetkých strán, skúmajú spády a okolnosti.„Môžeme porozmýšľať o nej,“ pristal úprimne, „či z nej môže byť dačo.“ I on sa vraj v
nej kochá, ale čože, keď je dosiaľ len mechúrik na vode. Hrá na svetle divnými farbami, ale
ak spľasne, ostane iba trochu peny. „Nemôžem, bratku, obísť ,ale‘; treba sa o nich
pozhovárať.“ Odviedol ho k mape Južnej Ameriky na stene. Ukázal mu Puntarenu a magallanské
pastviská a dlhočizný pás zeme od tropického pásma až do južných ostrovov, neobydlených
ešte. „Tu ti je, brat, ,ale‘, ešte horšie.“ — Ukázal mu Cordilleru, ktorá, neprístupná, sa
dvíha medzi Magallanesom a ostatkom Chíl. Priechody cez veľké vrchy sú ďaleko na Severe;
viac na juh ich nieto. Ovce by prišlo hnať argentínskou Patagóniou, prvým priesmykom do
Chíl; cesta by trvala mesiace. Doviedla by ich do kraja, kde je mäsa nadostač. Prišlo by
ísť čílskym krajom zas mesiace, kým by prišli do krajov, kde potrebujú mäso. Koľko by
museli zaplatiť celou cestou za pašu? Cesta by stála ohromné peniaze; barany by doniesli na
jatku kosti a kožku, ale i to sotva! Popadali by cestou, alebo by prišli o paprčky.„Nechajme toho ,ale‘…“ hodil rukou pán Fortunato. „Na cestu po suchu som nemyslel. Po
suchu povezieme statok, keď budú železnice a lacný prevoz po nich. Držme sa mora…“„Dobre, poďme po mori,“ pristal pán Simon. Cesta, myslím, tiež nevypadne lacno. Pôjde na
ňu väčšia čiastka zárobku a statku nebude po srsti. Ak sa trafí zlý čas, cesta sa
pretiahne, statok príde na trh zas len ako trieska. Vidíš, na mori tiež je moc všakových
,ale‘.“Uznal i on, že vec nie je ľahká. Ale nájde sa i tomu rady. Schudnutý statok, keď príde
na miesto, dá sa na pašu. Argentínski kupci tiež držia svoj statok na paši, kým stučnie na
jatku. Pán Simon ho podrážal mnohými ,ale‘, skusoval ho, ale bolo vidno, že ten si veci
rozvážil dobre. Na každú pochybu mal hotovú odpoveď. Prepracoval sa do podrobnosti, nahnal
priateľa do kúta, až sa poddal a sľúbil mu, že bude držať s ním aspoň pri prvých pokusoch.
Myslel, že tým vec dokončili na tento čas; podrobnosti preberú po troche. Na to treba času.Pán Fortunato ani počuť o preťahovaní: čo má byť, nech je! Ak sú ťažkosti, prekážky,
premôcť ich! Mal v ruke všetky dáta a informácie z jednateľstiev spoločností, ceny a iné
podrobnosti. Z neho šibala istota a viera v zdar. Pán Simon bol obozretný. Hoc neskúsil,
ako ide kupectvo so živým statkom, vedel, že práve na podrobnostiach sa zakladá zdar takého
podujatia. Z nich vychádza celok a podstata vecí. Zlyhať najmenšia vec a podujatie sa
potkne alebo zlyhá celé.„Priznám sa ti,“ riekol pán Simon vážne, „toto podujatie je neisté. Nemáme skúsenosti
okolo statku, ani tušenie o spádoch a príhodách v tom kupectve. Počiatok nebude naozajstný
obchod, ale iba skúška. Budeme habkať a hľadať cesty, či ich otvoríme alebo nie.
Predpovedať, ako vypadne pokus, je ťažko; máločo ľahšie, ako bolo vtedy, keď si šiel hľadať
zlato naslepo.“„Ale som predsa hľadal,“ postavil sa smele, „hoc som nebol istý. Neraz som i našiel.
Pôjdeme teda nadobúdať skúsenosti sprvoti. Nájdeme ich, neboj sa!“Dážď čľapotal vo dvore, búchal po zinkových krovoch; akási jednotvárna hudba, ktorá
uspáva. Ale pán Fortunato rozháňal driemoty. Mal zápisky a výpočty. Vedel, koľko sa sprace
baranov na palubu, koľko stojí prevoz a iné a iné trovy. Výdavkov bolo hodne, ale vychodil
i pekný zárobok. Statok je v Magallanese predsa len omnoho lacnejší ako na Severe. Rozdiel
vyšiel taký, že prevážil i väčšie výdavky.„Bodaj by bolo,“ zaželal priateľ. „Nezabudni na nepredvídané! Dakedy ich býva viac ako
riadnych: vychádzajú nevieš skadiaľ, keď je vec v behu. Zlé je pritom, že neočakávaný
zárobok nevyjde nikdy.“Pán Simon nebol by pomyslel dnes ráno, že sa dá strhnúť do nového podujatia. „Nuž tak,
Srećko,“ položil mu ruku na plece, „pôjdeme ti pohľadať istú, stálu prácu. Ja ti pomôžem. I
mne sa zíde hodiť svetu trochu piesku do očú,“ zasmial sa. „Aspoň mi nevyhodia na oči, že
som vypriahol, lebo neviem, kam z konopí. Vychytia ma, že som nechal obchod, aby sa mohol
dať na väčšie podujatie. Ešte snímu klobúk predo mnou.“Smial sa na žarte, ako zavedie svet; i na priateľovi, ktorý si šúcha ruky, že ho má; keď
sa on nedal, ale iba požičal dočasne, na prvé pokusy a počiatky. Keď mu pomôže naraziť
kupectvo do dobrej koľaje, odstúpi a prenechá ho jemu. Nech pokračuje pre seba. Myšlienka
bola jeho, nech ostane i osoh jemu, ak sa ukáže.Pán Fortunato bol istý, že zvíťazí, keď sa pridal k nemu. Dostal ho chytrejšie, než sám
myslel. Pre počiatky má peňazí dostatok zachytiť sa na Severe. Pozdejšie začne prichádzať
statok. Nebude mať inej starosti, ako ho odpredávať pomaly mäsiarom. Časom môže otvoriť i
svoje jatky. So zárobkom sa budú deliť ako bratia. Obchod sa iste zmôže, dajú mu široké
základy. Bude mať istý chlieb on i priateľ. Pri nich sa prichytia toľkí statoční ľudia,
dostanú sa k stálej práci.Hej, zastarie sa, krehký človek, do práce Prozreteľnosti; pomôže jej deliť dary, aby sa
ich ušlo všade jednako. Neprepracovala podrobnosti vo svojom diele. Urobila na miestach
skladiská, ktoré by zhnili, kým ich inde hľadajú a nevedia si rady bez nich. Roznášať a
deliť dary božie, kde ich nebolo, je vznešenejšia práca, než brúsiť po kraji, kutať v zemi,
či sa nájde ešte pár zrniek zlata. Čím ďalej tým ho je menej. Za Jula Poppera boli ešte
bohaté ložiská, dnes nachodia iba roztrúsené zbytky.„Teda ideš byť veľkokupec!“ tľapkal ho priateľ po pleci, „v odbore, v ktorom nepracovali
dosiaľ. Mňa veľmi zaujíma táto vec. Pomôžem ti, neboj sa. Budem ti posielať tovaru, koľko
budeš potrebovať. Priam teraz je v najlepšom mäse; teda do práce!“ Hľa, ako ožíva v ňom
obchodník! Schytila horúčka i jeho, hoc sa chce ukázať chladným a zdržanlivým. Nie horúčka
za ziskom, ale za samú vec. | Kukucin_Mat-vola-V.html.txt |
Rozličné osudyMájové popoludňajšie slnce pripaľovalo na jasne zelenú, jarným kvietím sa jarabejúcu lúčku
pod smrekmi pri brehu Oravy, neďaleko Oravského zámku. Na nej sa pod samým hájom rozložila na
pestrofarebných, tureckých kobercoch väčšia spoločnosť. Panie a dievčatá boli zaodeté
vyšívanými prusliakmi s opleckami a riasnatými sukňami tých najrozličnejších farieb: páni mali
priliehajúce nohavice, čižmy s dlhými, dohora obrátenými koncami a dlhšie-kratšie kabáty do
drieku. Dojem obrazu bol veľmi strakatý a živý.Naprostriedku koberca sediaca pani vpadnutých líc, ostrých očí, prísnych úst bola žena
grófa Jura Thurzu.[1]Hlavu mala omotanú ľahučkou červenou hodvábnou šatkou, takže nebolo vidieť nič z
jej vlasov. Držala trocha pribledou rukou kalich s vínom a posunkujúc voľnou, hovorila trocha
mazľavým hlasom, ako hovorievajú ženy, ktoré sa necítia celkom svoje. Okolo nej sediace panie
počúvali na každé jej slovo ako na zvestovanie. Dievčatá sa motali medzi mladšími-staršími
pánmi, hovoriac-žartujúc s nimi. Spoločnosť obchádzalo služobníctvo v zelených,
bielošujtášovaných háboch.Pred bledou paňou stál vysoký, silný pán v belasom, po driek siahajúcom kamizole, na
prsiach mal rozprestretú dlhú, už trochu šedivejúcu bradu. Okolo neho bolo niekoľko pánov a
jeden evanjelický kňaz v čiernych hábach. Na držaní a spôsobe reči pána bolo vidieť, že je
privyknutý na poslušnosť a úctu svojich spoločníkov. Keď sa pohyboval alebo kráčal niekam,
šiel rovno, hoc i na skupinu pánov alebo paní v očakávaní, že mu vystúpia z cesty, čo sa i
zakaždým ponáhľali urobiť.Bol to gróf Juraj Thurzo, vtedy hlavný kapitán Horného Uhorska a dedičný župan Oravskej
stolice. Obzeral skladaciu udicu a ukazoval ju pánom, ktorí ju všetci obdivovali už aj preto,
lebo bola až z Viedne.Ostrosič, ešte mladší pán, ktorého obrastená tvár zbehávala sa smiešne do hŕby, keďže
nemal ani jeden zub — všetky mu janičiar[2]pod Budínom buzogáňom[3]jedným úderom vybil — chválil spravu:— Čo to len tí Nemci nevymyslia. Našim to nepríde na um!— Našim, našim, — odvrkol nemilo Thurzo, — naši majú dosť iných starostí. My máme Nemcov a
Turkov na krku.— Boh ich skáral, však mi dali príučné, — i roztvoril prázdne ústa a ukázal na ne prstom.Thurzo hodil rukou:— Ale poďme, čas sa míňa, musíme ukázať, kto je z nás najväčší majster v chytaní hlavátok.
A ty, Betka, — obrátil sa na svoju paniu, — daj pozor na dieťa, čo pod srdcom nosíš; nešiaľ
sa, nevyskakuj, nešantoč; lebo tentoraz to bude iste chlapec po toľkých dievčatách.Bledá, nažltkastá tvár Thurzovej sa zapálila, i riekla bolestným hlasom:— Ja a šantočiť! Ja a šalieť! Rada som, že žijem. Toľké deti!— Nonono, — kýval Thurzo hlavou a rukou. — Si ty ešte vždy najhodnejšia, kde si sama.— Ostrosič, ty si tiež rybár, i ty, Zmeškal, — posmieval sa Thurzo, vediac, že práve tí
dvaja nemajú ani pochopu o tom remesle, — vy pôjdete so mnou.Zmeškal bol taký bruchatý, že pri každom kroku fučal ani mechy. Bolo preň pokutou chodiť
za bystro vykračujúcim Thurzom. Hoc i Ostrosič, i Zmeškal vedeli, že si robí z nich vlastne
posmech, išli s ním vďačne, lebo ostatní páni im to vyznačenie závideli.Keď urobili niekoľko krokov, Thurzo sa ešte obrátil:— Hej, ty kňazko, poď i ty s nami. Vezmi tamten batoh, — i ukázal na remenné vrece,
ležiace pod stromom.Sťa pradeno dlhý, chudý farár sa strhol a pobehol k batohu, ktorý sa mu zdal veľmi ťažký.
Nahnutý na opačný bok vliekol ho za pánmi. Vykračovali rezko lúkou okolo výbežku hája, za
ktorým sa stratili ostatnej spoločnosti z očí.Ostrosič sa pýtal cestou:— Nuž akože, prijala ťa jeho jasnosť kráľ?— Prijal, — odvrkol krátko Thurzo. — Keď chceš hlavátku chytiť, musíš mať primerané
vnadidlo. To vieš, na mušku alebo na chrobáka ti tá potvora neskočí.— A čo si vykonal s ním, illustrissime domine?[4]— pýtal sa uznojený Zmeškal, utierajúc si rukávom čelo.— Zhováral som sa s ním. Dal ťa pozdraviť. Povedal mi takto: „Nezabudni pozdraviť môjho
verného Miška Zmeškala.“Zmeškal sa zatešil:— Naozaj? Ako len vie jeho jasnosť o mne?Ostrosič sa smial a s ním i farár. Thurzo žmurkol na nich s porozumením:— Panovník počul, že vážiš najmenej tri centy: to jest najviac v uhorskej krajine. Teší
ho, že sa páni u nás tak dobre kŕmia.— Ani sviňa nie lepšie, — smial sa Ostrosič.Farár sa viac nesmial. Pozrel bokom na Zmeškala. Videl, že sa mu tvár zamračila, i ľutoval
ho. Thurzo hovoril Ostrosičovi ďalej, ako sa majú chytať hlavátky, a ten ho zdanlivo pozorne
počúval. Keď Thurzo na chvíľu zamĺkol, neozval sa ani Ostrosič, nevediac, čo riecť. Chytanie
rýb ho nezaujímalo a o politike nechcel hovoriť, keď pobadal, že Thurzo si to nežiada. Zo
Zmeškala by nebolo bývalo možno slovo vybrať, bolo mu na tvári vidieť, aký je urazený.Farár Ezech Kolečko si pomyslel, že teraz by bolo načase prehovoriť, čo mu ležalo na
srdci.— Domine illustrissime, vždy vám bude náš ľud vďačný, že tak bojujete za jeho oslobodenie
spod jarma katolíckych kňazov. Nemáte pokoja ani v lete ani v zime, ani vo dne ani v noci,
stále pracujete, aby ste mu pomohli, aby sa vyslobodil z ťažkého postavenia, v ktorom sa
nachádza.Thurzo sa obrátil ku kňazovi a zastal:— Čože, ja že pracujem za ľud, za poddanstvo?— No, a či nie? Však aj ono má právo prikloniť sa k pravému evanjeliu Kristovmu.Thurzo zvraštil obočie, vyrezali sa mu hlboké vrásky nad nosom:— Mýliš sa, kňazko, za ľud — čo ty pod tým rozumieš iste poddanú sedľač — sa mi práve tak
nesníva pracovať ako za orúce voly alebo kone. My nepotrebujeme oslobodených sedliakov, my
potrebujeme poslušných, dobrých služobníkov.— Prosím o milosť, osvietený pane, — vyhováral sa kňaz, — ale jednako i poddaní smú teraz
meniť vieru.Thurzo zdvihol ukazovák dohora:— Smú, keď ich pán premení vieru, ale nie sami, podľa svojej vôle. To by sme mali peknú
šarapatu v našich dedinách, keby každý podľa svojej vôle mohol byť, čím sa mu zapáči. Ja a
všetci páni sa boríme za svoje práva pánov, ale biť sa za práva sedliakov, no to by sme pekne
vyzerali! Kŕmiť i troch kňazov v každej dedine! Kolečko, Kolečko, chybí ti kolečko!Kolečko sa pokorne klaňal a páni hľadeli naň s pohrdlivým posmechom.— Že to nevieš, — divil sa Thurzo. — Zdá sa, že tu v Orave nemáte ani pochopu, čo sa vo
svete robí.— Domine illustrissime, to viem, že poddaní musia byť viery pánovej, ale som bol počul, že
práve vy, domine illustrissime, ste vybojovali právo i pre poddaných meniť vieru podľa svojej
vôle.Thurzo sa obrátil k ďalšej chôdzi. Podotkol Ostrosičovi, ale tak, že to i kňaz počul:— Hlupák, my budeme tých ľudí oslobodzovať, aby nám vyrástli nad hlavu. I tak je dosť
biedy s nimi udržať ich na svorke.Prešli ešte niekoľko sto krokov, až prišli k jednej priehlbine v rieke. Thurzo si sadol na
zem a otrčiac nohy dohora, zvolal:— Zobujte mi čižmy, a ty, kňazko, vyber z toho vaku, čo tam nájdeš.Kňaz by bol vďačne zobul pánovi obuv, ale to bola taká služba, ktorej sa necítil byť
hodný. Obidvaja páni priskočili a naťahujúc grófa po tráve, stiahli mu čižmy a vybalili nohy z
onuciek. Zatým Kolečko vybral z vreca druh ťažkých krpcov a krátke nohavice z ľahkého remeňa,
ktoré si Thurzo obliekol namiesto úzkych súkenných. Zhodil kamizol a len v košeli a v tých
nohaviciach kráčal s udicou do vody. Na brehu zastal a pripravoval malého kleňa na udicu ako
vnadidlo.— Illustrissime domine, ráči mi dovoliť jednu otázku?— No hovor, čo chceš, ale nie také zázraky, ako máš vo zvyku.— Boh zachovaj, aby som vyvolal nevôľu pána osvieteného. Mám v Lehote učiteľa, ktorý
nekoná svoje povinnosti. Chodí za cudzími ženami, opíja sa a svoju ženu bije. Viac ráz som ho
napomenul, ale nechce poslúchať, je možno ešte horší.— Ľahká pomoc. Daj mu vyťať dvanásť palíc. Ak ani to neosoží, štyriadvadsať, a ak ho ani
to nenapraví, päťdesiat. Ak aj potom bude darebáčiť, pošli ho do čerta.Páni sa zasmiali. Kolečko vytiahol obrvy zadivene dohora a zložil ruky ako na modlitbu:— Akože, slobodno učiteľa dať biť?— A či slobodno! Však je nie zeman. Zemana neslobodno, ale obyčajného chlapa, kedy chceš.Zmeškal sa uškrnul:— Pridá sa, že aj zemana vytrepú.— Zaiste sa pridá. Pášu sa aj iné nepráva, — podotkol Ostrosič, keď gróf už kráčal
obozretne po hladkých skalách ešte pri brehu v plytkej vode. Kňaz zase zložil ruky na prsiach
a zamrmlal si v tichosti:— Chvalabohu, keď sa i vám dostane.Čas uchádzal a grófovi sa podarilo chytiť dve pekné hlavátky, čo ho donieslo do dobrej
vôle. Obidve musel niesť v sieti farár, hoc boli dosť ťažké a bol by vďačne prepustil jednu
Ostrosičovi.Slnce už sadalo za Maguru, keď zbadali na pravom brehu Oravy dvoch jazdcov uháňať tryskom
smerom k nim. Všetci hľadeli na nich hádajúc, kto by to mohli byť.Keď boli od nich na nejakých dvesto krokov, Thurzo zvolal:— To je Lányi a Illésházy.[5]Kde sa tí tu berú?— Musia prichádzať s nejakou vážnou novinou, — mienil Ostrosič.— Hm, hneď uvidíme, — riekol Thurzo viac len pre seba a prešiel na tom mieste plytkou
riekou na druhý breh oproti prichádzajúcim. On vedel, že by koňmo tiež ľahko boli mohli
prebŕdnuť k nim, nechcel však, aby Ostrosič a kňaz počuli, čo si budú s Illésházym hovoriť.Illésházy bol urastený chlap s dlhou, viac končitou bradou. Nevyzeral dobre, bol
nažltkasto bledý, prísnej tvári, ktorá nebola bez výrazu telesnej bolesti. Medzi hovorom si
vše tlačil rukou pravý bok na mieste čiernej pečene. Privítali sa zdanlivo veľmi srdečne, hoc
osteň súperenia bol medzi nimi. O pol roka medzi štyrmi kandidátmi palatínstva, z ktorých snem
vyvolil grófa Illésházyho, bol jedným i Thurzo.Illésházy zoskočil z koňa a dvaja veľkí páni sa pobozkali a objali, pričom Lányi trpezlivo
stál obďaleč. Bol to hodný chlap príjemnej priateľskej tvári, chýrny spevák a muzikant a
skladateľ i dnes žijúcich cirkevných piesní. Bol znamenitý spoločník a otvorená hlava. Stal sa
jedným z prvých superintendentov. V tie časy bol kazateľom slova božieho vo Veľkej Bytči, v
sídle Thurzovom.— Štefan, kde sa ty tu berieš? Si zdravý? Nevyzeráš najlepšie, — zvolal Thurzo, keď sa
jeden na druhého nahľadeli. — Lányi, vítam ťa, — i podával kňazovi ruku, ktorú tento s hlbokou
poklonou bozkal.Illésházy sa smutne usmial a odvetil hlbokým hlasom:— A ty, Ďurko, ako vyzeráš, si hotový hôrny chlap! Človek by sa ťa zľakol. No, moje
zdravie je nie najlepšie. Často počúvam okolo seba čiernych psov brechať. Pôjdem onedlho. Ale
čo na tom? Prídu lepší.Lányi chcel poznamenať, že sotva lepší, ale zišlo mu na um, že by tým mohol uraziť Thurzu,
i radšej zamĺkol, hoc už roztváral ústa na reč.— Neboj sa ty ničoho, Štefan! Boh nás tak nepotresce, aby ťa nám vzal. Vyliečiš sa.— Čo tam po tom, — hodil Illésházy rukou. — Prišiel som za tebou. Hľadal som ťa v Strečne,
v Bytči, až som sa na Lietave dozvedel, že si na Orave. Už sa celý týždeň mocem na cestách. A
veru mi nie dobre padne natriasať sa na koni, zdá sa mi, že sa všetky útroby trhajú vo mne,
keď poskočí. Hja, máš tu dobré víno?— Neboj sa, nájde sa, aké sa ti len páči. Oravci sú šikovní kupci, dovezú, čo si zažiadaš,
za dobré peniaze!Illésházyho tvár sa vyjasnila.— Rád by som si vypil za dúšok. Nemáš ho poruke?— Bude na druhej strane. A veru i mne gágor vyschol v tej vode. Prejdeme. Ale vlastne
prečo ma hľadáš? Pre pohár vína by si nebol prišiel z Trenčína.— Nie veru. Hoc si, ako vieš, rád vypijem. Chcem vedieť, čo si vykonal v Prahe.Thurzo hodil rukou:— Nič som nevykonal. S tým človekom sa nedá hovoriť.— Prečo ťa vlastne poslal arciknieža k nemu? Čosi som počul, ale nič isté.Lányi, ktorý stál obďaleč, nedopočul, čo sa páni ticho zhovárajú; hľadel spýtavo na
Thurzu, či smie bližšie pristúpiť. Gróf mu kývol hlavou, i popošiel k nemu.Arciknieža Matej ma poslal k cisárovi, aby som vyzvedel, či sa s ním vôbec dá hovoriť o
tom, aby naša viera dostala akú-takú voľnosť života a rozprestierania sa v Uhorsku. Terajší
stav, že žijeme len s mečom v ruke, nemôže byť stály.— Nuž, čo na to cisár? — pýtal sa Illésházy, ktorý dosiaľ na Thurzovu reč vážne prikyvoval
hlavou.— Je vôbec veľmi ťažko sa k tomu človeku dostať. Ten čudák sa zaoberá všetkým, len nie
panovníckymi povinnosťami. Má okolo seba akých chceš komediantov, učencov, ale ani jedného
štátnika alebo vojaka. Jeho múdrosťou a všemohúcim radcom v politike je Lang, jeho komorník,
bez toho sa k nemu našinec ani nedostane. Ale hocaký otrhaný hvezdár alebo alchymista i o
polnoci. Má i veľkú záľubu v koňoch a pomocou tej som sa dostal k nemu, keď som Langa bol
tisíc dukátmi podplatil. Mal som so sebou dva turecké kone, arabskej krvi, tie som mu daroval
a predviedol v jeho parádnych stajniach.— A ako vyzerá ten náš drahý Rudolfko?[6]— pýtal sa Illésházy.— Je starý, zarastený, ošúchaný. Prijal ma v akomsi starom plášti a vo vykrivenej obuvi.
Musel mať nádchu; stále kýchal, kašlal a smrkal. Oči má zapálené, hovoria, že preto, lebo
stále sedí v dyme alchymistických kuchýň.— No a ako si sa dostal s ním do reči? — pýtal sa Illésházy, oprúc sa o rameno Lányiho,
lebo mu bolo ťažko stáť.— Kone sa mu videli, obzeral ich ako vybitý konský kupec. Zdá sa, že sa rozumie do koní.
Má ich plné stajne, krásnych, vyberaných. A ako sú tie stajne zariadené, radosť pozrieť. Kým
sme hovorili o koňoch, bolo dobre, ale razom sa ma pýtal, postaviac sa predo mňa s rukami
založenými na chrbte: „A vlastne kto ste vy a čo chcete?“ Čo som mal robiť? Musel som mu
povedať, kto som a čo chcem.„No, a to ste len preto prišli, aby ste mi tie kone darovali?“ Hľadel na mňa nedôverivo.„Cisárska a kráľovská jasnosť, prosím o maličkosť, ktorá vás bude stáť len jedno jediné
slovo.“Boli sme sa dohovorili s arcikniežaťom, že budem žiadať povolenie evanjelického kostola v
Brádňanooh. Uvidíme, aké stanovisko zaujme k tomu. Keď som mu to povedal, strhol sa ani šidlom
pichnutý:„Ani reči, ani reči! Vy žiadate odo mňa zločin! Ten najstrašnejší zločin! Ja som otcom
všetkých svojich poddaných a nielen vás pánov magnátov a zemanov! Práve tých, ktorým, ako si
myslíte, len vy rozkazujete, sa musím zastať. Nedovolím ich kacírskym bludom zaviesť do
večného zatratenia. Nedovolím!“ Hrozil mi päsťou, vyškeriac svoju habsburgskú, vytrčenú spodnú
gambu. Razom sa obrátil a utekal dlhou stajňou, že ošúchaný plášť len tak letel za ním.Illésházy i Lányi krútili rozhorčene hlavami.— To je panovník! Čo s takým človekom? — hovoril roztrpčene Illésházy, zvraštiac tvár,
lebo zacítil i silnú bolesť v boku.— Je úplne opanovaný jezuitským bludom, že každý kacír musí prísť do pekla, — poznamenal
Lányi.Thurzo mlčal, a opierajúc sa o udicu, hľadel chvíľu na zem. Napokon ticho riekol:— Musíme toho človeka odstrániť.Keď to Lányi počul, prebehol mu mráz po chrbte. Pomyslel si, že sa dostane do nebezpečného
sprisahania, ktoré sa ktovieako skončí. Môže prísť ľahko o hlavu. Páni sa bijú o svoje výhody,
čo mu je vlastne do toho?Illésházy po rozmýšľaní riekol:— Ako si to predstavuješ?Thurzo sa obzrel dovôkol: nebolo nikoho nablízku.— Hovorili sme o tom s arcikniežaťom. Rudolf nemá nijaké vojsko, ktoré by sa ho zastalo.
Môžeme ho ľahko prepadnúť a prinútiť k abdikácii a postaviť na jeho miesto Mateja, ktorý s
nami úprimne cíti.— Veríš Habsburgovi? — pýtal sa Illésházy.— Čo môžeme robiť? Bude iste lepší ako Rudolf.Lányi obrátil tvár dohora:— Pane bože, pomáhaj nám utisnutým! — a vzdychol zhlboka, zišlo mu na um, že s pánmi sa
dvíha a padá i jeho cirkev.Dvaja grófi si pozreli s porozumením do očí, pričom Illésházy hodil spýtavý pohľad na
Lányiho, ako keby sa pýtal Thurzu, či možno dôverovať tomu človekovi. Thurzo kývol ľahučko
hlavou.— No, ale poďme domov. Už mrká a pre ženské je do zámku dosť ďaleko. — Thurzo si pomyslel
na svoju Betku.— Ešte sa dohovoríme, — poznamenal Illésházy, keď išiel ku koňovi, ktorý bol priviazaný k
vŕbe.Prebŕdli a po uvítaní sa s pánmi napili ťažkého vína z kulača, ktorý Kolečko vytiahol z
vaku. Keď sa Thurzo zasa preobliekol, zhovárajúc sa kráčali pešo k ostatnej spoločnosti, dajúc
kňazom viesť za sebou kone, na ktoré pripevnili remenný vak a ryby.Vyšiel plný mesiac a pri jeho svite prešli krásnym krajom na brehu šumiacej rieky do
hradu. Dievčatá a mladí ľudia žartovali, spievali a starší tiež, rozveselení požitým vínom,
hovorili o fígľoch, ktoré povyvádzali za mladi. Zdalo sa im, že boli onakvejší ako terajšia
mládež.V prvom, neveľkom dvore hradu ich očakávalo služobníctvo a niektorí páni, ktorí neboli na
rybačke. Výletníci prišli s hukom-smiechom a tak ich aj prijali. Keď sa trochu upokojili,
predstúpil pred nich slúžny Dávid a ukázal na skupinu troch ľudí, ktorí stáli pri schodoch,
vedúcich do kaplice. Boli to dvaja drábi, fúzaté chlapiská surových tvárí, oblečení do
stoličnej rovnošaty s bielymi šujtášmi, a ukrutne nemilosrdne povrazmi poviazaný mladý
sedliak, stojaci po biede na nohách. Tvári bol bledej, miestami následkom úderov obelasenej a
opuchnutej a krvou poškvrnenej. Zamračene hľadel spod vlasov, padajúcich mu nad oči, na
vrieskajúcich mladých pánov a dievčatá a škrípajúc zatínal zuby od bôľu a žiaľu. Ruky mal tak
pevno zviazané, že mu obelaseli a opuchli ani vankúše. I nohy mu boli povrazmi také omotané,
že nemohol dlhší krok spraviť.Dievčatá vykrikovali, aký je ten zbojník strašný a že iste niekoho zabil.— No, toho iste obesia, — vrieskala okatá, chudá Anna Nižnianska. Mladí páni sa smiali.
Slúžny Dávid myslel, že tak lacno neobíde.Thurzo sa spýtal:— Kto je to a čo urobil?Dávid odvetil:— To je syn richtára z Chlebníc. Zastrelil diviaka a srnca. Čo rozkáže osvietený pán s ním
spraviť?Thurzo nahnevane krútil hlavou a hovoril Illésházymu, ale tak hlasno, že to všetci počuli:— Tak čo máme robiť s týmito ľuďmi? Vedia, aký prísny trest ich čaká, keď zabíjajú lesné
zvery — takmer našu jedinú zábavu — a jednako ich neodstraší nijaký trest. Vedel, čo ho čaká:
hoďte ho do temnice, nech tam zhnije.Spoločnosť s uspokojením vypočula výrok a rozišla sa, smejúc sa a vrieskajúc.Lányi s ľútosťou hľadel na nešťastného mládenca. Keď sa ostatní rozišli, šiel k drábom a
rozkázal im, aby mu popustili povrazy na rukách a nohách, lebo mu odumrú. Surovci nevďačne
urobili, čo im kňaz kázal.Lányi medzitým odišiel do paloty. Myslel, keď kráčal so sklonenou hlavou: Hľa, páni,
neznesú nijaký útlak, ktorý na nich padá, a oni sami sú horší ako ten cisár, ktorého by vďačne
videli mŕtveho. Rudolf, hoc i blúdi, ale jednako svedomím je nútený, nechce trpieť našu
cirkev, keďže je pevne presvedčený, že ona vženie ľudí do večitej záhuby. A títo pre zábavu,
pre divého zvera márnia ukrutne ľudí.Panstvá — ženské i mužskí — večerali na priestrannej terase spodného zámku. Za
striebristého svitu plného mesiaca bol z nej krásny výhľad na ďaleké, ešte snehom-ľadom
zahalené Roháče a na okolité, hájmi a pasienkami kryté kopce a na drobné domy pod hradom.Thurzo s najväčšími pánmi a paniami sedel pri dlhom stole, okolo ktorého bolo množstvo
menších, obsadených z väčšiny mládežou. Za Thurzovým chrbtom sedel pri susednom stole Lányi.
Pri večeri sa pilo hojne, takže za krátky čas sa celá terasa ozývala hlasným hovorom, smiechom
a napokon i spevom. Víno rozjarilo i Thurzu, i pri ňom sediaceho Illésházyho. Smiali sa na
žartoch rozprávaných Thurzovým zaťom Jakušičom. Thurzo sa obrátil, vyžúvajúc plnými ústami, k
Lányimu a drgol ho do chrbta.— Kňazko, zaspievaj ty niečo.Lányi vzal pri ňom ležiacu lutnu a keď prehral na nej niekoľko akordov, zaspieval vtedy
všeobecne obľúbenú pesničku o ťahajúcich sa oblakoch a do Dunaja sa valiacich vodách; vtedy sa
vráti milej do tureckej vojny odchádzajúci Janík, keď vody pôjdu naspäť hore Váhom.Lányi mal krásny hlas a spieval tak dojemne, že celá spoločnosť pohnutím utíchla. Keď
skončil pesničku, kričali všetci, aby spieval a spieval. I tvrdý Illésházy mu kývol priateľsky
hlavou. Thurzo ho bol od chrbta oblapil a bozkal na tvár:— Čo chceš, ti urobím, len spievaj.Jeho pri ňom sediaca žena si utierala slzy. Ono sa v tie časy takí mnohí cítili dojatí
piesňou o bojovníkovi, ktorý sa nikdy nevrátil.Keď Lányi zaspieval ešte niekoľko piesní, nastala na chvíľu všeobecná vrava, všetci
chválili krásny spev. Kňaz vstal a keď sa sklonil hlboko k Thurzovmu uchu, prosil ho šeptom,
aby ho ráno milostive prijal, že má k nemu poníženú prosbu.Thurzo ho potľapkal po zohnutom chrbte a riekol mu:— Dobre, dám ťa zavolať ihneď, keď sa zobudím.Panstvá sa zabávali dlho do noci. Už bolo skoro poludnie, keď prišiel sluha po Lányiho, že
ho dá volať osvietený pán gróf. Lányi, ktorý už netrpezlivo čakal, kedy pošle poň, utekal za
hajdúchom, ktorý ho doviedol do spálne, kde ešte vo vysokých vyrezávaných dvoch posteliach
odpočívali Thurzo a jeho žena. Keď Lányi vošiel, poklonil sa hlboko a prial odpočinok na
úžitok, Thurzo sa oprel o ruku a spýtal sa kňaza, čo si žiada.— Sadni si, — ukázal na malý drevený stolec, — a rozpovedz, čo chceš.Lányi začal stiesneným hlasom:— Milostivý pane, prepáčte, ak sa vám moja smelosť nezvidí, ale ráčte sa rozpamätať, že
ste mi k nej svojho času dali právo.— No, hovor.— Keď ste dali pred tromi rokmi v Bodine mučiť a postínať dvadsať najprednejších občanov
pre podozrenie, že Bodinčania vyrabovali hrobku vášho vznešeného otca, a presvedčili ste sa
neskoršie, že ste sa prenáhlili a že ste nevinných a našej viere a vám najúprimnejšie oddaných
mužov dali popraviť, ráčili ste sa, oľutujúc tento skutok, osvedčiť, že takým dvadsiatim
odpustíte pokutu, ktorí sa nedopustili vraždy, ale ináč si podľa zákona zaslúžili trest smrti
alebo doživotné väzenie.— Pamätám sa, pravdu hovoríš. Nuž, čo s tým chceš?Lányi sa zošmykol zo stolca a mimovoľne kľaknúc pred grófom, zložil prosebne ruky:— Osvietený a milostivý gróf, my všetci trpíme ťažko nezaslúženým utláčaním nášho
panovníka. Ale či pomyslíme, že iní, hoci len poddaní, ale jednako ľudia, trpia tiež
preukrutné z vôle panskej, hoc i zaslúženými, ale jednako len priťažkými pokutami v pomere s
prečinmi, ktorých sa dopustili? Milostivý gróf, Sväté písmo káže vziať oko za oko, ale nikdy
nestavia na roveň divého zvera so životom človeka. V otčenáši sa modlíme, aby nám boh odpustil
naše viny, ako i my odpúšťame našim vinníkom, zmilujte sa nad tým úbohým chlapcom a kážte ho
vypustiť. Verte, že cez celú noc prestáte smrteľné úzkosti ho navždy vyliečili z chuti
strieľať na panskú divinu.Thurzo sa zamračil.— Lányi, ty tomu nerozumieš. Tu nejde o život za život, ale o život za neposlušnosť. Čo by
bolo na svete bez trestov? Keby sme brali doslovne otčenáš, nesmeli by sme nikdy nikoho
trestať. A či i nás boh netresce?Thurzova pani ticho počúvala prosby kňazove. Myslela na už veľmi sa blížiacu chvíľku jej
zľahu, i zdalo sa jej, že boh vyslyší jej prosbu o syna, keď jej muž vyhovie kňazovej
žiadosti, i vystrela rameno a chytila muža za plece a pošepkala mu, aby sa zmiloval a že sa i
ten najväčší Pán sveta zmiluje nad nimi a vyhovie ich prosbe.Thurzo sa usmial a pohladil bledé líce svojej ženy:— Tak, kňazko, predveď toho chlapa, keď sa oblečiem. Uvidím, čo je za jeden. Ináč som
nezabudol, čo som prisľúbil.Lányi vstal a keď prešiel k posteli grófky, poklonil sa jej hlboko a bozkal jej ruku. Ako
keby bol vedel, čo si žiadala, riekol:— Boh milostivý vyplň vašu žiadosť.O hodinu neskoršie sedeli na terase niektorí páni a rozprávali si o stoličných
udalostiach, keď Lányi doviedol pred nich mladého sedliackeho parobka, ktorý teraz, hoc bolo
na ňom vidieť stopy trýznenia, robil omnoho lepší dojem ako včera večer, takže sa mu páni
nepriznali.— Osvietený gróf, tu je ten mládenec.Šuhaj sa hodil na kolená pred filagóriou, ktorá bola o tri schody vyvýšená nad terasou,
takže ho kľačiaceho nevideli tí, ktorí sedeli hore. Preto mu Illésházy zavolal:— Vstaň!Mládenec vyskočil ani strunou vyhodený. Thurzo sa ho opýtal:— Kto si a čím si sa previnil?Mládenec jasným hlasom odpovedal:— Som Romo Zaťko, syn chlebnického richtára. Moja vina je, že som zastrelil divého brava a
srnca.— A vieš, že je to taký priestupok, že za to musíš sedieť aspoň päť rokov v temnici? A za
tých päť rokov tam zahynieš. Prečo si to urobil? — vyzvedal sa ďalej Thurzo.— Päť rokov! — zhíkol Zaťko. — Ani päť týždňov tam človek nevydrží. Radšej umrieť hneď,
ako v tej prekliatej diere sedieť. Júj, veď je tam preukrutne zle! Viete, že sú tam i ľudské
koštiale? Veď je to ani za živa pochovať človeka. — I zložil ruky na úpenlivú prosbu: Zabite
ma, zabite ma razom, len ma tam viac nedávajte!Páni sa veselo zasmiali. Len Illésházy hľadel zamračene pred seba, tušil, že zanedlho i on
príde pred súd.— Nuž, nevidelo sa ti tam?— No nie, osvícený pán gróf. Radšej ma dajte hneď obesiť, ako tam zavrieť, — i hodil sa
zasa na kolená.— Keby si bol tušil, že temnica tak vyzerá, nebol by si tie zvery strieľal?— Nech ma ruka božská chráni. Radšej by som sa hneď zmárnil, — zvolal mládenec s takou
úprimnou hrúzou, že sa páni zasa pustili do smiechu.— A prečo si strieľal na tie zvery, nemal si čo jesť? — pýtal sa ho Illésházy.— Ale nie. Nešlo mi o jedenie. To bolo tak. Bratanec Pavol Stano z tureckej vojny doniesol
so sebou pušku i náboje. On je pokaličený, z pravej ruky má len kýpeť, načo mu bola tá puška?
Dal mi ju. Čert mi posvietil ju vziať! Ale keď máš pušku, najprv ju obzeráš a potom si už aj
len chceš vystreliť z nej. I šiel som do hôr, aby som ju vyproboval, lebo v dedine som sa
neopovážil strieľať. Nabil som ju a bauchol do stromu. Videlo sa mi to, i nabil som ju zasa.
Ako sa tak obzerám, kde streliť, podbehol mi srnec. No, ja som, namojdušu, nerozmýšľal, čo
robím, praskol som doň. Hneď sa prevalil. Keď som videl, čo som to urobil, zľakol som sa a
utekal preč. Ale nevdojak som tú pukačku zasa nabil a keď sa na poliach pod horou naďabil i
ten diviak, strelil som doň, lebo som si myslel, že nám len obilie kazí. Nuž, tak to bolo.— A čo si urobil s tými postrieľanými zvermi? — pýtal sa ho Thurzo.Mládenec mykol plecom.— Nechal som ich tam. Veď by som sa bol prezradil, keby som ich bol odvláčal. A potom, veď
je to také svinstvo, to je len pre pánov.Páni sa zase zasmiali.— A ako sa dozvedeli, že si strieľal na divinu? — pýtal sa Illésházy.— To je zase iná vec. Mišo Chvosťál mal ísť na vojnu, ale sa mu ukrutne nechcelo, lebo má
rozfrajerčenú Maru Ranostajovú. Tak ma akosi vystopoval pri tej streľbe. Povedal, aby som šiel
ja namiesto neho, lebo že ma oznámi, že som postrieľal divinu. Povedal som mu: „Oznám, nech ťa
boh skára, ja nejdem: či tak skapať, či tak.“ I oznámil ma ten lotor. Hneď prišli tí drábi —
naničhodníci — a poviazali a ťali ma nemilosrdne, a vy, pán osvícený, ste ma dali zavrieť do
tej diery. No nech to všetci čerti vezmú i so zábavou!— Povedz mi ty teraz, čo mám s tebou urobiť? — pýtal sa ho Thurzo.Romo, na ktorom bolo vidieť presvedčenie, že veľkú múdrosť povie, riekol, ťapnúc rukami:— Najmúdrejšie by bolo a najmenej oštary, keby ste ma poslali domov. Ja sa veru tej
zveriny nedotknem a čo by ste mi i celý tento zámok i so všetkým, čo je v ňom sľúbili. Pušku
mi tí vaši holomci už i tak vzali.— Počuješ, a nešiel by si ty ku mne za rajtára? — pýtal sa ho Thurzo.— Išiel by, ale som okrem otca sám chlap v dome. Veď nevyzeráte ešte ten najhorší, hoc ste
trochu prchký.Thurzo sa zasmial:— Nuž, prchký som. No, už to inak nebude. A teraz choď domov a chráň sa, aby si sa viac do
temnice nedostal, lebo nebude tu vždy za teba orodovať tento pán. — I ukázal na Lányiho.Mládenec vyskočil do filagórie a bozkal Thurzovi koleno.— Nech vás boh opatrí i s vašou manželkou i s deťmi. — I ubehol, akoby sa bol bál, že ho
ešte chytia, ak chytro nezmizne. Ale pri východe z terasy sa razom obrátil a utekajúc k
Lányimu, bozkal mu ruku a zase odbehol.Vtom zavolal za ním ešte Thurzo:— Hop, postoj! Si ty katolík?— No, a čo by som mohol byť iného? — divil sa mládenec.— No tak, kňazko, čo povieš na to, — usmial sa Thurzo. — Teraz si namiesto evanjelika
katolíkovi zachránil život. Ako to urovnáš so svojím svedomím? Pomysli si, že teraz už
namiesto dvadsiatim evanjelikom len devätnástim bude odpustený trest. Ako ťa bude bolieť, ak
ten dvadsiaty bude nejaký, ináč poriadny človek, ktorý sa len následkom nehody dostal do
nešťastia.Lányi sa strhol, bolo na ňom vidieť, že je pomýlený.— Naozaj neviem, čo mám urobiť! Pane bože, osvieť ma, — mädlil v rozpakoch rukami. Pozrel
na mládenca a zase na grófa: — Urobte podľa vášho svedomia, osvietený gróf, — rozhodol sa
nakoniec. Thurzo váhal, hľadel ostro na kňaza a zase na Roma, ktorý so žalostnou prosbou
obracal naň oči. Illésházy pozeral na ďaleké vrchy, bolel ho bok, cítil sa biednym človekom.— Ďurko, kňaz ako kňaz: vykrúti sa ti. Pusť toho chlapca. Jednako je i to božie stvorenie.
— Vzdychol si: — A i nám sa ujde božej milosti!Thurzo pomyslel na ženinu žiadosť.— Tak choď, chlapče, domov. A ty, Lányi, neboj sa, nezapočítam ti ho do tých dvadsiatich.*Keď prišiel čas, boh požehnal Thurzovcom zasa dievča.[1]gróf Juro Thurzo— Juraj Thurzo (1567 — 1616), uhorský palatín,
oravský župan, ktorému patrili mnohé stredoslovenské bane. Ako evanjelik podporoval rozvoj
ev. školstva.[2]janičiar— príslušník privilegovanej pechoty v tureckom vojsku,
obyčajne kresťanského pôvodu.[3]buzogáň— budzogáň, ťažký kyjak[4]illustrissime domine— (lat.) najosvietenejší pane[5]Lányi a Illésházy— Eliáš Láni (1570 — 1618), ev. kazateľ a
skladateľ duchovných piesní. Roku 1608 ho povolal palatín Juraj Thurzo za svojho hradného
kazateľa. Na žilinskej synode roku 1610 ho zvolili za superintendenta pre župy
Trenčiansku, Oravskú a Liptovskú. — Štefan Illésházy (1540 — 1609), uhorský palatín v
rokoch 1608 — 1609.[6]náš drahý Rudolfko— cisár Rudolf II. (1552 — 1612), nemecký
cisár a český kráľ v rokoch 1576 — 1611, vychovaný jezuitmi na španielskom dvore ako
horlivý katolík. Zástanca habsburského absolutizmu a presadzovateľ protistavovskej a
protireformačnej politiky. V jeho sporoch s bratom Matejom (bol nemec. cisárom a čes.
kráľom v rokoch 1612 — 1619; liberálnejší panovník ako Rudolf) české stavy zachovali
vernosť Rudolfovi. Ako protihodnotu musel vydať majestát náboženských slobôd (tzv.
Majestát Rudolfov). | Nadasi-Jege_Rozlicne-osudy.html.txt |
Hlásnik národa(Variant)[1]Nad horami, nad dolami,nad mestami, dedinamismutno stojí, pusto stojí,kto moje rany zahojí? —Nad horami, nad dolami,nad mestami, dedinami,pusto, ticho ak’ to pole,keď je žitko už v stodole.Pusté, tiché je to pole,ale žitka niet v stodole.Nad horami, nad dolami,nad mestami, dedinamipusto, ticho ak’ v tej hore,keď sú ovce už na dvore.Pusto, ticho je v tej hore,ale oviec niet na dvore.Nad horami, nad dolami,nad mestami, dedinamipusto, ticho ak’ v dedine,keď sú chlapci v javorine.Pusto, ticho je v dedine,chlapcov niet na javorine.Kryptou stal sa svet ten celý,čo žili, tí už pomreli —mohyly ich: vrchy, skaly;mňa samého tu nechali.Tí sú v hrobe, ja nad nimiako hlásnik nad spiacimi.Hej, veď sa už v svete šerí,zberte sa, nebuďte mdlými!Hneď ku vstaniu čas uderí:čo si počnem ja s mŕtvymi!Mŕtvi budú spať i potom,keď už hlásnik z veže zišiel;načo som ja medzi mŕtvychjeden živý na svet prišiel? —Všetko leží, ja v hrobli sám,nikde nikto, čo by sa hnul;ak’ strašidlo sem-tam blúdim —hneď bych si tiež radšej ľahnul.Všade pusto, všade temnoako úhor čierny stojí,na ňom nič, len kde-tu kremeň —kto moje rany zahojí?Upokoj sa, duša drahá,utíš sa, srdce strápené:kto nezaspal, čím viac ich spí,tým viac bude mu zverené.Ty si maják v čiernej noci,nepodľahlý živlom, mdlobe,lampa v zapadnutej izbe,kriak na zapadnutom hrobe.Príde čas, že hroby vstanú,hory, doly vravieť budú,a teba po večné vekynikdy v svete nezabudú![1]R, zoš. IX, str. 4—6, a nadpisom Povesť; Ps 139—140, Sokol 1865, str. 121, V-1, 88—90, V-2, 102—3. Pôvodný rukopis je ako čistopis bez prečiarnutia. Medzi textom R a Ps je značný rozdiel. Text v Ps ako pozdejší treba pokladať za definitívny autorský text. Po prvý raz bol uverejnený v Sokole 1865, a to podľa Ps. Prepisovateľ v Ps narobil hodne čechizmov. Možno, že zapisoval podľa diktátu. V Ps sú tieto čechizmy: ráni, v té hore, ovec ňjet, chlapcu ňjet, co, jích, nad spícími, proberte sa, ku vstání, medzi mrtvé, v hrobce; taki, dušo, srdce tvé, v jizbe, mluviť. — Text v Sokole tieto tvary poslovenčil a okrem toho zmenil verš v Ps: Kto moje ráni zahojí? na Ktože moje rany zhojí? — alebo Radšej bych si taki lehnú — na Hneď bych si tiež radšej ľahnul. — Tieto opravy a použitie spojky lež a vokatívu dušo! poukazujú na úpravu redaktora Sokola. U V-1 a V-2 sú oproti Sokolu len nepatrné zmeny (jako — ako, jich — ich, dušo — duša, prijde — príde, Čo počnem si ja — Čo si počnem ja.) Za základ nášho vydania sme vzali text v Ps s úpravami v Sokole a u V-1. — Poznámka u V-2, že báseň je tiež spred r. 1848, je správna. Podľa umiestenia v R patrí do roku 1844—5. Prvý pôvodný text z R pre značnú odlišnosť a kvôli súvislosti s básňami v cykle Dráma sveta uverejňujeme na príslušnom mieste. | Kral_Hlasnik-naroda.html.txt |
ÚvodVegetářská kuchyně vylučuje požívání masa a všech látek získaných zabitím zvířete.
Zároveň zavrhuje požívání líhových nápojů a nepřipouští jich ani ku přípravě pokrmů. Za
třetí zamítá požívání silného, pro tělo lidské dráždivého koření a přílišného solení jídel.
Proto také v našich předpisech použito, jen málo a jen mírného koření, ale i toto může se
vynechati. Mnozí vegetariání nepožívají naprosto žádné soli a cítí se při tom zcela dobře.
Přílišným kořeněním a solením vznikají různé choroby žaludku, střev, ledvin, zlatá žíla
(haemorrhoidy), žlučové kaménky, zduření jater a pod. a spolu s alkoholem zasadila tato
dráždidla již mnohým lidem smrtelnou ránu.Mléko, máslo, vejce a med dovoluje vegetářská kuchyně, přísní vegetariáni snaží se však
i tyto odstraniti. — K maštění a smažení používá se dobrého přírodního másla, může se však
nahraditi i dobrými tuky rostlinnými (Ceres, Kunerol, Alexis, Kokolín a pod.). Chceme-li
docíliti značnějších úspor, používáme pouze rostlinných tuků, nebo přidáváme je k máslu.
Všude, kde v předpisech užívá se máslové jíšky, můžeme ji připraviti z tuků rostlinných.Nebylo dosud českého spisu, podávajícího předpisy vegetářské kuchyně. Napsán byl ze
skutečné potřeby a na časté žádosti docházející redakci našeho listu „Nová kultura“.Vegetářská strava doporučuje se aspoň občas (6 — 8 týdnů v roce) pro zdravé a osvědčuje
se i při mnohých chorobách (při dně, nemocech ledvin, ústrojů močových, u kaménků žlučových,[1]u plnokrevnosti a nebezpečí mrtvice, při mnohých bolestech hlavy, závratích, u
nervosity, která vznikla z přejídání a j.).Také se stanoviska finančního doporučuje se strava vegetářská, zvláště při nynější
drahotě masa. Jest totiž o 1/4 až 1/3 levnější než strava masitá a při tom stejně výživná a
nad ni zdravější.Veškeré předpisy jsou vyzkoušené a osvědčené, z části původní, z
části dle jiných vzorů pro český žaludek upravené.Každý předpis vyměřen pro 2 — 3 osoby.Vydavatelstvo.[1]Při této chorobě varovati se musíme též jídel přílišně sladkých a mastných. | Barthova_Prvni-ceska-vegetarska-kucharka.txt |
1Nad poľanou bolo ticho. Ako pijavica k prsiam chorého prisalo sa veľké ticho k prsiam
poľany.Z borovice odpadla šiška a zobudila čierneho vtáka, ktorý driemal na jej konári. Vták
zamával širokými krídlami a nemo odletel do tmy. Možno sa vták len naľakal, možno však, že
si spomenul na neznámeho druha, ktorý ho v ten večer čakal ďaleko za horami.Ktohoviekam vták letel a s kým sa chcel stretnúť. Vyzeralo to však, akoby ponad nás bol
preletel duch, ktorý už dávno sedel za nami a díval sa nám do tyla. Cítili sme ho, ale
nevedeli sme, či je to duch dobrý alebo zlý.Bol to však len vták. Nebudeme sa trápiť kôli obyčajnému vtákovi, ktorý odletel na noc
do hniezda… Možno však, že ten veľký čierny vták odletel do boja.Potom zas bolo ticho.Stromy vôkol poľany stáli bez pohnutia, ale, zdalo sa, v nemom napätí, akoby so zovretou
hruďou čakali na povel neznámeho komandanta. Každú chvíľu môžu sa s temným hukotom pohnúť a
vykročiť proti schovanému nepriateľovi.A hľa, práve v tú chvíľu vyšiel na poľanu pár jeleňov. Mesiac ich oblial strieborným
svetlom a ich krotké počínanie rozuzlilo dramatické napätie okolia tichým, zmierlivým
aktom. Jelene sa pásli pokojne, len samec dvíhal chvíľami hlavu a vetril smerom ku kolibe,
odkiaľ bolo cítiť zápach dymu.Pod kolibou na smrekovom kláte sedel starec so svojím vnukom. Vnuk držal na kolenách
drevenú misku, ktorú zabudol odložiť, keď dojedol polievku. Hľa, za ten čas, kým sa vnuk
díval na jelene a tešil sa z ich krotkosti, pomodlil sa jeho starý otec — ktorý je dosiaľ
mocný a nevláči ešte nohy po zemi — túto modlitbu:„Bože náš, si veľký a dobrotivý. My sme slabí a pri líhaní i pri vstávaní hotoví sme
zhrešiť. Hľa, ovos, ktorý sme v jar zasiali, dozrieva. Keď zaduje vetrík, zašuští na ňom
riasa a vtáčatá, ktoré zbierajú vypadané zrno, poľakajú sa a vyletujú z ovsa v celých
kŕdľoch. Posadajú si potom na chvoje toho buka, čo stojí konča role, a štebotajúc radia sa,
či majú znova zletieť do ovsa a zobať zrno, ktoré sme zasiali a ktorému si sám požehnal,
aby náš kôň pejko neumrel cez zimu od hladu.Nie, panebože, rád mám vtáčatá a rád im dožičím zrna. Ty si však múdry a spravodlivý a
sám najlepšie vieš, že čas je skosiť ovos. Popraj mne i tomuto môjmu vnukovi Ondrišovi na
zajtra sily, popraj nám slnka a dobrej vôle, aby sme, skôr než sa zotmie, skosili ovos, aj
ho zviazali a poskladali do krížov. Odpusť mi, panebože, túto žiadosť, odpusť aj všetko
ostatné, čím sme sa dnes i kedykoľvek predtým voči tebe sprotivili, a spomeň si po dobrom
na svojho sluhu Ondreja Chomu, na ktorého zabudli už všetci ostatní: spomeň si aj na jeho
vnuka Ondriša, ktorý nemá meno po otcovi; popraj im obom zdravia a požehnania. Odpusť
hriechy aj mojej dcére, matke môjho vnuka. Odpusť jej, že poznala muža skôr, než mu sľúbila
vernosť pred tvojou tvárou. Odpusť jej, že našla zaľúbenie v kráse svojho tela a podľahla
jeho žiadosti v sparnom mesiaci auguste. Odpusť jej, že dala život tomuto môjmu vnukovi bez
tvojho požehnania. Odpusť jej, že nehľadala milosť v pokání, ale že si vzala život v
mesiaci apríli pred šestnástimi rokmi. Rozpamätaj sa, panebože, že som vtedy na vlastných
rukách doniesol svojho vnuka do týchto hôr, že som ako Lót utiekol spomedzi tých, ktorí
prznia sestry svoje, ktorých krik veľmi sa rozmohol pred tebou. Od tých čias nevideli oči
moje nikoho zo Sodomských. A tak bude aj naďalej, ak tvoja vôľa dopustí; ako synovia
Noemovi nepozná Ondrej ľudskú mrzkosť, ako z hory Ararat zostúpi odtiaľto, až nazbiera síl,
medzi svet, aby mu oznámil slávu tvojho mena. Denne ti sľubujem, že odčiní hriech svojej
matere. Postarám sa, aby nezablúdil v kvietí sedmokrások, aby slávičia pieseň nerozbúrila
jeho krv, aby vôňa nocí nenadula jeho prsia žiadosťami po hriešnych rozkošiach. A tebe
sľubujem, že ho privediem čistého a nevinného pred tvoju tvár. Prekliesnim slovu tvojmu
cestu pomedzi tŕnie a hložie jeho myšlienok. Otvorím jeho oči, aby videl, otvorím uši, aby
počul. Lásku a nehu, ktorou si naplnil kalichy poľných kvetín, prelejem do jeho srdca. Jeho
rozum zažnem horúcim nadšením vetra, ktorý duje ponad les v letné poludnia.Jeho duša zmäkne a znežnie dívaním sa na hmlu, ktorá driemava večerami nad poľanou. Jeho
hlas osvojí si príjemnosti spevu slávičieho.Chcem, aby neminulo dňa a neminulo noci bez toho, aby sme sa nepriblížili o krok k
tvojej dokonalosti. Veď viem, že to, čo dookola počujem a čo dookola vidím, je len
vyzváňaním nedeľného zvona, ktorý zvoláva ľudstvo k obdivu tvojej dokonalosti. Otvorím ústa
svojho vnuka, naučím ho sedmorakej reči apoštolov, aby vedel v ohlase tohto zvona kázať
celému svetu!Tak mi, bože, pomôž. Amen!“*Ondrej, ktorý nemal meno po otcovi, a starec, ktorý dosiaľ nevláčil nohy po zemi, žili,
sejúc a kosiac ovos, modliac sa a rozprávajúc. Najviac rozprával starec. Rozprával o
Mojžišovi, o Áronovi, o Kristu Pánu, aby naučil Ondreja myslieť na boha. Rozprával o
medveďoch, o liečivých bylinách, o bukoch a vtákoch, aby naučil Ondreja myslieť na svet.
Ale nikdy, za celý čas nerozprával mu o sebe samom ani o ostatných ľuďoch, ktorí žili
ďaleko od nich a ktorých Ondrej nepoznal, pretože neprichádzali k nim na poľanu.Ondrej počúval starcove príbehy. Počúval príbehy zo života Izraelských. Naivne sa
vypytoval na podrobnosti a bál sa vysloviť, že chce poznať, prstami nahmatať niektorého z
tých Izraelských. Keď nemusel počúvať starca, rád sa túlal po horách a rád plašil srny a
chytal strakaté motýle. Ešte radšej sa vyvaľoval na slnci a díval na belasé nebo. A
najradšej pískal na drevenej píšťale pesničky neznámych nápevov. Sedel v hore na machu,
pískal a pískal s kolenami pod bradou, s lakťami opretými o kolená, podobný lesnému bohu
Panovi.Dakedy pyšne vypínal prsia a namýšľal si, že je Jozuom; hnal sa útokom na staré
zbútľavené jedle a vyvracal ich z koreňov alebo mlátil haluzou po stojatej vode v mláke, až
striekala a prskala na všetky strany. Musel však byť sám, aby sa vedel takto tešiť. Starec
nemal rád jeho pohanskú radosť zo života. Stále viac a viac pripieral ho k práci a
modlitbám.Vtedy bolo Ondrejovi sedemnásť rokov. Bol mocný, opálený a zdravý. Vlasy mal plavé a
pekne pozakrúcané. Okrem košele a nohavíc z plátna nepotreboval iný odev.Stál raz predo dvermi a opieral sa chrbtom o stenu koliby. Ruky mal zložené za chrbtom a
díval sa zamyslene ponad obrys hôr. (Od tých čias, čo nám minulo sedemnásť rokov, často sa
takto smutne dívame ponad hory a pesničky naše strácajú svoj odovzdaný výraz; stávajú sa
rozháranými, neistými a často sa vlúdi do nich trasľavý, roztúžený tón, ktorý sme počuli od
slávika.)Díval sa tým smerom, kde čierne chmáry vytiahli sa spoza obzoru a zacloniac slnce,
spôsobili predčasný súmrak. Vrcholce stromov nahýnali sa vo vetre k východu, kde nebo bolo
otvorené a krvavé ako rozškľabená papuľa draka.Čakal na starca, ktorý odišiel do hory hľadať si bylinu proti záduchu. Blížila sa búrka
a Ondrej mal strach o starca. Čakal naň netrpezlivo a úzkostlivo.Začalo pršať v hrubých kvapkách. Dážď spôsobil, že priestor — tráva i stromy, na ktorých
sa kvapky zachytili, začal sa lesknúť v záplave svetla, ktoré nečakane rozrylo oblaky na
západe.Dážď neprestával a zaplašil i umlčal vtáčatá v lese. Tým odumrelo to, čo v lese žilo, a
zdalo sa, že miesto toho ožil les sám. Akoby odrazu vyrástol dvojnásobne. Stromy začali
medzi sebou šeptať tajomné zvesti a podaktoré prečnievajúce vrcholce pustili sa do tanca v
takte nepočuteľnej piesne. Vyzeralo to, akoby sa celý les opil záplavou svetla a dažďa a
pod účinkom neznámych síl začal odrazu žiť nejakým novým, rozhojdaným životom.Z tohto rozhojdaného lesa vynorila sa odrazu postava a pustila sa dlhými krokmi rovno ku
kolibe.Nebol to čakaný starec, a predsa sa Ondrej nezačudoval ani trochu náhlemu zjaveniu.
Zdalo sa mu dokonca samozrejmé, že celá hra ožitého lesa nebola daromná. Cudzinec bol
oblečený v dlhý kabát s vysúkaným golierom. Ruky mal strčené do vrecák a pritisnuté k telu.
Na hlave mu sedel klobúk so spustenou strechou. Mieril rovno ku kolibe. Prišiel celkom
blízko, zastavil sa a prehovoril. To, že prehovoril, až to prekvapilo Ondreja. Môžeme veriť
v zázraky, ale nemôžeme čakať, že zázraky prídu k nám raz večer na posiedku. Pravda, Ondrej
sa nezačudoval ani potom tak, ako by sa začudoval každý z nás. Nevidel v cudzincovi
človeka, ale čosi, čo bolo priamo podmienené týmto západom slnca, bez čoho by ten západ
nebol býval úplný. Nevedel síce, v akej súvislosti je západ slnca nad poľanou a človek na
poľane, bol však presvedčený, že človek mohol skrsnúť len ako vyvrcholenie celého toho
večerného divadla. — Alebo to divadlo mohlo skrsnúť ako predzvesť príchodu cudzinca. Nič
iné nebolo možné. Ale to, že cudzinec prehovoril, to ho uviedlo do rozpakov. Ba spôsobilo,
že pocítil, ako sa pod ním podlomili kolená, ako sa zrútilo v ňom všetko, čím dosiaľ žil.Cudzinec pýtal od neho sekeru. Práve tú sekeru, ktorou pred chvíľou štiepal triesky…
Keby sa bol cudzinec pred ním vzniesol rovno do neba alebo keby sa bol z jeho úst ozval
miesto reči šumot lístia. Ondrej by sa nebol vôbec začudoval. Ale to, že popýtal sekeru, to
Ondreja dorazilo: posadil sa na klát s rukami ovisnutými, s očami vyvalenými v nesmiernom
údive.Cudzinec vzal si sekeru. Nepozrel viac na Ondreja, sľúbil len, že sekeru zajtra donesie,
a vrátil sa práve takými dlhými krokmi bezcitne v daždi do hory. Zdalo sa, že vôbec
nepozoroval ani dážď, ani dojem, ktorý spôsobil jeho príchod.Dávno sa vrátil starec, dávno prestalo pršať a Ondrej stále sedel pod ústreším a hľadel
ako prihlušený v tú stranu, kde zmizol cudzinec.„Povedal, že sekeru donesie zajtra,“ myslí si, ale vôbec s tým neráta. Čakať na návrat
cudzinca bolo by preň práve také nemúdre ako čakať na návrat udalosti, ktorú sme už dávno
prežili. Osadil teda porisko do novej sekery a zaťal ju miesto starej do kláta.Ukázal tým, že považuje príhodu za skončenú.Druhého dňa odišiel do hory. Odišiel sám, aby znovu hľadal bylinu proti záduchu. Nemal
radosť z motýľov ani zo stromov, ktoré nepoznával a ktoré stáli vtedy nemo ako zakliate
vojsko. Čosi sa v ňom odtrhlo. Potkýnal sa o spletené korene a cítil, že všetko, čomu
dosiaľ nerozumel, stalo sa ešte nezrozumiteľnejším; že všetko sa zmiatlo, pozapletalo ako
korene, o ktoré sa potkýnal. I to, čo bolo jasné, zastrelo sa clonou cudzoty. Spev vtákov
akoby vychádzal spoza opony. Všetky veci obrátili sa pred jeho zrakom naruby a nepoznával
ich, pretože bol naučený dívať sa priamo a bez falše.Včerajšie zjavenie cudzinca núti ho čakať každú chvíľu nový zázrak. Má obavy, že všetko,
od čoho sa práve odvrátil, zmenilo náhle svoju tvárnosť v inú, neznámu a nežičlivú. Má zlý
pocit, že stromy, povedľa ktorých prešiel, ožili, plazia sa za ním a vešajú sa mu na päty.
Skúša zavierať oči a je sväto presvedčený, že dokiaľ ich má zavreté, všetko vyzerá ináč.
Zdá sa mu, že za ten čas sa všetko alebo prepadlo a on trčí v prázdnote, alebo že všetko
ožilo a roztočilo sa vôkol neho v šialenom víre. Je taký istý v týchto predstavách, že
nakoniec vôbec sa bojí otvoriť oči a zakrýva si ich dlaňami. Strach z okolia zmocnil sa tak
dokonale jeho duše, že prestáva myslieť, a celého ho opantáva pocit bezmocnej slabosti voči
tomu, čo ho obkolesuje, i voči tomu, čím sám žije.Líha si do trávy a po dlhej chvíli tupej neciteľnosti a zúfalej bezradnosti usína.*Dlho spal. A keď sa zobudil, zostala mu v hlave zo strachu, ktorý ho mučil, kým usnul,
len tiesnivá, hmlistá a vlhká spomienka, ktorá sa usadila na dne jeho podvedomia, kde
máličko zavadzala, ale pomaly mizla, vyparovala sa. Ondrej dosiaľ neotvoril oči. Cítil v
nohách ľahké šteklenie slnečných lúčov. Vtiahol do seba mocne vzduch a pocítil nové
príjemné šteklenie v nose. Nad hlavou voňalo mu čosi veľmi nežné a sladké. Nevedel k ničomu
prirovnať túto vôňu. Tešil sa z nej a váhal roztvoriť oči. Len keď sa dokonale nabažil jej
láskania, pomaly sa odvážil otvoriť oči. Ale stále bol pripravený znovu ich zavrieť, ak by
príjemný pocit mal zmiznúť pred pohľadom. Ako sa však potešil: nad ním sa rozrástol ker a
na kre kvitli v márnotratnej nádhere ružové kvety. Zdalo sa mu, že nad ním nerastie ker,
ale je otvorený výhľad do neba. Nepoznal ker ani kvety. Zadíval sa naň so zloženými rukami
pod hlavou a so šťastným úsmevom na ústach. Potom pomaly, aby nezaplašil nevídanú krásu,
natiahol ruku po jednom z kvetov a dotkol sa ho koncami prstov, vložiac do nich všetku
pozornosť svojej bytosti. Chcel ešte privoňať kvet zblízka. Sotva však zdvihol hlavu,
zbadal, že obďaleč ktosi sedí a díva sa naň. Ondrej sa prekvapene obrátil a jeho pohľad
stretol sa s pohľadom cudzinca. Sedel na kameni a díval sa na Ondreja, usmievajúc sa
neurčite kútikmi úst.Cudzincov úsmev bol neurčitý, ale z jeho očí, ktoré neboli už — ako včera — zastreté
klobúkom, predieral sa kovovým leskom zorníc lúč otcovskej láskavosti. Z celej jeho
opálenej a chudej tváre zierali ďaleké krajiny, ktoré cudzinec poznal, a vo vráskach nad
obočím sedela múdrosť a skúsenosť. Farba jeho belasej košele splývala s farbou oblohy a iba
toto splývanie upamätúvalo Ondreja na dojem záhadnosti, ktorý mal včera o cudzincovi. V
pohybe, akým zložil ruky na prsiach, a ešte viac v tom, že jeho horné mihalnice zastierali
napolo oči, javila sa ľahká nuda; čosi, čo prezrádzalo, že cudzinec prežil už všetky
vzrušenia, prešiel cez všetky nálady a nič na svete nemôže ho viac dojať ani rozosmiať.Ondrej sa naň nechápavo díval, opierajúc sa dlaňami o zem.Cudzinec ničím neprejavoval, prečo sa sem posadil a čo zamýšľa; usiloval sa len usmiať s
väčším úspechom a do jeho pohľadu vmiešalo sa medzi láskavosť aj čosi ako poľutovanie, čo
však mohlo byť aj výrazom neškodného cynizmu oklamaného, dobráckeho človeka. Isté je, že
dojem, ktorým teraz pôsobil na Ondreja, nedal by sa naskrze porovnať s včerajším súmrakom.
Skôr sa dal porovnať s dojmom, ktorý Ondrej pocítil, keď sa zobudil a zbadal ružový ker.
Hľadiac na cudzinca, cítil azda to isté, čo cítil Mojžiš na hore Sinaj pred tvárou božou.
Medzi tvárou božou a ružovým krom nebude koniec koncov veľký rozdiel.Cudzinec, zdalo sa, bol spokojný so situáciou, aká bola. Dokonca nachádzal vari pôžitok
v nemom dívaní sa na Ondreja, ležiaceho pod ružovým krom. Ondreja však situácia tiesnila a
odhodlával sa prehovoriť. Sprvoti pohyboval len ústami, akoby sa presviedčal, či vôbec môže
hovoriť v cudzincovej prítomnosti. Potom sa spýtal zmeneným hlasom:— Chceš mi vrátiť sekeru?Cudzinca otázka nijako neprekvapila, ba, tak sa zdalo, potešil sa jej. Akoby bol čakal
niečo horšie. Azda naozaj čakal, že sa Ondrej zľakne a utečie skôr, ako sa naň poriadne
pozrie. Cudzinec miesto odpovede vstal a ukážuc na ker, spýtal sa:— Vieš, aký je to kvet?Ondrej pozrel na ker a zakýval záporne hlavou.— Ruža, kvet ľúbosti.— Ľúbosti?… — opakoval rozpačite Ondrej.— Nevieš, čo je ľúbosť? A prečo si hladil kvet, prečo si sa naň usmieval, keď si ho
zbadal?— Neviem prečo.— Ja viem… — nedopovedal. Posadil sa znova na kameň a zahľadel sa na chvíľu do diaľky.Boli na lysom temene hory, a kam len dovideli, všade boli rozložené iné hory ako široký,
ťažký sen.— A kto si ty?— Ondrej.— A bývaš na tej poľane, kde som ťa našiel?— I ja, i starý otec; obaja tam bývame. I jelene, i náš kôň; všetci tam bývame.Na všeličo sa cudzinec vypytoval Ondreja. A on mu čím ďalej smelšie a ochotnejšie
rozprával. Keď mu nestačili slová, pomohol si posunkami. Ukázal, ako na poľane žito kosia,
ako sa k pánubohu modlia, ako vtáčatá spievajú, jelene ryčia. Všetko vedel vyjadriť verne a
opravdivo. Vedel zahúkať ako sova, zapišťať ako jastrab, zaerdžať ako kôň. Cudzinec počúval
a usmieval sa.— A tvoja mať?Ondrej pozrel tázavo na cudzinca:— Nemáš matere?— Neviem, nepočul som… — odpovedal potichu, neisto.Cudzinec sa zamyslel a do jeho tváre akoby sa pomaly vracal záujem o život: mihalnice
úplne odostreli oči a vrásky na čele sa zaostrili. Zdalo sa, že si našiel zábavku, ktorá
zaženie jeho nudu. V jeho mysli akoby sa tvoril nejaký plán, zrelo rozhodnutie. Prestal sa
vypytovať a Ondrej prestal rozprávať. Sedeli si bok po boku a mysleli jeden na druhého.
Potom cudzinec vstal, potľapkal Ondreja po pleci, usiloval sa usmiať, ale jeho oči boli
zastreté zreteľnou sústrasťou. Jeho dolná čeľusť máličko sa chvela pohnutím.— Idem ti vrátiť sekeru.Obrátil sa a šiel do hory. Ondrej sa díval ako včera za ním a videl miznúť jeho chrbát
medzi pňami v riedkom, včasnom súmraku.*Naoko sa nič nezmenilo. Aspoň starec nedal sa vyrušiť zo svojho nemého a zanovitého
potýkania s ovsom pod horou a s bohom, plávajúc v azúre na chlpatých a mäkkých oblakoch.
Ale starec bol, ako všetci starci, nahluchlý a nedovidel dobre. Možnože pomedzi starcove
prsty prekĺzlo niečo, čo sa potom priplichtilo k Ondrejovi, usadilo sa mu v ušiach a začalo
mu bubnovať na blanky nepokojné nôty. Počuli sme predsa poveru o tom, ako sa škriatok
vyliahne z vajca, ktoré zniesla čierna kura, ak to vajce nosíme toľko a toľko dní pod ľavou
pazuchou. Treba iba zdvihnúť guľaté vajce, čo prekĺzlo pomedzi starcove prsty, vložiť si ho
pod pazuchu a postarať sa, aby o tom nikto nevedel. To je ľahko: ovos je skosený,
poviazaný, vymlátený, do zimy niet veľa roboty. Uviažeme si okolo hrdla šatku, do šatky
zavesíme ruku a pod pazuchou sa liahne škriatok. My nič! Trochu sme si pomliaždili ruku
vtedy, keď sme rúbali ten smrek. Uviazali sme si šatku okolo krku a nosíme v nej boľavú
ruku. To uzná každý.To hej!Ale predsa! — Či aj tie hlasy, ktoré prichádzajú zďaleka a ktorým načúvame, kým neusneme
v horúcej posteli, či aj tie hlasy patria k tomu?Čoby zďaleka. Dnes v noci zobudili sme sa na celkom blízke volanie. Patrilo sa predsa,
aby sme vyšli a podívali sa, kto nás volá po mene v tmavej noci. Nikoho nebolo nablízku.
Sekera, ktorú nám vrátil cudzinec, leží na kláte a jej ostrie ligoce sa strašlivo, akoby
bolo živé a bolo mu zima. Prečo sú však dnes v noci naše myšlienky také plaché a tiež sa
trasú ako ostrie na sekere, ako voda v mláčkach, ako lístie na stromoch? Veď nesvieti na ne
mesiac, ako hen na ostrie. Ak teraz odpadne šiška, zľakneme sa… isto sa zľakneme. Ale šiška
neodpadla. Konečne, boli sme pripravení, že odpadne, mohla si tam odpadnúť; neboli by sme
uskočili od strachu.„Cup,“ odpadla šiška.Čo je to? Uskočili sme? Ach nie! Čakali sme ťa predsa, drahá šiška.Tak sa zdá, že odpadlo viac šišiek. A stále padajú. Prečo však padajú v takých
rovnomerných prestávkach? Je nám úzko. Niekto sa spoza chrbta ľahko dotýka studeným prstom
v zátylku.V hore voľačo strašne zarevalo!Ten prst… dva, tri, štyri prsty, celá dlaň stisla nám celou silou hrdlo a zastavila nám
dych.„Ježiši Kriste… azda?“Znova „cup, cup“ a z hory vybehol mocný parohatý jeleň.Poznáme jeleňa! Zastavil sa; dívame sa naň a dlaň na hrdle povoľuje. „Stojí,“ myslíme
si, „nohy má vystreté, zadychčal sa, teraz vetrí.“ Vidíme to podľa toho, že naťahuje krk a
dvíha hlavu. Odrazu celý sa strhne, vysoko hodí hlavou, takže parohy sa dotýkajú chrbta,
roztvorí papuľu a zaryčí zúfalú výzvu do boja. Vyskočili sme a urobili dva kroky napred. —
Jeleň si hľadá družku. Zišiel z vysokých hôr, kde dosiaľ žil osamote a zbieral sily, do
dolín, aby si vybojoval predmet svojej túžby. — Nevedeli sme o tom, ale nebolo nám to treba
vedieť. V reve, ktorý sa vyvalil z jeho pŕs, poznali sme túžbu, ktorá sa rozrastá v našich
vlastných prsiach. Túžba po boji, túžba po láske, nazbieraná na vysokých kopcoch zo šťavy
zeme a neba! Hej, stojíme oproti sebe: smädný jeleň a smädný človek a všetka naša
zbabelosť, ktorá ulipla na ostrí sekery, zmizla. Máme tisíc chutí vypäť sa, stať si na
prsty, priložiť dlane k ústam a odpovedať na výzvu jeleňa práve takým revom, ktorý by sa
vyhrnul z hrtana ako stádo divých koní, ako potopa trhajúca hate. Máme tisíc chutí zarevať
prvý raz k nebu, druhý raz k zemi, aby sa rev rozrazil vo vodopádoch ozvien a vyvrátil z
koreňov ticho, čo je nad stromami. Les ožije, skočí na rovné nohy, ten večný spáč, zjašene
sa poobzerá na všetky strany a možno sa od strachu rozbehne v kŕdli do doliny. Možno sa
spamätá, pretrie si oči a bude sa prizerať, keď sa chytíme za pasy.Ale tak sa zdá, že tvoja výzva neplatila nám, vôbec nás nevidíš, ani nevetríš; vietor
neduje od nás k tebe; poznáme to. Prečo sa však obzeráš a vetríš druhým smerom? Aha, tam
praskla halúzka. Nezdá sa však, že je to tvoj sok, tváriš sa trochu nepokojne. Aj druhá
halúzka praskla. Čo sa však plašíš? — Jeleň odrazu skočil a prebehol krížom cez poľanu.
Zastavil sa ešte, ale potom načisto zmizol, v hore.„Cudzinec!“Vystúpil z hory na opačnom konci poľany a kráča ku kolibe.Divíme sa. Prečo dvíha nohy tak vysoko, akoby nechcel pošliapať trávu? Prečo nechce, aby
sme počuli jeho chôdzu? Opatrnosť je vari matkou múdrosti. Ale to nič nevysvetľuje. Keby
sme poznali zlodejov, povedali by sme, že kráča ako zlodej. Ale my nepoznáme zlodejov.
Badáme, že odkedy nám začali šibať fúzky pod nosom a na brade, že odvtedy každého dňa
stretávame sa so záhadami, na ktoré nenachádzame odpoveď u starého otca. Nebáli sme sa
nikdy vecí takých, aké sú. Deň prichádza a deň odchádza. Zvykli sme si na tmu i na svetlo,
ktoré si vymieňajú stráž nad našou poľanou. Príchod cudzinca zdá sa nám však ako porušenie
tejto zákonitosti. Prichodí nám to ako stretnutie súmraku so svitaním. Bojíme sa, že budú
nasledovať dve noci za sebou a nebude medzi nimi dňa.Vidíme kráčať cudzinca k stajni nášho koňa. Vidíme, že cudzinec vošiel do stajne. —
Potom z nej vyšiel a viedol za sebou koňa. Pomaly prechádza cez poľanu a my sa naň dívame.
Nevydržíme to; zakrývame si dlaňami tvár a padáme do sena, ktoré je zložené pod ústreším
koliby. Zarývame tvár do horúceho sena a púšťame sa do plaču. Plačeme, pretože sme slabí a
nevieme si rady.Starý otec je chorý, má čujný spánok, dva razy nás v noci volal do koliby, lebo vedel,
že spíme vonku. Urobili sme sa hluchí, ani za svet neboli by sme sa pohli. Mohol si
myslieť, že spíme a nepočujeme ho. Konečne, nebolo v tom nič čudné, v lete často spávame
vonku v sene, keď nám je v kolibe horúco. | Chrobak_Poviestka.html.txt |
IUž minul týždeň, ubieha i druhý,čo Herodes kráľ čaká, ale márne;mudrci, ktorých zvláštnej tuchy vzpruhyv púť popchli a v ichž svetlo lučezárneneznámej hviezdy od východu v luhyaž kananejské sprevodilo zdarne:tí, bársi mu sľub spečatili česťou,nevrátili sa podnes s žiadnou zvesťou.I prečo? Prečo? Ssipel v schradlej hrudihad podozrenia, ohnivý drak skazy.Či pohostinstva nezná Edom? Judylev nenie krotký, zlatej na reťazi?Od paliem Gázy po Farfaru prúdystín nerozstrel sa skvúcej od paväzy,juž on, pán, mocne vztýčil na Sione?I Hermon strmý v jej sa halí tône!Kto príchodzím by odvážil sa škodiť,keď vladár sám im nezabránil cesty?Môž’ kupec z Ofir na veľblúdoch brodiťsa púšťou, veno Sáby pre nevestymôž’ priniesť ženích, roľa šperky plodiť —veď kde jest moc, jest zákaz a sú tresty!Tej zrak dlie stále každom na pohodlí;tu háji Chrám, kol cudzie stráži modly.I prečo? Prečo neprichodia spiatkypútnici slávni z diaľnych krajín vzchodu?Ak tam má dňa trón slnce: z bysu látkytu nocľažný má stan. Sťa jeleň voduv Gilead čerstvú: v sieňach tých by sladkýzas našli oddych, sadli opäť k hodu —I žertvovať by mohli, umne radiť,ukojiť srdce, život vetchý zmladiť —Večerné šero pritmilo skvost spálne,len na sviecni čo ohník blkal vonný.Kráľ spočíval už; časom vzdychol valne.Dve dcéry milé, kvietky bez úhony,mu kúzlili sen: Roxána mu palnéchladila slychy, jak sa vánkom kloníšáš, perím vlajúc cherubieho kriela,kým Olympias ,Nevyhladzuj…’ pela.Ó, nevyhladzuj, neskruš! — Moje lícejak mandľový kvet ľaká sa i belie —Maj zľutovanie! Nežeň do víchricea v súžby vatru nehádž! Ľúbam vreletvoj ctihodný prút, nemej holubiceho peruťami poprikrývam cele —Skroť hnev svoj! Prižmúr toto oko desnéa otvor… Sélah — (bol as’ obsah piesne).Tú ,Perla panny…’ narazila práve.I Roxána už zlietla zo stúpadlaspod nachu nebies, v struny siahla hravémilostnej harfy, a z úst deví kradlasa prelesť slôh… Kráľ prerval pohŕdave;od Sapho kázal spievať: Ruža zvädla…Užasli. Kynul: zmizli v záclon riase —Plam kmital — a kráľ hútal-kutal zase —Či pravda, že sa narodilo dieťa,čo zachvátiť má prestol Herodesa?A kde? — Var’ Betlém, prvé mesto sveta!? —A z koho? Ktorá z kráľovských dcér plesámu nad lôžkom? Salome, ľstivá teta? —Či dievka z ľudu?… Vzrastie, odtrhne sa!Toť Margál! — Oní videli ho; mamusa dali opliesť i už sami klamú —Klam? Kráľa klamať, rovno: klamať Boha!A Herodes tak hlboko by klesol,že šliapať môž’ ním prišelcova noha?On blahosklonne dôveru im niesolv stret, nasypal im z hojnostného rohaa veličenstvom v brudné tváre blesol;nič všetko? — Trápny sen mu zavrel rady.— Vtom cyprusov šum sšvišťal v stĺporadí…Za nimi, telostrážci, Achyabe!Odenci, jazdci! Orličieho hniezdavy synia chrabrí! — Budú na Bersabé,či v Dédan, chytro! — Ukáže vám hviezda!Špľacht Jordána vám povie. — Ó, že slabéuž rameno mi! Honba sa mi nezdá —Preds’ pokúsim sa! Sem zbroj! — Svitaj, pomstvo!Zaplatia draho útek, vierolomstvo!Jak? Oružie vždy ešte neni na mne?Nik nevšíma si zavelenia kráľa,bo starne, zvädá — Kto to? — Maryamne,jej synovia tiež! — Hyrkán! Úlom brala,len očí rubíny — Hach, prenáramné!Húf ich je: všetci! Každá obeť vstala!I biskup zvoní — zvučnou krvi krôpkou —Preč! Herodesov palác nie je hrobkou!…Čo chcete? Či kráľ vás zval, napriek tomu,že on vás radom vyhnal bránou žitia?Či poslovia ste? Ale na Sodomuuž dávno spŕchla kára sirkovitá!Nemáte mu čo zdeliť; jeho domuje základ pevný, neraz v písmach číta —Či preds’ kto čihá jeho na velebu,kto? Recte! — Zjavy dvihli prsty k nebu —A Maryamne zotriasla skvosty,plášť nadrapila, k sviecňu čiahla náhlea sklesnúc, znakom krušnej kajúcnostisi prachom skráne posypala skrahlé;s tým vstala, synov zobjímala kosti —Zbor poukázal k juhu, zjasal tiahle —Kráľ díval sa len mrivo, zraky šíril,jak obchádzal zbor, popol vše sa zvíril —Dym! Šaľba! — Kto vás nečistých sem žiadal?Checht, hrozba. — Preč! Preč, nestydaté viechy! —Tak blúznil, zdriemav. Strhol sa i hádala dumal, hradbám na zlaté kým strechy,na Jeruzalem polnočný mrak padal.Jak v zrkadle by, razom všetky hriechyzrel zoči-voči; darmo na divadloto purpurové zhŕňal prikrývadlo…A lenže cez vrch hupol Olivovýlúč slnka, sfarbil veže Fazaelačudesné rímsy, posol po posloviuž fučal z hradu, a ich povesť znela:by každý radca spechal ku kráľovi;kráľ má im zveriť náhle vážne diela.I v chvíľke placho skupili sa v sieni,kde Herodes už trónil, zachmúrený.Kráľ tupým riekol hlasom: „Akých radcovmám v ríši svojej, v ďaleku i blízku,či viete, akých? — Spozdilcov a zradcov!Nedávno vtrhli zbojní lovci ziskuz Elamu: kto ich odbil, skul čo jatcov?Luhali: vrátia sa, vraj, k stanovisku;no posiaľ idú. — Tu nás uistili!Lež schytal ich kto, by sľub naplnili?Tak kráľov vehlas množíte i slávu?Však prišli — ušli. Ale čo tam zviedli:kto presvedčil sa? Kto nám podá správu?Kto hniezdo Betlém zvrátil? Ktorý bedlíz vás, by zas hydra nevztýčila hlavu?Či kleštencov som odel v šarlát?…“ Zbledli,sklonili šije — „Mám dať zdunieť hromu?“Mlk predsa. „Predstúp, Amon, správca domu!“Ten počal s bázňou: „Najslávnejší kráľu!Nádherné vzchodu svetlo! — Sluhu ústa,žiaľ, nie sú vstave skresliť neskonalúdôstojnosť tvoju. — Ako hviezd je hustádiel tvojich krása, k nimž Týr plavil skalua Libán kácal cédre… Prv step pustá:dnes milosady, zámky — rínky, vojenhry; v Aškalon raj — zdravie v Kalliroen —Až nestačí sloň odrážať ti blesky;zbyt k Portu tiahne: tam sa nocou zjatría ponad more až v Rím sála… V stezkytys’ Antonove kročil, z Kleopatryrúk ty si prevzal balzam podnebeský;sám August v tvojom odpočinul šiatri!Ó, veľký, šťastný! Kde by protivenstvo?Len obdiv…“ „Mlč!“ mu kráľ, „to pochlebenstvo…Čo (obrátil zrak) biskup, zlatej brányzvest? Dúfam v čisté čutie prorokovo.“A Ananiáš (z Chrámu odvolaný,kde lenže stihol obeť rozžať vnovoa z myrhy, nardu rozdúchať kúr ranný)sa ozval: „Nie som prorok. — Moje slovoje slabé, odpusť, panovníče jasný;no silné zvolať: Svieť a nepohasni!“„Tak?“ vykríkol kráľ. „Herodes, čo sedí,kde Dávid, Jotam… nemá v šírej vlastini Amosa len od mučiacej čriedy?Nemožno! Choďte, musíte ho nájsť imi priviesť! — Vidíš, Amon, čiernej biedyšpľach? A toť tárals’ o bezmernom šťastí! —Niet veštca, biskupe, mi?“ „Nieto; Annalen, prorokyňa…“ „Žena? Väčšia hana!A sám nič nevieš? Predsa boží sluha —“„Ja“ — riekol biskup — „i dnes svätú knihukníh zotváral som. Po žalme mi túhašla, hľadal som ho — našiel, v okamihuvšak anjelská jak peruť švihla stuha:i Hagej mi vzplál znova v zorí šprihu:,Ja ešte pohnem nebom, zemou…’“ „V káre!“kráľ zvolal, „znám tie plané veštby staré —“„Nie plané, dovoľ… (Ananiáš sticha).,I naplním dom tento slávou…’ snujezvesť ďalej prorok. Čo to? Iste slýchaz úst Jehovových: zapriem šeliem sluje;prestanem horič zlievať do kalicha,i keď už dlho pyká, horekuje,uvediem v pokoj Izraela, lebo…“„Bez archy?“ kráľ v to. „Či sa našla v Nébo?“„Sám Jeruzalem svätyňou je jemu!Tak Jeremiáš… (onen dotvrdzoval).Trest už sa mračnom prevalil k hôr lemu;aj, Asur, Bábel, žeravých pút kováľ,Méd, Macedónec, kde sú? Koniec snemuhrôz pohanských! — Rím! — Strom, nímž polomcovaltiež víchor — padne jabko, komu v lono:netušíš, kráľu?…“ Uškrnul sa: „No-no —“„Nie plané…“ biskup horlivejšie na to.„Tu ich spln! Preto zmĺkli žrecov vravy —Zdroj Siloah, dub v Bázan šumí sťato:tys’ Mesiáš! Ty hlásaný kráľ slávy!Tys’ zbudoval Chrám posledný raz, zlatoa striebro rozlial po ňom, kryštál žhavýpovesil hroznom každej na vereji…“Kráľ slúchal; vpokon vrkol: „Farizeji —Snáď z Dávidovho vyrástol som kmenu,a neviem, aké Nátan už mal péče?Viem, čo viem —“ ruku spustil napraženú.„Čo vojvoda náš, Antip, ozaj rečie?“No prv, než ten sa zobral k osvedčeniu,syn Antipater hlesol: „Ostriť meče!“Aj iných strhol k heslu. „Čia to rada?“Zdelili. „Cítil som, že štiplo háďa…Och, nešťastné ty plemä otrokyne!Ty v mojom rode zlorečenstvo stále!Na srdci kameň, pleseň na šedine,mlok krvilačný… Vyrvem ťa, bárs v skalebys’ karmelskej mal koreň! Zlomím vineväz navždy! I sen otrávil mi… Aleni Chaldejca niet, zhádnuť sen…? Znáš, kňazu,Šalamúnove kto vše riešil zrazu?“A ohliadnuv sa, zjasnil tvár i riekol:„A tajomník môj pre mňa rady nemá?Čo, Ptolemej, ty na rmut, ktorý stiekol?Poď, pošeptaj mi — I ty do Betléma?…Tak súdil i ja, vskutku — Poďme, Grékovnás čaká Olymp; Oidip zrutná téma —Poď, mudrc môj — chcem zrozumitedelnosť:jak Pytagoras myslel nesmrteľnosť?…Vy ale,“ sškúlil, zostupujúc z trónu,„Ptolemej, zadrž… vy, čo zatým máte?Mne jedno: trebas hoňte — k slnca skonunech spoznám zas, jak o svoj západ dbáte?Či dujte v rohy k jubilnému zhonu:jest príčin, vzniesli orlice sa zlaté —No palaš treba… načo? Mraky zvisli —Kráľ uradil sa už sám v svojej mysli!“- A na druhý deň srdcelomný v Rámahlas bolo počuť: kviľbu, nariekanie.Z Betléma šľahol požiaru čo tlamaa z rovín k vŕškom, z vŕškov zbiehal v pláne;i kde len zalkal, všade Hakeldama(stín neskoršieho), srdiec zotváranébránice, odlet dušiek na nebesá:z rozkazu krutovládcu Herodesa. | Orszagh-Hviezdoslav_Rachel.html.txt |
1Krásné je to naše Slovensko! Jediný pohľad na tie vznešené Tatry, na tú rozkošnú dolinu
Hrona, alebo Váhu tak zaujme dušu človeka, že sa ich krásy ani nasýtiť nemôže. Krásne sú
tie naše vŕšky, hole, ba i tie pusté bralá majú niečo pôvabného v sebe. Ešte väčšej
pôvabnosti dodávajú im na vysočinách do nebies vyčnievajúce, pusté, už v rozvaleninách sa
nachodiace hrady a zámky. Ony už v rumoch ležia a v nich odpočíva nejeden slávny čin
Slovákov, zapadlý už od tisíc rokov. A z rozvalenín týchto tu i tu ešte niekedy prinesie
náhoda k sluchu potomstvu niektorý zo slávnych činov našich predkov, či už v piesni a či už
v povesti.Ale i krásné sú tie povesti naše, krásné jako krásna slovenská panna, ktorej v lícach
ruže, na perách maliny a na čele biele ľalie prekvitajú. Každá tá povesť nášho ľudu je tak
pekná jako pekná nitrianska Lada. Kto sa díva na ňu, nemôže sa jej nasýtiť; tak kto počúva
naše báje a povesti, nemôže sa ich dosť napočúvať. A čo by niekto žil tri celé veky, preca
by nedbal, trebárs vždy počúvať naše báje a piesne. A ľud náš je hovorný, on vždy rád
rozpráva. Kde jedna Slovenka býva, tu sa celé okolie jej spevom ozýva. A čo by človek
prešiel pol sveta, veselšieho ľudu, jako je slovenský, nikde by nenašiel. Náš ľud a naše
kraje sú akoby k spevu už stvorené. Jeden bez druhého by tuším ani byť nemohol. Ba, čo by
bolo Slovákovi niekde i lepšie, on sa len preca domov medzi svoje vŕšky uťahuje.Ale boly časy, keď i náš slovenský ľud na čas svoju veselosť stratil. Ja tie už pravda
nepamätám, ale mojej prababy prababa hovorievala, pán Boh ich tam osláv tam na druhom
svete, že ich prababy to pamätaly, lebo, že ony práve vtedy žily, ale nebývaly tak, jako
my, len v biednej chalupe, ale hen na zámku, lebo vraj ony tam boly varovkyňami, alebo ja
už sám neviem čím. Veď, kto by si to od vtedy už i pamätal, keď je tomu už tak dávno. Ja to
veru už ani rozprávať neviem tak, jako ony vedely. Vyrozprávam to ale tak, ako som si to už
doteraz zapamätal.Ono to bolo raz v lete. Práve sa bol môj strýko vrátil s cesty, raz v nedeľu. My sme
sedeli vonku pod stromami. Slnko práve zapadalo a dievčatá s mládencami vracali sa domov so
spevom.„No, ale to je pravda,“ povie môj strýčko, „že táto dolina je už najveselšia, ba, okrem
spevu a radosti, ani tuším, inšie v nej nepanuje.“„Ba, žiaľ ani snáď tu nikdy nepanoval,“ skočím mu ja všetečne do reči.„Ej, horkýže nie,“ povie mi stará matka.„Ale ja o tom neviem, stará matko!“„Ani ja synak môj, ba ani tí najstarší ľudia u nás, lebo je tomu už dávno, ale mojej
prababy prababa si z nich niečo zapamätala. Ona mi vždy rozprávala o všeličom, čo ešte od
svojej prababy bola počula, ktorej matka na zámku bývala a ktorá i tú tureckú vojnu
pamätala, lebo, že vtedy i ona tam bola, kde to tí Turci tak mnoho kresťanov povraždili.“„Nuž a prečo nám to i vy nerozprávate, jako to i vám niekedy vaša stará mať rozprávala?“„Oj, koľko ráz som ja to už rozprávala, syn môj, ale ty si bol ešte malý nezbedný
chlapček, ktorý nerád svoju starú matku počúval. Keď si ale trocha odrástol, šiel si do
škôl a preto si nemal ani príležitosti mňa vypočúvať.“„Zato mi to ale teraz vyrozprávate, pravda, stará matka?“„Áno, syn môj, daj že teda pilný pozor, aby si nič nezabudol, keby si to niekedy mal
tiež rozprávať.“„Ale začnite mi tú najsamprvšiu, ešte keď tej jednej prababy jej matka na tom zámku
bývala.“„No dobre, len teda počúvaj.“Ja som si prisadol bližšie a stará matka mi rozprávala.„Bolo to, pravdaže, kedysi dávno, vtedy ešte henten zámok stál. Kráľ ho daroval jakémusi
Tornallymu. Tento sa bol onedlho oženil a vzal si jakúsi veľmi peknú paniu. A naša dávna
prababa sa tých čias vždycky mnoho naspomínala. Veselie tuším, že celý týždeň trvalo.“„To teda neboly tie smutné časy,“ pretrhol ju strýc v rozprávke.„Veď, počkajže, príde i na to čas. Či nevieš, že po radosti býva žalosť?“„A po žalosti radosť,“ poviem ja, aby som sa len do reči vmiešať mohol. „Ale rozprávajte
ďalej, stará matka, čo bolo potom?“„Po veselej svadbe nasledovalo asi po roku ešte veselšie krštenie. Manželka Tornallyho
porodila krásneho chlapca. Po porode bola ale veľmi slabá, takže sa Tornally hneď po
nejakej dojke sháňal. Naša prababa a či už prababina prababa, ani to neviem už pomenovať,
keď je tomu tak dávno, ale dosť na tom, že to bola jedna z našej rodiny, ktorá bola ešte
mladá, pekná, červená žena; nuž túto vzal Tornally za dojku svojmu synovi. Ej a bolo jej
tam dobre. Ale nielen jej, ale i našej rodine, ktorú Tornallyčka všemožným spôsobom
obohacovala, ba, keby ju pán Boh nebol k sebe vzal, ona by nám bola mohla veľmi pomáhať,
snáď i zemanstvo by sme boli dostali. No, ale Pán Boh ju skoro vzal, bola ešte veľmi
mladá.“„Nuž a či zomrela potom?“ spýtam sa zvedave.„Zomrela ver, ale len neskoršie, veď prídeme i na to. Dosť na tom, že nám to jest našej
rodine vtedy bolo dobre, kým tá prababa na zámku bývala. Netrvalo to ale dlho. Po krajine
bol rozposlaný krvavý meč, aby sa zemianstvo hrnulo pod kráľove zástavy, proti Turkovi.Tornally teda sosbieral tiež svoju družinu do poľa. Jeho pani ho ustavične prosila, aby
i ju so sebou pojal. On jej to ale všemožne odopieral a vyhováral sa, že ona musí zostať
pri obrane hradu, že je to nie obyčaj, aby ženy s mužmi do boja tiahly. Ale to všetko nič
nepomohlo. Mladá pani sa nedala prehovoriť; išla teda proti vôli svojho muža s ním i so
svojím synom, ktorému išlo už na tretí rok. A našej prababy prababa išla tiež s nimi čo
pestúnka.Po dlhom sem tam sa túlaní, prišli až na osudný Moháč, veď sa to tuším tak volá. Ty by
si mal vedeť, Paľko, veď chodíš do školy.“„Áno, tak sa to volá,“ povie môj kamarát, ktorý pri mne sedel. „Veď je to snáď to, kde
toľká hrúza kresťanov padla.“„Áno, áno,“ prisviedčala mu stará matka. „Vy snáď i roky budete vedeť, ja to neviem.“„To sa ani s istotou nevie,“ pretrhne ju môj strýček, „ráta sa ich ale na 42.000, čo
padli na osudnom bojišti. Sám kráľ, ktorý sa chcel útekom ratovať, našiel smrť v potoku
Čele, kde ho kôň v bahne zadusil. Okrem neho zostalo na bojišti sedem biskupov a 28
vysokých hodnostárov; z vysokej šľachty asi 500 šľachticov, takže len veľmi málo bolo tých,
čo mohli životy ratovať.“„Čože sa ale s Tornallym stalo, a jeho žena, bola tiež prítomná v tej šarvátke?“ spýta
sa môj kamarát.„Ráno vraj bolo tu i tu zamračené. No, to ale skoro slnko pieklo, ktoré naše vojsko
veľmi zmorilo, takže sa ono okolo poludnia ani hýbať nemohlo. Chúďatká! Už bolo popoludní a
oni tam ešte lační stáli, až ich i Turek napadol. Zpočiatku, že vraj naši víťazili, potom
ale neviem, ako sa to stalo, naši boli premožní, takže sa dali na útek. Náramný zmätok bol,
nielen vo vojsku, ale i medzi batožinou. V tom zmätku priniesli do ohrady poranených, medzi
nimi bol i Tornally. Jeho žena zostala bez seba. Museli ju a tiež jeho zo šiatra s veľkou
ťažkosťou vyniesť, aby ich ratovali pred divokosťou musulmanskou. A šťastlive ich aj
zachránili.“Tu prišla matka, pretrhla starú matku v rozprávaní, volajúc nás k večeri. Pretože ale ja
zriedka večerievam, jestlo ti ľúbo, drahý čitateľu, vyrozprávam ti ostatok, čo mi stará
matka ešte v ten večer rozprávala. | Beblavy_Dedic-Murana.txt |
Politika oportunity[1]„Zlé časy, brat môj, ale ich iste prežijeme,“ poznamenal pán Bylinka a odložil na bok
noviny, z ktorých práve bol najnovšie, politické zprávy vyčítal.„Hahaha!“ rozosmial sa jeho domáci priateľ Michal, unesený tými prekvapujúcimi zprávami,
„vy vždy máte dačo, čím sa tešíte vo svojich biedach, lenže tie vaše potechy, túžby a nádeje
sa nikdy nevyplnia.“„Už ako pán boh dá!“ zvolal domový pán, zdvihnúc hlavu ešte s pevnejším ubezpečovaním.
„Nie v rukách vládybažných stránok, lež v rukách božích spočívajú osudy národov.“„Je to obyčajná potecha Slovákov,“ uškľabil sa Miško Chumay, ktorý mal celé obchodné a
politické presvedčenie od kréda Bylinkovho.„A veru lepšie tešiť sa, ako hneď zúfať nad každým neprajným obratom vecí. Ja držím s
naším Sládkovičom, ktorý spieva:Nekvitne veru národa slávaz násilia, kriku, hmotnosti;národ z národa svojho povstáva,večné rodí sa z večnosti.Čo vzniklo ako blesk meteóra,tomu smrť určia hodiny:pomaly vstáva z dejinstva moramohutný život vidiny.“„To je všetko pekné, Štefko môj,“ hovoril po malej prestávke pán Chumay, „no to všetko sú
len slová, ktoré odznejú bez toho, že by vám pomohli. Ja ale myslím, že by ste predsa mali
rozmýšľať, čo a akú politiku po terajšom obrate vecí budete sledovať. Či by snáď nebolo dobre
zase dáke memorandum alebo petíciu s pár tisíc podpismi.“„Nie, braček, ani jedno, ani druhé. Teraz je na nás rad povedať, že tiež môžeme čakať, ako
kedysi podobne odpovedali čakajúcim tí, čo pri prevádzaní svojej politiky vyvinuli tak málo
energie. Ostatne, ver mi, naše veci nestoja tak zle, ako sa domnievaš ty, brat môj, tuším už
preto, že by si nedbal, čo by aj skutočne tak zle stáli.“„No je pravda, že mňa dnešné zvesti veľmi milo prekvapili no nie som predsa taký
zlomyselný, za akého ma držíš. A čo nikomu inému, ale tebe kvôli prial by som vašim snahám kus
akého takého zdaru, bo to dobre vieš, že ťa rád mám a tvoju dcéru ľúbim. A preto záleží mi na
tom, aby som vám prispel, keď i nie pomocou, teda aspoň dobrou radou. Ja myslím, že by pre vás
teraz bolo najlepšie držať sa politiky oportunity. Medzi dvoma biedami voliť menšiu, to je…“V tom vstúpila do izby švárna dievčina, ktorá niesla na tácni krčah piva a pár pohárov.
Bola to panička Karolínka, osemnásťročná dcéra pána Štefana Bylinku. Michal Chumay pri zjavení
sa dcéry domáceho pána zatíchol a s chlipným obdivom sprevádzal pohyby švárnej čiernookej
devy, ktorá bremienko svoje položila na stôl pred politizujúcich priateľov.„Panička, keď ste boli taká dobrá,“ hovoril so zaľúbeným úsmevom hosť Bylinkov, „že ste
nám piva doniesli, buďte i taká dobrá a nalejte nám ho. Mne ono tak istotne sto ráz lepšie
bude chutiť, ako keby som si ho sám nalial.“„Oh, veľmi vďačne, pán Chumay,“ prívetivo odvetila Karolínka. „Keby vám odo mňa naliate
naozaj lepšie chutilo, nuž nedbám, budem vám ho ustavične nalievať.“„Ja by som nedbal, čo by ste mi ho pokým žijem nalievať neprestali,“ poznamenal hosť so
zvláštnym pohľadom na domáceho pána.„Prečo nie, aj to sa môže stať,“ doložila panna, akoby nerozumela, kam pán Chumay cieli.
Nato sa zvrtla a ta šla von dvermi.„Vidíš, brat môj,“ prejal po chvíli slovo pán domáci, — „ty vzdor tvojím devätapäťdesiatim
rokom ešte…“„Šesťdesiatim, braček! Či nevieš, keď sme takto pred štyridsiatimi rokmi pri požonskom
pive sedávali, že som ja bol najstarší medzi vami?“„Pravda, no rok sem alebo tam. Akokoľvek je, trebárs už teda i šesťdesiat rokov máš, isté
je, že nemáš sa čo báť toho bláznivého Kováča, bo ako vidíš, moja Karolínka tebe prednosť
dáva. Ja som jej hovoril, aby si dobre vec rozvážila. Má dvoch pytačov, obaja sa majú dobre,
sú znamenití páni, z ktorých jeden má šesťdesiat, druhý tridsaťpäť rokov, obaja sú statoční
mužovia a k tomu statkári. No, reku, dobre si rozváž, Karolínka, za ktorého z nich pôjdeš,
vyber si, ktorého chceš, len obom košíček nedávaj. Na to žiadala si dvadsaťštyri hodín na
rozmyslenie a dnes ráno, ako som ti už rozprával, mi povedala, že teba chce mať za muža. Musí
ťa teda veľmi milovať, keď tebe kvôli košík dáva mladému, driečnemu a od teba veru aj
bohatšiemu Kováčovi.“„Pravda, pravda,“ vetil starý statkár, „že ja víťazím nad svojím sokom, no… pritom,
prirodzene, mi predsa treba nahliadnuť, že tuná nemôže byť nijaký pobočný zištný záujem, lebo
to len musím uznať, že je pán Kováč i mladší i bohatší než ja a možno i krajší, hoci de gustibus…[2]No a tá stoličná túžba, v ktorej má i sám pán Kováč také veľké zaľúbenie, tiež len
dač zaváži. Teda napokon naozaj len veriť musím, že skutočne iba láska je to, čo Karolínku
pohlo k tomu, aby mne dala prednosť.“„A čože by iné mohlo byť?“„No myslel som, že snáď preto, že vie, že sme spolu študovali, že sme i teraz priatelia.“„Pletky! Cudziemu priateľstvu ženské lásku svoju nikdy v obeť neprinesú. Ľúbi ťa, nuž to
je to.“„Pravdu máš, však ani ináč byť nemôže,“ poznamenal pán Chumay a so samozaľúbením pozrel sa
do zrkadla, visiaceho oproti nemu na stene. Pozrime i my doň.Pán Michal Chumay, ako vôbec bolo známe, zeman od koreňa, bol muž asi
šesťdesiat-šesťdesiatpäťročný, chudý, vyziabnutý, ale vždy veľmi čistotne oblečený, vyfintený.
Takú skvostnú bielizeň nikto v celej stolici nemal ako on. A vedel ju ešte zaujímavejšou
urobiť, keď si ju okrášlil na prsiach a rukávoch peknými zlatými gombičkami. Ničí ručník v
celom okolí nezaváňal tak príjemne aisé bouquetom,[3]ničie vlasy takou milou mille fleurs[4]— pomádou ako ručník a vlasy pán Chumayho, trebárs jeho vlasy boli nielen už
celkom šedivé, ale veru i kus riedke. Primyslime si k tomu malé, obhryzené, ale predsa
černejúce sa fúziky (rozumie sa vďaka vonnej masti), pekný modrý nákrčník s bielymi kvetmi,
splývajúci pod briliantovou ihlicou v poetický uzol, k tomu čierny atlasový driečnik,
tmavomodrú atilu,[5]popolavé pantalóny a topánky z laku, a máme obraz statkára Michala Chumayho. Čo sa
týče jeho duševných vlastností, bol to človek dobrého srdca, no mal pri tom kus
aristokratickej pýchy, ktorá tu i tu zaclonila jeho dobrotu. Ten istý smer malo i jeho
politické zmýšľanie. Myslel, že ako zeman už ani nemôže byť slovenského zmýšľania, že by tým
snáď dačo na nymbe svojho mena utratil. Nie z presvedčenia, ale z akejsi, ako sa on domnieval,
rytierskej povinnosti, vždy úzkoprse držal sa náhľadov pána Badinského, pohlavára to stránky
takrečených ,liberálov‘, ktorý sa zúčastňoval i na snemoch uhorských ako poslanec. Móda je u
našej šľachty vôbec odriekať sa svojho národa. Tejto móde holdoval teda i statkár Chumay.
Náleží to k dobrému tónu držať sa samospasiteľnej maďarčiny. Tak robil teda i pán Chumay.
Celkom ináč zmýšľal jeho priateľ Štefan Bylinka. Tento, súc kupcom, nemotal sa toľko po tých
,vyberaných spoločnostiach‘, v ktorých by bol mal príležitosť nakaziť svoju myseľ duchom
odrodilstva. Mal robotu s ľudom, držal teda s týmto. Obcoval najviac s národovcami
slovenskými, pilne čítaval slovenské spisy a tak utužil sa v láske a vernosti k milému národu
svojmu. No postretlo ho zvláštne nešťastie. U jedného zo spomenutých liberálov, pána Vajdu,
ktorý skvostne žil, pána hral, hrozne veľa dlhov narobil a konečne ušiel z krajiny, stratil
dvanásťtisíc zlatých. Okrem toho počas posledného požiaru zhorel mu dom i sklad plný
rozličného tovaru. Keby nebol býval človekom železnej pilnosti a vytrvalosti a k tomu
kresťanom pevnej dôvery v boha, určite by bol musel zúfať nad ranami, ktorými ho navštívil
neprajný osud. Dom opravil, pravda zväčša len pomocou dlžôb a svoj sklad dosť skoro zase
naplnil, bo meno jeho u veľkomestských kupcov ani mak neutrpelo ani takými ranami, vďaka jeho
príkladnej statočnosti. V treťom roku po nešťastnom požiari bola raz v blízkom lese tanečná
zábava, ktorú poriadala školská mládež. Navštívili ju mnohí hostia i z okolitých dedín. Medzi
týmito bol i vyššie opísaný starý mládenec, statkár Michal Chumay, ktorého na tento majáles
pozval synovec Pavel Košťan. Pavel Košťan býval v meste a pracoval u istého pravotára. Až na
tejto zábave bližšie spoznal pán Chumay Karolínku, dcéru svojho školského priateľa, do ktorej
sa vzdor svojím ,šesťdesiatim‘ rokom tak buchol, že začal myslieť na manželstvo. Predtým málo
sa staral o niekdajšieho súdruha školských rokov, teraz ale ho vyhľadával, ba od piatich
týždňov, čo ten majáles bol, už zo štyri razy ho navštívil. Pred svojím priateľom nerobil
nijaké tajomstvo z lásky a ďalších svojich úmyslov. Bylinkovi sprvu i pri pomyslení na taký
sobáš bolo do smiechu. Neskôr však, keď si vec lepšie rozmyslel, keď všetky svoje dlhy
porátal, keď spomenul si na budúcnosť svojich piatich dietok, medzi ktorými Karolínka bola
najstaršia, nezdalo sa mu to manželstvo také veľmi smiešne, hoci jeho ja sa vždy ešte veľmi
proti tomu protivilo. A isté je, že veru by sotva kedy bol privolil k otáznemu sobášu, keby k
tomu zvláštna udalosť značne nebola prispela. V meste býval stoličný prísažný Ondrej Kováč,
človek majetný, asi tridsaťpäťročný. Zmýšľania bol asi takého ako pán Chumay, lenže bol mladší
a rád sa vystatoval svojím zmýšľaním aj vonkajšími, často až priveľmi nápadnými známkami.
Nosili totiž vždy úzke nohavice nápadnej farby, bohato podperený klobúk, ostrohy, atď., a
nemal milšej zábavy, ako dať si od túlavých cigánov vyhrávať zádumčivé dolnozemské piesne.
Preto ho verejná mienka držala za dobrosrdečného ľahkomyselníka. I tento čudák zaľúbil sa do
švárnej Karolínky, dobre vediac, že s ňou nedostane žiadne imanie, ale dobrú dušu a znamenitú
gazdinú. Požiadal tiež pána Bylinku o jej ruku. Statočného kupca prosba Ondreja Kováča nemálo
prekvapila. Po krátkom rozmýšľaní mu odvetil, že sa pozhovára so svojou dcérou a že mu na
druhý deň oznámi jej odpoveď.Kupec Bylinka upovedomil svoju dcéru o žiadosti tak Chumayho, ako Kováčovej a povedal jej,
že by mu veľmi milé bolo, keby si jedného z pytačov vyvolila, bo vraj časy sú zlé, kupectvo
biedne ide, a zaopatrenie dievčat je veľmi ťažké, najmä pre neho, pri takom skromnom imaní.
Dcéra nato prosila otca, aby jej do rána dal čas na rozmyslenie. A ako už vieme, rozhodla sa
pre pána Chumayho, čo tohto nemálo potešilo.Pred večerom, keď pokonal túto vec a srdečne sa odobral od priateľa a svojej mladej
nevesty, ponáhľal sa ľahkým krokom ako znovuzrodený na svoj byt do hostinca, aby k svojmu
odchodu na neďaleký statok porobil potrebné poriadky.Keď sa zotmilo, nemohol obstáť v izbe. Nepokoj lásky vyduril ho na prechádzku. Tašiel za
mesto, obohnané vysokými múrmi a kráčajúc v nočnom šere rojčil o nastávajúcom mu blahu, o
peknej budúcnosti. Kto by to bol vstave uhádnuť, či len číra náhoda a či túha lásky viedla
ešte i teraz jeho kroky, ale naraz nenazdajky ocitol sa za záhradou kupca Štefana Bylinku.
Vysoký mestský múr stál i tuná. Za múrom bola záhradka, dvor a dom priateľov. Z dajedných
záhrad bol východ von za mesto. Na vyrúbanie takýchto dvier žiadalo sa ale zvláštne povolenie
vrchnosti. Aj Bylinkova záhrada mala podobné malučké, za mesto vedúce dvercia. Zaľúbený Chumay
hnaný akýmsi vnútorným pudom, ani nevediac prečo pristúpil ku dverciam, a tu k svojmu nemalému
prekvapeniu spozoroval, že dvere sú len prichýlené. Zastal, rozmýšľal, čo robiť. Iste asi
zabudli dvere zamknúť a dáky kmín ich ešte aj môže okradnúť. Či záhradou a či cez rínok
predkom ísť a upozorniť domácich na ich nedbalosť? Ako tak rozmýšľa, začuje za dvermi
rozjarený šepot. Chumay zatíchol, počúval.„No upokoj sa, Paľko môj! Ver mi, všetko to dobre bude. Ináč nemôžem. A teraz zbohom. Viac
sa neuvidíme, pokým…“Starý mladoženích stál ako obarený, bo zdalo sa mu, že to hlas jeho nevesty. Nemohol sa
ďalej zdržať, odchýlil dvere a vkročil do záhrady. Tu z blízkej ružovej búdky vyskočil akýsi
mladoch a letel von dvermi. Ale v nočnom šere štuchol nenazdajky lakťom do príchodzieho, takže
tento, zronený, z nôh spadol a zrútil sa po dĺžke na zem. V ružovej búdke ozval sa roztopašný
dievčenský chichot.„Ale pán Chumay, akože ste sa vy sem dostali?“„To je to najmenšie, ale vy, panička, mi povedzte, ako sa sem dostal ten kuryplach?!“
vetil Michal Chumay, zbierajúc sa zo zeme.„Ako? Chichi! Nuž ja som mu otvorila. Je to môj dobrý priateľ.“„Ale snáď ten bláznivý Kováč?“ pýtal sa žiarlivý mladoženích.„Oj nie, to bol Paľko Košťan, váš synovec.“„A čo ten tu hľadal?“„Nuž či som ja nie vaša nevesta? Či Paľko nemôže svoju tetku navštíviť?“ pýtala sa
Karolínka so šelmovským úsmevom.„Panička, prosím vás, nežartujte. Povedzte mi úprimne, čo si o tom všetkom mám myslieť?“
zvolal zaľúbenec plačlivým hlasom.Karolína naraz prestala sa smiať a vážnym hlasom riekla: „Pravdu máte, pán Chumay, čo ste
tuná videli nie je pletka. Dlžná som vám uviesť dôvod svojho konania. Vedzte teda, že už asi
rok znám vášho synovca. Pár ráz bol u nás v záležitostiach môjho otca. Priniesol mu od svojho
principála všelijaké súdne akty, vzťahujúce sa na otcove peniaze, ktoré utratil pán Vajda.
Takto sme sa poznali a keď sme sa častejšie videli, zaľúbili sme sa. To viete, aký je môj otec
prísny a preto za lepšie sme uznali nepovedať mu o našom pomere dotiaľ, pokým Paľko nebude mať
samostatnú pravotársku pisáreň, čo, ako mi on hovoril, stať sa má už budúcej jesene. Medzitým
prišli ste vy, pán Chumay, k nám a požiadali ste ma o ruku. Včera po prvý raz som bola
prinútená dať zavolať Paľka Košťana, aby sa dostavil sem na poradu. Dnes po druhý raz prišiel,
aby sa odobral odo mňa. Výsledok mojej porady s Paľkom už znáte, bo ja stala som sa vašou
nevestou. Teraz viete všetko, a buďte presvedčený, že ja dnešným dňom prestala som byť
milenkou Košťanovou.“„Ale ho ľúbite?“„Ľúbim ho, ani ho nikdy ľúbiť neprestanem.“„A keď zídete sa s ním ako moja žena?“„Budem mu tetkou. Čo si myslíte, pán Chumay, že ženy tak nevládnu citmi svojimi ako vy
muži? Už povolanie ženy je panovať nad srdcami, ale hlavne nad svojím vlastným. Nám nie je
daná sloboda ponúknuť srdce naše tomu, ku komu nás vrúcny cit tiahne. My milujeme a nik nevie
koho, láska naša tajne vzniká, tajne hynie a konečne ruku dávame tomu, ku komu myslíme, že
máme viac úcty a priateľstva. Rozkážeme svojmu srdcu, aby v ňom z citu úcty a priateľstva
roznietil sa plameň opravdivej lásky.“„Teda vy myslíte, že ma časom môžete milovať?“„Lásku chápeme všelijak. Tú lásku, ktorú ja rozumiem, to dobre viem, že nikdy k vám
nepocítim.“„A predsa chcete byť mojou ženou?“„Je to vôľa môjho otca. Viete, že nás je pätoro detí, imanie chatrné. Môj otec je prísny a
ja som jeho poslušná dcéra.“„Vy ste dobrá, šľachetná duša, no poslušnosť vaša voči otcovi predsa je priveľká.
Chvalabohu, že som mal príležitosť dokonale poznať tieto okolnosti a zachrániť vás od
nešťastia.“„Teda z tohto sobáša nebude nič?“„Ba až teraz bude opravdivá svadba.“„Ako to myslíte?“„Tak, že vy ostanete nevestou a moju úlohu prevezme môj synovec Paľko.“„To nie je možné, nemá nič.“„Ja som bohatý —.“„Čo počujem? Vy, pán Chumay, by ste chceli…“„Áno, ja zriekam sa i nevesty i ročitých tisíc zlatých zo svojho dôchodku, aby som, dcéra
moja, šťastnou urobil teba a svojho synovca.“Karolínka skočila a vrúcne objala svojho budúceho ujca.„Ujček môj! Ujček môj milý!“„To verím, že som ti takto milší, než som ti bol ako mladoženích,“ hovoril pán Chumay,
privedený do najlepšieho rozmaru. „Ty, dievča, ale teraz ešte jedno mi povedz. Tento týždeň
som ťa požiadal o ruku nielen ja, ale i stoličný prísažný Kováč, ktorý je najmenej o tridsať
rokov mladší odo mňa, ba i bohatší ako ja. Prečo si radšej tomu nesľúbila svoju ruku?“Karolínka neodpovedala. Keby nebolo tma, pán Chumay by bol videl, ako veľmi sa zapýrila a
do akej nesnádze ju priviedla ujcova otázka.„Nuž odpovedaj!“„Ujček môj,“ vravela, hladiac mu vráskavé líca bielymi dlaňami, „vy ste taký dobrý, prosím
vás, nedopytujte sa ma na to.“„No nič, len ty povedz, prečo si dala mne prednosť pred Kováčom. Či vari preto, že som
Paľov ujec?“„Bože uchovaj!“„Či preto, že som starý priateľ otca tvojho?“„Oh, pletky.“„Prečo teda?“„Jaj, pekne vás prosím, nepýtajte sa to.“„Chcem to vedieť.“„Nechcem vás nahnevať a hanbím sa,“ rieklo dievča, a vzdor nočnej tme zakrylo si tvár
dlaňami.„No hovor, teraz už ako ujec nástojím na tom.“„Budete banovať.“„Všetko jedno. Chcem vedieť, pre akú príčinu môže dievča starcovi dať prednosť pred mladým
šuhajom. Takýto prípad nepoznám z celej doterajšej svojej praxe.“„No dobre teda, keď musím hovoriť, počujte. To viete, že môj otec chcel, aby som si
jedného z vás vybrala. Obom som vám kôš dať nesmela. Radila som sa teda s Paľkom a pri našej
porade nám vaše včerajšie politizovanie za prstoklad slúžilo.“„Nuž?“„Nuž vy ste vraveli, že Slovákom teraz najlepšie bude držať sa politiky oportunity. Túto
politiku sme i my pri láske našej nasledovať chceli. Podľa nej sme uznali, že medzi dvoma
pytačmi, ktorých dievča neľúbi, vždy lepšie je staršiemu dať prednosť.“„A prečo to?“„No príčiny sú rozličné. Starší páni bývajú k mladým ženám povolnejší a potom…“„No a potom…“„Človek len kedysi aj zomrieť musí a čím je starší, tým bližší je k hrobu.“V tom okamihu by pán Chumay ani zamak nebol dbal, keby od narodenia bol býval hluchý, tak
nemilo účinkovali slová prostosrdečnej Karolínky na samolásku a jeho márnomyseľnosť. Pred
očami sa mu zatmilo a musel sa chytiť lavice, aby sa od akejsi ťažoby zas neprestrel na zem.
Avšak netrvalo to dlho. Vzmužil sa, obrátil sa k ukrutnej pravdovravnej dievčine a chcel ju
chytiť za ruku. Vtom však zbadal, že niet jej už tuná. Ona po trpkej spovedi zrazu skočila a
zmizla v nočnom šere. Na druhý deň včas ráno navštívil statkár Chumay svojho priateľa Bylinku.„No ty si ešte tu?“ vítal príchodzieho pán Bylinka, ktorý práve akýsi list pečatil.„Mal som tejto noci zvláštny sen, v dôsledku ktorého, brat môj, vzdávam sa ruky tvojej
dcéry.“„Čo? A ja práve teraz píšem pánu Kováčovi, že moja dcéra, hnaná citom svojho srdca, už
inému sľúbila ruku.“„To nič nerobí, preto ty ten list bezpečne môžeš expedovať.“„Ej, to neurobím, keď ty nie, brat môj, teda pán Kováč má dostať moju dcéru.“„No však sa jej ja celkom nezriekam, len k úlohe mladoženícha si miesto seba námestníka
postavím.“„Ako to?“„Či znáš Paľka Košťana?“„Toho advokátskeho pisára?“„Toho.“„Znám. Nuž?“„To je môj synovec. On ľúbi tvoju dcéru a ona jeho.“„Fabuly.“„Ale tak je. A ja sa vzdávam Karolínkinej ruky jedine kvôli svojmu synovcovi.“„Z toho nebude nič. Je síce verný syn svojho národa, ale nie je samostatný človek.“„Ale ho ním spravíme. Najmeme mu osobitnú advokátsku kanceláriu a bude.“„Nemá ničoho.“„To je moja starosť.“„No, ak ho zaopatríš, nedbám, nech bude.“A skutočne aj bolo. O päť týždňov nato slávil mladý pravotár Paľko Košťan veselú svadbu s
Karolínou Bylinkovou. Na svadbe najveselší bol starý svat, statkár Chumay. Od toho času potom
chránil sa náš mladý pán so starou tvárou každého ľúbostného dobrodružstva, lebo na
ponaučenie, ktoré mu dala Karolínkina ,politika oportunity‘ nikdy nezabudol.[1]Oportunita— ústupčivosť, bezzásadovosť, prispôsobovanie sa,
prospechárstvo.[2](lat.) O vkusoch…[3](franc.) Ľahká vôňa (značka francúzskej voňavky).[4](franc.) Tisíc kvetín.[5]Atila— maďarský husársky kabát, zdobený šnúrami. | Pauliny-Toth_Politika-oportunity.html.txt |
StarenkaObsahIIIIIIIVVVIVIIVIIIIXXIStarenka hluchá povie, čo počula na koncerte.Zbierajúc papieriky po ulici.Aby bol pekný chodník k hudbe.Ani list po zemi nesmie šuchotať.A starenka počula muziku dňa.Bol okrášlený sprievod ulíc do sály.Akoby sme išli kvety zbierať na grúne.IIKážem jej: urob si uzlík, tade ísť.A pozerá za bolesťou.Volám ju Vieročka, nečuje.Volám ju tým, čo miluje a obzrie sa.Ľahko by zhorela pri sporáku, každým vzdychom.Oheň má v svojich prsiach. I tam má uzlík.Nesčíselne mnoho uzlíkov má, tuho zaviazaných.IIIPri práčni raz mi spadla.Volala vnúčence. Behali po poli, neprišli.Po schodoch rátala, koľko ráz sa mohla udrieť.Koľko tých schodov prežila!Počnúc od prsteňa.Počnúc od vdovských sĺz.Počnúc a nekončiac tým, že spadla.IVChodila do hory na borievky.Tie zrniečka ružencové aj pre mňa rástli.Pozrite, ako snivo ma našla modlitbou.Takým bozkom ako pri mesiačku.A vždy samotná, v žiali.Pokorne, trpezlivo.Plodmi Božími živená.VŤažko ti hľadieť na petržlen v záhradke.Tam som sa pri ňom prešiel.Fazuľka, hrášok, rajčiny. Tisíc vecí.Všetky si mi naspievala očami.Srdcom si ma na nich kreslila.Viem, čo je láska.Keď Boh povie i trávičke, aby rástla.VIPoznáš modlitbu, skoro len prstami.Ako hlások, nikým nepretrhnutý.Ako zvonček, potrasený rukou.Takú báseň ti dal raz Pán Boh o polnoci.Snívala si, že nemáš pri mne pekných šiat na sebe.A najpeknejšie slová niesla si do neba.Sama od seba.VIIDoniesla koláč na stôl, čerstvý, z pece.Počuje, ako vonia až von z domu.Čaká, ktosi zaklope.Aj keby prišiel neskôr, nájde ho.Muziku dala k nemu, rádio.A na obrúsok kvietočky.Aj ten kríž k nim, čo na stene visí.VIIIA často letí v duchu do Jeruzalema.Každý deň prejde Golgotu.Už by jej chýbalo ukrižovanie.Na takých pleciach slabunkých a taká bosá.Celá v slzách.Ponížene dáva si umyť oči.Ranami milosti.IXZa chvíľu vakácie.Rozprávka má krídla.Donesie pozdrav. To sa ani na smrť nemyslí.Ale kto príde, povie: hneď je jeseň.Divé húsky sú na nebi.Nachýlený je k zemi sneh.I jabíčku pod rukou je smutno.XTeraz jej ústa ako popol zbledli.Pýtam sa: trpíš? A prečo trpíš?Nevedela, čo sa pýtam, ale rozumela.Odchádzal som, neplakala.Aj keď išlo o to, či sa vrátim.Či pokrytý alebo nepokrytý prachom.Či taký, s láskou a s krížom. | Dilong_Vo-vetre-myslienky.html.txt |
Dobré dieťa poklad rodičov„Choď v mene Božom, syn môj! Hospodinova pravica nech chráni ťa pred každou škodou na
duši i na tele. Hospodin nech je chlúbou i nádejou tvojou, a šťastný budeš a dobre sa ti
povedie!“Takto požehnával otec Suchodolský najstaršieho synka svojho, asi dvanásťročného Ondreja,
kým opodiaľ stojaca matka, držiac na ruke polročné dievčatko, koncom zásterky utierala si s
oka slzu, slzu bôľného lúčenia. Ondrej bol posiaľ matke pravou rukou, v domácnosti pomocou,
ktorej musela sa odteraz zrieknuť, keď chlapček sberal sa do sveta na remeslo. I pohladila
uslzená matka hlávku milého svojho Ondreja; vo vrelom objatí privinula ho k sebe, ako by
chcela úkryť milé dieťa v srdci materinskom.„Choď s Pánom Bohom, syn môj!“ vravela. „Modlitbou a prácou domôžeš sa vezdejšieho
chleba. Rozpomienka na mladosť tvoju, na hry detinské, na lásku materinskú nech zachová ťa
v dobe pokúšenia i od zrady na svojeti!“Ondrej vybozkával drahých rodičov, bratov a sestričku. Dietky v útlom svojom veku
nevedely ešte povážiť, čo znamená to lúčenie, prečo plačú rodičia a prečo odchodí Ondrej.
Tento sobral svoju malú batožinku a ponáhľal sa na stanicu; najbližší vlak mal ho odviezť
do mesta P., kde mal nastúpiť svoje učenie. Nik nevyprevádzal dobrého chlapčeka. Čeliadky
nebolo, a matku uprosil on sám, aby ostala doma opatrovať drobné dietky a chorého otca.Dlho dívala sa matka za odchádzajúcim Ondrejom, až konečne zmiznul jej s očú. I vrátila
sa do chudobnej chyžky, kde živiteľ rodiny, ťažkou nemocou skľúčený, bôľne stonal na loži.
Tam sadla si k nohám nemocného. Najmladšie dieťa, povité vo vankúšiku, v prvom pokuse
detinskej hry vystieralo rúčky svoje na ramenách matkiných a ostatných troje stúlilo hlávky
svoje do jej lona.Kým Suchodolskovcom ešte lepšie šla hodina, otec vše hovorieval; „Žena moja, čo nám ako
tvrdo príde, ale Ondreja, keď sa tak dobre učí, dáme do škôl!“ A malý Ondrej v detskom
videní svojom vídal sa byť doktorom. Ale „človek mieni, Pán Boh mení!“ hovorí porekadlo, a
u Suchodolských zmenilo sa veru mnoho. Otec hospodár upadnul do ťažkej nemoce, ktorá trvala
dlho. Nákladné liečenie požadovalo obete; výdavok každý deň a príjmu žiadneho, či div
potom, keď bieda u Suchodolských rástla s každým dňom? Okrem toho i nesvedomití ľudia
pomáhali množiť neresť. Suchodolský bol človek poctivý, ktorý, chudobný na statky, ale
bohatý statočnosťou a šlechetnosťou mysle, rád pomáhal niesť bremeno dňa súsedom svojim.
Ale svet veľmi často platí nevďakou. Toho dočkal sa i Suchodolský a prišiel o veľkú čiastku
malého imania svojho. Tým zhoršily sa okolnosti valne. Suchodolský chradnul vždy viac a
viac a Ondrejko prestal mysleť na doktorstvo. Na miesto do školy, viedla ho teraz cesta do
remeselníckej dielne!*„Kam že, kam, Ondrejko?“ pýtal sa železničný úradník známeho mu chlapca, keď si tento
kupoval povoznú karotku.„A veru idem do P.!“„A počo tam, Ondrejko?“„Idem na krajčírske remeslo ku môjmu strýkovi!“„No veď tebe aj tam bude dobre! — Ale, Ondrejko, veď si sa ty vždy strojil na
doktorstvo?“„To bolo dakedy, a teraz je inak, pane!“ odpovedal Ondrej bôľne, ale predsa s dôverou v
Pána Boha a pokloniac sa vľúdnemu tázateľovi, ponáhľal sa do vozňa. Tam sadnul si, neborák,
do kútika, a vo voľnom prúde sĺz ulevoval odchodom z domova i neistotou budúcich vecí
dojatému srdcu svojmu; veď ho tam nevidel chorý otec a utrápená matka!Po dakoľko hodinovej ceste došiel vlak do P. Na nádraží nastalo veľké mrvenie. S druhými
cestovateľmi vystúpil aj Ondrej zo železničného vozňa, ale kým iní zkúsení ubierali sa
rovno preč, on uznal za múdrejšie počkať, až porozchodí sa množstvo a nával prestane. A
dobre mal. Potom oddal svoju karotku a rozvažoval, kde dovedel by sa, ako najsnadnejšie
vyhľadá strýka? Zrazu zastane pred ním jeden pán, ktorému cudzosť chlapcova bola patrná, a
pýtal sa ho, zkade je a kam ide? Ondrej poklonil sa úctive, povedal, zkade je a udal svoje
meno.„Ach, teda ty si Ondrej, môj očakávaný bratanec! No, vitaj!“Ondrej, vidiac takto pred sebou svojho strýka, s plačom prosil ho o láskavé prijatie do
domu a do učenia. Pekne on to vedel povedať, lebo veru matka jeho, vo všetkom pečlivá,
pečovala i o jeho výchovu svedomite, a vážny otec nikdy nepremeškal žiadnej príležitosti
utvrdzovať chlapca v dobrom! Suchodolský s úľubou pozoroval chlapca; jeho rozumná, ale
skromná povaha milo naň účinkovala. Ondrej vyrozprával strýkovi, ako sa má otec, matka,
dietky; spomenul i to, že prv pomýšľali rodičia dať ho do škôl, ale že je teraz z toho už
nič.„A či ešte aj teraz túžiš za tým?“ pýtal sa ho strýk.Ondrej si vdychnul a po krátkom mlčaní povedal:„Netúžim už viac, bo vidím, že je to nemožné!“„A prečo nie, Ondrejko?“„Po prvé preto nie, strýčko, že nemám k tomu prostriedkov, a po druhé, pozde dopracoval
by som sa tak ďaleko, že by som mohol pomáhať rodičom!“ — —V dome strýkovom očakávala Ondreja jeho stryná, vľúdna a láskavá to pani, a dobrá
večera. Ondrejovi, keď bol tak dobre prijatý v dome rodinnom, chutnalo veru znamenite. Po
večeri rozprával strýkovi a strynkej o svojich rodičoch, a ako pri prvom videní, tak teraz
zase rozumnosťou svojou a otvorenou povahou vyzískal si priazeň obidvoch.*„Dobré ráno, Ondrej!“ volal na druhý deň ráno strýk Suchodolský, vstúpiac do chyžky,
Ondrejovi za byt a ložnicu vykázanej. „Čo sa ti snívalo na novej hospode? Hovoria, že sa to
rado splni!“Ondrej usmial sa a povedal: „Čo snívalo sa mi, to nesplní sa nikdy! Bol som doktorom a
celú noc obväzoval som rany!“Strýk vľúdne poklepal chlapcovi na rameno a povedal: „Ondrejko, o čom myslíme, o tom i
snívame!“„Ach, strýčko, nemyslím na nemožnosti!“„No, veď už bude, ako bude; teraz pod raňajkovať!“Po raňajkách zaviedol strýk Ondreja do svojej krajčírskej dielne. Ondrej predstavoval si
strýka byť krajčírom po svojskom spôsobe, takým, akých vídaval v malom svojom rodisku a
súsedných dedinách, kde majster obyčajne sám, najviac ak pri pomoci jedného učníka, hrdo,
keď už s jedným tovaryšom, trudne prebíja sa životom. Môžeme si mysleť, ako zadivil sa, keď
tu našiel v pohodlnej sieni pracovať až šiestich v remesle svojom sbehlých mladých ľudí, a
to na strojoch, a jedného strihaním stále zamestnaného pristrihovača. Do tejto dielne
vstúpil tedy Ondrej, ako najmladší učník.Netrvalo to dlho a Ondrej vyzískal si lásku a priazeň u všetkých domácich. Výslužnosť a
hotovosť prináša vždy dobré ovocie. Strýk pilne pozoroval chlapca, a zamýšľal veru o mnoho
viac s Ondrejom, nežli dal to na javo. V dielni síce pracoval chlapec každý deň, ale
každodenne bolo venovano niekoľko hodín aj práci duševnej. Strýko dal totiž vyučovať
Ondreja učebným predmetom školským súkromne, ale tak opravdove, ako by to krajčírstvo
predsa len nemalo byť jeho životným povolaním. Ondrej mal i dary znamenité i pilnosti si
dodával. S veľkou radosťou pokoroval tedy Suchodolský vývin chlapcov, i pokrok jeho v
známostiach, a sľúbil mu, že ak v dokázanej pilnosti vytrvá, o rok že navštívia jeho
rodičov spolu.Sľub strýkov bol Ondrejovi veľkým povzbudením. Mesiac míňal sa za mesiacom, týždeň za
týždňom, až konečne chýbalo už len niekoľko dní do zamýšľanej návštevy, o ktorej však na
náradu strýkovu nezmienil sa v liste, písanom rodičom, aby, vraj, prekvapenie týchto bolo
tým väčšie a radostnejšie. Konečne svitlo túžebne čakané ráno. Spolu so strýkom sadli na
železnicu a ohnivý koník unášal ich v bystrom lete. Ale akokoľvek spešný je beh
rýchlovlaku, Ondrejovi predsa dosť zdĺhavo míňala sa cesta, lebo horel túžbou, zavítať čím
skôr do kruhu svojich milých. V hrudi jeho stretaly sa radostné pocity s bôľnymi. Tešil sa
objatiu matkinmu, uvítaniu otcovmu, radostnému prijatiu mladších dietok, ktoré zvedavé a
pátravé ohliadať budú donesené im hračky; ale aj nepokoj akýsi tlačil detinské jeho srdce
pri pomyslení na chorého otca, ktorého zdravotný stav, ako vedel zo zprávy matkinej,
nepolepšoval sa. A zase poskočilo mu srdce, keď zastal vlak, a on počal volať meno stanice
svojho domova.„Ondrej!“ povie strýk, — „ty choď vopred domov, ja pôjdem za tebou sám; ale nehovor, že
som tu!“Ondrej poslúchnul a šiel. Ale čím viac blížil sa k rodnému domčeku, tým nepokojnejšie
klopalo mu srdce.Divne mu prichodilo, že nevidel nikoho pred domom. Už stál v pitvorných dveroch, a ešte
nepočul žiadneho hlasu! Načúva — tichosť! Ruka triasla sa mu, keď chcel zaklopať a otvoriť
dvere! Konečne osmelil sa, zaklope ticho, ale žiadna ozvena! Otvoril dvere, — ale aké
divadlo zjavilo sa tu jeho oku! Otec, jeho dobrý otec ležal v rakvi, u ktorej bôľom zlomená
vzdychala ztrápená, úbohá matka! Bolestne uvítala matka milého synka; bolestné bolo
svídanie sa jeho s drahým otcom, ktorý po dlhých útrapách usnul na večný pokoj…Po chvíli došiel aj brat zosnulého, strýk Suchodolský. Slza úprimného žiaľu zarosila i
jeho oko, keď videl, že riadením Božím v pravici svojej pocítiť môže už len chladnú ruku
brata, dávno nevideného. „My s Ondrejom dúfali sme vás ináč nájsť!“ hovoril. „Je to ťažká
rana pre nás, ale s pomocou Božou musíme ju hľadieť prekonať.“Žiaľu a ponosám nebolo konca. Suchodolský potešoval švagrinú svoju, ako mohol; pravým
liekom bolo jej zbolenému srdcu, keď jej strýk vyrozprával, aký poklad má matka na
Ondrejovi.„Od teraz — pokračoval strýk — ja vezmem Ondreja za svojho, a ak žije ešte v jeho srdci
dávna túžba, môže sa stať aj doktorom!“Ondrej padnul strýkovi okolo hrdla a vďačná slza vypadla mu z oka.„Strýko môj drahý, ako odmením sa vám za túto lásku? Oj, vďaka vám, nekonečná, ale“ — a
tu novým prúdom sĺz zalialy sa mu oči — „ale nemôžem vám urobiť po vôli, lebo po školách
idúc, pozde prišiel by som ku samostatnosti a len pozde mohol bych dať pomoci matke a
mladším dietkam!“„Matka i s dietkami bude odteraz mne na starosti,“ vetil vážne strýk, a tým bola celá
záležitosť riešená.*Po odbavenom pohrebe odobral sa Ondrej od svojich milých, a vrátil sa so strýkom zase do
P., nie však viac do krajčírskej dielne, ale do školy. Študoval pilne, medzi dobrými býval
vždy najprvší. Iste na jeho dobré synovské srdce poukazuje to, že keď strýkom všetkými
potrebami zaopatrený, on sám ničoho nepotreboval, predsa súkromnou pilnosťou snažil sa
dopracovať groša, aby ho dodával milým svojim doma. Dlhé roky to tak trvalo; z chlapca
vyrástol mládenec, muž, ale Ondrej domohol sa cieľa! Pán Boh býval mu na pomoci, i premáhal
všetky ťažkosti. Ondrej už viac rokov žije, ako všeobecne ctený a vážený lekár v meste P.;
matka jeho je pri ňom. Túžba jeho je splnená, lebo stal sa opatrovníkom svojej rodiny a
strýk Suchodolský je veru úplným právom hrdý na svojho bratanca.Za poctivosť a za prácu
dáva Pán Boh dobrú plácu. | Lojkova_Dobre-dieta-poklad-rodicov.html.txt |
OsobyTÉZEUS, vojvoda aténskyEGEUS, otec HermiinLYSANDER, tejže milenecDEMETRIUS, milovaný HelenouFILOSTRAT, riaditeľ zábav u TézeaPLÁNKA, tesár; v medzihre PROLOGTEĽPIS, stolár; v medzihre PYRAMUSKLBKO, tkáč; v medzihre TISBEPISKOR, látač mechov; v medzihre STENARYPÁK, kotlár; v medzihre LEVHLADKULÍK, krajčír; v medzihre MESAČNÉ SVETLOHIPOLYTA, kráľovná Amazoniek, zasnúbená s TézeomHERMIAHELENAOBERON, kráľ ríše čarovnejTITANIA, kráľovná ríše čarovnejPUCK, alebo Robin-čeľadník: Znachor-bôžikHRAŠKO-KVET, PAVUČINKA, MOĽA, HORČIČNÉ SEMIAČKO; škriatky-vílčatáIní čarodejní duchovia a víly v sprievode kráľa a kráľovnej. — Družina Tézea a Hipolyty.Dejište: Atény a blízky háj. | Shakespeare_Sen-noci-svatojanskej.html.txt |
Prvý sen[1][2]Jak sladko, sladko spalo sa mi!
Sen ten nejde mi z pamäti.
Nebo zlatými plné vtáčkami,
pažiť — samé rajské kvety.
A tá vtač z neba sadá ko mne,
so mnou jak s bratom sa baví,
v uchu mi hudú piesne tajomné,
v oku divy božej slávy.
Ach, a tie kvety, sestry šumné,
tak sa vám ku mne tuľkajú,
očkom milostným hovoria ku mne,
dychom dušu napájajú.
A skiaď ten sen — tá zlatá chvíľa?
skiaď tie slasti neprebrané?
Oj, matko! Tvoja to vykúzlila
modlitba a prežehnanie!
Tys’ to nado mnou, stráž anjela
nad dietkom svojim si stála,
z Tvojho to oka vtač vyletela,
kvety ruka Tvoja siala.
A z toho sna život môj celý
jak potok sa mi pramení —
pod holubími on nebies kriely
šumie po zemskej zeleni.
I všetky túžby i nádeje,
čos’ kreslí duša únosná,
i pieseň v srdci mojom čo zneje:
to tieň, ozvena toho sna.
Len potom, mať, keď deň schýli sa,
v sláve na dieťa si spomeň:
nado mnou ešte raz pomodli sa
a požehnaj — na večný sen — —[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Spevy 4.[2]V Banskej Bystrici 1874. Prvé odtlačenie v Orle V, 1874, str. 203, 31. júla. V rukop.
Sobr. spevov 1879 totožná s odtlačením v Spevoch 1880. | Botto_Prvy-sen.html.txt |
Báseňprednesená pri svätení pamiatky založenia Spolku miernosti[1]levočského dňa 29. marca 1846.[2][3]Čierny orlík skáče po halúzkach,po halúzkach vysokého duba.Pokoj mu už zanechal srdiečko,to srdiečko mladé v mladých prsiach.Už ho vrelé túžby rozrývajú —a sadne si na vrchovec dubaa prebíja ostrými očkamitú vysokú belavosť nebeskú: —a zamútia sa mu očká bystré,očká bystré sťa dve krištáľovévyvieračky blatnivým prívalom. —A zástene temne sťa povodeň:„Hor’ ma tiahne moja hlávka mladá!hor’ ma tiahne nad túto čiernu zem,hor’ do výšin z rannej hmly šedivej!Ale krídla treba ta široké,treba švihlé ako tá šablička —a ja nemám ešte len krídelcia,len krídelcia mladé — a v nich malé —hoj, maličké ešte len pierečká!A ja bych sa sťa hrudka rozpadol! —“Po vysokých skalách skáče šuhaj,šuhaj mladý, bystrý ako jeleň.Pokoj mu už zanechal srdiečko,to srdiečko mladé v mladých prsiach.Už ho vrelé túžby rozrývajú —a zastane na končiari skaly —a hlávku mu to zlaté slniečko,to slniečko zlaté bozkávalo.Očkom mieri na lúčku zelenú;ale viacej pozerá na lúčke,na zelenej lúčke tátošíka —a preberá očkom plameňovýmtú vysokú belavosť nebeskú.A zamúti sa mu očko bystré,očko bystré ako jasné nebo,sťa to nebo oblakmi čiernymi.Napnú sa mu prsia, prsia mocnéa vytisnú tajomné vzdychnutie,oj, vzdychnutie ťažké z úst plamenných,sťa Rimavy tichej šuchotanie:„Hor’ ma tiahne moja hlávka mladá!hor’ ma tiahne z tejto čiernej zeme,hor’ do výšin z tejto hmly raňajšej!“Vtom zaplače stemna čierny orlík —šuhaj vrhne očkom na tú stranu,očkom bystrým, očkom sokolovým,a zavolá hlasom temných hromov:„Hoj, orlíček, ty plačeš za výškou,za belavou výškou, kde otcovia,kde otcovia tvoji lietavajú! —Hoj, ty by si roztrhal reťaze,ktorými ťa táto čierna hruda,čierna hruda k sebe priťahuje,keby si mal sily v svojich krídlach!Ty by si ma vykrútil vysoko,keby si mal v krídlach tuhé perá!Hoj, hor’ sa! ja mám už ruky silné,v rukách silných ligotnú šabličku!Poroztínam tie reťaze ťažké,ktorými zem čierna priťahuje,priťahuje k sebe ľudí márnych!Hoj, mladého ja mám tátošíkaa tátošík má už krídla tuhé,krídla tuhšie ak’ tvoji otcovia!Vydrapí ma z tých pazúrov zeme,vyletíme až ta nad slniečko,nad slniečko s teplými líčkami!“ —A zaskočí dva ráz kozím skokom —a prelúči nôžku ponad chrbát,ponad chrbát mäkký tátošíka —a rozsekne železné reťaze,so šabličkou ostrou — až sa ziskrí. —A letí-letí ponad hory skaly —a stratia sa pod ním ako vo sne —a letia — letia, až tak hviždiamladé krídla bystrého tátoša. —A zamieri dolu zrakom ostrým —a vidí tam v tých belasých vlnáchhrudu čiernu, čiernu sťa tmavá noc:„Hoj, tátošík! Kde je sivý Dunaj?Kde sú Tatry s bielymi hlavami?Kdeže je, ľaľa, tá naša zrutná zem? —Čože sa to za hrudu tam černie?Čože je to za mravenčí kopec?“A tátošík tichým hlasom riekne:„Táto hruda? to je tá krásna zem!Miliónom ľudí najmilejšia!Či vidíš tam koľko mravcov na nej? —Tí, čo vláčia, čo sa škriabu, bijú,to sú draví, lační zlatožrúti!Tí, čo sa tam, ľaľa! škrtia, kolú,to sú bratia krutí ako tigri! —A či vidíš tamto tú strakavosť?To sú zemskí slávni hrdinoviav devätnástom století: klamári,to sú ľudidráči aj židovia!Namier okom bystrým tam v tú stranu,tým, čo brucho pred čelom chodieva,to sú pyšní sebci, bruchopasci!Pozri ešte, ak sa ti nehnusí,čo sa vláčia, váľajú po bahne,to sú hnusní zvieratskí opilci!“A žiaľ stisne srdce šuhajovonad tým peklom čiernym, nad smradľavým —krv sa vzbúri v ňom sťa víchrom more,oči sa mu iskria ako blesky,vlasy v ohni mu dupkom stávajú. —A prerazí hlasom hromov hroznýchtú širokú belavosť nebeskú:„Hoj, ty hruda čierna, hruda zemská!Nehodná si ni dobroty božej,nehodná si ni hnevu božieho!!“Tajnosť[4]stará zletí mu vtom k uškua šopce mu temne ako vetrík,keď si ihrá s hustými jedľami:„Nebúrže sa, ty šuhajčok mladý!Nehnevaj sa — prídu ešte časy,prídu časy — a to časy zlaté,že sa hrude reťaze rozprsknú,a ľudia sa vznesú hor’ do výšin,hor’ do výšin, do týchto belavých!“A vyletel — vyletel vysoko,a vyletel hor’ až k krištáľovým,k krištáľovým maličkým hviezdičkám:tie mu prsia krištáľom poliali —a vyletel k mesiačku bledému:ten mu šaty ligotne postriebril —a vyletel k zlatému slniečku:to mu vlasy dlhé pozlátilo —a vyletel do tajomných krajov:tie mu veniec diamantový dali. —A skloní sa pred tým trónom Boha,pred tým trónom plameňa večného —spytuje sa Boha najvyššieho:„Bože večný! Bože vševedúci!Či to vždy tak má byť na tej hrude,na tej hrude biednej, hrude zemskej!“A zaznie hlas od trónu jasného:„Ty pretínaš cestu k večnej sláve!Ty osláviš tú nízku, biednu zem!“Už vyletel orlík ponad dubaa roztrhol praskom tie reťaze,tie reťaze ťažké čiernej zeme —a vyletí hore nad oblaky,a prezerá belavosť širokú —a pozerá pod sebou čiernu zem.Oj, lietava orlík za šuhajom,za šuhajom bystrým pod hviezdičky;nevyletí ale nad slniečkoako šuhaj na tátošíkovi —len sa krúti ponad čiernou zemouako oblak čierny, hromonosný. —Hoj, raduj sa, nebo, nebo zlaté!Čiernej zemi reťaze praskajú!A lietajú si bystrí šuhajihoj, do výšin belavých s hrdinom,hoj, s hrdinom Bohom osláveným!Tam sa tešia — ich spevy lietajú,tam lietajú po vlnách belastých! —Radujte sa zaslepnutí ľudia,prišiel vám deň zlatý — deň spasenia!![1]Spolok miernosti— Spolky miernosti zakladali po Slovensku
uvedomelí národovci v boji proti akoholizmu. Člen spolku podpísal prísne pravidlá a
dobrovoľne sa zriekol pitia. Takéto spolky sa zakladali aj medzi študentmi.[2]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Poézia
mladosti / Obraz Slovenska.[3]Báseň zapadla v levočských zápisniciach a naše odtlačenie je vôbec prvé.[4]Tajnosť, Noc— treba chápať ako osoby, predstavujúce v tejto básni zlé, temné sily — personifikácia. | Botto_Basen.html.txt |
Z mojich časov kaplánskychPráve pred desiatimi rokmi bol som podal v Pohľadoch (XXIX, č. 1, str. 29 — 51)
rozpomienky z mojich časov kandidátskych. Nebolo toho mnoho, ale predsa poznačené
nachodia sa tam udania o osobách a skúsenostiach, ktoré po takom dlhom čase i teraz ešte
nestratili nič na zaujímavosti, zvlášť keď ich porovnáme s terajšími časy, radi by sme
povedali, že „povojnovými“, keby rozbúrené vlny úžasnej svetovej vojny po dlhých
krvavých piatich rokoch boli konečne utíšené a keby túžobne očakávaný, opravdivý pokoj
medzi národmi už raz zavládol! Myslím teda, že i moje zážitky kaplánske na fare
skalickej vo veľmi pohyblivých rokoch 1860 a 1861, teda po osemapäťdesiatich rokoch,
nebudú bez zaujímavostí pre čitateľov Slovenských pohľadov.Farár skalický Ľudovít Lichard, mladší brat slávneho slovenského spisovateľa Daniela
Licharda, bývalého profesora štiavnického, na krátky čas farára skalického, konečne
redaktora vládnych viedenských Slovenských novín, potom hospodárskeho Obzoru a pôvodcu
mnohých populárnych, s veľkou záľubou čítaných spisov, bol veľmi tuberkulózny a musel
mať na výpomoc kaplána, lebo po každej kázni, hoci sa nenamáhal, dostavilo sa pri ňom
pľuvanie krvi. Ľudovít Lichard bol dobrý, poctivý Slovák, svedomitý kňaz a milovník
klavírovej hudby. Obyčajne, keď sa jeho malé deti rozplakali a dobrosrdečná, šľachetná
matka nijako ich utíšiť nemohla, zasadol ku klavíru a začal hrať odzemkový nápev
národnej piesne „Štyri kozy, piaty cap!“ a deti sa hneď prihrnuli k nemu, pochytali sa
rúčkami a dali sa do taktu cupkať. A bolo po plači! Koľko ráz som ich videl tak
poskakovať a usmievať sa, hoci mali tváričky slzami zmáčané a nošteky — ale to už
nepoviem aké. A otec, dobrák od kosti, mal k nim vždy láskavé slovo, že sa potom ďalej
hrali a zabávali, akoby sa nič nebolo stalo.Toho času bolo v Skalici výborné nižšie gymnázium, s vyučovacou rečou českou. Nikdy
som nepočul, že by sa bol kto z mešťanov sťažoval na vyučovaciu reč a na tých odborne
vzdelaných, znamenitých profesorov. Direktorom gymnázia bol Ján Kvetoslav Klumpar,
výborný filológ, u žiakov obľúbený a mešťanmi všeobecne ctený. Keď po rakúsko-maďarskom
vyrovnaní dochodili prípisy maďarskej námestnej rady na direktora nie viacej nemecké,
ale maďarské, ktorým českí profesori nerozumeli, stala sa naša evanjelická fara takým
prekladateľským bureau,[1]a my sme s Lichardom tie prípisy prekladali k veľkej spokojnosti
Klumparovej. Niekedy sme si, pravda, dosť hlavy nalámali, aby sme niektorú siahovú vetu
nie slovo za slovom, ale aspoň zmyslom do češtiny preložili. A nemal nás kto
kontrolovať, lebo vtedy bolo v Skalici veľmi málo ľudí, ktorí by boli vedeli dobre po
maďarsky hovoriť; ani za celý čas môjho pobytu tam nepočul som na ulici ani slova
maďarského. Pravda, z tých, ktorí vtedy boli ešte len chlapci a potom boli preháňaní cez
retorty maďarských škôl, počnúc od abecedy až po univerzitu, vyrástli temer samí
korenistí Maďari, akoby sa niekde na hortobáďskej puste boli narodili.Z môjho rodiska Lubiny prišiel som do Skalice v mesiaci júli 1860, keď už cirkvi,
ktoré sa boli zriadili podľa septembrového patentu z roku 1859, boli následkom
maďarónskych agitácií mnohé od zriadenia poodpádali, alebo — ako to dr. Hurban povedal —
doneriadili sa. Tak mal i Lichard mnoho mrzutosti, keď mu nespokojenci cirkev, predtým
pokojnú, vzbúrili a k odpadnutiu od patentálneho zriadenia priviedli. Mne bol Kuzmány
pri odchode z Viedne sľúbil, že ma príde do Skalice ordinovať. I čakal som, že sa cirkev
po utíšení prvej búrky zas k patentálnemu zriadeniu navráti, takže Kuzmány bude môcť
prísť do Skalice. Maximilián Hudec, ktorý bol vo Viedni veľmi horlivým Slovákom, bol mi
písal, že netrúfa u mňa toľko stálosti, že by som dočkal na posviacku, ktorú mal vykonať
Kuzmány. Mne by bolo bývalo najmilšie, keby sa to bolo mohlo stať. Ale Lichard mi
povedal, že sa to pri daných okolnostiach stať nemôže, lebo sfanatizovaní nespokojenci
by ma mohli z fary vyhádzať a chorý farár by tak zostal bez pomocníka, ktorého k
blížiacim sa vianočným sviatkom nevyhnuteľne potrebuje a bez neho nijako sa obísť
nemôže. Opísal som teda Kuzmánymu, ako veci v Skalici stoja, a prosil som o úpravu, ako
sa zachovať. Či naňho čakať, či s ohľadom na chorého Licharda, aby na sviatky bez
pomocníka nezostal, dať sa ordinovať Stromskému v Prešporku. Odpovedal mi, že keď je
tak, on mi to nezazlieva, keď sa dám ordinovať v Prešporku, čo sa potom 18. decembra
1860 stalo. Ale môj milý Macko Hudec, ktorý ma za takého slabocha považoval, pozdejšie
prehodil kepeň, a ja som vždy zoslal, čím ma boh stvoril, Slovákom. Pravda, nikdy som sa
vyzývavo nechoval, nikoho som nedráždil, nikomu sa nevyhrážal. Ja rozumiem hrozbu, ale
len tam, kde sa tej hrozby niekto naľaká. Ale kde moju hrozbu ohrozovaný schytí za tenší
koniec a hrubším ma ovalí po hlave, tam by som musel byť pošinutý na rozume, keby som
silnejšiemu hrozil. Tak ja rozumiem slovu Kristovmu: „Neodpírejte zlému,“ lebo keby som
ho nemiestnym odporom ešte viacej rozkatoval, rád by som vedel, čomu dobrému by to
poslúžilo.Nezadlho potom bol Hudec povolaný na faru púchovskú, kde v rokoch 1865 — 70 úradoval a
potom prijal povolanie na štátnu preparandiu[2]do Levíc ako profesor hudby, lebo bol dobrý hudobník a spevák. Tam si
pomaďarčil meno a menoval sa Bán, možno aby meno „Hudec“ jeho deťom nezavadzalo. Ako
penzionovaný profesor bol za čas kaplánom u Trsztyénszkeho pri slovensko-maďarskej
cirkvi v Prešporku, kde ho raz Trsztyénszky môjmu švagrovi týmito slovami predstavil:
„Môj kaplán, ktorý sa teraz menuje Bán, predtým sa menoval Hudec a pozdejšie ktozná ako
sa ešte menovať bude!“ Ja som vždy ľutoval Hudca a ľutujem ho i v hrobe, že takú metamorfózu[3]podstúpil, akú by od neho nikto, ani on sám ešte roku 1865 nebol očakával.
Tak sa nám premenil i Baltík, ktorý mnoho ráz pred svojím vyvolením na biskupský úrad
také skvelé dôkazy bol dal svojej lásky a vernosti k slovenskému národu, a potom
okolnosti priviedli ho ta, že sa vrhol do náručia tých, ktorí všetko podujímali, aby
jeho vyvolenie prekazili. Na ňom sa naplnilo slovo Kristovo Petrovi povedané (Ján XXI,
18): „Když si byl mladší, opasovals’ se a chodíval si, kams’ chtěl; ale když se
zestaráš, vztáhneš ruce své a jiný tě opáše a povede, kams’ bys ty nechtěl,“ ako tieto
slová spomenul náš výtečný Michal Bodický[4]v nekrológu Baltíkovom[5]a ako som to bol Baltíkovi písal ešte pred rokom 1909. Ja cítim len úprimnú
ľútosť nad touto premenou Baltíkovou, ale nikdy sa neopovážim dvíhať kameň proti nemu.
Keď asi v osemdesiatych rokoch minulého storočia bolo viacej bohoslovcov vyhodených z
Prešporka, o pár dní zatým bol som tam návštevou u kapitána Schnellera, postretol ma na
ulici profesor Pukánszky a rozprával mi, čo sa s tými žiakmi stalo. Potom navštívil som
i biskupa Gedulyho, a keď do spomienky prišli tí vyhodení študenti, riekol som Gedulymu:
„To sa nemôže schvaľovať, keď študenti i po nociach kaviarne navštevujú a tam si
vyspevujú, lebo ich chudobní rodičia na to posielajú do škôl, aby sa tam pilno učili a k
svojmu budúcemu povolaniu náležite pripravovali, a nie aby si po nociach v kaviarňach z
kopýtka vyhadzovali; a za to by bol dostatočný trest býval, keby na dve hodiny do
karceru boli bývali zacviknutí. Stavil by som sa — reku — keby sudcovia týchto
vyhodených študentov ruku svoju na srdce boli položili a si tú otázku predložili: Či sme
my, ako študenti, horšie veci nepostvárali?…“ Odpovedal mi žalostným hlasom: „Pravdu
máte, ale ja som len súdny výrok musel podpísať.“ Z tých vyhodených študentov jeden
umrel vlani v Amerike, druhý sa dostal do Bulharska a tam zažil hrúzy svetovej vojny.V Skalici dávnejšie kvitlo súkenníctvo a skalické súkna tešili sa dobrej povesti na
široko-ďaleko. Za môjho pobytu v tomto meste boli už len, tuším, dvaja, ktorí vyrábali
na ručných strojoch súkna a vyvážali ich na trhy do Trnavy a Pešti. Ale súkenníctvo
odvtedy, ako počúvam, celkom zaniklo. O skalickom súkne sa hovorilo, že je také mocné,
že keď si z neho niekto dá ušiť kabát alebo nohavice, tak dlho ich bude nosiť, až z nich
nezostanú len dierky na gombíky.Zakiaľ tu kvitlo súkenníctvo, zatiaľ sa pestovala i na roliach postrihačská štetka
(Dipsacus fullonum), z ktorej som tu už ani jedného exemplára nenašiel, hoci možno, že
sa kde-tu jeden kus v poli potĺka ako zbytok niekdajšej kultúry vo veľkom, na vývoz.
Rastlinu túto menuje Reuss (Května Slovenska, 202) i „marena, rýt, mara, broc, brotec“ a
udáva ju „na smetiskách mezi vinicemi. Mezi Děvínem a Břetislavou, a tu i tam jihem i
západem Slovenska“, ale všade len zdivočenú a bez stáleho stanovišťa. Zato na veľkých
plochách sa pestovala iná farbiarska rastlina, ktorú keď som po prvý raz videl,
považoval som ju za kŕmnu alebo cukrovú repu. Je to boryt, šart i vajt zvaná rastlina
(Isatis tinctoria). Reuss na udanom mieste hovorí, že rastie „při cestách, na loukách;
mezi žitem, Miškovec, Podmatra, okolo Trnavy, Kepčína, Břetislavy“, ale nespomína, že by
sa kde na území Slovenska pestovala vo veľkom. Okolo Trnavy, Hlohovca a Udvarnoku sám
som ju videl a zbieral medzi obilím ako dosť častú burinu a myslím, že tam niekde kedysi
pestovaná bývala na roliach a teraz húževnate drží sa na svojom stanovišti. V Skalici ju
menujú vajt a listy jej viac ráz do roka kosákmi zrezávajú, veľkým kamenným, koňom
ťahaným kolom, s prísadou haseného vápna, na kašu mačkajú, z tej kaše rukami guľky
veľkosti orecha formujú a na leskách, osobitne na to pripravených v sušiarňach sušia a
ako prísadu do indiga fabrikám na farbenie vlny a súkna na modro do cudzozemska vyvážajú
a len malú čiastku doma spotrebujú. Pekný pohľad poskytuje tabla aj tu na semeno
nechaná, keď kvitne. Je to ako kus zlatožltého koberca na zeleni obilím posiateho poľa.
Vtedy platili za starý cent takých vajtových guliek osem zlatých. A pestovanie vajtu sa
výborne vyplácalo. Daniel Lichard, ktorý každoročne na letovisko s celou rodinkou
prichádzal do Skalice, lebo tu mal brata, svokrov a švagrov, uviedol v Skalici
pestovanie tmavopurpurového slezu (Althaea rosea atropurpurea), ktorý tu malvou
menovali. A toto sa omnoho lepšie vyplácalo ako dochovávanie akejkoľvek inej rastliny.
Keď počal slez kvitnúť, otrhávali sa na ňom kvety i s kalichmi, ktoré potom doma
odrezávali sa od zelených kalichov, aby len samé lupene zostali. Cent sviežich kvetov s
kalichmi dal očistený dvadsať funtov čistého suchého kvetu. Spočiatku sa predával cent
suchého kvetu za sto zlatých. Pozdejšie cena kvetu slezového veľmi klesla. Ale keď sa z
Ameriky dostala hrdzavej farby hubka Puccinia malvacearum, tá slezové kultúry zničila.
Pozdejšie urobil som i ja pokus s dochovávaním tohoto slezu na Považí, ktorý sa
znamenite vydaril za dva roky, ale už na tretí rok boli byle, listy a kalichy touto
hubkou pokryté a ja som prestal malvu sadiť.Túto skazonosnú hubku som ja prvý v celom mocnárstve spozoroval, a keď mi na môj dotaz
Daniel Lichard odpovedal, akej spusty narobila na slezových kultúrach i v Skalici,
uverejnil som to v Skofitzovom botanickom časopise. Od tých čias máme tohoto
amerikánskeho votrelca nielen na pestovanej v záhradách „slezovej ruži“, ako ľud túto
Althaeu menuje, ale i na divo rastúcich druhoch slezu Malva silvestris, rotundifolia a
borealis, a už sa tejto hubky nestrasieme. Mestský kapitán bol komusi niečo prekotil,
ktorý mal za to naňho zlosť a aby sa mu pomstil, počkal, až jeho slezové pole počne
dobre zakvitať, potom mu ho cez jednu noc celé pokosil. Roľa bola pod dve merice a jeden
kosec by takú veľkú plochu za krátky čas jednej letnej noci nebol mohol naholo pokosiť,
muselo tých tajných koscov byť viacej a túto neplechu veľmi opatrne vykonali, že pri
práci neboli dolapení. Taký chunchuzský[6]kúsok vykonaný bol pozdejšie i v Podhradí jednému gazdovi, ktorý vyzradil
kmínov, že boli pochytaní a z krádeže usvedčení. Na druhý deň videl gazda celý rad
svojich mladých slív pri roli postínaný. Kapitán tušil, kto sa mu tým skosením slezu
zavďačil tak, ako i ten Podhraďan šípil, kto to tak ovocné stromy opatruje, ale že nemal
ani jeden svedkov a na takú čertovmu si nikto svedkov nepovoláva, ani nežalovali, ale
škodu mlčky trpeli. I pokosenie konopí býva takým športom pomstychtivých ľudí. Jedno
slovenské trefné príslovie hovorí: „Kmín má jeden hriech, ale okradnutný má desať
hriechov.“ Aký to má zmysel? Celkom správny. Zlodej má hriech, že kradne a okradnutý má
i desať nevinných v podozrení z krádeže a aspoň v mysli obviňuje i spravodlivého, a tak
v mysli proti mnohým hreší. Majiteľ toho pokoseného slezu musel čakať, až z koreňov nové
byle vyhnali a zakvitli, ale že to už hodne neskoro sa stalo a nové výhonky chatrné
množstvo kvetu vydali, mal na tej roli aspoň dvetisíc zlatých škody.Toho času bolo v Skalici veľmi málo židov. Jeden chodil s károu a predával šnúročky,
stužtičky, gombíky, špendlíky, ihly a iný drobný tovar. Neviem, či jeho pravé meno bolo
„Telátko“, ale celé mesto a okolie ho tak menovalo. Časom zbohatol a jeho synovia, jeden
sa menoval Timföld a druhý Teleky, ako moderní židia hrali pánov v meste. Keď si za
časov cisára Jozefa II. museli dať všetci židia rodinné mená alebo priezviská, prišiel
jeden žid k holičskému slúžnemu Papánkovi, ktorý pochádzal zo starej rodiny zemianskej,
aby sa dal úradne zapísať svojím prijatým rodinným menom a riekol ponížene: „Pán
veľkomožný, ja sa budem menovať Papánek.“ Slúžneho to nazlostilo, že sa žid opovážil
jeho meno si dávať, i okríkol ho: „Čó, smradľavý žide! Ja som Papánek, i ty chceš byť
Papánek! To nedovolím.“ Na to žid celkom pokojne riekol: „Teda ja budem Kakánek.“ Či sa
to na literu tak stalo, neviem s istotou, ale často som počul spomínať žida Kakánka.Ani som sa dobre v Skalici nezohrial, bol som vpísaný do zoznamu voličov, lebo sa
robili prípravy k voľbe mestského magistrátu a zastupiteľského sboru a k voľbe vyslanca
do snemu. Čo sa mestského magistrátu a reprezentanov týka, tam voľba bola tajným
hlasovaním. Na mestskom dome boli vystavené tri urny, každá s menom kandidáta označená.
Volič dostal guľku, vložil ruku do každej z tých urien a pustil guľku nepozorovane do
urny toho kandidáta, ktorý sa mu pozdával. Kto mal najviac guliek, bol vyhlásený za
vyvoleného. Na reprezentantov sa hlasovalo tak, že každý volič dostal tlačený zoznam
všetkých voličov, na ktorom podčiarol toľko mien, koľko malo byť reprezentantov, to sa
potom spočítalo, a ktorí mali najviac hlasov, stali sa na tri roky reprezentantmi.
Medzitým sa po chodbách a dvore mestského domu a i na ulici tuho rečnilo a debatovalo.
Na vlastné uši som počul jedného kováča stentorským[7]hlasom pokrikovať: „My nechceme takých pánú, kerí sa dajú za víno a hnilý
sýr volit, a co inší!“ Tento podkovaného hrdla rečník v prúde reči mal vo zvyku
podchvíľou vykríknuť „a co inší“. Poznal som pri Hlohovci jedného erdődyovského jágra,
ktorý veľmi často v prúde rečí opakoval: „Sodergleichen a čo inší, jedno s druhým,“ čo
veľmi smiešne bývalo. Keď sa niekedy strhol krik v sieni mestského domu, vyskočil
mestský kapitán Kuba, človek nízkej postavy, ale širokoplecí a energický, na stôl a
počal buzogáňom o stôl trepať a tak mešťanov k tichosti upomínal, čo sa mu i vždy
podarilo. Po voľbe zavládlo v meste zase ticho a každý išiel po svojej práci.Onedlho potom bola v Skalici voľba vyslanca do snemu. Skaličania sa všelijako
usilovali, aby ich kapitán Kuba bol vyvolený, a nie vládny kandidát zeman Zmertich
(Smrtič). Čo sa dialo pred voľbou, to už nepamätám, ale v deň voľby bolo v Skalici veľmi
hlučno, stránky sa hľadeli navzájom prekričať revaním „éljen“,[8]každý na počesť svojho kandidáta. Ale keď sa dovalili zástupy Zmertichových
voličov a diletantov z celého okolia, popredku sme vedeli, že s naším nezemianskym
kandidátom proti tomu zemianskemu s bubny a trúbami prepadnúť musíme. Za chvíľu som sa i
ja motal v tom dave národa, hodne podguráženého, a prezeral som si pohyby, posunky a
poskakovanie voličov a tie úzkostlivé tváre Skaličanov, ktorých Kuba ohnivým rečnením
hľadel pri dobrej nálade udržovať, ale z nepatrnej menšiny nevedel vyčarovať väčšinu.
Ako som sa v tom mori voličov motal, spozoroval som jedného drobnej postavy starého
mešťana, ako sa namáhavo hrabe hore agátom, i spýtal som sa ho: „Ale, pán Scházal, kam
to tak namáhavo lezú?“ Na to mi odpovedal: „Já su jako Zacheus a chcu všecko videt.“
„Ej, ale — reku — Krista Pána neuvidia z toho agátového figovníka.“ Len sa usmial a
medzi haluzami agátu učupený vytrval, dokiaľ celý zástup voličov nevtiahol do mesta.Korteši skalického protikandidáta rečnili na všetky strany tuho, nadávali z plného
hrdla Nemcom, ktorí nám uviedli do krajiny žandárov, financov, trafiky, štemple,[9]akcízy,[10]a čo ja viem, aké pliagy ešte a sľubovali, že to všetko ich kandidát zruší.
Na tieto sľuby odpovedali zmámené zástupy hromovými „éljenmi“, len to tak rínkom hučalo.
Dobre hovorí príslovie, že „na slaninu sa lapajú myši a na sľuby ľudia“. My sme, tuším,
ani k hlasovaniu neprišli a tak sme s naším kandidátom slávnostne prepadli. Ale veru ani
mňa, ani Licharda to nebolelo, ani nermútilo, lebo celá voľba bola len takým vyháňaním
diabla Belzebubom, a čert ako diabol! Kuba sa nám na druhý deň žaloval, že ho náramne
nohy bolia, keď ho jeho voličia, za nohy polapeného, za viac hodín vláčili po rínku.
Toto bola prvá vyslanecká voľba, ktorú som vo svojom živote videl. Na papieri boli tie
slobodné voľby dosť obstojné, ale v skutočnosti bývali často ohavné a ľud znemravňujúce.
Úplatky, márne sľuby, ako medové motúzy popod nos preťahované, napájanie, špiritusom
otravovanie a kŕmenie zmámeného ľudu ako v menažérii, koľko ráz bitky a vraždy bývali na
dennom poriadku alebo vlastne neporiadku. A táto skalická voľba bola ešte len takou
hračkou proti mnohým iným, o ktorých sme čítali a ktoré nám tak klasicky opísal Scotus
Viator (Seton Watson).[11]Koľko ráz som potom povedal, že by nebolo horšie, keby vyslanecké mandáty
boli dedičné, aspoň by náš ľud nebol pri každej voľbe mravne i hmotne humpľovaný.
Príznačné je, že pri takých voľbách židia hrali veľkú úlohu ako dobrovoľní alebo platení
vládni nadháňači, ale mali i za čo, lebo im maďarská vláda vo všetkom na ruku išla,
licencie im rozdávala a židia vedeli každý im nepohodlný zákon obísť a ho k svojmu zisku
vykoristiť. Mne sa tie voľby tak zhnusili, že som im vyhyboval a len dva razy som sa
zúčastnil na nich v Trenčianskej, kde sme mali slovenského kandidáta, s ktorým sme však,
prirodzene, vždy prepadli. Tieto záhubné voľby nám ľud mravne i hmotne kazili a od roku
1860 do poslednej predvojnovej voľby židovským krčmárom a vládnym nadháňačom cez hrdlá
kortešov a voličov ťažké milióny peňazí do vrecák naháňali. Zo všetkých tých sľubov,
ktorými sa vďačili maďarskí kandidáti voličom, nesplnili ani jeden. Neraz som počul
hovoriť, že škoda tých nemeckých úradníkov, medzi ktorými bolo mnoho Čechov, lebo že tí
boli k ľudu spravodlivejší a slušnejší, lebo súdili po zákone a nie po ľubovôli. V
Skalici bol jeden zeman, menom Kardoš. Ten mi raz povedal: „Oni by byli, pán kaplán,
hodný člověk, enom keby nebyli taký pansláv!“ — „Ale — reku — pán Kardoš, čo si oni pod
tým panslávom predstavujú?“ — „No,“ rečie, „to sú tací, kerí chcú mět slovenského krála
a krajinu chcú Rusom zaprodat.“ Boli časy, keď niekoho denunciant udal, že je kacírom,
už mali súdy a kati plné ruky roboty, aby z takto obvineného, miesto dôkazov, pomocou
mučiarní vynútili priznanie sa k nejakému kacírstvu a potom ho ad majorem dei gloriam[12]piekli a pálili. To prestalo, keď sa tie zaslepené súdy dosť napili ľudskej
krvi. Potom nastali bosorské súdy. Dostačilo, aby niekto anonymne udal, že vie čarovať,
búrky robiť a iné nemožnosti stvárať, a už sa súdy dali doňho, tak dlho ho mučili, až sa
im na všetko priznal a bol by na mukách i na to prisvedčil, že vie hviezdy hltať ako
halušky. A keďže vlastné zoznanie viacej platí ako tisíc svedkov, bol odsúdený na
upálenie za živa. Kto mal v rukách akty takýchto bosorských procesov ešte zo XVII.
storočia, nemôže sa dosť nadiviť nad hlúposťou a surovosťou tých, ináč školsky
vzdelaných a bezúhonným životom vynikajúcich sudcov, že také nemožnosti za skutočné a
možné považovali, na ktoré sa obžalovaných pri inkvizícii dopytovali! To tiež už
prestalo. Ale akoby svet nemohol ani obstáť bez takýchto krívd a zaslepeností, vymyseli
si násilné strašidlo panslavizmu. Štátu a cirkvi nebezpečný bol v zadubených hlavách
každý, koho za pansláva vykričali. Kto vedel správne po slovensky písať „y“ tam, kde
patrí, už to bola nota panslavizmu. Keď si študent na fotografiu správne po slovensky
napísal svoje meno, napríkladĎateľmiestoGyattély, už bol nebezpečným panslávom a múdry súd vyslovil:
Von s ním, aby nám týmto jedom žiactvo nenakazil. Nehovorte, to sa nestalo. Len si
pripomeňte súdy proti slovenským študentom v Prešporku, v Prešove a inde. Nuž,
chvalabohu, že sa i to navždy skončilo a ako sa my divíme, že súdy nad kacírmi a
bosorkami boli možné, tak sa naši potomci budú diviť, že boli možné súdy nad panslávmi.Kuba pozdejšie predsa dostal sa do snemu a ako eminentný vlastenec bol odmenený
županstvom kráľovských miest Skalice a Trenčína, akoby nitrianskemu županovi, ktorý
spravoval celú veľkú Nitriansku stolicu, nebolo možné spravovať i malé mesto Skalicu a
akoby trenčiansky župan nevládal spravovať vedľa celej stolice i mesto Trenčín.Toho času bol v Skalici evanjelickým rektorom František Winkler, zo Vsetína sem
povolaný. Bol to človek veľmi šľachetný, dobrý organista a spevák a všetky svoje deti,
ktorých mal osem, sám si vychovával, chlapcov až po gymnázium, a i dcéry naučil hrať na
organ, takže ho Anička, veľmi skromná a pracovitá panna, v jeho chorobe pri organe
zastupovala. Najstaršia dcéra sa práve na počiatku môjho kaplánovania vydala za bývalého
tunajšieho kaplána Jána Češka (ktorý sa písal „Czeschek“, aby to bolo krajšie). Češek
bol rodák pozdechovský a tamojšiu filiálku osamostatnil ako matku-cirkev, i stal sa jej
prvým farárom. Najstarší syn Winklerov bol Karol, vtedy v kníhkupectve Procházkovskom v
Tešíne. Pozdejšie prešiel do Brna k Winikerovi a o pár rokov otvoril tam samostatné
kníhkupectvo. Darilo sa mu dobre; keď však pustil sa i do nakladateľstva, to mu
zapríčinilo ťažkosti, z ktorých sa viac nevymotal. Mladší syn Adolf študoval za môjho
kaplánstva na gymnáziu, potom na univerzite v Tübingene, až prevzal vychovávací ústav
Bílkov vo Viedni, ktorý pozdejšie preniesol do Badenu pri Viedni, kde mal vystavaný celý
komplex budov. Ústav tento spravoval s veľkým zdarom až do svojej smrti. Adolf bol
horlivým Slovanom a úprimným priateľom Slovákov. Navštevoval ma i v Podhradí. Najmladší
syn starého Winklera bol Šándor, za mojich časov asi sedem — osemročný, a už ho otec
pilno učil hrať na klavíri. Že rektor Winkler býval v tom istom dome, kde i farár, a vo
dvore bola škola, často som ho navštevoval. Raz som malého Šándora pristihol pri
klavíri, ako si chutne vyhrával a vyspevoval: „Šel Jukel na pívo, na to dobré pívo.“ Za
to som ho pochválil a potom častejšie mi to isté musel vyhrávať a vyspevovať, ale keď
nebol na to naladený, i so slzami sa dal do spevu. Teraz je na štátnej reálke v Ostrave
profesorom francúzskej a anglickej reči. Ako takého som ho po mnohých rokoch v
Piešťanoch videl, kde bol na liečbe so svojím, vtedy chorým synom.Byt rektora skalického pozostával z jednej izby a maličkej kutery. Nebola to maličkosť
s takým kŕdľom detí sa tam spratať a tieto deti pri veľmi skromných dôchodkoch
vychovávať. Koľko ráz som videl celú rodinu v tej malej kutere z jednej misy obedovať.
Starí, sedeli na žigli (dlhej truhle) a deti okolo misy stáli. A predsa som nikdy
nepočul Winklera žalovať sa na biedu a prichatrné dôchodky, alebo nejakú nespokojnosť
ukazovať nad takým biednym postavením. To ho u mňa robilo veľkým, úctyhodným a ja som to
vždy považoval za zvláštne požehnanie božie, že pri všetkom tom svoje deti tak zdarne
vychovať mohol. Keď počala roku 1860 maďarčina i v Skalici strašiť a pár nespokojencov s
rektorom preto, že nevedel ani slova po maďarsky, jemu do Hanákov a Moravčíkov nadávať
začalo, ba dávali mu pocítiť, že by sa ho radi striasli, nastali mu časy nezaslúžených
trpkostí, ktoré však so stoickou trpezlivosťou znášal. Ba prichytil sa s celou
odhodlanosťou do učenia maďarčiny, v čom som mu rád bol na pomoci, takže sme každý deň
drvili maďarčinu. Chudák Winkler, obávajúc sa, že pre neznalosť maďarčiny môžu mu
povstať ešte väčšie ostudy, onedlho odišiel za učiteľa na Moravu. Druhý evanjelický
učiteľ skalický bol Pokorný, veľký podivín a samotár. Tento býval v cirkevnom domku
oproti kostolu a patril tiež do cechu takrečených autonomistov, naježených proti
farárovi. O Pokornom som počul, že mal peknú slovenskú, vlastne českú knihovničku, z
ktorej tým, ktorí mu boli po chuti, knihy požičiaval. Ako zvláštnosť hovorilo sa o ňom,
že keď dostal na obed slížky (rezance), nie vidličkou, ale veľkým špendlíkom ich po
jednom vyberal a tak jedával. S tým, ako s odporníkom farárovým, som sa neschádzal,
najviac že sme sa na ulici stretli a pozdravili. Mal i brata hrbatého, ale veľmi
vtipného a bystrého, ktorý Skaličanom rozprával, ako povstávajú nové módy v Paríži. Tam
vraj každoročne odkladajú do veľkého suda v roku nosené šaty a keď je ten sud už celý
zaplnený, potom ho obrátia čím hore, tým dolu a vyberajú z neho tam uložené šaty ako
nové módy.Cylindre vychádzali chytro z módy, a v Prešporku býval šport narážať cylindre cez uši
po uliciach. Lichard chodil po ulici vždy ešte s rešpektabilným cylindrom; ja som svoj z
Viedne donesený parádny cylinder chcel zachrániť pred atentátom nejakého pojašeného
skalického patriota, preto nechával som ho doma a chodil som v nízkom klobúku, ktorý som
si bol z Prešporka doniesol. To sa Lichardovi nepozdávalo, ale keď počul o narážaní
cylindrov, odhodlal sa i on nosiť nízky klobúk. Klobúčnici mali zlaté časy, lebo sa
nízke klobúky na dračku míňali, keď sa s cylindrom nikto neopovážil vykročiť na ulicu,
aby mu ho niekto nenalial až po plecia. I šnurované kabáty (atily a čamary) a nohavice,
aspoň pri spodku s pár šnúrami, chytro sa rozširovali. I ja som si také šnurované šaty
dal ušiť, nad čím Lichard až ruky zalamoval a riekol: „To je néco mimorádneho!“ Ale
netrvalo dlho a i on sa objavil na ulici v šnurovanom kabáte. Z mojej kaplánskej pláce,
ktorá bola ročných šesťdesiat zlatých, luxus nových šnurovaných šiat nebol by som si
mohol dovoliť; ale mal som ešte z viedenskej mimoriadnej podpory usporených celých sto
zlatých, u rodičov v Lubine opatrovaných a tie mi rodičia poslali, keď som im odpísal,
že metamorfózu šiat musím podstúpiť. Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní, vlastne ujednaní
medzi Nemcami a Maďarmi na potláčanie a ovládanie slovanských národov pred a za Litavou,
počalo sa všetko i na Slovensku hýbať a oprekot maďarčiť. Beust povedal: „Ich werde
schon die Slaven an die Wand drucken!“ (Však ja Slovanov pritlačím o stenu!), a ako v
Rakúsku, tak v Uhrách tlačili Slovanov tak dlho k stene, kým sa táto stena po päťročnej
svetovej vojne nezvalila a národy sa neoslobodili a na rumoch rakúsko-uhorskej, umele a
násilím udržovanej ríše, skryštalizovali sa útvary nových štátov. Po tom famóznom
vyrovnaní českí profesori na skalickom gymnáziu boli prepustení a na ich miesto i
neuspôsobilí za profesorov povolaní, čo malo za následok veľký úpadok gymnázia. Hodný
direktor Klumpar bol povolaný na gymnázium do Jindřichovho Hradca, kde požehnane pôsobil
až do svojej smrti. Keď boli stoličné reštaurácie a na niektorý úrad sa hlásil i taký,
ktorý bol slúžil i za nemeckej vlády, a niekto o ňom skríkol „meghalt“ (umrel), čo toľko
znamenalo, že pod Bachom ako bachhusár slúžil, už mu odzvonili, lebo sa do úradu
nedostal.Za mojich časov kaplánskych v majetnejších rodinách skalických patrila nemčina k
dobrému tónu a nebolo ani jednej meštianskej rodiny, ktorá by nebola znala po nemecky,
hoci sa i medzi sebou po slovensky zhovárali, nárečím skalickým, veľmi blízkym češtine.
Deti oslovovali otca „fotinku“ (fotiner, Vaterchen) a matku „mutinko“. Za najšpatnejšie
a najhroznejšie nadávačné slovo patrilo, keď niekoho poctili titulom „mrvoňa“. „To je
taký mrvoň! To sú tací mrvoni!“ Mrvoň bol horší než „lunt“ (lump). Raz kominár neprišiel
do fary a do školy načas komíny vymetať. Pani farárka a rechtorka pod bránou stáli a za
dlhú chvíľu svoju neľútosť nad opozdením kominárovým ostrými slovami vyjavovali, kde sa
neprítomným kominárom jeden „mrvoň“ za druhým o hlavu hádzal. Ja som bol práve z
botanickej vychádzky prišiel, na kanape som odpočíval a veľmi ma bavilo to dlhé
rezonovanie dvoch paní, i nevedel som pochopiť, kde sa toľko „mrvoňov“ nabralo na jazyku
ináč dobrosrdečnej farárky! Keď len vrava za dlhú chvíľu neprestávala, otvoril som dvere
a povedal som so smiechom: „Ale, prosím vás, ako môžete s takým ohňom a tak dlho
rozprávať o tom, že kominár načas neprišiel vymetať?“ Dali sa do smiechu a bolo po
hneve. Koľko ráz sme sa potom do chuti nasmiali na tom mrvoňovaní kominárov.Že som sa nevedel holiť, musel som chodiť k holičovi. Tam som videl, ako sporivo
zachádzal holič s mydlom, keď holil sedliakov. Jednému tvár hodne namydlil a druhý na
stolici sediac čakal, až na neho príde rad. Čo mydla i so strnišťom brady zoškriabal
tomu prvému z tvári, to čakajúcemu šmaril na bradu, aby usporil mydla. Je toto síce len
pletka, ale zaslúži predsa spomenutie, ako svoje háklivé remeslo konal holič v
kráľovskom slobodnom meste. Ja som síce tak z druhej brady mydliny nedostával, ale pre
lepšiu bezpečnosť dal som radšej holičovi prichádzať ku mne do fary, aby sa niekedy
nepomýlil a mne plný prst mydla, i so špinou a strniskom cudzím, nešmaril na bradu. Ale
ho musím pochváliť, že sa dobre rozumel do svojho remesla a ani jeden raz ma neporezal.Úradných povinností som mal málo. Lichard si to nedal vziať, že každú druhú nedeľu sám
kázal, len ranné bohoslužby, pár ľuďmi navštevované, ponechal mne. Najpilnejším
navštevovateľom kostola bol jeden penzionovaný husársky kapitán, menom Výskok, ktorý,
hoci mal čisto slovenské meno, bol rodený Maďar, kdesi od Debrecína. Keď boli lapačky
regrútov, bol i on v svojom rodisku lapený, hneď na fľaku ostrihaný a medzi husárov
vradený. Že sa pri vojenčine príkladne choval, postupoval v hodnosti vždy vyššie, a v
čas revolúcie zostal verný svojmu panovníkovi, priviedol to až na kapitána, a nie tak
pre vysoký vek, ako pre lúpanie v nohách bol penzionovaný a prišiel bývať do Skalice,
kde ho všetci ľudia radi mali. Každé ráno chodil do kostola, nech bolo počasie
akékoľvek; po kostole zašiel si na jednu studničku v predmestí, aby sa napil čerstvej
vody, potom sa za hodinku poprechádzal a vrátil sa domov. Stalo sa, že náš kapitán po
tri rána nebol v kostole. Išli sme ho s Lichardom navštíviť a našli sme ho na železnej
posteli ležať so „Zpěvníkom“ v hrsti. Lichard vyslovil svoje poľutovanie nad jeho
chorobou a želal mu skoré vyzdravenie. Na to kapitán odpovedal: „Ej, pán farár, neškodí
to, keď Pán Boh poklope človeku niekedy po hlave a riekne: počkaj, i ja som ešte tu;
ináč by si človek všelijaké nepríslušnosti dovolil.“ Raz, keď som sa s ním stretol v
poli, spýtal som sa ho, ako je to, že on, ako rodený Maďar, prišiel bývať na Slovensko a
nie na Dolnú zem medzi Maďarov. Odpoveď jeho, celkom vážna, ma prekvapila, keď povedal:
„Medzi Maďarov nepôjdem, lebo je to ľud zlorečený, ktorý v zlorečení špiní Boha, Krista,
Máriu a všetkých svätých.“ V Skalici býval jeden muž, ktorý kapitánovi pri vojsku
posluhoval. Výskok bol k nemu vždy dobrosrdečný, v potrebe mu peniaze požičiaval, ktoré
nikdy od neho nazad nepožadoval. Slovom, bol to vojak, akých len málo býva.Nemôžem nespomenúť niektoré osoby v Skalici, s ktorými sme sa často schádzali, lebo
tam bolo i niekoľko notorických nepriateľov Lichardových, ktorí sa s ním neschádzali a
ku ktorým som ani ja nechodil. Jedného prezývali „Napoleonom“ a druhého „Verbőczym“. Raz
ma bol jeden z tých tuhých autonomistov interpeloval, prečo ho nenavštívim. Odpovedal
som mu, že som počul o ňom, že sa neodporúča kňazom ísť do jeho domu. To ho zarazilo a
povedal: „Však sú oni enom kaplán.“ — „Ale — reku — i kaplán je kňaz, lenže je ešte nie
farárom.“Môj bývalý spolužiak na lýceu prešporskom Eugen Mazúr, syn skalického inžiniera a
pozdejšie rýchlo zbohatnuvší advokát v Nitre, bavil sa cez leto v Skalici v rodičovskom
dome „na majíroch“; jeho sestru vzal si za ženu vsetínsky farár Samko Jurenka, ktorá po
skorej smrti svojho brata majetok jeho zdedila. S týmto svojím spolužiakom častejšie som
sa schádzaval, zvlášť pri večerných návštevách v niektorých meštianskych domoch, pri
ošupovaní kukurice. To bývali nezávadno-veselé chvíle, kde sa mládež schádzala a žartom
i spevom si dodávala chuti k čím rýchlejšiemu ošupovaniu kukuričných klasov alebo, ako
sa to v Skalici hovorilo, „tureckého žita“, ktorému sa v skalickom poli výborne darí.
Niekedy zavítal i rechtor Winkler do tej veselej spoločnosti. Keď sa prestalo šúpať,
Winkler vzal dlhý linonár do ruky, predstavoval nahnevaného šúlmajstra[13]a počal hlasom hlbokého basu spievať: „Liebe Kinder, gebt recht Acht, dass
ihr’s ABC gut macht,“[14]pričom šermoval linonárom; chór ostatných spevákov predstavoval školské
deti, spievajúce: A, b, c, d, e, f, g atď., čo nás všetkých rozveselilo. Asi roku 1880
Winklerov syn, už spomenutý Adolf, tiež dobrý hudobník a spevák, tento humoristický spev
i s notami vydal po česky vo Viedni a poslal i mne jeden výtlačok.S Lichardom sme aspoň raz za týždeň navštevovali i bývalého pekára, starého pána
Pavlíka, švagra povestného rechtora myjavského Martešíka. Pri každej návšteve nás jeho
staručká, drobnučká ženička častovala kyslým mliekom, smotanou postrašeným, a starý pán
Pavlík nás raz v lete prekvapil dvojročnými jablkami zo svojej primoravskej štepnice,
ktoré sa svieže a chutné tak dlho udržali v pivnici. Tento starý pán daroval mi raz
desať zlatých, ako vraj náhradu za to, že nemám ofery. To bol jediný dar, ktorý som za
môjho jednoročného kaplánstva v Skalici dostal. Bezprostredne vedľa fary býval v svojom
úhľadnom jednoposchodovom dome môj švagor, mešťan Ján Miták, ktorý mal za ženu moju
sesternicu Amáliu Belohradskú zo Slovenského Pravna. Ten ma často volával do svojej
vinohradnej búdy, ktorú mal hodne ďaleko v „Líščinách“. Ale nerád som ta chodil, lebo
môj dobrák švagor mal vo zvyku každú chvíľu zastať a rozprávať, a ja by som bol rád bez
takých zdĺhavých zastávok rezko k cieľu kráčal, ale preňho postál som i ja.Tie vinohradné búdy sú špecialita skalická. Niektoré sú vilám podobné domy a vo
všetkých sú prešovne a pivnice, kde víno opatrujú. Neďaleko Hlohovca, v Udvornoku, také
búdy menujú „hajlochmi“. Bude toto slovo nemecké, ale nie od „Heu“ (seno) odvodené, ale
skôr od „Hau“ (kopanie), keďže i v Prešporku hovoria vinohradníkom „Hauer“, a „Loch“
môže znamenať pivnicu. Majiteľ takej búdy dochodí podvečer i samotný, tu rozloží si na
prevalený prázdny súdok z domu donesenú husacinu, hnilý syr alebo zázvorníky, ktoré v
Skalici dobre vyrábajú, a natočí si z bočky (desaťokovnák)[15]vína a tak si tam zajedá a popíja, potom v noci zasa samotný domov rajtuje
alebo, ak víno prílišne „koštoval“, brčkuje. I svojich hostí radi vodievajú do búdy. Keď
prídu kupci na víno a majiteľ by ich chcel počastovať hnilým syrom, čo skúsenejší sa
syra ani nedotknú, lebo vraj kto jedol hnilý syr, tomu i ten drapák ako tokajčina
chutná. Často som býval pozvaný alebo do Pavlíkovej, spomenutého už Mitákovej, alebo
Vrchovského, farárovho svokrovej búdy, najmä keď letné dva mesiace redaktor Daniel
Lichard v Skalici trávil. V jeho spoločnosti najradšej som chodil do búdy nie pre to
víno, lebo to mi nechutilo, ale pre rozprávky. Cestou k vinohradom opytoval sa ma
Lichard na rastliny, ktoré sme vedľa seba videli, a na spiatočnej ceste, keď bola obloha
jasná, zas Lichard mne ukazoval hviezdy, a tak sme si týmito botanicko-astronomickými
rozprávkami prechádzku spríjemňovali. V Skalici dobrú povesť požívalo víno červené,
ktorého sa však málo dostalo na vývoz, lebo sa ho najviac doma minulo. Počul som, že
toto červené skalické víno predávajú v Prahe v ozdobných buteľkách miesto mělnického.
Vtedy bola cena skalického vína dvanásť zlatých za starý okov. Ja som mal vždy a mám
dosiaľ víno najradšej len v podobe hrozna alebo ešte sladkého muštu. Kysnúce víno menuje
sa „burčák“ a je, aspoň mne, chuti odpornej. Počul som, že burčák najchytrejšie vystúpi
do hlavy, a o takom hovoria v Skalici, že má „burčákového macha“.Už za môjho pobytu v Pezinku stalo sa, že k Žarnovickému prišiel jeho prešporský
krajčír, práve keď víno začalo najlepšie kysnúť. Žarnovický ponúkol krajčíra hodným
pohárom burčáku, ktorý mu znamenite chutnal. Spýtal sa ho teda, či mu môže ešte jedným
pohárom poslúžiť. A keď krajčír o to prosil, predložil mu i druhý pohár. Že sa však
krajčír ponáhľal na železnicu, aby ho vlak neodbehol, vypil jedným dúškom pohár a náhlil
sa k železnici. Potom sa rozležalo Žarnovickému v hlave, či krajčír potrafí do
železničného vozňa. Vybral sa teda hneď na stanicu a videl tam toho krajčíra o stĺp
opretého a ustavične odpľúvajúceho, ale do vozňa predsa potrafil.V Skalici málokedy bolo vidieť opitého človeka, tak ako teraz i v Pezinku opitý len
zriedka sa ukáže. Toho času ešte neboli známi zhubcovia viníc, fyloxéra a peronospóra,
ktorí pozdejšie takú úžasnú škodu narobili vo viniciach, že celé veľké plochy vinohradov
spustli. I v záhradách majú Skaličania celé rady krásnych longošov, na vysokých stĺpoch
a latkách ťahaných longošov zvlášť tabulového hrozna. I vo farskej záhrade boli také
laubne viničové, zväčša červeného sylvána, hrozna veľmi chutného a skoro zrejúceho. V
lete spozoroval som v kúte takého longoša veľkú pavučinu a pri diere strežúceho krásneho
pavúka križiaka (Epeira diadema). Ako som sa priblížil, fuk ten do diery! Lapil som
muchu a položil som ju na pavučinu. Kým ma pavúk videl, čo ako otriasala mucha
pavučinou, neopovážil sa vyliezť z diery. Keď som odišiel a o chvíľu sa vrátil, už mal
pavúk muchu vovlečenú do diery. A tento, ako lieskovec veľký pavúk o pár dní už sa
neukrýval predo mnou, ba tak skrotol, že pri bráne svojej rezidencie čakal na mňa a keď
ma spozoroval, vyliezol celý na pavučinu a otŕčal tykadlá a muchu mi už z ruky bral. Kto
by mohol pochybovať o inteligencii tohoto zvieratka? V jeho podivnom mozgu bolo čosi ako
rozum a pamäť. Zo skúsenosti vedel, že som mu jeho rezidenciu, po pravidlách
matematických kunštovne a krásne utkanú, nepokazil, jemu nikdy neublížil, ba na jatku
lichvu som mu donášal v podobe múch, to si zapamätal a nebál sa ma viacej. Koľko ráz som
i Licharda doviedol k tomuto zaujímavému kŕmeniu môjho pavúka, aby videl, ako ma čaká,
muchu mi z ruky berie a bez strachu si na nej pochutnáva. V Prešporku poznal som jedného
výborného arachneológa, dr. Böckha, ktorý mal krásnu a bohatú zbierku pavúkov, na
štráfky papieru prilepených a v špirituse v jednako veľkých, širokohrdlých fľaškách
systematicky poukladaných. Mnoho ráz som sa mu divil, jeho šikovnosť obdivoval, keď
pavúkom, už na prúžik papieru prilepeným, tupou ihlou tak nohy upravoval, ako ich majú,
keď sedia na pavučine. Viedenský dr. Mayer bol zasa pasionátnym skúmateľom mravcov.
Čítal som jeho klasické dielo o mravcoch a nevedel som sa dosť vynadiviť tej schopnosti,
s akou vedel o týchto maličkých pracovitých a inteligentných zvieratkách také bohaté a
dôkladné skúsenosti zobrať a zábavne i poučne opísať. Dr. Steindachnera by som zas
pomenoval Rafaelom[16]žiab, lebo jeho obrazy žiab v rozličných pohyboch sú také trefné, že ich
pozorovateľ len čaká, či skoro začnú kŕkať. Pavúky, mravce, žaby, ktorých si málokto
všíma, poskytnú priateľovi divov plnej prírody toľko vzácnych pôžitkov, že ani z údivu
nevychádza. Má to človek v božej prírode nielen v tropickom pásme zeme toľko krásy,
cieľaprimeranosti a múdrosti, ale všade toho nájde hojnosť, nech len pozorným okom vie
okolo seba, nad seba, pod seba a na seba hľadieť.Na kalvárii bavieval som sa zas s larvou mravenčiara, ktorého Nemci menujú
„Ameisenbär“. Na kalvárii je drobný terciárny piesok, ktorý v Skalici menujú „miligr“.
Tento hmyz si do toho piesku spraví lievikovitú, na pol prsta hlbokú jamku; na samom dne
jamky sa zaryje, len tykadlá mu trčia von, ktorými šibrinkuje, aby mravca alebo iný malý
hmyz dolákal, a ak sa ktorý, v tom domnení, že sa to na dne jamky červík hýbe, odváži do
jamky vkročiť, piesok sa mu pod nohami zosype a v piesku zahrabaný mravenčiar sa rýchle
obráti, nohami votrelcovi naprská piesku do očú, chytí ho za pačesy a pochutnáva si na
ňom. Bavilo ma to, keď som mu do jamky hodil pieskové zrnko, na ktoré mravenčiar hneď
naprskal piesku, akoby sa tam bola korisť lapila. Takto sklamaný vytočil si svoj lievik
znovu. V poli často vídať na chodníkoch chrobáka kalovala (Geotrupes), ktorý si zo
zvieracích výkalov okrúhlu guľku ušúľa a s veľkým namáhaním na bezpečné miesto kotúľa.
Koľko ráz vidno takú guľku dvoch chrobákov kotúľať. Jeden hlavou k zemi obrátenou tisne
guľku, druhý z protivnej strany stojí na zadných nohách a ostatnými namáhavo poťahuje za
sebou a tak s ňou račkuje. Nemci menujú tohoto chrobáka „Pillekäfer“. Mýlili by sme sa,
keby sme sa nazdávali, že je to chrobačí manželský pár, ktorý taký ovčí bobok
starostlivo sa usiluje dopratať na bezpečné miesto; lebo pravým majiteľom guľky je ten,
ktorý ju hlavou k zemi obrátenou tisne, a ten, ktorý z druhej strany, stojac na zadných
nohách, ju za sebou ťahá, je kmín a zbojník, ktorý sa usiluje už hotovú guľku uchvátiť,
než by sa mal pachtiť plackaním novej guľky. Keď to zákonný majiteľ spozoruje,
povstávajú z toho tuhé zápasy, kde, spravidla sa to stáva, silnejší a obratnejší ostáva
víťazom a vojennú korisť si uchváti. Zrovna tak, ako sa to u ľudí podľa Bismarckovho[17]pravidla „Macht geht vor Recht“ (moc ide pred právom) stáva.Na cintoríne a pri ňom na roliach vykopáva a vyoráva sa mnoho terciárnych slimáčikov a
mušličiek, lenže tie mušličky sa na prach rozpadúvajú, zato však krásne cerithia[18]a iné druhy slimačie sú dobre zachované. Bolo tu zrejme pobrežie terciárneho
mora, ktoré sa na široko-ďaleko rozlievalo. Keby mal kto v Skalici chuť takéto
skameneliny zbierať po každom daždi a každom preoraní pricintorínových rolí, mohol by
mnoho takých, mŕtvych síce, ale predsa len výrečných svedkov prastarej dávnovekosti
zobrať. Ešte dosiaľ opatrujem škatuľku cerithiami naplnenú, ktoré som si bol na roliach
pri cintoríne na pamiatku nazbieral. Teraz, keď je v Skalici slovenské gymnázium s
odborne vzdelanými profesormi, nebolo by iného treba, ako žiakov na tieto krásne
skameneliny upozorniť a im do hľadania chuti dodať, a uvideli by ste skoro, akú vzácnu
zbierku týchto skamenelín by títo šarvanci naznášali a v gymnáziálnom múzeu naskladali.
Časom by táto zbierka i geo- a paleontológovi[19]odbornému pri jeho štúdiách a literárnych prácach výbornú službu vykonala.
Máme my na našom Slovensku hojnosť takýchto prírodných vzácností, ktoré bolo by škoda
nechávať nepovšimnuté ležať. Pamätám sa, akú som mal radosť, keď som ako gymnaziálny
žiak v mojom rodisku v jarkoch vyklepával z kameňov amonitov a keď sa mi podarilo dobre
zachovaný exemplár dostať, a keď som pri Lubine v Čabratci náhodou našiel mohutnú vrstvu
mušlí ostreí a v jarkoch množstvo cerithií.Ale moje milé rastliny som ani za môjho kaplánovania po okolí skalickom, dosiaľ ešte
botanicky nepreskúmanom, nezanedbával. V Holiči býval síce začas na tamojšom panstve
lekár dr. Kržisch, pozdejšie stoličný fyzikus[20]dolnonitriansky v Trnave, dobrý botanik a rodák skalický Daniel Sloboda,[21]farár rusavský pod Hostýnom na Morave, pôvodca objemnej knihy
„Rostlinnictví“, ktorú Matica česká roku 1852 vydala; ktorá mi pri mnohých svojich
nedostatkoch ešte v rokoch 1854 — 58 pri mojich vychádzkach bola na dobrej pomoci; ale
či títo dvaja botanici skúmali i okolie skalické a svoje nálezy niekde uverejňovali, o
tom som sa nemohol dozvedieť. Za môjho pobytu v Skalici bol Daniel Sloboda navštívil
svojho brata. Pri tej príležitosti vyšli sme si do vinohradov, kde som našiel veľmi
vzácny astragalus danicus, ktorý som o pár rokov pozdejšie na Stránskom priesmyku v
množstve zbieral a na mnohé strany rozposlal. Pravou botanickou záhradou sú pusté
vinohrady skalické Vintoperk a Žebrák, kde sa mnohé vzácne druhy rastlín nachádzajú.
Dosť hojné je tu himantoglossum hircinum, vstavačovitá to rastlina s dlhým, remeňu
podobným spodným pyskom červeného kvetu. Vykopal som si z nej so zemou pár exemplárov a
presadil som ich do kvetníkov, kde ich potom mnohí chodili obdivovať. Mne len to bolo
zvláštne, že i takým, ktorí častejšie okolo Vintoperku chodievali, táto kvetina ušla
pozornosti a že im za mojím oknom ako niečo nevídaného prichodila. Pozdejšie zbieral som
túto krásku na viac miestach i pri Zemianskom Podhradí. Jeden silný, ešte v nevyvinutom
stave so zemou vykopaný a do kvetníka presadený, starostlivo opatrovaný exemplár
odvďačil sa mi sedemdesiatimi kvetmi. Kvety tieto síce páchnu capinou, ale pre ich krásu
a zvláštnu podobu im to radi odpustíme. Čo sú motýle medzi hmyzom, kolibríky medzi
vtákmi, opice medzi cicavcami, to sú orchidey medzi rastlinami a kvetmi.Po horách skalických som málokedy chodil, a i to len v blízkosti. Ako veľkú vzácnosť
som tam našiel jediný exemplár na Slovensku ešte neznámej Epipactis violacea,[22]ktorú som pozdejšie i na Javorine a v bošáckych horách, tu na jednom mieste
asi v štyridsiatich exemplároch objavil, z nich dvadsať vzal a ostatné tam nechal, aby
nevyhynula. Mokriny prímoravské chovajú hojnosť vodomilných rastlín, a keď ich človek
chce mať, nesmie byť maznavý a veľmi citlivý proti štípaniu celých rojov dotieravých
komárov, ktoré sa ani tabakovým dymom zaplašiť nedajú. Často som prichádzal od
moravských močarín s opuchnutou tvárou a rukami, čo som bol tak dôkladne doštípaný. V
tôni „Černého jazera“ rastie nádherné lekno (Nymphaea alba), ktorého veľký kvet a list
len pomocou dlhého vŕbového prúta mohol som dočiahnuť. Pri Moravskom brode, napravo
Rohatca, prekvapili ma na vlhkom piesku Scirpus Michelianus[23]a Lindernia pyxidaria,[24]ktoré som inde na Slovensku nevidel. Neďaleko mlyna medzi Skalicou a
Vrádišťom je nepatrná močarina — ak odvtedy nebola vysušená — a v nej Aster Tripolium,[25]Melilotus dentata[26]a utešená Carex hordeistichos.[27]V teplé jarné večery rád som sa prechádzal po cintorínovej úvršine a bavil som sa
pozorovaním krkotu bezčíselných žiab, ktoré virtuózne koncertovali okolo Moravy. Niekedy
razom všetky zamĺkli ako na komando, potom sa ozval smelo jeden žabiak, hádam kapelník,
a už sa to ozývalo na všetky strany. Bolo dobre rozoznať hlasy soprán, tenor a bas a
niektoré žaby vedeli veľmi kunštovne vykrkávať. Proboval som ich po hlase zdiaľky
počítať, ale to nebolo naskrze možné, také množstvo ich v tom monstrekoncerte
účinkovalo. O čom to tie žaby tak hlučne a tak hromadne debatujú! Kto by nám to vedel
povedať? Ale niet pochyby, že ony tomu krkotu rozumejú. Neraz sa mi vysmievali, že sa mi
neťaží večer na cmiter vychádzať a tam žabacie kŕkanie počúvať a v ich koncertovaní sa
kochať. To ma však lepšie vábilo ako do noci sedieť v búde a hnilý syr vínom zapíjať.
Deti si pospevovali:Žaba krkocev čérném potoce,syn sa jí ženív Tureckej zemi —ale majú pred žabami rešpekt a keď ju vidia v mláke, ako na ne oči vyvaľujú, hneď si
dlaňami zakryjú ústa, aby im zuby nepočítala; lebo komu žaby zuby prečítajú, ten skoro
umrie. Či sa to komu kedy prihodilo? O tom kroniky mlčia.Úradných prác som mal málo. Pohreby som zriedka odbavoval, lebo zdravotný stav bol v
celom okolí výborný, takže by onen bošácky židovský lekár bol povedal, že v Skalici
panuje zdravotná epidémia. Vtedy žil tu len starý ránhojič, tuším mu hovorili „strýček
Meyerkofer“, a ten nahradzoval v Skalici celú fakultu lekársku. Podivná mi bola obyčaj
vo filiálke vrádištskej, že po pohrebe pozvali farára a rechtora do domu smútku „na malé
občerstvenie“, t. j. na pohrebný kar. Mne však v tom dome všetko páchlo umrlčinou a
nechcelo sa mi tam jesť. Ale pochovával som tam, tuším, len raz. Ešte za farára Boboka,[28]ktorý bol bratom mojej matky, pár ráz do roka kázavalo sa v Skalici i po
nemecky, čo za Licharda prestalo, lebo tu farníkov nemeckých nebolo. Zato aspoň raz do
roka prisluhovala sa večera Pána po nemecky. Tam, kde je v cirkvi i viacej nemeckých
alebo maďarských farníkov, ktorí po slovensky nerozumejú, je slušné a spravodlivé, keď
sa im poslúži slovom Božím v ich materinskej reči — pravda, bez ukrátenia slovenskej
bohoslužby. Ale kde sa to len pre módu požaduje, tam nebolo by to na mieste. Známe dosť
smutných príkladov, kde sa do cirkví slovenských násilím natískala maďarčina na škodu
slovenských veriacich, a keď sa ľud proti tomu bránil, hneď bolo plno kriku, že sa to
panslávi vzpierajú, a inkvizície a sekatúry nemali konca-kraja. Už sa v časoch
predvojnových spomínalo i prekladanie celého kancionála Tranovského[29]do maďarčiny, aby tak nenápadne bol tento preklad po cirkvách rozširovaný a
tak pomaly pôvodný Tranovský vytisnutý. Neschvaľujem ani zamýšľaný preklad Písma svätého
do slovenčiny pre evanjelikov, lebo ten by bol v najlepšom prípade len transkripciou
klasického českého kralického prekladu; a povedzme si pravdu, kde máme takých
slovenských filológov, ktorí by sa opovážili Starý a Nový zákon z pôvodiny prekladať? U
nás slovenských evanjelikov je český text biblie akousi posvätnou rečou, ako u
pravoslávnych staroslovanský. Všetky naše bohoslužobné knihy: Biblie, Kancionále,
Zpěvníky, modlitebné knihy, Postily, katechizmy, Agendy, Concordancie — sú české, u ľudu
obľúbené a tvoria najpevnejšie spojivo medzi nami a Čechmi. Neprajníci naši ani len to
nechceli, aby sa naše bohoslužobné knihy menovali českými, hoci v skutočnosti takými sú,
ale po školách nám vbíjali do hlavy, že je to „bibliai tót nyelv“ (biblická slovenská
reč), ale že sme slovenskej biblie nemali, nemohlo byť nikde ani biblickej slovenskej
reči. I v kostoloch našich kázavalo sa po česky s tým rozdielom, že sa „ř“ nevyslovovalo
mimo slov „řka, řkouc“. Pravda, že to bola u mnohých podivná čeština, ktorí neboli v
tejto reči dostatočne zbehlí. V novších časoch už mnohí kážu po slovensky. Kto správne
po slovensky vie, nech v božom mene káže po slovensky, ale Bibliu, Kancionál, modlitebnú
knihu a Agendu škoda by bolo slovenčiť a toto pevné spojivo česko-slovenské trhať. Toto
je moja mienka, ktorú však nenatískam nikomu.Za môjho kaplánstva panoval medzi mešťanmi priateľský, rodinný pomer. Nebolo tam
pozdejšie zavládnuvšej nádhery a pýchy. Hostinec bol jeden a keďže cudzinci zriedka
zavítali do mesta, býval veľmi slabo navštevovaný, a i majetní mešťania len kedy-tedy ta
pricházali, aby si dopriali šálku čiernej kávy. Karbaníctvo bolo neznáme. Luxus sa počal
až pozdejšie ujímať a šíriť, a kto si chcel poriadne z kopýtka vyhodiť, zaviezol sa za
chotár, do blízkeho Hodonína, kde bolo omnoho živšie ako v Skalici.Raz pozde večer tresol niekto drúkom na moje dve okná, potom na farárove, že sa nám s
brinkotom okná roztrepali. Ja som vyskočil od stola, kde som si práve rastliny prekladal
— a Lichard, ako z postele vyskočil, dobehol do mojej izby so slovami: „To je néco
mimorádného!“ Šiel som sa na ulicu podívať, kto nás to takou serenádou poctil. A videl
som, že už u Borsukov toho výtržníka mali lapeného. Bol to jeden na rozume pošinutý
mešťan, ktorý, chudák, v nepríčetnom stave konal šport vytĺkania okien. Žila vtedy ešte
jedna veselá vdova po doktorovi Tvrdoňovi, o ktorom mi Lichard rozprával, že prekladal
Kollárovu Slávy dcéru do nemčiny. Tvrdoň bol jej piaty muž a ona hovorievala: „Prvého
muža sem si vzala z lásky, druhého z částky, tretího pro radost, štvrtého pro známost a
pátého pro hodnost.“ Ja som tú vdovu neznal, len som počul o nej. Keď vedela prežiť
piatich mužov a zachovať veselú myseľ, nedivil by som sa ani najmenej, keby sa i po
šiesty raz bola vydala.Hovorí sa, že „Skalica je nad peklem“. Kto toto prvý vyriekol, bol dobrým
pozorovateľom úkazov prírodných, lebo že Skalica na juhozápadnom záhybe Karpát je
vystavaná, ovievaná býva teplými vetry, takže sa tam sneh nikdy dlho neudrží a málokedy
býva viac dní trvajúca sanica, lebo napadaný sneh sa skoro topí. Raz sa bol nebohý starý
Trokan, keď v Kostolnom a v okolí Myjavy bolo napadlo mnoho snehu a bola za viac dní
výborná sanica, vybral na saniach do Skalice. Ale sotva sa dosánkoval do Radošoviec, s
úžasom videl, že je tam už blato na ceste. Vrátiť sa mu nechcelo, sane na voz premeniť
nemohol, nezbývalo mu teda iné, než po blate sa sánkovať do Skalice, kde už i klzké
blato prestávalo a po ceste bolo plno prachu. Na túto podivnú sanicu po suchej ceste
vybehovali sa ľudia ako na zázrak dívať. A Trokan na druhý deň, ako bol prišiel, tak
odišiel po suchu na sanici, a až potom mu odľahlo, keď niže Radošoviec zase ležal sneh a
sane veselo sa šmýkali až do Kostolného.Skaličanov domŕzajú, že „Skaličané mají za uchem trísku.“ I iným ich ešte prekárajú.
Česi majú objemnú knihu s veľkou pilnosťou pozbieraných dát z úst ľudu, ako ktoré mesto
a dedinu pokúšajú štipľavými poznámkami, a zobralo by sa toho i na Slovensku mnoho.
Niekde obuli jalovici papuče, inde svine podkúvajú, zase zjedli žrebca miesto jeleňa,
alebo rozum na mažiar merajú a mnohé iné. Ale česť Skalici! Lebo v národnom a kultúrnom
ohľade, vďaka tunajším inteligentom slovenským, radostné pokroky robí a niet sa čo
obávať, že by sa ten pokrok v kocúrkovstvo zvrátiť mohol.Za mojich časov ešte mal gróf Zay v Skalici veľký poschodový dom na rínku, ostatné
pozemky boli už odpredané. Keď som sa pozdejšie zaoberal zbieraním historických
dokumentov, na evanjelické cirkvi Trenčianskej sa vzťahujúcich, láskavosťou grófa
Alberta Zayho poposielali mi po kuse z uhrovského archívu jedenásť foliantov a kvartantov[30]rukopisných Laučekových Colledancií; nemálo som sa zadivil, ako sa tie
rukopisy zo Skalice, kde Martin Lauček bol farárom od roku 1783 až do svojej smrti (9.
februára 1802), dostali ta. Vec sa však ľahko dá vysvetliť, že ich Zay z jeho
pozostalosti kúpil a od rozvláčania zachránil. Veľmi ma tešilo, že som im na stopu
prišiel. V Uhrovci je ich jedenásť kusov a v nitrianskom seniorálnom archíve jeden
kvartant. Keďže však jeden foliant nosí číslo XXII, muselo ich byť všetkých najmenej
toľko; my však známe z nich len dvanásť, desať treba teda ešte hľadať, len keby sme
vedeli kde. Hádam v knižniciach nitrianskych evanjelických panských rodín. Lauček bol
homo scribacissimus,[31]lebo on spísal veľmi objemnú Biblickú Concordantiu, ktorá mu dala mnoho
rokov práce. Zo starých kňazov skalických vynikali ešte ako spisovatelia: Ján Sinapius (Horčička),[32]rodák turčiansky, vydal: Parva schola in usum Discipulorum Christi,[33]4°, strán 179, 1858. Mám exemplár v popísanom pergamente viazaný, ktorého
však vinetky sú povystrihované, len na titulnom liste sú neporušené. Túto literárnu
vzácnosť opatrujem pre spolok „Tranovský“ v Mikuláši. Bohuslav Tablic[34]úradoval tu od roku 1802 do 1805, v ktorom odišiel do Zlatých Moraviec. Jeho
Poezye a Príběhy Pilárikove sú po celom Slovensku známe. Často spomínaný Daniel Lichard,
veľmi plodný spisovateľ, úradoval tu v r. 1844 — 47. Michal Boor, môj spolužiak, bol tu
farárom v rokoch 1868 — 91 a vydával spolu s Leškom[35]Korouhev na Sione.[36]Tunajšia Škarnielovská stará tlačiareň vydávala množstvo zošitov pre ľud.
Koncom XVIII. storočia zaoberali sa cirkevno-dejepisnými prácami omnoho pilnejšie než
ich nástupcovia, ako to poznáme z pozostalých objemných rukopisov Laučekových,
Kvassayho, Michaloviča,[37]Zúbka,[38]Georga Boboka a iných.Na farskej povale premŕval som sa často v papieroch tam odhodených, kde boli i čísla
novín Pozorník[39]v obálkach ako listy zapravené a mnoho slovenských polemických brožúr,
ktorými si naši výtečníci paprikovali navzájom život. Teraz ľutujem, že som si z tých
brožúr aspoň po jednej nevzal, ktoré tam iste od časov Daniela Licharda na odpočinok
boli uložené. Niekedy sa na farských povalách našli i dôležité rukopisy pohodené. Tak
Viktor Horňanský, vydavateľ „Proth. Jahrbücher“[40]v Pešti, bol roku 1847 v Lubine a prezeral na povale odhodené rukopisy
svojho a môjho deda Georga Boboka a pozbieral tam materiál cirkevno-dejepisný, ktorý
potom vydal v Pešti pod titulom Beiträge zur Geschichte der ev. Kirche.[41]V Skalici je kláštor františkánsky a milosrdných. Títo poslední majú i špitál a
lekáreň dobre zariadenú. Boli tu, až do zrušenia rádu, i jezuiti. V ich bývalej
rezidencii je teraz umiestené gymnázium. Počul som spomínať, že keď niektorý Mokrohájčan
doviezol chorého k milosrdným, prosil, aby ho len dobre opatrovali, lebo že však dal
františkánom teliatko. Skalica dáva františkánom a kapucínom mnoho novicov. I usilovný
slovenský spisovateľ Sasinek[42]bol rodák skalický a kapucín, až pozdejšie vystúpil z rádu. Bol tu jeden
furman, ktorý často chodieval kupcom pre tovar do Prešporka k veľkoobchodníkom, po
ktorom mi kapitán Schneller poslal v debne môj v Prešporku zanechaný herbár. Že môj byt
bol vlhký, lebo keď malo pršať, porobili sa na dlážke mokré fľaky, opatroval som si
herbár na povale, čo tiež nebolo veľmi príhodné miesto. Za rok som si herbárik značne
zväčšil.V lete 1861, tuším v mesiaci júli, odbýval sa v Skalici nitriansky autonomický
seniorálny konvent,[43]na ktorý prišiel, kto chcel, a rečnil, komu sa zachcelo, bez ohľadu na to,
či ho ktorá cirkev vyslala alebo sa dostavil len ako volontér.[44]Na tento konvent poslal Hajnóczy[45]svoju prosbu, aby mu seniorát vydal jeho reverz, ktorým sa bol zriekol fary
myjavskej, a vyslovil, že v celom nitrianskom senioráte faru ani hľadať nebude, ani
neprijme, lebo že tento reverz mu je na závade i v trenčianskom senioráte, kde si ho
podhradská cirkev namiesto umrevšieho Samuela Štúra[46]chce vyvoliť, ale seniorát práve pre tento reverz to bráni. Ja som bol okolo
Veľkej noci v Podhradí na próbe, kde mi inšpektor rozprával, že Hajnóczy práve pre ten
reverz nemôže prísť do kandidácie. I ohlásil som sa na tomto konvente v prospech
Hajnóczyho, aby mu reverz bol vydaný a tak jeho vyvolenie v Podhradí možným urobené. Ale
konvent prosbu Hajnóczyho odmrštil. Po konvente mi potom akýsi Fajnor z Vrbového nadal
do bláznov, že som sa v prospech Hajnóczyho ohlásil. Mne bolo Hajnóczyho a jeho mladej
ženy ľúto, a bol by som mu rád doprial, aby sa čím skôr na faru dostal, lebo mne nebolo
tak náhlo, keď som ešte ani celý rok nekaplánoval a nemal som nič premeškané. Keď však
Pavel Sloboda u staručkého Devana v Bzinciach vedel pri dvadsaťzlatkovej ročnej pláci
jedenásť rokov kaplánovať, až sa dostal konečne na vrbovčiansku faru, čo by som ja tiež
ešte pár rokov nemohol čakať!Práve toho času boli v Turci zhonby a strojby na odstránenie farára M. pre jeho
pridŕžanie sa patentálneho zriadenia. Autonomisti všetko podujímali, aby nepohodlného im
M. čím skôr vyhodili z fary. Vtedy bol turčianskym seniorom môj ujec, Andrej Belohorský,
farár slovenskopravniansky. Ten ma dlhým nemeckým listom nahováral, aby som sa o tú faru
uchádzal, a sľuboval mi, že ju dostanem, lebo že „dat Deus, cui vult Gábriel Prónay“,[47][48]a doložil: „Ich hoffe wohl, dass Du ein Magyar bist, denn die Panslaven
müssen den Kürzern ziehen!“[49]Za tento dobre mienený list som sa mu hneď poďakoval, ale riekol som, že mi
už musí odpustiť, keď sa ja uchádzať nebudem o takú faru, z ktorej farára vyhádzať sa
stroja, a čo sa toho maďarstva týka, o tom i dobrý ujček môj má dostatočnú známosť, že
sa v Lubine pod Javorinou nikdy Maďara nenarodilo a ja už len Slovákom, akým ma Pán Boh
stvoril, i naďalej zostanem. Tým naša korešpondencia prestala. Mendíkom bol toho času v
Skalici Michal Trslín, šuhaj poriadny, ktorý potom študoval na gymnáziu banskobystrickom
a vyvolený bol za rechtora vo svojom rodisku, kde dosiaľ žije a zdarne účinkuje.
Winkler, chcejúc vyhnúť sekatúram, odišiel na školu vsetínsku na Morave. Človeku je to
také milé, keď vidí, že statočný človek, ktorému neprajníci strpčujú život, nájde
pokojný útulok, kde rád zabúda na všetky pretrpené krivdy. I mňa to tešilo, že Winkler
vyhol ostudám, hoci by som ho rád bol videl v Skalici vo výhodnejšom postavení. Srdečne
som mu doprial, že mohol všetky svoje deti šťastne odchovať!V lete roku 1861, keď už lúky pri Morave boli pokosené a seno bolo ešte na radoch
ležiace alebo v kopách uložené, žatva v najlepšom prúde a obilie na hrstiach alebo už v
krížoch — prišla náramná búrka s bleskom, hromobitím a s ohromným víchrom. Práve vtedy
som mal na predmestí pohreb dieťaťa. Sotva sme vykročili z brány, víchor tak zmocnel, že
nebolo možné s mŕtvolou ďalej kráčať z obavy, že nám ju víchor z már zhodí a lámané,
vetrom roznášané haluze stromov nás pourážajú. Nezbývalo nám iné, ako uchýliť sa pod
bránu iného domu a tam čakať, kým búrka a víchrom hnané husté oblaky prachu neprestanú.
Keď víchor ustával, kráčali sme cez mesto na cintorín, kde krížom cez cestu ležali
pováľané stromy, a i pri ceste všetko zatarasené rozmetanými, nalámanými haluzami,
ktorými sme sa museli motať, kým sme konečne na cintorín došli. Z lúk všetko seno, z
rolí nažaté obilie bolo také rozvláčené, že majitelia z toho nič nedostali, len ledakde
jeden snop, ktorý majiteľ poznával, mohol byť zachránený. Medzi Skalicou a Holičom boli
na hradskej ceste mnohé mohutné topole krížom cez cestu pováľané, takže vozy ani po
hradskej chodiť nemohli. Trvalo to dva dni, kým stromy rozpílili a z cesty odpratali.Po meste sa značnejšej škody nenarobilo, leda že niekoľko okien sa rozbilo a kde-tu
kus šindľovej alebo škridlicovej strechy bolo odtrhnuté. Práve taký víchor zúril, ako
som sa pozdejšie dozvedel, i v okolí Podhradia, kde som ešte v novembri videl mohutné
orechy, topole, jablone a najmä v poli stojace plané hrušky z koreňov povyvracané ležať.
Pred pohromou bolo za viacej dní veľmi sparno, obloha, hoci oblakov nebolo, ako nažltlým
závojom zastretá, cez ktorý ani obrysy slnka nebolo dobre vidieť, a dalo sa tušiť, že sa
niečo neobyčajného chystá. Spomínalo sa potom po novinách, že tie husté, oblohu
zaťahujúce striežavy mohol byť dym z horiaceho rašeliniska kdesi na západe Európy alebo
prach z niektorej sopky sem zaviaty. Nepamätám sa, že som inokedy takú desivú, žltkastú
a pritom bezoblačnú oblohu bol videl. Na druhý deň som išiel podívať sa von z mesta, čo
sa to tam všetko porobilo. Morava sa temer každoročne rozlieva po lúkach, keď prídu
prívaly, pokosené seno odplaví a hore koncom stojacu trávu zamúli, že sa už len na
stelivo hodí. Videl som pozdejšie vo Štvrtku takto zamúlené a usušené seno mlátiť, aby
aspoň od blata bolo očistené, ale ono predsa len biedny krm dalo, keď ho celkom od
prachu očistiť nebolo možné. Nie nadarmo sa hovorí, že obilie, kým z neho hotový chlieb
na stôl sa dostane, nebezpečenstvu päťdesiatorakej skazy je vystavené: suchota, mokro,
mrazy, krúpy, hmyz, oheň atď. ohrozujú ho a len božia ochrana ho môže pred skazou
zachrániť. Videl som rozvodnenú, ináč lenivú a krotkú Moravu a myslel som si, aké
požehnanie by to bolo pre všetky prímoravské obce, keby rieka mohla byť zregulovaná. V
najnovších časoch sa už na to pomýšľa a robia sa na to prípravy, a na regulovanie Moravy
vynaložené milióny sa za krátky čas bohato odplatia. Náš Váh je opravdivý vagabund a
každú jar, keď sa snehy topia, aspoň miestami si na kúsku nové koryto prelíže, ale i v
lete si rád zastrečkuje, keď na horných stranách padnú prívaly, ako sa to i minulého
roku stalo, že tento samopašník nezašanoval ani poľné úrody, ani chalupy tichého ľudu.
Najväčšie rozvodnenie Váhu, ktoré ja pamätám, bolo asi pred dvadsiatimi dvoma rokmi, keď
mnoho mostov a kusy železničnej trate prúdy odplavili a celé Považie od Bohuslavíc až do
samého Beckova kalnými prúdmi tohto nezbedníka bolo zaplavené. Človek mohol si asi
predstaviť, aké úžasné množstvo vody valilo sa dolu považskou dolinou na konci ľadovej
doby, keď sa po bokoch prúdu usádzali silné vrstvy ílu a všetko živé, až po obrovského
mamuta, v svojom bahne pochovali!V Holiči bol toho času farárom K. Steltzer,[50]veľký zvelebovateľ cisára Jozefa II. Málo sme sa s ním schádzali. Ja som bol
len raz uňho návštevou a ako sa pamätám, i on u nás len raz bol. Že sa nám zmýšľanie
nezrovnávalo, nevyhľadávali sme jeden druhého.Vo vinohradoch ukazovali mi na vysokom stĺpe obraz, o ktorom mi rozprávali, že jeden
mešťan, keď z jari sa bolo čo obávať záhubných mrazov, obložil svoj vinohrad raždím a na
noc to zapálil. Dym sa stlal ponad vinohrad a vinohrad bol od zamrznutia zachránený,
ostatné vinohrady pomrzli. Potom sa tento mešťan chválieval, že „i Pánu Bohu prešiel cez
rozum“. Keď prišlo vinobranie, majitelia pomrznutých vinohradov len po putienkach smutní
nosili skromné hrozná domov, on však s veľkou veselosťou vozil v plných „lajtrách“
úrodu. Mal vraj jedinú, dospelú dcéru, ktorá kráčala vedľa voza. Na príkrom svahu sa voz
s lajtrou prevrhol, spadol na tú pannu a tam na mieste ju zabil. Na pamiatku tejto
tragickej smrti svojej dcéry dal potom otec ten stĺp s obrazom postaviť. Kto mi to
rozprával, doložil: „Že chcel Bohu prejít cez rozum, prešel Pán Boh jemu.“Počiatkom novembra dostal som z Podhradia vokátor[51]po poslovi a o pár dní zatým som sa odviezol so svojou malou batožinou do
môjho nového bydliska, v ktorom som celých štyridsaťosem rokov prežil a v novembri 1909
som sa utiahol na odpočinok do Pezinka. Ale i teraz, ako osemdesiattriročný pračlovek,
rád sa rozpomínam na svoj kaplánsky rok, bezstarostne v Skalici strávený.[1]bureau— (fr.) kancelária[2]preparandia— (lat.) učiteľský ústav[3]metamorfóza— (z lat.) premena[4]Michal Bodický— (nar. 1852) ev. farár v Krajnom autor,
mnohých náboženských článkov[5]Baltík— Fridrich (1834 — 1919), ev. farár a
superintendent (biskup) preddunajského dištriktu, prešiel na stranu
maďarizujúcich šovinistov[6]chunchuzský— (z čín.) zbojnícky; podľa chunchuzov,
príslušníkov zbojníckych bánd v severnej Číne v Mandžusku[7]stentorský— (z lat.) krikľúnsky[8]„éljen“— (maď.) „Nech žije!“[9]štempel— (z nem.) kolok[10]akcíz— (z lat., fr.) niekdajšia potravná daň[11]Scotus Viator (Seton Watson)— Róbert William (1879 —
1951), anglický spisovateľ a známy priateľ Slovákov[12]ad maiorem dei gloriam— (lat.) na väčšiu česť a slávu
božiu![13]šúlmajster— (z nem.) rechtor, správca školy[14]„Liebe Kinder, gebt recht Acht…“— (nem.) Milé deti,
dajte dobrý pozor, aby vám išla dobre abeceda.[15]desaťokovnák— sud zhruba o piatich hektolitroch[16]Rafael— Santi (1483 — 1520) slávny maliar talianskej
renesancie, sochár a staviteľ[17]Bismarck— Otto Eduard (1815 — 1898), nemecký štátnik od
r. 1861 pruský ministerský predseda[18]cerithia— (gr.) druh skamenelých ulitníkov z
treťohoria[19]paleontológ— (gr.) vedec, zaoberajúci sa náukou o
skamenelinách[20]fyzikus— (z lat.) lekár[21]Daniel Sloboda— (1809 — 1888) Hurbanov švagor, jeho žena
bola Jurkovičová. Ako národný buditeľ bol literárne činný, najznámejšia jeho
botanická publikácia Rostlinství z r. 1852.[22]Epipactis violacea— (gr., lat.) vstavačovitá rastlina
kruštík[23]Scirpus Micheliamus— (lat.) šachorovitá rastlina
škripina[24]Lindernia pyxidaria— (lat.) krtičníkovitá rastlina
lindernia puzdierkatá[25]Aster tripolium— (lat.) rastlina astra soľomilná[26]Melitotus dentata— (lat.) motýľokvetá rastlina komonica
zubatá[27]Carex hordeistichos— (gr., lat.) šachorovitá rastlina
ostrica[28]Bobok— Karol Ľudovít (zomr. 1844), ev. farár v Trnave a
Skalici, bol i literárne činný[29]kancionál Tranovského— (z lat.) Spevník slovenských
evanjelikov. Duchovné piesne zozbieral a novými doplnil pôvodne Jiří Tranovský
(1591 — 1637). Vyšli r. 1638 pod názvom Cithara sanctorum. Takmer každé nové
vydanie bolo rozšírené.[30]kvartant— (lat.) kvart, formát papiera veľkosti štvrtiny
hárka[31]homo scribacissimus— (lat.) človek stále píšúci[32]Ján Sinapius (Horčička)— ev. kazateľ, zomrel r. 1682 vo
vyhnanstve v Halle, kde sa s rodinou uchýlil, keď ho za protireformácie vykázali
z Trenčína[33]Parva schola in usum Discipulorum Christi— (lat.) Malá
škola pre potreby Kristových žiakov[34]Bohuslav Tablic— (1769 — 1852) ev. farár na viacerých
miestach, z mnohých jeho literárnych prác najvýznamnejšia je Poezye v štyroch
zväzkoch (1806 — 1812)[35]Leška— Ján (1831 — 1909), ev. farár a senior na
Brezovej, bol i literárne činný, redigoval Korouhev na Sione[36]Korouhev na Sione— ev. cirkevný časopis, vychádzal od r.
1878[37]Michalovič— Samuel, pochádzal z Gemera, zomrel
dvadsaťročný r. 1840 ako poslucháč teológie na bratislavskom lýceu. Napísal
niekoľko literárnych prác.[38]Zúbek— Ján (1745 — 1824), ev. farár v Trenčíne[39]Pozorník— Slovenský Pozorník, politický časopis. Vydával
ho dvakrát týždenne D. Lichard v Skalici od r. 1849.[40]„Proth. Jahrbücher“— (nem.) Protestantská ročenka[41]Beitrege zur Geschichte der ev. Kirche— (nem.) Príspevok
k dejinám ev. cirkvi[42]Sasinek— František Viktor (1830 — 1914), katol. kňaz,
historik, napísal a vydal veľké množstvo historických a náboženských prác a
článkov[43]konvent— (z lat.) zhromaždenie členov ev. cirkev.
sboru[44]volontér— (z fr.) dobrovoľník[45]Hajnóczy— Pavol (1827 — 1894), neskôr ev. farár v
Jasenej na Morave[46]Samuel Štúr— (1818 — 1861) mladší brat Ľudovíta, ev.
farár v Zemianskom Podhradí[47]„dat Deus, cui vult Gabriel Prónay“— (lat.) Boh dá, čo
chce Gabriel Prónay.[48]Gabriel Prónay— (1812 — 1875) barón, na sneme vyslanec
Turčianskej stolice[49]„Ich hoffe wohl, dass Du ein Magyar bist, denn die Panslaven müssen
den Kürzen ziehen!“— (nem. hovor.) „No dúfam, že si Maďar, lebo
panslávi musia za kratší koniec ťahať!“[50]Steltzer— Karol Pavol (1813 — 1876), napísal dve slabé
učebnice; nebol slovenského zmýšľania[51]vokátor— (z lat.) predvolanie, oznam | Holuby_Z-mojich-casov-kaplanskych.html.txt |
Odmenená vernosťMarienka a Janík sedeli v zahradke na pažiťovej pohovke. Janík držal v jednej ruke
zavretú knihu a o druhú si podoprel svoju kučeravú hlavičku, pozerajúc pri tom na sestričku
Marienku. Táto mu rozprávala rozprávku o „Jeleníkovi“.Už chvíľku pozorovala, že Janík začína byť netrpelivý.„Marienka, nože už prestaň, veď ťa budú ústičká boleť od toľkého rozprávania, a táto
rozprávka sa mi ani nepáči!“„Už si zase netrpelivý, Janíčko! Či vieš, ako nám včera pán učiteľ rozprával, aby sme v
začatej práci boli vytrvalí a trpeliví a neodložili ju dotedy, kým ju nedokončíme, ani
nezačínali druhú, kým prvú nedokonáme? No, vidíš, ja som už aj toto naučenie k vôli tebe
zanedbala; už som ti päť rozprávok začala a ani jednu som nedokončila pre tvoju
netrpelivosť. Už ti viac veru nebudem rozprávať.“„Ale, Marienka moja, len sa nehnevaj, veď ja už zajtra budem trpelivejším — ale teraz
poď! Či vidíš tamto tie veľké jahody? Poď, odtrhneme si so pár z nich; ale nepovedz
mamičke!“„Ale, Janík, či by si už zase chcel rozhnevať našu dobrú matku? Veď by som sa ja ani za
všetky jahody na svete neprehrešila oproti vôli matkinej. Ešte len včera nám hovorila, aby
sme tie jahody nechali do nedele, že príde tetuška s Milinkou a Boženkou k nám, nuž že ich
vtedy spoločne zjeme; už je aj tak piatok a tak ti netreba dlho na ne čakať!“Marienka odchádzajúc zo záhrady ešte vo dveroch hrozila Janíkovi prstom, ale sotvy mu
zmizla s očí, už bol pri jahodách a sádzal do úst jednu za druhou; nepomyslel, že Marienka
potajomne kuká naňho oblokom! iba keď na oblok zatrepala, strhol sa a so zlým svedomím
utekal zo záhrady.Prišiel večer a lakotný Janík nemal smelosti dnu prísť a len okolo domu obchodil.Marienka ho videla, tíško prikradla sa k nemu, chytila ho za ruku a začala vlúdnymi
slovami k nemu hovoriť: „Janíčko môj drahý, prečože toto robíš? Mamička má už o teba
strach, že kde si toľko? Poď pekne dnuká a priznaj sa matke, čo si urobil. Sľúb jej, že
nikdy viac paškrtným nebudeš. Vidíš, braček môj, pre pár jahôd koľké máš teraz trápenie.
Prečo si neposlúchnul moju radu? Teraz by si sa nemusel hanbiť!“Bárs bola Marienka mladšia od Janíka, predsa takto poučovala staršieho brata.„Marienka, sestrička moja dobrá, nikdy, nikdy už nebudem paškrtným, len teraz nepovedz
nič mamičke!“„No dobre, Janík, ja nebudem na teba žalovať, ale mamičke predsa poviem, že jahody
chybia, a poviem, že som ja zjedla. Ale si toto dobre zapamätaj, lebo ak ťa v dačom sama
mamka dolapí, potom ti moja obrana nič neprospeje!“A statočná sestrička, ktorá nechcela hnev matkin na Janíka, ani podozrenie na druhého
uvaliť, vzala na seba vinu pokmásania jahôd s tou prosbou, aby jej to matka odpustila, že
toto prvý a poslednýkrát urobila. —Jahody boly už dávno zabudnuté, keď vyprávala raz matka Janíka s Marienkou do susedného
mesta, aby tam vo väčšom sklepe pokúpili, čo bolo treba pre domácnosť. Matka poznačila im
všetko na karotke, a pobozkajúc obe deti, vypravila ich k známemu kupcovi.Cesta ích trvala asi tri štvrte hodiny a deti už zďaleka videly vysoký dom kupcov, vedľa
ktorého rozprestierala sa krásna záhrada, nízkym múrom ohradená.Keď Marienka s Janíkom prišli k záhrade, tu začal Janík svoju sestričku nahovárať:
„Počuj, Marienka, kúpme si za tie peniaze aj cukríkov, a mamke povieme, že sme dakoľko
krajciarov z nich ztratili!“Marienka pohliadla vážne na bračeka a začala mu čítať dobrú školu: „Pre Pána Boha,
Janík, aký si ty zlý chlapec! Ale povedz mi, načo ty chodíš do školy? Či si ty z toho, čo
nás pán učiteľ učí, tak nič nezapamätáš? Či si zabudol, že keď by sa nám dakoho z ľudí aj
podarilo oklamať, že Pána Boha predsa neoklameme, že jeho oko vidí aj na dno duše našej? Či
zabudol si už na jahody a na to, že som aj tam tvoj priestupok na seba vzala? A teraz ešte
takéto hriešne slová môžeš vypustiť z úst! Či by ti srdce dopustilo olúpiť našu dobrú matku
o jej biedne vdovské groše, ktoré ona s toľkým sebazaprením pre nás vyhľadáva! Ach, Janík,
Janík, nedaj sa takýmto hriešnym myšlienkam zviesť, nebuď takým neverným našej dobrej
matke!“Ako takto Marienka brata svojho skoro so slzami v očiach prehovárala, ozval sa v záhrade
známeho kupcov hlas: „Vítajte, detičky! čože mi nesiete? a maminka či je zdravá?!“Janko sa trhol a v rozpakoch nevedel dať žiadnej odpovede. Ale Marienka smelo a pekne
odpovedala na každú predloženú jej otázku.Medzi rozhovorom vnišli do sklepu.Deťom v sklepe žiadané veci dobre popakovali a pripojili ešte dva balíky s nápismi:
„Janíkovi“ — „Marienke“.Janík nemal trpelivosti. Už na ceste chcel balíky otvárať, ale Marienka silou-mocou
odoprela, hovoriac: „To je len maminke dovolené otvoriť.“Keď prišli domov, Marienka bozkala maminke ruku a oddala veci, ktoré pokúpili. Janík len
skákal a výskal: „Mamička, mamička, len balíky chytro otvor!“Ale matka aj tuto chcejúc Janíka trpelivosti navykať, najprv prehliadala veci, či je
všetko dobre.Prišiel rad na balíky.Najprv otvorila Marienkin, ale ako sa zadivili všetci traja, keď našli v ňom: ružový
perkál na šaty, peknú bábku a obrázkovú knihu. Bola tam aj karotka pripojená so slovami:
„Na odmenu vernosti statočnej Marienke!“Janíkovi bolo úzko okolo srdiečka, keď počul tieto slová; hneď očervenel, hneď zase
zbledol, mysliac si, čo len môže byť v jeho balíku, keď je o mnoho menší od Marienkinho.Matka otvorila aj tento, ale ako sa zarazila, keď našla v ňom korbáč a pri ňom karotku
so slovami: „Na trest za nevernosť nestatočnému Janíkovi!“ Tu sa pustil Janík do horkého
plaču a od žiaľu a hanby ani hovoriť nemohol. Keď sa trošku uspokojil, padol matke okolo
hrdla a prosil ju, aby mu odpustila. Sľúbil svätosväte, že sa jej chce stať verným a
statočným synom a každý jej rozkaz verne plniť. Objal aj Marienku a nový prúd sĺz vyhrnul
sa mu z očí. Plakala i Marienka so svojím bratom, lebo mala dobré a statočné srdce. — Matka
objala dobrú dcérku a pritisla ju k srdcu so slzami, hovoriac: „Zostaň vždy takou, dieťa
moje, a Boh odmení každý tvoj šľachetný skutok!“Potom objala aj Janíka a povedala mu: „Vidíš, dieťa moje, že Pán Boh privedie na svetlo
každú tajnú vec, buďto dobrú, buďto zlú. Už tuto vidíš oko Božie, lebo ten kupec mi píše,
ako vás vypočúval pri záhrade, kde si Marienku nahováral, aby ma oklamala. Synček môj,
teraz si sa presvedčil, že sa Pán Boh klamať nedá a že tresce každý priestupok skorej alebo
pozdejšie. Nech ti toto bude výstrahou pre budúcnosť! Nauč sa byť spokojný s tým, čo
dostaneš, nesiahaj a nelakom sa na cudzie a zakázané; tak vyrastie z teba statočný človek a
užitočný občan.“Janko, čo sľúbil, to aj zadržal. Ďakoval pozdejšie ako matke, tak aj Marienke, že ho
odvrátily z cesty, vedúcej ku zatrateniu. | Lojkova_Odmenena-vernost.html.txt |
Listy Terézii VansovejTurč. Sv. Martin 7. 3. 1886Priateľka moja drahá, dobrá!Veru-veru primnoho sme si trôfali, keď sme mysleli, že cestou pôžičiek vstave budeme
zaopatriť Socháňovi[1]k študovaniu potrebné peniaze! Lebo vôbec žiadnu, alebo zápornú odpoveď dostali
sme od tých, na ktorých sme sa v tej veci obrátili. Jedine Ján Benedikty,[2]učiteľ zo Stohár v Novohrade, poslal mu 50 zl. r. č., urobil to s dojemnou ochotou
ten dobrý, starý báťa, a ľúto mu je, že viac dať nemôže. Nuž, ale čo? — I tie si on sám najprv
vypožičať musel na vyšší percent, ako na aký ich potom Socháňovi dal. Nuž, keď to človek vidí,
nech sa páči potom ďalej pýtať od ľudí! Je všade nesmierna núdza o groš, neviem, kam to až
prídeme. Nepožehnanie zaľahlo na našu vlasť. Nuž nedivím sa teda, že Tebe tiež tak nedarí sa
dostať voľačo pre Socháňa. Ja viem, že si Ty všetku možnú ochotu vynaložila, o tom ani zďaleka
nepochybujem. Nám tiež zápornú odpoveď dali i takí, o ktorých sme takmer naisto predpokladali,
že nás neoslyšia. Nuž k tým päťdesiatim zlatým od báťu Benediktyho prišlo 10 zl. od Teba a
potom sme ešte my dali 40 zl. a poslali sme mu teda 100 zl. rovným počtom, aby si tie didaktrá[3]povyplácal. Čo si teraz ďalej s ním počneme, nevieme ešte, my mu tiež nevládzeme
dávať, bude to dosť krušno s ním, ak sa Pán Boh nepostará o neho akýmsi nepredvídaným
spôsobom. Bude sa musieť sám schápať k voľačomu.Za srdečné slová, ktorými zmienila si sa o mojej práci „Umierajúce dieťa“,[4]Ti tiež tak srdečne ďakujem. Kým som tú prácu písala, každé slovo v nej skropila
som slzami, nie div teda, že ona zase slzy vyludzuje. No, ako vidíš z prvého čísla „Pohľadov“,
od Vajanského dostalo sa mi zato hodnej dôtky.[5]Ja uznám, že on zo stanoviska svojho môže mať pravdu, no ja brala som to zo
stanoviska iného. Ja nechcela som podať vysoké umelecké dielo; ja vylíčila som bôľ materinský
pri odumieraní dieťaťa, živý a žeravý, aký je vskutku, nie umelecky zmiernený; a na jediný
možný východ z takéhoto bôľu som poukázala: na útechu totižto, ktorú jedinú pravú poskytuje
nám naša viera kresťansko-náboženská. Lebo akokoľvek vytýka Vajanský dielcu, že len city
vzbúri, a útechu neposkytuje, ja tomu neverím. Veď posledné tri dátumy sú výlučne úteche
venované, tie už viac nebúria city, ale tíšia dušu, pomaly, neviditeľne, ale myslím, že predsa
na pocítenie lejú balzam do rany. Mne aspoň presvitala útecha, keď som ich písala, nemožné je
teda, žeby sa i im nebola zdelila. Vajanský len trochu privysokú mieru priložil k mojej
skromnej, pre ženský almanach písanej práci. No ale posúdenie máme vždy vďačne prijať, lebo
vcelku nám je to predsa na úžitok, vlastne našim budúcim prácam (akže ešte ozaj vystanú z nás
nejaké!).Hovoríš, že praješ si, aby sme vždy v dobrej zhode pracovali na našej spisbe. Ja si toho
tiež prajem, však aj pevne verím, že tak bude. Medzi nami sotva kedy vyskytne sa nezhoda. Len
keby dal Pán Boh, žeby sa nás viacej zišlo k tomu dielu!Čo tyče sa toho „Kalendára pre hospodyne“,[6]aký by Živena vydávala, si praješ, by som ja celkom súhlasila s Tebou. Keďže
časopis naše ženské záujmy pestujúci nemôžeme mať, nuž vskutku ozaj aspoň na dáky dobrý
kalendár by sme sa mali zozbierať, na taký, ktorý bol by nám vskutku užitočnou, cennou knihou.
Myslím, že by to i nášmu obecenstvu, menovite ženskému, vítané bolo. Teda vyvar to ďalej, ja
súhlasím. Na praktickú jeho stránku by sa hlavná bedlivosť mala vynaložiť, však i zábavná časť
v ňom mala byť zastúpená, aby i toho spôsobu požiadavkám vyhovel. Myslím, že citlivý
nedostatok u nás by zaplnil, a tak by sa teda dobre mohol ujať. Veď v našej spisbe pre nás,
Slovenky, skutočne ničím je nie postarané, ani jedinej knihy nemáme, ktorá by naše záujmy
reprezentovala a vôbec našim náklonnostiam zodpovedala. Lebo k. p. i náš „Almanach Živeny“,[7]minulého roku vydaný, ač je, chvalabohu, sám v sebe knihou dobrou, predsa nie je
rázu takého, ktorý by zvláštnejším spôsobom zodpovedal požiadavkám a náklonnostiam duševným
ženského sveta. Bližšie a podrobnejšie zájsť na naše záujmy, s tým u nás ešte nik nestačil sa
zaoberať, a sotva sa to aj stane dotiaľ, kým samy ženy neschápeme sa k činu (t. j. k činu s
perom, z ktorého potom i na skutočný život blahodarné účinky vyplynúť majú). Nuž, takže sa
pomaly pripravujme — keď aj nie mnoho, aspoň voľačo vyvedieme! I v tej Živene odkedy už
sľubujeme vydávanie kníh, a len nám to akosi nikam nejde! Mimo toho „Almanachu“ sa s ničím
nevieme preukázať. Mrzí ma to náramne. A tomu je zasa len naša slovenská hmotná bieda na
príčine. Keby sme našich spisovateľov lepšie mohli odmieňať, by sa oni nehatenejšie mohli
oddať spisovateľskej činnosti, skrze čo vybraté by bolo i na koľkosti, i na jakovosti našich
pôvodných spisobných diel, lebo mnohý terajší diletant stal by sa skutočne povolaným
spisovateľom. No, ale darmo je tu mudrovať — do akých pomerov sme postavení, s takými musíme
účtovať. Aždaj voľakedy svitnú nám lepšie časy!Že sa strojíš zavítať k nám do Martina, ma srdečne teší, lenže si zostávaj v slove! A
vyber sa nadlhšie, lebo počas slávnostných dní nikdy nedá sa pohodlne besedovať s priateľmi,
to sú dni radostné síce, ale aj nepokojné, chvatuplné.*Turč. Sv. Martin 11. apríla 1886Priateľka moja drahá!Sotva by si pomyslela, akú dostaneš odpoveď na Tvoj, s takou ochotou a oddanosťou
vypracovaný návrh strany toho nášho zamýšľaného podniku kalendárskeho. Vieš, v parlamentárne
zriadenom štáte panovník nie mnoho značí, a tak je to i s nami, predsedníčkami Živeny. My dosť
málo vplyvu — tým menej rozhodujúceho slova máme v spolku našom. Na tomto vinou nie sú osoby,
lež samotné okolnosti.Keď som Tvoj list i so vzorkou kalendárskou dostala, ležala pi. Pivková v posteli, mala
tuhé zapálenie hrdla.Išla som teda rovno s ním k p. tajomníkovi Pietrovi[8](lebo aj ináč pani Pivková úplne jemu ponecháva rozhodovanie nad takýmito vecmi,
poneváč on najlepšie zná stav všetkých záležitostí v spolku, a je teda aj najpovolanejší k
rozhodovaniu) a predostrela mu všetko. On netrôfa si vydanie takéhoto dielca uvaliť na Živenu,
ktorú práve vydanie „Almanachu“ toť veľmi mnoho stálo. „Almanachu“ je ešte hodne na sklade,
pri tom všetkom, že sa ho len 700 exemplárov tlačiť dalo. No pomaly sa míňa a škoda už len na
žiaden spôsob nebude pri ňom.Hlavný Pietrov dôvod proti nášmu kalendáru je hlavne to, že netrôfa mu odbytu, lebo vraj
zná, aká úžasná nezaujatosť medzi ženskými je u nás pri podobných veciach. Keď si ho jedna
kúpi, nuž si ho aj desať nasledujúcich od nej vypožičia k prečítaniu a samy si ho nekúpia, i
keď by im to hmotné okolnosti dopustili. Peniaze, ktoré by za knihu vydať mali, strovia radšej
na nejaký toaletný luxus (v tom tvrdení je, bohužiaľ, mnoho pravdy!). Na Slovensku dielce,
ktoré by na samé ženské odberateľstvo odkázané bolo, vraj nemôže mať výhľadu na zdar, i
„Almanach“ len samí mužskí kupujú (pravda, nemôže sa vedieť, koľkí kupujú ho vlastne pre svoje
ženy a dcéry, nie pre seba) a boli by sme vraj špatne s ním pochodili, keby sme len na samé
ženy odkázaní boli s jeho odobratím. A s „Kalendárom pre hospodyne“ by sme teda skutočne len
na samé ženy odkázaní boli, lebo všeobecných kalendárov máme už i tak od viacerých
vydavateľov. A tlač kalendára vraj nepomerne viac stojí než tlač iných jednoduchých kníh,
poneváč rubriky a číslice sú najdrahšou sadzbou. Keby sa ho málo dalo tlačiť, by vysoko vyšiel
a musel by sa draho predávať, o čo by sa zasa tým menej míňal. A vyše potreby mnoho sa ho zasa
nemôže dať tlačiť, bo nieto výhľadu, že by sa ho pri obyčajných lacných kalendároch mnoho
minulo. A konečne, že kalendár na budúci rok zostavovať je teraz už i tak pripozde, že by k
tomu materiál už teraz mal byť úplne pohotove. Toľko asi dostala som v odvetu. Robila som
protinámietky, že však práve preto, že niet chuti k našskému čítaniu u našich žien, máme ju
budiť tým, že vydávať budeme ich vkusu a požiadavkám primerané veci. Na to mienil Pietor, že
keďby sme vskutku vstave boli zozbierať dobrý potrebný materiál, že by sme mohli snáď inú,
akúkoľvek knihu podobného obsahu vydať, nie práve kalendár. Nuž o tom, čo by tu bolo
primeranejšie, môžu byť náhľady veľmi rôzne; dosť na tom, ako z tohoto vidíš, tu neprebijeme,
poneváč nemôžeme samostatne jednať. Sám jednotlivec reskiruje i nezdar, a popustí sa do toho;
ale v mene spolku nik nechce na seba brať zodpovednosť. A tak myslím, že z tohoto nateraz pri
Živene nebude nič.Zato ale, prosím Ťa, nedaj sa znechutiť, k čomu človek veru ľahko je náchylný, keď s takou
ochotou pracoval i chce pracovať na voľačom užitočnom a potom jedným razom vidí to
znemožneným. Ja si Ťa skutočne ctím a obdivujem pre pilnosť, akú vyvinuješ v prospech dobrej
veci, ktorá sa tomu, kto ju prevádza, u nás nikdy nevyplatí — a pre oddanosť úprimnú, s akou
lneš k nej. Ak môžeš, zbieraj len materiál, keď nie kalendár, nuž skutočne akúsi inú formu si
nájdeme, až sa budeme cítiť dosť silnými.Keby človek, po prvé, bol slobodný od všetkých domácich povinností, žeby sa úplne
literárnemu účinkovaniu oddať mohol — a po druhé, keby bolo akéhosi kapitálika, nuž by sme sa
my dve i mimo Živeny odvážiť mohli na vlastnú päsť vydávať niečo takého našim ženám po chuti,
lebo kým to takto ospalo pôjde, zatiaľ veru neprídeme napred.Čo vydáva Živena, to všetko musí pasírovať cenzúra,[9]a my ženy rady máme i také pletôčky, ktoré na umeleckú dokonalosť ani nárokov
nemajú. Vôbec od malého a nepatrného máme počínať, keď od veľkého nemôžeme. Pri zdare i to
malé narastie na veľké. Nuž, ale keď človek nikdy nemôže tak, ako by chcel. Ja k. p. k lete
ani len k čítaniu neprídem, nie to ešte k písaniu. Neviem povedať, čo robím — a predsa
nestačím. Ved Ty vieš, ako je to. Koľko by človek potreboval čítať, aby si len
najpotrebnejších známostí nadobudol, ktorých nevedomosť prekáža každému kroku, keď sa s
voľačím má pred verejnosť predstúpiť — a nemôže ani len to. Akože ešte potom iných poúčať, keď
sa sama slabou cítiš. No, ale so žalobami nič nevykonáme.So Socháňom je veru tesno, žije vraj na úver, neviem, neviem, čo bude s ním. Veru takým
bedárom, ako sme my, ozaj neprichodí chápať sa na voľačo vyššieho.*Turč. Sv. Martin 14. II. 97Priateľka moja drahá!Kým sa druhí v divadle smejú (dúfam, že sa smejú, a nie nudia, je veselohra), ja sedím
doma a píšem Tebe. Viem, že Ty asi každodenne vyzeráš naše spoločné „dielo“ v „Nár. novinách“,
a tu len deň po dni — nič a nič. Má Ti to svoju históriu, akej ja veru ani vo sne nebola by
som sa ponazdala. Ja totižto ešte na Hromnice, teda 2. t. m., odniesla som osobne naše
odporúčanie „Ženského světa“,[10]ako som ho dľa Tvojho dovolenia prepracovala, a pre lepšie čítanie sadzačovi i do
čista prepísala. Hurban nesľuboval mi určite, že ho uverejnia, len že však uvidia, keď ho
prečítajú. A hneď pri tej príležitosti i on, i Škultéty (Pietor nebol tam) vyslovili nechuť
proti ženským osobitným časopisom vôbec a proti tomuto „Ženskému světu“ zvlášte, že je to len
také nútené delenie sa, že vydavateľský časopis nemá byť špeciálne ženský, alebo špeciálne
mužský, že čo to má za zmysel; že čo by sme my povedali, keby oni počali vydávať „Chlapský
svet“ (toto, pravda, znie komicky), že sú to darobné veci s tým ženským „urovnoprávnením“,
ženy sú urovnoprávnené vo všetkom, čo im patrí, tieto časopisy že majú príchuť socialistickú,
a propagovanie ženskej rovnosti s mužom že je k tomu i protináboženské, lebo „Sväté písmo“
hovorí žene, aby bola podriadená mužovi, i všetky prirodzené poriadky hovoria jej to samé atď.
A v „Ženskom světe“ okrem toho vrčí im tá nešťastná Costenoblová,[11]i ukazovali mi tam reprodukcie dvoch z tých jej ominóznych[12]obrazov, že sú to obrazy nie brojace proti nemravnosti, ale práve sú necudné samy,
sú i hnusné, i hlúpe, tie nemali sa seriózne brať, ale mali sa vôbec ignorovať, a keď sa
pripomenuli, mali sa odsúdiť atď. Nuž, ja by veru iste nemaľovala také obrazy, keby som bola
maliarkou, ani nepodívam sa s radosťou na ne, tak asi účinkujú ako scény zo Zolových románov,
ktoré človek číta tiež len akoby za pokutu, no ja neviem, že by sa o Zolovi hovorilo, že má
zlétendencie.Je ohavný naturalista, človek má až krutý pocit odporu
proti nemu v istých veciach, ale preto neopovážila by som sa tvrdiť, že negatívnym, totižto
práve tým odpor budiacim spôsobom neslúži dobrej veci — tej jasnej totižto, ktorú on ignoruje.
Tak bude i s Costenoblovou.Nuž, tak mala som takú šarvátku s redaktormi, ale predsa som myslela, že rukopis
uverejnia, keď ho prečítajú. Ja aspoň nevidím v tom nič nebezpečného pre slovenské ženy, keď
čítali by „Ženský svět“, ktorý je, dľa môjho zdania, celkom v dobrom duchu vedený. Ale milé
naše odporúčanie len nič a nič nechodí. Hurban mi odkázal, že príde ku mne, a že mi objasní
vec. Ale len nič a nič nechodil, podľa svojej známej akurátnosti. Ja ale bola som netrpelivá i
preto, žeTynebudeš vedieť, čo si myslieť, a písať som Ti nechcela, kým
som sa od nich nedozvedela, čo je, či to chcú preinačiť, a či vôbec nepodať. Nuž dnes z
kostola idúc, ohlásila som sa v redakcii — a tam sa mi osvedčili, že oni nemôžu takýmto vážnym
spôsobom odporúčať „Ženský svět“ a jemu podobné veci, lebo že by to bolo proti programu „Nár.
novín“ — čo na to riekneš?… Ja som ostala trochu „verblüfft“[13]— lebo, musím sa priznať, nemala som posiaľ príležitosť nadobudnúť si takú vysokú
mienku o ich prísnej vernosti k programu. Vypýtala som si rukopis naspäť, zaželajúc
redaktorom, aby sa vždy vo všetkom tak prísno verne k programu držali ako teraz s týmto.
Trochu trafení odvetili (vlastne hovoril za to len Hurban, lebo bol náhodou len sám tam, ale
mi tvrdil, že Pietor nechce článok uverejniť), že v malých veciach síce udávajú sa chyby alebo
odchýlky, ale toto že považujú za vec vážnu. Rukopis Ti posielam, aby si videla, čo som doňho
naprikladala. Neviem, či ho reku nedáš do „Domu a školy“,[14]len ho vari trochu skrátiť, a to urovnoprávnenie a emancipáciu nespomínať, aby sa
strachu nenarobilo. Mňa mrzí, že nemôžeme si sľubu dostať (že „Ženský svět“ budeme verejne
odporúčať), no úspech z toho odporúčania viem, že by nebol, lebo u nás niet zmyslu za takéto
vážnejšie časopisy u žien, u nás sa ešte len na zábavu hľadí. Už i preto tie strachy našich
redaktorov sú zbytočné.Ináč ich protidôvody nie sú bezpodstatné, ja by som veru tiež nechcela ženy nakaziť
akýmisi protimyselnými vrtochmi a bludmi, menovite nechcela by som sa prehrešiť proti
náboženstvu — no či a nakoľko sa „Ženský svět“ proti náboženstvu prehrešuje, by potrebovalo
náležitého posvietenia. Aspoň i samy „Nár. noviny“ zas v iných veciach nie menej prehrešujú sa
proti nemu. A Češkám nechcela by som prezradiť, že nám „Nár. noviny“ neprijali to odporúčanie
ich časopisu, lebo to by ony brali za neprajnosť proti nim, proti Čechom vôbec, a to by zase
kazilo všetku vzájomnosť. My vari vôbec mlčaním pomiňme túto vec, a ony nás azda nebudú
interpelovať. Vskutku som ja nemyslela, že nám takto zahudú tí naši náramne strachovliví páni.[1]Socháňovi— Pavel Socháň (1862 — 1941), slovenský spisovateľ,
písal divadelné hry, pracoval neskôr najmä v národopise. V čase, keď ho spomína Šoltésová,
študoval maliarstvo v Mníchove.[2]Ján Benedikty— národne uvedomelý učiteľ v Dolných Strhároch
(1816 — 1898)[3]didaktrá(z gr.) — didakter, didaktrum, školné[4]o mojej práci „Umierajúce dieťa“— vyšla v almanachu „Živena“ II,
1885, str. 197 — 229, s podtitulom „Úryvky z matkinho denníka“[5]od Vajanského dostalo sa mi zato hodnej dôtky— Vajanský v
„Slovenských pohľadoch“ VI, 1886, str. 24, vyčítal Šoltésovej práci prílišnú citlivosť:
„Živosť a bezprostrednosť citu bije až prílišne do očú — a nie je zmiernené umeleckým
prepracovaním. — Naviesť na dušu až temer fyzický bôľ nie je úloha umenia. I s bôľom musí
umelec sporiť — no, že nesporí s ním matka, je pochopiteľné. So spisovateľkou sa ale ináč
zhovárame… estetické dielo musí i oblažiť, potešiť a povzniesť. Smrť sama nemá ani
oblaženia, ani potechy, ani povznesenia.“[6]„Kalendára pre hospodyne“— nevyšiel tlačou[7]„Almanach Živeny“… predsa nie je rázu takého, ktorý by zvláštnejším spôsobom
zodpovedal požiadavkám a náklonnostiam duševným ženského sveta— obidva
almanachy „Živena“ (1874 a 1885) boli zredigované Ambrom Pietrom a chápali sa ako
celonárodné kultúrne podujatie. Tak v druhom ročníku zo žien mali príspevky Vansová a
Šoltésová, ináč tam prispeli Vajanský, Hviezdoslav, Čakovský (pseudonym), Jakub Grajchman,
Štefan Koreň, Gustáv Kordoš, Andrej Seberiny, Ján A. Wagner a Ján Vlkolinský.[8]p. tajomníkovi Pietrovi— Živena v týchto časoch mávala stále za
tajomníkov mužov, ktorí boli rozhodujúcimi činiteľmi v Živene, spolku slovenských žien.
Tak po Ambrovi Pietrovi (1843 — 1906), vtedy šéfredaktorovi „Národných novín“, stal sa
tajomníkom Svetozár Hurban Vajanský.[9]Čo vydáva Živena, to všetko musí pasírovať cenzúra— tu sa myslí
na mužskú cenzúru národných vodcov (v prvom rade Pietra ako tajomníka Živeny).[10]Odporúčanie „Ženského světa“— „Ženský svět“, redigovaný Terezou
Novákovou, začal vychádzať roku 1897. Šoltésová do neho prispievala.[11]nešťastná Costenoblová— Anna Costenoble (nar. 1866) namaľovala v
roku 1894 kompozíciu „Tragédia ženy“, ktorej reprodukciu uverejnil „Ženský svět“ I, hneď v
prvom čísle.[12]ominóznych(z lat.) — tu vo význame nevkusný, trápny[13]„verblüfft“(nem.) — ohromený, zaskočený[14]Neviem, či ho reku nedáš do „Domu a školy“— článok skutočne
vyšiel v tomto časopise, a to pod názvom „Sestrám slovenským“ („Dom a škola“ XIII,
1897) | Marothy-Soltesova_Listy-Terezii-Vansovej.html.txt |
Ja si môj mliečnik nenačnemPán Michal Kulík, írečitý a veľavážený mešťan slávneho mestečka Rakytného, sedel pred
svojím domom, ktorý bol vystavený ešte anno Domini 1786, a to veľmi pevne. Múry jeho maly
ctihodnú hrúbku, takže on nemusel byť ani Angličanom, aby s čistým svedomím mohol povedať:
„Dom môj je hrad môj“.Je to trochu čudné, že pán Michal Kulík sedí si pred svojím domom, lebo ako majster
poctivého remesla garbiarskeho veru nemá času takto sa so založenými rukami presúšať na
lavičke, aby pozeral, čo sa robí na rínku, či už totka Kúdeľa stačila si svoje vypovedať
pri jatke mladej Strnádke, alebo koľko ľudí vošlo do sklepu ku Grünovi. Na také pletky nemá
času.Ale keď pripomenieme, že dnes je práve odpoludnie v nedeľu a že pán Michal Kulík dnes si
z chuti zajedol, lebo manželka pripravila mu neobyčajne chutný a po jeho vôli obed, k čomu
i pintu vína si upil a po obede jeden verš si sladko odspal, nuž prečože by si spokojne
neposedel tým viacej, že ho ani svedomie netrápilo a ani iná starosť netlačila! A veru si
sedí cele blažene i bafká si zo sviatočnej štiavničky. Veru sedí, a to na pestrom kvetnatom
ručníku, rozprestrenom na lavičke, aby si dákosi nezababral svoje pekné čierne nohavice z
haličského súkna tam pri Lučenci. Lebo je on opatrný a vie šetriť. Hľa, nohavice už budú
mať práve na Demitra desať rokov, ako si ich dal ušiť. Ale ani od tých čias takej partieky
nevidel. Kabát má len tak cez plece prehodený a zpoza rozopätého prusliaka, okrášleného
striebornými starodávnymi filigránskymi gombíkmi, belie sa ani sneh košeľa s mnohými
zámikmi a zahaľuje dosť objemné bruško, ktoré práve teraz usilovne pracuje na strovení
výtečného obeda. Samo sebou sa rozumie, že jeho zdravá, okrúhla, červená tvár prejavuje
pokoj, ktorý dáva jeho čiernym očičkám, zakrytým dopoly tlstými víčkami, prívetivý lesk.
Okolo úst, vlastne okolo fúzov — lebo sú také veľké a nadol v poloblúku zavisnuté, že úst
takmer ani nebadať — pohráva spokojný, dobromyseľný úsmev.Pozeral na horný koniec rínku, kde stál naprostriedku starobylý kostol s prepevnou,
bielym plechom obitou vežou. Zpoza neho vykúkala dosť úhľadná fara. Na ľavom boku kostola
stál jednoposchodový mestský dom.Keď videl, že rúčka na veži chýli sa už na pol štvrtú, podumal si, že sú dnes ľudia
dákosi pridlho na nešporných službách božích.A hľa, zrazu videl, ako sa hrnuli ľudia z kostola a rozchádzali sa domov na rôzne
strany.Všetci, ktorí prešli popri ňom, pozdravili ho, načo on zakaždým podvihol trochu klobúk a
poďakoval sa vľúdne. Medzi poslednými prichádzala i pani majstrová, verná manželka pána
majstra Kulíka.Išla voľným, vážnym krokom s pani susedkou. Obe boly pohrúžené do rozhovoru. Pani
Kulíčka je vysoká, suchá, no kostnatá, zdravá osoba, v dobrom strednom veku. Je oblečená do
čierneho — po meštiansky — nie ešte podľa terajšej módy. V jednej ruke nesie hrubú knižku
so zlatorezom, v druhej čistý biely ručník s čipôčkou. Na hlave má čierny čepiec, okrášlený
kúpenskými kvietkami.Pani Žofia — tak ju volali — zastali i so svojou susedou pri svojom manželovi.— Akýže mal pán farár výklad z Písma? — spýtal sa jej.— Mohol si veru ísť, bol by si sa mnohému podučil, — odvetila mu Žofka.— Ale, — skočil jej do reči, — veď by som bol, ale neviem, čo je to. Dnes sa na mňa také
driemoty navaľujú, iste bude zajtra pršať.— To by sa potom muselo každý pondelok liať ani z bočky, — poznamenala jeho polovička
výsmešne.— A keby aj, nuž čo? Celý týždeň naťahuješ sa s kožami od svitu do mraku, potom nie div,
keď po dobrom obede… — a zamľaskal blažene, — človek si podrieme… — a pozrel na susedu. —
Všakver, pani suseda.— Veru to človek zunuje do týždňa, — prikývla otázaná a potom doložila: — Ale sa musím
ponáhľať domov, lebo som deti nechala samotné, aby mi nepošarapatily niečo.— Len keď sú vám zdravé.Len čo poznamenal, už suseda odišla a žena tiež išla sa preobliecť do domácich šiat.— Hm! — začal si dumať, keď ostal samotný. — Moja Žofia, čo je pravda, to je pravda, je
akurátna gazdiná. Všetko opatrí a v nedeľu sa ti ako vyfintí. Len keby nebola žiarlivá a
taká skuhroška ešte. Skrblí, ako čo by bohvie čo! A nemá na koho. Či v záčinku, či v
skrini, všade plno, a ešte i v starej biblii tam v almárii sa nájde, — usmial sa spokojne
pri myšlienke na svoje pekné poznáčky, ktoré ináče ľudia stovkami volajú.— Nuž, hľa, má i ona svoju obyčaj, — dokončieval svoju útechu, pridŕžajúc sa ôsmeho
prikázania, aby sme všetko na dobrú stránku vykladali. Bol on už takej povahy človek, že
keď bol dobrej vôle, ako bol i teraz, tak nebolo lepšieho človeka na svete. Vtedy by dal,
čo by si človek zapýtal od neho, a uhostil by ťa, že by si pamätal, kedy si bol u Kulíka.
Ale keď sa raz rozkatuje, tak sa už potom treba len pratať, lebo potom beda tomu, kto sa do
jeho rúk dostane.Ako tak rozmýšľa, tu vidí, že od dolného konca blížia sa dve panie v klobúkoch a držia
slnečníky vystreté nad sebou. Jedna bola v popolavých, druhá v ružových šatách.— Kto to len môže byť? — spytoval sa sám seba. — Z Rakytova sú nie, to by som ich poznal
— a blížia sa sem. — Pretiahol si rukou fúzy, aby mu boly v poriadku, pretrel dlaňou i
nohavice, aby s nich sotrel kdejaký prášok, poďubkal prstom do fajky, aby dohán lepšie
horel a potom sedel zasa, spokojne pozerajúc pred seba a len kedy-tedy zaškúlil poločkom zo
zvedavosti po príchodzích.— A veď sú to z Lúčneho pani rechtorka s dcérou! Ani som ich nepoznal, — a usmial sa
radostne.Lúčne bola susedná dedinka.— No, či vidíš, prišly sa prejsť do Rakytova, môžbyť na návštevu. Zaiste budú, chúďatká,
ustaté… A ja s jej mužom, hľa, koľko ráz som sa zabavil v hostinci „na Ruži“. On je taký
veseliak, vždy mu len po žartoch myseľ blúdi. Hľa, i onehdy až mi slzy tiekly po tvári. No
a potom, veď sa i s ňou poznám, veď už bude tomu tri roky, čo som bol kúpil od nej Malinu.
Dobrá je to krava.— Dobrý deň, pán majster! — prihovorila sa pani učiteľka z Lúčneho.— Á, pekne vítam, pekne vítam! — ukláňal sa Kulík a podával obom svoju ohromnú ruku,
tvrdú dlaň. — Kde sa len tu vzali, kde?… Prišli nás navštíviť? No pekne, pekne.— Chceme troška do Sklenárov na návštevu. Už nás dávno volali, ale buď pršalo, buď
človek nemal stihu. Tak sme sa len teraz vybraly. A potom už i len Marienke kvôli, —
pozrela s úsmevom na dcéru. — Vždy ma unúva, že kedy už pôjdeme.— Načim, načim, — prikyvoval pán Kulík. — Ale pekne prosím, mne sa zdá, že Sklenárovci
odišli ešte dnes ráno na vozíku do Kyjatova. Tam majú, ako vedia, dcéru za pánom farárom
vydatú.— Ale opravdu? — spýtaly sa nemilo prekvapené.— Dozaista, lebo práve vyháňal som Malinu, veď hádam sa ešte pamätajú… no, dobrá
kravička… i máme už od nej prichovanú jalovičku, keď tu zahrkoce vozík. Reku, kto je to?
Nuž Sklenárovci. I zavolal som na nich, že kde tajdú. Ale on len fajkou ukázal, kde leží
Kyjatovo, lebo keď voz po kamennej dlážke hrkoce, ničoho nepočuješ. No zato som hneď vedel,
že kde.— Tak teraz prichodí sa nám vrátiť, — hovorila dcéra učiteľke.Dcérka sklopila trochu hlavu, nepovedala ani slova, ale bolo zo všetkého vidno, že veru
je zarmútená nad nevydarenou vychádzkou.— Ale nechže sa páči k nám trochu si oddýchnuť, — volal ich Kulík priateľsky.— Ach, ďakujeme, veď sme neustaly. A čo len z Lúčneho!— No veru v lete, keď slniečko pripeká, i to je hodná prechádzka. Nech sa len páči! U
nás je dobre chladno, troška si oddýchnu. Hľa, poshovárajú sa i s mojou… Nechže nás
neohrdia! Veď, hľa, skoro ako čo by sme boli… — Tu sa zasekol, obávajúc sa, že urazí. — No,
nuž, veď je tak, — no už i skrzeva Rysuľu — s odpustením. Ale si ich od tých čias tak ctím
a vážim, ako čo by sme boli v rode… — Vzdychol si a bol rád, že sa takto vymotal.Učiteľka s dcérou boly v rozpakoch, či majú prijať pozvanie a či nie, lebo veď u Kulíka
ešte nikdy neboly. Ale keď videly jeho priateľské úsilie a v tej spare zpiatočná cesta
nebola práve najlákavejšia, tak stály nerozhodnuté.— Ale, prosím pekne, nechže nás už len neohrdia! — dopekal Kulík, ktorý sa už cele vžil
do zváčskej úlohy.Čo maly robiť? Vstúpily dnu, aby si za chvíľku oddýchly.Voviedol ich do prednej izby.— Nechže sa páči složiť a sadkať si tu, hľa, na kanapu… — núkal ich už v dosť
priestrannej izbe, v ktorej bolo ozaj príjemne, chladno. Sama izba bola čistá ani zlato.
Jednoduchý nábytok bol všetok taký pevný, ani čo by bol hotovený na večnosť, počnúc od
veľkého dubového stola až po stoličky. Na stenách visely obrazy: Adam a Eva v raji, ďalej
Večera Pána, potom nasledovaly štyri čiastky roku a za nimi zase päť čiastok suchej zeme.
Všetky boly namaľované v podobe mladých žien.Keď ich už usadil, povedal:— Nechže sa len pobavkajú troška, ja idem pozrieť, kde moja stará väzí. Bola v kostole,
tak si zaiste upratuje šaty a odkladá do kasne, — dopovedal vo dverách.— Žofka! — začal trochu ostýchave, keď otvoril dvere na chyži, ktorá bola na druhej
strane pitvora. — Poviem ti novinu… Vieš, máme hostí: pani rechtorka z Lúčneho i s dcérou
sú tu. Chcely ísť do Sklenárov, ale sú nie doma, tak som ich zavolal dnu, aby si trochu
oddýchly, vieš… — vysvetľoval, ako by sa vyhováral. — Tak sme dobre od nich Malinu kúpili,
— doložil ešte na povzbudenie.Žena pozrela naň podozrivo i zdalo sa mu, ako by bola zbledla, no nepovedala ani slova,
len pokračovala ukladať.— Vieš, ženička, patrilo by sa im dať trochu kávičky.— Ja si môj mliečnik nenačnem! — odvrkla cez zuby a vyšla do pitvora, ktorý slúžil i za
kuchyňu. Tam stálo sopár mliečnikov na polici v peknom rade a boly čistými doštičkami
zakryté. V nich už bolo mlieko usadnuté. Jeden stál obďaleč, v ňom bolo čerstvé, napoludnie
nadojené mlieko, ktoré si odložila pre svoju vlastnú potrebu.— Nuž tak zabehni do susedov a kúp alebo vypožičaj, lebo bez všetkého nemôžeme ich
nechať, už sa nám len svedčí. No len zabehni a ja za ten čas ich pobavím. — I vrátil sa do
prednej izby.— Ale je len sparno! — začal. — Nech sa páči ako doma. Len prosím trochu trpezlivosti.
Moja hneď príde, — hovoril a aby rozhovor nezasekol, spýtal sa: — A kdeže sú pán učiteľ,
pán manžel, či sú zdravý?— Ach, ďakovať bohu, ešte ta. Veď sa i on strojil s nami, ale práve vtedy prišli oznámiť
pohreb. Starý Krkoš umrel, nuž musel zostať doma verše robiť. Podvečer musí ísť do sadu,
máme tam čerešňu, veľmi pekne obrodila. Pôjde ta na polhodinku, lebo ináče ju chasníci celú
orašmú.— Veru je to veľmi vábne pre chlapcov. No škoda, že neprišiel pán učiteľ, boli by sme sa
pekne poshovárali, lebo my sa kedy-tedy, keď sa takto pridá, i na mýte sídeme a tam si pri
poháriku pobesedujeme.— Ale, nech odpustia, musím pozrieť, čo sa von deje, — prehovoril nepokojne, obávajúc
sa, že mu jeho Žofia ešte nejakú ostudu vypáli, lebo keď sa ona raz zatne, je ťažko s ňou
vyjsť po dobrom.I vyšiel von, a tu čo zazrel? Milá Žofia funí od zlosti a vrtí sa sem i tam, len sa tak
sukne na nej oháňajú.— Čože je? — spýtal sa tlmeným hlasom.Žofia ani slova.— Žofia, vieš, nenapáľ ma! Počúvni, kým som dobrý! Bola si u susedov?— Že vraj nemajú! — odvrkla cez zuby.— No, keď nemajú, teda pošli alebo choď do horných susedov! — A zase sa vrátil do izby s
ustarostenou tvárou. — Len ako ich mám za ten čas zabaviť? Čert mi pošeptal ich volať. Ale
keď dnes bola taká dobrá a chúďatá boly cele vyhriate a najmä mladá, tak sa jej nechcelo
nazpät… Či ja môžem za to, že mám také mäkké srdce?… Ale ma dopáli, ej, dopáli, ak neurobí,
ako chcem.— Musia mať trocha trpezlivosti. Stala sa nám malá nehoda. V tejto horúčosti všetko
mlieko sa nám sadlo, musela ísť do susedov… — a utieral si pot s čela.— Ale, čo sa ustávate, pán majster, — prehovorila pani učiteľka a vstávala. — Kdeže by
sme im chcely toľkej starosti narobiť? Veď to nemusí byť. Hľa, už sme sa ochladily, pôjdeme
vo mene božom.— Ih, kdeže by! No to už nie! Veď moja Žofia hneď musí tu byť! A čo za starosť, aká
starosť? Daj ti mi bože, trochu mliečka a kávičky… Nech sa len páči sadkať a počkať. — A
zase začal nadpriadať rozhovor, pospomínal rozličné vecí. Ale mu to akosi nešlo. Hostia sa
tiež necítili práve najpríjemnejšie a on zase stŕpal a výčitky si robil v duchu, že prečo
ich zdržiaval. — Čert vezmi i s takou náturou, ako ja mám! Ale jej vyčítam! Ej, na moj’
hriešnu dušu, jej neodpustím! Takejto ostudy mi narobiť! — myslel si a krv začala mu
rezkejšie kolovať.— Veru tak, predtým boly lepšie časy, kým naše remeslo prekvitalo. Chodievali sme hen za
Miškovec. A čo by sme koľkokoľvek boli mali remeňa, boli by sme ho predali. Hej, vtedy dalo
sa zarobiť, a kto vtedy sa trochu nezaperil, tomu je už huja! — Ako rozprával, tak zbystril
sluch, aby počul, či sa už Žofia vrátila.Konečne začul kroky.— S dovolením, — prehovoril a vyšiel rýchlym krokom von. Od netrpezlivosti zabudol za
sebou i dvere zatvoriť; zostaly len privrené.— No, čo je?— Ani tam nemajú, — odvetila Žofia a ani teraz nepozrela na muža.— Žofia, nezlosť ma! Hneď rozlož ohňa a prevar mlieka!— Ale ja? Ej, to už nie! Ja si môj mliečnik nenačnem!— No, keď si ho nenačneš, načnem ho ja… — zvolal rozpajedený a prikročil k polici,
chytil krajný mliečnik, pleštil ním o zem, že sa rozbil na márne kusy a mlieko sa rozčaplo
na všetky strany.Učiteľka s dcérou vyskočily od strachu, ako by ich bol niekto podstrelil, otvorily
dvere, aby sa vzdialily, ale zastaly ani prikované na prahu.Pán Kulík chvatom bral rad-radom mliečniky a trepal ich o zem, až milá vec.Žofia zprvu, keď videla, čo muž s mliečnikom urobil, zdupnela, ale potom chcela si
obrániť aspoň druhé, i siahla po nich rukami. On ju však odsotil ako nič, šuchol jej
buchnát do chrbta, až sa potočila a pokračoval v svojom diele statne.V okamžení bol celý pitvor samé mlieko, ešte i steny boly pofŕkané. Keď už i posledný
mliečnik roztrepal, zastal udychčaný. — Tu máš, už som ti ich načal ja! — hovoril nasršený
a odfukoval zhlboka. Kulík stál naprostred pitvora celý mliekom zastriekaný. Najmä slávne
čierne nohavice boly celkom doriadené: spodky mliekom zmočené, nahor však husto pofŕkané
bielymi bodkami.Keď učiteľka s dcérou prebraly sa z úžasu, chcely sa stratiť. Ale ako sa len dostať cez
tú spústu mlieka? Už si začaly kasať sukne, keď ich zbadal pán Kulík. Zprvu pozrel na ne,
ako by ich nebol ani poznal, ale v druhom okamžení mu už všetko prišlo na um, i zahanbil
sa, sklopil oči a poškrabal sa za uchom.— Žofia! — zavolal.No Žofie už nebolo doma, utiekla hneď po prvom buchnáte do susedov.— Nechže troška počkajú! — povedal tichým hlasom. — Hneď to zametiem… — a vzal metlu,
odmietol im trochu, že mohly prejsť po suchu, ako za onoho času Židia cez Červené more.Keď už boly na dvore, vzbudila sa v ňom vrodená zdvorilosť a že nemohol ich vyprevádzať,
aspoň zavolal s prahu za nimi:— Nech sa páči druhý raz, veď už moja Žofia príde k rozumu! | Cajak_Ja-si-moj-mliecnik-nenacnem.txt |
Děvče z TaterITatranské hory jako věštky sedí,
tajemný půlkruh, vážný, bez hnutí;
jich srdce vtělené jest mládnutí,
jich ústa soujem velkých průpovědí.
Jich čela chladně pokryta jsou ledem
a šije šedivým mlh závojem,
však u jich paty lesy úkojem
a trávy zeleň květným dýchá medem.
Co kněžky drží skal kamene desky,
v něž zapisují řeč svých pověstí:
když zapisují, les div šelestí,
když vypravují, Sinaiské to blesky.
Jsou ženy též: na lesk i šat svých strání
v jezer a bystřin hledí zrcadla,
co kněžky pak je v role usvadlá
rozešlou řekami co požehnání.
Co požehnání — ale jenom časem;
neb zhusta tok jich v proud se rozvalí,
jenž urve strom a balvan kutálí
a hrá si s člověkem jak vítr s klasem.
A jak ty hory, jest i s hor těch lidem.
Duch, mysl, spůsob tobě zakynou,
jak bys překrásnou chodil krajinou:
v nich vábí vše a všecko dýchá klidem.
A hned tu propast v duše tajných řasách,
že oko s žasem u ní postojí;
a hned tu bouře z nich se vyrojí,
že hrozná jest v svých nevídaných krasách.IIProstřed těch hor, na stráni, nejníž dole,
kde, jako z nití provaz utkají,
u řeku bystřiny se stékají,
stál dvorec; za ním luh a něco pole.
Co obydlím, to uhodnete sami:
tam celičké je břečťan zakrývá,
že když se někdo z okna podívá,
víc ukryt jest, než ptáček za mřížkami.
Jen Katuška když přistoupila k němu,
ta měkkou rukou listy rozvedla
a celičkou vždy hlavou vyhledla,
a byla jako měsíc z lesních lemů.
I vyhlédala z okna za večera,
jak řeka bystrý kolem valí tok,
jak luny lesk se třepí v jisker skok,
jak v závod s leskem vlna skáče sterá.
Pak utkvěla tam na protějším břehu,
jak jasmínem byl hustě lemován,
a bílý dvůr v něm byl jak uschován —
a vše se v luně bělalo jak v sněhu.
Pak níže viděla, jak v loďce malé
kdos silným veslem spěje přes řeku,
pak loďku váže k vrbě v záseku,
pak zmizí, v jasmínův se stíny hale.IIIVšak za dne málo tak ji stihnout okem;
víc na stráni, kde chodě zvonil skot,
tam, sama zvonek, pěla o překot,
tu sedíc, tu jak kamzík mihnouc skokem.
Neb tkvěla v horách těch jak v půdě kořen,
tu s radostmi jak ptáče těkala,
tu mladý žal v ně měkce vetkala,
a svět ten hor byl pro tu duši stvořen.
Jen někdy, stojíc na temeni vrchu,
zatoužila znát svět ten daleký,
že chtěla plouti s ptáky, s oblaky —
však zas to střásla jako růže prchu.
Vděk její nebyl posud nikde vážen;
bylať jak pramen v stínech vinutý,
jenž poutníku zůstává zamknutý:
kdo však jej najde, usedne si blažen.IVA našel ji syn protějšího dvora;
sic nenašel, znal ji co robátko,
jak rostla, jak dospěla za krátko,
až zpěvem jejím živila se hora.
Když pak si kdys kolem jejich domu zašel,
a ona břečťan rukou shrnula:
tu celá bytost jeho strnula,
a bylo mu, přec jakoby ji našel.
Od času toho v duši měl jen jedno,
však byla duše tím přeplněná:
v snu jeho zavládla oslněná,
dnem táhla jej, jak voda kámen ve dno.
Hned z rána vyhledával její stopu,
vymýšlel radost jí a potěchu,
dar snášel, kvítky sbíral po mechu
a byl by hvězdy smetal s jejich stropu.
A nikdy syt, vždy lačněj toužil znova;
co cítil, v hled a slovo upřádal,
jí v ústa nové písně ukládal,
a byla písní všecka jeho slova.
O, což tu předmětův, jež uměl vznésti
na písně souměr v srdci prohřátý!
Lesk oka, z modrojasna upjatý,
tvář bílá, jakby chtěla v žilkách kvésti,
vlas měkký jako na hedbáví příze,
rtů lahoda, úst krásné říznutí,
prst růžový a rámě labutí,
a ona celá ve své prosté říze!
A hlas a slovo, citem zduševnělé:
až k nebi vše to vzletem povznášel,
pak nebe zpět zas k zemi přinášel —
nebť vše to může srdce láskou vřelé.VA Katuška?
S radostí poslouchala,
co Tomeš ze srdce jí předkládal,
nebť bylo krásné tak a nenadál,
že pojednou jak v zemském ráji stála.
Na každé jeho těšila se příští
a slova jeho ssála dychtivá;
neb co tak mile srdce dobývá,
to bývá vítězem i na bojišti.
Pak těšila se, jaká slova dále
a jaké dary znova vymyslí;
on život činil na ní závislý,
a to ji blažilo tak neskonale.
Pak ničím nebyla již překvapena:
nechť v oslavu jí ráje vyhlídal,
vše věřila, tak jak to povídal,
vždyť zbožňoval ji muž, a byla žena.VITéž zvláštní místo pro sebe si našli:
milounké hnízdečko to v lůně hor.
Dvě skály proti sobě stály v spor,
a ty, jak dívčí vlas se zdobí mašlí,
svůj mech si bílým vyleštily pásem,
jenž po nich zurčil tenkým pramenem.
A dole, mezi skal těch kamenem,
se leskly trávy sametovým klasem.
Ty byly jako schválně tu, dle plánu,
jak koberec k sedátku prostřený;
sedátkem kámen byl tu omšený,
kobercem to, kam noha šlápla v stranu.
To dole. Nahoře však, prostřed doubí,
vstříc rostly sobě šípky vysoké,
ty spletly tak se v tísni divoké,
že tvořily jak jednoslité loubí,
jímž s těží dral se den i krůpěj deště.
Bylať to klenba divě líbezná,
jak velká živá brána vítězná,
kde vše se šatí v přirozeném leště.
To byl jak koutek schvalně uschovaný.
Však znali jej též ptáci peřestí,
jej laňky znaly v ranním úcestí,
a Katušce byl nad vše milovaný.
Sem přicházeli v nejkrásnější zdobě,
by cítili se novým domovem,
tu zakládali víru obnovem,
již novou srdce vždy vynajde sobě,
a jež jest věčná jak základy země.
Tu byli sobě kněžmi pospolu
a žáky v nejvděčnějším úkolu,
tu shodli se i bez slova a němě.
Jen jedno nesrovnala dobře v mysli:
když mluvil o pánech a o hradech,
tu jakás nenávist jej jala v spěch,
že bledna chvěl se jak list dubu svislý.
A tu se zdálo jí, že Tomeš roste,
že ani nemluví, jak byl by z hor:
řád, světy, člověka uváděl v spor,
tu jiným byl a ne jak mysli prosté.
Tu zběžně jen a v urvaném vždy slovu
protrhnul předků svých jakýsi děj:
tam, v zemi dál, bezcitný dobrodziej
je pošlapal a spoutal do okovů,
až jenom útěk do těch hor je spasil.
Tu ujali se; leč i nenávist,
již nezmírnil ni čas, ni změna míst,
jež rostla v dětech, jak ji otec zasil.
To lehký jen byl uzel mladých táček;
nebť láska, jež plá v plném zápalu,
jak slunce ozáří vše v návalu
a leskem vroubí i na nebi mráček.VIITu na trh jeli kdys blízkého města,
a Tomeš koňmo je tam provodil;
však bůh ví, ký se zmatek přihodil —
Katušce v tísni ztratila se cesta.
A bloudíc v tkanivu neznámých tváří,
jak muška v pavučině zmatená,
nadarmo v lidech volá na jména,
jež blízka jí dle rodu i dle stáří.
I rodičův i Tomše ptaní všade
ve směsi hlasů mizí zhlcená:
vše marno; stopa byla zvrácená,
an lidu proud již přes ni vlny klade.
V tom zmatku, než by noc své strhla hráze,
radš sama jme se spěchat k domovu;
snad cestou že se najdou poznovu,
snad jinak nesnázím se vymkne snáze.
Tak spěchajíc, zas byla dobré mysli.
Časem se nazpět k městu ohledla,
časem si v odpočinek usedla,
a pak zas jako ptáček neodvislý.
Pak uslyšela zahrčeti kola —
nebyl to její vůz; však postála.
S vozu se mladá hlava usmála
a přikyvla a pozdravila s pola.
Katuška v mladé důvěrnosti zdobě
se ptala: „K nám-li do hor jedete?“
„K vám do hor; libo-li vám, sedněte.“
A mladík zastavil a zved’ ji k sobě.VIIIA jeli. Ona vylíčila krátce
svou velkou v matné tísni nehodu,
a mladík žehnal jí co původu,
že může navrátit ji rodné chatce.
A byl to mladík zaosmahlé pleti,
jak bříza rostlý, něžný v blednutí,
svěží jak kytka, bystrý ve hnutí,
že bylo radost, naň se zahleděti.
I dvorný byl, i srdcem doved’ hnouti,
ve slovech hlazenost a teplý cit,
hlas jeho zvonil, řeč jak vábný třpyt,
že byla radost, jeho poslechnouti.
Vyprávěl, odkud, kam a za čím jede:
z velkého města dal se na pouti,
by mohl kraje, lidi shlédnouti,
a nyní do Tater ho touha vede.
A tu, co dosud viděl, tak ho jímá —
ten skvoucí kraj i lid drahocený:
že jest si jako znovu zrozený,
jak zřel by kolébku, v níž lidstvo dřímá.
To Katuškou tak hnulo vůčihledě,
že tvář i oko jí se zalesklo,
že srdce vejsklo si i zastesklo,
jak slavík, lká-li na větvici sedě.
Vždyť to ten kraj, jenž od dětství jí drahý,
a ten i jeho nad vše zanítil!
Až slzy třpyt jí na tvář zasvítil.
A jako mistr několika tahy
dovršit umí obraz ve výrazu,
tak dokreslila jeho nástiny
a vylíčila stráně, pastviny,
lid, život, vrchy — vše ve vlastním rázu.
Tak byla schvácená svých citů vzrostem,
že ruku jeho ve své držela
a řekla: „Jsmeť jen prosti docela,
však buďte v našem domě milým hostem.“
Tak byla obrazů těch jata sledem
že konský dusot minul doslechu,
když u ní Tomeš stál jak bez dechu
a přelít’ vůz, jako blesk mraky, hledem.IXA však ten blesk as také v Tomši šlehnul:
stát zůstal jako v pasti zachycen,
a mžikem života byl nasycen —
kůň zařehtal a jezdec hlavu sehnul.
Jak socha stál a vzdech se jemu loudil
tak táhlý, jak by celou duši bral,
a Tomeš ve vzdechu tom zavzdychal:
„Já hledal ztracenou a sám sem bloudil!“
Svislý jak uzda, již popustil s koněm,
ponechal koni cesty chvat i směr;
kůň vlek’ se za dne, bloudil přes večer,
pak Tomeš slez’ a dál to dělal po něm.
A bloudil dlouho.
Sestár’ den a klesl
a jako stařec barvy potratil,
měsíc vrcholky spánkem ošatil
a Tomeš jako duch se lesem nesl.
Mech voněl, řeka šplounala a stromem
cos šumělo jak uspomínek dech,
a když se Tomeš uspomenul v spěch,
stál u břečťanu před Katušky domem —
tož u okna, kde poprvé ji našel.
Skrz okno prolila se lampy zář,
a v záři viděl svítit její tvář,
a cizinec jí lesk i barvu snášel.
Jej slyšel líčit kraj i země cizí,
mrav lidí dalekých, jich štěstí, trud,
měst nádheru a společnosti lud,
v níž člověk jako v moři kapka mizí.
A divadla a paláce a chrámy,
že Katuška jak v chrámě slouchala
a jedva v řeč si šeptnout troufala:
„Ach, kéž to mohu všecko vidět s vámi!“
Dál Tomeš neslyšel; leč ve své hlavě
sám předivné si věci předl dál,
až upřed’ nit, které se nenadál,
a na zeď kles’ a zalkal usedavě.
A bylo pojednou tak pusto kolem,
že z místa cestu dále nevěděl,
byl jako slepý: v prázno zahleděl
a chápal vše, a nic zas neznal bolem.
Jak stál tu sám, tak stálo náhle všecko;
vše krásné ze světa se tratilo,
nebe se zralé v peklo zvrátilo —
padali andělé jak přes práh děcko.
Ty světa formy nádherné — jak feny
posuňkem sprostým naň se šklebily,
květ, mladost, víra vůně pozbyly —
nezbylo v duši, co by mělo ceny.
A nevěrnost zřel jen v podobě její:
nevěrna bohu, sobě, přírodě,
nevěrna horám, jemu, v neshodě
se vším, co svaté v citů pestrém reji,
nevěrna srdce zásadám a rodu,
lhostejná láme nejútlejší květ,
jej na smích vrhá v panských hejsků svět — —
co sbásníš, hlavo ubohá, v svou škodu!
Dál Tomeš neviděl; leč ve své duši
zotvíral přízraků všech směsici
a když již shasli svíci v světnici,
on viděl víc, než viděti kdy tuší:
viděl je šeptat, domluvit co nelze;
viděl, v čem den jim bránil, na rtu ret;
viděl je z očí srdce napájet
a srdce v ústech cvičiti se ve lze.
Viděl je vedle, pod tou samou střechou,
jíž žehnal z celé duše tolikrát:
ó, kdož tu může city v slova brát,
kdy nedomyslit, jedinou jest těchou!
Viděl je sycením roznícet žízeň
a v prosbě domlčet a selhat hlas,
viděl je anděly a ďábly zas — —
co sbásníš, duše ubohá, v svou trýzeň!
Když probral se, noc spěla do únavu,
kukačka tloukla siroby své žal,
měl srdce pusté, když naň zabuchal,
měl pražnou duši, opilou měl hlavu.
Copotomdálo se, lze říci krátce
host na den, na dva konal výlety,
kam krása hor volala v ústrety,
pak zas se vracel k břečťanové chatce.
A když tak mnohé prohlednul si trati,
rozloučil se a pohnut děkoval,
a vesel v mysli dále cestoval,
a slíbil, že se ještě brzy vrátí.
A co sezatímdálo, moh’ by říci
nám Tomeš, kdyby ještě řeči dbal;
však jeho ňadra dravec vydlabal
v bezsenných nocech sobě za ložnici,
a že byl hostem, v zámlklost se halil:
neb kdyby ten se k hlasům přiměsil,
on byl by duši z těla vyděsil
a soulad hor na pouští úžas zvalil.
A Tomeš chodil do besídky skalné,
kde v šípku loubí vod hra líbezná:
ó, byla tě to brána vítězná,
však vítěz kleslý ve podobě žalné.
A tak tu sedal jedin, u sedátka,
jak socha bez dechu a bez hnutí;
co za ním, bylo s výše klesnutí,
co před ním, hrozná k přemítání látka.
A divně mu se v mysl kladly věci:
smrt, život, věčnost, člověk, vražda, hrob,
pak z všeho nic a život z běd a mdlob,
a člověk zavřen v tom, jak orel v kleci.
Pak na mysl mu přišlo mocným tvarem,
co v loubí tom již sobě zbudoval,
a jaké naděje a jak v nich hodoval,
a to mu prsa rozžhavilo žárem.
A když pak srovnal, čím je tady nyní
žhavá mu slza v ňádra zaklesla,
však vnitřní výhně málo vynesla —
tať zbyla všecka v ňader choré skříni.XIPak stalo se, co lehko předvídati:
když nějaký den na to pominul,
on s Katuškou se opět dostihnul,
že bylo oběma se k sobě znáti.
A Tomeš ve tváři lhal poklid jasný,
jak lovec, když chce obejíti laň,
však celý byl jak namířená zbraň,
kdy tajně krytá v roucha záhyb řasný.
A počal lahodným omlouvat slovem,
že už tak drahný čas jí neviděl,
že samotil a jakby osiřel,
an neměl domova pod vlastním krovem.
Že ani k dárkům neměl mysl hledět;
však že jí nyní v dar cos uchystá,
co překoná ji nad vše dojista —
co při tom myslil, těžko na vlas vědět.
A Katuška jak druhdy, plná víry,
dětinným okem k němu pohledla,
v zrak srdce, duši, mysl pozvedla,
jako když láska její nemá míry.
I litovala, že tak dlouho scházel;
že mohl seznat svět a světa div,
a slyšet, co neslyšel jaktěživ,
vše vidět, jakoby ho doprovázel —
však že se host k nim ještě brzy vrátí.
Ta přímost Tomšem skoro viklala,
jak láva vrchem, než se vydrala,
že ze svých myšlenek již chtěl se káti.
A však jen na chvíli se v sobě klátil.
Nebť hned se mu zas v duši zabřesklo,
jakby se dravci oko zalesklo,
a břitký úmysl vše v pěstě schvátil.
Tenkrát v něm dravec zveď se z polovice
a s těží jen se zase uložil.
Pak jako v odpověď jí doložil:
„Div! O, já viděl divů mnohem více!
Já nes’ jak v pouzdře všecku krásu světa
a k vůli ní sem pozbyl rozumu,
pak zmoudřel sem, vrh’ pouzdro do rumů
a srdce s ním a bylo po všem veta.
Ta noc jak upír krev mi ssála z těla.“
Pak zvolal s bolestí a s jásotem:
„Jak krásná naše plavba životem!“
Pak rozešli se jako v přízni zcela.XIILeč co se dále v jeho duši dálo,
to bylo již jak bouře dospělá,
když den převrhne na noc docela
a co má zkázu vzít, v ní douzrálo.
A bouř, ta jeho podobenství, znáhla
s roztáhlým křídlem v Tatry přilítla,
kam hledla, rudým bleskem zakmitla,
a její řeč se z hor co hrom rozpřáhla.
A kapky s sebe třásla v šumném hodu,
jak marnotratník jmění nadbyté,
že byly hory vodou napité
jak ovčí stádo, když se plaví z brodu:
že každý pramen naběh’ v mocném steku,
že každá stružka byla vodopád,
až sebraly se v jedno napořád,
jak zemská hotovost, a vplouly v řeku.XIIIA když bouř přelítla a mír se vrátil,
zašel si Tomeš k řece po břehu,
jež rostouc, vlny hnala do běhu,
an proud jim šumnou hudbou cestu krátil.
Tam usednul, kde malá loďka stála,
po níž v protější břeh se převážel;
vln hukot o břehy se rozrážel
a vůně jasmínů přes řeku vála.
Sotva že used’, lehký krok tu šustnul —
Katuščin krok, jejž vedl hravý spěch.
„Přeplavme se!“ zašeptal její dech,
jenž v tváře výrazu co prosba zhustnul.
Ta slova zalahodila mu v duchu,
leč také uslyšel je s úžasem,
nebť jemu byla čehos ohlasem,
co déle již se chtělo vydrat k sluchu.
„Se převézt? Voda roste vůčihledem
jak jezdec vlna pne se do skoku,
jenž smrt a zkázu nese v tlumoku —
ty bys jim svěřila se dětským zvědem?“
A hleděl přec, jak sám by přál to sobě,
ba jakby dávno již byl uchystán;
a ona dětsky obemkla mu skrán:
„Ne vlnám, vždyť bych svěřila se tobě;
jáť za větších vln s tebou v loďce dlela.“
To znělo, jako pouhá lahoda;
on vstal a rychle vesla dobuda,
byl připraven. Jen řek’: „Tys tomu chtěla.“XIVA sedli. Loď kmen byla vyhlobený,
jak v Tatrách obyčej. A do běhu
rozehnal Tomeš loďku od břehu
se silou, při níž odpor nemá ceny.
Loď řízla vlny jak radlice hlínu,
že zaječely plachým povykem,
pak vrhly se jak lvice v loďky lem,
podrážděné až na krev v rodném klínu.
A lemem škubaly jak v loupež spiklé,
jak chtivé, loďce rázem zvrhnout cíl,
že veslo, jež zas Tomeš zarazil,
jak stéblo třáslo se na větru vzniklé.
Však vytrh’ ji z vln hnévu mocným chvatem,
by vrh’ ji v prudší jek vln sousedních:
ty hned, jak pyrati, z sil nezhledných
ji ztékaly a hrozily jí zvratem.
Když pak i z těch ji vyhnal rázem druhým,
zastříkly pěnou jako na posměch,
nebť za nimi hned jiných dme se dech:
těm jistě neunikne během tuhým!
A unik’ jim, unik’ i druhých plenu,
v němž hrozily ho zervat útokem,
tu v hor tu v dol se měníc úskokem,
tu jako jícen, tu tvoříce stěnu.
Uniknul všem a loď již ploula hladce;
a když se na Katušku podíval,
ret její chvěl se, zrak se usmíval,
ba plná něhy zachvěla se sladce.
Však v tom tvář zbledla jí jak z mlhy tkaná,
nebť Tomeš pojednou byl bez vesla:
loď ploula, kam ji voda zanesla,
a ta ji nesla zpět, jak bičem hnaná.
„Vždyť tamto břeh!“
„My k jinému as plavem!“
on řekl klidně, s děsnou rozvahou,
a již šla loď zas cestou neblahou,
jež byla divých vln poseta davem.
Ó, tenkrát vlny jinače si vedly,
by neušla jim kořist toužená:
lest, násilí, mstou dravost broušená —
vše spojilo se v útok nepřehledlý:
jak smečka vlků hned se na ni vrhly,
ji mžikem zalily po samý lem
a zvrhly, vzhůru dno, ve proudů jem,
a již jak třtinu všecko s sebou strhly.XVVše bylo ztraceno. On jedva chytil
se loďky zvrhlé jedním ramenem,
a v druhém dívku zvedal vztaženém,
a bezděčně jí v vlnách cestu mýtil.
Ty brzy nad ním vítězně se dmuly,
hned zase pod ním jako zmožené,
a dívka — pírko na bouř vržené —
jak sama vlnou, na vln byla zvůli.
Tu vznořen vlas, tu šíj nad pěnu bílá,
tu roucho prosáklé se neslo z nich,
tu noha, lesklá jako padlý sníh —
jen ruku tiskla Tomši, co jí síla.
Ten přitáh’ ji, až obemknul ji pevně,
až víc než sebe nes’ ji nad vodou,
jež tanec vedla divou lahodou,
tu ve vír, tu se ve skok točíc zpěvně.
Tak mezi břehy letěli jak střely;
a břehy stály pyšně v plnu vnad,
nedostupné, jak v slávě starý hrad,
tak příkré, bez srdce, tak zatvrzely.
I byly krásny tak v své příkré zdobě,
že byl by musel býti srdce prost,
kdo nepostál by tu jen málo dost
a zžaslým okem nezaplesal sobě:
tu v skalách sestárlé a plny vrásky,
tu dětské s kyprou křovin kadeří,
tu zadumané v sosen zášeří,
tu květem veselé jak popěv lásky.
Což by tu každý popřál sobě času!
Jen vlny v chvatu zlém ho neměly,
ty tupě s časem kolem letěly,
a kdo byl s nimi, ztracen byl v jich kvasu.
Tu křik by marný byl. Nebť voda letná
zalila v ústech každý hlasu vznik,
a v jeky vln se ztrácel lidský křik
jak zrnko písku v zrnka nespočetná.
A byl by marný, neboť duše živé
nekmitlo na stráních jim v záruku:
jen orel v pyšném křídel oblúku
přepínal břehů srázy domýšlivé
jak lávka, již vdech’ malíř nad propastí —
a pod ním více lačných zlodravců
za nimi lítlo s pudem krkavců,
by na jich srdci již se mohli pásti.XVITak spěli bez cíle a beze stopy;
převrhlá loďka celý jejich svět,
a svět ten jako křehká stromu snět,
s níž urvanou si větry žerty tropí.
Ba smrt si s nimi hrála již jak s lupem,
jejž pohltí, kdy jí se zalíbí:
prodléváním si chuť jen vytříbí,
pak labužnicky k hodům sedne s trupem.
Ba již i do nich zatínala spáry:
tu šat jim škubouc hrotem skrytých skal,
tu v světlo očí házíc pěny kal,
tu v ňádra bušíc zvlněnými sváry.
Tak spěli dál, čím dál, tím blíže konci,
jenž ukrutně s svou ranou prodléval,
by dovršil, co v kapkách naléval,
an vše již spiklo se, být na ně honci,
an všecko zamklo se, co sluje svitem,
an slovo vedla pouze beznaděj,
an v posledním byl septu žití děj,
an srdce tlouklo zlomeným již citem.
Tak spěli dál: v tom vln zcuchaném letu
dvě bubliny — dva lidské životy,
v nichž všecky duše lidské tepoty,
schopné v tom pouzdře nejvyššího znětu,
hněv, láska, naděj, touhy strast i síla —
vše slilo se do matné krůpěje
jak ve kahánci zbytky oleje:
dech stačil na zmar nádherného díla.
Tu snad již vlny naposled se spjaly,
by rozhodly to v příštím úskalí:
již loďku z všech sil pěstí porvaly
a mrštily jí v úraz vychytralý.XVIIPrask — všecko otřáslo se tupou ranou,
jak když se žebra potrou v zimnici;
loď sténala v vln kypré zpěnici,
a smrt již měla oběť na vybranou.
V tom loďka stála.
Zachytla se krajem
o hranol skály, skrytý pod vodou:
zaň držela se divnou doshodou,
jak když se ruka ruky chytne vzájem.
Aj div! Loď stála v místě skoro tichém
jak ostrůvek to z klidné vody stlán
a vlnami jak plotem obehnán,
jež plazily se kol hrozebným šplichem.
Ba Tomeš, jak mu voda svezla nohu,
moh’ nohou opříti se o skálu:
opřel, a držel v síly návalu
loď, dívku, skálu — vše v jediném stohu.
A ještě víc. Proud byl tu v lehkém hnutí,
že loď spíš podpíral, jak ramenem,
že Tomeš dívku v chvatu zmnoženém
moh’ složit na ni jako k spočinutí.
A složil ji. Však nebeské vy moci —
teď teprve též na ni pohleděl —
tať byla kleslá jak lilie běl,
a víc než dnem již obestřená nocí.
Zrak přimknutý a ústa prosta vlády,
a hlava na rameno skloněná,
a ruka jako peruť zlomená,
bez dechu prsa, a jen plná vnady.
A šat, jenž zbyl jí, prosáknutý splýval,
a s tělem slepen, v měkké lahodě,
však šatem víc byl jen po náhodě,
nebť více očim jevil, než-li skrýval.XVIII„Jen ona dospěla k onomu břehu?“
jak v kletbu Tomeš k nebi zaupěl;
snad že v něm každý cit již otupěl,
snad že byl cit mu v nejmocnějším sběhu
„Můj život! Mistrné to losu tkání!
Stůj, věčnosti, a slyš! Vše probudit,
co člověk z prsou nemůž’ vypudit,
co s ním se rodí, jak ruch krve maní,
jak duše teplo, jako srdce hnutí,
co v něm i s ním jest tukem života
jak míza, která v stromě kolotá —
a když to vše se chystá k propuknutí — —
Stůj, osude, a slyš: mně vyssát kořen,
oklestit větve, listí oškubat,
mráz pustit v poupata, když chtí se hřát,
nalomit srdce, až i duch s ním zmořen —
tak v jeseň vystavit mě v době jara:
kmen otrhaný v celé nahotě,
oloupit mě v snů rajských plnotě,
sžžít v popel, lidského co ve mně hárá
tos na mně spáchal bez milosrdentství
a žitím zvals, bys moh’ se pobavit!
A nyní na prahu mne zastavit,
kdy házím zpět to lidské pokrevenství?
Nuž odmítám té pídě délku zradnou,
tu shasínám ten zbytek vědomí,
zpět vracím pahejl s jeho úlomy —
já nechci s životem mít přízeň žádnou!“
Již loďky okraj trhal silnou rukou,
by od skály ji vrhnul v jícny vln:
v tom zrak Katuščin prohléd’ něhy pln
a prsa zvedla jí se divnou mukou.
I vztáhla ruku nad hedbáví hladší,
v očích jí zlesk’ se nevídaný vzlet,
líbezný úsměv ovládnul jí ret,
co promluvila, bylo nad vše sladší.
„Cos, Tomši, pravil, já sic neslyšela,
však zdá se mi, řeč byla strašlivá;
slov těžká hrůza posud doznívá,
až duše má se cítí ohlušelá.
Můj milý, není čas již k naříkání.
O, kéž jej mohu láskou vyplnit,
kéž mohu všecku v jeden doušek slít,
bych teď ti podala jej v zulíbání!
Kéž všechen život, ten, jenž být měl příští,
lze vtěsnat v zbývající času mžik!
Však čas jest závistivý ukrutník:
co nelze prožít s ním, to krutě tříští.
A přec! O, kéž má duše ze vší hloubi,
kéž všecky skvosty může vyvážit,
bych mohla jimi tebe oblažit,
než noc je vrhne v neproniklé zhouby!
O, cítím to, jak poklady to drahé,
an právě s nimi mám se rozloučit;
můj život do šedin měl vystačit,
by tkal tvé žití v jedno pásmo blahé.
Mé celé příští mělo být jak svátek,
jejž kropí světlem teplý slunce hled,
tys v svátku tom byl modlitby mé střed —
já měla duši z paprskových látek.
Ba bylo žití mé jak z kvítí tkané,
jež bytost tvá u vínek splétala,
já v rozkoš jako ptáče vzlétala,
když vidí luhy jarem obestlané.
Ba mělo být mé žití nad vše dlouhé,
by ruka duši, srdci stačila:
mne přetíž touhy k tobě tlačila,
jak laštovkuj Jcdyž hledá jaro pouhé.
Ach, konec nenadálý vše to loupí!
Však tolik nemá moci nad námi,
by zprovodil nás v svět ten neznámý,
a život náš být musil v konci skoupý
O milý, milý! Taká jest má síla,
že s tebou zmírajíc jsem blažená,
má duše ve tvé jest obsažená,
a plesá, vždyť jest dílem tvého díla!“XIXTak mluvíc, k srdci mu se přivíjela
a ústa k ústům jeho přitiskla,
jak by v ně celou duši vystýskla
a jeho duši zadržeti chtěla.
A Tomeš vyděšen, pln udivení,
jakoby všemu s těží rozuměl:
však slov líbeznou stopu v sluchu měl,
že bylo mu, jak v květů jarním dštění.
I přestal škubat loďku ode skály,
jíž dosud držela se jemu v žas,
však z prsou dutý ozval se mu hlas —
nebť duše základy v něm k slovu vstaly:
„Tyza sebejen hledíš mylným okem,
chtíc květem zastřít žití mrtvolu;
co mohlo nám vykvésti pospolu,
nech spát a nebuď slov lahodným tokem.
Tu před se hleď. Tu pravda již jen baví.
Za chvilku, za mžik není pochyby:
zamknou se ústa s všemi zásliby,
oněmne jazyk, srdce dorozpráví,
zrak zasklí otupen se světla kynu,
a naše těla s silou vydychlou
jak tráva budou s vůní vyčichlou —
na pospas — nic — stín sotva našich stínů.
To pravda jen, vše ostatní jest klamem.
Hleď ve tvář jí a dost-li máš sil těch,
zpečetit klamem poslední svůj dech —
nuž zpovídej se — jsi na prahu samém!“
On jakby náhle silou rost’ všech oudů,
byl hlasem svým i zjevem velikán:
svět neznámý stál před ním zodmykán,
hlas jeho zněl jak k poslednímu soudu.
„A co jest pravda?“ ona na to klidně,
a z rukou vypustila jeho skráň.
„Co pravda jest? O, svědkem nebes báň,
k níž vzdechy mé se potácely bídně!
Kdo podvrátil života mého stavbu,
kdo vydal na plen mého srdce mír?
Kdo strhnul loď mou v zhoubyplný vír,
když ved’ sem ji na nejkrásnější plavbu?
Kdo zpustošil mou duši v puku máje,
kdo promrhal mou víru v člověka?
Kdo v posměch vydal práva odvěká,
jež táhnou člověka ku bránám ráje?
Kdo v myšlenek mých krb nasadil hada,
že z dnů mých vyplet snění sladký květ?
Kdo den můj zaved’ k věčné noci zpět?
Nuž zpovídej se, na tobě jest řada!“
Katuška v dlouhém naň hleděla zření,
půl jata v úsměch, polo ku slzám:
„To pravda, Tomši, není, to jest klam,“
a hlavou zavrtěla jako v snění.
Pak odmlčela se, pak hlavou klesla,
pak na pláč usedavý zaštkala,
pak utichla, pak v tvář cos utkala,
že na ní zář co lesklou mluvu nesla.
Tomeš se zachvěl, jako bleskem tknutý.
„To vše jest, co si chtěla povědít?“
V tom byl, jak když se má v něm rozednít,
a takto zas jak skála nepohnutý.
„Teď nech mne umřít,“ ona na to s prosbou,
a pevně rameno mu objala,
jakby je k zvedu loďky vyzvala,
již obcházely vlny s novou hrozbou.
„Teď umřít? Umřít? — Ano, umřít, věru!
Však dříve slyš též o mé zpovědi,
než slova naše dozní v posledi.
Já tebe miloval nad lidskou měru,
však já tě nenávidím ještě více.
Tys měla srdce mé vznést nejvýše,
však tys je ponížila v přepyše —
a proto smrt ustlána na tvé líce.
O, výborně tys splatila mou lásku!
Znáš lidi ty, kdož pýchy odkazem
nám tyranů se stali obrazem,
až člověk nic jim leda v nízkém svazku,
až tyjí z jeho slzí, běd a tuku,
až muž jim upoutaná svalem kost,
až leda pamlskou jim ženy cnost?
A ty — o, ty si podala jim ruku!
Já více nežiju po onom šeru,
kdes pochovala moji naději;
dnes já tě pochovávám snadněji,
ač zbytky srdce ještě žalem deru.
Já umřel již a já umíral dlouze.
A já jsem ten, jenž na smrt tebe zval,
já v jícnech smrti veslo udolal,
jak bylo vypočteno již v mé touze.
Já strůjcem všeho. Že pak dosud žijem,
jest nezdařená hříčka náhody;
smrť čítá nás již do své úrody
a jenom z nerozumu váhá kyjem.“
„A pročtyváháš, když to vůle tvoje?“
Katuška řekla, však to byl víc zpěv;
bylť již jak sladkým dechem její zjev,
jenž v umírání našel struny svoje.
A byla jako z tepla její slova,
jak by je srdce zvláště vynašlo:
vše chtění nadobro v ní vyhaslo,
jí byla chtěním vůle milencova.
Pak řekla: „Když sme sedávali spolu
pod keři šípků, v loubí sebraných,
a ty si ze slov v písně utkaných
chtěl luštit pohádku života bolů:
o, tenkrát zraku mému bylo skryto,
že sám podvrátíš v sobě poklady,
jež byly bytosti mé základy;
ne života, však klamu jest mi líto.
Pohádka ta se nezdařila tobě.“XXVěc divná, jež se s Tomšem udála.
Jak by pojednou kůra roztála,
jež smysly jeho jala v kruté mdlobě:
nastal mu v duši zápas přebolestný;
nesmírná tíže vnitřní únavy
jak příval, který všecko zaplaví,
jak právě ten, jenž jal je v jícen lestný:
žal, lítost, smutek v hrůzodivé směsi
s vším bolem vrhly mu se do duše,
tam hlasy zvedaly až k ohluše,
jak když se v Tatrách v bouři zvednou lesy.
Prsa mu stoupala jak vlnobití,
hlas v nich byl jako v slzy porozlit,
a jediné, co mohl promluvit:
„O, nelze, nelze mi víc odpustiti!“
O, teď to cítil, jak i duchem krásná,
tak krásná, jak nesmírný jeho bol!
Zvuk, oko, dech, jejž cítě viděl spol —
jaký to soulad, jaká duše jasná!
I těla kyprá něžnost, v úběl tkána,
jež cudna v šatu zbyt se halila,
duch, srdce, tvář — tak ve všem spanila
a lesknouc se jak jarní haluz z rána:
to vše jej jalo prudce tak a z náhla,
že byl jak ze sna leskem oslněn,
před ním stál v plné záři mladý den,
a duše jeho žízní po něm prahla.XXIO, ano! Žít chtěl, žít za každou cenu,
teď, kde již zel naň jím schystaný hrob;
kdy zmařil vše až na poslední drob,
teď za něj vše zas chtěl mít u výměnu!
Takť člověk jest!
A jako pramen vody
jen s tísní prolomí se ze skály,
tak v něm i těsné boly uzrály
až rozlily se v slz přetěžké brody.
I volal hlasem stíženým a v pláči:
„O drahá, kdož to zvážit může v mžik!
Já všecko zavinil, já nešťastník!
O nebe! Bídní jsme my rozdávači!
Já sem ti vracel žití svého jmění!
Žít, žíti chci! Jen rok, jen roku půl!
Ba méně! Příliš já své přání pnul!
Jen z části nahradit své provinění!
O nebe! Životů máš na rozdání
a blaha celých světů zásobu.
Jen krůpěj mně, jen píď, jen na dobu
tak krátkou, co jmem na noc od svítání,
a já jí krásy snesu, co jí v světe,
a blaha, co se vejde v člověka!
O drahá! Duše má se obléká
jen v slzy již a těžká na odlete!
O, kéž ti mohu já, co vzal sem, vrátit!
Žít, žíti chci a život tobě dát,
a já ti nahradím jej tisíckrát!
Já kletý, že o den sem jej chtěl zkrátit!“XXIITvor nebohý! Nebťvodave vln pýše,
teď náhle syta lichých rozmarů,
již také rostla zas jak ve varu,
a loďku zvedala, však rvala spíše.
Což jí byl život! Co života touhy!
Vše strhla, co jí chtělo v cestě stát —co živelcítila svůj majestát,
a on ji vyzval: nářek — zvuk to pouhý!
Co člověk jí, co jeho srdce tepy,
zdaž sem či jinam vykáže jim směr!
Však druhdy život z ní vychází ster,
dnes heslem smrt, a smrti krok je slepý.
Dnes ona valí veleproud svůj šumem,
jenž jako páru zhltí srdce zvuk,
v triumfu nedbá malicherných muk —
a co jest člověk s srdcem vším i umem!
A loďka zhoupla v zvlnění se stalém,
jak by se již již měla zmrštit v před,
a nový náraz ještě výš ji zved’,
a nové vlny k ní se shlukly valem.
Tu Tomeš se zbytkem zmořené síly,
jak zoufalý loď k skále přivíral,
vln nátlaku se zády opíral
a prsem dívku chránil s celou pílí.
A voda rostla dál a on chtěl žíti!
A z břehů života nic nekmitá!
Však tonoucí se stébla zachytá —
on chytal mžik: víc nelze zachytiti.
„Jsme ztraceni,“ on náhle jako z hrobu,
nebť bránu světla zřel již zamčenou;
jen dodal jako na rozloučenou:
„O, my se našli na kratičkou dobu!“
Tím jakby vše již řek’, co chtěl tu říci;
pak již jen zíral dívce do oka,
jež lesklo se až z duše hluboka,
nebť psáno mělo na své zřítelnici
„A my se našli přec!“
* * *
Mocnosti boží,
jaká mu nemoc smysly vysmahla,
že v přelud jej tak mocný potáhla:
on život zahléd’ v smrti děsném loži!
O, je-li klam to, klam to nad vše krutý.
Nad sebou vidí láno jako v kmit,
jak hada, jako blesk se klikatit,
u břehu pevný z lidí uzel skutý,
na skále výše Katuščina hosta,
a vše to volá těla pohybem,
by neváhal ni dlením, pochybem
a zachytil, co kyne mu tak z prosta.
O, klam-li to, klam nad vše pomyšlení!
Však zachyt’ jej a nechť je přeludem:
v mžik obtočil jím dívku v mocný jem,
obtočil sebe — a jsou zachráněni.
Tak píseň. Dodat-li co zapotřebí:
nuž nová zář jim v svět se rozstřela,
a nových světů tvar rozevřela —
po bouři s duhou svět se rovná nebi.
A radost duha jest, když zleští líce;
ta nad jasmín a břečtan napnutá
až k loubí šípků byla sklenutá —
tam svět měl o dva šťastné lidi více. | Halek_Devce-z-Tater.txt |
Baldessari-Plumlovská: Hlúpy Jano v zakliatom zámkuPohádka v 4 dejstvách. Strán 64, cena Ks 4.80.Javisko:I. sedliacka izba; II. pred krčmou; III.
zámocká sieň; IV. ako I.Osoby:Otec, Matka, Hlúpy Jano, ich syn, Marta, Súseda,
Tono, Barón, Havran, vyslúžilý vojak, Krčmár, Baruška, jeho chovanica, Mišo, Matej,
chlapci, Sovová, Duch hradu, niekoľko susedov, chlapci a dievčence, družina barónova,
trpaslíci, diablici.Rekvizity:chliapačka na muchy, hrnček, koš s
bielizňou, červený ručník, slamienka s buchtami, vrecko, poháre, kľúč, krieda, hromn.
svieca, džbán s kropáčom, kolky, guľa, holičské náčinie, 3 sudy, toporisko, kolovrat,
dukáty.Kroje:občianske a rozprávkové.Dej:Veľké trápenie mal otec so svojím synom Janom. Bol
lenivý i sprostý. Celá dedina sa mu vysmievala a matka nedala na svojho Janíčka dopustiť.
Konečne sa otec rozhodol poslať Janka do sveta, aby sa niečomu naučil.Janko rád išiel. Matka ho pečlive vypravila a Janko blúdil svetom. Raz došiel do jednej
krčmy a tam počul o zakliatom zámku. Už mnohí a mnohí probovali oslobodiť zámok. Ale márne.
Vždy našli ich do rána do polovice oholených — a mŕtvych.No, náš Janko sa nezľakol. Podľa rady skúsenej ženy Sovovej vypravil sa na noc do zámku.
V najväčšej sieni spravil svätenou kriedou veľký kruh okolo stola, pri sebe mal svätenú
vodu a čakal, čo sa bude diať okolo polnoci. A dočkal sa.O polnoci zjavili sa trpaslíci, potom čerti s vidlami a nakoniec i duch zakliateho
predka terajšieho pána baróna. Janko všetko šťastlivo prežil. Bol už napolo oholený, keď
dal duchovi jedno poriadne zaucho a týmto oslobodil seba i ducha.Zato ho duch i majiteľ zakliateho zámku bohato odmenili.Janko dostal zámok, stal sa veľkým pánom, ale na rodičov nezabudol. Na rytierskom koči
došiel si pre rodičov. Prekvapená bola celá dedina — rodisko Jankovo a každý vyprával o
šťastí, ktoré Janko v svete našiel. | Urbanek_Dramaticka-literatura-2-Detske-hry-pre-kazdu-prilezitost.html.txt |
1V Šarišskom kedysi i rok prešiel bez významnejšej noviny. Za horami k zemi pričupená
dedina ležala trochu od ruky, život do nej neprinášal nijakých prekvapení. Jednotvárne
klopotenie pri gazdovstve otupovalo ľudí: plakať nevedeli, smiech im nepristal a rebelovať
nemali odvahy. Všetok odpor prinášaný zlobou dňa dusili v sebe. Na veci pozerali bez
záujmu; ak niečo vyšlo tak — bolo tak, ak onak — bolo onak.V rozvlnenej doline ošarpané chalupy so stuchnutými slamenými strechami stály lenivo,
nehybne, ako nepríjemný kaz na tvári rozmarnej prírody, a ľudia, ktorých si čas vyoral zo
zeme, podobali sa jeden druhému ako vajce vajcu. Aspoň naoko. Aspoň vrabcom na starých
konáristých vŕbach, čo tam od nepamäti čvirikali svoju fádnu pesničku. V Šarišskom nikto sa
nestarel do vrabcov, iba ak detiská z roztopaše hodily za nimi dakedy omletý kamienok.
Ináče nikomu ani na um nezišlo skúmať, ako sa tie vtáčatá liahnu, ako žijú a ako hynú. Len
raz neobstálo bez galiby. Učiteľ-rechtor, košikár a zvonár v jednej osobe, počal v škole
rozprávať čo to z prírodopisu, a raz, ako ako nie, prednášal o vrabcoch. Vtedy zahrmelo. Či
je vraj vrabec slovo božie! Ale to bolo dávno. Dnešný učiteľ v Šarišskom už ani košíky
nepletie, ani nevyzváňa, a v škole bez obáv smie tvrdiť, že na svete niet stríg a že kravám
nemožno porobiť.Roky sa míňajú a ľudia sa menia. Zmeny na ľudských tvárach a v ich dušiach nepobadá iba
hlúpy vrabec, ktorý neorie, neseje, nežnie, ale len kradne a v zime pred mrazmi schováva sa
v útulnom hniezde lastovičky. Ale ty, človek, keď chceš vidieť, a zadívať sa do minulosti
šarišského chotára, musíš zbadať, že poriadky sveta tohoto boly až príliš skrivodlivé,
bezcitné a zbahnelé, a že v mnohom vlívaly i na osud úbohého Gregora Koperdana. Tak je to.Sedemdesiat rodín svážalo obilie s drobných pásikov, rozsekaných na úzke rezance, a gróf
Sárossy, azda aby sa tým Bohu rúhal, staval konča dediny stohy, prevyšujúce kostolnú vežu.
Bolo ich každý rok i desať, pätnásť. Škerily sa na ľudí a vyvolávaly trpké spomienky na
komasáciu. Len ozvať sa nemal kto, nikto si netrúfal spaľovať prsty a z nenávistných
pohľadov kolektíva nikto nechcel čítať. Čo komu záležalo na tom, že gazdovia preklínajú
komasáciu, že nenávidia grófa, že zazerajú na neho ako na hriech, ale padajú mu do nôh,
náhle ho zbadajú prichádzať.Boly časy, keď gróf mrskal ľudí býkovcom, keď mu švárne dievky na rozkaz musely chodiť
do kúrie, keď sa chudobný človek pravdy dovolal len pred stolicou božou, ale dnes je už
všeličo ináč.Chlapi nie nadarmo stískali päste, dožili sa odplaty.Pravda, v takom kraji, Pánu Bohu za chrbtom, i päť pokolení musí čakať na jedno
svitanie. Ale sedliacka trpezlivosť je nekonečná. Tvrdá a húževnatá ako život. Babky už
dieťaťu v kolíske hudú pesničku o macošskom osude, a otec ešte i na smrteľnej posteli
prikazuje synovi: „Reptaj, ak chceš, ale nie nahlas… Čakaj! A ak nič dobrého neužiješ na
zemi, Boh ti všetko vynahradí v kráľovstve nebeskom. Ale oči maj na všetkých stranách. Keby
sa trafila príležitosť, odlej z kalicha trpkosti… Potom sa vypomsť i za mňa, i za deda, i
za pradeda. Za všetkých!“Ej, keby tak ešte raz bolo možné brať do rúk kosy a cepy na pánov! Vtedy to bolo veľmi
sľubné. Vtedy, keď cholera navštívila Šarišské, strach pred smrťou zdivil všetkých
priateľov života. Škoda. Vraj kôs a cepov bolo málo. A páni sa spojili, aby skrotili
sedliacky vzdor. Poučili sa. Teraz sú šikovnejší. Sedľač držia v hrsti. Strežú každý jej
krok. Preto treba čakať, kým zhnijú, kým sa za živa rozložia, aby potom beztrestne kopli do
nich, ako do odpornej mršiny.Takíto boli ľudia v Šarišskom.Tušili, oni všetci majú tuhé životy, gróf dostával puch. Keď to pobadali, nad dedinou
rozhodili potmehúdsky úsmev: signál k náporu. Nad chalupami zažiaril svit ružových nádejí.Chlapi chytro složili hlavy dovedna.— Dobre bude, — uvažovali zápäť — odbehnúť do Ameriky zarobiť dáky groš. Musíme byť
pripravení. Ako vidno, každú chvíľu ho dajú na bubon. Veľa mu už nechybí. My mu síce
smrdíme, ale naše doláre mu nebudú smrdieť… Len keby ich bolo.— Veď ono sa povie, Amerika… — povedali si s akýmisi obavami. Pýtali sa: — Ale či my
vieme, čo je to Amerika?— Nemusíme vidieť! — dodali o chvíľu. — I z iných krajov vandruje svet za more. A tiež
nevedia. Tam vraj každý zarobí. Len my poďme v mene božom… Poďme, kým nebude neskoro…Rozparcelovali celý sárossyovský majetok. Ešte sa im ho i málilo. Všetci chceli viac.
Ale na hútanie nebolo príliš času, rad radom sa vyberali na výchytky do neznámeho sveta.
Ako za humno. S torbičkou. S kúskom čierneho chleba a s troškou mastnej slaniny. Skoro bez
rozlúčky. | Pridavok_Lamane-drieky.html.txt |
Na 60-ročné jubileum A. K.[1][2][3]U K…šov skáču žrebce —šelma, kto dnes spievať nechce!Ej, hej! — no, jak? do paroma!keď mi Múzy nieto doma.Odišla mi včera zránapodívať sa, vraj, z Balkána —čo za osud sa tam pradie,či už svieti kríž v Carhrade?Čo tu? Bože premilený!či už v svete nič bez ženy?!„Dievča! kde si? do sta hromov!Piesne treba! — ber sa domov!“volám za ňou telefónom —„Po drôte mi stúpaj honom!A nejastri sprava, zlevana Gurku, na Skobeleva,bo tí majú mrcha oči,s dievčaťom sa svet hneď točí.“Tu mi Ona telefoní:„Nemáš drôtov ani koní!“Čo tu, reku, poslať Peja,čo nosieva na Mateja?Ale kým ten s ňou docuhá,zatiaľ bude slávnosť druhá!Vtom sa ozve z telefóna,čujme, čo to spieva Ona:Na vrch hole sniežik svitáa v údolí ruža skvitá!Ach, Bože! jak krásno je to,hore zima, dolu leto!Na Balkáne piesne hudú:boli časy, ešte budú!Od Adrie vietor veje,od Carhradu hurá! zneje:na Sofii kríž sa skveje! —Slávne časy, slávne deje;šťastný človek ten vo dvoje,čo v nich slávi deje svoje!“ —A tu že čo? Nuž hľa, tieže obrazy nezvadlésvieťa ako maľovidlá v čarovnom zrkadle.I tu, ako v Carihrade slávne hurá! zneje,na našom sa Hrdinovi šiesty krížik skveje,i tu, ako na Balkáne — páč v tej Jeho tvári —jasná sa tu zima s letom teplým milo pári:na temeni sniežik svitá a na líci ruža skvitá!Hojže, Bože! poprajže Mu, popraj, Bože milý,ku krížom tým nové kríže, no i nové sily!Nech uvidí, keď raz i tu jedným pekným ránomzavíta k nám slobodienka ako nad Balkánom,keď sa i tu zbité právo víťazstva dobije:pravda od dvier pôjde za stôl — krivda do Ázie!11/2 1878[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Spevy 4.[2]Adama Kardoša. Banská Bystrica 11. II. 1878. Orol IX, 1878, Str. 42, 28. februára s
názvom Adamovi K. ku dňu jeho slávnostného 60-ročného jubilea. Tu v Orle tieto poznámky
redakcie: na Peja — „Jubilantov poetický koník“; na Bottovu šifru B — „Meno monografické.
— Slávnosť táto jubilárna, odbývaná dňa 12/2 1878, bola z národného stanoviska smutná i
veselá. Bojovníci naši duševní šedivejú; — no, chvála Bohu, že jich činy má kto sláviť a
jich i v skutku slávi“. Báseň vpísaná do rukop. Sobr. spevy 1873 (zošit obsahuje, pravda,
i neskoršie básne, až do nového zošitu 1879): „11/2 1878. K slávnosti 60 jubileum A. K.“ a
v rukop. Sobr. spevov 1879 ako v Spevoch.[3]Na 60-ročné jubileum A. K. — 11. II. 1878 oslávil šesťdesiate narodeniny národný
pracovník Adam Kardoš v Banskej Bystrici. Botto sa s ním často stýkal a spriatelili sa.
Vtipne spojil úspešnú oslobodzovaciu vojnu proti Turkom na Balkáne s touto
udalosťou. | Botto_Na-60-rocne-jubileum-A-K.html.txt |
Čudný pánNie len medzi ľudom ženským sú mnohé čudné osoby, ktoré akoby na iné tu na svete neboly,
len iných sekírovať a trápiť; ale veru — čo odtajiť nemôžeme — sú aj medzi mužským ľudom
takí a to mnohí, ktorí su tiež „čudní“. — Vieš, tak medzi nami povedano, my mužskí by sme
sa mali hanbiť za takýchto ženskej nátury, nervóznych a hysteričných čudných mužských ľudí!
Veru by o takýchto ľuďoch nášho mužského pohlavia ani nehovoril, keby ženy moje spisy
čítavaly, aby im radosti nenarobil, že aj medzi nami sú tiež čudní chlapi. Poneváč ale
veľmi málo žien číta Zaoska, tak my mužskí smelo si môžeme chyby naše na oči vyhadzovať,
aby sme sa polepšili prv, nežli by sa to ženy dozvedely; lebo keď sa raz dozvedia, že
Zaosek svojou zmetačkou aj nás mužských oprašuje, stavil by sa, že si ženy hneď pokúpia
„Spisy Zaoska“, aby — nakoľko ich jazyk nestačí mužských ohovárať — tuto hľa našly chyby
mužské.Teda je aj medzi nami, mužským ľudom, tiež čudný národ, tak medzi tými, čo fajčia, ako
aj medzi tými, čo nefajčia.Mnohý vojak vie rozprávať, ako nemohol nikdy feldveblovi po vôli spraviť, lebo feldvebel
bol čudný, sekantný, frflavý. — U niektorého majstra remeselníka žiaden tovaryš nechcel
zostať, lebo majster v každom ho dával do príčiny a na všetko sa potknul. — Mnohý poštovný
sluha a kočiš zavesil na klinec svoju uniformu a postilionsku trúbu, lebo u postmajstra
nemohol vydržať; taký čudný, sekantný bol, že len mučil človeka. — Mnohý rychtár do kúta
odložil rychtársku palicu, lebo od čudného a svoje mušky majúceho pána slúžneho nič iného,
ako hrešenia, výčitky musel vždy počúvať. — Mnohá žena od svojho chorého muža za svoju
starosť, opateru, bedlivosť, prácu a trpelivosť dostane nevďačné výčitky a sekatúry. Ba
ešte aj to trpelivé hoviadko, vôl a kôň, musí často mučedelnícky život viesť, nie preto, že
by bolo lenivé — ono robí a ťahá tak dobre, ako len môže — ale preto, že je kočiš čudný.1. To najčudnejšie pri tom čudnom je ale to, žetí čudní obyčajne nevedia a
neveria, že chyba je v ních samých. Ich nervy sú falošne naladené a preto
týmto ľuďom sa to stáva, čo niektorému psovi: bárs na ktorýkoľvek zvon zvonia na väži, jemu
to v uchu robí vždy boľasť a preto vyje.Preto aj čudný človek nad malou vecou sa rozhorčí a strašne nešťastným sa cíti pre zlosť
sveta. Raz mu služka alebo žena zle posteľ postlala; zase mäso nebolo dobré, ono malo byť
od sviečkovej pečienky; raz mu (to hrúza len povedať) mucha padla do polievky; raz sú
kachle horúce, druhý raz zase studené; tu zase pantofle nie sú na svojom mieste; voda mala
odstáť — druhý raz nebola dosť čerstvá; služka nemala v kuchyni tak nahlas drevo štiepať,
druhý raz zase hreší, že súsedov syn na ulici s bičom plieska. — Tu mi padne na myseľ, ako
bude, keď takýto človek raz do dlhej a boľastnej nemoci padne?2. Mnohý čudný človek býva namyslený: „Druhý mňa nerešpektuje, neváži ma dosť; to si ja
nesmiem nechať robiť, ja si musím ohľad brať na môj stav a na moju česť.“Takýto namyslený človek často tak vykukáva, ako plachá mačka z pivničnej diery: zdáliž
ho pozdravia? Či mu jeho pravý titul dajú? Či ten a ten sa len širáka dotknul a či ho
dostatočne s hlavy složil pri pozdravení? Či tí dvaja tam naňho kukali a či sa smiali, keď
prešiel? — Každá protimluva ho veľmi nahnevá, lebo akože to môže jeden na svete lepšie
vedieť, ako takáto nad mieru múdra hlava?! Sú aj tak namyslení ľudia, že sa obrazenými
cítia, keď si pomyslia, že kazateľ na nich cielil a zato neidú viac na kázeň. A niektorý je
na celý svet zlý a hnevá se, že ho k tomu, alebo inému úradu nevymenovali, kde už
šikovnejšieho ani najsť nemohli, než jeho.3. Je jedna sorta čudných, ktorých čudnosť zakladá sa na hlúposti, z ktorej často aj u
učených ľudí sa vo väčšej zásobe nachádza. Zaiste hlúpe je to, keď kto nevie hlavnú vec od
bočnej veci oddeliť — a to práve robia čudní, zvlášte, že často pre takú maličkosť také
špektákle a hurty stvárajú, akoby bol kto dom prevalil. Keď v nejakom liste je jedno slovo
pretreté, abo nájde sa v ňom černidlová dolka — čo to za impertinencia, žiadneho rešpektu
nemať! Keď služka pri prestieraní na stôl trochu zašromoce s tanierami — čo to za
ľahkomyseľná, ťarbavá stvora, že na krehkosť tanierov a na panské uši nemyslí!Jedna žena mi vyprávala, ako ona pre čudnosť svojho muža hodiny vždy naprávať musela.
Náramne sa hneval, keď práve, ako hodiny bily, nemal polievku na stole. Keď nebolo možno
polievku tak chytro na hodinu spraviť, alebo keď žena iné práce mala a ďalej v kuchyni
čakať nemohla, kým ruka na hodinách na tú hodinu nedošla: tak žena tú ruku hodinovú sama
ďalej potisla, aby sa čudný muž nerozpajedil.4. Takíto čudní patria viacej-menej ku farizeom, o ktorých Spasiteľ povedal, že v oku
bližného vidia slamku, vo vlastnom oku ale nechcú zbadať celé brvno. Maličkosti, nepatrné
chyby, často aj poriadne držanie sa bližného tak rozpajedia čudného, akoby sa vo svete, od
kedy stojí, takýto zločin nikdy nebol stal ešte. Pravda, tvoj bližný je nezdvorilý,
nevďačný, lenivý, neverný v tvojej službe, oklame ťa, je tvrdohlavý, robí to, čo ty nemôžeš
sniesť, málo rešpektu ukáže atď. — Ó, ty farizej, akože to ty robíš oproti Bohu? Si-li nie
nezdvorilý, keď do kostola vkročíš, kde v tabernakulume tvoj Pán a Spasiteľ je, alebo pod
sv. omšou sa v stolici na široko rozložíš a sedíš, keď druhí kľačia? Nie si nevďačný proti
Bohu za toľké dobrodenia, keď ho hriechami obrážaš? Neobrážaš-li denne Boha s rečami,
skutkami, myšlienkami? Aký máš rešpekt pred Bohom, keď v jeho prítomnosti hrešíš?S človekom pri súde po smrti práve tak budú zachádzať, milostive, alebo prísne aj čo do
toho namenšieho hriechu, ako bol on navyklý sa držať proti svojmu bližnému. Tu ale čudní
najhoršie pochodia, lebo práve oni najmenšie chyby bližného najostrejšie berú. Mnoho záleží
na tom, aby si túto zelinu vykorenil prv, nežli sa dostaneš do cmítera.Recept pre teba je: rozjímaj niečo nad umučením Spasiteľa, pros o trpezlivosť denne;
odpusť hneď, kto ťa urazil a odpros aj ty urazeného od teba bližného. Kázeň tebe držať
neidem, máš vlastného kňaza a spovedeľníka, poraď sa s ním v záležitosti duše tvojej a
predejdi s dobrým príkladom čudné ženy, lebo — medzi nami povedalo — čudnosť u mužského je
veru špatnejšia vec, nežli u nejakej nervôznej a hysterično zjašenej baby, slabšieho to
stvorenia od muža. | Gaspar-Zaosek_Cudny-pan.html.txt |
Vstup. SebavedomieObsah1. Sebacit a cit a jích podstata2. Bližšie o sebavedomí3. Aký pohyb jednoduchej podstaty tvorí vnútorný zjav sebavedomia?[1]Predmetom tohoto dielu je: opísať pohyby obojdielovej látky, ktorými ona pôsobí zjav
sebavedomia:vnútorný, ktorým ona cíti a čuje sama seba;vonkajší, ktorým ona vládne nad svojimi duchovnými, telesnými
mocami.Vnútorný zjav je hlavný, poneváč povedomá podstata ním koná vonkajší. Vonkajší
nepovstane bez vnútorného nikdy. Vnútorný môže povstať bez vonkajšieho.Hlavným je vnútorný zjav tiež preto, že s rozlúštením jeho záhad i záhady vonkajšieho
zjavu, i všetky iné s ním spojené zjavy samy od seba rozlúšťujú sa.Aby sme mohli šťastne vykonať túto úlohu: nádobno nám prv určite oddeliť sebavedomie a
povedomie od „sebacitu“ a „citu“.1. Sebacit a cit a jích podstataSebacit a cit nie sú výkonami povedomej podstaty, no podstaty pudu.Sebacit a cit delia sa od sebavedomia a vedenia. Keď sebavedomie je „cítením svojho
vlastného jestvovania“ a vedenie „cítením ,cudzieho‘ jestvovania“: jesebacit: „cítením ,účinkovania‘“ síl,
jestvujúcich vo vlastnej telesnej podstate, na podstatu pudu,“ acit„cítením ,účinkovania‘“ vonkajších síl telesnou podstatou na
podstatupudu“.Podstata pudu ani necíti ani nečuje vlastné ani cudzie jestvovanie; oboje nečiní
žiaden vtlak na ňu, iba účinkovanie svojích alebo cudzých síl.Sebavedomie a vedenie sú vždy jednaké: sebacit a cit sú premenlivé: raz živšie, raz
mdlejšie.Výkony sebavedomia a vedenia, ako videli sme, sú voľné, neodvislé od ničoho, iba od
vlastnej povedomej podstaty; sebacit a cit sú cele odvislé od mocí, na podstatu pudu
pôsobiacich, a cele neodvislé od vlastnej podstaty pudu.Sebacit a cit sú zjavmi celkom inej podstaty, než sebavedomie a vedenie.Aká je topodstata, ktorá javí sebacit a cit?Podstata pudu (duša)[2]Podstata pudu(duša) je„opodstatnená“a„od spojenia s hmotou oslobodená“sila. (Sila-látka trvania v
složených podstatách, látka pohybov vo vonkajšej prírode.)Že ona silou je, svedčí nasledujúce:Podstata pudu má podstatnosť a zjavy, ktoré i inde druhé sily majú a nemá žiadnych
iných.Podstata pudu má tiež „nastrojenie“, ako ho každá iná sila má.Podstatnosť podstaty pudu javí sa v dejstvovaní citnosti nášho tela.Naša telesná citnosť stále účinkuje, keď na ňu vonkajšie sily pôsobia, no raz živšie,
raz mdlejšie.To značí toľko: na podstatu pudu „iné“ sily vplývajú a pôsobia v nej účinky„bezprostredne“. Ba čo viac: vonkajšie sily pridávujú k jej
podstatnosti, alebo ony odberajú z nej. To prvé stáva sa vtedy, keď náš cit živšie
účinkuje; to druhé vtedy, keď mdlejšie.Podstata pudu je totižto, navzdor svojmu opodstatneniu, s ostatným celkom síl
spojená, ako všetky iné sily, a ten na ňu svojimi jednotlivými prejavmi síl„bezprostredne“účinkuje: rovnonastrojenými ju množí,
rôznonastrojenými ju umenšuje.Všetko ako pri ktorejkoľvek inej sile.Ona je neviditeľná ako i každá druhá sila. Túto vlastnosť má ona i s jednoduchou
podstatou spoločnú, preto ona a jej zjavy s tamtou a s jej zjavmi pri pozorovaní ľahko
smiešaná býva. Tým však každý výsledok pozorovania unemožní sa.Ona má činné a nečinné jestvovanie, no toho samého spôsobu, čo každá iná sila.Ako každá iná sila, tak ani duša „sama“ v sebe nemôže spôsobiť činné jestvovanie (t.
j. pohyb): no vždy iba pomocou inej druhej sily. Keď má vonkajšia sila pri niektorej
druhej sile zruší rovnováhu, začne ona činne jestvovať a vykoná pohyb. Ináč ale „sama“
od seba žiadna sila nevykoná pohyb. Tak i podstata pudu, len keď iná sila zruší v nej
rovnováhu, vykoná pohyb. Preto človek nemáva vždy tie telesné pocity, ktoré by chcel,
ale tie, ktoré práve v jeho tele panujú.Takto duša javí a má tú istú a tú samú podstatnosť, čo i druhé sily.*A tiež i tie samé a tie isté zjavy.Zjavy duše čo podstaty pudu súpojednotlivé pocity sebacitu a
citu.Tieto pocity sú „napruženia“, ktoré v podstate pudu účinkovanie vonkajších síl
pôsobí.Vonkajšími silami ohľadom podstaty pudu sú všetky, ktoré k jej podstatnosti
nepatria:tedy i sily vlastnej telesnej
podstaty.Pocity, čili „napruženia podstaty pudu“ pôsobí účinkovanie týchto — ohľadom duše —
vonkajších síl, lebo ony len vtedy javia sa v nej, keď jích také účinkovanie v nej
pôsobí, inokedy nie.Tieto „napruženia podstaty pudu“ čili „pocity“ nie sú ničím iným, ako „zrušením
rovnováhy“, zjavom to, vídaným pri vonkajších silách.Ako po zrušení rovnováhy nasleduje pohyb tej sily, v ktorej rovnováha zrušená bola,
tak nasleduje tiež pohyb v podstate pudu po napružení, čili pocite. A ako zrušenie
rovnováhy pri iných silách nikdy nepovstane samou silou, kde sa zruší, ale vždy nejakou
druhou; tak ani napruženie — pocit — nepovstane vlastnou podstatou pudu, ale musí ho
spôsobiť iná sila.To zrejmým je na„pocitoch pudu“, preto, že s jích povstávaním
vídame i tie vonkajšie predmety, ktorými sily pôsobia otázne napruženia, áno i tie
účinkovania, ktorými ho pôsobia. Na iné nespomenúc: pri príjemnom pocite tepla vídame i
to slnko, alebo oheň, z ktorého ten pocit tepla, alebo jemu zodpovedajúce napruženie
podstaty pudu pochodí. Pri pocite vône atď. vídame i tú ružu atď., z ktorej vôňa
pochádza. Pri nepríjemnom pocite urazenia vídame i ten predmet, ktorý nás urazil, t. j.
zapríčinil nepríjemné napruženie v našej podstate pudu, čili duši.Pri pocitoch„sebacitu“to už tak zrejmým nie je. Jích
napruženia pôsobia sa silami, bytujúcimi v našom vlastnom tele, a tie nevidíme, ani
ústroje, ktorýmiž ony účinkujú, ani dejstvá, ktorými ony dotýkajú sa podstaty pudu. A
tak zdá sa nám, že pocity sebacitu sú vlastne dejstvá podstaty pudu. Že tomu však nie je
tak, na to poukazuje:„neodstrániteľnosť pocitov sebacitu“.Pocity citu i sebacitu sú dvojaké:príjemnéanepríjemné. Prvé podstata pudu hľadá podržať, rozmnožiť; druhé:
odstrániť. Nepríjemné pocity citu ona ľahko odstráni: jednoducho odtiahne telesnú
podstatu tomu pôsobeniu tej vonkajšej sily, ktorá tie nepríjemné pocity pôsobí, a sú
odstránené.Z pocitmi sebacitu to ona činiť nemôže. Tie, aké ony práve jestvujú, musí ona niesť.My vidíme to najlepšie po čas nemoce. Pokiaľ nemoc trvá, podstata pudu nemôže zbaviť
sa boľastí — nepríjemných, s nemocou spojených pocitov. Keby ony boly jej vlastnými
dejstvami, to ona ľahko zbavila by sa jich: ona zastavila by tie dejstvá, pôsobiace tie
boľastné pocity, a bolo by po nich. No tak učiniť podstata pudu nemôže: ona, pokiaľ
nemoc trvá, nemôže zastaviť nepríjemné pocity, a musí niesť tieže, do uzdravenia.To preto, že zdravie je pravidelným účinkovaním telesných síl človeka; nemoc naproti
tomu je nepravidelným účinkovaním týchže síl.Pravidelné je také, ktoré za výsledok má sotrvanie, alebo veľadenie telesnej
podstaty; nepravidelné, ktoré za výsledok má rušenie telesnej podstaty. Príjemný pocit
je napružením podstaty pudu, pochodiacim z toho prvého; nepríjemný však z toho druhého.
Ztadiaľ neodstrániteľnosť pocitov sebacitu: pokiaľ účinkovanie síl, vo vlastnom tele
bytujúcich, ktorým sa telesná podstata ruší, trvá, dotiaľ musí podstata pudu nosiť v
sebe nepríjemné napruženie, t. j. nepríjemný pocit. Tento pominie, len keď nemoc
prestane, t. j. keď sily vlastného tela prestanú rušivo účinkovať.Z toho vidno, že pocity príjemné, nepríjemné účinkami sú cudzej, k podstatnosti
podstaty pudu nepríslušiacej sily, práve tak, ako porušenie rovnováhy pri všetkých iných
silách sú účinkami cudzých síl. I pocity naše nie sú ničím iným, než zrušením rovnováhy
v sile opodstatnenej a nespojeno s hmotou v našej telesnej podstate jestvujúcej.To všetko svedčí, že naša podstata pudu je tou samou podstatnosťou, čo i iná sila,
keďže i tú samú podstatnosť i tie samé zjavy má, čo i tamtá. Tie samé zjavy: zrušenie
rovnováhy pred svojimi pohybmi: čímž sú príjemné, nepríjemné napruženia inými — z ohľadu
podstaty pudu — vonkajšími silami spôsobené.Čo ale príčinou toho je, že pocity alebo napruženia sebacitu, pochodiace zo síl,
pravidelne účinkujúcich a napomáhajúcich celosť podstaty, „príjemnými“, — a účinky
nepravidelne účinkujúcich a telesnú podstatu rušiacich „nepríjemnými“ sú?Toho príčinou nie je nič iné, iba „nastrojenie“ duše, čili tej látky sily, z
nejž ona je.Jej nastrojením je: bedliť nad celistvosťou tela. Ona je spojivom, ktoré ducha s
telom spoludrží a stará sa, žeby telo bolo dobrým nástrojom k účinkovaniu ducha.Následkom toho účinkovania sily, ktorá dopomáha k udržovaniu a veľadeniu tela, je
„rovnosmeré“ ohľadom účinkovania duše, a sila, ktorá to pôsobí, je rovnonastrojená s
dušou: účinkovanie, rušiace sotrvanie tela, je „rôznosmeré“, a sila, ktorá ho pôsobí, je
rôznonastrojená. Napruženie, pochodiace z účinkovania prvšej, je rovnosmeré a z druhej
rôznosmeré. Rovnosmeré sú príjemné, rôznosmeré sú však nepríjemné.Príjemnosť alebo nepríjemnosť pocitu, rovnosť alebo rôznosť nastrojenia síl z
vonkajška duše účinkujúcich s jej nastrojením je.Podstata pudu má tedy nielen podstatnosť a zrušenie rovnováhy s inými silami
spoločné, ale i nastrojenie. A tiež ostatné ďalšie zjavy.Ďalšie zjavy podstaty pudu sú „pohyby“, zapríčinené pocitmi (zrušeniami rovnováhy v
opodstatnelej sile duše).Tieto sú dvojaké: jedny, tie, ktorými podstata pudu hľadá podržať účinkovanie
rovnonastrojených síl, a druhé tie, ktorými ona hľadá odstrániť účinkovanie
rôznonastrojených síl. Ako rečeno, tie prvé sú pohyby, zapríčinené príjemnými a tie
druhé nepríjemnými pocitmi, a sú tie prvé„priťahovacie“a tie
druhé„odstrkovacie“pohyby.To sú tie samé pohyby, ktoré pri každej inej sile vidíme, obzvlášte v složených
podstatách.Pri zeminách a nerastoch účinkujú ony nesúčasne.Priťahovacie pohyby, pri týchto, jestvujú po čas jích hranolenia alebo hromadenia.
Týmito pohybami spája patričná podstatná sila nesúvislé čiastočky hmoty dovedna a skladá
jich, podľa povahy svojho „nastrojenia“, do toho alebo iného poriadku a tak tvarí z nich
tie alebo iné zeminy, tie alebo iné nerasty. Po dokonaní tohoto pochodu účinkuje jích
podstatná sila tak, že ona spoludrží vytvarený nerast, zeminu, a odstrkujúcimi pohybmi
bráni každej od seba menšej sile spôsobiť v „sebe“, alebo v „hmote“ sebou vytvoreného
nerastu pohyb a zapríčiniť tak zrušenie jeho podstaty. Väčšej sile ovšem neodolá, ale
podľahne.Podstatné sily tiel, rastlín súčasne konajú oboje pohyby.Odstrkujúce.Tými bránia svoju celistvosť pred rôznosmerými
menšími silami a pôsobia pevnosť tela alebo rastliny.Priťahovacie.Tými udržujú rastlinný alebo telesný tok v pohybe
a priberajú z neho čiastočky k svojej podstate a veľadia ju nimi.Prírodná zemina, vlaha, teplo u zrastliny, a pokrm, nápoj a jeho spracovanie u tela
nie sú ničím iným, ako „účinkovaním“ rovnonastrojených síl, rušiacich rovnováhu v
podstatnej sile a vyzývajúcich ním túže k priťahujúcim pohybom. Pri človeku napruženie
podstaty pudu, zapríčiňujúce priťahovacie pohyby, javí sa duchu čo „žiadosť“, a
napruženie, zapríčiňujúce odmietavé pohyby: „zhrozenie“, „hnusenie“ atď.U človeka nevzbudí každé napruženie podstaty pudu sebe zodpovedajúci pohyb telesnej
podstaty.Toho príčinou je obojdielová látka (duch), ktorá vládne podstatou pudu a dovolí konať
iba tým napruženiam jích pohyby, ktoré ona sama slušnými, nevyhnutnými alebo dobrými
uzná; iným zabráni.Z tohoto videť, že i tieto zjavy podstaty pudu, „odstrkovacie a
priťahovacie“ pohyby, nalezajú sa i pri všetkých iných silách, a že táže podstata
pudu, čili duša, i podstatnosť, i nastrojenie, i všetky zjavymá tie, čo idruhé sily, t. j. i ona je jednou a tou samou látkou, čo i ony —„látkou-silou“.*Lenže„opodstatnelou a osvobodenou od spojenia s hmotou“.Opodstatnená je, lebo tak zčiastky od ostatného celku síl oddelená je, ako ostatné
podstatné sily.Osvobodená od spojenia s hmotou je, alebo môže po pocitoch čili „napruženiach“, v nej
rovnováhu rušiacich, pôsobiť a konať pohyby bez toho, žeby tým rušila hmotnú podstatu, v
ktorej jestvuje. Ona nie je zbavená užívania svojich pôvodných spôsobností, jestvovať v
pohybe a v nehybe, ako druhé podstatné sily. Sily, spojené s hmotou, neurčené k
udržovaniu zrastlinného toku, zrušily by svoju podstatu každým pohybom; sily, udržujúce
spomenutý tok, zrušili by ho, a spolu svoju podstatu, každým zastavením svojho pohybu.Podstata pudu koná a do údov tela prenáša svoj pohyb, alebo zase klidno bez pohybu
jestvuje, a nepôsobí tým žiadneho zrušenia telesnej podstaty.Toho príčina je tá: „sila, z nejž sostojí duša, osvobodená je od spojenia s hmotou“.*Konečne podstata pudu, okrem tohoto osvobodenia od spojenia s hmotou,má i
ostatný zjav s ostatnými silami spoločný. „Každá sila môže väčšou od seba
rôznonastrojenou silou pozbavená byť svojho nastrojenia a spojená s ostatným celkom
síl.“ To isté i podstata pudu, čili „duša“. Zavraždenie človeka (alebo tiež i smrť
nemocou alebo sošlosťou) nie je nič iného, iba také, väčšou rôznosmerou silou,
pozbavenie podstaty pudu jej nastrojenia a opodstatnenia, a jej slúčenie s ostatkom síl.
Pri čom i zrušenie telesných, k životu nevyhnutne potrebných ústrojov, tiež je
účinkovaním väčšej, rôznonastrojenej sily, ktorou podstata pudu svojho nastrojenia a
spolu opodstatnenia zbavená býva.Takto podstata pudu vo všetkých svojich zjavoch, podstatnosti, nastrojení a pohyboch
javí sa jednou a tou samou látkou, čo i iné sily; je tiež tou látkou, čo i ony, silou.Jej zjavmi sú sebacit a cit: „cítenie účinkovania síl, rozdielnych od nej samej“.Sebavedomie a vedenie je „cítenie svojho a cudzieho jestvovania“ a „nielen
účinkovanie cudzých síl“, sú zjavmi dvojdielovej látky a predmety nášho ohliadania.[3]2. Bližšie o sebavedomíČo sme videli z ohľadu jestvovania, spôsobu a foriem povedomia (Diel I., 1, 2, 3.) to
všetko platí i o sebavedomí, poneváč ono s vedením súčiní povedomie človeka.Bližšie pohliadnuc na ten zjav v nás, spoznáme ešte nasledujúce.Sebavedomie povstáva na púhu vôľu človeka. Keď chceme ho mať, nuž povstane; poťažnú
vôľu zjav okamžite nasleduje. A to nielen jeden raz, ale tak mnoho ráz, ako to len
chceme.Vnútorný alebo zovnútorný popud môže k tomu naladiť našu vôľu.Ten zjav stáva sa vždy, keď človek chce začuť svoju skutočnosť. To môže stať sa z
púhej zvedavosti, no i z vážnejších príčin (z vedeckých). A týmto spôsobom môže človek
zapríčiniť nesčíseľný počeť zjavov.Ten zjav stáva sa tiež vždy, keď človek chce naplniť svoju vôľu, t. j. keď on chce
previesť nejaký zámer svojej vôle účinkovaním svojich duchovných alebo telesných síl.
Sebavedomie vzbudí vedenie, aby účinkovalo, určilo a k povedomiu priviedlo ten zámer,
ktorý vôľa chce previesť; a tiež, aby určilo sily, ktorými prevedie sa; sebavedomie zase
musí tie sily ovládať, ktoré vedenie označí, a hýbať nimi. Bez takého velenia a
dejstvovania sebavedomia neúčinkuje ani vedenie, ani telesné sily. Vidno, to všetko je
výsledkom zjavu sebavedomia.Zjav sebavedomia musí stať sa pred každým iným
duchovným zjavom, a tiež pred každým cieľuprimeraným dejstvovaním telesných
síl.A i týmto spôsobom človek, či v práci, či v reči, či v myslení,
zapríčiňuje nesčíseľný počeť zjavov sebavedomia.Človek môže — ako už i videli sme — započať a konať tieto zjavy v čas bdenia, vo dne,
v dobe, určenej k dejstvovaniu človeka. No on k tomu môže použiť i noc, dobu, určenú k
spaniu, čili k nečinnému trvaniu, keďže on alebo pretrhne spanie, alebo nedá mu
nastúpiť. To on ovšem na újmu svojho tela činí.Každý raz, koľkýlenkoľvek raz človek vzbudí ten vnútorný zjav sebavedomia, je
tenže zjav vždy jeden a ten samý, seberovný a totožný.Pocit skutočnosti človeka „ja“ je vždy jedno a to samé.V tomto vo všetkom javí sa sriadenie jednoduchej podstaty čo najurčitejšie.„Človek môže svojou vôľou kedykoľvek a akokoľvek spôsobiť v sebe ten vnútorný zjav
sebavedomia.“ To je toľko: podstatnosti, ktoré slúžia k vykonaniu toho zjavu, nezá- a
neodvisia od ničoho iného, iba od látky človeka, ktorá je v ňom i povedomím i vôľou
(ducha). Nezávisia od iného, iba od látky ducha preto, že ony všetky podstatnosťami sú
tej látky a čiastky, z nejž duch sostojí. Čo by k nim z látok viditeľného Vesmíru
primiešané bolo, to od vonkajška, čo od svojho celku, odviselo by, ako každý atom nášho
tela; to poddané bolo by zákonom vonkajška — prírody, ako každý atom nášho tela; a v tom
by vonkajšok bezprostredne účinkoval, ako v našom tele a v duši bezprostredne účinkuje.Vonkajší Vesmír tak pôsobil by v našom duchu zjavy sebavedomia a vedenia, ako pôsobí
v tele a v duši pocity tepla, zimy atď. No nestáva sa to; zjavy sebavedomia odvisia
výlučne od vôle človeka; ony sú, ako rečeno, výlučnými podstatnosťami tej látky, z
ktorej i povedomie i vôľa sostojí, na ktorú vonkajšok nemá žiadneho vplyvu, poneváč ona
je cele druhou a rozdielnou látkou, než látky vonkajška.„Človek môže podľa svojej vôle alebo ten zjav sám, alebo pred druhými zjavmi
vykonať.“ To zase je toľko: podstatnosti, slúžiace k vykonaniu tohože zjavu, zostávajú,
navzdor svojim nesčíseľným pohybom,úplnými, a môžu vykonať velenie
svojej látky. A to je zase toľko: „vnútorný súvis chráni jích úplnosť a ony zostávajú
vždy úplnými.“Z tej príčiny i jích účinok „vnútorný zjav sebavedomia“, pocit vlastnej skutočnosti,
„ja“, zostáva a je vždy jeden a ten samý. Podstatnosti, ktoré pôsobia ten zjav,
zostávajú vždy a na veky úplnými, totožnými a jednakými.Všetky tieto zvláštnosti, ktoré povrchným pohľadom pri zjave sebavedomia vidíme, sú
zvláštnosťami „obojdielovej látky“.Ony, ako vidno, majú cele inú, ba protivnú povahu, než zjavy pudu, tak že jich ľahko
od týchto oddeliť.Zjavy tieto, ako sme videli, nie sú nejakým„stavom“svojej
patričnej látky, no jej pohybmi, poneváč ony: „povstávajú“, „dejú sa“ a „prestávajú“.Ohliadnime však, aký je to pohyb, ktorý spomenuté zjavy zapríčiňuje?3. Aký pohyb jednoduchej podstaty tvorí vnútorný zjav sebavedomia?Ako, hneď na začiatku, sme videli: sebavedomie má dvojaké zjavy:„vnútorné“; tie vtedy vidíme, keď človek cíti „seba“ (svoju
skutočnosť, svoje jestvovanie, svoje „ja“); a„zovnútorné“; tie
vidíme zase vtedy, keď človek vládne a nakladá svojmi duchovnými a telesnými mocami a
spôsobnosťami.Vnútorný zjav sebavedomia je:„Pohyb jednoduchej podstaty, ktorý ona celou svojou podstatnosťou koná, a
ktorý od vonkajška k stredu podstaty ide.“V tomto pohybe môžeme rozoznať, ako v každom inom, to troje: A) Začiatok, B) Dej, C)
Zakončenie pohybu.Sriadenie povedomej, čo jednoduchej podstaty, alebo „obojdielovej látky“, pôsobí to,
že tento, od vonkajška k stredu podstaty idúci pohyb nie je jednoduchým shustením
podstaty, ale sebavedomím, (vnútorným zjavom sebavedomia, tým chýrečným „ja“, čili
cítením svojej vlastnej skutočnosti a jestvovania), a že diely takéhoto jednoduchého
pohybu sú dielami vnútorného zjavu sebavedomia: — ono je tiež pôvodom všech ostatných
zvláštností sebavedomia.Vnútorný zjav sebavedomia, „ja“(cítenie seba), nie je
nič iného, iba „vtlak“, spôsobený pohybom celku obojdielovej látky, idúcim od
vonkajška k jej stredu.“[1]Často menuje sa u človeka známosť jeho „dejepisu“ (t. j. jeho skutkov, diel a
postavenia) „sebavedomím“ alebo i „povedomím“. No to je druh „vedenia“; nie
„sebavedomia“. O svojich dejoch sebavedomím nič nedozvieš sa, kým že o nich vedením
nezvieš. Vidno: známosť svojho dejepisu je dejstvo vedenia, no nie
sebavedomia.[2]Nie v biblickom smysle, kde duša zväčša značí „ducha“.[3]Podstata pudu u človeka je tiež tá istá, čo i u druhých zvierat, lebo javí tie
samé a tie isté zjavy, čo i u nich. Rozumie sa, že u človeka podstata pudu neužíva
všetky tie zjavy, čo u zvierat, lebo duch potlačuje tie, ktoré drží alebo k
sotrvaniu tela za nepotrebné, alebo za nedôstojné. No v tom, že jich nutno
potlačovať, vidíme, že sú tu.U niektorých zvierat je podstata pudu bohatším nastrojením obdarená, než u
človeka. To preto, že u zvierat je podstata pudu riadiacou, u človeka je ona ale
podriadenou, a riadiacou je duch čili obojdielová látka.Divným spôsobom nenachodíme najbohatšie nastrojenie podstaty pudu pri
zvieratoch najvyvinutejšieho tela, ale pri menej vyvinutých, ako na pr. pri
včelách atď., kde pud svojím nastrojením koná práce, ktoré pristaly by i
povedomiu. No rozdiel medzi pudom, k nejakému účinkovaniu uspôsobeným, a medzi
povedomím je ten: povedomie môže rozličné druhy prác vykonávať, pud ale len tú
jednu, ku ktorej je nastrojený.Ako nad svojou podstatou pudu, tak i nad zvieracou podstatou pudu človek vládne
a ju k prácam používa. Sama podstata pudu nie je spôsobná práce a tým vlády nad
prírodou: ovšem pod vodcovstvom človeka, čili jeho ducha.Človek tedy má u sebe trojaké zjavy, telesné a pudové — oboje spoločné so
zvieraty; povedľa tých zjavy duchovné, ktorých žiadne zviera nemá.K porozumeniu týchto posledných je nádobno oddeliť jich od pudových, poneváč,
ako sme videli, jedny a druhé sú účinkami cele rozdielnych podstát. Pud so svojimi
zjavmi je zjavom opodstatnelej a od spojenia s hmotou osvobodenej sily. Povedomie
ale a jeho zjavy, sebavedomie a vedenie, sú zjavmi obojdielovej látky. | Laucek_Ludske-povedomie-II-Sebavedomie.html.txt |
Kukučka[1][2]Sedí, sedí samučkána javore kukučka.Počúva tam, počúva,ako vetrík podúva.Pod javorom dievčinakukulienku zaklína:„Povedzže mi, ty to znáš,kedy pôjdem na sobáš?“Sedí, sedí samučkána javore kukučka.Sedí nemo, jaj, beda!čo mi neodpovedá?„Jajže, Bože! čo je to?Sľúbil sa mi na leto;už to leto uchodí —a môj milý nechodí!“Zavial vetor kadesi —kukuk letí za lesy —a pred ňou ktos’ zastane:„Milá, veď už po Jane!“[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Spevy 4.[2]V Pešti 1851. Prvé odtlačenie Orol V, 1874, str. 167, 30. mája. V oboch rukop.
zošitoch. Opravujeme verše podľa Bottových opráv, odtlačených Dobšinským v Slov. pohľadoch
III, 1883, str. 476:Sedí nemo, len sedí,nedáva odpovedi.Sedí nemo;jaj, beda!čo mi neodpovedá? | Botto_Kukucka.txt |
Škaredá streda po fašiangochJe tomu už viac rokov, čo som bol návštevu spraviť mojej tetke v Trnave, ktorá bola
vydatá za jedným pisárikom.Pod Nemcami pisári boli vo veľkej vážnosti. Keď kto povedal: to je „šrajber“, s tým už
mnoho povedal. Frajlenky rady boly, keď sa ktorá mohla dostať za „šrajbera“ pri
„krajsgerichte“. Vtedy sa úrady len po nemecký menovaly a konverzácia bola vtedy nemecká a
síce: „hôch dajč“; medzi úradníkami ale aj česká, lebo oni zväčša boli z Čiech, od
Joachimstálu, od Komotau atď.Tetka moja so svojim mužom pisárom nie priam v láske a svornosti žila, ako to zákon boží
prikazuje. Žili ako pes s kočkou; vždy boly medzi nimi rozopry, zvady, mytúžky, dožúvania a
škriepky pre domáci nedostatok, lebo jej muž pisár býval stálym hosťom u „Zeleného hrozna“.
Ľúbil veľmi „hajrigen“, t. j. nové vínko, ktoré vtedy bolo lacné. Pritom nezapomínal on ani
na „Zlatý súdok“ v zbožnej ulici; navštevoval aj „Bieleho koníčka“ a „Jágerskú záhradu“,
kedy-tedy aj „Zasranú uličku“ pre dobré pivo plucer. Na „Kúriu“ tiež chodieval na dobré
orešanské, aj do „Strelnice“ chodieval, ako starý špisbirger.Pre tieto husté návštevy bývala kedy-tedy doma aj bitka spoločná, spojenými silami.
Pritom všetkom ich ale Boh hojne požehnával s dietkami a to ako starému pisárovi na truc,
so samými dievčatmi. Prečo pisár tetke dohováral:— Tu máš! môžeš si ich povydávať.— Môžem, — odvetila tetka, — však im odklaďáš veno po krčmách.Aj ho potešila s tým, že keď nemá chlapca, aspoň bude menej o jedného korheľa a
štamgasta u hrozna. Na čo pisár tak sa rozpajedil, že tetku so špacirštokom náležite
kapacitoval, ktorej bitky bol ten následok, že nezadlho ich Boh už so siedmym dievčatom
požehnal. Boly zase zvady a to s roka na rok, až konečne dievčence vyrástly, ostaly zralé a
síce pod čapec, čo vo familie významné býva. Len v tom bola chyba, že sa žiaden pytač
nehlásil.Tetka bývala v jednej ville pod baštami, kde sa pýtači veľmi netúlali, najviac len
uličníci. Čo foterkovia zameškávajú, to pany muterky doplňujú. Aby mohly frajlenky
povolaným nepovolaným na krky zavesiť: usporiadujú večierky, tanečné zábavy, pikniky, bále
aj maškarádové plesy, kde sa mladí ľudia zo všeliakej brandže nasháňajú ako muchy okolo
mädového hrnca.Frau mutry a mládež pod baštami: tovaryši, subjekti a kellneri sriadili na „Kurie“ a u
„Konička“ fašiangový bál. Nám bolo bližej na „Kuriu“ zpod baštárskych uličiek, než ku
„Koníčkovi“, alebo ku „Jeleňovi“; aspoň sme nepotrebovali fiakra. Bárs síce doma bol krik a
truce, že keď môžu drába mestského a ozogára (ansager, ktorý nosieval z mestského domu
citácie po domoch) dcéry a aj našej šustrovej frajlenky na fiakri na bál sa viezť, že prečo
by nemohly sa aj naše, ktoré musia pešo po blate sa miesit.Tetku ale viac mrzely šaty bálove, nežli fiaker s krivým koňom. Starosť jej robila
garderoba bálová pre dcérušky. Otec nemohol dať nič; jeho pudilár mal chroničný črevový
kathár a tak večitú laxírku na peniaze, ktoré po krčmách vylaxíroval.Po sklepoch, zvlášťe v „môdnych šnittwárenhandlungoch“ takým „firmám“, aký bol náš
pisárik, nechceli nič zborgovať.V čas núdze ale pes sa aj s muchou uspokojí. Tetka, čo sa týka bálových plundier, si
chytro pomohla. Od mašamódky podonášala všeliaké staré túle, tilangle a vtáčie krydlá. Od
hausfrau vypožičala jedny šaty „krem“ kukorično žlto-bledej barvy, ktoré vlani jej
frajlenka mala na bále, ale akýsi subjekt mal od husaciny zamastené ruky, tak jej celú
svoju dlaň a prsty mastné vytlačil na driek pri tanci, že ich viac nemohla potrebovať.
Tetka zamastený chrbát ten s čipkami zamaskírovala na spôsob francúzskeho garníru ala
Drumont. Doniesla aj tilanglový šlajer, s ktorým pani hausfraw mala veľké salónové zrkadlo
prikryté proti muchám. Ja som doniesol čerstvé kvety z glashauzu od záhradníka pri bitungu,
asíce: garafiu, pahnostík a bažaličku, a tak sme Terčiku pristrojili.Pre Ilku zase doniesla tetka zo záložného ústavu ružové šaty, založené od panej aktuárky
Vyfoukalovej, ktoré mala jej dcéruška na „elite-bále“ v Šištóte; ale akýsi nemotorný
subjekt ači buchhalter jej ich oblial so zajačím sósom a preto ich musela založiť. Len tá
chyba bola, že boly Ilke okolo žalúdka a ladveničiek a či po panský povedano, okolo
„tailov“ tesné a bez mídra si ich nemohla navliecť. Ilka ale míder nemala. Poradil som jej,
by sebe tri prepilované šindielky vložené do servitka okolo „tailov“ a drieku priviazala a
dobre zafašovala, čo sa jej aj podarilo. Ilka bola taká „šlang“ ako vypitvaný haring v tom
mídri.Poneváč Ilke pri horúčke všetky vlasy vyliezly, tetka doniesla od „fodrása“ vykulmované
falošné vlasy. Vstúpne do bálu mal zaplatiť jeden zo škôl vyhodený študent, ktorý hofíroval
Terčike. Študentom nebolo dovoleno na bále chodievať, ani villy okolo bašty navštivovať. —
Tetka nás na ulic vyprovadila a každému povedala: „phyti gott“ (behüte dich gott) t. j. s
Bohom! Študent jej ruku bozkal a povedal: „kršamadiner“ (gehorsamster diener) to jest,
sluha ponížený.Na súsedové frajlenky vo dvore pána šustra sme museli trochu čakať, neboly ešte s
toaletou hotové. Jedna z ních bola už v rokoch a rapavá; tá si ešte svoje žltomodré, do
zeleného prechádzajúce rapinky cinóbrom a múčkou rížovou pudrovala.Jej frau mutra veľkú dôveru skladala v tom prísloví, že v každej rapinke možno nájsť
dvadsať chutí a úfala po báli nejaký vydaj svojej frajlinky; úfala, že kto-ten sa len
najde, ktorý sa zaľúbi do rapinky. — Tá druhá frajlinka natŕhala na pravú nohu. Týmto mal
zase dvor robiť ich najstarší tovaryš, zakiaľ by sa iný intelligentnejší nenašiel.Takto vystrojení sme in plen-parád ťahali po blate do „Kurie“.Pindžúrová banda opajská znamenite ťahala „čipčip-čárdáš“, až sa tak kúrilo za
tanečníkami. Naše dievčence za celý večier sedely, žiaden sa na ne nedopytoval, a ja som sa
za ne hanbil, lebo boly sprosté, ani len sedeť nevedely, preto som sa utiahol pred nimi do
„bufetu“, kde boly salcštangle a cervulátky a horúce gaštany servirované.Aj šusterkiné frajlenky sedely. Z tej rapavej od pary stiekol celý šmink — múčka a
cinóber — dolu tvárou, každý sa jej naľakal. Tá krivá zase pri valcere nemohla takt
utrafiť.Ten študent, ktorý mal s našimi tancovať, vzal si jednu kasírku z kafehavzu a s tou
tancoval až do bieleho rána.Tovaryš našej súsedy zase s akousi frajlinkou sa vždy prechádzal a svojej majstrovej
frajlinky zanedbal.Ilke našej zostalo zle, nebola zvyklá na šindelkov míder; počalo ju napínať. Jedna stará
krajzlerka, ktorá tiež mala dcéru na bále, vyviedla ju na luft; porozpínala ju a ako prišla
na ten míder hovorila:— Kého čerta ti tu priviazali na žalúdok, akési dúžky z hrotka rozsipaného, čo to má
znamenať? Zaosek! chytro dones od kučébra niečo k občerstveniu!Ja som jej kúpil sladké drevká, cukrovú kôrku pomarančovú a kúsok pelendreku. To jej ale
nepomohlo, musela ísť po pol noci domov. Vtedy som sa aj dozvedel od krajzlerky, že prečo
nechcú s Terčikou tancovať, že jej z úst smrdí a každý preto od nej beží. Kúpil som jej
chytro hrebíčkové klinčeky, fialkový koreň a promincle, žeby to prežúvala a tak zápach z
úst prikryla. Ona ale s hnevom mi odpovedala, že ona neni koza, aby prežúvala. Pred
svitaním išla sama domov.Šustrové frajlenky išli hneď za ňou tiež domov, že čo budú robiť na „kúrii“, keď nemôžu
tancovať.Na škaredú stredu ráno ma už tetka čakala s veľmi kyslou polievkou. Ako ma zazrela už ju
bralo:— Ty sprosták, ty starý trkvas, neni hodno, abych s tebou voľakde pustila dievčence.
Počula som, že si ich žiadnemu nepredstavil, ba že si sa hanbil za ne a bočil si od ních; a
sám si žral v bufete hurky a dievčence od včerajška nič nejedly, ani netancovaly. Ešte si
aj Terke pokazil žalúdok akýmsi drevkom a s pelendrekom; ty sprostý mamlas myslýš, že keď
ty máš taký sviňský žalúdok, že každý všetko znesie? ty pes starý neskúsený, neobratný vo
svete! Ešte si Ilka aj s akýmisi šindelkámi pourážala žalúdok a slabinu, čo si jej radil
mesto mídra; starý somár ty, keď bych čo nehľadela, bych ti vybarila oči ako hadovi! Ešte
si aj roztrusoval medzi tovaryšmi, že Terke smrdí z úst! Však mi to stará krajzlerka všetko
žalovala; ty starý nehanebný sprostý mládenec! Ty len na dedinu patríš, nie ale medzi pánov
do mesta! Aj toho študenta si odviedol, aby si mal s kým tie nešťastné karty hrať!— Tetka už toľko nevykríkajte! Že Ilke bolo zle, to ste vy príčina, prečo ste im nedaly
peniaze na večeru. Ona sa pred bálom doma napratala fazuľového čuspajzu a to ju zdúvalo.
Maly ste jej aj míder kúpiť. Ona si pomôhla, ako vedela. Že Terke z úst smrdí, to som ani
nevedel, to mi stará krajzlerka sama povedala. Aj som jej kúpil promincle, aj fialkový
koreň a klinčeky hrebíčkové, aby prežúvala, ale ona s durichom ma odsotila, že ona neni
koza, ani krava, by musela prežúvať.Tetka mi nedala za recht, vyháňala ma preč, že jedna cesta hore, druhá dolu vedie, bych
sa pakoval, ak nechcem s metlou po mojich somárskych ušiach dostať frištuk.Vyšiel som na dvôr, tu ma zase pod zuby dostala pani šustrová.— Ty had, aj s tvojou krivohubou tetkou, všade by len ona svoje hajsule do predku
strkala; pre ne ani tancovať nemohly moje dcéry. Ty pes starý, šedivý, falošný! ešte si aj
posmech robil z mojich dcier, že keď sme poslali na bál krivú a rapavú, sme už aj slepú a
hrbatú mohli k ním vyhľadať a pripojiť; to mi náš tovaryš navyprával, ktorému si nedovolil
tancovať.— Počujú, pani majstrová, nech skameniem, to nie je pravda, on sa len vyhovára, lebo mal
tam akúsi frajcimerku s tou on tancoval.— No, vy ste všetci jednakí, však aj ten študent vaše poctil, tak treba! Nech si ústa
vypláchnu, keď idú do tancu; tak vám treba, vy bagážia! Tá vaša krivohubá nech sa len o
svojeho korheľa stará a nie o moje dcéry! Pekné frajlinky pisárové! Nažerú sa fazule pred
bálom, do šindelka sa zamídrujú a potom afektirujú, aké sú oni fajnové, že musia medzi
tovaryšami omdlievať, lebo tam neni pánske povetrie pre ne. Boly by žraly tam makovú
štrúdľu, ale nemal im kto platiť.No, ja som už mal dosť frištuka na škaredú stredu, zutekal som preč bez odporúčania a
zariekol som sa, nikdy viac na bál neísť. Toľké klebety a toľké mrzútosti som na dedine
nemal, aké v meste po báloch bývajú. O rok neskorej som počul, že niektoré po tom bále
nešťastlivé zostaly, priniesli do domov hanbu a že maly tiež veľmi škaredé stredy a dlhý
smutný pôst. | Gaspar-Zaosek_Skareda-streda-po-fasiangoch.html.txt |
Obyvateľstvo[1]Najstarší obyvatelia Uhorska — Slováci (Slávi, Tótok) tvoria zvyšky niekdajšej
mohutnej Veľkomoravskej ríše. Nájdeme ich v 36 uhorských župách, a to v štyroch ako ich
jediných obyvateľov (Orava, Liptov, Trenčín, Zvolen), v deviatich sú vo väčšine (Nitra,
Turiec, Tekov, Hont, Spiš, Gemer, Šariš, Zemplín, Abov) a v dvadsiatich troch župách tvoria
menšinu. Podľa nárečí sa delia na nitrancov, horňákov, trpákov, krekáčov, sotákov a pod.
Sotáci sú len v Zemplínskej župe v obvode Krajné, ktorému sa preto aj vraví Sotakeria.Rusíni sa podľa nárečia delia na lisákov, lemákov a pod. Spolu je ich 359 000 a ako
väčšina obývajú župu Berežskú, Ugočskú a Marmarošskú. V menšine sú v štrnástich župách,
medzi ktoré patrí aj Spiš, Šariš a Zemplín.Sú tu aj staršie a novšie české kolónie. Staršie sú už celkom poslovenčené, novšie sú
roztrúsené po celej krajine.Poliaci sú len v Spišskej župe okolo Ľubochne, poloviční Poliaci sú v 24 obciach
Oravskej župy.Maďarov nenájdeme len v župe Trenčianskej, Oravskej, v Liptove, vo Zvolene, v Turci, na
Spiši a v Šariši. V Novohrade a Honte sú takzvaní Palóci. Väčšinu tvoria v župe
Komárňanskej, Bratislavskej a Novohradskej.Nemci sa podľa dialektu delia na tých, ktorí bývajú v Bratislave, Pezinku, Modre a Jure,
ďalšiu skupinu tvoria Štiavničania, Bystričania a Kremničania; samostatný je dialekt
spišských Nemcov (s rozličnými poddialektami), dialekt Medzevčanov a Krikehaserov vo
vrchoch Nitrianskej, Tekovskej a Turčianskej župy.Židia sú roztrúsení po celom území s výnimkou štyroch žúp (Tekov, Zvolen, Hont, Gemer),
kde kvôli banským mestám a svojej podnikavosti majú zakázaný prístup.Počet Slovákov je každým dňom väčší, lebo Maďari, tak ako aj Nemci, Rusíni a Srbi radi
preberajú slovenskú reč. Veľmi pádna je preto žaloba, ktorú vyslovil Fejér[2]v maďarskom vydaní svojhoLexikonupod heslom Magyar
Ország a ktorá znie: „Beda tej maďarskej a nemeckej dedine, kde sa osadia Slováci, lebo
ostatné národy zakrátko pohltia.“ Treba však poznamenať, že Slováci sa udržia len tam, kde
sa osadia vo veľkom počte. Keď ich je málo, potom sa medzi Maďarmi asimilujú a jednotlivci
sa najčastejšie pomaďarčia. Aj to treba povedať, že máloktorý národ v Uhorsku je taký
ľahostajný voči svojej materčine ako Slováci. Vzdelanci sa hanbia rozprávať po slovensky aj
medzi sebou a radšej si poslúžia latinčinou alebo nemčinou.Spoločná existencia Rakúska s Uhorskom má za následok, že nemčina sa spolu s maďarčinou
pokladá za obchodnú dorozumievaciu reč. Všetky banské komory úradujú po nemecky a aj
uhorské vojsko má nemecký služobný poriadok, je nemecky vychovávané a vedie nemeckú
korešpondenciu. Aj poštové úrady sú na tom rovnako. Koľko stotisíc ľudí sa musí naučiť po
nemecky, keď chce postúpiť!Napriek tomu, že u šľachty a honorácie sa nemčina stále viac šíri, jej používanie medzi
ľudom sa zmenšuje a znižuje sa aj počet takzvaných kmeňových Nemcov. Tí sa pomaďarčujú,
poslovenčujú alebo porusínčia podľa toho, v susedstve ktorého národa bývajú alebo s kým sú
premiešaní. Nemálo príkladov máme o tom, že celé oblasti, mestá a dediny sa poslovenčili
alebo pomaďarčili. Na Spiši a vôbec v oblasti Karpát, kde predtým boli skoro samí Nemci,
dnes ich nájdeme len v dvoch slobodných kráľovských mestách a v niektorých spišských
mestách a mestečkách. Ale aj tu v znalosti slovenčiny veľmi pokročili. V Spišských Vlachoch
a Spišskom Podhradí sa v kostole spieva po nemecky, ale farár káže po slovensky. V banských
mestách Zvolenskej, Hontianskej a Tekovskej župy mizne nemčina takou rýchlosťou, že
nasledujúce Bredetzkého[3]rozhorčené proroctvo je ozaj oprávnené: „Za dvakrát dvadsať rokov nebudeme môcť
už v Bystrici povedať o nemčine nič zlého, ale ani dobrého, lebo zanikne.“Aj medzi Rusínmi je mnoho odpadlíkov, ktorí sa čiastočne poslovenčujú, čiastočne
pomaďarčujú a ich reč je na ústupe.Židia drmolia svojou nezrozumiteľnou rečou, ale ovládajú aj jazyky v krajine bežne
zaužívané. Talmudisti dbajú na to, aby ich reč zaznela aspoň na bohoslužbách, i keď jej už
viacerí nerozumejú.Cigáni rozprávajú okrem bežných rečí v krajine aj svojím vlastným jazykom.Maďar a Nemec sa rád posmieva cudzincovi, keď ovláda chybne ich materinskú reč. Len
Slovák ho dobrosrdečne opraví.Čo sa výzoru týka,[4]obyvatelia hôr a hlavne Karpát sú štíhleho a vysokého vzrastu, čím sa líšia od
obyvateľov rovín. Je zaujímavé, že keď sa Slováci z Karpát presťahujú do nížinných oblastí,
postupne sa prispôsobia svojím vzrastom a celkovým výzorom obyvateľom roviny.Obyvatelia severných oblastí, Spišiaci, sotáci a ostatní, ktorí žijú v Karpatskom
pohorí, majú najčastejšie plavé vlasy, bielu tvár, sú štíhli a vysokí a majú pevnú,
kostnatú postavu. Čím viac na juh sú tváre červenšie, vlasy černejšie a pokožka tmavšia.Tí, ktorí sa živia najmä zemiakmi, ako napríklad Oravci a Liptáci, sú drobnejší, majú
viditeľne zväčšené a ochabnuté brucho, čo má na svedomí ich strava.[1]Obyvateľstvo— výber z kap. III. Bewohner, § 26. Heutige
Bewohner a z § 30. Sprache,GemäldeI, str. 201 — 210, str. 217
— 223.[2]Fejér, J. (1766 — 1851), uhorský historik, profesor teológie,
od roku 1824 riaditeľ univerzitnej knižnice v Pešti. Vydavateľ známej zbierky
stredovekých uhorských listínCodex diplomaticus Hungariae(Budín 1824 — 44), 43 zv.[3]Bredetzky, Samuel (1778 — 1812), rodák z Nem. Jakubian, ev.
farár, organizátor vlastivedného a geografického výskumu v Uhorsku. Čaplovičom
uvedený citát publikoval v práci:Reisebeschreibungen über Ungern und
Galizien, Wien 1809.[4]opis výzoruobyvateľstva prevzatý z kap. III. Bewohner, § 31,
Der physische Mensch.GemäldeI, str. 223 — 233. | Caplovic_Obrazky-zo-Slovenska.html.txt |
Starodávne spôsoby[1]Max von Boehn vo svojej knihe píše o tom zábavné drobnosti:Tridsaťročná vojna[2]zapríčinila v Európe úžasné zdivočenie mravov, odstrašujúci príklad toho, čo
zapríčiní dlhá vojna. Ale — protiklady sa stýkajú — práve to prinieslo potom smiešnu
etiketu, ktorá nám je ešte menej pochopiteľná ako predošlá surovosť.Knieža Epernon[3]a maršal de Vitry spolu nabili arcibiskupa z Bourdeaux; knieža z Orleánsu[4]dal kardinálovi Richelieuovi[5]v jeho vlastnom paláci pár zaúch; knieža Karl Ludwig z Pfalzu[6]a princ Georg z Hannoveru[7]pri tabuli vydrali svoje manželky, keď sa im niečo znepáčilo. Stolové
nariadenie rakúskeho arcikniežaťa z roku 1624 upomína gavalierov, aby čisto oblečení a
triezvi prišli k stolu, aby si prsty neoblizovali, do obrusu nesiakali, na taniere
nepľuvali.Pomoranské a meklenburské kniežatá v ten istý čas zakazujú hlasné vykrikovanie v čase
stolovania, i upozorňujú pánov, aby sa koštiaľmi a nádobami na pitie nehádzali, servítky v
myšlienkach do vrecka nepchali…Keď sa mladí zemani, Edelknaben, priveľmi samopašne správali, zaviedol ich komorný pán
do kuchyne a ubil ich. V Londýne najväčšiu radosť zemianskej mládeži robilo po uliciach
šarapatiť vo dne v noci. Prepadli kočišov a nosidlá (Sanfte), ubili nosičov a sluhov a
strašili dámy.Bitky, hlúpe a nemotorné kúsky vyčíňali i na nemeckých univerzitách; tárali a
vystatovali sa jeden pred druhým. To sa u jedného zo študentov vystupňovalo na takú
surovosť, — ako píše Friedrich Lucas[8]roku 1662 z Heidelbergu — že v anatomickej sále zožral funt surového mäsa z
mŕtvoly obeseného. I deti boli strašne surové. Farár Hartmann videl v Holandsku, ako sa
deti tým bavili, že psy naháňali, chytali a do smrti zbili, čomu sa dospelí len smiali ako
dobrému vtipu. Zvery trápiť bol dovolený špás, to dokazujú aj obrazy z tých čias, ako sa
chlapci bavia s poviazanými vtáčikmi. O surovosti a nemravnosti tých čias rozprávajú úžasné
veci Mascherosch a Grimmelshausen,[9]dobrí znalci obdobia po tridsaťročnej vojne.Aby sa človečenstvo vymanilo z tejto divosti a spustlosti, potrebovalo mravné zákony,
ktoré by boli vedeli zahatať a zastaviť tú ohromne špinavú vlnu, čo sa valila na celú
Európu. A povstala etiketa. Ľudia konečne zunovali surovosť a začali túžiť po krajšom,
čistejšom živote.V XVII. storočí sa etiketa vyvinula až na vedu. Predtým myslel každý len na seba a svoj
vlastný blahobyt, poznali len vlastné práva, a nijaké povinnosti, etiketa sa usilovala
vymedziť požiadavky jedného voči druhému.Tento pokus priniesol toľko zvady a hriechu, že otázky etikety pomaly vypĺňali záujem
celého sveta, ľudia ešte i náboženské škriepky začali ponechávať.Smiešne nám je dnes, že ľuďom XVII. a ešte i XVIII. storočia etiketa zapríčiňovala toľko
starostí a trápenia, ale človečenstvo potrebovalo toto štádium ako prechod k slobode.
Vestfálsky mier[10]sa nemohol uzavrieť, lebo Švédsko a Francúzsko sa hádali o to, kto má prv vojsť
do dvier dvorany; konečne šli Francúzi do Münsteru a Švédi do Osnabrücku. Gottfried Stieve,
autor tých čias, píše, že „ťažký a povážlivý punkt bol podpísanie písiem tohto mieru.
Nevedeli sa dohodnúť, aký titul majú dať cisárovi a aký iným kráľom, kto sa mal horevyššie,
kto nižšie podpísať“ atď. Dlhoročné vyjednávky o mier boli preplnené škriepnymi otázkami o
takýchto veciach. — Bože, daj, aby to po tejto vojne tiež tak nebolo!…Listy hanoverskej princeznej Žofie sú zväčša plné správ, ako ju kde prijali, aké úcty
vzdávali, aké tituly dávali jej manželovi. Keď roku 1679 cestovala do Francúzska,
potrebovala celý svoj um na to, aby sa slušne správala, komu, kedy aký kompliment povedala,
kedy, ako na ktorú stoličku si sadla… V týchto otázkach boli vo Francúzsku práve takí
malicherní ako v Nemecku. Pani de Motteville píše vo svojich rozpomienkach, že najvážnejšia
otázka na kráľovskom dvore bola, kto si smie v prítomnosti kráľovnej sadnúť a kto nie; kto
mal právo na fotel, kto len na stolček — taburet, kto sa smel na koči viezť do Louvru a kto
musel ísť pešo atď. Menovite žiarlili medzi sebou na to, čí voz sa smel prv viezť pred
vráta kráľovského paláca, otázky pre nich také dôležité, že sa niekedy krvou skončili.Na sneme Regensburskom roku 1622 španielsky poslanec gróf Onate a veneziánsky legát
Gritt sa v cisárskej kaplnke pobili, lebo každý si osoboval právo prvý vstúpiť do dvier. Vo
Viedni roku 1665 poslanci mesta Mantua a Genua sa pri procesii na Zelený štvrtok taktiež
pobili a trepali sa voskovými fakľami okolo uší; a v Ríme sa dlho nemohli konať procesie,
lebo sa frátri nevedeli dohodnúť medzi sebou, ktorí majú ísť prv, a skončilo sa to každý
raz bitkou. Markíz de St. Maurice rozpráva, že francúzski gavalieri sa pri veľkých dvorných
slávnostiach, divadelných predstaveniach paličkami bili a že ich vojaci museli rozdvojiť.
Aby sa tieto priečky konečne zavŕšili, v Sasku r. 1680 vypracovali dvorný poriadok, ktorý
ľudí k dvoru súcich podelil do päťdesiatich dvoch tried, konečne spravili z nich len
tridsaťdva tried. Tituly a oslovenie boli nemenej dôležitou vecou predpismi riadenou, na čo
bolo treba celé štúdium, kým sa v nich človek vyznal. Tituly z roka na rok boli
obšírnejšie. Až do roku 1687 sa menovali popredné rodiny v Norimbergu „šľachetné, silné a
blahorodé“, neskôr žiadali už „vysokorodené“ oslovenie pre seba. Paniam patrili titul
„cnostná a čestná“, až do XVII. storočia, potom chceli byť už „vysokoblahorodé“.Do roku 1660 dievčatám sa hovorilo „Fräulein“[11]; oslovenie sa stalo neskôr všeobecné. A najvačší titul pre každú ženu je predsa
len „matka“.[1]Starodávne spôsoby.Národnie Noviny, 47, 1916, č. 79, s. 3 —
4.[2]tridsaťročná vojna— európsky konflikt v rokoch 1618 — 1648,
ktorý bol dôsledkom hospodárskych, politických a náboženských rozporov medzi
európskymi feudálnymi štátmi. Tridsaťročná vojna sa stala prvým celoeurópskym
vojnovým konfliktom a mala pre strednú Európu ťažké následky (utuženie nevoľníctva).
Skončila sa kompromisným Vestfálskym mierom.[3]Epernon— správ. Épernon, Jean Luis de Nogaret, francúzsky
vojvodca a štátnik[4]d’Orleans— orleánsky; meno niekoľkých vetiev francúzskeho
kráľovského rodu (od r. 1344)[5]Richelieu, Armand Jean du Plessis(1585 — 1642) — francúzsky
štátnik, kardinál, prvý minister Ľudovíta XIII. a faktický vládca Francúzska od r.
1624 až do svojej smrti. Značne posilnil veľmocenské postavenie Francúzska.[6]Falcko- bývalé nemecké kniežatstvo[7]Hannover- najsevernejšia oblasť bývalého pruského
kráľovstva[8]Lucas, Friedrich Paul(1664 — 1737) — francúzsky cestovateľ a
obchodník[9]Grimmelshausen, Hans Jacob Christoffel von(1625 — 1676) —
strávil svoju mladosť ako dobrodruh v táboroch tridsaťročnej vojny[10]Vestfálsky mier— podpísaný po skončení tridsaťročnej vojny
r. 1648 v Münsteri kompromisom medzi cisárom a švédsko-francúzskou koalíciou. Po ňom
sa Francúzsko stalo najsilnejšou mocnosťou v Európe.[11]Fräulein(nem.) — slečna | Ivankova_Glosy.txt |
PavučinaFrancúzske vojny šťastne sa skončily. Napoleon, francúzsky cisár, bol vypovedaný zo zeme
a zavedený na ostrov Helenu. Ale víťazné vojská, medzi nimi i naši Slováci, nastupovali
cestu k domovu, opúšťajúc bojište. Mužovia vracali sa k svojim ženám, bratia k svojim
sestrám, synovia k otcom, ba aj otcovia k synom, lebo vtedy mnohých mladších i starších
boli pozaberali do vojny. Naše slovenské dediny tiež vítaly prišlých víťazov.Do Orechoviec prišli naraz dvaja: Janko Lasica a Jurko Zabydovský. Na stužkách visely
obom s hrudi strieborné pozlátené krížiky. Čo to malo znamenať, ukazoval nápís: „Odmena
údatnosti“. Že si ju naozaj zaslúžili, to ukazovaly švíky na ích čelách, najistejší to znak
bojovníka, že hlavu svoju smrteľným ranám nadstavuje a údatne bojuje.Naši víťazi nikdy vraj nevideli sa za mladi; ale nehody vojenské ľahko spriateľujú ľudí,
spriatelili teda aj našich. — Na samotného Lasicu oborili sa raz traja nepriatelia; on sa
bránil, pokiaľ na nohách stáť mohol, ale vraj veľa vrán aj koňa zedia. — nášmu Lasicovi
prepálila nepriateľská guľa hnát a on padol s nôh. Nepriateľ práve dvíhal šabľu, že ho
pošle na druhý svet, keď do čela guľkou uhodený sklesnul, ostatní dvaja ušli; bo hľa! silný
Zabydovský v tom dorazil na nich a teraz postavil sa pri omdlenom Lasicovi. Čelo, z ktorého
krv tiekla, oviazal mu svojím ručníkom, chytil ho popod pazuchy a viacej zaniesol, ako
zaviedol do tábora. A od toho času boli ako bratia, hotoví jeden za druhého ostatnú kvapku
krve vycediť.Ako teda hovorím, po skončenej vojne oba prišli do Orechoviec. — Zabydovskemu vyšla
naproti žena a po päťročnom rozlúčení radostne objala svojho muža. Vedľa matere stála
dvanásťročná Hanka, pekné černooké dievča. I táto pritúlila sa k otcovi a bozkala mu ruku.
Vytešený bojovník zodvihol dcéru pritisol k srdcu a vybozkával ju, až jej čelo očervenelo.„Vidíš, bratku, aký som šťastný,“ riekol v tom radostne k Lasicovi, „toto je moja žena a
moja dcéra!“ A na Lasicovi bolo poznať, ako teší sa, že vidí rodinu svojho priateľa. „Teším
sa, teším,“ hovoril potriasajúc Zabydovskej ruku; „nech som dobrým, takej žene a takej
dcére treba páru hľadať.“Lasica bol svobodný; krem jednoho brata, o ktorom ale počul, že je veľký korheľ a
márnik, nemal na svete nikoho. Rodičov ešte za mladi utratil a malá, po nich pozostalá
hospôdka dávno prešla cez bratov gágor; umienil si teda, že si v Orechovciach kúpi domček,
aby aspoň so svojím priateľom Zabydovským pokojne prežil svoje ostatné dni.Tu vnišli do izby. Na prostriedku stál lipový stôl, na stole pečená hus, hoľba vína a
dva poháriky, — vari ich Hanka celý deň umývala, lebo sa mohol nazrieť do nich ako do
zrkadla! Otec kývnul hlavou! poobzeral sa do okola a kývnul zase: „Dobre, — pekne! Poznať,
že sa statočne opatrujete; steny vybielené, obloky poumývané, zrkadlo vyutierané, povala
bez pavučín, stôl čistý a na ňom pečená hus s hoľbou vína! Dobre, pekne! Poď sem, žena
moja, nech ťa ešte raz pritisnem k srdcu!“„Nie mňa, ale dcéru si pochváľ,“ odpovie matka: „to je všetko jej robota!“„Nuž si to ty, dievka moja, tak pekne obriadila všetko?! Som šťastný otec, veď mi to
všetko tak prichodí, ako čo by zajtrá maly byť Turíce! Vidíš, bratku, tak túžobne nás
čakaly, ako Turíčne sviatky!“Tu si sadli vyslúžilí bojovníci k stolu. Zabydovský zodvihol pohár: „Sláva nášmu
milostivému panovníkovi i celému víťaznému vojsku jeho! — Sláva i ruským bojovníkom, ktorí
nám ako bratia verne pomáhali! Daj Pane Bože, aby sme teraz už pokojne prežívať mohli doma
aj s našími rodinkami!“„Sláva! Pán Boh uslyš!“ prisviedčal Lasica, štrngnul pohárom a pripil.Prvý deň pominul pri samých otázkach a odpovediach. Čo všetko v jeden deň vyrozprávať si
chceli! Matka chválila dcéru, že je čistotná a pracovitá, že je matke ako pravá ruka a otec
zakaždým pokýval hlavou: „Dobre, dievka moja drahá, dobre; to som si žiadal, aby som doma
takú dcéru našiel.“ — A Hanka nebola by dala za celý svet, že otec bol s ňou spokojný.Ale ona túto chválu aj zaslúžila. Lebo ráno ako vstala, najprv bežala na potok pod
obloky, doniesla si čerstvej vody a vyumývala sa do červena, nato sa pekne učesala a
poobliekala. Keď bola so sebou hotová, vymietla izbu, poutierala obloky, stôl a lavice,
tak, že keď rodičia z komory do izby prichodili, už bolo všetko poriadené. — V sobotu vždy
celé popoludnie strávila pri riadení domu. Tu umývala stôl a lavice, tu smetala s povaly
pavučiny, tu mazala ohnisko, ukladala na policu čistý vyumývaný riad — všetko v dome
vyzeralo vyčistené, ako nové! — Ktože by teda tak čistotné dievča nebol mal rád?! Ktože by
ho nebol chválil?! I sám Lasica, keď si už potom domček kúpil a do Zabydovských na posiedky
a besiedky prichodil, neraz prehodil, že veru aj do jeho domku zišla by sa taká poriadna a
čistotná Anička.Takto prebehol temer celý rok. Dlhé zimné večery tiekly im ako voda pri besiedkach a
sladkých rozpomienkach na vojenský život.Ale vravia, že keď je nebe najjasnejšie, zamračí sa, a tak stalo sa aj u Zabydovských.
Pán Boh vie, či zo závisti a či z pomsty, či už prečo, ale dakto im podpálil dom, práve o
polnoci, tak že nezvedeli, len keď im už povala prehárala a ledva že s dušou a s telom ujsť
mohli. Chudák Zabydoyský stískal, uťahoval si, gazdoval na vojne, len aby domov s prázdnou
rukou neprišiel a teraz zhynulo v plameni všetko, i čo žena s dcérou doma nagazdovaly!Čo tu mal robiť? Nový dom stavať! Veď nemal ani babky, všetko mu zhorelo! A čím by bol
splácal nájom? A tých niekoľko krajciarov, čo každý mesiac dostával pensie, ešte i pri
malom zárobku sotva stačilo na omastu a na chlebík pre troch ľudí! — V takomto smutnom
položení nevedel, čo má robiť. Vo vojne, keď nepriatelia shŕkli sa okolo neho, vedel, že má
šabľu ťahať a biť, ale tu? Tu naskrze nevedel, čoho sa chytiť!I stojí takto so založenýma rukama pri hasnúcich hlavniach a premýšľa, kde sa podie
samotretí; v lete ešte ako v lete, ale na zimu? Starému bojovníkovi slzy počaly v očiach
hrať. — Tu ho potrasie ktosi za plece, obzre sa a vidí, že pri ňom stojí Lasica.„Chlape, ty plačeš! Bysťu Bohu, vojak nesmie plakať! Vrav, čo ti je?“„Vidíš,“ odpovie Zabydovský, „môj dom a v ňom všetko, čo som horko, ťažko nahonobil,
zhorelo!“„A preto plačeš? Nuž či nevieš, že Lasica žije a že by bol dávno hnil, keby tvoja guľka
nebola nepriateľovi čelo prepálila? A nevieš, že ten Lasica má svoj dom a k tomu hodný
mešec napoleonovských dukátov? Poď, bratku, poď, ochranca môjho života, i dom i mešec ti je
vždy otvorený!“„Ale ja mám ženu i dieťa,“ povie smutno Zabydovský.„Bysťu Bohu, čo by si mal desať žien a desať detí, ku mne všetci pôjdete! Pravda,“ vraví
ďalej, „tá nepriateľská guľa ma v nohe tu i tu omína, a keď ma rozbolí, som omrzlý,
rozkatovaný, tak že by som vtedy všetkých nepriateľov postínal, ale sa budem premáhať.
Vtedy radšej ujdem do tretích súsedov, len aby tvoja žena a tvoje dieťa nemusely moje
kliaťa počúvať! Poď, ochranca môj! Vidíš, ja na svete nemám nikoho, krem Boha a teba!“Ešte v ten deň ubytoval sa Zabydovský i so ženou i s dcérou v Lasicovom dome.Ako u starého vyslúžilca to tam nebárs poriadne vyzeralo: steny boly očadnuté, lebo ich
nemal kto bieliť, a fajčiť naveky sa fajčilo; stôl a lavice zababrané lebo ich nik
neumýval; cez obloky ledva predieralo sa svetieľko, lebo ich nik neutieral. A povala? — Tam
si pavúky svobodne robily siete na početné muchy, lebo nik nemiešal sa im do remesla.Ale to všetko premenilo sa s príchodom Hankiným. Hneď na druhý deň celú izbu vybielila,
stôl, lavice, obloky vyumývala a všetko poriadila; tak že Lasica skoro ani svoju vlastnú
izbu nepoznal, a povedal: „No v tejto čistej izbe raz tak dlho a raz tak veselšie budem
žiť, ako v tej začmudenej a zapavúčenej.“Takto bývali dlho spolu. Lasica často stenával na postrieľanú nohu, ale nikdy neklial;
lebo dobrá Hanka starala sa o neho. Ona sháňala domáce lieky a nemala pokoja, kým mu
bolesti neutíšila. V taký čas hovorieval Lasica: „Hanka, Hanka, prisám Bohu nezomrem, kým
ti pamiatky neurobím!“ A Hanka naveky začerveňala sa, lebo nerada videla, keď ju do očú
chválili.Ale človek mieni, Pán Boh mení. Lasica raz veľmi onezdravel a Hankine lieky viac
nepomáhaly. Prišiel aj lekár z mesta a keď chorého obzrel, len pokrútil hlavou a kývnul
rukou. Lasica priam vedel, koľko bilo; nebál sa smrti, keď nepriateľské guľky lietaly,
nebál sa jej ani teraz.Práve bolo na mraku. Lasicovi bolo trochu ľahšie. I zavolá Zabydovského k sebe: „Pošli
to dievča,“ hovorí, „pre notáriuša a ty si sadni ku mne.“O chvíľku vrátila sa Hanka i s pánom notáriušom, ale hneď musela zase von výnsť aj s
matkou. — Asi po dvoch hodinách notáriuš odišiel. Čo tam robil, čo nie, to nik nevedel,
lebo po odchode jeho bol stôl prázdny, ako predtým; ale bezpochyby dačo písali, lebo na
stole ležalo pero a v ňom svietilo sa ešte černidlo.O chvíľku za tým Lasica usnul. Všetci chodili na prstoch, aby ho nezobudili; ale to
netrvalo dlho a on strhnul sa zo sna. Bolo mu horšie a čím ďalej, tým horšie, — až keď na
druhý deň vyzvonili, dušu vypustil. Hanka sa rozplakala, i sám Zabydovský utrel si slzu. A
veru mohli plakať, lebo v jeho dome bývali a na jeho stole jedávali.Vyslúžilého bojovníka vyprevádzala na tretí deň celá dedina. Na truhle mu bola pribitá
šabľa, ktorou dakedy nepriateľom hlavy srážal. Za truhlou kráčal Zabydovský, jeho žena a
jeho dcéra v čiernom obleku a celou cestou im slzy tiekly. Neplakali len z obyčaje, ale
plakali od veľkého žiaľu; lebo do hrobu niesli ích dobrodinca.Ľudia si hneď po pohrabe rozprávali, že Zabydovský musí z domu, akonáhle o smrti
Lasicovej dozvie sa jeho brat, a aj sama Zabydovská bála sa toho; ale Zabydovský
hovorieval, že sa toho nemajú čo báť, lebo že je teraz dom ích vlastný i so všetkým, čo je
v ňom. — A tak to muselo v skutku byť, lebo žiaden duch nezastarel sa do nich, ani brat
Lasicov nehlásil sa.*Nepominulo ešte celkom pol roka, ako Lasicu pochovali. Prvý sňah napadol v Orechovciach.
Poľovníci shovárali sa o zajacoch a Zabydovský, ktorého život bola streľba, umienil si
tiež, že zavčas rána vybehne pozrieť, či dakde nenájde zajačieho šľaku. Žena ho pravda
odhovárala, aby nešiel: „Ja neviem, čo mi je, ale tak ako čo by mi dačo šeptalo, že sa ti
tam zle bude vodiť. Len dnes, mužík môj drahý, len dnes nechoď, pekne ťa prosím.“Ale Zabydovský nedal sa odhovoriť a ženu vysmial, že čo by sa mu vraj stalo, že veď
nejde na medvede, ani na divé svine, len na zajace. — Nestačil teda východ začervenať sa,
už bol na nohách. — Poobzeral pušku, ktorá už pár mesiacov stála nabitá, preložil novú
kupku a v dobrej nádeji vyšiel z domu. Pri boku mu netrpelive skučali dva starí kopovi,
dobre že neroztrhali svorku, ktorá ich len v pravý čas a na svojom mieste mala pustiť po
svobode. I pustí ich hneď na kraji húštavy a sotva skočili dva tri razy, už ich bolo počuť
štekať, ďavkať, už mali zajačí šľak.Náš poľovník si zastal na najbližšiu pirť. Psi štekali, len tak ozývalo sa úbočou a
štekot ích vždy viac a viac približoval sa. Už bolo počuť i skoky zajačie. Zabydovskému
srdce zatrepoce od radosti, — krásny ročiak letel hore pirťou ako guľa. Priloží namieri —
pác! — puška spraští, ale vtom okamžení bolo počuť krik: „Jaj, Bože môj! Jaj, Bože môj!“
Zabydovského puška roztrhla sa a on leží na zemi zkrvavený a ostal celkom bez seba.Na tretí deň už Zabydovskému vyzváňali. Dva dni trápil sa chudák s roztrepanou hlavou a
vystál neslýchané muky. — Takto dom Zabydovského, ktorý ešte nestačil prvý smútok složiť,
do roka musel obliecť druhý, a to o mnoho bolestnejší, — lebo teraz kráčala za truhlou
opustená vdova so sirotou. Bodaj by nikto na svete nedožil sa vdovského, tým menej
sirotského chleba! Horký, horký je to život, a tým horkejší, čím viacej do okola
nepriateľov a závistníkov. To skúsila i vdova Zabydovského i jej dcéra Hanka.Sotva rozchýrilo sa, že Zabydovský zomrel, už hlásil sa nebohého Lasicu márnotratný brat
a žiadal odmrť po bratovi. Predtým nebolo o ňom chyrovať; neukázal sa ani za života
bratovho, ani po jeho smrti, pokiaľ Zabydovský žil; ale teraz objavil sa, aby dovŕšil
nešťastie, ktorým Hospodin navštívil zarmútenú vdovu a sirotu.Dedinská vrchnosť sišla sa. Za vrch stola sedel pán rychtár, z pravej strany pán
notáriuš, z ľavej pán podrychtár a ostatní starší. — Tu vystúpi Lasicov brat, žiada dom i
domové náradie po bratovi; ba čo viac, žiada i plat od domu, od tých čias, ako jeho brat
umrel.Pán rýchtár pokýval hlavou a pán notáriuš prisvedčil tiež: „Takje! — po bezdetnom
bratovi dedí vždycky brat; notábene, jestli poriadku neurobil. — Musíme skorej vypočuť
vdovu!“Vdova prišla, — bledá, ako stena i od žiaľu za mužom i od strachu, že ju pred rychtára
volali, a pán notáriuš začal takto hovoriť:„Zabydovská! I mnohovážny úrad i celá dedina vie, že váš vlastný dom zhorel a že vás
Lasica z lásky prijal do svojho domu, či je tak?“„Tak je,“ odpovedala vdova a slzy jej vypadly.„Dom teda nebol váš, ale Lasicov, ako ani domové náradie, ktoré ste vy dosiaľ užívaly.
Teraz hlási sa Lasicov vlastný brat, ako prirodzený dedič, a žiada vás, aby ste mu bratov
dom aj s náradím bratovým vydaly.“Zabydovská stála ako kamenná, lebo nevedela, čo má odpovedať na reči notáriušove;
konečne predsa osmelila sa a zajikavo preriekla: „Pravda je, že dom, v ktorom bývam, i s
náradím, ktoré užívam, prináleží Lasicovi; ale môj nebohý muž hovorieval, že mu to Lasica
všetko na smrteľnej posteli poručil.“„To je možno,“ dosvedčil notáriuš a zmraštil čelo; „ale na to musí byť písmo; vaše slová
pred súdom nič neplatia. Či teda máte dáke písmo od nebohého Lasicu?“„Nemám,“ odpovedala vdova.Notáriušovi vyjasnilo sa čelo; pozrel bokom na Lasicovho brata a bolo vidno, ako obom
smejú sa oči od radosti. „Tak teda,“ akosi vážne pretváral sa pán notáriuš, — „tak teda dom
i s náradím prináleží tu Lasicovmu bratovi a vy za týždeň vypakujete sa z neho!“ — Tu sa
obrátil k Lasicovi: „Ste spokojný, pán Lasica?“„Spokojný,“ odpovedal márnik; „medzitým žiadam aj plat od domu na ten čas, ako môj brat
umrel.“„I to vám právom prináleží, lebo od toho času, ako váš brat umrel, Zabydovskú len ako
vašu želiarku možno považovať. Tak teda Zabydovská, zaplatíte pánu Lasicovi aj plat od
bývania v dome.“„Ja nemám ani babky,“ odpovedala vdova a po obidvoch lícach tiekly jej cícerkom slzy;
„na pohrab mužov vytrovila som sa do haliera.“„Tak vám i vašej hrdej dievke popredáme šaty,“ preriekol posmešne notáriuš. „A teraz už
môžte odísť!“Úbohá vdova odišla. Ach, ale kameň bol by zaplakal nad ňou. Líca od ustavičného žiaľu
bledé, oči od ustavičného plaču červené — a k tomu strach, ako by už išly šaty s nej
predávať. Chuderka ani nevedela, kade ide a kde stúpa, lebo sa nazdala, že celá dedina na
ňu prstom ukazuje: „hľa, tamto tej idú šaty predávať!“Takto usužovaná prišla domov. Hanka sa uľakla, keď na ňu pozrela a bála sa pretrhnúť jej
žalostné fikanie. — „Ach, dievka moja drahá!“ začala po chvíli hlasite nariekať — „muž môj,
muž drahý, premilený! — prečo že si ma prečo radšej sebou nevzal? — Otec, otec, načo že si
načo nechal svoje dieťa, aby s neho šaty predávali?“ — Tu padla Hanke okolo hrdla. — „Ach,
dievka moja drahá! i s teba i so mňa budú šaty predávať, lebo nemáme ako zaplatiť nájom
Lasicovmu bratovi!“Neborka Hanka, ktorá sama potrebovala potešenia, dosť tešila rozžialenú matku, že si
šaty predávať nedá, pokiaľ ona žije, že bude robiť, čo ruky po lakte zoderie, kým nevyrobí
a nezaplatí nájom, a do tých čias že im asnáď len počkajú. Ale matku nemohla potešiť; lebo
táto dobre znala lakomosť a nemilosrdnosť notáriušovu a od márnika tiež nebolo čomu úfať
sa.A tak v skutku stalo sa. Na druhý deň prišiel notáriuš s niekoľkými úradskými do domu,
prezrel, popísal a popečatil všetko, čo tam bolo, shabal a popečatil i ích vlastné šaty.
„Za týždeň,“ rečie, „môžete si ešte svoje veci vymeniť; ale od teraz už ja ruku kladiem na
ne, kým nájom nebude zaplatený.“Dosť ho Hanka prosila, aby im toho posmechu nerobil, že ona bude deň a noc pracovať, že
statočne zaplatia nájom od domu, len aby im poshoveli; notáriuš mal kamenné srdce, jeho to
nebolelo.Blížila sa sobota, smutný ten deň, v ktorý Zabydovská aj s dcérou maly vypratať sa z
domu. Ach, nie vypratať, veď nemaly čo pratať, len výnsť v jedných hábočkách, čo na sebe
maly. A kde? Do šíreho sveta; lebo v dedine, v ktorej šaty s nich predávať budú, hanbili sa
ostať. — V piatok večer ich upomenul desiatnik, že zajtra zavčas rána majú výnsť — a matka
s dcérou preplakaly celú noc.Svitlo — na celom nebi nebolo vidieť obláčka, slnce svietilo, ako by nikdy nemalo
zapadnúť. Ach, či azda i ono tešilo sa z ích nešťastia, ako mnohí v dedine? Hoj, tešilo,
tešilo, ale nad blízkym ukončením ích žiaľu a trápenia, nie nad nešťastím!Utrápená matka už držala kľučku v ruke, že otvorí dvere, aby vykročila z izby; v ktorej
toľko žiaľu prežila. Hanka poobzerala sa ešte raz po izbe. Včera ju vyriadila, vyčistila,
aby vraj ľudia nepovedali, že tu nečistotníci bývali; včera vybielila steny, vyumývala stôl
i lavice, vyutierala zrkadlo i obloky; včera posmetala pavučiny — a hľa! — iste cez noc
pavúk nasnoval — nad zrkadlom na hrade visela zase veľká pavučina!I nemohla to naša čistotná Hanka strpieť, aby ľudia nepovedali, že pavučiny v dome
nechala! Vezme metličku a vráti sa, kde pavučina visela. Zatiahne metličkou — čo to? Zpod
hrady vypadol dákysi papier a za ním hneď čosi štrnglo na stole. I zodvihne to Hanka a podá
materi. Táto rozkrúti papier a číta:„V mene blahoslavenej Trojice! † † † Ja niže podpísaný, tušiac blízku smrť, tento dom i
so všetkým náradím, ktoré v ňom nachodí sa, k tomu hotových päťdesiat kusov napoleonských
dukátov, ktoré som si vo vojne shospodáril, porúčam Hanke Zabydovskej za jej vernú službu,
ktorú mne chorľavému a úbohému lazárovi vždy s radosťou a vďačne dokazovala; a síce porúčam
tak, že poneváč som si všetko toto vlastnou pilnosťou nadobudol a zo starootcovského ničoho
k tomu nepridal, teda ani môj márnotratný brat, ani žiaden z mojej rodiny, jestli by sa
ktorá našla, nebudú mať do toho práva. Dané v Orechovciach, dňa 6. marca roku Pána 1818.
Ján Lasica, vyslúžilý vojak.“Zabydovská nemohla slova preriecť, zvlášte keď videla, že je písmo dedinskou pečaťou
potvrdené a notáriušovou rukou podpísané. Pozrela na dcéru, padla jej okolo hradla a
plakala — nie od žiaľu, ako pred týždňom, ale od radosti.„Pán Boh nás zachránil od posmechu, dievka moja!“ — hovorila po chvíli. „Toto písmo
svedčí, že je dom náš, so všetkým, čo je v ňom — tu je pečať dedinská a tu podpis
notáriušov!“Tak hľa, čistotnosť Hankina dopomohla k tomu, že spravodlivé poručenstvo ona dostala,
lebo celý úrad uznal písmo toto za spravedlivé a notáriuš, na ktorého sa dosvedčilo, že
majetok Hankin chcel s bratom Lasicovým skrivodlive užiť, bol sám s posmechom z úradu
zhodený.Hanka dostala neskoršie poriadneho muža na prístupky do domu a žijú po nich už aj detné
deti a vždy statočne opatrujú sa, vždy si dom čistotne a pekne riaďa. | Cipka_Pavucina.txt |
ZločinŠtíhlý mladý muž s turistským batohem a sbaleným havelokem na zádech kráčel za
červencového slunečního odpoledne roku 1914 zaprášenou silnicí k tichému severočeskému
městu J. Bylo mu veselo. Známý homolovitý kopec, který bývá tak krásný na jaře v záplavě
třešňových květů, zakrýval mu ještě šibalsky město, kde byl jeho domov.Ale mladý chodec znal tento žert homoláčův a zrychlil krok. Za chvíli bude doma.První prázdninová cesta skončena. Měl ještě plnou hlavu vzpomínek na krásné kraje — na
Trosky, na Valdštejn, Turnov, Kozákov, údolí Jizery, Ještěd…Odhrnul zaprášenou kadeř vlasů s očí, zahvízdal si sokolský pochod a za chvíli spatřil
známý pavilonek v starém parku po levé straně, potom již vkročil do krásného lipového
stromořadí a hle! tam je kostelní věž, kasárna, domy.Bezděčně zrychlil krok, oči počaly vyhlížeti známé.„Nazdar, Černý,“ zvolal na svého kolegu-učitele, který právě přecházel ulici.„Nazdar, Mareši, už doma?“ odvětil oslovený podávaje ruku vracejícímu se příteli.„Co nového?“ tázal se Mareš.„Že je vypověděna válka, víš —“„Cože? Válka? Tak přece?“ užasl Mareš a podav Černému s krátkým „nazdar“ ruku na
rozloučenou, letěl k domovu.Cestou si nikoho nevšímal. V hlavě měl zmatek. Ta krásná cesta, kterou právě vykonal, a
vzpomínky na ni odletěly daleko, zatlačeny ohromující zprávou.Přicházel k nároží ulice vedoucí na náměstí, kde se tísnil shluk lidí.Něco četli.Již zdaleka rozeznával tučný černý titul: „Mým národům.“Nebylo pochyby. Mobilisační vyhláška. Ten starý, nad hrobem stojící člověk, „z milosti
boží“ (ironicky se usmál) císař František Josef odvážil se kroku, jehož se bála celá
Evropa, nechtící vůbec věřiti v jeho možnost.Četl. Černá písmena míhala se mu před očima. Neviděl jich téměř, ale chápal strašný
smysl toho všeho. Rakouskc-Uhersko — podunajská velmoc — vypověděla válku malému Srbsku.
Proč? Vždyť Srbsko bylo ochotno dáti zadostiučinění za atentát sarajevský, jemuž padl za
obět arcikníže Ferdinand a jeho manželka; chtělo dát zadostiučinění za nespáchanou vinu.Kdo mohl viniti Srbsko, celé Srbsko z toho, co učinil mladý útočník? A kdyby se i dalo
mluviti o vině, nebyly zločiny habsburského rodu proti Jihoslovanům a zvláště proti Srbsku
větší a četnější?A je spravedlivé, aby za životy dvou lidí byly obětovány tisíce a snad statisíce životů
jiných, kteří s celou věcí neměli nic společného, leč to, že náhodou bydleli v zemi,
zotročené násilím týchž Habsburků, z nichž jeden dovolává se dnes lásky a pomoci „svých
národů“?Mareš stál před zlověstným plakátem a vzpomněl na svého otce, který říkával o císařovi:
„Utopil by nás na lžíci vody, ale když mu je zle, hned jsme ,milý národ‘.“Zástup lidu hlučel, jakási žena hlasitě zaplakala, kdosi temně zaklel.Mareš četl: „… jsem si plně vědom celého dosahu Svého rozhodnutí a Své zodpovědnosti
před Všemohoucím… Spoléhám na své národy, kteří ve všech bouřích vždy v jednotě a věrnosti
kolem Mého trůnu se seřadili… A důvěřuji ve Všemohoucího, že mým zbraním dopřeje
vítězství.“A na konci ten hrozný podpis: „František Josef“ a pod ním podpis ministerského předsedy.Mareš se odtrhl od nároží jako ve snách a rty jeho bezděčně šeptaly: „Zločinci,
zločinci.“Proč to dovolávání se Boha? Když vraždit, proč nevražditi otevřeně jako šelma, jako
lupič z povolání, proč se při tom modliti a nestoudně volati Boha za svědka zločinu!Mareš spěchal domů. Vtom jej chytla malá dětská ručka za ruku a zvonivý chlapecký hlas
probudil ho z těžkých myšlenek: „Pane učiteli, půjdete také na vojnu?“ Mareš pohleděl
upřeně na malého osmiletého klučinu, sousedova Otíka, který k němu chodil do školy a s nímž
si po škole často na zahradě hrával. Dětská otázka ho omráčila. Teprve nyní si plně
uvědomil, že musí také jíti. Bylť záložním poručíkem a v případě mobilisace měl nastoupiti
v službu u domobraneckého pluku ve Slezsku.Hlavou mu proletěla jako žhavá jiskra myšlenka na staré rodiče a na nevěstu.Zrychlil krok, veda Otíka za ruku.„Musíte také do války, pane učiteli?“ naléhal malý průvodce.„Myslím, že ano,“ odpovídal Mareš bezmyšlenkovitě.„Já vás nepustím, já vám vezmu šaty a šavli,“ hněval se Otík.„Musím jít, musím, milý kamaráde.“ Tak nazýval Mareš Otíka v důvěrných chvílích.„Tak mi ale něco hezkého přivezete,“ povoloval Otík.„To víš, že přivezu,“ ochotně přisvědčoval Mareš.„Prapor a buben…“ začal vyjednávati Otík.Mareš už neměl kdy odpověděti. Byli u domu, kde bydlel s rodiči, a chtěl se rozloučiti s
Otíkem, jenž bydlel o dům výše, když se tu téměř srazil s důstojníkem, který vystoupil
prudce z domu.Byl to setník Vyhnal od místního pluku. Vysoký, bezvadně oblečený v světle modrou
uniformu, s hustým hnědým podnoskem, jehož konce trčící vzhůru k očím dodávaly pěknému
jinak obličeji hrubého, vyzývavého rázu.„Servus, pane učiteli,“ salutoval setník a podával ruku Marešovi. „Tak už to prasklo.
Půjdeme na tu srbskou bandu.“Mareš mlčel. Dotkla se ho hrubá nadávka platící Srbům.„Však už nebylo možno dívati se na ty jejich rejdy,“ pokračoval setník, hladě si
sebevědomě podnosek a řinče jakoby náhodou šavlí.„Válka se přece nemusila vypovídat. Není to zvlášť hrdinské, jestliže velký stát napadne
stát desetkráte menší,“ namítal Mareš.„Napráskáme jim jako klukovi, když nechce poslouchat, a bude pokoj,“ odvětil domýšlivě
setník.„Poroučím se, pane setníku, nazdar, Otíku!“ zvolal Mareš a podav ruku oběma, běžel
rychle chodbou.Stanul u dveří a stiskl bílý knoflík. Zvonek tlumeně zahrčel. Chvíli ticho — pak hluchý
úder dveří.„To je maminka,“ pomyslil si Mareš a bylo mu nevýslovně teskno.Dveře se otevřely a v nich stanula nevelká, ale statná postava ženy asi padesátileté.„Slávo —“ zvolala radostně, ale hned se jí hlas zdusil v hrdle a slzy vstouply do světle
modrých očí.Mareš se nutil do bezstarostného tónu: „Tak už jsem se vrátil. Jsem to tulák, že,
maminko? Ale poslal jsem vám odevšad pohlednici.“Došli do Marešova pokojíku. Batoh a havelok zůstaly na věšáku v předsíni.Matka usedla a zaplakala.„Neplačte, maminko,“ konejšil ji Mareš, „to může ještě všecko dobře dopadnout. Evropa
nedovolí takový zločin. Uvidíte, že Rakousko bude muset povoliti. To by znamenalo světovou
válku a to si nikdo nevezme na svědomí.“„Svědomí — svědomí —“ zavzlykala matka, — „což pak mají císařové svědomí? Chystali se k
tomu jako divé šelmy.“„V nejhorším to zůstane omezeno na Rakousko a Srbsko,“ trval na svém Mareš, ač tomu sám
nevěřil.Bylo však třeba potěšiti matičku, která umírala strachem při pomyšlení, že by její Sláva
musil jíti do války. Měli jen jeho. Nejstarší syn Karel zemřel již dávno v květu mládí.Sláva byl jejich všecko. Mohli býti právem hrdi na něho. Byl učitel, jakého by nenašel
široko daleko. Děti ho měly rády nade všecko a kolegové si ho vážili pro jeho velké
vědomosti, pro jeho střídmost, pracovitost a čestnost. Všude po okolí ho znali jako
znamenitého řečníka a žádosti za jeho přednášky jen se sypaly. Sokol a Učitelská jednota by
nemohly bez něho býti. Divadelní představení, jím řízená, byla chloubou celého města.Jak by nebylo šťastno mateřské srdce, slyšíc jen chválu odevšad o svém hochu, jak by se
nezachvělo v úzkostech, vidouc hrozící nebezpečí.„Kde je tatínek?“ zeptal se Mareš, neboť si uvědomil, že je půl šesté, v kterouž dobu
otec býval již doma z úřadu. Byl účetním v záložně.„Zdržel se asi v městě, ale přijde jistě brzy. Nu, umyj se po cestě, Slávku, jsi samý
prach. Připravím něco k večeři.“Po těch slovech vzala synovu hlavu do chvějících se dlaní a vtiskla na to pěkné, vysoké
čelo dlouhé políbení.Mareš uchopil obě ruce matčiny a pokryl je vroucími polibky.Oči obou milujících se bytostí byly zaslzeny, ale do srdcí jejich vstoupil mír plynoucí
z poznání vzájemné lásky, která oblila rozbolestněné duše léčivým proudem.Matka odešla do kuchyně, Mareš do koupelny pod sprchu. Když vstoupil dovnitř a spatřil
pěknou bílou vanu, lesklé kohoutky, sprchu, pousmál se. Vzpomněl si, jak jsa studentem
začal choditi do Sokola do cvičení. Tenkráte ještě koupelny neměli. Přišel tehdy domů a
chtěl se omýti studenou vodou, ale mohl si omýti jen hlavu, krk, prsa, ruce. Jak to
udělati, aby celé tělo bylo skropeno osvěžujícím proudem vody?Stará vana stávala zde, v malé místnosti. Sláva vzal starý dřevěný džber, do dna
provrtal díry, uvázal jej na hák nad vanou, vlil do něho z jiného džberu vodu a hup do vany
pod takto zřízenou sprchu. Bylo to velmi příjemné, ale matka s otcem spráskli ruce, když
viděli louže vody na prkenné podlaze. Nehubovali však. Pochopili touhu svého synka a dali
zříditi skutečnou koupelnu.Oblékal se a ještě se usmíval. Pospíšil k matce a se smíchem ji líbal.Nevěděla proč, ale ta láska synova tak hřála, že staré srdce zajásalo.A již tu byl otec. Vážný jako vždy, s očima pěknýma, tmavýma, plnýma jisker. Kaštanové
kdysi vlasy byly sice stříbrošedé, ale husté jako lví hříva. Silný nos, opatřený skřipcem,
a bílé krátké plné vousy, rozčísnuté bedlivě na bradě, připomínaly podobu básníka Nerudy.Políbil uplakanou ženu i syna.„Tak jsi přišel, abys zas odešel. Bude prý vyhlášena všeobecná mobilisace.“„Snad nebude tak zle,“ odtušil syn, upozorniv otce významným pohledem na přítomnost
matčinu.„Nebudeme se krmiti těšínskými jablíčky — matka je statečnější, než si myslíš. Viď,
maminko?“ a otcova ruka ovinula se něžně kolem šíje ustarané ženy.„Raději chci slyšeti hořkou pravdu než sladký klam. Půjdou-li všichni, půjdeš i ty,
Slávku, nikdo tě neochrání. Je to hrozná bolest, ale nesmíme zoufat. Snad skončí vše dobře
a pak bychom litovali, že jsme zoufali napřed.“„Maminko drahá, jak jsi statečná!“ divil se upřímně syn.„Tak tě rád vidím, Růženko,“ připojil se otec, ale nedomluvil.Z venku zahrčel zvonek. Všichni na sebe tázavě pohlédli.„Liduška,“ vyrazil ze sebe Sláva a lehce zbledl.Letěl do předsíně, odkud se ozvalo za chvíli tlumené štkání.Starý pan Mareš s ženou vyšli za synem a spatřili ho v objetí s Liduškou Zbořilovou,
která přišla se svojí matkou, nevědouc, že se Sláva již vrátil.Obě matky se objaly a tiše zaplakaly.Pan Mareš tu stál chvíli v rozpacích, utíraje si kradmo slzu vytrysknuvší zpod skřipce a
kanoucí po bílém vousu.„Pláč nám nepomůže —“ zahovořil přemáhaje pohnutí a klada ruku na hlavu své budoucí
dcery, kterou měl z duše rád.„Jděte dále — jděte — Slávek se právě vrátil s cesty —“ pobízela paní Marešová. „A mne
omluvte, musím chystati večeři.“S těmi slovy odběhla do kuchyně vyčkavši, až všichni vstoupili do velkého pokoje.Sláva s Liduškou zašli do útulné pracovničky.Oba mlčeli, jako by jim někdo hrdla zadrhl.„Slávo, drahý hochu, vrátíš se mi?“ zalkala Liduška, kladouc hlavu na prsa svého
ženicha.„Ještě nejdu, má sladká duše, ještě nejdu,“ polohlasně a konejšivě hovořil Sláva, hladě
něžně zkadeřené světle hnědé vlasy Liduščiny a líbaje ji horoucně na oči. „A půjdu-li,
vrátím se, jistě se vrátím, slibuji ti to!“„Neslibuj, prosím tě, Slávo, neslibuj, co splniti není v tvé moci. Věř, věř se mnou, že
se vrátíš, že tě Bůh ochrání, pomodli se dnes večer k tomu našemu Bohu, k tomu nekonečnému
tajemství, jehož neznáme, ale jehož vůli čteme v svojich srdcích, aby ses šťastně vrátil do
mé náruče.“„Ty moje, moje jediná, nevýslovně milovaná nevěsto! V tobě je má víra, má síla. Tebou a
pro tebe žiji. Nebojím se. Vím, že mám tvoji lásku a důvěru…“„Liduško,“ ozval se hlas paní Zbořilové z velkého pokoje, „půjdeme!“„Doprovodím vás,“ prohodil Sláva, popadl klobouk a již se měl k odchodu.Po vřelém políbení vyšli ze své svatyňky, kam se tolikráte utíkali před zraky jiných
lidí, třeba tito lidé byli jejich rodiče.„Přijdu za chvíli, maminko,“ prohodil Sláva v předsíni, zatím co se obě dámy loučily s
jeho rodiči.„No dobře, dobře, Slávku, jen jdi,“ odpovídala matka laskavě.Dveře se zavřely.Starý pan Mareš pohlédl na svoji ženu, která se mu vrhla do náručí, slzíc a štkajíc:
„Jen abychom neztratili Slávka, aby nám neodešel za Karlem.“Starý pán chtěl říci nějaké slovo útěchy, ale i jemu slzy skočily do očí a z hrudi
zachvívající se potlačovaným bolem vydralo se několik hořkých vzlyků…Sláva doprovodil svou nevěstu domů, rozloučiv se s ní slibem, že se uvidí ještě
tolikráte, kolikrát to jen bude možno.Vraceje se uviděl u sousedova domu uplakaného Otíka, který právě byl vyběhl ven a
uděšeně jako vyplašený pták hleděl kolem sebe.„Co pláčeš, Otíku?“ tázal se, došed k němu a pozvedaje něžně chlapcovu hlavu.„Ta — tí — nek — musí — na — voj — nu,“ a dětské tílko schoulilo se v Marešově náručí
cukajíc sebou křečovitě.„A proč nejsi doma, u maminky a u tatíčka?“„Všichni plá-čou, strašně pláčou. Maminka i tatínek — a tatínek nikdy neplakal. — — I
malá Boženka plá-če…“„No pojď, Otíku, dovedu tě domů.“Vzal hocha jemně za ruku a vstoupil s ním do chodby, která se zdála být hrozně smutná.
Marešovi bylo teskněji, než když se vracel s cesty domů.Zaklepal — nikdo neodpovídal.Pohlédl bezděčně na tabulku. Není pochyby: „Antonín Mynařík, strojník.“ — Otevřel dveře
a chvíli postál. Z pokoje nalevo zaslechl dětský pláč a mužský ztlumený hlas.Pomalu pootevřel…S rozkošným děťátkem, tříroční Boženkou na klíně seděla paní Mynaříková v houpací židli
zdrcena bolem, ovíjejíc ruku okolo šíje mužovy, který klečel u jejích nohou, objímal její
pás a ztlumeně, polekaně domlouval: „Upokoj se, drahá, neplač, vzpamatuj se…“Mareš veda Otíka za ruku, pozdravil: „Dobrý večer, vedu vám syna. A odpusťte, hned
odejdu…“Mynařík vyskočil: „Prosím tě, zůstaň, promiň, že jsme nepřišli otevříti. Tak já už to
mám tady.“ Při tom ukázal na stůl, kde se bělal neblahý povolávací lístek.Mareš mu podal ruku: „Já to čekám co chvíli. Všeobecná mobilisace je ve vzduchu. Dobrý
večer, paní Mynaříková,“ obrátil se k paní. „Upokojte se.“Nebohá paní vstala a přivinuvši plačící Boženku a Otíkovu hlavu k sobě, vybuchla v nový
pláč: „Ale co bude z nás? Co bude z těch dětí, když se nám Toník nevrátí?“Mynařík se obrátil k ženě: „Nemysli hned na nejhorší, miláčku!“„Jak bych nemyslela! Kule si nevybírají! A vůbec — kdo to dovolil — kdo to rozkázal?“
vzkřikla náhle a ten její zoufalý hlas vryl se do srdcí obou mužů jako nůž. — „Císař! Ten
starý ďábel — který neměl ani dost lásky ke své krvi — otec národů! Ničema, padouch…“ další
slova zmlkla, neboť muž zakryl jí ulekaně ústa.„Pro boha, ženo má, pamatuj se! Nepřiprav děti o matku! Kdyby to někdo slyšel — zavřeli
by tě!“ A při tom ji hladil a líbal.Zoufalé ženě hořely zraky lítostí a hněvem. Vyprostivši se z ruky mužovy, zvolala
zoufale, vinouc plačící děti k sobě: „Ať mne zavrou — ať mne zabijou! Ať nás zabijí všecky
— ti netvorové!“Vysílená klesla na pohovku a jen pláč obou dětí rozléhal se příbytkem, v kterém ještě
včera, předevčírem vládlo štěstí a úsměv. Mynařík přiskočil k ženě a Mareš šetrně odešel.
Byl vzrušen, nevěděl ani, jak došel domů…Byla to strašná doba. Bolest, pláč, zoufalství letěly s těmi hroznými plakáty a malými
lístky do měst i dědin. Strach a beznaděj rozpialy peruti nad celou Evropou. Tak zaplakaly
rodiny v Srbsku, tak zaplakaly zanedlouho staří rodiče, manželky, děti, nevěsty ve Francii,
v Belgii, v Rusku, v Anglii — všude — kam padla záře zhoubné pochodně, jež se nazývá
krátkým, ale strašným slovem — válka…Krvavý stařec František Josef a šílený despota Vilém se smluvili se svými rádci o
nejstrašnějším zločinu, jaký zná historie.Za dva dni přišla všeobecná mobilisace — rozkaz, že všichni mužové vojáci mají se
dostaviti ke svým plukům.Město J. jako jiná posádková města přeplnilo se muži hrnoucími se ze všech stran, aby
vyhověli rozkazu: ne z úcty k zákonu, ne z lásky k státu, který ubíjel jejich národ, ale ze
strachu. Za slovo odporu — kriminál nebo smrt. Tak platil otec národů — dobrotivý císař,
panovník z boží milosti za každý projev svobodné vůle.Přišli mladíci, kteří sotva odložili vojenský kabát po tříleté nebo roční službě, přišli
mužové letití, vousáči, mnozí z nich s prvními šedinami, otcové dětí — dělníci, rolníci,
úředníci, učitelé, příslušníci všech stran politických — všichni přišli jako němé tváře,
zastrašené hrozbou tyranovou. Přišli, aby shodili občanský šat a s ním všecka práva i
důstojnost člověka, aby oblékli modrý mundúr, v kterém byli všichni bez rozdílu vojáky —
otroky, mrtvými stroji bez vůle.Přespávali po stech na ulicích města.Déšť na ně padal, ale oni leželi a mlčeli.Nespali. Všichni myslili na ty, jež zanechali doma, na nevěsty, na staré zoufalé matky,
na zamračeného otce, na drobné děti, na zlomené ženy.A všichni leželi tiše, pokorně, nikdo se neodvážil hlesnouti, nikdo neodporoval ani
slovem ani pohnutím.Ohromnost zločinu zdrtila v nich každou jiskru vlastní vůle, omráčila je, jako zlý
pohled jedovatého hada omámí ptáčka, který vidí a cítí blížící se záhubu, ale nemůže
odletěti — musí čekati, až jej pohltí nemilosrdné čelisti.A strašlivá nestvůra Válka, upoutaná uměle tisíci zchytralých diplomatů, po celá
desítiletí, vyhladovělá, uvolněná rukama korunovaného zločinného starce ve Vídni a
korunovaného šílence v Berlíně, otvírala bezedný jícen, z něhož šlehaly plameny a dýchala
smrt.Tisíce — statisíce — milliony lidí hleděli na obludu — mohli ji zardousiti, mohli ji
spoutati, ale byli očarováni, nemohli se pohnouti, musili očekávati, až se strašný zločin
naplní, až obluda pohltí svoje nesčetné oběti. | Pisecky_Svetem-za-svobodou.html.txt |
PredslovoDejiny jednotlivých krajín sú ten predmet školský, na ktorý v nižších, už ľudových
školách zvláštny ohľad berú, aby dietkam už v útlej mladosti zaštepili do sŕdc
veľavýznamné, blahoúčinkujúce skutky jednotlivých vladárov a vynikajúcich mužov; dejiny
sveta tvoria hlavný predmet tiež i vo vyšších triedach, učiac mládež o všetkých bývalých a
jestvujúcich národoch zeme, o jejich mravoch a pokleskoch, o zveľadení sa týchto a zase o
upadnutí týchže. Z dejín sveta a činov jednotlivých vynikajúcich osobností čerpali a
čerpajú vysokopostavené osoby ako i smerodajné kruhy terajšie jejich počínanie a verejné
účinkovanie.Jako dobrá gazdina osieva múku pred upotrebením tejže, čistú a hladkú necháva prepádať
cez sietivo, hrubú ale, ktorá ostala na sietive vyhadzuje: tak i tieto osobnosti a kruhy
osievajú udalosti a činy bývalých vyvolencov sveta, pridŕžajúc sa tých hladkých —
nasledovania hodných — zavrhujúc hrubých — škodlivými sa dokázaných — udalostí a činov.Preto nebude od veci, keď našemu ct. čitateľstvu predstavíme jednotlivé prípady a
udalosti, tiež i výpovede tých jednotlivcov, ktorí pred dávnym, blízkym a snáď i v terajšom
čase spravovali a spravujú verejnú mienku, rídia smer postupu človečenstva.Vďaka za srdečnosť pilněho sberateľa, ktorý nám tieto „Úhrabky deje- a národopisné“
cieľom zábavy a poučenia našeho ct. čitateľstva bezžistne a s ochotou prepustil, pevne
veríme, že s uverejnením týchže dobrú vec konáme, našemu ct. čitateľstvu dľa možnosti a dľa
síl našich sa zavďačíme, a vyslovujeme mu našu najsrdečnejšiu vďaku za laskavé prepustenie
nám tejto sbierky.V Senici, dňa 15. marca 1911Redakcia Domáci Radca pre hospodárov | Gallay_Uhrabky-dejepisne-a-narodopisne.html.txt |
PredslovVšetko má svoj koniec, prišiel aj koniec môjho účinkovania v rubrike Dnes píše. Stalo
sa to 9. júna 2020. Môj posledný fejtónŠtrngnutie pri Óde na
radosťvyšiel už vedľa nej. Bolo to tesné, chýbalo iba pár centimetrov,
ale chýbalo.Prirodzene, nestalo sa nič fatálne. Milo mi napísali, že to súvisí s transformáciou
rubriky, no inak sú moje príspevky ďalej vítané, a ja som sa potešil, že už aspoň
nebudem musieť dávať pozor, či dodržujem predpísaný počet slov. Ale potom sa zrazu stalo
čosi, s čím som nerátal. Dostavila sa ľútosť. Nie ľútosť za rubrikou, ale ľútosť za
klobúkom.Pri všetkých fejtónoch, čo som napísal pre rubriku Dnes píše (a bolo ich za štrnásť
rokov neúrekom), bola v záhlaví uverejnená moja fotografia v klobúku. Nenosím klobúk
bežne, iba občas, do hustejšieho dažďa. V ten deň v roku 2006, keď sa v kaviarni v
starej radnici konalo fotografovanie autorov práve vznikajúcej rubriky, zrejme husto
pršalo. Bol som vtedy ešte mladý, iba sedemdesiatročný, a klobúk som si pred
fotografovaním švihácky posotil — komu by nebolo za takou fotografiou ľúto? Keď som sa
pozrel na svoj posledný fejtón bez fotografie, zrazu som pochopil, čo ma čaká po smrti.
Nikdy si už neposotím klobúk. Veď hoci by som ho mal aj po smrti, na popol si ho už
nenasadím. Patrí sa teda, kým je čas, aby som tým klobúkom ešte naposledy zamával svojim
čitateľom.A rád by som sa nielen s nimi, ale aj s ním, s tým svojím klobúkom, rozlúčil jednou
jedinou vetou, vhodne vybranou z tej za štrnásť rokov navŕšenej hromady viet. No ktorou?
Najlepšie urobím, keď pred svojimi výrokmi uprednostním vetu svojej ženy, zaznamenanú vo
fejtóneO aforizmoch a bilbordoch:„Netráp sa, bolo to dobré.“ | Feldek_Rozlucka-s-klobukom.txt |
V rozhraní náladRýmy sa rinú svitaním rána
valia sa rosou padákom túhy
— rozmarín v srdci strhala hana
strhala Ráno v bezfarbé túhy
a rýmy letia od srdca k srdcu
valia sa dúhou v rozhraní nálad
na ústa tlačia malinu vrúcu
vkladajú život do rúcha balád
od svetov k svetom sadajú zradne
čerešne z krvi bozkami hrejú
bozkami hrejú tie svety prázdne
na konci noci v počiatku Rána
na konci žitia smeje sa čosi
— krvavé čelo a v čele rana
budúcnosť rýmom nádeje rosí —
velikán človek kope si hroby
velikán človek sám seba drobí | Mucaji_V-rozhrani-nalad.html.txt |
ZáplavaPaľo Stehlík, vysoký malý chlap, vzal kosu na plece v pondelok ráno, že ide do poľa
nakosiť trochu ďateliny volom. Ako okúsily zelený krm, už seno nechcú žrať, čo by bolo
voňavé ako majorán a tenké ako šafran.Vyšiel na ulicu, s podivením zastal. Po dedine behajú ľudia sem i ta, zastávajú, rukami
rozkladajú.Odhora ulicou ponáhľa sa Anča Vakaráčka, ktorej muž umrel pred pol rokom. Líca jej
horia, čierne sukne sa jej svíjajú, ako kráča strmým krokom.Paľo Stehlík dočkal, že sa jej opýta, čo sa robí, a potom pôjde za ďatelinou.„Čo sa robí, tetka?“„A ty nevieš? Človeče, odhoď kosu a bež si chrániť, čo máš. Maďari idú a Česi utekajú
preč.“„Kto to povedal?“„Maco Čermák teraz dobehol, čo mu sily stačily, z Nádejišťa, že idú Maďari hore dolinou
a Česi utekajú.“„No, tak čože bude?“„Čo bude? Ešte sa spytuješ? Zle bude! Bude vojna zas. Idú Maďari a Česi berú so sebou
všetko, čo dochytia na úteku. Tak povedal Čermák.“Zpoza konice gazdu Jelčíka vybehla druhá žena s krikom. To je Cibuľkovka z druhého radu
s batohom na chrbte.„Bože, Bože. Ľudia, ratujte si mania!“ volala, čo jej hrdlo stačilo.Paľo počúval ako ohromený, potom sa skrútol zpät do dvora, hodil kosu na zem a zavolal
do domu:„Ženy, zle je — Maďari idú a Česi utekajú. Nádejište je plné vojska. Česi na úteku hrnú
všetko, čo im pod ruku príde. Ľudia si kryjú, kde čo môžu…“Pribehol i k ohrade, ktorá delila jeho dvor od susedovho, zakričal i ta, prejdúc očami
po dvore, či nevidí Zuzku, peknú dievku — slúžku.„Bačik Jano! Idú Maďari a Česi utekajú. Kryte, čo môžete. Veď som myslel hneď, že si to
Maďari nenechajú, že prídu sem.“ — Skočil od ohrady, ešte pozrúc po dvore za Zuzkou, a ide
odpratovať i sám do domu.Tam mať, štíhla, vysoká, a žena-nevesta práve zváraly. Para kúrila sa z kotla do povaly,
v pitvore bolo ako hmla. Ženy obchodily okolo zváračky a nepočuly, čo volá Paľo, a nedbaly,
či niekto volá, ako by len zváranie na svete jestvovalo.„Nepočujete, čo vravím?“ zavolal. „Maďari idú a Česi utekajú, že kryť treba mania.“ — A
keď sa nehýbaly, ako by nechápaly, skríkol už s hnevom:„Kryte do pivnice, do humna, do slamy, do studne, tej vyschnutej, i do krumpľovej jamy,
aj do jarku za sadom.“Mať sa schytila, ale žena Anka, krásna a mladá, ani sa nehla. Tvár má neochotnú. Čo jej
je po Maďaroch? Pre ňu môžu ísť hoci čerti, nedbá ona. Ju muž klame, hoci je najkrajšia
žena v dedine. Chodí za inou, tak jej ľudia žalujú, ale i sama vidí. Za slúžkou susedovie,
Zuzou, chudobným dievčaťom, žobrotou. A štíhla, vysoká mať vidí to tiež, zúri, no len v
duchu. Povedať slovo synovi ona nemôže — hatí ju dávna vina… Vidí aj otec, ale sa
nezastarie — prístavok nemá veľa slova v dome.Aj teraz Paľo-syn sotva niečo ukryl, už je na skale pri ohrade a volá, len aby videl
Zuzu, bačikovi:„Počuli ste, bačik! Aspoň peniaze, čo máte, pichnite si do vačku.“Sused, Jano Stoklas, najbohatší gazda v dedine, sedel za stolom, nevediac nič, čo sa
robí na dedine. Spisoval, rátal a čítal, ako bola jeho obyčaj každý deň, keď mu Vakaráčka
zabúchala na obloky, prosiac o úkryt do pivnice.„Hádam si už počul, že idú Maďari a Česi, všetko hrnú so sebou.“Gazda neodpovedal, len pokrúcal hlavou. Bol chladný ku každému a všetkému. Ani o prácu
nestál, na to mal sluhov. Radšej čítal noviny, aj keď boly najsúrnejšie práce v poli.
Rátal, písal, myslel, rozmýšľal, ako by nemohol domyslieť a dorátať nič. Tvár mu bola
zasmušilá, ako by mal na pleciach celej dediny biedu, oči čierne, plné smútku.Na volanie Vakaráčkino pokrútil hlavou, na žiadosť o pivnici neodpovedal.Po chvíli, nenáhliac sa, vyšiel na dvor, kde Zuza-slúžka, súcej postavy, zametala predo
dvermi.„Čo zametáš ten dvor?“ okríkol ju, rozmrzený zlou zvesťou, „či je to pre gazdu, aby sa
každú chvíľu dvor zametal? Vyženiem voly, napoludnie prídu jahnence, kravy, priam bude po
čistote. Zahoď tú metlu!“„Ale, bačik, nehnevajte sa!“ smeje sa mu ona, vyškerujúc pekné zuby. Hodí metlu a uteká
do stajne, kde voňala čerstvá tráva, donesená pred chvíľou. Tak sa skryla za dvere k
obloku, že bude písať list mladému gazdovi-susedovi. Zakrúti skalku do listu a prehodí cez
ohradu do dvora, keď ho zbadá samého tam.Stoklas, neobzrúc sa viac, vyšiel tichým krokom na ulicu pred dom, práve keď sa vracal
Čermák na Nádejište.„Tak, čo sa to robí, Maco?“ spýtal sa ho mračno. „Naozaj je pravda, že Maďari idú a Česi
odchodia?“„Ej, ver’, pravda!“ vetí zadychčaný Čermák, mocný, vysoký chlap. „Zato som pribehol sem
k svokre, žena ma vyhnala, aby si pokryli, čo majú. Naša dedina je plná vojska.“„A či aj ztadeto pôjdu?“„No, azda vás nevynechajú? Možno, že sú už za dedinou.“„Jajajáj!“ zajačaly ženy, sem-ta behajúc a lomiac rukami.Stoklas, pokrúcajúc hlavou, tichým krokom vrátil sa do domu. Dom bol temer pustý takto
za rána. Matka, gazdiná, päťdesiatročná vdova, vysoká žena so širokou prívetivou tvárou,
varila raňajky. Žena bola na salaši po maslo, dievčatko, čo mali, spalo, a sluhovia rozišli
sa po poli za prácou a statkom.Stoklas vošiel do kuchyne, sadol za stôl, podoprel si hlavu oboma rukami a mlčal,
upierajúc čierne oči na stôl pred seba.„Čože je, Jano môj?“ spýtala sa ho mať.„Zle. Idú Maďari a Česi odchodia od nás…“Stoklas je málovravný, sotva slovo — dve povie cez deň. Ani nehreší, ani sa nevadí, a
predsa sa ho boja v dome. Aj teraz viac nepovie materi. Kryť manie nekáže. On neverí, že by
Česi hrnuli, čo dopadnú, najmä keď utekajú, ako verí splašený ľud. A preto len sedí s
ovesenou hlavou nečinne, podopierajúc si ju rukami.Gazdiná-mať sa už nespytuje. Pozná obyčaje synove, že slovo z neho nedostaneš, keď on
nechce vravieť. Ide na poschodie — ich dom je najväčší v dedine — tam je druhé bývanie a
tam býva u nich na hospode vdova pani Kaminská s peknou vnučkou Evkou. K nej chodí so
všetkým, utieka sa k nej, vše i požaluje — ide i teraz oznámiť, čo počula od syna, aby
vedela, čo povie pani na to.Pani sedela nad modlitebnou knižkou s okuliarmi na očiach.„Že idú Maďari?“Zdvihla oči poľakano. A vnučka-kráska, zohnutá nad nejakými básňami pri stole s mladíkom
Mirkom Hravým, ktorej otca prenasledovali Maďari a snúbenca tiež, zbledla ako stena.„Čo bude teraz, najmä s nami čo bude?“„A ty utekaj, utekaj!“ povie dychtivo snúbencovi, „do boja za našu vec!“*Gazda Stoklas po dlhom trúchlení opustil kuchyňu a šiel zasa na ulicu. Tvár mu ostala
samá vráska, oči čierne zastreté smútkom, ako by aspoň o päť rokov bol ostarel. Nie strach
o majetok ho trápil. On vie, že Česi neberú nič, ale iné ho kormúti: on je Slovák povedomý,
náruživý a vie, čo je to, keď Maďari idú zas.Na ulici ešte väčší šum a vrava pobehujúcich ľudí. Kata Kotrmelcovie, nízka žena, dobre
chovaná, teperila už po tretí raz batoh s vrecom, naplneným obilím. Vrece je dlhé, temer sa
jej vláči po zemi, čajsi je po zem zohnutá s ním. Pot sa jej leje s čela, oči jej temer
vyliezajú z jamôk, a predsa uteká s ním.„Kde vlečieš to vrece?“ spýtal sa jej nízky Ďatel, gazda, stojac pred svojím domom na
vŕšku. Vzrušený je aj on. Staré líca sú mu červené, v očiach nepokoj.„Jaj, jaj!“ jajčí Kata, dusiac sa od námahy, „do pivnice k Stehlíkom. Už aj četníci
poutekali… Nesiem žito, že Česi všetko hrnú.“„Veď ti to tam nájdu, ako by to aj u teba našli. Do hory, do tej jaskyne choď!“„Tá je už plná, do nej by som darmo šla, ach jaj, ach jaj,“ jajčí Kotrmelcovka, dychčiac
pod vrecom. „Zatratení Česi!“„Ale veď Česi Markovskou dolinou odchodia, čože sa plašíte?“ povie starý Krompáč, veľkej
hlavy a hrubej gamby chlap, ale aj ináč mohutný.„Ale aj pred Maďarmi načim kryť!“ ohlási sa ktosi odboku.„Jaj tak?“„Hm, hm. Čo to len bude?“ krútia hlavami vážni chlapi, plní starosti. Stoja tam pred
domami, občakávajúc. Oni naradovaní nazdali sa, že bude už inakší svet, lepší, slovenský, a
hľa, už je vari po ňom. Ako sa tešili, keď chodili rečníci, naši ľudia, nie cudzí páni. A
teraz čo zas bude? Veru nič dobrého…„Nuž čože,“ pohodí plecom Jano Jelčík, nízky, územčistý chlap, veľký priateľ pánov. „Čo
by sme sa strachovali? Boli sme pod Maďarmi, môžeme byť zas.“„Veď je tak, veď je tak,“ dosviedča Ďatel, šedivou hlavou pokyvujúc nepokojne. Ale oni s
radosťou prijali Čechov, a to im Maďari neodpustia.„Čože bolo z toho, že teraz všetko po slovensky začali?“ zasa Jelčík, veľký priateľ
pánov. „To je jedno, či maďarsky, či slovensky. Ja viem aj tak, aj tak.“„Pravda je, bačik, nič sme s tým nevyhrali,“ ozve sa Ondro Mlynčok, zať chudej
Vakaráčkin.„Čože by si vedel?“ zavráti ho Stoklas, ktorý dosiaľ mlčal, pozrúc po ňom s opovržením.
„Ty sa do toho nerozumieš.“„Čo by sa nerozumel?“ hodí hlavou Mlynčok vzdorovito, očervenený ako rak, hotový dať sa
do škriepky, čo aj so starším. Či azda nebol vojakom tri roky?!„Páni sú len páni, či takí, či takí,“ zastarie sa Ďatel, aby zamedzil škriepku.„Ale veď že sú títo, čo idú, boľševici, komunisti!“ zavolá mladý chlap, ktorý práve
prišiel shora. To je Ďuro Žbánik, gazda z tých chudobnejších. „Tak nám môže byť dobre pri
nich. Oni pánov nechcú, len chudobu.“„Daj pokoj, aj oni len sebe dobre chcú, nie tebe,“ odpovie Stoklas, odvráti sa a ide
domov, nevšímajúc si viac ničoho. Môžbyť, že celý poplach je len od vymyslených rečí, a on
tu márni čas.Paľo Pirko, chlap ešte mladý, sedel na skale pred domom, ani sa nepohol, ani sa
neohlásil. Pre neho môže prísť, kto chce — jeho nevyruší nijaká zvesť. Je chudobný, nemá
nič, len štyri deti. Jemu nik nič nevezme, ani Česi ani Maďari, keď nič nemá. Preto nebude
sa strachovať, sedí si pokojne a fajčí s pôžitkom z pipky komisný dohán. Vtom zakričí Kata
Petáčka, mladšia sestra Vakaráčkina, štrbavá — a mala kedysi pekné zuby — bežiac dolu
dedinou:„Už idú, jaj, už idú!“„Kto ide, kto?“ skríknu naľakané ženy.„Oni… Maďari. A četníci ušli.“„Tak kto nás bude brániť?“„Nuž nik! Sprosté baby, kto by nás bránil? Oni nám nič neurobia,“ nahnevá sa Ďuro
Žbánik, mladý gazda z tých chudobných. „Oni zastanú chudobu, počul som to, tak čo utekáte?“Na vŕšku pred úhľadný biely dom na druhej strane dediny vybehla Elena Karmanová, tuhá
národovkyňa, bývalá učiteľka, ktorej zbožňovateľ padol na vojne — so vzrušenou a naľakanou
tvárou čujúc zvesť. Zastala ako stĺp, ako by povedomie zmizlo z nej. Hľadí do diaľky
rozšírenými očami, s tvárou, zaplavenou červeňou ľaku a úzkosti. Je pravda, že idú Maďari,
naozaj pravda? Prečo valí sa na ľud tá pohroma zas, prečo sa vracajú tie pekelné časy?…Naprostred dediny nad kostolom stojí skupina pánov, prizerajúcich sa na hmýriaci sa ľud.Tam stojí notár Váry, plešivej hlavy, učiteľ, podnotár, lekár a iní. Medzi nimi vyčnieva
dlhá, vysoká postava, belovlasá, so širokou lebkou najbohatšieho pána dediny i okolia,
menom Holó, predtým Strapačka. Odboku prichodia k nim dámy. Júlia Raday, predtým Letko,
veľkých napätých očú mladá ovodáška Elza Babuľa, Mila Mocná, učiteľka, s Jolanou Červenay,
ženou učiteľovou, a mladá poštárka Viola.Nedočkavosť vyhnala ich z domu. Idú aj ony, aby vedely, čo sa deje. Oči im planú
utajenou radosťou v očakávaní.„Páni, tak čo bude?“ spytujú sa so zapálenými tvárami.„Čo bude? Ktovie, čo bude,“ odpovie hlavný pán širokej lebky, pán Holó, naoko
ľahostajne. „Vravia, že idú Maďari.“„Konečne, konečne!“ vzdychnú dámy tlmeno a dojato.Páni nepovedia nič na to. Ešte sa nevie istota. Popredku škoda jasať — opatrnosť
neškodí. Najmä pred ľudom treba sa mať na pozore. Lebo ľud nie je taký pokorný a hlúpy, ako
sa zdá a ako je vychýrený. Zvedeli to na jeseň pri rabovačkách, že je ľud divý, že vie byť
hrozný…Zrazu ozval sa šum odhora, šramot, huk, vrava, hlahol. To ozbrojené vojsko valí sa do
doliny odhora po ceste. Dámy sotva sa presvedčily, kto sú, bežaly do záhrad, natrhaly
kvetov plné náručie a idú hádzať na prichádzajúcich vojakov.„Isten hozta, Isten hozta!“ volajú im oduševnene naproti. Vojaci sa klaňajú, smejú a
berú kvety, Elza Babuľa vo svojom nadšení volá ich do dadova, že tam sú dve veľké sály, aby
sa složili, poumývali a odpočinuli si.Páni idú v ústrety oficierom. Ich krok je rezký, úsmev plný radosti. Vyhrážkou a
škodoradosťou svietia im oči, ako hodia zrakom po dedinskom ľude. Počkajte vy, čo ste sa
opovážili snívať o slobode! Traste sa i so svojimi vodcami!Ľud zatíchnutý stojí pred domami a pozerá na vojsko, valiace sa cestou, mračne pozorujúc
ich lomoz a krik.„Či sú to vojaci?“ povie Paľo Drnda, stolár, mladý chlap, bývalý vojak. „To ako čo by
čriedu volov pustil do dediny.“„Nevrav nič!“ povie Cibuľkovka, žena okrúhlej tváre i postavy, dobre chovaná. „Dakto im
to povie, a bude zle s nami.“„Ešte nás pobijú alebo postrieľajú.“„A Česi ušli, kto sa nás zastane?“„A veď ste vraveli, že tí všetko hrnú, a teraz: kto sa nás zastane,“ povie Mišo Papkan
uštipačne.„Bože, Bože, čo to len bude?“ vzdychali zas, upútaní hukom vojakov, rozchádzajúcim sa po
dedine.Ale Zuza Ondrášovie sa nebojí. Stojí pred domom svieža ako jarný deň, vyobliekaná ako v
nedeľu. Pekná tvár jej je rumenná, prekypujúca zdravím a živosťou. Pozerá veselo na
valiacich sa vojakov a tmavé oči jej vysielajú vábne pohľady.Vysoký a mocný vojak telom i duchom, ako šiel, hlučno rozkazoval a nadával. Mal šaržu,
páčil sa jej veľmi a i on zbadal peknú nevestu. Oči sa mu zastavily na nej, zapálily sa
ohňom, a ešte i odchádzajúc skrútol hlavu a pozrel za ňou.Ona sa mu usmiala.„Čože sa vyškieraš?“ vraví jej muž krásnej tváre, ktorý stál za ňou, opretý o stenu, v
ruke držiac barlu.Ona sa usmiala, hodiac hlavou vzdorovito.„A čo by som sa nevyškierala? Vojaci sú pekní. Vari sa na teba mám, krivého žobráka,
vyškierať?“ odvrkla mu ona.„Ja som si to nenadobáril, ani som sa nenarodil s tým. Vojna ma znivočila!“ povie on
hnevne a jeho pekné líca vzbĺkly červeňou.„Ty si už ani chlap nie. Prstom ťa postrčím, a spadneš. Nezastal by si ma, ani do roboty
si nie súci. Nezadovážiš nič, nenashŕňaš nič. Ani pri rabovačke v jeseni si mi nepriniesol
nič.“„Dosť si si ty nabrala. I teraz máš oplecko ušité zo servítov pani Singerkiných.“Zasekol zuby a už ani nehľadí na ňu. Čo sa ho namučí táto žena, ako ostal žobrákom.
Pekného slova mu nedá; nedbá oň, a azda by ho i nechala, ak by sa jej bohatší trafil.„Chach!“ odzneje mu z úst ťažký vzdych, krásne tmavé oči zablysnú zúfalstvom. „Dobre
vedeli moja mať, keď mi ju bránili, že tá nemá srdce!“Vojsko sa s hukom rozišlo po dedine. Velitelia zaujali dadov, kde ich voviedla Elza
Babuľa. Poskladali sa vo veľkej učebnej sieni, poumývali, poutierali do uterákov, ktoré im
ona zo svojej skromnej bielizne vyniesla. Potom dali si povynášať stolčeky detskej
opatrovne — väčšie neboly — i stolík, posadali si do kruhu a začali spievať, že sa len tak
ohlášalo dedinou.Dámy dediny poprichodily pomaly do priestranného dvora, privábené spevom, aj aby ukázaly
spolucítenie s vojskom. Posadaly nabok na lavice, ktoré Elza Babuľa dala vynosiť pod agáty
do tône, a počúvaly spev vojakov ako nebeskú hudbu.Páni nešli do dadova s paniami. Prechodili sa hore-dolu cestou vo veselom rozhovore. Oči
im svietia od uspokojenia. Ich staré panstvo sa, hľa, vráti. Sluhovia budú len sluhami, ako
za tisíc rokov, a oni páni zas.Dolu proti ním šla Dorka Trebuľkovie, kuchárka četníkov.„Tak čo? Odišli tvoji páni, Dorka?“ spýtal sa jej pán so širokou lebkou, pán Holó.„Odišli!“ vzdychla Dorka ľútostive. „Dali si všetko skryť k nám, že sa ešte vrátia!“„No, tak je už s nami zle,“ povedal Paľo Stehlík, ktorý, idúc cestou, dopočul, čo
vravela Dorka. „Keď četníci odišli — horky prídu zpät,“ tak je už po všetkom.„S jednej strany, prečo by tu mali Česi byť?“ povie Ďuro Dukát, prichodiac bližšie.
„Nemajú tu čo hľadať, keď dosiaľ tu neboli.“ I pozrie na pánov, či ho pochvália za reč.
Páni sa usmievajú, páči sa im, čo povedal Dukát, no neodpovedia nič. Nevie sa ešte istota o
úplnom a konečnom víťazstve.O chvíľu stretli sa s prišlými oficiermi. Privítali sa, predstavili sa vzájomne,
potriasli si vrele ruky a potom prechodia sa hore dedinou spolu.Na vŕšku konca domov hlúčok poschodených ustarostených ľudí sa im prizerá a šomre na
nich.„Ako hrdo vykračujú, hľaďte ich, našich pánov, a panie v dadove sedia a počúvajú
vojakov, ako by tam anjeli spievali.“„A tých kto ta pustil? Richtár?“ horší sa Adamovcovie Paľo, čo na záhumní býva v
drevenom dome.„Ja? Ani som doma nebol, keď prišli. Teraz som dobehol z poľa.“„To dadovka ich ta zaviedla!“ povie Paľo Drnda s hnevom.„A či ona to smela?“ zlostí sa Adamec a škripí zubmi, chlap náruživý. „To je dadov náš,
naše obecné stavania. My sme naň robili, my platíme zaň. Skaly vozili, pracovali. My tam
rozkazujeme. Nemala právo ta voviesť nikoho…“„Vyhnať ju ztade!“ zahrozí i starý Krumpáč, veľkej hlavy a hrubej gamby.„Len teraz vidno, s kým držia naši páni; nie s nami, ale s Maďarmi.“„Aj pán farár ako si hrdo vykračujú cestou.“„Veď sú pán farár nie medzi nimi,“ zastane Ondro Ďateľ, bývalý kostolník. „Idú hore
dedinou sami, vyzerajú niekoho. — Ani pani farárka nie sú tam. Ani slečna Elena, ani pani
Kaminská.“„To sú naši…“„Len ticho, ľudkovia, nerepcite, aby sa vám nič zlého nestalo,“ napomína nízky chlap
múdro. To je Bobáčik z lazov. Ide zo spolku, kde si bol kúpiť tabak do fajky, nízky, veľmi
zhovievavý a vľúdny človek. „Aj páni četníci povedali, aby sme sa v ničom neprotivili, keď
prídu Maďari.“„Veď mali tu ostať brániť nás.“„Štyria chlapi proti vojsku?“ smejú sa iní.Pri ohrade kostola stojí Elena Karmanovská so založenými rukami. Hľadí ponad cestu do
dvora dadova, odkiaľ zaznieva spev, ťažkým pohľadom. Na čele tieň, v očiach mrak, líca
strhané, v mysli zúfalstvo.Niektorí vojaci rozišli sa po domoch kupovať živnosť, polepšiť si kuchyňu. Vstupujú do
domu s hurtom a s rozkazmi. Platia svojimi bielymi papierovými peniazmi, ktorých majú
napchaté plné vrecká.K Zvarínovie Mare prišli si kúpiť mlieka tiež za biele peniaze. Mara je hlučnej vravy a
planá. Jej hlas v každý čas dňa počuť a každý deň aspoň raz povadí sa s kým-tým. Ani
vojakom neodpustila.„Akéže mi to peniaze dávate? Ja tie nechcem. Dajte mi staré!“ okríkla ho, fľočiac naň.„A prečo?“ nasrší sa vojak a už chytá zbraň. Oči ani šípy zabodnú sa do ťapkavej tváre
Marinej.„Lebo sú toto plané. Tie nepôjdu,“ odpovie Mara smelo a zlostne. Ľúto jej je mlieka.
Keby zadarmo pýtal, dala by vďačne, ale predať za plané peniaze, len na jednej strane
tlačené, jej dobré mlieko — to už nie!„Berieš peniaze, lebo ťa hneď rozpáram týmto bajonetom,“ kričí vojak.Mara je smelá, ani na toto sa nezľakne veľmi, no nepovie nič, hoci jej je ťažko držať
jazyk za zubmi. Ale ako sa zatvorily dvere za vojakom — peniaze hodila do kúta medzi smeti
— utekala s krikom k susedom, ktorí postávali pod svojimi podstenami, žalovať a nadávať mu.„No, to sú nie poriadni ľudia,“ tvrdí dolný sused, krútiac hlavou. „Prídu do domu, a to
hneď s rozkazom: Daj to a to, súdruh… A čo je to — súdruh?…“„Ako hulákajú, počujete, ako revú?“ horší sa Mara Zvarínovie, dosiaľ nahnevaná pre to
mlieko.Ľudia postávajú a dívajú sa. Nepracuje nik, a už sa k poludniu chýli. Každý čaká v
neistote, čo bude. Radia sa, mudrujú a pomaly sa sbližujú i k vojakom.Ani Elena nemá pokoja. Už prešla aspoň päť ráz dedinou. U Kaminskej bola so štyri razy.
Napokon pobrala sa domov. Prechodiac bočnou ulicou so svesenou hlavou (lebo Slovák zasa
bude buta tót), vyrušil ju z ťažkých myšlienok hlučný rozhovor a strmé kroky. To sa rútia
dvaja vojaci popri nej. Elena sa odstúpila nabok, zacítiac mimovoľne strach.„Kdeže, kde, páni vojaci?“ spýtala sa akosi krotko.„My nie sme páni,“ odsekne jeden z nich, zagániac na ňu drsne. „My sme súdruhovia. Páni
dnes-zajtra budú nosom zem ryť!“Elena sa zapálila prekvapením a ľakom. Čaká, že i ten druhý sa oborí na ňu a azda ju i
prebodne. Ozaj, i ten sa obrátil k nej a povie:„Ideme na stráž.“ Ale jeho hlas zneje priateľsky, ba zdvorile.Elena sa zas zapálila, teraz už obľahčením a radosťou. Predsa aj medzi nimi sú slušní
ľudia…Vtom ju chopil niekto za plecia od chrbta. Zastala zdesená. Vari už predsa nevyhne
svojmu osudu a nastane jej posledná hodina. No tu zaznel dievčenský smiech.To Matilda, pekná dcéra učiteľova z Močidlian, oblápa jej plecia.„Teta Elena, poviem vám niečo,“ vraví, ako sa vzdialili vojaci. „Ale nesmiete to povedať
nikomu… Nezľaknite sa. Česi začnú púšťať granáty do dediny na boľševikov…“Elena zastala ohromená.„Sem na dedinu budú strieľať?“„Na dadov budú mieriť, lebo vedia, že sú Maďari zväčša tam. Česi ma poslali, aby som sa
dozvedela, koľko ich je. Oni vedia o všetkom, čo sa tu robí. Poobliekaní za pastierov pasú
ovce na močidlianskych vŕškoch a odtiaľ ďalekohľadom pozerajú, čo sa tu robí. Ale
nepovedzte nikomu.“„A čo bude, čo vravia Česi… ostanú títo už?“ spýta sa úzkostlive Elena, zadržiac Matildu
ešte.„Nebojte sa. Povedali Česi, že o štrnásť dní sa vrátia. Povedal to i Chmalek,“ usmieva
sa s úľubou. Chmalek je jej zbožňovateľ, četník, „že o dva týždne sa uvidíme. A títo sa
nazdávajú, že je Slovensko už ich. Pijú, hodujú, spievajú, hahaha!“„A panie sú ešte v dadove?“„Pravdaže. Sedia vyperené červenými kvetmi a počúvajú spev vojakov ako anjelskú hudbu.
Keď som vstúpila do domu, volaly aj mňa, aby som si šla k nim sadnúť.“Od dadova zahučala pieseň. Obe zatíchly, počúvajúc, potom vraví Matilda:„Nepovedzte nikomu, čo som vám povedala!“Matilda sa skrútila naľavo, ponáhľajúc sa preč, a Elena zamyslená kráča proti
Stoklasovcom, kde býva na hospode pani Kaminská s vnučkou.Pri dedinskej studni videla hlúčok žien stáť okolo vojaka, ktorý im vykladal niečo veľmi
živo a nahlas. Elena podišla ta, zastala si za ženy.„Všetko sa zmení,“ rozprával vojak. „Nebude nič tak, ako je teraz a ako bolo. Páni
nebudú, ani sedliaci, ani bohatí, ani chudobní. Budeme všetci rovní. Zeme sa rozdajú medzi
všetkých rovnako. Veď vám to prídu ešte lepšie vysvetliť naši rečníci-komisári. No nielen
zeme, ale všetko sa rozdelí rovnako. Nesmie nik viac mať ako druhý. Kto nemá dom, dáme mu
dom, kto nemá pole, dáme mu pole, kto nemá kravu, tomu dáme kravu, kto nemá obilia, dáme mu
obilia…“„A kde to všetko vezmete?“ spýta sa mladá všetečnica Anka Nosíkovie zpoza chrbta
Vakaráčky, ktorá tiež tam stála.„Zoberieme boháčom, buržujom, veľkým pánom, grófom, barónom. Aj odievať rovnako sa
budeme.“Ženy sa obveselily. Aj verily, aj nie vojakovi. Kde by sa tak zrazu všetko na ruby
obrátilo, kde by írečité ustanovizne zrušili? Hoci bolo by dobre, ako sľubuje.Anča Vakaráčka, chudá, vysoká ženská, ktorá od mladosti vždy slúžila u pánov, kým sa
nevydala, čo im nemohla odpustiť, a aj teraz bola len v chudobe, zbadala, že je Elena tu a
počúva reči vojakove. Ukazujúc na ňu, vraví:„A s týmito čo bude?“Vojak sa obrátil, i všetky ženy, k Elene, ktorá očervenela v tvári, ako pri zlom
prichytená, a premeral ju pohľadom od hlavy po päty. Ženy čakajú so škodoradostným úsmevom,
čo povie.„Čo s ňou? To nie je pani. Keby bola pani, nestála by tu,“ povedal a odvrátil sa.„A nemala by také ruky,“ otrčí Elena svoje malé, ale tvrdé dlane, na ktoré dosiaľ vždy
sa hnevala, že sú špatné, obľahčeno vydýchnuc.Vojak pozrel letmo a ženy sa usmialy, no neboly spokojné. Myslely, že ju nejako zahanbí,
lebo predsa je pani, čo i nie bohatá. Lepšie by bolo, keby ju bol zahanbil a keby aj jej
pobrali, čo má.„No, veď aj tejto panstvo nepotrvá dlho, ak títo zvíťazia!“ — pomyslela si Zuza
Kapustovie, želiarka, potešiac sa tým, a len čo domyslela, zašvihotalo čosi v povetrí nad
ich hlavami a v nasledujúcej chvíli s rachotom rozpukol sa granát neďaleko na ceste.Ženy stuhly ľakom, potom s krikom a jajkaním rozutekaly sa na všetky strany. Strhol sa i
vojak a uteká do dadova k ostatným, kde mali výzbroj. Tam behali vyplašení vojaci,
shľadávajúc pušky a hádžuc si ich na plecia, rútili sa so zlorečením z dediny.„Kto nás prezradil Čechom? Kde je ten zradný pes, nech ho na kusy rozsekáme!“ kričali
utekajúc.O chvíľu bola dedina ako vymretá. Každý sa skryl, kde mohol. Všetky pivnice, koľkokoľvek
ich bolo v dedine, boly plné ľudu. Od pána farára vypýtaly si ženy kľúč od kostola, ta si
povnášaly cenné veci a skryly sa tam, veriac, že do svätého miesta neudrie granát. Hŕba
žien utekala do školy, že tam nájdu útulok v triede. Na šťastie učiteľ Zelenkay ich zbadal
a vyhnal ztade.Len Jano Ondrášovie stál opretý o stenu svojho domu so svojou barlou. Krásna tvár mu je
ľahostajná; hľadí na dedinu bez záujmu. Ani sa nepohol, keď s času na čas padly granáty na
cestu a rozpučily sa srdito. Pozná on tie potvory. Sú jeho známe. Veď ho ony dokaličily na
vojne, a keď ho tu zabijú — nedbá. Či mu je radosť žiť?Ani nevesta Stehlíkovie, na druhom konci dediny, nedbá na šrapnely. Nekryje sa do
pivnice, hoci majú dobrú veľkú pod domom, teraz plnú nastráchaného ľudu. Načo by sa
chránila, hoci je mladá a najkrajšia. I dnes našla na dvore listom obtočenú skalku, ktorú
susedovie slúžka prehodila mužovi.Elza Babuľa, dadovka, pekné mladé dievča, nešla nikde, ostala len doma. Skrytá vo svojej
pivnici za trojakými múrmi so smiechom rátala, koľko šrapnelov na dedine sa rozpučí.Pán Holó s rodinou skryl sa do najväčšej pivnice, ktorá bola v dedine a patrila v jeseň
vyrabovanému Židovi Singrovi. Bola chrbtom obrátená od strany, odkiaľ lietaly šrapnely.
Temer celá inteligencia dediny bola tam. Júlia veľkých očú s matkou, elegantná učiteľka
Mila, mladá poštárka Viola, plešatý notár a iní.Všetci boli dosť naľakaní, ale Júlia rovno zúrila v zúfalstve.„Juj, juj, ach, ach!“ revala zakažkým, keď zarachotil granát, trhajúc si vlasy.Pán Holó skočil hrdinsky k nej, potriasol jej plecia a skríkol, hoci si netykali:„Dievča, spamätaj sa, maj rozum, nebuď zbabelá!“Júlia zatíchla na chvíľu, ale ako zaznel zvonku ohlušujúci rachot šrapnela, trhala si
vlasy zas.I farská pivnica bola plná ľudu. Nanosili do nej lavice, pokládli ich popri stene a
posadali si na ne. Rodina farárova i učiteľova. Pani Kaminská s vnučkou-kráskou je tiež tu.
Elena, potom dve mladučké priateľky, Ela a Mica, i niekoľko sedliakov a ženy s deťmi.V najvzdialenejšom kúte sedel želiar Krivák a triasol sa na celom tele, hoci bol chlap
ako buk. Kňaza nechcel, lebo mu musel platiť a on prišiel z vojny ako komunista. Do kostola
nechodil, ale teraz v jeho blízkosti cítil sa najbezpečnejšie.Naraz, keď už so šesť šrapnelov odznelo zvonku, priletel jeden a rozpukol sa so strašným
rachotom nablízku, že sa otriasly steny nad nimi.„To do fary,“ povie rezignovane pán otec, a hneď mu blyslo umom, aký výdavok bude mať
cirkev a kde na to vziať, z čoho zaokryť v tejto povojnovej biede? Cirkevníci šomrú na
každú daň.Chvíľu čakali, a keď sa streľba dlhšie neozvala, vyšli pozrieť, kde padol granát. Obišli
dookola faru, potom školu a tam videli, že jeden uhol od cesty je odvalený. Veľká diera
černela sa dovnútra práve tej triedy, do ktorej sa chcely ženy skryť. Sklo zo všetkých
oblokov rozbité bolo na zemi.„Boly by tie tam našly istú smrť, nech ich nevyženiem,“ povedal učiteľ, pochvaľujúc sa.Šrapnely sa už neozvaly, ale za dedinou od západu rapotaly strojové pušky. Nejaké vojsko
blížilo sa k dedine. Páni hádajú aké: Maďari, či Česi?Vychodia z pivnice na výzvedy, hoci guľomety rapocú, no to si už nik nevšíma, ako by ony
neusmrcovaly.Vojaci sú už v dedine. Páni počúvajú ich tichú vravu a na tvárach prezrádzajú sklamanie.
Tí, čo prichodia, shovárajú sa po česky. Mladučká Ela, keď to počula, dala sa do plaču.Po chvíli všetok ľud vystúpil z pivníc.Vojaci od západnej strany idú ticho ulicou. Postavy urastené, rovné ako jedle, ako
stena. Shovárajú sa ticho, alebo len mlčia — idú v poriadku.Páni idú vojsku naproti. Dámy si postrhávaly červené kokardy a idú natrhať kvety, že
budú hádzať na prišlých vojakov.„Nech sa uspokojí srdce ľudu!“ povedala Viola zlostne. Dopočuli, že sa dedina hnevala,
lebo boľševikov vítali s kvetmi.Ľud obklopil uspokojené vojsko. Pán Holó s usmievavou tvárou, i notár Váry, prichodia a
klaňajú sa dôstojníkom, ktorí sa spytujú, kde padaly šrapnely, akú škodu narobily, a že sa
to vynahradí. Pán Holó a notár poukazovali, kde je aká. Kňaz a rechtor hlásia sa za školu.Páni zaviedli dôstojníkov k škole a zastanú sa aj žalobníkov horlive. Nech vidí ľud, akí
sú mu prajní. Lebo vie pán Holó a notár, čo je to ľud. Skúsili to pri rabovačkách, keď
utekali pred ním, že ľud i pri zdanlivej pokore je strašný.Vojsko obsadilo dedinu bez huku a v poriadku. Na priestranstvách po pažiti spustili
zbrane dokopy a sadajú na trávu ustatí. Gazdiné prinášajú im mlieko, syr, chlieb i vodu.
Elena vyšla za dedinu tiež. Uveličená hľadí na vysoké, rovné postavy mužstva. Dych sa jej
stavia, líca červenejú. V dojatosti nič nevie povedať, len si opakuje v duchu:„Naše vojsko, naše vojsko!“Evka-kráska stojí pri nej a pozerá, či jej snúbenec Mirko nie je medzi nimi, hľadajúc ho
očami s oduševnením.„Kišasonka, kišasonka!“ pribehne chudá Vakaráčka k Elene. „Baláža chytili a vedú ho
poviazaného… Pozrite, pozrite!“„Baláža? Čo spravil?“„Neviem, ale, ľaľa, tamto ho vedú.“„Zkadiaľ idete?“ spytuje sa Elena ako jedľa urasteného vojaka-dôstojníka, peknej mužnej
tváre, idúceho dolu cestou.„Prosím?“ spýta sa on chladno, pozrúc na ňu.„Že kde idete?“„Za Maďarmi!“ povie vojak a pozrie na ňu so zničujúcim opovržením, premerajúc ju
pohľadom od hlavy po päty, i kráča ďalej, ako by sa jej stránil.Elena sa usmiala, vidiac ten pohľad. Iste myslí, že ju dotkýna lapenie Balážovo alebo že
patrí k protivnej strane obyvateľov, keď ju Vakaráčka kišasonkou nazvala. A ona najradšej
by kľakla pred dôstojníkom z vďaky, úcty a lásky.Na druhý deň ráno gazda Stoklas zbadal, že vojaci, ubytovaní u neho na humne, zmizli bez
stopy. Pokrúcajúc hlavou, nepáčilo sa mu to, i sobral sa do dediny dozvedieť sa, čo sa
stalo. A tu počul od postávajúcich chlapov na ceste, že ani vojaci, čo stáli na stráži
konca posledných domov dediny, nie sú tam a v dedine ani nikde vojaka nebolo vidno. Zmizli
ako duchovia, že to sotva kto zbadal, len ráno, keď bola dedina prázdna.„Čože to znamená?“ divili sa ľudia, „kde sa podelo vojsko, kde sú Česi?“Včera si ľahli ľudia spokojne spať, že bude zas dobre… Veď ako bezpečne sa cítili s
nimi. Ani nerobili huk, nezlorečili, nerozkazovali. Chlapov volali bratmi, ženy maminkami,
dievky slečinkami. Večer spievali štvorhlasne, ako oni nikdy nepočuli… Tak, čo bude zas?
Boľševici sú vraj v susednej dedine Potôčku… a Česi kde? Čo robiť?Odhora šla tetka Cencurka s batohom čerstvej trávy, ako chlievec veľkým.„Ktovie, kde sú už Česi,“ zakričala, čujúc chlapov radiť sa. „Tu nás tí nechali a že
Maďari prídu zas.“Ona šla o polnoci na trávu do zakázaného, na lúku gazdu Jelčíka, a ztade videla vojsko
ticho odchádzať cez bučinu hore na lazy.„Čo? Ze Maďari prídu zas?“ zhrozili sa ľudia.„Jeden deň Maďari, druhý deň Česi,“ dudre Marci Kraviac z dolného konca, s otrčenou
perou človek. „By to čert vydržal! Nie aby jedni tu ostali, už ktoríkoľvek.“„Maďari prídu a že spustošia túto dedinu, že sme ich vraj predali Čechom,“ kričí
Cencurka zpod batoha, „na hornom konci sa už ľudia kryjú. Teraz pribehol z Potôčka
prístavok Kotrmelcovie, že Maďari už postavili kanóny, čo budú púšťať na nás strely, aby
sme sa chránili.“„Že sme ich prezradili Čechom!“ kričí od cesty Cencurka.„Ktože ich prezradil? Či sme my vedeli, kde sú Česi?“ oborí sa Strachoň, šedivej hlavy,
majetný gazda, z horného konca.„Bodaj toho šľak trafil, čo prezradil!“ hreší Paľo Drnda.A tu naraz zahvižďal ponad ich hlavy letiaci granát a o chvíľu zarachotil za dedinou
mocný výstrel.„Už je to tu!“ skríkli ľudia s hrôzou. Schytia sa a utekajú skryť sa kde kto.Tetka Cencurka shodila batoh trávy na cestu, a jajčiac, uteká skryť sa do najbližšej
pivnice.Dedina vo chvíli ostala ako vymretá. Človiečika nebolo vidno. Pivnice sa naplnily ľudom.
Ešte i Paľo Pirko, ktorý nemal nič, len deti, skryl sa, bojac sa o život — iba slniečko
svietilo na pustú dedinu.Šrapnely lietaly husto ponad dedinu, s rachotom rozpúčaly sa niekde na zemiach, na poli,
ale ani jeden netrafil dedinu.Pred poludním prestalo švihanie granátov. Ľudia bojazlivo vychodili z úkrytov, obzerajúc
sa na všetky strany, ako by vystupovali do zakázaného.Po chvíli začalo prichodiť do dediny vojsko s lomozom, krikom a nadávkami.„Počkajte, zradní psi. My vás naučíme, ako treba uctiť tých, čo vás idú oslobodzovať od
Čechov a pánov!“ kričali na ľudí, ktorí postávali pred domami a neodvážili sa prísť
bližšie.Vojaci sa rozchodili po dedine s hurtom a krikom. Zaujali zas dadov. Kuchyňu zatiahli ta
do dvora, kone pouväzovali o agáty, povynášali lavice, stoly a stolčeky a posadali si hrať
v karty. Vojak-bubeník zabubnoval, aby gazdiné donášaly mlieko, maslo a syr. Peňazí majú
dosť, darmo nechcú nič.Ľudia sa váhavo približovali k vojsku a vojaci s hnevom oborili sa na nich.„Kto nás zradil českým psom? Hneď odvisne. Polovicu vystrieľame z vás. Ani deti nebudeme
šanovať, ani ženy. Zajtra bude pobitá polovica ľudí. Prekliati lotri, prekliati zbojníci!“,Dobre, že nie dnes,‘ posmieva sa v duchu Paľo Drnda. ,Dozajtra môžeme aj poutekať.‘„Počkajte, o týždeň budú veľké boje v Janovskej doline, prídu Rusi, veď vás tí naučia.
Potom zviete, čo je Rus!“„Ach, Bože!“ nariekaly ženy, stojace bokom, keď dopočuly vyhrážky; s hrôzou si
predstavovaly tie najstrašnejšie veci. „Čím sme si tento trest zaslúžily?“„Sama by neželala zahlušiť toho, čo prezradil Čechom, že tu boli Maďari,“ horlí
Cibuľkovka, tučná krátka žena, stojaca za ostatnými pod podstenou svojho domu. „Teraz pre
jedného celá dedina zahynie.“„Veru zahynie, psi prekliati!“ zareval vojak, približujúc sa k nim. „Veď uvidíte na
nedeľu, keď prídu Rusi!“„Na nedeľu? Veď sú na nedeľu Turíce, kde by bola vtedy bitka!?“„Čože, keď sú i Turíce? Načože sú Turíce? Boha nieto… to už len staré baby veria — tým
lepšia bude bitka!“„Ach, jáj!“ zdupnely ženy, temer sa pokrižujúc na tú bohaprázdnu reč, hoci neboly
katolíčky. „Už takô aspoň nevravte!“„A čože vravieť?“ zakričal vojak. „Aby ste mi predali tamto tú veľkú sliepku?“„Ó, božechráň!“ zhrozila sa gazdiná, tučná, krátka Cibuľkovka. „Veď mi je to najlepšia
nesálka. Každý deň mi vajce snesie. Nemôžem, mám len tri, jastrab mi vychytal a …“A vojak, nečakajúc, kým sa poriadne vyhovorí, otrčil bajonet, oprúc jej ho rovno do pŕs,
a skríkol:„Dáš sliepku, či nie, bosorka?“„Dám, dám,“ vydýchne zľaknutá Cibuľkovka a uteká chytať sliepku po dvore.„Veď zato!“Okolo kostola chodil hrdý boľševik-vojak, vykrúcajúc hlavu hore, a prizeral sa mu so
všetkých strán.„Pekný kostol máte,“ rečie tam bezradne postávajúcim chlapom. „Škoda ho bude zajtra
vyhodiť do povetria.“„Čóóó? Vyhodiť?“ zhrozili sa chlapi a očerveneli od prekvapenia.„A to prečo?“ spýta sa Medaj, pekný, vysoký chlap, práve kurátor cirkvi, nahnevaný, až
mu líca sčervenely. Kostol je starý, zbudovali ho ich predkovia pred dvesto rokmi, pred
šiestimi ho obnovili, čo stálo do päť tisíc, a teraz by ho vyhodili do povetria — táto
sberba?!„Prečo ho vyhodíte?“ opakuje pohoršený.„Lebo nebude potrebný — Boha nieto,“ hodí hlavou pyšný boľševik.„Akože by to bolo, že by Boha nebolo, veď by sme tak boli bez ochrany.“„Uvidím, ako vás zajtra ochráni,“ smial sa hrdý boľševik. „Alebo na nedeľu, keď prídu
Rusi.“Paľo Pirko pobral sa preč, roznášajúc zvesť:„Povedali boľševici, že nám kostol vyhodia do povetria, že nie je načim, lebo že Boha
nebude.“ Hoci nemal nič, len deti, a v kostole nebol už dva roky, to ho predsa rozhnevalo.„Bože, Bože, čoho sme sa dožily!“ bedákaly ženy. „A Česi nás tu nechali.“„Aj medzi Čechmi sú, čo neveria v Boha,“ ozval sa Jano Lavičkovie mladší, ktorý
sympatizoval s boľševikmi.„Je aj medzi nami takých dosť!“ smeje sa pohŕdlivo druhý brat Lavičkovie, Paľo.„A na Turíce prídu Rusi!“ bedáka vysoká žena, Budnikovka prezývaná, nepočúvajúc
Lavičkovcov, lebo sú chudobní, len želiari, a ona bohatá. „Tí nás dočista dosekajú.“„Ach, veď sú Rusi nie takí zlí ľudia,“ ohlási sa chudá Anča Vakaráčka červených líc. „A
ten zajatec, čo bol na fare, keď som ja tam slúžila… taký človek, ako ten bol, aj medzi
nami ztvrda sa nájde.“,Vieme, prečo ho chváliš,‘ pomyslely si ženy opovržlive. Vie to každý, že Anča s ním
držala a bola by ho zadržala na večnosť, keby nebol ušiel a keby bol chcel.Po ceste dolu dedinou ide Zuza Ondrášovie. Je vyobliekaná ako vo sviatok, ako by ani
nebola táto hrôza na dedine. Suknice krátke, riasavé, z kašmíru, lietajú okolo nej, ako
kráča hybkým, ľahkým krokom. Na väzoch má ručník šlingovaný, brusliak vyšívaný storakými
farbami. Oplecko, tiež vyšité, červenie sa jej ako poľný mak. Líca sú jej ako pomaľované,
také svieže. Oči sa blýskajú. V ruke nesie misu, prikrytú klinovníkom.„Kdeže ideš, Zuzka?“ zavolaly na ňu strápené ženy.„Do dadova. Boli vojaci dovedúvať maslo. Nemala som hotové, ale som zmútila — zídu sa mi
peniaze…“„A taže neber biele, nech ti staré dajú zaň,“ zavolajú za odchádzajúcou, usmievavou.„Veď tá aj ide maslo predávať!“ šomre Paľo Pirko, hľadiac za ňou žiadostive. Voľakedy by
ju bol rád dostal, ale nešla za neho. Dosiaľ mu je ľúto.„Tak!“ prisviedča druhý chlap, smejúc sa. „Maslo… seba!“„Čože, pri takom lazárovi mužovi robí, čo sama chce,“ zas tretí.„A veď kto by ju súdil?“ zastanú ju ženy. „Nemôže sa taká mladica so žobrákom
uspokojiť.“„Ale predsa, sú toto boľševici a Maďari.“„To je jedno, či boľševik, či Maďar, či čert,“ posmieva sa Paľo Pirko s horkosťou.„Aj to sú chlapi, tak ako aj vy!“ protivia sa ženy.*V Dadove na dvore je ruch a shon. Vojaci začali sa tam umývať, čistiť, riadiť.
Nepomastené koleso na studni neprestajne vrzgotalo, čo ťahali vodu do svojich plátenných
vedier. Umývali sa po pás, prachom zapadnutí, a utierali do uterákov, čo im dala dadovka z
chudobnej bielizne. Povynášali potom stolíky a stolčeky a dali sa do kartovania. Jedni sa
prechodili po dvore a fajčili, jedni spievali a jedni sa prizerali hre.Dámy dediny teraz zdržaly sa doma, len panské deti, červenými ružami podperené,
prizeraly sa tam s rozšírenými očami. Bol už predvečer, a ktovie, či títo už ostanú tu
vždy. V hornom kúte dvora stála poľná kuchyňa. Kuchári, tuční a červení, v bielych čiapkach
a zásterách, varili večeru. Kutili v kotloch, veľkých ako sudy. Z nich vystupovala para ako
hmla hore k agátom, i vôňa, ako odkryli pokrývku, aby pomiešali jedlo.Do dvora prichodily ženy s vajcami, so syrom, maslom a mliekom a inými potravinami, ako
bol vydaný rozkaz bubnom. S nimi vstúpila do dvora i Zuza Ondrášovie so svojím maslom a so
svojou krásou.Hneď zatým odlúčil sa od skupiny vojakov, stojacich pod agátmi, vysoký, pekný oficier s
blýskavými čiernymi očami a pristúpil k nej.*„Mit hozol? Čo nesieš?“ spýtal sa jej, zastanúc jej cestu, kým druhým dal prejsť ku
kuchárom.„Maslo.“„Nem kell maslo… Ty mne kellesz,“ povedal, uprúc ohnivé oči na jej tvár.Ona sa usmiala a chcela prejsť popri ňom. Zastal jej cestu zas.„Kde bývaš?“ spýtal sa tlmeno.„Čo vás do toho?“ na to ona zľahka, hrdo sa zakolíšuc.„Noó? Aká je to reč?“ Oči čierne sa mu zagúľaly. „Nevieš, kto som ja, že mne neslobodno
tak odpovedať? Ja som veliteľ tohto vojska, mám veľkú moc. Môžem vás ktoréhokoľvek zabiť,
hoci hneď, ak sa mi zapáči, ja… kde bývaš?“„V dome, naproti tej studni, niže kancelárie notárskej. No, keď chcete vedieť,“ vraví
koketne a nepoľakano.„Večer prídem k tebe… budeš ma čakať?“„Ja mám muža…“„Muža?“ zamračil sa oficier a čierne oči vyslaly strely. „Tak kde by sme sa sišli,
povedz?“ vraví tlmeno, s dychtivosťou hľadiac na jej peknú tvár.„Nikde,“ zasmeje sa ona, zakníšuc sa vábivo.„Žena! Už som povedal, kto som, že velím tomuto vojsku, moje rozkazy musia plniť stá a
stá, som pánom i tejto dediny, môžem ju zničiť, kedy chcem, i teba… Tak kde?“ sipí
náruživo, hltajúc jej tvár očami, rozpálený jej vzdorom.„Pri kostole vás budem čakať o hodinu.“Kývol hlavou, vydýchnuc usrozumene, a ona, šumiac sukňami a usmievajúc sa, prešla s
maslom ku kuchárom…Pánom v dedine vyjasnily sa zasa tváre. Vyšli na dedinu obveselení. Ich oči radostne
pozerajú po dedine, preplnenej vojskom. Predošlé časy sa predsa vrátia. Ich panstvo
neodníme nik viac. Veď to ani nemožno, aby, keď tisíc rokov panovali, nepanovali nad inými
i ďalej.Iba na Elenu zaľahol smútok ako tmavý oblak. Myseľ ťažká ako olovo. Stojí, postáva pred
svojím domom so založenými rukami a pozerá mračno na dedinu. Všetko sa zdá jej temné, hoci
slnko svieti nad samou dedinou. Slnko svieti, a predsa zdá sa mrak. Oči sú jej vyschnuté
ako od napätia, hrdlo suší horkosť. Tak je už po slobode, už je všetko prehraté. Oh, či by
sa rozplakala, kvílila by, hádzala sa od bolesti, bila hlavu o múr…Niže pred domom idú dedinské dámy z prechádzky. Nela, Júlia, Elza, Viola a dve mladunké
kamarátky, Ela a Mici. Sú veselé, samý smiech. Na prsiach majú pripäté červené pivónie. V
očiach víťazstvo. Zbadajú Elenu stáť pred domom zamĺknutú; na ich tvárach zjaví sa posmešný
úsmev. Bez pozdravu kráčajú preč. Onedlho zazneje víťazný smiech mladunkých kamarátok.
Elena, zapálená urážkou, odvrátila sa. Pravda, i dosiaľ panie sa pokladaly za viac ako ona,
hoci ani rodom, ani vzdelaním neboly viac — rodom niektorá i menej. — Vyvyšovaly sa ako
proti menšej bytnosti, ale tak zjavne to aspoň neukázaly ako teraz.„Nič to!“ hodila rukou, ale nie bez hnevu. „Môžem vám byť ešte potrebná,“ doplnila sama,
nevediac prečo a nevediac, že sa to po čase naozaj uskutoční.Urazená sobrala sa do Stoklasov k pani Kaminskej, aby v kruhu jej vnučky Evky našla
uspokojenie. Tu sú ony tri v tomto mori nepokoja ako siroty. Neodišly, nemaly kde a s kým.
Mužskí z celého okolia, ktorí sa veľmi exponovali za národnú vec, museli utekať, ak
nechceli daromnú a nepotrebnú smrť, a neužitočnú.Pani s vnučkou sedela na chodbe poschodového bytu odo dvora. Práve tak ako ona boly obe
zamĺknuté a plné starostí. Evka sa bála aj o snúbenca, kde je, či šiel za dobrovoľníka, ako
mu kázala, a teraz sa bojí o neho, či nepadol v niektorom boji?Elena sadla k nim mlčky a mlčia všetky tri. Nieto čo rozprávať, keď je už všetko
stratené. Keď sotva zažiarila sloboda, hneď zhasla. To ničí ich vôľu a tlačí k zemi. Spev
vojakov, ozývajúci sa od dadova, bije ich — nie: zabíja. „Tak už zas sme stratení,“ iba čo
vzdychla pani.K nim hore vyšiel domový pán — gazda Stoklas, s novinami v ruke.Noviny sú čerstvo tlačené, len tak páchnu farbou. Sú písané v dvoch rečiach: po
slovensky a po maďarsky. Súdruhovia sa čerstvo dali do roboty. Oznamujú, čo všetko budú
konať a vykonajú. Chvália sa, vyvyšujú, zvelebujú sa a hádžu blatom na buržujov,
kapitalistov, kňazov.„Nesiem vám tuto noviny, prečítajte ich,“ vraví gazda panej, podávajúc jej noviny. „Ja
nemôžem ani hľadieť na ne. A nech ráčia uvážiť, akí sú to ľudia, čo tak píšu…“ Gazda hneď
sa aj skrútne na odchod.„Ach, veď len čo to bude,“ vzdychne pani, utierajúc si okuliare.„Nič nebude…“ povie Stoklas a obráti sa odo dverí. „Nebojte sa, toto padne. Pravda musí
prísť navrch,“ hodí rukou s hnevom, presvedčený o tom, čo povedal.Tri na chodbe akosi uspokojily sa po gazdovej reči. Pani číta noviny, Elena a Evka,
opreté na zábradlie chodby a držiac sa, hľadia dolu na dvor, kde chodí stará gazdiná okolo
hydu.Na humne dupocú kone vojakov, pri nich si vojaci čistia čižmy a plátajú košele a od
dadova zprostred dediny zaznieva spev, ba rev podnapitých vojakov.*Hneď ráno na Turíce začalo sa valiť boľševické vojsko. Ľud povychádzal pred domy,
pozerajúc a vyčkávajúc, čo sa stane.Vojsko je zle vystrojené a zle oblečené. Ide ticho a pomaly, nerozchodí sa po dedine.
Posadá po vŕškoch popri ceste. Niektorí si políhajú na pažiť a zaspia vo chvíli ako zabití.
Sú ustatí. Idú po boji z Janovskej doliny. Sú i lační. Kuchyňa kto zná ešte, kedy príde za
nimi. Shovárajú sa cudzou, a predsa známou rečou. Sú ticho. Na tvárach nijaká vyzývavosť,
len nesmierna ukonanosť. To nie sú maďarskí boľševici, ktorí s hurtom a pyšno prichodili.„To sú vraj Rusi,“ vraveli si medzi sebou ľudia a nevedeli, ako myslieť o nich.O desiatej zvonili do kostola. Ľud sa berie na služby božie váhavo. Nie sú to také
Turíce, ako inokedy bývajú. Stiesnenosť všade. Ani zvony nezvonia tak slávnostne ako
inokedy na Turíce. Ani sa nechce ľudu ísť do kostola. Otáľajú, okúňajú sa, postávajú. Ale
kde im je kňaz, tam cítia sa aj oni bezpečnejšie. A potom, keď videli, že i vojaci, prišlí
Rusi, húfne idú ta, uspokojili sa a obodreli.Chrám sa naplnil ľudom. Rusi obstali troje dverí vo vnútri chrámu, netisli sa ďalej. Tam
sa križovali a klaňali temer po zem, pozorne počúvajúc i spev i kázeň. Prišli i panie a
páni do kostola, čo sa zriedkavo stávalo.Na dolnom konci pri ohrade farskej záhrady postávalo niekoľko žien, ktoré nešly do
kostola, lebo sa nevedely dosť vynadívať na prišlé vojsko a vynarozprávať sa dosýta o
udalostiach.K nim prišiel vojak peknej kučeravej hlavy, hrdo si vykračujúc — nie Rus. Akýsi veliteľ,
lebo mal plno odznakov na vojenskej blúze.„Kedy odišli Česi od vás?“ spýtal sa Eleny, ktorá tiež tam stála pri lese opretá a nešla
do kostola.„Vari pred týždňom či dvoma — neviem už.“„Však zle nakladali s vami, však vás trápili?“„Nie. Práve dobre.“„Zle!“ zákríkol ju červený vojak a dupol nohou, ako by nechcel strpieť protirečenia.„Ešte nám i to prikazovali, aby sme sa vám neprotivili v ničom, ale vo všetkom vám po
vôli šli, aby ste nás nekatovali,“ povie smelo Cencurka ešte ogabanejšia, ako jej komoru
vykradli, stojac opatrne bokom za ženami.„A kde ste nabrali toľko tých Rusov?“ spytuje sa nevesta Lavičkovie zvedavo.Boľševik opovržlive pozrel na medzinárodné vojsko, váľajúce sa po vŕškoch.„Tí len dotiaľ budú medzi nami, kým Čechov nezaženieme do pekla. Keď ich vyženieme z
krajiny, skončíme vojnu. Ďalej nepôjdeme. Potom môže týchto aj čert vziať, nebudú nám už
potrební.“Ženské mlčia a už sa ani jedna nedá do reči s ním a hľadia sa stratiť z jeho blízkosti.Dolu cestou idú traja oficieri. Dvaja vysokí, tretí, vprostriedku, nízkej postavy,
oblých bokov.„Aký malý dôstojníček,“ povie Elena. „Iste veľmi mladučký.“„A pozrite, ako fajčí zarovnak s nimi,“ povie Barcoľka, žena špatnej, rapavej tváre.„U nás aj ženy bojujú,“ povie boľševický vojak, sebavedome myknúc kučeravou hlavou:
„Počkajte, aj vás poberieme!“ — Zasmial sa zlomyseľne, a nedbajúc viac o ne, šiel ďalej.Elena so sklonenou hlavou pobrala sa domov nešťastná a zunovaná.„Počuly ste, stvory božie, čo povedal, že u nich aj ženy bojujú a že aj nás poberú!“
povie Cencurka rozhorlene, keď už oficieri odišli. „Len to by nám bolo načim, taký svet!“Onedlho rozzvučaly sa všetky zvony a z kostola hrnul sa ľud. Najprv vyšli Rusi, ktorí
stáli pri dverách; nahádzali plnú misu na oferu bielych i starých peňazí. Odchodili s
tvárami dojatými, klaňajúc sa hlboko proti oltáru. Za nimi hrnie sa ľud ticho a dôstojne.Do dediny prihrkotaly dve vojenské kuchyne s kotlami, s dovarenými jedlami a kuchármi.
Príjemná vôňa jedál rozniesla sa povetrím, lačné vojsko ožilo, shľadúvajúc nádoby. Štrngot
lyžíc a tanierov ozýva sa a do toho vrava a smiech potešených vojakov.Deti z pol dediny prizerajú sa vojakom s otvorenými ústami. Aj chlapi pomaly približujú
sa, vidiac, že Rusi nie sú planí ľudia, a hoci ani od nich nič dobrého nečakajú.Panské rodiny sedia doma. Ich oduševnenie a radosť pohasly trochu. Oči im už však
víťazne nesvietia. V srdciach vzmáha sa nedôvera. Všelijaké zvesti idú o výčinoch
boľševikov…Iba Zuza Ondrášovie nemá nijakých starostí. Oblečená skvostne, jagá sa v slnku, chodiac
hore-dolu po ceste. Usmieva sa, hádžuc okolo seba vábne pohľady. A už aj vzbudila pozornosť
vojakov. Obracajú hlavy za ňou s úľubou, sledujúc ju očami. Mladý a pekný dôstojník, čo sa
prechodil po vŕšku nad cestou — vari Rus — už je strhnutý, vidiac jej krásu. Oči zahoria mu
ohňom a túžbou. Ten už nebude mať pokoja, kým sa k nej nedostane.U Stoklasov gazda sedí za stolom, číta a ráta peniaze, utŕžené za odpredané jahnence.Naprostred izby stojí vysoký, pevný vojak — nie Rus. Prišiel si kúpiť syr od gazdinej.
Položil na zem šálku, kým si vyberie peniaze z mešca, aby zaplatil gazdinej.„Dajte mi druhé peniaze,“ rečie ona, ako podával biele peniaze. Ako Mara Zvorákovie aj
iné v dedine, nechce ani ona boľševické peniaze.„Aké druhé?“ Vojakovi nasršilo sa obočie. „Akéže chcete? Staré nebudú platné. Len
tieto.“„Vezmite,“ povie syn matke. „S boľševikom kto by sa prel?“„A veľa ich máte v pugilári?“ povie vojakovi s úsmevom.„Si myslím!“ vetí vojak hrdo. „Včera sme ich za kôš natlačili v Janovskej doline.“Gazdiná vezme na synov pokyn a hodí ich na stôl s pohŕdaním.„Počujete,“ povie gazda druhému vojakovi, ktorý tam na humne spával a prišiel si tiež
kúpiť syr od gazdinej, i zdal sa poriadnym človekom, „prečo ste sa pridali k týmto, veď ste
Slovák?“„Dobre platia. Na deň päťdesiat korún, i viac, aj opateru. Nás je viac Slovákov, aj
niekoľko Čechov je medzi nami. Plat ich vábi.“„A keď vás pobijú, čo vás je po peniazoch?“Vojak sa zamyslel, potriasa nečesanou hlavou.„Veď ja to tak nechám. Už som to aj obanoval. Ale dosiaľ neboly ešte veľké bitky a
každého nezabijú.“A len čo dopovedal, zaznela vojenská trúbka, svolávajúca vojakov. Vojak vybehol z izby,
nechal aj syr tam a letel naprostred dediny, kde sa sbehávali vojaci so všetkých strán.
Postavili sa do radu pred oficierov.O pol hodiny zaznel bubon na občanov-súdruhov, aby sa ustanovili s vozmi — odvážať veci
vojakov, lebo idú ďalej oslobodzovať kraj. Hneď nastal huk, shon, rachot. Medzinárodné
vojsko, vedené Maďarmi, pohlo sa ďalej dobývať územia. Maďari, čo boli medzi nimi, vracali
sa dovnútra, ďalej do Maďarska, a s nimi i horlivá prívrženkyňa, Elza Babuľa.Po boľševickom vojsku — len čo ostalo z Maďarov ako na stráž — prišli civili-súdruhovia,
aby robili poriadok. Dali vybubnovať, aby sa ľud shromaždil do dvora notariátu, kde sa bude
rečniť, aby vypočuli a oboznámili sa s novými zákonmi a podľa toho žili.Stoklas a mladý Stehlík idú tiež s druhými (otec-prístavok ostal len doma — on nemá
slova nikde).Idú aj ženy, nechýba ani chudá Vakaráčka a iné. Ide aj Elena.Dvor notariátu naplnil sa tak, že sa všetci ani nezmestili doň. Museli si zastať i v
otvorenej bráne i pred bránu.Hore na gánku stojí rečník so svojím sprievodom, asi s desiatimi pánmi z blízkeho mesta.
Medzi nimi jeden doktor, jeden mäsiar, holič, kominár a jeden advokát.Rečník je strednej postavy, dosť tučného tela. Ohorený ako murín, v šatách hodne
ošúchaných. Sivé fúzy trčia mu ostro zpod nosa ako štetky. Reční, len sa tak ohláša dvor.
Slová valia sa mu z úst, až mu sliny fŕkajú na všetky strany.„Ktože je to, čo rozpráva?“ dopytuje sa Jano Jelčik, ten, čo bol veľký priateľ pánov,
upreno hľadiac na rečníka. „Zdá sa mi akýsi známy.“„Ja ho poznám, viem, kto je to,“ povie Medaj, pekný, vysoký chlap, a pristúpi bližšie k
rozprávajúcim sa. „To je Bacháč.“„On je, on!“ rozpamätá sa Jelčik. „Ten z Turievky, horárov syn, čo zabil Špalíka na
svadbe, keď bol ožratý.“Rečník, nadhadzujúc sa a zakladajúc rukami a hlavou, kričí:„Občania, súdruhovia. Nebojte sa, len sa pridajte k nám, lebo my vám dobre chceme.
Chceme vám pomáhať, vás pozdvihnúť a pánov zatlačiť. Všetko poberieme boháčom a rozdáme
medzi ľud, medzi vás. Majetky rozdelíme.“„Deliť majetky?“ húta Jano Jelčik nahnevaný. On má také zeme, že im páru niet, hocijaký
barón nemá také, vlastnou rukou ich vyčistil, obrobil, a tie by mali dostať nič po nič iní?
Stískajúc zuby, odvrátil sa a šiel preč aj on.„Ako vravím, grófov, ministrov, barónov nebude. Zmiznú, lebo ich nepotrebujeme,“ volá
rečník. „Zaženieme ich do pekla, pohlušíme ich a my budeme vládnuť. My budeme spravovať
krajinu sami.“„Ako sa nadhadzuje, rukami mece,“ vravely si medzi sebou ženy zpoza chrbtov chlapov,
hľadiac na rečníka.„A má revolver na boku pod kabátom. Keď zdvihne ruku, vidno mu ho.“„Bojí sa, keď revolver nosí.“Trvalo i dve hodiny, kým dorečnil, ale že zvedeli, kto je, nemala jeho reč nijaký
účinok. Prednejší gazdovia odišli, sotva začal vravieť, lebo či im, hrdým, takýto trhan má
porúčať? Menší gazdovia, želiari a chudoba vypočuli ho do konca. Potešení odchádzali,
pochvaľujúc si, že prídu na nich lepšie časy, že dostanú zeme, že im bohatstvo padne do
lona bez pričinenia, bez práce a namáhania.Ďuro Lavičkovie od tých čias nechcel ani nič robiť, len vysedával konča domu pod stenou
na skalách i s bratom a čakal, kedy už bude tá deľba.*Pred večerom vyšla skupina pánov z notárskej kancelárie a zastala neďaleko kostola na
vŕšku. Práve skončili kartovanie, celopopoludňajšie i prednočné. Žiadali ich súdruhovia
oficieri a noví vladári a komisári, aby sa šli hrať v karty, lebo sa nudia na dedine. Teraz
si súdruhovia políhali spať a páni šli von.Na tvárach pánov starosť a nijaké oduševnenie.„Čakali sme Maďarov, a prišla sberba,“ rečie ticho notár, stierajúc si plešivú vrchhlavu
vreckovkou.„Nič dobrého z nich!“ kýva hlavou Holó širokej lebky. „Nielen panslávi a Židia, ale aj
maďarskí veľkí páni utekajú pred nimi, lebo im hrozí nebezpečenstvo, že ich pobijú.“„Na Kopčanoch zastrelili farárovho brata, Maďara, ani sa nepresvedčili, kto je, čo je.“„Veľa pánov postrieľali i v Maďarsku. Vidím, nič dobrého nemôžeme čakať od nich ani my.“„Len nech integritu zachránia, spravia veľa!“ povie Zelenkay, veľký Maďar bledých očú,
nič nebanujúc, že s pánmi bude zle.„Zachránia ti… Do Janovskej doliny, kde boly boje, poslali medzinárodné vojsko, a oni sa
tu zabávali,“ povie hodne posmešne Holó.„Správne,“ ohlási sa zasa Zelenkay, ktorého predkovia boli Chorváti a volali sa
Zelenčič. „Nech bojujú iní, lebo škoda je každej kvapky maďarskej krvi.“„Koľko si prehral, Štefan?“ zahovoril pán širokej lebky, obrátivši sa ku kňazovi. Nemal
chuti škriepiť sa, nie sú také časy, aby bola vôľa na to.„Prehral som nie veľa, len 60 korún,“ odpovie kňaz. „A ty?“„Ja sedemdesiat.“„Poviem…,“ rečie plešivý pán tlmeno, keď odišiel Zelenkay od nich, „že som bol
spokojnejší, keď boli tu tí druhí.“ — Nechcel povedať Česi. „Toto je len smeť, čo možno od
nich očakávať?“Nik mu neodpovedal, ale v každom bola tajná túžba, aby prišli Česi a oslobodili kraj od
boľševikov.Popred nich po ceste prešla Elena. Poklonili sa jej, hoci dosiaľ hľadeli ju nezbadať.
Škodoradostný úsmev nemali na tvárach, ani víťazný svit v očiach.K pánom prišiel vysoký, pekný mladík, vážny a hrdý, brat Elzy Babuľovej, Andor.„Súdruh,“ povie odmerano notárovi, „postarajte sa o tetu Emíliu, aby netrpela núdzu.
Nemôžeme ju vziať so sebou do Pešti a penzia jej nedostačuje. Sestra Elza už odišla, ja
odídem dnes, ostane sama. Teda vám ju porúčam do opatery. Je to vaša povinnosť.“Všetci prekvapení pozreli na vážneho mladíka a tvárami preletel im úsmešok.Notár prisľúbil a súdruh Andor zdvihol hlavu, odchádzal vážne, nepovediac viac ani
slova.Pánom polialy sa tváre zlobným smiechom.„Hľaď ho, ako ľahko sa prispôsobil,“ vraveli nahnevaní, hľadiac za ním. „Porúča nám, čo
sme mu pomohli vyštudovať.“Keď kňaz prišiel domov, našiel plný dom cudzích ľudí, súdruhov. Počínali si tam ako
doma. Jedni sa umývali, druhí fajčili, tretí hvízdali.„Súdruh farár,“ šiel proti nemu jeden z nich, utierajúc sa do uteráka, „sme lační,
chceme jesť.“„Pani mi je nie doma, a sám neviem, čo vám dať. Azda počkáte, kým sa vráti.“„To nič, že pani je nie doma. Dajte kľúče od komory a my si nájdeme, čo nám bude treba!“Farár pokrúca hlavou, ale oddá kľúče a súdruhovia si našli v komore masť, múku, bryndzu,
vysúkali rukávy a dali sa do varenia.*Minulo niekoľko dní. O maďarskom vojsku už ani chýru, iba delá dunia vzdialené a
vzďaľujúce sa.Do dediny prichodia noví vladári-súdruhovia, vraj poriadky robiť. Rečnia, nadávajú,
narozkazujú si, čo potrebujú, a idú ďalej.Ľud sa chytá pomaly do práce. Kosia lúky, hrabú sená, ale bez vôle, ako by nasilu.
Nijaký spev sa neozýva. Mysle sú pri boľševikoch a pri dunení diel. Nevedia, čo ešte bude —
iste nič dobrého.Panstvo je mĺkve, nič dobrého nečaká už ani ono. Dámy i plakaly od tej neistoty.Aj u Stehlíkov je zle, ale nie pre boľševikov, hoci sú boháči a ľudia ich strašia, že im
rozdelia majetok. Nemyslia na to. Majú inakšie starosti, ako sú Maďari a ich vpád. Mladý
gazda blúdi. Hoci má mladú ženu, že jej niet páru, hoci dostal bohatú a najkrajšiu dievku v
dedine a hoci si ju vzal z lásky, pozerá za druhou, a to za slúžkou. Preto je v dome
rozbroj. Žena sa mu neprihovorí, ani nepozrie na neho, iba chodí po dome ako zabitá. Ale
ešte väčšmi sa hnevá jeho mať. Vyhráža sa slúžke Zuze, no synovi nepovie nič.Dnes večer, keď sa Paľo narozprával s chlapmi pred domom o boľševikoch a o dunení diel,
vošiel do domu veselý. Vo vačku mal list, ktorý mu prehodila slúžka Zuza do dvora, že ho za
humnami bude čakať. Žene sa ani on neprihovorí, ani nepozrie na ňu, hoci si ju bral z
lásky, ale už ho omrzela. Je vždy vážna. Nijaký žart, nijaký smiech, nijaká pochabosť, a
Zuzin smiech zo susedného dvora zvoní celý deň.Ale dnes zachcelo sa mu podívať sa na svoju ženu, kým nepôjde nocovať na salaš.Anka bola v svetlici, kde spávala; sedela na vystlatej posteli. Oči upierala pred seba,
zabudnutá v myšlienkach. Vždy jej je na mysli mužova nevera a to pohanenie. Vždy myslí len,
ako mohol ju, krásnu a bohatú, zo dvora, zameniť za pochabú Zuzu, želiarsku dievku, slúžku?
A to mu nemôže nijako odpustiť, najmä to.Teraz, ako ho zazrela vstupovať cez dvere, strhla sa, obliata horúčavou hnevu a hnusu.„Preč!“ skríkla vzbúrená. „Nech ťa ani nevidím!“ a otrčila ruku k dverám.Paľo mimovoľne zastal v pol ceste. Toto je nové niečo. Takú zmenu nečakal od nej, mlčky
trpiacej. Zasmial sa a pokročil bližšie. Ona rozzúrená vyskočila. Líca jej blčia, v očiach
plameň nenávisti (keby bol Paľo zo slamy, zbĺkol by od toho pohľadu). Azda sa na neho vrhne
a oči mu vyškriabe, ak pristúpi ešte bližšie.Paľo stojí, smeje sa a má chuť alebo ju zbiť, alebo sovrieť do náručia tak tuho, aby z
nej duša vyletela.„Choď si k tej druhej!“ skríkne ona, dusiac sa v hneve a chvejúc sa na celom tele…Paľo sa zasmial, hodil plecom. Tak teda ide, keď ho sama posiela. Ide za humná k tej
druhej, veselej.Ani sa nikde nezastavil, ani v stajniach, ani na dvore, ani v záhrade. Ani nezbadal v
náhlivosti, že mať mu ide za pätami, a predsa stíska zuby od hnevu, že ho odsotila.Len čo prišiel za humná, letela mu v ústrety Zuza, slúžka, dievka želiarova, s otvoreným
náručím. No sotva ju objal, čiasi ruka nečakane a zúrivo schváti ju a odstrčí od neho. To
štíhla mať, nevediac sa ovládať, prišla nepozorovane za nimi.„Veď som ťa dochytila, nehanblivica!“ sipela, šklbúc Zuzu za vlasy, za vrkoč a mlátiac
ju po hlave, po tvári, po lícach i s jednej i s druhej strany.„Jaj, Bože, Bože, tetka,“ narieka Zuza, zakrývajúc si dlaňami tvár. „Nebite, nebite!“Paľo odstrčil mať od Zuzy.„Vari ste vy boli lepšia?!“ zahučal, stískajúc zuby od hnevu a hanby, potom uteká na
sálaš, červený ako rak.Stará, trasúc sa na celom tele, zúrivo si hrýzla pery zato, čo jej hodil do tváre.
Vrátila sa ako otrávená. Nepovedala doma nič, ale od vzrušenia nespala celú noc. A Zuza s
vyšklbanými vlasmi utekala zpät do Stoklasov, hodila sa na posteľ pod podstenou, kde
spávala, a plakala do rána.A v diaľke dunia delá v prestávkach, označujúc, že je dosiaľ vojna…*Elena vychodí za dedinu s Evkou-kráskou alebo len sama. Nevydrží ostať doma, ani v
dedine. Všade je pusto, clivo, svet ako zakliaty. Tam za dedinou na skale pri cintoríne
sedáva zavše i celé hodiny a počúva, ako dunia delá, vždy slabšie, vždy z väčšej
vzdialenosti, a potom už ich ani nepočuť. A Elena vie, čo to znamená, že Maďari sú už tak
ďaleko, že sem už ani nepočuť dunenie diel.Sedáva na skale so sklonenou hlavou, so skormúteným srdcom, plačúcou dušou. Sloboda je
preč, pravda padla. Plakala by, kvíliac nahlas, šaty by trhala so seba…Tak smutno je všade. Krása poľa neteší. Kvety nemajú vône, slnko svieti, a jednako zdá
sa, že je mrak, nebo vysoko, a jednako tlačí plecia k zemi. Neteší nič, nič… Ba diviť sa
prichodí pri pohľade na krásu lúk, kvety, osenie, ako rastie, kvitne, rozvíja sa ľahostajne
k týmto hrozným udalostiam.Dnes, ako Elena vychodila z dediny, videla pri studni skupinu žien, krikľavo sa
shovárajúcich a vzrušene rozkladajúcich rukami.„Čo sa stalo?“ spýtala sa.„A či nevedia? Stoklasovie slúžka spadla do studne. Bola na vode, noha sa jej pokĺzla,
spadla. Ľaľa, tamto ju vedú,“ ukazuje hore na cestu Kotrmelcovka, kde viedly dve ženy Zuzu
s ovisnutou hlavou.„Nie je pravda!“ ozve sa Vakaráčka horlivo. „Sama sa hodila. Chcela sa utopiť. Veď vedra
nemala so sebou.“„A to prečo, prečo?“ spytuje sa Elena zdesená.„Gazdiná Stehlíkovie ju dobila pre Paľa, syna. Vlasy jej vytrhala na temene, môže sa tá
neukázať na svet. Paľo tiež. Nebude viac za slúžkami chodiť.“Elena odchádza od žien a myslí: ,Ony nevedia, aká skaza ide na nich, na národ. Nechápu,
nedbajú, nerozumejú. A tá slúžka prečo sa chcela utopiť?‘Zrazu jej prišlo na um, že jej by bolo najlepšie hodiť sa do studne — umrieť. Lebo
nebude už hodno žiť, nedá sa ani prežiť tento pád. Keď sme okúsili slobodu, strašné je
stratiť ju hneď.,A čo je, čo zas?‘ strhne sa poplašená, až ju pot zalieva, keď vidí naproti k dedine
ponáhľať sa chlapov v živej vrave. ,Zas sa niekto topí pre ľúbostné pletky, a Slovensko
hynie a národ padá!‘„Čo sa stalo?“ zvolala rozčúleným hlasom, čakajúc najhoršie. Ženy od studne sa
prihrnuly.„Čo sa stalo? Už je po vojne!“ zvolá Paľo Ďatel rozradostený.„Po vojne!“ prisviedčajú ostatní chlapi. Oči im sršia, líca očervenené, ústa samý
smiech.„Ako… po vojne?“ diví sa nechápavo Elena. „Ako to viete?“„Ó, Bože, vďaka ti!“ vzdychajú ženy, skladajúc ruky, s očami zdvihnutými k nebu. „Bože
milosrdný, vďaka!“„Ako to viete?“ spytuje sa so zatajeným dychom Elena.„K bačikovi Strachonovi, kde kosili, prišiel maďarský vojak, smädný a lačný, bez zbrane.
Ten im vravel, že oni idú zpät. Že složili zbrane a vojsko sa im rozpŕchlo. Museli ustúpiť,
dostali taký rozkaz. Všetci odhadzujú zbrane a idú domov.“„Bola by to pravda?“ dusiac sa radosťou, spytuje sa Elena. Srdce trepoce sa jej divo,
dobre nevyskočí z pŕs, do očú valia sa slzy radosti a obľahčenia. Musí sa odvrátiť. Celý
svet zajasal sa, nebo zjasnelo, mrak zmizol. Kvety vydávajú vôňu, vtáky spievajú hymny,
stromy a povetrie chvejú sa rozkošou.„Ľudia boží, ľudia boží,“ skríkne Kata Petáčka, čo bývala na samom konci dediny, mladšia
sestra Vakaráčky, celkom štrbavá, ale pekná žena: „Pozrite, pozrite!“„Čože je, čo?“„Českí četníci idú.“Všetci obrátili hlavy, a keď sa spamätali, utekajú im naproti.Zvesť o tom rozletela sa ako blesk. Ľudia povybehávali z domov s radostnými tvárami,
obstali četníkov, vítali ich.I páni vyšli zo svojich domov. Obkolesili nových vojakov, podávajú im ruky, dopytujúc
sa, ako a kde sa skončila vojna. A nič sa nehnevajú, že sa vrátili oni, a nie tí druhí.
Zelenkay tvrdí, že jeho predkovia pochodili z Čiech. Elena odbehla oznámiť Kaminskej
radostnú zvesť. Evka môže očakávať snúbenca.Chlapi išli zapiť radosť do družstva. Tam sa jazyky rozviazaly, rečiam nebolo
konca-kraja. Každý zrazu vedel dávno, že sa to takto skončí, lebo je tak po pravde.Stoklas sa rozveselil a potúžil sa tiež, čo nebola jeho obyčaj, a držiac pohár v ruke,
opätoval stále:„Ja som Slovák, ja som Slovák!“ | Slancikova-Timrava_Zaplava.html.txt |
Ráno nad dolinou Rimavskou[1][2]Hlboko, ďaleko na šírej doline,na šírej doline v bujnej ďateline,pod bielym obláčkom, pod nebom holubímto Ona tam — čo tak ľúbim!Spíš? má Víla premilá!Spíš, spíš! — A dennica ranniauž blýska kľúčom svitania.Hora, dola zo sna vstáva,Tvorcu svojmu chválu vzdáva;modlitbou tajnou háj vzdychá,Rimavou pieseň znie tichá,škovránok kdes’ v nebi skrytýrozlieva své v žalmoch city:nevstaneš hor’, má milená,i Ty — kľaknúť na kolená?Spíš? má Víla premilá!Nad hlávkou Jej rokytastriebrom, zlatom prekvitáa nad čielkom ľaliovýmroj motýľov hrá si biely,vše odletí, zas' pritrieli;či nechce veriť, že to neni kvet,či ju to vábi na tento krásny svetšumom krielec zamatovým?A kraj uška zlatá muškasvit, svit, svit! jej tíško šušká.Svitá, svitá, Bože, svitá!Už východ zlatom prekvitá,zvony zvonia, deň hlásajú,vtáci o ňom štebotajú,orly zo Sinca letia hor’okúpať sa v ligote zôr:vstávaj, milá, v jasote tomčas zdvihnúť sa k slávy letom!Spíš? má Víla premilá!Vstávaj, — obleč zlatohlavy,i svoj vienok trblietavý.Už nad horou zora mladáružou kvitne, slnko badá,nebom seje ligotaniea po zemi perly rannie.Vstaň, milá, vstaň! zem, oblohaplná slávou Pána Boha!Kto a kde je?Kto uvítavíťaznéhoSvatovíta?Kto žertvu veľkú pristrojímenom vesmíra celého?Kto hlaholy všetky spojí?Kto zapejehymn čistý ku sláve Jeho,ku sláve Najvyššieho?Ona vstáva —kňažná rána —v kráse všetkých krás ubrána;závoj jej sa nebom vijesťa belavý dym tymiana.Zaznie velebné kyrie:Sláva, sláva!slnko vstáva!Deň naroden: vesmír žije!Hosiannah! Boh veľký je!Hosiannah!Zem, nebesá,objímte sa!On otec náš — všetkým praje:Hosiannah! Boh láska je!Hosiannah! Hosiannah!R. 1850[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Spevy 4.[2]Skálnik 1848/49. Prvé uverejnenie pod názvom Rimavské dumky. Orol V, 1874, str.
129 — 30, 30. mája s poznámkou: „Z mladých dôb (z r. 1848)“. V Sobraných spevoch 1873
Dumky rimavské z r. 1848, Sobrané spevy 1879 Dumka rimavská 1849/50, pripísaný nový
názov Ráno nad Dolinou rimavskou. V Spevoch datovaná rokom 1850, no ešte ani r. 1873
nemala tú formu, čo má v Spevoch. Vystali najmä úvodné verše:Šum mi, šum, Rimava moja, šum!Nech si duša oddýchne v tých šerých svetoch dúm,v svetoch môjho odpočinku,nech snije tam sladké sny aspoň na hodinku.Podľa Bottových opráv, uverejnených v Slov. pohľadoch III, 1883, str. 476 zmenili
sme tieto verše poslednej slohy:Vstaň! Obliekaj zlatohlavyi diadém trblietavý.Vstávaj — obleczlatohlavyi svoj vienoktrblietavý.ružami východ vykladáružou kvitne, slnko badá. | Botto_Rano-nad-Dolinou-rimavskou.txt |
Na mena„Dnes sa mi bude zle vodiť!“ krútila hlavou pani Chvostková a vyprašovala si pásikavú
punčochu na peľasti postele. „Dnes sa mi bude zle vodiť! Snívalo sa mi o veľkom praní a o
malých deťoch… To je zlé znamenie!“Natiahla punčochu v polotme jesenného rána a zívajúc vstávala.„Janko, Lotka, vstávajte!“Na úzkej kanape spala štrnásťročná Lotka a v zamrežkovanej detskej posteli spal gymnazista
Janko. Bolo to rodinné tajomstvo, že ešte v detskej posteli spáva, a on by bol zaklal toho,
kto by sa to bol opovážil spomenúť pred kamarátmi.Budíček rapčal nesympaticky. Dievča a chlapec sa prebúdzali.„Janko, veď dnes má mama mena!“ šeptala Lotka bratovi, keď mať vyšla z izby; ale Janko bol
ľahostajný.„Nuž čože jej ja dám? Nemám nič, len toho čierno-žltého salamandra“, rozmýšľal nahlas.
„Alebo jej dať to morské prasa?“„Ale, Janko, veď sa nejaš s tými zvermi. Načo by boly mame?“ hnevala sa Lotka. „Radšej
vstávaj a dones mi od záhradníčky kvety, čo som včera objednala!“Kým pani Chvostková v kuchyni varila kávu, deti sa v izbe obliekaly. Za záclonou v kúte
bolo počuť čľapot s vodou, a potoky tiekly po lakovanej dlážke — tak sa umýval gymnazista II.
triedy, na zármutok matky a slúžky.Lotka, už oblečená, prešla do druhej izby, a mokrý Janko počul razom dešperátny krik
sestrin.„Janko, Janko! Kde si dal moju novú blúzu, čo som si včera prepigľovala? Len ty si bol
včera večer tu!“Žalostný mravk nasledoval.Janko mokrý, polonahý vybehol do druhej izby k sestre, ktorá zúrive hľadala po celej izbe
blúzu.„Kde je moja ružová blúza?“ vykrikovala s takým zúfalstvom, ako keď si Elektra zaklala
muža.Na veľký hurt sa zjavila pani Chvostková. Jej ranný odev bol tmavo-sivý, ako jej nálada, a
plstené papuče boly vždy akoby zadivené nad tým, že ich ešte vždy nosí.„Lotka, čože tak vykrikuješ?“ vravela prísnym hlasom, keď Lotka práve štvornožky hľadala
pod kanapou; nič nebolo z nej vidno, len kúštik poplátanej podošvy.Keď sa vyškriabala von, bola červená ako paradajka, ale ďaleko od dobrej vôle.„Mama, moju ružovú blúzu ukradol niekto“, lamentovala znova.Pani Chvostková sa nahnevala.„No, vidíš, Lotka, aká si ty neporiadna — to večné hľadanie! Kdeže si si ju dala večer?“Vo dverách stála slúžka Julka.„A veru ju zavesili slečinka na okno; ja som to videla“, tvrdila s neúprosnou úprimnosťou.„Na okno?“ divila sa mať.Lotka, Janko a Julka sa razom vrhli k oknu, ale blúzy nebolo vidno. Lotka počala žalostne
plakať.„Už je po mojej blúze, už je po mojej radosti!“ zavýjala bolestne. „Vietor ju uchytil, a
na ulici si ju niekto sobral!“Janko sa cítil obrancom rodiny a blúzy: podujal sa ísť na políciu blúzu hľadať. Bez
raňajok letely ta deti. Lotka s napuchnutým nosom a s červenými očami od plaču.V izbe inšpekciu majúceho sedeli dvaja ožratí a na stole ležala ružová blúza; už nie viac
ružová síce, ale nie div, keď celú noc ležala na ulici a po nej chodili ľudia a leteli
hasičia. Ulica bola totiž priechodom k mestskému domu a v noci horelo.Lotka zahanbená prevzala úbohú blúzu a išli domov. Pani Chvostková si spokojne utierala
mokré ruky do zásterky, keď zbadala deti.„No, dobre, že je len tu blúza! Azda sa mi už sen vyplnil, nepríjemnosť som už mala, aspoň
už teraz budem mať pokoj.“Ako obláčik na čistom nebi jej domácich starostí zjavila sa myšlienka, že „akurátne pred
menom sa mi to snívalo… to je obzvláštne zle“, — ale potom zabudla na to.Bolo Terézie, a pani Chvostková mala, ako každý rok, povolané na obed tetku Fániku a tetku
Máliku. V terajších časoch ťažká, vážna a seriózna úloha. Ale pani Chvostková bola výtečná
domáca pani, ju vojna nemýlila.Ako dobrý generál sa už vopred pripravovala na pamätihodnú udalosť a celý dom sa v úctivej
tichosti díval na prípravy.Deti malý svobodný deň, nešly do školy. Lotka si prala so slzami „novú“ blúzu a Janko
kŕmil morské prasa. Julka s nevýslovnou úctou sa dívala, ako pani Chvostková robila tortu.
Konečne prišiel slávnostný moment, torta sa dala do rúry, pani Chvostková prísnym pohľadom sa
podívala na oheň v sporáku — všetko bolo v poriadku.Naraz zvonenie.Prišiel poštár, doniesol poukážku a hneď i bedničku s pošty; obsah: zakáľanie!Pani Chvostková trasúcou sa rukou podpísala, vyplatila, preštudovala adresu, od koho toto
dobrodenie. Nuž pani Anna Blechová, obďalečná známa, ktorá pred mesiacom bola deň u nich.Chvostková zalomila rukami od radosti. Deti a slúžka obstaly bedničku, z ktorej sa hrnulo
požehnanie: bravčové mäso, klobásky, jaderničky a gustiózné sadlo, so tri kilá, na vytápänie.Bolo toho mnoho — plné boly misy a taniere. Pani Chvostková si musela sadnúť, radosť jej
„udrela do kolien“ — ako vravela.„Je to len už pozorná duša!“ vzdychla vďačne. „A práve na mena nám to poslala!“Pobraly všetko a išly do komory uložiť. Práve rozmýšľala so starostlivou tvárou dobrá
gazdiná, čo, kedy, ako prichystať, keď razom pribehne Janko.„Mama, mama!“ vykrikoval. „A toto si už prečítala?“Na strižku nákladného listu, na druhej strane v rohu, stálo malými, nepatrnými literami:
„Ráčte toto, prosím, odovzdať pani Terézii Maklárovej, ktorej bližšej adresy neznám.“Pani Chvostková si zas musela sadnúť na bedňu s uhlím. Teraz jej sklamanie „udrelo do
kolien“.Bolo to tam rečí! Janko začal kríviť ústa, skoro pristupil morské prasa; Lotka a Julka
nahlas nadávaly pani Maklárke a pani Blechovej. Len Chvostková povedala rezignovane:„No, hľa, môj sen!“V opustenej kuchyni za ten čas robily sa divné veci: z trúby sa tisol hustý, nedobrý dym —
niečo horelo.„Trúchliaca rodina“ ešte vždy stála pri dverách komory a bolestne obzerali dobré veci,
ktoré nepatrily viac im — v kuchyni niečo horelo a smrdelo ďalej.Naraz to pocítila Julka; vyletela ako blesk ale katastrofa sa už stala: torta bola
zpolovice zhorená.„Pranie a malé deti!“ lamentovala pani Chvostková. „Nuž či nemá človek veriť vo sny?!“A pri tom ako hasič ratovala tortu, červená a rozčúlená.Torta bola ako nejaké pohorenisko.„Jeszeze torta nie zginela!“ deklamoval klasicky vzdelaný gymnazista, keď po polhodinovej
práci stála ako-tak obriadená na stole.„Spravím pekný ,guss‘ na ňu, a je!“ rozhodla matka. „Tetka Málika je krátkozraká a tetka
Fánika nezavonia, a obe sú dobré duše, nepovedia nič.“Všeobecný vzdych, obľahčenie.Obed sa blížil, už skoro maly sa zjaviť tetky. Kým mať obzerala ružovú blúzu Lotkinu,
sedela Tara, strakatá mačka, pokojne pod kuchynským stolom. Lotka sa zvŕtala, vykrúcala pred
matkou — Tara vyskočila na stôl a tichučko obžierala tortu. Naraz kroky — mačka sa zľakla,
skočila so stola, torta sa ďaleko zagúľala k putni s pomyjami, do tmavého kúta kuchyne…Konečne Lotka bola hotová, Chvostková vybehla von.„Ešte chytro dokončím tortu!“ Torty niet! „Nuž ale či mám vlčiu tmu?“ zlostila sa. „Veď
jej nikde nevidím…“Hľadanie, vyzeranie — konečne sa pri sporáku potkla na ňu…Ale na obed torta mala predsa ružový ,guss‘ a stála na stole…„Len kde je dnes ustavične tá Jula?“ zlostila sa pritom pani Chvostková.Ale Julka mala niečo mysteriózneho a usmievala sa, ako keby chcela povedať: „No, veď
uvidíte!“Punkt o 12-tej prišly tetky. Milé, staré panie, v staromódnych hodvábnych šatách. Keď si
sadaly k stolu, veľké núkanie, kto má sedieť na remennej, čiernej kanape. Konečne sa usadily
obidve.„Ja len neviem, čo tu tak šuvixom vonia?“ pýtala sa dobrodušným úsmevom tetka Fánika.
„Alebo sa mi to len zdá?“Naraz to cítili všetci. Málika sa oprela rukou o kanapu, ale chytro ju stiahla nazad —
ruka bola čierna od šuvixu…„Pre Boha, aký to zázrak!“ volala pani Chvostková.Julka s radosťou pribehla.„To som ja tak vygľancovala, keď majú mena!“ hlásila sa s radosťou.Môžete si myslieť, s akou vďakou prijali Julkino „prekvapenie“! Pani Chvostková už
nepovedala nič, ba ani vtedy nie, keď sa Janko pred tetkami spytoval sestry:„Či je to tá torta, ktorú obžrala Tara a ktorá sa už váľala po zemi?“Obrátila zrak k nebesám a vzdychla si:„Hja, keď sa človeku na mena o veľkom praní a o malých deťoch sníva!“Keď prišiel zajac na stôl, Janko si nevzal po druhý raz. Bolo všeobecné zadivenie nad tým.
On vedel, lebo bol kuchtom pri ňom, ale mlčal. Nemohol rozprávať, že v náhlosti podal Julke
miesto octu — fľašu s politúrou. Nechcelo sa mu po druhý raz z „politírovaného zajaca“.Popoludní si tetka Fánika čistila hodvábné šaty.„Túto škvrnu mi spravili pri Terézkinej svadbe, túto na Jankovom krstení. Dobre! Ale prečo
som musela ešte i túto dnešnú dostať?!“ | Ivankova_Na-mena.html.txt |
Krakoviaky dobrovoľníkove[1]Dobrovoľník som ja, nežiaľ mi v svete žiť,od takej dobrej vôle neznám, čo mám robiť,neznám, či mám plakať, neznám, či mám spievať,a či len vínečkom tú rozkoš zalievať.Moja dobrá vôľa ako ten v tŕni kvet,veď mi ju závidí celý široký svet.Má mi čo závidieť ten celý svet škodný,lebo mi pristane a som chlapík hodný.Povedajú ľudia, že som Hurban pravý —ja som Slovák číry od päty do hlavya Hurban, tá hviezda nad Slovenskom čistá,to je moja radosť, že som hurbanista.Povedajú na mňa, že som pansláv stranný,ja som Slovan jak tá jedľa na Kriváni.Ja som nie z nemeckej, ni z maďarskej krvi,môj národ slovenský na svete je prvý.Všetko mám na svete, čokoľvek len treba,susedov mám dobrých ako kúštik chleba,ktorí mi núkajú všeliake výhody,utopili by ma hneď v lyžičke vody.Ja som Lipták, rodom dobrovoľník starý,nebojím sa žiadnej na svete maškary.Hybaj v čerty! Varuj! Galgane zaškretý,staraj sa o seba, tvoje vlastné deti.Mojich ľudí mená končia na -fi, -ber,moja útecha je honfi, maďar ember.Keď sa zídem s tými dobrými priateli,jak znovuzrodený taký som veselý.Zabúdam na biedu, zabúdam na psotu,dobrovoľnícku si hneď zaspievam nôtu:nebude slanina nikdy kočacina,ani zo psa lepšie, z vlka baranina.Nezomriem na slame, lež zomriem na koni,keď z koňa poletím, šabľa mi zazvoní.Úbor môj je krásny, na každý deň iný,jaký nevídali ďaleké krajiny,jaký žiaden junák na svete nenosí,chodím za moju vlasť otrhaný, bosý,za práva šliapané, ktoré tlačí zrada,za krivdy potomkov divého Arpáda,Žijem si, jak žijú tí najväčší páni,mám kaštieľ nádherný — štyri sveta strany —kade sa obozriem, vidím všetko moje,to je všetko vlasť má a dedičstvo moje,dedičstvo, ktoré mi len odjala zrada,ale právo držím na skazu Arpáda. —Nad krivdami rodu dosť som sa namučil,trpieť jak tá skala, biť som sa naučil,osud ma nezlomil s tyranstvom, podlosťou,stojím jak ten Kriváň nad sveta priepasťoua od svojho nikdá neodstúpim na vlas:keď trpieť, tak trpieť, keď biť, biť budem zas. —Moja rozkoš, pýcha, statok, dom a roľa,bohatstvo mé všetko je má dobrá vôľa.Tú si budem hľadať, kým ej nemám dosti,po horách, po dolách, v diaľke a šírosti.Jak ju nenájdem na ďalekej ceste,budem si ju hľadať v tom peštianskom meste.Jak si ju nenájdem v Pešti a v Budíne,budem si ju hľadať vo Svätom Martine.Svätý Martin v Turci, tá potecha naša,má brata dobrého v Tatrách, Mikuláša.Za tými svätými pôjdu všetci svätí,tam má dobrá vôľa nájde pokoj svätý.(1861)[1]Černokňažník 1861, č. 36. — Je to posledná báseň J. Kráľa, o ktorej vieme, že nebola odpísaná „z pamätí“, ako píše o svojich básňach z rokov sedemdesiatych. Bola tak silne politicky útočná, že nemohla byť neskoršie odtlačená. A preto, že vyšla v satirickom časopise, bola, možno, pokladaná za pamflet, hoci je ona — naopak — vážnou osobnou spoveďou a prejavom rozhodného ideového a politického presvedčenia. Všetky tri básne z r. 1861 sú politické. J. K. sa ozval na zmenu politických pomerov, na obnovenie slobody tlače a národných práv, ale súčasne upozornil na nové nebezpečenstvá pre národ. V tejto básni vyjadril ironicky, sarkasticky vážne všetky obavy pred novým útlakom národným a odhodlanosť bojovať znovu a znovu za slobodu a práva národa. Ozval sa v ňom starý obrovoľník-hurbanista. Tieto posledné básne sú však i dôkazom, že J. K. svoj básnický vývin zakončil ako politický básnik. V nádejných rokoch matičných, keď sa národný ruch a kultúrna činnosť najviac rozhýbali, J. K. básnicky už netvoril nič nového. | Kral_Krakoviaky-dobrovolnikove.html.txt |
— 1 —Chválospev o Učeném slovenském tovarišstvuBár to, čo je dobré, samo sa chváli,
predca spívám múdrých Slovákov chvály.
Tehoto spevu sú tým víc hodnejší,
čím medzi nami sú víc učenejší.
Aj slovenské hlavy to zaslúžili,
aby sa bobkovým vencom[1]slávili.
*
Raduj sa, plesaj, slovenský národe,
Učené tovarišstvo výše ide,
povyšuje sa dál tvé potešení,
množí sa víc tvé literné umení.
Z tlačených kníh vídať, že boh obdaril
Slovákov múdrosťú, vtipom ozdobil,
aby títo tebe knižky písali,
aby tvé umení, chválu množili.
Aby tvá sláva dávno zanedbaná
na vyšší stupen bola povýšená,
aby tvéj reči slovenská výmluvnosť[2]mala svú krásu aj dobropisebnosť.[3]Ne z inšéj, len z téj povážnéj príčiny
stal nám dopredku vysoceučený
mnohovelebný pánAnton Bernolák,[4]písma vudce, národu verný rodák.
On volá: Mna nasledujte, Slováci,
slovenskú reč a písmo milující,
už máte dobropisebnosť zloženu,
též vlastnoslovnosť[5]ode mňa spísanu.
Zachovávajte ju, též dobromlúvnosť,[6]ukážte krásnu slovenskú vymluvnosť,
nech sa každý odrekne reči českéj,
též neznáméj slovutnosti[7]moravskéj!
Na slovo Bernoláka hlavy zdvihli
Slováci, aby své umení pozdvihli,
aby svoj národ krásili písmámi
a svu chválu rozmnožili knihámi,
vystavili Tovarišstvo učené
v Trnave, v hlavném stánku založené.
Keď z neho chýr prešol na mnohé stránky,
pridali sa k nemu pobočné stánky:
nitránský, rovnánský, bánskobystrický,
rožnavský, spišský, košický, jágerský.
V týchto stánkoch včil Slováci pracujú,
sve vtipy v knihách, v písmách osvicujú.
Cudzím národom silu ukazujú,
knižky píšu, aj penáze skládajú,
do trnavského stánku posílajú.
Po Tovarišstva zakladatelovéj
chváli ide chválaMisárošovéj[8]práci. Pán dústojný, najvelebnejší
bol s pobožným pérom najprospešnejší,
ozdobil slávnu stolicu Trenčánsku
modlácími knižkámi, též Nitránsku.
Preto na príklad Ilava, Dubnica
jeho predstavuje Slovákom za vudca.
Vede cestu životom Tobiáša
k nebesám po šlapajách Eliáša.
Zaslúží též svoju chválu spívanu,
ba na večnu památku vytlačenu,
dobrotivý, pobožný nebohý pán,
pán osvícení grófIlležházi Ján.[9]Bol velmi pobožný, velký almužnár,
rozdával hojno chudobe velký dar:
mnoho sto knižek modlácích, též inších
dal on vytlačiť pre Slovákov naších,
svím poddaným zavázané rozdával,
aby ích k pobožnosti podbudzoval,
aby hledali prv dušné spasení
své aj svojích vrchností oslávení,
nežli by čuli zlé sveta učení,
ktoré zdvihlo na nás vojnu, súžení.
Nech jeho duch včil slavne ožárený
jak hvezdy v nebi svítí ozdobený,
nech je jeho duša večne tak jasná
za pobožnosť jako dennica krásná.
Knih dobrodinec takto chválen býva,
knih spisovatel vatšú chválu mává,
tehoto všecci múdrí chválá vždycky.
Tak chválitebný u nás je naháčsky
pán farárJuro Fándly, velmi pilný,
od mnoho rokov v písmách zabavený.
Jeho prácám každý velkú chválu dal,
že nám užitečné knižky napísal.
Je medzi nami jeho velká chvála,
že vydal slovenského Kazatela
prvného,[10]též Historiu Papánka
zretedelnejšu.[11]Jeho je památka
chválitebnejšá knižka hospodárská,[12]tá užitečná zábavka slovenská,
s pilnú prácu v osmi stránkách písaná,
o tom, čo je v poli, v dome, zložená.
Fándly neželí utraty, ne zdraví,
dává vatšu pomoc slovenskéj slávi.
Pre nedostatek svoj vábí Slovákov
k pomoci (tlačeňá), svojich rodákov
posmeluje nás skrz své Oznámení;
v jeho predmlúvách je mnohé znamení,
že to Tovarišstvo je užitečné,
cirkvi aj krajini velmi prospešné.Misároša, Fándlyho, Bernolákapráca nech pohne každého Slováka,
aby jedenkaždý podla spúsobu
dodával knižkám slovenským ozdobu.
Ti tré zaslúžá obraze kamenné,
na ních nech sú jejích ména písané
k jejích večitéj památki a chváli,
že slovenským knižkám základ dávali.
Keď rozmýšlám práce Slovákov inších,
vpravde uznám též aj ích chvály hodných.
Chválí Manna spasitelnáBenčiča,[13]evandélie, též hraPalkoviča.[14]Tento je knez, spolu pilný učitel
múdrosti a Slovákov ochranitel.
Velkouherčánský farárValentini,[15]jemu v písmách skoro rovného neni,
mnoho knižek nám obrátil, aj zložil,
kto by ích videl, víru by priložil:
sú užitečné, veselé, sú pekné,
mravné, svetské, duchovné, kratochvílné;
chýbá ím predplatitel, dobrodinec,
milostivá cenzúra, múdrý sudec.
Vyslúžený farár pánAugustini[16]s ročitýma káznámi dobre míní,
do trnavskéj knihtlačárnej ich dodal,
k novým slovenským pravidlám ich poddal.
Zrelé ovoca nám pilný hospodár
prajne odevzdal, své kázne — pekný dar,
p.Adalbert Gazda;[17]kraju spasitela,
už máme slovenského kazatela
druhého, též vtipného veršovníka,
chválim ho, horlivého reholníka.
Pán dekan, farár thásarskyJán Raici[18]hoden je chvály za počátek práci,
kterú do cenzúry a knihtlačárnej
poslal, ešče víc slúbil práce peknéj.
Sú inší tovariši utajení
tehoto Tovarišstva, kterých neni
sú tu včil velké ména vyložené;
v budúcém časi budú vyjevené.
Od všeckých Uhrov velkú chválu získal
náš Slovák, že uhersku knižku písal;
bol pánHanderla[19]farár udvarnokský,
který písal o včelách po uherský.
Týchto mužov učených nasledujme,
aj my ím velku čest, chválu dávajme,
též našéj práce památku nechajme.
Takto naších potomkov posmelujme,
nech našé aj jejích knižky čítajú,
nech v ních príklady a pravidla majú.
Z dobrých knih národ čest, chválu dostává,
že z nich v nem velké umení povstavá.
Tým učeným mužom každý rozumný
nech uvije bobkový venec krásný,
aby ozdobil jejích múdru hlavu,
nebo zaslúžili takúto slávu.
Keď prendú jejích veku ostatné dni,
nech je jejích duch v nebi oslávený;
kde Duch múdrosti božéj svoj stánek má,
tam nech on jejích prácám odplatu dá,
keď budú odpočívať v Kristu Pánu.
Vzáctné tých budú ména, jak v Libanu
byvá vzáctné drahé drevo cedrové,
že boli naší literní otcové.
Tovarišstvo! Kto je čulý, kto živý,
musí ti dať tento spev spravedlivý!
Duchovenstvo, obratné po ti roky,
od teba plynú umeňá potoky
hlasné skrz rozum, učení, skrz čnosti,
skrz lútosť, lásku, velké spanilosti!
O, jak krajina po dobrém sa stele,
keď tak kladeš znaky na jejém čele!
Pojde duch katolickéj víri vyššej,
lud sa k jejéj svetlu nakloní bližšej,
svatých bleskov nabudú obyčaje,
čo jej činiť bude kvitnúcé kraje.
Ščastlivé si, Tovarišstvo učené,
nech ťa dožijú potomci radostne!
Tak mnohí žádajú, tak já vinšujem,
preto tvích tovarišov vychvalujem.
Pracuj pilno, stále po mnohé roky,
nech boh posilní tvé učené kroky.
Tvá práca jak rúža v Jericho kvitne.
O, nech ešče vatšé umení svitne,
nech vidíme víc múdrosti aj čnosti!
Takto vinšujte, Slováci, z prajnosti,
aj vy to, čo já, ze srdca žádajte,
takto Učené tovarišstvo chválte,
na jeho vládu, stálost pomohajte,
s písmom, penázmi podporu mu dajte.[1]bobkový— (náreč.) vavrínový. Toto úvodné šesťveršie zapĺňa dolnú časť titulného listu Chválospevu v orig. Na rube, nasledujúcej párnej stránke uvádza autorPripomienku trnavského stánku, ktorá znie: Musel by to byť vo svojom predsavzatí veľmi zatvrdlivý alebo v literárnom umení veľmi ospanlivý Slovák, ktorý by sa na tieto príklady nepriklonil k nášmu slovenskému literárnemu umeniu k nášmu Učenému tovarišstvu — — Krajania! Ak vás preň nezískajú uverejnené listy alebo nasledujúce verše, ukazujú vám ta cestu Česi v ďalej vytlačených veršoch, kde pred svetom vychvaľujú svojich učencov. Z tohto ich textu rozoznajme, ako sa naša čistá slovenčina odlišuje od cudzej, nám neznámej českej alebo u nás nepoužívanej moravskej reči. — Fándly v III. dielePilného hospodára(1800) po krátkom príhovore uverejňuje úryvky listov (od vyjdenia I. dielu, 1793, dostal „vyše 24 priateľských listov“) od vzdelaných priaznivcov Tovarišstva na 46 stranách. Za Chválospevom na Tovarišstvo uverejňuje Fándly (str. LXX — LXXII) verše Václava Melezýnka:Dar Novému rokuslovautným, váženým panům vlastencům, jazyka českého milovnikům, panům Čechům výborným a vší pocty hodným. V rozsiahlej skladbe autor s chválou spomína Dobrovského, Pelcla, Procházku, Krameriusa atď.[2]výmluvnosť— výslovnosť; hovorový úzus[3]dobropisebnosť— pravopis, ortografia[4]Anton Bernolák— (1762 — 1813) po úspešných štúdiách v Trnave, vo Viedni (dva roky) posledné tri roky v bratislavskom generálnom seminári medzi mladými vzdelancami z celého Slovenska využil na spracovanie svojho veľkého gramatického diela a dokončieval ho v blízkom Čeklísi (dnes Bernolákovo). Potom ako tajomník arcibiskupského vikariátu v Trnave (1791 — 1797) mal hlavnú zásluhu na založení a činnosti Slovenského učeného tovarišstva. Súbor Bernolákových prác vyšiel v záslužnej reedícii (lat. i slov. text) Juraja Pavelka:Gramatické dielo Antona Bernoláka, SAV 1964.[5]vlastnoslovnosť— asi „slovpremeňeňí“, etymológia[6]dobromlúvnosť— gramatika (správne čítať, rozprávať i písať)[7]slovutnosť— výslovnosť, výrečnosť[8]Misároš— Andrej Mésaroš (1741 — 1812), žilinský rodák, popredný bernolákovec, farár v Dubnici (1776 — 1803), potom kanonik v Nitre. Z nemčiny preložil a vydal (1797, 1799) Saithovu modlitebnú knižku — preto zmienka o „modlácích knižkách“. Podobne z nem. preložil knižku K. LatassaDom svätých čili život Tobiášov(preto zmienka o Tobiášovi), ktorá za jeho života vyšla v troch vydaniach. Rešetka mu vydal kázne vo zväzkuKázne príhodné, vyšiel mu aj prekladModlitby najznámejšie a najpeknejšie.[9]gróf Illežházi Ján— Illésházy (umrel r. 1799), člen popredného šľachtického rodu, od r. 1766 dedič trenčianskeho, bánovského panstva atď. Priaznivo bol naklonený A. Mésarošovi. V roku jeho smrti vyšlo o ňom v Trnave päť drobných spiskov ako oslavné nekrológy.[10]slovenského Kazatela prvného— Príhodné a svátečné kázne, dva zväzky (1795, 1796).[11]Historiu Papánka zretedelnejšu—Compendiata historia gentis Slavae(1793, Krátke dejiny slovanského národa), výber z Papánka, Sklenára a Maginovej Apológie[12]knižka hospodárska—Pilný domajší a poľný hospodár… I, II,(1792), III, IV (1800).[13]Benčič — Anton(1745 — 1808), vištucký rodák, pôv. františkán, pôsobil na viacerých miestach, naposledy v Rožňave. Najznámejší je jeho preklad z maď.Manna spasitelná I — IV(1794, 1795).[14]Palkovič— Juraj (1763 — 1835), chlievanský rodák, profesor teológie v Trnave, ostrihomský kanonik, veľký mecén slovenskej literatúry. Zrejme už v tom čase intenzívne pracoval na preklade biblie, ktorý vyšiel až v r. 1829 a 1832. Pre klerikov preložil z taliančiny biblické hry Metastasia pod názvomPána opáta Metastasio Duchovné divadloTrnava 1801; z lat. hruDaniel, veselá hra duchovná(vyšla až r. 1896) a Platónov dialógRozmluvání Alcibiades rečenézostalo v rukopise. Palkovičovou zásluhou a nákladom vyšiel tlačou BernolákovSlovár(1825 — 1827) a dielo Jána Hollého.[15]Valentini— Jozef, farár vo Veľkom Uhrovci, v zozname členov Tovarišstva (1794, 1795) uvedený ako spisovateľ[16]Augustini— Štefan, trenčiansky rodák, v r. 1762 — 1764 farár v Tisovci, potom v hontianskej V. Suchej, v Šipiciach, farár v Prenčove atď. Umrel r. 1828 v Trnave.[17]Adalbert Gazda— Vojtech (1741 — 1817), rodák z Vyš. Kubína, ako františkán pôsobil na viacerých miestach, priposledku v Pruskom, Beckove a ako gymnaziálny profesor v Žiline. Prvá jeho vytlačená práca dvojzväzkovéFructus maturi to jest Zrelé ovocá slova božeho…(Trnava 1796) obsahovala kázne; podobne dvojzväzkováHortus florum t. j. Záhrada kvetná…(1798, 1800) aDuodena Mariana to jest Dvanáctero kázaní…(Skalica 1798); šesťdielny cyklus pôstnych kázní mu vyšiel v r. 1799 a 1801.[18]Ján Raici— Rajczy, od r. 1772 farár v Šarfii, v M. Topoľčanoch (1782 — 1789) a potom farár v Tesároch, od r. 1785 vicearchidiakon topoľčianskeho dištriktu, autor viacerých drobnejších prác. Umrel r. 1825.[19]Handerla— Juraj, farár v Krajnom (1776 — 1782), potom v Udvornoku (Dvorníky) do r. 1794. Umrel v blízkom Hlohovci r. 1796. Vynikol ako úspešný včelár. V orig. Fándly pod čiarou (str. LXVIII) uvádza: Je užitočná a preto chválitebná včelárska uhorská knižka pod názvomÚj-Mehész. | Fandly_Verse.html.txt |
Nové časy(Kresba z učiteľského života)INeviem iste, ale tuším, prečo si vyvolil najtichšie miesto v kúte pod horou, nad
nekrstenými deťmi a samovrahmi.Bál sa zaiste, že dostane sa, ako jeho predchodcovia, aj po smrti pod farára, hoc
naprostred hrobitova, a že aj tam tento veľký nedôsledník v svojom živote bude mu strpčovať
tichú chvíľu pokoja.Neveľký kríž nesie nápis: „Tu spočíva v Kristu Anton Tichý, učiteľ a organista…,“ pod
tým deň narodenia a smrti. Žil štyridsaťšesť rokov.Vdova začas bývala v dedine, ale od troch rokov je pri synovi, ktorý je tiež učiteľom.Dcéra učí sa na ovodášku.[1]Nebohý Tichý nechcel mať deti pri učiteľstve, ale to je už taký osud a najlacnejšie, aj
najskorej dáva toto povolanie skyvu chleba a aké-také prednejšie spoločenské postavenie.A pri Tichého deťoch hrala úlohu ešte aj jeho chorľavosť. Nečudo potom, že chcel deti
čím skorej ku chlebu doviesť.Tichého hrob nie je opustený. Opatrujú ho vďačné žiačky cez leto a na Všechsvätých
prichádza vdova s jedným alebo druhým dieťaťom a v kútiku hrobitova schádza sa mládež i
starší. Niže hrobu je čistina, ostatné hrobčeky a dva-tri väčšie hroby sú popreliakané,
nehorí na nich ani sviečočky, nuž miesta dosť. Ani sa pri nich nikto nemodlí, lebo z
pekelného ohňa ktože by si trúfal ich vraj vymodliť? Nikto sa ani nepýta, prečo si život
vzali…Žiaci bývalí obchodia a hľadia pokojnými očima na ovenčený učiteľov hrob, čítajú aj po
tri razy zlaté písmená na kríži, ako by nevedeli, kto pod ním odpočíva.Nejedna žiačka Tichého utrie si potajne slzu, aby sa jej druhí nepodivili, a chlapci,
školáci do očí nezasmiali, že dievka a plače a za kým…? Nevedia. Oni by za ich učiteľom
neplakali…IINebohému Tichému ozaj pristalo byť rechtorom. Teraz takých už poriedku.Tí, čo sa za ním premleli v Zubrove, už vari pätoria, len takí chlapci.Jeden bľačal ako rozdrapený. Druhý kikiríkal ako mladý kohút. Tretieho musely dievky
spievať učiť a organ mu len tak hučal… Štvrtý učil pred Veľkou nocou v škole pašie spievať,
s jednou dievkou sa pritom bližšie spoznal a musel si ju vziať.Bývalé kamarátky a rodina volaly ju aj potom len „ty“ a „Zuzka“, hoc sa už bola do mídra
stiahla a za paniu preobliekla. Podľa muža počala sa aj ona hnevať preto na svet a tuho sa
učila od muža a z novín po maďarsky.„Čože robíš, pani učiteľka?“ no už som sa jej tak (úctive), rozprávala vraj jej tetka.„Novinky čítam,“ šepla mi predsa z okna.„A akieže?“„Nuž uhorskie.[2]Akieže budem…?“„Jáj, ty už teraz budeš len múdra! A čože je v nich?“„Ešte som ich neprečítala,“ — a už bola hľadela celé odpoludnie do nich.„A muža volá — môj pán,“ doložila s uškrnutím druhá.Tieto a podobné vtipy rozprávaly si pani učiteľky z okolia v meste na trhu, aby z
chudery Zuzky posmech urobily.Ona, pravda, sama nevedela, čia je. Kvôli pánovi musela bočiť od sedliactva, od nej zase
bočili páni.Po roku odišli na Maďary.[3]Iste sa dosť naplače aj tam, kde ju nik nevidí; alebo už otupela a zabudla aj na Zubrov.
Náklonnosť k tomu mala.Jedného zase národ nemal za nič, lebo pil a chodil s mládenci na zálety.Pravda, boli to mladíci skončení — neskončení, neskúsení, ktorí len toť mali prvý raz
svojich dvadsať-tridsať zlatých v ruke. Nuž aký sa chytro druhý trafil, keď jeden odišiel,
len aby kostol nezostal bez organa.Teraz sa už predsa drží. Vlastne, chytili ho, ako sa vraví.Šiel k notárke vdovici do kostu, zaľúbili sa, aj pobrali. To bol prvý maďarský sobáš v
Zubrove! Prišla sa naň celá dedina dívať. Ale akési neuspokojené dlho sa nerozchádzaly ženy
zpred kostola a boly by nedbaly ešte raz po slovensky ísť ich osobášiť… Nič nerozumely a
preto neverily, že by to bolo celkom platné. A z akéhosi nejasného povedomia či čoho,
smialy sa mladé vdovice a staré dievky, že aj ony sa tak dajú…„Či ja ty, Mara? Ak príde ten Ondro od krivých (vlastne krivý!) po teba —,“ zastavily
jednu, ktorá na sobáš nedobehla a začalo sa nové vykladanie a smiechy.Ona, notárka, či už teraz učiteľka, je o štrnásť rokov staršia, ale ešte nič nepočuť, že
by sa neznášali. On plácu, ona druhú ako poštárka, nemajú sa zle, a preto sú vari aj takí
pyšní.Jej aby deti, ženy ruky bozkávaly, on čaká na pozdrav a neprihovoril by sa, čo by sa
vari búšil do najstaršieho človeka v dedine. Jedni ho zato chvália, že si „drží karakter“,
druhí ho hania, aj mu už odkázali, aby nenosil tak vysoko hlavu, lebo že mu do nosa naprší.
Atď.IIITichý, aby som nerozťahoval — bol za dvadsaťtri rokov v Zubrove, ale toho každý rád
videl od prvého dňa.Spomeňme si, aký ten bol?Chlap pomerne vysoký, ale vždy tenký, nemal z čoho nabrať na seba. Vlasy mal tmavé, ale
mu na vrchhlave včas vypĺzly a ostatné potom prešedively, ako aj brada, vyholená na franc-jozef.[4]Fúzy mal jasnejšie, hrubé a dlhé. Horlive ich opatroval, vytieral, vyčesával,
ale nemastil ako vlasy, ktoré sa mu lišťaly vše od pomády ako nové plátno. Bradu opatrovala
mu žena, ale jednak do tvári bol neúhľadný, keď pripomeniem ešte, že mal nízke okrúhle čelo
a hrubé obočia, porastené kostrbatými vlasmi.Veľké plavé oči, no atď., ako sa to už opisujú, aby ste človeka lepšie poznali. Ale
horký vaše — aj buchli by ste sa doň!Tichý chytro starnul, a menovite posledné tri-štyri roky ožltol a ešte viac schudnul. Že
vraj znivočené pľúca. A on ešte viac počal fajčiť, a čo predtým bolo mu len prípletou, aby
sa mohol prihovoriť, teraz aj v kostole a v škole počal tuho smrkať.I okuliare zavesil si na nos.Takto viac nič nemal zo starých typických rechtorov.Šatil sa módne, iba že zašanoval a tak potom bol vše dosť ošúchaný a na lakťoch a istých
miestach vše aj poplátaný, pravda, tým istým štofom. V lete rád nosil tureckú čiapočku so
strapcom. Dekan tiež mal podobnú, ale perlami vyšívanú.Len jeden zimný kabát mal, taký starorechtorský, natoľko obnosený, že z čiernej farby
prešiel po rokoch do zelenej a zamatový golier vyzeral, ako by bol z bačovho klobúka býval.
Ale ten vyťahoval iba v zime, aj to len v týždni do kostola a domov — inde nie. No a ešte salón-šaty,[5]krome nohavíc, ktoré boly už druhé, zachoval si až do hrobu. Obliekal ich iba
na veľké sviatky, raz do roka na pohreb, ak bola chvíľa a sa taký trafil, a potom ešte
dekanovi na mena.Dekan síce túto pozornosť veľmi nerád mal, ale Tichý si to držal, čo ako bolo medzi
nimi, za rechtorskú svoju povinnosť.„Komu česť, tomu česť… Predsa je len kňaz a predstavený,“ hovoril, keď mu žena, aby
nešiel, že i tak iba čo vrčí naň.„Ej, ako to mrzko vravíš o kňazovi,“ a zabudnúc na všetky priekory, šiel z úprimného
srdca odriecť svoj starý, ale vždy precítený vinš. A videlo sa mu v tej chvíli, že mu aj
dekan blahosklonnejšie podal ruku, ako inokedy, i ho počastoval. Tichý, ako uvidíme, nemal
páru v zabúdaní a odpúšťaní. I keď sa mstil, dlho vlastne nevedel o pomste — až mu to
povedali.Bude ešte o tom reč.IVTichý narodil sa v Bystrici z remeselníckych rodičov, Slovákov odkiaľsi z dediny, ale
takých ponemčených, akí boli voľakedy v banských mestách a menovite v Bystrici.Z domu vedel voľačo po nemecky, ale rástol práve v tie časy, keď sa Bystrica slovenčila
a tak v gymnáziu a potom na preparandii[6]učil sa po slovensky.Ducha však nenasbieral, keď aj zažil najkrajšie a najvoľnejšie slovenské časy, a chápal,
čo je slovenčina a národovectvo.Bol duševne príliš usadlým a mal záľubu v speve a organe. Preto za slovenskú knihu,
noviny sa nevedel oduševniť, iba ak za rytierske a vôbec krvavé romány v češtine. Tých mu
sopár prešlo cez ruky. Aj žena čítala. Prečítali a podali ďalej a zase druhý doniesol
rozsypaný v sošitoch v šatke, Pán Boh vie od akejsi svojej rodiny z mesta, že im jeden
trval obyčajne celú zimu.Len druhého rozprávkou vše strhnutý, rozpovedal potom už aj on dáku slovenskú epizódu zo
študentských čias o kamarátoch i profesoroch.Rád rozprával o akomsi medvieďati, čo študenti, sbierajúc zeliny kdesi v kremnických
horách, v diere našli vzali a vďačili sa ním direktorovi Čulenovi,[7]a ako ich ten za odmenu — vysekal trstenicou.Poznal všetkých vtedajších našich výtečníkov, mnohí mu boli učiteľmi, mnohí ho chválili
za krásny hlas a organovanie a za kresby, ktoré opatroval a vše deťom ukazoval ako vzory.
Deti híkaly obdivom a chválily pána učiteľa. Sám bol presvedčený, že jeho kresby ani po
toľkých rokoch nestratily na cene a na zaprosenie, keď sa aj háčil, ale vďačne dával
starším žiakom ich odkresľovať, vlastne sám im mnohé odkreslil a teraz nejeden visí v ráme
na stenách majetnejších gazdov.Písmo mal tiež krásne, a vedel aj pätorakým perom písať, aj ako keby tlačil, aj zase ako
bolo v starých motlitebných knihách.Písal však hrozne pomaly, písmená oddeľoval a napr.apísal na tri
ťahy. Na svojom a školákov svojich krasopise si skutočne zakladal, ako na máločom.Krome toho vedel Tichý aj maľovať. Taký betlehem, či vlastne valachov, ovce a Dunčov
nevidel si naďaleko. Iba kováč zo susednej dediny, naturalista, ho prevýšil. Tohto ovce,
valasi, boli vernejší, Tichého, povedal bych, panskejší.Tichý ale vedel maľovať nielen na papier, ale narobil patrónov[8]a veľmi vkusne zamaľoval si jednu izbu. Potom organ, a premaľúval aj svätých po
kaplnkách, ale tí sa mu už tak nedarili.Mlynárovi, kováčovi, majetnejším gazdom tiež po jednej izbe zamaľoval a za prácu nevzal
nič, iba čo ho farby stály a čo pritom strovili.A ešte vedel voľačo!Sovu, sojku, vranu, lasicu, vevericu takú mal, ako by si ju aj s konárom v hore odťal.Učebných pomôcok narobil z dreva, drôtu a čoho sa len dalo a príhodné bolo. Kasňa bola
plná, steny všetky zavešané.Učil o veciach, akých sa teraz učiteľom pre maďarčinu ani snívať nemôže.Vo fyzike s vodou, s parným kolesom na hrnci (kováč mu ho zaletoval), s elektrinou pred
deťmi aj staršími skoro divy robil.Ruže štepil, ovocné stromy…, ale všetko, všetko vedel. Drevá sbieral, kamene, kovy, ani
by parom nepomyslel. Keď ho menej vzdelanejší chceli pochváliť, povedali, že: „Ten náš
rechtor, to je ako ten anšpígel,[9]čo to bol…“No, slovom, bol praktický a súci medzi svet, len v duchu času sa nevyznal. Dekan, ten už
hej! Lebo ako prvé roky, tak zrovna aj po dvadsiatich rokoch slabo, povedal bych,
nepovedome, avšak predsa preblyskovalo chvíľkami v ňom, nad jeho normálne národné povedomie
viac národného citu. „Nebúril“, ale čo život sám doniesol, čo na dedine pridať sa mohlo, to
úsmevom, dobrou vôľou i od neho možným skutkom vždy podporoval.Keď po pätnástich-dvadsiatich rokoch mysleli si páni, že je celý Zubrov už duševne
zmaďarčený, a ukázalo sa, že polovica mládeže je striezlivá, robotná, na majálese dievky
spievajú: „Kde Cigánka“, „Pod Kriváňom“ a shrnie sa krúžok okolo starého mlynára a
zaspievajú: „Hej Slováci…“ „Čo je to?“ usmieva sa Tichý a pomáha, však len tak cez zuby a
obďaleč. „Mňa žiaci zastúpia,“ hovorí mlynárovi, keď mu kýval, aby pristúpil.Neučil síce iba vari do roka — za dva tú pesničku v škole, potom mu ju už zakázali, ale
taká vzdelaná pomerne mládež, ako bola ním odchovaná, príde na to sama.V tichých chvíľach, bez trungu príležitostiach, však menej mal nádeje na vyslobodenie
Slovákov.„Dal by Pán Boh, aby sa vrátily aspoň moje mladé časy, ale veď toto len mrcha roky idú,
a čo jeden, to horší,“ hovoril pred dôvernými, vážnymi ľuďmi.On akosi len hmlisto vedel, že tie mrcha roky pochádzajú od ľudí, a že zase ľudia môžu
ich zastaviť.Jemu skôr akýmsi dopustením božím, tvrdou skúškou videlo sa utrpenie naše.VTichý po roku v Zubrove sa oženil. Vzal si horársku dcéru z Horehronia, dedinskú
slečinku, prostú, nelipnúcu za módou, vzdor tomu, že sa učila tiež v Bystrici šiť. Vystala
z nej žena dobrá, menovite robotná a sporivá.Dobre si rozumeli a prvou starosťou bolo usporiť deťom — otec čím viac peňazí, mať, ako
sa prvé dievča ukázalo, zase striebra i zlata. Náušnice, prstienky, sponky, staré
strieborné a zlaté peniaze a náčinie stolové, kávové… takých vecí by bola rada čím skorej a
lacno nakúpiť.On zase, ako mladý človek a ženáč, bol zaľúbený do zlatých hodiniek, retiazky a
neskoršie si to skutočne na licitácii v Bystrici nadobudol, ako aj osem prsteňov s veľkými
kameňmi, ktoré si v nedeľu všetky na prsty postokal.Tiež rád zafajčoval nepoddajné fajky a cigaršpice z penky, nie tak sebe, ako keď mu to
druhí dali, s čím, pravda, súvisel aj dohán, cigarka. Márnejších myšlienok, záľub nemali.Lenže aj tie vyššie spomenuté túžby plnily sa im ťažko.Mať už len nakúpila; veď prišlo druhé dievča, tretie (dve potom zomrely), ale otec
nemohol viac stisnúť za dvadsaťtri rokov, ako pol tretej tisícky, lebo ačkoľvek len dievča
bývalo v kláštore, chlapec chodil z dediny do mesta do školy, predsa to len hodne stálo, a
Tichý nemal dlhé roky iba desiatku mesačného platu, aj to na dve kvitancie, od patróna —
eráru hôrneho[10]a biskupa. Do smrti sa mu to povýšilo na pätnásť zlatých aj štyridsať
krajciarov.A rechtorstvo…? Čože to donášalo? Keby toľko ako učiteľstvo, a čo sa nachodili chlapci,
sluha obecný, aj sám po ľuďoch.Ten dáky pohrebček, to bola ako omasta na kašu.Ale v tom mu už ľudia neutiahli, ani ho neodkladali, ač podľa farára za desať-pätnásť
rokov zodvihla sa i rechtorova pláca na skoro raz toľkú. V takom žiali ľudia nerátajú.A Tichý, ten ťa už vedel rozžialiť! Šlo mu vlastne len o to pri pohrebe. Rozumoval tak,
ako všetci dedinci, že na pohrebe plakať („a len na samom konci troška potešiť“), a na
veselí veseliť sa, koľko sa páči.A preto často robil si sám nové verše do pohrebných piesní podľa okolností nebohého, v
akých žil a zomrel.Pohrebným rečníkom bol znamenitým podľa pochopovania ľudu, lebo reč vedel zpamäti, a
papier len naoko držal v ruke. Pritom reč rozťahoval, plakal a vzdychal — i prevracal oči k
nebu a na „trúchlivý zástup“.Mal naučené dve reči pre deti, z ktorých pri majetnejších skladal tretiu, dlhšiu, a so
dve-tri pre starých. K tomu na jar kvety, v lete kosa, v jeseni mráz, v zime oboje dodávalo
reči takej plastiky, že každému hovoril zo srdca a rozumu.Nejaký neobyčajný prípad smrti narobil mu mimoriadne mnoho starostí s pesničkami, rečou
a odobierkou, a vtedy obyčajne v škole iba „pozor dával“ niekto, odriekal sa krát, lebo
katechizmus a on v tom kriku komponoval za celé dva dni.Ale to už potom oka nezostalo suchého!Čistý, vysoký a trocha trasľavý hlas, že prespieval ktorúkoľvek dievku, to upieranie očú
k nebu a na toho, o kom hovoril, od koho sa odberal, prenikly každého.Za organom bol majstrom nad majstrov! Či sám, a či s bandou na trúbach,[11]ktorú on sám vyučil, tak na utiereň, keď začali odzemok, dvíhal sa celý kostol
a školské deti pred oltárom: dievčatká sa usmievaly, chlapci huncúti spievali si potichu
dáku valašskú, alebo o Jánošíkovi, a dubili krpčekmi o studenú dlažbu.Iba keď vše poslal dekan od oltára kostolníka k rechtorovi, že sme v kostole, a nie „na
krčme“, a rechtor spustil vážne ako kedykoľvek v týždni, že všetko sa obracalo zdola
prekvapenou tvárou k organu, či vari rechtorovi prišlo náhle zle či čo, podguráženejší, ako
po štedrej večeri, mihali očima, kývali hlavami, že „len tú starú“.Ale rechtor už potom len dva-tri akordy a zase prešiel do vážneho prelúdia.Tak tlmil dekan nefalošný výraz radosti z pamiatky narodenia Krista, lebo nechápal, že
čo je vzdelaným orchester, sóla a sbory, to je jeho veriacim pieseň.„Vivat, Jezu, vivat náš,[12]pôjdeš s nami na salaš.“Na salaši dobre býva,na salaši pokoj býva.„Vivat, Jezu, vivat náš,pôjdeš s nami na salaš!“Už bol aj duševne zmaďarčený.Na Veľkú noc pod prenikavým spevom zase celý kostol nariekal.Tichý poznal ducha ľudu, a konečne aj ducha aprobovaných cirkevných piesní, ale ako sa s
dekanom počali neznášať, hatil ho tento v starodávnych zvykoch a počal vnášať z fary,
školy, od ferštra[13]a čo ja viem odkiaľ akéhosi pseudovážneho náboženského ducha[14]a zjednodušovanie ceremónií. Zakázal odzemky, trúby, svetlá, zástavy, kvety,
stužky, v ktorých vlastne ľud toho svojho Pána Boha bližšie, určitejšie videl.Jednoduchá vec musí byť ťažká, aby imponovala najmä ľudu. Mnohí teda na novizne a dekana
šomrali a ani ten kostol ich už netešil. Predtým sa bývalo v kostole aj tri hodiny, farár
čakal za spevom, hudbou, teraz to už všetko odhodil, zakázal. Čo sa predtým spievalo po
slovensky, alebo ako rechtor chcel, teraz nesmelo sa ináč, ako po latinsky. Toto a, ovšem,
aj iné veci, v ktorých videl ľud práve príčinu toho všetkého, prispely ešte vari vo väčšej
miere k tomu šomraniu a znenávideniu dekana.Vecí tých sa, ač sú našej „panenskej“ literatúre veľmi šteklivé, na patričnom mieste
aspoň dotknem.Vráťme sa k rechtorovi.Tichý bol v plnom slova smysle populárnym. Pozdravil, prihovoril sa, kuknul do domu i do
kuchyne, zabavil sa medzi svetom svetsky, v kostole pod kázňou či „klebetami“ (ľud hovoril:
„Čo do týždňa napočúva, to v nedeľu, keď to už každý vie, káže“), smrkať dával, slovom,
nikdy nebude v Zubrove lepšieho rechtora!VIAko učiteľ, bol Tichý na deti najlepším otcom.Palica nikdy nebola v škole. Tú iba na najväčších previnilcov posielal chytro do vrbiny
odrezať a zas preč s ňou.Kázeň v škole[15]udržoval si očima, obočím a bradou. Ako som povedal, mal veľké plavé oči a
vedel ich naširoko otvoriť a prevrátiť, chlpatým obočím a bradou hýbať, a to stačilo.
Pravda, keď vykročil, vždy dával niekto pozor. A potom už šly tresty: päťdesiat ráz
napísať: „nebudem krik robiť“, alebo — „sa biť“ — a podobné, čoho sa deti veľmi bály.Metódy učiteľskej nemal, vlastne mal, a to dobrú, lenže namáhavú a zdĺhavú, ktorú dnes
už učitelia neprevádzajú.Jemu totiž záležalo na tom, tak kvôli rodičom — že nie sú povinní zadarmo platiť — ako
aj kvôli dieťaťu samému — že ho je povinný naučiť predpísaným veciam — aby všetky deti
naučil asi na jeden čas čítať, písať, patričným čiastkam biblie atď. So slabšími sa teda po
jednom trápil, po hodine si ich nechával, do svojej izby brával, pravda, schopnejšie
čakaly, meškaly.Mával osemdesiat-deväťdesiat detí v škole, a tak s leňochmi a slabšími ohromnú prácu, a
menovite ako začali tú maďarčinu tisnúť, zostával s deťmi do dvanástej, zjedol dačo a už
zase aj do štvrtej. V zime chodily matere po malé deti, či — a aby sa im potme nebály,
nezablúdily.Čo učil, to musel každý žiak vedieť. Pre deti bolo to dobre, ale preňho zle. On ale
videl, že aj ten roľník vše robí ťažšiu, vše ľahšiu prácu, a on považoval sa za takého
roľníka duší detských. Ba keď sa sejba nevydarí, môže sa roľa nanovo zarobiť, nie tak ľahko
ale detský rozum, duša, keď raz zo školy vyšla. Takto, ovšem, nie tak jasne, chápal asi
svoje učiteľstvo. Kazil si zdravie, a za druhé tu mu odokryli slabú stránku dekan — farár a
kadejakí ferštri od patronátu a škôldozorci,[16]čo v roku i potom na skúšku chodili.On totiž chcel a ukazoval, že na otázku každé dieťa vie odpovedať, títo zase ho hnali,
len čím viacej látky aby bolo prebrané. To však nemohlo byť, a tu už potom nechávali mu
dekan i škôldozorca i patrón pod skúškou súčasne písané celé hárky podľa predmetov a tried,
z ktorého a s ktorou vraj málo prebral.Nuž po skúške sa aj so ženou, ak len cudzích hostí nemali, vyplakal, vyzlostil, našomral
a dosť.Maďarčinou ho hlavne bili, aj mu s ňou potom o pár rokov dodali…Tichý ju ťažko lámal, len čo sa bol na náukobehoch v Segedíne a Lučenci[17]podučil, a potom doma z privátnej pilnosti, nakoľko sa pri jeho
netalentovanosti k rečiam a zaujatosti mohol.Dohovoriť sa však vedel (knižkám nerozumel), aj deti asi toľko naučil, ako sám znal,
hja, ale páni by boli chceli počuť dáku epickú báseň o Arpádovi…[18]Pre maďarčinu počali rodičia na skúšky nechodiť, aj celkom neprišli, a ani dnes už nikto
nejde, ani richtára nevedia nakriatnuť. Raz totiž sa dal naviesť, zadriemalo sa mu, skoro
spadol so stolca a mal hanbu hotovú. Keby nie pokuty, nikto by dieťa do školy neposlal. Tak
ju zhumpľovali.Zostali páni v škole sami a Tichého na skúške a neraz v roku až utýrali, keď sa ich
dovlieklo vše aj za dva koče návštevou k dekanovi, ktorý predtým taký samotár, už sa bol s
nimi spriahol a vystrájal im hostinky. Hja, pochopil ducha času, nie ako Tichý… ktorý sa
ani o politiku, ani o verejné veci nestaral (najviac ak v obci), im ani nerozumel. Bol a
žil ako ktorýkoľvek dedinčan. Tento orie, kosí, sváža, furuje, on učí, organuje, pochováva,
štepí, žena kope, sadí, šije, varí atď. Tichý vždy cítil, ako ten roľník, svoje nižšie,
slabšie voči pánom, predstaveným, ač predsa stál na iste vyššej úrovni svojím charakterom,
sebavedomím i národným povedomím, ktoré viac bolo vidieť v jeho práci, ako počuť z jeho
úst.VIIAle poďme rýchlejšie cez tieto všednosti učiteľského života v školách erárnych,[19]akých je vo Zvolenskej, Tekovskej, Hontianskej stolici plno, aby sme si aj o
farárovi pár slov mohli povedať.Tichému rozháňalo trpké skúsenosti života a povolania to, že poznal svoju slabosť, a tak
všetky priekory necítil tak, ako by ich druhý, a že keď páni vrčali naň, svet ho rád videl,
čo tamtým zase bolo iba tŕňom v oku, a tu už zčiastky právom, nakoľko radi súdime druhých a
nehľadíme v prvom rade na seba.Tichý totiž, keď takto slivky zarodily, alebo na svadbe, zabíjačke, na fašiangy a pri
podobných príležitostiach, päť-šesť ráz do roka opil sa.Chudák, zakaždým sa kajal, nariekal, že nevykročí ani sa vyvolať nedá, ale vše trafil na
jamu. Slabosť všeobecná.Dekanovi to buď zaniesli, alebo sám dal za ním špehovať, a už ho potom „vyčistil“, a
Tichého uznal keď nie za korheľa, aspoň za pijana.Inej „chyby“ sa Tichému za celý život neprihodilo, lebo ctnosti nemôžeme mu klásť za
vinu.Ako som spomenul, Tichý nebol nikdy tuhým Slovákom. Človek taký — ani teplý, ani
studený. No predsa bola mu najmilšia slovenčina; za jedno preto, že po slovensky učil sa od
otca, matere, celý čas v školách, a za druhé, že ju aj najlepšie ovládal. Veď nemecky čo
vedel, už bol za desať-pätnásť rokov zabudol, a do maďarčiny nútily ho svetská a podľa tej
aj cirkevná vrchnosť už ako dospelého človeka a učiteľa. Bola mu preto, prirodzene, nemilá.A potom, zdalo sa mu to všelijakým, tá maďarčina aj u tých pánov, ktorý pred rokom
sedemdesiatym deviatym[20]maďarčinu v škole ani nespomenuli, a pred desiatimi-pätnástimi rokmi pamätal sa
z gymnázia a preparandie, ba už aj v Zubrove s potešením počúvali aj spievali: „Hej
Slováci“, „Kto za pravdu horí“, „Šuhaj Slovák, odkiaľs’ rodák?“ a všelijaké národné
rečňovanky o dukátiku a malej Slovenke…,[21]ktoré piesne v Zubrove všetci školáci z tých čias vedia aj dnes spievať, ovšem,
so skomoleným textom a bez toho, žeby im dostatočne rozumeli.„Ale zavial taký vietor,“ hovorieval Tichý, „a slovenskí učitelia hybaj sa mnohí učiť
maďarčinu až hen do Segedína, a druhí do Lučenca a z druhých stolíc zase, pravda, inam.“VIIIV okrese zomrel bol dekan.Nový biskup v prvom rade hľadal takého na dekanstvo, kto by znal koľko-toľko lepšie po
maďarsky a ktorý by bol „nie taký veľký pansláv“, radšej vlažnejší, po prípade poddajný,
ohebný…Tu sa ukázalo, že taký by mohol byť zubrovský farár. A nie bez príčiny.Zubrovský farár po smrti Moysesa[22]nebol viac v Martine, a po zhabaní gymnázií a Matice počal pomaly nechávať
noviny martinské,[23]prestal knihy kupovať, podporovať a stálym upratovaním dostala sa nejedna
slovenská kniha, časopis, mimo cirkevných, na povalu.Posledný lúč národovectva pri dobrej zábave i víne prejavil na lepšej svadbe, kde
zaviedol sbierku na pomník Sládkovičov, s ktorým sa z kaplánstva osobne poznal, ale peniaze
poslal už len pod začiatočnými písmenami svojho mena.Na dekanstvo nečakal, tým mu bolo milšie. Robil si síce zásluhy počas birmovky v Zubrove
tým, že pri stole nepadlo iba kde-tu slovenské slovo z jeho úst. Keď pás dostal, lichotilo
mu a v duši sa uškŕňal, že ako to obišlo koľkých starších, zaslúženejších.Aby si teda ten opasok červený dodatočne „ozaj“ zaslúžil, počal na škole a učiteľovi,
aby to každý videl. Predtýmonikaliba židovi, teraz často si počal
pliesťvyaoni, až konečne zvykol si v oči
učiteľovi a remeselníkom, lepším gazdom celkom na oni. A bil tuho na učiteľa, aby „jeho“
(dekanova) škola bola vo všetkom, i v „uhorskej reči“, prvá.Kde sa vzalo, tu sa vzalo, maďarčinu pomenoval podľa vtedajších odrodilských časopisov
„uhorskou rečou“, a „vlasteneckou uhorskou rečou“.Ešte aj nedeľná škola,[24]ktorú predtým spolu s učiteľom pilne viedli, farár o nej dopisy písaval do
Lichardovho „Obzoru“, „Katolíckych Novín“,[25]premenila sa na „uhorskú“, k nemalej zábave nedeľniakov. Prvý bol maďarský
„Otčenáš…“Myslel si, že keď tak nezaslúžene prišiel k dekanstvu, že ho teraz už podľa „zásluh“
budú dvíhať na rebrík hodností vše vyššie a vyššie. Taká mu chuť prišla na povýšenie, že by
sa bol na jeho kňazskú dušu zaklial, že sa kanonictva dožije.Neľutoval teda výdavkov, kupoval a rozdával maďarské knižky, písanky, a neľutoval času.
Chodil do školy, písal maďarské slová na tabuľu, deti si ich musely odpisovať — aj s
učiteľom, lebo mu raz šepnul: „Ani im to, pán učiteľ, nezaškodí, keď sa viac naučia, budú
viacej vedieť,“ a usmial sa uštipačne.Deti sa dekanovi za chrbtom smialy, čo ho veľmi nervóznym robilo a stále žiadal učiteľa,
aby držal poriadok. Ale či nerobil sa dekan skutočne smiešnym, menovite keď po čase začal
„na próbu“ po maďarsky dávať z náboženstva otázky: „Ki teremtette a világot?“ (Kto stvoril
svet?) — a po slovciach dal skladať, prekladať odpoveď. Deti zapamätaly si „teremtette“, a
keď sa večer na studni dievčatá s chlapci sišli, robili žarty a chlapci dávali im otázky:
„No, Anča, Mara, ki teremtette…“ A druhí opakovali: teremtettemeterete! — a bolo chichotu,
že sa to starším už až protivilo.Učiteľ sa vždy rád richtoval dekanovi za chrbát,[26]aby sa zdržal smiechu nad nejapnou, krivou odpoveďou, vyvaľoval oči, naťahoval
tvár ako uterák, čo nedeľniakom veľmi smiešne bolo, a dekan nemohol predsa nič postriehnuť.Ani pol roka — a dekan školu zunoval, a aby sa z toho pekne vymotal, naostatok oznámil
pred školákmi jedným aj druhým: „Už som im to, pán učiteľ, ukázal, ako ľahko sa dá po
uhorsky vyučovať, teraz už len pokračovať a získajú aj od pána biskupa aj — aj,“ a vyrátal
mu od koho ešte pochvalu. „Ja prísne budem dozerať a vše vás prídem preskúšať,“ obrátil sa
k deťom, „a ktorí budete najlepšie vedieť, tým zakaždým niečo donesiem.“ (Nosil potom sväté
obrázky a olovené prstienky.) „Lebo je to veľmi pekne, milé deti, keď sa naučíte po
uhorsky. To vám bude dobre aj na vojenčine, aj keď voľaktorý by na remeslo šiel. A taký
môže tiež ísť za amtsdínera, vachmana,[27]k železnici, dakam do kancelárie, za žandára — je mu cesta otvorená. A dievča,
keď vie po uhorsky, môže ísť do mesta do služby k deťom, za kuchárku sa naučí a nemusí doma
tvrdo robiť, hnoj na chrbte nosiť, kravskou dievkou byť a má aj lepšiu plácu. Či teda sa
budete učiť, milé deti?“„Budeme! Budeme!“ zakričaly deti podľa zvyku, len sa tak steny otriasaly.Skončil. Deti poslednou otázkou prebral. Kým rečnil, počúvaly, počúvaly, ale ani jednému
nezaiskrily sa oči radosťou, že bude môcť čím skorej z domu od mamky, húsat, jahneniec,
potoka, pažite — k žandárom (veď sa ich bály), alebo pece kúriť, nádoby nočné vynášať,
alebo k maďarským deťom, keď má skoro každé doma bračeka, sestričku čo varovať.Nedeľniaci hľadeli a nevedeli, čo si pomyslieť na tú reč. Hľadeli vše na dekana, zase na
učiteľa, a keď videli, že tento ľahostajne počúva, obzerali sa aj oni von oknom, ako by do
tých vrchov nad školou, do ktorých, mysleli si, je lepšie s otcom, materou trebárs hnoj
nosiť, po nich kosiť, hrabať, a s nich drevo sánkovať, alebo doma „kravskou dievkou“ byť,
ako posmešne vyslovil sa dekan, len keď na ich roličku, lúčku, pod tú starú jabloň, na noc
do tej koliby, ako do mesta do služby a za sluhu… a keď nikto neposiela, ani otec, ani mať.
Ani sa im neprisnilo odísť od hory, sekery, kosy, koša, motyky a najmä od tých veselých
spevavých lúčin…S tým dekan odchádzal a školáci zavolali mu „dičírtešík“[28](pochválen —). Tým vďačnejšie lúčili sa žiaci každodenní, pre ktorých reči
dekanove nemaly už vonkoncom žiadnej zaujímavosti, že ich musel prstienkami, obrázkami a
vše aj prútikom k tichosti a pozornosti napomínať, pričom sa vše aj nazlostil, vypotil,
čomu sa niet ani čo čudovať, lebo pánu dekanovi sa už nalievala červená tvárička a plnily
nohavice okolo pása.Učiteľ po takomto kúpeli vyprevádzal ho až do pitvora, keď sa vrátil, dlho nehovoril
nič, len hľadel do okna, ako by bol chcel vidieť v ňom aspoň starodávny stín voľakedajšieho
národovca a dopisovateľa do novín cirkevných a svetských.Škoda, že nemám tých starých ročníkov poruke, zacitoval by som vám dačo z jeho dopisov i
článkov, na ktoré si Tichý po takejto „uhorskej“ hodine nemohol nespomínať.IXTichému bolo, keď aj nie celkom povedomému Slovákovi, nuž teda ako praktickému učiteľovi
k nepochopeniu, prečo márniť toľko času s maďarčinou kvôli pár slovám a vetám, ktoré stále
musel opakovať, aby ich deti do skúšky nezabudly, a keď menovite nedeľniakov užitočnejšie
by bolo za tie dve hodiny do týždňa cvičiť v písaní, čítaní a počtovaní.„Tak, hľa, sa svet kotúľa. Za nebohého biskupa[29]bol tuhým národovcom, členom Matice, odberal všetky slovenské knihy, časopisy,
dopisoval do nich, dával ich jemu i občanom bez pýtania čítať, a po maďarsky slova preriecť
ho do roka nikto nepočul, a teraz? O krátkych osem-desať rokov ani to nevysvetliv nikomu,
len keď sa stal ,Maďarom‘. Dekanstvo už má, chce byť vari kanonikom.“Učiteľ sa vše zamyslel, ale nevedel si dekana vysvetliť, a požiadať ho o to, alebo
iného, sa okúňal a ani nemal koho. A je to aj ťažko pochopiť a vedieť si vysvetliť takého
človeka.Na gymnáziu bol farár v Kečkeméte, Dindeši,[30]a keby nebol prišiel do slovenského seminára a nie v tých časoch, za toho
biskupa, bol by, ako dnešní kňažkovia, slúžil — krome slovenskému národu — sebe a
komukoľvek…Od dekana k Tichému šlo už všetko veľmi úradne. Kým slovenčina panovala, za dva-tri
roky, vše si prišiel k učiteľovi posedieť, alebo dal kaplánku vykúriť a tam zavolal aj
sopár prvých občanov… Teraz o tom už nebolo ani spomienky. Tichý s odpoveďou a otázkami
prichádzal sám do fary, dekan mu však v kostolných veciach posielal kostolníka, v školských
kartičky donášal mu sluha, slúžka, alebo deti z ulice zachytené.Ale ani nemal toľko času. S dekanstvom pribudlo mu práce, často chodil do mesta a k
novému ferštrovi, ktorý býval len na dvadsať minút v horskom zátiší na fílii.Ako kaplán naučil sa bol na koni nosiť, kúpil si teda koníka, a chodil po fíliách na ňom
spovedať, na lúky vše pozrieť a dva razy do týždňa k ferštrovi na tartlík. Feršter so ženou
raz v týždni zase k nemu.Dekan čím ďalej, tým viac sa zabával, stával sa mamonárom, egoistom, pôžitkárom. Predtým
odpustil ešte, sám dal, teraz začal svoje prísne exekvovať, taxy od pohrebov, taxy za
pohrebné kázne dvíhať, u patróna vychodil druhý-tretí rok kus lúky, desať-dvadsať metrov
dreva, a koscom, hrabáčkam vytalúval[31]vždy tak pálenky, že dvom-trom z pätnástich nedošlo a všetci brávali si jedlo z
domu, lebo slaninky, ako druhí gazdovia, nikdy nedal. Veru nejeden vtip padnul, keď sa „na
farskô“ malo ísť kosiť, hrabať, sadiť alebo kopať.To mu, pravda, zaniesli, a z toho povstávaly dve-tri kázne celkom svetské, len trochu
zaobalené, aké ostatne posledné roky i na najväčšie sviatky mával. Ako by bol zabúdal
myslieť.Učiteľ držal sa prísne kartičiek a toho, čo mu naložil, keď vše na katechizmus stačil,
alebo „uhorskú“ reč prišiel preskúšať.Maďarčina šla do smrti Tichému ťažko a tak aj deťom. Nehovoril mluvnicky správne, čím
nejeden posmešok, opravu rovno pred deťmi získal si od dekana i ostatných v roku a na
skúške.Dekan doniesol spevníček a vynašiel učiteľovi, ktoré piesne má naučiť na skúšku. Nuž
takto vše doniesly deti novú pesničku: „Arpád apánk… Ezer esztendeje annak…“[32]a podobné. „Isten áldd meg“ a „Hazádnak“,[33]to už dávno nestačilo. Pritom nový škôldozorca napísal dejepis — učily sa z
neho maďarské báchorky ako svoje: „Őseink Azsiában laktak, hét törzset képeztek és Arpád
vezérlete alatt elfoglalták a mai hazánkat.“ (Predkovia naši v Ázii bývali, sedem kmeňov
tvorili a pod vedením Arpáda zaujali našu dnešnú vlasť.)Učiteľ dostával podchvíľou od patróna, eráru, maďarské stenové tabule, obrázky z
maďarského dedinského života, knižky, preň návody, učebné pomôcky, ako keby bol mal školu v
Debrecíne.Aj v slovenských čítankách, poprekladaných z maďarčiny, prestal sa rozdiel robiť medzi
Slovákmi a Maďarmi, hovorilo sa v slovenčine o Uhroch, v maďarčine o Maďaroch ako tých
istých.Tichému povedali raz na skúške, keď kládol otázku: „Ktorá je tvoja materinská reč?“ že
to netreba im vedieť, že je to zbytočné. „Magyar honpolgár! Mit anyanyelv…“ (Maďarský
občan! Čo tam po materinskej reči…) hneval sa škôldozorca.Ale túto otázku a jej vysvetlenie Tichý neponechal, keď aj každý rok neprišla na skúške
do reči. Bolo mu to čosi tak prirodzeného, že nemohol ju vynechať, keď sa hovorilo o
obyvateľoch krajiny podľa národnosti, aby vytrel to, čo ostatne bolo aj v tej čisto
maďarskej knižke. Len naši renegáti chceli byť ešte aj nad tú maďarskejší!XNa dedine ozýval sa už maďarský pozdrav, spev. Pochytili voľačo aj starší, už rodičia, a
pre žart bavili sa na maďarčine. A keď učiteľ medzi nich prišiel, ponúkali sa mu do školy
na tú „uhorčinu“.Starý mlynár vše dával otázku, že keď je on „Uhor“, čo je jeho žena? „Uhorka“. A deti?
„Uhorky“.A tak učiteľa počali mať starí aj deti (lebo všetko počúvaly) len pre smiech.Tichý sa tiež usmieval, krčil plecami, že on zato nemôže, a vyhováral sa na zákony, ale
rozumnejším povedal, že to všetko dekan, že chce ešte aj zákon prevýšiť.Že sa starí a hlavne deti z maďarčiny jeden druhému smejú, počul to aj dekan často na
vlastné uši z obloka, lebo dedinou za posledných desať rokov neprešiel iba po povolaní, a
vina toho posmechu padla na učiteľa. Dekan našiel hneď aj dôvod, že sám nemá, a preto ani
neučí vraj dosť v úctivosti a láske mať „našu uhorskú a vlasteneckú krajinskú reč“.V tých časoch nebolo ešte zodrané slovo „vlastenecká“. Slovenské Noviny peštianske,
Vlasť a Svet[34]len čo nedávno boly začaly svoju „uhorsko-vlasteneckú púť“.„Nuž ale, ako deti, musia sa učiť, čo im kážu,“ filozofovali, ako aj dnes, mnohí
rodičia.„Však to za mňa také somárstva neboly,“ zlostí sa nejeden rozumnejší. Tretí zase porúbal
by aj tie knižky, keď sa musí dívať, ako sa jeho dievča pri uhorčine a dejepise večer
vyplače a na obed len dva-tri razy do týždňa príde.„Musí svet vymýšľať, ale pamätajte, že to na posmech vyjde,“ dokladali druhí.„Nuž a čože budú učiť za šesť zím? Voľakedy si sa naučil všetko za jednu, za dve, a
teraz za šesť, ba za deväť. Nuž ale, keď ti ustanovili taký zákon, čože sa naprotivíš, ako
aj veľkomožný v nedeľu na kancli vravel,“ rozprávali starí. „Ale že ešte aj v nedeľu…“„To, to,“ pretrhla druhá. „Teda už má i frajera a ešte musí do školy…“ doložila stryná a
prešla si celou dlaňou tvár a pod ňou sa usmiala, ako aj ostatné.„Ono by to,“ vravia otvorené hlavy, „nebolo zle.“ — „My sme tiež už po šesť zím
chodili,“ vraveli mladí rodičia. — „Ale nás učili po slovensky,“ prevzal slovo starý kováč,
ktorý čítal aj Hlásnika,[35]„ako sa patrí, nie takéto taraje… Učiť sa jesto vždy čo, čo aj na deväť zím. A
cez zimu u nás deti nemajú aj tak čo robiť, môžu do školy, ale deti treba učiť rozumné
veci, čo z toho budú mať osoh do smrti.“„Tak je,“ hovoril ešte starší gazda, „sväté Písmo, addírovať, multiplikovať,[36]ako mňa voľakedy. Čože vy viete? Nič! A vaše deti? Už nebudú ani to vedieť, čo
vy. Opýtaj sa Ondrovho chlapca (mladého susedovho syna), a už chodí vari tretiu zimu, koľko
je päť a sedem, nuž lebo háda dosveta, alebo si musí stiahnuť kapec, odčítať päť prstov na
nohe, sedem na rukách a ešte mu vše vyjde pätnásť!“ — zasmiali sa všetci, čo sa takto vše v
krčme, pri praslici, perí, pod pecou, alebo okolo stola sišli.„Ale ako sa vie po uhorsky krásne modliť…“ chválila ho mať, „veru inak ako…“„Ako by Pán Boh po slovensky nerozumel,“ nedali jej dopovedať.„Nuž aj rátať vie! Čože vy máte do môjho chlapca? Tomu veru inakšie ide všetko,
ako—ako,“ chcela vrátiť poučenie o Otčenáši. „Veru tak vie aj krát aj eť, ketu, harom, niť…“[37]Tu ju pretrhli a polohlasne voľaktorý povedal i medzi deťmi rozšírený mrzký, ale nevinný
veršík, že skoro povstaly hnevy.„Čože sa ty budeš s chlapmi, čo celú nedeľu v novinách a knižkách vysedujú, o takých
veciach hádať,“ poúčaly ju druhé ženy na lavičke pred Zubalkou, aby ju usmierily.V Zubrove sú aj dnes mnohí rozumní ľudia, ale voľakedy ich bolo ešte viac. V
šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch bola to hodne prebudená dedina. Dnešní sú, pravda,
len slabí dedičia otcov, ač vyskytne sa vše otvorenejšia hlava, lenže celú dedinu osvietiť,
na to málokto má lampáša. A vždy sa nájdu rodení alebo najatí zákopníci, ktorí držia s
odrodilcom učiteľom, farárom, notárom a vôbec sú vždyproti.XIVážnosť učiteľského stavu len čo sa bola počala naprávať, o pár rokov už zase až dodnes
počala tratiť a tratí stále.V Zubrove trafil Tichý na tú dobu. Neraz dohováraly mu matere, keď vše voľaktoré dieťa
zavrel, a prišla si poň nahnevaná ako sršeň, že jej je treba a že… a vše mu aj naštekaly,
alebo uchytila dieťa za ruku, nepovedala nič a odišla.Druhá zase nakričala aj dekanovi, aj všetkým pánom, aby si oni dali učiť deti, keď chcú
pre ňu bársako len chcú, ale že jej dievča maďarčinu nepotrebuje k statku, ani na pole.
Voľaktoré mamky zase doniesly vrátiť maďarskú čítanku, že ony za to platiť nebudú. Ba
našiel sa gazda, ktorý ako učiteľa stretol, tak fúru zastavil, a že keby čo nehľadel, že je
Tichý už viac starý, ako mladý, že by ho tak do jarku hodil, že by ho ani do večera tá
voľaká jeho uhorčina neposbierala. Tento človek nevedel ani, čo je to tá uhorčina, len keď
ju chlapec plačom na zmodralej hánke doniesol. Tichý chcel chlapca chľapnúť linonárom po
zadku, ale ten predložil si ruku a učiteľ sekol ho akosi krajom po hánkach. Jeho to potom
väčšmi bolelo ako chlapca, bol by ho odprosil, ako aj otca pri tom jarku, ale ten šibol do
koní a hneval sa na Tichého, až kým nezomrel. Takto ináč Tichý, ako som povedal, deti nebil
a tým menej pre maďarčinu. Ale bolo to pred skúškou. Bál sa, že mu hlavu obielia, celý bol
nervózny.Učiteľ nešiel sa ponosovať, cítil v duši, že títo rodičia dobre robia. A keď ktorá mať
prišla pekne, vyhováral sa, že on to musí, že to vrchnosť, pán dekan, ba aj taký zákon že
je už ustanovený.Niektorá uznala, druhá zase odpovedala, aby si to vopchali voľakam aj tí, čo ho robili…
Ale učiteľ prežrel všetko.Také široké svedomie, ako dekan, nevedel mať, že by bol mohol chváliť a presviedčať
občanov o prospešnosti maďarčiny, keď v Zubrove od národa o maďarčine ani nechyrovali a
lepšie sa mali aj pod Nemci ešte[38]— hovorievali starší — ako za terajších pomaďarčených časov, u nich obec upadla
morálne, vzdelanostne a pomaly aj hmotne, lebo nebolo opravdových priateľov, ktorí by boli
na stráži bývali, ako voľakedy.Mládež s hudbou a krikom túlava sa aj dnes do polnoci, tance trvajú od poludnia do
poludnia, na fašiangy od soboty poludnia do stredy poludnia, karty, pijatyka, intabulácie,[39]zmenky sa rozprasily v dedine, majetky sa predávajú až hanba a posmech. Bol
jeden žid, prišiel druhý, teraz sú už traja a všetci sa dobre majú. Prvý už postúpil
synovi, on v meste privatizuje v špiritusovom sklade.Nechránili sme sa dosť zavčasu proti tomuto duchu a teraz ho je už ťažko zažehnať
ružencovým a potravným spolkom, z ktorých prvý farár, druhý založili občania po odchode
dekana do penzie. Chyba bola, že jedni o tom nemysleli a spokojovali sa so všetkým, čo
prišlo, lebo vietor doniesol, druhým sa to ešte páčilo ako novota, a len málo gazdov ostalo
pri slovenčine, ktorých zato prezvali panslávmi.Títo panslávi boli: mlynár a traja-štyria gazdovia starší, a počúvalo ich aj voľakoľko
mladších gazdov z novšej školy, prví žiaci Tichého.Učiteľa, ačkoľvek o politike s nimi nerozprával, považovali tiež za svojho a videli ho
medzi sebou veľmi radi a len vše prešli i na tie zákony a slovenčinu.Boli to všetko ľudia, ktorí čítali novinky. V mlyne na hrade boly aj vyše dvestoročné
náboženské a svetské knihy a celá slovenská literatúra zo štyridsiatych a päťdesiatych
rokov. Kováč tiež mal mnoho knižiek novších, tie sa rozpožičiavaly, k nim aj Tichý
voľaktorú priložil zo svojich študentských a farárových, kým ešte bol národovcom. Na
mnohých bolo ešte cez kartu pretlačené jeho meno ako kaplána aj farára z prvých rokov v
Zubrove.Mladší radi čítali Hlásnika, Černokňažníka, starého Raráška, i sopár farárových Sokolov
a Orlov[40]bolo v dedine.K richtárovi predtým chodila Svornosť,[41]potom Slovenské Noviny peštianske, Vlasť a Svet, ale tieto volali podľa
Černokňažníka Srsťou a privoniavali ju, že smrdí, aby ju šiel richtár vyprať. On, pravda,
tiež platil za ňu z obecnej kasy a zakrúcal si slaninku do nej. Nečítal to nikto, len
dekan. Vlasť a Svet volali „vlas a smeť“.Škoda, že to zostávalo len medzi nimi. Dekan robil ináč. Šiel s koledou, videl na okne
dáke martinské noviny, hoc požičané, hneď ponúkol vlastenecké Vlasť a Svet, a že len za
zlatovku a aj kalendár. Alebo keď niektorý gazda od neho dačo potreboval, už ponúkal
„vlastenecké novinky“ za zlatovku.Naši panslávi boli všetko rozumní ľudia, píjavali víno, ale škoda, že nevyliali, keď sa
to minulo, pálenku vedľa seba, ale do seba. Bolo vše potom zbytočného kriku, až uši
zbolely.Všetci odsudzovali vtieranie sa maďarčiny aj ta, kde jej nikto nepotrebuje, kde je iba
na škodu svetu.„Nech sa učí ten, kto chce!“ bil vše v dobrej vôli mlynár na stôl, a učiteľa nepustili v
takejto chvíli od seba a posmeľovali ho, aby sa nebál, nepodliezal, že ho oni zastanú proti
komukoľvek; ale toho k búchaniu nemohli oduševniť, a v najhoršom páde predhadzoval ženu,
deti, až sa domov dostal.Že veď keby bol slobodný, alebo gazda, ale „sluha je len sluha“.Predsa však nezdržal sa vše pravde prikývnuť, a vlastne stačilo, že častejšie býval v
týchto spoločnosti, a preto nemalo konca-kraja vše „dobroprajné“, vše „prísne napomínanie“
dekanovo, že deti málo pokračujú v maďarčine, ale akože by vraj aj mohly, „keď pán učiteľ
drží s takými občanmi, ktorí o uhorskej reči ani počuť nechcú“, a na to „dobroprajné rady,
lebo v inom páde prinútia ma…“ atď. už si domyslíte.Spomenutým národovcom v dedine od dávnych čias posielaval učiteľ peniaze za novinky do
Martina, aj objednával, keď dáku knižku, kalendár chceli.Poštárkou bola notárka, ktorú si potom ako vdovu vzal terajší učiteľ, a notár, rozumie
sa, Maďar… z Oravy, často mal prácu u dekana a zanášal mu drobničky.Tichému sa ale staval ako kamarát, lebo mu celé leto odpisoval, prepisoval všelijaké
hárky, tabely — začo? Za trochu uhorského dohánu na sviatky, alebo keď s novou prácou
prišiel a cigarku takto vše podal. Groša od neho nikdy nevidel. Ako takého špormajstra[42]mrzelo ho kupovať z hotového dohán, cigarku, nuž myslel si, že parom vie, koľko
on tým zgazduje — a hrbil sa nad hárkami celé týždne.Tento vďačný notárik teda, keď prišiel Tichý do reči, vždy hovoril o ňom, že je dobrý
človek, ale ešte aj teraz trocha pansláv.Po čase dal si dekan učiteľa zavolať, a prísne naň, aby soznal, že ešte toho roku — keď
si dekan myslel, že Tichého on a okolnosti už celého premiesili — posielal do Martina
peniaze za protivlastenecké novinky, ba ešte že sbieral predplatky. Aby ani netajil, lebo
že on všetko vie.Učiteľ si myslel, že dačo horšieho, a povedal, že nemá čo tajiť, že však to voľakedy
robil sám pán dekan, a že raz mu bol naložil, aby to on sobral a poslal, a od tých čias
robí to každý rok a nevidí v tom žiadneho priestupku.„Horkýže nie. Im aj to škodí. Mali sa to už dávno domyslieť, že keď ich majú aj v
kapitule, aj slávny patrón, aj škôldozorca v podozrení, že sa všetkého takého majú
vystríhať, čo by vzbudzovalo v kom-tom pochybnosti o ich vlastenectve. Lebo uvidia, že ani
môj kepeň nebude ich vstave zakryť. Ako oni,“ krútil hlavou, „nemôžu pochopiť dnešné nové
časy! Oni sú ešte vždy tam, kde boli pred pätnástimi-dvadsiatimi rokmi. Mali by novinky
peštianske… Ja im dám, nech si pošlú. Im je treba aj do politiky sa trochu rozumieť, aby
neváľali také duby. Aj by sa v uhorskej reči zdokonalili…“„Ďakujem, ich milosť, ale ja už maďarsky lepšie vedieť nebudem, ako viem. A už mi to
vari aj vystačí,“ doložil mrzute. „A čo sa tej politiky dotýka, tam myslím ako náš gazda,
že sú to len panské cigánstva,“ a odporúčal sa.Učiteľovi, ako bol ľahostajný k národným veciam, ale mu skoro slzy vyhŕkly, keď si
pomyslel, ako mu len pred pár rokmi, tak sa mu zdalo, že včera, podával farár v tej istej
izbe Národnie Noviny,[43]Orla, a teraz čert vie, aké maďarské by mu chcel dať, ktorým by hádam ani
nerozumel.Taký žiaľ a zlosť mu prišly, že práve neposlal si po ponúkané noviny, ač bol ináč až
neslušne dekanovi poslušný.To neostalo bez vplyvu na dekana, ktorý sa už dávno zaoberal tou myšlienkou, Tichého
niekam inam preložiť, „aby nebol svetu na očiach a mal pokoj“; ale nebolo nikde prázdne
miesto, a vedel o ňom, že bude len ku kostolu chcieť ísť.Bol by ho mohol aj na lopate vyhodiť, „uhorsky nevie, pansláv… By ma ale ešte ozaj tí
jeho kamaráti postriehli vari“, zháčil sa. Myslel dekan aj na svoju kožku…Ale že však sa ukáže. Ešte rok-dva počká.XIINa dvadsaťpäťročie kňažstva dal dekan zamaľovať kus kostola, kúpil starú lurdskú sochu
ženám a dievkam, aby im ústa pripchal; školským deťom zástavu sv. Imricha[44]s maďarskou stužkou s nápisom: „Istennek és hazának!“ (Bohu a vlasti), a rozdal
balík obrázkov, prstienkov a maďarských modlitebných kníh. V mestskom maďarskom plátku stál
článok: „Hazafias pap 25-éves jubileuma.“ (Dvadsaťpäťročné jubileum vlasteneckého kňaza.)V Zubrove bola veľká hostina. Prišli páni z mesta a učiteľ mal plno práce s maďarskými
vinšmi a piesňami, lebo si pán dekan výslovne tak žiadal, aby ho „jedno dieťa po uhorsky,
druhé po slovensky pozdravilo“. Aj tak sa spievalo.Učiteľ dostal sa s niekoľkými gazdovci k stolu, a len tak vydržal cez obed, a akonáhle
mohol, vytratil sa ta, preč, domov. Šlo tam pri stole všetko ako na dákej dolnozemskej čárde.[45]Bol, rozumie sa, aj feršter. Pekná, ač teraz už tak okolo tridsaťšesť do
tridsaťosemročná feršterka ponúkla sa za kuchárku a dekan neodoprel. Po obede ustrojila sa
do zvláštneho vyškrobeného kuchárskeho kroja s čepčekom na hlave a prišla do izby, a bola
veľmi dobrej vôle. Pila, fajčila, hádzala sa na kanape, mrvila nepokojne nôžkami a
koketovala lebo s veľmi starými, lebo zase s veľmi mladými kňazmi. Ona bola jediná ženská,
krome sestry a dvoch vnučiek, stálych gazdiniek dekanových, ktoré boly ale vždy v kuchyni.Dekanovi neboli schválne vinšovať — panslávi (z nich kováč už bol mŕtvy).„My sme ho vítali a pôjdeme ho už iba odprevádzať, dá Boh, že to dožijeme, aj ja ešte,“
odpovedal za všetkých osemdesiatročný, ale ešte vždy svieži mlynár, keď sa ho notár opýtal,
prečo neboli.S týmto ohlasom na dedine a s tým spomenutým článkom v novinách sa zakončilo jubileum.
Povýšenie žiadne. Krútil dekan hlavou… Však len musí prísť!(Staručký mlynár — dokladám tu — nedožil sa toho vyprevádzania. Na smrteľnej posteli
žiadal si druhého kňaza, aj ho menoval, sľúbily mu ho deti, ale potom sa uradily, že by to
bola hanba, ani to nespomenuly pred nikým.)XIIIPo čase zase stalo sa — aby sme sa vrátili k Tichému — že ako prácu dokončil — v tej
úfnosti, že dostane dohánu, cigarku — nečakal, kým si notár pre ňu príde alebo pošle, ale
zaniesol mu ju sám.V jednej izbe bola aj kancelária aj pošta. Tam vše videl, ako notár uchytil s police
novinky, odtrhol pásku a čo potreboval, vše aj jemu, Tichému, zabalil do nich.Tichý nepovedal nič, ale raz, keď videl adresu dobrého priateľa z druhej dediny — uňho
sa obyčajne skladávali, keď prišli na pohreb, alebo oblátky roznášať — nepomyslel, ale
sadol a napísal priateľovi kartičku, aby si po novinky včas posielal, lebo on už vie, kde
sa mu podievajú, „a nebudeme musieť vše do Martina vypisovať“. Len toľko. Ostatné že ústne
pri príležitosti a poslal kartičku od známej ženy priateľovi.Kartičku žena odovzdala, priateľ prečítal, hádal a pohodil ju medzi noviny a papiere na
okno, že však sa spýta rechtora, čo asi aj sám háda.O pár dní prišli pohrebovať. Dekan už bol predtým naviedol tohoto gazdu na Vlasť a Svet,
aj takto náboženskú knihu mu vše podal, keď si pýtal; lebo rady čítaly aj ženy; bolo na
okne papiera plno.Dekan, kým mu rechtor šaty s kaplnky priniesol, len tak prehrabával noviny na obloku a
zočil kartičku. Písmo poznal; číta…„Túto kartičku mi, Števko, dáte…“„Čože je za ňu? Tú? Načože by im bola, pán veľkomožný,“ nerozumel a usmial sa gazda.
„Ale, nech sa páči. To som sa ponosoval, že mi poštárka novinky neriadne posiela, a že ich
ani nedostanem vše,“ sťažoval sa gazda, nič netušiac, ba si myslel, že mu to dekan už teraz
celkom napraví.Dekan kartičku schoval a prešlo sa na inú reč, vlastne doniesol vtom Tichý šaty.
Obliekol ho a šli.Po ceste šepnul dekan rechtorovi, prikyvujúc hlavou a žmurkajúc očima (ako „zase som ťa
chytil, vtáčku“): „Ja voľačo mám, pán učiteľ…“„Čo, ich milosť?“[46]„Potom im zradím, keď pôjdeme domov.“„Prosím.“„Len aby neďakovali.“A zradil mu; ukázal kartičku, povedal aj notárovi, a tak tento Tichého obchádzal od tých
čias, a dekan ukoval z kartičky nový makateľný dôkaz Tichého „panslavizmu“.„A to si schováme na pamiatku. Už oni len, pán učiteľ, nebudú inakší, ani čo by sa v
uhorskej krajinevšetkozmenilo. Ale uvidia, že im to môže ešte aj
škodiť. No, keby ja teraz taký človek bol, hneď sú fuk, alebo aspoň preložený, a ja im to
aj radím; akonáhle sa uprázdni dáka obstojná stanica, aby sa pýtali. Tam predsa nebudú tak
na očiach každému, ako v Zubrove,“ chcel mu to už dávno povedať, len hľadal príležitosť. S
kartičkou sa našla znamenitá! „Nemôžu povedať, že dáka nenávisť s mojej strany; ba naopak…“Tichý zase len nepovažoval kartičku za dáke previnenie, len ho mrzelo, že už nepočkal a
nepovedal to priateľovi ústne, keď by to bolo jedno bývalo vo výsledku.Umienil si vystríhať sa podobných prenáhlení.Premýšľal, radil sa so ženou ohľadom detí, a prichystal aj na zmenu stanice, ak len
vyžijú na nej, že prejde na akúkoľvek, ale len keď by ho už nasilu vytisli zo Zubrova. Sám
sa hýbať nebude.Ale na rechtorských sa kolegovia držali, čisto učiteľskú, povedal, že neprijme, lebo že
by on bol bez organa ako zabitý. Ani dekan nemal toho svedomia, na takú ho natisnúť, ač ho
vše upozornil, keď sa taká uprázdnila, menovite v druhom okrese, lebo do svojho už bol
napreberal učiteľov, čo jeden z nich ani po slovensky nevedel a muchu volal „mua“, t.j.
nevedel povedať „ch“. Číry Maďar.XIVNa skúšku, a vlastne k dekanovi na hostinu od rokov prichádzalo aj desať pánov: kňazov a
svetských z mesta.Keď Tichý doslúžil dvadsiaty druhý rok, prišlo ich zvlášť mnoho s novým škôldozorcom
—ičvičom, odrodilým Srbom.Učiteľ od prvého dňa svojho učiteľstva vynakladal celý svoj rozum a zdravie, len aby sa
deti dačo naučily a páni boli so skúškou spokojní. Od maďarizačných čias to však nikdy
nedokázal; vždy mu mali čo vytýkať.Teraz na starosť, a keď už chorľavie, hrozí mu preloženie, ak… A on za toľké roky už tak
privykol Zubrovu a svetu, že by sa veľmi ťažko lúčil. Matka tiež, hlavne pre synka, ktorý
chodil z dediny do mesta do školy už piatu zimu. Na jeseň už mal ísť na preparandiu. Mali
síce už poltretej tisícky zgazdovanej, ale tie odkladali na deti a na horšie alebo aspoň
ďalšie časy.Krome katechizmu nebolo na skúške skoro slova počuť slovenského, iba keď pomáhali do
maďarčiny prekladať. Deti odpovedaly, vyspievaly všetky vlastenecké pesničky, a páni uznali
usilovnosť, len vraj akúsi tieseň je ešte vždy badať na deťoch, a to preto, že „neučí pán
učiteľ uhorskú reč s chuťou, oddanosťou, láskou, ale len preto, že to od neho žiadajú“.Učiteľ sa nebil v prsia — uhádli veru starú pochvalnú vlastnosť Tichého.Pri obede, keď si páni zajedli, vypili, rozprávali si všelijaké anekdoty o tomto aj o
iných učiteľoch, o skúškach, o deťoch, krivých odpovediach maďarských a čo naskusovali, keď
takto chodia po vizitách a skúškach.Idúc od skúšky do fary, už zabávali sa na Tichého negramatickej maďarčine, slovenskej
výslovnosti, a teraz napadlo ferštrovi od patronátu (nie tomu starému, čo mal tú pikantnú
žienku), spraviť si dáky žart s učiteľom. „Ale čo?“„Zavolajme ho sem.“„To nie.“„Ja by som vám poradil, ale ma nezraďte. Choďte hľadať panslavizmus k nemu,“ pomáhal
kujon dekan, ktorý by teraz už bol odprisahal, že nebol nikdy panslávom.„Počkaj!“ napadlo hneď starému slúžnemu, lišiakovi s bielou barančou vlnou na hlave a
lalokom pod bradou, že on vídal voľakedy v izbe u Tichého nad posteľou sv. Cyrila a Metoda.[47]Medzi skúškou býval totiž voľakedy „gábl“ u učiteľa.[48]Keď kto chcel, odbehol si zajesť a zapiť, zafajčiť. Ale to bolo za slovenských
čias.„Počkaj, keby ten tých ešte mal. Škôldozorca, poď!“„Čo, čo ti napadlo?“„Uvidíte, len poďte — aj ešte, no, kto ešte? Nasmejeme sa na bláznovi,“ svolával slúžny,
a sobrali sa pätoria do školy „hľadať panslavizmus“… ako im poradil dekan. Cigarky im od
rozihrania len tak blčaly, chichotali sa, ale na ceste od fary do školy natiahli vážnu tvár
a len vše jeden na druhého „vtipe“ mykol hlavu medzi plecia a zachichotali sa.Učiteľ sa zarazil, a učiteľka vbehla do kuchyne aj s dievčatkom. Zaklopali silne na prvé
dvere, ktoré rovno z pitvora viedly do „druhej“, lepšej izby. Učiteľ skočil z prvej izby a
zdnuká otvoril dvere.Vošli vážne, ač im vínko už bolo kečky zohrialo. Tí zostali stáť pri oknách ako by
svedkovia.Slúžny (ten istý, čo voľakedy aj „Hej Slováci“ spieval v Zubrove na skúške) zavolal si
učiteľa k posteli do kúta, kde ešte aj teraz visel obraz Cyrila a Metoda a tajnostne sa ho
spýtal, či nemá dáke panslávske knihy, noviny, alebo či listy…„Aké listy?“ myslí si učiteľ. On do roka nedostane listu, iba ak úradný. Knihy že má v
druhej izbe a noviny Vlasť a Svet že mu posielajú a maďarské učiteľské.„Zase maďarské?!“ vytreštil naň oči. „A toto, ach, ták?!“ a snímal obraz; „panslávskych
svätých Cyrilka a Metódka,“ prízvukoval druhú slabiku.„Prosím, sväté obrazy, ako druhé,“ zadivil sa Tichý, čo to slúžny vlastne robí.„Ja som, prosím, ako že svätých…“„Nie! To sú panslávski svätí!“ skočil mu do reči feršter, ktorý všetky reči
škôldozorcovi do maďarčiny prekladal.„Tých dajú mne,“ kročil a bral slúžnemu obraz z ruky. „A budú mať penziu aj bez penzie
vyslúženú — ačak, pán škôldozorca?“ Škôldozorca kývnul, lebo feršter sa skutočne miesto
smiechu na panslávskych svätých nahneval.„Bez penzie,“ hučalo mu v ušiach a učiteľ ako bol štyridsaťpäťročný, zodraný, ožltnutý,
usušený chlap, tak sa pustil do plaču a prosil všetkých, že nevedel, že ani takých svätých
nesmie na stene mať… Ale to nič. Vzali a odišli, aby keď sa dosiaľ nie, smiali sa aspoň
potom.Učiteľ bežal k žene, tá poď s dvoma deťmi do fary poprosiť plačom so sopätými rukami a
pre Boha a päť rán Kristových, že kde sa podejú s troma deťmi (jedno potom zomrelo), ak by
mali penziu stratiť…Na kolená sa hodila pred dekanom, deti plakaly a tak premenil sa sprostý žart na vážny
výstup.„Ale veď to len žart, pani učiteľka,“ vytiahla feršterka starému slúžnemu obraz z rúk,
hnevlivo naň zaškúlila a podala jej ho. Chcela to skončiť a uľútostilo sa jej tých detí s
matkou. Feršter, škôldozorca museli jej sľúbiť, že to nebude mať pre Tichého žiadnych
následkov.Pri tomto výstupe aj starí páni prestali karty hrať, ač starý feršter sa ani obzrieť
nechcel a len ďalej a ozvali sa, že boli vytrhnutí a museli vresky počuť a že „čo robíte za
bláznovstvá!“„Už som to napravila!“ pristúpila smiechom ferštrová, objala okolo hrdla svojho starého
muža a pritúlila sa k nemu.Tento už bol znovu zahrúžený do rozdávania.„Ty to vieš, len sa sem nemiešaj,“ dobrosrdečne odpovedal muž, a bol rád, keď si žena
ruky s pliec vzala.XVNa fašiangy potom, o pol roka, druhý večer prihodilo sa Tichému, čo sa ako chránil, že
zablúdil „deti z krčmy vyháňať“, a stalo sa mu to, čo sa prihodí mnohým iným — domov ledva
došiel. Na tretí večer bol zvedavý, čo na druhom pohovoril, šiel znovu a stalo sa mu to
isté.Na druhý deň si ešte ťažšie spomínal, s kým sedel, čo hovoril.Pravda, farár to už všetko vedel, a po popolci v kostole dostal rechtor ešte poriadny
druhý „popolec“. Ten ho potom aj upamätal na reči.„Pán učiteľ, že cez fašiangy boli po dva večery na krčme, to im nezazlievam, lebo chcem
veriť, že šli tam nie kvôli trungu, ačkoľvek všelijaké chýry počúvať musím, ale že šli
preto, aby deti nemaly tam prístupu. Hovoril som im už však neraz, že by sa táto kontrola
dala inakšie previesť, a nemuseli by oni sami do krčmy, kde sú vystavený trungu, rečiam a
očiam každého. Ale oni sa chceli „zabudnúť“ aj teraz (toto všetko, čo mu aj tak nevypadlo,
ironicky, posmešne myslel a písal pán dekan), ako každé fašiangy. Preto veľmi dôrazne a
prísne som povinný ich, ako dekan a predseda školskej stolice, napomenúť, že ak ešte raz
počujem o nich, že boli opitý, pôjdu zo Zubrova, alebo ešte lepšie bude, na penziu. Ďalej
povinný som ich napomenúť, aby sa nabudúce zdržiavali takých poznámok a rečí, aké
predniesli v spoločnosti mlynára, kolára a voľaktorých gazdov, a ktoré ich výroky, že
uhorská reč, ba ako oni si nechcú odvyknúť, „maďarčina“, je iba pre pánov, a že deti iba čo
čas tratia s ňou v ostatných predmetoch atď. Samo vsebe to je už od nich, ako uhorského
učiteľa a katolíckeho k tomu, nevlastenecký skutok, že medzi tých nevlastencov idú a nie
ešte to, že ich podporujú. Ja mám tú skúsenosť na nebohom kováčovi, mlynárovi a mnohých, čo
som poznal, že taký prepiaty národniar nemôže byť ani dobrým katolíkom. A to nech si
rozmyslia. Čo sa detí týka, oni vedia dobre, že aký je zákon, a ten sme ako uhorskí občania
povinní verne plniť. Teda prisviedčať takým národnostným prepiatcom, ako tam boli
spomenutí, už čo hneď aj pri víne, im neslobodno. Vedia, že už aj u nového škôldozorcu sú
zapísaný ako pansláv, čo mu ja dosiaľ podvrátiť neviem a takto tobôž ani nebudem môcť a
nemôžu to odo mňa ani žiadať. A s takými nerozváženými rečmi si iba škodia a mne
nepríjemnosti zapríčiňujú. Tak pri tejto príležitosti im musím dohovárať, že tak pán
feršter, ako aj pán škôldozorca sa predo mnou opätovne vyslovili, že keď aj badať tu
aký-taký pokrok v uhorskej reči, ale že preto ide to tak tvrdo a chybne, lebo že si nedajú
dosť záležať na tom, aby sa oni, ako som im to radil, svedomitejšie učili, a deti naše
vlasteneckej reči s väčšou láskou vyučovať sa vynasnažovali ani teraz, keď vidia, že visí
nad nimi Damoklov meč.[49]Potom ešte vše menujú uhorskú reč maďarskou, takže si to aj deti zamieňajú, ako
by boli nie s nevinnými detskými srdiečkami v posvätnom dome, ale niekde s martinskými
prepiatci Memorandum skladali.[50]Prosia, aby mohli do päťadvadsiatich rokov penzie v Zubrove doslúžiť; ale mne
sa činí, ako by sa oni vlastne nasilu chceli dať penzionovať… A ja si za nich už viac prsty
páliť nebudem. — Ich dobreprajúci X. Y., dekan a predseda školskej stolice.[51]“Učiteľ prečítal, žena mu vytkla opilosť, aj ju musel ísť vyhovárať na zlý trúnok,
kamarátstvo a fašiangy, a odprosil.Dekan ho ešte o tom slovenstve, či ako potom zvrtol, a panslavizme a katolíctve poučil,
že nemôžu byť spolu v jednom človeku. Tichý sa ani nezamýšľal, ale mu ani neuveril. Preňho
to už bolo zunované o tom panslavizme, a ani teraz neporovnával dobrých Slovákov,
panslavistov, či ozaj boli dobrými katolíkmi.Vzdor tejto vnútornej nevere, dekan sa s odprosením, z ohľadu na učiteľovu rodinu,
veľkodušne uspokojil a sľúbil, že on s jeho strany ďalšie kroky už neurobí, ale ak kto iný,
bude musieť pravdu povedať, „lebo by kňazom nebol“ — doložil.Tieto fašiangové darobnice sa skutočne ďalej nerozniesly. Už si predpojatí ľudia s
notárom, notárkou a podobne maďaróni z okolia mesta mysleli, že Tichý ten päťadvadsiaty rok
doslúži. Tichý s rodinou sa ho tiež úfal dáko dotiahnuť, potom že pôjdu do mesta, ona bude
chovať študentov, on si nájde nejakú službičku a budú si spokojne žiť. Dievča dajú tiež
vyučiť, syn je už aj tak prvý rok na preparandii.XVIPo roku počal ale Tichý vážne polihovať, chorieť. Aj tak slabý chlap prepracoval sa, a
pri všetkej jeho ľahostajnosti, chladnosti, utrápili ho, zhrýzli duševne, že sa stával
obdobným pijakom.Dekan, keď žena chodila prosiť, aby len do toho päťadvadsiateho roku vytiahli, zmiloval
sa nad slzami, ak ozaj sa, a premyslel tak, že zavolal na učiteľove trovy podučiteľa za
stravu, kvartieľ a pätnásť zlatých mesačne. Toľko nemal ani Tichý; ale už aspoň mohol
vyčkať, čo bude.V roku Tichý zomrel, prestáv dlhé tyranstvo od vlastného farára, slovenského odroňa.Ešte pár týždňov pred smrťou, myslel si dekan, že sa mu Tichý za všetko pomstí, a že ho
on dal do novín, a dekan si žiadal, aby to Tichý v tých istých novinách pod vlastným menom
odvolal, lebo že jeho dušeniu sa neverí. A Tichý ho skutočne umýval, aký je to kňaz svätý,
rechtorov a chudoby priateľ, priaznivec, mecén školy atď.Len to nemal Tichý urobiť, tak mu to nepristalo, ako ma to mrzí, že vám musím povedať.Dekanovi nesišlo na rozum, že ho dávajú do novín jeho vlastní žiaci z jeho prvých rokov
v Zubrove.Že mu to nenapadlo… Ale zlé svedomie. Veď Tichý do novín nikdy nepísal, ak trochu
pobehal, počítal a odložil, lebo podal ďalej. Musel sa starať o hmotnú výživu rodiny,
pritom myslieť aj na budúce časy. Duševne ani nežil dosť povedome, alebo aspoň vo veľmi
úzkom kole. Škola, kostol, rodina, budúcnosť detí bolo jeho starosťou. Politika (ak akú
zastával), národovectvo, priateľstvo, to bolo vlastne s ním ako by srastené. Konal dačo
národného, a nevedel vlastne, že sa to už národným menuje a je jemu zakázané. Žili proste,
ako žijú dedinčania, v priateľstve s obcou, predstavenými a celým svetom; tešil ich život,
práca a neponosovali sa a žili deťom, ona v práci okolo domu, on okolo školy, a keby nie
maďarčina, boli by mali aj za sto rokov zlaté časy, a keby im ich nebol kalil dekan a nové
časy samy.Škrvačili, od úst si odtŕhali, len aby deťom bolo. Pohár vína na svadbe, cigarka
darovaná, a keď v nedeľu na kolkárni vyhral dva groše, bolo všetko jeho mimoriadne
potešenie. No a keď len chorý nebol, ďakoval Pánu Bohu aj za tie dary. Bol hodne necitlivý,
preto ani škriepky, zvady nikdy nemal, politizovať nevedel, rozohniť sa, no trochu ešte za
mladi, ale od štyridsiatich rokov nikdy.Čo mu vrchnosti nadelily, urobil všetko s prehnanou svedomitosťou dotyčne školy,
kostola. Deti za desať, za pätnásť, za dvadsať rokov deň po deň skoro potme vychádzaly zo
školy; bránil včasný exámen.[52]Najhoršie preň bolo, keď mu penzionovaním vyhrážali. Že kde sa obráti ešte mladý chlap?
Alebo ak bude dlho chorľavieť… skoro plakával, a z penzie nevyžije a deti sú tu a v škole
ešte. Vše si zúfal a netrúfal by si bol iného chleba sa chytiť, ani čo by si mu ho bol
podával. Visel na tom učiteľstve, ako klinec na stene.Bál sa, že mu deti, žena a on hladom pomrú; lebo čože je vraj dvetisíc zlatých a desať —
mesačnej penzie…S najfatalistickejšou oddanosťou, ba húževnatosťou, ako by bol chcel s mosta strhnúť a
domov si uchytiť, spieval v ťažkých chvíľach zúfalstva, pošlého zo sprostého týrania so
strany maďarónskych predstavených, akúsi o Jánovi Nepomuckom, že akosi… — „ten starý
neprítel, by ho skaziť chcel;[53]ale že sa mu to nedá, že on patróna má, a to je svätý Ján Nepomucký“.A toto bola aj jediná jeho pomsta, aj to dlhé roky nie povedomá! Len dekana mal čert
vziať vše od zlosti, keď mu ju každý utorok zaspieval. Myslel si, že pod tým „starým
nepríteľom“ Tichý jeho rozumie. Povedali mu to a potom si už aj jeho myslel. Do tých čias
si myslel všeobecne, všetko zlo, čo ho stihlo a stihnúť má! A dekan nemohol nič proti
Jánovi Nepomuckému, lebo ho celá dedina rada videla a každoročne bola k nemu pobožnosť,
sprievod na most ako aj k Floriánovi, s ktorým stál na moste a dedina ležala hlboko, s
jednej druhej strany riečky, takže keď padol príval, už zapaľovaly sviečky a spievaly na
moste staré ženy, aby ochránil. Nuž proti tomu povedať slova, tak ho za kacíra vyhlásia,
biskupovi oznámia.Ale na to tiež treba uši a zatopené srdce, počúvať za pätnásť rokov „ten starý
nepřítel“, cítiť sa ním a ním predsa zostávať až do smrti.XVIIA kto dosiaľ veril mojej rozprávke, uverí mi aj bez dokladov, aby som skončil — že za
vyše tridsať rokov, čo bol dekan v Zubrove, dedina tak upadla v každom ohľade, že
nepovstane ani za šesťdesiat!Ťažko umieral chudák Tichý, že bol ešte mladý, a že nestačil zaopatriť tak, ako by bol
chcel, svoju rodinku.Pane dekan! Vy ste ju sami opustili kvôli panskej láske, cieľom sobeckým. Mimo iného ste
aj zbohatli. Ale pozrite, ako schudobnely vaše ovce. Keby tak — po katolícky — prišlo vám
ich teraz viesť pred Pastiera, pomyslel by si, že sú to opité, ošarpané opice.Maďarónčili ste za vyše dvadsať rokov, a čo z toho? No ba! Vychovali ste jedného
maďaróna, kňaza k tomu. Pomaďarčil si už aj meno a svet vraví, že je múdry. Ale či je vám
to dostatočná náhrada za tisíc schválne osprostených…„Áno, je!“ dokladám, ako by som vás na vlastné uši počul.No ja vrátim sa ešte k vám, a vy musíte povedať, že pochybené bolo vaše životné dielo,
keď aj v živote nerozbili a nerozmrvili ste ho na prach, aspoň vo vlastnej duši, keďže sa v
ľuďoch to rozbíjať nedostane vám už druhých šesťdesiat rokov života.Ospovedať si vás zavolal Tichý, a vy priateľskyprajne stisli ste mu ruku, zostali pri
ňom chvíľku, vypytovali sa na jeho bôle, aj ste mu vykali, ako na počiatku, keď Tichý
prišiel.Prijali a vyprevadili ste ho priateľsky, lenže, keď medzitým bol práve — tu kuse opísaný
život — nebohého Tichého…[1]Dcéra učí sa na ovodášku.Óvoda (v správnej maďarčine
kisdedóvó) bol názov detskej opatrovne. Na Slovensku zakladali také opatrovne čisto z
maďarizačných pohnútok. Ovodáška = vedúca óvody, detskej opatrovne.[2]„Nuž uhorskie“,čiže maďarské. Odrodilci stotožňovali pojmy
„uhorský“ a „maďarský“ a podľa nich to robili i národne neuvedomelí Slováci.[3]„Odišli na Maďary“,ľudový tvar, označujúci čistomaďarské
kraje Uhorska v protive k našim, slovenským krajom.[4]„Brada, vyholená na franc-jozef“,na ten spôsob, ako ju nosil
panovník Fraňo Jozef I. (1830 — 1916). Na lícach to bola plná brada, náležite
pestovaná, pod fúzmi však, čiže na samej brade, celkom vyholená.[5]No a ešte salón-šaty,sviatočné šaty, v akých bolo možno
vstúpiť i do salónu (vtedajšej parádnej izby).[6]Na preparandii,učiteľskom ústave, po skončení ktorého sa
niekto mohol stať učiteľom.[7]Direktorovi Čulenovi.Bol to Martin Čulen (1823 — 1894), kat.
kňaz, najprv riaditeľ katolíckeho gymnázia v Banskej Bystrici, neskoršie riaditeľ
slovenského katolíckeho nižšieho gymnázia v Kláštore pod Znievom.[8]Narobil patrónov,vzorcov na zamaľovanie izby.[9]Ako ten anšpígel.Rozumie sa pod ním Eulenspiegel, povestný
šibal, žijúci asi v polovici 14. storočia v Nemecku. Pripisovaly sa mu všetky
žartovné a šibalské kúsky, o ktorých si nemecký ľud rozprával.[10]Od patróna — eráru hôrneho.Patrón bol v katolíckej cirkvi
povinný prispievať každoročne v peniazoch, alebo i tak, i v prírodninách, na potreby
konkrétnej farnosti. Za túto povinnosť mal potom oprávnenie prezentovať farára
diecéznemu biskupovi, totiž navrhnúť mu za farára tej farnosti kanonicky vhodnú
osobu. Biskup musel patričnému dať farnosť. Hôrnym erárom sa rozumie samostatná
právnická osoba, disponujúca štátnymi lesmi. (Inou, vcelku podobnou, právnickou
osobou, disponujúcou štátnymi baniami, bol banský erár.)[11]S bandou na trúbach,kapelou. („Banda“ v tomto význame je
prevzaté z hovorovej maďarskej reči.)[12]Vivat Jezu, vivat náš(lat.), živio, nech žije.[13]Od ferštra(z nem. Förster), od horára.[14]Pseudovážneho náboženského ducha(z gréc), domnele vážneho,
takého, ktorý sa len vydáva za vážneho, ale ním nie je.[15]Kázeň v škole,tu má slovo kázeň význam „disciplíny“.[16]Škôldozorci,školskí inšpektori.[17]Na náukobehoch v Segedíne a Lučenci.Boly to kurzy maďarčiny
pre učiteľov, nevediacich po maďarsky. V Lučenci bol taký kurz roku 1882.[18]Epickú báseň o Arpádovi…Arpád, praotec uhorskej kráľovskej
rodiny Arpádovcov, vymretej r. 1301. Bol vodcom Maďarov v čase, keď sa prisťahovali
do Uhorska. Podľa kronikárov zomrel po dvadsaťročnom panovani roku 907.[19]V školách erárnych,vydržiavaných hôrnym erárom. Vtedy neboly
štátne školy, ale mestské, obecné, cirkevné a iné, podľa toho, kto ich
vydržiaval.[20]Pred rokom sedemdesiatym deviatym,po r. 1879 začalo sa
stupňovane maďarčiť prostredníctvom nemaďarských škôl v Uhorsku.[21]Národné rečňovanky o dukátiku a malej Slovenke.Sú to dve
rečňovanky, o vernom Slovákovi (chlapcovi), ktorý si nedá svoju reč nie za dukát, ale
ani za celý svet, a o malej Slovenke, tak isto vernej svojmu národu.[22]Po smrti Moysesa,katolíckeho biskupa v Banskej Bystrici
Štefana Moysesa (1795 — 1869), prvého predsedu Matice slovenskej. Fakt je, že za jeho
biskupstva (1851 — 1869) kňazi jeho diecézy boli členmi Matice slovenskej a
vystupovali aj inak ako Slováci. Keď Moyses umrel a jeho nástupca už nebol Slovákom,
aj diecézni farári zmenili svoje stanovisko k slovenskému národu. Zostali z nich už
len zriedkaví jednotlivci uvedomelými Slovákmi, podľa šovinistickej terminológie
nazývaní „panslávmi“.[23]Noviny martinské,vychádzajúce v Martine ako
národnoslovenskom centre a majúce taký istý smer.[24]Nedeľná škola,v ktorej sa vyučovalo len po nedeliach a
učenie dopĺňalo bežné žiacke vedomosti.[25]Do Lichardovho „Obzoru“, „Katolíckych Novín“.Obzor bol dobrý
hospodársky časopis buditeľa Daniela Licharda (1812 — 1882) a vychádzal od r. 1863 až
do Lichardovej smrti (1882). Katolícke noviny vydával Spolok sv. Vojtecha od r. 1870
nepretržite ďalej, takže r. 1900 malý už 51. ročník. Noviny boly smeru
katolícko-konzervatívneho.[26]Učiteľ sa vždy rád richtoval dekanovi za chrbát(nem.), tak
sa uchystal (pripravil), aby mu bol za chrbtom.[27]Za amstdínera, vachmana(nem.), úradného sluhu (zriadenca),
strážnika.[28]„Dičírtešík“,slovenská výslovnosť maďarského slova
dicsértessék (pochválen).[29]Za nebohého biskupa,totiž za Moysesa.[30]V Kečkeméte, Dindeši,maďarských mestách. Dindeš je len
slovenský tvar maďarského názvu Gyöngyös.[31]Hrabáčkom vytalúval(nem.), vydeľoval.[32]Árpád apánk… Ezer esztendeje annak…Náš otec Arpád… Už je
tisíc rokov tomu.[33]„Isten áldd meg“ a „Hazádnak“,prvá pieseň bola maďarská
hymna (Boh požehnaj Maďara), druhá bola veľmi populárna pieseň, zpolovice hymna
(Vlasti buď vytrvale verným, Maďar).[34]Slovenské Noviny peštianske, Vlasť a Svet.Obidvoje boly po
slovensky písaná ale maďarizačným cieľom slúžiace noviny, ktoré začaly súčasne
vychádzať r. 1886. Vychádzaly celé desaťročia.[35]Čítal aj Hlásnika,rozumie sa Národný hlásnik, populárne
slovenské noviny, hospodársko-buditeľského smeru, vychádzajúce v Martine od r. 1868
až do začiatku prvej svetovej vojny.[36]Addírovať, multiplikovať(lat.), sčítať, násobiť.[37]Eť, ketu, három, niť…,maďarské číslovky jedna až štyri: egy,
kettö, három, négy. Okrem trojky sú, pravda, všetky skomolené neumelou slovenskou
výslovnosťou.[38]Aj pod Nemci ešte,totiž za Bachovho absolutizmu (1849 —
1861), keď sa po potlačení maďarskej revolúcie z r. 1848 — 49 v Uhorsku úradovalo po
nemecky.[39]Intabulácie(lat.), vklady záložného práva na nehnuteľnosti
dlžníkov v pozemkovej knihe.[40]Černokňažníka, Raráška, Sokolov a Orlov.Všetko to boly
slovensko-národné časopisy, prvé dva humoristické, druhé dva zábavnopoučné.
Černokňažník vychádzal najprv v r. 1860 — 63 a potom znova od r. 1876 za dlhé roky.
Rarášek vychádzal najprv v r. 1870 — 75 a potom znova, pomerne dlho, v 20. storočí.
Dobšinského Sokol vychádzal r. 1860 — 61. Keď zanikol, nového Sokola vydával Viliam
Paulíny-Tóth od r. 1862 až do r. 1869. Orol vychádzal od r. 1870 do r. 1880. Naň
nadväzujú Slovenské pohľady, vychádzajúce od r. 1881 doteraz.[41]Svornosť,maďarizácii slúžiace noviny. Vychádzaly v r. 1873 —
1885.[42]Takého špormajstra(z nem.), umelca v sporení,
sporivca.[43]Národnie Noviny,slovenský orgán národnokonzervatívneho
smeru. Vychádzaly od r. 1870 veľmi dlho v Martine.[44]Zástavu sv. Imricha.Sv. Imrich (1007 — 1031), syn sv.
Štefana, prvého uhorského kráľa. Umrel ešte za otcovho života na rany, ktoré utrpel
od divého kanca na poľovačke. Spolky sv. Imricha („panenského princa“) maly za cieľ
podchytiť v Uhorsku katolícku mládež a použiť ju pre klerikálne ciele.[45]Ako na dákej dolnozemskej čárde,maďarskej krčme, typickej
pre Dolnú zem.[46]„Čo, ich milosť?“,zdvorilostný titul, dávaný katolíckym
farárom.[47]Sv. Cyrila a Metoda,známych slovanských vierozvestov.
Maďarizátori ich nemali radi a pokladali ich za „panslávskych“ svätých.[48]„Gábl“ u učiteľa,skrátené z nem. Gabelfrühstück, výdatnejšia
desiata.[49]Damoklov meč.V staroveku Grék Damokles chválil syrakúzskeho
uzurpátora Dionysia pre jeho veľké šťastie a žiadal si byť na jeho mieste. Dionysius
ho teda dal posadiť v kráľovskom rúchu za kráľovský stôl, otroci čakali na Damoklove
rozkazy. Natešený Damokles však nevdojak pozrel hore a vtedy videl nad svojou hlavou
meč, visiaci na tenkom vlásku. Naľakaný zutekal od stola a už viac nechcel sedieť na
takom nebezpečnom mieste. V prenesenom smysle značí Damoklov meč hroziace blízke
nebezpečenstvo.[50]Memorandum skladali.Rozumie sa ním Memorandum národa
slovenského z r. 1861, prijaté na shromaždení v Martine a vyjadrujúce vtedajšie
slovenské politické požiadavky.[51]Predseda školskej stolice,výboru, rozhodujúceho o veciach
miestnej cirkevnej školy.[52]Bránil včasný exámen(lat.), slávnostnú skúšku na konci
školského roku.[53]„Ten starý neprítel by ho skazit chcel“,je to vlastne (v
druhej polovici nie dosť presný) citát z Lutherovej nábožnej piesne, známej u
slovenských evanjelikov ako Hrad prepevný. | Tajovsky_Nove-casy.html.txt |
1891List 1. Samuel Medvecký S. H. VajanskémuZvolen 14/1 891Drahý Priateľ môj!Na Tvoje lístky by som Ti už bol odpovedal, áno, ešte skôr bych Ti bol písal, keby to
klopotovanie tých denných starostí nevyčerpávalo — všetky sily moje. Ja som Ti už chcel skôr
písať, lebo čítajúc verše Tvoje — mi veľmi teskno prišlo — nad bôľnym tónom menovite básní
prvého oddielu![1]Vycítil som, že to nie padelaný a namyslený svetobôľ, a práve preto ma to žiaľno
dotklo! Brat môj drahý, neoddávaj sa dešperácii a málomyslnosti! Ja mám nádej, že národ tak
nadaný menovite duševným ústrojom — nemá zahynúť! Ale prostriedky v boji o zabezpečenie vývinu
mali by byť prispôsobenejšie — stávajúcim pomerom! To, čo — ako poet — vyjadruješ v znelke IV
— „prísaha“ — nadpísaný,[2]— menovite v slohe prvej — to by si mal — ako žurnalista, politik vzletný hlbšie
uvážiť! Ja bych rád obšírne Ti písať o mojich dumách a myšlienkach, veď najviac aj ja
premýšľam o rode našom a toho pozdvižení — ale niet pohody nájsť formu tým temným domyslom a
teskným citom rozľúteného srdca. Len to jedno je isté, že cesta kompromisov by bola
najpádnejšia, nakoľko je nie premeškaná! Šovinizmus zaujal mysle úžasno, ale menovite strany gymnázia[3]a voči vydržiavať sa majúcej synody[4]cesta čestných kompromisov by bola prospešná! Rozmýšľaj o tomto predmete a
nedešperuj! Ľahko je to pochopiteľno, že básnika zájde a zaujme žiaľ, že sa vo svete všetko
tak, jak by sa malo, nedeje, mal by i viac uznanlivosti stávať sa účastným ocenenia, ale na to
nerátaj, veď znáš — pri dôkladnom vzdelaní a štúdiu, aké veru — pozriedka majú — vynikavejší
ľudia, že ľudstvo — nevďakom odpláca najčastejšie námahy najnezištnejšie! Ty tedy maj pred
očami ideál, vesluj k tomu, boj nemôže byť márny, ale menovite ako politik „rátaj aj s danými
faktormi“ z minulosti, z prítomnosti a drž pred očami, že radno je uvážiť tú poslovicu:
„quantum potest — tantum aude![5]Čo sa nedá chvíľkou, to sa podá časom. Guta cavat lapidem, non vi sed saepe cadendo!“[6]etc. Prispôsobiť k daným pomerom a okolnostiam, tým viac, že:„viem, že môj národ teraz nemá mena;
viem, že ho rodní bratia málo znajú,
viem, že bez neho sa deje odohrajú,
a malým bude, i keď príde zmena!“Ach tá zmena, i to je probabilis,[7]tým viac, že teraz také časy žijeme, že Zukunftsmusik[8]je — na pád vojny nie: „vae victis, ale vae victoribus“.[9]Tvoje „verše“ si rád čítam, nielen že sú formou, rečou dokonalé, zarývam sa do nich, k
poznaniu individuality básnika. Len „nil desperandum!“[10]Oj, veď o tomto témate bych menovite ja mohol mnoho vyprávať! tak osudne
podstrelený! a predsa viera ma neopúšťa v milosť Božiu a musím tuho pracovať, abych sa s
rodinou udržal — ako-tak na površí! —Nuž tedy pánboh s nami a zlé preč!Teraz o našom Básnikovi![11]Básnik, báťa náš, to vlastne tak myslel, že by on to dielce oddal na vydanie[12]— a nežiadal by za to nič — ani vlastného práva si nepodržal — tá akcia žeby bola
tomu, kto to zrediguje — a ten vydavateľ by nereskiroval trovy vydania! Nuž tlačiareň by to
mohla na svoje trovy vydať! Básnik síce — tých 100 zl. keď musí byť, nuž dá, ale teraz nemá.
Buď na tom, aby tlačiareň to vydala — a Ty by si si akciu za zredigovanie podržal! Básnik
povoľuje, aby si dal vytlačiť, že zredigoval „Vajanský“.[13]Čo by to asi stálo to vydanie?Knihy som dostal! Že som porto platil, z toho si nič nerob! —S úprimným pozdravením ostávam Tvoj verný priateľ S. MedveckýNB. Tento lístok som len pre Teba, no amicus meus[14]napísal!(AMS)List 2. S. H. Vajanský Ide HurbanovejV Praze, dne 22/6 1891[15]Drahá moja!Už ani neviem, kde som prestal. Predbežne o ceste. Z Prahy odídem vo štvrtok dňa 25. a
prídem večer do Viedne. Píšem to i Jožkovi,[16]ale pre istotu i Ty mu to povedz. Vo štvrtok boli sme u Neuereuthera[17]na obed -á- to som už písal, teda ďalej. Večer v divadle na Termidorovi[18]mal som lóžu v prízemí, vzal som Bronislavu,[19]nejakú slečnu Svobodovú(?),[20]Vlčka[21]i Herbena.[22]Termidor je suchá francúzska komédia. Ku koncu prišiel Věšín[23]a s ním sme išli na večeru. Jeho veľmi mrzí, že nechcem uznať tých panákov, čo
namaľoval. Na druhý deň bol som u Czeczetkov[24](Věšín) na vizite; on šiel so mnou na obed do Choderov. Bol som u dr. Tom. Černého,[25]ktorý ma prijal s veľkým pátosom a ďakoval za článok proti českým Titanom![26]„Vám to musia veriť, lebo ste Slavian a to po celý život, v každom slove — nám by
to tí mladí páni neuznali“. Ich syn hovoril, že tí naši študenti sú s nami, a tí, čo ešte
nadávajú, tiež stali sa nesmelšími. Pán dr. dal mi list na Hlávku.[27]Teda zajtra pôjdem upozorniť českého[28]milionára na nás. Hovoria, že je veľmi čudný patrón — ja som dal písať i Riegrovi,[29]aby ho tiež naklonil. Neviem, jako sa mi povodí. Od dr.Nevala[30]som vydrapil 50 zl. na gymn. a poslal Halašovi.[31]Tu je samá slávnosť, samá trma-vrma. Dnes sú tu Poliaci. U Stroupežníckeho[32]bol som večer v piatok. Bol tam prof. Durdík[33]a nejaká Laušmanová[34]a ešte iní. Bol to veľmi príjemný večer, pili sme Johanisbeeru od Lobkovica[35]a jedli všelijaké čerty. Durdík je fádny profesor, ktorý večne dociruje[36]a sám seba milo očúva a obdivuje.V sobotu ráno bol som zas v Rudolfinume i s Věšínom. Tam je veľmi krásna zbierka, o čom
budem ešte písať. Potom u Jeřábkov,[37]bola doma iba stará a (z) diev Lory, ktorá sa už tuho šminkuje — jadierka počínajú
hrkať. Obedoval som u Wiesnera[38]a po obede po ekvipáž, s Wiesnerom do výstavky. Tam som sa zišiel s Myslbekom[39]a inými. I pani Preissovú[40]som videl — na chvíľku. Večer u Wiesnera s Vlčkom. Bavili sme sa pri plzenskom na
3. poschodí („Slávia“ ho vyše vyhnala, lebo sama potrebuje 2 poschodia). O 12. domov, Vlk[41]ma odprevadil až domov, dlho sme diškurovali po uliciach. V nedeľu som bol sám v
kúpeli na Žofíne. O 2-hej som sa pohol za Stroupežníckym a Věšínom po Západnej dráhe naKarlštein(1 hodina od Prahy) na starý hrad kráľovský. Bolo veľmi
pekne. Stroup. je veľmi umný, veľmi milý človek. Večer sme dorazili o 1 8. na výstavku, kde
som bol s Červinkom[42](manželom dcéry Riegrovej), Ondříčkom[43](virtuózom), Slukovom (hercom).[44]Plac pred industrialy palácom, osvetlený elektrikou a gázom, je niečo báječne
krásneho. Ľudské more. Česi fašiangujú naozaj. Na mládež som počul zlé chýry. V Prahe potĺka
sa700nedoštudovaných medikov, technikov a juristov, a už počne sa
tvoriť učený proletariát. Politika všetko kazí. Tu všetko politizuje. Vizitu mi vrátili okrem Šuberta[45]dr. Černý, dr. Jeřábek, Nevala, Ženíšek[46]atď. Aleš[47]je veľmi nemluvný a zamestnáva sa veľmi.Ľudí tu vidno zo všetkých strán, len Rusa som nestretol. Výstavka[48]poslúžila Čechom. Nemci chodia do nej jako hostia — ani čo by tu boli páni.Dnes (v pondelok) pôjdem k Myslbekovi a Tonderovi[49]po obede na Malú stranu, kde som ešte nebol — strach. Ďalej ešte neviem. Ešte raz
pôjdem na výstavku — alesám, lebo s druhými človek málo študuje.A tak koncom tý(ž)dňa dojachám. Všetkých bozkávamTvoj Sveto.List daj aj Jožkovi.(SAPL)List 3. S. H. Vajanský Františkovi ŠubertoviTurčiansky Svätý Martin 30/6 1891Blahorodný Pane!Zavítajúc do domu, ponáhľam sa vysloviť Vám svoju srdečnú vďaku za to krásne prijatie,
ktorého stal som sa účastným pri mojom pobyte v Prahe. Vy ste pre mňa urobili viac, než mám
právo očakávať pri skromnom význame svojej osoby.Naši Slováci prídu valne (hodne vyše 100 osôb) do Prahy dňa 7. júla (uterí dne 7. července)[50]s rýchlikom večerným o pol 10. (z Třebové). Možno Národnie divadlo bude v stave
urobiť im nejaký večierok —najlepšie by bolo dňa 9-ho vo štvrtok, lebo
8. budú iste zaujatí výstavkou. Čo sa týka kusu, prosím Vás o nejaký český historický
(Míncmistrova, Rarašek[51]alebo podob.) kratší kus, aby sa mohlo pripojiť snáď niečo so spevom a tancom, aby
naši mali pochop i o vašom výpravnom umení. Tak by bolo všetko uspokojené a rozrušené. Prosím
Vás, buďte tak láskavý a urobte niečo pre nich. Oni, doma bití, posmievaní, zostrašení, iste
okrejú a dobre im padne byť milo prijatými. Na kusy p. Preissovej sa neráčte držať[52]— oni sú nám prineslovenské, a konečne, tej slovenčiny máme dosť doma. Im by
svedčalo niečo rýdzo českého. Prológ nejaký by bol dobrý — v tom bych radil, asnáď poprosiť si
radu Jaroslava Vlčka[53](Krameriová ulice 18, Vinohrady). Na divadlo tešia sa naši zvláštne.Nejdem Vám brať drahý čas! Verte mi, že ste ma zaviazali pre všetky časy. Neočakávaná
sympatia účinkuje na človeka silou — a menovite nezaslúžená.Som Váš oddaný Svetozár-Hurban-Vajanský(LANM)List 4. František Šubert S. H. VajanskémuVelectěny pan Svetozár Hurban Vajanský, redaktor a spisovateľ v Turč. Sv. MartiněVelectěný pane!Obdržev Váš laskavý list, nemohu leč dáti výraz své upřimné radosti nad tím, že jste byl v
Praze spokojen. Návštěvu Vaši pokladám pak sobě za velikou a zvláštní čest.Ve smyslu přání Vašeho bude uspořádáno dne 9. t. m. slavnostní představení na počest hostí
ze Slovenska. Představení zahájeno bude proslovem a živým obrazem, načež se bude dávati
historická veselohra Bozděchova „Zkouška státníkova“, jež bohdá svým obsahem bude zajímati
naše slovenské bratry. Na to zaspívá p. Viktorin[54]s operním sborem Národního divadla Bendlův[55]Trojlístek národních písní. Představení bude zakončeno dle přání Vašeho velikým ballabile.[56]Pozdravuje Vás, velectěný pane, znamenám s veškerou úctou Vašnostem oddaný F. A. Šubert
ředitel kr. č. z. a Národního divadla.V Praze, dne 3. července 1891(SAPL)List 5. S. H. Vajanský Jozefovi Ľudovítovi HolubymuTurč. Sv. Martin 4/9 91Dôstojný Pane!Váš milý list puncto[57]zbierok Domu[58]mne tiež zdelený posmelil mňa ešte i osobne Vás poprosiť o čím skoršie doposlanie
nám niečoho z Vašich vzácnych zbierok. Viem, že hlavné svoje trudy dali ste celkom prirodzene
inam; my by sme ani neboli tak neskromní žiadať od Vás tak veľký príspevok. Ale tu je iné na
veci, menovite:Už či chcete uznať, či nie, Vy ste na Slovensku prvý florista a folklorista a nadto tak
umný spisovateľ — špecialist,[59]že keď uverejňujeme zbierky iných, chybenie mena Vášho tak sa môže vykladať, jako
by ste Vy asnáď nesúhlasili s našou prácou, s našimi zbierkami; naprotiv, objavenie sa tak
autoritatívneho mena obodrí a posmelí veľmi mnohých a naše zbierky rásť budú v nepomerne
rýchlejšom tempe. Zlé i dobré príklady majú moc príťažlivú a príklad tak dobrý, pochádzajúci
od takého muža, musí nám pomôcť pri trudnom zbieraní nejakého vedeckého materiálu… Hľaďteže na
moje skromné článočky nasledovala dosť živá odveta… Keď Vy nám pomôžete činným príkladom, a
jak možné napíšete do N. N. lebo Pohľadov[60]posmeľujúci, inštruktívny článok, iste neostane túžba naša nesplnenou, že za
niekoľko rokov budeme mať drahocenné zbierky, ktoré nám budú robiť česť.Prosím Vás úprimne obnoviť a upevniť takým činom spojenie, ktoré sme si vždy tak vysoko
vážili. Hovoríte, že nálezy Vaše sú neveľké: o to nejde. My vieme, že by pri tom všetkom boli
pre nás veľkým darom.Vašej dôstojnosti sluha a ctiteľ Svetozár Hurban Vajanský(AMS)List 6. Jozef Ľudovít Holuby S. H. VajanskémuV Z. Podhradí 7. IX. 1891Veľactený Pane!Na žiadosť Vašu nachystal som pre múzeum Domu predmety na priloženej kartičke poznačené.
Jaknáhle pôjdem vozmo do Kochanoviec, oddám bedničku na železnici. Keby som býval hodne blízko
Martina, poslal by som i celý môj herbárik „Trenčianskych cievnatých rastlín“,[61]ba by som ho aj dľa spôsobu verejných herbárov tam usporiadal a pravidelne
doplňoval: ale zakiaľ ešte koľko-toľko pre seba zbieravam, nemôžem ho už teraz od ruky dať.
Často sa totiž stáva, že dochodia dotazy na tú-ktorú, mnou spomenutú rastlinu, ja ale
uspokojive odpovedať by som nemohol, keby som exemplár nemal pri rukách. Moje chatrné, pre
zaháňanie mrzutých myšlienok písané maličkosti ráčite veľmi preceňovať. Viem a cítim dobre
sám, čo všetko mi schádza, aby som mohol na poli skutočnej vedy niečo pracovať. Človek sa to
cez tú biedu gymnaziálnu prebil, vypočúval si často nechutné prednášky i profesorov vyšších
tried, ovoňal trošku lepšie učenie vo Viedni a na motúzi úradu uviazaný počítal celé Durcheinanderinnen[62]rozmanitých kníh bez určitého plánu, bez súceho návodu, tak, jako sa práve čo do
ruky dostalo: to všetko neuspôsobí človeka k prácam na poli vedy, k prácam jakú-takú cenu
majúcim.Keď sa moje maličkosti u daktorých rady čítajú, deje sa to snáď preto, že sú kde-tu žartom
pretkávané. Teraz v mojich zápiskoch vyhľadávam drobnosti botanomatické a pousilujem sa podať
aj zmysel takej veštby z rastlín. Nemajúc ale na tento predmet sa vzťahujúcich spisov a
článkov inonárodných, samo sebou sa rozumie, že môj článok „o veštbe z rastlín“[63]môže byť len jako zrnká piesku, na hromádku znesené pre budúceho staviteľa.Vašim prácam, zo srdca prajúc zdaru som Vašeho Blahorodia najoddanejší ctiteľ JLHoluby(SAPL)List 7. Imre Gáspár S. H. VajanskémuBudapest, -91. szept. 28[64]M(élyen) T(isztelet) Uram!Hazafias kérelemmel terhelem a M. T. Szerkesztöséget, a mely a következö:Dr. Acsády Ignácz urral, a m(agyar) tud(ományos) akadémia lev(elezö) tagja s kiváló
történet tudósunkkal Conversation’s Lexiconi müvet bocsátunk közre, amely müben méltóan
kivánjuk szerepeltetni a hazai szláv nemzet kiválóbbjait a közélet (politika is), tudomány,
költészet, irodalom terén sáltalában minden téren. E czélból szükségünk
lenne egy 90 — 100 petit sorra terjedö általános vázlatra, rövidletre, amely a hazai szláv
irodalom történetét adná elö, úgy szintén 35 — 40, egyenkint, jelentöség szerint, 5 — 20 petit
sorra terjedö életrajzokról. Megjegyzendö, hogy a tér ily kimérése a munka ivszámához van
arányosítva s éppen annyit szentelünk a többi hazai nyelveknek is.Teljes hisztelettel azon kérésel fordulok a M. T. Szerkesztöséghez, méltóztassék ezen, a
szláv nép iránti öszinte jóindulattal vezérelt igyekezetünknet segítségére lenni-oly módon,
hogy a fent elösorolt rövidletet és életrajzokat, vállalatunk számára megírni, s azokat nékemokt. hó.10-ig beküldeni kegyeskednék! Méltóztatik belátni, hogy
közlésökben bennünket tendencia nem vezethet, csupán általános kultur-történeti szempont s
méltóztatik ösmerni egy conversations lexicon irány hangját is. Bármely nyelven tetszik irni
„az nekem“ (mondá az egyszeri német direktor) „kolbász!“ (Das ist mir Wurst!). Kollár, Štúr,
Hurban, Francisci, Sasinek, Tóth-Pauliny, Baltyik etc. etc. nekünk nevezetes alakok, kiknek
életrajzát (kulönösen azévszámokatis) tölünka publikum megkövetelheti.
A mü szerény tiszteletdíját lesz szerencsém megküldeni.Azt hiszem, logy az „Athenäum“ által kiadott müben, a szláv nyelv minden igazi barátja,
örömest találandja fel jelescinek méltatását. Ezért reményli a kérés teljesültét, a M. T.
Szerkesztöségneköszinte hive Gáspár Imre (A „Pesti Napló“ belmunkatársa).(SAPL)Preklad:Budapešť 28. sept. 91Veľavážený pane!Dovoľujem si obťažovať veľactenú redakciu touto žiadosťou:S pánom dr. Ignácom Acsádym[65]dopisujúcim členom maďarskej akadémie vied a naším vynikajúcim historikom,
vydávame dielo Conversations Lexicon,[66]v ktorom chceme primerane predstaviť význačné osobnosti domáceho slovenského
národa z oblasti verejného (i politického) života, vedy, poézie, literatúry a vôbec zo
všetkých oblastí. Na tento účel by sme potrebovali všeobecný krátky náčrt dejín domácej
slovenskej literatúry v rozsahu asi 90 — 100 petitových riadkov,[67]ako aj 35 — 40 životopisov v rozsahu 5 — 20 petitových riadkov[68]podľa významu jednotlivých autorov. Treba poznamenať, že takýto rozsah je
vymedzený plánovaným počtom hárkov v práci a práve toľko venujeme aj ostatným domácim jazykom.Obraciam sa k veľact. redakcii s úctivou prosbou, aby nám láskavo bola nápomocná v našom
snažení, vedenom úprimnými sympatiami voči slovenskému národu a ráčila spomenutý náčrt a
životopisy pre náš podnik napísať ado 10. októbrami ich zaslať.[69]Uznáte láskavo, že pri uverejnení nás nemôže viesť nijaká tendencia, iba všeobecné
kultúrno-historické hľadisko, a zaiste je Vám známy aj štýl conversations-lexikonov.
Akýmkoľvek jazykom by ste písali, „mne je to“ (ako povedal istý nemecký direktor) „jedno!“
(Das ist mir Wurst!).[70]Kollár,[71]Štúr,[72]Hurban,[73]Francisci,[74]Sasinek,[75]Tóth-Pauliny,[76]Baltik etc., etc. sú pre nás významné postavy, ktorých životopis (najmäletopočty!) môže publikum od nás vyžadovať. Skromný honorár za dielo
Vám s úctou odošlem.Verím, že každý úprimný priateľ slovenského jazyka s radosťou uvíta ocenenie svojich
význačných dejateľov v diele, ktoré vydá Atheneum.[77]Preto dúfam v splnenie svojej prosbyúprimný priateľ veľaváž. redakcie Gáspár Imre (interný spolupracovník Pesti Napló)List 8. Umělecká beseda S. H. VajanskémuV Praze 1/12 1891[78]Velectěný pane!Dle usnešení správního výboru Umělecké Besedy v Praze dovolují si Vám oznámiti, že „Opona
pro dům v Turč. sv. Martině“ jest již vyhotovena akad. malířem p. K. W. Maškem[79]a že odevzdali jsme jí ku zaslání spediteurovi I. Srncovi v Karlíně.Jedná se pouze o to, zdali „Opona“ zaslaná býti má přímo domu v Turč. sv. Martině aneb
zdali Vy byste láskavě jí převzíti a řečenému domu odevzdati ráčil.Račte mi tudíž prosím laskavě obratem pošty zděliti, zdali ráčíte s tím souhlasit, aby Vám
„Opona“ k laskavému dalšímu opatření zaslána byla;[80]my pak dle toho další zařídíme.V plné úctě oddaný Jaroslav Svatek[81]t. č. tajemník Umělecké Besedy v Praze(SAPL)List 9. Jaroslav Věšín S. H. VajanskémuMnichov, 13. 12. 891Drahý příteli!Děkujem Vám já i moje dobrá Neluška[82]za Vaši úprimnou condolenci, měly sme přesvědčení, že s námi cítite!O nešťastné katastrofě Vám bude už snad z Prahy známo od Anny.[83]Otec, chudák zemřel jako voják v bitve! — ve svém povolání.[84]Dokončil právě fabriku v Haselümne a chtěl tutéž noc, kdy něštěstí se stalo domů
odcestovati. Při odevzdávání práce — tedy v posledním okamžiku — explodovala vzduchotlačová
mašina (eine Luftdruckmaschine) a zabila ubohého otce, montera a jednoho mašinistu.O ostatních detailech a následcích neštěstí, o prevozu mrtvoly z Hanoveránsku do Čech a
pohrebu psáti nemožem a vím, že si asi dobře predstavíš tu celou smutnou záležitost.Teším se velmi na Tvoje listy ze Slovenska vůbec a z Martina zvlášť a doufám, že zase budu
uveden tak intimně ve Vaše —mne vždy miléa svaté záležitosti, které
povedou bohdá k zdarným výsledkům. V tomto momente sem tu ešte na krátky čas engažován „sportu“[85]bohužel — Tobě a Vám vůbec tak nezáživnémů — ale prosím Tebe — človek musí
zakousnout mnohdy i do trpkého jablíčka — chce-li jadérko vykousnouti. A práce je poctivá!Videl sem v nedávném čísle „Světozora“ reprodukci Vaší opony pro Váš dom národní. Nie vela
sa mi zapáčila „gruppa“ tajdrlíků pred portálom! Vám k tomu účeli dost seriosní a monumentální
na reprodukci alespoň trochu malicherně vypadá („kleinlich u. süslich“)[86]snad v originálu lepší(?). A ornamentika? Nu ale „darovanému koni na zuby
nekoukej!“Na Tvoje zprávy se teší, Tvou velectenou paní, Tebe a celou redakcí N. N.[87]srdečně zdravíTvůj upřimný JaroslavP. S. Píš brzy!(SAPL)List 10. S. H. Vajanský Uměleckej Besede[88]Oponu ráčte poslať na moje meno „Svetozár Hurban Thurócz-Szent Márton“, ja ju odovzdám a
vďaku vyprostriedkujem. Prosil bych, keby ste ju čím skôr poslali, chceli by sme ju mať na Silvestra.[89]Dľa reprod. v Svět.[90]je krásna.(LANM)List 11. Ladislav Stroupežnícký S. H. VajanskémuV Praze 23. prosince 1891[91]Velavážený příteli!Nejprve Vás musím zdvorile prositi za odpoustění, že jsem k Vašemu prvnímu tak srdečnému a
mně milému listu neodpovědel.[92]Měl jsem letoszlý roka prožil kruté osudy. Otec mé pani po
celé leto stonal, trpěl již po léta těžkou vadou srdeční a snášel hrozné bolesti — toho jsem
dojížděl navštevovati; konečně na podzim učinil svému životu konec ranou z revolvéru. Nemoc
jeho bylanezhojitelná. Potom těžce stonala moje paní,[93]která se musila podrobititěžkéoperaci.Šlo o
život.Operaci šťastně přestála ale již třetí měsíc nehraje. Zotavila se výborně,
ale musí se šetřiti velmi, aby si neublížila. Vidíte z mého líčení, že jsem měl krušné časy a
zlé příhody. To bylo také príčinou, že jsem Vám nepsal. Odpuste, prosím, Velectěný příteli, a
nevykládejte si to některak za nedostatek upřímnosti, naopak buďte přesvědčen, že k Vám chovám
vřelé city přátelské a že si rád často na Vás vzpomínám. Přeji si úpřímně, aby srdečný
přátelský poměr vždycky mezi námi potrval. —Co se týče Vašeho přání v příčině kostýmů,[94]jest mi velmi líto, že Vám nemůžeme vyhovět. My totiž máme divadlo na 3 dny
zavřené a ředitel[95]na týdenodjel — a mimo něho nesmí nikdo kostými půjčiti. Škoda, že
nepřišel Váš list o dva dny dříve! Byl by Vám jistě vyhověl. Prosím tudíž, nevykládejte mi za
zlé, že Vám nemohu sděliti zprávu o této věci příznivější. —V příštích dnech pošlu Vám své dvě knihy,[96]které jsem letos vydal. V nejbližších dnech přečtu si „Polnoční scénu“[97]— těším se velmi, abych poznal, jak se umíte postaviti k divadlu.A kdy přijedete zas do Prahy? Těším se srdečně na setkání s Vámi.S přáním veselých svátků a šťastného nového roku jsem Vám v upřímném přátelství oddaný
Lad. Stroupežnický(SAPL)[1]Ide o básne zo zbierky Svetozára HurbanaVajanského Verše(Turčiansky Sv. Martin, Kníhtlačiarsky úč. spolok 1890), a to o nasledujúce básne cykluZ pošmúrnych chvíľ: Poetom, Pax detestata, Smutná jar, Pusté časy, Cez tmy,
Nevinné veršíky, Vajanské vatry, Veža novobabylonská, Vesna(Hviezdoslavovi),Modlitba, Naša muka, Dalmatínska rozpomienka, Mĺkvo, RažaZúfalec.[2]Štvrtou básňou druhého cykluSonetybola skutočnePrísaha. Prvú slohu tejto básne cituje Medvecký v druhej polovici
listu.[3]Svetozár Hurban Vajanský navrhoval, aby sa stavalo gymnázium v Martine a jeho stavba
sa zabezpečovala z fondu národných zbierok. Na gymnázium sa zozbieralo 26 000 zl., čo však
na výstavbu nestačilo. Preto si Vajanský v úvodníku Národných novín povzdychol: „Mlčia
celé doliny našich riek“. Pozri: SvetozárHurban Vajanský, GymnáziumI., Národné noviny XXII (1891), č. 4; II. č. 5. Plán výstavby gymnázia sa nakoniec
nerealizoval.[4]Synoda ev. a. v. cirkvi sa začala 5. decembra 1891 v Pešti. O jej priebehu sa
referovalo v nepodpísanom článkuSynoda, odtlačenom v Národných
novinách na r. 1891 (č. 144 a 145). Priebeh synodálneho rokovania komentoval aj JozefŠkultétyv článkuČo sa robí v cirkvi evanjelickej, dľa
augsb. vyznania v Uhorsku, Slovenské pohľady XI (1891), 263 — 264.[5]quantum potest — tantum aude (lat.) — na koľko vládzeš, na toľko sa odváž[6]Guta cavat lapidem non vi sed saepe cadendo (lat.) — Kvapka vymieľa kameň nie silou,
ale častým padaním.[7]probabilis (lat.) — pravdepodobný, uveriteľný, predpokladaný[8]Zukunftsmusik (z nem.) — hudba budúcnosti[9]nie vae victis ale vae victoribus (lat.-slov.) — nie beda premoženým, ale beda
víťazom[10]nil desperandum (lat.) — nijaké zúfalstvo[11]Ide o spisovateľa a básnika DanielaLaučeka(1846 — 1911), ktorý
písal pod pseudonymom Báťa. Lauček bol najprv evanjelickým farárom na Píle, potom v Lužici
a nakoniec v Amerike (Natincok).[12]Jeho dieloĽudské povedomie, Diel II. a III. Vedenie a s ním
spojené zjavy vydal Kníhtlačiarsky úč. spolok v Martine r. 1893, a to vlastným nákladom
spisovateľovým.[13]Vajanský priaznivo vplýval na vydanie spomenutého Laučekovho diela. Otázka jeho
zredigovania Laučekovho spisu zostáva otvoreným problémom, keďže meno redaktora nie je
vytlačené.[14]amicus meus (lat.) — môj priateľ[15]Hlavička listu Fr. A. Urbánka, kníhkupca v Prahe.[16]t. j. Jozefovi Škultétymu[17]Svetozár Hurban bol na obede v rodine vojenského intendanta Neureuttera. Jeho manželka
Maruša Pavla Neureutterová navštívila r. 1889 Martin a prejavovala k Slovensku veľké
sympatie.[18]Išlo o hru francúzskeho dramatika VictorienaSardoua(1831 —
1908)Termidor, ktorá vznikla r. 1891.[19]Vajanský bol pravdepodobne v divadle s Bronislavou Herbenovou (1861 až 1942), českou
spisovateľkou, manželkou Jána Herbena.[20]Snáď sa Vajanský v divadle stretol s pani (nie slečnou!) Ruženou Svobodovou, rodenou
Čápovou (1868 — 1920), českou spisovateľkou.[21]JaroslavVlček(pozriMenoslovautorov a
adresátov listov č. 131)[22]JánHerbenPhDr. (1857 — 1936) — český spisovateľ, novinár a
politik. V r. 1885 — 1886 bol redaktorom Národních listov, r. 1886 založil časopis Čas,
ktorý sa postupne stával tlmočníkom politiky realistickej strany. Herben redigoval časopis
až do jeho zastavenia r. 1915.[23]JaroslavVěšín. PozriMenoslovautorov a
adresátov listov č. 128.[24]GabrielCzeczetka(1833 — 1891) — svokor Jaroslava Věšína[25]TomášČernýJUDr. (1840 — 1909) — český advokát, politik
konzervatívnej orientácie, zemský poslanec, spoluzakladateľ Sokola a Zemskej banky, v r.
1882 — 1885 pražský starosta[26]Narážka naVajanskéhočlánokO dnešnom prúde v umení a
literatúre, Národné noviny XXII (1891), I — č. 6, II — č. 7, III — č. 8, IV —
č. 9. Svetozár Hurban analyzuje súčasné tendencie v európskom umení, vyslovuje sa za
umenie realistické, ale odsudzuje „nízky bezmyšlienkovitý verizmus“ a zanedbávanie
etických princípov v umení. Tu je snáď nepriama narážka aj na tie tendencie, ktoré podľa
Vajanského názorov reprezentovalo i dielo Vrchlického.[27]JosefHlávka(1831 — 1908) — český architekt a mecenáš. Jeho
pričinením bola r. 1890 otvorená Česká akadémia pre vedy, umenie a slovesnosť, ktorej
prezidentom bol až do svojej smrti.[28]Či Vajanského rokovanie s Hlávkom bolo úspešné, nepodarilo sa nám preveriť.[29]František LadislavRieger— PozriMenoslov…č. 89.[30]MilanNevole(1846 — 1907) — český chemik, docent na českej
technike v Prahe[31]AndrejHalaša— PozriMenoslov…č.
33.[32]LadislavStroupežnický— PozriMenoslov…č.
113.[33]JosefDurdíkPhDr. (1837 — 1902) — český filozof, estetik, od r.
1890 riadny profesor na Karlovej univerzite v Prahe, člen Českej akadémie[34]MáriaLaušmanová(1858 — 1933) — v tom čase členka operného
súboru Národného divadla v Prahe[35]Johanisbeeru od Lobkovica — t j. ovocného vína z Lobkovicových sadov[36]dociruje (z lat. doceo) — poučuje[37]František VěnceslavJeřábekPhDr. (1836 — 1893) — český
spisovateľ, od r. 1861 redaktor Národních listov, v r. 1870 — 1889 zemský poslanec, autor
celého radu umeleckých prác (Básně1857,Svatopluk1859,Veselohra1866,Kteras sláva omrzí1887 a iných)[38]AloisWiesner(1852 — 1924) — pražský nakladateľ, majiteľ
tlačiarne, veľkoobchodník. Svetozár Hurban udržiaval s ním obchodné i priateľské
styky.[39]Josef VáclavMyslbek(1848 — 1922) — významný český sochár[40]GabrielaPreissová, rod. Sekerová (1862 — 1946) — česká
spisovateľka, autorka próz zo Slovácka i známych dramatických prácGazdina
roba(1890),Její pastorkyňa(1891)[41]Vlk — t. j. Jaroslav Vlček[42]OtakarČervinka(1846 — 1915) — český spisovateľ. Za manželku mal
dcéru Františka Ladislava Riegra Máriu (1854 — 1895), českú spisovateľku.[43]FrantišekOndříček(1857 — 1922) — slávny český huslista svojej
doby, profesor majstrovskej školy pri Štátnom konzervatóriu v Prahe[44]VojtaSlukov(vlastným menom Jakub Vojta; 1847 — 1903) — český
herec Prozatímního a Národního divadla, od r. 1902 riaditeľ divadla Urania v Prahe. Bol
zakladateľom Ústrednej jednoty českých hercov.[45]František AdolfŠubert— PozriMenoslov…č.
119.[46]FrantišekŽeníšek(1849 — 1916) — český maliar, spolupracovník
Mikuláša Aleša. Zúčastnil sa pri výstavbe Národního divadla v Prahe a navrhol aj prvú
oponu pre Národní divadlo, ktoré zničil požiar r. 1881.[47]MikulášAleš(1852 — 1913) — veľký český maliar spracúvajúci
námety aj zo Slovenska a spolupracujúci so slovenskými časopismi[48]Išlo o českú jubilejnú výstavku, ktorú neskôr okrem Vajanského navštívili aj iní
Slováci. Pozri o tomVajanskéhočlánky:Česká
výstavka, Národné noviny XXV (1891), č. 58,České
slávnosti, Národné noviny XXV (1891), č. 76 aSlováci v
Prahe, Národné noviny (1891), č. 81.[49]JUDr. FerdinandTonder(1852 — 1916) — český advokát, predseda
Českej priemyselnej banky[50]Pri tejto príležitosti navštívilo výstavku 150 hostí zo Slovenska. Táto veľká skupina
pricestovala do Prahy 7. júla 1891 (Národné noviny XXII, 1891, č. 79), zúčastnila sa
výstavky i predstavenia v Národnom divadle. Z českej strany o tejto návšteve napísal napr.
JanHerbenčlánokSlováci na výstavedo
výstavného denníka Praha (z 9. júla 1891) a zo slovenskej strany o výstave s nadšením a
uznaním referoval AndrejKmeťv článkuČeská jubilejná
výstavka, Slovenské pohľady XI (1891), 493 — 497.[51]Autorom spomenutých hierZvíkovský rarášek(1883),Paní
mincmistrová(1885) bol český dramatik LadislavStroupežnický. František Šubert nezaradil do programu divadla ani
jednu z hier, navrhovaných Vajanským v liste, ale vybral Bozděchovu veselohruZkouška státnikova. EmanuelBozděch(1841 —
1889) — český dramatický spisovateľ. Jeho veselohraZkouška
státnikovavznikla r. 1874. O celovečernom programe, ktorý pripravilo pražské
Národní divadlo, pozri list č. 4.[52]Vajanský tu narážal na Preissovej hryGazdina roba(1890) aJejí pastorkyňa(1891), ktoré sa hrali v Národním divadle v Prahe.
Riaditeľ divadla František Adolf Šubert vyhovel Vajanského žiadosti.[53]JaroslavVlčekbol v Čechách najzasvätenejším informátorom o
slovenských kultúrnych snaženiach (napr. pri vydávaní diel slovenských autorov v českých
vydavateľstvách), a preto ho Svetozár Hurban odporúčal Františkovi Adolfovi Šubertovi aj v
tomto prípade.[54]VáclavViktorin(1849 — 1924) — český spevák, v r. 1887 — 1907
sólista — barytonista v Národním divadle[55]KarelBendl(1838 — 1897) — český hudobný skladateľ[56]ballabile (tal.) — baletná zborová vložka v opere[57]puncto (lat.) — čo sa týka, ohľadom[58]Martinský Dom slávnostne otvorili 13. augusta 1890. V Dome sa budovala knižnica a
zbierky, ktoré neskôr prešli do Slovenského národného múzea. O týchto snahách informoval
slovenskú kultúrnu verejnosť SvetozárHurbanv úvodníkuZa
naše múzeum a bibliotéku, Národné Noviny XXII (1891), č. 82.[59]Jozef ĽudovítHolubyprispieval do slovenských časopisov jednak
svojimi humornými rozprávkami a črtami, jednak sviežo písanými odbornými štúdiami
(Obrázky z Bošáckej doliny, Slovenské pohľady 1890, 323 — 337;Rozmanitosti z cesty z Bošáckej doliny do Liptovského Sv. Mikuláša,
tamže, 525 — 534, 557 — 566 a iné). V poslednom čase vyšli výbery z Holubyho umeleckých i
vedeckých prác (Čo fígeľ, to groš a iné rozprávky1955;Národopisné práce1958). Práve na tento svojský spisovateľský
záujem narážal v liste Vajanský.[60]V Slovenských pohľadoch (XI, 1891, 745 — 748) uverejnil Jozef ĽudovítHolubyštúdiuUkážka z botanomantie v Bošáckej
doline. V Národných novinách na r. 1891 nevyšiel ani jeden jeho
článok.[61]Herbárik Trenčianskych cievnatých rastlín Jozefa Ľudovíta
Holubyhobol najväčší z jeho štyroch herbárov. Obsahoval asi 20 000 rastlín.
Uložený je v Bukurešti.[62]Durcheinanderinner (nem.) — motanica, zmes, v uvedenom kontexte rozmanité knihy bez
ladu a skladu[63]Článok pod názvomUkážka z botanomantie v Bošáckej dolineodtlačil Jozef ĽudovítHolubyv Slovenských pohľadoch XI (1891), 745
— 748.[64]Hlavička listu: A „Pesti Napló“ Szerkesztősége — (Redakcia „Pesti Napló“).[65]IgnácAcsády(1845 — 1906) — maďarský publicista, románopisec, od
r. 1871 spolupracovník časopisu Pesti Napló[66]Conversation Lexikon. Správny názovAz Athenaeum kézi lexikona.A
tudományok encziklopédiáda, különös tekinetettel Magyarországra. Szerk. Acsády Ignácz 1 —
2 köt. Budapest (1891) 1893. (Príručný lexikon Athenaeum. Encyklopédia vied so zvláštnym
zreteľom na Uhorsko.)[67]V spomenutom Acsádyho lexikone sa skutočne objavila stať Tót nyelv és irodalom (II.
zv. s. 1773). Podľa zmyslu textu (slovenčina sa hodnotí ako dialekt češtiny) možno
jednoznačne usudzovať, že ju nepísal ani Svetozár Hurban a ani Jozef Škultéty. V
Predhovore (Elöszo, I. zv., V — VI.) sa neuvádza medzi prispievateľmi nikto zo
Slovenska.[68]V Acsádyho lexikone sa objavili stručné životopisy viacerých slovenských spisovateľov,
ale asi ani jeden z nich nepísal Vajanský.[69]Svetozár Hurban podľa všetkého nespolupracoval s Acsádym ani sám a sotva poradil aj
ďalších spolupracovníkov. Úvod k spomenutému lexikonu by tomu totiž nenasvedčoval.[70]Das ist mir Wurst (nem.) — to je mne jedno[71]Kollárov životopis v Acsádyho lexikone vyšiel v prvom zväzku na str. 925[72]V Acsádyho lexikone o Ľudovítovi Štúrovi nieto zmienky[73]Hurbanov životopis v Acsádyho lexikone vyšiel v I. zv., str. 787[74]Francisciho životopis v maďarskej publikácii nevyšiel[75]Sasinkov životopis v Acsádyho lexikone nevyšiel[76]Životopis Viliama Pauliny-Tótha v Acsádyho lexikone nevyšiel[77]Atheneum — jedno z najväčších maďarských vydavateľstiev v Budapešti založené r. 1868.
Jeho riaditeľom bol od r. 1891 Vérei József. Vo vydavateľstve Atheneum vychádzali veľké
encyklopedické práce.[78]Hlavička listu: Beseda Umělecká v Praze, Palác Hr. Lažanského, Františkovo nábřeží
1012 — 1[79]Karel VítězslavMašek(1865 — 1927) — český maliar, profesor
umeleckej priemyselnej školy v Prahe. Pre „Dom“ maľoval oponu (Národné noviny XXII, 1891,
č. 132).[80]Svetozár Hurban Vajanský požiadal, aby oponu zaslali na jeho adresu. Pozri list č.
10.[81]JaroslavSvátek(—?—) — český spisovateľ, v tom čase tajomník
Umeleckej besedy v Prahe[82]NelaVěšínová, rodená Czeczetková (1868 — 1962) — manželka
českého maliara Jaroslava Věšína, blízkeho priateľa Svetozára Hurbana[83]Nepodarilo sa zistiť, o koho ide.[84]Otec Věšínovej manželky GabrielCzeczetka(1833 — 1891) zomrel
pri katastrofe spomínanej v liste.[85]t. j. prácam, pri ktorých nejde o umeleckú hodnotu, ale o finančnú stránku[86]kleinlich u(nd) süslich (nem.) — malicherne a sladko[87]V redakcii Národných novín v tom čase pracovali Ambro Pietor, Svetozár Hurban
Vajanský, Jozef Škultéty a Juraj Čajda. Pozdrav sa teda týkal aj týchto
spolupracovníkov.[88]Adresa na korešpondenčnom lístku: Slavnému Predsedníctvu „Umělecké Besedy“ (J.
Ženíšek),Prag Praha, Böhmen[89]Opona pre „Dom; bola v Martine už 24. dec. 1891. SvetozárHurbanju v článkuOpona divadelná v „Dome“, Národné noviny XXII (1891), č.
152 opisuje veľmi podrobne: „Forma je takto myslená: uprostred rámu, bohato
ornamentovaného, nachádza sa obraz: letná zelená krajinka v jej úzadí na pravo vypína sa
pravý roh veľkolepého staviska so štíhlymi stĺpami, naľavo vidno Tatry v rannej hmle.
Krajinka osvetlená je práve vyšlým slnkom a celá jagá sa v jeho svetle. Uprostred bujnej
tráyy, pri kríčku bielo zakvitlom sedí alegorická figúra krásnej ženy, ovenčená lipovým
vencom. O jej lono opiera sa malé, utešené dievčatko, túli sa ako k matke. Bezstarostná
dôvera svieti z detských očú. Krásna žena drží v ľavej ruke lipový trojlist tak, že on
padá práve na vychádzajúce slnko. Originálna to myšlienka. Temno-zelenelé listy odrážajú
sa o mhlisto ohnivú guľu, ktorej okraje splývajú s nebom. U schodov, vedúcich na kolonádu
staviska, stojí silná figúra muža v málostrojnom obleku našich Hornonitriancov a drží v
ruke bezfarebnú zástavu so sokolom na špici žrďovej. Figúra je krásne kreslená a výtečné
maľovaná. Pod kolonádou v hodnej už diaľke, a preto v nejasnote tmolí sa ľud. Dolu
schodami v krásnom pohybe beží strojné malé dievča s vencom. Toto dievča je opravdovou
malou perličkou celého obrazu!Má vozduch, po stranách a spodku opony ornamenty, podobizne v pravom Palárik v ľavom
Záborský, pod obrazom nápis: „Bratřím Slovákům — Umělecká Beseda“.Vďaka za bratský, krásny a veľký dar!“[90]Reprodukcia obrazu opony zrejme vyšla v Světozore na r. 1891, pretože Věšínov opis je
dosť výstižný. Věšín jej reprodukciu musel vidieť asi v obrazovej prílohe tohto časopisu,
ktorú sme žiaľ pri zachovaných ročníkoch nenašli.[91]Tlačená hlavička listu: Ředitelství Královského Českého Zemského a Národního Divadla v
Praze[92]Vajanského list Ladislavovi Stroupežnickému sa zatiaľ nepodarilo nájsť[93]Manželkou Ladislava Stroupežnického bola AnnaTurková, členka
Národního divadla v Prahe.[94]Zrejme išlo o vypožičanie kostýmov pre polnočnú silvestrovskú scénu.[95]t. j. František AdolfŠubert— PozriMenoslov…č. 119[96]Roku 1891 vyšloStroupežnickémurozšírené vydanie knihyLidé směšní a ubozíz r. 1884 pod názvomZ Prahy a
venkova. V tom istom roku vyšla tiež jeho prózaVojtěch Žák,
výtečník. Tieto knihy asi posielal Ladislav Stroupežnický Vajanskému.[97]Vajanského Polnočná scéna Silvester(Mixtum compositum) vyšla v
Národných novinách XXII (1891), č. 152. | Vajansky_Korespondencia-Svetozara-Hurbana-Vajanskeho-II.html.txt |
SašaŽe sa „princ Saša“ dostal na tento svet, ktorý jedným deťom je materinskou láskou
pozláteným rajom, iným údolím plaču a podvedomého utrpenia, to mohlo sa stať iba tak, ako
stáva sa v povesti.*V krásosade nebeskom, kam rovno so zeme letí každá detská dušička, blahoslavene žily si
celé armády drobných duší — anjelov božích. Nebeský krásosad ožiarený bol zlatou záplavou,
milosťou božou, ktorá všetko pozlacovala. Láskou božou ožiarená obloha skvela sa ako zo
zlatej, trblietavej pavučinky utkaná, celé húšťavy nebeského sadu boly zlaté. Na stromoch
skvely sa zlaté plody: jablká, čerešne, broskyne a iné, všetky možné, cele podľa našich
zemských sformované druhy. Pod stromami stlal sa nádherný pokrovec zlatého machu, v ňom
žiarily najpôvabnejšie ľalije, nezábudky, omamujúce narcise, zamyslené múčenky, skromné
chudôbky a dychtivé prvosienky a stokrásky. Iba ruže tam nebolo, lebo ruža previnila sa
pýchou, a Hospodin i Závisť i Pýchu s inými nepeknými burinami vytvoril z raja.Ale div! nezábudka nemala belasé očká, útla ľalija nebola odiata v belostné lupienky,
narcisa neskláňala pôvabnú hlávku na jemne sformovanom zelenom stonku, strapatá hlávka
včasnej zvestovateľky jari, dvojfarebnej stokrásky, nepestrela sa v zelenom trávniku: ako
stromy, tak i kvety maly iba jednu farbu: všetky boly zlaté. Zlaté, ako kvet našej milej
kamarátky púpavy.No hoci boly zlaté, neboly nehybné a ťažké, ako zo zlata. Listy stromov i kvetov boly
také jemné, že pri najmenšom vánku sa rozševelily. A keď sa pohly, zazvonilo v nich a
zvučalo a znelo ako nesčíselné struny, zladené v lahodivé škály nebeských radostí.A v takte hudby, vybudovanej nebeským vánkom zo zlatých listov, jemná narcisa klonila
pôvabnú hlávku. Nezábudky potriasaly stonkami ako v tanci. Citlivé mimózy radostne otváraly
a zatváraly nádherné svoje kvety. A strapatá stokráska smiala sa celým zlatým očkom.
Slovom: celá nádherná nebeská príroda žila, zvonila, trblietala sa, živená večne prýštiacim
sa prameňom lásky božej.Ako šťastne žily si detské duše v ovzduší večnej lásky božej!Ledva sa ktorá detská dušička dostala medzi ne, v tej chvíli zabudla na utrpenie zemské,
na Bránu bolestí, cez ktorú i nevinné detské duše musely prejsť do slávy nebeskej. Ach,
nebolo medzi nimi ani jednej, ktorá by sa bola dostala do ríše večnej lásky bez bolesti a
utrpenia. Boly tu dušičky, ktorých telesný, pozemský pobyt zahubila neláska, iné
neopatrnosť, a zas iné nevedomosť. Boly dušičky utonulých, ktoré zúfalosť matiek vrhla do
náručia smrti, drobné duše krstených i nekrsteniec, odpravené so sveta násilne. Boly i duše
detí umierajúcich v ovzduší lásky a pečlivosti, z vôle božej. Ale ako všetky, i tieto
musely prejsť Bránou bolestí, zaťažené nádherným, no pálčivým bremenom sĺz materinských,
ktoré ako rosa diamantov skvely sa na priezračných krýdlach anjelov.Šťastie, že za bránou bolestí otváral sa nepriehľadný priestor pokoja a harmonie —
predsieň nebeského krásosadu, ríša Zabudnutia!Za cenu utrpenia očistené, večným zabudnutím časného blahoslavené dušičky dlejú si v
krásosade večnej lásky, v zlatom svete dobra a krásy.V svete, v ktorom niet ani sĺz, ani bolestí, niet pohnútky zla, ani jeho možnosti.Dieťa-anjel v rozkošnej svevoli, trblietavými krýdlami nesené, do zlatej pavučinky lapá
motýľov nádherných tvarov. Motýľ strepoce sa v priezračnej rúčke a rozplynie sa ako zlatá
hmla, lebo v sídle dobra niet možnosti zla.Kŕdlik anjelov prebehúva v zlatom stromoradí, niektorý z nich prekrbáľa sa na obláčku zo
zlatistej hmly — ale nemôže si ublížiť, ako nemôže sa uraziť ľahká vážka poletujúca v
rákosí nad vodami — lebo v kraji večnej lásky niet bolesti. Odtrhnutý kvet nevädne: sotva
odtrhla ho samopašná rúčka, už opäť skveje sa na stonku, nádherný a svieži. Kvitne v ríši
nepomíjajúceho, večného…Stalo sa raz, keď odchýlila sa brána nebeská, ktorou anjel, Posol boží, prinášal zo sfér
Neznáma novú dušičku, že jeden z anjelov, neposedný a samopašný, vykukol z brány. Vykukol
iba jedným očkom, lebo svätý Peter, nevrlý a prísny ako všetci starí ľudia, ktorým sverené
je dôležité dielo, hneď odšupnul ho stranou a prirazil dvere. Ale i pohľad jedným očkom
dostačil, aby neposedný anjel zostal vo vytržení, ako každé dieťa, ktoré zazrie nevídanú,
pestrú hračku.Dolu, dolu pod nebeskou bránou, anjel zazrel čosi ako hračku, nepatrné, ale nádherné
nevídanou, v nebeskom sade nejestvujúcou pestrotou. Bolo to belasé a zelené a pokropené
všetkými možnými odtienkami farieb nikdy nevídaných.Bola to zemeguľa — svet obotkaný všetkými slasťami a strasťami života — ale samopašnému
anjelikovi zdalo sa to veľkou pestrou guľou, s ktorou nevýslovne zachcelo sa mu pohrať.Od toho času zvedavý anjel stal sa nevrlým a smutným. Nebeský sad so všetkou večnou
nádherou zdal sa mu všedným a nudným. Nič sa nemenilo, nič nepomíňalo.Bolo tam všetko — pre všetkých. A práve to bolo nemilé a neradostné, lebo bolo jednaké,
bez rozlišovania a zmeny.„Ach, keby som sa mohol pohrať s tou krásnou pestrou guľkou!“ — zatúžil anjel. A táto
túžba ho už neopustila. Ponevieral sa po zlatom nebeskom sade bez vôle.A nielen že sám bol nespokojný: nespokojnosť chytala sa i iných anjelov.„Keby sme sa mohli pohrať s tou krásnou pestrou guľôčkou!“ vzdychal pred nimi, oznamujúc
im svoj nález. A vykrášlil im ho tak vábne, že húfy anjelov, tých drobných a
najdrobnejších, prestávaly sa hrať. Postávaly ich celé regimenty pri nebeskej bráne, aby
mohli tiež, čo len jedným očkom zazrieť čarovnú pestrú hračku, visiacu tam kdesi za bránou.Svätý Peter zprvu nevšímal si postávajúcich anjelov. No keď prichodili znova a znova,
spýtal sa, čo by radi?„Chceme sa pohrať s tou peknou guľôčkou,“ ukázal za bránu rúčkou anjel, čo ju v zvedavej
samopaši objavil.Svätý Peter sa nesmyselnej žiadosti iba usmial. No keď anjelici prichodili znova a
znova, zavolal nebeského Strážcu (lebo medzi toľkými maličkými i v nebi musí byť niekto, čo
si dá s nimi rady).Uvidiac Strážcu, anjelici nie že by sa boli zľakli, lež stali sa ešte smelšími. Na jeho
otázku nespokojný anjelik vzdorovite opakoval svoju žiadosť:„Chceme pestrú guľku, čo visí za bránou!“ A dôrazne dupnul nôžkou.Anjel Strážca, ako i svätý Peter, usmial sa láskave, a nespokojný anjelik, posmelený,
zdupotal nôžkami:„Chceme sa hrať s peknou guľkou za bránou!“Anjel Strážca sa zachmúril. Anjelik náhodou rozpomenul sa na zvyky zlých detí, ktoré
vymáhajú si hračky krikom, dupotal nôžkami, a dotiaľ dupotal, kým Anjel Strážca nevyšiel z
trpelivosti a sa nenamrzel.Keď sa Anjel Strážca namrzel, lapil nespokojnú dušičku za krýdlo, a šups! vystrčil ju
predo dvere.Bolo to od Anjela Strážcu iste veľmi, veľmi kruté a nerozmyslené. Ale on si myslel, že
koná správne — i zaprel vrátka.Neposedná dušička zostala vonku, pred bránou nebeskou. Prirodzene, preľakla sa, začala
trepať drobnými pästičkami na vráta a dupotať nôžkami. A keď sa vrátka len neotváraly,
stíchla a uplakaná utúlila sa na prahu, vo verejách.Pestrá guľôčka tam kdesi ďaleko, ďaleko točila sa, ani zakliaty zámok na stračej nôžke.
Točila, trblietala, pestrela sa v žiari padajúcej z vysokých sfér nadzemských…Keď Anjel Strážca otvoril vrátka, že vpustí samopašnú dušičku dnu, tej tam už nebolo!*Stál samopašný anjelik v kútku za bránou, dívajúc sa dolu na pestrú guľôčku — stál
hodinu, možno i deň, alebo týždeň. Možno bolo to i rok, alebo dva — ktože ho vie?! — keďže
pre večnosť nieto miery.Dnu v raji zdalo sa to iba minútkou; ale vonku, v šerom kútku, kde nebolo ani božieho
svetla, ani veselých piesní, bolo to kus večnosti.Chvíľou predtým, ako Anjel Strážca chcel vpustiť samopašného opäť dnu, letel okolo brány
nebeskej jasný anjel so žiariacou hviezdou na čele. Malý ho poprosil, aby mu otvoril vrátka
nebeské.Ale anjel bol anjelom života, on z vôle božej roznášal po svetoch drobné iskry-dušičky,
ktoré tam potom, na miestach určenia, stávaly sa deťmi. Ani jednu nemohol vniesť do raja,
lebo to bolo zas úlohou jeho druha, anjela smrti.Ľúto bolo anjelovi života skrehnutej dušičky pri vrátkach — i nerozmýšľal veľa: ukryl ju
pod krýdla a vychopil sa s ňou dolu na zem.Bol to úžasný let! Cez hluché, pusté temnoty, v ktorých len kde-tu svietily hviezdy,
neschodnými veternými cestami. Ale hviezda, žiariaca na čele anjelovom, svietila medzi
rodiacimi sa a umierajúcimi svetmi. Anjel života znal, kadiaľ letieť najkratšou cestou
rovno k zemi.No keď doletel, zarazil sa nad ťažkou otázkou: kam s dušičkou, sobratou pri vrátkach
nebeských?! Pre všetky iskry-dušičky mal miesta vopred určené vôľou Božou — iba pre túto
nie.Pomyslel si, že bude najlepšie položiť ju zasa ta, kde ju sobral. Ale ako letel ponad
zakvitnutú lúku, anjelik vykukol zpod jeho krýdla a hop! skočil na zem, na rovné nohy.Lúka pestrela sa najrozličnejším kvietim. Boly tam celé sbory opravdovej žltej púpavy,
celé družiny belasých zvonkov, veľké kvety blatúcha, obrovské prvosienky, pod kríkom
opozdené fialky a po stranách veselého potôčka ani štetcom pretiahnutá belasá obruba,
opravdové nezábudky, nezábudky s belasou hlávkou a žltým, výrazným očkom! Nad vodou pekne
učesané biele brezy a na medzi nádhera nevídaná: celé kry voňavých, poľných ruží.Zaradoval sa Samopašný toľkej kráse i žblnkol rovno do potôčka. Vlny láskaly mu nôžky,
kvety potriasaly hlávkami, akoby ho vítaly, a na blízkom strome ktosi milo zavolal:„Kuku! kuku! Kukaj, aký krásny je ten svet boží!“A Samopašný kukal, prizeral sa a cele zabudol, že on patrí do iného sveta, že sa sem
dostal iba za trest.Anjel života dávno odletel svojou cestou a on ešte vždy brodil sa v potôčku. Trhal
kvety, hádzal ich na vodu a ona unášala ich rýchlym prúdom do diaľky. Na dlhom rákosí
neslyšne strepotala sa zelenkastá vážka — a on už i lapil ju za lesklé, trepotajúce sa
krýdlo. Z neopatrnosti vytrhol jej lesklé krýdelce — neborka vážka padla do vody a utonula.
Anjel-Samopašník po prvý raz zkazil, čo mu bolo na hračku — i potešil sa svojmu zlému činu
a rozosmial sa!Po tomto napadla ho nedobrá vôľa zkúšať, čo by sa dalo zkaziť a prevrátiť naopak — práve
ako rozpustilé deti, ktoré nemajú pokoja, kým nezkazia drahú hračku, čo im bola pre radosť.
Trhal kvety a hneď ich odhadzoval. Plašil vtákov, naháňal zelené lúčne kobylky, že v
strachu neborky skákaly cez vodu, cez ohradu, kým sa im nepodarilo skryť sa s očú
zlatokrýdleho tvora. Samopašný skákal za nimi, až vhupol do bažiny. Zamazal si nôžky až po
kolená. Jaj! to vám až bola radosť! Behal po blate s takou rozkošou, že sa celý zablatil,
ba i pokrkval si zlaté krýdelcia, a napokon bol ako ozajstný uličník.Keď anjel života svedomite vykonal uložené mu dielo, prv, než by sa bol vrátil do neba,
nazrel na lúku, že vezme dušičku a položí ju ta, odkiaľ ju vzal: za vrátka nebeské. Ale
nevidel tam nikoho. Iba zablatený uličník vesele behal tam v kaluži za žabkami. Prirodzene,
nepoznal v ňom dušičku-anjela — i odletel svojou cestou.No čo by ho i bol poznal, samopašník by mu nebol šiel. Na zemi, na ktorú sa takto
dostal, nachodil nové a nové krásy. Z diaľky ustavične sa ozývalo veselé: „Kuku! kuku!“ a
vábilo ho ďalej.Prešiel lúku, preskočil hrádzu — potuteľné „kuku“ vždy kdesi pred ním, vábilo, volalo
ďalej, až prišiel do lesa.Tam sa zarazený zastavil.Miesto slnečnej žiary ovial ho chlad a hlboké, velebné ticho… Nehybne stály nepriehľadné
sbory borovíc, sťa stráž pokoja, ktorý sídlil kdesi v tajomnom šere lesa. Hore, vo vetvách
voňavého ihličia šumelo a znelo zhlboka, pridusene, ako doznievajúca ozvena v chráme
prehrávaného chorálu.Samopašný počúval…Zrazu vyrušil bo spev. Zavznel do hlbokých velebných zvukov lesa a niesol sa ním, jemný
a tklivý — piesenkou pôvabnou a takou vábnou, že Samopašný ako očarený šiel za spevom.Na malej čistinke v lese mladušká mať uviazala o dve jedle bielu plachticu a hojdala
svojho synka. Hojdala ho a spievala mu. A pieseň niesla sa voňavým lesom, ako hudba
nebeská.Spevom očarený anjel nerozmýšľal veľa — šups! už aj bol v kolíske. No spiace dieťatko sa
prebudilo, azda sa i zľaklo, a začalo plakať.Mať vzala ho z kolísky, láskala ho a pritisla dieťa k teplým prsiam.A na tvári dieťaťa rozliala sa blaženosť, akej anjel nevídaval ani v sieňach nebeských…Zvedave i túžobne privinul sa i anjelik do náručia matkinho… ale malý zurvalec opäť
zbadal votrelca i drugal do neho nôžkami, kým neodletel.*Od tej chvíle Samopašný opäť stal sa nespokojným.Ako v raji nevýslovne zatúžil za pestrou hračkou, tak teraz silne žiadalo sa mu, aby i
on mal kolísku, aby ho mamička hojdala a spievala mu najkrajšie piesne. I namyslel si, že
prejde horou a vyhľadá si kolísku pre seba.Prešiel anjelik horou, prešiel poľom, až konečne našiel plachticu, zavesenú na konároch
košatej hrušky. No i v tej bol nezmestný zurvalec, cele podobný tomu prvému! Tak vodilo sa
mu i ďalej, v osade, kde našiel síce veľa najrozličnejších kolísok: prosté s červenými
nevábnymi perinkami, kolísky lipové, maľované i vyrezávané, kočiariky s čipkovými
záclonkami a bielymi vankúšikmi z páperia — no ani jedna ani jedon z nich nehol prázdny!
Všadiaľ trepotaly sa rúčky a žiarily očká! A všetky, spozorujúc votrelca, bránily svoje
právo, vrešťaly cele nepekne, ba i drugaly do neho nôžkami, kým neodletel.No anjelik dokázal sa veľmi vytrvalým. Hľadal ďalej, hľadal, kým len nenašiel, čo
hľadal!V meste, kde pochodil rady skvostných svetlíc, našiel kočiarik vystrojený ani pre
princa. Bol biely, ako z cukru, záclonka, ani najjemnejšia pavučinka visela na zlatých
prútkoch. Vystlaný bol hodvábom, kolieska točily sa nečujne a celý kočiarik hojdal sa ani
na vlnách.A čo bolo najhlavnejšie: kočiarik bol prázdny!Prirodzene, anjelik nerozmýšľal veľa: huš! a už si hovel v kočiarku, ani zlatý pavúčik
za tkanivom hodvábnej pavučinky.Ktosi rozhrnul záclonku a sklonil sa nad kočiarom…Samopašný zazrel lásku sľubujúce oči…Samopašný našiel mamičku!Samopašný zatlieskal rúčkami.A mamička sa usmiala.*Týmto už i končí sa povesť o anjelikovi-samopašníkovi, ktorá, možno, ani nie je cele
pravdivou. Možno anjel-dušička iným nejakým spôsobom dostal sa do kočiarka. Možno, že i on,
i kočiarik dostali sa k maminke proti jej vôli, že si ich maminka ani nežiadala. A nebodaj
to tá dušička i vycítila a preto v očkách anjela-dieťaťa toľko clivej výčitky, vážneho
smútku a sklamania, ako v očiach človeka, ktorý prešiel školu bolesti.*Dieťatko nazvali Sašom a pozdejšie ho zvali „princ Saša“.Nestalo sa to iba náhodou, že ho prezvali princom: malý Saša bol útly, no jeho rúčky a
nôžky, celé biele tielko malo najkrajší tvar umelecky vypracovanej bábky. Sašove vlásky
boly žlté ako pravé zlato, a vlnily sa v prirodzených prstienkoch. Všetko na ňom bolo
drobné, súmerné a súladné — ale očká, veľké sivé očká ani trochu k nemu nepristaly. Neboly
to veselé oči dieťaťa, boly to oči dospelého človeka, s clivým, nevídaným u detí výrazom
smútku. Nasladnuté nevinou, prehĺbené sklamaním, neztrácaly v nich zažatej iskierky dôvery.
V Sašových očkách stenala žaloba, i šveholila túžba po nežnosti.Saša narodil sa v bohatom dome, mal šumnú maminku, ktorú od prvého záblesku povedomia
strašne miloval. Ale šumná maminka ľúbila vychádzky, zábavy; ona rada tančila a najmä
ľúbila samú seba. To všetko, ako závistní nepriatelia, stavälo sa medzi malého Sašu a veľkú
maminku.Saša narodil sa koncom leta, keď dni sú ešte krásne, noci teplé, prítuľné a voňavé
odkvitajúcou rezedou a nočnou fialou. Saša hovel si alebo pri maminke, alebo v kočiariku
vystlanom belasým hodvábom a bielym batistom. Obyčajne usínal v jej náručí, uláskaný
teplotou jej objemu a hudbou slov, ktorými sa mu radostne privrávala.Pozdejšie sa stávalo, že kočiarik vyvážali von do záhrady. Tam odokryli záclonku,
rozviazali vankúšik — ach, to bolo už menej príjemné! Najmä keď nastaly chladné noci a za
nimi studené sychravé rána — a keď kočiarik hneď z rána zaviezli do záhrady, kde začínalo
byť vlhko a chladno. Polonahý malinký Saša vystavený bol chladu i vlhku, lebo čipky a
hodváb nedostatočne chránily útle tielko. Najmä keď pod chvíľou padol chladný dážď, vialy
jesenné vetry, keď prvý mráz neočakávane spálil celú nádheru panskej záhrady.Prišla zima, tuhá zima. Saša opäť prebúdzal sa vo voňavom, teplom ovzduší, v chyži, kde
celé noci tušil teplú maminku v svojej blízkosti. Ach, aký býval spokojný a šťastný!No po radostných nociach nadchodily kruté dni: maminka zabalená v zamate a drahých
kožušinách odchodila sa korčulovať a Sašu vynášali na otvorenú chodbu — v kočiariku síce,
ale takom chladnom, že biedny malý princ Saša vynášaný bol potom z neho napolo skrehnutý.Obyčajne, keď maminka vyhriata prichodila s prechádzky alebo kĺzačky, prinášaly jej
malého Sašu skrehnutého do vonnej, teplej chyže — a on zmorený zaspával v jej náručí. A
jedine tieto chvíľky udržovaly malú, životom skrehlú dušičku v nežnom tielku Sašovom.Keď už bol väčší, keď už vládal sedieť sám a bez pomoci premávať sa s miesta na miesto,
brávali ho do kuchyne, posadili na dlážku. Saša sedel tam v kútku celé hodiny. Trpelive
vyčkával, kedy prinesú mu mliečko. Časom naučil sa liezť z jedného kúta do druhého: jednu
nôžku podložil pod seba, druhú vystrel a kĺzal sa na hladkom mramore ani na ľade.Ale mramor bol neľútostive studený a neborák Saša popri radosti zasa len býval uzimený a
zasa len ťažko čakával chvíľku, keď mala maminka prísť zo zábavy, s prechádzky, alebo z
dobročinného spolku, kde starávala sa o chudobné deti. Vtedy Sašu obyčajne narýchlo
preobliekli, stiahli s neho uváľanú, mliekom zaliatu košieľku, a obliekli do inej, aby sa
maminka z neho potešila.No stalo sa raz, že maminky za dlhý čas vôbec nevidel a maminka nevídala jeho!Bolo to ku koncu zimy; vonku ukazovalo sa slniečko, sneh topil sa na streche a kĺzal sa
s veľkým hrmotom na chodníky, kde za krátko menil sa v kaluže blata. Na streche čosi-kamsi
zjavili sa vrabce a dali sa do tuhej hádky nebodaj o tom, či to už ide byť jar a či len
slnko robí si žarty a hrá sa so zimou. Na trhu zjavily sa prvé snežky-ladoňky, medzi nimi i
nádherne fialový kalich konikleca, odiaty v srstnatú bundičku. V mestskom parku odvážlivý
kos pokúšal sa naraziť jarnú svoju nótu, tiahlu a vábivú, a na oschlých chodníkoch deti,
ani ožité mušky, začínaly sa hrať „na blšku“.Slnko vyvábilo na prechádzku i maminku so Sašom.Vyviezli ho v novom kočiarku, v bielych šatách a bielej čiapke s veľkým parádnym
strapcom. Zpod nej kučerily sa žlté jeho vlásky a v slnku svietily ani ozajstné staré
zlato.Prvá prechádzka na slnkom zaliatom chodníku — prvá radostná prechádzka v ústrety
prichádzajúcej jari!Večná škoda, že trvala krátko — že za ňou nasledovaly dni neradostné, dni i noci nových
utrpení malého Sašu!Maminka na prechádzke prechladla (i Saša nepokojne prehadzoval sa v svojom kočiarku),
dostala nádchu a z opatrnosti dlho-dlho nevychodila z izby. Sašu odlúčili od nej úplne —
vraj aby i on od maminky neochorel. V noci spával v malej iziebke pri kuchyni, vo dne
sedával v kuchyni, nevrlý bez maminky a rozplakaný pod chvíľou. Slúžky maly práce s varením
i okolo chorej maminky, na Sašu veľmi nestačily myslieť.Ani nemyslely: daly mu do rúčky hračku, tou tĺkol o mramor; ak sa zunoval, poplakal si
tíško, ľútostive, i zasa zatíchol…Tak presedel na chladnej dlážke, tichý a mimoriadne smutný, ani umoknuté kuriatko,
niekoľko dní.Raz lekár, idúc od maminky, ktorú liečil, náhodou zastavil sa v kuchyni. Videl Sašu, ako
sedí na zemi odiaty len v košieľku, sedí trpelive, iba v očkách výmluvná žaloba… Na líčkach
i tielku načervenkasté fľaky už šupiacej sa kožky! Saša bol chorý, neborák Saša mal
šarlach, i prekonal ho bez toho, aby ho boli liečili. Bez toho, aby si toho boli povšimli!Prirodzene, teraz už vzbúril sa celý dom! Teraz ho už uložili do postieľky, napájali
liekmi, striehli každé dýchnutie — keď už prekonal ťažkú chorobu nikým neošetrený,
neuláskaný — sám s neuvedomelým svojím detským žiaľom celé smutné dni a prebolestené noci…*„Princ Saša“ ozdravel — no hoci išlo mu už na druhý rok, nevravel — iba očká, tie
zvláštne očká, plné nevysvetliteľného žiaľu, prevrávaly vďačnou láskou, kedykoľvek sa mu
niekto prihovoril.Miesto varovkyne dostal Saša slečnu-vychovávateľku — a tým, zdalo sa, svitly pre neho
lepšie časy. Slečna sa s ním bavila, spievala mu, brala ho do náručia — no keď z vďačnosti
nežnej svojej dušičky ovíjal jej hlavu ramienkami, potajomky bila ho po rúčkach — lebo jej
zkazil účes. Nové sklamanie dovŕšilo bolesť srdiečka, túžiaceho po objatí lásky: zo Sašu
stávalo sa veľmi spôsobné, veľmi dobre vychované, ale večne smutné dieťa.Prišla jar, prišla v celej svojej kvetúcej paráde. V záhrade zakvitly vonné fialky,
odvážné kašky, hrdé tulipány i sbory výrazných sirôtok, každá inak zafarbená a všetky ani z
najdrahšieho baršúnu. Saša, zadivený nad bohatstvom kvetov, chodil od hriadky ku hriadke —
no najviacej vábil ho trávnik prekvitlý zlatom milej detskej kamarátky, púpavy. Stával
medzi ňou nehybne, očarený; v nemom obdive prihováral sa jej nemou, ale výmluvnou rečou
rozjasaných očiek.Vozili ho do záhrady každý deň, skoro z rána, a býval tam až do noci. Obyčajne
prichodila za ním maminka — a tu bývalo Sašovi veselo! No potom maminka odišla kamsi,
odišla k moru na dlhý, dlhý čas — a Saša zas býval sám. A často i bez dozoru. Záhrada bola
ohradená vysokým mrežovým plotom, dnu nemohol nik a Saša nemohol von. Zprvu plakával, keď
vtisli mu do ruky koláč a posadili ho do vozíka, z ktorého nemohol vypadnúť — alebo len
posadili na rozostrený koberec. Mal vôkol seba drahé hračky, parádnych medveďov, veselého
pajáca, zajáčka, a kto zná aké nevídané, ale nehybné veci — no Saša túžobne pozeral na
lienku voľne lezúcu po tráve, na vrabca, hostiaceho sa na malinách, na štebotavú lastovicu
voľne preletujúcu v oblakoch. Naťahoval po nich rúčky, no ani lienka, ani vrabčiak si ho
nevšímali. I preletujúci motýľ šiel nevšímave za svojím dielom.Jedného dňa Sašu uložili do kočiarika. Bol v záhrade sám. Najprv rozžialený plakal dlho,
dlho, potom zaspal. Vo sne sa mu zdalo, že ho maminka vzala do náručia, že ho laská,
bozkáva na čielko, líčko, ústočká… Bol to krásny sen, Saša sa radostne usmieval. Keď
otvoril očká, aby pozrel na maminku, zarazil sa.Pri kočiarku stál veľký pes, Dunčo, a zvedave pozeral na Sašu. Saša sa zprvu hrozne
zľakol, už-už krívil ústočká na plač — no Dunčo hľadí na neho verne, ani najlepší priateľ,
líže mu rúčky, líce, ústka a radostne skučí.A Saša sa rozosmial! Chytil Dunča za dlhé chlpaté uši a privinul sa k nemu… v tom sa
kočiarik zvážil a hop! Saša s Dunčom skrbáľali sa na trávnik!Dunčo prirodzene uskočil ani strela — ale hneď zas priplazil sa k Sašovi a túlil sa k
nemu i pozeral mu do očú, sťa by ho prosil, aby sa nehneval…A Saša sa nehneval. Objal Dunča okolo krku, privinul sa k nemu a oddane pritkol hlávku k
svojmu novému kamarátovi.Od toho času boli nerozluční.Náhle Dunčo počul, že Sašu vezú do záhrady, tužibuď! už stál na stráži, ako by sa dostal
do záhrady. Ak bol Saša sám, prichodil k nemu dverciami, ktoré naučil sa otvárať.
Pozdejšie, keď dvere zamkýňali na kľúč, podhrabával sa popod plot, alebo sa prepchával
pomedzi mreže, čo bola vec dosť ťažká, lebo Dunčo bol veľký a mreže boly tesno jedna pri
druhej. Ak ho našli so Sašom, neraz oboch v sladkom spánku — zlatovlasá, kučeravá hlávka v
chlpatej bunde Dunčovej — hrešili oboch, a Dunča odbíjali, ale on prichodil zas, akoby
znal, že malý kamarát vyčkáva ho s radostnou nedočkavosťou.Akoby nie! Dunčo bol nielen tichým spoluspáčom, ale i hotový do hry, akže sa Sašovi spať
nechcelo. Kočiš Miško naučil ho všeličomu: vedel prosiť, preskakovať, líhať na povel a zasa
bežať do kola a vrtieť sa za chvostom. Náhle sa Saša rozosmial, Dunčo už skákal, prosil,
točil sa ani na nájom… a Saša sa smial a smial, a bol by komedianta Dunča od radosti
zadusil!Ale neborák Saša nevedel, že ani Dunčova láska nie je neošemetná!Ledva sa Dunčo dostal do záhrady, prvé bolo posliediť dovôkola, poňuchať v kočiariku,
pohľadať v tráve, čo má kamarát Saša dobrého.A že figliar Dunčo hľadel, aby sa neoneskoril, obyčajne vždy našlo sa niečo dobrého:
koláč s hrozienkami alebo s tvarohom, cukrovinka, rožtek, chlebík s maslom, alebo vše i
kúsok šunky so žemličkou. Dunčo bezohľadne vysnoril, čo len bolo, a ani sa veľmi
neobzerajúc, pojedol všetko. Dunčo mal Sašu neslýchane rád, bol by za ním istotne i do vody
skočil, ale mal veľkú nectnosť, že čo vysnoril, už to bolo jeho! Ba čo viac, zbadal, že
Sašovi dávajú i mliečko do fľašky s cumlíkom (hoci bol už na to trochu veľký) — Dunčo
naučil sa pekne mlieko vypíjať cumlíkom do kvapky! Táto kamarátova nectnosť nemohla malému
Sašovi zostať tajnosťou, preto pozdejšie, keď Saša býval hladný, i plakával, a bránil si
svoj diel. Ale keď Saša sovrel rožtek oboma rúčkami, Dunčo dovtedy díval sa mu do očú,
dovtedy krútil chvostom, kým len Saša sám nepodal korisť nanasýtnemu kamarátovi. Potom
obyčajne sa rozželel, objal Dunča okolo krku a skryjúc zlatovlasú hlávku v jeho chlpatej
bunde, plakal dlho, usedave…A kým Saša plakal, hriešnik vytrvale sedel pri ňom, kajúcne žmúril oči, a len potajomky
sa po dobrých veciach zalizoval — — —Tak prechodilo leto, krásne horúce leto. Malý Saša už cele zvykol na záhradu, na svoju
samotu, trpelive snášal veľké horúčosti i hlad. Lebo varovkyňa viacej dbala o svoje zábavky
a svoje kamarátky, ako o Sašu. Vedela, že sa mu v záhrade nič stať nemôže — a pre veľké
žiale malého srdiečka Sašovho nemala smyslu!Raz v noci po dlhej suchote spŕchol prudký lejak. Príroda osviežela, i vtáctvo ožilo. Na
mokrých strechách vesele čvrlikaly mladé vrabce, lastovice lietaly vysoko vo vlhkom
vzduchu, loviac lietajúci hmyz. Roľníci rezko poberali sa s pluhmi na zmäknuté, stračou
nôžkou a ohnicou pestré strniská. Husi s gagotom opieraly sa v rozvodnenom potoku, a veselé
deti brodily kalužiami na ceste.Radostného rána použil i Dunčo k veselej prechádzke. Kočiš Miško šiel brodiť kone za
mesto do rieky. Vybral sa i Dunčo. Skočil do rieky i on. Potom vysnoril zajáčka a dlho-dlho
brúsil za ním zakvitlou mokrou trojkou. Napokon cestou, nevyberajúc chodníka, sa dokonale
zablatil. Sotva prišiel domov, letel rovno pozrieť, či je kamarát Saša v záhrade (lebo mu
nebodaj i prišla chuť na niečo dobrého).A kamarát Saša nielen že bol v záhrade, ale už i Dunča trpelive čakal za vrátkami. Dunčo
radostne zaskučal, pobehal okolo plota a napokon smele medzi mreže — za Sašom!Zvítali sa veselo; Dunčo hneď z príchodu vymámil od kamaráta rožtek. Hrali sa ako znali.
Ale keď prišli na poludnie pre Sašu, našli ho zablateného, ufúľaného ako nikdy — jeho, i
hriešnika Dunča, ktorý ho tak špatne doriadil!Sašu umyli, preobliekli, a Dunča za pokutu uviazali pod kôlňou na reťaz.Tým i skončilo sa jediné potešenie malého Sašu.Zarazený stával pri vrátkach, ohorenú tváričku tisnúc na necitné mreže, ktoré delily ho
od najmilšieho, jediného kamaráta Dunča! Dunčo, uviazaný na reťazi, len z ďaleka pozeral k
Sašovi, ich rovnako smutné oči stretaly sa v clivom, túžobnom pohľade… Saša z diaľky vábil
Dunča lahôdkami, Dunčo podnecujúco štekal, akoby volal Sašu pohrať sa, poležkať si na jeho
mäkkej chlpatej bunde, ako obyčajne… No mreže nepovoľovaly — márne búšily do nich drobné
pästičky… a márne rozpajedený Dunčo hrýzol železné ohnivá — reťaz prehrýzť nevládal!Napokon túžba zvíťazila!V jedon deň Saša múdrym svojím rozumčekom vyhútal, ako dostať sa k väznenému kamarátovi.
Podarilo sa mu prestrčiť hlávku medzi mreže, ako vídal Dunča, a hľa, potom už pretiahol sa
celý! Šlo to ťažko tesnou medzierkou, i oškrel sa, i spadol s múrika… Ale hneď sa sobral, a
šťastný, preradostný poberal sa za kamarátom.Predstavte si radosť oboch zo šťastného svídania! Dunčo skákal, brechal od radosti, a
Saša zvalil sa mu rovno okolo hrdla, nadstavujúc Dunčovi rúčky, tváričku, ktoré on v
náramnej radosti olizoval.Čo potom prišlo, bolo desné!Večer našli neboráka malého Sašu utopeného. Spadol do nádržky pri studni, náhodou plnej
vody… Dunčo celé popoludnie zúfale na reťazi vyl, no pomoci nedovolal — a sám pomôcť
nemohol!Bledá tvárička biedneho Sašu i po smrti usmievala sa anjelsky dobrým nežným úsmevom.
Zlaté kučeravé vlásky ovíjaly ju jemnou zlatožiarou trpiteľa. A ten úsmev akoby tlmočil
odpustenie tým, ktorí sa v živote proti nemu previnili… Život naučil ho iba trpieť, na
kratučkej púti malá jeho duša prešla dlhou školou bolestí.*Letel anjel života, letel opäť z ďalekej púti svojho poslania, z oblasti zemskej do sfér
nebeských! Ako priletel k bráne raja, videl známu, skrehlú dušičku zimomrave stáť pri
vrátkach. Vlásky mala zlaté, krýdelcia previevaly jej v radostnej túžbe, ale v očkách clivá
žaloba, ktorej, keď ju niesol od vrátok k zemi, v očkách nebolo…Ľútostivý anjel nežne vzal dušičku do náručia a vniesol ju do slávy nebeskej. | Podjavorinska_Sasa.html.txt |
Částka prvá. Na březích řeky OranžeDne 28. ledna 1854 dva mužové, odpočívajíce ve stínu obrovské vrby smuteční, hovořili
spolu, zírajíce s napnutou pozorností na vody Oranže. Řeka ta Holanďany Groote-river,
tuzemci Karib čili Garip zvaná, jest nejznačnějším veletokem na předdhoří Dobré Naděje;
závodíť s třemi mohutnými žilami Afriky: Nilem, Nigrem a Zambézem. Podobně těmto má i ona
své ručeje, bystřiny a vodopády. Někteří cestovatelé afričtí, jichž jména jsou známá podlé
jedné části úvodí Oranže, chválí jednohlasně čirou jasnost vody a krásu břehův řeky této.Oranž zabočuje v tomto místě k pohoří Vévody Yorkského a poskytuje zrakům diváka
rozkošného podívání. Nedostupné skaliny, mohutné balvany, omšené pahejly stromů stářím
zkamenělé, hluboké rozsedliny skalní, charé spousty lesů, sekerou dosud neposkvrněných: vše
to věnčeno v pozadí Pohořím Garipským tvořilo obraz neskonalé krásy a mohutnosti. Vody
řítily se tu s výše čtyř set stop ve propast. Proti proudu spatřovalo se klopotné vření
padající tekutiny; dolů po proudu pak jevil se zrakům chmurný vír rozpěněných vod, nad
kterýmž vznášela se hustá mlha vodních par, pruhovaná sedmi barvami duhovými. Z propastě
zavzníval rachot ohlušující, jejž ozvěna skal mnohonásob sesilovala.Starší z mužů, jež bezpochyby náhoda obmýšleného výskumu zavedla v tyto končiny jižní
Afriky, nevěnoval hrubě pozornosti luzným krasám přírody, zraku maně se naskytujícím. Týž
netečný cestovatel byl lovec z kmene křováků a v pravdě ušlechtilým vzorem chrabrého
plemene tohoto. Jméno křovák — anglicky bushman — odvozeno jest z holandského názvu
Boschejman a značí doslovně člověka v křoví žijícího. Hromadné pojmenování přisluší
kočujícím kmenům, křižujícím severozápadně od osady Kapské. Žádná z rodin křováckých není
osazena v sídlech stálých; těkají toulavě v končinách mezi Oranžem a Východním Pohořím,
drancujíce dvory a plenice úrodu pánovitých osadníků, kteří zatlačili je znenáhla na pustá
lada neúrodného vnitra, kde trčí z půdy více kamení než bylin. Křovák, o němž mluvíme, byl
asi čtyřicátník vysokého vzrůstu a na pohled silných svalů. Také v odpočinku jevilo tělo
jeho jakousi čilou pozornost. Uhlazenost, svěžest a nenucenost pohybů značily člověka
energického, připomínajíce maně hrdiny románů Cooperových. Občasné vzplanutí smědých lící
svědčilo o zrychleném tlukotu srdce. Křovák týž nebyl již vlastně divochem. Pocházel z otce
Angličana a matky hotentotské; častým stykem s cizinci zušlechtil své mravy a mluvil plynně
jazykem otce svého. Oděv jeho, napolo hotentotský, napolo evropský, záležel v červené
flanelové košili, v krátkém kabátci a ve spodkách z kůže sajky. Nohavice končily v gamaše,
zhotovené z kožešiny divoké kočky. Na hrdle zavěšen byl váček, obsahující nůž, dýmku a
tabák. Hlavu kryl jakýsi druh beranice. Kyčle byly opásány širokým nevydělaným řemenem a
holé zápěstě krášlily kroužky ze slonoviny ozdobně vyřezávané. Bedra zahalena byla mimo to
v plášť z kožešiny tygrovy, sahající až po kolena. U nohou lovce spal pes tuzemského
plemene. Křovák vypouštěl z kostěné dýmky zrychlené kotouče kouře a jevil nepochybné známky
netrpělivosti.„Upokojte se, Mokume,“ oslovil jej mladší společník, „jste v pravdě nejnetrpělivějším
člověkem — když zrovna nelovíte! Na věci nenechá se ničeho změniti; očekávanci přijdou
dojista dnes nebo zítra!“Společník křovákův byl mladík pět nebo šest a dvacetiletý, pravý to opak lovce. Klidná
povaha zračila se patrně v celém počínání. Bylť Angličan. Oděv jeho až příliš měšťácký
shodoval se málo s tímto místem. Měl vzezření úřadníka, jenž v divokou krajinu byl
zabloudil a bezděky bylo se ti ohlížeti, nemá-li péro za uchem jako kupčík, pokladník,
kancelista nebo jiný druh velikého plemene byrokratů. Mladý muž skutečně nebyl
cestovatelem, nýbrž hvězdář z observatoře kapského, Vilém Emery, slovutný učenec.„Hleďte, pane Emery,“ odvětil lovec správnou angličinou, „již po osm dní nacházíme se na
umluveném stanovisku řeky Oranže, u vodopádu Morghedského; zůstati pak po osm dní na témž
místě, nepřihodilo se věru dávno členu mého plemene! Zapomínáte, že jsme kočovníci, jimž
půda pálí pod nohama, mají-li takto prodlévati.“„Příteli Mokume,“ odtušil hvězdář, „očekávaní přicházejí až z Anglie, můžeme jim teda
lhůtu o týden prodloužiti. Dlužno pouze uvážiti délky cesty, možných svízelů, jaké může
spůsobiti úvodí Oranže cestujícím po parníku; jedním slovem jest nám přihlížeti k tisícerým
překážkám, podobnému podniku nepřejícím. Řeklo se nám, abychom připravili vše potřebné pro
cestu výskumnou v jižní Africe, po té abychom očekávali u vodopádu Morghedského mého kolegu
plukovníka Everesta, přednostu hvězdárny Kémbridžské. Čeho žádáte si ještě, bodrý křováče?“Křovák bezpochyby že žádal mnohem více, neboť ruka jeho pohrávala křečovitě se zámkem
pěkné pušky.„A nemýlíte se, pane Emery?“ ujal se slova Mokum.„Nikoliv, příteli,“ odvětil klidně Angličan, „Zde čtěte list pana Airyho, ředitele
hvězdárny Grýnvičské.“Křovák vzal podávané mu psaní a točil a opět točil je na všecky strany jako člověk v
tajnosti kaligrafie nezasvěcený. Konečně podal je nazpět Emerymu:„Opakujtež mně, co povídá ten kousek počerněného papíru.“Mladistvý učenec, nadán jsa bezpříkladnou trpělivostí, počal po dvacáté již vyloženou
zprávu znova předčítati. V posledních dnech minulého roku obdržel Emery dopis, v němž
sdělena jemu zpráva o brzkém příjezdu plukovníka Everesta a mezinárodní komise vědecké,
kteráž podnikne výpravu do jižní Afriky. Jaké byly zámysly této komise, proč ubírala se až
k zadnímu konci pevniny africké? Emery neměl o tom ani tušení, v listu pana Airyho nečinila
se o tom ani zmínka. Dbaje předpisův určitě vytknutých, pospíšil připraviti v Lataku, jedné
z nejsevernějších stanic Hotentotska, povozy a zásoby potravin, zkrátka vše, čeho třeba k
zaopatření karavany křovácké. Znaje pak z chvalné pověsti tuzemského lovce Mokuma, jenž byl
pravázel Andersona na honbách v západní Africe a neohroženého Davida Livingstona na první
výskumné cestě k jezera Ngami i k vodopádům řeky Zambézi, nabídl křovákovi náčelnictví
karavany. Po té bylo ujednáno, že Mokum doprovodí Emeryho ku břehům Oranže, k vodopádům
Morghedským. Na tomto místě měla je vyhledati komise vědecká. Společnost měla se plaviti po
fregatě „Augusta“ zvané až k ústí Oranže na západní straně Afriky a dopraviti se proti
proudu řeky až k vodopádům. Emery a Mokum vzali s sebou silný vůz, jejž zanechali prozatím
v pozadí údolí; byl určen k převezení cizinců do Lataku, nedají-li přednost dopravě po řece
samé. V posledním případě bylo ovšem nutno obejíti na několik mil vodopády. Po ukončeném
výkladu, jenž utkvěl tentokráte v paměti křovákově, popošel týž k samému okraji propastě,
ve kterou vrhaly se šumné vody hromovým rachotem.Hvězdář sledoval ho k čeřícím se hlubinám. S povýšeného místa bylo viděti na několik mil
zdálí přes vody Oranže. Žádná loď, žádný předmět nerušil jich utišený běh. Byly asi tři
hodiny a slunce rozhřívalo v samém stínu vzduch až na stopadesátý stupeň Fahrenheita (40°
podlé Cels.). Podobáť se měsíc leden v těchto krajinách červenci končin severných. Bez
jemného vánku západního musela by teplota ona bývat nesnesitelna každému — křováka
vyjímaje.Po desíti minutách napnutého pozorování obrátil se Mokum netrpělivě k Emerymu:„A což nepřijdou-li vaši lidé vůbec?“„Přijdou zajisté, statný lovče,“ odvětil Vilém Emery. „Jsou to mužové čestného slova a
budou tak zevrubni jako hvězdářové. Ostatně, je teprvé osmadvacátého ledna, mají tedy ještě
čtyři dny času, aby dorazili k vodopádům Morghedským.“„Ale pakli ani po uplynulých čtyř dnech nikdo se neobjeví?“ doléhal dále křovák.„Nuže, mistře lovče, potom naskytne se nám příležitost k tužení trpělivosti, neboť
budeme je očekávati tak dlouho, dokud nebudu přesvědčen, že více nepřijdou!“„Při sám bůh náš Ko!“ vzkřiknul křovák, „vy jste s to čekati, až Karib ustane vody své v
tuto propast vrhati!“„Nikoliv, lovče!“ konejšil ho Emery hlasem, stále klidným. „Rozum má povždy konání
našemu panovati a týž rozum praví mně zcela určitě, že kdyby plukovník Everest a jeho
společníci, umdleni trapnou cestou, postrádajíce snad nejnutnějších potřeb, ztraceni v
těchto pustinách, neshledali nás na vytknutém stanovisku: zasluhovali bychom hanu v každém
ohledu. Za každé přihodivší se neštěstí byli bychom pak jen my zodpovědni. Jest nám tedy
setrvati, jakož povinnost káže nám. Ostatně, ničeho nám neschází. Vůz náš v údolině
poskytuje nám bezpečného úkrytu v čas noční a zásoby naše jsou hojné. Přírodní krásy, před
zrakoma našima rozestřené, zasluhují pro jich velkolepost našeho spravedlivého obdivu.
Novým tímto kouzlem jatý cítím se šťastným, že mohu stráviti několik dnů ve stínu
rozkošných lesů, na březích této řeky, nevyrovnatelně půvabné. Avšak ani vy, Mokume, nemáte
příčiny k stížnostem: lesy hemží se zvěří čtvernohou i pernatou. Nuž tedy lovte, poctivý
křováče, já zatím budu vyhlížeti naše opozdilce; jdětež, nemusíte se alespoň strachovati,
že se vám nohy v půdu zakoření!“Návrh týž byl neodkladně přijat a brzo zmizel křovák se svým ohařem pod hustým krovem
lesa, jenž věnčil pozadí vodopádů.Vilém Emery, zůstav samoten, rozložil se pod vrbou; v očekávání spánku, jejž dusné vedro
nepochybně přivoditi musilo, přemítal o svém postavení. Jaký to problém vědecký měl se
rozluštiti v pustinách jižní Afriky? Jaká to pozorování měla se konati na třicátém jižním
rovnoběžníku? On, Emery, byl toliko vyzván co učenec s podnebím zeměpisných šířek
jihoafrických obeznámený a jelikož patrně šlo o práce vědecké, muselo býti přispění jeho
velevítané. V podobných myšlenkách tvrdě usnul a probudiv se, shledal slunko zapadati za
vrchy, jichž malebné obrysy odrážely se na obloze planoucí. Žaludek počínal jemu
připomínati, že hodina večeře valně pokročila a že je čas, aby k vozu se navrátil.V témž čase ozvaly se rány střelné s pravé strany svahu horského. Skoro současně objevil
se křovák na pokraji lesíka, vlekl sebou kus právě ulovené zvěře.„Co přinášíte pro naši večeři, mistře dodavateli?“ volal Emery zdaleka.„Sajku skákavou, pane Emery,“ odpověděl lovec, shodiv na zem zvíře, jehož duté rohy byly
v podobě lyry zahnuté. Byl to skutečně druh sajky, ve všech pásmech jižní Afriky
zdomácnělý. Lepotvárný kozel se zády skořicově zbarvenými, jehož hřbet mizel pod hedbávnou,
bělostnou srstí a břicho bylo kaštanově skvrnité. Výborné maso jeho mělo poskytnouti
chutnou večeři.Lovec i hvězdář navleknuvše sajku přes tyčku, naložili si ji na bedra a opouštěli vrchol
vodopádu, s něhož dorazili za půl hodiny do ležení v údolí. Zde čekal na ně bezpečný úkryt
ve voze, střeženém dvěma tuzemci. | Verne_Dobrodruzstvi-tri-Rusuv-a-tri-Anglicanuv-v-jizni-Africe.html.txt |
Trnavský bálV tých predošlých lepších časoch, pokiaľ zemankovia po dedinách a poctivé remeselnické
cechy po mestách požívali ešte úctu a vážnosť, keď ešte niečo znamenali, — bol aj život
veselší, radostnejší ako je teraz, kde len tá studená sobeckosť a nadutá namyslenosť panuje
a sa rozprestiera.Po dedinách zemani boli páni, po mestách zase boli cechy smerodajné, a preto aj
remeselníci, akožto „bürgeri“, boli ctení.Ako zemani radi užívali ten prípinok „de eadem“, tak aj mestskí remeselníci radi
upotrebovali tenzápinok: „bürgerlich“ na svojich cimeroch; k. p.
kadlec, tkáč v meste mal vyvesenú tabulu; „bürgerlicher kunstweber“, (mestský umelecký
tkáč). Čo bolo v meste, to všetko nazývalo sa „bürgerlich“.Tí zemani, ktorí zahálali, menovali sa: „pipáš nemeš ember“. S iným sa nezapodievali,
len okolo domu fajčili. — Mestskí páni, ktorí inej práce nemali, len vždy sa prechádzali,
nazývali sa zase: „Bürgerlicher pflastertretter“, to jest mestský zahálač. — Tieto dve
„kasty“, to jest triedy ludu: „pipáš nemeš ember“ a „bürgerlicher pflastertretter“ veľmi
dobre harmonizovali. Spolu držali a spolu aj za jeden remeň jeden druhého do slopárien
ťahali, t. j. do šenkov, už či boly ony zemansko-regálne, alebo „bürgerliche šnaps putiky“
— to na jedno vychodilo.U nás menších zemankov bola tá obyčaj, čo sa týka výchovy, cvičenosti, miveltšígu,
fajnovšieho panského taktu dievčeniec, že sme dávali dievčence najprv na frajmak na
maďarskú reč. — Rodičia si premenili vzájomne deti, ako premieňajú peniaze, keď kto ide do
cudzej krajiny. Toto bol základ ďalšieho „miveltségu“ a „ercíhungu“, t, j. výchovy.Maďarský gazda dal Slovákovi dieťa pre slovenčinu, ktorú malo neskôr potrebovať pri
jarmakoch, pri trhoch, pri predaji a pri kúpe. Slovák-zeman zase dal dieťa maďarskému
sedliakovi na maďarskú reč pre „miveltség“, bo inak by nebola mohla byť kišasonkou, keďby
nebola vedela povedať: „tešík“, „jó reggelt“, „kírem alášan“, „iden iš“ a „van serenčím“.Keď naše malozemanské dievčence už niečo po maďarsky mondokovaly a počaly vyvinovať sa
za kišasonky, vtedy ich poslali do mesta, na „Ercíhung“. Nie síce do školy k mníškam do
kláštora, bo kuria zemanská nestačila na Abrahama, na Izáka a na Jakuba, tým menej na
pánsky „Ercihung“, ale poslali ich na službu do pánskych domov ku izbám za frajcimerky, by
neaký panský „šlif“ si privlastnili; alebo do hostincov, kde mohly zase od kellnera alebo
od hosťov gigerlikov neaký fajnovší „takt“ a pánskú „manieru“ sebe nadobudnúť. A keď ktorá
zostala smelšou, a privlastnila si mestskú bezočivosť, taká potom ešte do vyššieho
„Ercíhungu“ šla do Pešte, alebo do Viedne do služby.Keď sa „Ercíhungy“ skončily, prišli kišasonky celkom „gebildet“, ako cvičené, ohoblované
domov, s pekným svedectvom mravov o ktorých doma rodičia nechceli nič vedeť, z čoho potom
krome haňby pre familiu, boly kriky, zvady, plače, bitky, z domu vyháňanie a konečne bola
„zár-vižga“ pri kolíske a „geprüfte Hebáme“ vystavila „diplom“, a menšie sestričky od
radosti heklovaly podbradníčky.*Môj ujčok na dedine mal dve takéto lafrny — kišasonky. Jedna, menom Böška, bola už doma
z ercíhungu: mladšia, menom Piroška, bola ešte v ercíhungu v Trnave, bo nemala ešte
„šlifu“.Ja každý rok chodieval som k ujčokovi ná návštevu vo fašiangoch. Tento ráz som tiež
prišiel na fašiangy navštiviť ujčoka na dedinu.— Ale fiam — hovoril ujčok ku mne — pomysli si, tie moje hajsuly a čuridlá, Böška s
Piroškou, už mi toľko nedajú pokoja, vyvolávajú mňa aj s mojou starou do mesta do Trnavy na
akýsi „bürgerlicher elitte-bál“ ku „Čiernej Kočke“ pri paulinskej ulici. (Poznámka: Tento
hostinec už nejestvuje mnoho rokov, starší ľudia vedia sa ale naň rozpamätať.) Poď s nami
aj ty, aspoň sa zabavíš. Čo-že už má robiť človek? Veď ma tie moje „cifreny“ skoro ukrkaly.
Naposledy, keď ich nikde neukážem a nepredstavím, žiaden mi na ne nekukne a nezbavým sa
ich; však dobre vieš, že aj mäsiar, keď chce kúpiť jalovičku, musí isť na lichvací jarmok a
obzreť si, ktorá by mu pasovala. To máš tak aj s tými lafrnami. Skôr ich človek von z domu
vydá, keď ich verejne ukážeme. Snáď sa len kto-ten trafí, ktorý bude chceť vedeť o nás. —
Viem, že tancovať ty neznáš, nuž ale aspoň nám k vôli pripoj sa, dáme si zapriahnúť a
pojdeme.— Ujčok, — hovorím ja — veru nemám chuti isť s vami. Som sa už ráz pokazil ako žiak, na
takom bürgerlichovom elite-bále, ktorý držali žiaci potajomne u jedného krajčíra, ktorý pre
žiakov šil „attily“. Núkaly ma tam dievčence so šiškami, ktoré neboly ako sa patrí
nakysnuté, ani dobre vypražené, a také cesto, ako gumalastika, ležalo mi v žalúdku, až som
horúčku dostal, v ktorej mi vyplzly vlasy. A na to gumalistikove cesto mi násilou dávali
punč, odvarok z kukurice, čo im snáď od vykrmených husí ostala, čo ma potom celkom zrazilo.— Nuž, načo-že si toľko jiedol a pil?— To pre ten sprostý „bildung“. Ja som nechcel jesť a piť, a frajlenky nechceli odo mňa
„koš“ prijať. Abych ale ukázal, že som aj ja „gbildet“, nedal som „koša“ žiadnej a násilou
som nemocným zostal z bildungu, čo by som viac už neurobil. My, mladí ľudia, sme sa lepšie
zabavovali na ulici, nežli po všeliakých kútoch. Stali sme si na roh uličky „sinház-utca“,
zkadiaľ, ako z centrumu videť do všetkých hlavných ulíc; tu sme celý deň stáli:
preparandisti, žiaci a iní mladí ľudia a fixirovali sme každého. Zvláštnú zábavu sme mali,
keď podvečer zo všeliakých pobočných uličiek ťahaly všeliaké frajlinky, ako „šnepfi“ z
hája. Ony schválne tadiaľ ťahaly, aby sme ich obdivovali. Počúvať poznámky, kritiky,
posmechy o tých ťahajúcich šnepfoch: to bol celý hecc. Ani jedna nás neobišla, ktorú by sme
na posmech neboli obrátili. Mne to zábavku robilo, keď také sprosté husy schváľne okolo nás
sa vrtely. Včuľ ale to už tak nenie bo preparandia tam zanikla, a ostatných žiakov direktor
a professori z toho rohu sinházovej uličky porozháňali, čo aj múdre nariadenie bolo. Aspoň
včul žiakom nenadávajú, ako nám že „polgári járda čavargók“. Toto miesto naše zaujali
tragačiari; zaiste pre nich je to prospešnejšie, ako bolo pre nás, bo oni tam vyčakávajú na
neakú službu a prácu, čo je užitočnejšie a poctivejšie, nežli bolo naše polgárske
postávanie a zaháľanie.— No vidíš, fiam, práve s toho ohladu zabavíš sa na našom elite-bále, bo tu až budeš
počúvať kritiky, poznámky, posmechy z tanečníc, keď sa starým bürgerkám pisky počnú hýbať a
rozvrzúkajú sa. Tu sa nemusíš obávať, že tragačiari zaujmú zase naše miesta; preto máme
svoj „elite bál“, tam každý chrapúň nesmie vkročiť, len čo je bürgerlich, alebo z dediny
zeman.— A to už pôjdem. Já kritiku počúvať ľúbim aj po bále tie klebety, posmešky, plače,
zvady a nadávky, ktoré po meste rozliehať sa budú.— Fiam, ale na jedno ťa upozorňujem. Ak chceš, aby ťa tam za gebildet, za cvičeného
držali, musíš mnoho nemeckých slov miešať do slovenčiny, po čisto slovensky len sedliaci a
mliečarky vyprávajú. Však vieš, že aj u nás zemanov sa mnoho maďarských slov mieša do
slovenčiny pre ten „míveltšig“. Čim viac „tešikov“, „alásolgája“, „kírem“, „van serenčím“,
tým je väčší míveltšíg. To vieš ako zásmažka pri omáčke; holú nezasmaženú slovenčinu
vyprávajú len sedliaci, a v tom sa my zemani a v meste bürgeri delíme od nich. Ten bildung
je hneď chutnejší, keď my k tej slovenčine pridáme tartar-skeho „sósu“, ako k. p. ku rybe.— Akby si ale nemecky nevedel, nuž upotrebuj maďarské slova ku slovenčine. A potom: včul
už žiadneho rozdieľu nieto medzi kišašonkami; včul, či je dcéra šustrova, alebo drábova, či
flajnárkyna, každej sa musí povedať: „uri hölď ő nadšága“ alebo „nadšád“ a starej zemanke
„naďasoňka“. Jestli je ale bürgerlich, vtedy „frav fon“ a „knedigenka“, a nie „milosť
pani“, ako slováci a panslávi to hovoria.*Punkt o pol ôsmej večer sme sa doviezli z našej zemanskej dedinky ku „Čiernej Kočke“. V
celej paulinskej ulici bolo tma ako v rohu, neboly ešte gázove lampy, ani petriolove, len
pri svätom Jánkovi blyšťala lampica, ako svätojánska muška. Tu po ulici nebol hrmot od
kočov a od fiakrov; išlo to všetko pešo a po tme, aspoň uličné publikum nemalo čo vysmievať
a posmešky robiť z bürgerlich-skej honorácie a z „hotvole“, ktoré ťahalo z uličiek
pobočných. Len náš jediný batár-rebrinový hrkotal. Šťastie, že bola tma, bo práve pred tým
dňom vyvážal ujco hnoj na ňom na roľu.Tanc-sála u „Kočky“ bola ozdobená bôrovými kytkami z hory smolenickej, aj bola
osvetlená. Vo veľkom lustre horelo 24 lojových sviečiek a pri dverách lampa s repicovým
olejom, by si niektorí neudreli po tme hlavy o nizke dveraje.My, keď sme vkročili do tanc-sále, už dvanásť párov na jednej, a dvanásť na druhej
strane tancovali francúzsku kvadrilu. No, nech mi Boh hriechy odpustí, keď pravdu
nehovorím, ale veru ten tanec kvadrilla nič nemal na sebe francúzskeho. Vyzeral on viac
tak, ako slovenská ihračka, ako keď sme sa, čo malé deti, na pažiti pri husaťách bavievali
a pochytali sme sa za ruky, vrteli sme sa a spievali: „hela, hela, helička, červená biela
ružička“.Tomu sa ale ani nečudujem, však ani jeden z tých bürgerlichových tovarišov a frajliniek
nemali príležitosti sa tento francúzsky tanec vo Francúzsku naučiť. To bola len karikatúra
z francúzčiny preložená na slovenský kvadril: „hela, hela, helička“ atď. Ujčok ma džugol do
boku a ukázal mi na dve staré bürgerky na frav fon Oščekaný a na frav fon Melihubova, i
hovorí:— To sú najväčšie klebetnice v meste. Jedna má krazjleraj, a druhá je kázštecherka: táto
predáva kvargle, brindzu a hnilý syr, a preto aj smrdí ako čert. Ak chceš počúvať kritiku
týchto dvoch báb, iď sadni si ku nim.I dal mi do ruky tanc-ordnung na ktorom bol tanečný poriadok:1. Francúzsky kvadril, od Žána Drmoliö.2. Wiener Walcer.3. Čipčip čárdáš.4. Mazurka.5. Staro-nemecký bürgerlicher tanec „holcajchcom a kotilion“.S mojim tanc-ordnungom sadol som si podľa tých dvoch bürgeriek s tým ohybkým dzobákom, a
až potom som ich pozdravil: Ihap ti ére! Pitte frav fon Oščekaný, dovolia mi sadnúť?— O pitte, nech sa páči, — mit fergnígen. Tedy aj oni prišli na náš unterhaltunk?— Cu dínen, chcem sa ja pisl podívať, odvetil som jej.Začal som študovať ten tanc-ordnung, ako by ma čo iného nebolo zaujímalo. Ako náhle
začala sa muzika a tanec, pani Oščekaná obráti sa ku Melihubovej, i hovorí:— Ale denken si sich, frav fon Melihubova, veď hen tá, ktorá s tým barbírským tovaryšom
tancuje, to je dcéra toho biedneho, mizerného, čo plete slamené stoličky a košíky na
chlieb, z Jerichovej uličky. Oni prišli nedávno z dediny sem, ešte sú ani nie prijatí od
mesta za bürgerov — ako mi to žena ozogárova povedala — a už sa to tisne medzi nás! Iného
ich nevidím pri Trojici na rynku kupovať iba krumple. A aká je tá ich dcéra vyfrndžená!— No, nevídali, — odpovedala na to Melihubova — veď tie šaty jej a ten aufpuc, to je len
z organtínu, akého panie nosia futro pod šatiami. V lete máva s tým obloky pozatkané proti
muchám, a môj starý s tým pipasáry zakrúca do fajky, by zo zpodku nešiel hore prach do
pipasárov. — Hen tá v tej kalmukovej kacabájke slovenskej, to je jej matka. Tá si včil
ajnbilduje, že keď ten vyčerený barbir si jej dcéru, tú kydanu dedinskú, vezme a nad dvere
si vyvesí pľachovy tanierok, že ona bude hneď gnedige — Pitt si— koľko fúzov musí on len nedelu sedliakom a bírešom z majerov oholiť, kým si budú môcť,
kilo telaciny kúpiť! — No ale jedno bude mať ona dobre pri tom barbírovi, že si nemusí od
cukrása kupovať šaumrolle (s cukrovým sňahom a bielkom naplnené trúbelky). Muž jej vždy
donese mydliny a fúzovi sňah ku fajnovšiemu pečivu každú neďeľu. — A my to draho kupujeme u
cukrásov.— Aber štelnc inen fór, frav fon Oščekaný, vedia kto je hen tá v tej tegethofovej jupke?
A veď na bál nemala v tom prijsť! — To je po nebohom bývalom mestskom drábovi frajlenka,
ktorý stratil službu pred mnoho rokami.— Ale, vos si nit ságen, frav fon Melihubova — čudovala sa Oščekaná.— Nech tomu nezávidia, veď to nemá čo zjesť doma, Len tos kon ich nit begraifen, z čoho
jej stačí na šaty? Veď ona s tou ihlou nenie vstave sebe to vyštuchať, a také popanštené to
chodí! A ako si to vykračuje po ulici! Keď by to videli, frav fon Oščekaný, veru by
mysleli, že to je dcéra najmenej voľaktorého radného pána. A samý parfüm sa za tým vlečie.— Ich vundere mich kôr nicht — odpovedala pani Oščekaný — však vedia, že aj kohút len
čo-to na smetisku vyhrabe tej sliepke, ktorá sa za ním vláči.— Ale, denken si sich frav fon Maulmajer, s akým aufvandom vystrojená je dcéra našej
bürgerlichovej fratšlierky, ktorá na rynku predáva pre sedliačky kávu a tekvičné, diňovné
jaderká a pečené zrnká kukuričné, ona je snúbenica toho šusterského tovaryša, ktorý s ňou
tancuje. Ona je už štvrtá s nim zasnúbená. Každá sa s nim rozíde. On všade hladá pár
zlatých do kšeftu, na náradie, a nikde mu nemôžu dať. — Veru, stará flajnárka mu tiež nedá,
najviac šialku kávy z cigorie a pár jaderiek diňových, ako pre síkorku. — A tie bálové šaty
má vypožičané od jednej frajcimerky, ktorá mala pred týždňom sobáš z jedným kellnerom. — A
ten tovaryšík vypožičal si od jedného študenta tie bielé glacé rukavičky, za to, že mu
flakováva topánky.— Vedia, frav fon Najašená, táto, ktorá včul okolo nás sa točila, je dcéra bývalého
buchhaltera zo starej tehelne. Jej otec penziu nemá; zarobiť si v zime nemôže, bo nerobia
tehly; ale na elite bál svoju frajlu vyslať, to už áno! A veď sú nie bürgeri — pochádzajú z
Moravy.— Nech si ju dobre pozrú. Veď nemá ani spodnej sukne. Tie čipky na spodku sú len
prifercované na košele! No, so vas hab ich ní gesehen!*Videl som, že tu nie je konca-kraja tým poznámkam a posmechom. Presadil som sa na druhú
stranu, kde tež s tými piskamy frav-muterky vrzúkaly.— Ale frav von Kvečmajer — šuškala do ucha pani Otrubová svojej súsede — hen tie dve
Hekuby na tej druhej strane, tá Oščekaná s tou Melihubovou zaiste už celý svet poobracaly
hore nohami, a veru ani jedna nemá čo kritizovať a posmešky robiť. Pitt si, čo-že može dať
s dcérou tá Oščekaná krajzlerka, krome tých plundier, čo na nej vysia? Nič! Práve včuľ
tancuje čipčip-čárdáš. A akú širokú bindu má! Jej stará mati v tom skliepku nič nemá. Visí
jej tam jeden veniec cibule, pár viazaniček polienkov bukových do kšeftu, košíčok cesnaku,
zápalky a v hrnčoku trochu lekváru na obloku, okolo ktorého len muchy videť obletovať a
veru nie jedna v ňom nechá nohu aj s kaločnou. No, ich tong šén! Ľúbila by svoju širokohubú
hajsulu za šlosiara vydať; nuž a čo-že budú otvárať a zatvárať, keď nič nemajú. Šlosiarske
remeslo už nejde.— Belíben kuknúť hen na dámu tej kázštecherky Melihubovej, akú má ona frizúru, ako
stračie hniezdo. Denken si das! — Stará by ľúbila ju vydať za cálkellnera u „Jeleňa“, —
ktorý práve včul s ňou tancuje ten bürgerský-holcájchcom. — Keď by ona nepredala tých
niekolko škatuliek kvarglí do kantína infalithauzu, neviem, ako by im šlo. Cálkellner veru
jej smradlavý kšeft neprevezme. On čaká hotový groš, stračiu frizúru a kvargle on
nepotrebuje.Tu máš — som si myslel — ako sa jedna druhú mydlia tie bürgeliche frav fon muterky! —
Dobre povedal Spasiteľ: nesúdte a nebudete súdeni; akou mierou meriate, takou vám namerajú,
a to ešte dobre natrasenou, nakopčenou.Len som čakal kedy príde rad na lafrny mojeho ujčoka.Odrazu obráti sa pani Kvečmajerka ku frau fon Kugelhopfke a hovorí:— Tie dve, ktoré tancujú tak najašeno ten čipčip-čárdáš, to sú z vidieku zemanky,
jedného šklbana-zemana dcéry, akéhosi Ňomorházyho. Krome toho čardášu i tak iného nevedia
tancovať. Pitt si, nech sa len dobre pozrú, tá jedna má na krkách škrofle, v lete každý rok
jej tečú. Tá stará v tom starosvetskom vikleru pri kachliach to ich matka. A ten podla nej
s tým brantovým, vypitým nosom, je ich otec. — Ten pisár, s ktorým tá staršia tancuje, bol
kedysy kontrolórom pri meste, ktorý na každý trh, keď mýtnik vyberal od miesta od
sedliačiek mýto, on ten kontrolor — menom Šováňfy, každej babe a chlapcovi napíšal znak s
kriedou na plece, že už platili. Službu stratil, včul len po kútoch píše a chytá sedliakov,
ak by ktorý potreboval voľaké inštancie. Ľúbili by mu Ňomorházovci tú škroflovitú na krky
zavesiť. — Lebo vedia frav fon Kugelhopf, že zeman dcéru za professionistu, za remeselníka,
za bürgera nedá, to by im derogovalo. Radšie za pisara, čo je len vraj pánom, ktorý nie s
hoblíkom, s dratvou a ihlou, ale perom vie sebe zarábať. To je vraj od stavu človek, a nie
pojašený švec, a na laxu trpiaci šnajder. A keď by vedeli, ten Šováňfy je lump, nemá nič,
služka jeho každý deň ho bije s portvišom. Nuž ale je od stavu, je zeman. Tá staršia bola v
ercíhungu u „Jeleňa“, ale sa špatno zadržala; mala známosť s hausknechtom a ten ukazoval na
kellnera, tento zase na hosťov. Až konečne ju z hostinca vyhnali.— Ale, glauben si mir frau fon Kugelhopf, že väčšich trhanov nemajú na vidieku ako
týchto, a predsa sa to nadúva tá žobrač. Veru otec im tie šaty nekupoval. — Tá mladšia, to
je opravdové dedinské megero. Pri valcere to s týma čamblavýma nohama len sem a tam
šlajdrovalo. Aní formy to nemá, taká Anča sedliacká zo Zvončína.— Štelnc inen fór, veď má aj retiazku na krkách! a to z hodiniek akýchsi. Dedinské
pánstvo! Doma to kdesy žerie pšenové žgance a opatance. U Krkany sú už osem rokov dlžné za
jupky. Už ani tá im nezborguje viac.No, ja som sa ledva zdržal smiechu. Myslel som si: tu máš ujco, s tvojim elite-bálom:
ale vás omalovali!*Ja som už viac nechcel počúvať tie kritiky. Šiel som do druhej izbietky na čaj. Bolo to
ako zo suchého sena. Ujco prišiel za mnou, tomu som čaj neodporúčal, on si radšie slivovice
zapil a ujčiná zase krampampule.Keď som ujčokovi povyprával tú kritiku na jeho kyšasonky, hneď od jedu zblednúl, len nos
mu zadržal svoju, pôvodnú tmavo-červenú barvu seknutej krve. Dal hneď zapriahnúť do našého
hnojoveho batára, a kišasoňky musely isť domov. Ujčina šlakovala po celej ceste, by vraj
vred hádzal a šliak trafil taký elite-bál:— Viac my žiadna nepojdete. Vy čuridlá škaredé vždy pokúšate! V meste sú ľudia
prešibaní, prefíkaní; tam jedného na špatu spravia!— Vidia ujčok — hovorím ja — že lepšie je doma sedeť u Abrahama, a dievčence mohly perie
driapať. Len to som všetečný, ako tie bürgerky klebetné mňa kritizovaly. Myslím, o tri dni
v meste možno už všetko počuť no bude tu klebiet, aj plaču a nádaviek!Ja som na báloch vždy mal „pech“, a preto radšie ich ja opíšem a pokritizujem, ako by
maly staré babské bosorky mňa kritizovať. — Lepšie by bolo, keď by také staré bürgerky
radšie pátričky sa modlily za hriechy svojeho mladého veku.Jeden svätý muž to povedal, že čert už nemusí viac po báloch chodiť, bo mnoho ráz je
stará baba horšia od diabla, bo ten len pokúša, baba ale dcéru na bál za vlasy ťahá, kde
potom mnohá chytro odkvitne na duši, a telo jej padne do rúk diplomovanej stoličnej baby,
prv, nežli by sa vydala. — To ja ale neprajem žiadnej mutinke. | Gaspar-Zaosek_Trnavsky-bal.txt |
Obraz Slovenska[1][2]Nad horou slnce z obláčkov pozerá,pozerá smutne — ah! už sa odberáod krajov milých pod Tatrou šedivou,ktorej zastreté sú nohy hmlou sivou. —Mraky sa väčšmi a väčšmi zháňajú,pred búrkou už aj zvery utekajú,príroda celá sa búri a varí,ak by ju mali zadusiť tie chmáry.Hľaď! na západe, čo to za zázraky?Beda! sem letia ohnivé oblaky! —Nebo sa strasie a v blesku hromovomzletí zaklínač na chrbte drakovom —k Tatre škaredú tvár svoju obráti,zamumle slová zakliaťa — sa stratí:a Tatru starú hmla hustá zakryla;žiar slnca zmizla, čo niekdy svietila,pod ňou sa zámky zakliate dvíhajú,ktorými búry hrmotné striasajú.Smutné je modré nebo bez slniečka,ale smutnejšia krajna bez človiečka,bo keď aj slnce na nebi nesvieti,aspoň mesiačik pozerá na svety:ale kde ľudská nechodieva noha,tam býva sova aj strašná mátoha. —Zámku hlávočka mraky pretrhuje,v ňom tichosť — niekdy sa len ohlasujeholúbkov bielych temné hrkútaniea zas slávičkov sladké štebotanie.Oj, nie sú holúbky toto, nie slávičky,ale zakliati chlapci a dievčičky.Tu, v nevinnosti sa vše ihrávajú,rozprávajú si, aj hádky hádajú.Oj, v druhom zámku hrúzne počuť škreky.Zakliati ľudia sa tu rvú naveky,tých Ježibaba k sebe prilákalaa potom besný jed im piť dávala,ona sa nad ich škrekom rozosmejehlasom čertovým: „či to pekne zneje!“Leží tak, leží zakliata pustinaod tisíc vekov, čo tomu príčina?Príčina je to hrozná, neslýchaná,do rúk nehodných bratov berla daná;[3]keď medzi sebou sa o ňu driapalia skrvavení ju dočahúvali:prišiel zaklínač, čo ich rozdražoval,vydral im ju z rúk, ich poodstrčoval. —Oj, či púšť tá tak bude bez nádeje?Či sa jej niekdy slniečko zasmeje?Nad ňou vetríčky tichučko šuchocú,že sa vraj niekdy tie zámky zligocú. —Na Tatru smutnú tri orly leteli,by svoje kraje zakliate videli.Na končúr skaly jeden si vysadol,stade pustinu hmlou prikrytú zhliadol,slzy mu padli na Tatru snehovú,zaspieval pieseň, pieseň to smútkovú.Hustú hmlu táto krížom prerazila,až sa zakliatym do uší vrazila.Nakríž sa zblyslo, hrom zámky zatriasola hľa, zakliaťa jeden povraz prasol. —Už si Slováci oči pretierajú,už si aj mocné ruky podávajú.Z Tatry vrcholca, nad hmlou čumiaceho,spustil sa orol do sveta šíreho,kde teraz letí, veď búrka hurtuje,veď víchor perá mu povypraskuje? —Širokým svetom len ďalej putuje,nič sa tých jasných hromov nestrachuje.Oj, ide bratom bratov ukazovať,ide on celé Slovanstvo spojovať. —Tretí sa orol pustí letom tuhým,dačo vážneho nesie bratom druhým,sadne medzi nich, vážne im povedá:„Nastúpme cestu, Boh nám zhynúť nedá,lež z seba najprv vymrštime hada,bo táto cesta len človeka žiada.Ľahko sipiace šelmy premôžemena ceste, aj tie Balkány[4]prejdeme,keď mužským krokom na cestu kročíme!Verte, tak Tatre temä ovenčíme!“Keď to povedal, hrom praskotal dolu,lež neublížil žiadnemu v tom kolu:len hniezdo spálil, ktoré milovali,z ktorého mladé kriela sprobúvali.A z rumov pustých pustili sa letomsynovia Tatier, ta! tým šírym svetom.Na práchne iskra sa, hľa, rozsypala,lež ho v viac mestách pozapaľovala.Oj, už Tatranci na cestu kročili,ak Herkul hadov prstmi rozmliaždili![5]Oj, už sa Tatre to temä zblyšťalo,ktoré prikryté hmlou predtým bývalo!Oj, prišla doba, ktorú vždy čakali,o ktorej dávno dosť prorokúvali!Oj, svitol im deň, ktorý nezapadne,vykvitol im kvet, ktorý neuvädne! —[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Poézia
mladosti / Obraz Slovenska.[2]Odtláčame podľa Bottovho vlastného rukopisu zo zošitka „Básne 1846“. Spolu s básňou
Orol odtlačil Obraz Slovenska aj Jozef Škultéty z toho istého rukopisu v Slov. pohľadoch
XXXIII, 1913, str. 442 — 444 (Z prvotín Jána Bottu) s poznámkou: „Tak sa zdá, že v rokoch
1846 — 1847 Ján Botto, ako gymnazista levočský, najviac tvoril.“ Naše odtláčanie pridŕža
sa rukopisu.[3]do rúk nehodných bratov berla daná— narážka na známu legendu o troch synoch Svätopluka I., Mojmírovi, Svätoplukovi a Svätobojovi, ktorí nesvornosťou zavinili po otcovej smrti pád ríše Veľkomoravskej roku 907.[4]Balkány— neznamená tu Balkánske pohorie, ale prekážky, vrchy vôbec.[5]Ak Herkul hadov prstmi rozmliaždili— Herkules, staré latinské božstvo, uctievané pre rozličné vynikajúce vlastnosti, medzi iným i ako víťaz a silák. Kult je odvodený z gréckeho kultu Herakla. | Botto_Obraz-Slovenska.txt |
Duma dvoch bratov[1]Ide povesť veľká z ďalekej krajiny,striasajú sa svetom rozľahlé končiny —od západu slnka k temnému východuhýbe sa celý svet k divnému prerodu.I tí páni rodom, uvidiac znamenie,trasú sa, bo tu je svetov vykúpenie.Celý svet je v boji — a Slovák sa bojí —a Tatra sa hanbí už viac byť v pokoji.A čo ty, Slovensko? Čože si ty za kraj?Či na tvojich vŕškoch nevyrastal šuhaj,čo by s bratom Váhom, spustiac sa ak’ strela,dolu po rovinách hľadal nepriateľa?Či je chlapstvo blato a baby parobcia Tatra nič inšie, len kopec na kopci?Ej, povesť veliká letí cez kraj tmavý,blíži sa pohroma od Veľkej Moravy —krajina sa trasie. Čo sú to za vtáci?Nebojte sa, chlapci, veď sú to Slováci,bratia naši drahí, naša krv, krajania.Jestli neveríte, tu máte Hurbana.On ide popredku, s ním statní junáci,naňho hľadia všetci úprimní Slováci —bratia Srbi, Česi, celý slávsky národ,vraj vykúpi Tatru a jej otrocký rod.Slovák smutne myslí, keď ten čas spomína.Nešťastná to bola, pán Hurban, hodina,keď ste po prvý raz do krajny vrazili,vtedy sa nad vami osudy vŕšili.Čože vám ako vám za tými horami,ale bratia naši v Nitre pochytaní!So Šulekom naším, Holubym čo bude?Vrah rodín slovenských sedí v strašnom súde.Teraz poznávame ešte len tých vtákov —čo sa môže čakať od takých podliakov?Počuj, Bielohora, kraj až hen k Liptovu,pozri k tomu hniezdu tam k Leopoldovu,počuj, Váh, Hron, Ipeľ, všetky slávne strany:vaši bratia verní sú vám povešaní.Počuj povesť strašnú, potupnú vrahovi,ak’ svet za zásluhy platí Slovákovi.Toto je tá pravda, toto je tá miera,ktorou svet odprvu Slovákovi merá!Toto je susedstvo — rovnosť — zväzok starý,hanbte sa vy, pyšní, odutí Maďari.A ty, slovenský rod, potupený v svete,buď pyšný na tieto dve tvoje obetea súď z toho tvojich susedov nahotu,s kým si mával dosiaľ na svete robotu.(1849)[1]Ps, str. 39—40, prvý raz v Ňb, str. 7—8. Je to asi prvá báseň, ktorú J. K. napísal po svojom vyslobodení z väzenia, keď z Budapešti prišiel do Bratislavy, alebo priamo do Leopoldova k slov. dobrovoľníckemu vojsku, ktoré pietne a slávnostne pochovalo do nových hrobov telá V. Šuleka a K. Holubyho, obesených ako vlastizradcov na základe maďarského štatariálneho súdu. J. K. sa zúčastnil na tomto pohrebe. (Porov.Vlastný životopis J. Francisciho,Turč. Sv. Martin 1909.) — V odpise v Ps je vo verši slovo „savi“ („I tí savi rodom, uvidjev znameňja…“), ktoré podčiarkol i prepisovateľ, keďže mu bolo nezrozumiteľné. Čítal ho tak i St. Mečiar v Ňb. Keďže nemáme originál, nie sme istí ani my.Čítam ho ako„páni“ (vo vyd. roku 1952 som čítal ako „soci“), keďže tak dáva najlepšiu súvislosť.
Vyjadril tu svoje sklamanie z povstania Kossuthovho, ktoré spočiatku bral ako skutočné oslobodenie ľudu od panštiny i od národného útlaku, a preto teraz vyčítal Maďarom ich krutosť proti Slovákom, hlásiacim sa tiež o národné práva. | Kral_Duma-dvoch-bratov.html.txt |
Prvá hlava. Rozpráva sa o stručnom a zreteľnom listeMôj dobrý priateľ Karol Zima, advokát krajinských a zmenkových súdov, bol ešte mladý
gazda, ale pilnosťou a zručnosťou vo svojom remesle zhospodáril si pekný groš v pomerne
krátkom čase. Kúpil si na predmestí dom a v ňom rozsiahlu pivnicu, pravdaže prázdnu. Bože môj,
či môže byť smutnejší pohľad, ako na prázdnu pivnicu? Brvná a bielou plesninou obtiahnuté
klady, na ktorých by de jure divino et humano solídne brušká vínových sudov spočívať maly,
práve taký dojem robia na človeka, ako neobývaný, nemeblovaný, nekúrený dom v zime.Tohoto náhľadu bol i Zima, dobrý šuhaj, s ktorým som počas akademických trudovín žil
„mokrým“ životom študentstva; ako sa hovorí, nevyliali sme, keď nám prišiel pod ruku pohár.Kde ste sa podely, časy zlatej akademickej svobody? Ale stoj, noha! Už sa mi pri tomto
výkrikníku slza v očiach blyští a celú moju bytnosť popadá neuhasiteľný smäd. Smäd za čašou
sdielneho priateľstva, za bujarou radosťou divej, neskrotenej mladosti, smäd za rozkošou
búrnych, mladistvých rojčení, keď len pre nás svietilo slnko a tmila sa noc, keď len pre nás
pýrily sa líčka bielo-ramenných dievčin. Ktože bol väčším pánom, ako my? Veľkosť, sláva,
vehlas, vďaka národa až po bronzovú sochu: to všetko nás mohlo očakávať. Boli sme ničím v
prítomnosti a, možno, všetkým v budúcnosti. Toto všetko sklamalo, a ja i Zima rýpeme sa v
maďarských aktách a v smetisku fádneho filisteriuma. Ale i teraz ešte vyvolávam skrúšeným
srdcom: nech Boh žehná zem, ktorú v radostnom jasaní depčila naša svobodná noha; nech žehná
krčmára, ktorý s večne usmiatou tvárou naplňoval večne prázdne naše poháre, a nech mu dá
lepšie platiacich hostí.Po tejto apostrofe idem k veci. Jedného dňa dostal som od Karla list s nasledujúcim
obsahom:„Strapatý Tóno! Po prvé: pravotu X contra Y som vyhral. Po druhé: dostal som zato
päťtisíc-zlatovú oročku. Po tretie: zaplnil som svoj sklep dobrým, nekrsteným vínom, a teba,
môj Tóno, povolávam na slávnu koštúrovú koštovku. Vlastnoručne písal i podpísal Karol Zima.
Manu propria. Datum ut supra.“Takéto invitácie sa nezapovrhujú, najmä medzi bývalými kamarátmi akademickými. Náhoda
postavila celej veci korunu tým, že ledva som prečítal dôležitú listinu, kde sa vezme, tu sa
vezme, vpáli do chyže Janko Sladký s bielou tvárou! Vrelé objatie, krik, lom, štabarc, fajky s
dlhými pipasármi letia ako opilé na zem, psovi jeden z nás stupil na chvost, čo Dunčo s
prenikavým kvílením kvittoval, — jedným slovom, moja tichá, tabakovým dymom prepacovaná chyža
premenila sa zrazu v hrmotné pole priateľských výlevov. Toto sa dá ľahko vysvetliť. Janíčko
Sladký bol mi práve toľko, ako Karol Zima, dobrý, vyzkúsený priateľ či pri pivom zmáčanom
stole, či v búrach a biedach tohoto hrbolcovitého života — a ja som ho už tri roky nevidel! Po
pretrpených všedných otázkach a odpovediach smraštil môj Janko bielu tvár a preriekol hlasom
hrobárskym:„Amice Tóno, ty si len bočná osoba v tragédii môjho nenadáleho príchodu! Ja idem do mesta
so samovražedlnými úmysly! Zaplač, brate, idem sa ženiť!“„Nech žije švárna Elenka! Ej, no, teda predsa si ty lepší človek, ako som sám myslel!
Budem družbom?“Janko si vzdychol a jeho bledé líca polialy sa ľahkým rumencom.„Ej, veď práve v tom trčí čert! Ja som prišiel z rozkazu prísnych rodičov pre Lujzu von
Knickeburg. Zajtra sa majú svätiť slávnostné sľuby! Všetko zariadila už obapolná rodičovská
múdrosť — len ja som posiaľ chyboval, ale teraz sa, ako vidíš, i táto medzera zaplnila. Tu som
celý, ako ma Boh do sveta vysotil. Však, to je chutná bryndza?“Janko si sadol na stolec a svesil hlavu, ako zmoklá sliepka. Ja som vyvalil okále.„A ty poslúchaš takýto bohaprázdny rozkaz? Azda si sa poturčil? To je plané ovocie s
hlúpymi aristokratickými predsudkami, s túžbou po luxuse — a so žobrotou v zapätí. Ej, to sa
nesmie stať! Radšej vstúp do františkánskeho kláštora za kuchára, i tak si pri našich hôrnych
vychádzkach voždy guľáš varieval. To sa nesmie stať! Skôr vyletím komínom, ako striga, skôr ma
pretiahneš, hľa, čez tento močkový pipasár! Nedovolím! Málo nás je, a tužibuď, taký poriadny
slovenský šuhaj s grošmi ide sa na veky zahrdúsiť! Ale ste si vybrali! Princessin von
Lausighausen!“„Tebe je ľahko harusiť dve na tri — ale mne niet pomoci. Vôľa môjho otca a predsudky
zemianskej materi premáhajú všetky moje vzdory. Ale čo po tom! Tak som rád, že sa môžem v
posledných chvíľach umierajúcej mojej svobody s tebou, môj Toníčko, poshovárať. A propos:
zapáľme si; tu sú, hľa, izbou rozletené fajky.“Ja som podal svojmu hosťovi Karlov stručný lístok.„No, vy ste vždy ešte tí starí ľahkí vtáci,“ povedal s úsmevom môj kamarát. „Ja teda
zabijem jedným udretím dve muchy!“„Jednu muchu a jednu plošticu,“ poznamenal som cynicky.Večer sme políhali do postieľ a ja som držal, takto sa pohodlne rozťahujúc, svojmu hosťovi
prednášky o rodine Knickeburg, o vysokomyseľnosti a márnivosti Lujzinej, o jej neskrotiteľnej
túžbe za svetáctvom a sľuboval som mu výťah z pozemnej knihy, ktorý mu otvorí oči a ukáže
Montblanc nezaplatiteľných dlhov, ktorými sú obťažené ich ešte neodtalafárené nemovitosti.
Plamenným jazykom líčil som nemeckú pažravosť jej rodiny, ktorá už od rokov čaká na bohatého
ženícha, aby ho mohla pod titulom švagrovstva, tesťovstva, ujčekovstva vyciciavať. Povedal som
mu, že akýsi Kálossy, náramne zlumpovaný, majetný barón, chodieva do Knickeburgov, a tešil som
ho, že bude mať bezpochyby v ňom verného a nezlomného hausfrajnda, ak nie predchodcu; ako vždy
stojí v lóži Knickeburgovskej za chrbtom Lujziriým, ako sa dôverne s ňou shovára počas
medzidejov, ako celé mesto rozpráva, že mu Lujza s času na čas dáva rendezvousy na
„Vzdychačke“.„To si veru kaľavnú domácnosť zariadiš! Nebudeš mať ani potešenia, ani pokoja pod vlastnou
strechou. A so pár superfajnových knixov a bežných fádnych fráz ťa veru neodškoduje za celý
ztratený život. Veď kebys’ dostal s ňou nejaké Krözusove poklady, nech by to už ďas sobral —
ale takto!“A zas som prešiel na majetok a radil som mu, aby sa len starého Icíka Hindelsmayera
spýtal, že mu udá niektoré statočné summičky, ktorými starý Knickeburg fľakoval svoj roztrhaný
luxuriózny život. Slovom, líčil som mu veľkú barinu, do ktorej ide strčiť svoje lakované
topánky.Janko Sladký veril-neveril, no bol mäkkej, trpnej povahy, a že neskončil štúdií a
nezarábal, mal pred otcom nekonečný rešpekt. Jeho mäkká, čistá duša nemohla vzdorovať rozkazom
toho, ktorý mu bol dobrodincom od detinstva, ktorý ho i teraz blýskavo vydržoval, a teraz z
chybnej špekulácie ide zrušiť a zničiť všetky svoje dobrodenia tým, že ho núti k
neprirodzenému a záhubnému manželstvu, že ho ide hodiť v obeť intrigám rodiny, ktorá všetky
chyby aristokracie podržala, ale z predností zemianskych okrem hlúpeho „von“ ničoho neratovala
v hýrivom svojom živote.Jankova matka bola veľmi vážna matróna, ale nemohla zabudnúť, že v tereme, v ktorom uzrela
svetlo sveta, viseli po stenách parochňami okrášlení páni s rovnými kordami a že títo páni
boli jej slávni a urodzení predkovia. A keď už jediný jej synček nemohol prísť do podobného,
címermi okrášleného teremu, tak si želala aspoň dožiť, aby si vzal dámu zo zemianskeho
pokolenia, ktorá by mohla k veľkému majetku Sladkých pripojiť blesk aristokratického života.
Ja som tomu dobre rozumel, a preto som v svojej prednáške i to s prízvukom opätoval, že keby
Jankovi rodičia poznali opravdový stav veci, že by ho istotne k manželstvu tak urputne
nenútili.A moja posteľná kázeň musela byť náramne zaujímavá, lebo na moju konečnú a záverečnú
otázku: „No, či nemám pravdu?“ odpovedal mi môj zbožný posluchač ľúbezným chrapotom
spravedlivého.Ja som sa obrátil k stene, zahrešil som pod fúz: „No, vezmi si pre mňa hoci diablovu
tetku!“ a zaspal som za jeho príkladom. Snívalo sa mi, že prišiel ko mne duch Perkeo (ako
študenti sme čítali a zbožňovali nemeckého poeta Viktora Scheffela), rehtal sa mi do tvári a
vypil na dúšok kolossálny korbeľ porýnskeho vína. Na fúzoch mu zostaly kvapky viseť — perlily
sa, ako diamanty, a osvetľovaly magickým svetlom drobnú postavu opitého loktibradu. „Víno,“
ľalotal ťažkým jazykom, „víno je proti láske dobrá medicína!“ Potvora, kde nabral toho
prorockého ducha?! | Vajansky_Duchovia-sudov.html.txt |
Pán svojej vôlePorubský vždy dobre spával. Len tejto noci počul v susednej izbe smutne odbíjať jednu-dve
hodiny. Obzrel sa okolo seba: ledva rozoznal rám na obloku, bola ešte tma.Hľadel chvíľku roztvorenými očami pred seba, potom si pomyslel, že ešte zaspí, i obrátil
sa od oblokov.Nezaspal. Čosi ho mrzelo, ale nevedel, čo by to mohlo byť.Rozmýšľal.Či nábytok s vyrezávanými bocianmi nedal prilacno? Počítal. Nie, dobre ho predal. Len to
je otázka, či Wagnerovci budú môcť zaplatiť za tie tri izby? Pravda, je to secesia-haraburdy,[1]ale jednako i jeho stáli vyše štyroch tisíc korún. Nie, to ho nemrzelo. Wagner má
zámožných rodičov. Či sa Ondrejovi niečo nepridalo? Ale veď je už druhý rok pri vojsku a
doteraz sa nič s ním nestalo. Ktože ho tam vie? I mrmlal si ticho Otčenáš, hľadiac si
predstaviť boha láskavo sa k nemu nakláňajúceho. V prostriedku sa mu modlitba naraz zazdala
veľmi detskou.Hlavou sa mu plietol syn, modlitba, boh, obchod a pritom stále cítil nepokoj a že ho niečo
nepríjemné zájde. Hútal a prehadzoval sa zo dve hodiny, keď začal jednako zaspávať.Prudké zabúchanie na domové dvere ho razom vyhodilo z postele k obloku, na ktorom vytrhol
záclonu a otvoril ho. Brieždilo sa, z oblohy zatiahnutej šedivými oblakmi mrholil drobný dážď,
cez ktorý len od východu prerážala červená žiara vychádzajúceho slnka.Na ulici pred dvermi stál chlap a pri ňom na kufríku sedelo do veľkej šatky zamotané malé
dievča.— Kto ste a čo chcete? — zavolal rozčúlene Porubský.— Doviedol som vám Drozdákovie dievča. Zbohom!Chlap sa obrátil a utekal, akoby ho naháňali.— Postojte, postojte! — kričal za ním Porubský.— Musím utekať na vlak! — odvreskol chlap a už zmizol za najbližším rohom ulice.Porubský, zavierajúc oblok, si myslel:„No, toto je pekné požehnanie! Hana mi posiela svoje dieťa na krk. Čo s ním. Načo mi tu
fagan?“Obrátil sa do izby, zapálil sviecu a obliekol si nohavice a nastokol papuče. Myslel si:„Zasa tá nešťastná Hana! Že sa to ešte opováži vytrčiť hlavu! Čo sa ma tí ľudia už
natrápili. A teraz mi ešte dieťa hodia na hlavu! Ale, kto to kedy slýchal?“Vyšiel so sviecou na schodište a kráčal dolu schodmi, keď počul dolu dvere kľúčom otvárať.„To Adam otvára.“V prízemnej chodbe stretol sluhu, ktorý niesol kufrík a pred sebou potískal nevoľne idúce
asi osemročné dievča.— Čia si ty? — opýtal sa hurtom dieťaťa v slabej nádeji, že je to azda predsa len nie
sestrino dievča.Dievčatko tichučko, ustrašene zašepkalo:— Som Žofka Drozdáková. Mama ma poslala k ujčekovi, že mi tu bude dobre. Včera išli všetci
do Ameriky. Mňa sem doviedol Chovan.Porubský sa veľmi hneval.„Aká násilnosť, takto mi nočnou hodinou poslať dieťa! Nemal som z tých ľudí nijaké
potešenie, vždy len mrzutosť, hnev, hanbu a vydieranie! Čert to vzal! A ako to chlapisko ušlo,
a dieťa nemôžem vyhodiť na ulicu. Keby aspoň nejaká žena bola v dome!“Srdito chytil dieťa za ruku a vliekol ho hore schodmi. Dieťa zjajklo a zvolalo:— Joj, bolí ma ruka!Starý Adam, ktorému bolo dieťaťa ľúto — veď jemu nepadlo na ťarchu — povedal:— Ale nieže tak, nie, pán majster! Dosť má to dieťa biedy, nerobte mu jej ešte viac!— Čo, tebe ľahko hovoriť! Ale čo si ja s ním počnem?— Viem, že nemáte tých ľudí radi, ale čože môže dieťa za to, že sú naničhodní a že vám
vždy len trápenie robili.Porubský len fučaním ukazoval, ako sa srdí. V izbe zapálili lampu. Adam zložil ošumelý
kufrík pri dverách, dievčatko zostalo pri ňom. Bola to žalostná skupina!Muži hľadeli na dievča bez slova. Starý, neoholený Adam sa poškrabal za uchom a teraz on
zafučal.Ako Porubský pozeral na tú biedu, prenikali jeho hnev lúče milosrdenstva a ľútosti. Koľko
ráz si umienil, že keby ho Drozdákovci na holých kolenách prosili o nejakú pomoc, ani vtedy by
nikomu z tej rodiny nepomohol. Nie! Odvtedy, ako ho posledne na prolongačnú zmenku[2]vypožičanými peniazmi oklamali. Na jeho viaceré listy mu Drozdák napokon len
posmešne odpísal, že taký starý somár, ako je on, Porubský, by mal mať viac rozumu. Že sa mu
pre budúcnosť taká lekcia zíde!A teraz mu ešte pošlú svoje dievčatisko do domu! Nočnou hodinou a akým spôsobom! Akoby
šteňa hodili do vody!— Poď sem bližšie, — povedal zachrípnuto.Dievča sa primotalo k nemu bojazlivo, až sa skoro búšilo do neho. Zababušenému bolo vidieť
len konček nošteka a čierne oči. Chudé ručičky mu trčali z krátkych rukávov. Na ľavej strane
čela sa mu temnela tmavobelasá hrča.— Strach ide z teba, prekristapána! Nikdy som nevidel biednejšie dieťa! A kde si sa to tak
udrela?— To ma otec tak ubil, keď som nasilu i ja chcela ísť do Ameriky.— A kadiaľ ťa ešte ubil?Dievča obratne zoblieklo kabátik a ukazovalo šmuhy na tenkých ramienkach a nad
vystávajúcimi lopatkami.— Beštie! — klial Porubský. — A to urobia páni! Keby ešte sedliak! Eh, nanič sú to ľudia…!
A či nie si hladná, nechcela by si trochu mlieka a koláča? — pýtal sa Porubský.— Ďakujem, len smädná som, prosím si ponížene trošičku vody. Tak mi je horúco, — vzdychlo
si dieťa.Adam bez rozkazu doniesol hrnček mlieka, pohár a koláč. Ponúkol ho.Dieťa vzalo trasúcimi rukami mlieko, okúsilo ho a povedalo:— Studené je, — i všetko dychtivo vypilo.Koláča sa nedotklo.— Adam, posteľ mu na pohovke. Uložíme ho.Zobliekli dieťa, uriadili ho a uložili. Úbohé, všetko nechalo so sebou robiť bez slova:
bolo na ňom vidieť, že je strašne zotročené.Keď boli s ním hotoví, hľadeli na seba.— Počujete, pán majster, tá bola veru na zlej strave.Porubský hľadel zamyslene na zem.„Ako sa ponáša na mať, akoby jej bola z oka vypadla. A Hana nebola zlé dievča. Hja, život
je ťažký! Ten ancikrist ju zničil.“— Adam, choď a pošli zajtra svoju Zuzku! Tu bude, kým to dieťa neodíde. Neviem ešte, čo s
ním spravím.— Eh, a či by ste mali srdce dieťa vyhodiť?— Netáraj, ale choď a ráno pošli sem svoju Zuzku!— Veď ja nič. Ale, ak by ste ho chceli vyhodiť, to ho radšej ja sám pritúlim.— Nehnevaj ma, choď ešte spať, lumpisko staré!Adam vyšiel, čosi mrmlajúc.Porubský si ľahol.„Tak hľa, to bolo to tušenie. Zaplať pánboh, že nebolo nič horšie! Akí sme my len ľudia
nevedomí! Myslíme, že robíme, čo chceme. Keby som bol urobil, čo som umienil, bol by som to
dieťa i s jeho kufríkom vyhodil na ulicu, že by sa len tak bolo za ním prášilo. Veď čo som sa
nažiadal, aby som mal možnosť vyvŕšiť sa na tých ľuďoch, a teraz, keď som mal na to prvú
príležitosť, urobím pravý opak toho, čo som si tak ukrutne žiadal urobiť. Cítim, že to
nebožiatko neopustím, cítim, že by som nemal nikdy pokoj, keby som ho dal hoci len cudziemu,
nespoľahlivému do moci.“Dieťa sa nepokojne prehadzovalo, chytro a ostro dýchalo, vše i zaplakalo.Porubský vyskočil z postele a podišiel k nemu. Pohladil mu čelo: bolo horúce. Popravil mu
prikrývku i vankúš.„Choré je; bohvie, čo vystálo. Ak mu ráno nebude lepšie, pošlem po Búroša… Aké je to len
strašné, že je také dieťa opustené celkom na vôľu iných ľudí. Veď je to hotový predmet, každý
si myslí, že môže s ním robiť, čo chce. A my máme svoju vôľu? Vôľu by sme mali, ale robíme
alebo čo iný chce, alebo k čomu nás čosi v nás núti. A ja veru neviem, čo je vo mne.“Porubský včas ráno vstal. Obzrel dieťa, spalo ticho a pokojne. Myslel si, nech si
oddýchne, dokiaľ sa mu bude páčiť. Chytro sa poobliekal, oholil líca okolo malej končitej
briadky a rozbalil kufrík, len motúzmi posťahovaný.„Už ten kufrík dokazuje, akí sú tí ľudia darebáci!“Vybral z neho biedne šatstvo a trochu bielizne a vytiahol na kúsku pokrčeného papiera
napísaný sestrin list.„Milý Romuald!Viem, že sa budeš na mňa hnevať, že Ti svoje dieťa posielam bez predbežného
upovedomenia na ťarchu. Ale radšej riskujem i to, že necháš dieťa na ulici, ako by som ho
vzala so sebou, keď viem, že ho Náco tak nenávidí, že by ho iste zmárnil. Namýšľa si, že nie
je od neho. Možno, že by som i ja preň niečo strašné urobila Nácovi. Iste ma boh pre iné
hriechy takto tresce, lebo hriech, ktorý mi Náco vytýka, nemám. Nikdy sa mi ani v najhoršom
nesnívali také veci, aké sa s nami robia. Všetko, čoho sme sa chytili, nám vypálilo
nešťastne. Možno ma boh tresce, lebo som neposlúchla našu matku ani pri svojom vydaji.
Neviem, prečo som ju tak nenávidela.Predali sme všetko a ideme do Argentíny, kde sa Nácovi podarilo dostať miesto
dozorcu na akejsi haciende,[3]bohvieako hlboko v krajine.Keď prídeme na miesto, odpíšem Ti, ako sme došli, už i preto, aby si mi dal znať, čo
je s mojím úbohým dieťaťom. Nech Ti boh odplatí za všetko, ako budeš s mojou Žofkou
zaobchádzať!Tvoja nešťastná sestraHana.“Porubský sa zamyslel nad listom. Nebola tá Hanka také zlé dievča. Nepamätal sa, že by bola
bývala taká zlá k matke. Pravda, keď ona dorástla, on už nebol doma. Najskorej ju neprajný
osud tak roztrpčil, že sa sama obžalúva, hoci i bez dostatočnej príčiny. Veď to nešťastní
ľudia robievajú.O dievča sa postará, možno bude mať z nej potešenie na staré kolená. A možno i nie. Človek
môže mať i dobré karty v rukách, a predsa celá hra pre jednu chybu zle vypáli. Hankino
nešťastie bolo, že sa vydala za Náca.Porubský bol stolársky majster. Rád čítaval všetko, čo mu prišlo do rúk. Stal sa samoukom
a dal sa na výrobu nábytku, ktorý si sám kreslil, pričom sa vždy držal panujúcej módy, ale tú
vždy prekrútil podľa svojho vkusu. Nevyrábal sériový tovar, jedna súprava sa líšila od druhej.
Okrem toho bol pomerne dosť drahý, a tak si získal lepšie obecenstvo, ktoré vďačne zaplatilo
istú originalitu jeho prác. Pracoval dlhé roky s tridsiatimi-štyridsiatimi robotníkmi,
nadobudol si dosť pekný majetok: mal vkusný poschodový dom a niekoľko stotisíc korún v
bankách, keď Žofka vyrástla na dievča súce na vydaj.Pred dvoma rokmi sa od obchodu odtiahol a prepustil ho svojim dvom synom. Žil si pohodlne
a najväčšiu čiastku času trávil čítaním. Keďže sa mu v živote vždy dobre darilo, pripisoval to
svojej rozvažitosti a stal sa namysleným a hlavatým, pokladajúc ostatných ľudí za viac-menej
obmedzených hlupákov, nezvyklých rozmýšľať.Žofku vychovával prísne, ale nie bez dobroty. Bol presvedčený, že lepšieho dievčaťa niet
široko-ďaleko, už i preto, lebo ju on vychoval. Zdalo sa, že mu je Žofka za jeho rodičovskú
starosť úprimne oddaná a že robí všetko, čo mu na očiach vidí.Žofka vyrástla na šumné dievča, ktoré vynikalo nežnosťou tváre a lichotivou jemnosťou
správania. Týmito božími darmi, ktoré nijakou výchovou nemožno získať, naklonila si každého.Žofke dvoril Daniel Kolman, účtovník bratov Porubskovcov, ktorý sa zdal byť statočný,
usilovný a sporivý človek a v Žofke sa videl. Porubský súhlasil s tým, aby sa za neho vydala a
sľúbil, že jej dá primeranú výbavu, slušný nábytok do troch izieb a stopäťdesiattisíc korún
vena. Mladí sa zasnúbili a o pol roka mal byť sobáš.V meste na brehu rieky neďaleko nádražia bol na predaj asi dvojjutrový pozemok.[4]V tie časy bola na drevo veľká konjunktúra. Každý chumaj, ktorý riskoval na obchod
s drevom nejaký groš, zbohatol za rok-dva. V meste bolo dosť ľudí, ktorí videli možnosť
pomocou píly na tom pozemku vyzískať slušný majetok, ale chýbali im pre obchod peniaze. V
prvom rade im prišiel na um starý Porubský. Vyhľadali ho a vyložili mu celú vec. Všetko
potrebné bolo ani schválne pre nich usporiadané: poloha pozemku, voda, stanica pri ruke, drevo
v dostatočnom množstve na dosah, len peniaze zohnať. Na začiatok by bolo postačilo pol
milióna. V prvom prekvapení sa Porubský celej veci spieral, nechcel o nej ani počuť. Hovoril,
že on už chce mať s obchodmi pokoj. Ale Grünbaum ho jednako stále pokúšal, na ulici, v
kaviarni mu stále dudal do uší, koľko zarobil lanský rok ktorý drevokupec a koľko predlanský.
Teraz sa už i starý Roth — starý, nie mladý, to je ľahtikár — starý Adolf Roth zaujíma o ten
obchod. Hovoril mu pred chvíľou Janko Káčer, že tristotisíc korún upísal.— Pán Porubský, boli by ste nemúdry, keby ste si nechali ujsť taký zárobok. Bude vás to do
smrti mrzieť. A potom, veď ste vy odborník, vám veru nikto straku na kole neukáže. Ktože sa
lepšie vyzná v dreve ako vy, postavený stolársky ani nie majster, ale umelec. Ja, vidíte, mám
biednych dvadsaťtisíc korún na bydle a tie vďačne vložím do toho obchodu.— A čo vám tak na tom záleží, aby som sa i ja zúčastnil v tom podniku?— Lebo vy ste ako odborník a bohatý človek istá ruka, že sa obchod prvotriedne vydarí.
Popri vás chcel by som si i ja svoj chlebík pripražiť. Myslíte, keby som sa obával, že to
nepôjde, že by som postavil svoju grešličku na kocku?Porubský nebol ani peňazobažný, ani skupáň, ale sa mu jednako rozležalo v hlave, že by
bola škoda núkajúci sa dobrý obchod odvrhnúť. Niekoľko dní ho myšlienka prenasledovala, že sa
predsa zúčastní i on, aspoň čiastkou svojho majetku, na tom obchode. Zišiel sa s advokátom
Lúčkom na ulici, inokedy s doktorom Búrošom a spomenul im, aký obchod sa mu núka. Lúčka mu
povedal, že na obchode, na ktorom možno ľahko zarobiť, možno práve tak ľahko i utratiť. Že to
nie je pre neho, ale pre ľudí, ktorí nemajú čo utratiť. Búroš mu zasa nadhodil, že má už dosť
majetku a viac zháňať, ako človek môže potrebovať, je nemravné.Porubský, ktorý už bol vtedy odhodlaný, že do obchodu vojde, predbežne so
stopäťdesiattisíc korunami, sa smial na zastaralých náhľadoch svojich priateľov. Možno, keby
mu boli opak radili, nebol by šiel na ten ľad, lebo veď on chcel byť vždy múdrejší.Vložil do obchodu nie stopäťdesiattisíc, ale tristotisíc korún. Keď si celú vec dobre
preštudoval, bol si istý, že píla za rok vráti celý do nej investovaný kapitál. O niekoľko
mesiacov sa spoločnosti pridalo veľmi výhodne kúpiť väčšie množstvo dreva, i museli ešte
zdvojnásobiť základný kapitál, aby sa vyhli drahšej pôžičke. Porubský vložil do obchodu, okrem
päťdesiattisíc korún, ktoré dal Žofke na veno, všetky svoje peniaze a zaťažil i polovicu
svojho domu, ktorá ešte bola na neho prepísaná, do jej celej hodnoty.Píla robila prvé tri mesiace znamenité obchody. Potom drevo razom padlo, akoby z pištole
vystrelil, i nastala taká derouta,[5]v ktorej len kapitálove najmocnejšie závody mohli po biede obrániť svoju
existenciu. Píla Porubský a spol. sa zatopila a Porubský prišiel o celý svoj majetok. I
čiastku domu, ktorá mu patrila, musel predať. Našťastie mohli ju kúpiť jeho synovia, ale
ostatná čiastka Žofkinho vena odplávala.Žofka sa vydala, keď píla dobre šla a jej muž sa osamostatnil, kúpiac si v Bystrici
železiarsky obchod za stotisíc korún, na ktoré zaplatil päťdesiattisíc, ostatok bol splatný
15. septembra t. r. Kolman si nerobil kvôli peniazom nijakú starosť, lebo mu ich sľúbil
Porubský, ktorý počítal s tým, že mu v ten čas potrebné peniaze ľahko vyplatí. Ale v júli bol
hotový so svojím majetkom.Kolmanovci boli pevne presvedčení, že Porubský celkom iste odložil im patriacich stotisíc
korún, lebo ho poznali ako svedomitého človeka, ktorý nevedel dosť prísne odsúdiť každého, kto
sa pustil do nejakých špekulácií za cudzie peniaze.Začiatkom septembra ho v jeden večer navštívili v jeho izbe, keď sa už chystal do postele.
Bol zoblečený do nohavíc, keď vošli. Prišli schválne z Bystrice, aby od neho vypýtali patriacu
im sumu.— Kdeže sa tu beriete v takýto čas a tak neočakávane. Musí vám byť veľmi náhlo, keď teraz
prichádzate.Žofka podišla k nemu a bozkala mu ruku, ako to vždy robievala, keď sa s ním stretla.— Nuž prišli sme vás navštíviť. A ako sa máte, milý ujinko?— Ako sa mám? Ako nahý v tŕní. Naháňajú ma zo všetkých strán a ja nemám čo do úst položiť.
Tak sa mám. Na staré kolená sa budem musieť zasa svojho remesla chytiť.Kolman zvolal rozčúlene:— To ste možno i naše peniaze utratili?!Porubský pozrel zamračene na neho:— Ja som vaše peniaze nikdy nemal. Vy ste mali a máte moje. Ale ja vaše? Ani halierik!Obidvaja Kolmanovci začali s krikom a Žofka i s plačom:— Azda neodtajíte, že ste nám stopäťdesiatisíc korún sľúbili a posiaľ len päťdesiat dali?
To nás o stotisíc korún chcete nestatočným spôsobom pripraviť? Ako my teraz ten obchod
vyplatíme?— Viete čo? Keď máte pravdu, choďte žalovať, ale si najprv nájdite súd, ktorý vám tie
peniaze prisúdi. Viete veľmi dobre, že sľuby sa sľubujú a blázni sa radujú. Možno, že som vám
i sľúbil, ale teraz vám nedám. A keby som i mal, nedal by som vám, lebo by som potreboval pre
seba.Kolmanovci sa po tejto reči tak nahnevali, že sa vrhli s veľkým krikom na Porubského a
dosť povážlivo ho ubili. Žofka ho poškriabala po tvári, že ho krv zaliala. Jej útokom bol taký
prekvapený, že sa ani nebránil. Hľadel na ňu ako na nejaký zázrak; keby bola začala stolička
pred ním vyskakovať sama od seba, nebol by býval väčšmi prekvapený.Keď ostal sám, poumýval si dokrvavenú tvár a ľahol si do postele taký, aký bol,
polooblečený, lebo celkom stratil duševnú rovnováhu. Len to sa mu stále plietlo v hlave, ako
pred štrnástimi rokmi to dieťa pritúlil a ako ho ľutoval. On ho vychoval na mocnú, peknú
osobu, aby ho teraz mohla takto dokaličiť. Veď Kolmanovci vedeli, že teraz peniaze nemá a že
ich schválne nepremárnil a jednako ho takto prepadli! Zdalo sa mu, že niet pekla, ktoré by si
tí ľudia nezaslúžili.Dlho sa trápil bolestnou predstavou, akí sú neslýchane nevďační, keď sa mu začala natískať
iná myšlienka. Myslel, že nemôže byť boha, keď trpí takúto skrivodlivosť; potom sa mu
natískalo presvedčenie, že boh inakšie chápe dobro a zlo ako biedni ľudia, ktorí všetko
posudzujú len podľa svojich malicherných sebeckých citov. I celú svoju mravouku si postavil na
tom základe, že oko za ako a zub za zub. Boh celkom iste nebude spravovať svet podľa tejto
zásady. Keby boh poslúchal ľudí, bola by od neho najväčšia nespravodlivosť, keby hneď na tomto
svete neodmeňoval dobré skutky a netrestal zlé. Boh musí mať omnoho hlbšie, ľuďmi nepochopené
podklady pre svoje konanie.Veď keď on Žofku pritúlil, urobil to proti svojmu presvedčeniu, lebo ho duša na to
prinútila. Možno, že i Žofka má pravdu, keď spáchala to, do čoho ju nútila jej duša, keďže ho
poranila iste bez akéhokoľvek rozmyslu. Podľa obyčajného ľudského náhľadu sa správala k nemu
vo zvrchovanej miere nevďačne, lebo za jeho dlhoročné najláskavejšie ošetrovanie mu teraz
hľadela ublížiť tak veľmi, ako vládala. Ale či jej teraz nie je bližší jej muž a jeho
blahobyt, keď im sľúbil toľko peňazí, že mohli kúpiť za ne obchod; a on síce v najistejšej
dôvere v dobrý výsledok svojho podniku, ale predsa len riskoval ich peniaze, od ktorých
závisela celá ich existencia?Je veru otázka, ako by boží anjel spravodlivosti a lásky posudzoval ich skutky. Ktovie, či
už neoľutovali svoje prenáhlenie? Veď veľkú väčšinu svojich skutkov robíme bez rozvahy, ako
nás to niečo tisne, práve tak, ako skala padá z plochy v tú stranu, na ktorú stranu je najviac
naklonená. A na tieto skutky nájdu oni vždy aj ospravedlňujúcu výhovorku, hoci bude i
nemravná.Má právo hnevať sa na nich, keď ho ubili a tak nevďačne s ním zachádzali, ale najprv musí
svoju vinu voči nim odčiniť a zaplatiť, čo im sľúbil. Potom sa môže od nich navždy odvrátiť,
ak si myslí, že to bude bohu najmilšie pokračovanie.Porubský si pod „bohom“ predstavoval najhlbšiu spravodlivosť. Tak rozmýšľal v tú chvíľu.
Ale potom ho ešte viac ráz nadišlo pokušenie odvrátiť sa navždy od takých nevďačníkov. No
zakaždým cítil, že svojej nevoli voči nim nemôže vyhovieť, kým im podlžnosť nezaplatí. Po
niekoľkodňovom váhaní sa rozhodol, že popredá všetko, čo ešte má, prijme ponuku ktorejsi
pražskej stolárskej veľkofirmy a pôjde zasa za kresliča na tak dlho, kým Kolmanovcom nevyplatí
tých stotisíc korún, ktoré im je ešte dlžen. Dúfal, že ani nie za rok ich vyplatí, keď vezme
do ohľadu, že za všetky svoje veci môže utŕžiť asi päťdesiatisíc korún.Ako sa rozhodol, tak i urobil. Za všetko svoje bydlo dostal na dobrovoľnej licitácii 47
tisíc korún, z ktorých poslal 46 tisíc Kolmanovcom, s upovedomením, že im ostatok skoro pošle,
keď ho bude môcť zohnať. Zozbieral ho pri najskromnejšom živobytí za jedenásť mesiacov a bol
šťastný, keď im mohol poslať poslednú čiastku. Zároveň im napísal, že chce mať teraz od nich
navždy pokoj: listy nech mu nepíšu, lebo ich neprijme, návštevy nech mu nerobia, lebo sa s
nimi nebude zhovárať. Vôbec nechce mať s nimi nič viac v tomto živote.Vrátil sa domov k svojim synom, ktorí ho veľmi vďačne prijali a dali mu na prízemí
príjemnú, do peknej záhrady obrátenú izbu, ktorú si sám vybral. Keď ho nadišla vôľa, pracoval
trochu v dielni a nakreslil nejakú súpravu. Hocičo z rúk nevydal, len s čím bol spokojný.Aký bol predtým neústupný a škriepnik, taký poddajný bol teraz. Každému dal za pravdu,
seba pokladal za najhlúpejšieho. Jeho deti, nevesty a vnúčatá ho mali rady a tešili sa, keď mu
mohli niečo urobiť po vôli: veď on tiež každému usiloval sa polahodiť. Mohol byť spokojný so
svojím osudom. A nebol. Trápilo ho, že sa Kolmanovci ani raz nepokúsili odprosiť ho. Ani slova
mu neodpísali, ani raz sa na neho nedopytovali, vôbec si ho nevšimli, akoby ho nebolo na
svete. On by bol, ako si myslel, ich približovanie odmietol, ale by sa bol tešil, že by im
mohol vyčítať ich nevďačné správanie. Zavše si i to myslel, že keby ho boli opätovne prosili,
bol by im ich previnenie odpustil a žil s nimi v pokoji, keď i nie v priateľstve. Ale oni
nešli k nemu a on sa predsa nemohol ešte pred nimi aj ponížiť.Takto ho stále žrala nespokojnosť, že svojich ťažko zarobených stopäťdesiattisíc korún
nemilobohu vyhodil a nemal za to nič, len že ho ubili a vysmiali.Minulo zo päť rokov, čo pretrhol každé spojenie s Kolmanovcami, keď jedného krásneho
júlového dňa, v ktorý slávili jeho sedemdesiate narodeniny, zaklopalo okolo deviatej ráno na
jeho dverách dvoje detičiek, asi štvoročné dievčatko a šesťročný chlapček, s kytkami v
ručičkách. Detičky boli parádne vyobliekané a mali veľmi pekné a milé tváričky. Zdali sa mu
akosi známe, ale nevedel napochytre, čie sú. Chlapček sa postavil junácky pred starým pánom,
sediacim pri obloku a dal mu kytku ruží a klincov. Dievčatko tiež odžmotlalo krátky pozdravček
a podalo tiež kytku. Keď počul hlások dievčatka, razom mu skočilo na um, že je to Žofkin hlas
a deti že sa celkom na ňu ponášajú. Srdce mu zabúchalo a ruky sa mu zatriasli dojatím. Chvíľku
nevedel, čo má urobiť: cit ho tuho ťahal, aby tie krásne deti privinul na svoje prsia, ale
teraz premohla jeho dušu zlá rozvaha, že sa tí ľudia toľké roky neobzreli o neho a že ho teraz
chcú takou „komédiou“ udobriť. Detičky mu odovzdali kytky, ktoré opovržlivo odhodil na stôl a
keď mu chceli ruku bozkať, nemilo ich odtisol. Čo mali detičky urobiť? Chlapček otrčil ústočká
a dievčatko sa rozplakalo.Keď ich mamička za dvermi počula, že sa jej útok proti ujcovmu hnevu nevydaril, vošla sama
dnu.Porubský s veľkým prekvapením hľadel na krásnu a milú paniu. Ako opeknela! Že by ho tá
jemná dáma bola mohla kedysi tak doriadiť! Pozeral na ňu s hnevne odutou tvárou.Žofka vošla do izby, akoby bola s ujcom na najlepšej nohe a akoby bola s ním bývala včera
večer. Pozdravila ho milo:— Dobré ráno, drahý ujček! Detičky, vezmite si svoje kvietky, — i zobrala kytky zo stola a
dala ich deťom do ručičiek. — Ujko nerád kvety a teraz choďte sa baviť s deťmi do záhrady, — i
vytisla ich obratne z izby.Potom zastala pred Porubským, ktorý sa zamračene na ňu díval a hovorila mu celkom prosto a
bez rozpakov:— Ujček, vy sa hneváte na nás, na Kolmana a najviacej ešte na mňa, a máte pravdu. Za vašu
veľkú dobrotu som sa vám veľmi mrzko odslúžila. Už neraz som to oľutovala a ľutujem stále.
Boli by sme všetko urobili, aby sme vás nejako udobrili, ale ste zakázali, aby sme vám písali
alebo vás navštívili. Čo sme mali robiť? My by sme sa vám vďačne odslúžili. Postavili sme pre
vás v záhrade pekné bývanie; Kolman kúpil pre vás v istom panskom kaštieli na licitácii peknú
knižnicu, v ktorej je mnoho cestopisov, ktoré vy tak radi čítate. Príďte k nám, môžete tam bez
starosti žiť; zaopatríme vás všetkým, čo si budete žiadať. Bolí nás, že sme sa tak mrzko s
vami rozišli. Ale sme boli vtedy obidvaja ukrutne rozčúlení, lebo sme celkom iste počítali s
peniazmi, ktoré sme nevyhnutne potrebovali. Keby sme ich neboli dostali, boli by sme i o tie
prišli, ktoré ste nám už dali. A vy ste teraz a vždy ste boli taký nesmierne statočný človek a
my sme boli vtedy zlí, prchkí a suroví, lebo sme boli nemožne rozčúlení. Hneď, keď sme vtedy
od vás odišli, sme to uznali a najmä keď ste nám poslali tých štyridsaťtisíc, až bolestne
cítili. Povedzte mi, čo máme robiť, aby sme si získali vaše odpustenie a vašu príchylnosť?Žofka zložila ruky a pozerala s milým úsmevom na neho, ako matka na trucovité dieťa, o
ktorom iste vie, že sa o chvíľku udobrí.Na Žofkinu reč Porubskému neslýchane odľahlo na duši; zdalo sa mu, že je teraz so všetkým
na svete spokojný. Ale jednako, hoci bol starý a skúsený, nemohol sa natoľko premôcť, aby to i
Žofke povedal. Myslel si: „Aká je istá, že urobí so mnou, čo chce. Nie, tak celkom ľahko to
nepôjde, nech i ona pocíti, čo je duševne trpieť a sa trápiť.“Zamračil sa ešte väčšmi:— Ľahko by ste ma chceli vyplatiť! Vy ste mi celý život otrávili, to vám tak ľahko nemôžem
odpustiť! Radšej nechcem mať s vami nič viac do činenia!Vstal zo stoličky, išiel k druhému obloku a obrátil sa chrbtom k Žofke, aby nevidela, že
sa mu tvár plačom trhá. Žofka prešla k nemu na ľahučkých nohách a bozkala ho nenazdajky na
líce. Zašepkala mu:— Hneváš sa, ty srdoš, ale sa musíš udobriť!Porubský sa chytil za tvár a obrátil sa razom k nej.— Darmo ma bozkávaš, neudobrím sa, aby si vedela!Ale Žofka videla, že hoci slzí, predsa mu trochu do úsmevu potrhávalo ústa. Pozrela mu do
očí, zasmiala sa milučko, bozkala mu obe ruky a ušla z izby.Porubskému zasvietilo v duši ako dieťaťu, keď pozerá na vianočný stromček, že má Žofku
veľmi rád a že to nebol hnev, ale jeho opovrhnutá, skoro rodičovská láska, ktorá mu užierala
srdce.[1]je to secesia-haraburdy— secesia, umelecký sloh z konca 19.
storočia a začiatku 20. storočia, uplatnil sa v maliarstve, staviteľstve, užitom umení,
priemyselných i remeselníckych výrobkoch. Predstavoval posledný pokus o štýlovú jednotu.
Ako vidieť z Jégého poznámky, ktorá sa týka secesného nábytku, nepokladal ho za zvláštnu
hodnotu. Od polovice tohto storočia však prudko stúpol záujem o secesné predmety a umenie
vôbec.[2]prolongačná zmenka— zmenka s predĺženou lehotou
splatnosti[3]hacienda(špan.) — farma, majer, vidiecky statok[4]dvojjutrový pozemok— jutro, plošná miera siahovej sústavy (0,575
ha)[5]nastala taká derouta(z fr.) — déroute, rozvrat, splašený útek,
porážka | Nadasi-Jege_Pan-svojej-vole.html.txt |
ProslovMotto:Nie každý strom ovocie sladké
môž priniesť na tom svete zlom!
Ja sbieram len skromné a trpké,
čo môj už starý plodí strom. —Kresťanská veda, slovenský duch;
kresťanské dielo, slovenský ruch;
kresťanské srdce v slovenský kruh,
nechže nás spojí! — Čo muž, to druh!
Slovenské slovo, kresťanská česť,
slovenská vernosť, kresťanská zvesť;
kresťanská svornosť, slovenská päsť;
prekoná fígle, zradcov i lesť!
Kresťanská práca, umenie tiež;
slovenské piesne, veselia sniež!
kresťanská viera, — ó kiež by, kiež,
spojila v jedno slovenskú sviež! | Dubravsky_Skalica.html.txt |
ParníkBore vyliezol zo svojej kamennej chalupy, z vlhkého chladu na slobodný vzduch, rozohriaty
slnkom, vlastne rozžiarený. Slnko prudkosťou dozretého junoša — ako to začiatkom júna býva —
rozlieva oslepujúcu žiaru na starú, vycivenú, chudú zem. Áno, vycivená! Tie skaliská, sluje i
zápole, tie hŕby kamenia, odkiaľsi nazhŕňaného, — to všetko vyzerá ako kosti bez mäsa a krve.My by sme sa zas vtiahli do tmistej chyže, keby nás razom taká ostrá svetlosť i horúčava
zašla. Ale Bore pošmykne čiapočku — sťa pokrývku na rajnici — do samého tyla, až sa hrnú na
čelo mohutné vlny oslobodených čiernych vlasov, pretiahne sa ako mačka, prehne sa v kríži,
rozšíri ruky a úprimne zazíva. Ba obráti tvár rovno k slncu, akoby sa mu vysmieval, pričom mu
oči takrečeno zrastú až na malý pásik, vytvorený z mihalníc.Prebudil sa zo sladkého popoludňajšieho sna. Možno vidiny sna ešte mihajú mu v hlave, i
ťažko zrazu vynájsť sa v triezvej, tvrdej a horúcej skutočnosti.,Eh, niet pomoci,‘ premýšľa Bore, ,chudobný človek musí na slnce i na vietor, na mráz i na
ľad, i na dážď…‘Slnce a vietor, to mu uznám. Toho sa tu rodí v hojnosti. Ach, menovite to slnce! Zavesí sa
ti neúprosne na chrbát i nemáš sa ho kde a ako striasť. No mráz a ľad, čo hneď o Troch
kráľoch, a menovite Oravcovi, nezasluhujú toho poctivého mena. Ciagľa na strechách nevidíš,
putňa s vodou neprimrzne ženskej, keď sa zatrkoce s pani kmotrou pri studni — pardon, pri
obecnej cisterne, a žeby za nechty zašlo, a menovite za nechty oravské, na to sa desať
tunajších zím nezmôže.Lenivo sa šiple náš Bore dolu cestou. Ale horká cesta! Chodník vysypaný zvariakmi a na
každom kroku balvan ako dieža. ,Nevyplatí sa také pletky vykopávať a dynamitu škoda,‘ vyhovára
sa poctivý úrad obce. Tak pomaličky sa dovliekol, vlastne spustil jedným kiarom pomedzi domy —
tu to volajú ulicou — a schodmi — na nábrežie.Zato nábrežie je rovné ako dlaň. Šťastie, že more nerobí vrchy. Prestiera sa ostrým
oblúkom okolo celého prístavu, v šírke tu tri-štyri siahy a dakde zas dva-tri kroky. Vysypané
je drobným štrkom a bielym pieskom. Alebo možno pred rokmi ho tiež vysypali zvariakmi a od
tých čias rozdrobili na štrk krpcovitými opánkami, čižmami a konským kopytom. Ktozná?Bez otázky najonakvejší dom z celého nábrežia je dom pána Mićeho Kvočića. Je vtisnutý do
strmého brehu, takže z nábrežia je o poschodie vyšší, než z tamtej strany, kde je rovný dvorec
a cisterna. Má priestranný balkón, obloky s drevenými okenicami a pred pivnicou a pod balkónom
kamenná lavica. I nábrežie je tu najširšie a, ako ukazujú kamenné stĺpy, zasadené na ňom: tu
bude i prístavište parníkov, plachtoviek väčších i menších, i skromných bárok.Na lavici sedí starý Luka, nedbajúc, že pálčivé slnce plnou silou pripeká mu staré kosti.
Pozrie tu i tu na stráň z tamtej strany zálivu, tiež akosi ospalú, zatíchnutú, kde šedivé
olivy smutno ovesujú svoje dlhočizné konáre.„A čo vy, strýko Luka, nespávate?“ pýta sa Bore, prisadnúc k nemu na rozpálený kameň.
„Ah-áh!“ zazíval, roztiahnuc nohy naďaleko. „Ja som spal ako beg, chutne a ako chutne!“„Blažený, kto spí. Na starosť bude sa ťa i sen strániť. Veru tak — ó, bože — kde sú naše
rôčky! Odišli…“ A zažmurkal sivými očami, akoby ich boli tie rôčky vyplákali. „No, nemáš
tabaku, Bore?“ pýta sa hlasom cele obyčajným.Bore vyňal štipku tabaku z mechúra.„Bieda o tabak, strýko! Pekná chvíľa — nemôžu ho previezť cez more. A možno ho nemajú ani
na ,teraferma‘ (pevnine).“Starý pokýval hlavou.„Aké sme tabaky fajčievali! Eh, čo šafran! Čo majorán. Ale sa kupoval pekne na ,pazáre‘,[1]ako napríklad kapusta. Aké tabaky, môj Spasiteľu!“„To sa zná,“ prisviedča Bore. „Len v Tureckej aký ho fajčia! V Carihrade napríklad. A
vôňa!“„To verím!“ zasmial sa Luka tupým hlasom, ukážuc dva spodné zuby, vysadnuté, počerné.
Carihrad! Rajská zem! Len koľko vidíš dýň a všakového ovocia. Oh, hojnosť, brate, koľko chceš.
Blažené kraje.“ Pokyvuje hlavou, ktorá klesá čím diaľ, to nižšie. Po tvári mihol mu úsmev a
zavial na ňu nové vrásky. „A svet pekný, a ženské! Ale sa neprihovorí. Ale Grékyňa, tá hej,
takto, celkom úprimne, i mornárovi. A tie sú tiež kaľavné. Oh, bravo, nájdeš ich veľa pekných,
až veľa. Eh, čo, darmo hovoriť…“„A vy ste tam, strýko, utopili nejeden groš!“ A Boreho oči zasvietili zvláštnym leskom.„Nuž márnosť. Bolo a minulo. Stálo sa v prístave, kým prišiel vietor. Nevyberalo sa, či v
tomto, či v druhom: stoj, kde ťa privrzlo. A čo budeš robiť? Známe, čo je mladosť. Zháňaš
čertov, rozsýpaš. A čo dnešní mornári? Nevie spraviť mornársky uzol. Valasi — nie mornári!
Ovce zajať a pásť — nie na lode!“Luka prežil krásne časy! More nevyzeralo pusté a prázdne, ale ako obrovská lúka a na nej
rozídené biele husi. To boli lode kupecké. Kupec bol, pravý kupec — smelý, odvážlivý. Nesedel
za pudlou, vážiac kilo bakalára[2]a štvrtku biguletov. Postavil na kocku majetok i život, a vyhral alebo padol.
Daktorý mal celú flotu veľkých plachtových lodí a na nich celé vojsko smelých, odvážlivých
mornárov, ktorí sa nebáli ani búrky toľme, ani pirátov z Archipelágu.[3]To boli časy veľkých kupeckých podujatí i mnohých tragických strát na majetku a
životoch. Čo ostalo dnes, to je všetko už len slabý odblesk slávnej minulosti kupeckej.Luka sa zahľadel na more, nad ktorým visí zhustnutý vzduch, presýtený vôňou jódovou. Visí
nepohnute, mŕtvo, ako zakliaty. More je tiché, hladké, iba čo kde-tu vyhodí sa lokarda,[4]zaihrá v slnci striebornými šupinami a pleskne chvostom o tichú hladinu. Planina[5]spoza kanála trčí nahá a holá do čistého, vysmiateho neba: sťaby mu žalovala na
svoju nahotu, porozrývanú hlbokými jarkami, zanesenými štrkom, zbrázdenú povodňami, ovešanú
sivými skaliskami. Zeleň, ktorá ju zdobila, dosiaľ je vkopaná okolo palácov benátskych a pod
nimi: tam ju oblievajú — napolo skamenelé stĺpy — ťažké vlny nečistej benátskej Adrie. Stojí
tak bez ozdoby sťa potulná žobráčka. Dedinky, po stranách rozsypané, belejú sa na slnci,
nezatienené stromovím, sťa hniezda skalných orlov. Iba čo na úpätí je čosi viníc a olivových
sadov: ale i to obtočené múrmi, aby povodeň i tej trochu zemičky neodniesla.Na šťastie sa objavil popoludňajší vetrík. Poťahuje od mora a rozháňa usadený vzduch. More
sa čerí sťa pero, a na nábreží čuť vôňu jódovú. Luka spočinul zrakom na punte[6]sv. Jurja, predhorí, ktoré od severu pomáha tvoriť prístav. Na holom úskalí
nasadol kŕdeľ galebov,[7]známych búrlivákov. Podletí tu jeden, tu druhý, zatrepocúc širokými krídlami,
chcejúc jeden druhému odobrať príhodnejšie miesto. Daktorý sa vznesie do čistého vzduchu,
strepocúc náhle krídlami, a zaraz ostane ako zavesený, číhajúc z výšky, či sa nevyhodí dáka
ryba.„Oh, biedny živote! Spasiteľu milý, pomôž nám!“ vzdychá Luka už z obyčaje a vytriasa popol
zo svojej krátkej pípky.„Trpezlivosť, strýko Luka,“ obodruje ho Bore, podávajúc mu ešte jednu štipku dohánu. Luka
ho vtisol do fajočky, uspokojil sa náhle, keď mu počal dym sa krútiť okolo šedivej hlavy a
vinúť sa v jasnomodrých obláčkoch popri bielej stene.Udrela štvrtá z kostolnej veže. Zápäť za ňou ozval sa jasný hlas zvona, zvolávajúc deti do
školy. Pomedzi domy vidno skupiny detí s kapsičkami na pleci. S krikom a šantom spiechajú do
stánku múz. I popred Boreho a Luku poberá sa malý Jakov. Vyplazil im jazyk, ako prešiel.„Ah, ty jeden…“ A Bore doložil masívnu prezývku.Jakov sa udrel do kolena päsťou a pelia hore briežkom za deťmi.„Ach, nechaj, daj pokoj, čo urobíš: deti!“ chlácholí ho Luka. „I my sme boli deti, ale
nechodili sme do školy. Vtedy iba čo učili frátri — i to magnášov. Teraz učia každého. A
jednako ťažko chudobe žiť. Ešte ťažšie…“Na balkóne čuť ťažké kroky. Pán Miće Kvočić prebudil sa konečne z junáckeho sna. Že dobre
spal, vidno na zapuchlých očiach. Vetrík pohráva si v dlhých vlasoch, začesaných z tyla za
uši. Hodvábna čiapočka sedí v tyle, takže hodný kus plešiny blyští sa na slnku.Vyšiel patrne pozrieť, čo nového na mori. Či nevidno veslovať rybárov s plnou bárkou
tučných sardel, alebo zubatcov. Možno, vyzerá Vlachov, či neveslujú na plachtovke do roboty.
Zišlo by sa mu ich päť-šesť do viníc.„Bore, zložíš mi múku, keď príde parník,“ vraví, nahnúc sa na balkóne. „Desať vriec má
prísť.“„Za poslužit vás,[8]hospodáru,“ odpovedá Bore, siahnuc k čiapke.A opäť čuť kroky pána Mićeho, a drevené dvere sa zatvorili. Aspoň slnce nebude piecť do
domu.Z dediny sa spustili dvaja mladí ľudia s rozhalenými prsami. Tváre opálené, skoro čierne.
To sú bratia Vapićovci: Pave,[9]už ženatý, Jure slobodný. Súci rybári, celé noci trávievajú na mori. I dohán je
ich špecialita — odvážni kontrabandieri.[10]„Kedy idete na more?“ pýta sa Bore.„Večer. Ukázali sa sardely.“„A toho roku pôjdu!“„Ktovie! Nevydržia, to je chyba,“ žaluje sa Jure. „Vlani sme ich nasolili predsa
osemdesiat okovov. Toho roku, bohvie!“„A koľko sa ich pojedlo friškých!“ ozval sa Luka.„Tiež asi toľko…“Ozval sa mocný hlas trúby, mocne a tiahle. Za predhorím sv. Jurja vidno čierny komín, z
ktorého sa valí nečistý dym v hustých chomáčoch. A hľa, už vidno i celý parník, pokrytý a
ovešaný plachtami, aby slnce nepieklo na palubu. Opísal elegantný oblúk, obrátiac sa nosom
priamo k domu Kvočićovmu. V rozčerenom mori ostáva za ním brázda, sťa za dákym obrovským
pluhom. Ostrý predok sťa lemeš rozráža vodu. Voda sa búri a rozrazená plieska boky lode,
tmavozelené, ofľusnúc ich bielou penou.Nábrežie ožilo. Zhrnulo sa sveta, ktorý je nie náhodou v poli, aby mu neušla ani táto
novina. Došiel i kŕdeľ detí, ktoré ešte nechodia do školy a odrastených šarvancov. Všetko sa
to zastavuje pred domom Mićeho Kvočića. Z dvora Kvočićovho zostupujú pasažieri s vymenenými
lístkami. Pán Miće je totiž agent spoločnosti. V jeho dvorku je čakáreň na mnohých kamenných
lavičkách v odpoludňajšom chládku. Medzi nimi je i Niko[11]Berčić s čiapkou na stranu a za uchom zastoknutá po zdejšom obyčaji, ohnivá ruža.
Dala mu ju čiernooká Jela Doricina. I teraz kráča popri ňom, ľahko ani víla v strojných
opánkach na malej nôžke. Na vrchhlave má červený ručník s podvitými rožkami. Spod neho
vyslobodené kučery ihrajú s vetrom okolo čela. Ústa sa usilujú usmievať — no vrchná pera
uťahuje sa kŕčovite zadúšaným plačom. Ústa sa jej smejú; ale od srdiečka slzy sa jej lejú.
Nosí v ruke batôžok — to je Nikova merinda. Odchodí síce len na šesť týždňov na nešťastné
cvičby k regimentu — no to je veľký úder pre vernú lásku.Parník temer plnou parou priplával k samému nábrežiu, podmúranému z ťažkých kvádrov.
Mornár zhodil z paluby povraz, Bore ho chytil a slučku stokol na jeden z kamenných stĺpov.
Parník sa primkol bezprostredne k brehu. Kapitán schodí úzkymi schodíkmi zo svojho mostu na
palubu, kde sa miešajú pasažieri. Mornári prekladajú most — a už sa hrnie svet na palubu, s
lístkami i bez lístkov.Vyšiel i pán Miće v svojej čiapočke, s balíkom písem v ruke. Kapitán salutuje, podá mu
ruku a prezerá písma. Mašina počne hrčať a klepotať sťa mlyn, keď melie naprázdno. A dvihák
vyťahuje z útrob lode na mohutných reťaziach štíhle vrecia peštianskej múky. Bore i dvaja
vlašskí paholci pána Mićeho vyvláčajú a hádžu ich na nábrežie. Pasažieri sa pomedzi nich
trúsia von a dnu, daktorí sa vyšli poprechodiť po nábreží. Kvočićova Čara, šumná dcéra pána
Mićeho, doniesla na striebornom podnose malú šálku čiernej kávy kapitánovi. Ten salutuje
zbežne; hoci mladý, málo si všíma jej bujnej krásy. V meste ho čaká ženička s dvoma detvákmi,
vída ju dva razy do týždňa…A mašina zatíchla. Dvihák zastal, pasažieri sa zbierajú na palube. Jela sa postavila
obďaleč, Niko sa nahol zábradlím paluby — prerečú kedy-tedy slovo, ktorému len oni vedia pravý
význam. Kapitán vypil kávu, zahodil koniec cigarety — stisol ruku pánu Mićemu i jeho deve,
salutuje ,führerovi‘[12]financov (tí tiež nesmú chybovať) a vybehol na svoj most. Prezerá palubu, či je
všetko v poriadku. Zatrúbi vo tri vrhy tým istým tiahlym tónom, až sa okolité vrchy ohlášajú.
Dá znak, mornári vtiahnu most na palubu, zatvoria vrátka. Bore stiahne slučku zo stĺpa a
parník stojí pokojne, akoby v neistote, či má sa hýbať. Nič podozrivého nevidno na nábreží,
nikto nezaberá prihnutý s batôžkom v ruke, máchajúc klobúkom. Nikto sa neopozdil.Mašina začne fučať, klepať, loď sa uťahuje akoby hanblivo od brehu. Sotva je na dve siahy
od neho, začne sa cofkať plnou spiatočnou parou, kým sa len nenájde naprostred prístavu. Tu
zas zastane, akoby nevedela, kam. Pod priploštenou zadnou čiastkou lode spenila sa voda.
Kormidlo, donesené do pohybu, donieslo ju do divokého víru. Voda hučí a plieska na všetky
strany, nos lode obracia sa pomaly von z prístavu. Sotva opísal pravý uhol, dali mašine prednú
paru. Loď mohutným oblúkom berie sa do kanálu. Zástavka na kormidle sa napína a trepoce veselo
v zosilenom vetre. Pri nej mácha šatkou statná postava Nikova. Z brehu mu odpovedá Jela
Doricina.Každý sa vracia po práci, nábrežie sa vyprázdni. Iba čo odnášajú vrecia s múkou do
magazínu dvaja-traja Vlasi. A Jela ešte stojí na predošlom mieste a mácha šatkou. Parník sa
zvrtne vpravo, dolu kanálom, obchodiac príkre predhorie sv. Spiridiona, ktoré od juhu zatvára
prístav. Už nevidno len komín — o chvíľu i on zapadne kdesi v more. Zostal iba chlp dymu,
ktorý sa vznáša ako kadidlo nad kaplou a majákom sv. Spiridiona. Stojí chvíľu nehybno, ale len
chvíľu — začne sa dĺžiť, od neho sa oddrapujú riedke strapy: ostatok ženie vietor predhorím,
kde ho vonkoncom roztrhá v širokých korunách pokrkvaných olív.Jele sa vzdychlo a kráča k domu so sklonenou hlavou.[1]pazár(z turečtiny) — trh[2]bakalár, štokfiš— treska (lat. gadus morrhua)[3]Archipelág— súostrovie V Egejskom a Jónskom mori[4]lokarda— makrela (lat. scomber colias)[5]planina(chorv.) — hora[6]punt(z tal.) — vrch[7]galeb(chorv.) — čajka[8]Za poslužit vás(chorv.) — Rád vám poslúžim.[9]Pave— Pavol[10]kontrabandier(z tal.) — pašerák[11]Niko, Mikula— Mikuláš[12]führer(z nem.) — veliteľ | Kukucin_Parnik.html.txt |
Za rukopismi ZáborskéhoJe po Novom roku, a niet snehu. Chladno je však dosť, prší dážď a blato tisne sa z ulice až do pitvora. Také počasie, že kto len nemusí, na ulicu nejde. A teraz počujte: Halaša v Martine, akoby nemal inej roboty, napíše mi pre neho taký ozaj charakteristický lístok, ktorý sa začína: Vybehnite do Župčian… Pozbierajte Záborského rukopisy… Odkreslite faru, pomník… Odpíšte všetko, čo je o ňom zapísané v matrikách a kronike… atď.Hriešny človek, čo robiť? Národ káže, a nohám sa nechce. Prečo to len prišlo na um tomu Halašovi? Ja som taký pešiak, že som i na manévroch bol vždy prvý — odzadku, a mám „vybehnúť“. (Myslí si, že ma preženie tak, ako ma raz z Čadce do Kysuckého Nového Mesta, viac po stranách ako po ceste, k pastierom za pesničkami a po lazoch za starými praslicami a výšivkami.)— My sme si ako študenti skoro každú sobotu vybehli do Župčian, — dodáva mi smelosti Halaša.Viem, a potom ste tam starému Záborskému popili všetko „kvašne mliko“ a šli o polnoci spevom domov — ako mi to starí Župčanci hovorili. Ľahko ste žili a nie že by ste boli vtedy pomysleli urobiť, čo mne kážete temer po štyridsiatich rokoch. A vraj teraz je mládež ľahtikárska… a neváži si dedičstva…Ale spomenul som si na Záborského „Deje Slovákov v IX. století“ v Letopise Matice slovenskej, ktoré ma kedysi oduševňovali — a už darmo je: za to poučenie, z vďačnosti, čo tam v blate dušu nechám, idem; aspoň ma budú po peknej snahe spomínať hneď vedľa Záborského. Lenže! — Žena sa ma tiež nechce spustiť.— Kdeže ty vieš faru, pomník odkresliť! Keď deťom nakreslíš koňa, vše si ho zmýlia so sviňou, alebo psa s mačkou, a naopak. To sa ty na to nedávaj. Ja prejdem k Divaldovi, ten pešo nepôjde, vyvezieme sa i my, a je riešené! Fiaker síce stojí na pol dňa šesť zlatých, ale sused už číta ,Hlásnika' a ,Týždenník', má kone a ja vozík vykonám.— Ty mi už len hovieš, žena! Ja si ťa dám tomu Divaldovi odmaľovať, aby svet videl, akú ja mám ženu Slovenku, a praktickú.— Nie maľovať, len fotografovať by som sa dala, vieš, v šarišskom kroji, — mazne sa žena a chytá ma za bradu.— Aha, striga, — myslím si a usmievam sa. — Nuž, ak to u suseda vykonáš, tak čo by malo byť fiakristovi, to bude na fotografie.— Sláva, sláva! V javorníckom i v kapušianskom kroji… Aj kostoliansky je pekný…A už beží k fotografistovi.Ja dumám, čo povie sused na furmanku, a hútam si, ako sa prihovorím zajtra župčianskemu farárovi, ktorého po mene dobre poznám. Maďarské ho má, ale azda len za korunku a azda len zná po slovensky. V Šariši je síce nie v móde, aby farári znali po slovensky, ale toto je starý pán, azda nezabudol ešte cele… Poviem: „Ideme sláviť storočnú pamiatku vášho slávneho predchodcu…!“ Ale za „vášho“ sa urazí a „slávneho predchodcu“ nebude rozumieť. Poviem: „Pochválen,“ neuverí mi (som pán), poviem: „Dobrý deň,“ pohorším ho (že luterán na katolíckej fare). Bože, ten Halaša! Prečo si to on sám „nevybehne“?Ale čo si budem srdce hrýzť? Navravel som sa už toľko „solgájov“ v Prešove (za dva roky), nuž či ešte jedno v Zupčanoch, tým z môjho panslavizmu nestratím. A keď ide človek pýtať, musí byť pokorný, to ma ešte starý otec naučil ako chlapca.Hana sa vrátila smutná. V takom počasí nedá sa fotografovať: je tma celý deň.No, Gregor, už budeš kresliť! A tvoja kresba bude sa reprodukovať; prebehne Pohľadmi, Dennicou, Živenou, azda sa dostane i do Svétozora, do Českého sveta, Zlatej Prahy a bohvie kam. Žmýka mi srdce. (Veď fara, to budú rovné línie, nie ako na koňovi…) Len aby sa aspoň nelialo (ak ma to pribaví).— No, už ako bude… Podržím ti dáždnik, — posmeľuje ma žena, — to bude cele po maliarsky.— Dajže teda tie ceruzky od Kustru z Košíc: Koh—I—Noor, tvrdšiu i mäkkú, aspoň trojaké. A papier. Mapu. — (A stolček spod krhál — nie?)Až sa mi prsia užili od rozčúlenia, ako sa táto moja práca zdarí.A tu nemôžem sa zdržať a nepredbehnúť sa v čase a potešiť cteného čitateľa, aby sa nebál, mojich kresieb neuvidí. Škoda bola sa mi tak pre tú faru, pomník sužovať. Záborskému dali — čuj, svete! —maďarský pomník. Tým táto úloha, myslím si, prestala. Až azda pri druhých sto rokoch bude Záborského pomník slúžiť pravde a ku cti jemu i nám.Žena skutočne vykonala od suseda „národný“ (zdarma) vozík, a v nedeľu popoludní dal nás sused vyviezť do Župčian.Dážď šibe, zima je. V ceste nestretli sme živej duše, iba dohonili sme gazdíka z Malého Šariša, ktorého som po prevrátenom kožuchu už zďaleka spoznal a ktorý sa nám tak vyhol, že som mu iba o desať—pätnásť krokov mohol zakývať na „dobrý deň“, lebo bol sa obzrel a iste i on ma poznal a vedel, že má v banke zameškanú zmenku. Aká náhoda! Vozík frčal, gazdík čosi kričal, a mne sa zdalo, akoby volal, že zajtra príde zmenku zaplatiť. Možno aj inšie volal, ale na druhý deň skutočne prišiel zmenku zariadiť.V Župčanoch vtiahli sme rovno do fary. Povedľa kostolíka, pri ktorom — to som už vedel — leží i Záborský. Staré ženy a deti schádzali sa práve na litánie. Kresliť som nemohol ešte, lebo by mi všetci boli šli hľadieť do papiera a boli by sa mi ešte i smiali. Tú ilúziu si nedám pokaziť. Načrtnem si kostolík osamote. A konečne, kostol i pomník počkajú: ale rukopisy, rukopisy, tie treba čím skôr zachrániť.Vo fare vítal nás najprv pes, ktorý veľmi neúctivo vrčal, spred vrát nechcel, ale my sme už boli náchylní za Záborského rukopisy i do nohy si dať zahryznúť. No prihovoril som sa mu veľmi úctivo podľa porekadla. „Nehľad na psa, ale čí je“ — dere ide,*, na, Beťár, na — i slúchol. Medzitým už bola vyšla do dverí slúžka a tá mu zavolala po nemecky: Mars!— Doma sú pán veľkomožný?V Šariši som i ja, i každý pisár „veľkomožný“, akoby neboli teda farári.— Doma. Tam do tej chyže nech sa páči.Povedala to, pravda, svojou rečou, ale ja nebudem do nej fušovať.My sme vchádzali, ale sme sa i obzerali, kde by sme videli Záborského. Veď by to takí ľudia česť robili domu od pitvora až po salón. Ba prečo by nemohli byť ich podobizne na večnú pamiatku v kostole, skôr ako šišaky, rukavice a šable napríklad v martinskom katolíckom chráme. No nikde nijakej stopy, nikde nijakého obrazu Záborského. Prešli sme ešte jednu izbu — ani tam sme napochytre nič nezbáčili. Zaklopali sme na nasledujúce dvere.— Szabad!— Žena, tu iste niet ducha Záborského, — šepol som smutne a vošli sme.— Dicsö elödjének… — ** a vysypal som, čo som si bol už včera premyslel. Reč spravila dojem. Starý pán farár, ktorý má už vyše sedemdesiat rokov, ale zdá sa, akoby nemal šesťdesiat, prijal nás po tomto vďačne a priateľsky nás pousádzal a hneď z príchodu ponúkol pohárom vína.Mne víno chutilo, ale musela sa i žena napiť, lebo že je pravé, z Prešova, vlastne od Tokaja, ale majiteľ viníc býva v Prešove, a hneď som aj ja dostal adresu (lebo som dával bankdirektora!). Ja som víno pochválil, že je „kňazské“, a tak som si očividne razom získal priazeň velebného starčeka, ktorý si rád štrngol. Vypočujúc a spustiac ešte tú chválu na to i hanu na iné prešovské vína, k tomu „besne drahé“, začal som zas o „slávnom predchodcovi“ — Záborskom. Starý pán však o sláve Záborského nič nevedel, a tak keď nešla rozprava o ňom splavne, začal som dávať otázky.— Bol povestný dejepisec. Mal zostať po ňom veľký rukopis ,Dejín Uhorska'. Ukazoval ho v sedemdesiatych rokoch študentom z Prešova, z ktorých jeden ma sem poslal.— Niet nijakých rukopisov; veľmi vďačne, keby boli, ale nieto. Nieto iných rukopisov, ako čo sú v matrikách, a tie hneď môžeme pozrieť.Vytiahol ich dve či už tri knihy, a hľadali sme prvý záznam Záborského v matrike narodených. Prvé krstil (a bol mu krstným otcom) nemanželské dieťa; prvé pochoval nemanželské dieťa. Sobášil — už sa nepamätám, ale tiež i v tom je nejaká zvláštnosť. Tu by prorok už bol vybadal, že i Záborskému bude v Župčanoch, akoby bol aspoň od macochy, ako sa vraví. O smrti jeho tiež len toľko je v matrike ako o inom, ktoromkoľvek Župčanovi. Nič viac. Iných píšem po ňom na fare viac niet.— Možno bolo, ale ja som už tretí jeho nástupca, ja som nenašiel, a fara je od roku 1884 nová…Ach, Bože, potešil som sa i žialil — už mi ju netreba odkresľovať. Už nikdy nebudeme vedieť, ako býval Záborský. Však potom v dedine mi rozprávali, že to bola biedna, prebiedna fara. Mokré, slamou kryté dve kutičky—izbičky, že služobníctvo, gazdiná, chovanica, slúžka, nemali izby a dusili sa v tesnej kuchyni a v lete v humne, ktoré ešte stojí a je na zvalení, kľaknuté, nachýlené, celé zarastené štvorročným zeleným machom.— Azda v bibliotéke farskej, — narážal som inú cestu.— Tej niet. Farská bibliotéka je všetko spolu štyri—päť kníh… Niet jej. Chudobná fara, chudobní farári… všetko chudobné, a bibliotéky už cele niet…— Veď že Záborský mal veľkú bibliotéku. Musel mať; z čohože by bol toľké historické diela napísal…? — molestoval som ochotného starého pána ďalej.— To iste pravda, ale na fare jej niet. Tu iba tých štyri—päť kníh… Kdeže sú? Ani tých niet. To také len kostolné, k funkciám, službám, a latinské.Videl som, ako prostodušne vykladal starý pán, i nepochybujem, tým menej, lebo nám potom v dedine ľudia rozprávali, že keď starú faru búrali, vietor a deti celé týždne rozťahovali staré knižky a papiere, ktoré murári z povaly pozhadzovali.— Tam sú písma! Bože, keby som ja to bola znala, — želie Záborského slúžka, ktorá až do jeho skonu bola na fare či slúžila tam dvanásť rokov… — Keby ja to bola znala, že to budú niekedy vyhľadávať! Veď som ich mohla na voze odvážať… Ale som ja aj veľa odniesla do Prešova. Každý týždeň to na jednu faru, to na druhú, ruským kanonikom. Akože sa volali, ten, čo už boli taký kamarát náš pán s ním? Aj do Prahoch (do Prahy) posielali, aj tu svetu rozdávali. Akože sa volala?… Aha, ,Chujava'! To každému dali, kto na faru prišiel. Veď oni veľa spisovali. Aj v noci. A len vše vychytili sa na dvor, kukali po nebi a už bežali dnu a písali. Alebo takto sme niečo povedali, už: „Mara, ako si to?“ a sebe zapisovali, čo od ľudí počuli, lebo oni tak inak, no — ako oni (to jest, že ako ja) hovorili. Ale si oni spravili poriadok, testament, pekne. Keby tá gazdinka ách… ale aj tá už umrela; tam kdesi v Prešove bývali potom. Alebo tá chovanica, tá by ešte mohla žiť… Oni do roka choreli, až uschli tak na tú triesočku, chudáčik, — a slúžka i ostatné ženy plačú.— Bárs dobrý človek boli, mne za miništrovanie vše dali grajciar—dva, — preruší gazda, o ktorom ešte bude reč.— Kázať ani neznali, len nám čítavali; ale to bola radosť počúvať. Také múdre príklady… Tých kníh mali, to vše z inej, aj z troch naraz, — zahovorí starý človek.— Múdra hlava to boli, — vzdychá starena.— To už hej, — prisviedča starec. — Ak nejaké písma, kontrakty, to všetko oni znali, aj ja mám ešte jedno také písmo, čo sa ešte otcovia delili. Vlastná ich ruka to písala. Na moj dušu, je pravda pravdivá. A čo oni napísali, to mohlo ísť pred pánov do Prešova.Požiadal som gazdu a doniesol mi pokonanie s majetkom, ktoré pošlem do Múzea. To je vari najväčší rukopis Záborského, ktorý sa v Župčanoch zachoval.Na fare niet ničoho. Starý pán farár, hoci nebol ďaleko, len v Gombošovciach farárom, v tom čase nevidel, nepoznal Záborského osobne, len ako veľkého ekonóma ho to zle malo, že pri komasácii tak zle sa staral Záborský o nástupcov, že čaroval pri dedine vymerané farské zeme s Pulským, a tak sú farské teraz až pri — Svini (dedina, ale starý pán s posmeškom naznačil, že v zlom mieste).— Ale že to už sto rokov… — dumá sedliačik.— Veď to od jeho narodenia, — poučujem.— A že to ešte vyhľadávajú…— Hľa, vidíte, vy ani neviete, akého chýrneho človeka ste vy tu mali farárom. Iní sú zabudnutí za živa, a o tomto o sto rokov a ešte o veľa sto a tisíc rokov, kým Slováci budú žiť, bude sa písať, lebo spisy čítať a vám, čo ste tu narástli, to nemá ani kto povedať, kto leží v tom zapustenom hrobe, pod tým nachýleným maďarským kameňom.A títo ľudia mi rozumeli; nemožná vec, že by mi neboli, lebo im slzy hrali v očiach.— Ja vám prinesiem jeho spisy, prídem vám ich na leto prečitovať.Zvali ma srdečne, aby som len prišiel, že si ešte porozmýšľajú, čo by mi mohli 0 Záborskom povedať.Kostolík župčiansky je maličký, a vtedy bol hrozne tmavý ako krypta. A keď sme vošli, ženy modlili sa ruženec, a to jednohlasné odriekanie tej istej modlitby do neustania pôsobilo na nás hrozne smutne. Budilo to dojem ako v noci pri mŕtvom, za hlavou ktorého bliká lojová sviečka. Príšerné! Obraz „duší v očistci“ je živší. Tento pocit pomáhal budiť možno i dojem zo zapusteného hrobu Záborského a maďarský nápis. Prečo ho už zub času nezhlodal, víchor nevyva—lil! Už nemohlo byť väčšieho ignoranta, ako bol ten, kto tento nápis rozkázal. Potešiť som sa znal iba tým Kollárovým veršom „Čas vše mení…“ Príde doba i nášho vzkriesenia a Záborský prežije ten sypký pieskovec, ktorý mu dnes v Zupčanoch tlačí práchnivejúce kosti a na celom Slovensku utláča jeho ducha.* Poď sem.** Slávneho vášho predchodcu… | Tajovsky_Za-rukopismi-Zaborskeho.html.txt |
V BelehradeBesiedka o srbskej národnej slávnosti— Pôjdeš do Belehradu?— A ty pôjdeš?— Pôjdem.— A či nevieš, že prechod do Belehradu v Budíne sťažili a skoro znemožnili?— Bratku, slobodný občan má slobodnú vrchnosť. Pôjdeme do Belehradu. A kto nám môže
zazlievať, keď si bratov Srbov navštívime? Keď vládne časopisy píšu, v akom milom priateľstve
žije naša krajina so Srbskom, prečo by sme teda nesmeli pozorovať znaky priateľstva v samom
Belehrade. My našu vlasť tým, že chceme vidieť Milanovu slávnosť, nezapredáme, ba keď sa
vrátime, bude nám milšia a drahšia ako predtým. A tá sláva, ktorú vidíme, nie je pre nás
nebezpečná; rozplamení nášho ducha a povzbudí k tomu, aby sme si vydobyli stanovisko, aby sme
našu vlasť smeli vrúcne milovať. Pôjdeš teda i ty?— Zostanem doma! Keď sa vrátiš, porozprávaš svoje skúsenosti.— Teda zbohom!— Zbohom!*V Belehrade je slávnosť. Osemnásťročného kňaza Milana má srbský národ vyhlásiť za
plnoletého.Dejiny Srbska dostanú samostatného faktora.Kto by susedom, bratom po rode a krvi, neželal šťastie vtedy, keď má vladár nastúpiť
vládu?Mnohí, ktorí sa chceli na slávnosti osobne zúčastniť, ostali pre tie budínske hlasy doma.
Krútili hlavami a hovorili:— Či sa Slovania nesmú ani navštíviť? Či sú Srbi pre nás takí nebezpeční, že sa k nim
nesmieme ani priblížiť?V Belehrade je slávnosť!Na parolodiach od Nového Sadu putujú do Belehradu hostia.V Zemune už dva dni prevážajú parolode hostí do Belehradu. Netrpezlivci dávajú sa do
Belehradu prevážať po Dunaji a Sáve na malých čamcoch. Čo si srdcom Slovan obľúbi, to sa
zrejme nehanbí milovať. I starý Dunaj sa tomu teší, že dožil tento deň. Paroplavebná
spoločnosť sa pochlapila. Na rozkaz, „aby len tých brala na loď, ktorí sú listom do
cudzozemska opatrení“, odvetila: „Neskoro ste vydali rozkaz, dám každého previezť, kto sa
preukáže akým-takým listom.“ Hostia sa hrnuli na loď zhora i zdola.— Či nám Srbi bez listu do cudzozemska vydaného dovolia vystúpiť na breh? — spytovali sa
hostia všade.— Nebojte sa, — vraveli smelší, — veď ideme k rodným bratom. Našimi listami sú naše
srdcia.Tak sa i stalo. Na brehu v Belehrade nik nežiadal od nás listy a na tvárach Srbov
zhromaždených na brehu Sávy bol napísaný obrovský transparent: „Dobro došli.“Po Báčke a hore Dunajom ide neprajníkmi rozšírený chýr: „V Belehrade sa strieľa, Rakušiaci
vyhlásili kňaza za kráľa, toľko a toľko ľudí padlo.“Áno, padli. V mohých padol domáci duch a zamenil sa s duchom poludňajším. Podľa chýru
postrieľaní pútnici vrátili sa domov.*— A vy žijete? — spytujú sa nás prestrašení domáci.— Žijeme.— Sláva! Teraz rozprávajte, čo ste v Belehrade videli, zažili a všetko, čo len viete.— Teda počúvajte.Z Nového Sadu veľmi mnoho hostí sadlo 21. augusta na loď; zoberúc cestou i iných pútnikov,
plavili sa do Belehradu. Tým priali šťastnú cestu. My sme sa viezli na koči do Zemuna. Od
Petrovaradína, kde Lemiaci šišakmi pretreli cárovi oči a mohutným Mor ho! zaspievali si pieseň
do hrobu, viezli sme sa popri chýrnom pútnickom kostolíku Mária-Schnee do Karlovca. V Karlovci
práve rozpustili srbský kongres. V hostincoch sedeli zhromaždení rozpustení vyslanci, medzi
nimi i vydavateľ Pančevca, besedujúc o kongrese a slávnosti nad Sávou. Vojaci, ktorých kvôli
bezpečnosti vyslancov premiestnili z Petrovaradína do Karlovca, vrátili sa do Petrovaradína na
svoj salaš.Z Karlovca viezli sme sa medzi krásou bohatými vrchmi, po vrchu Banstola; po dolinkách
vinúce sa potôčiky hučali svoju pieseň plnú bôľu a milosti. Banstol bol mnoho ráz svedkom
krvavých bojov, teraz však rodí hrozno a púta oko cestujúceho svojou krásou. Z Banstola je
veľkolepý výhľad na vrchy Srbska, na Báčku a na milé roviny Sriemu. Kochajúc sa cestou v
svätyni myšlienok, prišli sme do dediny Indija, v ktorej bývajú Nemci. Nemci zasluhujú
pochvalu pre svoju pracovitosť. Len to musíme želieť, že najmä v Báčke odkupujú srbské statky,
a tak Srbi hynú. Nemci by sa aj väčšmi rozmnožili, keby deti už v matkinom živote nevraždili.
Nemci majú v jednom dome dve-tri deti a ostatné neviniatka takým podlým spôsobom ničia! A táto
neľudskosť známa je už i Srbom i Slovanom.Z Indije sme sa chytro dostali do Starej Pazovy. Tu medzi hraničiarmi Srbmi a Slovákmi sme
si na fare oddýchli.Cez Pazovu voz za vozom uháňal do Zemuna. Pred večerom stál na dvore sriemsky záprah:
koníčky malé, ale rýchle ako vreteno. Vyšvihli sme sa do koča, zasa len tí istí, a ponáhľali
sme sa cez Novú Pazovu a Batajnicu do Zemuna.Večer nám už dobrý večer vinšoval. Hviezdy sa ligotali a nad Srbskom nebo osvecovali
blesky.— Nebude pršať, — potešovali sme sa a mali sme pravdu.— Kde je ten Zemun? — spytuje sa jeden.— Už sme hneď tam, — povie druhý.— Zaspievajme si, — povie tretí.Spievali smeBývali Čechové statní junáci. Pred nami blýskavice
lietali do výšky; boli sme blízo Belehradu. Zajtrajšia slávnosť bola oznámená.Už sme v Zemune. Hneď sme sa ponáhľali na breh Dunaja. Starý mesiac ožaruje vodu Dunaja,
ktorá sa tak skvie ako strieborná. Spomenuli sme si i na tých, ktorí niekde pri mesiačiku vili
vence o budúcnosti.Loď sa v ten večer do Belehradu neplavila.Bol pekný večer!Na náprotivnej strane ležal ožiarený Belehrad. Rozličné osvetlenia a pochod s fakľami po
Belehrade pomáhali dnes mesiačiku svietiť. Škoda, že sa mesiac na chvíľu neschoval, aby bol
videl, či fakle sú schopné osvietiť tmavú noc. Ako ohnivá čiara pohyboval sa po meste pochod s
fakľami. Vtom sa ku katedrálnemu kostolu, v ktorom mal byť Milan vyhlásený za plnoletého,
priblížili faklonosiči a chrám sa nám ukázal osvetlený v celej svojej velebe.V diaľke bolo počuť temné výkriky: „Živeli a urrá!“ To tak burácal večerný pochod pred
kňazovým konakom.— Poďme sa občerstviť.— Na zdravie večeru.— Zahrajme si ešte jednu partiu kolkov.— Poďme spať.— Dobrú noc.Svitaj, svitaj, aby sme sa mohli čím skôr dostať do Belehradu.*Svitlo.Bolo 22. augusta.Ráno nás pod stromami nad Dunajom vítalo slnko.Pútnici hrnuli sa na breh. Pre náramný stisk nemohli sme si pri pokladnici kúpiť prievozné
lístky. Loď sa plaví preč, a my sme ostali na brehu.— Hneď sa doplaví druhá loď, ktorá nás preplaví do Belehradu, — potešuje nás jeden muž.
Vysúkaj rukávy, človeče, ak chceš dostať prievozný lístok. Ani bryndza nebýva tak miesená, ako
sa miesili ľudia pri pokladnici. I tu mocnejší mal pravdu. Lístky sme už mali.— Prosím si pas, — hovorí nám jeden muž od bezpečnosti.— Tu je, — hovoríme. — My sme hraničiari.— Nech sa páči nastúpiť na loď.Sadli sme si na loď a milo, ticho sme sa plavili do Belehradu. Výhľad na Belehrad je
utešený. Pevnosť spočívala pred nami ako bdiaci lev.Z Dunaja plavili sme sa do Sávy a po chvíli zastali sme pri brehu voľného Srbska.Popod bránu, okrášlenú korunou a mnohými drobnosťami, vystúpili sme na breh.Už stojíme na krvou poliatej zemi Srbo-Slavov.Po ulici okrášlenej zástavami a vencami prišli sme ku katedrálnemu kostolu.Vstúpime dnu; kostol je už preplnený divákmi. Po uliciach mrvilo sa ľudstvo a len v tých
uliciach sa upokojilo, po ktorých mal ísť kňaz do kostola. I my sme si zastali v takej uličke.
Boli sme netrpezliví! — Už pôjde! — len tým sme sa upokojili. Našou ulicou išlo ku kostolu
vojsko, potom drobné, do bieleho oblečené dievčatká, za nimi kočiare konzulov.— To je grécky, tam je anglický, tamto ruský konzul; tento tu je gróf Hunyady, to sú
čiernohorskí poslanci, tamten, ktorého ľud pozdravil, je vojvoda Vukitič atď., — hovoril nám
pri nás stojaci sused.Ide.Ticho!Ulicou sa k nám približovali výkriky: „Živeli!“ „Sláva!“ „Urrá!“Pred nami sa ticho viezol na vozíku kňaz Milan; sprevádzali ho Blaznavac, Ristič a
Gavrilovič.— Sláva! — slovenské ústa pozdravili mladého kňaza.Žiadosť ducha: „Buď teda plnoletý na otcom podobné skutky a carstvuj na slávu svojho
národa,“ sprevádzala kňaza pri jeho vážnom kroku.Kňaza sprevádzali rozličné panstvá, vyslanci, diváci, ktorí sa všetci hrnuli ku
katedrálnemu kostolu.Milan je pekný mladý človek. Je pevný ako mladá lipa, tvár má červeno-bielu ako
Čiernohorka, oči čierno-srbské plné ohňa. Smelo sa díval na všetky strany a pokojne sa
poďakoval za výkriky radosti.My sme išli blúdiť po meste.Vyhľadali sme pruskou vládou podporovaný malý kostolík. Je to chutný kostolíček. Pri ňom
stojí opustená turecká mošea (džamia), dvere ktorej sú zamúrané. Prešla sláva. — Dotárali sme
sa na ulicu, ktorá vedie od pevnosti rovno ku konaku. Ľudstvo sa po nej hmýrilo sem i ta;
pekári ponúkali pečivo a trgovci svoje utešené ovocie, gajdoši gajdovali, po ulici kráčalo
vojsko s delami a pešiaci pod velením. Bola to trma-vrma.Zrazu sa po ulici ozýva „Živio!“ „Urrá!“ a „Sláva!“ Milan, vracajúc sa z kostola, poberal
sa do svojho konaku (rezidencie), kde od svojich ctiteľov prijímal rozličné dary a poklony.My sme išli do pevnosti.Ulica bola okrášlená slávnostnými bránami, erbmi rozličných slovanských krajín,
krížom-krážom povešanými vencami, lampami a kde-tu i kňazovým obrazom. Po domoch bol
popriliepaný Milanov manifest, v ktorom hovorí: „Budem verne pokračovať v národnej myšlienke
svojho jasného predchodcu nesmrteľného kniežaťa Michajla; duch Michajlov bude nám hviezdou,
ktorá nás povedie ku krásnej budúcnosti Srbska; národ môj ma má svojím vlastenectvom v mojich
snahách podporovať.“Zastavili sme sa pri utešenom srbskom divadle.Beseda odbavovala sa v ňom večer, ale dnu sa dostali len tí šťastnejší. Tu sme sa dívali i
na univerzitu, dom, konkurujúci viedenským palácom, dar jedného Srba, na ktorom je tento
nápis: „Miša Anastasievič svom otečestvu 1863.“Krásny je to pomník!Vstúpili sme do pevnosti.Okolo tejto pevnosti vinie sa história Európy. Tu padali junáci za vieru, za vlasť a
slobodu. Tu stál Hunyady, Kapistran, Eugen a Laudon — víťazi a hrôza Turkov! A ten duch
milujúci slobodu a vieru, srbský rod, zvíťazil konečne nad bisurmanom. V hrade je umiestená
malá srbská stráž. V jednej polosklenej búdke v truhle leží Srbmi ubitá devojka,[1]ktorá Turkom pevnosť a tým aj národ svoj zradila. Turci ju zbožňujú. Videli sme tu
na jednej vežičke i hodiny s tureckými číslicami; je tam aj mošea s vežičkou (minaret), z
ktorej voľakedy volal hlásnik: „Alah je veľký! Mohamed je prorok boží…“Na hrade veje i malá červená turecká zástava s mesiacom a hviezdou.Z pevnosti je pekný výhľad na Zemun, na žiaľny Topčider a okolité kraje. Pod pevnosťou
vteká do Dunaja Sáva, ktorej vodu, rovnako ako rieky Moravy, ďaleko poznať v Dunaji.V pevnosti okolo domov sú rozložené krásne záhradky s nevídanými kvetinami. Prechádzali sa
tu a kochali rozliční hostia. Zasmiali sme sa dvom srbským (šesť a sedemročnému) v národnom
kroji oblečeným chlapcom, ktorí si tak pyšno vykračovali po chodníčkoch, akoby boli oni
pevnosť dobyli.Pri vystúpení z pevnosti videli sme Čiernohorca a Čiernohorku, ktorí sa nám veľmi páčili.
Len nám? Nie, Čiernohorka, ktorá bola oblečená v bielom a drahom rúchu, mala toľkých divákov,
ako Mekka máva pútnikov. Každý zastal a obdivoval ju; každý hovoril: — Ova je lepa Crnogorka.
— Bolo to milé stvoreniatko, tá kráska Crnej Gory.V hostinci Pri Paríži dávalo belehradské mešťanstvo svojim hosťom hostinu.Prišli sme ta, keď sa už zdravkalo. Boli vám to zdravice. Milo hovoriacich rečníkov tak
vybozkávali, že len tak „cupkalo“. Na jednu zdravicu odpovedali s „Hej Slované, ešte naša
slovanská reč žije“.V druhej ulici počuli sme spievať:Všetci sme Slovania.Pred kňazovým na jedno poschodie vysokým a záhradou otočeným konakom bolo živo. V konaku
hrala hudba, pred ním dvaja gajdoši gajdovali a Srbi tancovali „kolo“.Boliže to gajdoši a bol to tanec! Ešte i starci si zadrobčili.Blížil sa večer.Po krásnej topčiderskej ceste išli sme na vrch Vračar. Krásna je tá topčiderská cesta a
nie div, že Michajlo rád sa po nej vozieval do Topčideru.Na vrchu Vračar bolo rozostavané vojsko.Asi o deviatej hodine začal sa ohňostroj, ktorý dopadol skvele.Už som dorozprával.Podotýkam ešte toto: Belehrad má krásnu polohu; pri celej slávnosti bol taký poriadok, že
môže slúžiť za vzor Pešti, Viedni i Parížu. Ľud sa na slávnosti správal veľmi pekne a v
Belehrade som nepočul nieže spurné, ale ani len špatné slovo.*Už sme zasa doma.— Bože dobrý, bože svätý, dopraj nám života![1]dievčina | Kutlik_V-Belehrade.html.txt |
Filozof_Proglas.html.txt |
|
Verše(Spieva sa ako „Ej, voda, voda do Dunaja padá“)[1]Na horách býva, ako tá hmla sivá,bez strechy, plota, ako tá sirota.Na horách býva, dažďom sa umývaa vetrom češe, čas mu šaty nesie.Priniesol mu čas utešené šaty,na lepe vtáčik za lep draho platí,Neplatí toľko, koľko by sa malo,deviata koža ešte všetko málo.Ej, voľnosť, voľnosť, sladký duše plameň!Miesto pokrievky privalil ma kameň.Tiská ma, tiská zhoreká doluká,to moje srdce na dvoje sa puká.To moje srdce na dvoje sa kála:že túžby horia a vôľa zaháľa.(1847)[1]Orol tatr. II, 1847, str. 513 pod názvom Pieseň, str. 23, Sokol 1866, str. 42, V-1 84, V-2 1O1. — Je to zrejme úryvok z básne Duma, čiže Slovenská duma, upravený básnikom a poslaný do Ot. Vlček zmenil pôvodný názov na Verše, aby neboli dve básne s rovnakým názvom, hoci je to nie vhodný názov, keďže básnik uviedol v podtitule i nápev. V Ps je text zhodný s Ot, ale prvých šesť veršov je v Ot nie na začiatku, lež na konci, a prvé dva verše z Ot v Ps chýbajú. V Sokole zas je len šesť veršov záverečných. Oproti V-1 je v Ot:mhla, dáždom, češe, ňese, ptáčik, z horeká. Prepisujeme podľa Ot | Kral_Verse.html.txt |
Osoby:ĎURKO LANGSFELD, učiteľJÁN, otec, krajčírKATA, jeho ženaJANKO, synZUZKA HRUŠKÉ, verenicaOTEC LILGO, farbiarJOZEF, študent, synPAĽKO, synJANKO JESENSKÝ, SAMUEL ŠTEFANKO, kapitáni, študenti, dobrovoľníciIZÁK, GAZDÍK, ŠÍPKA, KÚŽEĽ, KAZIMÍR ČIŠONSKI, VÁCLAV DVOŘÁK, študenti, dobrovoľníciKUČERA, ZACHAR, kupci, dobrovoľníciKRUPEC, kováč, dobrovoľníkKĽUCH, klerik, dobrovoľníkZAJATÍ MUŽI, ŽENY A DIEVČATÁ, HÁJNIK ČABIAK, STRÁŽMAJSTER BOTKA, HONVÉD, DÔSTOJNÍK,
MAJOR ARMIN GÖRGEY, BURRAY, ŽALOBCA, OBRANCA, PISÁR, ŠARHOV TOVARIŠ, PROFÓS, KAPRÁL,
HONVÉDI, DVAJA SUDCOVIA, ADJUTANT, POSOLRok 1849. | Tajovsky_Smrt-Durka-Langsfelda.txt |
OsobyGRÓFKA, Elisa Hrabovska.ORIEŠKA, školský učiteľ.MILUŠA, jeho dcéra, grófkina spoločnica.BARÓN KOSTROVICKY, grófkin poručník.ĽUDOVÍT, jeho syn.ROHON, zememerač.CAPKOVÁ, grófkina komorná.SUCHAY, grófkin úradník.PIŠTA, husár baróna Kostrovického.TOMÁŠ, JANO, dedinskí mládenci.DORA, KATA, dedinské dievky.PRVÝ SLUHA, DRUHÝ SLUHA, v grófkinom kaštieli.ŽENCI A ŽNICE.(Dej sa koná na grófkinom statku.)V tejto roku 1860 vyhotovenej práci použité je hlavnej myšlienky a daktorých
výjavov z krátkej, dvojaktovej poľskej veselohry Josefa Korzeniowského, ktorá pod menom
„Obžinky“ i v českom preklade jestvuje. | Palarik_Zmierenie-alebo-Dobrodruzstvo-pri-obzinkoch.html.txt |
Hrúzyplná nocZa onoho času bol som učiteľom v jednom malom mestečku na Pohroní. Môj učiteľský plat
obnášal práve toľko, čo mi postačovalo ku zadováženiu si k výživnosti potrebných „pečených
zemiakov;“ toľko by mi ináč bolo bývalo potrebného ku mäsitému pokrmu!Môj celý roční plat obnášal 100 zl. sirum, 3 centy zemiakov, 5 centov ovsenej slamy a 2
metre dreva.Z toho, milý čitateľu, ľahko posúdiš, že platu môjho bolo mi na vyžitie málo, na
zomretie však veľa.A preto nebárs často smel som nakuknuť do mestského hostinca, chýrečného svojím octu
podobným vínom.Tento v mestečku najporiadnejší a prvej triedy hostinec navštívil som teda len jeden
jedinký kráť v roku, a to i len v deň môjho mena.Asi pre dvoma rokmi, in vigilia, spomenutého dňa sedel som v miestnosti hostinca, aby
som si žajdlíkom vína rozveselil môj neblahý život. V hostinci zasadol som si ku zelenému
stolíku s dobre známym mi pánom Rezníkom, uzenkárskym to majstrom, ktorý mi ku dňu mena to
najsrdečejšie blahoprianie vyjaviť nepremeškal.Poďakoval som mu.Už asi dobrú hodinu sedeli sme spolu, čo medzitým časom rozlúšťoval som pred páno
Rezníkom théma o záživných čiastkach, vynachádzajúcich sa v zemiakoch, vo vode a v škrobe,
keď zrazu pán Rezník pretrhnúc mi reč — náhle povstal a riekol:— „Ale — sakramenský planý čas máme tam von!“Slyšiac to, znamenitý jeden nápad zkrsol mi v hlave, a ja nasledkom toho veľkú vôľu
dostal som, zaopatriť si jednu šunku — za darmo, v ktorých pripravovaní bol pán Rezník
výborným majstrom.—„Pane Rezník!“ riekol som, „chcete-li mi veriť, žebych sa ja napriek tomu špatnému
počasiu osmelil na cintorín a tam na umrlčiu komoru zaklopal?“„Ej nech vám to blázon verí, nie ja!“ odpovedal pán Rezník. „U učiteľov, jako mám
zkúšenosť, ja veru toľko smelosti nepredpokladám!“—„Nechcete mi veriť? Stavme sa!“—„Nedbám, stavme sa teda!“— „O čo?“— „O desať zlatých!“— „Viete vy čo, pane Rezník,“ riekol som, „ťažko je to stavovať sa na peniaze tomu, kto
jich nemá, ale proponujem vám: vyhrámli ja túto stávku, vy dáte mne jednu varenú šunku.“ —„Stojí!“ riekol majster, „a aby som sa presvedčil, či naozaj na umrlčiu komoru
zaklopete, pôjdem i ja s vami.“— „Dobre tak!“Práve keď sme náš úmysel uskutočniť chtiac povstali, vstúpil do dvorany pán Smelý
komisár bezpečnosti i s jedným ozbrojeným mužom, a keď sa s pár pohárikami toho výborného
vínka posilnili, potišku a potajne dal sa nám vyprávať, že prišiel na stopu dvom z väzenia
uskočivším zlodejom a že pravdepodobno oboch úskokov ešte tejto noci v jejich úkryte
vystopuje a za horúca poľapí. A sotvy že sa mužovia bezpeku oddialili, aj my dvá zanechali
sme hostinec, cieľom vyvedenia môjho podujatia, ku ktorému ma moja ľakomyselnosť doviedla.Tma bola ako v rohu.Spustivší sa dážď práve nebol tomuto podujatiu priaznivý.Mne pritom vždy stáli na mysli oní dvaja z väzenia ušlí zlodeji. Preto navrhol som pánu
Rezníkovi naše podujatie na priaznivejší čas odložiť.Pán majster však zdráhal sa proti tomu a trval na tom, aby sa to tejto noci previedlo.A ja, poneváč som o šunku prísť nechcel, musel som konečne pristať a ísť.Nazadlho vyšli sme z mestečka a dostali sme sa do nikdy nezatvoreného cintorína. Dlho
potkýnali sme sa tam na hroby, až konečne zhliadli sme slabé obrysy umrlčej, z dosák sbitej
komory.Súc asi na päťdesiat krokov od nej, preriekol pán Rezník:— „Ja vás tu počkám, pane učiteľu, vy len sám choďte ku komore a zabúchajte na ňu, ale
tak mocne, aby vás až sem ku mne očuť bolo.“— „Ach nie tak drahý priateľu!“ riekol som ja, „alebo pôjdete aj vy so mnou až ta, alebo
ja odstupujem od stávky.“Pán Rezník povolil. Kráčali sme ďalej. Ja držal som spoločníka môjho mocne za kabát, až
sme ku komore došli.Prijdúc tam, mocne som trepol päsťou na dvere búdy…!V tom okamžení s velikým hurtom otvorily sa na komore dvere a dve tmavé postavy s
vytiahnutými šabľami vyrútili sa na nás, ktorých my hrozne sa preľaknúc na zem sme
popadali.— „Hurrá! — ale vás už máme vtáčkovia!“ slyšal som zvolať pána Smelého, komisára
bezpečnosti, ktorý dozaisrta domnieval sa, že to my sme tí útočníci, a sotvy minuta
uplynula, už nás mali pochytaných.Najkrajšie pri tom bolo to, že sme sa jim nechceli dať poznať, lebo ináč táto príhoda
bola by išla po celom mestečku z úst do úst a s tým naša česť by veľmi utrpela. Nevrkli sme
teda ani len slovíčkom, napriek všetkým otázkam pána kominára.My dvaja, totiž ja a pán Rezník, jako sme mohli tajne potichu, tak sme sa ushovorili, že
stoj čo stoj, musíme ujsť, čo v tak tmavej noci nebolo nemožnou vecou. V krátkom čase sme
sa už opäť vynachádzali medzi domami mestečka.Tu drgne ma pán Rezník, aj ja hneď som zrozumel, čo on chce. Na daný znak, slabé
zakašľanie, odrazu podložili sme nohy nás zprevádzajúcim mužom — a bums! už tam obá váľali
sa v blate za ten čas ale my nabyli sme času ufrknuť každý inou stranou. — Ako šíp tak
letel som blatnivými ulicami, abych čím skôr bydlisko moje dosiahnul. A jako práve
pribehnem na uhol jednoho domu, v tom ohromne buchol som ja do kohosi, ktorý podobne
železničnému rušňu chrčiac proti mne utekal.Pravdepodobne to bol pán Rezník.V strachu, a poneváč som i okuliare i klobúk na úteku ztratil, to som sa ponazdával, že
je to pán komisár Smelý, do nehož som sa bol buchnul, a preto nerozmýšľajúc veľa, hneď
druhým smerom utekať som sa pustil.Odrazu zase trepnem sa do iného predmetu, dobre že som si brucho neprerazil. V tom
zbadal som, že sa nachádzam u hodnej käde, ktorú v čas požiaru na privážanie vody užívajú.— „Postoj!“ pomyslel som si, „ta sa môžeš na chvíľku ukryť.“A skutočne vliezol som do kädi, ktorá následkom dážďa do poli vodou naplnená bola.Krik stopovateľov a náhončích slyšal som až veľmi z blíza, a byl bych už snaď i von
vyliezol z úkrytu, keď tu dobu… bums! opäť nekto trepol sa o käďu.— „Jasná strela,“ počul som zakliať, — „čo je to? Ha! to je nádržka na vodu. Mhm! tu sa
skryjem!“A skôr ako bych mu to mohol prekaziť, už vliezol ku mne do kädi — p. Rezník.Tu sme teda boli opäť oba kamarádi spolu, vtisnutí do käde, ako harinky do súdka. V kädi
sedeli sme tíško, nemohúc sa ani pohnúť, poneváč jej vrch bol užšší, nežli spodok boli sme
v opravdivom smysle slova ako zabednovaní.Zrazu počujeme výkriky: „Horí! Horí!“ V Piripovcách horí!“Červenú čiaru požiaru videli sme nad Piripovcami, blízkou to dedinou. Očuli a videli sme
utekať ľudí, klusot koní, a skôr ako by sme boli zbadali, čo sa s nami robí, boli sme
štyrmi mocnými koňmi ťahaní rýchlosťou blesku — von z mestečka, za nami ale hnali sa hasiči
zo sykačkami a inými nástroji ku haseniu ohňa potrebnými.Nás však v kädi vtisnutých dosiaľ v tej trme-vrme žiadon nespozoroval.Prídúc na miesto deju, bez všetkého otálania vtiahli nás do potoka, aby käďu čím skôr
vodou naplnili.No — a teraz len ešte dostali sme sa z dážďa pod odkap.Voda počala sa liať na hlavy naše ako príval z oblohy, čo my dlho vydržať nemohúc,
veľkým hlasom odrazu sme vykríkli.Zdesenie zmocnilo sa hasičov, ktorí domnievajúc sa v kädi videť nočné strašidlá s
rozcuchanými vlasmi, v okamžení sa rozutekli.Kone sa tiež splašily, a zpiatočnou cestou ako divé — s nami i s käďou do mesta hnaly.Čo sme my dva v ten čas v kädi vystály — a jak nám bolo okolo srdca: to si milý čitateľu
predstav sám.Neďaleko od mesta utrpeli sme „ztroskotanie našej lode“, poneváč käďa, do poli vodou
naplnená, trepla sa o kamenný medzník, tak že na sto kusov sa rozbijúc, s nami spolu do
potoka odletela, kone ale, zprostené ťarchy, ďalej utekaly.S veľkým namáhaním sme sa akosi pozbierali z vody, a skoro polomrtví s rozdrganými
údami, mokrí ako myši, po prestátí toľkých nebezpečenství konečne dorazili sme do mestečka.Pán Rezník odprevadil ma až ku môjmu príbytku. Po dlhom búchaní a klopaní na dvere,
konečne otvorila mi moja domáca gazdiná.Zhliadnuc však moje položenie, domnievajúc sa mať pred sebou nejakého nočného tuláka,
veľmi sa preľakla vykríknuc:— „Ľudia boží! Ježišmaria!“ a dvere pred nosom mi zachlopila, tak že mi skoro do ních
nos zavrzla.Na miesto nosa však zasekla mi kabát — a ja takto u dverí so zaseknutým kabátom stojac,
bol som prinútený vytrvať až do božieho rána, trasúc sa zimou celý premožený.Na túto hrôzyplnú noc nezabudnem nikdy. Ale hodnú šunku od p. Rezníka som predsa len
vyhral! | Timko_Hruzyplna-noc.html.txt |
Zbojník Juro JanošíkJuro Janošík, z ktorého slovenský ľud vytvoril si báječnú postavu
junáka slobody, v skutočnosti bol obyčajným zbojníkom. Narodil sa roku 1690 v Terchovej v
trenčianskej stolici. Pred svojím dvadsiatym rokom dal sa medzi zlopovestných kurucov —
Rákocovských vojakov, — kde sa mu asi nevidelo, lebo ich skoro opustil a potom zdržiaval sa
u brata v Terchovej. Na to po trenčianskej bitke roku 1708., kde bol Rákoczy II. úplne
porazený, zverboval sa do vojska kráľovského. Slúžil na zámku v Bytči ako väzeňský strážnik
— Wachmann, — kde vtedy práve v žalári sedel zločinec Tomáš Uherčík, ktorého Janošík
strážieval a mnohé dobrodenia mu robil. Avšak Janošík svojimi rodičmi do vojenčiny vymenený
navrátil sa domov, kde pokojne prebýval a rodičom v gazdovstve pomáhal.Z väzenia vypustený Uherčík prišiel na Michala, dňa 29. októbra 1711. do Terchovej
navštíviť svojho známeho dobrodinca Jura Janošíka, vyvábil ho z domu a potom ho sviedol na
zboj a do kamarátstva sprisahal. Uherčík v bytčianskom väzení videl, že jeho strážca
Janošík, preukazujúc jemu, väzňovi-zločincovi, rozličné výhody, prejavil tým mu svoju
sympatiu a Uherčík musel Janošíkovu povahu dobre pobadať, keď, z Bytče oslobodený, rovno
zamieril do Terchovej k Janošíkovi, aby ho na zboj zverboval. Ale Janošík musel mať i
skvelé telesné vlastnosti a duševné schopnosti, keď zkúsenému Uherčíkovi tak zaimponovaly,
že sám súc náčelníkom zbojníckej bandy, ponúkol mu jej vodcovstvo na miesto seba a i on sám
Janošíkovi sa podrobil. Janošík ako bývalý kuruc i ako bývalý kráľovský vojak musel byť už
náležite otužilý a orientovaný, keď svodný Uherčíkov návrh tak ľahko prijal a hneď s ním i
na zboj sa odobral a už 5. októbra pod Strečnom ozbíjali kupca, Jána Šipoša.Uherčík potom s Janošíkom a ich tovaryšmi všelikde zbíjali, až vidiecki — stoliční —
hajdúsi Uherčíka na Žiaroch v Turci zastrelili. Janošík bol smrťou Uherčíkovou prísahy,
ktorou sa mu bol ku kamarátstvu zaviazal, uvoľnený a mal vraj vôľu domov sa vrátiť k
pokojnému životu, no, neurobil to zo strachu pred pokutou za svoje zbojstvá a preto
zbojníčil ďalej.Podľa soznania Jána Šipoša, mešťana žilinského, v spolku Uherčíkovom boli títo zbojníci
predne v polomnej čate Janošíkovej neúčastní: 1. Paľo Brnátik, 2. Vrábeľ zo Staškova, 3.
Kovalský z Rakovej, 4. Bagar, 5. Turjak (druhý), 6. Gáborčík, 7. Vávrek z Poľskej.Sám Uherčík o sebe soznal, že Toporisko a Drozd, dva starší zbojníci našli ho pri koňoch
(kone pásť) a deväť ráz musel im prísahať (vernosť). On sám že nikoho nenaviedol na zboj,
ale videl vraj vôľu Janošíkovu ísť po zboji, teda vzal ho sebou na Moravu, kde dostali
plátno na košele.V Janošíkovej družine sa nachádzali mimo Uherčíka: 1. Kubo Chlostiak, ktorý dostal na
Žiaroch v Turci z Révayho vecí druhú pušku. 2. Hunčík či Huncaja i Huncaj ináč Turjak prvý
rečený bol orgazdom v Staškove; pri deľbe na Žiaroch dostal z Révayových vecí šabľu, pušku
a strieborné niti. On prestrelil pátra z Domaniže, keď tento vodu pil na studni, ale mu nič
nevzal. V Krásnej na Kysuciach mal u ženy Presuchého schovaných 80 zl., pre ktoré — keď mu
ich potom nechcela dať — zbili ju, zmučili a peniaze odobrali. Turjak zdržoval sa častejšie
u svojho strýka v Rakovej. Z Klenovca ušiel do Poľskej. 3. Plavček z Dunajova spolu s
Turjakom strelil na pátra v Domaniži; vzal tiež Skalkove (zemského pána v Trenčianskej)
veci i so škatuľou. 4. Kováčik či Moravčík z Moravy, ozbíjal v Lubjetovej Vilku Síta,
Sleziaka.Zabili ho jeho zbojnícki tovaryšia na Beskyde. 5. Ondráš i Ondrej z Kysúckej Dlhej,
vysoký a ryšavý paholok. 6. Vávrek z Poľskej. 7. Sutora zo Soli v Poľskej, skapal v Tešíne.
8. Pavol Gašparec, ináč Mlynárčik z Radovesky, tiež v Tešíne ztratený. 9. Bartek z
Predmieru. 10. Ondráš Kundis z Dlhého Poľa, skapal v Tešíne. Či títo štyria boli zabití pri
šarvátke v Tešíne alebo tam popravení, vedel by to asnáď vysvetliť mestský archív v Tešíne.
11. a 12. Sutkovia či Šutkovci (nebodaj bratia), odobrali kňazovke zo Sv. Jána mentiečku
pri zboji niže Sokola; spolu s kurucmi dodávali Janošíkovi pušný prach. 13. Oresiak z
Poľskej. 14. Gavel či Havel zo Soli z Poľskej. 15. Pivovarčík z Jablonky. 16. Adam Šušalka
z Turzovky. 17. Zupica z Moravskej Ostravice. 18. Valičiak z Medziriečia z Moravy. 19.
Kovalčík z Čeľadnej. 20. Holúbek z Mentelovíc z Moravy. 21. Tálik, ukradol Janošíkovi šabľu
v striebornej pošve, ktorú si podržal Janošík pri deľbe lúpeže na Pavlu Révayovi na
Žiaroch, a ušiel mu s ňou do Poľskej. 22. Jeden z Dlhého Poľa, ktorého Janošík neznal, len
to vedel o ňom povedať, že ten slúžil za rok diablom.Toto sú mená tovaryšov dľa soznania Janošíkovho a svedectva Šipošovho. Možno, že ich
bolo ešte viac. Avšak všetci títo vymenovaní zbojníci naraz spolu nechodili; jedni odbudli,
druhí pribudli a takto sa ich počet stále menil.Janošík — ako sme videli — dal sa zverbovať Uherčíkom na zboj 29. septembra 1711 (ako
21-ročný šuhaj). Poneváč v zime nedalo sa v horách zdržovať, mohol teda v tom roku zbíjať
najviac tri mesiace. Zbojníci cez zimu vstupovali do nejakej roboty v miestach, kde ich
nepoznali a kde boli teda pred vrchnosťou bezpeční. Nasledujúceho roku ovšem bol Janošík na
Demitra 29. oktobra lapený na Hrachove v Gemeri a tam uväznený v zámku a bol za krátky čas
odtiaľ ako nevinný vypustený na slobodu. Cez nasledujúcu zimu slúžil za valacha v Klenovci,
kde bol vyzradený a vo februári tam lapený a do Liptovského Sv. Mikuláša pred stoličný súd
postavený.Teda rok 1713 nepadá už do jeho zbojníckeho účinkovania. Zostáva teda len rok 1712 a tri
mesiace z r. 1711 na jeho zbojstvá.Vo vyšetrovacom väzení v Lipt. Sv. Mikuláši priznal sa Janošík k nasledujúcim zbojstvám,
ktoré previedol so svojimi spoločníkmi.Dňa 5. okt. 1711 s Uhríkom (Uherčíkom) a s Huncajom ozbíjali Jána Šipoša, mešťana
žilinského, ktorý kupčil s plátnom a súknom. Jednu čiastku sobraného plátna a súkna predali
Martinkovi, krajčírovi v Jablonkove, druhú čiastku u Stoligu za Beskydom v horách
bývajúceho, z ktorej lúpeže sa im dostalo s Uherčíkom po 17 zlatých, ktoré peniaze Uherčík,
poneváč sa tam ženil, požičal tomuže Stoligovi a tam u neho i ostaly. Tohoto samého Šipoša
olúpili pod Strečnom i po druhý raz dňa 10. mája 1712. Vzali mu krásny pás a štyri zlaté,
ktoré však zostaly na Terchovej, lebo ich tam hajdúsi rozprášili.Tiež bezpochyby pod Strečnianskym zámkom ozbíjali zemského pána Skalku z Trenčianskej,
ktorý sa aj osobne dostavil k súdobnému vyšetrovaniu a vyzvedal na Janošíkovi, že kam podel
jemu ukradnuté veci? Jánošík odpovedal, že niektoré veci rozdali: prstene dievkam a ženám
na Terchovej, a síce dcére krčmárovej dva; Lyde, Janošíkovej dievke, jeden; Vrabelčinej
jeden; Mlynárovej Katrene jeden; žene krčmára Práciša; Čingolovému dievčaťu jeden. Zlaté
veci zo škatuly vzal Plavčík z Dunajova. Tri strieborné lyžice a paloš, ktoré sa Janošíkovi
dostaly, že má v jednej jedle v Handlovských horách ukryté, ako aj zbroj a mnohé náboje. O
tom všetkom, že vie ten Turjak, ktorý z Klenovca ušiel do Poľskej. Sedlo s koňa pána
Skalkovho že nechal v mlynárovej stodole; dolomán a čo bolo vo vreckách, priviazali na koňa
a tam i všetko zostalo. S peniazmi že sa všetci podelili.Na Žiaroch v Turci ozbíjali slobodného pána (barona) Pavla Révaya, ktorému medzi inými
vecmi sobrali flinty a šabľu v striebornej pošve. Šabľu podržal si Janošík pre seba, ktorú
mu však ukradol kamarát menom Talík. Flinty si podelili Uherčík, Chlastiak a Turjak, ktorý
ju ale daroval niekomu na Kysuciach.V kremnických horách lapili poštarčíka, ktorý ich dohánom počastoval a oznámil im, že
práve tadiaľ zanedlho pôjde pán Jan Radvanský do Turca istému Petrocimu na pohrab. I
postriehli si naňho, zastali mu cestu a všetko mu pobrali, čo sa im páčilo.Dolu Váhom na plti sa plaviaceho oravského pána farára ozbíjali pod Strečnom. Jeho
mentieku vzal si Janošík, ale neskoršie odkúpil ju od neho Uherčík. S peniazmi sa podelili
a ich z väčšej čiastky premárnili v Dunajove na Kysuciach u toho Klenovčana, ktorý v
Hrachove spolu s Janošíkom bol žalárovaný.Druhý raz, keď pani farárka zo Sv. Jána v Liptove plavila sa dolu Váhom, zastavili ju na
plti pri Sokole (niže Krajovian v Orave) a ju ozbíjali. Či dostali od nej peniaze, to
Janošík nevedel povedať.Pána farára z Domaníže zastrelil Turjak, keď pán farár práve zo studničky vodu pil, ale
nič mu nevzal. Bol s ním tam Plavčík.V TurciLehockého paniuzbili v jej vlastnom príbytku a paniKáforkevzali 200 zl. v striebre.Na Demitra 29. zárí 1712 urobil si Janošík výlet do Hrachova v Malom Honte, kde ho však
chytili a na Hradovskom zámku uväznili. Ale on vo väzbe zavďačil sa úradským rozličnými
darmi, ako syrom, kožami z líšok, ba i peniazmi, takže ho pustili na slobodu.Hrachovský zámok vystavil okolo 1636 Fraňo Jakoffy, bývalý prefekt Muráňskeho zámku za
času Marie Drugeth de Homona, vdovy po Jurajovy Šédy. Keď totiž manželku Jakoffyho Juditu
Dersfy v jeho Hrachovskom kaštieli v noci zbojníci boli prepadli, mučili a olúpili, Jakoffy
vystavil na mieste kaštieľa zámok, ktorý upevnil baštami, obohnal priekopami a násypami a
na prostried zámku vystavil vežu. Ale i takto zámok bol v búrkach Rákocovských hneď od
jednej, hneď od druhej stránky dobývaný, z väčšej čiastky bol rozborený, okrem jedna
čiastka jeho dosiaľ ešte zostala a je obydlená.Kým bol Janošík na Hrachove vo väzení, jeho kamaráti ozbíjali v kremnických horách viac
cestujúcich z Bystrice. Tak ozbíjali Tekušovú, vdovu po Michalovi Kundelim; potom Vanoviča,
Senkoldzera a Párvyho vdovu Hedvigu. Tejto vzali šesť nití krásnych perál, dve strieborné
retiazky, tri nové sukne (dve kromrážové a jednu talindírovú), tri rífy súkna, jeden
aksamietový ženský klobúk a pol konca cvilichu. — Z tohoto podrobného udania dľa počutia je
vidno, že Janošík musel mať znamenitú pamäť. — Z týchto lúpeží v jeho neprítomnosti tiež
vysvitá, že Janošík predsa zdržal sa na Hrachove viac dní vo väzení.Janošík sotva vyšiel z Hrachova, pustil sa do Liptova, s kamarátmi a tu pri Važci mu
jeden valach oznámil, že z Levoče do Liptova ide bohatá pani oficierská vdova, istá
Škarzonka. Janošík dostihol ju pri Garajovom potoku, medzi Východnou a Vážcom a ozbíjal ju,
poberúc jej všetky drahocennejšie veci, ktoré si zaviazal do batoška a ukryl ich pod jednu
kladu. Z nich dal svojim kamarátom len jednu flintu a pre seba podržal si dve parochne.
Valach ale nedostal nič, ktorý zato, keď sa zbojníci vzdialili, vyhladal schované veci a
prisvojil si ich.Janošík teraz v tých parochniach chodil po dedinách a po mestách a nikto netušil, žeby
skvostne oblečený pán bol vychýrený zbojník Janošík a to tým menej, poneváč ho videli aj
jazdiť na koňoch, ktoré odobral Žilinčanom pri Strečne. Ba pri Varíne vydával sa i za
kuruca, následkom čoho jeho sudcovia po tom chceli dokázať, že bol v spojení s kurucmi,
áno, že bol v spojení i s vyhnancami, ktorí zdržovali sa v Poľskej. On ale pri výsluchu
tvrdil rozhodne, že s nimi nemal žiadneho spojenia. Ani žeby bol znal Janošík niečo o
dopisovaní Rafajovskom v záležitostiach v ten čas prenasledovaných kurucov, to sa
Janošíkovi pri výsluchu nedokázalo. Podobne nedokázalo sa, žeby boli v Uhrách, Poľsku, v
Sliezsku a na Morave ozbíjali kostoly, sviatosť oltárnu odniesli, žeby boli nosili pri sebe
posvätné oblátky, aby zbroje im dobre strieľaly a žeby oblátky boli priliepali na stromy a
strieľali do nich, chcejúc vedieť, či potečie z nich krv.Janošík najviacej zbíjal po Liptove, v Turci až ku Kremnici a na okolí Strečna, v
ktorého blízkosti leží rodisko jeho Terchová. Do tohoto rodného hniezda často ho ťahalo.
Tam chodieval s kamarátmi o lúpež sa deliť a tam i rozdával dary svojím rodákom, menovite
ženským rád sa vďačil, preto tam sa neobával zrady. Tam mal i dôverného priateľa v
boženíkovom synovi, Matejovi Dykošovi, ktorý mu býval na veľmi dobrej pomoci a sám sa chcel
k Janošíkovi pripojiť i jednal o tom s ním vo Vrbinách pri Terchovej. Terchovský krčmár,
Rajčan, zjavne dával zbojníkom nápoje i ukrýval ich u seba, začo Janošík dal mu strieborný
pohár.Na Kysuciach často sa tiež obrátil Janošík, odkiaľ zašiel si až do Sliezska. Na
Kysuciach v Zákopčí mal bratov Jura Krásneho a Kuba Šutku, dobrých priateľov; v
Zakopčianskom majeri Jána, ku ktorému zbojníci chodievali, dávali mu čiastku z lúpeže a
všetko hotovým platievali. Mal známosť s istým Rafajom, ktorý donášal prach, guľky a iné
veci. U Koňúcha na Dunajove pri Novom Meste na Kysuci často si popíjal Janošík. Kaňúch bol
asi klenovský rodák, lebo Janošík pred súdom hovoril, že peniaze, ktoré pod Strečnom
odobrali oravskému pánu farárovi, z väčšej čiastky premárnili na Dunajove u toho
Klenovčana, ktorý s Janošíkom spolu bol žalárovaný.Najviacej zabávali sa po salašoch, kde bačovia obyčajne s nimi držali a ich ukrývali. Tu
trpely ovce bohatých pánov. Janošík vyznal, že na bobroveckom salaši bol samopiaty, kde
zarezali dve ovce. Na revúckom salaši zarezal sám Janošík jednu ovcu, na porubčianskom
jednu a na vážeckom dve. Na likavskom salaši ponúkli sa mu dvaja valasi, že pôjdu s ním po
zboji, ale on ich neprijal. Janošík spomínal pred súdom známosť s bačom Adamom Sýkorom,
ktorý im dával na salaši žinčicu a syr.Cez zimu 1711 — 1712 a 1712 — 1713 Janošík zdržoval sa v Malom Honte, iste nie pod
svojím menom, ale inkognito. U Ondreja Kovalčíka na Kokave slúžil r. 1712 za paholka a tri
týždne pri ovciach, ktorý si od Janošíka požičal sedem zlatých, ale mu ich nevrátil. Potom
r. 1713 slúžil za valacha u gazdu Štefánika v Klenovci, ktorý nevedel, koho to má u seba a
považoval ho len za takého paplúcha. Iba, keď videl, ako Janošík bučky preskakoval, stromy
lámal, vtedy zadivil sa a tušil, čo to za dobrého chlapca chová.Sem na Kokavu a do Klenovca rád chodieval Janošík so svojimi kamarátmi sa zabávať. Na
prostried Kokavy, kde je teraz kaštiel grófa Forgácha, bol hostínec, v ktorom v tých časoch
vždy hudba hrávala. Chlapci Janošíkoví a Kokavci ihrávali sa tu a popíjali. Na tieto zlaté
časy dlho sa rozpomínali Kokavci: Martin Macko si aj vypožičal od Janošíka šesť mariášov, o
ktorom však nevedel, čo je za človeka. Práve tak radi bavievali sa i v Klenovci, kde im
Martin Mravec, obecný hudec na obecnom mieste hudbu robieval, u ktorého Janošík častejšie
sa zdržoval a mnoho u neho trovil. Mravec dobre vedel, koho prechováva u seba, ale ho nikdy
neprezradil, ba pred Janošíkom sám sa priznal, že on predtým kým sa osadil v Klenovci, tiež
bol hajdúchom (zbojníkom). Chlapci Janošíkoví po krčmách vábili sedliacke dievčatá k sebe a
sľubovali im všeličo. Jeden zo súdruhov Janošíkových, keď tancovali na Kokave, sľúbil
Moravčíkovej dcére štvrť mericu pšenice a mnoho súkna, ak stane sa jeho manželkou.Že sa so stoličnými od vrchnosti viedieckej vyslanými hajdúchmi Janošíkovcov pochytať
častejšie stretli, vysvitá z toho, že na kremnických horách ranili a či zabili Uherčíka a v
Terchovej pred hajduchmi dva razy zutekali. Aj rychtári obcí mali vrchnostensky rozkázané
prenasledovať zbojníkov. Avšak našli sa mnohí, ktorí to urobiť nechceli, a kde je ako
hlavný menovaný vajvod (vojt-rychtár) z Oščadnice Jan Litisky.Zo súdruhov Janošíkových, nakoľko to z vyznania Janošíkovho známo, boli chytení štyria v
Sliezsku a v Tešíne odpravení a jedon u Žiliny, ktorého kolesom lámaného ukradli s kolesa a
odniesli preč.Liptovská stolica bola nariadila už 4. srpňa r. 1710 na svojej kongregácii v Hrádku
osobné povstanie proti rozšírenému lúpežníctvu a vyslala stoličných hajdúchov na chytanie
zbojníkov. Možno, že Janošíka chytili v Klenovci títo liptovskí hajdúci a doviedli do L.
Sv. Mikuláša.Na otázku vyšetrujúceho súdu, že kde má Janošík svoje nazbíjané peniaze a poklady
ukryté, dobrovoľne vyjaviť nechcel, len pri mučení v bolestiach vyvolal, že „v Klenovských
horách cisárskych, ako sa ide od dediny Jablonky (?), nachodí sa jedna jedla na grúni,
proti ktorej na skale je ruka vyťatá, tam sú uschované.“ Žeby na Valhove (niekde v
Trenčianskej) bol mal v striebornej kupe uložené peniaze, ku tomu sa nepriznal.Na základe vyznaní Janošíkových vyslaný bol od stolice liptovskej, Juro Kubinyi do
Malohontu, aby i tam boli niektorí lapení a uväznení. Pánmi Klenovca bola Kubinyovská
familia.Janošíka malohonská vrchnosť asi nelapila preto, že tam mal ochrancu v osobe samého
vicišpána, ktorý ho i verejným obežníkom uznal za dobrého a dôverného muža. (Iste nie za
darmo!) Mal tiež priateľa na správcovi (kastelánovi) muráňského zámku, ktorého manželka
prijala od Janošíka do daru zlatý pasomán, odobratý Bystričanom. Mal v Malohonte menovite
medzi ľudom veľa známych a priateľov, ktorým dobre činil a preto i oni tam dobromyseľne
naňho hľadeli, medzi nimi cez zimu sa zdržiaval a k ním i v lete sa chodil pozabaviť.Janošíka lapili v únoru, teda v zime. Väznený bol v Palúdzke pri Svätom Mikuláši v
starom kaštieli, zvanom „Vranovo“ vo veži, hľadiacej do Mikuláša. Bola to jednoduchá
sklepená izbička s malým okienkom.Samo Chalupka napísal, že vo Vranove navštívil Janošíka jeho praded, vtedy asnáď sudca
nemecko-lupčiansky. Ale Samo Chalupka rozpráva, že vraj na Likave (zámku) ukazovali mu
polozasypané sklepenie, v ktorom vraj bol Janošík reťazou k železnému kruhu v stene
prikovaný.Kaštiel čiže pevnôstku „Vranovo“ vystavili Fraňo Palugyai s manželkou Zuzanou Dávidovou.
Tento pán bol od r. 1618 vicišpánom Liptova a krajinským zákonom ustaveným komisárom
hraníc. Vranovo často spomína sa v stolič. zápisnici liptov. a je dnes najstarším súkromným
domom v stolici. V rokoch 70-tých min. storočia dostal sa do rúk židovských, ktorý ho na
polovic srúcal. Dnes Vranovo je majetkom Jurka Lacku, fabrikanta v Mikuláši. Až podnes má
nad bránou nápis stavania so zemianskym štítom Palugyayovcov.Z Vranova bol Janošík prešikovaný k vyšetrovaniu do Sv. Mikuláša, pred stoličný súd,
ktorý vtedy zasedal v dome Hanzelyho, zakúpeného stoličným sborom práve pred rokom, dňa 14.
marca 1712, pre potreby liptovskej stolice.V dome dnes Ehrlichovskom je zachovaná ešte starobilá chodba od brány a tam v stene
zasadená mramorová doska vtedajšieho predstavenstva stolice.Pravota Janošíkova pred stoličným súdom v Lipt. Sv. Mikuláši vedená bola hlavne v reči
latinskej, ale soznanie obvineného a žaloba na neho i obrana zaznačené sú slovensky v
stoličnom archíve: Protoc. com. lipt. Nro XVII. ad calcem, titulo: Causae Criminales, anno
1713, strana 39., kde nachodí sa pod názvom: Fassio Janosikiana, anno 1713 die 16 mensis
Martii, kde nazvaný je Janošík: agilis Georgius Janošík Tyarchoviensis latronum et
praedorum antesigaanus t. j. opatrný Juro Janošík z Ťarchovej náčelník zlodejov a
zbojníkov. (Agilis vlastne znamená: čulí, svižký, rezký.)Janošíka žaloval úradne dňa 13. marca 1713 na stoličnom sbore liptovskom vicišpán Lad.Okolicsány. (Stal sa z preceptora vicišpánom na reštaurácii r.
1712. Pamätihodné je, že potomok tohoto, tiež Okolicsány zabával sa dňa 10. mája 1848 v
Ondrašoveckom kúpeli, v lesíku za mikulášskym mýtom u brehu Váhu ležiacom, teda blízko
popravišťa Janošíkovho, pri hudbe Jožka Piťovej a keď zahral mu zbojnícku „Popíjaj,
popíjaj, nekradni, nezbíjaj! Čerta nepopíjaš, ak si nezabíjaš“, stal si pred Piťu a
pokreskával si pred nim). Žaloval ho ako zbojníka: ako vodcu zbojníkov.Nato 16. marca zasadol stoličný súd, na ktorom predsedal vicišpán. Úradným prokurátorom
bol stoličný fiškus Alex.Csemiczký, ktorý refferoval pred stoličným
sborom o zločinoch Janošíkových.Úradne menovaným obrancom bolBaltazár Palugyay, vrele obhajoval
Janošíka, tajacieho vraždu, čo chcel i prísahou potvrdiť.Fiškus prednášajúc, čo sa predniesť má a zadržujúc, čo zadržať bolo treba, osvedčuje sa
proti námietkom obžalovaného nasledovne:„Obžalovaný behom troch rokov, istým diabolským duchom povzbudený a nadchnutý bez bázne
a strachu, nehľadiac ani na božský ani na svetský zák. a jeho zákazy a pokuty, stal sa
vodcom zbojníckej bandy, a pridružiac si zbojníckych kamarátov, chodil po okolných slávnych
stoliciach: trenčianskej, nitrianskej, turčianskej, liptovskej, oravskej a iných, ano i v
Sliezsku a po horách a lesoch, na slobodných cestách kráľovských, i na vodách, a
zbojníckym, lúpežníckym spôsobom lúpil dobrých a statočných ľudí, zastavoval kupcov a iných
pocestných, a opovážil sa ich zbíjať, zdierať, áno i raniť a mordovať; ba čo viac,
neostýchal sa vo dne v niektorých mestečkách a dedinách so svojimi zbojníckymi tovaryšmi
ľudí oberať, ako to menovite okolo Fačkova sa stalo, kde prepadli istého pána farára a
keďže tento postavil sa im na odpor a začal sa brániť, ranili ho tak, že následkom tej rany
i umrel. O podobných jeho bezbožných a zbojníckych kúskoch ležia pred slávnym súdom mnohé
listy a žaloby, ktoré svedčia o jeho zbojstve dostatočne.A poneváč naše krajinské zákony, menovite artikul 13. z roku 1625, potom art. 26. z r.
1655, taktiež I. Triport. tit. 15-tej prísne zakazujú podobné zločiny a prikazujú aby tí,
ktorí podobné skutky konajú na hrdle, ba áno i ku príkladu iným, i kolom alebo hákom
trestaní boli. Následkom toho, odvolávajúc sa na prísnosť zákonov krajinských, žiadam, aby
obžalovaný bol na hrdle potrestaný a obyčajným spôsobom odpravený. Aby ale poslednému
zbojstvu prietrž bola učinená a toto zlo sa vykorenilo, taktiež aby jeho spoločníci,
súdruhovia a pomocníci i ukrývači vyšli na javo, navrhujem, aby pred pretrpením zaslúženej
pokuty mučením prinútený bol k tomu, aby vyzradil svojich spolubojovníkov a spoluúčastníkov
i kde nazbíjané veci má ukryté.Nato povstalBaltazár Palugyay, ako súdom vymenovaný obranca
obžalovaného, v prítomnosti jeho, najprv zamietnul obžalobu, znejúcu na vraždu, že totiž
onoho pátra z Domaníže Janošík nezabil a hotový je obžalovaný to i odprisahať. Potom
predniesol tieto obľahčujúce okolnosti. A keď obžalovaný opustil zlopovestných kurucov,
vrátil sa do dediny Terchovej v trenčianskej stolici ku svojmu bratovi, ale skoro zverboval
sa ku kráľovského vojsku a ako vojak slúžil na zámku bytčianskom, kde práve zbojník Tomáš
Uherčík bol väznený, ktorého vo väzení strážil a mnohé dobrodenia mu robil. Keď neskôr
obžalovaného jeho rodičia z vojenstva vymenili, prebýval zase doma pokojne, až tu Tomko
Uherčík, z väzenia vypustený, prišiel do Terchovej k Janošíkovi, vyvábil ho z domu a do
kamarátstva sprisahal. Túto prísahu nechcel potom zrušiť a ako sám soznáva i zbíjal, a po
zabití Uherčíka chcel sa už domov vrátiť, len zo strachu pred pokutou za svoje zbojstvá sa
neopovážil, ač skutky svoje ľutoval i oľutúva. Ba i to treba pripísať k jeho dobru, že to
sám pri súde dobrovoľne doznal a preto nemôže byť mučením podrobený a to ani v smysle
zákona dľa Quaest 8. cap. 6. Kittonis ad cale. Pritom treba vziať do povahy i pravdu, že
lepšie je prepustiť vinného, ako odsúdiť nevinného. Ešte mnohé iné dôkazy mohol by som
predniesť v prospech obžalovaného, ale on sám prosí slávny súd o milosť, zaväzujúc sa, že
svoj život polepší. Preto prosím, prepustiť obžalovaného zo žaláru z pút, jemu vinu
odpustiť a udeliť mu slobodu.Nato fiškus, odvolávajúc sa na už predtým prednesené, odporuje námietkam obhajcovým a v
krátkosti odpovedá:„Poneváč z úradného výsluchu ako aj z vlastného soznania obžalovaného vysvítá len to, že
obžalovaný lúpil a zbíjal, čo je hlavnou príčinou obžaloby: z toho nenasleduje nič iného,
len aby zadosť urobené bolo krajinským zákonom, čo keď sa stane, tým len verejnej
bezpečnosti a poriadku bude vyhovené. A poneváč obrana ničím nepodvrátila potrebu, aby
mučenie vystalo, keďže to i krajinské zákony predpisujú a nariaďujú, aby vynašly sa i
spoluúčastníci zbojstva, i aby dobrovoľné vyznanie obžalovaného so strany jeho
spoluúčastníkov zbojstvá poprekrúcané nebolo, áno, že skrze zákonité mučenie získa sa i
hodnovernosť a platnosť jeho osobného soznania, preto žiada, aby obžalovaný po predbežnom
mučení bol k smrti odsúdený a tak odpravený.“A keď obhajca ešte raz prosil, aby na základe nim prednesených dôvodov obžalovanému bola
udelená milosť, súd uzavrel: „Poneváč je dnes už neskoro a ku rozsúdeniu je čas krátky,
odročuje sa pokračovanie pravdy na zajtra.“Nasledujúceho dňa (17. marca) po výmene myšlienok usniesli sa sudcovia na tom: „Poneváč
obžalovaný v dobrovoľnom vyznaní ani pomocníkov svojich nevyjavil, ani komu lúpež a korisť
svoju oddal, kde ju uložil, a vo svojej reči všetko len dvojsmyseľne a veľmi pomätene
vyznal, ba ani na to neodpovedal čo sa ho spytovali, a nič nechcel vyjaviť, jednomyseľne
uzavreté, aby obžalovaný bol najprv miernemu a jestli by to nepomohlo i ťažšiemu mučeniu
podrobený.“Janošík na mučení soznal kamarátov a zbojstvá, ktoré sme už uvedli, pretosúd
vyniesol nad ním nasledujúci výrok(zfotografovaný a tu reprodukovaný dľa
originálneho protokolu):„Ponewač predopsany J. Zuro Janossak zawrhnuce prikazany gak Bozke tak tež zakon
Kraginsky predo dwema Rokij dal se na zboijstwo a wudcem aneb haytmanom takowym se učinil,
ktery stimy Towaryšy swimi na cestach zastáwagíce mnohích lidy o statek ano y gagoš i zgeho
wlasnjho wiznanj zda, geho Towaryssi tedi on tež bol pritomny pana Patera z Domaniže
prostrelily a bezbozne zamordowalij, tak teš y ginšich gako gest predopsane zlych skutkuw
se dopustili, proč pre takowe welice zle učinky a prikazanim prestupeny, ma biť na hak na
lawem boku pretnuty a tak priklad ginšich takowich zločincow ma biť zawesenij.“Vynesený výrok bol na odsúdenom vykonaný dňa 3. apríla r. 1713 a síce pri Mýte
sv.-mikulášskom na ostrove medzi terajšou bijárňou a mostom. Povesený bol tam na šibenici
hákom za rebro na ľavom boku. Žil vraj tak až do tretieho dňa. Na tretí deň došla vraj
milosť od kráľa, ale keď páni prišli, aby ho dali s háka sosňať, riekol im Janošík: „Keď
ste ma upiekli, nuž ma i zjecte!“V Liptove býval kat často najatý z Baňskej Bystrice alebo z Levoče (Anale par. S. Mich.
p. 125.).O mučení (torture) či o trýzni na koníku a škripci, aké sa previedlo na Jánošíkovi podľa
liptovských protokolov, možno sa v Causae Criminales tohoto dočítať. V obyčaji bola dvojaká
trýzeň, jedna ľahšia, keď okrem iného trýznenia obžalovaný bol na škripec len natoľko
natiahnutý, že mu pukaly klúby, t. j. odstavce na rukách a nohách a jeden od druhého sa
počaly odťahovať. Jestli vtedydobrovoľne(šie!) vyzradil,
na čo bol zažalovaný, tak potom bol z tohoto dobrovoľného vyznania súdený. Za túto ľahšiu
trýzeň nik nebol zodpovedný, hoci to malo i nejaké zlé následky pre trýzneného. Jestli však
pri tejto trýzni nevyznal, na čo bol zažalovaný a svedkov nebolo, ktorí by boli dosvedčili
pravdu podozrenia, vtedy alebo bol prepustený na slobodu a pozorovaný, až by sa presvedčilo
podozrenie, alebo dľa tohoto podozrenia bolčiastočnepotrestaný. Ak na to žalobník nechcel pristať, mal právo žiadať väčšiu či ťažšiu trýzeň,
která okrem iného trýznenia, pálenia, pichania atď. záležela v tom, že bol tak veľmi
natiahnutý na koníku či škripci, až mu klúby zostaly oddelené, t. j. odstavce kostí
odmyknuté. Na túto druhú trýzeň vždy nasledovala choroba a smrť onedlho. Keď ani pri tejto
druhej trýzni zažalovaný nevyznal to, v čom bol podozrený, vtedy už bol na slobodu pustený,
ale za daromné trápenie alebo za nasledovšiu smrť žalobník jemu, alebo jeho najbližšej
rodine musel zaplatiť mierny peniaz. Pravda záviselo to od sudcu nariadiť trýzeň próbu
napred jednu a potom druhú, ale sudcovia — dľa vtedajšej obyčaje súdov — v ťažších
obžalobách pošlých z podozrenia, bez ťažkosti nasúdili trýzeň.Potom hneď bol súdený Martin Mravec z Klenovca, že sa neostýchal Janošíka a jeho
tovaryšov u seba prechovávať a partéku nazbíjanú prijímať. Vyhováral sa, že ako obecný
hudec, Janošíkovi aj iným na obecnom mieste hudbu robieval, ani neznal, že Janošík je
zbojník, keď i sám vicišpán Malého Hontu za dobrého a dôverného muža ho uznával, ba i
obežníkom to uverejnil. Potom tento dňa 20. apríla zasa znovu bol trýznený a síce, že
mladučký prišiel do Klenovca, kde od troch rokov slúži a ženatý už nikomu ničoho zlého
neurobil. Nasledujúci deň bol i tento pre vyzvedanie spoluvinníkov väčšej trýzni podrobený,
po ktorej dostal tento sudcovský výrok: Od deviatych rokov v Uhorsku, Poľsku, Morave a
Sliezsku páchal zbojstvá, ktoré „dobrovoľne“ vyznal a ktoré známe sú z Janošíkovej fassie.
Obžalovaný má byť za živa na kolese lámaný a to počnúc od hrdla, a tak usmrtený, potom má
byť na to koleso položený pre postrach iným.K Janošíkovým tovaryšom asnáď patril tiež vtedy v Liptove odsúdený zbojník Ján Šabler
(Šabľa?) a Ján Krušnica, ktorý posledný bol pre krádež a zbojstvá obesený na šibenici.
Šablerovi, že kostolný kalich s myštičkou (cum patenula) ukradol, ako svätokrádežníkovi má
byť na popravnom mieste pravá ruka odťatá a na šibenicu pribitá; nato má byť zamordovaný a
jeho telo zakopané (Protoc. com. kpt. Nro XVII. ad caleam, titulo: Causae criminales anno
1713).V nedostatku iných hodnoverných dát, historickým prameňom spoľahlivým, sú jedine aktá z
procesu Janošíkovho v Mikuláši; ostatné rozprávky — možno i pravdivé — treba považovať za
výmysel alebo za príhody udavšie sa okolo iných zbojníkov, ktoré však ľud skoncentroval na
osobu Janošíkovu.Keď však uvážime, že verše o Janošíkovi ktoré zachovaly sa od ľudových básnikov,
pochodia z konca 18. storočia alebo už r. 1804, uverejnil jedny Bohuslav Tablic vo svojich
„Slovenští veršovci,“ možno i v týchto obsažené dáta považovať aspoň za pravdepodobné. Od
Janošíkovho dejstvovania až po uverejnenie veršov neminulo sto rokov a povstaly iste hodne
driev pred ich uverejnením ešte pod dojmom rozprávok Janošíkových pamätníkov a súčasníkov.
Preto niektoré dáta, menovite tie, ktoré sa vo veršoch od rozličných veršovcov shodujú,
možno použiť ako doplnok k Janošíkovmu životopisu, tým viacej, že sú v nich i také dáta,
ktoré máme doložené zo súdobného protokolu.Podľa týchto veršov Janošík bol „rodu sprostného“, gazdovského, junák veľký, silný a
švárny šuhaj. Slúžil v liptovskom vidieku u cisárskych husárov, kde bol kapitánom. Keď sa z
vojny vrátil domov k otcovi, počal, ako najlepšie mohol, hospodáriť, ale pre veľké dane
nemohol nič zgazdovať, tým menej, lebo páni i zemani i kdekto ľud zdieral:Veľké dežmy brali, lidi sužovali,
kdekoli vzal sedlák, musil jenom dáti,
slepky, husy, telce, vše zvykli brávati.I rozhorlil sa nad tým Janošík, odišiel z domu a spojil sa s inými zbojníkmi:a potom sa oddal na zbojstvo s paholky,
ktoré naverboval pod své silné ruky.
Šťastné v remesle svém činívali kroky,
a kam oni prišli, zlé tam byly hody.
Též mnoho klášterův, majerův a domův
jsou vyrabovali v nočný čas se strelbou.
Vyloupili panské nejbohatší domy,
do ních tloukli koule, jako jasné hromy.
Hostince, kurie, zemanské osady
velice sužoval Janošík, chlap mladý.
Ozbíjali však i kupecké truhlice,
kramárov, gombárov na všelikých cestách.
By jich nekto doma nepoznal zbojníkov,
brzo se prenesli do jiných vidiekov.
Když penez, neb jiných pokladu dostali,
medzi sebou v hore vše roztalovali.
Nejdražší pak kusy Janošík schovával
medzi vrchy v Tatrách, v níchž se zdržovával.
Tam nejdražší skládal plátna, súkna šaty,
na hromadu sypal toláry, dukáty.
Núznym dobre činil zvlášte pilným žákum,
dával jim na šaty súkna neborákum.
Porúčal jim merit od buka do buka;
štedrá byla vždycky k žákum jeho ruka.
Veľkým kompanum poroučel kázati,
každý zbojník musel offeru jim dáti.
Tak obohacené propouštel svobodne,
k pilností jich stále napomínal hodne.
Byv muž opatrný, spolek múdre rídil,
co mu prekáželo, to vše z cesty klidil.
Dával dobrou radu v štestí i v neštestí,
od svých tovaryšov odvracel neresti;
pročež za hejtmana jej sobe zvolili,
čo on rozkazoval, ochotne plnili.
Kdekoliv si lehnul v lese pod bučinku,
stráž nad ním drželi, by mel odpočinku.
Dokud on s nimi byl, šťastne se jim vedlo,
co pred seba vzali, vše jim dobre sedlo.
Okolo po horách na každém salaši
jesť a piť jim dali udatní valaši,
títo jim na gajdách muziku delali,
a když se najedli, spolu tancovali;
skákali vesele, vespolek se hrali,
neb silní a vrtkí to junáci byli.
Umel zvlášť Janošík dobre hajduchovat,
zatáčet valaškou, silne vyskakovat.
Ale jeho štestí nemalo stalosti,
a tu se rozprchli od neho v rýchlosti.
Když ho tovaryši vlastní prezradili,
hned mu páni lstivé lečky nastrojili.
Preplatili totiž hospodáre jeho
by ho, že jej zjedná, zval do domu svého;
nebo v zime svého zbojstva nechávali,
dokud se zteplilo nekde sloužívali.Janošík slúžil v zime r. 1712 — 1713 u jedného gazdu v Klenovci za valacha. V tú samú
zimu vstúpil bol za vidieckeho hajdúcha Gajdošík, jeden zo zbojníckych tovaryšov
Janošíkových. Raz keď hajdúsi na krčme v Klenovci sedeli pri víne, Gajdošík tu vyzradil,
kde a u koho Janošík sa zdržuje. Títo hneď šli ku gazdovi a poslali ho po Janošíka na
salaš. Gazda poslúchol a pod lstivou zámienkou, že aby Janošík šiel s ním zjednať sa,
zvábil ho do dediny a cestou vylákal mu valašku, že spadol, aby mu ju požičal sa
podopierať. Doma u gazdu čakali na Janošíka skrytí hajúsi a ako do chyže vstúpil, hneď ho
chytili, avšak Janošík nemajúc na svoju obranu nijakej zbrane v rukách, päsťami ich
rozohnal od seba. Tí báli sa potom ku nemu priblížiť. Tu baba z prípecka zavolala:
„Podsypte mu hrachu!“ Čo keď urobili, Janošíkovi na hrachu poklzly sa nohy a upadol, v tom
hajdúsi vrhli sa na neho, sviazali ho a na nohy a ruky dali mu činčiare (okovy) a odvliekli
do väzenia. O tom verše hovoria:Na blízkom salaši slúžil i Janošík,
v ten čas, když ho zradil falešný Gajdošík,
jenž v Janošíkove spolku lidi lúpil,
nyní u stolice za hajdúcha vstúpil.
Novým kamarátum prepáne když dával,
potom, když se opil, takto jim povedal,
všetko, čo jen vedel, duverne vyznával:
„Ej — prí — tovariši, sic sme se napili,
než by sme se ješte více napojili,
jestli bych vám jedno tajemství povedel,
kdybych od vás, že mne nezradíte, zvedel,
dal by nám pán za to dobrý plat a tringel.
Tu se ho hajdúsi pilne zpytovali,
že jej nevyzradí, svate slibovali.
A tak im vše zjevil o Janošíkovi,
o jeho hospode i jeho gazdovi.
To vše hned hajdúsi pánum oznámili,
ti jim vína dali, aby se napili.
Hajdúsi, vojáky, sedláky svolali,
aby jej, když prijde z salaše, jímali.
Gazda hned pre neho bez odkladaní šel,
skutečne porídil, což poručeno mel.
Umel Jánošíka lstive premluviti,
by domu k jednaní netížil si jíti.
Na ceste valašku znal mu vyklamati;
učinil fortelne tak jakoby spadol,
že by se s valaškú podpírati mohol.
Doma již vojáci skrytí ho čekali,
jak do chyže vstoupil, porad ho jímali.
V rukou nic nemaje, jak se moh’ brániti,
z pasti nastavené, nemoh’ jim ujíti.
Nemel se s čím bránit, s pastú pobil mnoho.
Pod nohy mu když jej vojáci jímali,
radou jisté baby hrachu nasypali.
A když jej lapili, tuze jej svázali,
Nemci a hajdúsi do vezení dali.Janošíkoví spoločníci, ako sme videli, neboli nejakí ideálni chlapci, ale celkom prostí
a sprostí ľudia: pastieri, valasi, paholci a tomu podobní „bezbožní“ parobci z Kysúc, z
Moravy a z Poľskej. Takáto, zo všetkých končín posbieraná banda zbojnícka nemohla mať
nejakých vznešených úmyslov a určitých ideálnych cieľov. Zbíjali pre korisť, zbíjali však
len pánov, kupcov, farárov i farárky, úradníkov i mnoho zemänov a zemäniek. Prepadávali ich
nielen na cestách, ale i vo vlastných bytoch, okrádali kostoly a strieľali do oblátok z
posmechu, či z nich krv potečie, i ľudí zabíjali. Boli to teda obyčajní lotri.Jánošíkovi sa, pravda, nedokázalo, žeby bol niekoho zmárnil, i zdal sa byť lepším, ako
jeho tovaryšia. Asnáď mnohé veci staly sa i proti jeho vôli. I možno, že je pravda, čo o
sebe pred súdom hovoril, že chcel sa svojho nekalého remesla vzdať, a len zo strachu pred
trestom to neučinil.Avšak o čo boli od neho lepší osvietení, veľkomožní a urodzení páni? Každý vtedy lúpil
po svojom spôsobe ľud. Lenže súdy pánov sa netýkali, ale hnaly pred seba a daly popravovať
len tých malých ľudí podľa zásady: Quod licet Jovi, non licet bovi. (Čo je dovolené bohu
Jupiterovi, nie je dovolené volovi) a preto: Die kleine Leute hängt man auf die Grossen
lässt mann laufen. (Malých ľudí vešajú, ale veľkých púsťajú.)Avšak obecný ľud pokladal zbojníctvo za remeslo nebezpečné síce, ale výnosné. A poneváč
Janošík bohatých oberal a chudobným rozdával, nachádzal u ľudu sympatiu, podporu i ochranu
i stal sa jeho zbojníckym hrdinom a po jeho tragickej smrti ovenčil ho vencom nehynúcej
slávy.Nie div teda, že ľud prijímal od Janošíka dary a požičiaval si od neho peniaze na večnú
oplátku. Charakteristické pre časy je, že ani lepší ľudia, ba i páni neokúňali sa Janošíka
prijímať dary takzvané „diškrécie“. Predsa i vicišpán Malého Hontu uznával Janošíka za
dobrého a dôverného človeka a to aj obežníkom dával obyvateľom na známosť. Patrne i on
prijímal od Janošíka „diškrécie“, ako prijali od neho „dary“ úradskí hradovskí, ktorí ho
mali v hrsti; ba dar prijala od neho i manželka správcu muráňskeho zámku. Pravdepodobne ani
nevedeli, kto Janošík je. Na Hrachove podistým ani nebol pre zbojstvo zavretý, ale asnáď
len ako veselý paholok-zurvalec pre nejaký priestupok z rozpustilosti. Lebo zbojníka
Janošíka sotva by boli za „diškréciu“ na slobodu pustili. Na túto dobroprajnosť a vlastne
nevedomosť ľudu i vrchnosti v Malom Honte naproti Janošíkovi poukazuje i okolnosť, že
liptovská stoličná vrchnosť musela do Malohontu vyslať svojho človeka, aby tam boli podľa
vyznania Janošíkovho, niektorí uväznení, kdežto naopak Trenčianska stolica sama poslala do
Sv. Mikuláša obťažujúce dôkazy a predložila vyšetrujúce otázky, ba k súdu, ako svedok,
osobne sa dostavil i poškodený zemský pán Skalka.Janošík potreboval pre seba a svojich druhov kraj, v ktorom by našiel cez zimu bezpečný
útulok. Že teda Janošík v Malom Honte — hornom Gemeri — pokladaný bol za poriadneho
človeka, musel teda tam i poriadne sa chovať, a teda tam ani nemohli tušiť, že je
zbojníkom. A kto vedel, ako na pr. hudca Martin Mravec, ten držal to v tajnosti. Preto vo
svojej družine nemal ani jedného príslušníka do tohoto vidieku. Muselo však predsa nejaké
podozrenie proti nemu tam vzniknúť, keď vicišpán malohontský videl potrebu vydať o
Janošíkovi verejné svedectvo, že je človek statočný.Janošík musel byť z dobrej roľníckej rodiny syn, keď ho vládali rodičia z vojenčiny
vymeniť a keď i boženíka terchovského syn, teda iste tiež chlapec z lepšej rodiny, bol mu
dôverným priateľom a i za tovaryša sa mu ponúkal.Avšak Janošík bol dobrodruh, lebo v mladom veku dal sa medzi vtedy zlého chýru kurucov a
potom, keď sa od nich vrátil domov, tu práca mu asi nevoňala, preto čoskoro zverboval sa do
kráľovského vojska, kde sa mu tiež znevidelo, lebo dal sa odtiaľ rodičmi vymeniť. Ale
nešiel k rodičom, ale ku bratovi, aby zanedlho zverboval sa medzi zbojníkov.Janošík bol však otvorená hlava a v obcovaní musel mať i lepšie manýry, keďže taká
osobnosť, ako je vicišpán, mohla o ňom verejne napísať, že je dobrý a dôverný človek. A
Tomáš Uherčík, ktorý mal v Bytči príležitosť dobre poznať Janošíka, mohol len pre značnú
výhodu, akú si sľuboval od Janošíka, zverbovať ho k sebe na zboj a jemu odovzdať
náčelníctvo svojej bandy.Janošík šiel na zboj, ale nie k vôli koristi, veď rozdával štedrou rukou dary na všetky
strany a rozhadzoval plnou rukou peniaze na svojich zábavách po krčmách, pri hudbe a na
tancoch. Čo nerozdal, to ukryl pre lepšie časy a nevyzradil skrýše svojich pokladov ani pri
najväčších mukách, ač mohol očakávať za ne milosť. Nezbíjal ani k vôli nenávisti k ľuďom,
veď mal priateľov v ľude i medzi pánmi a nezabil sám nikoho, asnáď ani neporanil. Janošík
šiel na zboj pre veselý voľný život, aký nachodil v horách, na salašoch a po krčmách.Pre jeho dobré srdce, štedrosť a sedliacky pôvod obecný ľud Janošíka si obľúbil, takže
Janošík všade našiel ochranu, úkryt a pohostenie a nikto mu z nich neublížil, ba práve
vzdor verejnému nariadeniu vrchností vzopreli sa hornotrenčianski rychtári Janošíka
prenasledovať. Aké veľké boly sympatie ľudu k Janošíkovi, vidno z toho, že zemänský sbor
liptovskej stolice hrozil neposlušným rychtárom po 100 palíc pokuty, ak nebudú
prenasledovať zbojníkov. Ľud si však myslel: páni zbíjajú nás, prečo by sme my mali brániť
našincom zbíjať pánov? Bola to vtedy všeobecná anarchia.Na Terchovej, kam chodili Janošíkovci deliť sa so svojou korisťou, ako to zo dvoch
prípadov Skalkových vidno, stoliční hajdúsi stále sliedili za nimi a ich prenasledovali. No
dolapili ho tam, kde to najmenej očakával — v Malom Honte ovšem len zradou svojho opitého
tovaryša.Žeby Janošík bol býval bojovníkom slobody, zastáncom ľudu, obráncom pravdy a práva,
mstiteľom krivdy — z toho vo vlastných vyznaniach v jeho procese, rozumie sa, nieto ani
zbla, ani sa to z jeho skutkov a zločinov vyčítať nedá. Avšak podľa chovania sa Janošíka k
ľudu a naopak ľudu k Janošíkovi, s určitosťou dá sa súdiť, že obecný ľud nepovažoval ho za
obyčajného zbojníka, lotra, ale za svojho človeka, ktorý pánov prenasledoval a ľudu prial,
pánom bral a ľudu dal. Z tejto vďačnosti potom ľud si po jeho mučeníckej smrti vytvoril z
neho ideálneho hrdinu; ľudoví veršovci opísali ho svojimi veršami a ľud ospieval ho svojimi
piesňami a tak obklopil ho báječným nimbusom. K tejto Janošíkovej sláve nemálo prispeli
spisovatelia a básnici slovenskí, ktorí rozprávky o Janošíkovi sosbierali a viac-menej
podarenými básňami Janošíka, ako slovenského junáka slobody zvečnili.Janošík stal sa krištalizačným bodom, okolo ktorého slovenský národ — ľud i inteligencia
— skoncentroval si rysy a vlastnosti niekoľko iných zbojníkov slovenských a vytvoril si tak
svojho hrdinu, svoj ideál voľnosť, pomstiteľa a dobrodincu.Dľa rozprávok ľudu v Janošíkovej družine mali sa nachádzať i Surovec a Hrajnoha, avšak v
skutočnosti tomu tak nebolo.Jakub Surovecbol vekom od Janošíka pozdejší zbojník, lebo bol r.
1769. v Brezne kolesovaný. Surovec bol vychýrený zvlášte tým, že v tom čase kde ešte
dvojrúrových pušiek nebolo, sám zhotovil si pušku o dvoch rúrach na jednom šichte
(záhlavku) a o jednom kohútku uprostred rúr. Kremeň v pysku kohútka zapravený a spustený
zapálil odrazu prach na panviciach oboch rúr tejto „samopalnej“ pušky a zbojník odrazu
dvoma výstreľmi desil pocestných. Nebodaj už pre toto vradil ľud Surovca medzi spoločníkov
Janošíkových. Túto pušku opatrujú na Sklabinovskom zámku, aspoň sám som ju tam videl kedysi
na stene viseť v malom muzeume zámku.Tablic vytlačil r. 1805 vo svojich „Slovenští veršovci“ pieseň neznámeho skladateľa:
„Jakub Surovec, loupežník oravský,“ v ktorej je ospevovaný na spôsob Janošíka. Surovec je
tu vydaný nevernou milenkou vojsku, ktorá v noci svojich nocľažníkov-zbojníkov v krčme
neďaleko Brezna v hore — na Polhore, kašlaním prezradí. Surovec podľa piesni, chodil po
zboji hlavne v Orave, zdržiaval sa rád na holiach breznianskych vo Zvolenskej stolici a
podnikal výpravy až do Poľskej. I Surovec oberal vraj len toho, kto mal viacej, než
potreboval a dával tomu, komu sa nedostávalo. Ale ďaleko nemal tej šľachetnosti, čo
Janošík. Na stoličnom dome v Lipt. Sv. Mikuláši opatrujú nádhernú čiapku a či čáku červenú
so zlatým a strieborným vyšívaním, ktorá patrila vraj kedysi Surovcovi, dľa iných
Janošíkovi.Hrajnohabol zbojníkom v Nitrianskej a v Prešporskej. Bol vraj
vysoký, štihlý a dobrý tanečník. Raz vraj, v hore predstúpil cestu strážnickému grofovi a
skočil k nemu ponad pár koní do kočiara. Gróf sa bez okolkov vyplatil, ba pozval zbojníka i
ku sebe na zámok. Hrajnoha ohlásil sa u neho hneď na druhý deň o štvrtej ráno. Skokom
vyskočil na oblok prvého poschodia, zasekol valašku do rámu a držiac sa za ňu, klepal na
oblok spálne a zburcoval grofa: „Hej, kadeže sa to ide k vám!?“ — Jeden poklad zo samých
dukátov, ktorý bol uložil do dákehosi duba pri ceste pod Korlátom, našli a sobrali
pozdejšie talianski robotníci.O pokladoch Janošíkových, ukrytých na všeliakých miestach, koluje medzi ľudom na
Slovensku veľa povestí, ktorých celú sbierku uverejnil som bol v „Slovenských Pohľadoch“ z
r. 1922 — 23.Materiál tu podaný je, ako na počiatku bolo rečeno, postavený na základe historických
dát, ale ďaleko je väčší material, ktorý vznikol na základe ľudových rozprávok o Janošíkovi
vo veršoch i v proze. | Sochan_Zbojnik-Juro-Janosik.html.txt |
LakomecZpracováno dle povídky Arnošta Helloa LudvíkOsobyPan Ludvík HartPaní Amálie, jeho manželkaAnna, jeho dceraDceřin nápadník Jan SkalníkOto BenediktJeho matkaŘetězoví obchodníciObchodník pokladnamiPotulný vetešníkLékař | Capek_Lakomec.txt |
Trnavský bálV tých predošlých lepších časoch, pokiaľ zemankovia po dedinách a poctivé remeselnické
cechy po mestách požívali ešte úctu a vážnosť, keď ešte niečo znamenali, — bol aj život
veselší, radostnejší ako je teraz, kde len tá studená sobeckosť a nadutá namyslenosť panuje
a sa rozprestiera.Po dedinách zemani boli páni, po mestách zase boli cechy smerodajné, a preto aj
remeselníci, akožto „bürgeri“, boli ctení.Ako zemani radi užívali ten prípinok „de eadem“, tak aj mestskí remeselníci radi
upotrebovali tenzápinok: „bürgerlich“ na svojich cimeroch; k. p.
kadlec, tkáč v meste mal vyvesenú tabulu; „bürgerlicher kunstweber“, (mestský umelecký
tkáč). Čo bolo v meste, to všetko nazývalo sa „bürgerlich“.Tí zemani, ktorí zahálali, menovali sa: „pipáš nemeš ember“. S iným sa nezapodievali,
len okolo domu fajčili. — Mestskí páni, ktorí inej práce nemali, len vždy sa prechádzali,
nazývali sa zase: „Bürgerlicher pflastertretter“, to jest mestský zahálač. — Tieto dve
„kasty“, to jest triedy ludu: „pipáš nemeš ember“ a „bürgerlicher pflastertretter“ veľmi
dobre harmonizovali. Spolu držali a spolu aj za jeden remeň jeden druhého do slopárien
ťahali, t. j. do šenkov, už či boly ony zemansko-regálne, alebo „bürgerliche šnaps putiky“
— to na jedno vychodilo.U nás menších zemankov bola tá obyčaj, čo sa týka výchovy, cvičenosti, miveltšígu,
fajnovšieho panského taktu dievčeniec, že sme dávali dievčence najprv na frajmak na
maďarskú reč. — Rodičia si premenili vzájomne deti, ako premieňajú peniaze, keď kto ide do
cudzej krajiny. Toto bol základ ďalšieho „miveltségu“ a „ercíhungu“, t, j. výchovy.Maďarský gazda dal Slovákovi dieťa pre slovenčinu, ktorú malo neskôr potrebovať pri
jarmakoch, pri trhoch, pri predaji a pri kúpe. Slovák-zeman zase dal dieťa maďarskému
sedliakovi na maďarskú reč pre „miveltség“, bo inak by nebola mohla byť kišasonkou, keďby
nebola vedela povedať: „tešík“, „jó reggelt“, „kírem alášan“, „iden iš“ a „van serenčím“.Keď naše malozemanské dievčence už niečo po maďarsky mondokovaly a počaly vyvinovať sa
za kišasonky, vtedy ich poslali do mesta, na „Ercíhung“. Nie síce do školy k mníškam do
kláštora, bo kuria zemanská nestačila na Abrahama, na Izáka a na Jakuba, tým menej na
pánsky „Ercihung“, ale poslali ich na službu do pánskych domov ku izbám za frajcimerky, by
neaký panský „šlif“ si privlastnili; alebo do hostincov, kde mohly zase od kellnera alebo
od hosťov gigerlikov neaký fajnovší „takt“ a pánskú „manieru“ sebe nadobudnúť. A keď ktorá
zostala smelšou, a privlastnila si mestskú bezočivosť, taká potom ešte do vyššieho
„Ercíhungu“ šla do Pešte, alebo do Viedne do služby.Keď sa „Ercíhungy“ skončily, prišli kišasonky celkom „gebildet“, ako cvičené, ohoblované
domov, s pekným svedectvom mravov o ktorých doma rodičia nechceli nič vedeť, z čoho potom
krome haňby pre familiu, boly kriky, zvady, plače, bitky, z domu vyháňanie a konečne bola
„zár-vižga“ pri kolíske a „geprüfte Hebáme“ vystavila „diplom“, a menšie sestričky od
radosti heklovaly podbradníčky.*Môj ujčok na dedine mal dve takéto lafrny — kišasonky. Jedna, menom Böška, bola už doma
z ercíhungu: mladšia, menom Piroška, bola ešte v ercíhungu v Trnave, bo nemala ešte
„šlifu“.Ja každý rok chodieval som k ujčokovi ná návštevu vo fašiangoch. Tento ráz som tiež
prišiel na fašiangy navštiviť ujčoka na dedinu.— Ale fiam — hovoril ujčok ku mne — pomysli si, tie moje hajsuly a čuridlá, Böška s
Piroškou, už mi toľko nedajú pokoja, vyvolávajú mňa aj s mojou starou do mesta do Trnavy na
akýsi „bürgerlicher elitte-bál“ ku „Čiernej Kočke“ pri paulinskej ulici. (Poznámka: Tento
hostinec už nejestvuje mnoho rokov, starší ľudia vedia sa ale naň rozpamätať.) Poď s nami
aj ty, aspoň sa zabavíš. Čo-že už má robiť človek? Veď ma tie moje „cifreny“ skoro ukrkaly.
Naposledy, keď ich nikde neukážem a nepredstavím, žiaden mi na ne nekukne a nezbavým sa
ich; však dobre vieš, že aj mäsiar, keď chce kúpiť jalovičku, musí isť na lichvací jarmok a
obzreť si, ktorá by mu pasovala. To máš tak aj s tými lafrnami. Skôr ich človek von z domu
vydá, keď ich verejne ukážeme. Snáď sa len kto-ten trafí, ktorý bude chceť vedeť o nás. —
Viem, že tancovať ty neznáš, nuž ale aspoň nám k vôli pripoj sa, dáme si zapriahnúť a
pojdeme.— Ujčok, — hovorím ja — veru nemám chuti isť s vami. Som sa už ráz pokazil ako žiak, na
takom bürgerlichovom elite-bále, ktorý držali žiaci potajomne u jedného krajčíra, ktorý pre
žiakov šil „attily“. Núkaly ma tam dievčence so šiškami, ktoré neboly ako sa patrí
nakysnuté, ani dobre vypražené, a také cesto, ako gumalastika, ležalo mi v žalúdku, až som
horúčku dostal, v ktorej mi vyplzly vlasy. A na to gumalistikove cesto mi násilou dávali
punč, odvarok z kukurice, čo im snáď od vykrmených husí ostala, čo ma potom celkom zrazilo.— Nuž, načo-že si toľko jiedol a pil?— To pre ten sprostý „bildung“. Ja som nechcel jesť a piť, a frajlenky nechceli odo mňa
„koš“ prijať. Abych ale ukázal, že som aj ja „gbildet“, nedal som „koša“ žiadnej a násilou
som nemocným zostal z bildungu, čo by som viac už neurobil. My, mladí ľudia, sme sa lepšie
zabavovali na ulici, nežli po všeliakých kútoch. Stali sme si na roh uličky „sinház-utca“,
zkadiaľ, ako z centrumu videť do všetkých hlavných ulíc; tu sme celý deň stáli:
preparandisti, žiaci a iní mladí ľudia a fixirovali sme každého. Zvláštnú zábavu sme mali,
keď podvečer zo všeliakých pobočných uličiek ťahaly všeliaké frajlinky, ako „šnepfi“ z
hája. Ony schválne tadiaľ ťahaly, aby sme ich obdivovali. Počúvať poznámky, kritiky,
posmechy o tých ťahajúcich šnepfoch: to bol celý hecc. Ani jedna nás neobišla, ktorú by sme
na posmech neboli obrátili. Mne to zábavku robilo, keď také sprosté husy schváľne okolo nás
sa vrtely. Včuľ ale to už tak nenie bo preparandia tam zanikla, a ostatných žiakov direktor
a professori z toho rohu sinházovej uličky porozháňali, čo aj múdre nariadenie bolo. Aspoň
včul žiakom nenadávajú, ako nám že „polgári járda čavargók“. Toto miesto naše zaujali
tragačiari; zaiste pre nich je to prospešnejšie, ako bolo pre nás, bo oni tam vyčakávajú na
neakú službu a prácu, čo je užitočnejšie a poctivejšie, nežli bolo naše polgárske
postávanie a zaháľanie.— No vidíš, fiam, práve s toho ohladu zabavíš sa na našom elite-bále, bo tu až budeš
počúvať kritiky, poznámky, posmechy z tanečníc, keď sa starým bürgerkám pisky počnú hýbať a
rozvrzúkajú sa. Tu sa nemusíš obávať, že tragačiari zaujmú zase naše miesta; preto máme
svoj „elite bál“, tam každý chrapúň nesmie vkročiť, len čo je bürgerlich, alebo z dediny
zeman.— A to už pôjdem. Já kritiku počúvať ľúbim aj po bále tie klebety, posmešky, plače,
zvady a nadávky, ktoré po meste rozliehať sa budú.— Fiam, ale na jedno ťa upozorňujem. Ak chceš, aby ťa tam za gebildet, za cvičeného
držali, musíš mnoho nemeckých slov miešať do slovenčiny, po čisto slovensky len sedliaci a
mliečarky vyprávajú. Však vieš, že aj u nás zemanov sa mnoho maďarských slov mieša do
slovenčiny pre ten „míveltšig“. Čim viac „tešikov“, „alásolgája“, „kírem“, „van serenčím“,
tým je väčší míveltšíg. To vieš ako zásmažka pri omáčke; holú nezasmaženú slovenčinu
vyprávajú len sedliaci, a v tom sa my zemani a v meste bürgeri delíme od nich. Ten bildung
je hneď chutnejší, keď my k tej slovenčine pridáme tartar-skeho „sósu“, ako k. p. ku rybe.— Akby si ale nemecky nevedel, nuž upotrebuj maďarské slova ku slovenčine. A potom: včul
už žiadneho rozdieľu nieto medzi kišašonkami; včul, či je dcéra šustrova, alebo drábova, či
flajnárkyna, každej sa musí povedať: „uri hölď ő nadšága“ alebo „nadšád“ a starej zemanke
„naďasoňka“. Jestli je ale bürgerlich, vtedy „frav fon“ a „knedigenka“, a nie „milosť
pani“, ako slováci a panslávi to hovoria.*Punkt o pol ôsmej večer sme sa doviezli z našej zemanskej dedinky ku „Čiernej Kočke“. V
celej paulinskej ulici bolo tma ako v rohu, neboly ešte gázove lampy, ani petriolove, len
pri svätom Jánkovi blyšťala lampica, ako svätojánska muška. Tu po ulici nebol hrmot od
kočov a od fiakrov; išlo to všetko pešo a po tme, aspoň uličné publikum nemalo čo vysmievať
a posmešky robiť z bürgerlich-skej honorácie a z „hotvole“, ktoré ťahalo z uličiek
pobočných. Len náš jediný batár-rebrinový hrkotal. Šťastie, že bola tma, bo práve pred tým
dňom vyvážal ujco hnoj na ňom na roľu.Tanc-sála u „Kočky“ bola ozdobená bôrovými kytkami z hory smolenickej, aj bola
osvetlená. Vo veľkom lustre horelo 24 lojových sviečiek a pri dverách lampa s repicovým
olejom, by si niektorí neudreli po tme hlavy o nizke dveraje.My, keď sme vkročili do tanc-sále, už dvanásť párov na jednej, a dvanásť na druhej
strane tancovali francúzsku kvadrilu. No, nech mi Boh hriechy odpustí, keď pravdu
nehovorím, ale veru ten tanec kvadrilla nič nemal na sebe francúzskeho. Vyzeral on viac
tak, ako slovenská ihračka, ako keď sme sa, čo malé deti, na pažiti pri husaťách bavievali
a pochytali sme sa za ruky, vrteli sme sa a spievali: „hela, hela, helička, červená biela
ružička“.Tomu sa ale ani nečudujem, však ani jeden z tých bürgerlichových tovarišov a frajliniek
nemali príležitosti sa tento francúzsky tanec vo Francúzsku naučiť. To bola len karikatúra
z francúzčiny preložená na slovenský kvadril: „hela, hela, helička“ atď. Ujčok ma džugol do
boku a ukázal mi na dve staré bürgerky na frav fon Oščekaný a na frav fon Melihubova, i
hovorí:— To sú najväčšie klebetnice v meste. Jedna má krazjleraj, a druhá je kázštecherka: táto
predáva kvargle, brindzu a hnilý syr, a preto aj smrdí ako čert. Ak chceš počúvať kritiku
týchto dvoch báb, iď sadni si ku nim.I dal mi do ruky tanc-ordnung na ktorom bol tanečný poriadok:1. Francúzsky kvadril, od Žána Drmoliö.2. Wiener Walcer.3. Čipčip čárdáš.4. Mazurka.5. Staro-nemecký bürgerlicher tanec „holcajchcom a kotilion“.S mojim tanc-ordnungom sadol som si podľa tých dvoch bürgeriek s tým ohybkým dzobákom, a
až potom som ich pozdravil: Ihap ti ére! Pitte frav fon Oščekaný, dovolia mi sadnúť?— O pitte, nech sa páči, — mit fergnígen. Tedy aj oni prišli na náš unterhaltunk?— Cu dínen, chcem sa ja pisl podívať, odvetil som jej.Začal som študovať ten tanc-ordnung, ako by ma čo iného nebolo zaujímalo. Ako náhle
začala sa muzika a tanec, pani Oščekaná obráti sa ku Melihubovej, i hovorí:— Ale denken si sich, frav fon Melihubova, veď hen tá, ktorá s tým barbírským tovaryšom
tancuje, to je dcéra toho biedneho, mizerného, čo plete slamené stoličky a košíky na
chlieb, z Jerichovej uličky. Oni prišli nedávno z dediny sem, ešte sú ani nie prijatí od
mesta za bürgerov — ako mi to žena ozogárova povedala — a už sa to tisne medzi nás! Iného
ich nevidím pri Trojici na rynku kupovať iba krumple. A aká je tá ich dcéra vyfrndžená!— No, nevídali, — odpovedala na to Melihubova — veď tie šaty jej a ten aufpuc, to je len
z organtínu, akého panie nosia futro pod šatiami. V lete máva s tým obloky pozatkané proti
muchám, a môj starý s tým pipasáry zakrúca do fajky, by zo zpodku nešiel hore prach do
pipasárov. — Hen tá v tej kalmukovej kacabájke slovenskej, to je jej matka. Tá si včil
ajnbilduje, že keď ten vyčerený barbir si jej dcéru, tú kydanu dedinskú, vezme a nad dvere
si vyvesí pľachovy tanierok, že ona bude hneď gnedige — Pitt si— koľko fúzov musí on len nedelu sedliakom a bírešom z majerov oholiť, kým si budú môcť,
kilo telaciny kúpiť! — No ale jedno bude mať ona dobre pri tom barbírovi, že si nemusí od
cukrása kupovať šaumrolle (s cukrovým sňahom a bielkom naplnené trúbelky). Muž jej vždy
donese mydliny a fúzovi sňah ku fajnovšiemu pečivu každú neďeľu. — A my to draho kupujeme u
cukrásov.— Aber štelnc inen fór, frav fon Oščekaný, vedia kto je hen tá v tej tegethofovej jupke?
A veď na bál nemala v tom prijsť! — To je po nebohom bývalom mestskom drábovi frajlenka,
ktorý stratil službu pred mnoho rokami.— Ale, vos si nit ságen, frav fon Melihubova — čudovala sa Oščekaná.— Nech tomu nezávidia, veď to nemá čo zjesť doma, Len tos kon ich nit begraifen, z čoho
jej stačí na šaty? Veď ona s tou ihlou nenie vstave sebe to vyštuchať, a také popanštené to
chodí! A ako si to vykračuje po ulici! Keď by to videli, frav fon Oščekaný, veru by
mysleli, že to je dcéra najmenej voľaktorého radného pána. A samý parfüm sa za tým vlečie.— Ich vundere mich kôr nicht — odpovedala pani Oščekaný — však vedia, že aj kohút len
čo-to na smetisku vyhrabe tej sliepke, ktorá sa za ním vláči.— Ale, denken si sich frav fon Maulmajer, s akým aufvandom vystrojená je dcéra našej
bürgerlichovej fratšlierky, ktorá na rynku predáva pre sedliačky kávu a tekvičné, diňovné
jaderká a pečené zrnká kukuričné, ona je snúbenica toho šusterského tovaryša, ktorý s ňou
tancuje. Ona je už štvrtá s nim zasnúbená. Každá sa s nim rozíde. On všade hladá pár
zlatých do kšeftu, na náradie, a nikde mu nemôžu dať. — Veru, stará flajnárka mu tiež nedá,
najviac šialku kávy z cigorie a pár jaderiek diňových, ako pre síkorku. — A tie bálové šaty
má vypožičané od jednej frajcimerky, ktorá mala pred týždňom sobáš z jedným kellnerom. — A
ten tovaryšík vypožičal si od jedného študenta tie bielé glacé rukavičky, za to, že mu
flakováva topánky.— Vedia, frav fon Najašená, táto, ktorá včul okolo nás sa točila, je dcéra bývalého
buchhaltera zo starej tehelne. Jej otec penziu nemá; zarobiť si v zime nemôže, bo nerobia
tehly; ale na elite bál svoju frajlu vyslať, to už áno! A veď sú nie bürgeri — pochádzajú z
Moravy.— Nech si ju dobre pozrú. Veď nemá ani spodnej sukne. Tie čipky na spodku sú len
prifercované na košele! No, so vas hab ich ní gesehen!*Videl som, že tu nie je konca-kraja tým poznámkam a posmechom. Presadil som sa na druhú
stranu, kde tež s tými piskamy frav-muterky vrzúkaly.— Ale frav von Kvečmajer — šuškala do ucha pani Otrubová svojej súsede — hen tie dve
Hekuby na tej druhej strane, tá Oščekaná s tou Melihubovou zaiste už celý svet poobracaly
hore nohami, a veru ani jedna nemá čo kritizovať a posmešky robiť. Pitt si, čo-že može dať
s dcérou tá Oščekaná krajzlerka, krome tých plundier, čo na nej vysia? Nič! Práve včuľ
tancuje čipčip-čárdáš. A akú širokú bindu má! Jej stará mati v tom skliepku nič nemá. Visí
jej tam jeden veniec cibule, pár viazaniček polienkov bukových do kšeftu, košíčok cesnaku,
zápalky a v hrnčoku trochu lekváru na obloku, okolo ktorého len muchy videť obletovať a
veru nie jedna v ňom nechá nohu aj s kaločnou. No, ich tong šén! Ľúbila by svoju širokohubú
hajsulu za šlosiara vydať; nuž a čo-že budú otvárať a zatvárať, keď nič nemajú. Šlosiarske
remeslo už nejde.— Belíben kuknúť hen na dámu tej kázštecherky Melihubovej, akú má ona frizúru, ako
stračie hniezdo. Denken si das! — Stará by ľúbila ju vydať za cálkellnera u „Jeleňa“, —
ktorý práve včul s ňou tancuje ten bürgerský-holcájchcom. — Keď by ona nepredala tých
niekolko škatuliek kvarglí do kantína infalithauzu, neviem, ako by im šlo. Cálkellner veru
jej smradlavý kšeft neprevezme. On čaká hotový groš, stračiu frizúru a kvargle on
nepotrebuje.Tu máš — som si myslel — ako sa jedna druhú mydlia tie bürgeliche frav fon muterky! —
Dobre povedal Spasiteľ: nesúdte a nebudete súdeni; akou mierou meriate, takou vám namerajú,
a to ešte dobre natrasenou, nakopčenou.Len som čakal kedy príde rad na lafrny mojeho ujčoka.Odrazu obráti sa pani Kvečmajerka ku frau fon Kugelhopfke a hovorí:— Tie dve, ktoré tancujú tak najašeno ten čipčip-čárdáš, to sú z vidieku zemanky,
jedného šklbana-zemana dcéry, akéhosi Ňomorházyho. Krome toho čardášu i tak iného nevedia
tancovať. Pitt si, nech sa len dobre pozrú, tá jedna má na krkách škrofle, v lete každý rok
jej tečú. Tá stará v tom starosvetskom vikleru pri kachliach to ich matka. A ten podla nej
s tým brantovým, vypitým nosom, je ich otec. — Ten pisár, s ktorým tá staršia tancuje, bol
kedysy kontrolórom pri meste, ktorý na každý trh, keď mýtnik vyberal od miesta od
sedliačiek mýto, on ten kontrolor — menom Šováňfy, každej babe a chlapcovi napíšal znak s
kriedou na plece, že už platili. Službu stratil, včul len po kútoch píše a chytá sedliakov,
ak by ktorý potreboval voľaké inštancie. Ľúbili by mu Ňomorházovci tú škroflovitú na krky
zavesiť. — Lebo vedia frav fon Kugelhopf, že zeman dcéru za professionistu, za remeselníka,
za bürgera nedá, to by im derogovalo. Radšie za pisara, čo je len vraj pánom, ktorý nie s
hoblíkom, s dratvou a ihlou, ale perom vie sebe zarábať. To je vraj od stavu človek, a nie
pojašený švec, a na laxu trpiaci šnajder. A keď by vedeli, ten Šováňfy je lump, nemá nič,
služka jeho každý deň ho bije s portvišom. Nuž ale je od stavu, je zeman. Tá staršia bola v
ercíhungu u „Jeleňa“, ale sa špatno zadržala; mala známosť s hausknechtom a ten ukazoval na
kellnera, tento zase na hosťov. Až konečne ju z hostinca vyhnali.— Ale, glauben si mir frau fon Kugelhopf, že väčšich trhanov nemajú na vidieku ako
týchto, a predsa sa to nadúva tá žobrač. Veru otec im tie šaty nekupoval. — Tá mladšia, to
je opravdové dedinské megero. Pri valcere to s týma čamblavýma nohama len sem a tam
šlajdrovalo. Aní formy to nemá, taká Anča sedliacká zo Zvončína.— Štelnc inen fór, veď má aj retiazku na krkách! a to z hodiniek akýchsi. Dedinské
pánstvo! Doma to kdesy žerie pšenové žgance a opatance. U Krkany sú už osem rokov dlžné za
jupky. Už ani tá im nezborguje viac.No, ja som sa ledva zdržal smiechu. Myslel som si: tu máš ujco, s tvojim elite-bálom:
ale vás omalovali!*Ja som už viac nechcel počúvať tie kritiky. Šiel som do druhej izbietky na čaj. Bolo to
ako zo suchého sena. Ujco prišiel za mnou, tomu som čaj neodporúčal, on si radšie slivovice
zapil a ujčiná zase krampampule.Keď som ujčokovi povyprával tú kritiku na jeho kyšasonky, hneď od jedu zblednúl, len nos
mu zadržal svoju, pôvodnú tmavo-červenú barvu seknutej krve. Dal hneď zapriahnúť do našého
hnojoveho batára, a kišasoňky musely isť domov. Ujčina šlakovala po celej ceste, by vraj
vred hádzal a šliak trafil taký elite-bál:— Viac my žiadna nepojdete. Vy čuridlá škaredé vždy pokúšate! V meste sú ľudia
prešibaní, prefíkaní; tam jedného na špatu spravia!— Vidia ujčok — hovorím ja — že lepšie je doma sedeť u Abrahama, a dievčence mohly perie
driapať. Len to som všetečný, ako tie bürgerky klebetné mňa kritizovaly. Myslím, o tri dni
v meste možno už všetko počuť no bude tu klebiet, aj plaču a nádaviek!Ja som na báloch vždy mal „pech“, a preto radšie ich ja opíšem a pokritizujem, ako by
maly staré babské bosorky mňa kritizovať. — Lepšie by bolo, keď by také staré bürgerky
radšie pátričky sa modlily za hriechy svojeho mladého veku.Jeden svätý muž to povedal, že čert už nemusí viac po báloch chodiť, bo mnoho ráz je
stará baba horšia od diabla, bo ten len pokúša, baba ale dcéru na bál za vlasy ťahá, kde
potom mnohá chytro odkvitne na duši, a telo jej padne do rúk diplomovanej stoličnej baby,
prv, nežli by sa vydala. — To ja ale neprajem žiadnej mutinke. | Gaspar-Zaosek_Trnavsky-bal.html.txt |
KysuceMoja knižka o Kysuciach (t. j. o povodí rieky Kysuce) vznikla z prednášky, ktorú som mal
v rozličných mestách na Slovensku. Nazval som ju pokusom lekára o sociológiu hornatých
krajov Slovenska.Tento názov však platí s istou výhradou. Nehovorím v nej totiž o hornatých krajoch
slovenských vôbec, ale iba o jednom, ktorý som poznal zblízka. Takto sa chcem vyhnúť
zovšeobecňovaniu. Na druhej strane som istý, že nie sújednyKysuce,
lež podobných kútov je na Slovensku veľa. Kysuce sú práve školským príkladom pre takýto
sociologický pokus.V svojom výklade opisujem i cestu, po ktorej som došiel k záverom, ktoré tu podávam.A tu si vopred pýtam absolúciu v dvoch smeroch: po prvé, ak moje vývody budú znieť tvrdo
a príkro voči obyvateľom oných našich krajov; a po druhé, ak môj výklad bude obsahovať viac
osobných zážitkov a viac vlastného životopisu, ako je slušné a ako sa patrí na vecný a
objektívny referát. —Svoju knižku mohol by som ostatne nazvať ešte inak: od Tolstého k Marxovi. | Halek_Kysuce.html.txt |
O dcére kráľa vodníkaBociani rozprávajú svojim mladým veľmi mnoho rozprávok; všetky sa odohrávajú v barinách
a v rašelinisku; sú obyčajne také, aby ich deti v svojom veku pochopily. Najmenšie mláďatá
sú potešené, keď sa im povie: „Klip, klap, klapityklap!“ To sa im zdá skvostné; avšak
starší požadujú predsa už poviedky hlbšieho obsahu alebo chcú zvedeť niečo z rodinnej
kroniky. Z dvoch najstarších a najdlhších pohádok, ktoré sa v rodine bocianov udržaly,
poznáme všetci tú o Mojžišovi, ktorý bol svojou matkou vysadený na vodu, tam ho našla dcéra
kráľovská, vzorne ho vychovala, tak že sa stal znamenitým mužom, ktorého hrob nám nie je
známy. To je o ňom všeobecne známe.Druhá nie je ešte tak známa, snáď preto, že sa odohráva v tuzemsku. Táto poviedka sa
dochovala od tisícročí s jednej bocianej rodiny na druhú, každá ju rozprávala vždy lepšie a
lepšie, a my ju teraz rozprávame zo všetkých najlepšie.Prvý pár bocianov, ktorý ju rozprával a tiež v nej má dôležitú úlohu, mal svoje letné
sídlo na kamennom dome v Jutsku. Ešte dnes je tam veľké rašelinisko, ako sa môžete
presvedčiť zo zemepisu. Tam stojí, že vraj driev tam bývalo morské dno, ktoré sa však
dvihlo. Prestiera sa na niekoľko míľ, obklopené vlhkými lúkami a neistými barinami, z
ktorých vyrastá len niekoľko kriakov a menších stromov. Skoro neprestajne sa tam vznáša
hustá hmla a pred nedávnom sa tam objavili i vlci. Zasluhovalo opravdu názvu „divá barina“
a ľahko je si možné predstaviť, ako pred tisícimi rokami bola bez chodníčkov a prechodov,
plná močiarov a jazier. V jednotlivostiach tam síce bývalo všetko, ako dnes: trstina v
tejže výške, s týmže dlhým listím a hnedofialovými kvetmi, ktoré má až doteraz; breza mala
bielu kôru a svetlé, voľne svislé listie ako teraz a živé bytnosti, ktoré sem zablúdily — —
— hej, mucha mala svoje flórové šaty, tohože strihu, ako teraz, telesné barvy bocianove
boly biela s čiernou a červenými punčochami, ale ľudia, tí mali vtedy iné módy kabátov, než
teraz. Avšak ktokoľvek z nich, nech robotník, nech slobodný lovec, do barín sa odvážil,
tomu sa vtedy pred tisícmi rokami vodilo práve tak, ako teraz, prišli, zapadli a prepadli
sa dolu k Vodníkovi, lebo tak sa volal kráľ barín, ktorý tam dolu vo veľkej ríši rašelinnej
vládnul. Mohol byť nazvaný i kráľom z rašeliniska, ale myslíme, že je najlepšie, keď ho
budeme volať Vodník; tak ho volali i bociani. O jeho vláde vedelo sa veľmi málo, ale to je
snáď práve dobre.Na blízku rašeliniska, bezprostredne pri zálive, stal rečený kamenný dom s murovanými a
klenutými sklepeniami, s vežou a troma poschodiami. Ale na streche vystaval si bocian
hniezdo, bocianica tam sedela na vajciach a bola si istá, že ich šťastne vysedí a vyliahne.Raz večer zdržal sa bocian trochu dlhšie z domu a keď sa vrátil, vyzeral veľmi rozčuleno
a ako by sa náhlil.„Musím ti riecť niečo strašlivého,“ povedal svojej žene.„Ušetri ma tým!“ povedala, „pamätaj, že sedím na vajciach. Mohla by som sa naľakať a to
by mohlo mať zlé následky!“„Dozvedeť sa to musíš!“ povedal bocian. „Vieš, kto sem prišiel? Dcéra nášho egyptského
hospodára! Až tak ďaleko sem prišla a je tam!“„Ona, z rodu rusaliek! Tak predsa rozprávaj! Veď vieš, že v dobe, kedy sedím na
vajciach, nie je mi prospešné tak dlhé čakanie!“„Vidíš, matka, verila predsa len tomu, čo riekol lekár, ako si mi to ty sama rozprávala.
Uverila, že kvet z bariny tu hore by jej chorému otcovi mohol pomôcť; a preto priletela sem
v svojom perovom šate a s ňou obidve druhé operené princezny, ktoré každoročne sú nútené
sem hore sa vydať, okúpať sa a tu omladnúť! Prišla a je tam!“„Rozprávaš s toľkými okolkami!“ povedala bocianová, „že by vajcia pri tom ochladnúť
mohly! Nie je mi predsa prospešné, aby si ma tak napínal na škripec!“„Dával som dobrý pozor,“ povedal starý bocian, „a keď som dnes večer šiel do šašiny, kde
ma bahno unesie, prišly zrazu tri labuti. V ich lete, v povahe ich krídel bolo čosi, čo mi
vravelo: maj dobrý pozor, toto to nie sú labuti, to sú len labutie svršky! Ty to, matka,
predsa tiež citom rozpoznáš, práve tak, ako ja. Vieš, v čom väzí to pravé?“„No hej,“ odpovedala, „ale konečne už rozprávaj o princezne, mám už toho dosť, počúvať
vždy len čosi o labutích svrškoch!“„Uprostred rašeliniska, ako snáď vieš, je akési jazero,“ pokračoval bocian. „Keď sa
trochu vystreš, uvidíš ho aspoň kúsok. Tam ležal až u trstiny a bahna jalšový kmeň. Tam sa
usadily tri labuti, zatrepotaly krídlami a porozhliadly sa. Jedna z nich shodila labutie
rúcho a tu som v nej poznal princeznu nášho domu v Egypte. Sedela tu, ničím iným nezakrytá,
než svojím dlhým, čiernym vlasom. Počul som, ako obe ostatné prosila, aby daly pozor na jej
labutie rúcho, až sa ponorí do vody, utrhnúť kvet, ktorý sa domnievala videť. Tie prikývly,
vztýčily sa, dvihly jej labutí šat. Hľaďme, čo s ním asi budú robiť, myslel som si a ona sa
iste pýtala to isté. Vlastnými očami sa musela dívať na zločin, ktorý na nej spáchaly:
vyletely s jej labutím šatom do výšky! „Len sa potop!“ volaly, „nikdy už nebudeš poletovať
v rúchu labuťom, nikdy už neuvidíš Egypta! Zostaň len v divej barine!“ Potom roztrhaly
labutí šat na marné kúsky, tak že perie kol do kola poletovalo ako vločky snehové, a obidve
zlé princezny odletely!“„To je hrozné!“ povedala bocianová, „nechcem už viac počuť! — Ale rozprávaj predsa, čo
sa stalo ďalej!“„Princezna plakala a nariekala. Jej slzy kvapkaly na jalšový kmeň a tento sa zrazu začal
pohybovať, lebo bol to sám kráľ Vodník, ten, ktorý v rašeline sídli. Videl som, ako sa kmeň
otočil — a naraz tam nebolo ani kmeňa, ani rusalky, on ju stiahol do hlbiny! Na hladine sa
objavilo niekoľko čiernych, veľkých bublín a potom nezostalo po nej už ani stopy! Teraz je
pochovaná v divej barine, nikdy už nedonesie kvet do Egypta! Ty by si ten hrozný pohľad
bola nezniesla, matka!“„Niečo takého si mi v mojom stave nemal ani hovoriť! Čo, keď to uškodí vajciam? — Však
sa princezna zachráni, ona si už opatrí pomoc! Keby to bol niekto z nás býval, ty alebo ja,
bolo by hneď po nás.“„Ja sa tam predsa len denne podívam!“ povedal bocian a robil tak.Uplynulo niečo času.Zrazu uvidel jedného dňa, že z hlbiny odo dna kľúči zelený výhonok, a keď dosiahol
hladiny, vyrástol z neho list, ktorý sa šíril a šíril. Hneď pri ňom sa vytvoril puk, a keď
sa bocian jedného rána nad ním vznášal, roztvoril sa puk pôsobením vrelých lúčov slnečných
a v jeho strede ležalo roztomilé dieťatko, dievčinka, ako by práve z kúpeľa bola vyňatá.
Bola egyptskej princezne tak nápadno podobná, že najprv myslel, že je to ona, znova
narodená a malučká, ale po dlhšom rozmýšľaní zdalo sa mu predsa pravdepodobnejším, že to
bude asi jej dieťa a kráľa Vodníka. Preto ležalo v leknínu.„Tu zostať nemôže!“ pomyslel si bocian. „V mojom hniezde je ich tiež už dosť, ale niečo
mi napadá! Gazdiná v kamennom dome nemá decka a často si už nejaké malé želala. Beztoho sa
o mne hovorí, že nosím malé deti, teraz ho raz vezmem doopravdy! Poletím s dieťaťom k
paničke, to bude radostí!“A bocian vzal dieťatko, letel ku kamennému domu, zobákom prekutal dieru v okne, kožou
potiahnutom, položil dieťa k prsu panej domu a potom letel k bocianici a všetko jej
vyrozprával, a jeho mláďatá načúvaly. Boly k tomu už dosť veľké.„Vidíš, princezna nie je mrtvá, poslala svoju malučkú hore a tá je teraz zaopatrená.“„Veď som to hneď povedala!“ odvetila žena bocianova, teraz mysli trochu i na svoje
vlastné deti. Už skoro bude čas na cestu; už ma to šteklí pod krídlami! Kukučky a slávici
už odleteli a prepelice, ako čujem, predpovedajú priaznivý čas. Ako poznám naše mláďatá,
iste dobre prestoja toto pochodové cvičenie!“Pani domu mala nesmiernu radosť, keď ráno, prebudiac sa, našla malé, krásne dieťatko pri
svojich prsách. Bozkala a hladkala ho, ale to hrozne kričalo a hádzalo rúčkami a nôžkami;
nezdalo sa byť dobrej mysli. Konečne sa uplakalo až do spánku a ako tu ležalo, bola radosť
sa na ňu podívať. Panej bolo tak veselo a ľahko u srdca, domnievala sa, že teraz tiež jej
manžel so svojim mužstvom sa dostaví tak neočakávane, ako táto malučká a preto mala hneď
plné ruky práce a všetci ostatní s ňou, aby všetko bolo v poriadku. Dlhé, pestré pokrývky,
ktoré sama so svojimi slúžkami vypracovala a do ktorých vytkala obrazy hlavných svojich
božstiev, rozvešala pre okrasu po stenách; robotníci čistili štíty, na lavice kládli
vankúše a na ohništi uprostred siene bolo nakopené suchého paliva, aby sa hneď mohla
naklásť a zapáliť vatra. Pani sama výdatne pomáhala, tak že bola večer veľmi ustatá a dobre
spala.Keď sa k ránu zobudila, nesmierne sa naľakala, lebo dieťa zmizlo bez stopy. Vyskočila,
rozsvietila svetlo a rozhliadala sa kolkolom a hľa — u nôh postele ležala — nie dievčinka,
ale veľká, hnusná žaba. Pri pohľade na ňu sa rozhnevala, chopila sa ťažkej palice a chcela
žabu zabiť, avšak táto sa na ňu pozrela tak smutnými očami, že jej nič neurobila. Ešte raz
sa podívala dookola, žaba zaškrkotala tak úzkostlivo, ako by sa chcela dovolať jej súcitu;
paniu prejala triaška a bežala rýchlo od postele k oknu, ktoré rýchlo otvorila. V tomže
okamihu vyšlo slnko, jeho lúče dopadly práve na veľkú žabu v posteli a zrazu sa zdalo, ako
by gamba otupného zvieraťa sa sťahovala, menšila a ružovela, údy dostávaly rozkošné tvary a
zase ležalo tu jej utešené dieťa a nie hnusná žaba.„Čo sa to tu robí?“ povedala pani. „Bol to len zlý sen? To je predsa moje vlastné
utešené dieťa rusalčie!“ A bozkala ho a tisla ho k srdcu, to však hrýzlo a škrabalo ako
divá mačka.Zemän neprišiel ani toho, ani budúceho dňa, hoci bol už na ceste; nemal priaznivého
vetra, ten poháňal práve bocianov na juh. Radosť jedných býva žiaľom druhým.Za niekoľko dní a nocí sa vyjasnilo zemianke, ako tomu je s jej dieťaťom. Podliehalo
hroznému kúzlu. Vo dne bolo krásné, ako duch svetla, ale bolo povahy zlej a divej; v noci
zase bolo otupnou, hnusnou žabou, tichou a clivou, so smutnými očami. Boly to dve cele
odchodné povahy, ktoré sa striedaly v zovňajšku i vo vnútre; to pochodilo ztadiaľ, že
dievčatko, donesené bocianom, malo za dňa zovňajšok matkin, ale zároveň povahu otcovu, ale
v noci bolo s otcom spriaznené telesnou podobou, z ktorej však myseľ a srdce matkino
žiarily. Kto mohol premôcť túto čarodejnú moc? Zemianka bola preto v zármutku a starostiach
a predsa visela srdcom na tomto úbohom stvorení; domnievala sa však, že o jeho stave svojmu
navrátivšiemu sa manželovi nič nesmie vyzradiť, síce by iste, ako bolo mravom a zvykom,
úbohé dieťa dal vysadiť na cestu, aby si ho vzal, komu sa páči. Na to nechcela dobrá
zemianka ani pomyslieť, on mal videť dieťa len za bieleho dňa.Jedného rána leteli nad domom bociani, ktorých tam v noci viac než sto párov po veľkom
cvičení odpočívalo. Teraz vyleteli, na cestu na juh.„Všetci mužovia na pochod!“ bol rozkaz, „ženy a deti tiež!“„Ako je nám voľno!“ povedaly mladí bociani. „Aké je to skvostné podnikať cestu do
cudziny!“„Zostaňte v kŕdli!“ povedali otec a matka, „a netárajte vždy zbytočne, ustanete skoro!“A leteli.Tou istou dobou zaznelo trúbenie rohov v radoch, zemän došiel domov s celým mužstvom.
Vracali sa s hojnou korisťou od galských brehov, kde ľud, ako v Britanii, spieval v
úzkostiach:„Od divých Normanov, vysloboď nás, ó Pane!“Aký život, aká radosť nastala v zemianskom dvorci v divej barine! Čaše medoviny kolovaly
sieňou, vatry planuly a statok bol zabíjaný; vôňa pečení napĺňala priestory. Kňaz pokropil
otrokov na znamenie posvätenia vrelou krvou. Oheň prašťal, dým sa valil k povali, sadze
padaly s brván, ale na to oni boli navyknutí.Hostia boli pozvaní a dostalo sa im skvelého pohostenia, zabudnuté boly škriepky a
faloš; hodovali a na znamenie dobrej mysli hádzali po sebe ohryznutými kosťami. Bard —
svojim podivným postavením zpoly hudobník, zpoly bojovník, ktorý sa výpravy zúčastnil a bol
očitým svedkom činov, ktoré líčil, prednášal pieseň velebiacu ich slávne činy válečné.
Každá sloka končila slovami: „Síl ubúda a pokolenia hynú, ku každému pristupuje smrť, ale
na veky žije slávne meno!“ Pri tom bili všetci do štítov a búšili nožom alebo kosťou do
stola, tak že vznikal hrozný hluk a krik.Zemianka sedela na priečnej lavici v otvorenej slávnostnej sieni; mala hodvábne šaty,
zlaté náramnice a jantarové perly. Bola v svojom najskvostnejšom úbore a bard v svojej
piesni sa zmienil i o nej, spieval o zlatom skvoste, ktorý svojmu manželovi povila a tento
bol nadchnutý krásnym dieťaťom, ktoré vídal len za dňa, v plnej kráse. Neviazanosť a
divokosť, ktorú dievča prejavovalo, sa mu páčila. Z dievčaťa, ako hovoril, môže sa raz stať
skvostná žena.Čaše medoviny boly vyprázdnené a nové donesené. Vtedy sa hneď tak neustalo v hodovaní;
boli to ľudia, ktorí niečo vydržali. Vtedy platilo porekadlo: „Dobytok vie, kedy z paše
domov, ale nerozumný človek nezná nikdy miery svojho žalúdka.“ Ale hej, oni to vedeli veľmi
dobre, ale vedeť niečo a riadiť sa podľa toho, to je veľký rozdiel. Je známe, že i priateľa
sa nabažíme, keď dlho mešká v cudzom dome — ale napriek tomu zostali všetci, lebo mäso a
medovina sú dobré veci.Potom ešte raz v tomto roku vydal sa zemän so svojim mužstvom na cesty, nedbajúc, že už
začínaly jasenné búrky, šiel so svojim mužstvom na britské brehy, čo, ako riekol, je „len
tam za vodou!“ Jeho žena zostala s dievčatkom doma a bolo isté, že pestúnka čoskoro viac
ľúbila úbohú žabu so skromnými očami a hlbokými vzdychmi, než krásavicu, ktorá hrýzla a
škrabala.Sychravé, vlhké hmly jasenné, po ktorých listy padajú, utáborily sa v lese i na
pastvinách; vták bezperák, ako tam snehu hovorili, priletel a všade sa usadil, zima bola na
ceste.Vrabci sa zmocnili bocianieho hniezda a svojim spôsobom sa vyvŕšovali na neprítomnej
vrchnosti; ale kde bola táto, bocianova rodina so všetkými mláďatmi?*Bociani boli teraz v Egypte, kde slnko hrialo, ako u nás niekedy v lete odpoludnia.
Tamarindy a akácie kvitly kolkolom, mesiac Mohamedov žiaril s kupolí modlitební; tu i tu
sedel párik bocianov na štíhlej veži a odpočíval po dlhej ceste. Väčšie kŕdle maly svoje
hniezda na mocných stĺpoch a srúcaných klenutiach chrámov a dávno zabudnutých miest.
Ďatlovník vysoko dvihal svoju strechovitú korunu, ako by z nej chcel mať slnečník. Šedasté
pyramídy kreslily sa v tieňových obrysoch na svetlom nebi proti púšti, kde pštros
dokazoval, načo má nohy, kde sedel lev, veľkých a múdrych očú, pozorujúci mramorovú sfingu,
zpoly pochovanú v piesku. Voda Nilu opadla, riečište sa hemžilo žabami a to bolo bocianom
najkrajšou podívanou z celej zeme. Mladí sa domnievali, že je to zrakový prelud, tak
neskonalo krásné sa im to zdalo.„Také to tu je a tak to máme vždy v našej teplej vlasti!“ povedal bocian.„Uvidíme ešte viac?“ pýtali sa mladí, „dostaneme sa ešte ďalej, o hodne ďalej do
vnútrozemia?“„Tam už niet na čo sa dívať,“ povedal starý bocian. „S týmto bujným krajom hraničí len
nepriestupný les, kde stromy srastajú s ostatnými úponkovými a popínavými rastlinami a sú
tak spletito poprerastané, že len slon si tam môže raziť cestu svojimi ťažkopádnymi nohami.
Hadi sú tam príliš veľkí a jašterice príliš rýchle a šibké. Keď sa vám zachce ísť do púšti,
nasype sa vám piesok do očí, a keď nastane veterná búrka, zostanete ležať na horúcom piesku
a to nie je práve príliš príjemné. Verte, tu je to najlepšie; máme tu žaby a kobylky, tu
zostaneme a vy s nami!“A zostali tam. Starí sedeli v svojom hniezde na štíhlej minarete, odpočívali a predsa
mali dosť práce, hladkajúc si perie a poťahujúc svoje dlhé červené punčochy. Potom
naťahovali hrdlá do výšky, pozdravovali vážne a dvihali hlavy vysokých čiel s jemným,
hladkým perím, pri čom sa im hnedé oči tak múdro lisly. Bocianie slečny chodily vážne v
bujnej trstine, úkradkom sa dívaly na ostatných mladých bocianov, uzavieraly známosti a pri
každom treťom kroku zhltly žabu alebo hádzaly malým hadom, čo im, ako sa domnievaly, veľmi
pekne pristalo. Rozhodne však im ich korisť veľmi chutila. Mladí pánovia začínaly rozličné
škriepky, bili sa navzájom krídlami, rozdávali rany zobcom, často sa i do krvi pobili, a
potom ten a tá sa zasnúbili, mladí panici i mladé slečinky; veď to bol ich vytknutý životný
cieľ. Stavali si hniezda a dostali sa zase do nových škriepok, lebo tam v horúcich
krajinách sú všetci veľmi vrelej krvi, ale vesele tu bolo a najmä starí z toho mali veľkú
radosť. Rodičom sa na deťoch páči všetko. Denne tam svietilo slnko, denne bolo dosť jedla,
vládly tam len radosť a rozkoš. — Avšak v bohatom zámku ich egyptského hospodára nebola
radosť hosťom.Bohatý, mocný ten pán ležal ochromený na všetkých údoch, natiahnutý ani múmia, na
posteli vo veľkej sieni medzi pestro pomaľovanými stenami. Rodina a sluhovia stáli okolo,
nebol mrtvý, ale tiež sa nedalo hovoriť, že je živý. Spásny kvet z rašeliniska v krajoch na
severe, ktorý mala najsť a utrhnúť tá, ktorá ho najvrúcnejšie ľúbila, dosiaľ mu nebol
donesený. Jeho mladej krásnej dcére, ktorá v perí labuťom letela cez moria a zeme ďaleko na
sever, nebolo súdené, aby sa vrátila.„Je mrtvá, zmizla!“ oznamovaly obe vrátivšie sa labutie panny. Vymyslely si celú
poviedku tohoto obsahu:„Keď sme všetky tri vysoko vo vzduchu plávaly, uvidel nás horár a strelil po nás šípom.
Zasiahol našu mladú priateľku, a zvoľna, spievajúc pieseň na rozlúčku, klesala ako
umierajúca labuť doprostred lesného jazera. Tam na brehu sme ju pochovaly pod smútočnou
brezou. Avšak pomstily sme sa; pod krídla lastovice, ktorá pod horárovou strechou hniezdo
stavala, priviazaly sme oheň; strecha sa zapálila a dom vzplanul v plameňoch, v ktorých sa
rozpadol a ktoré cez jazero až k smútočnej breze žiarily. Tam odpočíva v prach a popoľ
premenená; nikdy už sa nevráti do Egypta!“Pri tom obidve plakaly a starý bocian, ktorý túto poviedku spolu počúval, klopal
zobákom, až sa to rozliehalo.„Lož a smyšlienka!“ povedal. „Mal by som tisíc chutí preklať im prsá zobákom!“„A zlomiť si ho pri tom!“ odpovedala jeho žena. „Potom by si bol veľmi roztomilý! Najprv
mysli na seba a na svoju rodinu; po všetkom ostatnom je ti nič!“„Zajtra sa predsa len posadím na kraj otvorenej veže, až sa všetci mudrci a učenci
shromaždia k porade o stave chorého, snáď sa tým spôsobom predsa akosi dozvedia pravdu.“ A
učenci a mudrci sa sišli a mnoho hovorili, veľmi mnoho, obšírne a kvetiste, že sa v tom ani
bocian vyznať nemohol — a pre chorého alebo pre dcéru jeho v divej barine z toho opravdu
nič nevykvitlo, ale predsa to i čo si môžeme počuť, veď často sme nútení počúvať veci
nepravdivé alebo nepríjemné.Ale najdôležitejšie bude vypočuť si a dozvedeť sa, čo predchádzalo, potom poviedke
lepšie porozumieme, aspoň tak dobre, ako starý bocian.„Láska plodí a udržiava život, najvyššia láska plodí najvyšší život! Len láskou môže byť
život zachránený!“ bolo rečené a učenci tvrdili, že je to povedané veľmi múdro a dobre.„To je krásna myšlienka!“ vyjadril sa hneď starý bocian.„Ja jej dobre nerozumiem!“ odpovedala jeho žena. Ale tým nie som vinná ja, ale tá
myšlienka. Ale ináč je mi to cele ľahostajné, ja mám iné veci na starosti!“Potom sostavili učenci hlbokomyselné odôvodnenie o podstate lásky. Je vraj rozdiel medzi
láskou, ktorú k sebe pociťujú snúbenci, a láskou, ktorá viaže rodičov s deťmi, alebo
láskou, ktorá v kališteku kvetnom budí túžbu, obracať sa po svetle slnečnom — — to bolo
všetko tak obšírne a učene rozobrané, že to starý bocian ďalej nemohol sledovať, tým menej
to po nich opakovať. Bol následkom toho celý trudnomyseľný, privrel napolo oči a celý
budúci deň stál na jednej nohe. Ťažko niesol následky svojej neučenosti.Ale jednej veci starý bocian predsa porozumel, lebo počul už sa o tom vyjadriť i
najobyčajnejších meštiakov, i najvznešenejších ľudí, že pre tisíce lodí a tiež pre celú
ríšu je veľkým nešťastím, že ten muž je chorý a nemôže sa uzdraviť. Bolo by to vraj šťastím
a požehnaním, keby zase nadobudol svojho zdravia. „Ale kde rastie kvet, ktorý mu vráti
zdravie?“ Po tom sa všetci pýtali, pýtali sa učených spisov, žiarivých hviezd, vetrov a
dažďa, pýtali sa všetkými možnými spôsobmi, ktoré si bolo možné vymysleť, a konečne mudrci
a učenci, ako bolo rečené, sa dobádali, že „láska plodí a udržiava život, život otcov“ a
tým povedali viac, než sami rozumeli. Potom opakovali a napísali na recept: „Láska plodí a
udržiava život“, ale ako sa podľa toho receptu liek varí, to nevedeli. Konečne sa shodli na
tom, že tu musí pomôcť princezna, ktorá otca svojho celým srdcom a celou dušou ľúbila.
Konečne vynašli i prostriedok, ktorým toho možno dosiahnuť; a od tej doby uplynulo teraz už
viac než rok a deň. Bolo usnesené, aby pri úplnku, keď zajde mesiac, odobrala sa ku sfinge
na okraji púšti, tam aby odhrabala piesok pred dverami a podstavcami a aby prešla dlhou
chodbou, ktorá viedla stredom tej veľkej pyramídy, v ktorej odpočíval jeden z premocných
kráľov šerého dávnoveku, obklopený skvelosťou a nádherou. Tam mala opreť svoju hlavu o
mŕtvolu, načo jej malo byť zjavené, ako by otec mohol dojsť života a spásy.To všetko vykonala a vo sne sa dozvedela, že z hlbokej rašeliny a slatiny ďaleko na
severe — a miesto bolo cele presne udané — musí doniesť domov kvet lotosový, ktorý by v
hĺbke vodnej jej prstov sa dotkol. Tento kvet že chorému otcovi vráti zdravie.Preto letela v labuťom rúchu k divej barine. Hľa, to všetko vedeli bocian a jeho žena, a
my to teraz vieme tiež lepšie, než sme to pred tým vedeli. Vieme, že kráľ Vodník ju k sebe
stiahol, vieme, že doma ju považovali za zmiznutú a mrtvú. Len najmúdrejší z mudrcov
povedal ešte ako bocianica: „Však ona sa ešte zachráni!“ a na to chceli čakať, lebo
nevedeli nič lepšieho. „Myslím, že obidvom zlým princeznám ulúpim ich labutie šaty!“
povedal bocian. „Potom nebudú môcť k divej barine, stropiť tam zase nejaké nešťastie. A
labutie šaty im schovám, až sa najde potom, čo s nimi!“„A kde by si ich chcel schovať?“ pýtala sa bociana jeho žena.„V našom hniezde pri barine!“ povedal on. „My a naše deti môžeme sa pri prenášaní
navzájom podporovať, a keby nám boly na obťaž, nu, potom je na ceste dosť miest, kde ich
možno skryť. Jedno pierko labutie im síce stačí, ale dve sú lepšie. Na cesty v severných
zemiach je dobre vždy sa dobre zaopatriť!“„Ale vďaky sa za to nedočkáš!“ povedala jeho žena, „ale rob ako chceš, veď si pánom! Ja
len pri liahnutí smiem tiež do veci hovoriť!“*V zemianskom zámku, kam bociani na jar tiahli, zatiaľ dali malému dievčatku meno.
Nazvali ho Helga, ale pre povahu, akú táto krásna dievčenská bytnosť javila, bolo toto meno
príliš jemné. Od mesiaca k mesiacu vyvíjalo sa to dieťa tak, ako iné deti po rokoch, a za
niekoľko rokov, v ktorých bociani pravidelne svoje cesty konali, na jaseň k Nilu a na jar k
divej barine, stala sa z malého dieťaťa veľká dievka, a než sa kto nazdal, rozkvitla v
rozkošnú pannu šestnástich rokov. Ale skvostný zovňajšok skrýval tvrdé a horké jadro;
dievča malo vždy divšiu povahu o mnoho divšiu, než v tých dávnych dobách, kde bolo vídané.Bolo jej rozkošou, ponoriť svoje biele ruky do vrelej krvi koní obetných, divo rozhrýzla
hrdlo čierneho obetného kohúta a svojmu pestúnovi hovorievala vážne:„Keby prišiel tvoj nepriateľ a keby ovinul lano okolo hlavíc na podstrešných brvnách na
predku nášho domu a vydvihol by strechu práve nad komorou, kde ty by si spal, ja by ťa
nezobudila, i keby som mohla. Ja by som to nepočula, tak mi ešte vre krv v hlave okolo
ucha, na ktoré si mi pred rokami dal zaucho! Ach, ja mám dobrú pamäť!“Ale zemän neveril jej slovám, bol ako všetci, omámený jej krásou a tiež nevedel, že sa
mladá Helga denne telesne i povahové mení. Bez sedla jazdila ani srastnutá s koňom, ktorý
uháňal najprudším letom, a nesoskočila ani v najväčšom nebezpečenstve. Často sa vrhala,
úplne oblečená, so skalnej steny do silného príboja v morskom zálive a plávala zemänovi v
ústrety, keď sa v člnku blížil k pevnej zemi. Zo svojich krásnych, dlhých vlasov odstrihla
si najdlhšie vlasy a uplietla si z nej tetivu do kuše (samostrieľu).„Sám sebe človek najlepšie poslúži!“ povedala.Zemianka, podľa mravu svojej doby, bola pevnej vôle a silnej povahy, ale vedľa svojej
dcéry bola len miernou, úzkostlivou ženou. Veď tiež vedela, že strašlivé to dieťa podlieha
kúzlu.Keď matka stála na hradbách, alebo vyšla na dvor, bola Helga často zachvátená túžbou
posadiť sa na kraj studne; potom bila rukami i nohami okolo seba a konečne sa vrhla do
úzkeho hlbokého otvoru v studni. Tam podľa svojej žabej povahy sa potopila a potom zase
vystúpila hore, celá premoknutá, do siene, kde listie, ktorým dlážka bola posypaná, mokrým
prúdom všetko zaplavila.Jedno púto však Helgu predsa zdržiavalo, a to súmrak; tu zatíchla, stávala sa
zádumčivou, dala na seba zavolať a sa viesť. Potom tiež ju cele iná povaha tiahla k matke,
a keď slnko zapadlo a vnútorná i zovňajšia premena sa s ňou stala, sedela tíško, smutne, v
žabej podobe; jej telo bolo prirodzene značne väčšie, než obyčajné žaby mávajú, ale práve
táto okolnosť zvyšovala jej škaredosť. Vyzerala ako hnusná trpaslíčka so žabou hlavou a
kožkami medzi prstami, čosi nevýslovne smutného jej tkvelo v očiach, keď sa pozerala, len
bezzvukým škrkotaním sa niekedy ozvala, práve ako dieťa, keď zavzlyká zo sna. Potom ju
brala zemianka na lono, zabudla na jej odpornú podobu, videla len smutné jej oči a
hovorievala často:„Skoro by som si žiadala, aby si vždy zostala len nemá žabka. Keď žiariš dievčenskou
krásou, máš hrozné oči.“A písala runy, zažehnávajúce čary a kúzla a hádzala ich na úbohého tvora, lež zlepšenie
sa nedostavilo.„Je k neuvereniu, že bývala tak malá, že sa vošla do leknínu!“ povedal raz starý bocian;
teraz je skutočným človekom a ako by z oka vypadla svojej egyptskej mamičke. Tú sme už
nikdy potom nevideli! Nezachránila sa, ako ste sa domnievali, ty a ten mudrc. Rok čo rok
lietam krížom krážom nad divou barinou, ale nikdy nedala o sebe vedeť žiadnym znakom. Hej,
priznám sa ti, že v tých rokoch, kedy som tu býval niekoľko dní pred tebou, aby som naše
hniezdo vyspravil, a to i ono dal do poriadku, vždy som tu obletoval celú noc, ako by som
bol sovou alebo netopierom, a to vždy nad šírou vodou, ale vždy bez výsledku. Až dosiaľ
ležia tu tiež obidve labutie rúcha ešte vždy netrebne, ako sme ich s mladými sem od Nilu
dovliekli; bolo to dosť obťažné, potrebovali sme k tomu tri celé cesty. Teraz už roky a
roky odpočívajú na dne nášho hniezda, a keby raz na nešťastie horelo, a stalo sa, že by
kamenný dom vyhorel, potom bude po rúchach!“„A naše dobré hniezdo znivočené!“ povedala bocianova. „Na to ani tak nemyslíš, ako na
pérové rúcha princezien z barín. Najlepšie keby si šiel rovno k nej a zostal s ňou. K
svojej vlastnej rodine si zlý otec, to som ti už povedala hneď vtedy, keď som prvý raz na
vajciach sedela. Len aby to divé dievča zemianske nám alebo našim deťom krídlo šípom
nezlomilo! Veď ona nevie, čo robí. My sme v dome predsa dlhšie než ona, to by jej mohlo
napadnúť! My nezabúdame nikdy na svoju povinnosť, my dávame ročne svoje dávky, jedno pero,
jedno vajce a jedno mláďa, ako sa sluší a patrí. Myslíš, že si trúfam dolu, ako driev, keď
ona je vonku — alebo ako to môžem robiť v Egypte, kde som medzi ľuďmi len napolo tak medzi
svojimi, a do hrncov a do mís sa pozerám, bez toho, aby sa mi čo i najmenšie stalo? Nie, tu
sedím hore a len sa s ňou hnevám — s tou zemianskou dievčinou naničhodnou! A s tebou tiež
mám len samý hnev. Ty si ju kľudne mohol vtedy nechať v lekníne a bolo by po nej.“„Ty si o veľa ctihodnejšia, než tvoja reč,“ povedal starý bocian — „poznám ťa lepšie,
než ty sama sa poznáš!“Potom si poskočil, dvakráť zamával ťažko krídlami, natiahol nohy a letel alebo skôr plul
ďalej bez toho, aby len krídlom pohol. Keď bol na hodný kus cesty, mocne ešte raz roztiahol
krídla, slnko ožiarovalo jeho biele perie a hlava a krk naťahovaly sa napred! Silu a vzlet
bolo treba obdivovať súčasne.„On je predsa zo všetkých najkrajší!“ pomyslela si jeho žena, „ale jemu to nepoviem!“*Skoršie, tentokráť už v dobe žatvy, vrátil sa zemän domov s korisťou a zajatými. Medzi
týmito bol mladý, kresťanský kňaz, jeden z mužov, ktorí prenasledovali starých pohanských
bohov nordických zemí. Často sa poslednou dobou, tak vo veľkej sieni, ako v komore žien,
hovorievalo o novej viere, ktorá sa vo všetkých krajinách južných rozšírila, ba, svätým
Cyrilom a Methodom a Vojtechom i na sever prenikala. I malá Helga počula už o viere v
bieleho Krista, ktorý z lásky k ľuďom sa obetoval, aby ich spasil, šlo jej to, ako sa
hovorí, jedným uchom tam a druhým von. Pre slovo „láska“ zdala sa mať cit len vtedy, keď sa
v uzavretej komôrke v biednu žabu premenila. Ale zemianka načúvala a bola zprávami a
rozprávkami o synovi pravého Boha podivne dojatá.Mužovia, ktorí sa z výpravy vrátili, rozprávali o skvostných chrámoch z otesaných,
drahých kameňov, zbudovaných ku cti tomu, ktorého zákonom bola láska. Priniesli domov
niekoľko ťažkých, zlatých nádob, umelecké práce, z rýdzeho zlata, z ktorých prúdila
zvláštna korenná vôňa. Boly to kadidelnice, ktorými kresťanskí kňazi máchajú pred oltármi,
na ktorých nikdy krv neprýštila, ale kde chlieb a víno posvätením sa zmenily v Jeho telo a
krv, ktorú obetoval za nezrodené pokolenie.V hlbokom, kamennom sklepení pod zámkom bol uväznený mladý zajatý kňaz kresťanský, na
rukách i nohách sputnaný lykovými povrazmi. Bol krásny, veľmi krásny a zemianka bola dojatá
jeho biedou, ale mladá Helga chcela, aby mu bol pod kolenami pretiahnutý povraz a aby bol
priviazaný k chvostom divých, zjašených volov.„Potom by som pustila psov, hej, cez bariny a slatinu von na pastviny. To by bol veselý
pohľad a ešte veselší, keby som ho na tej púti sprevádzala.“Ale zemän nechcel, aby zahynul touto smrťou, ale mal nazajtra ako kacír a odporca
veľkých bohov na obetnom kameni v háji byť obetovaný; bolo to prvý raz, čo tam mal byť
obetovaný človek.Mladá Helga prosila o dovolenie, aby obrazy bohov a ľud smela pokropiť jeho krvou.
Brúsila svoj blýskavý nôž a keď jeden z veľkých divých psov, ktorých na dvore veľké
množstvo bolo, jej cez nohu preskočil, vrazila mu ho do boka. „To len tak na zkúšku!“
povedala. Zemianka pozrela smutno na divé, zlomyseľné dievča a keď nastala noc a dievka sa
dušou i telom zmenila, rozprávala jej vrelými slovami strasť svojej zarmútenej duše.Hnusná žaba v začarovanom tele stála pred ňou a upierala na ňu svoje hnedé, smutné oči,
načúvala a zdalo sa, že ľudským rozumom chápe jej slová.„Nikdy, ani svojmu mužovi nezmienila som sa ani slovom o tom, čím teraz dvojnásobne
trpím! povedala zemianka. „V srdci mojom sídli k vôli tebe viac horkosti, než sama som sa
domnievala. Láska matkina je veľká, ale tvoje srdce je a bolo láske vždy neprístupné. Srdce
tvoje je chladné a bahnom zanesené! Ako si sa vlastne dostala do môjho domu?“Vtedy prebehlo nepekným tvorom podivné chvenie, ako by tie slová sa dotýkaly
neviditeľnej pásky medzi telom a dušou; veľké slzy vstúpily jej do očú.„Tiež tebe nastanú raz smutné, zlé časy!“ povedala zemianka; „a tiež mne sa stanú
strašnými! — Hej, lepšie by bolo bývalo, keby si ako dieťa bolo vyhodené na cestu a chlad
nočný by ťa bol k smrti ukolembal!“ A zemianka plakala horké slzy a rozhnevaná a zarmútená
zašla za koženú oponu, ktorá s povale splývala a izbu delila.Zarmútená žaba sedela osamelá, samojediná v kútiku; bola nemá, ale za chvíľu uniknul jej
vzdych, do poly pridusený. Znelo to, ako by hlbokým žiaľom nový život v kútiku srdca sa
rodil. Škaredé zviera postúpilo na krok napred, načúvalo, postúpilo zase o krok a teraz
neobratnými rukami uchopilo dvere. Potom vzalo horiacu lampu, postavenú v prednej izbe;
bolo to, ako by mu železná vôľa sily požičala. Vytiahlo železnú haspru padacích dverí a
vplížilo sa k zajatcovi. Ten spal. Žaba sa ho dotkla svojou studenou, mokrou rukou a keď sa
prebudil a hnusnú potvoru žabu pred sebou uvidel, zhrozil sa jej ako zlého videnia. Netvor
vyňal nôž, prerezal okovy a kynul mu, aby ho nasledoval.On vzýval sväté mená, robil znamenia kríža a keď postava zostala nezmenená, riekol:„Blahoslavený, kto k poníženému sa snižuje, Pán zachráni ho v deň najhorší! — Kto si?
Odkiaľ máš zovňajšok zvieraťa, že si predsa plný skutkov milosrdenstva?“Žaba mu kynula a viedla ho osamelou chodbou, krytou záclonami, až k stajni, kde mu
označila koňa. Vyšvihol sa naň, avšak tiež ona naň vysadla, pred mím a pevne sa držala
hrivy. Zajatec jej porozumel a rýchlym behom dali sa na cestu, ktorej by bol nikto
nenašiel, do šírych pastvísk.Zabudol na jej potvornú postavu, pociťoval len milosť a sľutovanie Pána, preukázané mu v
tomto netvore, odriekaval nábožné modlitby a zanôtil svätú pieseň. V tom prešlo žabou
chvenie; bolo to silou modlitby a mocou spevu, ktorá sa tu uplatňovala, alebo bol to chlad
neďalekého rána? Čo asi pociťovala? Vztýčila sa vysoko, chcela zadržať koňa a soskočiť, ale
kresťanský kňaz ju držal všetkou silou, spieval hlasne pieseň, ničiacu všetky čary a kúzla,
ktorými bola zakliata v potvornú postavu žaby, a kôň divšie hnal, nebo sa rdelo, prvý lúč
prenikal oblakmi a jasným prúdom svetla bola premena, bola zase mladou krásavicou
démonickej, zlej povahy. Držal v náručí najkrajšiu mladú ženu a zdesil sa toho, soskočil s
koňa, zadržal ho, domnievajúc sa, že nové, záhubné kúzlo jeho zraky oslňuje. Ale Helga tiež
jedným skokom bola na zemi, krátka, detská suknička siahala jej len po kolená; z pasu
vytiahla svoj ostrý nôž a vrhla sa na prekvapeného kňaza:„Zabijem ťa!“ kričala, „zabijem ťa a ponorím ti nôž do tela! Si bledý ani smrť! Ty
otrok, naničhodník!“Vrhla sa naň, zápasili spolu v tuhom boji, ale kresťanovi ako by neznáma moc sily
dodávala. Držal ju pevne, a starý dub, tesne pri jeho boku, bol mu podporou, obmykajúc a
zapletajúc jej nohy svojimi od zeme odlúčenými koreňmi. Hneď pri mieste, kde zápasili,
vyvieral prameň; pokropil sviežou vodou jej tvár a prsá a prekrižoval ju kresťanským
spôsobom, ale krstná voda nemá svojej sily tam, kde zároveň v srdci neprýšti prameň viery.A predsa i v tom bol silný; ba viac než mužná sila tkvelo v jeho čine proti bojujúcej
zlej moci, ktorú tým súčasne premáhal. Ruky jej klesly a ona pozorovala zrakom, plným
obdivu, a blednúc toho muža, ktorý sa jej zdal mocným čarodejníkom, silným v tajnom umení.
Hlasne čítal ponuré, zkazonosné runy, vzduchom robil tajuplné znaky. Pred lesklou sekerou
alebo pred ostrým nožom nebola by hnula ani obrvou, ale učinila tak, keď jej činil znamenie
kríža na čele a prsách. Sedela tu teraz ako krotký vták, s hlavou k ňádram sklonenou.Nežno hovoril on k nej o skutku lásky, ktorý tejto noci preň vykonala, keď k nemu prišla
v potvornej podobe žaby, jeho putá uvoľnila a svetlu a životu ho vrátila. Tiež ona je
sputnaná, sputnaná tvrdšími okovmi, než on, povedal, ale tiež ona, a to ním, má dojsť
svetla a života. Dovedie ju ku svätým otcom, tam medzi kresťanmi, v kresťanskom chráme bude
kúzlo zmarené. Ale nedovezie ju tam pred sebou na koni, ani keby tam sedela kľudne a
dobrovoľne.„Za mnou na koni musíš sedeť, nie predo mnou! Tvoja čarovná krása vládne mocou,
vyplývajúcou zo zla, bojím sa jej — a predsa v Kristu zvíťazím!“Padol na kolená a zbožne a vrúcne sa modlil. Tým stala sa mlčanlivá príroda lesná ako by
svätým chrámom, vtáci začali spievať, ako by tiež k novej obci veriacich prináležali a
kvety voňaly, ako by oltár a kädidlo chcely nahradiť. Hlasite zvesťoval kňaz slová Písma:„Světlo s hůry navštívilo nás, aby svítilo těm, kdož trvají v temnotách a stínech smrti,
aby nohu naši na cestu pokoje a míru dovedlo!“A hovoril o túžbe všetkých tvorov, a medzi jeho rečou stál kôň, ktorý ich v divom lete
sem bol doniesol, cele pokojne a hrabal v ratolestiach malín, tak že zrelé, šťavnaté ovocie
malej Helge do rúk padalo a za občerstvenie sa ponúkalo.Trpezlivo dala sa vysadiť koňovi na chrbát a sedela tam ako námesačná, neprebudená a
predsa neblúdiaca. Kresťan sviazal dve ratolesti tak, že tvorily kríž, ktorý držal v ruke,
a potom išli lesom, kde húšťavy neprestajne pribúdalo, kde cesta sa úžila a konečne cele
prestala. Husté kry im uzavrely cestu; prameň sa nepremenil v prúdiaci potôčik, ale v
stojatý, nebezpečný močiar, ktorý tiež museli obísť. Svieži vzduch prúdil silou a
sviežosťou a nemenšia sila vychádzala z mieruplných slov, znejúcich vierou a láskou
kresťanskou, plných najvrúcnejšej túžby, doviesť k svetlu a životu tú, ktorú už prvý dojem
si bol podmanil.Kvapka i kameň preráža, vlny morské postupom času zaokrúhlia rozorvaný, hrotitý skalný
útes, rosa milosti, ktorá túto po prvý raz na malú Helgu skanula, obmäkčovala, čo bolo
tvrdým, zaokrúhľovala ostrie. Nebolo to hneď s počiatku patrné, ani sama si toho nebola
vedomá; ani kľúčiace semä v zemi toho netuší, keď vlhko ho osviežuje a slnko zahrieva, že v
sebe skrýva rastlinu a kvet.Ako spev matkin neznateľno v detskej mysli uviazne, tak že žvatlá prosté slová, bez
toho, aby im porozumelo, až sa mu pozdejšie vždy jasnejšími stávajú, tak tiež tu slovo, moc
Božská, pôsobilo k blahu všetkých, ktorí veria.Ponáhľali sa z lesa, cez pastviská, zase pustými lesmi, až k večeru sa srazili so
zbojníkmi.„Kde si ukradol túto peknú panenku?“ zavolali, zadržali koňa a strhli oboch jazdcov,
lebo ich bolo veľmi mnoho. Kňaz nemal inej zbrane okrem noža, ktorý vzal malej Helge a
chrabro sa ním oháňal. Jeden zo zbojníkov napriahol naň sekeru ale mladý kresťan šťastne
uhnul, síce by bol býval zasiahnutý, za to však ostrie sekery hlboko vniklo v hrdlo koňa,
tak že krv vytryskla a zviera sa svalilo na zem. V tom okamžiku Helga, ako by z hlbokých
dúm sa bola prebudila, sa vzchopila a vrhla sa na stonajúce zviera. Kresťanský kňaz
postavil sa na ochranu pred ňu, aby ju chránil, ale jeden zo zbojníkov rozohnal sa proti
nemu ťažkým železom, tak že mu čelo roztrieštil, až krv a modzog kol do kola striekaly;
mrtvý klesol kňaz na zem.Zbojníci uchytili Helgu za biele ruky; v tejže chvíli zašlo slnko, posledný lúč zhasnul
a ona sa premenila v hnusnú žabu. Po tvári sa rozškľabily bielozelené ústa, ruky stenkly a
pokryly sa slizkým hlienom, a široké ruky s plovacími blánami roztvorily sa ako vejáre! —
tu ju zbojníci naľakano pustili; stála v ich strede ako potvorný netvor, poskočila žabím
spôsobom do výšky, vyššie než sama dosiahovala, a zmizla v húšťave. Tu poznali zbojníci, že
je tu čo robiť s tajnými kúzlami a nedobrými čarami a zdeseno utekali s hrozného miesta.*Mesiac vyšiel, rozlieval jas a žiaru a z húšťavy vyliezla malá Helga v podobe žaby.
Prihopkala k mrtvole kresťanského kňaza a k svojmu zabitému koňovi a pozorovala ich očami,
ktoré sa zdaly plné sĺz. Žabia hlava vydávala podivné škreky, ako keď sa dieťa dá do plaču.
Vrhala sa hneď na toho, hneď na onoho, prinášala vodu v svojej ruke, ktorá blanami bola
zväčšená a prehĺbená a polievala ich. Boli mrtví a zostali mrtví! To poznala! Skoro môže
prísť divá zver a roztrhať ich telá; nie, to sa nesmie stať! Preto vyhrabala jamu do zeme,
hlbokú ako len mohla, chtiac im upraviť hrob, ale na kopanie mohla použiť len silného
konára a svojich rúk; ale pri tom blany medzi prstami tak napínaly, až sa trhaly a krv z
nich tiekla. Pochopila, že sa jej táto práca nepodarí. Preto priniesla vodu, umyla mrtvole
tvár, pokryla ju sviežim listím, privliekla veľké ratolesti, poskladala ich na ňu a
nasýpala medzi ratolesti listy. Potom brala najťažšie kamene, ktoré našla, kládla ich na
mrtvé telá a medzery poupchávala mochom. Potom zdala sa jej mohyla dosť silná a chránená —
ale medzi touto prácou prešla noc, slnko vyšlo — a malá Helga stála tu v svojej kráse, so
zkrvavenými rukami a prvý raz so slzami v uzardených, panenských lícach.Pri premene sa jej zdalo, ako by v nej dve povahy spolu o nadvládu zápasily; chvela sa,
obzerala sa, ako by sa prebúdzala z ťažkého sna, bežala k štíhlemu buku, hľadajúc predsa
nejakú oporu, a potom, v okamihu vyliezla ani mačka do vrcholku stromu a pevne sa tam
držala. Sedela tam ako vyplašená veverička, sedela tam celý deň v hlbokej osamelosti
lesnej, kde bolo ticho a mrtvo! — Mrtvo! — Hľa, tu leteli dvaja motýli, v hre alebo
škriepke; tam sa dvihalo niekoľko mravenísk, každé obývané niekoľkými tisícmi pracovitých
tvorov, sem i tam sa hemžiacich. Vo vzduchu tancovalo nespočetné množstvo komárov, roj za
rojom; húfy bzučiacich múch sa tam hnaly, — ináč bolo ticho, mrtvo kol do kola, mrtvo, ako
si to len možno pod týmto slovom predstaviť. Nikto si nevšímal malej Helgy, vyjmúc ďatľov,
ktorí poletovali okolo vrchovca stromu, na ktorom sedela; v smelej zvedavosti poskakovali
po konároch až k nej. Pohľad z jej očú ich zaháňal, ale oni tým neboli o nej poučení a ona
tiež nie o sebe.Keď večer sa blížil a slnko zapadať začalo, nabádala ju premena k novému pohybu. Skoro
mimovoľne sa sviezla po kmeni a keď posledný lúč slnečný zhasol, sedela tu v otupnej podobe
žaby, s roztrhanými blanami na rukách, ale oči žiarily teraz krásou, akej v nich nikdy pred
tým, ani keď bola dievčaťom, nebolo. Najmiernejšie, zbožné oči dievčaťa žiarily za žabacou
náličnicou; svedčily o jej hlbokej duši, o ľudskom srdci. Vedľa nanesenej mohyly ležal ešte
kríž, zrobený z konárov, posledná práca toho, ktorý bol teraz mrtvý a odišiel na iný svet.
Mladá Helga ho podvihla, poddávajúc sa náhlej myšlienke, zasadila ho medzi kamene nad ním a
zabitým koňom. Pri tej bôľnej spomienke zalialy sa jej oči slzami a so srdcom takto dojatým
ryla to isté znamenie kol do kola hrobu do zeme, najskvostnejšie ohradenie, aké si len
pomysleť možno — — — a v tom, keď oboma rukami znamenie kríža vyrývala, spadly s nej blány
ako roztrhané rukavice, a keď sa potom v prameni myla a plná obdivu uvidela svoje biele,
jemné ruky, udelala zase znamenie kríža medzi sebou a mrtvým vo vzduchu. A tu zachvely sa
jej rty, pohol sa jej jazyk, a z jej úst ozvalo sa meno, ktoré najčastejšie sa ozývalo z
modlitieb a piesní kňazových. I vyslovila meno: „Ježíš Kristus!“V tom spadla s nej žabia pokrývka, bola zase mladá krásavica — ale hlava jej mdlo sa
klonila, jej údom bolo treba odpočinku — zaspala.Avšak jej spánok bol len krátky; okolo polnoci sa prebudila; pred ňou stál zabitý kôň,
zase plný života a skvelý; z jeho očú a poranenej šije vychádzal podivuhodný lesk. Vedľa
neho zjavil sa zabitý kresťanský kňaz. V jeho veľkých, mieruplných očiach, bolo toľko
vážnosti, zvestovaly súd tak spravodlivý, pohľad jeho bol tak prenikavý, že podivuhodné
svetlo prežiarilo i najvnútornejšie záhyby v srdci premenenej dievky. Malá Helga sa chvela
a spomienky prebudily sa takou silou, ako len v deň súdny sa prejaviť môžu. Všetko, čo jej
kedy bolo dobrého preukázané, každé milé slovo, ktoré k nej bolo prehovorené, všetko zrazu
ožilo pred ňou. Poznala, že to bola láska, ktorá ju zachraňovala v dňoch zkúšky, v ktorých
žijeme a konáme my, výhonky duše i bahna. Poznala, že sledovala len pudy svojich dojmov a
sama zo seba že nič neurobila. Všetko, čo jej bolo dané, všetko bolo len vyšším riadením.
Sklonila sa hlboko, pokorne, plná studu pred tým, ktorý v každom kútiku jej srdca mohol
čítať; a v tomže okamžiku pocítila tiež iskru plameňa svätého ducha.„Dcéra bahna!“ riekol kresťanský kňaz, „z bahna a zeme si vzišla — zo zeme sa máš zase
vzniesť. Lúč slnečný, ktorý v tebe utkvel, pamätlivý svojej podstaty, vráti sa k svojmu
prazdroju, lúč nie zo slnca, ale z Boha! Žiadna duša nesmie prísť na zmar, ale cesta
životom je dlhá, je to útek života do večnosti. — Prichádzam zo zeme mrtvých, (tiež ty
prídeš raz hlbokými údoliami na svetlé výšiny hôr, kde býva milosť a dokonalosť. Nepovediem
ťa ku krstu cirkevnému, najprv je ti treba rozbiť vodný štít nad hlbokým dnom bariny,
vyrvať živúci koreň svojej bytnosti, preukazovať skutky lásky, a potom len smie nasledovať
posvätenie.“A vysadil ju na koňa a podal jej zlatú kädidelnicu, podobnú onej, ktorú už videla v
zemianskom dvorci. Prúdila z nej silná, sladká vôňa. Otvorená rana na čele mrtvého žiarila
ako skvúci diadém, s hrobu vzal kríž, vydvihol ho do výšky a potom ujažďali vzduchom, cez
hučiaci les, cez mohyly, v ktorých rekovia boli pochovaní a kde v noci na svojich koňoch
sedeli. Mocné postavy sa týčily, vyjažďaly a zastavovaly sa na vrcholkoch svojich mohutných
mohýl. Zlatá páska na ich čele žiarila vo svite mesačnom, ich plášte vialy vzduchom.
Jašter, strežúci poklady, dvihal hlavu a díval sa za nimi. Škriatkovia dívali sa z výšiny a
zo škulín, všade vybleskovaly červené, modré a zelené svetielka, ktoré škriatkovia v rukách
niesli; veselé to hemženie podobalo sa iskrám v popoli dohárajúceho papiera.Cez lesy a pastviská, potoky a močiare leteli až hore k divej barine; nad tou krúžili
neprestajne vo veľkých kruhoch. Kresťanský kňaz vysoko dvihal kríž, žiariaci do ďaleka
zlatým leskom a s jeho pier splývaly mešné spevy. Malá Helga spievala s ním, ako keď malé
decko prízvukuje spevu matkinmu. Kývala kadidelnicou, z ktorej vychádzala vôňa oltárna, tak
silná a divotvorná, že trstiny a šašiny rozkvitaly. Všetky výhonky vyrážaly z hlbín,
všetko, čo žilo, sa vztýčovalo, sieť lekníková rozprestrela sa ani koberec, kvetmi
popretkávaný, a na ňom odpočívala spiaca žena, mladá a krásna. Malá Helga sa domnievala, že
vidí samú seba, svoj odlesk v kľudnej hladine. Videla to svoju matku, manželku kráľa
Vodníka, princeznu z brehov Nilských.Mrtvý kňaz kresťanský rozkázal spiacej vysadnúť na koňa, ale tento klesal pod tou
ťarchou, ako by jeho telo bolo rubášom, vetrom vlajúcim; avšak znamenie kríža posilnilo
vzdušný prelud a všetci traja išli, až dosiahli pevnej zeme.V tom zakikiríkal kohút na zemianskom dvorci a zjavy sa rozplynuly v hmlu, ale matka s
dcérou stály proti sebe.„Vidím to samu seba v hlbinách vodných?“ riekla matka.„Vidím to samu seba v žiarivom štíte?“ zvolala dcéra živo a priblížily sa k sebe, ruku k
ruke, prse na prse. Najsilnejšie bilo srdce matkino a ona mu porozumela.„Moje dieťa! Kvet srdca môjho! Kvet lotosový z hlbín vodných!“A objala svoje dieťa a plakala; slzy boly krstom lásky malej Helgy.„V rúchu labuťom došla som sem a shodila som ho!“ rozprávala matka, „knísavou,
močiarovitou pôdou klesala som hlboko do bahna rašeliniska, ktoré ma svojimi stenami
obklopovalo, ale skoro som pocítila sviežejší prúd; akási sila tiahla ma hlbšie a hlbšie.
Víčka moje zavrely sa čudnou ospanlivosťou, zaspala som a snívala. Zdalo sa mi, že ležím
zase v egyptskej pyramíde, ale predo mnou že dosiaľ stojí kývajúci sa kmeň jalše, ktorý
plával na povrchu bariny. Pozorovala som špary v kôre, ktoré svietily všemožnými barvami a
utváraly sa v mohutné hieroglyfy. Črty, na ktorých moje oko spočinulo, predstavovaly
schránku múmie. Táto sa rozpukla a vystúpil z nej tisícročný kráľ, mumia, čierna ani smola,
lesklá, ako slimák lesný, alebo mastná, čierna rašelina; nevedela som, či to je kráľ Vodník
alebo mumia z pyramídy. Objal ma svojimi rukami a mne bolo, ako by som mala zomreť. Život
som ucítila len zase tým, keď sa na mojich prsách prebudilo zvláštne teplo a malé vtáča tam
bilo krídlami, štebotalo a spievalo. Odletelo od mojich pŕs hore k temnému, tmavému
klenutiu, ale bolo ku mne priputnané dlhým, zeleným putom. Počula som a chápala som slová
jeho túžby: Sloboda! Voľnosť! K otcovi! — Pri tom som si spomenula na svojho otca v
slnečnej rodnej zemi, na môj život, na moju lásku! I uvoľnila som puto a nechala som vtáča
odleteť — domov k otcovi. Od tej doby sa mi nikdy nič nesnívalo, spala som dlhým, ťažkým
spánkom, až do tohoto okamihu, kedy zvuky a vôňa ma povzniesly a vyslobodily!“Kde bolo teraz zelené puto, ktoré srdce matkino s krídlami vtáka viazalo, kde ležalo
pohodené a zabudnuté? Len bocian ho videl; bol to onen zelený výhonok, stuhou tou bola
žiarivá kvetina, kolíska dieťaťa, ktoré teraz dorástlo v úplnú krásu, a zase na matkinom
srdci odpočívalo.A keď tu stály, ruku v ruke, obletoval ich starý bocian, vrátil sa potom do hniezda,
priniesol labutie rúcha v ňom po roky ukryté a každej žene jedno predložil. Perové rúšky
pevne sa privinuly na ich telá, tak že skoro dvihly od zeme dve veľké labuti.„Teraz sa spolu poradíme!“ povedal starý bocian; „teraz sa predsa navzájom dorozumieme,
hoci nám každému ináč zobák narástol. Veľmi dobre sa to hodí, že ste prišly práve dnes v
noci; zajtra sme s matkou a deťmi už preč! Letíme na juh! Len si ma dobre obzrite! Veď ja
som váš starý priateľ z nilského pobrežia a naša matka tiež, hoci jej zobák vždy neide
podľa toho, čo si myslí. Ona bola vždy presvedčená, že sa princezna zachráni! Ja som so
svojimi deťmi privliekol tieto labutie rúcha sem na sever až od Nilu! Veru, že mám radosť,
a aké je to šťastie, že sme ešte tu! Akonáhle sa rozbreskne, potiahneme odtiaľ. Veľká
spoločnosť bocianov! My poletíme najprv, vy leťte vždy pekne za nami a tak nemôžete
poblúdiť. Ja sám so svojimi deťmi dám na vás ešte zvláštny pozor!“„A lotosový kvet, ktorý som mala doniesť,“ povedala egyptská princezná, „poletí v
labuťom rúchu vedľa mňa, kvet srdca môjho je so mnou, tak som vyplnila svoju úlohu. Domov,
domov!“Ale Helga vyhlásila, že nemôže tieto krajiny opustiť, bez toho, aby ešte raz nevidela
svojej pestúnky, milujúcej zemianky. Každá krásna spomienka, každé milé slovo, každá slza,
preliata pestúnkou — všetko to stálo zrazu pred dušou Helginou, a bolo jej v tom okamihu,
ako by túto svoju matku najviac ľúbila.„Hej, musíme k zemianskemu zámku!“ povedal starý bocian, „tam nás čaká matka s deťmi!
Tie budú hľadeť a klapať zobákom! Matka tá síce mnoho rečí nenarobí, odbúda všetko krátko a
dobre, ale myslí to lepšie, než dá na javo. Ja hneď trochu zaklapem zobákom, aby vedeli, že
ideme!“Potom zaklapal starý bocian mocne zobákom a odletel s labuťami k zámku zemianskemu.Tam boli ešte všetci pohrúžení v spánok, len neskoro v noci zemianka zaspala. Trpela
úzkosťou pre malú Helgu, ktorá teraz tri dni bola preč s kresťanským kňazom. Iste mu ona
dopomohla k úteku, lebo jej kôň bol tiež zo stajne preč. Akou mocou to asi všetko bolo
spôsobené! Zemianka spomínala na zázraky, ktoré podľa povestí konal Kristus a tí, ktorí v
neho verili a ho nasledovali.Jej myslenie javilo sa vo sne obrazne. Pripadalo jej, že sedí, bdejúc a rozmýšľajúc, na
posteli, a vonku že vládne nad krajom temnota. Nastala búrka, počula príboj morský na
západe i na východe, od mora severného i od južných končín.Obrovský had, ktorý zem v hĺbke morskej obmykal, kŕčovite sa šklbal a metal. Blížil sa
súmrak bohov, Raganrok — tak menovali pohani súdny deň, kedy zahynie všetko, i sami
bohovia. Rohy zvučaly a po dúhe jazdili bohatieri, obrnení oceľou, do posledného boja, pred
nimi letely okrídlené bojovnice a rad bol uzavretý postavami mrtvých bohatierov. — Vzduch
svietil severnou žiarou, ale temnota zvíťazila. Bol to okamžik strašlivý.A tesne vedľa ustrašenej zemianky sedela na zemi malá Helga v potvornej podobe žabacej,
tiež ona sa chvela a túlila sa k svojej pestúnke, ktorá ju vzala na lono a láskyplne ju
objímala, hoci žabacia jej podoba bola odpudlivá. Vzduch sa chvel nárazmi mečov a ranami
kópií, svišťal šípmi, ktoré sa rozliehaly ako príval hrozného ľadovca. Nastala hodina, kedy
nebo i zem sa pominú, hviezdy zapadnú, kedy všetko zhorí. Ale vedela tiež, že vznikne nová
zem a nové nebo, že obilie sa bude vlniť tam, kde sa teraz more po neúrodnej piesčine valí,
vedela, že zavládne neznámy dosiaľ Boh, jemný, dobrý a milostivý, ktorý ľudstvo k sebe
podvihne a ho ochráni.Prišiel ten Boh, zemianka ho uvidela, poznala jeho tvár, bol to zajatý kresťanský kňaz.„Kristus!“ zavolal hlasne, a pri vyslovení toho mena vtisla bozk na čelo otupnej žaby. V
tom spadla žabacia koža a malá Helga stála tu v plnej kráse, nežná, ako nikdy pred tým, so
žiarivým zrakom. Pobozkala ruky pestúnke, žehnala jej za všetku pečlivosť a lásku, ktorú
jej preukazovala v dňoch biedy a zkúšky; ďakovala jej za smýšľanie, ktoré v nej vypestovala
a v nej prebudila, ďakovala jej za vyslovenie mena, ktoré opakovala: Kristus! Potom
podvihla sa malá Helga v mocnej postave labutej, velebne rozpiala svoje krídla a šumiac
odletela, ako keď zástup ťažných vtákov svoju cestu nastupuje.Zemianka sa pri tom prebudila a zvonku dorážalo k nej ešte to isté šumenie perutí. Bolo
to, ako vedela, v dobe, kedy bociani odlietajú; odtiaľ asi pochádzaly tie zvuky. Chcela ich
ešte raz pred ich cestou uvideť a dať im s bohom. Vstala, vystúpila na parkan a uvidela na
hrebeni súsednej strechy bociana, a tiež všade okolo dvorca, na stromoch pri zámku, a všade
dookola poletovali bociani vo veľkých oblúkoch, ale práve na okraji studne, kde malá Helga
tak často sedávala a ju svojou divosťou desila, sedely teraz dve labuti a dívaly sa na ňu
múdrymi očami. Tu si spomenula na svoj sen, ktorý ešte tak živo jej tkvel v mysli, ako by
to bola skutočnosť. Spomnela si na malú Helgu v labutej podobe, spomenula i na kresťanského
kňaza a zrazu jej bolo podivne voľno a veselo u srdca.Labuti zamávaly krídlami, naklonily svoje hrdlá, ako by chcely zavolať svoj pozdrav a
zemianka vystrela za nimi ruky, ako by im rozumela a usmievala sa v slzách.V tom podvihli sa všetci bociani, šumiac krídlami a klapajúc zobákmi, na cestu na juh.„Na labuti čakať nebudeme!“ povedala bocianova žena. „Keď chcú s nami, nech sa k tomu
majú. My nemôžeme čakať, až poletia ťažní vtáci. Je to predsa len niečo krásneho, cestovať
tak v rodine a nie ako pinkavky a iní vtáci, kde letia samci zvlášť a samičky tiež zvlášť.
Medzi nami rečeno, nie je to ani slušné. Hľa, aký to čudný rozmach krídel, ktorý majú tie
labuti!“„Každý letí svojim spôsobom!“ odpovedal starý bocian. „Labuti letia šikmo, jastrabi v
trojhrane a kuvikovia v čiare kľukatej ako had!“„Nehovor o hadoch, keď sme tu hore!“ prerušila ho žena jeho. „Deti môžu dostať chuť na
to a ako ich upokojíš potom!“*„Sú to tam dolu tie vysoké hory, o ktorých som počula?“ pýtala sa Helga v rúchu labuťom.„Sú to mraky, tiahnuce pod nami,“ odpovedala matka.„Aké to oblaky sa pod nami tak vysoko dvíhajú?“ pýtala sa Helga.„Hory, ktoré tam vidíš, sú pokryté večným snehom!“ odvetila matka a letely cez Alpy
dolu, k modravému moru stredozemnému.*„Afrika! Brehy Egypta!“ jasala dcéra Nilu v podobe labutej, keď uvidela zo vzdušnej
výšky bledožltý, vlnistý pruh, svoju vlasť.Tiež vtáci spozorovali cieľ svojej púti a zrýchlili svoj let.„Vetrím Nilské bahno a mokré žaby!“ povedala žena bocianova. „Už skoro uspokojíme svoj
hlad. Uvidíte tiež ibise, marabu a jastrabov. Patria všetci k našej rodine ale nie sú ani
zďaleka tak krásni, ako my. Počínajú si veľmi vznešene, najmä ibis. Je rozmaznanými
Egypťanmi, ktorí ho dokonca vypchávajú vonnou trávou, a tomu hovoria balzamovanie. Ja sa
dám radšej vypchať živými žabami; myslím, deti, že je to tiež vaša mienka a dojde splnenia.
Je lepšie mať niečo v žalúdku za živa, nežli byť pre parádu po smrti. To je moja mienka a
tá je vždy správna!“„Bociani prišli!“ hovorili ľudia v bohatom dome na brehu nilskom, kde v otvorenej sieni,
na mäkkých, leopardími kožami potiahnutých vankúšoch kráľovský pán ležal vystretý, ani
živý, ani mrtvý, dúfajúc v lotosový kvet z hlbokej, divej bariny ďaleko na severe. Príbuzní
a služobníci stáli kol do kola.A do siene vletely dve nádherné biele labuti, ktoré priletely s bocianmi. Odhodily
bieloskvúce rúcha labutie a dve krásne ženy sa objavily, podobné sebe, ako dve rosné
kropaje. Sklonily sa k bledému chorľavému starcovi, shrnuly si nazad svoje dlhé vlasy a keď
sa malá Helga nad dedkom sklonila, zardely sa jeho tvári, jeho oči zažiarily a nový život
sa rozprúdil ochromenými údmi. Starec sa vztýčil zdravý a omladnutý. Dcéra a dcérina dcéra
držaly ho v náruči ako by ho radostne pozdravovaly z rána po dlhom, ťažkom sne.*Radosť vládla v celom zámku a tiež v hniezde bocianov, avšak v tomto bola vyvolaná
hlavne dobrým krmom, veľkolepými húfmi žiab; a medzitým čo učenci na rýchlo v letmých
obrysoch zaznamenávali príbeh oboch princezien, čo bolo veľkým požehnaním a udalosťou pre
dom i zem, rozprávali to isté starí bociani svojej rodine, svojim spôsobom, keď všetci boli
nasýtení, lebo hladní mali iné veci na práci, než počúvať rozprávky.„Teraz ťa iste niečím urobia!“ šepkala bocianová, „je to pravdepodobné!“„Ale čímže by ma urobili?“ odpovedal jej starý bocian, „veď čože som vlastne urobil?
Nič!“„Učinil si viac než ktokoľvek druhý! Bez teba a našich detí by sa princezny nikdy viac
neboly shľadaly s Egyptom a starému by sa nikdy nebolo navrátilo zdravie. Teba iste niečim
urobia! Obdržíš iste titul doktorský a naše budúce deti budú potom rodenými doktormi a ich
deti to potom privedú ešte ďalej! Ty beztoho už vyzeráš ako egyptský doktor — aspoň v
mojich očiach!“Učenci a mudrci vyhlásili za základnú myšlienku — ako to oni nazývali — ktorá celým
príbehom sa vinie, zásadu: „Láska plodí lásku!“ a podávali k tomu výklad rozličným
spôsobom. „Egyptská princezna je hrejúcim lúčom slnečným, ktorý sostúpil ku kráľovi
Vodníkovi a z ich obetí povstala…!“„Ja tie slová neviem tak presne opakovať!“ povedal bocian, ktorý na streche všetko
počúval a mal o tom v hniezde podať zprávu. „To, čo hovorili, to bolo všetko tak
vyšraubované, tak vyumelkované a spletité, tak hrozne učené, že hneď dostali hodnosti a
dary, dokonca i kuchár dostal veľké vyznačenie — iste za dobrú polievku!“„A čo si ty dostal?“ pýtala sa bocianová, „nezabudli predsa na najdôležitejšieho a to si
predsa ty! Učenci pri tom všetkom len klapali zobákmi. Však sa tvoje vyznačenie ešte
dostaví!“Neskoro v noci, keď kľudný spánok na dome, znova šťastnom, spočinul, nezavrely sa ešte
jedny oči, a neboly to oči starého bociana, hoci hore v hniezde stál na jednej nohe a na
stráži spal; nie, malá Helga dosiaľ bdela, vykláňala sa cez parkan a dívala sa na jasné
nebo, k veľkým žiarivým hviezdam, ktoré tu jasnejšie a čistejšie svietily, než hore na
severe, a predsa to boly tie isté hviezdy. Spomínala na zemianku pri divej barine, na
mierne oči svojej pestúnky, na slzy, ktoré preliala pre úbohú žabu, ktorá teraz stála v
žiari a lesku hviezdnom na brehoch Nilských vo skvostnom vzduchu jarnom. Spomínala na lásku
v prsách pohanky, na lásku, ktorú preukazovala biednemu tvoru, ktorý v ľudskej podobe bol
zlým zvieraťom a človekom v podobe zvierenskej, odpornej na pohľad, hnusnej v dotyku.
Pozorovala žiarivé hviezdy a napadla jej žiara, ktorou svietilo čelo mrtvého kňaza, keď
leteli cez lesy a bariny. V jej spomienke znely zvuky a slová, ktoré počula vysloviť, keď
išli spolu, keď sedela za ním, všetka dojatá, slová o prazdroji lásky, najväčšej lásky,
obmykajúcej všetky pokolenia.Hľa, čo všetko jej bolo dopriate, čo získala, nadobudla! Myšlienky malej Helgy dňom i
nocou objímal celý súbor jej šťastia a pri tom bola ako dieťa, ktoré behá chvatne od daru k
daru, ku všetkému skvostnému nadeleniu. Temer sa rozplývala v stúpajúcom blaženstve, ktoré
ešte malo prísť, ktoré iste príde. Zázrakom bola povznášaná vždy k vyššej radosti, vyššiemu
šťastiu, a tak sa v ňom topila, že ktoréhosi dňa už si ani nespomenula na toho, kto jej to
daroval. V smelom rozmachu mladistvého blúznenia pustila uzdu len svojim snom. Jej oči
žiarily pri tom, ale v tom bola vyrušená hlomozom dolu na dvore. Spozorovala, že tam behajú
dvaja pštrosí v úzkych kruhoch. Pred tým nikdy nevidela toto zviera, vtáka tak veľkého,
ťarbavého a ťažkopádneho; krídla boly ako pristrihnuté, vták pôsobil dojmom, ako by mu bol
niekto ublížil, a preto sa pýtala, čo sa mu stalo. Po prvý raz počula povesť, ktorú si
Egypťania o pštrosu rozprávajú.Jeho rod bol kedysi, už dávno tomu, krásny, veľké a silné boly jeho peruti. Jedného
večera vravelo mu mocné vtáctvo lesné: „Brat, zajtra, keď Boh dá, poletíme k rieke sa
napiť!“ Pštros odpovedal: „Ja dám!“ Keď nastal deň, odleteli, najprv vysoko k slnku, oku
božiemu, vždy vyššie a vyššie, pštros vždy ďaleko pred ostatnými. Plný pýchy letel k
svetlu. Spoliehal sa na svoju silu a nie na jej darcu, nehovoril: „Keď Boh dá!“ V tom
rozprestrel trestajúci anjel závoj pred večne planúcim a večne žiariacim; v tejže chvíli
spálené boly krídla vtákove, biedne klesol k zemi. On a jeho pokolenie nikdy viac sa už
nepovzniesly a nepovznesú k výške; zachvátený bojazlivosťou dáva sa na útek a obieha v
úzkom priestore neprestajne dookola, ako napomenutie pre nás ľudí, aby sme pri každej
myšlienke, pri každom podnikaní hovorili: „Keď Boh dá!“A Helga sklonila v myšlienkach hlavu, pozorovala obiehajúceho pštrosa, videla jeho
úzkosť a videla jeho bláznivú radosť pri zbadaní vlastnej veľkej tône na stene, mesiacom
bielo ožiarenej. Vážnosť zapustila korene hlboko v jej mysli a v jej srdci. Bohatého,
šťastného života dosiahla, nadobudla — čo by sa ešte malo stať, čo by malo prísť? A preto
bude najlepšie, keď povie: „Keď Boh dá!“*V prvých dňoch jari, keď bociani zase tiahli na sever, vzala Helga svoju zlatú
náramnicu, vyryla do nej svoje meno, pokynula starému bocianovi, zavesila mu zlatý kruh na
hrdlo a prosila ho, aby ho doniesol zemianke, aby táto z toho poznala, že jej schovanica
ešte žije, je šťastná a s láskou na ňu spomína.„Je to ťažké!“ pomyslel si bocian, keď pocítil ťarchu toho bremena na svojom hrdle; „ale
zlato a česť nesmieme zahodiť na ceste. Tam hore budú nútení doznať, že bocian prináša
šťastie!“„Ty snášaš zlato a ja snášam vajcia!“ povedala bocianová, „ale ty len raz, ale ja
každoročne! Uznania sa však nedostane žiadnemu z nás. To bolí!“„Máme však povedomie svojej zásluhy, matka!“ povedal bocian.„To nemôžeš nosiť zjavne na prsách!“ povedala bocianová, „a nedáva nám to ani priaznivý
vietor, ani nič na jedenie!“A potom odleteli.Malý sláviček, ktorý spieval v húštine hájov tamarindových, chcel sa tiež skoro vydať na
sever. Hore pri divej barine ho malá Helga tiež počúvala; chcela mu uložiť posolstvo; veď
sa vyznala vo vtáčej reči od tých dôb, kedy v rúchu labuťom letela. Sláviček jej iste
porozumie. Prosila ho, aby zaletel do bukového lesa na poloostrove, kde je nasypaný hrob z
kamenia a snetí, a prosila ho, aby všetkých vtákov tam poprosil, aby ten hrob opatrovali a
na ňom piesne spievali.A slávik odletel a časy letely s ním!*Okolo žatvy sedel orol na pyramíde a uvidel mocný sprievod s ťavami a veľkým nákladom v
sprievode ozbrojených mužov, bohato oblečených, ktorí išli na bujných arabských vraníkoch.
Bohatí hostia, kráľovský princ z Arabie, krásny, aký práve princ byť má, slávili vjazd do
pyšného domu, v ktorom teraz bocianov hniezdo stálo prázdne. Jeho obyvatelia boli v
severných krajinách, ale skoro už sa mali vrátiť.A práve toho dňa sa vrátili, kedy veselie a hodovanie dosiahlo vrchola. Svadobné
radovánky vládly a malá Helga, žiariac skvostami, bola nevestou, ženichom bol mladý arabský
princ. Sedeli spolu na čestnom mieste pri stole medzi matkou a dedkom.Ona však nepozorovala ženichove ohorené, mužné líca, ktoré pokrývaly čierne fúzy,
nepozorovala jeho oslnivé, ohnivé krásne oči, ktoré sa neprestajne na ňu dívaly; ona sa
dívala von, hore k jasnej, žiarivej hviezde, ktorá s neba na ňu žiarila.V tam zaznely vonku silné nárazy perutí, bociani sa vracali. Hoci bol bocianí pár veľmi
ustatý cestou a hoci mu bolo značne odpočinku treba, predsa hneď sletel na zábradlie
verandy, lebo počul, aká je tam slávnosť. Hneď na hraniciach sa dozvedeli, že ich oboch
malá Helga dala vymaľovať na stenu, lebo obidvaja patrili k jej príbehu.„To je pre nás veľké vyznačenie!“ povedal starý bocian.„Náramne malé!“ povedala bocianová, „menej si už ani nemohli vymysleť!“Keď ich Helga spozorovala, dvihla sa a vyšla k nim na verandu, pohladiť ich po perí.
Starí bociani sklonili hlavy a najmladšie deti sa na to dívaly a cítily sa veľmi poctené.Helga sa pozrela k žiarivej hviezde, ktorá vždy jasnejšie a jasnejšie planula. A medzi
ňou a Helgou vznášala sa postava, čistšia než vzduch a predsa viditeľná; bol to mrtvý kňaz
kresťanský. Tiež on prišiel na jej svadobnú hostinu, prišiel z ríše nebeskej.„Krása a sláva tam hore prevyšujú všetko, čo zem má!“ povedal.Malá Helga modlila sa zhlboka, tak vrúcne, ako nikdy predtým, aby len na jednu minútu sa
tam smela podívať, jediným pohľadom, aby otcovu nebeskú ríšu smela uvideť.A on ju povzniesol k večnému svetlu, večnej sláve; prúd myšlienok a zvukov ju
obklopoval. Nielen okolo všetko žiarilo leskom a nebeskou hudbou, tiež v nej, v jej duši to
žiarilo a znelo. Slovom sa to ani vylíčiť nedá.„Musíme zpäť, budú ťa pohrešovať!“ povedal.„Len jeden pohľad ešte!“ odpovedala, „len krátku minútku ešte!“„Musíme k zemi, všetci hostia už odchádzajú!“„Len jeden pohľad ešte, posledný —“Zase stála malá Helga na verande — ale všetky fakle vonku už pohasly, všetky svetlá v
svadobnej komnate zmizly, bociani zmizli, hosťov nebolo videť, ani ženicha, všetko ako by
za krátke tri minúty bolo vetrom odvanuté.Tu zmocnila sa Helgy úzkosť, prešla veľkou sieňou do najbližšej komnaty. Tam spali cudzí
vojaci; otvorila postranné dvere, vedúce do jej vlastnej komnaty, ale miesto v nej stála
vonku na záhrade; tak to predsa driev nebolo. Nebo sa zardievalo, chýlilo sa k ránu.Len tri minúty v nebi a zatiaľ minula celá pozemská noc.V tom uvidela bocianov; zavolala na nich, prehovorila ich rečou a starý bocian otočil
hlavou, načúval a priblížil sa.„Ty hovoríš našou rečou!“ povedal, „čoho žiadaš? čo ťa sem vedie, cudzia žena?“„Veď ja som malá Helga! Či ma už nepoznáš? Pred troma minútami sme práve spolu hovorili
tam na parkane!“„To je omyl!“ povedal bocian; „to sa ti to asi len zdalo!“„Nie, nie!“ zavolala a rozprávala mu o zemianskom zámku, o divej barine, o ceste sem…!Tu zablýskal bocian očkami. „To je stará rozprávka, ktorú poznám z dôb mojej prababičky.
Ba veru, bývala tu vraj v Egypte raz akási princezna zo severa, ale tá pred mnohými
storočiami zmizla práve na svoj svadobný deň a viac sa neobjavila! Môžeš si to sama
prečítať, tu na pomníku v záhrade. Sú na ňom vytesaní i bociani i labuti a hore stojí sama,
z bieleho mramoru.“Tak tomu bolo. Malá Helga to videla, pochopila a klesla na kolená.Slnko vyšlo a ako kedysi pod jeho lúčmi žabacia koža padala a Helgina krása sa
objavovala, tak vzniesla sa teraz Helga pri vychádzajúcom slnku ako prekrásna postava,
čistšia, jemnejšia, jasnejšia než vzduch, lúč — k svojmu otcovi na nebesách.Telo kleslo do prachu; tam, kde stálo, ležal uvädlý kvet lotosový.*„To je nový koniec rozprávky!“ povedal starý bocian; „to som nečakal! Ale páči sa mi
veľmi pekne!“„Len čo tomu povedia deti?“ pýtala sa bocianová.„Hej, to je predsa to najdôležitejšie!“ povedal starý bocian. | Andersen_Pohadky-a-poviedky-II.txt |
Cesta do TaterV letní podvečer sám jsem stál na mohyle Kościuszkovy slávy, na kopci sv. Bronislavy.
Byl jsem pohnut. Přede mnou na kulatém dvojstupni ležel balvan žulový a na něm vyryto
jediné slovo:Kościuszce. A to slovo rozbouřilo ňadro mé, nebo v ně
vtělila se láska a úcta celého národa polského. Kościuszce! jak prostě, jak důvěrně to zní
a předce to znamená sílu, kterou zachváceny boří se trůny.Přistoupil jsem ke kameni posvátnému a položiv naň hlavu, dumal o zašlých dnech slavného
bohatýra.Jak byl nešťasten! vzpomínky ševelily. Všechna ta drahá krev, kterou za vlast ronil u
Ściekotin a Ravky, marně byla prolita. Po Raclavicích, Zielenici a Duběnce přišly
Maciejovice, kde shaslo slunce polské slávy… Kościuszko miloval ženu — ta se mu vysmála;
miloval zubožený lid — ten mu zabil otce: zbožňoval svobodu — a té pozbyl se svým národem.
Vše, co podnikl, konal pevně, s energií, a vše marně zašlo. A Kościuszko neklesl. Do
posledního života dechu měl na paměti národ, jeho blaho a prospěchy. Všemi oklamán, sám
neklamal nikoho nikdy…„Byl to muž!“ vážně ozval se za mnou nevýslovně vábný hlas.Vzchopil jsem se. Spatřil jsem dámu v černém oděvu. Byla vysoká, štíhlá a hlavu měla
lehce skloněnou k plným ňadrům. Úbělové, nevysoké čelo lemovaly pletence kaštanových vlasů.
Líce její byla svěží jako prvý červánek ranní, a ústa rděla se koraly.Pohledli jsme na sebe. Já překvapeně, ona jasně, přátelsky. Ve tmavém oku jejím zračila
se odvaha, dívčí něžnost, intelligence. Byla vábiva jako rusalka a vyvýšena, čistá jako
dcera Prandotova, světice Bronislava.Kolem balvanu bujel červený a bílý sléz. Neznámá se sklonila a utrhši po kvítku, podala
mi květy se slovy: „Za lásku ke Kościuszkovi!“ Než jsem se vzpamatoval, zmizela na točité
cestě, jež se hadovitě s mohyly vine.Chtěl jsem kvapiti za dámou, ale chladný rozum ptal se po důvodech. Mrzel jsem se sám na
sebe, a zase divný paprsek radosti zajiskřil v srdci mém. Zůstal jsem — opět sám.Zrak můj bloudil po Krakově, jehož četné věže a chrámy prostíraly se u nohou mých, po
Visle, jež vinula se krajem jako stříbrná stuha, a povznesl se přes bílé dvojvěží kláštera
Bělanského k modrošedým Beskydám. Pak zaletl k poledni, a hle! na nejzazším obzoru příkře,
mocně a divoce, jako bouřenosné černavy vystupovaly turně a štíty tatranské. Srdce se mi
touhou zachvělo, a paže bezděčně se rozpjaly k cíli bludné cesty mé…*Prvá cesta z Krakova do Tater šeří se v duši mé jako krásný sen. Prastará melodie
chorálu chrámového, kterouž lid vroucně velebil Boha svatého, silného a nesmrtelného, dosud
hlaholí v nitro mé z Mogilan. S jasnými zvuky starého zvonu začernalé zvonice mogilánské
zor můj letí v ladné stíny doliny, kdež obzoru kralují bělavé, velkolepé zříceniny
Lanckorony. Od osamělé chatky lesní na hřbetě Luboně Malého pozdravuji Vysoké Tatry, jež
zjevují se tu již v rysech určitějších s divokými štíty, prostopadlými turněmi, tmavými
propastmi a bílými sněhy. A z Poronina smuší se nebetyčný strážce zakopanský, Giewont.
Nelze zapomenouti toho velikána s dvěma pyramidálními vrcholy, mezi nimiž děsná propast
zeje. Dále v hasnoucím slunci rudnou Červené vrchy a řeřaví lysá temena věžitých štítův. Ze
šumu černých lesů časem vynoří se bílý obláček mlhy, jako tichá myšlenka. Zabloudilý oblak
spočine na štítu pustém. Klenba vzduchu jako křišťál průhledného, dýšícího vůní lesů
jehličnatých, zdá se býti výše závratné. Nové, světější myšlenky derou se v ňadru ku
světlu…Třetí den klonil se k západu, když dorazil jsem do Zakopaného, dlouhé to vesnice na
úbočí tatranském. V úpravné a rozsáhlé kanceláři „Towarzystwa Tatrzańskiego“ vykázán mi
útulný byt proti dřevěnému kostelíku zakopanskému.[1]Vešel jsem do kostelíka. Vesnické kostelíky haličské činí na poutníka pochmurný dojem.
Stěny prkenné, s množstvím nepochopitelných výklenků, zčernaly dlouhým věkem. Okny nízkými
a uzounkými kmitá světlo v paprscích nejasných, jako by zlomených. Staré, pestrými barvami
provedené obrazy v zaprášených černých rámech vzbuzují hrůzu. Kouty vyplněny jsou řebříky,
šedě natřenými starými vybledlými lavicemi, kříži, korouhvemi ošumělými a mnohde i prkny z
rakví. Na kůru v černo až po střechu trčí starobylé varhany, jimž nizounký rovný strop
chrámový nestačil.V kostele zachytil mne zakopanský organista, v zimě též učitel, a rozplývaje se chválou
o zdejších varhanách (na nichž hrával — mimochodem řečeno — polky), donutil mne přímo,
abych sedl a hrál. Zahrál jsem jednu z 48 velebných fug Bachových na bídném a nedostatečném
tom nástroji tak mizerně, že jsem se sám styděl za sebe. Ale organistovi ku chvále ústa
nestačila. Při odchodu k opravdové žalosti své poznal jsem, že nešťastná má produkce měla
posluchače: dvě dámy opustily před námi kostelík. Kdo byly a co si o mé hře asi myslily?*Za jasného rána bral jsem se lučinami a lesy jehličnatými do údolí Kośčeliského, jemuž
soulad bohatých, útvarů horských a snadná přístupnost navždy přízeň cestovatelů pojistily.
Malý juhas, kráčející na halu pod Červenými vrchy, přidružil se ke mně a poučoval mne.Bystřina, jejíž prudké, čisté proudy valí se luhem zeleným, slově Tichou vodou (Cicha
woda) a po spojení s Bystrou Zakopankou; teprve po sloučení s Poroňcem jméno mění v Dunajec
Bílý. U doliny Bílého potoka ukazoval mi juhas množství vybělených kostí. Kosti prý to
Tatarů, kdys od horalů poražených. Doprovodiv mě až k bystřině, proudící z údolí
Kośčeliského, kdež mi proti domku lesního ukázal skálu numulithovou (jarcovou), vrátil se.
Byl to Černý Dunajec, po jehož břehu spěchal jsem nyní v údolí, skalními stráněmi ověnčené.Kamenná, obrovská brána súžuje vchod do údolí. Kolmá, asi 20mvysoká skála strmí nad bystřinou, nechávajíc místa jen úzké cestě.[2]Přiblíživ se ku bráně, spatřil jsem rozkošný zjev.Dvě dámy stály u rozvodněného potoka, kterýž přeléval se přes cestu tehdy neupravenou,
do údolí vedoucí. Jedna z nich byla vysoká, ztepilá, druhá menší, prostřední postavy. Obě
oděny byly vkusným, po způsobě kroje horalek upraveným šatem. Obličeje zastiňovaly široké
žluté slaměné klobouky s vlajícími stužkami.Dámy hlasitě rozmlouvaly, kudy by možno bylo dostati se do údolí. Menší dáma pronikavým
diskantem ustavičně naříkala, směšně rukama lomila, kdežto druhá rozkošnými hlubokými
trilky vysmívala se jí a společné nehodě. Posléz usedla, rychle vyzula se ze střevíčkův i
punčošek a opatrně brodíc se na druhý břeh, ohlížela se po očku na ohromenou družku, již
posměšně k následování vybízela. Uprostřed však byla voda hlubší, než se spanilá hlavička
nadála. Již již máčel se lem nedlouhé sukénky, ale dáma sukénku hbitě nazvedla, mihly se
bělounké nožky a ona radostně na druhém břehu zahopkovala. Posuňky, plnými něžné půvabnosti
a jemného dívčího humoru smála se zoufající společnici. Potom z lehka usedla a klidně se
obouvala.Vystoupil jsem ze zákřoví, přiblížil se a pozdravil. Dáma uleknutím vykřikla a zapomněla
odpověděti. Když však pohleděl jsem na druhou dámu já, zarazil jsem se.Byla to neznámá z mohyly Kościuszkovy.Zprvu se zalekla, vzpamatovala se však hned a pozdravila mne úsměšným, graciósním klonem
hlavy.Počal jsem bez dovolení sbírati a klásti do vody větší kameny, přes něž jsem s dovolením
převedl menší dámu ovšem za smrtelné úzkosti její, pronikavých výkřikův a hlučného smíchu
sličné neznámé.Nehoda nás sblížila.„Pán je Čech?“ tázala se hrdě a blahosklonně menší dáma, když už byla na suchu. Dříve
než jsem přisvědčiti mohl, pravila mladší dáma:„Přítel Kościuszkův a — nemýlím-li se — ctitel Šebestiana Bacha.“„Tedy i přítel náš!“ nedala mi domluviti malá dáma, jež se, nevím jakým omylem, zvala
Anastazií (mlčelivá). „Bach, ó božský Bach!“ horovala již ne tak hrdě a skoro důvěrně.
„Víte-li, drahý pane, že umím jeho ,Wohltemperirtes Clavier‘ z paměti? Věříte-li, že jsem
studovala klassickou jeho ,Kunst der Fuge‘? Bach je náš, náš ,polský dvorní skladatel‘.
Uvěříte-li mi, že včera večer slyšela jsem v zakopanském kostelíku jeho nejkrásnější fugu.
Chtěla jsem běžeti na kůr, ale Božena u samých dveří mne obrátila a z kostela vyvedla.
Venku pak dítě to usedavě plakalo. Ó, co bych za to dala, kdybych věděla, kdo byl ten
vyvolenec nesmrtelného komponisty!“„Jde s námi, teto!“ pravila Božena se smíchem.Ledy byly prolomeny. Když pak po vybraných, uctivých projevech obdivu nad vědomostmi a
dovednostmi tak vzácnými sklonil jsem se prosbou nesmělou před Anastazií, bych dnešního dne
doprovoditi jich směl, byla Anastazie setkání našemu a mé nabídce velmi povděčna. Dověděl
jsem se, že dámy chtějí dojíti až na halu Pyšnou pod Bystrou. Mým úmyslem bylo, Bystré
dostoupiti.[1]Dnes má „Towarzystwo Tatrzańskie“ krásný, veliký dům v samém středu vsi.[2]Ve skalném levém břehu upevněna zde dnes tabulka s nápisem: „Kazimierzowi
Kantakovi, dzielnemu obrońcy praw narodu polskiego, wielce zasłuźonemu swemu
członkowi wdzięczne Towarzystwo Tatrzańskie tablicę tę poloźyło w roku 1887.“ | Droz_Tatry.html.txt |
Ohlas o Slovenských národných novinách a Orlovi tatránskom[1]Pokloňte sa Tatry, Pánovi svojmu[2]a vyjasnite sa, bo on z výsosti svojej pohľadel na vaše rody, jemu verné,
milostivo! Vyplnená je žiadosť ich vrúcna, obdarené sú tým, za čím dávno horeli: vychodiť
budú noviny aj v ich reči materinskej!Predtým málokto pomyslel na noviny slovenské, tým menej si ich kto zažiadal a nedávno
zahoreli za nimi mnohí hlboko; predtým aj tí, ktorým na srdci ležal národ náš, nespomínali
noviny a nedávno — bola to ich túžba najvrúcnejšia; predtým čo by sa aj hlas bol o novinách
slovenských pustil, bol by predbehol národ náš ako pustinu a nedávno — stá a stá ozvali sa
na hlas tento:[3]čo za zmena v živote našom! Kdekoľvek hlas ten rodom naším bežal, všade ho
prijali ako svoj, zo všetkých strán vystrájali ho ako vlastný a žiadosť po novinách
národných stala sa pospolitou. Predložila sa ona v týchto okolnostiach v hlbokej vrúcnosti
ihneď miestu najvyššiemu, napomáhali a podopierali ju i tam stá a stá[4]a od toho času nebolo ani konca ani kraja dopytovaniam na noviny a novým, keď
čas uchádzal, žiadostiam a prosbám: kde sa vzala v živote našom tá zmena, krajania? Obecný človek[5]stará sa len o dom a rodinu svoju, jeho zaujíma len dedina, okolie, kde žije,
jemu je toto svet celý, čo tam za vidiekom leží,[6]čo sa tam stáva a robí, málo on na to dbá, alebo neprezerajú ta jeho oči, ale
človek vzdelaný stará sa krem svojich najbližších aj o krajinu, vlasť, v ktorej žije, o
národ, ku ktorému patrí, jeho zaujímajú všetky veci a príhody krajiny, vlasti, národa a
krem toho doveduje sa aj on o tom, čo za medzami vlasti[7]sa prihadzuje, čo sa v svete, napospol v ľudstve, stáva, bo vie, že sa to
všetko i jeho týka a naňho, jeho národ a vlasť tiež prv alebo neskôr pôsobiť bude. Národ,
ktorý sa o ďalšie veci krem tých, čo sa pri ňom samom a v jeho okolí stávajú, nestará, je
rovný obecnému človekovi, on tak ako tento nehlási sa ani k vlasti ani k svetu, zato ale
ani od vlasti ani od sveta nemá uznania. Pri tom všetkom ale ešte najhoršie je to, že národ
takýto sám v sebe je rozsypaný, sám o seba, ako národ, sa nestarajúci a je národ takrečeno
len podľa tela a nie podľa ducha, ktorý len na svete živorí a ničím vyšším sa nezaoberá,
práve ale preto napospol, a to slušne potupený. Akože sa ale národ takýto, ktorý o nič
vyššie a väčšie sa nestará, sám o seba starať má? Národ zaleží z jednotlivých ľudí, keď ale
títo o nič väčšie a vyššie nedbajú, akože o národ, ktorý je tiež celok väčší a vyšší,
starosť mať môžu? Takémuto národu stojí napriek národ vyšší, ktorý za roveň vzdelanému
človekovi nielen o každodenné svoje potreby, ale aj o potreby vyššie, duchovné, starosť má,
za pospolité veci vlasti sa zaujíma a úhrnkom na všetko, čokoľvek sa v ľudstve robí, pozor
dáva. Národ takýto predošlému napriek je sám v sebe spojený, má medzi inými národmi svoje
zvláštne miesto a stojí, ako v cudzom svete, tak aj doma, vo vážnosti a keď o tamtom prvom
všetko mlčí, o tomto ide hlas svetom. Dávni predkovia naši verili, že človekovi, keď sa
narodí, vychodí na nebi hviezda a keď umiera, mu zhasína; to tiež môžeme povedať aj o
národoch. Tamtomu prvému nevyšla ešte hviezda, alebo mu už zhasla; národ vyšší liskne sa
nám ako hviezda medzi národmi inými.Každý ľahko rozsúdi, k akým národom patrili sme my až do terajších skoro časov, ale čo
za zmena stáva sa v živote našom, krajania? Vrúcnymi prosbami a spojenými hlasmi vyžiadali
sme si od vlády našej najmilostivejšej noviny v reči materskej — čím sú ale noviny národom?
Novinami berie národ účasť vo veciach pospolitých krajiny, vlasti, nimi sa dozvedá aj o
všetkom tom, čo sa pamätihodného v svete, v ľudstve stáva a tak i vy osvedčili ste sa, že
na pospolitých záležitostiach[8]vlasti našej tiež účasť brať a o všetkom, čo sa ľudstva týka, dozvedieť sa
chcete, ukázali ste teda, že i vy po dlhej nedbanlivosti do vyššieho radu národov zastať si
mienite. Šľachetná je táto vôľa vaša a vláda naša najmilostivejšia uznala ju za dobrú tým,
že žiadosti tejto pospolitej zadosť urobila a nám noviny slovenské milostive povolila.Noviny teda máme, ale koľké sa im do behu stavajú ťažkosti! Prekážky tieto sú rozličné a
sú vonku a v nás samých. Vo vlasti našej, kde v novších časoch potreba opravovania[9]sa pocítila a táto čerstvejšie hýbanie spôsobila, čo do záležitostí pospolitých
stvorili sa hlavne dve strany, jedna, ktorá potrebu opravovania neuznáva a tak pri starom
ostávať, druhá, ktorá všetko od koreňa opravovať a tak všetko staršie s novým pozamieňať
chce. Hlavná povinnosť novín je: záležitosti krajiny pospolité rozkladať, s dobrým svedomím
to alebo iné obecenstvu svojmu porúčať,[10]pričom zdá sa: noviny k jednej alebo k druhej strane nachýliť a podľa zmyslu
jednej strany alebo druhej o záležitostiach pospolitých rozprávať musia. Majúc na mysli, že
staršie, ktoré raz svoju platnosť v živote stratilo a len na ťarchu je ľuďom, žiadnou silou
zatrímať sa nedá,[11]ako zas z druhej strany dobre vediac, že sa len na staršom a doterajšom ďalej
stavať a budovať môže a že aby holota a pustota nepovstala, nijako sa staršie len trhať a
vospust sveta rúcať nesmie, majúc potom na mysli, že život národov prenáhliť sa nedá, ale
keď sa má podariť, miernym krokom len ísť môže a že to, čo je lepšie, ako huba za noc
nevyrastá, vyhneme sa v našich novinách obom krajnostiam a stojac pri dobrom staršom,
budeme s radosťou vítať opravdivé opravy tam, kde ich nevyhnutne treba. Hlavne ale bude nám
záležať na bezpečnosti osoby a majetnosti a tak aj na poriadnom domácom hospodárstve a
prísnom posluhovaní spravodlivosti,[12]na silnej moci vykonávajúcej,[13]k tomuto všetkému potrebnej, na rozkvite dobremajúcnosti[14]v krajine, na zlepšovaní vyučovania ľudu, na jeho zmravňovaní, čím všetkým sa
vlasť silí a rozkvit jej napomáha.Druhá ťažkosť pri novinách našich sú boje doterajšie o reči a národnosť. Spolukrajania
naši Maďari od pár časov ďaleko so svojou rečou a národnosťou pokročili, iné národy v
krajine ďaleko za nimi z tohoto ohľadu ostali. Čo sa ale všade stáva, keď sa národy do
väčšej činnosti, takrečeno do prúdu pustia, že sa o iné, do takej činnosti sa nemajúce,
zavadia a ich do prúdu zachvátiť chcú, stalo sa aj tu. Dobre vidíme, že činnosť za
povýšenie reči a národnosti maďarskej väčšie hýbanie vo vlasti našej spôsobila, uznávame
právo i povinnosť Maďarov ako národa povýšiť a zvelebiť národnosť svoju a tešíme sa z ich
pokroku a rozvíjania sa, ale nádeju máme, keď už národnosť ich na tak vysoký stupeň
vystúpila a zákonmi na budúci čas za prednú vo vlasti našej sa poistila, že reči našej
otcovskej tam, kde ju k čistoľudskému a meštianskemu vzdelávaniu[15]a uspokojeniu sa nevyhnutne potrebujeme, pokoj dajú. Nežiadame práva bez
povinnosti: vernosť našu a poslušnosť vlasti uhorskej videli všetky stoletia, dosvedčujú ju
hlasy predkov z minulosti, ukazujú polia bojov hrozných a túto vernosť skúsia ako predošlé,
tak aj budúce veky. Majúc nádeju, že vlasť naša sa nám za všetko uznalosťou prv alebo
neskôr odslúži a v duchu tom, ktorý vlasti tak svedčí ako láska matke, sa k nám ako aj
predtým mať bude, na kriky jednotlivých proti reči našej otcovskej dbať nebudeme a sa v
novinách našich do boja o národnosti nepustíme,ale starať sa budeme, nakoľko
naše sily postačia, aby národ náš slovenský sa, ako treba a na ten spôsob, ako to zdravý
rozum žiada, vzdelával a tak vždy spôsobnejší sa stával, užívať to, čo čas a vlasť naša
dobrého nám podávajú.Okrem týchto sú aj v nás samých ťažkosti, ktoré našim novinám prekážky do cesty kladú.
Katolíci už oddávna píšu v našom, evanjelici v inom, takrečenom biblickom nárečí:[16]ktorou teda rečou majú byť naše noviny písané? Je toto jedna z najväčších
ťažkostí pri novinách a vyznávame, že nás ona už oddávna trápila. Dlho sme o tomto
premýšľali a všetky sem patriace okolnosti pilne považovali, rady slávnych našich mužov a
dobrých priateľov vypočúvali i do pilného pováženia vzali, až naposledok majúc ohľad na to,
že noviny slovenské písať chceme, ostali sme na tom, písať ich v našom vlastnom nárečí, v
reči našej starootcovskej. Evanjelici sú tiež tak dobre, ako aj bratia naši katolíci,
Slováci, prečo by oni teda sa od vlastného nárečia uťahovali a naň s radosťou pristať
nemali? Takto sa aj tá veľká naša bieda, že kmeň neveľký na dve strany sa čo do reči
rozpadávame a silu ťažkostí si tým sami robíme, keď sa zjednotíme v jednej reči, odstráni a
náš vyšší život, ktorému aj u nás prišiel čas, sa nám dariť bude. Zblíži sa tým strana k
strane a všetci na ten spôsob sa viacej nájdeme, bo je reč naša domáca a národná. Vezmúc
ale našu slovenčinu k písaniu novín, nové sa nám napriek postavili ťažkosti: v ktorom podrečí,[17]keď sa ich u nás viacej nachodí, sa do písania pustiť máme? Túto otázku, ako
každý vidí, sama reč rozsúdiť musela, t. j. keď sa raz ustanovilo písať po slovensky,
musela sa vziať tá slovenčina, ktorá je najčistejšia, najvernejšia, najviac zavarovaná[18]a k písaniu najspôsobnejšia. Naše šťastie, že práve tá slovenčina, ktorá tieto
vlastnosti má, je najrozšírenejšia, bo tak zaraz na počiatku najväčšiu čiastku Slovákov
uspokojiť môcť budeme. Pravda, že všetci Slováci svoju reč za opravdivú slovenčinu držia a
všetci by asnáď žiadali, aby sa po ich hovorení písalo, čo ale, ako každý vidí, byť nemôže
a keď by sa aj robilo, s pravdou by sa nezrovnávalo, my by sme samých seba a svet klamali a
do veľkého bludu by sme upadli. Písať sa teda musí v čistej slovenčine a my sa v nej
zjednotiť máme. Žiadosť tá, ktorá, viem, od dosť mnohých Slovákov sa prednesie, aby každému
z nich čo do reči sa zadosť urobilo, pochádza z toho, že my sme doteraz pospolitému životu
nenavykli a pretože len každý seba vidí a seba pred očami má, že sme národ ešte len
rozsypaný, v ničom neujednostajnený. Pre túto príčinu sme sa posiaľ ani na jednu spisovnú
reč nezmohli, ale sme boli sem i tam, ako v inom tak aj v tomto, rozhádzaní a jeden ta,
druhý inam sa klátil. Jestliže má dačo z nás byť, toto rozdrobenie prestať musí. Život
pospolitý záleží zo zapierania sa jednotlivých ľudí, keď teda k vyššiemu životu sa
vyšvihnúť a naše živorenie opustiť chceme, musíme aj my v živote našom ustupovať a každý
popúšťať sa naučiť. V reči musia popustiť všetci tí, ktorí v dačom odchodnú majú reč od
opravdivej slovenčiny. Ľudia ale, ktorí pri daktorých formách a daktorých slovách, im
nevlastných, zastavovať sa budú, ukážu len svoju veľkú nevedomosť a chatrnosť.Tuto nieto miesta dokazovať, že my v čistej slovenčine píšeme, ale dokážeme to v druhých
spisoch a menovite v našej gramatike reči slovenskej,[19]ktorá onedlho na svetlo vyjde a z ktorej každý čistú reč našu ľahko sa bude
môcť naučiť. Medzitým, kým gramatika nevyjde, prosíme, aby sa nám verilo, že je toto čistá
reč naša. Písaním v našom nárečí staneme sa v našich novinách aj nášmu ľudu omnoho
zrozumiteľnejší, ako keby sme inakšie písali. Pravdaže, i tuto sa nájde, čo docela každý
človek ťažko zrozumie, alebo práve rozumieť nebude, ale to nezáleží len na reči, ale aj na
veci. Keby sme chceli všade a vo všetkom každému, aj najobecnejšiemu človekovi,
zrozumiteľnými byť, máločo viac by sme okrem poľného a domáceho hospodárstva písať mohli,
bo ľud obecný sám málo o dačom druhom myslieva a preto aj vyššie veci, že k nim nie je
pripravený, keď sa predkladajú, nerozumie. Národ, ktorý v náukách (scientia)[20]máločo dosiaľ v svojej reči vyviedol, ktorý pospolitého, vyššieho života nemal,
nemá na predmety (objectum) tieto vyššie ani slov a preto, chtiac sa aj na to raz dať, musí
si alebo tvorením alebo požičiavaním slov pomáhať a to my tiež urobiť musíme. Na naše
šťastie je naša slovenčina veľmi bohatá, ktorej rozličné slová sa aj k vyjadreniu vecí
vyšších dobre spotrebovať dajú, je potom taká, v ktorej sa slová ľahko tvoria a ľahko sú na
pochop, máme tiež už mnoho prichystané, a ľahko nám dobré, zrozumiteľné slová od kmeňovcov požičať.[21]Ostatne sa budeme usilovať byť najzrozumiteľnejší a za zvláštnu povinnosť si
budeme držať i veci vyššie spôsobom na pochop najľahším vykladať. Kde budeme prinútení užiť
slová málo známe alebo celkom neznáme, vysvetlíme ich hneď v zátvorkách (in parenthesi).Reč teda čistá slovenská bude v našich novinách v úžitku a jednej sa držať budeme i v
samých novinách i v Orlovi,[22]medzitým do Orla piesne a spevy i v tom podrečí slovenskom, v ktorom sa doteraz
písalo, kýmkoľvek sa opravdivá reč naša celkom nerozšíri, ako aj v tom, v ktorom evanjelici
dosiaľ písali, od kmeňovcov našich, s ktorými vedno sme túto reč užívali, vďačne prijmeme.I samé písmená (litterae) robia nám ešte pri našich novinách prekážky. Starší ľudia sú u
nás na takrečené švabachské písmená naučení, ktorými naši starší spisovatelia svoje knihy
vydávali, mladší zas radšej latinské písmená vidia, ako sú naše novšie knihy tlačené; tamtí
švabachské, títo latinské si žiadajú. Berúc do ohľadu, že latinské písmená u nás už veľmi v
novších časoch sa rozšírili, že od švabachských neveľmi odchodné sú a kto tieto číta, i
tamtie ľahko prečíta, potom, že sú latinské od švabachských omnoho peknejšie a napospol v
Európe užívané, noviny naše latinskými písmenami vydávať sme ustanovili. Medzitým keby
väčšina drahého nášho budúceho obecenstva (publicum) tamtými písmenami, t. j. švabachskými,
noviny si čítať žiadala, pristaneme aj na to za čas a politickú novín čiastku takými
písmenami tlačiť dáme. V Orlovi sa len latinské zadržia. Z tohoto ale ohľadu prosíme
všetkých tých pánov, ktorým na veci záleží, aby nám čím skôr žiadosti svojich krajov a
okolí oznámili.I tá ešte ťažkosť pri novinách našich nám nastáva, že národ náš so stavom terajším i
dávnym národov a krajín málo je oboznámený a nové a nové príbehy a udalosti v národoch a v
krajinách vždy sú s tým všetkým v tuhom spojení, takže bez dokonalejšej známosti predošlého
a terajšieho stavu krajín a národov príbehy terajšie nedobre sa rozumieť dajú. Považujúc
toto, pred seba sme si vzali články historické o rozličných národoch a najmä európskych,
ktoré terajšie príbehy vysvetľovať a na veci v novinách vyložené vzťahovať sa budú, k
novinám našim pridávať, aby sa tak čitateľom našich novín všetko sprítomnilo a oni všetko
náležite pochopiť mohli.Tieto a iné drobnejšie ťažkosti sme my úhrnkom všetky rozvážili a ich aj nášmu
mnohovážnemu obecenstvu úprimne predkladáme. Čím väčšie sú ony a čím väčšia sila sa z našej
strany k ich premoženiu vyhľadáva, tým viac, ako pevne veríme, budú tiež aj priatelia a
milovníci tohoto nášho národného predsabrania[23]nám v premožení týchto prekážok pomáhať hľadieť a spolu s nami sa usilovať ich
premáhať, pamätajúc na to, že naše noviny sú teraz jeden jediný najpríhodnejší nástroj,
ktorým rodákov a krajanov našich vzdelávať, zo živorenia k vyššiemu životu privádzať a
užitočné i potrebné známosti medzi nimi rozširovať môžeme. Spoliehajúc na túto pomoc,
pristupujeme pri všetkých ťažkostiach k práci našej s dobrou nádejou.Čo do usporiadania nášho časopisu, deliť sa on bude na dve hlavné čiastky, a to na
vlastnéNoviny, čiastku časopisu nášho politickú, aOrla
Tatránskeho, prílohu Novín, čiastku ich hlavne historickú.V samých novinách podávať budeme:1. Namenovania[24]a povýšenia k úradom, ako v občianskej (civilis), tak aj vo vojenskej časti v
krajine našej uhorskej a v zemiach pripojených.[25]2. Články rozvažujúce,[26]keď ich treba bude, politického obsahu, hlavne z národného hospodárstva vzaté a
krajiny našej sa týkajúce.3. Dopisy a chýry domáce zo všetkých krajov vlasti našej uhorskej a zemí pripojených,
najmä z našich strán slovenských, v ktorých rokovania stolíc a slobodných kráľovských miest,[27]ako tiež všetko, čo sa vážnejšieho a pamätihodnejšieho najmä na našich stranách
stane, obecenstvu nášmu v článku pod menom „Denník domáci“ oznamovať budeme. Za týmto
nasledovať budú chýry z iných dedičných zemí rakúskych.[28]4. Chýry z cudzích krajín, najnovší beh vecí a pamätihodné prípadnosti,[29]ktoré sa v nich stali, v článku pod menom „Denník zahraničný“ oznamujúce.5. Drobnejšie noviny, jednotlivé prípadnosti a nové nálezy,[30]na ktoromkoľvek poli oznamujúce a ohlásenia literárne najnovších kníh a diel
slovenských, potom tiež ohlásenia nám od jednotlivých ľudí,[31]v svojich záležitostiach k oznámeniu poslané.Orol Tatránsky bude poučenlivé so zábavnými vecami spojovať a obsahovať bude menovite1. Z pekného umenia:a) Piesne a spevy, skladané od jednotlivcov, a národné.b) Povesti a rozprávky, písané v reči neviazanej, od vzdelancov zložené a od pospolitého
ľudu vypravúvané, národné.2. Z náuk:a) Veci historické vlasti našej, národa nášho slovanského a aj iných národov sa
týkajúce. Sem budú patriť aj tie články, ktoré veci v novinách spomenuté vysvetľovať a
objasňovať budú. V článkoch historických rozprávavať budeme aj o starožitnostiach národov,
najmä vlasti našej a národa nášho slovanského.b) Veci štatistické, terajší stav rozličných národov a krajín, najmä vlasti našej a
národa slovanského vykladajúce. Budú takéto články aj predmety (objectum) v novinách
spomínané vysvetľovať.c) Články s právom rozličných národov a najmä vlasti našej sa zaoberajúce.d) Jazykospyt, najmä reč našu a reči príbuzné indoeurópske rozberajúci.e) Články z prírodných náuk vzaté, prírodu z rozličných strán považujúce, jej tvory a
úkazy vysvetľujúce.3. Kritiku, ktorá na naše najnovšie diela slovenské bystré oko mať a ich posudzovať
bude. Bez kritiky nemôže sa dobre dariť literatúra.4. Obrazy zo života národov a najmä z národa nášho vzaté. Sem bude patriť aj opis
krajov, miest a miestností pamätných, ako tiež aj cestopisy a dopisy z cudziny a hlavne z
našich krajov, pamätnosti a život, najnovšie usilovania iných a hlavne našincov opisujúce.5. Známosti o poľnom a domácom hospodárstve,[32]o jeho zdokonaľovaní a zlepšovaní, najnovšie vynálezy z tohoto ohľadu a s jakým
sa úžitkom potrebujú ohlasujúce.Noviny vychodiť budú každý týždeň dva razy, a to v utorok a piatok, vždy na väčšom
polhárku a na čistotnom, peknom papieri. Orol vyjde každý druhý týždeň raz na celom hárku a
tiež na peknom papieri. Predplatenie na polrok na Noviny s Orlom vedno robí:Na mieste:[33]3 zl. 12 gr.S posielaním domov bez závinky:[34]3 zl. 42 gr.Na pošte so závinkou: 4 zl. 12 gr.Predplatenie sa prijíma na všetkých cis. kr. poštách, pričom sa pp. predplatitelia
srdečne prosia, aby sa každý na najbližšej pošte predplatil a svoje meno s poznamenaním tej
pošty, skadiaľ noviny dostávať chce, zreteľne a jasne vyložil a tak úradu poštovému
odovzdal. Na mieste predplatky skladajú sa v samej novinárni[35]slovenskej.Predplatenie z iných dedičných rakúskych zemí a z cudziny prijíma c. k. vrchná dvorská
poštová novín expedícia vo Viedni, kde sa okrem predplatku aj obyčajný tam plat od štempľu[36]zložiť musí.Poštové úrady ako obyčajne pri zbieraní predplatkov každý jedenásty výtisk novín, keď
predplatky na desať zobrali a vydavateľstvu poslali, dostávajú darom.Pre prekážky, ktoré odstrániť v moci vydavateľstva nestálo, nezačnú tieto noviny s
počiatkom červenca, ale len s počiatkom mesiaca klasňa (augusta) b. r. vychádzať, čísla ale
i z Novín i z Orla, ktoré by na ten čas pripadali, sa vydajú a hneď na počiatku behu novín
s druhými jedno po druhom sa porozposielajú. Že ale čas už i tak je krátky, prosia sa
budúci pp. našich novín čitatelia o skoršie predplatenie, aby sa všetkých žiadostí zadosť
urobilo a nikto bez novín nezostával.Toľká a tak vrúcna bola žiadosť za noviny slovenské, slušne teda zavierať sa môže, že
ich je aj potreba veľká a preto veľkú účastnosť obecenstva[37]v národnom tomto predsabraní očakávame. Z našej strany nič sa nevynechá, čo by
novinám našim k dobrému poslúžilo a ich poučenlivými, zábavnými urobilo;[38]stane sa to iste nech len aj náležité prostriedky mať budeme držať noviny naše
v dobrom stave. A budeme hľadieť ich aj vždy zdokonaľovať, keď nám väčší údel nášho obecenstva[39]to možným urobí. Nikto, kto len celkom nie je k hrude zemskej prirazený, kto
len sám sebe nežije, nemôže byť bez novín; noviny spájajú každého s krajinou, vlasťou
svojou a so svetom: a kto vzdelanejší, kto napospol bystrejší obísť sa môže bez známosti
príbehov najnovších vo vlasti a vo svete? Kto sa zaobíde bez poznania potrieb a pokrokov vo
vlasti? Na všetko naše noviny, čo len bude nášmu obecenstvu vedieť treba, pilný pozor
obrátia; priatelia ľudu slovenského a znatelia potrieb jeho skoro všetci nám pomoc svoju
prisľúbili, takže sa nazdávame, že nič, čo je pre nás potrebného a užitočného, v novinách
nevystane. Dal by boh, aby nám ony dopomohli k tomu, čo žiadame, aby nám dopomohli k vyššej
vzdelanosti, k ujednostajneniu sa a k uznalosti tej, ktorá za týmto nasleduje. Každý je
zakladateľ svojho šťastia, tak aj my, kto ale neobráti naň všetku pilnosť a svedomitosť,
kto sa neusiluje prácou, poriadnosťou, obeťami nadobudnúť si ho, nie je ho hodný a
nepoznal, čo mu aj zakývalo, čas svoj!V Prešporku 1845 dňa 15. lipňa (júna)Ľudovít Štúr, správca a vydavateľ Národných Novín Slovenských[1]Ohlas o Slovenskích Národňích Novinách a Orlovi Tatránskom.Je to vlastne propagačný štvorstránkový leták, ktorým Štúr oznamoval vychádzanie
svojich novín a ich prílohy. Podpísaný je Ľudovítom Štúrom s dátumom v Bratislave 15.
júna (lipňa) 1845.[2]pokloňte sa Tatry, Pánovi svojmu— totiž panovníkovi
(zvorilostná veta)[3]stá a stá ozvali sa na hlas tento— totiž tí, ktorí si
žiadali slovenské noviny. Štúr tu vystihuje skutočnosť.[4]podopierali ju i tam stá a stá— rozumej svojimi podpismi,
priloženými k Štúrovej žiadosti o povolenie novín. Medzi podpisovateľmi bolo i 148
zemanov z Turčianskej.[5]obecný človek— obyčajný, priemerný[6]čo tam za vidiekom leží— za chotárom jeho obce, po ktorý sa
ešte dá dovidieť z dediny[7]za medzami vlasti— za hranicami, v cudzine[8]na pospolitých záležitostiach— verejných veciach[9]potreba opravovania— opráv, reforiem[10]obecenstvu svojmu porúčať— odporúčať[11]žiadnou silou zatrímať sa nedá— udržať[12]prísnom posluhovaní spravodlivosti— jej prisluhovaní[13]na silnej moci vykonávajúcej— výkonnej[14]na rozkvite dobremajúcnosti— blahobytu[15]meštianskemu vzdelávaniu— občianskemu[16]katolíci už oddávna píšu v našom, evanjelici v inom, takrečenom
biblickom nárečí— rozumej v bernoláčtine a bibličtine, starej češtine.
Nárečie je tu spisovná reč.[17]v ktorom podrečí— rozumej nárečí[18]najviac zavarovaná— zachovalá[19]v našej gramatike reči slovenskej— je to Štúrova kniha Nauka
reči slovenskej, vydaná r. 1846[20]v náukách (scientia)— Štúr uvádza na prvom mieste slovenský
odborný výraz a v zátvorkách ho vysvetľuje po latinsky pre tých, ktorí by mu
nerozumeli. Niekde vysvetľuje podobným spôsobom ten istý výraz i vo dvoch rečiach, v
latinčine a nemčine.[21]slová od kmeňovcov požičať— totiž od iných Slovanov,
tvoriacich spolu so Slovákmi a všetkými Slovanmi vôbec „kmene“ toho istého „národa“
(slovanského). Práve preto, že slovanské národy pokladá za kmene (podľa náhľadu aj
Kollárovho), hovoriace „nárečiami“, musí Štúr slovenské nárečia, ako sme videli už
vyššie, označovať za „podrečia“.[22]i v Orlovi— rozumej Orlovi tatránskom, prílohe Slovenských
národných novín[23]nášho národného predsabrania— predsavzatia, úmyslu[24]namenovania— vymenovania[25]a v zemiach pripojených— Chorvátsko-Slavónsku, možno i
Sedmohradsku, ktoré tvorilo vtedy osobitnú korunnú zem, samostatne spravovanú[26]články rozvažujúce— úvahy[27]rokovania stolíc a slobodných kráľovských miest— tvoriacich
vlastné administratívne jednotky a nepodliehajúce stoliciam (župám)[28]z iných dedičných zemí rakúskych— zo všetkých mimouhorských
habsburských krajín[29]pamätihodné prípadnosti— príbehy[30]nové nálezy— vynálezy[31]ohlásenia… od jednotlivých ľudí— súkromné oznámenia,
neskoršie pomenované inzerátmi[32]známosti o poľnom a domácom hospodárstve— čiže o domácnosti
a spôsoboch hospodárenia v nej. (V protive k poľnohospodárstvu, ktoré sa podľa Štúra
oddeľovalo od domácnosti, bolo ho treba celkom samostatne brať.)[33]„Na mieste“sa rozumie v Bratislave samej.[34]bez závinky, so závinkou— bez obalu, s obalom[35]v samej novinárni slovenskej— v redakcii (a súčasne i
administrácii) novín v Bratislave[36]plat od štempľu— (nem.) kolku. Noviny vtedy podliehali
osobitnému novinovému kolku.[37]veľkú účastnosť obecenstva— účasť[38]poučenlivými… urobilo— poučnými[39]väčší údel nášho obecenstva— väčšia jeho účasť | Stur_Politicke-state-a-prejavy.html.txt |
Zpomínky z cesty po Uhřích(„Lumír“ IV, 1, 1854.)Rozloučení s milými přáteli, ať je to již na krátko nebo na dlouho, zanechává v duši
vždy nádech smutku, poněvadž nikdo nemůže s jistotou si říci: „Shledáme se opět!“ —
Odjíždí-li cestující po obyčejné příležitosti, a dokonce-li sám, zbývá mu mnoho času k
smutnému rozjímání o rozlučování, a dokud nezajel za poslední pole, za poslední vrch milé
mu krajiny, dotud se ustavičně v duchu loučí. Ale jede-li po železnici, tu je tolik spěchu
a starostí od domu až ke kase a od kasy až do vozu, že jen letmo se loučí. Myslí si: Až
povyjedem, podívám se ještě jednou, kde jsem rád býval; ale již letí divý kotel, již ho
unáší tak rychle, že mžikem jen ohlídnout se mohl po místech, na něž ho váže zvyk a sladké
zpomínky, neboť v druhém, třetím okamžení již cizí, cizejší obrazy před okem se míhají.
Usedne, rozjímal by, snad i slza v oku se zaleskne; ale tu vidí před sebou takovou směsici
různých tvářností, slyší otázky, odpovědi v tolikeru někdy nářečí, že se mimovolně
pozornost jeho k těm novým předmětům obrací. Nejdřív si prohlídne nejbližší sousedstvo, pak
se rozhlédne dále, a v takovém davu lidstva rozmanitých stavů a zaměstnání najdou se přece,
ne-li více, alespoň dva, kteří se spřátelí. Na cestě spřátelí se člověk rychle a tak
upřímně, důvěrně, jako by jeden s druhým byl vyrostl, a když se cesty jejich dělí, řeknou
si smutně: „Škoda, že se musíme loučit!“ — a dlouho sedí pak ten opuštěný ve voze, a již se
mu ani to cestování nelíbí, ani ti spolucestovatelé, nyní teprv se zdá být samoten, dokud
ho náhoda opět s nějakou milou osobností nesvede.I já, když jsem s přáteli a Prahou se rozloučila, rozhlédla jsem se nejdříve, koho
náhoda se mnou svedla; vůz byl pln lidu všelikých stavů. Naproti mně seděli dva muži, jeden
nejspíš obchodník v obilí, druhý, jak se zdálo, úředník, který navštívil Prahu, aby
všelikou koupi odbyl, jak dosvědčoval, mimo jiné, módní klobouk, tobolka, stinítko a
podobné tretky. Vedle mne seděl vysoký muž, v šedé bundě a letní čapce; když jsem na něho
se podívala, setkala jsem se s příjemnou tváří, rusými vousy zarostlou a modrým okem. „Kam
jedete? Odkud?“ to bývá již tak na cestě obyčejná otázka, jíž se zapřádá další pásmo reči.
Tak i můj soused se mne otázal s názvukem severoněmeckým, jak daleko cestuji. Řekla jsem,
že do Uher, a on mi opět navzájem sdělil, že se vrací z dlouhé cesty, kterou konal po řecké
zemi, k své rodině do Vídně. Tím se stal pro mne hned zajímavější osobou, a měla jsem již
hromadu věcí pohotově, na které bych se ráda byla tázala; ale soused byl velmi laskav, a
jak by četl myšlenky moje, i bez otázek začal vypravovat o svých cestách, a tak zajímavě
povídal, že i protější pánové zanechali hovoru o prodeji pšenice a s podivením poslouchali.
Jedno k druhému přišla řeč i na Čechy, a tu já vypravovala zase jemu; znal naši zem a národ
jen dle historie a poslední čas dle pověsti a dle toho, co o nás kde četl, a proto se na
vše tázal dopodrobna, jmenovitě na poměr Čechů a Němců. S úctou mluvil o našich výtečnících
v literatuře; co se týká divadla, soudil spravedlivě a litoval nás, zmínil se však, že
slyšel velice chválit manžely Kolára a Kolárovou, zvlášť paní co výtečnou umělkyni. Konečně
řekl můj soused tolik: „Já jsem nikdy nesouhlasil s těmi, kteří národní snažení Slovanů za
hračku mají, v spisech a řečích proti nim brojí a jim se i posmívají, avšak dlouho měl jsem
ty snahy za marné namáhání; nevěřil jsem, že by národ český kdy se povznésti mohl k
uvědomění své národnosti. Nyní jsem ale o všem tom lépe zpraven.“ — Z řečí jeho poznala
jsem záhy, že je nějaký umělec; také činil zmínku o známosti s nejvýtečnějšími umělci a
učenci, o vlastním salonu ve Vídni, kde se notabilita umělecká scházívá; ale kdo vlastně
je, nevěděla jsem: až jsme v Brně, kde jsem se půl dne zdržela, jmena navzájem si vyměnili,
teprv poznala jsem ve svém zábavném sousedu pověstného básníka dra. Bedřicha Hebbla.Těch několik hodin v kruhu milých přátel, u veselém rozhovoru uteklo rychle, a ve čtyry
hodiny ráno seděla jsem již zase ve voze, a jako na perutích letěli jsme úrodnými rovinami
Moravy k uherským hranicím, a k polednímu byli jsme v Prešpurku, odkudž se ihned přesedlo
do širokých, dobře zaopatřených vozů uherské dráhy a dále k Pešti se ujíždělo. Z
Gänserndorfu až do Prešpurku záležela moje společnost nejvíce z chudých rodin z Moravy,
které jely do Prešpurku najmout se přes leto do roboty, což každý rok činívají, jeť Uhrům
dělníků třeba a těm zase výživy; byla s nimi špatná rozmluva, neboť mluvili němčinou tak
ukrutnou, že jsem jim stěží dvacáté slovo porozuměla, ač jsem několikero těch různořečí
německých znala. Z Prešpurku bylo mnoho židů uherských a již převládala řeč maďarská. V
Galantě slyšela jsem první cikánskou bandu, ale byli to pouzí hudlaři, jejichž skřípání
jsme napotom na každé štací slyšeli; ale že hráli oblíbený národní pochod, dostali vždy
něco. V Náně, první to štací za Ostřihomem, přisedl houfek študentů, veselých to hochů.
Jeli jsme od Ostřihoma vždy těsně podél Dunaje, a hoši u veselém rozmaru připíjeli
společnosti na parolodi, která jako o závod s námi se hnala až k Vacovu, kde jsme se
oddělili; tam dělí Dunaj ostrov Svatoondřejský, loď musí dělati velkou okliku, a proto jsme
my po železnici mnohem dříve večer do Pešti přijeli než ona. Cesta z Prešpurku do Pešti je
již příliš známa i českému obecenstvu, než aby se o to moje péro pokoušelo ji popisovati; a
kdybych i nejpěkněji vylíčila tu krásnou vyhlídku od Prešpurku na hory, na svěží roviny, na
velebný tok Dunaje, kdybych třebas i nejumělejším štětcem vymalovala rozkošné obrázky,
chrám Ostřihomský na pravém břehu Dunaje, Vyšehrad, celé to pěkné Budínské pohoří, zůstalo
by přece vylíčení mrtvé, daleko za živou krásou; to se musí vidět, a ne jen číst.V prostranném, čistém Pešťském nádraží jsme slezli, a študenti byli již hotovi
zaopatřiti mi příležitost k další cestě, an se tu objeví přítel Bořivoj, který již na mne
čekal se svým kočišem Jánošem, malým zavalitým Rusňákem, který tu stál za ním v chlupaté gubě,[1]péro za kloboukem, a v podivení na ten běh a shon lidu se díval, avšak s větším
ještě podivením na toho raracha, který s námi přilítl a nyní po nádraží se točil, pískal a
chroptěl, jako zběsnilý. — Šli jsme ubytovat se v hostinci, a pak jsme použili krásného
večera k procházce po nábřeží a na most; je to nádherná, krásná stavba, okrasa to Pešti, a
ne nadarmo se jím Maďaři chlubí. Nábřeží je prostranné, velké, a tu jsou největší hostince,
kavárny a pěkné domy; podél břehu stálo několik parolodí a množství lodí se zbožím, loděk
malých a pramic. Lidí krojů rozmanitých se na nich hemžilo, jedni leželi, jiní seděli do
kolečka a „kartovali“,[2]ti zpívali, a tu opět hromádka „fajčila“ a v zamyšlení pohlížela buď do tváři „báči[3]Dunaje“, buď na protější břeh, kde se rozkládá Budín. Po nábřeží se procházeli
měšťané se svými paními a dcerami, by použili večerního chladu, a před kavárnami seděli
mužští, kouřili a hulákali.Ráno šli jsme po městě a do Budína nahoru; všude ještě množství známek bojů. Ve městě je
nejvíce vidět známky kruté střelby podél břehu a nejvíc kulí je vryto na hostincide l’Europena nábřeží; za mostem hned pod hradbami sesuté domy
dílem ještě strhané, dílem opravené již hradby; skoro by člověk ani neuvěřil, že by kdo na
ty příkře jdoucí hradby dostati se mohl, a přece tam byli prý Maďaři jako mravenci vylezli,
zvlášť hned pod hradem, kde generál Hentzi padl. Nyní se ale již všecko o překot spravuje,
cesty a sady se čistí, vysazují, okrašlují, a nezůstane zevnitřní památky, že tu panoval
kdys jiný než přátelský duch. Když se vyjde nahoru ke kostelu, rozprostírá se tu rozkošná
vyhlídka před námi; na pravém břehu Dunaje táhne se k Ostřihomu pěkné Budínské pohoří, v
levo dolů vidí se nádherný královský hrad a pevnost. Na levém břehu rozprostírá se rovina,
a oko přelítnuvši ji a malé ty vysočiny, stane nejzáze na obzoru u modrajících se vrcholů
Mater; na témž břehu hned proti Budínu rozprostírá se rozsáhlé hlavni město Pešť. Město je
pěkné, má rozsáhlé náměstí, široké, čisté ulice, nádherné veřejné budovy, skvostné krámy,
pěkné domy i špatné chatrče a špinavé krčmy, ale pohled naň nemá nic imposantního, a raději
dlí oko na vážném širokém toku Dunaje, na němž je život čilý. Tam se chystá paroloď k
odplutí dolů, tu zas nahoru po Dunaji, tu plují lodě sem i tam s všelikým nákladem, a mezi
nimi se hemží ty lehounké loďky, okrášlené praporečky národními, které slouží k převážení
do blízkého okolí přes vodu, aneb do lázní teplých na pravém břehu, tak zvaných tureckých.
V Budíne všude ticho, všude čisto; tam jsou úřady, tam bydlí úředníků nejvíce, vojsko
všude, a podobá se v tom velmi naší Malé Straně. Na druhé straně města jde se po vrchu,
posázeném dílem vinnou révou, dílem zeleninou a stromy, do předměstí Christianova, které
příjemně rozloženo jest pod vinicemi, mezi samými zahradami, a kde je množství letohrádků.
Povídá se, že se udělá průkop skrze vrch, aby se usnadnila obtížná cesta z Pešti nahoru
přes Budín.Když jsme se vrátili a poobědvali, chtěli jsme odjeti, ale Jánoš nás zrazoval, že bude „zaraz[4]padať“; i poslechli jsme zkušeného a přečkali jsme déšť. Naše ekvipáže patřila
vlastně k zemanským, ačkoli byla velmi nepěkná; vozík nízký, celý dřevěný, beze vší okrasy,
má as tu podobu, jako řeznický vozík v Praze. Některý je po boku vykrojen a má stupátko,
ale je to zřídkakdy, obyčejně se stoupne na kolo anebo se leze od voje; přidělané sedadlo
též není obyčejné, jen se hodí několik otepí slámy, na ni pokrovec, a sedne se, což vlastně
nejpohodlnější. Chce-li se proti dešti aneb slunci ochránit a přikrýt vozík, zastrčí se ze
předu a ze zadu po dvou „palicích“,[5]na ně se připevní rohožka, a je „krytý koč“. Krytý kočár aneb pěknou bryčku
mají jen velmožní pánové a bohatí měšťané pro své paní, ačkoliv se ani velmožná paní
nestydí přijeti do města na žebřinovém voze aneb lecjaké karyci. Sedli jsme, Jánoš urovnal
svou chlupatou gubu švarně přes ramena, vyhoupnul se na přední otep slámy, bič do ruky,
jímž „Mišovi a Panně“, našim malým uherským konikům, pohrozil, jako by chtěl říci: „Tu vám
ho ukazuju, jestli mi uděláte hanbu, zkusíte, co umí“; oba se po očku podívali, a sotva
zaznělo známé jim „eče!“, již letěli, až se jim od nohou jiskřilo. Tu Jánoš najednou v
jedné ulici tak náhle zarazil, až jsme odskočili, a ukázav bičem na velikého na štítu
namalovaného slona, ptal se: „Ký to čert?“, a když mu to Bořivoj řekl, spokojeně ujížděl
dále. Jeli jsme k východu, kde je též pole Rákoš zvané, pověstné proto, že se na něm
uherské sněmy držívaly, na Hatvanskou cestu; jeli jsme hluboko pískem, ale Jánoš sotva
chvilku jel zpovolna, leč co si zapálil dýmku. Jánoš málo mluví, několik slov provázených
posuňkem, který má ostatní dopovědít, je všecko, tak s lidmi, tak s koněm; ale rád spi, rád
pije pálenku a víno, rád „fajčí dohán“[6]a rád „ztuha“[7]jezdí. „Zaklínej ho tím nejsvětějším, on nepojede zvolna, kdyby to šlo přes
propasti,“ hněval se Bořivoj, když vozík přelítl několik velkých kamenů, které přes cestu
ležely; „ten chlap se mne nazlobí.“ — „Proč tedy nevezmeš lepšího?“ — „Poněvadž je poctivý,
hodný čeledín tak řídká věc zde jako bílá vrána; nic si člověk nevymění. A ten alespoň mě
tak tuze nešidí a hledí si koní, ačkoliv jim tím hnáním dost škodí; ale což platno, když je
to již zvyk, a hanba jeti zvolna, musím si to nechat líbit.“Jeli jsme ustavičně písčitou rovinou, a sem tam návrší, porostlé břízou, dubem, někde
osamělý dvorec, tak zvané pusty, tak až do Kerepeše, kde jsme museli zůstat přes noc, neboť
večer jeti lesem dále nebylo bezpečno, ačkoliv se i na nocku Jánoš mrzel, protože prý
zloději tam konicu navštěvují. Museli jsme přijmouti zavděk špatnou večeří a ještě
špatnějším noclehem v špinavé jizbě. V noci začalo cosi za ohromnou pecí šustit, a při
slabém světle z okének viděla jsem vstávati ohromného chlapa. Myslela jsem, že to zloděj
jakýs, že nastane půtka, neboť jsme měli zbraň; ale chlap se několikrát protáhl, až se ruce
stropu dotýkaly, a pak vyšel ven; nejspíš že za pecí opici vyspával. Sotva se rozednilo,
vstali jsme, a poněvadž strach o koně u Jánoše spaní přemohl, bylo možno hned vyjeti; jitro
velmi krásné a cesta vždy příjemnější.V Gödöllő je hezký zámek a rozsáhlý park, ale všecko zanedbáno; patřívalo to knížatům
Gražalkovičům, ale nyní to koupil baron Sina. Dlouho jede se podél ohrady, v níž chovávala
se zvěř. Za ohradou otočili jsme do údolí mezi vršky, porostlé dubem; ticho, které kolem
panovalo, rušeno bylo jen zpěvem ptactva, jakýž ze všech hájů rozmanitými zvuky se ozýval.Za Gödöllő mezi vršky viděli jsme pěkný obrázek, který by snad i malíři se byl hodil.
Byla právě neděle, a v kapličce na vršku mezi dubovím držela se pouť. Kapucín měl kázaní na
dřevěné zvenčí přistavené kazatelně; po vršku dolů stáli a seděli muži, ženy a děti v
pestrém svém kroji, a nedaleko nich se pásli koně a běhala ačata;[8]vozíky stály pod vrškem a polonahá cikánská rodina též nechyběla. Nedaleko pod
kazatelnou stál krámek s pálenkou a houskami a druhý s marcipánem; když jsme jeli, viděli
jsme ještě tu i tam spěchati poutníka na vozíku nebo na koni k osamotnělé kapličce.Do Hatvanu dojeli jsme na oběd; první to městečko maďarské, které jsem viděla, vystavěné
naskrz z blátových cihel. Byla právě pouť, po náměstí procesí, a mnoho okolního lidu tam
shromážděného. Kroj se poněkud lišil od kroje Jánošova. Muži měli naskrz kožichy, ale bílé,
vlnou dovnitř, dole široké a dlouhé až skoro na zem, kdyby spuštěny byly; tak ale měli je
přehrnuté nahoru a poutkami na knoflíky upiaté, jako by kolem vlněný prým byl. Rukávy
neširoké a přes záda dolů kůže, celá jak je z černého beránka — to je zvláštní jakási
okrasa; hlava přijde k týlu, přední nožky leží na ramenou a zadní s chvostem visí dolů.
Košile je velmi krátká a nepřikrývá jen půl plec; rukávy jdou ale až přes prsty a jsou
náramně široké. Gatě jako ženská sukně skoro, každá nohavice má dva lokte šířky, jsou
naskrz z bílého plátna nebo polovičníku, do půl lýtek dlouhé, dole třepení z plátna, vyšitý
červený štráfek, v kyčlích stáhnuté do stužky. Neširoký kožený pás a vesta z červeného neb
tmavého sukna, vyšitá kvítím a všelikými okrasami po celém předním díle, a hustě gombíků;[9]na krku černý hedbávný šátek. Svobodní mají kamizolu krátkou, kterou ale jen
přes pole nosí, též vyšitou, a obyčejně bílou zástěru; boty[10]s tupými ostruhami. Na hlavě měli kalap[11]černý, s velkou střechou, ale tak příkře nahoru zahrnutou; že vyhlíží jako
velikánská neforemná čepice. Vzadu vlají mu (je-li svobodný) konce široké černé stuhy a
nahoře černé, bílé nebo červené péro, aneb páví péra a květiny, a ještě si tam založí dýmku
a „vrecko s dohánem“ v čas potřeby. Někteří měli čepice nízké, na způsob našich beranic z
bílého beránku a po straně s černou a červenou šňůrou, což k bílým kožichům lépe sluší. Při
práci ale, ve všední den, nevezme na sebe nic než gatě, boty a tu kratičkou košili, při
které si musí při práci široké rukávy vykasat až k ramenoum, slovem, je tedy polonahý. V
zimě nosí přiléhající vlněné nohavice.Ženy měly všechny černé plátěné, do malých záhybků složené sukně, též takové zástěry
široké, tmavý soukenný nebo (u žen) kožený živůtek velmi pestře vyšitý, hezky dlouhý a
napřed na přesku nebo gombičky[12]zapiatý. Košile s vyhrnutým okružím a rukávy přes lokte; na krku černý hedbávný
šátek, na hlavě buď jen strakatý šátek, přes veliký hřeben na pokos uvázaný, aneb
přiléhající k hlavě malý zlatý čepec s květovaným hedbávným dýnkem a přiléhajícími na
temeno a na uši krajkami, vzadu z široké stuhy uvázek na dvě oka. Přes to plachetku bílou
neb strakatou, tuze oškrobenou, která se vtáhne přes tvář jako stříška; méně zámožné nosí
ty čepce z bílé látky aneb, jak jsem řekla, jen šátky. Ženy mají přes sebe polodlouhý
soukenný kabát (v zimě kožich) vyšívaný. Děvčata chodí v letě bez kabátu, jen v zimě nosí
kožíšky; vlasy dozadu sčesané a teprv od šíje dolů do jednoho vrkoče spletené a v něm
propletené tři stuhy rozličných barev; při začátku a při konci pletení jsou vždy dvě oka a
dva konce, které vlajou. Vesměs nosí ženské čižmy buď černé, buď červené safiánové s
podkůvkami. Muži nosí vesměs kníry a vlasy krátce přistřižené, jen někteří staří měli
dlouhé vlasy, hřebenem k hlavě přidržené; vlasy má každý tak namaštěné, že mu s nich kape,
a nejen vlas, ale i tělo mají obyčejně slaninou namazané.Když bylo po procesí, rozešli se mladí lidé do krčmy, kde hrálo několik cikánů „čárdáš“,
starší buď do krčem, po domkách, aneb sedli před stavením na ulici na holou zem, nohy
křížem pod sebou, a fajčili. V Hatvaně byla zrovna na rynku krutá bitva, a posud leželo
kolik chatrčí v rumu a na všech skoro byly známky střelby.Po obědě jeli jsme dále s přípřeží, neboť by byli Mišo a Panna v „hlbokém homoku“[13]uvázli, jak Jánoš tvrdil. Měli jsme tedy čtyry koně, vedle sebe spřežené, jak
to způsob v Uhřích, a dva kočí, kteří spolu málo mluvili, ale hodně fajčili a na koně
křičeli. Poněvadž bylo sucho, nebyla cesta ještě tak příliš zlá, jen v tom hlubokém písku
se špatně jelo; ale i tu si pomohli kočišové, zajeli na louku neb pole, kdekoli se jim dalo
nadejeti neb lehčeji použiti příležitosti. Myslila jsem, že nás budou pokutovati lidé,
zhlídnouce nás kaziti i oseté pole, ale Bořivoj mi řekl: „Nemysli, že se tu cení půda jako
u nás, to ještě Maďar nezná; ohledni se po těch náramných kusech ouhorem ležících polí, po
těch holých vršinách, po těch širokých mezech, přenáramně širokých cestách, po těch někdy
desíti i patnácti kolejích po lukách i polích, a seznáš, že není Maďaru o kus země. Kdyby
tu i majetník pole stál, neřekne nám nic, poněvadž on sám jinému tak činí, a ustřihnouti si
kousek cesty považuje za věc zcela přirozenou, a kdyby se tím i jemu škoda stala. Pak je tu
zaryta bázeň před pánem tak tuze, že si netroufá co říci, kdyby mu pán celé pole zničil, a
pan Jánoš myslí, že jsou staré časy, když vozil pana solga-biró[14]a všecko mu bylo dovoleno a každý se mu s cesty uhnouti musel; nechce mu tedy
do hlavy, že si to a ono nesmí dovoliti.“K Gyöngyösi (Dinděši) je krajina pěkná, záběhy pohoří Mater se tu zvyšují; město je jako
každé jiné maďarské, vyjmouc několik čistších zemanských stavení; v okolí Dinděšském rodí
se nejlepší dýně.[15]Ke Kápolně se opět vysočiny kloní níž a níže. Do Kápolny přišli jsme na nocku,
do hostince dost pěkně vystavěného o samotě u samé silnice nad vesnicí. Koně zůstali v
salaši; konice nejsou všude, ba zřídka, obyčejně jen salaše, kolny to zcela neohrazené, kde
koně i vůz stojí pod střechou, by před deštěm se chránili, anebo jen lecjaks z prken sbité,
kde je žlab pro obrok a dvoje vrata. K večeři přinesli nám oblíbený paprikáš, dušené na
slanině beraní maso, kořeněné paprikou; všude v Uhřích přijde na stůl vedle soli i paprika,
neboť si Maďar rád přidává tohoto koření do všech jídel mimo moučné, i do polívky. Kápolna
je od posledních událostí v Uhřích historicky známé místo; pravě v tom hostinci byla krutá
seč mezi císařskými, kteří tam stáli, a Maďary, kteří je tam obklopili, a v té jizbě,
kterou mi sklepník k noclehu vykázal, bylo velké krveprolití.Dívala jsem se právě oknem zamříženým dolů ku Kápolně, an monotónní zpěv maďarských
šuhajců a děvčat ozval se s té strany, několik jich šlo přes luka; pod mým oknem pak
zastavila se karavana slovenských vozků na nocku. Ti v letě nenocují než pod širým nebem.
Mladí hoši skočili s koňů, které ne vedle sebe, jako v Čechách, nýbrž po sobě zapražené
mají, odpřáhli a zavěsili každému vrecko[16]s obrokem na hlavu; hříbata poskakovala ještě kolem matek, a bílí psi rozběhli
se, jestli by kde co uloviti se dalo; ale hned se zase vrátili, nejspíše že je hospodští
špatně uvítali. Hoši rozdělali rychle oheň, staří sundali torby s ramen, vyndali slaninu,
chléb, jeden přinesl víno z hostince, a nyní zasedli okolo ohně, začali opíkat slaninu a
tak večeřeli. Plamen rudě ozařoval jich snědé, černými dlouhými vlasy vroubené tváře, z
nichž nejedna pěkná byla. Bylo po večeři; chlapci koně napojili, přivázali je k vozům,
hříbata ulehla mezi ně, každé k své mámě, gazdové hledali lože, kde který mohl, ten na
voze, onen pod vůz si prostřel „širicu“, ulehli, i psi ulehli, a konečně všecko utichlo;
měsíc svítil na klidnou krajinu a na spící tváře tak jasně a lhostejně, jako před časem na
krvavé bojiště a rozvášněné lidstvo.Ráno, když jsme sedali do vozu, podal mi Jánoš kulku, jižto našel při čištění žlabu.
„Dosť tých tu leží hockdě od veľkej bitky,“ doložil s máchnutím ruky kolem sebe. Jeli jsme
rovinou kukuřicovými poli, lukami až do Mező-Kövešdu. Zastavili jsme ve vyhlášeném hostinci
pana Šmidta, Němce to z Bavor, který nabyv v Uhřích jmění, celé přadeno příbuzných za sebou
přitáhl, takže nyní po celé té cestě z Jágru do Pešti hostinští z jeho rodiny jsou. Je také
vyhlášený fabrikant vína, nikoli aby dělal nějaké bryndy, ale že má náramné sklady vína
ležet, zná jedno s druhým tak výborně míchat, že docílí dáti uherskému vínu příchuť
rýnského, burgundského a j., za které je také prodává, a co nejlepšího, má nejen dobré, ale
i laciné víno. Před hostincem na náměstí stála karavana vozků, kteří ale z hostince jen
víno si nosili, ostatně měli všecko s sebou; pod okny seděli lidé na zemi, prodavačky s
jakýmisi plackami, a cikáni polonazí. Cikáňata chodila sem tam a skuhrala zpěvavým tónem o
almužnu, ale málokdo si jich všimnul; jeden velký cikán se tam také procházel nahý, jak ho
Bůh stvořil; povídali, že je blázen. Kövešd je městečko, má 7000 obyvatelů. Ze školy šel
malý houfek děvčat, i ptala jsem se, jak to, že jen děvčata jdou a tak malý počet, a řeklo
se mi, chlapci že musí byt v létě u koňů na paši[17]a děvčata husy pást, a v letě ze není k učení čas.Z Kövešdu je cesta rozmanitější; rovina poznenáhla přestává, pahrbky se zdvihají, a
okolo Haršáně, poslední to štací před Miškovcem, jede se mezi vrchy, porostlými dubem, po
vysokých stráních, s nichž viděti dolů do svěžích údolin, kde sem tam pasáka vidět a
několik volů; ostatně jak by vymřelo. Když se sjede s poslední návršiny dolů, zůstanou
vrchy v levo a jede se do široké doliny, jejíž plochu protéká Šajó,[18]na jejímž levém břehu leží město Miškovec,[19]jako by opřené o vrch, na němž viděti ve třech řadách bílých domků, vinných to
sklepů. Přes vesnici Čabu a předměstí Mindsent vjeli jsme do města, kde jsem se u jisté
vdovy ubytovala. Stavení velmi čisté mělo podloubí, znamení to, že patří k panským; ale
bylo jen nízké. Ráno, když jsem se probudila, zpívaly již domácí služky na dvoře při práci
své národní zpěvy (jestli právě národní, nevím), které všechny, vyjmouc některé k tanci,
vážné chorální melodie mají, jak jsem dále poznala, a mimo malé varianty jednostejné jsou.
Ty junácké písně poslouchají se tak, jako divoká hra cikánská. — Sotva jsem se oblékla,
vešla Erža,[20]mladá služka domácí paní, vyřizujíc: že mi urozená paní službu vzkazuje, abych
přišla na havránku.[21]Vděčně přijala jsem zdvořilé pozvání a pak šla jsem podívat se po městě.Miškovec má as 25 000 obyvatelů, je rozsáhlé, ale nepořádně stavěné město. Široká hlavní
ulice je spolu i náměstí, a tam jsou i nejspořádanější stavení privátní i veřejná, stoliční
dům, divadlo (ještě nedostavěné), a dlážděné chodníky podél domů, tam jsou také nejlepší sklepy;[22]„sklepník“ zove se kupec. Kdo si všimne trochu těch jmen na štítech, pozná už
dle těch, že tu velmi málo řemeslníků a obchodníků Maďarů; a kdyby si i maďarskou koncovku
zavěsil, přece poznati na první doslech slovanský význam. Němci a židé si namnoze jmena
zmaďařili docela, jestli dříve nějaký význam měla. Hlavní chrám je kalvinský, kromě něho
ještě jeden kalvinský, vystavěný od Čechů a obnovený r. 1666, při němž i c. k. gymnasium;
tři katolické chrámy, při klášteru minoritském katolické gymnasium, jeden luteránský kostel
a jeden nesjednocených Řeků. Roku 1843 byl hrozný požár, kde 1900 domů shořelo, mezi nimi
katolický kostel, stoliční dům a divadlo; roku 1845 ten samý den protrhl se oblak, a
následkem toho potok městem tekoucí tak vystoupil, že půl města zaplavil a třicet domků se
zbořilo (což není divu). Mimo jiné škody nanosila povodeň tolik bahna do ulic a rozmočila
to praleté bláto tak, že nemohli lidé kolik neděl z domů a okolní lid do města, a z
náramného zápachu nemoci mezi lidem povstaly. Je vidět v ulicích postranních i kamenná
stavení a z cihel, čistě vystavěná i uvnitř, ale je jich málo a patří obyčejně možnému
měšťanu aneb zemanu; ty nejšpinavější díry jsou ale v ulicích, kde bydlí židé. Stoliční dům
je jako všude stavěn o jednom poschodí, velký, prostranný; ostatně je domů jednoposchodních
velice málo, obyčejně jsou nízká stavení; ačkoliv se zdá zvenčí, že by tam místa dost bylo,
přece když se dovnitř podívá, není žádného pohodlí, ani souměrnosti, ani vkusu. Stavení
jsou z bláta vystavěna (tak zvaných vepřovic), u pánů šindelem, u sprostých slamou pokryta;
panské obydlí pozná se dle toho, že má ze dvora přede vchodem přístřeší (podloubí) o třech
neb i více sloupích, větší okna, spořádaný dvorek a vrata a více pěstovanou zahrádku.
Sprostší lid má domky malé, okénka v nich o málo větší než dlaň, která za celý rok se
neotevrou, takže člověka puch ztuchliny až zarazí, když do takového stavení vejde. Jak ale
zajde až do odlehlejších ulic, kde jsou „sedliacké chyše“, tam je teprv nepořádek; to jsou
jen baráky splácané z bláta, do nichž světlo boží těmi malilinkými okénky ani zasvíti
nemůže. Podlaha je utlučený mlat, nábytek je sprostě zrobená lavice a stůl, pak do výše
vystlané lože pro ženu a děti, neboť muž nespí v jizbě, obyčejně venku. Několik obrázků na
učazené zdi je jediná okrasa. Kuchyň s otevřeným ohništěm je vždy uprostřed mezi jizbou a
komorou, a tam visí po zdích hliněné nádobí. V jizbě je ohromná pec, dole široká a k horu
užší, též jen z bláta splácaná, obílená, do níž je zvenku topení a v níž se v zimě peče i
vaří. Komín[23]je jen tak ledabylo sbitý ze šindele a doškami při vrchu ovinut; málokde vrata
a plot, a po dvoře a v zahradě takový zvláštní nepořádek, který se jen Maďaru líbit může.
Všecka nečistota z domů stéká buď po stružkách aneb se vynáší na ulici do velkých louží,
jichž bývá v ulicích po dvou i třech; taktéž se všecko smetí shází na ulici a všechny
zdechliny, a nemusí se ani v hlavní ulici tuze ohlížet, leckde leží zdechlý pes, třebas i
beran.Uherské bláto je světoznámé, ale kdo ho neviděl, ten si o něm nemůže udělati ponětí;
uprostřed ulice, kde se jede, zdá se být bezedné jezero blátivé, koně se v tom často po pás
brodí, a po ušlapanějším chodníku vedle stavení jde až nad kotníky; tu se teprv pozná, jak
nevyhnutelně potřebné jsou vysoké čižmy i ženským. Když to ale vyschne, je nesnesitelný
prach a vyschlé bláto tvoří celé pohoří, a ohromné kameny, které sem tam v čas bláta se
naházely, jsou úskalí, jimzto vůz by sice vyhýbat se měl, ale obyčejně se letí přes všecko,
a choulostivý na takovou jízdu má co vzývat Hospodina; jestli se kolo zláme, není tak velká
škoda, proto se přece ta překážka neodklidí. Smutné jest, že se neuznává, že ty louže na
ulici, ta nečistota všude jsou příčinou rozličných tam nemocí; zvlášť když se to paří, z
jara, je tam takového zápachu po ulicích, až hlava bolí; ale ten lid je tomu tak zvyklý, že
si k pohovení nelehne někam na trávu nebo pod přístřeší na čisto, ale na ulici neb silnici,
kde je největší smrad, prach a žár slunce. Co ještě cizince napadne, je množství psů, kteří
nikomu nepatří a o něž se nikdo nestará; živí se tím, co ze smetí vyhrabou, co kde který
uloví v domě, a začež, jestli ho kdo dopadne, schromen bývá, a když je nejhůř, z odpadků
ovoce a zelin. Mnoho tu je běsných psů, ale div, že jich není ještě více.Veliký a prostranný je„buzavášár“, kde se prodává zrno,[24]vlastně jen pšenice,[25](kde se všelijaké obilí prodává, to jegabonavášár,) a u
města „piac“, kde se statok[26]prodává,baromvášáranebmarhavášár.
Veřejných zahrad aneb míst k obveselení se není nikde; nejbližší a nejoblíbenější procházka
Miškovských „burgerů“ je do vinných sklepů. Od severo- k jihozápadní straně zdvihá se nad
samým městem do půlkruhu vrch, na němž v třech postupních přes 2000 městských sklepů, samé
to bílé domečky, v pořádku jeden nedaleko druhého. Stěna každého stupně je travnatá, stromy
posázená, a tudy je pohled na to příjemný a milé tam pobytí; jeť alespoň čistěji, zdravěji
tam nahoře. Odtud je také nejrozkošnější vyhlídka. Jihovýchodně viděti Heďalji, na jehož
nejjižnějším konci, zrovna nad Tokajem, roste ono pověstné ohnivé Tokajské a lahodné
Tarcalské víno; jihozápadně táhne se výběžek Mater, Bikk-heďalja, mezi jehož vrchy jsou
hamry železné, za Dióšďőrem, a teplé prameny, a na skloncích nejnižších všude dobré víno
roste. Na západ i na sever táhnou se výběžky pohoří, na němž ne-li réví, tedy dub roste. Na
jih je ale otevřena nepřehledná rovina, táhnoucí se dolů k Tise; pole a rozsáhlé lučiny
pokrývají celou tu plochu, a uprostřed ní vine se zpovolna Slaná,[27]spojí se u Ónodu s Hernádem a ten nad Tisa-Kesi ústí se v Tisu. Není to vskutku
špatný nápad, seděti za parného dne v chladném takovém předsklepí u stolu, na němž dobré
jídlo, dobré víno, a před sebou míti tak krásnou vyhlídku. Před sklepem je předsklepí, kde
je obyčejně lavice a stůl pro domácího pána, pak kádě a vědra a všeliké potřeby k
vinobraní. Z toho předsklepí jde se do sklepa, který je velmi hluboko do skály tesaný, a
kde víno leží sud vedle sudu ošetřené všemožnou pečlivostí. Každé oddělení má svého
hlídače, kterého si páni platí; také kádě, kde voda stále býti musí, tam jsou, kdyby kdy
oheň vypukl. — Známý pán, který tam s námi byl, ukazoval nám dolů, kde stáli Rusové a kde
Maďaři, když se tam bili, a že tu bitku nazývali koňskou, poněvadž prý náhodou náramně
mnoho koňů padlo a jen něco málo lidu. Stranou města na vysočině stojí pevná šibenice o
třech sloupích, dole podezděná; ta, jak se povídá, v čas povstání málokdy prázdná byla, a
když tam Görgey vtrhl, dal jich prý jeden den pověsit jedenáct, že nebylo již ani místa,
kam. Úřad popravčího prý zastával v Uhřích jindy obyčejně cikán; před mnohým k věšení
oprávněným městem stojí na vršku šibenice.Ač jsou ty sklepy zrovna u města, přece i do těch krajnějších nechce se pánům pěšky, buď
si dá zapřáhnout, buď sedne na koně; je tak pohodlný, že se už čtvrt hodiny daleké cesty
leká, a když přece do blízké vinice se podívá, nazpět stěží nohama vládne; paní už dokonce
nevylezou pěšky z domů. Zpanštilejší, když nejdou doborházu[28]aneb ho nemají, sedí zase nejvíce v kavárně, kde kouří a za půldne třebas jen
sklenici sladké vody vypijou ; aneb se uhostí v cukrárně, kde ovšem za mražené a mlsky více
se utratí.V příbytku u domácí paní ticho jak v kostele; nábytek staromódní, dubový, s rozmanitým
vykládáním a kováním, těch „kastnů“ a „kastničků“, kde jsou na odiv vyloženy všeliké
průmyslné výrobky, panin šperk, vybledlé květiny, stříbrné slánky, elastické podvazky,
modlitební knihy, lahvičky na ocet a olej, polívková mísa z porcelánu, talířky, šálky a
skleničky, nože a vidličky, a mezi tím přepodivných pletek navěšených a postavených, dárky
velkonoční a vánoční, od jmenin a poutí, vajíčka malovaná, křížky slonové a jiné a jiné
věci, na něž poutají milé zpomínky. Všude velmi čisto, a bylo viděti, že každá věc od
dávných let stojí právě tam, kde ji majetnice postavila, že v těch tichých jizbách převratů
žádných se nedělo. Mezi dvěma postelema stálo klekátko s krucifixem a nad ním visel obraz
Ukřižovaného, ozdoben věncem immortelek, a jemu po stranách Venuše a Diana, ovšem nahé,
rytiny to dost pěkné, nejpěknější vlastně z těch mnoho divně malovaných obrázků, co jich
tam viselo; ty již tam dávno visely, a majitelka nebyla milovnice převratů. „Pastorka mi
pošla za muža, děce som němala, a muž mi teraz rok zomrel; samojediná som zostala,“
vzdychla si gazdina, když mě na pohovku zvala. Co tu všecko stálo na tom stolku před námi;
kolikero to talířků, a na každém jiné a jiné věci, tu cukrovinky, tu ovoce rozličné uměle
zavařené! Všecko to bylo pěkné, ty pozlacené koflíčky a skleničky, ty protkávané hedbávím
ubrousky, ale uprostřed toho stál třínohý učazený rendlíček se smetánkou; ten rendlíček
viděla jsem ale později v každé společnosti, když se káva pila, což ostatně celku neškodí.
— Kávy se nepije víc než jeden koflík, také není způsob více jí vařit; též není obyčej, aby
dámy v společnosti více než malinkou skleninku vína požily, spíše se dá dobrá rosolka; za
to ale se jí mnoho zavařeného ovoce, což je velmi lahodné, zvlášť v letě. Maďarky jsou v
zaváření ovoce zběhlé, bezpochyby že byly jich mistryně sousední Polky, a toť jediné
odvětví hospodářství, jemuž se rády věnují a v němž slávu hledají, a jestli nemá asi sto
láhvic zavařeného, věru nesmí se chlubiti, že je řádná hospodyně. Ale dobré jsou ty jahody,
maliny, meruňky, broskve; když je na stůl přinese, celý pokoj libou jich vůní zapáchne, a
gazdina kyne hrdostí, neboť není tak lehko zachovati jim i barvu, tvrdost a vůni! Též
dobré, musí se říci, jsou vlaské ořechy v medu nakládané, špikované hřebíčkem, a slouží co
lík i pro žaludek; a neméně chutné jsou kdoule ve víně a cukru a kdoulové koláčky a víc
podobných pamlsků, o kterých mnohý cukrář ani neslyšel. — S velikou ochotností mě domácí
paní poučovala o všem, co mi neznámo bylo, a ukázala mi špižírnu, v níž bylo množství
sušeného ovoce, zelin a koření, mně nepovědomého, z něhož dělají omáčky, dosytky a jinak a
jinak ho upotřebují, co by u nás za hatlaninu se považovalo, co mi ale paní velmi
schvalovala.Po kolik dní nabízel Jánoš zajeti do Topolčan, to prý je „barz šumná kúpeľ“; byla jsem
tedy zvědava, jakou to krásotu uvidím. Vyjmem-li špatnou cestu a prach, byla jízda velmi
příjemná. Zelené vinice na jedné straně, okolo nich ploty z modré střemchy, z planých růží
v plném květu, mezi nízkými keři vinná réva, kvetoucí stromy ovocné, z nichž zvlášť pěkně
vyhlíží růžově kvetoucí baraska,[29]s druhé strany kvítím poseté lučiny, dále vrchy porostlé dubem a rozmanitým
stromovím, modrá čistá obloha nad námi a kolem nás celé chóry zpěvavého ptactva. Topolčany
leží v rozmilém závrší, a byť tam našel i nepohodlí a nepořádek jako jinde, přece to
zůstane „šumná kúpeľ“. Všecky ty praménky, které silným hrkem ze země vrou, jsou pod
klenutím ve dvou prostranných zrcadlech, v nichž je lázeň obecná, jedna za dva, druhá za
čtyry groše; kolem dokola jde zídka, na niž se položí rohožka, aby se mohli hosté na suchu
odstrojit a ustrojit, neboť jinde není kde a od výparu z vody teče po zdích. Když se vleze
do vody, zdá se být velmi teplá, nemá ale výše 32 stupňů a je v ní velmi příjemně se
koupat; barva její je trochu bělavá, ale tělo vyhlíží v ní zelenavě. Kromě těch dvou
obecných zrcadel jsou i čtyry komůrky, kde se může ve vanách koupati; od lázní odtéká voda
potokem mezi lukami do Slané. Vedle komůrek bydlí žid, arendár[30]lázní, u něhož v dosti špatné hostinské jizbě dostane se kyselé víno a třebas i
něco k jídlu. Před stavením je dřevěný altánek krytý a salaš pro koně, poněvadž tam někdy i
více hostů z města je v kúpeli; ale celá ta stavba je v takovém zpustlém stavu, že by se
zastesknouti muselo býti dlouho v takových lázních, koho by nepotěšila ta pěkná příroda.
Topolčany patří biskupu Ungvárskému; dle rozsázení stromů a zarostlých procházek zdá se, že
tam býval sad k obveselení a že bývalo tam kdys lepšího dohledu. Topolčany leží od města
více na jih, Dióšďőr, druhé lázně, více na západ, hodinu cesty vzdálené; cesta do těchto
není příjemná, jedeť se po kostrbaté silnici ustavičně v slunci až tam.Hned u vesnice Dióšďőru, která leží na začátku těsného údolí, stojí trochu zvýší
zříceniny hradu Dióšďőrského, sídlo prý to kdys uherských králův; je do čtverhranu stavěn,
v každém úhlu kulatá věž, což ovšem již jen z polovice patrně viděti. Pod hradem jsou lázně
zrovna u paty vrchu, z něhož sem tam bílá skaliska vyčnívají; stavení je ještě zpustlejší
než Topolčanské; nájemník není žid, ale lépe to u něho nevyhlíží. Voda je skoro ta sama co
v Topolčanech, jenže o něco méně teplá; jeden pramen ale, opodál druhých prýštící, též
vlažný, má tu vlastnost, že v zimě zachází a teprv před sv. Jiřím nebo po něm opět
vypryšťuje. Lid prorokuje z něho úrodu; jestli totiž před Jiřím se ukáže, je úrodný, jestli
ale po něm, neúrodný rok. Ani u zřídla vlažná ta voda není nepříjemná, ale as dvě stě kroků
dále, kde ji lid z potoka pije, je studená, dobrá a vytráví žaludek. Vesnice je velmi
nepěkná; nedaleko za ní ale je čistý, velmi příjemně položený dům pana nadlovčího Duška,
syna to českých rodičů. Dále se údolí víc a víc úží, a v té dolině u potoka je za sebou
několik hamrů železných a hospoda, kamž si honorace městská ráda vyjíždí; též tam v lese
slaví tak nazvané majales, májovky vlastně; ale i tu mimo májovky každou vycházku, kde je
větší společnost a při níž je i jídlo i pití, nazývají majales, ať už je v máji nebo v
září. Když jsme jeli nazpět, páslo se několik volů a koňů i s vozem na zeleném osení, a
jiní, kteří ještě na silnici čuměli, mířili též tam; což měli stát o hladu, když si gazdové
v krčmě popíjeli? — šli si také na hody, a kdož ví, jak dlouho se tam pásli, jestli zpitý
gazda do příkopu ulehl! Maďar kleje Slováka, Rusňáka, že jsou pijani; ať nekleje, když mu
nedává příklad střídmosti sám na sobě.Vyjeli jsme také do Edeléně. Jánoš byl veselý, on je vždy veselý, když někam jede,
dokonce, když ví napřed, že se bude mít dobře. Jednu štací za Miškovcem je městys Sv. Petr,
kde se jede přes Slanou; ostatně je městys ten jen tím znamenitý, že tam jsou ti
nejodvážlivější zloději koňů. „Keď chce taký hundsvút, ukradně koňa, keby na ňom člověk
seděl!“ vykládal mi Jánoš, a popohnal Mišu, aby přišli z nebezpečného pro ně povětří. Za
mostem je usazená kolonie cikánů, kteří mají chyše vystavěné jako ostatní sedláci a
hospodářství si hledí; muži nosí místo klobúků černé čepice rovné, ženy hnědé sukně a šátky
červené na hlavách, čímž se poněkud liší, ačkoliv i ráz tváří je docela rozdílný od
ostatních. Jsou mezi nimi muži i ženy vskutku krásné, štíhlého zrostu, podlouhlých tváři,
pěkného foremného nosu, velkých, jak uhel černých očí a vlasů, červených rtů a krásných,
jak porcelán lesknoucích se zubů; pleť jejich je velmi hnědá, ale jako aksamit, a k obdivu
je u mladých děvčat krásná šíje, ňádra a rámě. Avšak krása jejich brzy pomíjí a stáří činí
je ošklivými, ba až někdy hnusnými. — Když se cikán civilisuje, bývá přičinlivý, spořádaný
a rád se pěkně strojí; ženy jsou pak čistotné a též rády nápadného cos nosí; děti svoje
mají velmi rády. Největší část usazených cikánů, zvlášť v městech, jsou hudebníci, jiných
hudebníků tu ani nemají a nechtí.Nedaleko Edeléně pozororovala jsem po jedné pastvině samé pahrbky, a na otázku dověděla
jsem se, že jsou to obydlí těch neusazených cikánů. Jsou to díry do země a slámou vystlané
lože vzadu, zpředu místo na oheň, nad nímž ten pahrbek slouží co komín; dva „hrnčoky“ nebo
kotlík na jídlo je všecko, co tam mají; dvéře z proutí spletené neb ze dříví sbité vedou do
obydlí těch podivných lidí, kteří raději v hadrách chodí a bídně žijou, než by se prací
mořili a svobodného živobytí odřekli. — Když nastane velká zima, zalezou do prázných pajet
(kde seno uschované bývá), do stohů, kamkoliv, a tak nějak se předrží až do teplejších dnů;
jakmile svaté slunce jim rozehřívá klín země k novému životu, pak jim všude špatno; na
louce, poli, v lese poduška jim vždy hotova, a pokrovec modré nebe nad nimi. V Uhřích uživí
se cikán dobře, a není-li spokojen s tím, co dostane, tedy si ukradne, v kterémžto řemesle
není zběhlejšího nad něho; kdyby chtěl dělat, byl by cikán k řemeslům velmi důvtipný.Edeléň patří princovi Koburgovi-Kohárymu, a je to pěkné panství. V Edeléni dal vystavět
princ fabriku na cukr, velké stavení, pořádně zřízené, a do ní povolal úředníky z Čech a
Moravy, a dělnictvo pozůstává skoro ze samých Čechů. Musel si vystavěti ale dříve silnici
do hor, chtěl-li mít laciný dovoz uhlí. Mimo fabriku je tam krásný zámek a při něm park,
vesnice je ale nepořádná jako každá jiná a uprostřed ní široká blátnice. — Pan direktor K-r
přijal krajanku s velkým potěšením, a v kruhu jeho milé rodiny ušel nám den jako hodina.S večerem rozloučili jsme se s přívětivými hostiteli a s krajany; Jánoš byl nad obyčej
hovorný, Mišo a Panna museli poslouchat dlouhé napomínání stranu panského se držení a kroku
a i na nás se chvílemi s nějakým podotknutím obrátil. U šibenice ku př. začal: „Eh! ako je
to na světě, tu ľudí vešajú, a“ — nedokončil, neboť koně zapomenouce jeho napomenutí,
ustáli v cvalu, sestrkovali si hlavy, jako by něco si šeptali, načež musel je pokárat.Každou středu je trh, a v Miškovci jsou trhy velmi silné, zvlášť na obilí; už před tím
dnem večer scházejí se lidé vzdálenější, kupci i prodavači, a druhý den je dopoledne na
ulicích plno a v krčmách do pozdní noci hluk a křik. — Nejenom to je k dostání, co k
potravě slouží, jsou tu i boudy s šatstvem, střižním zbožím, nádobím z hlíny i dřeva i ze
železa, klobouky, čižmy, zkrátka všecko tu na týdním trhu se dostane, což obyčejně u nás
jen o výročním trhu řemeslníci vykládají. — V hlavní ulici stojí prodavačky s drůbeží, s
máslem v hrncích, sýrem, s chlebem, s moukou v putnách, s krupicí, kašú žltú a kukuričnú,[31]s paprikou, jež všecko v dřevěných kbelíkách mají; krámy se slaninú[32]a „mastí“,[33]se sapúnem[34]černým i Debrecínským pěkným; zeleninu mají na „košiarách“ vyloženou. Tu opět v
korytech ryby ze Slané, která je velmi rybná, a zase krámek s šajó,[35]okolo něhož mnoho sprostého lidu stojí a jí. Vodní ořech roste zhusta v
bahništích okolo Slané a Tisy a slouží chudému lidu tak za potravu, jako brambory. Vaří ho,
ale dlouho, neboť má velmi tvrdou šlupku, a uvařený rozkrájejí, k čemuž upotřebují
krájecího stroje, jako na krájení tabáku; pak posolený se jí. Také péci v horkém popeli se
může; chutná jako brambor, jenže je více nasládlý; povídají lidé ale, že může snadno
zimnici dostat, kdo by se ho najedl. — Prodavačka má krájecí strojek před sebou na stolku,
a kdo si uvařené už ořechy od ní koupí, tomu je hned rozkrájí; za „strieborný grajciar“
dostane jich 30 i 40. — Tak je krám za krámkem podél celé ulice, a mezi nimi hemží se lid
všelikého kroje a řeči, vozy s voly, koně s kočem, oslíci; jeden druhému šlape na paty,
vadí se, klejí, ale žádný se nevyhne.A což teprv hlučný bývá „jarmok“! Již před tím dnem k večeru sjíždějí se k městu se
všech stran nepřetržitým pasem vozy s všelikým nářadím, na nichž sedí třebas pět a šest
osob; osm koňů neb čtyři voli připřaženi jsou, hříbata a psi vedle běží, a to letí s
takovou rychlostí, že se prach jako hustá mhla[36]nad nimi zdvihá a daleko dráhu poznamenává, kudy jeli. Ve městě zajedou zrovna
do ulic, kam patří; vozy postaví do řady, koně a voli se odpřáhnou, uvážou k vozům, kde po
celý trh zůstanou, ve dne v noci. Někteří si koupí chléb a něco k tomu, jiní udělají
ohníček a pekou slaninu, jiní zase natáhnou se do prachu vedle vozu nebo pod něj a tak si
čas krátí do spánku. Ti, co se statkom[37]přišli, zůstanou nedaleko dobytčího trhu. Hospody jsou plny, ulice plny, a
přípravy se dějí k stavění budek, které ostatně rychle se vystaví, neboť z většího dílu na
čtyrech rázsochách natažené plátno boudu činí.Ráno největší hřmot je na dobytčím trhu, který je pln dobytka hovězího, opodál koňského,
ještě dál skotu a vepřového; kdo by se chtěl pustit do té tlačenice dobytka a hulákajících
kupců a prodavačů kteří se snaží ošidit jeden druhého, ten by musel mít tužší údy než já, k
tomu řádné boty, aby to prostranné hnojiště přebředl. Po stranách jsou krámky s vínem a
pálenkou, a na ohních tam pekou na pekáčích vepřové maso, hovězí pečínky, slaninu,
jaternice a vaří polívky; kuchařka a lavice, kde to vykládá, nevyhlíží chutně, ale sedlákům
to nevadí. Též velký shon je na „buzavášáru“, kde to trochu čistěji vyhlíží.V jedné ulici nevidíš nic jiného nez desky,[38]šindele, latě, obruče, kádě, ročky,[39]okovy,[40]škopky, koryta[41]na praní, rámce do oken, dvéře, zkrátka, co v hospodářství potřeba od dřeva, to
tam uz hotové na prodej vystaveno. Nahoře na voze sedí tatík, dole stojí synové neb
sluhové, a když kupec přijde, musí, jestli mu to podat nemohou, na vuz lézti a prohlížet si
to, a musí se proplítat od vozu k vozu mezi koňmi a voly, kteří mezi nimi stojí.Opodál stojí truhláři, kteří postele, stoly, skříně, stolice, truhly — hnědé, červené, s
barevnými květinami — a podobný nábytek vyložený mají. V jiné opět ulici je hrnčířské
nádobí vedle vozu vyloženo — těch rozmanitých „hrnčoků“, „rajnic“, misek, žbánků a co
všecko gazdina potřebuje; tam se ovšem nejvíce ženy tlačí. V třetí ulici uvidíš dvěma řady
čižmáře, kteří své zboží po párku přes bidla převěšené mají; „šustrové“,[42]kteří šijou panský obuv, mají ho na rohatinách. — Za nimi jsou „kalapošiari“,[43]kteří svým dílem oko mladíků vábí; v čtvrté opět ulici kotlářové, košárníci, rešetáři,[44]nožíři, kteří kosy, nože, zámky, sekery a podobné hrubě urobené věci mají. Pak
přijdou provazníci a opět v jiné ulici pláteníci, Slováci; ti mají boudy u svých vozů a
koně při nich, a kteří nemají vozů, ti si položí na dva a dva koly prkno a zboží na ně
vyloží.V hlavní ulici jsou boudy, kde mají střižní zboží, hotové šatstvo čepčárky, čipkárky;[45]žid má vyložený krámek s falešným zlatem, okolo něhož se mladý lid tlačí, tu
opět vlajou s krámku barevné stuhy,[46]tu má šátky na zemi vyložené, tu opět obdivujou krám kočujícího kupce, tu
prohlížejí se vyšívané „širice a guby“, tam opět stojí chudina okolo krámu, na němž viděti
obnošené šatstvo, vojenské staré uniformy bez prýmů i s prýmy, šaty paninské, fraky a
kaputy, zimní, letní kalapy mužské, i ženské klobouky vybledlých barev a prastarých vzorů;
historii mód půl století mohl by číst s té rohatiny. Tu sedí zahradnice s čerstvými
květinami v okruhlíkách, tu řadem krámy medovnikářů,[47]tu se smaženými rybičkami, pogáčkami[48]a rohlíky; tu plechár, tu cínar a Bůh ví čeho ještě všeho tam je. A mezi tím je
lidstva jako vln, selští, panští, cikáni, spřežení koňů, volů a oslů, všecko to plyne
pospolu jednou řekou. Jakých to rozmanitých krojů! Tu dáma ve francouzském kroji, šat jen
šustí, péro vlaje na klobouku; za ní polonahá cikánka, dítě nese na zádech jako kotě, a na
kostrbaté hlavě má také klobouk s kytkou, ale nikdo by nedovedl říci, jaký to byl kdy vzor,
jaké barvy; vedle ní běží chlapec, který nemá na těle nic jiného než fráček, skuhravým
hlasem prosí o almužnu, a děti přizvukují jednostejným kuňkáním. Za nimi žene se široce
gazdina v dlouhém šatu, kabátku a v batistovém kulatém čepci, velký šátek přes sebe; vedle
ní dívka slušně ustrojená, s učesanými vlasy, bez klobouku; tu „sedliačka“ v šátku neb
čepci, jak jsem je už byla popsala, a „sedliak“ v kožuchu. Tu se žene několik městských
řemeslníků sprostších v přiléhajících gatěch, v kamizolkách, všecko samá šňůra, v malém
kulatém klobouku, s perem, tu zase jiní v kaputech; tu obklopili mladí pánové polo ve
francouzském, polo v maďarském kroji ustrojení několik slečinek, a nedaleko kupujou
„parobci“ svým frajerkám[49]medovníky, prsténky, stuhy a ručníky,[50]a ony jim navzájem péra a kytky za kalapy. Velmi pěkně vyhlíží mladý takový
šuhaj, když má volně přes ramena přehozenou širicu a od klobouku mu vlajou péra. Širica je
z bílého flanelu, na způsob burnusu, má široké rukávy, které se ale jen v zimě potřebujou,
v letě jsou obyčejně při konci sešité a slouží co kapsy; límec je čtverhranný a jde do polo
zad; délka její je po kolena. Z předu a po celém límci je hedbávím pěkně vyšita. Lemována
je všude červeně. Jsou k tomu zvláštní krejčíři, kterým říkají „širičiari“. I zemani nosili
při posledním sněmu takové šiřice přes sebe; někteří páni mají je z šedého flanelu, zeleně
vyšité aneb hnědé modře, a tak dle chuti, ale bílé jsou pěkné. Mezi tím pletou se hajdúci v
modré své uniformě, buď s bílým, buď žlutým šněrováním, vojáci břinkají ostruhama, po cestě
leží cikáňata, slepci zpívají, a zmrzačelých, bledých bývalých honvédů stojí tam řada u
domů a zkroušeně prosí o almužnu.Než přešel trh, uslyšel člověk hovor latinský, slovenský, srbský, francouzský, německý,
maďarský, židovštinu a cikánskou hantyrku. Po hostincích a krčmách hraje hudba, a v
posledních tancujou mladí lidé oblíbený čárdáš a tatíkové pijou do pozdního večera, pak se
rozjedou pořádní domů, nepořádní pijou, dokud kapsa stačí, a třebas i více; dokud má sedlák
kousek pole a kde být, postará se žid o zaplacení.Byl příjemný den, když jsme vyjeli do Jágru; až do Kövešdu cesta známá, tamodtud dobrá
silnice, vyhlídka na Matry, tu a tam dvorec, v půlcestě nejspořádanější vesnice, kterou
jsem byla posud viděla, při ní pěkný zámek, v pravo Verpelét, kde se velmi dobrý dohán
rodí, to bych mohla jedině připomenouti.Okolo Jágru je mnoho vinic a bedlivě hleděných; půda je velmi bílá, a v takové se vždy
rodí lepší, ohnivější víno; je také mnohem více vinic než u Miškovce, kde si více pole
hledí a vinice skoro příliš zanedbávají, pouze proto, že poslední čas trochu více škody
utrpěli neúrodou. Víno dá mnoho práce, než se připraví do sudu, a když není úroda, mají
lidé ovšem škodu, poněvadž dělníci zde mnoho stojí, na penězích i stravě, a tu tedy
hospodáři raději nechávají nejpěknější vinice pusté a větší péči na pole obracejí, což se
jim nemůže mít za dobré. — Miškovecké víno je dobré, a z některých vinic zvlášť, že se
vyrovná i Jágerskému; ale v celku je lehčí, nemá ten oheň a je veskrz jen bílé. Dokud byly
v Polsku lepší časy, vyvážela se největší část vína z těch krajin tam, poslední doby ale
málo se ho tam spotřebuje a vinaři mají velmi patrnou škodu, mnohý má kolik set věder ležet
a nikdy po něm poptávky. Když se víno urodí, bývá ho zase tolik, že nestačí majetníkům
mnohdy nádobí, že si vypůjčujou, a za to, co obnáší, dávají vína: za prázdný okov[51]vrátí plný vína.Jágerské městské sklepy jsou v skále vytesány, a jeden nedaleko druhého, stromovím neb
křovím zarostlé, vyhlížejí jako nějaké jeskyně; je jich tam víc než v Miškovci, ale jsou na
více místech; nad nimi jsou po vrchách všude vinice. Tam je též nejoblíbenější procházka
měšťanů; pozve si někoho, vezme s sebou něco k snědku, a buď už koňmo nebo vozmo, a je-li
tuze blízko, pěšky zajdou do sklepa. V letě je tam milý chládek a hluboko v sklepě jako v
lednici. Tam chodí hospodář od okovu k okovu, až toho, které nejlepší obliby došlo, se
natočí do žbánu; nahoře se pak pije a jí a v chládku hoví. Velmi lahodné, zvlášť v letě, je
tak zvaný ürmöš,[52]které mají v láhvích a nejvíc přes leto pijou; ty nejlepší zralé, zcela čisté
červené hrozny seberou se, zrna oberou, a na ty se naleje dobrého, starého červeného vína,
nechá se stéci, ještě jednou naleje, a dvakrát tak přetáhnuté dá se do láhve, do níž se dá
něco málo peluňky a skořice. Dobře zadělané nechají se v sklepích a v letě je to velmi
příjemný nápoj; kde nemají dobrých sklepů, tam ho pijou dříve, sice by nevydržel. — Když
uctil nás jeden pán spravedlivým Tokajským a starým Jágerským, teprv poznali jsme rozdíl
mezi oním, a tím, co za takové se draze prodává. Někdy jsou sousední vinice a rodí velmi
rozdílná vína.U Jágru je vidět také mnohem více zahrad a zelenina se odtud do okolí roznáší. Předměstí
je sice málo lepší než kde jinde, ale město je čisté, pěkné domy z kamene a cihel stavěné,
dlážděné, zkrátka je pěkné. Je tam as deset kostelů, pět je klášterů, arcibiskupský palác,
lyceum, na němž je hvězdárna, pěkný komitátní dům a více pěkných privátních budov. Hlavní
chrám je stavěn ve vlaském slohu, a činil by svou stavbou větší snad dojem, kdyby na jiném
místě stál; vnitřek je pěkný, jednoduchý. V popředí je terasa porostlá travou, a tam, ač
právě neděle byla a lid do chrámu chodil, pásl slouha voly a práskal bičem, až se to daleko
rozléhalo; ale co je komu do toho, když to byly panské voly! — Pod terasou jsou sklepy
arcibiskupské. — Pěkná jedna památka je tam ještě z panování tureckého, a sice štíhlá věž,
která stojí o samotě, na place před klášterem milosrdných bratří. Mešitu rozbourali,
vlastně přestavěli z ní klášter milosrdných, a věž nechali pro památku. Je to stavba vkusná
a liší se ode všech jiných, jak by ji vysoustruhoval; nahoře je půlměsíc a nad ním ční
vítězný kříž. V městě je arcibiskupský park, botanická zahrada, promenáda pěkná, teplé
lázně a procházka na Kalvárii, která je hned před branou k Miškovské straně, kde stávala
kdys citadella, jejíž pozůstatky dosti zachovány jsou. Život v městě je tichý, není po
ulicích takového hřmotu jako jinde.Kroj vesnického lidu, který jsem tam viděla, nelišil se od ostatního, vyjmouc snad
vybranější látky, a že mladí mužští u konců černých šálů na krku zlaté třepení přišité
měli. Večer byli jsme v hostinci; u všech stolů seděli hosté s kloboukem na hlavě, hulákali
a třískali do stolů, jako by o Bůh ví co vyjednávali, a nebylo to nic, jen tak zvyk. U
otevřených oken hrála společnost cikána Bunkó, která po celé tamější krajině za nejlepší
vyhlášena je, a nejen tam, i ve Vídni, kde v divadle slyšeti se dala. Nejlepší houslista ze
společnosti stoupne vždy ku předu a udává thema, dle něhož se ostatní řídí, aneb sám
originální svoje fantasie přednáší; partesu nikdy nemá, málokterý snad zná noty. Je to
divná hudba, a ucho navyklé hudbě dle jistých pravidel se řídící nemůže se hned vpraviti do
té divé směsice tónů. Hravá veselost mění se náhle v divou rozpustilost a postupuje až k
nejdivější náruživosti; milostné hlasy lásky proměňují se v smutné lkání, v zoufalý pláč a
nářek. Tak se střídají myšlenky té hry, a někdy ukončí herec jediným pronikavým, zoufalým
výkřikem, jako by jím všecku svoji bolest i s duší vydechnout chtěl. Avšak za ty svoje
kouzelné fantasie si Bunkó nedobyl tolik pochvaly, jako když spustil nějakou oblíbenou
národní; tu bylo potlesku a výkřiků, jako by šlo o vítězství. — Když jsme vyšli z hospody,
bylo půl noci, náměstí bylo prázdné, měsíc jasně svítil, a z blízkých zahrad ozývaly se
sladké hlasy slavičí a mísily se s melancholickými zvuky cikánových houslí, jež tichou nocí
daleko zaznívaly, jako žaloba opuštěného srdce.Ráno, když jsme odjížděli, bylo po ulicích živo; byl trh a druhý den začal „jarmok“;
také jsme celou cestu potkávali vůz za vozem, ten se čtyřmi, ten s osmi koňmi; na každém
bylo buď plno nářadí, buď pytlů s obilím, na nichž seděli a leželi namaštění sedláci z
celého okolí, až od Debrecína, neboť v Jágru jsou velké trhy. Hříbat a psů hnalo se vždy
několik okolo vozů, a u slovenského povozu mimo hříběte a psa byl chlapec alespoň jeden, a
takový desíti, dvanáctiletý klučina s takovou jistotou sedí na předním koni, tak znaleckým
okem poohlíží se po kolech, vozu a postraňcích, a takovým mužným hlasem zná poroučeti a
bičem točiti a práskati, že koně myslí, kdo ví jakého to chlapíka se musí bát, a na jeho
komando poslouchají výborně. Táta spí na voze v plné důvěře ve statečnost svého syna. Mezi
těmi pletly se kolesy rohožkou kryté, dvoukolové karyce, aneb se bylo co vyhýbati
šestispřežnímu kočáru, v němž si hověla nějaká Milost, s hajdúkem na kozlíku a kočišem na
předním koni; také nejeden velmožný pán koňmo kolem nás přelítl, a za ním chrt, a za chrtem
cválal opodál hajdúk v bílých gatěch, červené vestě a modré kamizole s bílými šňůrami, péro
za klobúkem; dobře, že bylo dost místa k vyhýbání, sice nevím, kde bychom se byli chvílemi
směstnali.Odpoledne přijeli jsme do Haršáně, kde jsme v hostinci trochu zastavili; v jizbě pro
pány to ještě tak tak vyhlíželo, ale v protější jizbě pro sedláky žádná podlaha, dva dlouhé
stoly, a lavice kolem zdi, ale jen zhruba urobené, skoro neohoblované, lavice alespoň byly
jen otesané dřevce. Pití stálo ve žbánkách. Ptala jsem se sklepníka, proč to nemají přece
trochu lépe zřízeno, a on mi řekl: proto, že by lepší nářadí hosté roztloukli; když se
opijou, hádá se to, až konečně rvačka se strhne, a pak popadnou kde co; kdyby tu stály
pořádné sesle, otřískali by si je o hlavy, ale takovou ukovanou lavicí nemůže vládnout a
nohu z ní tak snadno nevytrhne. Ostatně nemají doma lepšího nábytku. Takovým výstupům musí
tu člověk přivyknout. Hůř bylo s panstvem; ti když přišli, muselo se uvařit, co nejlepší k
dostání bylo, a když se najedli a na mol zpili, začali tlouci talíře, křičet, vymýšleti si
všelikých hraček, jako třebas tu střílet v jizbě do oken nebo do dveří, a podobných
husarských nápadů měli. Dokud nepřišel hostinský pro plat, bylo dobře, a přátelsky s ním i
do hovoru se pustili; jak ale při odchodu se hlásil o plat, byl v nebezpečí dostat výprask
a být vyhozen z vlastního domu. Někdy přišel k penězům, někdy také ne! — Co se posledního
poznamenání dotýče, myslím, že žádný hostinský nepřišel k zkrácení; jestli mu zůstal jeden
dlužen, připsal více jinému; je to vůbec známá věc, že jsou uherští hostinští přenáramní
dříči, a že v Praze neb ve Vídni v nejlepším hostinci o třetinu méně by host platil za
pořádně přistrojený oběd, než zde za všelijakou někdy hatlaninu, k níž potřeby ho velmi
málo stojí, poněvadž mají skoro každý své hospodářství, domácí lacině nachovanou drůbež, a
co od ostatního masa se potřebuje, též v domácnosti se poráží. Obyčejně jsou to Němci,
Čechové nebo Moravané, kteří nachovavše si ve větších místech co sklepníci neb podomci
několik set, hospody od pánů si najmou lacině, a s trochu podnikavostí a přičinlivostí záhy
zbohatnou.Krčmáři jsou skoro veskrz židé, a jakých chytrostí sprostý lid k sobě lákat ti užívají,
to je známo; dokud má sedlák trochu obilí, slouží mu žid raději než panu grófu, však i toho
má v kapse. Dokud má sedlák dobrou gubu na ramenou, dá mu na dluh, a když je ten zpozdilec
holý žebrák, vysměje se mu. Což je platné kázání proti pití pálenky, co spolky střídmosti,
když není škol, aby mládež hned od útlého mládí rozumně vedena byla!Když jsme jeli domů, seznámila jsem se mezi společností s jistou vdovou po důstojníkovi,
kterážto mne velmi zajímala a mnoho ze svého života mi vypravovala, když jsme se někdy
sešly. Tu mi také ukazovala maďarský staronárodni kroj, v který se poslední čas paní při
každé slavnosti obláčely a jej zavést chtěly v obyčej. Sukně s malým šlepem, k tomu
kabátek, zlatý čepec s špicí napřed, a závoj a úzkou zástěrku k tomu; rukávy u kabátku
úzké, u ruky dole přehrnuté vzhůru. Všecko to ale z látek těžkých hedbávných, zlatem
vyšívaných, a všecko ostatní zlatem a stříbrem bohatě ozdobené, hlavně čepec. Děvčata vlasy
učesané a sítě zlaté přes ně.Maďarky milujou velmi šperk a nápadný šat, a kdyby i ostatní šat nebyl zcela v pořádku,
náramek a mandel prstenů musí být. Také v domácnosti vede se všecko hlučně a bohatě; jen
trochu možná paní musí mít „kuchárku“ (což je skoro vždy Slovačka), „slúžku“[53]a „fraucimerku“;[54]jsou-li děti, je třeba o několik víc; k tomu jsou ještě „kočiš“, „bíreš“,[55]ženy jejich a ještě někdo, a tak je plný dům lidu, kteří překážejí jeden
druhému a žádný vlastně nic nedělá.U panstva musí být několik lokajů, kočišů, kuchař, zahradník a Bůh ví kdo ještě; nyní
ovšem je nářku, že jsou zlé časy, že nemohou držet pořádný dům, polovic těch lidí pustí se
ze služby, ale ještě ta polovice je zbytečná, která jen zahálí, neboť se domácí lid jen k
domácí práci upotřebuje, na ostatní se zjedná. — Co jen trochu možný dům je, tam se nestará
paní o hospodářství; nemá-li klíčnici, vydá kuchařce, co třeba, poručí, co se bude vařit,
ale do kuchyně nejde se podívat, to by věru hanba bylo. Velice se tomu divily, že u nás i
vznešené paní se nestydí v čas potřeby jít do kuchyně vařit a že umějí vařit. Paní sedí v
svém pokoji, baví se buď ženskými pracemi, buď, je-li velmožná, nějakými titěrkami, neboť
čtení a duševní takové zábavy jen některá miluje; podívá se po zahradě, poklepá si v
parádním pokoji, když přijdou návštěvy, strojí se k polednímu, po obědě pospí, a tak ujde
příjemně čas. Nad zahradou má obyčejně paní dohled, neb, jsou-li, dcery, ale to se týká
více květin a pořádání, ukládání semen a těch maličkostí — práci musí jiný zastat; obyčejně
bývá zahradník jen v trochu větším domě, aneb mají kolik dohromady jednoho. — Jisté však
časy jsou, kde je paní vidět v kuchyni, ale to nesmí tam cizí noha vkročit; bývá to v čas
trhání ovoce, když se vaří ty všeliké zavařeniny, lekváry,[56]když se suší a nakládá; to dělá paní a to je její chlouba, na to sbírá recepty
v celé krajině a nešetří peněz; takových láhví a sklenic musí být celé barikády v špižírně,
má-li se říci: „To je gazdiná, tá vie gazdovať.“ — Pak se rády plitkají dortíčky a podobným
pečivem. Když takovýto úmysl služky pozorují, říkává kuchařka: „Ja jaj! kýho zrádnika[57]si tá naša pani vyhútala,[58]pre pár pogáčkov misíme behať a slúžiť všetky, prídě i bíreš miesiť[59]cesto, krik budě a robota, a na koniec budě z toho ništ.“ — Takových dobrých
chutných pečiv, co české hospodyně robí, koláče, bábovky, pletence a jiné, to zde není;
někdy se dá člověk jménem zmást, myslí, že to bude koláč, a ono je to „ništ“ — placka. —
Nejvíce se ale bere pečivo u cukráře, který i v každém menším městě bývá, poněvadž se zde
mnoho takových sladkých věcí sní, a v letě mraženého mnoho. Při tabuli přijde člověk někdy
do nesnází, když má jíst, nač zvyklý není, jako syrovou cibuli k masu přikusovat. Je tu
takých divných příkrmů a omáček, že by si jich jinde ani vymyslit nedovedli, na které ale
škoda příprav, ku př. sušená tykvice zadělaná, nezralé angrešty sušené na omáčku atd.
Jinak, ačkoliv všecko na sádle pečené i smažené a sádlem maštěné je, a při všem, mimo
moučná jídla, mnoho papriky se užívá, jsou jídla dosti dobrá. U nás když je host, hledí se
vždy na jakost jídel, zde na mnohost, a vybranější i nejvšednější jídla přijdou na stůl;
mohl by si každý z té směsice něco dle chuti vybrat, kdyby to slušnost dovolovala. Maďarka
pobízí „teššék“,[60]Slovačka „něch sa páči“ — a nechtě ji urazit, musíš jíst, třebas nechutnalo. —
Obyčejně se dá na stůl nejen dvojí, trojí víno, ale vždy i minerální voda Parádská
(neppříjemná, zapáchá jako staré vejce), Sulnická kyselka, aneb některá jiná kyselá, které
se smíchané s vínem rády pijou. Maďar rád jí v společnosti, kde je hlučno, rád uctí a dá se
vidět, když si hosta zamiluje.Netroufám si úplný úsudek o národu pronést, neboť jsem málo mezi nimi žila; ale pokud
jsem je poznala jsou dobří lidé, úslužní i srdeční, když jen člověk k nim je vlídný a s
nimi srozumět se může! Aby se ale hned domluvil a vlídnou tváří přišel vstříc, jako Slovan,
to u něho není. V řeči je velice zdvořilý, a titulů „tekinteteš úr“, „tenšúr“, „tenšassoň“, „naďtenšassoň“[61]atd. se zhusta užívá; ale nikdo snad na světě nezná více hřešit, proklínat, než
Maďar, proto má tolik původních hrozných slov, že se mu z úst řinou jako rachot hromu.
Jistý Maďaron řekl: že už proto více se mu líbí maďarská řeč než která jiná, že má tak
vydatná slova pro klení. — Maďar je hrubých mravů, prchlý, a kdo ho rozhněvá, běda mu,
odpustit nezná tak brzy; v řeči, v chůzi, v celém svém pohybu je vážný, ale k práci lenivý,
a s výmysly prospěšnými, důvtipnými hlavu si pranic netrápí, ačkoliv by někdo myslel, vida
ho ležet na divanu, zápraží aneb kdekolvěk venku, třebas kolik hodin, a dohán kouřit, že
reformy celých říší vymyslil. A nač mu to! Rychlého koně, jeden šat, dohán, víno, bílý
chléb s čerstvou slaninou a štíhlé děvče — toho se mu posud dostává a více si nežádá!
Mluvný, zpěvný a věčně tancechtivý, jako Slovan, není Maďar, ale když se rozohní, pak je
divoký, vášnivý; kdo ho zná vyburácet z jeho pohodlnosti a nadchnout slovem pravým, za tím
půjde do pekla a v takovém nadšení se povznese až k hrdinství; pravá povaha jeho ale není
hrdinská, ba spíše povolná až k bojácnosti. „Der tapfere Ungar“ je historická frase jako
„der edle Ungar, das edle Magyarenvolk“, kterou přežvykuje spisovatel po spisovateli,
posuzujíce národ dle bohatých kavalírů, kteří proslavili se ve světě několika geniálními
kousky, kteří v cizině bohatstvím plýtvali, obětovností a šlechetností, a o tělo a duši
svých poddaných za mák se nestarali. Hrdý je Maďar, ano, náramně hrdý, a
„maďarember“ jedině velký, slavný! Nezná jen svůj — vlastně on
nezná jiný národ, a svůj také ne, sice by věděl, že je malý, a těch reků že se málo z jeho
krve zrodilo, nechlubil by se, od něho že všecko pochází, on že zem zvelebil, on že je
učitelem a pánem ostatních, a jeho (ta chudá) řeč že je nejkrásnější! Krásná je to ctnost —
národní pýcha, ale nesmí být nespravedlivá, uznávat musí práva druhého, by se jmenovat
mohla ctností! Maďar všecky ostatní národy v jedné říši s ním žijící považoval (navzdor
tomu zdánlivému bratrství) za své poddané, ale nejopovrženější mu byl Slovák, ten dobrý,
tichý jeho soused, ponížený sluha, pracovitý dělník, přičinlivý jednatel a zaopatřovatel
nejpotřebnějších mu věcí, který mu nejvytrvalejších bojovníků posílal: tomu by chtěl upřít
důstojnost člověka. V které to asi lidumilné duši se ta průpovídka zrodila: „Tót
nem ember“?[62]Nejspíš, že si ji vymyslil podlý odrodilec; pravý Maďar při vší pánovitosti a
neuznalosti byl poctivější nepřítel než ten. Jedenkráte mluvila jsem v společnosti s
Maďarem, kterému mohl člověk pravdu říci. Ptám se, proč oni Slovákův nenávidí, jimi
opovrhují? „Je to lid také otrocký, podlízavý, opíjí se a pak leží jako to dobytče, to je u
nich velice k vytýkání.“ — „Liché je to. Maďar je známý co pijan, pije víc a silnějších
nápojů než Slovák; jestli víc vydrží, to není zásluha. Jsou-li podlízaví a otročtí,
přivedlo je k tomu hrdé, libovolné, panské vladaření nad nimi.“ — „Bez karabáče se ale s
tím lidem nic nepořídí.“ — „Tím jste právě moje slovo dotvrdil.“ — „Ale ostatně se jim
bezpráví nikdy nestalo, dobře se jim vedlo, peněz máte mezi nimi víc než mezi Maďary, školy
měli, zkrátka, neměli v ničem nedostatku.“ (?!)Tváře dokazují tu velkou rozdílnost; mezi vyššími stavy viděti mnoho krásných tváří,
zvlášť mužských, to jsou ale právě slovanského rodu děti, s tím podlouhlým obličejem,
krásným okem a jasným čelem. Jak přijedeme mezi pravé Maďary, vidíme jen široké tváře,
nízká čela, husté obočí a malé jiskrné oči, postavy ne tuze vysoké, ale silné, kostnaté;
ženy jsou vysoké, dobře rostlé, ale málo viděti pěkné kulaté formy ženské. Výraz v tvářích
mají pochmurný, nevšímavý. Jistá Slovačka, která dlouho žila v Debrecíně, s níž jsem se
sešla, když domů se vracela, řekla: „Něľúbim ja Maďarov, to ľud divý, něvedomý, a z tvári
mu něvyzerá ništ.“ Maďaři ale naopak Slováčky milují, a povídají si o nich, že jsou čisté,
veselé, pěknotvárné, jen to prý není pěkné u nich, že jsou prsnaté a že mají mnoho dětí.Maďarky nemají mnoho dětí, obyčejně dvě, tři, a na těch nevisí s velkou láskou a
pečlivostí. Život panuje u selského lidu patriarchální; otec je hlava rodiny, a děti,
svobodní, nesvobodní, žijou u něho a jemu pracujou. Též u vyšší třídy jen mužská hlava
platila, dceři ani věno dáno nebylo. Ani u těchto není poměr rodinný tak srdečný a útulný,
jak by měl být, a poměr manželů je velmi svobodný; někteří, srozuměvše se, žijou každý v
jiném poměru, jiní zase se rozejdou jeden v pravo, druhý v levo, aby se teprv po dlouhém
čase anebo nikdy více nesešli, a takováto manželstva byla věcí tak obyčejnou, že nikomu
nenapadlo tím se urážet. Vůbec je obcování mužského pohlaví s ženským velmi svobodné, a
konversace vede se v společnostech někdy tak závadná, že by paní z „Auslandu“ neslušností,
ne-li hůře, nazvala ten zvyk zakořeněný, jež nikomu zde nezdá se být hříchem.Jistý šlechtic povídal nám jednou, že posílával za čas vojny maďarské svým známým
děvčata, že se vždy na něho obrátili, když potřebovali markytánku. „Jednou jsem jim poslal
naši kuchařku, velmi pěkná Slovačka to byla, statečná, podnes jí lituju; zabila ji kule,
když chtěla svému raněnému milému pomoci s bojiště.“Jednoho dne konečně rozloučila jsem se s přítelem a známými a odjela po vozíku, který
odváží cestovatele do Tisa-Kesi na parní loď; jel s námi měšťan jeden a šlechtic od Košic,
který cestoval do Pešti. Na půl cestě už zmizely s očí sem tam roztroušené dvorce a statky
a jeli jsme jednotvárnou rovinou až do Tisa-Kesi. Vesnice leží u samého břehu Tisy, opodál
vtoku Hernádu; stavení jsou čistě drženy, ohrazeno je každé plotem z rákosí a též rákosím
kryty jsou střechy, na nichž z daleka vidět státi čápa, jak se rozhlíží po krajině. I ve
vesnici sem tam ho potkáš, a docela flegmaticky okolo tebe jde a pranic si krok nezmýlí,
každý se spíš jemu vyhne. Projde i ves, dvůr, pobaví se se svou nejmilejší, má-li hlad,
zamíří do bahen podél břehu, zkrátka, žije jako nějaký velký pán. Každý se bojí mu ublížiti
a nechá ho dělat, co chce; dokud prý hlídá čáp na střeše, neznikne oheň, jak se mu ublíží,
pomstí se a zapálí sám, to prý se už nejednou stalo.As po dvou hodinách strhl se křik od břehu: „Loď jede!“ — a děti, které běhaly a hrály
si na lodích u břehu, a ženy, co tam praly, umývaly nebo besedovaly, otočily se na tu
stranu, a muži nechali pletení sítí, správy na loďkách a prámech, a zastali na místě, kde
loď přiráží. Z vesnice přinášely gazdiny kurence, vajce, máslo, ryby a j., jestli by na
lodi potřeba bylo koupit. Rozrážeje mocnýma prsoma líné vlny Tisy, že se vysoko zdmou a v
tisících perlích po bocích dolů padají, pluje „Neptun“ okolo nás, pak couvne, otočí se
bokem, lodníci hodí kotev na břeh, rybáři upevní mostek, a už se hrne lid z lodi a na loď.
Kupuje se, nakládá, pořádá, ale všecko v rychlosti. Než minulo půl hodiny, už jsme zase
plouli dále. Ohlídla jsem se po společnosti na palubě a hned seznámila se s veselou
hovornou Vídeňankou, která byla vdaná za „Hofrichtra“, jak zde jmenujou panského správce.
Její muž je Čech, z Prahy, a má velmi známé jmeno; ona si ale hrála na velkou Maďarku,
ačkoliv neuměla dobře maďarsky a každou chvíli němčinou vypomáhati si musela. Mimo ni byly
tam dvě šlechtičky, několik pánů šlechticů i nešlechticů a pan generál baron Haynau s
pobočníkem. Na třetí třídě byli židé a chudý lid.Za nedlouho sešla se společnost do velké kajuty k obědu. Zde jsou dvě velké kajuty;
jedna menší pro paní, druhá prostranná pro muže, kdež se i jí. Zvláštní komůrky pro jednoho
neb dva jsou nahoře, a to je první třída; může si tam také jíst každý sám pro sebe. Měli
jsme k obědu nejvíc ryby z Tisy, velmi dobré chuti. Odpoledne jsme šli všickni zase na
palubu, nebo v těch dolejších kajutách bylo tuze dusno. Pan generál procházel se po palubě,
a jeho vysoká postava čněla mimo našeho kapitána nade všecky, a známé dlouhé kníry vlály mu
okolo lící. Mužné pravidelné rysy, vysoké čelo, a oko jeho ostře se každému dívalo do
tváře.Večer, když jsme v paninské kajutě rozestlávaly si polštáře, tázala jsem se Vídeňanky:
„Ale jestlipak také umíte jezdit na koni a kouřit cigara, jako statečná Maďarka?“ — „Mám
svých pár koní, a přála bych vám vidět mne jezdit s nimi, to je radost! Na koni ale nemohu
jezdit, jsem tuze tělnatá; cigara však kouřím ráda, když jsou dobré.“ V tom pozůstávalo
také celé vlastenectví veselé Vídeňanky.Pomalu všecko utichlo a jen šplíchot vln odrážel se o kulatá okénka; a konečně ani toho
slyšet nebylo, zůstalať loď nakrátko stát. Bylo ke třetí hodině, když jsem se probudila;
Neptun plynul už zase, v kajutě bylo náramné horko, a na poduškách vyšívaných paní baronky
procházelo se několik kousavých zvířátek. Ticho jsem vstala a vyšla na palubu; kapitán
seděl nahoře u kompasu, dva lodníci seděli v čele lodi a hovořili spolu chorvátsky, ostatně
nebylo nikoho vidět ani slyšet. Na nejzadnějším obzoru nepřehledné roviny vycházely
červánky. Co jsem na loď sedla, jeli jsme vždy rovinou, nepřehlednými dalekými pustinami,
kterými se Tisa vine tak zdlouhavě a takovými zatáčkami, jako by se jí ani nechtělo dojít
cíle. Tři, čtyry míle od sebe roztroušeny jsou vesnice a pusty, nedaleko od břehu, ostatně
nevidíš nic, než v bažinách háje bílých vrb, vysoké rákosí a holé prostory, na nichž se
prohánějí sem tam stáda divokých koňů, bílých volů a mladých býčků; někdy z dáli vidíš něco
letět, rychle, rychle letí to, jak by vodní vlaštovka to byla, už je blíže, a tu rozeznáš
koníka a na něm člověka, se širokostřechým kloboukem a v povětří vlajícím kožichem. Je to
pasák koňů, divoký syn pusty. Zastaví se, podívá se, a už zase zatočí koněm, kožich nad ním
zavlaje jako křídla a zmizí ti ve chvíli s očí. Už vstalo slunce hor, už bylo celou velkou
ohnivou kouli vidět na obzoru, když teprv na lodi stávalo se živěji.Pomalu byla paluba plná, a veselá moje sousedka navrhla, abychom na palubě snídaly a
potom si zakouřily, že je to na vodě zdravé; s prvním jsem byla zrozuměna, ale tu druhou
rozkoš nechtěla jsem s ní sdílet. Dobře jsme se vespolek bavili, jen můj předešlý
spolucestovník sám a sám: dole seděl, a když jsem ho nahoru pobízela, řekl, že nemůže svoji
trudnost přemoci a také nešel. V poledne přijeli jsme do Solnoku a tam se společnost
rozdělila: jedni zůstali, jiní sedli na železnici; mezi posledním byla jsem i já i
Videňanka, která jela navštívit rodiče. Solnok je město, jako každé jiné v Uhersku, z bláta
stavěné; tam to ale jinak být nemůže, kde není dříví ani kamene. Položení města je velmi
nezdravé pro blízké bažiny a ustavičně panuje tam zimnice.Železnice od Solnoku k Pešti táhne se samou rovinou až k Pešti. První štace od Solnoku
je Aboň, a v pravo dolů táhnou se Kečkemétské pusty, druhá štace je Cegléd, a mezi nimi
leží Világoš. V Ceglédu přinesli plný „košiar“ hroznů, ještě dost šťavnatých, na prodej,
ale jeden hrozen za třicet krejcarů stříbra. Večer přijeli jsme do Pešti a ráno jeli k
Vídni; tam jsem se rozloučila s přívětivou paní S—ovou, a musela jsem jí slíbit, že ji
navštívím, jestli na druhý rok opět v tu krajinu se podívám. Bylo ujednáno, že dále ještě
se podívám, ale čekal mne list, jehož obsah mne donutil, rychle do Prahy se navrátit.[1]haleně[2]v karty hráli[3][strýčka][4][hned][5]holích[6]kouří tabák[7]rychle[8]hříbata[9]knoflíků[10]čižmy[11]klobouk[12]knoflíčky[13]písku[14]stoličního služného[15]melony[16]pytlík[17]pastvě[18]Slaná[19]Miškolc[20]Tereza[21]na svačinu[22]krámy[23]koch[24]obilí[25]buza[26]dobytek [piac — náměstí; zde prostranství][27]Šajó[28]Vinného sklepa; vlastně je to ale jen presovna, neboť se v těch domkách ve
vinicích víno presuje, ale říká se vinný sklep.[29]broskev[30]nájemník[31]První je proso.[32]maďarsky: salona[33]sádlem vepřovým[34]mýdlo [z maďarského szappan (vyslov sappan)][35]kotvice, vodní ořech, Trapa natans[36]mlha[37]dobytkem[38]prkna[39]na nošení vody[40]vědra[41]necky[42]ševci[43]kloboučníci [kalap, maď. klobouk][44]síťaři[45]krajkářky[46]kalouny, pentle[47]pernikářů[48]placičkami ze sádla a mouky[49][mládenci] milenkám[50]šátky[51]vědro[52]pelyňkové[53]posluhovačku[54]panskou[55]u volů[56]povidla[57]čerta [původně: padoucnici][58]vymyslila[59]míchat [cesto — těsto][60]Nech se líbí.[61][blahorodý, urozený pane, urozená, vysoce urozená paní][62][Slovák není člověk.] | Nemcova_Zpominky-z-cesty-po-Uhrich.html.txt |
ÚhradKeď som bol roku 1899 v Banskej Bystrici, videl som, že tam Úhradu viac niet. To je škoda!Čo tam dnes na jeho mieste stojí a čo možno ešte i dnes menujú Úhradom, to je paškvil a
stelesnený vegetariánsky materializmus, ale nie je to viac ten Úhrad, ktorý sa stal na celý
život pamätným mne a mojim spolužiakom z gymnaziálnych rokov 184*.Videl som neskoršie veľké cvičištia ruské, pruské, rakúske a talianske. Videl som
francúzsky Châlons s /M. s III. a pol štvrtým Napoleonom. Videl som konečne roku 1867 anglický
Aldershot, kde práve náramne elegantne v civile oblečený podplukovník muštroval batalión a
prijímal raport od nemenej elegantne oblečeného kapitána v cylindri, lakovkách a s paličkou v
ruke. (Z celého bataliónu (tisíc mužov) dostavilo sa asi sto chlapov, ostatní boli akiste pri
kartách v kluboch a v raportoch.)Všetko toto som videl, ale ani jedno z týchto svetochýrnych cvičíšť nemali, nemá a nebude
mať pre mňa toho významu ako bývalý Úhrad. A preto je ho škoda!Svet sa kloní k materializmu, to je raz znak času. Inak by som si nemohol vysvetliť, akým
právom sa tu dnes rozťahuje bachratá tekvica, hlavatá kapusta, širokoboká molčianska repa, ako
sa môže opovážiť krvavá cvikla a nad svoje pomery hlboko do zeme sa vrývajúca mrkva, ba ešte i
fazuľa a hrach rozprestierať sa na tom kedysi krásnom kúsku zeme za evanjelickým kostolom v
Banskej Bystrici, ktorý za mojich čias slúžil za fórum bystrickej mládeži. — To je hriech!Veru, Úhrad „fuit!“„Teraz jeho sláva cviklou krytá leží,Tak sa časy menia, tak tento svet beží!“Na tomto slávnom poli hrávala sa: rota, campa, meta, longa, purga — púšťali sa šarkany, a
keď po kosbe usušené seno zložili do kôp, dobýjali sa tieto kopy ako turecké pevnosti,
obsadené nepriateľom, tak dlho, pokiaľ pevnosť nepadla a druhá kopa sena neprišla na rad.V zime — a mohlo pritom mrznúť, ako chcelo — vystavali sme si pevnosti z veľkých
naváľaných snehových gúľ. Priatelia i nepriatelia, brániaci pevnosť alebo útočiaci na ňu,
všetci mali rovnaké strelivo — snehové gule. Bojovalo sa s takou udatnosťou, že tak ľahko
nikto neustúpil, ak len nemal celú hlavu snehom zahádzanú alebo snehu nabitého za golierom
vyše uší.Keď nám zima poriadne zaliezla za nechty, alebo keď sme na nohách už ani palce necítili,
tak sa zatrúbilo na prímerie a potom už družne, či priateľ či nepriateľ, vyťahovali si jeden
druhému sneh z uší a spoza goliera, ba niekedy aj z čižiem.Keď takto Úhrad slúžil gymnazistom všeobecne ako „Šmelc“, pre nás, ako pre farskú posádku,
žijúcu v najbližšom susedstve, mal ešte oveľa vážnejší význam.Za toho času bol tam ešte rybník, nie síce veľký, ale pre nás akurát dostačujúci, lebo čo
mu chýbalo na veľkosti, o to bol bohatší na žaby, jaštery, pijavice a vodný hmyz. Bol to
„lucus a non lucendo“, lebo od pamäti ľudskej nechyrovali o nejakej rybe v „rybníku na
Úhrade“, a keď, podľa nemeckého príslovia, čert v núdzi i muchy hltá, pre nás stačil miesto
kapra i vypasený barón „Brekeke“, ktorého „spev“ sme dlho obdivovali, prv ako by sme ho boli
zviedli na udicu.Okolo rybníka, založeného na pár krokov od cintorínového plota, bola trávou zarastená
hrádza, na ktorej stáli — z jednej i druhej strany — tri krásne veľké duby, jeden veľký,
košatý lesný topoľ a jeden menší, taliansky, toho druhu, aké cestári sadievajú vedľa ciest, čo
vyzerá ako obrátený „!“ a ktorý nemôžem vystáť.Naše zaľúbené miesto bolo na hrádzi vľavo pod tými dvoma veľkými dubmi. Tam sme v lete
podvečer striehli na roháče a tam často načúvali spevu žiab, keď tak jedna na druhú
privolávala:— Kmo-trra — kmo-trra! — Um-re-la-nám-sta-rá-ma-ti-kto-že-bu-de-na-rie-ka-ti?
I-ty-i-ja-i-Žo-fi-a-i-tá-na-ša-su-sed-ky-ňa-Kmo-trrra!-Ú-ú-ú!Alebo keď nablízku, a to na streche našej rodinnej krypty vysedávali lastovičky a zaviedli
medzi sebou rozhovor, štebotajúc:— Čvo rrobíte, čvo rrobíte? Vŕtame — vŕtame! Nevŕŕtaj — rozštiepiš!Poctivá prepelica veselo pospevovala v tráve svoj „pod spodok, pod spodok!“, keď pritom
chriešteľ márne jej privolával, aby išla s ním „kradnúť“, čo v chriašteľskej slovenčine zneje
ako: „krrasť — krrasť“.Niekedy priletel na starý topoľ veľký zelený ďateľ s červenou čiapočkou a oberal tomu
starému pánovi tie rozličné húsenice alebo hmyz, čo sa na ňom pásol. Sojky a divé holuby zato
rady vysedávali na duboch, a menovite prvé vždy viedli živý rozhovor. Na hrádzi bývalo svrčkov
na tisíce, a tie obyčajne spustili podvečer hromadný koncert, pričom im kobylky pomáhali.Inak bolo tam ticho ako v kostole a keď som mal na učenie udelenú veľkú porciu
Vergíliových bucolík alebo Horatiových ód, tak som sa obyčajne vystrel pod tie duby pri
rybníku a tam to šlo ako po masle. Tu i tu ma, pravda, mýlil nehanebný svrček, ktorý v
najbližšom susedstve spúšťal celú zásobu tých svrčkových serenád do mojich uší. Keď ma
dopálil, odložil som na chvíľku otvoreného Vergília alebo Horátia na trávu — hoci dolu tvárou
kráľovského Maecenasa — a nemal som pokoja, kým som toho muzikanta nevyšteklil dlhou trávou z
diery. Potom vandroval ku svojim kamarátom do škatuľky, ktorú som mal vždy pohotové vo vrecku.Vrecká mojich nohavíc boli vždy bohato zásobené všetkými potrebnými vecami. Obyčajne tam
boli:1. špagát z rozličných kúskov zviazaný; 2. zbierka medených a mosadzných gombíkov
navlečených za ušká na šnúru; gombíky boli výmenou za vtáčie vajcia, čo nám prinášali
sedliacki chasníci z dedín; 3. žabykláč, podľa možnosti s ocieľkou na kresanie, a keď nie, tak
ocieľka osobitne; 4. kremeň; 5. vrecko s mramorovými guľkami, obyčajne tak asi na 1/4—1/2
funta; 6. škatuľka s kapslíkmi, slúžiacimi na streľbu na kameni; 7. dva-tri krátke kúsky
ohryzených ceruziek; 8. kus kriedy (ceruzky a krieda boli na kresbu po stenách a plotoch); 9.
fľaštička s vodou na vodné jaštery alebo konské pijavice; 10. škatuľka a kobylky a svrčky atď.Tento inventár sa menil podľa sezóny alebo dennej potreby, ale po celé roky som vždy nosil
so sebou ako zvlášť vzácnu vec jeden zapínač na rukavičky s perleťovou rukoviatkou, ktorý som
raz v kostole našiel pod lavicou. Že som ho nikdy nepotreboval, azda mi ani netreba povedať.
Pravda, tu i tu dostavil sa na moje vrecká revízor v osobe nášho pána inštruktora, ktorý
obyčajne vylúčil z toho inventáru — akoby napriek — najpotrebnejšie veci. Stalo sa to vždy
vtedy, keď nohavice okolo vreciek povážlivo opuchli a keď už jeden alebo druhý predmet mojej
zbierky nemal vo vrecku vôbec miesta a vystrkoval hlavu alebo nohy. Konfiškácia ma obyčajne
nezarmútila na dlhší čas. Inventár bol o pár dní zasa v „poriadku“.— — —Kto neskúsil, ten ani nevie, ako sa človek dobre cíti, keď tak v tichý letný večer leží
horeznačky v suchej tráve a díva sa cez košatý, rozvetvený dub tým zeleným lístím do neba, z
ktorého, pravda, len tu a tam vidieť malé belasé kúsky.Celý ten orchester žiab, vtákov a svrčkov, bzučanie chrústov a pod. sprevádzal metodicky
vzdialený tlkot hámru so svojou večne rovnakou melódiou „u-tu-tu, u-tu-tu“. Zvuk ten bol pre
nás a celú Bystricu opravdivým barometrom, lebo podľa neho sa súdilo na počasie: keď znel
zblízka alebo zdiaľky — podľa vetra.Medzi tými dubmi sme mali vystavanú batériu kanónov, z ktorých sa búchavalo pri
slávnostných príležitostiach, obyčajne v predvečer prázdnin, majálesu alebo po dobre zložených
skúškach.Samo sebou sa rozumie, že o existencii batérie vyššie inštancie nemali vedomosti, lebo by
bolo bývalo po radosti i po batérii. Slávny erár — rozumej inštruktor — by nám bol zhabal milú
batériu aj s muníciou a nasledoval by všeobecný smútok a lámanie hláv, akým činom by sme sa
dostali zasa k novej batérii.To lámanie hláv nastávalo i tak dosť často, keď jedno alebo druhé delo následkom častejšej
streľby už či puklo alebo inak vypovedalo službu. Delá sme mali zo železa, z mosadze a z
olova.Prvé boli kľúče. Medzi nimi aj jeden ohromný z cirkevného depozitória. Bol najmenej na
stopu dlhý, dutý a potreboval veľa prachu na náboj. Prinášal ho domovníkov učeň, ktorý ho mal
na starosti. Slúžil nám najdlhšie — najmenej päť-šesť rokov — až ho raz tuhý náboj roztrhal na
kúsky, že sa celý rozletel. Stálže to starostí a strachu, až nám zámočníkov tovariš urobil
nový! Domovník bol rád, že mal vôbec kľúč, a neprezradil nás.Obyčajnými delami boli mosadzné svorky z dáždnikov. Vydržali päť-šesť nábojov — potom ich
obyčajne roztrhlo.V Bystrici pršieva často a naše slúžky mávali preto veľké červené alebo belasé bavlnené
dáždniky. Palica bola vždy zdola obitá mosadznou svorkou z hrubého, zletovaného plechu. Tú sme
sňali, vypílili dierku (cindloch) a delo bolo hotové.Pri streľbe nepršalo, a keď pršalo, tak svorky už boli zasa zastrčené na dáždniky. Konali
ony takým spôsobom dvojakú službu. Keď svorka pukla pri paľbe, tak utrpela v službe
dáždnikovej. Keď ju roztrhalo, tak — nevedomky odpadla. Jednak však dobre viem, že mamička
mala častejšie mrzutosti so slúžkami pre tak často chýbajúce svorky.Olovené delá sme si liali sami. Hlavným inštruktorom a vôbec dušou celého delostrelectva
bol Náco, s odpustením švec „in nuce“, t.j. učeň u čižmárskeho majstra, spolu školníka,
kostolníka a farského domovníka, ktorý mal našu bývalú kuchárku Zuzku za ženu.— — —Pri Nácovi sa musím chvíľku zastaviť. Bol asi trinásť-štrnásťročný, o dobrú hlavu vyšší a
o päť-šesť rokov starší ako my. Postavy bol štíhlej, skoro chudej a nebol pritom Adonis, lebo
mal až bezočivo červené, husté, krátke vlasy a tvár pehami pokrytú. Zato mal krásne dobrácke
belasé oči a krásne zuby.Tváre bol okrúhlej a pyštek mu siahal asi tak od jedného ucha k druhému. Keď ho náležité
otvoril a pritom pohyboval dosť odstávajúcimi ušami — čo dokonale robil — tak sme sa dobre
nepopukali od smiechu.Hoci nebol španielsky grand, mal predsa asi toľko mien na výber, ako ten tam, a to: Náco,
alias Netopier, alias Dratva, vel Šidlo, Lápsik alebo Číriš. Teda najviac z čižmárskeho
kalendára.Náco mal celú zásobu skrytých a verejných talentov. Napríklad nikto tak s citom nevedel
šliapať mechy pri organe v kostole ako on; nikto sa nevedel tak vyškriabať až na
najposlednejší konárik, aby dostal hrušku, jablko alebo orech, ku ktorým si sa ináč nemohol
dostať — ako on. Keď nás tak „remienka“ po celé dni márne pokúšala, nikto ju nezobral, ako on.Ako vážny cirkevný funkcionár — a akože by nie, keď bez neho organista nemohol hrať a
mendíci nemohli spievať — bol Náco u mendíkov vo veľkej vážnosti. Verboval medzi nimi na
Vianoce, keď chodili s „betlehemom“: Baču, Stacha a Fedora. Hlavnú úlohu, Pšocha, hral on sám.
Rozdával kráľovské hodnosti a kráľovské koruny kráľov: Gašparovi, Melicharovi a Baltazárovi,
keď chodili na Tri krále s hviezdou, ktorú, ako „anjel“, vždy nosil on. Na Nový rok chodil s
„hadom“ — hrozným tvorom, ktorého si zhotovil sám. Bola to strašná potvora, hrubá ako päsť, na
dva rífy dlhá a na osvietenie hrozných očí a pažeráka mala v hlave rozžatú sviecu. Na
veľkonočné sviatky chodil „kúpať“ voňavou vodičkou do prednejších rodín — kde mal všade
známosti, lebo po celý rok prinášal nové či plátané čižmy, krpce alebo topánky.Jeho známosti v kruhu bystrických učňov všetkých remesiel boli neohraničené. Jemu máme čo
ďakovať, že nám obstaral model dela z tokárovej dielne za Hornou bránou; on opatril hlinu od
hrnčiarskeho učňa v Hronskej ulici a jeho starosťou bolo vymôcť nám príležitosť a dovolenie od
majstra zlievača cínu a mosadze za Dolnou bránou na liatie a navŕtanie našich kanónov v jeho
dielni.Ako vôbec pod slnkom niet dokonalej veci, tak i Náco mal svoje vady. Napríklad veľmi nerád
sa umýval a stávalo sa to obyčajne len v nedeľu ráno, inak chodil po celý týždeň, nechcem
povedať, že ufúľaný, ale aspoň strakatý. Potom bol skoro vždy hladný. Zuzka bola hotová
dobrota a chovala svojich ľudí veľmi poriadne. Ale u Náca to veľa nepomohlo, najradšej by bol
vždy znova začal jesť, len čo odložil lyžicu po skončenom obede.Zuzka sa ho raz so smiechom spýtala:— Náco! Povedzže mi úprimne, zjedol by si ty naraz tento hrniec plný halušiek? — pričom mu
ukázala hrniec tak na tri uhorské holby.Náco len kývol plecom, usmial sa a zastrihal ušami:— Prečože by nie, pani majstrová? Usilovný človek veľa zmôže, hovorievajú pán majster.A naozaj, Náco zjedol jedným „nápraskom“ plný ten hrniec halušiek a boky mu ešte vytieral
prstom. Kde sa to však všetko podelo, nebolo na ňom vôbec badať.Bol to syn chudobných rodičov, ale šaty mal, čo i plátané, vždy celé. Len v nedeľu a
sviatok, keď mal „cirkevnú službu“ obliekol sa do lepších šiat a išiel šliapať mechy.Tam sme ho veľmi často navštevovali a pomáhali sme mu pri robote. Pod kázňou sme sa s ním
utiahli do tej malej klietky s okrúhlym oblokom, ktorá bola pri mechoch, a tam nám Náco
rozprával rozprávky.Jeho organická chyba, totiž večný hlad, mala za následok, že v celej Bystrici najlepšie
vedel, kde dozrievajú v okolí prvé lieskové orechy, maliny, černice a jahody.Honorár bral Náco najradšej „in natura“. Delili sme si s ním svoj olovrant, preňho sme
vždy v komore plnili svoje vrecká sušenými slivkami, hruškami a jablkami a z každej kúpy
sladkého dreva alebo svätojánskeho chleba dostával svoj podiel.Mal, čo viem, jedného nepriateľa. Kto to bol, nechcem vyzradiť — dosť na tom, že ho mal! A
to dokonca nie svojou vinou. Čítali sme raz, akým činom navliekol barón Münchhausen na špagát
celý kŕdeľ divých kačíc, ktoré ho potom vzniesli do vzduchu.— Mohli by sme to skúsiť, — povedal Náco.— Čože blázniš, Náco. Kdeže tu máš divé kačice?— Keď nie divé, skúsme to s domácimi, navrhol rázne.— To by sme si krásne zasolili u mamičky.— Veď to nemusia byť akurát vaše. Chvalabohu, kačíc je dosť aj inde.Pod tým „inde“ rozumel ľahko prístupný dvor istého starého mládenca, kde sa po celý deň —
okrem inej hydiny — čaptal kŕdeľ bielych a sivých kačíc s veľkým čiernozeleným káčerom.— Ten by stál za próbu, — uškľabil sa Náco a veselo prisviedčal ušami.— A čože potom, keď sa pán X… dozvie, že sme mu vzali káčera?— Aké „potom“? Veď mu ho nevezmeme! Vytiahneme z neho špagát a pustíme ho zasa na dvor.Náco si to predstavoval asi tak, ako keď navlečie dratvu do ihly a potom ju zas vytiahne.Musím na našu hanbu vyznať, že pokušiteľ Náco zvíťazil. K tomu, pravda, dopomohla i naša
zvedavosť vidieť lietať na špagáte navlečeného káčera a kačice.Pri dobrej príležitosti stáli traja šuhajci za prídvorným plotom pána X… Dvaja kukali
škárami na hydinu a tretí, Náco, prehodil cez plot na dlhom špagáte navlečený kúštik slaninky.Medzi kačicami nastala o slaninu pračka, a naozaj — jeho zlý osud to chcel — káčer zostal
víťazom a škrtil tú slaninku do seba.Čakali sme, čakali, až z neho vyjde a druhá kačica sa navliekne, ako to opisoval
Münchhausen. Ale márne čakanie! Káčer behal dokola po dvore a zo zobáka mu visel dlhý špagát,
za ktorý ho držal Náco. Všemožne sa usiloval vydáviť slaninku so špagátom — nešlo to!Náco konečne zatiahol netrpezlivo za špagát, ale káčer, miesto aby sa dal do letu, škrtil
sa ďalej a ďalej, a keď ho Náco pretiahol ponad plot, milý káčer ešte niekoľko ráz zatrepal
krídlami a — odobral sa na druhý svet.— Jasná strela aby vrazila do toho baróna aj s tým káčerom! — zaklial Náco potichu a
silou-mocou vyťahoval špagát. Ale — nešlo to inak.Stáli sme ako omráčení. Ako by nie? Miesto veselo lietajúcich kačíc sme teraz mali
zaduseného káčera, ktorému Náco odrezal špagát v zobáku a potom ho pri plote spustil na dvor.— Nepodarilo sa! — povedal Náco, a že sme mali všetci rovnako zlé svedomie, tak sme sa
potichu tisli plotom ďalej.Neviem, ako sa pán X… dozvedel, kto mu zadusil káčera. Alebo to aspoň šípil, a tak oznámil
vec Nácovmu majstrovi, ktorý potom Nácovi držal akademickú prednášku, lápsikom ilustrovanú.Náco nás nevyzradil, pretrpel „nevinne“ vyobšívanie, a my sme držali jazyk za zubami a
nikdy nám viac neprišlo na um chytať kačice na špagát podľa Münchhausenovho receptu.— — —Nemôžem určite udať rok, ale bolo to v štyridsiatych rokoch, keď nám náš otec prečítal z
Augsburger Allgemeine Zeitungu hrozné nešťastie, zapríčinené výbuchom sopky Etny alebo Vezuvu.
Nemohli sme cestovať do Talianska, ale v nás vznikla veľká túžba vidieť raz taký vrch, z
ktorého by vyrážali plamene a lietali skaly.Nedalo nám to pokoja. Po celé dni sme mysleli na „vulkány“.Konečne sme prišli na myšlienku, že si urobíme Etnu a Vezuv sami.Robili sme plány čo a ako, a Náco musel mať účasť na poradách.Na Úhrade bolo na tisíce krtíc, takže nebolo ťažko nájsť dve kôpky zeme tak na krok
vzdialené od seba. — Boli ony, tie vybrané kôpky, vpravo a vľavo od chodníčka, vedúceho po
pravej strane Úhradu k záhradám, a ležali asi na desať krokov odo dvier záhrady, patriacej
gymnaziálnemu profesorovi. Obidve boli spojené podzemnou cestou, ktorú sme pozorne odkryli.
Polovica tejto cesty padla akurát do prostriedka chodníčka. Tam sme vydlabali jamku a tú sme
nabili miešaninou síry, pušného prachu, drobného dreveného uhlia a roztlčenej sanitry, čo
všetko zaopatril Náco.Sprava a zľava pripojili sme v tých žliabkoch k tomuto centru zápalné šnúry a prikryli to
celé ľahkými kúskami šindľa. Do prostriedka nakopili sme na tie šindle skaly a potom všetko
prikryli nahrabanou zemou, ktorú sme pevne pritľapkali, aby to lepšie buchlo.Celá konštrukcia Vezuvu netrvala dvadsať minút. Zapálili sme pozorne zápalné šnúry a
utiahli sa k plotu v očakávaní výbuchu.Podľa vopred urobenej skúšky boli po dĺžke vypočítané zápalné šnúry na čas, ktorý človek
potrebuje, aby zvoľna napočítal do dvadsať.Zápalné šnúry boli teda zapálené a už sme plní očakávania počítali: jedenásť, dvanásť, keď
zrazu vystúpil z dvier profesorskej záhrady profesorov suplent, dlhý, suchý, veľmi krátkozraký
pán v dlhom čiernom kabáte.Zavieral metodicky záhradné dvere, ale neuspel k nám urobiť tri kroky po chodníku, keď
naraz sa pred ním otvorila zem ako pred Curtiusom! Skaly a zem leteli do povetria — plameň
vyšľahol vysoko a ozval sa silný výstrel.Boli sme úplne spokojní. Ľutovali sme len, že celá tá sláva trvala tak krátko.Ale nešťastný suplent! Za celý svoj život neurobil tak čerstvo za sebou dva-tri dlhé
skoky, ako teraz. Dlhé poly jeho čierneho kabáta leteli vodorovne za ním ako krídla chrústa,
keď letí. Skočil do záhrady — ani len dvierka nestačil za sebou zavrieť — a tam sa stratil.Čo si myslel — neviem!Následky to pre nás nemalo — istotne nás nepoznal.— — —Tá profesorova záhrada na Úhrade bola svojho času povestná pre krásnu čerešňu, ktorá tam
rástla a pokúšala bielu a hnedú mládež.Ale najväčšmi ju milovali Cigánčatá, lebo len čo sa na nej začalo ovocie červenať, už sa
začali obšmietať okolo záhrady a nechodili viac do Bystrice hradskou, ale poľnou cestou pod
„Vŕškom“. A záhrada ležala tak šťastne medzi Úhradom a Vŕškom, že pre nevolaného hosťa vždy
zostala jedna strana voľná na ústup, ak z druhej strany hrozilo nebezpečenstvo.Keď čerešne dozrievali, Cigáni si rozdelili návštevu záhrady na tie hodiny, keď mal pán
profesor prácu v škole — čo sa inak mohli ľahko dozvedieť. A bolo to dobre — tak sa najlepšie
vyhli mrzutostiam a nepríjemnostiam. Pána profesora to predsa škrelo. Raz pri učení
neočakávane odovzdal seniorovi v triede skúšanie žiakov, chytil klobúk a palicu a hybaj na
Úhrad.Keď sa priblížil k záhrade, vidí škárou v plote, že sú Cigánčatá v najlepšom. Jedno sedelo
na čerešni a hádzalo druhému, stojacemu pod stromom, čerešne. Pomaličky, potichučky otvoril
profesor záhradnú zámku, urobil pár skokov — a už bol pod čerešňou.Cigán, čo stál na zemi, vo chvíli bol na plote, ale keď videl, že sa pán profesor za ním
neženie, ulebedil sa tam ako straka na kole, čakajúc a pozorujúc, čo sa bude robiť s jeho
kamarátom.Ten smutne a žalostne nahliadol celú situáciu, preňho tak povážlivú.Pán profesor vedel veľmi dobre, že by bolo márne hnať sa za tým prvým Cigánom. „Toho
nechytíš, a ten druhý ti medzitým tiež ufujazdí,“ uvažoval. Postavil sa teda pod strom a
láskavo, ako dobrý otec a pedagóg — čím zaiste bol — dohováral tomu Cigánčaťu, aby sa mu
páčilo zliezť zo stromu a prijať zaslúženú odmenu.— Veď to nebude také zlé, — hovoril, — iba čo ti tak trochu namažem a natriem kožu
nepáleným popolom, — a ukazoval mu ten „nepálený popol“ — slušnú palicu zo španielskej
trstiny, majúcu „nóbl“ rukoväť zo slonovej kosti.Ale už či „nóbl“ či nie „nóbl“ Cigánčaťu na strome to nijako nechcelo do hlavy.Profesor mal v pedagógii nezvratné zásady.— Len poď dolu, kamarát! A čo by som tu musel stáť až do súdneho dňa, nehnem sa z miesta!
— dohováral mu.Mladý more videl, že spásy niet. Odhodlal sa teda k zúfalému kroku. V nádeji, že sa mu
podarí uskočiť, kým ho profesor uspeje chytiť, skočil zrazu zo stromu a urobil už skok, keď ho
profesorova pevná ruka zadržala za pravé rameno.A teraz sa už začala výplata.More kričal ako na ražni, profesor prichádzal vždy väčšmi do pedagogického ohňa, a to
Cigánča na tom plote stále len vykrikovalo:— Ták — ták! Len ho dobre, pán veľkomožný — to im je žlodej žlodejský!… Len ešte, ešte!Profesor i tak robil, čo mohol.— Jaj, pán veľkomožný, veď je to taký žlodej, že tomu jednou rukou ani nič neurobia. Ale
obidvoma, obidvoma, — privolávala zas straka na kole.A profesor vo veľkom ohni poslúchne dobrú radu, pustí z ľavej ruky Cigána a pochytí palicu
do obidvoch rúk.— Karra more! (Utekaj Cigán!) — vykríkol Cigán z plota na toho druhého, ktorý v tej
chvíli, ako ho profesor pustil, ako vietor letel k plotu, za ktorým aj s kamarátom zmizli.Pán profesor stál ako v udivení. Potom sa srdečne zasmial. Utrel si pot a vrátil sa do
školy.Večer rozprával v kasíne, ako ho ten Cigán previedol cez lavičku.Ale dnes na Úhrade máš zasypaný rybník, hrádze skopané, duby a topole vyrúbané — žaby a
vtáčiky sa vysťahovali, možno len svrčky zostali.Nechodí ta viac mládež bystrická — vozia ta hnojové fúry.Poézia je v čerty; jej miesto zaujala tekvica a kapusta. | Kuzmany_Uhrad.html.txt |
1Zahralo vretenos horúcou kúdeľouna vrúcny kolovrátokopriada sperlenéružové pradenookolo vrátokKľučiari neodomkliZlodeji neprelezúTkáč si mýli vrátka s osnovouPri tkáčskej bránkekrížom tká sikošieľku žeravúz tenunkej nitky— — — — —Zem bude prikrývaťNebo polejeOblaky nízke vzlietli | Vadkerti-Gavornikova_Kolovratok.html.txt |
ÚvodDejepis Uhorska vypráva nám pamätné udalosti, ktoré sa prihodili vo vlasti našej od
najstaršej doby až po naše časy. On nielenže rozpráva najpamätnejšie udalosti, ale aj
vzdeláva, lebo nám ukazuje následky zlého a dobrého: aby sa zlého varovali a dobré aby
nasledovali.Vo vlasti našej uhorskej bývali dávno pred príchodom Maďarov Slováci, a síce v severnej
hornatej čiastke, kde i teraz zväčša bývajú. Prišli kedysi z Ázie a zaoberali sa
roľníctvom, pastierstvom a včelárstvom. Žili roztratene, takže každá rodina mala okolo
svojho domu celý majetok. Vyznamenávali sa pokojamilovnosťou a neobľubovali vojny, ako iné
národy. Zbroj len vtedy pozdvihli, keď im niekto otčinu napadol.V tom čase boli Slováci ešte pohania, modlári a vzývali mnoho rozličných bohov a bohýň.
Najvyšší ich boh bol Svantovít, ktorého ako otca všetkých ostatných bohov ctili a jemu
nádherné chrámy stavali. Dobrým bohom bol Bielboh, zlým Čiernoboh. Parom bol bohom
povetria, hromu a blesku, Radhosť pohostinstva, Vesna bola bohyňa jara, Letnica leta, Lada
krásy, Živa života, Morena bohyňa smrti atď. Bohov týchto vyzývali piesňami, modlitbami a
obeťami v chrámoch, hájoch, zvlášť ale v horách pri kamenných oltároch. Mŕtve telá
zomretých pálili a v istých nádobách hlinených do hrobu ukladali. Hroby také menovali sa
mohyly.V štvrtom storočí po nar. K. P. dovalili sa do Európy Hunovia, národ to Maďarom príbuzný
a bojovný a hneď zaujali okolie zadunajské (Panóniu) a terajšie Sedmohradsko; ba v piatom
storočí pod svojím kniežaťom Attilom — ktorého sa všetko bálo — tak svoju moc rozšírili, že
panovali nad zemami počnúc od Volgy v Rusku, až po Rýn a od Baltického až po Čierne a
Chvalinské (Kaspické) more. Hunskej sláve učinený bol koniec v polovici piateho storočia,
keď Attila zomrel.V šiestom storočí po nar. K. P. dohrnuli sa zasa na územie terajšieho Uhorska Avari.
Títo tiež prišli z Ázie, odkiaľ ich iné silnejšie národy boli vytiskli. Avari neviedli boje
len s tými národmi, ktoré na území terajšieho Uhorska bývali, ale robili vpády i do
západnej a južnej Európy, kde drancovali a plienili všetko, čo im do cesty padlo. Veľmi
mnoho trpeli od Avarov i Slováci, dokiaľ ich pod vodcovstvom istého Sama nezbili. Ich
počínaniu ale koniec urobil franský kráľ Karol Veľký, keď ich vo viacej bitkách náramne
zbil a ich ríšu zničil.Nad Slovanmi panovali ich vlastné kniežatá. Z týchto zasluhujú zvláštneho spomenutia
Mojmír, Rastislav a Svätopluk Veľký.Mojmír vynasnažoval sa predovšetkým o to, aby v jeho krajinách pokoj panoval a súc sám
už kresťanom, počal kresťanstvo i medzi ľudom rozširovať. K tomu cieľu založil i dve
biskupstvá, jedno v Olomouci na Morave, druhé v našej Nitre, kde i kresťanský kostol dal
vystaviť. Ale kresťanstvo nerozmáhalo sa tak, ako si to on prial, a to z tej príčiny, že k
rozširovaniu jeho povolal kňažstvo nemecké, ktoré slovenskému ľudu v nemeckej jemu
nezrozumiteľnej reči kázalo a viac sa o svoje dôchodky (desiatky) než o učenie Kristovo
staralo — preto Slováci kňažstvo toto nenávideli a nechceli kresťanstvo prijať, ale sa i
ďalej svojim modlám klaňali. Pod kniežaťom týmto povstala i mocná Veľkomoravská ríša, ktorá
všetkým nepriateľským nápadom dlho odporovala; konečne prišli Nemci s veľkým vojskom na
Mojmíra, zbavili ho trónu a posadili naň Rastislava.Rastislav predsavzal si urobiť to, čo sa jeho predchodcovi Mojmírovi nepodarilo, totiž
oslobodiť Slovanov spod vlády nemeckej a ich pokrstiť. I jedno i druhé sa mu dosť šťastne
podarilo.Keď videl ako neradi prijímajú Slovania slovo Božie v cudzom, nemeckom jazyku im kázané,
povolal roku 863 z Grécka dvoch bratov Cyrila a Metoda na Slovensko, ktorí tu za niekoľko
rokov Slovákov ku Kristu Pánu privádzali a im i písmo sväté do slovenčiny preložili. Ľud
hrnul sa k nim s radosťou a dával sa húfne krstiť. To sa nemeckým biskupom neľúbilo a
obžalovali týchto apoštolov u pápeža, že kážu akési kacírske náboženstvo. Pápež na žaloby
tieto nič nedal, ale ich za horlivé účinkovanie ešte pochválil a Metoda za biskupa Veľkej
Moravy vysvätil. Slováci sú teda už vyše tisíc rokov pokrstení.Rastislav ale bol nešťastným. Zradený svojím synovcom (bratovým synom) Svätoplukom,
odvedený bol r. 870 v reťaziach okovaný Nemcami do bavorského mesta Rezna, kde mu oči
vylúpli, do kláštora ho zavreli a kde v neznámom čase i život svoj skončil. Svätoplukovi sa
zaľúbila Veľkomoravská ríša, bažil teda po vláde nad ňou a z tej príčiny i zradil svojho
strýca, po ktorom ho síce Nemci na trón posadili, ale aby im tým viac poddaným bol, dali po
celej krajine nemeckých úradníkov, ktorí Veľkú Moravu spravovať mali.Svätopluk oľutujúc svoju na strýcovi spáchanú zradu, bol by rád niečo k uľaveniu
tlačeného ľudu učinil, ale pre spomenutých úradníkov nemeckých nemohol. Keď Nemci zbadali
jeho zmýšľanie lapili ho a strčili v Bavorsku do väzenia. Slovania ale nad takýmto
počínaním Nemcov sa zhrozili a povstanúc proti nemeckej vláde, úradníkov nemeckých zo
všetkých veľkomoravských krajín vyhnali.Medzitým Nemci vyhlásili Svätopluka za nevinného, pustili ho na slobodu a zveriac mu
svoje vojská, chceli, aby proti svojim rodákom bojoval. On ale obrátil zbroj proti Nemcom a
poraziac ich, tak upevnil svoju moc, že mu Nemci ďalej nič vykonať nemohli.Vtom dotiahli do Európy, menovite do terajšieho Uhorska, bojovní Maďari. Povesť hovorí,
že mali 7 vodcov. Oni okrem chovania dobytka a vojny neznali takmer žiadneho iného
zamestnania, lebo boli národom kočujúcim. Ako pohania klaňali sa jednému najvyššiemu,
neviditeľnému bohovi, ktorému na vŕškoch a v hájoch poctu činili a rozličných zverov,
zvlášť ale biele kone obetovali. Okrem toho vzývali i povetrie, oheň, zem a slnko — ako
také bytosti, skrze ktoré im boh dobre robil. Verili i v zlú duchovnú bytosť, ktorú ördögom
(čertom) nazývali. Prísaha im svätou bola, potvrdzovali ju vyliatou krvou, ktorú si zo žíl
do dajakej nádoby púšťali a ňou si pripíjali.Hovorí sa, že cesta Maďarov z Ázie do Uhorska 5 rokov trvala. Keď sa tu osadili,
vyvolili si Árpáda, syna Almošovho, za spoločné knieža. Tento Árpád ozbrojenou rukou na
Svätopluka uderil, ale ho poraziť nemohol. Svätopluk onedlho nato zomrel, pred smrťou ale
podelil ríšu medzi troch svojich synov: Mojmíra, Svätopluka a Svätoboja, z ktorých
najvyšším panovníkom mal byť Mojmír II.Svätopluk Veľký prial si, aby jeho traja synovia po jeho smrti vo svornosti a bratskej
láske žili. Keď už na smrtnej posteli ležal, povolal ich k sebe a dajúc si tri prúty
zviazané doniesť, podával ich každému zo svojich synov, aby ich zlomili. Keď to ani jeden z
nich nevládal urobiť, rozviazal prúty a polámal ich po jednom bez všetkého namáhania.
Pritom im toto krásne poučenie dal: „Jestli budete v láske a svornosti vždy spolu držať,
žiaden z vašich nepriateľov nepremôže vás, jestli ale roztrháte krajinu v nesvornosti a
brata svojho Mojmíra poslúchať nebudete, i sami sa zahubíte, i nepriatelia ľahko vás skazia
a zničia.“Na toto múdre otcovské napomenutie synovia Svätoplukovi nedbali, lebo sotva otec oči
zatvoril, už povstávali medzi nimi nepokoje a sváry. Touto nesvornosťou poslúžili oni veľmi
dobre Maďarom, ktorí pod vodcom Árpádom Mojmírove vojsko r. 907 pri Prešporku, následkom
zrady brata Svätopluka II. porazili, Mojmíra zabili, ríši Veľkomoravskej koniec urobili a
takmer celé Uhorsko zaujali.Árpád po tejto preňho šťastnej bitke o niekoľko týždňov zomrel a pred svojou smrťou
stanovil za nástupcu v kniežactve svojho syna Zoltána.Zoltán, keď vládu prevzal bol ešte len 13 ročný, panoval ale 40 rokov a časté výpady
válečné podujímal do susedných krajín, kde často bol zbitý, ale často šťastlivo bojoval.
Najviac bojovníkov (36000) utratil pri Mezibore (Merseburg) v Sasku.Po Zoltánovi zaujal kniežatský trón jeho syn Takšoň, ktorý panoval v ustavičných temer
bojoch za 25 rokov. Najčastejšie boje viedol s Nemcami, bol ale pri meste Augsburgu na
hlavu porazený, takže z celého vojska iba siedmi hrozne pokaličení navrátili sa do Uhorska,
aby zvestovali svojim krajanom hroznú porážku. Toto pomstili Maďari tak, že v predošlých
vojnách zajatých 20000 Nemcov povraždili. Po tomto ukrutnom skutku zomrel Takšoň v 42. roku
veku svojho a jeho nástupcom sa stal Gejza, ktorý kresťanské náboženstvo medzi Maďarmi
rozširovať začal.Gejza tiež panoval 25 rokov a vyznamenával sa múdrosťou a pokojamilovnosťou, takže
povolal do Uhier kresťanských kňazov, kupcov, remeselníkov, umelcov atď. a dajúc sa s celou
rodinou pokrstiť, staral sa o pokrstenie svojej zeme, čoho následkom Maďari k pokojnejšiemu
životu privykali a húfne náboženstvo kresťanské prijímali. Zomrel r. 997, ponechajúc
panovanie svojmu synovi Vajkovi, ktorý dostal pri krste meno Štefan.Štefan panoval ako knieža za tri roky, rozširujúc náboženstvo kresťanské najlepším
prospechom. Keď videl prospech svojho ustávania, vystrojil do Ríma poslanstvo, aby ho pápež
za kráľa uznal a poslal mu korunu. Pápež Silvester II. žiadosti tejto s ochotou zadosť
urobil a Štefan s poslanou mu korunou dal sa r. 1000 za kráľa uhorského korunovať.Štefan bol teda prvým uhorským kráľom a od jeho panovania počnúc delíme dejepis Uhorska
na 3 doby.V prvej dobe (od r. 1000 — 1301) — panovali králi z domu Árpádovského.V druhej dobe (od r. 1301 — 1526) panovali králi z rozličných domov.V tretej dobe (od r. 1527 — až po naše časy) panovali králi z domu
habsburgsko-lotrinského. | Rizner_Dejepis-Uhorska.html.txt |
Jak se dělají novinyUž častěji, a vždycky se zvláštním okouzlením, jsem četl dobrodružné romány, které se
začínají tím, že zadrnčí telefon na psacím stole (nebo v elegantním mládeneckém pokoji)
mladého novináře, takto zpravodaje Staru (nebo Heraldu) Dicka Hubbarda (nebo Jimmy
O’Donellyho), a zděšený dívčí hlas vydechne do telefonu: „Prosím vás, přijeďte ihned; právě
se stala hrozná vražda v ulici Mickullandské.“ Načež řečený Dick Hubbard (nebo Jimmy
O’Donelly) skočí do svého auta a jede do ulice Mickullandské, objeví stopu pachatelů, stíhá
je, je omráčen nebo chloroformován, uvržen do podzemního sklepení, avšak vyvázne a
pronásleduje zločince dál autem, letadlem i lodí, načež po napínavé a nebezpečné honbě,
trvající nejmíň čtrnáct dní, je dopadne. Tu sáhne konečně statečný novinář k telefonu a
zavolá svou redakci: „Haló, tady Dick (nebo Jimmy); připravte mi první stranu, ano, celou
první stranu Heraldu; budu vám diktovat senzační zprávu, kterou žádné jiné noviny nebudou
mít.“Možná že mnoho čtenářů si podle těchto románů utvořilo značně vzrušující obraz o tom,
jak vypadá redakční práce a jak se vůbec dělají noviny; snad si představují, že před každou
redakcí stojí řada sportovních aut, do nichž skáčou mladí reportéři a řítí se za
dobrodružstvími; že na ně čekají letadla na letištích a zločinci na místech činu; že se smí
takový nadějný zpravodaj třeba jen na půl dne zatoulat, aniž dostal výpověď nebo aspoň
strašně vynadáno; že by si metér dal líbit, aby mu někdo v poslední chvíli přišel s novou
první stránkou ranního čísla, a tak dále. Po delších zkušenostech s různými novinami mohu
prohlásit, že Dick Hubbard ani Jimmy O’Donelly obyčejně nemívají svého auta ani letadla a
že jejich hon za událostmi se omezuje nejčastěji na telefon a horečné listování v jiných
novinách; dále že jejich největší, ale zato chronické riziko je, že budou mít s někým
nepříjemnost: buď se šéfredaktorem proto, že nemají tuhle či onuhle zprávu, nebo s různými
zpravidla úředními činiteli proto, že se pokoušejí z nich po telefonu vyloudit nějaké ty
bližší podrobnosti. Pravda, ono není nikomu příjemné, když kolem půlnoci zařinčí doma
telefon a nějaký čilý zpravodaj se vyptává, je-li pravda to či ono, například že jste v
podezření z vraždy na své babičce; co, že vám o tom není nic známo? To je škoda, tak
promiňte, že jsem vás zbytečně obtěžoval. Dále takový pohotový reportér má ustavičný kalup,
aby svou poslední zprávu dostal včas do listu a aby mu ji nevyhodil pan metér, který zrovna
musí udělat místo pro veliký projev signora Mussoliniho nebo pro zasedání rozpočtového
výboru v senátě; a zatímco jeho senzační zpráva už probíhá rotačkou, přinese sluha čerstvý
výtisk konkurenčních novin, kde je o nějakou podrobnost nebo zprávu víc. Říkám vám, že
život Dicka Hubbarda nebo Jimmy O’Donellyho je svým způsobem tvrdý a napínavý, i když
nejsou vrháni do podzemních sklepení nebo spoutáni na rukou a nohou a unášeni tajemným
černým autem; a to ještě Dick Hubbard nebo Jimmy O’Donelly jsou menšími, byť čile se
točícími kolečky v redakční mašinérii novin; i sportovní redakce na ně pohlíží s mírnou
shovívavostí, nemluvíc o takových novinářských kanónech, jako jsou hospodářští redaktoři
nebo dokonce úvodníkáři; ale o těchto a jiných vnitřních tajích novin bude ještě řeč dále.U novin, jako u některých jiných podniků, není ani tak zvláštní, jak se dělají, jako
spíše to, že vůbec existují, a že dokonce mohou denně vycházet. Ještě se nestalo, že by
jednoho dne vyšly noviny se stručným oznámením, že se v uplynulých čtyřiadvaceti hodinách
nic zvláštního až do uzávěrky listu nepřihodilo, a že tedy není o čem psát. Denně dostane
čtenář svůj politický článek a své zprávy o zlomených nohou a sport a kulturu a národní
hospodářství; kdyby celá redakce lehla chřipkou, vyjdou noviny přesto a budou v nich
všechny rubriky jako jindy, a čtenář ani nic nepostřehne a bude bručet na své noviny jako
jindy. Na druhé straně pan metér se denně zaklíná, že nedostane do listu, co mu tadyhle
redakce posílá, a jestli si páni redaktoři myslí, že může čarovat, a kdesi cosi; ale
protože asi dovede čarovat, dostanou se do novin všechny rubriky, a je toho právě tolik,
aby se vyplnily všechny sloupce odshora dolů; není-li už to každodenní zázrak? Rovněž
strojník od rotačky denně prohlašuje, že to už nesjede, to je marné, co si ti páni nahoře
myslí, a že ostatně má rotačku vůbec k nepotřebě a že na to dá hlavu, že dnes nedotiskne. A
vidíte, přes ty všechny úkazy noviny vyjdou, a vyjdou i zítra a pozítří; je to věčný div, o
kterém čtenář neví, ale který by zasloužil tiché a zbožné úcty. | Capek_Jak-se-delaji-noviny.html.txt |
Znáš-li kraj ten?[1][2]Znáš-li kraj ten — kde večný máj,kde vavrín zelený,kde slasťou dýcha mach i háj,jak harfy ozveny?Ta by ja chcel s tebou, ta ja,do tohoto tiahnuť kraja,do myrtových tiení!Znáš-li kraj ten, kde hruď zemeobjali nebesá,kde tvorstva všeliké plemäpiesňou slasti plesá?Ta by ja chcel s tebou, ta ja,do tohoto tiahnuť kraja,kde slasť neminie sa![1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Z pozostalosti
básnikovej.[2]Čitateľný Bottov rukopis. Dobšinského odpis na liste D. Uverejnený v Slov. pohľadoch
III, 1883, str. 459. | Botto_Znas-li-kraj-ten.html.txt |
Štúrovi na den narození[1]Sedával jun u Dunaje valných vln,před ním ubíhal zvádivý časů člna jinoch hrdý na Tatry nemě zřel,v písní uháněl duše své bolný žel:a v víru želu prse se zmítajía v želu síla vzmáha se potají.Zmužil se jinoch — ňádra se zvlnila,dozřela velká v duchu velkém sílaa kdo junáckou hrdinností hoří,volně pospícha pod jeho znamení:Tatry jsou štítem, naděje práporya hudbou jestiť nepřátel zuření.Ajta veselou, bratři, pějte píseň,zapřete trudnou bázlivosti tíseň.S velkým půjdeme na moře veslářem,on nás povede duše své požárem.A když i bouře budou i hromy výť,nehřeš Slováku — v bouři s ním slavně jít![1]Štúrovi na den narození— báseň vznikla v Bratislave 7. septembra
1842 ako predčasná gratulácia Ľudovítovi Štúrovi (narodil sa 29. októbra 1815).
Pripomienka motívov Dunaja a Tatier je v básni veľmi účinná. | Vozar_Prvotiny.html.txt |
Ako sa slovenské obce prekárajúSotva sa nájde na Slovensku obec, na ktorej obyvateľov by vtip susedných občanov nebol
spískal dajaké žartovné, často hodne kúsavé prekáranie. A keď sa tým navzájom domŕzajú,
povstávajú z toho i vážne zvady, ba nie zriedka aj povážlivé bitky. Rozumnejší a
chladnokrvnejší sa takému prekáraniu smejú a hoci ich ono škrie a mrzí, aspoň tak sa tvária,
akoby ich tie žarty tešili. Nech len dakto v Skalici zavolá: „Skaličané! Búda horí!“ Alebo
nech sa spýta, či je to pravda, že „Skaličané majú za uchem trísku“? Alebo, že kopali studňu a
keď bola vykopaná, nevedeli čo robiť s vykopanou hlinou a kamením. A či je to pravda, že sa
potom uradili, aby pre tú hlinu, nahromadenú z vykopanej studne, vykopali jamu a do nej ju
pohádzali? Hneď uvidí a skúsi, ako ho ten najkrotší Skaličan poctí titulom „mrvoň“, čo je tam
najšpatnejšia nadávka.V južnom Trenčiansku je veľmi usporiadaná a národne prebudená obec Srnie. Srňanov
premŕzajú: že sa raz v zime zobrali s klanicami[1]vlka honiť a keď ho v poli obkolesili, dodávali si navzájom smelosti, pokrikujúc
jeden na druhého:— Chlapi! Klanicú ho! Len ho klanicú!A keď domnelého vlka klanicami nielen zabili, ale temer na pazder roztrepali, poznali v
ňom psa Bundáša. Neradím nikomu zavolať v Srní: „Klanicú ho!“, lebo by ľahko mohol dostať
bičom pod kolená.Niže Trenčína na Považí je dedinka Krivosúd rečená. Stalo sa vraj za Kaukoň kráľa, že
jedným koncom vtiahol do dediny kolomažník, vezúci sud kolomaže na káre, ktorú ťahala žrebná
kobyla. Aby si kupcov privábil, vyspevoval veselo zvučným basom obvyklé kolomažnícke:— Kuli-máááz.Druhým koncom vtiahol handrlák,[2]ťahajúci káru s handrami, ovešanú pestrými šnúrkami, cvernami, prstienkami a iným
drobným handrláckym tovarom, a kam si preberá, tam si preberá prstami na kostenej píšťalke
visiacej z tretej kabátovej dierky na motúze. A keď píšťalku dolu spustil, ostrým tenorom, že
ho po celej dedine bolo počuť a už pred každými dverami usmiate ženičky a dievčatá naňho s
handrami čakali — vyspevoval zvláštnou handrláckou melódiou:Kúp si, Kačo,jak máš začo:daj handričky za ledačo!Keď si kúpiš, budeš mať,nemusíš požičiavať.Takto jeden z jedného, druhý z druhého konca dediny si vyspevujúc, stretli sa obaja pri
krčme.— Vitaj, kamarát! — zvolal kolomažník na handrláka.— Bodaj zdrav bol! — odpovedal handrlák.— Ako sa ti tovar míňa?— Len tak, — riekol handrlák, — a tebe?— Tak po troche, — odpovedal kolomažník.— Keď sme sa tu stretli, — riekol handrlák, — poďme si trochu na vítanú upiť.Kolomažník priviazal pred krčmou na zábradlie kobylu a handrlák svoju káru a vkročili k
židovi. Tam si veselo popíjali a že sa dávno nevideli, mali si mnoho čo rozprávať. Medzitým,
čo sa tí dvaja v krčme bavili, kobyla sa ožrebila. Konečne im svitlo, že je už čas, aby trovu
zaplatili a každý šiel po svojom obchode. Aké veľké bolo ich prekvapenie, keď videli žriebä
stáť na boku handrlákovej káry! Kolomažník natešený, že bude mať dva kone, šiel si pre žriebä,
aby ho pri kobyle uviazal. Ale handrlák riekol:— Či nevidíš, že sa to moja kára ožrebila, keď si žriebätko zastalo nie pri tvojej kobyle,
ale pri svojej materi, mojej káre. Žriebä mi nechaj na pokoji, lebo je moje, nie tvoje!Z reči do reči — došli konečne až do zvady. Ľudí sa zbehlo mnoho a ako to už býva, jedni
jednému, druhí druhému dávali za pravdu. Keď sa tak ani sami medzi sebou, ani hlasmi a
poznámkami ľudu nemohli narovnať, vybrali sa k richtárovi, aby ich rozsúdil. Keď aj pred
richtárom a obecným úradom i kolomažník i handrlák na svojom stáli a ani jeden popustiť
nechcel, riekol richtár:— Hajtman! Doveď sem to žriebä, nech ono samo ukáže, či je kolomažníkova kobyla, alebo
handrlákova kára jeho mater. Keď ho pustíme, ono naisto zabehne k svojej materi.Žriebä doviedli pred richtára a potom ho pustili a ono sa sem-tam motalo, až naposledy
zabrčkovalo k handrlákovej káre a tam si zastalo. Na to riekol richtár s úradom:— Darmo je, žriebä si zastalo pri svojej materi, a tak patrí handrlákovi.Nad takýmto neslýchaným výrokom rozkatovaný kolomažník riekol:— Ej, veru je to krivý súd, lebo kto to kedy slýchal, aby sa kára ožrebila? — A že obecný
úrad v tejto veci krivo súdil, zostalo dedine do dnešného dňa meno Krivosúd.*V kotline pod Inovcom rozkladá sa starobylá dedina Selec, kde na Hradisku v
predhistorickej dobe bola osada a na viacerých miestach vidno hromady nakopeného kamenia, ako
nepopierateľné znaky bývalých medených baní. Ešte asi pred štyridsiatimi rokmi vyrábala
selecká papiereň výborný, ako remeň pevný papier. Čo ako je táto dedina v hlbokej kotline
ukrytá, nemohla sa vyhnúť premŕzaniu, že tam soľ rozsievali. Keď vraj Selčanov zlostilo, že
musia mnoho peňazí každoročne za soľ vydávať, zišli sa do rady a uradili sa, že si na obecnú
roľu soli nasejú. Roľu pekne poorali, rozsievačovi zavesili plachtu s potlčenou soľou na krk a
aby pri rozsievaní roľu príliš nedošliapal, postavili ho na bránu a túto štyria chlapi vzali
na plecia a tak s rozsievačom po roli chodili, zakiaľ nebola celá roľa soľou posiata. A keď
soľ zabránili, vrátili sa v pokoji domov.Po čase, keď už aj teplý dáždik bol spadol, vyšiel obecný úrad podívať sa na roľu, či soľ
vzchádza. Roľa sa už zďaleka zelenala od žihľavy. I tešilo ich to, že sa soľ už zelená, a
jeden úradný vytrhol kúštik žihľavy, aby ju ochutnal, či tá soľ dobrá bude. Ako žihľavu
priložil na ústa, veľmi ho popŕhlila a on natešený zvolal:— Chlapi, dobrá to bude soľ, len je trochu štipľavá a mocná, bárs je ešte len mladá.Uspokojení odišli domov. Keď ale daktoré ženy pozdejšie hodne podrastenú žihľavu na roli
zbadali, nechodili popod ploty a do sečí pre husi a prasce žihľavu zbierať, ale si vychádzali
tajne v noci na roľu, kde si jej celé batohy nažínali kosákmi.Stalo sa, že v čas žatvy richtár spozoroval, že sa na roli, ktorú soľou posiali, veľké
plešiny ukazujú. I zvolal zase úrad a riekol:— Na tú soľ nám chodí akýsi žier,[3]lebo celé pleše sú v nej vyžraté. Pôjdeme v noci pri mesiačiku striehnuť, aby sme
toho žiera popadnúť mohli. A začneme už tejto noci našu postriežku.Sotva večer mesiac vyšiel, vybrali sa chlapi s richtárom na postriežku. Ako tak okolo role
obchádzali a jeden smelší vyžraté plešiny prezeral, zablysol sa mu na zemi odbehnutý kosák.— Sem sa, chlapi! — zvolal ten smelý Selčan. — Tu je žier! Zabime ho!I dohrnuli sa chlapi s cepami a začali do kosáka celou silou mlátiť, až ho ktorýsi po
rúčke tak zarazil, že kosák vysoko nadskočil od zeme a pri páde dolu zaťal sa koncom mlatcovi
do šije. Tento od strachu skríkol:— Už sa žier do mňa zahryzol, utekajte, kade ľahšie! — A dal sa na útek. Na úteku mu kosák
odpadol a keď celý upachtený domov dobehol, od veľkého ľaku rozum potratil. A že sa všetci
chlapi rozutekali a viac na roľu chodiť striehnuť sa neodvážili, aby ich žier nezmárnil, mali
ženy vyhraté, lebo všetku žihľavu po nošiach poodvláčali a nemuseli pre ňu až do Inoveckých
sečí chodiť.*Maríkovanov premŕzajú, že zabili do oziminy zatúlavšieho sa žrebca a keď sa dozvedeli, že
to bol žrebec vojenský, teda cisársky, báli sa veľkej pokuty. Tu bola vtedy rada drahá. Čo
urobiť, aby spôsobenú škodu napravili a od prísnej pokuty sa oslobodili? I uradili sa, že
vezmú guľatú dyňu a vysedia z nej žrebca.Vzali tedy hodnú dyňu, vyniesli ju na vysoký vrch a počali na nej rad-radom, po numere[4]sedieť ako kvočka na vajciach. Tak prišiel rad aj na jedného starého muža. Keď už
hodnú chvíľu na dyni sedel, počala ho omínať. I hniezdil a poťažkával sa na tej dyni, ale tak
nemotorne, že sa dyňa kotúľala čím ďalej, tým rýchlejšie dolu vrchom, na veľký strach
prítomných, stráž držiacich Maríkovanov. Vtom vletela dyňa do bôrového kríčka a roztrepala sa
na kusy. Z kríčka ale vyskočil zajac a utekal do húšťavy, len sa tak za ním prášilo. A
Maríkovania skríkli:— Hľa, už je žrebec vysedený, a je fako,[5]veru fako!Belušskému farárovi Váh veľmi podmýval role a kus po kuse mu ich odnášal. Napísal tedy
Visolajcom, aby mu prišli robiť klietky k roliam, žeby sa Váh od nich odrazil. Richtár ale
nevedel čítať, povolal tedy celý obecný výbor, aby sa spolu poradili. Ale v celom výbore
nebolo ani jedného, ktorý by bol vedel farárov list prečítať. A čo ako ho obracali na všetky
strany, nemohli jeho obsahu vybadať. Až sa predsa pozdejšie ešte jeden výborník dostavil a keď
videl, ako všetci hlavou krútia nad listom bez toho, aby uhádli, čo v ňom stojí, riekol:— Dajte sem ten list, ja ho najskôr prečítam, lebo chodím dva razy do krčmy a raz do
kostola.Vzal list a keď sa doňho dosýta nahľadel, riekol:— Podívajte sa: toto (ukázal prstom na o) je kamenie. Toto zase (ukázal na i) sú koly. A
toto (ukázal na s) je prútie. A toto biele (ukázal na biele miesta papiera) je smotana.I uzniesli sa na tom, že najprv nazbierajú a dovezú farárovi smotany a potom sa spýtajú,
čo sa to s tým kamením a prútím a s toľkými kolmi má stať.Vzali tedy sud s jedným dnom na káru a chodili od domu k domu vyberať od gazdín smotanu
doňho. A keď prišli k poslednému domu, odviezli smotanu rovno na belušskú faru. Farár sa ich
pýta:— Čo to veziete?— Smotanu, riekol richtár, — ktorú ste si kázali poslať, ako nám to z vášho listu ten, čo
to dva razy chodí do krčmy a raz do kostola, vyčítal.— A či to je samá smotana? — pýtal sa ďalej farár.— Veru samá smotana, — odvetil richtár.— A pokiaľ jej je v sude? — tázal sa zase farár.Na to skočil richtár aj v krpcoch do suda a zase zo suda vyskočil na rovné nohy pred
farára a riekol hrdo:— Keď neveríte, pozrite, až potiaľto je v sude smotana, — a ukázal na svoje zasmotanené
nohy.[1]klanica— kyjanica[2]handrlák— handrár, ktorý kedysi chodieval po dedinách skupovať
handry pre papierne[3]žier— červíky, žijúce pokope[4]numero— číslo[5]fako— sivý kôň | Holuby_Bosackou-dolinou.html.txt |
Najímanie robotníkov do práceVeľmi mnoho sa popísalo, najmä v ostatných rokoch, a ešte aj teraz sa píše o spôsoboch
amerického života, najmä v severných štátoch, ktoré čo do počtu obyvateľstva i vzdelanosti
priemyslu a bohatstva stoja v popredí celej Ameriky. Podľa týchto opisov si utvorí potom
každý mienku; tak jedni vychvaľujú americký život do neba, druhí ho zatracujú do horúceho
pekla. Najpodivnejšie však je to, že i tí, ktorí Ameriku poznajú z vlastného videnia, ba i
mnohí rodení Američania vynášajú o tunajších pomeroch rozdielne úsudky, ktoré si navzájom
odporujú. Hneď po svojom príchode do Ameriky som si teda zaumienil, že budem bedlivo
pozorovať ani nie tak politickú, ale radšej remeselnícko-obchodnícku a domácu stránku
života, aby som sa mohol z vlastnej skúsenosti presvedčiť, ktorý z odporujúcich si úsudkov
o americkom živote je bližší k pravde. Už som bezmála trojročným Američanom, takže som už
toho zakúsil dosť a vyznám sa v tunajších pomeroch. Ako som už spomenul, po mojom príchode
do Chicaga bol som dva mesiace bez práce. Pomohla mi len moja nezlomná viera v lepší osud a
pevná chuť pustiť sa do akejkoľvek práce; pravda, musím spomenúť aj statočnú podporu svojho
spolucestujúceho Karola Hermanna, bez ktorej by som bol túto víchricu života bez mravnej
škody nepretrpel. Uplynulo už osem týždňov od nášho príchodu do Chicaga, a darmo sme čakali
na prácu. Ja som bol už dávno bez groša a môj priateľ Hermann bol už tiež na dne svojho
vrecka. Musím hneď aj to pripomenúť, že naša bezrobotná bieda by nebola azda tak dlho
trvala, keby nám bol býval známy spôsob, ako tu treba hľadať prácu. Američania poznali na
prvý pohľad, že sme „greenhorni“ (zelenáči), t. j. Európania, ktorí sem práve prišli a
nepoznajú ešte tunajší spôsob života. Poznali to nielen po reči a po odeve, ale i podľa
chôdze a celého nášho správania. Rodený Američan alebo cudzinec, ktorý je tu už dlhší čas,
neobzerá sa po ulici, ale kráča rýchle a prosto tam kam ho volá práca alebo iná povinnosť.
Keď si hľadá robotu, vbehne do fabrickej pisárne, nezaklope ani na dvere, len ich naširoko
otvorí, ani nesníme klobúk z hlavy, nikomu sa nepokloní, len krátko povie:„Máš pre mňa robotu?“Správca kancelárie mu na to tiež len krátko odvetí: „Áno“ alebo „nie“. V oboch prípadoch
chlap hľadajúci robotu vie, čo má robiť. Ak bola odpoveď pre neho prajná, hneď ho zapíšu
ako robotníka a určia mu deň a hodinu, kedy má prísť do práce. Po nepriaznivej odpovedi sa
zvrtne, nepovie nikomu ani len „zbohom“, len strmo zavrie dvere a beží ďalej. O týchto
obyčajach sme my, pravda, nevedeli, a preto naša bieda bola zo dňa na deň väčšia. Raz sme
tak sedeli skormútení v hostinci a rozoberali otázku, čo ďalej. V tomto trápení chytím
odrazu na stole ležiace noviny Chicagoer Freie Presse a čítam rozličné oznamy. Ba či by som
reku neulovil nejakú rybičku, myslím si, ktorá by zvestovala obrat k lepšiemu?A hľa! Razom mi padne do očí inzerát: „V tej a v tej fabrike sa hľadajú dvaja obratní
stolári.“ Obaja vyskočíme od radosti na rovné nohy, a prv než by ubehla hodina, mali sme
fabriku vyhľadanú a už sme ja a môj priateľ stáli v kancelárii, dopytujúc sa na robotu. V
miestnosti bol iba sám kníhvedúci a opýtal sa nás:„Už ste, páni, dávno v Amerike?“„Už deväť týždňov,“ znela moja odpoveď.„Odkiaľže prichádzate?“ pýta sa ďalej úradník. Odpoviem:„Z Ázie.“„Čo, z Ázie?“ a začal si nás bedlivejšie obzerať. Medzitým vkročí do kancelárie
obchodvedúci, ktorému už hneď vo dverách kníhvedúci polohlasne oznamoval:„Títo mužovia došli z Ázie, musíš im dať robotu.“ Obaja boli Nemci.„Z Ázie?“ pýta sa s podivením ten druhý. „Nemožno.“ Keď sme však pravdivosť nášho
tvrdenia dokázali pasmi a robotníckymi knižkami a ukázali im ešte nejaké ázijské peniaze,
ktoré sme si nechali na pamiatku, ale ktorým už hrozilo, že ich v našej biede odmárnime i
za štvrtinu ceny, zvolali obaja odrazu:„Tak je, tak je!“ Potom sa začali s nami rozprávať o živote v Ázii a ja som ešte doložil
i skúsenosti z Carihradu a z miest egyptskej Afriky. Keď vypočuli naše stručné zprávy, a
to, ako bolo vidno, s patričným záujmom, povie nám „forman“ (správca závodu):„Robotu vám dáme, ale je otázka, či ju budete vedieť vykonávať.“„Pokúsime sa o to,“ znela moja odpoveď, „lebo ľakať sa práce, to sme nezvykli.“ Po tejto
odpovedi nás vzal forman so sebou do neďalekej fabriky. Ako sme vkročili dnu, náramne ma
prekvapilo veľkolepé zariadenie toho závodu. V priestranných miestnostiach videl som vyše
100 robotníkov, ktorí pracovali okolo rozličných strojov hnaných parou. Tu jeden stroj
hobľuje, tam druhý vŕta, tretí píli, tu zapiľuje, odpiľuje atď. Všetko to šramotí, vŕzga,
píska, sipí, klepe, takže sa v tomto „súdnom dni“ neznámy človek ani nájsť nemôže. A tu
máme aj my pracovať, hútam si, s takými strojmi, ktoré sme nikdy predtým ani nevideli, ba
ani len o nich nepočuli?Naše prekvapenie bezpochyby neušlo formanovi; povodil nás teda po hlavných fabrických
miestnostiach, vysvetľujúc nám, čo sa na ktorom stroji robí. Konečne sa nás opýtal, či sme
odhodlaní vstúpiť do práce. Ja som hneď rozhodne odvetil: „Áno!“ Ale môj priateľ Hermann sa
akosi nedôverčivo na mňa pozrel. Forman to síce nezbadal, ale ja som porozumel priateľovej
váhavosti. Prácu sme mali dostať toho istého dňa po obede o jednej. Forman nám prikázal,
aby sme si do fabriky „priniesli nástroje“. Musím poznamenať, že podľa amerických obyčají
námezdný remeselník pracuje so svojimi vlastnými nástrojmi. Ak ich nemá a nemôže si ich ani
na svoje útraty zaopatriť, dostane od samého „bossa“ (majiteľa fabriky) všetky potrebné
nástroje; za používanie musí však platiť.Idúc nazad do nášho hostinca, premýšľam a teším sa, že nezavinená bieda sa čoskoro
skončí. Ale priateľ Hermann začne sa mi prihovárať s úzkostlivými otázkami: „Čo si počneme
v tej fabrike? Ako nám len pôjde tá robota na strojoch, o ktorých sme doteraz ani len
nepočuli?“ Ja mu len krátko odvetím: „Dobre!“ My, reku, ktorí sme už spolu pochodili pol
sveta, nemali by sme sa vyznať v našom remesle?V tomto zmysle som hovoril i ďalej a zdalo sa, že moja dôvera k vlastným schopnostiam
dobre zaúčinkovala i na môjho malomyseľného priateľa; lebo veru jeho obava nebola
bezdôvodná. Ani mne samému nešlo veľmi do hlavy, že by som ja, čo už ako 22-ročný šuhaj
vedel vychystať pánom Parížanom vlastnou rezbárčinou vykladané a ozdobené stolárske práce,
mal byť tu v Amerike po päťročnom „vandrovaní“ po všetkých čiastkach Starého sveta zase len
— učňom! Ale to je už tak. Kto príde sem z Európy, musí byť nevyhnutne najsamprv učňom!
Platí to hlavne o stolároch, zámočníkoch, staviteľoch a vôbec o všetkých remeselníkoch,
ktorí konajú svoje práce podľa výkresov. Inak je to s krajčírmi, obuvníkmi, pekármi a
podobnými remeselníkmi. Tí sú, okrem nepatrných výnimiek, i tu v Amerike takí istí
remeselníci ako v Európe. Pri kabátoch a nohaviciach, pri žemliach a bochníkoch nedá sa
veľa strojmi premieňať. Tak aj obuvník, či už v Amerike, alebo v Európe, nepremýšľa mnoho,
ako zmeniť svoju prácu, kedže nohy všade rovnako vyzerajú, predpokladajúc, pravda, že ich
vzrast je normálny. A pekár, ten už ozaj nemá starosti s každodenným chlebíkom ani v Európe
ani tu v Amerike; iba ak to, že jeden bochník je černastý, druhý biely, iný zas podlhovastý
alebo okrúhly, alebo všelijako dokrútený, čo potom kupci považujú za „novotu“.Len čo sme došli do nášho hostinca, začal som vyťahovať z kufra hoblíky, dlátka,
poskladané pílky, nebožiece atď. Bolo to náčinie pokúpené v Paríži a od tých čias putovalo
všade so mnou po svete. Aj môj priateľ Hermann pozhľadúval niekoľko vlastných nástrojov.
Vzal som teda náčinie, zviazal ho dohromady žinkou, a teraz „sadajme do fiakra!“ Neviem
veru, čím by som bol fiakra vyplatil, keď som nemal vo vrecku ani grajciara. Vzal som teda
zväzok nástrojov na plece a kráčame pešky v chladnej pľušti do fabriky vzdialenej asi
hodinu cesty. Takto teda žijú chudobní ľudia vo svete! Ej, horkýže chudobní! Zdraví sme
boli, chuť a ochota pracovať nám nechybela, robotu sme už mali, nuž, reku, onedlho budeme
mať aj turáčiky.Keď sme prišli do fabriky, prvou našou prácou, ktorú nám pridelili, boli kupecké pulty a
steláže; tu sa totiž najviac vyrábali predmety potrebné na zariadenie obchodov. Prvé dni
nám to išlo všelijako; asi tak, ako keď som v Carihrade s tesárskym „pántokom“ spravoval
celé húfy tureckých robotníkov. Nemal nám tu kto poradiť, ukázať, vysvetliť. Boli sme
odkázaní sami na seba. Len rob, rozmýšľaj a uč sa na vlastnej škode. Častejšie sa nám
stalo, že sa ten či onen Američan uškrnul, keď zbadal, že sme tú alebo onú prácu
nevyhotovili tak po americky. Smejte sa len, pomyslel som si, veď o niekoľko týždňov sa
prestanete vysmievať a budete sa iným okom na nás dívať!A skutočne sa tak aj stalo. Po štrnástich dňoch práce vo fabrike bol som už náležite
vyučený, a ja, Slovák, stál som s rodeným Američanom alebo s privandrovalým Angličanom,
Francúzom, Nemcom, Talianom, Švédom atď. na tej istej postati. Ba mnohých som tak prevýšil,
že som sa im teraz mohol ja usmievať, keby to bolo bývalo vlastné mojej povahe. Náš boss mi
platil za osemhodinovú dennú prácu 6 a neskoršie až 7 zlatých. Teda za šesťdňovú týždennú
prácu som dostal 42 zlatých. Keď uvážime, že potravné články sú tu lacné, tak veru môj
zárobok bol pekný. Po niekoľkých mesiacoch začal som spolu s jedným Poliakom robiť už
vzácnejšie práce, a to od kusa. Denne sme si takto zarobili 9 až 12 zlatých, ba mali sme i
také dni, keď sme za deň dostali až po 14 zlatých. To bolo, pravda, cez dlhé letné dni, keď
sme pracovali až 10 hodín. | Sustek_Obrazky-z-americkeho-zivota.html.txt |
O Štúrovej škole[1]IJestli z tak malichernej inštitúcie, majúcej fond celých 300 zl. šajn.[2]povstala i nepriateľmi uznaná „vlasti nebezpečná akcia, či škola, či strana“, na
ktorú bolo treba vrhať sa s politickou i cirkevnou mocou, najvyššími autoritami štátu i
cirkvi, políciou i generálnym inšpektorátom evanjelickej cirkvi, nepočuť rozumné slová takých
umných a verných ľudí, ako superintendentov Pavla Jozeffyho a Jána Seberíniho, tedy je vec
dokázaná, že tu musela byť pravdivá idea, božie vnuknutie. Lebo ani vtedy nechodili na vrabcov
s kanónmi.Veď čože bolo? Či to bol konventikul nejakých Dantonov, nejakých Martinovičov?[3]Alebo aspoň synov mocných zeme tejto, ktorí pripravovali sa k prevratu v nádeji,
že obsiahnu vplyvné úrady podaním a nepotizmom famílií svojich? Nie, to boli skromné hodiny,
prednášky, gramatiky, prácičky, perorácie synkov najbiednejšej triedy, okrem toho temer
výlučne určených pre tichý stav kňazský a učiteľský, ako známo, neotvárajúci žiadnu inú
kariéru, než kariéru tichej, zabudnutej práce v hluchých dedinkách, s výhľadom na chudobu, až
po zabudnutý hrob. Ja aspoň nepoznám, okrem troch-štyroch, ktorí by sa neboli chystali na
kňazov a učiteľov. Juristom medzi nimi bol hádam jediný Boleslavín Vrchovský, ktorý ostatne
dosť skoro vypriahol. Z neskorších verných znám Daxnera čo juristu a Bottu čo inžiniera. Možno
nájdu sa ešte niektorí, ale hlavný štáb činiteľov tejto velikej éry v slovenskom národnom
živote prešiel cez prah teológie, tak i tí, čo potom inú dráhu nastúpili, ako Francisci,
Viliam Pauliny-Tóth, Bórikovci, ba i sám Štúr.Nič na svete nemôže odôvodniť tú zúrivosť nepriateľov proti týmto skromným, ako kostolné
myši chudobným, nič nenárokujúcim, výhľadu žiadneho, okrem k nebu, nemajúcim, maličkým, ako
to, že diabol veľmi dobre vonia zďaleka dym tymianu a pravdy, a vie, že dobro a pravda rodí sa
v jasliach. Ešte aj tých 300 zl. šajn. daných k určitému cieľu slovenským dištriktom
preddunajským, konfiškovali pre lyceálny fond, ktorého nominálnym pánom bola cirkev lokálna,
prešporská, ačkoľvek vo veľkej časti pozostával z konfiškátov dištriktuálnych.Keď človek číta históriu tohto lýcea od Béla očovského až po konfiškáciu dištriktuálnych
fondov a srbskej bibliotéky, pýta sa, či budú ešte takí bláhoví ľudia, čo zakladali fondy pri
luteránskych ústavoch a cirkvách, bibliotéky zriaďovali! Veď nimi pece kúrili a schválne ich
roztafárovali… Hodie mihi, cras tibi![4]Veď je to niečo hrozného, knihy páliť a tafáriť!Nehovoríme zo svojho špeciálneho stanoviska, ale zo stanoviska vzdelanosti a ľudskosti
vôbec: to, čo sa robilo a robí s fondmi, testamentmi, pamätníkmi, bibliotékami, tá impieta a
ten vandalizmus z púhej politiky, na základe okamžitej moci: to je špecifikum maďarského
šovinizmu! Teraz už v luteránskych chrámoch Norimbergu nájdete celú pôvodnú okrasu, statuy,
obrazy, oltáre a oltáriky katolíckej éry vzdor tomu, že i tam vírili surové boje náboženské
(Lorenzer-Kirche, Frauen-Kirche), a vzdor tomu, že vírili na konci „surového stredoveku…“. Ikonoklasti[5]mali viac piety proti pamiatkam prešlosti, než šovín koncom XIX. storočia.Ducha a účinky tohto podunajského pohybu znázorniť nemôže byť úlohou týchto skromných,
krátkych poznámok. To čaká na šťastné a povolané pero. No, slávabohu, ono nájde materiály v
neocenenom ešte, osobitne nevydanom životopise Ľudovíta Štúra, písanom pre „Slovenské pohľady“[6]dr. Hurbanom, jedným z hlavných súdelníkov na nesmrteľnom diele tomto, nájde ich v
jeho archíve, vdovou chránenom, a archíve Domu[7]a inde. Lebo už v ére slovenského obrodenia ľudia tak nečušali, ako ich nemí
otcovia. Raz počalo sa nazeranie na seba, na národ, ono muselo sa i zvečniť niečím. Raz počali
dávať národnej bezforemnej mase, za príkladom Hollého, umeleckú formu, prestalo i duchovné
hlivenie i prekliata lieň ruky. Obrazov tejto éry kmitá sa na tisíce: len treba umných
pracovníkov, ktorí by na základe dát, tak hojných, upevnili to, čo bolo a ako bolo. Tu pole:
netrpezliví a nespokojní, honosiaci sa novou silou, nech sprobujú tu sily svoje. Pravda, to jepráca, seriózna práca, ťažká práca, spojená so štúdiom prameňov. Omnoho
ľahšie je blysnúť frázou.No predsa pokúsim sa načrtať bežne, ako sa mi predstavuje táto doba, ktorej hranicu možno
asi určiť po založenie Matice slovenskej, ačkoľvek tu nedajú sa ťahať priamolinejné čierťaže,
lebo molekulné vlny tej éry prechádzajú až k nám a budú ešte dlho luniť sa.Bola to éra apoštolského oduševnenia, spočiatku spojená i učeníckou askézou, jestli možno
tak nazvať pohyb čisto svetský, čisto kultúrny. Túto svätosť prvého slovenského pohybu
jednotlivé výnimky nealterujú. Bolo to oddanie sa stratenej veci s pevnou nádejou, že bude
znovu vzkriesená, že nezahynie. Boj slabých proti všemohúcnosti, proti „záplave všetko so
sebou strhujúcej“, ako priznal sám Breznyik,[8]najtalentóznejší a najčestnejší protivník a súčasník týchto našich ľudí. Čistota
ich želaní vymyká sa kritike, i znamená byť veľmi hlúpym alebo veľmi podlým, keď o tom niekto
pochybuje. Veľkým svedkom ich čistoty a ich ideálneho vzletu je Christian Schröer (Oeser),
ležiaci na prešporskom evanjelickom cintoríne, pri jehož mohyle Slovák musí hlboko zadumať sa.
Profesor Schröer miloval našich borcov za slovenskú renesanciu. On bol posledný Mohykán
uhorských Nemcov s národným presvedčením a charakterom, zanechavší v nemeckej literatúre dve
klasické diela: estetiku a svetovú históriu pre ženskú mládež. No z tých kníh i mužská stárež
má sa čo učiť. Priateľstvo a svedectvo tohto muža rúca na hromadu všetky klebety a podlosti
ľudí s vrabčím mozgom a žlčou tigrovou. On o tých mladoňoch riekol, že súsoľou a
skvostom celého ústavu, a súc oduševneným Nemcom, za príklad ich postavil svojim
rodákom uhorským, no nevychoval medzi nimi žiadnej školy.No nielen čistota a ideálne námery označovali túto soľ, ale i talenty, duchovné dary
rozličné. „Rozliční darové jsou, ale tentýž duch,“ hovorí Písmo. To bolo tu doslovne. Jeden
duch a rozmanité dary. Pravda, talent je naozaj darom a nie zásluhou. No, že toľko darov
uštedril Hospodin malému hlúčku tomuto, je znakom, že to nebola veselá spoločnosť študentov
poza školu chodiacich a rezonujúcich, ale školka stromov, majúcich niesť ovocie.A ešte jednu veľkú, na storočia hlásiacu sa zvláštnosť má štúrovská škola; ona, pôvodne
osnovaná na Hegelovom panteizme, na schleiermacherovskom, od Kollára prevzatom plytkom
poloracionalizme, ktorý chcel teológiu vyzliecť „zo starej supernaturalistickej formy“, to
jest urobiť zo zjaveného náboženstva vedu, zjavenie podložiť pod lupu rozumu a len to z neho
prijať, čo sa s ním, ako takým úplne zrovnáva — takto erudovaná škola stala sa prvým i jediným
borcom kresťanskej ortodoxie, to jest pozitívneho, zjaveného náboženstva. Jediným borcom
úprimným, iskrenným! Ona zlomila úniu. To je veľká vec! Tak ju zlomila, na čele s junáckym
Hurbanom, že dodnes neopovážia sa verejne ceknúť o tom a len pod plášťom pripravujú jej cestu.
Touto pozitivitou, kladnosťou vo veciach viery štúrovská škola zblížila sa k obom veľkým
cirkvám vselenným a položila pod seba mocný základ. Pravda, súčasne rozovrela priepasť medzi
maďarizmom a slavizmom v cirkvi luteránskej.Vývin slovenskej intelektuálnosti vo všetkých oboroch znania (vynímajúc prísne technické
vedy, ktoré v Uhorsku vôbec stáli kebsky)[9]má v tejto škole svoje korene i vtedy, jestli pracovník sám ani nebol členom
ústavu prešporského. „Tolčok“,[10]ako Rusi hovoria, náraz dostal stade. Rozleteli sa títo sokolovia po Slovensku a
kam zapadol jeden z nich, počala tvrdá pôda kyprieť. Otvorte len knihu literatúry! Nájdete
síce primitívy, nezrovnalosti, nájdete i naivitu a nedosiahnutie, ale mnoho, veľmi mnoho toho,
čo Lamanskij pomenoval u Slovákov „duchovnou slobodou“!IINeznám pošetilejšieho skutku, ako keď vadia sa epigóni menom predošlých škôl a smerov! Veď
tí predkovia dosť navadili sa, keď krv bežala ich žilami. Vyzývať z hrobov rozopru v obore
myšlienkovom môže len slabosť a chabosť. Potomci jestli chcú brániť vec tej alebo onej školy,
najlepšie urobia, keď zahĺbia sa do prachu archívov a knižníc, a stadiaľ, ako dobrí potápači,
z hlbín prešlých dní vynesú niečo cenného. To bude potom rozprávať, ba kričať o znamenitosti a
zásluhe, vehlase a sláve. Z temnosti najavo vynesené dátum, z prešlosti objavený fakt ešte ani
len hlupák nesmie nevidieť, neuznať. A jestli nevidí a neuznáva: Boh s ním, pes šteká, ale
karavána kráča ďalej.Dát a faktov z histórie podunajského obrodenia máme toľko, že i pripomínať ich v
akej-takej dôkladnosti nemožno v tomto bežnom pokuse. Nech tedy postačí neúplné pripomenutie
mien, súvisiacich bezprostredne alebo i prostredne s týmto novým podňatím slovenského ducha;
menujem len také, ktoré zanechali viditeľné, najviac literárne stopy: Ľudovít a Karol Štúr,
Jozef M. Hurban, Michal Miloslav Hodža, Andrej Braxatoris Sládkovič, Karol Kuzmány, Peter
Kellner-Hostinský, Ctibor Zoch, Samo Chalupka, Ján Kalinčiak, Daniel Lichard, Janko Matúška,
Janko Kráľ, Štefan Daxner, Jakub Grajchman, Štefan Závodník, Jozef Emmanuel, Štefan Hýroš,
Ondrej Hodža, August Krčméry, Eugen Gerometta, Ján Makovický, Michal Godra, Benjamin Červenák,
Samuel Tomášik, Jozef Podhradský, August Horislav Škultéty, Pavel Dobšinský, Bohuš
Nosák-Nezabudov, Mikuláš Štefan Ferienčík, Daniel Sloboda, Ľudovít Grossmann, Ján Leška,
Samuel Hroboň, Ján Botto, Ľudovít Kubány, Ján Čajak, Daniel Maróthy, Pavel Hečko, Gustáv
Zechenter, Juraj Slota, Samuel Ormis, Jozef Ľudovít Holuby, Ladislav Pauliny, Ján Palárik,
Jozef Viktorin, Martin Hattala, dr. Andrej Radlinský, Fr. V. Sasinek, Július Plošic, Michal
Chrástek, dr. Ján Mallý, Ján Gerometta, Viliam Pauliny-Tóth, Reussovci,[11]Jonáš Záborský, Ľudovít Žello, Dohnányovci,[12]Andrej Seberíni, Ľudovít Turzo-Nosický, Ján Abaffy, Ján Trokan, Jozef Kohuth,
Andrej Kubina (Záhorský), František Šujanský, Romuald Zaymus, Adolf Peter Záturecký atď. To
len v literatúre dobre známe mená, i to len tak zväčša som zobral. Poneváč sú literárne
talenty len výnimky, a ľudia venujú sa dľa prirodzeného poriadku vecí v ohromnej väčšine
životu praktickému, tedy nejdeme sa ani pokúsiť pomenovať ľudí, ktorí stojac pevne na
základoch slovenského prešporského obrodenia, slúžili národu verne. Títo ľudia prislúchajú k
rozmanitým skupeninám v živote, ale všetci boli na jednej duchovnej šnúre, ktorej konce boli v
rukách Ľudovíta Štúra a jeho hlavných súdruhov. Levoča napríklad bola len dobrá fília
prešporskej matky[13]a tak aj iné ústavy. Tí ľudia dopisovali si neprestajne po furmanoch a ináč
poznali sa ako bratia. Neľutovali deň-dva cesty, aby mohli sa navštíviť. Okolo nich bolo temno
a pusto, ale kde bol jeden z nich, povstal elektrický chumáč svetla.Nie, hore sucho vyrátané mená v ušiach len trochu vedomého Slováka neznejú naprázdno. Pred
okom jeho javí sa nie nekonečná reťaz úradom obyčajným obremenených ľudí, ale strojný úrad
typov, charakterných hláv, osobností určitých s farbou na líci a pevnými líniami postavy. To
nenie katalóg, nie schematizmus, to je zoznam osôb, aký píšu dramaturgovia na prvý list
svojich drám, v nichž každá má svoje miesto v nasledujúcich dejoch na prknách histórie
slovenského národa. K nim patria, ako som podotkol, mnohí dejatelia, ktorí krytí sú svojou
skromnosťou, ale zato oni mohutne pomáhali. K nim patrí celý pluk mučeníkov, ktorí nie
černidlom, ale krvou písali svoje bôľne články. Bratia Šulekovci, Holuby, Beláni, Langhoffer,
Svatík, Kukliš, Bakulíny, Jozef Horvát, bezmenní väzni nitrianskych, zvolenských, gemerských
väzení. K nim patria obetaví junácki ľudia činu: Andrej Caban, Jur. Holček, Tomáš Červeň,
Bórikovci, L. Lukáč, Veštík, Sucháč, Martešík, Ján Jesenský, Štefanovič, Semian, Jurkovič,
Jozef Ščasný, Čunderlík, Kyška, Ján Čipka, a k nim tisíci a tisíci ľudia, pohýbaní novým
slovom a novým duchom. Zo selanky prešli sme do drámy: toto je najvážnejší obrat v živote
slovenského národa od pádu dŕžavy Svätoplukovej. Pravda, dráma bola krátka a skončila sa bez
posledného dejstva. Ale to mu neuberá na význame. Stopu týchto dejov nezmaže už nikto viac.
Lebo ony korenili sa v národnej pravde.Škola táto vykonala niečo neobyčajného, temer neslýchaného, požehnaného a srdcove dobrého.
Ona ešte i obdobia dosť rôzne ležiace spojila, prešlosť a ľudí prešlých skôr k sebe pritiahla,
preto nájdete medzi menami hore vyčítanými i ľudí starších, ktorých nemožno striktne pomenovať
žiakmi Štúrovými. Ale predsa patria do toho krážu: staré duby sklonili vekovité koruny svoje k
mladým bukom, a ačkoľvek rôzna bola štruktúra ich dreva, ony patria do jednej hory odvtedy, čo
premenila sa idyla a selanka slovenského života na čulú drámu. Škola tá vykonala taktiež niečo
neobyčajného, neslýchaného, požehnaného a srdcove dobrého, keď zmazala v národnom ohľade
príkrosť konfesionálnych rozdielov, ktoré inde jeden a ten samý národ rozpolťujú a utvrdzujú
hrozné priepasti. Naši bratia spoza kordónov, príduc k nám, žasnú, keď vidia objímať sa dvoch
ľudí, z ktorých každý patrí k inej, historicky utvrdenej, jasne oddelenej viery — a to nie z
chladnosti k svojim vieram, ale z bratstva pokrvného a povedomia národného. Nie z chladnosti
alebo mĺkvej, takzvanej tolerancie; ale práve horúci, čestní, nefarizejskí horlitelia za svoju
vieru spojení bývajú najužšími duchovnými, priateľskými zväzkami. Príkladov na tisíc! Zato
môžeme len Boha chváliť, a okrem neho to veľké, ideálne určité, filozoficko-eticky, kresťansky
blýskavo odôvodnené, geniálne pochopené, čestne prevádzané bratstvo, ktoré zjavilo sa na
Devíne, v sieňach lýcea, v Aue i horách prešporských,[14]kam vychádzala krásna mládež, vedená krásnym duchom Štúrovým a poslušnosťou a
vernosťou jeho pomocníkov a žiakov. Toto sladké ovocie trvá a bude trvať a nepoškodí mu
kúsnutie nejakej muchy, či s takými alebo onakými krídelkami. Na konci zvíťazí česť a duch
bratstva a lásky. Už s týmto veľkým činom podunajské obrodenie stalo sa večne pamätným. Ono
dokázalo sa byť univerzálnym pre celý slovenský život, všetko zahrňujúcim. Ono neutvorilostranu, ale stalo sa jediným, oprávneným reprezentantom slovenského
národa. Kto drží sa jeho zásad, nestáva sa prívržencom nejakej strany, nejakej vrstvy,
nejakého „smeru“ (týmto slovom v naše dni mnoho sa hreší), ale opravdivým Slovákom, mužom
národa, národovcom a patriotom. Táto univerzálnosť je drahocenným skvostom toho pohybu. Kto
nenie s ním, je proti nemu, a nepatrí k národu dušou, ale len telom!IIISlovenskí ľudia prvého dramatického prebudenia ocitli sa pred veľmi ťažkou otázkou, ktorá
zdanlivo bola viac kabinetná, teoretická, ale de facto vrývala sa do života ostrým hrotom. To
bola otázka spisovného jazyka. Idyla prestala, bolo treba utvoriť pevnú formu a pritom
zodpovedajúcu novému veľkému ruchu vo filológii slavianskej. Otázka jazyková, pravopisná,
gramatikálna u nás išla do živého, nehriala sa dlho v kabinetoch. Ona zaslúži, aby bola
geneticky znázornená, čo nepôjde bez preštudovania nielen tlačeného materiálu, je on dosť
veľký, ale i listín netlačených. Bez toho nedá sa vec odbaviť. My sme povinní v krátkej práci
podať len nálady, ako znie nadpis našej práce, preto nemôžeme púšťať sa do detailného rozboru.Ani chladnú históriu podávať nejdeme, predpokladajúc, že je ona v hlavných črtách známa.Vec už teraz prestala byť chúlostivou, možno o nej hovoriť priamo v riadkoch a nie medzi
riadkami.Búrky minuli sa, mladý mušt prešporský stal sa už vínom. Bolo treba ustáliť tak vážnu
otázku. Počiatky prešporskej renesancie korenia v takzvanej česko-slovenčine, vzdor tomu, že
už v minulom storočí slovenčina, pravda, vo forme málo obrobenej, ešte menej vedecky
odôvodnenej a najmenej vystihujúcej zrno slovenského jazyka, hlásila sa do života, a roku 1825
— 1827 mohla preukázať také kapitálne diela, ako Bernolákov „Slovár“, Rešetkove „Kázne“ a
Palkovičovo „Sväté Písmo“[15]atď. Prešporská kultúrno-literárna činnosť povstala na základe prípravného kurzu
pre luteránskych teológov a učiteľov, ktorých „lingua sacra“[16]bola „bibličtina“ to jest krásny jazyk šiesťdielnej biblie Kralickej. Toto
dostatočne vysvetľuje, prečo bernoláčtina, literárne cele neobrobená, nenašla si pôdy v
prešporskej sfére. A keď už prišli časy, že slovenčina rovno tisla sa do úst mladoňom
(iniciátormi boli Kollár, Šafárik, či nevdojak, ponechávam dôkladnému rozboru, aspoň Hodža
tvrdí vo „Větíne“ strana 159, že „keby Kollára nie, sotva by čo bolo dosiaľ v slovenčine sa
počínalo“), bernoláčtina bola zastaralá vzdor tomu, že mala takého veľkého patróna, ako Ján
Hollý. Prešli na centrálnu slovenčinu s fonetickým pravopisom. Predošlé pozdvihnutie takzvanej
trnavčiny na spisovný jazyk podmienené bolo nie vedeckými, etnografickými, kultúrnymi
okolnosťami, ale jedine náhodou, že západný slovenský kraj dal národu mnoho znamenitých ľudí. Koryfeji[17]bernoláčtiny pochádzali do nohy zo západu, alebo keď i nepochádzali (ako sám
Bernolák), bývali a žili v západných krajoch, kde slovenčina blíži sa k moravským dialektom.Slovenskí zástancovia „strednej slovenčiny“ mali vyššie, všenárodné ciele, ale nemali
prípravy, slaviančinu málo znali, o porovnávajúcom jazykospyte mali len slabé pochopy. Oni
skočili rovnými nohami do slovenského Váhu len preto, že vlny jeho boli sviežejšie, než vlny
hraničnej Moravy, ale fonetické chyby Bernolákove podržali.Zlato slovenčiny vyniesol z ňadier tatranských hôr jeden baník sám, to bol Michal Miloslav
Hodža. „Epigenes slovenicus“ a „Větín“ položili slovenčine základ etymologický, pravopisný a
gramatický. Ukázalo sa, že to bolo rýdze zlato, ktoré potrebovalo iba zlatníka. Tým sa stal
Hattala. Bez Hodžových hlboko vedeckých nálezov, nebolo by tak ľahko slovenčiny, alebo bol by
písal každý, ako by sa mu bolo páčilo. Hattala prijal všetky zásady Hodžove.Hodža vyriekol ťažký, prísny súd: „Že pravopis, ako to Bernolák najprv a za ním Štúr
vystavil, pred súdom slavianskej filologickej kritiky nikda neobstojí“, a zakončil svoje
neprekonateľné dôvody tým: „Čo má obstáť, obstojí, čo padnúť, padne. A čo je pravdivô, keď ho
na svetlo vynesieme, samo výnde; keď ho vytvoríme, oblokom vníde; keď ho nezasejeme, samo
zíde.“Toto je proroctvo a spolu i história spisovnej slovenčiny. Ďaleko sme my ešte, než by sme
mohli povedať, že preskúmali sme všetky hĺbky našich podunajských znovuzrodencov! Biedni sme
my epigóni vzhľadom na to esencionálne, na to fakticky veľké a pravdivé, ktoré oni nielen
šípili, ale i vyriekli! Nás odstrašujú niektoré ľubostkárstva, ktoré sú naozaj temer protivné,
ale s nimi, s touto kúpeľnou vodou často vylievame i perly, ktoré sú na dne týchto „Větínov“,
„Dobrých slov“ a tých hlbokých, prekrásnych článkov „Slovenských pohľadov“ starého kurzu.[18]Silné bolo „vyhadzovanie oblokom“ slovenčiny silnými rukami. História tohto vyhadzovania
Kollárom, Šafárikom, Lichardom, Palárikom, dr. Radlinským, ba ešte i Kuzmánym, teda celým
temer štábom literárnym, mala politické príčiny, a síce viedensko-politické. Krásne sľuby boli
podmienené zahatením literárnej slovenčiny. Dr. Hurban jediný s malým hlúčkom skromných ľudí
zostal pri zástave.[19]Borba bola tuhá, bili sa nie chabci, ale mužovia mohutní, čestní; ich hlasy boli
silné, a z každého tónu bolo počuť, že tým mužom ide o vec vážnu, každý chcel dobre, každý
myslel, že jeho cesta je pravá. Kde drevo rúbali, i triesky fŕkali a ťažšie-ľahšie ranili. No
my tu môžeme držať sa iba rezultátov. Vec, za ktorú zasadili sa mocne najväčšie sily, ľudia,
majúci za sebou ohromný duchovný kapitál, autoritu, činy, literárny vehlas, konečne majúci za
sebou i v istej miere politickú moc a sľuby tých najmocnejších, sľuby nie pre seba, ale pre
národ, výhľady pekné, menovite vzhľadom na školstvo, nedosiahli želaného cieľa. Už v chýrnych
„Hlasoch o potrebe“ (1846) dokázali, že bránia vec stratenú, a síce bez hlbokého presvedčenia
o pravdivosti, ako napríklad Kollár, ktorý bol v duši za slovenčinu; za slovenčinu bol v duši
i Šafárik, ako to i prostredne presvitá z jeho príspevku k „Hlasom“. Kollárovi privolal v
tomto ohľade Hodža: „Kollár, čo vlastne prvý reč svojho rodu slovenskéhovoslavianstvil, perlu túto zahodenú na trón srdca svojho pozdvihol“
atď. Všetok dômysel, všetok blesk polemického štýlu „Hlasov“ nemohol nahradiť to, čo chýbalo:
vnútornú pravdu. Nemohol vyvrátiť to, „že slovenčinu utvoril duch vyššej a istejšej jednoty“
(„Větín“). Boj trval dlhé roky. Tí, ktorí ho prežili, pomaly prichádzali nazad na Hodžovo
stanovisko. Najurputnejší, najvytrvalejší ľudia naši prišli k vzkriesenej raz dcérke Jajrusa.
Ona nebola mŕtva, ona len zaspala, ale ešte i vo sne hovorila svojimi rodnými zvukmi. Takzvaná
„staroslovenčina“ mala 1850 roku čulého, duchaplného a smelého borcu Jána Palárika. V liste,
detto Vindšacht 25. apríla roku 1850, písanom Radlinskému, je celý v plameni za
staroslovenčinu. Vtedy zakladal „Cyrila a Metoda“ a mal pôtky s kráľovským komisárom
Ladislavom Baloghym z Pukanca, ktorý mu zakázal tlačiť časopis. „Nemáš príčiny hnevať sa, ja
bojujem zastaroslovenčinu,“ píše dr. Radlinskému, ktorý mal už spojenie
s Geringerom. No ani on neobstál a zanedlho slovenčí už cele dôkladne v Pešti. Súd nevynášame,
konštatujeme len fakty. Proti nej boli také sily, ako Kollár, Šafárik, dr. Radlinský, Palárik
a konečne Moyzes!! A darmo. Konečne s Maticou slovenskou a s jej jasným veľkým osnovateľom a
patrónom, Moyzesom, bola causa finita.[20]Toto je fakt. Rozumný človek ráta s faktami, trebárs by ani nezodpovedali jeho
nálade.[1]„Národnie noviny“ 1897, č. 265 — 268. Z cyklu „Nálady a výhľady“ V, VI a VII.Názov článku dala redakcia.[2]300 zl. šajn.— zlatý šajnový, papierový peniaz v Rakúsko-Uhorsku
ktorý mal oproti peniazom kovovým nižšiu hodnotu[3]konventikul nejakých Dantonov, nejakých Martinovičov— vo
význame: tajná schôdzka sprisahancov (podľa mena predstaviteľa francúzskej buržoáznej
revolúcie Georga Dantona (1754 — 1794) a Ignáca Jozefa Martinoviča (1755 — 1795) vodcu
sprisahania v Uhorsku)[4]Hodie mihi, cras tibi!— (lat.) Dnes mne, zajtra tebe![5]ikonoklasti— (gr.) obrazoborci[6]v neocenenom ešte, osobitne nevydanom životopise Ľudovíta Štúra, písanom pre
„Slovenské pohľady“— vychádzal v „Slovenských pohľadoch“ v rokoch 1881 —
1884 na pokračovanie. Knižne vychádzal až v rokoch 1928 — 1944 v Martine.[7]v archíve Domu— Dom (terajšie sídlo Armádneho divadla) v
minulosti miesto, kde sa schádzali slovenskí národovci. Bola tam knižnica i archív.[8]Breznyik— ide o Jána Breznyika, direktora štiavnického
lýcea[9]stáli kebsky— nárečové: nestáli za veľa[10]„Tolčok“— (rus.) úder, rana[11]Reussovci— ide o Gustáva Reussa (1818 — 1861) a Ľudovíta Reussa
(1822 — 1905)[12]Dohnányovci— ide o Mikuláša Dohnányho (1826 — 1852) a Ľudovíta
Dohnányho (1830 — 1896)[13]Levoča nepríklad bola len dobrá fília prešporskej matky— Po
zatvorení bratislavského Ústavu prešli mnohí študenti pokračovať vo svojich štúdiách do
Levoče, kde pôsobil Ján Francisci.[14]bratstvo, ktoré zjavilo sa na Devíne, v sieňach lýcea, v Aue i na horách
prešporských— myslí sa tu na pamätný devínsky výlet 24. apríla 1836, na ruch
v Ústave a na výlety do okolia. Au — Petržalka.[15]Palkovičovo „Sväté Písmo“— ide tu o preklad „Biblie“ od kanonika
Palkoviča, ktorý vychádzal v rokoch 1829 — 1832[16]„lingua sacra“— (lat.) posvätná reč[17]Koryfeji— (gr.) vynikajúci predstavitelia[18]prekrásnych článkov „Slovenských pohľadov“ starého kurzu—
„Slovenskje pohľadi“ vydával Jozef Miloslav Hurban v rokoch 1846 — 1852[19]Dr. Hurban jediný s malým hlúčkom skromných ľudí zostal pri
zástave— Vajanský tu naráža na tú skutočnosť, že Jozef Miloslav Hurban
najbojovnejšie obhajoval Štúrom uzákonenú spisovnú slovenčinu proti početným útokom po
vyjdení známych Kollárových „Hlasov“ (1846).[20]causa finita— (lat.) skončená záležitosť | Vajansky_Z-dejin-literatury-3.html.txt |
Žalm asiskýChudáčik boží, keď si sa narodil, kniha evanjelia bola otvorená.To boli hodiny Boha na zemi.Začal si kvitnúť, ako každá mladosť. Ale nebo dýchlo na kvet a ty si sa stal Františkom.Pridal si sa bosý k bosým. Nevyronil si slzu, že zem omína. Svätí sa nezlomia na plač.Odel si sa handričkami. Vietor neodtrhol z nich na tebe ani nitky, tak dobre ťa obliekli
v nebi.Boh ťa popálil láskou a popáleniny nebudú chcieť obväz. Dlho ti budú horieť na tele.Rodič ťa vydedil. A utišoval si ho, že máš Otca na nebi a teraz si mu dobre na stope.Aj šaty si mu nechal. Tak pre Krista na kríži nebolo nijakých šiat na zemi.Zanechané lichôtky za tebou volali. Ale ty si im hovoril o Bohu a boli ticho. Toľko si
mal Otčenášov, ako hviezd na nebi.Nevesta chudoba, ó, ako chce byť milovaná! Založil Spasiteľ svoje kráľovstvo na dvoch
halieroch vdovy.A od dvier chrámu hľadíš na tie dve mince, je na nich svätožiara, cesta dohora.Potom rozdávaš už len nebo. I zbojníci sa doňho tisnú, máš ho dosť. I tvoji malomocní v
ňom sú. Ošetruješ ich a nebeské obklady patria nielen im, aj tebe.* * *Žobral si chlebík, vreco božie si nosil; tvoje rehoľné rúcho nemalo vačkov, bolo by
ťažké.Ak sa stalo, že si prišiel k chate a bola zavretá, prosil si aj tam. Tí, čo ďalej
bývajú, to počujú.A povedal si svojim bratom: iďte pokorne, nebeské vtáčky, hľadajte si pokrm. A
roznášajte pokoj.Tu je chvíľa rozmnoženia chlebov, ako za časov, keď sa rodilo na zemi dvanásť košov.Tí, čo nemajú role, ani sýpky a idú za Kristom, k tým odrobinkám si môžu posadať, bez
zaťatej päste. Netreba prepadať majere.František miloval to, čo našiel po Kristovi. Nechcel váľať tróny, ani ožobráčiť celý
svet.Svoje otrhané deti prijal do takej školy, v ktorej svätý len svätosť dáva.A povedal im: neverte, čas nie je večný. Neplačte, že vás ruky Božie odtrhli od jarných
lúk; neplačte, jar tu nie je večná.Málo je priestoru, smädu je mnoho. Víno je kyslé. Tak sa volá ten ocot a žlč jari na
zemi.A Bohu povedal František: ja budem to všetko, čo sme ti zlého my ľudia urobili. Ty buď
odpustenie.To akoby sme zapálili sviecu v chráme Božom, len tak, ukradomky a so strachom, že sme
veľkí hriešnici.Lebo i mýtnik môže premeniť svet, keď ruky zloží pred Bohom.Tie ruky, ktoré boli predtým hrozivé.Veď Zachej sa díval s úsmevom na polovicu svojho nazdieraného bohatstva, keď mal Krista
na návšteve.Rozdať chudobným. Prejsť pri nich, poskrúcaných biedou, a Pán Boh sa raduje, že neboli
obídení.* * *Čo si žiadaš, František? Nič pre seba. Pre tých ostatných milosť a veľké odpustenie.Nechže je, Bože, tvoja ruka láskavá. Slabých i hriešnych pohlaď, keď zdvihnú k tebe oči.Tam ťa väčšmi treba, kde sa nahromadilo veľa žiaľu ľudského, kde sme hladní, kde práve
oči otváraš.Necháš prosiť aj okrušinku o svoju lásku. Veď pri nej neubúda z tvojej veľkosti.Najradšej pritúliš tých ubolených, ktorými život povymetal všetky smetiská.Akoby si na nich zvlášť lipnul a si spokojný, keď i také duše ožijú, ako je Šavel, ako
Magdaléna.Ó, Bože, k previnilcom buď milosrdný, čo už plačú pred tebou.Bratia zbojníci, sestry hriešnice, poďte!To je tá sila, čo i brata vlka skrotila a dušu ľudskú, ako v zlievarni, vie upodobniť
nanovo.Ticho je v Porciunkule. Modlí sa pár bratov, aj tí svätí na obrazoch, v nebi nebeskom.* * *Na vrchu Alverny je chatrč z haluzí. Tu sú tie večné pahorky, hneď ich uvidíš, len si
prines čistú tvár.Poď, taký slabý, s bledunkým telom. Niet ho kde skryť na hore Tábor.A dobre je tu. Tri stánky odrazu sa ponúkajú tomu, čo nikdy nebude mať chalupy.Otče nebeský, ty ho naučíš vidieť už nie strechu nad hlavou, len veľké nebo, pred ktorým
padne na tvár.Ty sám vieš, kedy vstane a zdvihne oči. Lebo na zemi nie je sláva, len chudoba. Tú musí
vidieť.A s ním mnohí budú kocku hádzať o ten plášť chudoby, o ten kvetovaný plášť. Ani jeden
kvietok nezlomí sa.A keď si posadajú spolu na trávu pôstu ako na prestretý obrus rosy, ani jeden jej rubín
sa nestratí.Potom, keď príde ohnivý Duch Serafín, on nechá päť kvapiek krvi, ako päť ruží na Božom
stole obetnom. | Dilong_Pred-tebou-vaza.html.txt |
Premenený osolArabská rozprávkaSprostý človiečik vliekol sa ulicou, vedúc za sebou osla na štranôčku. To videli dva
zlodeji.„Čo myslíš,“ hovoril jeden, „toho osla by som mal vôľu potiahnuť.“„To sa ti sotva podarí,“ riekol druhý.„Len poď, uvidíš!“Šli teda. Odvážlivý zlodej vliekol sa chvíľu za oslom, potom ale oslobodil ho z ohlávky,
predal kamarátovi a vstrčil hlavu do ohlávky sám, dajúc sa vliecť na štranôčku tak dlho, až
videl, že osol je na bezpečné miesto zavedený.Nato zastal. Sprostý dobrák ťahal ho, ale „zviera“ nechcelo sa hnúť. Tu sa obrátil
konečne a videl, že miesto osla má v ohlávke človeka.„Kto si?“ pýtal sa naľakane.„Som tvoj osol,“ riekol zlodej. „Moja história je dosť podivná. Mám starú, bohabojnú
matku. Keď som raz opitý k nej prišiel, tu napomínala ma k lepšiemu životu. Tu ale schytil
som palicu a tak ďaleko som sa zabudol, že som matku uderil. Nato ona volala spravodlivosť
božiu na mňa. Boh ju vyslyšal, premenil ma v osla a dal mi, aby som sa dostal do tvojich
rúk. Dnes rozpomenula sa matka moja na mňa a prosila Boha, aby mi vrátil ľudskú podobu.“„Allah je veľký a mocný,“ riekol sprosták v udivení. „Teba ale prosím na kolenách za
odpustenie, že som sa na tebe nosieval a ťa k nízkym službám užíval!“Nato pustil ho na slobodu, ktorú zlodej k úteku použil.Človek, ktorý takto o osla prišiel, vrátil sa domov, súc celý zúfalý nad tým, čo sa
stalo.„Čo sa ti stalo?“ pýtala sa žena. „A kde si nechal osla?“„Ty neznáš tú históriu?“ pýtal sa on a vyprával žene, ako sa vec udala.„Ach, my nešťastníci,“ zvolala žena, „tak sme teda za ten dlhý čas človeka ako zviera
držali a k práci hnali!“Dobrý človek, ktorý nemohol zo svojho prekvapenia k sebe prísť, lamentoval znova a oba
padli na kolená a modlitbami prosili, aby im Allah ich hriech odpustil.Konečne ale žena po niekoľko dní hovorila: „Čo je naplat všetko lamentovanie, osla mať
musíme! Choď do mesta a kúp tam iného.“Skutočne šiel muž na trh a prezeral si tam dovedených oslov. Naraz spozoroval svojho
osla medzi inými. Tu priložil ústa svoje k uchu zvieraťa a pýtal sa ho:„Chudák! Ty si sa zase iste opil a matku svoju ubil. Choď! Prisahám Bohu, že ťa viac
nekúpim.“Prišiel domov bez osla.(Ročník I. Január 1891. Číslo 1, str. 3, 4.) | Rizner_Pri-kozubku-a-pod-lipou.html.txt |
Ján Kollár[1]Géniovia národní temer bez výnimky putujú životom cestou tŕnistou, lebo chytili sa do
práce duchovnej. Prichodí zmieriť sa s týmto ich osudom: zato po ich víťazstve šťastní
následníci v mieri a pohodlí prežívajú sladké plody krušných, tŕnistých námah. Ale veľmi
veľké tragikon zdá sa mi byť, keďneďaleké pokolenia zabúdajú na
géniov, v premenách, búrach, smeroch, módach, víroch prestávajú ľnúť srdcom k
veľkým mužom blízkej či ďalšej minulosti. Pravda, u českých národov takáto zábudlivosť býva
len veľmi dočasná, jestli ide o pravých géniov. Zažili sme dobu hriešnej zábudlivosti
vzhľadom na Puškina. Bola perióda v ruskom spoločenstve, v ktorej Puškin považovaný bol za
niečo prežitého, efemérneho, premoženého, odbytého. Bola doba, v ktorej nebolo „chic“[2]hovoriť o Puškinovi. Minula sa skoro, a celý národ vzmužil sa a povzniesol
duchovne, uctil sám seba, keď postavil Puškina na piedestál, jemu právom prináležajúci.My zabúdame na svojho Jána Kollára! My všetci bez výnimky: „od Athosa k Trigle, k
Pomořanům, ode Carigradu k Petrovu, od Blatona k Baltu, ode Prahy k Moskvě, od Uralu k
Tatře“ — všetci, všetci žijeme nevďačnú, bohdá, krátku periódu všenárodného zabúdania na
velikého génia slovanského, na obživiteľa, kriesiteľa, tvorcu! Znám osemdesiatročných
starcov u nás, ktorí dosiaľ naspamäť vedia recitovať desať-dvanásť Kollárových zneliek, ale
oni sami sú už zabudnutí. To sú odzvuky ďalekých, zabudnutých časov, riedkosti, relikvie,
od žitia odtrhnuté. Víriaci sa život v spoločnosti i literatúre zabúda Jána Kollára a
rozpamätúva sa na neho, ako na nejaký odbytý, prežitý, premožený petrefakt,[3]ktorým možno tĺcť chutné orechy.Pol stoletia minulo od jeho smrti. V našom pohnutom, rýchlobežnom čase polstoročná
lehota úplne postačuje, aby obraz spisovateľa stal sa jasným, vypuklo zrejmým, zo všetkých
strán osvetleným. A jestli ide o muža veľkého, tvorivého, jestli ide o iniciátora,
raziaceho nové dráhy duchovné, po päťdesiatich rokoch jeho skonania mali by prestať všetky
druhostupňové, bočné ohľady, všetky dňové záujmy, všetko vnášanie do spisov a života jeho
vecí dnes aktuálnych… Hriech je stín jeho vyvolávať do boja straníckeho: on zažil dosť
bojov vo svojom vlastnom živote a dobojoval ich, vydýchnuc dušu na smrteľnom loži.
Rozpomínanie naše, naše nezabúdanie má sa vzťahovaťna jeho čistý, presvetlený,
zduchovnelý obraz, na to, čo v ňom je veľké, čisté a krásne. Pátranie a
pátranie po životných troskách môže byť „vedecky“ zaujímavé, ale nepridá a neodníme postave
jeho ani jeden lakeť.Ako pravé „lux ex tenebris“[4]zjavila sa žiara Kollárovho ducha z temného, zahodeného, až k čiernej zemi
potlačeného kraja slovenského, z ňadier slovenského ľudu, už vtedy obetovaného blízkemu
zahynutiu. A ako slovenský národ obetovaný bol zahynutiu, utlmeniu, vyhasnutiu, tak
rozhodnými silami obetovaný bol i duch Kollára, jeho talent, jeho genij živoreniu v úzkych
hraniciach Mošoviec, jeho rodného mestečka. S krvácajúcim srdcom, ranený v hlbine duše,
vyrval sa z pút; v tomto boji bolo mnoho heroizmu, mnoho smelosti, ktorá mala koreň svoj
nie v bojovnom, tvrdom temperamente, alev hlbokom poznaní pravdy a v posvätnej
viere na vyššie povolanie.A toto poznanie, táto viera dodávala citnému, lyrickému, kabinetnému, ba temer, možno
povedať, strachostivému mladoňovi a mužovi opravdivú chrabrosť, mužnú smelosť vyriecť bez
obalu to, čo uznal za pravé a nevyhnutné. On mohol mýliť sa i mýlil sa v jednotlivostiach,
radách, plánoch a návrhoch, ale nepomýlil, i v časoch najchúlostivejších, hlavný kardinálny
smer: duchovné pozdvihnutie, oživotvorenie a zjednotenie velikého plemena slovanského.Bez všetkého sporu Kollár nebol Kolumbusom slovanskej myšlienky, nebol bez predbežných
Jánov Zvestovateľov, omnoho vedeckejších, exaktnejších, ako bol napríklad Dobrovský,
ustálenejších, ako bol Jungmann, tamten patriarch slavistiky, tento „tichý genij
Slovanstva“. Ale čo nebolo pred ním ani u Križaniča,[5]ani v Dubrovníku, ani po univerzitách, ani vo filozofii a poézii, ani u cudzích
mudrcov, ktorých mu násilne a niekedy až zábavne vtískajú za pramene, z nichž údajne čerpal
to, v čom je on Kolumbusom i Koperníkom, iniciátorom, tvorcom a prvoučiteľom, to bolo
hlboké, srdcové, citové a pritom vysoko umelecké ponímanie i stelesnenie, vyslovenie
nádherné, presné a pádne nádejí, krívd, historických podaní, túžob a ideálov celého
slovanského plemena, to bol žiarivý, podnecujúci, so sebou strhajúci veliký oheň,
blahorodý, kriesiaci, pozdvihujúci a zušľachťujúci zápal. Ján Kollár nebol silným,
psychologicky skúseným vyraziteľomvšeobecne prijatých myslí a
verovaní, vlastnosť, ktorá vozvyšuje ľudí razom na fenoménov a verbuje razom
stotisíc učeníkov vo vlasti i za hranicami. Nie; kde by v Uhorsku, v kossuthovskej Pešti
mohlo byť reči o popularite kollárovského panslavizmu, kde by mohlo byť o nej reči v
Čechách, keď dľa svedectva samého Jungmanna báli sa nahlas hovoriť o Kollárových „Básňach“,
chrániacich ešte len in nuce[6]„Slávy dcéru“, báli sa ich chváliť i haniť, a čítali ich tajne, a tajne
prepisovali… Kollár nebol interpretom podhotovených, prichystaných nálad, ale bol
vyraziteľom, tvorcom, nastolovateľom a čiastočne hneď i riešiteľom otázok nových, silou
novou, formou pred ním nebývalou, s prenikateľnosťou a nadovšetko umením a citom, idúcim z
najtajnejších hlbín duše ľudskej! On obnovil v nás život a zahrial ho čistejším, svätejším
plameňom citu. Lebo „vládu nad ľuďmi majú len tie idey, ktoré sú zviazané s citom a
duševným rozochvením“ a za ktoré ich prvý proféta[7]vie pracovať a trpieť.U Kollára blčala posvätným plameňom na jednej strane láska, na druhej hrozný, surový,
ohromujúci hnev. Áno, hnev! Bez tohto hnevu, ktorý jeho prezdarný učeník Karol Kuzmány
pomenoval svätým — bez tohto svätého hnevu, trebárs i nehumánneho, nebolo nikdy opravdivého
profétu a veštca; lebo nehnevať sa na utlačenie, násilie, zabíjanie národa, nevzkypieť
svätým hnevom pri pohľade na tupú lieň, podlosť, chabosť, mámenie, na rozpadávanie sa
hmotne velikého tela pre vnútornú lož znamená byť alebo idiotom, alebo zakúpencom.Myslím, bolo by zbytočné uvádzať citáty a slová Kollárove, v nichž zrkadlí sa
nepodkupná, bohatá láska k svojmu národu, k svojmu slovanskému plemenu. Áno, ksvojmunárodu, ksvojmuplemenu. Proti týmto
výrazom lásky, či v próze, či vo veršoch, nesčíselným a jarko[8]horiacim ako hviezdy na modrom nebosklone, hasnú ojedinelé citáty „všeľudské“
ako biedne kahance, miznú ako nevyhnutná daň časovým vianiam a blúdeniam. Kollárova žhúca
láska v preplnenosti svojej zachodí i ta, kde len zvuk slova alebo mena zdá sa mu byť
slovanským, on je temer neskromný, zabierajúci a výbojný v svojej všeobjímajúcej láske, ale
predsa márne snaží sa „oheň hněvu hasit deštěm lásky“.My zabúdame na nášho Kollára predovšetkým ako na inkarnáciu[9]a na citovo-umelecké uzákonenie a upravidelnenie neistých dúm a snov, vedeckých
teórií a rezultátov, ako nanovotvorcu, zjednotiteľa a pozitívneho
činiteľa. Náš wagnerovsko rýpavý vek pozastavuje sa na rozmanitých ľubôstkach, hatiacich
„pôžitok“, na archaizmoch a došiel tak ďaleko, že ústami istého svojho predstaviteľa riskol
zábavné diktum: „Z Herderovy charakteristiky Slovanstva je zbásněna každá věta v ,Slávy
Dceři‘.“ Tento kvietok neokriticizmu nech slúži za celú hradu seberovných rastlín. Či
nepoňal Kollára pravdivejšie, hlbšie básnik Asnyk, hovoriac k nesmrteľnému Jánovi
Kollárovi:Bliźszym jest bowiem dla polskiego serca
Ten, który skupia — niź ten co rozprzęnga,
Droźszym, kto wskrzesza — niź ten, co uśmierca —
I źadna wladćow światowych potęga,
I źadna chwala równać się nie moze
Z tą, co ludowinowa nesie zorze![10]Ostatne, myslím, uznávajúc mnohé „pôžitok“ hatiace jednotlivosti v „Slávy dcére“, jej
krásy a veľké umelecké prednosti ďaleko presahujú momenty, v ktorých usínal bonus Homerus,[11]a neokritika, zlabužníčená ďalším literárnym vývinom, mala by byť trochu
skromnejšia v svojich porovnaniach. „Slávy dcéra“ konečne ani nepovstala pre umelecký
pôžitok, ale preumeleckú pravdu a krásu, pre veliké, posvätnékalokagaton.[12]A toto sa nikdy neantikizuje, nezostarie, lebo duch a genij nepozná žiadnej
preskripcie.Znelky, ktoré činia poetickú slávu Kollárovu, vyznamenávajú sa bohatstvom vzletných,
neobyčajných myšlienok, rezkými kontrastmi, stručnosťou a plastikou. Počínajúc sa, skočia
in medias res,[13]prejdú celý orgán citný, a zakončujú sa ostrou pointou. Nič podobného nebolo v
predošlej západoslovanskej literatúre, nič v súčasnej, a veľmi pochybujem, že by našlo sa i
v pozdejšej.Nie je tu čas a miesto na rozbor. No už čo len vytrhnuté počiatky a vety z jeho zneliek
zvučia milo uchu, budia veľké city: „Jak tě vítat, slzou čili zpěvem, jako matku, či jak
macechu!“ volá pri vstúpení na zem českú. „Od Uralu k Tatrám na temeno!“ „Stíny Lauritasův,
Svatoplukův!“ „Nuže, pokud srdce mladé bije!“ „Co z nás Slávů bude o sto roků?“ „Dunaji, ty
i všech toků kníže i všech Slávů děde nádherný —“, „Jestli Slávy rumy ještě vstanou!“ „Toť
jest ona veleslavná Praha, ty zdi, hrady, věže obrovské!“ „Nepřipisuj svaté jméno vlasti
kraji tomu, v kterém bydlíme!“ „Slávie! ó Slávie! ty jméno sladkých zvukův, hořkých
památek!“ „Slávové, vy ducha nesvorného, živí v rozbrojech a hryzote!“ „Hory, hory, slyšte
hory skalné!“ „Kolikráte myslím o tom našem národu a jeho velkosti —“, „Stokráte jsem
mluvil, teď už křičím, k vám, ó rozkydaní Slávové!“Nebadáte, veľactené dámy a páni, že môj suchý výklad, ku ktorému som prišiel bez
oprávnenia, pozdvihuje sa na hymnickú výšku prostým výpisom Kollárovských sád a vytrhnutých
veršov? Jestli áno, tak je to šum jeho génia.Nebolo by ťažko náhľadne dokázať vysokú lyrickú poéziu celými sonetmi; môže byť niečo
rozkošnejšieho ako znelka: „Lampa bledne, oknem tichá leje luna světlo v plné proměně;
stolík nechám, patřím zmateně, lampa bledne a šum kýsi věje.“ To prišiel navštíviť poetu
duch zomrelej Míny. On ho pozná a zavolá: „Ty si, Míno! Ty si!“Málo básní v západnom Slovanstve, vzdor všetkej vycibrenosti a precibrenosti, môže
porovnať sa s intuitívnou silou tohto kollárovského sonetu. Tam už len čudný literárny
labužník nenájde i pôžitku.No moja neposilná[14]úloha ide ku koncu! Kollárovi sme všetci zaviazaní vďakou, i tí, ktorí o tom
nemajú potuchy. Lebo v tom je sila ducha, že vlíva na vedomých i nevedomých. Jeho triumfom
a splneným želaním všetkých opravdivých Slovanov bude tá blahá minúta, keď antikizovaná,
petrifikovaná, iba ako historický moment zvečnená bude jeho nasledujúca znelka:Nejedenkrát věru tak se zdálo
Mysli mé a srdci bolnému,
Jakby ku otroctví věčnému
Všecky Slávy nebe odhodlalo!
Tak je duší samostatných málo,
Tak se chladně mají ke svému,
Tak se přilepují k cizému,
Jakby vlastních síl jim chybovalo!
Nejvíc však to rozhořčuje žale,
Že lid náš v tom manství úbohém
Křižuje sám i své spasitele;
V zoufání jen to zve k víře nové,
Kdo dá počet z toho před Bohem,
My, či naši otročitelové? —[1]„Národnie noviny“ 1902, č. 45Pôvodný podtitul: Z prednášky Svetozára Hurbana Vajanského v pražskom „Slovanskom
klube“ 17. apríla 1902.[2]„chic“— (fr.) šik, vo význame vhodné[3]petrefakt— (gr.) skamenelina[4]„lux ex tenebris“— (lat.) „svetlo z temnôt“[5]u Križaniča— Juraj Križanič (1618 — 1683), chorvátsky
slavista, ktorý v gramatike ruského jazyka podáva zároveň gramatiku jazyka
všeslovanského[6]in nuce— (lat.) v zárodku[7]proféta— (gr.) prorok[8]jarko— (rus.) jasne[9]na inkarnáciu— (lat.) na stelesnenie[10]Doslovný preklad citátu poľského básnika Adama Asnyka (1838 — 1897): Bližším je
totiž poľskému srdcu ten, ktorý zhromažďuje, než ten, čo rozhadzuje. Drahším, kto
kriesi, než ten, čo zabíja. A žiadna moc svetových vládcov a žiadna sláva nemôže sa
zrovnať s tou, čo ľuduprináša novú zoru.[11]bonus Homerus— (lat.) dobrý Homér[12]kalokagaton— (gr.) grécky ideál dokonalosti, ktorý spočíval
v zlúčení krásy s dobrom[13]in medias res— (lat.) doprostred veci[14]neposilná— (rus.) namáhavá | Vajansky_Z-dejin-literatury-2.html.txt |
Poklad„Hja! Dobre tvojmu pánovi gazdovať; keby mne boli peňazí nanosili, tak ako jemu, i ja by
som bol takým gazdom, ak nie inakším.“„Nuž, súsed, a ktože mu ich nanosil?“„Kto mu nanosil? — Ten, kto mal. — Dobre sa poznal tvoj pán i s Janošíkom i s
Gajdošíkom, i so všetkými, čo chodili v zelených košieľkach.“„Teda že by mu zbojníci boli nanosili?“„Ja už neviem, či boli zbojníci, či čo boli, len že poza bučky chodili.“„Hm, i to je možné, za to ani raz nezaprisahám sa.“Takto shovárali sa Ondrej, sluha Lipnického a Štrngeľ, jeho súsed.Štrngeľ mal v biednom vozíku dva mízerné koníky zapriahnuté, štverne motúzkami
posväzované, kolesá neokované, rozkyvotané; bál by si sa na takom záprahu pustiť na hodinu
cesty. Ale v Lipnického voze zapriahnuté boly konská, hladké ako lasice, silné ako ľvi;
štverne pekne vymastené, remenné; kolesá okované; na voze nová košina. S tymi koňmi a na
tom voze mohol by si sa pustiť kraj sveta.Kým si pri tom na ceste s ťarchou trochu oddýchli, bolo počuť vŕzgať dákysi voz. „To
bude bezpochyby Rázvora; dočkáme ho,“ — povie Štrngeľ.„Pravdu máte, súsed, to je jeho spev! Lebo on len na výročité sviatky voz mastieva,“
prisvedčí Ondrej a ešte zďaleka zakričí na Rázvoru: „Hej, súsed, ten voz dákosi na lačno
spieva; kedyže ste ho mastili?“„Jaj, Ondriško, veď si ešte ani ty všetko nepreskočil“ — pozrel naň bokom dochodiaci
Rázvora. — „Čože sa máš posmievať? Každý najlepšie vie, ako mu v hrnci vrie. A ja — veru
nečaroval by som sa s tvojím pánom, čo som aký chudobný!“„Ale ozaj?“„Veru ozaj; — lebo si ja dušu nechcem zapredať.“„Nuž a či si ju môj pán zapredal?“„Že či vraj zapredal? Akože by si ju nebol zapredal; kdeže by bol nabral toľkého
bohatstva? — Jaj, nedá sa teraz gazdovať z ničoho. A že mu otec nič nenechal, to dobre
vieme.“„Nuž kdeže teda to všetko nabral?“„Kde vraj nabral? Veď to celá dedina vie, kde nabral! Vari moja stará mať len jeden raz
videla zmoknuté kurä leteť mu do kochu? Nuž tam nabral, hľa! Zmok mu nanosil.“Ondrej zavrtel hlavou. „Hm hm!“ vraví, „veru by som teda ani ja s ním nečaroval.“„Nepleťteže, súsed, nepleťte?“ povie na to Štrngeľ. „Ktože by vám to veril? Ale tak je
to: kto do školy nechodí, ten verí aj na zmoky a mátohy. Nelietal ten zmok kochom, čo
Lipnickému peniaze nosil; ale chodil dvermi a nosil zelenú košieľku.“„To ja neverím, čo mi dušu na dlaň vyložíte,“ zkríkne Rázvora; „lebo sú zbojníci vari
blázni nosiť druhému peniaze? Prisahať sa vám nebudem; ale verte mi, že je Lipnický dosiaľ
s čertom v porozumení.“Takto dohadovali sa spolu: čo jeden povedal, to druhý nechcel uveriť; kremä Ondrej za
možné držal i jedno i druhé, až došli do dediny.„Na večer sídeme sa u súseda Dobrôtku“ — povie Štrngeľ, — „ten ho najlepšie pozná, a
uvidíte, že mám pravdu! Ondriško, príď aj ty, keď si obriadiš kone.“„Dobre, teda uvidíme!“ — prisviedčali Rázvora aj Ondrej a dojdúc medzitým k domom,
pozaťahúvali každý do svojho dvora.Sotva zmrklo, už súsedia boli u Dobrôtku; o chvíľku prišiel aj Ondrej.„Zuzka, rozsvieť!“ zavolal Dobrôtka na vnučku, „a vy, súsedia, posadajte si.“Netrvalo to za otčenáš a na kozube blnkotaly suché bukové triesky.„Teraz si pozapaľujme,“ povie domáci gazda.S pípkami posadali okolo stola; pod pecou priadly ženy a zase za druhým koncom stola
Zuzka s druhými deťmi párala peria.„Súsed, vy však poznáte Lipnického!“ prerečie Rázvora a kotúče dymu pustí z úst.„Pane Bože! Či ho vraj poznám? Veď som s jeho otcom chodil do školy a od tých čias znám
celé bydlo i židlo Lipnického!“„Ja hovorím, že z ničoho gazdovať nemožno,“ pokračoval Rázvora — „a Lipnickému vraj
všetko zhorelo, čo mu otec zanechal.“„A ja hovorím,“ pretrhol mu reč Štrngeľ, „že sú to pletky; Lipnického zelené košieľky
postavily na nohy!“„To ja neverím,“ zvolal Rázvora; už som vám povedal, že mu zmok nosí peniaze!“Dobrôtka sa usmial a riekol: „Dobre, že ste ho pripomenuli; i tak som deťom sľúbil, že
im budem rozprávať, ako Lipnický zbohatol. — Deti, či budete počúvať?“„Budeme, budeme!“ zkríkla Zuzka a za ňou ostatné.„Teda počúvajte! — Ja Lipnického poznám od malička; jemu ani zmok, ani zbojníci
nenanosili peňazí — on našielpoklad!“Ondrej pokýval hlavou, že to veru najskôr tak bude a ostatní vyvalili oči.„Lipnický mohol byť asi v šiestom roku“ — začínal ďalej Dobrôtka, potiskujúc do fajky
dohán, — „keď raz jeho otec, Pán Boh mu daj radosť večnú, dal ma ako súseda svojho povolať
už večerom ku sebe. Nebe bolo jasné ako rybie oko; na kozube práve doháralo a oblokom
zasvietil plný mesiac. Ako by som teraz hľadel naňho: bľadý ako stena ležal starý Lipnický
na posteli, oči mal hlboko vpadnuté, dýchal strmo a krátko, vedel som, že nedotiahne
ďaleko.“„Či ste to vy, súsed?“ preriekol slabým hlasom, akonáhle pučul, že dvere vrzgly.„Ja som to, súsedko. Akože sa máte?“„Lepšie,“ povedá, „a o nedlho bude všetko dobre.“ — Tu ma chytil za ruku. — „Vy viete,
súsed môj drahý,“ hovoril trasľavým hlasom, „čo som mal, keď som prišiel do vašej dediny:
zdravé údy, chuť do práce a Boha nad sebou! Aj teraz veľa nemám; tento domček je všetko
moje bohatstvo! Keby mi Pán Boh bol poprial dlhšieho života, možno, že by som bol zanechal
i väčšiu pamiatku po sebe môjmu synovi; ale takto bude všetkému koniec. Tento dom teda a
moje otcovské požehnanie nechávam môjmu synovi. — Poď sem, dieťa moje,“ zavolal na
fikajúceho chlapca, rozduchujúceho medzitým zhasínajúci oheň, — „tento dom a moje otcovské
požehnanie nechávam tebe — ostatné najdeš v tisovej truhličke.“ Tu ho pritisol k srdcu:
„Ach, dieťa moje! pred rokom si mi utratilo matku, a teraz tratíš otca.“ — Viac hovoriť
nemohol, hlas mu v hrdle zatislo — a o chvíľku bolo po ňom.Na kozube oheň utuchnul; mesiačik uchýlil sa za hustý oblak a v izbe stmilo sa docela. —
Mňa prešiel mráz, srdce mi stislo, neviem či od ľaku, či od žiaľu; — prežehnal som sa
svätým krížom a prežehnal som i mrtvolu; chlapca som chytil za ruku a odviedol preč.O chvíľku poschodili sa súsedia a v dome nebožkého bolo počuť nábožný spev, ozývajúci sa
až do svitania. Na tretí deň pochovali sme mŕtveho a náš terajší súsed Lipnický ostal
samotný na svete ako prst; krem Boha nad sebou nemal tu dolu nikoho. — Ale Pán Boh je
dobrý, deti moje; stará sa On aj o siroty, a tak staral sa aj o Lipnického. Pán učiteľ
práve vtedy potreboval mendíka a náš šesťročný chlapec bol rád, že dostal sa do školy. —
Neraz on stál s hrnčekom pred našimi dvermi a vaša nebohá stará mať neraz mu ho naplnila.Pán učiteľ ho rád videl, lebo bol poslušný a učil sa dobre. Keď bolo treba niečo
poslúžiť, to Lipnický najochotnejšie poslúžil, a keď mu za posluhu tu i tu dali groš, dva,
neprejedol ho na lakôtkach, ako druhí mendíci, ale si dal pánu učiteľovi odložiť. V lete,
keď stačil a v škole nebol potrebný, nezaháľal, ako druhí, ale išiel na strniská a sbieral
klasy, ktoré každú sobotu vymlátil a niekomu odpredal. Vidíte, deti moje, takto sa trápil
kedysi náš súsed Lipnický, ktorý teraz má veľký dom, šesť krásnych koní, osem tučných
volov, tristo dojek a plné súseky zbožia.“„Nuž ale akože zbohatnul?“ zvolal netrpelivý Rázvora.„A kdeže je ten poklad, čo našiel?“ skočil do reči Štrngeľ.„Len počkajte málo, hneď vám poviem,“ krotil ich vážne Dobrôtka a pokračoval: „Pán
učiteľ, ktorý teraz staral sa o sirotu, ako vlastný otec, vzal do domu Lipnických želiara a
z prenájmu toho i šatil chlapca i kupoval mu do školy potrebné veci. Ale ľudia vravia, že
nešťastie nikdy nechodí samo, ale trebárs ešte aj desať kamarátov dovedie za sebou, — a tak
povodilo sa aj našej sirote. Nebolo dosť na ztrate otca a matky: chudáčik, prišiel ešte aj
o svoje dedictvo, o svoj dom.“„Ach, chudák Lipnický!“ zkríkla Zuzka a s ňou ostatné deti. „Nuž akože sa to stalo?“„Akože sa stalo, dievka moja? — stará Orša, ktorá pre svoju nedbanlivosť po pýtaní chodí
a vtedy ako dievča slúžila v dome, zanedbala vymiesť koch, ačpráve jej to gazdiná bola
prísne naložila. Veď vymetiem zajtra, myslela si, a z toho zajtra nechala robotu zase na
druhé zajtra, a tak odkladala so dňa na deň, až nasbieralo sa v kochu mnoho sadzí. Raz
práve z prvého sna, o ktorom vravia, že je najsladší, zobudí ma krik: „horí, ľudia, ratujte
horí!“ Bežím k obloku ako bez seba a hľa — kdeže horelo? U môjho súseda. Najskorej
pozobúdzam domácich, potom, bežím na dedinu, kričím volám; — ale celá dedina spala ako
zakliata! Až kedy-nekedy, keď už celý dom stál v plameni, začnú sa po jednom sbehávať a
hasiť. Vietor fúkal preč od nás a tak sme my, chvála Bohu, nezhoreli, ale neboráci súsedia
naši, asi desiati za radom, našli ráno miesto domov už len hromady popola a rumov. Bolo tu
plaču, bolo nariekania! Lipnický, chudák, zalamujúc rukami, chodil po zrúcaninách svojho
posledného dedictva. Želiar jeho ľahko vyniesol svoj malý nábytok, a neztratil temer
ničoho; ale Lipnickému neostaly iba holé popukané múry, popol a v popole staré pozohýňané
klince a železivá. „Aspoň to, čo mi Pán Boh ešte zanechal, zachránim!“ pomyslel si chlapec
a počal vyhrabúvať z popola staré železivo.I vyhrabuje, chudáčik, usilovne a sbiera. Tu i tu bolo počuť, ako zasipel vyhrabaný živý
uheľ, keď horúce slzy z očú siroty naň padaly. Ale on si len sbieral, až nasbieral hodnú
hŕbku klincov. „Takto ti za to nikto nič nedá!“ pomyslel si a začal narovnávať skrívené
klince na jednej tľapkavej skale, ktorá trčala z múru. Takto napráva a rovná, a čo vyrovná,
to odkladá na hromádku. Ale jeden klinec bol prihrubý, tak, že o veľa ťažšie bolo treba biť
naň, ako na druhé. I uderí naň, druhý i tretí raz, a hľa! Kameň, na ktorom klince
vystieral, odvalí sa a oku zadiveného chlapca ukáže sa truhlička z červeného tisového
dreva.“„Ja som na to docela zabudol!“ vykríkne Rázvora.„Pravda je, veď mu otec na smrteľnej posteli povedal o nej!“ zvolá zase Štrngeľ.„Ach, ach, tak predsa ani zmok, ani zbojníci, ale poklad“ — pokrútil hlavou aj Ondrej.„Náš Lipnický truhličku vyňal, otvoril; — ale čo v nej bolo, to krem neho a Boha nevedel
žiaden duch.“„Oj, to veru mohol aj blázon vedeť,“ preriekol Rázvora posmešne.„Tak, tak,“ ozval sa Štrngeľ; „čože by mohlo byť? Dukáty — samučičké dukáty boly!“„A to veru dukáty, samučičké dukáty!“ prisviedčal aj Ondrej.„Dom Lipnického zhorel; nikto nepostaral sa o jeho vystavenie; miestisko stálo pusté a v
krátkom čase zarástlo bodliačím a žíhľavou. Ľudia si dlho šeptali o tisovej truhličke, o
poklade; ale že Lipnický nechytal sa do stavania nového domu, začali o tom pochybovať a
pomaly zabudli na to docela.“„Lebo vari bol blázon,“ povie Štrngeľ, „aby hneď bol dal znať o nálezku, ešte by bol
kráľ pýtal tretinu.“„Mal ten už aj vtedy muchy, ako ich má i teraz,“ dosvedčil Rázvora; „tomu človek
neprejde cez rozum, čo by sto hláv mal.“„Celých dvanásť rokov pominulo, čo na miestisku Lipnického domu rástlo bodľačie a
žíhľava; za tých dvanásť rokov on sa učil a vandroval a za celý ten čas žiaden z nás ho
nevidel. Mohol byť asi dvadsaťdvaročný, keď navrátil sa z vandrovky, a tu začal stavať
veľký dom; vzal štyroch tovaryšov do vyhne (do šmikne) a po celej dolnej zemi predávali
furmani vedrá ním okúvané, všetkým okolným pánom on okúval koče, celej dedine on robil
pluhy i brány; slovom kde aká kováčska robota zkrsla, tá sa uňho stavila. — Ľudia si zase
šeptali o tisovej truhličke a o poklade; niektorým snívalo sa o zbojníkoch, ako nášmu
súsedovi Štrngeľovi, druhým o zmokoch, ako Rázvorovi. Aj ja som počal mysleť na tisovú
truhličku, lebo som na tieto moje uši počul, keď umierajúci otec hovoril: „ostatné nájdeš v
tisovej truhličke!“Predvčerom dal ma Lipnický zavolať k sebe. „Súsedko,“ rečie mi, „sadnite si!“ a podal mi
stolec. Ja si sadnem: „čo by ste, reku, radi, pán súsed?“„Rád by som sa s vami poshovárať tak po súsedsky. — Ešte sa azda rozpamätáte na ten pre
mňa smutný večer, keď som utratil otca. Okrem mňa, len vy ste boli svedkom jeho smrti a
jeho slov: „tento dom a moje otcovské požehnanie nechávam tebe; ostatné nájdeš v tisovej
truhličke,“ boly posledné slová môjho drahého otca. Ach, ešte cítim jeho stydnúce ústa na
mojej tvári! — Vy ste slová jeho azda hore nebrali, ako ani ja, zvlášte keď som tisovej
truhličky nikde nevidel a nikde nenašiel. Aj by som bol na to docela zabudol, keby som
divným spôsobom nebol prišiel k tej truhličke.Môj dom zhorel — ako viete — a sám opustený prehŕňal som sa tam v tom zhorenisku a
vystieral som klince i druhé železivá na kameni vystrčenom z rozpuklého múru. V tom podá,
vyvalí sa mi ten kameň a ja nájdem v múre tisovú truhličku. Plný nádeje bežím na záhumnie,
aby ma ľudia nevideli, keď ju budem otvárať. Poobzerám sa ešte raz do okola a vrchnák
zodvihnem — čože bolo v nej? Tu vidíte všetko, čo som našiel!“A v tom mi podal starú, ale dobre zachovanú modlitebnú knižočku. Roztvorím ju: hneď na
prvej strane stálo velikými červenými literami vytlačené:Modli sa a pracuj, a čo
zarobíš, zavaruj!„Tak je toto ten poklad, o ktorom si ľudia rozprávajú, že ste ho našli v tisovej
truhličke?“ pýtam sa so smiechom, ako by som mu nechcel veriť.„To je ten poklad!“ — odpovedal vážne.„To veru nezaslúžilo, že otec na smrteľnej posteli spomenul.“„Že nezaslúžilo?“ pozrel mi prísne do očú. „A ja vám hovorím, že všetko, čo mám, je
ovocím tohoto pokladu.“„Neviem, ako by to mohlo byť?“„Hneď vám to vysvetlím. Akonáhle som otvoril knižtičku, padly mi, ako aj vám, do očú
litery: „Modli sa a pracuj a čo zarobíš, zavaruj.“ V tom okamžení som si pomyslel, že sú to
posledné slová môjho otca. Srdce ma zabolelo a slzy ma zalialy: plakal som, dobre, že sa mi
dačo nestalo. Keď som sa uspokojil, pozrel som znovu do knižky, prečítal som tie slová
zase, a kto by bol za mnou stál, bol by počul, ako som skrúšene vykríknul: „Áno, budem sa
modlievať, budem pracovať, budem varovať!“ — a sľub tento držal som verne až po dnes!“„Pán učiteľ, ktorý sa už tiež rozsýpa a na ktorého dobrodenia nikdy nezabudnem, dal ma
do mesta k statočnému kováčovi za učňa.“„Že prichytil som sa k remestu zchuti, o tom vám ani vraveť netreba; ale poviem v
krátkosti, ako sa mi vodilo, ako mi Pán Boh aj k tomu dopomáhal, že som si mohol volačo
zavarovať. — O nedlho, keď som sa trochu rozumel do kováčstva, dohotovili sme jeden koč.
„Lipnický, zavolá na mňa majster, odvezieš s kočišom tento koč a donesieš peniaze.“ —
Vyhodil som sa na kozlík a za hodinu boli sme na druhej dedine u jednoho pána. Pánovi
ľúbila sa robota, účet o robote a nákladku na čo vyplatil nám do krajciara a na vyše toho
vtisol mi do hrsti dvadsiatnik za posluhu. „Tu máš, hovorí, na pohár vína za tvoje
ustávanie.“ — Druhý bol by bezpochyby urobil, ako pán povedal; ale mne prišlo na rozum, čo
bolo v knižke modlitebnej napísané, — dvadsiatnik som zavaroval. Na druhý deň prišiel do
výhne súsed s hodným kusom železa. „Nepotrebujem to, vraví; chlapče, kúp si ho trebárs ty,
dám ti ho za dvadsiatnik.“ Ja som pozrel na majstra, či mi to dovolí. Majster sa usmial.
„No, povedá, čože hľadíš? Ak máš peniaze, kúp si; môžeš z toho niekoľko párov čižiem
podkovať.“ Nuž veru som ja to železo kúpil a ono stalo sa základom môjho majetku.“„Večierkom, keď si už tovaryšia fajčili, alebo spali, s dovolením majstrovým podkúval
som čižmy na svoju ruku a moja majetnosť zrástla pomaličky natoľko, že keď ma prepúšťali,
vládal som nielen útrovy prepúšťanky statočne zaplatiť, ale na vyše toho vyčítal mi majster
na ruku dvadsať tvrdých toliarov, bielych ako srieň. „Toto je,“ vraví, „tvoj statočne
nadobudnutý majetok; usiluj sa tak aj ďalej, Pán Boh, ťa požehná!“„S plačom lúčil som sa potom s mojím prvším dobrým majstrom a išiel som s bátôžkom na
chrbáte a s palicou v ruke zkusovať svet. — Nejeden raz to bolo, čo ma i chuť vábila i
kamaráti zvádzali to do krčmy, to ku kartám, to na iné veci a miesta, kde človek hriešne
čas trávi, zdravie i peniaze nemilo Bohu utráca; ale poručenstvo otcovo ochránilo ma vždy.
Bol som zvyknutý modliť sa ráno i večer, za každým mi teda do očú prišly slová: „Modli sa a
pracuj a čo zarobíš, zavaruj.“Tak teda aj na vandrovke verne zadržal som sľub svoj, vo dne robil som majstrovi, v noci
dakedy aj do dvanástej — sebe. Zarobené peniaze odkladal som opatrne, až nasbieralo sa mi
tisíc zlatých.“„S týmto vrátil som sa do rodnej dedinky našej, začal som budovať výheň i dom. Skoro
naučili sa ľudia ku mne s robotou a hrnú sa mi vždy noví objednávatelia; znak toho, že
vyhotúvam robotu dobrú a nikoho nepretiahnem v cene. Takto rástlo a rastie i remeslo i
hospodárstvo moje so dňa na deň pri zlatom poručenstve otcovskom.“ —„Taký to, hľa, bol poklad, súsedia moji drahí a dietky moje milé!“ dokončil Dobrôtka
svoju rozprávku.Rázvora a Štrngeľ poškrabali sa poza uši. Ondrej pokýval, že to veru inak už ani byť
nemôže; lebo že veru jeho gazda i s čeliadkou modlieva sa, pracuje a varuje. Deti okolo
stola šeptaly si a sľubovaly:Aj my budeme sa modliť, aj my budeme pracovať, aj
my budeme varovať! | Cipka_Poklad.html.txt |
Partizánka TamaraHrebeňom prešla si cez vlasy zlatožlté,
cez vlasy zlatožlté ako med
a otvorila ústa čerešňové:
„Prídem hneď.“
Ďaleko od nás tečie rieka Volga,
veliká rieka Volga, Rusov mať.
Od nej ju prišiel tvrdý ruský vietor
zavolať.
Mäkkým ju volala hlasom
matička bojujúca Rus.
Pred jej zrakom vtedy už krvácali
polia.
V zrkadle si prečesala vlasy, tie vlasy zlatožlté,
v jej úsmeve smial sa už guľomet.
„Ide už Tamara, ide už Tamaročka,
príde hneď.“
O dievkach, ruských dievkach, spieva Volga,
horúce čelo slnko do nej zamára.
A ja tu pri puške po večeroch
myslím na ňu
a do tmy šepcem:
„Prídem, Tamara.“ | Frank_Partizanka-Tamara.txt |
Poplach vo Zvolenskej župeBolo to 23. júna 1923 popoludní, keď obyvatelia pekného slovenského mesta Banskej
Bystrice spozorovali na oblohe nebeskej vznášať sa akýsi veľký balón, ktorý sa pohyboval k
mestu od západu smerom na východ.V Radvani bolo všetko na nohách, všetko utekalo za balónom k Banskej Bystrici. Balón
klesal a klesal, bol vždy väčší a väčší, až mal také rozmery, že vznášajúc sa nad mestom vo
výške asi dvesto metrov, zakryl ho bezmála úplne, takže nastala tma. Nikto si nevedel
vysvetliť, čo to má znamenať; ani banskobystrická inteligencia nemohla rozčúlenému ľudu
poslúžiť svojimi vedomosťami. Poverčiví ľudia sa nazdali, že to znamená koniec sveta.
Nastal krik a plač — všeobecný zmätok. Staré baby v sukniach a nohaviciach padli na kolená
a prosili za odpustenie svojich hriechov. A boh ich vyslyšal. Balón sa pohyboval v rovnakej
výške k obci Šalkovej. Medzitým, čo si Bystričania vydychovali a s úžasom obdivovali slnkom
osvetlenú guľu, modlili sa hriešnici v Šalkovej. Ale ani tým sa nič nestalo, lebo guľa sa
pohybovala nad Hronom cez Slov. Ľupču, Lučatín, Ľubietovú, Medzibrod, Brusno a až neďaleko
Podbrezovej ostala sedieť nad údolím, tam, kde bolo najužšie. Guľa sedela na dvoch skalách
a hlboko pod ňou ako dlhým tunelom tiekol Hron k dennému svetlu. Aj železničná trať a
hradská išli pozdĺž Hrona týmto novým tunelom.Bol to zjav nepochopiteľný, nádherný, báječný. Ohromná guľa sa ligotala v slnečnom
osvetlení, takže ju bolo vidieť zo všetkých miest župy Zvolenskej, ba aj zo susedných žúp.Telefóny a telegrafy začali pracovať. Vlaky z obidvoch strán, preplnené zvedavcami,
priblížili sa k zázračnej guli, ale neodvážili sa do tunela. Tisíce ľudí sa tu zbehlo,
všetci z primeranej vzdialenosti obdivovali tento nový div sveta, proti ktorému egyptské
pyramídy ostali len hračkami pre malé deti.Niekoľko odhodlaných chlapov, podbrezovských komunistov, vydriapalo sa horou až ku guli.
Ale aké bolo ich prekvapenie — guľa bola oceľová!„Kamarát, pozri len, prekristapána! Veď je táto ohromná guľa, ktorá má iste viac ako
tisíc metrov v priemere, z tvrdej ocele a z jedného kusa bez nitu! A hladká ako zrkadlo!
Mohol by sa človek pri nej holiť,“ volal jeden zámočník a vytiahol z vrecka malý, dobre
zakalený pilník a pílil celou silou na jednom mieste gule. Na jej povrchu však nedocielil
nijaké poškodenie, len čo si pilník pokazil. Keď ešte potom udrel tento človek niekoľko ráz
kladivom do gule, vravel druhým: „No, ľudia drahí, videl som už všeličo, som kovorobotník,
ale ako sa táto guľa narodila, to si neviem nijako vysvetliť. Veď sa mi vidí, že je tento
kolos plný; a potom by mal miliardy metrákov! Ale teraz mi vysvetlite, akože sa mohla
takáto ťarcha vznášať vo vzduchu ako nejaký plynový balónik?“Naraz sa objavili četníci; bolo ich asi dvadsať pod komandom dôstojníka.„Het stade, chlapi! Choďte preč!“Chlapi sa vzdialili a četníci opačovali guľu a privoniavali k nej, ale nevedeli si s ňou
rady. Dôstojník zišiel zasa dolu medzi zhromaždený ľud a vyzvedal sa, či niekto
nespozoroval niečo podozrivé na guli, či nevideli z nej hlavy vystrkovať.„Prisámbohu! Veď by v nej bolo miesta pre veľkú nepriateľskú armádu!“ poznamenal jeden
kňaz.Druhý inteligent sa ohlásil: „Áno, áno! Ja som tej mienky, že tu máme pred sebou ohromne
zväčšeného povestného koňa a že my sa máme stať modernými Trójanmi.“„Hlúposti! Takéhoto okrúhleho koňa som ešte nevidel. A ešte k tomu bez hlavy, bez nôh a
bez chvosta! Takými truľami sa nestaneme, aby sme všetko verili, čo taký panák s okuliarmi
rozpráva,“ vravel akýsi starý sedliak.Četnícky dôstojník telefonoval svojmu predstavenému do Banskej Bystrice, ktorému
vysvetlil o veci toľko, koľko vedel. Nebolo to nič, ale dosť, aby sa tento hneď spojil s
vojenským komandom a toto s Prahou. K večeru sa dostavil ku guli zvláštny vlak, ktorý
doviezol štyri kompánie vojska. Guľa bola obkľúčená. Na druhý deň všetky denníky sveta
priniesli zvesti o ohromnej mysterióznej oceľovej guli.Na guli samej nebolo vidieť nijaký život, hoci už celý týždeň prešiel pod prísnou
strážou vojska. Z celej Európy prichodili učenci, inžinieri, turisti a vojenskí zbohatlíci,
aby na vlastné oči videli ten zázrak. Inžinieri merali veľkosť gule a dostali priemer 1022
metrov, povrch gule 3 a ¼ milióna štvorcových metrov. Či je plná alebo dutá,
nemohli zistiť. Tvrdosť ocele zistil jeden mladý podbrezovský inžinier, ktorý doniesol malý
vreckový aparátik, pozostávajúci z malej (10 mm) oceľovej guľôčky s príslušnou rukoväťou. K
veľkej guli priložil svoju malú guľôčku, na túto položil vyskúšanú oceľovú platničku s 80
kilovou pevnosťou a potom nechal svojho famulusa perlíkom udrieť do platničky. Rezultát
bol: 4-milimetrová jamka od guľôčky do platničky a na veľkej guli úplne nič. Zato však
drobnohľadom dala sa konštatovať na guľôčke malá sploštenina. Na to sa inžinier vyslovil,
že materiál je taký tvrdý, že nie je možné ani približne ustáliť jeho pevnosť, ale najmenej
sa musí rátať 160 — 200 kg na štvorcový milimeter plochy, čo by zodpovedalo tej najlepšej
oceli, keď je dobre kalená.Noviny prinášali každodenne fantastické zvesti, celý svet bol napätý a čakal
vysvetlenie.Vojenská moc sa rozhodla toto tajomstvo radikálne rozriešiť. Keď sa puškami nedalo nič
vykonať, pristúpilo sa na skúšku s kanónmi. Ale ani teraz sa nedocielil nijaký rezultát.
Prítomný generál sa teda rozhodol, ako ultima ratio, na jeden výstrel z kanóna kalibru 40
cm. Telegrafoval na hlavné komando. Odpoveď prišla hneď: „Delo na ceste.“ | ChlumeckyEnspenger_Profesor-Siltao.html.txt |
PstruhyVideli ste už mačku chytať myši na poli? U mňa je to zriedkavosť, lebo osudom viazaný na
veľké mestá, nemám k tomu príležitosť, a tak sa nečudujte nad tým, že som jedného krásneho
letného rána stál pri plote svojej záhrady vo Vrbe a veľmi pozorne som hľadel na susedné,
sotvaže skosené ďatelinové pole, kde vypasený, veľký šedivý kocúr lovil myši. Obdivoval som
kocúrovu úskočnosť: plazil sa ako had, stál nepohnute celé chvíle so zdvihnutou prednou labou
a zrazu ako strela skočil na svoju korisť. Podľa všetkého bol to starý majster, a ja som sa mu
nemohol dosť nadiviť, lebo viem, že nemal absolvovanú ani obecnú školu, ani gymnázium a —
pánboh s nami — polytechniku!Ako tak stojím, počujem z kuchynského do záhrady otvoreného obloka mužský hlas, a to hlas
môjho dobrého priateľa Nebožieca, ktorý práve odovzdával pstruhy do kuchyne; stávalo sa to
každý týždeň raz alebo dva razy.Nebožiec bol vyslúžilý kanonier a teraz už na dvadsiaty rok s dekrétom menovaný strážnik
strelky (výhybky) na malej železničnej vrbskej stanici. Jeho domček stál pri lesíku na malom
kopčeku a za krásny výhľad na celý rad karavankov by vo veľkom meste mohol utŕžiť veľa peňazí;
mal pritom malú ovocnú a zeleninovú záhradku s právom držať kravičku a tiež právo kosiť asi na
dvoch jutrách železničného svahu, lebo koľaj viedla vysokým násypom.Bol to človek silný, vysoký a držal sa čistotne, tvár bola dobrácka a veselá. Keď mi
podával ruku, čo sa stávalo pri mojom príchode a odchode z Vrby, tak som sa vždy obával, že
pár mojich prstov alebo rozmliaždi alebo hneď v hrsti podrží, i keď nepatrím k ľuďom
chúlostivým alebo slabým. Pálenku nepil, len tu i tu pohárik vína alebo piva, bol to človek
triezvy. Mal a či nemal ženu? To ani neviem — nikdy sa o tom nezmienil a ja som sa ho nikdy
nespytoval.V sezóne (od júna do septembra) mal žatvu, prevážal a dovážal cudzím kúpeľným hosťom (Vrba
je kúpeľná osada, dedina na brehu Celovského jazera) batožinu zo stanice a vyrobil si ročne
pritom pár sto zlatých. Jeho stála pláca obnášala 28 zlatých mesačne a k tomu si najal za 3
zlaté ročne dve do jazera vtekajúce bystriny, kde na diaľku 5-6 kilometrov žili krásne
pstruhy, z čoho tiež bral pekný groš. Postupoval rozumne, hájil dobre, a keď videl, že treba,
kúpil a nasadil novú poter, takže za dva-tri roky všetky štrbiny vyplnil.My sme sa hneď skamarátili a síce na základe „totožnosti záujmov“. Ja som rád chytal a
jedol a on rád predával pstruhy; naše priateľstvo malo za následok, že keď v celej Vrbe
pstruha nebolo dostať, u mňa v kuchyni sa ich obyčajne našlo.Pri tom všetkom mal dve chyby. Prvá z nich bola, že klial a hrešil celý deň: „praklét
chudič“ a „ferdamina króta“. To si mohol u neho počuť neprestajne, pričom nie aby bol
rozhnevaný, naopak, často sa mu triaslo brucho od smiechu. Keď som ho za ten hriech káral, tak
sa len pod jeden fúz usmial a povedal, že to vraj ani nemôže byť hriechom. „To máte tak,
hovoril, ako ten ,bums‘, keď vystrelí kanón; len prach a gule ubíjajú, ten ,bums‘ je úplne
nevinný. Moje „praklét“ ten bums, a keby ho pri ľuďoch, čo pracujú na trati ako štrkári,
skladači atď., neupotrebil, tak sa mi vysmejú a nedajbože dožiť sa nejakého konca práce!“
Druhá jeho chyba bola, že si rád zafilozofoval a že sa pridŕžal zásady „nil admirari“. „Hm,“
hovorí. „Každý človek raz zbohatne, lenže je málo tých, ktorí sa toho dožijú; — a tak je veľmi
dobré, keď tí, čo sa už toho dožili, chodia sem, vydávajú peniaze a radi jedia pstruhy.“Jeho rybárske nástroje boli veľmi jednoduché; na môj anglický prút sa díval len tak
zvysoka a moje domnelé mušky preberal s veľkou nedôverou. Jedinká moja hodvábna tkaná šnúra,
olejom napustená, tešila sa jeho pozornosti, ba úprimne rečeno závisti, a keď som mu raz z
Prahy do daru priniesol zásobu podobných šnúr, tak sa spokojne usmial a pod nos preriekol:
„ferdamina kumšt“.Dohovorili sme sa, že na druhý deň popoludní pôjdeme na pstruhy. Prichystali nám do malej
kapsy chleba, fľašku vína a po 25 deka dobrej šoudre a vo forme spracovanej salámy
spracovaného talianskeho somára.Na „čertovom potoku“, bystrine, ktorá sa pri silnom daždi rada rozčertí (odtiaľ meno), je
horáreň, píla a tri malé mlyny, je tam mnoho plies a príležitostí na chytanie rýb. Potôčik
tečie niekedy lesmi, niekedy slatinou a má na celú diaľku asi 300 metrov spádu; voda je čistá,
priezračná, trochu prizelenkavej farby.Slnce hrialo a pražilo nemilosrdne, nechal som teda kabát doma a vo vlnenej košeli s
vreckami na prsiach (na cigary a hodinky), v dobrých juchtových bagančiach a vysokých
remenných kamašniach, v ľahkom plstenom klobúčiku (bol síce starý, hral všetkými farbami, ale
sedel ako uliaty) vypravil som sa z domu. Proviant a rybárske nástroje niesol Nebožiec.Hneď za prvým mlynom sme začali; tam bola žumpa, v ktorej podľa Nebožiecovho katastra žil
prehnaný „praklét chudič“, pstruh tak asi na pol funta, ktorého už pár ráz mal na udici a vždy
mu uvrzol. „Dnes musím dostať tú ferdaminu krótu,“ boží sa Nebožiec a zložiac veci pri malej
kope sena na lúke, začal lapať v tráve koníčky, lebo že „dnes sotva na červíky berú“, doložil.
Ja som sa mu nechcel do toho pliesť a aby som ryby neplašil, sadol som si k tomu senu. Seno
silno zapáchalo a slnečná žiara tak dobiedzala, že by som tam bol skoro zaspal. Nespal som
síce, ale myšlienky mi leteli ďaleko do minulosti, kde som ako desaťročný chlapec u Samka
Tomášika v Chyžnom tiež lapal pstruhy. Jeho široká dobrá tvár mi jasne vystúpila pred oči a tá
gemerská slovenčina mi zašumela v ušiach; to jeho zvučné „len veselo, šarvanci“!Spomenul som si tiež na nášho pohostinného Samka Chalupku, keď sme u neho na Hornej Lehote
chytali cez vakácie raky a on pri vŕbe pri potôčiku varil svoj povestný guláš.Veru bol som ja už za mladosti náruživý rybár, a ani raky, v núdzi ani žaby, predo mnou
neobstáli; neznám príčiny, keď hádam aj nebola tá, že nám to všetko bolo prísne zakázané, lebo
každý chlapec s obľubou robí to, čo mu zakážu, je od rodu tyran, a keď už nič iného nemá, tak
chytá aspoň muchy. Bože môj, ešte dnes mi je žiaľno, že ma raz pán informátor trestne posúdil
naučiť sa Horáciovu ódu na Maecenasa, to sa rozumie, že za pletku, a rozumie sa rovno, že to
muselo byť akurát v stredu popoludní, keď nebolo školy a ja som sa už bol sám so sebou
uzniesol, že pôjdem na horné Lúky (v Bystrici) ryby chytať, kde Miško Sovan, môj kamarát,
chytal čížiky na lep, čo tiež bolo prísne zakázané. Videl som sa, ako som kráčal, v jednom
vrecku Horácia, v druhom starú škatuľku od krému, naplnenú červíkmi, ktoré som si hneď zrána
spod priesady v záhrade vlastnoručne nachytal na nemalú radosť mojej mamičky, keď na to
prišla. Udicu som mal navinutú na triesku. Pod jelšou som sa vystrel, navliekol červíka a, ako
sa patrí, popľul, potom som hodil udicu do vody a vytiahol z vrecka Horácia; a teraz už to šlo
jedným okom: „Quit fit Maecenas, ut nemo quam sibi sortem“, druhým: „Aha, už šklbe, no, len
no, hneď si môj!“ Konečne až ľavé oko čítalo: „Quid, enim? concurritur, horae memento cita
mors venit“, pravé uzrelo zrazu potopený splavec a belica „ako noha“ (ale taká šesťcólová) s
triumfom musela z vody. Podivné, že všetky ryby, čo som ja a druhí chlapci chytali, boli vždy
„ako noha“.Ako tak premýšľam, zrazu počujem plesk, ako čo by si hodil poleno do vody! Obzriem sa, ale
na mieste, kde Nebožiec prv na kolenách učupený kľačal, nebolo ničoho. Bežím k potôčiku a tu
zazriem chudáka Nebožieca až po kolená vo vode nahnutého a rukami hrabe pod vodou pri koreni
jelše. Spúšťal celý register svojich „praklétov“, až konečne vytiahol krásneho pstruha
visiaceho na udici; trvalo to dlhší čas, a dostal aj svoju do koreňa zamotanú šnúru.
Nebožiecov kataster nezlyhal, pstruh bol skutočne krásny a mal dobrého pol funta váhy.Potešil som Nebožieca a pripomenul som mu starú regulu, že „mokrý strelec a suchý rybár sú
nanič“.Zobrali sme svoje veci a išli sme ďalej, on napred a ja za ním. Darilo sa nám; za hodinu
sme už mali asi osemnásť pstruhov, on jedenásť a ja sedem. Dolinka sa vždy čoraz väčšmi úžila,
na miestach pre stromy a krovie nie dobre prístupných snímali sme šnúry z prútov a na bruchu
ležiac zmáčali udice do vody. Pri treťom mlynku nad malou osadou Borovlje prisadli sme si pod
stromy a vyprázdňovali našu kapsu. Nebožiec rozložil malý ohníček, pri ktorom sme si sušili
nohy, lebo nám častejšie prichodilo prejsť potôčik brodom. Slniečko sa medzitým vždy častejšie
skrývalo za oblaky a z času na čas bolo počuť hrom, búrka sa sťahovala nad hoľou Gerlicou.
Stará skúsenosť ma priučila tomu, že keď chceš vedieť, či príde dážď alebo nie, nepotrebuješ
nič iného, ako sa spýtať na to domorodých znalcov, lebo obyčajne opak toho, čo prorokujú,
nasleduje, a tak si na čistom. Na moju otázku, či bude dážď, odpovedal Nebožiec, že nie a keby
aj spŕchlo, tak že to bude len malá prehánka. Bol som na čistom! K tomu ryby brali poriedko, a
to je vždy znak, že príde „prehánka“.Mali sme asi štyri kilometre domov; rovnou cestou nie viac ako hodinku. Ale Nebožiec trval
na tom, aby sme ešte aj na spiatočnej ceste chytali. Dobre, ale nebárs, chytali sme síce pilne
a úspešne, ale rozjarení rybárstvom, nedbali sme viac na počasie a tak nás v polovici cesty
zachytila „prehánka“, ale už tuhšieho rázu, lebo sa lialo na nás ako z krhly a blesky
neprestajne mlátili do susedných strání.Bolo po rybárstve! — Až do kože premoknutí išli sme domov, ako na posmech nám, asi päť
minút pred domom prestalo razom pršať a slniečko zasa vystúpilo a hrialo ako pred dažďom.Nebožiec, ktorý býval bližšie ako ja, zostal doma, pstruhy vzal so sebou. Večer prišiel a
priniesol celkom jedenásť pstruhov, na tie druhé mu prišiel, kým sa preobliekol, „vypasený,
veľký šedivý kocúr“ a bol práve v najlepšom, keď ho vraj Nebožiec polenom ovalil. Ukázal mi
smutné pozostatky kostry a plutvy — odpľul silne a povedal: „Praklét chudič“.O rok potom umrel, bolo mi ho ľúto. | Kuzmany_Pstruhy.html.txt |
I. ÚvodMilí slovenskí priatelia!Pán Boh dáva nám mužov, zaujímajúcich sa za náš slovenský národ s úprimnou, teplou,
srdečnou láskou a oddanosťou, udeľujúc im v hojnej miere duševných darov, aby ich k
duševnému a hmotnému prospechu svojich slovenských rodákov vynaložili.To sú naši slovenskí duchovní vodcovia, ktorých k dobrému pobádajúce slová šľachetnými
skutkami plniť a ich príkladné, bohumilé skutky účinlivým, pracovitým životom nasledovať
máme.A čo chcú naši slovenskí duchovní vodcovia?Aby každý Slovák bol príkladne mravný, pobožný, pracovitý, umný, osvietený a svojej
krvi, svojmu slovenskému národu, svojej slovenskej reči verný a aby úprimne miloval nielen
svoju užšiu rodinu, ale každého svojho slovenského rodáka.Pán Boh pospájal ľudí nielen duševnými, ale i hmotnými sväzkami. Tak i nás Slovákov. Či
v dedine, či v meste, či po okresoch, či v stoliciach, či na celom šírom Slovensku žijeme i
my Slováci jeden od druhého závisiaci, jeden na druhého odkázaní, jeden s druhým i
materiálnymi i duševnými záujmami pospájaní, a to tak tesne a dokonale, ako kolieska v
hodinkovom stroji. Jestli sa zúbky na kolieskach hodinôk povylamujú, perá oslabnú a poddajú
sa, už zasekne celý hodinkový stroj a prestane pracovať.Tak je to i s nami Slovákmi.Jestli len niektorí Slováci plnia zákony Božie, jestli sú len niektorí mravní,
pracovití, svojmu rodu, svojej krvi verní, a naproti tomu, jestli je veľké množstvo
slovenského ľudu lenivé, nemravné, pálenke a pijatyke oddané, nevzdelané, neosvietené,
neosvojujúce si výdobytkov vedy a potrebných do života známostí, nuž v pokroku zaostane
celý národ, lebo každý nevzdelaný človek pracuje len na tom, aby mal čo do úst položiť, aby
hladom nezahynul; pracuje tedy len telesne, a len pre seba.Vzdelanosť národa je výsledkom osobnej dokonalosti všetkých jeho jednotlivcov, a pokrok
v národe značí sa úhrnom v osobnej premyslenosti, ráznosti a poctivosti jednotlivcov;
naproti tomu i úpadok národný v lenivosti, ničomnosti a sebectve jednotlivcov.Každý človek, a tak i Slovák, stvorený je, aby pracoval a vždy rozumne, a aby užíval i
pohodlia, ktorého poskytuje mu rozumná, na výdobytkoch vedy spočívajúca práca. Keď každý
Slovák nahliadne a presvedčí sa o tom, že jestli má s prospechom pracovať, musí byť všetka
ústrojnosť jeho tela a duše zdravá, práve tak musí byť presvedčený i o tom, že s chatrným
výsledkom bude pracovať, jestli mnohý úd národa, ako celku, je nezdravý, práce neschopný.Každý národ, a tak i náš slovenský, má pozostávať z mravne silných, pracovitých,
vzdelaných, osvietených, za všeobecné napredovanie, za všeobecný pokrok, za všeobecnú
vzdelanosť zaujatých údov. Len vtedy, keď toto povedomie bude mať každý Slovák, bude nám
všetkým Slovákom dobre.Náš bratský národ český poskytuje nám v tejto veci nasledovania hodný príklad. Azda niet
v Čechách českej dedinky, v ktorej nebola by na obecnom dome vystavená buksička, do ktorej
by i najchudobnejší nádenník český nepoložil zo svojej týždennej pláce niekoľko halierov na
národné ciele, na české školy. Z takýchto drobných milodarov sosbiera národ český ročite
milliony korún, vynakladá ich na udržovanie starých a zakladanie nových škôl, všade, kde sa
toho potreba vyskytne. Tak šíri, vzmáha sa osveta, vzdelanosť, pracovitosť v celom národe
českom, lebo každý prispieva k osvete a dobrobytu celku. A v národe silnom, vzdelanom,
hmotným a duševným blahobytom zaopatrenom, nájde každý pracovitý človek prácu, zamestnanie,
zárobok, dôchodok, lebo rozvetvená, kvitnúca industria, vzdelanosť nedá zahynúť ani jednému
príslušníkovi národa českého.Ale my Slováci máme veľkú chybu, že každý stará sa len o seba, a o dobrobyt všetkých
príslušníkov nášho slovenského národa starajú sa len poniektorí naši duchovní šľachetní
vodcovia.Za pokrok a dobrobyt všetkých Slovákov vrele, s celou dušou zaujatý bol i výtečný
slovenský muž, ktorého krátky životopis podávam vám, milí slovenskí priatelia, v týchto
niekoľkých riadkoch.Je to životopisMichala Miloslava Hodžu, ktorého storočnú pamiatku
narodenia svätíme práve teraz, 22. septembra.Michal M. Hodža, od Pána Boha duševnými darmi mimoriadne, bohate a skvele nadaný,
vynaložil ich k povzneseniu svojho milého národa slovenského, vodil ho vždy po zelených,
sviežich pastvách ducha; ukazoval mu, a dokázal to i svojím vzorným životom, že k
uskutočneniu dobrého potrebné je vždy pracovať, že v našich ľudských slabostiach a
krehkostiach treba zlé dobrým premáhať, že za pravdu a právo treba bez váhania pracovať a,
jestli treba, i trpieť. Takou pravdou bolo i jemu hlavne i to, aby sa v tejto našej
uhorskej vlasti i nám Slovákom, nielen ako ľuďom, ale i ako členom národa slovenského, tedy
národu slovenskému, ako celku národnému, dobre vodilo, aby národ slovenský — keďže všetky
krajinské ťarchy rovnak znáša — bol vo všetkom rovnak oprávneným požívať dobrodenia
verejného ústavného života, aby národ slovenský mal svoje slovenské školy, vzdelávacie
národné ústavy, aby úradníci prisluhovali mu pravdu a spravedlnosť v jeho materinskej reči,
aby mu nenatískali do škôl, kostolov, do cirkevného života, do úradov reč nematerinskú a
tak aby mu neprekážali v jeho duševnom pokroku. I on bol presvedčený, že najistejším
prostriedkom duševného pokroku, osvety, vzdelanosti, napredovania a tak i hmotného
blahobytu je vyučovanie v školách rečou materinskou. Že my Slováci máme na tom húževnate,
vytrvale a neohrožene pracovať, aby sme mali svojské, slovenské nižšie i vyššie školy, v
ktorých by sa náš podrost vzdelával k prospechu svojmu a k prospechu celého národa.Za duševný a hmotný blahobyt nášho slovenského národa pracoval, bojoval, strádal, trpel
Michal M. Hodža v svojom celom živote až do smrti. Trpel mnoho preto, lebo zlí ľudia krivo
posudzovali jeho šľachetné snahy, námahy, skutky, spisy; a ublížili mu surovo i telesne,
tak že takmer životom zaplatil za svoje ľudomilné námahy. A konečne umrel vo vyhnanstve v
Tešíne. A to všetko preto, že bol neohroženým, pevným, pracovitým, národné slovenské
povedomie vzbudiť, kriesiť, rozšíriť vediacim, bohate nadaným a tak požehnaným mužom.Milí priatelia! Vám sa to akiste nepozdá, že by ľudia za svoje šľachetné skutky ešte i
trpieť mali. Vy tak myslíte, že dobrého človeka za bohumilé skutky nesvobodno
prenasledovať, ale treba uctiť, milovať a nasledovať. No také je riadenie Božie. Tisíce a
tisíce šľachetných, umných, pracovitých ľudí zaplatily i životom svoje námahy, vedecké
výskumy, vynálezky, ktorými ľudstvu lepší, pohodlnejší život zabezpečili, vo vede obrovský
pokrok, v mravoch a v šľachetnom smýšľaní zdokonalenie vykonali. Tak je to i s naším
slovenským rodákom Michalom M. Hodžom. On trpel a pretrpel mnoho, aby vzkriesil v ľude
slovenskom národný, mravný a dôstojný život.Tým vzácnejšia, tým požehnanejšia jeho pamiatka!Čomu nás učil, poviem vám predbežne už tu v krátkosti.Učil nás, že samotne i najväčšia sila nemôže vykonať všetko, mohol by povedať, že nie
mnoho; spojeným silám však i nemožné je možná vec. Čo je kvapka vody o sebe? Ale million
spojených kvapôk vyvinie silu nás prekvapujúcu. Tento prostý príklad poučí vás, aké vzácne
je spolčovanie národné.Buďme tedy hotovými spolčovať sa a tvoriť jedno telo. Národ, ktorého príslušníci
osihotene v svojich príbytkoch len na seba myslia, svoje malicherné záležitosti jednotne do
popredia tiskajú, je zpolovice národom divým. Jemu obrovským zdá sa byť všetko, čo
presahuje mieru sily jednotlivca; on nezná, že sila a prostriedky jednotlivca, ktorými
nedosiahne cieľa ani pri napnutej práci, so silou millionov pri prostriedkoch nepatrných,
ale sdružených, môže divy tvoriť. Taký prirodzený je úžitok i národného spolčovania,
národnej jednoty.Každý jednotlivý človek, ešte i najväčší, je len chatrnou čiastkou celku, a preto každá
pre celok stvorená čiastka má pracovať pre celok. Kto vlastné blaženstvo ako jediný cieľ má
pred očami, stane sa smiešnym u každého mysliaceho človeka. Ľudstvo je oceán, ktorému
vyznačený je tisíce a tisíce rokov trvajúci život: človek o sebe je pena, ktorá povstane,
sem a ta metaná býva a v okamihu rozpadne sa, aby zanikla v hmote nevyzpytateľnej.V tejto protimluve je potešujúca myšlienka. Pocit našej maličkosti pozdvihnutý býva
pohľadom, hodeným na národný celok, a takto unikneme trápnym pocitom o slabosti svojej ako
jednotlivcov. Lebo keď pri všetkej svojej námahe ani nemohli sme docieliť krajších dní,
cíťac, že to ani nebolo hlavným cieľom nášho určenia, nepozeráme s kliatbou na cestu,
ktorá, hoci nám len trpenie prináša, donesie nášmu slovenskému národu v budúcnosti i kvetu,
i ovocia.Ale i dľa nášho kresťansko-mravného určenia povolaní sme k tomu, aby sme neboli národom
polodivým, lebo i Písmo sväté nám nakladá: „jedni druhých bremená neste a tak plňte zákon
Kristov.“A veľký prorok Slavianstva, náš slovenský rodák z Mošoviec, slávny Ján Kollár, napomína
a učí nás:Stokráte jsem mluvil, teď už křičímK vám, ó rozkydaní Slávové!Buďme celeka ne drobtové.Buďme aneb všecko, aneb ničím;Národem nás zovou holubičím,Než aj, holuby jsou takové,Že milují hejnospolkové,I vám tedy vlastnost tuto žičím:Slávové, vy národ zlomkovitý!Síly sjednocenédělají,Než proud mělkne a schne roztočitý;Slávové, vy národ mnohohlavý!Moudří horší smrti neznají,Než jest život hnilý, prázný, tmavý.Varujte se oné cesty hladké,Kterou ďábel protkal sítěmi,Aby na ní zrádce s dušemiLapať mohl do své pasti vratké:Pojďte sem, hle, příklad sobě bráti,I k těm dobrým, i k těm šibalům,Učte se svůj národ milovati.Áno, milí rodáci! Poďte k dobrému Michalovi M. Hodžovi a učte sa od neho svoj národ
milovať. | Botto_Michal-M-Hodza.html.txt |
Anglie. První dojmy„Musí se začínat od začátku,“ radil mi kdysi mistr Chauliac;[1]ale jelikož jsem už deset dní na tomto babylónském ostrově, ztratil se mi
začátek. Čím mám nyní začít? Opečeným špekem nebo výstavou ve Wembley? Panem Shawem nebo
londýnskými strážníky? Vidím, že začínám velmi zmateně; ale co se týče těch strážníků,
musím říci, že jsou rekrutováni podle krásy a velikosti; jsou jako bohové, o hlavu větší
než lidé smrtelní, a jejich moc je neomezená; když takový dvoumetrový Bob na Piccadilly
zvedne ruku, zastaví se všechny vehikly, utkví Saturn a Uran stane na své nebeské dráze
čekaje, až Bob tu ruku spustí. Nikdy jsem neviděl něco tak nadlidského.Největší překvapení cestovatele je, najde-li v cizí zemi to, o čem stokrát četl nebo co
stokrát viděl na obrázku. Užasl jsem, když jsem v Miláně našel milánský dóm nebo Koloseum v
Římě. Je to poněkud příšerný dojem, protože člověk má pocit, že už tu někdy byl nebo že to
už jednou nějak zažil, snad ve snu nebo kdy. Zarazí tě, že v Holandsku jsou opravdu větrné
mlýny a kanály a že na londýnském Strandu je opravdu tolik lidí, že ti je z toho špatně.
Jsou dva zcela fantastické dojmy: nalézt něco neočekávaného a nalézt něco hodně známého.
Člověk se vždycky nahlas podiví, když zničehonic potká starého známého. Nuže, stejně jsem
se podivil, když jsem nad Temží našel Parliament, na ulicích gentlemany v šedivých
cylindrech, na křižovatkách dvoumetrové Boby a tak dále. Byl to překvapující objev, že
Anglie je opravdu anglická.Ale abych přece jen začal od začátku, tedy nakreslil jsem vám obrázek, jak vypadá
Anglie, když se k ní blížíte z Kanálu. To bílé jsou prostě skály a nahoře roste tráva; je
to sice stavěno dosti důkladně, tak říkajíc na skále, ale mít pod nohama kontinent, lidi,
to je přece jen solidnější pocit.Dále jsem vám nakreslil Folkestone, kde jsem přistál. V západu slunce to vypadalo jako
hrad a cimbuří; později se ukázalo, že to jsou komíny.Vystoupiv na zem shledal jsem s úžasem, že neumím a nerozumím ani slovo anglicky. Ukryl
jsem se tedy do nejbližšího vlaku; naštěstí se ukázalo, že jede do Londýna. Cestou
shledávám, že to, co jsem považoval za Anglii, je vlastně jenom velký anglický park: samé
louky a palouky, překrásné stromy, staleté aleje a sem tam ovce, tak jako v Hyde Parku,
patrně pro zvýšení dojmu. Ještě v Holandsku jsem viděl lidi zvedající zadky k nebi a
pracující rukama v hlíně. Tu a tam jsou červené vilky; děvče kývá přes živý plot, alejí
jede cyklista, jinak je tu kupodivu poskrovnu lidí; člověk od nás je zvyklý, že se na každé
pídi země někdo mrví v hlíně. Konečně se vlak zavrtává mezi jakési divné domky; je jich sto
docela stejných; pak zase celá ulice stejných; a zase; a zase. Dělá to dojem horečného
násobení. Vlak letí kolem celého města, na němž leží nějaká hrozná kletba; neboť každý
domek má u dveří z jakési zoufalé nutnosti dva sloupy. Další blok je zaklet k tomu, aby
nesl samé železné balkóny. Následující blok je navždy odsouzen k šedivým cihlám. Další
ulici je určen zádumčivý a neodvratný osud mít modré verandy. Pak je celá čtvrť, jíž je pro
nějakou neznámou vinu uloženo mít u každých dveří pět stupňů. Nesmírně by mi ulevilo, kdyby
některý domek měl jenom tři; ale není to z jakési příčiny možno. A další ulice je celá
červená.Potom tedy jsem vystoupil z vlaku, padl do náručí dobrého českého anděla strážce,[2]byl veden vpravo a vlevo, nahoru a dolů; říkám vám, je to děsné. Naložili mne
do vlaku a vyndali mne v Surbitonu, těšili, krmili a uložili mne do peřin; i byla tma jako
u nás, ticho jako u nás, a sny, které jsem měl, byly všelijaké, něco o lodi, něco o Praze a
něco divného, co jsem už zapomněl.Chvála bohu, že jsem neměl padesát stejných snů jeden za druhým. Buďte nebesa
pochválena, že se aspoň sny nevyrábějí en gros jako londýnské ulice.[1]mistr Chauliac— franc. malíř Leon Ch., známý bratrů Čapků z
jejich pobytu v Paříži r. 1911[2]do náručí dobrého českého anděla strážce— pražského anglisty
Otakara Vočadla (1895 — 1974), v l. 1922 — 1928 lektora univerzity v Londýně; bydlel
nedaleko Londýna v městečku Surbitonu, kde byl také Čapek jeho hostem a kde začal
psát Anglické listy | Capek_Anglicke-listy.html.txt |
Rozjímanie na počiatokKriste, ja kľakám na kolenáv hodine smrti tvojej.Pozri,môj spánok v hriechuskoro bol tíšinou,dlho sa nepremenilna slzu po zlom sne.Ja ti to hovorím,amfora puknutá sa premiestia kde sa ponorili kvety, izby vzduchzaplníš vody pohárom,ktorý mi podáš, som tiež kvet tvoj.Som cherub k zemi pribitý,šatami aurory som pohrdol,hútal som: nájsť ten bod,kde lavínou je svet,byť sebou a byť hrôzouvstať, utekať, kde jazzy hučia,kde Niagara žijev šialenom storočía hmly a anjel oblakovstráži ju, aby nezomrela!Chodil som kolo vody hlbokej,bol strašný vietor, zozadu šiel,pre vlny každý človekje slámkou,ostal tam iba s žiarovkami výklenok,akýsi hriech v ňom,kde pieseň „Go Go“divoko rozhádzala ľudí.Už idú, Kriste,na teba s mučidlami.Vidíš, na poli nečuť pluh a kosu,len nahnevané motory,každý stroj odbúrava väčšmi zem,raketa vystrelená, každá,od neba uteká,zaháňa z paše ovečkya v pastierovi s fujarouodišiel veštec dní, keďčas vládol nekonečne na zemi,keď rástli v kríčkoch maliny,schované pod oblakmi.Dnes človek geometrický,v hmle utajený, nahý,má neurózu, zlomeniny duše,neschopný počuť: Adam, kde si!Pieseň o mladosti a kráseje napísaná hroznou silou hlasu,mýtus lži, vytrasený vlasmi beatnikov,podupal zem,mládež, to božstvo naše,v orgiách, s prachom na sandáloch,nepozrie k hviezdam v narkóze,nepozná, čo sa robí vo vesmíre,keď ide potichy v ňom jeden Otčenáš,ako keď človek ide po zemiz kameňa na kameň.Sme poranení, bolia nás už krajiny.Som vyhnanec, čo žije z krvácaniaa krváca i v piesni mojej Boh;len v bludoch svojich sám som,ale ty, vo mne obnovený Kriste,znova ma chrániš pravdou,že idem s tebou v tvojich rukách,v ktorých sú všetky rany na zemi.Ľudstvo sa k vojne chýli,sen jeho zlížu démoni,črepiny, rumy, tu ste hodovníci,v knihe na strane dejínnemá kto zaznačovať smrťa nezahrá nik na gitarepohrebný pochod sveta.Tento svet bol raz svätyňoutvojou, ó, Kriste,omšu si slúžil na Golgote spievanú,v najväčšej vojne zomrel sina kríži, Poet biblický.Ateista je hore tvárou v trávniku,nedeľa dlhá je na spanie,svet nenaplnený je svetom Božím,ako je žiaľom; pútnik nevstane,spí, oči neotvorí; rieka netečie,prúd zastavil sa na ľade,ktorý sa teraz srdcom menuje,je medzi svetlom, medzi tôňouna mŕtvej tvári.Kriste, len tŕne dostávaš, si tichý pri ňom,si väčší o tie tŕne.V ktoromsi prístave noc s ópiom malnámorník, zafarbený v duši,díval sa nekonečne na svet,vtedy keď zomierali taverny,riasy na očiach oslepli, hviezd nebolo,sčerneli doky, hudba škrípala,v potope sveta more ležalo;také lacné sú ženy, Pane Bože,zmiluj sa znova nad Magdalénou,stratenou z našej ulice.Keď sa na druhom konci sveta zobudilúžerník, hľadal dátum svojhopohľadu skriveného. Sediac na lavici,obžalovaný sudca našich osudov,ktorý dal ochudobnieť chudobným,zakryl si tvár a videli hoa poznali a prišli k nemu,prosili, aby neodchádzal v hriechu;ale on odišiel,nik nezomrie deň dozadu.Filozof kŕmi vtáčkov belasýcha v ilúzii šťastiadáva si meno: Nový človek.Dnes nie je systém žiť,ako sa žilo v horách naprázdno.Bože môj, veď to vieš,ako sa žilo dávno, v slnku,vo vánku, v daždi, vždy na zemi,alebo na nebi, nie v povetrí,ešte i volky otrockévedeli, kde je srdce chalupy,a škovrán za pluhom šiel k oknám Božím.Náš otec najprv žil, až potom mudroval.Narkotik zbiera trúchlivosti do pasce.Všetko je zlé, i smútok smrteľníka,život sa rodí, rozptyľuje, ako zore,na rannej rose miznea v spitom sne sa stráca;takáto chvíľa, hračke sveta podobná,dvíha zem k chmáram, kraje unáša,plače pri každej hviezde na oblohe,vtedy, keď ty si, Kriste, pripravenýodmietnuť žlč a ocot mámenia.Zúfalec a noc — to sú priateliaa čierna ruka anjela; v tom domesteny sú popísané, zomierajú detia plačú ženy; iba vietorvysmieva sa za oknom, tam je morea letí z neho mátoha,na brehu krúti sa jej hlava,absintom je ten majáka plávajú v ňom svety, navždy odplávané;nepozná nikto večnosť, ibapri mori na kolenách,v tej chvíli, Bože, keď si ku nám milostivý.A národy, čo nie sú na mape,púšť majú, svoje hložie,bez hniezda vtáčence sa krútiaponad zem, ktorá zmizla,niet toho smeru, kde je slnko,aj víchor pozametal násdolu do smetí,čakáme v dlhej pokorea čas je ako tvoja kvapka krvina čele v Getsemani.Peniaze majú svoje nebo, včerabol nožom preklatý ten boháč,ktorého meno bolo napísanéna oceánoch, na galaxiách,ale nemal dosť sily platiť,vstupné bolo tu doluv krížovej cestea v uchu ihly, ktorým ťava prejde.Ak niekto peklo chce, na zemi,dúha je po ňom studenánie jar, nie jeseň, len chlad prevŕtačloveka, v poli zver, a istá jesmrť, v ktorej nebo pominie sa,i panoráma, ktorú videl Stvoriteľ,a nedonesie anjel na zem slovo: Staň sa.Motýľkov snových mali sme,kdesi na druhom brehu zemevíchrami dobití.Všade sme boli, Pane,ráno sme vstali, rástli cez deň, večer starli,pri všetkom v behu, rýchlo, veľmi rýchlo,najskorej mnohí, potom už len jeden, sám,ale vždy v tvojom kríži, Pane,a nikdy nie vo svojich šťastných snoch.Bol to len pohľad na náš sveta nie je to náš svet,bolo to mýtne mostu, čo sme videlia viac to nevidíme,a čo sme chceli, už viac nestratíme;pod nohami nám horí zem,krajina s nami prepadá sa,len tvoje nohy, Kriste na kríži,sa držia zeme klincami.Ja musím uživiť sa v Božom mene,pozrite, mám na chlieb, i nádej;chudobných ešte rozospievai kvet na strome višňovom;keď sucho je, bez dažďa,plačeme pred tebou, ó, Bože,keď roky lepšie nejdú,šepkáme si, že s nami si;i na svoj pohreb potrebujeme ťa, Bože,pri agátoch si oddýchneme v cmiteri.Povedz, kde máme utekať, keď všade prídeš!a každá únava a každý náš pot vyjdena tvoje čelo; v tvojom zrneje zrno naše; všetky mozolesú v tvojej ruke, výkrik v tvojom hlase;a keď sa anjel blíži k tebe s kalichom,všetci na tvoje prsty hľadíme.Povedz nám, že čas nie je naším časom,keď veky sú už v tanci plameňova chlieb nám zhorknul vo chvíli, keď prišlaatómu éra a plot kolo nášho domuje katafalkom, teraz bijú hodinya padá náš deň po kvapkedo hrobu, na nás je rad smrti,ak Golgota nás nezachráni,ak nezakričí Longínus:Naozaj ten je Synom Božím! | Dilong_Pod-krizom.txt |
Subsets and Splits
No community queries yet
The top public SQL queries from the community will appear here once available.